FAKULTA SOCIÁLNÍCH VĚD Institut politologických studií
Diplomová práce
2012 Mária Pešeková
1
UNIVERZITA KARLOVA V PRAZE FAKULTA SOCIÁLNÍCH VĚD Institut politologických studií
Mária Pešeková
CDU – konzervatívna strana? Analýza diskusie o ideovom smerovaní CDU
Diplomová práca
Praha 2012
2
Autor práce: Mária Pešeková
Vedúci práce: PhDr. Josef Mlejnek, Ph.D. Oponent práce: Dátum obhajoby: 2012 Hodnotenie:
3
Bibliografický záznam
PEŠEKOVÁ, Mária. CDU – konzervatívna strana? Analýza diskusie o ideovom smerovaní CDU. Praha, 2011. 116 s. Diplomová práce (Mgr.) Univerzita Karlova, Fakulta sociálních věd, Institut politologických studií. Katedra politologie. Vedoucí diplomové práce PhDr. Josef Mlejnek, Ph.D.
Abstrakt Diplomová práce „CDU – konzervativní strana? Analýza diskuse o ideovém směřování CDU“ se zabývá Křesťanskodemokratickou unií jako všelidovou stranou a jejím programovým směřováním pod vedením Angely Merkelové. Práce rozebírá historii CDU a její pozici ve stranickém systému. Téma programové diskuse autorka zasazuje do širšího kontextu teorie politických stran a narůstající nedůvěry voličů vůči politickým stranám. Hlavní analýzu tvoří poslední část věnována vztahu mezi CDU a církvi jakožto jejího tradičního partnera a programovým otázkám v oblasti bioetiky, rodinné politiky, integrace přistěhovalců a národní identity, zrušení všeobecné vojenské povinnosti a energetické politiky. CDU se od rozplynutí katolického milieu potýká s problémy pramenícími ze sekularizace společnosti a postupně i poklesem voličské podpory. Liberalizačnímu trendu ve společnosti se CDU jako catch-all party zcela přizpůsobuje a opouští své někdejší ideové pozice. Programová změna a posun směrem doleva do středu politického spektra vyvolává řadu kritických iniciativ na adresu CDU a to jak uvnitř strany, tak i v řadách bývalých členů CDU. Strana podle nich ztratila konzervativní identitu a opustila jeden ze třech pilířů své politiky, ke kterým se formálně hlásí. Vytváří se tím prozatím neřešitelná situace, jak na jedné straně uspokojit kmenové voliče, požadující uchování tradičních postojů a na druhé straně získat nové voliče, kteří jsou ideově zcela neukotvení.
Abstract Diploma thesis „CDU – Conservative Party? Analysis of the debate on CDU's policies and idea program“ deals with Christian Democratic Union as a catch-all party and with its currently idea course since the leading by Angela Merkel. The thesis analyses the history of CDU and their position in the German party system. This topic is focused on in the last part
4 where the relation between CDU and church, as a traditional partner, is described as well the questions connected with bioethics, family policy, integration of immigrants, national identity, cancelling of military duty and energy (power plant) policy. CDU after melting of catholic milieu meets problems which are concluded from the society secularization and therefore with decreasing of voters support. The liberalization tendency in the society affects also the CDU party which follows this trend and leaves the originally ideas. This program change and drifting the party to the left of the centre of political spectrum causes some movement critical to CDU, initiated by actual as well former party members. According them the party lost the conservative identity and leaves one of the pillars of the own policy which is formally declared. This creates an insoluble situation in which the traditional voters are not satisfied, on the other hand the party is not able to catch new potential voters.
Klíčová slova Spolková republika Německo, Křesťansko-demokratická unie (CDU), politická strana, stranický systém, katolicismus, konzervatismus, všelidová strana, zklamání z politických stran, rodinná politika, bioetika, Angela Merkelová
Keywords Federal Republic of Germany, Christian-Democratic Union, political party, Catholicism, Conservatism, catch-all party, disappointment of the political parties, family policy, bioethics, Angela Merkel
Rozsah práce: 269 116 znaků s mezerami bez abstraktu a příloh
5
Prohlášení
Prohlašuji, že jsem předkládanou práci zpracovala samostatně a použila jen uvedené prameny a literaturu. Prohlašuji, že práce nebyla využita k získání jiného titulu. Souhlasím s tím, aby práce byla zpřístupněna pro studijní a výzkumné účely.
V Praze dne 9.1.2012 Mária Pešeková
6
Poďakovanie
Ďakujem Bohu za talenty, ktorými ma obdaril, rodičom za výchovu a všetku podporu, švagrovi Robertovi Schusterovi za inšpiráciu pri výbere témy a vedúcemu práce Josefovi Mlejnkovi za trpezlivosť a láskavý prístup.
V Košiciach dňa 6. 1. R. P. 2012 Mária Pešeková
7
Institut politologických studií Teze diplomové práce „CDU - konzervativní strana? Analýza diskuse o ideovém směřování CDU“
Předběžná náplň práce: Diplomová práce "CDU - konzervativní strana? Analýza diskuse o ideovém směřování CDU" se zabývá Křesťanskodemokratickou unií jako všelidovou stranou a jejím programovým směřováním pod vedením Angely Merkelové. Od druhé poloviny 90. letech se CDU musela potýkat s problémy pramenícími ze sekularizace společnosti a postupně i s poklesem voličské podpory. Začala se z pravého středu politického spektra posouvat do jeho středu, což vyvolalo (a vyvolává) řadu kritických iniciativ na adresu CDU a to jak uvnitř strany, tak i v řadách bývalých členů CDU. CDU podle nich ztratila konzervativní identitu a opustila jeden ze třech pilířů své politiky, ke kterým se formálně hlásí. Diplomová práce rozebírá tuto diskusi a důvody kritiky CDU.
8
9
Obsah
PROHLÁŠENÍ ...... 6 OBSAH ...... 10 ÚVOD...... 12 1. PROGRAMOVÉ VÝCHODISKÁ ...... 14 1.1 Konzervativizmus ...... 14 1.2 Politický katolicizmus ...... 16 1.3 Kresťanskodemokratická stranícka rodina ...... 19 2. NEMECKÝ POLITICKÝ SYSTÉM ...... 21 2.1 Politické strany v nemeckom politickom systéme...... 21 2.2 Úloha a pojem politických strán v SRN ...... 22 2.2.1 Úlohy politických strán v SRN podľa Základného zákona ...... 22 2.2.2 Úlohy politických strán v SRN podľa Zákona o politických stranách ...... 23 2.2.3 Úlohy politických strán v SRN podľa politickej vedy ...... 24 2.3 Aktuálna diskusia o kríze politických strán ...... 25 2.3.1 SRN ako „stranícky štát“ (Parteienstaat) ...... 25 2.3.2 Nespokojnosť s politickými stranami (Parteienverdrossenheit) ...... 26 2.3.3 Nový typ politických strán?...... 32 2.4 Vnútorná organizácia politických strán v SRN ...... 33 2.5 Vývoj nemeckého povojnového straníckeho systému a postavenie CDU/CSU v ňom ...... 35 2.5.1 Obdobie formovania systému ...... 35 2.5.2 Koncentrácia systému...... 36 2.5.3 Transformačná fáza ...... 37 2.5.4 Stabilizačná fáza ...... 38 2.5.5 Fluidný systém ...... 39 3. HISTÓRIA CDU...... 41 3.1 Založenie strany a éra Konrada Adenauera...... 41 3.2 CDU v 60. rokoch ...... 46 3.3 Stranícka reforma CDU v 70. rokoch ...... 48 3.4 Kohlova éra v 80. rokoch ...... 54 3.5 Kohlova éra po znovuzjednotení Nemecka ...... 58 3.6 Roky v opozícii (1998-2002) ...... 62 4. CDU POD VEDENÍM ANGELY MERKELOVEJ ...... 65 4.1 Pozícia Angely Merkelovej v strane ...... 65 4.2 Štýl vládnutia a politický svet Angely Merkelovej ...... 68 5. PROGRAMOVÁ DISKUSIA CDU PO ROKU 2001 ...... 70 5.1 CDU a katolícka cirkev ...... 71 5.1.1 Kancelárka verejne kritizuje pápeža ...... 71 5.1.2 Pracovný kruh angažovaných katolíkov (AEK) ...... 73 5.2 Bioetické otázky ...... 74 5.2.1 Ochrana života – potraty a eutanázia ...... 74 5.2.2 Genetický výskum ...... 76 5.2.3 Predimplantačná diagnostika (PID) ...... 78 5.2.4 Financovanie umelého oplodnenia...... 79 5.3 Rodinná politika ...... 80 5.3.1 Pojem rodiny ...... 80 5.3.2 Zlúčenie kariéry s rodinou a inštitucionalizovaná starostlivosť o deti ...... 82 5.4 Integrácia a „Leitkultur“ ...... 85 5.5 Zrušenie všeobecnej povinnej vojenskej služby ...... 90 5.6 Atómový obrat ...... 91 5.7 Vnútrostranícka reakcia ...... 92
10
5.7.1 Werner Münch……………………………………………….……………………….………………………. 93 5.7.2 Erwin Teufel ...... 93 5.7.3 Akcia stop ľavicovému trendu CDU...... 94 5.7.4 Mach-mit-Partei...... 97 5.7.5 Berlínsky kruh………………………………………………………………………………………………….Chyba! Záložka není definována.
ZÁVER...... 100 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATURY...... 102
11
Úvod
Nemecká Kresťanskodemokratická únia – Christlich demokratische Union Deutschlands (CDU) patrí do rodiny kresťanskodemokratických strán, na ose politického spektra sa radí do stredu a pravého stredu a z hľadiska organizačnej štruktúry ide o všeľudovú stranu zastupujúcu záujmy rôznych spoločenských vrstiev. Tento typ politických strán usiluje osloviť a získať čo najviac voličov (aspoň 30 %), takže patrí k veľkým stranám, je mysliteľná len ako súčasť zastupiteľskej demokracie parlamentného alebo prezidentského typu a neformuluje ideologický systém, ale disponuje vedúcimi politickými ideami [Zolleis 2008: 32]. Z hľadiska svojej členskej základne presahujúcej pol milióna straníkov je najväčšou nemeckou politickou stranou. CDU vznikla ako všeľudová/catch-all strana. V povojnovom období CDU neopomenuteľným spôsobom utvárala nemecké dejiny. Z ôsmich kancelárov patrilo do jej radov päť (K. Adenauer, L. Erhard, K. G. Kiesinger, H. Kohl a A. Merkelová), ktorí boli pri moci dvojnásobne dlhšie než kancelári sociálnych demokratov. Úspešnosť CDU po druhej svetovej vojne spočívala v kombinácii tradičných hodnôt s programom sociálne trhového hospodárstva, ale tiež z jej integrujúcej sily a schopnosti bezkonkurenčne obsadiť pravú časť politického spektra. V 90. rokoch však aj na CDU doľahli problémy ostatných európskych kresťanskodemokratických strán spočívajúcich v sekularizácii spoločnosti a poklese voličskej podpory. V súvislosti s premenou spoločnosti a pod vedením Angely Merkelovej začala CDU čoraz viac zdôrazňovať heslo politického stredu a meniť akcent na niektoré programové otázky. Po straníckom zjazde v Lipsku v roku 2003 sa s prvou výraznou kritikou ozval Friedrich Merz, keď hovoril o „ľavicovom smerovaní CDU“. Zvlášť ale v období veľkej koalície s SPD (2005-2009) bolo nutné uzatvárať programové kompromisy, ktoré podľa kritikov viedli ku strate konzervatívnej identity CDU. V priebehu vlády A. Merkelovej sa objavilo niekoľko iniciatív, za ktorými väčšinou stáli členovia či bývalí členovia CDU. Ideové spory a programové diskusie sú prítomné v každej politickej strane, najmä ale u strán všeľudového typu s rôznymi ideovými krídlami. Po rozpustení sociálnych milieu sa kresťanskí demokrati dostávajú do neriešiteľného sporu, ako si uchovať kmeňových voličov, požadujúcich tradičné postoje a na druhej strane získať ideovo neukotvených nových voličov. Zvolené obdobie je vybrané preto, lebo po afére s financovaním strany sa vydala CDU na cestu obnovy a od roku 2000 je pod vedením A. Merkelovej, ktorá zmenila jej tvár zásadným
12 spôsobom. Strana sa vydala na cestu výraznej modernizácie, napriek tomu strácala členov aj voličov, ktorí prechádzajú buď do tábora nevoličov, alebo dávajú prednosť liberálnej FDP. Konzervatívna tradícia je len jedným z troch východísk, ku ktorým sa kresťanskí demokrati hlásia vedľa liberálnej a kresťanskodemokratickej identity. Konzervatívny prúd však v Nemecku nemá žiadnu relevantnú alternatívu než CDU. Andreas Rödder v CDU vidí zvláštnu renesanciu konzervatívneho myslenia v Nemecku. Je preto na mieste položiť si otázku, či možno CDU považovať za konzervatívnu stranu. K tomu mi slúžia teoretické programové východiská, ktoré stáli na počiatku zrodu CDU – konzervatívne myslenie, politický katolicizmus a kresťanskodemokratická stranícka rodina. Svoju analýzu zasadzujem do širšieho kontextu nemeckého politického systému a aktuálnej diskusie o budúcnosti všeľudových politických strán v Nemecku. Všeľudové strany strácajú svoju mobilizačnú schopnosť a keďže nemecká povojnová demokracia je bytostné spojená s existenciou (všeľudových) politických strán, núka sa otázka o budúcnosti politického systému ako takého. Ďalej sa zaoberám postavením CDU v straníckom systéme Nemecka a jej historickým vývojom. Z neho je zjavné, že modernizačné prvky sa začali prejavovať už počas predsedníctva H. Kohla. Poslednou časťou je samotná analýza programovej diskusie na základe programových pozícií a realizovanej exekutívnej politiky. Ideová diskusia sa týka bioetických otázok, rodinnej politiky, integrácie prisťahovalcov a patriotizmu, zrušenia povinnej vojenskej služby a energetickej politiky. Na záver predstavujem niektoré stranícke iniciatívy, ktoré volajú po návrate ku konzervatívnej politike a s nevôľou sledujú posledný vývoj. Vzhľadom k téme pochádza väčšina literárnych prameňov z nemeckej politológie. V českom prostredí je analyzovaný problém pomerne neznámy, s výnimkou Revue střední Evropa, ktorá uverejnila preklad textu Andreasa Röddera, v ktorom sa autor zaoberá otázkou súčasného konzervatizmu a CDU. Táto práca mohla vzniknúť vďaka študijnému pobytu na univerzite v Bonne, kde som mala prístup k nemeckej literatúre – v teoretickej časti o politických stranách som vychádzala zvlášť z prác Klausa von Beymeho a pri nemeckom straníckom systéme z Oskara Niedermayera. Významným prínosom v historickej časti boli pre mňa monografie Udo Zolleisa a Günthera Buchstaba venované dejinám CDU. Pre osvetlenie osoby súčasnej predsedníčky mi slúžila biografia z pera Gerda Langgutha. V neposlednom rade som vychádzala z primárnej straníckej literatúry – volebných programov, programových princípov
13 a protokolov zo zjazdov uverejnených v digitalizovanej podobe. Cenným zdrojom mi boli tiež novinové články z archívu CDU v Nadácii Konrada Adenauera.
1. Programové východiská
1.1 Konzervativizmus
„Niet vládnucej moci, ktorá by nebola od Boha, a tie, ktoré sú, sú zriadené od Boha. Preto, kto sa protiví moci, protiví sa Božiemu zriadeniu.“ Rim (13, 1-2) Konzervatívne myslenie sa vymedzuje voči ďalším dvom základným programovým východiskám súčasných strán (liberalizmus a socializmus) a odmieta byť označený za „ideológiu“. Zahŕňa v sebe bohatú filozofickú tradíciu spolu s praktickými riešeniami realistického prístupu k politike. Za počiatok konzervatívneho myslenia býva označovaná reakcia na Francúzsku revolúciu (J. de Maistre, L. de Bonald, E. Burke), avšak konzervatívne východiská možno nájsť už v antickej filozofii v začiatkoch samotného politického myslenia. Konzervativizmus je tak pojmom, ktorý označuje fenomén, ktorý bez tohto označenia existoval už dávno pred rokom 1789 [Schmitz 2009: 8]. Etymologický pôvod slova je z latinského „conservare“, teda uchovávať. Konzervativizmus je podľa tejto interpretácie uchovávaním spoločensko-politického a náboženského usporiadania, zavrhuje revolučné zmeny. Definovať konzervativizmus len skrze zachovávanie statu quo je nedostatočné, pretože potom by boli „všetky vládnuce skupiny, ktoré chcú ostať pri moci, konzervatívcami“ [Schmitz 2009: 8]. Ak to žiada situácia, samotní konzervatívci usilujú o zmeny – medzivojnová generácia konzervatívcov nemeckého jazykového prostredia je dokonca označovaná za autorov konzervatívnej revolúcie1 (C. Schmitt, O. Spengler, O. Spann a ďalší). Dôležitejšie sú preto normatívne myšlienky konzervativizmu o spoločenskom poriadku, podstate človeka a štátu, jeho organizácii a cieľoch, povahe slobody a význame autority2. Konzervativizmus sa líši od liberálneho vnímania spoločnosti ako zhluku atomizovaných jednotlivcov, i od socialistického povyšovania kolektívu nad jednotlivca. Iba život v spoločenstve umožňuje v konzervatívnom ponímaní ľudský život. Človek je súčasťou súdržných väzieb ako rodina, obec, Cirkev či profesijný stav, ktoré sú medzistupňom medzi
1 Označenie „konzervatívna revolúcia“ pochádza od Thomasa Manna [Schmitz 2009: 109]. 2 Špecifiká americkej konzervatívnej tradície ponechávam stranou, keďže táto práca pojednáva o európskej politickej strane. 14 celkom a jednotlivcom a vďaka ktorým môže štát fungovať. Inšpiráciu a ideál fungovania štátu nachádzali konzervatívci v cechovom usporiadaní stredovekej spoločnosti. Každý stav plní špecifické povolanie, ktoré je dané Božím plánom. Základom stavov je tvorivá činnosť ľudí podľa ich odlišného nadania. Štát ako živý súdržný organizmus týchto častí má dbať o obecné dobro. Pri starostlivosti o dobro celku ale konzervatívci uvažujú striedmo a z perspektívy hriešnej prirodzenosti človeka – je možné premôcť prirodzenú žiadostivosť, ale nie je možné napraviť ľudskú prirodzenosť. V pozemskom živote nie je možné dosiahnuť stav dokonalosti pozemského raja a štát nemôže človeku sprostredkovať večné dobro. Štát preto nemá „absolútne“ úlohy, ale v tých povinnostiach, ktoré mu náležia (obrana štátu, vnútorný poriadok), mu patrí autorita. Jeho úlohou je potlačovať ľudské vášne. Štát tak nie je výrazom náhody, ale je Bohom chcený. Z autority Božej moci pramení politická moc a podľa reťazca bytia je odvodený reťazec autority, ktorý tvorí hierarchické usporiadanie [Nisbet 1993: 51]. Inštitúcie, ktoré plnia sprostredkovateľa medzi jednotlivcom a štátom (rodina, Cirkev), nesmú byť štátom ohrozené, patrí im autonómia [Nisbet 1993: 52]. Zaslúžia si prednosť, ak majú prirodzený, náboženský alebo historický pôvod [Schmitz 2009: 15]. Sloboda v konzervatívnom chápaní nesmie byť svojvôľou či neviazanosťou, naopak, je neoddeliteľne spojená so zodpovednosťou. Realizuje sa v odlišných povinnostiach človeka podľa jeho prirodzených vlôh, ktoré má každý človek iné. Je preto nezlučiteľná s rovnosťou [Nisbet 1993: 62]. Podobne súkromné vlastníctvo je žiaduce a nedotknuteľné, je však tiež spojené s povinnosťou a rozvíjaním individuálnych možností a organizácia hospodárstva má brať ohľad na inštitúcie, do ktorých jednotlivec náleží [Schmitz 2009: 16]. Pokiaľ ide o konzervatívne myslenie v nemeckom jazykovom prostredí, jeho začiatky sú spojené s protestantmi - kritikom osvietenstva Justusom Möserom či odporcom Francúzskej revolúcie Wilhelmom Augustom Rehbergom [Schmitz 2009: 23]. Druhý prúd tvoria katolícki romantici Adam Müller, Friedrich Gentz, Friedrich Schlegel, Novalis či Joseph Görres, z ktorých prví traja boli spojení skôr s Viedňou. Od ostatných konzervatívcov sa líšili tým, že stáli na strane pápeža a Cirkvi ako tých, čo boli súčasťou a garantom „starého poriadku“. Po zjednotení Nemecka a uplatnení malonemeckého modelu bola konzervatívna politická reprezentácia v nemeckom cisárstve a Weimarskej republike prevažne protestantskej konfesnej príslušnosti: Slobodná konzervatívna strana (Freikonservative Partei), Nemecká Ríšska strana (Deutsche Reichspartei), Nemecká konzervatívna strana (Deutschkonservative Partei), Nemecká národná ľudová strana (Deutschnationale Volkspartei) a nadobudla národný až nacionalistický charakter. Tieto strany zastupovali pruskú aristokraciu, veľkostatok
15
či vojakov. Katolícki konzervatívci mali svoju reprezentáciu v politickom katolicizme v strane Centrum. Po vojne na pruskú konzervatívnu tradíciu nadviazala malá Nemecká strana (Deutsche Partei), ale tá mala zastúpenie v Spolkovom sneme len do roku 1961. Napriek málo významnej Nemeckej strane konzervatívne myslenie v Nemecku nezahynulo. „Svojráznu renesanciu“ našiel konzervativizmus v Spolkovej republike v kresťanskej demokracii [Rödder 2010: 11].
1.2 Politický katolicizmus
Sociálne učenie cirkvi a konzervativizmus sú si v mnohom podobné už od dôb, kedy stáli bok po boku proti besneniu Francúzskej revolúcie. Obe obhajujú prirodzený tradičný poriadok, súkromné vlastníctvo a varujú pred zlými sklonmi a pýchou človeka. Konzervativizmus a katolícka sociálna náuka sa v mnohom prelínajú, sú si vzájomnou inšpiráciou a niekedy je ťažké ich od seba rozlíšiť. Pre katolícku sociálnu náuky je zásadné odlíšenie časného a večného sveta, resp. života – tieto nie sú spolu v opozícii ako dve rovnocenné entity, ale časné musí byť podriadené večnému. Vedomím večného života je pomeriavané ľudské konanie i usporiadanie spoločnosti. Významným podnetom pre angažovanie katolíkov v politike boli pápežské encykliky obsahujúce princípy katolíckej náuky pre sociálnu oblasť. Prvou encyklikou tohto druhu bola v roku 1891 encyklika pápeža Leva XIII. Rerum novarum. Vznikla z potreby cirkevného postoja k novej spoločenskej realite – na jednej strane kapitalizmus, na druhej strane šíriace sa myšlienky socializmu medzi robotníkmi. Aktuálne problémy pramenia podľa encykliky zo zrušenia cechov a absencie náhradnej organizácie, z prítomnosti úžery, vytlačovania cirkvi z verejných zriadení a zákonodarstva, sústredenia majetku do rúk málopočetnej skupiny (RN, 1-2). Cirkev sa v tejto encyklike jasne vymedzila voči socializmu i kapitalizmu (a individualizmu). Stavia sa na obranu práva súkromného vlastníctva, ktoré je dané ľuďom podľa prirodzeného zákona (RN, 5). Štátna moc ho preto nesmie zrušiť, ale môže ho upravovať a uvádzať do súladu s obecným blahom (RN, 35). Východiskom zo zlej sociálnej situácie majú byť spolky na podporu robotníkov, ktoré majú byť prostriedkom k prekonaniu triedneho napätia. Myšlienku medzitriednych stavovských spolkov rozvíja ďalej encyklika Quadragesimo Anno Pia XI. Významným prínosom tejto encykliky bolo jasné pomenovanie princípu subsidiarity: „To, čo môžu jednotlivci vykonať z vlastnej iniciatívy a vlastným pričinením, to sa im nemá brať z rúk
16 a prenášať na spoločnosť. Rovnako tak je proti spravodlivosti, keď sa prenáša na väčšie a vyššie spoločenstvo to, čo môžu vykonať a dobre urobiť spoločenstvá menšie a nižšie.“ (QA, 79) V tomto zmysle má prednosť rodina, vlastná iniciatíva, obec, Cirkev alebo malé firmy pred štátom či nadnárodnou korporáciou. Po druhej svetovej vojne cirkev upustila od zdôrazňovania stavovskej formy štátu a akceptovala demokratické usporiadanie. Zásadným zlomom bol druhý vatikánsky koncil zameraný na nové pastoračné formy a otváranie sa voči dialógu s nekatolíckym svetom. Pluralizácia cirkvi po koncile však priniesla eróziu katolíckeho milieu. Po koncile cirkev nadväzuje na predošlé encykliky viac empirickým prístupom. Ján XXIII. sa v Mater et Magistra3 prihovára za aktívnu spoluúčasť robotníkov na rozhodovaní vo vedení podnikov (MM, 91) a opäť pripomína význam dodržiavania princípu subsidiarity zo strany štátu (MM, 53 a 152), podporu iniciatívy a podnikania jednotlivca (MM, 51 a 55), nedotknuteľnosť rodiny a potrebu jej sebestačnosti (MM, 195 a 143). Sto rokov po vydaní Rerum novarum vydal Ján Pavol II. v reakcii na pád komunizmu v Európe encykliku Centesimus Annus. Pápež v nej odsudzuje kolektivizmus, expanziu štátnych zásahov: „Sociálny štát, ktorý priamo zasahuje a olupuje spoločnosť o jej zodpovednosť, spôsobuje stratu ľudskej energie a prebujnenosť štátnych aparátov, ktoré ovláda viac byrokratická logika než snaha slúžiť občanom; ruka v ruke s tým kráča nesmierne zvyšovanie výdajov.“ (CA, 48) Encyklika obhajuje sociálne trhové hospodárstvo (CA, 42), ale tiež varuje pred individualistickým spôsobom myslenia – to má byť prekonané skrze solidaritu a rodinu (CA, 49). Okrem sociálno-ekonomických pozícií zamerala cirkev svoju pozornosť na nové nebezpečenstvá, ktoré priniesla moderná veda a ktoré spadajú do oblasti regulácie prostredníctvom legislatívy (eutanázia, potraty, umelé oplodnenie, genetický výskum apod.). Najjasnejšie a najobsiahlejšie odmietavé stanovisko k týmto problémom zaujíma encyklika Jána Pavla II z roku 1995 Evangelium Vitae, v ktorej pápež vyzval k ochrane života – právo na život je nedotknuteľné a nesmie sa preto stať predmetom hlasovania a vôle väčšiny. „Zodpovednosť padá tiež na tvorcov zákonov, ktorí požadovali a vyhlásili právo na potrat. (...) Preto znovu zdôrazňujeme našu výzvu ku všetkým politikom, aby nevyhlasovali zákony, ktoré nedbajú na dôstojnosť ľudskej osoby a tým ohrozujú základy samotného občianskeho súžitia.“ (EV, 90)
3 Mater et Magistra rokom svojho vydania (1961) patrí síce pred druhý vatikánsky koncil, ale svojím charakterom zapadá do pokoncilovej doby. 17
Cirkev vo svojom sociálnom učení opakovane zdôrazňuje dôležitosť etických princípov a morálnych zákonov v politike aj ekonomike. Ak nechce politika prepadnúť „diktatúre relativizmu“, musí vychádzať z prirodzeného zákona4. Spory, v ktorých v súčasnosti prebieha zápas o podobu spoločnosti a v ktorých Cirkev vidí ohrozenie a vyzýva na aktívny prístup, sa netýkajú len potratov, ale tiež vzdelania, modelov rodiny (tradičné manželstvo versus „alternatívne“ podoby) a celkovej podpory rodiny s ohľadom na demografický vývoj. Keď som spomenula konzervatívne zoskupenia v 19. a na začiatku 20. storočia, treba povedať, že v prípade politického katolicizmu v Nemecku (tak ako aj v iných častiach strednej Európy) stáli na začiatku politického združovania katolícke spolky. Protikatolícka politika nemeckého cisárstva (pod pruským vplyvom) – tzv. kulturkampf5 urýchlila vznik katolíckej strany Centrum (1870) a pomohla jej k úspechu. V opozícii k pruskému protestantizmu sa vytvoril oddelene existujúci katolícky tábor, ktorý bol zdrojom voličov pre Centrum [Alemann 2010: 33]. Tvorila a udržiavala ho celá sieť škôl, najrôznejších spolkov, novín, odborov a profesijných združení, ktoré sprevádzali človeka od narodenia až po smrť. Katolícky princíp tu prevážil nad všetkými inými štiepeniami ako napr. príslušnosť k sociálnej vrstve apod. Voľby boli považované za sčítací apel pre aktívnych katolíkov a tých bola medzi vtedajšími katolíkmi prevažná väčšina [Zolleis 2008: 54]. Centrum spájalo konzervatívnu katolícku aristokraciu, cirkevnú hierarchiu ale aj nižší klérus (samotní kňazi boli aktívnymi politikmi), stredostavovské občianske sily a katolícke robotnícke hnutie6. Výrazne konzervatívny charakter spolu s dôrazom na federalizmus malo Bavorské Centrum. To v rámci strany síce nepodliehalo ríšskemu Centru, ale ťažko možno hovoriť o oddelenej zemskej organizácii, keďže miera straníckej organizovanosti bola nízka [Volkert 2008: 84]. So vznikom republiky sa Bavorské Centrum oddelilo a založilo samostatnú Bavorskú ľudovú stranu (Bayerische Volkspartei). Regionálna bavorská identita, federalizmus a konzervatívno-katolícky akcent pretrvali dodnes a boli po vojne základom pre vznik CSU, ktorá s CDU tvorí spoločnú frakciu v Spolkovom sneme. Strany proti sebe nekandidujú (CSU kandiduje len v Bavorsku, kde CDU svoje kandidátky nestavia) a CSU je samostatnou stranou.
4 Pojem „diktatúra relativizmu“ používa Benedikt XVI. Kritiku pozitivistickej koncepcie práva a obhajobu prirodzeného zákona možno nájsť v jeho reči, ktorú v septembri 2011 predniesol v Spolkovom sneme. Dostupné na http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=15204. 5 V rámci opatrení proti Cirkvi bola zrušená náboženská sloboda, zavedený povinný občiansky sobáš, zjednodušené vystúpenie z Cirkvi, sprísnený dohľad štátu nad Cirkvami a školstvom, boli do exilu vyhnaní alebo pozatýkaní biskupi a v Prusku zrušené takmer všetky cirkevné rády [Lösche 1994: 35] 6 V mobilizovaní katolíckych robotníckych voličov bolo Centrum ďaleko úspešnejšie než sociálna demokracia [Zolleis 2008: 54]. 18
Volebná podpora Centra sa pohybovala okolo 20 % v období cisárstva (najvyššie sa vyšplhala v roku 1874 na 27,9 %), resp. okolo 15 % za čias republiky [Alemann 2010: 32 a 40]7. Napriek nižšej volebnej podpore priniesla Weimarská republika Centru úspech. Strana sa podieľala na všetkých koaličných vládach Weimaru, siedmi ríšski kancelári patrili do jej radov [Alemann 2010: 42].
1.3 Kresťanskodemokratická stranícka rodina
Za predpokladu, že je politika strán európskeho priestoru založená na dlhodobých konceptoch a spoločných historických tradíciách, možno hľadať ich podobnosť či rozdielnosť a vymedziť „príbuzné“ strany v rámci typológie straníckych rodín. Jedným z kritérií pre zistenie identity je nepochybne názov strany, ktorý by mal mať istú výpovednú hodnotu pre voliča a v lepšom prípade sa už skrze neho strana hlási k určitému programu. Ani ten ale nemusí byť na prvý pohľad úplne jednoznačný – portugalská Sociálnodemokratická strana (PSD) býva radená ku kresťanskodemokratickým stranám napriek tomu, že by sa podľa názvu mohla javiť ako súčasť sociálnodemokratickej rodiny. Otázka o názve strany je aktuálna aj u CDU - ako zástupná otázka pre programové smerovanie CDU. Kolínsky kardinál Joachim Meisner niekoľkokrát strane „odporučil“ vyškrtnúť „C“ z názvu, keďže podľa neho strana rezignovala na kresťanské hodnoty a nezaslúži si už označenie ako kresťanská8. Okrem identifikácie skrze názov je ďalším príznakom príslušnosť v medzinárodných (nadnárodných) organizáciách, resp. v prípade európskych strán to, ako sa strany združujú vo frakciách Európskeho parlamentu [Fiala, Strmiska 1998: 102]. Pre kresťanskodemokratické strany sú takýmito organizáciami Kresťansko-demokratická internacionála a - v období európskej integrácie čoraz viac Európska ľudová strana (EPP). Ani význam EPP však netreba preceňovať. Združovanie strán do EPP je akiste výrazom „príbuznosti“ politických strán, avšak frakcia Európskej ľudovej strany vznikla neskôr a z podnetu zakladajúcich strán (nie opačne), má charakter skôr organizačno-technický sústredený na pôdu Európskeho parlamentu bez priameho dopadu na jednotlivé stranícke systémy. Sú to jej členské strany, ktoré sú nositeľmi ideí a programu, nie EPP. Navyše, zloženie EPP je dosť pestré od konzervatívnych, cez liberálno-konzervatívne až po všeľudové kresťanskodemokratické strany.
7 Centrum nachádzalo podporu hlavne v Porýní a na juhu Nemecka. 8 Diskusia o programovom smerovaní CDU/CSU je bežne označovaná ako „C - otázka“. 19
Je preto nutné zohľadniť samotný program a konkrétnu politiku strany. Pri použití kritérií názvu strany, voličskej percepcie programu a ideologickej pozície strany dospel Beyme k deviatim „duchovným rodinám“ politických strán: 1. liberálne a radikálne, 2. konzervatívne, 3. socialistické a sociálnodemokratické, 4. kresťansko-demokratické, 5. komunistické, 6. agrárne, 7. regionálne a etnické, 8. pravicové extrémne a 9. ekologické [Beyme 1982: 45]. Kresťansko-demokratické strany, ku ktorým CDU/CSU patrí, sú dnes už tradičným typom politických strán v Európe a sú špecifikom povojnového európskeho kontinentu. Nadviazali na medzivojnové katolícke strany, ktoré vznikli na štiepení štát versus cirkev a čerpali z katolíckej sociálnej náuky. Po vojne došlo k ich postupnému programovému posunu. Katolícky princíp ustúpil nadkonfesnému všeľudovému usporiadaniu strán a miesto stavovských koncepcií sa uplatňuje buď sociálne trhové hospodárstvo (Nemecko) alebo neokorporativizmus (Rakúsko). Kým pred vojnou mal politický katolicizmus (aspoň tá časť, ktorá požadovala stavovský systém) k demokracii rezervovaný vzťah, po roku 1945 až dokonca studenej vojny stojí kresťanská demokracia na strane demokracie ako obranný val proti komunistickému nebezpečenstvu. To platí najmä pre taliansku Kresťanskú demokraciu (DC), ale v polarizovanom svete studenej vojny používala na adresu SPD rétoriku červeného nebezpečenstva riadeného z Moskvy aj CDU/CSU. V tejto pozícii kresťanskodemokratické strany integrovali a ovládli politické spektrum stredu a napravo od neho. K úspechu im pomohla diskreditácia a marginalizácia extrémnej pravice [Fiala, Strmiska 2001: 283]. Predseda CSU v rokoch 1961 – 1988 Franz-Josef Strauß si tak mohol dovoliť povedať, že „napravo od CSU sa nachádza už iba stena“. Od 80. rokov 20. storočia a s koncom studenej vojny strácajú kresťansko-demokratické strany vonkajšieho nepriateľa a dostávajú sa do krízy prejavujúcej sa úbytkom voličskej podpory a stratou dominantného postavenia, podrobnejšie v kapitole Nový typ politických strán?. Z uvedeného je zjavná časová aj priestorová rôznorodosť kresťanskodemokratických strán. Snaha o definovanie vlastnej „kresťanskodemokratickej“ politiky naráža na problém. Kresťanskodemokratické strany sa podobajú na strany z iných straníckych rodín: „...dnes existuje skôr blízkosť jednotlivých kresťansko-demokratických strán k iným stranícko- politickým formáciám (konzervatívnym, liberálnym, sociálne demokratickým) než skutočná jednotná či aspoň spoločná kresťanská politika.“ [Fiala 1997: 74], podobne [Maier 1999: 13]. V kresťanskodemokratických stranách sa uplatňovala realistická politika, ktorá si žiadala
20 prispôsobenie sa okolnostiam a reakciu na aktuálnu situáciu. Preto je na mieste otázka, do akej miery sú v dnešnej CDU/CSU zohľadňované konzervatívne princípy. Miesto politickej jednoty nachádza Hans Maier u kresťanskodemokratických strán svetonázorovú jednotu, prirodzenoprávne a personálne založenie politiky [Maier 1999: 14f]. Čo ale s identitou kresťanskodemokratických strán, ak sa mení samotný svetonázor? V celom povojnovom období možno pozorovať silnejúcu sekularizáciu a zmenu hodnotových preferencií v spoločnosti, rozpad katolíckej subkultúry, ale aj ústup a zmenšenie nárokov samotnej Cirkvi, zvlášť po druhom vatikánskom koncile. Náboženská príslušnosť pre ľudí v západnej Európe stráca svoj pôvodný význam a nadobúda skôr kultúrno-civilizačné vymedzenie (napr. voči islamu), ale bez väčších dôsledkov v osobnom živote človeka, vrátane politických preferencií. Zmysel má dnes hovoriť nie o veriacich, ale o praktikujúcich veriacich a nepraktikujúcich či formálnych veriacich. Táto skutočnosť nie je bez dopadu na politický priestor.
2. Nemecký politický systém
Právnym rámcom nemeckého politického systému je tzv. Základný zákon z roku 1949. Otcovia ústavy vychádzali pri jej formulovaní zo skúseností s Weimarskou ústavou z roku 1919, ktorá nedokázala zabrániť národnému socializmu. Základný zákon preto stojí na základných právach človeka a jeho slobode, na nezrušiteľných princípoch demokracie, federalizmu, právneho a sociálneho štátu (čl. 1 a 20 Základného zákona, ďalej ako GG). Ďalšou konzekvenciou poloprezidentského systému Weimaru bolo rozhodnutie ústavodarnej Parlamentnej rady pre systém parlamentnej demokracie. Na rozdiel od vládnych systémov prezidentského typu „nestoja v parlamentnom systéme oproti sebe vláda a parlament, ale parlamentná opozícia na jednej strane a parlamentná väčšina a ňou podporovaná vláda na druhej strane.“ [Schmidt 2000: 310]. Vláda odvodzuje svoju legitimitu od väčšiny v parlamente, ktorá volí spolkového kancelára a kontrola exekutívy prislúcha opozícii. Základným znakom nemeckého kancelárskeho parlamentného systému je konštruktívne veto, ktorým disponuje Spolkový snem – nedôveru kancelárovi možno vyjadriť len tým spôsobom, že zvolí nového kancelára (čl. 67 GG). Hlavným aktérom politického systému sú politické strany.
