Analýza Zapojenia Zahraničných Aktérov V Kontexte Druhej Občianskej Vojny V Líbyi

FAKULTA SOCIÁLNÍCH STUDIÍ

Analýza zapojenia zahraničných aktérov v kontexte druhej občianskej vojny v Líbyi

Diplomová práca

BC. TOMÁŠ MIČÍK

Vedúci práce: Mgr. Josef Kraus, Ph.D.

Katedra politologie odbor Bezpečnostní a strategická studia

Brno 2021

Bibliografický záznam

Autor: Bc. Tomáš Mičík Fakulta sociálních studií Masarykova univerzita Katedra politologie Název práce: Analýza zapojenia zahraničných aktérov v kontexte druhej občianskej vojny v Líbyi Studijní program: Bezpečnostní a strategická studia Studijní obor: Bezpečnostní a strategická studia Vedoucí práce: Mgr. Josef Kraus, Ph.D. Rok: 2021 Počet stran: 136 Klíčová slova: Líbya, líbyjská občianska vojna, Haftar, Sarraj, zahraniční aktéri, GNA, HoR, Arabská jar

Bibliographic record

Author: Bc. Tomáš Mičík Faculty of Social Studies Masaryk University Department of Political Science Title of Thesis: Analysis of Foreign Actors‘ Involvement in the Context of Libyan Civil War Degree Programme: Security & Strategic Studies Field of Study: Security & Strategic Studies Supervisor: Mgr. Josef Kraus, Ph.D. Year: 2021 Number of Pages: 136 Keywords: Libya, Libyan civil war, Haftar, Sarraj, foreign actor, GNA, HoR, Arab spring

3 Abstrakt

Tato diplomová práce se zabývá analýzou zahraničních aktérů v kontextu druhé občanské války v Libyi. Libye se v porevolučním období stala prostředím mocensko-politického, nábožensko-ideologického a ekonomického soupeření mnoha regionálních, evropských i globálních aktérů. Cílem této práce je podrobně zanalyzovat roli, zájmy, motivace a rozsah působení těchto zahraničních aktérů v rámci současně probíhající druhé libyjské občanské války.

Abstract

This diploma thesis deals with the analysis of foreign actors in the context of the second civil war in Libya. In the post-revolutionary period, Libya became an environment of power-political, religious-ideological and economic rivalry between many regional, European and global actors. The aim of this work is to analyze the role, interests, motivations, and scope of activities of these foreign actors in the ongoing second Libyan civil war.

Čestné prehlásenie

Prehlasujem, že som diplomovú prácu na tému Analýza zapojenia zahraničných aktérov v kontexte druhej občianskej vojny v Líbyi vypracoval sám. Všetky pramene a zdroje informácií, ktoré som použil k vypracovaniu tejto práce, boli citované v texte a sú uvedené v zozname použitých prameňov a literatúry.

V Brne 15. januára 2021 ...... Bc. Tomáš Mičík

Poďakovanie

Touto cestou by som sa rád poďakoval svojmu vedúcemu práce Mgr. Josefovi Krausovi, Ph.D. za odborné rady, ochotu a venovaný čas. Ďalej by som rád poďakoval svojej rodine a najbližším, ktorí ma v priebehu písaní práce, ako aj celého bakalárskeho štúdia plne podporovali. Zvláštne poďakovanie patrí mojej dlhoročnej priateľke a skvelej pedagogičke Mgr. Andrei Rabčanovej za cenné rady a zdieľanie svojich poznatkov a vedomostí. V neposlednej rade moje poďakovanie patrí aj dlhoročnej kamarátke Mgr. Eve Struhárňanskej za cenné rady a ochotnú pomoc.

Obsah

Zoznam tabuliek 13

Zoznam pojmov a skratiek 15

1 Úvod 17

2 Metodologická časť 20 2.1 Ciele a štruktúra práce ...... 20 2.2 Metodológia práce ...... 21 2.3 Limity práce ...... 22

3 Teoretická časť 24 3.1 Klasifikácia aktérov ...... 24 3.2 Operacionalizácia a indikátory ...... 26 3.3 Konceptualizácia pojmov ...... 28

4 Analyticko-deskriptívna časť 30 4.1 Príčiny konfliktu ...... 30 4.2 Lokálni aktéri ...... 31 4.3 Zahraniční aktéri ...... 39

5 Záver 104

Použité zdroje 113

Príloha 1 – Kompletná prehľadová tabuľka rozsahu zapojenia zahraničných aktérov 128

Príloha 2 – Mapa vzťahov vnútroštátnych aktérov 130

Príloha 3 – Princíp LPA, model inštitucionálnej štruktúry politických orgánov a inštitúcií 131

Príloha 4 – Mapa konfliktnej situácie v Líbyi v máji 2020 132

Príloha 5 – Poľný maršál Khalifa Haftar 133

Príloha 6 – Fayez al-Farraj 134

11 Počet znakov: 168 424

Zoznam tabuliek

Tabuľka 1 – Lokálni aktéri – Všeobecný národný kongress (GNA), zdroj: autor textu ...... 32

Tabuľka 2 – Lokálni aktéri – Snemovňa reprezentantov (HoR), zdroj: autor textu ...... 33

Tabuľka 3 – Lokálni aktéri – Vláda národnej jednoty (GNA), zdroj: autor textu ...... 35

Tabuľka 4 – Lokálni aktéri – Vláda národnej spásy (NSG), zdroj: autor textu ...... 37

Tabuľka 5 – Susedné štáty – Egypt, zdroj: autor textu ...... 40

Tabuľka 6 – Susedné štáty – Tunisko, zdroj: autor textu ...... 43

Tabuľka 7 – Susedné štáty – Alžírsko, zdroj: autor textu ...... 46

Tabuľka 8 – Blízkovýchodní aktéri – SAE, zdroj: autor textu ...... 52

Tabuľka 9 – Blízkovýchodní aktéri – Katar, zdroj: autor textu ...... 58

Tabuľka 10 – Blízkovýchodní aktéri – Saudská Arábia, zdroj: autor textu ...... 63

Tabuľka 11 – Blízkovýchodní aktéri – Turecko, zdroj: autor textu ...... 68

Tabuľka 12 – Európski aktéri – Francúzsko, zdroj: autor textu ...... 76

Tabuľka 13 – Európski aktéri – Taliansko, zdroj: autor textu ...... 81

Tabuľka 14 – Európski aktéri – Spojené kráľovstvo, zdroj: autor textu 86

Tabuľka 15 – Globálni aktéri – Rusko, zdroj: autor textu ...... 90

Tabuľka 16 – Globálni aktéri – USA, zdroj: autor textu ...... 97

Zoznam pojmov a skratiek

AFRICOM – United States Africa Command / Americké veliteľstvo v Afrike ASL – Ansar al-Sharia Libya BAM – Al-Bunyan al-Marsous BDB – Benghazi Defense Brigade / Obranné brigády z Benghází BRSC – Shura Council of Benghazi Revolutionaries / Revolučná rada Benghází EEZ – Exclusive economic zone / exkluzívna ekonomická zóna GNA – Government of National Accord / Vláda národnej dohody GNC – General National Congress [Líbya] / Generálny národný kongres GRU – Main Intelligence Directorate / Hlavná správa rozviedky HoR – House of Representatives [Líbya] / Snemovňa reprezentantov HCS – High Council of State / Vysoká rada štátu IS – Islamic State / Islamský štát LNA – Libyan National Army / Líbyjská národná armáda LROR – Libya Revolutionaries Operations Room / Operačná sieť libyjských revolucionárov LSC – Libyan Shield Forces / Líbyjské štítové sily LAŠ – Liga arabských štátov MUR – Misrata Union of Revolutionaries / Únia misurátskych revolucionárov NATO – North Atlantic Treaty Organization / Organizácia severoatlantickej zmluvy

15 NSG – National Salvation Government [Líbya] / Vláda národnej spásy NTC – National Transitional Council / Prechodná národná rada OSN – Organizácia spojených národov PC – Presidential Council / Prezidentská rada PFG – Petroleum Facilities Guard / Ochrana ropných zariadení SAE – Spojené arabské emiráty USA – United States of America / Spojené štáty americké

1 Úvod

V roku 2011 došlo v Líbyi k revolúcii, ktorej výsledkom bol pád režimu Mu´ammara al-Qadhdháfího. Vzhľadom na to, že išlo o autoritársky režim s takmer štyridsaťdvaročným trvaním, ktorý bol zároveň pomerne unikátnym ľudovo-socialistickým systémom, zborenie jeho mocenských inštitúcií a úplné odstránenie tamojšieho úradníckeho aparátu prinieslo absolútnu decentralizáciu politickej moci v krajine. Zlyhanie vládnej infraštruktúry v kombinácii s faktorom prehlbujúcich sa porevolučných sporov v krajine navyše viedlo k výraznému ochromeniu hospodárskej základne štátu a absolútnemu kolapsu bezpečnostnej situácie v krajine a vytvoreniu bezpečnostného vákua (Eaton 2018: 4). Absencia ústrednej vládnej moci s monopolom na organizované násilie umožnila vytvorenie vysoko militantného prostredia, v ktorom do súčasnej doby pôsobia stovky autonómnych ozbrojených aktérov vzájomne súperiacich o kontrolu územia, kontrolu prvkov ropnej infraštruktúry a ovládnutie nelegálneho obchodu. Po desaťročiach tvrdého potláčania etnického a kmeňového pnutia cestou snahy o vytvorenie a presadenie idey líbyjskej národnej identity a potláčania radikálnych náboženských prúdov a hnutí, ktoré inklinovali k radikálnemu islamizmu1 a saláfizmu2, sa tieto dva obrovské problémy, ktoré dlhodobo sužovali líbyjskú spoločnosť, opäť dostali na povrch a to v nečakane veľkom rozsahu. Všetky tieto faktory sa stali živnou pôdou pre prakticky bezproblémové implementovanie, šírenie a pôsobenie zo strany islamistických skupín naprieč celou krajinou (Mičík – Šmíd 2018: 22). Situáciu navyše dramaticky komplikuje aj

1Termín islamizmus sa odvoláva na rôzne formy sociálneho a politického aktivizmu, ktoré presadzujú, aby sa verejný a politický život riadil prísnym výkladom islamu a islamistických princípov, ktoré vyžadujú implementáciu islamského práva sharia. Pojem sa často zamieňa s pojmami politický islam alebo islamský fundamentalizmus, ide však o odlišné termíny. 2 Hnutie Salafi alebo saláfizmus, je reformným hnutím v rámci sunnitského islamu, ktoré hlása návrat k tradíciám Salaf, čo boli prvé tri generácie učiteľov po prorokovi Mahamedovi. Saláfistická koncepcia sa usiluje o chápanie súčasného sveta prostredníctvom koncepcie islamu z obdobia jeho vzniku. Odmietajú akékoľvek náboženské inovácie a usilujú sa o zavedenie práva sharia. Do určitej miery sa dá povedať, že ide o spojenie islamského fundamentalizmu a islamizmu.

17 prítomnosť mnohých džihádistických aktérov, predovšetkým cudzincov, so širokou nadnárodnou pôsobnosťou, pričom častokrát ide aj o skupiny, ktoré sú na zozname teroristických organizácií. Pre týchto aktérov sa stala Líbya veľmi atraktívnou destináciou z dôvodu pomerne ľahkého prístupu k financiám, nekontrolovateľného šírenia zbraní a vojenskej techniky, strategickej polohy vo vzťahu k Európe, nedostatočného záujmu medzinárodného spoločenstva a svetových veľmocí o tento konflikt a z dôvodu schopnosti ľahkej kontroly riedko obývaných území, čo umožňuje relatívne bezproblémové prežite a pôsobenie týchto skupín. (Stepanova 2018: 90-91) Situáciu komplikuje aj fakt, že Líbya disponuje obrovskými zásobami ropy, ktorej nelegálny predaj viacerým tamojším aktérom zabezpečuje pravidelný prísun značného množstva finančných prostriedkov. Vďaka tomu je možné dlhodobo udržiavať dynamiku konfliktu, keďže vyčerpanie niektorého z hlavných a relevantných primárnych aktérov je vysoko nepravdepodobné. Líbya sa preto stala stelesnením chaosu a fragmentalizácie, ktorá nasledovala po takmer absolútnom kolapse štátu. V prostredí niekoľkoročného mocenského a bezpečnostného vákua sprevádzaného nepretržitým ozbrojeným násilím a degradáciou životnej úrovne obyvateľstva v širokom spektre aspektov situácia v lete 2014 vyústila do druhej občianskej vojny, ktorá pretrváva do dnešných dní. Druhá občianska vojna však v mnohých aspektoch líbyjskú krízu ešte viac prehĺbila a posilnila nezlučiteľnosť záujmov jednotlivých primárnych aktérov. Intenzívne boje, ktoré prepukli vo viacerých častiach Líbye v kombinácii s migračnou krízou a dramatickým vzostupom islamistickej teroristickej organizácie Islamský štát3 (ďalej

3 IS je militantná radikálne islamistická organizácia, ktorej pôsobenie na území Líbye datujeme od júna 2014. Organizácia pôsobila v Líbyi v troch pobočkách, odkazujúcich na tri historické provincie Líbye – Walayat Barqa, Walayat Tripolsko a Walayat Fezzán. IS predstavoval pre Líbyu obrovské bezpečnostné riziko predovšetkým v rokoch 2015-2016, kedy jeho členská základňa predstavovala v období mocenského vrcholu organizácie 6 až 8 tisíc bojovníkov a kontroloval rozsiahle územie v okolí mesta Syrta a viaceré štvrte v mestách na východe Líbye – predovšetkým v mestách Benghází, Darna a Adždábíja (Porter 2016: 2) Od jeho

len IS) v tomto regióne pritiahli väčšiu pozornosť a angažovanosť zahraničných regionálnych aj globálnych aktérov, ktorých analýze a deskripcii sa bude venovať táto výskumná práca.

porážky v Syrte v decembri 2016 zažíva organizácia mocenský úpadok a bola organizačne transformovaná sa na sieť teroristických buniek pôsobiacich vo viacerých mestách na líbyjskom pobreží (Porter 2016).

19 2 Metodologická časť

2.1 Ciele a štruktúra práce

Úlohou tejto práce je podrobne zanalyzovať rolu, záujmy a aktivity zahraničných aktérov v rámci súčasne prebiehajúcej druhej líbyjskej občianskej vojny. Tento cieľ sa usilujeme dosiahnuť študovaním odborných textov, analytických štúdií, reportov a správ zo svetových, ale aj regionálnych médií, ktoré sa venujú širokej škále cieľov, motivácií a aspektov pôsobenia zahraničných aktérov v kontexte druhej občianskej vojny v Líbyi, prebiehajúcej od polovice roka 2014 až do súčasnosti. Praktická, teda deskriptívno-analytická časť práce sa skladá z kapitol a podkapitol. Prvá kapitola sa venuje príčinám konfliktu a hovoriť budeme o vzniknutej vzájomnej inkompatibilite (verejne deklarovanej nezlučiteľnosti záujmov). Druhá kapitola sa následne venuje vnútroštátnym, teda primárnym aktérom medzi ktorými je vzájomná inkompatibilita deklarovaná. V tretej kapitole, ktorá je nosnou kapitolou celej výskumnej práce, sa budeme venovať zahraničným, teda sekundárnym a terciárnym aktérom a ich rolám, motiváciám, cieľom a rozsahu zapojenia v rámci konfliktu. Kapitola bude rozdelená do podkapitol na základe regionálneho kľúča a to nasledovne: susední aktéri, blízkovýchodní aktéri, európski aktéri a globálni aktéri. V závere práce v stručnosti zhrnieme nadobudnuté poznatky formou odpovede na hlavnú a vedľajšie výskumné otázky. Na základe získaných informácií je cieľom tejto diplomovej práce detailne popísať a analyzovať ciele, záujmy, motivácie, aktivity a celkovú rolu popredných zahraničných aktérov zapojených do diania v kontexte druhej občianskej vojny v Líbyi. Práca sa teda zameriava na to, aby našla cestou objektívnej analýzy odpoveď na výskumnú otázku, ktorá znie: Aká je rola zahraničných aktérov v kontexte druhej občianskej vojny v Líbyi? A na doplňujúce výskumné otázky, ktorými sú: Aké sú ciele zahraničných aktérov v rámci druhej občianskej vojny v Líbyi? Aké sú motivácie zapojenia daných zahraničných aktérov do druhej občianskej vojny v Líbyi? a Aké sú konkrétne formy a príklady pôsobenia, či zapojenia daných zahraničných aktérov do druhej občianskej vojny v Líbyi.

2.2 Metodológia práce

Z metodologického hľadiska je práca kvalitatívnym výskumom, pričom konkrétne sa jedná o prípadovú štúdiu. Hendl ju popisuje ako detailné štúdium jedného alebo niekoľko málo prípadov. Cieľom prípadovej štúdie je zachytenie zložitosti prípadu a popis vzťahov a ich celistvosti. Na konci štúdie sa sledovaný prípad zasadzuje do širších súvislostí. (Hendl 2008: 101-102) V rámci práce sa teda zameriavame na podrobný popis a analýzu jedného konkrétneho prípadu bez snahy aplikovať zistené závery na prípady iné. Práca skúma jediný prípad, ktorým je analýza role, záujmov a aktivít medzinárodných aktérov v rámci druhej líbyjskej občianskej vojny. Z pohľadu prístupu a využívaných výskumných metód je práca realizovaná empiricko-analytickým prístupom, pričom prevláda deskriptívna a analytická povaha práce. Využívame tiež metódy syntézy, komparácie, dedukcie a historicko-deskriptívnu metódu. Vzhľadom na charakter a aktuálnosť témy je väčšia časť práce pojatá deskriptívne, avšak aj analytická časť dostáva s prihliadnutím na kontext a povahu skúmanej problematiky adekvátny priestor. Pomocou deskriptívnej metódy a literatúry pochádzajúcej prevažne od zahraničných akademikov špecializujúcich sa na danú oblasť, tiež definujeme základné terminologické pojmy ako sú primárny aktér, sekundárny nebojujúci aktér, sekundárny bojujúci aktér, terciárny aktér, inkompatibilita alebo dyáda. K následnému vyjadreniu rozdielov medzi spomínanými pracovnými termínmi ako sú primárny, sekundárny a terciárny aktér dospievame využitím metódy syntézy a komparácie. S využitím historicko-deskriptívnej metódy poskytujeme zas všeobecný rámec na vysvetlenie historických súvislostí vedúcich k rozpútaniu druhej líbyjskej občianskej vojny a taktiež k vysvetleniu historických reálií motivujúcich zapojenie zahraničných aktérov do tohto konfliktu, čo je aj jedným z hlavných zámerov tejto výskumnej práce. Prostredníctvom analytickej metódy sa zasa venujeme rozboru záujmov a cieľov zahraničných aktérov, ktoré svojim pôsobením v konflikte z krátkodobého alebo dlhodobého hľadiska sledujú. Deskriptívnou metódou chronologicky opisujeme reálne pôsobenie týchto aktérov v rámci konfliktu s prihliadnutím na vnútropolitické dôsledky, ktoré táto činnosť pre Líbyu, či širší región Severnej Afriky znamenala, ako aj

21 dôsledky, ktoré to prinieslo pre ďalšie bezprostredne susediace regióny, ako je predovšetkým Európa a Blízky východ. No a na záver metódou syntézy sa usilujeme o zosumarizovanie použitých správ a dát a o podanie čo najobjektívnejšieho a najucelenejšieho obrazu o roly zahraničných aktérov v kontexte druhej občianskej vojny v Líbyi. Vzhľadom na to, že ide aj naďalej o veľmi aktuálnu tému s nedostatkom relevantných akademických a odborných publikácií venujúcich sa tejto problematike, zdrojovú základňu práce tvorí prevažne sekundárna literatúra, konkrétne reporty, štúdie a odborné články od rôznych medzinárodných organizácií, nezávislých inštitúcií a analytických centier. Keďže sa sledovaná problematika naďalej dynamicky vyvíja, je potrebné pracovať aj s pomerne čerstvými zdrojmi, ako sú správy od svetových médií, regionálnych a lokálnych zdrojov, články investigatívnych novinárov, či články od informačných portálov, ktoré sa svojou spravodajskou činnosťou zameriavajú špeciálne na aktuálne prebiehajúce konflikty v arabskom svete.

2.3 Limity práce

Táto práca hodnotí aktérov, ich role, záujmy, ciele a mieru zapojenia v kontexte druhej líbyjskej občianskej vojny. Nemá v úmysle hodnotiť všetkých aktérov zapojených do konfliktu, ale iba tých, ktorých na základe rozsahu a intenzity zapojenia považujeme za relevantných. V prípade analyzovaných aktérov zas práca nemá v úmysle hodnotiť komplexné bezpečnostné stratégie, ale len záujmy a ciele relevantné v kontexte druhej líbyjskej občianskej vojny. Hlavný limit, či obmedzenie tejto práce vidíme v absencii relevantných primárnych zdrojov a teda možnosti pracovať s len malým množstvom primárnej literatúry. Drvivá väčšina zdrojov tohto typu, medzi ktoré patria napríklad aj vojenské alebo mocensko-politické doktríny, koncepcie alebo stratégie zapojených zahraničných aktérov sú zvyčajne pre verejnosť nedostupné a ich skrátené či odtajnené verzie sú dostupné obvykle výlučne v národných jazykoch daných štátov. Jazyková rôznorodosť a odborná náročnosť takýchto textov ich skúmanie a analyzovanie pre potreby tejto práce vo väčšine prípadov znemožňuje.

Druhé hlavné obmedzenie tejto diplomovej práce paradoxne spočíva v aktuálnosti a vývojovej dynamike skúmanej problematiky. S prácou sa tak spája riziko rýchleho zastarania zmienených informácií a uskutočnených záverov. Z tohto dôvodu je text písaný v rámci možností čo najviac nadčasovo, aby aj v prípade zmeny situácie v Líbyi boli jeho závery stále prínosné a do budúcna poslúžili ako základ pre ďalšie prípadné pokračovanie v tomto výskume. Aj z toho dôvodu sa čo najviac zdržujeme tvorby predčasných záverov vyplývajúcich z aktuálnej situácie. Transkripcia arabských pojmov bude vykonaná na základe štandardov používaných českým historikom a arabistom Eduardom Gombárom.

23 3 Teoretická časť

3.1 Klasifikácia aktérov

Pri klasifikácii aktérov zapojených do druhej občianskej vojny v Líbyi budeme vychádzať z výskumnej práce Lukáša Dyčku „Typologie aktérů v konfliktech“, publikovanej v Politologické revue v roku 2012. Dyčka v rámci svojej práce navrhuje typológiu aktérov konfliktu, ktorou nadväzuje na už existujúcu typológiu švédskeho projektu Uppsala Conflict Data Program, ktorý do tejto problematiky zavádza pojmy ako inkompatibilita a dyáda, a v rámci typológie operuje s primárnymi a dvomi typmi sekundárnych aktérov. Okrem toho Dyčka svoju typológiu rozširuje aj o kategóriu tzv. terciárneho aktéra, ktorý preberá zas z typologickej klasifikácie Samuela Huntingtona. Pri analýze aktérov je najskôr dôležité stanovenie inkompatibility, ktorá je definovaná ako verejne deklarovaná nezlučiteľnosť záujmov. (UCDP 2008, Dyčka 2012) Táto inkompatibilita môže byť dvoch druhov, buď teritoriálna, a teda týkajúca sa štatútu daného územia, alebo vládna, v ktorej je kľúčový spor o politický systém, či vládu v danej krajine. (Dyčka, 2012) Druhý pojem, dyáda, predstavuje pomyselnú líniu rozdeľujúcu dvoch primárnych aktérov konfliktu, ktorí majú medzi sebou inkompatibilitu. (Dyčka, 2012) Je teda dôležitá pre definovanie primárnych aktérov konfliktu, čo je v konečnom dôsledku absolútne kľúčové, keďže na primárnych aktérov sú naviazaní všetci ostatní aktéri konfliktu. Dyčka teda v rámci svojej klasifikácie rozlišuje štyri kategórie aktérov konfliktu, ktorými sú: primárni aktéri, sekundárni bojujúci aktéri, sekundárni nebojujúci aktéri a terciárni aktéri. Kategória primárnych aktérov predstavuje tých aktérov, ktorí otvorene deklarujú vzájomné nezlučiteľné záujmy. Môže sa jednať o vládu a neštátneho aktéra v prípade vnútroštátneho konfliktu, ale tiež o dve vlády v prípade medzištátneho konfliktu. V prípade neštátneho konfliktu je predstaviteľná situácia, kedy by sa jednalo výhradne o neštátnych aktérov. (Dyčka, 2012: 78)

Sekundárny bojujúci aktér vstupuje do konfliktu formou priameho zapojenia svojich jednotiek na strane niektorého z primárnych aktérov. Spolu s ním potom tvorí to, čo sa podľa UCDP nazýva „side“, teda strana konfliktu. S primárnym aktérom tak zdieľa rovnakú pozíciu v inkompatibilite, ale nepodieľa sa priamo na formulácii nezlučiteľných záujmov. Podľa uvedenej typológie však môže byť sekundárnym priamo zapojeným (teda bojujúcim) aktérom výhradne štát. V prípade vnútroštátneho konfliktu to znamená, že túto pozíciu môže zastávať iba výlučne zahraničný aktér. (Dyčka, 2012: 78-79) Druhá kategória sekundárneho aktéra – sekundárny nebojujúci aktér je podľa UCDP taký aktér, ktorý poskytuje primárnemu aktérovi podporu, ktorá nejakým spôsobom ovplyvňuje vývoj a priebeh konfliktu. Takouto podporou rozumieme dodávky zbraní, financie, tréning, mediálnu podporu, spravodajskú podporu, zaistenie logistiky atď., nie však priame zapojenie vojenských jednotiek. Jedná sa predovšetkým o vlády iných štátov, diaspóru alebo medzinárodné organizácie. Je potrebné však podotknúť, že z definícií nie je úplne jasné, či sekundárnym nebojujúcim aktérom môže byť v prípade vnútroštátneho konfliktu aj opozičná organizácia pôsobiaca vnútri daného štátu, alebo iba opozičná organizácia pôsobiaca v ďalších štátoch. (Dyčka, 2012: 79) Poslednou kategóriou sú terciárni aktéri, ktorí predstavujú novú kategóriu oproti typológii UCDP. Ich charakteristickou črtou je výrazný vplyv na dynamiku konfliktu bez toho, aby doň boli nutne priamo zapojení. Avšak na rozdiel od kategórie „funkcionálny aktér“ ktorý zavádza Kodaňská škola, musí terciárny aktér v tomto prípade jasne ašpirovať k jednej zo strán konfliktu. Keďže terciárny aktér môže podobne ako sekundárny nebojujúci aktér poskytovať primárnemu aktérovi financie, zbrane, výcvik alebo politickú podporu, je možné si relatívne jednoducho tieto dve kategórie zameniť. (Gruberová, 2015) Rozdiel však Dyčka vysvetľuje nasledovne: „Zatiaľ čo akcie sekundárnych aktérov v prospech primárneho aktéra majú efekt výlučne na jeho schopnosť pokračovať v konflikte, zapojenie terciárneho aktéra vyvoláva ďalekosiahlejšie zmeny v ideologickej, politickej alebo strategickej rovine.“ (Dyčka, 2012: 82) Zároveň ide o subjekt, ktorý má v medzinárodnom prostredí značný vplyv. Obvykle sa jedná o niektorú z globálnych alebo regionálnych mocností, ale môže ísť aj o neštátneho aktéra, napríklad medzinárodnú organizáciu.

25 Pre všetky úrovne aktérov však aj naďalej platí, že sa vždy jedná o organizované skupiny fungujúce na dlhodobejšej báze. Zároveň však nie je podmienkou, aby v každom konflikte, či na každej strane konfliktu, pôsobila kompletná škála aktérov, ktorá zahŕňa všetky tri kategórie a štyri typy aktérov. Je možné a pomerne bežné, že v tejto oblasti bude existovať značná asymetria. (Dyčka, 2012: 83)

3.2 Operacionalizácia a indikátory

Primárnych aktérov je v konflikte možné rozoznať pomerne jednoducho a to na základe inkompatibility ich záujmov. V praxi pri analýze konkrétneho prípadu sa bude jednať o aktérov, ktorí verejne deklarujú nepriateľstvo so snahou nadobudnúť nejaký statok. Týmto statkom býva obvykle politická moc, alebo kontrola územia. (Zartman 1995) Sekundárny bojujúci aktér je obvykle štát alebo organizácia zámerne a aktívne pôsobiaca v rámci konfliktu na strane jedného z primárnych aktérov. Toto zapojenie musí mať podobu priameho zapojenia vlastných jednotiek. Problematická je však operacionalizácia a konceptualizácia spojenia „vlastné jednotky“. Keďže sekundárnym aktérom je vždy organizované zoskupenie a nikdy nie jednotlivec, budeme za „vlastné jednotky“ považovať početnejšie zoskupenie a nie jednotlivcov či špecialistov (ako napríklad vojenských poradcov a inštruktorov). Kľúčové však v tomto smere je, aby počet a rozsah nasadených bojových kapacít sekundárneho aktéra predstavoval v rámci konfliktu evidentný bojový prínos pre podporovaného primárneho aktéra. Za pomoc formou nasadenia jednotiek sa považuje aj situácia, kedy sú nasadené vojenské kapacity sekundárneho aktéra prevedené do ozbrojených síl primárneho aktéra a stávajú sa tak ich de facto integrálnou súčasťou. Podstatné v tomto prípade je, že velenie a štruktúra týchto jednotiek ostáva nezmenená aj po začlenení do ozbrojených síl primárneho aktéra, a tak tento aspekt môžeme považovať za čisto formálny. Samotné rozlíšenie primárneho a sekundárneho aktéra na bojisku môže byť niekedy pomerne náročné. Nie je vylúčená ani situácia, kedy sekundárny bojujúci aktér nasadzuje podstatne väčšie množstvo kapacít, ako ním podporovaný primárny

aktér. Najdôležitejšie však vždy je, medzi ktorými aktérmi existuje deklarovaná nezlučiteľnosť záujmov. (Dyčka, 2012: 84) Sekundárny nebojujúci aktér sa charakterizuje úmyselným poskytovaním inej ako vojenskej pomoci jednému z primárnych aktérov. V prípade tohto aktéra je však škála možných indikátorov pomerne široká a môžu sa zásadne líšiť. Jedným z častých indikátorov je prerušenie alebo absencia diplomatických a obchodných vzťahov s „nepriateľským“ primárnym aktérom a zároveň ich utužovanie s jeho protivníkom, čiže pre daného aktéra so „spriateleným“ primárnym aktérom. Ďalšími typickými indikátormi sú sankcie, blokády alebo embargá uvalené na nepriateľského aktéra a na druhej strane poskytovanie financií, materiálnej podpory, spravodajskej podpory a predovšetkým zbraní a vojenskej techniky spriatelenému primárnemu aktérovi. Dôležité je tiež dodať, že sekundárny nebojujúci aktér musí taktiež zreteľne deklarovať svoj postoj k inkompatibilite, ktorá existuje medzi znepriatelenými primárnymi aktérmi. (Dyčka 2012: 83-84) Oba tipy sekundárnych aktérov musia otvorene deklarovať zhodné záujmy s primárnym aktérom. Ich skutočné záujmy, motivácie a ciele môžu byť samozrejme odlišné, avšak to už nie je pre ich klasifikáciu a zaradenie relevantné. (Dyčka 2012: 84) Pre terciárneho aktéra nie je nevyhnutná žiadna výrazná aktivita v rámci konfliktu. Častokrát však stelesňuje hodnoty a predstavy, pre ktoré primárni aktéri bojujú alebo ku ktorým inklinujú. Vypozorovať to je najčastejšie možné z vyjadrení a vyhlásení politikov a predstaviteľov primárnych aktérov formou odvolávania sa na spoločnú minulosť, historickú, etnickú, ideologickú, náboženskú či inú príbuznosť alebo podobnosť. Z toho vyplýva pasívnejšia, ale zároveň veľmi významná rola terciárnych aktérov v konfliktoch. (Dyčka 2012: 84) Aktér na terciárnej úrovni môže taktiež priamo nasadzovať vlastné jednotky, avšak obvykle to býva v menšom rozsahu. Rovnako môže poskytovať vojenskú, materiálnu alebo inú pomoc obom ďalším kategóriám aktérov, čiže ako tomu primárnemu, tak aj sekundárnemu. Ich hlavný význam a vplyv na konflikt spočíva v oblasti ideologickej alebo náboženskej orientácie primárneho aktéra. Z toho dôvodu sú v tejto pozícii častokrát zastúpené vlády globálnych a regionálnych mocností, ale tiež náboženské a medzinárodné organizácie. V záujme snahy o získanie priazne

27 terciárneho aktéra je primárny aktér ochotný meniť alebo modifikovať svoje pôvodne deklarované ciele a prispôsobovať svoju ideologickú orientáciu. Účasťou terciárneho aktéra sa taktiež konflikt zvyčajne globalizuje. Z toho vplýva aj podstatný vplyv terciárnych aktérov na trvanie a dynamiku konfliktu, ale aj značný potenciál týchto aktérov významne prispieť k deeskalácii a započatiu mierových jednaní. (Dyčka 2012: 85)

3.3 Konceptualizácia pojmov

Pre prehľadné a systematické porovnanie jednotlivých aktérov bude práca používať jednotný systém kategorizácie, do ktorej budú zahrnuté nasledujúce charakteristiky každého analyzovaného aktéra: Kategória: špecifikácia o akú kategóriu aktéra sa jedná na základe klasifikácie podľa Lukáša Dyčku vychádzajúcej z jeho výskumnej práce „Typologie aktérů v konfliktech“, publikovanej v Politologické revue v roku 2012. Lídri: kľúčové osoby, ktoré majú zásadnú formálnu alebo neformálnu moc nad konkrétnym aktérom pôsobiacim v rámci konfliktu. Táto kategória bude relevantná predovšetkým v prípade primárnych aktérov konfliktu. Relevantné divízie, frakcie, podskupiny, podriadené inštitúcie: kategória relevantná v prípade všetkých typov aktérov. U primárnych aktérov pôjde predovšetkým o združené bojové frakcie a zoskupenia. V prípade sekundárnych a terciárnych aktérov typu národných štátov sa bude jednať o relevantné inštitúcie, ktoré majú rozdielne záujmy alebo formy účasti v súvislosti s druhou líbyjskou občianskou vojnou. A v prípade sekundárnych a terciárnych aktérov typu organizácií sa bude jednať o príslušné podriadené inštitúcie. Členstvá: kategória relevantná opäť predovšetkým v prípade sekundárnych a terciárnych aktérov. Jedná sa o kľúčové organizácie alebo aliancie, ktorých je analyzovaný štát členom a sú relevantné v kontexte skúmanej problematiky. Silné väzby s: kategória relevantná v prípade všetkých typov aktérov. Hovoríme o najdôležitejších spojencoch a partneroch daného aktéra.

