Život V Dávnom Gútore Výročné Obyčaje Obce Hamuliakovo V 20

JANÁČKOVA AKADEMIE MÚZICKÝCH UMĚNÍ V BRNĚ Divadelní fakulta Ateliér Divadelní produkce a jevištní technologie Divadelní manažerství se zaměřením na produkční management

Život v dávnom Gútore Výročné obyčaje obce Hamuliakovo v 20. storočí

Bakalárska práca

Autorka práce: Viktória Kállayová Vedúca práce: doc. MgA. Blanka Chládková Oponentka práce: MgA. Zdeňka Kujová

Brno 2019

Bibliografický záznam

KÁLLAYOVÁ, Viktória. Život v dávnom Gútore - Výročné obyčaje obce Hamuliakovo v 20. storočí [Life in ancient Gútor - Annual customs in the village of Hamuliakovo in the 20th century]. Brno: Janáčkova akademie múzických umění, Divadelní fakulta, Ateliér divadelní produkce a jevištní technologie, 2019, 106 s. Vedúca bakalárskej práce: doc. MgA. Blanka Chládková

Anotace Práca zaznamenáva nehmotné kultúrne dedičstvo pôvodných obyvateľov obce Hamuliakovo (pôvodne Gútor), na príklade tradičných výročných obyčají 20. storočia. Pôvodné obyvateľstvo obce - etnikum slovenských Maďarov, v dôsledku politických, historických a urbanistických zmien, tvorí dnes v obci etnickú menšinu a kultúra etnika sa vytráca. Práca opisuje etnikum slovenských Maďarov, geografický, historický, politický a kultúrny kontext prostredia. Dokumentuje zabudnuté obyčaje pomocou osobných výpovedí pôvodných obyvateľov. Ďalej sa zameriava na funkciu, význam a špecifiká miestnych výročných obyčají, skrz ktorých kontextualizáciu sa snaží interpretovať dávne, a z časti aj súčasné podoby spoločnosti.

Kľúčové slová ľudové divadlo, tradičné obyčaje, nehmotné kultúrne dedičstvo, slovenskí Maďari, maďarská menšina, etnografický výskum, folklór, Hamuliakovo

Annotation This bachelor's thesis deals with the disappearing intangible cultural heritage of the original inhabitants of the village Hamuliakovo (orig. in hung. Gútor), on the example of local traditional annual customs in the 20th century. The original population of the village - an ethnic minority of Slovak Hungarians - is now a minority of the village and its culture is in decline, as a result of political, historical and urban changes. The work describes the ethnicity of Slovak Hungarians, geography, history, politics, and cultural context of the environment. The work deals with the function, meaning and specifics of local annual customs, through which it tries to contextualize and interpret the ancient and contemporary form of local society.

Key words folk theater, traditional customs, the intangible cultural heritage, Hungarians in Slovakia, hungarian minority, ethnographic research, folklore, Hamuliakovo

Prehlásenie

Prehlasujem, že som predloženú prácu spracovala samostatne a použila iba uvedené pramene a literatúru.

V Brne, dňa 20. mája 2019 Viktória Kállayová

Poďakovanie

Moja vďaka patrí vedúcej bakalárskej práce, doc. MgA. Blanke Chládkovej, za oporu, trpezlivosť a cenné rady pri výbere témy a písaní práce. Veľká vďaka patrí mojej babičke Margite Kállayovej, za nenahraditeľné rozhovory k téme a druhej babičke Valérii Borsovej, za pomoc s maďarskými textami. Ďakujem mojej sestre Scarlett Kállayovej za rady k spracovaniu textu. Vďaka patrí Terézii Szűcsovej a Julianne Bogárovej, za ochotu zdieľať ich vzácne spomienky. Ďakujem mojim predkom a bývalým obyvateľom Hamuliakova, za cenný dar v podobe kultúry ktorú nám po sebe zanechali a na ktorú môžeme ako ďalšia generácia nadväzovať.

Obsah

Úvod 1

1. Metodika práce a terminológia 4 1.1 Metodika práce 4 1.1.1 Príprava 4 1.1.2 Realizácia výskumu 4 1.1.3 Interpretácia dát 7 1.1.4 Publikácia 8 1.1.5 Vybrané problémy výskumu 8 1.2 Terminológia 10

2. Etnikum slovenských Maďarov, Žitný ostrov a Hamuliakovo 14 2.1 Kto sú slovenskí Maďari? 14 2.2 Žitný ostrov - Csallóköz 17 2.3 Hamuliakovo - Gútor 20 2.3.1 Základné informácie 20 2.3.2 História obce 26 2.3.3 Súčasnosť 31 2.3.4 Csemadok 33

3. Výročné obyčaje obce Hamuliakovo v 20. storočí 34 3.1 ZIMA 35 3.2 JAR 39 3.3 LETO 44 3.4 JESEŇ 47 3.5 ZIMA 48

Záver 53

Zoznam skratiek 55

Použitá literatúra 56

Zoznam obrázkov 62

Zoznam príloh 63

Úvod

Súčasný trend globalizácie vedie k potrebe znalosti a porozumenia koreňov kultúr. Pre ľudské správanie, tvorbu a umenie je dôležité vedieť, z čoho naša kultúra vychádza a na čo nadväzujeme. V našej práci skúmame výročné obyčaje obce Hamuliakovo, s pôvodným názvom Gútor, v 20. storočí. Hamuliakovo je slovenská pohraničná obec z 12. storočia, obývaná pôvodne maďarským, neskôr slovenským a slovensko-maďarským etnikom. V priebehu 20. storočia, bola táto obec súčasťou Rakúsko-Uhorska, Prvej česko-slovenskej republiky, Maďarska, Druhej česko-slovenskej republiky a Slovenska. Zloženie obyvateľstva sa menilo zakladaním kolónií po 1. svetovej vojne, deportáciou maďarského obyvateľstva po 2. svetovej vojne a od 90.-tych rokov urbanizáciou. Obec sa svojou polohou blízko Bratislavy, stáva od roku 1989 súčasťou masívnych urbanizačných procesov. Pôvodné etnikum slovenských Maďarov a rurálny ráz krajiny sa vytrácajú a s nimi aj tradičná kultúra pôvodných obyvateľov. V zmysle zachovania miznúceho kultúrneho dedičstva, sme sa preto rozhodli zmapovať lokálne výročné obyčaje z obdobia 20. storočia. Podľa Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, pojmom nehmotné kultúrne dedičstvo označujeme ústne prejavy a tradície, interpretačné umenie, spoločenské zvyky, obyčaje, rituály a slávnostné udalosti, tradičné remeselníctvo a ďalšie. Živý, ucelený systém tradičnej kultúry zanikol vplyvom modernizácie spoločnosti, ale viaceré javy sú pre nás zdrojmi kultúrnej a spoločenskej identity. Uchovávajú sa ako prejav lokálneho, regionálneho a národného dedičstva. (ONKDKZSO, 2017) V roku 2018 sa všetky inštitúcie Európskej únie zapojili do Európskeho roku kultúrneho dedičstva, aby upozornili na potrebu zachovania miznúceho kultúrneho dedičstva. V Odporúčaní na ochranu tradičnej kultúry a folklóru, ktoré schválila generálna konferencia Organizácie OSN pre vzdelanie, vedu a kultúru (ďalej len UNESCO), je vyzdvihnutá výrazná zraniteľnosť tradičných foriem folklóru so zvláštnym dôrazom na šírenie ústnym podaním, uvedomujúc si nebezpečenstvo, že sa to všetko môže stratiť. Najrozšírenejšia teória divadelnej antropológie, nachádza pôvod divadla v mýtoch a rituáloch. Podľa Brocketta, sa mýty a rituály vyformovali v ranom štádiu vývoja spoločnosti, kedy spoločnosť začala objavovať vplyv ich magických síl na prísun potravy,

počasie, chorobu a iné kľúčové prvky života. Spoločnosť videla súvis medzi určitým jednaním skupiny, alebo jej jednotlivcov (napr. šamanov) a priaznivým výsledkom a tak toto jednanie začala opakovať a formovať do špecifických obradov a rituálov. Okolo týchto rituálov potom vznikli mýty, ktoré konanie vysvetľovali a idealizovali. Kultiváciou spoločnosti, sa predstavy o rituáloch začali meniť a tak sa mýty začali modifikovať, oddeľovať a praktizovať mimo nich. Tento moment, je prvým krokom k vzniku autonómneho divadla. Pôvodný úžitkový zmysel aktivít, začal nahrádzať estetický a zábavný. (Brockett, 2008) Konkrétnym dôkazom rituálnej teórie pôvodu divadla sú tradičné ľudové obyčaje, ktoré sa radia k ľudovému divadlu. Podľa Toncrovej, sa jednotlivé formy ľudového divadla odlišujú pôvodom, charakterom a voľbou výrazových prostriedkov, avšak obsahujú škálu spoločných prvkov, ktoré špecifikujú ľudové divadlo ako celok. (Toncrová, 2000) Obyčaje boli a sú nositeľmi mnohých kľúčových performačných prvkov a zdrojom divadelnosti. Podľa Brocketta sú nimi: čas, miesto, účastníci (herci a publikum), scenár (ciele, text, pravidlá, piesne), oblečenie (kostýmy), maska (líčenie, škrabošky), zvuk (hudba, piesne, reč), pohyb (gesto, pantomíma, tanec) a ďalšie. (Brockett, 2008)

Hlavným cieľom práce je zaznamenať miznúcu kultúru pôvodných obyvateľov obce Hamuliakovo, skrz kalendárne obyčaje pôvodných obyvateľov. Práca využíva mimo iné, aj nástroje etnografického výzkumu a kladie si za ciele: zdokumentovať poznatky o tradičných kalendárnych obyčajoch etnika v obci, vysvetliť ich spoločenský kontext, porovnať súčasnú a minulú podobu obyčajov a preskúmať dôvody ich premien. Dôležitou časťou je priebežná kontextualizácia - vysvetlenie významu dát vo vzťahu k iným dátam, ich samotným v širšom kontexte a porozumenie ich významu z pohľadu ich nositeľov. V práci sa zaoberáme funkciou, významom a špecifikami miestnych výročných obyčají, skrz ktorých kontextualizáciu sa snažíme interpretovať dávne a z časti aj súčasné podoby spoločnosti. Na ciele práce nadväzujú výskumné otázky. ● Hlavná výskumná otázka: Aké sú tradičné obyčaje pôvodných obyvateľov Hamuliakova? ● Vedľajšie výskumné otázky: Aké sú kultúrne, dobové špecifiká obyčají?

Prečo tieto tradičné obyčaje z obce zmizli a zabudlo sa na ne? Akú majú tradičné obyčaje funkciu, zmysel a význam? S akými inštitúciami súvisia?

