Návrat Vojtecha Tuku Na Slovensko

Návrat Vojtecha Tuku na Slovensko

Timea Verešová, Výskumné centrum Prešovskej univerzity, [email protected]

VEREŠOVÁ, Timea. Comeback of Vojtech Tuka to the Slovakia. Individual and Society, 2008, Vol. 11, Nr. 2.

The article deals with the political comeback of Vojtech Tuka, Prime Minister and Minister of Foreign Affairs of the first Slovak Republic (1939 – 1945). He was a controversial person, a controversial politician of the Slovak history. In 1929 he was sentenced to fifteen years imprisonment for espionage on behalf of the Hungarian government and high treason. After Slovakia became autonomous in 1938, he released from prison and returned to Slovakia. At the beginning he refused to be a part of the Slovak politics but soon after he reconsidered his point of view.

Vojtech Tuka. First Slovak Republic. Slovak politics.

Istý deficit v historiografii povojnového obdobia tvorí obdobie slovenského štátu. Možno aj preto sa dnes viaceré knižné publikácie zaoberajú týmto obdobím a jeho osobnosťami, medzi ktoré nepochybne patrí aj Vojtech Tuka. Za slovenského štátu bol najprv ministrom bez kresla, neskôr sa stal ministerským predsedom a krátke obdobie pôsobil aj ako minister vnútra. Po rokovaniach v Salzburgu v júli 1940 sa stal ministrom zahraničných vecí. Bol druhou najvplyvnejšou osobnosťou slovenského štátu po Jozefovi Tisovi.

Vojtech Tuka je kontroverznou osobnosťou slovenskej histórie. Jedni ho považujú za agenta maďarskej iredenty (čím bezpochyby bol), druhí za patriota, martýra, otca slovenskej samostatnosti. Mnohým nie je neznáme, že Tuka, ktorý bol členom Slovenskej ľudovej strany od roku 1922, uverejnil tzv. štátnopolitickú úvahu s názvom Vacuum iuris v oficiálnom denníku Slovenskej ľudovej strany. Článok bol publikovaný v denníku Slovák 1. januára 1928. Podstatou diskutovaného článku bolo, že Martinská deklarácia, ktorá bola prijatá významnými slovenskými osobnosťami 30. októbra 1918, má tajnú klauzulu, ktorá ustanovuje desaťročnú lehotu, po ktorej je potrebné prehodnotiť štátoprávne usporiadanie Československa. Keby sa to nestalo, tak po 31. októbri 1928 vznikne vacuum iuris, právne vákuum a „prestane dočasná platnosť dôležitých zákonov“.1 Reakciou na článok bolo všeobecné pohoršenie verejnosti a obsah článku odmietli aj vedúci predstavitelia martinského zhromaždenia. Vyhlásili, že síce existuje tajná klauzula, ktorú síce dovtedy nikto nevidel, ale nie ako ultimátum formulované pre českú stranu. Podľa nich štátoprávne usporiadanie Slovenska je potrebné preskúmať postupne a až vtedy, keď vnútorná a zahranično-politická situácia štátu bude stabilná. Kritici Tukovmu článku vytýkali, že písal o veci, ktorú nevidel. Československé štátne orgány na podnet Milana Ivanku, predstaviteľa Československej národno-demokratickej strany začali trestné stíhanie proti Vojtechovi Tukovi pre vlastizradu a protištátnu činnosť. Odsúdili ho 5. októbra 1929 na 15 ročné väzenie a stratu občianskych práv na tri roky. Treba podotknúť, že v procese proti Vojtechovi Tukovi hrala významnú úlohu československá výzvedná služba, ktorá mala proti nemu dôkazy, ale tieto dôkazy sa nesmeli použiť v samotnom procese, lebo ich získali ilegálnou cestou. Napokon sa podarilo nahovoriť korunných svedkov, aby prišli svedčiť do Bratislavy.

Zarážajúcim faktom je, že Vojtech Tuka sa mohol vrátiť do politického života, aj keď pri jeho návrate stáli

31 Nemci a pomáhali mu aj chaotické pomery charakteristické pre obdobie pred vypuknutím druhej svetovej vojny.

Otázka Tukovej amnestie rezonovala viackrát vo vládnych kruhoch, ale aj v kruhoch Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a obe strany ju chceli využiť v potrebnom okamihu.2

Ťažko chorý prezident T. G. Masaryk abdikoval 14. decembra 1935 a odporučil na miesto prezidenta Československej republiky Edvarda Beneša. Voľby na post prezidenta boli vypísané na 18. decembra 1935. O post prezidenta Československej republiky bojovali dvaja kandidáti, Edvard Beneš, do toho času minister zahraničných vecí a Bohumil Němec, profesor botaniky na Karlovej univerzite v Prahe. Edvard Beneš si nemohol byť istý svojim víťazstvom až kým sa mu nepodarilo získať na svoju stranu poslancov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a poslancov agrárnej strany, ktorí čakali na postoj HSĽS.3 Jednou z požiadaviek HSĽS – alebo nazvime to radšej prosbou – bolo, aby rokovali o Tukovej amnestii. Beneš sľúbil, že po zvolení za prezidenta, sa bude zaoberať aj touto otázkou, ale ako bývalý prezident Masaryk, aj on mal podmienku: Tuka sa musí písomne priznať. Podľa jeho názoru kto sa prizná, ten nie je nevinný, respektívne ho neodsúdili nevinne.

