Vývoj a Premena Demokracie V Slovinsku

FAKULTA SOCIÁLNÍCH STUDIÍ

Od úspešnej tranzície ku kríze demokracie: Vývoj a premena demokracie v Slovinsku

Diplomová práce

ALŽBETA NEUSCHLOVÁ

Vedoucí práce: PhDr. Pavel Pšeja, Ph.D.

Katedra mezinárodních vztahů a evropských studií Mezinárodní vztahy

Brno 2018/2019

OD ÚSPEŠNEJ TRANZÍCIE KU KRÍZE DEMOKRACIE: VÝVOJ A PREMENA DEMOKRACIE V SLOVINSKU

Bibliografický záznam

Autor: ALŽBETA NEUSCHLOVÁ Fakulta sociálních studií, Masarykova univerzita Katedra mezinárodních vztahů a evropských studií Název práce: Od úspešnej tranzície ku kríze demokracie: Vývoj a premena demokracie v Slovinsku Studijní program: Mezinárodní vztahy Vedoucí práce: PhDr. Pavel Pšeja, Ph.D. Akademický rok: 2018/2019 Počet stran: 99 Klíčová slova: demokracie, demokratizace, Slovinsko, tranzice, gradualismus, demokratická recese, povrchná eu- ropeizace, reprodukce elit

3 OD ÚSPEŠNEJ TRANZÍCIE KU KRÍZE DEMOKRACIE: VÝVOJ A PREMENA DEMOKRACIE V SLOVINSKU

Bibliographic record

Author: ALŽBETA NEUSCHLOVÁ Faculty of Social Studies, Masaryk University Department of International Relations and Euro- pean Studies Title of Thesis: From the successful transition to the crisis of democracy: Evolution and transformation of democracy in Slovenia Degree Programme: International Relations Supervisor: PhDr. Pavel Pšeja, Ph.D. Academic Year: 2018/2019 Number of Pages: 99 Keywords: democracy, democratization, Slovenia, transition, gradualism, democratic recession, shallow europeanization, elite reproduction

4 OD ÚSPEŠNEJ TRANZÍCIE KU KRÍZE DEMOKRACIE: VÝVOJ A PREMENA DEMOKRACIE V SLOVINSKU

Abstrakt

Diplomová práca sa zaoberá vývojom a premenou demokracie v Slovin- sku so zameraním na tri pre slovinskú demokraciu kľúčové obdobia – slovinskú demokratickú tranzíciu v rokoch 1988 až 1992, obdobie prí- stupových rozhovorov Slovinska do EÚ, a krízu demokracie postupne sa prehlbujúcu od parlamentných volieb 2004. Práca je koncipovaná ako je- dinečná prípadová štúdia a má za cieľ podať komplexný pohľad na vývoj demokratického zriadenia v Slovinsku identifikovaním faktorov, ktoré prispeli k úspešnej tranzícii, a zároveň možných príčin neskoršej krízy demokracie v krajine.

1 OD ÚSPEŠNEJ TRANZÍCIE KU KRÍZE DEMOKRACIE: VÝVOJ A PREMENA DEMOKRACIE V SLOVINSKU

Abstract

This diploma thesis deals with the evolution and transformation of democracy in Slovenia with the focus on three key periods – the era of democratic transition during the years 1988 – 1992, period of Slovenian accession negotiations to the EU, and the era of democratic crisis gradually deepening from 2004 parliamentary elections. Thesis is conceived as an intrinsic case study and its main goal is to give a comprehensive look on the evolution of Slovenian democracy by identification of main factors contributing to the successful transition and possible causes of democratic crisis.

2 OD ÚSPEŠNEJ TRANZÍCIE KU KRÍZE DEMOKRACIE: VÝVOJ A PREMENA DEMOKRACIE V SLOVINSKU

Čestné prohlášení

Prohlašuji, že jsem diplomovou práci na téma Od úspešnej tranzície ku kríze demokracie: Vývoj a premena demokracie v Slovinsku zpraco- vala sama. Veškeré prameny a zdroje informací, které jsem použila k sepsání této práce, byly citovány v poznámkách pod čarou a jsou uve- deny v seznamu použitých pramenů a literatury.

V Brně 4. května 2019 ...... ALŽBETA NEUSCHLOVÁ

OD ÚSPEŠNEJ TRANZÍCIE KU KRÍZE DEMOKRACIE: VÝVOJ A PREMENA DEMOKRACIE V SLOVINSKU

Poďakovanie

Na tomto mieste by som rada poďakovala vedúcemu práce PhDr. Pavlu Pšejovi, Ph.D. za jeho čas, odborný prístup a užitočné rady poskytnuté počas konzultácií. Poďakovanie za podporu a trpezlivosť patrí aj mojej rodine a priateľovi.

OBSAH 5

Obsah

Zoznam pojmov a skratiek 7

1 Úvod 9

2 Dizajn výskumu 11 2.1 Výber témy a uvedenie do problematiky ...... 11 2.2 Cieľ práce a výskumné otázky ...... 14 2.3 Limity výskumu ...... 15

3 Metodológia 16 3.1 Kvalitatívny výskum ...... 16 3.2 Prípadová štúdia...... 17 3.3 Typy prípadových štúdií ...... 18 3.4 Výber prípadu ...... 20

4 Teoretický rámec 22 4.1 Demokracia ...... 22 4.2 Demokratizácia ...... 24 4.3 Typy prechodov ...... 27 4.4 Regres demokracie ...... 29

5 Slovinský prechod k demokracii 31 5.1 Dedičstvo komunistickej éry ...... 32 5.2 Rola občianskej spoločnosti a médií ...... 34 5.3 Vývoj v komunistickej strane ...... 36 5.4 Cesta k nezávislosti ...... 39 5.5 Prvé slobodné voľby a vznik vlády ...... 41 5.6 Gradualizmus a privatizácia ...... 43 5.7 Externé vplyvy na tranzíciu ...... 45

5 6 OBSAH

5.8 Slovinská demokracia po tranzícii ...... 47

6 Prístupový proces Slovinska do Európskej únie 49 6.1 Vzťah Slovinska k európskym štruktúram ...... 50 6.2 Prebratie európskych noriem a shallow europeanization ...... 53 6.3 Neformálne inštitúcie ...... 57

7 Kríza demokracie v Slovinsku 61 7.1 Parlamentné voľby 2004 a vývoj demokratickej krízy ...... 61 7.2 Politické a ekonomické dôsledky gradualizmu ...... 66 7.3 Neformálne kontakty a siete ...... 69

8 Záver 73

Použité zdroje 77

6 ZOZNAM POJMOV A SKRATIEK 7

Zoznam pojmov a skratiek

DEMOS – Demokratická opozícia Slovinska EK – Európska komisia ES – Európske spoločenstvá EÚ – Európska únia JLA – Juhoslovanská ľudová armáda JSFR – Juhoslovanská socialistická federatívna republika LDS – Liberálna demokracia Slovinska SD – Sociálni demokrati SDS – Slovinská demokratická strana ZKJ – Zväz komunistov Juhoslávie ZKS – Zväz komunistov Slovinska ZKSD – Zjednotená kandidátka sociálnych demokratov ZSSR – Zväz sovietskych socialistických republík

ÚVOD

1 Úvod

Počas 80. a 90. rokov 20. storočia došlo k demokratickej tranzícii vo via- cerých štátoch bývalého sovietskeho bloku. Patrilo k nim aj Slovinsko, ktoré prechod k demokracii začalo ešte ako súčasť Juhoslovanskej socialistickej federatívnej republiky (JSFR), no dokončilo ju už ako samostatný štát. Napriek problémom, ktoré so sebou priniesli simultánna demokra- tizácia a budovanie nezávislého štátu, sa Slovinsko stalo úspešným de- mokratizačným príbehom spomedzi postkomunistických krajín. V rela- tívne krátkom čase sa Slovinsku podarilo ekonomicky aj politicky stabi- lizovať, čoho dôkazom bol takmer bezproblémový vstup do medzinárod- ných organizácií vrátane Európskej únie (EÚ) a Severoatlantickej alian- cie. Množstvo expertov nemalo žiadne pochybnosti o tom, že pozitívny demokratický trend bude v Slovinsku aj naďalej pokračovať. Od roku 2004 sa však v Slovinsku začali objavovať náznaky problé- mov s demokraciou a vládou práva. Naplno sa ukázali najmä po tom, ako Slovinsko zasiahla svetová finančná kríza a kríza eurozóny a odhalila štrukturálne problémy slovinského demokratického zriadenia. V krajine sa okrem nepriaznivých ekonomických výsledkov prehlbovala aj poli- tická kríza. Začala klesať spokojnosť občanov s demokraciou, dôvera v štátne inštitúcie, volebná účasť a slovinská politika sa čoraz viac pola- rizovala. Kvôli takémuto vývoju demokracie od mimoriadne úspešnej tranzície až po vážnu demokratickú krízu sa Slovinsko stáva prípadom zaujímavým pre akademický výskum. Usúdila som, že bude prínosné po- dať komplexný pohľad na premenu demokracie v Slovinsku a identifiko- vať nielen faktory, ktoré viedli k úspešnej tranzícii, ale aj potenciálne korene demokratického regresu v Slovinsku. Diplomová práca sa skladá z niekoľkých hlavných častí. V prvej časti predstavím dizajn výskumu obsahujúci výber témy, cieľ práce, vý- skumné otázky a limity výskumu. Nasleduje kapitola venujúca sa meto- dológii, ktorej najzásadnejšími časťami sú predstavenie prípadovej štú- die ako použitej metodológie a výber prípadu. V ďalšej z hlavných kapitol ponúkam teoretický rámec zameriavajúci sa najmä na fenomény demokracie a demokratizácie a pojmy s nimi spojené. Ďalšia časť práce je výskumnou časťou a je rozčlenená na tri hlavné kapitoly zodpovedajúce trom obdobiam vývoja slovinskej demokracie, ktoré sú v tejto práci skúmané. Tieto tri obdobia považujem za kľúčové pre vývoj demokracie v Slovinsku a zároveň za najvhodnejšie pre

9 ÚVOD komplexnú ilustráciu premeny slovinskej demokracie. Prvá kapitola sa zaoberá samotnou tranzíciou Slovinska k demokracii v rokoch 1988 až 1992, druhá kapitola je venovaná obdobiu prístupových rozhovorov Slo- vinska do EÚ a preberania acquis communautaire, a tretia kapitola sa zameriava na obdobie od roku 2004, odkedy sa v Slovinsku postupne prehlbovala kríza demokracie. V závere práce sumarizujem zistenia vý- skumnej časti a naplnenie výskumného cieľa prostredníctvom zhrnutia odpovedí na výskumné otázky.

10 DIZAJN VÝSKUMU

2 Dizajn výskumu

2.1 Výber témy a uvedenie do problematiky

Medzi odborníkmi sa stále častejšie stretávame s výskumami či článkami upozorňujúcimi na krízu demokracie odohrávajúcu sa v štátoch býva- lého sovietskeho bloku, ktoré po páde komunizmu prešli fázou demokra- tizácie a podarilo sa im včleniť aj do západných štruktúr. Veľká časť kra- jín strednej a východnej Európy začala niekoľko rokov po vstupe do EÚ čeliť viditeľným problémom s demokraciou. Takmer žiadna z krajín sa tomuto trendu nedokázala ubrániť a v relatívne krátkom čase dochádza k regresu konsolidovaných demokracií (Bugarič 2015, 244). Béla Gres- kovits tvrdí, že v regióne strednej a východnej Európy dochádza k dvom druhom procesov – tzv. hollowingu, čiže klesajúcej miere zapojenia verejnosti do demokratických procesov, alebo priamo k tzv. backslidingu, čiže destabilizácii demokracie či dokonca k návratu k semi-autoritár- skym praktikám (Greskovits 2015, 28). Pomerne prekvapujúcim faktom je však skutočnosť, že kríza demokracie sa týka aj Slovinska – krajiny, ktorá patrila medzi najúspešnejšie zvládnuté demokratické transformácie spomedzi postkomunistických krajín strednej a východnej Európy. Proces slovinskej demokratizácie bol považovaný za takmer bezproblémový a posun k nezávislosti od JSFR bol dokonca označovaný za modelový príklad zvládnutej tranzície k samostatnosti, keďže prebehol spôsobom, ktorý neviedol k vojne, ako tomu bolo inde v regióne (Mandelc and Učakar 2011, 28). Odborníci sa zhodovali, že Slovinsko má najväčšie šance stať sa úspešnou krajinou spomedzi nástupníckych štátov JSFR (Hassenstab 2017, 397), neskôr bolo označované za šampióna spomedzi krajín bývalej Juhoslávie kvôli úspešnému rozvoju liberálnej demokracie (Krašovec and Ramet 2017, 256), v procese vstupných rozhovorov do EÚ zas dostalo nálepku „dob- rého žiaka“ (Bugarič and Kuhelj 2015, 274), nakoľko rozhovory prebiehali pomerne hladko a EÚ bola s progresom Slovinska veľmi spokojná. Napriek tomu sa aj v tejto krajine začali objavovať tendencie smerujúce ku kríze či dokonca regresu demokracie. Z tohto dôvodu pokladám za za- ujímavé komplexne preskúmať vývoj demokracie v Slovinsku, ktorá si prešla od výnimočných demokratizačných úspechov až po výrazné prob- lémy, ktoré sa objavujú aj v iných štátoch strednej a východnej Európy.

11 DIZAJN VÝSKUMU

K názoru, že Slovinsko sa dostalo do krízy demokracie, sa vo svojich výskumoch prikláňajú aj viacerí odborníci z oblasti práva či politológie. Bojan Bugarič napríklad v roku 2015 vo svojom texte o kríze demokracie v postkomunistických európskych krajinách skonštatoval, že Slovinsko zažíva najväčšiu ústavnú a politickú krízu od získania nezávislosti. Táto kríza je zároveň ekonomickou aj politickou a dochádza počas nej k pod- rývaniu dôveryhodnosti a nezávislosti všetkých inštitúcií v krajine re- prezentujúcich vládu práva s výnimkou Ústavného súdu (Bugarič 2015, 221). Aj Alenka Krašovec a Lars Johannsen v článku Recent Develop- ments in Democracy in Slovenia z roku 2016 tvrdia, že slovinská demokracia musí čeliť viacerým problémom a že demokratická rozprávka, ktorú krajina zažívala od pádu komunizmu, sa začína rozplývať. To do- kazuje aj fakt, že Slovinsko v poslednom období čelilo politickej nestabi- lite a viacerým obvineniam politikov z korupcie a zneužívania moci (Kra- šovec and Johannsen 2016, 313, 320). Alenka Krašovec sa v ďalšom, pomerne novom odbornom texte z roku 2017, spolu so Sabrinou P. Ramet vyjadrila, že v posledných rokoch sa viaceré aspekty slovinskej demokracie a ekonomiky zmenili k horšiemu a v ďalších aspektoch je viditeľná stagnácia. Problémom je najmä korupcia, v roku 2011 bolo v Slovinsku prítomných 12 z 13 indikátorov systémovej korupcie, a v tom istom roku sa novozvolený šéf Antikorupčnej komisie Goran Klemenčič vyjadril, že Slovinsko je značne skorumpovaný štát. Autorky však upozorňujú aj na stav médií, nakoľko politické elity získali veľký vplyv v niektorých slo- vinských médiách. Situácia vyústila až do protestov a petícií novinárov proti cenzúre a politickému tlaku (Krašovec and Ramet 2017, 256, 265, 271). Uznávaný slovinský novinár Blaž Zgaga dokonca vo svojom článku pre The Guardian z roku 2009 tvrdí, že Slovinsko sa nachádza veľmi ďa- leko od splnenia svojho cieľa stať sa západnou demokraciou, a to najmä kvôli korupcii, politickým tlakom na inštitúcie zodpovedné za vládu práva a silnejúcemu tlaku na slobodu médií (Zgaga 2009). Bojan Bugarič s Alenkou Kuhelj použili ešte ráznejšiu rétoriku – v Slovinsku vnímajú zmocnenie sa štátu zo strany rozličných politických a neformálnych sku- pín, ktoré pokročilo tak dramaticky, že dochádza k silnej miere klientelizmu, politizácie a slabosti kľúčových verejných inštitúcií, ako sú súdy, médiá či regulačné úrady (Bugarič and Kuhelj 2015, 273, 275). Aj viaceré organizácie hodnotiace stav demokracie začali v posled- ných rokoch prisudzovať demokracii v Slovinsku horšie hodnotenia. V každoročnom prieskume Nations in Transit vydávanom organizáciou Freedom House sa Slovinsku podarilo zlepšiť v stave demokracie

12 DIZAJN VÝSKUMU naposledy v roku 2012, odvtedy demokratický index Slovinska poväč- šine stagnoval a od roku 2016 až po rok 2018 sa vždy zhoršil. Slovinsku bola vyčítaná najmä korupcia v krajine, k zhoršeniu skóre však v posled- ných rokoch došlo aj v oblasti nezávislosti médií, demokratického vlád- nutia na národnej úrovni či v oblasti justície (Freedom House 2018). V demokratickom indexe, ktorý pripravuje The Economist Intelligence Unit, klesal ranking Slovinska od roku 2014 a krajina je označovaná za nedokonalú (flawed) demokraciu (The Economist Intelligence Unit 2018). V ďalšom rankingu Legatum Prosperity Index došlo v oblasti, ktorá zahŕňa efektívne vládnutie, demokraciu, politickú participáciu a vládu práva, k výraznému zhoršeniu pozície Slovinska medzi rokmi 2013 až 2016, stále nižšiu pozíciu obsadzovalo Slovinsko aj v oblasti za- hŕňajúcej základné práva, individuálne slobody a sociálnu toleranciu, a to v rokoch 2013 až 2017 (Legatum Prosperity Index 2018). V Bertel- smannovom Transformačnom Indexe si v kategórii stav demokracie Slo- vinsko v roku 2016 v porovnaní s rokom 2014 o jednu priečku, v porov- naní s rokom 2012 však až o 5 priečok (Transformation Index BTI 2012, 2014, 2016). Slovinsko okrem politickej krízy čelilo aj ekonomickému regresu po tom, ako ho zasiahla svetová finančná kríza. Napríklad v roku 2009 kleslo slovinské HDP o takmer 10 % a nezamestnanosť sa za rok zvýšila z 4,2 % na 7,8 % (Bugarič and Kuhelj 2015, 273, 275). V roku 2013 dokonca Európska komisia (EK) skonštatovala, že Slovinsko sa nachádza v stave ekonomickej recesie (Tomšič and Prijon 2014, 61). Problémom je aj klesajúca účasť občanov vo voľbách. Čo sa týka par- lamentných volieb, v roku 1990 pri prvých slovinských slobodných voľ- bách bola účasť 83,3 %, v roku 2014 však už len 51,7 % (Krašovec and Johannsen 2016, 319). Spokojnosť s demokraciou a dôvera v slovinské inštitúcie takisto v posledných rokoch poklesli. V januári 2013 len 7 % občanov Slovinska uviedlo, že je spokojných so stavom demokracie v Slo- vinsku (Krašovec and Ramet 2017, 269). Trend sa potvrdil aj v roku 2014, keď menej než 1 z 10 Slovincov bol spokojný s demokraciou v krajine (Krašovec and Johannsen 2016, 313). Nedôvera, nespokojnosť, problémy s korupciou a zneužívanie moci – toto všetko viedlo na pre- lome rokov 2012 a 2013 k sérii protestov, ktoré po prvý raz v histórii sa- mostatného Slovinska eskalovali až do násilných stretov s políciou (Kra- šovec and Ramet 2017, 268).

13 DIZAJN VÝSKUMU

2.2 Cieľ práce a výskumné otázky

V rámci svojho výskumu pre túto diplomovú prácu som sa dostala do kontaktu s pomerne veľkým množstvom publikácií zaoberajúcich sa čiastkovými problematikami v súvislosti s demokraciou v Slovinsku. Existujú viaceré knihy či články pojednávajúce o úspechu slovinskej tranzície z postkomunistickej krajiny na demokratický štát, a rovnako už nájdeme množstvo prác rozoberajúcich súčasnú krízu a problémy demokracie v Slovinsku. Po preštudovaní dostupných zdrojov som však do- spela k záveru, že o demokracii v Slovinsku je potrebné pojednávať komplexne a medzi dostupnými zdrojmi chýbajú publikácie, ktoré by sa venovali ucelenému vývoju slovinského demokratického usporiadania od tranzitnej éry, cez obdobie snáh o vstup do EÚ, ktoré zásadne ovplyvnilo podobu slovinskej demokracie, až po súčasnú krízu demokratického zriadenia. Hlavným cieľom tejto diplomovej práce je preto podať komplexný pohľad na vývoj demokracie v Slovinsku a identifikovať vzťahy a prepo- jenia medzi priebehom tranzície, snahami o vstup do EÚ a príčinami sú- časnej krízy slovinskej demokracie. Viacerí odborníci totiž vyjadrujú pre- svedčenie, že aktuálne problémy demokracie v Slovinsku majú korene v podobe demokratickej tranzície, akú si Slovinsko zvolilo v postkomu- nistickom období, ale aj v štýle, akým prebiehali slovinské snahy o vstup do EÚ či samotné preberanie európskych noriem súvisiacich s členstvom v Únii. V predkladanej diplomovej práci sa budem snažiť zodpovedať na- sledujúce výskumné otázky:

• Ktoré faktory zohrali najzásadnejšiu rolu v úspechu slovinskej tranzí- cie? • Akú rolu vo vzťahu k úspešnej tranzícii a neskôr vo vzťahu k regresu demokracie zohrala slovinská snaha o vstup do EÚ? • Aké sú prejavy a možné príčiny odklonu Slovinska z úspešnej demo- kratizačnej cesty?

Pri vypracovávaní predloženej diplomovej práce budem vychádzať zo ši- rokého spektra dostupných zdrojov. Ide najmä o knižné publikácie venu- júce sa slovinskej tranzícii či slovinskému vstupu do EÚ a odborné články

14 DIZAJN VÝSKUMU zamerané na problémy a krízu slovinskej demokracie, ale aj kritické faktory spojené s reprodukciou slovinských elít či gradualizmom. Medzi ďalšie prínosné zdroje patria hodnotenia a reporty nevládnych organi- zácií ako sú Freedom House či Legatum Institute zachytávajúce viaceré aspekty slovinskej demokracie či ekonomickej kondície Slovinska.

2.3 Limity výskumu

Táto diplomová práca môže podliehať určitým limitom výskumu. Na problematiku sa budem snažiť nahliadať najmä z pohľadu disciplíny me- dzinárodné vzťahy, kedy bude dôraz kladený na vplyv jednej z najvý- znamnejších medzinárodných organizácií – Európskej únie – na podobu slovinskej demokracie, či na rolu cezhraničných faktorov v slovinskej demokratickej tranzícii, akými boli pád komunizmu a následný rozpad Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) či rozpad JSFR. Preto môže byť jedným z potenciálnych limitov výskumu absencia niektorých aspektov politologického, ekonomického či sociologického pohľadu na vývoj a premenu demokracie v Slovinsku. Za mierne limitujúci považu- jem aj fakt, že sa mi nepodarilo dostať k publikácii Slovenia´s smooth transition od Antona Beblera, ktorá patrí k významným dielam zachytá- vajúcim slovinskú demokratizáciu. V neposlednom rade je potrebné brať do úvahy skutočnosť, že vývoj demokracie v Slovinsku môžeme stále pokladať za proces, ktorý je neu- končený, keďže demokracia aj demokratizácia sú javy dynamické. Mo- mentálne sa slovinská demokracia nachádza v istej problémovej fáze, je však otázne, akým smerom sa táto kríza bude ďalej uberať, či dôjde k jej ukončeniu a ak áno, za aké dlhé časové obdobie. Aj počas písania tejto diplomovej práce sa v Slovinsku odohrávajú udalosti vplývajúce na skú- manú problematiku, ktoré už nebudú môcť byť zahrnuté do tohto vý- skumu, nakoľko predložená prípadová štúdia má svoje časové ohraniče- nie.

15 METODOLÓGIA

3 Metodológia

3.1 Kvalitatívny výskum

Pre účely vypracovania tejto diplomovej práce bude použitý kvalitatívny výskum. Kvalitatívna metodológia sa veľmi často chápe ako protiklad voči metodológii kvantitatívnej. Je tomu tak najmä preto, že kvalitatívny výskum pracuje s dátami, ktoré majú charakter textu či jedinečných sku- točností, a ich prevedením na číselné hodnoty viac stratíme než získame. Kým kvantitatívna metodológia pracuje s premennými v podobe čísel- ných hodnôt, kvalitatívny výskum premenných rozlišuje iba odlišné kva- litatívne stavy a nesnaží sa ich číselne porovnávať (Drulák 2008, 14, 17). Existujú viaceré tzv. negatívne definície kvalitatívneho výskumu, ktoré za takýto výskum označujú akýkoľvek výskumný proces, ktorý nepou- žíva štatistické metódy či iné spôsoby kvantifikácie (Hendl 2008, 47-48). Avšak vymedziť kvalitatívny výskum len ako protiklad iného typu vý- skumu nemôže byť dostatočné. O definícii kvalitatívneho výskumu sa preto medzi vedeckou obcou vedú rozsiahle diskusie a spory. V minulosti bol dokonca tento druh výskumu chápaný len ako doplnok k tradič- ným kvantitatívnym metódam. Postupom času však získal kvalitatívny výskum v sociálnych vedách rovnocennú pozíciu s inými typmi výskumu (Hendl 2008, 47). Niektorí odborníci dokonca tvrdia, že v určitom zmysle je kvalitatívna metodológia dôležitejšia pri tvorbe hypotéz a že môže pravdepodobnejšie než kvantitatívna metodológia viesť k formulácii no- vých teórií (Drulák 2008, 22). Americký metodológ John W. Creswell vymedzil kvalitatívny vý- skum ako „proces hľadania porozumenia založený na rôznych metodolo- gických tradíciách skúmania daného sociálneho alebo ľudského problému. Výskumník vytvára komplexný, holistický obraz, analyzuje rôzne typy tex- tov, informuje o názoroch účastníkov výskumu a uskutočňuje skúmanie v prirodzených podmienkach“ (Hendl 2008, 48). Cieľom kvalitatívneho výskumu je popis zvláštností prípadov, generácia hypotéz či tvorba teórií o rozličných fenoménoch. Kvalitatívna analýza sa snaží o systematické nenumerické organizovanie dát s cieľom odhaliť témy, pravidelnosti, konfigurácie, formy a vzťahy (Hendl 2008, 61, 223). Medzi výhody kvali- tatívneho výskumu patrí zisk hĺbkového popisu prípadov a zachytenie komplexity skúmaných javov. Kvalitatívny výskum nám poskytuje veľmi

16 METODOLÓGIA podrobné informácie o jedincoch, skupinách, udalostiach či fenoménoch, skúma javy v ich prirodzenom prostredí a citlivo zohľadňuje kontext, lo- kálnu situáciu a podmienky. Snaží sa uchopiť fenomén v jeho jedineč- nosti a zameriava sa na vnútorný popis situácie. Kvalitatívna metodoló- gia nám umožňuje skúmať procesy, navrhovať teórie, explorovať a iden- tifikovať príčinné súvislosti. Používa pri tom induktívne vedecké me- tódy, hĺbkové štúdium či kvalitatívne pozorovania (Hendl 2008, 50-51, 61). Kvalitatívny typ výskumu sa nesnaží primárne o zovšeobecnenie, ale o porozumenie skúmanému javu v jeho kultúrnom a historickom kontexte (Drulák 2008, 19). Petr Drulák sa domnieva, že práve v odboroch politológia a medzi- národné vzťahy je možné uplatniť veľmi pestrú paletu kvalitatívnych metodológií. Priznáva však, že v týchto odboroch je kvalitatívna metodo- lógia najčastejšie stotožňovaná s prípadovou štúdiou, ktorá je zároveň najrozšírenejšou metodológiou v politológii a medzinárodných vzťa- hoch (Drulák 2008, 10, 12). Ako prípadová štúdia (case study) je konci- povaná aj táto diplomová práca.

