Právnická fakulta Masarykovy univerzity

Katedra trestního práva

Diplomová práca Eutanázia v trestnoprávnom porovnaní: Česká republika a Taliansko

Elena Staššová 2007/2008

„Prehlasujem, že som diplomovú prácu na tému: Eutanázia v trestnoprávnom porovnaní: Česká republika a Taliansko spracovala sama a uviedla som všetky použité pramene“.

…………………………… Elena Staššová

Poďakovanie:

Chcela by som poďakovať všetkým, ktorí mi pri tvorbe tejto práce pomohli predovšetkým pánu prof. JUDr. Vladimírovi Kratochvílovi, CSc. za spoluprácu a konzultácie, Laure Tamburini z Európskeho parlamentu v Bruseli a pánu prof. Alessandrovi Bernardimu z Právnickej fakulty vo Ferarre za poskytnutie cenných rád ohľadom vhodnej literatúry a ohľadom situácie týkajúcej sa eutanázie v Taliansku, a v neposlednej rade mojej rodine a priateľom, ktorí mi vytvorili skvelé podmienky pri písaní mojej diplomovej práce.

2 Obsah

1. Úvod ______4 2. Historický vstup do problematiky eutanázie ______6 2.1. Od praveku, cez antiku až do 19. storočia: umenie zomrieť a milosrdná smrť ______6 2.2. 19.storočie a utilitaristicky formovaná eutanázia ______8 2.3. 20. storočie: eugenická eutanázia ______8 2.4. Eutanázia ako smrť zo súcitu ______9 3. Definícia pojmu a formy eutanázie ______11 4. Prístupy teórie k prípadom úmyselného usmrtenia človeka ______15 5. Základné pojmy ______18 6. Úprava eutanázie na medzinárodnej a európskej úrovni ______27 7. Eutanázia v ČR ______32 7.1. Platná právna úprava ______32 7.2. Eutanázia a česká verejnosť ______36 7.3. Eutanázia a lekári ______36 7.4. Eutanázia a politici ______38 8. Eutanázia v Taliansku ______43 8.1. Platná právna úprava ______43 8.2. Exkurs I katolícky postoj ______44 8.3. Eutanázia a talianska verejnosť ______46 8.4. Eutanázia a lekári ______46 8.5. Eutanázia a politici ______46 8.5. Niektoré významné prípady, ktoré mali vplyv na diskusie o eutanázii v Taliansku __ 50 9. Exkurs II prístupy iných krajín k eutanázii ______54 10. Zhrnutie ______57 11. Záver ______59 12. Resumé ______60 13. Použitá literatúra ______62

3 1. Úvod

Dnes už nezomierame spôsobom ako naši predkovia. A najmä ináč chápeme smrť, čo pramení z našich zmenených postojov k svetu a k sebe samým a tiež k hodnotám a štandardom, podľa ktorých žijeme. Medicínsky pokrok síce umožňuje, že sa dožívame vyššieho veku, vďaka rozvoju technických vymožeností je možné zachraňovať a predlžovať životy, ktoré pred niekoľkými rokmi boli odsúdené k zániku, no na druhej strane tým dochádza aj k predlžovaniu trvania rôznych chorôb. Život síce pretrváva, ale pacient a jeho okolie ho môžu vnímať ako záťaž. Čakanie na smrť dnes v niektorých prípadoch trvá nekonečne dlho a je takmer neznesiteľné. Tiež sú dnes nevyliečiteľne chorí lepšie informovaní o tom, čo ich čaká v konečnej fáze choroby a to im naháňa strach a úzkosť. Čoraz častejšie tiež ľudia zomierajú nie medzi blízkymi, ale v priestoroch nemocníc a domovov dôchodcov, kde sa cítia opustení a neužitoční. Postoj k smrti ovplyvňuje aj erózia náboženského cítenia. Stále menej ľudí si dnes uchováva absolútnu vieru v Boha, ktorý disponuje ľudskými životmi. Naopak, rozvíja sa povedomie osobnej autonómie, ktorá je dnes silnejšia ako kedykoľvek predtým. Človek ašpiruje na vlastné formovanie svojej budúcnosti a na uskutočnenie vlastných predstáv. Dnešná spoločnosť je ovlyvnená ideálom aktívneho, naplneného a zdravého života, je založená na výkone. A preto, aj keď človek v starobe netrpí bolesťami, môže byť presvedčený o svojej menejcennosti kvôli tomu, že mu ubúdajú sily a je odkázaný na svoje okolie. Nemôže sa svojím výkonom rovnať mladej generácii. Práve kvôli tomu ľudia ešte zdraví vyhotovujú tzv. biologické testamenty, čoraz viac sa verejne diskutuje o legalizácii eutanázie, o práve zomrieť, o dôstojnej smrti či kvalite života. Sú krajiny, ktoré eutanáziu zlegalizovali, v iných stále prevažujú názory, ktoré túto možnosť radikálne odmietajú z rozličných dôvodov a prisudzujú naopak podstatný význam paliatívnej starostlivosti, ktorá predstavuje alternatívu eutanázie. V mojej diplomovej práci sa venujem okrem teoretických prístupov tiež problematike eutanázie v ČR a Taliansku z hľadiska komparácie. V oboch týchto krajinách sa o legalizácii eutanázie diskutuje čoraz viac, ale zatiaľ nedošlo ani v jednej z nich k jej uzákoneniu. Napriek tomu sa v praxi vyskytuje. Z trestnoprávneho hľadiska je potom dôležitá kvalifikácia takéhoto počíňania. Prístup ČR a Talianska k problematike je v niektorých smeroch podobný či zhodný, ale nájdu sa aj rozdiely, ktoré pramenia z odlišnosti kultúrnych, politických a právnych.

4 Cieľom tejto práce je teda zobraziť problematiku eutanázie z komparatívneho hľadiska, ktoré môže odhaliť niektoré nové dimenzie problému. Svoje pozorovania som zhrnula v kapitole 10. Každá krajina má určité skúsenosti, ktoré sa dajú zhodnotiť a na základe toho sa dá potom postupovať a snáď aj vyvarovať sa niektorým negatívnym javom ako napr. klzkému svahu. Preto som ako Exkurs II uviedla aj prístup iných krajín k eutanázii. Kvôli lepšiemu pochopeniu problematiky som pristúpila v kapitole 5 k vysvetleniu dôležitých pojmov. Jadro práce tvorí práve vyššie spomenutá komparácia a v závere som si dovolila vyjadriť svoje názory de lege ferenda pre ČR.

5 2. Historický vstup do problematiky eutanázie

V histórii pojmu eutanázia a jeho použitia nájdeme štyri rozdielne významy tohoto slova: najprv eutanázia ako umenie zomrieť a milosrdná smrť, neskôr eutanázia v zmysle utilitarizmu, potom eugeniky a nakoniec eutanázia ako smrť zo súcitu.

2.1. Od praveku, cez antiku až do 19. storočia: umenie zomrieť a milosrdná smrť

Určité formy eutanázie boli praktizované už v praveku . Praveká spoločnosť sa z praktickej nutnosti zbavovala nepohodlných jedincov, ktorí pre ňu často predstavovali príťaž alebo dokonca nebezpečie. Väčšinou sa však nejednalo o aktívne usmrtenie daného jedinca, ale jeho opustenie v nehostinnom prostredí, v ktorom nemal šancu prežiť. Anticko grécka tradícia prisudzuje pojmu eutanázia význam označujúci vyrovnaný duševný stav umierajúcich tesne pred smrťou. V tomto období jednotliví filozofi vyjadrovali rôzne názory na násilné ukončovanie života chorých. Niektorí to radikálne odmietali, iní s tým súhlasili. Napriek tomu tieto rôzne, ak už akékoľvek, názory neovplyvňovali základný postoj lekárskej profesie. Tradícia, vychádzajúca z Hippokratovej prísahy (pozri nižšie), nebola donedávna spochybňovaná. Až v dnešnej dobe si diskutujúci vyberajú patričné citáty filozofov a hľadajú v ich postojoch podporu pre svoje tvrdenia 1. Sparťania boli známi tým, že mali kladný postoj k aktívnemu usmrcovaniu defektných novorodencov a starých občanov. Pytagorejci (následovníci Pytagora, 572497 pr. Kr.) s eutanáziou zásadne nesúhlasili z náboženských dôvodov a apelovali na rešpekt k ľudskému životu. Podľa nich pozemská existencia človeka je spojená s bolesťou a niekedy aj s ťažkou smrťou preto, lebo sa jedná o potrestanie za predchádzajúce hriechy. Bohovia určujú dobu trvania ľudského života a jeho predčasné ukončenie je hrubým priestupkom proti božskému rádu. Aj Hippokratova prísaha pochádza najskôr z pera následovníkov Pytagora. Sokratov (470399 pr. Kr.) názor na smrť sa zdá byť poznamenaný zvláštnymi okolnosťami, súvisiacimi s predjímaním vlastnej smrti a s jeho odsúdením na smrť. Uvažoval, že strach zo smrti je niečim nemúdrym. Ide o bezsenný spánok, z ktorého sa buď nezobudíme a teda sa nemusíme báť alebo budeme prenesení tam, kde budeme v spoločnosti

1 Munzarová, M. Eutanazie, nebo paliativní péče? Praha: Grada Publishing, a. s., 2005, str. 25

6 tých, ktorí nás predišli a to by malo byť naopak dôvodom k radosti. Sokrates bol tiež proti preťahovaniu prirodzeného procesu umierania (tzv. dystanázia pozri nižšie). Platón (427347 pr. Kr) vnímal samovraždu zásadne negatívne, v prípade agonizujúcej a zničujúcej choroby by však v niektorých prípadoch ukončenie života schvaľoval. Platón by tiež schvaľoval chcenú eutanáziu u nevyliečiteľne chorých a nezpôsobilých aj na základe utilitaristických prístupov: človek s ťažkou chronickou chorobou je neužitočný ako pre seba, tak aj pre štát. Aristoteles (384322 pr. Kr) však nesúhlasil s týmto názorom. Vystupoval predovšetkým proti ukončovaniu života v prípade najrôznejších ťažkostí: „ Privodiť si smrť, aby sme sa vyhli chudobe alebo následkom sklamania v láske alebo inému zármutku, neprináleží človeku statočnému, ale zbabelcovi.“ 2 Toto svoje presvedčenie nestaval na náboženskom podklade. Zdôrazňoval, že občania musia zostať pre dobro štátu produktívnymi čo najdlhšie. Človek by sa mal postaviť chrabro voči smrti. Eutanázia je odsúdeniahodná nielen preto, že predčasne zbavuje spoločnosť svojich členov, ale tiež preto, že taký čin je typickou ukážkou najvyššieho stupňa zbabelosti. Umieranie v odvahe a nie poddanie sa smrti aj v prípade terminálnej, vyčerpávajúcej a bolestnej choroby, je významným mravným testom cnostného človeka Stoici pripúšťali možnosť voliť eutanáziu vtedy, ak život človeka už nebol v súlade s individuálne pociťovanými potrebami a poznaním samého seba, kvôli bolesti, chorobe alebo telesným abnormalitám. Aby eutanázia mohla byť ospravedlnená ako čin rozumný, bolo treba splniť najmenej dve podmienky motivácia musela byť odpovedajúca (napr. človek bol obeťou nevyliečiteľnej choroby) a všetko muselo byť zvážené i vzhľadom k zodpovednosti k ostatným. Stoici teda vyžadovali istotu, že eutanázia nebude schvaľovaná iba kvôli impulzívnym prianiam uniknúť povinnostiam života. V Hippokratovej prísahe čítame: „Nepodám nikomu smrtiacu látku, aj keby ju odo mňa žiadal, a ani nikomu túto možnosť nenavrhnem“ 3. Tento a aj iné výroky v prísahe obsiahnuté svedčia o tom, že ich autorom musel byť niekto, kto bol stúpencom pytagorejcov. A je nesmierne zaujímavé, že práve tieto prístupy prevážili nad všetkými ostatnými, stali sa základom lekárskych kódexov nasledujúcich storočí a pretrvávajú až do dnešných dní. Kratinos (5 st. pr. Kr.), grécky básnik použil slovo „euthanatos“ k opisu „dobrej smrti“, predovšetkým milosrdnej smrti.

2 Aristoteles. In Munzarová, M. Eutanázie nebo paliativní péče? Praha: Grada Publishing, 2005, str. 26 3 Hippokratova prísaha. In Munzarová, M. Eutanazie nebo paliativní péče? Praha: Grada Publishing, a.s., 2005, str. 27

7 Historik Sueton popisuje, ako rímsky cisár Augustus, ktorý náhle a bez utrpenia zomrel v náručí svojej ženy Lívie, zažil milosrdnú smrť, ktorú si prial. V stredoveku boli umierajúci ošetrovaní s veľkou starostlivosťou a sprevádzaní až do konca života. K podpore umierajúcich a smútiacich blízkych boli zakladané „ Bratstva dobrej smrti“. Táto tradícia je významným aspektom funkcie cirkvy v západnom svete. Platilo, že život je darom od Boha a človeku neprísluší rozhodovať o jeho ukončení. Bol to anglický filozof a štátnik Francis Bacon (15611626), ktorý ako prvý použil pojem „eutanázia“ v lekárskom kontexte. Opísal ním smrť ako priateľský a príjemný spánok. Bacon tvrdil, že úlohou lekárov nie je iba uzdravovať, ale aj tíšiť bolesti a utrpenie a nielen u pacientov, u ktorých je možné uzdravenie, ale aj u tých, ktorí umierajú. Práve tých netreba opúšťať, práve tým prináleží starostlivosť, ktorá im pomáha opustit pozemský svet ľahšie. Toto bol ten hlavný význam tohto pojmu až do 19.storočia. Popisoval presne cieľ dnešnej modernej paliatívnej starostlivosti (pozri nižšie).

2.2. 19.storočie a utilitaristicky formovaná eutanázia

Jeremy Bentham (17481832) a John Stuart Mill (18061873), ktorí svojím „princípom užitočnosti“ zastupovali doktrínu utilitarizmu , boli názoru, že radosť a absencia bolesti sú jediným snaženia hodným cieľom. Ak súhrn bolestí prekročí súhrn radostí, stane sa život človeka bezcenným a je možné ho ukončiť. Dejiny obsahujú veľa príkladov samovrážd alebo úmyselne privolanej smrti u ľudí s ťažkým postihnutím, starých ľudí, ktorí sa stali pre svojich blízkych bremenom a dokonca novorodencov s postihnutím (napr. u spomínaných Sparťanov).

2.3. 20. storočie: eugenická eutanázia

V 30 rokoch 19.st. vzniklo hnutie, ktoré malo za cieľ zlepšenie zdravia a morálky robotníckej triedy. V r. 1883 založil na základe tohto hnutia Sir Francis Galton (18821911), bratranec Charlesa Darwina, vedu eugeniky (odvodené z gréckeho „eu“ dobrý a „genos“ rasa). Cieľom bolo obmedziť nárast počtu ľudí, ktorí boli „zle prispôsobení“ a zlepšovať rasu tých najlepšie adaptovaných. V r.1895 vyšla v Nemecku kniha s názvom „Das Recht auf den Tod “, v ktorej bolo argumentované, že život niektorých ľudí má iba negatívnu hodnotu.

8 V r.1913 napísal Charles Richtet , nositeľ Nobelovej ceny za medicínu, že po eliminovaní nižších rás bude ďalším krokom v selektívnom procese eliminácia ľudí s abnormalitami. V r. 1920 bola vydaná kniha „Die Freigabe der Vernichtung lebensunwerten Lebens“, ktorej autormi boli právnik Karl Ludwig Bindung a psychiater Alfred Hoche . V nej na označenie ľudí trpiacich mentálnou retardáciou, psychickými poruchami a poškodením mozgu používali slovo „ Ballastexistenz “, čiže niečo ako ľudský odpad. Nadšenie pre eugeniku sa rýchlo rozširovalo v akademických kruhoch a v širokej verejnosti. Medzi r. 1900 a 1940 boli v mnohých krajinách (Nemecko, Fínsko, Švédsko, Nórsko a 35 štátov USA) prijaté zákony, ktoré umožňovali sterilizáciu ľudí zasiahnutých chorobami, ktoré boli dedičné alebo údajne predstavovali nebezpečenstvo pre spoločnosť. Hitler v svojom diele „Mein Kampf“ siahol po rovnakých ideách. Keď sa v roku 1933 dostala v Nemecku k moci politická strana NSDAP, za hlavnú úlohu nemeckých lekárov bola vyhlásená ochrana nemeckého národa pred biogenetickou degeneráciou. Začal sa program nútenej sterilizácie. V r. 1933 sa stretlo 500 stúpencov eugeniky z celého sveta v Brémach, kde diskutovali o koncepte „ bezcenného života “. V r. 1935 sa nositeľ Nobelovej ceny za medicínu Alexis Carrel vyjadril, že: „Nikto by nemal vstupovať do manželstva s človekom, ktorý trpí dedičnou chorobou.“ 4 Eugenika vychádzala z toho, že by sa mali rozvíjať silní jedinci tí by vytvorili „aristokraciu“, z ktorej by vzišli veľkolepí ľudia. Adolf Hitler uviedol do života projekt „Aktion T4 “, ktorého účelom bolo dopomôcť telesne a duševne postihnutým ľuďom k „ milosrdnej smrti“. Táto akcia do roku 1941 stála život viac ako 100.000 duševne postihnutých a približne 75.000 starých ľudí.

2.4. Eutanázia ako smrť zo súcitu

Loius Pasteur raz liečil šiestich zranených Rusov, ktorých napadol vlk. Použil na liečbu svoje antibakteriálne sérum, to však na poranených nemalo účinok a po dňoch nepredstaviteľných bolestí muži Pasteura požiadali, aby ich zbavil utrpenia. Ten po konzultácii s vedením nemocnice a lekárnikmi ich žiadosti vyhovel boli im podané smrteľné

4 Carrel, A. In Harpes, J. P. und Kol. Euthanasie Band 1. Ethische und menschliche Aspekte. Muenster: Lit Verlag, 2005, str. 12

9 tablety. Tu vidíme prípad eutanázie nového rozmeru usmrtenie trpiaceho pacienta zo súcitu k nemu. Aj vo francúzskej literatúre sa stretneme s podobným prípadom eutanázie, keď Antoine Thibault podal svojmu trpiacemu otcovi smtreľnú morfiovú injekciu. Po r. 1930 vznikalo mnoho spolkov, ktoré doporučovali smrť zo súcitu: v Spojenom Kráľovstve vznikla v r. 1935 „ Voluntary Euthanasia Association “, neskôr známa ako „Exit“ , v USA sa sformovala v r. 1938 „ Society for the right to die “, premenovaná v r. 1975 na „Euthanasia Society of America “. V povojnovom období vznikali podobné spolky všade na svete. Dnes, pod záštitou celosvetovej federácie společností, ktoré zastávajú právo na smrť, majú asi 500.000 členov, z toho 25.000 vo Francúzsku a 60.000 vo Švajčiarsku. Práve vo francúzskej tlači (Le Figaro, Le Monde) sa v 70. rokoch objavili manifesty a články na podporu eutanázie. V r. 1980 tu vznikla „ Asociácia za právo na dôstojnú smrť“ ( „Association pour le droit de mourir dans la dignite“ ADMD), jej pobočky vznikli v r. 1984 v Španielsku a v r. 1986 v Taliansku. Ich cieľ je vyjadrený v štatúte: „Podpora zákonného a sociálneho práva rozhodovať nezávisle a zodpovedným spôsobom o sebe samom, svojom živote a vlastnom tele a možnosť slobodne si zvoliť, ako má byť vlastný život ukončený, aby sa dal až do samotného konca žiť čo najlepšie. “5 Všetky tieto spolky zastupujú tri požiadavky: právo netrpieť, právo odmietnuť nechcené a život predlžujúce liečenie a právo na eutanáziu na žiadosť pacienta. Paralelne k tomuto vývoju sa rozšírili medzi r. 19801990 praktiky nelegálnej eutanázie. Niektorí lekári sa stali špecialistami na pomoc k samovražde medzi najznámejších patria: Julius Hackethal v Nemecku, Peter Admiraal v Holandsku, Jack Kevorkian v USA a Leon Schwarzenberg vo Francúzsku. .