Tuka napísal svoje priznanie s názvom Dôverná správa o protištátnej činnosti v rokoch 1919 – 1927 ešte v pražskej väznici Pankrác a v apríli 1935 ju adresoval E. Benešovi, ktorý v tom čase ešte zastával funkciu ministra zahraničných vecí. Tuka uznal, že vykonával protištátnu činnosť, ale vojenskú zradu veľmi vehementne popieral. V decembri 1937 bolo jeho priznanie dôvodom prudkých politických diskusií v pražskom parlamente.

E. Beneš po zvolení za prezidenta, nezabudol na svoj sľub, ktorý dal HSĽS, avšak Tukova amnestia mala svojho vplyvného odporcu, ministra spravodlivosti, Slováka, Ivana Dérera. I. Dérer nebol ohúrený myšlienkou, že sa Tuka sa ocitne na slobode, ale chcel odolať tlaku, ktorý na neho vyvíjala slovenská ľudácka tlač, menovite Slovák, Slovenská Pravda a Nástup. Posledný z menovaných tlačových orgánov bol dvojtýždenníkom mladej autonomistickej generácie. Vydavateľstvo všetkých troch novín bolo v Bratislave, na ulici Radlinského. V priebehu roka 1937 sa Slovák a Slovenská Pravda veľmi často zaoberali s otázkou amnestie V. Tuku, čo sa nepáčilo pražskej vláde. Štátne orgány buď zhabali viac čísel spomínaných novín a zničili ich, alebo periodiká prešli značnou cenzúrou. Inkriminované čísla porušovali paragrafy zákona na ochranu republiky, Zbierky zákonov a nariadení z roku 1923, menovite 5. bod §-u 14 (prečin hanobenia republiky), 1. bod §-u 16 (schvaľovanie trestných činov) a 1. a 2. bod §-u 18 (prečin rozširovania nepravdivých správ). Na základe týchto paragrafov boli čísla novín skonfiškované a zničené. Redakcia Slováka a Slovenskej Pravdy protestovala proti týmto krokom a od decembra 1937 advokát Edmund Rosíval viackrát v mene redakcie spomínaných novín podal odvolanie s odôvodnením, že „články sú písané v duchu verejnej kritiky, ktorú zabezpečuje sloboda tlače“.4 V mnohých prípadoch ani odvolanie neprinieslo očakávaný výsledok, inkriminované čísla zničili a celý proces konfiškácie sa len predĺžil.

Po intervencii E. Beneša sa ukázalo, že minister spravodlivosti I. Dérer je ochotný rokovať o amnestii V. Tuku. K prísne dôvernej schôdzke medzi Benešom a Dérerom došlo 20. mája 1937. Po tejto schôdzke, 28. mája 1937, minister spravodlivosti predložil návrh na amnestiu V. Tuku, ktorý schválil prezident E. Beneš 3. júna 1937. V oficiálnom oznámení pre tlač sa uvádzalo: „Rozhodnutím z 3. júna 1937 prezident republiky udelil Vojtechovi Tukovi milosť zmenou zbytku trestu na podmienečnú slobodu tak, že sa bude zdržovať na českom území, na mieste, ktoré určí minister spravodlivosti so súhlasom ministra vnútra, bude bývať vo vyznačenom byte a robiť prácu, ktorá mu bude uložená. Zároveň bude aj inak pod stálym ochranným dozorom. Keď nedodrží podmienky, pre ktoré mu bola udelená milosť, bude si musieť zbytok trestu odpykať.“5

Jednou z podmienok poskytnutia amnestie bolo, že záležitosť profesora práva sa nebude medializovať a nepozdvihnú ju na úroveň politiky. V roku 1937 viacerí aktéri československej politiky navštívili Tuku vo väzení. Boli to prominenti HSĽS a vedúci predstavitelia slovenskej politickej elity. Medzi návštevníkmi môžeme spomenúť Ferdinanda Ďurčanského a Karola Sidora, vtedajšieho hlavného redaktora Slováka a poslanca Národného zhromaždenia. Aj sám Andrej Hlinka navštívil svojho niekdajšieho chránenca. Na začiatku sa zdalo, že napriek niekoľkým článkom v denníkoch Slovák a Slovenská Pravda, sa každý drží tichej dohody. Podľa stanoviska člena HSĽS, Jozefa Tisu, Vojtech Tuka bol po procese konanom v roku 1929 „causa finita“.6

Zdalo sa, že aj K. Sidor zastáva toto stanovisko, keď sa vyjadril: „Faktom je, že sme boli vedení len a len ľudskosťou. Nešlo nám o politiku. ... Verejne vyhlasujem, že si ani dnes neviem Tuku predstaviť ako činiteľa v strane alebo časopisoch. Šlo o človeka, ktorý dopolitizoval a ktorý by sa do politiky nikdy nevrátil, i keby mu strana na zlatej tácni doniesla poslanecký mandát...“7 Toto Sidorove stanovisko je

32 , Návrat Vojtecha Tuku na Slovensko dosť spochybniteľné, keďže on sám vniesol Tukovu záležitosť do politiky, keď 2. decembra 1937 v Národnom zhromaždení vystúpil proti výroku ministra spravodlivosti, I. Dérera. Vo svojom vyjadrení I. Dérer zdôrazňoval, že V. Tuka sa priznal k všetkému, k protištátnej činnosti, aj k vojenskej zrade. Po vyhlásení trochu opravil svoje stanovisko. „V. Tuka sa priznal len k prípravám úkladov o republiku. Vo veci svojho odsúdenia pre zločin vojenskej zrady však popieral a popiera akúkoľvek vinu.“8 Napokon dodal, že V. Tuka vo svojom písomnom podaní uvádza i také skutočnosti, ktoré jeho vinu i v tomto smere potvrdzujú. K. Sidor sa zmienil o tomto Dérerovom stanovisku a pripomenul otázku tzv. zaplatených svedkov.9 Sidorove vyjadrenia pobúrili členov vládnej koalície, I. Dérer odpovedal ostro na Sidorove slová a Národné zhromaždenie sa zmenilo na včelí úľ. Každý sa hneval na K. Sidora a poslancov HSĽS, že nedodržali dané slovo. Slovenskí poslanci čechoslovakistického zmýšľania a českí poslanci obviňovali K. Sidora z porušenia tichej dohody.