21
2.1 Politické strany v nemeckom politickom systéme
V Ústave z kostola sv. Pavla frankfurtského parlamentného zhromaždenia z roku 1849 a ani v Ríšskej ústave z roku 1871 nebola na politické strany braná zreteľ, oba texty sa o stranách nezmieňujú. Strany boli bez možnosti podielu na tvorbe vlády, výber kancelára bol vecou rozhodnutia cisára. Všeobecný postoj v 19. storočí v období nemeckého zjednocovacieho úsilia bol voči stranám ako reprezentantom „straníckych“, čiže čiastkových záujmov nepriaznivo naklonený [Kluge 1995: 614]. Nad straníckymi záujmami má stáť nadradený štátny záujem. Slovami Otta von Bismarcka „Veľký štát sa neriadi podľa straníckych náhľadov“ [Alemann 2010: 9]. Ríšsky kancelár vo svojom odmietavom postoji realizoval cielenú politiku proti politickým stranám – katolíckemu Centru v rámci tzv. kulturkampfu a sociálnym demokratom prostredníctvom tzv. zákonov o socialistoch. Politické strany z obdobia Frankfurtského parlamentného zhromaždenia fungovali len na báze klubov, frakcií a názorových spolkov [Beyme 1978: 697]. Prvou politickou stranou vo vlastnom slova zmysle bola liberálna Nemecká pokroková strana (Deutsche Fortschrittpartei) založená v roku 1861, ktorá tak ako aj ďalšie vzniknuté strany v poslednej tretine 19. storočia organizačne fungovala ako strana honoračného typu [Alemann 2010: 22f]. Do konca 19. storočia sa vyprofilovali štyri politické prúdy: národno-liberálny, konzervatívny, katolícky a socialistický. Tieto boli zastupované rôznymi politickými stranami a pretrvali až do Weimarskej republiky. Prvýkrát spomína politické strany Weimarská ríšska ústava z roku 1919, avšak v negatívnej forme: „Poslanci slúžia celku, nie stranám.“ (čl. 130 WRÚ) Rezervovanosť k politickým stranám možno ilustrovať aj na tom, že o politických stranách niet zmienky dokonca ani v ríšskych volebných zákonoch, hoci strany museli v pomernom volebnom systéme podávať návrhy kandidátok, ktoré podstatne určovali zloženie Ríšskeho snemu [Alemann 2010: 97]. Skeptický postoj voči stranám teda pretrvával. „Aj naďalej konzervatívne formovaná štátna a ústavná veda v nich videla skôr prienik partikulárno- ideologických záujmov do organizácie štátu než nutný element pre utváranie politickej vôle.“ [Alemann 2010: 38] Samotné politické strany Weimaru sa však ukázali byť neschopné, keď ich vzájomné frakčné boje prispeli k úspechu národných socialistov.
22
2.2 Úloha a pojem politických strán v SRN
2.2.1 Úlohy politických strán v SRN podľa Základného zákon a
Nárast významu politických strán v politike a spoločnosti zohľadňuje až Základný zákon z roku 1949. „Účel článku 21, odstavca 1 je odstrániť napätie medzi politickou realitou a písaným ústavným právom, ktoré pramenilo z Weimarskej ríšskej ústavy.“ [Hesselberg 2001: 194] Ústava preto formuluje úlohu a vnútornú organizáciu politických strán: „Strany spolupôsobia pri utváraní politickej vôle národa. Ich zakladanie je slobodné. Ich vnútorná organizácia musí odpovedať demokratickým princípom.“ (čl. 21 GG) Strany sú teda uznané nielen ako politické a sociologické, ale aj ako právne relevantné organizácie. Tento výklad podporil aj Spolkový ústavný súd svojim rozhodnutím z roku 1952 o zákaze Socialistickej ríšskej strany9, ktorým boli strany povýšené „na úroveň ústavnoprávnych inštitúcií“ BVerfGE 2, 1 [10ff., 73] cit. podľa [Hesselberg 2001: 194]. Postavenie strán v politickom systéme SRN je tým upevnené a zaistené, aj keď pojem „spolupôsobenia“ je dosť široký a vágny. Vplyv politických strán v SRN postupne narástol do tej miery, že politické strany „nominujú kandidátov do parlamentov, uznášajú sa na volebných programoch, utvárajú frakcie v parlamente, volia vlády a nominujú ministrov, hlasujú o zákonoch a rozpočte, kontrolujú štátnu správu, určujú právne normy, kontrolujú verejnoprávne médiá, ovplyvňujú dokonca voľbu prezidenta Spolkovej futbalovej ligy, princa karnevalového sprievodu alebo riaditeľov okresných nemocníc“ [Alemann 2010: 98].
2.2.2 Úlohy politických strán v SRN podľa Zákona o politických stranách
Úlohu politických strán bližšie definuje spolkový zákon o politických stranách (PartG), prijatý v roku 1967 na podnet Spolkového ústavného súdu, ktorý v roku 1966 rozhodol (BVerfGE 20, 56) o protiústavnosti dovtedajšieho spôsobu financovania strán zastúpených v Spolkovom sneme z verejných financií [Alemann 2010: 106]. Podľa zákona o politických stranách „Strany sú ústavnoprávne nutnou zložkou slobodného základného demokratického poriadku“ (§ 1 PartG). Zákon ďalej bližšie určuje ich verejnú úlohu prostredníctvom nominovania kandidátov do volieb, definovania cieľov vo forme politických programov, utvárania verejnej mienky a politického vzdelávania, vplyvu na
9 Socialistická ríšska strana (Sozialistische Reichspartei) nadväzovala na ideológiu národného socializmu NSDAP a ako prvá strana v Nemecku v povojnovom období bola zakázaná Spolkovým ústavným súdom. 23 politické dianie v parlamente a vláde a sprostredkovania medzi národom a štátnymi orgánmi (§ 1-2 PartG).
2.2.3 Úlohy politických strán v SRN podľa politickej vedy
Z pluralitného charakteru politickej vedy vyplýva mnohosť a rôznorodosť definícií pojmu politických strán a ich funkcií. Elmar Wiesendahl našiel 18 rôznych funkcií politických strán formulovaných politickou vedou v 60. a 70. rokoch 20. storočia [Wiesendahl 1980: 188]. Keďže táto práca pojednáva politickú stranu európskeho demokratického štátu v súčasnom období, budem vychádzať z definície strany ako „trvalej organizácie, usporiadanej od štátnej až po miestnu úroveň, ktorá sa v mene určitého ideologického programu (projektu) snaží sama alebo v rámci koalície dobyť a vykonávať moc, a za tým účelom vyhľadáva ľudovú podporu,“ ktorú Fiala so Strmiskom vzťahujú na politické strany euroamerického priestoru pôsobiace po druhej svetovej vojne v rámci demokratických politických systémov [Fiala, Strmiska 1998: 31f]. Pridať možno ešte odlišujúci znak strán od nátlakových skupín, a to ich účasť na voľbách [Novák 1997: 23]. Pokiaľ ide o funkcie politických strán, Klaus von Beyme radí medzi funkcie politických strán v politickom systéme nasledujúce: 1. vymedzenie cieľa (ideológia a programatika), 2. artikulácia a agregácia spoločenských záujmov, 3. mobilizácia a socializácia občanov v systéme, predovšetkým pri voľbách a 4. regrutovanie elít a vytváranie vlády [Beyme 1982: 25]. U ďalších autorov možno nájsť tiež úlohu strán ako sprostredkovateľa demokratickej legitimácie politického systému [Allemann 2010: 220] alebo kontrolnú a stabilizačnú funkciu [Novák 1997: 42]. Pre túto prácu sú relevantné predovšetkým ideologické vymedzenie cieľa skrze dlhodobé stranícke programy, resp. krátkodobé volebné a vládne programy, a tiež sprostredkovanie záujmov a ich premena na politické konanie. V prípade ideologického smerovania odlišuje politická veda dlhodobé stranícke programy od krátko- a strednodobo zameraných akčných programy k špecifickým témam, volebných a vládnych programov [Schäfer 2010: 174]. Kým prvé formulujú obecné politické princípy, zásady a dlhodobé ciele, v druhom prípade ide o konkrétne návrhy zväčša na jedno volebné obdobie s primárnym marketingovým zámerom.
24
Politické programy majú na jednej strane informačnú funkciu navonok - pre voliča, na druhej strane slúži programová debata aj dovnútra straníckej organizácie k integrácii, sebareflexii, novému nasmerovaniu, resp. obnove po personálnych či strategických krízach [Müller 2004: 72]. Kým v ére Konrada Adenauera sa CDU obišla bez dlhodobého straníckeho programu, v súčasnosti ich rozsah nadobúda formát kníh (zatiaľ posledné programové princípy CDU z roku 2007 z Hannoveru majú 121 strán), takže len málo voličov či členov strany ich číta. Pri programovej diskusii však môžu politici využiť niektoré témy, ktoré majú pre členskú základňu zvláštny význam, aby si tak vybudovali či posilnili stranícku pozíciu. Program strany a personálne obsadenie programových komisií sa preto môžu stať významným nástrojom vnútrostraníckeho mocenského boja [Kießling 2004: 198f].
2.3 Aktuálna diskusia o kríze politických strán
Súčasná debata o politických stranách je veľmi živá, pretože história nemeckej povojnovej vydarenej či šťastnej demokracie „die geglückte Demokratie“ [Wolfrum 2006] je nerozlučne spätá s históriou všeľudových strán CDU/CSU a SPD. Rámec tejto diskusie tvoria pojmy „stranícky štát“ (Parteienstaat) a „nespokojnosť s politickými stranami“ (Parteienverdrossenheit).
2.3.1 SRN ako „stranícky štát“ (Parteienstaat)
Pojem „stranícky štát“ je v nemeckej politológii spojený s menom Gerharda Leibholza10, ktorý sa na rozdiel od prevládajúceho kritického postoja k politických stranám v období Weimarskej republiky snažil vymedziť strany pozitívne. Strany podľa neho zásadne zmenili postavenie poslancov a parlamentu, premenili charakter dovtedajšej reprezentatívnej demokracie. „Poslanec už nie je zástupcom celého národa v zmysle parlamentného zastupiteľského systému“ [Leibholz 1973: 76] cit. podľa [Stöss 1997: 20]., svoj mandát nenadobúda ako individuálna osobnosť, ale ako člen strany. Reprezentatívnu funkciu teda prebrali strany – „‚mediácia‘ národa skrze strany patrí k podstate modernej demokracie“ [Leibholz 1973: 81] cit. podľa [Stöss 1997: 24]. Na Leibholza sa vzniesla ostrá kritika11, a to
10 Ako uvádza Richard Stöss, samotný pojem straníckeho štátu pochádza od Otta Koellreutera z diela Die Politischen Parteien im modernen Staate (1926), ale až Leibholz rozpracoval ucelenú teóriu straníckeho štátu [Stöss 1997: 17]. 11 Peter Haungs dokonca na Leibholzovu adresu používa pojem „vedecký mýtus“: „Die Bundesrepublik – ein Parteienstaat? Kritische Anmerkungen zu einem wissenschaftlichen Mythos“. In: Zeitschrift für Parlamentsfragen, 4 (1973) 4, s. 502ff. podľa [Stöss 1997: 20]. 25 najmä kvôli téze, že „strany majú tendenciu identifikovať sa s národom, (...) činia si nárok byť národom [ibidem], ale jeho teóriu treba chápať ako popis prechodu od strán honoračného typu k stranám masovým. Skutočnosť, že Spolková republika je „straníckym štátom“ potvrdil vo svojom rozsudku Spolkový ústavný súd vo svojom prvom rozhodnutí týkajúcom sa politických strán: „Dnes je nevyhnutne každá demokracia straníckym štátom.“ BVerfGE 1, s. 223-228; cit. podľa [Alemann 2010: 100]. Leibholzom pôvodne pozitívne definovaný pojem straníckeho štátu však postupne nadobudol od kritikov pejoratívne zafarbenie v zmysle nadmerného vplyvu politických strán. Hans Herbert von Arnim spája stranícky štát so straníckym prenikaním do verejnej služby (štát ako „korisť“) a s bujnejúcim financovaním strán prostredníctvom štátu („samoobsluhovanie“ strán) [Rudzio 2000: 116]. Ako „neutrálne“ pomenovanie je preto mnohými autormi preferovaný pojem „straníckej demokracie“ („Parteiendemokratie“), v tomto zmysle sú politické strany len nutným faktorom bytia moderného štátu, skrze spoluúčasť na politickom rozhodovaní spojovacím článkom medzi jednotlivcom a štátom [Stöss 1997: 27f]. Takému prístupu však Stöss vytýka podcenenie právneho, ale aj faktického postavenia strán, nepriznanie role centrálneho nositeľa celého procesu politického rozhodovania a absenciou povinnosti voči národu [Stöss 1997: 29].
2.3.2 Nespokojnosť s politickými stranami (Parteienverdrossenheit)
Napriek etablovaniu „straníckeho štátu“ zostáva legitimita politických strán predmetom diskusie v celej povojnovej histórie Nemecka12, na intenzite nabrala s nástupom nových sociálnych hnutí, úspechom „anti-strany“ Zelených a krízou zavedených strán v 80. rokoch (pokles počtu členov i voličov). Do politológie sa pomenovanie pre túto krízu všeľudových strán dostalo pod pojmom „nespokojnosť“, „sklamanie“, „znechutenie“ či skepsa z politických strán (Parteienverdrossenheit), ktoré je súčasťou všeobecnej „zlej nálady“, resp. sklamania z politiky ako takej (Politikverdrossenheit13) a trvá dodnes. A keďže diskusiu o smerovaní CDU nemožno oddeliť od úvah o kríze a budúcnosti všeľudových strán, tejto téme sa venujem obsiahlejšie.
12 V 50. rokoch kvôli zákazom politických strán (Socialistickej ríšskej a Komunistickej strany), na sklonku 60. rokov v dôsledku sklamania z veľkej koalície a krízy vyvolanej „mimoparlamentnou opozíciou“, resp. vlnou roku 1968 a spochybnením autorít a systému. 13 Petr Jüptner prekladá pojem Politikverdrossenheit ako „rozmrzelosť z politiky“ [Jüptner 2007: 69]. 26
Prvou vedeckou štúdiou zaoberajúcou sa nespokojnosťou s politickými stranami bola Reaktionen auf staatliches Handeln am Beispiel des Wahlverhaltens Horsta-Dietera Rönscha z roku 1977 [Arzheimer 2002: 27]. Pod pojem nespokojnosť s politickými stranami možno zahrnúť sklamanie občanov z politických strán, rezervovaný odstup, nízku akceptáciu strán, veľkú nedôveru a paušálnu kritiku voči stranám [Holtman 2000: 218].
2.3.2.1 Príčiny nespokojnosti s politickými stranami Príčin nespokojnosti s politickými stranami možno menovať mnoho, Kai Arzheimer našiel pri skúmaných 126 prácach rôznych autorov k tejto téme 23 uvádzaných dôvodov [Arzheimer 2002: 147f]. Obmedzím sa preto len na niektoré. Sociálne zmeny v spoločnosti a rastúca individualizácia14 viedli k uvoľneniu tradičných milieu, ktoré boli dovtedy viazané na jednu stranu – CDU nachádzala kmeňového voliča medzi katolíkmi, SPD medzi robotníkmi organizovanými v odboroch. Vplyvom sekularizácie (katolícke milieu), zvýšením vzdelania, expanziou terciárneho sektoru a zmenou zamestnaneckej štruktúry na úkor počtu robotníkov (sociálnodemokratické milieu) tradičné tábory erodovali [Lösche 2009: 9]. Súčasný volič preto nie je pevne viazaný k jednej strane - ako volič, a už vôbec nie ako člen (o slabnúcej mobilizačnej schopnosti podrobnejšie v nasledujúcej kapitole). Ďalšiu rolu hrajú nepochybne médiá, spôsob, akým vyberajú témy a informujú o politike. Média prejavujú zvýšený záujem o privátny život politikov na úkor ich politickej odbornosti, verejne bol napr. rozoberaný mimomanželský pomer a dieťa Horsta Seehofera, opačná sexuálna orientácia Ole von Beusta či „vznešený život“ Karla-Theodora zu Guttenberga. Vplyv médií na vnímanie politiky zo strany občanov je rozhodujúci. Nie všetky príčiny nespokojnosti s politickými stranami ale ležia na bedrách spoločnosti či médií, aj samotné strany nesú zodpovednosť za nedôveru voličov k politickým stranám. Všeľudové politické strany upustili od „ideologickej“ politiky, ich programy sa čoraz viac približujú a obe strany bojujú o stredového nevyhraneného voliča. So stieraním rozdielov prestávajú byť strany pre voliča odlíšiteľné a na kmeňových voličov nie je braná zreteľ [Beyme 2000: 47]. V súčasnosti, keď volebné zisky nie vždy umožňujú vznik ideologicky spriaznenej koalície, by ostré vymedzenie strany voči najväčšiemu súperovi umenšilo jej koaličný potenciál. Volebný boj už nie je súbojom dvoch vymedzených táborov, pretože počet relevantných strán sa zvýšil na päť.
14 Individualizácia a nechuť k združovaniu postihuje nielen stranícke členstvo, ale aj napr. odbory či cirkvi. 27
So stúpajúcou ochotou ku kompromisu a s rastúcim počtom koaličných opcií volič nevie, ku vzniku ktorej koalície prispeje jeho hlas [Pinkwart 2009: 176]. To platí zvlášť pre voličov, ktorých tzv. prvé a druhé hlasy sú odlišné15 - svoje prvé hlasy odovzdávajú prevažne kandidátom jednej z dvoch silnejších strán, druhým hlasom volia kandidátku menšej ideovo blízkej strany. V roku 2005 odovzdalo 60,2 % voličov FDP svoje prvé hlasy pre kandidátov CDU/CSU (splitting voličov FDP v prospech samotnej CDU stúpol z 32,5 % v roku 2002 na 51,5 % v roku 2005); 56,7 % voličov Zelených podporilo kandidátov SPD; naopak len 7,1 % voličov FDP hlasovalo pre kandidátov SPD a 4,6 % voličov Zelených pre kandidátov CDU/CSU [Namislo, Schorn, Schanzenberg 2006: 234]. Napriek týmto preferenciám vzniklo „manželstvo z rozumu“ - tzv. veľká koalícia, ku ktorej nechtiac prispeli aj voliči FDP a Zelených. To nepochybne vedie nielen k neistote voliča, ale aj k jeho sklamaniu. Snaha o maximalizáciu hlasov neprispieva len k stieraniu ideologických rozdielov, ale ide aj na úkor artikulácie záujmov straníckych členov. Stranícke špičky sú „odtrhnuté“ od členskej základne, vytvára sa „stranícka oligarchia“ [Schulze 2009], ktorej záujmy sa líšia od záujmov členskej základne.
2.3.2.2 Symptómy nespokojnosti s politickými stranami Súbor týchto faktorov stavia predovšetkým dve najväčšie16 politické strany pred realitu klesajúcej dôvery voličov v ich pôsobenie, ktorá sa prejavuje mnohorakým spôsobom. Mobilizačná schopnosť strán slabne a volebná účasť vo voľbách do Spolkového snemu - s výnimkou volieb 1994 a 1998 - kontinuálne klesá (vo voľbách do zemských snemov a Európskeho parlamentu ako tzv. voľbách druhého rádu býva ešte nižšia). Najnižšia účasť v spolkových voľbách - 70,80 %, bola v roku 2009 a zároveň došlo aj k najväčšiemu poklesu volebnej účasti oproti predošlým voľbám. Rudolf Korte preto vidí v posledných voľbách cezúru vo volebnej histórii Nemecka [Korte 2010: 11]. Tratili na tom predovšetkým
15 Tzv. splitting využívajú voliči a nabádajú k nemu aj niektorí politici menších strán z taktického dôvodu – v jednomandátových volebných obvodoch (tzv. prvý hlas) majú malé strany len teoretickú šancu na zisk priameho mandátu, preto dajú radšej prednosť kandidátovi silnejšej strany, ktorú preferujú ako potenciálneho koaličného partnera. Vysoký výskyt takého hlasovania môže viesť k tomu, že niektorá strana získa viac priamych mandátov než mandátov v druhom skrutíniu, tento rozdiel je dorovnaný tzv. prebytkovými mandátmi [Lebeda 2008: 127]. Preto je zvýšený výskyt splittingu zjavný na zvyšujúcom sa počte prebytkových mandátov – pred znovuzjednotením Nemecka neprevýšil ich počet 6, vo voľbách v roku 1994 stúpol na 16 a po miernom poklese (najnižšie na 5 vo voľbách v roku 2002) bolo rozdelených 24 prebytkových mandátov, pričom všetky získala CDU (21), resp. CSU (3) http://www.bundeswahlleiter.de/. 16 Je samozrejme otázne, či má ešte zmysel hovoriť v nemeckom straníckom systéme o veľkých a malých stranách, keď sa všetky približujú svojou podporou k stredne veľkým stranám. Toto rozlíšenie však ponechávam nielen z historického hľadiska, ale aj vzhľadom k polmiliónovej členskej základni CDU/CSU a SPD, ktorou vysoko prevyšujú ostatné strany. 28 dve najväčšie strany. V roku 2009 stratila CDU v prospech tábora nevoličov 1,1 milióna, SPD 2,2 milióna bývalých voličov [Bruns 2009: 4].
Volebná účasť v spolkových voľbách od r. 1949 Voľby Volebná účasť v % 1949 78,5 1953 86,0 1957 87,8 1961 87,7 1965 86,8 1969 86,7 1972 91,1 1976 90,7 1980 88,6 1983 89,1 1987 84,3 1990 77,8 1994 79,0 1998 82,2 2002 79,1 2005 77,7 2009 70,8 Zdroj: http://www.bundeswahlleiter.de/
Zmenšuje sa nielen volebná účasť, ale upadá aj schopnosť dvoch najväčších strán osloviť tých, ktorí sa volieb zúčastnia17, pretože voliči dávajú prednosť menším stranám. Pokiaľ ide o CDU, najväčší pohyb jej voličov k inej strane prebieha do tábora FDP - v rokoch 2005 aj 2009 to bolo približne 1,1 milióna voličov [Hofrichter, Kunert 2009: 231] a [IwsmF 2009]. Kým na prelome 60. a 70. rokov, teda v dobe „krízy systému“18 a vrcholiacich aktivít mimoparlamentnej opozície získali spolu CDU a SPD u voličov podporu pohybujúcu sa okolo 90 % (navyše pri vysokej volebnej účasti nad 86,7 %), v posledných voľbách oslovili medzi voličmi už len 56,8 %. Vo voľbách v roku 2009 stačilo CDU na víťazstvo len 33,8 % hlasov,
17 V roku 1998 CDU/CSU na rozdiel SPD nedokázala profitovať ani z vyššej volebnej účasti (SPD získala tri milióny nových voličov, CDU/CSU stratila oproti roku 1994 vyše dvoch miliónov voličov). 18 Tzv. kríza systému bola skôr spochybnením spoločenskej morálky (sexuálna revolúcia, sekularizácia a očistenie od národnosocialistickej minulosti), z politického hľadiska bol koniec 60. a začiatok 70. rokov vrcholom stability straníckeho systému (systém 2,5 strany) a dôvery voličov v neho. Radikalizácia časti študentského hnutia do teroristickej gerilovej činnosti proti systému Spolkovej republiky bola záležitosťou úzkej skupiny. 29 v porovnaní s volebnými výsledkami pred znovuzjednotením Nemecka je tento výsledok menej, než koľko mala v poradí až druhá sociálna demokracia v období 1961-1987.
Schopnosť všeľudových strán získať voliča19 v spolkových voľbách od r. 1949 Voľby CDU/CSU (2. hlasy v %) SPD (2. hlasy v %) Spolu v % 1949 31,0 29,2 60,2 1953 45,2 28,8 74,0 1957 50,2 31,8 82,0 1961 45,3 36,2 81,5 1965 47,6 39,3 86,9 1969 46,1 42,7 88,8 1972 44,9 45,8 90,7 1976 48,6 42,6 91,2 1980 44,5 42,9 87,4 1983 48,8 38,2 87,0 1987 44,3 37,0 81,3 1990 43,8 33,5 77,3 1994 41,4 36,4 77,8 1998 35,1 40,9 76,0 2002 38,5 38,5 77,0 2005 35,2 34,2 69,4 2009 33,8 23,0 56,8 Zdroj: http://www.bundeswahlleiter.de/ a vlastný výpočet
Ešte viditeľnejšie straty všeľudových strán sú v absolútnych číslach. Keďže po znovuzjednotení Nemecka sa zvýšil počet oprávnených voličov, nemožno porovnávať súčasné zisky s počtami hlasov pred rokom 1990, stačí však prehľad od prvých spoločných volieb po páde Berlínskeho múru. Počet 2. hlasov pre všeľudové strany v spolkových voľbách od r. 1990 Voľby Počet 2. hlasov pre CDU/CSU Počet 2. hlasov pre SPD 1990 20.358.096 15.545.366 1994 19.517.156 17.140.354 1998 19.456.687 21.535.893 2002 19.647.690 20.059.967 2005 16.631.049 16.194.665 2009 14.658.515 9.990.488 Zdroj: http://www.bundeswahlleiter.de/
19 Nemecká politológia používa termín „Bindekraft“, ktorý nemožno doslovne preložiť do slovenčiny, preto ho prekladám voľne. 30
S koncom Schröderovej éry (2005) začal dramatický úbytok hlasov pre obe všeľudové strany, u sociálnych demokratov ešte markantnejší než u CDU/CSU, keďže SPD stratila oproti roku 2002 viac než desať miliónov voličov, teda viac než polovicu voličskej základne. Pre lepší prehľad pridávam ešte porovnanie spolkových volieb v roku 1976 a 2009. Volebné zisky CDU/CSU a SPD v rokoch 1976 a 2009 Voľby 1976 2009 Volebná účasť 90,7 70,8 SPD+CDU/CSU 91,2 56,8 SPD 38,3 16,1 V podiele CDU 34,2 19,0 oprávnených voličov CSU 9,6 4,5 CDU/CSU+SPD 82,1 39,6 Zdroj: http://www.bundeswahlleiter.de/ a vlastný výpočet
Táto skutočnosť sa pochopiteľne odráža v rastúcej fluktuácii voličov – spolkové voľby 2009 vykazujú väčšie zmeny v hlasovaní než všetky predchádzajúce voľby od roku 1957 – približne 13 miliónov voličov zmenilo oproti roku 2005 svoje volebné rozhodnutie (v prospech inej strany, resp. sa volieb nezúčastnili) [Korte 2010: 11]. Ďalším nepochybným príznakom premeny straníckej štruktúry a rezervovaného prístupu voličov voči stranám je slabnúca stranícka identifikácia a klesajúca členská základňa strán20. Sociálni demokrati disponovali najvyšším počtom členov v roku 1976 - vyše miliónovou základňou. Na jar roku 2011 klesol ich počet pod 500.00021. Ku kresťanským demokratom sa hlásilo najviac straníkov - 735.000 v roku 1983, ale aj v ich prípade klesol v tomto roku počet straníckych knižiek pod pol milióna22. Strany sa potýkajú s nedostatkom mladého dorastu a prestarnutou základňou. V roku 2007 bolo 46,7 % členov SPD nad 60 rokov, v CDU 48 % a u kresťanských sociálov 42,7 %23. V členskej základni sa tiež vytráca zastúpenie rôznych spoločenských vrstiev, pôvodne vlastné všeľudovým stranám. Úradníci z povolania boli vo volebnom období 2002-2006 desaťnásobne nadreprezentovaní [Faust, Klöckner 2005: 59]. Uvedené príznaky nespokojnosti s politickými stranami sú viditeľnejšie v nových spolkových krajinách bývalej NDR. To je podmienené historicky vinou politickej neslobody v období komunizmu – po skúsenosti so Zjednotenou socialistickou stranou (SED) ako
20 K historickému vývoju členskej základne politických strán v Nemecku podrobne: http://www.bpb.de/themen/1YML48,0,0,Mitgliederentwicklung.html. 21 Die Welt: „Mitgliederzahl der CDU fällt unter eine halbe Million.“ 15.6.2011. 22 Die Welt: „SPD-Mitgliederzahl fällt unter eine halbe Million.“ 27.5.2011. 23 K vekovej štruktúre politických strán v Nemecku podrobne: http://www.bpb.de/themen/Y75UA8,0,0,Parteimitglieder_%E4lter_als_60_Jahre.html. 31 nástrojom moci a kontroly spoločnosti majú občania skeptický postoj k straníckemu organizovaniu.
2.3.3 Nový typ politických strán?
Oslabené postavenie a erodujúca podpora pre dve najväčšie nemecké strany sú veľkou témou nemeckej politológie - napr. [Kronenberg, Mayer 2009], [Beyme 2000], [Rüttgers 2009], téme venoval zvláštnu sériu článkov od 2.7.2007 aj denník Frankfurter Allgemeine Zeitung. Kríza všeľudových strán vedie niektorých autorov k záveru, že spolkové voľby v roku 2005 či 2009 sú „koncom všeľudových strán“ [Lösche 2009: 9], resp. „koncom nemeckého modelu všeľudových strán“ [Bruns 51/2009: 4]. Naopak, Oberreuter vidí budúcnosť všeľudových strán optimistickejšie a hovorí len o premene, nie ich konci [Oberreuter 2009: 320]. Pre premenený typ všeľudových politických strán našla nemecká politológia označenie ako profesionalizovaná voličská strana („professionalisierte Wählerpartei“) [Beyme 2000], profesionálna strana mediálnej komunikácie („professionelle Medienkommunikationspartei“) [Jun 2004: 113], kartelová strana („Kartellpartei“24) [Katz, Mair 1995], mediálna strana („mediale Partei“) a strana frakcií („Fraktionspartei“) [Lösche 2009: 12] či profesionalizovaná strana služieb („professionalisierte Dienstleistungspartei“) [Lösche 2002: 107]. Nový typ politických strán sa vyznačuje oslabením ideologického ukotvenia a vysokou mierou profesionalizácie svojej činnosti. Členovia strany v nej zostávajú krátkodobo25, sú výrazne orientovaní na kariéru a dobrovoľných straníckych funkcionárov a aktivistov nahradili platení stranícki zamestnanci [Beyme 2000: 37]. Kvôli narastajúcemu významu politického marketingu si strany najímajú mediálnych a marketingových expertov [Lösche 2009: 11] a tiež preberajú či kopírujú marketingová nápady strán z iných štátov bez ohľadu na ideovú orientáciu (najviditeľnejšie zjavné v prípade prezidentskej kampane Baracka Obamu). Z volebnej kampane sa tak vytrácajú koherentné programové návrhy. Miesto nich sa strany orientujú na čiastkové otázky a hlavné kompetencie v strane vykonáva strategické mocenské centrum [Jun 2004: 115]. Strany sa prispôsobujú logike mediálneho sveta, politiku produkujú pre médiá a „predávajú“ im jej obsahy [Jun 2002: 779]. Program
24 Kartelová strana inštrumentalizovala štát pre svoje vlastné účely, takže na jej príjmoch v poslednom období (tzn. od 70. rokov 20. storočia) nepretržite vzrastal podiel štátnej podpory [Katz, Mair 1995: 24]. 25 Prantl prirovnáva strany, ktoré už nie sú pre ľudí „straníckou domovinou“ k druhu hotelu, kam prídu a opäť rýchlo odídu, ale poväčšinu života strávia úplne mimo [Prantl 2008]. 32 strany, resp. strana ako taká sa mení na „produkt“ a volič na „konzumenta“. Tomu odpovedá aj nový typ lídra, ktorý už „nie je hlavným ideológom s charizmatickými schopnosťami, ale politikom z povolania s koordinačnými schopnosťami“ [Beyme 2000: 122]. Má zmysel v dobe, keď sa kampaň zmenila na záležitosť reklamy a marketingu a členovia vo svojich stranách už nenachádzajú to, čo im strana vždy ponúkala – základnú orientáciu - ešte hovoriť o „programovej diskusii“ strany? Napriek všetkým problémom a kríze politických strán ostávajú nemecké všeľudové strany aj naďalej pomerne stabilným prvkom nemeckého politického systému. CDU/CSU najmä pri porovnaní so zahraničnými stranami kresťanskodemokratickej orientácie zostává úspešnejšou stranou. Talianska DC zanikla spolu so systémom prvej talianskej republiky, keď sa s koncom studenej vojny ako strana profilujúca sa na ose antikomunizmu ideologicky vyčerpala (bližšie [Fiala, Strmiska 1998: 78ff]). Belgickí, holandskí, švajčiarski či rakúski kresťanskí demokrati začiatok 90. rokov síce prežili, výrazne však ustúpili zo svojich programových pozícií a na pravej časti spektra im vyrástli konkurenti (Flámsky záujem vo Flámsku, Kandidátka Pima Fortuyna a Strana pre slobodu v Holandsku, Švajčiarska ľudová strana, Slobodná strana Rakúska, resp. Zväz pre budúcnosť Rakúska). Valónska Kresťansko-sociálna strana (PSC) dokonca rezignovala na kresťanskodemokratický profil a premenovala sa na Demokratický humanitný stred (CDH). CDU/CSU uvádzal Fiala v roku 1997 ako jediný optimálny príklad kresťanskodemokratickej strany, ktorá kritickému vývoju odolala skrze absorbovanie veľkej časti konzervatívnych a liberálne orientovaných voličov a vďaka vykročeniu od stredu smerom doprava [Fiala 1997: 85]. Koniec Kohlovej éry a veľký finančný škandál financovania strany však priniesli aj CDU/CSU ústup z niekdajších pozícií. Strana sa dostala do pasce medzi „rozkročením“ v záujme stredového voliča a návratom ku konzervatívnym princípom, ktorí by si želali jej kmeňoví voliči, resp. bývalí voliči. Pri pohľade na stranícke zjazdy je zrejmé, že aspoň pre časť strany je programová orientácia významná a upustenie od nej vnímajú ako príčinu stratených hlasov. Kresťanskí demokrati dnes možno stoja pred výzvou, aby nedopadli práve tak, ako ich sesterské strany v západnej Európe.
2.4 Vnútorná organizácia politických strán v SRN
Forma a spôsob organizácie politických strán nesmie byť v rozpore so Základným zákonom. Bližšie podmienky určuje opäť zákon o politických stranách. Strany musia mať písomné stanovy a písomný program (§ 6 PartG). Pokiaľ ide o štruktúru strán, zákon
33 predpisuje, že miestne štruktúry strán musia byť vybudované do tej miery, „aby bola jednotlivým členom umožnená primeraná spoluúčasť na rozhodovaní strany“ (§ 7 PartG). Zákon teda usiluje o zaručenie rozhodovania zdola nahor. Ako najvyšší orgán jednotlivých miestnych združení zasadá zhromaždenie členov na nižšej úrovni a na vyššej úrovni zhromaždenie zástupcov, stranícky kongres (resp. zjazd, snem). Tie sú nadradené ostatným orgánom a rozhodujú o straníckych programoch, stanovách strany, volia členov predsedníctva apod. Zo straníckych kongresov vychádza stranícka vôľa vo forme straníckych rozhodnutí (programových či personálnych) a sú preto zárukou demokratickej štruktúry. Členovia predsedníctva získavajú podľa § 11 PartG svoju funkciu zvolením, voľby predsedníctiev sa musia konať v pravidelnom volebnom cykle, minimálne však každý druhý kalendárny rok. Predsedníctvo sa podľa zákona skladá minimálne z troch členov. Tieto predpisy zaručujú vnútrostranícku demokraciu, vylučujú „vodcovský princíp“ zhora nadol a koncentráciu moci v jednej osobe. Úlohou predsedníctva je vedenie miestneho združenia. Stranícka štruktúra a organizácia CDU odpovedá uvedeným zákonným podmienkam. Najvyšším orgánom je spolkový stranícky zjazd, ktorý sa schádza každé dva roky. Jeho 1001 delegátov rozhoduje o straníckom programe a volí predsedu, generálneho sekretára, štyroch podpredsedov, pokladníka a siedmich ďalších členov predsedníctva26. Najvyšším rozhodujúcim grémiom medzi straníckymi zjazdmi je spolkový výbor27. Tretím straníckym orgánom je predsedníctvo zložené zo straníckeho vedenia voleného zjazdom a ďalej siedmich volených členov prezídia, 26 volených členov predsedníctva; kancelára, predsedu Spolkového snemu, predsedu poslaneckej frakcie CDU/CSU v Spolkovom sneme, predsedu Európskeho parlamentu, predsedu poslaneckej frakcie Európskej ľudovej strany v EP, ktorí - pokiaľ sú členmi CDU – sú súčasťou predsedníctva z titulu svojej funkcie a z ďalších členov, ktorí majú poradnú funkciu (predsedovia jednotlivých zemských organizácií CDU a predsedovia združení v rámci CDU, resp. spriaznených organizácií)28. Predsedníctvo vykonáva závery zjazdu, predkladá ročnú záverečnú a účtovnú správu strany predsedovi Spolkového snemu a má povinnosť sa zísť aspoň raz za dva mesiace. Priebežné a neodkladné záležitosti predsedníctva vykonáva prezídium, ktoré je tvorené užšou časťou predsedníctva (v prezídiu nie sú 26 volení členovia predsedníctva, predsedovia zemských organizácií ani ďalší členovia s poradnou funkciou v predsedníctve)29.
26 http://www.cdu.de/partei/15_197.htm 27 Ibidem. 28 V súčasnosti tvorí predsedníctvo 62 členov. http://www.cdu.de/partei/vorstand_11031.php. 29 V súčasnosti má 21 členov. http://www.cdu.de/partei/vorstand_11026.php. 34
Členská organizačná štruktúra kopíruje zemskú štruktúru Nemecka. CDU má 17 zemských organizácií - „Landesverband“ - nie je zastúpená v Bavorsku, kde je jej „sestrou“ Kresťansko-sociálna únia CSU a z historických dôvodov majú samostatné postavenie zemské organizácie v Braunschweigu a Oldenburgu30.
2.5 Vývoj nemeckého povojnového straníckeho systému a postavenie CDU/CSU v ňom
Alemann [2010: 46ff] člení vývoj nemeckého straníckeho systému do nasledujúcich fáz31: 1. formovanie systému (1945-1953) 2. koncentrácia systému (1953-1976) 3. transformačná fáza (1976-1994) 4. stabilizačná fáza (1994-2002) 5. fluidný systém od roku 2002
2.5.1 Obdobie for movania systému
Po konci vojny medzi májom a júnom 1945 sa stranícky systém nachádzal na novom začiatku, pretože v tú dobu neexistovali žiadne politické strany. Niektoré strany (SPD, KPD) obnovili svoje predošlé organizácie a nadviazali na predvojnovú činnosť vďaka členom zo zahraničného exilu či domácej ilegality, iné boli založené úplne nanovo (CDU/CSU, FDP, hoci aj tie čerpali personálne z Weimarskej republiky). Znovuzrodenie nemeckého straníckeho systému do jeho súťaživej demokratickej podoby sa do roku 1950 dialo pod prísnym dohľadom a na princípe udeľovania povolení od okupačných mocností [Alemann 2010: 51]. Päť rokov teda trvalo, kým sa stranícky systém v britskej, americkej a francúzskej zóne vyvinul do autonómneho systému. V sovietskej zóne síce tiež došlo k (znovu)zakladaniu strán, avšak dominantné postavenie rýchlo získala SED a politický vývoj tejto časti, neskôr NDR, sa rozišiel s dianím v troch zónach pod správou západných mocností32. Stranícke organizácie vznikali v priebehu roka 1945 v jednotlivých západných zónach separátne. Koncom 40. a začiatkom 50. rokov prebiehala ich fúzia [Alemann 2010: 51]. Takto bola v roku 1950 na spolkovej úrovni zjednotená aj CDU (podrobnejšie v kapitole Dejiny
30 http://www.cdu.de/partei/15_197.htm. 31 Inú periodizáciu uvádzajú [Niedermayer 2007: 120ff] či [Rudzio 2000: 136ff]. 32 Zdanie pluralitného charakteru vytvárali satelitné strany SED združené v tzv. Demokratickom bloku. 35
CDU), ktorá sa profilovala na štiepnej línii cirkev – štát a zároveň v konflikte o ústavnosť stála na strane nového rodiaceho sa systému, keďže v čele Parlamentnej rady, ústavodarnom orgáne pôsobiacom do prvých spolkových volieb, stál politik CDU, Konrad Adenauer. V spolkových voľbách v roku 1949 sa do Spolkového snemu dostalo 1133 strán a 3 nezávislí kandidáti34. CDU vytvorila pravicovú koalíciu s FDP a DP35. Napriek fragmentácii, prítomnosti antisystémových strán a vysokej polarizácii možno badať tendenciu k systému s dominanciou dvoch strán. Dve najväčšie strany získali nad 60 % hlasov, čo im v Spolkovom vynieslo viac než dve tretiny mandátov, ich vzájomná sila bola porovnateľná a v poradí tretia a zároveň najsilnejšia z malých strán nedosiahla viac než polovicu mandátov menšej z dvoch veľkých strán [Niedermayer 2005: 13].