5 Harpes, J. P. und Kol. Euthanasie Band 1. Ethische und menschliche Aspekte. Muenster: Lit Verlag, 2005, str. 14

10 3. Definícia pojmu a formy eutanázie

Neexistuje jediná univerzálna definícia eutanázie a vágnosť tohoto pojmu predstavuje problém predovšetkým, ak sa k problematike majú vyjadriť laici. Ich prístup je často povrchný a tvorba ich názorov je zaťažená nedostatočnou informovanosťou. V prípade prieskumov či v diskusiách o tejto problematike je veľmi dôležité vyvetliť, čo sa rozumie pod pojmom eutanázia. Môže sa totiž stať, že jedna strana si pod ním predstavuje podanie letálnej injekcie a druhá prerušenie liečby, čo v takej situácii môže vyústiť k nedorozumieniam a v prípade ankiet napr. aj ku skresleným výsledkom. Znenie definície eutanázie závisí od postoja jej autora. Výstižný je tu výrok T. Beemera : „Eutanázia nie je nič iné ako to, čo si určitá skupina ľudí ako eutanáziu definuje. “6 V súčasnom používaní má pojem „eutanázia“ dva proti sebe stojace významy a síce eutanázia ako milosrdná smrť (etymologický význam) a eutanázia ako úmyselne privolaná smrť. V prvom prípade ide o pomoc v umieraní (tzv. čistá eutanázia), v druhom o pomoc k umieraniu. Väčšina autorov súčasnosti sa stotožňuje s holandskou definíciou, podľa ktorej „eutanázia je úmyselné ukončenie života človeka niekym iným než človekom samotným na jeho vlastnú žiadosť.“7 Táto definícia teda použitie pojmu eutanázia obmedzuje len na tie prípady, ktoré sa nazývajú aktívne vyžiadaná eutanázia. Ak ukončí pacient svoj život sám pomocou rady alebo prostriedkov lekára, potom sa jedná o suicídium s asistenciou lekára (asistované suicídium či autoeutanázia ). To je však niektorými tiež považované za variantu aktívnej eutanázie. Aby sa vyhlo dvojzmyselnosti, býva pojem eutanázie často bližšie vysvetlený adjektívom: Aktívna eutanázia úmyselné podanie smrteľnej látky, aktívny zásah do organizmu pacienta s cieľom privolať smrť napr. podanie smrteľnej injekcie. To sa deje buď na žiadosť pacienta alebo bez jeho súhlasu rozhodnutím blízkch príbuzných či ošetrujúceho lekára. Na základe toho rozlišujeme dobrovoľnú a nedobrovoľnú eutanáziu (pozri nižšie). Táto forma sa nazýva aj stratégoiu „preplnenej striekačky“ 8. Pasívna eutanázia – stratégia „odklonenej striekačky“ má viacero interpretácii jednak nenasadenie (withhold) umelej život udržujúcej liečby alebo jej prerušenie, vysadenie

6 Drbohlavová, I. Eutanázie z pohledu českého práva. Trestněprávní Revue, 2003, č. 4, str. 110 7 Munzarová, M. Eutanázie, nebo paliativní péče? Praha: Grada Publishing, a. s., 2005, str. 49 8 Císařová, D., Sovová, O. Trestní právo a zdravotnictví. Praha: Nakladatelství Orac, s. r. o., 2004, str. 102

11 (withdraw) za účelom ukončenia pacientovho utrpenia , jednak nenasadenie alebo vysadenie bezvýznamnej liečby a niektorí autori sem zahŕňajú aj nezasiahnutie s úmyslom zabiť (neresuscitovanie) či zvyšovanie dávok sedatív na potlačenie bolesti. Kvôli nejednoznačnosti tohto pojmu existuje veľa odporcov jeho používania. Na základe takého rozlíšenia sa otvára diskusia o rozdieloch medzi zabitím a nechaním zomrieť 9: 1) Aktívna eutanázia je považovaná za priame usmrtenie, pasívna za nechanie zomrieť. Na úrovni činnosti pri nechaní zomrieť pacient zomiera v dôsledku choroby či zlého zdravotného stavu, a nie v dôsledku zásahu lekára. V prípade aktívnej eutanázie je však zabitý a umiera v dôsledku rozhodnutia inej osoby, aj keď je toto jeho rozhodnutie ovplyvnené jeho vlastným prianím. Pri nechaní zomrieť zomrie iba človek umierajúci, pri zabíjaní každý zdravý či chorý. Toto je porovnanie z hľadiska kauzality , kde sa konanie odlišuje od opomenutia. 2) Z hľadiska úmyslu sa ale zabitie a nechanie zomrieť môžu stať ekvivalentnými napr. ak existuje možnosť zasiahnuť a zabrániť tak smrti pacienta, a lekár sa rozhodne nezasiahnuť, má rovnakú morálnu vinu ako pri zabití. Prevláda však názor, s ktorým sa stotožňujem, že pasívna eutanázia by mala byť odlíšená od prerušenia alebo odmietnutia liečby, ak tá sa preukáže ako zbytočná. V oboch prípadoch dôjde k smrti pacienta, ale je potrebné tiež zhodnotiť klinické podmienky pacienta. Podľa Keowna 10 eutanázia býva používaná v troch významoch všetky tri sa zhodujú v tom, že ide o rozhodnutia, ktoré majú za následok ukončenie života pacienta, konajúcim je lekár a je tu presvedčenie, že smrť pacienta znamená pre neho blaho. V tom najužšom význame znamená aktívne úmyselné ukončenie pacientovho života lekárom, ktorý si myslí, že koná v jeho prospech. V tomto význame lekár nielen predvída, ale aj má v úmysle skrátiť pacientov život. Úmysel sa tu chápe ako cieľ, účel. Širšia definícia eutanázie zahŕňa nielen úmyselné ukončenie života pacienta konaním ako je napr. podanie letálnej injekcie, ale aj jeho úmyselné ukončenie opomenutím. Ak lekár vypne ventilátor s úmyslom zabiť pacienta, ide o eutanáziu. Eutanázia úmyselným opomenutím bola považovaná za pasívnu eutanáziu aj v prípade Tonyho Blanda (pozri nižšie). Tretia najširšia definícia okrem úmyselného ukončenia života pacienta konaním alebo opomenutím považuje za eutanáziu aj konania a opomenutia, ktoré predvídajú ukončenie života. Ak lekár podáva trpiacemu pacientovi drogy

9 Munzarová, M. Eutanázie, nebo paliativní péče? Praha: Grada Publishing, a. s., 2005, str. 83 10 Keown, J. Euthanasia, Ethics and Public Policy. An argument against legalisation. Cambridge: University Press, 2002, str. 1017

12 na utíšenie bolesti, pôjde podľa tejto tretej definície o eutanáziu, pretože lekár predvídal skrátenie života pacienta. Mnohí však nesúhlasia tvrdia, že medzi úmyselným a predvídateľným skrátením života je morálny rozdiel. Rozdiel medzi úmyslom (intention) a predvídaním (foresight) je vysvetlený v 5. kapitole . Smerovať k určitému následku nie je to isté, ako si byť vedomý toho, že môže nastať. Tento morálny rozdiel má svoju tradíciu v západných etikách a tiež v trestnom práve. Tiež nesúhlasím so zaradením tretej definície pod pojem eutanázie. Eutanázia je totiž zámerné ukončovanie života konaním či opomenutím. Na základe vyššie uvedeného vidíme, že existuje viacero definícií eutanázie. Každý autor uvádza svoje argumenty na podporu tvrdenia. Podľa môjho názoru o eutanáziu v pravom slova zmysle ide iba vtedy, ak lekár konaním alebo opomenutím úmyselne spôsobí smrť pacienta. V prípade, ak je podávané pacientovi v terminálnom štádiu choroby morfium v zvyšujúcich sa dávkach, nejde o eutanáziu, aj keď sa tak tento postup nazýva eutanázia (a síce nepriama pozri nižšie). Lekár tu predvída skrátenie života pacienta, ale nemá to v úmysle. Úmyslom je tu tíšiť bolesť. Nazývanie niektorých postupov eutanázia uľahčuje analýzu problému. Má význam z hľadiska metodiky a systematiky. Dobrovoľná eutanázia voluntary na žiadosť pacienta Nedobrovoľná eutanázia má dve formy nechcená a nevyžiadaná: nechcená eutanázia involuntary ak pacient nie je zapojený do procesu rozhodovania napriek tomu, že je schopný sa k tomu vyjadriť alebo je zabitý proti svojej vôli. Niektorí autori argumentujú, že v tomto prípade ide o vraždu a takéto chovanie by nemalo byť označované ako eutanázia. nevyžiadaná eutanázia non voluntary ak ide o pacienta, ktorý nie je schopný vyjadriť svoje priania napr. novorodenci, mentálne retardovaní jedinci, ľudia v kómate. Priama eutanázia iný názov pre aktívnu eutanáziu Nepriama eutanázia – podanie utišujúcich liekov smrteľne chorej osobe, ktorá má v dohľadnej dobe zomrieť, ktoré majú ako vedľajší účinok predvídateľný, ale nezamýšľaný urýchlenie jej smrti. Čistá eutanázia 11 tíšenie bolestí a tzv. pomoc pri umieraní bez (rizika) skrátenia života. V súvislosti s pojmom eutanázia je dôležité objasniť aj pojmy dystanázia a ortotanázia. Dystanázia („zadržaná smrť“) je pojem, ktorý býva často používaný v rámci zbytočnej liečby. Ide o prípady, ak lekár udržuje pri živote nevyliečiteľne chorého pacienta pomocou neobyčajných a často ťažko dostupných liečebných prostriedkov a postupov. Tento

11 Drbohlavová, I. Eutanázie z pohledu českého práva. Trestněprávní Revue, 2003, č. 4, str. 110

13 stav je stavom neprirodzeným a umelým. Je zjavné, že od eutanázie sa líši tým, že pri dystanázii smrť nenastáva. Je teda jej opakom. Ortotanázia 12 je popretím dystanázie, je práve stavom upustenia od liečby nevyliečiteľne chorých mimoriadnymi prostriedkami. Slovo ortotanázia je vlastne synonymom pre pasívnu eutanáziu. Okrem vyššie spomenutých existujú aj iné pojmy, ktoré popisujú postupy, ktoré mnohí za eutanáziu ani nepovažujú. Napr. z ekonomických dôvodov dochádza niekedy k sociálnej eutanázii13 situácii, keď občania jednej geopolitickej jednotky nemajú rovnaký prístup k zodpovedajúcemu liečeniu. Nie každý štát môže poskytnúť svojim občanom ideálnu formu liečby. Preto v niektorých krajinách na svete ľudia umierajú na choroby, ktoré je možné inde liečiť. Eubiózia 14 filozofický opak eutanázie, pojem formulovaný talianskym onkológom F. Pannutim . Znamená dobrý život. Ide o oslobodenie od bolesti a ľudskú dôstojnosť chorých až po prirodzený odchod zo života. Má teda mnoho spoločného s paliatívnou starostlivosťou (pozri nižšie).

12 Vykopalová, H. Eutanazie diskutovaný problém společnosti. Kriminalistika, 1999, č. 3, 13 Císařová, D., Sovová, O. Trestní právo a zdravotnictví, Praha: Nakladatelství Orac, s. r. o., 2004, str. 108 14 Císařová, D., Sovová, O. Trestní právo a zdravotnictví, Praha: Nakladatelství Orac, s. r. o., 2004, str. 106107

14 4. Prístupy teórie k prípadom úmyselného usmrtenia človeka

Existujú tri pohľady na hodnotu ľudského života 15 :
Vitalizmus
Posvätnosť života
Kvalita života

Vitalizmus požaduje, aby bol ľudský život zachovaný za každú cenu, bez ohľadu na bolesť, utrpenie alebo náklady. Ľudský život je totiž absolútna hodnota (absolute good) a tak za žiadnych okolností nie je ospravedlniteľné zabiť človeka (pacienta). Na základe takéhoto prístupu potom môže dôjsť dystanázii (pozri vyššie). Posvätnosť života zakazuje úmyselné zabitie, ale nepožaduje zachovanie života za každú cenu. Ľudský život je základná hodnota (basic good). Tento princíp zakotvuje, že lekár nemá morálny záväzok trvať na liečení, ktoré nemá cenu. Jedná sa o také liečenie, ktoré neponúka žiadnu nádej na vyliečenie pacienta alebo spôsobuje neprimerané bremeno napr. nadmernú bolesť. Od vitalizmu sa odlišuje v dvoch aspektoch: 1) Konanie, ktorý skráti život pacienta, može byť ospravedlniteľné, ak nie je učinené s úmyslom zabiť. Je to úmyselné zabitie, ktoré je zakázané týmto princípom a teda doktrína dvojitého efektu (pozri nižšie) je s ním v súlade. 2) Je dovolené preušiť liečbu, ak tá už neposkytuje žiaden prospech alebo nádej na zlepšenie. Tento princíp požaduje, aby život človeka bol cenený sám o sebe. Kvalita života sa nezameriava iba na bezcennosť liečenia, ako je to u princípu posvätnosti života, ale aj na bezcennosť života. Tvrdí, že život niektorých pacientov je pod prahom Kvality (úmyselne je tu použité veľké „K“ to označuje kvalitu, cenu pacientovho života, kdežto kvalita s malým „k“ sa zameriava na odhad hodnoty, kvality liečenia) či už kvôli chorobe, zraneniu alebo postihnutiu. Vychádza z toho, že keďže životy niektorých pacientov nie sú hodné života, existuje právo ich úmyselne ukončiť či už konaním alebo opomenutím. Niektorí, ktorí súhlasia s touto doktrínou, požadujú pacientovu žiadosť ako predpoklad ukončenia pacientovho života, pretože iba pacient sám môže posúdiť, či jeho život má cenu alebo nie. Iní nesúhlasia. Podľa nich život nekompetentných pacientov ako napr. starých ľudí v pokročilom štádiu demencie, je tak nízkej Kvality, že nemá cenu a smrť by bola pre týchto ľudí dobročinením. To, čo život robí dobrým, nie je život sám o sebe, ako

15 Keown, J. Euthanasia, Ethics and Public Policy. An argument against legalisation. Cambridge: University Press, 2002, str. 39 51

15 tvrdí princíp posvätnosti života, ale skúsenosti človeka a jeho interakcia s inými. Ak sa teda človek nachádza v stave, v ktorom už nemôže získavať skúsenosti alebo vzťahy, interakcia s inými už nie sú možné, taký život stratil svoju hodnotu a je možné ho ukončiť. Ľudský život je považovaný za pomocnú hodnotu (instrumental good), nie je absolútne dobrý sám o sebe, ale predstavuje prostriedok, nástroj k vedeniu hodnotného života. Ilustrácia rozdielnych prístupov uvedených doktrín na príklade 16 : XY je novonarodené dieťa s Downovým syndrómom a poruchou čriev, ktorá vyžaduje operáciu, aby XY mohol ďalej žiť. Podľa vitalizmu , ktorý požaduje zachovanie života za každú cenu, operácia má prebehnúť, aby XY mohol žiť. Podľa Kvality života život s Downovým syndrómom nemá cenu, a tak by operácia nemala byť vykonaná. Následne XY zomrie, čo by však bolo preňho milosrdenstvo. Posvätnosť života radí, aby operácia prebehla, pretože tá pomôže zachrániť život pacienta, poukazuje na to, že liečenie má cenu, je tu minimálne riziko a odhad ceny života by nemal vstupovať do diskusie. Do úvahy sa teda berie odhad ceny liečenia, nie odhad ceny života XY. Princíp vitalizmu vznikol ako reakcia na neschopnosť medicíny v minulosti zvládnuť niektoré choroby. Dnes je však možné ľudí postihnutých takýmito chorobami liečiť, ich životy nielen zachrániť, ale v určitých prípadoch ich aj predlžovať, i keď už podľa niektorých predstavujú viac utrpenia ako potešenia. Preto došlo k rozvoju iných princípov, ktoré na to reagujú. Vo všeobecnosti, právo nikdy neadoptovalo princíp vitalizmu lekári nemajú povinnosť udržovať pacientov pri živote za každú cenu. Ani princíp Kvality života nie je akceptovaný že iba tí, ktorých životy sú hodnotné, majú právo nebyť zabití. Tradične sa v práve uplatňuje princíp posvätnosti života (napr. aj v prípade Tonyho Blanda pozri nižšie sa Lord Goff vyjadril, že: „základným princípom je princíp posvätnosti ľudského života princíp uznávaný nielen v našej vlastnej spoločnosti, ale aj vo väčšine, ak nie vo všetkých civilizovaných spoločnostiach v modernom svete. …Ale tento princíp, aj keď základný, nie je absolútny…“ )17 . Práve pre mnoho oponentov eutanázie je princíp posvätnosti života kľúčovým. Život každého člena spoločnosti má byť hodnotený spoločnosťou tak vysoko, aby nebol úmyselne

16 Keown, J. Euthanasia, Ethics and Public Policy. An argument against legalisation. Cambridge: University Press, 2002, str. 4849 17 Lord Goff In Hering, J. Medical law and Ethics. New York: Oxford University Press Inc., 2002, str. 447

16 zničený, aj keď si to jedinec sám želá. Život každého je hodnotný pre celú spoločnosť. Tento princíp hodnotí všetky ľudské životy rovnako a zdôrazňuje, že zabíjanie predstavuje jednoznačné zlo. Medzi zástancami posvätnosti života nájdeme aj mnoho tých, ktorí píšu z náboženskej perspektívy.

17 5. Základné pojmy

V diskusiách o eutanázii sa často používajú pojmy ako „dôstojná smrť“, „vegetatívny stav“ či „zbytočná, márna liečba“, ale nie každému je jasné, čo sa pod použitím týchto pojmov skrýva, niektoré bývajú používané v nesprávnych kontextoch a to môže diskusiu viesť nežiadúcim smerom (ako som už spomenula v súvislosti s vysvetľovaním pojmu eutanázia, ktorému som sa venovala v 3. kapitole). Aby sme sa vyhli nedorozumeniam a vyvarovali sa zavádzajúcim výrazom v ďalšom texte, chcem objasniť niektoré často používané pojmy, ktoré sú aplikované v súvislosti s našou problematikou. Začala by som s definícou smrti práve tá predstavuje východisko polemík o umieraní. Smrť 18 je v medicíne definovaná ako nezvratná deštrukcia funkcie mozgového kmeňa ( „mozgová smrť“ alebo „biologická smrť mozgu“) a je odlišená od iných stavov ako napr. vegetatívny stav (pozri nižšie). Definovať presne okamžik smrti má veľký význam napr. pri darovaní orgánov. Orgány totiž nemôžu byť odobrané, ak je osoba ešte nažive. Na druhej strane, ak sú odobrané neskoro, už nemôžu byť použité na transplantáciu. Tiež je to má praktický význam pri starostlivosti o pacientov v kóme. Mozgová smrť je definícia smrti pre účely medicíny a práva. Tri požiadavky musia byť splnené predtým, než lekár diagnostikuje mozgovú smrť 19 : kóma nesmie byť spôsobená reverzibilnými príčinami ako napr. predávkovanie sa drogami všetky komponenty mozgového kmeňa boli nastálo zničené, významne zahŕňajúc aj dýchacie centrum musí byť dokázané, že pacient nie je schopný dýchať spontánne. Perzistentný vegetatívny stav 20 (PVS) je porucha zdravia diagnostikovaná na základe klinického vyšetrenia a pozorovania. Pacienti ním trpiaci sú stále nažive, nedošlo u nich k mozgovej smrti, iba k strate vedomia. Sú závislí na život udržujúcich prístrojoch. Úmysel versus predvídanie (intention versus foresight) a doktrína dvojitého efektu (double effect): toto rozlíšenie už bolo naznačené v súvislosti s pasívnou eutanáziou. Úmysel býva od predvídania odlišovaný v etike i v trestných zákonoch. Podľa niektorých o eutanáziu ide iba vtedy, ak konajúci má v úmysle zabiť pacienta. Naopak, ak napr. lekár podá pacientovi drogu, ktorá ho má zbaviť bolesti, hoci vie, že spôsobí jeho smrť, nepôjde o eutanáziu, pretože tam chýba úmysel zabiť. Lekárov úmysel je zbaviť pacienta bolesti. Môže predvídať

18 Howard, P., Bogle, J. Medical law and Ethics. Blackwell Publishing Ltd, 2005, str. 116 19 Herring, J. Medical law and Ethics. New York: Oxford University Press, 2006, str. 409 20 Howard, P., Bogle, J. Medical law and Ethics. Blackwell Publishing Ltd, 2005, str. 117118

18 smrť podaním drogy, ale nemá ju v úmysle spôsobiť. Je teda podstatný rozdiel medzi zámerom dosiahnuť určitý výsledok a medzi bytím si vedomý, že tento výsledok môže nastať ako možný výsledok jednej z činností. Vačšina zástancov tohto rozlíšenia tiež súhlasí s „doktrínou dvojitého efektu“ 21 , ktorá stanovuje okolností, za ktorých hoci nejaký výsledok je predvítateľný, nie je úmyselný. Musia byť splnené tieto náležitosti: hlavná činnosť je sama o sebe eticky dobrá alebo aspoň eticky neutrálna (podanie bolesť tíšiacich liekov) negatívny následok je predvídateľný, ale nie úmyselný (skrátenie pacientovho života) dobrý efekt nie je dosahovaný prostredníctvom negatívneho, ktorý z činnosti vyplýva ako sekundárny, ale prostredníctvom samotnej činnosti činnosť, ktorá spôsobí negatívny následok, nie je negatívna sama o sebe (tlmenie bolesti) pozitívny efekt je do tej miery závažný a hodnotný, že je možné ospravedlniť tolerovanie efektu negatívneho existuje dostatočne pádny dôvod (veľká bolesť človeka) dovoliť, aby nastal negatívny následok činnosť, ktorá má aj negatívne následky, nemôže byť nahradená v danej sitácii inou, bez týchto efektov Táto doktrína bola vyvinutá súdnictvom vo Veľkej Británii, ale uplatňuje sa aj v iných krajinách. Trestné právo vo všeobecnosti umožňuje lekárovi, ktorý ošetruje nevyliečiteľne chorého pacienta podávať mu bolesť utišujúce lieky, ktoré majú ako vedľajší efekt skrátenie jeho života. Nie je totiž v úmysle lekára spôsobiť smrť pacienta, ale utíšiť bolesť. Smrť nastane síce rýchlejšie, ale aj tak je nevyhnutná a ide o negatívny následok, ktorý je predvídateľný, ale nie úmyselný. Vyššie som objasnila rozdiel medzi úmyslom a predvídaním. Eutanázia úmyselným opomenutím sa často nazýva pasívna eutanázia . Pasívna eutanázia predstavuje prerušenie alebo nezahájenie liečby. V tejto oblasti je významný precedens z Veľkej Británie prípad Tonyho Blanda (pozri nižšie). Najskôr je ale potrebné vysvetliť rozdiel medzi starostlivosťou a liečbou. Je dôležité rozlišovať medzi základnou starostlivosťou (basic care) a liečením/ošetrovaním 22 (treatment), pretože je možné odstúpiť od liečenia, ale nikdy nie je prípustné odstúpiť od starostlivosti ako je napr. čistenie pacienta či jeho výživa. Teda aj