Mohli by sme sa opýtať, či bol V. Tuka informovaný o udalostiach, ktoré sa rozvírili okolo jeho osoby, či vedel o procesoch, ktoré sa diali v pozadí. Zrejme áno, keďže ho informovali jeho návštevníci vo väzení, ktorých počet sa od začiatku roka 1937 zvýšil. V. Tuku v júni 1937 premiestnili z väznice na Pankráci do väzenia na Boroch pri Plzni. Stalo sa to na návrh krajinského prezidenta, ktorý odmietol, aby bol V. Tuka umiestnený na Slovensku alebo na Podkarpatskej Rusi, keďže najľahšie ho mohli kontrolovať v Čechách. V. Tuka dostal jednoizbový byt a po príchode jeho manželky v júni 1937 mu pridelili trojizbový byt v zamestnaneckej kolónii trestnice. Podľa niektorých zdrojov V. Tuka pracoval v knižnici väznice a svoju prácu vykonával dôsledne.10 Podľa iných zdrojov ho zamestnali aj na krajskom súde, kde pracoval ako pomocná pisárska sila.11 V Plzni žil V. Tuka pomerne pokojným životom a bola mu zabezpečená neporovnateľne väčšia sloboda ako mal v Leopoldove alebo na Pankráci. V neposlednom rade s ním mohla byť jeho manželka a mohol mať aj nejaké vedecké aktivity. Ale pokojné obdobie v jeho živote sa čoskoro skončilo. Po mníchovskej dohode12 čoskoro došlo k vyhláseniu autonómie Slovenska a tým aj k návratu V. Tuku do politiky. Na jeho požiadanie a s pomocou Ferdinanda Ďurčanského ho previezli na Slovensko.

Významným a veľavravným dokumentom, opisujúcim Tukov návrat a jeho osud po 6. októbri 1938, je výpoveď Ľudovíta Wintera, nájomníka piešťanských kúpeľov.13 Niekedy po 6. októbri 1938 ho vyhľadal Ján Farkaš, tajomník súkromných úradníkov v Bratislave s prosbou, aby poskytol ubytovanie pre V. Tuku, ktorý sa chce zotaviť po dlhom pobyte vo väzení. Ľ. Winter poskytol V. Tukovi a jeho manželke patričné ubytovanie v apartmáne piešťanských kúpeľov. Nevedeli dosť vynachváliť Wintera za vzorné vedenie kúpeľov. Onedlho prijal V. Tuka delegáciu zahraničných novinárov, pred ktorou teatrálnym spôsobom vyhlásil: „V budúcnosti sa nebudem viac zapodievať politikou, ale sa venujem výlučne vedeckej práci.“14 Neskorší minister vnútra slovenského štátu Alexander Mach opísal toto obdobie tak, že mu bolo celkom jasné, že Tuka sa čoskoro znovu bude angažovať politicky.15 Počas pobytu v piešťanských kúpeľoch Tuku navštívilo mnoho ľudí, chodili k nemu členovia slovenskej autonómnej vlády, vedúce osobnosti HSĽS, starí a noví priatelia, gestapáci. Navštívil ho aj Kuno Goldbach, redaktor novín Völkischer Beobachter. A. Mach neskôr povedal, že Nemci v tom období často vyhľadávali spoločnosť V. Tuku, asi pre jeho martýrstvo.16 Raz sa zastavil na zdvorilostnú návštevu u neho aj J. Tiso, ktorý išiel práve do Bánoviec nad Bebravou. Po nejakom čase prišiel znovu J. Farkaš, tentoraz s gardistickou uniformou a „na čele gardistov odovzdal Tukovi s veľkým pátosom tŕňovú korunu“.17 Na Machov podnet V. Tuka odcestoval do Viedne začiatkom novembra 1938, aby mohol ovplyvniť rokovania súvisiace s Viedenskou arbitrážou. Podľa A. Macha mal V. Tuka vo Viedni veľa známych, preto si viacerí členovia HSĽS mysleli, že profesor, ktorý ovládal viacero svetových jazykov, sa môže zapojiť do rokovania a môže pomôcť slovenskej strane. Avšak slovenské politické zastúpenie vo Viedni nepozvali k rokovaniam. Slovenskí delegáti sa mohli zúčastniť len na obede so zástupcami veľmocí až po vyhlásení Viedenskej arbitráže, ale V. Tuka nebol na zozname pozvaných.18 Z Viedne sa vrátil V. Tuka ako vymenený. Winter o Tukovom návrate napísal: „Voči nám ochladol a prijímal výlučne len politikov.“19 Čo mohlo zmeniť Tukove názory? Veď do novembra 1938 sa V. Tuka nezmienil o tom, že sa chce venovať politike. Podľa jeho svedectva jeho kamaráti boli tí, ktorí ho povzbudzovali a nahovorili na to, aby sa začal politicky angažovať.20 Je možné aj to, že J. Farkašom zinscenovaná fraška s tŕňovou korunou ho uistila, že jeho názor ešte stále niečo znamená. Podľa mojej mienky popri týchto pohnútkach bola dôležitá najmä jeho osobná ctižiadostivosť a presvedčenie, že teraz prišiel jeho čas. Deti nemal, celý život sa zaoberal vedou a politikou, jeho práca bola aj jeho koníčkom, a najmä vedel, že „Nemci budú mať veľkú úlohu v usporiadaní Európy“.21 Osud si zobral do svojich rúk a skúsil šťastie s tým vedomím, že tentoraz sa postaví na stranu víťazov. Prvou zastávku na jeho novej politickej ceste bol Berlín. V novembri 1938 sa prostredníctvom svojich známych dostal až k Hermannovi Göringovi. Po druhej svetovej vojne pred Národným súdom V. Tuka vo svojom svedectve povedal, že konal z poverenia slovenskej vlády. Toto jeho svedectvo vyvrátil sám J. Tiso, keď ho vypočúvali ako svedka v Tukovom procese konanom v roku 1946 pred Národným súdom. J. Tiso povedal, že vedel len o jednej Tukovej ceste do zahraničia, keď išiel do Viedne na rokovania o Viedenskej arbitráži.22 Do Berlína, k H. Göringovi, V. Tuku odprevadil J. Farkaš. Podľa svedectva V. Tuku išlo len o výmenu niektorých informácíí.23 O politike sa nerozprávali, H. Göringa zaujímali slovenské náleziská železnej rudy a ropy. V.