2.5.2 Koncentráci a systému
Spolkové voľby 1953 ukončili fázu formovania straníckeho systému. Zahájená koncentrácia plynula na jednej strane zo zmenených inštitucionálnych podmienok – kým v roku 1949 stačilo kandidujúcej strane pre vstup do Spolkového snemu prekročiť 5 % v jedinej spolkovej zemi, od roku 1953 bola zavedená volebná klauzula 5 % na úrovni celého Spolku [Niedermayer 2005: 121]. Polarizácia bola zmiernená rozhodnutím spolkového ústavného súdu, ktorý zakázal dve antisystémové strany – v roku 1952 Socialistickú ríšsku stranu a v roku 1956 Komunistickú stranu Nemecka [Alemann 2010: 57f]. Na druhej strane ku koncentrácii prispela práve CDU svojou integračnou politikou. CDU/CSU čiastočne alebo úplne pohltila do svojich radov BHE36 a DP37 [Rudzio 2000: 142], ovládla elektorát BP38 a ZP39 [Alemann 2010: 58f] a formovala sa ako všeľudová strana so zastúpením všetkých spoločenských vrstiev a na rozdiel od katolíckeho Centra bola založená na medzikonfesnom princípe. V strane tak našli svoj politický domov okrem katolíkov z niekdajšieho Centra tiež národovci, protestanti, vyhnaní Nemci, bývalí vojaci
33 V tomto prípade počítam CDU a CSU samostatne. 34 http://www.bundeswahlleiter.de/de/bundestagswahlen/fruehere_bundestagswahlen/btw1949.html 35 Nemecká strana (Deutsche Partei) reprezentovala severonemecký protestantský a národný občiansky konzervativizmus [Pfahl-Traughber 2007: 245-246]. 36 Zväz vyhnaných a práv zbavených Nemcov (Bund der Heimatvertriebenen und Entrechteten), ktorý presadzoval záujmy vyhnaných Nemcov z východných území. Do Spolkového snemu sa dostal v roku 1953 s 5,9 %. http://www.bundeswahlleiter.de/ 37 Nemecká strana (Deutsche Partei) mala zastúpenie v Spolkovom sneme do roku 1961. 38 Bavorská strana (Bayernpartei) nadviazala na Bavorskú ľudovú stranu (Bayerische Volkspartei) Weimarskej republiky. BP združovala najmä agrárne a regionálne záujmy. Založenie CSU ako samostatnej bavorskej strany so zvláštnym postavením k CDU malo za cieľ vytesniť BP, čo sa aj vo voľbách v r. 1953 podarilo [Alemann 2010: 56]. 39 Centrum (Deutsche Zentrumspartei) z medzivojnovej doby v niektorých častiach Nemecka obnovilo svoju činnosť, zastúpenie v Spolkovom sneme malo v prvom a druhom volebnom období. 36 a zajatci či agrárnici. Vďaka aktívnej politike narástla podpora CDU/CSU v roku 1953 v porovnaní s prvými povojnovými voľbami o viac než 14 %. Vrcholný úspech zaznamenala CDU/CSU vo voľbách v roku 1957, keď zatiaľ ako jediná strana v nemeckej histórii dosiahla absolútnu väčšinu hlasov (50,2 %). Svoj úspech stavala na hospodárskom zázraku sociálne trhového hospodárstva a na autorite kancelára Adenauera. V roku 1959 SPD prijala program z Godesbergu, ktorým sa vzdala marxistickej ideológie a uznala význam cirkví. SPD týmto programom nasledovala cestu všeľudovej strany, stala sa atraktívnejšou a jej podpora neustále rástla (avšak stále len dobiehala CDU/CSU a len jedenkrát v roku 1972 kresťanských demokratov predbehla). Od roku 1961 do roku 1983 boli v Spolkovom sneme zastúpené len tri strany – CDU/CSU, SPD a FDP40. Pre toto obdobie sa ujalo označenie „systém dva a pol strany“, v ktorom bola FDP v porovnaní s CDU/CSU a SPD len nepatrnou („polovičnou“) stranou. Na ekonomickej štiepnej línii stála spolu s CDU/CSU proti SPD, v hodnotovo-náboženskom konflikte stála po boku sociálnych demokratov proti CDU/CSU. Na začiatku tejto fáze stála FDP bližšie k CDU, od konca 60. rokov sa posúvala doľava a priklonila sa na stranu SPD. Stranícky systém nedokonalého bipartizmu 60. a 70. rokov ako ho nazýva Jean Blondel (Novák, s. 83) vykazoval dostredivé tendencie, nízku fragmentáciu, vysokú mieru stabilizácie a akceptácie demokracie. Vystriedali sa všetky koaličné alternácie (CDU/CSU+FDP do roku 1965, CDU/CSU+SPD 1966-1969 a SPD+FDP 1969-1982) a vznikom Brandtovho kabinetu v roku 1969 došlo k prvému striedaniu vlády na základe volieb [Alemann 2010: 67]. CDU/CSU sa tak prvýkrát od konca vojny ocitla v opozícii.
2.5.3 Transformačná fáza
Na začiatku tejto fázy hrali kľúčovú úlohu liberáli, keď svojimi mandátmi prispievali ku koaličnej väčšine. Hoci CDU/CSU voľby v roku 1976 a 1980 vyhrala, nemohla zostaviť kabinet, pretože FDP dala prednosť koalícii so sociálnymi demokratmi. Na vlne vzniku nových sociálnych hnutí, odporu proti atómovej energii a ako alternatíva voči etablovaným stranám a v opozícii k systému sa do Spolkového v roku 1983 dostali Zelení41, ktorí dovtedajšie štiepne línie (socioekonomický a kultúrno-etický konflikt) rozšírili o ekologickú, resp. postmateriálnu líniu. Stranícky systém dva a pol strany sa pluralizoval a zmenil na bipolárny systém dvoch táborov: FDP sa opäť priblížila k CDU/CSU
40 Koncentrácia v prospech dvoch všeľudových strán sa diala aj napriek pomernému volebnému systému. Vrchol dosiahla v roku 1976, keď SPD a CDU/CSU získali spolu 99,1 % hlasov. 41 V predčasných voľbách v roku 1983 dosiahli 5,6 %. 37 a proti tomuto pravicovému táboru stál ľavicový tandem SPD a Zelených. Od 80. rokov možno badať erodujúce postavenie zavedených strán a silnejúci fenomén nespokojnosti s politickými stranami, o ktorej píšem v kapitole 2.3.2. CDU/CSU zahájila konštruktívnym vyslovením nedôvery Schmidtovmu kabinetu (1982) éru Helmuta Kohla trvajúcu do roku 1998. V roku 1983 došlo k odštiepeniu dvoch poslancov CSU (Franz Handlos a Ekkehard Voigt), ktorí založili Republikánsku stranu [Kailitz 2007: 366]. Napriek úspechom na zemskej úrovni a vo voľbách do Európskeho parlamentu sa ale na spolkovej úrovni národno-autoritársky konflikt neetabloval. „Dodnes je libertárny pól novej konfliktnej línie straníckeho systému reprezentovaný Zelenými výrazne silnejšie prítomný než autoritársky pól.“ [Niedermayer 2007: 125] Zásadnou udalosťou v tomto období bolo znovuzjednotenie Nemecka. Dovtedajší stranícky systém Spolkovej republiky sa rozšíril na územie nových spolkových zemí. Existujúce strany v západnej časti sa spojili s občianskymi antikomunistickými hnutiami a iniciatívami, ako aj so stranami združenými predtým v demokratickom bloku. CDU do svojich radov prijala v polovici roku 1990 východnú CDU42, časť antikomunistického hnutia Demokratischer Aufbruch a Demokratickú roľnícku stranu Nemecka43 [Alemann 2010: 74]. Jednotná celonemecká CDU vznikla na straníckom zjazde 1.10.1990 v Hamburgu [Buchstab 2005: 76]. Po voľbách pokračovala (a trvala až do roku 1998) koalícia CDU/CSU s FDP. Podobu straníckeho systému však znovuzjednotenie Nemecka zmenilo len čiastočne. V roku 1990 stroskotali Zelení pred bránami parlamentu, avšak do Spolkového snemu sa dostala východonemecká strana Zväz 90/Zelení, keďže v týchto voľbách platila volebná klauzula vo východnej a západnej časti zvlášť. Prebehla mierna fragmentácia a polarizácia systému rozšírením o novú konfliktnú líniu – východ x západ, pretože do Spolkového snemu sa dostala postkomunistická a antisystémová PDS44. Rudzio ale poukazuje na to, že znovuzjednotenie malo latentný vplyv na západonemecké strany, vrátane CDU, a zapríčinilo ich posun doľava kvôli snahe získať ľavicovejšie orientovaných voličov na východe [Rudzio 2000: 154].
42 Východná CDU patrila k tzv. demokratickému bloku NDR (systém obdobný národnému frontu v Československu). Pred spojením so západnou CDU v nej prebehlo personálne a programové očistenie. 43 Demokratische Bauernpartei Deutschlands bola súčasťou straníckeho „systému“ NDR. 44 Strana demokratického socializmu (Partei des demokratischen Sozialismus) bola transformovanou SED. 38
2.5.4 Stabilizačná fáza
V 90. rokoch si dve veľké strany udržali najsilnejšie postavenie a napriek prítomnosti radikálnej ľavice mal stranícky systém dostredivé tendencie. Voľby roku 1998 znamenali koniec dlhej 16-ročnej éry Helmuta Kohla a horkú porážku CDU/CSU. Strana stratila 6 % a s výnimkou prvých povojnových sa prvýkrát dostala pod 40 %45. Veľký náskok SPD pred CDU/CSU (5,8 %) poskytol sociálnym demokratom najväčšie množstvo koaličných opcií, aké kedy víťazná strana v Nemecku mala – k väčšine jej stačila ktorákoľvek zo strán zastúpených v Spolkovom sneme, vrátane teoretickej možnosti samotnej CSU bez CDU [Alemann 2010: 80]. SPD sa nakoniec rozhodla pre Zelených, ktorí sa prvýkrát podieľali na koalícii. Účasť vo vláde so sociálnymi demokratmi prispela k ich posunu do stredu46 a odpútaniu sa od výhradne ekologickej a rebelantskej nálepky, čo z nich spravilo akceptovateľného koaličného partnera - potenciálne aj pre CDU/CSU47 - takže FDP už prestala byť takým žiadaným partnerom ako dovtedy48. Zároveň kancelár Schröder smeroval svojich sociálnych demokratov skrze „tretiu cestu“49 taktiež do stredu politického spektra.
2.5.5 Fluidný systém
Voľby v roku 2002 skončili rovnakým percentuálnym výsledkom pre CDU/CSU a SPD, sociálni demokrati ale získali vďaka kompenzačným mandátom o tri miesta v parlamente viac, takže červeno-zelená koalícia mohla trvať ďalej. Stranícky systém sa menil len postupne, pokračovalo oslabovanie dvoch veľkých strán, z ktorých sa ani jedna nedostala nad 40 %. Z troch menších strán boli najsilnejší Zelení, postkomunisti sa do Spolkového snemu dostali len vďaka dvom priamym mandátom. Realizácia reforiem v rámci Agendy 2010 narazila na odpor nielen v SPD, ale predovšetkým odborov a z organizovaných demonštrácií vzišla volebná koalícia PDS s
45 Ďalšou ranou pre CDU/CSU bola vypuknutá aféra s čiernymi kontami. 46 Miesto dovtedajšieho tradične pacifistického stanoviska strany zelený minister zahraničných vecí Joschka Fischer intenzívne podporoval vojenskú intervenciu v Kosove, čo skalné jadro Zelených nieslo s veľkou nevôľou. Zelení tiež podporili súbor reforiem „Agenda 2010“, ktorým Schröderov kabinet obmedzil výdaje štátu na (dovtedy značne štedrý) sociálny systém. Podstatným prvkom bolo skrátenie podpory v nezamestnanosti (tzv. Hartz IV), čo malo zámer motivovať pri hľadaní práce. 47 „Jamajková“ koalícia kresťanských demokratov, liberálov a zelených existovala na zemskej úrovni od roku 2009 v Sársku, v januári 2012 došlo k jej rozpadu. 48 S výnimkou väčšinovej vlády CDU (1957-1961) a veľkej koalície (1966-1969) bola účasť liberálov na vládnej väčšine rozhodujúca. 49 Text konceptu tretej cesty Gerharda Schrödera a Tonyho Blaira z roku 1999 dostupný z: http://www.glasnost.de/pol/schroederblair.html. V duchu tretej cesty boli uskutočnené reformy, viď. pozn. č. 46. 39
Volebnou alternatívou pre prácu a sociálnu spravodlivosť50 [Alemann 2010: 87]. To zvýšilo konkurenciu na ľavom póle spektra pred voľbami v roku 2005. WASG bola ukotvená v západnej časti Nemecka, takže spojenie s ňou pomohlo Ľavicovej strane k etablovaniu na úrovni celého Spolku, keďže dovtedy žali postkomunisti zisky len medzi voličmi na východe, kde prevládala nostalgia za východným Nemeckom [Niedermayer 2007: 130]. Oproti roku 2002 postkomunisti svoj volebný zisk viac než zdvojnásobili na 8,7 %. Tri malé strany dosiahli dovtedy rekordný výsledok (dohromady 26,6 %). Prvýkrát od znovuzjednotenia Nemecka sa Zeleným podarilo dostať v súčte hlasov na území bývalého východného Nemecka nad 5 % a FDP získala vo všetkých jednotlivých spolkových krajinách nad 5 % [Niedermeyer 2008: 18]. Naopak, u CDU/CSU a SPD sa potvrdil klesajúci trend. CDU pod vedením Angely Merkelovej vyhrala s rovnakým percentuálnym výsledkom, aký v roku 1998 pre ňu znamenal debakel (35,2 %). Sila Ľavicovej strany (54 mandátov) zapríčinila patovú situáciu. K väčšine v parlamente by CDU/CSU aj SPD potrebovali až dve menšie strany, alebo by museli uzavrieť spoločnú koalíciu. Keďže možná koalícia CDU/CSU, FDP a Zelených narazila na odpor Zelených a ľavicovej koalícii z SPD, Ľavicovej strany a Zelených bránili vzájomné animozity medzi SPD a Ľavicovou stranou, jediným východiskom bol vznik tzv. veľkej koalície [Alemann 2010: 89]. Spolkové voľby v roku 2005 znamenali zlom nielen kvôli „z rozumu“ vzniknutej veľkej koalícii, ale práve pre postavenie malých strán. Od volieb 2005 „existuje otvorená súťaž nielen medzi veľkými, ale aj medzi malými stranami, dnešný stranícky systém preto možno označiť v protiklade k niekdajšej tuhej štruktúre ako fluidný systém“ [Niedermayer 2007: 130]. Päť strán bolo v Spolkovom sneme síce zastúpených už od roku 1990, avšak až do roku 2005 vždy platilo, že najslabšia z nich (východonemeckí Zelení v roku 1990, resp. PDS neskôr) nemohli svojím malým počtom poslancov zasiahnuť do exekutívy, pretože neboli pre vznik minimálnej víťaznej koalície relevantné [Niedermayer 2007: 130]. Tento trend sa ešte umocnil v doteraz posledných spolkových voľbách v roku 2009. Víťazná CDU/CSU spadla na 33,8 % a ešte horšie obstáli sociálni demokrati. Veľká koalícia ich stála 11 %, keď získali len 23 %, takže CDU/CSU nad nimi vyhrala s rekordným náskokom. Prvýkrát sa vyšplhali všetky tri „malé“ strany na dvojciferný výsledok (FDP 14,6
50 Wahlalternative für Arbeit und soziale Gerechtigkeit (WASG) bola založená bývalými členmi SPD (najznámejší Oskar Lafontaine) a odborármi [Neu 2007a: 319]. V roku 2007 vyústila ich spolupráca do zjednotenia pod názvom Ľavicová strana (Die Linke). 40
%, Ľavicová strana 11,9 % a Zelení 10,7 %), výrazný úspech liberálov však umožnil vznik minimálnej víťaznej ideologicky prepojenej koalície. Hoci by sa zdalo, že tri malé strany sú už stabilnou súčasťou straníckeho systému a možno o nich uvažovať už ako o stranách strednej veľkosti, podľa súčasných prieskumov by sa FDP do Spolkového snemu nedostala, Ľavicová strana sa pohybuje kolo 7 %. Zelení na jar roku 2011 súperili s SPD o druhé miesto51, po marcových zemských voľbách sa im prvýkrát podarilo obsadiť post predsedu zemskej vlády. Kvôli slabej FDP sa preto CDU/CSU otvára koaličným možnostiam s SPD či Zelenými. V prospech prvej možnosti by hovorila nedávna skúsenosť s veľkou koalíciou, druhá možnosť by mohla byť výhodnejšia kvôli pravdepodobne slabšiemu koaličnému partnerovi než by bola SPD (za predpokladu, že Zelení nepredbehnú SPD). Súčasný stranícky systém sa neustále posúva k väčšej rozdrobenosti a kým do začiatku 80. rokov bol vzorovým príkladom systému s dominanciou dvoch strán, dnes smeruje k zmene typu na multipartizmus [Niedermeyer 2008: 14].
3. História CDU
Ako zásadné zlomové udalosti, ktoré poznamenali dejiny CDU, možno označiť personálne výmeny predsedu strany, prechod z vlády do opozície, resp. opätovný návrat k moci a vnútrostranícke organizačné zmeny. CDU vo svojej histórii vystriedala siedmich predsedov, z ktorých traja vykonávali funkciu viac než jedno desaťročie, takže stranu ovplyvnili v miere najväčšej52: • Konrad Adenauer (1950-1966) • Ludwig Erhard (1966-1967) • Kurt Georg Kiesinger (1967-1971) • Rainer Barzel (1971-1973) • Helmut Kohl (1973-1998) • Wolfgang Schäuble (1998-2000) • Angela Merkelová (od 2000)
51 Zelení však kvôli nestálym a značne kritickým voličom mávajú v prieskumoch tradične viac, než aké sú ich volebné výsledky. 52 Údaje o funkčnom období predsedov podľa http://www.kas.de/wf/de/71.9549/. 41
3.1 Založenie strany a éra Konrada Adenauera
Ako už bolo spomenuté v kapitole 2.5.2, CDU vznikla ako všeľudová strana nadkonfesného typu a usilovala sa osloviť čo najširšie vrstvy obyvateľov. Široký všeľudový charakter novej strany vyjadroval aj jej názov „únia“. Zahŕňala nielen katolíkov a protestantov, ale aj konzervatívcov, liberálov a sociálne krídlo z radov odborárov. Nadkonfesný princíp bol inováciou dovtedajšieho systému, v ktorom malo náboženské štiepenie veľký význam. Roky v opozícii proti systému národného socializmu napomohli ku spolupráci dvoch náboženských táborov. Netreba však zabúdať na významnejšiu skutočnosť, že po strate východných území a oddelení sovietskej okupačnej zóny stratilo protestantské Prusko pozíciu centra politických udalostí, ktoré sa presunuli do západného, resp. južného (v oboch prípadoch katolíckeho) Nemecka [Zolleis 2008: 97]. Medzi zakladateľmi, ako aj voličmi však jasne dominovala katolícka tradícia z Centra a až do 60. rokov mal katolícky element „navrch“ vďaka rýnskej organizácii CDU v čele s Konradom Adenauerom [Alemann 2010: 53]. V roku 1956 tvorili katolíci 83 % členov CDU53. Hoci nie v takej miere ako vo Weimare, predsa čiastočne pretrval princíp spolkov a združení, keď CDU svojich členov získavala v tomto prostredí. Stranícke vedenie sa snažilo budovať dojem nadkonfesnosti tým, že dosadzovalo do funkcií osoby, ktoré mali reprezentovať a získať nové prúdy voličov [Zolleis 2008: 192]. V najvyššom vedení strany boli preto vždy prítomní aj protestanti. Pre fázu zakladania CDU v období od leta 1945 do jari 1946 je kvôli rozdeleniu Nemecka do okupačných zón príznačný vznik viacerých nezávislých miestnych kresťanskodemokratických organizácií. V Berlíne založil prvý zväz CDU odborár s príklonom ku kresťanskému socializmu a bývalý politik Centra Jakob Kaiser, na juhu Nemecka vznikli tri rôzne strany (Bádenská kresťansko-sociálna ľudová strana, Kresťanskodemokratická strana a Kresťanská ľudová strana), v severnom Nemecku boli zakladateľmi protestantské, konzervatívne a liberálne meštianske kruhy a nakoniec v Porýní bola už v júni 1945 založená Kresťanskodemokratická ľudová strana ako predchodkyňa CDU [Alemann 2010: 54]. Rozdiely mala prekonať snaha o zjednotenie všetkých síl napravo od sociálnej demokracie. Prvé politické programy po roku 1945 existovali len na okresnej a regionálnej úrovni [Rudzio 2000: 158]. Tri politické prehlásenia regionálnych organizácií CDU z roku 1945 a 1946 (z Berlína, Kolína, Frankfurtu a Neheim-Hüsten), sa týkali samotného usporiadania povojnového Nemecka a rekonštrukcie zničených inštitúcií. Odrážali povojnovú chaotickú
53 http://www.kas.de/upload/ACDP/CDU/Statistik/12_Mitglieder-Konfession.pdf 42 situáciu a potreby zdecimovanej spoločnosti. Odsudzovali ideológiu národného socializmu a hrôzy druhej svetovej vojny. „Hlásime sa k odmietnutiu vojny. Vojna nie je dovoleným prostriedkom politiky (...)“ [CDU 1945c: 2]. Organizácie CDU oceňovali katolícke, protestantské kruhy a Židov, ktorí aktívne odporovali národnému socializmu a priznávali vinu tých, čo sa nechali zlákať rasovou ideológiou. Vznikajúca CDU si preto kládla za cieľ „vykročiť na cestu pokánia a znovuzrodenia“ [CDU 1945a: 1] a vybudovania nového Nemecka. Hlásila sa k parlamentnej demokracii, právnemu štátu, federálnemu usporiadaniu, ľudskej slobode a dôstojnosti. Na ceste k obnove morálnych hodnôt majú svoju úlohu cirkvi „štát má nielen uznať a chrániť náboženské vyznanie, ale dosiahnuť plodný vzťah spolupráce [s cirkvami]“ [CDU 1945c: 3] a tiež rodina: „Životný priestor rodiny je posvätný. Na základe prirodzenosti má vlastné práva, ktoré stoja pod zvláštnou ochranou štátu“ [CDU 1945b: 3]. Návrhy pre rodinnú politiku vychádzali z tradičného rozdelenia mužských a ženských rolí, predstavy muža ako živiteľa rodiny a ženy ako matky v domácnosti. „Muž má byť v plnom zmysle hlavou rodiny (...). Štát skrze svoju hospodársku a sociálnu politiku mu má umožniť, aby mohol uživiť svoju rodinu (...)“ [CDU 1945c: 4-5]. V programe z roku 1946 CDU požaduje „ochranu ženy pri vykonávaní činnosti v rodine a domácnosti“ a až na druhom mieste kladie nárok na „slobodnú činnosť ženy v profesijnom a verejnom živote“ [CDU 1946: 4]. Ako pálčivé sociálne problémy sú pociťované materiálna núdza, nedostatok bytov, nezamestnanosť a potreba začlenenia miliónov Nemcov vyhnaných z bývalých východných území Nemecka a z Československa, ku ktorým potom pribudli ešte navrátivší vojnoví zajatci a utečenci zo sovietskej okupačnej zóny, resp. NDR54. V hospodárskej oblasti sa CDU hlási k „hospodárskemu socializmu na demokratickom základe“ [CDU 1945c: 6] a požadovala znárodnenie veľkých podnikov a bánk, ale tiež zachovanie súkromného vlastníctva (u drobných živnostníkov a roľníkov). Balans medzi socializmom a kapitalizmom nebol úplne jasne formulovaný. V Ahlenskom programe CDU v Severnom Porýní-Westfálsku z februára 1947 „prekonáva kapitalizmus a marxizmus“ a hovorí o úplne novom usporiadaní, ktorého „obsahom a cieľom už nebude kapitalistické úsilie o zisk a moc, ale blaho národa,“ [CDU 1947: 3] avšak bez bližších konkrétnych návrhov. Politická prax ale vyzerala inak. CDU presadila trhové princípy a pod vedením Ludwiga Erharda bola v roku 1948 realizovaná menová reforma. V návrhu na hospodárske usporiadanie spolkovej republiky z Düsseldorfu z júla 1949 sa preto už CDU hlási ku konceptu sociálne trhového hospodárstva [CDU 1949:
54 Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1950 žilo v Spolkovej republike 48 miliónov obyvateľov, z toho 9,6 milióna sa na jej územie dostalo v priebehu, resp. po skončení vojny. Väčšinu z nich, t.j. asi 8 miliónov tvorili vyhnaní Nemci z Poľska, Československa a Maďarska, teda asi 16,6 % obyvateľstva predstavovali vyhnanci [Görtemaker 1999: 167]. 43
1]. Táto programová „pestrosť“ poukazuje jednak na vysokú mieru autonómie jednotlivých straníckych združení, ale tiež na prítomnosť rôznych krídel v rámci CDU. Ich spojivom bol antikomunizmus a kresťanský princíp. Proces integrácie zemských zväzov a založenia strany na spolkovej úrovni trval pomerne dlho. Orgánom koordinujúcim činnosť medzi organizáciami v jednotlivých zónach a zemiach, ktorý mal pripraviť ich spojenie, bolo od februára 1947 deväťčlenné „Pracovné spoločenstvo CDU/CSU“ [Buchstab 2005: 58]. Jedným z jeho členov bol Konrad Adenauer zastupujúci rýnsku CDU. Vďaka svojej politickej skúsenosti z Weimaru55, ale aj funkciám, ktoré po vojne zastával (predseda CDU v Porýní, predseda CDU v britskej zóne, predseda frakcie CDU v Zemskom sneme Severného Porýnia-Westfálska, predseda Parlamentnej rady a od roku 1949 aj spolkový kancelár)56, sa stal neoficiálnym predsedom CDU už pred jeho zvolením na prvom straníckom zjazde. Kľúčovým postom Adenauera bolo predsedníctvo v ústavodarnom orgáne. To mu poskytovalo privilegované postavenie sprostredkovateľa medzi Parlamentnou radou a vojenskými guvernérmi spojencov ako jedinému politickému reprezentantovi nadregionálnych záujmov, keďže dovtedy boli partnermi spojencov predsedovia zemských vlád [Doering-Mannteufel 1991: 6]. Prvý stranícky zjazd sa konal 20.- 22.10.1950 v meste Goslar a zavŕšil vznik CDU na spolkovej úrovni [CDU 1950]. Pre spolkové voľby rok predtým mala CDU ako centrálny orgán len volebný výbor [Alemann 2010: 55]. To, že do spolkových volieb šla CDU bez formálneho spolkového vedenia len odráža skutočnosť, že centrum moci a rozhodovania bolo v exekutíve, resp. poslaneckej frakcii, nie v straníckych štruktúrach. Kvôli nízkej miere formálnej organizovanosti CDU v 50. a 60. býva nemeckou politológiou označovaná v tomto období ako strana honoračného typu [Allemann 2010: 55], [Buchstab 2005: 58], [Zolleis 2008: 106] či volebného typu [Buchstab 2005: 58] alebo „spolkom pre zvolenie kancelára“ [Alemann 2010: 55]57. Dôležitejšie než stranícke predsedníctvo bolo u Adenauera vykonávanie funkcie kancelára. Prioritou bola exekutívna prax, strana stála v tieni spolkovej vlády. V Adenauerovej osobe splynul úrad spolkového kancelára s postom straníckeho predsedu tak, že navonok neboli od seba odlíšiteľné [Doering-Mannteufel 1991: 9]. Preto aj programové stranícke prehlásenia a deklarácie boli druhoradé (prvým uceleným programom bol Berlínsky program z roku 1968). Ideová orientácia strany bola vyjadrená priamo vo vládnych programoch
55 Adenauer sa stal členom Centra ešte v dobe cisárstva a v rokoch 1917-1933 bol primátorom Kolína nad Rýnom. http://www.konrad-adenauer.de/ 56 http://www.konrad-adenauer.de/konrad_adenauer_biografie.html 57 Údaje o počte členov sú evidované až od roku 1952, v tom čase ich CDU mala 210.000. Ich počet v 50. a 60. rokoch rástol len pozvoľne, na sklonku 60. rokov CDU dosiahla 300.000 členov. http://www.kas.de/upload/ACDP/CDU/Statistik/Mitgliederentwicklung.pdf 44 a v zákonodarnom procese [Uertz 2005: 111], podobne aj [Rudzio 2000: 158], [Niclauß 2004: 84]. Zjazdy CDU len potvrdzovali a legitimizovali politiku kancelára. Predpokladom pre dominantnú kancelársku pozíciu bolo posilnenie jeho postavenia skrze Základný zákon. Kancelár rozhoduje o menovaní a odvolaní ministrov, určuje smerovanie politiky spolkovej vlády a jednotlivých ministerstiev a je odvolateľný len skrze konštruktívne vyjadrenie nedôvery (GG, čl., 64, 65 a 67). Okrem legislatívneho rámca však Adenauer vtlačil podobu kancelárskej demokracie svojou prirodzenou autoritou sedemdesiatnika prenasledovaného národnými socialistami a svojím štýlom vládnutia. Kvôli politickým, personálnym, ústavným a najmä spoločenským zvláštnostiam vyhradzuje Doering-Mannteufel pojem kancelárskej demokracie výlučne pre obdobie vlády prvého spolkového kancelára, aby odlíšil jeho vlády od všetkých neskorších kancelárov [Doering-Mannteufel 1991: 4]. Adenauer vo svojej osobe koncentroval rozhodovací monopol nad rámec formálnych kancelárskych kompetencií. Situácia pred nadobudnutím suverénnosti Nemecka mu dávala priestor pre sústredenie zahraničnej a bezpečnostnej politiky do úradu kancelára, keďže ministerstvá zahraničných vecí a obrany boli zriadené až po podpise Parížskych dohôd a ukončení okupačného režimu v roku 1955. Podobne sa Adenauerovi darilo aj prekonávať (a využívať) stranícke rozdiely medzi kresťanskými sociálmi a ekonomickými liberálmi. Ani jedno krídlo nemalo prevahu, keďže centrum rozhodovania bolo v spolkovej vláde a frakcii. Tam disponovali strategickou väčšinou „občianski katolíci“ okolo Adenauera a tí sa priklonili na stranu trhovo orientovaných sekulárnych konzervatívcov [Zolleis 2008: 112]. V prípade nedostatku podpory v rámci koalície bol Adenauer schopný sa dohodnúť aj so sociálnymi demokratmi. Bez FDP a DP, ale spolu s SPD schválila CDU/CSU v roku 1957 dôchodkovú reformu. S osobou kancelára sa spájali úspechy ranej Spolkovej republiky, čo prinášalo CDU vysoké volebné zisky. Hospodársky boom, akceptácia Nemecka ako partnera medzi západnými štátmi58, začlenenie vyhnaných Nemcov59 a návrat vojenských zajatcov zo sovietskeho zajatia60 boli najväčšie zásluhy kancelára Adenauera. Popularitu mu zvyšoval tiež všeobecne prítomný pocit komunistického nebezpečenstva. Na začiatku 50. rokov sa podľa prieskumov verejnej mienky dve tretiny obyvateľov Nemecka cítili byť ohrození Sovietskym zväzom [Schildt 2003: 12]. Zároveň v čase eskalácie napätia v priebehu Kórejskej vojny od
58 Nemecko sa spolupodieľalo na vzniku Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ (1951), vzniku Rímskych zmlúv (1957) a bolo prijaté do NATO (1955). Zvlášť záležalo Adenauerovi na zlepšení vzťahov s Francúzskom, ktoré boli potvrdené nemecko-francúzskou zmluvou v roku 1963. 59 V roku 1952 bol prijatý zákon na vyrovnanie vojnových škôd, na základe ktorého bola poskytovaná sociálna pomoc – Lastenausgleichgesetz. 60 Adenauer na návšteve v Moskve (1955) vyjednal návrat desiatok tisícov vojenských zajatcov. 45 novembra 1952 do volieb v septembri 1953 rýchlo narástla Adenauerova popularita z 34 % na 57 % a do roku 1961 sa len raz dostala pod hranicu 40 % [Görtemaker 1999: 171]. Akcent na dôsledný antikomunizmus bol mobilizačným nástrojom pre voľby. Ako odpoveď na neistotu a nebezpečenstvo núkal Adenauer stabilitu a „žiadne experimenty“ (čo bolo volebné heslo CDU v roku 1957).
3.2 CDU v 60. rokoch
Ku koncu 50. rokov s pribúdajúcim vekom Adenauera (v roku 1960 už mal 84 rokov) možno badať tendenciu k emancipácii strany od svojho predsedu. Skôr či neskôr sa CDU nemohla vyhnúť otázke „kto po Adenauerovi?“. Obdobie od roku 1966 až do nástupu Kohla na čelo strany je hľadaním charizmatického nástupcu, ktorý by sa mohol vyrovnať takej výraznej osobnosti, akou bol prvý predseda CDU. S Adenauerom neodišiel len jej dlhoročný predseda, ale reprezentant Weimaru, politik, ktorý vyrástol v katolíckom tábore a spôsobom svojho organizovania a vedenia strany zapadal viac do minulosti (odhliadnuc od jeho modernizačného nadkonfesného princípu, pretože reálne bol za jeho éry dominantný vplyv katolíkov). 60. roky sa pre CDU niesli v znamení ústupu CDU z niekdajšieho postavenia najsilnejšej strany. Najprv stratila CDU absolútnu väčšinu a znovu vytvorila koalíciu s FDP, potom musela akceptovať pre ňu ešte menej výhodnú koalíciu so seberovným partnerom SPD, až sa nakoniec ocitla v opozícii. Koniec 60. rokov mal otvoriť cestu k straníckym reformám CDU. Kým sa tak stalo, v CDU sa v priebehu piatich rokov vystriedali až traja predsedovia strany. Nielen v strane, ale v celej nemeckej spoločnosti prebiehali zásadné zmeny. Koniec Adenauerovho vládnutia privodila tzv. Spiegel aféra61, v dôsledku ktorej Adenauer prisľúbil, že v lete nasledujúceho roku 1963 rezignuje na post kancelára. Novým kancelárom sa stal dovtedajší minister hospodárstva a otec nemeckého konceptu sociálne trhového hospodárstva Ludwig Erhard. Adenauer však zotrval vo funkcii predsedu strany až do roku 1966, pretože Erhard spočiatku odmietal personálnu úniu medzi kancelárskym úradom a straníckym predsedníctvom, za čo si vyslúžil kritiku starého kancelára62. Hoci bola CDU/CSU v tomto čase naďalej vládnou stranou, Erhardova pozícia bola výrazne slabšia, a to
61 Vypukla v októbri 1962. Časopis Spiegel kritizoval nedostatky obranyschopnosti Bundeswehru proti potenciálnemu útoku Varšavského paktu. Novinári Spiegelu boli zadržaní do vyšetrovacej väzby s podozrením na vlastizradu. Adenauer sa postavil na stranu vtedajšieho ministra obrany Franza Josepha Straußa a postup schvaľoval. Augstein, Rudolf: „Nichts, im Wortsinn Nichts zu tun.“ Spiegel 8.8.1966. 62 http://www.kas.de/wf/de/71.8755/ 46 nielen kvôli absencii jeho straníckeho predsedníctva. Národohospodár Erhard prišiel do kabinetu CDU z akademického prostredia63 a stranícky život bol preňho v porovnaní s Adenauerom málo významný, o jeho formálnom členstve v strane dokonca existujú pochybnosti64. V CDU patril k ekonomicky liberálnemu a sekulárnemu krídlu. Chýbala mu politická socializácia v prostredí katolíckeho Centra a ako protestant nemal s katolíckou cirkevnou hierarchiou ako významným partnerom strany také dobré vzťahy ako Adenauer. V zahraničnej politike dával prednosť k posilneniu transatlantického spojenectva pred utužovaním väzieb s Francúzskom65. Napriek zvýšenej volebnej podpore pre CDU (dovtedy 2. najlepší volebný výsledok v histórii kresťanských demokratov) nebol jeho druhý kabinet úspešný, pretože už rok po voľbách stratil väčšinu po odchode FDP do opozície. CDU/CSU vytvorila tzv. veľkú koalíciu s SPD v čele s Kurtom Georgom Kiesingerom. Erhard po roku a pol vo funkcii predsedu strany na svoj post rezignoval a zjazd v máji 1967 potvrdil Kiesingera [Buchstab 2005: 340]. Zvolenie Kiesingera, bývalého predsedu zemskej vlády Bádenska-Württemberska predznamenalo nástup nových politikov, ktorí sa do vysokej politiky nedostali v „hodine nula“ nemeckého politického systému, ale svoje postavenie budovali postupne od silnej pozície na zemskej úrovni. Veľká koalícia priniesla zmenu v tom, že CDU už nebolo možné koordinovať a viesť z vlády, pretože v koalícii so silným a ideologicky opačne orientovaným partnerom si musela strana zaistiť svoju pozíciu medzi straníckymi krídlami ešte pred zasadaním vlády, aby predišla straníckemu štiepeniu [Zolleis 2008: 138]. Kiesingerova vláda síce disponovala v Spolkovom sneme proti slabej opozícii pohodlnou väčšinou, avšak počas jej trvania vyvrcholili protesty novej „mimoparlamentnej opozície“ v podobe študentského hnutia. Prijatie zákona o podmienkach výnimočného stavu66 v lete 1968 vyostrilo vlnu demonštrácií a protestov. Odpor proti kancelárovi Kiesingerovi bol ešte umocnený jeho niekdajším členstvom v NSDAP a zamestnaním na ministerstve
63 V rokoch 1928-1942 bol vedeckým asistentom, potom do roku 1945 viedol Inštitút pre výskum priemyslu. http://www.kas.de/wf/de/71.8368/ 64 Erhardovo členstvo sa stalo predmetom verejnej diskusie v roku 2007, keď s odvolaním na bývalého spolupracovníka Ludwiga Erharda Horsta Friedricha Wünscha a vedúceho straníckeho archívu Nadácie Konrada Adenauera Güntera Buchstaba zverejnili v roku 2007 nemecké média tvrdenie, že Erhardovo stranícke členstvo nemožno doložiť žiadnymi formálnymi dokumentmi (prihláškou ani členskými príspevkami). Stern: „Ludwig Erhard war nie CDU-Mitglied.“ 25.4.2007. 65 Konflikt zahraničných koncepcií v CDU prebiehal medzi „gaullistami“ a „atlantikmi“. Gaullisti, ku ktorým patrili prevažne katolíci, podporovali partnerstvo s katolíckym Francúzskom. Atlantici - prevažne z radov protestantov- sa vyslovovali za väčšie spojenectvo s USA. 66 Zákon definoval, že v prípade výnimočného stavu, môže spolková vláda, resp. NATO obmedziť niektoré základné práva (listové tajomstvo, sloboda prejavu a právo na štrajk a demonštrácie), povolať Bundeswehr ako poriadkovú moc vnútri štátu a obmedziť kompetencie parlamentu. http://www.bpb.de/themen/TS1R5B,0,0,Vom_Protest_zum_Widerstand.html. 47 zahraničných vecí Tretej ríše [Zolleis 2008: 160]. Kiesinger sa v polarizovanej nemeckej spoločnosti stal symbolom nevyrovnania sa s minulosťou národného socializmu. Ako volebný líder priviedol Kiesinger v roku 1969 svoju stranu k volebnému víťazstvu, ale keďže sa mu nepodarilo získať koaličného partnera, musela sa CDU prvýkrát odobrať do opozície. S novou rolou strany sa presunulo jej mocenské centrum zo spolkovej vlády do poslaneckej frakcie, kde realizovala svoju opozičnú činnosť. Predsedom poslaneckej frakcie v Spolkovom sneme bol od roku 1964 Rainer Barzel67. Ten tiež prevzal v roku 1971 predsednícku funkciu CDU. Koalícia pod vedením SPD, v ktorej sa liberáli ocitli, nenašla jednotný súhlas v FDP rozorvanej sporom medzi národno-liberálnym a sociálno-liberálnym krídlom. Predmetom sporu v rámci koalície sa stala Brandtova východná politika založená na princípe akceptácie suverenity NDR a zbližovania s východným Nemeckom, ZSSR ako aj ďalšími štátmi varšavského paktu68. Nesúhlas s novým kurzom viedol na jar 1972 k odchodu viacerých poslancov FDP a SPD do opozície a strate vládnej väčšiny69. Tým sa naskytla príležitosť pre lídra opozície. Barzel siahal na úrad kancelára skrze vyjadrenie konštruktívneho veta Brandtovmu kabinetu. K vysloveniu dôvery pre nového kancelára však nakoniec chýbali dva hlasy70. Ako sa neskôr ukázalo, Barzela zradili dvaja poslanci z jeho vlastnej frakcie podplatení Ministerstvom pre štátnu bezpečnosť NDR71. Opozičný vodca bez dostatočnej mocenskej základne vo vlastnej frakcii utrpel ťažkú prehru. Následné predčasné voľby sa stali „referendom“ o východnej politike Brandta. Barzel a jeho kresťanskí demokrati vo voľbách proti obľúbenému Brandtovi neuspeli a strana zostala v opozícii. Keď v máji 1973 došlo k hlasovaniu o vstupe SRN (spolu s NDR) do OSN a frakcia CDU/CSU hlasovala v rozpore s odporučením svojho predsedu proti členstvu v OSN, Barzel sa vzdal svojho úradu72. Napriek nemožnosti podielu na vládnej moci mali roky v opozícii pre stranu významný efekt v postupnom realizovaní straníckej reformy.