21 Keown, J. Euthanasia, Ethics and Public Policy. An argument against legalisation. Cambridge: University Press, 2002, str. 20 22 Howard, P., Bogle, J. Medical law and Ethics. Blackwell Publishing Ltd, 2005, str. 120

19 pacient má iba právo odmietnuť liečbu, nie však starostlivosť. Liečba je špecifická, čo sa týka chorôb, jej účelom je predchádzať alebo liečiť konkrétne choroby a uľavovať bolesti, keď liečba už nie je možná. Starostlivosť je však všeobecného charakteru, vzťahuje sa na postupy, ktoré su potrebné tak počas choroby, ako aj v zdraví. Každý človek potrebuje výživu či tekutiny. Čistota pracienta je jedným zo základných prejavov toho, že je o neho dbané ako o človeka, v akomkoľvek štádiu choroby sa nachádza. Prípad Tonyho Blanda – Bland bol obeťou agresie, ktorá sa stala na štadióne v Hilsboroughu v r. 1989. Jeho mozog bol vážne zranený a následne mu bol diagnostikovaný perzistentný vegetatívny stav, ktorý trval viac než tri roky. Nemal nádej na uzdravenie, ale nebol ani umierajúci. Jeho mozgový kmeň fungoval, nepotreboval ani život udržujúce prístroje, dýchal sám, bez akejkoľvek asistencie, aj normálne trávil, ale keďže nemohol sám prijímať potravu, musel byť vyživovaný cez nastrogastrickú hadicu. Infekcie boli liečené antibiotikami. Jeho lekár a rodičia požadovali zastavenie podávania výživy a antibiotík. Problém bol v tom, že nebolo možné odstúpiť od starostlivosti, ktorú výživa a hydratácia predstavujú. Lekár požiadal o schválenie žiadosti rodičov miestneho obhliadača mŕtvol, ale ten oznámil, že v takom prípade by lekár mohol byť stíhaný za vraždu. Preto sa inkriminovaná nemocnica obrátila na Najvyšší súd, aby získala autoritatívne rozhodnutie. Tonymu bol ustanovený opatrovník a ten s takým postupom nesúhlasil. V tomto prípade nakoniec rozhodli piati lordi, že ak ide o pacienta v perzistentnom vegetatívnom stave, je možné odstúpiť aj od starostlivosti, pretože u takého pacienta sa už nedá hovoriť o poskytovaní terapií v jeho záujme, taký pacient už totiž nemá žiadne záujmy, a preto sa starostlivosť u pacientov v PVS dá považovať za liečbu. Táto redefinícia potom umožnila odstúpiť od poskytovania hydratácie a výživy. Lordi sa tiež vyjadrili, že v tomto prípade nepôjde o vraždu, ak lekár preruší dodávanie výživy a tekutín, pretože trestný čin vraždy vyžaduje konanie, nie opomenutie. A prerušenie dodávania výživy a tekutín bude posudzované ako opomenutie. Význam to malo aj jako precedens týkajúci sa biologických testamentov (pozri nižšie) ak ide o pacienta v perzistentnom vegetatívnom stave je možné prerušiť dodávanie výživy, ak nie je v záujme pacienta byť vyživovaný, aj keď pacient nevyhotovil predtým biologický testament, v ktorom by sa v tomto zmysle vyjadril. Dôležité je uvedomiť si, že výživa bola v tomto prípade prerušená na príkaz súdu. Súd najprv schválil túto možnosť a až potom lekár konal. Lekári stále majú etickú povinnosť nezabiť pacienta či už konaním alebo opomenutím.

20 Konanie versus opomenutie 23 : opomenutie nemôže spôsobiť smrť samo o sebe, môže byť potrebné, ale nie je dostatočné (vyžaduje aj zlý zdravotný stav človeka). Eutanázia v širšom poňatí nezahŕňa iba úmyselné ukončenie pacientovho života konaním ako je napr. podanie smrteľnej injekcie, ale aj úmyselné ukončenie života opomenutím (pozri vyššie). Ak teda lekár odpojí pacienta od prístroja, ktorý mu umožňuje dýchať, pôjde o eutanáziu, ak v úmysle lekára je zabiť pacienta. Riadne a mimoriadne prostriedky 24 riadne prostriedky sú tie, ktoré sú morálne a fyzicky možné a tie je lekár povinný pacientovi poskytnúť, mimoriadne sú potom tie, u ktorých to neplatí. Riadne prostriedky sú tie: pri ktorých použití je nádej na zlepšenie pacientovho zdravotného stavu ktoré sú bežné, sú teda súčasťou štandardnej a nie experimentálnej liečby ktoré nie sú príliš zaťažujúce a nákladné ktoré sú vyhovujúce a ľahko použiteľné do úvahy sa berú i priania a predstavy pacienta o liečbe Aj v tomto prípade však existujú rôzne názory na to, čo je riadny, primeraný a čo, naopak, nepatričný prostriedok. Toto delenie sa vyskytuje predovšetkým v staršej literatúre. Postupom času sa viac berie v úvahu liečba či je primeraná alebo nie. Primerené versus neprimerané liečenie 25 : primerané liečenie je také, ktoré je pacientovi na úžitok, teda: nie je zbytočné nie je experimentálne je úmerné pacientovým potrebám a okolnostiam nepredstavuje neprimerané riziko a záťaž nie je ináč neprijateľné Rozlišovanie medzi primeraným a neprimeraným liečením je významné pre klinické rozhodovanie. Ide proces odohrávajúci sa medzi pacientom a lekárom. Lekár musí pacienta o postupoch v liečbe informovať a konzultovať ich s ním. Ak ide o kompetentného pacienta, ten sa k liečbe vyjadrí vo väčšine krajín existuje inštitút informovaného súhlasu (pozri nižšie). Ale problémy môžu nastať, ak lekár ošetruje pacienta kóme. Vtedy je významné rozlíšiť

23 Hering, J. Medical law and Ethics. New York: Oxford University Press Inc., 2006, str. 464 24 Munzarová, M. Eutanázie nebo paliativní péče? Praha: Grada Publishing, 2005, str. 8689 25 Munzarová, M. Eutanázie nebo paliativní péče? Praha: Grada Publishing, 2005, str. 8990

21 primerané od neprimeraného. Práve od neprimeraného liečenia je možné odstúpiť, ide o dovolený postup. Márnosť/zbytočnosť liečby 26 : podľa Hippokrata by lekár mal rozhodnúť, čo je zbytočné a neaplikovať liečbu, ktorá je márna. Súčasne by si však mal byť vedomý toho, že lekár len niekedy uzdravuje, ale vždy sa stará. Chorý by mal vedieť o obmedzenosti liečebných možností a zbytočnú liečbu ani nepožadovať. Márnosť liečby nie je kvôli svojej zložitosti a rôznych uhlov pohľadu jasne definovaná. Mohla by byť popísaná z hľadiska lekára, pacienta, jeho okolia či verejnosti. A nájsť medzi nimi súhlas je obtiažne, keďže každý zo spomenutých má inú pozíciu, iné záujmy a predstavy o tom, čo je zbytočné. Márnosť liečby niektorí autori 27 posudzujú ako faktor, ktorý určuje, či v prípade nenasadenia či vysadenia liečby ide o formu eutanázie. Ak totiž ide o marnú liečbu, tieto postupy nemôžu byť považované za eutanáziu, kdežto ak sa pacient zriekne indikovanej (teda nie marnej) liečby, pôjde o pasívnu eutantáziu. Opäť odkazujem na vyššie uvedené, že rozlišovanie rôznych foriem eutanázie má význam predovšetkým z hľadiska systematiky a metodiky. Lekársky paternalizmus tradičný autoritatívny hippokratovský model, kde lekár vystupuje jako nadriadený vo vzťahu k pacientovi. Týka sa to predovšetkým spôsobu rozhodovania lekár rozhoduje sám podľa svojich predstáv. Predstavuje protiklad k princípu autonómie. Podľa princípu autonómie 28 („autos“ sám, „nomos“ zákon, pravidlo) majú osoby (pacienti) schopnosť určiť samé pre seba druh morálnych zdôvodnení, uvažovaní a princípov, na základe ktorých budú jednať a sú za to zodpovedné. Tento model je uprednostňovaný práve v kontexte smrti a umierania, kde by cieľom malo byť zbaviť pacienta strachu z nadmernej a zbytočnej liečby a zo straty kontroly nad sebou samým v prípade nastupujúcej alebo nevyhnutnej smrti. V krajinách, kde je eutanázia dekriminalizovaná sa uplatňuje už aj v praxi úmyselného zabitia chorého na jeho vlastnú žiadosť a zástancovia eutanázie poukazujú práve na rešpekt k autonómii každého chorého. Ľuďom by malo byť dovolené žiť životy ako si prajú, pokiaľ ich voľby nepoškodzujú iných. Tento princíp však hraje rolu predovšetkým v prípade pacientov, ktorí sú v stave vyjadriť svoje priania. Ak však máme

26 Munzarová, M. Eutanázie nebo paliativní péče? Praha: Grada Publishing, 2005, str. 9094 27 Kratochvíl,V. Euthanasie, dysthanasie, eubiosie a kvalita lidského života a umírání. In Pocta Dagmar Císařové k 75. narozeninám. Praha: LexisNexis CZ, s. r. o., 2007, str. 5354 28 Harpes, J. P. und Kol. Euthanasie Band 1. Ethische und menschliche Aspekte. Muenster: Lit Verlag, 2005, 45 47

22 napr. pacientov duševne handikapovaných, je potrebné sa oprieť o iné princípy (napr. najlepší záujem pacienta pozri prípad Bland). Odporcovia legalizácie eutanázie často poukazujú na negatívny jav, ktorý sa objavil v krajinách, ktoré eutanáziu zlegalizovali. Ide o klzký svah 29 (slippery slope) ten tvrdí, že aj keď je morálne dovoliť A, nemalo by tak byť učinené, pretože to by viedlo k B, ktoré morálne akceptovateľné nie je. Ak by teda bola dovolená dobrovoľná eutanázia, ktorá je morálne akceptovateľná, tá by nevyhnutne viedla k nevyžiadanej alebo nechcenej eutanázii, ktoré už morálne akceptovateľné nie sú. Mnoho zástancov tohto argumentu poukazuje na prípady z histórie, ktoré dokazujú, že je nevyhnutné trvať na dodržaní princípu nedotknuteľnosti ľudského života. Ako príklad býva uvádzaná možnosť potratov spočiatku boli povolené len potraty zo zdravotných dôvodov, neskôr to nevyhnutne viedlo aj k legalizovaniu potratov zo sociálnych dôvodov. Holandskí odporcovia legalizácie eutanázie uverejňujú, že v ich krajine je ukončovaných omnoho viac životov, než je uvádzané. Podľa nich sú totiž hlásené iba tie prípady, ktoré spĺňajú vytýčené kritéria a lekári volia také formulácie, o ktorých vedia, že uspokoja zákonné autority. V skutočnosti však zataja, čo sa vlastne prihodilo. Prípady, ktoré neboli sprevádzané explicitnou žiadosťou, väčšinou radšej nehlásia. Dochádza k neustálemu rozširovaniu tejto praxe aj na iných chorých (psychiatrickí pacienti, chorí nie v terminálnom štádiu apod.), rok od roku sa počty zabitých zväčšujú a pomery sa stali nekontrolovateľnými. Battin 30 uvádza tri druhy zneužitia, ku ktorým môže dôjsť v právnom systéme povoľujúcom eutanáziu: interpersonálne zneužitie osoba môže byť povzbudzovaná alebo nútená súhlasiť so zabitím profesionálne zneužitie môže sa stať, že lekári nebudú chcieť strácať čas drahými a časovo náročnými procedúrami a preto povzbudia pacientov, aby súhlasili s eutanáziou inštitucionálne zneužitie lekárske a právne štruktúry môžu podporovať eutanáziu a manipulovať s pacientami, aby s ňou súhlasili. Z vyše 3000 prípadov eutanázie v Holandsku v roku 1990 (to predstavuje 1,8% všetkých úmrtí) bolo až 1000 nedobrovoľných. Vyskytol sa dokonca prípad usmrtenia telesne úplne zdravého pacienta trpiaceho ťažkou depresiou. Lekár bol síce usvedčený, ale nie odsúdený. Z uvedeného vidieť, ako ľahko je skĺznuť pri legalizácii eutanázie na šikmú plochu a ako široko sa dajú obísť pôvodne možno dobre mienené zákonné poistky. Životná vôľa/biologický testament (living will, advance directive) je dokument, ktorým svojprávna osoba vyjadrí svoju vôľu ohľadom liečenia, ktoré by jej malo alebo

29 Herring, J. Medical law and ethics. New York: Oxford University Press, 2006, str. 454456 30 Herring, J. Medical law and Ethics. New York: Oxford University Press, 2006, str. 456

23 nemalo byť poskytnuté v prípade, ak nebude v stave vyjadriť svoju vôľu alebo prianie v dôsledku choroby alebo náhlej traumy v budúcnosti. Dohovor o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny (nazývaný aj Oviedsky dohovor) z r. 1997 v svojom čl. 9 podporuje istú relevanciu biologických testamentov, na ktoré by mal byť braný zreteľ (pozri nižšie). V niektorých krajinách sú tieto dokumenty právne relevantné napr. vo Veľkej Británii bol v r. 2005 prijatý The Mental Capacity Act a ten požaduje od lekárov, aby vyhoveli účinnej životnej vôli, ktorú pacient vyhotovil a v ktorej požaduje, že si nepraje obdržať život udržujúce liečenie. V prípade absencie takýchto dokumentov sa postupuje v najlepšom záujme pacienta. Georg Marckmann navrhuje, ako postupovať v prípade rozhodovania sa o postupoch v liečení pacienta:31

Je pacient schopný rozhodovania?

áno pacient poskytne nie existuje jeho životná informovaný súhlas vôľa?

áno riadi sa podľa nej nie sú známe predstavy a preferencie pacienta?

áno rozhodnutie v nie rozhodnutie v jeho zastúpení najlepšom záujme

31 Harpes, J. P. und Kol. Euthanasie Band 1. Ethische und menschliche Aspekte. Muenster: LIT Verlag, 2005, str. 95

24 Biologické testamenty sú akousi vyššou formou informovaného súhlasu (IS pozri nižšie). Od lekára sa vyžaduje, aby vedel komunikovať s pacientom, vzťah lekár pacient je založený na komunikácii, ktorá umožňuje celú radu aktivít od diagnózy po samotnú terapiu. Dobrá komunikácia je potrebná k rozhodovaniu. Prax informovaného súhlasu vytvára prvý, významný krok smerom k možnosti zdieľaniu, biologické testamenty predstavujú aktívnejšiu formu účasti pacienta. IS pacient poskytuje bezprostredne pred konkrétnym lekárskym zásahom, kdežto biologické testamenty sa vyhotovujú do budúcnosti pre prípad, ak pacient už nebude schopný sa k lekárskym zásahom vyjadriť. Môžu mať buď písomnú alebo ústnu formu. Vypracuje sa teda písomný dokument, ktorý má formu notárskeho zápisu alebo sa ukladá do špeciálnej banky dát. V niektorých krajinách sú na túto situáciu pripravené špeciálne predtlačené formuláre. V prípade ústnej formy osoba ustanoví zástupcu, ktorý je poverený sa zaňho v prípade potreby rozhodnúť ohľadom budúcich intrevencií lekárov. Kritici poukazujú na fakt, že pacient môže v priebehu choroby zmeniť názor, medicínske možnosti sa stále vyvíjajú a tak splnenie vôle vyjadrenej v dokumente nemusí byť v najlepšom záujme pacienta. Myslím si však, že aj tento problém sa dá vyriešiť. Napr. nemecký právny poriadok umožňuje vyhotovenie biologických testamentov a je v ňom ošetrený aj problém ich aktuálnosti. Berú sa v úvahu, ale ak ide o biologické testamenty staršieho dátumu, môžu byť učinené výnimky najmä ak sa v medzičase vyvinuli nové metódy liečenia niektorých chorôb. Informovaný súhlas – predstavuje predpoklad dovolenosti lekárskeho zákroku. Každý pacient má právo sa vyjadriť k zásahom do svojej telesnej integrity. Ak je súhlas odoprený, lekár jedná protiprávne. Jednotlivé krajiny upravujú tento inštitút vo svojich predpisoch, kde môžu byť stanovené aj výnimky (napr. v ČR ide o zák. č. 20/1966 Sb., o péči o zdraví lidu, ktorý v § 23 odst. 4 stanoví, kedy je možné zakročiť i bez súhlasu chorého). Najmä odporcovia eutanázie poukazujú na potrebu rozvoja paliatívnej starostlivosti 32 (z latinského „pallium“ maska, pokrytie ide o maskovanie účinkov neliečiteľnej choroby), ktorá je v súlade s dôstojnosťou týchto osôb a predstavuje alternatívu k eutanázii. Bola definovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou v r. 1990 „ako aktívna celková starostlivosť o chorých, ktorých choroba neodpovedá na liečbu kuratívnu. Prvoradou úlohou je kontrola bolesti alebo iných symptómov a psychických, sociálnych a spirituálnych problémov. Cieľom paliatívnej starostlivosti je dosiahnutie najlepšej možnej kvality života pre chorých a pre ich rodiny.“ Novšia definícia tejto organizácie z r. 2002 kladie väčší dôraz na

32 Munzarová, M. Eutanazie, nebo paliativní péče? Praha: Grada Publishing a.s., 2005, str. 62

25 prevenciu utrpenia: „Paliatívna starostlivosť je taký prístup, ktorý zlepšuje kvalitu života chorých a ich rodín a ktorý čelí problémom spojených s život ohrozujúcimi chorobami pomocou prevencie a úľavy utrpenia, a to jeho skorým zistením, dokonalým zhodnotením a liečbou bolesti a ostatných problémov fyzických, psychosociálnych a spirituálnych.“ Najčastejšie sa paliatívna starostlivosť vzťahuje k hospicom . To sú zariadenia, v ktorých umierajúci dostávajú duchovnú podporu a sú tiež ošetrené ich fyzické bolesti. Ide teda o komplexný prístup k umierajúcim. Zakladateľkou hospicov bola Angličanka Saundersová , v ČR sa v tomto smere výrazne aktivizuje MUDr. Marie Svatošová (pozri nižšie). Dôstojnosť na ňu sa odvolávajú tak zástanci, ako aj odporcovia eutanázie. Prvá skupina poukazuje na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti pacienta, keď v niektorých prípadoch umieranie robí človeka nedôstojným a preto by mal mať právo vyhnúť sa tomu, druhá na to, že byť zabití v stave beznádeje a utrpenia nie je dôstojné. Oviedský dohovor používa v svojich ustanoveniach pojem dôstojnosť, sám ho ale bližšie nešpecifikuje. Preto sa potom vynárajú rôzne interpetácie tohoto pojmu.

