Preklad Kultúrnych Referencií Z Antiky a Kultúrna Kompetencia Prekladate Ľa

Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove Opera translatologica 3/2017

Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Adriána Koželová

Prešov 2017

Názov: Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa Autorka: Mgr. et Mgr. Adriána Koželová, PhD.

Edícia: Opera translatologica Garantka edície: prof. PhDr. Anna Valcerová, CSc.

Recenzenti: doc. Mgr. Erika Juríková, PhD. doc. PhDr. Karel Sekvent, CSc.

Toto dielo bolo vydané v rámci riešenia grantového projektu KEGA 02PU-4/2015 Francúzska kultúra a frankofónne kultúry na virtuálnej univerzite PU.

Všetky práva vyhradené. Toto dielo ani žiadna jeho čas ť sa nesmie reprodukova ť, uklada ť do informa čných systémov ani inak rozširova ť bez predchádzajúceho súhlasu majite ľov autorských práv.

ISBN 978-80-555-1826-8 3

OBSAH

Predhovor ...... 5 Úvod ...... 6 1 Kultúra. Antická kultúra. Výber z pojmov a ich vymedzenie ...... 9 1.1 Kultúra a človek ...... 14 1.2 Antická civilizácia a kultúra...... 18 1.3 Antická mytológia ...... 28 2 Kultúra a preklad ...... 34 2.1 Kultúrna antropológia a literatúra...... 36 2.2 Kultúrna antropológia a preklad...... 39 2.3 Kultúrne reálie a preklad ...... 44 2.3.1 Terminológia súvisiaca s kultúrnymi reáliami a s prekladom.... 48 2.3.2 Kultúrne referencie pod ľa kategórií ...... 50 2.3.3 Možnosti prekladu kultúrnych referencií ...... 62 2.4 Preklad nie je prelud...... 71 3 Kultúra prekladu ...... 77 3.1 Objektívne prekážky...... 79 3.2 Subjektívno-objektívne prekážky...... 90 3.3 Subjektívne prekážky ...... 116 3.4 Interdisciplinárny rozmer prekladu ...... 128 4 Antická civilizácia v jazyku ...... 135 4.1 Frazeologizmy z oblasti antickej kultúry (definícia, delenie, preklad)...... 138 4.2 Kultúrne referencie odkazujúce na antickú civilizáciu a kultúru v pôvodných textoch ...... 147 4.3 Kultúrne referencie odkazujúce na antickú civilizáciu a kultúru v preklade...... 176 5 Kultúrne referencie z antickej civilizácie a kultúry a kultúrna kompetencia prekladate ľa...... 199 5.1 Prekladate ľ a jazyková kultúra ...... 199 5.2 Kultúrna kompetencia prekladate ľa ...... 203 5.2.1 Preklad ako interkultúrna komunikácia...... 203

5.2.2 Prekladate ľské kompetencie ...... 206 5.2.3 Chyby v prekladoch a prekladate ľské kompetencie...... 214 5.2.4 Význam a výber prekladate ľských pomôcok pri zvyšovaní kultúrnej kompetencie prekladate ľa...... 217 Záver ...... 223 Zoznam bibliografických odkazov ...... 229 Summary ...... 244 Menný register ...... 248 Edi čná poznámka ...... 258

ZOZNAM TABULIEK

Tabu ľka 1. Porovnanie vybraných kultúrnych referencií ...... 86 Tabuľka 2. Porovnanie vybraných proprií...... 101 Tabu ľka 3. Porovnanie vybraných toponým...... 105 Tabu ľka 4. Porovnanie kultúrnych referencií ozna čujúcich sviatky...... 107 Tabu ľka 5. Porovnanie reálií ...... 110 Tabu ľka 6. Porovnanie deklinovaných tvarov...... 119

PREDHOVOR

Traduttore, traditore?

Texty, z ktorých získavame nové vedomosti či estetické zážitky, ktosi napísal alebo preložil. Nie vždy máme čas na to, aby sme správ- nos ť informácií overovali. Nie vždy sa k nám dostane korektná infor- mácia, o čom neraz ani nevieme. Práve to sú naj častejšie prí činy, pre- čo sa v jazyku objavujú lapsusy a netušiaci čitate ľ berie nadobudnuté informácie ako fakt. Nie je možné ustriehnu ť a korigova ť všetko, čo odvysielajú médiá, čo sa vytla čí v knihách, nehovoriac o internete, kde je kontrola informácií, spôsobu ich podania a jazyková norma skôr pium desiderium než dosiahnute ľná realita. Napriek všadeprítomnej informa čnej explózii a požiadavke rýchlosti, tlaku na výkon, čo vedie k povrchnosti a „plochosti“ jazyka, by sme nemali rezignova ť na kvalitu. Najmä my, ktorých jazyk, či už materinský alebo cudzí, je naším pracovným nástrojom. Aj to bol jeden z dôvodov, pre čo sa tejto problematike chceme venova ť a pokúsi ť sa nielen upozorni ť na vybrané otázky súvisiace s transferom kultúrnych referencií z antickej civilizácie a kultúry, ale aj nájs ť odpovede, ktoré prekladate ľa usmernia pri realizácii transferu do cie ľového jazyka. Zárove ň chceme vyjadri ť po ďakovanie doc. Mgr. Erike Brod ňan- skej, PhD. za odbornú spoluprácu a recenzentom doc. Mgr. Erike Jurí- kovej, PhD. a doc. PhDr. Karlovi Sekventovi, CSc. za dôsledné pre čí- tanie a posúdenie a za ich podnetné pripomienky a poznámky, ktoré významnou mierou prispeli k skvalitneniu monografie.

Autorka

ÚVOD

Problematika prekladu kultúrnych referencií je v translatológii otvorenou otázkou. Ich preklad často sprevádzajú komplikácie rozli č- ného charakteru. Hoci sa na prvý poh ľad zdá, že najvä čším problé- mom by mohla by ť bezekvivalentná lexika, realita je iná. Ani existencia ekvivalentov nezaru čuje, že cie ľový príjemca preloženého textu získa informáciu v plnom rozsahu. Problémom nie je len samotný preklad kultúrnych referencií, alúzií či iných intertextových odkazov, ale rozdiely medzi východiskovou a cie ľovou kultúrou. Kultúrne prostredie autora a príjemcu môže by ť nato ľko odlišné, že napriek snahe prekladate ľa o plnohodnotný transfer dochádza k nevyhnutným posunom a stratám. Komplex faktorov, ktoré ovplyv ňujú výslednú podobu translátu je roz- siahly a finálny proces recepcie textu závisí nielen od recipienta a od jeho interpretácie, ale aj od kontextu, v akom translát recipuje. Jazyk už dávno nie je chápaný ako uzavretá štruktúra. Práve naopak. Otvorenos ť znamená akceptáciu a integráciu jednotlivca i spoločenstva, ktorí daným jazykom hovoria, a tým dotvárajú i pretvárajú kultúru príslušnej komunity. Otvorenos ť jazyka túto skuto čnos ť neignoruje. Cie ľom monografie je prezentova ť pojem kultúra predovšetkým z translatologického aspektu, a to so zameraním na antickú kultúru , ktorá položila základy európskej kultúry a je explicitným a implicit- ným spôsobom prítomná v dielach nielen európskych autorov, ale aj za hranicami Európy. Poukazujeme na vz ťah kultúry a prekladu vo viace- rých aspektoch a tento vz ťah objasníme tak analýzou kultúrnych refe- rencií v preklade, ako aj poukázaním na kultúru prekladu a na komunika čný rozmer prekladu. Zhodnocujeme systém kategorizácií kultúr- nych referencií, pri čom verifikujeme kritériá ich delenia, charakteristiku a revidujeme vybrané teoretické otázky venované danej problematike. V analytických častiach sa zameriavame na rozbor kultúrnych referencií odkazujúcich na antickú civilizáciu a kultúru v pôvodných a v preložených textoch. Upriamujeme pozornos ť na prí činy problé- Úvod 7 mov ich používania, ako aj na problematiku ich transferu do cie ľovej kultúry. A napokon, aj na základe zistených skuto čností upozor ňujeme na podstatu a význam kultúrnej kompetencie prekladate ľa. Ke ď hovoríme o kultúrnej kompetencii prekladate ľa ako o jeho cer- tifikácii a známke kvalifikovanosti, pokúšame sa o priame prepojenie, priamu investigáciu kultúrnej kompetencie v zmysle analýzy uvedenej kompetencie a analýzy pojmu kultúra z translatologického h ľadiska. Kultúra, konkrétne antická kultúra ako základ európskej civilizácie a jej stopy v jazyku, je matériou pre výskum a zárove ň žiaducim cie- ľom poznania prekladate ľa: nadobudnú ť základ, na ktorom môže bu- dova ť svoju kultúrnu kompetenciu . Tak ako je antická kultúra v širšom zmysle základom civilizácií, zvláš ť v Európe, základy antickej kultúry v užšom zmysle sú sú čas ťou bázy, na ktorej prekladate ľ buduje svoju kultúrnu kompetenciu. Nie je potrebné pripomína ť, že mytológia, pla- tónovské a aristotelovské myslenie sú základy, ktoré položila antika. Ich reflexia v sú časnom umení, v jazykovom prejave rôzneho typu (a teda aj v preklade) je nepochybná a ich poznanie viac než užito čné. Východiskom nášho výskumu je predpoklad, že kontinuálne vzde- lávanie prekladate ľovi napomáha zvyšova ť úrove ň jeho kompetencií. Prekladate ľskou métou je poskytnú ť cie ľovému príjemcovi taký text, aby jeho interpreta čné východiská boli podobné ako východiská prí- jemcu originálu. Divergencia medzi originálom a prekladom je samozrejme nevyhnutnos ťou vyplývajúcou z rozdielnosti dvoch kultúr, v ktorých sa text číta či interpretuje, čitate ľ si o ňom utvára ná- zor, kumuluje čitate ľské zážitky a buduje si horizont o čakávania, v ďa- ka ktorému je schopný ďalšej recepcie. Kultúrnu, teda najvyššiu kompetenciu prekladate ľ nadobúda celoživotne. Preto nás zaujíma, aké sú možnosti na zvyšovanie úrovne tejto kompetencie, čo všetko môže by ť relevantným zdrojom pri jej budovaní, aj to, ako sa má prekladate ľ orientova ť pri výbere vhodnej referen čnej literatúry, paralelných textov či prekladate ľských pomôcok vo všeobecnosti. Základnou metódou výskumu je analýza excerpovaného korpusu. Ako korpus nám slúžia pomenovania reálií odkazujúcich na antickú civilizáciu a kultúru, ako aj frazeologizmy s pôvodom v antickej, pre- dovšetkým v gréckej mytológii, pretože sú sú čas ťou mnohých jazykov a sú reflektované v umeleckých i v náu čných textoch. Kvantitatívne 8 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa a kvalitatívne výsledky analýzy nás vedú k syntéze zistených poznatkov, teda k zhodnoteniu vz ťahu kultúry a prekladu a k možnostiam a spôsobom, ako môže prekladate ľ zlepšova ť svoje zru čnosti. V spojitosti s východiskom a cie ľom monografie je jej ústredným pojmom kultúra , avšak len v úzkom aspekte, a síce kultúra vo vz ťahu k translatológii. Prítomnos ť kultúry v translatológii analyzujeme v jed- notlivých kapitolách, pri čom sa vždy zameriavame na vz ťah a význam kultúry v súvislosti s konkrétnou translatologickou problematikou. V prvej kapitole vy čle ňujeme priestor pre definovanie kultúry, antickej kultúry, civilizácie a mytológie. Ďalšie kapitoly sú venované kultúre a prekladu. Kým v druhej kapitole analyzujeme vz ťah kultúry a prekladu a zameriavame sa na pozíciu kultúry v translatológii, v tretej kapitole upozor ňujeme na význam kultúry prekladu. Skúmame pre- kážky, ktoré sa podie ľajú na výslednej kvalite translátu. Predposledná kapitola je rozborom pomenovaní reálií z antickej civilizácie a kultúry v pôvodných a v preložených textoch, ich tvarov, významu a s nimi súvisiacich chýb, významových posunov a ďalších problémov, ktoré ovplyv ňujú ich transfer do cie ľového jazyka. V nadväznosti na všetky kapitoly je posledná kapitola venovaná kultúrnej kompetencii prekladate ľa, jej závažnosti a nevyhnutnosti, ako aj mechanizmom, ktoré vedú k jej neustálemu zvyšovaniu. Dosah antickej kultúry má široké spektrum pôsobenia. My sa v monografii sústredíme na jej pôsobenie v jazyku v podobe pomeno- vaní reálií z antickej civilizácie a kultúry, ako aj frazeologizmov odka- zujúcich na antickú civilizáciu a kultúru, a to predovšetkým z antickej mytológie. Profesia prekladate ľa si vyžaduje neustále štúdium. Prekladate ľ má dobre ovláda ť východiskový aj cie ľový jazyk, ktorý je živým orga- nizmom. Trendy k ekonomizácii jazyka, neologizmy, výpoži čky alebo slang tvoria len čas ť procesov vlastných jazyku. Jazyk sa mení, preto- že odráža spolo čenské zvraty, flexibilne reaguje na transformáciu a vývoj. Prekladate ľ však nemá registrova ť len túto dynamiku. Antická civilizácia a kultúra je istý návrat ku kore ňom. Dôslednos ť v tejto oblasti, v našom prípade snaha prekladate ľa o kvalitný translát, má za následok kladný vplyv na formovanie jazykovej a ďalších kompetencií ostatných používate ľov jazyka. 9

KULTÚRA . ANTICKÁ KULTÚRA . VÝBER Z POJMOV A ICH VYMEDZENIE

Vymedzi ť a definova ť pojem kultúra nie je jednoduché. Významy slova kultúra sú rozmanité. Závisia od autora kom unikátu, kontextu, komunika čnej situácie a samozrejme od interpretácie recipienta. Nie je vylú čené, že informácia – v našom prípade definícia kultúry – je kó- dovaná zo strany autora diametrálne odlišne, než informácia, ktorú dekóduje a interpretuje príjemca. Vágnos ť definícií a ich generalizo- vanie nepomáha v spletitej situácii pojem objasni ť. Tendencia zovšeo- bec ňova ť je pochopite ľná, pretože obsiahne celú škálu činností ľud- stva, organizácie života, spredmetnenie materiálnych aj nemateriál- nych aktivít, vytváranie krásna, úsilie o estetické zážitky a snahu dosiahnu ť duševnú saturáciu a satisfakciu. Všeobecné definície nájdeme hlavne v jazykových slovníkoch. Definície sú si vzájomne podobné práve kvôli snahe ponúknu ť všestrannú definíciu. Pre ilustráciu uvá- dzame heslá alebo ich čas ť z Krátkeho slovníka slovenského jazyka , z anglického Oxford Dictionary , z francúzskeho Larousse a zo špa- nielskeho slovníka Real Academia Española :

kultúra 1 -y -túr ž. 1. súhrn výsledkov tvorivej činnosti ľudí vo vývine ľudskej spolo č- nosti, civilizácia: vysoká k., rozvoj k-y a vzdelanosti; hmotná, duchovná k. súhrn materiálnych, duchovných hodnôt ľud- stva v istej epoche; k. jednotlivca, spolo čnosti; k. obliekania, bytová k. úrove ň;

1 Dostupné na internete: [Cit. 29. októbra 2015]. 10 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

hlasová, pohybová k. stupe ň dokonalosti: jazyková k. pestovanie spis. jazyka; úrove ň používania jazyka al. jazykového prejavu.

culture 2, noun The arts and other manifestations of human intellectual achieve- ment regarded collectively. A refined understanding or appreciation of culture: men of culture. The ideas, customs, and social behaviour of a particular people or society.

culture 3 n.f. 1. Enrichissement de l'esprit par des exercices intellectuels. 2. Connaissances dans un domaine particulier : Elle a une vaste culture médicale. 3. Ensemble des phénomènes matériels et idéologiques qui caractéri- sent un groupe ethnique ou une nation, une civilisation, par opposi- tion à un autre groupe ou à une autre nation : La culture occidenta- le. 4. Dans un groupe social, ensemble de signes caractéristiques du com- portement de quelqu'un (langage, gestes, vêtements, etc.) qui le dif- férencient de quelqu'un appartenant à une autre couche sociale que lui : Culture bourgeoise, ouvrière. 5. Ensemble de traditions technologiques et artistiques caractérisant tel ou tel stade de la préhistoire.

cultura 4 (Del lat. cult ūra). 1. f. cultivo.

2 Dostupné na internete: [Cit. 29. októbra 2015]. 3 Dostupné na internete: [Cit. 29. októbra 2015]. 4 Dostupné na internete: [Cit. 29. októbra 2015]. Kultúra. Antická kultúra. Výber z pojmov a ich vymedzenie 11

2. f. Conjunto de conocimientos que permite a alguien desarrollar su juicio crítico. 3. f. Conjunto de modos de vida y costumbres, conocimientos y grado de desarrollo artístico, científico, industrial, en una época, grupo social, etc. 4. f. ant. Culto religioso.

Pojem kultúra je v Akademickom slovníku cudzích slov definovaný ako „súhrn duchovných a materiálnych hodnôt vytvorených a vytvára- ných ľudstvom v celej jeho histórii“ (Buchtelová et al., 1995, s. 437). Slovníkové definície ponúkajú prevažne univerzálnu charakteristiku pojmu kultúra, aby zachytili to najpodstatnejšie, všeobecné a aplikovate ľné pre vä čšinu odborov, ktoré s pojmom kultúra narábajú. Zárove ň mnohé z definícií upozor ňujú prakticky na nemožnos ť definova ť ju. Ch. Baker v Slovníku kulturálních studií uvádza: „Kultúra je kompli- kovaný a kontroverzný výraz, pretože tento pojem nezastupuje samo- statnú jednotku nezávislého objektového sveta. Mali by sme ju chápa ť skôr ako pohyblivé ozna čujúce, ktoré dovo ľuje formulova ť rôzne, odlišné a rôznymi ú čelmi motivované rozpravy o ľudskej činnosti. Koncept kultúry je teda nástroj, ktorý je pre nás viac či menej užito čný ako životná forma a ktorého významy a forma sa menia v závislosti od toho, čo všetko myslitelia plánujú s týmto nástrojom robi ť“ (2006, s. 95). O vysvetlenie, pochopenie a podanie podstaty kultúry sa dlhodobo usilujú vedci, umelci, historici či antropológovia. Nie je možné zosumarizova ť všetky výklady a napokon, nie je to ani naším cie ľom. Problémy s definovaním kultúry konštatuje aj I. Budil (2003, s. 11– 13), ktorý uvádza, že máloktorý koncept sú časnej vedy tak vytrvalo čelí snahe o jednotné a konsenzuálne vymedzenie doslova proteovské- ho pojmu kultúra . Autor upozor ňuje, že definíciu „spolo čné normy, hodnoty, myšlienky a jazyk“ nemožno uvádza ť ako odbornú definíciu. Tá ale nebola v odbornej antropologickej literatúre s kone čnou platnos ťou doposia ľ uvedená. Termín kultúra prvý raz použil Marcus Tul- lius Cicero (106 – 43 pred Kr.) v diele Tuskulské rozhovory (II, 13) ešte v r. 45 pred Kr., ktorý filozofiu ozna čil za kultúru ducha . Kultúra bola považovaná za sféru, ktorej dosiahnutie bolo odrazom najvyššej 12 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa intelektuálnej a duchovnej ašpirácie. Samuel von Puferndorf (1631 – 1694) použil termín kultúra ako súhrn rozli čných produktov ľudskej aktivity zahr ňujúcich sociálne inštitúcie, jazyk, vedu, morálku a zvyky. Nemecký filozof Gottfried Herder chápe kultúru ako nástroj ľud- skej adaptácie na prírodné prostredie (Budil, 2003, s. 9–16). Toto je len nieko ľko príkladov, ktoré ilustrujú, že hoci je tu kultúra od prvopo čiatkov ľudskej existencie, snahy o jej definovanie, podchytenie a výstižné vymedzenie pretrvávajú. Bolo by zaujímavé pozrie ť sa na definície kultúry v chronologickom slede a ukáza ť, že s narastajúcimi zhromaždenými poznatkami je čoraz ťažšie definova ť ju. Rovnako zaujímavé je sledova ť, ako sa definície stretávajú či odlišujú v závis- losti od geografických oblastí. Napriek názorovej nejednote, klasifiká- ciám typu západné chápanie kultúry , americká názorová línia a pod., je potrebné uvedomi ť si, že ani metodologické a konceptuálne rozdiely nezabránili intenzívnemu záujmu o ľudskú kultúru. Všetky deskriptív- ne alebo komparatívne perspektívy sú v predmete svojho výskumu stopercentne jednotné: človeka človek ako taký neprestáva zaujíma ť. Pokúsime sa o vymedzenie pojmu tak, aby bolo možné pochopi ť význam kultúry a jej dopad na translatológiu, na prácu prekladate ľa, ako aj pochopi ť funkciu, myšlienkový obsah a zmysel kultúrnych refe- rencií v texte originálu. Zárove ň sa pokúsime zisti ť, ako sa s nimi pri preklade narába. Obsahovú konkretizáciu všeobecných definícií treba teda h ľada ť v odborných či vedeckých publikáciách, ktoré kultúru nielen definujú, ale vysvet ľujú jej pôvod, podstatu, reflexiu v ľudskom bytí, význam pre jednotlivca i spolo čnos ť. P. Val ček pri hesle kultúra uvádza: „Kul- túra – (lat. cultura = pestovate ľstvo; starostlivos ť o pôdu) – uvedome- ná, reflektovaná miera kvality života rozsiahlejších spolo čenstiev v širšom zmysle slova; úrove ň prepojenia duchovného a sociálneho vývinu, využite ľnosti a využívanosti dosiahnutých schopností a mož- ností v spolo čenských, umeleckých a humanitárnych oblastiach života; vníma sa najmä ako kritérium etnickej (regionálnej, národnostnej, ale aj tzv. multikultúrnej) identity v historicky a geograficky ohrani čenom čase a priestore (napr. starogrécka kultúra ; stredoeurópska kultúra stolovania a pod.). Ako vyplýva už z etymológie termínu, kultúra reprezentuje tú vrstvu civiliza čných aktivít ľudských spolo čenstiev, kto- Kultúra. Antická kultúra. Výber z pojmov a ich vymedzenie 13 rá je duchovnou reflexiou, zvýznam ňovaním praktických aktivít osvo- jovania si skuto čnosti. «Fundamentálnou otázkou semiotiky kultúry je otázka generovania zmyslu», schopnos ť kultúry ako celku je aj schopnos ť jej jednotlivých častí produkova ť netriviálne nové texty (Lot- man). K ľúčovú úlohu má teda komunikácia medzi jednotlivými čas- ťami kultúry, ktorá na princípe izomorfizmu jednotlivých častí a celku (i častí medzi sebou) zabezpe čuje kompaktnos ť a jedine čnos ť prísluš- nej kultúry (parciálne i ako celku). Preto «mimokultúrna sféra» nemusí znamena ť nejestvovanie kultúry, ale len «sféru cudzej (inej) kultúry»“ (2006, s. 199). Kultúra v dnešnom chápaní sa do jazyka dostala ako metafora a ako sme už vyššie uviedli, prvý raz spomína termín Marcus Tullius Cicero vo filozofii ( kultúru ducha ) ako neustále zuš ľach ťovanie, kultivovanie ducha (Soukup, 2000, s. 13). Táto túžba človeka dosahova ť vždy nové duchovné zážitky alebo tvori ť krásno s cie ľom naplni ť vlastné estetic- ké potreby a ambície a zárove ň ich ponúknu ť iným, je zmyslom, podstatou, obsahom a dúfajme aj budúcnos ťou kultúry. Kultúra sa zhmot- ňuje v podobe artefaktov, v stanovovaní noriem, hodnôt, paradigiem a regúl. Organizuje ľudské správanie a koexistenciu jednotlivcov ved- ľa seba, teda život v komunite a v širšom spolo čenstve. Kultúru spravidla delíme do dvoch kategórií, a to na duchovnú a materiálnu, pri- čom východiskom uvedeného delenia je prejav kultúry a výsledok kultúrne cielených ľudských aktivít. Ďalšie delenie kultúry závisí od stanovených kritérií. Možno ju kategorizova ť chronologicky, pod ľa hmatate ľných prejavov činnosti ľudí, pod ľa oblastí života a pod. Po- dobne ako jej kategorizáciu, aj výskum kultúry možno realizova ť z viacerých aspektov. Na kultúru možno nahliada ť ako na univerzálny jav charakteristický pre celú ľudskú civilizáciu alebo ako na špecific- kú, jednu konkrétnu kultúrnu societu s vlastným fungujúcim systé- mom. Pre naše potreby budeme v ďalších kapitolách používa ť pojem kul- túra hlavne v súvislostiach s kultúrnymi referenciami. Kultúrne reálie v jazyku ozna čujú reálie, ktoré akýmko ľvek spôsobom poukazujú na špecifickos ť konkrétnej spolo čnosti, na jej kultúrny vzorec a na symboly, ktoré používa, alebo používala. Ich význam môže by ť lokálny, ohrani čený v čase aj v priestore, alebo naopak, presiahol hranice chro- 14 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa notopického univerza príslušnej kultúry a postupne nadobudol univer- zálny charakter. Kultúru budeme chápa ť ako spolo čenstvo koexistujú- ce spaciálne a temporálne, deliace sa o históriu, s potenciálom trans- formova ť to predošlé a tvori ť nové. Zárove ň ju budeme chápa ť ako duchovný aj materiálny produkt jednotlivcov integrovaných v kon- krétnom spolo čenstve. Náš korpus je excerpovaný z umeleckých a z populárno-náu čných textov. Ambícia práce s odbornými textami je referen čná a rámcová. Kultúrne referencie excerpované z odborných zdrojov majú ma ť paradigmatický rozmer. Referen čná doména nie je obmedzená, rovnako ani žáner textových komunikátov. A napokon v súvislosti s kultúrou nemožno nespomenúť jazyk ako jej ústredný prvok. Ch. Barker (2004, s. 82) pripomína, že z h ľadiska porozumenia kultúre je jazyk nenahradite ľný. Jestvujú dva základné dôvody. Prvým dôvodom je výsada jazyka by ť médiom, v ďaka ktoré- mu sa formujú a oznamujú významy. Druhým dôvodom je skuto čnos ť, že jazyk je primárnym prostriedkom a médiom, prostredníctvom kto- rého utvárame vedenie o sebe a o sociálnom svete. Jazyk stanovuje sie ť, pomocou ktorej svet triedime a vtlá čame mu význam, teda kultúru.

1.1 Kultúra a človek

Antropológia je „veda o ľudskej odlišnosti a rozmanitosti, ktorá sa snaží hodnoverným spôsobom popísať a vysvetli ť rôzne formy sociál- nej, kultúrnej a biologickej existencie človeka“ (Budil, 2003, s. 7). Hoci, ako uvádza I. Budil (2003, s. 7–8), prvý raz použili termín an- tropológia niektorí humanisti šestnásteho storo čia, predovšetkým pro- testantský u čenec Otto Casmann v roku 1596, pôvod a základy antro- pológie treba h ľada ť v antike. Za prvého antropológa v dnešnom po- nímaní je považovaný Poseidónios z Apameie v Sýrii 5 (asi 135 – 50

5 Viac k téme aj CANFORA, L. (2004): Dejiny řecké literatury , s. 555–564. Posei- dónios z Apameie je známy ako historik a filozof a venoval sa hlavne postaveniu otrokov. Kultúra. Antická kultúra. Výber z pojmov a ich vymedzenie 15 pred Kr.) 6 a niektoré antické poznatky o človeku podáva Plinius Starší (23/4 – 79) v diele Naturalis historia. Antropológii sa venuje VII. kniha tohto diela (Conte, 2003, s. 442; Šubrt, 2005, s. 325). Postupne sa antropológia vymedzuje ako náuka o človeku, o jeho pôvode a vý- vine, o vzniku ľudských rás, o premenlivosti stavby ľudského tela. Viac-menej v tejto podobe ju v roku 1775 zakladá nemecký lekár a antropológ J. F. Blumenbach, známy aj ako zakladate ľ vedeckej rasovej teórie. Postupne sa k výskumu ľudskej fyziológie pri čle ňujú ďalšie aspekty ľudského bytia a na človeka sa nahliada aj ako na kul- túrnu bytos ť. Antropologické výskumy sa tak uberajú dvomi základ- nými líniami: fyzická antropológia a kultúrna antropológia. Vedeckým skúmaním problematiky kultúry, jej po čiatkami, pretr- vávajúcou existenciou a odkazom pre budúce generácie sa zaoberá kultúrna antropológia. Kultúra zastáva ústredné postavenie v etnogra- fickom výskume. V centre pozornosti výskumu stojí okrem iného jednotlivec a spolo čnos ť. Tradíciu kultúrnej antropológie založil v USA židovský imigrant z Nemecka Franz Boas, ktorý spolu so svojimi žiakmi Alfredom Kroeberom, Ruth Benedictovou a Margaret Meado- vou použili k objasneniu ľudskej rozmanitosti koncept kultúry ako sféry noriem, myšlienok a hodnôt, o ktoré sa človek delí. V rôznych kultúrach sa ľudia vzájomne odlišujú, pretože si prostredníctvom vý- chovy osvojili odlišné hodnoty a normy a špecifický poh ľad na realitu. F. Boas rovnako objas ňuje pojem kultúrneho relativizmu. Vychádza z predpokladu, že jednotlivé kultúry by sa mali študova ť ako jedine čné entity a nemali by sa hodnoti ť podľa kultúrnych štandardov, ktoré stanovujú výlu čne západné spolo čnosti (Budil, 2003, s. 9). Bol záro- ve ň zástancom historického partikularizmu, pretože kládol dôraz na vnímanie jednotlivých kultúr ako zmysluplných celkov, do ktorých sa významne premieta história a kontakt s inými etnikami (Pokorný, 2010, s. 33).

6 Skúmal duševné a fyzické rozdiely medzi obyvate ľmi zo severu a z oblasti Stredo- moria. Vyslovil sa, že pre ľudský intelekt nie je vhodný ani prílišný chlad, ani trópy (Resch, 1994, s. 18). 16 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Kultúrna antropológia sa usiluje objektivizova ť poznatky o vz ťa- hoch, ktoré vzájomne vytvárajú človek a spolo čenstvo, aj súbor systé- mov, ktoré vytvárajú organizovanú existenciu jednotlivca v spolo čnos- ti. Dôležité miesto zohráva význam kultúry pre spolo čnos ť a miera jej angažovanosti v existencii indivíduí, príp. priama závislos ť od spomí- naného vz ťahu. Pod ľa C. Geertza „by bez ľudí samozrejme žiadna kultúra neexistovala, ale zárove ň, čo je podstatnejšie, bez kultúry by neexistovali žiadni ľudia“ (1973, s. 5). Kultúru považujeme za spôsob zav ŕšenia vzniku ľudstva a za maximálny ľudský prejav. Zaujímavý je taktiež dvojitý poh ľad na podstatu kultúry. Hovori ť možno o podvojnosti, pretože kultúra je zárove ň produktom aj zázna- mom ľudských prejavov (Iser, 2009, s. 156) a ľudia sú v kone čnom dôsledku vrcholným dielom kultúry. Kultúra v zmysle umeleckom je sú čas ťou ľudskej existencie už od prvopo čiatkov, o čom sved čia aj najstaršie zachované artefakty. Ich podstata nie je obmedzená len na funk čnos ť, ale aj tie najjednoduchšie a najstaršie dokumentujú aspo ň náznaky dekoratívnosti. Umelecké prejavy sa tak stávajú sú čas ťou kultúry. Pod ľa A. Harajovej (2011, s. 277–278) je v sú časnom antropologickom myslení kultúra obvykle definovaná ako integrovaná, adaptív- na, negenetická, nau čite ľná, sprostredkovaná, symbolická a špecificky ľudská. Základné charakteristiky sú nasledovné: 1. Integrovanos ť Jednotlivé zložky kultúry nefungujú izolovane, ale vstupujú do vzá- jomných relácií a jestvujú v nich. V antropológii sa takto usporiadaný systém nazýva konfigurácia, štruktúra alebo kultúrny vzorec. Jednotli- vé zložky sa recipro čne ovplyv ňujú alebo od seba závisia. Mechaniz- mus ich fungovania je ovplyv ňovaný exogénnymi a endogénnymi faktormi. Napr. model rodiny závisí od sociálneho, ekonomického či politického kontextu, v ktorých má rodina existova ť. Prirodzene, nielen vonkajší, ale i vnútorný vplyv modeluje výslednú podobu rodiny, t. j. závisí aj od jednotlivcov, ktorí toto spolo čenstvo vytvárajú. Aká- ko ľvek zmena v spolo čnosti bude ma ť vplyv na jej jednotlivé kompo- nenty. Význam vplyvu a jeho dopad je samozrejme individuálny a prejaviť sa môže ihne ď alebo v dlhodobom časovom horizonte.

Kultúra. Antická kultúra. Výber z pojmov a ich vymedzenie 17

2. Adaptívnos ť Výsledná podoba kultúry závisí od jej adaptácie na príslušné geo- grafické teritórium, ktoré ju pretvára, dotvára a prispôsobuje podmien- kam. 3. Negenetickos ť Kultúru jedinec poznáva prostredníctvom u čenia. Ako príklad ne- genetického charakteru kultúry sa zvyknú uvádza ť prípady tzv. vl čích detí, ktoré vyrastali v divo čine, bez zásahu človeka v procese eduká- cie. Ich správanie sa podobalo na správanie vlkov, t. j. nau čili sa ži ť a fungova ť v tej komunite, v ktorej sa ocitli. Genetická výbava im nezabezpe čila, aby sa stali bežným jedincom z ľudskej society a už vôbec nie, aby prípadne vykazovali znaky typické pre kultúru národa, z ktorého pochádzali. Vo vä čšine prípadov nezvládli ani proces adap- tácie a integrácie do komunity ľudí. 4. Sprostredkovanos ť Jednotlivec, príslušník konkrétnej kultúry, je nosite ľom kultúrneho vzorca a ten odovzdáva ďalším príslušníkom identického kultúrneho vzorca. Symboly, komunikácia a gestá ako súbor dorozumievacích prostriedkov fungujú v jednom kultúrnom spolo čenstve, kde je ich význam známy a zrozumite ľný. 5. Symbolickos ť Kultúra je de facto komplex symbolov, v ďaka ktorým a prostred- níctvom ktorých nazeráme na svet. Každá kultúra má vlastné symboly a ich používanie je výsledkom dohody, následného sprostredkovania a šírenia. Neraz sú nato ľko vžité a samozrejmé, že si ich prítomnos ť v komunikácii príslušníci jednotlivých kultúr ani neuvedomujú. 6. Prízna čnos ť pre ľudí Nosite ľom kultúry môže by ť len človek. Kultúra je sú čas ťou ľudského bytia a sná ď nebude odvážne tvrdenie, že je jeho neoddelite ľnou a neodmyslite ľnou sú čas ťou. Kultúra je status, proces, vývoj, minulos ť, prítomnos ť i budúcnos ť. Médiá, kto- rých prostredníctvom sa šíri, azda nemajú obmedzenie. Dotýka sa všetkých zmyslov. Umelecké artefakty poznávame prostredníctvom všetkých našich zmyslov. Dnes dokonca nie je neobvyklé okúsi ť jej podobu hne ď dvojmo či trojmo, súbežne prostredníctvom kombinácie vizuálnych, taktilných alebo olfaktívnych vnemov – poznáme knihy 18 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa s navo ňanými stránkami, s 3D prezentáciou a pod. Kultúra si h ľadá cestu k recipientovi. Otázkou je, či kvalita prichádza paralelne s kvan- titou.

1.2 Antická civilizácia a kultúra

Slovným spojením antická kultúra ozna čujeme v užšom zmysle kultúru, ktorú v staroveku vytvorili Gréci a Rimania. Jej základy polo- žili Gréci. Grécke kmene prišli do svojich historických sídel v nieko ľ- kých vlnách asi v 2. tisícro čí pred Kr. Dostali sa do styku s pôvodnými obyvate ľmi a osvojili si mnohé elementy ich vyspelej materiálnej a duchovnej kultúry. Achájci sa už v polovici 2. tisícro čia stávajú vplyvným kme ňom na gréckej pevnine a v Egejskom mori. O tejto vyspelej mykénskej spolo čnosti máme mnoho záznamov i pamiatky v podobe opevnených palácov, hrobiek, keramiky a predmetov z bronzu a zo zlata. Rozkvet mykénskej kultúry bol prerušený niekedy v 12. – 11. storo čí. Zanikla s príchodom Dórov. Pod ich tlakom sa Gréci sťahujú ďalej na východ, kde prichádzajú do kontaktu s orientálnymi národmi. Tento stret kultúr sa následne prejavuje v adoptovaní nových prvkov z náboženstva, hudby a výtvarných umení. Istý čas sú grécke obce na maloázijskom pobreží v popredí historického vývoja. V 7. a v 6. storo čí sa formuje vyspelá otrokárska spolo čnos ť. Mestá si za- kladajú vlastné kolónie v oblasti východného a západného Stredomo- ria a prekvitajú obchodné styky. V literatúre dominuje lyrika, neskôr sa vyvíja dráma. Po odrazení perzského vpádu sa Atény stávajú hyb- nou silou gréckeho sveta, dominujú v ekonomickom, politickom i kultúrnom živote. Peloponézska vojna však neskôr naplno odha ľuje krízu mestských štátov. Atény strácajú ústredné postavenie a narušuje sa rovnováha otrokárskeho systému. Alexander Ve ľký (4. stor. pred Kr.) dobýva v ďaka výpravám rozsiahle územia na Východe a v jeho diele pokra čujú jeho nástupcovia. Umenie už nemá ľudový charakter, ale je ur čené vyššej aristokratickej vrstve. Na hranici starej a novej doby stojí Aristotelés. Jeho vplyv je badate ľný v mnohých vedných odboroch, ktoré sa osamostatňujú. V priebehu 2. a 1. storo čia pred Kr. Kultúra. Antická kultúra. Výber z pojmov a ich vymedzenie 19 helenistické ríše postupne pod ľahli násilnému tlaku novej moci, ktorá medzitým vzišla z Itálie. Rím bol pôvodne mestským štátom a jeho vzostup a formovanie urýchlili styky s Grékmi a Etruskami, od kto- rých Rimania prevzali mnohé technické vymoženosti a učenie. V roku 510 pred Kr. bol z Atén vyhnaný tyran Hippias a z Ríma Tarquiniovci a uvedený rok sa považuje za koniec tyranie. V Ríme bola ustanovená republika. Prvé obdobie bolo pozna čené bojmi medzi patricijmi a ple- bejcami. V prvej polovici 3. storo čia pred Kr. sa Rím stáva vládnucim mestským štátom v Itálii. Po zni čení Kartága v r. 146 sa dostáva na čelo rozsiahlej ríše a svoje územie na ďalej rozširuje. Vznikajú prvé diela umelej rímskej literatúry. Historický epos a tragédia slúžia hlavne ideologickým potrebám štátu. Komédia, ktorá sa v tomto období formuje, nemá také vážne ideové ciele. Kríza rímskej republiky skon- čila nastolením vojenskej diktatúry. Úpadok spolo čnosti je zjavný nielen v politike, ale aj v umeleckej tvorbe a filozofii. V oblasti ideo- lógie sa do popredia stále viac dostáva kresťanstvo. Vzbury ľudu a vpády germánskych kme ňov zosilneli hlavne v 5. storo čí. Obdobie antiky sa uzatvára v r. 529 7, ke ď cisár Justinián necháva zatvori ť pla- tónsku Akadémiu (Borecký et al., 1961, s. 342–352). Pre orientáciu uvádzame stru čný chronologický preh ľad udalostí ohrani čujúcich antickú civilizáciu (Valachovi č, 2014, s. 302–316 a Resch, 1994, s. 157–161):

7 Na datovanie konca antiky sa názory rôznia. Slovník antické kultury (1974, s. 49) uvádza, že antika (z lat. antiquus = starý) ozna čuje grécko-rímsky starovek, najmä onen časový úsek, v ktorom sa rozvinula kultúra, na ktorej stojí neskorší vek: filozofia a všetka veda, právo, umenie a literatúra, harmónia tela a ducha, politika a celý život súkromný. Za čiatok antiky sa datoval od homérskych čias (8. stor. pred Kr.), koniec do zániku západorímskej ríše (r. 476) alebo do r. 529, ke ď boli cisárskym nariadením zatvorené filozofické školy v Athénach ako pohanské. 20 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Egejská oblas ť v dobe bronzovej: asi 3500 – 1100 pred Kr. okolo 3000: Prenikanie výroby kovov do egejskej oblasti (me ď, neskôr bronz). druhá polovica Vrchol ranokykladskej kultúry, kykladské 3. tisícro čia: idoly (sochy z bronzu, vyobrazujúce prevažne nahé ženy). 2000 pred Kr.: Stavba prvých palácov na Kréte v Knósse a vo Faiste. asi 1800: V severnej Itálii sa rozvíja terramarná kultúra. 1700: Prírodná katastrofa na Kréte, poškodené prvé paláce, obnova a prestavba starých palácov. asi 1700: Vznik krétskeho lineárneho písma A. 1600 – 1200: Mykénska civilizácia na pevninskom Grécku. po 1500: Achájci ovládli Krétu. Po čiatok zrodu krétsko-mykénskej kultúry. Vznik krétskeho lineárneho písma B. 1450: Achájci prenikli na Krétu a podmanili si jednotlivé mestá. 1193 – 1183: Pod ľa tradície trvala trójska vojna, konflikt medzi achájskym obyvate ľstvom Grécka a obyvate ľstvom maloázijského mesta Trója. asi 1100: Výroba železa. Temné alebo homérske obdobie: asi 1100 – 800 pred Kr.: koniec 11. – 9. Gréci osíd ľujú západné pobrežie Malej Ázie storo čia: a pri ľahlé ostrovy. asi 9. – prvá pol. 8. Vytvorenie gréckeho písma alfabety. storočia: asi 8. storočie: Vznik Iliady; asi o pol storo čia neskôr vzniká Odysseia. 814/813: Založenie Kartága na severoafrickom pobreží fenickými osadníkmi. Archaické obdobie: 800 – 500 pred Kr.: 776: Konali sa prvé olympijské hry v Olympii na Peloponéze. asi 775 – 750: Vznik gréckej osady na ostrove Ischia. Kultúra. Antická kultúra. Výber z pojmov a ich vymedzenie 21

polovica 8. storo čia: Prvá messénska vojna medzi Spartou a susednou Messéniou. 753: Založenie Ríma (pod ľa Varrona). Vznikol zlú čením viacerých osád na pahorkoch pri Tibere. asi 750 – 725: Osadníci z Euboie založili kolóniu pri Kumach na západnom pobreží Itálie. 733: Korintská kolónia v Syrakúzach na Sicílii. po 700: Básnik Hésiodos, tvorca didaktického eposu. 658 – 627: Kypselova tyranida v Korinte. polovica 7. storo čia: Druhá messénska vojna, Sparta definitívne ovládla územie Messénie a jej obyvate ľstvo zotročila. 632 (alebo 636): Neúspešný Kylónov pokus o nastolenie tyranidy v Aténach. po 630: Hérin chrám v Olympii: prvý známy chrám v dórskom slohu. 627 – 585: Periandrova tyranida v Korinte. 621: Spísanie oby čajového práva v Aténach Drakontom (Drakontove zákony). asi 600: Založenie kolónie Massalia (dnes Marseille vo Francúzsku). po 600: Sapfó, prvá známa poetka. Thalés z Milétu, zakladate ľ prvej filozofickej školy. 594/593: Pôsobenie Solóna v Aténach, reforma politického systému. 547 – 527: Peisistratova tyranida v Aténach, kultúrny rozvoj mesta. asi 540: Námorná bitka pri Alalii, v ktorej bojovali Etruskovia spolu s Kartágincami proti Fókom. asi 530: Pythagoras zakladá filozofickú školu v Krotóne. 510: Peisistratovho syna Hippia vyhnali z Atén. Pod ľa tradície z Ríma vyhnali posledného krá ľa Tarquinia Superba aj s rodinou. 22 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

509: Prvá zmluva medzi Rímom a Kartágom. 508: Kleisthenova reforma v Aténach, zavedenie demokracie. Klasické obdobie: Asi 500 – 323 pred Kr.: 500 – 449: Grécko-perzské vojny. 500/499: Povstanie maloázijských gréckych mestských štátov proti Peržanom. 494: Peržania dobyli mesto Milétos, ktoré stálo v čele odporu proti nim. 492: Prvá perzská výprava proti Grécku. 490: Bitka pri Marathóne: ví ťazstvo Atén čanov pod Miltiadovým velením nad Peržanmi. 480: Xerxova výprava proti Grécku, porážka Spar ťanov pod Leonidovým velením v Thermopylskom priesmyku. Ví ťazstvo gréckeho lo ďstva pod velením Themistokla v bitke pri Salamíne (ostrov v Egejskom mori). 479: Bitka pri Platajach. Bitka pri Salamíne. 464: Tretia messénska vojna. Povstanie otrokov v Sparte. 451 – 449: Právna kodifikácia zvykového Práva v Ríme (Zákony XII tabú ľ). asi 450: Hérodotos, pravdepodobne prvá kniha Dejín . 449: Koniec grécko-perzských vojen. 445: Tridsa ťro čný mier medzi Aténami a Spartou. 431 – 404: Peloponézska vojna. 431 – 422: Prvé obdobie peloponézskej vojny. 421: Nikiov mier uzavretý na dvadsa ť rokov, ukon čenie prvej fázy peloponézskej vojny. 413 – 404: Druhé obdobie peloponézskej vojny. 403: Povstanie demokratických síl v Aténach, vyhnanie tyranov, obnova demokracie. 399: Sokratés odsúdený a popravený. 387: Platón zakladá Akadémiu. Podpísanie Antalkidovho mieru, ktorým skon čila Kultúra. Antická kultúra. Výber z pojmov a ich vymedzenie 23

korintská vojna. 359 – 336: V Macedónii vládol krá ľ Filip II. 340 – 338: Vojna Ríma proti latinským mestám. 338: Ví ťazstvo Filipa II. nad vojskom gréckych mestských štátov. 336: Filip II. zavraždený. 336 – 323: Jeho syn Alexander macedónskym krá ľom. asi 335: Aristotelés zakladá Lykeion. 334: Alexandrova výprava proti Peržanom. 333: Alexandrovo ví ťazstvo nad perzským krá ľom Dareiom III. 332: Alexandra privítali v Egypte ako oslobodite ľa (vyhlásený za potomka bohov a faraóna). Alexander založil Alexandriu. 327: Alexandrova výprava do Indie. 323: Alexander (III.) Ve ľký zomiera v Babylone. Obdobie helenistické: 323 – 30 pred Kr.: 07: Epikuros zakladá filozofickú školu v Aténach. 298 – 290: Rimania bojovali proti Etruskom a Gallom. 287: Hortensiov zákon, zrovnoprávnenie rozhodnutí plebejských zhromaždení (plebiscita) so zákonmi (leges). Plebejci dosiahli rozhodujúce politické moci. 279: Pyrrhovo ví ťazstvo pri Auskule. 264 – 241: Prvá púnska vojna. 241 – 238: Povstanie žoldnierov v Kartágu. 238: Sardínia a Korzika sa stali rímskymi provinciami. 226: Rím a Kartágo uzavreli dohodu o rozdelení vplyvu v Hispánii. 218 – 201: Druhá púnska vojna. 217; 216: Hannibalovo ví ťazstvo. 212: Rimania si podmanili Syrakúzy, celá Sicília sa stala rímskou provinciou. Koniec Ve ľkého Grécka. 24 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

196: Sloboda gréckych miest. 186: Zákaz bakchanálií v Ríme. 149 – 146: Tretia púnska vojna. 146: Rimania dobyli a zni čili Korint. Rimania zni čili Kartágo. asi 130: Dionysios Thrax vydáva prvú gramatiku. 129: Rimania vytvorili provinciu Ázia. 113 – 101: Vpády Germánov do Itálie a na rímske územie. 86: Atény dobyté a vyplienené rímskym vojvodcom Sullom. 82 – 79: Sullova diktatúra. 74 – 71: Spartakovo povstanie otrokov v Itálii. 49 – 44: Caesarova diktatúra. 44: C. Iulius Caesar zavraždený senátormi. asi 33: Vitruvius za čína písa ť dielo Desa ť kníh o architektúre . 30: Egypt pripojený k Rímskej ríši, koniec helenizmu. Obdobie rímske: 30 pred Kr. – 476 po Kr. 27 pred Kr.: Grécko vyhlásené za rímsku provinciu Achaiu. 43 po Kr.: Za čiatok podma ňovania Británie Rimanmi. 65: Pisonovo sprisahanie. 68: Nero spáchal samovraždu, koniec vlády julsko-claudiovskej dynastie, prvej rímskej cisárskej dynastie. asi 160: Marcus Aurelius: Myšlienky k sebe. 284: Koniec anarchie. Na trón nastúpil Diocletianus, za čalo druhé obdobie rímskeho cisárstva. po 300: Postupná premena starých chrámov na kres ťanské, odstra ňovanie kultových sôch, po čiatky byzantského umenia. 303: Posledné ve ľké prenasledovanie kres ťanov. 313: Milánsky edikt, uznanie kres ťanského Kultúra. Antická kultúra. Výber z pojmov a ich vymedzenie 25

náboženstva za rovnoprávne s ostatnými náboženskými kultmi. 380: Krá ľ Theodosius I. vyhlasuje kres ťanstvo za jediné verejne uznávané náboženstvo. 393: Zákaz olympijských hier ako pohanských slávností. 395: Zomrel cisár Theodosius I., rozdelenie Rímskej ríše na západnú a východnú. 426: Cisár Theodosius II. vydáva dekrét proti pohanskému náboženstvu starých Grékov. Zákaz kultu a hier v Delfách. Pustošenie a búranie antických chrámov nepoužívaných kres ťanmi, ni čenie kultových sôch. 439: Vandali dobyli Kartágo. 455: Vandali sa preplavili cez Sicíliu do Itálie a vyplienili Rím. 476: Rok tradi čne udávaný ako medzník medzi starovekom a stredovekom. Pád/zánik Rímskej ríše. Odoaker a germánski žoldnieri zosadili posledného rímskeho cisára (Romulus Augustulus), zánik Západorímskej ríše. Rímska ríša na ďalej pretrváva na Východe ako Byzantské cisárstvo. Raný stredovek: 476 – 1492 529: Cisár Justinián (527 – 565) dáva zatvori ť Akadémiu a ostatné filozofické školy v Aténach. KONIEC ANTICKEJ KULTÚRY

Už antická civilizácia rozvíja svoje antropologické myslenie, hoci prvopo čiatky boli zamerané predovšetkým na vlastnú kultúru. Mnohí významní predstavitelia gréckej kultúry vrátane Sókrata (469 – 399 pred Kr.) boli zdržanliví vo či tvrdeniu, že poznanie exotických náro- dov je užito čné pre pochopenie samotných Grékov, pre ktorých bol prízna čný etnocentrizmus. Gréci vynikali v mnohých iných disciplí- nach, no práve kvôli etnocentrizmu sa nerozvíjali komparatívne vedy 26 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa zacielené na ľudskú rozmanitos ť8. Práce, ktoré majú najbližšie ku komparatívnemu charakteru, sa zrodili v hrani čných oblastiach. Gréc- kych autorov oslovili rozdiely medzi vlastnou kultúrou a perzským despotizmom. Tieto rozdiely viedli Grékov k zmene optiky a uviedli ich do antropologického myslenia, ktoré sa premietlo do reflexií o ľudskej sociálnej a kultúrnej odlišnosti. Zásluhy za zachytenie de- tailov zo života Grékov, susedných štátov a deskripciu pri ľahlých geo- grafických oblastí majú najmä dejepisci Hekataios z Milétu, Hérodotos a Thukydidés. Hérodotos si v ďaka svojmu putovaniu uvedomoval variabilitu ľudských zákonov a dospel k svojbytnému kultúrnemu relativizmu 9. Domnieval sa, že špecifické zákony , ktoré sú výrazom tradície ur čitého národa, si zasluhujú úctu a rešpekt. John Linton My- res ho v roku 1908 ozna čil za otca antropológie. Avšak vrcholným antickým dielom venovaným problematike antropológie je spis O vzduchu, vodách a miestach (Peri aerón, hydatón, topón), pripisovaný legendárnemu lekárovi Hippokratovi z Kóu a toto dielo má ďalší vplyv

8 Ch. Barker (2004, s. 49–50) pod pojmom etnocentrizmus uvádza, že je to proces, pri ktorom sú hodnoty a spôsoby nazerania na svet zakorenené v jednej kultúre použí- vané k porozumeniu a posudzovaniu inej kultúry. Pojem etnocentrizmu však kompli- kujú J. Derrida a R. Rorty, ktorí tvrdia, že každé vedenie je etnocentrické. Pod ľa R. Rortyho sa pravda, vedenie a porozumenie nachádzajú vo vnútri jazykových hier konkrétnych kultúr, čo znamená, že vedenie je etnocentrické, teda viazané na kultúru. J. Derrida chápe etnocentrizmus ako kultúrne viazanú perspektívu, ktorá je nevyhnut- ná a niet pred ňou úniku. 9 Hérodotos tento kultúrny relativizmus demonštroval na nasledujúcom príklade. Keby niekto všetkým ľuďom predložil všetky zvyky a oby čaje a prikázal im, aby z nich vybrali tie najkrajšie, po ich prehliadke by si asi každý vybral tie svoje. Každý národ pokladá svoje vlastné zvyky a oby čaje za najlepšie zo všetkých. Z takýchto vecí by sa mohol pravdepodobne vysmieva ť len šialenec. To, že podobne o vlastných zvykoch a oby čajach zmýš ľajú všetci ľudia, možno doloži ť mnohými dôkazmi. Jeden z nich je aj tento: Dareios si dal po čas svojej vlády zavola ť Grékov, ktorí boli na jeho dvore a opýtal sa ich, za akú cenu by chceli pojedať mäso z tiel svojich m ŕtvych otcov. Odpovedali, že by tak neu činili za žiadnu cenu. Potom si dal Dareios zavola ť nieko ľko Indov z kme ňa Kalakejov, ktorí svojich rodi čov pojedajú. V prítomnosti Grékov, ktorí vďaka tlmo čníkovi rozumeli, o čom sa hovorí, sa ich opýtal, za akú cenu by dovolili, aby boli ich otcovia po smrti spálení. V tom mocne vykríkli a vyzývali ho, aby sa nerúhal (Budil, 2003, s. 31). Kultúra. Antická kultúra. Výber z pojmov a ich vymedzenie 27 na neskoršiu grécku a rímsku etnografiu. Hippokratés venuje pozornos ť zvláš ť dvom hlavným tézam: „a) existuje prí činný vz ťah medzi chorobami na jednej a podnebím, zemepisnou, vodnou a životosprávnou situáciou jednotlivých miest na strane druhej; platí pritom, že povahovej jednotnosti miestnych podmienok zodpovedá mnohos ť prejavov jednotlivých chorôb, čo závisí od fyziologickej konštitúcie jednotlivcov; b) prirodzené prostredie a spolo čenské usporiadanie sú faktory ovplyv ňujúce individuálnu a kolektívnu povahu jednotlivých náro- dov“ 10 (Canfora, 2001, s. 290). Za k ľúčové faktory, ktoré utvárajú individuálnu a kolektívnu povahu národov považuje prirodzené prostredie a spolo čenské usporiadanie. V latinskej literatúre sa etnografickým a antropologickým štúdiám priblížili Zápisky o vojne v Galii (Commentarii de bello Gallico ) Gaia Iulia Caesara (100 – 44 pred Kr.). Obsahujú celý rad informácií o keltskej a germánskej spolo čnosti. (Budil, 2003, s. 31–33). Význam a kultúra antických národov predstavuje vo vývoji ľudí dôležitý medzník a zohráva osobitnú úlohu najmä v dejinách európ- skych národov. Tam nachádzame korene, tam sa nachádza pôvod dnešnej tváre Európy. Napriek skuto čnosti, že je to vzdialená minulos ť, jej význam je pre človeka žijúceho v každom období až po dne- šok jednozna čný. Antická civilizácia zanechala širokospektrálnu stopu v oblastiach vedy, kultúry a jazyka. Žiadne spolo čenstvo či v širšom zmysle spolo čnos ť nevytvára a nepestuje vlastnú kultúru izolovane. Nevedomky alebo cielene buduje, pretvára, vylepšuje a napodob ňuje

10 Hippokratés vysvet ľuje prí činy ázijskej „ ľahostajnosti“ a ako prí činu uvádza ako podnebie, tak politické usporiadanie. Hlavnou prí činou nedostatku zápalu a odvahy, ako aj hlavnou prí činou toho, že obyvatelia Ázie nie sú takí bojachtiví ako Európania, ako aj to, že ich tváre pôsobia mäkšie, spo číva v podnebí. To nemá žiadne ve ľké výkyvy ani smerom k horú čavám, ani smerom k chladu a jednotlivé obdobia sa od seba zvláš ť nelíšia. Preto obyvatelia Ázie nepoznajú tie náhle poryvy mysle a silné zmeny telesných pocitov, ktoré zrejme jatria temperament a vedú k vášnivej neroz- vážnosti. Rovnomernos ť podnebia ich od toho ochra ňuje. To sú teda dôvody, pre čo Hippokratés obyvate ľov Ázie pod ľa vlastného usúdenia považuje za slabších. A dodá- va, že ďalším dôvodom je aj usporiadanie veci verejných (Canfora, 2004, s. 291). 28 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa predchodcov i sú časníkov. Význam antickej kultúry pre sú časníka vyjadruje už Antonín Kolá ř (1929): „Ke ď chceme správne zariadi ť svoju budúcnos ť, nesta čí si všíma ť len prítomnos ť, ale treba h ľadie ť aj za seba do minulosti, a to ve ľmi vzdialenej. To nau čí človeka porov- náva ť, by ť kritickým a opatrným pri prijímaní rôznych moderných hesiel a vyvaruje ho pred unáhlenými krokmi a pochybnos ťami. Ne- hovorí sa nadarmo historia est magistra vitae ; bohužia ľ, ľudia sa z nej neradi u čia a ešte málo sa z nej nau čili, dávajúc prednos ť často draho zaplatenému pou čeniu z vlastných chýb“ (Kolá ř in: Resch, 1994, s. 5). Osobitý význam pripisujeme antickej civilizácii preto, že v nej triedne vz ťahy po prvý raz figurujú ako rozvinuté a vyspelé. Gréci dali ako prví podobu ustálenej triednej spolo čnosti. V ďaka tomu sa spolo č- nos ť mohla ďalej vyvíja ť. Súvisia s tým zmeny v myslení, svetonázo- rové postoje a nepochybne umenie. Tu nachádzame prvopo čiatky na- šej civilizácie a uvedomujeme si význam i obsahovú nápl ň slova tra- dícia . Poznaním minulosti nachádza každá spolo čnos ť samu seba, ohrani čuje vlastné kontúry a identifikuje sa, alebo nie, s predchodca- mi. V ďaka minulosti a vďaka poznaniu predkov môže nastúpi ť na cestu vývoja, progresu a usilova ť sa o spolo čenský rozvoj smerujúci k vyšším vývinovým stup ňom. Obraz antickej spolo čnosti sa stal meradlom pre každú epochu v chronológii vývoja európskych národov. Idey aj výsledky myslenia ako odraz konkrétnych či abstraktných sku- to čností v antike sa stali kritériom posudzovania po činov príslušníkov nasledujúcich kultúr. Slúžili ako vzor, ako ospravedlnenie realizova- ných činov, ako odôvodnenie prezentovaných postojov, ako bod odra- zu. Súhlas či nesúhlas s antikou, pokra čovanie alebo porušenie tradícií – tieto výslednice konania sú rovnako dôležité ako samotná motivácia činov, návrat ku kore ňom alebo inšpirácia antikou.

1.3 Antická mytológia

Sú čas ťou antickej kultúry je antická mytológia. Mytológia ozna ču- je bájoslovie, súbor mýtov, ktoré prináležia konkrétnej civilizácii, národu alebo náboženstvu. Etymológia nás odkazuje na grécky myt- Kultúra. Antická kultúra. Výber z pojmov a ich vymedzenie 29 hos , čo znamená re č, slovo a v užšom zmysle sa ním ozna čuje trado- vaná správa, prednes. Tento význam nachádzame u Homéra a u Ais- chyla. Starí Gréci ním neskôr ozna čovali vymyslené báje, rozprávky (Martin et al., 1993, s. 257). Staré civilizácie ho využívali na opis uda- lostí. Základnú charakteristiku podáva Martin (1993, s. 257–258), ktorý uvádza, že takáto udalos ť sa neodohráva v historickom čase, ale v časovom úseku, ktorý možno nazva ť prvopo čiato čným, predchádza- júcim, heterogénnym vzh ľadom k času, ktorý prežívame my sami. Opisovaná udalos ť je považovaná za základnú alebo vysvet ľujúcu, t. j. takú, ktorá ur čuje zmysel bytia a objas ňuje tým ur čitú realitu v prírode alebo v spolo čnosti. Aktérmi nie sú bytosti podobné nám, ale bytosti nadzemské, nad ľudské. Sú to prevažne bohovia, héróovia 11 alebo zvie- ratá.

11 „Kategórie héróov v mytologických rozprávaniach sú problematické: aký je ich pôvod a ontologická štruktúra? Sú len prostredníkmi medzi bohmi a ľuďmi? Hésiodos v básni Práce a dni nazýva hrdinom či polobohom ľudí zo štvrtého pokolenia medzi bronzovým vekom a železným vekom. Pindaros, grécky básnik z 5. storo čia pred Kr. rozlišuje tri druhy bytostí: bohov, héróov a ľudí [...]. Vo všeobecnosti možno v gréckej mytológii nájs ť isté hlavné rysy: héróovia mali blízky vz ťah k boju, vešteniu, lekár- stvu, zasväcovaniu a mystériám (Orfeus). Zakladali mestá a ich kult mal ob čiansky charakter. Boli predkami po otcovi pokrvne spojených skupín (Tantalos) a pravzormi po četných ľudských túžob (Daidalos a Ikaros). Boli nezranite ľní, ale náhle bývali porazení (Achillés). Vyzna čovali sa krásou a nad ľudskou silou, dokonca obrovskou. Napr. Pelops bol obrovitého vzrastu a Héraklés mal tri rady zubov. Ob čas mali charak- teristické zvieracie znaky, napr. Kekrops, prvý mýtický krá ľ Attiky, bol napoly človek a napoly had. Už od narodenia a detstva bolo ich excentrické chovanie poznamenané spurnými výstrelkami (hybris) a násilím, čo prezrádza ich dvojakú, ba až úchylnú povahu: zabitie rodi čov alebo blízkeho príbuzného, krviprelievanie kvôli závisti, hnevu alebo aj bez prí činy, hromadné oplod ňovanie (Héraklés), znásil ňovanie, incest (Thyestés, Oidipus), napádanie bohý ň (Ixión napadne Héru), zneuctenie svätyne (Achillés zabije Troila, najmladšieho Priamovho syna, v Apollónovom chráme) [...]. Po odchode zo života sa héróovia tešili ďalšiemu neobmedzenému trvaniu. Ich pozos- tatky boli obdarené ďalšou hroznou magickou mocou a boli pochovávané vnútri v mestách, často aj vo svätyniach (napr. Pelops v Diovej svätyni v Olympii). Ich hrob- ky boli ústredím kultu héróa spojeného s obradmi a obe ťami tak, ako to bolo u bohov. Mŕtvy hérós sa stával strážnym duchom, ktorý ochra ňoval mesto pred rôznymi po- hromami – cudzími nájazdmi, epidémiami, prírodnými katastrofami. Neskôr ich v tejto úlohe nahradili kres ťanskí svätí a mu čeníci“ (Martin et al., 1993, s. 119–121). 30 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Mýtus je rozprávaním, v ktorom vystupujú nadprirodzené bytosti. Opisuje nejakú udalos ť z pradávnych časov, čím nám dáva návod, ako porozumie ť nie čomu, čo sa odohráva v reálnom čase a skuto čne existuje. „Skuto čnos ť, že mýtus nie je len vo ľným rozprávaním, ho odlišu- je od fikcie, povesti, poviedky, ktoré majú jediný cie ľ – dopria ť poslu- chá čovi alebo čitate ľovi potešenie z pekného rozprávania, z historky «belle histoire»“ (Martin et al., 1993, s. 258). Poviedka a poves ť by mohli by ť považované za „degradovaný mýtus“ (Martin et al., 1993, s. 258), ale napriek forme mýtu neplnia jeho funkciu. Mýtus je závaž- ný a seriózny. Hovorí o tajomstvách vzniku sveta, o jeho pôvode, o tajomstvách prírodných úkazov, o tajomstvách ľudského po čínania, zvláš ť iracionálnych pohnútkach. Zvláštnu pozornos ť venuje mystériu smrti a tomu, čo po nej nasleduje. V 5. storo čí pred Kr. za čalo slovo mythos u Hérodota nadobúda ť konkrétnejší význam. Oproti pôvodnému rozprávanie , sa za čalo pou- žíva ť ako rozprávanie nepotvrdené svedectvom, zatia ľ čo logos sa používalo pre ozna čenie autentického rozprávania preukázaného svedectvom. 12 V tom čase sa za čalo do protikladu stava ť myslenie mýtic-

Na osobitné postavenie héróov upozor ňuje aj K. Kerényi. Bohovia sa nezaobídu bez héróov. Patria ešte k mytológii. Lenže odtia ľ nezasahujú už len do rozprávania, ale aj do čias, teda do dejín. Podstatný rozdiel medzi príbehmi o héróoch a vlastnou myto- lógiou, medzi mytológiou bohov a mytológiou héróov, ktorá sa s ňou preplieta, alebo s ňou aspo ň hrani čí, tkvie v tom, že mytológia héróov súvisí s históriou, a nie s pradávnymi udalos ťami mimo času, lež s udalos ťami súvisiacimi s historickým časom, ktorý históriu prestupuje alebo s ňou hrani čí (Kerényi, 1998, s. 12). K. Kerényi (1998, s. 13) vníma héróov aj prostredníctvom antropológie. Radí ich do filozofickej antropológie a je presved čený, že tam patria omnoho viac ako grécki bohovia, pretože je celkom dobre možné charakterizova ť héróa čisto ako človeka. 12 Binárna opozícia medzi mýtom a logom je trochu zjednodušená, pretože medzi mýtom – vymysleným rozprávaním, ku ktorému neexistujú svedectvá – a medzi logom, čo je rozprávanie podložené priamym svedectvom, existujú ešte príbehy alebo rozprávania, v ktorých sa oba prvky kombinujú. K autentickým hrdinom a udalostiam sa pripájajú ďalšie vymyslené udalosti alebo osoby, ktoré tento štatút nemajú (Martin et al., 1993, s. 260–261). Kultúra. Antická kultúra. Výber z pojmov a ich vymedzenie 31 ké a logické 13 . Dnes hovoríme o mýtoch vtedy, ak máme na mysli „výplody bez duše či mysle“ (Martin et al., 1993, s. 260). Ak hovoríme o antickej mytológii, máme na mysli grécko-rímsku mytológiu. Tu však treba upozorni ť na skuto čnos ť, že ide predovšet- kým o grécku mytológiu. G. Dumézil (in: Martin et al., 1993, s. 263) poukazuje na to, že „hlavné epizódy domnelej archaickej histórie Rí- ma sú v skuto čnosti staré mýty premietnuté do histórie a ich postavami sú po ľudštení bohovia.“ 14 Vysvetli ť pôvod gréckej mytológie je zloži- té. Pravdepodobným substrátom je stará mytológia, ktorú vytvorili indoeurópske národy. Postupným osíd ľovaním území a presunom jednotlivých národov sa menil nielen obraz vtedajších európskych území, ale miešala sa aj mytológia. Autochtónne mytológie prijímali elementy cudzích mytológií, absorbovali ich. Aj grécka mytológia je „výsledkom syntéz a kombinácií, ve ľmi ťažko propor čne definovate ľ- ných“ (Martin et al., 1993, s. 263). Často je kombináciou autochtón- nej, indoeurópskej a blízkovýchodnej mytológie a len vzácne nachá- dzame čistý mýtus , pôvodný a bez vplyvu inej mytológie. Grécka my- tológia sa však predsa v niektorých črtách odlišuje. Hoci sa vä čšina mýtov vzájomne preplieta a vo všetkých troch mytologických prame- ňoch nachádzame podobné alebo identické témy, akými sú súboj medzi bohmi a ľudskými smrte ľníkmi, súperenie, násilie, krutos ť, všetky formy sexuality vrátane perverzít, incestu, sexuálneho násilia alebo obco- vania so zvieratami, v gréckej mytológii absentujú hrôzostrašné prvky, ktoré sú v mytológiách iných národov frekventované. Ďalším znakom, ktorý výrazne odlišuje grécku od ostatných mytológií, je vykreslenie bohov. V gréckej mytológii sú bohovia podobní ľuďom, majú ľudské

13 Logické myslenie nazývame aj racionálne, pretože latinské ratio bolo vybrané ako ekvivalent gréckeho logos (Martin et al., 1993, s. 260–261). 14 G. Dumézil napr. poukazuje na paralely medzi slávnym príbehom o Horatiovcoch a Curiatiovcoch z Alby Longy. Traja a traja bratia medzi sebou bojujú a ke ďže ako jediný prežije jeden z bratov Horatiovcov, ví ťazí Rím. Tento mýtus vlastne nachá- dzame v indickej mytológii ako mýtus krá ľa Trita Aptya. Alebo rímski mytologickí hrdinovia Gaius Mucius Scaevola a od narodenia jednooký Horatius Cocles sú legen- dárni hrdinovia, ktorí bojovali proti etruskému kráľovi Porsennovi a ktorí sú rímskou verziou jednorukého boha Thora a jednookého boha Odina zo škandinávskej mytológie. 32 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa vlastnosti a zďaleka sa nepodobajú kres ťanskému Bohu, ktorý je najvyš- ší a všemohúci. Mýty sa postupne šírili ako bájne rozprávania a ovplyv ňovali každodenný život ľudí. R. Martin (1993, s. 264) konšta- tuje, že čím menej ľudia mýtom verili, tým viac ich ob ľubovali. Tým ich postupne zbavovali božskosti a stali sa radostným povedomím, nevy- čerpate ľným zdrojom inšpirácií pre básnikov a umelcov a dokonca aj pre divadlo. M. Eliade (1994, s. 156–159) v súvislosti s gréckou myto- lógiou upozor ňuje na to, že nie je možné mýtus jednozna čne definova ť, pretože jeho pôsobenie primárne ovplyvnilo a inšpirovalo grécku tragédiu, komédiu, výtvarné umenie a tie neskôr ovplyv ňovali a stále ovplyv ňujú sú časnú (nielen) literárnu a umeleckú tvorbu. Pojem antická civilizácia ozna čuje najmä obdobie grécko-rímskeho staroveku, teritoriálne je lokalizovaná v Stredomorí. Tento geograficky a temporálne vymedzený kultúrny areál sa v ďaka svojmu umeniu, filozofii a vede stal jedným z pilierov, na ktorom stavala dnešná eu- rópska, hlavne západoeurópska kultúra. Antická kultúra, ak v rámci kultúry vymedzíme predovšetkým materiálny súbor hodnôt, ktoré an- tická civilizácia vytvorila, je komplexom umeleckých, literárnych, filozofických, náboženských, politických diel, ktoré sa stali prame ňmi a inšpira čnými zdrojmi a ktorých sa „[...] zvláštnou mierou dovolávali politici, umelci aj intelektuáli“ (Rebenich, 2007, s. 11). Antická mytológia predstavuje komplex mýtov, ktoré vznikli v období existencie antickej civilizácie, pri čom mýty symbolicky a kódovane prezentujú obraz o svete: o jeho vzniku, existencii, prípad- ne zániku. Toto imaginatívne vysvet ľovanie kolobehu života zachytá- va predstavy a názory o univerze, nie je však súborom náboženských pravidiel. „Grécka klasická mytológia znamená ví ťazstvo literárneho diela nad náboženskou vierou“ (Eliade in: Martin et al., 1993, s. 264). Antická civilizácia a kultúra sú predmetom štúdia mnohých ved- ných odborov. Okrem komplexnejších, ako sú klasická filológia a antická história, sa antike venujú aj ďalšie užšie zacielené pomocné vedy, ako napr. numizmatika alebo epigrafika. Dôležitý je presah antickej kultúry do ďalších špecializovaných oblastí výskumu. V sú čin- nosti viacerých vedných disciplín sa antický odkaz stáva cieľom štúdia a výskumu vo vedách o umení, literatúre, vo filozofii, v práve a samozrejme v jazykovede. Kultúra. Antická kultúra. Výber z pojmov a ich vymedzenie 33

Stále aktuálny odkaz antiky zaznamenáva aj translatológia a svo- jím, sebe vlastným, spôsobom ho reviduje, prehodnocuje a zachováva. Poznanie antickej civilizácie a kultúry aspo ň v jej základoch nepochybne prispieva k budovaniu kultúrnej kompetencie prekladate ľa. Schopnos ť prekladate ľa detegova ť v texte kultúrne referencie z daného obdobia v podobe priamej zmienky alebo formou alúzií a ich následný transfer do cie ľovej kultúry túto kompetenciu preveruje. 34

KULTÚRA A PREKLAD

Vz ťah medzi prekladom a kultúrou nebol vždy taký samozrejmý, ako ho vnímame dnes. Kým sa translatológia nevy členila ako samo- statný vedný odbor, chápala sa ako aplikovaná lingvistika. Je preto zrejmé, že preklad, teda proces prekladania, translácie za ú čelom vy- tvorenia komunikátu pre recipienta v cie ľovom jazyku, bol vnímaný najmä ako jazyková operácia. Prevládali filologické prístupy k prekladu. Zmena optiky sa zaslúžila o to, že kultúra sa postupne v translato- lógii etablovala ako jej neodmyslite ľná sú čas ť: „O uvedomení si k ľú- čového postavenia kultúry v translatológii môžeme hovori ť už od prá- ce Eugena A. Nidu Toward a Science of Translating publikovanej v roku 1964, ktorá transláciu chápe primárne ako kultúrny transfer a odkrýva kultúrnu podmienenos ť translátorských procesov. Dá sa poveda ť, že práve touto prácou sa za čal kultúrny obrat v translatoló- gii 15 , ako aj postupná emancipácia translatológie [...]“ (Fedorko, 2015, s. 28). Aký je vz ťah medzi kultúrou a prekladom? Aby sme tento zložitý vz ťah mohli definova ť aspo ň v niektorých z jeho aspektov, pokúsime sa v úvode kapitoly najskôr vysvetli ť pojem difúzia kultúry, ktorý nás dovedie k spojitostiam a k súvislostiam. Uvedený pojem sa prvý raz objavil v diele Der westafrikanische Kulturkreis (1897/98), kde ho popísal L. Frobenius a v súvislosti so šírením, prenikaním a prestupo- vaním kultúry hovorí o difúzii kultúry. Ide o expandovanie používania predmetov, myšlienok, štýlu, náboženstiev či jazykov medzi prísluš- níkmi inej kultúry. Proces difúzie kultúry je odlišný od procesu šírenia noviniek v rámci jednej kultúry. Pod ľa T. Barfielda difúzia kultúry, nazývaná aj transkultúrna difúzia, vždy zahŕň a aj ďalšie kultúry. Daný

15 Viac k téme aj FEDORKO, M. (2015): Pojem kultúry v translatológii. In: Jazyk a kultúra , s. 27–32. Kultúra a preklad 35 proces predstavuje dobrovo ľné prijatie, vnútenie alebo imitáciu vý- chodiskovej kultúry. Kultúrne elementy jednej spoločnosti ako inštitú- cie, technické inovácie a invencie prechádzajú do inej spolo čnosti rozptylom z jedného alebo viacerých centier. Spája sa s migráciou populácií, a to v smere od centra, alebo do centra pôvodnej, východis- kovej kultúry. Kedysi nevyhnutnú migráciu populácií dnes nahrádzajú nové spôsoby jej šírenia. V ďaka tomu sú možnosti difúzie kultúry podstatne jednoduchšie a rýchlejšie; kultúra sa šíri bezprostredne (2008, s. 252, 283). Významnú rolu zohrávajú masové médiá. Posky- tujú priestor, podporujú a propagujú kultúru, zvidite ľň ujú autorov a ich diela. Osobitný význam pri šírení kultúry zohráva v sú časnosti internet, hlavne v ďaka atribútom, ako sú rýchlos ť, neobmedzenos ť a pomerne dobrá dostupnos ť. O výhodách a nevýhodách informácií pre prekladate ľa získaných prostredníctvom internetu sa zamyslíme aj v poslednej 5. kapitole. Akú pozíciu zastáva v procese difúzie kultúry preklad? Je objektom jej šírenia alebo médiom, v ďaka ktorému kultúra expanduje? Preklad v prvom rade umož ňuje putovanie kultúry . J. Derrida chápe preklad aj v prenesenom slova zmysle. Hovorí „teda o preklade ako transfere, transakcii, transporte, ako o každej sémantickej operácii, ktorá analyzuje text, pokúša sa uchopi ť jeho neustále unikajúci zmysel a metaforicky vysvet ľuje svet“ (Truhlá řová, 2011, s. 13). Pre vykreslenie obrazu putovania kultúry prostredníctvom a vďaka prekladu nachádzame v translatológii aj pojem transdukcia. Zaujímavý a povšimnutiahodný je najmä kvôli skuto čnosti, že popisuje nielen proces transferu, ale do úvahy berie aj toho, kto text z východiskovej do cie ľovej kultúry pre- náša, teda – ak hovoríme o intralingválnom a interlingválnom preklade – prekladate ľa. Bežne sa termín transdukcia používa v prírodných vedách. V literárnej vede predstavil koncepciu transdukcie Ľ. Doležel (1986, s. 5–48) v článku Semiotics of Literary Communications , aby ním ozna čil procesy dynamickej transmisie, ako je intertextualita, tra- dícia, medzikultúrna transferencia, recepcia, readaptácia, kde prenáša- ným objektom je literárne dielo. Etymologicky termín transdukcia súvisí s latinským traductio, -tionis , utvoreným od slovesa ducere (vies ť, viez ť, ťaha ť, previez ť). V ďaka prefixu trans- (cez, skrz) nado- búda význam ur čitého prostriedku, ktorý neskôr vlastným pôsobením 36 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa vyprovokuje zmeny. Prekladate ľ je realizátor transdukcie, ktorého pôsobením je predmet, v našom prípade pôvodný text, nielen prenáša- ný z východiskovej kultúry, ale aj pozna čený osobnos ťou prekladate- ľa. Prekladate ľ svoj objekt prenáša a zárove ň, niekedy cielene, podve- dome alebo nevedome, mení. „V modernom vedeckom bádaní sa preferuje interdisciplinárny prí- stup: skúmaný jav sa tak mapuje pomocou viacerých metód, približuje sa z viacerých aspektov, skrátka – nastavujú sa mu rôzne zrkadlá. Pri heterogénnom jave, akým je preklad vo svojej mnohožánrovosti, to považujeme za nutné, pretože sledova ť tento sociokultúrny a jazykový fenomén len z jedného zorného uhla by znamenalo spozna ť iba niekto- ré jeho aspekty“ (Rakšányiová, 2014, s. 33). Práve kultúra je jedným zo zrkadiel, ktoré sa nastavujú prekladu. Kultúra a jej prítomnos ť v texte originálu v podobe alúzií, intertextuálnych odkazov alebo priamo formou kultúrnych referencií je kódovaným odkazom autora, ktorý je potrebné odkódova ť a následne prenies ť do výsledného komunikátu ur čeného cie ľovému recipientovi. Proces odkódovania a následného zakódovania pre cie ľového príjemcu môže predstavova ť zna čnú škálu problémov, ktoré musí prekladate ľ vyrieši ť. Saturácia textu kultúrnymi stopami, ktoré v ňom autor zanecháva, môže ma ť rôzny stupe ň a preklad samotných kultúrnych zmienok môže by ť rozdielne náro čný. Náro čnos ť prekladu textov podobného charakteru závisí nielen od autora, jeho štýlu, jemu vlastného idiolektu a od integrity a hutnosti textu, ktorý vysiela smerom k recipientovi. Zvládnutie prekladu vo ve ľkej miere závisí od prekladate ľovej kultúrnej kompetencie, o ktorej budeme podrobnejšie hovori ť v 5. kapitole.