3.2 Prípadová štúdia

Ako uvádzam vyššie, predkladaná diplomová práca má formu prípadovej štúdie, konkrétne ide o jedinečnú/vnútornú (intrinsic) jednoprípadovú štúdiu s prívlastkom explanatórna. Prípadová štúdia je metodológiou bohato využívanou v antropológii, histórii, psychológii, sociológii, politoló- gii, medzinárodných vzťahoch a v mnohých ďalších vedných disciplí- nach. Tradične je spájaná s kvalitatívnymi metódami analýzy (Gerring 2007, 10) a patrí medzi najzákladnejšie typy metodológie v kvalitatív- nom výskume. Michal Kořan charakterizuje prípadovú štúdiu ako „detailnú analýzu prípadu, ktorý bol zvolený ako objekt výskumu. Jej cieľom je poskytnúť hl- boké porozumenie alebo príčinné vysvetlenie vybraného prípadu. Musí zohľadniť celkový kontext udalosti či objektu (sociálny, politický, histo- rický), fenoménu či deja a musí zároveň poskytnúť komplexný obrázok – musí byť zahrnuté čo najväčšie množstvo premenných“ (Kořan 2008, 33). Ďalej Kořan o prípadovej štúdii tvrdí, že „v porovnaní s kvantitatívnymi metodológiami poskytuje prípadová štúdia jedinečné expertné porozumenie danému prípadu aj jeho inštrumentálne využitie pre ďalšie, teoretické účely“ (Kořan 2008, 60).

17 METODOLÓGIA

Robert K. Yin definuje prípadovú štúdiu ako empirický výskum, ktorý skúma súčasný fenomén do hĺbky a v reálnom kontexte, špeciálne ak hranice medzi fenoménom a kontextom nie sú na prvý pohľad evi- dentné, a ktorý je založený na viacerých druhoch zdrojov informácií a dokazovania. Prípadová štúdia môže využiť predchádzajúce teoretické tvrdenia, ktoré usmernia zber dát a ich analýzu (Yin 2014, 16-17). Od iných typov kvalitatívneho výskumu sa líši tým, že ide o sústredenú ana- lýzu a popis jednej jednotky alebo systému ohraničeného v priestore a čase. Skúmanou témou v prípadovej štúdii môžu byť jedinci, skupiny či udalosti (Hancock and Algozzine 2011, 10). Snahou výskumníka je do- spieť k hĺbkovému porozumeniu problematiky a významov, ktoré v sebe obsahuje. Ďalšia definícia charakterizuje prípadovú štúdiu ako výskum zameriavajúci sa na podrobný popis a rozbor jedného alebo niekoľko málo prípadov. Cieľom prípadovej štúdie je zachytiť zložitosť prípadu a popísať vzťahy v ich celistvosti. Kým v štatistických šetreniach zhro- mažďujeme obmedzené množstvo dát od množstva jedincov alebo prí- padov, v prípadovej štúdií zbierame veľké množstvo dát od jedného alebo niekoľko málo jedincov či prípadov (Hendl 2008, 101-102).

3.3 Typy prípadových štúdií

Pri členení prípadových štúdií na jednotlivé typy sa uplatňujú viaceré kritéria delenia. Stake rozlišuje nasledovné tri typy prípadových štúdií:

Jedinečná/vnútorná prípadová štúdia nazývaná aj intrinzitná či konfigu- ratívno-idiografická sa venuje prípadu kvôli nemu samému. Výskumní- kovi ide o poznanie práve tohto skúmaného prípadu a vzťah k všeobec- nejšej problematike nehrá veľkú rolu. Vychádza z predpokladu, že každý sociálny subjekt či akt je tak jedinečný, že ide proti abstraktnému teore- tizovaniu. V tomto type prípadovej štúdie nejde o testovanie hypotéz, ná- vrh teórie ani porozumenie všeobecnejšiemu fenoménu prostredníc- tvom prípadu, ale o poznanie vnútorných aspektov určitého prípadu, ktorého vybrané stránky výskumník popisuje do hĺbky. Prípad je skú- maný kvôli jeho jedinečnosti a vnútornej povahe. Cieľom jedinečnej prí- padovej štúdie je teda holistické porozumenie prípadu a prepojeniam jeho jednotlivých častí. Intrinzitné štúdie sa používajú aj pri výskume málo známych fenoménov (Hendl 2008, 105; Kořan 2008, 34).

18 METODOLÓGIA

Inštrumentálna prípadová štúdia má za cieľ lepšie porozumieť externým teoretickým otázkam. Vybraný prípad je považovaný za prostriedok k dosiahnutiu iného cieľa než len k poznaniu fenoménu, ktorý je skú- maný. Výskumník sa nezaoberá primárne špecifickými závermi o prí- pade, jeho snahou je urobiť závery siahajúce za daný prípad. Inštrumen- tálna štúdia však prípad skúma v rovnakej hĺbke, rovnako detailne a s rovnakou pozornosťou k historickému a sociálnemu kontextu ako je- dinečná štúdia (Hendl 2008, 105; Kořan 2008, 35).

Kolektívna prípadová štúdia je hĺbkovým skúmaním viacerých inštru- mentálnych prípadov. Ide v nej o teoretizovanie v širšom kontexte, vý- skumník totiž verí, že výskumom viacerých prípadov získa väčší vhľad do problematiky. Takéto štúdie sa používajú pri komparatívnych vý- skumoch, testovaniach teórií či ich modifikácii, ale aj pri pôvodnom na- vrhovaní teórií (Hendl 2008, 105).

Podľa požadovaného typu výsledkov môžeme podľa Yina deliť prípa- dové štúdie na exploratórne, explanatórne, deskriptívne a evaluačné (Hendl 2008, 107).

Exploratórna prípadová štúdia skúma neznámu štruktúru prípadu a pô- sobiace vzťahy, definuje hypotézy, otázky, alebo navrhuje teóriu, čím pripravuje východiská pre ďalší výskum (Hendl 2008, 108). V tomto type štúdie predchádza zber dát a informácií či výskum v teréne definovaniu výskumných otázok a hypotéz (Yin 2003, 6).

Explanatórna (causal) prípadová štúdia definuje príčinné vzťahy, určuje ako sa odohrali udalosti a čo ovplyvnilo špecifické výstupy (Hancock and Algozzine 2011, 37). Tento typ štúdie poskytuje vysvetlenie prípadu roz- vádzaním jednotlivých príčinných reťazcov, ktoré môžeme pri prípade identifikovať (Hendl 2008, 108).

Deskriptívna prípadová štúdia má za cieľ podať kompletný popis skúma- ného javu v rámci jeho kontextu (Hancock and Algozzine 2011, 37).

Evaluačná prípadová štúdia môže poskytovať popis, explanáciu aj explo- ráciu, ale hlavným cieľom je zhodnotiť program alebo činnosť na základe určitých hodnotových kritérií (Hendl 2008, 108).

19 METODOLÓGIA

3.4 Výber prípadu

Ako už bolo uvedené, predkladaná diplomová práca je koncipovaná ako jedinečná/vnútorná (intrinsic) jednoprípadová explanatórna štúdia. Zá- sadným faktorom ovplyvňujúcim kvalitu prípadovej štúdie je výber prí- padu. Kořan ponúka definíciu prípadu pre potreby prípadovej štúdie, ktorá uvádza, že prípadom je „dostatočne ohraničený aspekt historickej epizódy či dostatočne ohraničená historická epizóda sama o sebe“ (Kořan 2008, 32). Časová či tematická ohraničenosť by mala byť natoľko vý- znamná, aby už svojou povahou nabádala k jej definovaniu ako prípad. Prípad však môže byť definovaný aj ako určitý objekt, uzavretý systém, ktorý má jasné hranice, vnútornú logiku fungovania a špecifickú pod- statu (Kořan 2008, 32-33). Gerring o prípade hovorí, že ide o priestorovo vymedzený fenomén alebo jednotku pozorovanú v jednom časovom bode alebo v priebehu istej časovej periódy. Vo vedných disciplínach ako sú politológia či medzinárodné vzťahy je skúmaným prípadom veľmi často dominantná politická jednotka – národný štát (Gerring 2007, 19). Zvyčajne sa pri prípadovej štúdii odlišuje výber predmetu výskumu od výberu prípadu. Výnimkou je však práve jedinečná prípadová štúdia, u ktorej je prípad zároveň predmetom výskumu. Výskumník si ho vybral preto, že daný jav či udalosť ho zaujala pre svoje unikátne vlastnosti. Pri jedinečnej prípadovej štúdii je vlastne prípad vybraný vopred – ako predmet výskumu. Namiesto špecifikácie teórie musíme pri ňom jasne uviesť, prečo bol daný prípad vybraný (Kořan 2008, 46, 51). Pre túto diplomovú prácu a prípadovú štúdiu, formou ktorej bude práca spracovaná, som sa rozhodla zvoliť ako prípad a zároveň predmet výskumu vývoj demokracie v Slovinsku. Tento prípad považujem za je- dinečný z toho dôvodu, že kríza demokracie v postkomunistických štá- toch síce nie je až tak neobvyklým javom, je však zaujímavé, že sa odo- hráva aj v krajine, ktorá bola považovaná za jednu z najúspešnejších v procese demokratickej tranzície. Slovinsko malo v porovnaní s väčši- nou iných štátov bývalého sovietskeho bloku dobrú ekonomickú pozíciu a oproti ostatným balkánskym štátom aj vhodné etnické predpoklady, čo viedlo k rýchlej a úspešnej tranzícii, vysoko hodnotenej aj v rôznych reb- ríčkoch nevládnych organizácií. Napriek tomu sa v súčasnosti ocitá v si- tuácii, kedy dochádza k podrývaniu demokratických princípov v krajine a k nespokojnosti občanov so stavom demokracie v Slovinsku. Preto

20 METODOLÓGIA pokladám za zaujímavé komplexne a hĺbkovo nazrieť na vývoj a premenu slovinskej demokracie, čo mi umožní identifikovať nielen faktory, ktoré prispeli k úspešnej demokratickej tranzícii, ale aj aspekty, ktoré spôsobili súčasnú demokratickú krízu. Keďže v prípadovej štúdii sa skúma fenomén pozorovaný v jednom časovom bode alebo počas určitej časovej periódy, je potrebné časovo vymedziť aj skúmanie v tejto diplomovej práci. Demokracia v Slovinsku bude pre potreby tejto práce skúmaná od roku 1988, kedy v Slovinsku došlo k začiatku spolupráce medzi komunistickými elitami a opozičnými silami, až po obdobie vlády Mira Cerara – slovinského premiéra v rokoch 2014 až 2018 – ktorý vo voľbách porazil ľavocentristický aj pravocen- tristický blok s kampaňou zameranou na boj s korupciou a establišmen- tom, dôraz na obnovu vlády práva a dôvery občanov v krajine. Skúmanie bude zamerané na tri zásadné epizódy vo vývoji slovinskej demokracie – tranzitnú éru, obdobie prístupových rozhovorov do EÚ a éru krízy demokracie postupne sa prehlbujúcej od parlamentných volieb v roku 2004 a naplno sa prejavujúcej od finančnej krízy, ktorá veľmi tvrdo zasiahla Slovinsko najmä v roku 2009.

21 TEORETICKÝ RÁMEC

4 Teoretický rámec

4.1 Demokracia

Demokracia – pojem, ktorého korene a prvé definície môžeme hľadať už v období starovekého Grécka – je často diskutovaným pojmom v polito- lógii, medzinárodných vzťahoch či právnej vede. Existuje niekoľko spô- sobov ako môžeme o pojme demokracia uvažovať, čo zároveň viedlo k vzniku rozličných teórií demokracie. Teórie demokracie môžeme deliť na základe viacerých kritérií. Podľa výkonu vlády ľudu poznáme koncepciu priamej demokracie, kde ľud vykonáva svoju vôľu bez zástupcov, techniky priamej demokracie sú v súčasnosti vo veľkej miere uplatňované napríklad vo Švajčiarsku, a re- prezentatívnu (zastupiteľskú) demokraciu, kde ľud vykonáva svoju vôľu prostredníctvom volených zástupcov, ktorí sú zoskupení vo volenom or- gáne (parlamente) a na istý časový úsek sú voličmi poverení rozhodovať o problémoch a ich riešeniach. Iným spôsobom môžeme teórie demokracie deliť na normatívne, ktoré určujú, aké podmienky musí spoločnosť spĺňať, aby bola demokratická, tieto teórie teda stanovujú ideál demokracie, a teórie empirické, ktoré skúmajú, aké reálne podoby demokracie získavajú v praxi. Možným typom delenia teórií demokracie je aj podľa spôsobu sprostredkovania záujmov v spoločnosti, kedy hovoríme o plu- ralitnej demokracii založenej na konkurencii veľkého množstva skupín obhajujúcich partikulárne záujmy a oddelených od štátu, a demokracii neokorporatívnej založenej na prepojení záujmových skupín so štátom (Skovajsa 2004, 322-323, Říchová 2002, 55). Viacerí autori uvažujú o Slovinsku práve ako o neokorporatívnom type demokracie (Bugarič 2015, 221; Bugarič and Kuhelj 2015, 274; Guardiancich 2012, 385; Adam, Tomšič and Kristan 2008, 52). Čo sa týka samotnej definície pojmu demokracia, medzi teoretikmi nájdeme viacero rozličných poňatí tohto konceptu. Doslovnou definíciou demokracie je „vláda ľudu“, táto definícia je však veľmi abstraktná a ne- hovorí nič o spôsobe, akým by ľud mal vládnuť (Rose 2009, 12). Pojmu demokracia sa venoval napríklad francúzsky politik a filozof Alexis de Tocqueville. Ten definuje demokraciu v užšom zmysle, kedy ide o systém zastupiteľskej vlády ľudu, ale aj v širšom zmysle, kedy demokracia

22 TEORETICKÝ RÁMEC znamená sociálnu demokraciu, čiže stav spoločnosti, v ktorej vládne rov- nosť životných podmienok (Skovajsa 2004, 337). Joseph A. Schumpeter vo svojom diele Kapitalizmus, socializmus a demokracia kritizoval tzv. klasické vnímanie demokracie poukazujúce buď na prameň jej autority alebo na účel, pre ktorý slúži (Huntington 2008, 16). Táto klasická definícia hovorí, že demokracia je „inštitucio- nálne usporiadanie pre konanie politických rozhodnutí, ktoré uskutočňuje všeobecné blaho tým, že umožňuje ľudu rozhodovať prostredníctvom voľby jednotlivcov, ktorí sa schádzajú v zhromaždení, aby konali vôľu ľudu“ (Skovajsa 2004, 344). Schumpeter túto definíciu preformuloval a demokraciu charakterizuje ako „inštitucionálne usporiadanie pre konanie politických rozhodnutí, v ktorom jednotlivci získavajú moc rozhodovať v konkurenčnom súboji o hlas ľudu“ (Skovajsa 2004, 346). Takéto proce- durálne vymedzenie demokracie si postupom času našlo mnohých zá- stancov a stalo sa najbežnejším spôsobom definovania pojmu demokracia. Opiera sa oň aj Samuel P. Huntington vo svojom diele Třetí vlna, kde uvádza, že demokracia je taký systém vlády, v ktorom je ústrednou pro- cedúrou výber vedúcich predstaviteľov na základe súťaživých volieb, v ktorých hlasujú ľudia, ktorým potom títo vedúci predstavitelia vládnu (Huntington 2008, 15-16). Je však potrebné upozorniť, že definícia demokracie prostredníctvom poukázania na voľby je definíciou minimál- nou. Niektorým teoretikom to nestačí a demokracia pre nich znamená aj zodpovednú vládu, občiansku kontrolu vykonávanej politiky, transpa- rentnosť v politike či rovnocennú účasť na politickom dianí a rovno- cennú moc (Huntington 2008, 16-19). Ďalším možným spôsobom definovania demokracie je tvrdenie, že demokracia je politický systém, v ktorom je vplyv väčšiny zaručený vo- lenými a súperiacimi menšinami, ktorým sa väčšina zveruje. Podstatné je, že tí, ktorí v demokracii vládnu, nikdy nezískavajú neobmedzenú moc (Říchová 2002, 38). Jeden z najznámejších teoretikov demokracie David Beetham vníma demokraciu ako spôsob rozhodovania o kolektívne zá- väzných pravidlách a politikách, prostredníctvom ktorého ľudia vykoná- vajú moc, a najdemokratickejšie usporiadanie, v ktorom všetci členovia majú rovnaké právo sa tohto rozhodovania priamo zúčastniť (Grugel 2002, 12). Do debaty o definícii demokracie zásadným spôsobom prispel aj Robert A. Dahl, ktorý rozlišoval tri koncepcie demokracie – koncepciu madisonovskú, pluralistickú a polyarchickú (Skovajsa 2004, 348). Naj- väčšia pozornosť zo strany akademickej obce je z týchto troch kategórií venovaná Dahlovmu konceptu polyarchie.

23 TEORETICKÝ RÁMEC

Pojmom polyarchia označuje Dahl skutočne existujúcu demokraciu, kým výraz demokracia prisudzuje len ideálu. Demokracia je teda to, k čomu sa reálne systémy vzťahujú, ale čoho nie sú nikdy schopné do- siahnuť. Naopak, polyarchia je reálne politické usporiadanie, ktoré v sebe obsahuje nedostatky a odchýlky od ideálu (Říchová 2002, 34). V preklade znamená slovo polyarchia „vláda mnohých“, čím sa líši od vlády jednotlivca alebo vlády niekoľkých (napr. oligarchia či aristokra- cia) (Dahl 2001, 85). Dahl pri tomto koncepte vychádzal z pozorovania existujúcich politických režimov, ktoré sú považované za demokratické, a následne zostavil zoznam charakteristík, ktoré nám umožňujú tieto re- žimy označovať za síce nedokonalé, ale skutočne existujúce demokracie. Aj pre túto koncepciu je dôležitým prvkom vláda väčšiny či princípy suverenity ľudu a politickej rovnosti, pre Dahla je však zásadným bodom vysoká miera kontroly vládnucich zo strany ovládaných, resp. citlivosť vládnucich k požiadavkám ovládaných (Skovajsa 2004, 350-351). Dahl v súvislosti s polyarchiou určil zoznam inštitúcií, ktoré musia existovať, aby bolo možné o danom systéme vlády hovoriť ako o polyarchii. Týmito inštitúciami sú volení vládni činitelia, slobodné, spravodlivé a pravidelné voľby, sloboda prejavu, alternatívne zdroje informácií, sloboda združo- vania a zhromažďovania a inkluzívne občianstvo. Polyarchia sa na zá- klade týchto inštitúcií líši od demokracií 19. storočia, v ktorých chýbalo všeobecné volebné právo, a samozrejme aj od starších typov demokracií, ktoré neobsahovali viacero zo spomínaných prvkov polyarchie. V reál- nom svete je polyarchia reprezentovaná modernými zastupiteľskými de- mokraciami (Dahl 2001, 81, 85).

4.2 Demokratizácia

Rovnako ako sa stretávame s nejednoznačnosťou definícií či kritérií demokracie, aj pojem demokratizácia býva interpretovaný viacerými spô- sobmi. Pri štúdiu demokratizácie nájdeme nielen rozličné definície tohto konceptu, ale aj rozdielne názory na to, kedy proces demokratizácie za- čína a kedy dochádza k jeho ukončeniu. Jedna z definícií tvrdí, že demo- kratizácia začína s koncom autoritatívneho režimu a je ukončená, keď prostredníctvom volieb dvakrát po sebe dôjde k pokojnej zmene vlády medzi súperiacimi stranami. Iní odborníci zas tvrdia, že demokratizácia je ukončená vtedy, keď všetci významní politickí aktéri akceptujú, že vo- lebný proces je jediným možným spôsobom ako prerozdeliť verejné

24 TEORETICKÝ RÁMEC funkcie. Pri snahe o praktickú aplikáciu oboch týchto prístupov však zis- ťujeme, že ich nie je možné aplikovať na všetky konsolidované demokracie a naopak, že je možné ich aplikovať aj na krajiny, ktorým sa ešte demokraciu konsolidovať nepodarilo (Whitehead 2002, 26-27). Preto je na mieste predstaviť viacero poňatí pojmu demokratizácia a jeho možné in- terpretácie. Často používanou definíciou demokratizácie je tá, ktorá uvádza, že ide o transformáciu politického systému z nedemokratického režimu smerom k zodpovednej a reprezentatívnej vláde (Grugel 2002, 3). Lau- rence Whitehead zas o demokratizácii hovorí, že ide o komplexný, dlho- dobý, dynamický proces s otvoreným koncom. Jeho súčasťou je posun k politike, ktorá je viac konsenzuálna, viac participatórna a viac založená na pravidlách (Whitehead 2002, 27). Jean Grugel uvádza, že základná mi- nimalistická definícia vidí demokratizáciu ako pravidelné uskutočňova- nie slobodných volieb a predstavenie základných noriem, akými sú na- príklad volebné právo, súťaž minimálne dvoch politických strán či absencia zastrašovania, ktoré umožňujú, aby sa takéto voľby konali. O čosi širšia definícia vidí ako súčasť demokratizácie aj liberálne individuálne práva ako slobodu zhromažďovania, náboženskú slobodu či slobodu tlače, alebo považuje za demokratizáciu vznik polyarchického usporiadania. Samotný Grugel preferuje uvažovanie o demokratizácii v širšom zmysle, a to ako o predstavení a rozšírení občianskych práv a vytvorení demokratického štátu (Grugel 2002, 5). Patrick Bernhagen tvrdí, že demokratizáciu môžeme chápať dvomi rôznymi spôsobmi. Môže ísť o vznik demokracie v nedemokratickom re- žime, kedy sa demokratický politický systém stane náhradou za predošlý nedemokratický systém. Tento koncept demokratizácie ako nahradenia jedného typu režimu druhým je konceptom dichotomickým, podľa kto- rého politické systémy buď sú demokratické alebo nie sú demokratické. Demokratizáciu však môžeme chápať aj ako prehlbovanie demokratic- kých princípov v už existujúcich demokraciách či krajinách na rozmedzí demokracie a autokracie, toto vnímanie teda rozlišuje v krajinách a poli- tických systémoch mieru ich demokracie a uvažuje o nich ako o menej demokratických či viac demokratických (Bernhagen 2009, 25). Adam Przeworski ponúkol mierne odlišný pohľad na koncept de- mokratizácie – vidí ju len ako jednu z dvoch hlavných etáp prechodu k demokracii – a uvádza, že je potrebné ju odlíšiť od etapy liberalizácie, ktorá je počiatočnou fázou prechodu (Říchová 2000, 251). O tomto de- lení hovoria aj Dvořáková a Kunc, ktorí charakterizujú liberalizáciu ako

25 TEORETICKÝ RÁMEC otvorenie autoritárskeho systému z iniciatívy dovtedajších vládcov, čo vedie k forme obmedzeného autoritárstva alebo miernej diktatúry. Libe- ralizácia začína v momente, keď sa z akýchkoľvek dôvodov dovtedajšie autoritárske pravidlá hry začnú modifikovať smerom k rozširovaniu a prehlbovaniu práv pre ďalších jednotlivcov a skupiny, ktoré boli z do- vtedajších autoritárskych pravidiel vylúčené. V procese liberalizácie sa teda začínajú uplatňovať určité práva na ochranu pred arbitrárnym alebo ilegálnym správaním štátu. V tejto etape prechodu k demokracii stále existuje možnosť zvratu a reštaurácie autoritárstva, pretože auto- ritárske štruktúry zostávajú relatívne nezmenené, sú iba zmrazené, ne- utralizované, postavené pod kontrolu reformátorov alebo nie sú využí- vané rovnakým spôsobom ako predtým. Avšak o ďalších krokoch stále rozhodujú autoritárske inštitúcie a oficiálni hráči. Sprievodným javom li- beralizácie je nestabilita, pretože nie je možné presne určiť, akým smerom sa bude systém uberať a aký bude výsledok liberalizácie (Dvořáková and Kunc 1994, 82-83, 90; Říchová 2000, 252). Nasledujúcou fázou po etape úspešnej liberalizácie je demokratizá- cia. Začína v momente, keď aspoň časť skupín predtým odstavených od politického systému začne rokovať s časťou niekdajšej autoritárskej ko- alície o nových pravidlách hry. V tejto fáze dochádza k budovaniu demo- kratických inštitúcií, presadeniu demokratických a všetkými akceptova- ných pravidiel hry a k postupnému zvyšovaniu systémovej stability. Noví aktéri, ktorí boli odporcami autoritárskeho režimu, sa usilujú o samo- statnú a aktívnu politiku a ich vplyv na proces zmeny sa zvyšuje (Dvořá- ková and Kunc 1994, 90-91; Říchová 2000, 253). Ďalšou kľúčovou etapou procesu demokratizácie je obdobie demokratickej konsolidácie. Táto fáza zahŕňa tvorbu politických pravidiel, ktoré si osvoja všetky dôležité sociálne skupiny v krajine. Vznikajú kri- tické podmienky, ktoré sú nevyhnutné, ale nie dostačujúce pre politickú stabilitu. Takýmito podmienkami môžu byť rôzne inštitúcie, pravidlá či politická kultúra. Schmitter vníma konsolidáciu ako transformáciu pred- chádzajúcej dočasnej štruktúry na stabilný právny rámec zaručujúci sú- ťaž a spoluprácu (Adam 1994, 38). Linz a Stepan považujú za konsolido- vanú demokraciu taký režim, kde sa demokracia stane „the only game in town“ (jedinou hrou v meste), a to v dimenzii behaviorálnej, postojovej aj ústavnej. V behaviorálnej rovine je konsolidovanou demokraciou re- žim, v ktorom sa žiadny významný aktér nesnaží dosiahnuť svoje ciele vytvorením nedemokratického režimu, rozpútať násilie ani vyvolať za- hraničnú intervenciu s cieľom odtrhnúť územie od štátu. V rovine

26 TEORETICKÝ RÁMEC postojov hovoríme o konsolidovanej demokracii, keď veľká väčšina verejnosti zastáva názor, že demokratické procedúry a inštitúcie sú najlep- ším spôsobom ako spravovať veci verejné, a naopak podpora antisysté- mových alternatív je marginálna. V ústavnej dimenzii rozumieme pod pojmom konsolidovaná demokracia taký režim, v ktorom aktéri rešpek- tujú, že konflikty sa riešia prostredníctvom legitímnych zákonov, proce- dúr a inštitúcií (Linz and Stepan 1996, 5-6). Frane Adam uvádza ako indikátory konsolidácie nasledovné prvky: schopnosť politického systému riešiť konflikty prostredníctvom práv- nych inštitúcií, čo znamená absenciu alebo marginalizáciu politického násilia či významných skupín snažiacich sa o návrat k autoritatívnemu režimu; schopnosť reprodukcie moci reprezentovanú výmenou skupín pri moci (double exchange of power); a prijatie novej ústavy ako základ- ného štátneho dokumentu založenej na vláde práva a určujúcej základné pravidlá demokracie a štátnej správy. V týchto indikátoroch vidíme po- dobnosť s Linzovým a Stepanovým náhľadom na demokratickú konsoli- dáciu a rovnako aj Przeworski konsolidáciu vidí najmä ako schopnosť riešiť konflikty prostredníctvom demokratických inštitúcií (Adam 1994, 38-39). Linz a Stepan však v súvislosti s konsolidáciou upozorňujú na dve dôležité skutočnosti. Po prvé, neexistuje len jeden typ konsolidovanej demokracie, demokracia v rôznych krajinách môže mať široké spektrum kvality, a po druhé, ak o demokracii hovoríme, že je konsolidovaná, neznamená to, že niekedy v budúcnosti nemôže byť v danej krajine opäť ohrozená (Linz and Stepan 1996, 6).