26 6. Úprava eutanázie na medzinárodnej a európskej úrovni

Medzi významné dokumenty prijaté na medzinárodnej a európskej úrovni patria tieto 33 : Európský Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd z r.1950. Ten v čl. 2 stanoví: „Právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života okrem výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest.“34 V prípade teda, ak smrteľne chorý alebo umierajúci prejaví vôľu zomrieť, to neznamená, že ho to oprávňuje k tomu, aby bol zabitý rukou iného, ani nemôže predstavovať platný motív na to, aby bola táto jeho vôľa zrealizovaná priamou legálnou činnosťou. V tomto smere sa orientoval aj Európsky súd pre ľudské práva v prípade Pretty (pozri nižšie). Právo na život je tak osobité, že môže byť vykonané iba v pozitívnom (právo žiť), a nie v negatívnom zmysle (právo zomrieť). Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z r. 1968 v čl. 6 ods. 1 hovorí: „Každá ľudská bytosť má právo na život. Toto právo je chránené zákonom. Nikto nebude svojvoľne zbavený života.“ 35 Dohovor o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny (Oviedský dohovor) pripravený na pôde Rady Európy v roku 1997. Je základným predpisom medicínskeho práva. Zakladá široký okruh práv osobám, ktoré sa podrobujú lekárskym zákrokom. Je konštruovaný na princípe minimálneho štandardu a predpokláda, že tento bude zaručený vo všetkých členských štátoch. Vo svojom čl. 9 podporuje istú relevanciu biologických testamentov, na ktoré by mal byť braný zreteľ.36 Všeobecná deklarácia ľudských práv z r. 1948 aj keď nie je právne záväzná, má právnu autoritu. V čl. 3 stanoví: „Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť.“ 37 Proti povoleniu eutanázie sa vyjadrilo aj Parlamentné zhromaždenie Rady Európy už v r. 1976 doporučením 779/1976 o právach chorých a umierajúcich. Konkrétne čl. 7 vylučuje

33 Marini, L. Il diritto internazionale e comunitario della bioetica. Torino: G. Giappicchelli Editore, 2006, str. 407420 34 Čl. 2 Európskeho Dohovoru o ľudských právach. Napr. v Marini, L. Il diritto internazionale e comunitario della bioetica. Torino: G. Giappiccheli Editore, 2006, str. 412 35 Čl. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. [citované dňa 1.8.2007] Dostupné z: http://www.shp.hu/hpc/web.php?azonosito=commorakozigaz&oldalkod=iDioHgvv_e 36 „Bude braný ohľad na skôr vyslovené priania pacienta ohľadom lekárskeho zákroku, pokiaľ pacient v dobe zákroku nie je v stave vyjadriť svoje priania.“ 37 Čl. 3 Všeobecnej Deklarácie ľudských práv. Dostupné z: http://www.vop.gov.sk/ochrana_prav/legislativa/deklaracia/

27 možnosť aktívnej eutanázie: "Lekár sa má snažiť utíšiť bolesti a nemá právo, aj v prípadoch , ktoré sa zdajú beznádejné, urýchliť úmyselne prirodzený proces smrti".38 Parlamentné zhromaždenie Rady Európy schválilo neskôr v júni 1999 doporučenie 1418/1999 , v ktorom vyjadruje jasnú podporu paliatívnej starostlivosti, ktorá jediná je v súlade s dôstojnosťou osoby a vyzýva dokonca, aby táto bola uznaná ako zákonný nárok každého jedinca. Upravuje rešpekt k autonómii a k sebaurčeniu každého zahŕňajúc rešpekt k tzv. biologickým testamentom (pozri vyššie), ktorá však nemôže obsahovať žiadosť o zabitie. Dôrazne trvá na zákaze eutanázie a odkazuje na Európsky Dohovor o ľudských právach z r. 1950, ktorý vo svojom druhom článku vytyčuje, že každý má právo na život a že nikto nemôže byť úmyselne života zbavený. Tento dokument obsahuje významnú pasáž: „…Rada Európy je povolaná chrániť dôstojnosť a práva ľudských bytostí.“ 39 Pripomína povinnosť rešpektovať a chrániť dôstojnosť nevyliečiteľne chorých a umierajúcich pacientov, ktorá má svoj pôvod v nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti v každom štádiu života človeka. Doporučuje členským štátom prijať opatrenia na ochranu práva umierajúceho slobodne sa rozhodnúť, vziať v úvahu biologické testamenty a vyhnúť sa tomu, aby liečba bola posudzovaná z ekonomického hľadiska. Doporučenie obsahuje aj výzvu, aby členské štáty upresnili kritéria platnosti biologických testamentov (na ktorú nie všetky krajiny zareagovali ani ČR či Taliansko nie pozri nižšie), ako aj svedectiev získaných od tretích osôb a definovali atribúty právnych zástupcov umierajúceho pacienta, ktorý nie je schopný vyjadriť svoj súhlas. Doporučenie výslovne predvída, že v prípade pochybností, konečné rozhodnutie musí byť prijaté v zmysle predĺženia života pacienta. Nakoniec tento akt obsahuje aj ustanovenia odsudzujúce eutanáziu, v súlade s čl. 2 Európskeho Dohovoru o ľudských právach (pozri vyššie). Univerzálna deklarácia o bioetike a ľudských právach (Universal Declaration on Bioethics and Human Rights) bola prijatá v r. 2005 UNESCO m. Má určité spoločné rysy s Oviedskym dohovorom. Je považovaná za nový bioetický poriadok. Zaujímavý je jej charakter, a síce, že sa v nej spája bioetika a ľudské práva. Preto existujú až tri jej možné interpretácie 40 : Deklarácia ako nástroj, ktorý patrí do novej generácie ľudských práv rozširujúc ich pole pôsobnosti na bioetiku

38 Marini, L. Il diritto internazionale e comunitario della bioetica. Torino: G. Giappicchelli Editore, 2006, str. 411 39 Marini, L. Il diritto internazionale e comunitario della bioetica. Torino: G. Giappicchelli Editore, 2006, str. 411 40 Gastmans, C., Dierickx, K., Nys, H., Schotsmans, P. New Pathwyas for Euroepean Bioethics, Oxford: Intersentia Antwerpen, 2007, str. 139159

28 kodifikovaný medzinárodný bioetický dokument zmiešaný charakter nástroj ľudských práv a bioetiky Jedna z najvýznamnejších charakteristík Deklarácie je, že aplikuje princípy namiesto konkrétnych pravidiel. Hoci sú princípy príznačné pre bioetiku (a pravidlá pre právo), už predchádzajúce dve deklarácie UNESCa z r. 1997 a 2003 obsahovali smerodatné princípy. Tieto môžu slúžiť ako prameň legislatívy, v porovnaní s konkrétnymi pravidlami sa rýchlejšie prispôsobia zmenám a pokrokom v biomedicíne. Etické princípy vyžadujú interpretáciu. Hlavným princípom tejto deklarácie je princíp dôstojnosti, z ktorého sa dá odvodiť princíp autonómie. „Všetky osoby majú nepodmienenú hodnotu, majú schopnosť určovať svoj morálny osud.“ . Ďalšie princípy: princíp súkromia, dôvernosti, rovnosti, spravodlivosti, individuálnej zodpovednosti a iné. Keď to zhrnieme, Deklarácia nepredstavuje nástroj bioetiky alebo nástroj práva, ale má politické prvky, má za cieľ konsenzus a informovať o bioetických otázkach v širšom kontexte tvorby politiky. Neukladá povinnosti, ale obsahuje princípy, ktoré môžu slúžiť ako kontúry pre legislatívu, reguláciu a politické rozhodnutia členských štátov. Svetová lekárska asociácia (World Medical Association WMA) schválila v októbri 2002 túto rezolúciu : „Eutanázia, to je čin premysleného ukončenia života pacienta aj keď na pacientovu vlastnú žiadosť alebo na žiadosť blízkych príbuzných, je neetická. To nebráni lekárovi, aby rešpektoval prianie chorého nechať prebehnúť prirodzený proces umierania v konečnej fáze choroby.“ … „Asistované siucídium za pomoci lekára je neetické a musí byť odsúdené lekárskou profesiou.“ 41 WMA povzbudila tiež všetky národné lekárske asociácie a lekárov, aby odmietli účasť pri eutanázii a to aj vtedy, ak by ju národný zákon povolil alebo za určitých podmienok dekriminalizoval. „Etické hodnoty a legálne princípy majú obvykle úzky vzťah, ale etické záväzky príznačne prevažujú nad legálnymi povinnosťami. V niektorých prípadoch zákon nariaďuje neetické chovanie. Skutočnosť, že lekár jednal v súlade so zákonom nutne neznamená, že lekár jednal eticky. Ak je zákon v konflikte s lekárskou etikou, mali by sa lekári snažiť o to, aby bol zákon zmenený.“ 42 Veľmi významným prípadom týkajúcim sa problematiky eutanázie bol prípad Pretty 43 ide o tzv. pilotné rozhodnutie, teda rozhodnutie zásadného významu, v ktorom Európsky súdny dvor pre ľudské práva (ESĽP) rozhodol o otázke asistovaného suicídia.

41 Munzarová, M. Eutanazie, nebo paliativní péče? Praha: Grada Publishing, 2005, str. 56 42 Munzarová, M. Eutanazie, nebo paliativní péče? Praha: Grada Publishing, 2005, str. 57 58 43 Herring, J. Medical law and Ethics. New York: Oxford University Press, 2006, str. 422 423

29 Pani Diane Pretty, občianka Veľkej Británie, bola zasiahnutá chorobou motorických neurónov, ktorej výsledkom býva oslabnutie horných a dolných končatín a svalov uplatňujúcich sa pri dýchaní., čo má v konečnej fáze za následok smrť, keďže táto choroba nie je liečiteľná. V dobe prejednávania prípadu bola sťažovateľka v pokročilom štádiu choroby ochrnutá od krku smerom dole, nemohla rozprávať a vyživovaná bola iba hadičkou. Jej intelekt a rozhodovacie schopnosti však zasiahnuté neboli. Bola si vedomá, že v konečnej fáze sa bude nachádzať v nedôstojnej situácii a želala si môcť kontorolovať okamžik svojej smrti. Nebola schopná sama spáchať samovraždu, a tak pomocou svojho advokáta požiadala prokuratúru o to, aby jej mohol asistovať pri spáchaní samovraždy manžel, ktorý s tým súhlasil. Táto žiadosť bola zamietnutá. Na to Pretty požiadala súd, aby rozhodol o prezkúmaní tohoto rozhodnutia alebo vydal prehlásenie, že § 2 Zákona o samovražde (Suicide Act z r. 1961) je nezlúčiteľný s článkami 2, 3, 8, 9 a 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd . Následne podala odvolanie aj Snemovni lordov. Keďže aj táto jej žiadosť bola zamietnutá, obrátila sa na ESĽP. Vo svojej žiadosti tvrdila, že odmietnutie prokuratúry poskytnúť imunitu jej manželovi v prípade napomáhania jej k samovražde, ako aj zákaz asistovanej samovraždy vnútroštátnym právom predstavujú porušenie jej práv garantovaných Dohovorom. Verejné jednanie sa konalo dňa 19.3.2002 a pani Pretty sa ho osobne zúčastnila. Dňa 29.4.2002 bol vyhlásený rozsudok vo veci. ESĽP argumentoval 44 : Čl. 2 : „Právo každého na život je chránené zákonom.“ Právo každého na život nemôže byť interpretované tak, že zahŕňa aj negatívny aspekt, totiž právo na smrť. Rozhodnutie, či stav práva v niektorej zemi porušuje povinnosť chrániť právo na život, môže vyvolať otázky staviace do konfliktu osobnú slobodu a verejný záujem, ktoré môžu byť rozhodnuté iba po posúdení konkrétnych okolností prípadu. Čl. 3 : „Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“ Z hľadiska čl. 3 nevzniká žiadna pozitívna povinnosť štátu, aby poskytol zákonnú možnosť pre akúkoľvek formu asistovanej samovraždy. Čl. 8 : „Každý má právo na rešpektovanie svojho a súkromného a rodinného života …“ ESĽP sa nedomnieva, že všeobecný zákaz asistovanej samovraždy je neprimeraný. Čl. 9 : „Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania …“

44 Matochová, S. Otázka eutanazie z pohledu judikatúry Evropského soudu pro lidská práva. [citované vo februári 2006]. Dostupné z: http://www.solen.cz/pdfs/pra/2006/02/01.pdf

30 Sťažnosť sťažovateľky sa nevzťahuje k nejakej forme prejavovania náboženského vyznania alebo presvedčenia v zmysle chránenom čl. 9. Čl. 14 : „Užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie …“ Nedá sa považovať za diskrimináciu, ak telesne neschopná osoba nemôže požadovať pomoc pri samovražde. Dôležité bolo tiež, že v tomto rozhodnutí bolo prehlásené, že ak štát zakáže asistované suicídium, nie je to v rozpore s Európskym Dohovorom. Nebolo tiež prehlásené, že by bolo v rozpore s Dohovorom, ak štát ho, naopak, učiní zákonným. Preto toto rozhodnutie nemôžeme považovať za porážku pre tých, ktorí podporujú právo zomrieť (right to die). Ak sa teda štát rozhodne zlegalizovať asistované suicídium, toto bude povolené aj na základe Dohovoru ak bude garantované, že právo na život zraniteľných jedincov nebude porušované. Ak je teda asistované suicídium povolené, potom tí, ktorí ho nie sú schopní spáchať samovraždu sami, sú oprávnení byť zabití inými.

31 7. Eutanázia v ČR

7.1. Platná právna úprava

Český právny poriadok nepozná žiadnu privilegovanú skutkovú podstatu usmrtenia na žiadosť. Ale niekoľkokrát parlament návrhy zákonov týkajúce sa tejto problematiky prejednával. Za 1. republiky boli navrhnuté dve osnovy trestného zákona prvá v r. 1926 predpokladala jednak usmrtenie na žiadosť a zníženie trestu tomu, kto spáchal čin podliehajúc mimoriadnemu nátlaku alebo v prechodnom ospravedlniteľnom mimoriadnom stave, a jednak usmrtenie zo súcitu, keď mohol súd trest mimoriadne zmierniť alebo od potrestania upustiť v prípade, ak vinník usmrtil úmyselne iného zo súcitu, aby urýchlil jeho neodvratnú smrť. V r. 1937 potom padli nárhy s tým, že by tzv. usmrtenie na žiadosť z útrpnosti malo byť stíhané ako prečin. Žiaden z týchto návrhov neprešiel 45 . Do r. 1989 sa o eutanázii veľmi nediskutovalo, bola spájaná s fašistickým Nemeckom a ako taká odsudzovaná. Po r. 1989 sa situácia zmenila v máji 1996 predložila Komisia pre prípravu kodifikácie trestného zákona pracujúca pri Ministerstve spravodlivosti ČR návrh troch variant pohľadu na eutanáziu: „Mal by byť vypracovaný zvláštny zákon, ktorý by stanovil podmienky, za splnenia ktorých bude môcť lekár beztrestne ukončiť život beznádejne chorého pacienta.“ „Lekár, ktorý by usmrtil nevyliečiteľne chorého človeka zo súcitu, by bol stíhaný rovnako, ako keby spáchal vraždu, a trestný zákon by sa o eutanázii vôbec nezmieňoval.“ „Lekárovi by hrozil iba mierny trest od jednoho do piatich rokov odňatia slobody.“ 46 Vtedajšiemu ministrovi spravodlivosti J. Novákovi sa nepodarilo presadiť varianty návrhu, ktoré predpokladali legislatívny posun v tejto otázke. V súčasnej trestneprávnej praxi je aktívna eutanázia de lege lata spravidla kvalifikovaná ako trestný čin vraždy podľa § 219 odst. 1 zák. č. 140/1961 Sb., trestní zákon 47 (ďalej už len tr.zák.) alebo v prípade asistovaného suicídia, ktoré je považované za druh aktívnej eutanázie, ako trestný čin účasti na samovražde podľa § 230 tr. zák. 48

45 Vykopalová, H. Eutanazie diskutovaný problém spoločnosti. Kriminalistika, 1999, č. 3, str. 46 Malhocký, B. Eutanázie. [citované 19.3.2006]. Dostupný z http://www.umirani.cz/index.php?lang=cs&cmd=page&id=233&item=7 47 § 219 odst. 1 TrZ: „ Kto iného úmyslne usmrtí, bude potrestaný odňatím slobody na desať až pätnásť rokov.“ 48 § 230 TrZ: „(1) Kto iného pohne k samovražde alebo inému k samovražde pomáha, bude potrestaný, ak došlo aspoň k pokusu samovraždy, odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky. (2) Odňatím slobody na dva roky až

32 Nie je však vylúčené, ak lekár nejednal so zištným úmyslom, aby súd rozhodol o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody v zmysle § 40 odst. 1 tr. zák. Pachateľ naň však nemá automatický nárok, môže sa iba snažiť presvedčiť súd o vhodnosti jeho použitia. Od potrestania pachateľa je možné upustiť, ak pachateľ spĺňa podmienky uvedené v § 24 odst. 1 tr. zák. Ďalšou možnosťou posúdenia konkrétneho jednania sú § 13 (nutná obrana) a § 14 (krajná núdza) tr. zák. V súvislosti s našou problematikou pripadá do úvahy predovšetkým jednanie lekára v krajnej núdzi. Podľa § 14 tr. zák. by sa muselo takýmto činom odvracať nebezpečie priamo hroziace záujmu chránenému trestným zákonom v tomto prípade by to zrejme bola ľudská dôstojnosť a právo na ochranu súkromia ako základné práva, ohrozované nemožnosťou zmierniť či odstrániť neznesiteľné či nezvládnuteľné bolesti trpiaceho človeka. Toto nebezpečenstvo, teda bolesti, by nesmelo byť možné odvrátiť ináč napr. inou účinnou terapiou, chirurgickým zákrokom apod. Spôsobený následok smrť človeka, by nesmel byť rovnako závažný alebo ešte závažnejší než ten, ktorý hrozil umieranie za krutých bolestí zbavujúcich umierajúceho jeho ľudskej dôstojnosti. Stotožňujem sa s názorom 49 , že by bolo problematické, aby súd hodnotil bolestné umieranie ako rovnako závažné alebo závažnejšie než smrť. Je potrebné si uvedomiť, že ľudský život, aj keď ide o osobu smrteľne chorú, je chránený. Ľudský život je totiž kladený na najvyšší stupeň spoločenských hodnôt ústavou chránených ľudských práv. Je evidentné, že ak sa nejedná o typickú vraždu, zvláštne okolnosti umožňujú i zvláštny postup voči pachateľovi. Nejde o zaistenie pachateľej beztrestnosti, ale iba nižšej trestnosti. Toto riešenie, ktoré umožňuje súčasný trestný zákon, je však považované niektorými autormi 50 za nesystémové, pretože typovú spoločenskú nebezpečnosť trestných činov prejavujúcu sa v sadzbách v trestnom zákone, má určovať zákonodarca, a nie súd. Pri posudzovaní jednotlivých prípadov záleží na úvahe každého sudcu a tak sa môže stať, že v rovnakých situáciach sa s obžalovanými nebude zaobchádzať rovnako. Vidíme teda, že absencia takých skutkových podstát ako je usmrtenie na žiadosť a usmrtenie zo súcitu dáva iba obmedzené možnosti individuálne a diferencovane posúdiť v mnohých smeroch tak krajne špecifické jednanie. V prípade asistovanej samovraždy je potrebné si uvedomiť, že tu nejde o účasť na trestnom čine, pretože samovražda nie je braná v právnej legislatíve ako trestný čin. Ak však

osem rokov bude pachateľ potrestaný, ak spáchal čin uvedený v odstavci 1 na osobe mladšej než osemnásť rokov, na tehotnej žene alebo na osobe postihnutej duševnou poruchou alebo duševne nedostatočne vyvinutej.“ 49 Drbohlavová, I. Eutanázie z pohledu českého práva. Trestněprávní Revue, 2003, č. 4, str. 111 50 Holčapek, T., Šustek, P. K § 115 návrhu nového trestního zákoníku (usmrcení na žádost). Trestněprávní Revue, 2004, č. 11, str. 325326

33 pomáha niekto (v tomto prípade lekár) subjektu (v tomto prípade pacient) k samovražde, môže byť podľa § 230 tr. zák. potrestaný za pomáhanie či účasť na samovražde. Zákon rozoznáva dva typy jednania naplňujúceho znaky skutkovej podstaty trestného činu účasti na samovražde podľa § 230. Jednak pachateľ iného k samovražde pohne, jednak inému v samovražde pomáha. Konanie môže spočívať aj v prehováraní alebo schvaľovaní takého činu. Pomocou sa rozumie opatrovanie prostriedkov, odstraňovanie prekážok, vrátane pomoci psychickej. Pomocou je tiež úmyselné ponechanie letálnej látky alebo jedu v dosahu pacienta. Aktívna eutanázia a asistované suicídium sú teda v ČR trestné, ale odstúpenie od liečby alebo jej prerušenie či nezahájenie pasívna eutanázia (ak to považujeme za formu pasívnej eutanázie pozri vyššie) je posudzovaná ako postup lege artis. Pozná ho české zákonodarstvo a je tiež zakotvené u odborných lékarskych společností. Na odstúpenie od liečby má zároveň právo aj pacient, ako je stanovené v Lisabonskej deklarácii práv človeka (1981) a aj v českej verzii Práv pacientov z r. 1992: „ Pacient má v rozsahu, ktorý povoľuje zákon, právo odmietnuť liečbu, ale musí byť súčasne informovaný o zdravotných dôsledkoch svojho rozhodnutia. “51 V podobnom duchu hovorí aj Etický kódex Českej lekárskej komory : „ Lekár u nevyliečiteľne chorých a umierajúcich účinne tíši bolesť, šetrí ľudskú dôstojnosť a mierni utrpenie. Voči neodvratiteľnej a bezprostredne očakávanej smrti však nemá byť cieľom lekárovho jednania predlžovať život za každú cenu .“ 52 V praxi sa jedná o postup, keď po dohode s pacientom a po jeho náležitom poučení o následkoch takého rozhodnutia, sa nezaháji alebo nebude pokračované v takých liečebných snahách, ktoré majú udržať pacienta pri živote. Významné je tu ustanovenie § 23 odst. 2 zákona o péči o zdraví lidu : „Vyšetrovacie a liečebné úkony sa vykonávajú so súhlasom chorého alebo ak je možné tento súhlas predpokladať. Ak odmieta chorý napriek náležitému vysvetleniu potrebnú starostlivosť, vyžiada si ošetrujúci lékar o tom písomné prehlásenie (reverz).“ 53 Ak pacient nie je schopný kvôli svojmu zdravotnému stavu súhlas poskytnúť, použije sa ustanovenie odst. 4, ktorý umožňuje lekárovi zasiahnuť, ak ide o neodkladné úkony nutné k záchrane života či zdravia. Pacient má teda právo akýkoľvek lekársky zásah (okrem výnimiek uvedených v § 23 odst. 4) odmietnuť a toto jeho rozhodnutie musí byť rešpektované. Nie je možné trestne stíhať lekára, ktorý sa riadi reverzom pacienta. Z trestnoprávneho hľadiska tu