2.1 Kultúrna antropológia a literatúra

Kým vymedzíme podstatu vz ťahu medzi kultúrou a prekladom, je logicky potrebné najskôr nazrie ť na vz ťah medzi kultúrou a literatú- rou, ktorá tu bola prv než preklad. Pochopením vz ťahu medzi kultúrou a literatúrou možno lepšie následne preniknú ť do vz ťahu kultúry a prekladu. Preklad ako sú čas ť ľudskej kultúry je produkt a zárove ň Kultúra a preklad 37 médium, ktoré umož ňuje expandovanie východiskových kultúr do cie ľových. Dáva podnet k uvedomovaniu si vz ťahu antropológie a literatúry – a tým aj prekladu – a poukazuje na dvojaký vz ťah: kultú- ra je predmetom záujmu antropológie a kultúra je hybná sila, ktorá dáva dôvod vzniku a pretrvávaniu výskumu v danej oblasti. Táto dvo- jitá podstata kultúry robí v kone čnom dôsledku z ľudí „kultúrne artefakty“ (Geertz, 1973, s. 51). Vo ve ľmi zjednodušenej schéme môžeme kultúru chápa ť ako reakciu človeka na problémy. Ide o abstrakciu z reality, ktorá sa deje na základe rekonštruovania symbolického obrazu danej reality. Expresív- ne rysy konštituujú istý mytogram. Schémy a geometrické tvary sú symbolmi, ktoré odrážajú snahu o ovládnutie témy. Pod ľa W. Isera (2009, s. 157–158) je základným prvkom umeleckého prejavu človeka ozna čovanie. Sústava symbolov, ktoré v tomto procese abstrakcie vznikajú, tak tvorí nástroj prostriedkov, pomocou ktorých človek uchopí situáciu. Týmto získava náskok a zárove ň získava možnos ť predvída ť ďalšie situácie. Podobne ako je predmetom záujmu antropológie kultúra, je ňou aj literatúra. S antropologickým poh ľadom na literatúru prichádza ame- rický kultúrny antropológ a literárny kritik, ktorý prednáša francúzsku literatúru a kultúru, E. L. Gans. Je zakladate ľom antropologickej kul- túrnej teórie, známej aj ako generatívna antropológia. Základ genera- tívnej antropológie spo číva v špecifickom poh ľade na objekt. V momente, ke ď je objekt, teda akáko ľvek skuto čnos ť, udalos ť alebo predmetná vec, dezignovaný, prestáva by ť bežnou skuto čnos ťou bez ďalších súvisov. Poukázaním alebo determinovaním objekt ozna čuje- me, v ďaka čomu ho postavíme za hranicu prirodzenej skuto čnosti a stáva sa tzv. novopomenovaným objektom. Takýto novopomenova- ný objekt sa stáva kultúrnym objektom (Iser, 2009, s. 159–160). Z oby čajného objektu, ktorý plnil bežnú funkciu, sa stáva kultúrny objekt, ktorého funkcia je navyše estetická. Ako je vidie ť, v centre stojí človek, pretože práve on je dezignátorom, ktorý na základe rozli čných pohnútok zbavuje objekt jeho všednosti a stavia ho do centra záujmu. Človek je hýbate ľom, ktorý v momente ozna čenia rozbieha proces zrodenia a vytvárania kultúrneho artefaktu. 38 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Literatúru radí E. L. Gans k vysokej kultúre, pretože literatúra poskytuje uspokojenie, ktoré nie je možné dosiahnu ť iným spôsobom, čo z nej činí kultúrnu potrebu (Gans in: Iser, 2009, s. 162–163). Osobi- tos ťou literatúry je jej estetická funkcia. Literatúra reprezentuje umenie a hodnoty; v súlade so svojou podstatou samozrejme hodnoty este- tické. Rovnako ako sa primárnym predmetom záujmu antropológie stala kultúra, musí svoju antropologickú dimenziu nutne získa ť aj lite- ratúra, ke ďže je neoddelite ľným rysom kultúry. E. L. Gans ukázal, do akej miery literatúra artikuluje rytmus kultúry, stvár ňuje jej nestálos ť a poskytuje ú ľavu od všetkého, čím ľudia prechádzajú. Vz ťah medzi literatúrou a kultúrou je pod ľa E. L. Gansa špecifický. Nestojí nad kultúrou, hoci ju šíri a reprezentuje. Literatúra je ako tribúna, z ktorej sa možno na kultúru díva ť a z nadh ľadu ju zachytáva ť. Hoci sa z Gansovho prirovnania môže zda ť, že literatúra je kultúre nadradená, je to práve naopak. Je jej sú čas ťou a napomáha nám mapova ť a zaznamenáva ť podnety, v ďaka ktorým a z ktorých sa kultúra rodí. De facto stojí uprostred nej a plní funkciu „monitorovacieho zariade- nia“ (Gans in: Iser, 2009, s. 163), v ďaka čomu dokážeme pozorova ť hnacie sily, z ktorých kultúra vzniká. Literatúra produkuje to, čo v reálnom živote neexistuje a zárove ň predvádza fungovanie ľudskej kultúry. Sebe vlastným spôsobom zaznamenáva existenciu a vývoj kultúry. Literatúra sa fakticky stala „procedúrou objavovania“ (Gans in: Iser, 2009, s. 167). Z poh ľadu antropologickej teórie E. L. Gansa by sme mohli kultúru a kultúrnu identitu každého indivídua chápa ť ako základný, primárny predpoklad literárnej tvorby a existencie lite- ratúry ako takej, pretože literatúra produkuje čosi, čo je v ľudskom živote neodvolate ľne neprítomné a zárove ň prezentáciou neprítomné- ho spreh ľad ňuje fungovanie ľudskej kultúry. Gansova antropologická teória bazíruje na kultúrnej histórii, usiluje sa poukáza ť na prapodstatu javov. Korene kultúrnej existencie ľudstva a teda samotnej kultúry identifikuje v jeho bytí a v uvedomovaní si samého seba. Túžba vy- niknú ť mobilizuje človeka k činu. Vyniká ten, ktorý je čímsi odlišný. Túto možnos ť dáva človeku aj literatúra. Literatúra je zdrojom „trans- cendencie vnútorného sveta“ (Iser, 2009, s. 167). Hľadanie vlastného ja či pátranie po kore ňoch vlastnej minulosti vytvára z literatúry neko- ne čný proces h ľadania a objavovania zo strany emitenta a následne zo Kultúra a preklad 39 strany recipienta literárneho textu. Nazera ť na vz ťah kultúry a literatú- ry teda nie je možné na základe jedného aspektu. Treba ho vidie ť v kontexte, konzekventne. Literatúra zapisuje, opisuje a prepisuje kultúru.

2.2 Kultúrna antropológia a preklad

Ak vychádzame z tézy, že kultúrna antropológia je vedný odbor zaoberajúci sa vznikom, vývojom a porovnávaním rozli čných kultúr a významom, ktorý pre človeka kultúra má, uvedomíme si, že preklad je jedným z prostriedkov, ktoré takéto poznanie umož ňujú. Kultúrna antropológia kladie dôraz na jednotlivca a zárove ň ho bedlivo skúma zjednoteného s vlastným prirodzeným prostredím. Aj preklad dovo ľuje jednotlivca spozna ť skrze jedno konkrétne literárne alebo neliterárne dielo a zárove ň ním odkazuje na konkrétny literárny smer, prúd. Kul- túrna antropológia skúma, ako ľudia svojej vlastnej kultúre aj spolo č- nosti rozumejú, ako sa do nej integrujú. Aj preklad preveruje schopnos ť indivídua chápa ť cudziu kultúru a v súžití indivídua – prekladate- ľa – s vlastnou kultúrou, h ľadá spôsob, akým inú kultúru prezentova ť doma, ako da ť možnos ť spozna ť ju a porozumie ť jej. 16 Bez znalostí z histórie by kultúrne spolo čenstvo sotva spoznalo i chápalo tak seba ako vlastných predkov. Tradícia má preto v jednotlivých kultúrach nezastupite ľný význam. Udržiava živý kontakt s históriou. Kultúrna antropológia skúma človeka v jeho vlastnom spolo čenstve, v jeho prirodzenom teritóriu. 17 Už tieto najzákladnejšie spojitosti medzi prekla-

16 Viac k téme aj KOŽELOVÁ, A. (2011): Kultúrna antropológia a preklad. In: Cu- dzie jazyky a medzikultúrna komunikácia: vz ťahy, súvislosti a perspektívy , s. 26–46. 17 V rámci kultúrnej antropológie treba spomenú ť aj niektoré z najvýraznejších názo- rových línií, ktoré sa zamýš ľali nad konkrétnymi tézami kultúrnej antropológie a reagovali vzájomne na zistenia a výsledky výskumov: difuzionizmus (odmieta line- árny vývoj, hovorí o šírení jednotlivých kultúrnych prvkov), funkcionalizmus (zaoberá sa fungovaním spolo čností a vplyvmi, ktoré ich chod determinujú) alebo známy štruk- turalizmus na čele s C. Lévim-Straussom, pre ktorý je prízna čné skúmanie štruktúr- nych podobností medzi jednotlivými kultúrami a ktorý okrem antropológie figuruje aj v literárnej vede, v jazykovede či v psychológii. 40 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa dom a kultúrou upriamujú našu pozornos ť na primárny predpoklad vzniku, existencie a ďalšieho vývoja kultúry, a síce na sústavu vyjad- rovacích znakových prostriedkov konkrétneho spolo čenstva, ktorá slúži ako nástroj myslenia, dorozumievania a ukladania poznatkov. Totiž žiaden z vyššie menovaných prejavov kultúry alebo jej vý- skumov by nemohol existova ť a vyvinú ť sa do dnešnej podoby bez jazyka. R. F. Murphy (2004, s. 38) pripomína, že v rámci fyzickej a sociálnej evolúcie sme sa skuto čnými ľuďmi stali až potom, čo sme za čali používa ť jazyk. Jazyk je centrálnou sú čas ťou kultúry, jadrom všetkým symbolických systémov. Jazykové symboly sú sluchové znaky. Znakom sa pridelili abstraktné významy, o ktoré sa delia členovia ur čitej jazykovej komunity. Jazyk je hlavným médiom, ktorého pro- stredníctvom navzájom sebe a potom taktiež budúcim generáciám odovzdávame správy, otázky, vedomosti a hodnoty. Jazyk je hlavným prostriedkom sociálneho života, pretože sprostredkúva sociálnu inter- akciu. Nezaobíde sa bez neho žiadna spolo čnos ť a je dôležitý pre vý- voj kultúry. Slúži takisto pre ozna čenie toho, kto sme, pretože to, akým jazykom hovoríme a často aj spôsob, ako hovoríme, je prvotným znakom našej sociálnej identity. Môžeme teda konštatova ť, že jazyk predstavuje dorozumievací systém, v ďaka ktorému sa človek vy čle ňu- je v živo číšnej ríši ako homo sapiens. Používaním jazyka získava člo- vek schopnos ť opísa ť javy okolo seba, vlastné emócie, potreby či zá- žitky. Tak ako už aj prvotná výroba primitívnych nástrojov niesla znaky dekoratívnosti a k funk čnosti sa pridávala estetika, k základnej dorozumievacej funkcii jazyka pribúdala hodnota estetická, umelecká. Človek pociťoval potrebu nielen deli ť sa o informácie, ale prirodzene ich filtroval cez optiku vlastného videnia skuto čnosti. Komplikáciou jazykových znakov sa z objektívnej informácie stáva informácia, ktorá esteticky pôsobí na svojho príjemcu. Proces spôsobu odovzdania in- formácie sa rozširuje o novú dimenziu. Pridaná estetická hodnota po- súva komunikáciu na úrove ň kultúrnej sociálnej interakcie. Postupným vymedzovaním pravidiel pre rôzne formy komunikácie sa do jazyka premieta hierarchizácia, elitárstvo či marginalizácia. Jazyk odráža stupe ň vývoja jednotlivých kultúr a sám o sebe je svedectvom úrovne poznania v príslušnej kultúre. Ak jazyk disponuje príslušnou jazykovou jednotkou tvoriacou ustálený celok s vlastným významom ozna ču- Kultúra a preklad 41 júcim jav, objekt, skuto čnos ť a pod., je zrejmé, že príslušné etnikum disponuje aj znalos ťami príslušnej domény. Jazyk v sebe reflektuje nás samých. Čo hovoríme a ako to hovoríme, nás identifikuje a radí nás k príslušnej sociálnej skupine a v komplexnom poh ľade samozrejme do vä čšej organiza čnej jednotky, spolo čenstva, národa. Cie ľom prekladu je teda sprostredkova ť jazyk jednej kultúry kultúre druhej, pri- čom jazyk neredukuje na jeho filologický rozmer, ale rešpektuje ho ako nástroj, ktorý v plnej miere reflektuje svoje kultúrne spoločenstvo. Súvislos ť medzi prekladom a kultúrnou antropológiou je teda jednozna čná, významná, závažná. Etnikum, ktoré chce spozna ť svoju kultúru a porozumie ť jej, sa nevyhne komparatívnym metódam. Etno- centrizmus poskytuje poh ľad na vlastnú kultúru zvnútra, poh ľad zvonku chýba. Každá kultúra, ktorá chce takýto postoj prekona ť, je nútená prekro čiť hranice, ktoré delimitujú jej geografické teritórium, čo často zodpovedá aj jazykovému teritóriu. Za hranicami prichádza do styku s iným národom, odlišnou kultúrou, cudzím jazykom. V tomto bode antropologického výskumu prichádza na scénu preklad. Vo chvíli, ke ď príslušná kultúra prekoná etnocentrizmus, potrebuje prostriedky, pro- stredníctvom ktorých sa dorozumie s inou kultúrou. Čím precíznejšia je forma dorozumievania sa, tým vä čšie spektrum poznania sa ponúka. Bez prekladania a prekladov by nebolo možné spoznáva ť iné kultúry, pretože ten ich umož ňuje spoznáva ť vo všetkých podobách. Ak sa obmedzíme na preklad ako dekódovanie a následné zakódovanie textovej informácie, teda informácie v sústave grafických znakov, preklad umož ňuje presun informácií z jazyka A do jazyka B. V ďaka prekladu možno previes ť do cie ľového jazyka všetky typy informácií z rôznych vedných odborov. Úloha, ktorú preklad zohráva, je mimoriadne náro čná. V prípade funk čných neumeleckých textov sa musí pri preklade dba ť predovšet- kým na exaktnos ť informácie, pri preklade umeleckých textov je prí- tomná navyše aj estetická hodnota celku: 1. Preklad musí zachováva ť estetickú hodnotu pôvodiny, pretože sa v nej zra čí východisková kultúra. 2. Prekladaním sa nemá stráca ť originálne, pôvodné, ale je potrebné zachova ť charakter pôvodiny. Dôležitý je spôsob podania informá- cie. 42 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

3. Preklad musí rešpektova ť autora a jeho idiolekt, aby sa v cie ľovom texte recipientovi ponúkol čo možno najvernejší obraz o pôvodnej kultúre tak, ako ju sprostredkoval autor. 4. Preklad spôsobuje, že informácia z pôvodiny putuje, a preto nado- búda nový význam v interakcii s recipientom v cie ľovej kultúre. Preklad musí bra ť na zrete ľ význam cie ľového príjemcu integrova- ného do jeho kultúrneho prostredia. Príjemca sa ocitá v novej komunika čnej situácii, v ktorej je konfrontovaný s obsahovo aj for- málne novou zámernou komunika čnou aktivitou autora a s jeho komunika čným cie ľom, ktorý v sebe okrem informa čnej hodnoty zárove ň nesie kreatívny proces jeho tvorby. Pod ľa I. Budila (2003, s. 25) je pre kultúrnu antropológiu je charak- teristický kultúrny relativizmus, ktorý možno poklada ť za jednu z axióm sú časného antropologického myslenia. Ide o pochopite ľnú snahu vyvarova ť sa pri antropologickom výskume prenášania našich vlastných kultúrnych noriem a hodnôt na cudzie, časovo alebo priestorovo vzdialené kultúrne spolo čenstvo. Mali by sme mu porozumie ť vo vlastnom prostredí a vo vlastnom historickom kontexte. Uvedenému cie ľu môže napomôc ť aj preklad, ak tento úmysel zachová. Ak sa transfer textu z východiskového do cie ľového jazyka nezmení na sub- stitúciu kultúrnych noriem východiskovej kultúry za naše vlastné kul- túrne normy a hodnoty, preklad môže by ť práve tým nástrojom, ktorý významne u ľah čí poznanie iných kultúr a tým pomôže spoznáva ť tú našu. Nie je jednoduché porozumie ť cudzím, časovo alebo priestorovo vzdialeným kultúrnym spolo čenstvám. Rozdielnos ť kultúr sa nutne premieta do konštitutívnych posunov v preklade. Napriek nim by mal preklad verne prezentova ť kultúru a kultúrny kontext východiskového textu, aby prílišnou naturalizáciou nedošlo k nivelizácii kultúr a aby sa paradoxne cie ľom prekladu, v snahe priblíži ť východiskovú kultúru a text, nestalo nato ľko výrazné nadbiehanie čitate ľovi, že informácia zakódovaná v pôvodine zanikne a cieľový príjemca bude ma ť k dispo- zícii komunikát s tematickými posunmi. Preklad má celý proces spoz- návania kultúr u ľah čova ť, avšak neredukova ť kultúru na jazykovú matériu. Na preklad možno nahliadnu ť aj opa čnou optikou. Ak je preklad prostriedkom, ktorý umož ňuje kultúru spoznáva ť, zárove ň sa môže Kultúra a preklad 43 chápa ť ako produkt, medzikultúrny fenomén 18 , ktorý sa sám stáva predmetom záujmu kultúrnej antropológie. „Translatológia sa za čína chápa ť ako interdisciplinárna veda a poh ľad na preklad sa rozširuje aj na oblas ť sociolingvistiky, v ktorej sa prejavuje záujem o štúdium kultúrnospolo čenskej podmienenosti používania jazyka, jeho pragmatickej a sociálnej funkcie i porozumenia a interpretácie významov v sociokultúrnom kontexte, ako aj výskumov v oblasti kultúrnej antro- pológie (E. Sapir, B. L. Whorf) a sociálnej antropológie (B. Malinow- ski)“ (Gromová, 2005, s. 62–63). Originálna a do istej miery prepiata Sapirova-Whorfova hypotéza hovorí, že vnímanie okolia a budovanie našich skúseností závisí od jazyka. Štrukturalistický lingvista Edward Sapir, ktorý vyvinul nový smer jazykového relativizmu 19 , v 30. rokoch 20. storo čia sformuloval hypotézu, že vnímanie reálneho sveta je dané a limitované jazykovou konvenciou príslušnej komunity. Interpretáciu tejto reality ur čuje jazyk. Sapirovu hypotézu následne radikálne rozpracoval Benjamin Lee Whorf. Sapirova-Whorfova hypotéza sa dá interpretova ť rozli č- nými spôsobmi, ktoré v zásade možno zhrnú ť do dvoch názorových verzií: existuje tzv. radikálna a tzv. od ľah čená verzia hypotézy. Radi- kálna tvrdí, že štruktúra nášho jazyka ur čuje spôsob, ako vnímame svet. Od ľah čená verzia tohto tvrdenia predpokladá, že štruktúra nášho jazyka ovplyv ňuje spôsob, ako vnímame svet. Sú časná antropológia je vo či uvedeným názorom skeptická. Ľudské myslenie je komplexná

18 Viac k téme aj GROMOVÁ, E. – MŰGLOVÁ, D. (2005): Kultúra, interkulturalita, translácia . 19 Najznámejší citát zo Sapirovho diela, kde obhajuje jazykovú relativitu, pochádza z článku The Status of Linguistics as a Science (1929): „ Ľudské bytosti nežijú len v objektívnom samotnom svete, ani vo svete spoločenských činností, ako sú bežne chápané, ale do zna čnej miery sú vydané na milos ť jazyku, ktorý sa stal nástrojom vyjadrovania ich kultúry. Je ilúziou predstavova ť si, že človek sa prispôsobuje realite v zásade bez použitia jazyka a že jazyk je iba náhodným nástrojom riešenia špecific- kých problémov komunikácie a uvažovania. V skutočnosti je «reálny svet» do zna čnej miery postavený na jazykových zvykoch spoločenstva. Žiadna dva jazyky si nie sú nikdy dostatočne podobné, aby sa dali považova ť za reprezentáciu tej istej spoločen- skej reality. Svety, v ktorých žijú, sú rozdielnymi svetmi, nie iba rovnakým svetom s rozli čnými nálepkami“ (Pokorný, 2010, s. 35; preklad A.K.). 44 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa záležitos ť a nie je možné redukova ť ho na jazyk (Figueroa Candia, 2005, s. 1–17). Jazyk a jeho poznanie je však v každom prípade základným predpokladom, nevyhnutnou výbavou pre štúdium ľudských kultúr. Preklad je tým nástrojom, ktorý jazykovo odlišné kultúry približuje a realitu jednej prezentuje ďalšej kultúre. Preklad je nespochybnite ľne náro čný proces, v ktorom je potrebné neustále h ľada ť vyvážený vz ťah medzi kultúrou originálu a kultúrou prekladu.

2.3 Kultúrne reálie a preklad

Preklad chápaný ako medzikultúrna operácia sa do pozornosti vý- skumov dostáva až v sedemdesiatych rokoch minulého storo čia. Tejto zmene predchádza lingvistický profil prekladu a jeho chápanie ako sledu jazykových operácií. H ľadanie ekvivalencie na úrovni vz ťahu prekladových jednotiek posúva K. Reissová, ktorá tvrdí: „Pri prekla- daní musíme vytvára ť ekvivalenciu ako medzi celým textom originálu a jeho verziou v cie ľovom jazyku, tak medzi jednotlivými preklado- vými jednotkami“ (Reissová in: Djov čoš, 2008, s. 35). Kultúra sa tak postupne stáva stabilnou sú čas ťou myslenia o preklade. Terminológia vedy o preklade sa preto postupne rozširuje a, okrem iného, pribúdajú ozna čenia pre lexikálne jednotky v textoch, ktoré pomenúvajú skuto čnosti odkazujúce na kultúru a kultúrny kontext východiskového jazyka. Objavujú sa termíny ako kulturéma , ling- vokulturéma , kultúrna epistéma a ďalšie im podobné. S rozširovaním terminológie pribúda snaha o definovanie uvedených termínov, ktoré priamo odkazujú na kultúru, z ktorej vychádzajú. Samotné ozna čenie a definovanie otvára ďalšiu problematiku. So snahou nájs ť v kultúr- nych odkazoch systém, ponúkajú teoretici prekladu ich kategorizáciu a zade ľujú ich do jednotlivých skupín pod ľa rôznych kritérií. A samozrejme, vynárajú sa otázky späté s ich prekladaním; h ľadá sa spôsob, ako realizova ť ich transfer do cie ľového jazyka. Španielsky teoretik prekladu R. Mayoral Asensio stru čne sumarizuje názory na problematiku kultúrnych odkazov v štúdii La traducción de las referencias cul- Kultúra a preklad 45 turales (Preklad kultúrnych referencií, 1999/2000, s. 67–88). Konšta- tuje, že názorov na problematiku je primnoho, z čoho vyplýva ne ľahká úloha zosumarizova ť prínosy jednotlivých autorov alebo škôl. Najvä č- šie diskrepancie sa netýkajú ich ozna čenia, teda terminológie, ale ná- sledných názorov na stratégie ich prekladania pre recipientov v cie ľo- vých kultúrach. V základných tézach predstavíme jednotlivé školy.

1. Sovietska alebo slovanská škola Andrej Fjodorov je autorom prvej štúdie (1953) k tematike kultúr- nych rozdielností. V tejto tradícii neskôr pokra čujú Venedikt S. Vinog- radov a Natalia M. Alesina (1993) alebo autorská dvojica A. I. Čered- ni čenko – J. G. Kova ľ. Prakticky všetky publikácie od autorov slovanskej školy zah ŕň ajú kapitolu venovanú reáliám, kultúrnym reáliám resp. slovám-reáliám, (slová, ktoré ozna čujú reálie) alebo slovám sú- borne nazvaným realia, ako ich ozna čili bulharskí translatológovia S. I. Vlachov a S. Florin (1970). Ich prístup je prevažne komparatistic- ký a tieto tendencie v slovanskej škole pretrvávajú až do sú časnosti. Dôvodom je zrejme posilni ť postavenie nových alebo naopak, starých národných jazykov, ktoré boli do istého momentu menšinovými. Uve- dené trendy slovanskej školy môžu by ť motivované ideovo a politicky. V. Vinogradov (in: Mayoral, 2000, s. 67–68) na margo reálií kon- štatuje, že za posledných dvadsa ť rokov sa koncepty základných poznatkov resp. poznatkov o krajine (krajinoveda) stali sú čas ťou jazykovej koncepcie. Uvedené koncepty sa stali predmetom podrobnej analý- zy krajinovedných štúdií a teórie prekladu (vo vz ťahu k štúdiu reálií alebo realite spôsobu života jednotlivých národov). Na margo kultúr- nych referencií V. Vinogradov hovorí, že slovo reália má dva vzájom- ne prepojené významy. V prvom rade sa ním ozna čujú objekty mate- riálnej a duchovnej kultúry, charakteristické pre ur čité národné komunity (etniká). V druhom rade sú to slová, ktoré dané objekty ozna čujú. S týmto druhým významom sa často spája termín bezekvivalentná lexika. Je známe, že kultúra je súborom nahromadených materiálnych a duchovných hodnôt a že ich zhromaž ďuje ur čité spolo čenstvo ľudí a že uvedené kultúrne hodnoty neexistujú v inej kultúre alebo sa od nich podstatne odlišujú, a že vytvárajú národný sociokultúrny fond, ktorý sa v takej či onakej podobe reflektuje v jazyku. Práve tejto časti 46 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa kultúry a jazyka sa treba v teórii prekladu venova ť špeciálne, s cie ľom komplexnejšie a hlbšie pochopi ť originál a stanovi ť možnosti, ako reprodukova ť informáciu o uvedených hodnotách.

2. Lipská škola Nelson Cartagena Lipskou školou (1998) ozna čuje nemeckú filolo- gickú tradíciu. Jej hlavným predstavite ľom je Otto Kade a rovnako ako predstavitelia slovanskej školy, aj on používa označenie „reália“ na pomenovanie kultúrnych a ekonomicko-sociálnych fenoménov a inšti- túcií vlastných konkrétnemu ekonomickému alebo kultúrnemu spolo- čenstvu. Pod ľa Cartagenu dal O. Kade základ výskumom oh ľadne kultúrnych referencií zvláš ť v dvoch štúdiách publikovaných v rokoch 1964 a 1968. Reálie sú pod ľa neho slová, ktoré v cie ľovom jazyku nemajú ekvivalent a v intralingválnej analýze jazyka ich nemožno objavi ť; objavujú sa až pri kontrastívnej analýze a pri preklade. Neskôr O. Kade hovorí o nulovej ekvivalencii a o konceptuálnych lakúnach (in: Mayoral, 2000, s. 68–69).

3. Neskorý štrukturalizmus Nelson Cartagena preberá myšlienky slovanskej a lipskej školy a pokra čuje v tradícii komparativizmu. Tvrdí, že komparativisti a prekladatelia neustále čelia problému h ľadania ekvivalentov pre výrazy a slová z príslušného východiskového jazyka, ktoré ozna čujú neznáme reálie pre cie ľovú kultúru. Ide o objekty a prírodné a kultúrne fenomé- ny špecifické pre dané spolo čenstvo a kodifikované v jeho jazyku. Pod ľa neho, slová ozna čujúce prírodné a kultúrne špecifiká v rámci ur čitej komunity, kodifikované v slovnej zásobe príslušnej skupiny, možno nazva ť špecifickým kultúrnym referentom . Podobne ako O. Kade, aj N. Cartagena rozlišuje medzi reáliami a vlastnými menami. Pod ľa autora nie je adekvátne považova ť vlastné mená za kultúrne referencie par excellence, ale ani ich z tejto skupiny drasticky vylú čiť. Kontaktný bod medzi všeobecnými a vlastnými podstatnými menami, pokia ľ ide o ozna čenie špecifických referencií, spo číva v tom, že vše- obecné podstatné mená môžu ozna čova ť skupiny špecifických kultúr- nych objektov a vlastné podstatné mená môžu ozna čova ť indivíduá z týchto skupín (in: Mayoral, 2000, s. 68–69). Kultúra a preklad 47

4. Funkcionalistická škola „To, čo Levý nazýva historickou a národnou špecifikou , zodpovedá mimojazykovým determinantom, medzi ktorými sa v prvom rade vy- skytujú časové a priestorové determinanty“ 20 (Reissová in: Mayoral, 2000, s. 68–69). Funkcionalistická škola a jej predstavite ľka Katharina Reissová spája reálie s krajinou a s národom jazyka originálu, o kto- rých nemá čitate ľ nijakú predstavu okrem tej, že sa vz ťahujú na roz- právané udalosti. Reissovej koncepcia reálií sa ve ľmi nelíši od Lipskej školy. Christiane Nordová neskôr definuje kulturému nasledovne: „Spolo čenský fenomén kultúry A, ktorý členovia danej kultúry pova- žujú za relevantný a ak ho porovnáme s korešpondujúcim fenoménom kultúry B, zistíme, že je pre kultúru A špecifický“ (Nordová in: Mayo- ral, 2000, s. 69). Ch. Nordová nazýva slová ozna čujúce reálie aj kul- túrne indikátory (in: Mayoral, 2000, s. 69).

5. Granadská škola Roberto Mayoral Asensio a ďalší z predstavite ľov Granadskej ško- ly, Ricardo Muñoz Martín hovoria o kultúrnej referencii. Pod ľa autorov sa uvedená denominácia vz ťahuje na objekt aj na jeho ozna čenie. Pod vplyvom Lipskej školy pokra čuje Granadská škola v komparatív- nom výskume. Zameriava sa na paralely medzi významom, podobnos- ťou a používaním kultúrne príznakových segmentov medzi jednotli- vými kultúrami a medzi jednotlivými jazykovými kombináciami. Okrem uvedených škôl sa na margo kultúrne motivovaných elementov v preklade vyjadrujú mnohí ďalší jednotlivci. Celkovo sa téme kultúrnych elementov v preklade venuje mnoho teoretikov trnaslatoló- gov, pri čom často využívanými sú kontrastívna a komparatívna metó- da v jednotlivých jazykových kombináciách. V domácom prostredí k téme reálií a problematike ich transferu do sloven činy vzniklo mnoho štúdií, pretože naše prijímajúce prostredie, v ktorom sa realizuje mnoho prekladov z odlišných kultúr, musí nájsť spôsob, ako sa s transferom vyrovna ť. Zdá sa, že slovenskí teoretici prekladu si daný prob- lém uvedomujú súbežne (ak nie skôr) s prvými autormi, ktorí za čínajú

20 Preklad A. K. 48 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa upozor ňova ť na kulturologický rozmer prekladu. Autorská dvojica E. Gromová – D. Müglová (2011, s. 16) pripomína, že „[...] západné translatologické teórie objavujú to, čo bolo v našej translatológii nazna čené už v sedemdesiatych rokoch 20. storo čia. V slovenskej trans- latológii boli náznaky kulturologického obratu [...] zjavné už v prácach A. Popovi ča. V jeho prácach sa cez komunika čný model prekladu stretávame s pojmami ako faktor kultúry v preklade, kreolizácia, kultú- ra cudzia, kultúra domáca, exotizácia, naturalizácia.“ Spome ňme nieko ľkých ďalších autorov. J. Vilikovský (1984, s. 52) upozor ňuje, že takmer každý text obsahuje prvky podmienené miestom, dobou a jazykom jeho vzniku. Sú to napr. mená, miery a váhy, reálie, oslovenia, zdvorilostné frázy a ďalšie. Kultúre a kultúrnemu faktoru v preklade sa venujú aj iní autori: J. Rakšányiová, L. Vajdová, A. Valcerová, M. Kusá, J. Opalková, L. Šimon, B. Hochel, D. Tellinger, J. Sipko, M. Andri čík a mnohí ďalší.

2.3.1 Terminológia súvisiaca s kultúrnymi reáliami a s prekladom Terminológia rozlišuje medzi ozna čením objektov odkazujúcich na kultúru a ich pomenovaním. R. Mayoral (2001, s. 67) uvádza preh ľad objektov, ktoré na kultúru odkazujú a ich pomenovania pod ľa jednot- livých translatologických škôl alebo translatológov. Objekty odkazujúce na kultúru sú nasledovné: a) kultúrne referencie (Granadská škola), b) kulturémy (Christiane Nordová), c) reálie ; kultúrne reálie; realia (Sovietska a slovanská škola; Lipská škola), d) špecifické kultúrne referenty (Nelson Cartagena), e) presupozície (Eugene A. Nida a Wiliam Reyburn), f) metalingvistické divergencie (komparativizmus).

Terminologický aparát, ktorý sa využíva na pomenovanie objektov odkazujúcich na kultúru: a) kultúrne referencie (Granadská škola), b) kultúrne indikátory (Christiane Nordová), Kultúra a preklad 49 c) slová-reálie (Sovietska a slovanská škola; Lipská škola), d) názvy špecifických kultúrnych referentov (Nelson Cartagena), e) kultúrne príznakové segmenty (Roberto Mayoral Asensio a Ricardo Muñoz Martín), f) kultúrne slová (Peter Newmark), g) lexika viažuca sa na kultúru (David Katan), h) alúzie (Ritva Leppihalmeová)21 . Uvedený terminologický aparát ur čite nie je definitívny a našli by sme ďalšie ozna čenia tak pre objekty odkazujúce na kultúru, ako aj ich pomenovania. Zjavne možno tú istú realitu vidie ť z viacerých mož- ných perspektív. Táto rôznorodos ť vedie k rozli čným pomenovaniam identického objektu, pretože ak ho pozorujeme z iného uhla poh ľadu, uvedomujeme si nové súvislosti a máme potrebu zachyti ť ich aj v definovaní a v pomenovaní. Ak porovnáme ozna čované a ozna čujú- ce, v troch prípadoch úplne alebo takmer úplne korešpondujú: kultúrne referencie → kultúrne referencie; reálie/kultúrne reálie → slová-reálie; špecifické kultúrne referenty → názvy špecifických kultúrnych referentov. Zaujímavé je vysvetlenie ozna čenia presupozície . L. Hickey (in: Mayoral, 2000, s. 72) tvrdí, že ur čité aspekty významu explicitne neuvádza ani autor, ani jeho text, ale ich význam je daný vopred, ešte pred vyjadrením v texte, v ďaka čomu je komunikovanie myšlienky plynulé. Zo slovenských autorov uve ďme napr. A. Popovi ča, ktorý reálie nazýva prvkami kultúrneho kódu (1971, 1975, 1983) alebo J. Vilikov- ského, ktorý reálie pomenúva ako špecifiky (1984). Všetky uvedené názvy sú svojím spôsobom výstižné. Ich po četné zastúpenie v terminologickom aparáte k téme nazna čuje, že situácia je obdobná aj pokia ľ ide o ich definície. Po četná terminológia je dôsled- kom nejednozna čnej definície, čo je v podstate reflektovaním snáh o definovanie kultúry. Stotož ňujeme sa s ozna čením, ktoré používa Granadská škola – kultúrne referencie , ktoré zárove ň pomenúva ozna- čované aj ozna čujúce.

21 Preklad A. K. 50 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Podkapitolu venovanú stru čnému terminologickému preh ľadu ne- možno ukon čiť bez toho, aby sme nespomenuli lingvokulturémy . Uve- dené pomenovanie je zaužívané v lingvokulturológii, ktorá skúma vz ťah jazyka a kultúry a „v ktorej sa evidujú v prvom rade kultúrno- historické hodnoty vo verbalizovaných formách. [...] V lingvokulturo- lógii skúmame fakty kultúry prostredníctvom jazyka“ (Sipko, 2011, s. 16). Spojitostiam kultúry, človeka a jazyka sa venuje viacero ved- ných odborov s podobným výskumným po ľom. J. Pokorný „tú istú výskumnú filologickú paradigmu nazýva lingvistickou antropológiou“ (Sipko, 2011, s. 17). Pod ľa ruského lingvistu V. V. Vorobjova možno lingvokulturológiu poklada ť za vednú disciplínu „syntetizujúceho typu“ (Vorobjov in: Blaho, 2006, s. 294), ktorá skúma vz ťahy a vzá- jomné pôsobenie jazyka a kultúry. Cie ľom je objektívne informova ť o nových kultúrnych hodnotách a ich pôsobení v spolo čnosti. Základ- nou jednotkou lingvokulturológie je lingvokulturéma ako odraz spojenia lingvistického a extralingvistického sveta. Výskum sa sústre ďuje na jazykovú jednotku a okrem jazykového aspektu berie do úvahy mimojazykové skuto čnosti, ktoré s ňou súvisia a spoluvytvárajú jej význam pri chápaní, ako napr. asociácia alebo konotovaný význam. V. V. Vorobjov hovorí o existencii súboru zdrojov, ktoré lingvokultu- rému aktivujú. Patrí k ním literárna tvorba, ľudová tvorba a tradície, sentencie osobností kultúrno-spolo čenského univerza (Blaho, 2006, s. 294–295). Ide o kultúrne determinované produkty ako cielené produkty uvedomelej ľudskej činnosti, ktoré sa stávajú sú čas ťou komunika čného reťazca človek – kultúra – jazyk. Terminologická rôznorodos ť, ako už bolo spomínané, je dôsledkom rozdielov v chápaní podstaty kultúrnej referencie. Vzh ľadom na defi- nície, medzi ktorými prakticky nenájdeme identické vysvetlenie kul- túrnej referencie, je prirodzené, že názvy, ktoré ich ozna čujú, sa snažia čo najvýstižnejšie vyjadri ť ich myšlienkovú nápl ň, a preto nekoreš- pondujú.

2.3.2 Kultúrne referencie pod ľa kategórií Téma kultúrnych referencií je v translatológii stále aktuálna a súvi- siace otázky pretrvávajú v centre záujmu translatologických vý- skumov. Ďalší aspekt, ktorému sa v rámci uvedenej témy venuje po- Kultúra a preklad 51 zornos ť, je klasifikácia kultúrnych referencií. Ich rozdelenie jednotliví autori realizujú na základe rôznych kritérií, ktoré sa týkajú bu ď ich intenzívnosti (opis charakteristík) alebo extenzívnosti (výpo čet zlo- žiek). Samotná kategorizácia nie je len snahou o spreh ľadnenie kultúr- nych referencií, nastolenie poriadku v ich organizácii, prípadne jedno- duchšiu orientáciu v problematike. Na základe zistených skuto čností sa domnievame, že kategorizácia, klasifikácia alebo hierarchizácia kultúrnych referencií je spájajúcim bodom alebo medzistup ňom, ktorý od definovania postupne vedie k ďalšiemu problému týkajúcemu sa témy, a síce k možnostiam a spôsobom ich transferu do cie ľového jazyka. Postupnos ť vývoja problematiky vidíme v slede: 1. uvedomenie si existencie kultúrnych referencií, 2. snaha o ich kategorizáciu, 3. problémy súvisiace s ich transferom do cie ľových kultúr. Ak hovoríme o uvedomení si existencie kultúrnych referencií, ne- máme na mysli ich existenciu ako takú. Niet o nej pochýb, rovnako ako niet pochýb o relácii reálie ↔ jazyk. Ich uvedomenie si a detegovanie v texte originálu viedlo k zmene poh ľadu na proces prekladu. Filologický rozmer prekladu sa transformuje a do úvahy sa stále viac berú jeho kulturologické aspekty. Detegovanie kultúrnych referencií v texte podnecuje záujem o preklad ako o medzikultúrnu formu komu- nikácie a iniciuje výskumy, ktorých cie ľom je definovanie kultúrnej referencie, jej deskripcia a stratégia a technika jej transferu do cie ľovej kultúry. Snaha o definovanie kultúrnej referencie prehlbuje existujúce poznatky a prináša ďalšie skuto čnosti ako napr. vzájomná podmienenos ť jazyka a kultúry, časový faktor, relativita v komparácii dvoch alebo viacerých kultúr, pozícia a profil recipienta prijímajúceho text, divergencia medzi textom originálu a prekladu a ďalšie. Proces prekladania kultúrnych reálií pre cie ľové kultúry odha ľuje súvisiace prob- lémy. Kategorizácia a klasifikácia kultúrnych reálií je teda jedným zo spôsobov, ktoré môžu transfer do cie ľového jazyka u ľah čiť. Ak prekladate ľ pozná vonkajšiu charakteristiku príslušnej kultúrnej referencie, môže zvoli ť vhodnú stratégiu jej prekladu pre konkrétnu cie ľovú kultúru. Klasifikácia kultúrnych referencií prispieva predovšetkým k utriedeniu; je akoby poh ľadom z výšky. 52 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Predstavme niektoré z existujúcich klasifikácií kultúrnych referen- cií. Uvádzame len vybrané príklady 22 , pretože snahy o triedenie kul- túrnych referencií sú po četné, no vo vä čšine prípadov, zvláš ť pri predmetnom rozde ľovaní – ako uvidíme nižšie – sú si vzájomne po- dobné a niektoré kategórie sú u mnohých autorov celkom identické. B. Nedergaard-Larsenová (1993, s. 210–212) rozde ľuje kultúrne referencie do štyroch ve ľkých kategórií, ktoré ďalej rozde ľuje do podkate- górií: 1. geografické skuto čnosti : a) geografia (horstvo, vodstvo), b) meteorológia (po časie, klimatické podmienky), c) biológia (flóra, fauna), d) kultúrna geografia (regióny, mestá, ulice, námestia, bulváre). 2. historické skuto čnosti : a) budovy (historické pamiatky, hrady a zámky), b) udalosti (vojny, revolúcie, sviatky alebo pamätné dni), c) ľudia (historické osobnosti). 3. spolo čenské skuto čnosti: a) priemysel (odvetvia priemyslu, obchod, energie), b) organizácia spolo čností a spolo čenstiev (vojenská služba, práv- ny systém, polícia, väzba, komunálna a regionálna administrá- cia), c) politika (riadenie štátu, ministerstvá, volebný systém, politické strany, politické organizácie), d) spolo čenské podmienky (skupiny, subkultúry, životné podmienky, rôzne typy spolo čenských problémov), e) život v spolo čnosti (typy obydlí, doprava), f) zvyky a tradície (potraviny a nápoje, odev, nástroje, rodinné vz ťahy). 4. kultúrne skuto čnosti:

22 Viac k téme aj GÁLOVÁ, S. (2009): Klasifikácia reálií z predmetného h ľadiska a jej aktualizácia. In: PHILOLOGICA.NET. An Online Journal of Modern Philology . Dostupné na internete: [Cit. 18. novembra 2016]. Kultúra a preklad 53

a) náboženstvo (kostoly, rituály, morálka, duchovenstvo, sviato čné dni, svätci), b) školský systém (školstvo, akadémie, vzdelanie, skúšky), c) masmédiá (televízia, rádio, periodiká), d) kultúrny život (múzeá, umelecké diela), e) vo ľno časové aktivity (literatúra, spisovatelia, divadlá, kiná, her- ci, hudobníci, celebrity, reštaurácie, hotely, diskotéky, kaviarne, šport, športovci). 23 Nedergaard-Larsenovej sumár kategórií a podkategórií kultúrnych referencií zah ŕň a takmer všetky oblasti života. Takéto podrobné delenie je kvázi triedením kultúrnych referencií. Zdá sa, že takmer každá si nájde svoju kategóriu. P. Newmark (1988, s. 95) vychádza z návrhu E. A. Nidu a klasifikuje kultúrne referencie nasledovne: 1. ekológia (flóra, fauna, typy vetrov, planiny, hory), 2. materiálna kultúra alebo artefakty (jedlo, odev, mestá a typy obyd- lia, doprava), 3. spolo čenská kultúra (práca a vo ľný čas), 4. organizácie, zvyky, aktivity, procedúry, koncepty (politické, admi- nistratívne, náboženské, umelecké), 5. gestá a oby čaje. 24 Ďalšie delenie kultúrnych referencií navrhujú Alesina a Vinogradov (in: Mayoral, 2000, s. 83): 1. každodenný život , 2. etnografia a mytológia , 3. príroda , 4. riadenie štátu a administratíva , 5. verejný život (história a sú časnos ť). 25 Ak porovnáme jednotlivé delenia viacerých autorov, zistíme, že v porovnaní zvláš ť s prvou uvádzanou kategorizáciou sa líšia po čtom kategórií, resp. kategórií s podkategóriami (pri podrobnejších dele-

23 Preklad A. K. 24 Preklad A. K. 25 Preklad A. K. 54 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa niach), ale autori ich stanovujú tak, aby do nich bolo možné za členi ť akúko ľvek kultúrnu referenciu. Vyššie predstavené kategórie sú zalo- žené na extenzívnosti. Predmetné kategorizovanie nie je jediným kritériom, ktoré sa pri klasifikácii kultúrnych referencií uplat ňuje. J. Vilikovský ich rozdeľuje nasledovne: 1. „materiálna špecifika – výrazy ozna čujúce javy spolo čenskej sku- to čnosti a materiálneho bytia krajiny vzniku: reálie, koloritové prvky, ozna čenia úradov a inštitúcií, 2. jazyková špecifika – javy spojené s jazykom, v ktorom bolo dielo napísané. Škála týchto javov je ve ľmi široká; siaha od vlastných mien cez oslovenia a zdvorilostné formuly až po frazeológiu a idiomatiku, vrátane prísloví a porekadiel. Patrí sem aj otázka vy- užívania rozli čných foriem jazyka (náre čie, slang, nespisovné prvky vôbec), 3. kultúrno-kontextová špecifika – vlastnosti textu podmienené prí- slušnos ťou k istej kultúre a literárnej tradícii: výstavba textu, spô- sob vnútrotextového nadväzovania, vetná a nadvetná štylistika. Do istej miery sem patrí aj otázka básnickej formy a jej sémantickej a asociatívnej hodnoty, ktorá je tiež podmienená literárnym kontextom. V širšom zmysle sem možno zaradi ť aj narážky a ozveny, najmä literárne, a odrazy predstáv o svete spojených s danou kultú- rou“ (Vilikovský, 1984, s. 130). J. Vilikovský okrem predmetného h ľadiska venuje pozornos ť prejavom jazyka vo východiskovej kultúre. Osobitná forma vyjadrovania, zámerné, cielené porušenie noriem a v jazyku reflektovaný spôsob konverzácie a komunikácie je ďalším prejavom kultúry, ktorému treba pri transfere venova ť pozornos ť a hľada ť možnosti ekvivalencie. Jazy- kový aspekt pri delení reálií nachádzame aj v jednej z viacerých exis- tujúcich kategorizácií od autorskej dvojice S. I. Vlachov a S. Florin. Jazykové h ľadisko umožňuje reálie deli ť pod ľa ich štruktúry na: 1. jedno členné reálie, 2. viac členné reálie nominatívneho charakteru, 3. frazeologické jednotky, Kultúra a preklad 55

4. skratky. 26 (Vlachov – Florin in: Verba – Getman, 2013, s. 169). Možnos ť deli ť reálie pod ľa vnútornej štruktúry opä ť potvrdzuje, že nie je možné vytvori ť jedinú univerzálnu kategorizáciu, pretože každá existujúca kategorizácia zachytáva iba jednu z ich charakteristík. Po- zornos ť si zaslúžia práve h ľadiská autorov, pod ľa ktorých sa orientujú a vytvárajú celkom novú klasifikáciu, príp. aktualizujú niektorú z pre- došlých. Ani maximálna snaha o podrobnos ť a precíznos ť delenia reálií, zvláš ť pri uplat ňovaní predmetného h ľadiska, nezaru čí defini- tívnos ť a všeobecnú platnos ť tej ktorej kategorizácie. Vinogradov (in: Gálová, 2009, s. p.) 27 , naopak, rozlišuje len dve ve ľké skupiny reálií: 1. oby čajné reálie – ich charakteristickou črtou je bezekvivalentnos ť, 2. asociatívne reálie – majú k nim citový vz ťah len príslušníci výcho- diskovej kultúry. Napriek istému skepticizmu vo či snahám o delenie reálií, o defini- tívnu platnos ť kategorizácie, napriek výhradám vo či repetitívnosti alebo preskupovaniu jednotlivých kategórií sa mnohí translatológovia zhodujú v názore, že doposia ľ optimálna a pomerne všestranne vyho- vujúca je kategorizácia bulharskej dvojice translatológov S. I. Vlacho- va a S. Florina. Výstižnos ť ich delenia spo číva v snahe nielen reálie triedi ť, ale zárove ň podchyti ť ich podstatu. Základom sú tri aspekty, na báze ktorých pracujú s následnou klasifikáciou. Kultúrne referencie delia autori pod ľa nasledujúcich aspektov: miestny aspekt, časový aspekt a predmetný aspekt. a) pod ľa miestneho aspektu sa reálie delia na : 1. domáce reálie − národné − lokálne − mikroreálie 2. cudzie reálie − internacionálne

26 Preklad A. K. 27 Dostupné na internete: [Cit. 18. novembra 2016]. 56 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

− regionálne b) pod ľa časového aspektu sa reálie delia na: 1. sú časné reálie 2. historické reálie c) pod ľa predmetného aspektu sa reálie delia na: 1. geografické reálie − fyzická geografia a meteorológia − názvy geografických objektov ako výsledkov ľudskej čin- nosti − názvy endemických druhov 2. etnografické reálie − každodenný život (miesta; jedlá a nápoje; objekty a odevy) − práca − umenie a kultúra − etnické skupiny − miery a platidlá 3. spolo čensko-politické reálie − regionálne administratívne orgány − organizácie a funkcie − spolo čenský a politický život − vojsko (Vlachov a Florin, 1980, in: Gálová, 2009, s. p. a Soto Almela, 2014, s. 146) 28 . Ak hovoríme o miestnom aspekte, autori upozor ňujú na skuto č- nos ť, že reálie v texte nemusia by ť automaticky sú čas ťou východisko- vej kultúry. V závislosti od fikcie, ak hovoríme o umeleckom texte, autor textu pod ľa vlastných zámerov dej zasadzuje do domáceho alebo do cudzieho prostredia. Cudzie reálie sa rovnako môžu vyskytova ť aj vo funk čných textoch. Za cudzie považujú autori tie reálie, ktoré po- chádzajú z kultúrne neznámeho prostredia alebo z prostredia vzdiale- ného príjemcovi z východiskovej kultúry. Naopak, domáce reálie po- chádzajú z východiskovej kultúry, čo nemusí automaticky znamena ť,

28 Dostupné na internete: [Cit. 18. novembra 2016]. Kultúra a preklad 57

že sú rozšírené a všeobecne známe pre každého príjemcu. Do podkate- górie mikroreálie patria tie skuto čnosti, ktoré síce evidujeme vo vý- chodiskovej kultúre, ale dobre ich pozná len obmedzený okruh prí- slušníkov daného etnika. Pod ľa časového aspektu autori rozlišujú medzi sú časnými reáliami a historickými reáliami. Prvá podskupina zah ŕ- ňa reálie synchrónne, odohrávajúce sa v čase vzniku diela, ktoré prí- jemca recipuje sú časne, tak ako sa odohráva dej. Historické alebo dia- chrónne sú recipované s časovým odstupom. Posledné, predmetné hľadisko delenia je najrozšírenejším h ľadiskom, ktoré je zárove ň naj- častejším kritériom delenia, pod ľa ktorého sa riadi prevažná čas ť translatológov. Od neho sa potom odvíjajú stratégie ich transferu do cie ľovej kultúry. Všetky doteraz spomínané kritériá, pod ľa ktorých sú kategorizova- né a organizované reálie, berú ako východisko samotné reálie a ich funkciu, úlohu v texte ur čenom cie ľovému recipientovi. Autori uvede- ných kategorizácií vychádzajú zo samotnej podstaty reálií. Ako vecné poznatky charakteristické pre ur čitú dobu zobrazujú kultúrne prostredie, životný štýl a odkazujú na poznatky o kultúre a národe, o ktorom referujú. Sú sú čas ťou textu a práve ten je dôležitý, pretože až v texte odha ľujú svoj myšlienkový odkaz a zmysel, ozrejmujú tému. Vychá- dzajúc z textu ako z ťažiska je pri snahe o kategorizáciu reálií najpri- rodzenejšie predmetné h ľadisko. Túto skuto čnos ť potvrdzuje aj fakt, že je to najfrekventovanejšie kritérium uplat ňované pri triedení reálií. Miestny a podobne časový aspekt rovnako ur čujú charakter reálií v texte a v kontexte. Domnievame sa však, že text nie je jediná per- spektíva, z ktorej môžeme nahliada ť na reálie. Integrovanie reálií do textu, frekvencia ich výskytu, ďalej konkrétny typ reálie, jej použitie v texte v konkrétnej komunika čnej situácii, at ď., nás vedie k zmene perspektívy a upriamuje našu pozornos ť na autora. Ak vychádzame z myšlienky, že text má svojho autora, ktorý do neho úmyselne inkorporuje reálie, používa ich, alebo nie, saturuje nimi text, alebo naopak, z rozli čných dôvodov eliminuje, je možné zmeni ť aj perspektívu nazerania na reálie, a teda nazera ť na ne ako na úmysel autora a kategorizova ť ich z uvedeného zorného uhla, čiže vychádzajúc z relácie autor ↔ reálie . 58 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Pri takejto perspektíve je nutné zamyslie ť sa, aký bol autorov zá- mer, či reálie do textu integroval úmyselne alebo celkom prirodzene, bez hlbšieho uvedomenia si, jednoducho preto, lebo pri konštituovaní textu považoval opis javu, udalos ť alebo inú skuto čnos ť za nato ľko samozrejmú, že si nemusel uvedomi ť, že do textu zakódoval kultúrnu referenciu. Uvedená situácia nás vedie k zisteniu, že z perspektívy autora je každá kultúrna referencia v texte dvojakej podstaty. Bu ď ju autor do textu uvádza úmyselne a cielene, alebo, naopak, v texte ob- siahnutá kultúrna referencia je pre autora nato ľko prirodzená, že sám autor ju už nemusí chápa ť ako sú čas ť reálií, ale ako bežnú skuto čnos ť. Navrhujeme preto rozdeli ť kultúrne referencie do nasledujúcich dvoch kategórií: 1. spontánne, 2. intencionálne.

Najskôr ozrejmíme kritérium, pod ľa ktorého uvedené delenie navrhujeme, a následne vysvetlíme chápanie oboch navrhovaných kategórií kultúrnych referencií. Toto nové navrhované delenie, v ktorého centre stojí človek → autor, vychádza nielen zo zmeny poh ľadu na kultúrne reálie v komunika čnom re ťazci autor – dielo – príjemca , kde sa na kultúrne reálie nazerá najmä skrze dielo, ich pozíciu, funkciu, obsah a formu v texte. Súvz ťažný, rovnocenný komunika čný re ťazec umož ňuje nazera ť na kultúrne referencie aj z pozície autora diela. Práve autor sa stáva novou mierou, meradlom pri posudzovaní kultúrnych referencií, nachá- dza sa v pozícii odlišovacieho znaku, teda autor je kritérium, pod ľa ktorého budeme nahliada ť na kultúrne referencie. Dôvod vo ľby uve- deného kritéria i jeho relevantnos ť sú ukotvené v kultúrnej antropoló- gii. V súlade s antropologickým poh ľadom na kultúru, literatúru a napokon aj na preklad si musíme opätovne uvedomi ť viackrát spo- mínanú axiómu kultúry: človek je produktom i tvorcom kultúry záro- ve ň. Človek → autor je príkladom par excellence. Ako „produkt kultú- ry“, v ktorej sa narodil, čas ť či celý svoj život v nej prežil, prirodzene prijíma kultúrne vzorce vlastnej komunity. Príjem je parciálne pasív- ny, prebieha prirodzenou formou, často bez prílišného uvedomovania si, že človek všadeprítomnú kultúru vstrebáva. Existencia v prirodze- Kultúra a preklad 59 nom prostredí vlastnej kultúry robí z jedinca jej produkt. Správa sa pod ľa vzorcov, ktoré mu boli vštepované, a prípadný nesúhlas, protest, snaha o zmenu a pod. sú výsledkom rovnakého procesu, akurát so zmenou postoja jedinca vo či výsledku, vo či kultúrnemu vzorcu vlastnej komunity. Človek → autor je zárove ň tvorcom kultúry. Pod ľa ge- neratívnej antropológie patrí literatúra k vysokej kultúre. Dáva jedin- covi možnos ť vnútorného uspokojenia, čo nie je možné dosiahnu ť iným spôsobom; literatúra je chápaná dokonca ako kultúrna potreba. Literatúra tvorí a prezentuje umenie a hodnoty. Autor literárneho textu sa pokúša o zachytenie kultúry, čím ju sám tvorí. Nastavuje kultúre zrkadlo, dáva jej možnos ť pohliadnu ť samej na seba a poukazuje na pohnútky, v ďaka ktorým kultúra neustále pretrváva, vyvíja sa, objavu- jú sa v nej nové diela. Autor teda vytvára nový kultúrny artefakt, dielo nasiaknuté kultúrou, kultúrny produkt. Týmto systémom existuje ľud- ská kultúra. Ak sa kultúrna existencia ľudstva a kultúra identifikujú v bytí človeka, človek ju kreovaním potvrdzuje. Je to pretrvávajúci proces objavovania a tvorenia. V centre pozornosti kultúrnej antropo- lógie stojí človek ako produkt a zárove ň ako tvorca kultúrnych hodnôt, s kore ňmi vo svojom prirodzenom prostredí. S. Huntington (2001, s. 8) upozor ňuje, že ľudská kultúrna, etnická a náboženská identita je zakotvená často v tisícro čnej histórii jednotlivých národov a civilizá- cií. Napriek krátkodobým výkyvom zohráva ur čujúcu úlohu a vplyv importovaných politických, kultúrnych a spotrebných vzorcov je vä č- šinou krátkodobý, povrchný a pominute ľný. Kultúrne referencie teda na základe opísaného kritéria môžeme roz členi ť na spontánne a intencionálne. Kultúrne referencie spontánneho charakteru sú v texte prítomné bez výraznejšieho zámerného plánu autora, resp. bez toho, aby sa nad ich použitím špeciálne zamýš ľal. Sú sú čas ťou jeho idiolektu, dlhodobo formovaného a tvarovaného v prostredí vlastnej kultúry. Uvedená skupina kultúrnych referencií sa v texte ocitá v ďaka autorovmu priro- dzenému vyjadrovaniu, ovplyv ňovanému príslušnos ťou, filiáciou k prostrediu, ktorého je elementom. Autor do literárneho textu bezprostredne vnáša fragmenty kultúry, ktorej je sú čas ťou. Tento mechanizmus prenosu kultúrnych zložiek je podvedomý, často náhodný, zautomatizovaný a zárove ň najviac autentický. Prítomnos ť kultúrnych 60 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa referencií v autorovej re či je skuto čne spontánna, odráža realitu života. K uvedenej skupine kultúrnych referencií radíme napr. pozdravy či oslovenia, teda také lexikálne jednotky, ktoré v danej kultúre označujú príslušnú reáliu, všeobecne známu, rozšírenú a používanú za rovna- kých okolností a v rovnakých situáciách všetkými jej príslušníkmi. Ako jednu z najprízna čnejších ilustrácií môžeme uvies ť systém po- zdravov v rozli čných kombináciách jazykových dvojíc. Ak porovnáme napr. španiel činu a sloven činu, v španiel čine sa nepoužíva samostatný pozdrav dobré ráno, u nás používaný v skorých ranných hodinách, ale zaužívaným pozdravom buenos días sa ľudia zdravia rovnako ráno ako po čas d ňa, teda ráno, dopoludnia i popoludní. Ešte komplikovanejšia situácia je s odlíšením jednotlivých častí d ňa a vo ľbou medzi buenos días a buenas tardes /buenas noches . Neexistuje presný časový harmo- nogram d ňa, pod ľa ktorého by sa dali jednotlivé slovenské a španiel- ske ekvivalenty priradi ť. Podobne je to s pozdravom na rozlú čku adiós . Slovenský ekvivalent zbohom nesie náboj fatálnosti, vyznieva ako knižný, za istých situácií až archaický. Španielske adiós je bežný pozdrav na rozlú čku, bez oh ľadu na spolo čenské postavenie, tykanie či vykanie. Pozdravy sú jedným z mnohých príkladov spontánnych kul- túrnych referencií, ktoré autor používa absolútne prirodzeným spôso- bom a s najvä čšou pravdepodobnos ťou nie je nevyhnutné, aby sa za- mýš ľal nad ich použitím, aby študoval kultúrne a spolo čenské normy a pod. 29 Intencionálne kultúrne referencie v texte sú výsledkom zámernej činnosti autora. Vnáša ich do textu vedome. Pohnútky autora môžu by ť v tomto prípade rozli čného charakteru. Jeho snahou môže by ť prezentácia vlastnej kultúry. Autor dáva na vedomie vlastnú prísluš- nos ť, akcentuje zvolené reálie, pri čom nemusí ís ť vždy výlu čne o pozi- tívne prezentovanie. Môžu sa zdôraz ňova ť z mnohých dôvodov, nezriedka to býva aj kritika mierená do vlastných radov, do vlastnej kul- túry. Dôležitá je ich inten čnos ť. V texte sú pomerne jednoducho dete- govate ľné, na rozdiel od spontánnych kultúrnych referencií sú expli-

29 Viac k téme aj KOŽELOVÁ, A. (2010): Kultúra prekladu – reálie z antickej kultúry ako prekladate ľský problém. In: Studia historica Nitriensia , s. 290–296. Kultúra a preklad 61 citné a vidite ľné. Často sp ĺň ajú špecifickú estetickú funkciu a autor ich využíva v texte za ú čelom ozvláštnenia. Intencionálne kultúrne referencie v súlade so zámerom autora samozrejme nemusia by ť len do- máce, t. j. také, ktoré sa viažu na prirodzené kultúrne prostredia autora. Ak je cie ľom autorovho rozprávania cudzia kultúra, využívané kultúr- ne referencie budú aj pre autora cudzie, avšak v texte prezentované zámerne, v súlade s témou. Častými príkladmi sú názvy jedál, odevov, sviatkov a pod. Oba typy kultúrnych referencií zohrávajú v texte významnú úlohu. Text je médiom, v ďaka ktorému sa šíria a sú dostupné recipientom iných kultúr. Literárny text ako produkt generatívnej antropológie je teda charakteristický svojou intencionálnos ťou i spontánnos ťou. Zosumarizujme si základné vlastnosti oboch typov kultúrnych refe- rencií, ak je kritériom ich delenia autor: a) spontánne: − prirodzenos ť − autentickos ť − implicitnos ť − prevažujúca domáckos ť (z h ľadiska proveniencie autora) − reflexia autora ako produktu kultúry b) intencionálne: − vidite ľnos ť − jednoduchšia identifikácia v texte − explicitnos ť − rovnako možná domáckos ť alebo cudzos ť (z h ľadiska proveniencie autora) − reflexia autora ako tvorcu kultúry. Na základe opísaných charakteristík oboch typov kultúrnych refe- rencií, na základe zvoleného kritéria preto navrhujeme nasledujúcu celkovú kategorizáciu kultúrnych referencií: 1. spontánne kultúrne referencie, 2. intencionálne kultúrne referencie, a) domáce, b) cudzie.

62 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Rovnako ako všetky kategorizácie, aj nami navrhovaná má svoje limity. Konkrétna spontánna kultúrna referencia môže by ť zárove ň intencionálna. Presah jednej kategórie do druhej sa nevylu čuje. Ich zaradenie je do zna čnej miery záležitos ť interpretácie a koniec koncov, ani jedna z kategórií nemá ambíciu fungova ť ako matematická, presne ohrani čená množina. Význam kategorizovania, ako sme už spomenuli, považujeme za užito čný, okrem iného aj kvôli problematike prekladu, pretože poznanie charakteristiky kultúrnej referencie môže prekladate- ľovi pomôc ť vhodne zvoli ť prekladate ľský postup v prípade konkrét- ností alebo uplatni ť jednotnú stratégiu v prípade celého diela. Keby mal pod ľa uvedenej kategorizácie zo synchrónneho h ľadiska zadeli ť kultúrne referencie z antickej civilizácie autor či prekladate ľ, dospel by k záveru, že vä čšina z nich bude intencionálneho charakteru, pretože ide o interkultúrnu komunikáciu medzi dvomi kultúrami: za- niknutej a existujúcej. Autor je s nimi v diachrónnom, nie v synchrón- nom vz ťahu a reálie a ich poznanie, rovnako ako vedomos ť o historickom kontexte, sú výsledkom prípravy, štúdia a pod. Nemenej užito čné je pozna ť možnosti realizácie ich transferu cie- ľovému recipientovi.

2.3.3 Možnosti prekladu kultúrnych referencií Všeobecným možnostiam a spôsobom prekladu kultúrnych refe- rencií sa budeme venova ť stru čne, s cie ľom bližšie sa neskôr obozná- mi ť s problematikou prekladania kultúrnych referencií z antickej civi- lizácie. V tejto časti kapitoly uvedieme preh ľad prekladate ľských postupov, za pomoci ktorých je možné realizova ť ich transfer do cie ľového jazyka a v nasledujúcej kapitole sa zameriame na konkrétne prípady a príklady prekladu alebo používania reálií z antickej kultúry a preve- ríme postupy, ktoré prekladatelia zvolili. Vychádzame z hypotézy, že aj ke ď sú názory na preklad kultúrnych referencií rôzne, predsa u mnohých autorov nachádzame spolo čnú predstavu o ich transfere do cie ľových jazykov. Ak hovoríme o prekladate ľských postupoch, máme na mysli „me- dzijazykové reorganizácie, ktoré charakterizuje prestavba elementov východiskového textu, operácie so zmenou zmyslu a reorganizáciou Kultúra a preklad 63 východiskového textu, alebo parafrázovanie s cie ľom dosiahnutia prekladate ľskej ekvivalencie“ (Stecová, 2010, s.1). Intenzívny kontakt s dielom, ktoré má by ť preložené, môže prekladate ľovi výraznejšie napomôc ť pochopi ť autorov zámer. Snaha prekladate ľa o adekvátnu interpretáciu však nespo číva len v lektúre origi- nálneho textu. Nevyhnutná je analýza diela, často aj opätovné čítanie problematických pasáží textu. Napriek tomu nemôže prekladate ľ po čí- ta ť s priamou úmernos ťou – viacnásobná dôsledná lektúra textu nemu- sí by ť zárukou jeho úplného pochopenia. Sú čas ťou prípravnej fázy prekladu, po čas ktorej sa prekladate ľ oboznamuje s textom a po čas ktorej identifikuje problémy, ktoré bude musie ť vyrieši ť, je aj detegovanie kultúrnych referencií. Ich identifikovanie v texte a zaradenie do kategórie pod ľa príslušného kritéria môže prekladate ľovi ujasni ť spô- sob, ako konkrétnu kultúrnu referenciu prenies ť do cie ľového textu. Kategorizácia pod ľa predmetného delenia napríklad napomôže zorien- tova ť sa v možnostiach pomôcok a pomoci pri preklade, ktoré sa mu núkajú v podobe odbornej literatúry či paralelných textov ozrejmujú- cich danú problematiku. Zistí, do akej miery môže využi ť ekvivalent- nú lexiku, alebo naopak, môže objavi ť prípady lexikálnych lakún. Následne sa musí rozhodnú ť pre vhodné postupy, alebo pre celkovú stratégiu, ktorú pri prekladaní uplatní. Aký problém pri prekladaní predstavujú spontánne a intencionálne kultúrne referencie? Spontánne sú v ďaka svojej autentickosti ťažšie odhalite ľné. Ak si ich prítomnos ť v texte prekladate ľ neuvedomí, pri ich transfere sa môže sta ť, že z cie ľového textu celkom vypadnú, prí- padne sa v ďaka parafrázovaniu či zovšeobec ňovaniu oslabia. Intencio- nálne sú zasa v texte vidite ľnejšie, čo však neznamená, že ich transfer bude bezproblémový. Ke ďže intencionálne kultúrne referencie môžu by ť nielen domácej, ale aj cudzej proveniencie, v druhom prípade mô- že dôjs ť k ich nesprávnemu použitiu zo stany autora. Nemusí ís ť priamo o neadekvátne, chybné použitie, ktoré v texte neladí či už kvôli logickej výstavbe textu, historickému kontextu a pod., ale zo strany autora môže dôjs ť napr. k porušeniu jazykovej normy alebo k ortogra- fickej chybe, čo môže vies ť k pochybnostiam, či je chyba naozaj chybou alebo či je sú čas ťou autorskej intencie. 64 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Na margo kultúrnych referencií z antickej civilizácie ešte treba zdô- razni ť, že zvolený prekladate ľský postup musí bra ť do úvahy odborný aspekt takýchto textov, na čo upozor ňuje už J. Levý: „Otokar Fischer definoval preklad ako pomedznú činnos ť na rozhraní vedy a umenia; iní teoretici zdôraz ňujú niekedy filologický, t. j. odborný ráz tejto čin- nosti, (napr. prekladanie z antických a orientálnych literatúr sa pokladá za vedeckú prácu), inokedy opä ť jej charakter umelecký“ (1983, s. 84). Problémy s transferom kultúrnych referencií do cie ľových jazykov a kultúr sú skuto čne frekventované a ich podstata sa rôzni. Dôvodne existuje nieko ľko rôznych postupov, za pomoci ktorých prekladate ľ dosahuje ekvivalenciu a prenáša ich do cie ľového komunikátu. Prob- lematikou kultúrnych referencií sa teoretici zaoberajú dlhodobo a ich preklad je, zdá sa, trvalým predmetom záujmu. Nie je možné vyvodi ť definitívne závery a tému uzavrie ť, pretože žiadna z existujúcich kate- gorizácií alebo prekladate ľských postupov neprináša exaktný návod na ich preklad. Jazyk sa vyvíja, text originálu možno interpretova ť takmer bez obmedzení a preklad starne. To je len nieko ľko dôvodov, kvôli ktorým pravdepodobne nikdy nebude možné uvedený komplex prob- lémov zav ŕši ť. Podobná situácia, akú sme na črtli pri definovaní a kategorizovaní kultúrnych referencií, sa objavuje aj v oblasti problematiky prekladate ľských postupov, za pomoci ktorých možno realizova ť transfer kultúrnych referencií do cie ľovej kultúry. Návrhy prekladate ľských postupov nie sú úplne jednotné a závisia predovšetkým od autormi stanovených kritérií. Zárove ň treba doda ť, že sa v mnohom zhodujú a preskupujú. Aj to je dôvod, pre čo vyberá- me len nieko ľko reprezentatívnych postupov, ktoré sa v translatológii vžili a s viac alebo menej kritickým poh ľadom sú prijímané aj v sú- časnosti. V duchu prekladate ľského optimizmu 30 si stru čne predstaví-

30 Samostatnou témou v translatológii je problém nepreložite ľnosti, súvisiaci s lin- gvistikou či s filozofiou jazyka. W. von Humboldt či J. Ortega y Gasset sú presved če- ní, že štruktúra jazyka odráža štruktúru myslenia. W. von Humboldt na základe štúdia gramatiky baskického jazyka formuloval základy lingvistického relativizmu. Každý jazyk reprezentuje mentálny svet. Rôznorodos ť jazykov nie je rôznorodos ťou znakov a akustickej singulárnosti, ale poh ľadov na svet. Toto tvrdenie exemplárne ilustruje slávny výrok Ortegu y Gasseta, ktorý v eseji Miseria y esplendor de la traducción Kultúra a preklad 65 me niektoré prekladate ľské postupy, v ďaka ktorým možno transfer kultúrnych referencií realizova ť. Sumár je zostavený pod ľa M. Hrdli č- ku (2014, s. 92–95) a P. Vavroušovej (2013, s. 72–95) a prezentuje východiská a možnosti prekladu bezekvivalentnej lexiky. Ako prvé uvádzame kritérium sémantických vz ťahov pod ľa L. S. Barchudarova (1975). Na jeho základe možno medzi lexikálnymi jednotkami vy členi ť tri základné typy sémantických vz ťahov: 1. Úplná zhoda Prípady úplnej sémantickej zhody sú pomerne zriedkavé. Naj čas- tejšie sa týkajú názvov dní v týždni, názvov mesiacov v roku a pod. Daná lexikálna jednotka má vo vä čšine prípadov len jeden význam. 2. Čiasto čná zhoda Táto alternatíva sa vyskytuje naj častejšie vtedy, ak jednému slovu východiskového jazyka odpovedá viac sémantických ekvivalentov v cie ľovom jazyku a naopak. Významy slov v rôznych jazykoch si však korešpondujú čiasto čne, rozsah významov a ich vzájomný pomer môže by ť ve ľmi rozmanitý. 3. Absencia zhody Ide o situáciu, ke ď v inventári toho či iného jazyka neexistuje pre ur čitú lexikálnu jednotku druhého jazyka ekvivalentný výraz, naj čas- tejšie na úrovni terminológie a reálií (in: Hrdli čka 2014, s. 92–93). L. S. Barchudarov zárove ň prináša štyri možnosti riešenia, ako sa možno vyrovna ť s prípadmi neekvivalencie: a) Transliterácia Ide o prevzatie cudzojazy čného výrazu; prepis písmen jednej abe- cednej sústavy písmenami druhej sústavy. b) Kalkovanie

(Bieda a lesk prekladu) vysvet ľuje: „[...] Každý jazyk, porovnávaný s iným, má svoj lingvistický štýl, čo Humboldt nazýval jeho «vnútornou formou». Je preto utópiou myslie ť si, že dve slová, ktoré patria do dvoch jazykov a ktoré nám slovník uvádza ako preklad jedného a druhého, sa budú vz ťahova ť na tie isté objekty. Jazyky sa for- mujú v rôznych krajinách a vo vízii odlišných skúseností, nesúlad je preto prirodzený. Je napríklad nesprávne predpoklada ť, že španiel čina nazýva bosque (les) to isté, čo nem čina nazýva Wald . Napriek tomu nám slovník hovorí, že Wald znamená les . (1994, s. 436; preklad A. K.) 66 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Kalkovanie je doslovný preklad pôvodnej lexikálnej jednotky. c) Opisný (vysvet ľujúci) preklad V preklade sa využíva podrobné vysvetlenie významu prekladané- ho výrazu. d) Približný preklad Prekladate ľ sa snaží o h ľadanie domáceho pendantu príslušnej reálie. Uvedené štyri možnosti, za pomoci ktorých možno realizova ť transfer kultúrnych referencií, sa v modifikovanej podobe ( často ide o precíznejšie delenie a popis prekladate ľských postupov), objavujú u nejedného autora prekladových teórií. Podnetné je stru čné podanie v antológii Sedm tvá ří translatologie. Teorie p řekladu a tlumo čení prizmatem sou časných špan ělských translatolog ů P. Vavroušovej, ktorá zostavila parciálny preh ľad vybraných štúdií sú časných španielskych translatológov, ktorí sa vo svojich prá- cach zameriavajú na prínos do translatológie zo strany frankofónnych translatológov 31 . Vyberáme autorov, ktorí sa vo svojich štúdiách venu- jú, okrem iného, aj vz ťahu kultúra ↔ preklad a dotýkajú sa témy transferu reálií. Preh ľad najznámejších a najzásadnejších zistení k otázke prekladu kultúrnych referencií sumarizuje podstatu ich transferu do cie ľových kultúr. Kritický poh ľad na jestvujúce prekladate ľské postupy výstižne charakterizuje koncept M. A. Vegu (in: Vavroušová, 2013, s. 57–58). Klasické a moderné teórie prekladu delí na preskriptívne a deskriptív- ne. Preskriptívny prístup uplat ňovali významní predstavitelia klasické- ho obdobia dejín prekladu, pri čom postupy komentovali hlavne v predhovoroch či v úvodoch príslušných prekladov 32 a postupy sa vyzna čujú empirickým charakterom. Deskriptívna moderná teória a jej

31 P. Vavroušová svoj zámer i výber odôvod ňuje tým, že napriek relevantnosti špa- nielskej translatológie sa jej venuje málo pozornosti nielen v Čechách (rovnako na Slovensku – pozn. autorky monografie), ale aj doma v Španielsku, čo nie tak dávno, v r. 2011, skonštatoval aj Julio-César Santoyo v štúdii Translation and Cultural Histo- ry in the Iberian Peninsula. 32 „Mounin takmer ako laik, pokia ľ ide o výkon prekladate ľskej profesie, pripravil prekladate ľov o dôveryhodnos ť tým, že ich hanlivo ozna čil za remeselníkov prekladu“ (Vega in: Vavroušová, 2013, s. 57; preklad A. K.). Kultúra a preklad 67 názory sú obsahom bohatej odbornej literatúry vydanej s nespornými vedeckými ambíciami, no s pochybnými výsledkami. Tieto sa pod ľa M. A. Vegu snažia o vytváranie modelov aplikovate ľných na prekladate ľský proces. Čiasto čne síce prispeli k jeho kognitívnemu pochope- niu, no pre profesionálneho prekladate ľa sa javia ako trochu zbyto čné. Lingvistická analýza prekladate ľského procesu totiž nebrala do úvahy reálne praktické uplatnenie. F. Navarro Domínguez (in: Vavroušová, 2013, s. 73–95) sa zameriava na moderné francúzske teórie prekladu, ktoré sám považuje za najpodstatnejšie. Ich autori prispeli do translatológie vlastnou jedine č- nou teóriou. Vyberáme tých teoretikov, ktorí sa vo svojich teoretic- kých konceptoch podrobnejšie venovali problematike prekladu reálií, kultúrnych referencií a upozor ňovali na fenomén kultúry v translatoló- gii. K autorom, ktorí zásadne prispeli k prekladovým teóriám nepochybne patria J.-P. Vinay (1910 – 1999) a J. Darbelnet (1904 – 1990). Dielo Stylistique comparée du français et de l'anglais je v teórii prekladu považované za medzník, pretože je to prvá publikácia založená na vedeckej teórii, spadajúca do oblasti komparatistiky. Autori, pôvo- dom z Kanady, vychádzajú zo spolo čenskej a kultúrnej situácie, kde spolu ved ľa seba existujú francúzština a angli čtina ako dva oficiálne jazyky. V takomto kontexte sa rodí koncepcia prekladu, v ktorej autori zdôraz ňujú „koncept jednotky prekladu“ (Vavroušová, 2013, s. 76). Pod konceptom jednotky prekladu autori chápu jednotku zmyslu, teda celú syntagmu alebo skupinu slov, ktorú treba preklada ť naraz, nie po jednotlivých slovách. Autori v štúdii predstavili celkom sedem prekladate ľských postupov, pomocou ktorých možno realizova ť preklad kultúrnych referencií do cie ľovej kultúry. Postupy delia do dvoch ve ľ- kých kategórií: priamy (doslovný) preklad a nepriamy preklad a do každej z nich radia konkrétne prekladate ľské postupy. I. Priamy (doslovný) preklad: 1. Výpoži čka Ak sa v texte objaví slovo, ktoré v cie ľovom jazyku chýba, jeho podoba sa ponechá vo východiskovom jazyku. Pre vysvetlenie používa prekladate ľ možnos ť poznámky pod čiarou, kde slovo vysvetlí. Druhá možnos ť je ponecha ť slovo priamo v texte, bez vysvetlenia, pretože 68 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa jeho význam bude možné pochopi ť z kontextu. Ako príklady autori uvádzajú lexikálne jednotky kuskus , paella , sauna , sci-fi . 2. Kalk Pod kalkom rozumieme doslovne preložený originál, bez oh ľadu na cie ľovú kultúru. Príkladom autorov je španielske privado v zmysle vstup zakázaný , ktoré by sa do angli čtiny preložilo ako private . 3. Doslovný preklad Doslovný preklad má blízko ku kalku. Nie vždy je možné takýto transfer realizova ť. Zvä čša je to možné medzi jazykmi z jednej jazykovej skupiny ako napr. španiel čina –francúzština – talian čina. V prí- pade iných jazykových kombinácií to môže by ť náro čnejšie, predsa však takéto možnosti existujú. Príklad autorov je otázka v angli čtine a vo francúzštine Where are you? / Où êtes-vous? II. Nepriamy preklad: 4. Transpozícia Čas ť textu sa nahradzuje, avšak za podmienky zachovania zmyslu výpovede. Príkladom je oznámil svoj návrat namiesto oznámil, že sa vráti . 5. Modulácia Pod moduláciou sa myslí zmena obsahu výpovede vyplývajúca zo zmeny uhla poh ľadu. Moduláciu je možné použi ť, ak preložená veta v cie ľovom jazyku, hoci gramaticky správna, nevyznieva prirodzene, pretože sa v takej podobe nepoužíva. Modulácie sú povinné a nepo- vinné, pri čom príkladom povinnej modulácie je preklad anglického the time when do francúzskej podoby le moment où . 6. Ekvivalencia Ide o použitie úplne odlišných štylistických prostriedkov. Využíva sa hlavne pri opise mimojazykových skuto čností, ke ď nie je nevyhnut- né použi ť analógiu. Typickým príkladom ekvivalencie sú príslovia. Autori uvádzajú francúzsko-španielsku dvojicu à bon entendeur salut / con pocas palabras basta , v sloven čine preložené ako chytrému napo- vedz, hlúpemu dopovedz. 7. Adaptácia Využíva sa, ak objekt alebo jav vo východiskovom jazyku neexistuje v cie ľovom jazyku. Príkladom je podoba chleba. V každej kultúre Kultúra a preklad 69 je iná, chu ť, tvar a ingrediencie sa odlišujú. V takomto prípade hovo- ríme o ekvivalencii javov. Autori sa skuto čne sústre ďujú na preklad a predovšetkým na mož- nos ť, ako ho realizova ť „namiesto komentovania problémov“ 33 (Vinay – Dalbernet, 1958/1995, s. 8). Preklad nechcú vytlačiť z oblasti huma- nitných vied, ale v ďaka systematickému výskumu preukáza ť, že pou- žívanie prekladate ľských nástrojov na profesionálnej úrovni je ozaj umením porovnate ľným s umením písa ť, čoho výsledkom je vytvorenie textu (Vinay – Dalbernet, 1958/1995, s. 8) 34 . Uvedené prekladate ľské postupy neboli ani nie sú prijímané bez výhrad. Autorskej dvojici bol vy čítaný napr. fakt, že oblas ť porovná- vacej štylistiky sa nesústre ďuje na proces vytvárania ekvivalencie, ale popisuje zvláštnosti vlastné skúmaným ekvivalentným dvojiciam. Ich prínos bol napokon uznaný a navrhované prekladate ľské postupy sú aktuálne (in: Vavroušová, 2013, s. 76–78). G. Mounin (1910 – 1993) sa okrem iných aspektov venuje bilin- gvizmu. Pod ľa autora je preklad styk jazykov. Aj ke ď si na za čiatku 35 teoretických úvah o jazyku a preklade kladie otázku, či je vôbec preklad možný a odkazuje na autorov, ktorí zastavajú názor nepreložite ľ- nosti 36 , v ďalších prácach 37 už skúma preklad z hľadiska lingvistických teórií o význame 38 . Najzaujímavejšiu čas ť jeho diela tvorí práve tá, v ktorej sa venuje vz ťahu prekladate ľskej činnosti k jazykom a k vide- niu sveta či mnohorakosti kultúr. G. Mounin uvažuje o preklade a o prekladate ľskej činnosti z poh ľadu „mnohosti civilizácií“ (1999, s. 63). Stotož ňuje sa s myšlienkou, že existujú hlboko odlišné kultúry a civilizácie, ktoré tvoria nielen nieko ľko druhov rôznych videní sveta, ale mnoho a mnoho rozli čných skuto čných svetov. Táto existencia je dôvodom prekladate ľských prekážok, ktoré Mounin v hojnej miere

33, Preklad A. K. 34 Preklad A. K. 35 V diele Les belles infidèles (1955). 36 J. Du Bellay, Ch. Montesquieu, M. de Montaigne a iní. 37 V diele Les problèmes théoriques de la traduction (1963). 38 F. Saussure, L. Bloomfield a iní. 70 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa prezentuje vychádzajúc z exemplifikácie E. A. Nidu.39 Zdôraz ňuje neprestupnos ť civilizácií, čo ešte lepšie dokazuje kultúra, kde niektoré pomenovania neexistujú, pretože pre ne nie je vytvorený základ (napr. štruktúra rodiny je celkom odlišná v mayskej civilizácii a v európ- skych kultúrach). Celú problematiku vz ťahu kultúra ↔ preklad G. Mounin sumarizuje pomerne pesimistickými vyhliadkami pre reali- záciu transferu kultúrnych referencií. Pod ľa autora možno pripusti ť, že existencia rozli čných kultúr a civilizácií, ktoré tvoria to ľko zrete ľne odlišných svetov, je dokázanou skuto čnos ťou. Takisto možno pripusti ť, že do istej miery, ktorú je ešte nutné stanovi ť, sú tieto odlišné svety navzájom nepreniknute ľné. Medzery medzi dvoma danými kultúrami sa tak pridávajú k ťažkostiam, ktoré pre preklad predstavujú už samot- né jazyky (1999, s. 71). F. Navarro Domínguez (in: Vavroušová, 2013, s. 79–80) poukazuje u Mounina hlavne na analyzovanie zmyslu, videnia sveta a kultúry. Napriek Mouninovmu skepticizmu existuje oblas ť, kde je preklad možný. Ide o jazykové univerzálie. Preklad z jedného jazyka do druhého je možný aspo ň na ich úrovni, aj na základe Mou- ninovho presved čenia, že preklad je „živený novými spôsobmi rieše- nia“ (in: Vavroušová, 2013, s. 79). Tento stru čný výber názorov na preklad kultúrne motivovaných elementov potvrdzuje naše východisko, že napriek rôznorodosti a ná- zorovej pestrosti existujú postupy, s ktorými sa stotož ňujú viacerí autori. Potvrdzuje sa, že prekladate ľské postupy sa členenia na gramatic- ké, lexikálne a štylistické alebo komplexné (kombinácia lexikálnych a gramatických). Gramatické sa týkajú zmien textovej štruktúry textu. Využíva sa napr. expanzia ↔ redukcia, slovnodruhová transpozícia. Lexikálne postupy sa týkajú zmien lexikálnych jednotiek. Využíva sa konkretizácia ↔ zovšeobec ňovanie alebo substitúcia. V rámci štylis- tických postupov sa využíva napr. parafráza a kompenzácia.