67 http://www.kas.de/wf/de/71.8398/ 68 V rámci novej východnej politiky podpísala SRN zmluvy so ZSSR, NDR, Poľskom a Československom. Vo Varšavskej zmluve s Poľskom Nemecko uznalo nedotknuteľnosť západnej poľskej hranice na Odre a Nise. Text zmluvy na: http://www.auswaertiges- amt.de/cae/servlet/contentblob/373216/publicationFile/3832/Warschauer%20Vertrag%20(Text).pdf. Tým sa Nemecko vzdalo svojho nároku na svoje stratené oblasti na východ od tejto línie. 69 http://www.kas.de/wf/de/71.8398/ 70 http://www.kas.de/wf/de/71.8398/ 71 Noack, Hans-Joachim: „In der Seele verletzt.“ Spiegel 24.9.2001 a Spiegel: CSU-Spion enttarnt. 27.11.2000. 72 http://www.kas.de/wf/de/71.8398/ 48
3.3 Stranícka reforma CDU v 70. rokoch
Politická rebélia druhej polovice 60. rokov namierená proti autoritám, nové formy „politického angažovania“ (demonštrácie, hladovky, zakladanie občianskych iniciatív apod.), zvýšená politizácia verejnosti a silnejúca sekularizácia vytvárali výrazne odlišnú spoločenskú situáciu od pomerov 50. rokov, ktoré boli naplnené budovaním štátu a hladom po autorite a stabilite. V prvej polovici 60. rokov bola CDU ešte stále volebnou stranou s voľnou organizačnou štruktúrou, s rozhodujúcim vplyvom straníckych honorácií a bez jednotného programu, ale tento spôsob plnenia straníckych funkcií už nevyhovoval zmeneným podmienkam. CDU potrebovala dohnať to, čo zameškala v období budovania štátu. Kvôli rozsiahlosti a zásadnému charakteru označujú niektorí autori tento proces ako „znovuzaloženie CDU“ [Scheer 1977: 149-172, podľa Zolleis 2008: 132]. Časovo nie je možné presne vymedziť realizáciu reformy strany, pretože sa neudiala rozhodnutím jedného zjazdu, ale prebiehala postupne na prelome 60. a 70. rokov. Jej začiatok prišiel už za Kiesingera, avšak skutočný tlak na CDU priniesol až pobyt v opozícii, zvlášť v legislatívnom období 1972-1976. Prvé indície k zmenám možno badať na vyššie spomínanom straníckom zjazde v Braunschweigu, ktorý sa konal krátko po Adenauerovej smrti a zvolil za predsedu Kiesingera. CDU v Adenauerovej ére nemala jasné rozhodovacie mechanizmy, pre hľadanie straníckej vôle bol určujúci dohodnutý konsenzus medzi straníckymi honoráciami. V strane preto rástla nespokojnosť s oligarchickými tendenciami straníckych elít, nedostatočným pluralizmom záujmov, malým zapojením členov na najnižšej úrovni a nahradením programovej konkurencie personálnymi súbojmi [Zolleis 2008: 136]. Ako riešenie bola požadovaná väčšia demokratizácia strany. Počiatočné kroky k zmenám schválené zjazdom boli podmienené predovšetkým rámcovými podmienkami. V roku 1967 bol totiž prijatý zákon o politických stranách, ktorému bolo treba vyhovieť. To CDU primälo revidovať stanovy a rozšíriť počet podpredsedov strany a jej predsedníctva. Zjazd tiež zriadil nový úrad generálneho sekretára [Buchstab 2005: 69]. Okrem posilňovania straníckej centrály bolo ďalším reorganizačným prvkom o rok neskôr schválenie programu CDU. Berlínsky program ale ešte stále nebol dlhodobým programom princípov politiky CDU. Jeho novum spočíva v tom, že šlo o prvý program schválený na straníckom zjazde [Zolleis 2008: 144]. Práca na programových dokumentoch trvala naďalej. Zjazd v Hamburgu v roku 1973 odhlasoval prípravu prvého
49 programu princípov CDU [Uertz 2005: 120]. Obrat k programovej orientácii mal niekoľko príčin. Keď sa CDU ocitla vo veľkej koalícii, musela nutne pristúpiť na kompromisy s SPD. Sociálni demokrati obsadili v čierno-červenej koalícii dve ministerstvá, ktoré boli predtým pre CDU profilovými rezortmi – ministerstvo hospodárstva a ministerstvo zahraničných vecí [Zolleis 2008: 142]. Dovtedy jasná a samozrejmá identita tvorená vládnou politikou dostala trhliny. Zároveň bolo potrebné zaujať postoj k aktuálnym otázkam, ktoré priniesla nová doba. Časť strany pod vplyvom vychýlenia nemeckej spoločnosti na sklonku 60. rokov doľava usilovala o príklon strany týmto smerom a „rozkročenie“ CDU za účelom získania voličov. Keď sa napokon CDU ocitla v opozícii, stratila pre nasledujúce voľby možnosť mobilizovať svojich voličov na základe úspechov svojho vládnutia, ktoré dovtedy predstavovali hlavný motivačný prvok pre jej elektorát. Kým v prvej pre CDU opozičnej parlamentnej perióde ešte prízvukovala dôležitosť svojho vládnutia a čo najrýchlejšie nadobudnutie stratenej moci, druhá „naozajstná“ prehra (CDU/CSU prvýkrát skončila na 2. mieste) ju prinútila k orientovaniu do budúcna a formulovaniu alternatívy k vládnej politike SPD [Zolleis 2008: 132]. Preto vtedy vrcholila príprava a diskusia o programových princípoch CDU. [Uertz 2005: 131]. V oblasti smerovania hospodárskej politiky sa však v CDU odohral na začiatku 70. rokov spor „práce a kapitálu“ o podobu sociálne trhového hospodárstva. Na jednej strane stálo odborárske krídlo Kresťanskodemokratických zamestnancov (CDA), na druhej ekonomickí liberáli - Hospodárska rada CDU. V ich konflikte šlo o postavenie zamestnancov v podnikoch a ich právo spolurozhodovať v podnikových radách [Zolleis 2008: 129]. Spočiatku sa vedenie CDU prikláňalo na stranu odborov a ich návrhu na paritné zastúpenie zamestnancov. Odborárske kruhy sa tradične už od čias Jakoba Kaisera odvolávali na sociálne učenie Cirkvi. Po intenzívnej diskusii a ostrom vnútrostraníckom súboji stranícky zjazd v roku 1971 rozhodol v prospech návrhu hospodárskej rady, podľa ktorej mali mať zamestnávatelia prevahu sedem ku piatim [Zolleis 2008: 169]. Od druhej polovice 70. rokov dostal kresťanský princíp v CDU nový rozmer. Miesto „kresťansko-sociálneho“ bol interpretovaný v liberálnom kontexte [Uertz 2005: 124]. Najviditeľnejšia zmena v CDU sa však týkala členskej základne. „Žiaden program k straníckej reforme nemohol ovplyvniť vnútrostranícky život viac, než čo spravila premena CDU na členskú stranu“ [Zolleis 2008: 141]. S kultúrnou revolúciou 60. rokov a sekularizačným procesom sa rozpadli tradičné tábory a CDU/CSU sa už nemohla v takej miere ako predtým spoliehať na hlasy katolíckeho milieu. Napriek nadkonfesnému princípu
50 strany boli katolícki voliči pre CDU/CSU od začiatku jej existencie primárnou cieľovou skupinou. Jej tradičná voličská klientela pozostáva dodnes z cirkevne aktívnych katolíkov, hoci toto číslo klesá. Na začiatku 70. rokov tvorili cirkevne aktívni katolíci takmer polovicu voličov CDU/CSU, v roku 2007 to bola tesná osmina [Niedermayer 2008: 15f]. Za Adenauera boli cirkevné združenia mobilizačnou bázou pre CDU/CSU a plne nahrádzali jej stranícku štruktúru [Zolleis 2008: 106f]. Vzťah medzi katolíckou Cirkvou a stranou vedenou aktívnym katolíkom bol prirodzený a samozrejmý. CDU si preto vystačila aj s ďaleko menším počtom členov než SPD. V prvej polovici 50. rokoch mala takmer 200 000 členov, čo bola štvrtina v porovnaní so sociálnymi demokratmi [Alemann 2010: 55]. Od 60. rokov sa do popredia CDU dostávalo čoraz viac protestantov – predseda strany Erhard alebo podpredsedovia Gerhard Schröder (1967-1973)73 a Kai-Uwe Hassel (1956- 1965)74, obaja niekoľkonásobní ministri. Protestanti menili katolícku tvár CDU liberálno- konzervatívnym smerom [Zolleis 2008: 133]. S prejavujúcim sa odstupom Cirkvi od strany po odchode Adenauera sa začal prejavovať nedostatok v členskej základni založenej na nižšej úrovni na nepriamom členstve. Nestranícke organizácie kedysi napojené na stranu bolo potrebné nahradiť vlastnými straníckymi organizáciami. V čase študentských nepokojov a angažovania mladých ľudí nadobudli na význame práve tie organizácie CDU, ktoré boli určené pre mladých ľudí a mali byť protiváhou radikálnym študentským ľavicovým iniciatívam. Boli nimi mládežnícka organizácia Mladá únia (JU) a študentský zväz Spolok kresťanskodemokratických študentov (RCDS). Ženy mala pre CDU presvedčiť Ženská únia (FU). Všetky tri síce vznikli už v dobe vzniku CDU, ale až v tomto čase sa zvýšil ich význam v regrutovaní nových členov a oslovovaní tých častí spoločnosti, kde mala CDU najväčšie nedostatky. Nárast členov začal najprv pozvoľna na konci 60. rokov (z 249 tisíc v roku 1963 na 304 tisíc v roku 1969), ale od roku 1969 nabral prudko stúpajúcu tendenciu. Do roku 1976 sa počet členov CDU zdvojnásobil na vyše 600 tisíc členov75. Zvýšená kvantita umožnila intenzívnejšiu činnosť miestnych straníckych organizácií na najnižšej úrovni a zapojenie radových členov. Práve v čase premeny CDU na masovú všeľudovú stranu začali svoju kariéru v mládežníckej organizácii CDU politici, ktorí sa do vrcholovej politiky dostali na začiatku tisícročia (napr. Christian Wulff, Roland Koch, Hans-Gert Pöttering, Volker Bouffier, Franz-Josef Jung alebo Günther Öttinger).
73 http://www.kas.de/wf/de/71.8514/ 74 http://www.kas.de/wf/de/71.8403/ 75 http://www.bpb.de/files/IMO9KZ.pdf. 51
Od začiatku svojej existencie má CDU sociálne výbory odborárov, hospodársku radu, ženské združenie, mládežnícku organizáciu, združenia pre komunálnych politikov, stredný stav, vyhnaných Nemcov či seniorov. Tie reprezentovali rôzne spoločenské záujmy. Ich úlohou však bolo viac demonštrovať mobilizačnú silu a potvrdiť kurz predsedníctva strany, než aby slúžili k vnútrostraníckemu diškurzu [Zolleis 2008: 136]. S vyšším počtom členov strany sa ale zmenila jej vnútorná organizácia a postavenie jednotlivých organizácií v CDU. „Zvláštne organizácie a združenia zostali záujmovými skupinami, ale ich vnútrostranícka mocenská základňa spočívala v počte delegátov a už nie na tom, ako odrážali jednotlivé sociálne skupiny voličov.“ [Zolleis 2008: 171] Zdvojnásobená členská základňa si vyžadovala nový spôsob koordinácie a šla ruka v ruke s premenou rozhodovacích mechanizmov a organizačnej štruktúry CDU. Len demokratizácia strany a oslabenie straníckych elít mohlo presvedčiť a získať nových členov. Cestu k výraznému posilneniu a sprehľadneniu strany pripravila zmena stanov schválená na zjazde v roku 1969. Podľa nej sú „programové závery zjazdu základom pre činnosť frakcie CDU a záväzné pre vlády vedené CDU na spolkovej alebo zemskej úrovni“ [CDU 1976: 109]. Miesto dovtedajšieho konsenzuálneho modelu riadenia strany prešla CDU na konkurenčný princíp [Zolleis 2008: 156]. Rozhodujúce slovo nadobudli v CDU demokratické rozhodnutia delegátov ako základ vnútrostraníckeho života. To sa netýkalo len spolkovej, ale najmä strednej a nižšej úrovne strany. Preto bolo potrebné vybudovať rozsiahlu sieť straníckych grémií. Tento proces skončil až na začiatku 70. rokov, keď konečne vo všetkých spolkových zemiach existovali demokraticky legitimované stranícke grémia CDU, ktoré boli oprávnené prijímať záväzné uznesenia k spolkovej a zemskej politike v mene danej zemskej organizácie [Zolleis 2008: 139]. Role najvyššieho orgánu na spolkovej úrovni a koordinácie medzi jednotlivými úrovňami sa ujalo prezídium CDU. Kým na počiatku reformného procesu boli zmeny v strane podmienené najprv legislatívne, od 70. rokov začal byť významný personálny faktor, keď došlo ku generačnej obmene a do vrcholových pozícií CDU sa dostali politici, ktorí v čase uzurpovania moci Hitlerom boli deťmi a svoju profesionálnu kariéru začali budovať až po vojne. Potom, čo v roku 1973 Barzel rezignoval, zvolil zjazd za predsedu mladého Helmuta Kohla a za generálneho sekretára Kurta Biedenkopfa [Buchstab 2005: 72]. Po Biedenkopfovi sa v roku 1977 Kohlovou pravou rukou stal Heiner Geißler [ibidem]. Tento tandem mal zásluhu na skonsolidovaní a posilnení strany. Kohl v čase, keď sa stal predsedom strany, nedisponoval poslaneckým mandátom v Spolkovom sneme, ale bol predsedom zemskej vlády v Porýní-Falcku, a preto nemohol
52 prevziať po Barzelovi post predsedu poslaneckej frakcie [Zolleis 2008: 131]. Došlo teda opäť k posunu mocenského centra, tento raz z frakcie ku strane a straníckej centrále. Silná pozícia v strane mala Kohlovi nahradiť absenciu poslaneckého mandátu. Rozhodujúci vplyv získali prezídium a predsedníctvo, teda orgány zložené z politikov zo spolkovej, zemskej aj komunálnej úrovne [Zolleis 2008: 138]. Kohlovi sa podarilo premeniť CDU zásadným spôsobom. Práve po jeho nástupe začal enormný nárast členov, skončil sa programový spor odborárov s liberálmi a CDU začínala naberať nový dych. Vypracovanie programových princípov vyústilo pod vedením Richarda von Weizsäckera k ich schváleniu v roku 1978 na zjazde v Ludwigshafen [Uertz 2005: 131]. Základnými hodnotami, ku ktorým sa CDU v dokumente hlási, sú sloboda, solidarita a spravodlivosť [CDU 1978]. CDU sa štylizovala do pozície obrancu slobodnej spoločnosti. Pod heslom „Z lásky k Nemecku: sloboda miesto socializmu“76 viedla volebnú kampaň v roku 1976, v ktorej tematizovala nedostatky vlády SPD a FDP. Koalícia sociálnych demokratov a liberálov čelila spomaleniu hospodárskeho rastu a zvýšeniu sociálnych problémov. V dôsledku ropnej krízy narástla inflácia v roku 1974 na 4,5 %, resp. 5,5 % o rok neskôr, nezamestnanosť na prelome rokov 1974 a 1975 stúpla na 5,9 %, hrubý sociálny produkt sa dostal do záporných hodnôt na -3,5 % [Buchstab 2005: 72]. Vnútornú bezpečnosť štátu ohrozovali útoky Frakcie červenej armády vrcholiace v čase tzv. nemeckej jesene v roku 1977. Tieto problémy využívali kresťanskí demokrati ku kritike z pozície obhajcu hospodárskej stability a vnútornej bezpečnosti. Vo volebnom programe varovala CDU pred „socialistickými experimentmi“, „byrokratmi riadenou spoločnosťou“, „socialistickým školstvom ohrozujúcim deti, rodičov a budúcnosť Nemecka“, „rastúcim daňovým zaťažením“ a ako riešenie sľubovala návrat k princípom sociálne trhového hospodárstva, zníženie daní a výdajov štátu [CDU/CSU 1976: 2f a 20]. Napriek pozitívnemu kurzu77 a skonsolidovaniu strany sa musela CDU v tomto čase vyrovnať ešte s jedným „vnútrostraníckym“ konfliktom. V opozičnom období rástla váha bavorskej CSU [Zolleis 2008: 146], ktorá mala v modernizácii na všeľudovú stranu náskok pred CDU78. CSU sa identifikovala s Bavorskom a stelesňovala jeho hospodársky a kultúrny rozkvet. Nepretržite od roku 1970 do roku 200879 dosahovala v Bavorsku vo voľbách do
76 http://www.kas.de/wf/de/71.8940/. 77 CDU/CSU žala v rokoch 1974-1976 úspechy na zemskej úrovni: v štyroch zemských voľbách získala nad 50 % (Bavorsko, Bádensko-Würtembersko, Porýnie-Falcko a Šlezvicko-Holštajnsko), s tesne pod 50 % vyhrala tiež v Sársku a Dolnom Sasku. http://www.wahlrecht.de/ergebnisse/index.htm. 78 Dokument o programových princípoch prijala CSU už o dva roky pred CDU [CSU 1976]. 79 V zatiaľ posledných zemských bavorských voľbách utrpela CSU pád z 60,7 % na 43,4 % http://www.wahlen- in-deutschland.de/blBayern.htm. 53
Zemského snemu nad 50 % (najmenej, t.j. 52,8 % v roku 1994). Jej predseda Franz Josef Strauß razil líniu tvrdej opozičnej politiky, postavil sa do čela konzervatívneho krídla CDU/CSU a ostrými vyjadreniami nešetril ani na adresu progresívnych politikov CDU, najmä generálnych sekretárov Biedenkopfa a Geißlera [Zolleis 2008: 146]. V opozičnom období CDU/CSU sa množili taktické úvahy, aby sa CSU odpútala od CDU a vytvorila na celonemeckej úrovni štvrtú stranu systému. Do spolkových volieb v roku 1976 sa Strauß ešte uspokojil s miestom druhého muža za Kohlom. Tie síce priniesli CDU nárast volebného zisku o 4 % a CDU chýbalo len málo (1,4 %) k tomu, aby dosiahla znovu absolútnu väčšinu, ale opäť uviazla v pasci bez koaličného partnera. Vtedy nadišla príležitosť pre predsedu kresťanských sociálov80. V novembri CSU nakrátko vypovedala spoločnú frakciu s CDU81. Úvahy o oddelení CSU boli definitívne zažehnané, keď sa Strauß stal volebným lídrom a teda kandidátom CDU/CSU na post kancelára pre voľby 1980. Bol však polarizujúcou osobnosťou, priťahoval i odpudzoval zároveň a kampaň sa niesla v „antistraußovskom“ duchu. Volebná strata 4 % pre CDU/CSU a nezmenená koaličná situácia posilnili Kohlovu pozíciu ako predsedu CDU a v tom čase už aj predsedu poslaneckej frakcie. Kohl začal postupne hľadať cestu k liberálom, pretože zopakovanie úspechu z roku 1957 sa zdalo byť nepravdepodobné [Zolleis 2008: 140]. Spory o rozpočet a rozmiestnenie amerických rakiet na území Nemecka viedli v roku 1982 k rozpadu sociálno-liberálnej koalície a odchodu FDP do opozície. V historicky druhom konštruktívnom vyjadrení nedôvery získal Kohl potrebnú väčšinu a priviedol svoju stranu v predčasných voľbách k víťazstvu a historicky druhému najlepšiemu volebnému výsledku CDU/CSU.
3.4 Kohlova éra v 80. rokoch
Po voľbách v roku 1983 a vstupe Zelených do Spolkového snemu sa dovtedajší systém 2,5 strany transformoval do dvoch táborov (viď kapitola 2.5.3). Vďaka zblíženiu s liberálmi do tzv. občianskeho tábora sa mohla CDU/CSU opäť ujať vládnej zodpovednosti. Nové usporiadanie do táborov v konečnom dôsledku zjednodušilo vzťah medzi CDU a FDP a zblížilo ich, pretože Zelení ako radikálna ľavica neprichádzali do úvahy ako koaličný partner CDU/CSU. Obe strany spájal akcent na ekonomické témy – znižovanie výdajov štátu
80 V novembri sa do médií dostalo Straußovo vyjadrenie na adresu porazeného Kohla z lokálneho straníckeho stretnutia vo Wienerwalde: „Je úplne neschopný, chýbajú mu charakterové, duchovné a politické predpoklady. Jemu chýba pre to [úrad kancelára] všetko.“ Spiegel: „Nur eine Galgenfrist für Helmut Kohl“ 15.1.1979. 81 http://www.fjs.de/parteivorsitzender/vierte-partei.html. 54
či boj s nezamestnanosťou, ktoré zanechala predchádzajúca politika realizovaná v keynesiánskom duchu. Nešlo však len o ekonomické výzvy. Kohl v programových vyhláseniach z roku 1982 a 1983 vytýčil „politiku obnovy“, potrebu záchrany z duchovno- politickej krízy, obnovu cností a odvahy [Kohl 1982: 6]. „Duchovno-morálnu zmenu“ prirovnal k vzostupu z morálnej katastrofy po vojne [Kohl 1983: 42]. S odstupom času možno túto snahu hodnotiť ako málo úspešnú. Na rozdiel od 50. rokov sa niesli 80. roky v znamení nedôvery v inštitúcie, počiatočných príznakov sklamania z politických strán a ich oslabujúcej mobilizačnej schopnosti – nasledujúce roky priniesli s výnimkou jediných volieb v roku 2002 neustále klesajúcu podporu pre CDU. Dĺžka nepretržitej vlády Kohla nabáda k prirovnávaniu k Adenauerovej ére. Kohlova politika býva označovaná v nemeckej politológii ako „systém Kohl“ [Korte 1998: 20]. Jeho postavenie však bolo odlišné vzhľadom k zmenenej organizácii strany. Kým Adenauer opieral svoje stranícke postavenie o pozíciu kancelára, v Kohlovom prípade to bolo naopak – funkcia v strane ho vyniesla až ku kancelárskemu úradu. Počet členov CDU dosiahol v roku 1983 zatiaľ najvyššie číslo - 835 tisíc. Takúto masovú základňu nebolo možné prehliadať. Vzhľadom k sile strany bolo preto jeho postavenie pomeriavané na základe jeho politickej moci v strane [Zolleis 2008: 192]. Aby zabezpečil svoj vplyv, vybudoval si Kohl neformálnu sieť sebe blízkych a lojálnych ľudí (nezriedka si ich zaväzoval tým, že im dopomohol v politickej kariére, ako napr. v prípade Angely Merkelovej). Svoju „sieť“ potreboval kvôli tomu, že bol pred svojou stranou vo vysokej miere zraniteľný [Zolleis 2008: 191]. Kohl bol v CDU od svojich 17 rokov82, takže za roky svojej straníckej činnosti dobre poznal svojich kolegov. Personálnym výberom prikladal Kohl veľký význam: „V rozumnej a prezieravej personálnej politike som videl kľúč k úspechu mojej strany.“ [Kohl 2004: 111]. Je na mieste povedať, že nie len k úspechu strany, ale aj jeho vlastnej osoby. Keď mu v osobe straníckeho sekretára Geißlera vyrástol konkurent a kritik, ich súboj kulminoval na zjazde v Brémach v roku 1989. Kohlovi sa podarilo Geißlera nahradiť novým sekretárom Volkerom Rühem [Buchstab 2005: 75f]. Naopak, jeho dlhoročným, dôverným a najbližším spolupracovníkom a „korunným princom“ bol Wolfgang Schäuble. Z organizačného hľadiska nedošlo k zásadným zmenám ako v minulom období. Štruktúry vybudované v opozičnom čase pretrvali, strana bola upevnená a konsolidovaná. Na rozdiel od Adenauerovej éry viedla ako celok samostatný inštitucionálny život a kancelárom bola ovplyvňovaná len podmienene [Zolleis 2008: 190]. Disponovala vlastným
82 Kohl vstúpil do CDU v roku 1947: http://helmut-kohl.kas.de/helmut_josef_michael_kohl.html. 55 vnútrostraníckym životom. Jej vplyv sa realizoval predovšetkým vo výbere straníckeho vedenia na miestnej úrovni a straníckych kandidátov do Spolkového snemu (ibidem). Nezanedbateľnú úlohu v straníckom živote mali jednotlivé zemské organizácie. V programovej oblasti nastala kontinuita v ekonomickej a zahraničnopolitickej oblasti, zmeny v hodnotových otázkach spomeniem nižšie. Strana sa prirodzene viac sústredila na konkrétnu realizáciu v exekutívnej oblasti, než aby formulovala nový dlhodobý program. Podiel na moci však podmienil spôsob definície programu. Stranícka a exekutívna práca boli tesne prepojené, program bol určovaný straníckou exekutívnou elitou a strana ako celok nezasahovala do jeho vymedzenia, ale ho len dodatočne odsúhlasila a povýšila na oficiálnu stranícku politiku [Zolleis 2008: 193]. Vo vnútornej vládnej politike prikladal Kohl najväčší význam riešeniu hospodárskych problémov. Hospodársky rast sa zo záporných čísel (-1,1 %) v roku 1982 vyšplhal na 5,5 % v roku 1990, inflácia klesla v tom istom čase z 5,2 % na 2,7 % [Buchstab 2005: 75]. Druhou mobilizačnou témou strany bola zahraničná, resp. východná politika. V duchu posledných programových princípov (sloboda, solidarita, spravodlivosť) bola prioritou obrana pred komunizmom a oslobodenie východnej časti Nemecka spod sovietskeho jarma. Cestu k nemu pripravil jeden z prvých krokov koalície CDU/CSU a FDP – schválenie rozmiestnenia amerických rakiet na území Nemecka aj napriek protestom a iniciatívam mierového hnutia. K jemnej inovácii v exekutíve primäl CDU vonkajší faktor. So vstupom Zelených do Spolkového snemu bola ekologickým témam venovaná zvýšená pozornosť. Spočiatku nechávala táto téma CDU chladnou. No po černobyľskej katastrofe vznikol politický dopyt po riešení jej následkov a celkovej zvýšenej pozornosti ochrany životného prostredia. Keďže sa v júni 1986 mali konať zemské voľby v Dolnom Sasku, Kohl sa pod dojmom udalostí rozhodol k zriadeniu samostatného ministerstva pre životné prostredie [Zolleis 2008: 211]. Kompetencia zriadenia ministerstva mu náležala z úradu kancelára, takže stranícke orgány nehrali pri tom žiadnu úlohu. Kohl sa pre jeho zriadenie a personálny výber ministra dohodol len v úzkom kruhu jednotlivcov [Zolleis 2008: 211]. Ochrana životného prostredia bola pritom v programoch CDU až do roku 1989 len okrajovou záležitosťou, alebo v nich nebola vôbec [Zolleis 2008: 204]. V programovom dokumente zo zjazdu v Brémach v roku 1989 sa už CDU hlási k ochrane životného prostredia v kresťanskom a konzervatívnom kontexte zodpovednosti za Božie stvorenie a voči budúcim pokoleniam [CDU 1989: 153ff]. CDU sa zároveň stavia na stranu jadrovej energie, lebo „jadrová energia prispieva k znižovaniu emisií
CO2“ a pretože „neexistuje riešenie bez jadrovej energie“. „Ten, kto požaduje odstúpenie z jadrovej energie, ohrozuje našu klímu“ [CDU 1989: 446-447].
56
Významnú programovú diskusiu o programovom dokumente „Politika na základe kresťanského obrazu človeka“ priniesol stranícky zjazd v roku 1988 vo Wiesbaden. Z tohto programového dokumentu je zrejmé, že CDU potrebovala zaujať stanovisko k novým politickým problémom. Oproti minulosti, keď boli kresťanské princípy úplnou samozrejmosťou a prirodzeným východiskom strany a väčšiny jej členov, bolo potrebné nahradiť vlastnú životnú skúsenosť a vypracovať o to podrobnejší a viac teoreticky zdôvodnený argument. Diskusia sa týkala potratov a ďalších bioetických otázok. Potraty boli legálne z čias vlády sociálno-liberálnej koalície. Keď SPD s FDP v roku 1974 schválili zákon o ich beztrestnosti, poslanci CDU/CSU sa obrátili na Spolkový ústavný súd, ktorý rozhodol o rozpore zákona s ústavou (BVerfGE 39, 1 – Schwangerschaftsabbruch83). Nakoniec vstúpil do platnosti kompromisný špecifikovanejší návrh, ktorý učinil potraty beztrestnými v určitých prípadoch - zdravotné riziko pre ženu, incest alebo znásilnenie, postihnutie dieťaťa a psychická či sociálna núdzová situácia ženy [Helwig 2003: 38]. Zákon dával pomerne veľký priestor pre jednotlivé spolkové zeme pre výklad hlavne poslednej podmienky (Bavorsko bolo najprísnejšie a malo najnižší počet potratov). Tam, kde vládli sociálni demokrati (napr. s Bavorskom susediace Hesensko) bolo udelenie potvrdenia len formálnou záležitosťou (z poradne či komisie) a fungovala bežná potratová prax (väčšina vykonaných potratov bola zdôvodnená sociálnou núdzou ženy), takže ženy cestovali za potratom tam. Kým čelní predstavitelia strany (generálny sekretár Geißler, podpredsedníčka ženského združenia Roswitha Verhülsdonková, ministerka pre rodinu Rita Süssmuthová, predseda vlády v Porýní-Falcku Bernhard Vogel a iní) obhajovali existujúcu legislatívnu úpravu a pomoc v podobe poradenstva miesto trestu, predsedníčka združenia Kresťanskí demokrati za život Johanna von Westphalen alebo Friedrich-Adolph Jahn požadovali jasný postoj strany spolu s vyvodenými konzekvenciami v realizovanej politike, no druhý prístup bol v menšine [CDU 1988: 171-206]. V schválenom dokumente CDU rezignovala na kriminalizáciu potratov: „Nechceme sprísnenie trestného práva“, „existujú bezvýchodiskové situácie, v ktorých nemá byť vykonanie potratu postihované“ [CDU 1988: 468]. Zároveň upozorňuje na to, aby zákonná beztrestnosť potratov z dôvodu materiálnej núdze nebola zneužívaná, ako sa to v praxi deje a ako východisko navrhuje poradenskú a osvetovú činnosť [CDU 1988: 468]. Rita Süssmuthová ako vtedajšia ministerka pre rodinu, mládež a zdravotníctvom (a predsedníčka Ženskej únie CDU) bola nositeľkou liberálneho trendu nielen v oblasti potratov.
83 http://www.servat.unibe.ch/dfr/bv039001.html. 57
V roku 1987 rozbehla vládnu kampaň proti AIDS v zmysle masívnej reklamy na používanie kondómov a sexuálnej osvety [Lau 2009: 51]. Popudila tým nielen nemeckých biskupov, ale aj straníckych kolegov, predovšetkým z CSU (napr. Norberta Geisa). Ďalším posunom CDU bolo otvorenie sa tzv. ženskej otázke, ktorá sa stala hlavnou témou essenského zjazdu strany v roku 1985. V „Uznesení CDU pre nové partnerstvo medzi mužom a ženou“ strana vyslovila podporu „zrovnoprávneniu žien s mužmi“ a upozorňuje na časté stále nerovné postavenie žien, ktoré je v rozpore s kresťanskodemokratickou politikou [CDU 1985: 293]. Dokument ale tiež obsahuje silné akcenty na rodinu a úlohu matiek. Stranícke kvórum pre ženy vo výške jednej tretiny podielu na straníckych funkciách a verejných mandátoch sa ale podarilo presadiť až na zjazde v Hannoveri v roku 1996 [CDU 1996: 262]. Tradičný postoj si CDU udržiavala v otázkach aktívnej pomoci pri usmrtení a genetického výskumu. V prípade eutanázie stojí CDU na strane dôstojnej smrti a odmieta aktívnu pomoc pri usmrtení: „Zabitie človeka je trestným činom aj v prípade, ak je na požiadanie ťažko chorého. Pomoc pri usmrtení je s dôstojnosťou človeka nezlučiteľná“ [CDU 1988: 472]. Strana zaujala stanovisko aj ku genetickému výskumu: „Komerčné využitie ľudských embryí vrátane mŕtvych nesmie byť dovolené“ [CDU 1988: 467]. Vzhľadom k novým možnostiam medicíny je podľa CDU potrebná nová zákonná úprava na ochranu embryí. Na konci 80. rokov bolo v CDU badať prejavujúci sa rozpor medzi rétorickými obratmi a praktickou politikou. Na jednej strane Kohl verejne chválil rolu matiek v rodine, hovoril o láske k vlasti, láske k Nemecku [Zolleis 2008: 198] a pomáhal CDU udržiavať pomerne konzervatívny imidž ochrancu tradičných hodnôt, na druhej strane sa CDU pomaly uspokojila s legislatívnou situáciou vo veci potratov či propagovala kondómy. Langguth preto tvrdí, že nikdy predtým nebola Spolková republika hedonistickejšia ako v rokoch jeho kancelárstva [Langguth 2008: 413].
