Brat Michal ČAHOJ, SDB, misionár v Indii (1934 – 1994) Životopisná črta
. ZRODIL SA PRE NEBO
Nový mesiac prevracia stranu kalendára. Je prvý júl 1994. A k tomu prvý piatok. V nemocnici Nazaret v Shillongu v Indii zapisujú odchod misionára slovenského pôvodu do ve čnosti. Kto by ho tu nepoznal, ve ď v tejto krajine prežil so svojimi bratmi a sestrami 60 rokov bez nieko ľkých mesiacov. Posledný čas častejšie chodil do nemocnice kvôli zhoršenému zdraviu. Prvého júla sa jeho stav náhle zhoršil, prijal sviatos ť pomazania chorých v prítomnosti desiatich spolubratov, ktorí sa za neho modlili a o 22 40 hod. odovzdal svoju dušu svojmu Pánovi.. Telesné pozostatky brata Michala preniesli do Savio Juniorate a umiestnili ho do kaplnky. Otec provinciál Jozef Thelekatt bol hlavným celebrantom koncelebrovanej zádušnej sv. omše za ú časti všetkých obyvate ľov domu. Po jej skon čení položili jeho telo na stôl, ktorý nádherne vyzdobili saleziánske sestry a novicky z Bellefonte. Čoskoro sa vytvoril nepretržitý prúd návštevníkov, ktorí prišli vzda ť bratovi Michalovi poslednú úctu: sestry, bratia, kňazi, laici, všetci čo ho poznali. Svoju úctu vyjadrili traja diecézni biskupi, v diecézach kde slúžil.. Prvá nede ľa mesiaca je vždy spojená s pamiatkou zm ŕtvychvstania Pána. Dnes, 3.júla 1994 sa pri truhle zišlo mnoho národa, ťažko ich spo číta ť. Prišli na ňu najmä chlapci z Junioratu Savio. Zhromaždili sa okolo telesných pozostatkov, aby sme dali bratovi Michalovi posledné zbohom, ve ď považovali ho za neoby čajného človeka. Bol človekom pravdy, lásky, činorodých skutkov, človekom, pri ktorom netreba menova ť jeho skutky. Zišli sa tu ľudia zo širokého územia Assamu, Sonadu, Dibrugarghu, Tezpure, Ture a Shillongu, ale aj mnohých osád a misijných staníc. Pohrebnú sv. omša na obnovenom saleziánskom cintoríne v Laitumkrahe slúžil biskup Abraham Alangimattathil, SDB za asistencie Mons. Marenga a vyše 50 k ňazov. Mons.Marengo vrelo hovoril o bratovi Michalovi. Spomenuli ako sa jeho srdce sklá ňalo k ľuďom, jeho ruky murovali budovy, stavali kostoly, viedli vozidlá rôzneho druhu, miesili chlieb i kolá če, varili domáce i slovenské jedlám, ale aj tvárnili kov, sústružili drevo, h ĺbili stud ňu. Jeho nohy neúnavne chodili tam, kde bolo treba a svojou tvorivou silou premie ňal každý de ň svet tak, ako si to Pán žiadal. Nikdy nerobil sám od seba, vždy sa pýtal, „ či je to Božia vô ľa“, či ju dobre plní, či je to na čes ť a slávu Božiu. Slúžil najbiednejším, ale aj kňazom a miestnemu biskupovi. Ve ď bol tridsa ť rokov jeho sprievodcom na všetkých cestách i tajomníkom pri zakladaní nových biskupstiev, nových misií a fár. Nechýbal pri krstoch, birmovkách či pohreboch, nevynechal žiadnu sv. omšu ani možnos ť stretnú ť sa s Ježišom. Preto mu Kristus dáva miazgu svojho života, aby konal divy uprostred tohto ľudu. Dnes ho ľudia odprevádzajú tak, ako to robil on. Nenápadný, skromný, pokorný a popri tom aj vtipný, ve ľký boží muž, majúc za sebou životnú kalváriu. Re č na pohrebe je slávnostná. Nechýbajú pocty a spomienky na križovatky jeho života. Iba Boh vie, ko ľko si vytrpel, ko ľko s ĺz obmylo jeho srdce zvnútra, ko ľko radostí prežil s Ježišom. Brat Michal Čahoj – po čuť na Slovensko z Vatikánskeho rozhlasu – „Po čas 60-tich rokov misionárskej činnosti sa výborne uplatnil vo viacerých úlohách, jemu zverených. Predovšetkým bol stavite ľ misijných škôl. Svojou obetavou prácou pre Božiu slávu a spásu duší, aj svojou v ľudnou povahou vedel si získa ť dôveru a priate ľstvo tých, ktorým pomáhal. O svojich misionárskych skúsenostiach často písal do slovenských časopisov (Posol Božieho Srdca, Hlasy z misii) a tiež často informoval cez vatikánsky rozhlas. India sa stala jeho druhou vlas ťou.“
RUSKOVCE rodná dedina
V malebnom prostredí ponitria, tiahnúceho sa pohoria Inovca a rieky Bebravy, v okolí miest Bánovce n/Bebravou, Topol čany a Tren čín, nachádza sa malá obec Ruskovce ( predtým patrila do okresu Topol čany, dnes do Bánoviec n/Bebravou). Po čet obyvate ľov do tisíc s farnos ťou Malá Hradná, zahr ňujúca filiálky Čuklasovce, Horné a Dolné Držkovce a Ruskovce. Obec Ruskovce mala svoje zlaté obdobie rozvoja, ke ď v pri ľahlých mestách sa budovali fabriky. Dnes mladí ostali v mestách, dedinské domy osireli. Vo ved ľajšej dedine Dolné Držkovce narodil sa 12.decembra 1875 Jozef Kme ťko, kňaz, náboženský spisovate ľ a národovedec, povýšený do úradu prvého slovenského arcibiskupa. Mal ve ľkú zásluhu na rozvoji misijného diela na Slovensku a na rozvití náboženského života (12.12.1875 – 20.12.1948). Jeho horlivos ť, nadšenie za misie pri ťahovali mladých.V životopise, ktorí napísali o bratovi Čahojovi pátri v Indii nachádzame zmienku ako o. biskup s ním súcitil a ponúkol mu prácu u čite ľa a organistu v čase, ke ď nebol prijatý do k ňazského seminára. Hudba nebola jeho silnou stránkou a tak plán sa nevydaril. Jeho modlitby zaiste sa podie ľali na jeho neskoršom misijnom povolaní. (Dr.Karol Kme ťko bol pre Nitriansku diecézu vysvätený 13.2.1921 a v roku 1944 vymenovaný za arcibiskupa. Jeho apoštolské i životné heslo bolo „Láska všetko premáha“) (Pozn. pod čiaru: Z Ruskoviec bol misionár Michal Čahoj, z Ve ľkých Držkoviec - školský brat Ladislav Madaj (zomrel 1988), tiež misionár Martin Babjak, SVD a i.) Kto by nemal rád svoje rodné prostredie, spomienky na čas strávený v poli pri pasení dobytka, obdobie detského šantenia a junáckeho dospievania naplnené štúdiom, ale aj chytaním rybiek v potoku či nahá ňaním sa po dedine. Spomienky brata Michala za čínajú asi takto: -„Môj otec Vavrinec sa narodil 10.8.1875. Po celý život bol stato čným ro ľníkom. Zve ľaďoval svoje hospodárstvo (dve kravy, kozy, nejaké barany a sliepky) a chcel, aby jeho deti nasledovali jeho cestu. Matka Mária, rodená. Michali čková pochádzala z Bobota. Bola ve ľmi nábožná, všetko vyprosovala na kolenách a svoje deti viedla k rovnakej viere. Zomrela ako 88 ro čná, zaopatrená sviatos ťami v kruhu svojich detí, 9 vnú čat a 15 pravnú čat. Moji rodi čia vždy dávali milodar na misie, podporovali kveštujúcich k ňazov či reho ľníkov, sestri čky a finan čne prispeli na stavbu nejakého kostola, či iného diela. Aj ke ď toho ve ľa nemali, dávali s úmyslom, že je to dar priamo pre Pána Boha. A mne, ako najmladšiemu pripomínali: „Miško, daj túto almužnu, musíš sa u čiť od detských čias robi ť dobre iným...“ Bolo nás 5 detí, ale brat Miško zomrel ako bato ľa a tak mne, ako najmladšiemu sa ušlo jeho meno. Všetci súrodenci Jozef (1899), Mária (1901), Ján (1907) mali iba základné vzdelanie, zostali doma na roliach, budovali svoje domy, mali svoje rodiny a malé hospodárstva. Ja, ako najmladší mal som silné ambície ís ť študova ť. Ale otec nebol ve ľmi za to. Išiel síce so mnou do seminára v Nitre, aj do misijného domu v Mo čenku. Do U čite ľského ústavu na Spiši som si napísal žiados ť, ale nikde ma neprijali. Otcovo srdce sa potešilo, že zostanem doma na statku a nebudem vymýš ľať „panské zábavy“. Naš ťastie mal som pochopenie u mamy a jej vynaliezavos ť zariadila, že ma poslala mimo domu. Najlepšie cítila, ako ma Pán volá a ke ď to nešlo cez školy, vymyslela mi remeslo ková ča u jednej nábožnej rodiny Lexmanových. Po získaní titulu ková ča - majstra som si našiel prácu v ková čskej dielni vo Vízoviciach na Morave. Zhodou okolností som sa spoznal so saleziánmi vo Fryštáku, ktorí h ľadali dorast.V roku 1932 prijali ma do prednoviciátu na Morave a Boh zariadil aj moju cestu do Hronského Be ňadiku, kde som nastúpil na študia. Ako saleziánsky ašpirant bol som l0 mesiacov v novicátnom dome, potom rok novicom a zložil som prvé s ľuby 31. júla 1934. Ešte dva mesiace som zotrval v Hronskom sv. Be ňadiku, kým mi vybavili pas a odchod do misii. Vtedy som mojim rodi čom napísal, že Pán ma volá do Indie. Otca táto správa neve ľmi potešila, zato splnil sa matkin sen, ma ť jedno die ťa zasvätené Bohu. Mal som obavy, že moje chatrné zdravie, ktoré bolo prekážkou ku k ňazskému štúdiu mi nedovolí by ť misionárom. Ale Boh chcel inak. Bolo to v roku, kedy náš zakladate ľ don Bosco bol kanonizovaný ako vzor kres ťanského života. Cítiac silnú túžbu nasledova ť jeho život v drobnej službe, naplno sa vloži ť do Božieho náru čia, som nasadol na „vlak dobrodružstva s Ježišom“, potom vstúpil do lode, pripravený na všetko... 31.júla 1937 v Bandel Church, pre provinciu Guahati- Assam som skladal ve čné s ľuby pri nohách Panny Márie Š ťastného cestovania. Panna Mária stala sa tak mojou stálou patrónkou. Tento kostol bol prvým v severovýchodnej Indii, vzdialený asi 50 km od Kalkaty. D ňa 7.mája 1989 bol povýšený na baziliku.