39 Nida, E. A.: Linguistics and ethnology in translations problems. Dostupné na internete: [Cit. 19. decembra 2016]. Kultúra a preklad 71

2.4 Preklad nie je prelud

Stru čný ná črt problematiky prekladu kultúrnych referencií potvrdzuje, že ide len o jednu z tém, ktoré v sú časnej translatológii rezonu- jú. Reálie, kultúrne referencie, kultúrne motivované elementy, bez oh ľadu na terminologickú pestros ť, sú jadrom problematiky, ktoré tvorí stred i stret názorových línií translatologických škôl či jednotlivcov, pri čom téma zostáva otvorená. Diskusie a reakcie oh ľadne ich transferu do cie ľových kultúr otvárajú mnoho ďalších podružných tém, čo zárove ň potvrdzuje nevyhnutnos ť interdisciplinárneho prístupu. Kultúrne referencie z antickej civilizácie majú v rámci prekladu svoje špecifické postavenie, a to z nieko ľkých dôvodov: 1. Sú sú čas ťou kultúr, ktoré už neexistujú. Ide o stret sú časných, existujúcich kultúr so zaniknutou antickou kultúrou. V prekladate ľskej praxi to znamená, že prekladate ľ má do činenia s reáliami, ktoré sú z aktuálneho h ľadiska historicky vzdialené a ich chápanie, overovanie a najmä prenesenie do cie ľového komuni- kátu preto môže by ť náro čné a sprevádzané súvisiacimi komplikáciami. 2. Tvoria spolo čné kultúrne dedi čstvo európskej civilizácie. Antická kultúra sa v ďaka svojim nad časovým myšlienkam stala jedným zo základov európskej civilizácie a vytvorila jeden z jej zá- kladných pilierov. Klasické diela gréckej a rímskej literatúry, filozofia, umenie, antická historiografia, re čníctvo, prírodné vedy, ale aj technika 40 boli základmi pre budovanie a vývoj ďalších európskych národov, u ktorých je toto východisko viac alebo menej vidite ľné, prítomné. Alúzie na literárne diela z obdobia antiky, archetypy postáv z gréckej a rímskej mytológie či z dramatického umenia sa systematicky objavu- jú v literárnej tvorbe s rozli čnou mierou modifikácie, od ich napodo- benín po aluzívne obmeny. Prítomnos ť antickej kultúry v dielach autorov, píšucich po čnúc stredovekom po sú časnos ť, je nespochybnite ľná. Národné literatúry aj autori osve, narábajú s antickou substanciou jedine čne a každá národná literatúra k nej má vlastný vz ťah a tradíciu.

40 Užito čná a inšpiratívna pomôcka v danej oblasti je dielo rakúskej archeologi čky B. Cechovej (2013): Technika v antice. Praha: Grada Publishing. 72 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Tento nepomer síl sa môže premietnu ť do problémov s prekladom. Nie každá kultúra disponuje dosta čujúcim jazykovým aparátom na pomenovanie skuto čností súvisiacich s antickými reáliami. Problémom nemusia by ť len antroponymá, toponymá či pojmy a termíny z filozofie alebo literatúry, ale aj absencia ozna čení pre predmety bežnej, každo- dennej reality. Okrem konkrétností môže v jazyku chýba ť jednotne daný systém pre postupy pri pomenúvaní, transkripcii a flexii prísluš- ných reálií 41 . Jednou z osobitostí vecných poznatkov, údajov, informácií charak- teristických pre zobrazenie doby antickej civilizácie, jej kultúrne a zemepisné prostredie, životný štýl a poznatky o živote je už spome- nutý fakt, že sú sú čas ťou kultúry, ktorá dala neskôr základ európskym kultúram. Aspo ň v hrubých kontúrach teda ide o relatívne známe fakty, rozšírené medzi príslušníkmi ostatných kultúr. Táto relatívna znalos ť môže vies ť k istej povrchnosti, čo neraz znamená len priblíženie sa k skuto čnému významu alebo tvaru lexikálnej jednotky, na čo kon- krétne poukážeme v kapitole 4. 3. Sú sú čas ťou odbornej aj umeleckej literatúry.

41 Na tento problém upozor ňuje aj B. Valehrach-Schaefer v článku Transkripcia cu- dzích vlastných mien ako problém umeleckého prekladu v Slovenskej re či ( 1991, ro č. 56, č. 2, s. 100–106): „Transkripcia vlastných mien jestvuje ako zložitý problém pre filológov prekladate ľov umeleckých textov, v ktorých ide nielen o identifikáciu špeci- fickej reality, ale aj o významnos ť mien, aj o materiál tvaru ich znakov: o zvuky hlá- sok, príp. o ich grafické usporiadanie, to zna čí o sekundárne estetické významy von- kajšku znakov. Prax riešenia tohto problému v slovenskej prekladate ľskej «škole» zhrnul J. Feren čík (1982, s. 56) ako jedno z troch pravidiel dopl ňujúcich šes ť zásad «kánonu» školy: «Pravidlo uvádza ť miestne a osobné názvy v pôvodnom znení alebo ich prepisova ť pod ľa ustálenej transkripcie. Výnimku pripúš ťa len pri významovonos- ných názvoch a funk čných prezývkach. Táto výnimka má však charakter pravidla, ktorého uplat ňovanie zaujímavo a dos ť podrobne spracoval Blahoslav He čko.» Feren- číkovej pragmatickej súvahe chýba explicitný akceptabilný teoretický základ tak ako celej diskusii klasických filológov, lingvistov a básnika V. Mihálika o prepise antic- kých gréckych mien na stránkach Romboidu a Literárneho týždenníka ro čníkov 1987– 1989 (Špa ňár ... Okál): je iba bezmocným odrazom existujúcej nejednotnosti; J. Feren čík «kanonizuje» rešpektovanie nielen pôvodného znenia vlastných mien alebo úzus ich (adaptovaného) prepisu, ale aj ich preklad.“ Kultúra a preklad 73

Reálie z antickej civilizácie sú prítomné v textoch vedeckej, popu- lárno-náu čnej i umeleckej literatúry. Pri ich prekladaní musí prekladate ľ rešpektova ť tak žáner ako cie ľového recipienta. Nemôže aplikova ť rovnakú stratégiu prekladu pri transfere pre vedeckú komunitu a pri prekladaní napr. encyklopédie ur čenej čitate ľovi do 12 rokov. Ume- lecký text je osobitnou kategóriou. Okrem transferu kultúrnych refe- rencií dbá prekladate ľ o zachovanie estetických hodnôt originálu. Uvedené aspekty poukazujúce na špecifický charakter kultúrnych referencií z antickej civilizácie sú zárove ň dôvodom pre osobitný prí- stup pri ich transfere do cie ľových kultúr, čo však neznamená, že by ich transfer nebol možný. Ak sa na kulturologickú dimenziu prekladu v translatológii za čína systematicky upozor ňova ť po čnúc šes ťdesiatymi rokmi 20. storo čia, pojem kultúry je v preklade prítomný už od po čiatkov jeho existencie. Potreba komunikácie medzi dvomi cudzími jazykmi od po čiatkov naráža na kultúrnu diverzitu. Na túto skuto čnos ť upozor ňuje Gromová (2006, s. 47): „O preklade ako strete dvoch jazykov a dvoch kultúr a o pôsobení medzikultúrneho faktora v preklade uvažovali prekladatelia hádam od po čiatkov prekladate ľstva. Zoberme si len problémy, ktoré riešili už prekladatelia v období antiky (Cicero, Horatius 42 pri prekladoch z gré čtiny), alebo v ranom stredoveku (Hieronymus či Konštantín Filozof pri preklade evanjelií)“ a pokračuje: „V kulturolo- gickom chápaní v koncepcii Konštantínovho a Metodovho prekladu evanjelií sa objavuje dôležitá téza preložite ľnosti, vyplývajúca zo spolo čenskej potreby doby, ktorá prekonáva tézu antickej gréckej kultúry o nepreložite ľnosti (s prekladom do gré čtiny ani z gré čtiny sa nepo čí- talo – nebola spolo čenská potreba).43 “

42 „Obraz o prekladate ľských stratégiách v minulosti si možno utvoriť aj na základe výrokov významných filozofov. Napríklad Nietzsche [...] sa vyjadril o Horáciovom preklade gréckych textov do latin činy ako o forme prisvojenia. Latinskí prekladatelia nielenže vynechávali kultúrne špecifické prvky a pridávali rímske alúzie, ale sa vydá- vali aj za autorov textov a preklady šírili ako texty vlastné“ (Gromová, 2006, s. 48). 43 Pre ilustráciu uvádzame príklady I. Masára: „[...] jazykové kontakty nie sú javom len z konca 20. storo čia a [...] nesúvisia iba s angli čtinou. Jestvujú oddávna a rovnako oddávna jestvujú aj postoje nosite ľov konkrétneho jazyka k nim. Aby sme nezostali 74 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Napriek tézam o nepreložite ľnosti, preklad ako produkt existuje od po čiatkov komunika čných potrieb medzi dvomi alebo viacerými ko- munitami. Na preklad ako formu interkultúrnej komunikácie upozor- ňuje aj J. Rakšányiová: „Translácia sa dnes – na rozdiel od starších lingvisticky zameraných škôl – chápe ako osobitný druh kultúrneho transferu a interkultúrnej komunikácie. V translatológii sa už prejavuje senzitívnos ť pre kultúrny rozmer prekladu: Vermeer (1983) a Holz- Mänttäri (1984) považujú preklad za aktívny kultúrny transfer (kultu- relle Transferhandlung) a prekladate ľa za sprostredkovate ľa medzi kultúrami. Z tohto dôvodu sa ani výskum ani tvorba prekladu neobmedzuje na jazykové zru čnosti. Sledovanie prekladu v širšom sociokul- túrnom kontexte prináša teórii, ale aj praxi a didaktike nové horizonty. Tento trend sa prejavuje aj u nás, jasne sa pertraktoval aj v prácach slovenských teoretikov – Liba, Vajdová, Kusá, Gromová, Červe ňák“ (2006, s. 9). Uvedomenie si kultúrneho rozmeru prekladu je predpokladom, ktorý vedie k možnostiam transferu. Ak si prekladate ľ uvedomuje a v texte identifikuje kultúrne motivované elementy, dokáže napriek prirodzeným a nevyhnutným posunom alebo stratám v texte realizova ť transfer tak, aby mal cie ľový recipient podobné možnosti jeho recipovania ako príjemca originálu. Ak kultúrne referencie v texte predstavujú jednu zo zásadných prekážok prekladania, zárove ň sú cestou jeho realizácie. Tento zdanlivý paradox je východiskom preložite ľnosti. Vhodne zvo-

iba pri takomto všeobecnom konštatovaní, uvedieme dva pozoruhodné príklady z antiky. Prvý príklad je epizóda z rímskeho senátu. Traduje sa, že vzdelaný rímsky cisár Tibérius sa ospravedlnil rímskym senátorom za to, že použil slovo monopol, t. j. grécke slovo, o ktorom predpokladal, že jeho význam nemusia pozna ť všetci senátori. Druhý príklad je zo slávnych listov antického filozofa Seneku, ktoré písal svojmu priate ľovi Lucíliovi Juniorovi. Ten sa v jednom liste Senekovi spytoval, aký je latin- ský ekvivalent gréckeho slova sofizmus, sofizmy. Keďže Seneka patril skôr ku kriti- kom sofistickej filozofie ako k jej obdivovate ľom, odpovedal svojmu priate ľovi takto: «Mnohí sa pokúšali da ť im meno, nijaké sa však neujalo. Zrejme preto, že sme danú vec od Grékov neprijímali a bežne ju nepoužívali, mali sme odpor aj k jej pomenova- niu. Najpriliehavejší sa mi však vidí Ciceronov preklad. Nazýva ich cavillationes , hry so slovami». Dostupné na internete: [Cit. 20. decembra 2016]. Kultúra a preklad 75 lený prekladate ľský postup, pri ktorom sa po číta s existenciou kultúr- nej referencie, jej prítomnos ťou a funkciou v texte, vedie k produkcii cie ľového translátu, v ktorom prekladate ľ zachováva kód originálu. Preložite ľnos ť spo číva práve v narábaní s kultúrnou referenciou a hľa- daním možností, ako ju predostrie ť príjemcovi cie ľového textu. Kul- túrny kód textu odkazuje na východiskovú kultúru. Prekladate ľ zacho- váva alebo z rôznych dôvodov narúša jeho subkódy. Chronologický subkód zvy čajne zostáva zachovaný a časová rovina textu sa nemení, rovnako sa pri preklade nezvykne meni ť naratívny subkód. Topogra- fický subkód rešpektuje umiestnenie, avšak transfer lokálnych názvov do cie ľovej kultúry už nemusí by ť bezproblémový. K problémovým reáliám uvedenej subkategórie radíme kultúrne referencie odkazujúce na geografické skuto čnosti z antickej civilizácie, zvláš ť v prípadoch, ak cie ľový jazyk nedisponuje lexikálnymi jednotkami pre ich ozna če- nie. Podobný charakter má onomastický subkód textu. Prekladate ľ pri výbere vlastných mien postáv v umeleckom preklade nemusí rešpek- tovať originál, čo v prípade reálií z antickej civilizácie môže viesť k divergencii recep čných možností originálu a prekladu. Na konkrétne príklady a dôvody posunov vedúcim k zmenám zvláš ť topografického a onomastického subkódu poukážeme v nasledujúcej kapitole. Pri preklade prirodzene dochádza k stratám vyplývajúcim z rozdielnych pováh jazykov aj kvôli odlišnosti kultúrneho univerza výcho- diskového a cie ľového textu. Možnosti ako straty minimalizova ť a realizova ť transfer tak, aby bol cie ľový komunikát pre svojho prí- jemcu hodnotný, sú sú čas ťou tzv. prekladate ľského optimizmu, ktorý J. Vilikovský (1984, s. 21) chápe ako presvedčenie založené na tom, že nazeráme na jazyk ako na nosite ľa informácie o mimojazykovej skuto čnosti. Obsah jazykového výroku možno overi ť prostriedkami spolo čenskej praxe a nevytvára sa samotným jazykovým úkonom. Dá sa vyjadri ť inou formou, resp. prostriedkami iného jazyka. No nezna- mená to, že k takému vyjadreniu je možné dospie ť ľahko. Ak sme v úvode kapitoly uvažovali, aký je vz ťah medzi kultúrou a prekladom, za čali sme pojmom difúzia kultúry. Tento proces ozna- čuje dobrovo ľné prijatie, vnútenie prípadne imitáciu východiskovej kultúry. Jav, ktorý poznáme ako expandovanie jednej kultúry do ďal- šej cie ľovej kultúry, sa môže realizova ť aj v ďaka prekladu. Preklad sa 76 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa podie ľa na všetkých troch menovaných zložkách procesu expandova- nia kultúry. Neobmedzuje sa len na šírenie a umožnenie poznania lite- ratúry ako výsledku uvedomelej ľudskej činnosti. Ak o ňom uvažuje- me napr. z h ľadiska umeleckej literatúry v relácii centrum – periféria, preklad sa podie ľa aj na uznaní literárneho diela 44 . Rozptyl kultúry a jej putovanie by bez prekladu neboli možné. Potreba komunikácie existuje odjakživa a preklad je prostredníkom, ktorý ju umož ňuje. Je objektom šírenia aj médiom, v ďaka ktorému kultúra expanduje; v ďaka otvorenosti literárneho priestoru obzvláš ť. Realizácia a príjem prekladu samozrejme závisí od konkrétnej recep čnej situácie, avšak vo vše- obecnosti preklad podnecuje príjem kultúry zvonku a tým aj jej produkciu vnútri vlastného kultúrneho prostredia. Je formou interkultúr- nej komunikácie. Signifikantnos ť potencie prekladu je badate ľná zvláš ť z poh ľadu diachrónie. Sved čia o tom aj kultúrne motivované elementy pochádzajúce už z neexistujúcich kultúr, ktoré sú v alogra- fickej podobe prítomné aj v aktuálnych jazykoch a kultúrach.

44 Viac k téme aj BEDNÁROVÁ, K. (2009): Z teórie a praxe (autorského) prekladu. In: World Literature Studies, časopis pre výskum svetovej literatúry , s. 12–27. Autorka približuje vz ťah prekladu a literatúry prostredníctvom termínu littérarisa- tion : „Kritérium literárneho uznania pomenúva Pascale Casanova termínom „littérari- sation“ [...], pri čom vychádza z uvažovania o literatúre v kontexte centrum–periféria, dominantný jazyk–podriadený jazyk, jazyk literatúry a jazyk, ktorý nepozná literatúru, čiže z nerovnosti postavenia literatúr a jazykov, z absencie symetrie v tomto priestore. Dôležitým činite ľom, potvrdzujúcim uznanie existencie literárneho diela, je preklad, ktorý funguje aj ako faktor zabezpe čujúci istú mieru symetrie v dvoch smeroch. Ak sa literárne dielo „malej“ literatúry objaví v preklade v dominantnej literatúre, získa si právo literárnej existencie a uznania, otvorí sa mu prístup k zvidite ľneniu a plnohod- notnej literárnej existencii. Ak sa preloží dielo dominantnej literatúry do „malého“ jazyka, takýto preklad zabezpe čuje transfer centrálneho literárneho kapitálu, literárnej normy z centra do periférie. Tieto dva procesy nazýva Casanova z h ľadiska vysielajú- ceho a prijímajúceho prostredia extradukcia a intradukcia. Preklad je pre ňu „literari- záciou“, teda „formou literárneho uznania, a nie oby čajnou zmenou jazyka[...]“ (2009, s. 14). 77

KULTÚRA PREKLADU

Ke ď hovoríme o kultúre prekladu, máme na mysli celkovú inhe- renciu textu výsledného translátu, ktorý sp ĺň a kritériá a zásady korekt- ne koncipovaného textového celku. Takýto celok má by ť kohézny, koherentný a kongruentný a má dodržiava ť zásady platné pre konkrét- ny textový útvar. Pre každý textový útvar jestvuje súbor pravidiel a princípov, ktoré je pri jeho redakcii potrebné dodržiava ť. Ich dodr- žiavaním docielime želaný obsahovo aj formálne celistvý, uzavretý, spojitý útvar znakovej povahy ako výsledok zámernej komunika čnej aktivity autora v ur čitej situácii a s ur čitým komunika čným cie ľom, steles ňujúci v sebe zárove ň kreatívny proces jeho tvorby. Samozrej- mos ťou je normatívne používanie jazyka. V kapitole venovanej kultú- re prekladu poukážeme na konkrétne problémy, ktoré sa týkajú dosa- hovania želanej kvality prekladu textov s tematikou antickej kultúry; poukážeme na subštandardizáciu v jazyku a na činnosti vhodné pre prekladate ľa, v ďaka ktorým môže výsledné transláty vylepšova ť a kontinuálne pracova ť na zvyšovaní úrovne kultúry prekladaných textov. Na celkovej úrovni prekladu sa podie ľa nieko ľko faktorov, ktoré výsledný translát pozitívne alebo negatívne pozna čia. Hodnotenie prekladu je komplexnou záležitos ťou, pri čom sa do úvahy berie text ako celok a zárove ň sa hodnotia jednotlivé roviny jazyka, gramatická správnos ť, štylistická úrove ň, bohatos ť lexikálnych prostriedkov. Pr- voradý je prenos myšlienky. Text vo svojej totalite môže pôsobi ť uce- lene a idiomaticky, ak však cie ľový translát v komparácii s originálom nevysiela smerom k recipientovi identickú myšlienku a dochádza k posunom, preklad prestáva plni ť svoju základnú, primárnu a neodmyslite ľnú funkciu, totiž nekomunikuje idey autora. Čitate ľovi origi- nálu a čitate ľovi prekladu sa tak dostáva rozdielny súbor myšlienok a prirodzene sa menia východiská recepcie. Preklad stráca svoj zmysel. Naopak, ak prekladate ľ zrealizuje transfer autorových intencií 78 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

úspešne, v ďalšej fáze prekladania sa musí sústredi ť na potrebnú úro- ve ň jazyka. Cizelova ť ho, cibri ť, zdokona ľova ť. Tým si zárove ň zdokona ľuje vlastný súbor výrazových prostriedkov, vlastné jazykové správanie a rozširuje si slovnú zásobu, ktorú používa ako jednotlivec vo svojich ústnych i písomných prejavoch. Idiolekt je individuálny jazyk každého používate ľa jazyka a v prípade prekladate ľa je žiaduce, aby nebol „plochý“, ale dostato čne plastický. Prekladate ľ má kultivova ť vlastný jazyk, aby jazyk, ktorý posúva recipientovi, bol kultivova- ný a aby jazyk ako jedna zo zložiek kultúry zárove ň kultúru reflekto- val, ke ďže je obsiahnutá v jazyku, v jeho systéme a v spôsobe použí- vania (Dolník, 2010, s. 11). Kultivova ť jazyk a dosahova ť želanú úro- ve ň, pracova ť na celkovej kultúre prekladu je dlhodobá záležitosť. Dosiahnu ť ideál je nemožné, už len kvôli posunom, ktoré vyplývajú z prirodzenej povahy jednotlivých jazykov. Jestvujú prekážky, ktoré proces translácie komplikujú. Sú to prekážky, ktoré možno rozdeliť do troch skupín pod ľa povahy okolností, ktoré ovplyv ňujú proces prekladu a ktoré sa podie ľajú na celkovom výsledku. Rozdelíme ich do troch všeobecných kategórií a na základe konkrétnych príkladov ilustrujeme, s akým problémom sa prekladate ľ môže stretnú ť pri preklade textov s tematikou antickej kultúry. Vyriešenie alebo nevyriešenie týchto prekážok sa odrazí na výslednej úrovni cie ľového translátu, a teda na kultúre prekladu. Prekážky kategorizujeme do troch skupín: 1. objektívne prekážky pri prekladaní, 2. subjektívno-objektívne prekážky pri prekladaní, 3. subjektívne prekážky pri prekladaní. Chyby v preklade sa podie ľajú na jeho celkovej kvalite a kultúre. Sa- mozrejme, existujú chyby, ktoré nemožno ani prehliadnu ť ani tolero- va ť, no zárove ň „jednotlivý prípad sám o sebe nemusí jeho vyznenie výraznejšie ovplyvni ť. Na druhej strane existujú preklady, kde sa také- to chyby nevyskytujú, a predsa ich cítime ako nevyhovujúce, nedosta- to čne pôsobivé, jedným slovom nekvalitné. Takéto preklady sú dosta- to čne časté na to, aby vyvrátili predstavu, že prekladate ľské kompetencie vcelku pozostávajú z ovládania jazyka (resp. dvoch jazykov, východiskového a cie ľového) a poprípade príslušnej odbornej termino- lógie. Tento prístup (opä ť ho možno nazva ť naivným) stotož ňuje kva- Kultúra prekladu 79 litu so správnos ťou [...]. Bezchybnos ť ešte nie je zárukou žiaducej úrovne“ (Vilikovský, 2007, s. 7–8).

3.1 Objektívne prekážky

Každý prekladate ľ pravdepodobne zažil situáciu, ke ď sa mu napriek intenzívnemu snaženiu nepodarilo získa ť h ľadaný údaj, nenašiel zdroj, v ktorom by si mohol správnos ť informácie overi ť a zabezpe čiť primeraný transfer. Nie vždy sú dostupné prekladateľské pomôcky dosta čujúce a ani na základe empírie sa prekladate ľ nemusí vedie ť správne rozhodnú ť. Exaktnos ť informácie je nevyhnutná predovšet- kým v odborných textoch, ale týka sa samozrejme aj textov umelec- kých, zvláš ť v prípade transferu kultúrnych reálií. Ich deformácia mô- že vies ť k rôznym typom posunov, k ochudobneniu textu alebo dokonca k jeho nezrozumite ľnosti následkom diskontinuity výpovede či narušenia jej logickej kompaktnosti. Prekážky sa vyskytujú najmä pri prekladaní z menej frekventovaných jazykov alebo pri prekladaní menej rozšírených tém. Prekážky sa netýkajú len absencie prekladových slovníkov, ale aj ďalších príru čiek encyklopedického charakteru, ktoré by slúžili ako zdrojové kompendium k príslušnému tematickému ok- ruhu. V obdobných prípadoch možno prekážky považovať za ob- jektívne, vyplývajúce zo stavu a okolností. Sú čas ťou kultúrnych reálií, v našom prípade kultúrnych reálií z antickej civilizácie, sú aj antroponymá, zoonymá alebo toponymá. Napriek skuto čnosti, ktorú sme viackrát zdôraz ňovali, teda spolo čnú kultúrnu bázu s kore ňmi v antickej kultúre, v sloven čine nenájdeme úplne všetky pomenovania pre celý komplex daných kultúrnych reálií. Každý prekladate ľ sa pri prekladaní textov priamo zameraných na antickú civilizáciu, alebo s odkazmi na ne, ur čite stretne s problémom nulovej ekvivalencie a následne s problematikou transkripcie vlast- ných mien. Problémom môže by ť: 1. neexistujúca norma pre prepis konkrétnych vlastných mien, 2. nejednotný spôsob prepisovania vlastných mien, 3. diskrepancia medzi normou a úzom. 80 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Nekorektne zaužívané tvary sú medzi používate ľmi jazyka často na- to ľko rozšírené, že nepostrehnú porušovanie normy. Prekladate ľ je zárove ň používate ľom jazyka, preto sa stane, že si chybný alebo ne- správne použitý tvar neuvedomí. To je dôvod, pre čo treba konzultova ť odborné zdroje vo všeobecnosti, nielen za ú čelom overovania správ- nosti obsahu, ale aj kvôli kontrole ortografie alebo kontrole ktorejko ľ- vek z jazykových rovín. Dlhodobým problémom v sloven čine, ktorý sa priamo dotýka kul- túrnych reálií z antickej civilizácie a kultúry, je správnos ť písania vlastných mien pôvodom z gré čtiny a z latin činy. Kodifikované jazy- kové príru čky slovenského jazyka zvä čša uvádzajú len vlastné mená najznámejších historických alebo mytologických postáv. Ak potrebu- jeme zisti ť mená menej známych hrdinov, príp. ďalších reálií, nemu- síme h ľadaný tvar nájs ť, pretože neexistuje. Prekladate ľ má nieko ľko ďalších možností, ako postupova ť pri zis ťovaní potrebných údajov. Môže si potrebný tvar odvodi ť sám na základe všeobecne opísaných pravidiel, ďalej môže získa ť informáciu z odbornej literatúry alebo, v rámci strategickej kompetencie, môže osloviť odborníka a poradi ť sa s ním o konkrétnom probléme. Všetky tri uvedené možnosti majú svoje limity. V prvom prípade prekladate ľ, hoci by bol polyglotom, ne- musí dostato čne dobre ovláda ť klasické jazyky a s istotou vedie ť, či pri aplikovaní pravidiel a na základe paradigiem postupuje správne. Pravidlá slovenského pravopisu venujú transkripcii a adaptácii staro- gréckych a latinských mien stru čnú 3. kapitolu na s. 43–44, kde je v štyroch hlavných zásadách zhrnutá problematika prepisu gréckych a latinských mien do sloven činy. Už prvá zásada sved čí o kolísavosti, napr. kvôli prepisu dlhých hlások: „Napríklad meno slávneho grécke- ho re čníka má v gré čtine podobu Δημοσθένης , prepísaná podoba je Démosthenés, ale v platných kodifika čných príru čkách sa zaznamená- va podoba Demostenes“ (2013, s. 43), pri čom ďalej sa vysvet ľuje, že prax poukazuje na odôvodnenos ť modifikácie hlavných zásad prepisu pre potreby bežnej praxe a vysvetlenie modifikácie, t. j. „nenazna čova- nie kvantity a aspirovaných hlások pod ľa stavu v gré čtine“ (2013, s. 43). Ani ak si prekladate ľ zvolí druhý postup a rozhodne sa zis ťova ť po- trebný údaj v odbornej literatúre, nemá garanciu, že požadovaný tvar je korektný a nezriedka sa stáva, že viaceré zdroje uvádzajú rozli čné Kultúra prekladu 81 tvary vlastných mien. Autormi odborných publikácií zameraných na tematiku antickej kultúry nie sú len klasickí filológovia, ale aj odbor- níci z iných špecializovaných oblastí výskumnej činnosti, ktorí sa rovnako ako prekladatelia môžu ocitnú ť v situácii, ke ď materinský jazyk nedisponuje želanými tvarmi, alebo samotní autori nepripisujú jazykovej korektnosti náležitý význam. Naša analýza uvedené konštatovanie neskôr potvrdí, a to zvláš ť v prípadoch publikácií, ktoré neprešli záve- re čnou redak čnou úpravou. Tretia možnos ť – konzultácia s odborníkom – je takisto možnos ťou s obmedzením, povedzme v prípade, že odborník konzultant nie je spolupracovníkom alebo členom realiza čného pracovného kolektívu podie ľajúcim sa na pripravovanej publikácii a množstvo reálií ur če- ných na konzultáciu presahuje ekonomické možnosti alebo spolo čen- ské konvencie. Tento stav si uvedomujú aj klasickí filológovia a jazykovedci nášho geografického a jazykového teritória. K pertraktovanej problematike vzniklo nieko ľko vedeckých štúdií 45 , v ktorých sa autori pokúšajú

45 Okrem kodifika čných príru čiek ako Pravidlá slovenského pravopisu, Slovník slo- venského jazyka , Slovník sú časného slovenského jazyka a Krátky slovník slovenského jazyka , v ktorých ako heslá figurujú aj konkrétne vlastné mená z gré čtiny a z latin činy, prípadne parciálne vysvetlenie postupov pri flexii, tvorbe odvodenín a pod., existujú publikácie, ktoré sa problematikou zaoberajú komplexnejšie. K téme vyberáme nieko ľko štúdií, ktoré sa priamo zaoberajú vlastnými menami z gréckeho a latinského jazyka alebo z cudzích jazykov všeobecne: BUZÁSSYOVÁ, Klára (1982): Seminár o transkripcii a sklo ňovaní antických mien. In: Kultúra slova , ro č. 16, č. 5, s. 176–179. BUZÁSSYOVÁ, Ľudmila (2002): Zásady, ktorými sa riadime pri transkripcii gréckych a latinských mien, názvov a termínov v Encyclopaedii Beliane . In: Problémy adaptácie cudzích mien v sloven čine. (Red. Ľ. Králik). Bratislava: Veda, s. 45–55. BUZÁSSYOVÁ, Ľudmila (2011): Z histórie transkripcie starogréckych a latin- ských mien do sloven činy. In: Sambucus VII. Práce z klasickej filológie, latinskej medievalistiky a neolatinistiky. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, s. 173–195. BUZÁSSYOVÁ, Ľudmila (2012): Pripravovaný Slovník starogréckych a latin- ských mien – hlavné transkrip čné zásady a problémy spojené s tvorbou hesiel. In: Slovenská re č 77, č. 3–4, s. 131–150. 82 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa vnies ť systém a zjednoti ť pravidlá transkribovania a ortografie pre vlastné mená pôvodom z klasických jazykov. Nad antickými menami v sloven čine visia stále otázniky (Škoviera) a napriek dlhoro čnému úsiliu nieko ľkých generácií lingvistov zatia ľ nemáme k dispozícii

BUZÁSSYOVÁ, Ľudmila (2012): Prístup k adaptovaným podobám mien v pripravovanom Slovníku starogréckych a latinských mien – pravidlá prepisu a flexie a úloha kodifika čných príru čiek slovenského jazyka pri ich ur čovaní a výbere. In: Sambucus VIII. Práce z klasickej filológie, latinskej medievalistiky a neolatinistiky. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, s. 178–193. DVON Č, Ladislav (1982): O nezdomácnených a zdomácnených podobách gréc- kych a latinských vlastných mien osôb v spisovnej sloven čine. In: Kultúra slova , ro č. 16, č. 5, s. 133–137. DVON Č, Ladislav (1975): O derivátoch niektorých cudzích zemepisných názvov. In: Slovenská re č, ro č. 40, č. 2, s. 97–105. DVON Č, Ladislav (1966): Zo sklo ňovania gréckych a latinských vlastných mien. In: Slovenská re č, ro č. 31, č. 6, s. 348. HORECKÝ, Ján (1982): Grécke a latinské mená v slovenčine. In: Kultúra slova , ro č. 16, č. 5, s. 130–133. HORECKÝ, Ján (2002): Názvy krajín a ich obyvate ľov. In: Kultúra slova , ro č. 36, č. 4, s. 193–197. MASÁR, Ivan (1974): Z ďalšej besedy v Tatrane. In: Kultúra slova , č. 3, s. 90–92. MASÁR, Ivan (1982): Vlastné mená v práci Bohovia a hrdinovia antických bájí. In: Kultúra slova , ro č. 16, č. 5, s. 145–148. OKÁL, Miloslav (1992): Grécke a latinské mená v sloven čine . Bratislava: vlastným nákladom, 1992. OLOŠTIAK, Martin – GIANITSOVÁ-OLOŠTIAKOVÁ, Lucia (2007): Deklinácia prevzatých substantív v sloven čine . Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove. PALKOVI Č, Konštantín (1982): O transkripcii latinských a gréckych mien. In: Kultúra slova , ro č. 16, č. 5, s. 137–144. SOKOLOVÁ, Miloslava (2006): Systémové modely tvorenia obyvate ľských mien a etnoným v sloven čine. In: Slovenská re č, ro č. 71, č. 4, s. 205–223. SOKOLOVÁ, Miloslava (2007): Nový deklina čný systém slovenských substantív . Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove. ŠKOVIERA, Daniel (1982): K problematike transkripcie antických mien. In: Kul- túra slova , ro č. 16, č. 5, s. 149–153. ŠKOVIERA, Daniel (1988): Stále otázniky nad antickými menami v slovenčine. In: Romboid , ro č. 23, č. 5, s. 59–60. VALEHRACH-SCHAEFER, Bohumil (1991): Transkripcia cudzích vlastných mien ako problém umeleckého prekladu, In: Slovenská re č, ro č. 56, č. 2, s. 100–106. Kultúra prekladu 83 komplexnú príru čku, ktorá by používate ľa jazyka zorientovala a v ktorej by našiel odpove ď na otázku správnej podoby želaného tvaru vlastného mena. O čakávanou a dozaista užito čnou príru čkou bude pripravovaný Slovník starogréckych a latinských mien. Ľ. Buzássyová vysvet ľuje, v čom spo číva podstata a význam slovníka: „Klasickí filo- lógovia v sú časnosti vypracúvajú pomôcku slovníkového typu s ná- zvom Slovník starogréckych a latinských mien – pravidlá prepisu a flexie v sloven čine , ktorej cie ľom je dop ĺň ať Pravidlá slovenského pravopisu, Slovník slovenského jazyka, Slovník súčasného slovenského jazyka a Krátky slovník slovenského jazyka v tom, ako graficky za- znamena ť antické mená, ako ich sklo ňova ť a ako od nich tvori ť odvo- deniny, predovšetkým adjektíva a obyvate ľské mená“ (2012, s. 178). Autorka v štúdii venovanej pripravovanej pomôcke zárove ň upozor ňu- je na adaptáciu ako dynamický jav, kvôli čomu môžu niektoré bežne zaužívané tvary z aktívnej slovnej zásoby vypadnú ť alebo môžu meni ť svoje tvary či by ť nahrádzané inými formami, čo parciálne vysvet ľuje doterajšiu absenciu podobnej pomôcky pre používate ľov slovenského jazyka. Kedysi bežne zaužívanú podobu latinských mien ako Horác či Vergil „dnes na rozdiel od 40-tych či 60-tych rokov 20-teho storo čia ako adaptovanú hodnoti ť nemôžeme“ (Buzássyová, 2012, s. 179). Pripravovaný slovník má ambíciu by ť pomôckou pre široký okruh používate ľov sloven činy a prekladate ľ bude môc ť konzultova ť rele- vantný zdroj. „Pri prepise a flexii konkrétneho starogréckeho alebo latinského mena sa teda bude môc ť používate ľ slovenčiny riadi ť nielen všeobecnými inštrukciami ostatných Pravidiel slovenského pravopisu z roku 2000, ktoré sa opierajú len o nieko ľko modelových príkladov prepisu do sloven činy v pomenúvacom páde, ale problematické meno si vyh ľadá v konkrétnej podobe aj s genitívom singuláru a s prípad- nými odvodeninami. Rozhodova ť sa bude už len medzi tým, či v zá- vislosti od charakteru textu zvolí adaptovanú podobu jeho mena alebo jeho odbornú podobu“ (Buzássyová, 2012, s. 178). V slovníku sa totiž plánuje dvojstup ňová kodifikácia. Ako prvý sa bude uvádza ť adaptovaný tvar, ktorého ustálené podoby sú nám známe z Pravidiel slovenského pravopisu, Slovníka slovenského jazyka, Slov- níka sú časného slovenského jazyka a Krátkeho slovníka slovenského jazyka. Druhý tvar sa bude uvádza ť pre texty odborného charakteru, 84 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa prihliadajúc viac na pôvodný stav v klasických jazykoch. Takáto dvojstup ňová kodifikácia zoh ľad ňuje dve kategórie možných používate- ľov. Bežného používate ľa jazyka, ktorý si overuje správnos ť tvaru pre komunika čné potreby a požívate ľa, ktorý správnos ť tvaru konzultuje kvôli prácam s textami odborného charakteru. „V slovníku sa teda s oh ľadom na štýl usta ľujú dve podoby lexikálnej jednotky: jedna podoba mena pre populariza čné diela, pre beletriu, televíziu at ď., v ktorej by sa vä čšmi odrážali adapta čné procesy, a druhá pre texty odborného charakteru prihliadajúca vä čšmi na pôvodný stav v klasických jazykoch“ (Buzássyová, 2012b, s. 132). V niektorých prípadoch sa „adap- tovaná a odborná forma prekrývajú, teda existujúca podoba mena vy- hovuje ako populariza čným dielam, tak aj odborným textom“ (Buzás- syová, 2012, s. 180). Dvojstup ňová kodifikácia je pre prekladate ľa bonusom, pretože vďaka nej môže s istotou zisti ť adaptovanú aj odbornú podobu grécke- ho či latinského mena, v ďaka čomu si bude istý nielen gramatickou správnos ťou, ale bude vedie ť, že zachováva tvary v rámci zvolenej prekladate ľskej stratégie, nemieša adaptované a odborné tvary kvôli neznalosti alebo neistote, ale volí ten tvar, ktorý je adekvátny pre cie- ľový translát a jeho výskyt je pravdepodobný bu ď v beletrii a v populariza čných textoch alebo naopak, skôr sa vyskytuje v textoch odbor- ného charakteru. Napriek prekladate ľskému entuziazmu v súvislosti s pripravovanou príru čkou sa môže sta ť, že h ľadaný tvar v slovníku figurova ť nebude. Ľ. Buzássyová (2012b, s. 132) upozor ňuje, že pri- pravovaný slovník nemá by ť encyklopedickým slovníkom starogréc- kych a latinských mien zameraným na identifikáciu osobností. Zame- riava sa v ňom na problematické transkrip čné a flektívne otázky spo- jené s antickými menami. Nebude obsahova ť všetky významné mená, ale len také, ktoré môžu predstavova ť problém pri za členení do fono- logického alebo morfologického systému sloven činy. Môže v ňom preto absentova ť nejaká ve ľmi známa osobnos ť, ale naopak menej známa osobnos ť či lokalita v ňom svoje zastúpenie nájde. Lexikálne jednotky budú analyzované ako jednotky predovšetkým písomného prejavu. Prekladate ľ, v rámci práce s textami v priamom súvise s antickou civilizáciou alebo s referenciami na ňu, musí údaje verifikova ť v roz- Kultúra prekladu 85 li čných manuáloch, aby zabezpe čil správnos ť aj po obsahovej aj po gramatickej stránke. Jedna z najproblematickejších záležitostí, pokia ľ ide o presný preklad kultúrnych referencií z antickej kultúry, predovšetkým antropo- ným alebo toponým, do cie ľového textu, zostáva aktuálne neuzavretá. „Umelecký preklad je prejavom úcty či obdivu vo či cudzej kultúre a sú čas ťou kultúry je jazyk so svojím fonematickým systémom. Reš- pektovanie pôvodného znenia vlastných mien je prvý krok recepcie umeleckého literárneho diela cudzieho spolo čenstva aj zo strany prekladate ľa, ako aj príjemcu prekladu“ (Valehrach-Schaefer, 1991, s. 103– 104). Zámerne zdôraz ňujeme slovné spojenie presný preklad . Trans- fer, teda prenos myšlienky ako takej, je možný a rozhodne ide o prelo- žite ľné lexikálne jednotky. Prekladate ľ si ale nemusí by ť stopercentne istý ortografiou. Napriek vynaloženému úsiliu sa môže sta ť, že nenáj- de príslušný referen čný zdroj podávajúci jednozna čný tvar konzulto- vanej lexikálnej jednotky v súlade s normou. Prekladate ľ sa ocitá v situácii, ke ď môžu objektívne prekážky zaprí čini ť chybu v preklade a tá následne znižuje kvalitu výsledného translátu napriek nespochybnite ľnej obsahovej správnosti. Ad ilustrandum uvádzame príklady, ktoré dokumentujú nejednotnos ť formy vybraných antroponým, toponým a ďalších kultúrnych referencií v rozli čných zdrojoch. Príklady vyberáme z odbornej litera- túry, z populárno-náu čnej literatúry a zo slovníkov. Ako referen čný zdroj 46 sme vybrali odbornú publikáciu V. Zamarovského: Bohovia a hrdinovia antických bájí . Písomnú podobu vybraných toponým, antroponým a všeobecných substantív z antickej kultúry porovnávame s tvarmi z ďalších publikácií. Kvôli obraznosti sme aj ako ďalší zdroj zvolili pôvodnú odbornú publikáciu Grécka kultúra v našom jazyku – malý slovník dedi čstva antiky . Populárno-náu čnú literatúru zastupuje slovenský preklad francúzskeho diela Le livre de la mythologie grec-

46 Dielo V. Zamarovského patrí na Slovensku k najrozsiahlejším svojho druhu. Jeho autorská tvorba je zacielená na staroveké kultúry, mytológiu, archeológiu. Okrem pôvodnej tvorby sa venoval aj prekladaniu z viacerých jazykov. Spolupracoval i ako scenárista a odborný poradca k dokumentárnym filmom. 86 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa que et romaine : Grécka a rímska mytológia. Príklady konfrontujeme s dostupnými jazykovými príru čkami slovenského jazyka, v ktorých je možné overi ť si význam a zisti ť potrebné gramatické kategórie. Krátky slovník slovenského jazyka v printovej podobe predstavuje doplnenú a upravenú podobu jednozväzkového výkladového slovníka spisovnej sloven činy s najdôležitejšími údajmi o význame približne 60 000 za- chytených slov. Posledný zdroj je internetový. Táto vo ľba je zámerná, pretože reflektuje dnes ve ľmi populárny, rozšírený a vyh ľadávaný spôsob získavania informácií, ktorý umož ňuje racionálne narábanie s časom a bezhrani čný prístup k údajom. Otázna je ich správnos ť, na čo napokon poukážeme hlavne v 4. a v 5. kapitole.

Tabu ľka 1. Porovnanie vybraných kultúrnych referencií Bohovia Grécka Grécka Krátky www.slovniky.korpus.sk a hrdinovia kultúra a rímska slovník antických v našom mytológia sloven- bájí jazyku ského jazyka Achilleus Achilles Achilles Achilles Achilles 47 (s. 23) (s. 10), (s. 35) (s. 43) Achileus (s. 67), Achilleus (s. 174) Alexander Alexandra Alexander – – Makedónsky Ve ľkého Dobyvate ľ zvaný Ve ľký (s. 105), (s. 80) (s. 41) Alexandros III. („Ve ľ- ký“) (s. 160)

47 Dostupné na internete: [Cit. 25. januára 2016]. Kultúra prekladu 87

Apollón Apolón Apolón – Apolón, Apollón 48 (s. 60) (s. 10) (s. 10)

ví ťazstvo bojoval Augiášove – Augiáš, -a49 nad Augeiom s Augiom maštale (s. 89) (s. 26) (s. 160) Ve ľké dio- Ve ľké slávnosti – dionýzie 50 nýzie Dionýsie boha Dionýza (s. 116) (s. 17) (s. 68), Ve ľké dionýzie (s. 72) Harpyje Harpye, Harpyje harpye harpye, Harpye 51 (s. 168) Harpie (s. 126) (s. 174) (s. 72) Héraklés (s. Herakles Herakles – Herakles, -a/ -la 52 183) (s. 12, 26) (s. 27) Mínótauros Minótaurus Minotauros – – (s. 302) (s. 91) (s. 61)

48 Dostupné na internete: [Cit. 25. januára 2016]. 49 Dostupné na internete: [Cit. 25. januára 2016]. 50 Dostupné na internete: [Cit. 25. januára 2016]. 51 Dostupné na internete: [Cit. 25. januára 2016]. 52 Dostupné na internete: [Cit. 25. januára 2016]. 88 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Oresta prípad Klytaimnes- – – (s. 341) Orestea tru a Oresta (s. 28) (s. 122) Psýché Psýcha Psyché – psyché53 (s. 399) (s. 177) (s. 99) v Thébach Téby (s. Téby (s. 53) – Téby 54 (s. 114) 144)

tyrania tyranida – tyrania (s. 475) (s. 158) (s. 759)

Nieko ľko málo príkladov potvrdzuje stav, ktorý exaktne popísala Ľ. Buzássyová. Nejednotnos ť v spôsobe prepisovania vlastných mien z gré čtiny vedie k mnohorakosti tvarov, často aj k ich deformácii, čo neraz hrani čí so zrozumite ľnos ťou a jednozna čnos ťou informácie vy- sielanej smerom k recipientovi. Prepis gréckych mien do sloven činy v publikácii V. Zamarovského rešpektuje originál a uplat ňuje transkrip čno-translitera čný prepis. Au- tor tento postup aplikuje jednotne, a to pri všetkých antroponymách a toponymách. Naopak, J. Resch nezvolil jednotnú stratégiu prepisovania vlast- ných mien. Pri menách, ktoré sú dlhodobo v členené do nášho kultúr- neho kontextu, využíva hlavne zdomácnené tvary. Pri ďalších menách, zrejme pod ľa uváženia autora menej známych, uplat ňuje transkrip čno- translitera čný prepis. No týmito zásadami sa neriadi pri všetkých hes- lách. Niektoré vlastné mená, ktoré figurujú ako samostatné heslá alebo sú ich sú čas ťou, prípadne sa nachádzajú v popise iných, nachádzame

53 Dostupné na internete: [Cit. 25. januára 2016]. 54 Dostupné na internete: [Cit. 25. januára 2016]. Kultúra prekladu 89 v publikácii zaznamenané raz jedným, raz druhých spôsobom. Toto miešanie tvarov na úrovni dvojitého používania treba jednozna čne považova ť za nesprávny, chybný postup. Autor využíva aj formy úzu, aj tvary využívané v odborných textoch a nevyhne sa ani ortografic- kým chybám. Príkladom je tvar vlastného mena Achileus, Achilleus, Achilles, ktoré sa v publikácii nachádza v troch verziách. Takýto troji- tý prepis pôsobí zmäto čne a u recipienta, ktorý si chybu uvedomí alebo údaj cielene vyh ľadáva či overuje, môže vyvola ť pochybnosti aj oh ľadne obsahovej správnosti jednotlivých hesiel. Stanovi ť presnú hranicu medzi normou a úzom nie je možné, pretože vo ľba tvaru recipientom závisí od vzdelania, záujmu, h ĺbky poznania problematiky. Práve preto nie je alarmujúcim nedostatkom kombinácia zaužívaných zdomácnených tvarov a odborných tvarov, ale neuplatňovanie identic- kých transkrip čných pravidiel pre konkrétnu lexikálnu jednotku. Ta- kýchto príkladov nájdeme v publikácii omnoho viac (napr. Hesio- dos/Hésiodos, Dionýzos/Dionýsos/Dionýsios, Alexander/Alexandros a pod.). Krátky slovník slovenského jazyka uvádza najmenší po čet z konzul- tovaných tvarov. Ako jazyková pomôcka pri prekladaní poslúžila len v troch z dvanástich h ľadaných tvarov. Ostatné nenájdené lexikálne jednotky pravdepodobne patria do kategórie menej frekventovaných, marginálnych. Vyššiu úspešnos ť pri konzultovaní ortografie sme zaznamenali v prípade využitia internetovej stránky Jazykovedného ús- tavu Ľ. Štúra najmä v ďaka kumulácii slovníkov, kam sú zaradené sú časné slovníky: Krátky slovník sloven- ského jazyka 4 z r. 2003 – kodifika čná príru čka, Slovník sú časného slovenského jazyka A – G z r. 2006, Slovník sú časného slovenského jazyka H – L z r. 2011, Pravidlá slovenského pravopisu z r. 2013 – kodifika čná príru čka, Slovník cudzích slov (akademický) z r. 2005, Synonymický slovník sloven činy z r. 2004, Slovník slovenského jazyka z r. 1959 – 1968 a historické slovníky: Historický slovník slovenského jazyka V z r.2002 a Slowár Slowenskí Češko-La ťinsko-Ňemecko- -Uherskí od Antona Bernoláka z r. 1825. Napriek tomu si používate ľ jazyka nemôže overi ť inštrumentál odborného tvaru Augeias. Odborné publikácie uvádzajú tvary Augeiom a Augiom , no v slovníkoch sloven- ského jazyka figuruje už len zdomácnený tvar Augiáš, -a. 90 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Heslo Augiáš je zaujímavé aj pokia ľ ide o prekladovú literatúru. Všimnú ť si treba slovné spojenie Augiášove maštale . V sloven čine sa objavuje len sporadicky. Zaužívané, rozšírené a pomerne dobre známe je slovné spojenie Augiášov chliev . Ob čas sa vyskytuje v pluráli – Augiášove chlievy . Zriedkavo nájdeme slovné spojenie Augiášova mašta ľ a takmer vôbec ho nenájdeme v pluráli 55 . Pri tomto konkrét- nom prípade sa okrem problémov súvisiacich s transkripciou a ortografiou antických reálií už priamo dotýkame problematiky prekladu. Uvedené prekladate ľské riešenie možno považova ť za kalk. Preklada- te ľ pôvodné francúzske écuries d'Augias doslovne prekladá ako mašta- le, pri čom okrem významu kopíruje aj gramatickú kategóriu. Ekviva- lent je síce zrozumite ľný, ale pri všeobecne ba až notoricky známych slovných spojeniach je takáto vo ľba málo idiomatická a nevhodne rešpektuje originál. Hoci slovník typu Grécka kultúra v našom jazyku – malý slovník dedi čstva antiky alebo populárno-náu čné encyklopédie podobné tej, ktorá slúžila ako náš excerp čný zdroj, nemajú kodifika čný charakter, s oh ľadom na tému – antickú kultúru – by mali autori obzvláš ť dba ť na náležité používanie lexiky súvisiacej s témou. Nejednota foriem, orto- grafické chyby, kalkovanie pri prekladaní a pod. vzbudzujú pochybnosti aj o relevantnosti a o správnosti obsahovej stránky publikácií. Podobných príkladov nájdeme omnoho viac, žia ľ aj v odborných dielach, ktoré by mali slúži ť ako referen čné zdroje.

3.2 Subjektívno-objektívne prekážky

Kategória subjektívno-objektívnych prekážok, ktoré bránia prekladate ľovi dosiahnu ť kvalitný translát, predstavuje komplex činiteľov ovplyv ňujúcich výslednú podobu prekladu. Hodnoti ť a presne kategorizova ť konkrétny činite ľ ako objektívnu alebo subjektívnu prí činu, ktorá sa podie ľa na zníženej kvalite cie ľového textu, nie je celkom

55 V nami excerpovaných zdrojoch sme okrem analyzovaného príkladu takéto slovné spojenie nenašli. Kultúra prekladu 91 možné, pretože v kone čnom dôsledku o nej rozhoduje hodnotiaci subjekt a ten rozhoduje, resp. vynáša úsudok a po úvahe prichádza k záve- ru, ktorý je výslednicou parciálnych hodnotení. Naším cie ľom nie je presne ur čiť hranicu a rozhodnú ť, čo je ešte objektívnou a čo už sub- jektívnou prekážkou v procese prekladania a zlepšovania kvality pre- kladového textu. Takéto čierno-biele videnie nie je ani potrebné a v preklade de facto nie je ani možné. Chceme poukáza ť práve na prepojenie a na vzájomné súvislosti prekážok. J. Vilikovský upozor ňu- je, že „vo všeobecnosti doteraz panuje – najmä medzi tzv. naivnými čitate ľmi predstava, že nekvalitný preklad znamená preklad obsahujúci chybné prekladate ľské výkony. A naopak, pod ľa toho by malo plati ť, že preklad bez vidite ľných chybných výkonov je kvalitný. Žia ľ, situá- cia je trocha zložitejšia a môže slúži ť ako ďalší dôkaz, že preklad nie je operáciou rýdzo jazykovou“ (2007, s. 7). Subjektívne a objektívne prekážky pri preklade by sme mohli nazva ť spojitými nádobami, pretože spolu súvisia, ovplyv ňujú sa, sú v prepojení. Uvedený súvis, vz ťah a spojitos ť nachádzame reflektova- né v termínoch subštandard , subštandardizácia . V nasledujúcej analýze poukážeme na jav subštandardizácie v jazyku, na jeho hlavné prí činy a následne na jeho dopad na kvalitu a celkovú kultúru prekladu. Prefix sub- zna čí pod , t. j. nie čo, čo sa nachádza pod hranicou normálu, pod hranicou normy, nie čo, čo nedosahuje spodnú, minimálnu hranicu požadovanej úrovne. Pod ľa J. Ho- reckého (1981, s. 118–120) stratifikácia národného jazyka nie je ustr- nutá. Vz ťahy medzi prvkami jednotlivých vrstiev sa menia, vrstvy sa prelínajú. Vymedzi ť možno takéto formy národného jazyka: 1. spisovnú formu, 2. štandardnú formu, 3. subštandardnú formu, 4. náre čovú formu. J. Horecký (1981, s. 119) zárove ň upozor ňuje na jazyk umeleckej lite- ratúry, ktorý patrí mimo uvedenú stratifikáciu, pretože je to špecifická a ťažko vymedzite ľná forma jestvovania národného jazyka využívajú- ca prostriedky všetkých foriem jazyka. V súvislosti so stratifikáciou jazyka hovorí D. Slan čová (1996, s. 14–18) o varietach národného jazyka. Najdôležitejšou, najvypracovanejšou a najvariabilnejšou varie- 92 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa tou národného jazyka je spisovný jazyk, ktorý je zárove ň jeho jedinou kodifikovanou varietou. Štandardná varieta je forma národného jazyka používaná v bežnej komunikácii. Charakterizuje ju menej prísna norma, čo v praxi znamená redukciu dodržiavania zásad platných pre spisovnú normu, pri čom nedodržiavanie všetkých platných pravidiel pre spisovnú normu sa nepoci ťuje ako rušivé. Spisovná i bežná štan- dardná varieta sa vyskytujú v písomnej i v hovorenej ústnej podobe, hoci pre bežnú štandardnú varietu je bežnejšia práve hovorená podoba. Subštandardná varieta sloven činy je varieta, v ktorej sa vo vyššej miere používajú výrazy a tvary, ktoré sa od kodifikovanej podoby odlišujú výraznejšie a často majú náre čový pôvod. Náre čové variety existencie slovenského jazyka sú reprezentované teritoriálnymi dialektmi. D. Slan čová zárove ň upozor ňuje na existenciu hovorovej sloven činy, pri čom funk čne je hovorová sloven čina približne na tej istej úrovni ako bežná štandardná varieta slovenského jazyka. Treba pripomenú ť, že aj štandardná a subštandardná varieta majú ďalšie vnútorné členenie v dvoch smeroch. Horizontálny smer korešponduje s teritoriálnym členením a vertikálny smer je viac-menej sociálny, čo znamená, že každá varieta jazyka má isté rozpätie. V tomto rozmedzí zaznamená- vame kultivovanú formu štandardnej variety, ktorá je ve ľmi blízka spisovnej variete, až po formu hrani čiacu so subštandardom. Presné hranice určiť nemožno, čomu bráni vnútorná dynamika jazyka. Na tieto javy upozor ňuje aj J. Bosák (2005, s. 22) a zmeny v slovnej zásobe pripisuje zásadným spolo čenským a politickým zmenám vo všetkých slovanských krajinách po roku 1990. Už po necelom desa ť- ro čí sa objavili silné internacionaliza čné vplyvy nielen na slovnú záso- bu, ale prakticky na všetky roviny jazyka, vrátane grafiky a výslovnos- ti. Internacionalizácia nie je iba proces, ale výrazná tendencia, ktorá ustavi čne expanduje a v rozli čnej miere zasahuje všetky kultúrne jazyky a spolo čenstvá. Nejde však len o jazykovú problematiku. Tá reflektuje civiliza čné a kultúrne vplyvy, ekonomický, politický a publicistický diskurz a predovšetkým informa čno-komunika čné procesy, s ktorými prichádza aj ich pôvodný jazyk, ktorým je angli čtina. Javy ozna čované ako subštandardné sú reflexom práve uvedených tendencií. Ich prejav vidí J. Bosák v rozšírení sociálnej bázy používate ľov jazyka s rozli čnou úrov ňou jazykovej kompetencie. Na základe toho niektorí bádatelia Kultúra prekladu 93 navrhujú rozlišova ť bežných používate ľov jazyka a kultivovaných nosite ľov jazyka. V sú časnom dorozumievaní výrazne prevažujú ho- vorené komunikáty, pri čom vä čšina zmien pochádza práve z hovore- ného jazyka. Zmena v komunika čných kanáloch, masový vplyv televí- zie, internetu a prispôsobovanie sa médií recipientom spriemer ňova- ním úrovne znižuje prestíž jazyka umeleckej literatúry ako vzoru. Ve- rejná komunikácia využíva „subštandardné (nespisovné) javy“ (Bosák, 2005, s. 24), ktoré sa čoraz rýchlejšie neutralizujú a nové lexikálne jednotky neabsolvujú triádu slangovos ť – hovorovos ť – neutrálnos ť, ale častým javom je ve ľmi rýchla neutralizácia a nové lexikálne jednotky sa rýchle stávajú bezpríznakové. Sú časné lingvistické výskumy upozor ňujú na nezvratnos ť prítom- nosti subštandardných prvkov v jazyku. Jazyky neexistujú izolovane, vo vzájomnej koexistencii sa ovplyv ňujú a napriek častej existencii vlastných ekvivalentov preberajú a absorbujú cudzie lexikálne jednotky. Prí čin je viacero. Nezaváži len významová hodnota, ale rezonuje aj hodnota štýlová a pod. Nás zaujíma, aká je v tejto pomerne spletitej jazykovej situácii po- zícia prekladate ľa. Je prekladate ľ bežným používateľom jazyka alebo je jeho kultúrnym nosite ľom? Na prvý poh ľad a v istom povrchnom vnímaní je odpove ď jednozna čná. Už s oh ľadom na spojitos ť syntagiem kultúrny nosite ľ – kultúrna kompetencia sa natíska odpove ď. Prekladate ľ by mal by ť kultúrnym nosite ľom jazyka, prostredníkom, ktorý recipientovi sprostredkúva translát v spisovnom jazyku, bez porušovania jazykových noriem, v súlade s kodifikovanými tvarmi, má neustále overova ť čistotu jazyka, konzultova ť predovšetkým prí- ru čky, ktoré majú kodifika čný charakter a pod. Je naozaj cie ľom prekladania len toto? Alebo sa má prekladate ľ identifikova ť s bežným používate ľom jazyka, čo sa odrazí aj v cie ľových textoch? Je vhodné využíva ť pri prekladaní prvky štandardnej a subštandardnej variety jazyka, porušova ť normu, preferova ť úzus a ponúknu ť čitate ľovi hovo- rený, nie knižný jazyk, ale jazyk, ktorý zaujme, ktorý je blízky vä čšine používate ľov? Osved čené via media aurea est môže zradi ť, pretože toto mierne alibistické pravidlo s platnos ťou ospravedlneného konania nemožno aplikova ť en bloc. Posúdi ť používanie a mieru subštandard- ných elementov v preklade treba v dvoch odlišných rovinách: 94 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

1. subštandardné prvky v preklade ako prekladate ľská stratégia a vý- sledok cie ľavedomej prekladate ľovej činnosti, 2. subštandardné prvky v preklade ako znižovanie kvality prekladovej tvorby. Prvá situácia je jasná a v prevažnej miere sa týka prekladu umelec- kých textov. Subštandardné elementy jazyka sa do výsledného translá- tu dostávajú cielene a prekladate ľ ich využíva preto, aby čitate ľovi sprostredkoval živý, reálne existujúci jazyk, ktorý po čujeme a sami používame v bežných komunika čných situáciách, t. j. tam, kde sa ne- vyžaduje oficiálny komunika čný akt rešpektujúci spisovnos ť, formál- ny jazykový register, kodifikované tvary. Ide o vo ľbu prekladate ľskej stratégie, pri čom využívanie subštandardných elementov je vedomou a zámernou činnos ťou prekladate ľa. Najvidite ľnejšie sú v re či postáv a napomáhajú vyjadri ť obraz aktuálneho, v danej dobe živého, nie knižného jazyka. Využíva sa slang, internacionalizmy, neologizmy, vulgarizmy, okazionalizmy, uplat ňuje sa univerbizácia a pod. Prekla- date ľ sa usiluje sprostredkova ť recipientovi nielen myšlienku autora, ale aj jazyk originálu. Napriek existujúcej štandardnej a subštandard- nej variete v jazykoch nie vždy je jednoduché dekódova ť a následne zakódova ť text tak, aby sprostredkoval recipientovi cie ľového textu autorskú intenciu v konkrétnej kombinácii dvoch jazykov, z a do kto- rého sa prekladá. Rešpektova ť originál, zárove ň sa ho otrocky nepridr- žiava ť a vyprodukova ť pritom idiomatický text je prekladate ľskou výzvou. Integrácia subštandardných elementov do cie ľového translátu je riešením, ako sprostredkova ť reálny jazyk. Na druhej strane so sebou prináša ďalší problém, ktorý spomenieme len okrajovo. Ide o starnutie prekladu. Prekladový text recipujú jeho reálni, sú časní príjemcovia, ale aj potenciálni, eventuálni budúci príjemcovia. Synchrónna recepcia textu sa s pribúdajúcim časom mení na diachrónnu a to, čo prekladate ľ vníma alebo vnímal ako živý, aktuálny jazyk, sa stáva zastaraným. Preklad, zvláš ť preklad umeleckého textu (v porovnaní s textom od- borným), starne rýchlejšie ako originál a využívanie subštandardných elementov v transláte proces starnutia prekladu akceleruje. Cielené využívanie subštandardných prvkov v preklade a subštan- dardný preklad nie je to isté. Kým v prvom prípade, ako sme už spo- Kultúra prekladu 95 menuli, ide o zámer prekladate ľa a o vo ľbu stratégie, v druhom prípa- de ide o nekvalitu prekladového textu. Skôr než pristúpime k poodha- ľovaniu prí čin subštandardizácie v preklade, je potrebné objasni ť dve záležitosti: definova ť pojem subštandardizácia prekladu a vysveli ť pre čo subštandardizáciu prira ďujeme k subjektívno-objektívnym čini- te ľom podie ľajúcim sa na výslednej kvalite translátu (a nie priamo k subjektívnym, teda subštandardizáciu nepripisujeme na vrub len prekladateľom, ale považujeme jav ako taký za zložitejší, za výsledok parciálnych vplyvov, ktorých výsledkom je nekvalitný translát). A. Keníž používa termín subštandardizácia „na ozna čenie upadajú- cej kvality prekladu“ (Keníž, 2007, s. 5). A. Popovi č (1985, s. 228) sa vyjadruje na margo subštandardného prekladu nasledovne: „Subštan- dardný preklad je taký, ktorý nedodržuje pravidlá umeleckého prekó- dovania originálu. Vzniká vtedy, ak prekladate ľ nemá dostato čnú od- bornú prípravu alebo individuálne pracovno-psychologické dispozície. Subštandardný preklad neplní špecifickú literárnu funkciu. V krajnom prípade plní len informatívnu funkciu vzh ľadom k originálu alebo úzko pragmatickú funkciu z h ľadiska čitate ľskej objednávky. Na rovine lexikálnej, morfologickej a syntaktickej sa prejavuje šablónovitos ť a nevýraznos ť, na rovine textu ako podinterpretovanie, t. j. nepochopenie ideových a estetických vlastností predlohy, alebo ako výrazová nivelizácia textu. Teoreticky ich možno ozna čiť ako nulový štylistický postoj, pretože prekladate ľ ni čím neobohacuje domácu literatúru. Vä č- šia možnos ť výskytu subštandardného prekladu je v próze než v poé- zii, a to predovšetkým v próze podliehajúcej vplyvu komercializácie. Náro čnejší čitate ľ vníma takýto preklad ako deformáciu originálu, teda vyslovene ako nekvalitu“. Subštandardný preklad je taký, ktorý kvali- tatívne nedosahuje najvyššie parametre, v ďaka ktorým by sme ho hodnotili ako vyhovujúci po stránke jazykovej, interpreta čnej, taký, ktorý sprostredkúva originál bez zbyto čných posunov a strát, rešpektuje origi- nál, no sú časne ho neglorifikuje a neopomína ani čitate ľa. V translatoló- gii, ako sme už nieko ľkokrát skonštatovali, je ťažké, priam nemožné stanovi ť hranice alebo jednozna čne, bez váhania označiť ten-ktorý prekladate ľský výkon za výborný alebo naopak, podpriemerný. Dajú sa preklady roztriedi ť do akostných skupín? Opä ť sa stretneme s prob- lémom, pod ľa akých kritérií treba preklad vyhodnoti ť ako adekvátny, 96 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa neadekvátny, optimálny a pod., teda prideli ť mu prívlastok, akým sa zvyknú preklady kvalifikova ť, hoci na ich vágnosti ni č neuberie ani skuto čnos ť, že hodnotiacich adjektív bude viac, že hodnotiaci subjekt nahradí syntagmu zlý preklad syntagmou neadekvátny/nevhodný/nedosta čujúci preklad , pretože v translatológii sa označeniam zlý a dobrý preklad zvykne vyhýba ť. Pochybnosti o definitívnom klasifikovaní výslednej práce prekladate ľa vystihuje M. Andri čík: „Zaradíme teda do kategórie subštandardných aj preklad, na ktorom vidie ť, že bol mimoriadne náro čný, vyžadoval si zo strany prekladate ľa bohaté kul- túrne a historické znalosti, využitie rozli čných jazykových rovín, jeho čítanie je zážitkom, po výrazovej stránke zodpovedá originálu, ale ktorý úplne zbyto čne kazí množstvo drobných – zvä čša gramatických – chýb či preklepov prispievajúcich k dojmu, akoby text vôbec nepre- šiel redak čnou úpravou či korektúrou, ktorá by ich, nazdávam sa, bola hravo odstránila? (Andri čík, 2007, s. 29). E. Palkovi čová konštatuje, že „subštandardný preklad nie je výnimo čným javom dneška, hoci jeho konkrétne prí činy, prejavy a následky sú odrazom kontextu, v ktorom preklady vznikajú, ale že je výsledkom konkrétnej práce konkrétneho prekladate ľa a odrazom stup ňa jeho prekladate ľskej kompetencie“ (Palkovi čová, 2007, s. 90). Definície či charakteristiky subštandardného prekladu závisia od autorov, často skúsených prekladate ľov, kritikov prekladu alebo jazykových redaktorov a mnohé z definícií upriamujú pozornos ť na konkrétny, najmä však nezvládnutý problém, kvôli ktorému sa znižuje úrove ň kvality prekladu. Mnohé charakteristiky subštandardizácie v preklade vychádzajú zo slovného vymedzenia pojmu, z výkladu významu termínov subštandard a sub- štandardný uvedením ich základných, typických znakov. Vychádzajúc z vyššie uvedených charakteristík a v nadväznosti na prí činy subštan- dardizácie v preklade a existencie subštandardných prekladov sa v závere tejto podkapitoly pokúsime o vlastné definovanie uvedených pojmov. Po všeobecnejšom upriamení pozornosti na stratifikáciu jazyka a na jeho subštandardnú varietu a následne na fenomén subštandardizácie v preklade sa žiada vysvetli ť, pre čo subštandardizáciu v preklade ra- díme do kategórie subjektívno-objektívnych prí čin znižovania kvality prekladu. Exaktné odpovede vyplynú z nasledujúceho postupného Kultúra prekladu 97 pomenovania javov, ktoré sa spolupodie ľajú na znižovaní kvality vý- sledných translátov. Subštandardizácia prekladu, ako indikuje sufix -ácia , je proces, prebiehajúca akcia. Proces ako zákonité, postupne na seba nadväzujú- ce a vnútorne vzájomne spojené zmeny javov, vecí a systémov chápe- me ako stav, ktorý nie je definitívny, mení sa, mení svoje podoby a prejavy a závisí od viacerých premenných. Tento termín ozna čujúci pretrvávajúci jav sa v translatológii udomácnil ako jav neželaný, ne- žiaduci; jav, ktorý je potrebné všíma ť si a eliminova ť jeho výskyt. Ak chceme redukova ť po čty nekvalitných prekladov a ak chceme, aby sa kultúra prekladu zvyšovala, je potrebné pomenova ť a analyzova ť par- ciálne prí činy subštandardizácie prekladu a pokúsi ť sa nájs ť mecha- nizmy, ktoré by pomohli pri zlepšovaní kvality prekladových textov. Pre čo subštandardný preklad existuje a za akých okolností môžeme ohodnoti ť jeho úrove ň ako nedosta čujúcu alebo úplne nevyhovujúcu? Logická a jednoduchá odpove ď znie: ak sa na knižných pultoch ocitnú preklady, ktoré rovnocenne netlmo čia estetické a významové hodnoty východiskového textu, pravdepodobne existuje niekto, kto im dal pla- cet a súhlasil s ich publikovaním a s difúziou medzi čitate ľov. Rozho- dovanie o tom, či sa konkrétne dielo bude preklada ť do sloven činy, či je čitate ľsky zaujímavé a komer čne výhodné, prináleží vydavate ľovi. Ten zvažuje okolnosti, ako sú meno autora, ohlasy na vydané dielo v autorovom domácom prostredí, ďalej mapuje situáciu v krajinách, kde už knižné preklady vyšli a ak je možné, sleduje predajnos ť, ná- vratnos ť investícií a usúdi, či má dielo šancu zauja ť aj na slovenských knižných pultoch. Otázne je, čo sa deje po rozhodnutí dielo publikova ť. Po výbere prekladate ľa, stanovení podmienok a časového hori- zontu prebehne proces prekladania. Prekladate ľ odovzdá finálnu ver- ziu výsledného translátu. V uvedenej fáze existujú dve možnosti, ktoré môžu relatívne zásadne ovplyvni ť kvalitu komunikátu ur čeného pre domáceho recipienta. V lepšom prípade sa výsledný translát posunie na korektúry jazykovému redaktorovi, v horšom prípade sa text publi- kuje v podobe, ktorú odovzdal prekladate ľ. Táto fáza je k ľúčová. Niet pochýb, že v kontrolovanom a korigovanom preklade vďaka zásahom redaktora absentujú minimálne ortografické chyby, syntaktické omyly, následky interferencie a neraz aj faktické pochybenia či logické nená- 98 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa ležitosti. Napriek maximálnej pozornosti sa prirodzene stane, že prekladate ľ pod vplyvom originálu nemá dostato čný odstup od pôvodné- ho textu, chybu prehliadne, alebo ju jednoducho nevidí vôbec. Mnohí prekladatelia pritom pracovné verzie prekladu konzultujú už po čas prekladania. Sociálno-rešeršná kompetencia prekladate ľa spo číva prá- ve v schopnosti odhadnú ť komplikácie pri prekladaní, odhadnú ť vlast- né vedomostné limity a pochybnosti, hlavne tie, ktoré súvisia s obsa- hovou nápl ňou pôvodiny a v schopnosti overova ť v odbornej literatúre alebo požiada ť o usmernenie priamo od odborníka. V druhom, horšom prípade, preklad neprejde jazykovou korektú- rou. Dôvody, ako sa všeobecne vie, sú najmä ekonomické. Vydávanie kníh je finan čne náro čná záležitos ť a vydávanie diel ur čených zvä čša semiotickému čitate ľovi, menšinovému čitate ľovi, odbornému čitate- ľovi je pre vydavate ľstvá často finan čne málo zisková, až stratová investícia. Znížená kvalita prekladu je vidite ľná prevažne v tejto kate- górii publikácií, kde je recipientom čitate ľ náro čných textov, menšino- vých žánrov alebo ide o odborné publikácie, kde čitate ľ je znalcom problematiky. Situáciu vystihuje M. Andri čík: „Pod ľa môjho názoru má iks zle preložených románov typu Danielle Steelovej kultúrne menšiu váhu ako jeden zle preložený román Umberta Eca“ (Andri čík, 2007, s. 25). Následne sa preklad dostáva medzi čitate ľov. Vie čitate ľ, že číta subštandardný preklad? Profil čitate ľa cie ľového translátu nie je ani jednotný, ani jediný. Čitate ľmi sú laici i profesionáli. Pre lepšiu orien- táciu si uve ďme klasifikáciu a základnú charakteristiku recipienta. Pod ľa H. Reada sa estetická recepcia uskuto čň uje na viacerých rovi- nách. Recipientov textu rozde ľuje do nieko ľkých skupín: 1. Typ objektívny, intelektuálny, myslite ľský. Vo vz ťahu k textu sa usiluje o jeho pochopenie a hodnotenie. Cie ľom jeho recepcie je prija ť nové informácie s kritickým poznávacím aspektom. 2. Typ fyziologický, subjektívny, zmyslový. Druhý typ je subjektívny a sústre ďuje sa na zážitky, impresie a po- pudy. 3. Asociatívny, citový typ. Tretí typ je založený na asociácii a abstraktných zá ľubách. 4. Typ charakterový, intuitívny. Kultúra prekladu 99

Kombinuje osobné a neosobné prvky, na základe ktorých dielo ho- dnotí (Read, 1973, s. 71–74). Aj takáto jednoduchá klasifikácia nám posta čí, aby sme potvrdenie predpokladu, že nie každý „zlý“ preklad za zlý považuje čitate ľ, nie každý „dobrý“ preklad je rovnako dobrý pre rozdielnych kritikov prekladu. Nie každý akt čítania sa deje zárove ň s aktom hodnotenia. Číta- nie považujeme za istý prejav kultúry, po čas ktorého sa čitate ľ stotož- ňuje s literárnym svetom a hľadá v ňom projekciu ideí, ktoré sú mu vlastné. V textoch nachádza nielen umelecké, ale aj mravné či citové alebo intelektuálne vyžitie. J. Štev ček vymedzuje typologicky tri kate- górie čítania: 1. naivné: Čitate ľ sám seba projektuje do sféry jedine čného a ozvláš- tneného bytia. Literárny svet mu ponúka oživenie každodennej všednosti. 2. sentimentálne: Čitate ľ je citovo stotožnený s dejom a postavami literárneho diela. V texte si selektívne vyberá kategórie, ktoré ho najviac zaujímajú a istým spôsobom sa s nimi stotožňuje, t. j. h ľadá v románových kategóriách odpovede na vlastné životné situácie. Literárne dielo presahuje do jeho života, ale chápe aj jeho vlastné jestvovanie. 3. diskurzívne: Čitate ľ text rešpektuje ako uzavreté univerzum. Ide o najvyšší typ čítania, ktorý autor nazýva rozporový. Čitate ľ vníma dielo v komplexnosti etického, estetického a intelektuálneho. Také- to čítanie sa uskuto čň uje viacvrstvovo. Na jednej strane sa s textom stotož ňuje, na druhej strane si uvedomuje, že text nie je skuto čný odraz reality, ale fikcia. Tento stupe ň čítania poskytuje hlboký čita- te ľský zážitok, umož ňuje rozlišova ť vz ťah ego – svet (Štev ček, 1977, s. 82–83). Číta ť a zárove ň dokáza ť hodnoti ť preklad teda zrejme nebude ma- sovou záležitos ťou. Isteže, markantné gramatické chyby či preklepy si všimne takmer každý čitate ľ, ale hodnotenie prekladu nie je identické s názorom na preklad. Hodnotenie prekladu je komplexná záležitos ť, kde hodnotiaci musí pri posudzovaní translátu bra ť na vedomie autora, text, ale aj čitate ľa, ktorému je text ur čený, a samozrejme samotný prekladate ľský výkon. Pomenujme si najskôr, kto má preklad hodnoti ť a ako. 100 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

V nasledujúcej analýze prinášame nieko ľko príkladov prekladu his- torického románu, ktorý neprešiel jazykovou úpravou. Hoci autorom cie ľového translátu je skúsený, dlhoro čný prekladate ľ, chyby v slovenskom texte potvrdzujú, že prekladate ľ je človek a človek robí chyby. Jazyková korektúra by bola viac než užito čná. Sústredíme sa na antro- ponymá, toponymá a kultúrne reálie excerpované z prekladu historic- kého románu španielskeho spisovate ľa Pedra Gálveza: Seneca. U čite ľ cisára Nera. Historický román z obdobia posledných troch rokov živo- ta Senecu sa nezameriava len na dielo filozofa alebo na exaktný súpis dobových udalostí. Autor v ňom to historické udalosti zobrazuje cez filter ľudskosti, každodennosti. V jeho umeleckom stvárnení vníma recipient Senecov život ako život ľudskej bytosti, nielen ako život významnej osobnosti redukovaný na enumeráciu Senecovho diela a významných po činov 56 . Originálny text románu je v španiel čine, čo znamená, že prekladate ľ musí by ť pri ich preklade zvláš ť obozretný. Španiel čina, podobne ako ďalšie jazyky, disponuje vlastnými normami na prepis vlastných mien z klasických jazykov. Pre tento jazyk je prí- zna čná adaptácia, prispôsobovanie cudzích, prevzatých elementov vlastnému jazyku, čo je zrete ľné, typické a frekventované zvláš ť pri vlastných menách. Ak hovoríme o obozretnosti prekladate ľa, máme na mysli de facto prácu s viac než jedným cudzím jazykom – okrem špa- niel činy sa prekladate ľ stretáva alebo má sa stretáva ť s klasickými jazykmi. Má sa stretáva ť v našom prípade znamená, že je žiaduce, aby sa prekladate ľ napriek španielskej predlohe vrátil ku kore ňom a aby konzultoval kultúrne reálie z antickej civilizácie, overoval ich španiel- ske podoby, a pokia ľ je to možné, aby zis ťoval pôvodné mená, názvy a ozna čenia. V opa čnom prípade sa môže sta ť, že prekladate ľ pod vplyvom španiel činy a pod vplyvom istej automatizácie či rutiny, kto- rá ob čas vedie k aplikovaniu známych gramatických pravidiel aj tam, kde neplatia, posloven čí španielske antroponymá, toponymá či dokonca málo známe kultúrne reálie a v cie ľovom transláte sa neželane ob-

56 Ďalšie informácie o diele dostupné na internete: [Cit. 1. februára 2016]. Kultúra prekladu 101 javia lapsusy. Nieko ľko nasledujúcich príkladov situáciu ilustruje; vyberáme ich z pôvodného španielskeho románu P. Gálvez: El maestro del emperador 1, ktorý vyšiel v slovenskom preklade (P. Gálvez: Seneca. U čite ľ cisára Nera)2. Prvý st ĺpec uvádza španielske mená, druhý st ĺpec uvádza ich preklad v slovenskej verzii. Ďalšie dva st ĺpce uvádzame pre porovnanie. Ide o encyklopedické zdroje Kronika ľud- stva a Encyklopédia histórie sveta, ktoré sú preložené z angli čtiny a z nem činy. Tieto tvary uvádzame pre porovnanie s prekladom v umeleckom texte. Posledný st ĺpec slúži ako referen čný a je jedným z možných konzulta čných zdrojov, ktoré môže prekladate ľ pri svojej práci využi ť57 . Uvádzame nieko ľko problematických vlastných mien, ktoré sa v preklade vyskytli:

Tabu ľka 2. Porovnanie vybraných proprií Španielsky Slovenský Kronika Encyklopédia Stru čné originál 1 preklad 2 ľudstva histórie sveta dejiny sta- rovekého Ríma Julio César Iulio Caesar Gaius Ju- Gaius Iulius Gaius Iulius (s. 33, 96, (s. 172), lius Caesar Caesar (s. 63, Caesar ...) Iulius Caesar (s. 162– 64) (s. 65) (s. 94) 169) Pisón Pisonius; pri Piso – Piso (s. 81) (s. 240) sklo ňovaní: (s. 184, Pisonia 185) (s. 177), adjektívum: Pisoniov (s. 177)

57 Ako referen čný zdroj sme v tomto prípade zvolili publikáciu Stru čné dejiny staro- vekého Ríma od P. Valachovi ča. Táto publikácia mohla by ť vhodnou prekladate ľskou pomôckou aj pre prekladate ľa románu Seneca. U čite ľ cisára Nera. Autorom referen č- nej publikácie je historik a klasický filológ zárove ň, čo prekladate ľovi umožňuje kontrolova ť nielen ortografiu, ale aj orientova ť sa v reáliách a overova ť si informácie, ktoré posúva recipientovi preloženého textu. 102 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Marco Sal- Marcus Sal- Marcus – Otho vio Otón vius Otonius Salvius (s. 82) (s. 132) (s. 97) Otho (s. 186, 1243) Sila (s. 155) Sila (s. 114, Lucius – Sulla 107, ...) Cornelius (s. 121) Sulla (s. 156, 158–160, 163, 164, 177, 1245) Porcio Lat- Portius Lat- – – Marcus rón ronius (s. 97) Porcius (s. 158) (Cato) 58 (s. 42)

Propriá chápeme ako konkrétne ozna čenia v rámci daného druhu. Ich úlohou je identifikova ť a diferencova ť. Ozna čovaním konkretizujú a vďaka ním sa zo všeobecného druhu stáva pomenovaný objekt. Po- menúvajú reálne aj fiktívne bytosti, ktoré získaním mena nadobúdajú individualitu, identifikáciu a diferencovanie. Zámerom autora ako komunikanta informácie kódovanej v texte románu bolo odkazova ť na postavy (historické aj fiktívne) prostredníctvom jazykových konvencií ustálených v jazykovom spolo čenstve východiskovej kultúry. Záme- rom prekladate ľa má by ť odkazovanie na tie isté postavy prostredníc- tvom jazykových konvencií ustálených v jazykovom spolo čenstve cie ľovej kultúry. Nie vždy sa tento zámer podarilo naplni ť. Slovenský tvar Iulio Caesar je hybridný, chybný. Nemožno ho priradi ť ani k skupine bežne zaužívaných tvarov, ani k odborným tvarom. Prekla- date ľ vymenil španielske meno Julio za Iulio. Predpokladaná či možná pohnútka je výslovnos ť v španiel čine, kde sa tvar Julio číta /xuli-o/.