Zachytiť nehmotné kultúrne dedičstvo etnika s tak špecifickou históriou, akú má slovensko-maďarské, skrz tradičné obyčaje, bolo pre nás metodicky pomerne náročné. Pri výskume sme vzhľadom k cieľom práce, používali metódy etnografického výskumu, ktoré nám metodicky aj teoreticky dopomohli. Proces práce so zdrojmi, rôzne fázy výskumu a metódy zberu dát opisujeme v kapitole Metodika práce a terminológia. Špecifiká kultúr a obyčají odlišujú napríklad prírodné podmienky, historické udalosti, kontakt s kultúrami iných etník. Druhá kapitola predstavuje historický, politický a hospodársko-sociálny kontext etnika slovenských Maďarov. Etnikum mapujeme na národnej, regionálnej a lokálnej úrovni. Jednotlivé regióny a oblasti sa vyznačujú rôznymi špecifikami. Rovnako je tu úroveň lokálnych miest a obcí, ktoré sú tvorené jedinečnosťou ľudí, ktorí ich obývajú. Pre pochopenie kultúry miznúceho etnika predstavujeme historické, prírodné a kultúrne špecifiká skúmanej oblasti. Tretia kapitola zaznamenáva samotné tradičné obyčaje. Definícia folklóru hovorí o prejavovaní tradičnej a ľudovej kultúry prostredníctvom skupín a jednotlivcov, ktorí odzrkadlujú jeho kultúrnu a spoločenskú identitu. V našej práci, využívame k zaznamenaniu tradičných obyčají etnika neštrukturované rozhovory s pôvodnými obyvateľmi obce. Výpovede obyvateľov, pôvodných iniciátorov a aktérov obyčají sú značne autentické, odzrkadlujú postoj a osobné spomienky informátoriek k obyčajom, preto ich v práci do značnej miery priamo citujeme. Súčasná folkloristika hovorí, že samotný príbeh, je potrebné vnímať v širšom kontexte. Ten je ovplyvnený tradíciou, súčasnou podobou spoločnosti, jej hodnotami a obavami, osobnosťou informátora a samotným bádateľom. V práci sa zameriavame na funkciu konkrétnych obyčají v spoločnosti, význam pre ich aktérov a lokálne špecifiká. Skrz kontextualizáciu obyčají sa snažíme interpretovať dávne a z časti aj súčasné podoby spoločnosti.

1. Metodika práce a terminológia

1.1 Metodika práce 1.1.1 Príprava Prvým krokom bol výber a definícia vhodnej témy, ktorá by do značnej miery umožňovala zmapovať a naštudovať etnikum slovenských Maďarov, jeho kultúru, vrátane konštruovania a premien etnickej identity. Počas štúdia nás zaujalo niekoľko tém a nakoniec sme sa rozhodli etnickú menšinu preskúmať na príklade výročných obyčají , ktoré sú súčasťou ľudového divadla. K výberu témy nás motivovalo spoznať korene kultúry nášho rodiska a ambície pôsobiť v skúmanej oblasti v budúcnosti ako kultúrni manažéri.1 Po výbere témy a stanovení cieľov práce, nasledovala formulácia výskumných otázok.

1.1.2 Realizácia výskumu Literatúra k téme Po výbere témy, definovaní cieľov a výskumných otázok, nasledovala teoretická príprava. V úvode príprav, sme si naštudovali terminológiu z oblasti etnológie, obyčají, ľudového divadla. Kniha Úvod do etnologického výskumu (Doušek a kol., 2014), nám poskytla základné informácie o etnológii, základy z histórie etnológie, zoznámila nás s terminológiou a rôznymi výskumnými metódami. K pochopenie kultúry etnika sme považovali za dôležité, poukázať na príslušné historické, politické, hospodársko-sociálne a kultúrne spojitosti. Tým sa venujeme na národnej, regionálnej a lokálnej úrovni v kapitole 2. Výskumu etnika slovenských Maďarov, sa aktívne venuje FÓRUM - inštitút pre výskum menšín na Slovensku, ktorého dlhodobým programom je výskum národnostných, etnických a iných menšín žijúcich na Slovensku. Svoj vedecký program FÓRUM iniciuje v troch podobách:

1 autorka práce je pôvodom slovenská Maďarka, pochádzajúca z obce Hamuliakovo

● Centrum pre výskum súčasnosti skúma vzťahy Maďarov a ďalších národností na Slovensku k politike, ekonomike, kultúre a spoločnosti, dokumentuje vývoj menšinových kultúr od roku 1918 po súčasnosť; ● Európske etnologické centrum sa zameriava na tradičnú, populárnu a urbánnu kultúru Maďarov na Slovensku a interetnické vzťahy etnika v európskom kontexte; ● Bibliotheca Hungarica je centrálnou knižnicou hungaristickej literatúry v maďarčine, ktorá bola publikovaná v niekdajšom Československu a súčasnom Slovensku od roku 1918 po súčasnosť. (Botík, 2007) Informácie k etniku slovenských Maďarov sme čerpali z knihy maďarského etnológa Józsefa Liszku - Národopis Maďarov na Slovensku (2003) a knihy slovenského etnológa Jána Botíka - Etnická história Slovenska (2007). Je nutné spomenúť, že väčšina literatúry vzťahujúca sa ku kultúre etnika slovenských Maďarov je v maďarskom jazyku, čo je prirodzené, keďže etniku sa venujú hlavne slovensko-maďarskí etnológovia. Toto etnikum však do veľkej miery ovplyvnilo a bolo ovplyvnené slovenským národom a absencia slovenských prekladov tak môže viesť k priepasti medzi slovenskými a slovensko-maďarskými etnológmi. Prvé opisy ľudových zvyklostí je možné nájsť v knihe Koloni népszokások2 (Kelecsényi, 1854). Po druhej svetovej vojne sa témou ľudových obyčají Maďarov na Slovensku zaoberali najmä Károly Csáky, Béla Marczell, Zoltán Ujváry, alebo Putz. Z toho podrobne sa obyčajmi zaoberá Marczell Béla v knihe Naptár és a néphagyomány, Csallóközi népszokások3 (1997). Kapitoly k tradičným obyčajám slovenských Maďarov obsahuje aj kniha Két Duna Keríti… Tanulmányok a Csallóköz néprajzához4 (Liszka, 2005). Maďarským fašiangovým zvykom dőrejárás sa zaoberá kniha Tejfalusi dőrejárás5 (Gyökeres, Ozogány, 2012). Tomuto miestnemu sviatku sa venuje viac slovensko - maďarských etnológov: Liszka (2009), Khín (1935), neskôr Marczell (1975, 1982, 1997), Ujváry 1991. Knihy v slovenskom jazyku o tomto žitnoostrovskom zvyku napísala Zora Apáthyová-Rusnáková (Apáthyová 1979; Apáthyová 1987).

2 Kolonské obyčaje (vlastný preklad) 3 Kalendár a obyčaje, Žitnoostrovské obyčaje (vlastný preklad) 4 Dvomi Dunajmi obkolesený…, Poznatky z národopisu Žitneho ostrova (vlastný preklad) 5 Mliečňanský zvyk dőrejárás (vlastný preklad)

Žitnoostrovským nehmotným kultúrnym dedičstvom sa zaoberá Csiba Lajos, v knihe Csiba Lajos Diáriuma, Felső-Csallóközi gazdaregulák, babonák, mesék és népszokások6 (1996). O konkrétnej lokalite Hamuliakovo píšu tri hlavné literárne zdroje. Najrozsiahlejším z nich je monografia etnológa Lajosa Presinszkeho, s názvom Čo nám zanechali stáročia? Kapitoly z dejín Hamuliakova (Presinszky, ?2000). Počas predošlých dvesto rokov, vyšlo viac dokumentov s opisom krajiny, kde sa spomína obec Hamuliakovo pod rôznymi názvami a práve z nich Presinszky v knihe čerpá. Ďalším zdrojom je dvojjazyčná kniha Fragmenty z dejín Hamuliakova (Zsigmond, 1994). Tretím zdrojom je trojjazyčná turistická brožúra Hamuliakovo, Gútor. História a súčasnosť (Tóthová, 2007). Dáta o súčasnom stave obce Hamuliakovo, sme čerpali z publikácie Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce na roky 2016 - 2020 (Coplák a kol., 2016). Rôzne lokálne pramene hovoria o miestnej kronike Hamuliakova, ktorú sme však nikde nemohli nájsť aj z dôvodu nedávneho zrušenia obecnej maďarskej knižnice. Historické pramene o obci Hamuliakovo teda existujú, ale ide skôr o fragmenty, ako o komplexnú dokumentáciu histórie obce. Teoretickými východiskami k výskumu obyčají slovenských Maďarov, nám boli nasledovné pramene: Kalendárne obyčaje I. (Krupa, 1996), ktoré sa zaoberajú kalendárnymi obyčajami maďarských Slovákov, Naptár és néphagyomány7 (Marczell, 1997), ktorý sa zameriava na kalendárne obyčaje Žitného ostrova.

Vlastný výskum V prameňoch sme narazili na nedostatok informácií ku kultúrnym obyčajám v skúmanej lokalite, obci Hamuliakovo. Preto bolo nutné urobiť vlastný výskum. K nemu sme si naštudovali metodologické príručky Terénní výzkum etnokulturních tradic (Toncrová a Uhlíková, 2014) a Metodickú příručku ke sběru folkloru: metodický materiál s návodem ke sběru folkloru 20. století pomocí rozhovorů s pamětníky (Pohunek, Janeček, Votruba, 2014).

6 Diár Lajosa Csibu. Pranostiky, povery, rozprávky a ľudové zvyky Horného Žitného ostrova (vlastný preklad)

7 Kalendár a obyčaje (vlastný preklad autorky)

Medzi ciele práce a výskumné otázky, patrilo okrem iného zmapovať súčasný stav obyčají v obci a preskúmanie ich premien v porovnaní s minulosťou. Komplikácie spojené s nedostatkom zdrojov k 20. storočiu, časovou náročnosťou prekladu zdrojov z maďarského jazyka, spôsobili nedostatok priestoru venovať sa súčasnému kontextu obyčají v obci, a preto sa im v práci venujeme len okrajovo. Nasledoval výber metód terénneho výskumu a dokumentácia dát v teréne. Vzhľadom k výskumnému modelu a výskumným otázkam, sme sa rozhodli pre kvalitatívny postup a metódu pološtrukturovaných rozhovorov. Oslovili sme kľúčového informátora - lokálnu aktivistku Juliannu Krajčírovú. Tá nám poskytla vzácne tipy pre archívne pramene a tipy na vhodných informátorov. Nasledovalo oslovenie narátorov a vlastná predpríprava. Oslovili sme tri pôvodné obyvateľky Hamuliakova, ktoré sa aktívne angažovali v obci, prežili tu väčšinu svojho života a v minulosti sa aktívne zapájali do obyčají v obci ako iniciátorky alebo diváčky. Práve na základe dát získaných od nich, sa pokúšame predstaviť obyčaje pôvodných obyvateľov obce z 20. storočia. Výpovede sú autentické a hovoria veľa o minulých aj súčasných postojoch ich autoriek, čo im pridáva na hodnote, a preto ich v práci priamo citujeme. Dáta boli zozbierané v maďarskom jazyku a ich pôvodné znenie je dostupné na vyžiadanie od autorky práce. Plné znenie dát preložených autorkou do slovenského jazyka, je v priložených prílohách. Kľúčovými boli dáta od prvej informátorky, Julianny Bogárovej, ktoré nám autorka darovala, v podobe rukou písaných poznámok v maďarskom jazyku. Od dvoch informátoriek sme dáta získavali metódou pološtrukturovaných rozhovorov, ktoré sme nahrali na diktafón, následne sme nahrávky spísali a preložili do slovenského jazyka.

1.1.3 Interpretácia dát Po zozbieraní a preložení chýbajúcich dát, nasledovala kontextualizácia dát vzhľadom k výskumným otázkam práce. Okrem deskripcie zozbieraných dát o obyčajách z rôznych zdrojov, sme sa snažili hľadať odpovede na výskumné otázky. Pomocou doplnkovej literatúry Naptár és a néphagyomány (Marczell, 1998), Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska a ďalších uvádzaných zdrojov, sme skúmali špecifiká a paralely lokálnych obyčají v rámci Žitného ostrova a Slovenska. Zozbierané

dáta sme doplnili a nadviazali na seba. Naštudovaním Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska a kapitoly viazanej k skúmanej lokalite, sme sa pokúsili preskúmať funkciu obyčají v obci a ich význam pre aktérov. Dáta zozbierané z vlastného výskumu od informátoriek, sme sa rozhodli kvôli autenticite uvádzať v texte v plnom znení. Dopĺňame ich informáciami z iných zdrojov a vlastnými postrehmi.

