Brat Michal ČAHOJ, SDB, misionár v Indii (1934 – 1994) Životopisná črta . ZRODIL SA PRE NEBO Nový mesiac prevracia stranu kalendára. Je prvý júl 1994. A k tomu prvý piatok. V nemocnici Nazaret v Shillongu v Indii zapisujú odchod misionára slovenského pôvodu do ve čnosti. Kto by ho tu nepoznal, ve ď v tejto krajine prežil so svojimi bratmi a sestrami 60 rokov bez nieko ľkých mesiacov. Posledný čas častejšie chodil do nemocnice kvôli zhoršenému zdraviu. Prvého júla sa jeho stav náhle zhoršil, prijal sviatos ť pomazania chorých v prítomnosti desiatich spolubratov, ktorí sa za neho modlili a o 22 40 hod. odovzdal svoju dušu svojmu Pánovi.. Telesné pozostatky brata Michala preniesli do Savio Juniorate a umiestnili ho do kaplnky. Otec provinciál Jozef Thelekatt bol hlavným celebrantom koncelebrovanej zádušnej sv. omše za ú časti všetkých obyvate ľov domu. Po jej skon čení položili jeho telo na stôl, ktorý nádherne vyzdobili saleziánske sestry a novicky z Bellefonte. Čoskoro sa vytvoril nepretržitý prúd návštevníkov, ktorí prišli vzda ť bratovi Michalovi poslednú úctu: sestry, bratia, kňazi, laici, všetci čo ho poznali. Svoju úctu vyjadrili traja diecézni biskupi, v diecézach kde slúžil.. Prvá nede ľa mesiaca je vždy spojená s pamiatkou zm ŕtvychvstania Pána. Dnes, 3.júla 1994 sa pri truhle zišlo mnoho národa, ťažko ich spo číta ť. Prišli na ňu najmä chlapci z Junioratu Savio. Zhromaždili sa okolo telesných pozostatkov, aby sme dali bratovi Michalovi posledné zbohom, ve ď považovali ho za neoby čajného človeka. Bol človekom pravdy, lásky, činorodých skutkov, človekom, pri ktorom netreba menova ť jeho skutky. Zišli sa tu ľudia zo širokého územia Assamu, Sonadu, Dibrugarghu, Tezpure, Ture a Shillongu, ale aj mnohých osád a misijných staníc. Pohrebnú sv. omša na obnovenom saleziánskom cintoríne v Laitumkrahe slúžil biskup Abraham Alangimattathil, SDB za asistencie Mons. Marenga a vyše 50 k ňazov. Mons.Marengo vrelo hovoril o bratovi Michalovi. Spomenuli ako sa jeho srdce sklá ňalo k ľuďom, jeho ruky murovali budovy, stavali kostoly, viedli vozidlá rôzneho druhu, miesili chlieb i kolá če, varili domáce i slovenské jedlám, ale aj tvárnili kov, sústružili drevo, h ĺbili stud ňu. Jeho nohy neúnavne chodili tam, kde bolo treba a svojou tvorivou silou premie ňal každý de ň svet tak, ako si to Pán žiadal. Nikdy nerobil sám od seba, vždy sa pýtal, „ či je to Božia vô ľa“, či ju dobre plní, či je to na čes ť a slávu Božiu. Slúžil najbiednejším, ale aj kňazom a miestnemu biskupovi. Ve ď bol tridsa ť rokov jeho sprievodcom na všetkých cestách i tajomníkom pri zakladaní nových biskupstiev, nových misií a fár. Nechýbal pri krstoch, birmovkách či pohreboch, nevynechal žiadnu sv. omšu ani možnos ť stretnú ť sa s Ježišom. Preto mu Kristus dáva miazgu svojho života, aby konal divy uprostred tohto ľudu. Dnes ho ľudia odprevádzajú tak, ako to robil on. Nenápadný, skromný, pokorný a popri tom aj vtipný, ve ľký boží muž, majúc za sebou životnú kalváriu. Re č na pohrebe je slávnostná. Nechýbajú pocty a spomienky na križovatky jeho života. Iba Boh vie, ko ľko si vytrpel, ko ľko s ĺz obmylo jeho srdce zvnútra, ko ľko radostí prežil s Ježišom. Brat Michal Čahoj – po čuť na Slovensko z Vatikánskeho rozhlasu – „Po čas 60-tich rokov misionárskej činnosti sa výborne uplatnil vo viacerých úlohách, jemu zverených. Predovšetkým bol stavite ľ misijných škôl. Svojou obetavou prácou pre Božiu slávu a spásu duší, aj svojou v ľudnou povahou vedel si získa ť dôveru a priate ľstvo tých, ktorým pomáhal. O svojich misionárskych skúsenostiach často písal do slovenských časopisov (Posol Božieho Srdca, Hlasy z misii) a tiež často informoval cez vatikánsky rozhlas. India sa stala jeho druhou vlas ťou.“ RUSKOVCE rodná dedina V malebnom prostredí ponitria, tiahnúceho sa pohoria Inovca a rieky Bebravy, v okolí miest Bánovce n/Bebravou, Topol čany a Tren čín, nachádza sa malá obec Ruskovce ( predtým patrila do okresu Topol čany, dnes do Bánoviec n/Bebravou). Po čet obyvate ľov do tisíc s farnos ťou Malá Hradná, zahr ňujúca filiálky Čuklasovce, Horné a Dolné Držkovce a Ruskovce. Obec Ruskovce mala svoje zlaté obdobie rozvoja, ke ď v pri ľahlých mestách sa budovali fabriky. Dnes mladí ostali v mestách, dedinské domy osireli. Vo ved ľajšej dedine Dolné Držkovce narodil sa 12.decembra 1875 Jozef Kme ťko, kňaz, náboženský spisovate ľ a národovedec, povýšený do úradu prvého slovenského arcibiskupa. Mal ve ľkú zásluhu na rozvoji misijného diela na Slovensku a na rozvití náboženského života (12.12.1875 – 20.12.1948). Jeho horlivos ť, nadšenie za misie pri ťahovali mladých.V životopise, ktorí napísali o bratovi Čahojovi pátri v Indii nachádzame zmienku ako o. biskup s ním súcitil a ponúkol mu prácu u čite ľa a organistu v čase, ke ď nebol prijatý do k ňazského seminára. Hudba nebola jeho silnou stránkou a tak plán sa nevydaril. Jeho modlitby zaiste sa podie ľali na jeho neskoršom misijnom povolaní. (Dr.Karol Kme ťko bol pre Nitriansku diecézu vysvätený 13.2.1921 a v roku 1944 vymenovaný za arcibiskupa. Jeho apoštolské i životné heslo bolo „Láska všetko premáha“) (Pozn. pod čiaru: Z Ruskoviec bol misionár Michal Čahoj, z Ve ľkých Držkoviec - školský brat Ladislav Madaj (zomrel 1988), tiež misionár Martin Babjak, SVD a i.) Kto by nemal rád svoje rodné prostredie, spomienky na čas strávený v poli pri pasení dobytka, obdobie detského šantenia a junáckeho dospievania naplnené štúdiom, ale aj chytaním rybiek v potoku či nahá ňaním sa po dedine. Spomienky brata Michala za čínajú asi takto: -„Môj otec Vavrinec sa narodil 10.8.1875. Po celý život bol stato čným ro ľníkom. Zve ľaďoval svoje hospodárstvo (dve kravy, kozy, nejaké barany a sliepky) a chcel, aby jeho deti nasledovali jeho cestu. Matka Mária, rodená. Michali čková pochádzala z Bobota. Bola ve ľmi nábožná, všetko vyprosovala na kolenách a svoje deti viedla k rovnakej viere. Zomrela ako 88 ro čná, zaopatrená sviatos ťami v kruhu svojich detí, 9 vnú čat a 15 pravnú čat. Moji rodi čia vždy dávali milodar na misie, podporovali kveštujúcich k ňazov či reho ľníkov, sestri čky a finan čne prispeli na stavbu nejakého kostola, či iného diela. Aj ke ď toho ve ľa nemali, dávali s úmyslom, že je to dar priamo pre Pána Boha. A mne, ako najmladšiemu pripomínali: „Miško, daj túto almužnu, musíš sa u čiť od detských čias robi ť dobre iným...