33 Tuka o stretnutí referoval vláde len slovne a nie písomne.

Petržalku Nemci obsadili 11. novembra 1938 a 21. novembra 1938 obsadili strategicky dôležitý Devín. S obsadením Devína súvisela druhá Tukova cesta do Berlína, kedy rokoval s Joachimom von Ribbetropom a s H. Göringom. V. Tuka sa vyjadril, že „Devín má pre nás význam nie iba lokálny, ale aj historický. Devín je pre nás posvätným miestom“, ale na to mu Nemci odpovedali, že len slobodné národy majú posvätné miesta.24 „Ja som vyslovil svoje podivenie, že taká veľká ríša berie susednému štátu jeden kopec, ale bolo mi vysvetlené, že z toho kopca možno ostreľovať Viedeň, viedenské letisko. Vtedy pomer medzi Československou republikou a ríšou bol dosť napnutý“ – povedal neskôr Tuka pred Národným súdom.25

Od decembra 1938 sa priebeh udalostí zrýchlil. Voľby do Slovenského snemu boli vypísané na 18. decembra 1938. Voliči dostali kandidátku s menami predstaviteľov HSĽS, keďže administratívne opatrenia slovenskej autonómnej vlády prakticky znemožnili účasť iných strán vo voľbách. HSĽS tak získala deväťdesiat percent hlasov. 26 V. Tuka nebol na zozname, lebo zvolení mohli byť len tí, ktorí sa zdržiavali viac ako tri mesiace na území Slovenska a on na Slovensko prišiel len v októbri 1938. To, že ho nekandidovali, sa ho dotklo nepríjemne, ale rýchlo sa nad to povzniesol a neodbočil z tej cesty, ktorú nazval osudovou, a ktorá ho viedla k stretnutiu s Adolfom Hitlerom vo februári 1939.

V decembri 1938 odišiel z Piešťan a treba dodať, že neskôr z pozadia usmerňoval vyvlastnenie piešťanských kúpeľov alebo podľa názoru mnohých, podporoval posilnenie nemeckého vplyvu. Na pohoršenie Ľ. Wintera nezaplatil za pobyt, ale za tento jeho krok môže byť zodpovedný viac-menej J. Farkaš, ktorý povedal Winterovi, že „štát uhradí výdavky“.27 V. Tuka bol v januári 1939 už v Bratislave, kde po voľbách 20. januára 1939 vznikla slovenská autonómna vláda. Ministerským predsedom a ministrom vnútra sa stal J. Tiso, ministrom dopravy F. Ďurčanský, ministrom školstva Jozef Sivák, ministrom spravodlivosti Miloš Vančo a ministrom financií Pavel Teplanský.

V tomto období stál V. Tuka pri zrode Slovensko-nemeckej spoločnosti, ktorej sa stal aj predsedom. Účastníci prvého zasadnutia spoločnosti poslali telegram A. Hitlerovi, ktorý v tom období čakal už len na vhodný okamih, aby mohol obsadiť zvyšok Československa.