1.1.4 Publikácia V poslednej fáze prebehla voľba výstupu z výskumu, ktorá však bola čiastočne predom daná, keďže ide o bakalársku prácu, vznikajúcu v konkrétnom akademickom prostredí. V čase písania práce ešte nieje známe, či vzniknú aj iné formy publikácie, avšak autorka zvažuje vytvorenie etnologického dokumentu z nazbieraného audiovizuálneho materiálu a vytvorenie dvojjazyčnej publikácie pre obyvateľov obce. Súčasťou výstupu je aj zvolenie štýlu písania práce. Väčšinou sa etnológovia snažia o čo najobjektívnejšie zaznamenanie prostredia a dát a o tzv. realistický štýl. Práca však vzniká na pôde umeleckej školy a teda si môžeme dovoliť o osobnejšie zachytenie skutočností, ktoré pridá umeleckej povahe práce. Posledným krokom je publikovanie výstupu z výskumu. Práca bude publikovaná Janáčkovou akadémiou múzických umení v Brně, ktorou bude online archivovaná a jeden výtlačok, pôjde do bádateľskej knižnice Bibliotheca Hungarica v Šamoríne.

1.1.5 Vybrané problémy výskumu Počas výskumu sme narazili na rôzne vybrané problémy. Jedným z najnáročnejších úskalí vo výskume, bol pre nás jazyk. Pozn. autorky: “Som síce rodená slovenská Maďarka a mám dva rodné jazyky - slovenský a maďarský, avšak ja sama som dôkazom miznutia maďarskej kultúry, keďže moja maďarčina sa rokmi značne obmedzila.” Vo všeobecnosti je pomerne málo osôb, ktorých slovenská aj maďarská slovná zásoba obsahuje slová z oblasti ľudových tradícií. Oblasť Žitného ostrova má svoj špecifický dialekt, čo tiež do istej miery komplikovalo preklady.

Ďalším úskalým, bola objektivita výskumu. V našom prípade, kedy pracujeme do značnej miery s “neživými” etno-kultúrnymi tradíciami, sa opierame o pamäť a interpretáciu narátora, ktorého výklad je značne subjektívny. Bádateľ pri etnografickom

výskume zasahuje do výskumu viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Jednak ovplyvňuje výpovede a chovanie narátorov a zároveň samotná interpetácia výkladu informátora a jej zasadenie do kontextu je značne subjektívne. Súčasná etnografia chápe etnografický výskum ako interaktívne prostredie, v ktorom samotná interpetácia skutočností informátorom, ako aj bádateľom, mnoho napovie o minulej a súčasnej podobe spoločnosti. Previazanosť ľudových obyčají s nehmotnou a hmotnou kultúrou, s kolektívnym vedomím, previazanosť s jeho interpretmi a konkrétnym nositeľom, vypovedá o veľkej premenlivosti ich rôznych zložiek. (Janeček, 2014)

1.2 Terminológia

Ľudové divadlo Podľa Elektronickej encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska, je ľudové divadlo folklórna divadelná forma, v ktorej sa vyskytuje premena na herca s využitím dramatického textu, mimiky, gestikulácie, masky, kostýmu, rekvizít a pod.. Do oblasti ľudového divadla patria obradové hry s plodonosnou a ochrannou mágiou, maskované postavy z vianočného a fašiangového obdobia, vianočné hry, hry vychádzajúce z kresťanstva, obsahujúce prvky starších magických obradov, žartovné hry, ktoré boli súčasťou svadobných hier, fašiangových obchôdzok, priadok a zabíjačiek. Pre ľudové divadlo sú typické postavy mimo reálneho času a priestoru, fiktívny dej a diváci mimo súčasti hry. Odohrávalo sa na dvore, uliciach, krčme, alebo v izbe. (SĽUK, SAV, ?2008) Podľa Broučka a Jeřábka je pre ľudové divadlo a folklór charakteristická synkretickosť - spojenie hovoreného slova, spevu s tancom, pantomímou, obchôdzkami, rituálmi, obradom, inštrumentálnou hudbou a odevom, resp. maskou. (Brouček, Jeřábek, 2007)

Slovenskí Maďari Týmto výrazom označujeme maďarské etnikum, žijúce na území Slovenska. Vhodnejším by sa mohlo zdať pomenovanie maďarská národnostná menšina žijúca na území dnešného Slovenska. V tejto práci sa však budeme zaoberať etnikom Maďarov žijúcich na území Slovenska naprieč históriou až do čias, kedy Slovensko oficiálne neexistovalo. Aj preto v práci používame hovorovo ustálený názov etnika slovenskí Maďari (maď. szlovákiai magyarok).

Obyčaje Obyčaje oddávna patrili medzi medzníky, ktoré určovali život spoločnosti a ľudu. Boli oporou k ľudskému správaniu, ľudskej činnosti, vykonávaniu povinností, osobnej úspešnosti, práci, zbohatnutiu, ako aj ochrane jednotlivca a spoločenstva pred vplyvom nepriaznivých síl. Pomáhali človeku vysporiadať sa s rôznymi životnými situáciami. Podľa Jakubíkovej, obyčaje predstavujú nevyhnutný pomocník, v podobe tradíciou určeného spôsobu sociálneho správania. Synonymom slova je slovo zvyk, s ktorým sa

významovo prekrýva. V každej kultúre, obyčaje vytvárajú spolu so zákonmi, mravmi a tabu, určitú formu sociokultúrnych regulátorov. Základné delenie obyčají je: 1. rodinné (obyčaje životného cyklu), 2. kalendárne (výročné obyčaje), 3. pracovné, 4. spoločenské a právne.

Hlavná funkcia obyčají je socionormatívna, komunikačná, integračná a zároveň diferenciačná. Významná je aj ich psychohygienická funkcia. (Jakubíková, 1980) Následkom historického a súčasného vplyvu kresťanstva sú hlavné črty kalendárnych obyčají v strednej Európe do istej miery podobné. Následkom vlastných tradícií a autonómneho vývoja národov, v nich nachádzame aj mnohé odlišné črty. (Krupa, 1996)

Výročné (kalendárne) obyčaje Úkony vykonávané tradovaným spôsobom v konkrétnych dňoch kalendárneho roka, predovšetkým v období zimného a letného slnovratu. Ich podoba aj význam boli značne ovplyvnené kresťanstvom. Pôvodne vychádzali z roľníckej práce a boli viazané na jej rôzne etapy. “Ich úlohou bolo zabezpečiť zdravie, prosperitu, ochraňovať pred nežiaducimi silami. Na základe pozorovaní predpovedali počasie v nasledujúcom roku a odhalovali budúcnosť pomocou veštenia. Počas viacdňových výročných sviatkov sa pripravovali a konzumovali, regionálnou tradíciou, ustálené druhy obradových jedál. Súčasťou jednotlivých obyčají bol i obradový folklór (piesne, vinše, koledy, tanec, hry) a obchôdzky, ktorými sa mal zabezpečiť želaný úspech. Kalendárne obyčaje sa viazali napríklad k Vianociam, Novému roku, fašiangom a iným.” (Popelková, ?2009).

Rodinné obyčaje Zaužívané pomenovanie obyčají, ktoré sprevádzajú dôležité medzníky v živote človeka. Podľa Jakubíkovej, sú spojené s biologicko fyziologickými zmenami ako sú narodenie dieťaťa, dosiahnutie pohlavnej zrelosti, uzavretie manželstva (svadba) a úmrtie (pohreb). Pribúdajúce množstvo možností sociálnych statusov, znamenalo vznik nových

obyčají - dosiahnutím vzdelania (maturita, promócia), v náboženskom svete (prvé sväté prijímanie, birmovka), v individuálnom živote (narodeniny, meniny, jubileá). Ich hlavnou funkciou bolo zverejnenie a potvrdenie platnosti príslušnej životnej zmeny. (Jakubíková, 1997)

Pracovné obyčaje Pracovné obyčaje sa prelínali s kalendárnymi obyčajmi a boli spojené s prácou človeka. Viazali sa k začatiu, alebo k ukončeniu určitej pracovnej činnosti (1. jarná orba, sejba, dožinky, oberačkové slávnosti, priadky a pod.).

Spoločenské a právne obyčaje Sú špecifické pre rôzne sociálne vrstvy obyvateľstva (roľnícke, remeselnícke, banícke, pastierske, žiacke, študentské a pod.).

Etnológia “Etnológia je vedná disciplína, ktorá sa zaoberá kultúrou a spôsobom života človeka ako člena určitej spoločnosti. Etnológia skúma súčasné kultúrne prejavy spravidla s ohľadom na ich historickú perspektívu, zaoberá sa vývojom kultúry i otázkami kultúrnej zmeny. Súčasťou predmetu etnologického výskumu je i historické štúdium ľudovej kultúry, ktorá vo viacerých európskych krajinách, vrátane Slovenska, tvorí významnú súčasť kultúrneho dedičstva. Hlavnou metódou získavania empirických poznatkov o kultúrnych javoch a konaní človeka je v etnológii terénny výskum.” (Kiliánová, 2011).

Etnografický výskum Podľa Janečka, je etnografický výskum najdôležitejším druhom etnologického výskumu, ktorý určuje samotnú podstatu etnológie ako vedy (Janeček, 2014). Etnografický výskum je jedným z dištinktívnych prvkov etnológie, ktorým sa tento obor vyčleňuje od príbuzných vied ako sú sociológia a histografia (Eriksen, 2008).

Narátor, informátor Podľa Janečka narátori, alebo v etnológii častejšie využívaný pojem informátori, sú typickí členovia skúmanej komunity, ktorí sú pre bádateľa dôležitým zdrojom

etnografických dát. Informátorom môže byť akákoľvek osoba s relevantnými kultúrnymi kompetenciami, ktorá je schopná a ochotná o etnografických dátach komunikovať. Základnými predpokladmi informátora sú: 1. byť plnohodnotným členom skúmanej komunity a byť oboznámený s dátami, ktoré bádateľa zaujímajú 2. disponovať časovými a osobnostnými možnosťami venovať sa bádateľovi 3. nekomentovať zbytočne zdelované informácie o etnografických dátach zo svojho vlastného pohľadu, v prípade že to bádateľa vyslovene nezaujíma (Spradley in Janeček, 2014) Slovo informátor však v mnohých jazykoch a prekladoch môže evokovať označenie donášača, preto súčasný bádatelia od tohto termínu ustupujú a hovoria o nositeľoch tradície, narátoroch, konzultantoch, spolupracovníkoch, alebo dokonca o spoluaturoch. (Janeček, 2014)

2. Etnikum slovenských Maďarov, Žitný ostrov a Hamuliakovo

Pre pochopenie kultúry etnika slovenských Maďarov v obci, je dôležité vysvetliť historický, politický a hospodársko-sociálny kontext na národnej, regionálnej aj lokálnej úrovni. Doteraz sme nenašli prácu, ktorá by komplexne obsiahla kontext etnika na vyššie spomínaných úrovniach, preto tomu venujeme v tejto kapitole značnú pozornosť. Etnikum predstavujeme v podkapitolách na národnej úrovni slovenských Maďarov, na regionálnej úrovni Žitného ostrova a následne na lokálnej úrovni obce Hamuliakovo.

