Sýrska Občianska Vojna V Kontexte Mocenskej Stability Blízkeho Východu

Masarykova univerzita Fakulta sociálních studií Katedra mezinárodních vztahů a evropských studií Obor Medzinárodné vzťahy

Sýrska občianska vojna v kontexte mocenskej stability Blízkeho Východu

Magisterská práca

Bc. Marián Moré

Vedúci práce: JUDr. PhDr. Marek Čejka, Ph.D. UČO: 333338 Obor: Medzinárodné vzťahy Imatrikulační ročník: 2011

Brno, 2015

Čestné prehlásenie

Prehlasujem, že diplomovú prácu „Sýrska občianska vojna v kontexte mocenskej stability Blízkeho Východu“ som vypracoval samostatne s využitím uvedených zdrojov a prameňov.

Brno, 12.12.2015 ...... ………………. Bc. Marián Moré

Poďakovanie

Touto cestou by som sa chcel poďakovať vedúcemu práce JUDr. PhDr. Marekovi Čejkovi, Ph.D. za jeho odborné vedenie práce, ako aj cenné podnety. Opomenúť nesmiem ani jeho trpezlivosť a ochotu.

Obsah Úvod ...... 6 1. Metodológia – cieľ a metódy práce ...... 8 1.1. Definícia konfliktu – teoretické východiská ...... 12 2. Regionálna stabilita a bezpečnosť na Blízkom východe v kontexte „arabskej jari“ a sýrskej občianskej vojny...... 14 3.1. Vojenská a mocenská rovnováha na Blízkom východe ...... 14 3.2. Sýria a jej susedia – regionálne dimenzie konfliktu ...... 18 2.4. Assadov režim – od boja proti povstalcom k občianskej vojne ...... 22 2.5. Medzinárodné vplyvy sýrskej občianskej vojny...... 37 3. Možnosti riešenia občianskej vojny v Sýrii ...... 42 3.1. Geopolitické súvislosti a dôsledky sýrskej občianskej vojny ...... 43 3.2. Prekážky ukončenia konfliktu ...... 48 3.3. Formovanie a fragmentácia sýrskej opozície vo vzťahu k budúcej vláde ...... 52 3.4. Alternatívy a možné scenáre budúceho vývinu v Sýrii s dôrazom na mocenskú stabilitu blízkovýchodného regiónu ...... 59 3.5. Diskusia ...... 67 Záver ...... 73 Literatúra: ...... 76 Zoznam skratiek ...... 85

ABSTRAKT

Skúmanie problematiky sýrskej občianskej vojny v kontexte mocenskej stability blízkovýchodného regiónu je výsostne aktuálne, pretože ide o región, kde sa dynamickým spôsobom prejavujú rôznorodé záujmy globálnych i regionálnych mocností. Prepojenie islamu a politiky sa premieta do politického zriadenia štátov, má vplyv na vznik a rozpad aliancií na základe ideologickej príbuznosti a sektárskych línií. Práve analýza faktorov a udalostí, ktoré ovplyvňujú sýrsku občiansku vojnu v kontexte mocenskej stability Blízkeho východu je cieľom tejto práce. Výskum sa sústreďuje na hypotézu, podľa ktorej občianska vojna v Sýrii má priamy vplyv na destabilizáciu blízkovýchodného regiónu. Práca skúma vybrané geopolitické a mocenské súvislosti vývinu na Blízkom východe premietajúce sa do sýrskeho konfliktu, dôsledky týchto súvislostí pre budúcnosť Sýrie, spoločensko-politické dopady sýrskeho konfliktu na okolité štáty a fenomén sektárskej politiky, ktorý presahuje rámec občianskej vojny v Sýrii. Vznikajúce aliancie na jednotlivých stranách konfliktu majú špecifický charakter vzhľadom na sektárske rozdiely, vzťah ku svetovým mocnostiam a snahám regionálnych mocností zasahovať do riešenia sýrskej občianskej vojny.

Úvod Sýrska občianska vojna zasahuje celú oblasť Blízkeho východu a redefinuje viaceré mocenské väzby v tomto regióne. Pre medzinárodné spoločenstvo predstavuje tak výzvu, ako aj konkrétne definované riziká v podobe nestability Blízkeho východu, rastúceho extrémizmu a hrozieb pre medzinárodnú bezpečnosť. Napriek opatreniam sýrskeho režimu, ktoré viedli k ekonomickej liberalizácii krajiny a limitovaným politickým reformám, sýrsky režim nedokázal priebehu niekoľkých desaťročí potlačiť politickú opozíciu. Sýrska populácia je z etnického hľadiska podobná iným krajinám Blízkeho východu. Deväťdesiat percent z 22,5 milióna obyvateľov Sýrie sú etnickí Arabi, 9 % tvoria Kurdi a jedno percento tvoria minoritné menšiny. Sektárske náboženské rozdiely sa stali natoľko dôležité pre súčasnú situáciu v Sýrii, že ovplyvnili vnútornú politiku. Situácia sýrskeho obyvateľstva sa z hľadiska občianskych slobôd podobala represívnym podmienkam ostatných arabských národov.

Politická nesloboda a hospodárske ťažkosti vytvorili silný tlak väčšinového sunitského obyvateľstva, ktoré otvorene a demonštratívne prejavovalo svoju nespokojnosť. V Sýrii sa nepodarilo legitimizovať politickú súťaž, ktorá by viedla k demokratizácii celého systému. Pokusy o politické reformy sa skončili neúspechom. Občianska vojna v Sýrii naplno odhalila hlboké sektárske rozdelenie krajiny a mocenské ambície jednotlivých regionálnych i svetových mocností. Uvedené trendy napokon viedli k otvorenej vojenskej konfrontácii s opozičnými silami. Fenomén sýrskej opozície výrazným spôsobom rozdeľuje medzinárodné spoločenstvo. Účinnosť krokov ozbrojenej opozície je závislá na zahraničnej podpore. Z uvedeného pohľadu sme sa rozhodli vnímať sýrsku občiansku vojnu vo väzbe na mocenskú stabilitu blízkovýchodného regiónu. Fenomén sýrskej občianskej vojny je mnohoštrukturálny a viacvrstevný. Sektársky charakter konfrontácii viacerých aktérov konfliktu tento jav ešte viac znásobuje. Pri koncipovaní našej práce sme sa nesnažili hľadať jednoznačných „vinníkov“ a „obete“ konfliktu, vzhľadom na skutočnosť, že charakter násilia je rozsiahly a obojstranný. Do sýrskej občianskej vojny sú zapojené mnohé radikálne islamské skupiny, ktoré fungujú na princípe teroristického pôsobenia. V práci vychádzame z postulátu, že Sýria je mimoriadne dôležitou súčasťou diania v oblasti Blízkeho východu, a preto sa medzinárodné spoločenstvo oprávnene obáva, že tamojšia vojna môže destabilizovať celý región. Predložená diplomová práca definuje medzinárodný rozmer sýrskeho konfliktu, ako aj interferenciu jednotlivých krajín vymedzeného regiónu.

Arabská jar v roku 2011 zásadným spôsobom narušila základné axiómy vonkajšieho pôsobenia svetových mocností a ich spojencov na daný región. Mocnosti sa nechcú vzdať

6 svojho vplyvu, keďže by to znamenalo celkový pokles mocenského významu regióne. Vzhľadom na sektársky charakter konfliktu je veľmi ťažké odhadnúť vplyv priamej zahraničnej vojenskej intervencie do Sýrie, ktorá by podobne ako v prípade Iraku mohla priniesť viac problémov, ako reálnych riešení. Možné zahraničné operácie v Sýrii s priamym zainteresovaním regionálnych i svetových mocností by mali vplyv na nestabilné status quo, čo je známe z intervencií v Afganistane, Iraku a Lýbii. Politické ciele nejednotnej opozície sú natoľko neisté, že narúšajú doterajšiu mocenskú rovnováhu na Blízkom východe. Je ťažké predvídať ďalší smer vývoja v Sýrii a tým pádom i v regióne po možnom páde tamojšieho režimu, keďže sa zvýši riziko vplyvu extrémistických islamských skupín. Množiacim sa formám extrémizmu nahráva eskalácia násilia a radikalizácia sunitských skupín, ktoré sa do určitej miery infiltrovali medzi opozičné sily. Tým, že v súčasnosti neexistuje reálny alternatívny základ voči sýrskemu režimu z dôvodu nejednotnosti opozície, vytvára sa akési mocenské vákuum ako živná pôda pre eskaláciu napätia. Medzinárodné spoločenstvo doteraz nenašlo relevantný konsenzus v otázke diania v Sýrii. V tejto súvislosti jestvuje viac otázok ako odpovedí, pričom na niektoré z nich sme sa snažili v našej práci odpovedať s ohľadom na mocenskú stabilitu a bezpečnosť blízkovýchodného regiónu.

Diplomovú prácu sme rozdelili do niekoľkých ucelených častí. V metodologickej časti práce vymedzujeme cieľ práce, použité metódy a definujeme výskumné otázky diplomovej práce. V druhej časti skúmame a analyzujeme problematiku regionálnej stability a bezpečnosti na Blízkom východe v kontexte arabskej jari a sýrskej občianskej vojny. Kľúčové je pre nás pochopenie sektárskej politiky sýrskeho prezidenta Bašára al-Assada v súvzťažnostiach diania v Sýrii. Tretia časť je venovaná geopolitickým súvislostiam a dôsledkom sýrskej občianskej vojny vo väzbe na hľadanie možností riešenia tohto konfliktu.

1. Metodológia – cieľ a metódy práce

Občianska vojna predstavuje termín všeobecne pomenujúci vnútroštátne konflikty, ktoré sa vždy dotýkajú obyvateľstva štátu, ale nevyhnutne nemusia viesť k vojne. Preto nie každý vnútroštátny konflikt je aj občianskou vojnou. Ak by sme chceli tento konflikt definovať ako občiansku vojnu, musí spĺňať viaceré kritériá. Mnohí vedci tento fenomén dlhodobo skúmali, aby mohli systematicky identifikovať vlastnosti občianskej vojny, a tým ju odlíšili od iných typov vojen. Sýrska občianska vojna v kontexte mocenskej stability Blízkeho východu je mimoriadne zložitým fenoménom a jej všestranná interpretácia je pomerne náročnou úlohou. Kľúčovou v tomto smere je miera násilia a status jednotlivých participantov občianskej vojny. Preto pre naplnenie cieľov nášho výskumu je dôležité zvoliť adekvátne metodologické a metodické postupy.

Metodológia našej práce je ovplyvnená tým, že sýrska občianska vojna naďalej pokračuje a pri výskume sme konfrontovaní s viacerými problémami, napríklad s otázkou prístupu k spoľahlivým zdrojom či výberom preukázateľne vhodných metód. Vzhľadom na povahu tohto výskumu do značnej miery využívame sekundárnu literatúru doplnenú o primárne zdroje a kvantitatívne metódy v prístupoch k sociálnym a masovokomunikačným médiám. Pokiaľ ide o literatúru, či už sekundárnej alebo primárnej povahy, tu sa stretávame s viacerými problémami. V prvom rade je to jazyková bariéra, ale keďže je väčšina zdrojov preložená do svetových jazykov, opierame sa o tieto preklady médií alebo jednotlivých autorov.

Vo všeobecnosti jestvujú tri epistemologické prístupy využiteľné pre náš výskum: objektivizmus, konštruktivizmus a subjektivizmus. Prvý z nich je založený na tom, že jestvuje nejaká objektívna „realita“, ktorú musíme objaviť. Druhý prístup je založený na viere, že realita je nejakým spôsobom konštruovaná, zatiaľ čo subjektivizmus hlása, že subjekty prisudzujú (konštruujú) významy objektom. Každý z týchto epistemologických prístupov má prepojenie na realitu, pričom sa neobmedzuje len na konkrétne teoretické pohľady. Objektivizmus je úzko spojený s pozitivistickým myslením, konštruktivizmus s interpretačnými prístupmi a základy subjektivizmu môžeme vidieť vo viacerých postmoderných teóriách. (Gray, 2004, s. 17-18) Z tohto pohľadu náš výskum nemôže závisieť len na jednom epistemologickom prístupe alebo jednej teoretickej paradigme. Subjektivistická argumentácia však nebude zohrávať dôležitú úlohu, na rozdiel od nevyhnutnosti použitia

8 objektivistickej či konštruktivistickej argumentácie. Nijaký výskumník zaoberajúci sa sociálnymi javmi nemôže byť absolútne nezávislý a nezaujatý. Preto ani náš výskum sýrskej občianskej vojny z pohľadu stability Blízkeho východu si nenárokuje na úplnú objektivitu. Aj samotné fakty môžu byť vo viacerých ohľadoch problematické, neúplné, ba až zavádzajúce. Pozitivisti hlásajú, že bádateľ sa má sústrediť výlučne na fakty tak, aby bol následne schopný ich zovšeobecniť do vedeckého zákona. Konštruktivisti zasa argumentujú, že fakty môžu byť viacerými bádateľmi vnímané odlišne a preto požadujú, aby sa výskum sústreďoval na významy. V našej práci sme sa snažili prostredníctvom kvalitatívnych analýz prezentovať súhru „faktov“ a ich „významov“, čiže využívať objektívne fakty a nachádzať ich významy. V rámci nášho výskumu sme sa snažili analyzovať objekt, v tomto prípade sýrsku občiansku vojnu s cieľom zasadiť ju do širšieho kontextu poznatkov o mocenskej stabilite Blízkeho východu. Výskumná stratégia tejto práce využíva viacero navzájom sa prelínajúcich metód. Pretože sme vychádzali z viacerých teoretických paradigiem, museli sme použiť aj rôzne výskumné metódy. Napríklad použitý deduktívny prístup má blízko k pozitivizmu. Určiť a zadefinovať cieľ výskumu je kľúčovým prvkom stojacim na začiatku bádania. Po definovaní výskumného zámeru je potrebné uskutočniť prípadovú štúdiu, ktorá bude mapovať kauzálny sled udalostí. (Bennett, 2002, s. 34-35) V našom prípade sme sa v rámci výskumu sústredili na sektársku politiku Bašára al-Assada, postavenie jednotlivých účastníkov sýrskej občianskej vojny v domácom i zahraničnom kontexte a skúmanie dopadov tejto vojny na stabilitu Blízkeho východu. Výskumná stratégia zahŕňa formuláciu výskumných hypotéz. Našou základnou hypotézou je, že sýrska občianska vojna zásadným spôsobom mení stabilitu Blízkeho východu. Pôvodným cieľom sýrskej opozície bolo zvrhnúť režim Bašára Assada z nie náboženských dôvodov, avšak postupne sa celý konflikt zvrhol na sektárstvo. Krajiny Blízkeho východu, či už arabské alebo nearabské, nedokážu tento konflikt samostatne vyriešiť, pretože oni samy sú súčasťou tohto konfliktu, a to priamo alebo nepriamo. Súčasťou hypotézy je aj skutočnosť, že pohľad Západu na samotný Assadov režim sa začína meniť, a to s ohľadom na rozmáhajúci sa Islamský štát. „Územie kontrolované Islamským štátom sa nachádza presne v srdci tzv. šiítskeho polmesiaca, oddeľujúce Sýriu pod kontrolou sýrskej armády a šiítske oblasti Iraku. Z geopolitického hľadiska tento blok medzi Iránom a Sýriou je krátkodobou výhodou pre Rijád a GCC (Rada pre spoluprácu v Zálive - dopl.), no nesie to so sebou niekoľko rizík. Islamský štát môže ohroziť legitimitu a bezpečnosť sunitských monarchií kvôli ich spojenectvu s Washingtonom, je preto pre ne dôležité udržať IS len v hraniciach, aby sa nestal hrozbou. Na druhej strane podpora predovšetkým Saudov a Kuvajťanov pre sektárskych džihádistov v Iraku a Sýrii môže viesť k radikalizácii šiítskych komunít, vrátane

9 ich vlastných občanov. Zhruba 10-15 percent Saudov a jedna tretina kuvajtskej populácie sú šiíti.“ (Eštóková, 2015, s. 51) Výskumný zámer a stratégia nášho výskumu je potvrdenie tejto hypotézy. Sýrska občianska vojna prechádzala rôznymi fázami, pričom každá z týchto fáz mala dopad na širší región. Z literatúry poznáme niekoľko typologických transformácií konfliktov, napr. v Iraku či v Afganistane. Konflikt v Sýrii má viaceré špecifiká vyplývajúce z aktuálneho stavu diania v arabskom svete po tzv. arabskej jari, čím sa môže vymykať doteraz poznaným teóriám a skúsenostiam. Pre výsledok našej analýzy má nepochybne zásadný význam proces zberu údajov. Mnohé z informácií sú však tendenčné, neúplné, nespoľahlivé či nedostupné. Aj keď sa zdá, že sýrsky konflikt je z informačného hľadiska relatívne pokrytý, nájsť spoľahlivé údaje vzťahujúce sa k vývinu sýrskej občianskej vojny je pomerne náročné. Každým dňom je celosvetovo zverejnené veľké množstvo informácií o Sýrii, relevancia týchto dát je však otázna. Ďalším problémom je, ako sa vysporiadať so značnou rôznorodosťou dát, najmä pokiaľ ide o ich zdroje. Bez ohľadu na vyššie uvedené, zber dát, ich triedenie, vyhodnocovanie a interpretovanie musí byť systematické. (George, Bennett, 2004, s. 86-87) Zber musí smerovať od teoreticky relevantných údajov a ich následnej analýzy k syntetizovaniu témy. Pre riešenie výskumných otázok je dôležité, aby výber informácií zahŕňal dôležité a validné informácie. Tento proces má zásadný význam pre náš výskum, pretože sýrska občianska vojna je vnímaná z viacerých uhlov pohľadu a zo strany názorovo rôznych pozorovateľov aj analytikov. Rôzne názory prezentujú samotní Sýrčania (bežní občania), novinári, akademici, politici, ekonómovia, diplomati a pod. Otázka spoľahlivosti informácií súvisí s tým, aby jednotlivé fakty boli overované z viacerých zdrojov. Z hľadiska informačných tokov nie je možné obísť široké spravodajské zdroje v najrôznejších podobách. Množstvo spravodajských faktov nám poskytuje informácie o jednotlivých udalostiach. Na druhej strane pre kvantitatívne a kvalitatívne analýzy je charakteristické úsilie zasadiť jednotlivé udalosti do širšieho kontextu diania v regióne. Kým väčšina medzinárodných zdrojov o Sýrii ako hlavnej témy skúmania mocenskej rovnováhy na Blízkom východe je v angličtine, množstvo regionálnych a miestnych zdrojov je zasa v arabčine. Veľmi citlivo je potrebné vnímať otázku ich objektivity a hodnovernosti. Súvisiacim faktorom je to, že miestne spravodajské zdroje sú rozdelené na dva prúdy. Kým jeden podporuje vládny príbeh (SANA – Sýrska arabská tlačová agentúra vo vlastníctve štátu), na druhej strane stojí arabská al-Džazíra financovaná katarskou kráľovskou rodinou, ktorá má jasný protirežimný a protivládny prístup. Posudzovanie objektivity informácií je preto náročnou úlohou.

Z hľadiska metodológie tato práce využíva viacero metód. K hlavným v práci uplatneným metódam patrí metóda rešeršná, deskriptívna, komparatívna, historická, analýza a syntéza. Metódy diplomovej práce teda pozostávajú z pozorovania, zberu údajov, deskripcie, komparácie, analýzy, interpretácie výsledkov, navrhovania možných riešení a vyhodnocovania viacerých scenárov vývinu. V tomto smere sme využili tri základné postupy: deskriptívny, komparatívny a analytický. Základnou metódou nášho výskumu bolo pozorovanie, ktoré sa pri nastolenej téme javí ako najprirodzenejšia výskumná metóda. Ďalej boli využité metódy viaczdrojového zberu dát a informácií. Zber informácií možno považovať za jednu z najdôležitejších metód spracovania nastolenej témy. V tomto smere sme sa snažili cieľavedome, objektívne a systematicky sledovať aktuálne relevantné pohľady na vývin sýrskej občianskej vojny vo väzbe na problematiku mocenskej stability Blízkeho východu. Dôležitou súčasťou nášho výskumu boli interpretačné metódy v kontexte použitých zdrojov podľa ich relevancie.

Výskum pomerov v tak komplikovanej krajine ako je Sýria nás núti pracovať s rôznymi konceptmi a teóriami. V Sýrii jestvuje množstvo náboženských komunít s dynamickými vzťahmi. Vo vnútri islamských komunít dominuje zjavná intolerancia. Z pohľadu našej témy preto nemôžeme obísť sunnitsko-šiítsku polarizáciu, ktorá ovplyvňuje nielen Assadov režim, ale premieta sa aj do stability celého blízkovýchodného regiónu. Ďalším problémom sú náboženské minority a alavitská sekta. Potom je tu fenomén sektárstva a jeho úloha v sýrskej domácej i zahraničnej politike. Sektárstvo v Sýrii malo v ére Assadovcov skôr neformálnu, neoficiálnu podobu, pričom sa odvíjalo v línii sunnitsko-šiítskych rozdielov. Sektárska politika Bašára al-Assada zahŕňala predovšetkým zastrašovanie zo strany vlády a uplatňovanie násilia vo vzťahu k opozičným prejavom. Tento politický mechanizmus v Sýrii bol primárne vnímaný tak, že náboženské sektárstvo predstavuje nebezpečenstvo pre národnú jednotu a politický status quo. Aj keď politická ideológia sýrskeho režimu bola oficiálne sekulárna, sektársky charakter sa prejavoval v neformálnej politike. Najväčšia opozícia voči režimu pochádzala z náboženských moslimských skupín, ktoré nepovažovali alavitov za skutočných moslimov, a preto nepovažovali za správne, aby držali všetku politickú moc v štáte. Sektársky charakter sýrskej občianskej vojny je výsledkom zrútenia sa viacerých autoritatívnych režimov na Blízkom východe. V rámci nášho výskumu sme nemohli nezohľadniť úlohu geopolitiky, pretože postavenie a vývin v Sýrii môžeme pochopiť len prostredníctvom geopolitických analýz a v kontexte medzinárodnej politiky a medzinárodných vzťahov. Všetky tieto geopolitické faktory sú v prípade Sýrie dôležité,

11 pretože náš výskum sleduje politické rozhodnutia Sýrie vo väzbe na jej spojencov i nepriateľov v regióne.

Sumárne možno konštatovať, že výskumné metódy v sociálnych vedách ponúkajú množstvo možností pre bádateľov. Existuje veľa teoretických paradigiem, ktoré „realitu“ vysvetľujú odlišným spôsobom, pričom voľba paradigmy výrazne ovplyvňuje proces výskumu. Na základe uvedeného sa domnievame, že pri výskume nastolenej témy je potrebné využívať viacero odlišných metód, čo je pre každý výskum prínosom.

Na základe našej hypotézy, podľa ktorej občianska vojna v Sýrii má priamy vplyv na destabilizáciu blízkovýchodného regiónu a odrážajú sa v nej záujmy regionálnych i svetových mocností, v diplomovej práci riešime nasledovnú hlavnú výskumnú otázku:

1. Ktoré geopolitické a mocenské súvislosti vývinu na Blízkom východe sa premietajú do sýrskeho konfliktu?

Na základe tejto výskumnej otázky formulujeme ďalšie parciálne výskumné otázky:

2. Aké dôsledky majú dané súvislosti pre budúcnosť Sýrie? 3. Aké sú spoločensko-politické dopady sýrskej občianskej vojny na okolité štáty v rámci blízkovýchodného regiónu? 4. Do akej miery sektárstvo, sektárska politika a etnicko-konfesionálne vzťahy vplývajú na občiansku vojnu v Sýrii v kontexte celkovej stability Blízkeho východu?

1.1. Definícia konfliktu – teoretické východiská

Občianska vojna sa často používa v spojení alebo v zamieňaní si rôznych iných foriem vnútroštátnych konfliktov, vzbúr, povstaní a proti povstaleckých akcií či genocídy . Ak však chceme objasniť kauzálne faktory občianskej vojny, je potrebné oddeliť jej inštrumentálne a sémantické dimenzie. Pod inštrumentálnou definíciou rozumieme aktérov občianskej vojny, agendu a zbrane. Konštitutívne dimenzie občianskej vojny sú doteraz predmetom polemík a debát. Väčšina vedeckej literatúry ich odvodzuje od tzv. COW – Correlates of War, ktoré slúžia na izolovanie jednotlivých faktorov v rámci konfliktu- začiatku násilia, suverenity, teritoriality a ďalších znakov, ktoré definujú prirodzenosť konfliktu. COW projekt sa opiera o kvantitatívne dáta, avšak nie vždy presne definuje občiansku vojnu vo vzťahu k iným vnútroštátnym konfliktom. Konštitutívne dimenzie občianskej vojny sú dané teritorialitou, kľúčovými stranami konfliktu – vláda a opozícia a úrovňou intenzity konfliktu. (Bhardwaj,

12 on-line, s. 78) Občianske vojny musia byť teritoriálne uzavreté v hraniciach medzinárodne uznaných štátov. Definícia teritoriality a suverenity determinuje internalitu konfliktu, odlišujúc pritom občiansku vojnu od hraničných sporov a separatistických povstaní. V každej občianskej vojne musia byť jasne definovaní jej aktéri. Vláda stojí na jednej strane konfliktu, pričom sa snaží udržať suverenitu prostredníctvom vojenskej a politickej kontroly krajiny. Vymedzenie opozičných síl je často diskutabilné. Niektoré povstalecké (rebelské) sily môžu byť užšie spojené než iné, môžu mať rozličnú agendu, etnické zloženie či regionálnu podporu. Povstalecká opozícia však musí v občianskej vojne používať násilie na dosiahnutie cieľov svojej politickej a ideologickej agendy – získať kontrolu nad štátom. Zároveň musí byť aj politicky mobilizovaná v snahe legitimizovať svoj postup. V občianskej vojne sú opozičné sily vojensky konfrontované s vládnymi ozbrojenými silami na konkrétnom území či regióne. Preto je potrebné ich rozlišovať od rôznych teroristov či vzbúrencov. Ozbrojená opozícia v občianskej vojne musí mať nevyhnutne zdroje financovania, hľadať možnosti, ako vymeniť vládu, má byť zjednotená do takej miery, aby bolo jasne definované líderstvo. Opozícia v občianskej vojne má vždy lokálny charakter a nemala by sa sústreďovať na také ideologické boje, ktoré nie sú limitované štátnou suverenitou (napr. džihádizmus). Z hľadiska inštrumentálnych konštitutívnych dimenzií občianskej vojny nemožno zabúdať na posudzovanie úrovne konfliktu z hľadiska ľudských obetí. V rámci metodológie projektu COW o občianskej vojne možno hovoriť vtedy, ak je celkový počet mŕtvych približne 1000 za rok a súčasne najmenej 100 na každej bojujúcej strane. (Bhardwaj, on-line, s. 79) V rámci teoretických východísk definície občianskej vojny nemožno obísť kauzalitu a nezávislé „premenné,“ pretože ide o faktory, ktoré sú spúšťačom konfliktu. Tieto nezávislé premenné spočívajú v politických, spoločenských a ekonomických podmienkach, pričom je možné ich postihnúť prostredníctvom kvalitatívnych analýz. V prípade sýrskej občianskej vojny môžeme rozlíšiť niekoľko nezávislých premenných, ktoré sú viac kauzálne ako deskriptívne. Ide o:

1. Vývin sýrskeho režimu, predovšetkým jeho mocenských štruktúr a politického disentu, ako aj neprístupnosť k reformám. 2. Teritorialita konfliktu – rozdelenie sfér vplyvu vládnych a povstaleckých síl. 3. Militarizácia armádnych a povstaleckých síl. 4. Medzinárodné vplyvy. 5. Vstup regionálnych hráčov do konfliktu.

2. Regionálna stabilita a bezpečnosť na Blízkom východe v kontexte „arabskej jari“ a sýrskej občianskej vojny.

Regionálna stabilita a bezpečnosť na Blízkom východe sa vplyvom občianskej vojny v Sýrii rýchlo mení. Povstania v arabských krajinách a sýrska občianska vojna zmenila nielen vzťah medzi štátom a spoločnosťou, ale tiež niektoré vžité regionálne pomery a historické rozdelenia. Otázku regionálnej bezpečnosti na Blízkom východe od roku 2011 je potrebné vnímať na pozadí piatich dôležitých problémových okruhov: (Malmvig, 2013, on-line)

1. Redefinovanie vzťahu medzi štátom a spoločnosťou. 2. Zníženie dôležitosti pre a proti západného rozdelenia arabských krajín a zmeny v zahraničných politikách. 3. Vplyv spojenectva Irán – Sýria – Hizballáh, ktoré zásadne rozdeľuje a radikalizuje arabský svet. 4. Obnovenie sunnitsko – šiítskych rozporov. 5. Objavenie sa saláfistických milícií a pôsobnosť Moslimského bratstva.

Regionálna bezpečnostná situácia na Blízkom východe ešte nebola tak nestabilná, ako sa ukazuje v súčasnosti. Ak bude sýrska občianska vojna naďalej pokračovať, nestabilita Sýrie a konflikty budú naďalej ohrozovať pozitívne výdobytky arabskej jari.

Arabské povstania z roku 2011 urýchlili ďalekosiahle zmeny, a to nielen iba v spôsobe, ako Arabi pristupujú k svojim vládcom, ale aj v spôsobe, akým štáty a spoločnosti v regióne pristupujú k sebe navzájom. Začali sa rúcať jednotlivé režimy, Arabov zasiahol nový pocit jednoty, zaznievali hlasy zdôrazňujúce princípy demokracie a ľudských práv. Pokojné protesty v Sýrii vyústili do brutálnych represií zo strany režimu, čo viedlo k sektárskej vojne so zapojením regionálnych mocností.

3.1. Vojenská a mocenská rovnováha na Blízkom východe

Obdobie od roku 2003 do začiatku arabských povstaní v roku 2011 je charakteristické angažovaním USA vo vojne v Iraku a Afghanistane. Medzi moslimami sa iniciovali sektárske rozpory, zaznamenali sme vzostup Iránu a neštátnych aktérov, ako je Hizballáh a Hamás. Po páde režimu Saddáma Husajna v Iraku vznikla nová šiítmi vedená vláda, ktorá umožnila prienik iránskeho vplyvu na irackú politiku a spoločnosť. Jedným z dôsledkov vojny v Iraku

14 bolo opätovné vzplanutie sunnitsko-šiítskeho sektárskeho napätia, čo Irak priviedlo až na pokraj občianskej vojny. V susedných sunnitských štátoch, osobitne v Saudskej Arábii a Bahrajne, s obavami sledovali šiítske násilie voči sunnitom. V tejto súvislosti sa na regionálnej úrovni postavili sunnitské štáty proti tzv. šiítskemu polmesiacu vedenému Iránom (ďalej Bahrajn, Irak, Sýria a neskôr aj Libanon). Už v roku 2004 jordánsky kráľ Abdulláh varoval pred rastúcou silou polmesiaca. Objavili sa aj „prorocké“ názory, že sunnitsko – šiítske rozpory sa stanú dôležitou líniou konfliktov na Blízkom východe v 21. storočí. (Malmvig, 2013, on-line) Aj keď vojna v Iraku otvorila problém sunnitsko – šiítskeho sektárstva, mnohé sunnitské arabské vlády obviňované so spojenectva so Západom mali záujem na zosilňovaní sunnitsko – šiítskeho rozdelenia v snahe oslabiť Irán a Hizballáh. Regionálne vzťahy v rámci blízkovýchodného regiónu neboli poznačené len týmto rozdelením. Zásadným spôsobom sa menili informačné toky v rámci arabskej spoločnosti. Televízie ako al-Džazíra, al-Arabia, MBC a pod. umožňovali obyčajným Arabom prvýkrát diskutovať politické otázky v živých vysielaniach, kde sa hovorilo o korupcii, represiách politických systémov atď.