Vo svojich likvidačných plánoch A. Hitler nevenoval pozornosť Slovákom. V. Tukovi 12. februára 1939 a J. Tisovi 13. marca 1939 povedal, že on sa do novembra 1938 domnieval, že Slováci sa chcú odtrhnúť od Čechov, ale to len preto, aby sa mohli pripojiť k Maďarsku. Len počas mníchovskej krízy zbadal a počul po prvýkrát, že Slováci sa chcú osamostatniť. V tomto názore ho podporil aj V. Tuka. O stretnutí medzi A. Hitlerom a V. Tukom máme k dispozícii dva dokumenty. Jeden dokument je oficiálnou správou opisujúcou rozhovor medzi A. Hitlerom a V. Tukom v novom ríšskom kancelárstve v Berlíne 12. februára 1939.28 Rozhovor trval asi 15 minút. Po krátkom uvítaní sa V. Tuka poďakoval A. Hitlerovi, že mu umožnil toto stretnutie. Hitlera oslovil „Mein Führer“ a vyjadril mienku, že hoci sám je len prostý človek, predsa môže hovoriť za slovenský národ. České súdy a väzenia mu dali právo k tomuto tvrdeniu. Vyhlásil, že Führer nielen otvoril slovenskú otázku, ale bol tiež prvý, kto uznal dôstojnosť slovenského národa a slovenský národ bude rád, keď môže bojovať s Führerom za udržanie európskej civilizácie. Podľa V. Tuku je zrejmé, že spoločenstvo s Čechmi sa Slovákom vidí nemožné ako z právneho, tak aj z hospodárskeho hľadiska. Skutočnosť, že Slovensko prináleží ešte českému štátu je možná len tým, lebo sa domnievali, že terajšia vláda bude len prechodná, ale on a jeho kolegovia sú rozhodnutí podrobiť sa volaniu slovenského ľudu a uskutočniť samostatnosť Slovenska. Osud Slovenska závisí na Führerovi. Práve tak ako podstúpil pre svoje presvedčenie väznenie, je pripravený obetovať život za svoje ideály. Keby vypuklo povstanie, Česi by sa to pokúsili ihneď potlačiť, ale samotné slovo Führerovo by tieto pokusy zastavilo. Keby tá istá metóda bola použitá proti ašpiráciám Maďarska, Poľska, boli by tieto ihneď zastavené jediným slovom Führerovým. V. Tuka na konci stretnutia povedal: „Vkladám osud svojho národa do Vašej starostlivosti.“ 29 Druhým dokumentom je Tukovo svedectvo na Národnom súde.30 V tomto V. Tuka opisuje, že sedel práve v berlínskej kaviarni, keď ho upovedomili, aby navštívil ministerstvo zahraničných vecí, ale zaviedli ho do kancelárie A. Hitlera. Tu ho prijal A. Hitler a opýtal sa, či je to pravda, že Slováci chcú patriť k Maďarom. V. Tuka odpovedal záporne, preto Hitlerova nasledujúca otázka znela, že čo chcú Slováci. „Chceme zväzovú republiku“ – odpovedal V. Tuka.31 Ostatní účastníci stretnutia hovorili o samostatnosti Slovenska, ale V. Tuka sa vyslovil, že samostatnosť by bola možná len vtedy, keď ju zaručí jedna z veľmocí.

Keď sa V. Tuka vrátil do Bratislavy, nikomu nič nepovedal o stretnutí. „Títo páni ma nazasväcovali do svojich štátnických vecí, a preto ani ja som necítil povinnosť zasväcovať ich do tejto veci“ – povedal o J. Tisovi a F. Ďurčanskom.32

Tukova odpoveď presvedčila Adolfa Hitlera, že sa kedykoľvek môže spoľahnúť na Slovákov proti Čechom. To, že to nie je celkom tak, vysvitlo za tzv. Homolovho puču. Začiatkom marca 1939 z poverenia

34 , Návrat Vojtecha Tuku na Slovensko nemeckého ministra zahraničných vecí, J. von Ribbentropa, nemecký diplomat, Edmund Veesenmayer prišiel na Slovensko, aby zistil na koho by sa mohli spoliehať Nemci pri realizácii svojich plánov. Stretol sa aj s V. Tukom, ktorý sa staval pozitívne k Nemcom, ale podľa Veesenmayera bol starý a chorý.33 A. Macha nemecký diplomat nazval nespoľahlivým, a o K. Sidorovi si myslel, že sa príliš bojí nemeckého vplyvu.34 Potom navštívil J. Tisa, ktorý ho požiadal, aby zorganizoval stretnutie medzi ním a A. Hitlerom. Ústredná vláda vedela o stretnutiach, ktoré sa diali za jej chrbtom medzi predstaviteľmi slovenskej autonómnej vlády a nemeckými vedúcimi predstaviteľmi, o cestách F. Ďurčanského do Berlína, o Tukovom úsilí atď. V noci z 9. marca na 10. marec 1939 sa uskutočnil puč na čele s generálom Bedřichom Homolom. Prezident Emil Hácha odvolal J. Tisa, V. Tuku a A. Macha odvliekli do Brna, kde strávili jeden deň vo väzení, ale na druhý deň ich previezli do hotela.35 V Bratislave sa vyvíjali udalosti tiež veľmi rýchlo. Po stroskotaní Kepplerovej misie 13. marca 1939,36 A. Hitler dal ešte jednu šancu Slovákom. Zavolal J. Tisa do Berlína a na pol hodinovom stretnutí sa vyjadril, že Nemecko nemá záujem o územia na východ od Karpát. „On si nepraje od Slovenska nič. Nechce dať do zálohy svoj národ, alebo ani jedného svojho vojaka niečomu, čo by bolo akýmkoľvek spôsobom nežiadúce slovenskému národu. Nepraje si, aby sa mu z Maďarska vyčítalo, že zachraňoval niečo, čo si samo neprialo byť zachované.“37 Preto žiadal J. Tisa, aby prišiel do Berlína a vypočul si jeho rozhodnutie. Uistil ho, že keď Slovensko vyjadrí prianie byť nezávislým, bude podporovať jeho úsilie a dokonca ho zaručí. Keby váhalo alebo si neprialo rozviazať spojenie s Prahou, nechal by osud Slovenska napospas udalostiam, za ktoré nie je zodpovedným. Keď A. Hitler ukončil svoj prejav, J. Ribbentrop mu odovzdal telegram o pohybe maďarského vojska k slovenským hraniciam. A. Hitler nahlas prečítal obsah telegramu.38 J. Tiso odpovedal, že „Führer sa môže na Slovákov spoľahnúť“ a odcestoval domov.39 Na druhý deň nachytro zvolaný slovenský snem odhlasoval vznik samostatného slovenského štátu.40