“ Bolo nás 5 detí, ale brat Miško zomrel ako bato ľa a tak mne, ako najmladšiemu sa ušlo jeho meno. Všetci súrodenci Jozef (1899), Mária (1901), Ján (1907) mali iba základné vzdelanie, zostali doma na roliach, budovali svoje domy, mali svoje rodiny a malé hospodárstva. Ja, ako najmladší mal som silné ambície ís ť študova ť. Ale otec nebol ve ľmi za to. Išiel síce so mnou do seminára v Nitre, aj do misijného domu v Mo čenku. Do U čite ľského ústavu na Spiši som si napísal žiados ť, ale nikde ma neprijali. Otcovo srdce sa potešilo, že zostanem doma na statku a nebudem vymýš ľať „panské zábavy“. Naš ťastie mal som pochopenie u mamy a jej vynaliezavos ť zariadila, že ma poslala mimo domu. Najlepšie cítila, ako ma Pán volá a ke ď to nešlo cez školy, vymyslela mi remeslo ková ča u jednej nábožnej rodiny Lexmanových. Po získaní titulu ková ča - majstra som si našiel prácu v ková čskej dielni vo Vízoviciach na Morave. Zhodou okolností som sa spoznal so saleziánmi vo Fryštáku, ktorí h ľadali dorast.V roku 1932 prijali ma do prednoviciátu na Morave a Boh zariadil aj moju cestu do Hronského Be ňadiku, kde som nastúpil na študia. Ako saleziánsky ašpirant bol som l0 mesiacov v novicátnom dome, potom rok novicom a zložil som prvé s ľuby 31. júla 1934. Ešte dva mesiace som zotrval v Hronskom sv. Be ňadiku, kým mi vybavili pas a odchod do misii. Vtedy som mojim rodi čom napísal, že Pán ma volá do Indie. Otca táto správa neve ľmi potešila, zato splnil sa matkin sen, ma ť jedno die ťa zasvätené Bohu. Mal som obavy, že moje chatrné zdravie, ktoré bolo prekážkou ku k ňazskému štúdiu mi nedovolí by ť misionárom. Ale Boh chcel inak. Bolo to v roku, kedy náš zakladate ľ don Bosco bol kanonizovaný ako vzor kres ťanského života. Cítiac silnú túžbu nasledova ť jeho život v drobnej službe, naplno sa vloži ť do Božieho náru čia, som nasadol na „vlak dobrodružstva s Ježišom“, potom vstúpil do lode, pripravený na všetko... 31.júla 1937 v Bandel Church, pre provinciu Guahati- Assam som skladal ve čné s ľuby pri nohách Panny Márie Š ťastného cestovania. Panna Mária stala sa tak mojou stálou patrónkou. Tento kostol bol prvým v severovýchodnej Indii, vzdialený asi 50 km od Kalkaty. D ňa 7.mája 1989 bol povýšený na baziliku. ODOVZDÁVANIE MISIJNÝCH KRÍŽOV „Ve ľrieky, košaté stromy, lie čivé byliny a dobrí ľudia sú na svete pre iných a nielen pre seba samých“ Indické príslovie Najprv sme sa všetci stretli v Turíne...Prichádzali sme z celej Európy a kým sme sa poschádzali, trvalo to nejaký čas. Na misijnú nede ľu, v októbri 1934 dostal som v Turíne misijný kríž spolu s ostatnými. Don Ricaldone, vtedajší hlavný predstavený Saleziánskej spolo čnosti nám ich rozdal so slovami: „Cho ďte do celého sveta a u čte všetky národy...zachováva ť všetko, čo som vám prikázal...“(Mt 28, 19). Nezabudol nás povzbudi ť, aj pripomenú ť rady don Bosca, ktoré hovoril misionárom. Bolo to neoby čajne dojímavé. Výprava do Indie mala 16 saleziánov: Piatich Talianov, dvoch Sicíl čanov, dvoch Nemcov, dvoch Írov, dvoch Britov, dvoch Litovcov a jedného Slováka. Netrpezlivo sme očakávali moment, kedy nastúpime na lo ď. Najprv sme sa museli dosta ť vlakom do Janova. Kone čne sme nastúpili v Janove na lo ď, plaviac sa po mori dlhé dni a noci.