Vzťah zvyčajne zahŕňa aktérov poskytujúcich významnú finančnú alebo materiálnu podporu súvisiacu s ozbrojeným bojom proti ozbrojenému oponentovi. Stranou môže byť darca, ale tiež aj príjemca tejto podpory. Významné väzby s: vzťahy s ďalšími dôležitými partnermi analyzovaného aktéra. Pre vzťah je príznačná materiálna, finančná, politická, spravodajská, ideologická alebo iná podpora, ktorá môže ale aj nemusí priamo súvisieť s ozbrojeným bojom. Kategória opäť relevantná pre všetky typy aktérov. Ozbrojení protivníci: aktéri, s ktorými analyzovaný aktér v súčasnosti je, alebo v čase od začatia druhej líbyjskej občianskej vojny bol v stave ozbrojeného boja. Kategória relevantná pre všetky typy aktérov. Rivali: aktéri, s ktorými je analyzovaný aktér v politickom, ideologickom alebo ekonomickom súperení, ale s ktorými v súčasnosti neprebieha alebo v čase od začatia druhej líbyjskej občianskej vojny neprebehol priamy ozbrojený stret. Rivalita nevylučuje možnosť spolupráce a zachytáva široké spektrum konkurenčného správania, pokiaľ nebude prebiehať priamy ozbrojený stret medzi aktérmi vzťahu. Kategória relevantná pre všetky typy aktérov. Relevantnosť konfliktu: význam, ktorý aktér pripisuje situácii v Líbyi v porovnaní s ostatnými otázkami, ktoré sú predmetom záujmu daného aktéra. Relevantnosť konfliktu častokrát priamo koreluje s mierou a rozsahom zapojenia daného aktéra v rámci konfliktu, avšak nemusí to byť pravidlom. Pozor, kategóriu si nemôžeme zamieňať s relevantnosťou aktéra v rámci konfliktu. Aj táto kategória je relevantná pre všetky typy aktérov. Kľúčové záujmy: najdôležitejšie záujmy, ciele a požiadavky analyzovaného aktéra, ktoré priamo či nepriamo súvisia s prebiehajúcim konfliktom. Kategória taktiež relevantná pre všetky typy aktérov. Keďže budú v rámci tejto práce analyzované rôzne kategórie aktérov, nie u každého aktéra budú do systému kategorizácie zahrnuté všetky konceptualizované charakteristiky.

29 4 Analyticko-deskriptívna časť

4.1 Príčiny konfliktu

Príčiny konfliktu sú v podstate totožné s predmetmi vzájomnej inkompatibility, teda verejne deklarovanými nezlučiteľnými záujmami zúčastnených primárnych aktérov. Názorový a záujmový rozkol medzi zúčastnenými stranami môžeme evidovať hneď vo viacerých rovinách, a síce politickej, ideologickej, náboženskej a samozrejme ekonomickej. V politickej dimenzii je pochopenie záujmovej nezlučiteľnosti pomerne jednoduché. Decentralizácia politickej moci a absencia ústrednej všeobecne akceptovateľnej vlády s monopolom na organizované násilie predstavovala príležitosť pre viacerých vojensky významných a vplyvných aktérov, aby sa pokúsili moc uchopiť do vlastných rúk, legislatívne presadiť svoju politickú agendu a stať sa tak dominantným aktérom v rámci porevolučnej Líbye. (Gartenstein – Barr 2015: 7) Zúfalá snaha o udržanie moci zo strany islamistov viedla k tomu, že sa GNC odmietol vo februári 2014 vzdať moci a vyhlásiť nové voľby a zároveň spochybnil výsledok júnových volieb do HoR, v ktorých získali islamisti podstatne slabší mandát ako v roku 2012, a tak fakticky zvíťazila frakcia nacionalistov a federalistov. (Jesús 2015: 6)(Lacher 2015: 72) V ideologickej rovine je občianska vojna častokrát označovaná za boj medzi revolučnými a kontrarevolučnými silami, kedy sa islamistickí aktéri zo západu Líbye GNC, GNA, NSG stavajú do pozície ochrancov revolúcie, pričom federalistov z východu krajiny a milície podporujúce HoR z Tobrúku označujú za kontrarevolucionárov snažiacich sa navrátiť situáciu do stavu z obdobia pred Arabskou jarou. Ich tvrdenie však bolo do značnej miery opodstatnené, keďže zintaáske brigády4 začali v roku 2013 do svojich radov verbovať aj bývalých príslušníkov elitných brigád Qadhdháfího režimu. (Gartestein and col. 2015: 13) V zmysle ochrany

4 Zintánske brigády predstavujú jedného z najmocnejších neštátnych aktérov v západnej Líbyi. Ich počet v roku 2014 predstavoval približne 4 až 5 tisíc militantov a disponovali značným konvenčným arzenálom. Zintánske brigády sú od roku 2014 jedným z kľúčových spojencov Haftara na západe Líbye. Pravidelne sa dostávajú do stretov s misurátskymi brigádami ako svojím hlavným mocenským rivalom v regióne Tripolska.

revolúcie napríklad GNC vydal veľmi kontroverzný zákon, ktorý z politiky a verejného života vylúčil každého, kto v minulosti pôsobil v rámci Qadhdháfího mocenského alebo byrokratického aparátu, čo marginalizovalo prakticky všetky kmene preferované Qadhdháfího režimom. (Wanatabe 2016: 2)(Michael – Mohamed 2013) Náboženský rozmer nezlučiteľnosti úzko súvisí s politickou a ideologickou dimenziou, keďže nacionalisti a federalisti išli do volieb v roku 2014 s agendou, ktorá predstavovala priamy protipól islamistickej agendy tripoliských a misurátskych politických elít. Premiér vlády HoR Abdullah a-Thani deklaroval snahu oslobodiť krajinu od islamizmu, zatiaľ čo islamistické elity na čele s premiérom NSG Khalifom al-Ghawim hlásali snahu vrátiť Líbyu do začiatkov revolúcie, kedy krajina nebola unesená politickými záujmami ale uprednostňovala islamistickú víziu novej Líbye opierajúcu sa o legislatívnu implementáciu práva šaría. (Ashour 2015: 1)(Eriksson 2015: 43) Na strane islamistov bola zároveň obava z tvrdého protiteroristického zákona, ktorý prívrženci sekulárneho prúdu plánovali legislatívne presadiť (COI 2017: 13). Do značnej miery sa teda oprávnene na konflikt nahliada ako na boj medzi islamistickými a sekulárnymi silami. (Gartenstein and col. 2015: 13) Poslednou dimenziou nezlučiteľnosti sú samozrejme ekonomické záujmy. Líbya v súčasnosti disponuje ropným bohatstvom v rozsahu viac ako 48 miliárd barelov ropy. Kontrola ropných polí a prvkov ropnej infraštruktúry je preto pre všetkých významných aktérov občianskej vojny nesmierne atraktívna, čo sa odráža aj na dynamike konfliktu, keďže lokality bohaté na ropu prípadne významné v kontexte jej prepravy či spracovania sú miestami najčastejších a najintenzívnejších ozbrojených stretov. (OPEC 2017)

4.2 Lokálni aktéri

Za vnútroštátnych primárnych aktérov považujeme hlavné zúčastnené politické frakcie, teda nositeľov politickej moci v krajine, ktorí sú v rámci konfliktného prostredia reprezentovaní alianciami či voľnými zoskupeniami revolučných brigád, milícií a ďalších ozbrojených skupín. Títo aktéri sú charakteristickí tým, že medzi nimi existuje určitá

31 inkompatibilita, teda verejne deklarovaná nezlučiteľnosť záujmov. V prípade druhej občianskej vojny v Líbyi sa jedná o spor o vládu či politickú moc v krajine. Hlavnými primárnymi aktérmi tohto konfliktu sú Všeobecný národný kongres, Snemovňa reprezentantov, Vláda národnej jednoty a Vláda národnej spásy.

Tabuľka 1 – Lokálni aktéri – Všeobecný národný kongress (GNA), zdroj: autor textu

Kategória: Primárny aktér

Lídri: Mohammed Magariaf, Nouri Abusahmain, Omar al-Hasi

Divízie a frakcie: LROR, LSF, Líbyjský úsvit, Misurátske brigády, LIFG, BRSC

Silné väzby s: Moslimské Bratstvo, SAE, Katar

Významné väzby s: Turecko, Saudská Arábia, USA, Francúzsko, Taliansko, Sudán, OSN, NATO

Ozbrojení protivníci: HoR, LNA, Zintánske brigády, al-Qadhdháfího lojalisti (tzv. zelený odpor)

Rivali: SAE, Egypt

Relevantnosť Vysoká konfliktu:

Kľúčové záujmy: Získanie kontroly nad celým územím Líbye a zachovanie jej územnej celistvosti, získanie kontroly nad ropnou infraštruktúrou a bezpečnostným aparátom. Ďalej snaha o stabilizáciu politickej moci a zlepšenie bezpečnostnej situácie v krajine, pokus o ustanovenie demokratických pomerov, príprava na demokratické voľby.

Všeobecný národný kongres (ďalej len GNC) bol líbyjskou legislatívnou autoritou od augusta 2012, kedy po parlamentných voľbách prevzal moc od Prechodnej národnej rady (ďalej len NTC). Jeho primárnou úlohou bolo nastolenie demokratických ústavných pomerov v krajine, pričom tento cieľ mal dosiahnuť v horizonte 18 mesiacov

a následne vyhlásiť nové národné parlamentné voľby. (Estelle 2017: 38) Po uplynutí jeho mandátu vo februári 2018 a nenaplnení vytýčeného cieľa však odmietol odstúpiť a vyhlásiť voľby do Snemovne reprezentantov (ďalej len HoR), ktorá mala byť jeho nástupníckym legislatívnym orgánom. (Institute for Peace and Security Studies 2018: 3) V rámci GNC dominovali strana National Forces Alliance tvorená politickým krídlom líbyjských revolucionárov a strana Justice and Development Party reprezentujúca líbyjské odvetvie Moslimského bratstva (ďalej len MB). GNC sa formálne rozpadol v auguste 2014, avšak časť jeho poslancov opätovne zvolených vo voľbách 25. júna 2014 odmietla uznať HoR za novú legislatívnu autoritu Líbye a naďalej deklarovala legitimitu GNC a vyhlasovala ho za jedinú legitímnu autoritu v Líbyi. (Eiksson 2015: 51)

Tabuľka 2 – Lokálni aktéri – Snemovňa reprezentantov (HoR), zdroj: autor textu

Kategória: Primárny aktér

Lídri: Aguila Saleh Issa, Hammuda Siala, Abdullah al-Thani, Khalifa Haftar

Divízie a frakcie: LNA, Zintanské brigády, Tuarégovia

Silné väzby s: al-Qadhdháfího lojalisti, Egypt, SAE, Rusko

Významné väzby s: Saudská Arábia, Francúzsko, USA, Jordánsko

Ozbrojení protivníci: GNC, GNA, NSG, Islamský štát, al-Qaeda

Rivali: Katar, Turecko

Relevantnosť vysoká konfliktu:

Kľúčové záujmy: Snaha o získanie plnej kontroly nad územím Líbye a uznanie vládnej legitimity ako nástupníckeho orgánu GNC po víťazných voľbách v roku 2014. Ďalšej snaha o potlačenie islamistických tendencií a zavedenie sekulárneho režimu po vzore Sisiho vlády v Egypte, snaha o získanie kontroly nad ropnou infraštruktúrou a snaha o zachovanie územnej celistvosti krajiny.

Snemovňa reprezentantov (ďalej len HoR) je legislatívna autorita v Líbyi, ktorá bola zvolená vo voľbách 25. júna 2014 a mala nahradiť GNC vo všetkých jeho funkciách. Skladala sa prevažne z nezávislých nacionalisticky orientovaných kandidátov reprezentujúcich víziu sekulárneho líbyjského štátu. V rámci HoR je zastúpená aj pomerne silná frakcia federalistov, ktorí sa taktiež stotožňujú so sekulárnym prúdom (Arraf 2017: 7). Sídlom HoR bolo spočiatku hlavné mesto Tripolis, avšak po spustení islamistickej operácie Libya Dawn5 (Líbyjský úsvit) v Tripolise, sa parlament z bezpečnostných dôvodov koncom augusta 2014 presunul do mesta Tobruk na východe Líbye. Výkonnou autoritou HoR je dočasná vláda zastúpená druhým kabinetom premiéra Abdullaha al-Thaniho so sídlom v Bayde. (Libya Herald 2014) Líbyjský najvyšší súd sídliaci v Tripolise 9. novembra 2014 rozhodol, že júnové voľby boli protiústavné, na základe čoho vyhlásil HoR ako nelegitímnu a navrhol jej rozpustenie. (AlJazeera 2014; Eriksson 2015: 41) Relevantnosť tohto rozhodnutia však môžeme označiť za prinajmenšom diskutabilnú, keďže distribúcia moci v Líbyi nenapĺňa ani základné zásady deľby a rovnováhy moci, takže o nezávislom súdnictve v Líbyi nemožno hovoriť dnes a ani kedykoľvek v minulosti. HoR sa opiera o vojenskú podporu poľného maršala Haftara a jeho koalíciu Dignity6 (Dôstojnosť) pozostávajúcu

5 Líbyjský úsvit je vojenská operácia vedená islamistickými silami lojálnymi GNC, ktorá vznikla ako reakcia na Haftarovu operáciu Dôstojnosť. Operácia Úsvit združuje viaceré misurátske brigády, jednotky LSF a LROR, berberské milície z miest pohoria Nafúsa, milíciu Rytierov z Janzour a ďalšie islamistické sily. (Kwarteng – Dochery 2017: 11)(Arraf 2017: 7) V novembri 2014 sa k Úsvitu pripojil aj Benghází Shura Revolutionary Council (ďalej len BRSC), ktorý predstavoval koalíciu islamistov z východu Líbye bojujúcich proti Haftarovi. BRSC pozostával z milícií Ansar al- Sharia (ďalej len ASL), brigády Mučeníkov 17. Februára, východného krídla LSF a milície Raff´ allah al-Sahati. (Ministry of Foreign Affairs 2014: 21)(Fitzgerald 2015: 2) 6 Dôstojnosť, je vojenská operácia, vedená maršalom Haftarom, ktorej prvotným cieľom bola porážka islamistických milícií v Benghází, avšak časom sa ambície rozrástli na snahu o porážku islamistov na celoštátnej úrovni. Do operácie je okrem Haftarovej LNA zapojených rada ďalších aktérov, ako napríklad pravidelné jednoky špeciálnych vzdušných a námorných síl sídliace v Tobrúku a Benghází, vplyvné

z viacerých národných aktérov, z ktorých najvýznamnejšími sú Líbyjská národná armáda (ďalej len LNA) a zintanské brigády.

Tabuľka 3 – Lokálni aktéri – Vláda národnej jednoty (GNA), zdroj: autor textu

Kategória: Primárny aktér

Lídri: Fayez al-Sarraj, Ahmed Maiteeq

Divízie a frakcie: PC, HSC, Líbyjský úsvit, BAM, BRSC, BDB, LSF, PFG

Silné väzby s: OSN, Turecko

Významné väzby s: Katar, Taliansko, Veľká Británia, USA

Ozbrojení protivníci: HoR, LNA, Islamský štát, al-Qaeda

Rivali: SAE, Egypt, Rusko, Saudská Arábia

Relevantnosť vysoká konfliktu:

Kľúčové záujmy: Snaha o získanie kompletného medzinárodného uznania ako vlády vytvorenej pod záštitou OSN. Snaha o ovládnutie a kontrolovanie celého územia Líbye, o zachovanie územnej celistvosti štátu, o získanie kontroly nad ropnou infraštruktúrou a odzbrojenie svojich protivníkov.

Vláda národnej jednoty (ďalej len GNA) vznikla 1. januára 2016 na základe Líbyjskej politickej dohody (ďalej len LPA) podpísanej 17. decembra 2015 v marockom meste Skhirat reprezentantmi GNC a HoR za prítomnosti Organizácie spojených národov (ďalej len OSN) a ďalších zúčastnených aktérov. Cieľom LPA bolo vybudovanie kompletnej a

miestne kmene Ubaydat, Awaqir a Baraghitha, Obranné sily Kyrenaiky, etnikum Tubu z okolia Kufry a časť Tuarégov z mesta Ubari, či zintanské brigády a milície kmeňa Warshafana zo západu Líbye. (COI 2017: 18)(Lamma 2017: 2)(UN SC 2015: 14)

35 zároveň kompromisnej inštitucionálnej štruktúry pozostávajúcej z Prezidentskej rady (ďalej len PC7), ako orgánu zastupujúceho funkciu najvyššej hlavy štátu, GNA ako výkonnej zložky moci, HoR ako legislatívnej zložky moci a Najvyššej štátnej rady (ďalej len HSC), ktorá predstavovala poradný legislatívny orgán a de facto nebola ničím iným, ako formálnym obnovením nelegitímneho GNC a jeho zapojením do inštitucionálnych štruktúr. (Eriksson – Bohman 2018: 24)(Institute for Peace and Security Studies 2018: 4) Bezpečnostná rada OSN uznala tripoliskú GNA ako jedinú legitímnu vládu Líbye. Problém však do značnej miery predstavuje fakt, že podmienkou LPA bolo oficiálne legislatívne uznanie LPA zo strany HoR, ktoré sa však nikdy neuskutočnilo. Legislatívna ratifikácia zmluvy zo strany HoR bola podmienkou jej samotnej platnosti, ale keďže doposiaľ ratifikačný proces neprebehol a LPA nie je oficiálne platná, nie je ani záväzná pre zúčastnené strany. Na základe toho je legitimita samotnej GNA viacerými autormi spochybňovaná. Spochybňovanie legitimity GNA do značnej miery umocňuje aj to, že HoR v priebehu roka 2016 dvakrát odmietla schváliť navrhovaný vládny kabinet, pričom schválenie členov GNA zo strany HoR je ďalšia zo zásad na ktorých samotná LPA stojí. Môžeme teda konštatovať, že OSN miesto vyriešenia situácie pridala k dvom nedostatočne legitímnym vládam vládu tretiu, ktorej legitimita je opäť prinajmenšom otázna. Hlavnými ozbrojenými garantmi bezpečnosti

7 Prezidentská rada je orgán zriadený na základe podmienok líbyjskej politickej dohody. Rada vykonáva funkciu hlavy štátu, predsedá GNA a má prevziať velenie líbyjskej národnej armády. Predsedom prezidentskej rady je Fayez al-Sarraj, ktorý je zároveň premiérom GNA a v roku 2013 zastával funkciu ministra pre bývanie a verejné služby. Rada má 9 členov a sú v nej zastúpení predstavitelia najvýznamnejších frakcií v rámci súčasnej Líbye (zástupcovia z GNA a zástupca z HoR, Misuráty, Zintánu, PFG, LNA, Fezzánu a Moslimského Bratstva) (ECFR 2018).

GNA sú misurátske brigády8 a aliancia jednotiek al-Bunyan al-Masur9 (ďalej len BAM). (Perroux 2017: 23)

Tabuľka 4 – Lokálni aktéri – Vláda národnej spásy (NSG), zdroj: autor textu

Kategória: Primárny aktér

Lídri: Nouri Abusahmain, Omar al-Hassi, Khalifa al-Ghawil

Divízie a frakcie: LROR, LSF, Misurátske Brigády

Silné väzby s: Moslimské Bratstvo

Významné väzby s: Katar, Turecko

Ozbrojení protivníci: HoR, GNA, LNA

Rivali: SAE, Egypt

8 Misurátske brigády boli revolučné bojové zoskupenia (milície), ktoré sa organizovali v okolí mesta Misuráta. V priebehu revolúcie sa vďaka rozsiahlej podpore zo strany Kataru, Turecka a ďalších štátov stali najpočetnejšími a vojensky najsilnejšími povstaleckými zoskupeniami v krajine. Zohrali kľúčovú rolu pri porážke vládnych síl v Tripolise a Syrte a podarilo sa im zmocniť väčšiny zbraní a vojenského materiálu zo skladov bývalého režimu. V priebehu revolúcie sa združili pod jednotné vojenské aj politické vedenie a v postkonfliktom období sa stali najvýznamnejším neštátnym vojenským aktérom v krajine. Mesto Misuráta je akýmsi obchodným centrom celej Líbye a odjakživa predstavovalo centrum protivládnych nálad. Mesto je ovládané bohatými podnikateľskými rodinami podporujúcimi politické a ideologické vízie Moslimského bratstva. Preto sú misurátske brigády jedným z najvýznamnejších neštátnych aktérov stojacich na strane tripoliských vlád (GNC, NSG aj GNA). (TRAC 2011)(Williams 2011) 9 BAM je aliancia misurátskych brigád o sile cca. 6000 bojovníkov, ktorá je de jure podriadená GNA ale de facto je naďalej kontrolovaná MMC a MUR. Aliancia vznikla s cieľom porážky IS v Syrte a po uskutočnení tohto zámeru jej existencia naďalej zotrvala a predstavuje hlavné bojové sily GNA, ktoré boli po roku 2016 nasadené napríklad pri bojoch s LNA v provincii Fezzán. (Pack – Smith – Mezran 2017: 53)

37 Relevantnosť vysoká konfliktu:

Kľúčové záujmy: Snaha o revíziu volieb z roku 2014, snaha o udržanie pri moci a odmietnutie odovzdania moci a kontroly nad krajinou do rúk HoR. Odmietanie uznania GNA ako legitímneho aktéra a snaha o zisk legitimity na jeho úkor. Ďalej snaha o kontrolu Tripolisu a vládnej štvrte a prístup k štátnym financiám.

Vláda národnej spásy (ďalej len NSG) v podstate predstavuje nástupnícky orgán GNC po ukončení jeho pôsobenia. K transformácii GNC na NSG dochádza začiatkom septembra 2014, kedy jednotky Libya Revolutionaries Operations Room (ďalej len LROR10) a jednotky Líbyjského štítu (ďalej len LSF11) lojálne GNC obsadzujú kľúčové politické inštitúcie v Tripolise. Do konca roka 2015 predstavuje NSG politickú frakciu s pomerne silnou vojenskou podporou islamistov z Misuráty, Tripolisu, Benghází a ďalších líbyjských miest. (Paton 2014) Moc NSG začína upadať od roka 2016, kedy dochádza k vzniku GNA a PC. Väčšina brigád pôvodne lojálnych NSG prechádza do tábora GNA. V marci 2016 premiér NSG Khalifa al-Ghawil uteká z Tripolisu do Misuráty, kde 1. apríla 2016 vyhlasuje rozpad a ukončenie pôsobenia NSG. (Libyan Herald 2016) Dňa 15. októbra 2016 však ozbrojené sily lojálne NSG obsadzujú budovu HSC v Tripolise a ohlasujú návrat Ghawiliho kabinetu. (Libyan Observe 2016) V marci 2017 NSG stráca

10 LROR predstavuje koalíciu islamistických ozbrojených skupín v Tripolise. Vznikla v polovici roka 2013 a združovala ozbrojené skupiny z Misuráty, Sabrathy, Zawíje, Tripolisu a miest pohoria Nafúsa, ako konkurenčný blok proti Zintánu v hlavnom meste. 11 LSF je aliancia islamistických bojových skupín a brigád, ktorá vznikla v polovici roka 2012, ako aliancia lojálna novozvolenému GNC. Je geograficky rozdelená na tri časti (východný štít, centrálny štít a západný štít), pričom centrálny štít je reprezentovaný misurátskymi brigádami o počte asi 7000 bojovníkov. Z toho dôvodu, je centrálny štít niekedy nazývaný aj misurátskym štítom. Po zániku GNC LSF reprezentuje záujmy jedného z jeho nástupníckych orgánov, a síce NSG. (Arraf 2017: 8)

kontrolu nad komplexom HSC v Tripolise, čo môžeme považovať za moment druhého formálneho kolapsu NSG. (Libyan Herald 2017)

4.3 Zahraniční aktéri

Popri vnútroštátnych aktéroch preberá významnú úlohu v dynamike súčasného konfliktu v Líbyi aj viacero zahraničných aktérov. Od polovice roka 2014, teda obdobia kedy občianska vojna prepukla, ich vplyv systematicky narastá a to s prihliadnutím na dianie v Líbyi ako takej, ale predovšetkým s prihliadnutím na to, ako negatívne líbyjská kríza ovplyvňuje bezpečnostnú situáciu v okolitých štátoch. Okrem susedných štátov a regionálnych mocností sú do konfliktu zapojené aj viaceré európsky štáty, mocnosti globálneho rozmeru, či medzinárodné organizácie. Najvýznamnejší z týchto sekundárnych a terciárnych aktérov budú podrobne analyzovaní v nasledujúcich podkapitolách.

4.3.1 Susedné štáty Práve susedné štáty najviac trpeli líbyjskou post-konfliktnou transformáciou. Pôvodne relatívne bezpečný a z regionálneho hľadiska stabilný štát sa v priebehu pár mesiacov revolúcie premenil na srdce nestability severoafrického regiónu. Krajina sa stala centrom obchodu so zbraňami, ľuďmi aj narkotikami, stelesnením islamského radikalizmu a baštou viacerých nebezpečných teroristických organizácií. Rozsiahle ťažko kontrolovateľné púštne hranice sa stali miestom boja neštátnych aktérov o získanie monopolu v oblasti pašovania a nelegálneho obchodu. Voľný a nekontrolovaný pohyb gangov a ozbrojených milícií sa stal jedinečnou hrozbou pre stabilitu a bezpečnosť susedných štátov. (Mezran, Varveli 2017: 23) Aj keď Alžírsko, Egypt a Tunisko čelia spoločným hrozbám, nie vždy na ne reagovali rovnako. Nezávislé pokusy Alžírska, Egypta a Tuniska chrániť svoje záujmy a izolovať sa od situácie v Líbyi zasiahli dynamiku vyvíjajúcej sa občianskej vojny často deštruktívnym spôsobom. Reakcia susedov Líbye sa preto vyvinula spolu s neriešiteľnosťou vlastného konfliktu v Líbyi a pomaly smerovala k mnohostrannej diplomacii, pretože obmedzené jednostranné intervencie sa ukazujú ako nedostatočné. (Dirsus, Eaton 2019: 21)

39 Tabuľka 5 – Susedné štáty – Egypt, zdroj: autor textu

Kategória: Sekundárny bojujúci aktér

Členstvá: Africká únia, OSN

Divízie a frakcie: Ministerstvo zahraničných veci, Ministerstvo obrany

Silné väzby s: HoR, SAE

Významné väzby s: Rusko, Saudská Arábia

Ozbrojení protivníci: GNC, NSG, GNA, Islamský štát, al-Qaeda, Ansar al-Sharia

Rivali: Katar, Turecko

Relevantnosť Stredná až vysoká konfliktu:

Kľúčové záujmy: Snaha o ochranu svojej západnej hranice, obrana egyptských občanov žijúcich a pracujúcich na líbyjskom území, boj proti islamizmu, boj proti terorizmu, obrana záujmov a zaistenie energetickej bezpečnosti, upevnenie moci HoR a vplyvu poľného maršala Haftara, zaistenie pokračovania ekonomickej spolupráce, udržanie líbyjských investícií.

V maghrebskom politickom prostredí sa hovorí, že keď si Egypt kýchne, Líbya bude prechladnutá. (Mezran, Varveli 2017:24) Na tejto krátkej anekdote je však viac pravdy, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Dôkazom je, že tento princíp platil nielen počas Arabskej jari, ktorá sa do Líbye rozšírila práve zo susedného Egypta, ale aj v prípade druhej občianskej vojny, ktorá do značnej miery vo svojich prvopočiatkoch zrkadlila konflikt o moc medzi sekularistami a islamistami v Egypte, ktorý v roku 2013 vyvrcholil vojenským prevratom vedeným vtedajším ministrom obrany Abdel-Fattāḥom es-Sisim a nastolením sekulárnej vojenskej diktatúry. (Sailer 2013) Práve vývoj v Egypte bol akousi inšpiráciou pre zahájenie operácie Dôstojnosť generálom Khalifom Haftarom po bezprecedentnom odmietnutí zo strany GNC odovzdať po prehratých voľbách vládu do rúk nástupníckej HoR. Cieľom Haftarovej

operácie bola porážka islamistov12 z Tripolisu a odovzdanie moci nad krajinou do rúk legitímne zvoleného politického orgánu, teda HoR. Napriek tomu, že Egypt predstavuje demograficky najväčší arabský štát s jednou z najsilnejších armád v arabskom svete, spočiatku nemal záujem do vnútorných záležitostí Líbye výrazne priamo zasahovať, keďže sám čelil vnútropolitickej nestabilite a nábožensko-ideologickej rivalite obdobného charakteru. Nič to však nemení na fakte, že so značným napätím sledoval situáciu predovšetkým na východe Líbye, teda v provincii Kyrenaika13, s ktorou Egypt zdieľa spoločnú hranicu. (Das 2011: 11) Akýmsi spúšťačom rozsiahleho egyptského zapojenia do líbyjskej krízy nebola ani tak táborizácia spoločnosti a vznik dvoch znepriatelených mocenských blokov, ako vzostup IS v mestách na východe Líbye koncom roka 2014. Aj keď Egypt politicky podporoval Haftarovu operáciu od jej začiatku, po útoku na egyptskú ambasádu v Tripolise z novembra 2014 a opakovaných incidentov, kedy militanti z IS uniesli a zavraždili egyptských koptských kresťanov, aktivita a angažovanosť Egypta v konflikte dramaticky narástla. (The Roméo Dallaire Child Soldiers Initiative 2017: 15)(Dilloway and col. 2015: 19) Niektorí autori polemizujú nad verziou, že Káhira bola do konfliktu zo strany radikálov z IS úmyselne vtiahnutá, aby oslabila moc ich konkurenčných umiernených islamistických skupín podporujúcich GNC a operáciu Líbyjský úsvit a IS tak následne dokázal ľahšie prevziať kontrolu nad rozsiahlymi územiami na východnom pobreží. (Human Rights Watch 2016: 13-15) Egypt zvýšil ochranu svojej západnej hranice aby zamedzil transnacionálnemu šíreniu zbraní a radikálov z Líbye na Sinaj a do Sýrie,

12 Haftar nerobil rozdiely medzi takzvanými “umiernenými” a radikálnymi islamistami, čo viedlo k mobilizácii početných síl na strane islamistov a k úspešnému náboru nových členov. 13 Kyrenaika je historickým územím súčasnej Líbye, v modernej arabčine tiež nazývané ako Barqa. V súčasnosti už Kyrenaiku v administratívnom členení Líbye nenájdeme, pretože je rozdelená do viacerých administratívnych jednotiek. Existencia troch historických provincií – Tripolsko, Kyrenaika a Fezzán rozkladajúcich sa na území súčasnej Líbye má však zásadný vplyv na kultúrno-spoločenské a politické myslenie obyvateľov Líbye.

41 Jemenu a iných arabských štátov. Haftarovu operáciu Dôstojnosť začala Káhira masívne podporovať vo všetkých možných smeroch a oblastiach. (Fitzgerald 2015: 187) Poskytla zázemie na výcvik LNA a ďalších Haftarových ozbrojených síl, pomohla pri opätovnom vytvorení líbyjských spravodajských služieb, poskytla Haftarovi zbrane, muníciu aj ťažkú konvenčnú vojenskú techniku na rozbehnutie masívnych ofenzív a priamo zapojila aj vlastné jednotky formou leteckej podpory Haftarových operácií a to ako na účel prieskumných a špionážnych letov, tak aj na účel bombardovania nepriateľských pozícií a jednotiek. Podpora zo strany Egypta bola kľúčová pre vytvorenie prevahy Haftarových síl nad Tripolisom v prvých dvoch rokoch občianskej vojny. (Ashour 2015: 9)(Lacher – Cole 2014: 26-28) V reakcii na opakované prípady únosov a masových vrážd zo strany IS na adresu egyptských občanov, Káhira mobilizovala aj svoje politické a diplomatické úsilie a na pôde OSN presadila udelenie mandátu OSN na boj proti terorizmu v Líbyi. (Gartenstein – Barr 2015: 39)(Arraf 2017: 4-6) Egypt významne loboval aj za zrušenie embarga na vývoz zbraní a vojenských technológií do Líbye, avšak opatrný postoj západných veľmocí, ktoré požadovali širšie politické riešenie vzniknutej krízy viedlo k stiahnutiu návrhu o možnej zahraničnej intervencii a uvoľnení zbrojného embarga uvaleného na Líbyu. Napriek tomu, že Egypt spolu so Spojenými arabskými emirátmi (ďalej len SAE) a Jordánskom za presadenie návrhu naďalej loboval, k uvoľneniu embarga nedošlo do dnešných dní. (Mezran, Varveli 2017:64) Keďže Egypt sa usiluje o komplexné a dlhodobé riešenie líbyjskej krízy a nielen dočasné prímerie a pozastavenie bojov, jeho stratégia voči kríze nezahŕňala iba jednostrannú vojenskú, materiálnu, logistickú a spravodajskú podporu Haftara a jeho LNA zo strany egyptských ozbrojených síl, ale aj pomerne rozsiahlu a intenzívnu podporu mierových riešení prostredníctvom egyptského ministerstva zahraničných vecí a diplomatického aparátu krajiny. (Dessí – Greco 2018: 74)(ACAPS 2016: 3) V období od decembra 2016 do februára 2017 hostil Egypt niekoľko líbyjských delegácií pri stretnutiach a jednaniach, ktorých výsledkom bola káhirská deklarácia, ktorá piatimi bodmi upravila LPA. Podobné mierové rozhovory a jednania iniciovala a hostila

Káhira aj v nasledujúcich rokoch, pričom naposledy v polovici novembra 2020. (Rezeg 2017) (Ali 2020) V otázke motivácie Egypta v prípade zapojenia do líbyjského konfliktu registrujeme hneď niekoľko dôvodov. Ako už bolo vyššie povedané, Egypt bol dlhodobo znepokojený vývojom situácie v Líbyi a to predovšetkým v bezprostrednej blízkosti jeho západnej hranice. Súčasná pozícia Egypta a jeho pomerne zásadná podpora generála Haftara jednoznačne poukazuje na záujem pokračovať v dlhoročnej bezpečnostnej spolupráci, ktorá fungovala medzi týmito krajinami v období pred pádom režimov al-Qadhdháfího a Mubaraka. (Mezran, Varveli 2017:44) Okrem bezpečnostného rozmeru spolupráce je však nesmierne dôležitý aj rozmer ekonomický. Do roku 2011 v Líbyi pracovalo viac ako 2 milióny občanov Egypta, z ktorých väčšina krajinu po vypuknutí ozbrojených stretov opustila. Od vojny v Iraku zároveň dramaticky poklesli dodávky ropy z Iraku do Egypta, ktorý sa tak stal takmer absolútne energeticky závislým na líbyjskej rope. Za zmienku rozhodne stoja aj dlhodobé investičné toky, ktoré prichádzali po desaťročia z Líbye do Egypta a výrazne sa tak podieľali na rozvoji cestovného ruchu a modernizácii zastaralej a zanedbanej infraštruktúry krajiny. Egypt má teda evidentný záujem o zaistenie svojej energetickej bezpečnosti a tak isto aj zachovanie kontinuálneho prítoku štedrých líbyjských investícií do kolabujúceho egyptského hospodárstva. (Alférez 2019: 5-6)

Tabuľka 6 – Susedné štáty – Tunisko, zdroj: autor textu

Kategória: Sekundárny bojujúci aktér

Členstvá: Africká únia, OSN

Divízie a frakcie: Ministerstvo zahraničných veci, Ministerstvo obrany

Silné väzby s: GNC, HoR, GNA

Významné väzby s: Egypt, SAE, Alžírsko, OSN, EU

Ozbrojení protivníci: Islamský štát, al-Qaeda, Ansar al-Sharia

43 Rivali: Moslimské bratstvo

Relevantnosť Stredná až vysoká konfliktu:

Kľúčové záujmy: Stabilizácia bezpečnostnej situácie v Líbyi, podpora multilaterálnych mierových jednaní, obnovenie kontroly líbyjsko-tuniskej hranice, boj proti pašovaniu ropy, narkotík a zbraní, boj proti obchodu s ľuďmi, boj proti terorizmu, kontrola nelegálnej migrácie, obnovenie obchodných väzieb, zaistenie energetickej bezpečnosti krajiny a potieranie radikálne islamistických tendencií.