58 V dostupných slovenských zdrojoch sme nenašli slovenskú obdobu mena re čníka. Kvôli podobe uvádzame meno Marcus Porcius Cato z rovnakého referen čného zdroja ako ostatné analyzované príklady. Kultúra prekladu 103

Prekladate ľ v snahe zabezpe čiť slovenskú výslovnos ť /juli-o/ zamenil po čiato čné j za i, hoci slovenský recipient (s najvä čšou pravdepodobnos ťou aj taký, ktorý si je vedomý, že číta dielo preložené zo španiel- činy), by oba tvary pre čítal /juli-o/ vzh ľadom na časové a priestorové univerzum, v ktorom sa dej románu odohráva. Obmenou hlásky vznikol tvar Iulio, ktorý nie je ani španielsky, ani latinský, ani slovenský. Zaujímavé sú výsledné podoby španielskych mien Pisón a Marco Sal- vio Otón. Španielsky tvar Pisón, ktorého pôvodný latinský tvar je P īsō, ōnis , prekladate ľ polatin čuje na Pisonius. V preklade sa pri sklo ňovaní objavujú tvary Pisonia, Pisoniovi, rovnaký kme ň je pri privlast ňova- com adjektíve Pisoniov. Správne sklo ňovanie je Piso, Pisona, Pisono- vi, Pisona, o Pisonovi, s Pisonom a privlast ňovacie adjektíva Pisonov, Pisonova, Pisonovo. Pri mene Marco Salvio Otón prekladate ľ volí rovnakú stratégiu. Celé trojzložkové meno polatin čuje do tvaru Mar- cus Salvius Otonius. Zrejme stavil na rytmus a melodickos ť. Kompli- kácie sa objavili aj pri preklade španielskeho mena Porcio Latrón. Text knihy uvádza, že ide o slávneho re čníka. V nám dostupnej slovenskej literatúre sme sa s týmto menom nestretli. Je možné, že na tento prob- lém natrafil aj prekladate ľ, hoci je viac pravdepodobné, že meno neo- veroval. Zrejme aplikoval rovnaký postup ako pri preklade mena Otón a Pisón. Celé meno polatin čuje, pri čom pri mene Porcio mení aj kme- ňovú hlásku. Výsledná podoba v slovenskom preklade znie Portius Latronius. Aj v takomto prípade existuje východisko, ako nájs ť h ľada- ný ekvivalent. Prekladate ľ si môže nájs ť podobné meno, ktoré bude slúži ť ako vzor a na jeho základe odvodí potrebný tvar. Podobné meno pre tento príklad je Marcus Porcius Cato. Podobnos ť dvojice mien uvádzame v nieko ľkých jazykoch: 1. Po latinsky: Marcus Porcius Cato Marcus Porcius Latro 2. Po španielsky: Marco Porcio Catón Marco Porcio Latrón 3. Po taliansky: Marco Porcio Catone 104 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Marco Porcio Latrone 4. Po anglicky: Marcus Porcius Cato Marcus Porcius Latro 5. Po česky: Marcus Porcius Cato Marcus Porcius Latro Ak sloven čina prevzala latinský tvar mena Marcus Porcius Cato, je pravdepodobné, že aj druhé meno Marcus Porcius Latro sa bude pou- žíva ť ako v pôvodnom znení a nie je dôvod ho polatin čova ť na Portius Latronius. Sloven čine najbližší český jazyk uvádza obe mená v Slov- níku antickej kultúry , čo by pre prekladate ľa tiež mohlo slúži ť ako orienta čný bod. Hoci ide o umelecký text, prekladate ľ nemôže zasahova ť do originálu a svojvo ľne meni ť reálie textu. V umeleckom texte je prípustné podáva ť recipientovi skuto čnosti istým filtrom autorského videnia, avšak licencia v tomto prípade patrí autorovi. Chyby v pôvo- dine sú samostatnou otázkou v teórii prekladu. Ale chyby v preklade možno vyhodnoti ť jedine ako chyby. Z uvedených postupov vyplývajú dve skuto čnosti. Prekladate ľ nevolil jednotnú stratégiu, to znamená, že si nestanovil vlastné pravidlá, ktoré by aplikoval jednotne pri preklade celého románu (odhliadnuc od skuto čnosti, že by boli mená deformo- vané a nekorešpondovali by s náležitými tvarmi) a rozhodne, aspo ň v týchto dvoch prípadoch nekonzultoval odborný zdroj. Spoľahol sa na vlastné pravidlá prepisu, resp. preberania antroponým. Zrejme si nedostato čne uvedomil skuto čnos ť, že každý jazyk disponuje vlastnými pravidlami ur čujúcimi transláciu, transkripciu a transliteráciu mien z gré čtiny a z latin činy. Z tohto dôvodu prekladate ľ pochybil. Týka sa to zvláš ť prekladu mien menej známych osobností. Avšak prekladate ľ sa dopustil chyby aj pri transfere jedného z najznámejších mien histó- rie Gaius Iulius Caesar . Treba vychádza ť z originálnych tvarov a riadi ť sa pravidlami cie ľového jazyka. Posledný príklad chybného prekladu je meno diktátora Sullu. Prekladate ľ sa opä ť nechal ovplyvni ť španiel činou a tento tvar automaticky prevzal aj do cie ľového translá- tu. Španielske meno diktátora znie Lucio Cornelio Sila Félix, latinský tvar je Lucius Cornelius Sulla Felix. Ten istý tvar je zárove ň zaužíva- Kultúra prekladu 105 ný v sloven čine, frekventovanejší skrátene ako diktátor Sulla. Prekla- date ľ však španielske Sila automaticky preberá do cie ľového textu. V tomto prípade dochádza pod ľa nášho názoru k najvä čšiemu posunu. Meno Sila sa v uvedenej podobe odklá ňa od originálu najviac a mimo kontextu tento chybný tvar znemož ňuje identifikáciu osobnosti. Pre- kladate ľ týmto potlá ča základnú sémantickú funkciu proprií, teda funkciu identifika čnú a diferencia čnú. Podobných príkladov nájdeme v románe omnoho viac. Zaujímavú stratégiu zvolil prekladate ľ pri transfere toponým. Geo- grafické názvy, s ktorými sa v texte stretávame, nie sú rozšírené do takej miery, aby ich recipienti registrovali ako notoricky známe úze- mia. Prekladate ľ uvedenú skuto čnos ť zvážil a čitate ľovi recepciu textu podstatne zjednodušil pridaním adjektív indikujúcich geografickú po- lohu menej známych miest. Čitateľ v ďaka tomuto postupu ihne ď identifikuje priestorové univerzum románu. Táto dôslednos ť kontrastuje s prekladaním antroponým. Kým pri antroponymách sa prekladate ľ dopúš ťa mnohých chýb, pri transfere toponým čitate ľovi nadbieha.

Tabu ľka 3. Porovnanie vybraných toponým Španielsky originál 1 Slovenský preklad 2 Acaya Acháia na Peloponéze Betis hispánsky Betis Campania juhoitalská Kampánia Caria maloázijská Caria Cirenaica líbyjská Kyrenajka Galia keltská Galia Ebussus hispánska Ibiza Lidia maloázijská Lýdia Lusitania iberská Lusitánia Pandateria Pandatería v Tyrhenskom mori

Aj pri toponymách nájdeme v slovenskom preklade problematické tvary. Jedným z príkladov je španielsky názov rieky el río Anio (s. 139). V nám dostupnej literatúre v slovenskom jazyku, či už pô- vodnej alebo prekladovej, nie je možné nájs ť jej názov. Zhodou okol- ností neexistuje kontext, kde by sa nejaký autor o rieke zmie ňoval. 106 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Takáto situácia je pri prekladaní častá a prekladate ľ sa musí rozhodnú ť pre ekvivalent. Preklad z klasických jazykov má v tomto aspekte ur či- tú výhodu. Príslušné reálie totiž možno relatívne spo ľahlivo identifikova ť porovnávaním tvarov v ďalších jazykoch, následne zisti ť ich názov v latin čine a hľada ť názov potrebný pre cie ľovú kultúru. Ak ozna čenie definitívne neexistuje, najjednoduchšie a najistejšie je pou- ži ť pôvodný tvar. Prekladate ľ tým zabráni posunu, zámene alebo kom- plikovanému identifikovaniu reálie či dokonca úplnému znemožneniu zistenia totožnosti. Španielsky tvar Anio je identický s latinským pendantom Anio (-onis, m.) . Súbežne sa v latin čine používa Anien (-enis, m.) , prípadne Aniene z vulgárnej latin činy. Vä čšina názvov v iných jazykoch bu ď celkom kopíruje jeden z latinských názvov, alebo sa mu približuje. Pre porovnanie: názov Anio sa používa v ruštine a v češtine, názov Aniene vo francúzštine, v talian čine, v portugal čine, v katalán- čine a okrem románskych jazykov aj napr. v angli čtine a v nem čine. To signalizuje, že aj sloven čina by zrejme jedno z latinských ozna čení prebrala. Preto je pri preklade vhodné využi ť tvar Anio ako výpoži čku a nevymýš ľať nové názvy, ktoré vedú k dezinformácii čitate ľa. Slo- venský preklad Anius (s. 103) rozhodne nie je správnym ekvivalentom. Ďalší argument v prospech tvaru Anio je názov rímskeho akvaduktu Anio Novus , ktorý svoje pomenovanie dostal v ďaka rieke Anio . Tento názov už využíva vä čšina vyššie spomínaných jazykov, aj tie, ktoré rieku dezignujú ako Aniene . Historický román je saturovaný kultúrnymi referenciami rôznych kategórií. Referujú o každodennom živote, spolo čenských vz ťahoch, dobovom politickom systéme, odkazujú na gastronómiu, architektúru – jednoducho dotvárajú plastický obraz vtedajšieho života. Ich preklad do sloven činy je náro čný z viacerých dôvodov. Niektoré z nich neexis- tujú, ďalšie nemajú v sloven čine ekvivalent a opä ť treba zdôrazni ť, že ide o beletriu, nie odbornú literatúru. Umelecká výpove ď autora nie je objektívnym záznamom minulých udalostí, ale subjektívnym poh ľa- dom do minulosti. Situovanie miest, pamiatok nemusí zodpoveda ť realite, autorov opis nemusí by ť kartografickým záznamom. Takýto postup môže skomplikova ť prácu prekladate ľa, ak sa usiluje zaisti ť si potrebné komplementárne informácie kvôli správnosti prekladu. Ak však spisovate ľ zásadne nemení známe reálie, u ľah čí prácu preklada- Kultúra prekladu 107 te ľovi. Zo známych reálií spome ňme Juliánsku baziliku alebo Satur- nov chrám. Ani pri známych reáliách však slovenský text nie je úplne korektný. Prekladate ľ pri transfere zamenil španielske el Circo Máxi- mo (s. 119) s rímskym Koloseom. Z neznámych dôvodov ho prekladá ako Koloseum (s. 88). Zrejme ide o nepozornos ť, ktorú v texte a v kontexte nemohol odhali ť ani redaktor, a chyba je vidite ľná len pri dôslednom porovnávaní originálu a prekladu. Na inom mieste ho už prekladá ako Circus Maximus (s. 162). Z translatologického h ľadiska je náro čný aj preklad ďalších pomenovaní reálií, zvláš ť z poh ľadu prekladate ľa a recipienta geograficky vzdialených alebo už neexistujú- cich kultúr a civilizácií. Patria k nim napríklad rôzne typy sviatkov, slávností, mystérií či už kres ťanského alebo pohanského pôvodu. Mnohé z nich majú svoj ekvivalent v sloven čine. K najznámejším patria napr. gladiátorské zápasy. K menej frekventovaným radíme príklady, ktoré uvádzame v tabu ľke:

Tabu ľka 4. Porovnanie kultúrnych referencií ozna čujúcich sviatky Španielsky originál 1 Slovenský preklad 2 la Robigalia (s. 243) Robigalia (s.180) la Vinalia (s. s. 242) Vinalia (s. 180) la Parilia (s. 242) Parilia (s. 179)

Prekladate ľ v tomto prípade zvolil jednotný postup. Názvy sviatkov ponechal v pôvodine. V týchto konkrétnych prípadoch sú tvary v latin- čine a v španiel čine zhodné. Vysvetlenie podstaty sviatku Robigalia a Parilia inkorporuje spisovate ľ priamo do textu románu, v ďaka čomu sa jeho podstatu dozvedá aj recipient prekladového textu. Podstatu sviatku Vinalia vysvet ľuje kontext. Slovníky slovenského jazyka ne- uvádzajú ani jeden zo sviatkov. Prekladate ľ musí opätovne siahnu ť po inom zdroji, aby sa oboznámil s tvarmi zaužívanými v sloven čine. 59

59 V tomto prípade ako referen čný zdroj možno použi ť Historickú revue , ktorá sa deklaruje ako vedecko-populárny časopis o histórii a archeológii. V článku Sviatky v rímskom kalendári nájdeme dátumy a charakteristiky jednotlivých sviatkov. Ich tvary ako Fordicidia, Paganalia a pod. môžu pomôc ť prekladate ľovi minimálne v tom, že ako stratégiu prekladu zvolí preberanie a používanie identických tvarov v sloven či- 108 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Preklad vlastných mien neraz predstavuje problematickú sú čas ť transferu, ktorá preverí prekladate ľovu kultúrnu kompetenciu a ktorej treba venova ť náležitú pozornos ť, pretože „vlastné mená patria medzi tú vrstvu slovnej zásoby, ktorá sa od najstarších čias zaznamenáva v his- torických písomnostiach. Preto sa vlastné mená skúmajú a využívajú ako vzácne historické pramene, najmä pre dejiny osídlenia a jazyka“ (Haraj, 2011, s. 13). Pri prekladaní s nimi treba narába ť citlivo a reš- pektova ť paradigmatiku pre antroponymá, pseudoantroponymá, zoo- nymá, toponymá a chrématonymá. Budeme teda preklad považova ť za subštandardný? Ide o pochybe- nie prekladate ľa, chýbajúcu jazykovú korektúru? Kto je zodpovedný za chyby, ktoré sa objavili v cie ľovom texte románu? Kde treba h ľada ť korene uvedených omylov? Skôr než sa vyslovíme ku kvalite prekladu a k jeho hodnoteniu, po- kúsime sa vymedzi ť prí činy chýb, ktoré sa v preklade vyskytli. M. Andri čík uvádza nieko ľko prí čin nekvalitného prekladu: 1. nedostato čná filologická príprava a z nej vyplývajúci prive ľký reš- pekt prekladate ľa pred textom originálu, 2. nedostato čný kultúrny rozh ľad prekladate ľa, 3. nedostato čná predstavivos ť, 4. nedostato čná schopnos ť vyjadri ť pochopený obsah v cie ľovom jazyku, 5. nedbanlivos ť, nepozornos ť, náhlivos ť (2007, s. 27). Keby sme hodnotili preklad románu pod ľa vymenovaných kritérií, potvrdilo by sa nieko ľko prí čin, kvôli ktorým sa výsledná kvalita translátu znížila. Filologická príprava prekladate ľa je dostato čná, ke ď- že ide o dlhoro čného prekladate ľa s nemálo skúsenos ťami s prekladom z literatúry písanej po španielsky. Patrí dokonca k najproduktívnejším a na jeho konte figuruje množstvo preložených románov, poviedok, noviel a sám je autorom mnohých štúdií týkajúcich sa nielen literárne- ho a traslatologického aspektu preložených diel, ale aj ich recepcie. Problém prive ľkého rešpektu pred originálom je v prípade vä čšiny

ne. Dostupné na internete: [Cit. 3. februára 2016]. Kultúra prekladu 109 diel, ktoré prekladate ľ preložil, práve opa čný. Prekladate ľovi rešpekt pred originálom chýba, následkom čoho sa texty v cie ľovom jazyku niekedy podstatne odlišujú od originálu 60 . Zásahmi do textu sa prekladate ľ dopúš ťa významových a štylistických posunov. Obdobne je to s ďalšou prí činou, ktorú uvádza M. Andri čík: s nedostato čným kultúrnym rozh ľadom prekladate ľa. V našom prípade je kultúrny rozh ľad prekladate ľa až obdivuhodne široký; prekladate ľa možno ozna čiť za znalca histórie hispanofónnych krajín, kultúrno- spolo čenského kontextu, čerpá z vlastných skúseností z poznávania cudzích kultúr, čo paradoxne vedie k dvom problémom, s ktorými sa v jeho prekladoch často stretávame. Prvým problémom je nadbiehanie čitate ľovi. Prekladate ľ sa do výsledného translátu snaží inkorporova ť aj informácie, ktoré autor originálu do textu nekódoval. Prekladate ľ, znalý problematiky, u ľah čuje recipientovi recepciu textu dopl ňujúcimi informáciami, ktoré naj častejšie integruje priamo do textu. Takúto snahu nemožno vždy oceni ť, pretože v kone čnom dôsledku sa pre recipienta v cie ľovej kultúre menia východiská recepcie. Toto nadbiehanie niekedy hrani čí s podce ňovaním čitate ľa. Príkladom je snaha o sprostredkovanie správnej informácie, ktorá sa ale v kone čnom dô- sledku môže sta ť zmäto čnou. Pre ilustráciu uvádzame príklad. Sú čas- ťou originálu i prekladu je príloha na konci románu o meraní hodín v starom Ríme, kde sú jednotlivé časti d ňa rozdelené do denných a no čných hodín pod ľa letného a zimného slnovratu, vždy od hodiny prvej po hodinu dvanástu a k nim zodpovedajúci časový údaj pod ľa aktuálneho merania času. Dej románu X. kapitoly Šiesty de ň májových kalend (26. apríla) 61 sa odohráva v období spadajúcom pod zimný slnovrat.

60 Viac k téme aj KOŽELOVÁ, A. (2010): Praktické zdokumentovanie divergencie medzi recepciou originálu a prekladu. In: Jazykovedné a literárnovedné kolokvium VI: zborník vedeckých prác , s. 50–59. 61 Dátumy sa v rímskom kalendári ozna čujú vo vz ťahu k trom pevne stanoveným dňom v mesiaci. Ostatné dni sa pospiatky odpo čítavajú od týchto troch dní, pri čom sa zapo čítava aj prvý aj posledný de ň. Jedným z troch pevne stanovených dní sú Kalendy – prvý de ň v mesiaci (Kalendis Maiis = 1. mája). (Porov. PANHUIS, D.: Gramatika latiny . Praha: Academia 2014, s. 185). Autorov preklad názvu kapitoly Šiesty de ň 110 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Tabu ľka 5. Porovnanie reálií Španielsky originál 1 Slovenský preklad 2 Se despertaron bien entrada ya la Prebudili sa ráno až po deviatej. cuarta hora del día. (s. 242) (s. 179)

Kým spisovate ľ hovorí o štvrtej hodine pod ľa merania času v starom Ríme, prekladate ľ už informáciu z prílohy aplikuje pri transfere a v slovenskom texte uvádza prepo čítaný časový údaj, t. j. časové roz- pätie pre štvrtú hodinu dennú v zimnom slnovrate 9:46 – 10:31 h. Zrej- me preto v sloven čine čítame, že sa prebudili po deviatej. To samozrejme recipient slovenského textu nemôže vedie ť a ur čite nejeden čitate ľ uvíta zaujímavú príležitos ť zisti ť časový údaj sám a pre číta ť si v prílohe zopár informácií o meraní času v starom Ríme. Takýto postup ho dovedie k úsudku, že ak sa zobudili po deviatej, ide o dennú hodinu deviatu zimného slnovratu, čo v našom kontexte zodpovedá časovému údaju 13:29 – 14:13 h. To následne vedie k logickému zmät- ku, pretože spomínaná čas ť d ňa by nezodpovedala udalostiam a časo- vému sledu deja románu. Prekladate ľov postup by bol akceptovate ľný výlu čne v prípade, že by sa do slovenského prekladu závere čná príloha nedostala. Inak uvedený postup možno klasifikova ť len ako nadbiehanie čitate ľovi či dokonca jeho podce ňovanie. Druhým problémom, ktorý plynie z prekladate ľovej znalosti kultúry, je niekedy vlastné nepodložené vyvodenie záverov, bez predchádzajúceho overenia de- tailov, čo dokumentuje aj naša predchádzajúca analýza antroponým. Tretí problematický bod, t. j. nedostato čná predstavivos ť, je opä- tovne opa čným problémom prekladate ľa. Jeho predstavivos ť je dosta- to čná a spomedzi vhodne volených prekladate ľských stratégií treba spomenú ť expresívnos ť výpovede. Obzvláš ť autenticky dokáže vyjadri ť karnevalové motívy a burlesknú atmosféru. Nedostato čnú schopnos ť vyjadri ť pochopený obsah v cie ľovom jazyku nechápeme len ako obmedzenú lexiku či opakujúce sa figúry, ale

májových kalend je preto nelogický, hoci jeho ur čenie na 26. apríl je správne. Názov korešpondujúci s latinským ekvivalentom by mal ma ť podobu: „Šiesty de ň pred májo- vými Kalendami“ alebo „Šiesty de ň pred 1. májom“. Kultúra prekladu 111 aj sklony prekladate ľa ku klišéovitému vyjadrovaniu, identické vetné konštrukcie, exponovaný až preexponovaný prekladateľov idiolekt, identifikovate ľný v jednotlivých prekladoch diel rozli čných autorov. S uvedenými problémami sa stretávame nielen v preklade románu Seneca. U čite ľ cisára Nera, ale aj v preklade ďalších diel z literatúry písanej po španielsky, ktorých autormi sú rozli ční spisovatelia a teda môžeme vylú čiť vo ľbu prekladate ľskej stratégie, v ktorej by išlo o snahu istej unifikácie s cie ľom zvidite ľni ť autorov idiolekt v celom jeho diele, nielen separátne reprodukova ť umeleckú výpove ď v preklade jednotlivých diel. Piatu prí činu – nedbanlivos ť, nepozornos ť, náhlivos ť – sme doložili len nieko ľkými príkladmi. V preloženom románe ich nájdeme podstatne viac. Preklad historického románu z obdobia antiky je náro čnou prekladate ľskou výzvou. Sta čí si uvedomi ť nieko ľko významných faktov, ktoré proces prekladu komplikujú. Z jazykového h ľadiska je to najmä práca na úrovni troch jazykov. Príklady dokazujú, že hoci originálny text je v španiel čine, pri prekladaní reálií treba siahnu ť po originálnych latinských názvoch a až potom h ľada ť ekvivalenty v sloven čine. V opa čnom prípade ide o preklad z druhej ruky. Prekladateľa zvádza jednoduchšia a rýchlejšia možnos ť transferu zo španielčiny, ke ď ho logické úsudky vedú k aplikovaniu dobre známych gramatických pravidiel aj v neopodstatnených prípadoch. Mimojazykové komplikácie sa týkajú reálií, ktoré ozna čujú predmety alebo javy, ktoré už neexistu- jú. Je ťažké predstavi ť si ich, preto pri preklade dochádza prirodzene k posunom. Konven čný, ustálený význam prisudzovaný slovu nemusí ma ť u autora originálu a u autora prekladu identické konotácie, čo sa najviac môže prejavi ť pri adaptovanom preklade, parafráze a pod. Preklad Seneca. U čite ľ cisára Nera a jemu podobných diel predstavuje pre prekladate ľa úpornú prácu. Znížená kvalita prekladu je výsledkom sú činnosti nieko ľkých faktorov, ktoré v krátkosti môžeme zhrnú ť: absencia jazykovej korektúry, absencia spolupráce s odborným porad- com v oblasti klasickej filológie alebo antickej kultúry, preklad z druhej ruky. Odpove ď na otázku, či preklad zaradíme k subštandardným, môžeme formulova ť aj takto: kvalitu prekladu treba hodnoti ť optikou čitate ľa. Ak je recipientom odborný čitate ľ, prípadne bežný čitate ľ 112 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa s preh ĺbeným záujmom o tému, o historické udalosti prezentované v knihe, preklad je ur čite subštandardný, dokonca môže by ť sklama- ním. Laický čitate ľ sa v spleti udalostí, vlastných mien, kultúrnych reálií môže a nemusí orientova ť dostato čne dobre na to, aby zistil, či je preklad dostato čne kvalitný a overený a či sprostredkúva analogické fakty. Len sotva si predstavíme laického čitate ľa, ktorý po knihe siaha kvôli estetickým zážitkom, ako si zabezpe čuje originál, aby porovnal výsledný translát a zhodnotil prácu prekladate ľa alebo overuje preklad reálií. Táto absurdná predstava z pozície čitate ľa by zase, naopak, mala by ť samozrejmou pre kritika prekladu či redaktora, korektora, konzul- tanta, keby existoval. Týmto sa dostávame k jednej z hlavných a naj- vä čších prí čin subštandardizácie v preklade. „Kameňom úrazu bude pravdepodobne práve kritika prekladu. Tá je na Slovensku takmer neznámym pojmom“ (Andri čík, 2007, s. 25–26). Laický čitate ľ sa za bežných okolností zrejme nedozvie, že číta subštandardný preklad, napr. ak sa nestretne s recenziou, z ktorej sa to môže dozvedie ť, teda ak sa k nemu informácia dostane len náhodne. Napriek tomu má právo na kvalitný preklad. Sumarizovanie prí čin subštandardizácie prekladu a ich stru čná cha- rakteristika zárove ň signalizujú, čoho sa treba pri prekladaní vyvarova ť a ako tieto prí činy eliminova ť. Ako sme nazna čili, subštandardný preklad nemožno redukova ť len na chyby v preklade, konkrétny prekladate ľský výkon. Subštandardný preklad vzniká kumuláciou viace- rých prí čin, ktoré sa podie ľajú na jeho zníženej kvalite. Pod ľa podstaty ich môžeme rozdeli ť do dvoch kategórií. Za primárne považujeme tie, ktoré sa priamo a bezprostredne týkajú zníženej kvality prekladu. Do skupiny sekundárnych prí čin radíme nepriame, podružné, nie však menej závažné prí činy. I. Priame príčiny: 1. nedosta čujúca úrove ň niektorej z prekladate ľských kompetencií, 2. absencia hodnotenia prekladu, 3. nepriaznivé ekonomické okolnosti, 4. informa čný deficit. II. Nepriame prí činy: 1. absencia kritiky prekladu, 2. meniaci sa časopriestor – nezáujem o korektnos ť jazyka, Kultúra prekladu 113

3. vplyv jazykového prejavu médií na prekladate ľa a ten na recipienta, 4. prekladate ľské pomôcky. Prí činy, ktoré priamo ovplyv ňujú preklad a jeho kvalitu, sa môžu priamo viaza ť na osobnos ť prekladate ľa, alebo sú v priamom vz ťahu k textu prekladu. Ako prvú príčinu výskytu subštandardných prekladov uvádzame nedosta čujúcu úrove ň niektorej z prekladate ľských kompetencií. Len stru čne pripomenieme, že prekladate ľ musí dobre ovláda ť nielen cudzí, ale aj materinský jazyk. Nízka úroveň základnej – jazykovej – kompetencie prekladate ľa je živnou pôdou pre vznik subštandardných prekladov a odrazovým mostíkom pre dominový efekt. Ak preklad zlyháva na jazykovej úrovni kvôli problémom prekladate ľa s porozumením pôvodiny, priamo úmerne narastajú problé- my so zvládnutím analýzy textu a jeho interpretácie. Preto niekedy ani nie je možné hodnoti ť úrove ň strategickej či kultúrnej kompetencie prekladate ľa. Ak preklad zlyháva v základoch, len sotva možno hovori ť o kultúre prekladu. Druhou závažnou prí činou je absencia hodnotenia prekladu. Pod pojmom hodnotenie prekladu máme na mysli revíziu prekladu pred jeho zverejnením, teda mechanizmus kontroly, ktorý má zabezpe čiť eliminovanie chýb, ktorých sa prekladate ľ dopustil. Táto fáza by mala by ť fázou komunika čnou, založenou na konzultovaní v línii prekladate ľ – jazykový redaktor a/alebo prekladate ľ – odborný spolupracovník, ktorej výsledkom by mal by ť konsenzuálne zredigo- vaný komunikát ur čený finálnemu recipientovi. Absencia hodnotenia prekladu ve ľmi často súvisí s ďalšou z prí čin subštandardizácie prekladu, a síce s nepriaznivými ekonomickými okolnos ťami. Tlak vyví- janý na prekladate ľa v krátkom časovom úseku preloži ť viac alebo menej hutný text môže vies ť k nepozornosti. Ak sa na dôvažok vydavate ľ rozhodne upusti ť od jazykovej korektúry – rovnako z ekonomic- kých dôvodov – je možné o čakáva ť, že výsledná kvalita translátu bude znížená. K prí činám vzniku subštandardných prekladov ešte treba priradi ť informa čný deficit pre prekladate ľa. Ten zaprí čiňuje nevhodne zvolenú stratégiu prekladania. Ak zadávate ľ prekladu jasne neindikuje, komu je preklad ur čený, prekladate ľ môže dôjs ť k mylnému záveru, pokia ľ ide o recipienta. V tomto prípade je iniciatíva prekladate ľa na mieste, pretože takáto informácia je pri prekladaní nielen užito čná, ale 114 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa priamo zásadná a jej zistenie zvä čša nebýva zvláš ť náro čné. Iná situá- cia nastáva, ak zadávate ľ prekladu použije výsledný translát pre inú cie ľovú skupinu, než to bolo avizované vopred. Sekundárne prí činy plynú z viacerých navzájom prepojených a sú- visiacich fenoménov. Jedným z najvýznamnejších činite ľov, ktoré sa podie ľajú na subštandardizácii prekladu, je absencia kritiky prekladu. A. Popovi č (1975, s. 247–248) uvádza dve formy kritiky prekladu. Prvá z nich pracuje na úrovni originál – preklad, kým druhá hodnotí preklad vsadený do domáceho kontextu. Ak kritik pracuje s dvojicou textov originál – preklad, všíma si východiskový text aj východiskový kontext, t. j. autora aj čitate ľa pôvodiny a celý východiskový komunika čný re ťazec porovnáva s cie ľovým jazykom, kultúrou, so situáciou i s kontextom prekladate ľa a cie ľového recipienta. V druhom prípade kritik pracuje s výsledným cie ľovým translátom. Zameriava sa na lite- rárnu situáciu, kontext a recepciu čitate ľa cie ľového textu. A. Popovi č (1975, s. 248–252) vymedzuje tri funkcie kritiky prekladu: postulatív- nu, analytickú a operatívnu. Postulatívna funkcia kritiky prekladu spo- číva v hodnotení výberu textu na preklad smerom k originálu, ako aj ku kontextu prijímajúcej literatúry. Analytická funkcia kritiky koreš- ponduje s komplexnou textovou analýzou originálu a prekladu, ktoré sa porovnávajú, a hodnotí sa metóda prekladate ľovej práce, správnos ť jeho rozhodnutí, napríklad adekvátnos ť výberu štylistických prostriedkov a pod. Operatívnu funkciu kritiky prekladu uplat ňuje kritik vo vz ťahu k čitate ľovi. Deskripciou vz ťahov medzi pôvodným a prelože- ným dielom, medzi cudzím a domácim, mu napomáha v recepcii diela. Ak je kritika prekladu sporadická, nekontinuálna a neplní svoje funkcie, tento deficit sa zákonite musí prejavi ť na kvalite prekladaných textov. Z pozície prekladate ľa je deficit kritiky prekladu neprospešný, pretože ak kritické ohlasy chápeme v rámci recep čnej tradície ako istú zásobáre ň prekladate ľských riešení, inšpira čný a konfronta čný zdroj, jej absencia takéto možnosti uberá, čo je na škodu nielen prekladate ľa, ale aj čitate ľa a (potenciálneho) autora v prijímajúcej kultúre. Ďalšou sekundárnou prí činou subštandardizácie prekladu je meniaci sa časo- priestor. Nezáujem o korektnos ť jazyka, resp. nepripisovanie náležité- ho významu jazykovým normám, ľahostajnos ť, nevšímavos ť, až apa- tickos ť čitate ľa vo či nekorektnej jazykovej a formálnej úprave písom- Kultúra prekladu 115 ností reflektovanej v neopodstatnenej tolerancii a akceptácii zníženej kvality textových útvarov zvádza či priamo vedie samotných autorov (či už originálu alebo prekladu) k produkcii textov obsahujúcich ne- presnosti alebo chyby. Neprehliadnute ľný faktor, ktorý nepriaznivo pôsobí na kvalitu translátu, je vplyv jazykového prejavu médií. Denný príjem informácií z médií, ako aj forma ich podania, pôsobí na rozvoj i vývoj prekladate ľovho idiolektu. Prekladate ľ je rovnako recipient a to, čo absorbuje, sa odzrkad ľuje na jeho ďalšej produkcii. Následne ovplyv ňuje aj recipienta. A chýba už len doda ť, že aj autori sú reci- pientmi a to, čo po čujú, reprodukujú vo svojej umeleckej alebo odbornej výpovedi. Vzniká bezvýchodná situácia, uzavretie v cykle. Rieše- ním, konkrétne pre preklad, by bol dôraz na prítomnos ť, nevyhnutnos ť hodnotenia a kritiky prekladu. Aj prekladate ľské pomôcky sa spolupodie ľajú na znižovaní kvality prekladu. Na mieste je samozrejme argument, že výber prekladate ľských pomôcok ur čuje prekladate ľ sám. Má voli ť kvalitné a spo ľahlivé zdroje. Čo v prípade, že ich je nedostatok? Bežné prekladové slovníky pri preklade odborných textov so špecific- kou terminológiou neposta čujú, hlavne v prípade menej frekventova- ných jazykov. Prekladate ľ je nútený h ľada ť iné zdroje, výkladové slovníky, encyklopédie a pod., ktoré nemajú kodifika čný charakter, na čo sme napokon poukázali v predchádzajúcich analýzach. Napriek tomu je užito čné vydáva ť ich, pretože prekladate ľ nevyh ľadáva len spisovné tvary, ale aj terminológiu z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odborov. Netreba pripomína ť, že kvalitný preklad neznamená len transfer myšlienky. Koherencia, kohézia a kongruentnos ť textovej informácie sú minimálne požadované kritériá pre transfer funk čných textov. Pri transfere umeleckých textov navyše treba recipientovi sprostredkova ť estetický kód originálu. Subštandardizácia v jazyku je pravdepodobne tým z fenoménov, ktoré budú jeho sú čas ťou natrvalo. Vhodnou jazykovou prípravou môže by ť redukovaná. Prekladate ľ by mal by ť repre- zentantom, ktorý jazyk ovláda na výbornej úrovni a ktorý subštan- dardné jazykové formy do cie ľového jazyka vnáša len vtedy, ak to vyžaduje cie ľ jeho práce. Preklad nikdy nie je definitívny, ale chyby, najmä tie markantné, týkajúce sa reálií, treba eliminova ť. Preklad je vehiklom kultúry, preto má by ť kultúrnym aj on sám. 116 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

3.3 Subjektívne prekážky

Do poslednej kategórie zara ďujeme prekážky subjektívne. Chápe- me ich ako prekážky odstránite ľné, ktoré zbyto čne znižujú kvalitu výsledného translátu. Chybné informácie alebo tvary, ktoré sa v texte prekladu objavia, zvä čša býva možné overi ť, uvies ť na správnu mieru, ale prekladate ľ tak z rozli čných dôvodov neurobí. Týkajú sa obsahovej a jazykovej správnosti preloženého textu, pri čom overi ť si náležitos ť ekvivalentu a jeho formy nebýva problematické, pretože na rozdiel od objektívnych prekážok existuje referen čná odborná literatúra, slovní- kové inštrumentárium či paralelné texty, ktoré možno využi ť ako zá- sobáre ň prekladate ľských riešení, ako konzulta čný zdroj a pod. Uve ďme nieko ľko príkladov. V publikácii Zrodenie Grécka od krá ľov po mestá autor stru čne vysvet ľuje pôvod vlastného mena Minós , odvodeného z titulu minos , ktorý prináležal princovi z Knóssu. Tak ako vlastné meno Minós , aj všeobecné substantívum minós treba písa ť s dlhým o, pretože v gré čti- ne je v uvedenej lexikálnej jednotke ómega, ktorú do sloven činy trans- kribujeme ako ó. Minós bol mýtický syn Dia a Európy, krétsky krá ľ a zákonodarca, po smrti jeden zo sudcov v podsvetí a tiež jeho vnuk, manžel Pasifaé, stavite ľ labyrintu. V tejto súvislosti hovoríme v sloven čine o „minojskej kultúre, t. j. bronzovej dobe v oblasti Egejského mora, krétsko-mykénskej kultúre (pod ľa mýtického krá ľa Minoa)“ 62 . V našom jazyku používame adjektívum minojský , ktoré je zárove ň sú čas ťou bežne zaužívaných syntagiem ako minojská kultúra, minoj- ská civilizácia, minojská palácová kultúra a ďalšie. Prekladate ľ v 1. časti kapitoly Prepychová doba bronzová (Lévêque, 1995, s. 13–29) naopak používa substantívum minoovia : paláce minoov , kme ňový typ ur čený pre minoov , pri čom na zdôraznenie lexikálnej jednotky je pou- žitá kurzíva. Zvolený ekvivalent nemožno považova ť za vhodný.

62 Dostupné na internete: [Cit. 13. februára 2016]. Kultúra prekladu 117

V sloven čine používame ekvivalent, ktorý je dostato čne známy, rozší- rený a používa sa v odbornej literatúre. V tomto prípade je výpoži čka zbyto čná, pretože pôsobí zmäto čne a čitate ľ, ak po publikácii siahne za účelom vzdelávania, jeho rozširovania a dop ĺň ania, musí informáciu porovnáva ť a overova ť v ďalších zdrojoch. Možný dôvod, kvôli kto- rému prekladate ľ substantívum minoovia použil, je cielená exotizácia. Domnieva ť sa tak môžeme aj z dôvodu, že v publikácii sú frekvento- vané ďalšie lexikálne jednotky typu vanax , lavagétas (s. 23), misthos (s. 100), ekklesia (s. 101), kleros (s. 102), emporion (s. 87), oikista (s. 78), ktoré používa autor ú čelne. Neuvádza ich však všetky v správnom tvare. Správna transkripcia je wanax, lawagetas, ekklésia (ἐκκλησία ), kléros ( κλῆρος ), oikistés ( οἰκιστής ). Ich pravdepodobnou funkciou je zatraktívnenie textu a jeho dekorácia. Autor kladie dôraz na záhady a tajomstvá dávnych civilizácií, ktoré poznáme len čiasto č- ne. Používaním cudzích jazykových prvkov projektuje do textu ne- známe a nepoznané, čo na úrovni mikroštruktúry vedie ku kompliko- vanejšiemu objasneniu zmyslu a na úrovni makroštruktúry je recipient konfrontovaný s atmosférou cudzosti a tajuplnosti. Základom prekladovej komunikácie je protiklad medzi exotizáciou a naturalizáciou (Vilikovský, 1984, s. 227). Exotizácia kladie dôraz na východiskovú kultúru a naopak, naturalizácia rešpektuje komunika čný princíp prekladu a kultúrne a lingvistické špecifiká cie ľovej prijímajú- cej kultúry. Exotizácia je postup zameraný na originál a naturalizácia je postup, ktorý prekladate ľ využíva, ak sa orientuje na čitate ľa prekladu (Vilikovský, 1984, s. 131). Exotiza čné postupy sú žiaduce najmä vtedy, ak preklad neplní len funkciu výmeny jazykového materiálu, ale odkazuje na východiskový kultúrny kontext, čo by v našom prípade bolo v súlade s textovým kódom pôvodiny. Napriek tomu musí prekladate ľ zváži ť, či je cie ľová kultúra schopná absorbova ť rovnakú mieru saturácie textu cudzími prvkami. Musí ich posudzova ť individu- álne, berúc do úvahy veristický charakter informácií verzus autorskú intenciu, teda snahu o akcentovanie mysteriózneho. A. Popovi č upozor ňuje, že preklad je znakovou operáciou a „o výsledku prekódovania znakov z jednej kultúry do druhej rozhoduje systém sémantických vz ťahov alebo opozícií, ktoré prechádzajú z jedného kódu do druhého, a nie reálie ako také. Preto vz ťah medzi svojím a cudzím, čiže vzá- 118 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa jomný vz ťah dvoch kultúr, treba pri prekladaní rieši ť na rovine kono- tácie, a nie denotácie“ (1975, s. 197). Komunika čná zložka lexikál- nych jednotiek spojených s jazykom východiskovej kultúry je v prijí- majúcom prostredí oslabená. Pri prekladaní textov, ktoré odkazujú na antickú civilizáciu, musí prekladate ľ po číta ť s dvojfázovým dekódo- vaním. Francúzsky originál neodkazuje na vlastnú, ale na antickú kul- túru, časovo a priestorovo vzdialenú. Autor pri komunikovaní infor- mácie využíva lingvistické a štylistické prostriedky vlastného jazyka v súlade s komunika čným zámerom. Tieto okolnosti musia prekladate- ľa vies ť k verifikovaniu terminológie či foriem proprií v cie ľovom transláte. Vzh ľadom na existenciu ekvivalentu minojský nie je dôvod prebera ť substantívum minoovia a navyše používa ť ho v genitívnej forme. Text originálu je na exotické prvky dostato čne bohatý, čo vy- plýva z charakteru komunikovanej informácie. Nie je vhodné oslabo- va ť komunikatívnu zložku za cenu prepiateho zachovania koloritu, pretože v celej publikácií ich je dostatok. Priezračnos ť významovej hodnoty by v tomto prípade mala stá ť nad reprodukciou koloritovej zložky pôvodiny. Ďalšou slabinou exotiza čných postupov prekladate ľa je sklo ňova- nie gréckych jazykových jednotiek. Deje sa tak priamo v texte. Pre- kladate ľ ich inkorporuje do textu, kde zastávajú miesto slovenských pendantov. V čle ňovaním do slovenskej vety je nútený sklo ňova ť ich alebo meni ť singulár na plurál. Problémom je, že postup, ktorý volí, nie je jednotný. Raz uvádza grécke lexikálne jednotky v súlade s deklina čnými pravidlami v gré čtine, inokedy ich sklo ňuje pod ľa pravidiel sloven činy. Zmena kme ňovej morfémy môže uvádza ť recipienta do omylu, pretože si nemusí da ť zmenu kme ňa a následnú od- lišnos ť podôb tej istej lexikálnej jednotky v rozli čných pádoch do vzá- jomných súvislostí. Význam mu síce môže by ť parciálne alebo úplne jasný z kontextu, no môže sa aj mylne domnieva ť, že ide o ďalšie ne- známe slovo. Uvádzame príklady, kde možno porovna ť sklo ňovanie v gré čtine a sklo ňovanie gréckych slov v sloven čine. Za vetou uvá- dzame, o ktorý pád ide v gré čtine:

Kultúra prekladu 119

Tabu ľka 6. Porovnanie deklinovaných tvarov

Uplat ňovanie gréckych deklinovaných tvarov

Vďaka mzde (misthos) môžu aj tí Rôzne misthoi (pod ľa okolností pláce, najchudobnejší vykonáva ť úrad či príplatky či žoldy, sú zárukou ur čité- mandát (s. 100). N sg. ho blahobytu (s. 100). N pl. Vo ve ľkom mestskom štáte na Pelo- Je to vidiecka pracovná sila, ktorá ponézskom polostrove je základný obrába kleroi svojich pánov (s. 103). rozpor medzi ob čanmi, čiže rovný- N pl. mi, lebo štát im poskytuje kleros (kus zeme), ktorý ich má živi ť spolu s rodinami, a medzi helótmi (s. 102). N sg. Je to emporion, ako vraveli Gréci (ve ľkoobchod, ktorý vedú emporoi, námorní dopravcovia a obchodníci) (s. 87). emporion = N, A sg.= neutrum emporoi = N pl. = maskulínum (N sg. = emporos)

Uplat ňovanie slovenských pravidiel deklinácie pre grécke lexikálne jednotky

Na za čiatku 4. storo čia pred n. l. sa Ten sa musí oženi ť s dcérou nebohé- príjme zákon, pod ľa ktorého už ho, ktorá sa stala epiklerou (pridanou nemožno kleros preda ť, možno ho ku kleru) (s. 104). I sg.; D sg. za ťaži ť hypotékou (s. 105). A sg. Poznáme aj politické prejavy predne- sené ekklesiou (s. 107). I sg. V mestách pretrváva napätie pre Zvidite ľnenie a požiadavky „dému“ hegemóniu, ktorou š ľachtici za ťažu- (s. 62). G sg. jú démos (s. 62). A sg. Je jasné, že vývin smeruje k dôslednejšiemu priznaniu práv dému (s. 63). D sg.

Ako metafora emporia pôsobí hrobka keltskej princeznej, ktorú vykopali vo Vixe na Zlatom pobreží (s. 87). G sg. 120 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Príkladom takéhoto trhu (emporia) je Naukratis v egyptskej krajine (s. 148). G sg.

Tvar kleros je chybný vo vete „Vo ve ľkom mestskom štáte na Pe- loponézskom polostrove je základný rozpor medzi ob čanmi, čiže rov- nými, lebo štát im poskytuje kleros (kus zeme), ktorý ich má živi ť spolu s rodinami, a medzi helótmi (s. 102)“. Správny by tu mal by ť tvar kléros , lebo v gré čtine je v slove éta ( η), čo je dlhé e, na rozdiel od krátkeho vokálu epsilon ( ε). V sloven čine je kleros použitý ako A sg., ale kléros je v gré čtine N sg. Grécke substantíva sa sklo ňujú, to znamená, že k slovnému kme ňu sa pripájajú koncovky vyjadrujúce pád a číslo, prípadne aj rod. Gré čti- na pozná pä ť pádov: N, G, D, A, V, pri čom nominatív je pád podmetu, vokatív vyjadruje oslovenie, akuzatív je pád priameho predmetu, datív pád nepriameho predmetu a genitívom sa vyjadruje nezhodný prívlas- tok. Pri používaní gréckeho substantíva kleros sa prekladate ľ dopúš ťa chyby už pri jeho prepise. Grécka podoba substantíva κλῆρος (N sg., maskulínum) obsahuje dlhý ( η; éta) a nie krátky ( ε; epsilon) vokál e, čo by sa malo premietnu ť aj do jeho tvaru v sloven čine – kléros. Kým v starej gré čtine zodpovedá koncovka -os daného substantíva len N sg., prekladate ľ používa v slovenčine tvar kleros vo funkcii priameho predmetu v A sg. (... štát im poskytuje kleros...; ... už nemožno kleros preda ť...), čo zodpovedá slovenským pravidlám sklo ňovania neživot- ných maskulín v singulári, kde sa tvar N rovná tvaru A. Grécky akuza- tív vykazuje pri tomto substantíve koncovku -on, ktorá sa pridáva ku kme ňu klér- ( κλῆρον ). Zdá sa, že prekladate ľ si je v tomto prípade vedomý gréckeho kme ňa substantíva kléros a pridáva k nemu správne slovenské pádové koncovky. Tomu nasved čuje aj použitie D sg. vo vete: „Ten sa musí oženi ť s dcérou nebohého, ktorá sa stala epiklerou (pridanou ku kleru).“ Je však zarážajúce, pre čo podobne nepostupuje aj v prípade vety: „Je to vidiecka pracovná sila, ktorá obrába kleroi svojich pánov.“ Grécky tvar kléroi ( κλῆροι ) je N pl. Prekladate ľ ho používa ako A pl. Grécky akuzatív pl. má tvar κλήρους (klérus). Kon- covka, ktorú prekladate ľ použil, je gréckou koncovkou N a V pl. Kultúra prekladu 121 v sklo ňovaní tzv. o-kme ňov a v slovenskom systéme sklo ňovania mas- kulín sa vôbec nevyskytuje. Okrem toho si recipient nemusí da ť do súvislosti kleros a kleroi a môže ich poklada ť nie za jednu vysklo ňo- vanú, ale za dve osobitné lexikálne jednotky. Prekladate ľ mal použi ť slovenský ekvivalent a prípadne uvies ť do zátvorky grécke tvary. Problematické je použitie gréckeho substantíva označujúceho dedi čku. Správny tvar mal by ť epiklérou . Použitie substantíva ako takého je však diskutabilné, pretože vyda ť sa bola prinútená pozostalá dcéra.63 Pre uznanie die ťaťa ako sú časti rodiny bolo nutné, aby pochádzalo z manželstva, ktoré bolo uzavreté prostredníctvom zásnub ( dγγ ýη)64 alebo súdnym uzavretím manželstva ( dπιδικασ ßα) s pozostalou dcérou – dedi čkou. 65 Náležitá ortografia vo vete: „Poznáme aj politické prejavy predne- sené ekklesiou (s. 107)“ je ekklésiou, kde má by ť opä ť dlhé e. V I sg. prekladate ľ správne pridal našu koncovku ku gréckemu kme ňu, dodr- žal aj rod substantíva. Pre substantívum démos platia v gré čtine rovnaké pravidlá ako pre substantívum kléros . Patria do rovnakej deklinácie. Prekladate ľ všetky tvary substantíva démos prispôsobuje slovenčine, pridáva slovenské pádové koncovky ku gréckemu kme ňu. Toto substantívum sa bežne používa aj v našej literatúre. Preto nie je jasné, z akého dôvodu dáva tvar „dému“ do úvodzoviek, pri čom vo vete: „Zvidite ľnenie a požia- davky „ dému “ (s. 62) nie sú použité v G sg. jediný raz. Nachádzame ho aj v D sg. a to vo vete: „Je jasné, že vývin smeruje k dôslednejšie- mu priznaniu práv dému “ (s. 63). Nájdeme aj príklad, ke ď sú grécke lexikálne jednotky použité v ná- ležitom tvare: „Je to emporion , ako vraveli Gréci (ve ľkoobchod, ktorý vedú emporoi , námorní dopravcovia a obchodníci)“ (s. 87). V uvedenom prípade zodpovedajú gré čtine oba tvary, aj emporion aj emporoi .

63 Porov. BROD ŇANSKÁ, E. (2012): Gregor z Nazianzu. Listy vo veršoch , s. 122, pozn. 134: dπßκληρος – dcéra, pozostalá dedi čka, bola povinná vzia ť si za manžela najbližšieho príbuzného, aby majetok ostal v rode. 64 Viac k téme aj kap. 3.3, s. 188. 65 Porov. WOLFF, H. J. (1968): Grundlagen des griechischen Eherechts. In: E. Ber- neker (ed.): Zur griechischen Rechtsgeschichte, s. 622. 122 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Prvé substantívum je neutrum v N sg., druhé maskulínum v N pl. V nasledujúcich prípadoch však prekladate ľ pridal slovenské koncovky ku gréckemu kme ňu: „Ako metafora emporia pôsobí hrobka keltskej princeznej, ktorú vykopali vo Vixe na Zlatom pobreží“ (s. 87) a „Príkladom takéhoto trhu ( emporia ) je Naukratis v egyptskej krajine“ (s.148). Vhodnejším postupom by bolo v druhom príklade uvies ť do zátvorky N sg. emporion a odkáza ť tým na grécky tvar substantíva. Sumarizujme postupy, ktoré prekladate ľ zvolil, a pokúsme sa aj ná- sledne deklarova ť, aké sú východiská recepcie pre slovenského čitateľa. 1. Používanie gréckych lexikálnych jednotiek: význam gréckej lexi- kálnej jednotky je niekedy vysvetlený priamo v texte, inokedy je jej význam v zátvorke, na inom mieste je v zátvorke grécky tvar slova a dokonca inde ju prekladate ľ používa na úrovni slovenského ekvivalentu, bez náznaku vysvetlenia. 2. Transkripcia gréckych lexikálnych jednotiek: prekladate ľ nedodr- žiava zásady transkripcie. Nerešpektuje, ignoruje znak éta, čo je dl- hé e, na rozdiel od epsilonu, krátkeho e. Do sloven činy transkribuje výlu čne krátke e. Pravidlá slovenského pravopisu uvádzajú mož- nos ť prepisu krátkeho e len v slovách, kde sa éta nachádza v pozícii pred koncovým –s, napr. Ἀχιλλεύς 66 – Achilleus (2013, s. 83). 3. Deklinácia gréckych lexikálnych jednotiek: v celom texte prekladate ľ uplat ňuje dvojaké pravidlá deklinácie. V jednom prípade dekli- nuje priamo grécke lexikálne jednotky pod ľa normy platnej pre grécky jazyk a takto vysklo ňovanú lexikálnu jednotku transkribuje do sloven činy (napr. misthos – misthoi , kleros – kleroi ). V druhom prípade ich sklo ňuje ako posloven čené tvary s prevzatou koreňovou morfémou. Na tento postup nie je dôvod. Pod ľa platných noriem Pravidiel slovenského pravopisu o písaní slov cudzieho pôvodu de- líme prevzaté slová do troch kategórií, pod ľa stup ňa zdomácnenia:

66 Je otázne, pre čo Pravidlá slovenského pravopisu uvádzajú v preh ľadovej tabu ľke práve tento príklad, ke ď nezodpovedá tomu, čo bolo uvedené. Vo vlastnom mene Achilleus sa pred koncovým –s nenachádza éta ( η), ale ypsilon ( υ). Vhodným príkla- dom by bolo napr. vlastné meno Aristoteles ( Ἀριστοτέλης ), ktorého prepis je v Pravidlách slovenského pravopisu uvedený na s. 44. Kultúra prekladu 123

a) úplne zdomácnené slová – slová ktoré píšeme pod ľa zásad slo- venského pravopisu a v zhode s ich dnešnou výslovnos ťou v spisovnej sloven čine, napr. gavalier , inžinier , džíp ; b) čiasto čne (neúplne) zdomácnené slová, ktoré sa píšu zvä čša pod ľa zásad slovenského pravopisu a v zhode s ich vžitou slo- venskou podobou a zachovávajú aj niektoré znaky pôvodného spôsobu písania, napr. xylofón , syntax , nymfa ; c) nezdomácnené slová, ktoré sa používajú v pôvodnej podobe a často sa vyzna čujú tým, že sú čiasto čne alebo úplne nesklon- né, napr. derby , menu , kanoe , jury , sujet (2013, s. 38). Uvedené postupy prekladate ľa súvisia s už spomínanou exotizá- ciou, snahou o zachovanie koloritu, čo je možné dosiahnu ť aj zacho- vaním internacionalizmov alebo dokonca zvyšovaním ich výskytu v cie ľovom texte oproti textu východiskovému. Internacionalizmus ako lexikálny prvok cudzej proveniencie prispieva k zvýšeniu interna- cionálnosti jazyka. Pod ľa J. Bosáka je „internacionalizácia – zvyšova- nie podielu cudzích slov predovšetkým v domácej slovnej zásobe, ako aj nárast po čtu prevzatých slov (utvorených najmä pomocou gréckych a latinských prvkov) predovšetkým v odbornej a publicistickej oblasti, no s časti aj v bežnom hovorenom jazyku“ (Bosák in: Ološtiak, 2007, s. 14). Na prvý poh ľad sa zdá, že takémuto postupu nemožno ni č vy- tknú ť, pretože ide o populárno-náu čnú publikáciu tematicky oriento- vanú na antickú kultúru, o čom vypovedá aj názov Zrodenie Grécka od krá ľov po mestá. Kde inde by mala by ť frekvencia prevzatých slov z gré čtiny zastúpená nato ľko, ak nie v texte podobného charakteru a pre čo by mal prekladate ľ ich po čet redukova ť, napr. aj v komparácii s originálom. Definitívnym problémovým aspektom výsledného trans- látu však nie je frekvencia prevzatých slov, ako sme už poukázali vyš- šie, ale samotná podoba jednotlivých lexikálnych jednotiek, ich syn- taktické vz ťahy vo vete, sémantická radiácia a adapta čná funkcia 67 ,

67 Viac k téme aj OLOŠTIAK, M. – GIANITSOVÁ-OLOŠTIAKOVÁ, L. (2007): Deklinácia prevzatých substantív v sloven čine . „Slovotvorná motivácia plní vo vz ťahu k prevzatým slovám adapta čnú funkciu, ktorá sa môže realizova ť rozli čnými spôsobmi. Z tohto h ľadiska rozlišujeme: 124 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa ako aj nejasný či nejednotný prekladate ľov zámer oh ľadom ich prí- tomnosti v texte. Jasná je snaha o zachovanie koloritu a paralelne s ňou z textu presahuje snaha o istú internacionalizáciu textu, pri čom motiva čným impulzom tu nie je komunika čno-nomina čná lakúna, ale didaktizácia, snaha o inštruovanie recipienta. Aj druhý prekladate ľov zámer je pochopite ľný a opä ť pripomíname, že z hľadiska charakteru textu a s oh ľadom na misiu prekladu, aj realizovate ľný. Avšak podmienkou je rozozna ť mieru zdomácnenia gréckych lexikálnych jednotiek v cie ľovom jazyku a pristupova ť k ich integrovaniu do textu trans- látu v súlade s jazykovou normou. Populárno-náu čný text je de facto ur čený recipientovi bez obmedzenia, číta ť ho môže laik i odborník. Laik sa zvä čša špecifickej tematike venuje okrajovo, vä čšina informá- cií je pre ňho nóvum a mal by ma ť možnos ť naučiť sa ich správne, či už z hľadiska ortografie, významu a pod. Odborník môže by ť, naopak, vä čším znalcom než prekladate ľ. Pri plnení prekladate ľského zámeru preto treba k problematike pristupova ť citlivo a vopred si overi ť zvo- lenú stratégiu prekladu, čím sa prekladate ľ vyhne zbyto čnému znižo- vaniu kvality výsledného textu ur čeného cieľovému recipientovi bez oh ľadu na jeho vek, vzdelanie, stupe ň znalosti problematiky a horizont očakávania.

1. Prevzaté lexémy prvého stup ňa: a) slovotvorne nemotivované lexémy, ktoré neobsahujú slovotvornú ani systemiza čnú morfému: herold, jamb, schizma, sombrero; b) nehybridné slovotvorne motivované lexémy s koreňovou aj vlastnou deriva čnou morfémou cudzieho pôvodu: ragbista, slangizmus, siláž; c) nehybridné kompozitá: mikrocoulomb, paraolympiáda, tachodynamo ; d) nehybridné slovotvorne nemotivované lexémy s kore ňovou aj systemiza čnou morfémou cudzieho pôvodu: syenit, skríning, laktóza, kvarteto . 2. Prevzaté lexémy druhého stup ňa (hybridné slovotvorne motivované lexémy): a) deriváty s prevzatou kore ňovou morfémou a domácim formantom: panká č, svetrík, colnica, snobstvo ; b) deriváty s domácou kore ňovou morfémou a prevzatým formantom: exposlanec, synátor ; c) kompozitá s druhým členom domáceho pôvodu : pseudoznalec, rádioprijíma č; d) kompozitá s prvým členom domáceho pôvodu: zbormajster, ve ľkofilm “ (s. 20–21). Kultúra prekladu 125

Východiská pre recipovanie preloženého textu v cie ľovej kultúre nie sú kvalitatívne rovnako zabezpe čené. Receptívno-zážitková zložka dominuje nad zložkou kognitívnou. Pokia ľ ide o kognitívnu zložku, zlyháva transfer gréckych lexikálnych jednotiek. Prekladate ľ akoby nebral do úvahy isté reštrikcie recipienta a skuto čnos ť, že na rozdiel od angli čtiny je gré čtina podstatne menej rozšíreným jazykom. Preklada- te ľ musí túto skuto čnos ť vzia ť do úvahy a skuto čne dobre zváži ť, akú stratégiu pri prekladaní zvolí. Rozhodovanie pritom nemusí by ť v zásade až také komplikované. Sta čí si uvedomi ť, že čitate ľ si nevie vždy da ť do súvislosti nominatív a ďalšie pády, t. j. nemusí ma ť vedomos ť o tom, že ide o tú istú lexikálnu jednotku. Neorganizovanos ť prekladate ľovho postupu na úrovni transkripcie má za následok osla- benie komunika čnej zložky textu. Pritom vo ľba prekladate ľskej straté- gie v prípade prekladu analyzovaného textu nemusela by ť mimoriadne polemická. Pod ľa stup ňa zdomácnenia ide o lexikálne jednotky, ktoré by mali zosta ť nesklonné. Ak ich chce prekladate ľ sklo ňova ť (tie, kto- ré sú v našom kultúrnom prostredí aspo ň čiasto čne známe, napr. dé- mos ), musí si overi ť ich pôvodné gramatické kategórie, aby ku kme ňu priradzoval príslušný slovenský formant. A napokon vo vz ťahu k ich lexikálnemu významu postupova ť jednotne. Konkrétne napr. uvádza- ním gréckej lexikálnej jednotky v N sg. v zátvorke, na mieste, kde jej význam plynie z kontextu, alebo kde je použitý slovenský ekvivalent, prípadne koncipovaním glosára. Ke ďže máme do činenia s populárno- -náu čným, nie umeleckým textom, ani jeden z postupov nebude rušivý. Príkladom subjektívnych prí čin, ktoré sa podie ľajú na znižovaní kvality translátu, je aj vyššie analyzované slovné spojenie Augiášove maštale . Ako sme konštatovali, ide o zriedkavý výskyt slovného spojenia v porovnaní so slovným spojením Augiášov chliev . L. Dvon č (1962, s. 371–373) vysvet ľuje, aký je rozdiel v použití lexikálnych jednotiek chliev a mašta ľ. Vychádza pritom z definícií oboch slov, ktoré upres ňujú, že chliev je ur čený pre ošípané, prípadne pre králiky, husi a pod., zatia ľ čo mašta ľ je stavisko pre rožný statok a kone. Z týchto definícií a v súlade s mytologickým príbehom o elidskom krá ľovi, ktorého stajne s tromi tisíckami kráv vy čistil Héraklés za je- diný de ň, by preto bolo vhodnejšie hovori ť o maštali. Avšak treba rozlišova ť, či je slovné spojenie použité v kontexte odbornom, alebo či 126 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa ide o bežný frazeologizmus vy čisti ť Augiášov chliev . V prvom prípade L. Dvon č upozor ňuje na vhodné prekladate ľské riešenie M. Okála v preklade knihy Legendy a mýty starého Grécka , kde prekladate ľ pri popise Héraklovho výkonu hovorí o maštaliach krá ľa Augia. Ke ďže ide o opis udalostí, prekladate ľ vhodne používa proprium Augias. Zdomácnená podoba Augiáš je zase vhodná ako sú čas ť syntagmy Au- giášov chliev , pri čom chliev tu figuruje už v prenesenom význame a ozna čuje obrovský neporiadok a ne čistotu zavinenú nedbanlivos ťou. Uvedené slovné spojenie je v sloven čine ustálené, petrifikované a nie je potrebné ním ďalej hýba ť. Subjektívne prekážky, ktoré zaprí čiňujú znižovanie kvality prekla- dového textu sú takmer vždy odstránite ľné, korigovate ľné. Potrebné je prekladate ľovo úsilie o korekciu translátu, viacnásobné čítanie prelo- ženého textu a overovanie informácií. Dôležitý je aj dôraz na jazyk, pretože do písomného prejavu prenikajú stále viac prvky hovorovosti. Aj tie radíme do kategórie subjektívnych prekážok pri prekladaní. Do prekladových textov prenikajú „parazitické slová“ (K řivohlavý, 1988, s. 140–142) napr. teda, akosi, akože , používané nadbyto čne. Vo ver- bálnej komunikácii vytvárajú dojem hutného re čového prejavu, faloš- ne indikujú elokvenciu komunikátora. V písomnom prejave narúšajú lexikálnu a vetnú sémantiku. Redukcia či celková eliminácia chýb podobného charakteru býva v kompetencii prekladate ľa. V jeho vlastnom záujme musí by ť snaha o skvalit ňovanie prekladu a kontinuálne vzdelávanie sa nemá zosta ť len frázou, ale prekladate ľ si ho má osvoji ť ako jeden z princípov svojej činnosti. Ak hovoríme o kultúre prekladu, o kvalite definitívnej verzie trans- látu ur čenej cie ľovému recipientovi, nemožno opomenú ť etiku prekladate ľa. K otázke prekladate ľskej etiky sa v translatológii kontinuálne vyjadrujú jednotlivci i prekladate ľské školy, asociácie a spolo čnosti. Aktuálny Profesionálny a etický kódex Slovenskej asociácie prekladate ľov a tlmo čníkov upravuje v desiatich bodoch vykonávanie prekladate ľskej a tlmo čníckej činnosti v súlade s konštatovaním A. Popovi- ča, že „preto sa bez etiky v prekladate ľskej činnosti nezaobídeme“ (1975, s. 245). V súvislosti so subjektívnymi prekážkami pri preklade by si mal každý prekladate ľ ešte skôr, než prijme prekladate ľské zada- nie, zvláš ť osvoji ť 6. zásadu spomínaného kódexu: „ Člen SAPT zá- Kultúra prekladu 127 sadne prijíma len také zákazky, ktoré zodpovedajú jeho kvalifikácii, jazykovým znalostiam a odborným poznatkom, prípadne na ktoré má možnos ť sa odborne a terminologicky pripravi ť. Prijatím zákazky berie na seba povinnos ť poskytnú ť službu profesionálne, riadne a včas“ 68 . Na zníženej kvalite prekladu sa nemusí podie ľať len nedostato čná úrove ň niektorej z prekladate ľských kompetencií. Z. Jesenská nazýva translát nedostato čnej kvality ako svojvo ľný , ktorým je pod ľa nej „napokon každý preklad spravený bez talentu a každý, kde prekladate ľ bol pohodlný“ (1956, s. 31–32). Napriek istej rigoróznosti si treba pripomenú ť radu A. Bermana, ktorý upozor ňuje na to, že preklady treba vedie ť číta ť. Je potrebné vyvíja ť kritické myslenie a neobmedzova ť sa len na kladný či záporný hodnotiaci výrok. A. Berman predstavuje dve hlavné línie prístupu: prvá z nich má povahu predpisu a orientuje sa na originál a skúma ho – čo Berman nepovažuje za adekvátne. Takémuto procesu pod ľa neho chýba objektívny nadh ľad. Druhá línia kladie dôraz na proces vníma- nia prekladu a za cie ľ si kladie výskum estetických, kultúrnych, ideo- logických a iných noriem, ktoré sú vnímané ako pravdivá hodnota. V tejto metóde však vidí riziko, že takto možno ospravedlni ť akýko ľ- vek typ prekladu. Navrhuje vlastnú metódu, pretože v druhej názoro- vej línii vidí príležitos ť spochybni ť akúko ľvek kritiku: „1. Pre číta ť dokon čený preklad a overi ť, či bez oh ľadu na originál text sedí. V tejto fáze sa čitate ľ zameriava na problematické oblasti textu. 2. Pre číta ť originál i preklad a ur čiť dôležité časti textu, rysy štýlu, at ď. 3. Zamyslie ť sa nad systémom prekladania, v ktorom vystupuje prekladate ľ, jeho miesto, prijatý projekt at ď. Posúdi ť prácu z dvoch hľadísk: najskôr z hľadiska poetickosti vyhotoveného prekladu – zamyslie ť sa, či prekladate ľ vytvoril kvalitný text a potom z hľadi-

68 Celé znenie Profesionálneho a etického kódexu Slovenskej asociácie prekladateľov a tlmo čníkov dostupné na internete: [Cit 21.februára 2016]. 128 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

ska etiky – ako verne je text preložený, aké zmeny by boli v texte potrebné“ (in: Vavroušová, 2013, s. 89–90). Napriek výskytu chýb a posunov v preklade, ktoré sa stali predmetom našej analýzy a poslúžili nám ako korpus, na ktorého základe sme sa usilovali chyby zovšeobecni ť, kategorizova ť a nájs ť možnosti, ako ich odstráni ť, čítanie a rozbor preložených textov nás doviedol ku konštatovaniu, že v mnohých prípadoch priniesli prekladatelia vyna- chádzavé riešenia, zvláš ť na úrovni kompenzácií v texte. A v nejed- nom prípade možno s obdivom hovori ť o majstrovstve prekladu.