2.1 Kto sú slovenskí Maďari? Etnikum slovenských Maďarov má komplikovanú históriu, do značnej miery ovplyvnenú interetnickými vzťahmi s etnikom Slovanov a neskôr Slovákov. Pre pochopenie kultúry etnika, je potrebné poukázať na príslušné historické, politické, hospodársko-sociálne a kultúrne spojitosti, ktoré sprevádzali život Maďarov na území Slovenska. Interetnickým, slovensko-maďarským vzťahom, sa podrobne venuje Ján Botík v knihe Etnická história Slovenska (2007), z ktorej čerpáme informácie v tejto podkapitole. Osídľovanie územia môže pomôcť pochopiť mnoho kultúrnych javov, ktorými sa práca zaoberá.

Podľa Botíka, ktorý sa opiera o historické pramene a archeológov, sa starí Uhri začali usadzovať v Karpatsko-dunajskej kotline na prelome 9. a 10. storočia. Ich spoločnosť bola organizovaná v siedmych rodových kmeňoch, ktoré sa sformovali ešte pred príchodom do tejto oblasti. Kmene hovorili nárečiami ugrofínskej jazykovej rodiny. (Botík, 2007) “S príchodom starých Uhrov sa do karpatsko-dunajskej kotliny dostala spoločnosť, ktorá sa od starousadlého slovanského obyvateľstva odlišovala nielen vzdialeným ugrofínskym jazykom, ale aj celkovým spôsobom života. Jeho charakteristické znaky sa odvíjali od hlavného zamestnania – kočovného pastierstva. V staromaďarských hroboch z 9.–11. storočia sa našli kosti desiatich druhov domestifikovaných zvierat. Boli medzi nimi zastúpené aj plemená, ktoré si priviedli spoza Karpát – kôň tarpán, ovca ösracka, druh drobného dlhosrstého hovädzieho dobytka a údajne aj predka, z ktorého bola krížením

vyšľachtená vychýrená sviňa mangalica. Dominantná pozícia patrila chovu koní. Nasvedčuje tomu aj dobový záznam, že starí Maďari „chodia na koňoch, rozmýšľajú, postávajú a aj sa rozprávajú na koňoch“. (Paládi, Kovács, 1997 in Botík, 2007, s. 111-112) Stepný chov znamenal neustály presun za vhodnými pastvinami. Kočovnému pastierstvu boli prispôsobené aj prenositeľné obydlia, podobné mongolským jurtám. Kmene v určitom období prenikli na väčšinu územia Veľkej Moravy. Z tých čias sa zachovali názvy miest Uherské Hradiště a Uherský Brod. Maďarské kmene obsadili približne štvrtinu terajšej rozlohy Slovenska a natrvalo sa usadili v jeho hospodársky najproduktívnejších južných oblastiach. Tam vznikla pomerne stabilná slovansko-maďarská kontaktová zóna, ktorá s nepatrnými zmenami pretrváva až do súčasnosti (Ruttkay, 2002 a Steinhübel, 2004 in Botík, 2007). “Spolunažívanie staromaďarských kmeňov so starousadlým slovanským obyvateľstvom malo viacero podôb. V počiatočnej etape, keď si starouhorské kmene počínali ako pustošiví dobyvatelia, ich vzťahy k starousadlému slovanskému obyvateľstvu boli podmaniteľské, čiže dištancované. Nekomunikovali a nemiešali sa s ním. “ (Botík, 2007, s. 112). Od 10. storočia nastala zmena v životnom štýle maďarov, kedy sa začali orientovať na efektívne dobytkárstvo a postupne aj poľnohospodárstvo. Zmena bola spôsobená vojenským oslabením Maďarov, ktorí utrpeli porážky. Začali si uvedomovať výhody usadeného spôsobu života. V tomto momente, nastal zlom aj vo vzťahu Maďarov k slovanským kmeňom, od ktorých sa začali učiť usadenému spôsobu života. Na základe archeologických nálezov spoločných pohrebísk dnes vieme, že tento zlom spôsobil začiatok spolunažívania týchto dvoch etník. Tento moment je kľúčový vo formovaní kultúry etnika slovenských Maďarov, Maďarov a Slovanov. Maďari a Slovania začali žiť v symbióze, dokonca sa začali miešať. Maďari sa stali určitým spôsobom závislí na Slovanoch, čo sa premietlo do preberania kultúrnych podnetov od Slovanov a hlavne na preberaní slov. Podľa jazykovedcu, slavistu Istvána Kniezsa, maďarský jazyk obsahuje až 12,4 % slovanských slov, čo je popri 6,5 % tureckých a 7,3 % nemeckých slov pozoruhodné. Takmer všetky tieto slová prevzali Maďari od Slovanov práve v tomto období, v 12. storočí, a viažu sa hlavne k poľnohospodárstvu. Slovenskí historici poukazujú na kultúrotvorný vplyv Slovanov, pri budovaní uhorského

štátu. Uhri v mnohom nadviazali na tradície Veľkomoravskej ríše, hlavne v budovaní štátnej, administratívnej a cirkevnej organizácie. Vzťah Maďarov k ostatným národom v Uhorsku je pomerne komplikovaná téma, ktorá v kontexte našej témy môže byť zavádzajúca, preto sa jej v práci nevenujeme. Vzhľadom na časté objavovanie tohto výrazu v literatúre, musíme spomenúť v súvislosti so slovenskými Maďarmi výraz Horná zem (maď. Felvidék ). V maďarčine sa oblasť, kde žijú slovenskí Maďari dodnes nazýva Felvidék, v preklade Horná Zem, alebo Horné Uhorsko. V minulosti týmto názvom označovali hornatú oblasť severne od Veľkej uhorskej nížiny. Po 2. svetovej vojne, sa význam názvu Felvidék zmenil a začali sa ním označovať oblasti, ktoré boli po rozpade Uhorska pričlenené k novovzniknutému Československu. Maďarom žijúcim na území Slovenska, sa tak často hovorí hornozemskí Maďari (maď. felvidéki Magyarok) (LISZKA, 2003, s. 26). Maďarskí národopisci už dávnejšie poukázali na to, že tradičná kultúra a identita Maďarov na Slovensku nie je jednotná, ale sociálne, no hlavne regionálne značne rozvrstvená (Botík, 2007). Takéto rozdelenie môžeme nájsť v rozsiahlej monografii Józsefa Liszku - Národopis Maďarov na Slovensku (2003). Ten, rozdelil slovenských Maďarov do troch skupín, podľa oblastí:

1. Podunajská nížina, ktorej kultúra je spätá s tradičnou kultúrou panónskeho priestranstva. Rozčleňuje sa na menšie regióny – Žitný ostrov, Matúšova zem, Medziriečie Váhu, Hrona a Podzoborie; 2. Palócka kultúra, úzky pás medzi riekami Hron a Hornád. Vnútorne je veľmi členitá; 3. Medzibodrožie a Užská oblasť v južnej časti východného Slovenska. Podobná kultúre Dolnej zeme a Sedmohradska.

“V spojitosti s regionalizáciou a kultúrno-geografickým členením Maďarov na Slovensku, sa zrodili aj pokusy charakterizovať príslušníkov tohto etnika aj z hľadiska jeho členenia na tzv. etnografické skupiny. Pri rozpracovávaní celoslovenského súpisu etnografických skupín vznikli aj heslá späté s maďarským obyvateľstvom – Barkók/Barkovia, Csallóköziek/Žitnoostrovčania, Zoboraljiak/Podzoborčania, Medvesaljiak/Podmedvešania, Palócok/Palóci a ďalšie (Švecová, 1988). Hoci sa heslá o týchto skupinách dostali aj do Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska (1995), žiada sa poznamenať,

že s výnimkou Palócov, sa žiadna nesformovala do takej podoby, že by spĺňala aj kritériá, požadované pre ich zaradenie do kategórie subetnických skupín. Nestali sa totižto jednotkou skupinovej identifikácie jej príslušníkov, ale len konštrukciou zainteresovaných odborníkov.” (Kósa, Filep, 1975, Balassa, Ortutay 1979, Liszka, 2003 In Botík, 2007, s. 119-120)

2.2 Žitný ostrov - C sallóköz Hamuliakovo je obec situovaná medzi mestami Komárno a Bratislava, v oblasti zvanej Žitný ostrov, alebo Csallóköz. Poloha medzi ramenami Dunaja determinovala život obyvateľov Žitného ostrova po stáročia až do dnes. Celý Žitný ostrov je obrovskou zásobárňou podzemných vôd a jednou z najúrodnejších poľnohospodárskych oblastí Slovenska. Pomenovanie ostrov je doslovné, keďže oblasť je ohraničená zo všetkých strán riekami, čím tvorí najväčší riečny ostrov v Európe. Na juhu oblasť ohraničuje koryto Veľkého Dunaja, v písomnostiach spomínaného tiež ako Starý Dunaj. Oblasť na severe ohraničuje rameno Malého Dunaja (Csalló) a na menšom úseku na východe ju ohraničuje rieka Váh, alebo Vážsky Dunaj. Zo severu je oblasť ohraničená ramenom Malého Dunaja a na krátkom úseku z východu ho ohraničuje rieka Váh, alebo Vážsky Dunaj.

Obrázok č.1. - Mapa S. Mikovinyho o Hornom Žitnom ostrove, 1757. Táto mapa vzhľadom na dané obdobie najpresnejšie zobrazuje zemepisné pomery Žitného ostrova. Zdroj: Mikoviny, 1757 In. PRESINSZKY, Ľudovít, ?2000. s. 16. Č o nám zanechali stáročia? Kapitoly z dejín Hamuliakova. 175 s.

Podľa Presinszkeho, mala oblasť naprieč históriou niekoľko názvov, ktoré nám o oblasti mnoho povedia. Pôvodný názov “Csallóköz” má viac interpretácií, tá najpravdepodobnejšia vychádza z pôvodného názvu Malého Dunaja - Chyllon (1156), neskôr Challo a staromaďarským slovom kuz, alebo köz. V preklade teda Csallóköz znamená oblasť medzi riekami Malý Dunaj a Dunaj. V minulosti sa tejto oblasti hovorilo aj Aranykert, v preklade Zlatá záhrada. Tento názov si vyslúžila pravdepodobne pre jej bohaté lužné lesy, úrodnú pôdu a ramená Dunaja obsahujúce zlatý piesok, ktorý tu miestni roky ťažili starými nástrojmi a metódami. K tomuto názvu sa viažu povesti o víle Ilone a jej palácoch ukrytých vo vodách Dunaja. (Presinszky, ?2000) Región nazývali aj Kukkónia - niektoré pramene tvrdia že citoslovcom “kukk” sa miestni dorozumievali, aby udali svoju polohu či upozornili na blížiaceho sa nepriateľa, pričom napodobňovali hlas kunky červenobruchej, žijúcej v miestnych močiaroch.

Slovenský názov Žitný ostrov, je podľa Tóthovej milne odvodzovaný od slova žito. Názov vznikol prevzatím nemeckých názvov Schütt, Schüttinsel, ktorými nemeckí kolonisti označovali oblasť. Pomenovanie pochádza z nemeckého slova schüte, schüt, ktorými Nemci označovali umelé hrádze proti záplavám (Tóthová, 2004). Presinszky píše, ako vojny a prírodné katastrofy zničili väčšinu dokumentov o historickom vývine Žitného ostrova, preto máme o jeho minulosti nepresný obraz. Vplyvom historických udalostí, bol geograficky Žitný ostrov súčasťou rôznych štátov a kráľovstiev. Predpokladá sa však, že do osídlenia staromaďarskými kmeňmi bola oblasť riedko osídleným územím (Presinszky, ?2000). Podľa Lászla Makkaiho, v štúdii o osídlení Žitného ostrova, začali vznikať prvé maďarské usadlosti od druhej polovice 10. storočia. Z obdobia Arpádovcov určité listiny dokazujú, že niektoré obce boli pôvodom pečenské a kumánske8 (Makkai, 1947).