Súčasný vzťah medzi Tuniskom a Líbyou je definovaný predovšetkým zraniteľnou pohraničnou oblasťou oboch štátov. Zatiaľ, čo v predrevolučnom období slúžila spoločná hranica, ako hlavný priestor predovšetkým formálnej obchodnej výmeny medzi krajinami14, po páde Qadhdháfího režimu a dramatickej zmene bezpečnostnej situácie na líbyjskej strane spoločnej hranice zaznamenávame extrémny nárast nelegálnych a kriminálnych aktivít ako je pašovanie ropy, zbraní či narkotík ale aj obchod s ľuďmi, nelegálne prevádzačstvo alebo nekontrolovaný pohyb islamských radikálov, teroristov a iných kriminálnych živlov v pohraničných oblastiach oboch štátov. (Fishman 2017: 2)(Eaton – Alageli -Badi 2020: 43) Kolaps bezpečnosti na tunisko-líbyjskej hranici a voľný pohyb ozbrojených skupín cez hranice zapríčinil nárast nestability ako na strane Líbye, tak aj na strane Tuniska, čo sa dramaticky prejavilo najmä

14 Je potrebné uviesť, že pašovanie na tunisko-líbyjskej hranici rozhodne nie je fenoménom iba porevolučného obdobia. Pašerácke trasy týmto územím viedli už dávno predtým, avšak pašovala sa predovšetkým ropa a migranti a rozhodne nie v takom veľkom rozsahu, ako tomu bolo po revolúcii. Napriek tomu však šedá ekonomika predstavovala približne polovicu v líbyjsko-tuniskej obchodnej výmeny, ktorá do roka 2011 bola približne 30% celkového objemu tuniského zahraničného obchodu. Ďalej pašovanie zbraní a narkotík v takej intenzite, ako k tomu dochádza od zborenia bývalého režimu sú pomerne novým fenoménom, rovnako ako aj nekontrolovateľná migrácia radikálov a ozbrojených skupín. (Mezran, Varveli 2017: 30-31)

v bezprostrednom období po rozpútaní druhej občianskej vojny v lete 2014. Tisíce radikálov z tuniskej odnože Ansar al-Sharia (ďalej len ASL)15, al-Qaeda a iných radikálnych skupín a organizácií prichádzali z Tuniska do Líbye za účelom tréningu a účasti na bojoch po boku iných radikálne islamistických skupín vrátane IS. (Bieri 2016: 3) Už koncom roka 2013, Tunisko vyhlásilo jeho východnú hranicu s Líbyou za vojenskú nárazníkovú zónu v snahe obmedziť migráciu radikálov a pašovanie zbraní a narkotík. Skutočný problém pre Tunisko nastal až koncom roka 2014 a v priebehu roka 2015, kedy sa mnohí tuniskí radikáli po dokončení tréningu a nadobudnutí skúseností v boji rozhodli vrátiť do domovského Tuniska a svoje získané bojové skúsenosti a znalosti využiť na subverzívne aktivity a realizáciu teroristických útokov na domácom území. (Anizi and col. 2015: 2) Kolaps kontroly národných hraníc tak zapríčinil rapídny nárast výskytu islamských radikálov a teroristov v krajine s čím dramaticky narástla aj intenzita teroristických útokov. Po niekoľkých útokoch na hotely a turistické rezorty v lete 2015 a zásadnom poklese turizmu v krajine bolo Tunisko nútené ešte väčšmi sprísniť svoje pohraničné opatrenia a vystavať 225 kilometrov dlhý múr po celej dĺžke spoločnej hranice, ktorý bol v roku 2016 doplnený aj moderným elektronickým monitorovacím systémom.16 (Sizer 2017: 20) Tunisko v kontexte cezhraničnej migrácie však nemusí zápasiť iba s voľným pohybom radikálov a ozbrojených skupín, ale aj s narastajúcim počtom utečencov a migrantov, ktorí dlhodobo prebývajú na tuniskom území a vážne zaťažujú už tak

15 ASL bola radikálne islamistická milícia, ktorá v Líbyi vznikla počas revolúcie v roku 2011. Hlásala prísnu interpretáciu koránu a usilovala sa o úplnú implementáciu práva šaría na území Líbye. Jej zánik datujeme v roku 2015, kedy sa milícia po smrti svojho vodcu Mohameda al-Zahawího stala integrálnou súčasťou IS. Po upevnení moci v Líbyi sa vďaka chaosu v krajine a minimálnej kontrole východných hraníc rozšírila aj do Tuniska a Alžírska, kde založila nové teroristické bunky a siete (Sizer 2014: 4). 16 Spomedzi realizovaných útokov v tomto období za zmienku stojí napríklad útok na národné múzeum v marci 2015, ktorý si vyžiadal 21 obetí, ďalej útok na pláži Sousee v Júni toho istého roka, kde zahynulo 38 turistov predovšetkým zo štátov západnej Európy a na záver útok na autobus prezidentskej gardy v centre hlavného mesta z Novembra toho roka, počas ktorého zahynulo 13 agentov. (Jesús 2016: 12) (Alkhouri 2017: 19)

45 vyčerpané a narušené tuniské zdravotníctvo a hospodárstvo. (Gartenstein – Barr 2015: 40). Z politického hľadiska Tunisko zastáva neutrálnejšiu pozíciu ako Egypt a zameriava sa predovšetkým na multilaterálnu diplomaciu. Ako sekundárny nebojujúci aktér sa intenzívne usiluje o mediáciu a deeskaláciu konfliktu. (Aliboni and col. 2017: 44) Tunisko však v tomto smere nemá ucelenú a komplexnú stratégiu, ktorej cieľom by bolo nastolenie dlhodobého mieru, ale usiluje skôr o čo najrýchlejšiu stabilizáciu bezpečnostnej situácie v krajine. (Eaton 2018: 19) Vo všeobecnosti však Tunisku ako aktérovi chýba silnejšie geopolitické postavenie pre hlbšie a relevantnejšie riešenie líbyjskej krízy. Snaží sa preto vtiahnuť do diplomatických jednaní a mediácie konfliktu viac významných hráčov a svetových veľmocí, čím sa samotné Tunisko opakovane stáva centrom diplomatických a mierových jednaní. To potvrdzuje aj fakt, že Tunisko zohralo kľúčovú rolu aj pri jednaniach v súvislosti s LPA a líbyjským akčným plánom. (Dessí – Greco 2018: 76) Motivované je predovšetkým snahou rozbehnutia domáceho turistického ruchu, opätovného nadviazania úzkych obchodných vzťahov s Líbyou a oživením obchodných väzieb, obnovením kontroly svojej východnej hranice a zaistením národnej bezpečnosti. Aj z toho dôvodu je tuniská vláda vo vzťahu k diplomatickým jednaniam pomerne pragmatická a po dobu celého konfliktu v intenzívnejšom kontakte s tripoliskými politickými elitami (GNC a GNA), keďže práve oni dlhodobo kontrolujú líbyjské územie susediace s Tuniskom. (Eaton 2018: 19).

Tabuľka 7 – Susedné štáty – Alžírsko, zdroj: autor textu

Kategória: Sekundárny bojujúci aktér

Členstvá: Africká únia, OSN

Divízie a frakcie: Ministerstvo zahraničných vecí, Prezidentský úrad

Silné väzby s: GNC, HoR, GNA,

Významné väzby s: Egypt, Tunisko, OSN, EU, Francúzsko

Ozbrojení protivníci: Islamský štát, al-Qaeda, Ansar al-Sharia

Rivali: Moslimské bratstvo

Relevantnosť Stredná až vysoká konfliktu:

Kľúčové záujmy: Stabilizácia bezpečnostnej situácie v Líbyi, podpora multilaterálnych mierových jednaní, absolútna kontrola líbyjsko-alžírskej hranice, zvýšenie regionálnej prestíže, boj proti pašovaniu ropy, narkotík a zbraní, boj proti obchodu s ľuďmi, boj proti terorizmu, kontrola nelegálnej migrácie, obnovenie obchodných väzieb, zaistenie energetickej bezpečnosti krajiny a potieranie radikálne islamistických tendencií.

Alžírsko bolo od začiatku revolúcie zásadne proti akýmkoľvek vonkajším zásahom do suverenity a vnútorných záležitostí Líbye vrátane leteckej bombardovacej misie NATO. Dlhodobo odmietalo uznanie Prechodnej revolučnej vlády (NTC), poskytlo azyl viacerým členom rodiny Mu´ammara al-Qadhdháfího a bolo pripravené poskytnúť útočisko aj ďalším jeho verným spoločníkom a podporovateľom.17 (Wood 2012: 18)(Lewis 2011) So zvrhnutím Qadhdháfího režimu a rozpútaním občianskych nepokojov a ozbrojených bojov o politickú moc a kontrolu územia si Alžírsko rýchlo uvedomilo, že konflikt môže mať dlhé trvanie, regionálny dopad a transnacionálne šírenie a rozhodlo sa intenzívne podieľať na mediácii a deeskalácii situácie. Vo všeobecnosti Alžírsko vo vzťahu ku konfliktu v Líbyi pociťuje obdobné riziká a hrozby ako susedné Tunisko. Primárnym záujmom krajiny je zaistiť čo najlepšiu kontrolu spoločnej alžírsko-líbyjskej hranice, aby zamedzili rozvoju šedej a čiernej ekonomiky na pohraničných územiach, zabránili pašovaniu zbraní a narkotík a zabránili obchodu s ľuďmi. (Winer 2019: 10-11) Rovnako ako v prípade

17 Azyl pre Qadhdháfího a členov jeho rodiny poskytli aj mnohé ďalšie africké a arabské štáty vrátane susedného Egypta a Tuniska. Hlavným dôvodom bolo, že Qadhdháfí bol popredným mecenášom Africkej únie a viacerých spoločných transkontinentálnych projektov. (Gaffey 2017)

47 Tuniska aj Alžírsko musí zápasiť s ťažko kontrolovateľnou migráciou islamských radikálov, ozbrojených prevádzačských gangov a príslušníkov teroristických organizácií a ich následným šírením na území krajiny. Problém predstavuje aj prenikanie tisícov nelegálnych migrantov do krajiny, čo taktiež značne zaťažuje alžírske zdravotníctvo a hospodárstvo. (Gartenstein – Barr 2015: 41) V reakcii na vzrastajúcu intenzitu teroristických útokov na pohraničí a vzrastajúcu prítomnosť al-Qaedi na alžírskom území začala alžírska vláda zvažovať možnosť úplného izolovania od líbyjského chaosu formou kompletného uzavretia spoločnej hranice. Situácia sa vyhrotila v polovici roka 2013, kedy al- Qaeda podnikla útok na alžírske plynárenské zariadenie a zabila 35 civilných rukojemníkov. Spoločná líbyjsko-alžírska hranica sa stala vojenským chráneným priestorom a bola obsadená tisícami vojakov. (AL-MONITOR 2014) Po rozpútaní druhej občianskej vojny v Líbyi v lete 2014, Alžírsko navýšilo svoju vojenskú prítomnosť na hranici až na 40 tisíc vojakov a ochranu hranice zapojením ťažkej vojenskej techniky v podobe tankov a obrnených transportérov ešte viac militarizovalo. (Mezran, Varveli 2017:36) Hranica a jej priľahlé okolie boli navyše permanentne monitorované leteckými silami, ktoré boli do operácie taktiež nasadené. (Wehrey 2017: 9) Najzásadnejší rozdiel v postoji Alžírska a Tuniska vo vzťahu k súčasnej Líbyi však tkvie v niečom úplne inom. Pre Alžírsko predstavuje konflikt v Líbyi obrovské vnútorné bezpečnostné riziko aj z dôvodu strachu z agitácie etnika Tuarégov, ktorí žijú na pohraničnom území štátov Alžírsko, Líbya a Mali. Predovšetkým po rozpútaní rebélie Tuarégov v Mali koncom roka 2012 sa stala táto otázka pre Alžírsko nesmierne alarmujúca. (Human Rights Watch 2013) Obavy Alžírska v tomto smere sú však skutočne opodstatnené, keďže v prípade, že etnické menšiny Tuarégov v Mali a Líbyi stratia trpezlivosť a začnú intenzívnu separatistickú bojovú kampaň, je veľmi pravdepodobné, že vzhľadom na etnickú spolupatričnosť tieto zámery podporí aj menšina Tuarégov žijúca v Alžírsku. Aj z tohto dôvodu sa Alžírsko rozhodlo v kontexte líbyjskej krízy zastávať rolu popredného regionálneho mediátora, ktorý sa neusiluje iba o zloženie zbraní a dočasné utíchnutie bojových vášní, ale formou tichého dlhodobého vytvárania inkluzívnej iniciatívy sa prostredníctvom multilaterálneho dialógu usiluje predovšetkým o komplexné riešenie vzniknutej konfliktnej situácie s cieľom

dosiahnutia dlhodobej stability krajiny a započatia post-konfliktnej rekonštrukcie zdevastovanej infraštruktúry. (Dirsus - Eaton 2019: 19)(Mezran - Varveli 2017:37) Alžírsko má navyše v rukách praktické know-how z éry deväťdesiatych rokov, kedy samé čelilo veľmi podobnej situácii, akej čelí súčasná Líbya. V priebehu celých 90tych rokov krajinu sužovala občianska vojna medzi predstaviteľmi starého sekulárneho režimu a stúpencami revolučných islamistických síl. Na základe brutálnych bojových praktík si tento konflikt vyslúžil prezývku „Špinavá vojna“ a jej katastrofálny celoplošný a celospoločenský dopad má doteraz väčšina Alžírčanov v živej pamäti. (Ryan 2010) (Henley 2001) Alžírskemu režimu sa však s určitými občiansko-politickými ústupkami podarilo situáciu ustáť a ich mierový proces môžeme označiť za pomerne úspešný, keďže ani po dvadsiatich rokoch bojové nálady v krajine v citeľnom rozsahu opätovne nevzplanuli. Alžírsko tak predstavuje nielen odstrašujúci prípad toho, kam až konflikt takéhoto charakteru dokáže zájsť ale zároveň sa intenzívne usiluje podať vojnou sužovanej Líbyi pomocnú ruku, aby sa vyvarovala rovnakých chýb, ku akým došlo v alžírskej vojne a ktoré situáciu ešte viac eskalovali. Zároveň má krajina pomerne čerstvú skúsenosť s mediáciou a deeskaláciou takéhoto typu konfliktu, ktorá bola navyše prekvapivo úspešná, a tak viaceré atribúty mierových procesov a jednaní bude možné aplikovať aj v prípade riešenia konfliktu v susednej Líbyi. (Brahimi – Kaharief 2020) Svoju angažovanosť Alžírsko špecificky v ešte vyššej intenzite sústredí na územie južnej provincie Fezzán, ktorá je práve obývaná spomínaným etnikom Tuarégov. Keďže provincia sa rozkladá v oblasti púšte Sahara, nehostinné podmienky a riedke osídlenie sú ideálne atribúty pre budovanie trans-saharských pašeráckych ciest cez toto územie. (Eaton and col. 2020: 43) Práve monopol nad šedou a čiernou ekonomikou sa stáva predmetom častých sporov miestnych kmeňov a etník, hlavne medzi etnikom Tuarégov a negroidným etnikom Tubu, ktoré obýva pohraničné územia Čadu, Líbye a Sudánu. Alžírsko v rámci mediácie medzietnického a medzikmeňového pnutia v provincii Fezzán pomerne úzko spolupracuje aj s európskymi štátmi, predovšetkým Talianskom a Francúzskom. Spolu s Talianskom a Katarom v roku 2016 Alžírsko mediovalo medzietnické ozbrojené strety o kontrolu územia na juhu Líbye a spolu s Francúzskom zas na prelome rokov 2016/2017

49 predstavilo iniciatívu na boj proti obchodu s ľuďmi a nelegálnemu prevádzačstvu. (Eriksson – Bohman 2018: 17-19) Elementárne záujmy a motivácie Alžírska sú v mnohých bodoch rovnaké, ako v prípade vyššie analyzovaného Egypta a Tuniska. Prioritný záujem je ochrana a kontrola spoločnej hranice a zabránenie šíreniu konfliktných nálad za hranice Alžírska. Podobne ako ostatní susedia Líbye aj Alžírsko ma záujem o zaistenie svojej energetickej bezpečnosti, aj keď v tomto smere je do určitej miery vďaka vlastným zásobám ropy a zemného plynu sebestačné. Rozhodný záujem má však na obnovení bohatých obchodných väzieb, ktoré tieto dva štáty spolu mali v predrevolučnom období. (Taylor 2018) Špecifickou, povedzme sekundárnou motiváciou Alžírska v jeho intenzívnom diplomatickom úsilí, je aj získanie regionálnej prestíže a akési inštalovanie sa do pozície lídra v rámci islamského Maghrebu. Alžírsko tak do určitej miery poukazuje aj na fakt, že ide o rozlohovo aj demograficky najväčší štát regiónu, zároveň disponujúci najväčšou vojenskou silou. Napriek svojej evidentnej vojenskej prevahe oproti vojnou sužovanej Líbyi, Alžírsko nikdy do konfliktu neintervenovalo žiadnou formou vojenskej, spravodajskej či inej podpory priamo využiteľnej pre bojové účely. (Dessí – Greco 2018: 76)

4.3.2 Blízkovýchodní aktéri Zatiaľ čo v prípade susedných štátov sme mohli vo vzťahu k súčasnej líbyjskej kríze vidieť pomerne značnú konzistentnosť v rámci či už motivácie alebo cieľov analyzovaných aktérov a líšili sa iba vo forme zapojenia do samotného konfliktu, u blízkovýchodných aktérov zaznamenáme omnoho bohatšiu rôznorodosť nielen v otázke ich zapojenia do konfliktu, ale aj v otázkach ich motivácií, záujmov a cieľov.

Predzvesťou mocenského, ideologického a ekonomického boja o vplyv nad porevolučnou Líbyou zo strany predovšetkým regionálnych mocností z oblasti Blízkeho východu bola už ich veľmi pozitívna reakcia na protivládne protesty, ku ktorým došlo v Líbyi v roku 2011 v rámci vlny revolúcií v arabskom svete známej ako Arabská jar. Druhým indikátorom bolo následné významné zapojenie niektorých arabských štátov do podpory revolúcie v Líbyi a rovnako aj ich účasť na leteckej bombardovacej misií NATO. Spomedzi štátov blízkeho východu na

zvrhnutí Qadhdháfího vlády, zborení tamojšieho režimu a rovnako aj na následnom porevolučnom formovaní novej Líbye podieľali najmä Spojené arabské Emiráty, Katar, Saudská Arábia a Turecko. Zatiaľ čo počas revolúcie a v prvej fáze porevolučného obdobia (do mája 2014) všetky tieto štáty zastávali veľmi obdobné ciele a ich názory na politické a ekonomické formovanie a smerovanie porevolučnej Líbye boli v zásade rovnaké alebo prinajmenšom veľmi podobné, v nábožensko-ideologickej rovine už začalo dochádzať k určitým postojovým a hodnotovým rozporom. Tie vyvrcholili v momente, keď GNC odmietlo uznať HoR ako legitímneho víťaza národných volieb v júni 2014, protiprávne uzurpovalo politickú moc a s použitím ozbrojeného násilia donútilo novovzniknutý parlament k úteku z Tripolisu na východ krajiny. V reakcii na tento incident a táborovú fragmentalizáciu líbyjskej politickej scény, bezpečnostného aparátu aj samotnej občianskej spoločnosti a v reakcii na vyhlásenie operácií18 Dôstojnosť a Líbyjský úsvit, ktoré boli faktickým spúšťačom druhej líbyjskej občianskej vojny, dochádza k názorovým a postojovým roztržkám aj medzi zmienenými zapojenými blízkovýchodnými aktérmi. Keďže všetci zapojení aktéri už investovali značný finančný a politický kapitál do formovania a rekonštrukcie porevolučnej Líbye, ani jeden z nich nehodlal nechať osud krajiny na náhodu alebo „napospas“ inému zapojenému zahraničnému aktérovi. Nezlučiteľnosť hodnôt, zámerov a cieľov a hlavne odlišný pohľad na ďalšiu budúcnosť Líbye tak postavili doposiaľ jednotné a spolupracujúce regionálne mocnosti a partnerské štáty proti sebe a fakticky viedli k vzniku nového rozmeru líbyjskej občianskej vojny, ktorá už nebola iba vnútroštátnym konfliktom znepriatelených politických táborov, ale aj nábožensko-ideologickou proxy war blízkovýchodných mocností a ich partnerských štátov.

18 V odbornej literatúre dochádza k častému zamieňaniu pojmov koalícia a operácia pri ich používaní vo vzťahu k subjektom „Dôstojnosť“ a „Líbyjský úsvit“. V zásade však oba pojmy odkazujú na rovnaký subjekt. Obe operácie zahŕňajú koalície určitých lokálnych bojujúcich aktérov a zároveň obe koalície sú akýmsi realizačným subjektom daných operácií. Ak toto pojmoslovie simplifikujeme na najnižšiu úroveň, pojem koalícia aj operácia odkazujú na ten istý bojový subjekt či fenomén.

51 Tabuľka 8 – Blízkovýchodní aktéri – SAE, zdroj: autor textu

Kategória: Sekundárny bojujúci aktér

Členstvá: Liga arabských štátov

Divízie a frakcie: Ministerstvo zahraničných veci, Ministerstvo obrany

Silné väzby s: HoR, Saudská Arábia

Významné väzby s: USA, Egypt

Ozbrojení protivníci: GNC, NSG, GNA, Islamský štát, al-Qaeda, Ansar al-Sharia

Rivali: Katar, Turecko, Moslimské Bratstvo

Relevantnosť Stredná konfliktu:

Kľúčové záujmy: Regionálny boj proti islamistom, boj proti terorizmu, šírenie mocensko-politického a idologicko-náboženského vplyvu, upevňovanie a rozširovanie obchodných, energetických a politických väzieb, vyvažovanie vplyvu Kataru v regióne, limitovanie mocenského vplyvu Iránu v regióne, stabilizácia bezpečnostnej situácie v Líbyi a arabskom Maghrebe, podpora ľudskoprávnej a environmentálnej agendy

Spojené arabské emiráty veľmi aktívne participujú na dianí v Líbyi už od začiatku revolúcie vo februári 2011. Napriek tomu, že SAE predstavujú relatívnych nováčikov na medzinárodnej scéne, ich zapojenie do revolučného diania aj porevolučného formovania v Líbyi je skutočne zásadné. (Scott 2011: 6-7) Jedným z dôvodov je, že príchod Arabskej jari sa javil ako skvelá príležitosť pre vytvorenie regionálneho imidžu formou zapojenia sa do „oslobodenia“ arabských národov spod útlaku totalitných režimov a zároveň samotná Arabská jar a regionálna nestabilita, ktorú priniesla, umožnila SAE zvýšiť svoj regionálny vplyv a pretaviť svoje vlastné vízie do budúceho usporiadania regiónu. Hlavnými strategickými zámermi SAE sa stali snaha o hospodársku diverzitu s cieľom znižovania ich závislosti od ropy, čo mohli dosiahnuť

cestou vyššej strategickej angažovanosti v regióne prostredníctvom expanzie svojich obchodných, energetických a v neposlednom rade aj mocensko-ideologických väzieb. (Das 2019: 4) Aj keď SAE rozhodne nepatria medzi demograficky a vojensky najvýznamnejšie štáty v regióne, tak veľmi úzke a priateľské vzťahy s USA a skutočnosť, že na území SAE je od roku 1996 vybudovaná letecká zakláňa USA a v krajine sú dlhodobo prítomné tisíce amerických vojakov, umožňujú emirátom pomerne rozsiahle a intenzívne angažovanie v regionálnej politike bez strachu z vojenskej odvety svojich protivníkov a regionálnych rivalov. (Das 2019: 4-5) Ako už bolo povedané zapojenie SAE do líbyjskej revolúcie bolo naozaj zásadné. Okrem diplomatickej podpory, ktorú verejne deklarovali na adresu novovzniknutých orgánov revolučného vedenia sa SAE priamo zapojili aj do bombardovacej kampane NATO19 a začali významne podporovať vybrané bojujúce povstalecké frakcie a to nielen formou masívnych dodávok zbraní a ťažkej vojenskej techniky, ale aj formou finančnej, logistickej a mediálnej podpory. Milióny emirátskych dirhamov investovaných do podpory líbyjských povstalcov sa po zvrhnutí Qadhdháfího režimu koncom roka 2011 ukázali ako skutočne dobrá investícia, keďže SAE boli jedna z prvých krajín, ktorým sa nová Líbya z investičného hľadiska otvorila. (Foley 2011) Prvá etapa porevolučného obdobia sa v Líbyi niesla v duchu určitého demokratizačného úsilia, čo SAE spolu s ďalšími zapojenými štátmi z regiónu Perzského zálivu vrelo vítali a začali s intenzívnym šírením svojho vplyvu v krajine a realizáciou ich ekonomických zámerov. Demokratizačné zámery NTC sa však po odovzdaní politickej moci do rúk GNC veľmi rýchlo otočili na tvrdú islamizáciu krajiny, za ktorou stálo predovšetkým Moslimské bratstvo, ktorého vplyv v oblasti štátov severnej Afriky dramaticky narástol v kontexte Arabskej jari a politických zmien, ktoré do regiónu priniesla. (Mezran – Lamen – Knecht 2013: 2-3) Táto skutočnosť predstavovala tvrdú ranu pre SAE

19 SAE poskytlo do leteckej kampane 6 stíhačiek Mirage a 6 stíhačiek F-16. Zároveň do krajiny vyslali tím vojenských expertov a inštruktorov, ktorí trénovali povstalecké sily na boj, školili povstalcov na zaobchádzanie s ťažkými a technologicky sofistikovanými zbraňami a taktiež pomáhali pri takticko-operačnom plánovaní. (Slijperk 2017: 29)(O´Brien – Sinclair 2011: 13)

53 a Saudskú Arábiu, keďže oba štáty vnímajú Moslimské bratstvo ako hlavného ideologického a náboženského rivala a tým pádom aj značné regionálne bezpečnostné riziko. (Ulrichsen 2014: 4) Islamistická vláda z GNC umožnila takmer neobmedzené šírenie a pôsobenie radikálne islamistických a džihádistických milícií a bojových skupín po celej krajine, čo viedlo aj k dramatickému vzostupu vplyvu teroristických organizácií v celom regióne na čele s organizáciami al- Qaeda a ASL. (Mezran -Lamen – Knecht 2013: 4-5) Tento moment predstavoval prvotný zvrat vo vnímaní porevolučnej Líbye zo strany SAE, ktoré výrazne prehodnotili svoje strategické záujmy, na čas zahodili regionálne mocenské spory s Egyptom a po jeho boku začali od konca roka 2013 s leteckými zásahmi proti tréningovým táborom a konvojom ASL a ďalších teroristických a radikálne islamistických skupín. (Dessí – Greco 2018: 78)(Gartenstein – Barr 2015: 26-27) Práve toto bolo hlavným dôvodom bombových útokov na ambasády Egypta a SAE v Tripolise na konci roka 2013, ku ktorým sa prihlásila práve ASL. (Dilloway and col. 2015: 19) Nasledujúca občianska vojna, ktorá rozdelila líbyjské politické elity a bojové zoskupenia do dvoch táborov reprezentujúcich spor islamizmu a sekularizmu ešte väčšmi zdôraznila kritickosť celej situácie v očiach SAE, ktoré začalo síce v tichosti, ale zato v značnej intenzite podporovať koalíciu Dôstojnosť pod vedením poľného maršala Haftara. Napriek zbrojnému embargu20 Egypt spolu so SAE začal na východ Líbye svojím lokálnym spojencom dodávať množstvo zbraní a vojenskej

20 Keďže na predaj a vývoz zbraní a vojenskej techniky do Líbye je dlhodobo uvalené embargo, SAE rovnako ako iné štáty pri svojich dodávkach využíva rôzne krycie manévre. Častokrát dochádza napríklad k tomu, že sekundárny aktér nakúpi zbrane u tretej (do konfliktu nezapojenej) krajiny, ktorá túto zásielku už iba odošle na hranice alebo letisko kontrolované cieľovým klientom. SAE tak napríklad pre LNA nakúpila obrnené transportéry z Nigérie a Juhoafrickej republiky, ktoré boli následne darované Haftarovým silám. (Megerisi 2019: 8) Podobne sprostredkovanie SAE a Saudská Arábia nakúpili a LNA dodali aj čínske bezpilotné bombardéry typu Wing Loong I. a Wing Loong II. (Badi 2020: 4)

techniky21, rovnako ako aj ďalšej potrebnej materiálnej podpory. Navyše zabezpečili výcvik Haftarových koaličných síl, asistovali pri výstavbe a štrukturalizácii leteckej zložky armády, poskytli letecké krytie a podporu pozemných operácií zapojením vlastných stíhačiek a desiatok dronov22, financovali stovky žoldnierov zo Sudánu a Čadu bojujúcich na strane Haftara predovšetkým v južnej provincii Fezzán a rozbehli rozsiahlu mediálnu kampaň23 na podporu Haftara s významným dosahom nielen na národnej a regionálnej ale aj na globálnej úrovni. (Dilloway and col. 2015: 30-31)(Badi 2020: 1) Rozsah a intenzita zapojenia SAE umožnila koaličným silám Haftara rozsiahle vojenské úspechy vrátane obsadenia najväčšieho ropného pola Ras Lanuf. (Das 2019: 12)(Eaton and col. 2020: 33) V diplomatickej rovine však musíme konštatovať, že SAE sú jedným z najaktívnejších zahraničných aktérov v mediačnom procese.

21 SAE od roku 2014 do súčasnosti Haftarovým silám poskytlo skutočne široký sortiment zbraní a vojenskej techniky, od ručných a ľahkých strelných zbraní, cez mínomety a RPG, obrnené transportéry a súčiastky do starých nefunkčných líbyjských stíhačiek a helikoptér, až po systémy protivzdušnej obrany a bezpilotné bombardéry. (Aude 2020: 12)(Badi 2020: 3-4) 22 SAE a Egypt spočiatku bombardovali iba výcvikové tábory a pozície radikálne islamistických a teroristických zoskupení ako ASL alebo al-Qaeda. V rokoch 2014- 2016 sa zameriavali predovšetkým na bombardovanie pozícií IS v mestách Benghazí, Adždábíja alebo Darna, ktoré boli ich útočiskom. Od porážky IS v Líbyi sa letecké sily Egypta a SAE v stále väčšej miere podieľajú na frontálnych operáciách Haftarovej LNA v boji proti silám lojálnym GNA a Sarrajovi. Podľa záznamov len v období od apríla 2019 do apríla 2020 podniklo SAE v prospech Haftara a jeho koaličných síl najmenej 850 leteckých zásahov. Väčšina leteckých operácií SAE realizuje z pohraničných egyptských vojenských leteckých základní. (Badi 2020: 1)(Slijepark 2017: 29) Okrem toho SAE uspôsobili podmienky na leteckej základni al-Khadim neďaleko mesta Marj, ktorá je pod kontrolou LNA, aby ju mohli operatívne využívať aj lietadla Rafale a F-16 a bezpilotné bombardéry Wing Loong využívané emirátskymi leteckými silami. (Megerisi 2019: 7) 23 Rozsiahle expertízy naznačujú, že až 73% mediálneho obsahu súvisiaceho s líbyjskou krízou produkujú arabské médiá. Z tohto objemu má významnú väčšinu pod kontrolou Saudská Arábia a SAE, ktoré touto formou výrazne prispievajú k pozitívnej lokálne, regionálne aj globálne orientovanej propagande na adresu Haftara a jeho aktivít v rámci Líbye. (Alfréz 2019: 12-13)

55 Oficiálna diplomacia SAE uznáva a podporuje LPA, takže napriek tomu, že v tichosti a tajne významnú vojenskú, materiálnu a mediálnu podporu smeruje na adresu poľného maršala Haftara, v medzinárodnom meradle uznáva a podporuje LPA, z čoho vyplýva aj uznanie legitimity GNA, teda tripoliských politických elít. Na druhej strane takýto nejednoznačný postoj registrujeme v prípade všetkých aktérov fakticky podporujúcich Haftara, no formálne rešpektujúcich a akceptujúcich LPA, a teda aj tripoliskú vládu, takže suma sumárum formálne postoje zahraničných aktérov nemajú na dynamiku konfliktu v Líbyi zásadný vplyv, a teda nie sú pre výskum ani hodnotenie líbyjskej problematiky príliš relevantné. (Tagba 2016) V každom prípade diplomatické a mediačné úsilie SAE sa opakovane ukázalo pre riešenie konfliktu ako prínosné. Emirátom v spolupráci s Egyptom sa podarilo zorganizovať vôbec prvé stretnutie Haftara a Sarraja pri jednom stole počas mierových jednaní v Abu Dabí v máji 2017, ktoré v danom období predstavovalo obrovský posun v riešení líbyjskej krízy a významné prelomenie ľadov. (al-Jazeera 2017) Abu Dabí hostilo stretnutie medzi Haftarom a Sarrajom aj vo februári 2019, kedy sa obe strany zhodli na nevyhnutnej potrebe zorganizovania nových demokratických a spravodlivých volieb, ako kľúčového míľnika pre dosiahnutie prímeria. (Cousins 2019) V otázke motivácií k vstupu SAE do konfliktu môžeme do značnej miery vychádzať z toho, čo bolo napísané v úvode tejto sekcie. V rámci druhej občianskej vojny v Líbyi sa SAE usilujú konzistentne pokračovať v hájení záujmov a hodnôt, ktoré deklarovali už v revolučnom a bezprostredne porevolučnom období. Majú teda záujem hrať vyššiu regionálnu hru a formou rozsiahleho a multi-agendového zapojenia rozšíriť svoj vplyv na teritoriálnej ale aj sektorovej úrovni. Nejde teda iba o akési expanzívne šírenie mocensko-politických záujmov, ale aj vytváranie vplyvných väzieb v oblasti obchodnej, energetickej a environmentálnej agendy. (Slijper 2017: 10) Jedným z najvýraznejších prvkov medzinárodnej politiky SAE sú snaha o odbúravanie obchodných zábran a implementácia tržných mechanizmov aj do pomerne hospodársky uzavretých oblastí. Z ideologického hľadiska sa SAE svojím zapojením do líbyjskej krízy usilujú o limitovanie vplyvu Moslimského

bratstva,24 ktoré je akýmsi symbolom politického islamu a teda v nábožensko-ideologickej rovine konkurentom Saudského wahábizmu, ktorý je štátnym náboženstvom aj v analyzovaných Emirátoch. (Mezran, Varveli 2017: 42-43) S obmedzovaním vplyvu Moslimského bratstva ide ruka v ruke aj boj proti ich ešte radikálnejším nasledovníkom, ktorými sú častokrát okrem islamských radikálov aj teroristické organizácie. Druhou výraznou črtou SAE v regionálnych vzťahoch je snaha vymedziť sa aj voči Iránu, ktorý je taktiež aktérom či subjektom, ktorý na Arabskej jari a následnej destabilizácii regiónu rozhodne viac získal ako stratil. SAE spolu so Saudskou Arábiou sa snažia čo najviac obmedziť zasahovanie Iránu do diania v arabských štátoch a usilujú sa demonštrovať vôľu, silu, aj schopnosť arabských štátov vyriešiť si svoje problémy sami bez cudzej pomoci.25 (Das 2014: 4) Čo sa však týka zapojenia konkrétne v rámci druhej občianskej vojny, tak SAE svojím pôsobením v zásade chránia svoj ekonomický a politický kapitál, ktorý do krajiny investovali ako v revolučnom, tak aj v prvej fáze porevolučného obdobia. Zároveň sa usilujú o vyvažovanie vplyvu Kataru a Turecka, ktoré v rozsiahlej miere podporujú Moslimské bratstvo, čo je v priamom rozpore so záujmami SAE, Saudskej Arábie, Egypta aj ďalších štátov Blízkeho východu.