3.5 Kohlova éra po znovuzjednotení Nemecka
Zjednotením Nemecka bol naplnený hlavný cieľ a úsilie politiky CDU/CSU od jej založenia, no pre stranícky život boli dejinné udalosti len nepriamym ovplyvňujúcim faktorom. S pádom železnej opony sa vytratil významný mobilizačný motív strany – antikomunizmus, keďže sloboda, za ktorú CDU/CSU predtým intenzívne bojovala, bola pred nebezpečenstvom Sovietskeho zväzu ubránená. To umocnilo voličskú volatilitu a klesajúcu
58 podporu pre všeľudové strany. V prvých spoločných slobodných voľbách mohla CDU ako strana kancelára znovuzjednotiteľa ťažiť zo všeobecného nadšenia, ale tento optimizmus a spolu s ním aj volebná podpora pre CDU rýchlo klesli. Druhou zmenou bolo rozšírenie CDU do nových spolkových zemí a formálne zjednotenie na zjazde v roku 1990 v Hamburgu (viď kapitola 2.5.3). Opätovné založenie nekomunistickej CDU84, resp. očistenie Východnej CDU85 sa dialo za pomoci, resp. „pod dohľadom“ kresťanskodemokratických politikov zo západu. Bernhard Vogel (Durynsko), Kurt Biedenkopf, Georg Milbradt (obaja Sasko), Jörg Schönbohm (Brandenbursko), Werner Münch (Sasko-Anhaltsko) –títo všetci pochádzali zo západného Nemecka, ale po roku 1990 zastávali najvyššie stranícke alebo exekutívne posty na zemskej úrovni nových spolkových zemí. Najúspešnejšia bola CDU v Sasku a Durynsku, teda práve s „importovanými“ lídrami. Vo voľbách do saského Zemského snemu mala CDU do roku 2004 absolútnu väčšinu86, v Durynsku cez 40 %, resp. v 1999 tiež absolútnu väčšinu87. Podobne vo všetkých spolkových voľbách sa CDU na východe darilo najlepšie v Sasku a Durynsku, najhoršie v Brandenbursku. Diskontinuitný vývoj bývalého východného Nemecka, ktorý zničil prirodzené milieu a nedôvera občanov v politické strany a politické inštitúcie zapríčinili, že napriek politicky skúseným lídrom sa CDU nedarilo v takej miere ako na západe - majúc za sebou už vyše štyridsaťročnú tradíciu, získavať nových členov a vybudovať masovú stranu. V roku 1991 bol počet členov CDU v nových spolkových zemiach (bez započítania Berlína) 109 709 (výpočet podľa údajov z [Niedermayer 2011: 4f]. Do roku 2010 klesol tento počet o 66,6 % na 44 916. Kým na západe priala vzniku kresťanskodemokratickej strany spolupráca a blízkosť jej zakladateľov ku katolíckej Cirkvi, na východe prevažuje absencia príslušnosti k akejkoľvek cirkvi. Najvyšší počet ateistov v roku 2011 bol v Sasku-Anhaltsku – 81 %, len o niečo menej ich je v ostatných nových spolkových zemiach: Berlín 63 %, Brandenbursko 80 %, Meklenbursko-Predné Pomoransko 79 %, Sasko 75 %, Durynsko 68 %88. Katolíci tvoria na východe len zanedbateľný počet: Berlín 9 %, Durynsko 8 %, Sasko a Sasko-Anhaltsko 4 %, Brandenbursko a Meklenbursko-Predné Pomoransko 3 % (ibidem). Stranícke vedenie CDU vo východnej časti Nemecka pochádzajúce z tejto oblasti sa ale zväčša hlási ku konfesii (napr. katolíci Stanislaw Tillich, Dieter Althaus, Steffen Flath a Alfred Gomolka, luteránka Christine
84 CDU v sovietskej okupačnej zóne založil ešte pred definitívnym ovládnutím moci komunistami Jakob Kaiser, ktorý potom utiekol a pokračoval v politickej kariére v západnom Berlíne. 85 Východná CDU bola satelitom Zjednotenej socialistickej Nemecka a súčasťou komunistického bloku, viď pozn. č. 42. 86 http://www.wahlen-in-deutschland.de/blSachsen.htm. 87 http://www.wahlen-in-deutschland.de/blThueringen.htm. 88 http://de.statista.com/statistik/daten/studie/201622/umfrage/religionszugehoerigkeit-der-deutschen-nach- bundeslaendern/, dostupné pre registrovaných užívateľov. 59
Lieberknechtová a evanjelik Lorenz Caffier). V súčasnosti je pomer medzi katolíckymi a evanjelickými členmi CDU na západe a východe obrátený. V starých spolkových zemiach je 57 % katolíkov a 35 % evanjelikov, v nových spolkových zemiach 57 % evanjelikov a 23 % katolíkov [Neu 2007b: 13]. Rozdiely medzi východom a západom sa prejavujú aj v sociálnej štruktúre voličskej klientely. Od prvých volieb mala CDU nečakane silnú podporu medzi robotníkmi. Títo voliči sú následkom socialistickej minulosti výraznejšie orientovaní na sociálne zabezpečenie zo strany štátu. Reformne orientovaná CDU nedokázala dostatočne uspokojiť ich záujmy, takže ich podiel na elektoráte CDU časom klesol, stále je však vyšší než na západe. V roku 2005 tvorili na východe Nemecka robotníci takmer polovicu voličov CDU, na západe len necelú štvrtinu [Buchstab 2005: 81]. Zjednotením Nemecka sa tak posilnil všeľudový charakter CDU. Avšak s oslabením katolíckeho elementu, stratila CDU jednotiaci prvok [Zolleis 2008: 219]. Náboženský motív prevážil v začiatkoch existencie CDU nad sociálnym štiepením, ale v silne sekularizovanej spoločnosti stratil zmysel. Dnes označuje svoju väzbu na cirkev ako silnú 50 % členov CDU na západe a 46 % na východe, ale len 28 % členov na západe a 21 % na východe sa zúčastňuje bohoslužieb aspoň raz do týždňa [Neu 2007b: 13], takže tento vzťah je viac v rovine teoretických východísk a princípov než životnej praxe. Hamburský zjazd, na ktorom sa CDU nanovo ustanovila, rozhodol o príprave nových programových princípov CDU [Zolleis 2008: 223]. Nový ideový dokument „Sloboda v zodpovednosti“ bol schválený v roku 1994 v Hamburgu. Jeho účelom bolo deklarovať, že CDU nebola len rozšírená na nové územie, ale zahájila nový začiatok ako jednotná strana [Zolleis 2008: 223]. Niesol sa v duchu kontinuity s predošlými programami (prihlásenie sa k Božej autorite a kresťanskému obrazu človeka, hodnoty slobody, solidarity a spravodlivosti), zmeny sa týkali hlavne aktualizácie na nové podmienky – za najdôležitejšiu úlohu v zjednotenej krajine považuje rozvíjanie a prehlbovanie vnútornej jednoty [CDU 1994: 423]. Ďalej sa ale prejavovala skutočnosť, že sa kresťanské východiská dostávali čoraz viac do teoretickej roviny a absentovala ich aplikácia v reálnych rozhodnutiach. Tak ako v 80. rokov, aj teraz šlo o potraty. V nových spolkových zemiach platil aj po zjednotení zákon z NDR z roku 1972, ktorý dovoľoval potraty do 12. týždňa bez ďalších obmedzení, ale zmluva o zjednotení Nemecka stanovila prijatie spoločného usporiadania najneskôr do konca roku 1992 [Helwig 2003: 42]. V hre bolo niekoľko rôzne prísnych možností regulácie - úplný zákaz, podmienka indikácií – teda model zo západu Nemecka (preferované riešenie väčšinou poslancov CDU/CSU), povolenie v prvých 12. týždňoch tehotenstva s povinným
60 poradenstvom pred potratom (tomuto riešeniu bola naklonená vtedajšia ministerka pre ženy a mládež a súčasná kancelárka Angela Merkelová) a trojmesačné povolenie bez ďalších podmienok [Langguth 2008: 176]. Koalícia kresťanských demokratov a liberálov nebola schopná dohody na spoločnom postupe. Poslanci z radov sociálnych demokratov a liberálov, ale tiež časti zelených a kresťanských demokratov schválili zákon, ktorý bol de facto povolením potratu v prvých troch mesiacoch. Merkelová sa pri hlasovaní o tomto návrhu - proti nevôli väčšiny CDU/CSU – zdržala a ani po schválení zákona nepripojila svoj podpis k podanej sťažnosti poslancov CDU/CSU a bavorskej vlády na spolkový ústavný súd [Langguth 2008: 177]. Ústavný súd vyslovil čiastočné výhrady a v roku 1995 bol zákon posilnený o poradenstvo. Kontinuita programu v 90. rokoch šla na úkor schopnosti CDU prinášať nové zásadné témy a usmerňovať politiku. Hlavným programom Kohlovho kabinetu bola realizácia opatrení spojených so zjednotením krajiny. Na prestavbu bývalej NDR prúdili zo západnej časti veľké finančné transfery. Prostredníctvom programov Doplatok solidarity, Fond nemeckej jednoty, Obnova Východu a dva balíčky solidarity mali byť kompenzované rozdiely medzi oboma časťami. Lenže pre Spolkovú republiku zavinili do roku 1997 zvýšenie dlhu o 75 % na 900 miliárd mariek [Buchstab 2005: 82]. Ďalším citeľným problémom bola rastúca nezamestnanosť, ktorá v roku 1996 prekročila 12 %, ale vo východnom Nemecku sa blížila k 20 %89. Nespokojnosť s CDU sa prejavila najprv na zemskej úrovni prehrami v zemských voľbách v tých oblastiach, kde mala CDU tradične silné postavenie (Severné Porýnie- Vestfálsko, Porýnie-Falcko, Dolné Sasko, Sársko a Šlezvicko-Holštajnsko). Tým stratila koalícia CDU/CSU a FDP ku koncu Kohlovej éry väčšinu v Spolkovej rade. Návrhy, ktoré podľa vlády mali pomôcť zlepšiť hospodársku situáciu - zjednodušenie daňového systému podľa uznesenia z Petersbergu vypracovaného komisiou pod vedením Schäubleho [Zolleis 2008: 227ff], sociálni demokrati cez Spolkovú radu úspešne blokovali. V Nemecku prevládal pocit „Reformstau“ („zápchy“ v prijímaní a realizovaní reforiem) a vlády v letargii, ktorá potrebuje už len dovládnuť. Kým v 70. a 80. rokoch pôsobil Kohl ako nadaný a aktívny nositeľ reformných myšlienok, ku koncu svojej vlády jeho zásluha na zjednotení Nemecka patrila už minulosti a Kohlovi chýbala schopnosť prinášať víziu. Kruh jeho dôverných spolupracovníkov sa zúžil, politické rozhodovanie sa stalo vecou čoraz užšej elity. Ku koaličným jednaniam boli ku koncu pozývaní už len predsedovia strán a frakcií a šéf úradu spolkového kancelára, Friedrich Bohl [Langguth 2001: 55-56]. Jeho politickú uzavretosť a vzdialenosť od politickej reality
89 Bundesagentur für Arbeit, http://www.bpb.de/files/0FIFTY.pdf. 61 násobil nedobrý mediálny obraz. Pred novinármi Kohl vystupoval neobratne a podráždene (prípadne s nimi odmietal komunikovať) a média využívali príležitosti k jeho kritickému zobrazovaniu. To hralo v nadchádzajúcich voľbách prospech mediálne zdatného lídra sociálnych demokratov, Gerharda Schrödera.
3.6 Roky v opozícii (1998-2002)
Voľby v roku 1998 sa niesli v znamení únavy z najdlhšie trvajúcej éry jedného kancelára (16 rokov) a potreby reforiem. CDU ako kandidáta na post kancelára opäť ponúkla „večného“ Kohla. Keďže sa v jeho osobe personifikovalo „staré“ a „nemoderné“ Nemecko, nebolo v jeho silách uspokojiť voličov túžiacich po generačnej obmene. Po zdrvujúco prehraných voľbách CDU spolu s liberálmi putovala do opozičných lavíc a kancelár „zjednotiteľ“ rezignoval na post predsedu strany. Jeho odchod bol teda síce zvolený prineskoro, ale o to bol ráznejší (v porovnaní s Adenauerom, ktorý viedol stranu ešte tri roky z neexekutívnej pozície). Na nového predsedu strany odporučil Schäubleho, čím zabránil „nástupnickému“ sporu ako to bolo po konci Adenauerovej éry [Zolleis 2008: 245]. Dovtedajšieho predsedu poslaneckej frakcie v Spolkovom sneme, Wolfganga Schäubleho zvolil za nového predsedu strany stranícky zjazd 7.11.1998 [Buchstab 2005: 84]. Spojenie predsedníckych postov v strane a frakcii malo Schäublemu zaručiť dostatočne silné postavenie. Pre manažérsky post generálneho sekretára strany si k prekvapeniu mnohých vybral Angelu Merkelovú [Buchstab 2005: 84]. Stranícka moc bývalého predsedu sa však nevytratila prostredníctvom jedného straníckeho zjazdu. Po formálnej stránke Kohlovi zaručovalo vplyv čestné predsedníctvo spojené s právom účasti a hlasovania na všetkých dôležitých straníckych grémiách [Zolleis 2008: 236]. Konečné odpútanie od bývalého vedenia strany priniesli až udalosti spojené s aférou financovania CDU. Začiatky vlády sociálnych demokratov a zelených boli rozpačité. Na jar 1999 sa SPD ocitla vo vnútrostraníckom konflikte, keď z nej odišiel a na všetky funkcie rezignoval minister financií Oskar Lafontaine, ktorý nesúhlasil s politikou nového kancelára a v nasledujúcom období smeroval na koalíciu ostrú kritiku z ľavicových pozícií. CDU/CSU získavala späť stratenú podporu, čo sa prejavilo v tom istom roku v rade „volieb druhého rádu“. CDU na zemskej úrovni zaznamenala výhry (Durynsko, Sasko, Hesensko, Sársko,
62
Berlín) alebo aspoň nárast podpory (Brémy, Brandenbursko)90, vo voľbách do Európskeho parlamentu získala CDU/CSU oproti roku 1994 o 10 % viac (48,7 %)91. V novembri 1999 sa však rozpútala aféra financovania CDU, keď bol vydaný zatykač na bývalého pokladníka CDU z obdobia 1971 až 1992, Walthera Leislera Kiepa. Padlo naňho podozrenie z prevzatia úplatku milióna mariek v súvislosti s predajom tankov do Saudskej Arábie v roku 1991 od obchodníka so zbraňami Karlheinza Schreibera a nezdanenia peňazí92. Kiep priznal prijatie peňazí s tým, že ich odovzdal strane ako dar. S vyšetrovaním postupne vychádzali na povrch ďalšie spôsoby financovania CDU a obchádzania zákona v 80. a 90. rokoch. CDU viedla „vedľajšie“ neoficiálne účtovníctvo a prijaté oficiálne nepriznané finančné dary „vyprala“ tak, že ich smerovala ďalej rozličným občianskym združeniam založeným len pre tento účel - na čiernych kontách sa malo nachádzať od roku 1989 asi 12 miliónov mariek [Naßmacher 2000]. Zodpovednosť za čierne kontá padala na bývalého predsedu strany, ktorý sa nešikovne bránil tým, že „chcel len pomôcť strane“ [Langguth 2008: 219]. Kohl ďalej v decembri pripustil prijatie asi dvoch miliónov mariek v hotovosti bez ich zaevidovania medzi stranícke dary v rokoch 1993 – 1998. Totožnosť darcu či darcov zostala neodhalená, pretože im Kohl sľúbil anonymitu a odmietal ich vyzradiť. V tejto situácii zverejnila 22. decembra 1999 generálna sekretárka CDU Angela Merkelová v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung článok, v ktorom ostro kritizovala Kohla, požadovala očistenie CDU a vyzvala ju, aby sa od neho oprostila [Langguth 2008: 217]. Bol to pritom Kohl, ktorý Merkelovú vytiahol do najvyššej politiky, keď ju povolal do svojho kabinetu ako ministerku pre ženy a mládež a neskôr pre životné prostredie, vďaka čomu jej prischlo označenie „Kohlovo dievča“. Keďže bol Kohl presvedčený, že Merkelová napísala článok s vedomím Schäubleho (hoci to tak nebolo), rozpútala sa medzi niekdajšími priateľmi mediálna prestrelka vzájomných obviňovaní. Kohl všetkým apelom od svojej strany a jej predsedu na odtajnenie darcov odolal, až ho stranícke grémium (na podnet Schäubleho) vyzvalo, aby sa vzdal čestného predsedníctva [Buchstab 2005: 85]. Keď tak Kohl učinil 18.1.200093, bola politická „otcovražda“ Schäublem na jeho mentorovi dokonaná. Do škandálu sa ďalej zamotala aj hesenská organizácia CDU, ktorá na švajčiarske kontá odviedla 20,8 milióna mariek nejasného pôvodu [Naßmacher 2000]. Nakoniec sa ani predseda Schäuble nevyhol obvineniu. Od Schreibera mal prijať obálku so 100.000 markami
90http://www.bundeswahlleiter.de/de/bundestagswahlen/. 91 http://www.bundeswahlleiter.de/de/europawahlen/fruehere_europawahlen/ew1999.html. 92 Der Tagesspiegel: Die CDU-Spendenaffäre – eine Chronologie, dostupné z www: http://www.tagesspiegel.de/politik/deutschland/schreiber-und-co-die-cdu-spendenaffaere-eine- chronologie/1571544.html. 93 http://www.kas.de/wf/de/190.5/y.2000/ 63 bez riadneho zaevidovania v účtovníctve [Langguth 2008: 220]. Schäubleho dôveryhodnosť zostala tak otrasená, že predseda strany a frakcie rezignoval na obe funkcie len mesiac po tom, čo prestal byť Kohl čestným predsedom CDU94. Za nového predsedu poslaneckej frakcie bol zvolený Friedrich Merz. CDU sa vinou škandálu s financovaním strany ocitla v najväčšej kríze celej svojej histórie, jej serióznosť, vierohodnosť, spoľahlivosť a zodpovednosť – cnosti, na ktorých budovala svoj imidž, boli pochované. Definitívne však ukončila Kohlovu éru a jeho vplyv v strane a umožnila generačnú výmenu. Miesto systému delegátov začal byť braný väčší ohľad na širokú členskú základňu. Tá dostáva priestor v tzv. regionálnych konferenciách zriadených Schäublem, ktoré nadobudli apelačnú funkciu na stranícke vedenie a ich rozhodnutia bývajú už len formálne potvrdené na zjazdoch [Zolleis 2008: 260]. Na jar roku 2000 sa konalo niekoľko regionálnych konferencií, ktoré pod dojmom mediálneho obrazu vyjadrovali masívnu podporu pre Merkelovú. Viac než samotná strana vyniesli Merkelovú na vrchol média [Langguth 2008: 211]. Ako osoba s krátkou straníckou minulosťou a odvážnym jednaním v priebehu aféry na verejnosti nebola zaťažená žiadnymi podozreniami z nečistého konania. V jej prospech hralo, že v tom čase nemala CDU na zemskej úrovni lídrov, ktorý by jej mohli konkurovať – buď boli zemskými predsedami vlád len od roku 1999, alebo to boli politici patriaci ku starej CDU 80. a 90. rokov [Zolleis 2008: 244]. Za predsedníčku strany bola Merkelová zvolená 10. apríla 2000 na zjazde v Essen95. Vo svojej osobe spájala niekoľko paradoxov, ktoré by ju za normálnych okolností vôbec nepredurčovali k tomu, aby sa stala predsedníčkou kresťanských demokratov. Jej životná dráha sa zásadne líšila od „vzorového“ kariérneho politika CDU. Merkelová bola v CDU pomerne krátko – len od roku 199096. Pochádza z bývalej NDR, takže nemala za sebou tradičnú politickú socializáciu a kariérny postup ako členovia na západe, ktorí začínali svoju politickú dráhu v mládežníckej organizácii a postupne sa dostávali do vyšších funkcií. V prostredí federálne organizovanej strany regrutujúcej svoje stranícke elity zo zemskej úrovne chýbalo Merkelovej politické zázemie na zemskej úrovni, lebo nebola nikdy predsedníčkou zemskej vlády (ako Kohl či Kiesinger). Ani okolnosti jej súkromného života nehovorili v jej prospech. Po Erhardovi a Schäublem, ktorí zastávali funkciu predsedu len veľmi krátko, je Merkelová len tretím predsedom CDU evanjelickej konfesnej príslušnosti. Je navyše dcérou pastora, ktorý v NDR patril ku krídlu evanjelickej cirkvi
94 ibidem. 95 ibidem.. 96 http://www.kas.de/wf/de/71.9530/ 64 kolaborujúcemu s komunistickým režimom [Langguth 2008: 52]. V rozpore s tradičným obrazom CDU je aj to, že Merkelová je v dejinách CDU jedinou rozvedenou osobou (a navyše bezdetnou ženou) v čele strany. Svojím prírodovedným vzdelaním (vyštudovala fyziku) sa vzpiera ostatným predsedom s diplomami obvykle zo spoločenských vied (právo, história alebo ekonómia). V neposlednom rade ani jej pohlavie (je prvou ženou v čele CDU) neprispievalo k presvedčivosti o líderských schopnostiach v tradične mužskom svete najvyššej politiky. Nebyť výnimočnej situácie po afére s financovaním CDU, zrejme by sa tak vysoko nedostala. V prvých rokoch predsedníctva musela Merkelová očistiť meno svojej strany a vysporiadať sa so zoštíhleným a o tretinu menším straníckym aparátom, pretože kvôli finančným sankciám pristúpila CDU na šetrenie [Zolleis 2008: 247]. Nasledujúca modernizácia CDU sa týkala predovšetkým využívania moderných komunikačných technológií v oslovovaní voličov, využívania médií a profesionalizácie kampaní. Merkelová si je dobre vedomá významu mediálneho obrazu – veď nástup do najvyššieho straníckeho postu odštartovala svojím novinovým článkom a vďaka ďalšej pomoci médií. Merkelová využíva média aj ako prostriedok na oslovovanie členskej základne namiesto prostredníctvom strednej straníckej vrstvy delegátov [Zolleis 2008: 244f]. Tým oslabila postavenie straníckych funkcionárov v prospech radových členov. Pokiaľ ide o zmeny v programovej oblasti, im je venovaná nasledujúca kapitola. Ďalšou konzekvenciou straníckej aféry bolo posilnenie sesterskej strany CSU, ktorá prežila nepríjemné udalosti bez ujmy [Zolleis 2008: 237]. Predseda CSU Edmund Stoiber sa profiloval ako úspešný a kompetentný predseda bavorskej vlády. Pri rozhodovaní o volebnom lídrovi a kandidátovi na kancelára sa Stoiber oproti Merkelovej zdal byť zdatnejším súperom proti Schröderovi. Predseda poslaneckej frakcie Merz ako aj predsedovia zemských organizácií CDU sa s výnimkou Jürgena Rüttgersa postavili na stranu bavorského predsedu [Langguth 2008: 232]. Merkelová Stoiberovi ustúpila, nakoniec jej to však prinieslo šťastie pre jej ďalšiu kariéru, pretože sa Stoiberovi nad Schröderom po tesnom súboji nepodarilo zvíťaziť a CDU/CSU zostala v opozícii výrazne omladená. Vyše tretina poslancov kresťanských demokratov boli parlamentnými nováčikmi [Langguth 2008: 240]. Po voľbách vytlačila Merkelová Merza z pozície predsedu straníckej frakcie a stala sa opozičným vodcom, z čoho vyplynula jej neskoršia pozícia volebného lídra. Napriek tomu, že Merkelová bola spočiatku podceňovaná a považovaná len za prechodnú predsedníčku, podarilo sa jej dobehnúť až do cieľa v úrade kancelára a zásadne ovplyvniť programovú orientáciu CDU.
65
4. CDU pod vedením Angely Merkelovej
4.1 Pozícia Angely Merkelovej v strane
Pred analýzou aktuálnej programovej diskusie treba osvetliť pozíciu Merkelovej v CDU a štýl jej vládnutia, pretože v skúmanom období sa CDU nachádzala pod jej vedením a z pozície predsedníčky strany mala na ňu najväčší vplyv. Angele Merkelovej sa v krátkom čase podarila závratná stranícka kariéra, ku ktorej prispeli neštandardné okolnosti – najprv zjednotenie Nemecka, potom škandál financovania CDU. Po prvom roku členstva v strane sa prvýkrát stala ministerkou pre ženy a mládež na spolkovej úrovni – nie zásluhou svojej odbornej fundovanosti (dovtedy pracovala väčšinu svojho profesionálneho života ako vedec v oblasti fyziky), ale preto, že sa Kohlovi hodila do kabinetu ako reprezentant žien a východného Nemecka. A len desať rokov v CDU potrebovala na to, aby sa stala straníckou predsedníčkou. Keď sa v roku 2005 Merkelová ujala vlády, stala sa najmladšou kancelárkou v histórii Nemecka. Osobná história Merkelovej a sociálne prostredie, z ktorého vzišla (spomínané v minulej kapitole), však nevzbudzovali veľkú dôveru. Málokto veril, že Merkelová povedie stranu dlhšie než počas dočasného obdobia, kým CDU nenájde nového dominantného lídra. Najväčšiu krízu v dejinách CDU nakoniec Merkelová využila v plnej miere, aby porazila svojich straníckych konkurentov. Merkelovej od začiatku chýbala pevná mocenská podpora medzi straníckymi funkcionármi strednej úrovne, to kompenzovala podporou medzi radovými straníkmi. Na sklonku vlády sociálnych demokratov a zelených sa narastajúca nespokojnosť s vládou Gerharda Schrödera prejavili najprv volebnými víťazstvami CDU na zemskej úrovni. Od jari roku 2005, teda skôr než sa na jeseň Merkelová ujala spolkovej vlády, boli vo funkcii predsedov zemských vlád takmer vo všetkých97 spolkových krajinách kresťanskí demokrati: Günther Oettinger (Bádensko-Württembersko), Edmund Stoiber (Bavorsko), Ole von Beust (Hamburg), Roland Koch (Hesensko), Christian Wulff (Dolné Sasko), Jürgen Rüttgers (Severné Porýnie-Westfálsko), Peter Müller (Sársko), Georg Milbradt (Sasko), Wolfgang Böhmer (Sasko-Anhaltsko), Peter Harry Carstensen (Šlezvicko-Holštajnsko) a Dieter Althaus (Durynsko). S výnimkou Althausa a von Beusta mali všetci predsedovia zemských vlád voči Merkelovej kritický odstup [Langguth 2008: 357]. V každom predsedovi zemskej vlády bol potenciálny konkurent Merkelovej, zvlášť ak predsedal vláde vo väčšej zemskej krajine na
97 Sociálnodemokratickí predsedovia vládli len v Berlíne, Brémach, Brandenbursku (všetky tri ako tradičné bašty SPD), Porýní-Falcku a Meklenbursku-Prednom Pomoransku. 66 západe Nemecka (Oettinger, Koch98, Wulff a Rüttgers). Najvážnejším súperom z prostredia poslaneckej frakcie CDU bol Friedrich Merz. Názorovým odporcom Merkelovej z konzervatívnych pozícií, avšak bez väčších šancí na vedúcu pozíciu bol člen prezídia v rokoch 2000-2006 Jörg Schönbohm99. Viacerí protivníci Merkelovej patrili do mužského spolku tzv. Andského paktu, ktorý vznikol na cestách ambicióznych politikov Mladej únie po Latinskej Amerike v roku 1979 a postupne sa vyvinul do spojeneckých väzieb a straníckych sietí v CDU100. Patrili k nemu Koch, Wulff, Oettinger, Müller a blízko k nemu mal aj Merz101. Všetkých západonemeckých mužov dokázala východonemecká žena postupne pokoriť – Oettinger bol na návrh kancelárky „odložený“ do Bruselu ako člen Európskej komisie, Wulffa presadila Merkelová ako spolkového prezidenta, Rüttgers (ktorý ju spočiatku ako jeden z mála podporoval, ale so sklamaním musel prijať, že si do svojho kabinetu nevybrala nikoho zo Severného Porýnia) stratil šance po prehraných zemských voľbách v roku 2010 a Merz s Kochom ako hlavní predstavitelia konzervatívneho krídla CDU na politiku úplne rezignovali a stiahli sa do privátnej oblasti (či už z frustrácie z rezignácie CDU na konzervatívne princípy alebo z iných príčin). Ďalší Merkelovej konkurent predseda CSU Stoiber sa nakoniec rozhodol nevstúpiť do jej kabinetu. Keď strácal podporu vo vlastnej strane, odstúpil z úradu predsedu bavorskej vlády aj CSU. Následne sa CSU zmietala v kríze102 a krátko po sebe vystriedala viacerých predsedov, takže nemohla byť reálnou konkurenciou CDU, ani jej šéfke. Nový predseda CSU dvakrát ženatý Horst Seehofer s mimomanželským dieťaťom nie je prototypom konzervatívneho politika. Keď sa neskôr javilo, že by kancelárku mohol v budúcnosti ohroziť nový obľúbený politický „superidol“ Karl Theodor zu Guttenberg, zarazila jeho kariéru aféra s opísanou doktorskou prácou a odobratým titulom. Na jeseň roku 2011 sa o post podpredsedu CSU uchádzal konzervatívne orientovaný Peter Gauweiler (prezývaný pre svoje stranícke rebelanstvo a kritický prístup ako „Čierny Peter“), čím po 22 rokoch spôsobil, že voľba predsedníctva mala skutočne súťaživý charakter, pretože bolo viac kandidátov než volených postov, avšak súboj nakoniec tesne prehral a zostal v pozícii radového poslanca. V súčasnosti
98 Hesensko je síce svojou veľkosťou len stredne veľké, ale Koch v tejto krajine, kde tradične dominovali sociálni demokrati, priviedol CDU v zemských voľbách v roku 2003 ku grandióznemu výsledku 48,8 %. http://web.statistik-hessen.de/themenauswahl/wahlen/daten/ltw03/landtagswahlen-zeitreihe-seit- 1946/index.html. 99 http://www.kas.de/wf/de/71.9536/. 100 Neukirch, Ralf, Schult, Christoph: „Der Männerbund.“ Spiegel 27/2003, 30.06.2003, s. 38-46. 101 Ďalšími členmi boli Volker Bouffier, Hans-Gert Pöttering, Franz Josef Jung, Matthias Wissmann, Wulf Schönbohm, Christoph Böhr, Freidbert Pflüger, Elmar Brok a ďalší. 102 V bavorských zemských voľbách v roku 2008 stratila oproti roku 2003 17,3 % a tiež absolútnu väčšinu. Volebný líder Günther Beckstein i predseda CSU Erwin Huber odstúpili a novým predsedom vlády aj strany sa stal Horst Seehofer. http://www.landtagswahl2008.bayern.de/. 67 teda neexistuje pre Merkelovú v jej strane žiadny reálne nebezpečný súper. Ku konzervatívnemu krídlu medzi súčasnými poslancami frakcie CDU/CSU možno priradiť Wolfganga Bosbacha (najhlasnejší stranícky rebel pri hlasovaní o európskom stabilizačnom fonde), Philippa Mißfeldra (predseda Mladej únie), Petra Gauweilera či Norberta Geisa (obaja CSU a obaja už starší politici). Do budúcna nemožno vylúčiť prípadný návrat Merza do politiky, ktorý by s Merkelovou mohol zviesť nový súboj. Keďže Merkelová nedisponovala dlhoročne budovanými putami v strane, potrebovala si vytvoriť vlastný okruh podporovateľov a stúpencov modernizácie CDU. Jej pravou rukou je dvakrát rozvedený bezdetný protestant Ronald Pofalla, ktorý bol v rokoch 2005-2009 generálnym sekretárom CDU a od roku 2009 vedie úrad spolkovej kancelárky. Terajším generálnym sekretárom a ďalším lojálnym spolupracovníkom kancelárky je ďalší protestant, Hermann Gröhe103. Prvým šéfom jej kancelárskeho úradu bol luterán Thomas de Maiziere, súčasný minister obrany, s ktorým sa pozná už z čias prechodu NDR k demokracii a začiatkov svojho politického života [Langguth 2008: 126]. Oporu má Merkelová aj v bývalom predsedovi poslaneckej frakcie CDU, súčasnom ministrovi životného prostredia Norbertovi Röttgenovi a v aktuálnom predsedovi frakcie Volkerovi Kauderovi, ktorý je ako evangelikál považovaný za konzervatívca, avšak k iniciatívam straníckych kolegov inštitucionalizovať konzervatívne krídlo sa stavia kriticky a vidí v nich potenciál pre rozštiepenie strany104. K jej krídlu patria tiež ministerky prvého i druhého kabinetu Merkelovej Ursula von der Leyenová a Annette Schavanová (tá105 patrí spolu s Röttgenom106 k mála katolíkom v okruhu kancelárky). V poslaneckej frakcii sa Merkelová spolieha na Petra Hintzeho, bývalého protestantského pastora107 a predsedu Evanjelického pracovného kruhu v CDU (1990- 1992)108, s ktorým ju viažu spoločné pracovné skúsenosti už od začiatku 90. rokov, keď bol Hintze parlamentným sekretárom na jej ministerstve pre ženy a mládež [Langguth 2008: 281].
4.2 Štýl vládnutia a politický svet Angely Merkelovej
„Z CDU sa stala strana „výstupu”: výstupu z doterajšej energetickej politiky, výstupu z vojenskej povinnosti, výstupu z rodiny, výstupu z vernosti Spolku, výstupu zo vzdelávania, výstupu zo solídnej menovej politiky, výstupu z parlamentarizmu, výstupu z kultúry diskusie.
103 http://www.hermann-groehe.de/page/22.htm. 104 Stern: „Kauder warnt Konservative vor Spaltung der Partei.“ 18.12.2011. 105 http://www.bundestag.de/bundestag/abgeordnete17/biografien/S/schavan_annette.html. 106 http://www.kas.de/wf/de/71.9613/. 107 http://www.bundestag.de/bundestag/abgeordnete17/biografien/H/hintze_peter.html. 108 http://www.eak-cducsu.de/web/ueberuns1.php. 68
CDU so záľubou vstúpila na cestu sociáldemokratizácie a zozelenania.” Josef Kraus, predseda nemeckého zväzu učiteľov109 Veľká koalícia zo svojej podstaty núka výhodu pohodlnej parlamentnej väčšiny, avšak za cenu kompromisov a ústupkov v oblastiach, v ktorých sa strany najviac líšia a ktoré tvoria ich „politickú identitu“. Ideologicky opačne orientované strany sú odkázané na zhodu na najmenšom spoločnom menovateli svojho vládnutia. Rámec veľkej koalície tvorila koaličná zmluva, ktorej Merkelová prikladala veľkú váhu. Tá predpokladala spoločný postup a dohodu pri predkladaní zákonov a hlasovaní, vylučovala vzájomné prehlasovanie s pomocou opozície a rozhodovanie proti odporu koaličného partnera, vrátane otázok, ktoré neboli predmetom dohodnutej politiky [Miller, Müller 2010: 155]. Stanoveným podmienkam prísnej koaličnej disciplíny sa Merkelová dokázala plne prispôsobiť. Miesto autoritárskeho výkonu moci uplatňovala umiernený štýl vládnutia. Zdržiavala sa útokov na sociálnych demokratov, toho sa ujímali iní politici CDU [Glaab 2010: 129]. Merkelovej vládnutie sa vyznačuje pripravenosťou ku kompromisu. Kancelárka vie odhadnúť politický kontext a aktuálnu konšteláciu pomerov a pragmaticky sa adaptovať na zmeny [Glaab 2010: 151]. To je jej najväčšou výhodou i nevýhodou súčasne. Na jednej strane jej táto „smart power“ [Glaab 2010: 151] poskytuje veľký manévrovací priestor, na druhej strane jej stranícki kolegovia vyčítajú nejasný profil, či dokonca oportunizmus. Na zhodnotenie aktuálne trvajúcej ideologicky prepojenej koalície s liberálmi je ešte priskoro. Koalícia s menším partnerom Merkelovej umožnila jasnú početnú prevahu (z 16 členov kabinetu je 5 z FDP, z toho jeden je zároveň vicekancelárom), liberáli ale tiež dosiahli vyššie pomerné zastúpenie než v minulých koalíciách s kresťanskými demokratmi. Sporom sa nevyhla ani táto koalícia, Merkelová v nej musela obrusovať hrany najmä medzi CSU a FDP (dane, zdravotníctvo), ku konfliktom vo vlastnej strane došlo pri hlasovaní o európskom stabilizačnom fonde a predimplantačnej diagnostike. V priebehu roka 2011 sa FDP stala ľahkým terčom opozície, keď v priebehu roku 2011 sa zo siedmich konaných zemských volieb v piatich prípadoch nedostala do zemských snemov, trvanie koalície na spolkovej úrovni to však neohrozilo. Merkelovej ako fyzikovi je vlastný prístup bez ideologického pozadia, rozhodovanie z hľadiska racionality a efektívnosti [Langguth 2008: 393]. Svojím prístupom k politike Merkelová plne zodpovedá „profesionálnemu“ typu moderného politika. Taktickým a účelovým rozhodovaním sa však Merkelová vzďaľuje klasickej politike CDU a odcudzuje
109 Welt am Sonntag: „Ungeheuerlich, diese Pastorentochter!“ 6.11.2011. 69 jej tradičnej voličskej klientele, takže sa zdá byť „bezdomovcom“ vo vlastnej strane [Langguth 2008: 394-395 a 410]. Podľa Getrud Höhlerovej Merkelová etablovala nový štýl politického vládnutia, ktorý stojí na nedodržiavaní sľubov – o hodnotách rozhoduje ten, kto je pri moci110. Ďalší oponenti jej kladú za vinu „sociáldemokratizáciu“ alebo „protestantizáciu“ CDU či dokonca „stratu duše CDU“111. Aj Gerd Langguth, ktorý o Merkelovej píše skôr pozitívne, označuje ako achilovú pätu Merkelovej to, že sa jej nikdy nepodarilo stať sa dušou strany, napriek tomu, že je jej predsedníčkou112. Keďže pre nový politický kurz svojej strany dokáže získať podporu svojej strany, možno skôr povedať, že Merkelová je strojcom novej CDU a táto strana je výrazom a produktom súčasnej doby. V kultúrno-spoločenských otázkach kladie najvyššie slobodu a individualizmus. To badať na jej chápaní manželských zväzkov, výchovy detí, postoji k potratom. Politické myslenie Merkelovej možno ilustrovať už na jej rozhodnutiach z ministerského obdobia vo veci potratov (viď kapitola 3.5). Ako ministerka pre ženy a mládež tiež pretlačila zákon o zrovnoprávnení (predchodca antidiskriminačnej regulácie), hoci bez nariadenia o povinných kvótach pre ženy v riadiacich funkciách [Langguth 2008: 178f]. V rozhodujúcej miere sa podieľala na novelizácii zákona o pomoci pre deti a mládež. Touto novelou bol v roku 1992 dosiahnutý právny nárok na miesto v škôlke pre deti od troch rokov [Langguth 2008: 180]. V súvislosti s diskusiou o registrovanom partnerstve Merkelová v rozhovore pre Spiegel uviedla, že považuje za problém, že je zo strany obyvateľov CDU podsúvaná preferencia pre určité [teda manželské] životné formy [Langguth 2008: 409].
5. Programová diskusia CDU po roku 2001
„To, čo sa po roku 1968 na ľavicových ideách ukázalo ako nesprávne a iluzórne, skončilo na smetisku dejín. To, čo [na nich] bolo správne, to si CDU prevzala a osvojila si.“ Peter Altmaier, parlamentný sekretár CDU113 V prvých rokoch skúmaného obdobia programovej diskusie vsadila CDU dôraz na ekonomické témy (Kirchhofov model daňovej reformy vrátane rovnej dane vo volebnom
110 Höhler, Gertrud: „Merkel verändert die demokratischen Grundlagen.“ Die Welt 20.8.2011. 111 „Angele Merkelovej sa podarilo vyčarovať zo strany s konzervatívnymi, liberálnymi a sociálnymi obsahmi ideologické „nič”, organizáciu k prostému udržaniu moci. (...) CDU stratila dušu. Pôsobí ako antická ruina – zvonku vyzerá veľkolepo, vnútri je pustá a prázdna.“ Alexander Gauland, publicista a člen CDU. Gauland, Alexander: „Mit Angela Merkel hat die CDU ihre Seele verloren.“ Die Welt 23.6.2011. 112 Langguth, Gerd: „Kohl, Schröder und Merkel sind Machtmenschen.“ Dostupné z www http://www.gerd- langguth.de/artikel/zdf.dedreikanzlervergleich.htm. 113 Peter Altmeier v rozhovore pre Spiegel. Fleischhauer, Jan; Pfister, René: „Das war Mittelater.“ Spiegel 26.7.2010. 70 programe 2002, Merzov návrh rozsiahlej reformy114 sociálneho štátu na zjazde v roku 2003 v Lipsku), pretože sa v opozícii potrebovala jasne odlíšiť od sociálnych demokratov. Ekonomické a hospodárske témy nemajú pre túto prácu primárny význam. V klasickom ponímaní ležia v centre pozornosti konzervatívnych konceptov spoločnosti rodina a vzdelanie [Rödder 2009: 94]. Pre oblasť rodinnej politiky je prvým programovým dokumentom v skúmanom období koncept vypracovaný hodnotovou komisiou CDU Nová aktualita kresťanského obrazu človeka z roku 2001. Ďalej si všímam volebné programy z rokov 2002, 2005 a 2009 a dlhodobý programový dokument princípov politiky CDU „Sloboda a zodpovednosť“, ktorý bol prijatý na zjazde v Hannoveri 3.-4. decembra 2007. Druhou oblasťou, kde sa prejavuje programová orientácia strany je realizovaná politika dvoch kabinetov Merkelovej - v období veľkej koalície s SPD (2005-2009) a začiatku vlády s liberálmi (od októbra 2009). V rámci vládnych opatrení sa rodinná politika stala najtrhavejšou „výbušninou“ odpálenou rukami kresťanskodemokratickej ministerky. Debata o programovom smerovaní sa prejavuje aj vo vnútrostraníckych pomeroch.
5.1 CDU a katolícka cirkev
Ako už bolo v tejto práci niekoľkokrát spomenuté, vzťah medzi katolíckou cirkvou a CDU mal pre stranu od jej vzniku nesmierny význam. Aj napriek erózii katolíckeho milieu po druhom vatikánskom koncile a ďalšiemu oslabenia katolíckeho prvku po zjednotení Nemecka sa CDU bez cirkvi zaobísť nemôže. V skúmanom období mali pre vzťah medzi nimi zásadný význam dve udalosti.