ODOVZDÁVANIE MISIJNÝCH KRÍŽOV
„Ve ľrieky, košaté stromy, lie čivé byliny a dobrí ľudia sú na svete pre iných a nielen pre seba samých“ Indické príslovie Najprv sme sa všetci stretli v Turíne...Prichádzali sme z celej Európy a kým sme sa poschádzali, trvalo to nejaký čas. Na misijnú nede ľu, v októbri 1934 dostal som v Turíne misijný kríž spolu s ostatnými. Don Ricaldone, vtedajší hlavný predstavený Saleziánskej spolo čnosti nám ich rozdal so slovami: „Cho ďte do celého sveta a u čte všetky národy...zachováva ť všetko, čo som vám prikázal...“(Mt 28, 19). Nezabudol nás povzbudi ť, aj pripomenú ť rady don Bosca, ktoré hovoril misionárom. Bolo to neoby čajne dojímavé. Výprava do Indie mala 16 saleziánov: Piatich Talianov, dvoch Sicíl čanov, dvoch Nemcov, dvoch Írov, dvoch Britov, dvoch Litovcov a jedného Slováka. Netrpezlivo sme očakávali moment, kedy nastúpime na lo ď. Najprv sme sa museli dosta ť vlakom do Janova. Kone čne sme nastúpili v Janove na lo ď, plaviac sa po mori dlhé dni a noci. Problémy som mal od za čiatku. Nikomu som nerozumel a nik sa nevedel da ť so mnou do re či. Zakotvili sme v Kalkate Indii 8.decembra 1934 roku, na sviatok Nepoškvrneného Po čatia Panny Márie. Odtia ľ sme sa vlakom prepravili cez rieku Ganges a namierili sme na sever po toku rieky Brahmaputry do Assanu. Táto široká, mohutná rieka ako more urobila na mňa ve ľký dojem. Na jej pobreží ve ľké a mohutne palmy, figovníky, banánovníky, pomaran čovníky, lány ryže a čajových plantáži. Nie nadarmo nesie táto rieka meno Syn (Putra) Boha (Brahmu), požehnanie zeme. Ke ď sme si vo vlaku po prvej noci pretierali o či, oknami vlaku sme obdivovali božiu prírodu a pripadali sme si ako v raji. V dia ľavách na severe sa zra čili zasnežené kon čiare Himalaji a v údolí sýta zele ň stromov, všetko popretkávané riekami a jazerami. K tomu všetkému tropické podnebie. V Shillongu som dostal ur čenie do domu Panny Márie. Mal som pre Technickú školu zabezpe čova ť nákupy. Zavolal si ma predstavený a povedal: - „Si mocný chlap, budeš ma ť na starosti kuchy ňu a nákupy pre 75 hladných úst novicov, študentov, klerikov. Tak ho ď sa do vody a plávaj!“ Pamätám si, ako s úzkou duši čkou som šiel do tržnice, kde na zemi sedeli predavači a mali tovar rozložený vôkol. Nevedel som ni č pomenova ť, tak som len ukázal na tovar a natr čil ruku s rupiami. Predava čka si vzala svoje, nikdy nie viac ako jej patrilo. Postupne som sa u čil číslovky, pomenovanie potravín... Pomaly som sa zoznamoval aj s ľuďmi, so zvykmi, s mestom. Za čiatky bez znalosti re či boli ťažké. Ve ď len trocha som rozumel taliansky. Všetko ostatné prišlo časom. Lebo, kto má dobrú vô ľu a má rád ľudí, ku ktorým prišiel, ni č mu nie je ťažké urobi ť. Stáva sa jedným z nich a rozpráva ich jazykom. Mesto Shillong leží v nadmorskej výške 1630 metrov. Cez mesto pretekajú malé potô čiky. Stud ňa v ústave v tom čase (1934) mala 12 metrov a vody v nej nebolo. Preto neskôr sme kopali hlbšie studne .
INDIA – NOVÝ DOMOV
Základné zemepisné dáta Územie Indickej republiky sa delí na tri geografické oblasti: - sever vypl ňujú Himalaje, juh Dakšinská plošina a severne nadväzuje púš ť Thár, ktorá oddeluje nížiny riek Gangha a Indus. Podnebie je výrazne monzúnové. Republika má 750 miliónov obyvate ľov roz členených do 28 štátov a 9 zväzových území. Je to naj ľudnatejšia krajina sveta. Hlavné mesto je Dilhí z 5,7 miliónov obyvate ľov. Úradnými jazykmi je hinduština a angli čtina a ich ústava uznáva aj ďalších 14 národných jazykov. Pe ňažná mena je indická rupia. 15.9.1947 sa India stala nezávislou krajinou v rámci Britského spolo čenstva (predtým bola kolóniou Ve ľkej Británie). O tri roky neskôr- 26.januára 1950 bola India vyhlásená za republiku, kde hlavou je prezident volený na 5-ro čné obdobie. Najsilnejšou politickou stranou bol Indický národný kongres, kde hlavou bol Radžív Gándhí, syn zavraždenej predsedkyne ministrov Indiry Gándhiovej.
Príchod saleziánov a saleziánska provincia
Od za čiatku som sa oboznamoval s prvými za čiatkami príchodu saleziánov do Shillongu. Prvý nástupca don Bosca, don Rua poslal do Indie prvých saleziánov v roku 1906. V Tanjore založili priemyselnú školu, ktorú uznala aj anglická vláda. V roku 1922 prišlo 11 saleziánov, do hlavného mesta Shillongu, vtedajšieho štátu Assamu. Saleziáni dostali apoštolskú prefektúru s 5 000 katolíkmi a 2000 katechumenmi, roztrúsenými po celom štáte. V roku 1923 don Louis Mathias stal sa apoštolským prefektom, zakladal misijné stanice na celom území. V roku 1934 bol Mons.Mathias zvolený za biskupa do Shillongu a nasledujúceho roku za arcibiskupa do Madrasu.
V roku 1928 Svätá Stolica- Kongregácia pre šírenie viery zverila saleziánom diecézu Krishnagaru a arcidiecézu Madrasu. V tridsiatych rokoch vzrastal výchovný a evanjeliza čný impulz medzi kme ňmi Garo, Khaso, Naga, Megir a Adibasi. Prichádzali ďalší misionári, zvláš ť zo saleziánskeho misijného inštitútu „Kardinál Cagliero“ z Ivrey, plní apoštolského nadšenia a horlivosti, aby zve ľaďovali zapo čaté dielo a animovali misionárske stanice. Ke ď po čet katolíkov aj v Dibrugharu sa zvýšil, diecéza sa rozdelila na dve časti a do vedenia novej diecézy bol postavený Mons.Oreste Marengo. V druhej polovici 20.storo čia dosiahla katolícka Cirkev v Indii mimoriadny význam.
V roku 2002 saleziánske provincie sú so sídlom v týchto mestách: Bombaj, Kalkata, Dimapur, Guwahati, Hyderabad, Bangalore, Madras, New Delhi, Tiruchy, kde pracuje vyše 2 200 domácich saleziánov. Všetky diecézy sú zverené saleziánskym biskupom domáceho pôvodu. Je to mimoriadny príklad Božieho požehnania misionárskej práce.
Nasledovná tabu ľka ukazuje preh ľad, ako sa postupne etablovali v Indii diecézy, ktoré spravovali saleziáni. č Názov miesta Rok založenia misie Po et katolíkov v roku 1980 SHILLONG 1934 150 000 DIBRUGARH 1951 70 000 TEZPUR 1964 90 000 SILCHAR 1969 15 000 KOHIMA 1973 15 000 TURA 1973 60 000 IMPHAL 1980 30 000
INÝ KRAJ - INÝ MRAV
Spo čiatku ma zarážalo ve ľa vecí, ktoré som videl - obrábanie pôdy, nosenie vody, život v rodinách... Čudoval som sa na každom kroku: na ulici, na trhu, v škole. Zaujímavo fungoval obchod. Muž obsluhuje a žena berie peniaze. Potom sa dozvedám, že kme ň Khasi má ženu za hlavu rodiny. Ona nielen rodí a živí deti, ale aj rozkazuje a muž jej vo všetkom pomáha, slúži. Aj dom, majetok patrí žene. Ona vychováva deti, ur čuje im postavenie v rodine. Tiež som obdivoval, v akej zhode tu žijú katolíci s evanjelikmi. Ke ď náhodou niektorý protestantský pastor za čne nadáva ť, alebo sa búri ť proti katolíkom, samotní veriaci ho uml čia. Protestanti v Indii majú dobre vybavené nemocnice a zdravotnú službu. My katolíci zase školy. Tak ako v nemocniciach a za lieky treba plati ť, tak je to aj na školách. Dávame žiakom plati ť minimálny poplatok pod ľa ich sociálneho postavenia. Za chudobné deti to zaplatí misionár. Tento prosí milodary od Charity, alebo od svojich známych dobrodincov. Školy a oratória vyorávajú hlbokú brázdu. Lebo aj sociálne sa ľudia dvíhajú až vtedy, ke ď majú patri čné vzdelanie. Katolíci v tejto krajine vždy boli u čite ľmi najchudobnejších detí. Po získaní samostatnosti indického štátu, vysoké kasty nemali radi misionárov a postupne za čali vypovedáva ť ich z krajiny. Ale Mária, naša Matka nás vždy schovala pod svoj ochranný pláš ť. V Indii je čo obdivova ť. Aj ich literárnu činnos ť založenú na slovnom podaní, odovzdávanom po tisícro čia. Jednu legendu z tohto prostredia ponúkam na zamyslenie sa, ako indický ľud, hoc nepozná Božské zjavenie, jasne zachoval pamiatku Spasite ľovho s ľubu .