24 Práve Moslimské Bratstvo bolo tým subjektom, ktorý z Arabskej jari vyťažil najviac, keďže sa dokázalo úspešne politicky presadiť v Líbyi aj Egypte a fakticky nakrátko získalo obe krajiny pod svoju politickú kontrolu a svoje postavenie si upevnilo aj v ďalších štátoch ako Alžírsko, Tunisko či Sýria, kde však nezískalo výraznejší priamy podiel na politickej moci. 25 Toto bolo aj dôvodom rozsiahleho zapojenia Saudskej Arábie, SAE a Kataru už do samotných počiatkov revolúcie v Líbyi. Po misiách v Iraku a Afganistane sa na západné vojenské intervencie do vnútorného diania v arabských štátoch prihliadalo negatívne a so značnou nedôverou. Saudská Arábia, SAE aj Katar mali za to, že ak sa vedenia v procese odstraňovania starých totalitných režimov chopia iné arabské štáty, nebude na revolúcie nahliadané ako na západnú snahu dobyť islamský svet, prípadne ho aspoň zmeniť podľa svojich predstáv, ale ako na akúsi „bratskú“ pomocnú ruku na cestu k väčšej slobode.

57 Tabuľka 9 – Blízkovýchodní aktéri – Katar, zdroj: autor textu

Kategória: Sekundárny nebojujúci aktér

Členstvá: Liga arabských štátov

Divízie a frakcie: Ministerstvo zahraničných veci, Ministerstvo obrany

Silné väzby s: GNC, NSG, GNA, Moslimské Bratstvo

Významné väzby s: USA, Turecko

Ozbrojení protivníci: GNC, NSG, GNA, Islamský štát, al-Qaeda, Ansar al-Sharia

Rivali: SAE, Saudská Arábia

Relevantnosť Stredná konfliktu:

Kľúčové záujmy: Zaistenie vnútornej bezpečnosti a stability, šírenie mocensko- politického a ideologicko-náboženského vplyvu, upevňovanie a rozširovanie obchodných, energetických a politických väzieb, podpora Moslimského bratstva a politického islamu, vyvažovanie vplyvu SAE a Saudskej Arábie, limitovanie mocenského vplyvu Iránu v regióne, stabilizácia bezpečnostnej situácie v Líbyi a arabskom Maghrebe, vytváranie obrazu aktívneho a spoľahlivého spojenca západu.

Katar bol rovnako ako SAE jedným z prvých zahraničných aktérov aktívne zapojených do líbyjskej revolúcie a následnej porevolučnej situácie v krajine.26 Je však potrebné zmieniť, že napriek tomu, že SAE

26 Zapojenie Kataru do konfliktu bolo celkom logické, keďže budoval dlhoročné vzťahy s Qadhdháfího opozíciou. Podporu Kataru mala napríklad aj LIFG, líbyjská islamistická bojová organizácia, ktorá sa v 90. rokoch pokúsila o vojenský prevrat v Líbyi a spáchala najmenej tri neúspešné atentáty na Qadhdháfího. Pokus o prevrat bol pomerne rýchlo potlačený a vodcovia tohto povstania našli azyl a útočisko mnohokrát práve v Katare. LIFG bola preukázateľne napojená na al-Qaedu. Z Kataru zároveň pôsobilo aj množstvo exilových politických oponentov Qadhdháfího

a Katar stáli počas líbyjskej revolúcie na rovnakej strane a do určitej miery spolupracovali, tak od začiatku zapojenia oba štáty podporovali rozličné povstalecké skupiny presadzujúce mierne odlišnú víziu smerovania porevolučnej Líbye. Dôvody pre zapojenie Kataru do líbyjskej revolúcie boli obdobné ako v prípade SAE. Expanzívny mocensko-politický prístup Kataru, ktorý krajina razí v horizonte posledných dvoch dekád najčastejšie formou sprostredkovania mediácie konfliktov, reprezentuje hlbokú motiváciu štátu v snahe zaistiť vlastnú bezpečnosť a stabilitu v regióne neobvykle bohatom na politické a vojenské súperenie.27 (Steinberg 2012: 1) Zvýšenie regionálneho imidžu bol jedným z hlavných dôvodov zapojenia Kataru do konfliktu v Líbyi v jeho prvopočiatkoch. Táto snaha však narážala na rovnaký záujem zo strany SAE, čo obe krajiny vtiahlo do širšieho regionálneho mocenského sporu o vplyv v danom regióne. (Gartenstein – Barr 2015: 41) Obdobne ako SAE, bol Katar motivovaný aj snahou o „oslobodenie“ líbyjských občanov spod viac ako štyridsať rokov trvajúcej Qadhdháfího diktatúry. Samozrejmou motiváciou bola tiež snaha o prehĺbenie obchodných vzťahov a šírenie svojho ekonomického a energetického vplyvu. Na rozdiel od SAE bol však Katar výrazne motivovaný aj podporou politického islamu v regióne a úsilím podporiť vplyv Moslimského bratstva a ďalších islamistických frakcií na líbyjskej politickej scéne. (Kakar – Langhi 2017: 33) Ako už bolo povedané, zapojenie Kataru do líbyjskej revolúcie bolo naozaj širokospektrálne a pre úspešnosť samotnej revolúcie skutočne kľúčové. Katar rebelom poskytol priamu finančnú, vojenskú, materiálnu, diplomatickú aj mediálnu podporu.28 V revolučnom období

režimu, z ktorých väčšina v momente začatia revolúcie odletela do Líbye a postavila sa do čela politického revolučného vedenia, ako aj do čela viacerých revolučných brigád. (Kakar – Langhi 2017: 33) (Kwarteng – Dochery 2017: 12) 27 Katar zohral významnú rolu pri mediácii konfliktov v Jemene, Libanone, Darfure, Eritrei a Džibuti. (Mezran, Varveli 2017: 43) 28 Rozsah finančnej podpory pre povstalcov zo strany Kataru iba v časovom horizonte revolúcie sa odhaduje na viac ako dve miliardy dolárov. (Khatib 2013: 421) Z hľadiska mediálnej podpory predstavuje Katar najvýznamnejšieho spojenca na strane GNC a neskôr GNA. Katar prostredníctvom štátnej televízie al-Jazeera, ktorá

59 boli v Líbyi prítomné aj špeciálne jednotky katarských ozbrojených síl, ktoré zabezpečovali výcvik povstaleckých brigád, taktické a operačné plánovanie, logistiku a inštruktáž. Tieto jednotky boli dokonca priamo prítomné aj pri prepadnutí Qadhdháfího konvoja a jeho následnom zajatí a zlynčovaní 20. októbra 2011. (Barakat 2019: 26) Katar bol prvým štátom, ktorý oficiálne uznal NTC ako legitímnu líbyjskú vládu a to už v marci 2011. Taktiež bol prvým štátom, ktorý s NTC po revolúcii nadviazal oficiálne diplomatické styky a otvoril veľvyslanectvo v Tripolise.29 Katar bol navyše tým štátom, ktorý ako prvý vyzval OSN k zriadeniu bezletovej zóny v líbyjskom vzdušnom priestore a rovnako ako SAE tiež poskytol šesť stíhačiek typu Mirage-2000s do bombardovacej misie NATO, ktorá odštartovala krátko po vytvorení bezletovej zóny. (Bartu 2014: 6) Katar sa výrazne realizoval aj v oblasti humanitárnej pomoci. Počas obliehania mesta Misuráta vládnymi silami na jar 2011 do mesta z Kataru prichádzali okrem zásielok zbraní a streliva aj lieky, potraviny, obväzy a iný humanitárny materiál. V Tunisku Katar zriadil dva utečenecké tábory pre utečencov z Líbye, pričom hradil celú finančnú ťarchu na starostlivosť o utečencov a organizačno-logistickú réžiu fungovania táborov. (Manduca 2011) (Vira and col. 2011: 60) Okrem toho Katar zohral významnú rolu aj v otázke získavania finančných prostriedkov zo strany povstalcov v začiatkoch revolúcie, pretože okrem priamej finančnej pomoci zabezpečil aj asistenciu pri ťažbe, spracovaní a vývoze ropy z Líbye. Zaistil tak určitú finančnú nezávislosť povstalcov na ďalšej zahraničnej podpore, keďže nimi kontrolované a ťažené ropné zdroje predával ako vlastné. (Barakat 2019: 26) Spomedzi všetkých zahraničných aktérov investoval do zvrhnutia Qadhdháfího režimu a nastolenia nového smerovania Líbye najviac

je pravdepodobne najväčším a najvplyvnejším mediálnym zdrojom z celého arabského sveta účelovo ovplyvňuje verejnú mienku na národnej (Líbya) aj regionálnej (Blízky východ) úrovni v prospech GNC a GNA a zároveň antikampaň na adresu Haftara a jeho spojencov. (Abou-Khalil – Hargreaves 2015: 2) (Megerisi 2019: 10) 29 Uznanie NTC však Katar podmienil udelením kontraktov na spracovanie a predaj líbyjskej ropy a možnosťou podieľať sa na postkonfliktnej rekonštrukcii krajiny. (Mezran, Varveli 2017: 49-50)

pravdepodobne práve Katar. A môžeme skonštatovať, že zo začiatku sa pre Katar táto investícia mohla zdať ako skvelý ťah vytvárajúci množstvo príležitostí, keďže minimálne prvá etapa porevolučnej Líbye (od konca roka 2011 do leta 2014) bola z pohľadu politickej a ekonomickej orientácie krajiny najviac konzistentná práve s víziou, ktorej dosiahnutie presadzoval Katar. Líbya sa oproti sekulárnej Qadhdháfího ére výrazne islamizovala vo väčšine aspektov politického aj spoločenského života. Mocenská pozícia Moslimského bratstva v krajine evidentne narástla a vďaka tomu, že disponovali aj značnou politickou mocou, dokázal Katar realizovať v krajine svoje ekonomické záujmy a prehĺbiť obchodnú spoluprácu.30(Fitzgerald 2012) K dramatickému obratu však došlo v lete 2014 v dôsledku výsledkov volieb, ktoré predstavovali porážku islamistických politických frakcií a výhru nacionalistov, federalistov predovšetkým z východu krajiny a v dôsledku následného rozpútania občianskej vojny. Katar rovnako ako SAE do konfliktu vstupuje ako intenzívne pôsobiaci sekundárny aktér, a keďže rovnako ako SAE musel chrániť svoje investície a záujmy, tak sa svojou podporu postavil na stranu GNC a nasledujúcich tripoliských vlád. Saudská Arábia, SAE, Bahrajn a Egypt v reakcii na otvorenú podporu Kataru na adresu GNC ešte v roku 2014 stiahli svojich veľvyslancov z Kataru, čo konflikt prenieslo do rovín širšieho regionálneho mocenského súperenia reprezentovaného Katarom a Tureckom na jednej strane a Saudskou Arábiou a SAE s podporou väčšiny ďalších členov Ligy arabských štátov (ďalej len LAŠ) na strane druhej. (Das 2019: 11) Katar pokračoval v rozsiahlej podpore Moslimského bratstva a tripoliských islamistických politických elít a bojových frakcií aj v nasledujúcom období, čím si vyslúžil rozsiahlu kritiku zo strany ostatných členov LAŠ na čele so Saudskou Arábiou. SAE, Egypt a Saudi opakovane obviňovali Katar z finančnej a vojenskej podpory islamských radikálov a teroristických skupín pôsobiacich v Líbyi. Katar navyše preukázateľne poskytol azyly viacerým islamským radikálom a členom teroristických organizácií, ktorí boli na medzinárodnom zozname teroristov. (Khatib 2013: 420) Keďže Katar

30 Jednou z takýchto významných investícií bol napríklad nákup 49% podielu Komerčnej a rozvojovej banky v Benghází katarskou národnou bankou v apríli 2012. (Khatib 2013: 421)

61 ich pobyt na svojom území zatajoval, či dokonca odmietal ich vydanie do rúk medzinárodného spoločenstva, vzťahy medzi Katarom a ostatnými členmi LAŠ sa natoľko ochladili, že v júni 2017 Saudská Arábia spolu so SAE, Egyptom, Bahrajnom, Jordánskom, Maldivami, Senegalom, Mauritániou, Džibuti a Komorami prerušili diplomatické styky s Katarom a Saudská Arábia naň uvalila sankcie. (Das 2019: 11-12) V tomto čase akékoľvek diplomatické styky s Katarom prerušila aj HoR. Po tomto incidente Katar intenzitu zapojenia do líbyjskej občianskej vojny výrazne znížil. Hlavným dôvodom bolo, že Líbya predstavovala prvý konflikt, kde si Katar v rámci sprostredkovania mediácie nedokázal udržať neutralitu a svoju podporu výrazne orientoval na adresu jednej z bojujúcich strán, čím konflikt fakticky viac eskaloval, ako medioval. Dlhé roky budovaná medzinárodná prestíž Kataru ako aktívneho a nezaujatého mediátora sa týmto pádom stala spochybniteľnou. (Barakat 2019: 29) Na diplomatickej úrovni Katar ako pravdepodobne všetky štáty, či už aktívne alebo pasívne pôsobiace v rámci líbyjskej krízy, podporuje LPA. Katar na rozdiel od SAE však nepodporuje LPA len z titulu rešpektu k OSA a medzinárodnému právu, ale predovšetkým z titulu, že GNA, ako vláda ktorá vzišla z LPA, reprezentuje záujmy, hodnoty a ciele Kataru rozhodne viac ako HoR, avšak na druhej strane už menej ako svojho času GNC. (Dessí – Greco 2018: 78) Moslimské bratstvo a predstavitelia islamistických frakcií predovšetkým z mesta Misuráta, ktorých Katar podporuje od začiatku líbyjskej revolúcie, však disponujú značnou politickou mocou aj v rámci GNA. Z mediačného hľadiska môžeme konštatovať, že Katar sa aj v druhej fáze porevolučnej Líbye (teda v období od začiatku občianskej vojny v polovici roka 2014 až po súčasnosť) pomerne aktívne usiluje o mediáciu hlavne medzietnických a medzikmeňových konfliktov v západnej provincii Tripolsko a južnej provincii Fezzán. Príkladom je mediácia sporov medzi Tuarégami a Tubuami o kontrolu území na juhu Líbye, cez ktoré viedli pašerácke cesty. V otázke motivácií a záujmov Kataru môžeme zaznamenať opätovnú zhodu so SAE. Okrem toho, že má Katar prirodzený záujem zaistiť vlastnú bezpečnosť a stabilitu, keďže v regióne predstavuje demograficky a rozlohovo druhý najmenší štát, tak rovnako ako SAE

vníma značné bezpečnostné riziko vplývajúce z možného vzrastajúceho vplyvu Iránu v blízkovýchodnom regióne. (Mezran - Varveli 2017: 52) Obavy Kataru umocňuje skutočnosť, že svoje najväčšie ropné polia zdieľa práve s Iránom. Preto Katar sa posledné roky usiluje o mediáciu konfliktov do ktorých je zapojený priamo Irán a jeho spriatelené bojové zoskupenia a frakcie. To tak celkom nie je prípad Líbye, keďže zapojenie Iránu do tohto konfliktu je úplne zanedbateľné a v kontexte tejto výskumnej práce irelevantné. Líbya je pre Katar dôležitá skôr vo vzťahu k Saudskej Arábii, keďže Katar sa usiluje rozšíriť svoj vplyv ako regionálny hráč a deklaruje záujem nahradiť Saudskú Arábia v roli lídra LAŠ. (Khatib 2013: 418-419) Saudská Arábia ako klasický regionálny mediátor už nie je v súčasnosti vnímaná ako neutrálna, preto sa Katar chopil iniciatívy a aktívne sa usiluje o vyplnenie akéhosi vákua v rámci arabských medzinárodných vzťahov. Jeho účasť na konfliktoch na Blízkom východe a v priľahlých oblastiach predstavuje snahu prezentovať sa ako životaschopná alternatíva k Saudskej Arábii a potenciálny nový arabský líder na Blízkom východe. Napriek tomu si však Katar uvedomuje, že v súčasnosti ešte nemá kapacity na to hrať vedúcu rolu v rámci LAŠ, a keďže Saudská Arábia má výraznú demografickú, vojenskú aj finančnú prevahu, Katar svoje aktivity obmedzuje len na podnikanie takých mocensko-politických krokov, aby si Saudskú Arábiu a ďalšie štáty LAŠ príliš neznepriatelil a nevyhrotil situáciu do tvrdej konkurenčnej rivality. (Das 2019: 11) Ďalšou motiváciou je, že Katar sa snaží byť atraktívny hráč v medzinárodnom prostredí a chce sa vykresliť v obraze spoľahlivého spojenca pre západ, ktorý z vďaky za bezpečnostné garancie aktívne presadzuje aj západne záujmy a hodnoty. (Khatib 2013: 419) Samozrejmými motiváciami sú tiež podpora Moslimského bratstva a politického islamu, šírenie energetického a ekonomického vplyvu, ochrana finančného aj politického kapitálu, ktorý Katar do Líbye v priebehu posledných rokov investoval, avšak tieto motivácie a aspekty už boli v priebehu analýzy aktéra rozobraté.

Tabuľka 10 – Blízkovýchodní aktéri – Saudská Arábia, zdroj: autor textu

Kategória: Terciárny aktér

63 Členstvá: Liga arabských štátov

Divízie a frakcie Ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo obrany

Silné väzby s: HoR, SAE

Významné väzby s: USA, Egypt

Ozbrojení protivníci: GNC, NSG, GNA, Islamský štát, al-Qaeda, Ansar al-Sharia

Rivali: Katar, Turecko, Moslimské bratstvo

Relevantnosť Nízka až stredná konfliktu:

Kľúčové záujmy: Udržanie regionálneho vplyvu, prestíže a postavenia regionálnej mocnosti, zachovanie vedúcej role v rámci LAŠ a GGC, bránenie šírenia politického a nábožensko-ideologického vplyvu Moslimského bratstva, limitovanie mocenského vplyvu Iránu v regióne, vyvažovanie vplyvu Kataru a Turecka v regióne, stabilizácia bezpečnostnej situácie v Líbyi a arabskom Maghrebe, upevňovanie obchodných a energetických väzieb, zvýšenie bezpečnosti letísk a prístavov v okolitých štátoch, zaistenie vnútornej bezpečnosti a stability a limitovanie subverzívnych vplyvov, zachovanie fungovania bezpečnostného trojuholníka USA-Egypt-Saudská Arábia

Na procesy, ktoré v Líbyi odštartovala Arabská jar, reagovala Saudská Arábia veľmi pozitívne, keďže medzi ňou a Líbyou reprezentovanou Qadhdháfího režimom panovali nezhody už od momentu, kedy v roku 1969 Mu´ammara al-Qadhdháfího ako mladý zapálený armádny dôstojník zvrhol tamojšiu monarchiu a deklaroval ambíciu bojovať proti zastaralým konzervatívnym arabským monarchiám. (Mezran, Varveli 2017: 51) Navyše v roku 2004 bol plukovník Qadhdháfí obvinený z priamej účasti na vražednom sprisahaní proti vtedajšiemu saudskoarabskému korunnému princovi Abdullahovi. To bolo aj jedným z hlavných dôvodov zapojenia Saudskej Arábie do konfliktu v Líbyi hneď v prvopočiatkoch revolúcie na jar roku 2011. (Mezran - Varveli 2017: 45-46) Ďalšie dôvody zapojenia (mocenské, ekonomické, energetické aj regionálno-strategické) boli

v zásade totožné alebo veľmi podobné ako v prípade spomínaných SAE a Kataru. Rozsah zapojenia však nebol tak multidimenzionálny ako v ich prípade, ale obmedzoval sa primárne na diplomatickú, finančnú a mediálnu podporu. Saudská Arábia sa taktiež zúčastnila na bombardovacej misii NATO, avšak na rozdiel od svojich partnerov z LAŠ, odvolala svoje stíhačky z akcie už v priebehu leta 2011, čiže niekoľko mesiacov pred oficiálnym ukončením samotnej leteckej misie. Saudská Arábia však už v priebehu prvej etapy porevolučnej Líbye pochopila, že situácia v krajine sa rozhodne nevyvíja smerom, v aký dúfala a nádeje na premenu Tripolisu na nový Dubaj alebo Dohu Stredomoria sa kvôli vzrastajúcim bezpečnostným problémom v krajine a frakcionalizácii politického aj spoločenského spektra definitívne rozplynuli. Znepokojenie Saudskej Arábie z vývoja v krajine ešte väčšmi umocnil mocenský nástup Moslimského bratstva, ktoré Saudské duchovenstvo považuje za najväčšieho regionálneho rivala a vyzývateľa v nábožensko-ideologickej rovine.31 Začiatok občianskej vojny a druhej etapy porevolučnej Líbye bol zo strany Saudskej Arábie úpenlivo sledovaný. V reakcii na vzniknutú krízu sa Saudská Arábia ostro postavila proti Moslimskému bratstvu a islamistickým frakciám, s ktorými spolupracovala a začala s podporou poľného maršala Haftara a jeho spojencov. (Ardovino 2015: 5)(Winer 2019: 19) Onedlho však nový saudský kráľ rozsah zapojenia v Líbyi prehodnotil a upriamil pozornosť predovšetkým na dianie v Jemene, keďže výrazné zapojenie Iránu do tohto konfliktu predstavovalo ohrozenie regionálnej stability a nebezpečenstvo mocenského vzostupu Iránu. Saudská Arábia teda na niekoľko rokov svoje zapojenie do konfliktu v Líbyi obmedzila a iniciatívu a hájenie svojich cieľov a záujmov v konflikte prenechala SAE a Egyptu. Napriek tomu, že v rokoch 2014 až 2018 Saudi nezohrávali vedúcu rolu v líbyjskej kríze, snažili sa v krajine naďalej šíriť svoj

31 Vzostup Moslimského bratstva znepokojoval Saudskú Arábiu aj v Egypte. Zvolenie Mohammada Morsiho zo strany Sloboda a spravodlivosť, politického krídla Moslimského bratstva v Egypte, bolo pre Saudov obzvlášť znepokojujúce. Existovala obava, že Morsiho vláda oslabí bezpečnostný trojuholník medzi USA, Saudskou Arábiou a Egyptom a silná antiizraelská pozícia Moslimského bratstva dramaticky eskaluje napätie v regióne, ktoré by nepriaznivo ovplyvnilo pozíciu a záujmy Saudskej Arábie a SAE v regióne. (DAS 2019: 11)

65 náboženský a ideologický vplyv. Saudi sa totiž domnievali, že reformované wahábistické učenie známe ako Madkhali32, ktoré na domácej scéne zožalo značný úspech, by sa mohlo ako vhodný model zakoreniť aj v Líbyi. (Das 2019: 11) Rijád teda so súhlasom Haftara vyslal safijských duchovných do východnej Líbye aby šírili tento reformovaný model wahábizmu, ako protipól k islamskému fundamentalizmu presadzovanému Moslimským bratstvom. Skutočnosť, že takíto klerici boli prijímaní s nepokojom však ukazuje, že napriek všetkým medzinárodným pokusom o formovanie Líbye má mnoho Líbyjčanov tendenciu dávať si pozor na cudzie zasahovanie nad rámec bezpodmienečnej pomoci. Saudská Arábia do konfliktu opätovne vo väčšej miere vstupuje až v roku 2018 v reakcii na nárast zapojenia do konfliktu zo strany Turecka. Išlo o akési vyrovnanie pomeru síl, keďže rozsiahlejším zapojením Turecka na strane GNA došlo k čiastočnej mocenskej nerovnováhe, ktorú Saudi svojím opätovným zapojením do konfliktu na strane HoR a Haftara dorovnalo. Koncom Marca 2019 Haftar navštívil Rijád a stretol sa so saudským kráľom Salmanom. (Al-Jazeera 2019) Týždeň po tomto stretnutí Haftar spustil masívnu ofenzívnu operáciu proti Tripolisu s rozsiahlou finančnou, mediálnou a politickou podporou Saudskej Arábie s cieľom nastoliť nový autoritársky regionálny poriadok. Okrem významnej finančnej podpory a snahy o úplné ovládnutie líbyjského mediálneho priestoru33 sa Saudi zapojili do konfliktu aj vojensky a to formou tretích štátov. (Abou-Khalil – Hargreaves 2015: 2) Prostredníctvom SAE dodávali Haftarovej LNA množstvo zbraní a ťažkej vojenskej techniky, pričom mnohé zdroje naznačujú, že by Saudská

32 Madkhali je učenie saudskoarabského duchovného Rabia bin Hadi al-Madkhaliho, ktorý presadzuje nový typ náboženskej ideológie ako alternatívu k doktríne Moslimského bratstva. Doma v Saudskej Arábii pomohli madkhálske názory k potlačeniu myšlienok Moslimského bratstva ako aj džihádistických skupín, pretože Madkhali má tendenciu nechávať vládnuce politické orgány bez povšimnutia. (Mezran - Varveli 2017: 23) 33 Hovorí sa aj o údajnom výskyte pro-Haftar internetových botov, pôvodom predovšetkým zo Saudskaj Arábie ale aj SAE a Egypta, ktorí systematicky ovplyvňujú verejnú mienku šírením správ na podporu Haftara na národnej, regionálnej ale aj globálnej úrovni. (Alférez 2019: 13)

Arábia mohla stáť za financovaním čadských a sudánskych žoldnierov, prípadne aj za financovaním ruskej súkromnej vojenskej spoločnosti Wagner Group, ktorej kontraktori v konflikte preukázateľne pôsobia približne od konca roka 2017. (Edelman – Wald 2020: 10)(Dirsus – Eaton 2019: 21) Z politického hľadiska Saudská Arábia pomerne otvorene diplomaticky aj finančne podporuje východný tobrúcky parlament a sily lojálne Haftarovi. Keďže na rozdiel od SAE, Egypta a ďalších Haftarových spojencov Rijád do konfliktu priamo vojensky nevstupuje, môže si do určitej miery dovoliť vyjadriť svoje politické stanoviská pomerne jasnejšie a otvorenejšie. Tým však rozhodne nechceme tvrdiť, že si Rijád otvorene dovolí spochybniť mierové iniciatívy OSN a už tobôž nie vyzývať ku konaniu, ktoré by bolo v ich rozpore. Skôr tým poukazujeme na fakt, že Saudská Arábia sa neusiluje v konflikte zohrať rolu významného mediátora, keďže o tento status súperí dostatočné množstvo iných zahraničných aktérov, a teda o mediátorov konfliktu skutočne nie je núdza. Saudská Arábia je zároveň doposiaľ prvý analyzovaný zahraničný aktér, ktorého by sme mohli na základe operacionalizácie zavedených teoretických konceptov označiť za terciárneho aktéra. V otázke motivácií a záujmov Saudskej Arábie v rámci druhej občianskej vojny v Líbyi, môžeme vychádzať z údajov a informácií zmienených pri SAE, keďže ich motivácie a záujmy sú do značnej miery totožné. Jediným zásadnejším rozdielom je, že Saudská Arábia sa na rozdiel od SAE neusiluje o ďalšie šírenie svojho regionálneho vplyvu a zvyšovanie svojej prestíže, ale skôr o udržanie už nadobudnutého postavenia regionálnej mocnosti a prirodzene o oslabenie svojich regionálnych rivalov a vyzývateľov. Ďalej je to taktiež snaha o zachovanie vedúcej role v rámci LAŠ a GCC. (Alférez 2019: 5) Ostatné záujmy a motivácie ako bránenie vzostupu Moslimského bratstva, bránenie vzostupu a šíreniu vplyvu Iránu, alebo utužovanie obchodných a energetických väzieb zostávajú v zásade rovnaké. (Khatib 2013: 429- 431)

67 Tabuľka 11 – Blízkovýchodní aktéri – Turecko, zdroj: autor textu

Kategória: Sekundárny bojujúci aktér

Členstvá: NATO

Divízie a frakcie Ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo obrany

Silné väzby s: GNC, NSG, GNA, Moslimské bratstvo

Významné väzby s: Katar, USA

Ozbrojení protivníci: HoR

Rivali: Egypt, UAE, Saudská Arábia, Rusko, Francúzsko

Relevantnosť Stredná až vysoká konfliktu:

Kľúčové záujmy: Rozšírenie sféry vplyvu na územie ovládané v časoch vrcholnej slávy Osmanskej ríše, snaha získať postavenie vedúcej moslimskej krajiny, podpora Moslimského bratstva a politického islamu v regióne, posilnenie ekonomických väzieb s Líbyou, splatenie dlhov a získanie nových stavebných kontraktov, rozšírenie vplyvu vo východnom Stredomorí a zmena pôvodných hraníc exkluzívnych ekonomických zón v prospech Turecka, zlepšenie vyjednávacej pozície voči EU a silným štátom západnej Európy, mediácia konfliktu v Líbyi a snaha o získanie prestíže úspešného mediátora na medzinárodnom poli

Turecko je veľmi zaujímavým sekundárnym aktérom v kontexte líbyjskej krízy, pretože napriek tomu, že v súčasnosti je to jeden z najaktívnejších zahraničných aktérov v konflikte, v období líbyjskej revolúcie zastávalo pomerne jednoznačný odmietavý postoj voči zasahovaniu do vnútorných záležitostí Líbye a zahraničným intervenciám, ktoré vtedajší premiér a súčasný prezident Turecka Recep Erdogan označil ako absurdné. (Siebens – Case 2012: 17) Avšak nestabilita spôsobená pretrvávajúcim konfliktom v krajine poskytla Turecku príležitosť realizovať svoje mocenské vízie v regióne. Turecko preto ako jeden z mála aktérov vstupuje na líbyjskú konfliktnú scénu až

v druhej etape porevolučného obdobia krajiny, teda v reakcii na rozpútanie občianskej vojny. Za jeden z hlavných motívov vstupu Turecka do konfliktu môžeme označiť potrebu posilniť svoj regionálny vplyv kultiváciou politických islamistických skupín naprieč arabskými krajinami oslabenými povstaniami a ďalšími následkami Arabskej jari. Zo všetkých takýchto skupín sa ako najrelevantnejšia islamistická sila vyprofilovalo Moslimské bratstvo, ktoré si v rokoch 2012 až 2014 dokázalo v Líbyi pomerne významne upevniť svoju moc a nadviazať spoluprácu s niektorými okolitými štátmi, predovšetkým spomínaným Tureckom ale aj Katarom či Sudánom. (Megerisi 2019: 14) (Dessí – Greco 2018: 79) Turecko začalo s pomerne rozsiahlou finančnou, politickou, materiálnou aj vojenskou podporou GNC až do jeho formálneho zániku. Turecko sa svojou podporou podobne ako Katar zameriavalo predovšetkým na misurátske politické a obchodné elity, ktoré zároveň kontrolovali najpočetnejšie a najsilnejšie revolučné brigády v celej západnej a južnej Líbyi. (Schnitt 2015: 16) Po formálnom aj faktickom rozpade GNC, Turecko svoju podporu presmerovalo na NSG ako samozvaný nástupnícky orgán GNC, ktorý bol vytvorený z najradikálnejšieho krídla islamistov z GNC. Mnohí z nich boli práve členmi Strany slobody a spravodlivosti, politickej odnože Moslimského bratstva, ktorej líbyjským predsedom sa stal Muhammad Sowán pôvodom práve zo spomínanej Misuráty. NSG, ako samozvaný parlament vedený Khalifom Ghawelom a tvorený najradikálnejšou frakciou líbyjských islamistov pôsobiacich na vtedajšej politickej scéne bol zo strany Turecka, Kataru a Sudánu podporovaný až do svojho definitívneho zániku na začiatku roku 2017. Len v priebehu rokov 2014 a 2015 bolo z Turecka do Misuráty zaznamenaných niekoľko desiatok dodávok so zbraňami, muníciou a iným vojenským materiálom. (Ministry of Foreign Affairs 2014: 26)(Kwarteng – Dochery 2017: 5) Turecko sa navyše po rozpútaní občianskej vojny stalo útočiskom pre islamistov, ktorí boli v Líbyi hľadaní častokrát aj za účasť na teroristických útokoch.34 Významnú úlohu ku príkladu zohralo už

34 Podľa viacerých zdrojov sa stalo Turecko akousi liečebnou a zotavovacou destináciou pre bojujúcich islamistov vrátane popredných vodcov a veliteľov teroristickej organizácie ASL. (Jesús 2015: 5)

69 v prvopočiatkoch občianskej vojny, kedy vďaka svojej vojenskej a materiálnej podpore umožnilo Misuráte a koalícii islamistických milícií z Tripolisu vytlačiť zintánske brigády z mesta a získať kontrolu nad tripoliským medzinárodným letiskom.35 (Kwarteng – Dochery 2017: 11) Po definitívnom zániku NSG Turecko svoju podporu preorientovalo na GNA ako hlavného primárneho aktéra a reprezentanta islamistických myšlienok a hodnôt. Na konci roka 2017 Turecko spolu s Talianskom opätovne otvorili veľvyslanectvá v Tripolise a začali s masívnejšou podporou GNA. Okrem významnej finančnej podpory Turecko zintenzívnilo aj dodávky zbraní a vojenskej techniky a poskytlo tiež inštruktorov na výcvik jednotiek lojálnych GNA a inštruktáž užívania a ovládania moderných vojenských technológií.36Keďže Turecko sa stalo najvýznamnejším spojencom na strane GNA a jeho podpora pre ďalšie prežitie Tripolisu sa stala kľúčová, Erdogan využil svoju dobrú vyjednávaciu pozíciu a počas leta a jesene 2019 Turecko svoju podporu čiastočne obmedzilo, čím vytvorilo priestor na obchodné jednania s predstaviteľmi GNA, aby dokázalo svoje strategické vízie pretaviť do podoby konkrétnych dohôd o rozsiahlej ekonomickej, vojenskej a energetickej spolupráce. Keďže Haftar a jeho spojenci sa okamžite chytili iniciatívy a v priebehu leta 2019 dosiahli viacero významných vojenských úspechov, GNA bolo vzhľadom k nepriaznivému vývoju situácie na bojovom poli prinútené pristúpiť k veľmi štedrým politickým a obchodným krokom voči Turecku, aby si zaistilo okamžité obnovenie a prípadne aj rozšírenie vojenskej a finančnej podpory zo strany Ankary. V júni sa Turecku podarilo s GNA uzavrieť dohodu o vojenskej spolupráci a v novembri toho roku krajiny uzavreli dohodu o námorných