4.3 Typy prechodov

Popri štúdiu demokracie a demokratizácie sa záujem odborníkov veľmi často obracia aj na teórie prechodov. Dvořáková a Kunc definujú prechod ako „interval medzi jedným a druhým politickým režimom. Pre prechod je charakteristické, že v jeho priebehu nie sú trvalo definované a všeobecne prijímané pravidlá politickej hry“ (Dvořáková and Kunc 1994, 77). Vznik demokracie je len jedným z možných výstupov prechodu, záujem odbor- níkov sa však väčšinou zameriava práve na prechody k demokratickému režimu, čiže na „procesy, ktoré vedú, resp. by mali viesť, k vytvoreniu demokracie, teda procesy, ktorých proklamovaným cieľom je ukončenie ne- demokratickej vlády a nastolenie funkčnej demokracie“ (Říchová 2000,

27 TEORETICKÝ RÁMEC

241). Rovnako ako existujú rozličné definície pojmov demokracia a de- mokratizácia, existuje aj viacero typológií prechodov. Jednu z najobsiahlejších typológií ukončenia nedemokratických re- žimov predložil Alfred Stepan. Jeho 8 typov prechodu zahŕňa vnútornú reštauráciu po dobytí zvonka, vnútorné preformulovanie, zvonka moni- torované nastolenie, redemokratizáciu zahájenú zvnútra autoritárskych režimov, ukončenie režimu tlakom spoločnosti, pakt medzi politickými stranami, organizovanú násilnú revoltu koordinovanú reformistickými stranami, a revolučnú vojnu vedenú marxistami. O prvých troch typoch Stepan konštatuje, že patria do historickej minulosti. Ďalšie typy však za- chytávajú novšie situácie a sú silno ovplyvnené sociálnopolitickými faktormi. Pri redemokratizácii zvnútra autoritárskych režimov hrajú rozho- dujúcu rolu sami nositelia predchádzajúceho režimu, u zvyšných typov dochádza k transformácii pod vplyvom opozičných síl (Říchová 2000, 242-243). Karlová a Schmitter vytvorili typológiu prechodov k demokracii na základe aktérov a ich stratégií. Hovoria o prechodoch prostredníctvom paktu, reformy, vnútenia a revolúcie. Ku prechodu cez pakt dochádza vtedy, keď sú iniciátorom zmeny elity, ktoré sa dohodnú na kompromi- soch aj s ostatnými zúčastnenými silami. Príkladom je Španielsko po roku 1975 a na základe empirických prípadov je prechod prostredníc- tvom paktu najúspešnejšou cestou k demokratizácii politického sys- tému. Pri prechode reformou vychádza iniciatíva zdola od más, ale vlád- nuce skupiny sú naklonené kompromisom. Krajina sa tak vyhne násil- nému riešeniu. Tranzícia vnútením znamená rozhodnutie elít presadiť zmeny politického systému s pomocou sily. Ide teda o prechod inicio- vaný zhora, ktorý máva vysokú mieru úspešnosti. Posledným typom prechodu podľa Karlovej a Schmittera je prechod prostredníctvom revolú- cie. Ide o použitie násilia zo strany nespokojných más proti predstavite- ľom moci. Režim je teda porazený vojensky. Karlová a Schmitter sú toho názoru, že takýto prechod v podstate nikdy nevedie k demokracii (Ří- chová 2000, 244-245). Ďalšou z často používaných typológií prechodov je tá, ktorú ponúkol Samuel Huntington. Delí prechody na tri typy – prerody (transforma- tions), výmeny (replacements) a premeny (transplacements). O prerode hovoríme vtedy, keď sa na čelo demokratizačného procesu postavia do- vtedajší držitelia moci v autoritárskom režime a zohrajú kľúčovú rolu pri konci tohto režimu a pri zmene na demokraciu. Výmenou chápeme proces, počas ktorého opozícia postupne získava na sile na úkor vlády, až

28 TEORETICKÝ RÁMEC kým sa táto vláda nezrúti alebo nie je zvrhnutá. Následne bývalé opo- zičné skupiny prevezmú moc a nastáva fáza, v ktorej rôzne skupiny tvo- riace novú vládu začnú bojovať o podobu nového systému. Prechod pro- stredníctvom premeny prebieha na základe spoločného postupu vlády a opozície. V rámci vlády vznikne taký pomer reformátorov a stúpencov starého režimu, že vláda začne byť ochotná jednať o zmene režimu, ale nie je schopná začať s demokratizáciou sama. K jednaniam s opozíciou je však väčšinou potrebné ju dotlačiť (Huntington 2008, 115, 125, 140, 149). Odborník na medzinárodné vzťahy a východnú Európu Charles Bu- kowski zaraďuje slovinskú tranzíciu práve do kategórie premien (Bu- kowski 1999, 81).

4.4 Regres demokracie

V posledných rokoch sa medzi akademickou, ale aj politickou obcou stále viac skloňujú pojmy ako regres demokracie, úpadok demokracie či kríza demokracie. Ide o fenomény popisujúce na jednej strane globálne demo- kratické trendy, kedy sa v celosvetovom meradle hovorí o zastavení roz- širovania liberálnej demokracie do ďalších častí sveta, a na druhej strane situácie v konkrétnych krajinách, v ktorých dochádza k problémom s de- mokratickým zriadením a demokratickým krízam. Ide pritom aj o štáty, ktoré boli donedávna považované za úspešné prípady demokratizácie. Kým donedávna sa hovorilo o triumfe liberálnej demokracie - premise, ktorú ponúklo aj vysoko vplyvné dielo Francisa Fukuyamu Koniec histó- rie konštatujúce, že demokracia je konečnou formou vlády a ideologickej evolúcie ľudstva - v poslednom období dochádza k vzostupu autoritár- skych či populistických lídrov a politických strán, klesá dôvera občanov v politikov a politické inštitúcie, spokojnosť s demokraciou aj miera par- ticipácie občanov na demokratických procesoch (Mounk 2018, 2-3, 100; Diamond 2008, 36-37, 40). Experti sa líšia v názore na to, či ide o mierne zvýšenie prípadov ústupu demokracie alebo sme svedkami zásadného trendu, ktorý zvráti globálny vývoj rozširovania a prehlbovania demokracie (Carothers 1997, 86). Yascha Mounk tvrdí, že aby demokracia bola braná ako „jediná hra v meste“, je potrebné, aby väčšina občanov podporovala liberálnu demokraciu, aby väčšina občanov odmietala autoritárske alternatívy a aby re- levantné politické strany rešpektovali základné demokratické normy. Skutočnosť je však taká, že občania čoraz menej dôverujú demokracii,

29 TEORETICKÝ RÁMEC

čoraz viac sa obracajú na autoritárske alternatívy a relevantní politickí hráči čoraz menej rešpektujú demokratické pravidlá. Mounk je toho ná- zoru, že k narušovaniu stability demokracie môže dochádzať preto, že podmienky, ktoré túto stabilitu zaručovali, už viac neexistujú. Prvou z týchto podmienok bolo rapídne zvyšovanie životnej úrovne väčšiny obyvateľstva v časoch demokratickej stability. V súčasnosti už k tak ra- pídnemu rastu životnej úrovne nedochádza. Ďalšou konštantou prítom- nou počas éry stabilnej demokracie bola dominancia jednej rasy alebo etnickej skupiny. Dnes už takáto homogenita neexistuje a etnické men- šiny či imigranti si nárokujú svoje práva, čo vytvára konflikt v spoloč- nosti. Treťou konštantou bol fakt, že masmédiá mohli ovládať a prevádz- kovať len politické a finančné elity spoločnosti, s rozšírením internetu a sociálnych sietí však môže v podstate ktokoľvek omnoho jednoduchšie šíriť informácie a názory. Mounk teda pre boj s úpadkom demokracie od- porúča reformovať hospodársku politiku, stotožniť sa s multietnickým obrazom demokracie a vytvoriť stratégiu pre zvládnutie šírenia dezin- formácií a nenávistných príspevkov na internete (Mounk 2018, 15-18, 104-113). Steven Levitsky a Lucan Way konštatujú, že na tvrdení, že svet sa dostal do demokratickej recesie, existuje široká zhoda. Objavil sa dokonca názor, že sme možno svedkami začiatku konca demokracie. Pesi- mistický výhľad do budúcnosti demokracie potvrdzujú aj každoročné správy organizácie Freedom House. Autori však upozorňujú, že je dôle- žité nezamieňať úpadok demokracie s absenciou demokratického progresu. V mnohých prípadoch je totiž absencia demokratizácie považovaná za krok smerom dozadu a takéto uvažovanie môže viesť až k prílišnému pesimizmu o vývoji demokracie (Levitsky and Way 2015, 58-59, 70).

30 SLOVINSKÝ PRECHOD K DEMOKRACII

5 Slovinský prechod k demokracii

Ak je cieľom tejto diplomovej práce podať komplexný pohľad na vývoj demokracie v Slovinsku, je viac než nutné začať analýzu slovinskej demokracie rozobraním procesov a faktorov, ktoré viedli k samotnej slovinskej demokratickej tranzícii. Prvá kapitola výskumnej časti sa preto zameria na vplyvy komunizmu a socializmu, ktoré mali dopad na priebeh a podobu slovinskej demokratizácie, úlohu občianskej spoločnosti a mé- dií, ktoré boli katalyzátorom prechodu k demokracii, vnútornú transfor- máciu a postoje Zväzu komunistov Slovinska (ZKS) a ich vzťah so Zvä- zom komunistov Juhoslávie (ZKJ), proces smerujúci k osamostatneniu Slovinska od JSFR, externé faktory vplývajúce na slovinský prechod k demokracii či výsledky prvých slobodných volieb a fungovanie prvých de- mokratických vlád, ktoré nastolili zásadné trendy pre slovinskú demo- kratizáciu. Výsledkom skúmania v tejto kapitole je komplexný obraz o základných charakteristikách slovinského prechodu k demokracii, identifikácia faktorov, ktoré mali zásadný vplyv na podobu demokratizá- cie v Slovinsku, a zároveň identifikácia tých faktorov, ktoré prispeli k ús- pechu slovinského demokratizačného procesu. Skúmaným obdobím v tejto kapitole bude rozmedzie rokov 1988 až 1992. Pôvodne bolo mojím zámerom uvedeným aj v zadaní diplomovej práce skúmať tranzíciu od roku 1989, kedy v strednej a východnej Eu- rópe došlo k pádu komunizmu a rozbehnutiu demokratizačných procesov. V priebehu skúmania som však usúdila, že v Slovinsku sa demokra- tická tranzícia začala už skôr. Za kľúčový považujem rok 1988, a to najmä preto, že počas neho došlo k tzv. slovinskej jari - neprehliadnuteľnému vzopätiu občianskej spoločnosti v súvislosti so súdnym procesom s tromi novinármi a armádnym seržantom, a zároveň došlo k potvrdeniu vnútornej transformácie ZKS prejavujúcej sa tým, že strana sa rozhodla nepotláčať protesty a petície občianskej spoločnosti v otázke uvedeného súdneho procesu. Zároveň ZKS v tomto roku oficiálne oznámil, že je ochotný postupne sa vzdať moci a transformovať stranu na nekomunis- tickú politickú stranu. Určiť rok ukončenia tranzície je obzvlášť nároč- nou záležitosťou, rozhodla som sa však zamerať na demokratizačné procesy do roku 1992, nakoľko v tomto roku v Slovinsku už vládla druhá, stabilnejšia demokratická vláda, bola hotová nová slovinská ústava, na základe nej bol ustanovený nový reformovaný parlament (Adam and Ma- karovič 2002, 366) a po dlhých rokovaniach došlo konečne k prijatiu

31 SLOVINSKÝ PRECHOD K DEMOKRACII privatizačného zákona (Ramet 1997, 210), ktorý je zásadný pre demo- kratizáciu postsocialistických krajín. Dôležitou premisou pre túto kapitolu aj nasledujúce časti práce je téza, že kríza demokracie v Slovinsku môže mať korene práve v spôsobe, akým prebehla demokratická tranzícia, liberalizácia a následná demo- kratizácia v krajine. Na tento predpoklad bude preto upozorňované v priebehu tejto kapitoly a k detailnejšiemu nadviazaniu, prepojeniu a identifikovaniu príčinných reťazcov dôjde v poslednej kapitole vý- skumnej časti venujúcej sa obdobiu krízy demokracie v Slovinsku.

5.1 Dedičstvo komunistickej éry

Komunizmus zanechal vo všetkých štátoch bývalého sovietskeho bloku vrátane Slovinska politické a ekonomické prvky, ktoré zásadne ovplyvnili priebeh demokratizácie v týchto krajinách. Základnou skutočnosťou, ktorú musíme brať na vedomie pri slovinskom prechode k demokratizá- cii, je fakt, že postsocialistické krajiny neprechádzali len tranzíciou z au- toritatívneho režimu k demokratickému, ale aj tranzíciou z centrálne plánovaného hospodárstva k trhovej ekonomike a v prípade štátov bý- valej Juhoslávie (ale napríklad aj Českej republiky a Slovenska) aj procesom vytvárania nového samostatného štátu a budovania jeho inštitúcií. Hovoríme teda o tzv. trojitej tranzícii (triple transition), ktorá už svojím rozsahom so sebou prináša väčšie spektrum problémov, otázok a výziev pre krajiny, ktoré takouto tranzíciou prechádzajú. Partikulárne v ekonomickej sfére Slovinsko rovnako prechádzalo viacerými procesmi – tran- zíciou zo socialistickej ekonomiky na trhovú, ale aj premenou z regionál- nej ekonomiky na národnú (Koyama 2003, 15). Pri posudzovaní komunistického vplyvu na demokratizáciu Slo- vinska je však zároveň potrebné uvedomiť si, že JSFR mala zvláštne postavenie v rámci sovietskeho bloku a komunistického zriadenia, a rovnako Slovinsko malo zvláštne postavenie v rámci JSFR. Spôsob vlády v Juhoslávii poskytoval Slovinsku, ale aj ostatným republikám pomerne vysoký stupeň autonómie, a aj preto mohli slovinské politické elity robiť vlastnú politiku spôsobom, ktorý by bol v iných autoritárskych krajinách neprípustný (Bukowski 1999, 84). Slovinsko udržiavalo aj v ére komunizmu otvorené hranice so Západom a malo garantovaný prístup na ju- hoslovanský trh, na ktorom navyše získalo vedúcu pozíciu (Harris 2002, 67). Udržiavalo si silnú exportnú orientáciu, 24 % z celkového exportu

32 SLOVINSKÝ PRECHOD K DEMOKRACII

JSFR pochádzalo zo Slovinska a v rámci celkového exportu Juhoslávie na západné trhy zabezpečovalo Slovinsko 35 % (Krašovec and Ramet 2017, 260-261). Celkovo bola ekonomika JSFR značne decentralizovaným sys- témom, ktorý bol pomerne autonómny vo vzťahu k štátu. Vo federácii fungoval síce nekompletný, ale predsa len trhový systém. Preto v prípade Juhoslávie hovoríme skôr o tranzícii z nekompletnej trhovej ekonomiky na kompletnú trhovú ekonomiku, než o prechode z centrálne plánova- ného hospodárstva na trhový systém (Zajc 2000, 128, 130). Slovinsko po skončení komunizmu nebolo politicky a ekonomicky zdevastované ako viaceré iné štáty bývalého východného bloku, naopak, ekonomicky sa mu pomerne darilo a v rámci JSFR bolo najrozvinutejšou krajinou (Harris 2002, 67). Dôležitým faktorom bola aj vhodná kompozícia slovinského priemyslu. Kým v iných republikách Juhoslávie štát investoval do ťažkého priemyslu, ktorý sa často stával nevýnosným a dochádzalo kvôli nemu k nútenej, rýchlej a masovej zmene roľníckej spoločnosti na industriálne oblasti, Slovinsko rozvinulo menšie, trhovo orientované priemyselné od- vetvia produkujúce všeobecný tovar (Miheljak 2006, 120-121). Aj vďaka dobrým socioekonomickým podmienkam začala demokratizácia v Slo- vinsku skôr než v ostatných krajinách strednej a východnej Európy, na rozdiel od mnohých iných republík Juhoslávie sa tak stalo ešte pred sa- motným vyhlásením nezávislosti. Úroveň ekonomického rozvoja je podľa viacerých expertov dôležitým faktorom pre priebeh tranzície a bola jedným z najdôležitejších rozdielov medzi Slovinskom a ostat- nými štátmi strednej a východnej Európy či Balkánu (Zajc 2000, 127- 128, 130). Tento fakt mal však vplyv nielen na priebeh slovinskej demo- kratizácie, ale aj na rozhodnutie osamostatniť sa od federácie. Ekono- mické problémy a hospodársky regres v iných štátoch JSFR boli rizikom pre Slovinsko a výhody osamostatnenia prevýšili negatíva a náklady odchodu z federácie. Zásadným dedičstvom komunistickej éry v Juhoslávii bol systém tzv. samosprávneho socializmu. Idea juhoslovanskej samosprávy robot- níkov mala byť akousi „treťou cestou“ v rámci komunizmu a dlhé roky sa tešila veľkej prestíži (Zajc 2000, 127-128). Tento systém ovplyvňoval prakticky každú sféru verejného života (Tomc 1994, 27). Komunistická strana sa snažila nahradiť štát samospravujúcou spoločnosťou a pohŕ- dala obchodnými spoločnosťami či odbormi. Samosprávne podniky mali pomerne silné právomoci. Samosprávny socializmus sa prejavoval aj v stupni vysokej decentralizácie politiky v JSFR, a to aj na lokálnej úrovni,

33 SLOVINSKÝ PRECHOD K DEMOKRACII kde každá obec nad 10 či 15-tisíc obyvateľov mala byť vlastnou samo- správou (Kuzmanić 2002, 130). Postupom času však začal tento systém svoje dobré meno strácať (Zajc 2000, 127-128), až sa napokon stal pre Slovinsko nevýhodným. Dobré ekonomické výsledky, pomerne vysoký životný štandard a rozvinutý priemysel boli jednoznačne faktormi, ktoré prispeli k hladkej a úspešnej demokratizácii v Slovinsku. Zároveň sa však domnievam, že fungujúca a prosperujúca ekonomika počas komunistickej éry s najväč- šou pravdepodobnosťou v Slovinsku zapríčinila vzostup názorov, že pri ekonomickej tranzícii na kompletný trhový systém sa nemusia zničiť a zmeniť úplne všetky mechanizmy, ktoré v krajine fungovali. Ako už bolo spomenuté, Slovinsko po páde komunizmu nebolo ekonomicky zde- vastované ako niektoré iné postsocialistické krajiny. Vnímanie ekonomiky z predtranzitnej éry ako fungujúceho systému bolo teda silne zako- renené medzi politickými elitami aj verejnosťou a presvedčenie o funk- čnosti či úspešnosti ekonomických mechanizmov prispelo k rozhodnutiu zvoliť si model postupnej tranzície, tzv. gradualizmus, ktorý bude v tejto práci detailnejšie rozobraný v ďalších kapitolách.

5.2 Rola občianskej spoločnosti a médií

Viacerí experti sa zhodujú, že zásadným faktorom, ktorý prispel k hladkej a úspešnej demokratickej tranzícii v Slovinsku bola existencia silnej a autonómnej občianskej spoločnosti (Zajc 2000, 128), a to už v predtranzitnej ére. V naštartovaní demokratizačných procesov zohrali zá- sadnú rolu tzv. nové sociálne hnutia vznikajúce už od 70. rokov 20. sto- ročia. Jedným z prvých takýchto hnutí bolo punkové kultúrne hnutie, ktoré bolo síce podrobované policajným represiám, ale napriek tomu zís- kavalo na čoraz väčšej popularite. V 80. rokoch vznikli mnohé ďalšie hnutia - pacifistické, ekologické, spirituálne či feministické - a začali sa politizovať aj už existujúce záujmové skupiny, ako napríklad Asociácia spisovateľov či Sociologická asociácia. Dokopy tieto hnutia a ich sympa- tizanti vytvorili v Slovinsku novú autonómnu občiansku spoločnosť, ktorá sa začala správať ako opozícia voči vtedajšiemu politickému re- žimu (Fink-Hafner 1992, 214; Bukowski 1999, 73). Vymedzovala sa najmä voči represiám v Kosove, potláčaniu punkového hnutia v Slovin- sku, či reforme školstva (Iglič and Rus 2000, 99). Postupne začala občian- ska spoločnosť volať po politickej pluralizácii, zrušení privilegovaného

34 SLOVINSKÝ PRECHOD K DEMOKRACII postavenia armády či zrušení sankcií za verejné vyjadrovanie názorov (Zajc 2000, 129). Svoju silu slovinská občianska spoločnosť vo veľkom prvýkrát prejavila na jar roku 1988, po tom ako došlo k zatknutiu troch novinárov a armádneho seržanta. Stalo sa tak kvôli zverejneniu utajovaných doku- mentov v slovinskom časopise Mladina (Youth), ktoré odhaľovali, že Ju- hoslovanská ľudová armáda (JLA) a ZKJ majú v pláne intervenciu v Slo- vinsku, zatknutie množstva liberálnych aktivistov a ukončenie liberali- začných procesov v krajine. Vlna nevôle medzi slovinskou spoločnosťou bola ešte viac podporená skutočnosťou, že súd s obžalovanými aktivis- tami sa konal v srbsko-chorvátskom jazyku, napriek tomu, že sa odohrá- val v Ľubľane. Slovinská verejnosť vyšla do ulíc a protesty minimálne 35 000 Slovincov znamenali najväčšie demonštrácie od roku 1946, ktoré trvali počas celého priebehu súdu. Tieto udalosti sa zvyknú nazývať aj tzv. slovinskou jarou (Bukowski 1999, 81-82; Krašovec and Ramet 2017, 256). Reakciou na tento súdny proces bol vznik Výboru pre ochranu ľud- ských práv, ktorý podporili aj samotné slovinské komunistické elity. Išlo o voľne organizovanú inštitúciu s otvoreným členstvom, na ktorej čele stáli ľavicovo orientovaní intelektuáli a bývalí členovia ZKS. Výbor vydá- val denné bulletiny a vytvoril aj petíciu na podporu štyroch zatknutých, ktorú podpísalo až 100 000 Slovincov. Následkom vyššie uvedených udalostí bol aj vznik viacerých nových politických strán – Slovinskej demokratickej únie, Slovinského kresťansko-socialistického hnutia, So- ciálno-demokratickej únie Slovinska, Slovinskej roľníckej únie a Zelenej strany Slovinska. Tieto strany do svojich politických programov zakom- ponovali viaceré témy artikulované práve v požiadavkách občianskej spoločnosti. Išlo najmä o problematiku ľudských práv, rovnosť práv se- xuálnych menšín, mier či ochrana životného prostredia. Občianska spo- ločnosť týmto spôsobom teda ovplyvnila budúcu slovinskú parlamentnú politiku. V neposlednom rade situácia z roku 1988 spôsobila, že čoraz viac Slovincov videlo budúcnosť svojej krajiny v samostatnom štáte a nie vo zväzku s ostatnými republikami Juhoslávie, keďže minimálne Srbsko bolo slovinskou verejnosťou vnímané ako sila snažiaca sa o prekazenie liberalizácie v krajine a väčšiu centralizáciu moci (Bukowski 1999, 82; Krašovec and Ramet, 257; Iglič and Rus 2000, 100; Fink-Hafner 1992, 216). Dôležitú úlohu v transformácii Slovinska z komunistického štátu na demokratickú krajinu zohrali aj médiá. Najvýznamnejšími subjektmi,

35 SLOVINSKÝ PRECHOD K DEMOKRACII ktoré už od 80. rokov šírili alternatívne myšlienky a kritizovali spoločen- ské usporiadanie v Slovinsku, sa stal vyššie spomínaný časopis Mladina vydávaný hnutím mladých aktivistov, mesačník Nova revija (New Re- view), ktorý vydávali liberáli a národne orientovaní intelektuáli z radov spisovateľov, filozofov či vedcov a ktorého založenie bolo autoritami schválené po veľmi dlhom váhaní, či Radio Študent. Najmä magazín Mla- dina bol vďaka svojej otvorenej kritike čítaný aj v ostatných republikách Juhoslávie. Časopis Nova revija sa takmer okamžite po svojom vzniku za- čal venovať aj politickým témam, najmä tzv. slovinskej národnej otázke a vyjadroval kritiku voči politickým elitám, ktoré mali byť zodpovedné za to, že Slovinsko nemá žiadny národný program. Táto kritika sa stretla s ostrou reakciou časti politických špičiek nielen v Slovinsku, ale aj v celej JSFR. Pokusy o zisk kontroly nad Novou revijou či aspoň jej potresta- nie však neboli úspešné. Aj to bolo dôkazom faktu, že schopnosť politic- kých elít potlačiť nové myšlienky a kritiku bola stále slabšia. Naopak, Nova revija a jej podporovatelia nadobudli odvahu vyjadrovať politickú kritiku ešte aktívnejšie a otvorenejšie než tomu bolo dovtedy. Výsled- kom bol vznik Téz pre novú slovinskú ústavu a vydanie Novej revije z roku 1990, ktoré bolo venované politickej nezávislosti Slovinska (Ber- nik 1994, 14-15; Zajc 2000, 129). ZKS toleroval najvýznamnejšie disi- dentské médiá aj preto, že väčšina ich obsahu nebola namierená proti slovinským politickým špičkám, ale proti federálnym autoritám (Iglič and Rus 2000, 99-100). Dôležitým faktorom, ktorý je na mieste v tejto práci spomenúť a ktorý formoval aktivity občianskej spoločnosti a prispel k demokratizá- cii Slovinska, bola existencia silných anti-autoritárskych hodnôt slovinskej verejnosti. Na rozdiel od ostatných republík Juhoslávie, v ktorých prevýšila tradícia autoritárstva, centralizácie a silnej roly komunistickej strany, v Slovinsku a rovnako v Chorvátsku sa postupne dostali do po- predia anti-autoritárske a liberálne postoje (Zajc 2000, 129-130). Jed- nými z najzásadnejších charakteristík slovinského politického myslenia bola dôležitosť participácie, pluralizmu a slobodného výberu (Harris 2002, 141).