V. Tuku, ktorý sa vrátil na Slovensko 14. marca 1939, nasledujúci deň vymenovali v samostatnej slovenskej vláde za ministra bez kresla. Ministerským predsedom sa stal J. Tiso, ministrom zahraničných vecí F. Ďurčanský, ministrom vnútra K. Sidor, ministrom financií Mikuláš Pružinský, ministrom hospodárstva Gejza Medrický, ministrom pravosúdia Gejza Fritz, ministrom dopravy a verejných prác Július Stano, ministrom školstva J. Sivák a ministrom národnej obrany Ferdinand Čatloš. Na zozname, ktorý Wilhelm Keppler odovzdal K. Sidorovi 11. marca 1939 V. Tuka figuroval ako minister spravodlivosti. Dôvod, prečo sa ním nestal, by sme mali hľadať vo vzťahu J. Tisa k V. Tukovi. Títo dvaja predstavitelia politického života medzivojnového obdobia sa nemali v láske. Obidvaja boli autoritatívnymi osobnosťami, obidvaja sa považovali za otcov slovenskej nezávislosti, obidvaja boli veľmi inteligentní a konečne, obidvaja prechovávali veľkú sympatiu k Nemecku. Korene ich vzájomnej nevraživosti by sme mali hľadať v minulosti. Študent viedenského Pázmánea, J. Tiso videl v Tukovi jednak politického rivala, jednak ho považoval za nespoľahlivého pre jeho „maďarskú minulosť“. V. Tuka sa raz vyjadril pred J. Tisom, že A. Hlinku by bolo treba vyhlásiť za blázna. „Ja som túto vec pripisoval Tukovi za vadu v politickej orientácii“ – povedal neskôr J. Tiso.41 Po Tukovom procese v roku 1929, J. Tiso a zástupcovia HSĽS vraj obhajovali V. Tuku len z ľudskosti. V tridsiatych rokoch J. Tiso viackrát odprevadil A. Hlinku do Prahy, aby požiadali o milosť pre V. Tuku, ale vo väzení ho nenavštívil. Ani po vzniku samostatného Slovenského štátu nechcel, aby starnúci profesor práva bol súčasťou politického života na Slovensku, ale pod nemeckým vplyvom a po intervencii Tukových vplyvných známych, musel učiniť tento krok. Urobil to nerád, lebo V. Tuka po svojom procese v roku 1929 vraj povedal, že „sa bude mstiť (strane), lebo ho nechala padnúť“.42 J. Tiso sa preto usiloval Tukovu kariéru presmerovať na akademickú pôdu. 30. marca 1939 ho vymenoval za profesora filozofie práva na bratislavskej Slovenskej univerzite a 27. mája 1939 za rektora Slovenskej univerzity. Nuž akokoľvek sa usiloval J. Tiso držať V. Tuku ďaleko od politiky, on už bol v nej, a to musel zobrať do úvahy aj sám J. Tiso.

Niekoľko dní po vzniku samostatného Slovenského štátu, V. Tuka a F. Ďurčanský na čele slovenskej delegácie odcestovali do Viedne, aby rokovali o niekoľkých bodoch ochrannej zmluvy medzi Slovenskom a Nemeckom. Tlač informovala aj o nemecko-slovenských hospodárskych rokovaniach. Rokovania prebiehali v budove bývalého rakúskeho ministerstva zahraničných vecí, na Ballhausplatzi. Slovenskú delegáciu privítal generál W. Keitel. Najväčší odpor medzi Slovákmi vyvolala otázka ochrannej zóny. Nemci sa usilovali uistiť Slovákov, že ochranná zóna je životne dôležitá vec. J. Tiso pricestoval o dva dni neskôr, aby sa aj on zúčastnil rokovania a vyhlásil, že chce jednať osobne s A. Hitlerom, keďže ochranná zóna by znamenala okupáciu Slovenska. V noci prišiel do hotela Imperial aj sám A. Hitler a pokúsil sa uistiť slovenskú delegáciu, že Nemci nemajú zlý úmysel, ochranná zóna je dôležitá zo strategického hľadiska. Ochrannú zmluvu medzi Slovenskom a Nemeckom, ktorej najdôležitejšou časťou bolo, že „Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia“ zo slovenskej strany podpísal J. Tiso, V. Tuka a F. Ďurčanský, z nemeckej strany J. Ribbentrop.43

K. Sidor, ktorý odmietol vyhlásenie nezávislosti, 14. apríla 1939 rezignoval na funkciu ministra vnútra a odišiel do Vatikánu, aby zastupoval Slovensko ako mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister až do