LEGENDA O KOHÚTOVI (U verejnená v časopise don Bosco č.1-2/1934) Legenda od pradávna koluje medzi obyvate ľmi kme ňa Khazi, vyrozprával ju istý starší muž misionárovi, p.Pedrovi M.Escurserllovi: „Za dávnych čias, ke ď zvieratá vedeli rozpráva ť ľudskou re čou, za krásneho slne čného po časia zatiahla sa tvár zeme a slnko i mesiac prestali svieti ť. Nebolo viac blahodárneho slnka, usmievavého mesia čika a len slabu čké kmitanie hviezdi čiek umož ňovali kontakt medzi zvieratami a ľuďmi. Celu čký svet bol obrátený naopak a zdesení ľudia i zvieratá sa pohybovali bez cie ľa, beznádeje. Nevedeli po čať ako da ť slnku teplo, akoby sa mohlo znovu usmieva ť na zem. Vtedy človek zavolal všetky zvieratá na ve ľký snem, ktorý mal rozhodnú ť o tom, ako navráti ť svetlo na zem. V dohovorenom čase sa zišli všetky zvieratá na snemovanie, kde prvým re čníkom bol človek. Takto oslovil zvieratá: „Zvieratká celú čkeho sveta, vtá čkovi – letá čkovia, rybi čky vôd a morí, pozorne po čúvajte moje slová. Zavolal som vás všetkých, aby sme si dnes pohovorili a prorokovali o neslýchanom neš ťastí, ktoré postihlo našu zem. Kto by vedel pomôc ť, nech sa prihlási a dá návrh, radu, ako výs ť z tohto ťažkého položenia, ako rozosmia ť rozhnevané lú če slnka, aby za čali hria ť. Ke ď sa nám bude zda ť návrh priate ľný, uskuto čníme ho pomocou bohov, ak nie, zamietneme ho.“ Všetky zvieratká neba, zeme i vôd sa ozvali a zvolali: „Ó, dobrý člove če, my nevieme tak dobre rozozna ť dobro od zla, pravdu od klamstva, správne od nesprávneho, preto sám porozmýš ľaj, rozlúšti a rozhodni záhadu tejto tmy a vymysli prostriedok, ktorý nás zbaví tejto ni čivej tmy. Potrebujeme úsmev slnka, jeho svetlo a teplo, ktorá nás udržujú pri živote.“ Človek vstal a dal sa do re či. Tentoraz jeho hlas bol rozvážny, pomalý a pokojný: „Noc je tmavá pre hriech, ktorý obk ľučuje pekelné temnoty a neprepúš ťa slnko, aby bolo blahodárnym lú čom pre našu zem. Spytoval som sa bohov výšin, nížin, vrchov, zeme, vody, aby mi zjavila, rozlúštili túto záhadu. Po dlhom mlčaní a po poradách mi odvetili, že sa to stalo pre hriech. Pýtal som sa, ako odvráti ť hnev bohov, by pekné slnko znovu zasvietilo. A tu hľa, vo sne sa mi zjavila staru čká žena zhrbenej postavy, ale živých posunkov a riekla mi: „Postav oltár a na ňom nechaj vycedi ť krv obety, ktorú zabiješ, zni číš a spolu s tvojimi modlitbami a sľubmi ju obetuješ na tom oltári. Nech sa za obe ť vyberie ktoréko ľvek zviera.“ Teda, milí obyvatelia, nesmierne ve ľkej zeme, vysokého neba a hlbokého mora, nech sa jeden z vás prihlási, na dobrovo ľnú obetu, pre oslobodenie nás od tejto vl čej tmy a ja mu dám, čo si zažiada.“ Re čník stíchol a nastalo hlboké ticho na sneme. Nik zo zvierat nemal odvahu podrobi ť sa smrti. Po chvíli znovu sa človek za čal opytova ť prítomných, či sú tu všetky zvieratá zastúpené. Zistili, že jedno zviera chýba a tým je kohút. Hne ď vyslal snemového posla – supa povola ť kohúta. Netrvalo dlho a už bol aj spä ť držiac v pazúroch kohúta. Ó, člove če i vy všetky zvieratá neba, zeme, vôd – za čal hovori ť kohút. Ajh ľa, ja oby čajný kohút, tu stojím pokorne, tomuto vznešenému snemu. Som chudobným, malým, otrhaným zviera ťom, bez odevu, bez okrasy. Neschopný som beža ť, neopovážim sa lieta ť a z obavy pred nepriate ľom schovávam sa v hlbokých pralesoch. „Po čúvaj ma, malý kohút“, nadviazal na re č človek. „Videl si tmu, ktorá nás obk ľučuje i šerú noc, čo za ľahla na našu zem? Zišli sme sa, aby sme rozjímali nad tým, ako sa dosta ť z kliatby. H ľadáme, kto by sa obetoval bohom a odvrátil takto ich hnev. Nože, milý kohútik, nechcel by si na seba vzia ť túto ve ľkú, slávnu a vznešenú úlohu? Bu ď nám prostredníkom u bohov, sklo ň svoju šiju na oltári, vylej krv na zmierenie bohov. Vrátiš task na našu zem svetlo a my by sme ťa oplakávali a tvoj čin by sme spomínali z pokolenia na pokolenie. Za zásluhu by si dostal rúcho krajšie od všetkých ostatných zvierat, pestré, hodvábne. Budeš potom vedie ť aj spieva ť a svojim spevom budeš oznamova ť človeku svit nového d ňa a mrk nastávajúcej noci“. „Všetci tu prítomní“- ozval sa kohút. „Po čuli ste slová človeka. Ak on splní svoje sľuby, ja prijímam tento návrh.“ „Nech ti bohovia výšin, bohovia zeme i neba udelia všetko to, čo som ti s ľúbil“- vyhlásil slávnostne človek a zakon čil rokovanie snemu. „Milí zhromaždení, teraz sa pokojne a bezstarostne vrá ťte domov, odpo čiňte si a ke ď za čujete spev kohúta, ihne ď poponáh ľajte sa do tohto snemu“. Kohút skuto čne dostal svoje pekné, skvostné perie a tak rezký hlas, že sa ozývala celá dolina. Všetky zvieratá po čuli nadmieru živý a rezký spev kohúta a poponáh ľali sa na snem. Pri tomto zasadnutí kohút poslušne sklonil hlavu na oltári, aby sa obetoval za hriechy ľudstva, kým človek s nožom v ruke prosil o milosrdenstvo a odpustenie. Kohút ešte trikrát zakikiríkal a slnko sa znovu objavilo v plnej žiare na oblohe a jeho papršleky vtisli bozk na obe ť, ktorej krv sa pomaly cedila za hriechy ľudstva. Od tých čias kohút býva pri ľudských príbytkoch a svojím spevom oznamuje príchod zory a koniec d ňa od pokolenia do pokolenia.
POŽIAR V SHILLONGU
Prešli necelé dva roky bežných námah, činnosti, z ktorých pozostáva de ň. Misia sa pomaly rozširovala, mali sme stále viac študentov a teda aj pracovnej náplne. Na Ve ľký piatok v roku 1936 sa stala nezvy čajná tragédia. V noci sa schvátil požiar a vyhorela celá naša misia v Shillongu: študentát bohoslovia, filozofia aj noviciát. Rovnako zhorela aj katedrála, ktorú stavali otcovia salvatoriáni z Nemecka. Bolo to ve ľké spustošenie našich námah, ve ď temer všetko bolo zni čené. Nezostala jediná miestnos ť, kde by sme sa mohli stretnú ť. Preto nám pátri jezuiti pomohli. Našli sme prístrešok v ich dome ur čenom na duchovné cvi čenia v Darjeeling Hills nazvanom „Woodcot“. Tu sme sa do časne pres ťahovali aj so žiakmi. Naši klerici tam skon čili aj školský rok. V roku 1938 sa skon čila moja misia v Shillonge. Ocitol som sa v misijnej stanici v Sonade medzi Nepál čanmi. Tu potrebovali zásobova ča a kuchára. Náš dom bol vo výške 2000 m nad morom, často zahalený v hmle, či v oblakoch. Nová re č, nové peniaze, nové cesty i zvyky. Nákupy boli náro čné: na bicykel som si naviazal vrecia a po ďme na cestu. Ibaže niekedy ma prevracala ťarcha a kýval som sa zboka na bok. Musel som vyrovnáva ť rovnováhu, ale neraz v zákrute som padol na zem aj s nákladom. Cestou nahor schádzam z bicykla a okrem vriec tla čím i ťarchu dopravného prostriedku. Raz mi pripravili ne čakané divadlo stádo opíc. Vezúc sa na bicykli vidím, ako nejaké tvory z ďaleka na m ňa škre čia. Ke ď prídem bližšie, za čnú ma doprevádza ť raz sprava, raz zľava, tak, že vôbec nemôžem prejs ť bicyklom. Až mi vlasy na hlave vstávali nahor. Neviem, čím som bol tak prí ťažlivý pre opice, ony ma sprevádzali až kým som neprišiel do doliny. Potom sa vrátili na pôvodné miesto a ja som si poriadne vydýchol. Tu v horách ma zastihla aj druhá svetová vojna. Keďže som bol zapísaný na úradoch ako Slovák, dostal som vyzvanie, aby som odišiel na Slovensko. Môj dobrý priate ľ otec Marengo (biskup) ma nenechal v štichu. Vybavil mi, že ostanem, ale každý mesiac som sa musel hlási ť na úrade. Otec Marengo je to vzácny človek, o 5 rokov starší odo m ňa, obdivuhodný re čový talent, ovládajúci rôzne domorodé jazyky (dohovoril sa v 17 re čiach). Ke ď ukon čil doktorát z teológie dali mu „bambusovú misiu“, bez kostola, bez školy...Sprevádzal som ho na mnohých cestách.
ODCHOVANCI TEKVICOVEJ DIÉTY
Ak sa pýtate, k čomu bola dobrá zázra čná tekvicová diéta, tak vám to prezradím. Najprv chcem popísa ť, ako vyzerala: Ráno: Tekvicový lekvár Obed: Tekvicová polievka alebo tekvica ako zelenina Olovrant: Tekvicový lekvár so suchou ryžou Ve čera: Tekvicová polievka na iný spôsob Dôvod diéty: Vreckové suchoty. Druhá svetová vojna a obdobie po nej, priniesla so sebou hlad. Nemali sme peniaze na ni č, ani na jedlo. Aby sme nezabudli, ako chutí chudoba, jedli sme tekvicu dokola. S ľahkým žalúdkom sa dobre spalo. Dôsledky: Užívali ju - jeden z prvých kalkatských, saleziánskych provinciálov, tiež prvý biskup v Nagalande a ďalší vážení ľudia, ktorí neskôr dostali vysoké štátne posty. Zaiste im diéta pomohla nielen k zdraviu, ale aj k solidárnosti s chudobnými.
ŽIVOT MISIONÁRA „Ježišova re č na hore ma spriatelila s Kristom. Bezpochyby už dávno by som bol kres ťanom, keby oni boli kres ťanmi každý Boží de ň a každú hodinu...“ (Mahatma Gándhi, 1869-1948)
V júni v roku 1948 znova ma pozvali do Shillongu za ekonóma do Teologického seminára. Mal som 37 rokov zažiadalo sa mi čosi iné. Kdesi som sa nahlas povedal: - „Som štrnásty rok v Indii a nebol som poriadnym misionárom. Od príchodu do tejto krajiny ma posielajú len do saleziánskych domov, ústavov, kde sa vychováva k ňazský dorast a misionári. O prácu nie je núdza, robím, čo treba: som gazdom a hospodárom (v dnešnej re či ekonóm), kuchár, pekár, ková č, šofér.“ Práca pre m ňa v saleziánskom stredisku v Sonade i v Shillongu pozostávala zo zásobovania celého domu. Neraz som nosil tovar po krivo ľakých, úzkych a vrchovatých cestách peši, bicyklom či autom. Desa ť rokov strávených v Sonade som premeriaval cestu Darjeelingských vrchov bicyklom (ro čne to bolo asi 1 500 km). Ale v mojom srdci ozývala sa pravá misionárska túžba – by ť pri tých najchudobnejších, ktorí ni č nemajú, by ť na cestách za dušami.“A tak povolanie v Shillongu malo svoje úskalia. Raz si ma „poži čal“ direktor a trpezlivo mi objas ňoval: -„A či zásobovanie nie je misionárska práca? Či starostlivos ť o mladých, o predstavených o všetkých obyvate ľov týchto domov azda nie je záslužná? Kto by ich nasýtil, urobil to tak dobre, ako ty, kto by sa postaral o všetko, čo v dome je?“. Stíchol som. Niekedy tak býva, že nechceme robi ť jednoduché práce, myslíme si, že nie sú docenené. Túžime po ve ľkých skutkoch, po „zmysluplných“ činnostiach, ktoré vidia iní. A či to nie je pokušenie od Zlého? Môj životný stereotyp akoby ma za čal omí ňať: Každý de ň modlitby, nákupy, varenie, upratovanie, opravy v dome a znovu varenie, kopy riadu a neporiadku, špajza opä ť prázdna... Láma ť si hlavu, čo pripravi ť, aby to čo najmenej stálo, aby jedlo chutilo, aby sa rýchlo pripravilo. Pri cestách, necestách neraz si zaspomínam na naše domáce cesty, zabehnem myšlienkou domov.. Potom si pomyslím: „Aký je úžitok z práce, ak závidíme čo- len mali čkos ť? Máme sa teši ť z toho, čo nám Pán pripravil. Ve ď do neba sa nekrá ča širokou, vyhladenou, ani bezpe čnou cestou.“ Kone čne po 13 rokoch samoty prišiel mi na pomoc brat Miško Minár zo Slovenska (nar.23.2.1912, nar.Sarlužky, okr.Zbehy). Prišiel plný oduševnenia, nových síl a plánov. Ve ď každý nový takto prichodí na misie. A hoc bol len o rok mladší odo m ňa, zdvorilo sa ma spýtal: -„Pán brat, ste naozaj rodený Slovák? Akosi sa mi nechce veri ť.“ Popri re či si ma premeriaval od hlavy po pätu, čo mám v sebe slovenské...Nedôver čivo krútil hlavou. - „Tak je, Miško, som ja ozajstný Slovák ! – hrdo som odpovedal. S Michalom som prežil pekné obdobie jeho adaptácie. A ke ď si trocha zvykol na kraj, preložili ho a ja som opä ť ostal sám. Môj brat ešte nevedel, že dobrý misionár sa musí patri čne v členi ť do prostredia, aby čo najmenej hovoril o svojom pôvode a čo najviac bol spojený so zvykmi a správaním domorodcov. Vtedy som si uvedomil, že za celé to dlhé obdobie som len dvakrát prehovoril po slovensky, raz s jedným zamestnancom Ba ťových závodov, ktoré sa postavili v Kalkate a raz s vdp. Karolom Niž ňanským, SDB, s ktorým som sa stretol v nemocnici. Bola to zvláštna príhoda: V dielni s chlapcami sme opracovávali drevo na sústruhu, ako-tak šmirg ľujeme špalek sa rozštiepil na troje a jedna čas ť rovno do môjho nosa. Nielenže sa na nose zastavila, ale ma aj riadne poranila, zlomila nosné kosti. Tak som sa ocitol v nemocnici, v rukách šikovného anglického chirurga. Ten ma skuto čne dal do poriadku. Aby mi nebolo ľúto, Pán mi poslal na nemocni čný pobyt aj spolo čníka, pátra Niž ňanského. On nejaký ten čas strávil v Indii a bol v tom čase hospitalizovaný na ved ľajšej izbe. Ja som tiež nemal núdzu o choroby, zvláš ť v misijných za čiatkoch, (bol som lie čený na žalúdo čné vredy, na zápal mozgových blán, na pásomnicu, tetanické kr če). Pri každej ťažkosti v mysli som si zaspomínal na rodné Slovensko, ako miesto bezpe čia a rodinnej pospolitosti. Spomenul som si aj na chor ľavos ť v detstve a oddal som sa naplno Bohu, aby ma On uzdravil. A ešte jedno miesto bolo plné útechy – u nášho slovenského, saleziánskeho predstaveného, u don J. Hlúbika, ktorý v tom čase pôsobil v Trnave. Jeho listy ma vždy potešili.