V uvedenom kontexte neustále sa zväčšovala priepasť medzi autokratickými arabskými štátmi a nespokojnou časťou spoločnosti. Tento fenomén možno považovať za jednu z najvýznamnejších deliacich čiar v tomto regióne a zároveň za katalyzátor popularity Hamasu a Hizballáhu. (Valbjørn, Bank, 2012)

V snahe primäť k reformám autoritárske štáty, ktoré boli zo strany Západu označené za hlavnú príčinu radikalizmu a terorizmu v regióne, USA vyvíjali tlak na demokratizačné reformy. Európska únia iniciovala prostredníctvom viacerých programov vlastné strategické partnerstvo pre rozvoj demokracie v islamských krajinách Blízkeho východu, resp. v arabskom svete. V konfrontácii čoraz väčších úspechov a nárastu popularity Moslimského bratstva a Hamasu, ako aj neúspechu USA v Iraku, európske štáty tlmili demokratizačné tlaky a namiesto toho podporovali kultúrny dialóg s moslimským svetom. (Malmvig, 2013, on-line) V rokoch 2001 – 2011 bol Blízky východ konfrontovaný s vojnou v Iraku, Libanone a v pásme Gazy. Mocenský vzostup Iránu, Hizballáhu a Hamasu bol veľkou výzvou pre prozápadné sily a sunitských Arabov. Aj keď v podmienkach arabských spoločností rástol dopyt po reformách na základe vnútornej nespokojnosti a externých demokratizačných tlakov, arabské režimy ich ustáli až do začiatku roka 2011. Tento rok priniesol obrovské zmeny s významnými dôsledkami pre Blízky východ a jeho mocenskú stabilitu, ktorého širšou súčasťou je sýrska občianska vojna.

Od roku 2011 v sýrskej občianskej vojne môžeme sledovať niekoľko závažných zmien s vplyvom na regionálnu stabilitu a bezpečnosť Blízkeho východu. Prvým obratom sýrskej občianskej vojny bol prechod od pokojných protestov k násiliu. Podobne ako v iných krajinách tzv. arabskej jari sa pokojné pouličné protesty zmenili na násilie a represálie zo strany režimu. Vzhľadom na pokračujúce represie sa protestujúce obyvateľstvo začalo spontánne a masovo ozbrojovať. Z týchto ozbrojených zložiek sa začala tvoriť Slobodná sýrska armáda (Free Syrian Army – FSA). Špecifikom sýrskej reality bolo to, že nepokoje neviedli k pádu režimu, naopak, režim v prvej fáze konfliktu zostal relatívne neporušený. (Lynch, 2012).

Tento moment sa ukázal ako rozhodujúci pre ďalšiu fázu konfliktu, ktorá je charakteristická prechodom od násilia k brutalite. Dynamika zvyšujúcej sa brutality zvýšila záujem medzinárodného spoločenstva o dianie v Sýrii. Po údajnom chemickom útoku Assadových síl na predmestí Damasku 21. augusta 2013 USA dokonca zvažovali priamy vojenský zásah proti vládnej armáde. Napokon plány zasiahnuť vojenskou silou boli nahradené americko-ruskou dohodou, v rámci ktorej sa režim zaviazal odstrániť zo Sýrie chemické zbrane. Myšlienka podpory dodávky zbraní umierneným častiam opozície narážala na skutočnosť, že sýrska opozícia bola v stave permanentnej fragmentácie. (Lynch, 2012) Problematika štiepenia a marginalizácie jednotlivých opozičných skupín si vyžaduje hlbšiu analýzu, pretože sa ukazuje ako rozhodujúca pre odhadovanú dobu dĺžky občianskej vojny. Zdá sa, že čím viac a čím dlhšie je opozícia rozdelená, tým menej je efektívna, čo na jednej strane znižuje vyhliadky na porážku sýrskeho režimu, na druhej strane jednotlivé opozičné frakcie sa stávajú stále viac závislými od svojich sponzorov. V tejto fáze konfliktu sa naplno prejavilo, že pokiaľ išlo o rokovania, ktoré by mohli v danom čase podstatne zmeniť vývin konfliktu, západné štáty sa nedokázali zhodnúť na spoločnom riešení. Legitimita takéhoto riešenia bola ovplyvnená aj obmedzenou pôsobnosťou Bezpečnostnej rady OSN, ktorá bola cez právo veta dlhodobo blokovaná.

Tretí zásadný obrat, ktorý poznačuje občiansku vojnu v Sýrii až do súčasnosti, súvisí s transformáciou časti opozície od umiernených prejavov k radikálnemu islamizmu. Uvedená zmena redefinovala sýrsky konflikt z náboženského a sektárskeho hľadiska do teroristického kontextu. Tento vývin je dôsledkom logiky vedenia zástupného konfliktu, ktorý je nutné vnímať v širšom regionálnom kontexte. Kľúčovými udalosťami v tomto smere je rýchly vzostup radikálnych náboženských skupín (ISIS, al-Nusra), ktorí sa stavajú do pozície ochrancov sýrskeho sunnitského obyvateľstva pred represiami Assadovho režimu. Zároveň sa

16 definujú ako nezmieriteľný protiklad všetkých podporovateľov šiítov. (Van Veen, Abdo, 2014, s. 12) Tento moment zásadným spôsobom poznačil tradičný šiítsko-sunnitský pohľad na konflikt, pričom priniesol nárast obáv z rastúcich teroristických tendencií. Na jednej strane západné štáty verejne vylúčili možnosť priamej či nepriamej intervencie voči sýrskemu režimu, na druhej strane doteraz nedokázali prezentovať efektívnu a životaschopnú stratégiu boja so vzrastajúcim radikalizmom. Postoj EÚ a USA je naďalej založený na zdôrazňovaní významu dialógu a snahami o zvládnutie humanitárnej krízy.

Regionálne mocenské a vojenské súperenie na Blízkom východe je ovplyvnené politickými otrasmi v tomto regióne, ekonomickými a demografickými tlakmi, sektárskymi bojmi a extrémizmom, etnickými a kmeňovými konfliktami, ktoré kumulujú ďalšie napätie a vytvárajú schémy vojenského a mocenského súperenia. Občianska vojna v Sýrii zásadným spôsobom skomplikovala relatívne stabilné trendy hľadajúce rôzne formy vojenskej a mocenskej rovnováhy na Blízkom východe. Sýrsky konflikt predstavuje veľkú výzvu pre všetky zainteresované mocnosti – USA, Rusko, Irán, Turecko, Saudskú Arábiu atď., aby hľadali nové formy strategického súperenia napriek regionálnej nestabilite, a to aj s vedomím rizika ďalšieho prehĺbenia nepokojov. Dynamika občianskych konfliktov s osobitným zreteľom na Sýriu definitívne narušila dlhodobo budovanú konvenčnú vojenskú rovnováhu. Súperenie medzi Iránom a USA v regióne, kde každý má svojich strategických spojencov, narazilo na problém sektárstva a sunnitsko-šiítskeho rozdelenia, ktorý zachytáva nielen oblasť Levanty, ale tiahne od severnej Afriky až po Afganistan. Tieto tendencie sa nedotýkajú len iránskej podpory šiítskeho islamu, ale aj hlavných amerických spojencov- Katar, Turecko a Saudská Arábia sa snažili sunnitsko-šiítske rozdelenie využiť pri dynamike vnútorných pohybov v Egypte, Libanone, Sýrii a Iraku. Aj keď Sýria bola dlhé desaťročia veľkou výzvou pre tvorcov politiky USA, súčasná mocenská a vojenská situácia v rovnováhe síl je bezprecedentná. Nepredvídateľnosť situácie znemožňuje rozvíjať udržateľnú stratégiu v krátkodobom horizonte. Na jednej strane USA a jeho spojenci zvyšujú tlak na Assadov režim, čím zároveň poskytujú rôzne úrovne podpory proti-assadovským silám a povstalcom, snažia sa oslabiť vplyv Iránu, ktorý je spolu s Ruskom jediným štátom otvorene podporujúcim sýrsky režim. Na druhej strane USA a jeho spojenci hľadajú spôsoby, ako zastaviť šírenie militantných džihádistických skupín v Sýrii aj za jej hranicami.

3.2. Sýria a jej susedia – regionálne dimenzie konfliktu

Sýrsky konflikt má potenciál ohroziť celý región, pretože zhoršuje politické a sektárske rozpory v susedných krajinách. Pri posudzovaní vplyvov sýrskeho konfliktu na susedné krajiny je potrebné zvážiť aj skutočnosť, že Sýria nie je len „exportérom“ násilia, ale jestvujúcu občiansku vojnu zhoršujú existujúce politické a sektárske rozpory v celom regióne. Za zmienku stojí studená vojna medzi Iránom a Saudskou Arábiou, ktorú nemôžeme vnímať len v bipolárnom kontexte, ale je potrebné vidieť skôr multipolaritu tohto fenoménu. Na scéne sa totiž objavili ďalší aktéri, ktorí otvorene prejavujú svoje ambície v regióne – Turecko a Katar. Stále rastúci význam nadobúda sektárska regionálna identita, ktorá sa stala jednou z hlavných foriem politickej mobilizácie. Pozrime sa stručne na jednotlivé susediace krajiny Sýrie.

Libanon

Libanon (Libanonská republika) sa vzhľadom na svoju polohu často ocital v centre blízkovýchodných konfliktov. Otvorene a dlhodobo sa v krajine angažovali a stretávali mocenskí záujmy Izraela a Sýrie. Vnútorne pozostáva zo značne etnicky a nábožensky roztriešteného obyvateľstva. Libanon sa pokúsil riešiť túto situáciu vytvorením konfesionálneho systému vychádzajúceho z osmanských tradícií milletov. Tento systém, zahŕňajúci kresťanské komunity, sunitských moslimov, šiítskych moslimov a drúzov, niekoľkokrát skolaboval v občianskych vojnách a viedol k zahraničnému zasahovaniu. Vzhľadom k faktu, že Libanon zo všetkých susedov Sýrie populačne najmenší, nesie najväčšie bremeno utečeneckej krízy. Počet sýrskych utečencov predstavuje viac ako štvrtinu celej libanonskej populácie. (Durdisová, 2014, s. 61) Bezpečnostná situácia v Libanone je poznačená jestvujúcimi konfliktami medzi jednotlivými politickými frakciami a skupinami. Libanonskí šiíti, ktorí sú chránení Hizballáhom, stále viac pociťujú existenčné ohrozenie zo strany sunnitov. Libanonské hranice prekračuje množstvo sýrskych utečencov i povstaleckých bojovníkov, ktorí sa následne stávajú terčom útokov sýrskej armády.

Jordánsko

Jordánsko (Jordánske hášimovské kráľovstvo), je konštitučnou monarchiou na čele s kráľom. Táto krajina ležiaca severozápadne od Saudskej Arábie, medzi Izraelom a Irakom, je zrejme po Libanone druhým najpostihnutejším štátom Blízkeho východu, pokiaľ ide o spoločensko-politické dopady sýrskeho konfliktu. Na druhej strane sa ukazuje, že Jordánsko

18 nie je vystavené až takým hrozbách politickej nestability ako Libanon, pretože z hľadiska etnicko-konfesionálneho zloženia je Jordánsko na rozdiel od Sýrie pomerne homogénnou krajinou. Napriek tomu zažíva ekonomické a politické pnutia v dôsledku veľkého prílivu utečencov zo Sýrie. Krajina prechádza postupnými reformami, pričom došlo k určitému zmierneniu protestných hnutí, aj v dôsledku obáv z možného nárastu nestability. Vojna v Sýrii je pre Jordánsko veľkým mementom. Napriek tomu existuje určitá politická polarizácia v otázkach Sýrie. Jordánci z východného brehu (Jordánu) sú oporou štátneho režimu, ovládajú vládnu byrokraciu a nie sú ochotní otvorene sa zapájať do vojny v Sýrii, a to napriek tlaku zo strany svojich spojencov v Perzskom zálive. Vážnym problémom Jordánska je pašovanie zbraní, vojenského materiálu a nelegálne presuny osôb cez jordánsko-sýrske hranice, čo zhoršuje bezpečnostné vyhliadky Jordánska. Jordánsko sa stalo tranzitnou krajinou na prechody najrôznejších islamistických skupín z celého blízkovýchodného regiónu do Sýrie. (Uhlířová, 2013, on-line) V krajine sa do značnej miery podarilo relatívne bezproblémovo vyriešiť otázku súžitia väčšinovej sunnitskej moslimskej spoločnosti s jordánskymi a palestínskymi kresťanmi. Ukazuje sa, že politická a hospodárska stabilita Jordánska je kľúčová pre blízkovýchodný mierový proces.

Izrael

Izrael považoval sýrsky režim za diktátorský a dlhoročne medzi krajinami panovali viac či menej napäté vzťahy, poznačené účasťou Sýrie na proti-izraelských koalíciách a priamou účasťou v niekoľkých ozbrojených konfliktov. Od šesťdňovej vojny bola otvorenou témou otázka Golanských výšin, strategického územia kontrolovaného Izraelom práve na úkor Sýrie. V súčasnosti sa Izrael obáva, že by prípadné Assadovo víťazstvo rozšírilo vplyv a silu Hizballáhu, ale Assadov pád by priblížil Al-Kajdu priamo k hraniciam Izraela. Izrael tradične vníma sýrsku občiansku vojnu s veľkými obavami. Otvorene sa nedrží žiadnej strany konfliktu. Izraelské vzdušné sily niekoľkokrát bombardovali ciele sýrskej armády a Hizballáhu a samotné IDF (Israeli Defense Forces) asistujú opozičným ozbrojeným skupinám operujúcim na Golanských výšinách. „Al Nusra patriaca pod sieť al-Kájda mohla podľa odborníkov taktiež profitovať z pomoci Tel Avivu a napriek jej zaradeniu do zoznamu teroristických sietí Izrael sa proti nej nijako vojensky neangažoval. Podľa Hizballáhu a sýrskej vlády tak židovský štát priamo napomáha teroristickým skupinám a stavia sa na ich stranu. Niektorí izraelskí predstavitelia ako diplomat Michael Oren otvorene priznali, že islamistické extrémistické sily v Sýrii sú pre Izrael akceptovanejšou alternatívou než

19 pokračovanie strategickej aliancie sýrskeho režimu s Hizballáhom a Iránom. Na druhej strane vojenskí dôstojníci preferujú stabilitu a sekulárny Assadov režim, ktorý v posledných desaťročiach udržoval na izraelských hraniciach relatívny mier.“ (Eštoková, 2015, s. 48) V sýrskej vojne Izrael vidí príležitosť oslabiť Irán a Hizballáh a posilniť spoluprácu pre Izrael s nekonfliktnou Saudskou Arábiou. Hlavným záujmom Izraela je, aby sa strategické zbrane nedostali do rúk Hizballáhu alebo islamských extrémistov. Izrael citlivo vníma hrozbu islamských extrémistických skupín, ktoré začínajú pôsobiť pozdĺž jeho hraníc (pásmo Gazy, Sinaj, Golanské výšiny). Najhorším možným scenárom pre izraelskú perspektívu je to, ak by vojna v Sýrii pokračovala a s ňou by porástla sila všetkých jej participantov.

Turecko

Sýrska zahraničná politika bola vždy typická svojou strategickou premenlivosťou. je možné tvrdiť, že najhoršie vzťahy mala Sýria s Tureckom. Turecko-sýrske vzťahy sú pomerne napäté už od vzniku Tureckej republiky. Medzi obidvoma štátmi panovalo napätie v mnohých sporných otázkach. Problematickými témami sa stali hranice, rieka Eufrat, terorizmus a takisto otázka Kurdov, resp. kurdského separatizmu. Po roku 2001 sa Turecko snažilo o zlepšenie vzťahov. „Turecko po roku 2002 investovalo ekonomicky a politicky do Sýrie viac než do akéhokoľvek svojho iného suseda.“ (Walker, 2012, s. 1). Ešte v roku 2009 prezident Turecka na štátnej návšteve Sýrie prehlásil: „Sýria je pre Turecko bránou na Blízky východ a zároveň pre Sýriu je Turecko oknom do Európy.“ (Walker, 2012, s. 1). Turecko ako členskú krajinu NATO susediacu so Sýriou nemožno vynechať z úvah o tom, kto bude zohrávať vedúcu úlohu pri zásahu v Sýrii. Pre Turecko znamená občianska vojna v Sýrii vážne ohrozenie jeho investícií. Dopad sýrskeho konfliktu na Turecko možno vidieť v základných oblastiach. Existujúce sunnitsko-alavitské napätie je zhoršené prítomnosťou viac ako milióna sýrskych utečencov, pričom pribúdajú početné bombové útoky v pohraničných mestách. Turecko je priamo vojensky zaangažované v Sýrii, keď odpovedá na cezhraničné ostreľovanie a podniká aj bombardovanie pozícií Islamského štátu. Turecko pociťuje silný tlak na infraštruktúru a ekonomiku vzhľadom na veľký počet sýrskych utečencov. Aj v Turecku sa kumuluje relatívne silné politické napätie vyplývajúce zo silnej podpory vlády pre sýrsku opozíciu. „Turecká verejnosť a vláda sa rozchádzajú v otázkach sýrskeho konfliktu. Zatiaľ čo Ankara patrí k najvýznamnejším oponentom Assadovho režimu, väčšina obyvateľstva sa stavia proti vládnemu zapojeniu do tejto vojny. Turecko otvorene podporuje sýrsku opozíciu, pričom rebelom dodáva zbrane a materiálnu podporu. Ankara sa obáva

20 preliatia sektárskeho násilia zo Sýrie na svoje územie, keďže Turecko je takisto domovom alavitskej (Assadovskej) menšiny. Niektorí z nich sú veľmi pro-Assadovskí a sympatie k jeho režimu verejne vyhlasujú na demonštráciách na juhu Turecka, kde sú najpočetnejšie zastúpení. Keďže väčšina tureckých alavitov uznáva nutnosť porážky sýrskeho režimu, obávajú sa o bezpečnosť svojho postavenia po jeho zvrhnutí. Medzi alavitmi panuje všadeprítomný strach, že militantní sunnitskí moslimovia, ktorí bojujú v Sýrii proti Assadovi, sa vrátia späť do Turecka, kde si na alavitoch vylejú svoju nenávisť a zlosť. Turecko sa preto snažilo sunitských utečencov umiestňovať do utečeneckých táborov čo najviac vzdialených od alavitských bášt. Fenomén sýrskeho utečenectva oživil takisto kurdské napätie v Turecku. Tisíce Kurdov totiž v novembri 2013 protestovali proti vládnym plánom na vybudovanie plota pozdĺž sýrskej hranice, ktorý by zastavil vytváranie prihraničných kurdských väzieb.“ (Durdisová, 2014, s. 70-71) Nemožno obísť skutočnosť, že alavitská komunita je najväčšou ne-sunnitskou menšinou v Turecku. Ich presných počet je predmetom viacerých odhadov, ktoré sa však značne líšia. Väčšinou sa tieto údaje pohybujú v rozpätí 6-17 miliónov ľudí. Táto komunita v Turecku je vystavovaná snahám o asimiláciu, respektíve sunnifikáciu. (Hale, 2009, s. 78) Turecko ako člen NATO disponuje najväčšími vojenskými kapacitami v regióne. Udalosti v Sýrii ho viedli politicky angažovať sa proti sýrskemu režimu a pridať sa na stranu západnej a saudskej koalície podporujúcu sýrsku opozíciu. Aj keď je v tomto smere súčasne v opozícii voči Teheránu, ich vzájomné vzťahy nie sú úplne nepriateľské práve vďaka spoločnej hrozbe kurdského separatizmu a rozsiahlej hospodárskej spolupráci.

Irak

Irak momentálne nie je schopný kontrolovať svoje hranice pred teroristami prichádzajúcimi zo Sýrie. Sýrska občianska vojna prerástla do podoby regionálnej vojny, čo výrazne destabilizuje situáciu. Predošlé aj aktuálne udalosti poukazujú na fakt, že Irak sa ocitol na hranici občianskej vojny. Iračania sú čím ďalej tým viac vystavovaní útokom násilných šiítskych a sunitských extrémistických skupín typu al-Kájda. (Cordesman, Khazai, 2014, on-line) Násilné formy sektárstva sa postupne prenášajú zo Sýrie aj na územie Iraku. Krajinou takmer každý deň otriasajú atentáty, ktoré vo väčšine prípadov sú namierené proti šiítskym mešitám. (Barochová, 2013, on-line)

Regionálne dimenzie konfliktu je potrebné vnímať takisto na pozadí regionálneho sektárstva. Zasahovanie Iránu a Hizballáhu do konfliktu v Sýrii zvýšilo sektársky charakter

21 vojny a stupeň násilia v nej. Okrem toho občianska vojna zvýšila sektárske napätie v celom regióne a účasť zahraničných džihádistov vo vojne. Úloha Iránu je v občianskej vojne dvojaká:

1. Irán sa navonok prezentuje ako nesektársky štát, ktorý so sunnitmi dokáže nažívať v pokoji, pričom neformálne podporuje šiítov v Sýrii i v celom regióne. 2. Irán na svojom území trénuje alavitských bojovníkov, ktorí bojujú na strane režimu. (Pierret, 2013, s. 2)

Cieľom iránskeho angažovania sa v otázkach Sýrie je zachovanie Assadovho režimu pri moci. V prípade zvrhnutia diktátorského režimu si chce Irán zachovať svoj vplyv v Sýrii, preto sa snaží ovplyvňovať priebeh konfliktu. Oproti Iránu libanonský Hizballáh ako politická frakcia zohráva aktívnejšiu úlohu v konflikte. Hizballáh poskytuje sýrskemu režimu bojovníkov. (Fulton, Holliday, Wyer, on-line) Pokiaľ by sa sýrsky režim zrútil, Hizballáh by stratil veľkú časť svojej politickej a vojenskej dominancie v susednom Libanone i v širšom regióne. Avšak ani Irán ani Hizballáh nemožno primárne považovať za jedinú hlavnú príčinu sektárskeho konfliktu. „Je iluzórne hľadať príčiny (a možné riešenia) sektárskej radikalizácie v Sýrii v stratégiách vonkajších činiteľov.“ (Pierret, 2013, s. 1) Sýrska spoločnosť bola zmietaná sektárskymi rozdielmi ešte pred vypuknutím občianskej vojny, na čo poukazujeme v nasledujúcej podkapitole.

2.4. Assadov režim – od boja proti povstalcom k občianskej vojne

Mimoriadne dôležitú úlohu v sýrskej občianskej vojne zohráva náboženská príslušnosť jednotlivých strán konfliktu, keďže Sýria je domovom mnohých islamských siekt – odnoží. Občianska vojna ich relatívne pokojné spolunažívanie definitívne pochovala. Od začiatku sýrskej občianskej vojny sa Bašár al-Assad snažil vykresliť svoj boj o prežitie ako úsilie potlačiť náboženské spory a sektárstvo. Na druhej strane sa ukazuje ako kľúčové, že tento spor je do značnej miery dôsledkom aplikácie vlastných náboženských zásad režimu a tzv. sektárskej politiky. Sektársky rozkol existoval dlho predtým, než strana Baas (francúzsky názov) sa dostala k moci. Predtým, než súčasný konflikt vyvolal masový exodus, asi 74% obyvateľov Sýrie sa hlásilo k sunnitským moslimom. Šiítske sekty, vrátane alavitov a izmaelitov tvorili 13%, rozličné kresťanské skupiny tvorili 10% a drúzi 3% obyvateľstva. Židovská komunita v Sýrii bola nepatrná, tvorená len niekoľkými desiatkami ľudí. Príslušníci strany Baas boli arabskí nacionalisti, ktorí inklinovali k sekulárnemu smeru. Súčasťou tejto

22 ideológie nazývanej aj pan-arabizmus je určitá forma arabského nacionalizmu. Cieľom strany Baas bolo dosiahnuť arabskú jednotu, čiže zjednotiť „arabský svet“. Pan-arabská idea v poňatí sýrskeho režimu mala sekulárnu identitu, kde každý občan bez ohľadu na náboženstvo mal formálne rovnaké postavenie. Touto ideou sekulárneho socialistického arabského sveta so Sýriou ako centrom hľadal sýrsky režim oporu a legitimitu svojej moci. Ako uvádza Benedikt Anderson (1991), sýrsky režim sa snažil vytvoriť akúsi imaginárnu arabskú komunitu so spoločnou identitou rovnosti a slobody, ktorá však nikdy reálne nevznikla. V rámci moslimských komunít sa pokusy o vyradenie náboženstva pri tvorbe štátu nestretli s pochopením.

Počas vlády strany Baas sa Sýria nikdy nestala sekulárnym štátom v pravom slova zmysle. Vláda bola skôr neutrálna a relatívne nezainteresovaná v náboženských otázkach. Hoci Sýria na rozdiel od väčšiny arabských krajín nemá nijaké oficiálne náboženstvo, prepracovaná ústava z roku 2012 hovorí, že prezident musí byť moslim a islamská jurisprudencia musí byť významným zdrojom legislatívy. Podobne ako u iných arabských režimov sa baasisti vyvíjali, propagovali a vtláčali svoju „pečať“ náboženstva, ktorá vyhovovala ich politickým potrebám. Na rozdiel od fanatickej wahabistickej odnože islamu koncentrovaného v Saudskej Arábii, sýrsky režim sa rozhodol pre oveľa homogénnejšiu verziu islamu, ktorý bol oveľa menej militantný. Kľúčové v tomto smere bolo, že to bol jeden z tých prejavov islamu, ktorý popieral (odmietal) existenciu sektárskeho rozdelenia. Jedným z problémov s ktorým museli baasisti zápasiť, bola dominantná pozícia členov menšinovej sekty alavitov, ktorá významne podporovala režim. Práve to z dlhodobého hľadiska predstavovalo treciu plochu, využiteľnú politickými oponentmi- napríklad sunnitská majorita, ktorá vnímala alavitov ako heretikov. Hafez al-Assad, prezident Sýrie v rokoch 1971-2000 a otec súčasného prezidenta Bašára al-Assada, reagoval na túto výzvu vo viacerým smeroch. Sunnitskú väčšinu sa pokúsil kontrolovať ich „rozdeľovaním“ do „prijateľných“ foriem islamu, ktorá by nepredstavovala žiadnu hrozbu pre jeho režim. Uvedomoval si, že v záujme stabilizácie krajiny bude nutné urobiť ústupky sunnitom. Radikálne svetské reformy sa snažil podriadiť strane Baas. S cieľom obmedziť vplyv duchovenstva v politickej sfére, sunnitským predstaviteľom dával väčšiu moc v sociálnej oblasti. V uvedenom kontexte namiesto budovania skutočne svetskej spoločnosti štát zostával sekulárnym iba na povrchu, ale nie v záležitostiach rodiny a osobného práva. Ďalšou črtou náboženskej stratégie Hafeza al-Assada bolo predefinovať alavitov na „pravých“ moslimov patriacich k hlavnému prúdu islamu. V tomto smere napríklad alaviti nemohli mať svoje náboženské súdy (aj keď boli

23 považovaní za šiítskych moslimov) a mali platiť pre nich rovnaké šaría pravidlá ako pre sunnitov. Toto úsilie o akúsi „normalizáciu“ alavitov nám umožňuje vysvetliť fakt, prečo v sýrskych školách sa nemohlo hovoriť o náboženskej rozmanitosti. Islam prezentovaný v ortodoxnej sunnitskej podobe neuznával islamské menšiny žijúce v Sýrii, resp. šiítsky islam ako taký. Prezentácia monolitického pohľadu na islam bola pre režim čoraz dôležitejšia. Odmietanie náboženských rozdielov, diskurz a diskusie o sektárstve bez ohľadu na ich obsah boli v médiách a verejnej sfére zakázané. Sektárstvo sa dokonca stalo pohodlným obvinením pre všetkých, ktorí sa stavali opozične voči režimu. Aj keď bola navonok sa režim snažil presadzovať obraz náboženskej harmónie, posty vo vláde sa rozdeľovali medzi jednotlivé sekty. Podobné nepísané pravidlá sa uplatňovali v armáde, pričom kľúčové zložky bezpečnostného aparátu zostali pevne v rukách alavitov. Z hľadiska bežného života obyvateľstva režim neriešil problém reálnej každodennej náboženskej segregácie v mestách a oblastiach, ktoré neoficiálne patrili k jednej či inej sekte. Toto do značnej miery vyhovovalo potrebám režimu, ktorý sa snažil ovládať náboženské skupiny a interakcie medzi nimi. Sýrsky režim nemal záujem na tom, aby prebiehali diskusie o rozdieloch medzi sektami. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že čím menej medzi jednotlivé sekty komunikovali, tým ťažšie sa budoval medzi nimi dialóg a len veľmi ťažko sa navzájom akceptovali ako rovnocenné skupiny. Občianska vojna tak zvýraznila a eskalovala problém sektárstva, ktorý je produktom sýrskej politiky niekoľkých desaťročí. Pod vládou Assadovcov sa Sýria nestala vzorom náboženskej harmónie, ale príkladom toho, ako snaha o obrusovanie radikálnych náboženských rozdielov môže viesť k občianskej vojne.