51 Centrálna etická komisia Ministerstva zdravotníctva ČR: Bod 4 Práv pacientov ČR. [citované 27.4.2005]. Dostupné z: http://www.mpsv.cz/cs/840 52 § 2 odst. 7 Etického kódexu ČLK. Dostupné z: http://www.clk.cz/zakpred/predpis10.html 53 § 23 odst. 2 zák. č. 20/1966 Sb., o péči o zdraví lidu

34 teda nejde o uplatnenie ustanovenia § 89 odst. 2 tr. zák. 54 Pasívna eutanázia je teda za uvedených okolností v ČR v súlade s právom. Trestným je však, naopak, jednanie spočívajúce v neposkytnutí potrebnej pomoci osobe, ktorá je v nebezpečí smrti alebo javí vážne poruchy zdravia. Trestný zákon v § 207 odst. 1 a 2 rozlišuje, či sa ho dopustil bežný občan alebo lekár, čo sa následne odráža vo vyššej trestnej sadzbe. Lekár však odpovedá podľa § 207 odst. 2 iba vtedy, ak nevzniknú žiadne následky na živote ani na zdraví. Ak by, naopak, v dôsledku neposkytnutia pomoci došlo k smrti alebo zhoršeniu zdravotného stavu, bol by lekár zodpovedný za trestné činy proti životu a zdraviu podľa § 219 a násl. tr. zák. podľa toho, aká forma zavinenia sa k následku vzťahuje 55 . Jeho povinnosť totiž vyplýva z § 55 odst. 2 písm. c) zák. č. 20/1966 Sb., o péči o zdraví lidu . Ten ukláda zdravotníckym pracovníkom povinnosť „poskytovať bez meškania prvú pomoc každému, ak by bez takejto pomoci bol ohrozený jeho život alebo vážne ohrozené zdravie a ak nie je pomoc včas dosiahnuteľná obvyklým spôsobom, a zaistiť mu podľa potreby ďalšiu odbornú starostlivosť.“ 56 Na druhej strane, ak je k prevedeniu zákroku potrebný IS pacienta a ten je lekárovi či inej osobe odoprený, je táto všeobecná povinnosti konať podľa § 207 odst. 1 tr. zák., ako aj zvláštna povinnosť konať podľa § 55 zákona o péči o zdraví lidu týmto nesúhlasom rušená. (K zaujímavému postrehu som prišla pri štúdiu českej a anglickej literatúry teória trestného práva v ČR pripúšťa, že trestného činu vraždy je možné sa dopustiť tak konaním, ako aj opomenutím. Podľa anglickej teórie 57 vraždu je možné spáchať iba konaním. To malo vplyv aj na rozhodnutie v prípade Bland pozri vyššie.) V prípade nepriamej eutanázie sa jedná o postup lege artis ak lekár poskytuje pacientovi látky, ktoré majú za následok skrátenie jeho života a poskytuje mu ich za účelom zmiernenia bolesti e nie za účelom zabiť ho, nekoná v rozpore s právom (§ 219 požaduje na splnenie svojej skutkovej podstaty úmysel). U smrteľne chorého pacienta sa riziko skrátenia života, ktoré ide ruka v ruke s tíšením bolesti opiátmi, považuje za akceptovateľné. Hojne využívanými prostriedkami sú opiové deriváty najmä morfium. To síce po aplikácii dlhodobo a účinne potláča bolesť, ale k maximálnemu zmierneniu bolesti dojde iba na prechodnú dobu. Je teda potrebné zabezpečiť podávanie analgetík v kratších intervaloch,

54 § 89 odst. 2 TrZ: „Jednaním sa rozumie aj opomenutie takého konania, ku ktorému bol pachateľ podľa okolností a svojich pomerov povinný.“ 55 Jelínek, J. a kol. Trestní zákon a trestní řád. Poznámkové vydání s judikatúrou. Praha: Linde Praha, a. s., 2006, str. 234 56 § 55 odst. 2 písm. c) zák. č. 20/1966 Sb., o péči o zdraví lidu 57 Howard, P., Bogle, J. Medical law and Ethics, Blackwell Publishing Ltd, str. 120

35 v dôsledku čoho dochádza k návyku na liek a postupnému znižovaniu prahu bolesti. Lekár tak musí dávku zvyšovať, tým ale dochádza k tlmeniu životne dôležitých mozgových centier. České zákony oficiálne neumožňujú riadiť sa vopred vysloveným prianím pacienta (pozri vyššie). Podľa Oviedskeho dohovoru by mal o spôsobe liečby, ako aj o jej ukončení rozhodnúť pacient. Tento Dohovor sa stal účinným 1. októbra 2001 a priniesol do českého práva modernejšiu úpravu v otázke súhlasu pacienta s liečebnými výkonmi. Upravuje totiž niečo, čo zák. č. 20/1966 Sb., o péči ozdraví lidu nikdy nepoznal, a síce vopred vyslovené priania pacienta. Vtedajšia úprava v zákone o péči o zdraví lidu bola viac než nevyhovujúca a pretože tento Dohovor je prijatý podľa čl. 10 Ústavy ČR 58 , vo vzťahu k zákonným a podzákonným predpisom má aplikačnú prednosť. To znamená, že k jej prevedeniu nie je potrebný ďalší zákon a v prípade súdneho sporu je možné sa dovolávať priamo znenia Dohovoru. Ten v čl. 9 upravuje problematiku vopred vyslovených prianí. Podľa niektorých autorov 59 , s ktorých názorom súhlasím, je na základe vyššie uvedeného možné v ČR vopred vyslovené priania učiniť práve kvôli aplikačnej prednosti Dohovoru. Toto právo je už pacientami v ČR tiež využívané v praxi sa vyskytujú prípady svedkov Jehovových, ktorí so sebou stále nosia aktuálny notársky potvrdený prejav vôle, v ktorom zakazujú aplikáciu krvných transfúzií.

7.2. Eutanázia a česká verejnosť

Česká verejnosť podporuje právo na eutanáziu až 2/3 obyvateľov podľa prieskumu agentúry SC&C zo dňa 10.7.2007 publikovaného v MF Dnes sa vyjadrilo kladne napriek tomu, že ich súhlas nie je podmienkou k tomu, aby sa eutanázia stala realitou. 28% sa vyjadrilo proti legalizácii eutanázie, zvyšných 8% si nie je istých. Eutanázia sa v posledných dňoch stáva v ČR aktuálnou témou. Problematickým je už vyššie spomenutý laický pohľad na vec verejnosť často trpí nedostatkom informácií, zamieňa pojmy a to môže mať vplyv na výsledky ankiet.

7.3. Eutanázia a lekári

Zaujímavé a príznačné je, že vo väčšine západných krajín zatiaľčo verejnosť právo na eutanáziu podporuje, lekári su rozpoltení. Ich „áno“ pritom vôbec nie je podmienkou pre to,

58 „Vyhlášené mezinárodní smlouvy, k jejichž ratifikaci dal parlament souhlas a jimiž je Česká republika vázána, jsou součástí právního řádu, stanovíli mezinárodní smlouva něco jiného než zákon, použije se mezinárodní smlouva.“ 59 Císařová, D., Sovová, O. a kol. Trestní právo a zdravotnictví, Praha: Nakladelství Orac, s. r. o., 2004, str. 86

36 aby sa eutanázia stala realitou. V Holandsku ju síce presadili práve zdravotníci, ale napr. v Belgicku, druhej európskej zemi, kde sa vykonáva (od r. 2001), legalizáciu nepodporila ani jediná lekárska asociácia rozhodujúce slovo mali politici a bioetici. Názory českých lekárov na eutanáziu 60 : Prof. MUDr. Pavel Pafko, Dr.Sc. (primár 3. chirurgickej kliniky FN Motol) podľa neho eutanázia nie je vecou lekárov, ale ide o filozofický problém. Mal by sa ním zaoberať každý. Prirovnáva ju k interupcii, ktorá tiež predstavuje celospoločenskú, a nie medicínsku záležitosť. Prioritné je tu rozhodnutie človeka a ono by malo stáť dokonca aj nad hodnotou ľudského života. Ako riešenie pre pacientov v terminálnom štádiu choroby uvádza biologické testamenty (pozri vyššie). Čo sa týka možnosti zneužívania všetko je zneužiteľné a je dôležité premýšľať nad tým, ako prevádzať eutanáziu, aby miera zneužiteľnosti bola čo najmenšia. Zaujímavé je, že Pafko paliatívnu medicínu a eutanáziu nestavia proti sebe, ako dva opačné prístupy k umierajúcim, ale naopak, je presvedčený o tom, že sa navzájom dopĺňajú. Sú ľudia, ktorí nebudú chcieť eutanáziu a sú ľudia, ktorí nebudú chcieť umrieť v hospici. Netreba nikomu vnucovať ani jedno, ani druhé, ale dať im možnosť rozhodnúť sa skôr, ako za nich budú musieť rozhodovať iní. Hippokratova prísaha bola napísaná v staroveku a niektoré jej pasáže dnes už podľa neho budia úsmev. Pafko nie je pre ani proti, je zástancom možnosti slobodného rozhodnutia každého človeka o svojom vlastnom osude. Sám sa stetol vo svojej praxi s prípadom jedného Holanďana, ktorého liečili v kritickom stave. Keď mu začali zlyhávať orgány, rodina oznámila, že by ho chcela previezť domov. Tam by mu vraj chceli poskytnúť eutanáziu. K prevozu nedošlo a pacient zomrel. „Neviem, prečo by Česi mali byť iní ako Holanďania, ktorí uzákonením eutanázie iba legalizovali prax. Viem si predstaviť, že keď rodina vidí svojho blízkeho bolestne umierať, nájde niekoho, kto zvýši dávky opiátov a pacient zaspí.“ 61 Prof. MUDr. Jiří Vorlíček, CSc. (predseda Českej onkologickej spoločnosti) je rád, že sa o eutanázii konečne začalo seriózne diskutovať. Podľa neho žiadosť chorého o eutanáziu je zlyhanie ošetrujúceho lekára a paliatívnej medicíny. Sám sa v svojej praxi stretol s takýmito žiadosťami a vo všetkých prípadoch po zavedení liečby bolesti sa obtiaže pacientov zmenšili a zomreli po istej dobe za situácie „dobrej smrti“, teda bez väčšieho utrpenia. K posúdeniu tejto problematiky je treba určitej zrelosti a životných skúseností. Je rozdielny názor mladého, zdravého človeka na jednej strane a nevyliečiteľne chorého človeka na druhej, tiež lékar,

60 Třešňák, P. Má se eutanazie stát součástí českého zdravotnictví? [citované dňa 14.11.2007]. Dostupné z: http://duel.respekt.cz/duely.php?fIDROCNIKU=2007 61 Riebauerová, M: Existuje eutanazie v Česku? Dostupné z: http://www.czsk.net/svet/clanky/cr/eutanaziecr.html

37 ktorý sa zaoberá akútnou medicínou napr. anesteziológ alebo chirurg pozná skôr rýchlu smrť a nevidí pacientov umierať v ťažkostiach ako napr. onkológ. Jeho postoj je, že človek nemá právo usmrtiť úmyselne iného človeka s výnimkou nutnej obrany. Môžu však existovať výnimky a nepredpokládané situácie ako vždy a všade. A možnosť zneužitia eutanázie je podľa neho kapitola pre právnika. Prof. MUDr. Marta Munzarová, CSc. (predsedkyňa Etickej komisie Lekárskej fakulty Masarykovej univerzity) tvrdí, že lekári a zdravotníci majú hľadať také cesty k umierajúcim a ostatným trpiacim, ktoré by vylúčili ich žiadosť o zabitie. Byť zabitý v stave utrpenia a beznádeje totiž rozhodne nie je dobrá smrť. Taká žiadosť znamená zlyhanie lekára a zlyhanie zdravotnej starostlivosti. Jasno by v tom mali mať najmä lekári a zdravotníci. Podľa Munzarovej eutanázia a paliatívna starostlivosť predstavujú dva rozdielne prístupy ten prvá neprijíma umieranie ako normálne obdobie ľudského života a neguje ho tým, že zabíja nie je to však ani prirodzené ani normálne. Hospicový prístup je naopak najlepšie riešenie. 62 MUDr. Marie Svatošová je neúnavná propagátorka paliatívnej starostlivosti hospicového hnutia v ČR. „Nielen eutanázia, ale už aj samotná žiadosť o ňu je zlyhaním. Zlyhaním lekára, zlyhaním spoločnosti, zlyhaním okolia žiadateľa alebo žiadateľa samého.“ 63 V etickom kódexe Českej lekárskej komory (ČLK) z r. 1996 v § 2 odst. 7 je vyjadrené: „Lekár u nevyliečiteľne chorých a umierajúcich účinne tíši bolesť, šetrí ľudskú dôstojnosť a mierni utrpenie. Voči neodvratiteľnej a bezprostredne očakávateľnej smrti však nemá byť cieľom lekárovho jednania predlžovať život za každú cenu. Eutanázia a asistované siucídium nie sú prípustné .“ 64 Aj stanovisko pracovnej skupiny ČLK k problematike eutanázie z apríla 2001 bolo nielen jednoznačné, ale aj jednohlasné: „Eutanázia a asistovaná samovražda sú neprípustné a sú prejavom zlyhania. Paliatívna liečba je schopná zaistiť najlepšiu možnú kvalitu zbytku života vrátane doprovodu k dôstojnej smrti bez bolesti a utrpenia. Civilizovaný štát musí chránit život a nie legalizovať jeho likvidáciu.“ 65

7.4. Eutanázia a politici

Eutanázia sa v posledných dňoch stáva v ČR aktuálnou témou. K diskusii o nej vyzval aj poslanec a lekár Boris Šťastný (ODS). Podľa neho táto diskusia potrvá jeden až dva roky a

62 Munzarová, M. Eutanazie, nebo paliativní péče? Praha: Grada Publishing s. r. o., 2005, str. 5155 63 Svatošová, M. [citované 2.11.2007]. Dostupné z: http://cs.wikiquote.org/wiki/Marie_Svato%C5%A1ov%C3%A1 64 § 2 odst. 7 Etického kódexu ČLK. Dostupné z: http://www.clk.cz/zakpred/predpis10.html 65 Munzarová, M. Eutanazie, nebo paliativní péče. Praha: Grada Publishing, 2005, str. 5859

38 potom sa definitívne rozhodne, či zákon v snemovni skutočne predloží. Podľa Šťastného by asistovaná samovražda mala mať miesto v českom právnom poriadku najcennejšou honotou v živote človeka je totiž jeho slobodné rozhodnutie, a teda aj slobodné rozhodnutie v otázke života a smrti. Navrhol právny rámec, podľa ktorého „ pacient, ktorý je nevyliečiteľne chorý v konečnom štádiu svojho ochorenia a súčasne veľmi fyzicky a duševne trpí, by mal možnosť požiadať o pomoc pri dôstojnom dobrovoľnom odchode zo života. Túto žiadosť by musel predložiť opakovane a písomne spolu s notárskym zápisom. Treba si uvedomiť, že takýto pacient by musel byť príčetný a spôsobilý k právnym úkonom. Ide o akt každého jednotlivca, ktorý žiada o pomoc sebe samému, nie rozhodnutie tretej osoby o niekom ďalšom. Žiadosť by musela byť opakovaná a musela by ju posúdiť odborná komisia a súhlasiť s ňou. Dokonca sú tu aj úvahy, že nad komisiou by muselo byť ešte rozhodnutie sudcu .“ 66 Primárne by sa mala vykonávať v štátnych nemocniciach a šlo by o bezplatný akt hradený zo systému verejného zdravotného poistenia. V novembri 2005 Poslanecká snemovňa schválila nový trestný zákonník , ktorý v § 115 upravoval inštitút usmrtenia na žiadosť.

§ 115 Usmrtenie na žiadosť (v pôvodnom znení § 118): „(1) Kto zo súcitu usmrtí nevyliečiteľne chorú osobu, ktorá trpí somatickou chorobou, na jej vážne mienenú a naliehavú žiadosť, bude potrestaný odňatím slobody až na 6 rokov.“ „(2) Vážne mienenou a naliehavou žiadosťou sa rozumie slobodný a určitý prejav vôle osoby staršej ako 18 rokov, ktorá nie je zbavená ani obmedzená v spôsobilosti k právnym úkonom a nie je postihnutá duševnou chorobou, jednoznačne a dôrazne smerujúca k jej vlastnému usmrteniu.“ 67

Podľa dôvodovej správy 68 k tomuto návrhu sa k zmienenému ustanoveniu § 115 riešila len veľmi úzka výseč eutanázie a síce tzv. eutanázia voluntárna, vyžiadaná dotknutou osobou. Rozhodujúcim motívom tu bola ospravedlniteľná pohnútka, predovšetkým súcit s trpiacim za súčasného pôsobenia ďalšieho elementu nevyliečiteľnej choroby. V tejto súvislosti dôvodová správa pokladala za dôležité zdôrazniť, že navrhované znenie nie je riešením vedúcim k beztrestnosti, ale iba k nižšej trestnosti takého jednania. Dôvodová správa ďalej uvádzala

66 Jozef Bednár: Nech On rozhoduje o konci našej cesty. [citované 27. augusta 2007]. Dostupný z: http://bednar.blog.sme.sk/c/109473/NechOnrozhodujeokoncinasej cesty.html 67 § 118 návrhu Tr.Z. Dostupné z: http://juristic.zcu.cz/download/rekodifikace/trest/trest.doc 68 Dôvodová správa. Dostupná z: juristic.zcu.cz/download/re kodifi kace/trest/duvod.doc

39 následujúce poznatky vo vzťahu k platnému právnemu poriadku ČR navrhovaná zákonná úprava nerieši prípady postupu lekára, kde informovaný pacient nedá súhlas k prevedeniu lekárskeho zákroku a z tohoto dôvodu nie je následne zahájená životne dôležitá liečba alebo je táto liečba preušená, vzhľadom k tomu, že informovaný pacient nedá súhlas k jej pokračovaniu. Tu totiž postačuje česká právna úprava, podľa ktorej informovaný súhlas pacienta je jednou zo základných podmienok lekárskeho zákroku (pozri vyššie). Podľa tejto úpravy, ak sa nejedná o výnimky stanovené v § 23 odst. 4 zákona o péči ozdraví lidu, má pacient právo akýkoľvek lekársky zákrok odmietnuť a toto jeho rozhodnutie musí byť lekárom rešpektované (pozri vyššie). Rovnako tak táto úprava nerieši prípady skrátenia života paciena v dôsledku podávania stále sa zvyšujúcich dávok liekov nutných pre účinné tlmenie bolesti, kde nie je vlastným cieľom jednania skrátiť život, ale tlmiť bolesť. V tomto smere je nutné zdôrazniť, že tieto postupy sú lekármi považované nielen za prípustné, ale aj prikázané, a nespadajú pod pojem eutanázie, lebo ak lekár v súlade s uznávanými medicínskými a etickými zásadami uľahčuje chorému koniec života, jedná lege artis. Na tento návrh zareagovali cirkvy v ČR. Bolo to vôbec po prvýkrát v ČR, čo predstavitelia troch najvačších svetových náboženstiev kresťanov, židov a moslimov vydali spoločné prehlásenie, kde stálo, že eutanázia je zneváženie ľudského života a odmietajú ju aj vo výnimočných prípadoch. Vyzvali, aby politici naopak podporili hospicové ústavy a rodiny, ktorí sa o ťažko chorých starajú. Toto zverejnené prehlásenie bola výzva adresovaná predovšetkým Senátu a prezidentovi, ktorí sa účastnia zákonodarného procesu po tom, čo Poslanecká snemovňa vyslovila s návrhom zákona súhlas. Tento návrh pochádzal z júla 2004, po troch čítaniach ho Poslanecká snemovňa schválila v novembri 2005 zo 186 prítomných poslancov za hlasovalo 106 poslanci ČSSD, unionisti a vačšina členov ODS, proti boli kresťansky orientovaní ľudovci a komunisti. Senát ho však vo februári 2006 zamietol a následne ho v hlasovaní Poslanecká snemovňa v marci 2006 neprijala zo 147 prítomných iba 20 hlasovalo za. V r. 2007 bol vyhotovený ďalší návrh trestného zákona . Bol schválený vládou a stanovil prísnejšie tresty pre násilníkov sadzby za zločiny proti životu a zdraviu sú v ňom vyššie než sadzby za majetkové delikty. Novinkou bolo, že minister spavodlivosti Jiří Pospíšil sa rozhodol pre netradičný krok. Zásadnú zmenu trestného zákona umiestnil v máji 2007 na internet, aby mali ľudia možnosť napísať mu pripomienky. Verejnosť mala na to tri mesiace a za túto dobu bolo zaslaných 330 pripomienok. Až potom – v októbri 2007 návrh dostala vláda a poslanci so senátormi.