5.1.1 Kancelárka verejne kritizuje pápeža
Merkelovej dodnes nemôžu mnohí zabudnúť jej verejnú kritiku pápeža Benedikta XVI. V 21. januára 2009 zverejnil Svätý stolec zrušenie exkomunikácie115 štyroch biskupov Bratstva sv. Pia X (FSSPX), ktorú na nich uvalil v roku 1988 Ján Pavol II. kvôli nedovolenému vysväteniu arcibiskupom Mons. Marcelom Lefébvrom116. Po oznámení
114 Zahŕňala zmeny pre štyri oblasti povinného poistenia – zdravotné, dôchodkové, poistenie na starostlivosť pre postihnutých a nemohúcich – časť nášho zdravotného poistenia a podpora v nezamestnanosti [Zolleis 2008: 255]. 115http://www.vatican.va/roman_curia/congregations/cbishops/documents/rc_con_cbishops_doc_20090121_remi ssione-scomunica_ge.html. 116 Lefébvre sa pri vysvätení odvolával na Kódex kanonického práva, ktorý umožňuje takéto jednanie v prípade núdzovej situácie. Toto jednanie, ale i exkomunikácia (otázka jej platnosti) sa stala predmetom sporu cirkevných 71 dekrétu sa objavila nahrávka staršieho rozhovoru s Richardom Williamsonom, jedným zo štyroch biskupov FSSPX. Williamson v ňom spochybnil existenciu plynových komôr v koncentračných táboroch117. Táto výpoveď prehlušila v mediálnom svete skutočnosť, že exkomunikácia a jej zrušenie nesúviseli s postojmi Williamsona k šoa a ani ich tým Benedikt XVI. nelegitimizoval. Pri generálnej audiencii 28. januára zaujal pápež k veci stanovisko: „Znovu preto vyjadrujem svoju plnú a neoddiskutovateľnú solidaritu s našimi bratmi, nositeľmi Prvej Zmluvy (...) šoa nech je pre všetkých varovaním proti zabudnutiu...“118 Merkelová toto vyjadrenie považovala za nedostatočné a 3. februára pri tlačovej konferencii pri príležitosti prijatia kazašského prezidenta Nazarbajeva vyzvala pápeža k jasnému dištancovaniu: „Myslím, že tu ide o principiálnu otázku (...) Ide o to, aby pápež a Vatikán vyjadrili jasné vysvetlenie, že akékoľvek popieranie holokaustu je neprípustné a že musí existovať pozitívny vzťah k judaizmu. Takéto vysvetlenie podľa môjho názoru ešte nebolo učinené dostatočným spôsobom.“119 Toto verejné napomenutie hlavy katolíckej cirkvi a štátu, pochádzajúceho z Nemecka, navyše zo strany protestantky a v prítomnosti moslimského autoritárskeho vodcu vyvolalo rozličné reakcie. Ťažko si totiž predstaviť takúto výzvu smerom k pápežovi od Adenauera alebo Kohla. Treba ale povedať, že sa našli aj súhlasné reakcie od katolíckych politikov CDU, napr. od Bosbacha120, ktorý sa dnes profiluje ako predstaviteľ konzervatívneho krídla. Sekretár CDU Pofalla zhodnotil Merkelovej chovanie ako správne, pretože „patrí k raison d’état Nemecka, že spolková vláda má k holokaustu celkom jednoznačný postoj“121. Väčšina verejnosti sa tiež prikláňala na stranu Merkelovej. 65 % katolíkov a 75 % prívržencov CDU jej dalo za pravdu122. Naopak, najväčšmi bol konaním kancelárky pobúrený Werner Münch – slová kancelárky označil za „verejnú diskreditáciu a poníženie pápeža“123 a bol to preňho posledný dôvod, aby z CDU vystúpil (podrobnejšie ďalej). Poslanec CSU Peter Gauweiler – sám protestant, označil kritiku na adresu pápeža za „ignorantskú a bezcitnú“124, vtedajší poslanec CDU Hubert Hüppe za „zbytočnú“125 a publicista Gauland pomenoval zasahovanie do
právnikov. Sňatím exkomunikácie Benedikt XVI. tento spor ukončil a momentálne prebiehajú jednania s FSSPX o ich ďalšom kanonickom uznaní. 117 Prepis rozhovoru na http://www.kreuz.net/article.8541.html. 118 http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=10749. 119 Spiegel: „Merkel fordert papst zur Klarstellung.“ 3.2.2009. 120 Die Welt: „Vatikan kontert Angela Merkels Papst-Rüge.“ 3.2.2009. 121 Rozhovor s R. Pofallom. Tagesspiegel: Streit schätzen unsere Wähler nicht. 15.3.2009. 122 Lau, Mariam: „Wie christlich ist eigentlich die CDU?“ Welt am Sonntag, 1.3.2009. 123 Die Welt: „Aus Wut auf Merkel verlässt Ex-Ministerpräsident die CDU.“ 27.2.2009. 124 Süddeutsche Zeitung: „Anständig war das nicht.“ Gauweiler zu Merkels Papst-Kritik. 6.2.2009. 125 Lau, Mariam: „Wie christlich ist eigentlich die CDU?“ Welt am Sonntag, 1.3.2009. 72 vnútorných záležitostí cirkvi ako „morálnu nadutosť“ a pripomenul v tejto súvislosti Bismarckov protestantský kulturkampf126. Bývalý poslanec CDU a parlamentný sekretár na ministerstve obrany Willy Wimmer obvinil Merkelovú z toho, že so svojimi dôverníkmi (Gröhe, Pofalla, Hintze) vytvorila výhradne evanjelické mocenské centrum strany127. Už tradične najostrejším kritikom kancelárky bol kardinál Meisner128, ktorý od nej požadoval ospravedlnenie sa pápežovi za jej chovanie, to však Merkelová ignorovala.
5.1.2 Pracovný kruh angažovaných katolíkov (AEK)
Medzi zvláštne organizácie od roku 1952 patrí Evanjelický pracovný kruh (EAK), ktorý vznikol, aby poskytol väčší priestor pre protestantskú menšinu a posilnil jej hlas v rámci CDU. EAK vystupuje ako koordinátor vzťahov medzi stranou a protestantskými cirkvami a v rokoch 1992-1993 ho viedla terajšia kancelárka129. Členom sa automaticky stáva každý člen CDU protestantského vyznania a strana pre EAK financuje kanceláriu, zamestnancov a časopis, z hľadiska vplyvu je však najdôležitejšie, že EAK má na zjazde právomoc navrhovať uznesenia a jeho predseda má poradnú funkciu pri zasadnutiach predsedníctva strany130. To, čo malo slúžiť na vyrovnanie disproporcie, sa ale začalo javiť niektorým katolíkom ako privilégium a začali sa dožadovať zrovnoprávnenia. Impulzom k formálnemu kroku bolo práve chovanie Merkelovej k pápežovi. Martin Lohmann, katolícky publicista a člen CDU preto 15. novembra 2009 založil Pracovný kruh angažovaných katolíkov (AEK)131. Už zo skratky a názvu je zrejmé, že AEK usiluje byť pendantom EAK. AEK chce vnášať do straníckej diskusie katolícky pohľad a jasne sa vymedzuje v bioetických otázkach (potraty a genetický výskum) a odmieta registrované partnerstvá homosexuálov. Okrem Lohmanna sa k iniciatíve pridali politici CSU – poslanec Spolkového snemu Norbert Geis, bavorský zemský poslanec a bývalý zemský minister pre vedu Thomas Goppel, europoslanec Bernd Posselt, ale i mediálne známy opát benediktínskeho kláštora Notker Wolf, predsedníčka organizácie Kresťanskí demokrati za život Mechtild Löhrová, profesor sociálnej etiky dominikán Wolfgang Ockenfels a niekoľko radových členov CDU. Stretnutí AEK sa účastní aj poslanec Bosbach. V priebehu prvého
126 Gauland, Alexander: „Deutscher Hochmut: Angela Merkel spielt sich als Weltenrichterin auf.“ Der Tagesspiegel. 9.2.2009. 127 Langguth, Gerd: „Fundi-Katholiken wollen Merkel weiter ärgern.“ Spiegel 27.2.2009. 128 Meisner je blízky priateľ pápeža. 129 http://www.eak-cducsu.de/web/ueberuns1.php. 130 Stoldt, Till-R.: „Fromme Revolte in der Union.“ Welt am Sonntag. 29. 11. 2009. 131 http://www.aek-online.de/aktuelles.htm. 73 týždňa existencie sa k AEK pridalo okolo 500 členov prevažne zo Severného Porýnia- Westfálska a z juhu Nemecka132. Jeho vznik s nadšením uvítal kardinál Meisner. Avšak nie u všetkých katolíkov (ani tých, čo sa prikláňajú ku konzervatívnym hodnotám) nenašiel AEK pochopenie – vyššie spomínaný Wimmer AEK odmietol, pretože by tým podľa neho katolíci pristúpili na menšinovú pozíciu133. Nedostatkom AEK od začiatku bolo, že sa k nemu okrem troch poslancov z rôznych zastupiteľských zborov nepridali žiadni vrcholoví politici CDU. V straníckej centrále bola iniciatíva prijatá odmietavo a AEK zatiaľ nemá priznaný štatút zvláštnej organizácie CDU ako EAK. Ďalšie oslabenie AEK prišlo o pár mesiacov po jeho vzniku, keď sa od neho oddelili politici CSU (a teda jediní aktívni politici) a založili menej konfrontačné zoskupenie Kresťansko-sociálni katolíci (CSK)134.
5.2 Bioetické otázky
„Len fundamentalisti odvodzujú od viery iba jednu [správnu] odpoveď. My sme pomerne tolerantní.“ Wolfgang Schäuble135
5.2.1 Ochrana života – potraty a eutanázia
Ako už bolo uvedené, postoj CDU k potratom sa začal meniť postupne, už od 80. rokov. „Nová aktualita kresťanského obrazu človeka“ z roku 2001 celkom jasne a jednoducho formuluje začiatok života ako splynutie vajíčka a spermie a priznáva mu od tohto momentu plnú ochranu [CDU 2001a: 10]. Nevyjadruje však žiadne konkrétne záväzky, ku ktorým by sa CDU v tomto bode prihlásila. Pred voľbami do Spolkového snemu býva téma potratov zatlačená do úzadia. Volebný program 2002 pripomína zintenzívnenie poradenskej pomoci pre tehotné ženy [CDU 2002: 34], čo má byť zrejme cestou riešenia znižovania potratov (samotné slovo potrat, ale ani interrupcia sa v celom programe nenachádza ani raz). V programe pre spolkové voľby v roku 2005 niet už ani tejto zmienky a podobne ani v zatiaľ poslednom volebnom programe, z roku 2009. Hannoverské programové princípy o rozsahu 123 strán obsahujú časť venovanú ochrane života na tretine jedného listu. Pripomínajú nedotknuteľnú dôstojnosť človeka ako Božieho stvorenia. Ďalej nie je dokument celkom jasný: „Nenarodený život potrebuje od svojho začiatku po splynutí vajíčka a spermie
132 Súčasný počet členov AEK na svojich stránkach neuvádza. 133 Langguth, Gerd: „Fundi-Katholiken wollen Merkel weiter ärgern.“ Spiegel 27.2.2009. 134 Alexander, Robin: „Einig nur gegen Merkel.“ Die Welt 16.2.2010. 135 Henning Krumrey: „Werte und Wirklichkeit.“ Focus 18.5.2002. 74 našu zvláštnu ochranu a náš kritický prístup skrze napredujúce možnosti prenatálnej diagnostiky“ [CDU 2007a: 73]. Čo má byť kritickým prístupom k nenarodenému života, zostáva nevysvetlené. CDU sa „odmieta uspokojiť s vysokým počtom potratov, ku ktorým prispievajú aj tzv. neskoré [po 3. mesiaci] potraty“ [CDU 2007a: 73]. Riešenie vidí v „pomoci ženám a mužom“, teda pravdepodobne v poradenstve. Pri koncepte poradenstva zotrváva CDU aj naďalej – zatiaľ naposledy v predvlaňajších záveroch zjazdu [CDU 2010b: 10], ktorý sa primárne zaoberal inou bioetickou témou, predimplantačnou diagnostikou (podrobnejšie ďalej). Medzi politikmi CDU v teoretickej a verbálnej rovine potraty odmietajú jednotlivci (napr. predseda Mladej únie Philipp Mißfelder alebo predseda Únie seniorov Otto Wulff pri príležitosti pochodu za život136). O pozornosť sa v roku 2008 postaral Wolfgang Böhmer, predseda zemskej vlády v Sasku-Anhaltsku, bývalý gynekológ, ktorý sa pokúsil vysvetliť vyšší počet potratov na území bývalej NDR ako relikt z čias komunizmu a vtedajšej liberálnej úpravy – dôsledkom podľa neho je dnes to, že ženy na východe berú potraty ako prostriedok plánovania rodiny137. Po vlne kritiky, ktorá sa naňho zosypala, sa Böhmer východonemeckým ženám verejne ospravedlnil138. Stranícky dokument, ktorý by jednoznačne potraty odmietol, CDU nie je schopná prijať, nehovoriac už o praktických krokoch. Jediným legislatívnym krokom na tomto poli bolo prijatie zákona upravujúceho potraty dovolené aj po 3. mesiaci pri zistení pravdepodobného postihnutia dieťaťa či ohrozenia života matky 139. 326 poslancov naprieč frakciami hlasovalo za zákon, ktorý nariaďuje v týchto prípadoch povinné poradenstvo a dovoľuje vykonať potrat až tri dni po poskytnutí poradenskej pomoci (radiť ale môže ten istý lekár, ktorý potom vykoná potrat). S ohľadom na skutočnosť, že postihnuté deti možno i naďalej usmrtiť až do ich narodenia, vyznieva interpretovanie tohto kroku ako zásluhu CDU pre „zlepšenie ochrany nenarodených postihnutých detí“ (Gröhe)140 dosť cynicky. Jednoznačný postoj si strana zachováva v otázke aktívnej pomoci pri usmrtení, keď ju vo všetkých dokumentoch celkom jednoznačne odmieta, hlási sa k dôstojnej smrti a podporuje rozšírenie siete hospicov. V uznesení zo zatiaľ posledného zjazdu v novembri 2011 v Lipsku sa zaväzuje k tomu, že „sa v rámci spolkovej vlády zasadí o to, aby
136 http://www.bv-lebensrecht.de/aktuell/einzelansicht/article/prominente-unionspolitiker-unterstuetzen- lebensrechtler-1.html. 137 Plewnia, Ulriker; Schattauer, Göran; Wendt, Alexander: „Abtreibungen. Normalste Sache der Welt.“ Focus 3.3.2008. 138 Spiegel: „Böhmer entschuldigt sich bei Ostdeutschen Frauen.“ 28.2.2008. 139 Sturm, Daniel, Friedrich: „Bundestag regelt Spätabtreibungen.“ Die Welt 14.5.2009. 140 Rozhovor s Hermannom Gröhem. Reder, Markus; Seibel, Johannes: „Wir müssen mehr vermitteln, welche Prinzipien uns leiten“. Die Tagespost 25.10.2010. 75 podnikateľská sprostredkovateľská činnosť k vlastnému usmrteniu bola trestná“ [CDU 2011: 6].
5.2.2 Genetický výskum
Nemecký zákon na ochranu embryí zakazuje vytváranie, ničenie a klonovanie ľudských embryí. V zákone však bola medzera, pretože nezasahoval do prípadov, keď boli kmeňové bunky do Nemecka dovezené zo zahraničia. 1. júla 2002 bola preto spomedzi viacerých návrhov rôznej miery regulácie genetického výskumu prijatá úprava, ktorá dovolila import a použitie kmeňových buniek za účelom výskumu získaných z ľudských embryí do 1. januára 2002 (Stammzellgesetz) a teda embryá, z ktorých pochádzali, už boli tak či tak zabité. Napriek tomu, že hodnotová komisia CDU konštatuje, že „liečenie existujúceho života neospravedlňuje usmrtenie iného existujúceho života“ [CDU 2001a: 10], hlasovali poslanci CDU z veľkej časti za prijatý zákon141. Vo volebnom programe 2002 trvá CDU na stávajúcej podobe zákona o embryách [CDU 2002: 34], pred voľbami o tri roky neskôr akúkoľvek zmienku o genetickom výskume vynecháva, podrobnejšia je CDU až v programových princípoch: „Rešpekt nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti má pre nás prednosť pred slobodou výskumu a zaistením jeho konkurencieschopnosti“ [CDU 2005: 74]. CDU je preto naďalej proti zmenám existujúceho zákona a odmieta tiež klonovanie. Keďže kmeňových buniek získaných do roku 2002 bolo obmedzené množstvo, postupne nemeckým výskumníkom kmeňové bunky ubúdali a zároveň prestávali byť kvôli svojmu zostarnutiu použiteľné. Nemecký výskum začal zaostávať, takže diskusia o opätovnom uvoľnení genetického výskumu sa otvorila nanovo (impulzom k oživeniu debaty boli nové úspechy genetického výskumu v Japonsku a USA). Ministerka pre školstvo a výskum Annette Schavanová (CDU) sa k zmenám stavala spočiatku celkom odmietavo: „Som proti otváraniu zákona o importe kmeňových buniek. (...) Pri principiálnych presvedčeniach vôbec nechcem pomyslieť na to, že by som ustúpila, (...) etika ochrany ľudského života a etika liečenia, nie sú pre mňa protikladmi.“142 Podmienky veľkej koalície však zachovaniu stavu nepriali, SPD bola pre výraznejšie uvoľnenie genetického výskumu. CDU v závere roku 2007 začala svoju pozíciu meniť. Na decembrovom zjazde v Hannoveri prebehla pred hlasovaním o uznesení CDU k otázke genetického výskumu ostrá
141 Henning, Krumrey: „Werte und Wirklichkeit.“ Focus 18.5.2002. Merkelová v kontexte diskusie o genetickom výskume navštívila v Izraeli Weizmann Insitute of Science, ktorý je dodávateľom kmeňových buniek pre nemecký výskum. Löwenstein, Stephan: „Unter sonstiges. In Bioethik-Fragen hat sich die CDU in Dresden nicht zu einer gemeinsamen Haltung durchgerungen.“ FAZ, 6.12.2001. 142 Matthias Gierth, Robin Mishra: „Keine Wanderdüne.“ Rheinischer Merkur, 29.6.2006. 76 diskusia. Skupina 30 delegátov predložila návrh, v ktorom bolo jednoznačný záväzok voči frakcii CDU v Spolkovom sneme na zamietnutie ďalšieho časového limitu pre získavané kmeňové bunky: „aj naďalej jednoznačne klásť odpor voči rozšíreniu importu ľudských embryonálnych kmeňových buniek a s tým spojenému ohrozeniu vysokého stupňa ochrany embryí v Nemecku“ [CDU 2007b: 171]. Za tento návrh vystupovali Peter Liese (poslanec Európskeho parlamentu, lekár a expert CDU pre bioetické otázky), politici zo zemskej úrovne Rudolf Hencke, Julia Klöcknerová, Michael Brinkmeier či Thobias Dörflinger. Návrhová komisia však vypracovala miernejšiu alternatívu, podľa ktorej sa má poslanecká frakcia postarať o to, aby „z Nemecka nesmel vyjsť žiaden podnet ku komerčnému embryonálnemu výskumu“ [CDU 2007c: 4]. V prospech tohto návrhu vystúpila ministerka Schavanová i kancelárka Merkelová. Podľa Schavanovej „k morálnej integrite patrí ja to, že neignorujem to, čo mám k dispozícii v oblasti poznania (...) a že preto umožním vedecké poznávanie pre tých, ktorí môžu prispieť k tomu, aby raz bol vedecký výskum možný bez použitia ľudských embryí. Preto som presvedčená, že posun časového limitu je zodpovedný. “ [CDU 2007b: 190]. Merkelová sa priklonila na stranu argumentačnej línie svojej ministerky, pretože „veľa vedcov nás vyzýva k – snáď dočasnému - rozšíreniu možností výskumu na dospelých kmeňových bunkách143 o výskum na embryonálnych kmeňových bunkách [CDU 2007b: 192]. Obe sa zhodli, že záležitosť embryonálneho výskumu je individuálnou záležitosťou každého poslanca. V prospech verzie návrhovej komisie v diskusii vystúpili tiež Peter Hintze, Friedbert Pflüger či Maria Böhmerová, predsedníčka Ženskej únie. Pre tento voľnejší návrh nakoniec hlasovalo 323 delegátov, 301 hlasovalo proti a 10 sa zdržalo [CDU 2007b: 368]. Katolícka cirkev na túto zmenu postoja CDU reagovala odmietavo. Najostrejšie Schavanovú, ktorá sa vo svojom prejave na zjazde odvolávala na svoje vzdelanie v katolíckej teológii, odsúdil kardinál Meisner. Vyčítal jej stratu princípov, nevierohodnosť a zneužitie slova „katolícky“144. Naopak, protestantský biskup a predseda Rady evanjelických cirkví Wolfgang Huber takéto riešenie podporoval, lebo v ňom videl cestu, ako zabrániť ešte väčšej liberalizácii genetického výskumu, jednotliví predstavitelia protestantských cirkví však v postoji neboli jednotní145. Vo februári 2008 bol Spolkovému snemu predložený návrh novely zákona na ochranu embryí z dielne ministerky Schavanovej, navrhovaný spolu so 185 ďalšími poslancami naprieč frakciami (vrátane napr. predsedu CSU Seehofera)146. V apríli 2008 bola táto novela,
143 Kmeňové ľudské bunky získané po narodení človeka, teda eticky nezávadné. 144 Frank, Joachim: „Kölner Kardinal attackiert CDU-Ministerin.“ Kölner Stadt-Anzeiger 6.12.2007. 145 http://www.bv-lebensrecht.de/aktuell/einzelansicht/article/bundestag-erleichtert-stammzellforschung-1.html. 146 http://dipbt.bundestag.de/dip21/btd/16/079/1607981.pdf. 77 ktorá časovú hranicu získania importovaných kmeňových buniek z embryí posunula na 1. máj 2007, prijatá.
5.2.3 Predimplantačná diagnostika (PID)
V lete roku 2010 postavil Spolkový ústavný súd svojím rozhodnutím nemeckých poslancov pred ďalší bioetický problém vo veci predimplantačnej diagnostiky (Präimplantationsdiagnostik, PID). PID je genetickým testovaním vykonávaným na umelo oplodnených embryách pred ich vložením do maternice ženy. Zisťuje predispozície na genetické ochorenia. Pre účel otehotnenia sa použijú „schopnejšie“ a tie, ktoré majú predpoklady k poškodeniu, sú usmrtené. Nemecký zákon na ochranu embryí vo svojej pôvodnej verzii túto techniku nereguloval, lebo v čase jeho vzniku v roku 1990 ešte nebola známa a zákaz PID sa odvodzoval zo zákona len nepriamo. Jasno vo veci mal spraviť Spolkový ústavný súd vo veci gynekológa, ktorý po dohode s niekoľkými pármi túto diagnostiku viackrát realizoval. Podľa rozhodnutia súdu zákon na ochranu embryí PID nezakazoval147. Tým vzniklo právne vákuum, pretože pre genetickú diagnostiku tým zmizla akákoľvek regulácia (bolo by skrze ňu možné „vydizajnovať“ želané dieťa napr. podľa pohlavia apod.). Aj zástancom PID bolo zrejmé, že úplná absencia zákonnej úpravy je nevyhovujúca. Na podobe nového zákona však neexistovala zhoda nielen v koalícii (FDP mala k PID liberálny postoj), ale ani v CDU. Kresťanskí demokrati sa vo volebných programoch z rokov 2002, 2005, ani 2009 k PID nijako nevyjadrovali. V programe „Nová aktualita kresťanského obrazu človeka“ sa CDU stavia proti PID: „Považujeme túto metódu vedúcu v prvom rade k selekcii životov, za neprípustnú“ [CDU 2001a: 11]. Podobne aj v programových princípoch CDU PID odmieta: „Sme za zákaz predimplantačnej diagnostiky“ [CDU 2007a: 73]. Po vynesení rozsudku ústavných sudcov sa strana zaoberala touto otázkou nanovo. Po silne emocionálnej diskusii na zjazde v Karlsruhe v polovici novembra 2010 tesná väčšina zjazdu rozhodla pre uznesenie proti PID. Zo 799 platných hlasov hlasovalo v tajnom hlasovaní 408 delegátov za uznesenie o zákaze PID, 391 sa priklonilo k prijateľnosti PID v obmedzených prípadoch u párov s genetickým zaťažením148. Súčasťou prijatého uznesenie však bolo aj to, že rozhodovanie o PID je vecou svedomia každého poslanca a ako kresťania členovia CDU rešpektujú odlišné názory vyplývajúce z osobného rozhodnutia [CDU 2010c: 2], čím dostali poslanci voľnú ruku
147 Focus: „Gentests an Embryonen erlaubt.“ 6.7.2010. 148 FAZ: „Knappe Mehrheit für PID-Verbot.“ 16.11.2010. 78 pre hlasovanie. Za zákaz PID bola pomerne prekvapujúco aj predsedníčka strany či ministerka Schavanová. Naopak, proti zákazu parlamentný sekretár Hintze, ktorý bol spolu s Ulrike Flachovou z FDP predkladateľ najliberálnejšieho návrhu zákona alebo ministerky Schröderová a von der Leyenová (tá ako jediná členka kabinetu vystúpila v parlamentnej diskusii s prejavom a vyjadrila podporu Hintzovmu návrhu). Hintze bol v rámci CDU najväčším bojovníkom za PID: „PID je životu priateľská a život podporujúca lekárska možnosť. Náleží k dôstojnosti človeka, aby mal takúto pomoc k dispozícii.“149 Oplodnené vajíčko si podľa Hintzeho zaslúži dôstojnosť, nie však rovnakú ako človek. Prípadný úplný zákaz považuje dokonca za porušenie ľudských práv človeka (žien), takže by bol podľa neho v rozpore s ústavou (ibid.). Spolkovému snemu boli nakoniec predložené tri návrhy na úpravu PID, pod každým návrhom boli podpísaní poslanci naprieč frakciami a tak aj vyzeralo hlasovanie. Za úplný zákaz s postihom pokuty alebo odňatia slobody pre lekárov do dvoch rokov boli z radov CDU/CSU Günter Krings, Jens Spahn, Johannes Singhammer či Dorothee Bärová, z SPD Ulla Schmidtová, Andrea Nahlesová, Wolfgang Thierse, postkomunisti Ilja Seifert či zelená poslankyňa Katrin Göringová-Eckardtová. Menšiu podporu mál návrh povolenia v extrémnych prípadoch podporovaný z CDU Norbertom Lammertom, René Röspelom z SPD, liberálom Patrickom Meinhardtom alebo Priskou Hinzovou od Zelených. Najväčšiu podporu získala Hintzom a poslancami Ulrike Flachovou (FDP), Carolou Reimannovou (SPD) a Petrom Sittem (Ľavicová strana) navrhovaná širšia dostupnosť150. Rok od vynesenia rozsudku ústavného súdu nakoniec 326 poslancov z 594 odovzdaných hlasov schválilo tretí predkladaný návrh, 260 bolo proti a 8 sa zdržalo151. Podľa nového zákona sa genetické testovanie povoľuje v prípade predispozícií rodičov a pre zistenie vážnych ochorení ohrozujúcich život dieťaťa alebo zistenie predpokladov k ochoreniam, ktoré sa môžu prejaviť vo vyššom veku. Diagnostiku majú vykonávať len špecializované centrá a páry musia byť pred zákrokom poučené o veci. Do platnosti zákon vstúpil 8. decembra v čase, keď ešte neexistujú špecializované centrá152.
149 Rozhovor s Petrom Hintzem. Robin, Alexander: „Ein PID-Verbot wäre verfassungswidrig.“ Welt, 22.10.2010 150 Bild: „Die drei Gesetzentwürfe zur PID.“ 7.7.2011. 151 Mihm, Andreas: „Bundestag billigt PID – in Grenzen.“ FAZ 7.7.2011. 152 http://www.cdl-online.de/index.html/n/8076-embryonenschutz-ade. 79
5.2.4 Financovanie umelého oplodnenia
Zatiaľ poslednou diskutovanou témou v oblasti bioetiky je umelé oplodnenie. Programové princípy vyjadrujú podporu pre rodičov, ktorých túžba po deťoch môže byť realizovaná len skrze zásah a pomoc lekárskej vedy [CDU 2007a: 26]. Na jeseň roku 2011 ohlásila spolková ministerka pre rodinu Schröderová svoj plán na spustenie nového spôsobu financovania umelého oplodnenia od apríla 2012. Podľa nového programu by mali spolok a zemské krajiny financovať umelé oplodnenie párom, ktoré nemôžu počať prirodzenou cestou153. Presná forma (podiel zemí a spolku) sú ešte otvorené. Od roku 2004 platí úprava, podľa ktorej sú prvé tri pokusy o umelé oplodnenie hradené z verejných zdrojov len z polovice a štvrtý (spravidla posledný) pokus si páry platia sami154. Proti návrhu sa zatiaľ vyjadrila poslankyňa CSU Dorothee Bärová, ktorá požaduje vo veci väčšiu osvetu a vysvetlenie rizík spojených s umelým oplodnením155, predsedníctvo frakcie je novému návrhu naklonené.
5.3 Rodinná politika
5.3.1 Pojem rodiny
Rodine ako základu spoločnosti a rodinnej politike bola v programoch kresťanských demokratov venovaná tradične veľká pozornosť. Obraz rodiny sa postupne menil, od prvých dokumentov, v ktorých ešte stojí na prvom mieste úloha ženy v rodine, vedľajšia možnosť je pracovná kariéra – tá nie je nijako popieraná, či spochybňovaná. Meniaci sa obraz rodiny v spoločnosti a rozdelenia mužských a ženských rolí sa odrážal aj v dokumentoch CDU. V rámci rodinnej politiky CDU vždy zdôrazňovala význam rodiny založenej na manželstve a priznávala mu zvláštnu ochranu a podporu. Postupne ale brala na vedomie rastúcu prítomnosť rozvedených, samovychovávateľov a partnerstiev bez uzavretého manželstva. Zásadný zlom v definícii rodiny prinieslo uznesenie spolkového výboru strany (teda druhého najvyššieho straníckeho orgánu) pod názvom „Lust auf Familie, Lust auf Verantwortung“ (doslova Túžba po rodine, túžba po zodpovednosti) z decembra 1999, vypracované pod vedením generálnej sekretárky Merkelovej. Tento dokument výrazne rozširuje pojem rodiny: „Rodina je všade tam, kde nesú zodpovednosť rodičia za svoje deti a deti za svojich rodičov. Rodina, to sú manželské páry s manželskými, mimomanželskými
153 Mihm, Andreas: „Schröder will künstliche Befruchtung bezuschussen.“ FAZ 27.11.2011. 154 Ärzte-Zeitung: „Schröders IvF-Pläne vergräzten Unionsfraktion.“ 28.11.2011. 155ibidem. 80 a deťmi v adoptívnej či pestúnskej starostlivosti, kde sa dospelé deti starajú o svojich rodičov, kde sú matky alebo otcovia samovychovávatelia s životným partnerom ako aj nemanželské životné spoločenstvá so spoločnými deťmi“ [CDU 1999: 12]. V čase, keď bola CDU v opozícii, prijala v roku 2001 červeno-zelená koalícia zákon o registrovanom partnerstve (LPartG). Nemecký právny systém nekladie manželstvo a registrované partnerstvo na úplne rovnakú úroveň (ústava zaručuje manželstvu zvláštnu ochranu, manželia majú spoločné zdanenie), registrovaným partnerom ale zaisťuje právne ukotvenie ich súžitia (spoločné priezvisko, možnosť dediť, spoločný majetok a vzájomná vyživovacia povinnosť – LPartG, čl. 2). Volebný program 2002 zmenené podmienky odráža a CDU vyjadruje rešpekt k nemanželským či rovnakopohlavným partnerstvám a vôľu v odstránení všetkých foriem diskriminácie. Právne zrovnoprávnenie alternatívnych foriem súžitia s rodinou CDU odmieta [CDU 2002: 33] a trvá na ochrane manželstva definovanej v ústave [CDU 2002: 35]. Tým akceptovala inštitút registrovaného partnerstva. „Homosexualita bola v CDU tabu. (...) V tejto téme sme sa posunuli. (...) Zastávali sme pozície, ktoré už jednoducho nepasovali do tejto doby.“156 Medzičasom mala CDU na zemskej úrovni v rokoch 2001-2010 vo funkcii prvého starostu Hamburgu157 politika, ktorý sa otvorene hlási k homosexualite (Ole von Beust). Volebný program z roku 2005 sa teoretickým pojmom rodiny ani uznaním či neuznaním iných foriem životného spoločenstva nezaoberá, program obsahuje len konkrétne návrhy na podporu rodiny. Tieto programové posuny našli svoje vyjadrenie v programových princípoch z roku 2007. Nový dokument princípov politiky CDU preberá vyššie uvedenú definíciu rodiny z roku 1999, rešpekt k nemanželským a rovnakopohlavným partnerstvám a odmietnutie ich právneho zrovnoprávnenia s manželstvami z roku 2002. Nový prvok v programe je, že CDU „odmieta právo na adopciu pre rovnakopohlavné páry“ [CDU 2007a: 28]. Volebný program z roku 2009 obsahuje rovnakú definíciu ako v roku 2002 a k právu na adopciu sa nevyjadruje. V novembri roku 1998 vznikla organizácia „Lesby a gayovia v Únii“ (LSU), ktorá je CDU uznaná ako záujmová organizácia158. Okrem cieľov ako odstraňovanie predsudkov a diskriminácie gayov a lesieb a boj proti AIDS požaduje LSU plné zrovnoprávnenie registrovaných partnerstiev s manželstvom159 a právo na adopciu detí [LSU 2010: 7]160. LSU
156 Rozhovor s Petrom Altmeierom. Fleischmann, Jan; Pfister, René: „Das war Mittelalter.“ Spiegel 26.7.2010. 157 Táto funkcia odpovedá predsedovi zemskej vlády. 158 http://www.lsu-online.de/inhalte/1012582/Ueber-uns/index.html. 159 http://www.lsu-online.de/inhalte/1012587/standpunkte/index.html. 160 https://www.epenportal.de/web/datapool/storage/files101032/2010Grundsatzprogramm_der_LSU-2.pdf. 81 je zatiaľ síce skôr marginálnou organizáciou, ale vyjadruje nový prístup CDU k tejto téme. Súčasná ministerka pre rodinu Kristina Schröderová sa v roku 2009 ešte len ako poslankyňa zúčastnila pochodu gayov a lesieb vo Frankfurte organizovaného LSU. Svoju úšasť vysvetlila tým, že podľa nej „v registrovaných partnerstvách, kde jeden za druhého preberá zodpovednosť, sú žité konzervatívne hodnoty“ 161.
5.3.2 Zlúčenie kariéry s rodinou a inštitucionalizovaná starostlivosť o deti
CDU vo svojich programoch vždy uznávala slobodnú voľbu ženy na rozhodnutie medzi rodinou alebo profesionálnou kariérou. Rodinná kresťanskodemokratická politika 80. rokov podporovala zlúčenie rodiny a povolania na sukcesívnom princípe – najprv rodina, potom kariéra [Rödder 2009: 94]. Na konci 20. storočia sa tento prístup dostával do rozporu s predstavami žien o ich živote. Vo volebnom programe 2002 CDU akcentuje potrebu prekonať zažitý obraz „rodina alebo kariéra“. Nahradiť ho má zlúčenie práce a rodiny súčasne a tomu má dopomôcť široká škála starostlivosti o deti - škôlky, individuálne vychovávateľky, školy s celodennou starostlivosťou, povinná poldňová starostlivosť o deti vo všetkých základných školách fungujúca aj v prípade, keď nie je vyučovanie a tiež flexibilné pracovné časy pre rodičov apod. [CDU 2002: 36]. Volebný program z roku 2005 je zo všetkých programov v oblasti rodinnej politiky najskromnejší. Prihovára sa za daňové a dôchodkové zvýhodnenie s ohľadom na počet detí, zriaďovanie inštitucionálnej starostlivosti o deti a polovičné pracovné úväzky. Napriek stručnosti a všeobecnému charakteru volebného programu z roku 2005, práve volebné obdobie po roku 2005 prinieslo najväčšie a najdiskutovanejšie zmeny, za ktorými stála kresťanskodemokratická spolková ministerka pre rodinu, seniorov, ženy a mládež, sedemnásobná matka Ursula von der Leyenová. Pre presadenie nového konceptu dokázala využiť von der Leyenová dve skutočnosti. Ako matka mnohodetnej rodiny nemohla byť podozrievaná z politiky nevýhodnej voči rodinám a na druhej strane koaličný partner CDU sociálni demokrati nemohli voči jej politike klásť odpor, pretože presadzovala také zmeny, po ktorých sociálni demokrati dlhodobo volali [Henninger, von Wahl 2010: 361-362]. Časť zmien (zriaďovanie jaslí a rýchlejší návrat žien do zamestnania) začala realizovať už bývalá
161 http://www.kristinaschroeder.de/wiesbaden/vor-ort/2009/kristina-koehler-beim-christop/. 82 ministerka v Schröderovej vláde Renate Schmidtová, ale kvôli predčasným voľbám nemohla realizovať svoje plány v plnej miere. Opatrenia novej ministerky sa týkali dvoch oblastí - rodičovského príspevku a zriaďovania jaslí. Ministerka von der Leyenová zaviedla od 1. januára 2007 rodičovský príspevok (Elterngeld), ktorým bol nahradený dovtedajší príspevok na výchovu (Erziehungsgeld). Starý príspevok na výchovu – niekoľkokrát počas svojej existencie čiastočne menený - pochádzal ešte z obdobia Kohlovej vlády z roku 1986 [Henninger, von Wahl 2010: 368]. Kým stará forma podpory vychádzala z princípu nároku na rovnaký príspevok na základe výchovy, nová forma stojí na filozofii nahradiť absenciu platu zapríčinenú narodením dieťaťa – je totiž viazaná na predchádzajúcu výšku platu. Príspevok na výchovu bol vyplácaný maximálne do 24 mesiacov po narodení dieťaťa vo výške 300 euro162. V prvých šiestich mesiacoch mali nárok na príspevok všetci rodičia, ďalšie vyplácanie bolo podmienené tým, že maximálny príjem rodičov nesmel prekročiť určitú hranicu (tento limit sa viackrát menil) – v roku 2003 na príspevok po šiestom mesiaci dosiahli viac než tri štvrtiny rodičov 163. V rámci nového rodičovského príspevku štát vypláca 67 % čistej mzdy pred narodením dieťaťa, nanajvýš však 1800 euro a najmenej 300 euro [Ehlert 2010: s. 149]. Táto forma pochopiteľne zvýhodňuje vysokopríjmových rodičov, hoci matky, resp. otcovia odvádzajú pri výchove detí tú istú prácu. Okrem toho štát zasahuje do rozhodovania o rozdelení rolí v rodine. Rodičovský príspevok sa totiž vypláca v dobe 12 mesiacov, ak je s dieťaťom doma len jeden rodič, ak sa partneri aspoň na dva mesiace vystriedajú, získajú rodičovský príspevok na ďalšie dva mesiace [Ehlert 2010: 149]. Dĺžka vyplácania rodičovského príspevku (maximálne 14 mesiacov) podnecovala matky k rýchlemu návratu do zamestnania, preto bolo treba reformu doplniť o vznik jaslí. Na zákon o rodičovskom príspevku preto nadväzoval zákon na podporu detí z 10. decembra 2008 - KiFöG. Ten stanovuje zriadenie nových zariadení dennej starostlivosti tak, aby počet miest pre deti do troch rokov dosiahol do roku 2013 750 000 (t. zn. pol milióna nových miest v jasliach) [Henninger, von Wahl 2010: 373]. Od roku 2013 majú mať deti od prvého roka právny nárok na umiestnenie v jasliach. Na financovanie masívnej výstavby siete zariadení s dennou starostlivosťou odsúhlasil Spolkový snem zvláštny príspevok vo výške 2,15 miliardy eur [Henninger, von Wahl 2010: 374].