Podľa nášho názoru je v prípade Sýrie potrebné rozlišovať medzi delením obyvateľstva podľa náboženských (sektárskych) línií a etnizáciou politiky. V Sýrii sa stalo náboženstvo nástrojom na vytvorenie skupinových identít, „ktorá sa týka Arabov sunnitského alebo alavitského vyznania v Sýrii. Sunnitskí Kurdi ani sunnitskí Turkomani do nej nepatria, podobne ako Arabi, ktorí sú melkitskí kresťania či moslimovia izmailitského alebo šiitského smerovania... Etnizácia je prejav skupinovej politickej identity vo vzťahu ku konkrétnemu štátu.“ (Garassy, 2012, on-line) V tomto zmysle je v Sýrii jedným z vonkajších prejavov etnickej emancipácie práve permanentné napätie medzi náboženskými skupinami. Náboženská príslušnosť je vhodným nástrojom na etnizáciu politiky, pretože v Sýrii náboženstvo nemá ideologický, ale mocenský význam. Mocenské skupiny hľadajú svoju oporu v sektárskej príslušnosti. Základy sektárskeho rozdelenia Sýrie súvisia s miestnou politikou Francúzska po prvej svetovej vojne, ktoré dostalo od Spoločnosti národov mandát

24 spravovať sýrske územie. Na základe vtedajšej klasifikácie typu mandátnych území Sýria patrila so skupiny tých krajín, pri ktorých sa vo všeobecnosti očakávala pokojná a rýchla transformácia a následné udelení nezávislosti. „Medzivojnová pôsobnosť Francúzov v krajine však bola značne problematická. O tom svedčí aj skutočnosť, že v priebehu prvých šiestich rokov francúzskej správy v Sýrii sa na pozícii vysokého splnomocnenca pre sýrske záležitosti vystriedalo päť osôb. Francúzi si uvedomovali, že správu v krajine dokážu dlhodobo udržať iba za predpokladu, že sa im podarí oslabiť a zlomiť svojho najväčšieho súpera – silnejúci arabský nacionalizmus. Francúzi postupne prevzali kontrolu nad všetkými rysmi každodenného života bežných Sýrčanov... Francúzska politika takisto začala diferencovať náboženské skupiny a otvorene podporovať náboženské menšiny, hlavne menšiny kresťanské.“ (Skotáková, 2011, s. 15-16)

Politika sektárstva, osobitne na prípade alavitov, je závislá na mnohých faktoroch. Pochopenie dynamiky tvorby sektárskej identity a politiky v Sýrii v súčasnej dobe si vyžaduje poukázanie na tvorbu kolektívnej identity alavitov a ostatných siekt i náboženských skupín v Sýrii. Ukazuje sa, že problematika sektárskych identít v Sýrii je kľúčová vo vzťahu k pochopeniu súčasného diania. Každý človek – Sýrčan sa narodil, resp. je príslušníkom nejakej sekty a hoci je možné prejsť aj na inú vieru, tento jav je veľmi vzácny, pretože fenomén pôvodu má zásadný charakter pre Sýrčanov. Práve preto sektársky rámec výrazne rozdeľuje sýrsku spoločnosť. Tento fenomén avšak nie je iba o náboženstve. Problémom sú menšiny, ktoré sa definujú v súlade s náboženstvom. Striktné hranice medzi sektami v Sýrii je potrebné vnímať z aspektu viacerých etnických skupín, ktoré hovoria rovnakým jazykom a ani z pohľadu vonkajšieho vzhľadu sa nijako neodlišujú. (Worren, 2007, s. 6) Je to preto, že sekty si vybudovali nielen náboženskú, ale i kultúrnu a dokonca aj politickú identitu. Pri výskume otázok a politiky v Sýrii sa stretávame s množstvom problémov, ktoré je potrebné pomenovať. V Sýrii je sektárska problematika vnímaná silno politicky. Čiastočne to vyplýva z histórie, z udalostí v susedných krajinách v kontexte ich náboženských konfliktov a čiastočne to súvisí aj s rétorikou režimu. Základným odkazom režimu smerom k verejnosti a vzdelávaniu je to, že sýrske sekty sú určitou výhodou a obohatením kultúry krajiny. Všetci obyvatelia Sýrie sa podľa režimu mali považovať v prvom rade za Sýrčanov a Arabov, pričom sektárske identity v tomto zmysle mali byť vnímané ako sekundárne. Sektárske identity boli akceptovateľné len v ich náboženskom a kultúrnom rozmere, ak sa však chceli presadiť v politickej oblasti, dostávali sa do konfliktu s jedinou dovolenou politickou identitou – sýrskou a arabskou.

Signifikantnou črtou sýrskej spoločnosti je to, že na oficiálnej úrovni sa táto téma tabuizovala. (Worren, 2007, s. 8) Trend neochoty viesť otvorenú celospoločenskú diskusiu o sektárstve v Sýrii bol umocnený aj konfliktami v širšom regióne. Viaceré vnútorné konflikty a pnutia v Sýrii boli zo strany režimu zdôvodňované vonkajšími činiteľmi. Napríklad počas povstania Moslimského bratstva pred viac ako 35 rokmi režim vyhlasoval, že povstalci sú financovaní z Izraela, aby odtrhli časť Sýrie (van Dam, 1996).

Richard Antoun (1991, s. 10-13) sa zmieňuje o dvoch spôsoboch, ako je možné pochopiť (resp. uchopiť) sektársku politiku v Sýrii. Prvý prístup sa zameriava na mozaiku národov a národností, ktoré sú rozdelené medzi náboženstvá, sekty, etnicitu, kmene, klany a regióny, ktoré nám pomôžu vysvetliť historicky rozdielne cesty v kultúre vedúce k stretom. Druhý prístup je triedne založený a umožňuje nám chápať konflikty v Sýrii ako sociálne strety medzi rôznymi triedami a vrstvami, či už medzi roľníkmi a majiteľmi pôdy alebo strednou vrstvou a veľkoobchodníkmi, resp. veľkopodnikateľmi. Obidva prístupy majú svoju relevanciu, pretože v mnohých súvislostiach spolupôsobili. Keď triedne rozdiely nasledovali etnické či sektárske linky, ľahko mohli byť využiteľné na mobilizáciu más alebo aj ako obviňovanie z preferenčného, resp. diskriminačného zaobchádzania. Z tohto dôvodu v prípade Sýrie vzostup alavitov a ich zdanlivá kontrola moci v krajine sa dá vysvetliť aj inými faktormi, ako je sektárska záštita a ich lojalita k režimu. Sektárska kategorizácia Sýrie je základným elementom konštrukcie delenia na „my“ a „oni“. Popieranie sektárskych pnutí v oficiálnych (úradných) diskurzoch viedlo v konečnom dôsledku len k posilneniu predstavy o tom, že sekta je mocenským fenoménom. V Sýrii sme boli svedkami pokusov zastierať rozdiely medzi islamskými sektami v prostredníctvom hlásaného ideálu, že všetci veriaci sú bratia a že neexistujú žiadne veľké rozdiely medzi podobami islamu. Na druhej strane tí, ktorí upozorňovali na rozdiely, boli obviňovaní zo snáh z rozdelenia obyvateľstva a vyvolávania chaosu. Oficiálna sýrska vládna politika sa snažila hegemonistickými zásahmi prekryť akýkoľvek sektársky diskurz, a to aj za cenu použitia sily. (Worren, 2007, s. 52) V navonok sekulárnej Sýrii sa náboženská príslušnosť stala nástrojom na budovanie mocenského postavenia politických elít.

Podstata sektárskej povahy režimu spočíva podľa nášho názoru v tom, že jednotlivé ústavné orgány, kde sú rovnomerne zastúpení nominanti všetkých zložiek spoločnosti, nemajú skutočnú politickú moc. Preto je potrebné vychádzať z toho, kde sa koncentrujú a tvoria zásadné politické a personálne rozhodnutia v Sýrii v rámci režimu Bašára al-Assada. Dôležitú

úlohu v rámci sektárskej politiky zohrávajú rodinné väzby, priateľsko-kolegiálne konexie s vodcom, príslušnosť k štátostrane (Baas) a etnická príslušnosť (napr. ku kmeňu vodcu, resp. k alavitom).

Na tomto mieste sa pokúsime poukázať na sektárske základy občianskej vojny v Sýrii. Bašár al-Assad zdedil po svojom otcovi relatívne stabilný systém vlády založený na široko koncipovanom alavitskom bezpečnostnom establishmente, vybudovaných elitách a aparáte inteligencie, vojenských jednotkách chrániacich režim, pričom štátostranu Baas ovládali ľudia lojálni Assadovi. Jadrom režimu bol tzv. vnútorný okruh riadenia. Ten je v Sýrii oveľa dôležitejší ako samotná vláda či vedenie strany Baas. Vnútorný okruh riadenia je založený na etnickej povahe režimu, pričom ústavné orgány (parlament, vláda) alebo ideologické orgány (strana Baas), nezohrávajú v Sýrii kľúčovú úlohu. „Mocenské inštitúcie režimu nie sú hierarchicky organizované, ale sú priamo, často aj neformálne, podriadené vodcovi. Medzi najvplyvnejšie osobnosti sýrskeho režimu tradične patria šéfovia bezpečnostných služieb, elitných vojenských zložiek a čiastočne strany Baas. Tieto osoby medzi jednotlivými postami rôzne migrujú, aby si nemohli vybudovať mocenskú základňu konkurujúcu vodcovi a aby sa medzi sebou vzájomne vyvažovali.“ (Garassy, 2012, on-line) Vodcom režimu a najvyšším vládcom je prezident, ktorý je v režime vždy alavita. V doterajších dejinách Sýrie to boli dvaja – spomínaný Háfez al-Assad a v súčasnosti jeho syn Bašár al-Assad (od roku 2000). Režim pozná aj funkciu viacerých viceprezidentov, ich mocenské postavenie je však obmedzené, keďže majú len formálne navonok vyvažovať silové zložky, štátostranu a štátnu byrokraciu. „Funkcia viceprezidenta je tradične sunnitskou fasádou, náznakom symbolického „vyváženia“ alavitského prezidenta. Preto ju tradične zastávajú sunniti - viceprezidentom pre zahraničie a politiku boli bývalí dlhoroční ministri zahraničia Abd al-Halím Chaddám (1984- 2006) a Farúk al-Šará (od roku 2006), zatiaľ čo viceprezidentom pre vnútro a stranu bol stranícky boss Zuhajr Mušáriqa (1984-2006) a sestra bývalého vodcu sýrskeho Moslimského bratstva z prominentnej damašskej rodiny, Nadžáh al-Attár (po roku 2006). Z nich len Chaddám, ktorého manželka patrí k alavitom, patril do vnútorného kruhu režimu.“ (Garassy, 2012, on-line) Medzi viceprezidentmi nájdeme aj alavitov, a to vo funkciách zameraných na bezpečnosť. Na čele strany Baas (Socialistická strana arabskej obrody) stojí najmocnejší muž krajiny – alavita – vodca - Bašár al-Assad. Jeho zástupcom bol tradične predstaviteľ sunnitov. Rovnako predseda vlády pochádzal zo sunnitskej komunity, podobne ako ministri zahraničia a obrany, ktorí mali blízko k vodcovi, ale boli príslušníci ne-alavitských menšín. Pre silové zložky sýrskeho režimu je charakteristické, že ak je náčelníkom niekto z väčšinovej sunnitskej

27 skupiny, jeho zástupcami boli alaviti. Na podobnom princípe boli budované aj spravodajské služby. Najvýznamnejšie ozbrojené zložky režimu vedú zásadne alaviti. Ide napríklad o štvrtú ozbrojenú divíziu, republikánsku gardu, špeciálne jednotky, bojové roty, prezidentskú bezpečnosť a pod.

Základným faktorom sýrskej politiky bola skutočnosť, že akákoľvek výzva vychádzajúca od sunnitskej väčšiny mala mať svoju odpoveď od alavitov. Týmto mechanizmom režim smeroval k sekularizmu. V tomto zmysle Assadov režim dôsledne dbal, aby v krajine nedochádzalo k žiadnej náboženskej radikalizácii. Alavitské zriadenie si dobre uvedomovalo, že akékoľvek náboženské tenzie by sa mohli obrátiť proti tejto komunite, keďže mnoho sunnitov a šiítov nepovažuje alavizmus za skutočnú formu islamu. Sýrska arabská republika teda formálne aj reálne garantovala plnú náboženskú slobodu a činnosť všetkých cirkví. Vzájomná náboženská tolerancia obyvateľov bola na pomerne vysokej úrovni. Assadov režim, ktorý na politickej úrovni bol označovaný za autoritatívny, v náboženských otázkach namiesto represií zvolil inú stratégiu. Obyvateľom bola umožnená sloboda vyznania, zároveň však bola často zdôrazňovaná skutočnosť, kam by náboženský radikalizmus mohol dospieť. Režim v tomto smere často pripomínal občiansku vojnu v Libanone a Iraku. (Vrba, 2007, s. 34-35)

Keď Bašár al-Assad prevzal v roku 2000 moc, vyhliadky na občiansku vojnu v Sýrii podľa sektárskych línií sa zdali byť nereálne. V skutočnosti nový prezident bol zdanlivo otvorený k politickým a ekonomickým reformám, čo sa ukazovalo byť predzvesťou postupnej modernizácie a liberalizácie štátu. V konečnom dôsledku sa ukázalo, že Bašár al-Assad sa silno držal politickej moci pomocou represívneho systému nastaveného jeho otcom. Assadov režim tvrdo zasiahol proti pokojným väčšinou sunnitským demonštrantom protestujúcich voči represáliám režimu, čím sa mu podarilo postaviť proti sebe menšinu alavitov a prevažujúcich sunnitov. Alaviti väčšinovo ovládali vojenské a policajné zložky, spravodajské služby slúžiace režimu. Sýria zo 70. a 80. rokov 20. storočia mala podobné skúsenosti so zásahmi proti Moslimskému bratstvu, v tomto prípade však Bašár al-Assad tvrdo zasiahol proti protestom, ktoré predstavovali oveľa menšiu hrozbu pre režim ako v čase jeho otca. Vo svojich počiatočných fázach povstanie proti režimu nemalo prirodzený sektársky charakter. Bolo zamerané na masívnu korupciu režimu, represie, zlé ekonomické a hospodárske smerovanie krajiny a podobne. V skutočnosti demonštranti odmietli „sektárske označenie“ a vystupovali s heslami ako: „Žiadni sunniti, alaviti, Kurdi a Arabi, všetci chceme slobodu.“ (International Crisis Group, 6/2011, s. 8) Tieto nenásilné protesty však postupne viedli

28 k občianskej vojne, pričom konflikt stále viac získaval sektársky nádych s dominantnou sunnitskou opozíciou, ktorá dlhodobo čelila režimu. Prívrženci režimu vnímali povstalcov predovšetkým ako zahraničných sunitských islamských fanatikov usilujúcich presadiť právo šaría a destabilizovať náboženský pluralizmus. Na druhej strane časť opozície spájala zločiny režimu s alavitskou komunitou. Uvedeným spôsobom sa dynamizovala polarizácia, v rámci ktorej sa sunniti a alaviti vzájomne obviňovali. Do tohto bludného kruhu sa postupne zapojila značná časť obyvateľstva. OSN v tejto súvislosti konštatovala, že tak režim ako aj opozícia nesú zodpovednosť za násilné činy vykonané na základe náboženskej príslušnosti. Proces, ktorým Sýria vstúpila do občianskej vojny je mimoriadne zložitý. V tejto súvislosti sa najčastejšie spomína úzke prepojenie dvoch fenoménov:

1. Reakcia na protesty, čo vyústilo do eskalácie a použitia násilia. 2. Zámerná sofistikovaná manipulácia sektárskych pnutí v Sýrii.

Podrobný popis militarizácie konfliktu nie je prioritou tejto práce. V tejto súvislosti je však potrebné zmieniť sa o tom, že režim nasadzoval stále väčšie vojenské sily na potlačenie spočiatku pokojného povstania, pričom následne opozícia vojensky mobilizovala. Zbehovia zo sýrskej armády pomohli vybudovať ozbrojené opozičné sunnitské hnutie. Aj Turecko i ďalšie krajiny, vrátane európskych, ochotne poskytli opozičným silám vybavenie a zbrane. Občianska neposlušnosť voči Assadovmu režimu neodvratne prerástla do ozbrojeného odporu s nasadením ťažkých zbraní a desiatkami tisíc obetí najmä z radu civilistov. Assad sa snažil zabezpečiť prežitie svojho režimu aj tým, že podnecoval strach a obavy v jeho vlastnej alavitskej komunite. Jeden z reportov International Crisis Group (ICG) to v novembri 2011 zachytil nasledovne: „Režim si v skutočnosti vzal alavitov za menšinových rukojemníkov, pričom ich osud spájal so svojím vlastným prežitím... Urobil tak zámerne a cynicky. Sektárske incidenty v konfesne zmiešaných oblastiach využíval ako prostriedok na to, aby vniesol medzi alavitov hlboké pocity neistoty. Režim šíril strach, úrady distribuovali zbrane a vrecia piesku na stavbu opevnení alavitov vo vidieckych oblastiach ešte predtým, než objektívne existovala reálna hrozba.“ (ICG, 11/2011, s. 2) V neskorších správach ICG (apríl 2012) sa uvádzajú ďalšie podrobnosti o formách protipovstaleckej propagandy, ktorou sa režim snažil držať alavitov v stave bezpodmienečnej lojality. Bezpečnostné služby podsúvali príbehy i videá o násilnostiach povstalcov a systematicky opisovali protestujúcich ako salafistických extrémistov zakladajúcich islamský kalifát v regiónoch Sýrie, ktoré majú pod svojou kontrolou. (ICG 4/2012, s. 4) Alaviti znepokojení správami o brutalite sunnitov po celej krajine sa v predstihu začali vyzbrojovať. (ICG 4/2012, s. 24) I keď časť alavitov zaujala

29 ambivalentný postoj v otázke zaujatia postoja, väčšina z nich bola pripravená brániť Assada, pretože v režime videli najväčšiu šancu na svoje prežitie. Na viacerých miestach sa vyskytli nápisy: „Boh, Sýria, Bašár a nič iné“ či „ak nie Assad, spálime túto krajinu“. (ICG 4/2012, s. 4) Assadov režim prehlboval represívne opatrenia a podnecoval radikalizáciu alavitov, ovládajúcich elitné bezpečnostné zložky krajiny. Prevažná časť sýrskej armády, ktorú so značnej miery tvorili sunniti, bola držaná na bočných líniách, prípadne bola odsunutá na statické kontrolné body. Vojenskí dezertéri boli takmer výhradne tvorení sunnitskými dôstojníkmi a vojakmi, ktorí hromadne opúšťali konvenčné jednotky. Alarmujúcim príkladom sektárskej stratégie na prežitie režimu bol vzostup ozbrojených a režimu oddaných milícií sabiha, tvorených alavitmi. Už na začiatku povstania režim využíval milície sabiha ako civilné jednotky snažiace sa násilne potlačiť protivládne aktivity. Ich činnosť sa postupne rozširovala, neskôr začali postupovať autonómne, pričom intenzitu svojich útokov zvyšovali. Počet členov sa postupne zvyšoval. V tejto súvislosti sa objavil názor, že medzi sabihou a režimom bola uzavretá akási zmluva, v rámci ktorej sabiha má voľné pole pôsobnosti pri bránení protivládnym demonštráciám. (Moussaoui, 2012, on-line) V praxi to znamenalo, že sabiha sa stali zodpovedné za mnohé masakry páchané na sunnitskej väčšine, napríklad v dedinách Houla a Daraya, kde zabili stovky civilistov. Stali sa tak najmocnejším symbolom režimu, ktorý permanentne využíval sektárske napätie a dopúšťal sa sektárskeho násilia. Vzhľadom na stupňujúcu sa násilnú kampaň zo strany sabiha a ďalších bezpečnostných zložiek sa postupne radikalizovala opozícia. Tým sa opätovne zvyšovalo riziko pomsty a reciprocity násilia, čo na druhej strane niektorých alavitov motivovalo ešte tvrdšie brániť Assada. Radikalizáciu opozície správa ICG z novembra 2011 zachytila slovami: „Časom sa alavitská úloha v potláčaní protestov, šírení propagandy, angažovaní sa v prorežimných demonštráciách viedla k zvýšeniu proti alavitských nálad... Spočiatku v latentnej podobe, neskôr to už bola nebezpečná realita. S eskaláciou represií veľa Sýrčanov sa posunulo od obviňovania niektorých prvkov režimu k obviňovaniu režimu ako takého, prípadne k obviňovaniu alavitskej komunity ako celku.“ (ICG, 11/2011, s. 2) V auguste 2012 ICG poznamenala, že flagrantná nenávisť voči alavitom sa stala samozrejmosťou, pričom sunniti čoraz častejšie využívali rétoriku zameranú na alavitské barbarstvo a ich „inakosť“ v spoločnosti. V tom čase vzrástlo prenasledovanie alavitov, aj keď masaker otvorený masaker sa pravdepodobne nevyskytol. (ICG, 8/2012, s. 17 a 28). Alaviti sa snažili narúšať protesty proti režimu a obviňovali sunnitov, že na demonštráciách skandujú heslá o zabíjaní alavitov. Jeden zo sloganov sunnitov bol príznačný: „Alaviti do rakiev a kresťania do Bejrútu!“ (Sands, 2012, on-line) Assadov režim sa rozhodol pre vojenskú reakciu a rôznymi

30 stratégiami manipulácie sektárskeho napätia si zabezpečoval lojalitu alavitov, čím podporovali u nepriateľov režimu presvedčenie sektárskeho nepriateľstva, ktorému sa hlavný prúd opozície snažil vyhnúť. Tento trend ešte viac previazal alavitskú komunitu s režimom,.

Ďalším faktorom, ktorý výrazne prispel k nárastu sektárskeho nepriateľstva, boli externé vplyvy. Režim dostával stálu podporu, vrátane priamej materiálnej a personálnej pomoci z Iránu, od Hizballáhu a od irackých šiítov. Skutočnosť, že regionálni stúpenci Assadovho režimu boli šiíti, posilnilo opozíciu v ich presvedčení bojovať proti alavitskému režimu. Rebeli (povstalci) dostávali zbrane a výcvik z Turecka a sunitských krajín Perzského zálivu. Záujmom Saudskej Arábie, Kataru a Kuvajtu bolo poraziť Irán a Hizballáh v Sýrii, pričom politické procesy takisto vnímali sektárskou optikou. Regionálna dimenzia konfliktu je relevantná z hľadiska vplyvu na postoje sýrsky sunnitov smerom k menšej a rozptýlenej šiítskej komunite. Ešte pred vypuknutím povstania protišiítske nálady v Sýrii rástli v dôsledku eskalácie sunnitsko – šiítskeho napätia v celom regióne a nárastom šiítskeho islamu v Sýrii. Všestranná podpora šiítov v Assadovom režime zo strany Iránu a Hizballáhu viedla k posilneniu nepriateľských nálad v sunnitskej komunite. (ICG, 8/2012, s. 30) Tento trend sa prejavil nielen v rétorike opozície, ale aj v tom, že rebeli úmyselne podpaľovali šiítske mešity. (Human Rights Watch, 2013, on-line) Od roku 2013 západní pozorovatelia aj sýrska šiítska menšina boli znepokojení skutočnosťou, že popri opozícii stále väčšiu úlohu zohrávali saláfisti – džihádisti. Táto odnož opozície patrila k menšine tých, čo bojujú proti assadovskému režimu, ich moc a vplyv neustále rastie. Niektoré prvky sektárstva získali podobu náboženského extrémizmu. V priebehu občianskej vojny džihádistické skupiny boli označené viacerými pozorovateľmi ako najefektívnejšie a najkompaktnejšie bojaschopné proti assadovské sily. Sú financované súkromnými zdrojmi z krajín Perzského zálivu, pričom veľa ich členov má bojovú skúsenosť zo zahraničia na rozdiel od pomerne neskúsených oddielov Sýrskej slobodnej armády. (ICG, 10/2012, s. 5) Džihádisti pomáhali sýrskym civilistom vo vojne postihnutých oblastiach, pričom sami seba prezentovali ako menej skorumpovanú opozičnú skupinu. Pod vplyvom vývoja a v snahe dosiahnuť svoje ciele tak mali nedžihádistickí povstalci oveľa väčšiu tendenciu spolupracovať s extrémistami. Taktické úspechy (napr. letecká základňa Taftanáz a vojenská základňa Sheik Suleiman). zvyšovali prestíž džihádistických skupín v rámci opozície a umožnili im získať prístup k zbraniam a ďalšiemu vojenskému vybaveniu patriacemu režimu. Týmto spôsobom sa zvyšovala vojenská výhoda voči miernejším opozičným skupinám a zároveň sa rozširovala ich podpora v rámci populácie snažiacej sa brániť útokom režimu. Vzostup extrémistických skupín

31 výraznejšie zaznamenaný v druhej polovici roka 2012 mal pre vývin konfliktu dva mimoriadne negatívne dôsledky.

1. Boj saláfistov – džihádistov je založený na myšlienke ozbrojeného boja vychádzajúceho z fundamentálnej ideologickej úrovne založenej na princípoch násilia a terorizmu. 2. Saláfisti sa stavajú nepriateľsky k náboženskému pluralizmu, osobitne k menšinovým skupinám v rámci islamu. Saláfisti sú zosobnením „extrémneho nepriateľstva k pre nich heretickým sektám, vrátane k islamským šiítom a najmä k alavitskej sekte Bašára al-Assada.“ (O´Bagy, 2012, s. 17) Uvedená tendencia má potenciál ponoriť Sýriu do ešte väčšieho sektárskeho násilia a z hľadiska budúcnosti vyvoláva oprávnené obavy o osud alavitov v po-assadovskej Sýrii.

V rámci džihádistických skupín sa v Sýrii objavila pobočka al-Kajdy v Iraku pod názvom Jabhat al-Nusra (tzv. al-Nusra front). USA ju definovali ako teroristickú skupinu. Táto skupina sa postupne stávala jednou z najúčinnejších bojových skupín v Sýrii. Ich snahou bolo získavať si podporovateľov aj zo strany bežných civilistov. Nusra front sa usiluje o zriadenie islamského kalifátu na územiach Iraku a Levantu. Jeho sektárska rétorika môže mať katastrofálne následky pre šiítov aj alavitov. Jabhat al-Nusrat sa definuje ako sunnitská komunita brániaca sa proti alavitským nepriateľom ako šiítskym agentom, ktorí zradili ortodoxný islam. (ICG, 10/2012, s. 11) Salafistické vízie ďalšieho osudu Sýrie prvýkrát komplexnejšie pomenovali opozičné frakcie v Sýrii, ktoré vytvorili doposiaľ najväčší islamský front – Sýrsky islamský front (SIF). SIF ako najširšia aliancia opozičných bojovníkov v Sýrii bol založený v decembri 2012. Pozostáva z jedenástich islamských skupín, v ktorom jednu z kľúčových úloh zohráva Kata'ib Ahrar al-Sham, jeden z najprominentnejších osobnosti Nusra frontu. SIF predstavuje prvé vážne zjednotenie rozdrobených opozičných síl v Sýrii. „Táto nezávislá politická, vojenská a sociálna formácia chce kompletne zosadiť Assadov režim a vybudovať islamský štát, ktorého jediným vládcom bude všemohúci boh,“ uviedol Ahmad Ajsá, ktorý vedie skupinu Sukúr aš-Šám. (The Charter of the Syrian Islamic Front, on-line) Základný dokument (charta) SIF je zaujímavý aj tým, že poskytuje ich pohľad na menšiny s ohľadom na „nemoslimov“. V ňom sa uvádza, že rozdiely nemôžu byť dôvodom na konanie bezprávia proti nikomu, avšak sunnistký islam je tu uvedený ako princíp a jediný zdroj legislatívy. Ten istý dokument explicitne odmieta výzvu k integrácii a miešanie náboženstiev či siekt. (The Charter of the Syrian Islamic Front, online) Aj keď je v danom oficiálnom vyhlásení zdôraznená tolerancia a určitá umiernenosť

SIF, jeho význam poukazuje na to, že v po-assadovskej Sýrii by ne-suniti boli tolerovaní iba ako občania druhej kategórie. Vzhľadom na uvedené faktory možno konštatovať, že vzostup salafistických skupín (Nusra front, SIF) zvýrazní sektársky charakter Sýrie a jej občianskej vojny aj po prípadnom zosadení Assada. Ukazuje sa, že tieto skupiny bojujú nielen proti režimu, ale aj po jeho páde by pokračovali v budovaní Islamského štátu. Na druhej strane proces tvorby Islamského štátu vysoko motivuje alavitov bojovať za Assada, keďže to vnímajú ako otázku svojho prežitia. Z pohľadu Assadovej úspešnej manipulácie Sýrie v náboženských otázkach (tzv. sektárska politika), salafistické skupiny priniesli nový nebezpečný prvok do sektárskej vojny. Uvedené nás vedie ku konštatovaniu, že tak Assadov režim ako aj salafisti majú veľký záujem na tom, aby občianska vojna v Sýrii si zachovala svoj sektársky charakter. Tendencie posledného vývinu v Sýrii naznačujú, že alavitská pozícia je čím ďalej tým viac zneisťovaná. Na sektárskych princípoch sa realizujú odplaty, vraždy, presídľovanie a masová diskriminácia. (ICG, 8/2012, s. 29) Rozptýlená šiítska populácia v Sýrii sa dostáva do čoraz väčšieho ohrozenia.

Aktuálne sa ukazuje, že najväčším problémom v rámci občianskej vojny v Sýrii i celého arabského sveta je Islamský štát. Ide o teroristickú organizáciu hlásiacu sa k sunnitskému islamu. Islamský štát v súčasnej dobe operuje na územiach Sýrie a Iraku. Bojovníci Islamského štátu sa vyznačujú pomerne brutálnymi praktikami. Obeťami stúpencov Islamského štátu sú nielen „inoverci“ – kresťania a šiíti, ale aj sunniti, ktorí odmietajú ich víziu videnia a ovládnutia sveta.

Kým alaviti a šiíti sú považovaní za obete boja proti Assadovmu režimu, veľké obavy z vyhliadok islamskej vlády vznikajú aj u kresťanskej populácie, voči ktorej sa stupňuje násilie. Množstvo incidentov voči kresťanom vzbudzuje obavy z etnických čistiek po prípadnom páde režimu. Kresťanská populácia Sýrie preto začala utekať pred pôsobením extrémistických skupín. (Gusten, 2013, on-line) Kresťania v presvedčení, že po-assadovská Sýria bude charakteristická bezprávím a snahou o odplatu za podporu režimu, masovo opúšťali nimi obývané územia, ktoré sa následne dostali pod kontrolu islamských povstalcov. (Gusten, 2013, on-line)

V podobnej situácii v rámci sýrskej občianskej vojny sa ocitli Kurdi a drúzi, ktorí sú rovnako zraniteľní voči sektárskemu násiliu ako alaviti, šiíti a kresťania. Sýrski Kurdi a drúzi sú z geografického a vojenského hľadiska viac kompaktnejší na rozdiel od šiítov a kresťanských spoločenstiev. Hoci sa snažili vyhnúť sa do zapojenia k jednotlivým stranám

33 konfliktu, z hľadiska cieľov Islamského štátu zostávajú rovnako ohrození ako iné islamské menšiny. Sunnitskí moslimovia musia hľadať iné vízie ako tie, ktoré predstavujú rôzne formy podpory sektárskych programov. Napriek obavám o osud menšín po prípadnom zvrhnutí režimu iné hlavné prúdy opozičných skupín zdôrazňovali svoje záväzky k tolerancii a pluralizmu. Opozičný prúd bol silne ovplyvnený Moslimským bratstvom, ktorý so skúsenosťou so sektárskym násilím zo 70. a 80. rokov 20. storočia, bol schopný otvorene formulovať pluralitný program. Tento rétorický záväzok k tolerancii, hoci ponúkal určitú alternatívu, nemohol eliminovať sektárstvo ako také, pričom menšiny naďalej stáli za režimom. Kľúčovou otázkou opozície bolo riešenie otázky, ako Sýria dokáže presvedčivo zaručiť práva menšín. Jednu z prvých vízií koexistencie minorít v Sýrii predstavil v rámci opozičného tábora predstavil vodca exilovej Sýrskej národnej rady Burhan Ghaolioun 24. februára 2012 v Tunise. V tejto súvislosti uviedol: „Všetkým mojim blízkym bratom a sestrám v Sýrii hovorím: Sýria je náš cieľ. So všetkou úprimnosťou a otvorenosťou hovorím pred vami teraz ako sýrsky občan, ktorý sa narodil ako moslim, hovorím aj k mojim krajanom alavitom, ktorí sú plní obáv: Ste moji bratia a sestry a vašu jedinečnú úlohu pri budovaní novej Sýrie nemôže vykonať nikto iný, pretože aj vy ste sa zúčastnili historického boja za Sýriu. Nikto nemá právo vás brať na zodpovednosť za zločiny páchané assadovským režimom. Nemôžete niesť zodpovednosť za činy skorumpovaných diktátorov. Všetkým Sýrčanom hovorím: Sýrska národná rada nebude akceptovať akúkoľvek formu politickej izolácie ani akúkoľvek formu diskriminácie na etnického pôvodu, náboženstva alebo pohlavia...“ (The Friends of Syria Meeting: Speech of Dr. Burhan Ghalioun, 2012, on-line)

Podrobnejšej analýze opozičných síl voči Assadovmu režimu, tých umiernených i extrémistických, je venovaná osobitná stať diplomovej práce. Z pohľadu možných dopadov sektárskej politiky v Sýrii je dôležité, že časť opozície sa zreteľne prihlásila k záväzku rešpektovať pluralitný náboženský princíp, v rámci ktorého môže dôjsť k zásadným zmenám nazerania na sektársku problematiku.