5.3 Vývoj v komunistickej strane

Zásadným faktorom, ktorý ovplyvnil prechod Slovinska k demokracii, bol aj vnútrostranícky boj v slovinskej komunistickej strane. Významnou

36 SLOVINSKÝ PRECHOD K DEMOKRACII skutočnosťou ovplyvňujúcou postoje ZKS bola generačná výmena, ktorá v strane prebehla už v polovici 80. rokov a mala za následok výmenu bý- valých dogmatických elít reprezentovaných generáciou 60-tnikov a 70- tnikov za reformistickú, technokratickú mladšiu generáciu vo veku 40 až 50 rokov, ktorá sa identifikovala viac so slovinskými inštitúciami než s centrálnymi inštitúciami JSFR. V roku 1986 táto mladšia, liberálna sek- cia ZKS na čele s Milanom Kučanom prevládla v komunistických štruktú- rach a konzervatívci sa stali marginálnou skupinou v ZKS. V iných komu- nistických stranách federácie ani v samotnom ZKJ však ku podobnej ge- neračnej výmene nedošlo v takej miere ako tomu bolo v Slovinsku. Preto sa ZKS a ostatné komunistické strany čoraz viac prestávali zhodovať v názoroch na zásadné otázky. Nová slovinská komunistická elita zaujala negatívny postoj voči centralizačným snahám ZKJ a posilňovaniu roly ar- mády, bola otvorenejšia liberálnym politickým reformám, najmä refor- mám trhu, nesúhlasila s krutými represiami v Kosove zo strany srbskej polície a juhoslovanskej armády a nezhodla sa so ZKJ ani v pohľadoch na riešenie ekonomických problémov, ktoré sa v Juhoslávii postupne prehl- bovali od začiatku 80. rokov (Iglič and Rus 2000, 99; Ramet 1997, 191; Fink-Hafner 1992, 217; Zajc 2000, 130). Naopak, ZKJ na čele so Sloboda- nom Miloševičom odmietal akékoľvek reformy a chcel zachovať status- quo (Mandelc and Učakar 2011, 29). Nie je preto prekvapujúce, že ZKS sa veľmi skoro ocitol v otvorenom konflikte s federálnymi komunistickými elitami. V roku 1990 bolo jasné, že program ekonomickej stabilizácie krajiny zlyhal, čo zrejme najviac z federácie trápilo slovinských občanov zvyknutých na dobré ekonomické výsledky (Bukowski 1999, 74). Slovinské vládnuce špičky konfrontované stále aktívnejšou občian- skou spoločnosťou postupne strácali svoju legitimitu. Už v polovici 80. rokov si časť vládnucej elity začala uvedomovať, že postupný, ale stále viditeľnejší rozmach občianskej spoločnosti reprezentovaný vznikom nových sociálnych hnutí či prvých nezávislých médií, nie je možné naďa- lej efektívne kontrolovať prostredníctvom represívnych nástrojov, ako tomu bolo ešte o dekádu skôr v 70. rokoch, ale je potrebné zaujať iný, zmierlivejší postoj voči alternatívnym politickým a spoločenským myš- lienkam. Preto sa vládnuca elita v nasledujúcom období snažila na jednej strane vytvoriť pozitívne kontakty s niektorými hnutiami a osobnosťami tzv. politického nonkonformizmu, a na strane druhej uplatňovať aspoň obmedzené represívne prostriedky v prípade niektorých hnutí či médií (Bernik 1994, 14-16). Alternatívne politické idey sa však dostávali aj priamo medzi členov ZKS, ktorý stratil kontrolu nad svojím pridruženým

37 SLOVINSKÝ PRECHOD K DEMOKRACII hnutím mladých komunistov (Socialist Youth of Slovenia), pôvodne pô- sobiacom ako most medzi komunistickou stranou a širšou verejnosťou (Bukowski 1999, 73). Mladí komunisti sa postupne stali jadrom politickej alternatívy, poskytovali legálne zázemie opozičným skupinám, spon- zorovali niektoré sociálne hnutia a pomáhali aj pri vzniku asociácií, ktoré sa neskôr transformovali do politických strán (Iglič and Rus 2000, 100). Mladí komunisti sa neskôr premenovali na Liberálnu stranu a základom ich programu bol voľný trh. Kontakty komunistov s občianskou spoloč- nosťou boli teda dôležitou súčasťou procesu postupnej premeny komunistickej strany, ktorá sa stávala čoraz otvorenejšou voči slobode a plu- ralizácii a v roku 1988 oznámila, že je ochotná vzdať sa moci a transfor- movať na nekomunistickú politickú stranu (Iglič and Rus 2000, 108; Ber- nik 1994, 14-16). Skutočnosť, že ZKS sa vnútorne začal reformovať a bol ochotný nielen spolupracovať s opozíciou, ale aj vzdať sa moci, však nestačila na to, aby strana získala podporu verejnosti. Bolo potrebné, aby sa navyše diš- tancovala od komunistických politických elít Juhoslávie, ktoré čoraz čas- tejšie artikulovali plány na väčšiu centralizáciu federácie, o čo Slovinsko nemalo záujem. Ak si bývalé slovinské vládne elity chceli udržať aspoň zvyšky moci a presvedčiť verejnosť o svojej internej transformácii, boli nútené nastoľovať aj tému odchodu z federácie a vzniku samostatného Slovinska, ktorú už počas predošlých rokov otvárali opozičné disident- ské prúdy (Bernik 1994, 16). Na jar roku 1989 členovia ZKS už otvorene podporovali zásadnú zmenu politického systému a ustanovenie pluralis- tického a konkurencieschopného politického zriadenia (Fink-Hafner 1992, 218). Vydali tzv. Program obnovy, v ktorom požadovali koniec vlády jednej strany, zrušenie komunistickej doktríny o jedinej večnej pravde a uznanie faktu, že rozdiely v záujmoch môžu byť reflektované prostredníctvom legitímneho politického súboja (Ramet 1997, 195). Vôľa politických predstaviteľov predošlého komunistického režimu spolupracovať s opozíciou bola dôležitým predpokladom pre úspešnú a mierovú demokratickú tranzíciu, počas ktorej nedošlo k výrazným ob- štrukciám či použitiu sily zo strany vlády. O´Donnell a Schmitter naprí- klad považujú absenciu násilia ako zásadný predpoklad pre úspešnú tranzíciu (Bukowski 1999, 87). Danica Fink-Hafner konštatuje, že po- kojná politická modernizácia sa mohla v Slovinsku udiať vďaka trom faktorom: tolerancii sociálnych protestov, mobilizácii nových sociálnych hnutí pre konkrétne politické ciele a reformám „zhora“ (Fink-Hafner 1992, 212). Je však potrebné zdôrazniť, že proces demokratizácie nebol

38 SLOVINSKÝ PRECHOD K DEMOKRACII spustený komunistickou stranou, ale tlakom vyvíjaným na túto stranu z radov politickej alternatívy a disentu (Bernik 1994, 6). To viedlo k tzv. zjednanej tranzícii (negotiated settlement) medzi bývalými komunistic- kými reformistickými elitami a novými opozičným silami (Iglič and Rus 2000, 95). Podľa Huntingtonovej typológie prechodov ide o tzv. transpla- cement, keďže tranzícia bola vedená spoločne aktérmi občianskej spo- ločnosti a politickými elitami. Postoj komunistických špičiek môže byť braný ako dobrovoľná odpoveď na rastúci tlak zdola – zo strany občian- skej spoločnosti (Bukowski 1999, 81). Je dôležité však brať do úvahy, že okrem pozitívnej mierovej roly zjednaného prechodu či transplace- mentu v Huntingtonovej terminológii, má tento typ tranzície aj možné negatíva, ktorých vplyv sa môže prejaviť v budúcich rokoch existencie nového režimu. Existujú mnohé štúdie zaoberajúce sa reprodukciou či adaptáciou bývalých komunistických elít. Vplyv zjednaného prechodu a zotrvania bývalých komunistických elít pri moci na politiku Slovinska bude detailnejšie rozobraný v ďalších kapitolách tejto práce.

5.4 Cesta k nezávislosti

Ako už bolo uvedené, Slovinsko malo v rámci JSFR lepšie ekonomické vý- sledky než ostatné republiky a aj politicky sa kvôli generačnej výmene v ZKS a autonómnej občianskej spoločnosti odlišovalo od iných štátov fe- derácie stále viac a viac. Mnohí odborníci sa dokonca na základe slovin- ských politických inštitúcií a politickej kultúry zhodujú, že Slovinsko má viac podobností skôr so štátmi strednej Európy než s krajinami bývalej Juhoslávie (Irwin 2017, 71). Politológovia a tranzitológovia nachádzajú pri skúmaní slovinskej tranzície spoločné znaky najmä s prechodom k demokracii v Poľsku a Maďarsku (Zajc 2000, 128), a to kvôli zjedna- nému typu tranzície, ktorý už bol spomenutý v predchádzajúcej kapitole. Rozdiely medzi Slovinskom a ostatnými štátmi Juhoslávie a prvé vážnej- šie úvahy o možnej nezávislosti Slovinska sa však začali naplno prejavo- vať až po nástupe Slobodana Miloševiča na čelo srbskej pobočky ZKJ. Slobodan Miloševič sa snažil o stále väčšiu centralizáciu federácie a jej inštitúcií. Slovinsko, ale aj Chorvátsko, však tieto snahy odmietali a medzi slovinskou verejnosťou aj slovinskými komunistickými špič- kami sa čoraz častejšie hovorilo o zmene politického usporiadania, ale aj o nezávislosti. Federácia ako celok totiž nebola schopná ani ochotná na- predovať v demokratizácii a liberalizácii tempom, aké by vyhovovalo

39 SLOVINSKÝ PRECHOD K DEMOKRACII

Slovinsku, ktoré bolo ekonomicky, ale aj v otázke liberálnych reforiem ďaleko pred ostatnými republikami federácie (Harris 2002, 132-133). Postoj k Srbsku a federácii bol negatívne ovplyvnený aj procesom so slo- vinskými novinármi a armádnym seržantom, ktorí odhalili, že JLA má v pláne ukončiť liberalizačné procesy v krajine. Konflikt medzi slovin- skými a federálnymi komunistami sa vyostril vo februári 1989, keď sa predstavitelia ZKS stretli s opozíciou a na tomto stretnutí deklarovali podporu ústavnej autonómii Kosova. Hrozba externej intervencie, aká sa už udiala zo strany Srbov v Kosove aj Čiernej Hore, bola jedným z dôvo- dov, prečo sa slovinskí komunisti začali stretávať s opozíciou na pravi- delnej báze (Iglič and Rus 2000, 100-101). V septembri 1989 slovinský parlament prijal niekoľko návrhov dek- larujúcich, že „Slovinsko je suverénnou republikou“ a že „len slovinský parlament môže rozhodnúť o vyhlásení núdzového stavu v Slovinsku a o vstupe juhoslovanských vojenských síl do krajiny“ (Krašovec and Ra- met 2017, 257). Ďalšie prijaté návrhy deklarovali prednosť republikán- skej ústavy pred federálnou či právo Slovinska na sebaurčenie a na odchod z federácie (Bibič 1993, 375). Aj po pominutí vojenskej hrozby po- kračovali stretnutia slovinských komunistov a opozície vo forme okrúh- lych stolov. Komunisti tým vlastne neformálne legalizovali opozíciu, aj keď nešlo o okrúhle stoly podobné formálnym jednaniam v Poľsku či Maďarsku, nakoľko ich súčasťou neboli žiadne sľuby zo strany opozície o amnestii komunistickým elitám či iných garanciách. Neexistencia for- málnych jednaní mohla vychádzať zo sebavedomia ZKS ohľadom verejnej podpory a ich presvedčenia, že budú úspešní v parlamentných voľ- bách, dôvodom však mohlo byť aj uvedomovanie si hrozby zo strany ZKJ, ktorý mohol využiť nezhody medzi slovinskou opozíciou a ZKS a saboto- vať snahy o reformy aj nezávislosť, preto bolo pre opozíciu a komunistov potrebné zhodovať sa a spolupracovať v zásadných otázkach (Iglič and Rus 2000, 101; Bukowski 1999, 85-86). V decembri 1989 slovinský parlament prijal zákony legalizujúce po- litický pluralizmus a určujúce nové pravidlá volieb. Miloševič zvolal špe- ciálny zjazd ZKJ do Belehradu na január 1990. Návrhy, ktoré na ňom predniesli delegáti Slovinska a Chorvátska, a ktorých cieľom bolo tran- sformovať ZKJ na zväz rovnocenných a nezávislých republikánskych or- ganizácií, však neboli vypočuté, a tak na protest zo zjazdu odišli, čo v praxi znamenalo rozpad ZKJ (Krašovec and Ramet 2017, 257; Bukow- ski 1999, 83). Slovinskí komunisti začali vystupovať ako samostatná slo- vinská komunistická strana (Iglič and Rus 2000, 99). V októbri 1990

40 SLOVINSKÝ PRECHOD K DEMOKRACII

Slovinsko a Chorvátsko prišlo s návrhom pretvoriť JSFR na konfederáciu. Tento návrh však nebol ani prediskutovaný. Nasledovalo niekoľko stret- nutí prezidentov šiestich juhoslovanských republík, nepodarilo sa však nájsť žiaden konsenzus ohľadom budúceho usporiadania. V tomto momente už bolo zrejmé, že jednania medzi juhoslovanskými republikami definitívne nebudú úspešné. Slovinsko (a rovnako Chorvátsko) vyhlásilo nezávislosť 25. júna 1991. O dva dni neskôr vypukla vojna medzi JLA a obrannými silami Slovinska. Boje boli ukončené po 10 dňoch podpisom Brionskej deklarácie, na slovinskej strane znamenali 17 mŕtvych, na strane JLA 37 (Kuzmanić 2002, 121; Ramet 1997, 197-198). Napriek týmto udalostiam je dôležité uviesť, že vojna zasiahla Slo- vinsko iba na naozaj krátku dobu a na rozdiel od ostatných štátov bývalej Juhoslávie nemala zásadný vplyv na vývoj krajiny a jej politiky v nasle- dujúcich rokoch. Okrem toho, aj z tejto krátkej vojnovej epizódy vyšlo Slovinsko relatívne úspešne (Irwin 2017, 71). To bolo ďalším pozitívnym predpokladom pre úspešnú a pomerne hladkú tranzíciu Slovinska zo so- cialistického štátu na demokratickú krajinu.

5.5 Prvé slobodné voľby a vznik vlády

Prvé slobodné slovinské voľby, ktorých sa mohli zúčastniť rôzne poli- tické strany, sa po polstoročí uskutočnili v apríli 1990 a ich súčasťou bolo 19 politických strán či koalícií. Zvíťazila koalícia šiestich nekomu- nistických strán s názvom Demokratická opozícia Slovinska (DEMOS), ktorá získala 127 z 240 parlamentných kresiel (55 % hlasov). Základným cieľom nekomunistickej koalície bolo ustanovenie západného typu libe- rálnej parlamentnej demokracie. Prvým premiérom sa stal Lojze Peterle z Kresťansko-demokratickej strany. Hlavou štátu sa však v prezident- ských voľbách stal Milan Kučan, bývalý šéf slovinskej pobočky komunistickej strany, a dvomi najsilnejšími stranami z parlamentných volieb boli premenovaná bývalá komunistická strana Strana demokratickej obrody a bývalí mladí komunisti, teraz už Liberálno-demokratická strana (LDS). Ich úspech bol podmienený aj faktom, že v boji proti federálnym komu- nistickým elitám boli vlastne slovinskí komunisti v opozícii, zohrali kľú- čovú rolu pri tranzícii a postupne sa adaptovali na zmenené pravidlá politickej hry, čo im zaistilo dobrú pozíciu do parlamentných volieb (Kra- šovec and Ramet 2017, 257; Iglič and Rus 2000, 101; Zajc 2000, 130; Fink-Hafner 1992, 220-221).

41 SLOVINSKÝ PRECHOD K DEMOKRACII

Pred novou vládou ležalo viacero zásadných problémov konsolidá- cie a modernizácie krajiny. Medzi najdôležitejšie patrili tvorba novej ús- tavy, volebná reforma, ekonomická reštrukturalizácia a v neposlednom rade prípravy na samostatnosť a neskôr budovanie nezávislého štátu po odchode z JSFR (Bukowski 1999, 87). Vládna koalícia ešte pred vyhláse- ním nezávislosti usporiadala referendum v decembri 1990, v ktorom pri účasti vyše 93 % oprávnených voličov hlasovalo za samostatné Slovinsko až 88 % z nich. Pri tvorbe ústavy boli najproblematickejšími bodmi rola cirkvi v politických otázkach a vzdelávacom systéme, sprísnenie zákona o interrupciách, vplyv na dosádzanie editorov v Rádiu a Televízii Ľub- ľana a najvhodnejší spôsob privatizácie (Ramet 1997, 196, 198). V decembri 1991 bola prijatá nová ústava ako najvyšší zákon štátu. V tejto práci nie je veľa priestoru na detailný popis slovinskej ústavy, ale napríklad v oblasti ľudských práv Tonči Kuzmanić konštatuje, že sa v nej nenachádzajú takmer žiadne problematické body v otázke diskriminá- cie. Slovinsko je v ústave označované za štát slovinských občanov, nie za štát slovinského národa, ako tomu bolo v ústavách iných bývalých juhos- lovanských republík. Jedinou kontroverznejšou otázkou je postavenie tzv. autochtónnych menšín, ktorými sú v Slovinsku Maďari a Taliani, a ktoré majú špeciálny a výhodnejší status oproti iným menšinám (Kuzmanić 2002, 121-122). V ústave sú iba tieto dve menšiny označené za chránené národné menšiny a ochrana iných menšín, napríklad tých z bývalých republík JSFR, nie je v ústave spomenutá ani raz. Niektorí experti tvrdia, že to bolo spôsobené snahou Slovincov čo najviac sa dištan- covať od svojej balkánskej minulosti, počas ktorej boli súčasťou federá- cie, a menšiny bývalých republík boli spojením a predstaviteľmi tejto minulosti (Mandelc and Učakar 2011, 30, 33). Nové nekomunistické elity však vládu dlho neudržali. Značne roz- drobená koalícia DEMOS sa najmä kvôli napätiu medzi liberálnymi a kon- zervatívnymi sekciami rozpadla 30. decembra 1991 (Bukowski 1999, 88; Adam and Tomšič 2012, 56). Ďalším z dôvodov rozpadu boli aj mini- málne praktické skúsenosti s parlamentnou či vládnou politikou, ktoré nepostačovali pre náročný modernizačný a demokratizačný proces, v ktorom sa krajina nachádzala (Zajc 2000, 131). Na čelo novej, stredo- ľavej vlády sa postavil šéf LDS Janez Drnovšek a jeho vláda už mala dlhšie a úspešnejšie trvanie (Bukowski 1999, 88).

42 SLOVINSKÝ PRECHOD K DEMOKRACII

5.6 Gradualizmus a privatizácia

Všetky štáty bývalého sovietskeho bloku čelili v procese demokratickej tranzície otázke, aký zvoliť spôsob ekonomických reforiem a privatizácie komunistami zoštátneného majetku. Slovinsko sa rozhodlo zvoliť špeci- fický prístup k ekonomickej tranzícii, netypický pre zvyšok postsocialis- tických európskych krajín. Išlo o postupnú (gradual) tranzíciu založenú na odmietnutí tzv. šokovej terapie, istej opatrnosti pri implementácii reforiem, pozitívnej role bývalých manažérskych elít a pragmatizme (Zajc 2000, 133; Adam and Makarovič 2002, 374). Cieľom bolo naplniť očaká- vania Slovincov a zachovať sociálny štát či zabrániť nerovnosti príjmov medzi obyvateľmi Slovinska. Výhodou postupnej tranzície je totiž sku- točnosť, že nevyhnutné negatíva tranzície, akým je napríklad zvýšenie nezamestnanosti, sa rozložia na dlhšie časové obdobie, a tak ich zasiah- nuté sociálne skupiny lepšie zvládnu a predíde sa politickým otrasom a sociálnej neistote v krajine. Všetky parlamentné strany až do roku 2004 konali v súlade s politikou gradualizmu a vykonávali sociálno-demokra- tické a socio-ekonomické opatrenia (Krašovec and Ramet 2017, 259; Ro- jec et al. 2004, 459). Slovinsko si postupnú tranzíciu zvolilo z niekoľkých dôvodov – chcelo predísť prehĺbeniu už aj tak veľkej nestability v krajine v dobe vy- hlásenia nezávislosti a budovania inštitúcií nového štátu, nechcelo risko- vať ďalšie ekonomické problémy po tom, čo stratilo juhoslovanský trh, a na základe relatívne vysokej miery ekonomického rozvoja malo Slovin- sko dojem, že nemusí okamžite zničiť niektoré pozitívne mechanizmy z predtranzitného obdobia a že mnohé z nich sú v podstate kompatibilné so západným štýlom inštitúcií. Kým v rámci Slovinska bola postupná tranzícia považovaná za najlepší model tranzície, aký si krajina mohla zvoliť, a jednoznačne stála za úspechom slovinskej transformácie, nie- ktorí odborníci s týmto názorom nesúhlasia a tvrdia, že gradualizmus má pozitívne výsledky len v počiatočnej fáze transformácie, neskôr však spôsobuje spomalenie tempa reforiem a oneskorenie niektorých kľúčo- vých opatrení, čo môže viesť k zhoršeniu ekonomických výsledkov (Ro- jec et al. 2004, 459, 461; Adam, Tomšič and Kristan 2008, 59). Dôsledky gradualizmu a jeho možná rola pri vzniku krízy demokracie v Slovinsku budú podrobne analyzované v kapitole venujúcej sa regresu slovinskej demokracie.

43 SLOVINSKÝ PRECHOD K DEMOKRACII

V období po vyhlásení samostatnosti a vypuknutí vojny v Juhoslávii čelilo Slovinsko viacerým ekonomickým problémom. V roku 1991 klesla hodnota HDP o 9 %, medzi rokmi 1991 až 1993 sa zvýšila nezamestna- nosť o 14 %, poklesla priemyselná produkcia a krajinu zasiahla inflácia. Najvýznamnejší politickí aktéri sa rozhodli situáciu riešiť uzatvorením sociálneho paktu medzi zamestnávateľmi, podnikmi, odbormi a vládou, ktorý bol podpísaný v roku 1994, a bol bázou pre politické a ekonomické obchody či výmeny, ktoré sa v Slovinsku odohrávali aj v ďalších rokoch. Takéto riešenie ekonomickej situácie nebolo, podobne ako gradualizmus, pre postsocialistické krajiny vôbec typické. Slovinsko navyše zvolilo spôsob privatizácie, ktorý takisto nebol bežný v postsocialistických štátoch, a to aj napriek odporúčaniam zahraničných expertov, ktorí pre- ferovali iné privatizačné modely. Privatizácia v Slovinsku kládla dôraz najmä na vnútorné výkupy, v rámci ktorých boli súčasťou redistribúcie bývalého sociálneho majetku zamestnanci, manažéri aj štát (Krašovec and Ramet 2017, 260-261). Tento spôsob viedol k zníženiu podielu akcií vlastnených zamestnancami a naopak, zvýšeniu podielu akcií vlastne- ných manažérmi. Víťazne z tranzície teda vyšli štát a manažéri a v Slo- vinsku vznikol tzv. manažérsky kapitalizmus, v ktorom sa manažéri ako väčšinoví interní akcionári začali správať ako externí vlastníci (Adam and Makarovič 2002, 373, 375). Najmä politické strany naľavo od cen- tristickej pozície presadzovali pomalú, postupnú privatizáciu a rýchle zničenie celého systému nastaveného komunistami nepovažovali za vhodné a bezpečné riešenie (Ramet 1997, 199). Privatizácia bola zásadnou záležitosťou slovinskej ekonomickej tranzície a modernizácie. Zahŕňala tri dimenzie – vrátenie komunistami skonfiškovaného majetku pôvodným vlastníkom alebo adekvátna kom- penzácia týmto vlastníkom, zmena právneho nastavenia, ktorá mala po- vzbudiť vznik súkromných podnikov a zahraničné investície, a do tretice presunutie sociálne vlastnených podnikov do súkromného vlastníctva. Prvá dimenzia bola kontroverzná najmä v súvislosti s majetkom cirkvi a majetkom Talianov žijúcich v Slovinsku. Pri druhej dimenzii sa zas množstvo zahraničných investorov sťažovalo na veľmi pomalý proces slovinskej privatizácie. Tretia dimenzia bola zrejme najproblematickej- šou časťou privatizácie a v priebehu jeden a pol roka sa slovinskej vláde nepodarilo presadiť ani jeden zo štyroch návrhov privatizačnej schémy. V novembri 1992 bol konečne schválený návrh, ktorý každému podniku umožňoval zvoliť si privatizačnú schému v súlade s istými pravidlami

44 SLOVINSKÝ PRECHOD K DEMOKRACII a limitmi určenými vládou. V praxi však proces privatizácie v Slovinsku začal až v roku 1994 (Ramet 1997, 208-210).

5.7 Externé vplyvy na tranzíciu

Slovinský prechod k demokracii a následná konsolidácia demokracie boli čiastočne ovplyvnené aj niekoľkými externými faktormi. Pád komu- nistického režimu a tranzícia k demokracii by zrejme v Slovinsku nepre- behli tak rýchlo a skoro bez udalostí roku 1989, kedy došlo k pádu komunizmu vo viacerých štátoch bývalého sovietskeho bloku. Huntin- gton revolučné procesy vo východnej Európe označil za tzv. snowball efekt, čo by sme mohli definovať ako efekt nabaľovania. Udalosti prebie- hajúce v roku 1989 a na začiatku roku 1990 vo východnej Európe boli totiž v celej Juhoslávii vo veľkej miere zverejňované v médiách a povzbu- dili aj slovinskú občiansku spoločnosť a reformne naladených členov komunistickej strany. Stiahnutie sovietskych vojenských síl z územia strednej a východnej Európy bolo takisto povzbudzujúcim signálom pre slo- vinské politické elity aj občiansku spoločnosť a uistením, že majú pokra- čovať v reformách. Pád komunizmu a rozpad ZSSR nebol v prípade Slo- vinska hlavným dôvodom ani primárnym spúšťačom tranzície, ako tomu bolo vo viacerých ďalších krajinách strednej a východnej Európy, jednoz- načne však urýchlil sled udalostí a povzbudil k aktivite slovinskú občian- sku spoločnosť, ale aj slovinské komunistické elity (Bukowski 1999, 80, 85). Miheljak ako jeden z možných faktorov prispievajúci k úspešnej slovinskej tranzícii uvádza geografickú blízkosť Slovinska k dvom západ- ným krajinám – Taliansku a Rakúsku – a otvorené hranice do týchto kra- jín. JSFR svoje hranice so Západom otvorila už v 60. rokoch a umožnila svojim obyvateľom cestovať do zahraničia, študovať v zahraničí, či mať prístup k vysielaniu západných médií, čoho výsledkom bola vysoká mo- bilita, informovaná spoločnosť, dostupnosť technologických noviniek a skutočnosť, že v Slovinsku po páde komunistického režimu nedošlo k takému kultúrnemu šoku ako v iných krajinách bývalého sovietskeho bloku (Miheljak 2006, 121-122; Harris 2002, 136). Čo sa celkovo týka zá- padných krajín, najvýznamnejšie európske krajiny aj Spojené štáty ame- rické stáli pred dilemou, aký postoj zaujať k snahám o nezávislosť Slo- vinska. Na jednej strane stála možnosť podporiť demokratické, ale záro- veň separatistické procesy Slovinska (a Chorvátska) a prispieť tak

45 SLOVINSKÝ PRECHOD K DEMOKRACII k rozpadu veľkého štátneho celku, akým bola JSFR. Západné veľmoci si uvedomovali riziko chaosu a nestability na problematickom Balkáne, ktoré by mohol spôsobiť odchod dvoch republík z federácie. Zároveň sa obávali, že situácia by mohla inšpirovať k jednostrannému vyhláseniu nezávislosti aj niektoré republiky Sovietskeho zväzu a medzinárodná ko- munita si najmä kvôli rozsiahlemu jadrovému arzenálu, ktorý sa na týchto územiach nachádzal, neželala nekontrolovaný rozpad ZSSR. Na druhej strane by však podpora jednotnej Juhoslávie zároveň znamenala podporu autokratického komunistického režimu, ktorý v JSFR vládol (Zajc 2000, 130; Bučar 2004, 40-41). Dôležitú rolu pri rozhodnutí medzi- národnej komunity a najmä členov Európskych spoločenstiev (ES) uznať nezávislé Slovinsko zohralo Nemecko. To sa stalo prvou krajinou ES, ktorá uznala samostatnosť Slovinska a oficiálne s ním nadviazala diplo- matické styky, a to už 19. decembra 1991 (Bučar 2004, 44). Na pomedzí medzi externými a domácimi faktormi tranzície stojí politické a ekonomické dianie v JSFR. O externej dimenzii môžeme hovo- riť napríklad v súvislosti so zosilňovaním srbského nacionalizmu, a to najmä po nástupe Slobodana Miloševiča, ktorého prejavy mali dopad na slovinskú demokratizáciu aj rozhodnutie osamostatniť sa (Bukowski 1999, 84). Nakoľko však slovinská tranzícia začala ešte v ére, keď bolo Slovinsko súčasťou JSFR, faktory spojené s federálnou politikou sa ne- dajú považovať za čisto externé vplyvy. Napriek tomu, že v prípade Slovinska nemôžeme pokladať externé vplyvy za primárny faktor tranzície (Bukowski 1999, 78), zahraničné pô- sobenia bez pochýb zohrali významnú rolu v neskoršom procese demokratickej konsolidácie. Fázu konsolidácie demokracie v Slovinsku vo veľ- kej miere ovplyvnili najmä západné vplyvy, a to prostredníctvom západ- ných inštitúcií na čele s EÚ a NATO. Tie aktívne podporovali demokrati- záciu v regióne strednej a východnej Európy, čo predstavovalo pre tento región výhodu, ktorú napríklad v procese demokratizácie nemali krajiny Latinskej Ameriky (Bukowski 1999, 80; 90). Vplyv EÚ na slovinskú demokraciu počas prístupových rozhovorov považujem za tak kľúčový pre podobu a vývoj demokracie v Slovinsku, že sa tomuto externému vplyvu budem venovať v samostatnej kapitole tejto diplomovej práce.