Kultúra života obyvateľov Žitného ostrova, bola ovplyvnená jeho mimoriadne bohatým vodstvom. Krajinou prechádzali mnohé riečne ramená, ktoré vytvárali jazerá, ostrovy a ostrovčeky. Charakter plný vôd a častých záplav, mala krajina Žitného ostrova do 20. storočia, kedy ho zásadne zmenili radikálne melioračné zásahy. Počas nich bola odstránená rozvetvená riečna sieť a značná časť ekosystému lužných lesov (25 km² ), ktoré nahradila Hrušovská zdrž, časť vodného diela Gabčíkovo. Výstavba spomínaného vodného diela je dodnes predmetom kontroverzných názorov politikov, ktorí ju vystavali a ekológov, ktorí projekt opisujú ako ekologickú katastrofu. Tému približujeme v ďalšej podkapitole 2.3.1. Vodnatý charakter krajiny sa značne odrazil na špecifických formách tradičného staviteľstva. Z vodného charakteru krajiny ťažilo aj hospodárstvo rôznymi formami koristného hospodárstva. Oblasť sa vyznačovala veľkým bohatstvom rýb, čo v oblasti spôsobila rozvoj rôznych tradičných rybárskych techník. Pre oblasť bol približne od 16. storočia špecifický lov výz, ktoré boli žiadaným artiklom na budínskych, bratislavských aj viedenských trhoch. Rybárstvo sa praktizovalo na dvoch úrovniach - cechovej a primitívnejšej ľudovej. Výraznou charakteristikou Žitného ostrova,

8 Pečenci a Kumáni boli staroturecké kočovné kmene

boli v minulosti mlyny. Rozšírené boli tzv. lodné mlyny, ktoré umožňovali posun po rieke, podľa vodných prúdov (Botík, 2007, s. 121). Oblasť sa vyznačovala tiež prosperujúcim drevárskym priemyslom, ktorý sa sústreďoval hlavne v Komárne. Obchod s drevom sa rozšíril hlavne vďaka drevu dovážanom na Váhu slovenskými pltníkmi. Známe boli truhlice komárňanských stolárov, tzv. – komáromi láda, tulipántos láda (komárňanská alebo tulipánová truhlica). Významné bolo aj komárňanské lodiarstvo, ktoré sa preslávilo v čase protitureckých bojov. Táto tradícia pochádza z 15. storočia a spája sa s prítomnosťou talianskych majstrov (Botík, 2007). Lode sa využívali aj na lodnú dopravu, ktorá zohrávala dôležitú úlohu na Žitnom ostrove, keďže určité časti boli priechodné len loďou, alebo kompou. Ďalšími dôležitými remeslami boli hrnčiarstvo v Komárne, pernikári v Dunajskej Strede, Šamoríne a Veľkom Mederi. (Liszka, 2003, s.191). Významných cechárskym mestom, bol do 19. storočia Šamorín, kde sídlili čižmári, stolári, zlatníci, mäsiari, zámočníci, klobúčnici, gombikári, tkáči, krajčíri, garbiari, kožušníci, hrnčiari, pekári, mlynári, rybári a pastieri oviec. Z domácej výroby sa zachovalo rezbárstvo, košikárstvo, rohožníctvo v Kolárove. (Khín, 1932, s.19) Na celom území Žitného ostrova bolo rozšírené pletenie rybárskych sietí.

2.3 Hamuliakovo - Gútor

2.3.1 Základné informácie Obec Hamuliakovo sa nachádza Slovensku, leží na Podunajskej nížine v Hornom Žitnom ostrove. Patrí do Bratislavského kraja, okresu Senec, do regiónu Podunajsko. Susediacie sídla sú Šamorín a Kalinkovo. Podľa Presinszkeho a Zsigmonda, prvé písomné zmienky o obci pochádzajú z rokov 1222, 1242 a 149, avšak stará kronika obce uvádza ako dátum vzniku rok 1244. Názov obce, je po rodine Gutturiovcov, či Guttoriovcov, ktorá sa mnohokrát objavuje v dejinách obce, ale aj dejinách Žitného ostrova. Obec určitú dobu patrila Guttoriovcom, neskôr iným zemianskym rodinám (Zsigmond, 1994 In. Presinszky, ?2000). Podľa Presinszkeho nájdeme obec v ďalších listinách pod rôznymi tvarmi názvu: Gutor (1284), Gwtur (1287), Guthwrzegh (1326, 1437), Kysguthor (1326, 1437), Nagguthor (1326, 1437), Guttor (1773), v r. 1808 Gutora, Gutern, Guttern. Po II. svetovej vojne,

bola v rámci reslovakizácie obec premenovaná, podľa národného buditeľa mladšej generácie bernolákovcov Martina Hamuliaka. Názov Hamuliakovo sa používa dodnes, avšak pôvodný názov obce Gútor , sa hlavne v maďarčine stále používa. V 15. storočí sa spomínajú časti: Nagygútor - Veľký Gútor, Egyházgútor - Kostolný Gútor a Kisgútor - Malý Gútor, s časťou zvanou Gútorszeg , alebo Gútorsziget - Ostrovný Gútor s prevozom cez Dunaj. Malý Gútor zničila povodeň, Veľký a Kostolný Gutor sa v 18. storočí zlúčili. (Presinszky, ?2000) Tóthová píše, že pôvodne ležala obec južnejšie ako dnes, nasvedčuje tomu fakt, že hlavný vchod kostola je situovaný na juh, kým dnešná obec sa nachádza severne od neho. Tento posun bol spôsobený častými povodňami (Tóthová, 2004).

Práve Dunaj značne ovplyňoval charakter dediny a životy jej obyvateľov. Ešte v 20. storočí, bolo Hamuliakovo obkolesené riečkami, močiarmi a jazierkami. Na vodných tokoch rástli vzácne lužné lesy, v ktorých rástol dub letný, topoľ, jelša, brest, jaseň, rôzne druhy vŕb. V dubových lesoch žili diviaky, jelene, srnky. Na vodnych tokoch bolo obrovské množstvo vodných vtákov, volaviek, divých husí, kormoránov. Obyvatelia obce sa živili rýbarstvom, mlynárstvom a v dávnej minulosti ryžovaním zlata. Na Dunaji bolo až 22 mlynov, z ktorých sa dodnes nezachoval ani jeden. Obraz dávnej krajiny Hamuliakova, vtedy Gútoru, opisuje Károly Bittera, niekdajší dekan vysokej školy, rodák z Hamuliakova: “Hovorí sa, že najkrajšou dedinou Žitného ostrova je obec Gúthor. Nehovorím to ja, ale stovky bratislavských i zahraničných cestovateľov, výletníkov, ktorí počas posledných dvoch generácií prešli celý Žitný ostrov v oficiálnej alebo obchodnej záležitosti a usadili sa v obci Gúthor za účelom letného oddychu, kúpania sa… Malebná poloha, tienisté háje, kamenisté, piesočnaté, trávnaté brehy živých vôd, tiché zátoky vhodné na kúpanie a rybolov, čistý vzduch obce už dávno predurčili Gúthor na oddych a dovolenkovanie mestského človeka. … Prečo považujú - hlavne Bratislavčania - Gúthor za najkrajšiu obec? Možno som zaujatý, keď odpoviem na otázku, ale verím, že sa k môjmu názoru pripojí aj mnoho ďalších kritikov, keď poviem: 1. je prvou dedinou popri brehu Starého Dunaja, ktorá leží skutočne na brehu živej vody a z tohto dôvodu je súčasťou všetkého požehnania - Ten, koho

sem privedie osud a očarí krása miest ukrytých v tienistých lúkach, hájoch, bez uvažovania a porovnania ju označí prívlastkom “najkrajšia”; 2. jej chotár, keďže je dostatočne vysoko položený, nie je ohrozený podzemnou vodou, ako je to v prípade obcí s nižšie položenými chotármi, kde do neskorého leta pôsobia na ľudí a zvieratá škodlivé páchnuce močiare; 3. pôda je úrodnejšia ako pôda obcí vzdialenejších od živej vody. Lesy, háje, ktoré tvoria tretinu chotára, sú veľmi vhodné na pestovanie ovocia, na chov domácich zvierat, predovšetkým hydiny. Tu sa cudzinec usídli ľahšie ako v ktorejkoľvek inej žitnoostrovskej dedine.” (Bittera, b.r. in Tóthová, 2007, s. 9)

Elek Fényes opisuje obec v Geografickom slovníku Uhorska, vydanom v roku 1851 v Pešti: “Guthor, maďarská obec v Bratislavskej župe, popri starom Dunaji, ½ hodiny od Šamorína, kde sa nachádza i pošta: 452 katolíckymi, 6 evanjelickými a 12 židovskými obyvateľmi, s viacerými úhľadnými vilkami komposesorov. Orná pôda stredne úrodná, lúk má dosť, na Dunaji mlyny, avšak najväčšie bohatstvo obce tkvie v jeho prekrásnom dubovom a cerovom lese.” (Fényes, 1851 In Presinszky, ?2000 ) Hamuliakovo bolo po storočia svojej existencie ohraničené jedným z najväčších ekosystémom vzácnych lužných lesov na Slovensku, ktoré rástli na ramenách Dunaja. Krajina sa však za posledné desaťročia radikálne zmenila. Príčinou bola výstavba Hrušovskej zdrže, časti vodného diela Gabčíkova, realizovaná počas socializmu, kedy sa vyrúbalo 25 km² lužných lesov. “Väčšina pôvodných lužných lesov v katastri obce, bola pri výstavbe vodného diela odstránená – na ich mieste sa v súčasnosti nachádza vodná plocha Hrušovskej zdrže. Lesy sa zachovali len v malých torzách pozdĺž vodnej plochy a tvoria len 4,4 % z celkovej výmery katastra.” (Coplák a kol., 2016, s. 32)

Obrázok č.2 - Hamuliakovo na mape z roku 1783 - Vojnové mapovanie 1 Zdroj: STARÉ MAPY, 1783. Čunovo (okres Bratislava V) - mapa Voj. mapovanie 1 rok 1783. Národný geoportál [online]. 1783 [cit. 2019-05-13]. Dostupné z: https://www.staremapy.sk/?zoom=13&lat=48.04654851073258&lng=17.200102708560188&map=VM1

Obrázok č.3 - Topografická mapa Hamuliakova tesne pred výstavbou Hrušovskej zdrže v r. 1955 Zdroj: STARÉ MAPY, 1955. Hamuliakovo - mapa Topografická 25000 rok 1955. Národný geoportál [online]. [cit. 2019-05-13]. Dostupné z: https://www.staremapy.sk/?zoom=14&lat=48.0380555556&lng=17.25194444440001&map=SR1952