Tzv. Arabská jar z roku 2011, ktorá poznačila mapu Blízkeho východu sa nemohla nedotknúť aj Sýrie. Postupné demonštrácie vyzývajúce k reformám prerástli do násilnej formy, ktorá už niekoľko rokov má podobu občianskej vojny. Desaťtisíce obetí i utečencov a hlboko rozdelená sýrska spoločnosť – to sú len niektoré dôsledky tejto občianskej vojny. Viac ako tri desaťročia vládnuci režim strany Baas reprezentovaný súčasným prezidentom Bašárom al-Assadom čelí roztrieštenej sýrskej opozícii, ktorá nie je schopná zvrhnúť represívny štátny aparát. K slovu sa dostávajú zahraniční bojovníci a radikálni islamisti

(Islamský štát), ktorých pôsobenie ďalej polarizuje už i tak národnostne a nábožensky nehomogénnu krajinu. Aj napriek sekulárnemu prejavu vládnucej strany Baas náboženská príslušnosť je symbolom skupinovej identity a určujúcim faktorom politiky. Dynastia Assadov je jednou z najväčších a najvplyvnejších náboženských sýrskych menšín. Ide o alavitov, ktorí tvoria približne 12% sýrskej populácie hlásiacej sa k šiítskej vetve islamu. Vládnuca strana Baas vytvorila z tejto náboženskej menšiny oporu svojej vlády a príslušníci tejto sekty dlhý čas tvorili elitné bezpečnostné zložky. (Sharp, Blanchard, 2012, s. 1). Medzi ďalšie sýrske náboženské skupiny patria kresťania, jezídovia, izmaeliti, drúzi a dominantní sunnitskí moslimovia. Náboženské rozdelenie zohráva dôležitejšiu úlohu ako rozdelenie Sýrie po etnickej línii, kde Arabi tvoria asi 90 % obyvateľov, zvyšok je tvorený Kurdmi, či Arménmi. (Ponížilová, 2012, s. 111 – 112).

„Bez akýchkoľvek pochybností získal konflikt v Sýrii sektársku dimenziu. Sunnitskí moslimovia tvoriaci väčšinu Sýrčanov stoja na čele opozície proti režimu vedenému alavitmi. Sýrski kresťania a príslušníci ďalších menšín (i etnických) sa potom pohybujú v paralelnom strachu z násilnej zmeny režimu a súčasne z prípadnej odplaty zo strany Assadovho režimu. Nazeranie na konflikt optikou stretu šiítov so sunnitmi je dlhodobo prítomné v rámci celého regiónu, hlavne v Turecku a v Iraku.“ (Murad, 2013, s. 74-75) Následky zvrhnutia sa sýrskeho povstania do občianskej vojny je silno cítiť naprieč celým regiónom, kde má Sýria centrálnu polohu a nespornú geostrategickú dôležitosť. Neustále stúpajúci počet Sýrčanov utekajúcich pred násilím vytvára enormný tlak na susedné krajiny, najmä na Libanon, Turecko, Jordánsko a Irak, čo vyvoláva ďalšie napätia s miestnym obyvateľstvom. Dôsledky utečeneckej krízy v súvislosti so sýrskou občianskou vojnou naplno pociťuje aj Európska únia. Sektárske spory a boje sa začali destabilizačne dotýkať aj Libanonu a Iraku ako krajín, ktoré už majú negatívne skúsenosti s občianskou vojnou. Obidve krajiny sa takisto zapojili do sýrskeho konfliktu s vládou a opozíciou, podporou jednej či druhej strany tak rétoricky, ako aj finančne či vlastnými bojovníkmi. Vo všeobecnosti z hľadiska regionálnych pozícií aj tri oficiálne nearabské štáty – Irán, Turecko a Izrael boli silno poznačené ozvenami arabskej jari a najmä krízou v Sýrii, čo malo za následok zhoršenie vzťahov medzi nimi. Irán označil sýrske povstanie ako riadené zo západu a zároveň džihádistami. Sýrska občianska vojna takisto obmedzila spojenectvo medzi Iránom a palestínskym Hamasom. (Assenburg, 2013b, s. 2-3) Súčasný konflikt v Sýrii prešiel od boja proti povstalcom do fázy otvorenej občianskej vojny v lete roku 2012. V prvom roku konfliktu Bašár al-Assad sa spoliehal na osvedčené

35 protipovstalecké prístupy svojho otca, ktoré boli reakciou na povstanie Moslimského bratstva zo začiatku roka 1980. Avšak svojou kampaňou sa mu nepodarilo potlačiť revolúciu v roku 2011, čo urýchlilo vstup krajiny do občianskej vojny. V lete 2012 sa rebelom podarilo preniesť vojnu do hlavného mesta a na sever krajiny.. V júli 2012, sa im podarilo zavraždiť štyroch popredných bezpečnostných predstaviteľov režimu.

Na začiatku 80. rokov 20. storočia Hafez al-Assad porazil Moslimské bratstvo mimoriadne násilnou a zároveň úspešnou protipovstaleckou kampaňou, ktorá bola založená na troch stratégiách využitia vojenskej sily: masívne nasadenie najvernejších politicky spoľahlivých vojenských jednotiek prepojených na alavitské sily, posilnenie prorežimných milícií a vytlačenie povstalcov mimo hlavných mestských oblastí. V rokoch 2011 – 2012 sa Bašár al-Assad pokúsil použiť podobnú stratégiu, avšak už vo výrazne zmenenom konflikte. Svojím pokusom očistiť opozičné bašty od povstalcov, Assad namiesto premiestnenia časti populácie prehĺbil sýrsku sektársku atomizáciu. Assad sa spoliehal na tvrdé jadro verných vojenských jednotiek a prorežimných milícií, ktoré však neboli schopné efektívne kontrolovať všetky časti Sýrie. Z uvedeného dôvodu sa Assad sústredil len na tie strategicky dôležité oblasti krajiny ako je Damask a Homs, zatiaľ čo menšie sily nasadzoval na iných miestach, kde sa snažil iba udržiavať permanentný tlak na rebelov. (Holliday, 2013, s. 10) Šiítsky Irán a šiítsky libanonský Hizballáh sa snažia, aby nedošlo k víťazstvu sunnitskej opozície, čím by sa zachovali ich záujmy v Sýrii aj po Assadovi. Sýria patrila medzi najbližších spojencov Iránu od vzniku Islamskej republiky, pričom bola dôležitým článkom medzi Iránom a libanonským Hizballáhom. Irán a Hizballáh sú hlboko zapojené do sýrskeho konfliktu, a to nielen z pohľadu toho, čo investovali do posilnenia Assadovej moci, ale aj na báze kooperácie s minoritnými jednotkami bojujúcimi na strane Assada. Tieto jednotky predstavujú akýsi iránsky plán B pre prípad, že by sýrsky režim definitívne skolaboval. Irán a libanonský Hizballáh sa snažia zabezpečiť, aby zvyšky súčasného režimu, resp. skupiny okolo Assada naďalej odolávali rastúcej sunnitskej opozícii, čím by boli zachované iránske záujmy v Levante.

2.5. Medzinárodné vplyvy sýrskej občianskej vojny

Sýrska občianska vojna vyvolala rôzne reakcie zo strany regionálnych a svetových mocností, vrátane EÚ, USA a Ruska. Ak by sme recipovali tento aspekt z pohľadu médií, zistíme zásadnú odlišnosť v tom, že ruské zobrazenie sýrskeho konfliktu sa výrazne líši od jeho vnímania v západných médiách. (Casula, 2013, s. 4) V súlade s ruskou oficiálnou politikou postoje sýrskej opozície sú často ignorované a celá vojna je prezentovaná ako boj režimu s terorizmom. Medzinárodné spoločenstvo už od jari 2011 vyvíja čoraz väčší tlak na sýrsky režim zdôrazňujúc alternatívy pre prípadný pád Assadovho režimu, ale zároveň je čím ďalej tým viac znepokojené dlhotrvajúcim chaosom a sektárskymi bojmi, čo má za následok vznik bezpečnostného vákua a rastúce príležitosti pre teroristické organizácie a radikálnych islamistov. Politická odpoveď na sýrsku občiansku vojnu zo strany EÚ je jednoznačná: EÚ výslovne a opakovane odsúdila autoritársky režim a vojenské represie. EÚ dôsledne odsúdila porušovanie ľudských práv a princípov právneho štátu. Európska únia vyzvala prezidenta Assada stiahnuť sa do úzadia a umožniť mierový a prechod k demokracii. Zároveň EÚ podporila všetky snahy OSN nájsť diplomatické riešenie krízy. Okrem toho sa EÚ pokúsila politicky ovplyvňovať vývoj v Sýrii svojou ponukou byť sprostredkovateľom vyjednávaní pri dosahovaní čiastkových dohôd. tým vzdala rokoch rokovaní pri vstupe do ponuky so Sýriou a rozptýlených predošlé dohody. Okrem uvedeného politického tlaku, EÚ v podstate vedie ekonomickú vojnu proti Assadovi. (Blockmans, 2012, s. 2) V rámci ekonomických sankcií EÚ pozastavila bilaterálnu spoluprácu so sýrskou vládou. Počnúc nariadením Rady EÚ č. 442/2011 z 9. mája 2011 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na situáciu v Sýrii sa postupne rozšírili reštriktívne sankcie s cieľom zvýšiť tlak na Assadov režim. Tieto opatrenia sa týkali všeobecných obmedzení obchodu so zbraňami, vojenským materiálom, softvérom a poskytovaním grantov a pôžičiek. Osobitné sankcie boli namierené na konkrétne osoby, ktoré boli súčasťou vnútorného okruhu moci okolo prezidenta Assada. Použité nástroje mali viesť ku postupnému kolapsu režimu. (Blockmans 2012, s. 2). Od leta 2013 EÚ zrušila embargo na dodávku zbraní sýrskym rebelom, avšak EÚ neprevzala aktívnu úlohu v zásobovaní sýrskych povstalcov. Zrušenie embarga malo byť jasným signálom smerom k Assadovmu režimu, aby k vyjednávaniam pristupoval s plnou vážnosťou. Európska únia nemohla nereagovať na humanitárnu krízu, ktorá milióny sýrskych rodín odsúdila na pomoc z vonku. EÚ tento priestor vykryla viac ako miliardou eur určených na humanitárnu pomoc v podobe potravín, vody, hygienických zariadení, provizórnych prístreškov, hygienických zariadení atď. Na druhej strane sa EÚ nedokázala zhodnúť na vojenskej intervencii v Sýrii, hoci Francúzsko

37 a Veľká Británia boli najviac naklonené myšlienke priamej vojenskej intervencie. Nemecko vždy zdôrazňovalo snahu o väčšie zapojenie Bezpečnostnej rady OSN, pričom k priamej vojenskej intervencii sa stavalo veľmi opatrne. Tento postoj zaujímali aj ďalšie krajiny, napríklad Holandsko. Ak by sme v rámci medzinárodných vplyvov chceli sumarizovať postoj EÚ k sýrskej občianskej vojne, musíme konštatovať, že Sýriu ovplyvnili predovšetkým ekonomicky, v menšej miere sa prejavili dôsledky politických sankcií. EÚ doteraz nemá vypracovaný jednotný a cielený plán intervencie. Významnosť ekonomických sankcií zo strany EÚ spočíva v tom, že v čase vypuknutia občianskej vojny v Sýrii až jedna štvrtina sýrskeho obchodu bola smerovaná na EÚ. (Lesch, 2011, s. 425) Ukazuje sa, že sankcie EÚ len veľmi ťažko poznačili sýrsky režim do takej miery, že by to ovplyvnilo jeho ďalšie prežitie. Z uvedeného pohľadu nemožno prísť k záveru, že sankcie nejakým spôsobom sťažili udržanie sýrskej elity pri moci, i keď do určitej miery obmedzili zdroje použiteľné na financovanie zložiek sýrskej armády$.

Politika USA sa dlhý čas spoliehala na diplomaciu s cieľom zvrhnúť sýrsky režim a vytvoriť tak priestor pre pokojný prechod k demokracii. (Tabler, 2013, s. 91) USA dlhodobo tlačili na OSN, aby odsúdila sýrsky režim a viac sa angažovala v snahách o prímerie. Aj keď americká politici zastávajú názor, že je potrebné dosiahnuť dohodu, na rozdiel od EÚ majú proklamovali aj plány vojenskej intervencie, i keď k nej doteraz priamo nedošlo a to z niekoľkých dôvodov. Jestvujú veľké a oprávnené obavy, že by došlo k eskalácii násilia, absentuje mandát OSN na takýto vojenský zásah a v USA je nedostatočná politická podpora na takýto krok. Navyše, neexituje jediný cieľ na vojenskú intervenciu, keďže jednotlivé strany konfliktu v Sýrii bojujú medzi sebou navzájom. Na geostrategickej úrovni by takýto zásah mohol zatiahnuť celý arabský región a Blízky východ do vojny. (Hasler, 2012, s. 120) V súlade s politikou EÚ sa USA snažia izolovať Damask ekonomicky, keďže prijali obchodné a finančné sankcie voči režimu. USA sa výrazne angažovali v organizovaní aktivít zameraných na zjednotenie rozdelených opozičných politických skupín. Podľa amerického ministerstva zahraničia sa USA zaviazali 250 mil. dolárov na podporu vzniku koalície opozičných síl a najvyššej vojenskej rady, ktoré mali pomáhať pri prechode Sýrie do nového demokratického systému. (Tabler, 2013, s. 92) Ďalších 513 mil. dolárov bolo poskytnutých na humanitárne ciele v Sýrii a v okolitých krajinách. Primárnym záujmom pre USA bolo mať pod kontrolou sýrske vojenské zásoby, vrátane chemických zbraní.

Efekty všetkých tlakov zo strany USA a EÚ na sýrsky režim boli „vyvažované“ zo strany Ruska a Číny, ktoré do značnej miery zabezpečovali krytie Assadovho režimu. Na

38 rozdiel od Západu je Rusko verným spojencom Bašára al-Assada. Na globálnej úrovni prezident Putin diplomaticky podporoval režim, poskytuje mu dodávky zbraní a najnovšie i priamo vojensky intervenoval a začal útočiť na pozície Islamského štátu. Rusko je známe svojou dlhoročnou animozitou voči západom vedených vojenským zásahom. (Allison, 2013, s. 795) Logicky sa stavia kriticky voči prípadnému zásahu USA v Sýrii, keďže sa obáva, že sa tým zvýši vplyv USA na Blízkom východe. (Katz, 2013, s. 2). Pokračujúca podpora Moskvy Assadovmu úsiliu zničiť vojenský a z časti i politický odpor opozície má nielen negatívny dopad vzťahy Ruska so Západom, ale aj s viacerými blízkovýchodnými štátmi, ktoré otvorene podporujú opozíciu. Sýrsky konflikt ovplyvňuje vzťahy Ruska so sunitskými vládami Saudskej Arábie, Kataru, Turecka, Jordánska, Egypta i Líbye. Sýrsky konflikt má mimoriadne negatívny dopad na vzťahy Moskvy a Saudskej Arábie. V 90. rokoch a na prelome tisícročí Rusko obviňovalo Saudskú Arábiu z podpory čečenských povstalcov, moslimských regiónov Ruska, v strednej Ázii a na Kaukaze. Od roku 2003 však došlo k prehĺbeniu priateľských vzťahov medzi obidvoma krajinami. Rozdielne postoje smerom k Iránu zostal, ale objavil sa spoločný záujem na podpore status quo v regióne. Od zlepšenia vzťahov Moskva očakávala najmä investičné príležitosti a prehĺbenie ekonomických väzieb. V súvislosti s fenoménom „arabskej jari“ v roku 2011 ale nastal zvrat. S tým ako Saudská Arábia začala podporovať opozíciu Líbyi a zvlášť v Sýrii, v očiach Ruska bola vnímaná ako krajina podporujúca radikálne islamistické sily sunitov nielen na Blízkom východe, ale aj v samotnom Rusku. Tento pohľad je kvalitatívne odlišný od prístupu USA, ktoré v arabskej jari videli príležitosť k tomu, že demokraciu je možné budovať aj v arabskom svete. Z pohľadu mocenskej stability na Blízkom východe sa pod vplyvom sýrskeho konfliktu menili takisto vzťahy Ruska s Katarom. Tu platí podobný prístup Ruska ako v prípade Saudskej Arábie – Katar podporuje sunitský radikalizmus. Ekonomické vzťahy oboch krajín, zvlášť v obchode s plynom to však neovplyvnilo. Isté napätie možno pozorovať aj medzi Moskvou a Ankarou, čo súvisí s odlišným pohľadom na dianie v Sýrii. Aj napriek rozdielom v nazeraní na Sýriu, Rusko- turecké vzťahy zostávajú aktívne, čo sa prejavuje v prijímaní významných hospodárskych dohôd, osobitne v energetike, stavebníctve a cestovnom ruchu. Rusko sa odlišuje v prístupe k Sýrii aj s Jordánskom, ktoré sa stalo domovom mnohých utečencov zo Sýrie. Rusko sa kriticky stavia k tomu, že cez Jordánsko prúdia k sýrskej opozícii dodávky zbraní. Vzájomné vzťahy na najvyššej úrovni však naďalej pretrvávajú, prebiehajú diskusie o blízkovýchodnom mierovom procese, Rusko má snahu podporiť Jordánsko v súvislosti s prílivom utečencov a najmä rastie objem vzájomnej hospodárskej spolupráce. Aj keď Rusko má na rozdiel od sunitských arabských štátov Blízkeho východu zásadne odlišné pohľady na občiansku vojnu

39 v Sýrii, vzťahy Moskvy sa zhoršili len s dvoma štátmi – Saudskou Arábiou a Katarom. Naopak, Moskva udržiava alebo dokonca zlepšila svoje vzťahy s ostatnými dotknutými štátmi: Tureckom, Jordánskom a Egyptom. (Katz, 2013, s. 2-3)

Ruská politická línia zdôrazňuje štátnu suverenitu a integritu Sýrie a akékoľvek externé podpory smerujúce k zmene režimu považuje za nelegitímne. Americká politická línia zasa zdôrazňuje porušovanie ľudských práv, čo tvorí legitímny základ pre zmenu režimu. (Hasler, 2012, s. 117-119) Hlavnou požiadavkou USA je zvrhnutie režimu a odchod Assada z prezidentskej funkcie. Rusko naopak trvá na tom, že Assad, resp. jeho režim majú zostať pri moci. Tento zásadný spor dlhodobo blokuje možnosti pozitívnych posunov v rámci medzinárodných diplomatických snáh. Podpora Ruska Assadovi sa ešte viac posilnila rastúcim vplyvom radikálneho islamu na sýrskych povstalcov. Rusko sa preto obáva, že zvrhnutie Assada bude živnou pôdou pre stimulovanie sektárstva, rozšíri sa pole pôsobnosti sunitských islamských skupín, ktoré následne môžu spôsobiť ďalšie konflikty na severnom Kaukaze. Nemenej dôležitou obavou Ruska je, že stratí svoj vplyv a väzby na región Blízkeho východu. Okrem týchto strategických obáv, má Rusko významné ekonomické záujmy v Sýrii a na svete sú aj plány pre spoluprácu v oblasti jadrovej energie a energetiky ako takej. (Allison, 2013, s. 819) Z uvedených dôvodov došlo k ruskému vetovaniu rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN o Sýrii. Rusko politicky nepodporuje nijaké kroky, ktoré by obmedzili a oslabili sýrsky režim. Takáto trvalá podpora režimu má negatívny vplyv nielen na vzťahy Sýrie so Západom, ale aj s viacerými blízkovýchodnými štátmi, ktoré podporujú sýrsku opozíciu. (Katz, 2013, s. 2) Pre Rusko zostáva prioritou boj s terorizmom a otázka postavenia kresťanov v Sýrii.

Rusko a Čína boli vždy „tichými spojencami“ sýrskeho režimu. Ich podpora nemusela byť verejná, pretože socialistická ideológia sýrskeho režimu robila z Ruska a Číny prirodzených partnerov Sýrie. Prezident Assad to vyjadril slovami: „Posielame naše poďakovanie predovšetkým do Ruska, Číny a Iránu a do všetkých krajín, ktoré podporovali Sýriu proti akýmkoľvek pokusom zasahovať do vnútorných záležitostí. Tieto krajiny potrebujú obdiv; dlhujeme im, vďaka, sme si vedomí, čo urobili pre nás.“ (Assad, online) Avšak ani Rusko ani Čína nemajú žiadny vplyv na medzináboženské vzťahy a sektársky charakter sýrskeho konfliktu. Ich hlavnou úlohou je blokovať a vyvažovať snahy USA v ich úsilí o posilnenie vplyvu v regióne. Rusko aj Čína majú rozsiahle ekonomické a finančné väzby na Sýriu, čo je pre nich dostatočným dôvodom na hlasovanie v Bezpečnostnej rade OSN proti sankciám voči sýrskemu režimu.

V rámci uvažovania o medzinárodných vplyvov na sýrsku občiansku vojnu nemožno marginalizovať postavenie Saudskej Arábie. Táto krajina zasiahla do konfliktu preto, aby zabránila takým procesom v Sýrii, ktoré by viedli k posilneniu postavenia šiítov. Čo je ale ešte dôležitejšie, záujmom Saudskej Arábie je to, aby sa Sýria nestala nástrojom v rukách Iránu. V konečnom dôsledku takéto intervenovanie len zhoršilo sektársky charakter sýrskej občianskej vojny. Sunitský režim Saudskej Arábie a šítsky islamský režim Iránu vždy stáli proti sebe. Tento konflikt sa v prípade sýrskej občianskej vojny preniesol aj do boja medzi sýrskou opozíciou a prorežimnými silami. Antišítizmus je veľkým stimulom pre Saudskú Arábiu, aby rozličnými spôsobmi zasahovalo do vnútrosýrskeho konfliktu. (Matthiesen, 2013, s. 73) Saudská Arábia si kladie za úlohu chrániť sunitských utečencov zo Sýrie a vyzbrojovať opozičné sily. Irán aj Saudská Arábia sa snažia získať väčší náboženský vplyv v Sýrii. Toto však zvyšuje sunnitsko-šiítsku polarizáciu, ktorá nie je iba vedľajším účinkom takejto politiky. Polarizácia medzi týmito dvoma skupinami je do značnej miery úmyselne živená a je jednou z hlavných príčin nezhôd Iránu a Saudskej Arábie v sýrskom konflikte. Ukazuje sa, že sektárstvo nielen na vnútornej ale aj na vonkajšej úrovni sýrskej občianskej vojny je často podceňovaným vplyvom. Je pravdou, že prioritnými témami sýrskej opozície je Assadov režim, zlá hospodárska situácia, migračné toky, korupcia, otázka vzdelanosti obyvateľstva atď., avšak na regionálnej úrovni jestvujú krajiny, ktoré svoje ingerencie do situácie v Sýrii zdôvodňujú náboženským rozdelením a sektárstvom. Niet pochýb o to, že prebiehajúca sektárska vojna ohrozuje regionálnu stabilitu nepredvídateľnými spôsobmi. Chronická nestabilita sa stane typickým rysom regiónu vzhľadom na to, že bude rásť radikalizmus a sektárstvo. Sýria je jednou z krajín, kde sektárske napätie tleli pod povrchom v rámci autoritárskeho režimu, kde etnická rivalita dospela do patovej situácie.

3. Možnosti riešenia občianskej vojny v Sýrii

Vonkajší podporovatelia či už režimu alebo sýrskej opozície vidia, že konflikt v Sýrii má ďalekosiahle a v niektorých prípadoch priam existenčné dôsledky pre ich vlastné strategické pozície a dlhodobé politické ciele. Je preto pravdepodobné, že aj naďalej budú vynakladať značné úsilie, aby nedošlo k obmedzeniu sfér ich vplyvu. V uvedenom kontexte môžeme naďalej počítať s kontinuálnym a v prípade opozície aj rastúcim tokom peňazí a zbraní. Významnejšie úspechy na jednej strane pravdepodobne povedú k intenzifikácii podpory pre druhú stranu. Z uvedeného je zrejmé, že z vojenského hľadiska sa sýrska občianska vojna tak skoro neskončí. Rozsah a intenzita bojov, počet obetí i utečencov môže v krátkodobom horizonte ešte narastať. Nemožno opomenúť skutočnosť, že konfrontačné postoje vonkajších aktérov konfliktu posilňujú pozície zástancov tvrdej línie vo všetkých táboroch v rámci bojujúcich strán. V súčasnej dobe neexistuje právny rámec pre vojenskú intervenciu v Sýrii, pričom je nepravdepodobné, žeby Bezpečnostná rada OSN mohla v tomto smere prijať záväznú rezolúciu. Vzhľadom k tomu, že logika proxy vojny robí víťazstvo pre jednu stranu rovnako nepravdepodobné ako vyrokované diplomatické riešenie, oprávnene môžeme očakávať pokračovanie občianskej vojny. V rámci uvažovania o možnostiach ukončenia sýrskej občianskej vojny je potrebné zohľadniť nasledujúce aktivity: (Assenburg, Wimmen, 2012, s. 6-7)

1. Zahrnúť všetkých vonkajších aktérov. V tomto smere sa podarilo dosiahnuť významnú dohodu o iránskom jadrovom programe, čím sa znížilo riziko eskalácie konfliktu do nukleárnej podoby. EÚ a USA by sa mali viac usilovať o zmiernenie Iránsko-izraelského napätia a pokračovať v hľadaní takých konštruktívnych prístupov, ktoré by pomohli zmeniť ruskú pozíciu voči osobe Bašára al-Assada. 2. Úsilie o tlmenie konfliktu a znižovanie násilia. Akékoľvek podpora bojujúcim stranám by mala byť zvažovaná z hľadiska vplyvu na možnú eskaláciu napätia, osobitne v dodávkach ťažkých zbraní. V tomto smere dôležitým momentom bude zriadenie bezpečnej zóny, čo by poskytlo účinnejšiu ochranu sýrskeho obyvateľstva. Takýto krok by si pravdepodobne vyžadoval priame vojenské zapojenie externých aktérov konfliktu. Komplexné prímerie je nepravdepodobné bez politického procesu podporovaného všetkými

42 stranami. Tomuto procesu však musí predchádzať intenzívne úsilie o sprostredkovanie aspoň čiastočného prímeria. 3. Imunizácia susedných štátov. Sýrska občianska vojna má destabilizujúce účinky predovšetkým na Irak a Libanon. Preto je potrebné viesť opozíciu i režim k tomu, aby nepodnikali kroky, ktoré by tento trend ešte zhoršili. Pre budúcnosť celej oblasti je kontraproduktívne, aby tieto krajiny akýmkoľvek spôsobom (logisticky, náborom utečencov zo strany režimu alebo povstalcov a pod.) zapájali do konfliktu. 4. Podporovať inklúziu politickej opozície. Toto je základný predpoklad aspoň čiastočnej stability akejkoľvek prechodnej vlády, ktorá musí reflektovať politické, konfesionálne a etnické pomery v Sýrii. 5. Zjednotiť vojenskú opozíciu s jasným definovaním zodpovednosti centralizáciou veliteľských štruktúr a civilným dozorom nad povstaleckými silami. 6. Podporovať miestne štruktúry. Po prípadnom skončení občianskej vojny bude nevyhnuté obmedziť vplyv vojenských a polovojenských zložiek. 7. Zintenzívniť humanitárnu pomoc.

3.1. Geopolitické súvislosti a dôsledky sýrskej občianskej vojny

Viac ako štyri roky trvajúca občianska vojna v Sýrii má svoje výrazné globálne, medzinárodné i regionálne súvislosti. Tie sa výrazným spôsobom podpísali pod to, že konflikt sa pomerne dlhé obdobie ocitol na mŕtvom bode, v slepej uličke či patovej situácii. Tento stav do určitej miery znemožňuje koordináciu medzinárodného krízového riadenia a ničí samotné základy štruktúry sýrskej spoločnosti. Na globálnej úrovni USA a Rusko sa navzájom blokujú v umožnení legitímnej medzinárodnej intervencie. EÚ sa doteraz z veľkej časti zamerala len na sankcie voči režimu a humanitárnu pomoc. Spoločnou črtou politiky USA a Ruska je to, že uznávajú potrebu politického urovnania konfliktu prostredníctvom vyjednávaní, pričom sa rovnako obávajú dôsledkov vzostupu islamských radikálov, ktorí destabilizujú celý región. Tieto mocnosti sa však zásadným spôsobom líšia v názore na budúce postavenie Bašára al- Assada v možnej budúcej prechodnej vláde „národného porozumenia“. (Van Veen, Abdo, 2014, s. 13) Ako vyplynulo zo ženevských rokovaní v októbri 2013, Rusko je pripravené podporiť prechodné obdobie s udržaním sa Assada pri moci, zatiaľ čo pre USA je to neakceptovateľné. Doteraz azda najvýznamnejším úspechom americkej politiky vo vzťahu k Sýrii bolo prijatie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 2118 z 27. septembra 2013 týkajúcej sa zneškodnenia chemických zbraní v Sýrii. USA sýrske chemické zbrane vnímali

43 citlivo nielen vo vzťahu k občianskej vojne, ale aj z dôvodu obáv o ich použitie voči Izraelu a ďalším regionálnym spojencom. 23. júna 2014 organizácia pre zákaz chemických zbraní potvrdila, že všetky Sýriou deklarované chemické zbrane boli odvezené a zničené (OPCW, on-line), čím v podstate americkí predstavitelia stratili svoj casus beli, respektíve legitímny dôvod priamej vojenskej intervencie. Vážnou hrozbou pre americké záujmy na Blízkom východe sa stal prudký rozmach džihádistických skupín na územiach Sýrie a Iraku, kde bol vyhlásený islamský Kalifát. Front al-Nusra sa vo svojich verejných vyhláseniach zameriava na nevyhnutnosť zvrhnutia Assadovej moci a pretvorenie Sýrie podľa práva šaría, čo naznačuje, že svoje ambície nateraz nemá v úmysle rozširovať do iných krajín. Na druhej strane ide o odnož al-Kájdy, preto je pravdepodobné, že Sýria je pre nich len východiskovým bodom na ďalšie pôsobenie v regióne. Iné radikálne islamské skupiny, ako je Ahrar al-Sham a islamská armáda, ktoré sú zaradené do Islamského frontu, sa dôsledne držia ultra- konzervatívnej ideológie salafistov, ktorá je prioritne zameraná na domáce pôsobenie, resp. presadenia práva šaría. Je pravdepodobné, že pokiaľ bude trvať občianska vojna v Sýrii, Islamský štát bude mať iba minimálne kapacity a možnosti na to, aby svoje aktivity presúval do zahraničia. Ak by došlo k určitej stabilizácii situácie, toto riziko významne vzrastie. V ostatnom období nevidíme výraznejšie impulzy na to, aby USA alebo EÚ prijali opatrenia, ktoré by mohli ovplyvniť bojové podmienky v Sýrii. Americkú administratívu momentálne zamestnávajú iné geopolitické oblasti a témy, ako napríklad Ukrajina, problémy v juhočínskom mori i jadrové rokovania s Iránom. Oveľa väčší záujem na riešení sýrskeho konfliktu má Rusko, ktorého väzby na sýrsky režim sú pomerne úzke. Postoje najvplyvnejších členov EÚ – Spojeného kráľovstva, Francúzska a Nemecka sa odlišujú najmä v otázkach, či by zbrojné embargo nemohlo byť zrušené v prospech sýrskej opozície. (Van Veen, Abdo, 2014, s. 13) Nezhody medzi globálnymi hráčmi znemožňujú účinnejšiu koordináciu medzinárodného krízového riadenia sýrskej občianskej vojny a zároveň prehlbujú a predlžujú tento konflikt. Oveľa viac sa o osud občianskej vojny v Sýrii zaujímajú regionálni hráči – Turecko, Irán, Saudská Arábia a Irak. Na druhej strane celý rad štátov Perzského zálivu zohráva v tejto veci sekundárnu úlohu. Turecká politika tradične tlačí na odchod Assada a angažuje sa v prospech opozičných skupín. V tomto smere sa ukazuje, že Turecko zrejme v konflikte nebude pôsobiť ako dôveryhodný a nezávislý mediátor. Možnosti Turecka na priamu intervenciu v Sýrii sú limitované. Irán a Saudská Arábia sa snažia zvýšiť svoj vplyv prostredníctvom podpory bojujúcich strán. V prípade Iránu je známa štedrá úverová politika vo vzťahu k Assadovsho režimu či podpora prostredníctvom iránskych islamských revolučných gárd. (Abdo, 2011, on-line) V prípade Saudskej Arábie ide o rôzne formy

44 finančnej podpory pre celý rad opozičných (sunnitských) skupín z Islamského frontu a Južného revolučného frontu. V Iraku sa tamojšej vláde nepodarilo zaviesť otvorenejší a inkluzívny spôsob vedenia krajiny, a tak sa viaceré jeho oblasti dostali do pôsobnosti Islamského štátu. Takáto globálna patová situácia vytvára strategické vákuum, v rámci ktorého rôzne konfliktné frakcie na úrovni jednotlivých štátov majú voľné pole pôsobnosti.