46 SLOVINSKÝ PRECHOD K DEMOKRACII

5.8 Slovinská demokracia po tranzícii

Mnohí odborníci sa zhodujú, že v prípade slovinskej demokracie sa dá konštatovať, že na konci prvej polovice 90. rokov bolo Slovinsko považo- vané za krajinu, ktorá sa nachádza veľmi blízko úplnej konsolidácie de- mokratického režimu. Frane Adam uvádza, že na základe indikátorov konsolidácie, ako sú marginalizácia politického násilia a skupín podpo- rujúcich návrat k autoritatívnemu režimu, prijatie novej ústavy, vznik najdôležitejších inštitúcií pre riešenie sporov v krajine, splnenie podmienky, že v krajine došlo dvakrát k pokojnej výmene vlády (double exchange of power), či podpora politickej kultúry, ktorá zahŕňa základné princípy demokracie, môžeme Slovinsko považovať za štát, ktorý dosia- hol základné štádium konsolidácie a v ktorom sú naplnené podmienky pre stabilizáciu režimu. Na druhej strane však Adam dodáva, že zatiaľ Slovinsko nevybudovalo potrebné množstvo mechanizmov a zdrojov pre úplnú politickú stabilitu (Adam 1994, 41, 47). Slovinsko malo výborné hodnotenia vo viacerých indexoch sledujú- cich faktory úspešnej tranzície či možné prekážky v tranzícii. V indexe kriminality zachytávajúcom všetky registrované kriminálne činy malo Slovinsko v roku 1996 veľmi dobré hodnotenie len 92, pričom Maďarsko dosiahlo výsledok 213, Česká republika 328 a najhoršie na tom bolo Ru- munsko s číslom 684. Takisto v indexoch korupcie na tom bolo Slovinsko výrazne lepšie než ostatné krajiny v procese tranzície. Z mnohých ďalších hodnotení aspektov tranzície, akými bolo napríklad HDP, index chudoby či nerovnosť príjmov, vychádzalo Slovinsko veľmi pozitívne, často bolo hodnotené ako najlepšie si počínajúca postkomunistická krajina (Miheljak 2006, 121). Aj Sabina Ramet hodnotí, že Slovinsko malo na rozdiel od iných postkomunistických štátov strednej a východnej Európy veľmi priaznivé podmienky pre demokratickú tranzíciu a že je na dobrej ceste, aby sa stalo ekonomikou prvého sveta (Ramet 1997, 217). Medzi faktory, ktoré zásadne prispeli k mierovej a úspešnej demokratickej tranzícii Slovinska, patrili vyššie spomínaná zjednaná tranzícia a spolupráca medzi bývalými komunistickými elitami a opozičnými silami, generačná výmena v ZKS, absencia násilia v priebehu tranzície, au- tonómia a sila občianskej spoločnosti a médií, dobré ekonomické podmienky a výhodne komponovaný priemysel, či anti-autoritárske hodnoty slovinskej spoločnosti. Okrem týchto faktorov však zohrali dôležitú rolu aj ďalšie charakteristiky, ktoré boli predpokladom pre úspešnú

47 SLOVINSKÝ PRECHOD K DEMOKRACII demokratickú konsolidáciu. Ide napríklad o vysokú homogenitu slovinskej spoločnosti, ktorá Slovinsku pomohla vyhnúť sa etnickým a nábo- ženským konfliktom odohrávajúcim sa v iných štátoch bývalej Juhoslá- vie, kde etnická či náboženská heterogenita značne skomplikovala demo- kratickú tranzíciu. V roku 1991 bolo takmer 90 % obyvateľov krajiny et- nickými Slovincami a žiadna menšina žijúca v Slovinsku netvorila viac než 3 % populácie. Takisto drvivá väčšina obyvateľov Slovinska sa hlá- sila ku katolíckemu vierovyznaniu. Pozitívnym faktorom bola aj skutoč- nosť, že po vyhlásení nezávislosti Slovinska uznali ostatné štáty federá- cie slovinské hranice a nedošlo k ich spochybneniu zo strany federálnej vlády (Bukowski 1999, 89; Miheljak 2006, 120). Naopak, ako jedna z možných slabín Slovinska pri demokratizačnom procese je označovaná absencia demokratickej tradície z minulosti, ktorú niektoré iné štáty strednej a východnej Európy mali z obdobia pred 2. svetovou vojnou (Miheljak 2006, 131, 144). Úspech slovinskej tranzície teda vyplýval z kombinácie niekoľkých faktorov a charakteristík existujúcich v Slovinsku ešte vo fáze pred tran- zíciou – môžeme povedať, že Slovinsko malo dobrú štartovaciu pozíciu (autonómna občianska spoločnosť, etnická a kultúrna homogenita oby- vateľstva, geografická poloha, dobrá ekonomická situácia), a charakte- ristík samotnej tranzície k demokracii (zjednaný typ prechodu, absencia násilia, osamostatnenie sa a vyhnutie sa tak vojne v Juhoslávii a najhor- ším dopadom ekonomickej krízy). Niektoré z prvkov slovinskej tranzície však mohli predstavovať riziká pre budúcnosť demokracie v krajine. Ide najmä o riziko vysokej reprodukcie komunistických elít, spôsob privati- zácie či rozhodnutie o postupnej (gradual) transformácii. Tieto faktory mohli prispieť k problémom demokracie v Slovinsku postupne sa prehl- bujúcim od roku 2004, čo ďalej rozoberiem v časti tejto práce venujúcej sa kríze slovinskej demokracie.

48 PRÍSTUPOVÝ PROCES SLOVINSKA DO EURÓPSKEJ ÚNIE

6 Prístupový proces Slovinska do Európskej únie

Pre všetky postkomunistické štáty bol vstup do EÚ zásadným míľnikom vo vývoji demokracie, a obdobie prístupových rokovaní sa stalo dôleži- tým hýbateľom demokratického progresu v týchto krajinách. Inak tomu nebolo ani v prípade Slovinska. Podobne ako slovinská demokratická tranzícia, aj vstup Slovinska do EÚ a prístupové rokovania sú vo všeobec- nosti považované za takmer bezproblémové, rýchle, úspešné, bez akej- koľvek zásadnej prekážky vo vyjednávaniach, a to ako z pohľadu Únie, tak aj z pohľadu slovinskej verejnosti a slovinských politických elít (Lavrač and Majcen 2006, 8; Inotai and Stanovnik 2004, 354). Pozitívne dopady vstupu Slovinska do EÚ na slovinskú demokraciu a demokratizáciu sú len ťažko spochybniteľné a existuje veľké množstvo literatúry venujúcej sa pozitívnym vplyvom EÚ na demokraciu v postko- munistických kandidátskych krajinách. V súvislosti s krízou demokracie prebiehajúcej vo viacerých z týchto štátov vrátane Slovinska, je však po- trebné analyzovať aj možné negatívne faktory, ktoré sa objavili počas prístupového procesu Slovinska do Únie a preberania acquis communautaire. Dôležitou premisou pre túto kapitolu diplomovej práce je tvrdenie, že spôsob, akým Slovinsko prebralo a implementovalo eu- rópske normy môže byť jednou z príčin regresu slovinskej demokracie, a to predovšetkým kvôli fenoménu tzv. shallow europeanization (po- vrchná europeizácia)1 a existencii neformálnych inštitúcií fungujúcich v Slovinsku paralelne s tými oficiálnymi.

1 Europeizácia je fenomén, pre ktorý jednu z najznámejších definícií poskytol Claudio Radaelli – ide podľa neho o „procesy a) budovania b) rozširovania a c) inštitucionali- zovania formálnych a neformálnych pravidiel, procedúr, politických paradigiem, štý- lov, spôsobov ako „robiť veci“ a zdieľaných presvedčení a noriem, ktoré sú najprv de- finované a konsolidované pri vytváraní verejnej politiky EÚ a potom inkorporované do logiky domáceho diskurzu, identít, politických štruktúr a verejných politík“ (Radaelli 2003, 30). Ďalšiu definíciu ponúkla Börzelová, ktorá europeizáciu vníma ako „proces, prostredníctvom ktorého sa oblasti domácej politiky stávajú čoraz viac predmetom európskej politiky“ (Börzel 1999). Medzi najdôležitejšie texty a publikácie venujúce sa fenoménu europeizácie patria Europeanization and National Politics od Ladrecha, To- wards Convergence in Europe? od Börzelovej, How Europe Matters od Knilla a Le- hmkuhla či Democracy in Europe od Schmidta. Shallow europeanization je možným

49 PRÍSTUPOVÝ PROCES SLOVINSKA DO EURÓPSKEJ ÚNIE

6.1 Vzťah Slovinska k európskym štruktúram

Napriek faktu, že Slovinsko bolo dlhé desaťročia súčasťou východného bloku, nemôžeme jeho postoj k západnej Európe označovať za negatívny. Slovinsko sa totiž ešte pred pádom komunizmu a vyhlásením nezávis- lého štátu snažilo so Západom udržiavať styky a túžilo byť súčasťou vy- spelého sveta, ktorý preň západná Európa predstavovala. Dokonca jed- ným z dôvodov, ktoré stáli za slovinským vyhlásením nezávislosti, bola práve skutočnosť, že Juhoslávia ako federácia nebola ochotná ani schopná zapojiť sa do európskej integrácie, o ktorú sa Slovinsko dlho- dobo pokúšalo. Už v 80. rokoch navrhovalo zmeniť zahranično-politickú orientáciu JSFR z neutrálnej smerom k užšej ekonomickej a obchodnej spolupráci s ES a podporovalo možnosť členstva JSFR v Rade Európy, EFTA či Európskom hospodárskom priestore. Najmä srbské elity však odmietali integračné procesy v Európe, ktoré Slovinci naopak vnímali ako výhodné pre svoju krajinu, a tak okrem pocitu ohrozenia slovinských národných záujmov ekonomickými, politickými a etnickými problémami v JSFR, prispela k dojmu o nevýhodnosti zotrvania vo federácii aj európ- ska otázka (Plavšak 2001, 79-82). Po vyhlásení nezávislosti si Slovinsko okamžite dalo za hlavný zahraničnopolitický cieľ stať sa členom NATO aj ES. Vidina vstupu do ES bola veľmi silným motívom pre to, aby Slovinsko napredovalo s politickými aj ekonomickými reformami (Bukowski 1999, 90). ES pre Slovinsko reprezentovali cestu k demokracii, trhovej ekonomike, ekonomickému rozvoju či dodržiavaniu a ochrane ľudských práv. Pre štáty, ktoré len nedávno získali svoju nezávislosť, znamenalo člen- stvo v ES zároveň aj potvrdenie ich suverenity, a to ako navonok smerom k medzinárodnej komunite, tak aj vo vzťahu k svojim občanom ako dô- kaz, že tranzícia aj budovanie štátnosti postupujú správnym smerom. Takmer všetci slovinskí politickí lídri veľmi rýchlo pochopili dôleži- tosť členstva v ES, a ekonomických aj politických benefitov, ktoré z tohto členstva vyplývajú. Aj medzi slovinskou verejnosťou podpora členstva v ES v prvých rokoch demokratickej tranzície rástla – v roku 1988 bolo za členstvo viac ako 60 % Slovincov, v roku 1990 to bolo už viac ako 80

negatívnym dôsledkom prispôsobovania európskym normám plynúcim zo skutoč- nosti, že kandidátske krajiny nemajú dostatočnú kapacitu na prijatie európskych noriem. Ich dedičstvo z minulosti, ako je centralizácia, slabá občianska spoločnosť, korupcia či politizácia môžu viesť k povrchnému prebratiu noriem (Dabrowski 2012, 732).

50 PRÍSTUPOVÝ PROCES SLOVINSKA DO EURÓPSKEJ ÚNIE

%. Jedným z dôvodov tak vysokej podpory členstva zo strany verejnosti bolo vnímanie ES ako jediného možného úniku pred krízou v JSFR (Plav- šak 2001, 82-83). Nielen samotní slovinskí politickí lídri, ale aj externí odborníci sa zhodujú, že členstvo v ES bola pre Slovinsko ako samostatný štát jediná adekvátna alternatíva. Teoreticky existovali aj iné projekty, ako napríklad EFTA či CEFTA, či možnosť nevstúpiť do žiadnej z podob- ných organizácií, v praxi by to však pre Slovinsko nemalo veľký význam. Členstvo v iných organizáciách nebolo vnímané ako náhrada za členstvo v ES, ale skôr ako priestor na odskúšanie spolupráce a dokázanie, že štát je schopný kooperovať v regionálnych štruktúrach, čo mohlo byť vý- znamným plusom pri prístupových vyjednávaniach s Úniou (Brinar and Svetličič 1999, 806). Koniec komunizmu teda nepriniesol pre bývalé štáty sovietskeho bloku len vnútropolitické zmeny, ale aj výrazný geopolitický a zahranič- nopolitický obrat (Ó Beacháin, Sheridan and Stan 2012, 2). Pre všetky postsocialistické krajiny vrátane Slovinska, ktoré sa stali súčasťou EÚ v rámci jej rozšírenia v roku 2004, bol vstup do EÚ symbolom politic- kého, historického aj kultúrneho návratu do Európy. Slovinci samých seba vždy považovali za európsky národ, čo je pomerne logické, ak vez- meme do úvahy geografickú polohu Slovinska v srdci Európy. Okrem toho, vďaka pomerne autonómnej zahraničnej politike republík v rámci JSFR nadviazalo Slovinsko už pred vznikom samostatného štátu vzťahy s európskymi krajinami a bolo členom napríklad Alpsko-jadranského spoločenstva či Zhromaždenia európskych regiónov (Druláková 2000, 77). Naopak, s identitou Balkánu sa obyvatelia Slovinska stotožnili v oveľa nižšej miere než väčšina ostatných republík bývalej Juhoslávie a v pozadí snahy o vstup do EÚ a formovania európskej identity sa dala vypozorovať silná anti-juhoslovanská orientácia slovinskej spoločnosti a pokus o „útek z Balkánu“. Slovinsko opakovane používalo rétoriku, v ktorej dávalo najavo, že slovinský štát je, na rozdiel od ostatných re- publík bývalej Juhoslávie, organickou súčasťou Európy a jeho existencia v rámci JSFR a Balkánu bola len umelo vytvorená. Európska a balkánska identita jednoducho tvorili dva protichodné, vzájomne sa vylučujúce protipóly. Slovinci sa dokonca snažili ukázať, že sú väčšími a prirodze- nejšími Európanmi než ktorákoľvek z ostatných krajín strednej a vý- chodnej Európy snažiacich sa o vstup do EÚ a tento fakt mal byť jedným z argumentov, prečo by Slovinsko malo patriť do prvej skupiny nových členských štátov (Hansen 1996, 473, 484-485; Kuzmanić 2002, 132).

51 PRÍSTUPOVÝ PROCES SLOVINSKA DO EURÓPSKEJ ÚNIE

V prvých rokoch existencie nezávislého Slovinska bola integrácia vnímaná medzi slovinskými občanmi aj politikmi veľmi pozitívne až ide- alisticky, na druhej strane tieto predstavy o ES mali až príliš abstraktnú podobu. Kristina Plavšak napríklad upozorňuje, že v Slovinsku došlo k nedostatočnej komunikácii politických dôvodov a benefitov vyplývajú- cich z členstva v ES, ktoré stáli za konsenzuálnym rozhodnutím slovin- ských politických elít usilovať o vstup do ES, smerom k širokej verejnosti, a tieto benefity neboli jasne prenesené do vnímania obyčajných ľudí. Európska orientácia bola pre množstvo Slovincov len akousi nejas- nou ideou lepšieho života. Väčšina relevantných politických strán ponú- kala všeobecné heslá o mieste Slovinska v Európe či návrate do Európy, nevytvorili však konkrétne body v politických programoch, ktoré by sa venovali európskej problematike. Cesta do ES bola vnímaná ako logické vyústenie historických a kultúrnych väzieb, ktoré má nastať po politickej a ekonomickej transformácii v krajine. Chýbala komplexná analýza ná- kladov a ziskov členstva. Približne od roku 1995 sa už začali objavovať prvé hlasy spochybňujúce európsku cestu, ktorá by vraj mohla ohroziť slovinskú suverenitu a národnú identitu (Plavšak 2001, 80-81, 83, 85). Tieto názory síce neboli natoľko závažné, aby zvrátili slovinské smero- vanie do EÚ, nastolili však niekoľko tém, o ktorých začala diskutovať po- litická elita aj otázok, ktoré sa začala pýtať širšia verejnosť. Začali sa na- príklad okrem benefitov vyplývajúcich z členstva v EÚ hlbšie rozoberať aj investície a náklady, ktoré budú s týmto členstvom súvisieť, začala byť upriamovaná pozornosť na možnosť, že vstup do EÚ uškodí slovinským farmárom, a konečne došlo aj k rozoberaniu dopadov členstva v Únii na ekonomický, sociálny, politický či kultúrny život v Slovinsku (Grabbe and Hughes 1998, 87; Brinar and Svetličič 1999, 810). Slovinci prešli od tzv. euroeufórie či ideálpolitiky rokov 1990 až 1992, počas ktorých vnímali ES ako riešenie všetkých ekonomických problémov, k realistickejšiemu (niektorí odborníci používajú až označenie skeptickému) pohľadu na EÚ ako na zoskupenie, v ktorom stále hrajú dôležitú rolu národné záujmy, častokrát aj v neprospech záujmov Únie ako celku. Táto premena bola z veľkej časti reakciou na blokovanie podpisu asociačnej dohody zo strany Talianska kvôli otázkam vlastníctva nehnuteľností či reštitúciám (Hansen 1996, 489; Brinar 1999, 252; Druláková 2000, 85). Všeobecne známe slogany Späť do Európy či Teraz Európa tak boli postupne

52 PRÍSTUPOVÝ PROCES SLOVINSKA DO EURÓPSKEJ ÚNIE nahradzované heslami typu EÚ áno, ale nie za akúkoľvek cenu2 (Brinar and Svetličič 1999, 810). Na základe verejnej aj politickej podpory integrácie Slovinska do ES, vidiny ekonomického rozvoja a zároveň celonárodného presvedčenia, že Slovinsko do Európy vždy patrilo, nie je prekvapujúce, že cesta do Únie bola pomerne priamočiara. V januári 1992 požiadalo Slovinsko o aso- ciačný status a podporu ES pri reštrukturalizácii a konsolidácii. V septembri 1993 bola podpísaná Dohoda o obchode a spolupráci medzi ES a Slovinskom, v júni 1995 bola iniciovaná Asociačná dohoda, na ktorú stačili len dve kolá vyjednávaní, avšak dohodu vetovalo Taliansko kvôli nedoriešenej otázke vlastníctva pôdy a majetku pre cudzincov. Táto otázka bola vyriešená tzv. španielskym kompromisom v novembri 1995. 10. júna 1996 podpísalo Slovinsko Asociačnú dohodu, krátko na to po- žiadalo o plné členstvo v Únii, v júli 1997 EK odporučila zahájiť so Slo- vinskom vstupné vyjednávania a v decembri na summite v Luxemburgu Európska rada oficiálne oznámila, že pozýva šesť kandidátskych krajín, vrátane Slovinska, k začatiu rozhovorov o plnom členstve v EÚ (Bukow- ski 1999, 69; Plavšak 2001, 84-85).

6.2 Prebratie európskych noriem a shallow europeanization

Prístupové rokovania so Slovinskom boli zahájené 31. marca 1998 a skončili 13. decembra 2002 (Lavrač and Majcen 2006, 6). Dôvodmi, pre ktoré sa Slovinsku podarilo byť členom prvej skupiny kandidátskych krajín, boli najmä relatívne úspešný ekonomický výkon (Slovinsko bolo spolu so štátmi Vyšehradskej štvorky považované za ekonomicky rozvi- nutejšie než ostatné kandidátske krajiny (Grabbe and Hughes 1998, 46)), politická stabilita a progres v demokracii. Na druhej strane, EK mala ešte množstvo požiadaviek, ktoré očakávala, že Slovinsko splní, ak sa chce stať členom Únie. Slovinsko podľa Komisie ešte plne nespĺňalo kodanské

2 Trend „vytriezvenia“ z európskej eufórie však nie je slovinským špecifikom, počas priebehu prístupových rokovaní a postupnom uvedomení si nákladov členstva sa objavil aj v iných kandidátskych krajinách (Cameron 2005, 9).

53 PRÍSTUPOVÝ PROCES SLOVINSKA DO EURÓPSKEJ ÚNIE kritériá3 (plne ich zatiaľ nespĺňala žiadna z kandidátskych krajín), avšak dalo sa očakávať, že v strednodobom horizonte dôjde k ich naplneniu, ak bude Slovinsko úspešne pokračovať v reformách. V správe z novembra 1998 Únia kritizovala najmä nedostatočnú otvorenosť Slovinska zahra- ničným investíciám a kapitálu či nedokončenú privatizáciu a reštitúcie. V Slovinsku po tejto správe zavládlo mierne sklamanie a bolo preto pri- pravené čo najrýchlejšie preukázať pripravenosť na vstup do EÚ. Dôka- zom tejto snahy bol napríklad aj fakt, že Slovinsko už deň po oficiálnom otvorení prístupových vyjednávaní s kandidátskymi krajinami v Bruseli, podpísalo dokument nazvaný Spoločné prehlásenie o strednodobých hospodárskych prioritách Slovinska, a stalo sa tak prvým štátom spomedzi kandidátskych krajín, ktorý takýto dokument pripravil (Brinar and Svetličič 1999, 810; Gower 1999, 14). S odstupom času sa však zdá, že slovinská snaha o rýchle napredo- vanie v prístupových rokovaniach a čo najskorší vstup do EÚ viedla k is- tým negatívnym konzekvenciám. Domáce politické elity reformovali in- štitúcie a preberali európsky normy pod časovým tlakom s vidinou rých- leho splnenia prístupových podmienok a na dôslednú implementáciu noriem bolo tým pádom menej času, než by bolo v krajine budujúcej svoju štátnosť a transformujúcej sa zo socialistického systému potrebné. Sku- točnosť, že Slovinsko sa stalo nezávislým štátom len v roku 1991 a muselo budovať mnohé inštitúcie, mohla spôsobiť, že viaceré politiky a normy EÚ neboli v týchto inštitúciách implementované tak, ako sa predpokladalo. Včlenenie a prebratie európskych noriem je proces, ktorý na svoje správne fungovanie potrebuje dostatočný čas, najmä ak

3 Európska rada v roku 1993 v Kodani formulovala tzv. kodanské kritériá ako základné podmienky, ktoré musia splniť kandidátske krajiny, aby sa stali členom EÚ. Týmito prí- stupovými kritériami sú: 1. Politické kritérium – krajina musí mať stabilné inštitúcie zaručujúce demokraciu, vládu práva, ľudské práva a rešpekt a ochranu menšín. 2. Ekonomické kritérium – v krajine musí existovať fungujúca trhová ekonomika a krajina musí byť schopná vyrovnať sa s tlakom konkurencie a trhovými silami v EÚ. 3. Krajina musí byť schopná prebrať záväzky vyplývajúce z členstva v EÚ vrátane tých, ktoré vyplývajú z cieľov politickej, ekonomickej a monetárnej únie (Euro- pean Commission 2016). Neskôr v roku 1995 v Madride Európska rada k týmto kritériám pridala aj podmienku, že štáty musia mať inštitucionálne a administratívne kapacity na efektívnu implemen- táciu acquis (Cameron 2005, 3).