35 V reakcii na tureckú podporu pre GNC a Moslimské bratstvo HoR zakázalo tureckým firmám akékoľvek podnikateľské aktivity na východe Líbye s platnosťou od februára 2015. (Edelman – Wald 2020: 13) 36 Turecko sa rozhodlo vyvážiť prevahu Haftara a jeho spojencov v líbyjskom vzdušnom priestore nasadením desiatok bezpilotných lietadiel. Tieto drony sú podľa informácií riadené priamo tureckými operátormi. Okrem toho boli zo strany Turecka napriek zbrojnému embargu realizované aj dodávky obrnených transportérov, delostrelectva a raketometných systémov. (Megerisi 2019: 15)(Thomas 2020: 4)

právach, čím sa vymedzili nové námorné hranice medzi exkluzívnymi ekonomickými zónami (ďalej len EEZ) Turecka a Líbye, ktoré však medzinárodné spoločenstvo a susedné štáty Stredomoria neuznali.37 (Marzari 2020: 7) Turecko napriek tomu začalo realizovať prieskumy zásob a možností ťaženia zemného plynu v tejto oblasti, čím sa dostalo do otvoreného konfliktu s Gréckom, čoho výsledkom boli výstražné námorné manévre námorných síl oboch štátov. (BBC 2020) Turecko po uzavretí požadovaných dohôd a zmlúv s prihliadnutím na viaceré vojenské úspechy a úspešne pokračujúcu ofenzívu Haftara a jeho spojencov masívne navýšilo rozsah podpory pre Tripolis, čím konflikt ešte viac internacionalizovalo. Erdoganova snaha odradiť Haftarových spojencov od ďalšieho zapojenia mala teda v konečnom dôsledku úplne opačný efekt, pretože započala fázu nebezpečného kolotoča zbrojenia, keďže v reakcii na navýšenie podpory pre GNA zo strany Turecka a Kataru, svoje zapojenie do konfliktu zintenzívnili aj Egypt, SAE, Francúzsko a predovšetkým Rusko a Saudská Arábia, ktorí spoločne stoja na strane Haftara a jeho LNA. (Megerisi – Kuznetsov 2020: 6) Situáciu ešte väčšmi eskalovalo, keď 2. januára 2020 turecký parlament schválil na jeden rok nasadenie tureckých ozbrojených síl do konfliktu v Líbyi. Už 6. januára prileteli do Tripolisu prvé vojenské dopravné lietadlá z Ankary so stovkami vojakov a desiatkami kusov ťažkej vojenskej techniky. Do konca januára Turecko Tripolisu dodalo najmenej 6000 sýrskych bojovníkov a stovky vlastných vojakov. (Allinson – Ammar 2020) GNA obdržalo moderné systémy

37 Táto dohoda vážne narušila pomerne krehké námorné status quo, keďže námorná oblasť, ktorej sa dohoda týka je podľa prieskumov bohatá na nerastné suroviny a zároveň predstavuje pomerne významnú strategickú lokalitu, keďže touto oblasťou by mali v budúcnosti prechádzať nové ropovody a plynovody. Uzavretie takejto bilaterálnej dohody bez účasti okolitých štátov má teda širší regionálny dopad, keďže Turecko o túto oblasť dlhodobo súperí so Sýriou, Izraelom, Egyptom, Gréckom a Cyprom. (Riskinteligence 2020: 13) Na situáciu okamžite reagovalo Grécko hrozbou vyhostenia Sarrajovho veľvyslanca a dohodu medzi Tureckom a Líbyou vypovedalo. Na pôde europarlamentu tiež Grécko vyhlásilo, že zablokuje akékoľvek mierové aktivity týkajúce sa Sarrajovej vlády, ak GNA okamžite nezruší námornú dohodu s Ankarou. V máji 2020 sa ku Grécku pripojili aj Francúzsko, Egypt, Cyprus a SAE a spoločne túto zmluvu právne napadli. (Edelman – Wald 2020: 16-17)

71 protivzdušnej obrany, aby dokázalo čeliť náletom a bombardovaniu egyptských a emirátskych dronov. Boli dodané aj nové satelitné rušiace systémy a ďalšie kusy delostrelectva a raketometných systémov.38 V priebehu roka 2020 sa početné kapacity prítomných tureckých vojakov a rovnako aj kapacity nasadenej ťažkej vojenskej techniky ešte navýšili. (Debre 2020) Permanentné navyšovanie sýrskych a tureckých kapacít v Líbyi v poslednom roku už s veľkou nevôľou sleduje predovšetkým susedný Egypt. V reakcii na kroky Ankary Sisi vyhlásil, že vzhľadom na silné historické väzby medzi krajinami má Egypt legitímne právo zasiahnuť na obranu národných záujmov oboch národov pred zahraničným vplyvom. Prezident Sisi deklaroval červenú líniu medzi Syrtou a oblasťou okolo leteckej základne Jufra, ktorá je pod kontrolou Haftara, ktorej prekročenie zo strany pro-tripoliských milícií a brigád bude považovať za priamu hrozbu pre egyptskú národnú bezpečnosť. O niekoľko dní na to egyptský parlament udelil prezidentovi mandát na nasadenie egyptských jednotiek do Líbye v prípade, že to uzná za vhodné. Pár dní na to boli stovky kusov tankov, obrnených transportérov a ďalšej vojenskej techniky presunutých k egyptsko-líbyjskej hranici. GNA a Turecko reagovali na hrozbu egyptskej intervencie od prezidenta Sisiho s rozhorčením a označili ju za vyhlásenie vojny. (Abdelhadi 2020) Z diplomatického hľadiska Turecko samozrejme podporuje LPA, keďže ním masívne podporované GNA na základe tejto dohody vzniklo a získalo legitimitu v očiach medzinárodného prostredia. To samozrejme Turecku nesmierne vyhovuje, pretože svoje zapojenie do konfliktu obhajuje presadzovaním spravodlivosti a vynucovaním medzinárodného práva v prospech podľa Erdogana jedinej legitímnej

38 Konkrétne išlo napríklad o dodanie radaru typu AN MPQ-64 Sentinel, rakiet zem- vzduch stredného doletu typu MIM 23 Hawk (SAM), samohybných protilietadlových kanónov ACV-30 Korkut (SPAAG), raketových systémov krátkeho doletu HISAR-A, opakovacích raketometných systémov T-122 Sakarya, samohybných diel T-155 Firtina, obrnených bojových vozidiel FNSS ACV-15, protilietadlových guľometov Oerlikon GDF- 002, húfnic ráže 155mm a dvoch systémov elektronického boja: konkrétne jedného rádiového rušiaceho systému Milka-3A3 V / UHF a jedného pozemného rušiaceho systému Koral proti radarom na kontrolu, navigáciu a riadenie paľby, ktorý je ekvivalentom známeho ruského systému Krasukha- 2. (Thomas 2020: 8)

politickej moci v Líbyi. (Eljarh 2020) Zároveň obviňuje štáty, ktoré sú do konfliktu zapojené na strane HoR a Haftara z cielenej destabilizácie krajiny. Erdogan využil takmer absolútny nezáujem o konflikt zo strany USA a veľmi slabú pozíciu zo strany EU a jednotlivých európskych štátov a sám sa chopil mediačnej iniciatívy. (Lacher 2020: 4) Aj keď to tak na prvý pohľad nemusí vyzerať, tak napriek tomu, že rozsiahle zapojenie Turecka do konfliktu prinieslo jeho eskaláciu, z určitého hľadiska aj umožnilo lepšiu pozíciu na pristúpenie k mierovým jednaniam. Rozsah tureckej podpory pre GNA je tak zásadný, že definitívna porážka Tripolisu Haftarom je už veľmi nepravdepodobná a situácia je omnoho vyrovnanejšia ako v roku 2018. Konflikt sa tak dostáva do mŕtveho bodu, kedy obe strany disponujú dostatočnými finančnými aj bojovými kapacitami a spôsobilosťami k dlhodobému pokračovaniu v boji, avšak bez predpokladu výraznejších územných zmien či ziskov v prospech jednej bojujúcej strany. Strata vôle pokračovať v boji práve v dôsledku tejto patovej situácie otvorila možnosti na zahájenie nových mierových rozhovorov s nutnosťou hľadania spoločného konsenzu a mnohých kompromisov. Navyše bez ohľadu na to, či nové mierové jednania budú alebo nebudú a bez ohľadu na to, či primárni aktéri nájdu spoločnú reč a budú ochotní pristúpiť k rozsiahlym kompromisom, konflikt zamrzne v mŕtvom bode, čo dá Ankare čas na precíznejšiu realizáciu vlastných regionálnych plánov a prehodnotenie všetkých ponúkaných možnosti. (Lacher 2020: 2) Turecko bolo podobne ako väčšina ostatných regionálnych hráčov motivované k vstupu do konfliktu skutočne širokým spektrom aspektov. V prvom rade sa Turecko veľmi intenzívne usiluje o rozširovanie svojho regionálneho vplyvu. Erdoganovi sa podarilo vzkriesiť v krajine nacionalizmus a túžby obnoviť svoj vplyv z čias mocenského vrcholu Osmanskej ríše. So snahou o silnejšiu regionálnu pozíciu ide ruka v ruke aj záujem formovať samotný región a projektovať v ňom vlastné vízie. (Wilhelm 2018) Hlavnou takouto víziou je podpora Moslimského bratstva a snaha o vybudovanie jeho silnej politickej a ideologickej pozície v arabských krajinách. Keďže v Egypte ani Sýrii sa Moslimskému bratstvu ako dominantnej politickej a ideologickej sile v krajine presadiť nepodarilo, o to intenzívnejšie sa Turecko snaží, aby tento zámer dosiahlo aspoň v Líbyi. (Ayyash 2020)

73 Mimo mocenskú a nábožensko-ideologickú rovinu je Turecko zásadne motivované aj ekonomicky. Aj keď by sa mohlo zdať, že Líbya je pre Turecko ekonomicky nevýznamný štát, keďže vývoz tovaru do Líbye tvorí len 0.5% z celkového podielu medzinárodného exportu Turecka, čo v súčasnosti predstavuje asi 800 miliónov dolárov, nie je tomu úplne tak. (Risk Intellingence 2020: 6) Za Qadhdháfího éry bola Líbya najvýznamnejší trh pre sektor tureckého medzinárodného stavebného podnikania s percentuálnym podielom až na úrovni 12%. Revolúcia a občianska vojna však pozastavila realizáciu všetkých projektov a stavebným realizátorom ostali nevyplatené zmluvy v hodnote 15 až 20 miliárd dolárov. (Edelman – Wald 2020: 12) Turecko sa teda usiluje o opätovné rozbehnutie stavebných a realizačných prác, získanie nových kontraktov a splatenie nevyplatených položiek.39 Ďalšou významnou motiváciou je snaha ovplyvniť energetické dianie vo východnom Stredomorí, z ktorého bola Ankara Gréckom, Cyprom, Egyptom a Izraelom nenápadne vylúčená.40 Takéto jednanie samozrejme Turecko absolútne neschvaľovalo, čo aj viedlo k uzavretiu kontroverznej zmluvy o námorných hraniciach medzi Líbyu a Tureckom, čím si Ankara výrazne upevnila svoju pozíciu vo východnom Stredomorí. (Sahinkaya 2020) (Helal 2020) V neposlednom rade za zmienku stojí aj záujem Turecka získať výhodnejšiu vyjednávaciu pozíciu voči EÚ. Sýria, Líbya a Turecko predstavujú východzie krajiny pre viac ako 95% imigrantov, ktorí sa v období migračnej krízy dostali do Európy.41 Kontrola týchto krajín

39 Turecko a Líbya v januári 2020 podpísali memorandum o porozumení, v ktorom sa Líbya zaviazala k postupnému splateniu dlhov a nevyplatených zmluvných záväzkov. Na základe dohody Líbya vyplatila prvých 2.7 miliardy dolárov ako kompenzáciu za nesplatenú prácu ešte z obdobia bezprostredne pred revolúciou, kedy bol Qadhdháfího stále pri moci. (Risk Intellingence 2020: 6) 40 Objavenie významných plynových zásob v tejto oblasti viedlo k jednaniam medzi Gréckom, Cyprom, Egyptom a Izraelom o vytvorení spoločného plynovodu spájajúceho plynové polia v ich exkluzívnych ekonomických zónach s európskymi trhmi. Túto iniciatívu vítali aj mnohé európske krajiny, keďže energetická diverzifikácia by znížila závislosť južnej a západnej Európy na ruskom plyne. 41 Ešte v roku 2010 Líbya hostila takmer 2 milióny afrických imigrantov. V dôsledku revolúcie a občianskej vojny státisíce z nich Líbyu opustili a namierili si to do Tuniska, Alžírska, Egypta alebo Európy. Iba za rok 2015 z Líbye do Európy prišlo

znamená faktickú kontrolu nad migráciou do Európy, čiže silnú vyjednávaciu (alebo skôr vydieraciu) kartu v rukách tureckého prezidenta Erdogana vo vzťahu k EU a najsilnejším západoeurópskym štátom. (France24 2020)

4.3.3 Európski aktéri Keď už sme úspešne zanalyzovali rolu, záujmy a pôsobenie susedných štátov a podstatných blízkovýchodných aktérov v kontexte súčasnej líbyjskej krízy, môžeme pozvoľna prejsť k európskym aktérom. Práve európski aktéri zohrali kľúčovú rolu pri zvrhnutí režimu Mu´ammara al- Qadhdháfího. Aj keď k zriadeniu bezletovej zóny vyzývali ako prvé štáty Perzského zálivu a bombardovacia letecká misia NATO bola zas iniciovaná predovšetkým Spojenými štátmi, tak najdôležitejšiu rolu pri samotnom bombardovaní zohrali Francúzsko a Spojené kráľovstvo, ktoré do leteckej kampane nasadili najpočetnejšie kapacity. NATO takisto zaistilo najväčšie dodávky zbraní a munície pre povstalcov v hodnote niekoľkých miliárd dolárov. (BBC 2011) Po zvrhnutí starého režimu zapojené európske štáty svoju prítomnosť v Líbyi výrazne obmedzili a zásadným spôsobom sa nepodieľali na post-konfliktnej rekonštrukciI krajiny. Túto úlohu v podstate odovzdali do rúk regionálnych hráčov, predovšetkým SAE a Kataru. (Perroux 2017: 3) Celá prvá etapa porevolučnej Líbye sa tak nesie v duchu obmedzeného záujmu väčšiny európskych štátov o situáciu v krajine. Ich hlavnýM cieľom bolo dosiahnutie stabilných energetických dodávok a získanie ťažobných a výskumných koncesií v ropnom priemysle pre svojich národných energetických gigantov. Záujem o politické a ideologicko-náboženské smerovanie krajiny bol rovnako zanedbateľný ako záujem o stabilizáciu jej bezpečnostnej

najmenej 150-tisíc afrických imigrantov a počas nasledujúceho roka (2016) ďalších najmenej 181-tisíc. (UNHCR 2017: 2) Pôvodom boli najčastejšie z Nigérie, Čadu, Mali alebo Sudánu ale aj ďalších krajín ako Etiópia, Eritrea, Egypt či Senegal. V súčasnej dobe (dáta z februáru 2020) sa v Líbyi nachádza stále najmenej 650-tisíc imigrantov zO spomínaných štátov, pričom 89% tvoria muži, z ktorých drvivú väčšinu tvoria muži v produktívnom veku. Predpokladá sa, že v najbližších rokoch bude počet migrantov v Líbyi v kontexte možnej deeskalácie konfliktu systematicky narastať. (Karasapan 2020)

75 situáciE po zborení starého režimu a uvrhnutí krajiny do chaosu. (Kamm 2016) Záujem európskych mocností o dianie v Líbyi výrazne nevzrástol ani po rozpútaní občianskej vojny v lete 2014. Zlomový bod predstavovala až migračná kríza a séria teroristických útokov vo Francúzsku, Belgicku, Spojenom kráľovstve a Nemecku v nasledujúcich dvoch rokoch, keďže sa preukázalo, že viacerí z týchto útočníkov sa dostali do Európy z Líbye alebo priamo z Líbye pochádzali. (Tasch 2015)(Walker 2020) Líbya si tak opätovne získala pozornosť európskych štátov, pretože hlavné dva bezpečnostné problémy, ktorým v tej dobe čelili, teda nekontrolovateľná migrácia a nárast islamského radikalizmu a intenzity teroristických útokov na ich území, mali korene práve v katastrofálnej bezpečnostnej situácii v Líbyi a absolútnom chaose, do ktorého sa krajina po revolúcii ponorila. Raketový vzostup islamského štátu v období od konca roka 2014 do leta 2016, kedy organizácia dokázala ovládať rozsiahle územia a kontrolovať viaceré mestá na líbyjskom pobreží, viedla k nutnosti riešenia vzniknutej situácie zo strany práve tých krajín, ktoré na nej mali najväčší podiel. V Líbyi sa na čas dali mocenské spory bokom a obe frakcie (Dôstojnosť aj Úsvit) začali s čistením svojho územia od bojovníkov islamského štátu. Haftarovi a jeho LNA na východe krajiny asistovali francúzske špeciálne jednotky a letecké sily zo SAE a Egypta, zatiaľ čo Tripolisu a Misuráte s likvidáciou IS v ich hlavnej bašte v meste Syrta asistovali špeciálne zas britské špeciálne jednotky a letecké sily Spojeného kráľovstva a USA. (Stephen – Ackerman 2016)(Stephen – Willsher 2016) Po porážke IS v Líbyi na konci roka 2016 ostáva Francúzsko a Taliansko v rámci líbyjskej krízy naďalej aktívne, no rozhodne do konfliktu priamo ani nepriamo neintervenujú v takom rozsahu ako Turecko, Egypt, UAE, Katar či Rusko. Tabuľka 12 – Európski aktéri – Francúzsko, zdroj: autor textu

Kategória: Sekundárny nebojujúci aktér42

42 Vzhľadom na to, že priame zapojenie francúzskych špeciálnych síl a francúzskeho letectva bolo výhradne v rámci protiteroristickej misie namierenej proti likvidácii

Členstvá: NATO, EU

Divízie a frakcie: Ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo obrany

Silné väzby s: HoR, SAE, Egypt

Významné väzby s: USA, Saudská Arábia, Alžírsko

Ozbrojení protivníci: GNC, NSG, GNA, Islamský štát, al-Qaeda, Ansar al-Sharia

Rivali: Katar, Turecko, Moslimské bratstvo, Taliansko

Relevantnosť Stredná konfliktu:

Kľúčové záujmy: Zaistenie vlastnej národnej bezpečnosti prostredníctvom stabilizácie bezpečnostnej situácie v Líbyi, mediácia konfliktu a podpora mierového riešenia, post-konfliktná rekonštrukcia krajiny a obnovenie kontroly hraníc, globálny boj proti terorizmu, boj proti islamizmu a politickému islamu v regióne, kontrola migrácie z Líbye smerom do Európy, dosiahnutie významnejšieho energetického vplyvu a postavenia v krajine, podpora obchodných väzieb medzi krajinami a získanie budúcich kontraktov na rozvoj turizmu v oblasti.

Zapojenie Francúzska do líbyjskej revolúcie datujeme už od marca 2011, kedy v reakcii na vyhlásenie bezletovej zóny Francúzsko začalo svoju leteckú misiu s krycím menom Operation Harmattan a podniklo prvé nálety na jednotky a pozície Qadhdháfího vládnych síl. Neskôr sa spolu so Spojeným kráľovstvom a USA postavilo do čela spoločnej leteckej bombardovacej kampane NATO, v rámci ktorej bolo zo strany Francúzska nasadených viac ako 50 stíhačiek, desiatky vrtuľníkov a rôzne tipy bojových lodí a lietadlová loď Charles de Gaulle ako pýcha francúzskeho námorníctva. (Schmitt 2011) Podľa štatistík Francúzsko

pozícií IS v Líbyi, budeme považovať Francúzsko za sekundárneho nebojujúceho aktéra, keďže nasadenie jeho síl ani jednotlivé operácie neboli namierené proti konkurenčnému primárnemu aktérovi s ktorým HoR a Haftar zdieľa konfliktnú inkompatibilitu.

77 realizovalo až tretinu zo všetkých náletov uskutočnených v rámci celej operácie NATO. Francúzsko bolo po Katare hneď druhým štátom, ktoré uznalo NTC ako novú legitímnu líbyjskú vládu. (Erlanger 2011) Zaistilo masívne dodávky zbraní pre povstalcov a francúzski vojenskí experti asistovali pri takticko-operačnom plánovaní povstaleckých ofenzív. (Ranieri 2011) Ako rýchlo sa Francúzsko do revolúcie a zvrhnutia starého režimu zapojilo, tak rýchlo aj Líbyu po uskutočnení svojich zámerov a odovzdaní moci do rúk povstalcov opustilo. V zásade jediné, o čo sa v rámci Líbye Francúzsko v prvej etape porevolučného obdobia usilovalo, bolo dosiahnutie silnejších energetických väzieb a prostredníctvom francúzskeho nadnárodného energetického giganta, spoločnosti Total, chcelo získať kontrolu nad líbyjským ropným bohatstvom. (Gartenstein- Ross and col 2015: 51) K čiastočnému nárastu záujmu o Líbyu došlo v lete 2014 v súvislosti s rozpútaním občianskej vojny. OSN vyzvalo obe strany konfliktu k ukončeniu bojov a prímeriu a pohrozilo, že ak nedôjde k uzavretiu prímeria a jeho striktnému dodržiavaniu, tak bude obe strany konfliktu sankcionovať. Francúzsko a Rusko navrhli sankcionovať iba GNC, zatiaľ čo Spojené kráľovstvo požadovalo sankcie aj voči HoR a Haftarovi. (Gartestein-Ross and col. 2015: 58) Ešte intenzívnejšiu pozornosť Francúzsko adresovalo Líbyi od konca roka 2015, kedy sa v dôsledku migračnej krízy a teroristických útokov spáchaných v danom roku na francúzskom území rozhodlo zahájiť protiteroristické operácie v spolupráci so silami generála Haftara. Francúzsko vyslalo do Líbye niekoľko desiatok príslušníkov špeciálnych síl, ktoré koordinovali takticko-operačný postup LNA v boji proti IS a ďalším džihádistickým organizáciám na východe krajiny. V rámci operácie došlo k rozsiahlym akciám hlavne v mestách Darna, Benghází a Adždábíja, ktoré boli od konca roka 2014 hlavným centrom líbyjských džihádistov, odkiaľ sa neskôr ďalej šírili na západ a juh krajiny. Protiteroristické operácie v Líbyi dosiahli vrchol v lete 2016, kedy v jednom čase zasahovali proti džihádistom Haftarova LNA s podporou Francúzska a Ruska na východe krajiny a jednotky operácie BAM pod patronátom GNA v spolupráci so Spojeným kráľovstvom a USA v okolí mesta Syrta, ktoré v tom čase bolo hlavnou baštou IS v Líbyi. (Human Rights Watch 2016: 3)(Bieri 2016: 3)

Zapojenie Francúzska do konfliktu dosiahlo vrchol krátko po tom, ako došlo k zostreleniu LNA helikoptéry, na palube ktorej sa nachádzali aj traja príslušníci francúzskych špeciálnych síl. Konflikt si tak vyžiadal prvé obete aj v radoch francúzskych občanov. (Pack – Smith – Mezran 2017: 31-33) Spoločná protiteroristická misia Haftara, UAE, Egypta, Francúzska a Ruska všetkých aktérov zblížila a napriek tomu, že v období začiatku protiteroristickej operácie Francúzsko ešte nedeklarovalo vyhradenú podporu žiadnemu z lokálnych aktérov, po jej ukončení už evidentne výraznejšie inklinovalo k Haftarovi a tobrúckej vláde. To však viedlo k ochladeniu vzťahov medzi GNA a Parížom a protifrancúzskym demonštráciám v Tripolise. (Mezran, Varveli 2017: 69) Výraznejšia pro-Haftarovská pozícia Francúzska sa prejavila aj v priebehu nasledujúcich rokov, kedy Francúzsko okrem diplomatickej a vojenskej podpory na adresu HoR a Haftara dokonca zablokovalo snahu o uvalenie sankcií na Haftara na pôde EU. (Riskintelligence 2020: 8) Priamej intervencie do konfliktu sa však Francúzsko ako aj ostatné západné štáty dlhodobo stráni, keďže by s veľkou pravdepodobnosťou došlo k tomu, že by sa proti sebe v kontexte líbyjského konfliktu otvorene vojensky postavili členské štáty NATO, čo je pre zachovanie a fungovanie aliancie nanajvýš neprípustné. Z diplomatického hľadiska Francúzsko rovnako ako zrejme všetci zapojení aktéri podporuje OSN v mierotvorných aktivitách a formálne podporuje a akceptuje politické orgány zriadené na základe LPA teda GNA a PC. (Mezran, Varveli 2017: 21) V prípade Francúzska však prívlastok formálne platí naozaj doslova a do písmena, keďže reálnu politickú, vojenskú, materiálnu aj mediálnu podporu Paríž adresuje na účet Haftara a tobrúckej vlády. Musíme však konštatovať, že v tejto fáze konfliktu je už celkový postoj Francúzska k líbyjskej otázke diametrálne odlišný ako bol v období bezprostredne po revolúcii a zvrhnutí bývalého režimu. V dôsledku dramatického vzostupu bezpečnostných hrozieb predovšetkým v južnej a západnej Európe, na ktorom má v zásadnej miere podiel aj destabilizácia bezpečnostnej situácie a porevolučný chaos, ktorý v krajine nastal, má Francúzsko pravdepodobne ako jeden z mála aktérov skutočne úprimný záujem o stabilizáciu bezpečnostnej situácie v krajine a nakopnutie post konfliktnej rekonštrukcie infraštruktúry a ekonomiky štátu. (Mezran, Varveli 2017: 60) To potvrdzuje aj pomerne intenzívne a systematické mediačné úsilie

79 vytvárané zo strany Paríža, ktoré však žiaľ nebolo doposiaľ príliš úspešné a rozhodne nedosiahlo požadované výsledky. Francúzsko sa ako jediný významný západný aktér domnieva, že k riešeniu konfliktu môžu významnejšie napomôcť jedine voľby, a preto sa intenzívne usiluje dosiahnuť ich realizáciu. S týmto postojom však nesúhlasí OSN ani USA a Spojené kráľovstvo, ktorí tvrdia, že je potrebné najskôr dosiahnuť mier a voľby realizovať až v druhom rade. (Dirsus – Eaton 2019: 16) V snahe o dosiahnutie prímeria a motivovanie oboch primárnych aktérov k zorganizovaniu spravodlivých a demokratických volieb Francúzsko spolu s Talianskom v novembri 2018 zrealizovali mierové jednanie Sarraja a Haftara v Palerme, ktoré však skončilo obrovským neúspechom keďže aktéri sa nielen nedohodli na prejednávaných nových voľbách, ale konflikt v zapätí nabral ešte viac na intenzite. (Das 2019: 13) Jednanie v Palerme tak definitívne ukázalo, že Francúzsko ani Taliansko nie sú schopné viesť rozhodujúcu rolu pri mediácii líbyjskej krízy, čo otvorilo brány do pozície hlavných mediátorov Turecku a Rusku. (Dirsus – Eaton 2019: 17) Hlavná motivácia Francúzska k zapojeniu do občianskej vojny v Líbyi spočíva v elementárnej potrebe zaistenia vlastnej národnej bezpečnosti. To sa snaží dosiahnuť aj prostredníctvom stabilizácie bezpečnostnej situácie v Líbyi, pretože chaos a bezpečnostné vákuum v krajine má priamy vplyv na stabilitu celej, avšak obzvlášť južnej a západnej Európy.(Alférez 2019: 5) Druhou z popredných motivácií je globálny boj proti terorizmu, ktorého problematika sa Francúzska v posledných rokoch týkala v podstatne väčšom rozsahu, ako tomu bolo v minulosti. Francúzsko si do značnej miery uvedomilo svoju chybu, ktorej sa dopustilo v prvom rade odstránením síce totalitného, ale relatívne stabilného a spoľahlivého bývalého režimu a v druhej rade neponúknutím žiadnej životaschopnej politickej alternatívy po tom, ako bol bývalý režim odstránený.43 (Aliboni 2015: 8) Treťou podstatnou

43 Jedným z najväčších paradoxov je, že medzi Qadhdháfího režimom a Sarkozyho vládou vo Francúzsku panovali až do vypuknutia vojny nadštandardne dobré vzťahy. To potvrdzuje aj fakt, že Qadhdháfí bol hlavným donorom bývalého francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho a poskytol mu sponzorský dar viac ako 50 miliónov euro na jeho prezidentskú kampaň v roku 2007. Kontroverzie

motiváciou je energetická politika a zaistenie energetickej bezpečnosti. Francúzsko má záujem posilniť svoju energetickú prítomnosť v regióne, avšak v tomto smere naráža na záujmy Talianska, ktoré sú veľmi obdobné. (Marzari 2020: 6) Vedľajšími motiváciami zapojenia sú potom napríklad upevnenie obchodných vzťahov medzi krajinami a snaha o získanie budúcich stavebných a investičných kontraktov na rozvoj a výstavbu turistickej infraštruktúry.

Tabuľka 13 – Európski aktéri – Taliansko, zdroj: autor textu

Kategória: Sekundárny nebojujúci aktér44

Členstvá: NATO, EU

Divízie a frakcie: Ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo obrany

Silné väzby s: GNC, GNA, misurátke brigády

Významné väzby s: USA, Katar

Ozbrojení protivníci: Islamský štát, al-Qaeda, Ansar al-Sharia

Rivali: Egypt, Francúzsko, Rusko

Relevantnosť Stredná konfliktu:

Kľúčové záujmy: Zaistenie vlastnej národnej bezpečnosti prostredníctvom stabilizácie bezpečnostnej situácie v Líbyi, mediácia konfliktu a podpora

ohľadom financovania Sarkozyho predvolebnej kampane boli nakoniec dôvodom jeho prehry vo voľbách v roku 2012 aj dôvodom odstúpenia z kandidatúry počas volieb v roku 2016. (McNicoll 2018) 44 Vzhľadom k tomu, že priame zapojenie talianskych špeciálnych síl a talianskeho letectva bolo výhradne v rámci protiteroristickej misie namierenej na likvidáciu pozícií IS v Líbyi, budeme považovať Taliansko za sekundárneho nebojujúceho aktéra, keďže nasadenie jeho síl ani jednotlivé operácie neboli namierené proti konkurenčnému primárnemu aktérovi s ktorým GNA a Misurata zdieľa konfliktnú inkompatibilitu.

81 mierového riešenia, rozšírenie vplyvu v oblasti Stredomoria, post- konfliktná rekonštrukcia krajiny a obnovenie kontroly hraníc, globálny boj proti terorizmu, kontrola migrácie z Líbye smerom do Európy, dosiahnutie významnejšieho energetického vplyvu a postavenia v krajine, podpora obchodných väzieb medzi krajinami a získanie budúcich kontraktov na rozvoj a infraštruktúry v oblasti.