3.4 Interdisciplinárny rozmer prekladu

Bermanova metóda kritiky prekladu upozor ňuje na ďalší neprehliadnute ľný rozmer prekladu, a to jeho interdisciplinárnos ť. Pod ľa autora je preklad interdisciplinárnym v pravom zmysle slova, pretože sa nachádza medzi rozli čnými disciplínami, ktoré sú od seba často ve ľmi vzdialené (in: Vavroušová, 2013, s. 88). Predchádzajúca analýza vo ľby ekvivalentov a ich foriem, resp. prekladate ľovej stratégie a otvorenie lotmanovského „my – oni“ prirodzene vedie k otázke, ktorá sa v translatológii často pertraktuje. Ide o teoretickú dimenziu translatológie a prítomnos ť i význam teórie vo vzdelaní prekladate ľa. Má pre prekladate ľa význam teoretická príprava alebo je najlepšou prípravou prax? Teória verzus empíria? Translato- lógia ako samostatná vedná disciplína nemôže by ť založená na intuícii a na intuitívnom narábaní s jazykom; jazykový cit a talent nemôžu zosta ť nosnou výbavou prekladate ľa, hoci je ur čite bonusom. Kvalifi- kácia prekladate ľa znamená zodpovedný prístup k textu, ktorý je len jednou z troch zložiek komunika čného re ťazca autor – dielo – čitate ľ, pri čom bez prítomnosti ktorejko ľvek z nich by komunikovanie a recipovanie informácie nemohlo prebehnú ť. Je všeobecne známe, že komunika čný akt je mnohorozmerný proces a jeho výsledná podoba je pozna čená viacerými faktormi, ktoré sa sebe vlastným spôsobom podie ľajú na jeho priebehu. Kultúra prekladu 129

Analýza excerpovaného materiálu nás vedie k jednozna čnému kon- štatovaniu, že kultúrna kompetencia prekladate ľa je skuto čne kompetenciou najvyššou, ktorá je ostatným kompetenciám nadradená; je integrujúca, synkretizujúca, unifikujúca. Výsledná kvalita prekladu textov nasýtených kultúrnymi referenciami je diskutabilná, ak prekladate ľ k textu pristupuje výlu čne lingvisticky a v súlade s lingvistický- mi teóriami o prekladaní sa usiluje nájs ť ekvivalent, ktorý bude v cie- ľovom jazyku zodpoveda ť príslušnej lexikálnej jednotke z východis- kového textu. V lingvistickom modeli prekladania je text uchopený ako komplex prvkov, ktoré treba prenies ť z východiskového do cie ľo- vého jazyka: „Z lingvistického h ľadiska možno preklad opísa ť ako prekódovanie alebo substitúciu: prvky A1, A2, A3 [...] inventára jazyka L1 sa nahradia prvkami B1, B2, B3 [...] inventára jazyka L2“ (Kol- ler in: Rakšányiová, 2014, s. 36). Nazeranie na preklad ako na lingvis- tickú operáciu sa postupne prestal javi ť ako dosta čujúci a do popredia záujmu translatologického výskumu sa dostávajú pojmy, ako sú funkcia translátu v cie ľovej kultúre, text i kultúrny náboj, ktorý v sebe nesie. Pokračujúce smerovanie vedy o preklade 69 postupne upúš ťa od nahliadania na preklad ako na jazykovú operáciu. Vyvinuli sa ďalšie smery a tendencie vývoja vedy o preklade. Hovori ť možno o kulturo- logickom, postkoloniálnom, sociologickom či dokonca feministickom smere v translatológii. Všetky spomínané smery, hoci odlišné, majú spolo čné pozadie, viac či menej cite ľné v každej tenden čnej línii: preklad nemožno redukova ť na jazyk a ak sa má veda o preklade vyvíja ť ďalej, výskum sa nemôže uskuto čň ova ť pomocou jedinej metódy. Logické smerovanie k interdisciplinárnemu prístupu bolo nezvratné: „Interdisciplinárny prístup bol logický. Zatia ľ čo umelecký preklad fungoval (a viac-menej aj zostal) oblas ťou samou o sebe, dostali sa ostatné texty žánrov non-fiction do zorného po ľa teoretikov po čnúc jazykovedcami z oblastí generatívnej gramatiky, štrukturalizmu, kon- trastívnej a aplikovanej jazykovedy, štylistiky, cez semiotiku, herme- neutiku, pragmatiku, teóriu informácie až po misionárov ako E. A. Nida.

69 Viac k téme aj RAKŠÁNYIOVÁ, J. (2014): Inšpiratívne križovatky textovej lin- gvistiky a translatológie. In: Acta FF Z ČU, s. 33–49. 130 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Tomuto zakladate ľovi sociolingvistickej koncepcie išlo o adekvátny preklad Biblie aj do exotických jazykov, ktorých používatelia majú vo vedomí iné kultúrne schémy ako príslušníci kres ťanskej civilizácie“ (Rakšányiová, 2014, s. 40) 70 . Ak sa zo všeobecnej reflexie o výskume v translatológii vrátime k predmetu nášho výskumu a zacielime pozornos ť na preklad kultúrnych reálií, musíme interdisciplinárny rozmer prekladu opä ť akcentova ť. Nie je možné dosiahnu ť adekvátny preklad kultúrnych reálií bez intermediácie viacerých vedných oblastí. Sú to odbory, kde prekladate ľ nachádza pramennú literatúru, jazykovú normu a pre preklad nevyhnutný kultúrno-historický kontext. Translatológia sa ako samostatná vedná disciplína datuje od r. 1972, ke ď J. Holmes v štúdii The Name and Nature of Translation Studies , ktorú predniesol na 3. medzinárodnom kongrese aplikovanej lingvisti- ky v Kodani, navrhol pre túto disciplínu pomenovanie. Prvenstiev je v translatológii, ako napokon v každom vednom odbore, nieko ľko. Prvý preklad Biblie, prvý preklad niektorého z významných diel svetovej literatúry do sloven činy a pod. Jedno podnetné prvenstvo v translatológii patrí francúzskemu humanistovi, spisovate ľovi, poeto- vi a filológovi Étiennovi Doletovi (1509 – 1546). Aktívny prekladate ľ É. Dolet formuloval pä ť zásad dobrého prekladu. E. A. Nida ozna čuje jeho stru čný traktát La manière de bien traduire d'une langue en autre

70 Žiaden z prístupov netreba glorifikova ť. Na margo niektorých extrémov v translato- lógii sa vyjadruje J. Rakšányiová ako o rozkole, čo dokladá konštatovaním S. Kvama. „Ako je z doterajšieho výkladu zrejmé, ani lingvistika, ani translatológia nepostupova- li lineárne vpred a nevytvorili si ani program symbiotických prierezov. Zásadný rozkol nastal v posledných desa ťro čiach a Kvam [...] hovorí dokonca o dvoch „útekoch“: niektoré kultúrne a komunika čne orientované translatologické teórie „utekali“ (alebo sa utiekali) k nadradeným sociokultúrnym parametrom, ale sú časne tiež „utekali“ (vz ďaľovali sa) od jazyka. Tým, že negovali analýzu jazykových javov, unikali od samotného predmetu výskumu. Prekladanie totiž nemožno odt ŕha ť od jazyka, tak ako jazyk nemožno odt ŕha ť od komunikácie. Obe únikové cesty (štrukturalistická lingvistika unikala od komunikácie a funkcionálna translatológia zase od jazyka) môžu by ť slepé, pretože obidve disciplíny majú nie čo spolo čné, a to jazyk, komunikáciu a pritom aj dôležitú jazykovo-komunika čnú veli činu, ktorou je text. Preto Kvam [...] po- kladá textovú lingvistiku za zmysluplný teoretický základ translatológie a aplikáciu textovolingvistických východísk v translatológii za zaujímavú. Kultúra prekladu 131 ako prvú teóriu prekladu (Nida 1964, s. 15–16). É. Dolet ešte pred vy členením translatológie ako samostatného vedného odboru, pred prirodzeným, postupným vývojom názorových línií, upozor ňuje na význam rešpektovania princípov, v ďaka ktorým možno dosiahnu ť dobrý preklad. Okrem aktuálnosti v nich možno vidieť základy inter- disciplinárneho prístupu: 1. Prekladate ľ musí v prvom rade dokonale pochopi ť zmysel a tému autora, ktorého prekladá. Ak sa mu to podarí, nebude jeho preklad nejasný. Inak sa môže sta ť, že hoci pochopi ť autora, ktorého pre- kladá, nie je ni č náro čné, preklad môže dopadnú ť presne naopak – autor sa stane náro čným a ne čitate ľným. 2. Prekladate ľ musí výborne pozna ť jazyk originálu i prekladu. Len tak žiaden z jazykov nepoškvrní, ani mu neuberie na grandióznosti. Treba vedie ť, že každý jazyk je čímsi prízna čný. Metafory, idiómy, nuansy – ak ich prekladate ľ ignoruje, ohrozuje autora aj samotný jazyk, pretože nevyjadruje dôstojnos ť ani bohatstvo oboch jazykov, s ktorými pracuje. 3. Vyhýba ť sa doslovnému prekladu. Ak tak prekladate ľ robí, demon- štruje tým vlastnú nevedomos ť a nedostatok dôvtipu. Preklada ť riadok po riadku alebo verš za veršom často znamená meni ť zmysel, ktorý do textu autor vložil. Prekladate ľ tým len dokazuje ne- znalos ť. Netreba by ť otrokom originálu, ale usilova ť sa o vo ľnejší, ale zmysluplný preklad. 4. Prekladate ľ má používa ť každodenný jazyk, vyhýba ť sa zriedka- vým výrazom a neologizmom. Ob čas môže použi ť slovo, ktoré sa celkom bežne nepoužíva, ale ozaj len v zriedkavom prípade. 5. Posledná rada je zásadná a jej nedodržaním sa celý preklad javí ako ťažkopádny. Prekladate ľ má komponova ť text tak, aby textová eu- fónia lahodila nielen duši, ale i ušiam. 71 É. Dolet svojim traktátom na črtol viacero prekladate ľských prob- lémov. V prvej zásade de facto upozor ňuje na komunika čnú triádu

71 Viac k téme aj DOLET, É. La manière de bien traduire d'une langue en autre . Do- stupné na internete: [Cit. 24. februára 2016]. 132 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa autor – dielo – čitate ľ. Akcentuje význam poznania nielen prekladané- ho diela, ale aj autora. Obom zložkám komunika čnej triády pripisuje tú istú dôležitos ť. Historický, kultúrny a spolo čenský kontext pod ľa É. Doleta prekladate ľovi umož ňuje dokonale pochopi ť zmysel i tému. Druhá zásada neguje štrukturalistický prístup k textu, ktorý sa orientuje na najmenšie elementy diskurzu. Zacielenie na mikroštruktúru textu sa mí ňa ú činku, pretože je málo operatívne vo vz ťahu k jeho makro- štruktúre. É. Dolet zdôraz ňuje špecifiká jazyka, ktoré sú často motivo- vané históriou a kultúrou. Tretia zásada kontrastuje s lingvistickými teóriami prekladu. Substitu čný postup, v ktorom sa ekvivalent nahrá- dza ekvivalentom v cie ľovom jazyku, môže by ť kontraproduktívny. Prekladate ľ má namiesto presného pendantu zoh ľad ňova ť zmysel, lebo slovo a význam nie je to isté. É. Dolet len akcentuje známu dichotó- miu, ktorú formuloval už Marcus Tullius Cicero: ut interpres – ut ora- tor . Štvrtá Doletova zásada sa okrem iného taktiež dotýka stále aktuál- neho javu v preklade. Ide o starnutie prekladu, ktorého prí činou je aj nadmerné používanie neologizmov či okazionalizmov v cie ľovom texte. Aktuálnos ť uvedených zásad zo 16. storo čia neprekvapuje, pretože vo všeobecnosti predstavujú esenciu prekladate ľských postupov, ktoré vedú k úspešnému translátu. Prekvapi ť môžu isté konkrétnosti. Napr. É. Dolet radí vyvarova ť sa zriedkavým výrazom či neologizmom. V takej situácii je lepšie použi ť slovenský, dobre zrozumite ľný výraz. Okrem toho preklad rýchlejšie starne. Stále aktuálne zásady É. Doleta prezentujú to esenciálne z prekladate ľských postupov. Piata zásada, ako upozor ňuje sám autor, je najdôležitejšia, pretože v nej kulminujú všetky predchádzajúce. Nabáda prekladate ľa k úsiliu o idiomatický preklad, ktorý bude v cie ľovej kultúre pôsobi ť prirodzene, nabáda ho k tvorbe prospektívneho komunikátu, orientovaného na cie ľového recipienta. Paralelne so zásadami dobrého prekladu nachádzame v Doletovom texte i ďalšiu, ktorá plynie z jeho celkového postoja vo či prekladaniu a ktorá uzatvára kapitolu o kultúre prekladu. Význam teoretického vzdelania prekladate ľa je v Doletovej perspektíve zásadný. Kultúra prekladu a ignorovanie teoretickej bázy sú nekompatibilné. Aby sme sa nepohybovali v rovine všeobecných konštatovaní, sústre- Kultúra prekladu 133 díme sa na náš zámer – kultúrnu kompetenciu prekladate ľa vymedzenú hlavne na preklad kultúrnych referencií z antickej kultúry. Preklad umeleckého, populárno-náu čného alebo odborného textu s tematikou antickej civilizácie môže by ť kvalitný, len ak je prekladate ľov prístup interdisciplinárny. Prekladate ľ potrebuje zisti ť, overi ť a spracova ť celý rad informácií rozli čného charakteru. Je prakticky nemožné, aby dis- ponoval všetkými potrebnými vedomos ťami. Zodpovedný postup prekladate ľa znamená nielen prácu s kvalitnou literatúrou, ale často aj konzultáciu so špecialistom v konkrétnom odbore. Okrem najpovola- nejších – klasických filológov, sú patri čné i konzultácie s historikmi, lingvistami, literátmi. Akcent na empíriu a ignorovanie, či dokonca zaznávanie teoretickej bázy, na čo sme poukázali v po četných príkla- doch, nie je cestou 72 . Potrebu či skôr nevyhnutnos ť interdisciplinárneho prístupu k prekladu zdôraz ňuje aj E. Gromová (2006, s. 53): „Interdisciplinárnos ť v translatológii a s ňou aj výrazná orientácia na výskum prekladu z kulturologického aspektu sa vo svete naplno presadila v 90. rokoch minulého storo čia. Čoraz vä čšmi sa za čína preklad skúma ť ako medzi- kultúrny fenomén a prekladate ľ ako sprostredkovate ľ medzi dvoma kultúrami (S. Bassnettová, M. Bakerová, Ch. Nordová, L. Venuti,

72 V. Cosculluela dokonca upozor ňuje na „koniec protikladu teória – prax“ v teórii jedného z najvýznamnejších a najuznávanejších teoretikov prekladu, akým je Antoine Berman (1942 – 1991): „[...] celou Bermanovou hermeneutickou traduktológiou sa vinie myšlienka zásadne konfliktného charakteru prekladu. Preklad je v podstate «otvoreným dielom, dialógom, kreolizáciou kultúr, odchy ľuje sa od pôvodného», ale je tiež «rozbitý», plný protikladov, ktoré spôsobujú rozdiely medzi jazykmi: origi- nál/preklad, vlastné/cudzie, forma/ význam, vernos ť/vo ľnos ť, preložite ľné/nepreložite ľné at ď. Cie ľom Bermanovho traduktologického projektu nie je popiera ť alebo ruši ť «ne- ustálu prítomnos ť protikladov», ktoré nevyhnutne patria k prekladu, ale prekona ť ich tým, že by odhalili pravdu prekladu. Náhrada starého protikladu prax – teória, ktorou je nová dvojica skúsenos ť – reflexia alebo autoreflexia, dovo ľuje Bermanovej traduk- tológii prekona ť hranice predchádzajúcich teórií a poukazuje na podstatu aktu prekladania. Napokon skúsenos ť a reflexia sú dve neoddelite ľné časti jediného celku: prekladu. V tom spo číva aj Bermanov prínos. Poskytuje istotu, že pri akte prekladania je preklad akoby priestorom, v ktorom sa všetko rozbije a rozpoltí. Teda skúsenos ť a reflexia spoluú činkujú pri akte prekladania takmer bez časovej alebo logickej súvis- losti“ (2009, s. 66). 134 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Ch. Schaffnerová, B. Hatim, D. Katan a ďalší). Pozornos ť teoretikov prekladu sa obracia hlavne na politické a sociálne systémy, čo sa odrá- ža najmä v teórii polysystémov [...]. Postupne sa vypracovali kultúrne systémy, ktoré riadia preklad a vplývajú na prekladové normy. Jednou zo základných téz týchto prístupov je, že preklad je vždy riadený cie- ľovou kultúrou, vierou, hodnotovými systémami, literárnymi a jazy- kovými konvenciami, morálkou a politikou cie ľovej kultúry, čo sa odráža v procese prekladu“. Prax overuje teóriu, metódy, umož ňuje vývoj, vylepšovanie a vy- tvára priestor pre komunikáciu o preklade. Translatológia je vedným odborom par excellence, kde je nutné obe zložky, teoretickú aj empi- rickú, vyváži ť. Len v takom prípade môže prekladate ľ dosiahnu ť i dosahova ť preukázate ľne potrebnú kultúrnu kompetenciu. 135

ANTICKÁ CIVILIZÁCIA V JAZYKU

Situáciu oh ľadom výskytu kultúrnych referencií v našich jazykoch a ich prekladania výstižne charakterizuje J. Vilikovský: „Doterajšia diskusia vychádzala z predpokladu, že predmetom prekladu je obsah jazykového oznámenia, teda to, čo sa hovorí. Jazyk však najmä v ume- leckých dielach figuruje aj ako fakt kultúrny a spolo čenský. Jednotlivé slová a výrazy už nesprostredkujú denotatívny význam, ale stávajú sa odkazmi na citáty, narážkami nielen na jednotlivé diela, ale na tvorcov a ich celú epochu. Sú akýmisi samoznakmi nášho kultúrneho rýchlopi- su, evokujúcimi minulos ť – či už spolo čnú helénsko-rímsko-stredo- vekú európsku, alebo užšiu národnú. Odtia ľ tie hojné antické a biblic- ké narážky, ktorých pôvod si často ani neuvedomujeme – zlatý vek , sizyfovská práca , oddeli ť kúko ľ od pšenice , umy ť si ruky nad niečím . Ba viac – ve ľkí tvorcovia vtlá čajú jazyku svoju pe čať, a to nielen spo- pularizovanými citátmi, ale tým, že si akoby zmonopolizujú ur čitý tón, atmosféru, stavbu obrazov. [...] Ale zárove ň možno prostredníctvom citátov a narážok obdari ť stru čnú a zdanlivo vecnú pasáž emocionál- nymi a asociatívnymi podtónmi, ktoré presahujú bezprostredný podnet a ktoré iba ťažko sprostredkova ť prekladom človeku nepoznajúcemu príslušnú literatúru“ (1986, s. 35). Výskyt kultúrnych referencií odka- zujúcich na antickú civilizáciu je teda častý. Reálie, frazeologizmy a alúzie na poznatky, fakty o živote a kultúre istého obdobia a národa sú sú čas ťou jazyka. Poznatky o nich, ich vý- skyt v diskurzoch jednotlivca, náležitos ť a správnos ť ich používania závisia od osobného profilu každého používate ľa jazyka, jeho inkliná- cie, záujmu, preferencií a pod. Aj uvedené faktory rozhodujú o tom, či sa jednotlivé kultúrne referencie stanú sú čas ťou idiolektu jednotlivca, či sú sú čas ťou jeho aktívnej alebo pasívnej slovnej zásoby. Neraz sme svedkami ich nenáležitého používania. Bu ď ilustrujú situáciu nevhodne, nevystihujú pointu, alebo si ich používate ľ vyloží nesprávne, odkloniac sa od ich pôvodného významu. Tento jav nebada ť len 136 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa v ústnom prejave pri komunika čných aktoch ú častníkov bežných dia- lógov, ale vyskytuje sa aj v médiách. S nekorektným použitím sa stre- távame aj v časopiseckých a knižných publikáciách, a to tak v texte originálu, ako aj v texte prekladu. Uvedená situácia súvisí s kultúrou jazyka, ktorú J. Dolník definuje nasledovne: „Kultúra spisovného jazyka je stav asimila čnej normálnosti v akomoda čno-asimila čnom procese, v ktorom sa tento jazykový útvar permanentne nachádza. Pod ľa toho kultivovanie spisovného jazyka spo číva v aktivitách, ktoré pod- porujú stav asimila čnej normálnosti“ (2010, s. 113).73 Jednou z vý- znamných aktivít, ktoré podporujú kultivovanie jazyka, je čítanie. Je preto žiaduce, aby si recipient mohol pre číta ť text v súlade s predsta- vou o kultivovanom používaní jazykových prostriedkov, či už pôvodi- nu alebo preklad. Naším cie ľom je analýza používania vybraných frazeologizmov motivovaných antickou kultúrou a vybraných nefrazeologických reálií z obdobia antickej civilizácie, ako aj popis problémov súvisiacich s ich transferom do cie ľového jazyka. Po všeobecnej stru čnej charakteristike frazeologizmov a za členení frazeologizmov motivovaných v antickej civilizácii a kultúre sa sústredíme na správnosť a nesprávnos ť ich používania i používania vybraných nefrazeologických pomenovaní. Pri triedení zhromaždeného korpusu sme uvažovali nad možným kritériom, pod ľa ktorého excerpovaný materiál rozdeli ť, analyzova ť a zhodnoti ť. Naším prvoradým zámerom bolo získa ť dostato čné množstvo príkladov, ktoré dokumentujú používanie kultúrnych refe- rencií z antickej civilizácie v našom jazyku, aby bolo možné v závere

73 Viac k téme aj DOLNÍK, J. (2010): Teória spisovného jazyka (so zrete ľom na spisovnú sloven činu). V uvedenej publikácii autor venuje kultúre jazyka 4. kapitolu s názvom Kultúra a kultivovanie spisovného jazyka. „Spisovný jazyk ako jav na vyso- kom stupni kultúrneho vzostupu, ktorý sa dosiahol najmä rozvinutím ikonického potenciálu jazyka v spätosti s realizáciou spomínaného interpreta čného programu, je jedným z konštitu čných prvkov novodobého etnického (národného) spolo čenstva. Rozvíja sa ďalej tak, že je stále v súlade s potrebami vznikajúcimi pri civiliza čnom a kultúrnom rozvoji tohto spolo čenstva. V tejto súvislosti sa hovorí o kultivovaní jazyka, a to v zmysle jeho zdokona ľovania. Dospelo sa k poznaniu, že spisovný jazyk sa musí vedome kultivova ť, t. j. zdokona ľova ť“ (Dolník, 2010, s. 184). Antická civilizácia v jazyku 137 analýzy identifikova ť a zovšeobecni ť problémy, ktoré sa pri ich použí- vaní vyskytujú. Spo čiatku sa ako vhodné kritérium zdalo rozdelenie príkladov pod ľa toho, či autor textu, z ktorého bol príklad excerpova- ný, patrí k odbornej verejnosti, pri čom odborná verejnos ť je používa- te ľom a nosite ľom odborného jazyka, alebo patrí k bežným používate- ľom jazyka. Kritérium jazykovej kompetencie 74 však nie je relevantné v prípade digitalizovaných textov. Niekedy autor nie je uvedený vô- bec, niekedy má pozmenenú totožnos ť a nie vždy je možné s istotou rozhodnú ť, či ide o používate ľa odborného jazyka. Napokon sme ako kritérium rozdelenia excerpovaných príkladov zvolili pôvod textu, najmä so zrete ľom na povahu našej publikácie, teda s cie ľom upriami ť pozornos ť na kultúrnu kompetenciu prekladate ľa. Vybrané príklady sú rozdelené do dvoch skupín – excerpované z pôvodných textov a z preložených textov. Materiál je excerpovaný zo žánrov a útvarov náu čného, konkrétne populárno-náu čného štýlu, a publicistického štý- lu 75 , jednak „so zrete ľom na potenciálne širokého alebo anonymného adresáta“ (Mistrík, 1997, s. 428), ako aj s oh ľadom na skuto čnos ť, že „náu čné žánre sa tesne dotýkajú niektorých publicistických žánrov, alebo sa s nimi prekrývajú (Mistrík, 1997, s. 431). Uprednostnili sme teda objektívne a subjektívno-objektívne štýly, a to aj z dôvodu, že subjektívnemu (umeleckému) štýlu sme sa venovali v predchádzajúcej

74 „Ovládanie jazyka. Máme tu na mysli prirodzené ovládanie jazykového systému, čiže prirodzenú jazykovú kompetenciu, ktorú definujeme ako schopnos ť reprodukova ť jazykové jednotky a štruktúry, produkova ť nové jednotky a štruktúry, ako aj interpretova ť vnímané jednotky a štruktúry. Dôležité je uvedomi ť si, že interpreta čný komponent je prítomný pri reprodukcii aj produkcii. Reprodukcia neznamená mechanickú opätovnú realizáciu jednotiek a štruktúr. Je založená na analógii, ktorá zah ŕň a interpre- táciu. Analógia znamená napodobnenie, čiže vz ťah «v tom zmysle», «v tom duchu», a napodob ňovanie predpokladá interpretáciu, ktorou sa identifikuje základ vz ťahu «v tom zmysle». Dôležitos ť tohto faktu spo číva v tom, že prihliadaním na ň vieme reálne vysvetli ť spontánne jazykové zmeny, pohyb v jazykovom systéme. Z interpre- tácie vyplýva možnos ť (teda nie nevyhnutnos ť) pohybu“ (Dolník, 2003, s. 259). 75 Pri klasifikácii štýlov vychádzame z členenia I. Mistríka (1997, s. 423): 1. objektívne štýly: náu čný, administratívny, 2. objektívno-subjektívne štýly: publicistický, rečnícky, esejistický, 3. subjektívne štýly: hovorový, umelecký. 138 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa kapitole. Hovorový štýl sme vylú čili pre jeho ústnos ť, avšak z excer- povaného materiálu sme pre potreby analýzy vybrali nieko ľko príkla- dov z diskusných fór. 76 Vo výskumnom súbore sa nezameriavame na chyby syntaktického a štylistického rázu, ani na chyby v interpunk čných znamienkach; v preložených textoch neupozor ňujeme na javy ako interferencia alebo kalkovanie a pod. Pozornos ť budeme venova ť morfologickej, ortogra- fickej a významovej stránke analyzovaných príkladov. Potrebný materiál sme zhromaždili vlastnou excerpciou realizova- nou vyh ľadávaním v elektronických zdrojoch prostredníctvom webo- vého prehliada ča a vyh ľadávaním v Slovenskom národnom korpuse . Údaje o frekvencii používania frazeologizmov odkazujúcich na antic- kú civilizáciu a kultúru sme získali zo Slovenského národného korpusu . Tieto údaje uvádzame pri každej frazéme odkazujúcej na antickú civilizáciu a kultúru. Ide o po čet výskytov príslušnej frazémy v Slo- venskom národnom korpuse , teda o jej frekvenciu vyh ľadanú z 1 250 382 876 pozícií. 77

4.1 Frazeologizmy z oblasti antickej kultúry (definícia, delenie, preklad)

Skôr, než sa budeme venova ť analýze frazeologizmov odkazujú- cich na antickú civilizáciu a kultúru, uvedieme, aká je ich pozícia v rámci frazeológie a v akých kategorizáciách sa vyčle ňujú ako samo- statná skupina alebo podskupina.

76 Hovorový štýl sme vylú čili preto, lebo sme sa nevenovali excerpcii hovorených prejavov. Napriek tomu uvádzame nieko ľko príkladov z internetových diskusií, ktoré by sme mohli zaradi ť do hovorového štýlu, hoci ide o písané komunikáty. Koncepcia funk čných štýlov, najmä hovorového štýlu, má z h ľadiska dnešnej jazykovej situácie svoje limity. Hovorový štýl už nie je výlu čne ústny. Sú časné komunika čné kanály umož ňujúce bezprostrednú komunikáciu, otvárajú priestor pre hovorovos ť v písanej podobe. 77 Uvedený konkrétny údaj o po čte pozícií je aktuálny k 13.3.2017 v korpuse prim- 7.0-public-all. Antická civilizácia v jazyku 139

Frazéma, nazývaná aj frazeologizmus alebo frazeologická jednotka, je základnou jednotkou frazeológie (z gr. φράσις phrasis – výraz, λογία -logia – veda). J. Mlacek definuje frazému nasledovne: „Frazeologická jednotka (frazeologizmus) je ustálené slovné spojenie, ktoré sa vyzna- čuje obraznos ťou a nerozložite ľnos ťou svojho významu, ako aj expre- sívnos ťou“ (1984, s. 46). Obsah pojmu frazeológia autor chápe ako: „a) súhrn, množina všetkých frazeologických jednotiek, b) náuka o frazeologických jednotkách, špecifická čas ť jazykovedy, jazykovedná disciplína, c) spôsob vyjadrovania istého, najmä známejšieho jednotlivca [...] alebo spôsob vyjadrovania v istom vednom, resp. pracovnom od- vetví (ekonomická frazeológia, žurnalistická frazeológia, stavbár- ska frazeológia a pod.). Posledný, tretí význam slova frazeológia je na ústupe“ (1984, s. 9). Frazeologizmy možno deli ť pod ľa viacerých kritérií. Uvádzame len niektoré z možných klasifikácií; najmä tie, kde možno vy členi ť frazeologizmy odkazujúce na antickú civilizáciu a kultúru. „V rozli čných smeroch frazeologického výskumu sa vyskytujú ta- kéto klasifikácie frazeologických jednotiek 78 : 1. vecnovýznamová alebo sémantická klasifikácia, 2. konštruk čná klasifikácia (rozdelenie frazeologizmov pod ľa ich výstavby), 3. funk čná klasifikácia, 4. rozdelenie frazeologizmov pod ľa pôvodu, 5. slovnodruhová klasifikácia, 6. rozdelenie frazeologizmov pod ľa vz ťahu k spisovnému jazyku, 7. rozdelenie frazeologizmov pod ľa bázy, na ktorej vznikajú, 8. rozdelenie frazeologizmov pod ľa vz ťahu medzi ich ustálenos ťou a variantnos ťou, 9. štylistická klasifikácia,

78 J. Mlacek zárove ň upozor ňuje, že uvedený typ triedenia frazeologizmov nie je pre celú frazeológiu rovnako závažný. Jednotlivé klasifikácie môžu ma ť v teórii frazeoló- gie bu ď centrálne alebo okrajové postavenie, v každom prípade však aspo ň z istej stránky prinášajú svojský poh ľad na frazeologický fond jazyka (1984, s. 68–69). 140 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

10. komplexné alebo kombinované klasifikácie“ (Mlacek, 1984, s. 69). Z uvedených nás zaujíma klasifikácia frazeologizmov pod ľa pôvo- du. Okrem vlastných frazeologizmov nachádzame v jazyku aj také, ktoré majú svoj pôvod v iných jazykoch a kultúrach. J. Mlacek ich delí na nieko ľko ďalších podskupín: a) Frazeologizmy prevzaté z antiky, zo starovekých gréckych a rímskych dejín a z gréckej a rímskej mytológie. Napríklad: Achillova päta , Pyrrhovo ví ťazstvo , danajský dar [...], trójsky kô ň, ocitnú ť sa (by ť, pohybova ť sa a pod.) medzi Scyllou a Charybdou [...], prekro čiť Rubikon [...], pre ťať, roz ťať (gor- dický) uzol [...], Damoklov me č, jablko sváru a iné. b) Frazeologizmy z biblických a kres ťanských prame ňov: múdry ako Šalamún , [...]. c) Frazeologizmy, ktoré súvisia s dejinami spolo čnosti, s jednotlivými etapami vývinu spolo čnosti: objavi ť Ameriku , [...]. d) Frazeologizmy, ktoré vznikli z názvov literárnych diel alebo ci- tátov historických alebo literárnych postáv, resp. z ich charakte- ristík: kocky sú hodené , [...]. e) Frazeologizmy prevzaté z rozprávkového sveta a z ľudovej slo- vesnosti: za siedmimi horami , [...]. f) Frazeologizmy zo života a skúseností ľudu. Táto čas ť frazeoló- gie tvorí v každom jazyku azda najvä čšiu skupinu frazeologizmov. Vyzna čuje sa tým, že celá obraznos ť sa zakladá na pozo- rovaní javov zo všedného života. Patria sem takéto jednotky: zodra ť si ruky po lakte a nohy po kolená , [...]. g) Frazeologizmy, ktoré súvisia s rozli čnými remeslami a vôbec s rozli čnou výrobnou činnos ťou ľudí. Napríklad ku ť železo, kým je horúce ( za horúca ), [...]. h) Frazeologizmy, ktoré vznikli zo slovných spojení vyskytujúcich sa pri rozli čných záujmových činnostiach ľudí, napr. pri športe, pri spolo čenských hrách a pod., a rozšírili sa aj na iné oblasti ľudskej komunikácie: zvyšova ť latku , [...]. i) Frazeologizmy, ktoré vznikli zo spojení používaných v jednotli- vých moderných výrobných odvetviach, pri čom tieto spojenia Antická civilizácia v jazyku 141

slov prenikli do širšieho používania. Napríklad: (nie čo) ide ako na bežiacom páse , [...] (1984, s. 83–85). J. Mlacek dodáva, že zoznam podskupín nie je z ďaleka uzavretý a kompletný a v každej podskupine možno špecifikovať ďalšie užšie okruhy frazeologizmov. Popri uvedených domácich a prevzatých fra- zeologizmoch sa v jazyku uplat ňujú aj cudzojazy čné frazémy. Na rozdiel od prevzatých si uchovávajú pôvodnú podobu. Ide o citátové frazeologizmy, pre ktoré je prízna čné, že sú prebraté z iného jazyka ako celok (preto sem nepatria také jednotky, ktoré obsahujú len niektoré z cudzojazy čných komponentov, ako napr. by ť alfa a omega ). K ich základnej charakteristike patrí, že: 1. pochádzajú z rozli čných jazykov, no prevažuje latin čina (napr. non plus ultra ); 2. už vo východiskovom jazyku majú platnos ť frazémy (napr. deus ex machina ), prípadne majú platnos ť odborného termínu, ku ktorému sa až v prijímajúcom jazyku pridala expresívnos ť a nadobudli povahu frazémy (napr. corpus delic- ti ); 3. v jazyku fungujú zvä čša v pôvodnej podobe (napr. in medias res ) alebo, ak existuje ich kalk, používa sa súbežne (napr. in medias res – bez úvodu, priamo k veci); 4. majú knižný charakter; 5. ich vý- stavba (najmä v prípade nevetných citátových frazém) kladie osobitné požiadavky svojho zapojenia sa do kontextu. Sú také, ktoré možno použi ť len v nominatíve alebo v akuzatíve (napr. circulus vitiosus ), v opa čnom prípade môže dôjs ť k ich chybnému používaniu (1984, s. 86–87). Z ďalších klasifikácií možno spomenú ť ešte štylistickú. Autor navrhuje rozdelenie frazeologizmov do dvoch skupín: a) Knižné. Uplat ňujú sa hlavne v štýlových oblastiach, v ktorých je skôr písaná ako ústna forma prejavu. Patria sem najmä prevzaté frazeologizmy, aj niektoré domáce frazeologizmy, ktoré sa do domáceho spisovného jazyka rozšírili napr. z domácej adminis- tratívno-právnej alebo inej podobnej sféry jazyka. Napr. pre ťať gordický uzol . b) Hovorové. Vďaka obraznosti a expresívnosti fungujú predo- všetkým v hovorovom a v umeleckom štýle (Mlacek, 1984, s. 101–103). Hranica medzi knižnými a hovorovými frazémami nie je striktná. Závisí od ich použitia. V jazyku môže nasta ť situácia, ke ď sa frazéma, 142 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa zvláš ť prostredníctvom médií, šíri mimoriadne rýchle, výstižne ilustru- júc spolo čensko-politickú situáciu. Vtedy sa charakter knižnosti osla- buje a príslušná frazeologická jednotka sa stáva hovorovou. Príkladom je frazéma (pre ťať) gordický uzol . Odstránením cudzieho adjektíva gordický zostáva zvrat pre ťať uzol , ktorý stratil charakter knižnosti a používa sa ako hovorový frazeologizmus. Aj z uvedených dôvodov J. Mlacek (1984, s. 102) navrhuje exaktnejšie delenie, a síce na štyri druhy frazém: a) frazémy s výraznou hovorovos ťou, b) frazémy s oslabenou hovorovos ťou, c) frazémy s výraznou knižnos ťou, d) frazémy s oslabenou knižnos ťou. Frazeologizmy z antickej civilizácie a kultúry tak môžeme priradi ť ku ktorejko ľvek z uvedených skupín, ke ďže hranice medzi nimi sú flexibilné. Notoricky známe frazémy pravdepodobne nezvratne patria do prvej skupiny, ale menej známe frazémy výrazne knižného charakteru sa môžu v ďaka konkrétnej situácii presunú ť do niektorej z ostat- ných troch skupín. Na vz ťah frazeologickej motivácie k motivácii paradigmatickej, in- terlingválnej, abrevia čnej, registrovej, sociolektickej a temporálnej upozor ňuje M. Ološtiak (2014, s. 221–226). Frazeologizmy z antickej kultúry a civilizácie sa výraznejšie vy čle ňujú vo vz ťahu frazeologickej motivácie k interlingválnej a k registrovej motivácii. Prejavom spolupráce frazeologickej a interlingválnej motivácie je: a) preberanie frazém z cudzích jazykov, uskuto čň ujúce sa na rôznych úrovniach, ktoré potom môžu fungova ť len v citátovej forme, v ci- tátovej aj v preloženej podobe alebo len v preloženej podobe: − citátové frazémy (modus vivendi, in medias res, eo ipso), − kalky (kocky sú hodené), − polokalky (podmienka sine qua non), b) fungovanie prevzatých výrazov ako komponentov frazém ( by ť alfou a omegou ): − frazeologické internacionalizmy (by ť in/by ť out, keep smiling), Antická civilizácia v jazyku 143

− výraznú vrstvu frazeologických internacionalizmov tvoria bib- lické a mytologické (antické) frazémy a frazémy s pôvodom v dejinách. Prejavom spolupráce frazeologickej a registrovej motivácie je „existencia skupín frazém, ktoré sa tradi čne vy čle ňujú pod hlavi čkou štylistická klasifikácia frazém. Registrovo príznakové frazémy sú via- zané na isté komunika čné prostredie, a tým spoluvytvárajú a charakte- rizujú príslušný komunika čný register“ (Ološtiak, 2014, s. 223–224). V tejto relácii M. Ološtiak (2014, s. 223–224) vy čle ňuje napr.: − žurnalistické frazémy (banánová republika), − knižné frazémy (Damoklov me č, Achillova päta, status quo, ta- bula rasa, persona non grata, ius primae noctis), − frazémy zo športového prostredia ( skon čiť na rakete niekoho ). Frazémy odkazujúce na antickú civilizáciu a kultúru teda nie sú v našom jazyku ojedinelým javom. Pod ľa rozli čných kritérií klasifiká- cie frazeologických jednotiek sú vy členené bu ď ako samostatná podskupina, alebo sa v ďaka štruktúre a skladbe komponentov radia medzi plnohodnotné príklady frazeologických jednotiek reprezentujúcich príslušnú kategóriu.79 Frazémy odkazujúce na antickú civilizáciu a kultúru sú vidite ľné hlavne vo frazeologickej lexike, najmä v podobe expresívnych frazeolo- gických jednotiek, okrídlených výrazov alebo citátových výrazov – zvláš ť tých, ktoré sa v sloven čine uplatnili v pôvodnej podobe a v jazyku takto fungujú aj dnes. Ich zastúpenie v našom jazyku je bohaté a používanie relatívne frekventované. Niektoré notoricky známe frazeologizmy sa bežne vyskytujú v tla či, v médiách i vo všedných rečových prejavoch. Zdomácneli nato ľko, že za nimi mnoho ráz používatelia neh ľadajú inú provenienciu (napr. roz ťať/pre ťať uzol ). Nájdeme aj také, ktoré sa okrem bežného jazyka uplat ňujú aj v terminológii, kde je ich význam známy predovšetkým používate ľom odborného jazyka príslušnej domény. Príkladom je frazeologizmus in medias res vo vý- zname citovanom v práci Vertanovej, Andokovej, Štubňu a Moyšovej (2015, s. 217): „Priamo k jadru veci. Tiež rovno k veci, doprostred

79 Napr. pod ľa Mlackovej klasifikácie frazeologických jednotiek (1984, s. 69). 144 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa veci, do jadra veci (porov. Horatius, De arte poetica 148) [...]“. Okrem uvedeného významu sa spojenie in medias res používa ako literárno- vedný termín na ozna čenie jednej z techník incipitu, vstupnej fázy kompozície literárneho diela. Málo známy je pôvod viacslovného pomenovania panický strach. Spojenie sa používa aj ako odborný termín v psychológii či v medicíne, pritom máloktorý požívate ľ jazyka si uvedomuje jeho motiváciu v mytológii. Adjektívum panický má svoje korene v gréckom spojení deima panikon – strach z Pana 80 (jeho latin- ským pendantom je Faun). Používa sa aj v spojeniach panický záchvat , panická ataka a pod. Frazeologická lexika odkazujúca na antickú civilizáciu a kultúru je pestrá, no vedomos ť o význame jednotlivých frazém nemusí by ť u jednotlivých používate ľov jazyka na rovnakom stupni. Okrem vše- obecne známych, populárnych jestvujú aj zriedkavejšie používané (napr. medzi Scyllou a Charybdou , Prokrustova poste ľ/Prokrustovo lôžko , by ť bohatý ako Krézus ). Ak sa s nimi príjemca v texte stretáva prvý raz, bu ď siahne po vysvetlení, ozrejmení v encyklopédii či v jazykovom slovníku, alebo, čo je omnoho jednoduchšie, rýchlejšie a bez vä čšej námahy – h ľadá na internete. Rozdiel medzi zdrojom môže by ť markantný. V knižných publikáciách je pravdepodobnos ť náležitého výkladu o dos ť výraznejšia v porovnaní s internetovými zdrojmi, pre- tože nie každý referen čný zdroj vytvorí odborník pre požadovanú oblas ť. Jestvuje riziko, že vysvetlenie nebude dosta čujúce, bude len pri- bližné, prípadne v kontexte použité nenáležite. Príjemca, ktorý sa s konkrétnou frazeologickou, ale aj nefrazeologickou lexikou odkazu-

80 J. Skladaná vysvet ľuje pôvod spojenia: „Postava Pana má svoj pôvod v gréckej mytológii. Poznáme ho ako boha stád, lesov a prírodných živlov. Jeho otcom bol boh Hermes a matkou nymfa Dryopa, ktorá zažila zdesenie, spájané s Panovým menom, už pri pôrode. [...] Mal rohy, dlhé fúzy, bradu a kozie nohy, teda vlastne kopytá. Matka sa tak vydesila, že ho hne ď opustila. [...] Pan bol veselý spolo čník, vedel sa zapoji ť do každej zábavy, mal však jednu slabos ť. Nezniesol, ke ď ho niekto vyrušil zo spánku. Vtedy za čal vydáva ť také zvuky, ktoré vyvolávali od strachu medzi ľuďmi zmätok a chaos. Od stonania, k ňučania, vzlykania prechádzali až po pískanie, kri čanie, reva- nie. Ja čal tak hrozne, že nahnal strach aj tým najsmelším hrdinom“ (1999, s. 129– 130). Antická civilizácia v jazyku 145 júcou na antickú civilizáciu a kultúru stretáva prvýkrát, si preto môže osvoji ť novú lexikálnu jednotku nesprávne, s posunom, môže ju v kontexte neadekvátne interpretova ť a mylne si ju zafixova ť. Príklady ilustrujúce tento stav budeme analyzova ť v nasledujúcej podkapitole. Preklad frazeologickej lexiky odkazujúcej na antickú civilizáciu a kultúru môže sprevádza ť rad súvisiacich problémov. V prvom rade musí prekladate ľ frazeologické jednotky v texte detegova ť. Ak ich východiskový jazyk preberá v pôvodnom znení, sú v texte samozrejme jednoducho identifikovate ľné. Problém však môže nasta ť, ak ich vý- chodiskový jazyk preberá ako kalky alebo polokalky a ich uplat ňova- nie v preberajúcom jazyku rešpektuje vlastnú jazykovú normu. Kvôli posunom a zdomácnenej podobe nemusia by ť v texte zjavné – príkla- dom je nieko ľkokrát spomínaný frazeologizmus pre ťať uzol , ktorý sa používa aj bez adjektíva gordický . Pri preklade zo sloven činy do iného cudzieho jazyka by tak mohla nasta ť situácia, ktorá v preklade nie je výnimo čná, a síce realizovanie prekladu frazeologického ekvivalentu za nefrazeologický, ke ďže pre ťať uzol môže príjemca – prekladate ľ interpretova ť ako bežnú metaforu, ktorú v cie ľovom texte môže prelo- ži ť doslovne, nahradi ť inou metaforou alebo ju vysvetli ť. Výsledný preklad do cie ľového jazyka môže by ť aj v takom prípade funk čný, avšak realizovaný so stratou na štylistickej úrovni textu. V prípade prekladu frazeologickej i nefrazeologickej lexiky odkazujúcej na an- tickú civilizáciu a kultúru je posunov či strát v preklade negatívom, pretože táto lexika je zastúpená v mnohých indoeurópskych jazykoch ako sú čas ť spolo čnej európskej kultúry a poukazuje na naše spolo čné korene. Opísaná situácia sved čí o tom, že kultúrna kompetencia prekladate- ľa je naozaj najvyššou z prekladate ľských kompetencií a ovládanie prekladate ľských postupov, ako aj výborná jazyková vybavenos ť prekladate ľa ešte nemusia automaticky zaru čiť kvalitný translát na všet- kých úrovniach jazyka. Problematike prekladu frazém je v translatológii vyhradený samo- statný priestor, preto sa jej budeme venova ť len stru čne, pripomenu- tím, aké sú možnosti prekladu frazeologických jednotiek. L. György (2009, s. 136–138) v prípade frazeologických ekvivalentov rozlišuje absolútne a relatívne ekvivalenty. 146 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

I. Pre absolútne ekvivalenty je charakteristické, že majú motiváciu v oboch jazykoch. Môže to by ť: a) úplne rovnaká motivácia: − zhodné komponentové obsadenie, rovnaká štruktúra i obraznos ť, − mnohé pochádzajú z jedného prame ňa (mytológia, biblia, an- tické dejiny) alebo vyjadrujú ľudovú múdros ť a tradíciu. b) takmer rovnaká motivácia: − prevažne nevetné, hlavne substantívne, adjektívne a verbálne frazeologické jednotky, − pri takmer rovnakej motivácii vychádzajú ekvivalenty z ve ľmi blízkej obraznosti, ale formu ur čuje charakter, pra- vidlá a zásady jazyka (typ jazyka, slovosled). II. Pre relatívne ekvivalenty je charakteristická rozdielna motivácia v oboch jazykoch. a) čiasto čne odlišné ekvivalenty: − aspo ň jedna zložka frazémy je zhodná (základné sloveso pri slovesných frazémach), − obraznos ť je rozdielna, zdôraz ňuje sa iná vlastnos ť. b) úplne odlišné ekvivalenty: − celkom odlišné lexikálne obsadenie a obraznos ť, − často národne špecifické, determinované kultúrou, históriou, tradíciami a zvykmi daného jazykového spolo čenstva, − rozdielne cudzie vplyvy. V umeleckom preklade jestvuje nieko ľko možností, ako realizova ť transfer frazémy do cie ľového textu. Treba si uvedomi ť, že každý frazeologizmus plní v texte svoju úlohu, preto má by ť použitý ekvivalent v cie ľovom texte funk čný. Prvou, optimálnou možnos ťou je využitie frazeologickej jednotky, ideálne na úrovni absolútnej ekvivalencie, aj v cie ľovom texte, v ďaka čomu prekladate ľ zachováva nielen význam, ale aj štýl. Rovnako jestvuje možnos ť frazeologizmus vysvetli ť, čím prekladate ľ do cie ľového translátu prenáša význam, avšak na štylistic- kej úrovni textu dochádza k strate. Ďalšou možnos ťou je pôvodný frazeologizmus celkom eliminova ť, čo na úrovni makrotextu vedie k následnej možnosti použi ť frazeologizmus na mieste, kde síce Antická civilizácia v jazyku 147 v origináli nefiguruje, ale prekladate ľ ho v rámci kompenzácie vhodne použije na inom mieste v texte. Prístup prekladate ľa k uvedeným šty- rom možnostiam je individuálnou záležitos ťou a o konkrétnom reali- zovaní prekladu frazémy spolurozhodujú ďalšie faktory, akými sú charakter textu alebo cie ľová skupina príjemcov. Podobne ako akáko ľvek frazeologická jednotka aj preklad frazeologizmu odkazujúceho na antickú civilizáciu a kultúru možno realizova ť viacerými spôsobmi. Napriek tomu je situácia o čosi viac špecific- ká a faktory, ktoré ovplyv ňujú vo ľbu ekvivalentov pre cie ľovú kultúru, rozhodujú o možnostiach transferu. Zásadným, rozhodujúcim krité- riom je charakter textu. Postup pri výbere cie ľového ekvivalentu nebude identický v prípade prekladu umeleckého a odborného textu. V umeleckom texte sa prekladate ľ môže riadi ť vyššie spomínanými postupmi. Pri preklade odborného textu, ktorý by obsahoval frazémy odkazujúce na antickú kultúru, je žiaduce prenies ť ich do cie ľového translátu, pretože s najvä čšou pravdepodobnos ťou nebudú estetickým elementom, prejavom singulárnosti, ale ich funkcia v texte môže by ť kľúčová a môžu predstavova ť základnú myšlienku odborného diskurzu, predmet záujmu, či námet.

4.2 Kultúrne referencie odkazujúce na antickú civilizáciu a kultúru v pôvodných textoch

Zaujímavý poh ľad na kultúrne referencie vz ťahujúce sa na antickú civilizáciu a kultúru sa nám naskytá pri analýze vybraných frazeologizmov alebo nefrazeologických lexikálnych jednotiek excerpovaných z pôvodných, nepreložených textov. Naším cie ľom bolo zisti ť a vyhodnoti ť, ako sa používajú v sloven čine, a to predovšetkým v publicis- tických textoch 81 a v textoch populárno-náu čného štýlu 82 . Zvolili sme

81 Okrem spravodajských a analytických žánrov sme zvolili aj beletristické žánre, ako napríklad blogy. Treba však poznamena ť, že blogy sú žánrovo heterogénne, takže ich zaradenie výlu čne k beletristickým žánrom sa javí ako problematické. Ďalej sú to reportáže a vo vybraných prípadoch aj diskusné fóra, aby sme ilustrovali používanie 148 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa známe i menej známe frazeologické jednotky odkazujúce na antickú civilizáciu a kultúru. Jednotlivé frazémy radíme v abecednom poradí.

1. Achillova päta 83 Frazeologická jednotka Achillova päta patrí k najznámejším frazeologizmom odkazujúcim na antickú civilizáciu a kultúru. Frekvencia jej výskytu v Slovenskom národnom korpuse je 770. Radíme ju do soma- tickej frazeológie 84 , kam patria frazémy, v ktorých niektorý z komponentov ozna čuje čas ť ľudského tela. Vo vä čšine prípadov je jej vý- znam známy a používa sa na ozna čenie nejakej slabiny, slabého a cit- livého miesta. Ako problematická sa javí ortografia spojenia. Používa- telia majú pochybnosti o náležitosti majuskuly. Nezriedka nachádzame

pomenovania z antickej kultúry aj v útvaroch, ktoré sa vyzna čujú subštandardným jazykom. 82 „Náu čný alebo tiež vedecký či odborný štýl je štýl komunikácie vedeckých, odbor- ných a pracovných poznatkov. Vyzna čuje sa prítomnos ťou vlastnosti ikonickosti a pojmovosti; ide tu o jasnú, presnú a aj rýchlu komunikáciu spomínaných poznatkov. [...] Náu čný štýl je vnútorne diferencovaný, a to v horizontálnom i vertikálnom zmysle. Pod horizontálnou diferenciáciou rozumieme diferenciáciu, vyplývajúcu z roz čle- nenia vedných odborov. Ide hlavne o diferenciáciu medzi prírodnými, hlavne matema- ticky orientovanými odbormi a spolo čenskovednými odbormi. [...] Pod vertikálnou diferenciáciou rozumieme rozdiel medzi teoretickým náu čným štýlom (vyšším náu č- ným štýlom) a populárno-náu čným štýlom (nižším náu čným štýlom), resp. aj tzv. učebným či didaktickým štýlom, ktorých podoba vychádza z modifikovanej základnej funkcie. Texty, v ktorých sa uplat ňuje teoretický náu čný štýl, sa obracajú na pou čené- ho odborníka a sprostredkúvajú v danej oblasti nové alebo novo chápané myšlienky a poznatky. Texty populárno-náu čného štýlu sa obracajú k príjemcovi, ktorý sa o daný odbor zaujíma zvä čša ako amatér, neprofesionál a má o ňom skôr len všeobecné znalosti“ (Slan čová, 1996, s. 47). 83 „Achilleus, syn fthíjskeho krá ľa Pélea a morskej bohyne Thetidy, bol najvä čším gréckym hrdinom, ktorý bojoval proti obrancom Tróje. Hne ď po narodení ho matka ponorila do rieky Styx, odde ľujúcej v podsvetí m ŕtvych od živých, a tým sa stal nezranite ľ- ným. Zranite ľnú mal iba pätu, za ktorú ho matka držala. Ve ľmi sa o ňho bála, lebo osud mu ur čil zahynú ť v Trójskej vojne. Takto ho chcela zachráni ť“ (Skladaná, 1999, s. 5). 84 „Somatická frazeológia – súbor frazém, ktoré v komponentovom zložení obsahujú slová pomenúvajúce časti ľudského tela (somatizmy), napr. prerás ť niekomu cez hla- vu , postavi ť niekoho na nohy , vzia ť/bra ť nohy na plecia , stráži ť niekoho ako oko v hlave , na rukách nosi ť niekoho “ (Mlacek – Ďur čo a kol., 1995, s. p.). Antická civilizácia v jazyku 149 slovné spojenie písané s malým za čiato čným a. Ďalším problémom je dĺžka v privlast ňovacom adjektíve Achillova . Ke ďže ide o privlast ňo- vacie adjektívum, sklo ňujeme ho pod ľa vzoru otcov . Okrem týchto pomerne častých, bežných omylov sa stretneme aj s tvarom Achilleso- va päta , teda s tvarom, ktorý je utvorený z nesprávne vysklo ňovanej formy vlastného mena Achilleus (lat. Achilles). Na ilustráciu uvádza- me len nieko ľko z po četných príkladov: 1. „S použitím nového lieku by bolo možné zaplavi ť bunky kyslíkom, zastavi ť tak rast rakovinových buniek a docieli ť ich odumretie. Na konferencii organizácie European Cancer Organization v Barcelone to uviedol Anthony Williams, viceprezident farmaceutickej spolo č- nosti Synta. «Využijeme pomyslenú Achillovú pätu rakovinových buniek,» uviedol Williams.“ 85 2. „Finan čné trhy opätovne potvrdili svoju averziu k riziku pri nega- tívnych číslach z US ekonomiky. Realitný trh spolu s pracovným trhom USA tvorí achillovú pätu celej americkej ekonomiky, preto sú jeho dáta ve ľmi citlivo vnímané investormi.“ 86 3. „Teda i pokusy vo výrobe nad ľudí, či nových vlastností človeka budú týchto jedincov nie čo stá ť inde, kde budú ma ť Achillesovú pätu .“87 4. „A tu je najbolestivejšia achilova päta celého nášho podnikania.“88 5. „Z h ľadiska zloženia vlády Horský za problematické považuje níz- ky po čet žien v budúcom kabinete. Do vlády totiž zasadne len jedna, a to Zuzana Zvolenská ako šéfka rezortu zdravotníctva. "Ide o achilovú pätu celého radu predošlých vlád a či práve táto dáma

85 Dostupné na internete: [Cit. 13. februára 2017]. 86 Dostupné na internete: [Cit. 13. februára 2017]. 87 Dostupné na internete: [Cit. 13. marca 2017]. 150 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

tú náro čnú úlohu zvládne, je zatia ľ otvorenou otázkou," uviedol.“ 89

2. Ariadnina ni ť90 Podobne aj frazéma Ariadnina ni ť patrí k často používaným frazeo- logickým jednotkám, ale jej frekvencia je oproti predchádzajúcej fra- zéme nižšia. V Slovenskom národnom korpuse sa vyskytuje 126-krát. Významovo sa nejaví ako problematická; autori ňou poukazujú na pomoc, u ľah čenie či orientáciu v nepríjemných, zdanlivo až nerieši- te ľných situáciách. Problémom je vlastné meno Ariadna. Ako málo frekventované krstné meno vyvoláva jeho forma u niektorých používa- te ľov pochybnosti. Nie je ojedinelým javom, že sa mená Adriána a Ariadna zamie ňajú, hoci ide o mená úplne odlišné. Meno Adriána je latinského pôvodu a je odvodené od latinského mena Hadrianus, mena rímskeho cisára, s významom muž od mora, prichádzajúci od mora, resp. ozna čuje adjektívum s významom pochádzajúci z mesta Adrie (Hadrie), teda jeho obyvate ľa. Ariadna, meno pochádzajúce z gréckeho ariadné , znamená vážená, úctyhodná. 91 Pravdepodobnú prí činu zrejme nájdeme v častosti výskytu. Tieto fonematické paronymá si používatelia môžu zamie ňať kvôli podstatne vyššej frekvencii mena Adriána v porovnaní s Ariadnou. Kvôli rozšírenosti prvého mena sa automaticky núka práve tento tvar, najmä v prípade používate ľov, ktorí frazeologizmus nepoznajú dobre, nespájajú si ho s mytológiou a s postavou Ariad- ny a jeho význam si zrejme osvojili v rozli čných kontextoch, kde figuruje ako slovné spojenie, ktorým možno metaforicky vyjadri ť nájdenie

89 Dostupné na internete: Hospodárske noviny. Bratislava: Ecopress a.s. 2012, ro č. 21, 30.03.2012. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazyko- vedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. [Cit. 13.marca 2017]. 90 „Ariadna bola dcéra krétskeho krá ľa Minosa, ktorá vykonala taký záslužný čin, že jej meno sa až dodnes zachovalo vo vä čšine európskych jazykov v ustálenom spojení Ariadnina ni ť. Táto diev čina totiž pomohla vyjs ť hrdinovi Teseovi, synovi aténskeho krá ľa, z labyrintu pomocou klbka nití“ (Skladaná, 1999, s. 8). 91 Nejde teda o varianty toho istého mena: „Do októbra 2000 bolo v Registri obyvate- ľov Slovenskej republiky 24 837 rôznych podôb mien pre celkový po čet 6 227 902 osôb. Po čet «základných» mien je však nižší, pretože do zoznamu mien sú zahrnuté aj varianty mien, napr. Slava/Slavka/Slávka, Renata/Renáta, Adriána/Adriana/Adriena, Jana/Janka, Róbert/Robert, Adrián/Adrian“ (Krško, 2001, s. 17). Antická civilizácia v jazyku 151 východiska zo spletitej situácie. Príklad takejto zámeny sme okrem ďalších textov našli aj v reportáži o Kréte, kde je frazeologizmus Ariadnina ni ť nesprávne použitý pri opise Knósskeho paláca: 1. „Minov labyrint a Adrianina ni ť. Ak pravda práve nebude štrajk, treba sa pri návšteve Kréty celkom iste vybra ť na prehliadku Knos- ského paláca len pár kilometrov od Herakliona.“92 Zámena mien sa dotkla aj názvu románu Margity Figuli Ariadnina ni ť (1964), pri čom táto konkrétna zámena nie je ojedinelá a román figuruje pod názvom Adrianina ni ť vo viacerých zdrojoch. Pre ilustrá- ciu uvádzame jeden z nich: 2. „Napísala aj druhý životopisný román – Adrianina ni ť.“ 93 Dôkazom, že používanie frazém a správnos ť ich tvarov nie je od- borným používate ľom jazyka ľahostajná, je recenzia, ktorej sú čas ťou je kritika prekladu s poukázaním na chybu prekladate ľky vo frazéme: 3. „Na záver mi však ešte nedá nespomenú ť kvalitu prekladu. Žiada sa mi upozorni ť prekladate ľku, že do sloven činy sa neprekladá Friedrich der Zweite , ako Frédéric II . Pruský, ale ako Fridrich II. Pruský, že Arianina ni ť je Ariadnina ni ť [...].“ 94

3. Augiášov chliev 95

92 Dostupné na internete: [Cit. 13. marca 2017]. 93 Dostupné na internete: Ro ľnícke noviny. Týždenník. Bratislava: Petit Press 18.09.2009. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazyko- vedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. [Cit. 13. marca 2017]. 94 Dostupné na internete: RAK – revue aktuálnej kultúry. Bratislava: Slovart 2004, ro č. 9, č. 01. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazyko- vedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. [Cit. 6. marca 2017]. 95 „V poradí siedmou Herkulovou úlohou bolo vy čisti ť chliev elidského krá ľa Augiá- ša. Nešlo však o oby čajný chliev. Bolo v ňom 3 000 kusov dobytka (v literatúre sa uvádza dokonca aj 30 000 kusov) a 30 rokov sa vôbec ne čistil. Smrad z hnoja sa šíril na celý peloponézsky polostrov. Herkules musel vykona ť naozaj nadľudskú prácu. Musel sa brodi ť cez jazero smrad ľavej mo čovky, šplha ť sa cez obrovské kopce kra- vincov, do ktorých sa prepadával až na dno, plaši ť celé k ŕdle sliepok a odhá ňať neko- ne čné roje múch. Herkules vyhnal celé stádo na lúku, vykopal priekopu k blízkym riekam Alfeia a Péneia, vpustil cez ňu do chlieva vodu, ktorá špinu odplavila a ve čer potom zahnal stádo naspäť“ (Skladaná, 1999, s. 10–11). 152 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Frazeologizmus Augiášov chliev alebo augiášovský chliev sa v médiách objavuje často. V Slovenskom národnom korpuse sa vyskytuje 192-krát. Význam je pomerne známy, aj ke ď motivácia už nemusí by ť jasná každému používate ľovi jazyka. Ak však siahneme po vy- svetlení, treba zvoli ť dôveryhodný zdroj, pretože nájdeme aj taký vý- klad, ktorý celkom odporuje pôvodnému významu frazeologickej jednotky, alebo len vágne informuje o jednej z dvanástich Héraklových úloh: 1. „Augiášov – Augiášovský chliev. Je symbolom hroznej a zanedba- te ľnej špiny.“ 96 2. „To sa spája s takým nie čím, že «vy čisti ť Augiášov chliev». Lebo Augiáš vy čistil nevy čistite ľný chliev, že ho celý vymyl presmero- vaným korytom rieky alebo nie čo na podobný antický logický štýl.“ 97 Podobných povrchných, nezriedka chybných vysvetlení nachádza- me v internetových zdrojoch hojný po čet. Obdobne je to so samotným použitím frazeologickej jednotky. V zásade slovné spojenie indikuje neporiadok a ne čistotu, ke ďže lexikálna jednotka chliev, teda menšia hospodárska stavba ur čená pre zvieratá, naj častejšie pre ošípané, symbolizuje špinu, ale aj zmätok. Práve posledné uvedené substantívum zrejme viedlo autora k použitiu frazeologickej jednotky Augiášov chliev pre opis situácie: 3. „Mas ť sa vracia. Augiášov chliev. Škatu ľkovanie na dobré – rast- linné tuky a zlé – živo číšne tuky (s výnimkou rýb) je nepresné a zavádzajúce.“ 98 Autor sa v rozsiahlom článku venuje problematike zdravej výživy, v rámci ktorej analyzuje tuky a koriguje vžité názory o ich neškodnosti či škodlivosti. Vzh ľadom na povahu textu a spôsob argumentácie by sa namiesto Augiášov chliev hodilo skôr prirovnanie k labyrintu,

96 Dostupné na internete: [Cit. 4. januára 2016]. 97 Dostupné na internete: [Cit. 4. januára 2016]. 98 Dostupné na internete: [Cit. 14. februára 2017]. Antická civilizácia v jazyku 153 z ktorého možno vyjs ť von za pomoci Ariadninej nite – teda autorovho ozrejmenia nesprávne zaužívaných názorov. Okrem sporného výkladu významu tohto frazeologizmu je problé- mom aj jeho ortografia. Adjektívum Augiášov sa mnohokrát vyskytuje písané s malým za čiato čným písmenom: 4. „Praskne augiášov chliev ? Ja viem, asi som prive ľký optimista, ale ke ď pozerám na slovenské gorily, mám dojem, že podtatranský chliev ide prasknú ť.“ 99,100 V adjektíve Augiášov neraz chýba d ĺže ň: 5. „Budem voli ť tých, o ktorých si myslím, že sú schopní da ť ekono- miku krajiny do poriadku, vy čisti ť Augiašov chliev korupcie a klientelizmu, zavies ť skuto čnú spravodlivos ť do súdnictva.“ 101 Jednou z pozoruhodností takýchto obmien je nasledujúci príklad: 6. „Aké sú východiská z krízového stavu školstva, kto vy čistí tento Augiášov chlieb ? A čo môže urobi ť resp. urobila Stála konferencia slovenskej inteligencie?“ 102 Nevedno, či ide o typografický problém alebo o chybu autora vy- plývajúcu z jeho nevedomosti. Vzh ľadom na obsah a povahu komuni- kátu je pod ľa nášho názoru pravdepodobnejšia prvá možnos ť. S paro- nymickou dvojicou chlieb a chliev sa stretávame aj pri názve jednej divadelnej hry: 7. „Domáci súbor Divadielgo Tagako pôsobí v meste 3 roky. T.r. uvádzalo hry Dürrenmatta Herkules a Augiášov chlieb a hry .“103

99 Dostupné na internete: [Cit. 4. januára 2016]. 100 Zvláš ť na diskusných fórach nájdeme ďalšie po četné varianty mena Augiáš, napr. Angiášov chliev , Algiášov chliev , Agiášov chliev , ba dokonca aj anciášov chliev . Tieto príklady uvádzame ako kuriozitu, pretože hoci sú zaznamenané v písanej podobe, reprezentujú neoficiálne, neformálne alebo viac-menej neformálne komunika čné situácie. 101 Dostupné na internete: Vo ľby v HN: Osobnosti Slovenska. Hospodárske noviny 2010/06. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. [Cit. 16. marca 2017]. 102 Dostupné na internete: [Cit. 23. januára 2017]. 103 Dostupné na internete: [Cit. 24. januára 2017]. 154 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Názov divadelného predstavenia je slovnou hrou. Základ názvu je inšpirovaný dielom Friedricha Dürrenmatta z r. 1954 Herkules a Au- giášov chliev – ( Herkules und der Stall des Augias ) a paronymická dvojica chlieb – chliev zrejme viedla k ďalšiemu kríženiu frazém 104 Augiášov chliev a chlieb a hry , ktorého výsledkom je spomínaný ná- zov predstavenia. Posledným príkladom je deminutívny variant frazémy. Ide o „jeden z najproduktívnejších typov slovotvorného variantu [...] frazémy. Vzniká ustáleným zamie ňaním ľubovo ľnej (najmä substantívnej) zlož- ky frazémy za jej deminutívnu odvodeninu [...]. Tento typ variantnosti sa vyzna čuje istými štylistickými odchýlkami od základného variantu a niekedy prináša aj malé významové posuny v platnosti frazémy“ (Mlacek – Ďur čo a kol., 1995, s. p.). 8. „Politikom je zrejme celkom fuk, že rozpo čtový opasok napnú až do prasknutia (po nich potopa), ale oby čajnej Slova či re či o čistení Augiášovho chlievika štátnej správy nemôžu sta čiť.“ 105

4. Gordický uzol 106

104 Pri krížení frazém hovoríme o frazeologickej kontaminácii, čo je „jeden z aktualiza čných zásahov do frazémy, ktorý spo číva v skrížení formálnej alebo významovej výstavby frazémy s inou frazémou alebo s vo ľným kontextom. Podnetom na kontami- novanie sa zvy čajne stáva paralelná výstavba dvoch spojení (napr. spolo čný alebo podobný komponent, podobné konštruk čné stvárnenie at ď.) alebo nejaké spolo čné či príbuzné významové vlastnosti“ (Mlacek – Ďur čo a kol., 1995, s. p.). 105 Dostupné na internete: Východoslovenské noviny – Korzár. PetitPress, a.s., Diví- zia Východ, o.z. Košice 2001. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. [Cit. 6. marca 2017]. 106 „Podobný význam [ako Kolumbovo vajce] má spojenie gordický uzol, prípadne spojenia roz ťať, pre ťať gordický uzol, ktoré sa používajú takisto na vyjadrenie splete- nej, neriešite ľnej alebo ve ľmi ťažko riešite ľnej situácie, otázky, problému, záležitosti a ich rázneho, často originálneho vyriešenia. Pod ľa starogréckej povesti ide o neroz- viazate ľný uzol v chráme maloázijského mesta Gordia. Tento ve ľmi rafinovane sple- tený uzol bol na oji krá ľovského voza. Bol to vychýrený gordický uzol, ktorý mal pod ľa proroctva zabezpe čiť tomu, kto ho rozviaže, vládu nad Áziou. Vraj sa to podarilo Alexandrovi Macedónskemu, nazývanému Ve ľký, jednému z najvä čších starove- kých vojvodcov (356 – 323 pred n. l.). Ke ď tento ve ľký dobyvate ľ zastal nad známym Antická civilizácia v jazyku 155

Gordický uzol takisto patrí k často používaným frazeologickým jednotkám. V Slovenskom národnom korpuse zaznamenávame jeho výskyt 433-krát. Vo vä čšine prípadov je chápaný náležite – ako nerie- šite ľný problém. Neadekvátne používanie uvedeného frazeologizmu spo číva vo vo ľbe slovesa, ktoré má ozna čova ť vyriešenie nepríjemnej situácie. Aby sa gordický uzol vyriešil, treba ho preťať, roz ťať. Nie rozplies ť. Rozplies ť sa ho pod ľa povesti nepodarilo nikomu a práve v tom spo číva jeho zákernos ť. Jedinou možnos ťou, ako sa nerozviaza- te ľného uzla zbavi ť, je pre ťať ho. Spájanie frazémy gordický uzol so slovesami ako rozviaza ť, rozplies ť nie je v súlade s jeho podstatou. Používanie uvedených slovies je však rozšírené a aj v médiách sa s ním stretávame bežne a často. V tomto prípade hovoríme o frazeo- lolgickej chybe, čo je „porušenie frazeologickej normy, pri ktorom sa bez príslušného zámeru nie čo na frazéme modifikova ť zasahuje jej ustálený význam, zmysel jej obraznosti, ustálenos ť jej stvárnenia, jej vlastná štylistická hodnota alebo hranice jej kompatibility s kontextom istého typu“ (Mlacek – Ďur čo a kol., 1995, s. p.). 1. „«Do tretice všetko dobré. Dnes som si istý, že sa to aj naplní, pre- tože existujú reálne zmluvy s reálnymi podmienkami, ktoré musí zhotovite ľ splni ť, a ke ď nie, tak bude za to ve ľmi tvrdo sankciono- vaný. Takže tá realita dostavby v roku 2019 je úplne jasná,» povedal minister Po čiatek v Žiline. Vyše 13,5-kilometrový úsek dia ľni- ce D1 Lietavská Lú čka – Dubná Skala, ktorej sú čas ťou bude 7,5- -kilometrový tunel Viš ňové, považuje za gordický uzol celej dia ľ- nice D1, ktorý sa podarilo rozplies ť.“ 107 2. „[...] ako Alexander Ve ľký, ke ď musel rozuzli ť gordický uzol. “108 Ďalšie slovesá, ktoré sa s frazémou gordický uzol používajú nená- ležite, sú: rozmota ť, rieši ť/vyrieši ť, rozviaza ť, rozuzli ť.109

uzlom a nemohol ho rozviaza ť, ľahko si poradil: roz ťal ho me čom. Aké jednoduché!“ (Skladaná, 1999, s. 92–93). 107 Dostupné na internete: [Cit. 1. novembra 2016]. 108 Dostupné na internete: SME. Magazín TV oko. Bratislava: Petit Press 24.03.2011. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. [Cit. 13. marca 2017]. 156 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Jazykovo originálne sú aj rôzne obmeny frazémy, zvláš ť prvý komponent syntagmy, adjektívum gordický , zvykne by ť zamie ňané za iné adjektíva, často indikujúce miesto či pôvod problému. Príkladom je slovné spojenie korzický uzol , kde autor využíva zvukovú podobnos ť oboch adjektív a zárove ň nazna čuje pôvod, v našom konkrétnom prípade pôvod muflonej zveri, teda ostrov Korzika: 3. „Snahu zastavi ť nekontrolovaný rast populácií muflonej zveri v niektorých vo ľných revíroch možno prirovna ť k pokusu rozplies ť gordický uzol . Či skôr korzický , pod ľa niekdajšej domoviny tejto introdukovanej zveri.“ 110 Uvedená syntagma je príkladom aktualiza čného zásahu, čím sa ro- zumie „uplatnenie frazémy v texte, pri ktorom sa zámerne alebo mi- movo ľne narúša ustálené zloženie frazémy, ustálené poradie jej zlo- žiek, osobitné tvary jej zložiek, a to s dosahom na významovú platnos ť frazémy. Aktualiza čný zásah rozkladá celostný frazeologický význam jednotky [...], pri čom vedie k aktualizácii vlastných významov jej komponentov alebo k novému, zrete ľne odlišnému významu aktuali- zovaného spojenia (Mlacek – Ďur čo a kol., 1995, s. p.). Stretávame sa aj s obmenou druhého komponentu frazémy, pričom vznikajú spojenia, ako napr. gordický problém , gordická situácia . V oboch prípadoch hovoríme o alúziách frazém, teda o postupe „pri výstavbe ľubovo ľného textu, pri ktorom sa na rovine významu alebo na niektorých formálnych prvkoch tohto textu prejavujú typické znaky (významové alebo formálne) istej frazémy (istých frazém), resp. postup, pri ktorom sa slovo, ktoré je komponentom istej frazémy, uplat ňu- je vo vo ľnom kontexte, ale s takými súvislos ťami, ktoré odkazujú práve na danú frazému“ 111 (Mlacek – Ďur čo a kol., 1995, s. p.).

109 Dostupné na internete: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. [Cit. 13. marca 2017]. 110 Dostupné na internete: [Cit. 1. novembra 2016]. 111 „Alúzia frazém nepatrí do vlastnej frazeológie, svojimi konotáciami s istými fra- zémami, s ich významovou, obraznou aj hodnotiacou platnos ťou sa však stáva pro- Antická civilizácia v jazyku 157

J. Mlacek v uvedenej súvislosti hovorí o aktualizácii založenej na deš- trukcii frazémy (2001, s. 150–152), t. j. o prípade, ke ď „sa v texte realizuje frazéma nie ako celok, ale iba jej nejaká zložka, často iba jediné slovo z jej zloženia“ (2001, s. 150). Vskutku pozoruhodný je výskyt slovného spojenia nordický uzol : 4. „Porad ňa, poznáte to. V tom «ženskom plátku» našiel návod, ako rieši ť ten nordický uzol a ešte aj kus optimizmu.“ 112 Možno si položi ť otázku, či mohla táto syntagma vzniknú ť z nevedomosti, pretože je ve ľmi málo pravdepodobné, že by autorka článku nepoznala frazému gordický uzol . Domnievame sa, že ide o kontami- náciu, kríženie syntagiem. Aktualiza čný zásah do frazémy spočíva v skrížení syntagiem gordický uzol a nordický uzol , pri čom v tomto prípade možno hovori ť aj o formálnej aj o významovej podobnosti oboch slovných spojení. Paronymická dvojica adjektív gordický/nor- dický priamo nesúvisí. Pod ozna čením nordický uzol sa myslí Odinov uzol, nazývaný aj švédsky uzol či Valknut, ktorý je okrem iného symbolom bojovníkov. Táto interpretácia je možná na základe obsahu článku, ktorý s nadh ľadom nazerá na partnerský vz ťah ako na boj. Je otázne, či je uvedený typ kontaminácie frazémy pre jazyk obohacujúci a či je funk čný vzh ľadom na málo známe fakty o Odinovom uzle. Posledným príkladom ilustrujeme použitie slovného spojenia gor- dický uzol v terminológii textilnej a odevnej výroby, kde nemá platnos ť frazémy a ozna čuje jeden zo spôsobov viazania uzlov pri výrobe kobercov: 5. „V Turecku sa pri viazaní uzlíkov používajú tzv. gordické uzlíky . Gordický uzol bol uviazaný po prvýkrát na juhu krajiny a nikto dl-

striedkom na vyjadrenie druhého významového plánu v texte. Preto sa vyskytuje najmä v umeleckom vyjadrovaní, v esejistike a v istých publicistických útvaroch. Príklad z tla če: Kohút opä ť úradoval! (titulok z novín). Je evidentné, že sa tu odkazuje na frazému (červený) kohút na streche (kikiríka) , ktorou sa vyjadruje, že niekde horí, horelo“ (Mlacek – Ďur čo a kol., 1995, s. p.). 112 Dostupné na internete: [Cit. 15. februára 2017]. 158 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

hý čas nevedel, ako sa to vlastne robí. Je to totiž dvojitý uzol, ktorý sa inde na svete pri ru čnom viazaní kobercov nepoužíva.“ 113

5. Damoklov me č114 Daná frazeologická jednotka je v Slovenskom národnom korpuse zaznamenaná 727-krát. O význame daného frazeologizmu zvä čša niet pochýb, autori ním správne ozna čujú typ blížiacej sa hrozby, stav ohrozenia a pod. Ťažkosti spôsobuje vlastné meno Damoklés, kon- krétne náležité usporiadanie jednotlivých hlások. Stretávame sa s naj- rozli čnejšími formami mena antickej postavy: 1. „Domoklov me č, ktorý visel nad výsledkami futsalového tímu Mima Trnava, padol na extraligistu v najmenej vhodnej chvíli. Športovo-technická komisia Slovenského futsalu vo svojej úradnej správe oznámila, že až v piatich prípadoch kontumovala výsledky tímu v aktuálnej sezóne.“ 115 2. „V nezávidenia hodnej situácii sa nachádzajú hrá či Sp. N. Vsi, ktorí ešte vlani brázdili druholigové vody a rezervy Humenného. Rovna-

113 Dostupné na internete: [Cit. 6. februára 2017]. 114 „V 4. storo čí pred n. l. vládol v Syrakúzach, na východnom pobreží Sicílie, tyran- ský vládca Dionýzios. Bol to muž mimoriadne schopný. [...] Bol vraj ve ľmi nedôver- čivý, každého podozrieval, že mu ukladá o život. [...] Okolo neho sa ustavi čne krútilo ve ľa pochlebova čov, ktorí ho mali zabáva ť. Medzi nich patril aj jeho dvoran Damok- les. Ten sa mu chcel votrie ť do priazne neustálym vychva ľovaním jeho vojvodcov- ských schopností a vojska, obdivovaním jeho krásneho a nákladného paláca, majetku, bohatstva alebo tvrdením, že Dionýzios je najš ťastnejší človek na svete. Vládca mu ponúkol skúsi ť aspo ň raz na chví ľu takýto š ťastný život. Krásni mladíci ho uložili do zlatej postele s nádhernou vyšívanou prikrývkou, pripravili mu stoly prehýbajúce sa pod najvyberanejšími lahôdkami. Vo vzduchu sa šírila vô ňa rozli čných drahých mastí, kadidla a kvetov. Damokles sa cítil na vrchole blaženosti a šťastia. Zrazu však zbadal nad hlavou na krásnom vykladanom strope lesklý me č zavesený iba na konskom vlase, ktorý sa mohol každú chví ľu pretrhnú ť. V tom momente sa jeho pocit blaženosti vy- tratil. Uvedomil si, že nemôže by ť š ťastný ten, kto sa každú sekundu musí bá ť o svoj život, aj ke ď je obklopený obrovským bohatstvom“ (Skladaná, 1999, s. 40–41). 115 Dostupné na internete: [Cit. 13. marca 2016]. Antická civilizácia v jazyku 159

ko Damaklov me č visí nad Bard. N. Vsou, ale sa v posledných ko- lách chce pokúsi ť o nemožné.“ 116 Frekventovaným je i tvar Damoklesov . Okrem sú časného používa- nia nenáležitej formy plynúceho z nevedomosti autora, sme sa s uve- deným tvarom spojenia stretli napr. aj v texte M. Rázusa publikova- nom v Živene 117 alebo v umeleckom texte Ferdinanda Dúbravského (1850 – 1926), čo v čase vzniku literárneho diela nebolo klasifikované ako chybný tvar. Pre zaujímavos ť a porovnanie uvádzame príklad: 3. „Čože mi pomôže tento čarokrásny obraz, tento pohľad na zelenú lúku, tieto šumiace jedle, majetok tohoto klepotajúceho mlynu, ke ď mi ako damoklesov me č ono presved čenie visí nad hlavou, že to ztratím skôr ako tri mesiace prejdu?“ 118 Pokia ľ ide o jazykové skomoleniny, spojenie Damoklov me č je mimoriadne plodné. Nachádzame ďalšie tvary, ako damolkov me č, damalkov me č, domolkov me č. Frazeologizmus bol dokonca inšpirá- ciou pre slovnú hru Damoklov me č(iar) . V tomto prípade tiež možno hovori ť o lexikálnej kontaminácii a v kone čnom dôsledku o aktualizá- cii frazémy.