54 PRÍSTUPOVÝ PROCES SLOVINSKA DO EURÓPSKEJ ÚNIE prebieha v prostredí, v ktorom nie sú všetky novovybudované inštitúcie plne stabilizované (Brinar and Svetličič 1999, 818). Navyše, Slovinsko patrilo spolu s Českou republikou a Slovenskom medzi krajiny, v ktorých boli potrebné naozaj veľmi rozsiahle a komplexné úpravy ústavy, ktoré okrem iného zahŕňali reformu vlády aj miestnej samosprávy (Albi 2005, 67, 72-73), a teda je veľmi náročné implementovať ich v tak krátkom ča- sovom úseku. Celkovo osem postkomunistických krajín, ktoré vstúpili do EÚ v roku 2004, prekonali v rozsahu prebratia európskych noriem aj staré členské štáty a dosiahli oproti nim vyšší level súladu s európskymi normami. Kandidátske štáty však nemali dostatočné politické ani admi- nistratívne kapacity na absorbovanie všetkých prebratých noriem a ich implementáciu. Guasti, Dobovšek a Ažman sa domnievajú, že v priebehu prístupového procesu došlo k preceneniu demokratických kapacít kan- didátskych krajín (Guasti, Dobovšek and Ažman 2012, 185, 187). Transformácia politík bola naozaj obrovská a dotýkala sa každej oblasti. Podľa Davida R. Camerona boli pristupujúce krajiny doslova „pre- tvorené na iné štáty“ a zaviazali sa presadzovať politické procesy, ktoré nemali veľa spoločné s ich dovtedajším politickým fungovaním, naopak, odzrkadľovali politické myslenie krajín EÚ (Cameron 2005, 2-3). Je sa- mozrejmé, že Slovinsko ako malá krajina s minimálnymi šancami na pô- sobenie v globálnej ekonomike a politike ako izolovaný štát bez členstva vo väčšom zoskupení štátov, musí byť do istej miery tzv. regime-taker a z veľkej časti je prístupový proces najmä o prispôsobovaní slovinských noriem a inštitúcií (Brinar and Svetličič 1999, 817). Avšak problematické bolo, že návrhy a stratégie EÚ pre vyjednávania s novými členmi boli ho- rizontálne, čiže rovnaké pre všetky kandidátske krajiny, a teda nezoh- ľadňujúce špecifiká jednotlivých krajín, čo viedlo k tomu, že neboli vždy pre Slovinsko vhodné (Potočnik and Lombardero 2004, 378). Bugarič a Kuhelj tvrdia, že pre postkomunistickú krajinu akou je Slovinsko, je dô- ležité aj to, aby inštitucionálne zmeny a reformy boli zároveň sprevá- dzané aj výraznými zmenami v mentalite, konaní a politickej kultúre slo- vinského národa. Zároveň sú toho názoru, že zásadné reformy by mali byť primárne navrhované a široko podporované na domácej pôde v Slo- vinsku a nie v zahraničí externými inštitúciami. V Slovinsku boli európ- ske normy implementované top-down metódou a neboli založené na šir- šom spoločenskom konsenze, čo negatívne ovplyvnilo ich presadzovanie a akceptovanie zo strany spoločnosti. Problémom prebratých európ- skych noriem bola aj skutočnosť, že im chýbal širší kontext – dochádzalo k preberaniu čiastkových krokov a riešení, ktoré mali úspech v iných

55 PRÍSTUPOVÝ PROCES SLOVINSKA DO EURÓPSKEJ ÚNIE krajinách, slovinský systém ako celok sa však stal nekonzistentným a preťaženým (Bugarič and Kuhelj 2015, 274; Guasti, Dobovšek and Ažman 2012, 183). Časť z obrovského objemu európskej legislatívy bola teda prevzatá narýchlo, bez dostatočnej politickej diskusie či zapojenia sociálnych partnerov a za účelom čo najurgentnejšie splniť prístupové kritériá. Cha- rakteristickým aspektom prístupového procesu bol totiž fakt, že všetky kandidátske krajiny vrátane Slovinska brali prístupový proces do istej miery ako preteky a chceli byť vo svojom progrese čo najrýchlejší alebo minimálne patriť do klubu tých krajín, ktoré mali pristúpiť do EÚ ako prvé, keďže na tom boli so spĺňaním podmienok lepšie než ostatné štáty (Krašovec and Johannsen 2016, 316). Aj Brinarová a Svetličič pripúšťajú, že kandidátske krajiny sa správali veľmi unáhlene až súťaživo a nebrali dostatočne ohľad na možné sociálne náklady a negatíva členstva v EÚ. Pritom u niektorých štátov bolo zrejmé, že budú potrebovať viac času a úsilia na sociálnu transformáciu potrebnú pre členstvo v Únii a takéto ponáhľanie sa nemusí byť najlepším riešením. Slovinsko navyše považo- valo členstvo v EÚ za urgentné aj preto, že sa chcelo čo najskôr odpútať od svojej balkánskej minulosti a vstup do Únie mal byť finálnym potvr- dením jeho európskej a odmietnutím balkánskej pozície (Brinar and Svetličič 1999, 804-805). Viacerí experti sa ale pýtajú, či takéto rýchle prebratie noriem malo žiadaný pozitívny efekt na domáce inštitúcie, alebo viedlo len k formálnemu prebratiu noriem, ktoré v skutočnosti malo veľmi malý dopad na fungovanie inštitúcií v kandidátskych kraji- nách (Bugarič 2015, 234). Objavilo sa aj viacero názorov, že Slovinsko si v procese snáh o zisk členstva v EÚ vytvorilo akúsi závislosť od európskych štandardov, ktoré však preberalo nekriticky a vágne bez hlbšej stratégie či vízie (Plavšak 2001, 85). Bugarič a Kuhelj v prípade Slovinska dokonca priamo hovoria o tzv. shallow europeanization (povrchná europeizácia) alebo shallow institutionalization. Podstatou tohto termínu je názor, že Slovinsko sa počas prístupových rokovaní až príliš podriaďovalo odporúčaniam me- dzinárodných inštitúcií, najmä EÚ, a detailne kopírovalo odporúčané re- formné šablóny či formálne pravidlá namiesto vytvorenia adekvátnych inštitúcií (Bugarič and Kuhelj 2015, 274). Tu môžeme vidieť zmenu oproti slovinskému konaniu v prvých rokoch samostatného štátu, keď napríklad v otázke ekonomickej transformácie a privatizácie Slovinsko nepočúvlo odporúčania zahraničných expertov a zvolilo si vlastný spô- sob postupnej ekonomickej tranzície. Pri povrchnej europeizácii

56 PRÍSTUPOVÝ PROCES SLOVINSKA DO EURÓPSKEJ ÚNIE formálne inštitúcie síce spĺňajú všetky kritériá západného modelu, avšak príliš malá pozornosť je venovaná implementácii a uplatňovaniu nových pravidiel, ktorým tak chýba ich podstata (Bugarič 2015, 233).

6.3 Neformálne inštitúcie

To, že preberanie európskych noriem prebiehalo v byrokratickom štýle, inštitúcie vznikli bez hlbšieho zakorenenia v slovinskej spoločnosti a bez procesov na báze pokus-omyl, ktoré sú zvyčajne potrebné pre správne vyhodnotenie reforiem, a že dochádzalo k fenoménu povrchnej europei- zácie, malo negatívne dôsledky. Výsledkom javu, akým je shallow europeanization, môže byť vznik tzv. Potemkinovej dediny či Potemkinovej harmonizácie – na prvý pohľad to vyzerá, že Slovinsko bez problémov prebralo a implementovalo európske normy, po detailnejšej analýze však zistíme, že popri existencii oficiálnych formálnych europeizovaných noriem fungujú v Slovinsku aj neformálne praktiky, ktoré často nahrá- dzajú formálne právne predpisy a v niektorých prípadoch sú s nimi dokonca v protiklade či ich podrývajú (Bugarič and Kuhelj 2015, 274). Ne- formálne pravidlá sa postupne stávajú v spoločnosti dôležitejšími než formálne procedúry a ovplyvňujú aj správanie politických aktérov, ktorí vykonávajú politiku mimo formálnej arény. Neformálne inštitúcie4 mô- žeme charakterizovať aj ako spoločensky zdieľané pravidlá, ktoré sú bu- dované, komunikované a presadzované mimo oficiálne uznaných kaná- lov (Guasti, Dobovšek and Ažman 2012, 178). Slovinské inštitúcie sú teda veľmi podobné inštitúciám v iných štátoch EÚ, v skutočnosti však fun- gujú odlišným spôsobom, čo sa začalo prejavovať a vychádzať na povrch až po istom časovom období po vstupe Slovinska do Únie. Prístupový proces EÚ k tejto situácii v podstate sám nepriamo dopomohol. Hodno- tiace správy progresu počas prístupového obdobia totiž hodnotia len for- málny súlad s kodanskými kritériami a prebratie zákonných noriem, už však nehodnotia ich správnu implementáciu. EÚ dávala dôraz na veľmi prísne vynucovanie preberania acquis, ani zďaleka však nebola tak striktná pri jeho implementovaní. Nedostatky v presadzovaní noriem síce boli zo strany EÚ kritizované a bol vyvíjaný tlak na dôslednejšiu

4 Pri neformálnych inštitúciách a pojednávaní o ich negatívnych dopadoch niektorí autori uprednostňujú upresňujúce označenie „zlé neformálne inštitúcie“ (bad informal institutions).

57 PRÍSTUPOVÝ PROCES SLOVINSKA DO EURÓPSKEJ ÚNIE implementáciu, ale takmer v žiadnom prípade neboli tieto nedostatky sankcionované (Vachudova 2009, 43; Guasti, Dobovšek and Ažman 2012, 181). Slovinské súdnictvo je exemplárnym príkladom paralelného fungovania formálnych pravidiel a neformálnych inštitúcií. Súdy a ich fungovanie sú síce usporiadané na základe bežných európskych právnych štandardov, pri reálnom fungovaní však v Slovinsku dochádza k ex- trémne dlhým priebehom súdnych konaní v rozmedzí aj niekoľkých rokov a súdy navyše nie sú schopné vyriešiť množstvo procesov týkajúcich sa korupcie či klientelizmu. Väčšina takýchto procesov, ktorých súčasťou boli aj vysoko postavení politici, nebola slovinskými súdmi dotiahnutá do zdarného konca s trestom pre vinníkov, prípadne sa takéto kauzy k súdu ani nedostali. Navonok teda slovinské súdnictvo budí dojem, že jeho nastavenie je úplne štandardné v porovnaní s inými európskymi súdnymi systémami, v realite však súdy nie sú schopné naplno spĺňať svoju funkciu. Výnimkou je slovinský Ústavný súd, ktorý si naďalej za- chováva svoju nezávislosť a na rozdiel od iných slovinských súdov, ktoré patria medzi najmenej dôveryhodné inštitúcie v Slovinsku, má stále dô- veru slovinských občanov (Bugarič and Kuhelj 2015, 276, 278). Na ne- dostatočný pokrok v oblasti justície a reformy súdnictva bolo pritom Slo- vinsko opakovane upozorňované v správach Komisie, napríklad správa za rok 1999 konštatuje, že v oblasti justičných a súdnych procesov by bolo vhodnejšie rýchlejšie tempo transformácie (Druláková 2000, 89). Ďalším príkladom existencie neformálnych procedúr súbežne s for- málnymi pravidlami je aj fungovanie slovinskej štátnej správy. Tá by mala síce na základe Zákona o štátnej službe z roku 2002 (s ktorým bola EK v priebehu prístupových rozhovorov spokojná) fungovať na báze politicky neutrálneho obsadzovania pozícií a verejných výberových konaní na tieto miesta. Skutočnosť je však taká, že dochádza k politizácii štátnej správy, častým politickým nomináciám či k prioritizácii už zamestna- ných štátnych zamestnancov, ktorí sa môžu na pozície jednoduchšie hlá- siť zvnútra systému (Bugarič and Kuhelj 2015, 276). Slovinsko teda prebralo zákony a normy podľa západného vzoru, ktoré napríklad deklarovali nezávislosť súdnictva, apolitické fungovanie štátnej správy či vznik stratégií na boj s korupciou, nevytvorili však skutočne nezávislú justíciu, profesionálnu štátnu správu ani efektívne protikorupčné nástroje (Buga- rič 2015, 234). Čo sa týka neformálnych pravidiel a procedúr, podľa via- cerých odborníkov v Slovinsku fungujú v množstve sfér, od súdnictva, verejnej správy cez banky, poisťovne, verejné vysoké školy až po

58 PRÍSTUPOVÝ PROCES SLOVINSKA DO EURÓPSKEJ ÚNIE nemocnice, a to často vo forme korupcie či klientelizmu (Guasti, Do- bovšek and Ažman 2012, 186). Výsledkom je potom situácia, kedy sa rôzne záujmové skupiny, politické strany, ale aj jednotlivci dostávajú k moci a k štátnym zdrojom na základe tohto neformálneho fungovania slovinskej spoločnosti a obohacujú nielen seba, ale aj svojich rodinných príslušníkov, priateľov či známych. Vo veľkej časti prípadov týmto kona- ním vlastne neporušujú zákon, pretože navonok konajú v intenciách for- málnych pravidiel, v skutočnosti sa však správajú podľa neformálnych praktík. Nekritické a povrchné prebratie európskych noriem tak v Slo- vinsku odkrylo vážne štrukturálne problémy a ukázalo, že slovinská demokracia je nedokonalá a veľmi zraniteľná. Tieto problémy začali byť vi- diteľné najmä po zasiahnutí Slovinska finančnou krízou (Bugarič and Kuhelj 2015, 277-278). Åse Berit Grødeland vo svojom článku založenom na rozsiahlom vý- skume a interview s elitami v Českej republike, Slovinsku, Bulharsku a Rumunsku konštatuje, že ľudia sa uchyľujú k neformálnym inštitúciám a riešeniam problémov vtedy, keď majú pocit, že tieto problémy sa ne- dajú vyriešiť prostredníctvom vlády práva, a to kvôli zlému fungovaniu oficiálnych inštitúcií či nadmernej byrokracii. Keďže však tento trend na- ďalej funguje v sledovaných krajinách aj po ich vstupe do EÚ, zdá sa, že prebratie európskych noriem situáciu nezlepšilo (Grødeland 2007, 250). Lauth ako jednu z príčin oslabovania vlády práva uvádza práve existenciu neformálnych systémov noriem a vysokú mieru akceptácie neformál- nych noriem, čo negatívne pôsobí na demokratické usporiadanie (Guasti, Dobovšek and Ažman 2012, 177-178). Existencia neformálnych inštitúcií a fenomén shallow europeanization teda môžu byť odpoveďami na otázku, prečo v postkomunistických krajinách dochádza k regresu demokracie. Inštitúcie v týchto štátoch sú totiž menej odolné voči útokom na demokraciu než inštitúcie v západných krajinách, kde sa budovali dlh- šiu dobu, sú profesionálnejšie a nezávislejšie, ako aj hlboko zakorenené v spoločnosti. Ak sú však inštitúcie ako súdy, médiá či ombudsman spo- litizované, slabé a nedostatočne rozvinuté, sú aj náchylnejšie na riziko posunu k neliberálnym až autoritárskym praktikám (Bugarič 2015, 244).

V predošlej kapitole venujúcej sa tranzícii Slovinska k demokracii som skonštatovala, že externé faktory neboli primárnymi príčinami či sti- mulmi slovinskej demokratickej tranzície. Zároveň som však naznačila, že neskôr v procese demokratickej konsolidácie jednoznačne zohrali dô- ležitú rolu západné inštitúcie, a to najmä EÚ. V tejto kapitole

59 PRÍSTUPOVÝ PROCES SLOVINSKA DO EURÓPSKEJ ÚNIE zameriavajúcej sa predovšetkým na obdobie prístupových rozhovorov do EÚ bolo poukázané na dvojaké dopady snáh o vstup do Únie a prebratia európskych noriem na demokraciu v Slovinsku. Na jednej strane mala Únia pozitívny vplyv na rozvoj demokratic- kých princípov v Slovinsku, nakoľko jednou z podmienok pre vstup do EÚ obsiahnutých v kodanských kritériách je existencia stabilných inšti- túcií garantujúcich demokraciu, vládu práva, ľudské práva a ochranu a rešpekt menšín. Ak sa Slovinsko chcelo stať členom EÚ, muselo dosiah- nuť progres v tejto oblasti, a teda pokročiť s demokratizáciou a posilniť level demokracie v krajine. Mnohí experti dokonca považujú procesy slovinskej demokratizácie a integrácie do EÚ za vzájomne sa prelínajúce a neoddeliteľné procesy (Lavrač and Majcen 2006, 2). Prístupový proces do EÚ bol najzásadnejším faktorom ovplyvňujúcim zmeny a progres vo vláde práva v Slovinsku a Únia bola tou organizáciou, ktorá najviac podporovala zmeny v súdnictve či antikorupčné reformy (Guasti, Dobovšek and Ažman 2012, 176). Okrem všeobecne známych a v odbornej literatúre bohato rozobra- ných pozitívnych dopadov integrácie do EÚ na rozvoj demokracie v Slo- vinsku však nesmieme prehliadať aj závažné negatíva, ktoré so sebou priniesol spôsob, akým Slovinsko prebralo a implementovalo európske normy do domáceho prostredia. Z predchádzajúceho textu je zreteľné, že inštitúcie a procedúry vytvorené počas obdobia prístupových snáh Slo- vinska do EÚ si vyžadujú ďalší rozvoj a hlbšie, dôslednejšie reformy, ktoré by boli iniciované domácim prostredím a nie len externými vplyvmi. Aj samotná Komisia v správe za rok 2003 konštatovala, že vo viacerých oblastiach musia budúce členské štáty Únie ďalej pokračovať v implementácii a presadzovaní prebraného acquis. Do tohto procesu by sa však mala zapojiť aj občianska spoločnosť a sociálni partneri, na čo počas prístupového procesu nebol čas ani priestor (Bugarič 2015, 244- 245; Cameron 2005, 3). Tzv. shallow europeanization a na ňu nadväzu- júca existencia a fungovanie neformálnych inštitúcií v Slovinsku sú váž- nymi hrozbami pre slovinskú demokraciu. V súvislosti s vypuknutím demokratickej krízy v Slovinsku je preto na mieste pýtať sa, či tieto faktory pochádzajúce z obdobia prístupových rokovaní Slovinska do EÚ nemôžu byť jedným z koreňov neskoršieho regresu slovinskej demokracie.

60 KRÍZA DEMOKRACIE V SLOVINSKU

7 Kríza demokracie v Slovinsku

Ako je zreteľné z predchádzajúcich kapitol, slovinský prechod k demokracii aj vstup do EÚ boli hodnotené ako veľmi úspešné a bezproblémové procesy. Slovinsko bolo v demokratizácii, ale aj v ekonomickom rozvoji šampiónom spomedzi krajín bývalej Juhoslávie a v mnohých ohľadoch sa mu darilo najlepšie aj v rámci širšieho okruhu postkomunistických štá- tov. V roku 2007 sa dokonca stalo prvou postkomunistickou krajinou a prvým novým členským štátom rozšírenia z roku 2004, ktorý úspešne vstúpil do eurozóny. Preto mnohých odborníkov prekvapili procesy odo- hrávajúce sa v Slovinsku od roku 2004 naznačujúce regres demokratic- kého vývoja a vážne problémy vo viacerých aspektoch demokracie. K zá- sadnému prehĺbeniu problémov došlo najmä po tom, ako bolo Slovinsko zasiahnuté finančnou krízou naplno odhaľujúcou slabiny a nedostatky slovinskej demokracie. Vážne problémy Slovinska teda začali ako ekono- mická kríza, ktorá sa v počiatkoch prejavila ako kríza bankového sektoru, veľmi rýchlo však došlo aj k prehĺbeniu politickej krízy v krajine (Bugarič 2015, 228). V tejto kapitole budú predstavené základné charakteristiky a prejavy demokratického regresu v Slovinsku a budú popísané politické zmeny, ktoré v krajine nastali od parlamentných volieb v roku 2004. Ná- sledne budú identifikované možné príčiny krízy demokracie, ktoré majú korene (ako už bolo naznačené v predošlých kapitolách) v ére slovin- ského prechodu k demokracii, konkrétne v spôsobe, akým došlo k vý- mene moci a premene komunistického systému na demokratický, a v ére prístupových rozhovorov Slovinska do EÚ, špecificky v spôsobe, akým Slovinsko prebralo európske normy.

7.1 Parlamentné voľby 2004 a vývoj demokratickej krízy

Kritickým zlomom vo vývoji demokracie a politiky v Slovinsku sa stali parlamentné voľby v roku 2004. Od vzniku nezávislého Slovinska až do spomínaných volieb v krajine takmer nepretržite vládli stredoľavé vlády na čele s ľavicovou Liberálnou demokraciou Slovinska (LDS), nástupníc- kou stranou po slovinskej komunistickej mládeži, často v koalícii so

61 KRÍZA DEMOKRACIE V SLOVINSKU

Zjednotenou kandidátkou sociálnych demokratov (ZKSD)5, pokračova- teľkou bývalej slovinskej komunistickej strany. Tie dodržiavali stratégiu gradualizmu, sociálneho štátu, intenzívneho dialógu s odbormi a silného tripartitného systému. V roku 2004 sa však k moci po dlhých rokoch dostala stredopravá vláda premiéra Janeza Janšu, lídra Slovinskej demokratickej strany (SDS), v koalícii s ďalšími stredopravými stranami, väčši- nou nástupníkmi koalície DEMOS z čias tranzitnej éry a prvých slobod- ných volieb, a to znamenalo najzásadnejší posun v kompozícii slovinskej vlády v histórii samostatného Slovinska (Toplak 2006, 825, 827). Do roku 2004 bola pre Slovinsko typická konsenzuálna politika širokých ko- alícií, kde vládnuce strany spolupracovali s opozičnými na cieľoch tzv. národného záujmu – najprv na úspešnej demokratizácii krajiny a neskôr na vstupe Slovinska do EÚ a NATO. Najvýznamnejšie politické strany sa v podstate zhodovali v najzásadnejších spoločenských otázkach. S parla- mentnými voľbami 2004 však éra konsenzuality končí a nahrádza ju silná polarizácia slovinského politického priestoru v rámci rivality medzi ľavicou a pravicou. Namiesto hľadania širokého politického konsenzu sa obe skupiny snažili poraziť druhú skupinu na základe tesných väčšín v parlamente. Ak sa im to nepodarilo, pokúšali sa o mobilizáciu verejnosti a blokovanie reforiem prostredníctvom referenda (Krašovec and Johannsen 2016, 314, 320). Okrem toho, dochádza ku konfrontácii aj medzi vládou a odbormi či asociáciami zamestnávateľov, ktorí dôrazne vy- stúpili proti zamýšľaným neoliberálnym reformám novej vlády, čo je vý- raznou zmenou dovtedy intenzívnej spolupráce a dialógu slovinských vlád so sociálnymi partnermi (Krašovec and Johannsen 2016, 318; Sta- nojević 2012, 870). Už počas predvolebnej kampane nabrala situácia konfrontačný charakter. Politickí oponenti sa pred voľbami snažili najsilnejšiu stranu LDS vykresliť ako korupčnú politickú elitu a po odhalení niekoľkých škandá- lov sa im to naozaj podarilo, čo viedlo k jej prehre v parlamentných voľ- bách. SDS naopak v predvolebnej kampani sľubovala väčšiu transparen- tnosť vládnych výdavkov, radikálne neoliberálne reformy ekonomiky, li- beralizáciu trhu, privatizáciu štátom vlastneného majetku, eliminovanie štátnych zásahov do ekonomiky, ale aj dôchodkovú či daňovú reformu. Polarizáciu spoločnosti zvýšil aj vznik dvoch súperiacich občiansko-poli- tických táborov. Na ľavicovom konci politického spektra vzniklo Forum

5 Do roku 2005 strana niesla názov Zjednotená kandidátka sociálnych demokratov, neskôr len Sociálni demokrati (SD).

62 KRÍZA DEMOKRACIE V SLOVINSKU

21 – skupina najvplyvnejších slovinských podnikateľov na čele s býva- lým slovinským prezidentom Milanom Kučanom. Prostredníctvom Fora 21 sa snažili ovplyvňovať verejnú mienku počas kampane v prospech ľa- vicovo orientovaných strán. Táto snaha sa však nestretla s veľkým úspe- chom, práve naopak – Forum 21 bolo považované za korupčnú skupinu bývalých členov komunistickej strany, ktorá má pod palcom slovinské podniky, priemysel aj politickú moc. Na druhej strane vznikla stredo- pravo orientovaná skupina zložená z množstva intelektuálov, spisovate- ľov, pedagógov či právnikov, ktorá organizovala verejné debaty a zdô- razňovala potrebu zmeny vlády. Vo svojich aktivitách bola táto skupina výrazne úspešnejšia než Forum 21 (Toplak 2006, 828-830). Slovinci mali od novej stredopravej vlády veľké očakávania v súvis- losti so zavedením ekonomických reforiem a odstránením korupcie. Nový premiér Janez Janša však v snahe o posilnenie postavenia elít blíz- kych pravicovým silám len nahradil bývalé ľavicové elity v štátom vlastnených podnikoch, fondoch a médiách svojimi vlastnými ľuďmi (Guardiancich 2016, 218). Naďalej sa objavovali korupčné kauzy, ná- znaky politického tlaku na inštitúcie chrániace vládu práva a obmedzo- vaná bola aj nezávislosť médií. Na jeseň roku 2007 podpísalo 571 slovin- ských novinárov petíciu namierenú proti politickému tlaku a cenzúre, ktorá bola reakciou na množstvo výpovedí pre novinárov, preloženie na iné pozície či rozsiahle zmeny editorov v médiách počas vlády Janeza Janšu (Zgaga 2009). Demokratická kríza sa teda počas trvania stredopravej vlády ešte viac prehĺbila. V roku 2008 sa tak v reakcii na Janšovo vlád- nutie k moci opäť vrátila ľavica, tento raz na čele so Sociálnymi demo- kratmi (SD) a premiérom Borutom Pahorom (Guardiancich 2012, 383). Ani tejto vláde sa nepodarilo zvrátiť nepriaznivú politickú situáciu v krajine. Po ďalších parlamentných voľbách sa premiérom opäť stáva Janez Janša s jeho stredopravou koalíciou, a to aj napriek tomu, že sa nestal ví- ťazom volieb. V úrade však vydržal len jeden rok, počas ktorého jeho vláda čelila masovým občianskym protestom žiadajúcim rezignáciu a po- trestanie politikov podozrivých z korupcie, a ktoré po prvý raz v histórii samostatného Slovinska eskalovali až do násilných stretov s políciou6

6 Protesty prebiehajúce v Slovinsku počas rokov 2012 a 2013 začali v Maribore ako protesty proti primátorovi Francovi Kanglerovi. Postupne sa rozšírili do ďalších častí krajiny a okrem rezignácie a potrestania premiéra Janeza Janšu žiadali protes- tujúci to isté aj pre jedného z najznámejších opozičných politikov Zorana Jankovića (Bucik 2013).