40 V návrhu je aj nový § 30 súhlas poškodeného : (1) „Trestný čin nespácha, kto jedná na základe súhlasu osoby, ktorej záujmy, o ktorých táto osoba môže bez obmedzenia oprávnene rozhodovať, sú činom dotknuté.“ Tretí odstavec tohoto paragrafu sa dotýka priamo problematiky eutanázie. (3) „S výnimkou prípadov súhlasov s lekárskym zákrokom, ktoré sú v dobe činu v súlade s právnym poriadkom a poznatkami lekárskej vedy a praxe, nedá sa za povolenie podľa odstavca 1 považovať súhlas k ublíženiu na zdraví alebo usmrteniu.“ 69 Čo sa týka systematiky tohto návrhu nového trestného zákona, jeho zvláštna časť je prispôsobená už na nové pomery. Na jej začiatku sa teda nachádzajú trestné činy proti životu a zdraviu a trestné činy proti záujmom republiky boli presunuté na záver návrh začíná vraždou a končí trestnými činmi proti štátu, teda opačne než súčasný kódex. To má vyjadriť váhu, ktorú prikladá štát ochrane občanov. Súčasný trestní zákon pochádza z r. 1961, keď komunistický režim považoval za najdôležitejšie záujmy ochranu ústavného zriadenia republiky, jej bezpečnosť a obranyschopnosť. Dnes, naopak, sa za najdôležitejšie považuje ochrana občanov. Návrh ďalej obsahuje:

§ 108 Vražda (1) „Kto iného úmyselne usmrtí, bude potrestaný odňatím slobody na desať až osemnásť rokov.“ (2) „Kto iného úmyselne usmrtí s rozmyslením alebo po predchádzajúcom uvážení, bude potrestaný odňatím slobody na dvanásť až dvadsať rokov.“70

§ 111 Účasť na samovražde (1) „Kto iného pohne k samovražde alebo inému k samovražde pomáha, bude potrestaný, ak došlo aspoň k pokusu samovraždy, odňatím slobody až na tri roky.“ (2) „Odňatím slobody na päť až dvanásť rokov bude pachateľ potrestaný, ak spácha čin uvedený v odstavci 1 na dieťati mladšom štrnásť rokov alebo na osobe postihnutej duševnou poruchou.“71

Pachateľovi účasti na samovražde hrozí teda podľa návrhu zákona trest až na tri roky. V porovnaní so súčasnou právnou úpravou tu dolná sadzba úplne chýba.

69 § 30 návrhu TrZ. Dostupné z: http://portal.justice.cz/ms/ms.aspx?j=33&o=23&k=381&d=160504 70 § 108 návrhu TrZ. Dostupné z: http://portal.justice.cz/ms/ms.aspx?j=33&o=23&k=381&d=160504 71 § 111 návrhu Tr.Z. Dostupné z: http://portal.justice.cz/ms/ms.aspx?j=33&o=23&k=381&d=160504

41 Z vyššie uvedeného je teda patrné, že ministerstvo spravodlivosti sa snaží presadiť nový zákonník už niekoľko rokov. Parlamentom však neprešiel okrem iného aj kvôli spomenutému zníženiu trestu za vraždu z milosti eutanáziu (v roku 2006). Toto ustanovenie tradične odmietajú ľudovci. Tento najnovší zákonník schválený vládou už žiadne kontroverzné návrhy neobsahuje. Ak zákon poslanci a senátori schvália a podpíše ho prezident, začnú podľa neho sudcovia posudzovať trestné činy od r. 2009. Minister sparvodlivosti navrhuje, aby sa otázka eutanázie riešila napríklad samostatnou poslaneckou predlohou. Treba tiež vziať v úvahu, že ČR je súčasťou EU, kde už v doch jej krajinách je eutanázia zlegalizovaná v jej aktívnej forme v Holandsku a Belgicku a vo Švajčiarsku je legálne asistované suicídium. Práve túto možnosť využil český štátny príslušník. Šlo o postihnutého a nevyliečitľne chorého muža, ktorý si zákrok zaplatil bez vedomia svojej rodiny a tá to zistila až po niekoľkotýždňovom pátraní. Podľa MFD zo dňa 2.8.2008 sú na tej istej švajčiarskej klinike zaregistrovaní ďalší Česi.

42 8. Eutanázia v Taliansku

8.1. Platná právna úprava

Aktívna eutanázia je v Taliansku posudzovaná ako úmyselná vražda (čl. 575 Trestného zákonníka Codice penale ), aj keď s poľahčujúcimi okolnosťami. V prípade, že sa preukáže súhlas chorého, tresty sú predvídané v čl. 579 vražda so súhlasom a výška trestu je znížená. Aj asistované suicidium je považované za trestný čin, v zmysle čl. 580 Nabádanie a pomoc k samovražde . Čl. 575 : „Kto spôsobí smrť človeka bude potrestaný trestom odňatia slobody nie nižším ako 21 rokov“72 . V nasledujúcich článkoch sú prejednávané priťažujúce okolností. Čl. 579 : „Kto spôsobí smrť človeka s jeho súhlasom, bude potrestaný trestom odňatia slobody vo výške od 6 do 15 rokov.“73 Čl. 580 : „Kto nabáda iného k samovražde alebo mu inak uľahčí jej vykonanie, bude potrestaný, v prípade, ak samovražda bude dokonaná, trestom odňatia slobody vo výške od 5 do 12 rokov. Ak samovražda dokonaná nie je, bude potrestaný trestom odňatia slobody vo výške od 1 do 5 rokov, ak z pokusu o samovraždu vyplývajú ťažké alebo veľmi ťažké osobné poškodenia.“ 74 V prípade pasívnej eutanázie aj tá je zakázaná (podľa Kódexu lekárskej deontológie Codice di deotologia medica čl. 20 : „Lekár nemôže opustiť nevyliečiteľne chorého, ale musí pokačovať v asistovaní mu, aj keď len za jediným účelom, a síce zmierniť fyzické a psychické utrpenie.“ Čl. 35 : „Lekár, ani na žiadosť pacienta, nesmie vykonať ani podporovať ošetrovanie smerujúce k vyvolaniu smrti.“ 75 ), no na druhej strane aj v Taliansku existuje inštitút informovaného súhlasu, ktorý pacientovi umožňuje odmietnuť liečbu. Informovaný súhlas ( consenso informato ) aj v Taliansku akékoľvek lekárske či zdravotnícke ošetrenie vyžaduje predchádzajúci súhlas pacienta. Je to teda jeho informovaný súhlas, ktorý vytvára základ dovolenosti sanitnej aktivity, bez takéhoto súhlasu táto aktivita predstavuje trestný čin. Cieľom je zahrnúť jedinca do lekárskych rozhodnutí. Pacient sa môže rozhodnúť, či chce, aby jeho choroba bola liečená a má právo (a aj povinnosť) poznať všetky dostupné informácie týkajúce sa jeho zdravia.

72 Čl. 575 Codice penale. Dostupné z: http://www.usl4.toscana.it/dp/isll/lex/cp.htm 73 Čl. 579 Codice penale. Dostupné z: http://www.usl4.toscana.it/dp/isll/lex/cp.htm 74 Čl. 580 Codice penale. Dostupné z: http://www.usl4.toscana.it/dp/isll/lex/cp.htm 75 Codice di deontologia medica. Dostupné z: http://www.privacy.it/codeome.html

43 Nepriama eutanázia je postup lege artis, ale zaujímavé je, že Taliansko je ohromujúco pozadu v podávaní morfia chorým v terminálnom štádiu 76 . V súvislosti s eutanáziou sa v Taliansku často používa termín „accanimento terapeutico“ znamená doslovne „terapeutická tvrdošijnosť“. Ide o zbytočne zaťažujúcu liečbu, ktorá už ani pacientovi nemôže pomôcť. Je teda výrazom marnej liečby.

8.2. Exkurs I katolícky postoj

Podľa Katolíckej cirkvy, ktorá má v talianskej spoločnosti významné postavenie, je život darom od Boha a iba on ním môže disponovať. Ide o tzv. „princíp správcovstva“ človek je iba správcom svojho života a nie vlastníkom, takže sa oň musí riadne starať. Uvádza sa tiež „princíp posvätnosti a nedotknuteľnosti ľudského života“ dôvod, na základe ktorého eutanázia je považovaná za vraždu. Maximálne prípustný je koniec liečby, ak sa tá ukáže ako neprimeraná. Katolícka cirkev teda odmieta eutanáziu a podporuje princíp posvätnosti života a princíp dvojitého efektu (pozri vyššie). Práve cirkev zohrala významnú úlohu vo vytváraní hospicov. V minulosti bolo často utrpenie chorého považované za spôsob zúčastnenia sa utrpenia Kristovho. Nie všetky kresťanské cirkvy zmýšľajú rovnako. Viaceré protestantské cirkvy prijali liberálnejšie postoje a niektoré menšie cirkvy otvorene uznávajú právo jedinca disponovať svojím vlastným životom. Mnohí tvrdia, že uzákonenie eutanázie v Holandsku súvisí s tým, že v tejto krajine nielenže dochádza k sekularizácii, ale aj čo sa týka veriacich, prevahu majú liberálnejší protestanti. Sekularizáciou 77 sa rozumie široký pokles inštitucionálnych foriem nábožnosti, individuálne prispôsobenie sa tézam náboženstva s odmietaním rigidného prijímania dogiem najmä medzi mladou generáciou, je to proces pri ktorom sa niektoré sektory spoločnosti a kultúry vymaňujú z pod vplyvu náboženstva. Podľa medzinárodných štandardov je myslenie Holanďanov veľmi sekulárne. Pri výskume ohľadom zmýšľania presvedčenia v r. 1999 Holanďania odpovedali na dotazník vo veľkej miere v zmysle sekulárneho presvedčenia a zaradili sa takto medzi národy stojace na prvých troch až štyroch miestach čo do sekulárneho presvedčenia. V r.1958 až 76 % holandskej populácie boli členmi náboženských kongregácií, v r.1991 to bolo už iba 43 %. Pokles nábožnosti začal v tých najväčších mestách a postupne sa šíril aj na stredne veľké mestá. Najväčší pokles bol

76 UAAR: Cosa intendiamo per eutanasia? [citované 29.7.2007]. Dostupné z: http://uaar.it/laicita/eutanasia/ 77 Wikipedia: Sekularizácia. Dostupné z: http://sk.wikipedia.org/wiki/Sekulariz%C3%A1cia

44 v prípade rímskokatolíckej církvi: v r. 1970 =19% /v r. 1980 =31%/v r. 1991,=48%.), ale aj čo sa týka veriacich u tých majú prevahu protestanti. Naopak, v Taliansku ako silne katolíckej krajine takmer 90 % obyvateľov sa hlási k rímskokatolíckemu vyznaniu ma stále veľký vplyv cirkev. Čo sa týka vzťahu politiky a náboženstva voliči pravicových politických strán sú z 99 % katolíci, smerom naľavo sa to znižuje 93 % katolíkov nájdeme u stredopravých, 92 % u stredu a 62 % u ľavicových politických strán. Vatikán výrazne zasahuje aj v oblasti etiky. 43 % Talianov sa vyjadrilo proti zásahom cirkvy do otázok etiky, 42 % naopak považuje zásahy za vhodné a zvyšok požaduje zásahy cirkvy ešte vo väčšej miere. Aj čo sa týka zásahov cirkvy do politiky podľa 45 % opýtaných cirkev zasahuje do sociálnopolitických otázok viac, ako by mala, pre 38 % je miera zásahov vhodná a podľa zvyšných 11 % by mala zasahovať ešte viac. 78 Pápežská encyklika Evangelium Vitae tvrdí, že „agresívna liečba, strach z ktorej je hlavným argumentom v prospech eutanázie, vôbec nie je morálnou povinnosťou.“ 79 Pápež Pio XII vyhlásil: " Čo sa týka pacienta, nie je vlastníkom seba samého, vlastného tela, vlastného ducha. Nemôže ním teda slobodne diponovať. Čo sa týka lekárov, nikto na svete, žiadna fyzická osoba, žiaden ľudský súcit, nemôže autorizovať lekára k priamej deštrukcii života; jeho poslaním nie je život zničiť, ale zachrániť."80 Deklarácia kongregácie pre doktrínu viery z r. 1974 (Santa Congregazione pre la Dottrina della Fede): " Právo na život zostáva nedotknuté aj v starobe, ani nevyliečiteľne chorý ho nestratil.“ 81 Deklarácia kongregácie pre doktrínu viery z r. 1980 pápež Ján Pavol II jednoznačne odsudzuje zabíjanie chorých, súčasne však zmieňuje triedenie prostriedkov na riadne a mimoriadne s tým, že „pri bezprostredne nastupujúcej smrti, ktorej nemôže byť zabránené používanou liečbou, je dovolené v svedomí rozhodnúť sa odmietnuť takú liečbu, ktorá vedie iba k neistému a bolestnému preťahovaniu života“ … „Aj keď na život je nutné hľadieť ako na dar od Boha, je tiež pravdou, že smrť je nevyhnutná. Musíme byť teda schopní, bez akéhokoľvek urýchlenia hodiny smrti, prijať ju s plným vedomím našej zodpovednosti a

78 Eurispes: Rapporto Italia 2006 [citované v januári 2006]. Dostupné z: http://www.wearechurch.org/it/attual/Eurispes.italiani.chiesa.htm 79 Pio XII: Dichiarazione sull eutanasia. Dostupné z: http://www.vatican.va/roman_curia/congregations/cfaith/documents/rc_con_cfaith_doc_19800505_eutanasia_it. html 80 Vykopalová, H. Eutanazie diskutovaný problém společnosti. Kriminalistika, 1999, č. 3, str. 81 Dostupné z: http://www.vatican.va/roman_curia/congregations/cfaith/index_it.htm

45 s plnou dôstojnosťou, keďže smrť ukončuje tento pozemský život, avšak zároveň tým otvára cestu do života nesmrteľného.“ 82 O pojme dôstojnosti smrti sa Pavol VI vyjadril: "Majúc na mysli hodnotu každej ľudskej bytosti, chceme pripomenúť, že lekárovi náleží byť stále v službe života a asistovať mu až do konca, bez akceptovania eutanázie a bez vzdania sa ľudskej povinnosti pomáhať mu dovŕšiť jeho pozemskú púť až do konca.“ Ten istý Pavel VI sa vyjadril proti „l’accanimento terapeutico“ (pozri vyššie): "Nebola by to v takýchto prípadoch zbytočná tortúra nariadiť vegetatívnu resuscitáciu v poslednej fáze neliečiteľnej choroby? Povinnosť lekára spočíva skôr v snahe o utíšenie bolesti než v predlžovaní života, ktorý smeruje ku koncu čo najdlhšie za pomoci akýchkoľvek prostriedkov a a za akýchkoľvek podmienok.“ 83

8.3. Eutanázia a talianska verejnosť

Podľa výskumu vykonaného v r. 2006 je väčšina 44,6 % opýtaných proti eutanázii, 41,9 % sa vyjadrilo kladne. Práve eutanázia je považovaná za najkontroverznejšiu tému. Katolíci su rozdelení na 38,1 % podporovateľov a 48,1 % odporcov eutanázie, nerozhodných je 13,8 %, u nie katolíkov je až 69 % za a 18,6 % proti. Nerozhodných je 12,4 %. 84 Na základe vyššie uvedeného je teda patrné, ako náboženstvo vplýva na verejnú mienku.

8.4. Eutanázia a lekári

Talianský kódex lekárskej deontológie (Codice Italiano di Deontologia Medica ) v čl. 40 prehlasuje: "V žiadnom prípade nesmie lekár lekár použiť prostriedky na skrátenie života pacienta, aj keď ho o to žiada on sám alebo jeho príbuzný. Predsa len v prípade choroby s nepriaznivými prognózami, lekár môže limitovať svoju prácu na morálnu asistenciu a na predpísanie a vykonanie vhodnej terapie a ušetriť tak pacienta zbytočných utrpení."85

8.5. Eutanázia a politici

82 Munzarová, M. Eutanázie nebo paliativní péče? Praha: Grada Publishing, 2005, str. 28 83 Dostupné z: http://www.vatican.va/roman_curia/congregations/cfaith/documents/rc_con_cfaith_doc_19800505_euthanasia_e n.html 84 Eurispes: Rapporto Italia 2006 [citované v januári 2006]. Dostupné z: http://www.wearechurch.org/it/attual/Eurispes.italiani.chiesa.htm 85 Čl. 40 Codice di deontologia medica. Dostupné z: http://www.privacy.it/codeome.html

46 Biologické testamenty (dichiarazioni anticipate di trattamento , direttive anticipate ) majú podľa aktuálnej talianskej normatívy ( čl. 34 Deontologického kódexu a čl. 9 Oviedskej Dohovoru) limitovanú právnu relevanciu. Podobne ako v ČR sa vychádza z čl. 9 Oviedskeho dohovoru (pozri vyššie), ktorý však tiež nie je prevedný na zákonnej úrovni Biologické testamenty predstavujú pomoc pri rozhodovaní sa lekára o postupe liečby berie ich v úvahu, ale nie sú preňho záväzné. V decembri 2003 Národný výbor pre bioetiku (Comitato Nazionale per la Bioetica CNB ) vypracoval dokument s názvom „Dichiarazioni anticipate di trattamento“ 86 , ktorý mal slúžiť ako vodítko pre zákonodarcu. CNB navrhol, aby zákonodarca zasiahol do tejto otázky a aby zákon výslovne upravoval, že biologické testamenty musí lekár vziať do úvahy, aj keď nemajú mať záväzný charakter. Lekár však má zdôvodniť svoje rozhodnutie, či už sa nimi riadil alebo nie. Eventuálne by mohla existovať možnosť menovania dôverníka, ktorý by sa účastnil rozhodovacieho procesu spolu s lekárom. Mala by byť tiež zabezpečená procedúra na ochranu údajov o citlivých informáciach. Samotné testamenty by mali spĺňať tieto požiadavky: verejný charakter mali by byť vypracované osobami dospelými a svojprávnymi, informovanými, autonómnymi a nie nachádzajúcimi sa pod rodinným alebo sociálnym tlakom a v písomnej forme, opatrené dátumom nesmú byť v rozpore s pozitívnym právom, medicínskou praxou a deontológiou mali by byť skompilované v prítomnosti lekára a opatrené dátumom vypršania platnosti nepozostávať iba z podpisu modulu a garantovať maximálnu personalizáciu neobsahovať eutanazistické dispozície lekár nemusí vykonať nič, čo je proti vede a jeho svedomiu V júli 2005 bol schválený XII. Komisiou Senátu republiky návrh zákona o 16 článkoch s rovnakým názvom, ktorý tlač komentovala ako prvý krok k eutanázii. V Taliansku badať veľké snahy niektorých organizácii za zakotvenie možnosti vyhotovovať biologické testamenty. Jednou z nich je Fondazione Veronesi , ktorá bola vytvorená za účelom podpory vedného výskumu. Vypracovala formulár biologického testamentu, ktorý bol v apríli 2006 schválený Forenznou národnou radou Ministerstva spravodlivosti ( Consiglio Nazionale Forense ). Je dostupný na jej portáli. V r. 2007 vďaka iniziatíve Bruna La Piccirellu z asociácie UAAR (pozri nižšie) po prvýkrát nemocnica v Taliansku prijala formulár o IS s vloženou klauzulou biologického

86 Comitato nazionale per la bioetica: Dichiarazioni anticipate di trattamento. [citované dňa 18. decembra 2003]. Dostupné z: http://governo.it/bioetica/testi/Dichiarazioni_anticipate_trattamento.pdf

47 testamentu. Tento psychológ sa obrátil na primára nemocnice a spoločne presvedčili etickú komisiu nemocnice v Janove, aby bol vypracovaný formulár, ktorý mal podobu IS, ale ako klauzula v závere sa nachádzalo vyjadrenie La Piccirellu ohľadom toho, čo si nepraje podstúpiť v prípade, ak by sa po možnej operácii neprebral. Prvý posalnec, ktorý prišiel s návrhom zákona úpravy prerušenia terapie chorých v terminálnom štádiu bol v roku 1984 Loris Fortuna , vyhotoviteľ zákona o rozvode. Dôležitosť, ktorú získalo toto téma u verejnej mienky v poslednej rokoch prispelo k iniciatíve viacerých poslancov. Vo februári 1999 bol prezentovaný návrh zákona č. 5673 , zo strany 16 poslancov Olivovníka (Ulivo), týkajúci sa problematiky informovaného súhlasu a biologických testamentov. V júni 2000 bol na to isté téma prezentovaný senátormi Manconi, Carella a Pettinato návrh zákona a následne vo februári 2001 bol konečne vydaný kompletný text na túto tému. V júli 2000 minister zdravotníctva Veronesi potvrdil, že eutanázia nie je tabu. V medzičase aj Komunálna rada mesta Torino ( Consiglio Comunale di Torino ) vydalo vyhlášku ohľadom eutanázie. V auguste 2001 radikáli prezentovali návrh zákona ľudovej iniciatívy s názvom Legalizácia eutanázie (Legalizazzione dell eutanasia ). V XIV. legislatúre boli prezentované rôzne zákonné projekty. Týkali sa biologického testamentu a depenalizácie eutanázie vypracované asociáciou Libera Uscita a Rosa del Pugno . V XV. legislatúre sa návrhy zákonov znásobili až tak, že Senát začal diskutovať o biologickom testamente. Texty návrhov zákonov boli publikované.