Pokiaľ monarchie Perzského zálivu so svojím bohatstvom a legitimitou náboženských autorít ustáli proces tzv. arabskej jari bez väčších turbulencií, Sýria, ktorá v rámci arabského sveta predstavovala prototyp sekulárnej autokracie, sa ukázala ako politicky, sociálne a ekonomicky najzraniteľnejšou krajinou. (Parchami, 2012, s. 35) . Intenzifikácia a rozšírenie násilia v spoločnosti poznačenej sektárskou politikou a odstredivé tendencie konfliktu zužujú priestor na kompromis a posilňujú radikalizmus. Bojujúce strany v Sýrii dostávajú čoraz viac otvorenú podporu od externých aktérov. Bez tejto podpory by si žiadna zo strán nedokázala udržať svoje pozície. Zároveň však platí, že takáto forma podpory zatiaľ neumožňuje získať evidentnú prevahu na jednej či druhej bojujúcej strane. Sýrska občianska vojna teda už nie je len prejavom vnútorného boja o moc, ale nad tento rámec sa vytvoril fenomén, v ktorom sa prejavujú medzinárodné, regionálne aj interetnické konflikty. Vonkajší aktéri vnímajú tento konflikt ako hru s nulovým súčtom. Na úrovni rusko-amerických vzťahov môže vidieť črty súperenia o zóny vplyvu, ktoré sú ozvenou vzorcov správania z čias studenej vojny. Na regionálnej úrovni a z hľadiska štátov Perzského zálivu predovšetkým Saudská Arábia a Katar vidia v sýrskej vojne príležitosť obmedziť vplyv Iránu a posilniť si svoje vlastné pozície. (Assenburg, Wimmen, 2012, s. 3) Prípad sýrskej občianskej vojny ako proxy vojny je viditeľný v tom, že sa tu premietajú spory medzi Saudskou Arábiou a ďalšími sunitskými štátmi Perzského zálivu a Iránom a jeho spojencami na strane druhej, a to pod rúškom sektárstva, ktoré tento konflikt redefinuje ako dlhodobý existenčný a náboženský boj medzi sunitmi a šítmi. (Levit, 2014, s. 4)

Na regionálnej úrovni vojna v Sýrii mimoriadne nepriaznivo vplývala a vplýva na možné pozitívne efekty, ktoré priniesli demonštrácie v rámci arabskej jari v Egypte, Líbyi, Jemene i v samotnej Sýrii. Brutálne zákroky voči demonštrantom v Bahrajne a v Sýrii pôsobili odstrašujúco na protesty najmä v Jordánsku a Saudskej Arábii. Vzhľadom na vývin vojny v Sýrii mnoho z týchto režimov čelilo prílivom utečencov, prenášali sa do nich sektárske nezhody, priestor dostávali extrémistické skupiny, čo v praxi znamenalo, že arabskými povstaniami žiadané politické reformy ustúpili bezpečnostným záujmom postihnutých krajín. Krajiny v blízkosti Sýrie (najmä Libanon a Jordánsko) stáli pred dilemou

45 rozhodnúť sa pre stabilitu alebo demokratizačné procesy s neistými výsledkami. Vzhľadom na uvedené, vlády krajín na Blízkom východe sa pri realizácii svojej moci uchyľujú k autokratickým spôsobom riadenia štátov, čím v arabských spoločnostiach naďalej pretrváva a polarizuje sa konflikt medzi islamizmom a sekularizmom. (Malmvig, 2013, s. 17) Jednou z hlavných otázok regionálnej politiky a stability na Blízkom východe je tradične vzťah k Západu, ale aj k Izraelu. Hoci mnohé nové islamistické vlády a strany po sérii arabských povstaní už navonok menej kritizujú Západ a Izrael, to ešte neznamená, že sú prozápadné. Ukazuje sa, že arabské povstania v konečnom dôsledku neviedli k radikalizácii zahraničných politík krajín Blízkeho východu voči západným krajinám, avšak vzhľadom na zvýšené sektárske napätie v celom regióne a sýrsku občiansku vojnu, deliaca zlomová línia na pre a proti západné štáty postupne stratila zmysel. Náš výskum poukazuje na skutočnosť, že ideologické príbuzenstvo a spoločný sektársky základ nie vždy hrajú prioritnú úlohu vo vytváraní aliancií. Nazeranie arabského sveta na pôsobenie Iránu a Hizballáhu sa začalo meniť po tom, čo sa otvorene pridali na stranu sýrskeho režimu. Spočiatku Irán aj Hizballáh privítali arabské povstania. Irán ich vnímal ako pokračovanie svojej vlastnej revolúcie z roku 1979 a Hizballáh ako súčasť širšieho odporu proti západnému imperializmu. Sýrsky konflikt toto ich nazeranie zásadným spôsobom zmenil. Už nemohli tvrdiť, že sú na strane arabského ľudu proti diktátorským arabským režimom. Pôvodne sa otvorene stavali na podporu povstaní s tým, že pre ich boj otázka príslušnosti k šítom či sunitom nezohrávala nijakú úlohu. Boj Palestínčanov podporovali už desiatky rokov, pričom Palestínčania nie sú šíti. (Abdo, 2013, s. 1) Vstupom do sýrskej občianskej vojny na strane Bašára al-Assada táto premisa stratila definitívnu platnosť. Tradičné spojenectvo medzi Hamasom, Iránom a Hizballáhom tak dostalo vážnu trhlinu. Bojovníci Hamasu sa pridali na stranu sýrskych rebelov (sunitov), kým Irán a Hizballáh na sýrskom bojisku sa postavil proti nim. Strata Hamasu a priame zapojenie Hizballáhu proti sunitským povstalcom a sunitským džihádistickým skupinám viedol k zosilneniu sektárskeho charakteru iránsko-hizballáhsko-assadovskej aliancie. Irán a Hizballáh tým stratili schopnosť oslovovať sunitských Arabov a získavať ich sympatie. Aj v Libanone Hizballáh stráca popularitu tým, že otvorene podporuje vojnu v Sýrii. Navyše hrozí, že libanonská krehká bezpečnostná situácia pod vplyvom Hizballáhu sa zmení na otvorenú vojnu. Libanončania vnímajú snahy o zapojenie Libanonu do bojov v Sýrii ako potvrdenie toho, že Hizballáh je mocenský podriadení Iránu. (Phillips, 2006) Irán a Hizballáh sa do značnej miery spoliehajú na prežitie Assadovho režimu, keďže v opačnom prípade by mohol Hizballáh stratiť zásobovaciu linku zo Sýrie a Irán by tým mohol stratiť svojho spojenca v boji proti Izraelu.

Geopolitické dôsledky prípadného pádu alebo zotrvania Assadovho režimu sú jedným z hlavných dôsledkov, prečo súperiace štáty Perzského zálivu ako je Katar a Saudská Arábia sa tak silno angažujú v otázkach Sýrie. Vzhľadom na ich tradičné súperenie s Iránom, zánik Sýrie ako jediného arabského spojenca Iránu, by Saudskej Arábii a Kataru priniesol strategickú výhodu oproti konzervatívnejším arabským štátom Perzského zálivu. Prítomnosť Hamasu na strane sýrskych rebelov a silnejúci sektársky rozmer konfliktu spôsobujúci vážne rozbroje medzi sunitmi a šítmi sú momentálne v popredí bojov regionálnych mocností na Blízkom východe, pričom zatieňujú také problémy, ako je vzťah týchto štátov k Západu, k Izraelu a ich vlastné politické reformy. Pred tzv. arabskou jarou sa ukazovalo, že rozbroje medzi šítmi a sunitmi sa prinajmenšom nezväčšovali. Určitá rovnováha v tomto smere sa ukázala v Libanone a Iraku. Avšak s rastúcim vplyvom islamistických politických strán a frakcií, občianskej vojny v Sýrii a prenášaním sektárskeho napätia do štátov susediacich so Sýriou sa konflikt natoľko vyhrotil, že tvorí neprehliadnuteľnú deliacu čiaru v regióne. Táto deliaca línia sa ukazuje byť silnejšia ako tradičné rozpory moslimského sveta a Západu a postupne mobilizuje jednotlivé arabské spoločnosti viac, než je palestínska otázka. (Abdo, 2013, s. 2) Sektárstvo v regióne neživia len sunitské štáty, ale aj neštátne subjekty a náboženskí vodcovia volajúci po džiháde voči šítom v Sýrii. Sektársky príbeh Sýrie sa tak rozšíril do celého regiónu. (O´Bagy, 2013, on-line) V tejto súvislosti zdôrazňujeme skutočnosť osobitne analyzovanú v inej časti práce, že povstanie v Sýrii primárne nezačalo ako sektárska sunitská vzbura proti alavitom, ktorí držali režim. Skôr sektárstvo bolo umocnené režimom Bašára al- Assada a pôsobením regionálnych moslimských štátov, ktoré túto kartu používali. V Libanone sa politickí lídri rôznych náboženských skupín viackrát pokúsili destabilizovať situáciu v krajine. Dopady sýrskej vojny stále viac pociťuje aj Irak, kde sa suniti snažia oslabiť šítsku vládu. Vo zvyšných štátoch Perzského zálivu sa sunitsko – šítsky rozkol prejavuje najmä v Bahrajne a Saudskej Arábii, kde rovnako sektárska rétorika ožíva. (Abdo, 2013, 15-18) Ukazuje sa, že sunitsko-šítska os rozdelenia vedie pozdĺž arabsko-iránskej rivality, čo zhoršuje vyhliadky na pragmatickú zahraničnú politiku krajín Blízkeho východu s osobitným zreteľom na vzťah k Západu.

3.2. Prekážky ukončenia konfliktu

Viacerí pozorovatelia odhadujú, že vojna v Sýrii môže trvať aj viac ako desať rokov, aj keď intenzitu bojov nebude možné udržať na súčasnej úrovni. Z odbornej literatúry venovanej občianskym vojnám vyplýva, že v zásade existujú tri hlavné štrukturálne prekážky k na riešenie konfliktov: rozštiepená opozícia, príliš veľa „hráčov“ (zainteresovaných strán) s rôznymi záujmami a nezhody, resp. nesúhlas externých aktérov. Prirodzene, tieto štrukturálne prekážky môžu byť ovplyvnené v pozitívnom alebo negatívnom smere. Na ukončenie konfliktu má veľký vplyv to, akým spôsobom bude vyriešená politická budúcnosť sýrskeho prezidenta Bašára al-Assada.

Mocenská stabilita Blízkeho východu je ohrozená tým, že riešeniu sýrskeho konfliktu bráni nedostatočný konsenzus tak medzi hlavnými svetovými mocnosťami, ako aj medzi obidvoma stranami konfliktu. Sýrska opozícia chce povaliť sýrsky režim, zatiaľ čo Assadovi stúpenci sa obávajú, že tento postup privedie Sýriu do stavu úplného kolapsu. Vzhľadom na jestvujúce prekážky ukončenia sýrskej občianskej vojny sa kompromisné riešenia hľadajú len veľmi ťažko. Na tomto mieste si priblížime hlavné z nich.

1. Assadova budúcnosť.

Budúcnosť Sýrie je dôležitá pre stabilitu celého regiónu. Krajina postupne opúšťa polstoročie autoritárskej vlády, pričom vznikajú otázniky o budúcnosti zahraničnej politiky Sýrie, ústavných reformách, transformácii tajných služieb a polície a celkových spoločenských a sociálnych premenách. Preto kľúčovou otázkou zostáva, kto bude Sýriu viesť. Assad síce ponúka a prechod k demokratickému systému, avšak je ochotný rokovať len za vopred stanovených podmienok a len s tými, ktorí ho uznávajú ako demokratického vládcu. Takýto prístup nikdy nebude akceptovateľný pre sýrsku opozíciu, ktorej základnou podmienkou je ukončenie moci Assadovskej dynastie a na tejto podmienke sa dokáže zhodnúť. Bývalý opozičný exilový vodca a predstaviteľ Sýrskej národnej rady Burhan Ghalioun sa v auguste 2015 k „Assadovskej prekážke“ vyjadril takto: „Assadov osud zostane azda najviac sporným bodom pri marení snáh o mierové riešenie sýrskej občianskej vojny. Uvažovanie o Assadovej úlohe pri politickom urovnaní a transformácii v Sýrii možno nájsť už od prvých mesiacov revolúcie v roku 2011.Protestujúci požadovali odstránenie prezidenta v reakcii na brutálny zákrok síl režimu. V medzinárodnom meradle Priatelia sýrskeho ľudu sa stotožnili s myšlienkou, že Assad musí odstúpiť. V rovnakej dobe spojenci režimu, na čele s Teheránom a Moskvou, chceli Assada pri moci v rámci akejkoľvek politickej dohody, pričom

48 odmietli akúkoľvek diskusiu o jeho budúcom osude. „Assadovská prekážka“ sa významne objavila na začiatku medzinárodných rokovaní o Sýrii, ktoré sa viedli na úrovni Bezpečnostnej rady OSN a ženevských rokovaní. Z komuniké týchto rokovaní síce vzišla dohoda založená na princípe prechodnej vlády, avšak Assadova úloha tam nebola vyriešená. Budúcnosť politického urovnania zostáva v podstate závislá na osude jednej osoby. Ženevské komuniké síce vyzvalo Assada, aby odstúpil, čo je v súlade s predstavou prechodnej vlády s plnou mocou. Ako môže svet akceptovať to, že osud 23 miliónov ľudí závisí na osude jedného človeka, ktorý sa spolu so svojimi priaznivcami dopustil množstva zločinov proti svojmu ľudu a dokonca aj susedným štátom? Je ťažké vysvetliť, prečo niektoré mocnosti lipnú a dávajú imunitu takémuto diktátorovi. Assad a jeho podporovatelia vyhlasujú, že je potrebné udržať ho pri moci, by sa zabránilo odvetám a masakrom proti alavitom a menšinám všeobecne. Takéto požiadavky sú podporované prorežimnou a pro-iránskou propagandou, ktorá sa často zdôrazňuje, že Assad a jeho tzv. legitímne orgány musia dostať podporu v boji proti radikálnym islamistickým skupinám. Iné zdôvodnenie, ktoré Teherán často používa, je to, že Assad je kľúčovým spojencom v tzv. os vzdoru proti Izraelu, a že jeho odchod by ohrozilo túto os a arabsko-islamskej veci proti sionizmu a imperializmu. Moskva zasa argumentuje, že je legitímne, aby prezident naďalej hral kľúčovú úlohu v každom prechode pri transformácii štátu. Pre opozíciu je zotrvanie Assada pri moci najväčší stimul pre násilie, nenávisť a začarovaný kruh krvavej pomsty a udomácnenia sektárskeho násilia. Jediným produktívnym spôsobom je pre sýrsku opozíciu a svetové mocnosti, aby spolupracovali na vytvorenie životaschopnej a prijateľnej alternatívy, a to nielen vo vzťahu k diktátorskému a sektárskemu režimu Assada, ale aj ku konfigurácii regionálnych vzťahov, ktorých Sýria bola a doteraz je kľúčovým pilierom.“ (Ghalioun, 2015, on-line)

V súvislosti s úvahami o budúcnosti Assada sa čoraz častejšie akcentuje, že je nevyhnutné dosiahnuť zmierenie medzi jeho režimom a ostatnými skupinami v opozícii, ktoré podobne ako Assad usilujú o porážku Islamského štátu. Tu sa opäť potvrdzuje, že Assadova úloha v rámci boja proti Islamskému štátu je z hľadiska blízkej budúcnosti nezastupiteľná. Assad by mal inciovať demokratizačné politické procesy, ktoré v čo najväčšej miere zahrnú sunitskú opozíciu do spolurozhodovania o osude Sýrie. ISIS je aktívny aj preto, že spolupracuje s oboma časťami Sýrie a Iraku, ktoré sú vylúčené z politického procesu. V Iraku po voľbách 2003 sunniti skončili v opozícii a tolerujú Islamský štát, a to je podobné aj v Sýrii. Fenomén rozmáhajúceho sa Islamského štátu sa výraznou mierou podpísal pod to, že Assad prestáva byť vnímaný ako najväčší nepriateľ či najväčšie zlo, čím sa otvárajú možnosti pre

úvahy o jeho úlohe pri hľadaní prímeria bez toho, aby sa kategoricky požadoval jeho definitívny odchod. Aj napriek uvedenému trendu budúcnosť Assada stále zostáva problematickým bodom v diplomatickom úsilí regionálnych a globálnych aktérov ukončiť krízu v Sýrii. Sýrske opozičné skupiny, arabské štáty Perzského zálivu a Západ sa zasadzujú za Assadov odchod. Rusko a Irán zdôrazňujú, že osud Assada by mohol byť spečatený iba v rámci rozhovorov medzi zástupcami jeho vlády a opozičnými skupinami s tým, že cudzie štáty by im realizáciu takýchto rozhovorov mali len uľahčiť a nie do nich zasahovať. Rusko ako dlhoročný Assadov spojenec zdôrazňuje, že všetky strany teraz musia spojiť svoje sily v boji proti Islamskému štátu a militantným sunitským skupinám, ktoré ovládajú časti území v Sýrii a susednom Iraku. Ale USA, Saudská Arábia a ich spojenci tvrdia, že Assad je neodeliteľnou súčasťou problému, a nie jeho riešením, a že je aspoň čiastočne zodpovedný za rozmach Islamského štátu.

2. USA proti Rusku, Saudská Arábia proti Iránu.

Rozdelenie sýrskej spoločnosti v pohľade na osobu sýrskeho prezidenta sa odzrkadľuje aj v medzinárodnej sfére a v kontexte mocenskej stability blízkovýchodného regiónu. Táto oblasť je hlboko polarizovaná v otázke budúceho vývinu v Sýrii, keďže každá zo zainteresovaných svetových a regionálnych mocností má iné predstavy o výsledku občianskej vojny. Pre Irán a libanonské hnutie Hizballáh je Sýria kľúčovým spojencom v ich konfrontácii s Izraelom, pričom jedinou zárukou je spriatelený režim v Sýrii. Na druhej strane blízkovýchodnej mocenskej hry stojí Saudská Arábia, ktorá spolu s Katarom a Tureckom otvorene podporuje povstalcov v Sýrii a v tejto podpore vidí spôsob, ako oslabiť iránsky vplyv v Sýrii. Zároveň chce mať možnosť vyjadriť sa, kto nahradí Assada.

3. Rozdelenie v sýrskej opozícii

Aj keby medzinárodné spoločenstvo dospelo k dohode o diplomatickom a politickom riešení prijateľnom pre sýrsky režim, rozdelené opozičné hnutie nemá takého výrazného vodcu, prípadne frakciu, ktorá by mohla konať v mene celého opozičného hnutia. Najväčším nebezpečenstvom pre sýrsku pozíciu je to, že absentujú formálne väzby medzi politickou opozíciou a veľkým množstvom ozbrojených povstaleckých skupín bojujúcich proti Assadovým silám. Osobitne extrémistické a džihádistické skupiny sa nezodpovedajú prakticky nikomu, keďže bojujú nie za Sýriu, ale za Islamský štát. Skúsenosť z pôsobenia Al- Kajdy v Iraku ukazuje, že malé a dobre financované extrémistické skupiny môžu destabilizovať krajinu ešte na dlhé obdobie po skončení bojov.

4. Obavy o budúcnosť mieru a o to, čo bude nasledovať po prípadnom páde Bašára al-Assada.

Pri tejto prekážke ukončenia sýrskej občianskej vojny vychádzame z postulátu, že v skutočnosti príčinou nedosiahnutia konsenzu, prímeria či mieru nie je ani tak nezhoda v tom, akú úlohu má zohrávať Assad v budúcom vývine Sýrie, ale je tu oveľa vážnejšia a reálnejšia obava. Tá vychádza z dlhodobého pozorovania fenoménu občianskych vojen a vedie nás k tomu, že v rámci mierového úsilia sa bude realizovať „nestabilný mier“, ktorý vo svojej podstate bude skrývať zárodky oveľa vážnejších a hlbších konfliktov zasiahnuvších celý Blízky a Stredný východ. Tom Hill (2015) v tejto súvislosti konštatoval: „Rozpory nad „Assadovskou otázkou“ nie sú príčinou toho, že sa medzinárodné sily i regionálne mocnosti ocitli v slepej uličke. Sú skôr prejavom (dôsledkom) tých skutočností, že úsilia o nastolenie mieru budú nasledované oveľa väčšou vojnou celoregionálneho rozmeru.“ Tieto obavy pramenia z viacerých skutočností s priamou väzbou na regionálnu stabilitu Blízkeho východu. V uvedenom kontexte v prvom rade vystupujú iránske záujmy, ktorý si dobre uvedomuje historické väzby medzi Sýriou a Libanonom. Irán má obavy o prežitie Hizballáhu, ak by nová sýrska vláda nebola priateľsky naklonená k iránskym záujmom. Toto je do určitej miery existenciálna otázka Iránu, ktorý sa navyše domnieva, že pád Assada prehĺbi sektárstvo a v Sýrii budú vládnuť výlučne sunniti. V tomto smere má Irán obavy z mieru v zmysle nastolenia možnej tyranie sunnitskej väčšiny. Ďalej sú tu obavy Ruska o to, kto nahradí Assada. Pre Rusko je kľúčové udržať si svoju aktuálne definovanú sféru mocenského vplyvu v Sýrii, ponechať si námornú základňu Tartus a leteckú základňu Latakia, udržať si blízke väzby na sýrsku armádu, vrátane lukratívnych obchodov so zbraňami. Platformou pre tento vplyv je boj s teroristami, ktorí my mohli Rusko ohroziť. Aj väčšina Sýrčanov sa obáva toho, čo prinesie koniec vojny. Ne-sunniti a Kurdi nedokážu akceptovať víziu sektárskej, sunnitskými Arabmi ovládanej spoločnosti a politického systému. V súčasnosti nedisponujú zárukami o charaktere politického režimu po skončení konfliktu. Táto obava je možným zdrojom ich lojality voči súčasnej garnitúre. Akékoľvek mediačné snahy na rôznych úrovniach podľa nášho názoru musia reflektovať vyššie spomenuté obavy ako reálne prekážky ukončenia sýrskej občianskej vojny. Medzinárodné právo a úroveň demokracie vyspelých krajín poznajú životaschopné ústavné a inštitucionálne mechanizmy i medzinárodné dohody a záväzky (garancie), ktoré zabezpečia to, aby nový politický systém Sýrie nebol bojiskom všetkých proti všetkým. Ide o dlhodobý charakter sýrskeho štátu, jeho politický systém i zahraničné vzťahy. Toto všetko sa priamo

51 premieta a úzko súvisí so stabilitou blízkovýchodného regiónu, kde nemožno eliminovať to, aby záujmy a obavy jednotlivých regionálnych i svetových mocností neprichádzali do vzájomnej konfrontácie.

3.3. Formovanie a fragmentácia sýrskej opozície vo vzťahu k budúcej vláde

Ani pri problematike formovania sýrskej opozície nemožno obísť otázku sektárskej ideológie, ktorá je permanentne prítomná v mobilizácii a regrutovaní bojujúcich strán. (Lund, 2012, s. 7) Obidve strany konfliktu sú navonok rezervované a opatrné pri zdôrazňovaní sektárskeho boja, avšak umiernené opozičné povstalecké skupiny sa radšej definujú ako bojovníci za slobodu a demokraciu. Rok 2011 priniesol bezprecedentnú vlnu protestov na Blízkom východe i v severnej Afrike, ktorá otriasla základmi mnohých arabských režimov. K slovu sa dostávali opozičné sily, ktoré niektorých autokratických vodcov zbavili moci, iné režimy s despotickými prvkami sa udržali len za cenu politických a ekonomických ústupkov. Sýrsky režim a sýrska opozícia sa však dostali do konfliktu, v rámci ktorej rebeli otvorene vojensky povstali voči vládnym silám. Spočiatku však opozícia nemala jednotné vedenie, ktoré by predstavovalo relevantnú alternatívu voči režimu. „Zloženie sýrskej opozície je i dnes dominované islamistami a saláfistami a finančne záviseli spočiatku na Katare, ktorý vlastní tretie najväčšie zásoby zemného plynu. Neskôr vedenie v podpore prevzala Saudská Arábia. Rovnako ako v Egypte i v sýrskej kríze sa saudsko-katarské súperenie o vplyv v opozícii ukázalo a to predovšetkým v zvýšených dodávkach zbraní a vojenských postupoch rôznych frakcií Slobodnej sýrskej armády a saláfistov. Opozičné skupiny boli nejednotné, bojuje v nich mnoho zahraničných militantov a každá je lojálna svojím lokálnym lídrom než jednému jednotnému veliteľstvu. Moslimské bratstvo bolo preferenciou Kataru a Turecka a saláfistické milície dostávali podporu Saudskej Arábie a Kuvajtu. Západ sa formálne zastával „umiernenej“ opozície pod vedením FSA. Na druhej strane režim Assadovcov bol najvernejším regionálnym spojencom Sovietskeho zväzu a blízke vzťahy si udržiava i s dnešnou Ruskou federáciou, ktorá je jeho hlavným zbrojným partnerom. Na regionálnej úrovni Damasku do veľkej miery pomáha Irán a libanonské šiítske hnutie Hizballáh, ktorých jednotky oficiálne bojujú na sýrskom území proti povstalcom. Zasahovanie regionálnych mocností prehĺbilo sektárske tendencie medzi bojujúcim stranami a čiastočne premenilo občiansku vojnu na zástupný konflikt medzi šiítskym Iránom a sunnitskou, wahábistickou, Saudskou Arábiou. Protišiítska a protialavitská rétorika sa stala čoraz častejšou a vzrast sektárskeho terorizmu zatiahol intervenciu Hizballáhu, ktorý mal v Sýrii pôvodne chrániť

šiítske svätyne pred útokmi. Radikalizácia sýrskej opozície pritiahla tisíce zahraničných bojovníkov a prispela k postupom teroristických skupín, akými je sýrska odnož al-Kájdy, Jabhat al-Nusra, a Islamský štát v Iraku a Sýrii.“ (Eštoková, 2015, s. 46-47) K prvému politickému zjednoteniu vojenských povstaleckých jednotiek došlo v októbri 2011 v podobe Sýrskej národnej koalície (SNC). Táto skupina zložená prevažne z mladých ľudí a politicky neznámych ľudí mala väzby na Slobodnú sýrsku armádu (FSA), pričom ich hlavnou požiadavkou bolo okamžité zvrhnutie Assadovho režimu. FSA bola tvorená prevažne prebehlíckymi vojakmi z regulérnej sýrskej armády, podarilo sa im obsadiť viaceré strategické kontrolné body a zároveň poskytovali akúsi „ochranu“ protirežimným protestom. (Hinnebusch, 2012, s. 105) Postupne sa však začali objavovať aj ďalšie opozičné skupiny a hnutia. Opozičný Národný koordinačný výbor (NCC) obhajoval dialóg a tvrdil, že okamžité zvrhnutie Assadovho režimu by viedlo k ďalšiemu chaosu. (Eminue, Dickson, 2013, s. 6) Od leta 2012 začali opozičné sily intenzívnejšie obsadzovať ďalšie územia. Na vojenskej úrovni v rámci opozície vynikali radikálni islamisti, ktorí sa spojili s al-Kajdou a jej odnožou al- Nusra. Postupom času radikálni islamisti začali byť považovaní za jeden z hlavných dôvodov eskalácie konfliktu, a to tak na vládnej strane ako aj na strane umiernenej opozície. V súlade s ruskou oficiálnou politikou postoje sýrskej opozície sú často ignorované a celá vojna je prezentovaná ako boj režimu s terorizmom. Medzinárodné spoločenstvo už od jari 2011 vyvíja čoraz väčší tlak na sýrsky režim zdôrazňujúc alternatívy pre prípadný pád Assadovho režimu.