63 KRÍZA DEMOKRACIE V SLOVINSKU

(Krašovec and Ramet 2017, 268). Janša pokračoval vo svojich typických útokoch na viaceré slovinské médiá, keď však v januári 2013 Slovinská komisia pre prevenciu korupcie zverejnila správu, z ktorej vyplývalo, že Janša opakovane porušil zákon a nie je schopný vysvetliť nadobudnutie svojho majetku, jeho vláde bola vyslovená nedôvera a novú vládu vytvo- rila relatívne neskúsená líderka Pozitívneho Slovinska Alenka Bratušek. Aj jej vláda však predčasne skončila po tom, ako stratila podporu svojej vlastnej strany, odišla z Pozitívneho Slovinska a zároveň rezignovala z premiérskeho úradu (Krašovec and Ramet 2017, 259, 266). V parlamentných voľbách v roku 2014 zvíťazila strana na čele s Mi- rom Cerarom – umierneným, proeurópskym profesorom práva, ktorý voličov zaujal svojou antikorupčnou kampaňou namierenou proti poli- tickému establišmentu a zdôrazňujúcou snahu o obnovenie vlády práva v Slovinsku a dôvery občanov v demokratické inštitúcie. Cerar vo voľ- bách porazil stredoľavý aj stredopravý tábor dovtedajších politických elít a zostavil vysoko odborný vládny kabinet. Počas jeho vlády sa podarilo dostať pred súd niekoľko korupčných káuz (Bugarič and Kuhelj 2015, 275, 277). Ani Cerarovi sa však nepodarilo naplniť všetky sľúbené ciele a reformy, množstvo jeho veľkých projektov čelilo opozícii zo strany odborov, ale aj koaličného partnera Slovinskej strany penzistov. Jeho vláda preto tiež skončila rezignáciou kvôli nezhodám v koalícii a ne- možnosti presadzovať zamýšľaný politický program (Novak 2018). Od roku 2004 začalo byť teda čoraz zreteľnejšie, že súčasťou po- stsocialistického Slovinska sa stali korupcia a klientelizmus (Kuzmanić 2002, 122). Medzi slovinskou verejnosťou je korupcia vnímaná ako jeden z najvážnejších problémov v ich krajine (Haček, Kukovič and Brezov- šek 2013, 255). Spokojnosť občanov s demokraciou a jej fungovaním a dôvera v slovinské inštitúcie v posledných rokoch dramaticky poklesli. Miera dôvery slovinských občanov vo verejné inštitúcie patrí medzi naj- nižšie v regióne (Haček, Kukovič and Brezovšek 2013, 260). V roku 2010 bolo s fungovaním demokracie v Slovinsku spokojných len 12,2 % opý- taných respondentov prieskumu Slovenian Pulse (Makarovič and Tomšič 2015, 19). Na začiatku roka 2013 už len 7 % obyvateľov Slovinska uviedlo, že je spokojných so stavom demokracie v krajine (Krašovec and Ramet 2017, 269). Zhoršujúci sa trend sa potvrdil aj v roku 2014, keď menej než 1 z 10 Slovincov bol spokojný s demokraciou v Slovinsku (Krašovec and Johannsen 2016, 313). Od roku 2004 sa stupňovali snahy o obmedzenie nezávislosti médií, objavovalo sa čoraz viac prípadov zne- užívania moci, obrovským problémom sa stali extrémne dlhé súdne

64 KRÍZA DEMOKRACIE V SLOVINSKU konania trvajúce aj niekoľko rokov, no dlhé roky sa takmer žiadny vážny prípad korupcie nedostal pred súd. Dôležité inštitúcie ako súdy, štátna správa či médiá sú nerozvinuté, slabé a spolitizované a dochádza k ich postupnému rozkladu. Namiesto ochrany vlády práva konajú tieto inšti- túcie pod silným politickým tlakom v prospech osôb, ktoré ich ovládajú. Výnimkou zostáva len niekoľko inštitúcií, napríklad Ústavný súd či úrad ombudsmana (Bugarič and Kuhelj 2015, 275, 278; Bugarič 2015, 229). Problémom je aj klesajúca účasť občanov vo voľbách. Čo sa týka par- lamentných volieb, v roku 1990 pri prvých slovinských slobodných voľ- bách bola účasť 83,3 %, v roku 2014 však už len 51,7 % (Krašovec and Johannsen 2016, 319). Pokles volebnej účasti môže okrem nespokojnosti občanov plynúcej z rozčarovania z vysokej miery korupcie a klientelizmu v krajine, súvisieť aj s prehnanými, príliš veľkými očakávaniami a ilúziami, ktoré sprevádzali proces demokratizácie v Slovinsku a po kto- rých nasledovalo isté „vytriezvenie“. Táto situácia je typická pre postso- cialistické štáty. Práve zvládnutie dezilúzie a obdobia, počas ktorého si ľudia uvedomia, že demokracia nie je dokonalá a nie je riešením na všetko, je dôležitým míľnikom demokratickej konsolidácie. Tieto nálady sa začali v Slovinsku objavovať už v 90. rokoch a viedli k tomu, že Slo- vinci stále menej dôverovali politickým stranám či parlamentu, miera identifikácie občanov s politickými stranami klesala a správanie voličov bolo čoraz viac nestále, keďže nedôvera a strata kredibility politických predstaviteľov často vedie u občanov k apatii (Adam 1994, 42). Okrem kritických parlamentných volieb roku 2004, bolo ďalším zá- sadným momentom pre politickú krízu v Slovinsku vypuknutie svetovej finančnej krízy a krízy eurozóny. Jej vážne následky sa v Slovinsku začali prejavovať najmä počas roka 2009, kedy hodnota hrubého domáceho produktu klesla o takmer 10 % a nezamestnanosť vzrástla oproti roku 2008 o 3,6 % na hodnotu 7,8 %. Vypukla kríza bankového sektoru, na- koľko slovinské banky, ktoré boli do veľkej miery vlastnené a kontrolo- vané štátom, poskytli veľké množstvo zlých pôžičiek firmám a skupinám neformálne napojeným na vládnuce politické strany (Bugarič and Kuhelj 2015, 275). Ako uvádzajú Krašovec a Johannsen, mnohé z deficitov slovinskej demokracie sa prejavili už pred vypuknutím ekonomickej krízy (Krašovec and Johannsen 2016, 313). Svetová finančná kríza a kríza eu- rozóny teda neboli príčinami krízy demokracie v Slovinsku, pôsobili len ako katalyzátory udalostí, ktoré odhalili štrukturálne problémy slovin- ského demokratického systému, medzi nimi klientelistické vzťahy, korupciu, existenciu monopolov, silnú politizáciu, a to nielen vo sfére

65 KRÍZA DEMOKRACIE V SLOVINSKU biznisu, ale aj v mnohých ďalších spoločenských oblastiach, ako naprí- klad v zdravotníctve či vzdelávacom systéme (Tomšič and Prijon 2014, 65).

7.2 Politické a ekonomické dôsledky gradualizmu

Ako už bolo uvedené v kapitole venujúcej sa slovinskej tranzícii, Slovin- sko odmietlo odporúčania zahraničných expertov a medzinárodných or- ganizácií a ako jediná krajina regiónu sa nevydalo na cestu neoliberál- nych reforiem. Naopak, zvolilo si cestu postupnej, tzv. soft tranzície, ktorá mala v počiatočnej fáze pozitívny vplyv na bezproblémový priebeh tranzície a ekonomický rozvoj Slovinska. V dlhodobom horizonte môže mať však tento typ tranzície značne negatívne dopady, ktoré sa v Slovin- sku prejavili najmä po vypuknutí finančnej krízy a mnoho odborníkov je presvedčených, že ekonomické, ale aj politické problémy, ktoré v Slovin- sku táto kríza spôsobila, boli z veľkej časti práve dôsledkom gradualis- tického prístupu k tranzícii. Ten totiž v dlhodobejšej perspektíve vedie k brzdeniu transformácie, spomaleniu ekonomického rozvoja či dokonca k jeho poklesu (Tomšič and Prijon 2014, 63, 65). Charakteristickou črtou gradualizmu je neochota otvoriť krajinu za- hraničným investíciám a obmedzenie zahraničnej súťaže. Gradualizmus viedol k dlhodobému zotrvaniu štátu v ekonomike napríklad prostred- níctvom regulácie cien či štátnej pomoci korporátnemu sektoru a umož- nil vznik monopolov (Tomšič and Prijon 2014, 56). Navyše spôsobil aj príliš pomalú liberalizáciu, privatizáciu, demonopolizáciu finančného, bankového sektoru aj infraštruktúry (Guardiancich 2016, 218; Rojec et al. 2004, 477). Z dlhodobého pohľadu gradualizmus spomalil tempo reforiem a spustil v Slovinsku ekonomický kolaps (Guardiancich 2016, 206). Znížila sa konkurencieschopnosť slovinského exportu, schopnosť dosahovať dlhodobý ekonomický rast a gradualizmus tiež prispel k pre- trvávaniu relatívne vysokého levelu inflácie v krajine (Rojec et al. 2004, 477). Rojec problémy so slovinským gradualizmom zhrnul nasledovne: „...pretrvávajúci gradualizmus produkuje viac negatívnych než pozitívnych výsledkov, to znamená, že po úspešnej fáze gradualizmu by krajina mala zvýšiť tempo a nahradiť gradualizmus intenzívnymi reformami. Pretrvá- vanie gradualizmu môže v strednodobom horizonte znížiť kapacitu rozvoja spoločnosti. Gradualistický prístup však zvýšil inštitucionálnu rigiditu

66 KRÍZA DEMOKRACIE V SLOVINSKU a vytvoril také politicko-ekonomické ekvilibrium, ktoré bráni zmenám smerom k dynamickejšej reforme politike.“ (Rojec et al. 2004, 462).

Ďalej dodáva, že na rozdiel od počiatočného tranzitného obdobia, kedy gradualizmus vykazoval pozitívne dopady, neskôr stále viac spomaľoval tempo reforiem a odďaľoval niektoré veľmi potrebné zmeny, čo viedlo k postupnému zhoršeniu výsledkov slovinskej ekonomiky. Dokončiť štrukturálne reformy, ktoré neboli uskutočnené v prvej fáze tranzície, je s postupom času stále náročnejšie. Slovinsko postupne začalo stále viac zaostávať v konkurencieschopnosti svojho exportu aj v reštrukturalizá- cii výrobného sektoru (Rojec et al. 2004, 459-460). Charakteristickým aspektom slovinského systému, ktorý zohral dô- ležitú rolu v priebehu ekonomickej a politickej krízy, je korporativizmus (niektorí odborníci sa prikláňajú k označeniu neo-korporativizmus). Korporativizmus bol zásadnou súčasťou slovinského gradualistického prístupu k tranzícii. Ide o usporiadanie založené najmä na kooperácii medzi vládou a relevantnými socio-ekonomickými záujmovými skupi- nami. Tieto skupiny získavajú prístup k ovplyvneniu legislatívy a vláda zas získava dôležitú podporu od sociálnych partnerov (Krašovec and Jo- hannsen 2016, 314). Slovinsko je typickým príkladom korporativistic- kého sociálneho welfare modelu, v ktorom sa však začali prejavovať via- ceré dysfunkcie (Adam, Kristan and Tomšič 2009, 65, 79). Do roku 2004 fungovalo silné partnerstvo medzi odbormi, zamestnávateľmi a vládou, korporativizmus sa premietol aj do zloženia hornej komory slovinského parlamentu, ktorej polovicu tvoria reprezentanti záujmových sociálnych skupín, a Slovinsko sa vďaka korporativizmu zaradilo medzi najviac ega- litárske spoločnosti v Európe. Sociálne dohody boli uzatvárané nielen ohľadom miezd, ale aj v otázkach ako bytová politika, zdravotné poiste- nie či rovnosť príležitostí (Krašovec and Johannsen 2016, 315). Po ná- stupe pravicovej vlády v roku 2004 sa však sociálny dialóg dramaticky zhoršil a prejavili sa aj negatívne dôsledky slovinského spôsobu privati- zácie, ktorý bol súčasťou korporativistického systému. Nakoľko zo slo- vinského modelu privatizácie vyťažili najviac manažéri, korporativizmus prispel k tomu, že sa vytvorili siete a skupiny elít z politického a podni- kateľského prostredia, čo viedlo k zvýšenej miere rodinkárstva a klientelizmu, ale aj korupcie. Vedľajšie efekty korporativizmu blokovali progres reforiem, obmedzovali slovinskú konkurencieschopnosť, viedli k in- flácii, rigidite pracovného trhu aj daňového systému a nadmernému rastu verejných výdajov. Podobne ako gradualizmus, aj korporativizmus

67 KRÍZA DEMOKRACIE V SLOVINSKU bol síce úspešným v počiatočnej fáze transformácie slovinskej spoloč- nosti, neskôr sa však stal príťažou pre slovinské reformy a rozvoj a ne- dokázal reagovať na finančnú krízu a krízu eurozóny (Krašovec and Jo- hannsen 2016, 320; Adam and Tomšič 2012, 55). Negatívnym fenoménom spojeným s postupnou tranzíciou je aj riziko vysokého levelu reprodukcie bývalých komunistických elít. Keďže v Slovinsku došlo k zjednanému typu tranzície, veľká časť komunistických elít, ktorá sa zreformovala a modernizovala, zostala pri moci a podieľala sa na rozhodnutí o tom, aký spôsob tranzície si Slovinsko zvolí. Vďaka tranzícii prostredníctvom kompromisu sa tak bývalé komunistické elity podieľali na rozhodnutí o svojej vlastnej pozícii v budúcom spoločen- skom usporiadaní. Pre udržanie si svojich pozícií bolo logické, že podporovali postupnú tranzíciu a nie radikálne zavrhnutie a zmenu všetkých aspektov bývalého režimu. Bývalá komunistická nomenklatúra mala dosah na tvorbu a implementáciu reforiem a mohla teda zabrániť takým re- formám, ktoré by poškodili jej záujmy (Guasti, Dobovšek and Ažman 2012, 185-186). V prostredí gradualizmu jednoducho nedošlo k ráz- nemu prerušeniu existujúcich spojení pochádzajúcich z komunistickej éry. Na problematiku reprodukcie elít v slovinskej spoločnosti existujú rozličné odborné pohľady, ktoré sú často vzájomne protichodné. Jedna skupina expertov považuje relatívne vysoký level reprodukcie slovin- ských elít za znak sociálnej stability a dôkaz, že bývalé komunistické elity sa úspešne adaptovali na nové politické a spoločenské prostredie. Ich adaptácia dopomohla k pokojnej a úspešnej tranzícii (Iglič and Rus 2000, 108). Väčšia časť odborníkov však vysokú mieru reprodukcie elít po- kladá za deficit v demokratickom usporiadaní a prejav nesprávneho fungovania procesu cirkulácie elít (Adam and Makarovič 2002, 370). Vysoká miera reprodukcie elít má totiž niekoľko škodlivých dôsledkov, medzi nimi napríklad aj vznik monopolov či hromadenie bohatstva bez vytvá- rania nových hodnôt (Bugarič 2015, 228). Politické, ekonomické, ale aj kultúrne elity ľavicového spektra vyka- zovali počas obdobia vlády ľavice v Slovinsku extrémne vysoký level reprodukcie. Bývalé komunistické elity sa stali súčasťou najmä strán LDS a SD (Adam, Kristan and Tomšič 2009, 68), ktoré sú nástupníckymi stranami z komunistickej éry a ktoré v Slovinsku vládli takmer nepretržite až do roku 2004. Zjednaná tranzícia umožnila bývalým elitám socializo- vať sa do nového politického systému a udržať si vplyv, ktorý mali v ob- dobí pred tranzíciou. Výsledkom tejto situácie bol vznik relatívne úzkej

68 KRÍZA DEMOKRACIE V SLOVINSKU politickej elity, v ktorej dominovala bývalá nomenklatúra. Netradičnou skutočnosťou, ktorá je dôsledkom reprodukcie elít v Slovinsku, je aj to, že elity biznisu boli ľavicového charakteru, čo nie je pre podnikateľskú sféru typické (Guardiancich 2016, 209). Bývalé komunistické elity si vďaka svojmu vplyvu z predtranzitnej éry dokázali udržať a vybudovať lepšie kontakty s podnikateľmi, médiami či sudcami než nové politické sily, a mali dosah na tvorbu legislatívy, ktorú tak mohli ovplyvniť vo svoj prospech a v prospech spriaznených kontaktov (Bugarič 2015, 229; Gu- asti, Dobovšek and Ažman 2012, 186). Slovinsko za pokojný a rýchly priebeh demokratickej tranzície jed- noznačne vďačí aj zjednanému typu tranzície prostredníctvom kompromisu medzi bývalými komunistickými elitami a novými opozičnými silami. Pozitíva tohto typu tranzície sú nepopierateľné. Ukázalo sa však, že zjednaný prechod so sebou prináša aj potenciálne riziká pre budúci vývoj politiky aj ekonomiky v danej krajine. Umožnil totiž bývalým komunis- tickým elitám udržať si istý podiel moci, ktorý využili na ovplyvnenie zá- sadných rozhodnutí o spôsobe slovinskej transformácie a reforiem. Po- dieľali sa na výbere stratégie gradualizmu ako najvhodnejšej transfor- mačnej cesty, čím si zaistili postupné, neradikálne zmeny, znamenajúce čas a priestor pre adaptáciu na nové spoločenské prostredie. Stratégia gradualizmu mala podobne ako zjednaná tranzícia množstvo pozitív- nych dopadov v počiatočnej fáze transformácie, neskôr však so sebou priniesla viacero negatív. V ekonomickej sfére sa nedostatky gradualizmu začali prejavovať najmä po zasiahnutí Slovinska svetovou finanč- nou krízou. S gradualizmom však súvisí aj množstvo politických negatív, ako napríklad problém reprodukcie elít, ktoré prispeli ku kríze demokra- tického zriadenia v Slovinsku. Môžeme preto konštatovať, že viaceré prí- činy krízy demokracie v Slovinsku majú korene v ére samotnej tranzície k demokracii.

7.3 Neformálne kontakty a siete

Už v predchádzajúcej časti venujúcej sa slovinským prístupovým rozho- vorom do EÚ bolo uvedené, že príliš povrchné prebratie európskych noriem viedlo k vzniku a fungovaniu neformálnych inštitúcií na pozadí ofi- ciálnych inštitúcií Slovinska. Tie majú na demokraciu rozličné negatívne vplyvy – oslabujú mechanizmy na kontrolu zneužívania moci, obmedzujú transparentnosť, narúšajú súťaž, prispievajú k nerovnomernej alokácii

69 KRÍZA DEMOKRACIE V SLOVINSKU zdrojov či narúšajú nezávislosť justície (Guasti, Dobovšek and Ažman 2012, 177). V Slovinsku však okrem neformálnych inštitúcií fungujú aj nefor- málne kontakty a siete. Neformálny kontakt je „osoba, ktorá je schopná a ochotná niekomu poskytnúť pomoc“ (Grødeland 2007, 221). Zvyčajne ide o jedinca s mocou a prístupom k financiám či iným dôležitým stat- kom, a preto je táto osoba veľmi vplyvnou. Inej osobe môže pomôcť s rie- šením istého problému, urýchlením úradných záležitostí či zabezpeče- ním osobného zisku (Dobovšek and Meško 2008, 26). Neformálna sieť je zas „neformálny okruh ľudí, ktorí sú schopní a ochotní pomôcť si navzá- jom“ (Grødeland 2007, 221). Ľudia zapojení v neformálnej skupine majú z členstva v nej nejaký zisk, a preto usilujú o zachovanie svojho členstva v tejto skupine. Pri neformálnych sieťach je často prítomný aj prvok re- ciprocity – osoba, ktorá potrebuje nejakú službu od neformálneho kontaktu zvyčajne niečo ponúkne ako protislužbu (Grødeland 2007, 220). Neformálne kontakty či siete nie sú a priori negatívne ani pozitívne, dajú sa využiť na legitímne, ale aj nelegitímne účely (Dobovšek and Meško 2008, 26). Pre potreby tejto práce však myslíme neformálnymi kontak- tmi a sieťami fungujúcimi v Slovinsku tie, ktoré produkujú viaceré nega- tívne efekty. Existencia neformálnych sietí a kontaktov je často sprevádzaná ko- rupčným správaním a klientelistickými vzťahmi. Klientelizmus môže existovať aj bez prejavov korupcie, zvyčajne však tieto dva spoločensky negatívne fenomény fungujú súčasne (Dobovšek and Meško 2008, 27). Dopady korupcie na spoločnosť sú veľmi negatívne. Podkopáva liberálnu demokraciu a vládu práva, znižuje dôveru občanov v štátne, politické aj administratívne inštitúcie, prispieva k spomaleniu ekonomického rastu a oberá štát a jeho občanov o financie (Vachudova 2009, 44; Haček, Ku- kovič and Brezovšek 2013, 256). Existencia neformálnych sietí či skupín je podľa Grødelandovej pomerne známa vo viacerých krajinách strednej a východnej Európy, ale aj juhovýchodnej Európy (Grødeland 2007, 220). Éra tranzície a privatizácie sú totiž ideálnym prostredím k aktivite ko- rupčných jedincov, ktorí sa združujú v neformálnych skupinách, aby zaistili svoje záujmy a získali vplyv na politické či ekonomické rozhodova- nie v krajine. Čo sa týka postkomunistických krajín, neformálne kontakty sú tam dedičstvom komunistickej éry a fungovania nomenklatúry. Počas komunizmu potrebovali bežní občania pomoc člena komunistickej strany, ak chceli dosiahnuť nejaký svoj cieľ. Existuje viacero náznakov, že korupčné vzťahy typu patron-client stále fungujú aj v novom

70 KRÍZA DEMOKRACIE V SLOVINSKU spoločenskom systéme (Dobovšek and Meško 2008, 25, 27). Napríklad v prípade Slovinska sa už v roku 1993 objavovali informácie, že v krajine existujú neformálne skupiny zložené z bývalých komunistických elít, ktoré v tajnosti fungujú ako epicentrá moci a snažia sa manipulovať slo- vinskú verejnosť. V otvorenom liste, ktorý bol zverejnený v časopise Delo, to tvrdili viacerí známi slovinskí intelektuáli (Ramet 1997, 205). V Slovinsku občania považujú neformálne kontakty a siete za najviac rozšírené a potrebné v oblasti biznisu, justície a zdravotníctva. Čo sa týka sudcov z obdobia komunizmu, väčšina z nich mohla automaticky pokračovať vo výkone svojej profesie aj naďalej. Dôsledkom toho sú dnes predstavitelia justície považovaní za silných spojencov bývalých komu- nistických elít stále pôsobiacich v slovinskej politike (Bugarič and Kuhelj 2015, 277; Grødeland 2007, 224; Guasti, Dobovšek and Ažman 2012, 186). Tie sú v Slovinsku známe aj pod označením „červený gang“ (red mobs) (Grødeland 2007, 220). Množstvo advokátov, právnikov, či proku- rátorov zas odišlo zo štátneho sektoru a rozbehlo súkromnú prax či pod- nikanie, a to často na základe kontaktov získaných počas ich pôsobenia v štátnej sfére (Kuzmanić 2002, 122). Slovinci vnímajú existenciu celkom konkrétnych neformálnych sietí, hovorí sa napríklad o Kučanovej sieti, čiže okruhu ľudí lojálnych k bývalému slovinskému prezidentovi Mila- novi Kučanovi. S touto sieťou súperil o moc iný neformálny okruh ľudí zoskupených okolo ďalšieho z bývalých slovinských prezidentov Janeza Drnovšeka (Grødeland 2007, 228). Tieto skutočnosti zároveň potvrdzujú vysoký level reprodukcie bývalých komunistických elít, keďže ako Milan Kučan, tak aj Janez Drnovšek pôsobili v komunistickej strane – Kučan bol lídrom ZKS, Drnovšek aktívnym členom komunistickej strany až do konca komunizmu – a vplyv si udržali aj v prostredí samostatného Slo- vinska. V boji proti korupčným neformálnym sieťam hrajú veľmi dôležitú rolu nezávislé médiá, ktoré zverejňujú korupčné kauzy a informujú o nich verejnosť. Slovinsko však má výrazné problémy s nezávislosťou niektorých médií a zasahovaním vysoko postavených politikov či biznis- menov do ich fungovania, čo začalo byť viditeľné najmä od roku 2004 a pôsobenia Janeza Janšu vo funkcii premiéra. Mnohé zo slovinských no- vín sympatizujú s ľavicovými politickými stranami, národná televízia zas favorizuje tých politikov, ktorí sú momentálne pri moci. Niekoľko správ medzinárodných organizácií kritizovalo viacero prípadov, kedy bol novi- nár odhaľujúci korupciu presunutý na inú pracovnú pozíciu či dokonca dostal výpoveď (Dobovšek and Meško 2008, 30; Bugarič and Kuhelj

71 KRÍZA DEMOKRACIE V SLOVINSKU

2015, 277). Príkladom ohrozovania nezávislosti médií v Slovinsku je prí- pad z roku 2005, kedy vtedajší premiér Janez Janša zariadil pre Boška Šrota, majoritného akcionára novín Delo, že si môže kúpiť podiel v ob- chodnom reťazci Mercator, a ako protislužbu získa Janša kontrolu nad obsadzovaním pozícií editorov a manažérov v Delo (Krašovec and Ra- met, 271). Fungovanie neformálnych inštitúcií, sietí a kontaktov teda v Slovin- sku generuje množstvo negatívnych dôsledkov, ktoré podrývajú demokraciu a sú jednou z príčin demokratického regresu v krajine. Nejde však o fenomény, ktoré v Slovinsku vznikli tesne pred vypuknutím demokratickej krízy, naopak, ich zárodky môžeme nájsť v dobe tranzície Slo- vinska k demokracii, kedy vznikla vhodná pôda pre tvorbu neformálnych sietí a kontaktov komunistických elít s predstaviteľmi justície, biznisu či médií, ale aj v ére prístupových rozhovorov Slovinska do EÚ, kedy feno- mén povrchnej europeizácie prispel k rozšíreniu neformálnych inštitúcií podkopávajúcich či nahrádzajúcich fungovanie formálnych slovinských inštitúcií.