Božie slovo, aby bolo ú činné musí podáva ť Ind – Indovi. Pán Boh je naozaj štedrý, ke ď obdarúva misionárov: Požehnáva im ve ľa povolaní. V Indii v tom čase bolo tak ve ľa povolaní, že bolo neustále treba h ľada ť miesta, kde by mohli býva ť a vzdeláva ť. Naši predstavení našli v Shillongu budovu, ktorú pred sto rokmi postavili Angli čania ako kasáre ň pre koloniálnych vojakov. Čas prešiel, vojakov nebolo treba, kasáre ň zrušili, prestavali na pivovar. Ale ani ten nemal dlhé trvanie, výroba bola drahá, tak sa zavrel a dvanás ť rokov budova chátrala. Za krátku dobu, ako ju odkúpili saleziáni sa z nej stala moderná, vzdušná, svetlá krásavica, akej na širokom okolí nebolo. Zariadená najmodernejším zariadením a duch, ktorý tu vládol, premie ňal nielen srdcia chlapcov, ale aj ľudí ďalekého okolia. Keby nebolo dobrodincov, ktorí v Európe zozbierali peniaze, nemohlo by sa toto dielo prestavi ť. - „Zaiste sú tam aj slovenské milodary“ pomyslel som si a hne ď som sa modlil za tých, ktorým som písal, že potrebujeme peniaze na budovu. Často milodary dostávame od chudobných ľudí, no misie stále potrebujú štedrých darcov.
STAVITE Ľ V INDII
V roku 1951 dov ŕšil som štyridsiatku. Predstavuje to jedno genera čné obdobie, čas putovania Izraelitov na púšti, čas skúšok pre Mojžiša. Tentoraz bol aj mojím časom, skúškou pokory a vytrvalosti. Dostal som ponuku od predstavených ís ť u čiť sa do stavbárskej školy. Nemal som zru čnos ť stavbára a podmienky si žiadali stava ť... Za čal som v tichu vzlyka ť, lebo moja hlava už nebola bystrá, rozum nie čerstvý, aj pamä ť slabšia ako v mladosti. Ale „cesta za Ježišom, je cesta nových skúšok a treba ju nasledova ť.“ Na čo pla č a lamentácie, už zajtra sa pustím do štúdia a skúsim, čo je vo mne. Dostávam „List poslušnosti“ od provinciála. Dobre sme sa poznali, boli sme priatelia a vopred mi nepovedal, čo mi chystá. Ke ď som si ho pre čítal, nechcel som veri ť vlastným očiam. Môj úrad bol uvedený ako „factotum“- „majster na všetko“. Široká definícia prác na misiách od A po Z. Potrebujú šoféra, si ním, potrebujú stavbára -staviaš, treba obhospodári ť kuchy ňu, aj tú máš na staros ť, treba upratova ť, štopka ť, posedieť na vrátnici, aj to je tvoje miesto! „Mládenec“ pre všetko“, „do ko ča aj do voza“ ako sa u nás doma hovorí. Raz si ma zavolal inšpektor na pohovor a vraví: - „Caro Michele“ – „dostali sme biskupstvo, musíme si spolu vysúka ť rukávy, lebo je tu strašne ve ľa práce. Ešte dobre, že ty si „factotum“. Treba nám stava ť. Vieš čo hovorím:- s t a v a ť !!! Máme len kostol, faru a malú bambusovú školu, treba nám zaháji ť boj s termitmi! Školu potrebujeme zo železa a z betónu. A teba menujem hlavným stavite ľom“. Čo robi ť, za čal som v mene Božom sa modli ť, aby moje poverenie nebolo iba tak naprázdno. Opä ť hodený do vody, tentoraz do stavbárskeho rybníka, v ktorom hrozia rôzne ťažkosti. Odhliadnúc od tých finan čných, technologických, personálnych k tým osobným súženiam, nevedel som, či sa dokážem zhosti ť postu stavite ľa.
Moja stavbárska kariéra za čala prozaicky. Zavolal ma o. biskup, dal mi anglickú príru čku, aby som si ju dôkladne preštudoval a raz poobede mi povedal: - „Vezmi si papier a ceruzku a nakresli školu pre 300 detí. Mala by ma ť dve poschodia. Ke ď sme ju spolo čne prekonzultovali, potom doložil: „Zober papiere, cho ď k stavite ľovi (nášmu odchovancovi) a narysujte to tak, ako treba pre úradné schválenie“. Tak sme urobili projekty. A pokia ľ som ja nahá ňal potreby na stavbu (železo, cement, drevo a znášal na džipe a bicykli, on popri svojich biskupských prácach venoval sa katechétom a prekladal misál, sv. Písmo do domorodej re či. Pri stavbe bolo treba dohliada ť na všetko: aby sa správne miesila malta, ukladali tehly, aby železo sa nestratilo v pralese a dosky nezmizli pod pazuchami robotníkov. Najprv ma poverili stavbou skromnej budovy v Dibrugarhu - školy pre 100 chlapcov – katechétov biskupstva. Neskôr som sa zú čast ňoval na stavbe dvojposchodového ústavu a školy pre sestri čky a ich 500 žia čok. To bola ozajstná robota. Potom nasledovali stavby kostolov a ďalších potrebných objektov. A tak som staval a Boh bol pri mne. Za 12 rokov bolo postavených 6 škôl, pár domov pre misionárske sestry a nejaké haly na stretanie. Pri každej vysviacke od ľahli starosti zo srdca a zostal len úsmev na tvári.
NA CESTÁCH S BOHOM
Pán po dlhej dobe vyslyšal moju prosbu. Dostávam sa do osád na misijné cesty s pánom biskupom Marengu. Som jeho šofér. Niekedy je to iba 80 kilometrov cesty, ktorá sa brázdi autom dve hodiny. Staré vojenské auto dobre zdoláva horské cesty. Zažili sme búrku, krupobitie, hmlu, tmu, ranný východ slnka i a tak silný dáž ď, že nebolo možné riadi ť auto. Na jednej ceste prišlo reholnej sestri čke v aute tak zle, že sme sa chceli vráti ť. Naš ťastie sme všetko prekonali a dostali sa do osady Doom Doma. Pôsobia tu dvaja misionári- Belgi čan a Španiel nad svoje sily. Pripravili 60 detí na prvé sv.príjmanie a k tomu ďalších 440 dospelých na birmovku, ktorú vykonal o.biskup. Hne ď na druhý de ň ráno v nede ľu sme sa vydali do ďalšej osady. Všade bol Duch lásky a porozumenia, duch radosti. Pri týchto vznešených udalostiach človek zabúda na svoje námahy, aj na svoje zdravie a osobné problémy. Uvedomujem si stále viac, že som tu pre Pána a všetko nech slúži na vä čšiu čes ť a slávu Božiu. Ve ď Pánovi je zaiste milá každá obeta misionárov i utrpenia, ktoré skusujú pri cestovaní a hlásaní Radostnej zvesti.
DUCHOVNÝ ŽIVOT
V misijnej krajine človek viac ako doma musí sa stara ť o svoj duchovný život. Pýtate sa, čo duchovný život, čo je naša misia? Je to každodenný život s Ježišom, s ktorým sa stretávame v chudobných, v opustených a hladných... Leto, pred dov ŕšením mojej pä ťdesiatky bolo ve ľmi bohaté na duchovné dary. Mal som príležitos ť ís ť na duchovné cvi čenia dio Shillongu, mesto od nás vzdialené na 500 kilometrov, takých 13 hodín po prašných cestách autobusom. Mal som rados ť, že po dlhom čase som sa tam stretol s bratom Miškom Minárom a tak si trocha zaspomína ť „po slovensky“. Pátra Niž ňanského, SDB sme zbyto čne čakali, nepustili ho z Bengálska. Mali sme príležitos ť pre veselú dvoj člennú konferenciu. Delili sme sa o svoje zážitky a hľadali korene úspechov i pádov pri našej práci. V tichu s Pánom, v diskusii s bratom napokon sme prišli iba k jednému uzáveru: “Máme lepšie slúži ť Pánu Bohu, iba tak možno napravi ť svet“.
PATRÓN VÝCHODNÝCH MISII
Za čiatkom decembra (3.12), každý rok si pripomíname sviatok sv. Františka Xaverského, patróna Východných misií. Pred vyše 400 rokmi prišiel do Indie, kde desa ť rokov neúnavne hlásal evanjelium. Potom odišiel do Japonska a zomrel na čínskom ostrove San-čao. Jeho evanjeliza čná a charitatívna činnos ť stala sa základom pre pôsobenie ďalších kres ťanov. Ako to ubehlo. Neraz sa pohrávam s myšlienkou dosta ť sa domov. Trochu si pozrie ť rodný kraj, ale vidí sa mi to nebezpe čné. Človek nevie, či tento príchod domov by nebol mojím osobným ukon čením misijného poslania. Ve ď ako sa zo správ dozvedám, všeli čo sa doma deje. Nevinných ľudí zatvárajú, k ňazov súdia, sestri čky vyhnali na štátne majetky...Je to ako kliatba na naše Slovensko. Možno aj moja návšteva by bola poslednou, alebo rýchlym vstupom do Ve čnosti. Tak si radšej tu ostanem, pri p. biskupovi v službe šoféra... V Dibrugarhu, kde som už siedmy rok mám možnos ť chodi ť na misijné cesty nielen s p.biskupom, ale aj s inými misionármi, lebo všade h ľadajú k ňazov, katechétov. Vstup do niektorých oblastí Indie sa s ťažil, k ňazi dostávajú povolenie len na 7 dní, ak chcú navštívi ť Assamu a Manipuru.