162 Fuchs, Stefan: Das Elterngeld – Eine Errungenschaft der neuen Framilienpolitik? http://www.erziehungstrends.de/Familienpolitik/Elterngeld/1. 163 ibidem. 83
Najväčšie výhrady k podpore inštitucionálnej starostlivosti na úkor rodín mala CSU, ktorá požadovala finančnú náhradu vo výške 150 euro pre rodičov, ktorí sa o svoje deti starajú doma aj po dosiahnutí prvého roku (Betreuungsgeld, príspevok na starostlivosť o deti), aby sa mohli rodičia sami rozhodnúť, ktorej forme starostlivosti dajú prednosť. Ministerka von der Leyenová však tento návrh označila za „katastrofu“164. Jej stranícky kolega Friedbert Pflüger varoval, že v prípade poskytnutia príspevku na starostlivosť o deti, by rodičia nechali svoje deti pred televízorom a peniaze použili na alkohol a cigarety165. Odporcovia príspevku ho zosmiešňovali ako odmenu pre ženy, ktoré zostanú doma pri sporáku. Na verejnosti sa tak ujal výraz „Herdprämie“ (doslova sporáková prémia). Nakoniec sa CSU podarilo do zákona pretlačiť aspoň vetu o príspevku na domácu starostlivosť o deti medzi prvým a tretím rokom, ale bez stanovenia jeho výšky (KiföG čl. 1, ods. 2). Opatrenia ministerky pre rodinu idúce proti princípu subsidiarity a slobodného rozhodnutia, v duchu nedôvery voči rodinám a v prospech inštitucionálnej starostlivosti vyvolali nesúhlas hlavne v časti katolíckeho episkopátu. Augsburský biskup Walter Mixa vyčítal ministerke politiku nepriateľskú voči deťom a degradáciu žien na „stroje na rodenie detí“166. Keď sa na biskupa zniesla vlna kritiky a verejnosťou obľúbenej von der Leyenovej bola vyjadrená podpora nielen z CDU (zvlášť silne za ňou stáli Merkelová a predsedníčka Ženskej únie CDU Böhmerová), ale aj SPD či postkomunistov, solidaritu so svojím kolegom vyjadril kardinál Meisner. Predpoklad, že viac jaslí zvýši pôrodnosť je podľa neho ilúziou, keďže v bývalej NDR, kde je jaslí a škôlok najviac, je pôrodnosť najnižšia. Len zmena vnímania detí na dar namiesto záťaže je cestou k riešeniu167. Opačného názoru bol vtedajší predseda nemeckej biskupskej konferencie kardinál Karl Lehmann a vyslovil súhlas s politikou ministerky168. V rámci akademického prostredia v reakcii na novú rodinnú politiku Andreas Rödder, zaoberajúci sa tradíciou nemeckého konzervatívneho myslenia, trpko poznamenal, že sa konzervatívne myslenie v Nemecku ocitá v kríze: „Osamostatnený sociálny štát a pribúdajúci štátny dirigizmus obmedzujú občianske slobody. Sloboda už nie je občanovi zverovaná“ [Rödder 2010: 21]. V rámci frakcie boli voči zriaďovaniu jaslí najviac skeptickí politici CSU, ale tiež niektorí politici CDU zo zemskej úrovne. Stefan Mappus (vtedajší podpredseda CDU
164 Spiegel: „Von der Leyen soll beim Betreuungsgeld nachgeben haben.“ 31.10.2007. 165 Fuchs, Stefan: Staatliches Kindergeld, von den Eltern „versoffen“? http://www.erziehungstrends.de/node/603. 166 Speigel: „Frauen als Gebärmaschinen – Bischof giftet gegen von der Leyen.“ 22.2.2007. 167 FAZ: „Deutschland braucht einen Mentalitätswechsel.“ Kardinal Meisner zur Familienpolitik.“ 24.3.2007. 168 Toto rozdelenie v cirkevnej hierarchie v názore na zriaďovanie jaslí len kopíruje dlhodobé odlišnosti a rozpory vnútri katolíckej Cirkvi v Nemecku – kardinál Meisner a biskup Mixa stoja na strane tradičnej cirkevnej náuky, kardinál Lehmann ju spochybňuje a hovorí v prospech jej uvoľnenia (napr. celibát apod.). 84 v Bádensku Württembersku, zemský poslanec), Markus Söder (vtedajší generálny sekretár CSU, zemský poslanec), Philipp Mißfelder (predseda Mladej únie, poslanec Spolkového snemu) a Hendrik Wüst (vtedajší generálny sekretár CDU v Severnom Porýní-Vestfálsku, zemský poslanec) zverejnili v lete 2007 článok „Moderný občiansky konzervatizmus – Prečo by CDU mala znovu viac myslieť na svoje korene“169, v ktorom oceňujú zvýšenie počtu jaslí, ale súčasne pripomínajú, že rodiny by mali mať možnosť skutočného výberu pri rozhodovaní a že starostlivosť o deti v rodine si zaslúži vyššie ocenenie. Pripomínajú, že najvyšší počet detí sa rodí v tradičných rodinách s manželským zväzkom, preto treba podporovať tradičné modely súžitia. Zo zverejnenia výzvy pol roka pred zjazdom, ktorý mal odsúhlasiť nové programové princípy strany nebolo jej vedenie nadšené, zjazd však potvrdil politiku ministerky (časť reformy už bola rozbehnutá, takže nesúhlas zjazdu sa neočakával). Programové princípy z roku 2007 reflektujú začatú realizáciu reforiem pripravenú na ministerstve pre rodinu. Nástrojom rodinnej politiky má byť zriaďovanie inštitucionálnej starostlivosti pre najmenšie deti. V strednodobom horizonte chce CDU zaviesť bezplatnú návštevu škôlok, povinný posledný rok v škôlkach, právny nárok na miesto v jasliach predškolských zariadení a rodičovský príspevok pre rodičov, ktorí sa o svoje deti od ich ukončeného 1. roku po dosiahnutie 3. roku života starajú doma a nenárokujú si miesto v jasliach. Ďalšie návrhy sa týkajú spoločného zdanenia manželov – CDU ho navrhuje rozšíriť na spoločné rodinné zdanenie [CDU 2007a: 30], teda aby doňho boli zahrnuté aj páry s deťmi bez manželského zväzku. Podobne by aj dôchodkové poistenie malo zvýhodniť tých, čo majú deti. Vo veľmi podobnom duchu sa nesie posledný volebný program (pozornosť je venovaná najmä predškolským zariadeniam). Podoba príspevku na domácu starostlivosť o deti je zatiaľ otvorená a prebieha o tom diskusia. Príspevok presadzuje súčasná ministerka pre rodinu Kristina Schröderová. Von der Leyenová, aktuálne ministerka pre sociálne veci, je proti tomu. CSU požaduje vyplácať príspevok aj pre tých rodičov, ktorí budú obaja plne zamestnaní a o ich dieťa sa bude starať „au-pairka“170. To by úplne podmínovalo plán zriaďovania jaslí, lebo by sa po nich zrušil dopyt (obaja rodičia by mohli pracovať a ešte by dostávali odmenu za to, že svoje dieťa neodložia do jaslí). Iným alternatívnym návrhom je zvýhodniť ženy, ktoré sa starali o deti doma, skrze dôchodkové poistenie. Ministerky pre rodinu a prácu sa tiež sporia o podobu kvót
169 Mappus, Stefan; Söder, Markus; Mißfelder, Philipp; Wüst, Hendrik: „Moderner bürgerlicher Konservatismus – Warum die Union wieder mehr an ihre Wurzeln denken muss.“ FAZ 5.8.2007. 170 Spiegel: „CDU-Frauen empört über Vorstoß der CSU-Schwestern.“ 14.11.2011. 85 pre ženy vo vedúcich pozíciách vo firmách – kým Schröderová chce podniky presvedčiť ku kvótam dobrovoľne, von der Leyenová je pre striktnú reguláciu171.
5.4 Integrácia a „Leitkultur“
„Islam je u nás vítaný.“ Thomas de Maziere, bývalý minister vnútra (Zeit, 3.12.2009) Politika kabinetov kancelára Kohla vychádzala z premisy, že „Nemecko nie je krajinou prisťahovalcov“ a miesto pojmu prisťahovalci používala pojem „cudzinci“. Kohlov kabinet sa v roku 1984 snažil počet cudzincov žijúcich v Nemecku znížiť skrze prémie za návrat (tureckých) rodín do vlasti pôvodu [Thränhardt 2010: 19]. Vzhľadom k demografickému vývoju Nemecko čoraz viac potrebovalo (a potrebuje) nové pracovné sily. Vláda však usilovala o také pracovné sily, u ktorých predpokladala menšie „ohrozenie“ nemeckej identity a väčšiu schopnosť prispôsobiť sa. V 90. rokoch preto rozbehla kampaň zameranú na návrat vysídlených Nemcov (hlavne z postsovietskeho priestoru) späť do Nemecka v zmysle hesla „vysídlenci nie sú cudzinci“ [Bade 2007: 33]. Realita však vyzerala inak a zvlášť v dôsledku konfliktu na Balkáne prúdili do Nemecka ďalšie vlny migrantov. Zmena kurzu vládnej politiky prišla s červeno-zelenou koalíciou, ktorej východiskom už bolo „Nemecko ako krajina prisťahovalcov“. Cudzinecká politika sa zmenila na integračnú politiku. V novom zákone o nadobudnutí nemeckého občianstva bol v roku 2000 princíp ius sanguinis172 (určujúci bol pôvod) rozšírený o nový pincíp ius soli (podľa miesta narodenia) [Schneider 2010: 25]. Sociálni demokrati tiež chystali zaviesť tzv. zelené karty pre IT- špecialistov zo zahraničia. Kritiku voči vládnym opatreniam dokázala CDU využívať hlavne na zemskej úrovni. V roku 1999 (v čase prípravy zákona o štátnom občianstve) Roland Koch postavil volebnú kampaň na organizovaní celonemeckej petície proti dvojitému občianstvu a za prísnejšie nároky nemeckej spoločnosti na integráciu prisťahovalcov173, ktorá polarizovala spoločnosť, ale Kochovi priniesla nesmierny úspech – len v prvý deň sa nazbieralo 35.000 podpisov, na konci prvého týždňa 200.000 a na konci kampane pol milióna v Hesensku a 4 milióny v celom Nemecku [Lau 2009: 154]. Vo voľbách CDU slávila v tradične sociálnodemokratickom Hesensku víťazstvo so 43,4 %174. O rok neskôr v rámci predvolebného boja v Severnom Porýní-Vestfálsku líder CDU Jürgen Rüttgers prišiel
171 Gathmann, Florian; Teevs, Christian: „Zwei Ministerinnen im Quotenkampf.“ Spiegel 17.10.2011. 172 Starý zákon o „Ríšskej a štátnej príslušnosti“ pochádzal ešte z roku 1913. 173 FAZ: „Unterschriften brachten Koch Wahlsieg in Hessen.“ 26.11.2001. 174 http://www.wahlrecht.de/ergebnisse/hessen.htm. 86 s ráznym odmietnutím iniciatívy kancelára Schrödera zelených kariet pre IT-špecialistov z tretieho sveta. Rüttgers na to reagoval slovami „Kinder statt Inder“, teda [podporu pre nemecké] deti miesto Indov a tiež presadzoval zrušenie dobrovoľného vyučovania materinského jazyka imigrantských detí175 (vzdelávanie spadá do kompetencie jednotlivých zemí). V teoretickej nepopulistickej rovine otázku prisťahovalcov a nemeckej identity otvoril svojím článkom v roku 2000 Friedrich Merz. Predpokladom pre integráciu je všeobecná akceptácia toho, čo Merz označuje ako slobodnú nemeckú „Leitkultur“ (doslova „vedúca kultúra“), spoločný hodnotový konsenzus176. Integrácia teda potrebuje nielen ochotu „hostiteľa“, ale aj prispôsobenie sa prisťahovalca nemeckým hodnotám. Merz však v Nemecku konsenzus nad Leitkultur postráda, preto prvou úlohou je jeho vyjasnenie. Na prijatý zákon o štátnom občianstve mali nadväzovať ďalšie opatrenia. Na to bola v roku 2000 vládou zriadená odborná komisia pod vedením predsedníčky Spolkového snemu Rity Süssmuthovej (CDU). Napriek tomu, že v čele komisie bola kresťanská demokratka, CDU zriadila paralelnú komisiu pod vedením predsedu sárskej zemskej vlády, Petra Müllera [Thränhardt 2010: 19]. Jej závery CDU zhrnula v dokumente Zuwanderung steuern und begrenzen, Integration fördern (Prisťahovalectvo usmerniť a obmedziť, integráciu podporovať), ktorý schválil jej spolkový výbor. Hneď v úvode CDU otvorene hovorí, že „prisťahovalectvo v Nemecku musí byť obmedzené“ [CDU 2001b: 1]. Ďalej formuluje princípy integračnej politiky: 1. plnenie humanitárnych povinností Nemecka: azylová politika pre politicky prenasledovaných bez stanovenia početného limitu, ale proti jeho zneužívaniu (rozhodnutie o azyle najneskôr do jedného roka) a prijímanie vojnových utečencov len počas trvania krízovej situácie; proti prijímaniu migrantov s ekonomickými motívmi; otvorenosť voči vysídleným Nemcom – max. 100.000 ročne 2. regulácia prisťahovalectva vzhľadom k národným záujmom a národnej identite: flexibilná podpora kvalifikovaných pracovných síl (pre oblasti, kde sú potrební), ale tiež podnecovanie zvyšovania kvalifikácie domáceho obyvateľstva; časovo obmedzené povolenia pre nízko kvalifikovaných; otvorenosť voči najvyššie kvalifikovaným, aby zostali v Nemecku
175 Spiegel: „Kinder statt Inder. Rüttgers verteidigt verbalen Ausrutscher.“ 9.3.2000. CDU v týchto voľbách neuspela, keďže zemská kampaň stála v tieni spolkových udalostí finančného škandálu CDU. 176 Merz, Friedrich: „Einwanderung und Identität.“ Die Welt. 25.10.2000. 87
Dokument je napriek svojmu rozsahu 25 strán veľmi všeobecný a plný formulácií ako „prisťahovalectvo nemá byť cestou ako nahradiť demografický nedostatok“ či „prisťahovalectvo má byť obmedzené vzhľadom k absorpčnej schopnosti nemeckej spoločnosti“, ale bez stanovenia konkrétnych limitov. Kritériom integrácie podľa CDU nemá byť asimilácia a „úplné prispôsobenie prisťahovalca na kultúru a život v novom štáte“, ale osvojenie jazyka a rešpektovanie hodnôt zakotvených v ústave. Jazyková znalosť, beztrestnosť a akceptovanie hodnotového systému majú byť podmienkou k udeleniu občianstva. Naopak, nadobudnutie cudzieho občianstva má viesť ku strate nemeckého. CDU je proti „multikultúrnej beztvarosti“ a usiluje zabrániť vzniku paralelnej spoločnosti. K tomu majú slúžiť jazykové a integračné kurzy, dvojjazyčné vzdelávanie. Ďalším aspektom je bezpečnosť – kriminalita cudzincov nesmie byť tabuizovaná. V oblasti náboženstva platí svetonázorová neutralita Spolkovej republiky a rešpekt voči náboženstvu občanov. Preto je „samozrejmosťou, že moslimovia smú praktikovať a uchovávať svoju vieru“, „osvietený islam nie je prekážkou v integrácii“, výstavba mešít je prípustná a islamské náboženské vzdelávanie má byť v nemčine, s vyučujúcimi vzdelanými na teologických fakultách v Nemecku. Úsilie spolkovej vlády vyústilo v roku 2004 do prijatia zákona o prisťahovalcoch, ktorý mal zlepšiť ich postavenie, podporiť osvojenie nemčiny a zjednodušiť udeľovanie povolení k pobytu177. Schvaľovanie zákona bolo dosť zdĺhavé a komplikované, podarilo sa teda až v druhom volebnom období vlády SPD a Zelených, pretože narážalo na nesúhlas CDU/CSU v Spolkovej rade178. Veľká koalícia v rámci opatrení na zlepšenie integrácie Turkov a dialógu s nimi zvolala pod vedením vtedajšieho ministra vnútra Schäubleho v roku 2006 prvú nemeckú islamskú konferenciu179. Neskôr nasledovali ďalšie stretnutia a na tento koncept vedenia dialógu nadviazali aj ďalší kresťanskodemokratickí ministri vnútra Thomas de Maziѐre a Hans-Peter Friedrich. Že práve CDU usiluje o napredovanie v integrácii touto formou, je tak trochu „senzácia“ [Lau 2009: 133]. V rámci islamskej konferencie spolu jednajú zástupcovia spolkovej vlády, zemských vlád a predstavitelia komunálnej politiky so zástupcami (rôzne
177 Spiegel: „Die Eckpunkte des neuen Gesetzes.“ 17.6.2004. 178 SPD nemala v Spolkovej rade väčšinu, takže potrebovala súhlas tých spolkových zemí, kde bola vo veľkej koalícii s CDU (Brandenbursko a Brémy). Brandenburský senátor pre vnútro Jörg Schönbohm však hlasoval proti, hoci tým porušil zemskú koaličnú zmluvu a ohrozil existujúcu zemskú vládu. Tým boli 4 hlasy Brandenburska neplatné, keďže v Spolkovej rade musia zástupcovia jednej zeme hlasovať jednotne. FAZ: „Knappe Mehrheiten im Bundesrat.“1.3.2002. 179 http://www.deutsche-islam-konferenz.de/. 88 radikálnych či umiernených) moslimských združení a moslimských osobností. Hlavnou náplňou agendy nemeckej islamskej konferencie je zavedenie islamského vyučovania pre asi 800.000 až 900.000 žiakov a povýšenie islamu na akademickú úroveň [Kiefer 2011: 36]. Najväčší pokrok sa zatiaľ udial na univerzitnej úrovni. Existujú už tri možnosti pre štúdium „islamských štúdií“, kde by mali byť vzdelaní budúci učitelia islamu pre nemeckých žiakov [Kiefer 2011: 36]. Posun v prístupe CDU badať na meniacom slovníku, ktorý strana používa vo svojich programoch v časti o prisťahovalcoch. Program „Zuwanderung steuern und begrenzen, Integration fördern“, volebný program 2002 a uznesenie zo zjazdu z roku 2004 „Im deutschen Interesse: Integration fördern und fordern, Islamismus bekämpfen!“ obsahujú odmietnutie multikultúrneho konceptu spoločnosti. V programoch od roku 2005 sa taká formulácia nenachádza. Programové princípy oproti starším dokumentom prvýkrát hovoria o Nemecku ako krajiny integrácie (Integrationsland), dovtedajšie programy vychádzali z pojmu krajina prisťahovalcov (Einwanderungsland). Programové princípy a zjazdové uznesenie z roku 2004 však na rozdiel od starších dokumentov obsahujú pojem vedúca kultúra (Leitkultur). Kým dokument z roku 2001 a volebný program 2002 používa pojem cudzinci (Ausländer), v roku 2004 ho nahrádza pojem prisťahovalci (Zuwanderer) a v roku 2007 sa vedľa neho objavuje pojem s migrantským pôvodom, hojne používaný v programe 2009. Do roku 2005 CDU hovorí o obmedzení prisťahovalcov, v programových princípoch sa tejto formulácii vyhýba, vo volebnom programe 2009 sa pojem obmedzenie opäť objavuje. Výrazom kooperačného prístupu CDU k prisťahovalcom je aj snaha o získavanie voličov a členov z ich radov. Prvou ministerkou moslimkou tureckého pôvodu na zemskej úrovni sa v roku 2010 v Dolnom Sasku stala za kresťanských demokratov Aygül Özkanová180. Svoju politickú kariéru však zahájila vyjadrením, že nielen šatky na hlavách učiteliek, ale ani krucifixy do verejných škôl nepatria181. Posledný, kto zatiaľ z CDU na zemskej úrovni tému islamu a prisťahovalcov inštrumentalizoval, bol opäť (vtedajší podpredseda strany) Koch. V decembri 2007 dvaja mladíci prisťahovalci zmlátili v mníchovskom metre nemeckého dôchodcu. Koch túto tému pred blížiacimi sa zemskými voľbami vyhrocoval a žiadal prísnejšie potieranie kriminality mládeže a tiež narážal na nenemecký pôvod svojich volebných konkurentov Andrei Ypsilanti a Tareka al Wazira [Lau 2009: 159]. Kocha za tento prístup kritizovalo zverejnením článku 17
180 Erdmann, Lisa: „Gestatten, Ministerin Özkan.“ Spiegel 19.4.2010. 181 Focus: „Niedersachsens neue Sozialministerin gegen Kruzifixe.“ 24.4.2010. 89 vrcholových politikov CDU (medzi inými Süssmuthová, von Beust, Geißler, Altmaier či Pflüger) a odsúdili zneužívanie prisťahovalcov ako volebnej témy [Lau 2009: 160]. S odchodom Kocha a Merza z politiky a vylúčením Martina Hohmanna182 z CDU bol „národný“ hrot CDU oslabený. Momentálne niet v CDU výraznej osobnosti, ktorá by personifikovala národnú hrdosť a patriotizmus. Novú celospoločenskú debatu o prisťahovalcoch a zlomenie tabu vyvolali tézy sociálneho demokrata Thila Sarrazina, ktorý varoval pred pomalou „samovraždou“ Nemecka a ovládnutím Nemecka Turkami. Kancelárka Sarrazinove varovania odsúdila, ale bývalý bankár len nahlas ventiloval pocit veľkej časti nemeckej verejnosti a otvoril otázky dávno prítomné v nemeckej spoločnosti (kriminalita tureckej mládeže, nenávistní imámovia, vynútené svadby, vraždy zo cti apod.). Nemálo členov a voličov CDU s ním preto sympatizovalo. Na jeseň 2010 tak najprv predseda CSU Seehofer a po ňom i Merkelová načas uspokojili hlad po konzervativizme a priznali že multikulturalizmus je mŕtvy a stroskotal183.
5.5 Zrušenie všeobecnej povinnej vojenskej služby
Za zmienku stojí ešte zrušenie povinnej vojenskej služby. To síce padlo rozhodnutím ministra z CSU – Karla Theodora zu Guttenberga, takže patrí na vrub skôr CSU. Predsa mu venujem krátku pozornosť, pretože Merkelová sa s ním stotožnila a objavuje sa medzi výčitkami adresovanými Merkelovej zo strany konzervatívnych kruhov, ktoré ťažko nesú zrušenie tohto Adenaeuerovho dedičstva184 (medzi inými rozhodnutie vlády označili za chybu Kohl alebo generálleutnant vo výslužbe Schönbohm). Vo volebných programoch 2002, 2005, 2009 a aj v programových princípoch sa CDU hlási k povinnej vojenskej službe (v rozsahu 9 mesiacov a alternatívnej civilnej službe). Povinná vojenská služba upevňuje v spoločnosti povedomie a dobrú mienku o spolkovej armáde, je prostriedkom k získavaniu dorastu. Koaličná dohoda už predpokladala určité zmeny: „Povinná vojenská služba mala v posledných desaťročiach svoje opodstatnenie
182 Martin Hohmann bol poslancom CDU zvolený skrze priamy mandát v obvode Fulda, ktorá patrí ku najkonzervatívnejším regiónom v celom Nemecku. Miestnym arcibiskupom tu bol do roku 2000 výrazne tradicionalistický Johannes Dyba a pred Hohmannom obliekal mandát za Fuldu dlhé roky Alfred Dregger, národne konzervatívny kresťanský demokrat. Hohmann tu v roku 2002 dosiahol 4. najlepší volebný výsledok CDU 54,0 % http://www.martinhohmann.de/hohmann_biografie.html. V roku 2003 predniesol Hohmann reč, v ktorej odmietol kolektívnu vinu Nemecka za holokaust a spravil paralelu so židmi, ktorým tiež nikto nevyčíta, že by mali kolektívnu vinu za októbrovú revolúciu v Rusku. Po obvinení zo skrytého antisemitizmu bol Hohmann z CDU vylúčený. Podporu mu vyjadril napr. historik Ernst Nolte: http://www.ernstnolte.de/vortraege.html. 183 Die Welt: „Merkel: Multikulti ist gescheitert.“ 18.10.2010. 184 Všeobecná vojenská povinnosť bola zavedená v roku 1956, rok po vzniku spolkovej armády [Steinbach 2011: 11]. 90 a osvedčila sa. Od konca studenej vojny sa bezpečnostno-politická situácia a úlohy spolkovej armády zásadne zmenili. Z týchto zmien treba vyvodiť dôsledky. Koaličné strany v princípe trvajú na všeobecnej vojenskej povinnosti s cieľom skrátiť jej dĺžku do 1. januára 2011 na šesť mesiacov“ [CDU, CSU, FDP 2009: 124]. Pri zrušení povinnej vojenskej služby mala okrem zmenených bezpečnostných faktorov svoj význam aj nutnosť šetrenia financií. V priebehu roku 2010 minister obrany pripravil návrh rozsiahlej reštrukturalizácie spolkovej armády a jej výraznú redukciu. Hlavnou témou však bolo zrušenie povinnej vojenskej služby. V rámci straníckych orgánov sa návrhom reformy zaoberal najprv zjazd CSU. Ten v októbri 2010 prijal uznesenie o tom, že „už niet bezpečnostno-politickej potreby pre všeobecnú vojenskú službu“ [CSU 2010: 3]. O mesiac neskôr sa reformou armády zaoberal aj zjazd CDU a prijal uznesenie v identickej podobe [CDU 2010d: 2]. Keďže liberáli boli dlhodobo pre zrušenie všeobecnej brannej povinnosti, v koalícii nebol s dohodou problém a spolková vláda v decembri prijala návrh ministra obrany, ktorý zrušil všeobecnú vojenskú službu od 1. júla 2011 a nariadil zníženie počtu profesionálnych vojakov z 250 000 na 185 000185.
5.6 Atómový obrat
Kresťanskí demokrati sa tradične stavali na stranu jadrovej energie ako možnosti šetrnej voči životnému prostrediu. V novom tisícročí si CDU v tejto oblasti zachovala programovú konzistenciu. Vo volebnom programe z roku 2002 menuje CDU ako jeden z pilierov energetickej politiky jadrovú energiu, spolu s ostatnými druhmi energetických zdrojov [CDU 2002: 54]. Pred voľbami v roku 2005 vsadila CDU na ešte tvrdšie slová, keď kritizovala prístup červeno-zelenej koalície k oblasti jadrovej energie ako „absolutizáciu a idealizáciu niektorých záujmov zabraňujúcich vedecký pokrok a rozvoj priemyslu“ [CDU 2005: 30]. Program opäť uvádza ako riešenie kombináciu viacerých zdrojov energie. Tak isto aj programové princípy a volebný program z roku 2009 preferujú energetický mix, veľká pozornosť je ale venovaná aj obnoviteľným zdrojom energie a znižovaniu skleníkových plynov. V koalícii s liberálmi chcela CDU schváliť predĺženie chodu jadrových elektrární, teda to, čo sa jej do koaličnej dohody so sociálnymi demokratmi nepodarilo presadiť. Koaličná dohoda medzi CDU/CSU a FDP definuje jadrovú energiu ako zatiaľ nenahraditeľnú technológiu. „Sme preto pripravení predĺžiť chod jadrových elektrární pri splnení prísnych
185 FAZ: „Guttenberg: Keine Sicherheitspolitik nach Kassenlage.“ 10.12.2010. 91 nemeckých i medzinárodných bezpečnostných štandardov. Zákaz výstavby nových elektrární zostane nezmenený“ [CDU, CSU, FDP 2009: 29]. V októbri 2010 schválil Spolkový snem koaličnou väčšinou a za intenzívnej kritiky opozície predĺženie chodu 17 jadrových elektrární, v priemere o 12 rokov – posledná elektráreň mala byť odstavená v roku 2035186, teda aj kresťanskí demokrati počítali s postupným upúšťaním od jadrovej energie, avšak v dlhšej časovej perspektíve. Zlom vo vládnej a kresťanskodemokratickej politike prišiel už pár dní po ničivom zemetrasení v Japonsku a poškodení elektrárne vo Fukushime vlnou tsunami. Kancelárka ohlásila obrat spolkovej vlády vo veci predĺženia chodu elektrární a trojmesačné moratórium pre sedem najstarších nemeckých atómových elektrární187. Dvom elektrárňam, ktoré by už bez predĺženia limitu v roku 2010 boli bývali vyradené z chodu, bola zastavená činnosť. Motívom k Merkelovej rozhodnutiu bola výhradne aktuálna prevládajúca nálada nemeckej verejnosti vystrašenej japonskými udalosťami. V nemeckej spoločnosti citlivej na tému jadrových elektrární vyvolali udalosti vlnu protestov – koncom marca sa v najväčších nemeckých mestách konali masové demonštrácie za úplné vystúpenie Nemecka z jadrovej energie. Následný vzostup popularity zelených priniesol strane závratný úspech v zemských voľbách 27.3. v Bádensku-Württembersku (bašte CDU) – hoci zelení nevyhrali, CDU nemohla zostaviť vládu, takže predsedom zeleno- červenej zemskej vlády sa vôbec prvýkrát v histórii Nemecka stal politik zo Strany zelených (Winfried Kretschmann). Po skončení moratória Spolkový snem prijal vládou navrhnutý zákon o postupnom ukončení činnosti všetkých nemeckých jadrových elektrární do roku 2022188. Pre zákon hlasovalo 513 poslancov, 79 bolo proti (prevažne z Ľavicovej strany) a 8 sa zdržalo. Z frakcie kresťanských demokratov hlasovali proti Gitta Connemannová, Rolf Koschorrek, Franz Obermeier, Michael Paul a Arnold Vaat, zdržali sa Manfred Kolbe a Dieter Stier189. Odpor a nesúhlas so zmenou kurzu v záujme popularity a proti duchu dlhoročnej politiky, vyjadrovali len politici CDU zo zemskej úrovne. Stranícky zjazd v novembri 2011 v Lipsku mal v oblasti jadrovej politiky už len dodatočne potvrdiť a legitimizovať prijatý zákon, nesúhlas sa neočakával, keďže za zákon hlasovala prakticky celá frakcia. V uznesení zjazdu CDU uvítala rozhodnutie k vystúpeniu z jadra a v tomto kontexte sa orientuje na obnoviteľné zdroje energie. Zjazd tiež požaduje od
186 http://www.bundestag.de/dokumente/textarchiv/2010/32009392_kw43_de_atompolitik/index.html. 187 FAZ: „Alte Atomkraftwerke werden abgeschaltet.“ 15.3.2011. 188 Die Welt: Bundestag beschliesst Atomausstieg bis 2022. 189 http://www.bundestag.de/bundestag/plenum/abstimmung/20110630_17_6070.pdf. 92 spolkovej vlády, aby usilovala o presadenie rovnakého energeticko-politického kurzu medzi európskymi partnermi, zvlášť v prípade elektrární blízko nemeckých hraníc vo Švajčiarsku a Francúzsku [CDU 2011: 9].
5.7 Vnútrostranícka reakcia
Uvedená politika CDU neostáva bez reakcie zo strany členskej základne. Kritické hlasy sa ozývajú jednotlivo - často z radov bývalých vyššie postavených politikov (za nich spomeniem dva príklady), ale aj v rámci väčších iniciatív, ktoré majú samy politické ambície.
5.7.1 Werner Mün ch Udalosti Merkelovej verejnej kritiky pápeža boli pre Wernera Müncha poslednou kvapkou k tomu, aby po 37 rokoch v strane z CDU vystúpil. Jeho príčiny mali širší charakter a vysvetlil ich v liste svojej strane, ktorý zverejnil denník Die Welt190. Okrem incidentu s cirkevnou hlavou uvádza ďalšie tri motívy. Stratu profilu a lavírovanie predsedníčky v dôležitých politických oblastiach; spôsob, akým predsedníčka verejne pristupuje k zaslúžilým politikom CDU (Kohl, Merz, Kirchhof, Oettinger191) a rezignáciu na kresťanské hodnoty. „Predsedníčka strany, ktorá na základe kresťanských hodnôt vystupovala za ochranu a udržanie ľudského života, verejne vystupuje s Alicou Schwarzerovou192, bojovníčkou za úplnú liberalizáciu potratov. Navyše, skrze svoju [Merkelovej] intervenciu na zjazde CDU chcela dosiahnuť a aj dosiahla väčšinu pre uznesenie zjazdu pre takzvanú ,liberalizáciu‘ embryonálneho výskumu na kmeňových bunkách.“ 193 Münch sa neskôr zapojil do prvej z nasledujúcich iniciatív z radov konzervatívcov a s verejnou kritikou sa ozval znovu194 na jar roku 2011 po sérii prehratých volieb na zemskej úrovni. Okrem vyššie spomínaných argumentov vyčíta CDU jej koncept rodinnej politiky, posunutie časovej hranice pre výskum na kmeňových bunkách, absenciu príkladného súkromného života
190 Die Welt: „Aus Wut auf Merkel verlässt Ex-Ministerpräsident die CDU.“ 27.2.2009. 191 Günther Oettinger v roku 2007 nad hrobom Hansa Filbingera (svojho predchodcu v úrade bádenskeho predsedu vlády), ktorý bol členom NSDAP, označil Filbingra za bojovníka proti národnému socializmu. Merkelová Oettingra verejne vyhrešila a dištancovala sa od neho. Ten sa po istom zdráhaní nakoniec ospravedlnil. 192 Alice Schwarzerova je poprednou nemeckou feministkou, ktorá v roku 1971 organizovala kampaň „Boli sme na potrate“, v ktorej sa ženy (mediálne známe aj neznáme) verejne prihlásili k potratu. 193 V roku 2010 prehrala CDU v Severnom Porýní-Westfálsku a v roku 2011 zo siedmich volieb do zemských snemov (Bádensko-Württembersko, Berlín, Brémy, Hambrug, Meklenbursko-Predné Pomoransko, Porýnie- Falcko a Sasko-Anhaltsko) získala len jediného zemského predsedu vlády (v Sasku-Anhaltsku). Najväčší debakel utrpela CDU v Bádensku, kde vôbec prvýkrát stratila post predsedu vlády. 194 Münch, Werner: „Ist die CDU noch zu retten?“ Die Tagespost 5.4.2011. 93 vrcholných politikov CDU, odsúdenie Sarrazinovej knihy bez toho, aby ju kancelárka prečítala, ale i podvod ministra Guttenberga. Ako jednoznačnú príčinu toho, že CDU „už nemá žiadne princípy a žiaden profil“, pomenúva jej predsedníčku: „S Merkelovou zostane CDU v slzavom údolí a nebude jej už viac pomoci.“195
5.7.2 Erwin Teufel V lete roku 2011 rezonovala na verejnosti reč Erwina Teufla, ktorý bol do roku 2005 predsedom zemskej vlády v Bádensku-Württembersku. Teufel svoj prejav predniesol pred Úniou seniorov, ktorej prepis196 vyšiel vo Frankfurter Allgemeine Zeitung. Tak ako iní kritici si aj Teufel všíma pokles voličskej podpory a členskej základne. V ekonomickej oblasti sa Teufel prihovára k daňovej reforme podľa Kirchhofovho modelu. Pokiaľ ide o prisťahovalcov, pripomína, že prednosť pri zamestnávaní by mali dostať Nemci. Aj on požaduje jasnú kresťanskú profiláciu CDU, aby sa kmeňoví voliči necítili byť vytlačovaní na okraj. CDU musí byť podľa Teufla vierohodná, jej slová a činy sa nesmú príliš rozchádzať. „CDU sa vo svojej budúcnosti môže orientovať na ,C‘, alebo môže na ,C‘ rezignovať, niet však tretej cesty. Nesmie vo svojom znaku nosiť ,C‘, ak sa naň nebude naozaj orientovať. (...) Politika orientovaná na ,C‘ chráni život a jeho dôstojnosť v každom veku pred i po narodení.“197 Veľkú pozornosť venuje Teufel školstvu a rodinnej politike. Práca žien, ktoré vychovávajú deti doma, by mala byť finančne ohodnotená, mnohopočetné rodiny by mali byť zvýhodnené. Teufel kritizuje model rodičovského príspevku, ktorý je vyplácaný prvý rok života dieťaťa a jeho výška je odvodená od posledného príjmu ženy, takže matky s najnižším príjmom dostanú najnižší príspevok. „To je ta najväčšia nespravodlivosť, ktorú si možno predstaviť.“198 Lepšie riešenie vidí v staršom modeli, podľa ktorého bol príspevok na výchovu vyplácaný dva roky a bol podmienený nižším príjmom. V školstve vidí cestu k integrácii detí cudzincov a osvojeniu si nemčiny. Zároveň sa stavia proti integrovanej škole a v prospech trojčlenného školstva, ktoré rozoznáva nadanie a podporuje výkon žiaka. Otázkou školstva a sa mal zaoberať stranícky zjazd v Lipsku (konaný v októbri tohto roku). „Kladiem si otázku, prečo sme pred piatimi rokmi realizovali reformu federalizmu a v rámci tejto reformy sme všetky kompetencie v oblasti školstva, ktoré
195 ibidem. 196 Teufel, Erwin: „Ich scheige nicht länger.“ FAZ 2.8.2011. 197 ibidem. 198 ibidem. 94 spolok v priebehu 40 rokov zhromaždil na seba, presunuli znovu na spolkové zeme, keď má teraz rozhodovať spolkové grémium strany, ako má vyzerať školstvo v našich zemiach.“199
5.7.3 Akcia stop ľavicovému trendu CDU Vo februári 2010 predstavilo niekoľko bývalých i súčasných členov CDU a nezávislých konzervatívnych osobností podpisovú iniciatívu „Manifest proti ľavicovému trendu CDU“ a založili Akciu stop ľavicovému trendu200. Akcia si za cieľ kladie celonemecký apel konzervatívcov zvnútra i zvonka CDU na stranícke vedenie, má ambíciu byť akousi nemeckou obdobou Tea-Party a viesť k duchovnej obrode CDU. Priamym iniciátorom akcie bol v reakcii na Berlínsku deklaráciu CDU o perspektívach pre obdobie 2010-2013 advokát Friedrich-Wilhelm Siebeke201. V Berlínskej deklarácii si strana za cieľ kladie získať „doterajších voličov SPD, ktorí sú sklamaní z vykročením tejto strany doľava a z jej ústretovosti voči spojenectvu s ľavicovou stranou“ [CDU 2010a: 4]. Manifest je ale viac než len odozvou na jeden konkrétny dokument CDU, jeho autori zúčtovali s dlhodobou politikou CDU. Medzi prvými signatármi manifestu boli202: • bývalí či súčasní funkcionári CDU: Werner Münch - bývalý poslanec CDU v Európskom parlamente (1984-1990), predseda zemskej vlády v Sasku-Anhaltsku (1991-1993), v roku 2009 z CDU vystúpil; René Stadtkewitz – bývalý člen CDU, do roku 2011 poslanec v berlínskom parlamente203 - najprv ako člen frakcie CDU, v septembri 2010 kvôli pozvaniu Geerta Wildersa z frakcie vylúčený204, zástupca predsedu občianskeho hnutia kritického voči islamu Pax Europa; Hans Merkel - člen CSU, bývalý vedúci kancelárie predsedu Poslaneckého snemu a oddelenia Poslaneckého snemu pre medzinárodné vzťahy • aktivisti na poli ochrany ľudského života a zároveň bývalí funkcionári CDU: Johanna Gräfin von Westphalen - členka CDU a bývalá členka predsedníctva zemskej organizácie CDU v Severnom Porýní-Westfálsku, v roku 1988 založila o odvtedy predsedá nadácii „Áno pre život“; Claus Jäger - bývalý poslanec CDU v Spolkovom sneme (1972-1994), zástupca zemského predsedu Kresťanských demokratov pre život
199 ibidem. 200 http://www.linkstrend-stoppen.de/ 201 Friedrich Wilhelm Siebeke (*1922) je niekoľko desaťročí členom CDU, bol zástupcom predsedu spolkovej rozhodcovskej komisie CDU a v tejto pozícii sa staval proti vylúčeniu Martina Hohmanna zo strany. http://www.linkstrend-stoppen.de/index.php?id=initiator. 202 http://www.linkstrend-stoppen.de/index.php?id=manifest. 203 Berlínsky parlament zodpovedá svojou funkciou a postavením zemským snemom nemeckých spolkových zemí. 204 Zawatka-Gerlach, Ulrich: „CDU schließt Stadtkewitz aus.“ Der Tagesspiegel 7.9.2010. 95
v Bádensku-Württembersku; Martin Lohmann - člen CDU, bývalý zástupca šéfredaktora týždenníka Rheinischer Merkur, predseda združenia Právo na život a hovorca pracovnej skupiny angažovaných katolíkov CDU a CSU • zástupcovia evanjelických cirkví: Karl-Heinz Kuhlmann - člen CDU, evanjelický teológ; Menno Aden - člen CDU, bývalý prezident evanjelickej luteránskej cirkvi v Meklenbursku • publicisti a predstavitelia akademického života: Hubert Gindert - predseda Fóra nemeckých katolíkov a publicista; Klaus Peter Krause - publicista a bývalý dlhoročný redaktor Frankfurter Allgemeine Zeitung zodpovedný za hospodársku rubriku; Klaus Hornung - člen CDU, profesor politológie, bývalý člen rady Nadácie Konrada Adenauera, komentátor týždenníka Junge Freiheit; Ferdinand Fürst von Bismarck – publicista, člen CDU a prasynovec „železného kancelára“ Z uvedených mien je jasné, že väčšina z prvých signatárov majú blízko k Cirkvi, či už priamo, alebo nepriamo skrze pro-life aktivity, ale akcia je nadkonfesnou záležitosťou, spája hodnotových konzervatívcov s pravicovými ekonómami, patriotmi, národovcami a kritikmi islamu. Signatári sa hlásia k odkazu Adenauera a Erharda, kombinácii kresťansko- konzervatívnych princípov a trhového hospodárstva. Akcia mieri proti zadlžovaniu štátu, ľavicovej spoločenskej politike a prístup CDU ku genderovému mainstreemingu, registrovaným partnerstvám homosexuálov, antidiskriminačnému zákonu, nefunkčnému konceptu multikultúrnej spoločnosti, ľavicovej školskej politike v spolkových zemiach, ľahostajnosť voči obetiam z radov vyhnaných Nemcov, rezignovanému prístupu CDU v oblasti ochrany ľudského života a varuje pred nebezpečenstvom islamizmu a vstupom Turecka do EÚ205. Petícia žiada znižovania výdajov štátu v oblasti sociálneho systému, sprísnenie prisťahovaleckej politiky, dôslednú ochranu ľudského života (proti potratom a výskumu na kmeňových bunkách z embryí), zachovanie členeného vzdelávacieho systému (proti integrovanej škole – tzv. Gesamtschule), prehodnotenie daňového zvýhodnenia manželských párov, ktoré sú bezdetné a zrušenie daňového zvýhodnenia registrovaných párov206. Po obrate prístupu CDU k využívaniu jadrovej energie dostala akcia nový impulz a ďalší cieľ, na ktorý mieri svoju kritiku207. Na jeseň 2011 ďalej kritizovala finančnú pomoc
205 http://www.linkstrend-stoppen.de/index.php?id=manifest. 206 http://www.linkstrend-stoppen.de/index.php?id=hintergrund. 207 http://www.linkstrend- stoppen.de/index.php?id=45&tx_ttnews[tt_news]=280&cHash=53b74ec5e61d56432abb2491e447399d. 96
Grécku208 a vyzývala k zastaveniu „transferovej“ únie (teda presunu nemeckých peňazí na juh Európy). V priebehu dvoch dní po spustení petície pribudlo vyše 800 podpisov, vrátane mnohých funkcionárov CDU, JU a RCDS. Vznik iniciatívy nezostal bez reakcie vedenia CDU, generálny sekretár CDU Gröhe však odmietol obvinenie z ľavicového trendu CDU ako absurdné a hájil modernizáciu strany209. Aktuálne (december 2011) je pod petíciou 7500 podpisov, čo je pri polmiliónovom členstve CDU pomerne nízke číslo. Jej členovia sú však aktívni, najmä vo využívaní sociálnych sietí a blogov, podnikajú kampane na regionálnych konferenciách CDU. 5.7.4 Mach-mit-Partei Začiatkom novembra 2011 sa objavila iniciatíva Mach-mit-Partei210, v čele ktorej stojí komunálny politik CDU Thomas Stein. Podporujú ju bývalý minister vnútra v Brandenbursku, bývalý predseda brandenburskej CDU Jörg Schönbohm, publicista a bývalý hlavný korešpondent Frankfurter Allgemeine Zeitung Karl Feldmeyer, niekdajšia poradkyňa Helmuta Kohla Gertrud Höhlerová a bývalý minister kultúry Dolného Saska Georg-Berndt Oschatz. Mach-mit-Partei má byť diskusnou platformou pre sklamaných členov CDU. Autori sa hlásia ku kresťanstvu, racionalizmu a sociálne trhovému hospodárstvu. Oproti Akcii stop ľavicovému trendu sa orientuje skôr na ekonomické než hodnotové témy. Jej iniciátori kritizujú „systematickú sociáldemokratizáciu“ CDU. Požadujú stranícku reorganizáciu CDU v prospech demokratických princípov. Vedenie CDU kladú za vinu „demokratický centralizmus“ skrze regionálne konferencie, ktorým strana „oznamuje“ smerovanie strany, požadujú zrušenie regionálnych konferencií a návrat ku hierarchickej štruktúre zjazdov ku všetkým významným témam211. Veľmi jasne sa Mach-mit-Partei ohradzuje voči chovaniu vedúceho úradu kancelárky Pofallu, háji poslanca Bosbacha212 a požaduje rešpekt voči odlišným názorom v rámci strany. Kritizuje „transferovú úniu“, obetovanie vnútornej a vonkajšej bezpečnosti Nemecka213 (čím narážajú na zrušenie povinnej vojenskej služby a odkúpenie a použitie špionážneho softvéru pre štát zo súkromných firiem
208 http://www.linkstrend- stoppen.de/index.php?id=45&tx_ttnews[tt_news]=301&cHash=0bdba52458b49eb77d143be9672e6986. 209 Süddeutsche Zeitung: „Gröhe gegen rechte CDU.“ 2.3.2010. 210 http://mach-mit-partei.de/. 211 http://mach-mit-partei.de/was-wir-fordern/. 212 Spolu s ďalšími 12 poslancami CDU hlasoval Bosbach proti rozšírenej finančnej pomoci Grécku a v priebehu diskusie sa odvolával na svoje svedomie. To popudilo Pofallu do tej miery, že v prítomnosti ďalších straníckych kolegov Bosbachovi vulgárne vynadal: „Ich kann deine Fresse nicht mehr sehen. Ich kann deine Scheiße nicht mehr hören.“ Müller, Peter: „Euro-Rettung vergiftet Klima in der Union.“ Spiegel 1.10.2011. 213 http://www.eu-infothek.com/article/mach-mit-partei-aufstand-von-rechts-der-cdu. 97 miesto vyvinutia vlastného programu). Podľa iniciatívy je obrat strany v energetickej politike, ktorý neberie ohľad na volebný program, spotrebiteľov, hospodárstvo a svetovú klímu, neprípustný. Demokratický deficit vidia podporovatelia Mach-mit-Partei v obchádzaní zvolených poslancov a presúvanie rozhodovania na etické a výskumné komisie bez priamej legitimity, ktoré podlamujú pozície CDU a požadujú návrat k otvorenej diskusii214. V neposlednom rade si iniciatíva všíma úbytok voličov a členov CDU na spolkovej úrovni a neúspechy vo voľbách na zemskej úrovni215 a žiada vyvodenie zodpovednosti216. Za iniciatívou stojí zatiaľ 20 členov združenia, 40 ďalších spolupracovníkov, 25 dobrovoľníkov a stovky (bez bližšie určenia) podporovateľov217. 5.7.5 Berlínsky kruh Zatiaľ poslednou iniciatívou z prvej polovice decembra je Berlínsky kruh218. Jeho členovia (poslanci Spolkového snemu a politici CDU zemskej úrovne) sa neformálne stretávajú už dva a pol roka219. Prvýkrát dali jeho členovia verejne najavo svoju nespokojnosť s politikou CDU v januári 2010 v článku220 vo Frankfurter Allgemeine Zeitung, pod ktorým sú podpísaní štyria predsedovia poslaneckých frakcií CDU v zemských snemoch – Christean Wagner (Hesensko) ako pomyselný líder berlínskeho kruhu, Steffen Flath (Sasko), Mike Mohring221 (Durynsko) a Saskia Ludwig (Brandenbursko). Autori vyčítali CDU zanedbávanie konzervatívnych voličov, stratu profilu vo veľkej koalícii, zamieňanie vynútených kompromisov v koalícii za vlastné úspechy a pokračovanie v podobnom kurze v koalícii s liberálmi. Požadujú jasnú kresťanskú orientáciu strany s posolstvami k rodine, ochrane života, patriotizmu a „vedúcej kultúre“. K berlínskemu kruhu patria okrem spomínaných aj poslanci Spolkového snemu eurorealista Wolfgang Bosbach, Christian von Stetten a Erika Steinbachová, predsedníčka Zväzu vyhnaných Nemcov, ďalej Stefan Mappus (do marca 2011 predseda zemskej vlády Bádenska Württemberska), už viackrát spomínaný Jörg Schönbohm a publicista Alexander Gauland222. Kruhom oslovený predseda Mladej únie a poslanec Spolkového snemu Philipp Mißfelder sa nakoniec k iniciatíve nepridal223.