Návrh zákona č. 66 87 : iniciátorom bol senátor Malabarba, je z apríla 2006 . Podnetom bola iniciatíva asociácie Exit (pozri nižšie). Pozostáva z troch článkov: Čl. 1: „Každá právne spôsobilá osoba má právo zvoliť si ukončenie vlastnej existencie v prípade choroby s nepriaznivými prognózami a zamedziť tak terminálnej fáze choroby.“ Čl. 2: „Voľba predvídaná čl. 1 musí mať podklad v písomnej deklarácii majúcej presný dátum a autentický podpis, ktorá sa stane záväznou a ostane platnou aj v prípade, ak osoba sa stane nespôsobilou. V prípade hospitalizácie, deklarácia je pripojená k lekárskemu záznamu. V nej musí byť tiež uvedený dôverník, ktorý v prípade nespôsobilosti pacienta dá

87 Dostupné z: http://www.uaar.it/laicita/osservatorioparlamentare/xvlegislatura/disegnilegge/ddl2006 66.html

48 súhlas k vykonaniu želaní v nej obsiahnutých. Deklarácia je kedykoľvek odvolateľná, a to aj ústne“. Čl. 3: „Nie je potrestaný za delikty predvídané čl. 579 a 580 trestného zákona ten, kto vykoná dispozície obsiahnuté v deklarácii“.

Návrh zákona č. 843 88 : tento návrh pochádza z mája 2006 : skupina poslancov, ktorá návrh vypracovala, poukázala predovšetkým na zvyšujúcu sa podporu talianskej verejnosti pre depenalizáciu eutanázie. V r. 1987 bolo 24,5 % za a 40 % proti,v súčasnosti až vyše 40% sa vyjadruje kladne (pozri vyššie). Tento obrat sociológovia vysvetlili ako dôsledok dozrievania verejnej mienky a vplyv tú mali aj niektoré medializované prípady. Podľa týchto poslancov, naboženstvo, ako bolo často vysvetľované Taliansko je silne katolícka krajina nepredstavuje hlavný problém. V dvoch európskych krajinach v Holandsku a Belgicku totiž eutanázia uzákonená je. Holandsko je protestantská krajina, ale v Belgicku majú väčšinu katolíci. Ide teda skôr o sociálny a politcký problém, ktorý je potrebné konfrontovať. Bolo poukázané aj na katolícke autority, ktoré sa k eutanázii vyjadrili pozitívne a síce nemecký teológ Hans Kung a významný taliansky predstaviteľ don Giovanni Franzoni. Franzoni vo svojom diele „ Eutanázia, pragmatizmus, kultúra, zákon “ vyzýva hľadieť na eutanáziu bez principiálnych zásad a v určitých situáciach uznať, že bolesť a utrpenie prekračujú prah únosnosti a ľudskej dôstojnosti. Keďže teda ide hlavne o politický problém, odmietavý postoj náboženských autorít by nemal odrádzať politikov od toho, aby dali odpoveď verejnosti, ktorá sa k problematike vyjadruje kladne. Aj zákony o rozvode a potratoch boli parlamentom prijaté, pretože verejná mienka to očakávala. To, čo navrhujú, je podľa nich dostatočne opatrené proti zneužitiu depenalizácie eutanázie. Text zákona: Čl. 1: „(1) Derogáciou čl. 575, 579 a 580 trestného zákona nie je trestne stíhaný lekár, ktorý vyvolá alebo uľahčí smrť osoby, ktorá ho o to požiadala, za podmienky, že: a) osoba sa nachádza v konečnom štádiu choroby alebo v patologickom ïreverzibilnom stave kvôli neznesiteľným fyzickým a psychickým bolestiam a bez perspektívy na zlepšenie, b) osoba výslovne, slobodne a autonómne po zvážení požiadala o smrť, c) osoba v dobe žiadosti je plne svojprávna.“

88 Dostupné z: http://portale.fnomceo.it/Jcmsfnomceo/cmsfile/attach_3265.pdf

49 (2) „Podmienky uvedené v odst. 1 musia byť potvrdené komisiou zloženou z troch lekárov, z toho jeden špecialista na patológiu, jeden určený pacientom a jeden stanovený poradím lekárov, ktorí nepodali námietku svedomia podľa čl. 4“ (3) „Beztrestnosť podľa čl. 1 sa vzťahuje aj na ostatné osoby, ktoré poskytli prostriedky pre eutanáziu a asistovane suicídium a na kohokoľvek, kto spolupracoval na zákroku pod vedením lekára.“ V čl. 2 je predvídané uznanie biologických testamentov, v čl. 3 ako podmienka pre žiadosť o eutanáziu dosiahnutie dospelosti a možnosť písomnej alebo ústnej formy a nutnosť podpisu dvoch svedkov v prípade vyhotovenia biologického testamentu. Čl. 4 obsahuje právo lekára vysloviť námietku svedomia, v prípade, ak je o eutanáziu požiadaný a v čl. 5 je stanovené, že v prípade smrti následkom eutanázie je úmrtie posudzované ako prirodzená smrť.

8.5. Niektoré významné prípady, ktoré mali vplyv na diskusie o eutanázii v Taliansku

V Taliansku, na rozdiel od ČR, boli v médiách prezentované prípady súvisiace s problematikou eutanázie, ktoré mali vplyv na verejnú mienku. Tá následne apelovala aj na politických činiteľov, aby zasiahla. S takýmito prípadmi sa ČR ešte nestretla a je nespochybniteľné, že to má v Taliansku veľký ohlas vo viacerých oblastiach. Ezio Forzatti 89 inžinier z Monzy v r. 1998 sám odpojil svoju manželku od prístrojov, ktoré ju udržovali v kóme. Forzatti sa ozbrojený dostal až k jej lôžku v nemocnici a odpojil ju od respirátora. Bránil sa tým, že iba splnil prianie svojej manželky, ktorá keby mohla, určite by sa vyjadrila proti zbytočnému predlžovaniu jej života v kóme. Následne bol odsúdený za úmyselnú vraždu na trest odňatia slobody vo výške 6 a pol roka. Tento rozsudok bol však v r. 2002 zrušený, pretože sa nepreukázalo, že jeho manželka v dobe odpojenia od prístroja ešte žila. Tento príklad ukázal, že bioetické sporné otázky začánajú byť v Taliansku riešené cestou súdnych precedensov ako v USA a Veľkej Británii, čo však nie je kontintálnemu právnemu systému vlastné. Emilio Vesce 90 bol to radikálny zástupca práva na eutanáziu a práve jeho zasiahol srdcový infarkt, ktorý spôsobil, že Vesce sa následne nachádzal tri mesiace v kóme. Nemal nádej na

89 Staccó il respiratore della moglie. In La Repubblica. [citované 24. apríla 2002] Dostupné z: http://www.repubblica.it/online/cronaca/eutanasia/assolto/assolto.html 90 Vincenzo Milanesi: Diritto all eutanasia.

50 uzdravenie a bol udržiavaný při živote umelo. Po jeho smrti jeho manželka na protest uviedla ako deň smrti na nekrológu deň, keď ho infarkt zasiahol a nie, keď vydýchol naposledy. Tým sa opať otvorila debata o eutanázii či je správne udržiavať umelo při živote človeka, ktorý už nemá žiadnu nádej na vyliečenie. Eluana Englaro 91 v r. 1992 ako dvadsaťročná mala nehodu, ktorá u nej spôsobila perzistentný vegetatívny stav, v ktorom leží už 16 rokov. Nachádza sa na klinike v Lecce a nemá nádej na prebudenie sa z kómy. Jej otec už v roku 1999 požiadal o prerušenie umelej výživy, ktorá ju pri živote udržiava. Nešlo o žiadosť o eutanáziu, ale o prerušenie liečby, ktorá je posudzovaná jako „accanimento terapeutico“ teda liečba, ktorá nevedie k zlepšeniu zdravotného stavu (pozri vyššie). Il Corte d appello di Milano však žiadosť zamietol. Eluana nemôže byť definovaná ako mŕtva, pretože podľa aktuálnych talianskych právnych noriem nedošlo k mozgovej smrti. V r. 2000 došlo k verejnému stretnutiu venovanému prípadu Eluana, ktoré bolo organizované organizáciou „Consulta di Bioetica, Politea e Zadig“ a to malo vplyv na masmédia, ktoré apelovali na prezidenta republiky a iné úrady štátu. V r. 2001 vtedajší minister zdravotníctva vytvoril komisiu ad hoc, ktorá vyslovila kladný názor na prerušenie umelej výživy u Eluany. Následne, po prvykrát v histórii Talianska Etický výbor na žiadosť vyjadril povolenie prerušiť umelú výživu v prípadoch, v ktorých ide o „accanimento terapeutico“. Na politickej úrovni to viedlo k návrhu zákona o biologických testamentoch, ktorý by konečne umožnil povoliť právo na vyjadrenie vlastnej vôle čo sa týka liečby v budúcnosti. Diskusia sa síce posunula ďalej, ale Eluana stále leží v kóme a ôsmym žiadostiam jej rodičov o prerušenie umelej výživy súd doteraz nevyhovel. Piergiorgio Welby 92 bol kooprezident talianskej asociácie „Associazione Luca Coscioni“ . Stal sa známym, keď v r. 2006 navodil verejnú diskusiu o eutanázii. V r. 1963 narodil sa r. 1945 mu bola diagnostikovaná svalová dystrofia a lekári mu dávali nádej žiť ďalších maximálne 20 rokov. Od 80. rokov bol pripútaný na invalidný vozík. V r. 2006 sa nachádzal v poslednom štádiu choroby, bol takmer úplne ochrnutý. Bol pripútaný na lôžko a nemohol už ani rozprávať. Okrem toho, už 10 rokov potreboval k dýchaniu prístroj, komunikoval iba pomocou pohybu viečkami s pomocou špeciálneho prístroja. V tejto fáze bolo zverejené video, kde žiadal prezidenta republiky Giogia Napolitana o pasívnu eutanáziu. Ten zvolal politickú debatu, ale príslušný súd v Ríme jeho žiadosť zamietol. Nakoniec zomrel s pomocou

[citované 8. mája 2001]. Dostupné z: http://web.radicalparty.org/pressreview/print_right.php?func=detail&par=664 91 Wikipedia: Eluana Englaro. [citované 20. októbra 2007]. Dostupné z: http://en.wikipedia.org/wiki/Eluana_Englaro 92 Wikipedia: Piergiorgio Welby [citované 21.2.2008]. Dostupné z: http://en.wikipedia.org/wiki/Piergiorgio_Welby

51 svojho lekára a priateľa Maria Riccea , ktorý mu podal utlmujúci prostriedok a vypol dýchací prístroj. Obžaloba, ktorá bola vzápätí vznesená proti nemu, bola zamietnutá. K tomuto prípadu sa vyjadrila i cirkev kardinál Ruini zakázal vykonať náboženský pohreb, čím dal najavo neprípustnosť eutanázie. Tiež sa obrátil na katolíckych poslancov s výzvou, aby sa ani nezaoberali otázkami týkajúcimi sa možnosti odmietania liečby. Badáme teda iný, radikálnejší prístup, jako uviedol pápež Ján Pavol II. (vuz vyššie). Po smrti Welbyho vznikla z iniciatívy Lucy Coscioniho (ten už v r. 2002 založil Asociáciu Lucy Coscioniho Associazione Luca Coscioni 93 ) internetová stránka s názvom Občianska pomoc ( Soccorso civile ), kde každý môže nájsť užitočné informácie, ktoré majú slúžiť tomu, aby bolo zabránené zákonom a niektorým zaužívaným praktikám zničiť slobodu voľby. Podľa Coscioniho sú v Taliansku v platnosti zákony, ktoré poškodzujú základné ľudské práva ide o náboženské zákony a zakazujúce normy, ktoré silne limitujú možnosť liečiť sa a vykonávať slobodnú voľbu. Skrz tento portál Asociácia Lucu Coscioniho si kladie za cieľ pomáhať občanom, ktorí narazia na zákazy obsiahnuté v týchto normách tak, aby nemuseli podstupovať ich negatívne následky, poskytujúc im podnety, informácie a tam, kde je to možné konkrétnu podporu. Najdôležitejšia charakteristika Soccorso civile je tá, že predstavuje portál v kontinuálnom vývoji čelí sa tam novým témam, pridávajú sa nové informácie, ktoré si užívatelia zaznamenávajú. Giovanni Nuvoli 94 bývalý rozhodca, ktorý bol zasiahnutý sklerózou multiplex. Bol prezentovaný ako „nový prípad Welby“. Choroba ho ničila sedem rokov, až nakoniec vážil iba 20 kíl a bol pripútaný na lôžko. Keďže nechceli vyhovieť jeho žiadosti o pasívnu eutanáziu, rozhodol sa držať hladovku a po siedmych dňoch na jej následky zomrel. Žiadal o prerušenie liečby, jeho lekár sa však bránil tým, že nie je vrah. Vidíme teda, že v posledných dvoch prípadoch ide o dva rozdielne prístupy. Čl. 32 Ústavy Talianskej republiky (Costituzione della Repubblica Italiana) stanoví: “Republika chráni zdravie ako základné právo každého jednotlivca a ako záujem celej spoločnosti a garantuje bezplatnú liečbu ľuďom v núdzi. Nikto nemôže byť nútený k určitému zdravotnému ošetrovaniu inak, iba na základe zákona. Zákon nemôže v žiadnom prípade prekročiť limity dané rešpektom k ľudskej osobe.”95 Tento je v súlade so základným princípom čl. 13 Ústavy neporušiteľnosť osobnej slobody a na základe normatívy o informovanom súhlase predstavuje

93 Associazione Luca Coscioni. [citované 16.2.2005]. Dostupné z: http://www.lucacoscioni.it/ 94 Wikipedia: Giovanni Nuvoli. [citované 25.12.2007 . Dostupné z: http://en.wikipedia.org/wiki/Giovanni_Nuvoli 95 Čl. 32 Costituzione della Repubblica Italiana. Dostupné z: http://www.quirinale.it/costituzione/costituzione.htm

52 prerušenie terapií neporušiteľné právo každého. U Piergiorgia Welbyho tento princíp súd v Ríme tým, že oslobodil Riccea, potvrdil, naopak Nuvoli sa musel vyhladovať na smrť, aby získal uznanie, že mu náleží to isté právo garantované Ústavou .

Kto bojuje za uzákonenie eutanázie?

Národný výbor pre bioetiku (Il Comitato Nazionale di Bioetica ), utvorený v rámci Dekanátu Rady Ministrov ( La Presidenza del Consiglio dei Ministri ) by mal vytvoriť názory smerujúce k zaktuálneniu talianskej legislatívy. V skutočnosti sa odhalilo, že tento orgán je predmetom veľkých zásahov z Vatikánu vyhotoviteľa dokumentov, v ktorej je navrhovaná cesta paliatívnou liečbou (dôležité, ale samozrejme nie dostačujúce). Výboru je zverená funkcia orientovať legislatívne a administratívne nástroje smerujúce definovať kritéria na použitiev medicínskej a biologickej praxe na ochranu ľudských práv, aby sa vyhlo zneužitiam. Okrem toho má ešte za úlohu garantovať správne informovanie verejnosti ohľadom problematických aspektov a implikácii terapií, diagnostických techník a pokrokov biomedicínskych vied. V roku 1989 vznikla Poradňa bioetiky (Consulta di Bioetica ), ktorá si kladie za cieľ diskutovať na témy života a smrti, najnovšie navrhla novú listinu samourčenia nazvanú biocard. Ide vlastne o dokument, ktorý má funkciu ako biologický testament. V roku 1996 vznikla ExitItalia asociácia podporujúca vo verejnej mienke kampane za uzákonenie eutanázie, aj táto štylizovala biologický testament. Z roku 2001 je nakoniec Libera uscita asociácia za depenalizáciu eutanázie, ktorá prišla s návrhom zákona upravujúcim túto problematiku. Časopic L Ateo sa taktiež viackrát zaoberal týtmito otázkami. Únia ateistov a racionálnych agnostikov (Unione degli Atei e degli Agnostici Razionalisti UAAR) zasahuje takisto významne do debát.

53 9. Exkurs II prístupy iných krajín k eutanázii

Dôležité je poukázať na to, že v jednotlivých štátoch sveta sa už samotné definície pojmu eutanázia od seba odlišujú. V Rusku je tento pojem definovaný ako „splnenie pacientovho priania, aby bol jeho život ukončený určitými skutkami alebo prostriedkami vrátane prerušenia život udržujúcich terapií.“ 96 V Holandsku táto definícia znie: „ukončenie života pacienta na základe jeho dobrovoľnej a uváženej žiadosti o to.“ 97 V Belgicku a Holandsku je v súčasnosti zákonom dovolené za dodržania určitých kritérii ukončiť život pacienta. V Holandsku sú eutanázia a asistované suicídium síce stále považované za kriminálne činy, pri splnení určitých podmienok sú však tolerované a netrestané. V Belgicku je definícia eutanázie rovnaká ako v Holandsku, tu je však jasne vytýčené, že za určitých podmienok sa nejedná o trestný čin. V oboch krajinách musí pacient podať žiadosť o eutanáziu dobrovoľne, po zrelom uvážení a opakovane. Pacientovi musia byť jeho zdravotný stav a vyhliadky objasnené. Jeho stav musí byť bezvýchodiskový a jeho utrpenie neznesiteľné a tak ako pacient, aj jeho lekár musia dôjsť k záveru, že pre pacienta niet iného prijateľného riešenia. Musí byť tiež povolaný aj iný nezávislý lekár. V oboch krajinách je tiež možné odovzdanie biologických testamentov pre prípad budúcej nemožnosti prejavu. Tak v Holadsku ako aj Belgicku môže iba lekár vykonať eutanáziu. V ostatných európskych krajinách je pre všetkých trestné predčasne ukončiť život inej osoby. V mnoho krajinách je to regulované zákonmi vo vzťahu k vražde alebo zabitiu. Napriek tomu v niektorých krajinách je zabitie na žiadosť obete posudzované ináč ako zabitie za iných okolností. V Portugalsku napr. je zabitie trestané trestom odňatia slobody vo výške 815 rokov, kdežto zabitie na žiadosť obete v nižšom rozmedzí 15 rokov. V Grécku môže trest odňatia slobody dosiahnuť dokonca iba 10 dní, ak k zabitiu došlo zo súcitu k osobe trpiacej nevyliečiteľnou chorobou na jej vážnu a vytrvalú žiadosť 98 . Vo väčšine členských štátov Rady Európy je aj nápomoc k samovražde trestná. V Estónsku , Holandsku a Švajčiarsku je za určitých okolností povolená vo Švajčiarsku napr. nejde o trestný čin, ak sa tak stane z nezištných dôvodov. V niektorých krajinách môže

96 Gadd, E. und Kol. Euthanasie Band 2. Nationale und europaeische Perspektiven. Muenster: Lit Verlag, 2005, str. 158 97 Munzarová, M. Eutanazie, nebo paliativní péče? Praha: Grada Publishing, s. r. o., 2005, str. 49 98 Gadd, E. und Kol. Euthanasie Band 2. Nationale und europaeische Perspektiven. Muenster: Lit Verlag, 2005, str. 158

54 byť výmera trestu tak ako pri zabití znížená. Nórske zákonodarstvo napr. predvída miernejší trest, ak jedna osoba zo súcitu zabije druhú, ktorá je nevyliečiteľne chorá. V krajinách ako je Luxembursko nielenže samovražda nie je trestný čin, ale aj nápomoc k samovražde nie je trestná. Osoba ale môže byť potrestaná kvôli zanedbaniu pomoci osobe v nebezpečí. Aj v Nemecku sa vychádza z princípu akcesority účastenstva 99 pomoc k činu nemôže byť trestná, ak nie je trestný i čin sám. Naopak, vo vačšine krajín je povolené za určitých okolností nezahájiť alebo prerušiť život udržujúce liečenie. Ak je pacient spôsobilý k právnym úkonom, takáto jeho žiadosť musí byť rešpektovaná (ide o inštitút informovaného súhlasu pozri vyššie). Nájdeme však aj výnimky napr. v Gruzínsku tehotná žena nemôže odmietnuť lekársky zásah, ak je potrebný pre plod a pre ňu predstavuje len minimálne riziká 100 . Tiež definícia „mozgovej smrti“ sa v jednotlivých krajinách líši v Slovinsku sú kritéria dané zákonom, v Taliansku a iných krajinách su predpísané profesným rádom. Vo všetkých krajinách okrem Ruska je dovolené prerušenie všetkých lekárskych opatrení, ak došlo k mozgovej smrti. Po tejto diagnóze už osobe nemôže pomôcť nič. Vo štvrtine krajín Rady Európy sú biologické testamenty za určitých okolností právne záväzné, t.z. že musia byť dodržané, ak aj rodinní príslušníci či lekári nesúhlasia. Lekári ale nemusia vykonať protiprávne požiadavky alebo tie, ktoré sú pre pacienta nevhodné. V niektorých krajinách ako napr. Maďarsko , sú životné vôle právne záväzné iba ak spĺňajú požiadavku písomnej formy. V Slovinsku a Španielsku sa vyžaduje prítomnosť svedkov pri ich vyhotovení. V Dánsku sú registrované v banke dát, takže lekár pred zahájením liečby môže konzultovať s bankou svoj postup tak, aby došlo k splneniu priania pacienta. V krajinách ako Nemecko či Fínsko sú obyčajne tieto testamenty právne záväzné, ale existujú výnimky, ak ide o starší dátum vyhotovenia, obzvlášť ak v medzičase boli vynájdené nové metódy liečby choroby postihujúcej pacienta. Vo Francúzsku nie sú testamenty záväzné, ale je možné určiť „dôvernú osobu“, ktorá v prípade budúcej nesvojprávnosti pacienta konzultuje liečbu s lekárom. V Nórsku napr. za týchto okolností sa k veci vyjadrujú rodinní príbuzní. To je ďalšia pacientova možnosť, že dostane to zaobchádzanie, ktoré skutočne chce.