6. Danajský dar 119,120

116 Dostupné na internete: [Cit. 17. februára 2017]. 117 Dostupné na internete: [Cit. 17. februára 2017]. 118 Dostupné na internete: [Cit. 17. februára 2017]. 119 „Po desa ťro čnom beznádejnom obliehaní Tróje sa Gréci rozhodli pre rafinovaný úskok. Dali postavi ť obrovského dreveného ko ňa, do ktorého sa skrylo asi tridsa ť zdat- ných bojovníkov na čele s Odyseom a poslali ho obrancom ako dar. Ostatní, aby oklama- li nepriate ľa, naoko odplávali. Trójania uverili tomuto daru, ktorý vôbec nebol darom. [...] Ke ď sa Gréci dostali za hradby Tróje, vyšli z ko ňa. Hne ď nato vpustili do mesta aj ostatných spolubojovníkov. Nastal strašný boj, na ktorého konci zostala zrúcaná Trója, pobití Trójania a do zajatia odvle čené ženy a deti“ (Skladaná, 1999, s. 42). 120 Lexikón gréckej civilizácie uvádza, že Danajci, t. j. Gréci je „meno, ktorým Homér a po ňom iní básnici ozna čovali Grékov zú častnených trójskej vojny“ (1977, s. 84). 160 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Uvedený frazeologizmus sa v porovnaní s vyššie analyzovanými frazémami vyskytuje zriedkavejšie, frekvencia v Slovenskom národ- nom korpuse je 233-krát. Aj nasledujúci príklad dokumentuje, že v jeho chápaní môže dochádza ť k posunom, a to v závislosti od autorovej interpretácie a od jeho zámeru: 1. „Adrenoleukodystrofia je len jedna z dedi čných chorôb, ktoré akýmsi danajským spôsobom prináležia iba chlapcom. Presnejšie, ide o gonozomálne recesívne dedi čné choroby viazané na pohlavie – po svojich matkách ich dedia takmer výlu čne chlapci. Patrí sem aj ove ľa častejšia farboslepos ť či hemofília.“ 121 Analýza slovného spojenia danajský spôsob nás núti zamyslie ť sa nad aktualizáciou frazeologizmu. Pôvodná frazéma danajský dar symbolizuje úsko čnos ť a prefíkanos ť darcu, ktorý na prvý poh ľad obdarú- va, no v skuto čnosti spôsobuje skazu a v kone čnom dôsledku ide o podvod. Žiadnu chorobu nemožno považova ť za dar. Zrejme aj preto sa autor vyhol originálnemu spojeniu danajský dar a použil syntagmu danajský spôsob . Chcel tým pravdepodobne upozorni ť na selektívny charakter postihovania chorobou, čo nie je celkom v súlade so skuto č- ným významom pôvodnej frazeologickej jednotky. Z uvedeného dô- vodu využil len adjektívum danajský a druhý komponent frazeologizmu prispôsobil myšlienke, ktorú chcel recipientovi sprostredkova ť. Ak frazeologizmus danajský dar analyzujeme z hľadiska jeho komponentov, adjektívum danajský môžeme chápa ť ako „k ľúčové alebo oporné slovo frazeologizmu“ (Mlacek, 1984, s. 50) a substantívum, ktoré pou- žil autor článku, signalizuje aktualizáciu. Z autorovho postupu vzišla vo ľná syntagma danajský spôsob , pri čom oporné slovo frazeologizmu je nato ľko príznakové, že recipient ho po ľahky identifikuje s pôvod- nou frazémou. Substantívum spôsob patrí k lexikálnym jednotkám, ktoré „slúžia len ako prostriedok na zapojenie frazeologizmu do kontextu a samy sú už za hranicou danej jednotky“ (Mlacek, 1984, s. 60). Výsledkom uvedeného postupu je frazeologická narážka.

121 Dostupné na internete: [Cit. 13. marca 2016]. Antická civilizácia v jazyku 161

Príkladom neopodstatneného použitia frazeologizmu je nasledujúca ukážka: 2. „Aj v tomto prípade sa ukázalo, že jedným z prvých ochrancov prírody sú geológovia, ktorí podrobne zis ťujú zloženie nielen po- vrchových vrstiev, ale pod ľa technických možností ur čujú zloženie vrstiev aj do h ĺbky. Geológovia ako prví ur čujú geofaktory život- ného prostredia, ktoré by mali by ť ur čujúcim základom pre ochranu a tvorbu životného prostredia, ale často nie sú, lebo sa na ne zabú- da. Vykonali rozsiahle práce na poli výskumu a regionálneho hyd- rogeologického prieskumu. Jedným z výsledkov je aj termálny prame ň z vrtu OZ – 1 ‒ Oravice. Teda nie danajský dar , ale cie ľa- vedomá práca, ktorá má za ú čel nielen odkry ť nové bohatstvá našej domoviny, ale aj vytvori ť predpoklady na ich lepšie využívanie. Is- te by bolo ideálne, aby sme do našej prírody nezasahovali, aby sme ju uchovali pre našich potomkov tak, ako sme ju zdedili od našich otcov, prirodzene, bez tej v minulosti príslove čnej slovenskej bie- dy. Lenže život zastavi ť nemožno.“ 122 V uvedenom kontexte nevidíme dôvod použi ť frazému danajský dar a dáva ť ho do opozície s cie ľavedomou prácou, ktorou autor zrejme myslí výskumné práce a objavenie termálneho prame ňa. Danajský dar ček , deminutívny variant frazémy, môžeme v nasledu- júcom príklade považova ť za štylistickú odchýlku, ktorá má za násle- dok aj malý významový posun. Autorka textu poukazuje na skuto č- nos ť, že zvýšenie tarifných platov zdravotníkov sa môže každý mesiac meni ť, čo znamená, že želaný finan čný efekt môže byť redukovaný. Zvýšenie platov je teda len darčekom, nie darom. Použitie deminutíva je aktualiza čným zásahom, čím sa posúva ustálená významová platnos ť frazémy: 3. „Dipl. s. Eva Mikušová, námestní čka riadite ľa pre ošetrovate ľstvo NsP Zvolen, viceprezidentka SK S a PA pre zdravotnícke zariade-

122 Dostupné na internete: Krásy Slovenska. Bratislava: Vydavate ľstvo Dajama, 1983, ro čník 61, č. 05. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazy- kovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. [Cit. 13. februára 2017]. 162 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

nia: «Zásadne nesúhlasím s predloženým návrhom zmeny zákona o verejnej službe, ktorý by mal po schválení parlamentom vstúpi ť do platnosti 1. 1. 2003. Bol by to danajský dar ček k novému roku. Navrhované tarifné platy zamestnancov zdravotníckych zariadení, napojených na zdravotnú pois ťov ňu, sú degradujúce. Môžu sa meni ť každý mesiac, bez oh ľadu na podávané pracovné výkony, pod ľa ľubovôle hodnotiteľa».“ 123 Výstižnos ť aktualiza čného zásahu vyplýva aj z kontextu, ktorý poukazuje na novoro čné obdobie, prízna čné vzájomným obdarúvaním. Ďalšie aktualiza čné zásahy a alúzie frazém sa premietajú do slov- ných spojení ako danajské bohatstvo, danajské ostrie vety , danajská funkcia , danajský dar šetrenia . Pre ilustráciu uvádzame aspo ň jeden z príkladov aktualiza čných zásahov v kontexte: 4. „Ani nadväzujúce slová o tom, že vysoká diplomacia je krehkým predmetom, ktorý nesmú ohrozi ť ani premyslené kroky koalície, už neotupila danajské ostrie dvojtvárnej vety Gašparoviča, ktoré za- iskrilo pred za čiatkom muzikálu Na skle ma ľované.“ 124

7. Ikarov pád 125 Frazéma Ikarov pád patrí k najzriedkavejšie používaným spoje- niam. V Slovenskom národnom korpuse je zaznamenaný 31-krát. Sú-

123 Dostupné na internete: Sestra. Odborný mesa čník pre ošetrovate ľstvo. Bratislava: Sanoma Magazines Slovakia, 2002, ro č. 3, č. 12. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. [Cit. 6. marca 2017]. 124 Dostupné na internete: SME. Denník. Bratislava: Petit Press 29.4.1996. In: Sloven- ský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. [Cit. 26. júna 2017]. 125 „Krá ľ Minos zakázal Daidalovi opusti ť Krétu, aby neprezradil dôvod tejto stavby [na objednávku krá ľa Minoa Daidalos vystaval na Kréte preslávený labyrint pre jeho syna netvora Minotaura] alebo aby nepostavil podobnú na inom mieste. Daidalos sa preto rozhodol pre útek vzduchom. Zhotovil pre seba i pre syna Ikara, prežívajúceho s ním spolo čný osud, krídla, ktoré mali prekona ť tiaž zeme a vznies ť sa nad ňou ako vták. [...] Ikarovi sa zapá čil závratný let, chcel sa vznies ť vyššie a zamieril priamo k slnku. Slnko však roztopilo vosk, ktorým boli krídla zlepené, Ikaros sa zrútil do mora a utopil sa“ (Skladaná, 1999, s. 76). Antická civilizácia v jazyku 163 bežne existujú aj formy ikarský alebo ikarovský pád a obidve adjektíva sa v jazyku zárove ň uplat ňujú aj samostatne, s významom smelý , od- vážny . Podie ľajú sa na vzniku po četných vo ľných syntagiem, ktoré indikujú pôvodnú frazému: ikarovský vzlet , ikarovský osud , ikarovský skok , ikarovský údel , ikarovský zážitok , Ikarov syndróm . Postava Ikara je archetypálna a aj preto sa adjektívum ikarovský často objavuje v literárnovedných textoch: ikarovský archetyp , ikarovský motív , ika- rovský mýtus , ikarovský námet . Hoci sa bežne nepoužíva tak často ako frazeologizmy Achillova pä- ta alebo gordický uzol , nezriedka sa presadzuje v názvoch umeleckých diel (literatúra, kinematografia a výtvarné umenie), stvár ňujúcich tra- gický osudu odvážneho človeka, ktorý v podstate zhmotnil svoj sen: 1. Ikarov pád – československý film z roku 1977, réžia František Filip; 2. Ikarov pád – akrylová ma ľba Iny Dunajovej ( čas ť dvojdielnej série s obrazom Daidalov sen); 3. Ikarov pád a tie ň – litografia Roberta Jan čovi ča; 4. Ikarov pád – rozhlasová hra pre mládež, autorka Vanda Kyselicová. Pokia ľ ide o použitie iných syntagiem s komponentom ikarovský , uvádzame nasledujúce príklady: 5. „Z románu ostane v najlepšom prípade kostra, zredukovaný obsah. Márne výtvarní čka rozpína krídla inšpirácie a uš ľachtilého úmyslu, poetika žánru jej vzlietnu ť nedovolí. Ikarovský údel ju čaká už pri štar- te.“ 126 6. „Trochu aj o tom je túžba po lietaní – odpúta ť sa od zeme, prekona ť vlastné bariéry a dosýta precíti ť vo ľnos ť. Ikarovský sen snívajú mnohí. Iba niektorí ho však dokázali premeni ť na skuto čnos ť.“ 127

8. Jablko sváru 128

126 Dostupné na internete: [Cit. 5. marca 2016]. 127 Dostupné na internete: [Cit. 5. marca 2016]. 128 „V tomto príbehu najskôr prichádza na scénu bohy ňa sváru Eris (po latinsky Dis- cordia), dcéra bohyne noci Nykty, ktorú nikto nemal rád okrem boha vojny Area a bohý ň násilnej smrti Kér. Táto bohy ňa z pomsty za to, že ju bohovia nepozvali na 164 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Frazéma jablko sváru a frazeologický variant jablko sporu je v porovnaní s jej frazeologickými synonymami zlaté jablko , Paridovo jablko a Eridino jablko rozšírenejšia a používanejšia. Jablko sváru sa vyskytuje v Slovenskom národnom korpuse 533-krát. Používanie frazeologickej jednotky býva zvä čša korektné, ale na- chádzame aj posuny v chápaní a nie celkom správnu interpretáciu. Naj častejším omylom používate ľov jazyka je identifikovanie jablka sváru s jablkom z biblického príbehu o Adamovi a Eve. Možným dô- vodom je v oboch prípadoch narušenie normálneho stavu, ktoré podnecuje práve jablko. V prvom prípade je jablko de facto prí činou Trój- skej vojny a v druhom prípade jablko symbolizuje vedomú revoltu proti Bohu, ktorej dôsledkom je vyhnanie z raja. 1. „Môže za to Helena? alebo Úloha mužských komplexov v dejinách ľudstva. Jablko sváru – ozna čuje zakázané ovocie, ktorým Eva zviedla Adama v raji. Odvtedy sú medzi mužským a ženským po- kolením spory.“ 129 Problémom vyskytujúcim sa v používaní synonymického frazeologizmu Paridovo jablko je tvar adjektíva, ktorý si autor odvodil z N sg. vlastného mena Paris , o čom sved čí nasledujúci príklad: 2. „Ako mnohí iní, považujem Slovensko za krajinu najkrajších vrchov, kopcov a štítov. Krivá ň, Gerlach, Cho č, Osobitá, Chleb, Rozsutec – každý má svoj jedine čný pôvab a čaro. Ako z nich vybra ť najkrajší, ktorému z nich prisúdi ť Parisovo jablko ? Ťažká otázka!“ 130 Príkladom nesprávneho použitia frazeologizmu je nasledujúca syntagma:

svadobnú hostinu fthíjskeho krá ľa Pélea a morskej bohyne Thetidy, hodila medzi svadob čanov jablko s nápisom Tej najkrajšej . Jej čin spôsobil ve ľký rozruch. Inak dobré a šľachetné bohyne Héra (manželka vládcu bohov Dia), Pallas Aténa (bohy ňa múdrosti) a Afrodita (bohy ňa lásky) sa medzi sebou za čali háda ť. Každá z nich bola presvedčená o svojej výlu čnej kráse, a preto si všetky tri nárokovali na zlaté jablko. Kto však mal o tom rozhodnú ť? Zeus poslal bohyne k Paridovi“ (Skladaná, 1999, s. 78). 129 Dostupné na internete: [Cit. 6. januára 2016]. 130 Dostupné na internete: Krásy Slovenska. Bratislava: Vydavate ľstvo Dajama, 1983, ro čník 61, č. 05. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazy- kovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. [Cit. 5. marca 2017]. Antická civilizácia v jazyku 165

3. „A nemusíme ís ť ďaleko od svojho domova. Často treba začať práve tam. Môj manžel – kedy sme sa naposledy iba tak romantic- ky prešli a porozprávali? Naše deti – spomenieme si, aká bývala zázra čná rozprávka bez televízie či vystrájanie v snehu? Nie sú v tomto iné. Rodi čia – nie je teraz čas na plaché prekro čenie jablka sváru ? Súrodenci, priatelia, predava čka v obchode. Susedka, s ktorou sa len zdravím. Mrznúci vojak na zastávke MHD. Aj bez- domovec v podchode, hoci nat ŕč a škatu ľku od masla, chce čosi iné ako mincu.“ 131 V kontexte výpovede by bolo vhodné použi ť spojenie je čas zaho- di ť/odstráni ť jablko sváru a pod.

9. Osedla ť si Pegasa 132 Uvedený frazeologizmus sa v Slovenskom národnom korpuse vyskytuje 64-krát. Kurióznym príkladom narážky na frazeologizmus je nasledujúci názov článku: 1. „Okrídlený kô ň Pegas osedlal Mercedes G65 AMG.“ 133 Uvedený titul článku je len alúziou na frazému osedla ť si Pegasa. Av- šak v tomto prípade nemá s frazeologickou jednotkou ni č spolo čné, okrem oboch oporných slov celého frazeologizmu. Okrídlený kô ň Pegas je logom známej zna čky Hamman, ktorá si osedlala pôvodný Mercedes G 65 AMG, čo znamená, že firma Hamman predstavila Mercedes G65 AMG v špeciálnej úprave, ktorá nesie znak Pegasa na prednej maske a na kryte rezervného kolesa. Titul článku, ani jeho obsah sa nevz ťahujú na

131 Dostupné na internete: Katolícke noviny. Trnava: Spolok Sv. Vojtecha 2001, č. 51. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. [Cit. 7. marca 2017]. 132 „Pegas pôvodne nemal s básnictvom a s básnikmi či inými umelcami ni č spolo čné. Bol to krásny, štíhly tátoš a mal nádherné krídla, na ktorých sa vznášal v nebeských výšinách. A práve toto romantické lietanie a objavenie ob ľúbeného prame ňa múz spôsobili, že za čal steles ňova ť básnického tátoša a vôbec básnický vzlet“ (Skladaná, 2012, s. 142). 133 Dostupné na internete: [Cit. 12. februára 2017]. 166 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa význam básni ť, písa ť verše . Okrem toho titulok je nejasný aj z morfosyn- taktického dôvodu. Nie je jasné, čo je agens a čo paciens deja. Pegas sa ako komponent frazémy symbolizujúci básnický vzlet vyskytuje v mnohých ďalších aktualizáciách frazém. Nasledujúci príklad takéhoto použitia evokuje za čiatok deja: 2. „V banskobystrickej literárnej „vyhni“ za čali v 60. rokoch 20. storo čia podkúva ť svojho Pegasa mladí spisovatelia Osvald Zahrad- ník, Peter Ková čik a Ladislav Ballek, ktorí sa však za čiatkom 70. rokov pres ťahovali do Bratislavy.“ 134

10. Pandorina skrinka 135 Napriek skuto čnosti, že frazeologizmus patrí k známym a v Sloven- skom národnom korpuse sa vyskytuje 644-krát, nachádzame v periodi- kách aj chybné tvary, najmä v prípade prvého komponentu:

134 Dostupné na internete: Nové slovo. Bratislava: Pravda. 2015-02-26-t-256. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. [Cit. 26. júna 2017]. 135 „Pandora nebola nijakým oby čajným zjavom. Jej existenciu totiž sprevádza hlavný boh Zeus. Diovi sa zdalo, že ľuďom sa ve ľmi dobre darí a príliš sa podobajú bohom, takže by raz mohli ohrozi ť ich nadvládu. Rozhodol sa kvapnú ť do ich š ťastia trochu jedu. Zavolal si syna Hefaista (boha oh ňa a ková čstva) a prikázal mu, aby z hliny a vody umiesil telo krásneho diev čaťa. Rozkázal vetrom, aby m ŕtvu krásavicu oživili, a bohyniam, aby ju obdarili všetkými ženskými zvodmi. Bohyne si na tom dali zále- ža ť, takže Zeus ju mohol právom nazva ť Pandorou, t. j. ženou obdarenou všetkými pôvabmi. Zeus ju poslal ako dar Epimeteovi, bratovi svojho stáleho odporcu Prometea [...]. Epimeteus sa do krásnej Pandory hne ď zamiloval a napriek Prometeovmu varo- vaniu sa s ňou oženil. Navyše, prijal aj Pandorino veno, ktoré bohovia uzavreli do pekne zdobenej skrinky. Prometeus obidvoch manželov zaprisahal, aby tajomnú skrinku neotvárali. Pandora však túto radu neposlúchla. Bola síce krásna, pôvabná a zvodná, ale zárove ň aj hlúpa, zlomyse ľná a rozmarná. Skrinku zo zvedavosti otvorila. [...] Otvorenie skrinky malo katastrofálne následky. Len čo ju Pandora otvorila, vyvalilo sa z nej všetko zlo: telesné aj duševné utrpenie, choroby, bolesti, staroba, šialenstvo, závis ť, nenávis ť, chamtivos ť, ohováranie. Všetky tieto zlá sa rozleteli po celom svete. Pandora síce skrinku rýchlo zatvorila, ale bolo už neskoro. Na dne zá- hadnej skrinky zostala len nádej, aby ľudia celkom nepod ľahli pesimizmu a dobrovo ľne neskon čili svoj život“ (Skladaná, 2012, s. 145). Antická civilizácia v jazyku 167

1. „Prichádza ve ľa nových situácií, ktoré mi otvárajú moje nedostat- ky, staré bolesti, bloky, skrátka deti otvárajú mandorinu skrinku .“ 136 Uvedený typ chyby (nie je ojedinelý) jasne indikuje, že autor člán- ku frazému nepozná, hoci význam pravdepodobne pochopil z pred- chádzajúcich kontextových situácií. Chybne osvojená lexikálna jednotka síce významovo poukazuje na známy frazeologizmus, avšak povrchne osvojená informácia vedie k nesprávnej forme. Druhý príklad ilustruje kontamináciu frazeologizmu: 2. „Proces jeho výberu a schva ľovania (podpora minimálne pätnástich poslancov a kladné hlasovanie nadpolovi čného po čtu odovzdaných poslaneckých hlasov) môže za sú časného rozloženia politických síl odštartova ť efekt Pandorinej skrinky .“ 137 Slovné spojenie vzniklo skrížením syntagmy dominový efekt s frazeologizmom Pandorina skrinka , čím autor dosiahol aktualizáciu fra- zémy. Deformovaný tvar adjektíva Pandorina nachádzame v poslednom príklade: 3. „Žiada sa oceni ť, že organizátori predmetnej konferencie v Žiline sa nesnažili ur čiť, čo by sa o rodine konkrétne malo skúma ť, lež poskytli ú častníkom možnos ť prezentova ť naozaj rozmanité prístu- py. Tým vlastne s ťaby otvorili Pandorininu skrinku širokého spektra patologických javov a súvislostí, ktoré treba prinajmenšom identifikova ť.“ 138

136 Dostupné na internete: [Cit. 6. januára 2016]. 137 Dostupné na internete: Profit. Bratislava: TV-press s.r.o. 2002. In: Slovenský ná- rodný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. [Cit. 5. marca 2017]. 138 Dostupné na internete: [Cit. 7. apríla 2016]. 168 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Autor si pravdepodobne ur čil meno mytologickej postavy ako Pan- dorina , t. j. privlast ňovacie adjektívum považoval za N sg, na základe ktorého vytvoril vlastné adjektívum Pandorinina 139 .

11. Prokrustovo lôžko 140 Pri analýze používania uvedeného frazeologizmu sme zistili, že patrí k menej populárnym a menej používaným frazeologizmom odka- zujúcim na antickú kultúru. Slovenský národný korpus zaznamenáva jeho výskyt 55-krát. Význam je autorom zvä čša dobre známy a frazé- ma je používaná v kontexte vhodne. V prvom prípade dokonca autor po číta s možnou neinformovanos- ťou čitate ľa a frazeologizmus vysvet ľuje priamo v texte článku. Uvá- dzame tento príklad komunikácie autora s možným recipientom: 1. „Tarifný systém, ktorý zavádza ÚRSO, možno ozna čiť ako Prok- rustovo (antický zbojník) lôžko. Je známe, že na ňom hlava vždy pohodlne spo činie, ale nohy tam už celé nemusia by ť, vraj ich Prokrust odpi ľoval. Do taríf sa ur čite pohodlne zmestia SE, vä čšina chránených zákazníkov zvýšené ceny prežije, ale ako sa rozvinie trh s elektrinou?“ 141 Napriek relatívne uspokojivému výkladu sa autor dopúš ťa chyby v mene, ke ďže jeho správny tvar je Prokrustés . Prípadné chyby sa týkajú ortografie; adjektívum Prokrustovo na- chádzame písané s malým za čiato čným p, čo sved čí o tom, že niektorí používatelia neovládajú pravopisnú stránku analyzovaného frazeologizmu:

139 Pri excerpovaní sme zistili, že chybný tvar frazémy Pandorinina skrinka je pre- kvapivo rozšírený zvláš ť v hovorovom štýle, v diskurzoch bežných používate ľov jazyka. 140 „[...] lúpežník Prokrustes striehol na pocestných a ponúkal im noc ľah. Ukladal ich na svoju smutne preslávenú poste ľ a pod ľa d ĺžky im usekával alebo na ťahoval údy. Legendárny hrdina Teseus ho donútil, aby si sám ľahol do tejto hrôzostrašnej postele, a ke ďže mu pre čnievala hlava, prišiel o ňu“ (Skladaná, 2012, s. 165). 141 Dostupné na internete: [Cit. 3. apríla 2016]. Antická civilizácia v jazyku 169

2. „Bolo len otázkou času, kedy za čnú jednotlivé politické strany či tábory na ťahova ť Štefánika „na prokrustovo lôžko vlastnej ideo- lógie, či vlastného politického názoru“, aby sa ním zaštítili. Do vzá- jomného zápolenia o to, kto má právo hlási ť sa k Štefánikovi, sa dostali dva tábory: tábor autonomistov na čele s Andrejom Hlin- kom a tábor centralistov na čele s Vavrom Šrobárom.“ 142

12. Pyrrhovo ví ťazstvo 143 V prípade známej frazémy Pyrrhovo ví ťazstvo s frekvenciou 340 výskytov v Slovenskom národnom korpuse sa problém len ve ľmi zriedka týka významu, zato však náležitý tvar adjektíva spôsobuje v písomnej podobe ťažkosti. Uvádzame len nieko ľko z po četných prí- kladov, ako sa s ortografiou adjektíva vyrovnali autori rozli čných článkov: 1. „Výsledok volieb je tak bizarným obrazom rozorvanej duše sloven- ského voli ča. « Pyrhovo ví ťazstvo » SMERu, pri ktorom stratili 34 poslancov oproti predchádzajúcemu obdobiu a dnes disponujú «iba» 49-timi.“ 144 2. „S názorom, pod ľa ktorého neúspechom snáh o znižovanie cien, subvencií a ďalších bariér obchodu utrpia najviac chudobné krajiny, súhlasil šéf obchodného oddelenia Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) Jean-Marie Metzger. «Pre tých, ktorí

142 Dostupné na internete: [Cit. 3. apríla 2016]. 143 „Epeirský krá ľ Pyrrhos (319 – 272 pred n. l.) bol vynikajúci, ale mimoriadne seba- vedomý a bojovný vojvodca. Pod ľa vzoru Alexandra Ve ľkého chcel na západe založi ť svetovú ríšu. Do časne obsadil Macedóniu a Tesáliu (289 – 287 pred n. l.). Zostavil ve ľké vojsko, ktoré malo 20 000 pešiakov, 3 000 jazdcov, oddiely lu čištníkov a prakovníkov, 50 slonov, a prepravil sa do južnej Itálie. Rimania mu pod ľahli v bitke pri Heraklei. Rímskych vojakov najviac vystrašili slony. Pyrrhos však utrpel také ve ľké straty, že zvolal: «Ešte jedno takého ví ťazstvo a som zni čený!»“ (Skladaná, 2012, s. 170). 144 Dostupné na internete: [Cit. 19. februára 2017]. 170 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

vyhlasujú ví ťazstvo, je to Pyrrhove ví ťazstvo . Na strane poraze- ných stojí rozvoj», povedal.“ 145 Chybnú formu adjektíva nájdeme dokonca aj na webových strán- kach Slovenského rozhlasu: 3. „Kauza sa ťahala vyše dva roky, aj preto reaguje chorvátska verejnos ť s po čudovaním. Spokojný so súdnym verdiktom totiž nie je nikto. Akiste najmenej rodina ma ďarských obetí, ale ani sám Čačič, ktorý spôsobil smr ť, za čo ho ozna čili za vinného, hoci nemusí ís ť do väzenia. Toto hodnotí dnešná záhrebská tla č ako Pirhovo ví ťaz- stvo , ktoré sa mu neskôr môže vypomsti ť.“ 146

13. Scylla a Charybda 147 Frazéma Scylla a Charybda, v písme aj Skylla a Charybda (Skla- daná, 2012, s. 175), ako aj jej derivácia 148 prepláva ť medzi Scyllou a Charybdou , patrí k menej frekventovaným frazeologickým jednot- kám. Slovenský národný korpus zaznamenáva jeho 55 výskytov v po-

145 Dostupné na internete: [Cit. 13. marca 2016]. 146 Dostupné na internete: [Cit. 13. marca 2016]. 147 „Pod ľa najrozšírenejšieho podania Scylla [...] bola dcérou Tyfóna [...] a Echidny [...], pod ľa iných prame ňov to bola dcéra boha mora Poseidóna. Scylla bola ve ľmi pekná diev čina, avšak žiarlivá čarodejnica Kirké ju premenila na obludu. Z krásnej Scylly sa stala žena-obry ňa podobná obrovskému psovi [...]. Žila v hlbokej jaskyni nad morom [...]. Lovila a požierala ryby, delfíny, tulene aj moreplavcov. Charybda bola dcérou vládcu mora Poseidóna a bohyne zeme Gaie. Nemala najlepšiu poves ť pre chamtivos ť a nenásytnos ť. Najvyšší boh Zeus raz stratil trpezlivos ť a zhodil ju do mora. [...] Premenená na strašný, strhujúci vír hltala všetko živé a mŕtve. [...] Tieto dve obludy akoby sa boli našli. Žili oproti sebe v Messinskom prielive medzi Talianskom a Sicíliou [...]. Bolo takmer nemožné uniknú ť Charybde a vzápätí sa neroztriešti ť pri Scylle“ (Skladaná, 2012, s. 175). 148 Derivácia frazémy je „proces, pri ktorom je frazeologická jednotka modifikovaná bu ď deriva čnou zmenou komponentu frazeologickej jednotky, paradigmatickou zmenou v štruktúre frazémy alebo rozšírením spojenia o ďalší, funk čne odlišný (ve ľmi často verbaliza čný) komponent, pri čom dochádza k zmene jej syntaktickej funkcie“ (Mlacek – Ďur čo a kol., 1995, s. p.). Antická civilizácia v jazyku 171 dobe Scylla a Charybda a 33-krát sa uvádza v podobe Skylla a Cha- rybda . Problematická je najmä jej ortografia. 1. „Grécko je v pasci a môže si voli ť medzi Skylou dlhu a Charyb- dou defaultu .“ 149 2. „Autori sa pohybujú medzi Scyllou a Charibdou . Osta ť pri tradi č- nom formalizme postavenom na empirizme a rutine praxe, ktoré znižujú riziko omylov, či riskova ť možné omyly nových premís, ktoré nás oslobodzujú od pút zaužívaného (a koróziou napadnuté- ho) logos a otvárajú jeho nové horizonty presahujúce obsah i formu architektúry multidisciplinárnym prístupom a doteraz nepreskúma- nými zónami?“ 150 Komplikované tvary vlastných mien sú zrejme dôvodom zmeny v nasledujúcom príklade, kde autor feminínum pôvodného gréckeho tvaru Charybdis vyhodnotil ako maskulínum a pod ľa toho substantí- vum vysklo ňoval: 3. „Čoby kame ňom dohodil leží asi najznámejšia dedina celej Kaláb- rie – slávna Scylla. O tejto rybárskej osade sa vo svojom diele zmie ňuje už Homér, ke ď opisuje, ako sa Messinskou úžinou „strnu- lý predtuchou smrti“ medzi hroznými skalami Scylly a Charybdi- su plavil bájny Odyseus.“ 151 Z ďalších derivácií frazeologizmu možno spomenú ť ocitnú ť sa medzi Scyllou a Charybdou, vybra ť si medzi Scyllou a Charybdou, zmie- ta ť sa medzi Scyllou a Charybdou, zvoli ť si medzi Scyllou a Charyb- dou, uviaznu ť medzi Scyllou a Charybdou, rozhodnú ť sa medzi Scyl- lou a Charybdou.

149 Dostupné na internete: [Cit. 23. januára 2017]. 150 Dostupné na internete: [Cit. 23. januára 2017]. 151 Dostupné na internete: Zabudnutý raj. Plus 7 dní 2006/19. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. [Cit. 15. marca 2017]. 172 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

14. Sizyfovská práca 152 Slovenský národný korpus uvádza výskyt danej frazeologickej jednotky 142-krát. Ak hovoríme o sizyfovskej práci , myslíme tým ťažkú, namáhavú, bezú čelnú a v kone čnom dôsledku aj zbyto čnú a márnu činnos ť. V interpretácii známeho frazeologizmu ale postupne došlo k posunu – dôraz sa zvy čajne kladie na aspekt námahy, únavy a dlhého trvania činnosti a aspekt bezvýslednosti ustupuje do úzadia. Adjektí- vum sizyfovský sa tak stáva synonymom pre namáhavý, ťažký, ne ľah- ký, ob ťažný, vy čerpávajúci, vysi ľujúci, únavný, úmorný, prácny: 1. „Tvorba časopisu vôbec nie je jednoduchá vec. Stojí za tým ve ľa úsilia pri h ľadaní mladých talentov, oslovovaní autorov z celého sveta. V presved čovaní, aby sa podelili so svojimi dielami pro- stredníctvom nášho časopisu a aby to urobili bez nároku na odme- nu. Potom prebieha zložitá a zd ĺhavá komunikácia časopis – autor. Ke ď sú všetky podklady pohromade, nastáva sizyfovská práca , všetko preloži ť do anglického jazyka (a opa čne). Naša redak čná rada má dvoch ľudí. Únava a napätie však opadne, ke ď vidíme výsle- dok.“ 153 Napriek všeobecnému rozšíreniu frazeologickej jednotky pomerne často nachádzame zámenu pozície y a i v prídavnom mene sizyfovský alebo s i na oboch pozíciách:

152 „Pod ľa bájí bol Sizyfos korintský krá ľ, najvä čší chytrák a figliar na svete. Bol síce ve ľmi prefíkaný, ale aj tak sa mu nepodarilo oklama ť čierneho boha smrti Tanata [...]. Sizyfos povystrájal viacero prefíkaných kúskov, pri ktorých išlo najmä o zvádzanie krá ľovských dcér. Potom sa mu vôbec nechcelo zomrie ť. Ke ď si po ňho prišiel Tana- tos, šikovne sa mu vyšmykol z rúk a spútal ho. Následky boli neuverite ľné. Ľudia na celom svete prestali umiera ť, ba dokonca prestali prináša ť obete bohom. Zeus preto zoslal na svet boha vojny Area, aby Tanata oslobodil. Sizyfovi nepomohli nijaké úskoky a fígle, nakoniec predsa len skon čil v podsvetí. Zeus mu uložil strašný trest. Naveky musí vá ľať balvan na vysoký vrch, pred vrcholom sa mu však tento balvan vždy vyšmykne, zrúti sa dolu, a tak musí za čať celú prácu znovu. Je to nielen ťažká a zbyto čná, ale aj otupujúca činnos ť. Sizyfa trápi nielen vedomie, že pri tejto drine nepomôžu nijaké úskoky, ale aj jej bezvýslednos ť“ (Skladaná, 1999, s. 122). 153 Dostupné na internete: [Cit. 13. marca 2016]. Antická civilizácia v jazyku 173

2. „NTS vám dokáže, že nákup softwaru nemusí by ť zložitý, neprí- jemný a takmer syzifovská práca – ke ď máte možnos ť prenecha ť ju špecialistom vo svojich službách!“ 154 3. „A tými sa Keenanovi zverenci až tak chváli ť nemôžu. «Železný Mike» skúšal všetko možné, aby u svojich ove čiek prebudil stre- lecké chú ťky, no bola to sizifovská práca . Dokonca im dohodol konzultácie s psychológom Saulom Millerom, autorom knihy Psy- chológia ví ťazného hokeja , no na hre panterov sa to neprejavilo.“ 155 Výskyt uvedených chybných tvarov adjektív udáva Slovenský ná- rodný korpus až 31-krát.

15. Tantalove muky 156 Frazeologizmus sa v Slovenskom národnom korpuse vyskytuje 29-krát. Oporné slovo frazeologizmu muky je nato ľko výpovedné, že význam celého slovného spojenia je nesporný a jeho zapojenie do kontextu je správne. Rozdiely nachádzame vo vysvetlení pôvodu frazeologizmu. Vo svojej podstate vä čšina z nich poukazuje na boles ť, utrpenie, ale aj

154 Dostupné na internete: [Cit. 13. marca 2016]. 155 Dostupné na internete: Východoslovenské noviny – Korzár. PetitPress, a.s., Diví- zia Východ, o.z. Košice 2002. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. [Cit. 5. marca 2017]. 156 „Tantalos je postava z gréckej mytológie, Diov syn, krá ľ lýdskeho mesta Sipyla. Zeus aj ostatní bohovia si ho ve ľmi ob ľúbili a pozývali ho na svoje hostiny na Olym- pe. Tantalos však zneužil ich dôveru. Kradol ambróziu, jedlo bohov, ktoré im prináša- lo ve čnú mlados ť a krásu, dával ju svojim priate ľom a okrem toho ešte prezrádzal tajomstvá bohov. Chcel vyskúša ť, či sú naozaj vševediaci, a tak zabil svojho syna Pelopa a predložil ho na stôl bohom v hodovnej sieni. Tí však vedeli, o čo ide, takže sa jedla ani nedotkli. Rozhor čene vstali od stola a Zeus vyniesol spravodlivý súd. Tanta- los sa odoberie do ríše podsvetia a tam bude trpie ť naj ťažšími mukami. Bude stá ť vo vode, ale nebude sa smie ť napi ť, pretože len čo pocíti smäd a zohne sa k vode, voda ustúpi a pod nohami sa mu objaví suchá zem. Nad hlavou sa mu budú sklá ňať konáre stromov s ovocím, ke ď si ho však bude chcie ť odtrhnú ť, vetvy so š ťavnatými poma- ran čmi, figami, hruškami, jablkami a hroznom sa vzdialia tak, že na ne nedosiahne. Okrem smädu bude Tantala mu čiť aj strach. Bude nad ním visie ť obrovský balvan, ktorý môže každú chví ľu na ňho spadnú ť a zabi ť ho“ (Skladaná, 1999, s. 169). 174 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa trest. Detaily závisia nielen od autorovej erudície, ale nepochybne aj od zdroja, z ktorého čerpal informácie. Najprízna čnejšou chybou je dlhé é v adjektíve Tantalove: 1. „Viete, čo znamená...jablko sváru, Tantalové muky , Achillova päta?“ 157 Pre zaujímavos ť možno spomenú ť prípad zradných slov, tzv. faloš- ných priate ľov, ako výsledok medzijazykovej interferencie češtiny a sloven činy: 2. „Hviezdna brána 1/10 – Tantalova muka . Najbližšie vysielanie seriálu: Tantalova muka sa v najbližších d ňoch nevysiela.“ 158 Na základe fonetickej analógie sa v slovenskom jazyku stretávame so singulárnou formou frazémy – Tantalova muka , teda s identickou formou ako český plurál Tantalova muka.

16. Ďalšie frazeologické jednotky Ďalšie frazeologické jednotky súvisiace s antickou civilizáciou a kultúrou v slovenskom jazyku sú napr. Aj ty, Brutus?, kocky sú ho- dené, prekro čiť Rubikon, veni vidi vici, ži ť ako Diogenés, Prometeov ohe ň, lukulské hody, nosi ť sovy do Atén, Odyseova cesta, roh hojnos- ti, ža ť vavríny, záhadný ako sfinga. Z nefrazeologických jednotiek odkazujúcich na antickú civilizáciu a kultúru možno spomenúť Oidipov alebo oidipovský komplex.159 V Slovenskom národnom korpuse sa vykytuje 276-krát. Je to ústredný

157 Dostupné na internete: [Cit. 1. novembra 2015]. 158 Dostupné na internete: [Cit. 20. februára 2017]. 159 „Oidipus síce zbavil Téby strašnej obludy [Sfingy, ktorá každému dávala neoby- čajnú hádanku a kto ju neuhádol, na mieste ho zaškrtila a roztrhala], ale pre neho sa tým za čala ve ľká tragédia. Pod ľa veštby mal zabi ť vlastného otca a oženi ť sa s vlastnou matkou. Zúfalí rodi čia ho radšej vyhnali z domu. Ako dospelý však Oidipus naozaj nevedomky zabil otca a za to, že Téby zbavil Sfingy, dostal krá ľovstvo a ovdovenú krá ľovnú za ženu. Bola to jeho vlastná matka. Narodili sa im štyri deti. Koniec bol katastrofálny. Ke ď sa Oidipus dozvedel pravdu, sám sa oslepil a jeho matka sa obesila“ (Skladaná, 2012, s. 226). Antická civilizácia v jazyku 175 pojem psychoanalýzy a používa sa ako lekársky termín, ozna čujúci prehnanú lásku syna k vlastnej matke. Slovník cudzích slov (akademický) termín definuje nasledovne: oidipovský komplex: (pod ľa S. Freuda) erotický vz ťah die ťaťa k rodi čovi opa čného pohlavia a nepriate ľský vz ťah k rodi čovi rovnakého pohlavia (pod ľa Oidipa, syna tébskeho krá ľa Laia a Iokasty z gréc. mytológie).160 Ve ľký slovník cudzích slov termín definuje ako „prepiatu, až cho- robnú lásku syna k matke; chorobné lipnutie syna na matke“ (2006, s. 789). Je to známe, rozšírené a často používané spojenie, avšak jeho inter- pretácia býva zjednodušená. Mimo vedeckej literatúry sa vo vä čšine prípadov používa na ilustráciu istého typu správania sa synov k mat- kám, pri čom syn je ozna čovaný ako mami čkin mazná čik , mami čkin syná čik , prípadne hanlivo oidipák a pod., avšak táto skuto čnos ť nie je objektívne stanovená odborníkom v oblasti psychológie alebo psy- chiatrie. Analyzovaný súbor frazém odkazujúcich na antickú civilizáciu a kultúru patrí do skupiny europeizmov alebo paneuropeizmov, čím sa ozna čujú „frazémy majúce spolo čnú sémantiku i spolo čný pôvod, vyskytujúce sa vo viacerých príbuzných i nepríbuzných jazykoch, ktorých prame ňmi sú kres ťanské dejiny (predovšetkým Biblia), staro- veké grécke a rímske dejiny a literatúra, grécka a rímska mytológia (antika), celosvetové (staršie i novšie) dejiny spolo čnosti a literatúra. Pre oblas ť európskeho regiónu tvoria tzv. základný európsky frazeolo- gický fond (paneuropeizmy). Vo frazeológii sú prevzaté frazémy via- cerými jazykmi z jazyka národa, ktorý ich vytvoril alebo uviedol do všeobecného používania [...] (Mlacek – Ďur čo a kol., 1995, s. p.). V sloven čine sú nielen po četne zastúpené, ale aj často a s ob ľubou používané. Ako ukázala naša analýza, chyby v ich používaní sa vysky-

160 Dostupné na internete: [Cit. 21. februára 2017]. 176 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa tujú najmä u bežných používate ľov jazyka, ale stretneme sa s nimi aj v publicistických a v populárno-náu čných textoch, ktorých autormi sú odborní používatelia jazyka. K najfrekventovanejším problémom paneuropeizmov prameniacich zo starovekých gréckych a rímskych dejín a literatúry či z gréckej a rímskej mytológie v sloven čine je ich vý- znamová dezinterpretácia, ortografické a morfologické chyby.

4.3 Kultúrne referencie odkazujúce na antickú civilizáciu a kultúru v preklade

Cie ľom nasledujúcej analýzy je zhodnoti ť náležitos ť používania kultúrnych referencií odkazujúcich na antickú civilizáciu a kultúru vo vybraných preložených populárno-náu čných dielach. Kritériom pre výber textov ur čených na analýzu bol populárno-náu čný štýl, ke ďže „texty populárno-náu čného štýlu sa obracajú k príjemcovi, ktorý sa o daný odbor zaujíma zvä čša ako amatér, neprofesionál a má o ňom skôr len všeobecné znalosti“ (Slan čová, 1996, s. 47). Takéto texty sú ur čené širokej verejnosti bez oh ľadu na odbornos ť. Ponuka knižných vydavate ľstiev je v dnešnej dobe rozsiahla a čitate ľ má k dispozícii dostato čné množstvo publikácií zacielených na antickú civilizáciu a antickú mytológiu. Vychádzame z predpokladu, že knižné publikácie budú o téme pojednáva ť v súlade s kategóriou, do ktorej sú zaradené, teda okrem bežnej slovnej zásoby sa v texte vyskytne odborná lexika a príslušné odborné termíny, lexika cudzieho pôvodu, ako aj frazeolo- gická lexika odkazujúca na antickú civilizáciu a kultúru. Pod odbor- nými termínmi rozumieme „pomenovania, ktoré zaru čujú presnos ť a jednozna čnos ť textu. [...] Termín sa definuje ako pomenovanie pojmu v sústave pojmov vedného alebo výrobného odboru“ (Mistrík, 1997, s. 77). V súvislosti s lexikou cudzieho pôvodu hovoríme o „pre- vzatých slovách, to znamená už zdomácnených, a o cudzích slovách, to znamená iba príležitostne vypožičiavaných“ (Mistrík, 1997, s. 87). V prípade textov s tematikou antickej civilizácie a kultúry hovoríme o slovách, „ktoré sa do sloven činy dostali alebo dostávajú nepriamym kontaktom, [...] najmä gréckeho a latinského pôvodu. Takéto slová Antická civilizácia v jazyku 177 naj častejšie pomenúvajú reality a javy, ktoré nebývajú predmetom rozhovorov v bežnom každodennom styku ľudí, sú to slová abstraktné, nocionálne, predstavujúce vyššiu lexiku“ (Mistrík, 1997, s. 89). Zaujíma nás jednak kvalita prekladu analyzovaných textov, ale aj možnos ť ich využitia ako informa čných zdrojov pri preklade ďalších podobných textov, t. j. to, či dielo prináša želané, o čakávané informá- cie, komplementárne údaje, prípadne nové fakty k téme. Spôsob podania informácie všeobecne závisí od niekoľkých faktorov, ktoré by mal bra ť autor pri kompozícii textu do úvahy. V prvom rade je potrebné vedie ť, komu je text ur čený. Finálny recipient textu patrí k zásadným činite ľom v komunika čnom re ťazci autor – dielo – čitate ľ, ktorému sa autor pri písaní textu prispôsobuje. Druhým výz- namným faktorom je plánovaný rozsah informácií, ktoré má recipient prija ť. Autor na základe týchto údajov zvažuje spôsob podania, kvantitu i h ĺbku potrebných informácií a rozhoduje sa, do akej miery nasýti text detailmi, aký podrobný bude historický kontext alebo súvisiace informácie, ako napr. grafická dokumentácia a pod. Poznanie ďalších želaných alebo požadovaných charakteristík textu je pri jeho kompozí- cii takisto výhodou. Je to napr. veková kategória v prípade detského čitate ľa alebo stupe ň odbornosti v prípade, že ide o učebnicu pre kon- krétny stupe ň alebo typ školy. Pri prekladaní publikácií, kde je recipient pomerne dobre identifikovate ľný, zvykne vo ľba prekladate ľskej stratégie predstavova ť menší problém. Napr. v prípade prekladu ve- deckých publikácií je prekladate ľov postup pri výbere ekvivalentov vyhranený viac ako pri prekladaní populárno-náu čných a umeleckých textov, kde v podstate neexistuje exaktné zadefinovanie cie ľového recipienta, ke ďže ním môžu by ť všetci čitatelia bez oh ľadu na vek, pohlavie, vzdelanie, záujmy, orientáciu v problematike a iné atribúty. V prípade kompozície publikácií zacielených primárne na problematiku antickej civilizácie, kultúry a mytológie je cie ľom bu ď poda ť vedecký výklad, alebo sprostredkova ť čitate ľovi okrem základnej in- formácie aj estetický zážitok. Matéria vysvet ľujúca danú tému je predmetom vedeckých, ako aj populárno-náu čných a umeleckých pub- likácií. Narába ť s kultúrnymi reáliami a zvoli ť postup primeraný cie ľu je náro čný proces a predovšetkým pri písaní odborných knižných jed- 178 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa notiek musí by ť autor pozorný, musí verifikova ť, argumentova ť, nará- ba ť s informáciou opatrne. Preklad textov s tematikou antickej civilizácie, kultúry a mytológie je rovnako náro čný ako ich kompozícia. Vysoký stupe ň náro čnosti predstavujú umelecké texty, kde sú zmienky a alúzie na antický svet zakódované, prítomné neraz implicitne a v mnohovrstevnom texte ich odhalí hlavne semiotický čitate ľ. Prekladate ľ je zárove ň prvým čitate- ľom, preto je jeho úloha znásobená. Ako prvý recipient musí kultúrne referencie v texte detegova ť a následne s nimi pracova ť. Ďalej ich musí vhodným spôsobom a v adekvátnej podobe integrova ť do cie ľo- vého translátu. Reálie z antickej civilizácie a kultúry môžeme z poh ľadu prekladate ľa textu do materinského jazyka pod ľa kategori- zácie translatológov S. I. Vlachova a S. Florina (1980 in: Gálová, 2009, s.p. a Soto Almela, 2014, s. 146) členi ť: a) pod ľa miestneho aspektu: 1. domáce reálie − národné − lokálne − mikroreálie 2. cudzie reálie − internacionálne − regionálne b) pod ľa časového aspektu: 1. sú časné reálie 2. historické reálie c) pod ľa predmetného aspektu: 1. geografické reálie − fyzická geografia a meteorológia − názvy geografických objektov ako výsledkov ľudskej čin- nosti − názvy endemických druhov 2. etnografické reálie − každodenný život (miesta; jedlá a nápoje; objekty a odevy) − práca Antická civilizácia v jazyku 179

− umenie a kultúra − etnické skupiny − miery a platidlá 3. spolo čensko-politické reálie − regionálne administratívne orgány − organizácie a funkcie − spolo čenský a politický život − vojsko Sumárne ich môžeme klasifikova ť ako cudzie historicko-kultúrne referencie, ktoré pod ľa predmetného aspektu nájdeme zrejme vo všet- kých kategóriách reálií daného historického obdobia. 161 Pod ľa nami navrhovanej kategorizácie rozde ľujeme reálie z antickej civilizácie a kultúry na: 162 1. spontánne kultúrne referencie 2. intencionálne kultúrne referencie − domáce − cudzie . Je potrebné vysvetli ť, pre čo reálie z antickej civilizácie a kultúry zara ďujeme z poh ľadu prekladate ľa tak k spontánnym, ako aj k inten- cionálnym. O spontánnych hovoríme v prípade prekladu diel autorov žijúcich v období antiky; o intencionálnych hovoríme vtedy, ak sú pôvodcami diel s tematikou antickej civilizácie a kultúry takí autori, ktorí žili a tvorili až po ukon čení daného obdobia, a ktorí príslušné reálie a vedomosti nadobudli štúdiom literatúry z daného obdobia alebo o ňom. V nasledujúcej analýze na črtneme hlavné problémy, s ktorými sa stretávame v kontakte s literatúrou tematicky zameranou na antickú kultúru a mytológiu preloženou do sloven činy. Pokúsime sa zisti ť, do akej miery sa môže prekladate ľ pri čerpaní informácií z už prelože- ných publikácií z kategórie populárno-náu čných spolieha ť na exaktnos ť informácií a či ich môže využi ť pri transfere ďalších textov ako

161 V preh ľade členenia pod ľa S. I. Vlachova a S. Florina je ich zaradenie zvýraznené tu čným fontom. 162 V preh ľade nášho členenia je ich zaradenie zvýraznené tu čným fontom. 180 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa istú formu zásobárne prekladate ľských riešení. V analyzovaných pub- likáciách poukážeme na vybrané problémy prekladu. Prvým analyzovaným dielom je Mytológia (Bratislava: Easton Bo- oks, 2008, preložené z anglického originálu The Mythology ). Bez nad- sadenia možno konštatova ť, že ide o ve ľkolepé dielo. Ve ľkolepé nie rozsahom, ale formou a prezentáciou problematiky, na čo upozorňuje aj samotné vydavate ľstvo, ktoré sa klasifikuje ako „vydavate ľstvo vzácnych a neoby čajných kníh“ (Steer, 2008, s. p.). Knihe možno da ť prívlastok trojrozmerná. Okrem netradi čne usporiadaného textu a štruktúry, kde jednou dejovou líniou je dobrodružstvo rozpráva ča, ktorý sa vyberá na miesta, kde sa kedysi odohrali významné mýtické udalosti a robí si o nich záznamy. V druhej línii sú prezentované jed- notlivé mytologické postavy a ich príbehy. V knihe nachádzame množstvo atraktívnych a ludických objektov, ktoré majú by ť kópiou či pripodobením pôvodných artefaktov, ako napríklad dubové listy, pomocou ktorých sa veštilo v Delfách, mapy alebo hracie karty, ktoré presahujú hranicu čítania a ponúkajú čitate ľský zážitok s pred ĺženým účinkom. Za zmienku stojí napr. aj pokus o napodobnenie Pandorinej skrinky s hrozivými ilustráciami alebo brko na konci knihy a prázdne karti čky na osobné poznámky, čo nepochybne pobáda recipienta za- znamena ť si a tým zve čni ť a istým spôsobom sprítomni ť zážitok úzko spätý s čítaním publikácie. Okrem marketingovo atraktívnych atribútov, ktoré pútajú pozornos ť čitate ľa od chvíle prvého kontaktu s publikáciou, nachádzame v knihe aj nieko ľko problémov týkajúcich sa jazykovej stránky. Ide o dielo z kategórie populárno-náu čnej literatúry. V porovnaní s publi- káciami náu čného štýlu je spracovanie informácií menej detailné. Vý- klad je vo všeobecnosti zrozumite ľný, pri čom hutnos ť informácie zod- povedá populárno-náu čnému štýlu. Autor otvára prezentáciu antickej mytológie vysvetlením základných pojmov. Definície sú jednoduché, primerané charakteru publikácie. Publikácia za čína kapitolou Úvod do mytológie , kde autor vysvet ľuje: „Spomedzi mýtov o bohoch a hrdinoch nám príbehy starovekého Grécka aj dnes pripadajú rovnako vzru- šujúce, ako boli v časoch, ke ď Homér prvý raz ospevoval Tróju, ke ď si ľudia šepkali o neš ťastí Midasa a ke ď hrdinské činy Herakla inšpirova- li mladých bojovníkov. Boli to časy, ke ď smrte ľní bohovia, obývajúci Antická civilizácia v jazyku 181 krištá ľové paláce na vrchole hory Olymp, sa často plietli do záležitostí oby čajných ľudských bytostí“ (Steer, 2008, s. p.). Ďalej upresňuje, čo je mýtus: „Starovekí Gréci verili, že svetu vládne skupina mocných a nesmrte ľných bohov. Príbehy o bohoch ako Zeus, Aténa a Poseidón či o polobohoch a hrdinoch ako Herakles, Iason a Teseus sa nazývajú mýty“ (Steer, 2008, s. p.). Aj jazyk je jednoduchý. Napriek tomu prekladate ľovej alebo redaktorovej pozornosti niektoré záležitosti unikli. Ešte pred ich konkretizáciou treba pripomenú ť, že sa v knihe neuvá- dza, či publikácia prešla závere čnou redakciou. Pri konkrétnych prí- kladoch neudávame strany, pretože paginácia v knihe chýba. Najvä čším problémom je preklad a prepis vlastných mien gréckej alebo latinskej proveniencie, čím sa potvrdzuje status quo , pokia ľ ide o jednotne dané pravidlá ich písania a ich dodržiavanie, zvláš ť v prí- padoch menej frekventovaných vlastných mien uvedeného pôvodu. Stratégia ich používania v publikácii nie je jednotná, pri čom problém spôsobuje jednak transkripcia, jednak rozkolísanos ť prekladate ľkiných postupov pri vo ľbe ich podoby v cie ľovom texte. Ako prvý príklad uvádzame porovnanie odlišných postupov pri uvádzaní vlastných mien. Prvý vä čší súbor vlastných mien, s ktorými sa stretávame, je uvedený v nákresnej mape genealógie gréckych bohov, héroov a netvorov. Ke ďže Genealogická tabu ľka bohov, netvorov a hrdinov starovekého Grécka figuruje v úvodných častiach knihy, má od za čiatku ambíciu slúži ť ako orienta čná tabu ľa, ku ktorej sa môže recipient kedyko ľvek vráti ť a overi ť si vz ťahy medzi jednotlivými postavami gréckej mytológie. V mape nachádzame mená preložené do sloven činy, napr. Noc a De ň, alebo mená Uranos , More a Hory , zrodených z Gaie . Na iných miestach v publikácii však nachádzame mená tých istých mytologických postáv v podobe transkripcie z gré č- tiny, teda Nyx a Hémera , čo môže vies ť k mylnému úsudku, že ide o rozdielne mytologické postavy. Vzh ľadom na skuto čnos ť, že úvodná genealogická mapa uvádza len slovenské pendanty, súvislos ť medzi dvojicami mien nemusí by ť jasná každému čitate ľovi. Ďalšie mená nachádzame v posloven čenej, nie však v kodifikovanej slovenskej podobe, ako napr. Heraklés . Vhodný by bol jeden z dvoch správnych tvarov Héraklés alebo Herakles , v závislosti od prekladate ľského postupu. Konkrétne vzh ľadom na charakter analyzovanej 182 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa publikácie by bolo vhodné zvoli ť Herakles , čo je tvar mena tejto mytologickej postavy používaný v populariza čných textoch. Iné mená, ktoré by sná ď bolo vhodné preloži ť kvôli poukázaniu na paralely, zase zostávajú nepreložené, napr. Aithér . Prekladate ľka mohla použi ť známejší tvar Éter , vhodný pre populárno-náu čné publikácie. Následkom nejednotného postupu môže recipient strati ť prehľad o identifikácii postáv z antickej mytológie a považova ť ich za rozdielne osobnosti. Podobné príklady nájdeme v publikácii i na iných miestach, nielen v ná črte genealógie. Súbežne sa používajú tvary Apolón aj Apollon , Iason i Jáson . Ke ďže prekladate ľka sa vo vä čšine prípadov snaží používa ť adap- tované tvary gréckych mien, v tom prípade by mala v takom tvare použi ť aj ženské meno v publikácii uvádzané ako Sapfó. Pod ľa Pravi- diel slovenského pravopisu patrí do skupiny gréckych ženských mien zakon čených na ω, ktoré sa prepisujú s kone čným –o. Správny adap- tovaný tvar mena je Sapfo, podobne ako grécke ženské mená zakon če- né Alekto , Lampito , Loto , Léto (2013, s. 44). Ďalší nejednotný postup nachádzame v tabu ľke, kde sa čitate ľ mô- že dozvedie ť rímske ekvivalenty mien gréckych bohov. Rímske mená bohov Grécke meno Rímske meno Zeus Jupiter Poseidón Neptún Hefaistos Vulcanus Ares Mars Apolón Apollo Dionýzos Bacchus Hádes Pluto Héra Iuno Demeter Ceres Antická civilizácia v jazyku 183

Afrodita Venus Aténa Minerva Artemis Diana Hermes Merkúr Eros Amor

Héra je v rímskej mytológii Iuno , písané s i, náležitý tvar je však Juno , pretože graféma i na za čiatku latinského mena, ke ď po nej nasleduje samohláska, sa prepisuje ako j, ke ďže ide o neslabi čné i. Tento postup je analogický s menom Jupiter . Okrem problémov s transkribovaním mien si nemožno nevšimnú ť rozli čné prekladate ľské postupy pri uvádzaní gréckych a latinských pendantov mien bohov. Prekladate ľka sú časne uplat ňuje dva rozdielne postupy. Správne používa adaptované mená, ktorých modifikované podoby sa odôvod ňujú v Pravidlách slovenského pravopisu ako potreba bežnej praxe a ktoré sa „uplat ňujú najmä v kultúrnej publicistike, v prekladoch umeleckej literatúry, v populariza čnej literatúre“ (2013, s. 43). Adaptovaný tvar sa týka napr. mien Jupiter , Neptún , Mars , Merkúr , ale tvary Vulcanus a Bacchus už figurujú v latinskej podobe (alebo ich prekladate ľka prebrala z angli čtiny), pri čom v sloven čine jestvujú a zárove ň sa bežne používajú adaptované tvary týchto mien, t. j. Vulkán a Bakchus . Uvedený postup by bol vhodný aj pri vo ľbe mena Demeter , ktorý navrhujeme použi ť v adaptovanej slovenskej podobe Demetra . Analýza uvedenej publikácie nás napokon náhodne doviedla aj k zisteniu, ktoré nepoteší prekladate ľa overujúceho si daný typ infor- mácie. V publikácii Mytológia sme okrem už uvedených súbežne pou- žívaných dvojtvarov narazili aj na mená Orión a Órión . S cie ľom zisti ť, ktorý tvar je správny, sme v Pravidlách slovenského pravopisu našli dvojaký postup pri ich prepise a používaní v sloven čine. Nejde pritom o prípustnos ť oboch foriem, ale o informáciu, ktorá nezávisle od seba uvádza ako správny raz jeden, raz druhý tvar. „Bez kvantity sa vo výslovnosti aj v pravopise ustálili mená typu Minos , Agenor [...]. Naproti tomu mená s koncovým –on, -ion sa v zhode so živou výslov- 184 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa nos ťou prepisujú s dlhým ó, napr. Chilón , Kalydón , Xenofón , Apolón , Platón , Orión “ (2013, s. 43). V tabu ľke 2. Prepis z gréckej abecedy (2013, s. 83–84) nachádzame ako korektný tvar mena Órión . Je prav- dou, že prvá informácia sa vz ťahuje na koncovku a druhá na prepis za čiato čného Ó, napriek tomu by mal by ť v exemplifika čnej časti za- chovaný rovnaký tvar oboch mien. Sú čas ťou publikácie sú Základy starogréckeho jazyka , ktorých čas ť je venovaná alfabéte. Jednou z chybných informácií je výslovnos ť η ako e, h . Éta sa vyslovuje ako é. Podobne ω sa u nás nevyslovuje ako aw , ale ako ó. V časti nazvanej Moderná gré čtina sa pri pozdrave ahoj uvádza nesprávny prepis výslovnosti [ya sas]. Správne sa ahoj vyslovuje ako „[jia su / jia sas]“ (Trup – Grusková, 1995, s. 26); chybný je aj prepis výslovnosti pozdravu dovidenia , ktorý nie je [andio] ako uvádza kniha, ale „[adío]“ (Trup – Grusková, 1995, s. 26). A napokon ďakujem sa nevyslovuje [efharisto], ale „[efcharistó]“ (Trup – Grusko- vá, 1995, s. 27). Analyzovaná publikácia je síce pre čitate ľa atraktívna, ale prekladate ľ takýto zdroj nemôže považova ť za dostato čne hodnoverný, ke ď- že hutnos ť informácie zodpovedá populárno-náu čnému charakteru textu a reálie z antickej kultúry je potrebné overova ť v ďalších zdrojoch, ako sú kodifika čné príru čky sú časného spisovného jazyka alebo náu čná literatúra. Ďalšiu analýzu venujeme prekladu názvov literárnych diel v publi- kácii Grécka a rímska mytológia (Bratislava: Mladé letá, 1994, prelo- žené z francúzskeho originálu Le livre de la mythologie grecque et romaine ). Pri štúdiu, excerpovaní alebo konzultovaní viacerých zdrojov z kategórie populárno-náu čných, ale aj náu čných kníh sme zistili, že pri prekladaní názvov literárnych diel neuplat ňujú prekladatelia jednotný postup. Ako sme už spomínali, zásadou pri preklade názvov umeleckých diel (nielen literárnych, ale aj výtvarných, filmových a pod.), ak sú sú čas ťou východiskového textu, je prebera ť tie, ktoré už vyšli v slovenskom preklade. Toto pravidlo je známe, hoci nie každý z prekladate ľov ho uplat ňuje a prispôsobuje tomuto cie ľu prekladate ľ- ské postupy. Otázne je aj to, ako postupova ť v prípade, ak v cie ľovom jazyku neexistuje preklad literárneho diela, ktorého titul je potrebné uvies ť v cie ľovom komunikáte. Antická civilizácia v jazyku 185

Prekladate ľ v prvom rade h ľadá odpove ď v origináli a pokúša sa nájs ť ekvivalent vhodný pre cie ľovú kultúru. Zásadná otázka, ktorá za daných okolností vzniká, je nasledovná: Čo je originál? Potreba prekladu názvov diel z antickej literatúry vychádza z dvoch odlišných potrieb: a) Prekladate ľ prekladá niektoré z pôvodných diel antickej literatúry, t. j. sú čas ťou jeho práce je aj preloži ť jeho názov z latinského alebo z gréckeho jazyka. b) Prekladate ľ prekladá publikáciu z akéhoko ľvek východiskového jazyka okrem gré čtiny a latin činy a sú čas ťou textu sú reálie z antickej civilizácie a kultúry, okrem iného napr. aj názvy diel antickej li- teratúry. Sú čas ťou jeho práce je preloži ť tieto názvy, ktoré sa v diele vyskytujú vo východiskovom jazyku, z ktorého sa dielo prekladá a názov diela je teda oficiálnym názvom vo východisko- vom jazyku, tak ako do ň bolo preložené z gré čtiny alebo z latin činy. V prvom prípade je situácia jasná. Ke ďže ide o prvý preklad dané- ho diela, jeho názov v cie ľovom jazyku neexistuje a je potrebné prelo- ži ť ho z originálu. V druhom prípade môže by ť situácia odlišná. Pre- kladate ľ sa stretáva s takým názvom diela z antickej literatúry, ktorý sa používa pre východiskový jazyk a kultúru. Postup, ktorý má v tomto prípade uplatni ť, závisí od situácie v cie ľovej kultúre. Musí najskôr overi ť, či bolo v cie ľovom jazyku dané dielo preložené. Ak sa tak stalo, preberie existujúci názov preloženého diela, a to bez oh ľadu na názov diela vo východiskovom jazyku. Ak dielo v cie ľovom jazyku preložené nebolo, jestvujú ďalšie dve možnosti ako postupova ť. E. Bubnášová hovorí o priamom a o nepriamom preklade: „Priamy preklad je preklad vyhotovený pod ľa originálu. Nepriamy preklad je naopak preklad, ktorý vychádza z inej predlohy ako originálu“ (2011, s. 80). Optimálne je, ak prekladate ľ pre cie ľový jazyk h ľadá ekvivalent prekladom priamo z latinského alebo z gréckeho jazyka, teda skuto čne z originálneho názvu príslušného diela – čo je zárove ň odpove ďou na vyššie formu- lovanú otázku, čo je originál. Za originálny vždy pokladáme názov diela v latinskom alebo v gréckom jazyku, ktorý je zárove ň sú čas ťou reálií z antickej civilizácie a kultúry. Avšak pri preklade názvov sa často stretávame s „prekladom z druhej ruky“ (Popovi č, 1975; 1983). Takýto postup môže preklada- 186 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa te ľ využi ť predovšetkým vtedy, ak nie je možné zisti ť pôvodný názov. A. Popovi č charakterizuje preklad z druhej ruky ako „prekladate ľskú komunikáciu prostredníctvom osvojenia si už hotových prekladov. Komunika čný kanál prekladov «z druhej ruky» vedie spravidla cez jazykovo ve ľmi blízke alebo favorizované jazyky“ (1975, s. 285). Takýto „sekundárny preklad [je] preklad sprostredkovaný iným prekladom. Vzniká vtedy, ak prekladate ľ nepozná jazyk originálu a mies- to priameho kontaktu s jazykovo neprístupným originálom použije už hotový preklad do jazyka známeho“ (Popovi č, 1983, s. 230). 163 Známy jazyk alebo ve ľmi blízky jazyk je pre sloven činu nepochybne český jazyk a pri transfere názvov diel antickej literatúry z latinského alebo z gréckeho jazyka sa môže sta ť vhodným inšpira čným zdrojom. Knižná publikácia Grécka a rímska mytológia je príkladom hetero- génnosti prekladate ľovho postupu. Koncepcia diela je pútavá. Takmer každú kapitolu otvára citát z niektorého z diel antickej literatúry a citáty rovnako ilustrujú rozli čné témy pertraktované v diele. To je dôvodom, pre čo sú názvy diel z antickej literatúry v texte publikácie po četné. Zistili sme, že nie vždy korešpondujú s tými, ktoré už na Slo- vensku vyšli. Preložené slovenské názvy literárnych diel tak možno rozdeli ť do nieko ľkých skupín:

1. Prevzaté názvy preložených diel do sloven činy

autor a dielo preklad v diele Herodotos: Dejiny . Grécka a rímska mytológia francúzsky originál Hérodote: Histoires . Hérodotos, (1985): Dejiny . Preklad Július slovenský preklad Špa ňár. Bratislava.

163 Viac k téme aj BUBNÁŠOVÁ, E. (2011): Preklad z druhej ruky v slovenskej li- teratúre. K vymedzeniu pojmu a rozšírenosti prekladate ľskej metódy. In: World Lite- rature Studies, Časopis pre výskum svetovej literatúry , vol. 4 (20), č. 3, s. 79–90. Antická civilizácia v jazyku 187

autor a dielo preklad v diele Homér: Odysseia. Grécka a rímska mytológia francúzsky originál Homère: Odyssée. Homér (1966): Odysseia . Preklad Miloslav slovenský preklad Okál. Bratislava.

autor a dielo preklad v diele Ovídius: Premeny . Grécka a rímska mytológia francúzsky originál Ovide: Métamorphoses . Ovidius (1970): Premeny . Preklad Viliam slovenský preklad Tur čány. Bratislava.

autor a dielo preklad v diele Homér: , Ílias . Grécka a rímska mytológia francúzsky originál Homère: Iliade . Homéros (1962): Ílias . Preklad Miloslav slovenský preklad Okál. Bratislava.

autor a dielo preklad v diele Euripides: Médeia Grécka a rímska mytológia francúzsky originál Euripide : Médée.

slovenský preklad Euripides (1986): Médeia . Preklad Vojtech Mihálik. Bratislava.

V uvedených prípadoch volil prekladate ľ adekvátny postup. Všetky názvy diel v publikácii Grécka a rímska mytológia sú uvedené tak, ako figurujú v slovenských prekladoch . Ako zhodný preklad, resp. prebra- 188 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa tie jestvujúceho prekladu hodnotíme aj Ilias – tento tvar použil prekladate ľ ako jeden z viacerých existujúcich ekvivalentov. Tvary Ilias , Ílias a Iliada sa v prekladoch striedajú a stru čne sa im, ako aj tvarom Odyssea či Odysseia , budeme venova ť aj v ďalšej analýze.

2. Vlastný preklad názvov diel

autor a dielo preklad v diele Xenofón: Pamäti . Grécka a rímska mytológia francúzsky originál Xénophon: Mémorables . Xenofón (1970): Spomienky na Sokrata. slovenský preklad Preklad Etela Šimovi čová. Bratislava.

autor a dielo preklad v diele Aischylos: Pripútaný Prometeus . Grécka a rímska mytológia francúzsky originál Eschyle: Prométhée enchaîné. Aischylos (1960): Prikovaný Prometheus. slovenský preklad Preklad Miloslav Okál. Bratislava.

autor a dielo preklad v diele Sofokles: Krá ľ Oidipus. Grécka a rímska mytológia francúzsky originál Sophocle: Œdipe roi . Sofokles (1974): Vládca Oidipus . Preklad slovenský preklad Vojtech Mihálik. Bratislava.

Vzh ľadom na rok prekladu publikácie Grécka a rímska mytológia (1994) mohol v uvedených prípadoch prekladate ľ využi ť všetky názvy diel v ďaka existujúcim slovenským prekladom. V prípade Xenofon- tovho diela Pamäti vychádzal zrejme z francúzskeho originálu Mémo- rables a ponúkol svoj vlastný preklad, rovnako v názve titulu Promé- Antická civilizácia v jazyku 189 thée enchaîné , ktorý je preložený ako Pripútaný Prometeus alebo Œdipe roi, v sloven čine Krá ľ Oidipus .

3. Vlastný preklad názvov diel z dôvodu neexistencie sloven- ského prekladu daného diela

autor a dielo preklad v diele Ovídius: Sviatky . Grécka a rímska mytológia francúzsky originál Ovide: Fastes . slovenský preklad – Publius Ovidius Naso (1942): Kalendá ř. český preklad Preklad Ivan Bureš. Praha.

autor a dielo preklad v diele Pindaros: Siedme olympijské. Grécka a rímska mytológia francúzsky originál Pindare: Olympique VII. slovenský preklad – Pindaros (1968): Olympijské zp ěvy . Preklad český preklad Jan Šprincl. Praha.

autor a dielo preklad v diele Pindaros: Tretie pýtické. Grécka a rímska mytológia francúzsky originál Pindare: Pythiques III. slovenský preklad – český preklad –

V tre ťom prípade je prekladate ľ nútený názvy diel preloži ť, pretože v čase prekladu knihy Grécka a rímska mytológia nejestvovali. V uve- dených prípadoch zrejme autor vychádza z francúzskeho originálu, 190 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa a to konkrétne pri tituloch alebo Siedme olympijské z pôvodného Olympique VII a Tretie pýtické rovnako z francúzskeho Pythiques III. V oboch príkladoch by sa viac osved čil preklad z druhej ruky. Prekla- date ľ sa mohol inšpirova ť českým prekladom Olympijské zp ěvy , pri- čom možný slovenský ekvivalent Olympijské spevy by bol adekvátny a ten istý postup mohol uplatni ť aj v prípade posledného diela, napr. Pýthické spevy . Otázny je preklad Ovidiovho diela ako Sviatky. Pre- kladate ľ zrejme vychádzal z francúzskeho slova fastes (lat. fasti ), ktoré slovník Larousse vykladá nasledovne: „nom masculin pluriel (latin fasti dies, jours fastes) → Littéraire. Ensemble d'événements mémo- rables conservés dans la mémoire historique d'un pays, d'une institu- tion : Les fastes de l'Empire“. 164 Na základe uvedeného vysvetlenia prekladate ľ nazval dielo Sviatky . Náležitý ekvivalent by bol Kalendár . Výklad v slovníku Le Petit Robert explicitne odkazuje na význam kalendár : „Fastes (rom. antiq.) → Tables chronologiques des Romains → calendrier“ (1990, s. 761). Celkovo teda prekladate ľ uplatnil tri rozdielne postupy, ktoré mohol zredukova ť na dva a využi ť už existujúce názvy preložených diel z antickej literatúry v sloven čine. Podobný, hoci svojím spôsobom výnimo čný problém nachádzame v prípade prekladu populárno-náu čného diela ur čeného detskému čita- te ľovi Najznámejšie antické úslovia Bratislava: Fragment, 2016, pre- ložené z českého originálu Pro č se říká…? Achillova pata, políbila m ě múza, jablko sváru ): „Z tohto základu našej civilizácie pochádza aj prvé európske literárne dielo Iliada a Odysea od známeho starovekého básnika Homéra“ (Kostka, 2016, s. 3). Prekladate ľka uprednostnila tvar Iliada a Odysea . V tomto prípade nemožno rozhodnú ť o náležitosti či neadekvátnosti použitého ekvivalentu. Výber tvarov však pravdepodobne súvisí s vedomím, že cie ľový recipient je detský čitate ľ a prekladate ľka zrejme prihliadala na výho- dy foneticky i ortograficky jednoduchších tvarov oproti tvarom Ilias / Ílias a Odysseia /Odyssea .

164 Dostupné na internete: [Cit. 28. februára 2017]. Antická civilizácia v jazyku 191

O problematike prepisu latinských a gréckych mien sa zmie ňuje už M. Okál. „V článku Ešte k prepisu gréckych a latinských mien do sloven činy hovorí, že nejde o mali čkos ť, ale o ve ľmi dôležitú vec, s ktorou sa «kamasujeme už skoro poltisícro čie a zatia ľ bez uspokojivého výsledku»“ (Buzássyová, 2014, s. 209) 165 . V slovenských prekladoch sa striedajú podoby: Homér / Homéros ; Ilias / Ílias / Iliada ; Odysseia / Odyssea . Z prekladov Homérovho diela môžeme uvies ť nasledujúce publikácie v sloven čine: Homéros (1962): Ílias . Bratislava: Slovenský spisovate ľ. Preklad Mi- loslav Okál. Homéros (1986): Ílias . Bratislava: Slovenský spisovate ľ. Preklad Mi- loslav Okál. Homéros (2011): Ílias I – XII. Martin: Thetis. Preklad Miloslav Okál. Homéros (2011): Ílias XIII – XXIV. Martin: Thetis 2011. Preklad Miloslav Okál. Homéros (1966): Odysseia . Bratislava: Slovenský spisovate ľ. Preklad Miloslav Okál. Homéros (1986): Odysseia . Bratislava: Slovenský spisovate ľ. Preklad Miloslav Okál. Homéros (2011): Odysseia I–XII . Martin: Thetis. Preklad Miloslav Okál. Homéros (2011): Odysseia XIII–XXIV . Martin: Thetis. Preklad Milo- slav Okál. Z prekladov nespo četných diel k danej téme len pre porovnanie ná- zvu uvádzame napr. aj publikáciu ur čenú detskému čitate ľovi: Martelli, Stelio (1993): Iliada. Trójska vojna. Bratislava: Slovart – Junior. Preklad Mária Miháliková-He čková.

165 Viac k téme aj BUZÁSSYOVÁ, Ľ. (2014): Miloslav Okál a problematika transkripcie antických mien v sloven čine. In: Klasický filológ Miloslav Okál, s. 209–226. Autorka vyratúva podoby, ktoré vo svojich dielach uplatnil M. Okál: „Nájdeme podoby: Homér Ilias , Homér Ílias , Homéros Ílias ; Homér Odysseia , Homéros Odysse- ia , Homéros Ilias a Odyssea “ (Buzássyová, 2014, s. 209). 192 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Ak v tomto prípade hovoríme o výnimo čnosti problému, máme na mysli možnosti, ktoré má používate ľ jazyka k dispozícii a ktoré sa súbežne používajú. Príklady, ktoré ilustrujú nenáležitý prekladate ľský postup pokia ľ ide o preberanie preložených názvov diel, sú v sloven čine pomerne frekventované. Netýkajú sa však výlu čne cie ľových textov, ale stretá- vame sa nimi aj v pôvodnej slovenskej spisbe.166 Posledný z príkladov je excerpovaný z publicistického textu. Ide o preklad frazeologickej jednotky bohatý ako Krézus 167 , pričom predpokladáme, že je to preklad z druhej ruky: 1. „Fráza « bohatý ako Croesus » sa kedysi používala na ozna čovanie extrémneho bohatstva a bola spomienkou na krá ľa antického impé- ria Lýdie, ktoré sa nachádzalo na území dnešného Turecka. [...]