72 ZÁVER

8 Záver

Slovinsko bolo dlhé roky označované za jeden z najúspešnejších prípa- dov postkomunistickej tranzície k demokracii a šampióna medzi býva- lými štátmi Juhoslávie, a to ako v oblasti politického, tak aj ekonomic- kého vývoja. Zvolilo si špecifický spôsob tranzície aj privatizácie, ktorý sa však v prvých rokoch transformácie ukazoval ako úspešný a stál za rýchlym a hladkým priebehom slovinskej demokratizácie či vstupu do západných štruktúr. Od roku 2004 sa ale situácia začala postupne meniť a po zasiahnutí krajiny finančnou krízou nabrali ekonomické aj politické problémy Slovinska dramatický spád. Dnes už je Slovinsko viacerými od- borníkmi označované za defektnú či neúplnú demokraciu. Adam a Maka- rovič to napríklad usudzujú na základe toho, že inštitucionálne nastavenie či postoje verejnosti sú síce prevažne demokratické, môžeme však jednoznačne pozorovať defekty demokracie ako nedostatočnú efektivitu demokratických inštitúcií, nedôveru občanov v systém a inštitúcie, obmedzovanie pluralizmu médií či vysoký level reprodukcie elít (Adam and Makarovič 2002, 371). Bugarič zas Slovinsko označuje za štát s upadajú- cim demokratickým režimom, ktorý neodolal regresu demokracie odo- hrávajúcemu sa v regióne strednej a východnej Európy. Slovinsko podľa neho zažíva mierny demokratický regres, v ktorom politické elity ovlá- dajú demokraciu netransparentným spôsobom, a je zreteľné, že slovin- ská demokracia je nekompletná a zraniteľná (Bugarič 2015, 219; Bugarič and Kuhelj 2015, 276, 278). Aj v demokratickom indexe od The Econo- mist Intelligence Unit je Slovinsko označované za nedokonalú (flawed) demokraciu (The Economist Intelligence Unit 2018). Cieľom tejto práce bolo podať komplexný pohľad na premenu demokracie v Slovinsku, a to na základe rozboru fenoménov odohrávajú- cich a objavujúcich sa počas troch zásadných etáp vývoja slovinskej demokracie – samotnej demokratickej tranzície, obdobia prístupových rozhovorov do EÚ a éry krízy demokracie v Slovinsku. V práci bola zodpo- vedaná výskumná otázka Ktoré faktory zohrali najzásadnejšiu rolu v ús- pechu slovinskej tranzície? Ako zásadné faktory boli identifikované: zjed- naný typ tranzície prostredníctvom kompromisu medzi vtedajšími ko- munistickými elitami a novými opozičným silami; generačná výmena v ZKS; gradualizmus znamenajúci menšie sociálne otrasy v počiatočnej fáze transformácie; etnická a náboženská homogenita slovinského oby- vateľstva, ktorá krajine pomohla vyhnúť sa vojnám sprevádzajúcim

73 ZÁVER vývoj v iných republikách bývalej Juhoslávie; silná a autonómna občian- ska spoločnosť vrátane médií formujúca sa už v predtranzitnej ére; rela- tívne rozvinutá ekonomika, dobre komponovaný priemysel a otvorený trh so Západom; či geografická poloha Slovinska. Na výskumnú otázku Akú rolu vo vzťahu k úspešnej tranzícii a neskôr vo vzťahu k regresu demokracie zohrala slovinská snaha o vstup do EÚ? bola poskytnutá odpoveď identifikujúca dvojaký vplyv slovinských snáh o vstup do EÚ na vývoj demokracie. EÚ má množstvo pozitívnych vply- vov na rozvoj demokracie v kandidátskych krajinách vyplývajúcich zo skutočnosti, že na vstup do EÚ je potrebné naplniť kodanské kritériá ob- sahujúce aj požiadavku stabilných inštitúcií zaručujúcich demokraciu, vládu práva, ľudské práva a rešpekt a ochranu menšín. Ukázalo sa však, že počas prístupových rozhovorov Slovinska do Únie vznikli aj negatíva, ktoré neskôr ovplyvnili stav demokracie v Slovinsku. Ide konkrétne o fe- nomén povrchnej europeizácie spojený s vznikom a fungovaním zlých neformálnych inštitúcií. Ako ďalšia výskumná otázka bola zvolená Aké sú prejavy a možné príčiny odklonu Slovinska z úspešnej demokratizačnej cesty? Medzi naj- vážnejšie prejavy demokratickej krízy patrí zvýšená miera korupcie, klientelizmus, nedôvera občanov v inštitúcie a politické strany, klesajúca spokojnosť občanov s fungovaním demokracie, obmedzovanie nezávis- losti médií, klesajúca participácia verejnosti na demokratických procesoch, problémy s efektivitou a nezávislosťou justície, slabosť, nerozvinu- tosť a spolitizovanosť inštitúcií zaručujúcich vládu práva, silná polarizá- cia politického prostredia či netransparentné využívanie politickej moci. K politickým problémom sa po vypuknutí finančnej krízy pridali aj eko- nomické ťažkosti. Čo sa týka možných príčin odklonu Slovinska z úspeš- nej demokratizačnej cesty, v tejto práci sa ukázalo, že najzásadnejšie z nich môžu mať korene v období slovinskej tranzície, ktorá prebehla prostredníctvom kompromisu a kedy si Slovinsko zvolilo postupnú tran- zíciu generujúcu v neskoršej fáze viacero negatívnych efektov, ako naprí- klad brzdenie reforiem a spomalenie tempa transformácie, a súvisiacu aj s negatívnym fenoménom vysokého levelu reprodukcie elít, a v období prístupových rozhovorov Slovinska do EÚ, kedy Slovinsko prebralo eu- rópske normy príliš povrchne a bez správnej implementácie, čo sa stalo základom pre vznik neformálnych inštitúcií podrývajúcich fungovanie formálnych inštitúcií v Slovinsku. Problémy slovinskej demokracie boli pre mnohých šokom a viacerí odborníci si kládli otázku, čo sa zrazu zme- nilo v slovinskom systéme a politike, čoraz viac sa však zdá, že kríza

74 ZÁVER demokracie v Slovinsku bola vyústením hlbokých štrukturálnych prob- lémov, ktorých základ vznikol už v priebehu postkomunistickej tranzície či prístupového procesu do EÚ. Slovinsku sa nakoniec podarilo prekonať hlavné dopady finančnej krízy a vyhnúť sa gréckemu osudu (Krašovec and Johannsen 2016, 314), v krajine však aj po pominutí ekonomickej krízy zostala prítomná poli- tická kríza a vážne problémy demokratického zriadenia. Posledné parla- mentné voľby sa v Slovinsku konali v júni 2018 a ich víťazom sa opäť stal Janez Janša spájaný s viacerými korupčnými kauzami a pokusmi o získa- nie vplyvu v médiách. Nepodarilo sa mu však zostaviť vládu, a tak sa no- vým slovinským premiérom stal v auguste 2018 bývalý herec Marjan Šarec, líder strany Kandidátka Marjana Šareca. Ten však vytvoril len menšinovú vládu piatich politických strán a mnohí analytici jej predpo- vedajú nestabilitu a neschopnosť vydržať po celé funkčné obdobie. Exis- tuje teda riziko, že ani tejto vláde sa nepodarí dokončiť všetky potrebné reformy, bez ktorých sa Slovinsko pravdepodobne nedostane z demokratickej krízy. Okrem toho, vysokú popularitu si stále drží Janšova strana SDS, ktorá začala v kampaniach populisticky využívať tému mig- rácie, čo môže byť ďalším negatívom pre slovinskú demokraciu. Ak slo- vinská vláda nedokáže z pozície menšinovej vlády presadzovať program a reformy alebo dokonca dôjde k jej rozpadu pred uplynutím funkčného obdobia, minimálne v najbližších rokoch zrejme nebudeme svedkami vý- razného zlepšenia stavu demokracie v krajine.

POUŽITÉ ZDROJE

Použité zdroje

Primárne zdroje

Bertelsmann Stiftung. 2012. Transformation Index BTI 2012: Slovenia Country Report, https://www.bti-project.org/en/reports/country-reports/detail/itc/svn/ity/2012/itr/ecse/ (accessed February 22, 2019).

Bertelsmann Stiftung. 2014. Transformation Index BTI 2014: Slovenia Country Report, https://www.bti-project.org/en/reports/country-reports/detail/itc/svn/ity/2014/itr/ecse/ (accessed February 22, 2019).

Bertelsmann Stiftung. 2016. Transformation Index BTI 2016: Slovenia Country Report, https://www.bti-project.org/en/reports/country-reports/detail/itc/svn/ity/2016/itr/ecse/ (accessed February 22, 2019).

European Commission. 2016. Conditions for membership, https://ec.eu- ropa.eu/neighbourhood-enlargement/policy/conditions-mem- bership_en (accessed March 19, 2019).

Freedom House. 2018. Nations in Transit 2018: Slovenia, https://freedo- mhouse.org/report/nations-transit/2018/slovenia (accessed February 21, 2019).

Legatum Institute. 2018. The Legatum Prosperity Index 2018, https://www.prosperity.com/rankings?pinned=SVN&filter= (accessed February 21, 2019).

The Economist Intelligence Unit. 2018. The Economist Intelligence Unit´s Democracy Index: Slovenia, https://infographics.economist.com/2018/DemocracyIndex/ (accessed February 21, 2019).

77 POUŽITÉ ZDROJE

Sekundárne zdroje Adam, Frane. 1994. „After four years of democracy: fragility and stability.“ In Small societies in transition: the case of Slovenia, ed. Frane Adam, and Gregor Tomc, 35-50. Ljubljana: University of Ljubljana.

Adam, Frane, and Matej Makarovič. 2002. „Postcommunist Transition and Social Sciences: The Case of Slovenia.“ East European Quarterly 36 (3): 365-383, https://eds-a-ebscohost- com.ezproxy.muni.cz/eds/pdfviewer/pdfviewer?vid=4&sid=b6036108 -1e2c-4d38-80ef-bed5d70c3b33%40sdc-v-sessmgr06 (accessed March 19, 2019).

Adam, Frane, Tomšič, Matevž, and Primož Kristan. 2008. „Political elite, civil society, and type of capitalism: Estonia and Slovenia.“ East Euro- pean Quarterly 42 (1): 43-67, https://eds-b-ebscohost- com.ezproxy.muni.cz/eds/pdfviewer/pdfviewer?vid=2&sid=a92c6862- cb16-48fa-bc44-d7734713c9dd%40pdc-v-sessmgr03 (accessed March 29, 2019).

Adam, Frane, Kristan, Primož, and Matevž Tomšič. 2009. „Varieties of capitalism in Eastern Europe (with special emphasis on Estonia and Slovenia).“ Communist and Post-Communist Studies 42 (1): 65-81, https://www-sciencedirect-com.ezproxy.muni.cz/science/article/pii/S0967067X09000087? (accessed April 2, 2019).

Adam, Frane, and Matevž Tomšič. 2012. „The Dynamics of Elites and the Type of Capitalism: Slovenian Exceptionalism?“ Historical Social Re- search 37 (2): 53-70, https://www.jstor.org/stable/41636576?read- now=1&seq=1#page_scan_tab_contents (accessed March 20, 2019).

Albi, Anneli. 2005. EU Enlargement and the Constitutions of Central and Eastern Europe. Cambridge; New York: Cambridge University Press.

Bernhagen, Patrick. 2009. „Measuring Democracy and Democratiza- tion.“ In Democratization, ed. Christian W. Haerpfer et al., 24-40. Oxford; New York: Oxford University Press.

78 POUŽITÉ ZDROJE

Bernik, Ivan. 1994. „The rise and fall of civil society project.“ In Small societies in transition: the case of Slovenia, ed. Frane Adam, and Gregor Tomc, 9-21. Ljubljana: University of Ljubljana.

Bibič, Adolf. 1993. „The emergence of pluralism in Slovenia.“ Communist and Post-Communist Studies 26 (4): 367-386, https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/0967067X9390028P (accessed February 23, 2019).

Börzel, Tanja A. 1999. „Towards Convergence in Europe? Institutional Adaptation to Europeanization in Germany and Spain.“ Journal of Com- mon Market Studies 39 (4): 573-596, https://onlineli- brary.wiley.com/doi/abs/10.1111/1468-5965.00197 (accessed April 12, 2019).

Brinar, Irena. 1999. „Slovenia: from Yugoslavia to the European Union.“ In Back to Europe: Central and Eastern Europe and the European Union, ed. Karen Henderson, 241-257. London; Philadelphia: UCL Press.

Brinar, Irena, and Marjan Svetličič. 1999. „Enlargement of the European Union: the case of Slovenia.“ Journal of European Public Policy 6 (5): 802-821, https://www.tandfonline.com/doi/abs/10.1080/135017699343397 (accessed March 29, 2019).

Bucik, Marko. 2013. „Slovenia in turmoil.“ OpenDemocracy, https://www.opendemocracy.net/en/slovenia-in-turmoil/ (accessed March 27, 2019).

Bučar, Bojko. 2004. „Independence and Integration into the Interna- tional Community: A Window of Opportunity.“ In Slovenia: from Yugo- slavia to the European Union, ed. Mojmir Mrak, Matija Rojec, and Carlos Silva-Jáuregui, 32-52. Washington: World Bank, https://openknowledge.worldbank.org/handle/10986/15032 (accessed March 12, 2019).

79 POUŽITÉ ZDROJE

Bugarič, Bojan. 2015. „A crisis of constitutional democracy in post-Com- munist Europe: „Lands in-between“ democracy and authoritarianism.“ International Journal of Constitutional Law 13 (1): 219-245, https://www.researchgate.net/publication/277944344_A_cri- sis_of_constitutional_democracy_in_post-Communist_Europe_Lands_in- between_democracy_and_authoritarianism (accessed April 12, 2019).

Bugarič, Bojan, and Alenka Kuhelj. 2015. „Slovenia in crisis: A tale of un- finished democratization in East-Central Europe.“ Communist and Post- Communist Studies 48 (4): 273-279, https://www-sciencedirect- com.ezproxy.muni.cz/science/article/pii/S0967067X15000495? (accessed April 2, 2019).

Bukowski, Charles. 1999. „Slovenia´s transition to democracy: theory and practice.“ East European Quarterly, 33 (1): 69-96, https://eds-b-ebscohost- com.ezproxy.muni.cz/eds/pdfviewer/pdfviewer?vid=4&sid=505688cd- 2d7d-47fa-b46b-c01a76cee895%40sessionmgr4007 (accessed April 2, 2019).

Cameron, David R. 2005. „The Challenges of EU Accession for Post-Com- munist Europe.“ Center for European Studies – Central and Eastern Euro- pean Working Paper Series 60, https://www.semanticscholar.org/paper/The-Challenges-of-EU-Accession-for-Post-Communist-Cam- eron/6b7af221bd4752dffecbcf048e917ad952c8444a (accessed April 2, 2019).

Carothers, Thomas. 1997. „Democracy Without Illusions.“ Foreign Af- fairs 76 (1): 85-99, https://www.jstor.org/stable/20047911?read- now=1&seq=1#page_scan_tab_contents (accessed April 3, 2019).

Dabrowski, Marcin. 2012. „Shallow or Deep Europeanisation? The Une- ven Impact of EU Cohesion Policy on the Regional and Local Authorities in Poland.“ Environment and Planning C: Government and Policy 30 (4):

80 POUŽITÉ ZDROJE

730-745, https://journals.sagepub.com/doi/pdf/10.1068/c1164r#arti- cleCitationDownloadContainer (accessed April 12, 2019).

Dahl, Robert. 2001. O demokracii: Průvodce pro občany. Praha: Portál.

Diamond, Larry. 2008. „The Democratic Rollback: The Resurgence of the Predatory State.“ Foreign Affairs 87 (2): 36-48, https://www.jstor.org/stable/20032579?seq=1#metadata_info_tab_contents (accessed April 6, 2019).

Dobovšek, Bojan, and Gorazd Meško. 2008. „Informal Networks in Slo- venia: A Blessing or a Curse?“ Problems of Post-Communism 5 (22): 25- 37, https://www.researchgate.net/publication/250174363_Infor- mal_Networks_in_Slovenia_A_Blessing_or_a_Curse (accessed April 27, 2019).

Drulák, Petr a kol. 2008. Jak zkoumat politiku: kvalitativní metodologie v politologii a mezinárodních vztazích. Praha: Portál.

Druláková, Radka. 2000. „Slovinská cesta do Evropy.“ Mezinárodní vztahy 35 (4): 77-93, https://mv.iir.cz/article/view/1282 (accessed April 2, 2019).

Dvořáková, Vladimíra, and Jiří Kunc. 1994. O přechodech k demokracii. Praha: Sociologické nakladatelství.

Fink-Hafner, Danica. 1992. „Political Modernization in Slovenia in the 1980s and the Early 1990s.“ Journal of Communist Studies and Transi- tion Politics 8 (4): 210-226, https://www.researchgate.net/publication/232843277_Political_Modernization_in_Slove- nia_in_the_1980s_and_the_Early_1990s (accessed March 11, 2019).

81 POUŽITÉ ZDROJE

Gerring, John. 2007. Case study research: principles and practices. New York: Cambridge University Press.

Gower, Jackie. 1999. „EU policy to central and eastern Europe.“ In Back to Europe: Central and Eastern Europe and the European Union, ed. Ka- ren Henderson, 3-19. London; Philadelphia: UCL Press.

Grabbe, Heather, and Kirsty Hughes. 1998. Enlarging the EU Eastwards. Herndon: Royal Institute of International Affairs.

Greskovits, Béla. 2015. „The Hollowing and Backsliding of Democracy in East Central Europe.“ Global Policy 6: 28-37, https://onlineli- brary.wiley.com/doi/pdf/10.1111/1758-5899.12225 (accessed April 5, 2019).

Grødeland, Åse Berit. 2007. „´Red Mobs´, ´Yuppies´, ´Lamb Heads´ and Others: Contacts, Informal Networks and Politics in the Czech Republic, Slovenia, Bulgaria and Romania.“ Europe-Asia Studies 59 (1): 217-252, https://www.jstor.org/stable/20451347?seq=1#metadata_info_tab_contents (accessed April 12, 2019).

Grugel, Jean. 2002. Democratization: a critical introduction. Houndmills: Palgrave.

Guardiancich, Igor. 2012. „The Uncertain Future of Slovenian Excep- tionalism.“ East European Politics and Societies 26 (2): 380-399, https://journals.sagepub.com/doi/full/10.1177/0888325411415518 (accessed March 19, 2019).

Guardiancich, Igor. 2016. „Slovenia: The End of a Success Story? When a Partial Reform Equilibrium Turns Bad.“ Europe-Asia Studies 68 (2): 205-231, https://eds-a-ebscohost- com.ezproxy.muni.cz/eds/pdfviewer/pdfviewer?vid=4&sid=41121cdf- c605-4353-b09c-47727c396f25%40sessionmgr120 (accessed April 18, 2019).

82 POUŽITÉ ZDROJE

Guasti, Petra, Dobovšek, Bojan, and Branko Ažman. 2012. „Deficiencies in the Rule of Law in Slovenia in the Context of Central and Eastern Eu- rope.“ Varstvoslovje: Journal of Criminal Justice and Security 14 (2): 175- 190, https://www.researchgate.net/publication/288635924_Deficien- cies_in_the_Rule_of_Law_in_Slovenia_in_the_context_of_Cen- tral_and_Eastern_Europe_Varstvoslovje (accessed March 20, 2019).

Haček, Miro, Kukovič, Simona and Marjan Brezovšek. 2013. „Problems of corruption and distrust in political and administrative institutions in Slovenia.“ Communist and Post-Communist Studies 46 (2): 255-261, https://www-sciencedirect-com.ezproxy.muni.cz/science/article/pii/S0967067X13000135? (accessed March 20, 2019).

Hancock, Dawson R., and Bob Algozzine. 2011. Doing case study research: a practical guide for beginning researchers. New York: Teachers College Press.

Hansen, Lene. 1996. „Slovenian Identity: State-Building on the Balkan Border.“ Alternatives: Global, Local, Political, 21 (4): 473-495, https://www.jstor.org/stable/40644873?seq=1#metadata_info_tab_contents (accessed March 29, 2019).

Harris, Erika. 2002. Nationalism and democratization: Politics of Slo- vakia and Slovenia. Aldershot: Ashgate.

Hassenstab, Christine M. 2017. „Where does Europe end? A conclusion.“ In Building democracy in the Yugoslav successor states: accomplishments, setbacks, challenges since 1990, ed. Sabrina P. Ramet, Christine M. Has- senstab, and Ola Listhaug, 395-422. Cambridge: Cambridge University Press.

Hendl, Jan. 2008. Kvalitativní výzkum: Základní teorie, metody a ap- likace. 2nd ed. Praha: Portál.

83 POUŽITÉ ZDROJE

Huntington, Samuel P. 2008. Třetí vlna: demokratizace na sklonku dva- cátého století. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury.

Iglič, Hajdeja, and Andrej Rus. 2000. „From elite reproduction to elite adaptation: the dynamics of change in personal network of Slovenian elites.“ Družboslovne Razprave 16 (32/33): 95-111, https://www.researchgate.net/publication/264877629_From_Elite_Reproduc- tion_to_Elite_Adaptation_The_Dynamics_of_Change_in_Personal_Net- works_of_Slovenian_Elites (accessed February 27, 2019).

Inotai, András, and Peter Stanovnik. 2004. „EU Membership: Rationale, Costs, and Benefits.“ In Slovenia: from Yugoslavia to the European Union, ed. Mojmir Mrak, Matija Rojec, and Carlos Silva-Jáuregui, 353-366. Washington: World Bank, https://openknowledge.worldbank.org/handle/10986/15032 (accessed March 12, 2019).

Irwin, Zachary T. 2017. „The importance of tolerance: Intolerance and its consequences in the Yugoslav successor states.“ In Building democracy in the Yugoslav successor states: accomplishments, setbacks, challenges since 1990, ed. Sabrina P. Ramet, Christine M. Hassenstab, and Ola Listhaug, 58-86. Cambridge: Cambridge University Press.

Kořan, Michal. 2008. „Jednopřípadová studie.“ In Jak zkoumat politku: Kvalitativní metodologie v politologii a mezinárodních vztazích, ed. Petr Drulák et al., 29-61. Praha: Portál.

Koyama, Yoji. 2003. „The Transition to a Market Economy in the Succes- sor States of Former Yugoslavia: Differences of North and South.“ Insti- tute for World Economics Working Papers 135 https://ideas.repec.org/p/iwe/workpr/135.html (accessed April 2, 2019).

Krašovec, Alenka, and Lars Johannsen. 2016. „Recent Developments in Democracy in Slovenia.“ Problems of Post-Communism 63 (5/6): 313- 322, https://eds-a-ebscohost- com.ezproxy.muni.cz/eds/pdfviewer/pdfviewer?vid=3&sid=1a87c86b-

84 POUŽITÉ ZDROJE

7495-4fa7-950e-37f7ba398beb%40sessionmgr101 (accessed April 2, 2019).

Krašovec, Alenka, and Sabrina P. Ramet. 2017. „Liberal democracy in Slovenia: From seventh heaven to the lobby of hell in only two dec- ades?“ In Building democracy in the Yugoslav successor states: accomplishments, setbacks, challenges since 1990, ed. Sabrina P. Ramet, Chris- tine M. Hassenstab, and Ola Listhaug, 256-286. Cambridge: Cambridge University Press.

Kuzmanić, Tonči. 2002. „Slovenia: From Yugoslavia to the Middle of No- where?“ In Democratization in Central and Eastern Europe, ed. Mary Kaldor and Ivan Vejvoda, 121-134. London: Continuum.

Lavrač, Vladimir, and Boris Majcen. 2006. „Economic issues of Slove- nia´s accession to the EU.“ Institute for Economic Research - Working Pa- per 31, https://www.researchgate.net/publication/265671134_ECO- NOMIC_ISSUES_OF_SLOVENIA'S_ACCESSION_TO_THE_EU (accessed April 2, 2019).

Levitsky, Steven, and Lucan Way. 2015. „The Myth of Democratic Reces- sion.“ In Democracy in Decline?, ed. Larry Diamond and Marc F. Plattner, 58-76. Baltimore: Johns Hopkins University Press.

Linz, Juan J., and Alfred Stepan. 1996. Problems of Democratic Transition and Consolidation: Southern Europe, South America, and Post-Communist Europe. Baltimore: Johns Hopkins University Press.

Makarovič, Matej, and Matevž Tomšič. 2015. „Democrats, authoritarians and nostalgics: Slovenian attitudes toward democracy.“ Innovative Is- sues and Approaches in Social Sciences 8 (3): 8-30, http://www.iiass.com/pdf/IIASS-2015-no3-art01.pdf (accessed April 29, 2019).

Mandelc, Damjan, and Tjaša Učakar. 2011. „Perforated Democracy: Dis- integration, State-building, Europeanisation and the Erased of

85 POUŽITÉ ZDROJE

Slovenia.“ Revija za sociologiju 41 (1): 27-49, https://pdfs.semanticscholar.org/1a2a/c88563ed1ff91663ea04dba7d0ce91baefbb.pdf?_g a=2.9920373.1352381793.1556961134-90191914.1554993852 (accessed April 2, 2019).

Miheljak, Vlado. 2006. „Slovenia in central Europe: Merely meteorologi- cal or a value kinship?“ In Democracy and Political Culture in Eastern Eu- rope, ed. Hans-Dieter Klingemann, Dieter Fuchs, and Jan Zielonka, 119- 147. New York: Routledge.

Mounk, Yascha. 2018. The People vs. Democracy: Why Our Freedom is in Danger and How to Save it. Cambridge: Harvard University Press.

Novak, Marja. 2018. „Slovenian PM Cerar resigns as pressure mounts ahead of election.“ Reuters, https://www.reuters.com/article/us-slovenia-politics/slovenian-pm-cerar-resigns-as-pressure-mounts-ahead-of- election-idUSKCN1GQ358 (accessed April 2, 2019).

Ó Beacháin, Donnacha, Sheridan, Vera, and Sabina Stan. 2012. Life in post-communist Eastern Europe after EU membership: happy ever after? London; New York: Routledge.

Plavšak, Kristina. 2001. „Coming home to Europe: The reconstruction of Slovene national identity in relation to Europe.“ In National and Euro- pean Identities in EU Enlargement: views from Central and Eastern Eu- rope, ed. Petr Drulák, 79-94. Prague: Institute of International Relations.

Potočnik, Janez, and Jaime Garcia Lombardero. 2004. „Slovenia´s Road to Membership in the European Union.“ In Slovenia: from Yugoslavia to the European Union, ed. Mojmir Mrak, Matija Rojec, and Carlos Silva- Jáuregui, 367-380. Washington: World Bank, https://openknowledge.worldbank.org/handle/10986/15032 (accessed March 12, 2019).

86 POUŽITÉ ZDROJE

Radaelli, Claudio M. 2003. „The Europeanization of Public Policy.“ In The Politics of Europeanization, ed. Kevin Featherstone and Claudio Ra- daelli, 27-56. Oxford: Oxford University Press.

Ramet, Sabrina Petra. 1997. „Democratization in Slovenia – the second stage.“ In Politics, power, and the struggle for democracy in South-East Europe, ed. Karen Dawisha and Bruce Parrott, 189-225. Cambridge: Cambridge University Press.

Rojec, Matija, Šušteršič, Janez, Vasle, Boštjan, Bednaš, Marijana, and Slavica Jurančič. 2004. „The Rise and Decline of Gradualism in Slovenia.“ Post-Communist Economies 16 (4): 459-482, https://www.tandfonline.com/doi/abs/10.1080/14631370420003095 66 (accessed March 3, 2019).

Rose, Richard. 2009. „Democratic and Undemocratic States.“ In Democ- ratization, ed. Christian W. Haerpfer, 10-23. Oxford; New York: Oxford University Press.

Říchová, Blanka. 2000. Přehled moderních politologických teorií. Praha: Portál.

Říchová, Blanka. 2002. Úvod do současné politologie: srovnávací analýza demokratických politických systémů. Praha: Portál.

Skovajsa, Marek. 2004. „Teorie demokracie.“ In Úvod do studia politické vědy, ed. Ladislav Cabada, and Michal Kubát et al., 2nd ed., 321-361. Praha: Eurolex Bohemia.

Stanojević, Miroslav. 2012. „The Rise and Decline of Slovenian Corpo- ratism: Local and European Factors.“ Europe-Asia Studies, 64 (5): 857- 877, https://www.tandfonline.com/doi/full/10.1080/09668136.2012.6815 40?needAccess=true&instName=Masaryk+University (accessed April 12, 2019).

87 POUŽITÉ ZDROJE

Tomc, Gregor. 1994. „Life in transition: From socialism to post-socialism and beyond.“ In Small societies in trasition: the case of Slovenia, ed. Frane Adam, and Gregor Tomc, 22-33. Ljubljana: University of Ljubljana.

Tomšič, Matevž, and Lea Prijon. 2014. „Ideological Profile and Crisis Discourse of Slovenian Elites.“ Politics in Central Europe – The Journal of the Central European Political Science Association 10 (1): 53-74, https://www.politicsincentraleurope.eu/documents/file/Obal_vol- ume%2010_N1_2014.pdf (accessed March 20, 2019).

Toplak, Jurij. 2006. „The parliamentary election in Slovenia, October 2004.“ Electoral Studies 25 (4): 825-831, https://www-sciencedirect- com.ezproxy.muni.cz/science/article/pii/S0261379405001071? (accessed April 2, 2019).

Vachudova, Milada Anna. 2009. „Corruption and Compliance in the EU´s Post-Communist Members and Candidates.“ Journal of Common Market Studies 47: 43-62, https://onlineli- brary.wiley.com/doi/epdf/10.1111/j.1468-5965.2009.02013.x (accessed April 4, 2019).

Whitehead, Lawrence. 2002. Democratization: Theory and Experience. Oxford; New York: Oxford University Press

Yin, Robert K. 2003. Applications of case study research. Thousand Oaks: Sage Publications.

Yin, Robert K. 2014. Case study research: design and methods. Los Ange- les: Sage.

Zajc, Drago. 2000. „Political Transition and Democracy in Slovenia.“ Croatian International Relations Review 6 (20/21): 127-134, https://hrcak.srce.hr/7112 (accessed March 2, 2019).

88 POUŽITÉ ZDROJE

Zgaga, Blaž. 2009. „Slovenia´s drift from democracy.“ The Guardian, https://www.theguardian.com/commentisfree/libertycen- tral/2009/jul/19/slovenia-democracy (accessed March 12, 2019).

POUŽITÉ ZDROJE