Keďže Líbya je bývalá talianska kolónia a zároveň aj kľúčový energetický partner dodávajúci do Talianska väčšinu plynu cez stredomorský plynovod Greenstream, líbyjská kríza bola ústredným záujmom ich zahraničnej a energetickej politiky.45 Od začiatku revolúcie sa Taliansko zameriava na udržanie svojej energetickej prítomnosti v Líbyi a ochranu svojich energetických a obchodných záujmov. Tieto priority aj vysvetľujú neskoršie rozhodnutie Talianska pripojiť sa k operácii NATO napriek počiatočnej zdržanlivosti prezidenta Berlusconiho.(BBC News 2011)(Esteri 2011) Dôkazom toho je aj nasadenie technického personálu na kľúčové miesta ropnej infraštruktúry v západnej Líbyi bezprostredne po tom, čo revolucionári zavŕšili svoje úspešné útočné operácie. Počas turbulentného obdobia revolúcie a nasledujúcich rokov boli aktíva talianskeho ropného gigantu ENI skutočne jednou z mála infraštruktúr v celej Líbyi, ktoré nikdy neboli terčom žiadneho útoku. (Gartestein and col. 2015: 51)(Fishman 2017: 4) Bolo to spôsobené po prvé všeobecne rýchlou aklimatizáciou Talianska na nové líbyjské podmienky a po druhé rozhodnutím talianskej diplomacie a povolaných osôb uzavrieť dohody o bezpečnosti s miestnymi milíciami a ozbrojenými skupinami. Efektívnu ochranu prvkov svojej ropnej infraštruktúry sa snažili dosiahnuť aj asistenciou pri výcviku novej líbyjskej armády a milícií lojálnych vtedajšej vláde NTC a jej nástupcovi GNC. (Lacher – Cole 2014: 28) Taliansko je teda svojím postojom v prvej fáze porevolučnej Líbye veľmi podobné Francúzsku,

45 Samotný Greenstream bol Taliansko-líbyjským projektom, ktorý bol realizovaný spoločnosťou Agip Gas BV, ktorá je spoločným projektom talianskej energetickej spoločnosti ENI a líbyjskej národnej ropnej spoločnosti (NOC). Spoločnosť Agip Gas BV je zároveň aj do dnešných dní vlastníkom a prevádzkovateľom plynovodu Greenstream.

ktoré taktiež svoju prítomnosť v Líbyi definovalo predovšetkým pragmatickým hájením svojich energetických a ekonomických záujmov. Migračná kríza, ktorá sa začala v roku 2014 a v plnej sile prepukla v nasledujúcom roku 2015 však zásadne zmenila zahranično-politické priority Talianska. Neustály príliv státisícov utečencov a migrantov cez Stredozemné more zo západnej Líbye prebiehajúci v rovnakom čase ako sýrska utečenecká kríza s migračným koridorom cez Grécko a Balkán radikálne zmenila európsku politickú klímu a jedným zo štátov, na ktorom sa podpísala najvýraznejšie, bolo práve Taliansko, ktoré muselo uprednostniť bezpečnostné riziká vyplývajúce z hrozby nárastu prítomnosti islamských radikálov a teroristov v krajine pred energetickými a obchodnými záujmami. (Anizi – Dotolo - Lakehal-Ayat 2015: 4) Prvotnou reakciou Ríma na vzniknutú krízu bola snaha dosiahnuť zmierenie medzi rozvášnenými tábormi na líbyjskej politickej a vojenskej scéne. To sa usilovalo dosiahnuť prostredníctvom rozsiahlej diplomatickej ale aj mediačnej podpory politického mierového procesu OSN, ktorého cieľom bolo dosiahnutie politického konsenzu prostredníctvom vytvoria kompromisnej vlády GNA.(Mezran, Varveli 2017: 21) Taliansko verilo, že nová oficiálna vláda so širokým medzinárodným uznaním a zahraničnou podporou môže vystupovať ako jej kľúčový partner v otázke obmedzenia a skrotenia nekontrolovanej masovej migrácie, a tiež v otázke udržania a hájenia talianskych energetických a obchodných záujmov. Taliansko na základe toho podpísalo memorandum o porozumení s GNA a na znak podpory a partnerstva ako prvý západný štát opätovne otvorilo svoje veľvyslanectvo v Tripolise. (Fishman 2017: 3) Politika podporovaná a realizovaná na úrovni EÚ prostredníctvom námornej operácie Sophia a činnosti hraničnej pomocnej misie EÚ v Líbyi sa však onedlho v riešení migračnej krízy ukázala ako neúčinná. Taliansky minister vnútra Marco Minniti teda inicioval svoju vlastnú politiku na potlačenie migrácie, prostredníctvom ponúknutia priamych platieb predstaviteľom milícií a gangov, ktoré organizovali pašovanie ľudí do Európy. Táto politika v zásade spočívala v tom, že Taliansko malo militantom platiť za zadržiavanie migrantov namiesto toho, aby im zabezpečovali prepravu. (Liga 2018: 17) Hlavný problém tejto politiky však predstavoval fakt, že alokáciou ďalších

83 finančných prostriedkov do rúk milícií a gangov sa predlžovala agónia z občianskej vojny, ktorej deeskalácia predstavuje jedinú cestu k výraznejšiemu zlepšeniu bezpečnostnej situácie v Líbyi a získaniu kontroly nad migráciou do Európy. Výraznejšie zapojenie Francúzska a ďalších regionálnych ale aj globálnych aktérov v kontexte protiteroristických operácií v rokoch 2015 až 2017 viedlo k tomu, že Taliansko sa ocitlo na okraji mocenského boja o vplyv v Líbyi.46 Keďže jeho najväčší lokálny energetický konkurent, teda Francúzsko, sa svojou podporou čoraz viac orientovalo na Haftara a východný parlament, Taliansko sa relevantné postavenie v konflikte pokúsilo udržať výraznejšou podporou na adresu GNA.47(Dirsus – Eaton 2019: 16)(Mezran, Varveli 2017: 69) Významná zahraničná podpora pre Haftara zo strany viacerých relevantných regionálnych ale aj európskych aktérov a nevyvrátiteľná skutočnosť, že Haftar sa vďaka svojim značným vojenským úspechom stane významnou súčasťou budúceho usporiadania Líbye, prinútilo Taliansko angažovať sa na konferencii v Palerme v decembri 2018, ktoré Taliansko ako popredný konfliktný mediátor iniciovalo spolu s Francúzskom. Ako už však bolo zmienené v predošlej podkapitole, konferencia v Palerme rozhodne nenaplnila mierové očakávania a za následok mala spochybnenie pozície Talianska a Francúzska, keďže bolo evidentné, že na vyriešenie líbyjskej krízy sami nestačia. (Dirsus – Eaton 2019: 17) Berlínsky mierový proces v súčasnosti poskytuje taliansku platformu na presadzovanie novej politiky, ktorá sa začala formovať v

46 Do protiteroristických operácií v západnej Líbyi sa zapojilo aj Taliansko. Po boku Spojených štátov a Spojeného kráľovstva sa zúčastnilo aj na protiteroristickej operácii v Syrte. Do bombardovania IS nasadilo niekoľko stíhačiek AMX a Tornado IDS/ECR. (Human Rights Watch 2016: 3) Zároveň Taliansko v rozsiahlej miere formou dodávok zbraní a vojenskej techniky podporilo misurátske brigády s ktorými si zachovalo blízky vzťah a kontakt od čias líbyjskej revolúcie, kedy ich Taliani taktiež podporovali. (Fishman 2017: 7) Okrem toho sa Taliansko finančnými príspevkami významne podieľalo na výstavbe novej nemocnice v Misurate, ktorá funguje od roku 2016. (Liga 2018: 24) 47 Dôvodom bol samozrejme aj fakt, že väčšina prvkov ropnej infraštruktúry ovládanej a spravovanej talianskym energetickým gigantom ENI sa rozkladala v západnej Líbyi, teda na území kontrolovanom milíciami lojálnymi GNA. (GASANDOIL 2004)

zime roku 2019. (Seckin 2020) Podľa tejto politiky sa Taliansko snaží ku konfliktu pristupovať ako akýsi objektívny zjednocovateľ, ktorý už výrazne nepreferuje žiadneho z primárnych aktérov, ale usiluje sa o dosiahnutie konštruktívneho dialógu medzi Serrajom a Haftarom. Keďže Talianska pozícia je naďalej otrasná, Rím sa zároveň snaží nájsť európskych partnerov, ktorí by posilnili jeho pozíciu v líbyjskom mediačnom procese. (Poletti 2020) Ak by sme sa pozreli na hlavné ciele a motivácie talianskeho zapojenia do konfliktu, tak by sme v tej úplne najvšeobecnejšej rovine videli snahu Talianska o zvýšenie svojho vplyvu v oblasti Stredomoria, o čo sa vo výraznejšej miere usiluje v priebehu uplynulých dvadsiatich rokov. (Stepanova 2018: 106) Avšak bezprostrednou motiváciou zapojenia od obdobia započatia druhej občianskej vojny je jednoznačne snaha o riešenie migračnej krízy a zamedzenie bezpečnostných hrozieb, ktoré pre Taliansko v jej kontexte vyplývajú. Ďalej sa Taliansko v zásadnej miere usiluje aj o udržanie svojej pozície v oblasti energetických a obchodných väzieb, prípadne o ďalšie expandovanie vzájomnej spolupráce v spomínaných oblastiach.(Liga 2018: 31-32) Okrem toho Taliansko deklaruje aj značný záujem o získanie kontraktov a projektov na post-konfliktnú rekonštrukciu krajiny a budovanie turistickej infraštruktúry.48

48 Keďže Taliansko a Líbya sa v predrevolučnom období tešili pomerne priaznivým vzájomným politickým aj obchodným vzťahom, Taliansko získalo kontrakty na výstavbu siete hotelov po líbyjskom pobreží za niekoľko miliárd eur v rámci plánovanej snahy o naštartovanie turistického ruchu kvôli diverzifikácii štátnych príjmov. Okrem toho v roku 2009 štáty ohlásili spoločný projekt výstavby novej diaľnice, ktorá mala zlepšiť pozemné dopravné prepojenie líbyjského pobrežia s Tuniskom a Egyptom. Tieto projekty sa však kvôli revolúcii a pádu režimu nikdy nezrealizovali, no talianske stavebné a developerské firmy majú o tieto kontrakty naďalej značný záujem. (News Vires 2009)(Redondo 2020)

85 Tabuľka 14 – Európski aktéri – Spojené kráľovstvo, zdroj: autor textu

Kategória: Sekundárny nebojujúci aktér49

Členstvá: NATO, (*EU*)50

Divízie a frakcie:

Silné väzby s: GNA

Významné väzby s: OSN, USA, Katar, SAE

Ozbrojení protivníci: Islamský štát, al-Qaeda, Ansar al-Sharia

Rivali: Rusko, Moslimské bratstvo

Relevantnosť Nízka konfliktu:

Kľúčové záujmy: Podpora OSN pri mierových iniciatívach, snaha o stabilizáciu bezpečnostnej situácie v krajine, boj proti terorizmu, limitovanie šírenia vplyvu radikálneho politického islamu, limitovanie šírenia vplyvu Ruska v regióne, kontrola hraníc, pobrežia Líbye a ovládnutie ilegálnej migrácie, podpora energetických a obchodných väzieb a realizácia dohodnutých ťažobných zámerov British Petrol na líbyjskom území a v jeho pobrežných vodách.

Ako už bolo avizované v podkapitole, v ktorej sme sa venovali roly a rozsahu zapojenia Francúzska do súčasnej líbyjskej krízy, tak Spojené kráľovstvo bolo popri Francúzsku a Spojených štátoch tretím hlavným štátom v rámci operačného velenia leteckej bombardovacej misie NATO

49 Vzhľadom k tomu, že priame zapojenie britských špeciálnych síl a britského letectva bolo výhradne v rámci protiteroristickej misie namierenej nalikvidáciu pozícií IS v Líbyi, budeme považovať Spojené kráľovstvo za sekundárneho nebojujúceho aktéra, keďže nasadenie jeho síl ani jednotlivé operácie neboli namierené proti konkurenčnému primárnemu aktérovi s ktorým GNA a Misurata zdieľa konfliktnú inkompatibilitu. 50 V období začiatku druhej občianskej vojny v Líbyi bolo Spojené kráľovstvo ešte súčasťou EÚ. Po hlasovaní o Brexite v roku 2016 Británia z EÚ vystúpila.

počas líbyjskej revolúcie v roku 2011 a taktiež jedným z najvýznamnejších a najväčším rozsahom zapojených aktérov v rámci realizácie samotnej misie. Do bombardovania bolo nasedených viac ako 25 stíhačiek a niekoľko helikoptér. (Vira – Cordesman 2011: 48-54) V rámci námornej podpory boli k Líbyjskému pobrežiu vyslané viaceré britské fregaty, krížniky a ponorky.51 V rámci pozemného zapojenia boli na líbyjské územie nasadené britské špeciálne jednotky, ktoré asistovali spriateleným povstaleckým milíciám pri taktickom a operačnom plánovaní a zároveň im vojenskí experti a inštruktori poskytovali vojenský tréning a inštruktáž zaobchádzania s modernou vojenskou technikou, ktorú spolu s tisícami zbraní a miliónmi kusov munície dodávalo Spojené kráľovstvo do rúk miestnych povstalcov. (Croft 2011) (Jolly 2011) Okrem toho samozrejme Británia povstalcom poskytla významnú finančnú a plnú politickú a diplomatickú podporu. (Siebens – Case 2012: 31) Po zvrhnutí Qadhdháfího režimu a následnom ukončení misie NATO sa Briti v bezprostrednom období spolu s ďalšími štátmi ako Taliansko, Jordánsko, Sudán či Egypt podieľali na výcviku novej líbyjskej armády. (Lacher – Cole 2014: 28) Následne záujem Spojeného kráľovstva o ďalšie aktívne zapojenie do diania v porevolučnej Líbyi výrazne upadá. Keďže Líbya nikdy nepredstavovala ich sféru a ani kľúčový región britskej energetickej bezpečnosti, pre Londýn sa stala ešte marginalizovanejším problémom ako pre Francúzsko či Taliansko. Ľahostajný postoj Londýna voči líbyjskej otázke sa zásadne nezmenil ani v kontexte rozpútania druhej občianskej vojny v roku 2014 a ani v kontexte vzostupu migračnej krízy v roku 2015, keďže ani jeden z problémov sa Británie bytostne netýkal a nepredstavoval existenciálnu ani výraznejšiu bezpečnostnú hrozbu. V priebehu rokov 2014 a 2015 sa rétorika Londýna na adresu eskalujúcej situácie v Líbyi obmedzila v podstate iba na formálne výzvy k zastavenie bojov, započatiu dialógu a nastoleniu prímeria. Británia sa snažila zachovať si maximálny odstup a nezaujatosť vo vzťahu k dianiu v krajine. Keď viaceré západné štáty po odmietnutí odovzdať moc zo strany GNC do rúk nástupníckeho HoR

51 Konkrétne išlo o nasadenie 16tich stíhačiek typu Panavia Tornado GR4A, desiatich stíhačiek Eurofighther Typhoons, helikoptér typu AgustaWestland Apache a Agusta Westland Lynch. (WIKIPEDIA: 2020)

87 a následnom rozpútaní občianskej vojny vyzvali k uvaleniu sankcií a predstaviteľov GNC, Británia presadzovala sankcionovanie oboch strán (ako GNC, tak aj Haftara), keďže podiel na eskalácii situácie v krajine pripisovala obom stranám. (Gartestein and col. 2015: 58) Väčšiu pozornosť zo strany Británie si Líbya nakoniec získala až začiatkom roka 2016 v dôsledku dramatického vzostupu IS v Líbyi a získania jeho plnej kontroly nad mestom Syrta a priľahlým okolím. Spojené kráľovstvo sa spolu s USA rozhodlo zahájiť protiteroristickú leteckú misiu proti IS v Syrte, v rámci ktorej Londýn nasadil aj desiatky príslušníkov špeciálnych jednotiek na špeciálne pozemné operácie a kvôli takticko-operačnej podpore pre misurátske brigády, BAM a ďalších lokálnych spojencov, ktorí niesli hlavnú ťarchu pozemných bojov proti IS v Syrte a jej okolí. (Bieri 2016: 3)(Aliboni and col 2017: 21) Po porážke IS v októbri 2016 sa aktívne zapojenie Británie do líbyjského diania opätovne minimalizuje, tentoraz v dôsledku Brexitu a politického a ekonomického napätia, ktoré v jeho dôsledku v Spojenom kráľovstve výrazne vzrástlo. (Pack – Smith – Mezran 2017: 43) V priebehu rokov 2017 a 2018 Londýn do konfliktu v Líbyi výraznejšie nezasahoval a k dianiu v krajine sa vyjadroval len okrajovo. Záujem o Líbyu u Britov opätovne narástol až v roku 2019, kedy začalo Rusko prejavovať ambície hrať kľúčového zahraničného aktéra a hlavného mediátora v rámci konfliktu. V tomto smere však už Británia na konflikt nazerala nielen z lokálnej či regionálnej, ale aj globálnej perspektívy, keďže vzrastajúce ambície Ruska šíriť svoj vplyv a takzvanú silovú ekonomiku v konfliktných zónach Sýrie a Líbye ale aj ďalších štátoch ako Sudán, Stredoafrická republika, Venezuela, Burundi, Botswana, Madagaskar a mnohé iné, predstavujú riziko narušenia súčasného globálneho status quo, čo vzbudzuje v očiach Spojeného kráľovstva značné obavy. (Hauer 2018) (Meyer – Arkhipov – Rahagalala 2018) Druhým dôvodom vzrastajúceho zapojenia je aj vyjadrenia súčasného britského premiéra Borisa Johnsona, že Británia musí napraviť chyby, ktorých sa v uplynulej dekáde v Líbyi dopustila. V tomto duchu sa pre Britov v kontexte líbyjskej situácie nesie aj rok 2020, kedy môžeme skutočne badať nárast záujmu a zapojenia a deeskalačných aktivít zo strany Londýna po dlhých rokoch laxného prístupu naozaj evidentný a citeľný.(Landale 2017)

Ako už bolo povedané, Británia sa vo vzťahu k Líbyi dlhodobo snaží o vyváženú a z ich pozície nezaujatú politiku. Zároveň sa však snažia držať na úplnom okraji konfliktu a do situácie vo väčšom rozsahu politicky či vojensky intervenujú až do momentu úplnej nevyhnutnosti. Z diplomatického hľadiska Británia razí cestu absolútnej podpory postoja OSN. (Wintour 2020) Londýn teda v minulosti deklaroval jednoznačnú politickú podporu LPA, a teda za legitímne mocenské orgány považuje GNA a PC. V roku 2017 taktiež podporil implementáciu akčného plánu pre Líbyu z dielne OSN, ktorého cieľom bolo prekonať líbyjskú politickú patovú situáciu a riešiť pretrvávajúcu nestabilitu krajiny. Záujem o dosiahnutie prímeria a zorganizovanie nových národných volieb britská diplomacia deklarovala aj na konferencii Sarraja a Haftara v Palerme, a podporu mierovým a mediačným jednaniam opätovne potvrdila aj na konferenciíi v Berlíne. (Disrus – Eaton 2019: 16) Napriek tomu, že Londýn prejavuje evidentný politický záujem o stabilizáciu situácie v Líbyi a konečné dosiahnutie prímeria, všetky ich vyjadrenia sa však nesú prevažne vo formálnej rétorickej rovine a túto snahu nedemonštrujú žiadnymi reálnymi kroky vo forme iniciovania a realizácie mierových jednaní ako sa v minulosti usilovalo Francúzsko, Taliansko, Egypt či SAE. Môžeme teda konštatovať, že aj keď sa Londýn snaží prezentovať svoje obavy z pretrvávajúcej nestability v krajine a svoj záujem na dosiahnutí prímeria, rozhodne sa nechce stavať do pozície kľúčového mediátora konfliktu. (Fenton-Harvey 2020) Záujmy a motivácie zapojenia Spojeného kráľovstva v rámci líbyjskej krízy do značnej miery odrážajú to, v akom štádiu sa konflikt v danej dobe nachádza a aké sú hlavné aspekty, ktoré v jeho súvislosti medzinárodne a regionálne rezonujú. V období začiatku občianskej vojny bol hlavný záujem dosiahnuť zloženie zbraní a prímerie skôr, ako konflikt prerastie do väčších dimenzií. V období migračnej krízy a vzostupu IS v krajine boli hlavné záujmy boj proti terorizmu, limitovanie šírenia a vplyvu radikálneho politického islamu v krajine a stabilizácia bezpečnostnej situácie v krajine. V súčasnej dobe rozsiahleho priameho zapojenia zo strany Turecka a Ruska do konfliktu je záujmom zabrániť ďalšej internacionalizácii a transnacionalizácii konfliktu, a snaha limitovať vzrastajúci vplyv Ruska ako v rámci Líbye, tak v rámci celého afrického kontinentu. Samozrejme aj Británia má s Líbyou určité energetické a obchodné väzby, preto ďalšími

89 motiváciami sú rovnako ako v prípade väčšiny ostatných zahraničných aktérov aj zlepšenie pozície národného energetického giganta (British Petrol) a získanie nových kontraktov na prieskum ropných ložísk a nových ťažobných licencií. Koniec koncov British Petrol nemá v Líbyi nijakú výrobu, hoci sa s Tripolisom dohodol na realizácii vlastných námorných a pevninských vrtov v rámci dohody podpísanej v roku 2007.52 Dva roky potom v roku 2009, spoločnosť British Petrol oznámila, že plánuje v nasledujúcich 20 rokoch investovať do výroby líbyjskej ropy 20 miliárd dolárov. Tieto investície sa však v dôsledku revolúcie a následnej občianskej vojny nikdy nezrealizovali. (Macalister 2009) (Forbes 2011)

4.3.4 Globálni aktéri Poslednou kategóriou aktérov, ktorej sa budeme v rámci tejto výskumnej práce venovať, sú globálni aktéri. V kontexte líbyjskej problematiky budú rozoberaní dvaja najzásadnejšie zapojení globálni aktéri, a síce Spojené štáty americká a Ruská federácia. V oboch prípadoch ide o terciárneho aktéra, ktorý do konfliktu zasahoval v rôznom čase, rôznom rozsahu a rôznej intenzite. Zatiaľ čo Spojené štáty zohrávali v konflikte najzásadnejšiu rolu v jeho prvopočiatkoch počas revolúcie v roku 2011, tak rola Ruska sa naopak začína stupňovať až od roku 2018 a svoj vrchol dosahuje v posledných mesiacoch.

Tabuľka 15 – Globálni aktéri – Rusko, zdroj: autor textu

Kategória: Terciárny aktér

Členstvá:

Divízie a frakcie: Ministerstvo zahraničných vecí, Ministerstvo obrany, GRU, Wagner Group

Silné väzby s: HoR, LNA

52 Rokovania o týchto ústupkoch boli vypracované, čo sa škótska vláda rozhodla prepustiť odsúdeného Lockerbieho atentátnik líbyjského púvodu Abdel Baset al- Megrahi z humanitárnych dôvodov v auguste 2009.(

Významné väzby s: Egypt, SAE

Ozbrojení protivníci: GNC, NSG, GNA, Islamský štát, al-Qaeda, Ansar al-Sharia

Rivali: USA, EU, Turecko, Moslimské bratstvo

Relevantnosť Nízka konfliktu:

Kľúčové záujmy: Šírenie svojho vplyvu v regióne, obnovenie dobrých partnerských vzťahov s Líbyou, globálny boj proti terorizmu, bránenie šíreniu islamského radikalizmu, vybudovanie námornej základne v Kyrenaike, posilnenie vzájomných obchodných väzieb, podiel na líbyjskom energetickom trhu, vytvorenie osi prestížnej politickej, vojenskej aj hospodárskej spolupráce so Sýriou, Egyptom a Líbyou, posilnenie vzťahov so Saudskou Arábiou a SAE, oslabenie vplyvu USA v regióne, oslabenie EU, vybudovanie nového rozmeru vzťahov s Talianskom a Francúzskom.

Až do roka 2015 bol jediný výrazný aspekt ruskej zahraničnej politiky voči Líbyi odmietanie intervencií západných štátov. (Stepanova 2018: 92) V rovnakom duchu pristupovalo Rusko k líbyjskej otázke už v období revolúcie, kedy síce v rámci jednania Rady bezpečnosti OSN nezablokovali zriadenie bezletovej zóny a leteckú misiu NATO, ale opakovane varovali pred nežiadúcimi dôsledkami, ktoré zasahovanie do vnútorných záležitostí Líbye zo strany zahraničných aktérov môže priniesť. (Siebens – Case 2012: 17) V roku 2011 vtedajší predseda vlády Vladimír Putin verejne kritizoval prezidenta Medvedeva za to, že nevetoval rezolúciu Rady bezpečnosti OSN odsudzujúcu Qadhdháfího režim ako zločinecký. S odstupom času Putin označil umožnenie rozvratu tamojšieho režimu za najväčšiu zahranično-politickú chybu Ruska za posledné dve dekády. Keďže vzťah medzi Qadhdháfího režimom a Ruskom bol po desaťročia veľmi dobrý, jeho zvrhnutie pre Moskvu znamenalo výrazne obmedzenie mocensko-politického vplyvu v regióne a takisto zásadný pokles vzájomnej obchodnej výmeny. Začiatok občianskej vojny a vzostup generála Haftara ako popredného warlorda v krajine predstavoval jedinečnú príležitosť pre

91 Putina a ruskú diplomaciu opätovne získať pre Rusko pozíciu kľúčového zahraničného spojenca. Keďže Haftar v tom čase už disponoval značnou vojenskou silou a zároveň bol prepojený s legitímnou vládou HoR sídliacou v Tobrúku, Moskva začala od prelomu rokov 2014 a 2015 jeho aktivity a zámery skryto podporovať. (Stepanova 2018: 94) Podľa tvrdenia amerického denníka New York Times, mala Moskva už koncom roka 2014 navrhnúť Haftarovi, že výmenou za dodávky ropy im poskytnú potrebné zbrane a vojenské vybavenie. (Disrus – Eaton 2019: 18)(Eaton 2018: 18) Okrem toho koncom roka 2014 Haftarove letecké sily obdržali niekoľko stíhačiek ruskej výroby, pričom sa polemizuje, že s vysokou pravdepodobnosťou boli dodané priamo z Ruska.53 V prospech Haftara a HoR Moskva vystupovala aj v diplomatickej rovine, kedy pri jednaniach ohľadom líbyjskej otázky na medzinárodnej úrovni navrhla za rozpútanie občianskej vojny sankcionovať výlučne GNC. Ruská diplomacia taktiež predostrela návrh o kompletnej námornej blokáde Líbye, keďže sa obávala transnacionálneho šírenia zbraní a islamských radikálov. (Mezran - Varveli 2017: 64) Rusko nenechalo nič na náhodu a od roku 2014 si začalo v Líbyi vytvárať rozsiahlu sieť obchodných a politických kontaktov, ktoré Moskve poskytli aktuálne a dôverné informácie o dianí v krajine a zároveň líbyjským aktérom poskytli spätné kanály na lobovanie za ich vlastné záujmy v Moskve. Spolu s túžbou udržať si príležitosti na využitie líbyjskej agendy bez toho, aby sa ruská diplomacia dostala do slepej uličky v procese vyjednávania s ostatnými relevantnými lokálnymi aktérmi, to vytvorilo dojem zdanlivej aktívnosti ruskej zahraničnej politiky. (Megerisi – Kuznetsov 2020: 8) Rok 2016 a dramatický vzostup IS v Líbyi predstavoval pre Rusko ďalšiu skvelú príležitosť pre získanie medzinárodného kreditu a zvýšenie svojho vplyvu v Líbyi. Moskva verejne vítala aktívnu snahu generála Haftara v boji proti terorizmu a radikálnemu islamizmu na území Líbye a tajne mu cez sprostredkované kanály poskytla ďalšiu

53 Údajne sa malo jednať o niekoľko stíhačiek typu Mig-21MF, Mi-8 a Sukhoi. (Dilloway 2015: 38)

vojenskú materiálnu ale aj finančnú podporu.54(Bieri 2016: 3) V lete toho roku bola nahlásená prítomnosť ruského vojenského kontingentu v egyptskom meste Sidi Barrani asi 100 kilometrov východne od líbyjsko- egyptskej hranice. Moskva však toto tvrdenie samozrejme poprela. (Kuczynski 2019: 26) Okrem priamej finančnej pomoci Rusko pomohlo Haftarovi aj vytlačením nových bankoviek pre neuznanú východnú líbyjskú centrálnu banku. V ruskej spoločnosti Goznak, ktorá je v stopercentom štátnom vlastníctve, bolo vytlačených približne 14.5 miliardy líbyjských dinárov, ktorých vytlačenie môžeme taktiež považovať za priamu finančnú podporu tobrúckej vlády a Haftara. Líbyjská centrálna banka v Tripolise toto konanie verejne odsúdila, nelegálne vytlačené peniaze označila za neplatné a vyzvala tobrúckú vládu k ich okamžitej likvidácii.55(Eaton 2018: 24)(Eaton and col. 2020: 29-32) Začiatkom roka 2017 Rusko nadviazalo intenzívny kontakt so zámerom dosiahnutia mierových rozhovorov s tromi najvýznamnejšími lokálnymi aktérmi: GNA, Haftarom a misurátskymi brigádami. Zatiaľ čo Rusko komunikovalo s Haftarom hlavne prostredníctvom ministerstva obrany, naviazanie formálneho dialógu s Tripolisom a ďalšími poprednými západnými aktérmi bolo v réžii ministerstva zahraničia. (Stepanova 2018: 99) Správy o ďalšej ruskej vojenskej pomoci pre Haftara sa znovu objavili v októbri 2018, kedy Daily Mail citovali informácie zo správ

54 Rusko sa rozhodlo pre podporu Haftara aj z dôvodu strachu zo vzrastajúcej moci islamistov v regióne, kde Haftar podobne ako Sisi predstavuje akúsi hrádzu proti teroristom a islamistom vo svojich krajinách. Moskva sa obáva, že transnacionálne šírenie islamistov by mohlo destabilizovať aj región Kaukazu, ktorý je obývaný početnou moslimskou menšinou. Rusko bojom proti terorizmu znižuje riziko vnútorných problémov a riziko islamistického teroru na Kaukaze. (Mezran, Varveli 2017: 75) 55 Dôvodom žiadosti o vytlačenie dinárových bankoviek zo strany východnej líbyjskej centrálnej banky boli nezhody medzi tobrúckou vládou a západnou centrálnou bankou, ktorá bola kontrolovaná tripoliskou vládou. Tá dala centrálnej banke pokyn, aby pozastavila finančné toky na východ Líbye, pretože z týchto financií boli vyplácané renty pre vojakov a žoldnierov Haftarovej LNA a pridružených milícií. (Eaton 2018: 24.25)(Eaton a col. 2020: 10)

93 britskej rozviedky, podľa ktorej Rusko plánovalo vojenský výsadok na východe Líbye, aby získalo kontrolu nad migračnými trasami z východnej Líbye do Európy. Zatiaľ čo táto informácia sa nikdy nepotvrdila, množiace sa správy o nasadení ruských žoldnierov z ruskej súkromnej vojenskej spoločnosti Wagner Group úzko naviazanej na Ruské vojenské spravodajstvo (GRU) sa ukázali ako pravdivé. Podľa dostupných zdrojov je zároveň veľmi pravdepodobné, že niekoľko dôstojníkov GRU a špecializovaných vojenských útvarov od konca roka 2017 vo východnej Líbyi pôsobia po boku Wagner Group a Haftarovej LNA. (Kuczynski 2019: 26) (Mezran - Varveli 2017: 83) Od roku 2019, kedy do konfliktu vo výraznej miere vstúpilo Turecko, ktoré začiatkom januára 2020 do Líbye na podporu GNA nasadilo aj vlastné jednotky, rozsah svojho zapojenia do konfliktu vo výraznejšej miere rozšírila aj Moskva. Aj keď neboli oficiálne nasadené žiadne ruské jednotky, počet kontraktorov z Wagner Group sa v posledných dvoch rokoch systematicky navyšoval. Podľa viacerých zdrojov si mali jednotky Wagner Group zriadiť v Líbyi dve vojenské základne či pracoviská (v meste Benghází a meste Tobrúk), odkiaľ podľa rôznych dohadov môžu operačné a taktické postupovanie koordinovať aj dôstojníci ruského GRU. Pri líbyjskom pobreží bol taktiež zaznamenaný zvýšený pohyb ruského námorníctva. Polemizuje sa aj o tom, či námornou cestou nedodáva Rusko lokálnym spojencom modernú konvenčnú vojenskú techniku. Okrem toho od februára 2020 nad východnou Líbyou preukázateľne operujú ruské letecké sily. (Stepanova 2018: 97)(Megerisi – Kuznetsov 2020: 7) Zvýšila sa aj intenzita kontaktu medzi Ruskom a poprednými líbyjskými predstaviteľmi. Došlo k zriadeniu kontaktnej skupiny medzi ruskou Dumou a Líbyou vedenou námestníkom ministra zahraničných vecí Mikhailom Bogdanovom, ktorá slúži ako platforma pre riešenie politických a obchodných otázok. (Dirsus – Eaton 2019: 18) Za uplynulé dva roky Haftar opakovane navštívil Kremeľ, kde prejedával možnosti predovšetkým vojenskej spolupráce s ministrom obrany Sergejom Šojgu, členmi generálneho štábu, GRU a mimo iných aj s Jevgenijim Prigozhinom, ruským oligarchom, ktorý podľa všetkého vlastní súkromnú vojenskú spoločnosť Wagner Group a v posledných rokoch sa začal výrazne a aktívne zapájať do oblasti ťažby, spracovania a predaja nerastných surovín. (Kuczynski 2019: 27)

Je evidentné, že posledné dva roky sa líbyjský konflikt začína premieňať na rusko-turecké súperenie o sféru vplyvu. Navýšenie podpory pre svojich lokálnych spojencov zo strany jedného štátu vedie k rovnakému kroku na strane druhej. Oba bojové tábory sú v súčasnej dobe natoľko silné, že ani jeden nie je schopný zrealizovať tak efektívnu ofenzívu, že by dokázala dosiahnuť konečné víťazstvo nad protivníkom. Situácia sa v zásade dostala do štádia, kedy Turecko podporuje Sarraja a tripoliskú vládu do takej miery, aby ich Haftar neporazil, no Rusko zároveň nepripustí, aby GNA rozšírila svoje kontrolované a ovládané územie za hranice Tripolska. (Lacher 2020: 1-2) Oba štáty sa teda usilujú limitovať ambície a ciele svojho konkurenta a zároveň si uvedomujú, že obaja majú dostatočné kapacity nato, aby konflikt udržiavali pri živote mnoho ďalších rokov, preto sa usilujú pristupovať k vzájomným jednaniam čo nanajvýš racionálne.(Thomas 2020: 10) V diplomatickej rovine Moskva rovnako ako väčšina aktérov akceptuje kompromisnú vládu GNA no s jej uznaním sa príliš neponáhľa. Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov v roku 2016 uviedol, že LPA ani GNA ako vláda, ktorá z tejto dohody vzišla, nie je legitímna, pokiaľ ju neschváli a neratifikuje tobrúcka HoR. Lavrov ďalej naznačil, že pokiaľ Tripolis nezapojí Haftara a LNA do politického procesu, k dohode v krajine ešte veľmi dlho nedôjde. (Mezran - Varveli 2017: 80)(Megerisi- Kuznetsov 2020: 8) Rozhodne sa však nedá povedať, že by Rusko jednoznačne a otvorene stálo na strane Haftara. Svoju diplomaciu a zahraničnú politiku voči Líbyi vedie Moskva veľmi sofistikovane a napriek tomu, že je neverejne v intenzívnom kontakte s Haftarom prostredníctvom zapojených osôb z ministerstva obrany, zároveň vedie plodný dialóg aj s Tripolisom a ďalšími lokálnymi poprednými aktérmi. Moskva sa svojou viacstrannou diplomaciou snaží vzbudiť dojem, že nemá žiaden osobitý záujem na výhre Haftara a rozhodne ho nepreferuje. Toto potvrdzuje aj fakt, že práve Rusko je jedným zo štátov, ktoré odmietajú snahy Egypta a SAE o zrušenie či obmedzenie zbrojného embarga a hlasovania o jeho zrušení sa zdržali aj počas konferencie v Berlíne v januári 2020. (Kuczynski 2019: 15-16)(Eaton and col. 2020: 51) Predovšetkým od roku 2018 sa Moskva aktívne usiluje o mediáciu konfliktu a iniciovala viacero mierových jednaní medzi Sarrajom a Haftarom. Rusko tak do značnej miery koná z dôvodu, že si uvedomuje mizivú efektivitu týchto jednaní. Takáto stagnujúca situácia totiž Moskve

95 vyhovuje najviac. Na jednej strane v medzinárodnom prostredí deklaruje aktívny záujem o mediáciu konfliktu, no zároveň si je vedomé, že z pretrvávania konfliktu v súčasnej dobe spomedzi všetkých zahraničných aktérov ťaží pravdepodobne najviac, keďže čím dlhšie bude konflikt trvať, tým viac času bude Moskva mať na presadenie svojich obchodných zámerov v krajine, upevnenie vplyvu a postavenia v regióne a zároveň aj na získanie pozície hlavného mediátora konfliktu.(Kuczynski 2019: 21) Silnejúca pozícia ruskej diplomacie v konflikte sa ukázala aj po neúspešnej konferencii v Palerme iniciovanej Francúzskom a Talianskom, ktorých mediačné zlyhanie otvorilo brány mediačným pokusom zo strany Turecka a Ruska, ktoré vyplnili súčasné vákuum po strate dôveryhodnosti mierotvorných aktivít zo strany európskych aktérov.(Lacher 2020: 2) Motivácií Ruska k zapojeniu do konfliktu a záujmov, ktoré svojím zapojením háji, je skutočne mnoho. Na začiatok by sme spomenuli, že Rusko a Líbya mali v minulosti veľmi dobré politické aj obchodné vzťahy, ktoré by Moskva v súčasnej dobe rada obnovila. Rusko sa v súčasnosti teší dobrým vzťahom a vzrastajúcej spolupráci aj s Marokom, Alžírskom a Egyptom, ktorého turbulentný politický vývoj po Arabskej jari viedol k naštrbeniu vzťahov s USA. To veľmi šikovne Moskva využila a vytvorila os spolupráce s Sisim v Egypte a Asadom v Sýrii, ku ktorej by veľmi rada pripojila aj Haftara a Líbyu. (Mezran - Varveli 2017: 78-79) Absencia väčšej aktivity USA v konflikte a ich upadajúci vplyv v regióne umožnil v podstate neobmedzený nástup Ruska na scénu a šírenie jeho vplyvu v regióne. Tajnou no výraznou podporou Haftara si Rusko zároveň upevnilo vzťahy so susedným Egyptom a výrazne zlepšilo vzťahy aj so SAE a Saudskou Arábiou.56 Rusko sa taktiež usiluje stať popredným globálnym hráčom v rámci

56 Vzťahy medzi Ruskom a predovšetkým Saudskou Arábiou boli dlhodobo veľmi komplikované. Podpora rovnakej strany v konflikte a zdieľanie obdobnej vízie povojnového usporiadania v rámci Líbye však tieto krajiny opäť spojilo a umožnilo vytvoriť priestor na započatie konštruktívneho dialógu a novej etapy vzájomných vzťahov. Tým, že Rusko podporuje zámery Saudskej Arábie v Líbyi, si zároveň zaisťuje, že Saudská Arábia ani SAE nebudú vo výraznej miere zbrojiť proti ruským záujmom v Sýrii a nechajú Rusov realizovať si svoje zámery a záujmy v rámci Sýrie podľa vlastného uváženia. (Stepanova 2018: 95-96)

vojny proti terorizmu a získať tak pozitívny medzinárodný kredit. (Stepanova 2018: 96) Veľmi podstatným bodom je tiež záujem Moskvy o vybudovanie námornej základne v Kyrenaike. Rusko ponúklo Haftarovi zbrane a vojenský materiál v hodnote viac ako 2 miliardy dolárov výmenou za prísľub realizácie tohto ich zámeru. (Kuczynski 2019: 14) Moskva ďalej prejavuje značný záujem o obnovenie vzájomných obchodných väzieb. Rusko dlhodobo predstavovalo pre Líbyu hlavný exportný trh pre pšenicu a ďalšie obilniny a ruské firmy chcú svoj vývoz do krajiny obnoviť. Qadhdháfího režim sa s Ruskom ďalej dohodol na výstavbe nových železničných tratí v hodnote niekoľko miliárd dolárov a potvrdenie tohto projektu sa už stalo predmetom diskusií medzi Haftarom a Moskvou. (Kuczynski 2019: 16) Svoj záujem Rusko deklaruje samozrejme aj v oblasti ropného priemyslu.57 V neposlednom rade Rusko využíva svoju pozíciu v Líbyi k vybudovaniu nového rozmeru vzťahov s Talianskom a Francúzskom, ktorí sú do značnej miery na líbyjskej rope a plyne energeticky závislí. (Kuczynski 2019: 19) Aj keď všetky zmienené záujmy a motivácie Ruska môžu pôsobiť významne a dôležito, treba brať do úvahy aj fakt, že Rusko je po konfliktoch v Sýrii a na Ukrajine, kde sú ich záujmy mnohonásobne dôležitejšie finančne vyčerpané, takže aj keď sa naoko môže zdať, že pre Rusko predstavuje Líbya v súčasnej dobe jednu z priorít, v skutočnosti tak tomu nie je. Napriek tomu, že Moskva deklaruje v regióne veľké ambície, rozdúchanie intenzívnejšieho konfliktu, ktorý by Rusko stál ďalšie zbytočné miliardy rubľov, je to posledné, čo si Putin želá a súčasné Rusko potrebuje. (Stepanova 2018: 97)

Tabuľka 16 – Globálni aktéri – USA, zdroj: autor textu

Kategória: Terciárny aktér

Členstvá: NATO

57 Majiteľ spoločnosti Wagner Group Jevgenij Prigozhin vlastní viacero spoločností ťažiacich rôzne druhy nerastných surovín prakticky po celej Afrike a má evidentný záujem o získanie licencií na prieskum ropných ložísk a koncesií na spracovanie a vývoz ropy aj v prípade Líbye.