Sýrska opozícia je veľmi rozdrobená, ideologicky aj teritoriálne nesúrodá skupina. Ak sa pozrieme na protiassadovské zoskupenie ako celok, nájdeme tam celú škálu bojovníkov, počínajúc od dezertérov z oficiálnej sýrskej armády, pokračujúc civilistami bez väčšieho vojenského výcviku a končiac mimoriadne skúsenými teroristami. Niektorým povstaleckým skupinám sa podarilo dosiahnuť určitú formu ideologickej a strategickej jednoty, s cieľom dosiahnuť vyššiu mieru pri dosahovaní svojich parciálnych cieľov. Napriek ich spoločnému cieľu spočívajúcemu vo zvrhnutí Assadovho režimu, naprieč sýrskou opozíciou nenájdeme jednoznačnú zhodu vo vojnovej taktike ani v jasnej politickej vízii budúcej Sýrie. (Sofer, Shafroth, 2013, s. 5–6) Sýrska opozícia má svoju politickú (Sýrska opozičná koalícia, Sýrsky národný výbor) aj vojenskú (ozbrojenú politickú) zložku - Najvyššia vojenská rada. Obidve zložky sú na sebe do značnej miery nezávislé, avšak ich oficiálnym cieľom je koordinovať súdržnú, národnú a demokratickú opozíciu, ktorá po zvrhnutí prezidenta Assada chce vyplniť mocenské vákuum. Aj keď sýrsku opozíciu tvoria z prevažnej časti sunnitskí moslimovia,

53 nepredstavujú monolitický blok. Z hľadiska medzinárodných vzťahov a diplomacie kľúčovú úlohu zohráva politická reprezentácie sýrskej opozície sídliaca v emigrácii, ktorá má mandát politicky a diplomaticky rokovať so zahraničím, ale súčasne aj viesť rokovania medzi jednotlivými ozbrojenými skupinami operujúcimi vo vnútri Sýrie. V súčasnosti sa vyvíja veľké úsilie na to, aby sa zvýšila miera komunikácie a vzájomných konzultácií. V rukách opozície je televízny kanál Orient, ktorý vzhľadom na používaný arabský jazyk len obmedzeným spôsobom dokáže osloviť západných politikov. Národná koalícia sýrskej revolúcie a opozičných síl (The National Coalition for Syrian Revolution and Opposition Forces) je známa pod názvom Sýrska opozičná koalícia (Syrian Opposition Coalition – SOC) Táto národná koalícia bola založená v novembri roku 2012 v Katare. Jedno miesto viceprezidenta majú rezervované Kurdi. Sýrska opozičná koalícia má 114 členný výbor a jej oficiálnym sídlom je mesto Idleb, ktoré ovláda opozícia. Súčasťou SOC bolo takisto 22 členov Sýrskeho národného výboru (Syrian National Council, SNC). Ten sa ešte skôr kreoval v Istanbule, avšak na protest proti zámeru SOC zúčastniť sa ženevských rokovaní opozičnú koalíciu oficiálne opustil. SNC deklaruje, že reprezentuje 60% Sýrčanov. SNC aj SOC podporujú Slobodnú sýrsku armádu. Približne polovica členov SNC je tvorená členmi Moslimského bratstva, ktorý však inklinujú k liberálnejšej orientácii. SNC je silným politickým hráčom, ktorý medzi budúcimi politickými stranami v povojnovej Sýrii má ambíciu podieľať sa na vláde v post-assadovskej Sýrii. Medzi opozičnými skupinami sú aj ďalšie zoskupenia, ktoré nie sú súčasťou SOC. Patria k nim zmienený Národný koordinačný výbor, ktorý odmieta násilie a chce vyjednávať s Assadom. V SOC nie sú takisto zastúpené ozbrojené islamské skupiny, ktoré bojujú na strane opozičných síl, okrem Sýrskej slobodnej armády (FSA), ktorých nominanti sú členmi výboru SOC. Od marca 2015 sú islamské ozbrojené skupiny bojujúce na strane opozičných síl združené v Džajš al-Fatah (Armáda dobytia), ktorá vo viacerých regiónoch nahradila FSA. Al-Fatah bola založená s cieľom zjednotiť a zefektívniť velenie a organizáciu opozičných ozbrojených síl. Svoju činnosť do značnej miery koordinuje s SOC, pričom zhoda je aj iných fundamentálnych otázkach: zvrhnutie režimu, oslobodzovanie území spod kontroly Assadových síl a boj s Islamským štátom. (Al-Oukla, 2015, on-line) Súčasťou SOC sú nominanti nasledovných politických frakcií: Z opozície vzniknuvšej pred občianskou vojnou je to Demokratická strana arabskej socialistickej únie (založená v roku 1964) a Národný demokratický blok (známy už od 20. rokov 20. storočia). Ďalej sú to dve nové politické zoskupenia - Národná aliancia a Hnutie spolu za slobodnú a demokratickú Sýriu. Okrem spomenutých politických frakcií, SOC tvoria členovia pochádzajúci zo Sýrsko-

Asýrskeho zoskupenia, Turkménskej skupiny, Kurdského národného výboru, ktorý však otvorene vystupuje proti snahám Kurdskej demokratickej strany (PYD) o autonómiu, zástupcovia Úradu revolučného hnutia, Sýrskeho obchodného fóra, Asociácie náboženských učencov, Národné zhromaždenie pre slobodu zamestnancov štátnych inštitúcií. Koaličný výbor SOC dopĺňa 18 nezávislých osobností. Dôležitými členmi sú zástupcovia tzv. Miestnej rady, resp. Miestnych rád (Syrian Local Administration Council) vo vnútri Sýrie, ktoré spravujú územia, kde Assadov režim de facto padol. Miestne rady majú dôležité poslanie vo viacerých oblastiach (médiá, humanitárna a lekárska pomoc, vzdelávanie, komunálne služby, bezpečnosť a pod. Takto široko koncipovaná SOC v roku 2013 vytvorila dočasnú exilovú sýrsku vládu so sídlom v Turecku, na čele ktorej stál Ghassan Hitto. Ministra obrany do tejto vlády menuje FSA, resp. Najvyššie vojenské veliteľstvo (Syrian Supreme Military Command). Z uvedeného je zrejmé, že SOC funguje na princípe akéhosi parlamentu, kde jestvuje nielen množstvo názorových prúdov, avšak aj zásadná zhoda na základných požiadavkách a cieľoch sýrskej revolúcie: získať absolútnu národnú suverenitu a nezávislosť, zachovať jednotu sýrskeho ľudu, štátu a jeho miest, zvrhnúť sýrsky režim a zlikvidovať jeho bezpečnostné sily, vyvodiť zodpovednosť za zločiny proti sýrskemu ľudu, nijakým spôsobom nevyjednávať s režimom a vytvoriť demokratickú Sýriu na občianskom princípe. (Al-Oukla, 2014, on-line) Doteraz SOC uznalo ako legitímnych zástupcov sýrskeho ľudu približne 120 štátov sveta (vrátane USA) a rôznych zoskupení štátov, ako napríklad EÚ, ktoré financujú niektoré z ich aktivít. V rámci štruktúry ozbrojenej sýrskej opozície najvyššie postavenie má jednotné vedenie Najvyššej vojenskej rady (Supreme Joint Military Command – SMC). SMC vznikla v decembri 2012 a podobne ako v prípade SOC je väčšinou arabských krajín je väčšinou západných krajín považovaná za legitímnu politickú reprezentáciu sýrskeho ľudu. SMC a SOC sa usilujú o zjednotenie rôznych umiernených a demokratických síl v rámci opozície. Získavajú finančnú i vojenskú pomoc zo strany arabských krajín (Turecko, Egypt, Jordánsko, Saudská Arábia, Katar a Spojené arabské emiráty) ako aj niektorých západných štátov (USA, Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, Taliansko). SMC a SOC je možné do istej miery považovať za efektívny a prakticky aj jediný reálny nástroj, ako izolovať a potlačiť extrémistické rebelské hnutia. (Sofer, Shafroth, 2013, s. 2-5) Najväčšou ozbrojenou sýrskou opozičnou skupinou, ktorá má viac ako 50 000 bojovníkov je Slobodná sýrska armáda (FSA). „Zastrešuje malé, ideologicky „slabé“ nekoordinované milície a vojenské jednotky pôsobiace na lokálnej úrovni. Vedenie Sýrskej slobodnej armády je plne integrované v Najvyššej vojenskej rade a úzko spolupracuje so Sýrskou opozičnou koalíciou. Vojenské jednotky FSA bránia predovšetkým okolie svojho bydliska, teda sa pohybujú len lokálne a nie sú príliš

55 ideologicky vymedzené. Druhé najvýznamnejšie vojenské zoskupenie je Sýrsky oslobodenecký front (The Syrian Liberation Front – SLF), ktorý zjednocuje cez 37 000 ideologicky umiernených islamistov. Sýrsky islamistický front (The Syrian Islamic Front – SIF) zastrešuje okolo 13 000 rebelov, ktorí sú viac nábožensky orientovaní než Sýrska slobodná armáda a Sýrsky oslobodenecký front. SIF je financovaný vplyvnými elitami zo Saudskej Arábie a Kuvajtu. Pravdepodobne najkontroverznejšou extrémistickou skupinou pôsobiacou v sýrskom konflikte je islamistická al–Nusra, ktorá je napojená na irackú teroristickú skupinu al-Kájda. Al-Nusra, majúca okolo 6 000 zahraničných a domácich bojovníkov, dokáže vďaka štedrej finančnej podpore z Iraku a špičkovému vojenskému vybaveniu efektívne bojovať a žať nemalé úspechy v bojoch proti Assadovu režimu. Teroristickí rebeli sa netaja svojím pohŕdaním alavitskou komunitou, čím konflikt posúvajú do sektárskej roviny.“ (Durdisová, 2013, s. 43) Pre sýrsku opozíciu je dôležitou skutočnosťou, že etnicky minoritní Kurdi sú súčasťou protiassadovského povstania, hoci viac než za nacionalistickú či revolučnú agendu bojujú za svoju nezávislosť a v celom konflikte sa snažia prioritne brániť svoju komunitu. (Sofer, Shafroth, 2013, s. 6-9) V rámci celého sýrskeho konfliktu majú Kurdi tvoriaci 9-10% obyvateľstva Sýrie špecifické, ba až výnimočné postavenie. Nie sú naklonení ani sýrskemu prezidentovi, ktorý nemal pochopenie pre ich ambície (aj keď im sľuboval autonómiu), ani islamistickým rebelom, ktorí zasa Kurdov vnímajú ako odpadlíkov. Aj napriek ich relatívne vysokému podielu na celkovom počte obyvateľstva im doteraz nebola venovaná taká pozornosť, ako ich osudom v Turecku, Iraku či Iráne. Prevažná väčšina kurdskej populácie, ktorá bola historicky rozdelená medzi Osmanskú ríšu a Perziu, sa na začiatku 20. rokov 20. storočia ocitli na územiach spravovaných Francúzskom (Sýria) a Veľkou Britániou (Irak). „V Iraku a Sýrii sa tak do radov nepriateľov kurdskej nezávislosti zakrátko pridali aj britskí a francúzski kolonizátori, ktorí tu i po uplynutí mandatória z času na čas realizovali politiku rozdeľuj a panuj dôsledným rozoštvávaním Arabov a Kurdov. To potom vyústilo v celý rad masových povstaní v kurdských oblastiach Sýrie a zvlášť v Iraku... Do tohto obdobia sa datujú začiatky pomerne silného arabsko-kurdského antagonizmu.“ (Souleimanov, 2012, s. 42) Kurdi v Sýrii do značnej miery patrili k prenasledovaným a diskriminovaným menšinám. Ďalším výrazným prvkom, ktorý sprevádzal kurdskú menšinu v Sýrii, bola čisto pan-arabská politika. Na rozdiel od iných krajín regiónu, kde dominovala politika pan-islamská, pri ktorej Kurdi neboli relatívne pod takým tlakom, sa v Sýrii odlišovali od arabských koreňov tejto kultúry. Toto sa snažil sýrsky režim zmeniť, pričom mnoho Kurdov muselo prejsť drastickým procesom arabizácie, ktorý znamenal v podstate vzdanie sa svojich koreňov a tradícií. Určitú nestabilitu

56 kurdskej otázky predstavovalo takisto niekoľko jednotiek PKK (Partiya Karkerên Kurdistan – Kurdská strana pracujúcich) v danom regióne. (Hatyina, 2011, s. 66-67) Háfiz al- Assad bol známy svojím spojenectvom s kurdským hnutím v Turecku a Iraku. Pod vplyvom tejto politiky sa podmienky kurdskej menšiny v Sýrii mierne zlepšili. Assad Kurdov potreboval tak zo zahranično-politických, ako z vnútroštátny dôvodov. Na druhej strane prvky spojenectva z Kurdmi boli čisto utilitárne, keďže Assad v nich videl určitú hrozbu národnej sýrskej jednoty, a tak ich využíval jen pre svoj mocenský prospech a skrytú sektársku politiku. Bašár al-Assad aj napriek prvým krokom vedúcim k demokratizácii režimu a liberalizácii ekonomiky zaujal voči Kurdom tvrdý postoj v podobe rôznych obmedzení (diskriminácií) občianskych a ľudských práv i spochybňovania kurdského osídľovania v severnej a severovýchodnej časti Sýrie. (Správa MZV USA, 2010, on-line) Kurdi pre neho boli hrozbou a zdrojom nestability, keďže sú najväčšou nearabskou populáciou v Sýrii. Akékoľvek zlepšenie postavenia Kurdov počas sýrskeho režimu bolo viazané na ich identifikáciu sa so sýrskym národom, aby sa mohli stať plnoprávnymi občanmi Sýrie. V roku 2006 si sýrski Kurdi vytvorili organizáciu KNAS (Kurdistan National Asocciation of Syria), ktorej prioritou bola demokratizácia Sýrie a zlepšovanie ich postavenia v oblasti ľudských práv. V ich úsiliach ich zastihla tzv. arabská jar, ktorá vo vzťahu k vypuknutiu občianskej vojny v Sýrii postavila Kurdov pred úplne novú, komplikovanú situáciu. Časť Kurdov sa snažila utiecť do Iraku, kde Kurdi majú autonómiu. Časť Kurdov, a to konkrétne PKK a PYD (Strana demokratického zväzu - únie, sýrska odnož PKK) prejavila ochotu bojovať na strane režimu. Opozičnú Sýrsku slobodnú armádu však podporila iná časť Kurdov, konkrétne PDK (Kurdská demokratická strana Iraku) a PUK (Vlastenecká únia Kurdistanu, socialistická politická strana irackého Kurdistanu). Uvedené konštatovanie dokumentuje to, že aj kurdské skupiny sú vo vzájomnom spore a nie vždy prezentujú jednotné stanoviská. Kurdi sú rozdelení do troch väčších skupín, ktoré medzi sebou politicky súperia, ale vo vojenskej oblasti sa snažia koordinovať svoje postupy. „Absurdný je fakt, že PKK, konkrétne PYD, podporuje sýrskych Kurdov na strane vládnuceho režimu, zatiaľ čo YPG (Jednotky ľudovej ochrany, oficiálne ozbrojené krídlo kurdského Najvyššieho výboru, kurdská domobrana – dopl.) a Kurdská národná rada (KNC) podporujú ako vládnucu sýrsku armádu, tak i opozíciu, aj napriek tomu, že patria štrukturálne pod PKK. Prevažná časť sýrskych Kurdov teda podporuje Bašárov režim. Príčinou nedobrých vzťahov medzi Kurdmi a sýrskou opozíciou je rapídny nárast radikálnych islamistov v radoch opozície.“ (Talafa, 2014, s. 27) Kurdi sa nezapájajú do bojov v takom rozsahu ako opozícia. Sústreďujú sa na konkrétne miesta obývané kurdskou populáciou. Od roku 2012 sa podarilo kurdským milíciám

57 vybojovať si nezávislosť. Následne v novembri 2013 došlo k vyhláseniu nezávislosti autonómnej oblasti Sýrsky Kurdistan, resp. Západný Kurdistan – Rojava pod vedením dočasnej vlády, ktorá v januári 2014 prijala Dočasnú ústavu. V nej sú ukotvené garancie práva detí, ale aj práva žien na rovnakej participácii na politickom, ekonomickom, sociálnom a kultúrnom živote. Táto ústava konštatuje, že Sýria je demokratický slobodný štát – parlamentná demokracia. Z dôležitých ustanovení tejto ústavy uvádzame: „Demokratická autonómna vláda sa skladá z troch kantónov (Cizir, Kobane, Efrin), ktoré sú súčasťou Sýrie..., Qamishli je hlavým mestom kantónu Cizir, ktorý je pod spoločnou správou Kurdov, Asýranov, Arménov, Čečenov, moslimov a kresťanov. Vzťahy medzi ľuďmi a ich presvedčenia sa opierajú o bratstvo spoločného života a vzájomnej solidarity národov..., Kurdský, arabský a sýrsky jazyk sú úradnými jazykmi... Správa kantónov a vzťahy medzi ich centrami sú založené na demokratických princípoch samosprávy a YPG, ktorá je oficiálnou ozbrojenou silou regiónu... Vláda garantuje a chráni ľudské práva a slobody, ktoré sú v súlade s medzinárodnými zmluvami a zákonmi... Akýkoľvek druh diskriminácie na základe pohlavia musí byť eliminovaný, je zakázané, aby deti boli nútené pracovať, nútené do manželstva či aby im bolo fyzicky ubližované... Bezpečnosť a bezplatné základné vzdelanie je právom každého občana, štát sa v rámci sociálnej starostlivosti podieľa na zamestnanosti, na bývaní a ďalších sociálnych zárukách.“ (ANF, 2014, on-line) V zmysle ústavy je riadiacim orgánom sýrskeho Kurdistanu Kurdský najvyšší výbor (DBK), ktorý bol založený 12. 07. 2012 kurdskou demokratickou stranou PYD a kurdskou národnou radou KNC. Najvyšší riadiaci orgán sýrskeho Kurdistanu má k dispozícii ozbrojené vojenské krídlo v podobe ľudových jednotiek ochrany a milícií ľahkej pechoty. V súčasnosti sú najväčšími nepriateľmi Kurdov v Sýrii radikálni islamisti a tureckí nacionalisti. Bojuje sa v prihraničných oblastiach Turecka, kde sú Kurdi vystavení atakom tureckých pohraničných jednotiek. Kurdské ozbrojené zložky sa dostávajú takisto do konfliktu s niektorými sýrskymi opozičnými jednotkami. Tie sú podporované z Turecka, ktoré obviňujú PYD z toho, že podporuje ľavicovú PKK ako teroristickú organizáciu v Turecku. Doterajší priebeh sýrskej občianskej vojny nás oprávňuje konštatovať, že sýrska autonómia v severnej Sýrii by sa mohla upevniť a etablovať aj s medzinárodného hľadiska. Kurdským bojovníkom sa v ostatnom období podarilo späť získať niektoré miesta, ktoré predtým dobyl Islamský štát. Našou ambíciou nie je riešiť Kurdskú otázku, ktorá je veľmi široká a komplexná. Chceme len upozorniť na to, že do akýchkoľvek vonkajších i vnútorných mocenské vplyvov na Blízkom východe imanentne vstupuje kurdská otázka, bez vyriešenia ktorej nemožno očakávať stabilitu v tomto regióne. Kurdská otázka má možno ešte väčší dopad na blízkovýchodné

58 mocenské pomery ako izraelsko-palestínsky konflikt. V geopolitických súvislostiach má najväčšie obavy so sýrskej autonómie Kurdov Turecko, ktoré sa obáva, že kurdská autonómia v Sýrii bude základňou pre podporu a činnosť PKK v Turecku. V Turecku tvoria Kurdi takmer štvrtinu celej populácie a ich prípadné snahy o autonómiu by mohli viesť k ohrozeniu celistvosti a stability krajiny, ktorá je v tejto oblasti jediným partnerom NATO a ktorá sa usiluje o začatie prístupových rokovaní do EÚ.

3.4. Alternatívy a možné scenáre budúceho vývinu v Sýrii s dôrazom na mocenskú stabilitu blízkovýchodného regiónu

V rámci pokračovania občianskej vojny v Sýrii a jej rastúceho násilia, nemožno neuvažovať nad tým, akým smerom sa bude tento proces vyvíjať, aké riešenia sa ukazujú ako produktívne tak pre Sýriu ako aj pre mocenskú stabilitu celého blízkovýchodného regiónu. Rozklad štátu a rozsiahle sektárske násilie rezonujú aj mimo arabský svet. V tejto súvislosti môžeme identifikovať viaceré scenáre možného vývinu občianskej vojny v Sýrii. Ich spoločným menovateľom je to, že akútnym nebezpečenstvom Sýrie zostanú lokálne násilia, ktorým sa pravdepodobne nebude dať vyhnúť. Sýrska opozícia i medzinárodné spoločenstvo preto musia pripraviť súbor opatrení, ktoré túto reálnu hrozbu budú eliminovať.

1. Prvou možnosťou je limitované víťazstvo režimu. V porovnaní s povstaním Moslimského bratstva zo 70. a 80. rokov 20. storočia táto občianska vojna hlboko zasiahla celú krajinu, je všadeprítomná. Neobmedzuje sa na jednu skupinu obyvateľstva, ani geografickú oblasť. Schopnosť riadiť štát zo strany režimu je hlboko narušená. Assad už pravdepodobne nebude schopný presvedčiť väčšinu Sýrčanov, aby sa stotožnili s vládou jeho rodiny a jeho vodcovským či diktátorským postavením. V uvedenom kontexte sa z nášho pohľadu javí, že sýrsky režim sa môže maximálne usilovať len o prerušenie bojov, nie o absolútne a definitívne víťazstvo. Assad by síce mohol získať kontrolu nad niektorými významnými časťami Sýrie z dôvodu oslabenia neextrémistickej opozície. Sektárske násilie zo strany alavitov voči sunnitom v takýchto oblastiach by potom malo za následok zvyšujúcu sa zraniteľnosť alavitov v tých častiach Sýrie, ktorú kontroluje sunnitská väčšina. Humanitárna kríza by sa ešte prehĺbila, pretože Assadov režim je známy svojím odporom k spolupráci s OSN a ďalšími medzinárodnými organizáciami. Hoci najnovšie udalosti naznačujú, že Assad už nie je osobou, s ktorou by Západ nebol ochotný rokovať. Naďalej

59 však platí, že Assadov režim bol a stále je jednou z najväčších prekážok toho, aby sa státisíce až milióny vysídlencov a emigrantov vrátili späť do Sýrie. 2. Druhým modelom je riadený prerod či zmena sýrskeho režimu. Tento scenár je azda najviac žiaduci, avšak ide o možnosť, ktorá je ešte stále v nedohľadne. Je nereálne očakávať, že by rozdrobená sýrska opozícia a režim našli spoločnú reč a dospeli by k dohode o pokojnom odovzdaní moci z režimu na akúsi prechodnú vládu národného porozumenia. Prvé pokusy vzťahujúce sa k tejto alternatíve evidujeme už v roku 2012 zo strany OSN a Ligy arabských štátov. Všetkým však bolo jasné, že akékoľvek konsenzuálne procesy vylučujú možnosť budúceho riadenia Sýrie zo strany Assadovho režimu. Ak by Assad uznal, že jeho vláda je neudržateľnou a rozhodol sa pristúpiť na riadený proces odovzdania moci prechodnej vláde, výrazne by sa zvýšili vyhliadky na zmiernenie rozsiahleho sektárskeho násilia. Takáto prechodná vláda by sa musela zaviazať k pluralizmu a ochrane ohrozených menšín a naštartovať efektívne procesy spravodlivosti i národného zmierenia. Pri absencii týchto rozmerov by sa mohlo ukázať, že v dlhej občianskej vojne sa sektárske násilie v Sýrii tak hlboko zakorenilo, že ho nebude možné eliminovať. Musíme si však uvedomiť, že aj tento scenár riadeného prechodu Sýrie k novej vláde v sebe nesie obrovské riziko pokračujúceho lokálneho násilia, a preto prechodná sýrska vláda sa nezaobíde bez medzinárodnej pomoci založenej najmä na konsenze EÚ, USA, Ruska a ostatných arabských štátov. 3. V rámci tretieho scenára je možné uvažovať o víťazstve povstalcov – rebelov. Tento potenciálny scenár je založený na tom, že povstalci sa zmocnia Damasku a budú kontrolovať väčšiu časť krajiny. V takomto prípade rozsah a intenzita sektárskeho násilia bude do značnej miery závisieť od toho, ako rýchlo by sa povstalci uchopili moci a rozsahu, v akom by džihádistické skupiny sa presadili na čelo opozície. V uvedenom kontexte sa ukazuje, že čím viac sa Assad bude držať pri moci, tým je väčšia šanca pre prehĺbenie a zintenzívnenie občianskej vojny. Režimom využívané alavitské sily sa stali „palivom“ radikalizácie opozície, čím sa uzavrel začarovaný kruh. Aj v prípade víťazstva opozície by s najväčšou pravdepodobnosťou prebiehali vojenské operácie v provinciách, ktoré sú baštami alavitov a do ktorých by sa alaviti z Damasku hromadne presúvali. Je tiež možné, že Assad a jeho rodina spolu s významnými osobnosťami režimu by mohli odísť s Damasku do exilu a žiť z uschovaných financií v zahraničí. Otázne je rovnako to, či by víťazi z radov povstalcov dokázali zabrániť džihádistickým extrémistickým skupinám v páchaní masových zverstiev. Opozičné víťazstvo v Sýrii v prípade pádu režimu Bašára al-Assada môže znamenať to, že celý konflikt sa iba dostane do novej fázy. Zvyšky režimu pravdepodobne spoja svoje sily s Assadovými ozbrojencami, ktorí budú mať trvalú iránsku podporu a naďalej budú odolávať

60 tlaku sunnitov. Jedným z kritických a kľúčových východísk budúcej stability Sýrie, resp. jej konsolidácie, je prechod k demokratickej forme vlády. Avšak Assadov prístup ku konfliktu prakticky vylučuje možnosť takéhoto prechodu. Na druhej strane zvyšky režimu sa nezbavia strachu z odvetného represívneho násilia, keďže sektárstvo je v tomto konflikte trvalo zakorenené. Sýrska opozícia totiž už obviňuje nielen Assadov režim, ale priamo alavitov z krviprelievania. (Holliday, 2013, s. 41) Assadove brutálne zaobchádzanie s opozíciou vedie k dôvodnému presvedčeniu, že existenciálne obavy alavitov sú namieste. Pocit ohrozenia alavitov zo strany sunnitskej väčšiny úzko súvisí s pudom sebazáchovy vlastnej identity. V januári 2013 Bašár al-Assad povedal vyslancovi OSN Lakhdarovi Brahimimu: „Môžem vyhrať vojnu aj vtedy, ak Damask bude zničený.“ (Al-Rashed, 2013, on-line) Akokoľvek toto vyhlásenie môže znieť bizarne, má svoju logiku, ktorá korešponduje s dlhodobým Assadovým postojom. Aj keby Assad nebol schopný pokračovať vo vládnutí v Sýrii, jeho pôsobenie bude zamerané to, aby ani opozícia nemohla ovládnuť krajinu. Assadov režim rozdelil krajinu tak, že nijaká komunita nebude schopná vládnuť bez súhlasu ostatných. Sýrsky intelektuál Joshua Landis uvažujúc o Assadovom pláne B v auguste 2012 napísal: „Aby prežil, Assad a jeho alavitskí generáli sa snažia obrátiť Sýriu na Libanon – zlomený národ, kde nijaká komunita nemôže vládnuť. Môže stratiť Sýriu, ale stále môže zostať hráčom a jeho alavitská komunita nebude zničená.“ (Landis, 2012, on-line) V prípade víťazstva opozičných povstaleckých síl je otázne, či sa sýrski extrémisti (Nusra front, Islamský štát) podriadia autorite novej vlády a či proti assadovské ozbrojené sily dokážu zabezpečiť ochranu náboženských menšín. Stále zostáva potenciálne riziko toho, že viaceré časti krajiny môžu zostať v rukách nikým neriadených extrémistov budujúcich si vlastný kalifát, čo môže byť pre alavitov likvidačné. Prioritou vlády v prípade víťazstva povstaleckých síl preto musí byť zabezpečenie ochrany menšín, neutralizácia extrémistických prvkov a vytvorenie efektívneho bezpečnostného aparátu, a to najmä v konfesne rôznorodých častiach Sýrie. V tomto smere stabilizácia zrejme nebude možná bez použitia bez použitia externej vojenskej sily v podobe medzinárodnej pozorovateľskej misie, ktorá môže zohrať kľúčovú úlohu pri stabilizácii pomerov. 4. Ďalšou možnosťou je konzervovanie patovej situácie a stupňovanie pokračujúceho sektárskeho násilia, čo povedie k úplné rozvratu a rozpadu Sýrie ako štátu. Takýto scenár môže dlhodobo destabilizovať celý Blízky východ. V tomto procese je pravdepodobnosť etnických a sektárskych čistiek najvyššia. Alaviti by už nemohli žiť v blízkosti sunnitov, pričom by došlo k obrovským presunom obyvateľstva, ktoré by hľadalo ochranu vo vlastných vojenských jednotkách a milíciách. Tento scenár by znamenal víťazstvo zvyškov režimu na jednej strane a extrémistických saláfistov – džihádistov na strane druhej.

Rozložená Sýria s voľne pôsobiacimi ozbrojencami by pre svojich susedov prestravovala obrovské nebezpečenstvo. Konfesionálne napätie v Libanone by sa mohlo eskalovať. Turecko, resp. jeho časti susediace so Sýriou, by sa mohlo stať druhým Pakistanom a samotná Sýria ďalším Afganistanom. Stabilita Jordánska by sa otriasla v základoch. V Iraku by sa mohli prehĺbiť boje medzi sunnitmi a šiítmi a rovnako aj Izrael by bol vystavený oveľa väčším tlakom, osobitne zo strany Hizballáhu. Tento priestor by sa tak mohol bezpečným prístavom pre al-Kájda, ktorá by mohla rozvíjať činnosť aj za hranicami zruinovanej Sýrie. Priestor pre medzinárodnú diplomatickú a prípadnú vojenskú intervenciu v úplne rozvrátenej Sýrii by sa výrazne zredukoval. Práve preto je jedným z potenciálnych (teoretických) riešení tejto katastrofy politické rozdelenie Sýrie do niekoľkých samostatných oblastí (štátov), prípadne konfederácie s centrálnou vládou v Damasku. Nezaobišlo by sa to však bez obrovských presunov obyvateľstva, pričom sunniti by zrejme opustili pobrežné oblasti Stredozemného mora a alaviti by sa museli odsťahovať zo zmiešaných miest, ako je Damask alebo Homs.

Západné štáty Európy a USA sa doteraz okrem výziev na odstúpenie Bašára al-Assada zhodli len na troch základných a všeobecne definovaných cieľoch:

1. Vyvarovať sa nasadeniu a šíreniu chemických zbraní. 2. Zabrániť extrémistom z Islamského štátu získať moc v Sýrii. 3. Vyhnúť sa tomu, aby sa zo Sýrie stal zruinovaný štát, ktorý by bol epicentrom regionálnej nestability.

Naplnenie týchto cieľov a stratégií predpokladá uzatvorenie politických dohôd a nastúpenie demokratizačných procesov. Pravdepodobnosť toho, že sa tieto ciele aj zrealizujú, je pomerne nízka. Sýrske štátne inštitúcie sú v rozklade a erupcia sýrskeho sektárskeho násilia pochovala akékoľvek šance na možnosť politického urovnania sporu. Transformácia sýrskeho konfliktu od povstania do podoby dlhotrvajúcej občianskej vojny je výzvou pre medzinárodné spoločenstvo, aby svoje stratégie prístupu k riešeniu situácie v Sýrii zásadným spôsobom revidovali.

Stupňujúci a nekončiaci sa konflikt v Sýrii právom znepokojuje medzinárodné spoločenstvo. Rozvrat Sýrie predstavuje vážnu hrozbu pre stabilitu celého regiónu. Trajektóriu občianskej vojny, v rámci ktorej znepriatelené strany hľadajú východisko na medzinárodnej úrovni, možno v širšom kontexte vnímať na pozadí saudsko – iránskej rivality v regióne. Situácia umožňujúca rokovať o akýchsi prechodných či dočasných riešeniach,

62 ktoré by vojnu zastavili – na čom sa zhodnú politici z Európy, USA, Ruska či Iránu, nie je priaznivá z troch zásadných dôvodov.

1. Ani bojujúci režim, ani väčšina rozdrobených opozičných síl, nemajú motiváciu vyjednávať. 2. V oblasti je celý rad dlhodobo neriešených regionálnych problémov, ktoré neboli diskutované s ohľadom na prerušenie či skončenie vojny. Ide napríklad o otázku, akú úlohu bude zohrávať Hizballáh v Libanone, čo bude s Kurdmi v severnej Sýrii, či s akou odnožou (prúdom) islamu sú západné štáty ochotné vyjednávať. Problémom sú ultra konzervatívni salafisti a radikálni islamisti. 3. Snaha dosiahnuť medzinárodný konsenzus nemá v súčasnosti podobu trvalého vyjednávania smerujúceho k ukončeniu vojny.