Obrázok č.4 - Hamuliakovo v súčasnosti Zdroj: O PEN STREET MAP, 2019. Hamuliakovo [online]. [cit. 2019-05-13]. Dostupné z: https://www.openstreetmap.org/search?query=hamuliakovo#map=14/48.0320/17.2611 Obec sa tak dostala priamo na breh koryta Dunaja. Dunaj rozšírený na nádrž dosiahol hranice obce a obrovský objem vody sa odvtedy valí niekoľko sto metrov od miestneho kostola. Dovtedy videli Hamuliakovčania vodu takých rozmerov len počas povodní. Dunaj vtedy zalial 3 km širokú lesnatú časť medzi dedinou a ochrannou hrádzou. Častokrát sa voda dostala až k okrajom hrádze. “Mladí a starí s veľkým napätím sledovali zvyšovanie hladiny vody a to, či úplne premoknutá zem hrádze vydrží nápor obrovského množstva vody. V dolnej časti hrádze presakovala voda a chýbalo len pár centimetrov, aby vlny zaplavili dedinu. Sliepky, kačice, na pôjde pripravené najpotrebnejšie veci zviazané do batohu, na hlavnom námestí obce čakali nákladné autá pripravené na čo najrýchlejší odchod z dediny s utečencami pred povodňou. Boli takí, ktorí odišli skôr, ale mnohí čakali dúfajúc, že príval prejde a obec sa zachráni. “Voda ustupuje, voda ustupuje!”, vydýchli si ľudia po celej dedine, keď z minúty na minútu začala hladina vody klesať. “Čo sa mohlo stať?” čudujú sa brániaci na hrádzi. “Niekde sa pretrhla, nižšie. My sme sa zachránili, ale Dunaj niekde v týchto chvíľach, berie so sebou všetko, čo sa mu dostane do cesty: ľudí, domy, zvieratá. Množstvo vody zaplavuje dolnú časť Žitného ostrova.” (neznámy autor in Tóthová, 2007, s. 11-12). Stávalo sa však, že hrádza neubránila Hamuliakovo pred povodňou. Najväčšie záplavy sú zapísané v archívoch z rokov 1426, 1789, 1802, 1862.

Povodne zasiahli obec v rokoch 1676, 1809, 1829, 1895, 1928, 1929, 1947. Tie ktoré boli v rokoch 1954 a 1965, obišli dedinu len vďaka pretrhnutiu hrádze v Patinciach a Číčove. Napriek tomu, že Dunaj zaplavil dedinu niekoľkokrát počas posledných storočí, obyvatelia obce si vždy postavili nové domy, raz bližšie, raz vzdialenejšie od Dunaja. “... Blízkosť Dunaja je pre obyvateľov Hamuliakova životnou potrebou. Aj keď ich desaťkrát oklamal, odohnal, zatúžia po jeho brehu aj jedenásty krát,” napísal o Hamuliakovčanoch Károly Bittera (Tóthová, 2007, s. 12). Dnes sú nábrežie Dunaja a jeho obe hrádze obľúbeným miestom pre rôzne športy obyvateľov nielen Hamuliakova, ale aj zvyšku Žitného ostrova. Popri dedine vedie medzinárodná cyklistická trasa Passau - Komárom a Podunajská cyklistická cesta, trasy Dunaj - Malé Karpaty, Pezinok - Senec a Bratislava - Vrakuňa. (Tóthová, 2007) Významnou kultúrnou pamiatkou obce, ale aj Žitného ostrova, je románsky kostol z 13. storočia, zdobený pôvodnými nástennými maľbami. Piesočnatý terén, podzemné vody a časté záplavy spôsobili narušenie statiky kostola, ktorá musela v rokoch 1979-1981 prejsť celkovým reštaurovaním. Práve počas neho sa odhalili dovtedy nepoznané, pôvodné maľby románskeho výtvarného prejavu z konca 13. storočia (Zsigmond, 1994). Kostol je zasvätený sv. Krížu a je katolícky, ako aj obyvatelia obce od jej vzniku až dodnes. Kultúra obce, teda aj obyčaje, boli značne ovplyvnené kresťanstvom a viazané na kresťanský kalendár. Hamuliakovo bola, aj prevažne je rímskokatolícka obec. Vývoj zloženia obyvateľov podľa vierovyznania nájdete v tabuľke nižšie.

1930 1991 2001 2011 rímskokatolícke 748 570 773 1005 evanjelické 3 28 59 60 bez vierovyznania 0 157 78 246 reformované 11 - 8 9

židia 4 4 1 0 iné 9 13 24 110

Obrázok č.5 - Vývoj skladby obyvateľov Hamuliakova podľa vierovyznania autor tabuľky: Kállayová, 2019 zdroj dát: COPLÁK, Jaroslav; Jozef SCHNOBL; Ludmila GOLDBERGEROVÁ; Anna PARÁKOVÁ; Ekoplán s.r.o. 2016. Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce Hamuliakovo na roky 2016-2020. Ekoplán s.r.o.

2.3.2 História obce Jazykovedné výskumy a geografická poloha oblasti dokazuje, že Žitný ostrov v ranno-historickom období dlho nevábil ľudí, aby sa tu usadili. O počiatku obce píše v svojej kronike z druhej polovice 19. storočia Žigmund Kisfaludi: “Gútor je rovnakého veku ako dobytie uhorskej vlasti. Najstarší záznam som našiel v prepise listu z roku 1269 medzi Lászlóm a Györgyöm, synmi Petra Gutturu, písanom o ukončení triedy pred bratislavskou kapitulou z 18. augusta 1249; ale pravdepodobne v liste spomínaný človek Petrus de Gutt sa spomína už aj v roku 1222. Listina z roku 1287 tiež spomína túto obec.”(Kisfaludi In Tóthová, 2007, s.13). Počas výstavby kostolného orgánu v roku 1870, našli na kostolnom múre kameň s vyrytým rokom 1222, čo značí že v tomto období už obec existovala. Obyvatelia obce, ale považujú za vznik obce dátum 1244 (v roku 1994 obec oslávila 750. výročie). Neskôr sa malogútorské sídlo menšej šľachty zmenilo na typickú zemiansku obec. Na konci 15. storočia sa tu objavuje rodina Sydóovcov, ktorá má v obci pozemky až do začiatku 20. storočia. V 19. storočí Hamuliakovo obýva niekoľko zemianskych rodín: Földesovci, Korláthovci, Szapáryovci, Késmárkovci, Sydóovci, Naszvadyovci, Zichyovci, Szmrtnikovci, Szalayovci a Zsitnayovci. Blízkosť Bratislavy spôsoboval častý kontakt s vojenskými jednotkami. Jedna z legiend hovorí o tom, ako knieža Rákóczy oddychoval v obci pred kúriou Szmrtnikovcov pod stromom, zvaným aj strom Rákóczyho. Tento strom bol v 60. rokoch vyrúbaný a na mieste kúrie boli postavené rodinné domy. Revolučné myšlienky sa objavili v rokoch 1848-49 aj v Hamuliakove. V obecnom cintoríne je hrob významného miestneho nadporučíka Bélu Hideghétiho Bitteru (1825 - 1894), ktorý každoročne 15. marca zdobia obyvatelia vencami a kvetmi. (Tóthová, 2007)

Prvú svetovú vojnu pocítili aj obyvatelia Hamuliakova. Pri prechodoch bojiskami Doberda a Piavy v Taliansku, zahynulo 21 obyvateľov, na ktorých počesť postavili v obci Pamätník hrdinov, ktorý vysvetili po vojne, v roku 1929. Koniec 1. svetovej vojny priniesol veľké zmeny, kedy na území Rakúsko-uhorskej monarchie vznikli nové štáty. V dôsledku záverov mierovej konferencie v Trianone (1920), bol celý Žitný ostrov aj s Hamuliakovom pripojený k Prvej česko-slovenskej republike (ďalej 1. ČSR). Obyvatelia Hamuliakova sa spolu s ostatnými 750 000 Maďarmi v Československu, zmenili na príslušníkov národnostnej menšiny, čo vnímali ako kultúrnu, historickú a nacionálnu degradáciu. Okrem iného im to prinieslo marginalizáciu, povinnosť opustiť pracovné miesta v štátnych inštitúciách, hospodársky úpadok, ktorý bol dôsledkom zmeny v štruktúre priemyslu a dopravy, atď. (Botík, 2007) České jednotky obsadili horný Žitný ostrov a “synov slovenského národa” dosadili na posty zamestnancov okresu, železničiarov, žandárov a dôstojníkov. Napriek tomu, mala maďarská menšina v Československu relatívne vhodné podmienky na národnostný rozvoj, ktoré im garantovali medzinárodné zmluvy kryté Spoločnosťou národov a Ústavou ČSR z roku 1920 (Botík, 2007, p. 134). Vo vývine maďarskej menšiny sa negatívne prejavil fakt, že sa dostala na okraj investičných zámerov. “Oblasť bola odkázaná iba na poľnohospodársku výrobu, tamojšie dediny boli preľudnené, obyvateľstvo trpelo nezamestnanosťou a nízkou úrovňou zdravotnej starostlivosti.” (Botík, 2007, s. 134). Československá vláda sa snažila “odmaďarčovať Žitný ostrov a iné regióny južného Slovenska. Pri vzniku novej Československej republiky hrala dôležitú úlohu pozemková reforma. Na tú čakali aj obyvatelia Žitného ostrova. “Chudoba dediny a bezmajetní, ktorí túžili po pôde, nedočkavo čakali na rozdelenie veľkostatkov. …Tzv. prvá pozemková reforma vyvolala aj v Hamuliakove veľkú nespokojnosť. Chudobní roľníci, bývalí sluhovia, čaľadníci a nádenníci, teda bezmajetní maďarskej národnosti, známi pod pojmom agrárny proletariát, nedostali pôdu, alebo ju dostali len z časti. Na rozdelení veľkostatkov sa v hojnej miere zúčastnili českí, slovenskí a moravskí kolonisti, “synovia českého národa”. Tí ktorí prišli do kolónií, dostali v priemere 17 hektárov pôdy. Pôvodná hamuliakovská chudoba maďarskej národnosti a nemajetní aj naďalej zostali chudobní a nemajetní.” (Presinszky, ?2000).

Zakladali sa tu nové osady, tzv. kolónie, ktoré boli dosídlované českými a slovenskými kolonistami na území, ktoré skonfiškovali maďarským veľkostatkárom. Tie však mali pripadnúť tamojším bezzemkom a roľníkom. Na juhu Slovenska vzniklo približne 60 kolónií, ktoré mali poslovenčiť regióny. Tie však naopak vyvolali nespokojnosť, krivdu a posilnili iredentické tendencie miestneho obyvateľstva. Podľa Presinszkeho v tridsiatych a štyridsiatych rokoch zasiahla aj Žitný ostrov hospodárska kríza, cena poľnohospodárskych produktov klesala a cena priemyselných produktov sa zvyšovala zo dňa na deň. Stupňovala sa choroba, rozmnožovali sa žobráci a zvýšil sa počet trestných činov.

2. novembra roku 1938 nastala Viedenská arbitráž, ktorou veľkú časť Žitného ostrova spolu s Hamuliakovom pripojili k Maďarsku. Obyvatelia podunajských obcí maďarskej národnosti vítali prichádzajúcich maďarských vojakov s nadšením. Po niekoľkých mesiacoch sa však radosť zmenila na obrovské sklamanie, pretože Horný Žitný ostrov stratil svoj najväčší trh, ktorým bola Bratislava. Jej strata spôsobila v tejto oblasti veľký hospodársky chaos. Ministerstvá pražskej a budapeštianskej vlády sa dohodli na pláne vyprázdnenia kolónií a vysťahovaní kolonistov (Presinszky, ?2000). Obete druhej svetovej vojny opisuje Tóthová. Na jar 1944 bola deportovaná židovská rodina Feigenbaumovcov, ktorých korene siahali v dedine až do roku 1778. Ich pamiatku dnes pripomína pamätný kameň z roku 2006, ktorý stojí pri Pamätníku hrdinov. Park v okolí Pamätníku hrdinov, sa stal miestom spomienok na tragické udalosti, ktoré sa v Hamuliakove stali v prvej polovici 20. storočia. Nachádza sa v ňom aj Pamätná tabuľa grófa Jánosa Eszterháziho, ktorá obsahuje nápis “Konajme všetci v porozumení a láske”. Bola odhalená v roku 1998 za účasti niekdajších obyvateľov Hamuliakova, ktorých násilne presídlili do Maďarska v 60-tych rokoch 20. storočia (Tóthová, 2007).