DOVOLENKA NA SLOVENSKU
Jedného d ňa, za čiatkom roka 1963 ma zavolal o. biskup a spýtal sa, kedy som bol posledne doma na dovolenke. Jeho re č bola milá, vychádzalo z neho láskavé slovo: - „Miško, ko ľko rokov si na misiách?“ - „Už do ťahujem devätnásty rok“, odpovedal som. - „Mal si už dovolenku, keby si bol v Európe“? - „Nebolo kedy. A okrem toho, stojí to ve ľa pe ňazí. Ja sa jej zrieknem a peniaze venujem na štúdium domorodých k ňazov“ - „Peniaze boli, aj budú. Ja mám ís ť do Európy (otváral sa II. vatikánsky koncil, na ktorý bol biskup pozvaný) a ty pôjdeš so mnou!“ - Papiere sa vybavili, ale biskup nemohol odís ť a tak som zostal v Indii aj ja. Onedlho tému znovu nadhodil: - „Teraz je naozaj čas vypadnú ť. Zba ľ si veci a cho ď k rodi čom na návštevu.“ - „Tí sú už obaja v nebeskej vlasti“. - „Tak máš svojich súrodencov, rodinu, bratov saleziánov a svoj rodný kraj!“ Vybral som sa do sveta na jese ň roku 1964, ako mi to povedal o. biskup. Putoval som devä ť mesiacov, z toho mesiac som bol na Slovensku. Býval som u synovca v Dubnici, potom v rodných Ruskovciach. Každý de ň ma navštevovali „páni“ zo Štátnej bezpe čnosti. Chceli vedie ť, čo tu robím. Čudný pocit: Nový kraj, noví ľudia, málo kto ma pozná, mnoho neznámeho. A predsa pomaly sa človek vžíva do spomienok spätých s rodnou domovinou, obracia staré stránky života a hľadá, čo je tu krajšie ako v Indii... Zdržal som sa v Taliansku v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metóda, navštívil som slovenských spolubratov, ktorí ma sprevádzali po meste. Do Indie som sa vracal ako do domoviny.
NOVÉ POSOBISKO V TEZPURE
Ke ď som sa vrátil z potuliek v máji 1965, privítal ma znovu o. biskup Marenga, ktorému som bol pridelený na nové biskupstvo v Tezpure. Dobre zabehnutú misiu v Dibrughard odovzdal domorodému biskupovi. Privítal ma ve ľmi vrelo: - „Kone čne prišiel náš stavite ľ. Miško, vieš ko ľko tu máme práce? Niet tu ni čoho, ani dom pre biskupa, ani školy, ani domy pre sestry. Musíme sa da ť do práce“ Po chvíli prerušenia a hľadenia na m ňa, čo si asi myslím, povedal: - „Teraz máme plánov, ko ľko len chceš. Šes ť budov treba stava ť naraz. Na tebe je výber a zabezpe čenie materiálu. Ja zabezpe čím peniaze a staros ť o ľudí“. Dali sme sa do práce a za tri a pol roka sme to dokon čili. Poveternostné podmienky v tomto kraji boli ťažké. Tropické horú čavy, dažde a povodne, neskonalá vlhkos ť a nespavos ť z poveternostných zmien. Do toho všetok hmyz (dotieravé komáre, mušky), k tomu hlad, vonkajšie i vnútorné nepokoje tvorili mizériu Indie. Ako 56 ro čný dokon čujem novú budovu biskupského domu v Tezpure. Niekedy ma pochytili spomienky na za čiatky: „Sme tu ako Izraeliti na brehu rieky Brahmaputra a sme ozaj bez vody. Pršalo tento rok málo, rieka vysýcha a zostávajú po nej len pieskové korytá. Aj studne vysýchajú, pre školy, ústavy je to ve ľká ťažkos ť. Vláda sa nás - cudzincov chce zbavi ť. Dvakrát mi hrali marš na odchod a dvakrát pomohli interpelácie. Zaiste to boli aj modlitby zbožných duší, ktoré ma tu ponechali, neviem dokedy. Sám som rozhodnutý ís ť znovu do misii tam, kde bude Boh chcie ť. Potešilo ma, ke ď som dostal list z Ríma, kde si na m ňa ešte pamätajú a chcú ma zamestna ť ako šoféra. No v hĺbke svojho srdca cítim, že moje miesto je tu v Indii. Som tu práve 33 rokov.
NEPOKOJE VO VLÁDE
Rok 1968 bol ve ľmi nepokojný. Nastali zmeny vo vláde a chceli sa zbavi ť cudzincov. Dotklo sa to aj m ňa. 30.september 1968 mal by ť posledným d ňom môjho pobytu v tejto krajine. Ale Panna Mária Pomocnica sa zaplietla do tejto nepríjemnej záležitosti. Práve na vigíliu jej narodenia (v noci 7.septembra) ma zaviezli do nemocnice v Tezpure. Na druhý de ň ráno, hoc bola nede ľa, jeden americký lekár zistil, že mám kamene v ľavej obli čke. Jeden kame ň, ktorý bol na ceste von z obli čky mi zaprí činil kruté bolesti. Každých 5 hodín mi dávali injekcie a potom ma previezli do nemocnice v Shillongu, kde mi vyoperovali ľavú obli čku. Ďalší lekár –angli čan sa ma zastal pred vládou. Samotné lie čenie v nemocnici trvalo 66 dní, potom dolie čovanie. Kone čný rezultát: Zostal som v Indii, ale prišiel som o obli čku. O.biskupa to stálo ve ľa pe ňazí. Kým som bol v nemocnici, utvoril sa nový štát Meghalaya, zvä čša pozostávajúci z kres ťanov. Aj vo vláde boli dobrí kres ťania, ktorí mi ponechali pobyt v krajine.. Ke ď som sa cítil ako-tak zdravý, otec inšpektor ma menoval za „do časného hospodára“ v shillonskom noviciáte, pokia ľ nenájdu vhodnú osobu. To „do časné obdobie“ trvalo 5 rokov.
BISKUPSTVO V TURA
Na čas sa naše dobré priate ľstvo s o. biskupom rozišlo. On po zariadení a dobre zorganizovanom biskupstve v Tezpure, prenechal ho domorodému biskupovi a znova odišiel organizova ť biskupstvo v Tura. Na Vianoce 1972 dostal som list od neho: -„Pýtal som Ťa od predstavených, ale neviem, či ťa od nich dostanem...Miško, práce je ve ľa a ty si len jeden, jediný, čo mi môžeš pomôc ť.“. Musím všetko robi ť bez teba, je mi ťažko“... Moji predstavení mali dojem, že ešte potrebujem sa zotavi ť PO OPERáCII A Že môj zdravotný stav ešte nie je na stavanie vhodný. Tak ma opä ť poslali domov na dovolenku. Do Európy som sa dostal, ale nie na Slovensko. Normaliza čné roky nemohli prija ť slovenského misionára, báli sa „infekcie lásky k chudobným“. Tak som sa dostal až do Viedne a odtia ť spä ť do Ríma. Chodiac po Európe cítil som sa ako v sne: Nevnímam stredoeurópsku kultúru, ale všade vidím assamskú prírodu, rozmýš ľam, čo sa robí v tom „mojom rajskom kraji“, ktorý mi tak ve ľmi prirástol k srdcu. Na Slovensku som nebol, čo som ani ve ľmi ne ľutoval. Ve ď moji bratia a sestry žijú v Indii... V roku 1975 bol som preložený do biskupstva Tura k môjmu dobrému priate ľovi- biskupovi o. Marengovi. V Ture som za čal pracova ť ako ková č na stavbe železných striech, okien a postelí do misijných staníc. Pomáhajú mi ľudia nakazení malomocenstvom. Niekedy som čakal, že aj ja ochoriem. Moju túžbu by ť už s Pánom, ani teraz Boh nesplnil, tak ako to bolo s mojím štúdiom. On mi posiela malé kríže a utrpenia, ktoré skusujem každý de ň.
NIE KAŽDÉ NEŠ ŤASTIE JE ČLOVEKU NA ŠKODU Príbeh z r. 1983 (uverejnený v novinách Slobodné Slovensko, č.4,str.6, 1983)
Raz podve čer som sa vracal zo 14 d ňovej misii. Bol som š ťastný, pomysliac si na to, čo Pán urobil s ľuďmi, s ktorými som sa stretol. Katechumeni sa tešia na krst, mnohí prestali pi ť, viacerí sa vrátili do rodín. Ako tak uvažujem o všetkom, vidím v dia ľave ako starší muž „garo“ vedie svoje stádo kráv z paše do dediny. Vidiac džip, snažil sa zahna ť kravy nabok z cesty. Pobehuje a kravy stále neposlúchajú. Džip brzdí, ale kravy opä ť v strede cesty. Zrazu auto narazí, pastier padá na zem. Misionár vysko čí z auta a zistí, že má zlomenú nohu. Naložil ho do auta a uhá ňa sto kilometrov do najbližšej nemocnice. Ke ď do nemocnice dorazili zistili, že je preplnená a lekár ho nechce prija ť. Zato mu poradil, ako ís ť ďalších 60 km k špecialistovi. Cestou sa zastavili v biskupskom dome, kde pacienta pohostili a hybáj k špecialistovi. Asi v polceste misionárovi pod auto vbehla divá lesná zver a džip bol zrazu v priekope. Bolo to nariekania a stonania, pacient si myslel, že to bolo schválne, že ho idú zabi ť. O polnoci dorazili k špecialistovi, ktorý tam nebol. Tiež nemal vo ľné postele, pacienta odložili ľahnú ť si na banánový list. Kone čne ráno sa do čkal pomoci a misionár sa s ním rozlú čil. Pastiera častejšie navštevoval v nemocnici a pomáhal mu v liečbe. Nevšedná starostlivos ť katolíckeho k ňaza o úbožiaka tak dojala, že stále viac sa zaujímal o pravdy Božie až na nakoniec nechal pokrsti ť. Po čase pomáhal pri vyu čovaní náboženstva, potom sám sa stal katechétom a namiesto pasenia kráv, staral sa o duše ľudí. Celá jeho rodina, neskôr aj osada prijali vieru. Niekedy Boh dopustí súženia, boles ť, aby priviedol človeka k Pravde.
50 ROKOV REHO ĽNÍKOM
Za čiatkom apríla 1984 sme tu zažili nezvy čajné peklo. Silný vietor lámal okná, vyvalil silné stromy aj s kore ňmi a v celom meste bolo ve ľmi život. Ja som spal ako traja apoštoli v Getsemanskej záhrade, zistil som, že som riadne hluchý. Orkán skon čil a ja som sa prebral. To je tak, ke ď človek má vyšší vek, je odolnejší na to čo sa deje vôkol. . 31.júla v de ň 50.výro čia reho ľných s ľubov náš o. provinciál ma pozval do biskupstva Tura. Na koncelebrovanej sv. omši bolo všetko krásne pripravené, potom v divadelnej sieni školy bolo vystúpenie žiakov – spevy, tance a rôzne re čnenia. Nasledovné dni sme putovali po misijných miestach, aby som vydal svedectvo zasväteného života pre mladých. 7.novembra 1984 znovu sme oslavovali spolu s inými bratmi zlaté jubileum reho ľného života. Spolu so mnou oslavovali traja k ňazi a jeden brat. Bol to páter Paul Bernick zo Slovinska, p. Michael Devalle z Talianska, p. Ján Med, k ňaz z Moravy a brat Sebastián Paul z Južnej Indie. Program za čal sv. omšou o 16 30, o 17 30 slávnostná akadémia a 19 hod. agapé. Tak som si pri tejto príležitosti zaspomínal: „Som v ďačný dobrotivému Bohu, že ma obdaril reho ľným povolaním a životom misionára. Za tie roky prešlo mnoho búrok a hrmobitia. Kde tu sa ohlásilo aj moje chabé zdravie. Prekonal som 8 operácii a tri nepríjemné výzvy, že mám odtia ľto odís ť. Lež Pánova vô ľa bola, aby som tu zostal a vydával svedectvo lásky k Nemu.