35 konca vojny. Najdôležitejšia agenda ministerstva vnútra pripadla J. Tisovi a on niektoré veci zveril V. Tukovi. Nasledujúce obdobie na Slovensku bolo poznačené prípravou ústavy. Prvý paragraf prvej hlavy ústavného zákona, prijatého 21. júla 1939 určil, že Slovenský štát je republikou. V druhej hlave ústavy sa zaoberali snemom Slovenskej republiky, ktorý mal mať 80 poslancov a mal byť volený na 5 rokov. Prezidenta republiky volil snem a jeho funkčné obdobie trvalo sedem rokov. Mohol byť zvolený len dvakrát za sebou. Prezidentovi prislúchalo medzi inými uzavierať medzinárodné zmluvy, vyhlásiť stav brannej pohotovosti, so súhlasom snemu vypovedať vojnu a uzavrieť mier, zvolať a rozpustiť snem, vymenúvať a odvolať ministrov. Prezident bol najvyšším veliteľom armády, menoval predsedu vlády a ministrov a v neposlednom rade vymenúval všetkých vysokoškolských profesorov. Vládne nariadenia podpisoval predseda vlády a príslušný minister. Paragraf 58 ústavného zákona určil, že „slovenský národ zúčastní sa štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (strany slovenskej národnej jednoty)“.44 Medzi pripravovateľmi ústavného zákona môžeme nájsť aj V. Tuku. Pripravovatelia ústavy sa inšpirovali ústavami totalitných politických systémov, zobrali do úvahy ústavu Nemecka, Talianska, ale aj Portugalska.45 V. Tuka sa vyjadril o ústavnom zákone nasledovne: „Ústava je vyznaním viery v národ. ... Ústava, obsažená v predloženom návrhu, nie je ani demokratická, ani autoritatívna, ani stavovská, ani sociálna. Je to ústava republikánska, ale nie prezidentskej alebo parlamentárnej republiky. Pri vypracovaní tejto ústavy bránili sme sa každému doktrinárstvu. Demokratický podklad sme zamietli z tohto dôvodu: keď sa na demokraciu podívame historicky, vidíme, že demokracia je vlastne útočnou metódou, ktorá sa znamenite hodí na rozbíjanie mocenských útvarov. /.../ Nie je ani autoritatívnou ústavou, lebo nekoncentruje moc a zodpovednosť v dokonalej miere v jednotlivých osobách. Príčinou, prečo naša ústava nie je autoritatívnou, je náš ľud, a naša celá politická mentalita, ktorá by nezniesla takýto smelý krok.“46 Aj jedna z najväčších osláv roka 1939 bola tiež spojená s menom V. Tuku. 5. októbra 1939 oslávili desiate výročie vyhlásenia rozsudku v jeho procese konanom v roku 1929. Účastníci osláv sa zhromaždili pred budovou bratislavského Krajského súdu a vypočuli si Tukovu obhajovaciu reč. Dievčatko, ktoré sa narodilo niekedy počas procesu, mu odovzdalo kyticu, pár detí zarecitovalo básničky. V. Tuka mohol byť spokojný, každý oslavoval jeho. „Dnes 10 rokov, čo bol profesor Tuka odsúdený na 15 rokov do žalára. A sotva minulo 10 rokov, slovenský národ v tej samej sieni, kde bol profesor Tuka odsúdený, dnes 5. októbra spolu s ním sa teší jeho víťazstvu, jeho slobode a s tým zároveň i slobode slovenského národa“ – písal Slovák 5. októbra 1939.47 Absolútne politické víťazstvo nechalo na seba čakať ešte pár dní. Dva dni po zvolení za prezidenta J. Tiso vymenoval novú slovenskú vládu na čele s Vojtechom Tukom, ktorý v tom období myslel už len na vodcovský systém.

Poznámky a literatúra:

1 TUKA, V.: V desiatom roku martinskej deklarácie. Zost. I. Štelcer. Bratislava : Plánografia, 1991. 2 Podrobnejšie: LUKEŠ, M.: Cesta k amnestii Vojtecha Tuky. In: Historický časopis , 46/1998/4, s. 663 – 672. 3 Podrobnejšie: RYCHLÍK, J.: Češi a Slováci ve 20. století, Praha : Ústav T. G. Masaryka – Bratislava : Academic Electronic Press 1997, s. 133 – 135. 4 Štátny archív Bratislava (ŠA Bratislava ), fond (f): Krajský súd, Tlačové spisy 1924 – 1943, číslo spisu T1 4606: 306/37. 5 LUKEŠ, M.: Cesta k amnestii..., s. 670. 6 Slovenský národný archív v Bratislave (SNA Bratislava), f. Národný súd, mikrofilm (mf.) Vojtech Tuka II. A – 918, Zápisnica s dr. Jozefom Tisom ako svedkom 17. apríla 1946 pred obžalobcom pri Národnom súde. 7 ŠA Bratislava, f. Krajský súd v Bratislave, Tlačové spisy (1924 – 1943), č.s. T1 309/37. 8 Slovenská Pravda, 7. december 1937. 9 Sidor poukazoval na to, že korunných svedkov počas Tukovho procesu podplatili. Viď: Slovák, 5. december 1937. 10 LUKEŠ, M.: Cesta k amnestii..., s. 671. 11 ŠA Bratislava, f. Krajský súd v Bratislave, Tlačové spisy, T1 139/37. 12 Podrobnejšie o Mníchovskej dohode v medzinárodnom kontexte: ORMOS, M.: Hitler. Budapest : Polgár Könyvkiadó, 1997, s. 308. 13 ŠA Bratislava, f. Okresný súd v Piešťanoch, 17/46, Trestné oznámenie Ľudovíta Wintera. 14 Tamže. 15 SNA Bratislava, mf. Vojtech Tuka II. A – 918, Svedecká výpoveď Alexandra Macha pred Národným súdom. 16 Tamže. 17 ŠA Bratislava, f. Okresný súd v Piešťanoch, 17/46, Trestné oznámenie Ľudovíta Wintera. 18 SNA Bratislava, mf. Vojtech Tuka II. A – 918, Zápisnica spísaná s Vojtechom Tukom na Národnom súde 29. januára 1946. 19 ŠA Bratislava, f. Okresný súd v Piešťanoch, 17/46, Trestné oznámenie Ľudovíta Wintera. 20 SNA Bratislava, mf. Vojtech Tuka II. A – 918, Zápisnica spísaná s Vojtechom Tukom na Národnom