Z krátkodobého hľadiska vyhliadky na ukončenie vojny nie sú pozitívne. Úloha prezidenta Assada sa v strednodobom horizonte ukazuje ako nevyhnutná podmienka akejsi prechodnej dohody medzi režimom a opozičnými silami, pravda už nie v pozícii absolútneho vodcu Sýrie, ale skôr v postavení predstaviteľa jednej zo základných súčastí budúcej podoby Sýrskej arabskej republiky. V uvedenom kontexte jestvujú tri politické prvky, ktoré môžu tvarovať politiku Západu vo vzťahu k ukončeniu vojny v strednodobom horizonte:

1. Zameranie sa na regionálne pôsobenie, ktoré zvýši humanitárnu angažovanosť, podporu pre libanonskú a jordánsku vládu a realizáciu protiteroristických aktivít. Cieľom tohto pôsobenia je zabezpečiť, aby sa konflikt nerozširoval do susediacich krajín. Milióny utečencov zo Sýrie majú negatívny dopad na Libanon a Jordánsko, ktoré sa nedokážu o nich dôstojne postarať, pričom aj tu hrozia sektárske tendencie. Libanon a Jordánsko sú zraniteľné štáty, ktoré sa kriticky stavajú k sýrskej občianskej vojne. Sektárske prístupy destabilizujú postavenie ústrednej vlády v Libanone, preto je potrebné zachovať pôsobenie dočasných síl OSN hlavne na hraniciach so Sýriou. V Sýrii bojujú stovky občanov EÚ, ktorí sa pripojili k radikálnym opozičným silám, ktoré svoj extrémizmus môžu preniesť do okolitých krajín. Práve preto je potrebná silnejšia koordinácia boja proti terorizmu a zdieľania spravodajských informácií medzi západnými krajinami, Jordánskom, Turecko a niektorými krajinami Perzského zálivu, vrátane zamerania sa na obmedzenie financovania extrémistických islamistov v sýrskej občianskej vojne. Boj proti terorizmu je pravdepodobne jediný spoločný záujem prezidenta Assada a západných krajín, čo by v budúcnosti mohlo byť užitočné pre

63 nadviazanie neformálnych vzťahov v snahe dostať predstaviteľov režimu k rokovaciemu stolu. (Van Veen, Abdo, 2014, s. 29) 2. Stimulovať saudsko-iránske regionálne rokovania, ktoré by mali viesť k presadeniu dohody o nezasahovaní do vnútorných záležitostí blízkovýchodných štátov. V danom kontexte je potrebné využiť koordinované úsilie Saudskej Arábie a Iránu v stabilizácii správy v Iraku. Rovnako je dôležité skúmať, akým spôsobom saudské a iránske záujmy v Sýrii môžu viesť k prijatiu prechodnej dohody, v rámci ktorej sa udrží teritoriálna integrita Sýrie na federalizovanom základe a akú úlohu bude zohrávať Assad z hľadiska možnosti dlhodobých zmien vedúcich k stabilizácii krajiny. Ak by sa podarila nájsť určitá miera zhody v daných otázkach v rámci saudsko-iránskeho dialógu, mohol by sa vytvoriť vyvážený tlak na bojujúce strany, aby pristúpili ku kompromisom. Taký kompromis by bol prienikom saudských a iránskych záujmov, pričom na jeho dodržiavanie budú medzinárodné záruky toho, že sa Sýria nestane prostriedkom mocenského súperenia. V danom kontexte je potrebné si uvedomiť, že geopolitická situácia na Blízkom východe sa začala meniť. Po desaťročiach dominancie Saudskej Arábie povzbudenej americkou izoláciou Iránu a inváziou do Iraku, sa postavenie Saudskej Arábie začína oslabovať vplyvom americko-iránskeho zbližovania sa v jadrovom programe. Vzhľadom na nedávny vývoj je možné stavať na dvoch kľúčových bodoch konvergencie saudských a iránskych záujmov, ktorými sú: stabilnejší Irak a minimalizácia vplyvu radikálnych skupín v regióne. Ak by bola prijatá dohoda vzájomného nezasahovania do domácich záležitostí podporovaním náboženských či etnických menšín, štáty Perzského zálivu by sa nemuseli obávať iránskej podpory ich šiítskych menšín, ohrozovania sunnitskej vládnucej rodiny a kmeňových elít. Na druhej strane Irán ako nearabský štát má významnú arabskú menšinu, ktorá by mohla byť vstupnou bránou pre zasahovanie Saudskej Arábie, ktorá podporou radikálnych saláfistov by mohla ohrozovať iránsku revolučnú doktrínu. Vychádzame z postulátu, že riešenie občianskej vojny v Sýrii môže byť konečným cieľom iránsko-saudských rokovaní a následne prijatých dohôd. Na prvý pohľad ich pozície v konflikte sú úplne protikladné. Irán sa snaží udržať sýrsky režim a Hizballáh, zatiaľ čo Saudská Arábia sa ich snaží zničiť. Fakt, že ani jedna strana nedokáže získať zjavnú prevahu, ekonomicky obidve krajiny vyčerpáva. Vzhľadom na uvedené i s ohľadom na vzostup Islamského štátu, Irán i Saudská Arábia majú motív k spoločným rokovaniam. Skorší príklad takejto spolupráce môžeme vidieť v prípade Libanonu. Kľúčovou témou takýchto rokovaní bude zrejme otázka budúceho postavenia Assada, vytvorenie možnosti pre zmeny režimu, či otázka možného rozdelenia Sýrie v podobe federácie či konfederácie viacerých územných celkov. Irán a Saudská Arábia by sa mali usilovať o širšie

64 a hlbšie vzájomné pochopenie vo vzťahu k sféram svojho vplyvu. Kľúčové je, aby Irán akceptoval saudské nároky na náboženské vedenie (vodcovstvo) sunnitskej moslimskej komunity. Na druhej strane Arabi musia rešpektovať prevahu Iránu v rámci šiítskej komunity, jeho vojenskú silu aj rastúci ekonomický vplyv. Určité posuny v týchto otázkach už boli realizované – napríklad vyššia transparentnosť iránskeho jadrového programu, postupné rušenie sankcií, snahy o normalizáciu diplomatických vzťahov, formulácie bezpečnostných záruk a pod. 3. Zvýšiť podporu časti sýrskej opozície, a to so súhlasom krajín Perzského zálivu, Jordánska a Turecka. Veľkým problémom je však určiť to, čo v súčasnosti znamená efektívna a umiernená opozícia. Akákoľvek politická, logistická, finančná či priama vojenská podpora by mohla primäť umiernené islamské frakcie a Slobodnú sýrsku armádu k zapojeniu sa do procesov vyjednávaní, čím by sa zvýšil vojenský tlak na Assada a oslabila pozícia Islamského štátu. V prvej fáze tohto procesu je potrebná zvýšená diplomatická podpora vybraných umiernených opozičných skupín financovania, výmeny spravodajských informácií a budovania nových kapacít. Až v druhej fáze prichádza do úvahy vojenská podpora v podobe dodávky zbraní, školiacich činností, riadenia a logistiky. Vzhľadom na rozdrobenosť a nejednotnosť opozície je potrebné vyvinúť úsilie na jej väčšie zjednotenie a najmä jednotnejší prístup štátov Perzského zálivu k sýrskej opozícii. Všetci zainteresovaní si však musia uvedomiť, čo vlastne v Sýrii a pre Sýriu znamená umiernená a zároveň efektívna opozícia, ktorá má svoju vojenskú i politickú pôsobnosť. Medzi politickým a vojenským krídlom opozície nejestvuje dostatočná zhoda, ba naopak, sú poznačené vnútornými bojmi a rozdelením. Z tohto dôvodu je vonkajšia podpora opozície limitovaná a ofenzívy režimu ju neustále oslabujú. Ďalším javom je to, že všetky opozičné skupiny, bez ohľadu na ich skutočné zámery, používajú v súvislosti s financovaní a regrutovaním islamskú rétoriku a orientáciu. Tento jav možno vysvetliť nárastom vplyvu extrémistických islamských radikálov. V konečnom dôsledku sa tak môže zdať, že umiernená opozícia v západnom ponímaní vlastne neexistuje, resp. nikdy neexistovala. Západné krajiny sa dlhodobo stretávajú s problémom identifikácie umiernených islamských opozičných skupín, či už v radoch politickej alebo vojenskej časti opozície. Len nepatrná časť opozície je schopná sa hlásiť k takým hodnotám, ako je nepresadzovanie ideológie násilím, rešpektovanie kolektívnych práv skupín s iným presvedčením, rešpektovanie práv jednotlivcov a akceptácia pluralizmu ako základného organizačného princípu budúcej podoby Sýrie. Iba takýmto pragmatickým prístupom v zdieľaní hodnôt je možné eliminovať vplyv Islamského štátu, frontu al-Nusra a radikálnych frakcií Islamského frontu, ktorého súčasťou by sa mohli stať aj miernejšie

65 náboženské skupiny, ako napríklad Suqour al-Sham a Liwa al-Tawhid. Takéto úvahy si však vyžadujú podrobnú analýzu zloženia a záujmov skupín tvoriacich Islamský front. Manifest Islamského frontu z roku 2013 síce vzhľadom na presadenie práva šaría odmieta ľudové hlasovanie o budúcom riadení sýrskeho štátu a charakteru jeho spoločnosti, avšak do značnej miery je všeobecne koncipovaný, pričom jednotlivé stratégie nie sú presne špecifikované. To vytvára priestor pre ďalšie vyjednávania. Osobitne sa tejto problematike venujeme v kapitole o sýrskej opozícii. Podstatné však je, aby vonkajší dialóg so sýrskou opozíciou pokračoval a tieto komunikačné kanály zostali zachované. Sýrska umiernená opozícia potrebuje predovšetkým politické zjednotenie, ktoré je sťažené aj tým, že jednotlivé skupiny operujú na od seba vzdialených územiach. Úspešný proces fúzií jednotlivých umiernených frakcií opozície si vyžaduje splnenie dvoch elementárnych podmienok: a) Koherentná a unifikovaná medzinárodná podpora pre vybrané opozičné skupiny. Tu sa vyžaduje diplomatická zhoda medzi Západom a krajinami Perzského zálivu (osobitne Saudskou Arábiou a Katarom) b) Líderstvo v opozícii musí prevziať jednotné politické vedenie, nie Sýrska slobodná armáda. Toto politické vedenie má byť zárukou inštitucionalizovaného spôsobu rozhodovania, ktoré prekoná regionálnu súťaživosť a rozpory medzi lokálnymi vládcami opozície.

Doterajšie skúsenosti poukazujú na to, že bolo iluzórne sa domnievať, že zvýšená vojenská podpora sama osebe prinesie väčšiu súdržnosť opozície. (Van Veen, Abdo, 2014, s. 36) Zdieľame názor, že poskytovanie vojenskej podpory bez vytvárania podmienok na zjednocovanie a zvýšenie efektivity umiernenej sýrskej opozície, povedie k zbrojným pretekom s Iránom, ak by sa ešte viac rozhodol podporiť Assadov režim. Navyše hrozí riziko, že sa zbrane dostanú do rúk teroristických skupín. Niektoré opozičné skupiny majú tendenciu pridávať sa k Islamskému štátu, ktorý svoj boj prenáša aj do iných oblastí, napríklad v Iraku.

Skúmajúc možnosti riešenia sýrskej občianskej vojny nemožno obísť skutočnosť, že konflikt v Sýrii mimoriadne negatívne vplýva na existujúce konflikty v Libanone a v Jordánsku a výrazne zhoršuje bezpečnostnú situáciu, radikalizáciu a násilie v Iraku. V Libanone je Hizballáh vnímaný ako „obranca libanonského národa“ v ohrození, pretože sa otvorene prihlásil k podpore sýrskeho režimu. Tento postoj sťažuje proces normalizácie Hizballáhu ako politickej strany. Irackú politiku v duchu hesla „rozdeľuj a panuj“ viedla vlna sunnitskej nespokojnosti k vzniku a rozvoju Islamského štátu (ISIS - Islamic State of Iraq and Syria) (ICG, 8/2013) Libanon, Sýria a Irak sa tak stali priestorom prepojených sériou

66 konfliktov, ktoré sú živené Hizballáhom a Islamských štátom a ktoré v širšom kontexte sú dôsledkom dominového efektu saudsko – iránskej rivality. Je faktom, že sýrska občianska vojna uľahčila vzostup militantných islamských fundamentalistických skupín. Ideológia a krutosť Islamského štátu založené na obnovení vlády islamského kalifátu sú natoľko radikálne, že odrádzajú aj vlastných sympatizantov. (Dickinson, 2013) Sýrska občianska vojna sa v nemalej miere dotýka dvoch nevyriešených problémov, ktoré sa datujú ešte do koloniálneho obdobia, a to v podobe ašpirácií Kurdov a Palestínčanov na svoje samourčenie a štátnosť. Tento problém nepriamo vťahuje do konfliktu tak Turecko (turecko-kurdský problém) ako aj Izrael (izraelsko-palestínske napätie). Akékoľvek domáce stimuly snažiace sa o ukončenie sýrskej občianskej vojny narážajú na konfliktné dedičstvo vzájomných vzťahov jednotlivých blízkovýchodných štátov. Je nepravdepodobné, že Sýria sa zo svojho súčasného stavu devastácie dostane bez účasti externých aktérov. Ak medzinárodné spoločenstvo nepodnikne efektívne kroky na ukončenie vojny, Sýria sa na dlhé obdobie stane epicentrom mocenskej nestability Blízkeho východu.

3.5. Diskusia

Jedným z najdynamickejších procesov vnútropolitického vývoja na Blízkom východe je súžitie viacerých náboženstiev, dialóg i neutíchajúci konflikt rôznych náboženských komunít. Táto situácia vedie k celkovej nestabilite oblasti, k bezpečnostným hrozbám a k zahraničnému, resp. cezhraničnému zasahovaniu. Mimoriadne silný je konflikt na Arabskom východe v oblasti tradičného „Úrodného polmesiaca“, ktorý zahŕňa Sýriu, Libanon, Jordánsko a Irak a premieta sa takisto do blízkovýchodného konfliktu cez palestínsku komunitu. Už od roku 1980, čiže od vypuknutia iracko-iránskej vojny sme mohli pozorovať „nesúrodé“ spojenectvo medzi šiítskym Iránom a sýrskym formálne sunnitským avšak v skutočnosti alavitským vládnucim režimom, v súčasnosti zmietaným hlbokou niekoľkoročnou občianskou vojnou. Zvýšenú aktivitu prejavuje hnutie Hizballáh v Libanone, ktorého úloha v libanonskom politickom systéme je v súčasnosti veľmi silná. V Iraku došlo k politickej emancipácii šiítskej komunity, ktorá sa stáva terčom útokov so strany sunitských radikálov. Pod vplyvom občianskej vojny v Sýrii sa mení aj regionálne postavenie Iránu a jeho schopnosť ovplyvňovať vývoj v Iraku a Sýrii. Z nášho pohľadu pre stabilitu oblasti Blízkeho východu je kľúčové to, ako sa vyrieši sýrsky konflikt a ako sa budú vyvíjať pomery v irackej šiítskej komunite, ktorá nie je vnútorne homogénna. Problém občianskej vojny

67 v Sýrii je úzko spätý s tým, akým spôsobom sa bude vyvíjať ideológia šiítov a sunnitov, krátkodobé a dlhodobé ciele týchto konfesných komunít na Blízkom východe. Medzi jednotlivými moslimskými frakciami sú rôzne záujmy a orientácie, čo je podmienené kultúrno-historickými a politickými súvislosťami. Osudy šiítskej konfesnej komunity v Sýrii sú úzko prepojené so šiítskymi frakciami v arabskom svete, predovšetkým v Iraku a Libanone. Občianskou vojnou v Sýrii sa redefinovali vzťahy šiítskych komunít k sunnitom a k ideám panarabizmu. Pokračujúca sýrska občianska vojna z pohľadu mocenskej stability blízkovýchodného regiónu vyvoláva možnosť vzniku širšej regionálnej vojny medzi sunnitmi a šiítmi so zapojením pro-assadovských síl, sýrskych alavitov, bojovníkov Hizballáhu, irackých šiítskych milícií a Iránu na jednej strane, a sýrskymi povstalcami, džihádistami, Islamským štátom, al-Kajdou v Libanone, Irakom, Tureckom, Saudskou Arábiou a moslimskými kráľovstvami v Perzskom zálive na druhej strane. Rusko a USA by sa tak zrazu ocitli proti sebe na pozadí mohutného sektárskeho rozkolu. Iracká pro-šiítska vláda sa v boji so sunnitskými teroristami spolieha na USA. Krajiny Perzského zálivu, USA aj Rusko sú odhodlané bojovať proti moslimským radikálom z Al-Kajdy aj proti Islamskému štátu. Takáto mocenská regionálna nestabilita by nevyhnutne nemusela viesť k otvorenej vojne medzi hlavnými blízkovýchodnými mocnosťami – Iránom, Saudskou Arábiou a Tureckom. Na pozadí sektárskeho rozdelenia by však naďalej rástol radikalizmus. V prípade rozšírenia sýrskeho konfliktu na celý región, sektárske enklávy by začali „prepisovať“ hranice, ktoré v značnej miere boli určené koloniálnymi mocnosťami po prvej svetovej vojne. Saudská Arábia a kráľovstvá Perzského zálivu by sa mohli stať terčom Iránom podnecovaných protisunnitských aktivít. Aj keď je situácia v Sýrie v mnohých smeroch patová, možno predpokladať, že režim strany Baas a prezident Assad už nebudú mať také postavenie ako pred vypuknutím občianskej vojny. Prítomnosť militantných islamistov a nejednotnosť opozície však nedávajú veľké šance na zvrhnutie sýrskeho prezidenta. Prípadný pád režimu vyvoláva množstvo otázok súvisiacich s budúcnosťou Sýrie, ktorej vplyv v blízkovýchodnom regióne úzko súvisí s celkovou mocenskou stabilitou tejto časti sveta. V dôsledku sektárskej politiky v implicitnej i explicitnej podobe je sýrska spoločnosť hlboko polarizovaná, národne i nábožensky roztrieštená. Existujú tu skupiny obyvateľstva, ktoré sú voči režimu lojálne. Medzi jednotlivými skupinami opozície jestvuje veľká rivalita a ich pohľady na „slobodnú“ Sýriu sa v mnohých aspektoch podstatne líšia. Zároveň dochádza k ozbrojeným stretom medzi umiernenými a radikálnymi skupinami opozície. Opozícia nie je jednotná ani v názoroch na

68 prípadnú medzinárodnú intervenciu či priame vojenské zásahy leteckých síl iných štátov (USA, Ruska, Turecka). Podpora islamských radikálov v Sýrii nemá masovejší rozmer, je viac-menej regionálne vymedzená. Islamský štát však operuje aj za hranicami Sýrie, najmä v Iraku, čo destabilizuje pomery v širšom ako sýrskom kontexte. V rámci opozície vedúcu úlohu Sýrskej národnej rady, kde sa presadil vplyv Moslimského bratstva, nahradila liberálnejšia opozícia Národnej koalície pre sýrske revolučné a ozbrojené sily. Aj tam sa prejavujú početné rozpory, preto nemôžeme hovoriť o jednej opozícii, ale o viac či menej spolupracujúcich skupinách.

Sýrska občianska vojna z pohľadu mocenskej stability Blízkeho východu má tri základné dopady – vplyvy: národný, regionálny i globálny. Na národnej úrovni došlo k devastácii krajiny, jej ekonomiky a jej ľudu (obete na životoch, utečenci počítaní v státisícoch, až miliónoch). Počet obetí nie je ľahké určiť, ale počítajú sa v desiatkach tisíc. Sýrska občianska vojna výrazne prepisuje demografické pomery. Režim má záujem na tom, aby z krajiny odišlo (utieklo) čo najviac sunnitov, zatiaľ čo jeho záujmom je posilňovanie šiítskej zložky obyvateľstva. V tejto súvislosti sa uvažuje aj nad veľkým presunom šiítskeho obyvateľstva z Iraku za predpokladu zotrvania Assada pri moci.

Myšlienka presunov sunitského a šítskeho obyvateľstva je založená na tom, že uprostred vojny sa časť populácie snaží prispôsobiť imperatívom moderného nacionalizmu, čo v konečnom dôsledku môže prispieť k stabilizácii pomerov v Sýrii a okolitých krajinách. Vojna totiž vplýva na postoje obyvateľstva, ktoré sa pod vplyvom ohrozenia snaží zmeniť svoj etnicky menšinový status s cieľom dostať sa na územie, kde by sa mohli stať súčasťou väčšiny a získať tým vyššiu mieru ochrany a bezpečnosti. Sýrska občianska vojna akcelerovala ďalekosiahle demografické zmeny. Jednotlivé komunity v Sýrii podporujúce režim sa snažia posilniť alavitsko-šítske obyvateľstvo. Hoci v Sýrii šíti nemali takmer žiadne zastúpenie, alaviti a drúzi sú považovaní za šítov – aj keď v podobe akejsi odnože či šítskej sekty. Šíti v Sýrii majú plnú podporu Iránu a pod vplyvom občianskej vojny došlo k zblíženiu „pravoverných“ šítov s alavitmi. Suniti utekajú do Libanonu, kde „podkopávajú“ postavenie Hizballáhu, v Jordánsku pod vplyvom migračným pohybov klesá váha a vplyv Palestínčanov. Sýria sa v snahách režimu postupne transformuje zo sunitskej na šítsku krajinu, a to nielen demograficky, ale aj nábožensky. Sýrsky režim sa uchyľuje aj etnickým čistkám, systematicky ničí utečenecké tábory v Sýrii ako jeden zo spôsobov podnietenia sunitskej emigrácie. Keď sa 3. júna 2014 konali v Sýrii prezidentské voľby, ktoré Assad jednoznačne

„vyhral“ (88,7% hlasov), skupina štátov G7 tieto voľby označiila za zmanipulované a neuznala ich. Na pozadí týchto volieb však bolo vidieť trend demografických zmien ku ktorým došlo v Sýrii počas vojny. Režim má eminentný záujem na tom, aby Sýria bola čím ďalej tým viac štátom alavitov, šítov a ďalších menšín a čím menej prevažne sunitskou krajinou. V týchto voľbých napríklad nemohli hlasovať utečenci, pričom väčšina z nich boli práve suniti. Práve migračné vlny spojené s utečeneckou krízou môžu výrazne meniť demografické (a tým aj etnické a náboženské) pomery nielen v Sýrii, ale aj u jej susedov. V občianskej vojne viac ako tretina Sýrčanov utiekla do okolitých krajín, prevažná väčšina z nich sú suniti (Pipes, 2015). Aj keď alavitsko-šítske elementy sýrskej populácie zostávajú stále v menšine, postupne silnejú, keďže sú oveľa menej zasiahnutí utečeneckou krízou. Assad a jeho šítski spojenci majú záujem tak na demografickom ako aj na náboženskom pretvorení Sýrie, čo by ovplyvnilo charakter štátu a zblíženie krajín tzv. „šítskeho polmesiaca.“ Odtiaľ pramení snaha prijať a začleniť do sýrskej spoločnosti nové šítske obyvateľstvo, ktoré tam pred vojnou takmer nejestvovalo. (Pipes, 2015)

Dopady diania v Sýrii postihujú celý blízkovýchodný región. Občianska vojna v Sýrii je čiastočne dôsledkom vývinu v iných arabských krajinách, kde boli zvrhnuté alebo reformované staré diktátorské režimy. Na druhej strane dianie v Sýrii je zdrojom inšpirácie pre širší región. Aj keď sýrska opozícia doteraz túto vojnu nevyhrala, jej úspechy motivujú viaceré krajiny zapojiť sa do úsilia o zvrhnutie sýrskeho režimu. Sýrska utečenecká kríza je veľkou záťažou pre susediace krajiny, ktoré nutne potrebujú medzinárodnú pomoc. Dianie v Sýrii sa stalo veľkou výzvou pre lídrov krajín Blízkeho východu. Tí sa museli rozhodnúť, či budú lojálni k sýrskemu prezidentovi, alebo budú podporovať úsilia sýrskej opozície. Assad je pre niektoré blízkovýchodné krajiny aj napriek výhradám k jeho spôsobu vládnutia stále cenným spojencom. Keďže sýrska občianska vojna môže uvrhnúť celý región do vojny, došlo k posunom v spojenectvách jednotlivých štátov regiónu, v snahe vytvoriť rovnovážnejší stav. Z ideologického hľadiska sunnitské arabské štáty považujú sýrske opozičné snahy za kroky správnym smerom, avšak stále z regionálneho hľadiska výrazne prevažujú negatívne dopady nad tými pozitívnymi.

Sýrska občianska vojna má takisto výrazné globálne vplyvy. Nestabilita štátov Blízkeho východu pôsobí ako katalyzátor pre rôzne teroristické organizácie, ktorých záujmom je využiť túto situáciu, posilňovať svoje postavenie a rozširovať pôsobnosť Islamského štátu. Nie je to len otázka ropných zdrojov či ničenia kultúrneho dedičstva. Situácia v Sýrii je poznačená

70 vážnym porušovaním ľudských práv. Akékoľvek zmeny v Sýrii vplývajú na mocenskú stabilitu celého regiónu. Podobne ako na Balkáne je Blízky východ oblasťou, kde žije množstvo etník, náboženstiev, jazykových i národnostných skupín. Podobne ako balkánska otázka v globálnom rozmere mala vplyv na mocenské pomery vo svete, je tomu aj v prípade mocenskej stability Blízkeho východu. Historicky podmienené napätie medzi dvoma hlavnými moslimskými prúdmi – sunnitmi a šiítmi začalo rásť najmä pod vplyvom politiky Iránu, a to už od nástupu ajatolláha Chomejního k moci v roku 1979. Politika svetových mocností na Blízkom východe do značnej miery ignorovala etnickú identitu jednotlivých tam žijúcich národov, pričom takouto politikou boli definované hranice v regióne. V imperialistickej politike mocností boli vždy prvoradé hospodárske záujmy, strategické suroviny a pod. Na túto politiku azda najviac doplatili Kurdi, ktorí sa v prevažnej miere ocitli v štyroch rôznych štátoch (Turecko, Irak, Sýria, Irán) a vo všetkých sú nejakým spôsobom prenasledovaní. Z tohto aspektu nemali dôvod byť k tamojším režimom lojálni a často tvorili a tvoria tzv. piatu kolónu, ktorá bola a je využívaná najrôznejšími silami zvonku. V súčasnosti sa organizujú v snahách získať nezávislosť, čo sa priamo dotýka Sýrie. Sýria a Irak majú veľmi podobný vývoj. V každej z týchto krajín sú tri etnické zložky: šiítski Arabi, sunnitskí Arabi a Kurdi. Kurdské záujmy v blízkovýchodných konfliktoch sú špecifické – budovanie vlastných autonómnych oblastí.

Občianska vojna v Sýrii priniesla vzostup Islamského štátu, ktorý operuje aj na území Iraku. Z demografického hľadiska pod týmto vplyvom dochádza k masovému exodu ne- sunnitského obyvateľstva (najmä šiítov a jezídov), čo z mocenského hľadiska môže viesť k rozdeleniu Iraku podľa etnických liniek. Vzhľadom na situáciu v Iraku tento problém nie je možné vyriešiť v rámci irackej vnútornej politiky. Z mocenského hľadiska sunniti silnejú aj v Libanone, čím dochádza k oslabovaniu iránskeho vplyvu. Milión nových sunitských utečencov zo Sýrie tvorí približne 20% obyvateľstva krajiny a týmto prílivom sa zdvojnásobila sunnitská komunita. Tento trend má dopad dominantnú šiítsku organizáciu v Libanone – Hizballáh, ktorý bojuje na strane sýrskeho režimu. V Jordánsku prílev sýrskych utečencov spolu s tými, ktorí prišli do krajiny v súvislosti s vojnou v Iraku výrazne znížil percento Palestínčanov v Jordánsku do takej miery, že pravdepodobne už nebudú tvoriť väčšinové obyvateľstvo krajiny, čo môže mať politické i mocenské konzekvencie. Uvedeným trendom sa znížila potenciálna palestínska hrozba pre túto hášimovskú monarchiu a zároveň sa tým vyvracia tvrdenie niektorých izraelských predstaviteľov, že Jordánsko je Palestína. Z hľadiska mocenskej stability Blízkeho východu Irak a Sýria sa postupne rozdeľujú na

71 konštitutívne náboženské a etnické časti, Libanon je stále viac sunnitský, Jordánsko zasa menej palestínske.

Viac ako štyri roky od vypuknutia občianskej vojny v Sýrii sa tento konflikt stal reálnou humanitárnou a strategickou katastrofou. Rovnako reálna je hrozba, že jednotlivé mocenské záujmy rozdelia celý blízkovýchodný región pozdĺž sektárskych liniek. Takýto scenár umožní vzostup extrémistickej islamskej ideológie, v rámci ktorej svoje mocensko-politické a náboženské záujmy budú presadzovať rôzne teroristické skupiny pod vedením Islamského štátu. Azda najväčším neželaným produktom sýrskej občianskej vojny je vzostup extrémizmu a radikalizmu vo vnútri šiítskych a sunitských táborov. Mocenská stabilita Blízkeho východu je tak poznačená trvalou politickou neistotou, ktorej mnohé príčiny a prejavy sa priamo či nepriamo vzťahujú k Sýrii. Do Sýrie prúdia bojovníci z celého Blízkeho východu. Podstatným znakom destabilizácie je sektársky charakter konfliktu a nárast ďalších nebezpečných trendov, ako sú utečenci, presuny obyvateľstva, hlad, chudoba, kolaps štátnych inštitúcií a zdravotníctva – to všetko vytvára podmienky vedúce k násiliu a nestabilite. Sýrsky konflikt sa stal katalyzátorom vzostupu militantných islamských skupín po celom svete. Na oboch stranách konfliktu – sunnitskej i šiítskej sa grupujú bojovníci z viacerých krajín, a to nielen z Blízkeho východu, osobitne z Iraku. V tomto zmysle v sýrskom konflikte sú zapojené viaceré štáty, čo nás oprávňuje ho charakterizovať ako občiansku vojnu s medzinárodným rozmerom. Na šiítskej strane v rámci podpory režimu je to predovšetkým libanonský Hizballáh a irackí šiítski militanti zo skupín Asaib Ahl al-Haqq Kataib Hezbollah. Ďalej je tu iránska podpora sýrskeho režimu a prítomnosť šiítov zo Saudskej Arábie, Pobrežia Slonoviny, Afganistanu a Jemenu. Podobná situácia je takisto na sunnitskej strane konfliktu. Sýrska občianska vojna naplno odhalila problém islamského džihádu, ktorý v podmienkach Sýrie je prezentovaný ako ochrana sunnitov proti Assadovmu režimu. Revolučné pohyby arabskej jari nepriniesli len snahu o zvrhnutie diktátorských a autoritárskych režimov, ale oživili takisto úsilie o nastolenie Islamského štátu a uplatňovanie práva šaría v moslimskom a sprostredkovane aj v nemoslimskom svete.