97 Divízie a frakcie: Ministerstvo zahraničných vecí, Ministerstvo obrany, CIA

Silné väzby s: GNA

Významné väzby s: OSN, SAE, Spojené kráľovstvo, Saudská Arábia, Turecko, Egypt, Francúzsko, Taliansko, Katar

Ozbrojení protivníci: Islamský štát, al-Qaeda, Ansar al-Sharia

Rivali: Rusko, Moslimské bratstvo

Relevantnosť Nízka konfliktu:

Kľúčové záujmy: Globálny boj proti terorizmu, zachovanie vlastného vplyvu v regióne, vyvažovanie regionálnych vzťahov, limitovanie mocenského vzostupu Ruska v Stredomorí, podpora európskych a regionálnych spojencov a partnerských štátov, podpora stabilizácie bezpečnostnej situácie v Líbyi, podpora transformácie post-konfliktnej Líbye a jej demokratizačnej a ľudskoprávnej agendy, humanitárna pomoc.

Líbya nikdy nebola na vrchole priorít zahraničnopolitickej agendy USA, a to ani v rámci regiónu Blízkeho východu. Na krajinu sa preto často pozerá z pohľadu iných konkurenčných záujmov v regióne ako sú terorizmus, energetická bezpečnosť, islamský radikalizmus, vojenské vplyvy v kontexte iných konfliktov alebo potreba vyvážiť ďalšie regionálne vzťahy. Za obdobie vlády prezidenta Obamu a v prvých mesiacoch Trumpovej administratívy USA hľadali ďalších aktérov vrátane OSN, európskych spojencov a regionálnych partnerov, aby sa ujali vodcovských úloh pri uľahčení stabilizácie a obnovy Líbye po konflikte. Toto úsilie sa, žiaľ, neosvedčilo ako úspešné. (Mezran, Varveli 2017: 91) Miera zapojenia USA do konfliktu je veľmi podobná miere zapojenia Spojeného kráľovstva. Počas verejného vystúpenia 28. marca 2011 prezident Obama stanovil podmienky americkej účasti na intervencii do Líbye. Povedal, že USA prispejú do kampane NATO „jedinečnými schopnosťami“, ako sú spravodajské informácie a prostriedky na tankovanie zo vzduchu. Operácia by nezahŕňala americké pozemné sily a vyžadovala si podporu

regionálnych a medzinárodných orgánov ako je EÚ, LAŠ a Rada bezpečnosti OSN. Tieto podmienky ohraničovali rozsah americkej vojenskej účasti na operácii Unified Protector a obmedzenú americkú účasť na revolúcii proti Qadhdháfímu.58 Aj keď USA spolu s Francúzskom a Spojeným kráľovstvom viedli hlavné velenie tejto operácie v rámci štruktúr NATO, Washington do operácie pozemné jednotky ani stíhačky a bombardéry naozaj nenasadil. (Vira – Cordesman 2011: 54) Zapojenie USA sa podľa avizovaného rozsahu obmedzilo prevažne na spravodajskú a logistickú aktivitu. Ako už bolo povedané, hlavnú ťarchu náletov a pozemných operácií niesli Francúzsko so Spojeným kráľovstvom, podporení ďalšími členmi NATO a spojeneckými štátmi z oblasti Perzského zálivu. (The Guardian 2011) Keďže zapojenie USA do intervencie bolo len okrajové, Washington nemal dostatočný prehľad o situácii na líbyjskom bojovom poli, o formujúcej sa povstaleckej vláde ani vzostupujúcich primárnych politických a vojenských aktéroch. Mnohí kritici a medzinárodní experti tvrdia, že USA alebo NATO mali bezprostredne po revolúcii viesť v Líbyi medzinárodnú mierovú alebo monitorovaciu misiu. Takáto misia však nikdy nebola súčasťou amerického uvažovania o post-konfliktnom zapojení USA v rámci Líbye. Navyše Líbyjčania bez ohľadu na bojový tábor, ktorý podporovali, odmietli čo i len náznak akejkoľvek porevolučnej medzinárodnej prítomnosti, najmä tej zo západu, kvôli strachu z akéhosi neokolonializmu. (El-Kikhia 2012: 1-5) USA aj NATO sa nechali opantať pozitívnymi signálmi, ktoré v bezprostredne porevolučnom období naznačovali, že prechod Líbye nenarazí na veľké problémy. Líbyjčania nadšene hlasovali vo svojich prvých slobodných a spravodlivých demokratických voľbách v roku 2012. Produkcia ropy sa rýchlo obnovila na predvojnovú úroveň (čo paradoxne odradilo zahraničné vlády od platenia pomoci v Líbyi, ktorá je nominálne bohatou krajinou). (Mezran, Varveli 2017: 97-98) Začala kvitnúť občianska

58 Obama sa snažil zabezpečiť jednak to, aby spojenci USA v Európe, ktorých záujmy boli viac ovplyvnené udalosťami v Líbyi, zohrávali v rámci konfliktu významnú úlohu a zároveň chcel zabrániť negatívnemu vnímaniu invázie do ďalšej moslimskej krajiny ako zo strany americkej verejnosti, tak aj zo strany medzinárodného prostredia, keďže v tom čase bolo USA stále vojensky aktívne v konfliktoch v Iraku a Afganistane.(Mezran, Varveli 2017: 91-93)

99 spoločnosť a slobodné médiá. Preto sa primárna zodpovednosť za pomoc porevolučnej Líbyi delegovala na podpornú misiu OSN v Líbyi (UNSMIL). Rok 2012 sa niesol v duchu rozvíjania diplomatickej spolupráce medzi USA a novou líbyjskou vládnou garnitúrou. Počas toho a predošlého roka poskytli USA Líbyi ekonomickú pomoc v hodnote približne 170 miliónov dolárov. Väčšina z týchto finančných prostriedkov smerovala do medzinárodných organizácií na humanitárnu pomoc a podporu utečencov, okrem konkrétnych programov ministerstva obrany, ktoré uľahčili zničenie Qadhdháfího nedeklarovaných chemických zbraní a tisíce nahromadených prenosných systémov protivzdušnej obrany (MANPADS). Americká agentúra pre medzinárodný rozvoj (USAID) pôsobila v Líbyi pred koncom revolúcie a podporovala vznik občianskej spoločnosti a nových mediálnych organizácií, ktoré v minulom režime neexistovali. USAID nakoniec spolupracovala s OSN aj na založení prvej líbyjskej volebnej komisie, ktorá v roku 2012 uskutočnila prvé slobodné a spravodlivé voľby v histórii Líbye. (Wilson Center 2012) Situácia bola až na pár vážnejších signálov poukazujúcich na šíriaci sa islamský radikalizmus v krajine a vzrastajúce riziko možných teroristických útokov relatívne pokojná a stabilná až do 11. septembra, kedy boli zabití americký veľvyslanec v Líbyi Christopher Stevens a ďalší traja americkí pracovníci, počas útoku ozbrojených teroristov na dve zariadenia USA v Benghází, druhom najväčšom líbyjskom meste. (Blenchard 2020: 34) Tento incident vážne otriasol americkou verejnosťou a aj samotnou Obamovou administratívou, ktorá zinkasovala vlnu kritiky za fatálne podcenenie bezpečnostnej situácie v Líbyi. V reakcii na teroristický útok americké úrady zavreli veľvyslanectvo v Tripolise a evakuovali väčšinu amerických občanov v tom čase pôsobiacich a vyskytujúcich sa na líbyjskom území. USA otrasené z teroristického útoku neboli schopné na dramaticky sa zhoršujúcu bezpečnostnú situáciu v Líbyi reagovať adekvátnou zahranično-politickou koncepciou a nedokázali sa prispôsobiť situácii, v ktorej sa krajina v danom období nachádzala, preto svoje pôsobenie v rámci konfliktu takmer úplne načas obmedzili. (Kirkpatrick – Mayers 2012) (Sarr – Sterling – Ansari 2014)

100

Rozpútanie občianskej vojny a rozsiahlejšie zapojenie viacerých regionálnych aktérov z Európy a Blízkeho východu zapríčinilo, že viacerí spojenci USA sa ocitli na opačných stranách konfliktu ako sekundárni bojujúci alebo nebojujúci aktéri. Táto situácia ešte väčšmi komplikovala USA možnosť zasiahnuť do konfliktu vo väčšom rozsahu, a preto sa zahraničná politika Washingtonu zamerala na podporovanie multilaterálnych dohôd a mierových riešení zo strany OSN ako nezávislého mediátora konfliktu. (Blanchard 2018: 4) Situácia sa však výrazne zmenila v roku 2016 v kontexte vzostupu IS v Líbyi. USA prostredníctvom veliteľstva pre operácie v Afrike (AFRICOM) spolu s európskymi partnermi zahájilo protiteroristickú leteckú operáciu na podporu svojich lokálnych spojencov z GNA a Misuraty v boji proti militantom z IS. (Fishman 2017: 5)(Kwarteng – Dochery 2017: 11) Na jeseň roku 2016 medzinárodné spoločenstvo pod vedením USA zvolalo stretnutia s kľúčovými líbyjskými hospodárskymi inštitúciami s cieľom vyjednať takzvané dočasné finančné dojednanie (TFA) zamerané na umožnenie plnenia rozpočtu do konca roku 2016 a 2017. Na základe týchto stretnutí bol definovaný cieľ realizovať dohodnutý rozpočet s jasne identifikovaným finančným obmedzenia.59 (Fishman 2017: 8) Po porážke IS, USA opäť z Líbye ustupuje do úzadia a dynamiku konfliktu prenecháva na korigovanie európskym a blízkovýchodným aktérom. Aj keď USA deklarovali úplnú diplomatickú a politickú podporu mierovým jednaniam OSN a tým pádom aj LPA ako hlavnému produktu snažení medzinárodného spoločenstva v rámci líbyjského mierového procesu a medzinárodne uznali GNA ako nástupnícku legitímnu vládu v Líbyi, vojenské úspechy generála Haftara proti islamskému štátu a džihádistom na východe Líbye opäť Washington vo svojich postojoch voči líbyjskej kríze mierne zneistili. Nejednoznačnosť postoja Spojených štátov ešte väčšmi umocnil nástup administratívy Donalda Trumpa v januári 2017, od ktorej sa očakávalo zlepšenie vzťahov s Sisim v Egypte a tým pádom aj hypotetická otvorenejšia podpora Haftara zo strany USA.

59 Alarmujúci problém v líbyjskom hospodárstve predstavovala distribúcia štátnych peňazí, keďže 73 percent výdavkov chodilo na platy a dotácie (vo veľkej miere platy desiatok tisícov ozbrojencov v provládnych milíciách a integrálnych ozbrojených silách), zatiaľ čo iba 5 percent išlo na rozvoj ropného sektoru napriek zúfalej potrebe opráv základnej infraštruktúry krajiny. (Fishman 2017: 8)

101 (Kwarteng – Dochery 2017: 3)(Dirsus – Eaton 2019: 17) K zásadnému zvratu však nedošlo a aj na konci roka 2017 Washington vo svojom vyhlásení potvrdil, že USA sa stotožňujú s ostatnými členmi RB OSN v postoji, že LPA z roku 2015 zostáva jedinou životaschopnou cestou k ukončeniu líbyjskej krízy a jej dodržiavanie je kľúčové pre zorganizovanie nových volieb a ďalšiu politickú transformáciu. (Blanchard 2018: 24) Trump sa ďalej vyjadril, že v zásade nevidí pre USA úlohu v Líbyi s výnimkou účasti na protiteroristických operáciách a podobne ako jeho predchodca v úrade Barack Obama sa vo väčšom rozsahu nechce púšťať do nového konfliktu, kým USA neukončí pôsobenie v štátoch, kde aktívne pôsobí. (FIshman 2017: 1) V apríli 2019 navštívil Trumpa v bielom dome prezident Egypta Sisi, ktorý mu údajne prezentoval nesmierne veľkú potrebu podporovať Haftara v jeho boji proti teroristom a džihádistom a akceptovať ho ako jedinú alternatívu pre dosiahnutie líbyjskej stability. To zrejme viedlo k telefonickému rozhovoru medzi Trumpom a Haftarom pár dní potom a čiastočnej premene pozície USA, ktoré poskytli Haftarovi dôležité diplomatické krytie.60 (Megerisi 2019: 6) Haftarovi hrá do kariet aj fakt, že po dlhých rokoch života v exile v USA disponuje aj americkým občianstvom a navyše má významné kontakty v CIA, s ktorou dlhé roky spolupracoval. Pretrvávajúcu nejednoznačnú pozíciu USA potvrdil aj telefonát prezidenta Trumpa Haftarovi na konci roka 2019, počas ktorého ho vyznamenal za jeho zásluhy v boji proti terorizmu a za ochranu líbyjských ropných zdrojov.(Marzari 2020: 41) Haftar však otvorenú podporu zo strany USA pravdepodobne nikdy nedostane a to predovšetkým z dôvodu stále väčšieho zapojenia do konfliktu zo strany Ruska, ktoré svoju podporu voči Haftarovi už adresuje pomerne očividne a jednoznačne. Znepokojenie nad vzrastajúcim záujmom Ruska o konflikt a šírenie jeho vplyvu v regióne už vyjadril aj generálny štáb

60 Následná ofenzíva Haftarovej LNA na Tripolis síce oficiálne nebola Washingtonom odobrená, ale polemizuje sa nad možnosťou, že tichý súhlas bol Haftarovi udelený na jeho návšteve saudského korunného princa Mohammedom bin Salmanom v Rijáde. Po návrate z Rijádu Haftar zmobilizoval svoje sily a zahájil spomínanú ofenzívu. Vierohodnosť tejto teórii dodáva aj skutočnosť, že Haftar bol v deň začatia ofenzívy v telefonickom kontakte s americkým poradcom pre národnú bezpečnosť Johnom Boltonom.(Megerisi 2019: 12)

102

AFRICOMu. Napriek tomu sa akákoľvek zásadnejšia účasť USA na konflikte javí ako vysoko nepravdepodobná, čo však Haftarovi nemusí vôbec prekážať, keďže od začiatku občianskej vojny nemal o silných a významných spojencov núdzu. (Thomas 2020: 18) Ako už bolo v úvode podkapitoly naznačené, tak Líbya nikdy nebola na vrchole priorít zahraničnopolitickej agendy USA a krajinu vníma skôr z pozície konkurenčných záujmov v rámci regiónu. V každom prípade jedným z absolútne prioritných záujmov USA vo vzťahu k súčasnej Líbyi je aktívny boj proti terorizmu, čo dokázalo aj iniciatívne a aktívne zapojenie AFRICOMU do likvidácie IS v krajine v roku 2016. (Saudi – Ebbs – Alakar 2018) Druhým všeobecný záujmom je podpora spojencov a regionálnych partnerov, kde však Washington naráža na komplikáciu, že jeho spojenecké a partnerské štáty podporujú primárnych aktérov stojacich proti sebe, a zároveň aj medzi európskymi spojencami a partnerskými štátmi z regiónu Blízkeho východu panuje značná vzájomná rivalita, ktorá komplikuje snahu USA zaujať voči kríze jednoznačnejší postoj. Popredným záujmom je taktiež udržanie vlastného vplyvu v regióne a zároveň limitovanie mocenského vzostupu Ruska v oblasti Stredomoria, čo sa však USA v posledných rokoch príliš nedarí. A na záver taktiež humanitárna pomoc a pomoc USA v oblasti post-konfliktnej transformácie krajiny, ktorá zahŕňa predovšetkým podporu demokratizačnej a ľudskoprávnej agendy prostredníctvom pôsobiacich neziskových organizácií. (Usembassy 2020)

103 5 Záver

Diplomová práca skúmala problematiku pôsobenia zahraničných aktérov v rámci druhej líbyjskej občianskej vojny prebiehajúcej od polovice roka 2014 až do súčasných dní. Pre splnenie hlavného výskumného cieľa sme si stanovili jednu hlavnú výskumnú otázku a tri doplňujúce výskumné otázky, na ktoré odpovedáme v jednotlivých kapitolách. Hlavná výskumná otázka: 1. Aká je rola zahraničných aktérov v kontexte druhej občianskej vojny v Líbyi? Doplňujúce výskumné otázky: 1. Aké sú motivácie zapojenia daných zahraničných aktérov do druhej občianskej vojny v Líbyi? 2. Aké sú ciele zahraničných aktérov v rámci druhej občianskej vojny v Líbyi? 3. Aké sú konkrétne formy a príklady pôsobenia, či zapojenia daných zahraničných aktérov do druhej občianskej vojny v Líbyi. Práca definuje teoretické pojmy, komparuje prístupy mnohých zapojených zahraničných aktérov vo vzťahu k súčasnej líbyjskej kríze, opisuje motivácie, záujmy, ciele a reálny rozsah pôsobenia susedných, blízkovýchodných, európskych a globálnych aktérov. Najčastejšie sme používali analytickú metódu, v niektorých prípadoch spojenú s deskriptívnou a syntetickou metódou. Použité boli tiež metóda historicko-deskriptívna a metódy syntézy, dedukcie a komparácie. Za účelom dosiahnutia nami stanoveného cieľa sme si stanovili jednu hlavnú a tri doplňujúce výskumné otázky, ktorých zodpovedanie nám pomohlo naplniť cieľ diplomovej práce. Prvým parciálnym výskumným cieľom bolo preskúmať rolu zahraničných aktérov v kontexte druhej občianskej vojny v Líbyi. 1. Zistili sme, že rola zapojených zahraničných aktérov je pre dynamiku konfliktu a jeho pretrvávanie, no zároveň aj mediáciu a ukončenie skutočne kľúčová. Líbyjský konflikt sa z pozície viacerých

104

zapojených zahraničných aktérov stal akýmsi zástupným bojiskom pre presadzovanie konkurenčných mocensko-politických, nábožensko- ideologických, ekonomických a energetických záujmov. 2. Konštatujeme, že bez prítomnosti a aktívneho zapojenia zahraničných aktérov by ku deeskalácií konfliktu a jeho vyriešeniu pravdepodobne došlo omnoho skôr. Zapojenie zahraničných aktérov a ich rozsiahla vojenská, finančná, materiálna a iná podpora umožňuje obom primárnym aktérom držať sa v dobrej bojovej kondícií a znemožňuje finančné alebo vojenské vyčerpanie jednej z bojujúcich strán. Moderné vojenské systémy a zbrane ako sú bezpilotných lietadlá, satelity, stíhačky alebo prvky protivzdušnej obrany umožnili aktérom rozšíriť bojové aktivity zo zeme aj do vzduchu a celý konflikt technologizovať. Do značnej miery aj vďaka tomu konflikt v súčasnosti dosahuje úroveň takzvaného mŕtveho bodu, kedy obe bojujúce strany disponujú dostatočnými kapacitami a kapabilitami pre udržanie súčasnej pozície a zároveň ani jedna z bojujúcich strán nedisponuje dostatočnou vojenskou alebo technologickou prevahou k rýchlej a efektívnej porážke protivníka. To, že zahraniční aktéri rozsahom svojej podpory pre lokálnych primárnych aktérov udržujú momentálne sily konkurenčných bojových strán v rovnováhe na druhej strane vytvára vhodný priestor pre pokračovanie v mierových jednaniach a mediácií konfliktu. 3. V nadväznosti na predošlý bod môžeme ďalej konštatovať, že rovnako ako zapojenie zahraničných aktérov malo významný dopad na eskaláciu konfliktu a jeho pretrvávanie, tak zahraniční aktéri zohrávajú významnú rolu aj pri mediácií konfliktu. Od roku 2016, kedy sa zahájili prvé priame a osobné dialógy medzi Haftarom a Sarrajom, boli všetky mierové jednania iniciované a organizované politickými a diplomatickými predstaviteľmi zahraničných aktérov. Ku príkladu môžeme spomenúť mierové jednanie v Abu Dabí z mája 2017 iniciované SAE a Egyptom, mierové jednanie v Palerme v decembri 2018 iniciované Talianskom a Francúzskom, či sériu posledných mierových jednaní iniciovaných Tureckom a Ruskom.

105 Druhým parciálnym výskumným cieľom bolo preskúmať motivácie zapojenia daných zahraničných aktérov do druhej občianskej vojny v Líbyi. 1. Široké spektrum rôznorodých zapojených zahraničných aktérov implikuje aj vysokú mieru rôznorodosti v motiváciách jednotlivých zahraničných aktérov k zapojeniu do konfliktu. Aktérov konfliktu v tomto smere môžeme rozdeliť na dve skupiny. a) Tých aktérov, ktorí zohrali významnú rolu už v období líbyjskej revolúcie v roku 2011 a v prvej etape porevolučnej Líbye, ktorú datujeme do polovice roka 2014. b) A tých aktérov, ktorí do konfliktu vstúpili až v reakcií na rozpútanie druhej líbyjskej občianskej vojny. Môžeme konštatovať, že prvá kategória zapojených aktérov je k zapojeniu do druhej občianskej vojny primárne motivovaná tým, že do líbyjskej revolúcie a následnej rekonštrukcie a stabilizácie krajiny v prvej etape porevolučnej Líbye značný politický, vojenský a finančný kapitál. Reč je v tomto prípade predovšetkým o Katare, SAE a Saudskej Arábii, a čiastočne aj o európskych aktéroch, konkrétne Francúzsku, Taliansku a Spojenom kráľovstve. Aj keď záujmy a ciele týchto štátov sa v priebehu rokov v závislosti na vývoji líbyjského konfliktu mohli meniť, v prípade všetkých spomenutých aktérov sa zhodneme v tom, že nech už sú ich záujmy hocaké, tak kvôli úsiliu a kapitálu, ktorý do Líbye v posledných rokoch investovali sú odhodlaní tieto záujmy dosiahnuť. Zastávame názor, že druhá kategória aktérov, v tomto prípade najmä Rusko, Turecko a Egypt vstúpili do konfliktu v reakcií na zapojenie aktérov prvej kategórie. Transnacionalizácia druhej líbyjskej občianskej vojny a aktívne zahraničné zasahovanie do vnútorných záležitostí Líbye a ovplyvňovanie jej porevolučného politického vývoja viedla k riziku narušenia regionálnej rovnováhy, ktoré niektorí nezapojení aktéri vnímali ako ohrozenie ich regionálnych záujmov. Tento fakt v kombinácií s absolútnym chaosom, ktorý v krajine nastal viedol k tomu, že do konfliktu sa zapojili aj ďalší aktéri s cieľom obnovenia regionálneho status qua, prípadne s cieľom využiť chaotickú situáciu k presadeniu vlastných záujmov a posilneniu svojej regionálnej pozície.

106

2. V prípade zapojených susedných štátov hodnotíme, že ich zapojenie do konfliktu bolo motivované predovšetkým zaistením či zachovaním vlastnej vnútornej bezpečnosti a stability. Reč je o Egypte, Alžírsku a Tunisku, ktoré s Líbyou zdieľajú stovky kilometrov častokrát prakticky voľne priechodných hraníc. Nekontrolovaný pohyb islamských radikálov, zbraní, narkotík a utečencov cez hranice viedli k zhoršeniu bezpečnostnej situácie aj v susedných krajinách. 3. Nakoniec v prípade zapojenia európskych aktérov a USA tvrdíme, že jednou z primárnych motivácií bol boji proti globálnemu terorizmu a snaha o kontrolovanie prísunu utečencov z Afriky do Európy. Dramatický vzostup IS v Líbyi na prelome rokov 2015 a 2016 v kombinácií s prepuknutím migračnej krízy v lete 2015 predstavoval obrovské bezpečnostné riziko pre vnútornú bezpečnosť štátov západnej Európy, ktoré boli cieľovou destináciou pre stotisíce afrických migrantov.

Tretím parciálnym výskumným cieľom bolo preskúmať ciele zahraničných aktérov v rámci druhej občianskej vojny v Líbyi. 1. V otázke cieľov rovnako ako v prípade motivácií k zapojeniu panuje pomerne rozsiahla diverzita. Zaujímavým zistením bolo, že v prípade niektorých aktérov zapojených do konfliktu už od jeho prvopočiatku, čiže od revolúcie v roku 2011, došlo k zásadným postojovým obratom a ich súčasné ciele sú v porovnaní s cieľmi, ktoré deklarovali počas revolúcie a v bezprostredne porevolučnom období výrazne odlišné, v určitých prípadoch môžeme povedať že dokonca protichodné. 2. Samotné ciele sme sa rozhodli rozdeliť do piatich špecifických kategórií a to mocensko-politické, bezpečnostné, nábožensko- ideologické, energetické a ekonomické. a) Medzi mocensko-politické ciele radíme predovšetkým snahu o udržanie alebo rozšírenie mocenského vplyvu v krajine alebo celom regióne. Tento cieľ dlhodobo deklarujú predovšetkým štáty Perzského zálivu a ďalej Rusko, Turecko a čiastočne Taliansko. S týmto cieľom ide ruka v ruke aj snaha o limitovanie mocenského vzostupu iného aktéra, či už zapojeného alebo nezapojeného. Ako

107 príklad môžeme uviezť snahu o vzájomne limitovanie vplyvu zo strany Kataru a SAE (prípad oboch zapojených aktérov) a snahu o limitovanie regionálneho vzostupu Iránu zo strany Saudskej Arábie (prípad nezapojeného aktéra, ktorým je Irán). Popredným politickým cieľom je tiež snaha o mediáciu konfliktu a sprostredkovanie mierových jednaní, o čo sa usiluje väčšina zapojených zahraničných aktérov. Ďalší okrajový politický cieľ je snaha o podporu transformácie krajiny a podporu demokratizačnej a ľudskoprávnej agendy, ktorú deklaruje predovšetkým USA a Spojené kráľovstvo. b) Do kategórie bezpečnostných cieľov sme zaradili snahu o stabilizáciu bezpečnostnej situácie v krajine a obnovenie kontroly štátnych hraníc aby sa zabránilo transnacionálnemu šíreniu teroristických a džihádistických skupín, zbraní, narkotík a imigrantov. Tieto ciele oficiálne deklarujú všetci zapojení aktéri, najintenzívnejšiu snahu však v tejto otázke preukazujú susední aktéri a Francúzsko s Talianskom. Ďalšími cieľmi spadajúcimi do tejto kategórie sú boj proti terorizmu, ktorý deklarujú v zásade všetci zapojení aktéri a boj proti šíreniu islamského radikalizmu, ktorý deklarujú zahraniční aktéri stojaci na strane Haftara a HoR. c) Kategória nábožensko-ideologických cieľov sa opiera o konfliktnú rovinu boja medzi prívržencami islamizmu (Sarraj a GNC/GNA) a prívržencami sekularizmu (Haftar a HoR). Za primárny cieľ v tejto kategórií považujeme zo strany podporovateľov Haftara a HoR snahu o limitovanie vplyvu islamistov a potlačenie šírenia politického islamu, a zo strany podporovateľov Sarraja a GNA (v minulosti GNC) snahu o upevnenie pozície Moslimského bratstva v Líbyi a celom regióne a snaha o propagáciu a adaptáciu politického islamu. d) V kategórií energetických cieľov a záujmov potom hovoríme predovšetkým o snahe niektorých zahraničných aktérov zabezpečiť si stabilné dodávku ropy a plynu a zaistiť tak svoju energetickú bezpečnosť. V tejto oblasti deklarujú svoje ciele predovšetkým Taliansko a Francúzsko, ktoré sú vo vysokej miere závislé na líbyjskej rope a zemnom plyne a taktiež susedný Egypt a Tunisko.

108

e) Posledná kategória ekonomických cieľov zahŕňa široké spektrum konkrétnych obchodných záujmov, ktoré jednotliví zahraniční aktéri v tejto oblasti prezentujú. Obecne však ide o snahu o šírenie ekonomického vplyvu a utužovanie obchodných vzťahov zo strany v podstate všetkých zapojených zahraničných aktérov. Najčastejšie ide o záujem o udelenie licencií na prieskum nových ropných ložísk a koncesií na ich ťažbu a o uzavretie obchodných zmlúv na post- konfliktnú rekonštrukciu krajiny a rozvoj zničenej infraštruktúry, či investičný zámer podieľať sa budúcom rozvoji líbyjského turizmu.

Posledným, teda štvrtým parciálnym výskumným cieľom bolo preskúmať konkrétne formy a príklady pôsobenia, či zapojenia daných zahraničných aktérov do druhej občianskej vojny v Líbyi. 1. Rovnako, ako v prípade motivácií k vstupu do konfliktu a cieľov, ktoré zapojení aktéri deklarujú aj formy pôsobenia týchto aktérov zahŕňajú široké spektrum rôznych oblastí. Nie každý zapojený aktér však poskytuje svoju podporu vo všetkých oblastiach a väčšina zapojených aktérov niektoré oblasti svojej podpory verejne popiera. Reč je predovšetkým o priamom nasadení vojenských jednotiek zo strany zahraničného aktéra v prospech niektorého z miestnych aktérov, o podpornej spravodajskej činnosti a o vojenskej podpore vo forme dodávok zbraní, munície, ťažkej vojenskej techniky a moderných vojenských technológií. Dôvodom k zatajovaniu takejto formy podpory to strany zapojených zahraničných aktérov je predovšetkým pretrvávajúce zbrojné embargo, ktoré RB OSN na Líbyu uvalila ešte v období započatia druhej občianskej vojny v polovici roka 2014. 2 Konkrétne formy zapojenia zahraničných aktérov do konfliktu sme sa rozhodli rozdeliť na 6 obecných oblastí a to: podpora formou priameho nasadenia vlastných bojových kapacít, politickú a diplomatickú podporu, vojenskú a materiálnu podporu, finančnú podporu, spravodajskú podporu a mediálnu podporu. a) V otázke podpory formou priameho nasadenia vlastných bojových kapacít v prospech niektorého z primárnych aktérov môžeme konštatovať, že túto formu podpory sa rozhodli využiť viacerí zapojení aktéri na oboch stranách konfliktu. Zatiaľ, čo SAE

109 a Egypt obmedzili nasadenie svojich kapacít predovšetkým na leteckú podporu a pôsobenie vojenských inštruktorov, ktorí trénujú miestne jednotky a učia ich zaobchádzať s modernou vojenskou technikou, Turecko sa rozhodlo oficiálne nasadiť aj svoje pozemné jednotky. V prípade Ruska nie je forma nasadenia úplne jednoznačná, keďže potvrdená je iba prítomnosť súkromnej vojenskej spoločnosti Wagner Group, ktorá je však úzko naviazaná na ruské vojenské spravodajstvo (GRU) a Kremeľ. Ostatné informácie o priamom nasadení a pôsobení agentov GRU a ruských vojenských expertov sú skôr v rovine domnienok ako potvrdených faktov.

b) Politickú a diplomatickú podporu na adresu niektorej z konfliktných strán deklarujú všetci zapojení aktéri. Táto podpora sa prejavuje ako vo forme ústnych vyhlásení politických predstaviteľov zapojených zahraničných aktérov, tak aj vo forme pravidelných osobných stretnutí popredných politických predstaviteľov zahraničných aktérov s poprednými politickými predstaviteľmi miestnych primárnych aktérov. Niektorí zahraniční aktéri sú však vo svojom politickom postoji pomerne nejednoznační a ktorú z bojujúcich strán uprednostňujú nie je jednoduché na základe ich vyjadrení a konania určiť. Takýmito aktérmi sú najmä USA, Alžírsko a Tunisko.

c) Vojenská a materiálna pomoc je jednou z oblastí, ktorú svojim partnerským primárnym aktérom poskytuje väčšina zapojených aktérov. Preukázateľne boli niektorej z konfliktných strán počas druhej líbyjskej občianskej vojny dodané zbrane zo strany Egypta, SAE, Kataru, Saudskej Arábie, Turecka, Francúzska, Talianska a Ruska. Najčastejšie ide o ľahké strelné zbrane a muníciu ale aj o ťažkú vojenskú techniku ako sú tanky, delostrelectvo a raketometné systémy. Predmetom vojenských dodávok sú aj stíhačky a bojové vrtuľníky a taktiež moderné vojenské technológie ako napríklad bezpilotné lietadlá, systémy protivzdušnej obrany a satelitné systémy. d) Čo sa týka finančnej podpory, tak tú konfliktným stranám dlhodobo poskytovali predovšetkým bohaté štáty Perzského

110

zálivu. V kontexte boja proti IS a regulovania migrácie z Afriky do Európy v rokoch 2014 až 2017 poskytli HoR a GNA významnú finančnú podporu aj zasiahnuté európske štáty, predovšetkým Taliansko a Francúzsko. Od roka 2019, kedy sa konflikt nesie v znamení vzrastajúceho zapojenia Turecka a Ruska poskytujú finančnú podporu líbyjským primárnym aktérom aj tieto dva štáty.

e) V otázke spravodajskej podpory vidíme zapojenie predovšetkým zo strany Egypta, Ruska a Turecka. Egypt poskytol Haftarovi pomocnú ruku hneď v začiatkoch občianskej vojny pri dodávaní spravodajských informácií a asistencií pri opätovnej výstavbe líbyjských spravodajských zložiek v rámci Haftarových síl. Od roku 2018 poskytuje Haftarovi spravodajskú podporu aj vyššie spomínaná ruská GRU. V prospech GNA zas spravodajskú činnosť vo zvýšenej miere realizuje v posledných rokoch Turecko.

f) Poslednou analyzovanou oblasťou je mediálna podpora. V tomto smere sú najaktívnejšie opäť štáty Perzského zálivu, ktoré vytvárajú viac ako 80% mediálneho obsahu na lokálnej, regionálnej aj medzinárodnej úrovni už od obdobia líbyjskej revolúcie. V posledných rokoch je na vzostupe cielená mediálna podpora na adresu Haftara aj zo strany Ruska a naopak o medailu podporu Sarraja sa v poslednom období výrazne usiluje Turecko.