166 Ako príklad môžeme uvies ť autorov postup v diele Grécka kultúra v našom jazyku , kde sa spomína informácia o diele „Marcus Aurelius: Hovory k sebe samému “ (Resch, 1994, s.161). V prípadoch uvádzania názvov literárnych diel je potrebné uda ť názov, pod ktorým vyšli v sloven čine. Vlastný preklad uvádza autor len vtedy, ak dielo nebolo preložené. Dielo Marka Aurelia preložil do sloven činy M. Okál: 1. Marcus Aurelius (1943): Myšlienky k sebe samému . Preložil M. Okál. Martin: Matica Slovenská. 2. Marcus Aurelius (1976): Myšlienky . Preložil M. Okál. Bratislava: Slovenský spisovate ľ. 3. Marcus Aurelius (1995): Hovory so sebou . Preložil M. Okál. Bratislava: Nestor. 4. Marcus Aurelius (2006): Myšlienky k sebe . Preložil M. Okál. Bratislava: Vyda- vate ľstvo Spolku slovenských spisovate ľov. V čase vydania knihy Grécka kultúra v našom jazyku mal autor možnos ť uvies ť preklad pôvodného Τὰ εἰς ἑαυτόν (Ta eis heauton) ako Myšlienky k sebe samému . Za povšimnutie stojí skuto čnos ť, že v bibliografii autor uvádza prvý preklad M. Okála, ako aj český preklad spomínaného diela. 167 „Krézus (gréc. Kroisos, lat. Croesus) bol posledný krá ľ v Lýdii, v starovekej krajine v malej Ázii. Vládol asi v rokoch 560 – 546 pred n. l. Podrobil si západnú čas ť Malej Ázie, ale roku 546 ho porazil perzský krá ľ Kýros II., a tak sa jeho krá ľovstvo stalo sú čas ťou perzskej ríše. Krézov život je opradený rozli čnými poves ťami. Ve ľa sa rozprávalo o jeho fantastických pokladoch a mimoriadnom š ťastí“ (Skladaná, 1999, s. 68). Antická civilizácia v jazyku 193

Zdravá ekonomika Lýdie možno urobila Croesusa bohatým, ale nemohla mu pomôc ť udrža ť sa pri moci.“168 Prekladate ľ pravdepodobne frazeologizmus v sloven čine nepoznal, preto v cie ľovom komunikáte nepoužil adaptovaný tvar Krézus. Je možné, že si overil anglickú podobu Croesus , ktorá je v tomto prípade identická s latinským tvarom. Nenasved čuje tomu však vysklo ňovaná podoba vlastného mena, v preklade do sloven činy uvedená ako Croe- susa (A sg.), pretože nedodržiava pravidlá sklo ňovania latinských substantív zakon čených na -us. Prevzatý tvar Croesus teda možno považova ť za preklad z druhej ruky. Kvôli názornosti problematickej transkripcie mena Krézus v sloven čine dokladáme navyše jeden príklad z umeleckého textu: 2. „Pre čo si pápež nepostaví Katedrálu svätého Petra za svoje vlastné peniaze? Ve ď je bohatší než Krésus . Mal by radšej katedrálu preda ť a peniaze rozda ť chudobe, ktorú ošklbali predava či odpust- kov.“ 169 Frekvencia frazeologizmu v Slovenskom národnom korpuse je 27 výskytov. Aj tieto príklady sved čia o skuto čnosti, že preberanie tvarov latin- ských a gréckych mien je stále otvorenou a nedoriešenou otázkou. Celú situáciu výstižne charakterizoval M. Okál: „Už dobré polsto- ro čie sa na Slovensku zaoberáme otázkou prepisu a skloňovania gréc- kych a latinských mien. Mnoho sa už o tom popísalo a ešte viac disku- tovalo, no neprišlo sa k závažným výsledkom, ba naopak, čím ďalej, tým viac sa zamotávame a nie a nie sa vymota ť z chaosu, do ktorého sme sa dostali“ (2016, s. 306). Túto tému minuciózne spracoval v štúdii Grécke a latinské mená v sloven čine (in: Okál, 2016, s. 306– 416). V historickom preh ľade spracoval na Slovensku existujúce pub- likácie, a to jednak pôvodnú tvorbu, ako aj preklady a zo všetkých

168 Dostupné na internete: [Cit. 28. februára 2017]. 169 Dostupné na internete: Bainton, Roland H., 1999. Martin Luther – životopis. Bratis- lava: Návrat domov. 430 s. Preklad: Dezider Kamhal. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. [Cit. 5. marca 2017]. 194 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa dostupných textov excerpoval grécke a latinské vlastné mená v tej podobe, v akej ich používa autor alebo prekladate ľ. Excerpcia je dopl- nená o výklad stratégie transkripcie mien. Obdivuhodný súpis za čína preh ľadom prác našich najstarších slovenských spisovate ľov a prekladate ľov, po čnúc Veleslavínom, a ďalej autormi, ako sú Augustín Do- ležal, Bohuslav Tablic, Pavol Jozef Šafárik, Jonáš Záborský, Pavol Országh Hviezdoslav a mnohých iných. Úvodnú čas ť kapitoly zame- ranej na prepis gréckych a latinských vlastných mien v prácach klasic- kých filológov venuje vlastnej tvorbe, kde na štrnástich stranách prezentuje všetky mená, ktoré v prekladoch alebo v štúdiách využil a odôvod ňuje ich transkripciu. Ďalej analyzuje práce Jozefa Hrabov- ského, Ignáca Šafára, Júliusa Špa ňára, Jána Žigu, Etely Šimovi čovej, Viery Bun čákovej, Daniela Škovieru, Petra Kuklicu, Adriany Oravco- vej, Adrieny Slamovej, Jany Rovenskej a Jany Bartosiewiczovej. Oso- bitne sa venuje kategórii básnikov. Vyzdvihuje najmä zásluhy Vojte- cha Mihálika a Viliama Tur čányho o prekladovú literatúru, ale venuje sa aj prekladom Štefana Morav číka, Ľubomíra Feldeka a Daniela He- viera. Z prác spisovate ľov analyzuje tvorbu Rudolfa Slobodu, Ivana Mojíka a Vojtecha Zamarovského. Do samostatnej časti vy čle ňuje odborné práce a transkripciu v nich. Je zjavné, že uvedenej problematike sa venuje sústavná pozornos ť. Prekladate ľ, ktorý nie je vzdelaním klasický filológ a nepozná zásady prepisu gréckych mien, zásady sklo ňovania gréckych a latinských mien v sloven čine, je odkázaný na kodifikované jazykové príru čky, kde má možnos ť oboznámi ť sa so základnými pravidlami, ktoré ich upravujú. Nielen prekladate ľ, ale ktorýko ľvek používate ľ jazyka s úmyslom vyjadri ť názory a postoje k dianiu vo svete, ktorého je sú- čas ťou, kultivovaným, esteticky pútavým a jazykovo originálnym spôsobom, dozaista neraz siahne po literatúre, kde má možnos ť dopl- ni ť si vedomosti, rozšíri ť obzory. Frazémy odkazujúce na antickú civi- lizáciu a kultúru, ale samozrejme aj frazémy vo všeobecnosti patria k tým elementom, ktoré sa podie ľajú na hodnote estetickosti výpovedí jednotlivca. Na frazému možno v jazyku nazera ť ako na estetický fakt i na fakt kultúry. Frazéma ako estetický fakt „je trvalý, hotový semio- tický útvar, v ktorom symbolický, evoka čne naliehavý a zmyslovo prierazný obraz charakteristických životných situácií nesie v sebe h ĺb- Antická civilizácia v jazyku 195 kový životný zmysel, a to ako výsledok vyššej intelektuálnej, mravnej, citovej a v tom aj estetickej úrovne istej pospolitosti. Preto sa frazémy prijímajú ako emblém duchovnej tvorivosti danej society“ (Mlacek – Ďur čo a kol., 1995, s. p.). Ďalšou hodnotou frazémy je jej kultúrny rozmer. Súbor frazém možno chápa ť ako meradlo úrovne spolo čnosti, ktorá je expresívnou formou schopná reagova ť na realitu. „Myslí sa tým na myšlienkovú, poznávaciu, hodnotiacu, mravnú a diskurzívnu úrove ň vrátane úrovne semiotickej realizácie toho všetkého, nevyní- majúc únosnú mieru expresívnosti a [...] ani estetické preh ĺbenie fra- zematických jednotiek. Fond frazém predstavuje v svojom semioticky hĺbkovom zmysle výsledok duševnej tvorivosti danej pospolitosti, t. j. dosiahnutú úrove ň poznania a jeho artikulácie, schopnos ť morálneho cítenia a etickej reflexie, kultivovanos ť citu a jeho tlmo čenia [...]“ (Mlacek – Ďur čo a kol., 1995, s. p.). Ak sme v úvodnej kapitole hovorili o kultúre a jej prejavoch a reflexiách v živote jednotlivca, je vhodné na tomto mieste akcentova ť význam frazém odkazujúcich na antickú civilizáciu a kultúru. Predstavujú spolo čný európsky fond životných múdrostí, ktoré prame- nia zo životných skúseností. V ďaka obraznosti sú aplikovate ľné aj v aktuálnych situáciách. Ich význam presahuje hranice estetickosti jazyka. Reprezentujú morálne hodnoty, ktorých pôsobnos ť môže zasahova ť do sféry utvárania duchovných hierarchií jednotlivca. Analýza, ktorej sme sa v tejto kapitole venovali, nás doviedla k nieko ľkým zisteniam. V súlade s kritériom triedenia excerpovaného materiálu – z pôvodných a z preložených textov – uvedieme sumár problémov, s ktorými sa stretávame pri používaní pomenovaní reálií odkazujúcich na antickú civilizáciu a kultúru v jazyku. V podkapitole 4.2. sme analyzovali kultúrne referencie odkazujúce na antickú civilizáciu a kultúru v pôvodných publicistických a popu- lárno-náu čných textoch. Ich autormi boli rodení hovoriaci, ktorí tvoria texty v rodnom jazyku. Primárne pritom vychádzajú z vlastných ve- domostí o látke. Ak sú ich vedomosti parciálne, nedosta čujúce alebo povrchné, vo výslednom komunikáte sa môžu objavi ť chyby rozli čné- ho charakteru. Pri ich analyzovaní sme sa sústredili na morfologické a ortografické chyby a významové posuny. Sumárne môžeme analy- zovaný materiál zhodnoti ť nasledovne: 196 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa a) Vo viacerých prípadoch sa vyskytovali chyby spôsobené s neobrat- ným až nenáležitým sformulovaním myšlienky za pomoci frazémy odkazujúcej na antickú civilizáciu a kultúru. V jednom prípade sa použitie takej frazémy celkom minulo svojho ú činku, ba dokonca sa v texte javila ako nadbyto čné a jej obraznos ť v danom kontexte nebola funk čná. b) Významové posuny súviseli s plytkou vedomos ťou autora o pôvo- de a o presnom myšlienkovom obsahu príslušného frazeologizmu. Uvedený typ významových posunov sa paradoxne relatívne často objavoval v prípadoch, ke ď sa autor pokúšal vysvetli ť význam frazeologickej jednotky, a to bez komplexnejšieho súhrnu poznatkov nadobudnutých štúdiom vhodnej literatúry. c) Problematická ortografia a morfológia sa dotýkala najmä tých fra- zém, ktorých jedným z komponentov je vlastné substantívum alebo od neho odvodené adjektívum pôvodom z gréckeho alebo z latin- ského jazyka. Problémy sa týkali v prvom rade ortografie, ale aj deklinácie takýchto substantív vo frazeologických jednotkách. Okrem chýb a posunov si však treba uvedomi ť, že používanie fra- zém odkazujúcich na antickú civilizáciu a kultúru je rozšírené, o čom sved čia aj údaje o ich frekvencii. Frazémy živo obohacujú komuniká- ty, čím pozdvihujú nielen ich estetickú, ale aj poznávaciu a myšlien- kovú úrove ň. Druhý súbor analyzovaný v podkapitole 4.3. bol zameraný na kul- túrne referencie odkazujúce na antickú civilizáciu a kultúru v prekladoch. Analýza frazém s odkazom na antickú civilizáciu a kultúru a pomenovaní reálií z antickej civilizácie a kultúry potvrdila, že rovnako ako v preklade umeleckých textov (3. kapitola), aj v prípade pub- licistických a populárno-náu čných textov možno výskyt chýb odôvod- ni ť tromi typmi prekážok: a) Objektívne prekážky Objektívne prekážky súvisia predovšetkým s transkripciou gréc- kych a latinských mien. Dostupné jazykové príru čky v niektorých prípadoch neudávajú postup pri prepise mien do sloven činy a prekladate ľ sa neraz ocitá v situácii, ke ď musí čeli ť pochybnostiam oh ľad- Antická civilizácia v jazyku 197 ne zachovávania kvantity samohlások. Vyskytol sa aj prípad, ke ď jeden z najrelevantnejších zdrojov 170 spomedzi kodifika čných príru čiek pre sloven činu Pravidlá slovenského pravopisu uvádza dve odlišné formy transkripcie toho istého vlastného mena. b) Subjektívno-objektívne prekážky Uvedené prekážky sa týkajú najmä situácií, ke ď rozli čné zdroje uvádzajú rozdielne informácie nevyhnutné pri realizácii transferu do cie ľového jazyka. Pre zvolený ekvivalent sa teda prekladate ľ môže rozhodnú ť na základe zis ťovania, overovania a potvrdenia si informá- cie, ak však referen čný zdroj poskytol prekladate ľovi neúplnú alebo nesprávnu informáciu, výsledný translát môže obsahova ť neželanú chybu. c) Subjektívne prekážky K subjektívnym prekážkam v ceste za adekvátnym prekladom zara ďujeme tie, ktoré má možnos ť prekladate ľ odstráni ť overením si informácie, v prípade, že je dostupná. Patrí k nim napr. nevyužitie existujúcich preložených názvov diel, ak namiesto vo ľby už jestvujú- cich ekvivalentov v cie ľovom jazyku prekladate ľ názvy diel nanovo prekladá a v cie ľovom texte uprednost ňuje vlastné ekvivalenty. Zárove ň sme zistili, že prí činou mnohých chýb v preklade pome- novaní reálií odkazujúcich na antickú civilizáciu a kultúru je nespráv-

170 „Záväznos ť kodifikácie vyhlasuje orgán ústrednej štátnej správy, u nás je to Minis- terstvo kultúry Slovenskej republiky, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy na úseku starostlivosti o štátny jazyk. Ministerstvo kultúry vyhlásilo kodifikovanú podobu štátneho jazyka Opatrením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. MK 1501/2008-10/5088 o vyhlásení kodifikovanej podoby štátneho jazyka pod ľa zákona NR SR č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov . V opatrení ministerstva kultúry sú uvedené štyri základné kodifika čné príru čky, ktoré sa opierajú o vedeckovýskumnú prácu jednotlivých odborných slova- kistických pracovísk. Tieto príru čky sú obsahovo diferencované a platia pre jednotlivé oblasti používania spisovnej sloven činy: Pravidlá slovenskej výslovnosti a Pravidlá slovenského pravopisu pre oblas ť správnej výslovnosti a správneho zapisovania zvu- kovej re či (pravopis), Krátky slovník slovenského jazyka pre oblas ť slovnej zásoby a Morfológia slovenského jazyka pre oblas ť tvaroslovia (sklo ňovanie a časovanie)“. Dostupné na internete: [Cit. 7. marca 2017]. 198 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa na vo ľba prekladate ľského postupu alebo nejednotný postup, t. j. neo- podstatnené striedanie a kombinovanie viacerých postupov. Odstránenie chýb v používaní frazeologických jednotiek odkazujú- cich na antickú civilizáciu a kultúru zo strany bežných používate ľov jazyka je individuálnou záležitos ťou a často súvisí s preferenciami jednotlivca a s jeho vô ľou prehlbova ť si získané vedomosti. Zo strany odborných používate ľov jazyka by mal by ť záujem o poznanie plat- ných jazykových noriem samozrejmos ťou a vô ľa dop ĺň ať si ich by mala by ť sú čas ťou sústavného zvyšovania vlastnej myšlienkovej, po- znávacej a hodnotiacej úrovne. Možnostiam odstránenia vyššie menovaných chýb alebo posunov v preklade sa budeme podrobnejšie venova ť v nasledujúcej kapitole. 199

KULTÚRNE REFERENCIE Z ANTICKEJ CIVILIZÁCIE A KULTÚRY A KULTÚRNA KOMPETENCIA PREKLADATE ĽA

V predchádzajúcich kapitolách sme analyzovali a zhodnotili použí- vanie kultúrnych referencií z antickej civilizácie a kultúry. Zaujímalo nás, ako sa používajú v pôvodných aj v preložených textoch, pri čom sme sa sústredili na texty umeleckého a náu čného štýlu. Analýza nás doviedla k sumarizovaniu a k zovšeobecneniu dôvodov, ktoré by mohli by ť prí činou výskytu chybných tvarov. Skonštatovali sme, že použí- vanie kultúrnych referencií z antickej civilizácie a kultúry z hľadiska ortografie, ako aj z hľadiska ich významu závisí od záujmu o tému, od hĺbky súvisiacich poznatkov a od ovládania jazykovej normy. V prí- pade bežných používate ľov jazyka je táto záležitos ť individuálna a súvisí predovšetkým so spomínaným záujmom o tému, ale aj s úrov- ňou jazykovej kultúry a od vôle ďalej ju rozvíja ť. Odborný používate ľ jazyka by sa mal o obsahovú i formálnu správnos ť usilova ť cielene, a to prehlbovaním poznatkov a v prípade potreby aj ich overovaním. Pre prekladate ľa ako odborného používate ľa jazyka sme vy členili viac priestoru v tejto kapitole, ktorej cie ľom bude poukáza ť na význam kultúrnej prekladate ľskej kompetencie i s oh ľadom na transfer kultúr- nych referencií z antickej civilizácie a kultúry, možnostiam zvyšovania úrovne kultúrnej kompetencie prekladate ľa, ako aj poukáza ť na pre- kážky, s ktorými sa prekladate ľ pri realizácii transferu stretáva.

5.1 Prekladate ľ a jazyková kultúra

Očakáva sa, že prekladate ľ ako odborný používate ľ jazyka ovláda materinský jazyk na takej úrovni, že výsledný translát bude reflektova ť požadovanú úrove ň jazykovej kompetencie. Ak hovoríme o ovládaní 200 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa jazyka, myslíme tým „prirodzené ovládanie jazykového systému, čiže prirodzenú jazykovú kompetenciu, ktorú definujeme ako schopnos ť reprodukova ť jazykové jednotky a štruktúry, produkova ť nové jednotky a štruktúry, ako aj interpretova ť vnímané jednotky a štruktúry“ (Dolník, 2003, s. 6). Ovládanie jazyka teda znamená ovládanie jazy- kových noriem a ich využívanie pri produkcii, reprodukcii a interpre- tácii. V tejto súvislosti je potrebné ozrejmi ť, čo je jazyková norma. J. Dolník (2010, s. 100–101) v publikácii Teória spisovného jazyka uvažuje o norme spisovného jazyka ako o špeciálnom prípade sociál- nej normy. Jedinec si spolu s osvojovaním normy jazyka rozvíja aj metajazykovú axiologickú kompetenciu, t. j. schopnos ť evalua čného vnímania jazykových prostriedkov a ich používania. Autor zdôraz ňuje akumula čný charakter normy, v ktorej sú obsiahnuté intersubjektívne potreby a záujmy, to znamená také, ktoré sú spolo čné u vä čšieho po čtu jedincov v nejakej societe. Kvôli tomu norma funguje ako hodnotiace meradlo a normy jazyka sú sú čas ťou hodnotiaceho a hodnotového vnímania jazyka. Autor rozlišuje kodifikované a nekodifikované normy. Jazykové normy sú kodifikované, avšak komunika čné normy sa nekodifikujú. Jazykové normy chápe ako „aktuálne alebo potenciálne kodifikované štandardizácie foriem, ich významov a ich kombinácií a suprasémantických príznakov jazykových jednotiek (inherentné šty- listické príznaky, ktoré sa navrstvili na sémantiku jazykových jednotiek), v ktorých sú akumulované kolektívne potreby a záujmy korelu- júce s funkciami noriem a teda je v nich zafixovaná motivácia ich reš- pektovania, ktorá v danej societe nadobudla regulatívnu silu“ (Dolník, 2010, s. 101). Autor ďalej vysvet ľuje rozdiel medzi ideálnou normou a reálnou, teda štatistickou normou. Ideálna norma vyplýva z predstavy o tom, čo je s danou normou kompatibilné. Reálna norma zodpove- dá tomu, čo sa dá štatisticky zisti ť. Do reálnej normy patrí prvok, ktorý nie je zahrnutý do ideálnej normy. Vyskytuje sa však v komunikátoch sociologicky signifikantnej časti používate ľov v komunika čných sfé- rach a situáciách spisovného jazyka. To je dôvodom, pre čo patrí do reálnej normy. Význam normy je teda pre jazyk zásadný. Je referen čným rámcom, pod ľa ktorého sa ur čuje, či je komunikát vyjadrený v písomnej alebo v ústnej podobe správny. Takéto hodnotenie sa realizuje na základe Kultúrne referencie z antickej civilizácie a kultúry... 201 súboru jazykových noriem platných pre konkrétne jazykové spolo čen- stvo a porovnávaním komunikátu s jazykovými normami sa ur čujú odchýlky a vyhodnocujú sa. V súvislosti s jazykovými normami upozor ňuje J. Dolník (2010, s. 103–104) na vzťah nosite ľov jazyka k normám. Hovorí o vz ťahu formálnom, ke ď používatelia jazyka rešpektujú normy pod nátlakom a chápu ich ako istý druh direktív typu vyžaduje sa to , musí to tak by ť a pod., čo je pod ľa autora nanútené hodnotiace kritérium. Za nefor- málny vz ťah k normám považuje internalizované akceptovanie noriem. Sú to pravé normy , pretože majú povahu prirodzeného hodnotiaceho kritéria. Vz ťah jednotlivca k normám, a tým všeobecnejšie aj vz ťah spolo čenstva k normám, je ovplyvnený množstvom faktorov, ako napr. politická situácia, ideológia, tradícia, vyspelos ť, resp. uve- domelos ť spolo čenstva, sebavedomie vrátane jazykového sebavedomia a iné. Jazykové sebavedomie 171 autor definuje ako „istotu v jazykovom a metajazykovom správaní, ktorá závisí od sebareflexie vo vz ťahu k ovládaniu jazyka, od vnímania hodnoty jazyka a od presved čenia o imúnnosti jazyka, [t. j. od skuto čnosti, že] jazykové spolo čenstvo je prirodzene odolné proti vplyvom, ktoré by vniesli chaos do jazykové- ho systému, rozložili jazykovú normu alebo viedli k strate identity jazyka“ (2010, s. 201). Rešpektovanie noriem jazyka by malo vies ť k náležitému používa- niu jazyka. V tejto súvislosti treba ešte spomenú ť význam jazykovej kritiky, ktorú autor definuje ako „hodnotiacu reakciu na jazykové prejavy so zrete ľom na istú predstavu jazyka a jeho používania v istých komunika čných podmienkach. Jej zmyslom je prispie ť ku kultivovaniu jazykových prejavov, a teda aj jazyka a jeho používate ľov“ (2010, s. 190). Je samozrejmé, že prekladate ľ ako odborný používate ľ jazyka má normy ovláda ť. A to tak normu ideálnu ako aj reálnu. Jednak z dôvo- du, aby vedel rozlíši ť, do ktorej z nich patria jednotlivé jazykové prvky, ale aj preto, že s jazykom pracuje v odlišných komunika čných

171 Viac k téme aj DOLNÍK, J., 2003. Jazykové sebavedomie. In: Slovenská re č 68, č. 5, s. 257–270. 202 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa sférach a využíva prvky oboch noriem. Musí však ovláda ť aj normy cudzieho jazyka a orientova ť sa v nich; pozna ť zdroje, kde môže overova ť, porovnáva ť alebo získava ť nové vedomosti. Jazyk, prirodzene, nie je len súborom noriem, výpo čtom pravidiel a presne danou sché- mou, ktorej dodržiavaním dosiahne používate ľ jazyka bezchybný ko- munikát. Funkciou jazyka, okrem komunikatívnej a kognitívnej, je aj funkcia estetická a reprezentatívna. Kultúrno-reprezentatívna a národ- no-reprezentatívna funkcia jazyka poukazujú na skuto čnos ť, že jazyk je kultúrnym médiom, ktoré kumuluje duchovné bohatstvo príslušnej kultúry a civilizácie. Opä ť sa potvrdzuje, že poznanie jazyka zna čí poznanie príslušnej kultúry, ktorá je nosite ľom onoho jazyka. Spozna ť i pochopi ť cudziu kultúru si vyžaduje dlhoro čnú prípravu, ktorú by zvláš ť prekladate ľ nemal nikdy považova ť za ukon čenú. Mimoriadne náro čnou výzvou je oboznamovanie sa s kultúrami, ktoré zanikli a svedectvo o nich je dostupné prostredníctvom rozli čných druhov spisby. Do tejto skupiny patria aj kultúrne referencie z antickej civilizácie a kultúry. Ich transfer do cie ľových kultúr sprevádza rad prekážok, pri čom na mnohé z nich sme poukázali práve v našej publikácii. J. Rakšányiová v tejto súvislosti upozor ňuje, že prekladatelia a tlmo čníci sa spolupodie ľajú na kultivovaní či rozvoji noriem sloven- činy a sú teda za tento rozvoj noriem a tým aj jazyka nesú zodpovednos ť: „Ak si uvedomíme, aké všelijaké texty vychádzajú aj z prekladovej literatúry, čo všetko sa dá objavi ť na knižných pultoch i v prekladovej odbornej spisbe, ostáva nám len konštatovať, že niektorí prekladatelia (azda prekladatelia v úvodzovkách?) sa svojmu poslaniu spreneverujú“ (2006, s. 15). Ovládanie jazykových noriem teda prispieva k budovaniu jazykovej kultúry. Aj prekladate ľské kompetencie možno chápa ť ako súbor noriem, ktoré prispievajú k realizácii kultivovaného komunikátu, kto- rého autorom je prekladate ľ – odborný používate ľ jazyka. Významu kultúrnej kompetencie a jej neustáleho zvyšovania s cie ľom skvalit ňo- vania výsledného translátu v sú činnosti ostatných prekladate ľských kompetencií sa budeme venova ť v nasledujúcej podkapitole.

Kultúrne referencie z antickej civilizácie a kultúry... 203

5.2 Kultúrna kompetencia prekladate ľa

V tejto časti predstavíme kultúrnu kompetenciu prekladate ľa ako jednu z viacerých prekladate ľských kompetencií tak, ako tieto kompetencie definujú vybraní autori. Na základe postulovania chýb vyskytu- júcich sa pri prekladaní kultúrnych referencií z antickej civilizácie a kultúry sa pokúsime na črtnú ť paralely medzi uvedenými chybami v preklade a kultúrnou kompetenciou prekladate ľa a následne sa budeme usilova ť o objasnenie významu zvyšovania kultúrnej kompetencie prekladate ľa. Zhodnotíme kvantitu a kvalitu prekladate ľských po- môcok, ktoré má prekladate ľ k dispozícii, ak prekladá diela autorov z obdobia antiky alebo diela, ktoré o tomto období nejakým spôsobom referujú.

5.2.1 Preklad ako interkultúrna komunikácia Bez ďalšieho obšírneho vysvet ľovania treba pripomenú ť, že preklad nie je súbor jazykových operácií s cie ľom nahradzovania výcho- diskových lexikálnych jednotiek za iné lexikálne jednotky v cie ľovom texte. Vo vývoji myslenia o preklade hrá významnú úlohu uvedomenie si prítomnosti faktoru kultúry v preklade. Táto skuto čnos ť vedie k zmene optiky, čo znamená, že na preklad sa nahliada ako na formu interkultúrnej komunikácie. J. Pr ůcha charakterizuje interkultúrnu komunikáciu v publikácii In- terkulturní komunikace (Praha, 2010). Autor dáva do pozornosti špeci- fiká v komunikácii cudzincov. Nevznikajú ani nevyplývajú výlu čne z lingvistických rozdielov. Na komunika čné špecifiká nahliada z etno- logického, psychologického a jazykového zorného uhla. Interkultúrnu komunikáciu chápe ako reálne existujúci jav, ktorý sa zvláš ť v poslednom období stal predmetom výskumu v oblasti kulturologických štú- dií, ale aj sociológie a sociolingvistiky, psychológie a psycholingvisti- ky a ďalších vedných odborov. Interkultúrna komunikácia je samo- statný vedný smer. Je relatívne nový. Ako jeho za čiatky sa uvádzajú sedemdesiate roky 20. storo čia. J. Pr ůcha (2010, s. 13) vymedzuje tri základné významy interkul- túrnej komunikácie a charakterizuje ich nasledovným spôsobom: 204 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

1. Interkultúrna komunikácia ako proces verbálneho a neverbálneho oznamovania informácie, ktoré prebieha v rozli čných sociálnych si- tuáciách. 2. Interkultúrna komunikácia ako vedecká teória a výskum, ktoré sa zaoberajú reálnymi procesmi interkultúrneho komunikovania. 3. Interkultúrna komunikácia ako eduka čné a podporné aktivity zame- rané na prax. Ideálne by mali vyplýva ť z poznatkov príslušnej vedeckej teórie a výskumu. Z hľadiska prekladu je zásadný predovšetkým prvý z troch vý- znamov pojmu. Ak je interkultúrna komunikácia proces verbálneho a neverbálneho oznamovania, vysvet ľovania alebo informovania v rozli čných sociálnych situáciách, aj preklad možno chápa ť ako formu in- terkultúrnej situácie. Úlohou prekladu je oznamova ť, umož ňova ť kontakt a sprostredkúva ť informácie medzi príslušníkmi rozli čných kultúr. Preklad je formou interkultúrnej komunikácie. J. Pr ůcha ďalej vysvet ľuje proces interkultúrnej komunikácie ako proces, ktorý každodenne prebieha v reálnom živote spolo čnosti a realizuje sa na rozli čných miestach a v odlišných situáciách. My sami môžeme by ť pozorovate ľmi takejto komunikácie, prípadne sa jej priamo zú častni ť. Tento komunika čný proces prebieha zvä čša prirodzene a spontánne, čo znamená, že jeho ú častníci sa teda neusilujú o optimalizáciu jeho priebehu a efektov. Preklad ako forma interkultúrnej komunikácie neprebieha v bez- prostrednom vz ťahu autor – príjemca; absentuje v ňom priamy kontakt autora výpovede a jej recipienta. Akáko ľvek komunikácia sa realizuje pod ľa schémy komunika čného re ťazca autor → dielo → recipient , pri čom dielom myslíme originálny text v písomnej podobe. Pri preklade je v komunika čnom re ťazci vhodné zdôrazni ť prítomnos ť prekladate ľa, teda: autor → pôvodný text → prekladate ľ → preložený text → recipient. Na túto skuto čnos ť upozor ňuje už A. Popovi č, ktorý schému komunika čného re ťazca dop ĺň a o element komunika čného aktu: „autor → text o → príjemca → akt prvotnej literárnej komunikácie prekladate ľ → text p → príjemca p → akt druhotnej (meta)literárnej komunikácie“ (1975, s. 49). Kultúrne referencie z antickej civilizácie a kultúry... 205

Pod ľa A. Popovi ča „v tejto komunika čnej schéme vystupuje prekladate ľ dvojako: raz ako znovurealizátor prvotnej literárnej komuni- kácie (závislos ť prekladate ľa od pôvodného autora), po druhý raz ako realizátor nového komunika čného aktu“ (1975, s. 49). Prekladate ľ takúto formu interkultúrnej komunikácie sprostredkú- va. Vytvára nový text, pri čom do úvahy musí bra ť dve kultúry, a to východiskovú aj cie ľovú. J. Rakšányiová (2005, s. 11) upozor ňuje na nevyhnutnos ť predpokladov, ktoré musí prekladate ľ splni ť, aby bol takýto transfer medzi dvoma kultúrami schopný realizova ť. Pod ľa autorky sú to nasledujúce predpoklady: 1. interkultúrne vedomie, 2. metodické zru čnosti. Prvý predpoklad sa týka vnímavosti pre intenciu autora, pre výber výrazových prostriedkov v pôvodine a ich fungovanie v cie ľovej kul- túre a ich prípadné modifikácie, ako aj vnímavosti pre pôvodnú verzus novú intenciu a s tým spojené prekladate ľské postupy, pri čom prekladate ľ musí ma ť na zreteli možnú reakciu virtuálneho príjemcu. Meto- dické zru čnosti môže získa ť prekladate ľ cieleným a riadeným nácvi- kom. Autorka zdôraz ňuje, že prekladate ľský samorast je ilúzia. Pre- kladate ľ teda musí disponova ť kultúrnym vedomím, aby bol schopný interkultúrnej komunikácie, čo je „disciplína, ktorá skúma interakcie medzi ľuďmi alebo skupinami s rôznym kultúrnym pozadím. Interkul- túrna komunikácia sa orientuje na zvyšovanie interkultúrneho vedomia a zdôraz ňuje vnímanie v dvojitej perspektíve, čím sa metodicky pribli- žuje k prekonávaniu kultúrnych rozdielov. Jej cie ľom je zefektívni ť komunikáciu medzi osobami a/alebo skupinami“ (Rakšányiová, 2005, s. 12). Dop ĺň ame náš názor, že v interkultúrnej komunikácii kultúrne rozdiely netreba len prekonáva ť, ale redukovaním etnocentrického prístupu a aplikovaním prístupov kultúrneho relativizmu ich treba pochopi ť v kontexte hodnôt vlastných príslušnej kultúre. Úloha prekladate ľa je teda v interkultúrnej komunikácii zásadná. Má sprostredkova ť informáciu pôvodne z východiskovej kultúry pre príjemcu v cie ľovej kultúre. Proces odovzdávania informácie je kul- túrnou, nie lingvistickou operáciou, čo predpokladá schopnos ť prekladate ľa s kultúrou narába ť. Takáto kompetencia je pre prekladate ľa nevyhnutnou, pretože kultúra ako sú čas ť každodennej reality ovplyv- 206 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

ňuje myslenie a tým aj komunikáciu a dotvára jej podobu, a to verbál- nu aj neverbálnu. Ako nazna čuje adjektívum interkultúrny, môžeme hovori ť o vzájomnej interakcii dvoch kultúr. Preklad sprostredkúva informa čnú výmenu medzi dvoma alebo dokonca viacerými kultúrami. Medzijazykové operácie sú len jedným z aspektov prekladu ako inter- kultúrnej komunikácie, pretože transfer sa realizuje na úrovni širšieho, kultúrneho priestoru. Avšak predpokladom zvládnutia prekladu ako formy interkultúrnej komunikácie je rozvíjanie kultúrnej kompetencie, vďaka ktorej je prekladate ľ schopný komunikova ť myšlienku z výcho- diskovej kultúry pre recipienta v cie ľovej kultúre. Naša analýza vybraných preložených textov referujúcich o antickej civilizácii a kultúre dokazuje, že poznanie kultúrnych referencií z da- ného obdobia napomáha k skvalitneniu výsledného translátu, na čo poukážeme v nasledujúcich častiach.

5.2.2 Prekladate ľské kompetencie Kultúrna kompetencia prekladate ľa je jednou zo súboru prekladate ľských kompetencií, ktorých zvládnutie je predpokladom kvalitného prekladu. Za touto rezolútnos ťou však treba vidie ť náro čnú prácu prekladate ľa a jeho neustále rozvíjanie jednotlivých prekladate ľských kompetencií, ktoré nefungujú ako sled na seba nadväzujúcich matema- tických operácií, vedúcich k jedinému správnemu výsledku. V transla- tológii správny výsledok neexistuje, aspo ň nie v podobe, v akej ho chápu exaktné vedy. Cie ľom prekladate ľa by mal by ť kvalitný preklad, pri čom máme na mysli preklad textového celku, nie preklad ojedinelej lexikálnej alebo vetnej jednotky. Jednu z viacerých charakteristík kva- litného prekladu uvádza A. Keníž, ktorý objas ňuje: „Kvalitný preklad je pod ľa nás taký, v ktorom takmer necíti ť prítomnos ť prekladate ľa, lebo po sebe zanecháva pokia ľ možno čo najmenej stôp zo svojho idiolektu, v ideálnom prípade azda iba meno v tiráži“ (2013, s. 13). Prekladate ľskú činnos ť nemožno zredukova ť na fungovanie sústa- vy prekladate ľských kompetencií, ktorými prekladate ľ disponuje a za tohto predpokladu vyprodukuje kvalitný translát. Každá z kompetencií funguje v sú činnosti s ostatnými a rozvíjanie každej z nich nepochybne prispieva k dobrej odbornej úrovni prekladateľa, ktorý má potom náležité predpoklady pre produkciu kvalitného cie ľového komunikátu. Kultúrne referencie z antickej civilizácie a kultúry... 207

Takého, ktorý bude fungova ť v cie ľovej komunikácii v cie ľovej kultú- re a bude prenáša ť kompletnú informáciu do tej miery, do akej mu to umožní dvojica východisková kultúra – cie ľová kultúra . Prekladate ľské kompetencie chápeme ako súbor zru čností nevy- hnutných pre úspešný transfer z východiskového do cieľového jazyka. Každá z prekladate ľských kompetencií je zacielená na konkrétnu zru čnos ť. Jej rozvíjanie je predpokladom zvyšovania odbornosti. Pre- kladate ľských kompetencií je viacero a ich rozdelenie je rôznorodé, nie však úplne heterogénne či diskrepantné. Jednotliví autori ponúkajú vlastné roz členenie jednotlivých kompetencií. Niektoré kompetencie sa zhodne objavujú vo viacerých rozli čných členeniach a naopak, nie- ktoré vy čle ňujú a definujú autori individuálne, na základe vlastných skúseností a predstáv, akými zru čnos ťami by mal prekladate ľ disponova ť, ak chce dosiahnu ť kvalitný cie ľový translát. Pre ilustráciu uvedieme členenie prekladate ľských kompetencií pod ľa Z. Fišera, E. Gromo- vej a pod ľa J. Rakšányiovej, pretože sa v domácom translatologickom prostredí, v štúdiách, ale aj v recenziách a pod. naj častejšie využívajú ako referen čné či paradigmatické. Z. Fišer (2009, s. 30) vymedzuje celkom pä ť, resp. šes ť prekladate ľských kompetencií. Uvádza ich v hierarchickom usporiadaní: 1. jazyková kompetencia, 2. analyticko-interpreta čná kompetencia, 3. textotvorná kompetencia, 4. sociálna a rešeršná kompetencia, 5. (strategická kompetencia), 6. kultúrna resp. interkultúrna kompetencia. Za základné autor považuje jazykovú a analyticko-interpreta čnú kompetenciu, ku ktorým pri čle ňuje kompetenciu textotvornú. Vďaka týmto trom kompetenciám je prekladate ľ schopný porozumie ť séman- tickej informácii východiskového textu a je schopný previes ť text do cie ľovej kultúry bez sémantických chýb. Ďalšie kompetencie považuje autor za špeciálne a ich získavanie je dlhodobou záležitos ťou. Prekla- date ľ ich získava nielen formou vzdelávania, resp. sebavzdelávania, ale aj prostredníctvom prekladate ľskej praxe. Za takéto zru čnosti po- važuje autor sociálnu a rešeršnú kompetenciu. Tieto čiastkové kompetencie sa pri rozli čných prekladoch uplat ňujú v odlišnej miere, 208 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa preto im autor nadra ďuje strategickú funkciu, ktorá ich istým spôso- bom zastrešuje. Pod ľa Z. Fišera (2009, s. 29–30) dokáže prekladate ľ vo ľbou vhodnej stratégie kombinova ť obe parciálne kompetencie, čím dosahuje funk čne adekvátny výsledok. Za najvyššiu kompetenciu po- važuje autor kultúrnu, resp. interkultúrnu kompetenciu, na margo ktorej hovorí, že prekladate ľ ako sprostredkovate ľ informácií medzi prí- slušníkmi rôznych kultúr vytvára produkt, ktorý by mal by ť pre všet- kých zú častnených užito čný a prospešný. Pre vysielajúcu kultúru má by ť primerane akceptovate ľný a zárove ň komunika čne funk čný pre kultúru prijímajúcu. Zoh ľadni ť tieto charakteristiky v prekladate ľskej práci môže len prekladate ľ, ktorý je zárove ň reflektujúcim znalcom zú častnených kultúr v najširšom zmysle slova. Interkultúrna kompetencia je teda kompetenciou integrujúcou. E. Gromová 2003, s. 61–62) hovorí o komunika čnej kompetencii prekladate ľa, ktorú súborne tvoria nasledujúce kompetencie: 1. lingvistická kompetencia, 2. sociolingvistická kompetencia, 3. diskurzná kompetencia, 4. interkultúrna kompetencia, 5. strategická kompetencia. Lingvistická kompetencia predpokladá ovládanie pravidiel kódu východiskového a cie ľového jazyka (lexika, tvorba slov, syntax a pod.) Sociolingvistická kompetencia zna čí schopnos ť prekladate ľa vhodne produkova ť a chápa ť výpovede v kontexte, berúc na zrete ľ účastníkov i cie ľ interakcie. Diskurzná kompetencia je pod ľa autorky schopnos ť prekladate ľa kombinova ť formu a význam s cie ľom dosiahnu ť jednotnos ť textu v rozli čných žánroch. Jednota je tu závislá od kohézie formy a koherencie významu. Interkultúrna kompetencia spo- číva v osvojení si poznatkov z cie ľovej kultúry v implicitnej i explicit- nej konfrontácii s východiskovou kultúrou. Strategická kompetencia spo číva v schopnosti prekladate ľa ovláda ť komunika čné stratégie prekladu, ich využitie na zdokonalenie komunikácie alebo na kompen- záciu komunika čných strát. Dá sa docieli ť len dlhodobou prekladate ľ- skou praxou a skúsenos ťou. Pokia ľ ide o prekladate ľa, v jeho prípade zdôraz ňuje E. Gromová (2003, s. 61–62) aj význam strategickej kompetencie. Neuvádza ju explicitne ako najvyššiu, ale v hierarchickom Kultúrne referencie z antickej civilizácie a kultúry... 209 usporiadaní na ňu ako na poslednú kladie dôraz. Akcentuje jej zdoko- naľovanie. Autorka zárove ň upozor ňuje, že kompetencie, tak ako ich vy čle ňuje, sa netýkajú len prekladate ľa, ale všetkých ú častníkov ko- munikácie. J. Rakšányiová sa domnieva, že „najvyššou kompetenciou prekladate ľa je interkultúrna kompetencia ako schopnos ť prijíma ť a interpretova ť signály východiskovej kultúry a transferova ť ich do signálnej sústavy cie ľovej kultúry. To vyžaduje nieko ľko druhov zru čností [...]“ (2006, s. 15). J. Rakšányiová (2006, s. 15–16) vy čle ňuje nasledujúce prekladate ľské kompetencie: 1. jazyková kompetencia, 2. pragmatická kompetencia, 3. diskurzívna kompetencia, 4. strategická kompetencia, 5. rešeršná kompetencia 6. verifika čná kompetencia. Všetky tieto zru čnosti sú podmienkou pre nadobudnutie a rozvíja- nie interkultúrnej kompetencie. Pod ľa autorky je jazyková kompetencia triviálnym predpokladom prekladate ľa, ktorý recipuje v jednom a produkuje v druhom jazyku. Ide o základné ovládanie jazyka. Prag- matická kompetencia je schopnos ťou prekladate ľa udrža ť vz ťah k skuto čnosti a k recipientovi. Za diskurzívnu kompetenciu považuje schopnos ť logického myslenia s postupom od pojmu k pojmu a od úsudku k úsudku. Strategická kompetencia je systém pravidiel pre prekladate ľskú činnos ť. Prekladate ľ vedome uplat ňuje činnos ť zame- ranú na vytvorenie ú činného translátu. Autorka zdôraz ňuje práve vý- znam diskurzívnej kompetencie. Považuje ju spomedzi vymenovaných zru čností za najdôležitejšiu. Preveruje prekladate ľov intelekt a empa- tiu. Posledné dve zru čnosti – rešeršná a verifika čná kompetencia – sú doplnkové. Prekladate ľ h ľadá a overuje v prame ňoch najrôznejšieho druhu. Prekladate ľské kompetencie predstavujú komplex zru čností, kto- rými by mal prekladate ľ disponova ť, aby bol schopný vyprodukova ť kvalitný či adekvátny translát. Aj ke ď návrhy na ich členenie nie sú identické, absencia uniformnosti v ich vymedzovaní neznamená dis- krepanciu. 210 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Všetci traja translatológovia vy čle ňujú jazykovú, resp. lingvistickú kompetenciu a všetci ju zhodne považujú za základ, conditio sine qua non . Ďalšie kompetencie formulujú individuálne, pri čom Z. Fišer a E. Gromová hovoria o prekladate ľovej zru čnosti produkova ť text ako inherentný celok (textová, resp. diskurzná kompetencia). Všetci traja autori hovoria o strategickej kompetencii. Kým pod ľa Z. Fišera zah ŕň a strategická kompetencia sociálnu a rešeršnú, obe translatolo- gi čky vidia v strategickej kompetencii schopnos ť prekladate ľa uplat- ňova ť sumár pravidiel či zásad, v ďaka ktorým dokáže prekladate ľ vytvori ť kvalitný translát, čo sa u J. Rakšányiovej zárove ň parciálne reflektuje v diskurzívnej kompetencii. Sociálna a rešeršná kompetencia u Z. Fišera viac-menej zodpovedá rešeršnej a verifika čnej kompetencii pod ľa definície J. Rakšányiovej. Kultúrnu, resp. interkultúrnu kompetenciu vy čle ňujú všetci uvedení translatológovia, pri čom u dvoch je definovaná ako najdôležitejšia pre realizáciu translácie s náležitou kvalitou výsledného textu pre cie ľovú kultúru. Preklad ako formu interkultúrnej komunikácie zdôrazňujú aj ďalší naši i zahrani ční translatológovia. Hoci prekladate ľské kompetencie nevymedzujú a nedefinujú v podobe, v akej sme ich ilustrovali vyššie, kultúrny rozmer prekladu považujú za zásadný. A. Popovi č venuje v diele Teória umeleckého prekladu faktoru kul- túry v preklade celú kapitolu Medzikultúrny faktor v preklade (1975, s. 186–203). Vysvet ľuje ho na známej Lotmanovej opozícii my ↔ oni a na existencii napätia medzi originálom a prekladom, o ktorom hovo- rí: „Každý preklad v menšej alebo vä čšej miere odráža toto napätie medzi dvoma prekladovými kultúrnymi princípmi. Toto napätie v rámci prekladate ľskej komunikácie ozna čujeme termínom medzipriestorový činite ľ v preklade. Úlohou prekladate ľa je vyrovnáva ť medzipriestorový faktor“ (Popovi č, 1975, s. 188). Aj ke ď autor nehovorí priamo o kultúrnej kompetencii prekladate ľa, o čakáva od neho, že pri realizácii transferu bude bra ť medzikultúrny faktor do úvahy a bude sa snaži ť o taký preklad, ktorý by vyrovnal napätie medzi aktivitami dvoch kultúrnych prostredí. O faktore kultúry a jeho rešpektovaní prekladate ľom uvažuje i J. Vlikovský, ktorý tvrdí, že „úlohou prekladate ľa je reprodukova ť literárne dielo v inom jazyku tak, aby zachoval jeho estetický charak- Kultúrne referencie z antickej civilizácie a kultúry... 211 ter a pôsobenie na čitate ľa v odlišnom literárnom a kultúrnom kontexte“ (1984, s. 91). A napokon si predstavíme originálny poh ľad J. Dolníka na súbor prekladate ľských kompetencií. Nenazýva ich kompetenciami či zru č- nos ťami alebo odbornou pripravenos ťou prekladate ľa. J. Dolník vy- chádza z koncepcie vlastnej definície pojmu inteligencia : „Inteligencia je schopnos ť človeka v interakcii s novými podmienkami a probléma- mi navodi ť istú akomoda čno-asimila čnú proporciu, ktorej zmysel spo- číva v ich ovládnutí [...]. Výraz «istú» poukazuje na graduálnos ť inteligencie a výraz ovládnu ť sa interpretuje ako «duchovne sa zmocni ť nie čoho/niekoho tak, aby sa v ňom odhalili stimuly, ktoré vyvolávajú reakcie s rozli čným stup ňom o čakávanosti»“ (Dolník, 2012, s. p.). Vychádzajúc z definície všeobecného pojmu inteligencia , pokra čuje vymedzením nového pojmu, a síce pojmu prekladate ľská inteligencia . Autor ju definuje nasledovne: „Pojem prekladate ľská inteligencia sa špecifikuje takto: je to schopnos ť v interakcii s danými interkultúrny- mi podmienkami a s potenciálnymi prekladovými problémami navodi ť istú akomoda čno-asimila čnú proporciu, ktorej zmysel spo číva v ich ovládnutí. V sledovanej súvislosti osobitný význam prisudzujem umovo-rozumovému komponentu inteligencie s pripomenutím, že kým um je spätý s konvergentným myslením, ktoré spo číva v používaní zná- mych spôsobov riešenia problémov, rozum je „zodpovedný“ za diver- gentné myslenie, ktoré spo číva v h ľadaní nových spôsobov riešenia aj nových prístupov, čiže ním sa realizuje heuristický potenciál intelektu zah ŕň ajúci intuíciu“ (Dolník, 2012, s. p.). 172 Ako vidie ť, faktor kultúry dnes v translatológii patrí medzi samo- zrejmé skuto čnosti. Schopnos ť prekladate ľa narába ť s kultúrnymi referenciami ovplyv ňuje kvalitu výsledného textu. Kultúrna kompetencia

172 Autor ďalej pokra čuje v úvahe otázkou: „Má teória prekladu ako podporný faktor racionality relevantný vplyv na kultivovanie prekladate ľskej inteligencie s osobitným zrete ľom na jej intelektový «umovo-rozumový» komponent? Ak výraz «intuícia» interpretujeme širšie a pripíšeme mu význam «dispozícia umož ňujúca úspešne kona ť aj bez analýzy na základe zmyslu pre daný typ konania», ostros ť hranice medzi umom a rozumom sa otupí «intuitívne sa uplatnia aj známe spôsoby riešenia problémov» (Dolník, 2012, s. p.). 212 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa prekladate ľa patrí k najdôležitejším kompetenciám, pretože jej absencia či nedostato čná úrove ň môže spôsobi ť v preklade posuny alebo úplnú stratu informácií, ktoré autor v pôvodine zakódoval. Poznanie kultúry je prekladate ľovou výzvou, zvä čša celoživotnou. Kultúrna kompetencia prekladate ľa nie je záležitos ť, o ktorej možno v istom momente vyhlási ť, že je uzavretá. Vždy budú existova ť reálie, a to vo všetkých sférach života, pri ktorých je a bude neustále potrebné zis ťo- va ť a chápa ť súvislosti. Týkajú sa spolo čenskej oblasti, politického života, životného štýlu, historického pozadia príslušného kultúrneho spolo čenstva i kultúry samotnej, teda všetkých oblastí života. Ak chce prekladate ľ vytvoriť kvalitný translát, nemôže o texte uvažova ť len v jazykovo-štylistických intenciách. Kultúrna radiácia textu je nespochybnite ľná, a to tak v literárnych, ako aj v neliterárnych textoch. O kultúrnom faktore v preklade sa vo vä čšine prípadov uvažuje v dvoch líniách: hovorí sa o východiskovej kultúre a o cie ľovej kultú- re. Dvojica kultúr, lotmanovská opozícia my ↔ oni , medzikultúrny faktor v preklade, interkultúrna komunikácia – to všetko smeruje k potrebe poznania oboch kultúr. Akcentuje sa rovnaký význam poznania oboch jazykov aj kultúr a odporú ča sa venova ť to ľkú pozornos ť materinskému jazyku ako aj domácej kultúre, ko ľkú pozornos ť venuje prekladate ľ východiskovému jazyku a kultúre. Dostato čná pripravenos ť sa stáva predpokladom pre realizáciu interkultúrnej komunikácie, ktorej sa prekladate ľ zú čast ňuje a zárove ň ju umož ňuje. Prekladate ľ pomáha takúto komunikáciu realizova ť vzájomným približovaním dvoch kultúr. Už sme spomínali, že v interkultúrnej komunikácii sa hovorí o prekonávaní kultúrnych rozdielov. Avšak rozdiely netreba len prekonáva ť v zmysle h ľada ť a ponúka ť recipientovi domáce pendanty pôvodných kultúrnych vzorcov a snaži ť sa existujúce rozdiely niveli- zova ť. Vzájomné priblíženie dvoch alebo viacerých kultúr umož ňuje vzájomné pochopenie rozdielností. Rozdiely sa nemusia potlá čať, ale je nevyhnutné nau čiť sa chápa ť ich a rešpektova ť. Zárove ň chceme upozorni ť na špecifické postavenie antickej civili- zácie a kultúry. Ako sme viackrát spomínali, pozícia antickej civilizá- cie a kultúry je v interkultúrnej komunikácii istým spôsobom výni- mo čná. Na jednej strane máme do činenia s kultúrou, ktorá už zanikla, na strane druhej táto kultúra prežíva a pretrváva ako základ európskej Kultúrne referencie z antickej civilizácie a kultúry... 213 kultúry, pri čom každá sú časná kultúra k nej má iný vz ťah a má na ňu viac alebo menej intenzívne väzby. Pri preklade kultúrnych referencií z antickej civilizácie sa prekladate ľ stáva ú častníkom interkultúrnej komunikácie, ktorá sa realizuje nielen medzi dvoma, ale medzi viace- rými kultúrami: 1. Pri preklade diela antického autora realizuje prekladate ľ interkul- túrnu komunikáciu na úrovni diachrónnej v relácii východisková – cie ľová kultúra . Problémom pri získavaní a overovaní kultúrnych referencií z antickej civilizácie môže by ť sprostredkovanos ť infor- mácie. 2. Pri preklade diel, v ktorých sa vyskytujú kultúrne referencie z antickej civilizácie, sa prekladate ľ ocitá medzi viacerými kultúrami. Základná dvojica východisková – cie ľová kultúra je rozšírená o antickú civilizáciu a kultúru, pri čom jej prítomnos ť v texte môže by ť cielená alebo spontánna, teda aj kultúrne referencie z antickej civilizácie a kultúry môžu ma ť v texte charakter intencionálny alebo spontánny, pri čom pre nášho prekladate ľa budú vždy cudzej proveniencie. Navyše ich detegovanie vo východiskovom texte nemusí by ť vonkoncom jednoduché. Problémom teda nie je len ich samotný preklad, ale aj ich identifikácia prekladate ľom. Zvláš ť ná- ro čná je táto úloha vtedy, ak sú prítomné v umeleckom texte bez výraznejšieho upozornenia recipienta autorom, napr. formou sentencie, tematickej filiácie a pod. Tieto skuto čnosti si od prekladate ľa vyžadujú vysokú úrove ň kul- túrnej kompetencie . Pre objasnenie uvádzame dôvod, pre čo túto kompetenciu nazývame kultúrnou, a nie interkultúrnou. Kultúru chápeme ako komplex duchovných a materiálnych hodnôt, ktoré ľudstvo vytvá- ralo a neustále vytvára od prvopočiatkov svojej existencie až podnes. Súhrn týchto hodnôt sa vinie celou ľudskou existenciou a predpokladá komunikáciu medzi jednotlivými kultúrami na každom vývojovom stupni ľudskej spolo čnosti. Pojem kultúra a adjektívum kultúrny v sebe prirodzene zah ŕň a vzájomnú koexistenciu kultúr a tým aj ich vzájomnú komunikáciu. Tieto skuto čnosti sú reflektované aj v kultúr- nej kompetencii prekladate ľa. Na základe analýzy prekladov, sumarizácie problémov prekladu a ostatných súvislostí definujeme kultúrnu kompetenciu prekladate ľa 214 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa nasledovne: Schopnos ť prekladate ľa reagova ť interaktívne medzi dvomi kultúrami za pomoci využitia doterajších konvergentných prí- stupov a za pomoci nových divergentných prístupov vyrovna ť sa s prekladovým problémom.

5.2.3 Chyby v prekladoch a prekladate ľské kompetencie Analýza chýb v prekladoch, s ktorými sme sa stretli pri rozbore vy- braných textov, umož ňuje ich zovšeobecnenie. Poukážeme na chybu ako na dôsledok nedostato čnej úrovne jednotlivých prekladateľských kompetencií. Možno ich sumarizova ť do nasledujúcich kategórií: 1. chyby v ekvivalencii, 2. chyby súvisiace s transkripciou gréckych a latinských mien, 3. chybné informácie kvôli nedosta čujúcej alebo nesprávnej informá- cii v referen čnom zdroji, 4. nevhodná vo ľba prekladate ľského postupu alebo nejednotný postup, 5. nevyužitie existujúcich prekladov. V prvej kategórii nachádzame chyby typu fastes (z lat. fasti )173 , čo prekladate ľ preložil ako sviatky . Ide o chybu na úrovni jazykovej kompetencie. Overovaním vo výkladovom slovníku východiskového jazyka je možné zisti ť a zvoli ť potrebný ekvivalent, ktorý sa vo výkla- dovom slovníku Le Petit Robert (1990, s. 761) uvádza dokonca s odkazom na staroveký Rím. Druhá kategória chýb sa týka transkripcie gréckych a latinských mien. V prípade chýb v preklade alebo v transkripcii mien z gré čtiny alebo z latin činy treba vidie ť súvislosti s viacerými kompetenciami. Texty, ktoré sme analyzovali, neboli pôvodne napísané v gréckom alebo v latinskom jazyku, čo znamená, že mená historických a myto- logických antických postáv sa vo východiskovom texte nachádzali v takej podobe, aká je kodifikovaná pre východiskový jazyk. Ak prekladate ľovi nie je dostato čne známa podoba antroponyma vo výcho- diskovom jazyku a ak nevie historickú alebo mytologickú postavu či pomenovanie inej reálie identifikova ť, je potrebné zis ťova ť pôvodný

173 Porov. 4. kapitola. Kultúrne referencie z antickej civilizácie a kultúry... 215 tvar mena v gré čtine alebo v latin čine. Po zistení originálneho tvaru môže následne h ľada ť jeho ekvivalent pre sloven činu alebo pre ktorý- ko ľvek cie ľový jazyk. K takémuto postupu je potrebné využi ť jazyko- vú kompetenciu, rešeršnú a verifika čnú kompetenciu a samozrejme aj kompetenciu kultúrnu. Ak prekladate ľ nezvolí náležitý spôsob zis ťo- vania originálnych tvarov antroponým, v ktoromko ľvek kroku môže nasta ť posun. Na jazykovej úrovni je to nepochopenie pôvodiny, na úrovni rešeršnej a sociálnej kompetencie je to nedosta čujúca práca s referen čným zdrojom a napokon na úrovni kultúrnej referencie mô- žeme hovori ť o nesprávnom identifikovaní reálie v pôvodnom texte. Chybné alebo nedosta čujúce informácie v referen čnom zdroji sú v niektorých prípadoch skuto čnou komplikáciou. Prekladate ľ sa o chybe nemusí dozvedie ť, nemusí si ju uvedomi ť. Zvláš ť pri prekla- daní textov z domén, ktoré nie sú prekladate ľovi tematicky blízke, prípadne ide o málo spracované alebo o málo frekventované témy, a v cie ľovom jazyku neexistuje dostatok publikácií, paralelných textov, s ktorými môže prekladate ľ pracova ť. Ak aj zdroje existujú, prekladate ľ nemusí chybnú informáciu v texte odhali ť vôbec, ke ďže nie je, ani nemôže by ť odborníkom v každej oblasti. Ak nemá dôvod po- chybova ť, že informácia je nesprávna, nemá motiváciu k ďalšej verifi- kácii. Navyše v reálnych podmienkach prekladania zvä čša nedostatok času neposkytuje priestor na obsiahle komplementárne vyh ľadávanie či overovanie informácií vo vyššom množstve zdrojov. Spravidla to prekladate ľ robí vtedy, ak má pochybnosti o správnosti informácie. Prekladate ľ teda vychádza z informácie, ktorú považuje za správnu, čím do cie ľového translátu nevedome zanáša chybu. Uvedená kategó- ria chýb smeruje prekladate ľa k intenzívnejšiemu využívaniu rešeršnej a verifika čnej kompetencie. Ďalšia kategória chýb poukazuje na nevhodnú vo ľbu prekladate ľ- ského postupu alebo jeho nejednotnos ť. V našom prípade sa ako ne- vhodný prekladate ľský postup javil ten, pri ktorom prekladate ľ ne- zjednotil používanie mien historických a mytologických antických postáv. V prípade populárno-náu čných zdrojov to mohli by ť mená používané pre populariza čnú literatúru, s osobitným zrete ľom na det- ského čitate ľa v prípade publikácií ur čených jemu. V takom prípade mohol prekladate ľ uprednostni ť adaptované formy a používa ť ich jed- 216 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa notne v celom cie ľovom komunikáte. Príkladom sú tvary mena Nyx , ktorý sa pri deklinovaní mení na Nykty , Nykte , Nyktu , Nykte a Nyktou . Navyše, so súbežne používaným adaptovaným tvarom Noc môžu uve- dené tvary antroponým na detského čitate ľa pôsobi ť zmäto čne a môže ich interpretova ť ako mená troch rozli čných postáv. Ak prekladate ľ uprednostní neadaptované tvary, javí sa ako žiaduce uvies ť do súvis- losti základný nominatívny tvar s ďalšími deklinovanými tvarmi. Pravdepodobne nejeden recipient by takúto pomôcku ocenil, napr. vo forme glosára v závere publikácie, čo by vzh ľadom na populárno- náu čný charakter publikácie v knihe neprekážalo. Uvedená kategória chýb poukazuje na nedostatok pragmatickej kompetencie, vzh ľadom na skuto čnos ť, že prekladate ľ neprihliada na detského čitate ľa. Nedos- tatok strategickej kompetencie má za následok nejednotný postup pri preklade. A napokon, translát sa javí ako problematický aj na úrovni kultúrnej kompetencie. V cie ľovej kultúre ho možno vyhodnoti ť ako nedostato čne funk čný, ke ďže rozkolísanos ť tvarov môže vies ť k ne- správnej interpretácii reálií. Nevyužitie existujúcich názvov prekladov diel z antiky ako posled- ná kategória vyskytnuvších sa chýb nazna čuje problémy súvisiace s rešeršnou, verifika čnou a kultúrnou kompetenciou. Prekladate ľ by mal využi ť názvy diel rozšírené v našom kultúrnom prostredí, nota bene ak ide o oficiálne preklady knižných titulov. Kultúrna kompetencia sa javí ako nanajvýš potrebná a jej úrove ň môže ovplyvni ť kvalitu prekladu. Treba však zdôrazni ť, že pri prekla- daní diel z antickej literatúry alebo diel referujúcich o antickej civili- zácii a kultúre netreba podceni ť ani rešeršnú a verifika čnú kompetenciu. Niektorí translatológovia uvedené stratégie považujú za sekundár- ne či podružné a v niektorých klasifikáciách prekladateľských kompe- tencií nefigurujú vôbec. Avšak v porovnaní s kultúrnou kompetenciou nemožno ich dôležitos ť znižova ť. Spolupodie ľajú sa na jej budovaní, a tým napomáhajú zvyšova ť celkovú úrove ň výsledného translátu. Po analýze chýb v preklade a ich uvedení do súvisu s jednotlivými prekladate ľskými kompetenciami treba na záver konštatova ť, že prekladate ľské kompetencie majú svoj význam najmä ako celok, ak fun- gujú ako komplex zru čností, ktoré zvyšujú prekladate ľovu odbornos ť. Každá z kompetencií je zameraná na jednotlivé aspekty prekladania, Kultúrne referencie z antickej civilizácie a kultúry... 217 a to napríklad na prácu s textom, na jeho obsahovú i formálnu stránku, na komunikáciu s autorom, teda s východiskovou kultúrou, na komu- nikáciu s recipientom, teda s cie ľovou kultúrou, ale aj na jednotlivé jazykové operácie, rovnako ako aj na prácu s referen čnými zdrojmi alebo na spoluprácu s odborníkmi v konkrétnych oblastiach pod ľa témy prekladate ľského zadania. V tejto súvislosti je vhodné opä ť pri- pomenú ť Dolníkovu prekladate ľskú inteligenciu . Pri prekladaní diel z antickej civilizácie a kultúry alebo diel akýmko ľvek spôsobom o nich referujúcich je dôležitá prekladate ľova pripravenos ť a schopnos ť interaktívne reagova ť v daných interkultúrnych podmienkach, ako aj jeho schopnos ť vyrovna ť sa s potenciálnymi prekladovými problémami za pomoci konvergentného myslenia, ktoré spo číva v používaní známych spôsobov riešenia problémov, a rovnako za pomoci divergentného myslenia, ktoré spo číva v h ľadaní nových spôso- bov riešenia aj nových prístupov.

5.2.4 Význam a výber prekladate ľských pomôcok pri zvyšovaní kultúrnej kompetencie prekladate ľa K zvyšovaniu kultúrnej kompetencie prekladate ľa patrí aj štúdium literatúry tematicky orientovanej na spoznávanie východiskovej, ale aj cie ľovej kultúry. Publikácie takéhoto zamerania zárove ň slúžia ako referen čné zdroje, v ktorých prekladate ľ zisťuje, overuje a vyh ľadáva údaje. Ako sme už nazna čili v predchádzajúcich analýzach, nie každá publikácia, ani prekladate ľská pomôcka sp ĺň a kritériá, aby mohla by ť považovaná za vhodný informa čný zdroj. Prekladate ľ pri svojej práci využíva rozli čné materiály, ako napr. odborné publikácie, jazykové príru čky, slovníky a v sú časnosti samozrejme aj internetové zdroje. Hoci by paralelný text súvisel s prekladanou témou, nezaru čuje auto- matickú správnos ť informácie, jej exaktnos ť a nemusí poskytnú ť ani gramaticky náležitý tvar príslušnej reálie. Na túto skuto čnos ť upozor- ňuje aj S. Ondrejovi č: „Na to, aby prekladatelia a tlmo čníci mohli dobre vykonáva ť svoju prácu, je samozrejme nevyhnutné, aby im ja- zykoveda ponúkla dostatok príru čiek a slovníkov, prípadne gramatic- kých a iných kompendií, ktoré by čo najpresnejšie a najvýstižnejšie opisovali slovenský jazyk a jeho normy“ (2006, s. 38). H ľadanie 218 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa v dôveryhodnom zdroji prekladate ľovi poskytuje nieko ľko výhod sú- časne. Okrem toho, že šetrí čas, čo je v tejto profesii cenná hodnota, nadobúda nové znalosti, a to s vedomím, že sú zaru čené a nepotrebuje venova ť ďalší čas ich verifikácii. Ako však zisti ť, ktorý zo zdrojov je vhodný a ktorý nie? Naša analýza, okrem iného, preverila aj používanie kultúrnych re- ferencií odkazujúcich na antickú civilizáciu a kultúru v pôvodných slovenských textoch. Zistili sme, že nie každý text môže prekladate ľ považova ť za spo ľahlivú pomôcku, hoci vo vä čšine prípadov šlo o publicistické žánre, o ktorých všeobecne predpokladáme, že pracujú s overenou informáciou. Aj túto skuto čnos ť akcentuje S. Ondrejovi č: „Hoci žurnalisti majú v tejto veci ve ľkú zodpovednos ť (dnes najviac ovplyv ňujú normy), neraz sa pritom nadmieru spoliehajú na svoje vlastné individuálne normy a nezriedka prezrádzajú nedokonalé ovlá- danie jazyka“ (2006, s. 35). Okrem jazykovej stránky sa chyby týkali aj obsahu. Podobne problematické sa javili aj niektoré z populárno- náu čných publikácií. Z analýzy i z prekladate ľskej skúsenosti plynie, že prekladate ľ by mal siahnu ť po odbornej literatúre. Ak slovník neposkytuje h ľadanú informáciu, prípadne h ľadá prekladate ľ viac ako len vhodný ekvivalent, musí informáciu overova ť v odborných textoch. Táto zásada je zvláš ť užito čná pri preklade textov z antickej civi- lizácie a kultúry. Odborná literatúra k vybraným otázkam z antiky je obsažná a týka sa jej po četných aspektov. Ak vy členíme publikácie zacielené primárne na antickú civilizáciu a kultúru, nájdeme ďalšie množstvo odborných publikácií, ktoré sa vyjadrujú k špecifickým sú- visiacim témam, ako sú preklady diel z antiky, transkripcia gréckych a latinských mien, ale aj metatexty venované posledným dvom uvede- ným témam. Nie je výnimkou, že napr. k transkripcii mien z gré čtiny a z latin činy sa vyjadruje aj samotný autor odbornej publikácie v predhovore alebo v edi čnej poznámke. Takéto odborné zdroje sú pre prekladate ľa cenným prame ňom i východiskom. Ako príklad môžeme uvies ť Rukovä ť dejín prekladu na Slovensku I. (18. a 19. storo čie). Autorka K. Bednárová v kapitole Od prekladu sakrálnej literatúry k prekladu svetského charakteru (2015, s. 22–30) okrem iného hovorí o otvorení slovenského kultúrneho priestoru prekladom z antiky do sloven činy. Sú čas ťou kapitoly je zoznam publikácií, kde recipient Kultúrne referencie z antickej civilizácie a kultúry... 219 získa viac informácií o zdrojoch venovaných problematike ich prekladania. Z tohto zoznamu vyberáme: „Problematika prekladu antickej literatúry: OKÁL, M., 1965, O prekladaní antickej literatúry na Slovensku do druhej svetovej vojny. In: Listy filologické , 88, č. 1, s. 63–72. OKÁL, M., 1966, Problematika homérskych básní a ich ohlasy u nás, s. 511–559. In: HOMÉROS: Odysseia . Bratislava: Slovenský spisovate ľ. (prel. M. Okál). OKÁL, M., 1990, Antická metrika a prekladanie gréckej a latinskej poézie do sloven činy . Bratislava: Slovenský spisovate ľ. ŠKOVIERA, D., 1991, K problémom prekladu a metriky. In: Sloven- ské poh ľady , 107, č. 5, s. 139–142. ŠKOVIERA, D., 2001, K otázke prekladov a vydávania diel staršej slovenskej «inojazy čnej» literatúry. In: Slovenská literatúra , 48, č. 4, s. 350–353“ (Bednárová, 2015, s. 29). Ďalším príkladom zdroja, ktorý môže prekladate ľ pri realizácii transferu diel z antickej civilizácie a kultúry využi ť, je publikácia D. Dobrovodskej Antické mená (2015). V predslove publikácie E. Steh- líková (in: Dobrovodská, 2015, s. 5) píše, že dnešný vzdelanec na Slo- vensku i v Čechách často stojí pred banálnym problémom. Pýta sa, ako má básnikovo meno vyslovi ť a vysklo ňova ť. Na prvý poh ľad jednodu- chý problém, no len samotné Vergíliovo meno píšu Angli čania ako Vergil alebo Virgil, Taliani zase Virgilio a Poliaci dokonca Wergi- liusz. A každý z nich ho pre číta inak. Prekladate ľ môže v tejto užito čnej publikácii nájs ť pri každom mene aj jeho genitív. Pre ilustráciu vyberáme heslo Herkules. Nachádza- me tu všetky štyri tvary, ktoré sa v sloven čine uplat ňujú súbežne: „Herakles , gen. Herakla, adj. Heraklov, starogr. Héraklés, t. j. rím. Herkules, lat. Hercules [-kulés]; v sloven čine (grécky) Herakles a (rímsky) Herkules – posloven čené meno jedného z najvä čších gr. héroov. Známy úspešným zdolaním mnohých úloh (starogr. athloi), ktorých po čet (9, 10 alebo 12) a poradie bolo už v ant. zdrojoch uvá- dzané rôzne. Héraklés – starogr. podoba mena posloven čeného → Herakla. Hercules [-kulés] – lat. podoba mena posloven čeného → Herkula. 220 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Herkules , gen. Herkula, adj. Herkulov, lat. Hercules [-kulés] – posloven čené meno rím. hrdinu, kt. obdobou v gr. mytológii bol → He- rakles (starogr. Héraklés)“ (2015, s. 60–61). Recipient získava nieko ľko informácií. Okrem základnej informá- cie o mytologickej postave nadobúda vedomos ť o dvojici pendantov Hercules a Héraklés , informácie týkajúce sa adaptovaných tvarov a ďalšie gramatické tvary potrebné pre správne sklo ňovanie mena v gréckej aj v latinskej podobe. Nemenej významnou pomôckou pre prekladate ľa, ktorá môže usmerni ť pri preklade kultúrnych referencií z antickej civilizácie a kultúry a tým zlepšova ť úrove ň kultúrnej kompetencie, je periodi- kum SAMBUCUS Práce z klasickej filológie, latinskej medievalistiky a neolatinistiky, zamerané na klasickú filológiu v jej širšom ponímaní vrátane problematiky neskoršej recepcie antickej kultúry 174 . Periodi- kum je ur čené odbornej verejnosti. Prekladate ľ v ňom nájde nielen štúdie, ktoré môžu ozrejmi ť pochybnosti vz ťahujúce sa na preklad, ale aj štúdie prezentujúce širší kultúrny kontext antických dejín a literatú- ry a jej recepcie. Práve recepcia antickej kultúry poskytuje prekladate- ľovi orienta čné súradnice, v ďaka ktorým sa môže rozhodnú ť pre vo ľ- bu prekladate ľských postupov a s oh ľadom na cie ľovú kultúru vybra ť konkrétne riešenie, ktorého predpokladom je adekvátna interpretácia. V tejto súvislosti treba osobitne zmieni ť Sambucus III (Trnava, 2008, 239 s.). Toto číslo je venované ars interpretandi (Škoviera – Juríková, 2008, s. 11) pri prekladoch z gré čtiny a z latin činy. Súbor štúdií zacie- lených výlu čne na problematiku prekladu predstavuje akúsi zásobáre ň prekladate ľských riešení. Autori sa v nich zamýš ľajú nad prekladom rozli čných foriem, druhov a žánrov. Dôležitým aspektom mnohých štúdií je rozdiel medzi filologickým prekladom a prekladmi, ktoré filologický kontext prekra čujú. Autori jednotlivých štúdií prezentujú prekladate ľské postupy, v ďaka ktorým sa preklad z klasických jazykov stáva zrozumite ľným aj pre sú časnú prijímajúcu kultúru, no zachováva

174 Dostupné na internete: [Cit. 26. júna 2017]. Kultúrne referencie z antickej civilizácie a kultúry... 221 pritom originálnos ť pôvodiny. Viaceré možnosti prekladania poézie 175 , špecifiká latinského umeleckého prekladu 176 , revízia jestvujúcich prekladov a ich hodnotenie alebo ukážka práce s textom od jeho dobové- ho zaradenia až po interpretáciu 177 – to všetko sú pre prekladate ľa, ktorý nie je klasickým filológom, významné informa čné zdroje, ktoré ozrejmujú použité prekladate ľské postupy, čím otvárajú priestor pre aplikovanie zistení pri realizácii ďalších prekladov. Okrem týchto všeobecnejších zásad formulovaných pre preklad z klasických jazykov nájdeme v periodiku Sambucus III aj štúdie venované špecifickým témam, akou je napr. problematika prekladu frazeologizmov 178 alebo preklad epigramatickej poézie 179 . Prekladate ľovi, ktorý v klasickej filológii nie je odborníkom, takéto relevantné kompendium signalizuje, že kultúrne referencie z antickej civilizácie a kultúry sa vo výcho- diskových textoch nachádzajú nielen horizontálne, ke ď sú vidite ľné, cielené a dobre identifikovate ľné, ale aj vertikálne a treba ich vidie ť nielen v lexike, ale v štýle a pod. Prekladate ľské skúsenosti klasických filológov tak prekladate ľovi umož ňujú pochopi ť a interpretova ť kul- túrne referencie z antickej civilizácie a kultúry aj v takých textoch, kde sa spomínajú formou alúzií či intertextuality. Výber prekladate ľských pomôcok a informa čných zdrojov je dôle- žitou sú čas ťou prekladate ľskej činnosti. Ukazuje sa, že pri prekladaní textov z antiky alebo kultúrnych referencií z antickej civilizácie a kultúry má význam venova ť pozornos ť práve výberu takýchto zdro-

175 Spomenú ť možno napr. štyri rozli čné spôsoby prekladu časomernej metriky, ktoré uvádza Z. Csehy (2008, s. 28). 176 Autorka A. Polgár zmie ňuje tri základné prekladate ľské metódy: domestikáciu, integráciu a rekonštrukciu (2008, s. 41). 177 Príkladom takejto interpretácie a narábania s reáliami v texte je štúdia E. Juríkovej Problémy prekladu a interpretácie «Notícií» Mateja Bela (2008, s. 152–158). Autorka dielo za čle ňuje do dobového kontextu, zara ďuje ho žánrovo a štylisticky. 178 Viac k téme aj SIPEKIOVÁ, N., 2008. Problematika prekladu frazeologizmov v učebnici latinskej štylistiky z 18. storo čia. In: Sambucus. Práce z klasickej filológie, latinskej medievalistiky a neolatinistiky, str. 159–167. 179 Viac k téme aj ŠOTKOVSKÁ, K., 2008. Ne ľahká úloha v ľahkom žánri – úskalia prekladu epigramatickej poézie. In: Sambucus. Práce z klasickej filológie, latinskej medievalistiky a neolatinistiky , s. 168–174. 222 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa jov či už v prípravnej fáze prekladania alebo po čas neho. Prekladate ľ by sa mal orientova ť na odbornú literatúru a v rámci rešeršnej a sociálnej kompetencie by mal pod ľa potreby zváži ť aj konzultácie s odborníkmi, akými sú klasickí filológovia, historici alebo iní odbor- níci v oblasti antickej civilizácie a kultúry. Kultúrna kompetencia je, ako sme už konštatovali, pri prekladaní a pri úsilí prekladate ľa o kvalitný preklad nevyhnutnos ťou. Jej význam v preklade je zásadný, a to nielen ako zru čnos ť prekladate ľa. Už sa- motné uvedomenie si prítomnosti faktoru kultúry v preklade je nasme- rovaním k translátu, ktorý bude funk čný aj v cie ľovej kultúre, na čo upozor ňuje aj R. Leppihalmeová: „Kompromis je v preklade nevy- hnutný a musíme akceptova ť, že nie vždy je možné zachova ť všetky asociácie. Ale kultúrne kompetentný prekladate ľ, ktorý si tento prob- lém uvedomuje a je vo vz ťahu k recipientovi vnímavý, sa aspo ň pokú- si poskytnú ť čitate ľom prekladu obdobný estetický zážitok, aký sa dostane čitate ľovi originálu“ (1992, s. 190). Jednotlivé kompetencie, ktorými prekladate ľ disponuje, sú funk čné najmä v spolupôsobení. Vo vzájomnej sú činnosti jednotlivých kompetencií sa akcentuje interdis- ciplinárny rozmer prekladu. Interdisciplinárny prístup v translatológii je cestou, ktorá umož ňuje nazera ť na preklad z viacerých h ľadísk. Výlu čne lingvistický prístup k prekladu je dnes prekonanou záležitos ťou. O preklade treba uvažo- va ť z poh ľadu kulturológie, kultúrnej antropológie či sociológie. Práve interdisciplinárny prístup umožní pochopi ť, čím preklad naozaj je.