214 http://mach-mit-partei.de/was-wir-fordern/. 215 Viz. pozn. 193. 216 http://mach-mit-partei.de/was-wir-fordern/. 217 http://www.eu-infothek.com/article/mach-mit-partei-aufstand-von-rechts-der-cdu. 218 Alexander, Robin: „Die Konservativen in der CDU formieren sich.“ Die Welt 10.12.2011. 219 Alexander, Robin; Vitzthum, Thomas: „Der misslungene Coup der Konservativen.“ Die Welt 12.12.2011. 220 Ludwig, Saskia; Wagner Christean, Flath Steffen; Mohring Mike: „Mehr Profil wagen.“ FAZ.10.1.2010. 221 Ten z neskoršej iniciatívy nakoniec vycúval. Alexander, Robin: „Die Konservativen in der CDU formieren sich.“ Die Welt 10.12.2011. 222 Alexander, Robin: „Die Konservativen in der CDU formieren sich.“ Die Welt 10.12.2011. 223 Alexander, Robin; Vitzthum, Thomas: „Der misslungene Coup der Konservativen.“ Die Welt 12.12.2011. 98
Táto iniciatíva sa javila ako potenciálne najúspešnejšia, pretože združuje aktívnych politikov vysokého postavenia rôznych úrovní, zemskej i spolkovej. Informácie o kruhu ale na verejnosť prenikli224 skôr než sa stihol formálne inštitucionalizovať a vyslúžil si odmietnutie najvyššieho vedenia strany, ktoré v ňom videlo „potenciálne rozštiepenie“ (Kauder225), alebo odkazovali jeho členov na „normálnu cestu skrze grémiá“ (Gröhe226) a varovali Wagnera pred formálnym konštituovaním kruhu, ktoré by bolo „prekročeným červenej línie“ (Schäuble)227. Nateraz teda iniciatíva utíchla, ale zrejme nie natrvalo. Spomínané iniciatívy spája to, že vznikli z prostredia strany a usilujú o zmenu v rámci strany, nie skrze secesiu a založenie nového politického subjektu. Je otázkou, či do budúcna naberú na váhe, alebo zostanú iba priestorom pre vyjadrenie frustrácie niektorých sklamaných členov. Otázkou je, či samotní aktivisti, ktorí sami seba považujú za reprezentantov konzervatívcov, sú v rovnakej miere konzervatívni (nie všetci politici CDU, ktorí sú kritickí voči súčasnému smerovaniu CDU napr. odmietajú von der Leyenovej koncept rodinnej politiky), alebo či nemôžu byť ohrození štiepením medzi sebou a trieštením svojich síl kvôli vlastným ideovým rozdielom. Avšak ak má mať podobná iniciatíva úspech, musí združovať zástupcov širšieho spektra, nestačia len „euroskeptici“, katolícki aktivisti či kritici islamu. V tomto zmysle má najjasnejšie formulované body Akcia stop ľavicovému trendu. Nedostatkom iniciatív je, že im chýba vedúca (a jednotiaca) konzervatívna osobnosť. Stojí za nimi stredná stranícka vrstva, bývalí vrcholoví (a teda už bez vplyvu) politici a intelektuáli – tiež bez straníckeho vplyvu. Preto by najväčšie šance mohol mať Berlínsky kruh. Napriek tomu, že majú vyjadriť nespokojnosť členskej základne, nenašli v nej zatiaľ vysokú podporu. Za určitých okolností by sa ich vyhliadky mohli zlepšiť. Ak by sa naplnili súčasné prieskumy, v ktorých sa liberáli nachádzajú hlboko pod hranicou zvoliteľnosti228 (a CDU je na prvom mieste), kresťanskí demokrati by museli hľadať iného koaličného partnera. Ak by pristúpili znovu na veľkú koalíciu so sociálnymi demokratmi, alebo by koaličnú dohodu uzavreli so zelenými229, v oboch prípadoch by boli znovu nútení ustupovať zo svojich pozícií. V takom prípade by ďalšia strata identity CDU výrazne nahrala kritikom vedenia strany.
224 Alexander, Robin: „Die Konservativen in der CDU formieren sich.“ Die Welt 10.12.2011. 225Stern: „Kauder warnt Konservative vor Spaltung der Partei.“ 18.12.2011. 226 Alexander, Robin; Vitzthum, Thomas: „Der misslungene Coup der Konservativen.“ Die Welt 12.12.2011. 227 Spiegel: „Neuer konservativen-Kreis alarmiert Schäuble.“ 16.12.2011. 228 http://www.focus.de/politik/deutschland/parteien-umfrage-fdp-faellt-auf-zwei-prozent_aid_696170.html. 229 Prvým čierno-zeleným experimentom na zemskej úrovni bola koalícia v Hamburgu pod vedením Ole von Beusta 2008-2010. Pre túto možnosť je do budúcna otvorený parlamentný sekretár CDU Peter Altmeier: „Uvažovanie v schémach politických táboroch je zastarané. Ľavica a pravica ako politické pojmy stratili význam.“ Peter Altmeier v rozhovore pre Spiegel. Fleischhauer, Jan; Pfister, René: „Das war Mittelater.“ Spiegel 26.7.2010. 99
Záver
Kresťanskodemokratická únia Nemecka je politickou stranou všeľudového typu. Oproti predchádzajúcim nemeckým politickým stranám vznikla na nadkonfesnom princípe spojením katolíkov s protestantmi. Od začiatku v nej však dominoval katolícky princíp – medzi členmi ako aj medzi kmeňovými voličmi. V období svojho vzniku nedisponovala CDU jednotným dlhodobým programom, ale konzervatívne princípy boli pre stranu celkom prirodzené. S uvoľnením katolíckeho milieu a koncom studenej vojny sa výrazne oslabilo ideologické vymedzenie politických strán. Nemecký stranícky systém sa síce mierne fragmentarizoval, ale prevládajú v ňom dostredivé tendencie. CDU má čoraz väčší problém so svojou mobilizačnou schopnosťou. V porovnaní s érou Adenauera, keď sa jej volebné výsledky pri vysokej volebnej účasti pohybovali nad 45 %, sa v súčasnosti pohybujú už len nad 30 %, a to pri nižšej volebnej účasti. Z bývalých voličov CDU sa v najväčšej miere stávajú nevoliči, resp. fluktuujú k FDP. Jej členská štruktúra starne a zmenšuje sa. CDU na súčasný trend reaguje výraznou liberalizáciou svojej ideovej orientácie. Začiatky tohto trendu sa prejavili už v 80. rokoch, keď sa síce CDU formálne hlásila k tradičným východiskám, ale do rozporu s nimi sa dostávali reálne politické rozhodnutia. Najrýchlejšie a najvýraznejšie modernizačné zmeny sa však udiali počas predsedníctva Angely Merkelovej. CDU vedie pragmatickým a neideologickým smerom. Oproti niekdajšej kooperácii s katolíckou cirkvou je dnes CDU od cirkvi viac emancipovaná. Kresťanskí demokrati dnes nemajú jednotný postoj na bioetické otázky, väčšina strany sa prispôsobuje
100 všeobecnému liberálnemu trendu. V rodinnej politike CDU preferuje miesto princípu subsidiarity inštitucionalizovanú starostlivosť o deti. Kritici CDU strane vyčítajú tiež absenciu patriotizmu či zrušenie povinnej vojenskej služby. Poslednou oblasťou, v ktorej CDU úplne zmenila svoje doterajšie smerovanie, je jadrová politika. Žiadna zo straníckych iniciatív zameraných na posilnenie konzervatívneho profilu, však zatiaľ nebola úspešná. A hoci je pravdou, že sa CDU za posledných 10 rokov modernizovala na úkor jasne vymedzeného profilu, zrejme by jej volebné zisky bez posunu do stredu boli ešte nižšie. Vo výrazne sekularizovanej spoločnosti sa CDU ako všeľudová strana prispôsobuje väčšinovému voličovi. Na druhej strane menšia skupina voličov zostáva bez politickej reprezentácie. Výber politických elít je výrazom svojej doby a príklad CDU dokumentuje všeobecný liberalizačný trend. Zároveň je príkladom toho, že samotní kresťania sú priekopníkmi progresívnych prístupov a rozhodnutí, ktoré sú v rozpore s kresťanskou morálkou. Ak platí Böckenfördeho dilema, že moderný sekulárny štát je postavený na náboženských princípoch, ktoré sám nemôže garantovať, pretože sám na nich stojí, potom je práve v dnešnej dobe zjavná absencia legitimity týchto princípov.
The Christian Democratic Union is a catch-all party, which was founded, when compare with previous German political parties, based on over-confessional principle connecting the Catholics with Protestants. From the beginning dominated the catholic principle – between the party members as well between the voters. In the time of founding was no long-time program declared, however, the conservative principles were natural for the party. With the melting of catholic milieu and with the end of cold war were significantly weakened the ideological characteristics of political parties. The German party system was slightly fragmented, the centripetal tendency is visible. The CDU has increasingly problem with the ability to mobilizing the people. In the Adenauer´s time were the election results on the 45 % level, today only 30 %. The former CDU voters have become mostly non-voters or move to the FDP party. The number of party members gets still down and older. The CDU response to the current trend with expressive liberalization of the ideas, the beginning of this trend was already in the 80´s. In that time the CDU declared the traditional principles, however the real political decisions were in contradiction to them. Very intensive changes happened during Merkel´s presidency, she leads the party on the pragmatic and non-
101 ideological way. The cooperation with Catholic Church was more intensively before, in contrast to that today is the CDU more emancipated. No uniform position to the bioethics is in the CDU, the majority in the party is adapting to the liberalization trend. In the family policy will be the institutionalized attempt preferred in contrast to the subsidiary principle. Also the nuclear policy was changed. Any of party initiative to strengthen the conservative profile has been successful yet. In the last 10 years the party modernized, without visible success. In the strong secularised society, the CDU is adapting to the main stream voter. The minority of voters remains without political representation.
Zoznam použitej literatury
Odborná literatúra
• Alemann, U. 2010: Das Parteiensystem der Bundesrepublik Deutschland. Bonn: BPB.
• Arzheimer, K. 2002: Politikverdrossenheit. Bedeutung, Verwendung und empirische Relevanz eines politikwissenschaftliches Begriffs. Wiesbaden: VS Verlag.
• Bade, K. J. 2007: „Versäumte Integrationschancen und nachholende Integrationspolitik“. Aus Politik und Zeitgeschichte 22-23/2007. Bonn: BPB. S. 32-38. • Beyme, K. v. 1978: „Partei. Fraktion.“ In: Brunner, O.; Conze, W.; Koselleck, R. (Hrsg.): Geschichtliche Grundbegriffe. Historisches Lexikon zur politisch-sozialen Sprache in Deutschland. Bd. 4. Stuttgart: Klett-Cota. S. 677-733. • Beyme, K. v. 1982: Parteien in westlichen Demokratien. München: Piper.
• Beyme, K. v. 2000: Parteien im Wandel. Von den Volksparteien zu den professionalisierten Wählerparteien. Wiesbaden: VS Verlag.
• Bruns, T. 2009: „Mehr Optionen, gesunkene Erwartungen“. Aus Politik und Zeitgeschichte 51/2009. Bonn: BPB. S. 3-5. • Buchstab Günter 2005: „Geschichte der CDU.“ In: Buchstab, G. (Hrsg.): Brücke in eine neue Zeit. 60 Jahre CDU. Freiburg: Herder Verlag. S. 50-93. • Doering-Mannteufel, Anselm 1991: „Strukturmerkmale der Kanzlerdemokratie.“ In: Der Staat 30. S. 1-18.
102
• Ehlert, N. 2010: „Die Familienpolitik der Großen Koalition.“ In: Bukow, S.; Seemann, W. (Hrsg.): Die Große Koalition Regierung – Politik – Parteien 2005 – 2009. Wiesbaden: VS Verlag. S. 142-159. • Faust, F., Klöckner; B. W. 2005: Beamte – die Privilegierten der Nationen. Weinheim: Wiley VCH Verlag. • Fiala, P. 1997: Křesťanské alternativy v politice. Brno: CDK. • Fiala, P.; Strmiska, M. 1998: Teorie politických stran. Brno: CDK. • Fiala, P.; Strmiska, M. 2001: „Spřízněny volbou? Křesťansko-demokratické a křesťansko-nacionální strany v postkomunistických pluralismech.“ Politologický časopis, VIII, č. 3. Brno. s. 279-286. • Glaab, M. 2010: „Political Leadership in der Großen Koalition. Führungsressourcen und –stile von Bundeskanzlerin Merkel.“ In: Egle, Ch.; Zohlnhöfer, R. (Hrsg.): Die zweite Große Koalition. Eine Bilanz der Regierung Merkel 2005-2009. Wiesbaden: VS Verlag. S. 123-155. • Görtemaker, M. 1999: Geschichte der Bundesrepublik Deutschland: Von der Gründung bis zur Gegenwart. München: C.H.Beck. • Henninger, A.; Wahl, v. A. 2010: „Das Umspielen von Veto-Spielern. Wie eine konservative Familienministerin den Familialismus des deutschen Wohlfahrtsstaates unterminiert.“ In: Egle, Ch.; Zohlnhöfer, R. (Hrsg.): Die zweite Große Koalition. Eine Bilanz der Regierung Merkel 2005-2009. Wiesbaden: VS Verlag. S. 361-379.
• Hesselberg, D. 2001: Das Grundgesetz. Kommentar für die politische Bildung. Bonn: Hermann Luchterhand Verlag.
• Hofrichter, J., Kunert, M. 2009: „Wählerveränderung bei der Bundestagswahl 2005: Umfang, Struktur und Motive des Wechsels.“ In: Gabriel, O. W.; Weßels, B.; Falter, J. (Hrsg.): Wahlen und Wähler. Analysen aus Anlass der Bundestagswahl 2005. Wiesbaden: VS Verlag. S. 228-250.
• Holtman, E. 2000: Politik-Lexikon. München: Oldenbourg. • Helwig, G. 2003: „Frau und Gesellschaft“. Informationen zur politischen Bildung, č. 254. Bonn: BPB. • Jun, U. 2002: „Professionalisiert, medialisiert und etatisiert. Zur Lage der deutschen Großparteien am Beginn des 21. Jahrhunderts“. In: Zeitschift für Parlamentsfragen 33. Jg., č. 4, Berlin. S. 770-789.
103
• Jun U. 2004: Der Wandel von Parteien in der Mediendemokratie. SPD und Labour Party im Vergleich. Frankfurt a. M: Campus. • Jüptner, P.: „Spolková republika Německo.“ In: Jüptner, P.; Polinec, M.; Švec, K. a kol. 2007: Evropská lokální politika. Praha: FSV UK. S. 59-75. • Kailitz, S. 2007: „Die Republikaner“. In: Decker, F.; Neu, V. (Hrsg.): Handbuch der deutschen Parteien. Wiesbaden: VS Verlag. S. 228-236. • Katz, R. S.; Mair, P. 1995: „Changing Models of Party Organization and Party Democracy. The Emergence of the Cartel Party.“ In: Party Politics, roč. 1, č. 1, S. 5- 28. • Kiefer, M. 2011: „,Islamische Studien‘ an deutschen Universitäten – Zielsetzungen, offene Fragen und Perspektiven“. Aus Politik und Zeitgeschichte 13-14/2011. Bonn: BPB. S. 35-40. • Kießling, A. 2004: Die CSU. Machterhalt und Machterneuerung. Wiesbaden: VS Verlag. • Kluge, F. 1995: Ethymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin: Walter de Gruyter. • Kohl, H. 2004: Erinnerungen 1930 – 1982. München: Oldenbourg. • Korte, K.-R. 1998: Deutschlandpolitik in Helmut Kohl´s Kanzlerschaft. Stuttgart: DVA. • Korte, K.-R. 2010: „Die Bundestagswahl 2009 – Konturen des Neuen.“ In: Korte, K.- R. (Hrsg.): Die Bundestagswahl 2009. Analysen der Wahl-, Parteien-, Kommunikations- und Regierungsforschung. Wiesbaden: VS Verlag. S. 9-34. • Langguth, G. 2001: Das Innenleben der Macht. Krise und Zukunft der CDU. München: Ullstein. • Langguth, G. 2008: Angela Merkel. Aufstieg zur Macht. München: DTV. • Lau, M. 2009: Die letzte Volkspartei. Angela Merkel und die Modernisierung der CDU. München: Ullstein. • Lebeda, T. 2008: Volební systémy poměrného zastoupení. Mechanismy, proporcionalita, a politické konsekvence. Praha: Karolinum.
104
• Leibholz, G. 1973.: Verfassungsstaat – Verfassungsrecht. Stuttgart, Berlin, Köln, Mainz: Kohlhammer.
• Lösche, P. 1994: Kleine Geschichte der deutschen Parteien. Stuttgart, Berlin, Köln: Kohlhammer. • Lösche, P. 2002: „Ein Nachtrag zum Symposium.“ In: Lösche, P. (Hrsg.): Zur Lage des deutschen Regierungs- und Parteiensystems: Vorträge und Symposium aus Anlaß der Emeritierung von Prof. Manfred Friedrich. Berlin: Duncker & Humboldt. • Lösche, P. 2009: „Ende der Volksparteien“. In: Aus Politik und Zeitgeschichte 51/2009. Bonn: BPB. S. 6-12. • Maier, H. 1999: Revoluce a církev. Brno: CDK. • Miller, B.; Müller, W. C.: „Koalitionsmechanismen in einer Großen Koalition: Das Beispiel der Regierung Merkel.“ In: Egle, Ch.; Zohlnhöfer, R. (Hrsg.): Die zweite Große Koalition. Eine Bilanz der Regierung Merkel 2005-2009. Wiesbaden: VS Verlag. S. 156-179 • Müller, K. 2004: Schwierige Machtverhälntisse: Die CSU nach Strauß. Wiesbaden: VS Verlag. • Namislo, D.; Schorn, K.; Schanzenberg, v. M.: „Wählerverhalten bei der Bundestagswahl 2005 nach Geschlecht und Alter“. In: Statistisches Bundesamt – Wirtschaft und Statistik 3/2006. Berlin. S. 220 – 237. • Naßmacher, K.-H.: „Parteifinanzierung in der Bewährung“. In: Aus Politik und Zeitgeschichte 16/2000. Bonn: BPB. S. 27-34. • Neu, V. 2007a: „Linkspartei.PDS.“ In: Decker, F.; Neu, V. (Hrsg.): Handbuch der deutschen Parteien. Wiesbaden: VS Verlag. S. 314-328. • Neu, V. 2007b: „Die Mietglieder der CDU. Eine Umfrage der Konrad-Adenauer- Stiftung“. Zukunftsforum Politik, Nr. 84. Sankt Augustin: KAS. Dostupné z WWW
105
• Niedermeyer, O. 2008: „Das fluide Fünfparteiensystem nach der Bundestagswahl 2005.“ In: Niedermeyer, O. (Hrsg.): Die Parteien nach der Bundestagswahl 2005. Wiesbaden: VS Verlag. S. 9-36. • Niedermayer, O. 2011: „Parteimitglieder in Deutschland“. In: Arbeitshefte aus dem Otto-Stammer-Zentrum, Nr. 18. Berlin. Dostupné z WWW
106
• Schmitz, S.-U. 2009: Konservativismus. Wiesbaden: VS Verlag. • Schneider J. 2010: Modernes Regieren und Konsens. Kommissionen und Beratungsregime in der deutschen Migrationspolitik. Wiesbaden: VS Verlag. • Schulze, V.: „Parteienverdrossenheit“. In: Parteien. Bundeszentrale für politische Bildung. Dostupné z WWW
• Volkert, W. 2008: „Die Bayerische Patriotenpartei und das Zentrum 1871-1898. Ein Beitrag zur Vorgeschichte der Bayerischen Volkspartei.“ In: Möller, H.; Hildebrand, K., Wengst; U., Wirsching, A. (Hrsg.): Geschichtswissenschaft und Zeiterkenntnis von der Aufklärung bis zur Gegenwart. Festschrift zum 65. Geburtstag von Horst Möller. München: R. Oldenbourg. S. 83-98.
• Wiesendahl, E. 1980 : Parteien und Demokratie. Eine soziologische Analyse paradigmatischer Ansätze der Parteienforschung. Opladen: Leske und Buderich.
• Zolleis, U. 2008: Die CDU: das politische Leitbild im Wandel der Zeit. Wiesbaden: VS Verlag.
Periodická literatúra (archivované články z archívu CDU)
• Augstein, Rudolf: „Nichts, im Wortsinn Nichts zu tun.“ Spiegel 8.8.1966. • Fleischhauer, Jan; Pfister, René: „Das war Mittelater.“ Spiegel 26.7.2010.
107
• Gauland, Alexander: „Mit Angela Merkel hat die CDU ihre Seele verloren.“ Die Welt 23.6.2011. • Höhler, Gertrud: „Merkel verändert die demokratischen Grundlagen.“ Die Welt 20.8.2011. • Langguth, Gerd: „Kohl, Schröder und Merkel sind Machtmenschen.“ Dostupné z www http://www.gerd-langguth.de/artikel/zdf.dedreikanzlervergleich.htm, overené k 1.1.2012. • Neukirch, Ralf, Schult, Christoph: „Der Männerbund.“ Spiegel 27/2003, 30.06.2003, s. 38-46. • Noack, Hans-Joachim: „In der Seele verletzt.“ Spiegel 24.9.2001 • Spiegel: CSU-Spion enttarnt. 27.11.2000.
• Spiegel: „Nur eine Galgenfrist für Helmut Kohl“ 15.1.1979. • Spiegel: „Merkel fordert papst zur Klarstellung.“ 3.2.2009. • Stern: „Ludwig Erhard war nie CDU-Mitglied.“ 25.4.2007. • Der Tagesspiegel: Die CDU-Spendenaffäre – eine Chronologie, dostupné z www: http://www.tagesspiegel.de/politik/deutschland/schreiber-und-co-die-cdu- spendenaffaere-eine-chronologie/1571544.html, overené k 1.1.2012.
• Stern: „Kauder warnt Konservative vor Spaltung der Partei.“ 18.12.2011. • Die Welt: „Mitgliederzahl der CDU fällt unter eine halbe Million.“ 15.6.2011. • Die Welt: „SPD-Mitgliederzahl fällt unter eine halbe Million.“ 27.5.2011. • Welt am Sonntag: „Ungeheuerlich, diese Pastorentochter!“ 6.11.2011 • Die Welt: „Vatikan kontert Angela Merkels Papst-Rüge.“ 3.2.2009. • Tagesspiegel: Streit schätzen unsere Wähler nicht. 15.3.2009. • Lau, Mariam: „Wie christlich ist eigentlich die CDU?“ Welt am Sonntag, 1.3.2009. • Die Welt: „Aus Wut auf Merkel verlässt Ex-Ministerpräsident die CDU.“ 27.2.2009. • Süddeutsche Zeitung: „Anständig war das nicht.“ Gauweiler zu Merkels Papst-Kritik. 6.2.2009. • Gauland, Alexander: „Deutscher Hochmut: Angela Merkel spielt sich als Weltenrichterin auf.“ Der Tagesspiegel. 9.2.2009. • Langguth, Gerd: „Fundi-Katholiken wollen Merkel weiter ärgern.“ Spiegel 27.2.2009. • Stoldt, Till-R.: „Fromme Revolte in der Union.“ Welt am Sonntag. 29. 11. 2009. • Alexander, Robin: „Einig nur gegen Merkel.“ Die Welt 16.2.2010. • Henning Krumrey: „Werte und Wirklichkeit.“ Focus 18.5.2002.
108
• Plewnia, Ulriker; Schattauer, Göran; Wendt, Alexander: „Abtreibungen. Normalste Sache der Welt.“ Focus 3.3.2008. • Spiegel: „Böhmer entschuldigt sich bei Ostdeutschen Frauen.“ 28.2.2008. • Sturm, Daniel, Friedrich: „Bundestag regelt Spätabtreibungen.“ Die Welt 14.5.2009. • Reder, Markus; Seibel, Johannes: „Wir müssen mehr vermitteln, welche Prinzipien uns leiten“. Die Tagespost 25.10.2010. • Henning, Krumrey: „Werte und Wirklichkeit.“ Focus 18.5.2002. • Löwenstein, Stephan: „Unter sonstiges. In Bioethik-Fragen hat sich die CDU in Dresden nicht zu einer gemeinsamen Haltung durchgerungen.“ FAZ, 6.12.2001. • Matthias Gierth, Robin Mishra: „Keine Wanderdüne.“ Rheinischer Merkur, 29.6.2006. • Frank, Joachim: „Kölner Kardinal attackiert CDU-Ministerin.“ Kölner Stadt-Anzeiger 6.12.2007. • Focus: „Gentests an Embryonen erlaubt.“ 6.7.2010. • FAZ: „Knappe Mehrheit für PID-Verbot.“ 16.11.2010. • Alexander, Robin: „Die Konservativen in der CDU formieren sich.“ Die Welt 10.12.2011. • Alexander, Robin: „Ein PID-Verbot wäre verfassungswidrig.“ Welt, 22.10.2010 • Alexander, Robin; Vitzthum, Thomas: „Der misslungene Coup der Konservativen.“ Die Welt 12.12.2011. • Ärzte-Zeitung: „Schröders IvF-Pläne vergräzten Unionsfraktion.“ 28.11.2011. • Bild: „Die drei Gesetzentwürfe zur PID.“ 7.7.2011. • Erdmann, Lisa: „Gestatten, Ministerin Özkan.“ Spiegel 19.4.2010. • FAZ: „Alte Atomkraftwerke werden abgeschaltet.“ 15.3.2011. • FAZ: „Deutschland braucht einen Mentalitätswechsel.“ Kardinal Meisner zur Familienpolitik.“ 24.3.2007. • FAZ: „Guttenberg: Keine Sicherheitspolitik nach Kassenlage.“ 10.12.2010. • FAZ: „Knappe Mehrheiten im Bundesrat.“1.3.2002. • FAZ: „Unterschriften brachten Koch Wahlsieg in Hessen.“ 26.11.2001. • Fleischmann, Jan; Pfister, René: „Das war Mittelalter.“ Spiegel 26.7.2010. • Focus: „Niedersachsens neue Sozialministerin gegen Kruzifixe.“ 24.4.2010. • Fuchs, Stefan: Das Elterngeld – Eine Errungenschaft der neuen Framilienpolitik? • Fuchs, Stefan: Staatliches Kindergeld, von den Eltern „versoffen“? http://www.erziehungstrends.de/node/603.
109
• Gathmann, Florian; Teevs, Christian: „Zwei Ministerinnen im Quotenkampf.“ Spiegel 17.10.2011. • Ludwig, Saskia; Wagner Christean, Flath Steffen; Mohring Mike: „Mehr Profil wagen.“ FAZ.10.1.2010. • Mappus, Stefan; Söder, Markus; Mißfelder, Philipp; Wüst, Hendrik: „Moderner bürgerlicher Konservatismus – Warum die Union wieder mehr an ihre Wurzeln denken muss.“ FAZ 5.8.2007. • Merz, Friedrich: „Einwanderung und Identität.“ Die Welt. 25.10.2000. • Mihm, Andreas: „Bundestag billigt PID – in Grenzen.“ FAZ 7.7.2011. • Mihm, Andreas: „Schröder will künstliche Befruchtung bezuschussen.“ FAZ 27.11.2011. • Müller, Peter: „Euro-Rettung vergiftet Klima in der Union.“ Spiegel 1.10.2011. • Münch, Werner: „Ist die CDU noch zu retten?“ Die Tagespost 5.4.2011. • Spiegel: „CDU-Frauen empört über Vorstoß der CSU-Schwestern.“ 14.11.2011. • Spiegel: „Die Eckpunkte des neuen Gesetzes.“ 17.6.2004. • Spiegel: „Neuer konservativen-Kreis alarmiert Schäuble.“ 16.12.2011. • Speigel: „Frauen als Gebärmaschinen – Bischof giftet gegen von der Leyen.“ 22.2.2007. • Spiegel: „Kinder statt Inder. Rüttgers verteidigt verbalen Ausrutscher.“ 9.3.2000. • Spiegel: „Von der Leyen soll beim Betreuungsgeld nachgeben haben.“ 31.10.2007. • Süddeutsche Zeitung: „Gröhe gegen rechte CDU.“ 2.3.2010. • Teufel, Erwin: „Ich scheige nicht länger.“ FAZ 2.8.2011. • Die Welt: „Aus Wut auf Merkel verlässt Ex-Ministerpräsident die CDU.“ 27.2.2009. • Die Welt: Bundestag beschliesst Atomausstieg bis 2022. • Die Welt: „Merkel: Multikulti ist gescheitert.“ 18.10.2010. • Zawatka-Gerlach, Ulrich: „CDU schließt Stadtkewitz aus.“ Der Tagesspiegel 7.9.2010.
Cirkevné dokumenty
• Encyklika pápeža Jána XXIII. Mater et Magistra. Text Konferencie biskupov Slovenska, 1997. Dostupné z WWW
110
• Encyklika pápeža Jána Pavla II. Centesimus Annus. Text Konferencie biskupov Slovenska, 1997. Dostupné z WWW
Primárna stranícka literatúra (programové dokumenty a protokoly zo zjazdov)
• CDU (1945a). Gründungsaufruf der Christilich-Demokratischen Union Deutschlands. Dostupné z WWW 111 Programm_CDU-ueberwindet-Kapitalismus-und-Marxismus.pdf> overené k 1.11.2011. • CDU (1949). Düsseldorfer Leitsätze über Wirtschaftspolitik, Landwirtschaftspolitik, Sozialpolitik, Wohnungsbau. Dostupné z WWW 112 • CDU (1996). 8. Parteitag der CDU Deutschlands. 21. bis 22. Oktober 1996 in Hannover. Dostupné z WWW 113 • CDU (2010d). Zukunft der Bundeswehr. Beschluss des 23. Parteitages der CDU Deutschlands. Dostupné z WWW 114 • CSU (2010). Reform der Bundeswehr. Beschluss des Parteitags der Christlich- Sozialen Union am 29./30. Oktober 2010 in München. Dostupné z WWW Zákony • Embryonenschutzgesetz vom 13. Dezember 1990 (BGBl. I S. 2746), zuletzt geändert durch Artikel 1 des Gesetzes vom 21. November 2011 (BGBl. I S. 2228). Bundesministerium der Justiz. Dostupné z WWW 115 1696). Bundesministerium der Justiz. Dostupné z WWW Elektronické zdroje (použité webové stránky – inštitúcie, politické strany a i.) http://www.aek-online.de/ www.bpb.de http://www.bundeswahlleiter.de/ http://www.cdu.de http://www.csu.de/partei/index.htm http://www.deutsche-islam-konferenz.de/ http://www.eak-cducsu.de/ 116 http://www.ernstnolte.de/vortraege.html. http://www.fjs.de http://www.helmut-kohl.de/ http://www.kas.de http://www.konrad-adenauer.de/ http://www.linkstrend-stoppen.de/ http://www.lsu-online.de/ http://mach-mit-partei.de/. http://www.martinhohmann.de http://www.wahlen-in-deutschland.de http://www.wahlrecht.de/ergebnisse/index.htm 117