MOJICH 75 ROKOV
Píšem v predve čer mojich narodením, 75 rokov. Pán mi doprial prežiť 52 rokov misionárskej práce v Indii, za čo som mu nesmierne v ďačný. Dal mi milos ť pracova ť pre Božie Krá ľovstvo. Chcem opísa ť misijnú slávnos ť v Garabada, je to misijná stanica, fara, ktorá má asi devä ť tisíc veriacich. Do kostola sa zišlo ve ľa ľudí a priniesli mnoho darov. Okolo oltára bola jasná štedros ť tohto ľudu- vrecúška ryže, tekvice, banány, korenie, ktorým sa živia ľudia kme ňa Garo. Každý priniesol, čo mohol, dokonca sa tu objavilo aj jedno kuriatko. Do o čí sa tla čili slzy, dojala ma viera týchto ľudí, ich štedros ť a schopnos ť so všetkým sa deli ť, hoc sami sú ve ľmi chudobní. Jeden biedny kres ťan doniesol tenké polienka dreva. Každý chcel dobrotu Nebeského Otca čímsi odplati ť. Po čas sv. omše som zaletel do môjho mladého života. Spomenul som si na domov, ako úpenlivo som sa snažil dosta ť sa do seminára v Nitre, do Misijného domu v Mo čenku, do U čite ľského ústavu v Spišskej kapitule, ale nikde ma neprijali. Nepochodil som, lebo to boli moje plány a nechápal som Pánove cesty. Tie sú iné. Dnes s pohnutím pozerám na tých 52 rokov misionárskej práce. Za 32 rokov mi Pán doprial prispieva ť dvoma halierami chudobnej vdovy na výchovu k ňazského saleziánskeho dorastu v Indii. Dvadsa ť rokov som pracoval po boku o. biskupa Marenga v troch biskupstvách (ktoré on založil) a bol som mu pravou rukou pri všetkých prácach, ktoré potreboval. Boli to aj stavby kostolov, misijných staníc, škôl a iných budov. Z domu som si priniesol základné vzdelanie a tri meštianky. Napokon sa uskuto ční aj v ŕtanie studne... Slovenské porekadlo má pravdu „Dobrá práca si vyžaduje čas“ a v zrkadle nášho osobného času môžeme vidie ť, do čoho sme investovali, čo je na vä čšiu čes ť a slávu Božiu. O. biskup Marengo, ktorý založil túto farnos ť tu teraz pracuje na odpo činku. Vypomáha domorodému k ňazovi vo vedení biskupstva Tura, mons.Georgovi Mamalesserymu a zastupuje misionárov v iných z 13 misijných staníc. Hoci má 80 rokov, je v pastora čnej práci neúnavný, navštevuje ešte 108 osád roztrúsených do 40 km. Snaží sa aj hmotne zabezpe čiť biskupstvo, neustále píše do Talianska a iných krajín pre pomoc. Biskupstvo Tura bolo založené v roku 1933 talianským saleziánom o.A.Pianazzim, ktorý bol kedysi generálnym školským radcom saleziánskej kongregácie. Za čiatky tejto misie boli ťažké, lebo sa ukázali prekážky zo strany protestantských a neskôr amerických baptistov- misionárov. Pálili chatr če, kaplnku, preto sa katolíci usídlili asi kilometer od nich. Anglickí koloniálni úradníci tiež neboli katolíci, pomáhali nekatolíkom, aby rôznym spôsobom sťažovali prácu našich misionárov. Po pä ťdesiatich rokoch je realita iná. Sídelné biskupstvo malo (r.1987) 13 misijných staníc a 90 000 katolíkov, s priemerným po čtom 5 tisíc krstov ro čne. Sú tu dvaja biskupi a sedem diecéznych k ňazov je z kme ňa Garo. V junioráte Savio je 20 ašpirantov z tohto kme ňa.
ĎALŠIE JUBILEA A VÝRO ČIA
V októbri roku 1987 sme oslavovali 25 rokov od založenia SAVIO Juniorate- saleziánsky ašpirantát (založený r.1962). Za ten čas prešlo ústavom 1582 chlapcov, ale viacerí nepocítili povolanie. Z toho po čtu sa 124 stali k ňazmi - saleziánmi, 268 saleziánmi. V tomto roku oslavujeme 65rokov prítomnosti saleziánov v Shillongu. Je tu arcibiskupstvo a sedem biskupstiev, katolíkov je okolo jedného milióna. Pä ť biskupov je zo saleziánskeho prostredia a tiež traja diecézni k ňazi vyštudovali u saleziánov. V sú časnosti máme v Indii 6 saleziánskych provincii.
Niektoré firmy v meste v ŕtajú až 90 m studne za 3 000 US. Pre nás je taká stud ňa nevyhnutná, ale nemáme prostriedky. Píšem domov a prosím Slovákov a iných cudzincov o milodar. Mám už 75 rokov a chcel by nie čo zanecha ť chlapcom na pamiatku. „Kto podá pohár vody, dostane odmenu...Akú odmenu dostanú od Pána tí, čo pomôžu napoji ť chudobných chlapcov pripravujúcich sa na k ňazstvo?“ Vyh ĺbi ť riadne studne v Shillongu si vyžiadalo čas, trpezlivos ť i obety, ale vody sme sa do čkali, aj ke ď omnoho neskôr.
Koncom januára 1988 tu boli vo ľby, ale iba v niektorých štátoch Indie. Dbá sa na to, aby ministri a každý člen vlády si svedomite plnili svoje povinnosti, aby slávnostné obedy boli bez alkoholu a štátne výdavky, aby sa znížili na minimum. Hlavný minister bol u čite ľom v našej škole. Okrem ve černého štúdia práva robil mnohé veci bez nároku na finan čnú odmenu. Svoj nový dom venoval vláde, aby mohla založi ť „Rádio“ a uspokojil sa s jednoduchým domom. Jednej postihnutej diev čine priviezol vozí ček a združenie katolíkov sa stretáva v jeho dome. Jeden z našich profesorov - saleziánov napísal o histórii kres ťanstva v severnej Indii a sám minister pri predstavovaní tejto knihy re čnil ako „prelát na cirkevnej slávnosti“. Všetci sa povzbudili na stretnutí, boli prítomní aj protestanti a kniha mala úspech. Po 25 rokoch vedenia biskupského seminára „St.Paul´s Seminary“ saleziánmi, bol odovzdaný diecéznym k ňazom. Je tam vyše sto chlapcov – seminaristov pre biskupstvo Shillong- Gauhaty. Ne ďaleko neho stojí saleziánsky biskupský bohoslovecký ústav „Oriens“, ktorý pred siedmimi rokmi za čal s troma seminaristami a dnes ich po čet dosiahol po čet 60 a tešíme sa, že bude viac saleziánskeho dorastu aj pre misie. V tomto roku nemocnicu “Nazareth Hospital“ prevzali reho ľné sestry sv. Kríža, čím vymenili španielske sestri čky, ktoré nedostali povolenie na pobyt. 7.septembra 1988 bola v Shillonskej univerzite slávnos ť – Matka Tereza z Kalkaty tu prevzala čestný doktorát za jej ve ľkú a obetavú prácu. V našej kaplnke ústavu Oriens prehovorila k saleziánskej rodine o kres ťanskej láske, osobitne k tým najchudobnejším. Mal som možnos ť ju pozdravi ť v rodnom slovenskom jazyku, podobne tak urobili ďalší bratia. Slávnos ť pokra čovala v mestskej knižnici, kde bol premiér vlády, viacerí ministri a vzácni vládni činitelia, kde Matka Tereza prehovorila k ľudu a kládla im na srdce lásku k biednym, svornos ť, spolunažívanie a život nenarodených detí, Pohostenia sa všetci zriekli a peniaze venovali Matke Tereza na apoštolát. Indická vláda jej poskytla bezplatné cestovanie všetkými dopravnými prostriedkami. Svojimi cestami a príhovormi koná ve ľké dielo pre túto krajinu,. Tiež sme sa v misii dozvedeli, že o mesiac neskôr na sviatok Ružencovej Panny Márii otvorila svoje dielo v Moskve. V tomto roku sme si pripomenuli sté výro čie od smrti nášho zakladate ľa don Bosca, trojd ňovou oslavou jeho diela v našich domoch. V novej katedrále v Kohime, ktorá stojí na najvyššom mieste na Vianoce 1989 boli vysvätení prví dvaja k ňazi z kme ňa Nága. Sú to chudobní ľudia, ale ve ľmi horliví kres ťania, akými boli prví kres ťania. Pri stavbe katedrále pracovali bezplatne, sami nosili stavebný materiál, železo, cement a všetko, čo bolo treba. Už po čas štúdia dali pekný príklad horlivosti a dobro činnosti.
DOBRODINCI
Bez dobrodincov, ktorí mi pomáhali finan čne i materiálne sotva by sme nie čo postavili. Na Slovensku ich bolo dos ť (na zozname okolo 150) a kde tu aj náhodní, čo neprispievali pravidelne. Mal som známych aj v zahrani čí, ale mnohých som ani nepoznal. Poslali peniaze, ke ď si pre čítali niektorý článok v novinách. Ve ľkým dobrodincom pre nás je vdp.dekan Závodský z farnosti Malá Hradná, ktorý nielen pravidelne písal, ale robil zbierky vo farnosti a posielal nám peniaze. Tiež saleziáni z Pezinka, nám pomohli s tisíckou sv. omší a mnohí ďalší, o ktorých tu nebude re č. Boh všetko vie, ich mená sú zapísané v nebi. Som tu ve ľmi š ťastný, že Boh oslovuje ľudí a oni sa otvárajú v láske. Stále ďakujem, že mi Boh dal takéto postavenie v misiách.
POSLEDNÉ ROKY V INDII
Človek v starobe prežíva naj ťažšiu etapu svojho života. Musí sa vyrovnáva ť s tým, čo nemá- so zdravím: Nepo čuje, zabúda, ťažko chodí, trápia ho bolesti chrbtice, k ĺbov, svalov, niekedy ani nevie pomenova ť čo všetko ho láme. A predsa je tu nový de ň, ktorý treba preži ť v Junioráte Savio. Som medzi mladými a to ma omladzuje. Nemyslím na seba, skôr na to, aby z týchto chlapcov boli dobrí ľudia. Aby si osvojili pracovné návyky, charakterové vlastnosti a hlavne, aby nadovšetko milovali Boha. Ke ď máme Boha, máme všetko. On nám naozaj všetko dáva zdarma. V starobe zbierame úrodu svojej práce a života. Stretávam sa s kňazmi, biskupmi, ktorí tu kedysi za čínali. Vždy ma nap ĺň a rados ť, že Boh si ich povolal a že tak oddane slúžia. I ke ď čoraz častejšie chodím do nemocnice a musím oddychova ť, snažím sa de ň preži ť s Bohom. Posledných 14 rokov som prežil medzi mladými, za čo zvláš ť ďakujem Bohu.