99 Císařová, D., Sovová, O. A kol. Trestní právo a zdravotnictví. Praha: Nakladatelství Orac, s. r. o., 2004, str. 114 100 Gadd, E. und Kol. Euthanasie Band 2. Nationale und europaeische Perspektiven. Muenster: Lit Verlag, 2005, str. 159

55 Vo vačšine krajín je prerušenie životudržujúcej liečby za určitých okolností prípustné aj pri nespojprávnych osobách, ale v Estónsku, Rusku, Švédsku a Grécku je to zakázané. V Nemecku a Rakúsku sa v trestných zákonoch nachádzajú privilegované skutkové podstaty vraždy a síce „usmrtenie na žiadosť poškodeného“101 . V Oregone bol schválený „ Death With Dignity Act “ (čin, navodzujúci smrť s dôstojnosťou) v r. 1997, ktorý umožňuje asistované siucídium: „Dospelý, ktorý je spôsobilý, s trvalým bydliskom v Oregone a ktorému lekári diagnostikovali smrteľnú chorobu a ktorý slobodne vyjadril svoju vôľu zomrieť, môže vyhotoviť písomnú žiadosť o medikáciu za účelom ukončenia svoho života ľudským a dôstojným spôsobom.“ 102 Oregon je jediný štát USA, kde je asistované siucídium povolené, ostatné federálne štáty trestne postihujú aktívnu eutanáziu aj asistovanú samovraždu. Federálna ústava tiež umožňuje pacientovi odmietnuť lekárske ošetrovanie. V r. 1995 bol schválený zákon, prehlasujúci eutanáziu za čin za určitých podmienok povolený v Severnom teritóriu Austrálie, dva roky nato bol však austrálskym federálnym parlamentom zrušený 103 .

101 Musil, J. Český trestní zákon potřebuje diferencovanější skutkovou podstatu úmyselného usmrcení. Trestní právo, 2004, č. 10, str. 12 102 Marini, L. Il diritto internazionale e comunitario della bioetica. Torino: G. Giappicchelli Editore, 2006, str. 413 103

56 10. Zhrnutie

Na základe vyššie uvedeného vidíme, ako k problematike eutanázie pristupuje ČR a ako Taliansko. V oboch krajinách je aktívna eutanázia posudzovaná ako vražda. Taliansky trestný zákon však upravuje aj privilegovanú skutkovú podstatu –„vražda so súhlasom“, ak sa súhlas preukáže, v prípade ktorej je trestná sadzba znížená na 615 rokov odňatia slobody (teda výrazne v prípade vraždy ide o trest nie nižší ako 21 rokov!). Aj asistované siucídium je trestné v oboch krajinách a opäť je v Taliansku trestané prísnejšie (v prípade dokonanej samovraždy 512 rokov, v prípade pokusu so škodlivými následkami 15 rokov odňatia slobody). Čo sa týka pasívnej eutanázie , vďaka informovanému súhlasu, ktorý poznajú obe krajiny, sa v určitej forme vykonáva (ak to považujeme za formu pasívnej eutanázie). Pacient totiž môže odmietnuť liečbu. Ak by lekár bez jeho súhlasu zasiahol, konal by protiprávne. Sú tu však výnimky, ktoré umožňujú lekárom zakročiť aj bez súhlasu pacienta. Zaujímavý bol prípad G. Nuvoliho v Taliansku (pozri vyššie), ktorý žiadal svojho lekára o prerušenie liečenia, ten to ale odmietol. Považujem to za porušenie jeho práva odmietnuť liečbu. V Taliansku sa stalo viac prípadov súvisiacich s eutanáziou, ktoré boli prejednávané pred súdmi. A práve tu vidíme, čo môže spôsobiť chýbajúca legislatívna úprava súdy v jednotlivých prípadoch rozhodli rôzne napr. v prípade E. Forzattiho či M. Riccea boli benevolentné, ale v prípade E. Englaro nie. V takýchto prípadoch sa dajú použiť ustanovenia znižujúce trestnosť konania, na ne ale nemá páchateľ nárok. Záleží preto na posúdení prípadu konkrétnym sudcom. Nepriama eutanázia je posudzovaná v oboch krajinách ako postup lege artis, Taliansko je ale pozadu v poskytovaní morfia umierajúcim. Čo sa týka ukončenia neefektívnej terapie , je tiež posudzovaná ako postup lege artis, ale v oboch krajinách chýbajú jasné pravidlá pre tieto situácie. V Taliansku sa vo väčšej miere trvá na liečbe, ktorá nie je efektívna a možno práve z tohto dôvodu sa tam ako termín používa pojem „accanimento terapeutico“ (pozri vyššie). Ak porovnáme podporu verejnosti v ČR majú prevahu zástancovia legalizácie (až 2/3), v Taliansku naopak odporcovia (aj keď len o pár percent). Súvisí to s vplyvom náboženstva. Taliansko je silne katolícka krajina, kde Vatikán výrazne zasahuje do verejnej mienky, bioetiky a tiež politiky. Názor verejnosti je v Taliansku ovplyvňovaný aj medializovanými prípadmi, ktoré u ľudí vyvolávajú silné emócie (napr. E. Englaro či P. Welby pozri vyššie). U nás sme sa

57 s niečím podobným ešte nestretli. Zatiaľ sú v ČR medializované prípady zo zahraničia ako napr. naposledy prípad znetvorenej Francúzsky Chantal Sébireovej. V oboch krajinách boli navrhnuté zákony týkajúce sa eutanázie v ČR v návrhu z r. 2005 nájdeme úpravu skutkovej podstaty „usmrtenia na žiadosť“ nešlo o beztrestnosť, ale zníženú trestnosť takého jednania, kdežto v Taliansku návrh trestného zákona z r. 2006 pojednával o depenalizácii eutanázie. Tieto návrhy však neprešli parlamentmi. V Taliansku v posledných rokoch badať snahy po uzákonení biologických testamentov v súčasnosti je tam situácia rovnaká ako u nás. Oviedský dohovor je účinný, ale zatiaľ zákonná úprava neexistuje. V Taliansku sa výrazne angažujú rôzne organizácie, ktoré bojujú za práva občanov. V ČR mi táto podpora v takej miere chýba.

58 11. Záver

Z vyššie uvedeného je patrné, že problém eutanázie nezasahuje iba etický, morálny a filozofický aspekt chorého jednotlivca (týkajúci sa jeho predstáv o dôstojnosti či práva na autodetermináciu) alebo zdravotníkov starajúcich sa o neho (odpovedať či nie na zúfalé žiadosti trpiacich pacientov), ale zahŕňa aj právny aspekt, ktorý sa týka tak zákonodarcu (trestnosť alebo beztrestnosť tých, čo eutanáziu vykonali) a rôznych kategórii profesionálov, ako aj národných a nadnárodných organizácii na ochranu ľudských práv a práv chorých. Práve tieto často podávajú podnety legislatívnym orgánom (pozri prípady v Taliansku). Problematika eutanázie je teda vnímaná ako zložitý komplex vzájomne sa ovplyvňujúcich činiteľov. Je očividné, že sa o eutanázii diskutuje čoraz viac. Vplyv na to majú médiami „pretriasané“ prípady, informácie o legalizácii eutanázie v iných krajinách a v neposlednej rade týmto začíname začíname byť konfrontovaní aj v osobnom živote. Čoraz viacej ľudí vidí umierať blízkych v bolestiach. S medicínskym pokrokom dochádza k novým situáciam, ktoré je potrebné riešiť. A tu už nestačia len medicínske opatrenia. Zasiahnuť by mal zákonodarca. Zatiaľ o „hard cases“ rozhodujú sudcovia, ale ako som už spomínala vyššie, nie je to vhodné riešenie. Nie je tým totiž zabezpečený rovnaký prístup k pachateľom, pretože posúdenie prípadu záleží na jednotlivom sudcovi. Je evidentné, že legalizácia eutanázie v ČR momentálne nie je možná. Sú tu silné tlaky proti tomu, ale myslím, že by bolo možné nájsť kompromis. V trestnom zákoníku by sa mala objaviť nová privilegovaná skutková podstata. Nešlo by o legalizáciu, ale o nižšiu trestnosť pre vykonávateľov smrti zo súcitu či útrpnosti. Každému musí byť jasný rozdiel medzi vraždou spáchanou zo surovosti a tzv. „mercy killing“. Neverím, že by niekto, kto by bol priamo konfrontovaný prípadom ako „Welby“ či „Nuvoli“, ostal ľahostajný. A aj takéto prípady, aj keď predstavujú výnimky, musia byť riešené. Nedá sa zatvárať oči pred niečim, čo je súčasťou života. Spoločnosť dala najavo, že si praje zmenu a politici sú tu na to, aby na tieto výzvy zareagovali. Môžme si príklad zobrať z Nemecka či Rakúska v ich trestných zákonoch je upravené „Toetung auf Verlangen“ (usmrtenie na žiadosť). To, že sa o tejto problematike diskutuje, vidím pozitívne. Ide o zložitý problém, a preto bude trvať dlhšie, kým sa nájde kompromis. Ale každá diskusia môže predstavovať krok vpred. Dôležité je, že je záujem na vyriešení tohto problému.

59 12. Resumé

Nella mia tesi mi occupo della problematica dell euthanasia. Si tratta di una tema molto delicato. Non coinvolge solo le persone che decidono di chiedere di morire o solo i medici che devonono affrontare tali richieste. Coinvolge anche il legislatore che dovrebbe intervenire, ed altre organizazzioni e associazioni nazionali e internazionali che combattono per i diritti umani. Oggi non moriamo allo stesso modo come i nostri antenati. E anche il modo come capiamo la morte è cambiato. Questo nasce dei nostri atteggamenti contro il mondo e contro noi stessi, tutto ciò è cambiato tanto negli ultimi anni. Viviamo piu a lungo, la medicina può salvare le vite che ancora un paio di anni fà erano condannate alla morte certa. Ma d'altra parte si prolungano anche le sofferenze dovute da varie malatie. Per questo motivo alcune persone possono percepire la propria esistenza come un gravame. Ci si deve rendere anche conto che oggi i pazienti sono piu informati su quello che li aspetta nella fase terminale della malatia. E questo puo cagionare varie preoccupazioni e angosce. Oggi sempre meno gente muore a casa tra le persone a loro care. Sempre piu spesso si muore negli ospedali o negli ospizii. Solo le persone „attive" vengono ascoltate. C'è l' ideale di un individuo sano e attivo. Allora le persone vecchie possono sentirsi inutili invecchiando. Presuppongono di essere un carico per la famiglia, che non possono offrire niente di utile. Anche la religione ha sempre meno influenza sulla gente. Le persone credono piu in se stesse, il principio dell'autonomia e piu forte che mai. Non vogliono lasciare il loro destino a Dio ma da soli vogliono gestire il proprio futuro. Per questo motivo le persone ancora sane compilano testamenti biologici, si parla della qualità della vita, dignita di morire etc. La prima parte della mia tesi l'ho dedicato alla storia del termine euthanasia, dopo seguono le spiegazioni di questo concetto problematico. Specialmente l'euthanasia passiva viene interpretata in vari modi. Per capire bene la problematica ho menzionato le dottrine che hanno a che fare con l'euthanasia. Ma il cuore della tesi è la comparazione dal punto di vista penale ho comparato la situazione inerente all euthanasia in Repubblica Ceca e in Italia. In entrambi i paesi si discute sul tema, ma l'eutanasia non è stata ancora legalizzata. La sua forma attiva e considerata un reato precisamente omicidio. Il Codice penale italiano prevede anche una fattispecie privilegiata omicidio del conseziente. Anche il siucidio assistito e considerato un reato in tutti e i due paesi. In Italia viene punito in modo piu grave.

60 Anche l'eutanasia passiva è vietata ma sotto alcune circostanze si può fare grazie all instituto del consenso informato. Ogni paziente ha diritto di rifiutare il trattamento medico. Senza il suo consenso il medico non puo intervenire se questo accade, il medico sta agendo abusivamente. Ma ci sono anche delle eccezioni che permettono al medico di intervenire anche senza il consenso del paziente. In generale il paziente può rifiutare il trattamento che gli salverebbe la vita. L'euthanasia indiretta e considerata un procedimento lege artis. Interessante è che l' Italia è molto cauta nella somministrazione della morfina ai malati terminali. Per quanto riguarda l'appoggio dei cittadini, da noi la maggioranza è per la legalizzazione dell euthanasia, l'Italia va piu contro in quanto la Chiesa cattolica ha una forte influenza sull opinione pubblica, sulla bioetica e anche sulla politica. Questo è dimostrato anche dai risultati dei sondaggi. In Repubblica Ceca mi manca l attivita delle associazioni come UAAR, CNB e altre che stimolano la legislatura. In Italia ci sono stati piu casi medializzati come quello di E. Englaro o P. Welby. Da noi si presentano piu casi dall'estero. Ci sono paesi europei che hanno legalizzato l'euthanasia (Olanda e Belgio). Il legislatore deve prendere in considerazione anche questo fatto, non ha senso chiudere gli occhi davanti alla realta. I cittadini hanno dimostrato di volere dei cambiamenti in questo campo. E i politici dovrebbero intervenire. A mio parere nè da noi nè in Italia è possibile per adesso legalizzare l'euthanasia. Ma si puo provare a trovare un compromesso. Per esempio in Germania ed in Austria ci sono le fattispecie privilegiate „Toetung auf Verlangen" (uccisione con richiesta) che prevedeno le pene diminuite rispetto all omicidio. In Italia c'è la fattispecie omicidio del conseziente ma la pena e secondo me troppo severa. Ognuno vede la differenza tra omicidio commesso con crudelta e tra „mercy killing". E' possibile diminuire la pena secondo le circostanze ma questo succede solo di fronte alle corti e non e sufficiente. Il legislatore ha il compito di adeguare la legge in materia. Perchè i giudici decidono caso per caso, quindi la sentenza dipende da ogni giudice concreto cosa prende in considerazione e cosi i deliquenti possono essere trattati in maniera diversa.

61 13. Použitá literatúra

Monografia

Munzarová, M.: Eutanázie nebo paliativní péče? Praha: Grada Publishing, 2005
Howard, P., Bogle, J. Medical law and Ethics. Blackwell Publishing Ltd, 2005
McLean, S. First Do no Harm. Law, Ethics and Healthcare. Cornwall: MPG Books Ltd, 2006
Marini, L.. Il diritto internazionale e comunitario della bioetica. Torino: G. Giappicchelli Editore, 2006
Herring, J. Medical law and Ethics. New York: Oxford University Press Inc, 2006
Harpes, J. P. und Kol. Euthanasie Band 1. Ethische und menschliche Aspekte. Muenster: Lit Verlag, 2005
Gadd, E. und Kol. Euthanasie Band 2. Nationale und europaeische Perspektiven. Muenster: Lit Verlag 2005
Keown, J. Euthanasia, Ethics and Public Policy. An argument against legalisation. Cambridge: University Press, 2002
Gastmans, C., Dierickx, K., Nys, H., Schotsmans, P. New pathways for european bioethics. Oxford: Intersentia Antwerpen, 2007

Zborníky

Fenyk, J. a kol. Pocta Dagmar Císařové k 75. narozeninám. Praha: LexisNexis CZ, s. r. o., 2007

Články

Drbohlavová, I. Eutanazie z pohledu českého práva. Trestněprávní Revue, 2003, č.4, str. 110116
Fenyk, J. Stručné zamyšlení se nad trestností usmrcení na žádost a z útrpnosti a v případé tzv. asistované sebevraždy (euthanasie). Trestní právo 2004, č.6, str. 413
Holčapek, T., Šustek, P. K § 115 návrhu nového trestního zákoníku (usmrcení na žádost). Trestněprávní revue, 2004, č.11, str. 325326

62
Jahnsová, A., Kuča, R. Právní aspekty euthanasie. Právní rozhledy, 1997, č.7, str. 356 360
Mitlıhner, M. Ke vztahu trestného činu účasti na sebevraždě a euthanasie. Trestní právo, 2003, č.6, str.1517
Mitlıhner, M. Sebevražda a euthanasie – některé zdravotní, sociální a právní problémy. Zdravotníctví a právo, 2004, č.12, str. 1518
Musil, J. Český trestní zákon potřebuje diferencovanější skutkovou podstatu úmyslného usmrcení. Trestní právo, 2004, č.10, str. 1014
Palkovský, A. Právní úprava vztahu lékař a pacient. Právo, 1995, č.3
Poremská, M. K právní úpravě eutanazie u nás i ve světě. Časopis pro právní vědu a praxi, 2006, č.2, str. 170176
Vykopalová, H. Euthanazie – diskutovaný problém společnosti. Kriminalistika, 1999, č.3

Internet

www.juristic.cz
www.euthanasie.szm.sk
www.nova.cz/zpravy/?83c=%7Edomaci%7E&83e=DO6148&ex6148=eutanazie budeunasinadalevnimanajakovrazda
http://www.holocaust.cz/cz2/history/events/eutanazie
http://www.tyden.cz/rubriky/domaci/legalizaceeutanaziezatimnikoli_4376.html
http://www.euthanasie.szm.sk/
http://www.shp.hu/hpc/web.php?azonosito=commorakozigaz&oldalkod=iDioHgvv_e
http://www.vop.gov.sk/ochrana_prav/legislativa/deklaracia/
http://www.hospice.sk/hospice1/data/ochrana.html
http://www.solen.cz/pdfs/pra/2006/02/01.pdf
http://www.umirani.cz/index.php?lang=cs&cmd=page&id=233&item=7
http://www.mpsv.cz/cs/840
http://www.clk.cz/zakpred/predpis10.html
http://duel.respekt.cz/duely.php?fIDROCNIKU=2007
http://cs.wikiquote.org/wiki/Marie_Svato%C5%A1ov%C3%A1
http://www.clk.cz/zakpred/predpis10.html
http://juristic.zcu.cz/download/rekodifikace/trest/trest.doc

63
juristic.zcu.cz/download/re kodifi kace/trest/duvod.doc
http://portal.justice.cz/ms/ms.aspx?j=33&o=23&k=381&d=160504
http://www.usl4.toscana.it/dp/isll/lex/cp.htm
http://www.privacy.it/codeome.html
http://uaar.it/laicita/eutanasia/
http://www.wearechurch.org/it/attual/Eurispes.italiani.chiesa.htm
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/encyclicals/documents/hf_jp ii_enc_25031995_evangeliumvitae_en.html
http://www.vatican.va/roman_curia/congregations/cfaith/documents/rc_con_cfaith_do c_19800505_eutanasia_it.html
http://governo.it/bioetica/testi/Dichiarazioni_anticipate_trattamento.pdf
http://portale.fnomceo.it/Jcmsfnomceo/cmsfile/attach_3265.pdf
http://www.repubblica.it/online/cronaca/eutanasia/assolto/assolto.html
http://web.radicalparty.org/pressreview/print_right.php?func=detail&par=664
http://en.wikipedia.org/wiki/Eluana_Englaro
http://en.wikipedia.org/wiki/Piergiorgio_Welby
http://www.lucacoscioni.it/
http://en.wikipedia.org/wiki/Giovanni_Nuvoli
http://www.quirinale.it/costituzione/costituzione.htm

Právne predpisy

Zákon č. 1/1993 Sb., Ústava České republiky
Zákon č. 20/1966 Sb., o péči o zdraví lidu
Zákon č. 140/1961 Sb., trestní zákon

64