Záver

Sýria, krajina ležiaca v srdci Blízkeho východu počas svojej bohatej histórie ovplyvňovala ostatné krajiny v regióne a často hrala dôležitú úlohu v medzinárodných vzťahoch. Sýria sa od roku 1970 pod vládou dynastie Assadovcov sa stala relatívne moderným štátom, avšak s autoritatívnym a diktátorským charakterom riadenia. Pan- arabizmus, socializmus a sekularizmus tvorili hlavné formálne znaky ideológie strany Baas. Sektárstvo bolo vždy len v implicitnej forme prítomné v Sýrii. Dôležitou skutočnosťou pre vývin sýrskeho režimu bolo to, že aj keď alavitská komunita bola privilegovaná, jadro sýrskej elity nikdy nebolo tvorené výlučne alavitmi. Aj časť sunnitskej väčšiny mala vplyv na politiku, avšak skôr v rovine ideologickej ako výkonnej. Na oficiálnej úrovni sa Assadovci dištancovali od náboženstva vo verejnom živote a sektárskej politiky. V sýrskej spoločnosti však dlho tlel skrytý sektársky charakter jej rozdelenia. Ak by toto sektárstvo nebolo prítomné, ani režim by sa nemusel od neho dištancovať. Assadovský režim nemal len skúsenosti s opozíciou z radov sunnitskej väčšiny, ale v samotnom jadre tohto režimu bol nikdy nekončiaci boj o moc a vplyv v krajine. Alaviti vždy stáli za svojím prezidentom, pričom boli zo strany režimu výrazne protežovaní. Počas vlády Bašára al-Assada ovplyvnili sektárstvo v Sýrii viaceré faktory. Ekonomický vývoj sa napriek sľubom nezlepšoval, čo spôsobilo migráciu obyvateľstva z dedín do miest, čím sa následne zvyšovalo napätie medzi jednotlivými náboženskými komunitami. Režim sa snažil viaceré náboženské skupiny izolovať. A v konečnom dôsledku paradoxne sektárstvo ovplyvnila aj modernizácia krajiny – rozšírenie mobilných telefónov a internetu, čo umožnilo masovú mobilizáciu opozične naladeného obyvateľstva. V diplomovej práci sme ukázali, že nie je to len domáca politika a sektárske linky v Sýrii ako základné faktory vypuknutia občianskej vojny. Z hľadiska kľúčovej problematiky stability Blízkeho východu si musíme uvedomiť, že Sýria má v regióne strategickú geografickú polohu s množstvo nerastného bohatstva. Blízkovýchodný región je charakteristický tým, že sa v ňom prejavuje silný vplyv regionálnych i globálnych veľmocí. Tých zaujíma strategická poloha, ropné zásoby, desaťročia trvajúci izraelsko- palestínsky problém i ďalšie ohniská nepokojov, medzi ktorými sa v rámci medzinárodných vzťahov vyníma sýrska občianska vojna. Našou prácou sme ukázali, že rivalita medzi samotnými arabskými štátmi reálne bráni tomu, aby sa na Blízkom východe prevážila úplná hegemónia jednej veľmoci. Avšak ani jednotlivé blízkovýchodné aliancie nemajú dostatočne

73 silný potenciál, aby ovládli a ovplyvňovali regionálny systém ako celok, nehovoriac o riešení sýrskeho konfliktu. Medzi hlavných spojencov Sýrie na Blízkom východe patrí Irán a Hizballáh. Táto aliancia preukázala, že v prípade potreby dokáže spolupracovať pri presadzovaní svojich politických cieľov. Toto spojenectvo v Sýrii ovplyvňovalo implicitný charakter sektárstva. Irán podporoval šiítov napríklad prostredníctvo vzdelávania, cez finančné vplyvy na šiítske mešity a svätyne. Úsilie Iránu o väčší náboženský vplyv Sýrii trval desaťročia, už od 80. rokov 20. storočia v súvislosti s Iracko – iránskou vojnou. Je otázne, či by bez podpory vonkajších spojencov Sýrie by sa assadovský režim tak dlho udržal pri moci. Sunnitsko- šiítsku polarizáciu výrazne negatívne ovplyvnila podpora šiítov zo strany Iránu, a najmä zvýhodňovanie alavitskej sekty spojenej s korupciou a kmeňovými väzbami.

Dnes je Sýria štátom hlboko poznačeným občianskou vojnou s minimálnymi vyhliadkami na mierové riešenie. Sýrsky konflikt, ktorý začal protestmi 26. januára 2011 a následne eskaloval do otvoreného povstania v marci 2011, sa stal najkrvavejším konfliktom tzv. „arabskej jari.“ Až dodnes režim a opozícia bojujú v začarovanom kruhu. Konflikt v Sýrii je veľmi komplikovaný, viacvrstevný, zainteresovaných je doň veľa vplyvov, faktorov aj „hráčov“. V súčasnosti už ide o konflikt, ktorý sa skladá z mnohých vojen – povstalci bojujú proti Islamskému štátu, Kurdi proti Islamskému štátu, povstalci proti vláde, režim proti všetkým. Žiadna z týchto skupín nie je tak disponovaná, aby porazila všetky ostatné. V sýrskej občianskej vojne je úzko previazané náboženstvo s bojom o moc. Najmä na začiatku tu boli skupiny umiernenejšie a sekulárne skupiny ako Slobodná sýrska armáda, ktoré tvrdili, že požadujú sekulárnu Sýriu, že budú presadzovať ľudské práva aj práva menšín. Neusilovali sa o teokraciu ani diktatúru. Časom však nedostávali dostatok podpory a prevládol radikalizmus. Väčšina radikálnych extrémistických islamistických skupín dostáva podporu z Kataru alebo zo Saudskej Arábie. Ich podpora je však viazaná na to, aby mali a udržali si prevahu v bojoch. Slobodná sýrska armáda má za sebou neustály boj medzi frakciami. Západ spočiatku podporoval niektoré sekulárne skupiny, avšak reálna podpora zaostávala za tou deklaratórnou. Preto mnohí vojaci sa pridali k islamistom. Podpora niektorým umierneným skupinám zo strany USA nie je dostatočná na to, aby dokázali zvrhnúť Assadov režim. Veľkým problémom zostáva nejednota a rozdrobenosť opozičných skupín, ktoré sa síce aktuálne dokážu spojiť proti hrozbe v podobe Islamského štátu, avšak vízia ich dlhodobej jednoty je zatiaľ nereálna. V roku 2014 sa niektoré významné povstalecké skupiny v Aleppe spojili proti Islamskému štátu a onedlho ho vytlačili z mesta. Aj keď potom

74 už nebojujú proti sebe, úroveň ich koordinácie nepretrváva a neskôr môžu byť opäť nepriateľmi.

Počas sýrskej občianskej vojny sa ukázalo, že vzťahy medzi rôznymi spoločenskými skupinami, osobitne náboženskými skupinami sú pod veľkým tlakom. Je to nepochybne dôsledok toho, že politika sýrskeho režimu sa vyznačovala formálnou sekulárnosťou a neformálnym sektárstvom. Vojna v Sýrii má dve paralelné roviny úzko súvisiace s mocenskou stabilitou celého blízkovýchodného regiónu. Jedna sa zameriava na Assadov režim a sýrsku opozíciu a druhá rovina predstavuje existenčnú hrozbu konfliktu sunitských a šiítskych komunít. V rámci prvej roviny problému je možné a žiaduce viesť rokovania o ukončení konfliktu. V druhej zmienenej rovine sú následky pre regionálnu nestabilitu zjavné a v širšom rozmere presahujú oblasť Levantu. Už teraz sú prítomné v Libanone a v Iraku. V našej práci sme poukázali na skutočnosť, že sýrska kríza má jednoznačne definované sekundárne a terciárne dopady, ktoré spôsobujú mocenskú nerovnováhu v tomto regióne. Aj keby sa táto vojna skončila v krátkom čase, čo je nepravdepodobné, jej dopady budú pôsobiť dlhé roky, okrem iného aj s ohľadom na masovosť utečeneckého fenoménu. Väčšina z utečencov sú totiž sunnistkí moslimovia, ktorí predstavujú vážnu hrozbu pre sektársku hrozbu v regióne. Práve preto si táto oblasť sveta zaslúži mimoriadnu pozornosť medzinárodného spoločenstva, pretože bez medzinárodnej pomoci prudko rastie riziko, že celý blízkovýchodný región bude čeliť nestabilite a vzostupu exportovaného extrémizmu.

Literatúra:

AARTS, P. et al. 2012. From Resilience to Revolt: Making Sense of the Arab Spring. Amsterdam: University of Amsterdam, 2012. ABDO, Geneive. 2011. How Iran keeps Assad in power in Syria. In. Foreign Affairs. [on-line] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: https://www.foreignaffairs.com/articles/iran/2011-08- 25/how-iran-keeps-assad-power-syria ABDO, Geneive. 2013. The New Sectarianism: The Arab Uprisings and the Rebirth of the Shi’a–Sunni Divide. In. Analysis Paper 29, The Saban Center for Middle East Policy, Brookings Institution, April. [on-line] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: http://www.brookings.edu/~/media/research/files/papers/2013/04/sunni%20shia%20abdo/sun ni%20shia%20abdo AL-RASHED, Abdulrahman. 2013. ‘I can win if Damascus is destroyed’. 24. 1. 2013. [on-line] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: http://www.arabnews.com/%E2%80%98i-can-win-if- damascus-destroyed%E2%80%99

ANDERSON, Benedict. 1991. Imagined Communities. Reflections on the Origin and the Spread od Nationalism. (Revised Edition). London & New York: Werso, 1991. 256 s. ISBN 978-1 -84467-086-4.

ANTOUN, Richard, T. 1991. Ethnicity, Clientship, and Class: Their Changing Meaning. In. Antoun, Richard T & Donald Quataert (eds). Syria: Society, Culture, and Polity. New York: State University of New York Press, 1991. 165 s. ISBN 978-0-7914-0713-4.

ASSAD, Bašár. Video. [on-line] [cit. 2015-09-31] Dostupné z: http://www.youtube.com/watch?v=JGeGHVAjG5c

ASSEBURG, Muriel a Heiko WIMMEN. 2012. Civil War in Syria. External Actors and Interests as Drivers of Conflict. In. SWP Comments 43. Berlin: Stiftung Wissenschaft und Politik, 2012. [on-line] [cit. 2015-09-31] Dostupné z: http://www.swp- berlin.org/fileadmin/contents/products/comments/2012C43_ass_wmm.pdf ASSEBURG, Muriel. 2013a. Ziviler Protest, Aufstand, Burgerkrieg und Zukunftsaussichten. In. Aus Politik und Zeitgeschichte, roč. 63, 2013, č. 8, s. 11-17. ASSENBURG, Muriel. 2013b. Syria´s Civil War: Geopolitical Implications and Scenarios. [online] [cit. 2015-08-31] Dostupné z: http://www.swp-

76 berlin.org/fileadmin/contents/products/fachpublikationen/AsseburgSyriaMediterraneanYearbo ok2013.pdf AJAMI, Fouad. 2012. The Syrian Rebellion. Stanford: Hoover Institution Press, 2012. 240 s. ISBN 978-0817915049 ALLISON, Roy. 2013. Russia and Syria: explaining alignment with a regime in crisis. In. International Affairs, roč. 89 2013, č. 4, s. 795-823. DOI: 10.1111/1468-2346.12046. AL-OUKLA, Jana. 2015. Národní koalice syrské revoluce a opozičních sil. [online] [cit. 2015-08-31] Dostupné z: http://aloukla.blog.idnes.cz/c/479682/narodni-koalice-syrske- revoluce-a-opozicnich-sil.html

AL-OUKLA, Jana. 2014. Syrská národní koalice – důkežitý aktér, který je přehlížen. [online] [cit. 2015-08-31] Dostupné z: http://aloukla.blog.idnes.cz/c/478786/syrska-narodni- koalice-dulezity-akter-ktery-je-prehlizen.html ANF. Ajansa Nûceyan a Firatê. West Kurdistan divided into three cantons, 6. 1. 2014 [online]. [cit. 2015-11-03]. Dostupné z: http://en.firatajans.com/news/news/west-kurdistan- divided-into-three-cantons.htm

AYDIN, Aysegul a Patrick M. REGAN. 2012. Networks of third-party interveners and civil wars. In. European Journal of International Relations, roč. 18, 2012, s. 573-597. DOI: 10.1177/1354066111403515. BAROCHOVÁ, Anna. 2013. O Asada už tolik nejde. Ze Sýrie se stalo bojiště islámského schizmatu. iDNES: Zprávy [online] [cit. 2015-10-20]. Dostupné z: http://zpravy.idnes.cz/obcanska-valka-v-syrii-je-nabozensky-konflikt-foq- /zahranicni.aspx?c=A130621_140439_zahranicni_aba BENNETT, Andrew. 2002. Case Study Methods: Design, Use, and Comparative Advantages. In. Cases, Numbers, Models: International Relations Research Methods, ed. Detlef Sprinz and Yael Wolinsky-Nahmias. University of Michigan Press, 2002, s. 34-35. BENNETT, Richard M. 2001. The Syrian Military: A Primer. In. Middle East Intelligence Bulletin, Vol. 3, No. 8, August/September 2001.

BHARDWAJ, Maya. Development of Conflict in Arab Spring Libya and Syria: From Revolution to Civil War. [online] [cit. 2015-09-07] Dostupné z: https://pages.wustl.edu/wuir/development-conflict-arab-spring-libya-and-syria-revolution- civil-war

BLOCKMANS, Steven. 2012. Preparing for a post-Assad Syria: What role for the European Union? In. CEPS Commentary. Brussels: Centre for European Policy Studies. 4 s. [online] [cit. 2015-09-07] Dostupné z: http://www.ceps.eu/system/files/EU%20role%20in%20post-Assad%20Syria.pdf

CASULA, Philipp. 2013. Civil War, Revolution or Counter-Insurgency? The Syrian Conflict through Russian Eyes. In. Russian Analytical Digest, roč. 128, 2013, s. 4-7.

CHARTER of the Syrian Islamic Front. [online] [cit. 2015-09-07] Dostupné z: https://abujamajem.wordpress.com/2013/01/29/the-charter-of-the-syrian-islamic-front/

CORDESMAN, Anthony H. a Sam KHAZAI. 2014. Iraq in Crisis. CSIS: Center for Strategic & International studies [online]. [cit. 2015-10-07]. Dostupné z: http://csis.org/files/publication/140106_Iraq_Book_AHC_sm.pdf CUNNINGHAM, David E. 2011. Barriers to Peace in Civil War. New York: Cambridge University Press, 2011. 282 s. ISBN 9781107007598.

DICKINSON, Elizabeth. 2013. Playing with Fire: Why Private Gulf Financing for Syria’s Extremist Rebels Risks Igniting Sectarian Conflict at Home. Saban Center at Brookings Analysis Paper, 2013 No. 16. 34 s. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: http://www.brookings.edu/~/media/research/files/papers/2013/12/06%20private%20gulf%20f inancing%20syria%20extremist%20rebels%20sectarian%20conflict%20dickinson/private%2 0gulf%20financing%20syria%20extremist%20rebels%20sectarian%20conflict%20dickinson. pdf

DURDISOVÁ, Marcela. 2014. Fenomén uprchlictví v syrské občanské válce. Diplomová práca. Vysoká škola ekonomická v Praze, Fakulta mezinárodních vztahů, 2014. 86 s.

EMINUE, O., DICKSON, M. 2013. The United Nations Resolutions on Syria: Exploration of Motivation from Russia and China. In. International Affairs and Global Strategy, roč. 10, č. 1, 2013, s. 5-13.

EŠTOKOVÁ, Denisa. 2015. Blízkovýchodné aliancie: analýza vzťahov a ďalšieho vývoja regiónu. Diplomová práca. Univerzita Karlova v Praze, Fakulta sociálních věd, 2015. 95 s.

FULTON, HOLLIDAY a WYER. ‘Iranian Strategy in Syria’, 6; [online] [cit. 2015-09- 09] Dostupné z: http://www.youtube.com/watch?v=J5uyjH5b498.

GARASSY, Ladislav. 2012. Je sýrsky režim sektársky? 9. 8. 2012. [online] [cit. 2015- 09-09] Dostupné z: http://garassy.blog.sme.sk/c/305157/Je-syrsky-rezim-sektarsky.html

GEORGE, Alexander L. and BENNETT, Andrew. 2004. Case Studies and Theory Development in the Social Sciences. Cambridge: Harvard University, 2004. 331 s. ISBN 9780262572224.

GHALIOUN, Burhan. 2015. The 'Assad obstacle' hindering a political solution in Syria. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: http://www.alaraby.co.uk/english/comment/2015/8/20/the-assad-obstacle-hindering-a- political-solution-in-syria#sthash.124vO9ID.dpuf

GRAY, David. 2004. Doing Research In The Real World. London: SAGE Publications, 2004. 624 s. ISBN 978-1847873378.

GUSTEN, Susanne. 2013. Christians Squeezed out by Violent Struggle in North Syria. In. New York Times, February 13, 2013. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: http://www.nytimes.com/2013/02/14/world/middleeast/christians-squeezed-out-by-violent- struggle-in-north-syria.html?_r=0 HALE, William a Ergun ÖZBUDUN. 2009. Islamism, Democracy and Liberalism in Turkey The Case of the AKP, Routledge Studies in Middle East Politics, 2009. 236 s. ISBN 978-0415484701. HATYINA, Ladislav. 2011. Kurdská otázka a problematika kurdské menšiny v Turecku. Diplomová práca. Vysoká škola ekonomická v Praze, Národohospodářska fakulta, 2011. 99 s. HINNEBUSCH, Raymond. 2012. Syria: from ‘authoritarian upgrading’ to revolution? In. International Affairs, roč. 88, 2012, č. 1, s. 95-113. HILL, Tom. 2015. Fear of the peace: Why Assad is not the main obstacle to a deal on Syria. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: http://www.telegraph.co.uk/news/worldnews/middleeast/syria/11908485/Fear-of-the-peace- Why-Assad-is-not-the-main-obstacle-to-a-deal-on-Syria.html

HASLER, Stefan. 2012. Explaining Humanitarian Intervention in Libya and Non- intervention in Syria [Thesis]. Montery: Naval Postgraduate School, 2012.

HOLLIDAY, Joseph. 2013. The Assad Regime. From Counterinsurgency to Civil War. Middle East Security Report 8. Washington: Institute of the Study of War, 2013. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: http://www.understandingwar.org/sites/default/files/TheAssadRegime-web.pdf

HUMAN RIGHTS WATCH. 2013. Syria: Attacks on Religious Sites Raise Tensions. January 23 2013. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: https://www.hrw.org/news/2013/01/23/syria-attacks-religious-sites-raise-tensions

IDEAN, Salehyan. 2007. “The Externalities of Civil Strife: Refugees as a Source of International Conflict,” paper presented at the conference on Migration, International Relations, and the Evolution of World Politics (Princeton, N.J., Woodrow Wilson School of Public and International Affairs, Princeton University, March 16–17, 2007). [online] [cit. 2015-08-31] Dostupné z: http://www.cas.unt.edu/~idean/ RefugeesWar.pdf. IDEAN Salehyan and Kristian Skrede GLEDITSCH. 2014. The Syrian Refugee Crisis and Conflict Spillover. In. Political Violence @ a Glance, February 11, 2014, [online] [cit. 2015-08-31] Dostupné z: http://politicalviolenceataglance. org/2014/02/11/the-syrian-refugee- crisis-and-conflict-spillover/.

INBARI, Pinhas. 2014. Demographic Upheaval: How the Syrian War is Reshaping the Region. Dostupné z: http://jcpa.org/article/syrian-war-is-reshaping-the- region/#sthash.xLYvn0oN.dpuf

International Crisis Group, The Syrian People’s Slow-motion Revolution, July 6, 2011, Middle East/ North Africa Report N°108, 42 s. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: http://www.crisisgroup.org/en/regions/middle-east-north-africa/syria-lebanon/syria/108- popular-protest-in-north-africa-and-the-middle-east-vi-the-syrian-peoples-slow-motion- revolution.aspx

International Crisis Group, Uncharted Waters: Thinking Through Syria’s Dynamics, November 24, 2011, Middle East Briefing N°31, 12 s. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: http://www.crisisgroup.org/en/regions/middle-east-north-africa/syria-lebanon/syria/B031- uncharted-waters-thinking-through-syrias-dynamics.aspx

International Crisis Group, Syria’s Phase of Radicalisation, April 10, 2012, Middle East Briefing N°33, 16 s. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z:

80 http://www.crisisgroup.org/en/regions/middle-east-north-africa/syria-lebanon/syria/b033- syrias-phase-of-radicalisation.aspx

International Crisis Group, Syria’s Mutating Conflict, August 1, 2012, Middle East Report N°128, 46 s. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: http://www.crisisgroup.org/en/regions/middle-east-north-africa/syria-lebanon/syria/128- syrias-mutating-conflict.aspx

International Crisis Group, Tentative Jihad: Syria’s Fundamentalist Opposition, October 12, 2012, Middle East Report N°131, 46 s. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: http://www.crisisgroup.org/en/regions/middle-east-north-africa/syria-lebanon/syria/131- tentative-jihad-syrias-fundamentalist-opposition.aspx

International Crisis Group. 2013. Make or Break: Iraq’s Sunnis and the State, Middle East report no. 144, Brussels. 46 s. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: http://www.crisisgroup.org/~/media/Files/Middle%20East%20North%20Africa/Iraq%20Syria %20Lebanon/Iraq/144-make-or-break-iraq-s-sunnis-and-the-state.pdf

KATZ, Mark N. 2013. The Impact of the Syrian Conflict on Russian Relations with Other Middle Eastern Countries. In. Russian Analytical Digest, roč. 10, 2013, č. 128, s. 2-4.

LANDIS, Joshua. 2012. Creating a Syrian Swamp: Assad’s ‘Plan B’. 10. 8. 2012. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: http://www.joshualandis.com/blog/creating-a-syrian- swamp-assads-plan-b/

LESCH, D. W. 2011. The ‘Arab Spring’–and winter–in Syria. In. Global Change, Peace & Security, roč. 23, 2011, č. 3, s. 421-426. LEVIT, Matthew. 2014. Regional Implications of the War in Syria. (The Wahington Institute. Policy Analysis, jún 2014). [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: http://www.washingtoninstitute.org/uploads/Documents/opeds/Levitt20140616- DefenseDossier.pdf LUND, Arond. SWEEDISH INSTITUTE OF INTERNATIONAL AFFAIRS. Syrian Jihadism [U/brief]. September 2012, č. 13, 49 s. LYNCH, Marc. 2012. The Arab Uprising: The Unfinished Revolutions of the New Middle East. New York: Public Affairs, 2012. 288 s. ISBN 9781610190842. MALMVIG, Helle. 2013. Ambiguous Endings. Middle East Regional Security in the Wake of the Arab Uprising and the Syrian Civil War. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z:

81 https://www.diis.dk/files/media/publications/import/rp2013-23-ambiguous- endings_web.jpg.pdf MATTHIESEN, Toby. 2013. Sectarian Gulf: Bahrain, Saudi Arabia, and the Arab Spring that wasn’t . Stanford 2013. 208 s. ISBN 978-80-80478-573-0. MOUSSAOUI, Rana. 2012. Shabiha Militiamen, Tools of the Syrian Regime. In. Agence France Presse, June 10 2012. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: http://www.google.com/hostednews/afp/article/ALeqM5gUexCNFzzO6liU0OIW2f-h- ykJDQ?docId=CNG.b8fb53592ed1f394daeb0aaadc8a1bd9.31. MURAD, Michael. 2013. Syrská opozice – saláfisté, teroristé, prodemokratičtí revolucionáři? In. Bezpečnost v době neklidu. Sborník příspěvků ze studentské konference. Ed. O. Bureš. Praha: MUP, 2013, s. 73-81. ISBN 978-80-86855-92-9. O´BAGY, Elizabeth. 2012. Jihad in Syria. Institute for the Study of War, September 2012. 43 s. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: http://www.understandingwar.org/sites/default/files/Jihad-In-Syria-17SEPT.pdf O’ BAGY, Elizabeth. 2013. Syria Update: Assad Targets Sunni Along Syria’s Coast. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: www.understandingwar.org/backgrounder/syria- update-assad-targets-sunni ORGANISATION FOR THE PROHIBITION OF CHEMICAL WEAPONS (OPCW). Syria and OPCW. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: https://www.opcw.org/special- sections/syria/ PARCHAMI, Ali. 2012. The ‘‘Arab Spring’’: the view from Tehran. In. Contemporary Politics, roč. 18, 2012, č. 1, s. 35-52. DOI: 10.1080/13569775.2012.651272. PHILLIPS, James. 2006. Iran and its Hezbollah Allies Escalate Their Aggressive Policies in the Middle East. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: http://s3.amazonaws.com/thf_media/2006/pdf/wm1159.pdf PIERRET, Thomas. 2013. The Reluctant Sectarianism of Foreign States in the Syrian Conflict. In. Peacebrief, 2013, č.162, s. 1-4. [online] [cit. 2015-09-09] Dostupné z: http://www.usip.org/sites/default/files/PB162.pdf PIPES, Daniel. 2015. Syria’s Civil War Could Stabilize Its Region. Dostupné z: http://www.danielpipes.org/15552/syria-war-demographics PONÍŽILOVÁ, Martina. 2012. „Sýrie.“ In: Současný Blízký východ. Politický, ekonomický a společenský vývoj od druhé světové války do současnosti. Ed. Helena Burgrová – Michaela Ježová. Brno: Barrister & Principal, s. 105 – 117.

RABIL, R. 2007. Has Hezbollah’s Rise Come at Syria’s Expense? In. Middle East Quarterly, roč. 14, 2007, č. 4, s. 43-51. ROHDE, David. 2014. Analysis: Is Syria Now a Direct Threat to the U.S.? Reuters, February 7, 2014, [online] [cit. 2015-08-31] Dostupné z: http:// www.reuters.com/article/2014/02/07/us-syria-us-analysis-idUSBREA161NG20140207. SANA. 2013. „President al-Assad: Out of Womb of Pain, Hope Should be Begotten, from Suffering Important Solutions Rise,“ (SANA) Syrian Arab News Agency, January 6, 2013. [online] [cit. 2015-09-07] Dostupné z : http://sana- syria.com/eng/21/2013/01/06/460536.htm SANDS, Phil. 2012. Sectarianism Casts Shadow over Syrian Uprising. In. The National, June 21 2012. [online] [cit. 2015-09-07] Dostupné z : http://www.thenational.ae/news/world/middle-east/sectarianism-casts-shadow-over-syrias- uprising SHARP, Jeremy, M. and BLANCHARD, Christopher, M. 2012. Armed Conflict in Syria: U.S. and International Response. Washington: Congressional Research Service. [online] [cit. 2015-08-31] Dostupné z: http://www.fas.org/sgp/crs/mideast/RL33487.pdf. SKOTÁKOVÁ, Petra. 2011. Vývoj vzájemných vztahů Sýrie a Evropské unie s důrazem na současnost. Magisterská práca. Masarykova univerzita v Brně, Fakulta sociálních studií, 2011. 95 s. SOFER, Ken; SHAFROTH, Juliana. CENTER FOR AMERICAN PROGRESS. 2013. The Structure and Organization of the Syrian Opposition. May 14, 2013, 13 s. [online] [cit. 2015-09-31] Dostupné z: https://cdn.americanprogress.org/wp- content/uploads/2013/05/StructureAndOrganizationSyrianOpposition-copy.pdf SOULEIMANOV, Emil. 2012. Kurdská otázka v Iráku a bezpečnost Turecké republiky. In. Almanach. Aktuálne otázky svetovej ekonomiky a politiky, roč. 7, 2012, č. 2, s. 43-59. ISSN 1337-0715. Správa MZV USA o stave ľudských práv 2009 – Sýria, 25. 3. 2010. Krátené. [online] [cit. 2015-09-31] Dostupné z: http://www.state.gov/g/drl/rls/hrrpt/2009/nea/136080.htm

TABLER, Andrew J. 2013. Syria's Collapse: And How Washington Can Stop It. In. Foreign Affairs, roč. 92, 2013, č. 4, s. 90-96. TALAFA, Radomír. 2014. Národ bez hranic. Minulost, současnost a perspektivy kurdského národa. Magisterská práca. Masarykova univezita, Pedagogická fakulta, Katedra občanské výchovy, 2014. 99 s.

TALHAMI, G. H. 2001. Syria: Islam, Arab nationalism and military. In. Middle East Policy, roč. 8, 2001, č. 4, s. 110-113. The Friends of Syria Meeting: Speech of Dr. Burhan Ghalioun. [online] [cit. 2015-09- 07] Dostupné z: http://syrianfreedomls.tumblr.com/post/18310981243/the-friends-of-syria- meeting-speech-of-dr-burhan TOKMAJYAN, Armenak. 2014. Conflict Transormation in Syria. Master´s Thesis. University of Tampere, School of Management, Administrative Sciences, 2014. 81 s. +2 prílohy. UHLÍŘOVÁ, Lucie. 2013. Konflikt v Sýrii ohrožuje Jordánsko. Ústav mezinárodních vztahů: Mezinárodní politika 1, 2013 - Blízký východ [online] [cit. 2015-10-04]. Dostupné z: http://iir.cz/article/konflikt-v-syrii-ohrozuje-jordansko VALBJØRN, Morten a BANK, André. 2012. The New Arab Cold War: Rediscovering the Arab Dimension of Middle East Regional Politics. In. Review of International Studies, roč. 38, 2012, s. 3-24. VALBJØRN, Morten a BOSERUP, Rasmus. 2012. Genpolitisering og post- demokratisering: Studiet af mellemřstlig politik I lyset af de arabiske revolter. In. Politik, roč. 15, 2012, č. 1, s. 43-51. VAN DAM, Nikolaos. 1996. The Struggle for Power in Syria: Politics and Society under Asad and the Ba’th Party., London: I. B. Tauris Publishers, 1996. 256 s. ISBN 978- 1860640247. VAN VEEN, Erwin a Iba ABDO. 2014. Between brutality and fragmentation. Options for adressing the Syrian civil war. Netherland Institute of International Relations, CRU Report, 2014. [online] [cit. 2015-09-07] Dostupné z: http://www.clingendael.nl/sites/default/files/Options%20for%20addressing%20the%20Syrian %20civil%20war%20July%202014%20van%20Veen%20-%20Abdo.pdf VRBA, Vilém. 2007. Politický systém Syrské arabské republiky. Bakalárska práca. Masarykova univerzita v Brně, Fakulta sociálních studií, Katedra politologie, 2007. 44 s. WALKER, W. Joshua. 2012. Turkey’s Time in Syria: Future Scenarios. In. Middle East Brief. Crown Center for Middle East Studies, č. 63, máj 2012. [online] [cit. 2015-09-07] Dostupné z : http://www.brandeis.edu/crown/publications/meb/MEB63.pdf WHITAKER, Brian. 2014. How the Assad Regime´s Policies Nurtured Sectarianism in Syria. [online] [cit. 2015-09-07] Dostupné z : http://www.yementimes.com/en/1840/opinion/4672/How-the-Assad-regime%E2%80%99s- policies-nurtured-sectarianism-in-Syria.htm

WIELAND, C. 2004. Syrien nach dem Irak-Krieg. Berlin, Gerd Winkelhane, 2004. ISBN 978-3-87997-319-4. WORREN, Torstein Schiøtz. 2007. Fear and Resistance. The Construction of Alawi Identity in Syria. Masters thesis in human geobraphy. University of Oslo, Dept of Sociology and Human Geography, 2007. 108 s. (Diplomová práca) ZISSER, E. 2000. Will Bašár al-Asad last? In. Middle East Quarterly, roč. 7, 2000, č. 3, s. 3-13.

Zoznam skratiek

BAAS – Socialistická strany arabskej obrody

DBK – Kurdský najvyšší výbor

FSA – Slobodná sýrska armáda

GCC – Rada pre spoluprácu v Zálive

IDF – Izraelské obranné sily

ISIS – Islamský štát

KNC – Kurdská národná rada

NCC - Národný koordinačný výbor

PDK – Kurdská demokratická strana Iraku

PKK – Kurdská strana pracujúcich

PUK – Vlastenecká únia Kurdistanu

PYD – Kurdská strana demokratickej únie

SANA – Sýrska arabská tlačová agentúra

SIF – Sýrsky islamistický front

SIF – Sýrsky islamský front

SLF – Sýrsky oslobodenecký front

SMC – Sýrskea Najvyššia vojenská rada

SNC – Sýrsky národný výbor

SOC – Sýrska opozičná koalícia

YPG – Jednotky kurdskej ľudovej ochrany