ZÁVER
Zo mojich 83 rokov, iba 24 rokov som prežil doma a v rodnej dedine Ruskovce iba 15. Učil som sa, pracoval a štúdiami pripravoval na misijnú prácu. Napriek tomu, že láska k domovine bola ve ľká, iba raz mi bolo dopriate stretnú ť sa so svojou rodinou (v roku 1964). Pokúšal som sa o to aj v neskorších sedemdesiatych rokoch, ale vtedajší komunistický režim mu to neumožnil. Spolo čenstvo z farnosti ma pozvalo na posviacku nového kostola, ktorá sa konala v roku 1993. No zdravie bolo tak nalomené, že lekári mi nedoporu čili dlhú cestu. Žil som ďaleko od domoviny, ale môj duch bol stále v rodnej krajine. I ke ď India bola mi novým domovom, nikdy som nezabudol na svojich rodi čov, bratov i sestru, na synovcov, netere, kňazov a dobrých ľudí, ktorí mi milodarmi pomáhali budova ť ve ľké dielo a sprevádzali ma bohatou korešpodenciou. Nesnažil som sa s ťažova ť, i ke ď s ťažnosti by bolo nad hlavu. Položil som ruku na pluh a nebolo pre čo sa obzera ť spä ť. Šes ťdesiat rokov saleziánskeho života chcelo by ť vyjadrením živého evanjelia. Svoje zasvätenie som žil v chorobe, v chudobe, v nepochopeniach a v mnohých problémoch. Smr ť trikrát klopala na prah môjho života, prežil som 30 rokov iba s jednou obli čkou a svoju energiu mí ňal bez šetrenia, až kým ma Pán nepovolal. Snažil som sa o „dobrý beh plného života“ s pripravenos ťou uzrie ť svojho Stvorite ľa.
SVEDECTVÁ O JEHO ŽIVOTE
Napokon prinášame nieko ľko autentických svedectiev od ľudí, ktorí s ním krá čali životom a vyberáme krátke citácie z nieko ľkých listov.
Re č rektora „Juniorat SAVIO“ na pohrebe Michala Čahoja, d ňa 3.7.1994:
Moji drahí spolubratia! Ve ľký salezián odišiel do neba. - Je ve ľkým preto, lebo urobil Boha ve ľkým v svojom živote. - Je ve ľkým, lebo v Pánových o čiach bol ponížený. - Je ve ľkým, lebo si vyvolil jednu vec, na ktorej živote človeka stojí a najviac na nej záleží: Boha a jeho slávu. Pre neho ži ť, bol Kristus a smr ť bola zisk (Fil. 1,21). Jeho jediným ve ľkým prianím bolo vytrva ť až do konca a Pán bol s ním. Vernos ť svojím záväzkom za každú cenu bola jeho prioritou, s ktorou nikdy nerobil kompromisy. „Len Pán bol jeho vodcom a žiaden iný boh nebol s ním (Dt 32, 12). A taká vzácna, v Pánových o čiach je jeho smr ť, smr ť jeho verného“ (Ž 115, 15). Nech nás inšpiruje jeho život jednoduchosti, skrytosti, hlbokej úcty a lásky k Bohu a jednoty s Bohom. Nech je pre nás príkladom, aby sme sa mu vyrovnali. Láskavo si spome ň na Juniorát Savio, a na nás všetkých, ktorí tu pracujeme, aby sme mohli ú činne pomáha ť chlapcom „objavi ť, prija ť a rozvíja ť dar laického, zasväteného alebo kňazského povolania pre dobro celej Cirkvi a saleziánskej rodiny“. Tvoji v Pánovi života Fr.John Kalapuraputhenpura SDB Rektor
SVEDECTVÁ ĽUDÍ, S KTORÝMI ŽIL:
Biskup Orestes Marengo, Mnoho rokov bol jeho duchovným vodcom a sprievodcom v Sonade, v Gibrugarghu, Tezpure a Ture. Hovoril o ňom na pohrebe a nazýval ho „svojím bratom“ a tiež brat Michal ho volal „môj biskup“. - „Bol svätým reho ľníkom. Pracoval a modlil sa. Dokon čil veci, ktoré sa iným nepodarilo urobi ť. Nemôžem na neho zabudnú ť. Nie pre prácu a službu, ktorú pre m ňa vykonal po čas 35 rokov, ktoré sme spolu strávili, ale pre jeho dobrý príklad. Bál sa jednej veci- urážky Pána Boha. Teraz je s Bohom. Modlite sa k nemu“ - vyzval kongregáciu na pohrebe.
Fr.Pavel Bernick: „Môj dojem z brata Michala?“ . Všetko v superlatívoch, povedal spontánne. A na pohrebe v mene všetkých slovanských spolubratov povedal: -„Brat Michal bol dokonalý reho ľník. S ľuby zložil v roku svätore čenia sv.Jána Bosca a to ho podnecovalo, aby sa stal svätým saleziánom. Ve ľmi dobre rozumel mottu dona Bosca:- Práca a modlitba. Ve ľa vykonal, avšak viac než činnos ť, vedel zosú ľadi ť prácu s modlitbou. Inými jeho mimoriadnými vlastnos ťami boli jeho jemné svedomie a osobná chudoba. Áno, bol dokonalý reho ľník.“
Fr.Anthony Buccieri: Prišiel do Indie s bratom Michalom ako misionár a býval s ním v rôznych domoch, zhrnul svoje dojmy takto: „Zbožný – zásadový – pracovitý.
Fr.John Med: Jeho spolo čník v noviciáte si spomína, ako si ho vážilo jeho 49 spolo čníkov, ktorí obdivovali ducha jeho práce, jednoduchosti, zbožnosti a najmä chudoby. Všetko bral vážne. Neskôr v Indii o.Med obdivoval jeho veselos ť, zmysel pre humor a jeho záujem o dianie v dome, úctu vo či predstaveným a prostú zbožnos ť.
Ďalší jeho spolo čník zo skupiny misionárov, ktorá prišla do Indie v roku 1934 bol Talian, Fr. Joseph Marchesi, vrelo si na neho spomína takto: „Ohodnotil by som ho ako pravý obraz saleziánskeho koadjútora tak, ako si to prial don Bosco.“
Fr. Thomas Edamattath ho nazval „úplne ukázneným saleziánom“. Chlapci o ňom hovorili ako o tom, kto dodržal s ľuby napriek ťažkostiam a kto mal zvláštnu zbožnos ť k Panne Márii, vychádzajúcu zo srdca.
Fr.Sylvanus Sngi Lyngdoh si takto spomína: „Môj prvý dojem z brata Michala po mojom príchode do Sonady v januári 1942 bol dojem človeka, ktorý vedel privíta ť.... Obdivoval som jeho ducha tvrdej práce, ktorú konal s ve ľkou rados ťou. Brat Michal bol pre m ňa opravdivým gentlemanom, zdvorilý, milý, v ľúdny a vďačný. A tento dojem z neho rokmi iba rástol. Jeho pozdrav znel úprimne a pravdivo, jeho úsmev bol nefalšovaný, jeho slová čisté, hlboké. Taký bol brat Michal.“
Fr. Joseph Thelekatt, provinciál: Vyjadril sa o rýdzich kvalitách brata Michala takto: „Brat Michal bol človek, ktorý pokro čil v poznaní a v láske k Bohu, verný služobník, ktorého heslami boli odvaha, lojalita, vernos ť, tvrdá a skromná práca, obeta, utrpenie s modlitbou ako k ľúčom. Bol človekom, ktorý šiel životom bezúhonne, robil, čo bolo správne a hovoril pravdu zo svojho srdca“. (Ž 115) Zakon čil: „ Je naším hrdinom. Bol posadnutý Kristom... Všetci sme sa stali lepšími v jeho prítomnosti, preto, že sme ho poznali“.
(Preklad brožúrky o br.Michalovi Čahojovi SDB, vydaná z príležitosti jeho odchodu k Pánovi 1.7.1994 v Shillongu)
KOREŠPONDENCIA
Najviac listov sa zachovalo v rodine synovca Jozefa Čahoja a vo farskej kronike M.Hradná, kde podrobne opisuje život v Indii, rozširovanie saleziánskeho diela a drobné radosti i starosti, ktorými žila misia. V listoch sú zaznamenaní dobrodinci, slúženie sv.omší na úmysel slovenských veriacich a iné zaujímavosti zo života misionára. Príkladná je jeho starostlivos ť o rodinu a láskavé povzbudzovanie tých, na ktorých nezabudol do posledného dychu- predovšetkým na synovca Jozefa a jeho manželku Hedvigu, na jeho deti a vnú čatá. Opakovane ďakuje Bohu a dobrodincom, (ktorých mal na zozname 186) za finan čné príspevky a materiálnu podporu, ale aj za modlitby a za dar svojho povolania. K priblíženiu obsahu listov, aspo ň zopár vý ňatkov:
K 25.výro čiu reho ľných s ľubov si spomína (31.7.1959 ) „Neviem si dos ť oceni ť dar a milos ť svojho povolania, ktorým ma milostivý Boh obdaril, či už z mojej milovanej rodiny, obce, farnosti a slovenského kraja vôbec. Ešte ke ď som sedával v Malo-hrad ňanskej škole, sníval som ís ť do kláštora, potom do seminára v Nitre, do Mo čenku k misionárom a kone čne do Spišskej kapituly do U čite ľského ústavu. Z mojich plánov ni č nebolo, všetky pokusy boli neúspešné. Zakotvil som v ková čskej dielni u pána Lexmana na Bobote, potom ako ková čsky tovaryš na Morave. Čítaním brožúriek „Sv ětem“ znovu mi zažiarila povolania, až som sa našiel u Saleziánov. Pamätám si, ke ď som v septembri 1932 s otcom pred odchodom kupoval v Bánovciach kufor. Otecko mi ukázal ten lepší so slovami: „Ve ď ke ď by si sná ď šiel za more, aby ti vytrval. Vyber si ten lepší“ a zaplatil 60 korún. „Teraz mi slzy stekajú o čami spomenúc si na túto udalos ť. Som nadovšetko pov ďačný Pánu Bohu a vážim si moje vznešené povolanie. Chcem vytrva ť vo vernosti napriek všetkým protivenstvám a oduševnene krá čať ako pozemský pútnik a tak šťastlivo zakotvi ť v nebeskej blaženosti“... K môjmu zdraviu:“ pokrivkávam na liekoch, mám bolesti zubov, som stále chudokrvný a mám vnútorné bolesti. Ale pracujem ako sa dá a Boh mi pomáha“.
1971 „Dosiahnutie môjho povolania je ve ľký dar Boží. Úprimne každý de ň prosím P.Boha za moju vytrvalos ť až do smrti a ochotne plni ť Božiu vô ľu. Ke ď sa mi nedá uteka ť kvôli nalomenému zdraviu, aspo ň pokrivkávajúc velebím Boha.“
20.9.1975 Návšteva Lurdov Autobusom vycestoval z Ríma a 28.9. sa vracal spä ť. Podrobne v liste opakuje aké miesta navštívil a ako prežíval túto pú ť- v modlitbe, v pokore(sv.spove ď) a uzobranosti po celý týžde ň myslel na všetkých, ktorí mu sprostredkovali dar povolania i na tých, medzi ktorými teraz pôsobí v Indii. Dojímavo opisuje ve černú procesiu so svie čkami i poklonu k Najsvätejšej sviatosti. Na konci listu sú spísané všetky významné udalosti, ktoré sa viažu k zjaveniu v Lurdoch, spolu s výstavbou kostola, nemocnice a rôznych slávnosti. Na koniec pripísal: „22 – 25.9.1975 - Prekvapujúca a neo čakávaná pú ť brata Michala Čahoja,SDB, misionára z Indie.“ Zapísal si aj slová Panny Márie k Bernadette: Ja nes ľubujem š ťastie na tomto svete“. A k tomu dodáva: „ Ťažké roky za čiatkov v Indii, 4krát na opera čnom stole, trikrát vyhá ňaný z misie, 18 mesiacov neistoty a ďalšie trápenia tohto života“.