36 , Návrat Vojtecha Tuku na Slovensko súde 11. februára 1946. 21 SNA Bratislava, mf. Vojtech Tuka II. A – 918, Zápisnica spísaná s Vojtechom Tukom na úrade obžaloby pri Národnom súde 29. januára 1946. 22 SNA Bratislava, f. Národný súd, mf. Vojtech Tuka II. A – 918, Zápisnica s dr. Jozefom Tisom ako svedkom 17. apríla 1946 pred obžalobcom pri Národnom súde v trestnej veci proti dr. V. Tukovi. 23 SNA Bratislava, mf. Vojtech Tuka II. A – 918, Zápisnica spísaná s Vojtechom Tukom na úrade obžaloby pri Národnom súde 29. januára 1946. 24 Tamže. 25 SNA Bratislava, mf. Vojtech Tuka II. A – 918, Zápisnica spísaná 5. februára 1946 v trestnej veci proti Vojtechovi Tukovi pred obžalobou Národného súdu vo väznici Krajského súdu v Bratislave. 26 Podrobnejšie: SIVÁK, F.: Slovenské a české dejiny štátu a práva v rokoch 1918 – 1945, Bratislava : Univerzita Komenského, 1996, str. 142. 27 ŠA Bratislava, f. Okresný súd v Piešťanoch, 17/46, Trestné oznámenie Ľudovíta Wintera. 28 SNA Bratislava, f. Vojtech Tuka, mf. II. A – 920, k. 102, 2790 – PS, Rozhovor medzi Adolfom Hitlerom a prof. Tukom a štátnym sekretárom Karmasinom v prítomnosti ministra zahraničia v novom ríšskom kancelárstve v Berlíne v nedeľu 12. februára 1939 medzi 18:00 a 18:15 hod. 29 Tamže. 30 SNA Bratislava, mf. Vojtech Tuka II. A – 918, Zápisnica spísaná s Vojtechom Tukom 21. februára 1946 na Národnom súde. 31 Tamže. 32 Tamže. 33 SNA Bratislava, mf. II. A – 918, Zápisnica spísaná na policajnom poriadkovom oddelení budapeštianskeho hlavného kapitánstva Maďarskej štátnej polície 30. apríla 1946 s Edmundom Veesenmayerom. 34 Tamže. 35 SNA Bratislava, mf. Vojtech Tuka II. A – 918, Zápisnica spísaná s Vojtechom Tukom na úrade obžaloby pri Národnom súde 29. januára 1946. 36 Wilhelm Keppler bol nemeckým štátnym tajomníkom. Prišiel do Bratislavy v noci 11. marca 1939 a usiloval sa nahovoriť Sidora, aby vyhlásili vznik samostatného slovenského štátu. Keppler priniesol so sebou hotový zoznam vlády, ale Sidor odmietol vyhlásiť samostatnosť. 37 SNA Bratislava, f. Národný súd, mf. II.A. – 920, Konferencia medzi Führerom a slovenským ministerským predsedom Tisom. 38 Český historik, Jan Rychlík o tom píše: „V souvislosti s vyhlášením samostatnosti Slovenska bývá obvykle tvrzeno, že slovenská vláda neměla v úmyslu odtrhnout se od republiky a že slovenský stát vyhlásila jen pod nátlakem z Berlína, resp. pod hrozbou okupace Slovenska Maďarskem. Skutečně „maďarská karta“ se v Berlíně objevila a Tiso ji bral vážne. Ve skutečnosti Německo nikdy nehodlalo ponechat Slovensko Maďarsku, protože by tím na jeho východní hranici vznikl příliš mocný stát, který by se vymykal německé kontrole. /.../ Vyhlášení samostatnosti Slovenska bylo v nemeckém zájmu, a kdyby s ním Tiso nesouhlasil, nacisté by si vybrali jiného slovenského politika.“ Viď: RYCHLÍK, J.: Česi a Slováci..., s. 170 – 171. Podľa Rychlíka neobstojí ani tvrdenie o tom, že by sa slovenská vláda nechcela osamostatniť. (Tamže, s. 171) 39 SNA Bratislava, f. Národný súd, mf. II.A. – 920, Konferencia medzi Führerom a slovenským ministerským predsedom Tisom. 40 Udalosti, ktoré sa udiali na Slovensku medzi 27. februárom 1939 a 23. marcom 1939 opísal podrobne Karol Sidor v knihe Moje poznámky k historickým dňom, Middletown, Pennsylvania 1971. 41 SNA Bratislava, f. Národný súd, mf. II.A. – 918, Zápisnica s dr. Jozefom Tisom ako svedkom 17. apríla 1946. 42 Tamže. 43 SNA Bratislava, f. Národný súd, k. 101, Tnľud/46. 44 Slovák, 22. júl 1939. 45 Podrobnejšie: KADLECOVÁ, M.: Československé dějiny státu a práva (1918 – 1945). Brno : Masarykova univerzita, 1991, s. 121 – 126 46 Slovák, 22. júl 1939 47 Slovák, 5. október 1939

Comeback of Vojtech Tuka to the Slovakia

37 politics but soon after he reconsidered his point of view.