223

ZÁVER

Preklad kultúrnych referencií z antickej civilizácie a kultúry nepochybne patrí k náro čným prekladate ľským činnostiam. Prekážky, s ktorými sa prekladate ľ pri realizácii transferu stretáva, sú rozli čnej povahy a samotný proces transferu ovplyvňuje nieko ľko faktorov, ktoré sa podie ľajú na celkovej kvalite translátu ur čenému cie ľovému recipientovi v prijímajúcej kultúre. Spolo čným menovate ľom všetkých kapitol monografie je kultúra vo vz ťahu k translatológii. Na túto reláciu sme nazerali vždy z iného zorného uhla. Raz z pozície recipienta, inokedy z pozície jej tvorcu, posudzovate ľa, z pozície pou čeného i nepou čeného čitate ľa alebo z pozície odborného či bežného používate ľa jazyka. Je to len čas ť možných aspektov, perspektív a prístupov, ktorými možno na kultúru v translatológii nahliada ť. Aj na preklad ako na formu interkultúrnej komunikácie možno nahliada ť optikou vyššie menovaných pozícií. Raz ako recipient, inokedy ako jeho autor a v oboch prípadoch ako bežný alebo odborný používa- te ľ jazyka. Tieto h ľadiská sme uplatnili pri nap ĺň aní stanovených cie- ľov, so snahou poukáza ť na vz ťah kultúry a prekladu, odôvodni ť výz- nam kultúry prekladu a v konkrétnych analýzach poukáza ť na prítom- nos ť kultúrnych referencií z antickej civilizácie a kultúry v našom jazyku, ako aj na narábanie s nimi v pôvodných a v preložených textoch. To všetko so zacielením na kultúrnu kompetenciu prekladate- ľa ako na nanajvýš potrebnú zru čnos ť pri prekladaní textov referujú- cich (nielen) o antickej civilizácii a kultúre. Prekladate ľ sa pri realizácii transferu z východiskového do cie ľo- vého jazyka stretáva so sociokultúrnymi rozdielmi, ktoré sú reflekto- vané v jazyku. Ke ďže ide o komunika čný proces, úlohou prekladate ľa je sprostredkova ť text ur čený recipientovi v prijímajúcej kultúre tak, aby komunikácia medzi vysielajúcim a prijímajúcim prostredím fun- govala. Tento cie ľ je zrejmý pri každom procese prekladu. Jeho napl- 224 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa nenie však nato ľko zrejmé by ť nemusí, čo dokázala aj naša analýza vybraných textov. Špecifické pojmy odrážajúce východiskovú kultúru sa v cie ľovej kultúre môžu vyskytova ť parciálne, pri čom sa ich séman- tické pole môže prekrýva ť v rozli čnej miere, prípadne sa v cie ľovej kultúre nemusia vyskytova ť vôbec. Prekladate ľ je tak konfrontovaný s problematikou transferu takýchto špecifických pojmov, vlastných východiskovej kultúre. Na ich priblíženie čitateľovi existuje zvä čša viacero možností, pri čom prekladate ľovo rozhodovanie ovplyv ňuje nieko ľko skuto čností, ako napríklad profil cie ľového recipienta, žáner, spolo čenské konvencie, tradícia a pod. Naša hypotéza, že ak má by ť translát pre prijímajúcu kultúru funk čný, musí by ť prekladate ľ pri preklade kultúrnych referencií z antickej civilizácie a kultúry obozretný, sa potvrdila. Ak je nevyhnutné, okrem originálneho textu musí pracova ť aj s pôvodnými pomenovaniami reálií v latinskom alebo v gréc- kom jazyku, aby pri transfere nedošlo k posunom z dôvodu ich prekladania z textu napísaného v sprostredkujúcom jazyku, ktorým bol v našom prípade jeden zo živých jazykov (francúzština alebo španiel- čina). V analýze sme zistili, že takéto posuny nastali. Týkajú sa lin- gvistického aspektu translátu, ale vo viacerých prípadoch došlo aj k významovým posunom. Z lingvistických chýb možno vymenova ť nasledujúce: nesprávne sklo ňovanie na základe zle prebratej kore ňovej morfémy, nesprávna kvantita slabík pri transkripcii mien z gré čtiny, či uplat ňovanie rozli čných pravidiel pomenovania reálií v jednom texte, ke ď prekladate ľ v tom istom texte volí pre pomenovanie identickej skuto čnosti raz zdomácnené slová, a inokedy preberá lexikálne jednotky z gré čtiny a transkribuje ich do sloven činy. S touto chybou súvisí aj ďalšia, a síce dvojaký systém ich deklinácie. Došlo k nemu v prípa- doch, ke ď prekladate ľ deklinoval grécke tvary pod ľa deklina čných noriem platných pre gré čtinu a na iných miestach v transláte pomenovania reálií posloven čoval a sklo ňoval ako slovenské lexikálne jednotky. Významové posuny, na ktoré sme v analýze umeleckých textov poukázali, aj zásahu do fikcie, napr. nesprávne ur čenie času a dátumu, zmena alebo zámena postáv vo fikcii, či nesprávna identifikácia mien bohov a pod. Špecifickos ť kultúrnych referencií z antickej civilizácie a kultúry spo číva okrem iného v tom, že odkazujú na neexistujúcu kultúru a aj Záver 225 napriek dostupným odborným zdrojom sa prekladate ľ stretáva s ob- medzeniami dôsledkom sprostredkovanosti informácií o nich. Naša analýza potvrdila, že tento problém je reálny, o čom sved čia problema- tické, diskutabilné a v niektorých prípadoch nesprávne ekvivalenty v cie ľových komunikátoch. Povaha chýb pri preklade textov s výsky- tom kultúrnych referencií z antickej civilizácie a kultúry, prípadne textov priamo o nich referujúcich, je rozli čná. Konkrétne pri preklada- ní pomenovaní reálií z antiky prekladate ľ naráža na prípady bezekvivalentnej lexiky, na problémy týkajúce sa transkripcie antroponým, ktoré patria skuto čne k častým problémom, ke ďže sú mýtonymá, lite- ráronymá, ale aj vlastné mená historických postáv z obdobia antiky bežnou sú čas ťou nielen odborných a umeleckých textov, ale aj každo- dennej komunikácie, ktorú obohacujú napr. v podobe frazeologizmov odkazujúcich na antickú civilizáciu a kultúru, či na problémy informa čného nesúladu. Problematickejšie sú samozrejme tie antroponymá alebo pomenovania reálií, ktoré sa týkajú menej známych skuto čností. Uvedené konkrétne problémy vedú k otázkam vo ľby prekladate ľských pomôcok. Po analýze translátov, v ktorých sú prítomné kultúrne referencie z antickej civilizácie a kultúry sme dospeli k zisteniu, že nie všetky typy chýb v preklade sú dôsledkom prekladateľovej nepozornosti, resp. nízkej úrovne jeho jednotlivých prekladate ľských kompe- tencií. Na základe povahy chýb sme rozdelili prekážky pri prekladate ľskej práci na objektívne, subjektívno-objektívne a subjektívne. Prá- ca prekladate ľa okrem iného predpokladá mnohostranné konzultovanie a overovanie faktov, v ďaka čomu prekladate ľ prichádza do styku s komplementárnymi publikáciami, kde potrebné údaje vyh ľadáva. Naša analýza potvrdila, že vo ľba informa čného zdroja je jedným zo zásadných faktorov, ktoré sa podie ľajú na kvalite prekladu. Nie každý dostupný knižný zdroj poskytuje vy čerpávajúcu informáciu, hoci tematicky môže by ť text na prvý poh ľad vhodný, zacielený na prekladate ľom vyh ľadávanú informáciu. Ďalším zdrojom, ktorý môže vyvola ť spätný neželaný ú činok, je internet. Celosvetová po číta čová sie ť ur če- ná na komunikáciu, poskytovanie a výmenu informácií a prenos dát je na jednej strane zdrojom, ktorý takmer nepozná obmedzenie a rýchlos ť získania informácie hrani čí s bezprostrednos ťou, na druhej strane nie je vždy možné s istotou rozhodnú ť, či je získaná informácia úplná, 226 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa pravdivá a spo ľahlivá. V prípade prekladania kultúrnych referencií z antiky sme aj na základe našich zistení odporú čali orientova ť sa na publikácie klasických filológov alebo historikov, ktorí sú v tematike odborníkmi a ich štúdie predstavujú relevantné informa čné zdroje. Zárove ň jestvuje ďalšia možnos ť, ktorá výrazne napomáha udrža ť alebo zlepši ť kvalitu prekladu. Je ňou konzultácia s odborníkom v požadovanej oblasti. Priama komunikácia zvä čša umož ňuje nielen výmenu, overovanie či získavanie nových informácií, ale prekladate ľ môže popritom dosta ť usmernenie oh ľadne využitia komplementárne- ho referen čného audiovizuálneho materiálu. A napokon nemožno neu- pozorni ť na teoretickú prípravu prekladate ľa. Vo ľbou vhodného konzulta čného zdroja sa nemyslia len publikácie tematicky zamerané na obsahovú nápl ň komunikátu, ale aj teoretické pramene poskytujúce vedecky konzistentný výklad ku konkrétnemu problému transferu, prípadne súbor pravidiel či odporú čaní vedúcich k funk čnému transferu. Jedno z takýchto odporú čaní možno vidie ť v kritike prekladu. Kri- tika prekladu nemá spo číva ť len v poukázaní na chyby v preklade. Hodnotenie na základe analýzy by malo by ť len jednou jej čas ťou. Pri hodnotení prekladu je potrebné zamyslie ť sa nad prí činami posunov, strát, chýb a hľada ť možnosti, ako ich eliminova ť a nezabúda ť pritom na hodnotenie v súdobom kontexte. Práve tento postup bol aj naším cie ľom, preto sme okrem indikovania chýb navrhli spôsoby ich od- stránenia, a to bu ď formou návrhov konkrétnych prekladate ľských riešení, prípadne návrhmi na všeobecne využite ľné postupy v prípade realizácie transferu kultúrnych referencií z antickej civilizácie a kultúry. Netreba opomína ť pozitívnu kritiku. Odborné zhodnotenie kvality prekladu, akcentovanie zaujímavých prekladate ľských riešení a návrh prípadných možností, ako redukova ť negatívne posuny v preklade prispievajú k budovaniu zásobárne prekladate ľských riešení a v kone čnom dôsledku sa spolupodie ľajú na formovaní recep čnej tradície. V nadväznosti na zdôraznenie významu kritiky prekladu sme upriamili pozornos ť aj na otázku, ktorá v translatológii rezonuje a ktorá je pre prekladate ľov i teoretikov prekladu výzvou a podnecuje debaty, a síce na subštandard v preklade. Vie príjemca, že číta zlý preklad? V prvom rade treba objasni ť spojenie zlý preklad . Ak sme Záver 227 v poslednej kapitole hovorili o kvalitnom preklade a budeme sa riadi ť jeho definíciou, pod zlým prekladom rozumieme preklad nekvalitný , čiže taký, kde je prekladate ľova prítomnos ť vidite ľná vä čšmi než by bolo žiaduce, a to kvôli výskytu gramatických alebo faktografických chýb. Prekladate ľ ako odborný používate ľ jazyka, by mal ma ť dosta- čujúcu úrove ň jazykovej kompetencie. Mal by by ť schopný interpretova ť recipované jednotky a štruktúry jazyka, reprodukova ť ich a vytvá- ra ť nové jazykové jednotky a štruktúry. Príjemca ale nemusí by ť od- borným používate ľom jazyka, čo znamená, že nemusí v preklade odhali ť štruktúry, ktoré nie sú v súlade s jazykovou normou. Rovnako nie je pravidlom, že je príjemca pou čeným čitate ľom. Nemusí odhali ť posuny či chyby týkajúce sa kultúrnych referencií, zvláš ť pri témach odkazujúcich na antickú civilizáciu a kultúru, pretože obsahové zacielenie umeleckého alebo vedeckého diela referujúceho o antike môže v rámci tém o antike zasahova ť do viacerých sfér a oblastí. Odpoveda ť na otázku, či vie čitate ľ, že číta nekvalitný preklad nemožno rezolútne kladne alebo záporne. Ani pou čený čitate ľ, ani odborný používate ľ jazyka nemusí v preklade registrova ť chyby, straty a posuny. To ne- znamená, že by sa prekladate ľ nemal usilova ť o kvalitný preklad. Pod kvalitným prekladom si netreba predstavova ť preklad bez gramatic- kých chýb. Excelentná jazyková úrove ň translátu nie je synonymom jeho žiaducej úrovne, čo znova potvrdili naše analýzy. Za ďalšie prínosné zistenia môžeme považova ť tie, ktoré vyplynuli z rozboru korpusu excerpovaného z pôvodných a z preložených textov, v ktorých sme analyzovali frazeologické jednotky odkazujúce na antickú civilizáciu a kultúru. Sú časný stav ich používania potvrdzuje, že uvedené slovné spojenia sú v sloven čine frekventované. Z celkové- ho po čtu 1 250 382 876 pozícií v Slovenskom národnom korpuse sme zaznamenali 4 650 výskytov šestnástich z uvedených frazeologizmov. Ukázalo sa, že napriek skuto čnosti, že ide o paneuropeizmy, ktoré tvoria spolo čný európsky frazeologický fond, v ich používaní sa vy- skytujú chyby. Ide o chyby gramatické, ortografické a významové. Na druhej strane je potešujúcou skuto čnos ťou to, že sa uvedené syntagmy stávajú predmetom aktualiza čných zásahov a narúšaním ich ustáleného zloženia dochádza k aktualizácii ich pôvodných významov. Výsled- kom týchto zásahov sú nové, aktualizované spojenia reflektujúce dia- 228 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa nie v spolo čnosti. Ďalším procesom obohacujúcim lexiku sú alúzie frazém, čo ilustruje napr. syntagma gordický problém . Adjektívum gordický ako jeden z jej prízna čných komponentov patrí k najfrekven- tovanejším spomedzi tých, ktoré sa uplat ňujú v ďalších slovných spojeniach. Viac ráz sme v analýzach zdôraz ňovali náro čnos ť prekladu textov referujúcich o antickej civilizácii a kultúre. Kultúrne referencie z antiky sa nepodie ľajú len na singulárnosti výrazu umeleckého textu. V odborných textoch predstavujú fakty, ktoré by sa k cie ľovému prí- jemcovi mali dosta ť v takej podobe, aby sa s maximálnou presnos ťou vyjadrili informácie prítomné v origináli. Prekladate ľ pracuje na úrov- ni logicko-gramatických kategórií dvoch jazykov existujúcich v kontexte vlastnej kultúry. Čítanie preložených umeleckých aj odborných textov s výskytom kultúrnych referencií z antickej civilizácie a kultúry nás doviedol aj k zisteniam, že prekladatelia postupovali pri realizácii transferu nápadito. Mnohí preukázali schopnos ť prida ť k zaužívaným konvergentným prístupom aj nové divergentné prístupy a ponúkli zau- jímavé prekladate ľské riešenia, ktoré sa môžu sta ť inšpiráciou pre ďalšie generácie prekladate ľov. Každý poh ľad na preklad, či už prekonaný rýdzo lingvistický, alebo ďalšie, akými sú napr. sociologický či antropologický, upriamujú pozornos ť na pochopenie originálu a hľadanie ekvivalencie. Tento proces by nebol úplný bez rešpektovania kultúrnej zložky v preklade. Faktor kultúry patrí v preklade k rozhodujúcim a jeho rešpektovanie umož ňuje realizova ť kvalitný preklad. Pri preklade kultúrnych refe- rencií z antickej civilizácie a kultúry sa prekladate ľ nemôže obmedzi ť len na integra čné transla čné postupy. Vzh ľadom na špecifické kultúrne segmenty je potrebné uplat ňova ť diferencia čné postupy. Predpokla- dom ich uplat ňovania v prekladate ľskej praxi je vysoká úrove ň kultúr- nej kompetencie prekladate ľa. 229

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

AISCHYLOS (1960): Prikovaný Prometheus . Preklad M. Okál. Brati- slava: Diliza. ANDRI ČÍK, M. (2007): Subštandardizácia – kolektívne dielo? In: A. Keníž (ed.): Letná škola prekladu 5: Subštandardizácia prekladu a čitate ľská kultúra. Bratislava: AnaPress, s. 25–31. Anonym (2005): Prvé mince: Od medailí k valutovým trhom. Preklad: N. Paul. In: Želiezovský spravodajca , 7/7 – 8. [Cit. 28. februára 2017] Dostupné na internete: BAHNÍK, V. (1974): Slovník antické kultury . Praha: Nakladatelství Svoboda. BALÁŽOVÁ, Ľ. – BUZÁSSYOVÁ, K. et al. (2006): Slovník sú čas- ného slovenského jazyka. A – G, 2006. Bratislava: Veda. [Cit. 21. februára 2017] Dostupné na internete: BARFIELD, Th., ed. (2008): Diccionario de antropología . Barcelona: Edicions Bellaterra. BARKER, Ch. (2004): Slovník kulturálních studií . Praha: Portál. BEDNÁROVÁ, K. (2009): Z teórie a praxe (autorského) prekladu. In: World Literature Studies, Časopis pre výskum svetovej literatúry , 1(18)/3, s. 12–27. BEDNÁROVÁ, K. (2015): Rukovä ť dejín prekladu na Slovensku I. (18. a 19. storo čie). Bratislava: Univerzita Komenského. BLAHO, M. (2006): Metodická a kognitívna báza lingvokulturológie ako vedy. In: D. Slan čová – I. Žarnovská (eds.): 2. študentská ve- decká konferencia (zborník príspevkov) . Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, s. 294–301. BORECKÝ, B. et al. (1961): Antická kultura . Praha: Orbis. 230 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

BOSÁK, J. (1990): Skúmanie jazyka ako sociálno-komunika čného systému. In: J. Bosák (ed.): Dynamické tendencie v jazykovej ko- munikácii. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, s. 75–84. BOSÁK, J. (2005): Dynamika subštandardov. In: J. Mlacek – M. Vojtech (eds.): Studia Academica Slovaca. 34. Prednášky XLI. letnej školy slovenského jazyka a kultúry. Bratislava: Stimul – centrum informatiky a vzdelávania FF UK, s. 21–28. BROD ŇANSKÁ, E. (2012): Gregor z Nazianzu. Listy vo veršoch . Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity. BUBNÁŠOVÁ, E. (2011): Preklad z druhej ruky v slovenskej literatú- re. K vymedzeniu pojmu a rozšírenosti prekladate ľskej metódy. In: World Literature Studies, Časopis pre výskum svetovej literatúry , 4 (20)/3, s. 79–90. BUDIL, I. T. (2003): Mýtus, jazyk a kulturní antropologie . 4. vyd. Praha: Triton. BUCHTELOVÁ, R. et al. (1995): Akademický slovník cizích slov. 1 díl . A – K. Praha: Nakladatelství Fortuna. BUZÁSSYOVÁ, K. (1982): Seminár o transkripcii a sklo ňovaní an- tických mien. In: Kultúra slova , 16/5, s. 176–179. BUZÁSSYOVÁ, Ľ. (2002): Zásady, ktorými sa riadime pri transkripcii gréckych a latinských mien, názvov a termínov v Encyclopaedii Beliane. In: Ľ. Králik (ed.): Problémy adaptácie cudzích mien v sloven čine. Bratislava: Veda, s. 45–55. BUZÁSSYOVÁ, Ľ. (2011): Z histórie transkripcie starogréckych a latinských mien do sloven činy. In: D. Škoviera (ed.): Sambucus VII. Práce z klasickej filológie, latinskej medievalistiky a neolatinistiky. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Tr- nave, s. 173–195. BUZÁSSYOVÁ, Ľ. (2012a): Prístup k adaptovaným podobám mien v pripravovanom Slovníku starogréckych a latinských mien – pra- vidlá prepisu a flexie a úloha kodifika čných príru čiek slovenského jazyka pri ich ur čovaní a výbere. In: N. Sipekiová – D. Škoviera (eds.): Sambucus VIII. Práce z klasickej filológie, latinskej medievalistiky a neolatinistiky. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, s. 178–193. Zoznam bibliografických odkazov 231

BUZÁSSYOVÁ, Ľ. (2012b): Pripravovaný Slovník starogréckych a latinských mien – hlavné transkrip čné zásady a problémy spojené s tvorbou hesiel. In: Slovenská re č, 77/3–4, s. 131–150. BUZÁSSYOVÁ, Ľ. (2014): Miloslav Okál a problematika transkripcie antických mien v sloven čine. In: D. Škoviera – Ľ. Buzássyová – J. Grusková (eds.): Klasický filológ Miloslav Okál. Bratislava: Uni- verzita Komenského v Bratislave, s. 209–226. CANFORA, L. (2004): Dějiny řecké literatury. 2. vyd. Praha: Ko- niasch Latin Press. CECH, B. (2013): Technika v antice . Praha: Grada Publishing. CONTE, G. B. (2003): Dějiny římské literatury. Praha: Koniasch Latin Press. COSCULLUELA, V. (2009): Berman alebo koniec protikladu teória – prax. In: World Literature Studies, Časopis pre výskum svetovej li- teratúry , 1 (18)/3, s. 59–67. CSEHY, Z. (2008): Možnosti prekladu časomernej poézie v sú časnej ma ďarskej literatúre. In: D. Škoviera – E. Juríková (eds.): Sambu- cus III. Práce z klasickej filológie, latinskej medievalistiky a neolatinistiky. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, s. 28– 33. DEVAMBEZ, P. et al. (1977): Lexikón gréckej civilizácie . Bratislava: Tatran. DJOV ČOŠ, M. (2009): Pár poznámok k definícii termínu prekladová ekvivalencia. In: I. Cíbiková (ed.): Zborník príspevkov z Medziná- rodnej vedeckej konferencie Terminologické fórum II. Tren čín: Tren čianska univerzita Alexandra Dubčeka v Tren číne, s. 33–38. DJOV ČOŠ, M. – KUBUŠ, M. (2013): Rozhovor. Alojz Keníž. In: Kritika prekladu [online], 1/1, s. 6–24. [Cit. 21. apríla 2017] Do- stupné na internete: DOBROVODSKÁ, D. (2015): Antické mená. Brno: Tribun EU. DOLET, É. (2006): La manière de bien traduire d'une langue en autre (Éd. 1540). [Cit. 24. februára 2016] Dostupné na internete: 232 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

DOLEŽEL, L. (1986): Semiotics of Literary Communication. In: Strumenti Critici , 1/4, s. 5–48. DOLNÍK, J. (2010): Jazyk – človek – kultúra. Bratislava: Kalligram. DOLNÍK, J. (2010): Teória spisovného jazyka (so zrete ľom na spisov- nú sloven činu). Bratislava: Veda. DOLNÍK, J. (2003): Jazykové sebavedomie. In: Slovenská re č, 68/5, s. 257–270. DOLNÍK, J. (2012): Translatologická teória a prax. In: V. Biloveský (ed.): Preklad a tlmo čenie 10. Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela Fakulta humanitných vied. [Cit. 21. marca 2017] Dostupné na internete: DOMMERMUTH-GUDRICH, G. (2004): Najznámejšie mýty. 50 kla- sických mýtov antického sveta. Preklad H. Galanová. Bratislava: Slovart. DVON Č, L. (1962): Augiášov chliev – maštale krá ľa Augia. In: Slo- venská re č, 2/6, s. 371–373. DVON Č, L. (1966): Zo sklo ňovania gréckych a latinských vlastných mien. In: Slovenská re č, 31/6, s. 348. DVON Č, L. (1975): O derivátoch niektorých cudzích zemepisných názvov. In: Slovenská re č, 40/2, s. 97–105. DVON Č, L. (1982): O nezdomácnených a zdomácnených podobách gréckych a latinských vlastných mien osôb v spisovnej sloven čine. In: Kultúra slova , 16/5, s. 133–137. ELIADE, M. (1994): Mito y realidad . 2. vyd. Barcelona: Labor. Encyklopédia histórie sveta (2001): Praha: OTTOVO nakladatelství. ESTINOVÁ, C. – LAPORTEOVÁ, H. (1994): Grécka a rímska myto- lógia . Preklad F. Kostolanský. Bratislava: Mladé letá. ESTIN, C. – LAPORTE, H. (1987): Le livre de la mythologie grecque et romaine. Paris: Gallimard. EURIPIDES (1986): Médeia . Preklad V. Mihálik. Bratislava: Tatran. FEDORKO, M. (2015): Pojem kultúry v translatológii. In: Jazyk a kultúra: internetový časopis Lingvokulturologického a prekladate ľsko-tlmo čníckeho centra excelentnosti pri Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove , 6/21–22, s. 27–32. [Cit. 16. no- Zoznam bibliografických odkazov 233

vembra 2016] Dostupné na internete: FIGUEROA CANDIA, M. (2005): Elementos teóricos de la hipótesis Sapir-Whorf aplicados a la oposición letrado/iletrado: escritura, oralidad y visión de mundo. Concepción: Universidad de Concep- ción. [Cit. 17. novembra 2016] Dostupné na internete: FIŠER, Z. (2009): Překlad jako kreativní proces. Teorie a praxe funk- cionalistického p řekládání . Brno: Host. GÁLOVÁ, S. (2009): Klasifikácia reálií z predmetného h ľadiska a jej aktualizácia [Objective classification of realia and its actualization]. In: philologica.net [on-line], 2009-09-19. [Cit. 18. novembra 2016] Dostupné na internete: GÁLVEZ, P. (2008a): El maestro del emperador . Barcelona: Debol- sillo. GÁLVEZ, P. (2008b): Seneca. U čite ľ cisára Nera . Preklad V. Oleríny. Bratislava: Slovart. GEERTZ, C. (1973): The interpretation of culture, Selected Essays. New York: Basic Books. GROMOVÁ, E. (2003): Teória a didaktika prekladu . Nitra: Filozofic- ká fakulta Univerzity Konštantína Filozofa. GROMOVÁ, E. (2006): Medzikultúrny faktor v preklade a jeho reflexia v translatologickom výskume. In: A. Keníž (ed.): Letná škola prekladu 4. Medzikultúrny a medzipriestorový faktor v preklade. Bratislava: AnaPress, s. 47–56. GROMOVÁ, E. – MÜGLOVÁ, D. (2005): Kultúra, interkulturalita, translácia. Nitra: UKF. GROMOVÁ, E. – MÜGLOVÁ, D. (2011): Interdisciplinarita a jej prínos do výskumu transla čných činností. In: M. Kusá – E. Gromo- vá (eds.): Preklad a kultúra 3. Bratislava: SAP, Ústav svetovej lite- ratúry SAV, s. 15–20. GYÖRGY, L. (2009): Konfrontácia a preklad talianskych frazeologizmov do sloven činy. In: M. Hardošová – Z. Dobrík (eds): Pre- klad a tlmo čenie 8: Preklad a tlmo čenie v interdisciplinárnej refle- 234 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

xii. Banská Bystrica: Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, s. 136–139. HARAJ, I. (2011): Vlastné meno v myslení antiky a stredoveku . Mar- tin: Matica slovenská. HARAJOVÁ, A. (2011): Výchova k multikultúrnej kompetencii vo vysokoškolskom prostredí. In: M. Koš ťál – R. Ježková (eds.): Veda a školstvo v regiónoch. Trnava: Vysoká škola Visegrádu, s. r. o. Úrad Trnavského samosprávneho kraja, s. 272–290. HARENBERG, B., ed. (1992): Kronika ľudstva . 4. vyd. Bratislava: Fortuna Print. HÉRODOTOS (1985): Dejiny. Preklad J. Špa ňár. Bratislava: Tatran. HOMÉROS (1962): Ílias . Preklad M. Okál. Bratislava: Slovenský spisovate ľ. HOMÉROS (1986): Ílias. Preklad M. Okál. Bratislava: Slovenský spisovate ľ. HOMÉROS (2011): Ílias I – XII . Preklad M. Okál. Martin: Thetis. HOMÉROS (2011): Ílias XIII – XXIV. Martin: Thetis. Preklad M. Okál. HOMÉROS (1966): Odysseia. Preklad M. Okál. Bratislava: Slovenský spisovate ľ. HOMÉROS (1986): Odysseia. Preklad M. Okál. Bratislava: Slovenský spisovate ľ. HOMÉROS (2011): Odysseia I–XII . Preklad M. Okál. Martin: Thetis. HOMÉROS (2011): Odysseia XIII–XXIV . Preklad M. Okál. Martin: Thetis. HORECKÝ, J. (1981): K teórii spisovného jazyka. In: Jazykovedný časopis , 32/2, s. 177–122. HORECKÝ, J. (1982): Grécke a latinské mená v slovenčine. In: Kul- túra slova , 16/5, s. 130–133. HORECKÝ, J. (2002): Názvy krajín a ich obyvate ľov. In: Kultúra slova , 36/4, s. 193–197. HRDLI ČKA, Milan (2014): Překladatelské miniatuy . Praha: Karoli- num. HUNTINGTON, S. P. (2001): St řet civilizací. Boj kultur a prom ěna sv ětového řádu . Praha: Rybka Publishers. ISER, W. (2009): Jak se d ělá teorie . Praha: Karolinum. Zoznam bibliografických odkazov 235

JESENSKÁ, Z. (1956): Zvýši ť majstrovstvo prekladu umeleckej litera- túry. Praha: Sväz čs. spisovate ľov. JURÍKOVÁ, E. (2008): Problémy prekladu a interpretácie «Notícií» Mateja Bela. In: D. Škoviera – E. Juríková (eds.): Sambucus III. Práce z klasickej filológie, latinskej medievalistiky a neolatinistiky. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, s. 152–158. KA ČALA, J. – PISAR ČÍKOVÁ, M., eds. (1997): Krátky slovník slo- venského jazyka. 3. vyd. Bratislava: Veda. KENÍŽ, A. (2007): Zopár viet na úvod. In: A. Keníž (ed.): Letná škola prekladu 5: Subštandardizácia prekladu a čitate ľská kultúra . Brati- slava: AnaPress, s. 5–6. KERÉNYI, K. (1998): Mytologie Řek ů II . Praha: Oikoymenh. KOSTKA, P. (2016): Najznámejšie antické úslovia . Preklad J. Farka- šová. Bratislava: Fragment. KOŽELOVÁ, A. (2010): Praktické zdokumentovanie divergencie medzi recepciou originálu a prekladu. In: D. Lan čari č (ed.): Jazy- kovedné a literárnovedné kolokvium VI.: zborník vedeckých prác. Bratislava: ZF lingua, s. 50–59. KOŽELOVÁ, A. (2011): Kultúrna antropológia a preklad. In: L. Adam- cová (ed.): Cudzie jazyky a medzikultúrna komunikácia: vz ťahy, sú- vislosti a perspektívy . Bratislava: ZF lingua, s. 26–46. KOŽELOVÁ, A. (2016): Kultúra prekladu – reálie z antickej kultúry ako prekladate ľský problém. In: Studia historica Nitriensia , 20/1, s. 290–296. KRŠKO, J. (2011): Frekvencia rodných mien na Slovensku. In: Slo- venská re č, 66/1, s. 14–25. KŘIVOHLAVÝ, J. (1988): Jak si navzájem lépe porozumíme: kapitoly z psychologie sociální komunikace . Praha: Svoboda. LEPPIHALME, R. (1992): Allusions and Their Translation. In: H. Nyyssönen – L. Kuure (eds.): Acquisition of Language – Acqui- sition of Culture . AFinLA Yearbook. Publications de l'association finlandaise de linguistique appliquée. Jyväskylä: Kopi-Jyvä, s. 183–191. LÉVÊQUE, P. (1995): Zrodenie Grécka od krá ľov po mestá . Preklad M. Minárik. Bratislava: Slovart. LEVÝ, J. (1983): Um ění p řekladu . Praha: Panorama. 236 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

MARCUS AURELIUS (1943): Myšlienky k sebe samému . Preklad M. Okál. Martin: Matica Slovenská. MARCUS AURELIUS (1976): Myšlienky. Preklad M. Okál. Bratisla- va: Slovenský spisovate ľ. MARCUS AURELIUS (1995): Hovory so sebou . Preklad M. Okál. Bratislava: Nestor. MARCUS AURELIUS (2006): Myšlienky k sebe . Preklad M. Okál. Bratislava: Vydavate ľstvo Spolku slovenských spisovate ľov. MARTELLI, S. (1993): Iliada. Trójska vojna . Preklad M. Miháliková- He čková. Bratislava: Slovart – Junior. MARTIN, R. et al. (1993): Slovník řecko-římské mytologie a kultury. Praha: Ewa. MASÁR, I. (1974): Z ďalšej besedy v Tatrane. In: Kultúra slova , 8/3, s. 90–92. MASÁR, I. (1982): Vlastné mená v práci Bohovia a hrdinovia antic- kých bájí. In: Kultúra slova , 16/5, s. 145–148. MASÁR, I. (1997): Terminologická kultúra a komunikatívna efektív- nos ť. (K problematike cudzích termínov v preloženom odbornom texte). In: Kultúra slova , 31/4, s. 193–200. MAYORAL ASENSIO, R. (2000): La traducción de referencias culturales. In: Sendebar: Revista de la Facultad de Traducción e Inter- pretación , 10–11, s. 67–88. MAYORAL ASENSIO, R. (2001): Aspectos epistemológicos de la traducción. Castelló de la Plana: Universitat Jaume I. MISTRÍK, J. (1997): Štylistika . 3. vyd. Bratislava: Slovenské pedago- gické nakladate ľstvo. MLACEK, J. (1984): Slovenská frazeológia . 2. vyd. Bratislava: Slo- venské pedagogické nakladate ľstvo. MLACEK, J. (2001): Tvary a tváre frazém v sloven čine . Bratislava: Stimul. MLACEK, J. – ĎUR ČO, P. et al. (1995): Frazeologická terminológia. Bratislava: Stimul. [Cit. 15. marca 2017] Dostupné na internete: MOUNIN, G. (1955): Les belles infidèles . Paris: Cahiers du Sud. MOUNIN, G. (1999): Teoretické problémy p řekladu . Praha: Karoli- num. Zoznam bibliografických odkazov 237

MURPHY, R. F. (2004): Úvod do kulturní a sociální antropologie. Praha: Slon. NAVARRO DOMÍNGUEZ, F. (2000): Úvod do teorie a praxe p řekla- du. Francouzské teorie z pohledu špan ělských tranlatolog ů. In: P. Vavroušová (ed.): Sedm tvá ří translatologie. Teorie p řekladu a tlumo čení prizmatem sou časných špan ělských translatolog ů. Pra- ha: Karolinum, s. 73–95. NEDERGAARD-LARSEN, B. (1993): Culture-bound Problems in Subtitling. In: Perspectives: Studies in Translatology , 1/2, s. 207–241. [Cit. 25. februára 2017] Dostupné na internete: NIDA, E. A. (1945): Linguistics and Ethnology in Translation- Problems, In: WORD, 1:2, s. 194–208. NIDA, E. A. (1964): Toward a Science of Translating . Leiden, E. J. Brill. [Cit. 19. decembra 2016] Dostupné na internete: OKÁL, M. (1965): O prekladaní antickej literatúry na Slovensku do druhej svetovej vojny. In: Listy filologické , 88/1, s. 63–72. OKÁL, M. (1966): Problematika homérskych básní a ich ohlasy u nás. In: Homéros. Odysseia. Bratislava: Slovenský spisovate ľ, s. 511– 559. OKÁL, M. (1989): Ešte k prepisu gréckych a latinských mien do sloven činy. In: Literárny týždenník , 2/11, s. 11. OKÁL, M. (1992): Grécke a latinské mená v sloven čine . Bratislava: vlastným nákladom. OKÁL, M. (2016): Latinská štylistika. Antická metrika a prekladanie gréckej a latinskej poézie do sloven činy. Grécke a latinské mená v sloven čine. Martin: Thetis. OLOŠTIAK, M. (2014): O rela čnosti frazeologickej motivácie. In: J. Kesselová – M. Imrichová – M. Ološtiak (eds.): Registre jazyka a jazykovedy (I): na po čes ť Daniely Slan čovej . Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, s. 221–226. 238 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

OLOŠTIAK, M. – GIANITSOVÁ-OLOŠTIAKOVÁ, L. (2007): Dek- linácia prevzatých substantív v sloven čine . Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove. ORTEGA Y GASSET, J. (1994): Obras completas, vol. V. Madrid: Alianza. OVIDIUS NASO, P. (1970): Premeny . Preklad V. Tur čány. Bratisla- va: Mladé letá. OVIDIUS NASO, P. (1942): Kalendá ř. Preklad I. Bureš. Praha: Otto- vo nakladatelství. PALKOVI Č, K. (1982): O transkripcii latinských a gréckych mien. In: Kultúra slova , 16/5, s. 137–144. PALKOVI ČOVÁ, E. (2007): Vie čitate ľ, že číta subštandardný preklad? In: A. Keníž (ed.): Letná škola prekladu 5: Subštandardizá- cia prekladu a čitate ľská kultúra. Bratislava: AnaPress, s. 89–98. PANHUIS, D. (2014): Gramatika latiny. Praha: Academia. PINDAROS (1968): Olympijské zp ěvy . Preklad J. Šprincl. Praha: Odeon. POKORNÝ, J. (2010): Lingvistická antropologie. Jazyk, mysl a kultura . Praha: Grada Publishing. POLGÁR, A. (2008): Domestikácia, integrácia, rekonštrukcia. Tri formy latinského umeleckého prekladu. In: D. Škoviera – E. Jurí- ková (eds.): Sambucus III. Práce z klasickej filológie, latinskej medievalistiky a neolatinistiky. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, s. 41–48. POPOVI Č, A. (1975): Teória umeleckého prekladu. Aspekty textu a literárnej metakomunikácie . Bratislava: Tatran. POPOVI Č, A. (1983): Originál – preklad, interpreta čná terminológia. Bratislava: Tatran. PR ŮCHA, J. (2010): Interkulturní komunikace . Praha: Grada. RAKŠÁNYIOVÁ, J. (2005): Preklad ako interkultúrna komunikácia . Bratislava: AnaPress. RAKŠÁNYIOVÁ, J. (2006): Preklad v kultúre a kultúra v preklade. In: A. Keníž (ed.): Letná škola prekladu 4. Medzikultúrny a medzi- priestorový faktor v preklade. Bratislava: AnaPress, s. 9–20. RAKŠÁNYIOVÁ, J. (2014): Inšpiratívne križovatky textovej ling- vistiky a translatológie. In: M. Frenclová – I. Mišterová (eds.): Acta Zoznam bibliografických odkazov 239

FF Z ČU. Plze ň: Fakulta filozofická, Západo česká univerzita v Plzni, s. 33–49. READ, H. (1973): El significado del arte. Madrid: Magisterio Espa- ñol. REBENICH, S. (2007): Antika . Bratislava: Iris. RESCH, J. (1994): Grécka kultúra v našom jazyku . Velké Bílovice: TeMi CZ. REY, A. et al. (1990): Le Petit Robert. Dictionnaire alphabétique et analogique de la langue française. Paris: Le Robert. SIPEKIOVÁ, N. (2008): Problematika prekladu frazeologizmov v učebnici latinskej štylistiky z 18. storočia. In: D. Škoviera – E. Juríková (eds.): Sambucus III. Práce z klasickej filológie, latinskej medievalistiky a neolatinistiky. Trnava: Filozofická fakulta Tr- navskej univerzity, s. 159–167. SIPKO, J. (2011): Teoretické a sociálno-komunika čné východiská lingvokulturológie. Prešov: Filozofická fakulta PU. SKLADANÁ, J. (1999): Slová z hlbín dávnych vekov . Bratislava: Grand multitrade. SKLADANÁ, J. (2012): Ukryté v slovách. Trinásta komnata a 131 tajomných slovných spojení . Bratislava: Slovenské pedagogické nakladate ľstvo. SLAN ČOVÁ, D. (1996): Praktická štylistika (Štylistická príru čka). 2. vyd. Prešov: Slovacontact. PETRÁ ČKOVÁ, V. – KRAUS, J. et al. (2005): Slovník cudzích slov (akademický) . Bratislava: Slovenské pedagogické nakladate ľstvo – Mladé letá. [Cit. 21. februára 2017] Dostupné na internete: SOFOKLES (1974): Vládca Oidipus . Preklad V. Mihálik. Bratislava: Tatran. SOKOLOVÁ, M. (2006): Systémové modely tvorenia obyvate ľských mien a etnoným v sloven čine. In: Slovenská re č, 71/4, s. 205–223. SOKOLOVÁ, M. (2007): Nový deklina čný systém slovenských sub- stantív . Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove. SOTO ALMELA, J. (2014): Referencias culturales en el ámbito de la flora: estrategias traslativas en folletos turísticos de la Región de 240 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Murcia (España). In: Cadernos de Tradução , Florianópolis , 34, s. 142–166. SOUKUP, V. (2000): Přehled antropologických teorií kultury . Praha: Portál. STECOVÁ, A. (2010): Prekladate ľské postupy a ich modely. In: Jazyk a kultúra: internetový časopis Lingvokulturologického a prekladate ľsko-tlmo čníckeho centra excelentnosti pri Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove , 1/1, s. 1–5. [Cit. 19. decembra 2016] Dostupné na internete: STEER, D. A. (2008): Mytológia . Preklad G. Patkolová. Bratislava: Eastone Books. ŠALING, S. – IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, M. – MANÍKOVÁ, Z. (2006): Ve ľký slovník cudzích slov. 4. vyd. Bratislava – Prešov: SAMO. ŠKOVIERA, D. (1982): K problematike transkripcie antických mien. In: Kultúra slova , 16/5, s. 149–153. ŠKOVIERA, D. (1988): Stále otázniky nad antickými menami v sloven čine. In: Romboid , 23/5, s. 59–60. ŠKOVIERA, D. (1991): K problémom prekladu a metriky. In: Sloven- ské poh ľady , 107/5, s. 139–142. ŠKOVIERA, D. (2001): K otázke prekladov a vydávania diel staršej slovenskej inojazy čnej literatúry. In: Slovenská literatúra , 48/4, s. 350–353. ŠKOVIERA, D. – JURÍKOVÁ, E., eds. (2008): Sambucus III. Práce z klasickej filológie, latinskej medievalistiky a neolatinistiky. Trna- va: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity. ŠOTKOVSKÁ, K. (2008): Ne ľahká úloha v ľahkom žánri – úskalia prekladu epigramatickej poézie. In: D. Škoviera – E. Juríková (eds.): Sambucus III. Práce z klasickej filológie, latinskej medievalistiky a neolatinistiky. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, s. 168–174. ŠTEV ČEK, J. (1977): Estetika a literatúra . Bratislava: Tatran. ŠUBRT, J. (2005): Římská literatura. Praha: Oikoymenh. TRUHLÁ ŘOVÁ, J. (2011): Jacques Derrida a pojem posvätného v preklade. In: World Literature Studies, Časopis pre výskum svetovej literatúry , 3 (20)/4, s. 12–26. Zoznam bibliografických odkazov 241

TRUP, L. – GRUSKOVÁ, J. (1995): Kľúč do sveta – gré čtina . Brati- slava: Kniha –Spolo čník. VALACHOVI Č, P. (2009): Stru čné dejiny starovekého Ríma . Prešov: Vydavate ľstvo Michala Vaška. VAL ČEK, P. (2006): Slovník literárnej teórie A – Ž. Bratislava: Lite- rárne informa čné centrum. VALEHRACH-SCHAEFER, B. (1991): Transkripcia cudzích vlast- ných mien ako problém umeleckého prekladu. In: Slovenská re č, 56/2, s. 100–106. VAVROUŠOVÁ, P. (2013): Sedm tvá ří translatologie. Teorie p řekla- du a tlumo čení prizmatem sou časných špan ělských translatolog ů. Praha: Karolinum. VEGA, M. Á. (2002): Skeptický pohled do minulosti a sou časnosti teorie p řekladu. In: P. Vavroušová (ed.): Sedm tvá ří translatologie. Teorie p řekladu a tlumo čení prizmatem sou časných špan ělských translatolog ů. Praha: Karolinum, s. 57–70. VERBA, G. – GETMAN, Z. (2013): Manual de traductología (espa- ñol/ucraniano). Vinnica: Nova Kniga. VERTANOVÁ, S. – ANDOKOVÁ, M. – ŠTUB ŇA, P. – MOYŠO- VÁ, S. (2015): Tlmo čník ako re čník . Bratislava: Univerzita Ko- menského. VILIKOVSKÝ, J. (1984): Preklad ako tvorba. Bratislava: Slovenský spisovate ľ. VILIKOVSKÝ, J. (2007): Štandard, subštandard, nekvalita. (Zdroje a prí činy). In: A. Keníž (ed.): Letná škola prekladu 5: Subštandar- dizácia prekladu a čitate ľská kultúra. Bratislava: AnaPress, s. 7–15 . VINAY, J.-P. – DARBELNET, J. (1958/1995): Stylistique comparée du français et de l'anglais. Méthode de traduction. In: J. C. Sager – M. J. Hamel (eds.): Comparative Stylistics of French and English. A Methodology for Translation. Amsterdam/Philadelphia: John Benjamins. Paris: Didier. WOLFF, H. J. (1968): Die Grundlagen des griechischen Eherechts. In: E. Berneker (ed.): Zur griechischen Rechtsgeschichte. Darmstadt: WBG, s. 622. XENOFÓN (1970): Spomienky na Sokrata. Preklad E. Šimovi čová. Bratislava: Tatran. 242 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

ZAMAROVSKÝ, V. (1980): Bohovia a hrdinovia antických bájí. 2. vyd. Bratislava: Mladé letá.

Príklady citované zo Slovenského národného korpusu:

Bainton, R. H.: Martin Luther – životopis. Bratislava: Návrat domov 1999. 430 s. Preklad: Dezider Kamhal. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. Cestovate ľ. Mesa čník o dovolenkách, službách a turistike. Banská Bystica: Ľubomír Moty čka, 1997, ro č. 3, č. 3. In: Slovenský národ- ný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. Hospodárske noviny. Bratislava: Ecopress a.s. 2012, ro č. 21, 30.03.2012. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. Katolícke noviny. Trnava: Spolok Sv. Vojtecha 2001, č. 51. In: Slo- venský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazyko- vedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. Krásy Slovenska. Bratislava: Vydavate ľstvo Dajama, 1983, ro čník 61, č. 05. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratisla- va: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. Nové slovo. Bratislava: Pravda. 2015-02-26-t-256. In: Slovenský ná- rodný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. Profit. Bratislava: TV-press s.r.o. 2002. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. RAK – revue aktuálnej kultúry. Bratislava: Slovart 2004, ro č. 9, č. 01. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Ja- zykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. Zoznam bibliografických odkazov 243

Ro ľnícke noviny. Týždenník. Bratislava: Petit Press 18.09.2009. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazy- kovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. Sestra. Odborný mesa čník pre ošetrovate ľstvo. Bratislava: Sanoma Magazines Slovakia, 2002, ro č. 3, č. 12. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štú- ra SAV 2015. SME. Denník. Bratislava: Petit Press 29.4.1996. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štú- ra SAV 2015. SME. Magazín TV oko. Bratislava: Petit Press 24.03.2011. In: Sloven- ský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. Vo ľby v HN: Osobnosti Slovenska. Hospodárske noviny 2010/06. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazy- kovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. Východoslovenské noviny – Korzár. PetitPress, a.s., Divízia Východ, o.z. Košice 2001. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public- all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. Východoslovenské noviny – Korzár. PetitPress, a.s., Divízia Východ, o.z. Košice 2002. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public- all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015. Zabudnutý raj. Plus 7 dní 2006/19. In: Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2015.

244

SUMMARY

The translation of cultural references pertaining to ancient civilization and culture is one of the demanding activities during the translation process. Obstacles the translator encounters can be of various kinds, and several factors influence the resulting translation. These factors contribute to the overall quality of the translation intended to be read by the recipient in the target culture. The common theme in all the chapters of the monograph is culture with respect to the translation studies. We reflect upon this relation from different points of view: from the perspective of the recipient, author, reviewer, educated as well as non-educated readers, etc. Yet, it is but a fraction of all the possible approaches that can be used to study culture in translation studies. The translation itself, regarded as a form of intercultural communication, can be examined from the point of view of a recipient or of an author. In both cases it can be a regular or a professional user of the language. We have applied these aspects in fulfilling our goals that include analyzing the relationship between culture and translation, justifying the importance of the culture of translation, scrutinizing the presence of cultural references originating in Antiquity in our language as well as pointing to the way these references are used in original and translated texts. All of the above will be undertaken with focus on the cultural competence of the translator. When translating from the original source into the target language, the translator is confronted with socio-cultural differences. Since it is a communication process, the role of the translator is to communicate the text to the recipient in the receiving culture in such a way that the communication between the sending and receiving environment is functional. Every translation apparently strives for this goal. Nevertheless, its fulfillment may not be as straightforward as it may seem. In our analysis of selected texts we observe that specific terms Summary 245 reflecting the source culture may be present in the target culture partly, with their semantic field overlapping to a varying degree, or may not occur in the target culture at all. The translator is confronted with the issue of the transfer of such source culture specific concepts. There are several possibilities of rendering such concepts more understandable to the reader. In these cases, the translators’ decisions can be influences by various factors, namely the recipient’s profile, social conventions, tradition as well as the genre of the text. We have confirmed the hypothesis that, if the translation is to work in the receiving culture, the translator has to be judicious when it comes to translating cultural references from ancient civilization and culture. If necessary, in addition to the scrutiny of the original text, the translator has to examine the original Greek and Latin names in order to avoid shifts when translating from modern languages (in our case in French and Spanish) that use such references. Such shifts occur and our analyses show that they concern mostly the linguistic aspect of the translation, but there have also been significant semantic shifts in several cases. Linguistic errors include cases such as incorrect declension based on the mistaken root morpheme or incorrect quantity of syllables in the transcription of Greek names. The most significant semantic shifts we have pointed out in the works of fiction interfered with the story itself. Such shifts include incorrect reference to time and date, change or confusion of characters, or incorrect identification of the names of the gods. Cultural references concerning ancient civilization and culture refer to a nowadays non-existent culture. Despite available professional resources, translators face constraints as to the level of transferability of the information. There is a wide range of error types in texts and translations with cultural references from ancient civilization and culture. Translators may encounter vocabulary without existing equivalents in the target language. They also experience transcription problems with personal names that are frequently linked to mythology and literature – the occurrence of such naming units is very high, making the errors of this kind frequent. Translators may, as well, come across names of historical figures from Antiquity that are common not only in professional and artistic texts, but also in everyday communication they enrich, for example, by forming phraseological 246 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa units. Finally, there are problems concerning information discrepancies. All these problems lead to questions about the choice of translation tools. After analyzing translations in which cultural references from ancient civilization and culture are present, we conclude that not all types of errors in translation are the result of the translator’s inattention or the low level of his or her translation competences. Based on the nature of the mistakes, we have divided the difficulties the translators face as objective, subjective-objective, and subjective. Translators’ work involves multiple consultations and verification of facts. The translator thus comes across complementary publications where the necessary data is searched. Our investigation has confirmed that the choice of the information source is one of the key factors contributing to the quality of translation. Although some books may seem likely to provide material searched by the translator, not all of them provide exhaustive information. Another source that can be misleading is the internet. Hence, based on our own experience, in case of translating cultural references from Antiquity we recommend translators focusing on publications of classical philologists or historians who are experts in the subject and whose studies are relevant sources of information. We also highlight the theoretical preparedness of the translators. By selecting a suitable source for consulting, we do not mean only the publications focusing on the content of the texts in question. The translators should be able to identify theoretical sources providing a scientifically consistent interpretation to a specific problem; a set of rules or recommendations leading to a functional translation. One of these recommendations can be traced in the translation criticism: translation criticism should not be based only on mistakes in translation. The assessment of the translation based on an analysis should be a part of it and should not be its only purpose. When evaluating the translation, it is necessary to reflect on the causes of shifts, losses, errors, and search for ways to eliminate them, all the while taking into account the current context. This has also been our goal. Thus, apart from indicating errors, we suggest the ways to eliminate them. The translator should be able to interpret the linguistic material conveyed by the source language, reproduce it and recreate it in the target language. However, the recipient of the translation may not be a Summary 247 professional user of the language, which means, that he or she may not be able to detect errors in the translation. It is also not the case that the reader should know anything about the subject matter. He or she may not recognize shifts or mistakes concerning cultural references, especially when the texts refer to ancient civilization and culture. Unfortunately, we cannot resolutely answer the question whether the reader is capable of saying that the translation is or is not of low quality. Neither does an informed reader nor a professional language user necessarily detect mistakes, losses, or shifts in the translation. This does not mean that the translator should not aspire to produce a high-quality translation. When speaking of quality in translation one does not need to translate without grammatical errors. The excellence of the translation is not synonymous with its flawlessness as our analyses show. In our analyses, we have consistently emphasized the difficulty of translating texts referring to ancient civilization and culture. Cultural references pertaining to Antiquity are not only the features that enhance the particularities of the works of art, but they also convey facts in non- fiction and thus should be accurate. All approaches to the translation – whether an outdated purely linguistic, or others such as sociological or anthropological –, accentuate the necessity of the understanding of the original and the search for equivalence. This process would not be achieved without respecting the cultural component in the translation. The cultural aspect of the translation is crucial when it comes to the quality of the translations. In translating cultural references from ancient civilization and culture, the translator cannot rely only on integrative translation processes. Due to the specific cultural elements, differentiation processes need to be applied. Nevertheless, their use in translation practice demands high level of cultural competence on the part of the translator.

Preložil: Mgr. Ján Drengubiak, PhD.

248

MENNÝ REGISTER

A Ariadné (Ariadna ), dcéra krétskeho Adam , prvý človek, 164 krá ľa Minóa, 150, 151 Adria » Hadria, 150 Aristotelés ( Aristoteles ), filozof, 18, Adamcová, L., 235 23, 122 Afrodité ( Afrodita ), bohy ňa lásky a Artemis , bohy ňa lovu, zveri, plodnosti krásy, u Rimanov Venus (Venuša), prírody, u Rimanov Diana, 183 164, 183 Asensio, R. Mayoral, 44, 47, 49 Agenor , týrský krá ľ, otec Európy, 183 Aténa , nohy ňa múdrosti, u Rimanov Achaia , krajina na severe Peloponézu, Minerva, 181, 183 24 Atén čania , 22 Achájci , jeden z gréckych kme ňov, Augeias ( Augiáš ), elidský krá ľ , 87, 18, 20 89, 90, 125, 126, 151–154, 232 Achileus ( Achilles , Achillés , Achilleus ), jeden z najvä čších B gréckych hrdinov, 29, 86, 89, 122, Bacchus ( Bakchus ), rímský boh vína, 140, 143, 148, 149, 163, 174 u Grékov Dionysos 182, 183 Aischylos , tragik, 188, 229 Bahník, V., 229 Aithér , boh jasného slnka, 182 Bainton, R. H., 193, 242 Alekto , jedna z Erinyí, 182 Baker, Ch., 11 Alesina, N. M., 45, 53 Bakerová, M., 133 Alexander Ve ľký ( Macedónsky ), 18, Balážová, Ľ., 229 23, 86, 89, 154, 155, 169, 270 Ballek, L., 166 Alexandria , mesto, 23 Barfield, T., 34, 229 Alfeios , rieka na Peloponéze, 151 Barchudarov, L. S., 65 Almela, S., 56, 178 Barker, Ch., 14, 26, 229 Amor , rímsky boh lásky, u Grékov Bartosiewiczová, J., 194 Erós, 183 Bassnettová, S., 133 Andoková, M., 143, 241 Bednárová, K., 76, 218, 219, 229 Andri čík, M., 48, 96, 98, 108, 109, Bellay, J. Du, 69 112, 229 Benedictová, R., 15 Anio , rieka, 105, 106 Berman, A., 127, 133, 231 Antalkidés , 22 Berneker, E., 121, 242 Apollón ( Apollo , Apollon , Apolón ), Bernolák, A., 89 boh svetla a slnka, 87, 182, 184 Betis , rieka v Hispánii, 105 Ares , boh vojny v gréckej mytológii, Biloveský, V., 232 u Rimanov Mars, 163, 172, 182 Blaho, M., 50, 229 Bloomfield, L., 69 Menný register 249

Blumenbach, J. F., 15 D, Ď Boas, F., 15 Daidalos , aténsky umelec, postavil Borecký, B., 19, 229 povestný labyrint na Kréte, 29, 162 Bosák, J., 123, 230 Dalbernet, 69 Brill, E. J., 237 Damoklés, dvoran syrakúzskeho krá ľa Brod ňanská, E., 5, 121, 230 Dionysia I., 140, 143, 158, 159 Brutus , rímsky politik, 174 Danajci , ozna čenie Grékov pred Bubnášová, E., 185, 186, 230 Trójou, Budil, I. T., 11, 12, 14, 15, 26, 27, 42, Darbelnet, J., 67, 241 230 Dareios III., perzský krá ľ, 26 Buchtelová, R., 11, 230 Delfy , miesto Apollónovej veštiarne Bun čáková, V., 194 v strednom Grécku, 25, 180 Bureš, I., 189, 238 Démétér (Demeter , Demetra ), bohy ňa Buzássyová, K., 81, 88, 191, 229, 230 úrody v gréckej mytológii, Buzássyová, Ľ., 81–84, 230, 231 u Rimanov Ceres, 182, 183 Démosthenés (Demostenes ), 80 C, Č De ň » Hémera, 181 Caesar , Gaius Iulius, vojvodca Derrida, J., 26, 35, 241 a štátnik, 24, 27, 101, 102, 104 Devambez, P., 231 Canfora, L., 14, 27, 231 Diana , rímska bohy ňa lovu a mesiaca, Cartagena, N., 46, 48, 49 u Grékov Artemis,183 Casanova, P., 76 Diocletianus , cisár, 24, 173 Casmann, O., 14 Diogenés , filozof, 174 Cato , Marcus Portius, rímsky politik, Dionysios Thrax , grécky gramatik, 102–104 Dionysos ( Dionýzos/Dionýsos / Cech(ová), B., 71, 231 Dionýz), boh vína v gréckej Ceres , staroitalská bohy ňa úrody, mytológii, u Rimanov Bacchus, 87, u Grékov Démétér, 182 89, 182 Cíbiková, I., 231 Dionysios I . ( Dionýzios ), vládca Cicero , Marcus Tullius, re čník, 11, v Syrakúzach, 158 13, 73, 74, 132 Discordia , latinské meno bohyne Conte, G. B., 15, 231 sváru Eris, 163 Cosculluela, V., 133, 231 Djov čoš, M., 44, 231 Croesus (Kroisos, Krézus), 192, 193 Dobrík, Z., 233 Csehy, Z., 221, 231 Dobrovodská, D., 219, 231 Curiatiovci , troj čatá z mesta Alba Dolet, É., 130, 131, 132, 231 Longa bojujúci s rímskymi bratmi Doležal, A., 194 Horatiovacami, 31 Doležel, Ľ, 35, 232 Čačič, 170 Dolník, J., 78, 136, 137, 200, 201, Čeredni čenko, A. I., 45 211, 232 Červe ňák, A., 74 Domínguez, F. N., 67, 70 Dommermuth-Gudrich, G., 232 Dóri , jeden z gréckych kme ňov, 18 Drakón, aténsky zákonodarca, 21 250 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Drengubiak, J., 247 Freud, S., 175 Dryopa , nymfa, 144 Fridrich II. Pruský, 151 Dúbravský, F., 159 Frobenius, L., 34 Dumézil, G., 31 Dürrenmatt, F., 153, 154 G Dvon č, L., 82, 125, 126, 232 Gaia , bohy ňa zeme, Uranova manžel- Ďur čo, P., 148, 154, 155, 156, 157, ka, 170, 181 170, 175, 195, 236 Galanová, H., 232 Galia ( Gallia ), 27 E Gallovia , 23 Eco, U., 98 Gálová, S., 52, 55, 56, 178, 233 Echidna , príšera, s časti žena, s časti Gálvez, P., 100, 101, 233 had, 170 Gans, E. L., 37, 38 Eliade, M., 32, 232 Gašparovi č, I., 162 Epikuros , filozof, 23 Geertz, C., 16, 37, 233 Epimétheus ( Epimeteus ), Titan, Germánia , 24 Prométheov brat, 166 Getman, Z., 55, 241 Eris , bohy ňa sváru, 163 Gianitsová-Ološtiaková, L., 82, 123, Erós ( Eros ) boh lásky v gréckej 238 mytológii, Amor, 183 Gordion , mesto v Malej Ázii, 154 Estin(ová), C., 232 Gréci (Danajci ), 18, 20, 25, 26, 28, Éter » Aithér 29, 74, 119, 121, 159, 181 Etruskovia , 23 Gregor z Nazianzu , 121, 230 Euboia , ostrov, Gromová, E., 43, 48, 73, 74, 133, 207, Euripides , 187, 232 208, 210, 233 Európa , milenka najvyššieho boha Grusková, J., 184, 231, 241 Dia, György, L., 145, 233 Eva , prvá žena, 161, 164, 230 H F Hadés ( Hádés, Hádes , Pluto ), vládca Faistos , mesto na Kréte, podsvetia v gréckej mytológii 182 Farkašová, J., 235 Hadria , etruské mesto, 150 Faun , italský boh lesov, polí a stád, Hadrianus , rímsky cisár, 150 Fedorko, 34, 232 Hamel, M. J., 241 Feldek, Ľ., 194 Hannibal , kartáginsky vojvodca, 23 Feren čík, J., 72 Haraj, I., 108, 234 Figueroa Candia, M., 44, 233 Harajová, A., 16, 234 Filip II. , macedónsky krá ľ, otec Hardošová, M., 233 Alexandra Ve ľkého, 23 Harenberg, B., 234 Fischer, O., 64 Harpyje ( Harpye , Harpie ), príšery, Fišer, Z., 207, 208, 210, 233 napoly ženy, napoly vtáky, 87 Fjodorov, A., 45 Hatim, B., 134 Florin, S., 45, 54, 55, 56, 178, 179 He čko, B., 72 Frenclová, M., 238 He čková-Miháliková, M., 191 Menný register 251

Héfaistos ( Hefaistos , Vulcanus ), boh Horatius Cocles , rímsky hrdina, oh ňa a remesiel, 166, 182 bojoval proti etruskému krá ľovi Hekataios z Milétu, cestovate ľ, Porsennovi, 31 zemepisec, politik, 26 Horecký, J., 82, 91, 234 Helena , manželka spartského krá ľa Hortensius , Quintus, navrhovate ľ Menelaa, jej únos zaprí činil trójsku rímskeho zákona Lex Hortensia, vojnu, 164 23 Hémera, bohy ňa jasného d ňa, 181 Hory , potomok Gaie, 181 Héra , Diova manželka, vládky ňa Hrabovský, J., 194 bohov, u Rimanov Iuno, 21, 29, Hrdli čka, M., 65, 234 164, 182, 183 Humboldt, W. von, 64, 65 Héraklés ( Herakles ), Diov syn, naj- Huntington, S. P., 59, 234 stato čnejší grécky hrdina, Hviezdoslav, P. O., 194 u Rimanov Hercules, 29, 87, 125, 151, 153, 154, 180–182, 219, 220 Ch Heraklion , mesto na Kréte, 151 Charybda , morská obluda, 140, 144, Hérakleia ( Herakleia ), mesto v Elide, 170, 171 151 Chilón , filozof, jeden zo siedmich Hermés , posol bohov, ochranca pas- mudrcov, 184 tierov a stád, u Rimanov Mercu- rius, 144, 183 I Herder, G., 12 Iasón (Iason , Jáson ), 181, 182 Hérodotos, dejepisec, 22, 26, 30, 186, Ibiza ( Ebussus ), ostrov, 105 234 Ikaros ( Ikarus ), Daidalov syn, 29, Hésiodos/Hesiodos (básnik), 21, 29, 162, 163 89 Ilias (Ílias, Iliada ), Homérov epos, Hevier, D., 194 20, 187, 188, 190, 191, 236 Hickey, L., 49 Imrichová, M., 237 Hieronymus , latinský cirkevný otec, Indovia z kme ňa Kalakejov, 26 73 Iokasté ( Iokasta ), manželka thébskeho Hippias , aténsky politik, 19, 21 krá ľa Laia, 175 Hippokratés , lekár, 26, 27 Iser, W., 16, 37, 38, 234 Hlinka, A., 169 Itália , 19–21, 24, 25 Hochel, B., 48 Iuno (Juno ), krá ľovná bohov, man- Holmes, J., 130 želka Iova, u Grékov Héra, 182, Holz-Mänttäri, 74 183 Homér (Homéros ), 29, 159, 171, 180, Ivanová-Šalingová, M., 240 187, 190, 191, 219, 234, 237 Ixión, korintský krá ľ, 29 Horácius , 73 Horatiovci, troj čatá z Ríma bojujúce J proti trojici bratov z Alby Longy, Jan čovi č, R., 163 31 Jesenská, Z., 127, 235 Horatius , rímsky básnik, 31, 73, 144 252 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Jupiter , najvyšší rímsky boh, lat. Králik, Ľ., 81, 230 Iuppiter, u Grékov Zeus, 116, 182, Krézus » Kroisos, lýdsky krá ľ, 144, 183 192, 193 Juríková, E., 5, 220, 221, 231, 235, Kréta , 20 238–240 Kroeber, A., 15 Justinián , cisár, 19, 25 Krško, J., 235 Křivohlavý, J., 126, 235 K Kubuš, M., 231 Kačala, J., 235 Kuklica, P., 194 Kade, O., 46 Kumy , mesto v Itálii, 21 Kalábria , JV výbežok Apeninského Kusá, M., 48, 74, 233 polostrova, 171 Kuure, L., 235 Kalydón , mesto v Aitólii, 184 Kvam, S., 130 Kamhal, D., 193, 242 Kylón (aténsky štátnik), 21 Kampánia , krajina na západe strednej Kypselos , samovládca v Korinte, 21 Itálie, 105 Kyrenajka , krajina v severnej Afrike, Kanada , 67 105 Karia ( Caria ), krajina na západnom Kýros II. , perský krá ľ, 192 pobreží Malej Ázie, 105 Kyselicová, V., 163 Kartágo , mesto v severnej Afrike, 20– 25 L Katan, D., 49, 134 Laios , thébsky krá ľ, 175 Kekrops , prvý aténsky krá ľ, 29 Lampito , manželka spartského krá ľa Keníž, A., 95, 206, 229, 231, 233, Leotychida, 182 235, 238, 241 Latro , Marcus Porcius, rímsky re čník, Kerényi, K., 30, 235 103–104 Kéry , bohyne násilnej smrti, 163 Lan čari č, D., 235 Kesselová, J., 237 Laporte(ová), H., 232 Kirké , povestná čarodejnica, 170 Leónidas, spartský krá ľ, 22 Kleisthen , aténsky štátnik, 22 Leppihalme(ová), R., 49, 222, 235 Klytaimnéstra ( Klytaimnestra ), man- Léto , matka Apollóna a Artemidy, želka krá ľa Agamemnóna, 88 182 Knóssos , mesto na Kréte, 116 Lévêque, P., 116, 235 Kolá ř, A., 28 Lévi-Strauss, C., 39 Konštantín Filozof, brat Metoda, Levý, J., 47, 64, 235 vierozvestca, 73 Liba, 74 Korint , mesto, 21, 24 Linton Myres, J., 26 Korzika , 156 Lotman, J. M., 13, 210 Kostka, 190, 235 Lucilius Junior, 74 Kostolanský, F., 232 Lucius Cornelius Sulla (Sila ), 102, Ková čik, P., 166 104 Kova ľ, J. G., 45 Lusitania , kraj na JZ Iberského polos- Koželová, A., 39, 60, 109, 235 trova, 105 Kraus, J., 239 Luther, M., 193, 242 Menný register 253

Lýdia , impérium, krajina v Malej Minós (Minos ), mýtický syn Dia Ázii, 192, 193 a Európy, krétsky krá ľ, jeden zo sudcov v podsvetí 116, 162, 183 M Minotauros (Mínótauros , Minotaurus , Macedónia , krajina v severnom Minótaurus ), 87, 162 Grécku, 23 Mistrík, I., 137, 176, 236 Malinowski, B., 43 Mišterová, I., 238 Maníková, Z., 240 Mlacek, J., 139–143, 148, 154–157, Marathón , mesto v Attike, 22 160, 170, 175, 195, 230, 236 Marcus Aurelius , rímsky cisár, 24, Mojík, I., 194 192, 236 Montaigne, M. de, 69 Marcus Porcius Cato, 102–104 Montesquieu, Ch., 69 Marcus Salvius Otonius, 102, 103 Morav čík, Š., 194 Mars , rímsky boh vojny, u Grékov More , Pontos, jeden z potomkov Arés, 182, 183 Gaie, 181 Martelli, S., 191, 236 Mounin, G., 66, 69, 70, 236 Martin, R., 29–32, 191, 192, 234, 236 Moyšová, S., 143, 241 Masár, I., 73, 82, 236 Murphy, R. F., 40, 237 Mayoral Asensio, R., 44, 45, 46, 47, Müglová, D., 43, 48, 233 48, 49, 53, 236 Muñoz Martín, R., 47, 49 Meadová, M., 15 Médeia , dcéra kolchidského krá ľa N Aiéta, manželka Iasona, čarodejni- Navarro Domínguez, F., 67, 70, 237 ca, 187, 232 Nedergaard-Larsen(ová), B., 52, 237 Mercurius ( Merkúr ), rímsky boh, Neptunus ( Neptún ), rímsky boh mora, posol bohov, u Grékov Hermés, vládca všetkých vôd, v Grécku Po- 183 seidón, 182, 183 Messénia , mesto na Peloponéze, 21 Nero, rímsky cisár, 24, 100, 101, 111, Metod , brat Konštantína, 233 vierozvestca, 73 Newmark, P., 49, 53 Metzger, J.-M., 169 Nida, E. A., 34, 48, 53, 70, 129–131, Midas, ankyrský krá ľ, 180 237 Mihálik, V., 72, 187, 188, 194, 232, Nietzsche, F., 73 239 Nikias , aténsky vojvodca, 22 Miháliková-He čková, M., 191, 236 Noc » Nyx , bohy ňa noci, 163, 181, Mikušová, E., 161 216, Miller, S., 173 Nordová, Ch., 47, 48, 133 Milétos , mesto v Malej Ázii, 21, 22 Nyyssönen, H., 235 Miltiadés , aténsky vojvodca a štátnik, 22 O Minerva , rímska bohy ňa múdrosti, Odin ( Valknut ), hlavný boh u Grékov Aténa, 183 v severskej mytológii, 31, 157 Odoaker (germánsky vojvodca), 25 254 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Odysseia ( Odysea ), Homérov epos, Peisistratos , samovládca v Aténach, 20, 187, 188, 190, 191, 219, 234, 21 237 Péleus , Achilleov otec, 148, 164 Odysseus ( Odyseus ), krá ľ na Ithake, Pelops , Tantalov syn, krá ľ v Elide, 29 159, 174 Péneios , rieka, 151 Oidipus , krá ľ v Thébach, 29, 174, Periandos , samovládca v Korinte, 21 175, 188, 189, 239 Peržania , 22, 23 Okál, M., 72, 82, 126, 187, 188, 191– Petrá čková, V., 239 193, 219, 229, 231, 234, 236, 237 Pindaros , lyrický básnik, 29, 189, 238 Oleríny, V., 233 Pisar číková, M., 235 Ološtiak, M., 82, 123, 142, 143, 237, Piso , Gaius Calpurnius, rímsky sená- 238 tor, 101, 103 Olymp, vrch v Grécku, sídlo bohov, Pison ( Pisón ), 24, 101, 103 181 Plataje , mesto v Boiotii, 22 Olympia , mesto na Peloponéze, 20, 21 Platón , filozof, 22, 184 Ondrejovi č, S., 217, 218 Plinius Starší , rímsky spisovate ľ, 15 Opalková, J., 48 Pluto , rímsky boh podsvetia, 182 Oravcová, A., 194 Po čiatek, J., 155 Orestés , syn Agamemnóna Pokorný, J., 15, 43, 50, 238 a Klytaimnéstry, 88 Polgár, A., 221, 238 Orfeus , trácky spevák, 29 Popovi č, A., 48, 49, 95, 114, 117, Ortega y Gasset, J., 64, 238 126, 185, 186, 204, 205, 210, 238 Ovidius Naso, Publius, básnik, 187, Porsenna, etruský krá ľ, 31 189, 190, 238 Portius Latronius ( Porcio Latrón ), Órión ( Orión ), mýtický lovec, 183, 102–104 184 Poseidón , vládca všetkého vodstva, u Rimanov Neptunus 170, 181, P 182 Palkovi č, K., 82, 238 Poseidónios z Apameie v Sýrii, Palkovi čová, E., 96, 238 filozof, 14 Pallas Aténa » Aténa, 164 Prokrustés (Prokruste s), lúpežník, Pan ( Faun ) boh stád. lesov a 144, 168 prírodných živlov, 144 Prometheus (Prometeus ), Titan, darca Pandateria , ostrov v Tyrrhenskom oh ňa a pôvodca remesiel, 166, 174, mori, 105 188, 189, 229 Pandóra (Pandora ), manželka Titana Pr ůcha, J., 203, 204, 238 Epiméthea, 166, 167, 168, 180 Psyché ( Psýcha , Psýché ), dcéra ana- Panhuis, D., 109, 238 tolského krá ľa, 88 Paris, syn trójskeho krá ľa Priama, 164 Puferndorf, S., von, 12 Pasifaé , Minóova manželka, matka Pyrrhos , krá ľ v Epeire, 23, 140, 169 Minótaura, 116 Pythagoras , filozof, 21 Patkolová, G., 240 Paul, N., 229 Pegas , okrídlený kô ň, 165, 166 Menný register 255

R Slan čová, D., 91, 92, 148, 176, 229, Rakšányiová, J., 36, 48, 74, 129, 130, 239 202, 205, 207, 209, 210, 238 Sloboda, R., 194 Rázus, M.,159 Sofoklés ( Sofokles ), tragik, 188, 239 Read, H., 99, 239 Sokolová, M., 82, 239 Rebenich, S., 32, 239 Sokratés , filozof, 22, 25, 242 Reissová, K., 44, 47 Solón , aténsky politik, jeden zo sied- Resch, J., 15, 19, 28, 88, 192, 239 mich mudrcov, 21 Rey, A., 239 Soto Almela, J., 56, 240 Reyburn, W., 48 Soukup, V., 13, 240 Rimania , 18, 23, 24, 169 Sparta , mesto v Lakónii na Peloponé- Rím , 18, 19, 21–25, 31 ze, 21, 22 Romulus Augustulus , rímsky cisár, 25 Spartakus , otrok, strojca povstania Rorty, R., 26 otrokov, 24 Rovenská, J., 194 Spar ťania , 22 Rubikon , rieka v severnom Taliansku, Stecová, A., 63, 240 140, 174 Steelová, D., 98 Steer, D. A., 180, 181, 240 S Stehlíková, E., 219 Sager, J. C., 241 Sulla , Lucius Cornelius, rímsky štát- Salamis , ostrov, 22 nik a vojvodca, 24, 102, 104, 105 Santoyo, J.-C., 66 Syrakúzy , mesto na Sicílii, 21, 23 Sapfó ( Sapfo ), poetka, 21, 182 Sapir, E., 43, 233 Š Saussure, F. de, 69 Šafár, I., 194 Scaevola, Gaius Mucius, rímsky Šafárik, P. J., 194 mladík známy svojou stato čnos- Šalamún , posledný krá ľ jednotného ťou, bojoval proti etruskému krá- izraelského kráľovstva, 140 ľovi Porsennovi, 31 Šaling, S., 240 Sekvent, K., 5 Šimon, L., 48 Seneca ( Seneka ), filozof, 74, 100, Šimovi čová, E., 188, 194, 242 101, 111, 233 Škoviera, D., 82, 194, 219, 220, 230, Sfinga , obluda so ženskou hlavou, 231, 235, 238, 239, 240 telom leva a vtá čími krídlami, 174 Šotkovská, K., 221, 240 Schaffnerová, Ch., 134 Špa ňár, J., 72, 186, 194, 234 Sipekiová, N., 221, 230, 239 Šprincl, J., 189, 238 Sipko, J., 48, 50, 239 Šrobár, V., 169 Sipylos , mesto v Lýdii, 173 Štefánik, M. R., 169 Sisyfos ( Sizyfos ), korintský krá ľ, 172 Štev ček, J., 99, 240 Skladaná, J., 144, 148, 150, 151, 155, Štub ňa, P., 143, 241 158, 159, 162, 164–166, 168–170, Šubrt, J., 15, 240 172–174, 192, 239 Skylla (Scylla ), 140, 144, 170, 171 T Slamová, A., 194 Tablic, B., 194 256 Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Tanatos » Thanatos, boh smrti, 172 V Tantalos , krá ľ vo Frýgii, 29, 173, 174 Vajdová, L., 48, 74 Tarquiniovci , traja poslední rímski Valachovi č, P., 19, 101, 241 králi, 19 Valcerová, A., 2, 48, 271 Tarquinius Superbus, rímsky krá ľ, 21 Val ček, P., 12, 241 Tellinger, D., 48 Valehrach-Schaefer, B., 72, 82, 85, Tesália » Thessalia, krajina v sever- 241 nom Grécku, 169 Vandali, 25 Téby » Théby, mesto v Boiotii, 88 Varro , Marcus Terentius, rímsky Tézeus ( Teseus ) » Théseus, syn vzdelanec a spisovate ľ, 21 aténskeho krá ľa, 150, 168, 181 Vavroušová, P., 65–67, 69, 70, 128, Thalés z Miletu, jeden zo siedmich 237, 241 mudrcov, 21 Vega, M. A., 66, 67, 241 Themistokés , aténsky štátnik Veleslavín, 194 a vojvodca, 22 Venus , rímska bohy ňa lásky a krásy, Theodosius I ., cisár, 25 u Grékov Afrodité, 183 Theodosius II ., cisár, 25 Venuti, L., 133 Thetis, morská bohy ňa, Achilleova Verba, G., 55, 241 matka, 148, 164 Vergílius , 219 Thor , v severskej mytológii boh hro- Vermeer, H.-J., 74 mu a blesku, 31 Vertanová, S., 143, 241 Thukydidés , historik, 26 Vilikovský, J., 48, 49, 54, 75, 79, 91, Thyestés , Pelopov syn a Aigisthov 117, 135, 241 otec, 29 Vinay, J.-P., 67, 69, 241 Tiber , rieka, 21 Vinogradov, V. S., 45, 53, 55 Tibérius , rímsky cisár, 74 Vitruvius , starorímsky technik, archi- Tritus Aptya, 31 tekt, 24 Troilos , syn trójskeho krá ľa Priama, Vlachov, S. I., 45, 54–56, 178, 179 29 Vojtech, M., 187, 188, 230 Trója , homérske mesto v Malej Ázii Vorobjov, V. V., 50 (Ilion), 20 Vulcanus (Vulkán ), rímsky boh oh ňa, Trójania , 159 u Grékov Héfaistos, 182, 183 Truhlá řová, J., 35, 241 Trup, L., 184, 241 W Tur čány, V., 194 Whorf, B. L., 43, 233 Turecko , 157, 192 Williams, A., 149 Tyfón , obor, napoly človek, napoly Wolff, H. J., 121, 242 zviera, syn Gaie a Tartaru, 170 X U Xenofón , spisovate ľ, historik, 184, Uranos , syn i manžel Gaie, otec 188, 242 Titanov, 181 Xerxés , perzský krá ľ, 22

Menný register 257

Z, Ž Zeus , najvyšší boh gréckeho panteó- Záborský, J., 194 nu, u Rimanov Iuppiter, 164, 166, Zahradník, O., 166 170, 172, 173, 181, 182 Zamarovský, V., 85, 88, 194, 242 Žarnovská, I., 229 Žiga, J., 194

258

EDI ČNÁ POZNÁMKA

Transkripcia latinských a gréckych mien v texte sa výrazne neodli- šuje od zásad definovaných v Pravidlách slovenského pravopisu (Bra- tislava 2000, s. 43–44, 83–84). V posloven čenej podobe sa objavujú mená, ktoré možno poklada ť za udomácnené (napr. Atény, Kartágo, Peloponéz, Homér, Filip, Alexander), ostatné sa blížia jazyku originá- lu. Latinské mená sú zachované v ich latinskej podobe (napr. Horatius, Plinius). Pri prepise gréckych mien je dodržaná kvantita dlhých voká- lov ω a η (ó, é) a rovnako nie je eliminovaná ani grafika θ ( th ), ke ďže v gré čtine bol medzi výslovnosťou t a th zásadný rozdiel. Citácie, v ktorých sa nachádzajú latinské a grécke mená, sú uvá- dzané v nezmenenej podobe – tak, ako ich uvádzajú autori. Citácie z korpusových zdrojov sú uvádzané v súlade so zásadami zverejnenými v dokumente Ako citova ť na webových stránkach Slo- venského národného korpusu .

Autorka: Adriána Koželová Názov: Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladate ľa

Vydala Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove Prešov 2017 Edícia: Opera translatologica Garantka edície: prof. PhDr. Anna Valcerová, CSc. Jazyková redaktorka: PhDr. Katarína Kup čihová, PhD. Technická redaktorka: Emília Sýkorová Grafický dizajn: Ján Majdiak 1. vydanie Rozsah: 259 strán Náklad: 100 ks Tla č: Grafotla č Prešov, s. r. o.

ISBN 978-80-555-1826-8 EAN 9788055518268