Podľa Presinszkeho, v marci 1945 začali ofenzívu oddiely ukrajinského frontu, na obsadenie Žitného ostrova. Druhou svetovou vojnou, sa Maďarsko ako spojenec Nemecka, dostalo na stranu porazených (Presinszky, ?2000). To prinieslo obnovu predmníchovských slovensko-maďarských hraníc, a tak sa Gútor stal opäť súčasťou Československa, presnejšie Druhej česko-slovenskej republiky (ďalej II. ČSR a ČSR).

Kľúčovou udalosťou bolo vyhlásenie ústavných dekrétov Edvarda Beneša, nového prezidenta II. ČSR, ktoré sa neskôr premietli do zákonov. Dekréty sa okrem znárodnenia súkromných podnikov a mejetkov týkali tiež sankcií pre Nemcov a Maďarov žijúcich v II. ČSR. Maďarské obyvateľstvo bolo spolu s nemeckým obvinené z kolektívnej viny. Sankcie prebehli vo forme zbavenia československého občianstva, konfiškovania všetkého majetku, deportácie obyvateľstva do Česka a Maďarska a reslovakizácie. Podľa Botíka, pôvodný zámer vyriešiť maďarskú otázku podobne ako nemeckú, a teda odsunutím obyvateľov z ČSR a posilniť vytvorenie národného československého štátu, západné veľmoci nepodporovali. Deportácia obyvateľstva prebehla vo forme výmeny obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom, avšak kým Slováci v Maďarsku sa na ňu mohli prihlásiť dobrovoľne, Maďari na Slovensku sa jej museli podriadiť. Z ČSR bolo presídlených o 20 tisíc ľudí viac, než z Maďarska (Botík, 2007). “Ďalšou nehumánnou a neobyčajne drastickou praktikou riešenia maďarskej otázky bol odsun asi 40 tisíc Maďarov na práce do Čiech (1946–47). Na ich majetky boli v 260 obciach a 16 okresoch úradnými dekrétmi umiestnení slovenskí osídlenci. K náprave tejto anomálie došlo za dramatických okolností, až v priebehu rokov 1949-1950. “ (Botík, 2007, s.136). Realizácia Benešových dekrétov sa vymkla spod rúk a boli počas nej porušované mnohé ľudské práva maďarských obyvateľov Slovenska, vrátane obyvateľov Hamuliakova. Podľa Tóthovej, bolo do Maďarska bolo presťahovaných 153 obyvateľov, do ktorých domovov, boli presťahované slovenské rodiny z Maďarska. Ďalších 166 obyvateľov v roku 1946 presťahovali do Čiech. Deportovaným rodinám bol odňatý všetok majetok. Boli zhromažďovaní v dedine Rajka, odtiaľ ich deportovali na územie Maďarska, či na pomocné práce do Česka (Tóthová, 2004). Na deportáciu spomína jedna z informátoriek, Terézia Szűcsová: “Pamätám si na starých Pammerovcov, ktorí bývali na ostrove, Gútorszigete, kam môj otec utiekol po vyhlásení Benešových dekrétov. Ten ostrov bol v strede starého Dunaja, ktorý tu už dnes nie je, dnes je to úplne iné. Dodnes si pamätám, ako starý otec klobásku a iné jedlo naložil do batôžku, zobral za ruku mňa a brata a išiel s nami k Dunaju. Chcel ten balíček poslať oteckovi cez rybárov, ktorí tam mali člny. V dedine bolo však viac financov, ktorí strážili Dunaj, aby ľudia neutekali. Bývali napríklad v dome pani Kataríny Kelleyovej naproti. A títo strážnici zbadali nás, ako sme sa prechádzali a zakričali, aby sme sa okamžite otočili a zmizli, inak nás zastrelia. Takto zastreli pána Shindlera v člne, ktorý sa pokúsil utiecť od deportácie.” (Szűcsová, 2019).

Do domov deportovaných obyvateľov nasťahovali rodiny z Maďarska, Juhoslávie, Rumunska a Slovenska. Obyvatelia Hamuliakova niesli nútenú deportáci ťažko. Terézia Szűcsová pokračuje na spomínanie z dní deportácie:

“Najhoršie spomienky sú na moju mamu. Keď v jeden deň vyhlásili, že sa musíme vysťahovať a deportujú nás, môj otec ako zamestnanec v štátnej správe Hamuliakova, mal ísť medzi prvými, čiže na druhý deň. Ocko sa rozhodol utiecť z hodiny na hodinu. Moja mama sa z toho zbláznila, trhala si vlasy a triasla sa. Vedľa hrádze bývali Gerdesiovci a tí boli tak dobrosrdeční a kamaráti našej rodiny, že zobrali k sebe maminku, ktorá tam ležala týždne. Starý otec k nej zobral lekára a ten vydal potvrdenie, že je nespôsobilá na deportáciu. Psychicky sa zrútila a my sme pri nej plakali s bratom, že nám zomrie. Bola to tragédia. Potom prišla doba, kedy nám všetko zobrali, všetko skonfiškovali, úplne všetko čo sme mali. Na všetko dali známku. U nás v susedstve žil jeden hnusný človek, ktorý sa zaoberal konfiškovaním. Tak bil svoju ženu, dňom i nocou, tá žena ledva vedela chodiť. Prisťahovali sem tých, atyafiou9 z Juhoslávie, Rumunska a iných rôznych národností, do domov Hamuliakovčanov…. Boli sme nevinní, nič zlé sme neurobili a predsa s nami jednali ako s previnilcami. Skonfiškovali, zobrali nám majetok a všetko s čím sa dalo hýbať….Koľko ľudí deportovali, koľko ľudí sa zbláznilo. Tá doba rozobrala hamuliakovské rodiny. A sem sa nasťahovali ľudia, ktorí ani nevedeli, že naša dedina sa volá Gútor.” (Szűcsová, 2019).

Nasťahované rodiny dostali nehnuteľný majetok odvlečených pôvodných obyvateľov - domy, hospodárske budovy, obrábanú pôdu, pastviny a sčasti aj dobytok. Prisťahovalci z cudzích krajín, z iných krajov, patriaci do “veľkej rodiny slovanských národov” sa tu stali demokratmi. (Presinszky, ?2000) Podľa Botíka, Maďari, ktorí tu ostali žiť, boli nútení podstúpiť proces reslovakizácie, počas ktorej boli potláčané ich národnostné práva. Počas reslovakizácie sa mali možnosť vzdať maďarskej národnosti a prehlásiť sa k slovenskej. To im prinieslo možnosť zachrániť sa pred represiami a vysídlením (Botík, 2007). V roku 1948 bola obec vplyvom reslovakizácie premenovaná z pôvodného názvu Gútor, na Hamuliakovo, podľa národného buditeľa mladšej generácie bernolákovcov Martina Hamuliaka. Podľa Botíka sa bezprávne postavenie maďarskej menšiny postupne začalo zlepšovať v roku 1948, kedy vyšiel zákon o navrátení československého občianstva osobám maďarskej národnosti (Botík, 2007). Povojnové roky spojené s reslovakizáciou zmenili

9 hovorovým slovom atyafiak, v preklade rodáci, označovali slovenskí Maďari slovanské národy. Slovo sa začalo zaužívať väčšmi po vydaní knihy Tót atyafiak od Mikszátha Kálmána. Jej názov pozostáva zo slova rodák a historického označenia Slovákov - tóti, ktorý v minulosti Maďari využívali v zosmiešňujúcom kontexte voči Slovákom.

etnicitu obce na nepoznanie a udalosti zostali v pamäti Gútorčanov a slovenských Maďarov až dodnes.

2.3.3 Súčasnosť Podľa Programu hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce Hamuliakovo, na roky 2016-2020, v rokoch 1991-2001 obec zaznamenala rapídne zvýšenie počtu obyvateľov, najväčšie v histórii obce. Tento prílev obyvateľstva bol začiatkom suburbanizácie, ktorá bola trendom vo všetkých krajinách, kde padol komunistický režim. V obci sa zvýšil počet obyvateľov, v týchto rokoch o 23 % a teda 177 ľudí. Nárast obyvateľstva spôsobil prílev obyvateľov z Bratislavy a čoraz rozšírenejší globálny trend suburbanizácie zasahujúci prímestské oblastí hospodársky významných miest. Môžeme pozorovať, že v rokoch 2001 až 2014 sa trend zintenzívňuje. V obci pribudlo až 360 nových obyvateľov. K 31. 12. 2014 zaznamenal Štatistický úrad SR 1674 obyvateľov, k 31. 12. 2015 1910 obyvateľov. Za rok teda v obci pribudlo 236 obyvateľov. K 10. 07. 2018 zaznamenala obec 2248 obyvateľov. Je dôležité podotknúť, že v obci žije čoraz viac neprihlásených obyvateľov. Reálny odhad súčasného počtu obyvateľov sa pohybuje nad 3000. (Coplák a kol., 2016)

Obrázok č.6 - Graf vývoja počtu obyvateľov v Hamuliakove v rokoch 1880 - 2018 spracovanie: autorka práce zdroj dát: C OPLÁK, Jaroslav; Jozef SCHNOBL; Ludmila GOLDBERGEROVÁ; Anna PARÁKOVÁ; Ekoplán s.r.o. 2016. Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce Hamuliakovo na roky 2016-2020. 91 s.

Na základe tendencií z minulých rokov môžeme predpokladať, že migrácia v obci bude pokračovať a zvyšovať sa. Kľúčovými podmienkami sú udržanie atraktívnosti lokality a s ňou spojené podmieňujúce faktory. Tými sú pokračovanie ekonomického rastu bratislavského regiónu, nedostatok bytov v Bratislave, ich zvyšujúca sa cenová hladina a zlepšenie dopravy do Bratislavy (Coplák a kol., 2016).

Obrázok č.7 - Graf vývoja zloženia obyvateľstva podľa národnosti spracovanie: autorka textu zdroj dát: ŠÚSR in COPLÁK, Jaroslav; Jozef SCHNOBL; Ludmila GOLDBERGEROVÁ; Anna PARÁKOVÁ; Ekoplán s.r.o. 2016. Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce Hamuliakovo na roky 2016-2020. 91 s. Na základe grafu môžeme vidieť, že sa v priebehu dvadsiatich rokov značne zmenilo zloženie obyvateľstva podľa národnosti. Ak si spojíme súvislosti z Obrázku č.7., zistíme, že zmena národností priamo súvisí so zvýšením nových obyvateľov v obci. Z historického hľadiska nastala radikálna zmena v etnickom a demografickom zložení obce. Počet obyvateľov maďarskej národnosti má klesajúcu tendenciu a nové slovenské etnikum, ktoré sem prichádza prostredníctvom novousadlíkov, postupne vytláča to maďarské. Dochádza k hrozbe postupného vymierania pôvodného etnika, k čiastočnej prirodzenej asimilácii so slovenským etnikom a k strate vitality etnika, ktoré reflektujú

do určitej miery aj miznúce obyčaje pôvodných obyvateľov, ktorým sa venujeme v kapitole 3.