4.1.1976 Zažili sme takú nezvy čajnú príhodu cestou z misijnej stanice, vzdialenej od nás 112 km. Vracajúc sa domov, na Fiatke uletelo nám predné koleso a my sme sa museli da ť cestou peši domov (mali sme ešte 30 km). Po troch kilometroch sme natrafili na osadu, kde sme sa išli ob čerstvi ť. Ľudia nám povedali, že sme zastali ne ďaleko križovatky, kde sa prednedávnom stala tragédia – hladné slony napadli auto, zabili šoféra a ostatných odviezli do nemocnice.
8.4.1981 Príhoda žiakov zo školy: „Dvaja bratia, chlapci po škole šli na polova čku vtákov. Vtáci sedeli na streche školy a jeden z nich prakom namieril na nich. Vtáci uleteli, ale chlapec nechtiac rozbil sklo na škole. Ten druhý, ke ď videl, že je to okno jeho triedy, tak sa nahneval, že ho nielen vyhrešil, ale aj namieril na okno jeho triedy a vybil okno. Brat, ktorý prvý vystrelil sa rozhneval a znovu namieril na ďalšie okno triedy, kde sedáva jeho brat. A tak to šlo dokola, až nerozbili všetky okná. Potom sa vrátili domov a každý hájil svoju spravodlivos ť. Okná triedy popadali v ich pomste. Problém pre právnika: Kto z tých dvoch bratov mal pravdu?“.
1.12.1982 „Pamätám si ako dôstrojný pán Ján Med bol direktorom a magister novicov a povedal mi, že vychováva ť neznamená všetko dáva ť a povo ľova ť novicom. A je tomu tak, lebo základy života si nesieme z mladosti.“ Ľudia sa riadia pod ľa vlastného rozumu, ale ja si myslím, že by sa mali riadi ť Božou vô ľou.
8.9.1983 „Na pani Lexmanovú mám tie najlepšie spomienky. Bola mi druhou matkou po celé tri roky, ke ď som sa u nich u čil za ková ča. Panna Mária mi vyprosila od Pána Ježiša nasledova ť Ho v reho ľnom povolaní. Toto dozrelo, ke ď ako ková čsky tovaryš vo Vízoviciach som peši šlapal 116 km (vzdialenos ť od Ruskoviec). Prešiel som to za 17-18 hodín nevediac kde vlastne idem, ako náš praotec Abrahám...“
1985 „Zostal som v saleziánskom dome sám, jediný Európan. Všetci odišli, niektorí nevydržali a odišli od saleziánov. Tak sú tu len domorodci. Ale cítim sa medzi nimi ako v rodine, medzi svojimi. Ke ď mám čas čosi prekladám z talian činy do angli čtiny. Rád by som nie čo preložil aj z angli čtiny do sloven činy, ale nemám čas...Ani zdravie nie je najlepšie. Tu ma omína srdce, bolia k ĺby, chrbtica. Zistili mi cukrovku, na pravé ucho dobre nepo čujem. Prijímam to ako trpezlivý „Jób“.
4.2.1986 Návšteva Sv. Otca Do Schillongu zavítal sv.Otec Ján Pavol II a v Indii bol l0 dní. Bola to mimoriadna udalos ť, privítali ho na letisku všetcia mimistri aj gubernátor mesta a slávnostné zhromaždenie ľudí bolo na rozsiahlom hrisku Golfling vo farnosti Marolai. Sv. omšu vysluhoval Sv.Otec s troma kardinálmi a 22 biskupmi, ktorej sa zú častnilo 300 tisíc veriacich a tiež nekatolíci. Sv.prijímanie rozdávalo 400 k ňazov. Z 8 diecéz prišlo vyše 90 autobusov. Prišiel aj slovenský kardinál o. Jozef Tomko, ktorý po sv.omši dal si zavola ť brata Michala na rozhovor. Bola to slávnos ť, akú India ešte nevidela. I ke ď pred príchodom bolo trocha živo, lebo niektorí hindovia za čali šarapati ť, ale polícia ich vzala „na oddych“.
30.1.1991 „Dostal som ponuku, aby som napísal o sebe životopis. Nechce sa mi písa ť, nechcem by ť velikášsky a tiež rád by som napísal pravdu...Viem iba, že dosiahnutie môjho povolania je ve ľký Boží zázrak a neuverite ľní milos ť Božia. Od roku 1990 mám ve ľmi zlé zdravie, bol som operovaný na žalúdok, na žl čník, nemám jednu ľadvinu a na tú druhú sa lie čim. Podchví ľou som v nemocnici kvôli srdcu.“
DOSLOV
Skon čila sa životná pú ť saleziánskeho koadjútora Michala Čahoja. Celkom skromného, tichého, nenápadného chlapca, ako ho hodnotili v noviciáte (slová don Štefana Sandtnera). Pochádzal z jednoduchého, vidieckeho prostredia, formovaný zbožnos ťou matky a prísnou pracovitos ťou otca, vzájomnou láskou súrodencov a nadovšetko dobrým slovenským ovzduším. Jediný kostol v čase jeho mladosti bol v dedinke Malá Hradná, zasvätený sv. Vavrincovi. Z vánku Ducha Svätého bol postavený v jeho rodnej obci Ruskovce rok pred jeho smr ťou (1993) kostol zasvätený Duchu Svätému. Boh mu pripravil cestu, po ktorej trpezlivo a s oddanos ťou viery v Boha krá čal, ke ď jeho vysnívané cesty v mladosti celkom zlyhali. Božia Prozrete ľnos ť ho sprevádzala a formovala. Už v noviciáte pre chatrné zdravie ho chceli posla ť domov. Podporu našiel v rektorovi a prefektovi, ktorí zdôvodnili, že i keď nie je športovec a hudobník, môže by ť dobrý salezián, „lebo každý salezián je vo svojich schopnostiach jedine čný“. Táto jedine čnos ť sa preukázala po čas 60 ro čného zasväteného života v Indii. Neodradili ho zápasy priekopníckej činnosti, ani mimoriadne poveternostné podmienky , ani zdravotné ťažkosti. Mal mimoriadny vz ťah k modlitbe a k sláveniu Eucharistie. Žil z toho, čo mu Boh každý de ň ponúkal- svoje Telo. Všetko čo robil, konal na vä čšiu čes ť a slávu Božiu. Od skorej mladosti si uctil Matku Božiu a bol presved čený, že práve ona mu vyprosila saleziánske povolanie. Jeho spolubratia sa pozastavovali nad jeho duchom poslušnosti a chudoby. Vedel príkladne ú čtova ť príjmy a rozdiely aj v bezvýznamných sumách, vedel hospodári ť a vždy naplni ť hladné žalúdky chlapcov. Šetril na svojom oble čení, na dovolenke, ktorú len výnimo čne si čerpal. Jeho čistá a láskavá re č k chlapcom, k bratom v komunite, k ľuďom v rôznych prostrediach otvárala srdcia a pestovala dobré vz ťahy. Možno preto to ľké roky ho nechávali pôsobi ť vo forma čných domoch, aby svojim príkladom cvi čil mladíkov na ich ceste k reho ľnému a saleziánskemu povolaniu. Formoval ich aj svojim humorom a komunikáciou. V stovkách mladých zanechal pe čať svojej osobnosti, ale i osobnej svätosti. Lebo ni č lepšie nevychováva, ako živé svedectvo. Ukázal, že všetko, čo don Bosco napísal, dá sa ži ť a má to zmysel, ak to žijeme pre Boha. Brata Čahoja sme na Slovensku poznali najviac z jeho článkov a listov. Teraz po preštudovaní dostupných materiálov (dokumentácie z Indie, svedectvom saleziánov v Indii, z listovej dokumentácia a fotografii) sa sklí čka mozaiky poskladali do pestrofarebného obrazu krásnej postavy zasväteného koadjutora. Veríme, že má svoje miesto v nebi a pre nás je púta čom zasväteného života na kandidatúru svätosti.
Spracovala: Judita Stempelová, 11.5.2006
Brat MICHAL Č A H O J, SDB Preh ľad životných udalostí v dátumoch:
Narodený 19.novembra 1911 v Ruskovciach pri Bánovciach n/B., okr. Topol čany Zomrel v piatok, 1.júla 1994 v nemocnici Nazaret v meste Shillong, India Koncelebra čné requim na Laitumkhrahskom cintoríne 3.júla 1994
Príchod k saleziánom: 1.9.1932 Prvé s ľuby: 31.7.1934 v Hronskom Be ňadiku Ve čné s ľuby: 31.7.1937 v Bandel Church v Assam
Pôvod: ro ľnícky, rodi čia boli súkromne hospodariaci ro ľníci Matka: Mária rod. Michali čková z Bobota (zomrela ako 88r. ) Doopatrovaná v rodine syna Jána a jeho manželky Alžbety. Otec: Vavrinec nar. 10.8.1875, ro ľník, zomrel v r.1943- 68 ro čný Súrodenci.: Jozef- nar. 6.11.1899, ro ľník Mária – 1901, domáca Michal - zomrel krátko po narodení Ján – 1907, ro ľník Michal – 1911, misionár. Medzi prvým a najmladším bol rozdiel 12 rokov
Školy: doma absolvovaná základná škola a 3 meštianky, vyu čený za ková ča v Bobote. V Indii absolvoval stavbárske vzdelanie. Odchod: 1934 Rím – Turín - India 8.12.1934 pristatie v Kalkate
Pracovné zaradenia v Indii: 1934 – 1936 Shillong, hospodár 1936 – 1938 Kurseong, Bandel 1938 – 1948 Sonada, hospodár 1948 – 1951 Shillong, Kolégium Najsvätejšieho Srdca 1952 – 1965 Bandel, Dibrougarg- „factotum“ 1965 – 1970 Tezpure, stavite ľ 1975 - 1976 Tura 1976 –1983 Shillong, noviciát v Sunnyside 1983 - 1990 Tura 1990 – 2004 Shillong, Savio Juniorát
OBSAH:
Zrodil sa pre nebo ...... 1 Ruskovce – rodná dedina ...... 2 Odovzdávanie misijných krížov ...... 3 India – nový domov ...... 4 Iný kraj – iný mrav ...... 5 Legenda o kohútovi ...... 5 Požiar v Shillongu ...... 7 Odchovanci tekvicovej diéty ...... 7 Život misionára ...... 8 Stavite ľ v Indii ...... 9 Na cestách s Bohom ...... 10 Duchovný život ...... 11 Patrón Východných misií ...... 11 Dovolenka na Slovensku ...... 11 Nové pôsobisko v Tezpure ...... 12 Nepokoje vo vláde ...... 12 Biskupstvo v Tura ...... 13 Nie každé neš ťastie je človeku na škodu ...... 13 Pä ťdesiat rokov reho ľníkom ...... 14 Mojich 75 rokov ...... 14 Ďalšie jubilea a výro čia ...... 15 Dobrodinci ...... 16 Posledné roky v Indii ...... 16 Záver ...... 17 Svedectvá o jeho živote ...... 17 Korešpondencia ...... 19 Doslov ...... 21 Michal Čahoj v dátumoch ...... 22