111

Použité zdroje

• Abdelhadi, M. (2020, August 17). Libya conflict: Why Egypt might send troops to back Gen Haftar. Bbc.com. Retrieved from https://www.bbc.com/news/world-africa-53779425

• Abu-Khalil, N., Hargreaves, L. (2015). Libyan Television and Its Influence on the Security Sector. Washington: USIP

• ACAPS. (2016). LIBYA CRISIS PROFILE. Retrieved from https://www.arabdevelopmentportal.com/sites/default/files/publication /888.libya_crisis_profile_june_2016.pdf

• Alférez, N. (2019) Disinformation as a destabilizing factor in Libya. Madrid: IEEE

• Alfréz, N. F. (2019). Disinformation as a destabilizing factor in Libya. Madrid: IEEE

• ALI, WALAA. (2020, November, 19). Cairo invites Libyan parliamentarians to meet in Egypt’s House of Representatives. Egypttoday.com. Retrieved from https://www.egypttoday.com/Article/1/94404/Cairo-invites- Libyan-parliamentarians-to-meet-in-Egypt%E2%80%99s-House-of

• Aliboni, R and col. (2017). CONFLICT IN LIBYA: A MULTIDIMENSIONAL CRISIS. Barcelona: IEMed.

• Aliboni, R. (2015). What to Do About Libya: Intervention or Mediation? Rome: IAI

• ALJAZEERA. (2014, November 7) “Libyan court rules elected parliament illegal.“ aljazeera.com. Retrieved from https://www.aljazeera.com/news/middleeast/2014/11/libyan-court- suspends-un-backed-parliament-201411691057750925.html

• AlJazeera. (2017, May 2). Fayez al-Sarraj meets Khalifa Haftar in UAE for talks. Aljazeera.com. Retrieved from https://www.aljazeera.com/news/2017/5/2/fayez-al-sarraj-meets- khalifa-haftar-in-uae-for-talks

• ALJAZEERA. (2019, April 12). Saudis ‘gave Libya’s Haftar millions of dollars before offensive’. Aljazeera.com. Retrieved from

113 https://www.aljazeera.com/news/2019/4/12/saudis-gave-libyas-haftar- millions-of-dollars-before-offensive

• Alkhouri, L. (2017). Al-Qaida & ISIS in North Africa: A Brief Examination of the Jihadi Terrorist Landscape. New York: Flesh Point

• Alkhouri, L. (2017). Al-Qaida & ISIS in North Africa: A Brief Examination of the Jihadi Terrorist Landscape. New York: Flashpoint

• Allinson, T., Ammar, A. (2020, February 11). Libya: Are Turkey's Syrian mercenaries a new threat? Dw.com. Retrieved from https://www.dw.com/en/libya-are-turkeys-syrian-mercenaries-a-new- threat/a-52329943

• AL-MONITOR. (2017, May 22) Algeria closes most of its land borders. Al- monitor.com. Retrieved from https://www.al- monitor.com/pulse/security/2014/05/algeria-border-closing-military- terrorism-threat.html

• Anizi, N., Dotolo, F., Lakehal-Ayat, M. (2015). Confronting ISIS in Libya: The Case for an Expeditionary Counterinsurgency? McLean: Small Wars Journal

• Ardovino, M. (2015). Armed Fractions In Libya. Technical Report. USAID KNOWLEDGE SERVICES CENTER (KSC)

• Arraf, S. (2017). The War Report 2017: LIBYA: A SHORT GUIDE ON THE CONFLICT. Geneva: A Geneva Academy

• Ashour. O. (2015). Between ISIS and a failed state: The saga of Libyan Islamists. Washington: Brooking Institution

• Aude. T. (2020). The Turkey-UAE race to the bottom in Libya: a prelude to escalation. Paris: FRS

• Ayyash, A. (2020). The Turkish Future of Egypt’s Muslim Brotherhood. Retrieved from https://tcf.org/content/report/turkish-future-egypts- muslim-brotherhood/?agreed=1

• Badi, E. (2020) UAE, Russia and Egypt Weapons/Equipment Supply to Haftar.

• Barakat, S. (2012). The Qatari Spring: Qatar’s emerging role in peacemaking. London: LSE

114

• Bartu, P. (2014). Libya’s Political Transition: The Challenges of Mediation. New York: IPI

• BBC. (2011, April 25). Libya: Berlusconi backs Nato strikes by Italy jets. Bbc.com. Retrieved from https://www.bbc.com/news/world-africa- 13188951

• BBC. (2011, March 20). Libya: US, UK and France attack Gaddafi forces. Bbc.com. Retrieved from https://www.bbc.com/news/world-africa- 12796972

• BBC. (2020, August 25). Turkey-Greece tensions escalate over Turkish Med drilling plans. Bbc.com. Retrieved from https://www.bbc.com/news/world-europe-53497741

• Bell, A., Witter, D. (2011). ROOTS OF REBELLION. Washington: Institute for the Study of War

• Bieri, M. (2015). Libya – in the Eye of the Storm. Zurich: CSS

• Blanchard, Ch. (2020). Libya: Conflict, Transition, and U.S. Policy. Washington D.C.: Congressional Research Service

• Blanchard, M. Ch. (2018). Libya: Transition and U.S. Policy. Washington, D.C.: Congressional Research Service

• Brahimi, A., Kharief, A. (2020) Why Algeria is suddenly more interested in Libya. Retrieved from https://www.atlanticcouncil.org/blogs/menasource/why-algeria-is- suddenly-more-interested-in-libya/

• Cadier, M. (2016). World in Conflict The Case of Libya, The United Nation s & NATO. Gothenburg: Institution of Global Studies

• Cousins, M. (2019, Marec 3). Sarraj and Haftar meet in Abu Dhabi, discuss Libya crisis. Thearabweekly.com. Retrieved from: https://thearabweekly.com/sarraj-and-haftar-meet-abu-dhabi-discuss- libya-crisis

• Croft, A. (2011, April 19). UK to send military advisers to Libyan rebels. Reuters.com. Retrieved from https://www.reuters.com/article/us-britain- libya/uk-to-send-military-advisers-to-libyan-rebels- idUSTRE73I2HX20110419

115 • Das, H. J. (2019). The role of Qatar and UAE in the Libyan Civil War. New Delhi: Vivekananda International Foundation

• Debre, I. (2020, July 17). Turkey sent at least 3,500 Syrian fighters to Libya this year: Pentagon. Globalnews.ca. Retrieved from https://globalnews.ca/news/7191099/turkey-syria-libya-fighters- pentagon/

• Dessi, A., Grecko, E. (2018). SEARCH FOR STABILITY IN LIBYA. Roma: Istituto Affari Internazionali (IAI)

• Dilloway, S. and col. (2015). Letter dated 23 February 2015 from the Panel of Experts established pursuant to resolution 1973 (2011) addressed to the President of the Security Council. New York City: UN Security Council

• Dirsus, M., Eaton, T. (2019). INSTABILITY IN LIBYA: ASSESSING THE REGIONAL IMPACTS. INSTABILITY IN LIBYA: Open Publications, Volume 3 (1)

• Durac, V. (2015). „The Role of Non-States Actors in Arab Countries after the Arab Uprising“ In: IEMed. Mediterranean Yearbook 2015. Barcelona: IEMed

• Eaton, T and col. (2020). The Development of Libyan Armed Groups Since 2014. London: Chatham House

• Eaton, T. (2018). Libya’s War Economy Predation, Profiteering and State Weakness. London: Chatham House

• Edelman, E., Wald, Ch. (2020). Turkey’s Escalation in Libya: Implications and U.S. Policy Options. Washington D.C.: JINSA

• Eljarh, M. (2020). Turkey’s Intervention in Libya Disrupts the UAE but Opens the Door for Russia. Retrieved from https://www.washingtoninstitute.org/policy-analysis/turkeys- intervention-libya-disrupts-uae-opens-door-russia

• El-Kikhia, M. (2012). Libya on the road to democracy: a Revolution with Many Heroes and many Problems. Milan: ISPI

• Eriksson, M. (2015). A Fratricidal Libya and its Second Civil War. Stockholm: FOI

• Eriksson, M., Bohman, E. (2018). The Second Libyan Civil War Security developments during 2016-2017. Stockholm: FOI

116

• Erlanger, S. (2011, March 20). Sarkozy Puts France at Vanguard of West’s War Effort. Nytimes.com. Retrieved from https://www.nytimes.com/2011/03/21/world/europe/21france.html

• Estelle, E. (2017). A Strategy for Success in Libya. Washington, D.C.: American Enterprise Institute

• Esteri. (2011, March 24). Berlusconi: io, gli alleati e Gheddafi L'Italia non è in guerra e non ci entrerà. Corriere.com. Retrieved from https://www.corriere.it/esteri/11_marzo_24/berlusconi-io-e- gheddafi_7d7be704-55de-11e0-9d72-1f2c6c541e94.shtml

• European Council on Foreign Relations. (2016). A QUICK GUIDE TO LIBYA'S MAIN PLAYERS. Retrieved from https://www.ecfr.eu/archive/page/- /Lybias_Main_Players.pdf

• European Council on Foreign Relations. (2018). “A QUICK GUIDE TO LIBYA'S MAIN PLAYERS.“ Retrieved from https://www.ecfr.eu/mena/mapping_libya_conflict)

• Finucci, F. (2012). Libya: Military actors and militias.

• Fishman, B. (2017). The Trump administration adn Libya. Washington: The Washington Institute for Near East Policy

• Fitzgerald, M. (2012, November 2). Introducing the Libyan Muslim Brotherhood. Foreignpolicy.com. Retrieved from https://foreignpolicy.com/2012/11/02/introducing-the-libyan-muslim- brotherhood/

• Fitzgerald, M. (2015). Libyan´s Dangeous Division. Barcelona: IEMed

• Foley, J. (2011). UAE sends warplanes to Libya as NATO takes command. Retrieved from https://www.pri.org/stories/2011-03-25/uae-sends- warplanes-libya-nato-takes-command

• Forbes. (2011, Merch 29). France, U.K. Have Differing Motives For Intervening In Libya. Forbes.com. Retrieved from https://www.forbes.com/sites/energysource/2011/03/29/france-u-k- have-differing-motives-for-intervening-in-libya/?sh=2b4cdf035ad5

• France24. (2020, March 4). Resolving migrant border crisis is contingent on EU help in Syria, Erdogan says. France24.com. Retrieved from

117 https://www.france24.com/en/20200304-turkey-pushes-for-eu-help-in- syria-denies-using-migrants-as-blackmail

• Gaffy, C. (2017, April 28) Qaddafi Was a 'Hero,' Says Africa's Longest- Serving President. Newsweek.com. Rietreved from: https://www.newsweek.com/muammar-gaddafi-libya-pan-africanism- 591563

• Gambhir, H. (2015). ISIS´s Global Strategy: A Wargame. Washington: Study of War Publishing

• Gartenstein-Ross, D and col. (2015) The Crisis in North Africa Implications for Europe and Options for EU Policymakers. Hague: Clingendael Institute

• Gartenstein-Ross, D., Barr, N. (2015). Dignity and Dawn: Libya’s Escalating Civil War. Hague: ICCT

• Gartestein, D. and col. (2017). Islamic State 2021. Washington: FDD Press

• GasandOil. (2004, October 8). New gas pipeline linking Libya to Italy opened. Gasandoil.com. Rerieved from http://www.gasandoil.com/news/europe/747d13a1666a36a2e86cf571b fbc0aad

• Gratenstein, D. and col. (2015). The Crisis in North Africa. Haag: Clingendael Institute

• Gratenstein, D., Barr, N. (2017). Dignity and Dawn: Libya’s Escalating Civil War. Research Paper. Hague: ICCT

• Harvey, J. (2020, July 17). In Libya's war, where is the UK? English.alaraby.co.uk. Retrieved from https://english.alaraby.co.uk/english/comment/2020/7/17/in-libyas- war-where-is-the-uk-

• Hauer, N. (2018, August 27). Russia’s Favorite Mercenaries. Theatlantic.com. Retrieved from https://www.theatlantic.com/international/archive/2018/08/russian- mercenaries-wagner-africa/568435/

• Helal, A. (2020). For Turkey, the Libyan conflict and the eastern Mediterranean are inextricably linked. Retrieved from https://www.atlanticcouncil.org/blogs/menasource/for-turkey-the- libyan-conflict-and-the-eastern-mediterranean-are-inextricably-linked/

118

• Hendl, J. (2008). Kvalitativní výzkum: základní teorie, metody a aplikace. Praha: Portál

• Henley, Jon. (2001, February 14). 'I saw Algerian soldiers massacre civilians'. Theguardian.com. Dostupné z: https://www.theguardian.com/world/2001/feb/14/jonhenley

• Home Office. (2017). Country Policy and Information Note Libya: Security and humanitarian situation version 1. London: The Country Policy and Information Team

• Human Rights Watch. (2013) Mali: New Abuses by Tuareg Rebels, Soldiers. Retrieved from: https://www.hrw.org/news/2013/06/07/mali-new- abuses-tuareg-rebels-soldiers

• Human Rights Watch. (2016). “We Feel We Are Cursed” Life under ISIS in Sirte, Libya. New York: Human Rights Watch

• Human Rights Watch. (2016). „We feel we are crused“ Life under ISIS in Sirte, Libya. New York City: Human Rights Watch

• Ibrahim, B. A. (2016, October 15) “GNC retakes parliament compound, High Council of State condemns.“ libyaobserver.ly. Retrieved from https://www.libyaobserver.ly/news/gnc-retakes-parliament-compound- high-council-state-condemns

• Jesús, E. C. (2015). LA MILICIA DE MISRATA. IEEE Advancing Technology for Humanity

• Jesús, E. C. (2016). The nature of the Libyan chronic instability aggravated since 2011 and its consequences in national and international terms. Madrid: NDASC

• JINSA. (2020). Turkey’s Escalation in Libya: Implications and U.S. Policy Options. Retrieved from https://jinsa.org/wp- content/uploads/2020/05/Turkey%E2%80%99s-Escalation-in-Libya- Implications-and-U.S.-Policy-Options.pdf

• Jolly, D. (2011, June 30). Britain Sends Supplies to Libyan Rebels. Nytimes.com. Retrieved from https://www.nytimes.com/2011/07/01/world/europe/01london.html

• Kakar, P. L., Langhi, Z. (2017). LIBYA’S RELIGIOUS SECTOR AND PEACEBUILDING EFFORTS. Washington: United States Institute of Peace

119 • Kamm, N. (2016, March 11). Obama blasts Cameron, Sarkozy for Libya ‘mess’. France24.com. Retrieved from https://www.france24.com/en/20160311-obama-cameron-sarkozy- libya-mess-gaddafi-france-uk

• Karasapan, O. (2020). Libya and its migrants confront new threats. Retrieved from https://www.brookings.edu/blog/future- development/2020/05/20/libya-and-its-migrants-confront-new- threats/#:~:text=Libya%20has%20long%20been%20both,point%20for %20migration%20to%20Europe.&text=IOM%20estimates%20that%20in %20February,and%20Nigerian%20(8%20percent).

• Katzman. K. (2020). The United Arab Emirates (UAE): Issues for U.S. Policy. Washington: Congressional Research Service

• Khatib. L. (2013). Qatar's foreign policy: the limits of pragmatism. International Affairs, Volume 89 (2), 417–431

• Kirkpatrick, D., Mayers, S. (2012, September 12). Libya Attack Brings Challenges for U.S. nytimes.com. Retrieved from https://www.nytimes.com/2012/09/13/world/middleeast/us-envoy-to- libya-is-reported-killed.html?auth=login-facebook

• Kuczynski, G. (2019). CIVIL WAR IN LIBYA RUSSIAN GOALS AND POLICY. Warsaw: Warsaw Institute

• Kwarteng, K., Docherty, L. (2017). INSIDE LIBYA: Chaos in the Mediterranean. London: Conservative Middle East Council

• Lacher, W. (2020). The Great Carve-Up. Berlin: SWP

• Lacher, W., Cole, P. (2014). Politics by Other Means Conflicting Interests in Libya’s Security Sector. Geneva: Small Arms Survey

• Lamma, B. M. (2017). The Tribal Structure in Libya: Factor for fragmentation or cohesion? Paris: Observatoire du monde arabo-musulman et du sahel

• Landale, J. (2017, August 25). Why Boris Johnson feels he must fix Libya. Bbc.com. Retrieved from https://www.bbc.com/news/uk-politics- 41049074

• Lewis, A. (2011, August 30) Libya conflict: Why did Algeria take the Gaddafis? Bbc.com. Retrieved from: https://www.bbc.com/news/world- africa-14726088

120

• Libyan Herald reporters. (2016, April 5) “GNC members announce its ”dissolution” and creation of the State Council.“ libyaherald.com. Retrieved from https://www.libyaherald.com/2016/04/05/gnc-members- announce-its-dissolution-and-creation-of-the-state-council/

• Liga, A. (2018). Playing With Molecules. The Italian Approach to Libya. Paris: IFRI

• Macalister, T. (2009, August 30). Secret documents uncover UK's interest in Libyan oil. Theguardian.com. Retrieved from https://www.theguardian.com/world/2009/aug/30/libya-oil-shell- megrahi

• Manduca, A. (2011, September 29). Qatar: Helping Libya from Malta. Timesofmalta.com. Retrieved from https://timesofmalta.com/articles/view/Qatar-Helping-Libya-from- Malta.386931

• Marzari, S. R. (2020). The war in Libya and its oil resources: Order inside chaos? Madrid: IEEE

• MCNicoll, T. (2018, March 20). Gaddafi relations haunt Sarkozy in 2007 campaign financing case. France24.com. Retrieved from https://www.france24.com/en/20180320-france-libya-sarkozy-gaddafi- relations-haunt-2007-campaign-financing-case-custody

• Megerisi, T. (2019). LIBYA’S GLOBAL CIVIL WAR. London: ECFR

• Megerisi. T., Kuznetsov. V. (2020). THE POLICIES OF EUROPEAN STATES AND RUSSIA ON LIBYA. Bonn: Friedrich Ebert Stiftung

• Meyer, H., Arkhipov, I., Rahagalala, A. (2018, November 28). Putin’s Notorious ‘Chef’ Is Now Meddling Across Africa. Bloomberg.com. Retrieved from https://www.bloomberg.com/news/features/2018-11-20/putin- chef-yevgeny-prigozhin-is-now-meddling-in-africa

• Mezran, K., Varvell, A. (2017). Foreign actors in Libya´s crisis. Milano: Ledizioni LediPublishing

• Mičík, Tomáš., Šmíd, Tomáš. (2018). “Pôsobnosť tzv. Islamského štátu v Líbyi” Obrana a strategie 18, no. 1, 23-40

• Michael, M., Mohamed, E. (2013, May 9) „Contentious law bans Gaddafi-era officials from Libya govt“ mg.co.za. Retrieved frrom

121 https://mg.co.za/article/2013-05-09-contentious-libyan-law-bans- gaddafi-era-officials-from- government?fbclid=IwAR0RAZ8bq5huFrLbiD9TKzvWzgK_w6Jc9QSGA2n BzPU8RI2h6Q4yHWB5u_E)

• Murray, R. (2017). Southern Libya Destabilized. Briefing Paper. Security Assessment in North Africa

• News Wires. (2009, August 31). Berlusconi and Gaddafi launch Libya motorway project. France24.com. Retrieved from https://www.france24.com/en/20090831-berlusconi-gaddafi-launch- libya-motorway-project-

• NSD/FARA. (2020). UAE, Russia and Egypt Weapons/Equipment Supply to Haftar. Retrieved from https://efile.fara.gov/docs/6170-Informational- Materials-20200423-386.pdf

• O´Brien, E., Sincliar, A. (2011). CENTER ON INTERNATIONAL COOPERATION. New York: NY Univeristy

• OPC. (2008). „OPC share of the world crude oil reserves 2017.“ Retrieved from https://www.opec.org/opec_web/en/data_graphs/330.htm?fbclid=IwAR 2zQsMTteWDrJknXVsIPpJ_bjBijYF5OMW_ZA_jwypLYsl1yf-JbWMSTiM)

• Pack, J., Smith, R., Mezran, K. (2017). The origins and evolution od ISIS in Libya. Washington: Atlantic Council Publishing

• Perroux, J. L. (2017). The Failure to End Libya’s Fragmentation and Future Prospects. Waltham: Middle East Brief

• Perroux, J.L. (2017). The Failure to End Libya’s Fragmentation and Future Prospects. Walham: Crown Center for Middle East Studies

• Poletti, A. (2020, August 11). Libya: Italy refuses to choose between Tripoli and Haftar. Theafricareport.com.Retrieved from https://www.theafricareport.com/37172/libya-italy-refuses-to-choose- between-tripoli-and-haftar/

• PORTER, G. D. (2016) How Realistic Is Libya as an Islamic State “Fall- back”? CTCSENTINEL. 9, no. 3, 1-5. Retrieved from https://goo.gl/wLALyn

122

• Ranieri, C. (2011, June 29). French military air-dropped arms to Libya rebels. France24.com. Retrieved from https://www.france24.com/en/20110629-french-military-confirms- airdropping-arms-libya-kadhafi-rebel

• Redondo, R. (2020, December 20). Italy to implement coastal motorway project in Libya. Atalayar.com. Retrieved from https://atalayar.com/en/content/italy-implement-coastal-motorway- project-libya

• REZEG, M. (2017, February 20) Tunisia, Algeria, Egypt unveil 5-point Libya initiative. Aa.com. Retrieved from https://www.aa.com.tr/en/middleeast/tunisia-algeria-egypt-unveil-5-point-libya-initiative/754551

• Riskintelligence. (2020) Turkey's 'great game' in Libya: conflict scenarios and maritime implications. Hellerup: Risk Intelligence

• RiskIntelligence. (2020). Turkey's 'great game' in Libya: conflict scenarios and maritime implications. Retrieved from https://riskintelligence.eu/sites/default/files/2020- 05/Whitepaper%20Libya%20May%202020.pdf

• Ryan, Y. (2010, November 18) Uncovering Algeria’s civil war. Aljazeera.com. Retrieved from https://www.aljazeera.com/news/2010/11/18/uncovering-algerias- civil-war

• Sahinkaya, E. (2020, June 4). Why Is Turkey Involved in Libyan Conflict? Voanews.com. Retrieved from https://www.voanews.com/extremism- watch/why-turkey-involved-libyan-conflict

• SAILER, M. (2013, July 4). Revolution in Egypt again. Dw.com. Retrieved from https://www.dw.com/en/revolution-in-egypt-again/a-16928333

• Saudi, E., Ebbs, T., Alakar, R. (2018). The US is Focusing on Counterterrorism in Libya, at Human Rights’ Expense. Retrieved from https://www.justsecurity.org/54152/counter-terrorism-expense-human- rights-libya/

• Scott, P. (2011). The Libyan War, American Power and the Decline of the Petrodollar System.

123 • Seckin, B. (2020, January 19) Italy optimistic over Berlin conference on Libya. Aa.com. Retrieved from https://www.aa.com.tr/en/politics/italy- optimistic-over-berlin-conference-on-libya/1707641

• Serwer, D.P. (2015). Libya’s Escalating Civil War. New York: Council on Foreign Relations

• Schmitt, O. (2011). France in Libya: A Strategic Perspective on Opération Harmattan. Militarystrategymagazine.com. Retrieved from https://www.militarystrategymagazine.com/article/france-in-libya-a- strategic-perspective-on-operation-harmattan/

• Schnitt, J. (2015). ISIS in Libya – Expolitation and Governance of Limited Statehood. Herzliya: ICT Publishing

• SIZER, L. (2017). Libya´s Terrorism Challenge. Washington D. C.: The Middle East Institute

• Slijperk. F. (2017). Under the radar The United Arab Emirates, arms transfers and regional conflict. Utrecht: PAX

• Starr, B., Sterling, J., Ansari, A. (2014, July 27). U.S. Embassy in Libya evacuates personnel. Edition.cnn.com. Retrieved from https://edition.cnn.com/2014/07/26/world/africa/libya-us-embassy- evacuation/index.html

• Steinberg, G. (2012). Qatar and The Arab Spring. Berlin: Stiftung Wissenschaft und Politik

• Stepanova, E. (2018). Russia’s Approach to the Conflict in Libya, the East- West Dimension and the Role of the OSCE. Retrieved from http://www.estepanova.net/Stepanova_Russia_Libya.pdf

• Stephen, Ch., Ackerman, S. (2016, February 19). US airstrikes target Islamic State militants in Libya. Theguardian.com. Retrieved from https://www.theguardian.com/world/2016/feb/19/us-airstrikes-target- islamic-state-militants-in-libya

• Stephen, Ch., Willsher, K. (2016, February 24). French special forces assisting anti-Isis efforts in Libya, say sources. Theguardian.com. Retrieved from https://www.theguardian.com/world/2016/feb/24/isis-behead-11- police-officers-in-fighting-in-libya

124

• Tagba, K. (2016, May 23) Libya: UAE in Favor of LPA but still ‘Supports’ Thinni’s Government. Northafricapost.com. Retrieved from: https://northafricapost.com/12252-libya-uae-favor-lpa-still-supports- thinnis-government.html

• Tasch, B. (2015, October 19). 'The only difference': Gaddafi's ghost is hovering over the European refugee crisis. Businessinsider.com. Retrieved from https://www.businessinsider.com/the-european-refugee-crisis-and- libya-2015-10

• Taylor, A. (2018) Algeria’s Libya problem. Retrieved from https://www.atlanticcouncil.org/blogs/menasource/algeria-s-libya- problem/

• The Guardian. (2011). Libya military action - Saturday 19 March part 1. theguardian.com. Retrieved from https://www.theguardian.com/world/blog/2011/mar/19/libya-live- blog-ceasefire-nofly

• The Roméo Dallaire Child Soldiers Initiative. (2017). Libya Country Report:Children & Security. Retrieved from: https://www.dallaireinstitute.org/wp-content/uploads/2020/01/Libya- January-2017-Report-1.pdf

• Think International and Human Security (2012). The Libyan Civil War: Context and Consequences. Retrieved from https://citeseerx.ist.psu.edu/viewdoc/download?doi=10.1.1.462.690&rep =rep1&type=pdf

• Thomas, A. (2020). The Turkey-UAE race to the bottom in Libya: a prelude to escalation. Paris: Foundation for Strategic Research

• TRAC. (2011). Misrata Brigades (MUR). Dostupné z: https://www.trackingterrorism.org/group/misrata-brigades-mur

• Ulrichsen, K. C. (2014). QATAR AND THE ARAB SPRING Policy Drivers and Regional Implications. Washington: Carnegie Endowment for International Peace

• UNHCR. (2017). Mixed Migration Trends in Libya: Changing Dynamics and Protection Challenges. Geneva: UNHCR

• Uppsala Conflict Data Program. (2008). UCDP Definitions, Uppsala, Uppsala Universitet. Retrieved from

125 http://www.pcr.uu.se/research/UCDP/data_and_publications/definitions _all.htm

• Usembassy. (2020). The US Commits $6 million USD in humanitarian assistance to Libya for the COVID-19 response. Retrieved from https://ly.usembassy.gov/the-us-commits-6-million-usd-in-humanitarian- assistance-to-libya-for-the-covid-19-response/

• Vira, V., Cordesman, A., Bruke, A. (2011). THE LIBYAN UPRISING: AN UNCERTAIN TRAJECTORY. Washington: CSIS

• Walker, A. (2020, December 8). Manchester bomber may have trained with Libyan militia, inquiry told. Theguardian.com. Retrieved from https://www.theguardian.com/uk-news/2020/dec/08/manchester- bomber-may-have-trained-with-libyan-militia-inquiry-told

• Watanabe, Lisa. (2016). Libya – In the Eye of the Storm. Zurich: CCS

• Wehrey, F. (2017). Insecurity and governance challenges in southern Libya. Washington, D.C.: Carnegie Endowment for International Peace

• WIKIPEDIA. (2021). Operation Unified Protector. Retrieved from https://en.wikipedia.org/wiki/Operation_Unified_Protector

• Wilhelm, J. (2018, March 2). Turkey's Erdogan seeks more influence in Africa. Dw.com. Retrieved from https://www.dw.com/en/turkeys- erdogan-seeks-more-influence-in-africa/a-42788010

• Williams, D. (2011) The Murder Brigades of Misrata. Dostupné z: https://www.hrw.org/news/2011/10/28/murder-brigades-misrata

• Wilson Center. (2012). U.S. Assistance to Egypt, Tunisia and Libya. Retrieved from https://www.wilsoncenter.org/article/us-assistance-to-egypt- tunisia-and-libya

• Winer, J. (2019). ORIGINS OF THE LIBYAN CONFLICT AND OPTIONS FOR ITS RESOLUTION. Washington D.C.: Middle East Institute

• Winter, J. (2019). ORIGINS OF THE LIBYAN CONFLICT AND OPTIONS FOR ITS RESOLUTION. Washington: The Middle East Institute

• Wintour, P. (2020, February 12). UN passes UK-backed resolution calling for a ceasefire in Libya. Theguardian.com. Retrieved from

126

https://www.theguardian.com/world/2020/feb/12/uk-to-table-un- security-council-call-for-libyan-ceasefire

• Wood, D. (2012). Libya Conflict Assessment: Literature Review. Brussels: Civil Society Dialogue Network

• Zartman, I. W. (1995): Elusive Peace: Negotiating an End to Civil Wars. Washington D.C.: The Brookings Institution

127 Príloha 1 – Kompletná prehľadová tabuľka rozsahu zapojenia zahraničných aktérov

Pri- ame Vojen- Medi- Huma- Spravo- Medi- nasa- Podporovaný ská Ekono- álna nitárna dajská ačné denie Typológia primárny ak- pod- mická pod- pod- pod- úsi- jedno- aktéra61 tér62 pora podpora63 pora64 pora65 pora66 lie67 tiek

Egypt SBA HoR Áno Nie Áno Nie Áno Nie Áno

Alžírsko SNA ??? Nie Nie Nie Áno Nie Áno Nie

Tunisko SNA ??? Nie Nie Nie Áno Nie Nie Nie

SAE SBA HoR Áno Áno Áno Áno ??? Áno Áno

Katar SNA GNC/GNA Áno Áno Áno Áno ??? Áno Nie

Saudská TA HoR Áno Áno Áno Áno ??? Áno Nie Arábia

Turecko SBA GNC/GNA Áno Áno Áno Nie Áno Áno Áno

61 SBA (Sekundárny bojujúci aktér), SNA (Sekundárny nebojujúci aktér), TA (Terciárny aktér) 62 ??? predstavuje nejednoznačnú pozíciu daného zahraničného aktéra vo vzťahu k miestnym aktérom 63 Významná finančná podpora, ktorá dokáže značne ovplyvniť dynamiku konfliktu 64 Významná mediálna podpora zahŕňajúca cielenú propagandu v prospech jedného z primárnych aktérov 65 Pravidelná rozsiahla humanitárna pomoc 66 Aktívna spravodajská podpora 67 Snaha pôsobiť ako primárny mediátor

128

Francúz- SNA HoR Áno Áno Nie Nie Nie Áno Nie sko

Taliansko SNA GNC/GNA Áno Áno Nie Áno Nie Áno Nie

Spojené SNA GNA Nie Áno Nie Áno Nie Nie Nie kráľov- stvo

Rusko TA HoR Áno Áno Áno Nie Áno Áno Áno

USA TA ??? Nie Áno Nie Áno Nie Áno Nie

129 Príloha 2 – Mapa vzťahov vnútroštátnych aktérov68

68 Zdroj: Gebremichael and col. (2018). Libya Conflict Insight. Addis Ababa: Institute for Peace and Security Studies.

130

Príloha 3 – Princíp LPA, model inštitucionálnej štruktúry politických orgánov a inštitúcií69

69 Zdroj: Blanchard, Ch. Libya: Transition and U.S. Policy. Washington, D.C.: Congressional Research Service

131 Príloha 4 – Mapa konfliktnej situácie v Líbyi v máji 202070

70 Polgeonow. (2020, May 29). Libyan Civil War Map & Timeline - May 2020. polgeonov.com. Retrieved from: https://www.polgeonow.com/2020/05/libya- control-map-2020-haftar-turkey-russia.html

132

Príloha 5 – Poľný maršál Khalifa Haftar71

71 WIKIPEDIA. (2020). Khalifa Haftar. Retrieved from https://en.wikipedia.org/wiki/Khalifa_Haftar.

133 Príloha 6 – Fayez al-Farraj72

72 WIKIPEDIA. (2020). Fayez al-Sarraj. Retrieved from https://en.wikipedia.org/wiki/Fayez_al-Sarraj

134