2.3.4 Csemadok Csemadok - Maďarský spoločenský a kultúrny zväz na Slovensku, je podľa jeho bývalej členky a predsedníčky lokálneho spolku Margity Kállayovej, zväz zastrešujúci kultúrne nepolitické organizácie maďarskej národnostnej menšiny, pôvodne v Československu, dnes na Slovensku. Vznikol v roku 1948 po 2. svetovej vojne a tragických represiách realizovaných na maďarskom obyvateľstve a transformoval sa v roku 1993. Csemadok má od roku 1948 spolok aj v obci Hamuliakovo. Ten sa odvtedy až do dnes aktívne podieľa na organizovaní kultúrneho života maďarského etnika v obci. (Kállayová, 2019) Hamuliakovský spolok od svojho založenia inicioval značnú časť hamuliakovských obyčají a tak je tomu až doposiaľ. V dnešnej dobe iniciuje v obci okrem iných spoločenských aktivít aj národné sviatky 15. marca, 20. augusta na sv. Štefana, zábavu na Deň sv. Kataríny, fašiangový ples, stavanie mája a oberačkovú slávnosť. Podľa poslednej predsedníčky hamuliakovského Csemadoku Zuzany Bognárovej, je jeho poslaním rozvoj kultúr v obci a zachovanie kultúrneho dedičstva predkov. Organizácia sa zaoberá organizovaním podujatí kultúrneho, osvetového a spoločenského charakteru. “Snažíme sa spolupracovať pri realizácii podujatí, ktoré sú zastrešené obecným úradom. ...Každý rok zorganizujeme novoročný koncert v miestnom kostole, alebo v kultúrnom dome. V obci sme sa snažili pri príležitosti konca fašiangov zachovať tradíciu a usporiadať fašiangové plesy. Niekoľkokrát boli tieto plesy veľmi úspešné, avšak čím ďalej, tým je o ne menší záujem. Csemadok každý rok organizuje stavanie mája, majáles a spoločne s obecným úradom v mesiaci september oberačkovú slávnosť spojenú s výstavou ovocia a zelenín. V roku 2015 pribudlo 12 mladých členov, z toho dôvodu si dovoľujem dúfať, že žezlo preberie mladšia generácia a bude pokračovať v našich šľapajách.” píše bývalá predsedníčka organizácie Zuzana Bognárová (Bognárová, 2016).

3. Výročné obyčaje obce Hamuliakovo v 20. storočí

V tejto kapitole prichádzame k jadru témy nášho výskumu, k výročným obyčajám. Väčšinu základných dát sme získali z osobného archívu obyvateľky Hamuliakova, Julianny Bogárovej. O tieto dáta sme sa opierali pri rozhovoroch s ďalšími dvomi informátorkami - Margitou Kállayovou a Teréziou Szűcsovou. Plné znenie rozhovorov, ako aj informácie o informátorkách sú v Prílohách A, B, C a D. Všetky tri informátorky spomínajú na minulosť, avšak v ich výpovediach sa objavujú odkazy na súčasnosť, hlavne v kontexte porovnávania s minulou dobou. Výpovede informátoriek ozrkadľujú ich osobný postoj a rolu pri obyčajách a sú značne autentické, preto ich v kapitole do veľkej miery priamo citujeme. Informácie z rozhovorov dopĺňame dátami z kníh Fragmenty z dejín Hamuliakova (Presinszky, ?2000), ktoré sa viažu na výročné obyčaje a život pôvodných obyvateľov obce v 20. storočí. Okrem deskripcie výročných obyčají slávených v obci v 20. storočí, sa snažíme hľadať odpovede na vedľajšie výskumné otázky. Pomocou doplnkovej literatúry Naptár és a néphagyomány (Marczell, 1998), Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska a ďalších uvádzaných zdrojov, hľadáme špecifiká a paralely lokálnych obyčají v rámci Žitného ostrova a Slovenska. Na informáciách získaných z výpovedí, môžeme pozorovať premeny obyčají pod vplyvom historických udalostí, ktoré sme zhrnuli v predošlých kapitolách. Naštudovaním Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska a predošlej kapitoly viazanej k študovanej lokalite, skúmame funkciu obyčají v obci a ich význam pre bývalých aktérov. Na základe informácií z predošlej kapitoly sa tiež snažíme odhaliť, čo spôsobilo zánik niektorých z nich.

Život pôvodných obyvateľov Hamuliakova určoval kalendárny rok s výročnými obyčajami viazanými na štyri ročné obdobia. Obyčaje boli spojené hlavne s poľnohospodárskou prácou, kresťanským svetom, rodinným životom, ale aj svetskou zábavou, ktorú si obyvatelia obce pri a po ťažkej práci radi dopriali. Zvyklosti v obci vymedzovali poriadok a režim pracovných dní, rovnako ako pokoj počas sviatkov. Obyčaje nám mnoho hovoria o dávnom živote v obci.

Podľa Presinszkeho, sa väčšina Hamuliakovčanov zaoberala poľnohospodárstvom. Pôda bola hlavným kapitálom, a najväčším úsilím Hamuliakovčanov, bolo jej zveľaďovanie. Až do roku 1853, kedy začala platiť občianska zmena grófa Lajosa Batthyányiho, obrábali Hamuliakovčania pôdu zemepánov, čo bolo pre obdobie feudalizmu typické. Po rozdelení pôdy sa gazdovia stali skutočnými vlastníkmi pôdy, ktorú ich rodiny desaťročia obrábali. Mohlo by sa zdať, že sedliactvo bolo na dedine jednotné, avšak jeho rozvrstvenie bolo v skutočnosti veľmi rôznorodé. Bol veľký rozdiel medzi gazdom vlastniacim pole a gazdom vlastniacim pol poľa, alebo želiarom10 s domom. Ešte nižšiu vrstvu tvorili želiari bez domu, neskôr po zmene zákona v roku 1896, nazývaní nádenníci a sezónni robotníci. Osobitnou skupinou boli sluhovia a poľnohospodárski robotníci - bíreši. Až tretina obyvateľstva obce bola nemajetná, alebo jednojutrová. Pre chudobné rodiny boli hlavnou obživou zemiaky, ošípanú zabíjali len zámožnejší gazdovia. Aj lepšie zabezpečený gazda, si sviatočné jedlo dovolil len na Vianoce, alebo Veľkú noc. Pôda určovala spoločenské vzťahy v dedine. Prísny pracovný poriadok vládol v dedine po celý rok. (Presinszky, ?2000)

3.1 ZIMA Začiatok kalendárneho roka, aj pre starých Hamuliakovčanov znamenal predel, koniec starého a začiatok niečoho nového. V zime príroda spala a pre obyvateľov obce to znamenalo viac oddychu a vyčkávanie jari, kedy sa opäť môže začať pracovať.

Nový rok V čase Nového roka bolo Hamuliakovo iba v polovici zimy, avšak už na Nový rok sa obyvatelia dediny pripravovali na prácu ktorá ich čakala na jar.

10 želiar, bol v období feudalizmu členom najchudobnejšej vrstvy poddaného roľníckeho obyvateľstva (Botík, Slavkovský, 1995)

“Začnime Novým rokom, kedy sa nemohlo dlho spať, lebo prichádzali vinšujúci. Domáci sa najviac potešili, keď ako prvý, prah domu prekročil muž a zavinšoval všetko dobré do Nového roku nasledovným veršom:“Adjon Isten bort, búzát, békességet, holtunk után örök üdvösséget!”, vo voľnom preklade: „Víno, pšenicu, pokoj – po smrti večnú spásu.“ Ak bol vinšujúci dieťa, dostalo peniaze, ak dospelý, ponúkli ho alkoholom. Na Nový rok sa nejedla hydina, aby nezahrabala šťastie, naopak ošípaná šťastie do domu vryla. Ľudia brali za zlé znamenie, ak im v Novom roku peniaze niekto ako prvý zobral a nie priniesol. Znamenalo to hrozbu chudoby počas celého roka. Na Nový rok popoludní sa vítali pastieri, s ktorými sa dohodlo na pasení, a takisto sa v tento deň najímala čeľaď do panského domu.“ (Bogárová, 2019). Spomína Julianna Bogár v svojich zápiskoch.

Nový rok patril najímaniu služobníctva do domov. Drobní gazdovia, ktorí rodinu neuživili z vlastnej pôdy, si často privyrábali ako nádenníci, alebo sluhovia. Gazdovia, ktorí nemali ťažné zvieratá, si ich prenajímali od zámožnejších gazdov, a za prenájom platili nádenníckou prácou. Prenájom vola činil tri dni ručných poľných prác a prenájom koňa štyri. (Presinszky, ?2000, s. 57) Margita Kállayová spomína na starý zvyk ktorý sa praktizoval na celom Žitnom ostrove. “Blahoželali sme si, čo robíme aj dnes. Vždy na Nový rok sa patrilo, aby do domu ako prvý na návštevu prišiel pozdraviť muž. Muž prináša do domu štastie, žena nie. A ja to očakávam dodnes. Kým nevstúpi do domu muž, nevyjdem z domu.” (Kállayová, 2019).

Traja Králi Margita Kállayová spomína: “Pamätám si na tento sviatok ešte z obdobia, keď som bola dievča, keď som ešte nebola Hamuliakovčanka. Keď som sa sem privydala v 60-tych rokoch, už sa tento zvyk vo veľkom neoslavoval.”(Kállayová, 2019) Ostatné dve narátorky si okrem detských vystúpení nespomenuli na žiadne výnimočné slávenie tohto sviatku v obci.

Fašiangové obchôdzky - dőrejárás Fašiangy boli v 20. storočí jedným z najvýraznejších a najveselších obyčají oslavovaných v Hamuliakove. Dedinčania nedočkavo vyčkávali koniec zimy, ktorý oslavovali bujarými zábavami. Výrazným špecifikom boli fašiangové obchôdzky maskovaných postáv, známe v dedinách severnej časti Podunajskej nížiny, hlavne v Mliečne a okolí, s maďarským názvom dőrejárás. (Liszka, 2009) Názov sviatku nemá

slovenský ekvivalent, vychádza zo žitnoostrovského nárečového slova dőre, ktoré v preklade vyjadruje bláznivého muža. Dávno sa sviatok dőrejárás oslavoval na mäsopustný utorok, po druhej svetovej vojne sa to zmenilo na sobotu, alebo nedeľu pred popolcovou stredou. “Po trojkráľových pochodoch začínalo najveselšie obdobie roka – fašiangy, ktoré trvali až do Popolcovej stredy. Toto obdobie sa len tak hemžilo tancovačkami, zábavami a v neposlednom rade aj svadbami. Ľudová múdrosť hovorila, že keď sú fašiangy krátke, vydajú sa aj škaredé dievčatá, keď dlhé, tak len pekné devy, lebo mládenci majú viac času na vyberanie. Na mäsopustný utorok (posledný utorok pred Popolcovou stredou), alebo neskôr v poslednú fašiangovú sobotu, sa konal fašiangový sprievod. Tento zvyk vyjadrovali bujaré fašiangové zábavy, uvoľnenosť a veselosť pred nadchádzajúcim pôstnym obdobím, radosť z prichádzajúcej jari. Pri tanci, speve a zábave neraz došlo k zmiznutiu vajíčok z kurínov, či ulapeniu klobás z udiarní – patrilo to k neviazanej fašiangovej nálade. Sprievod viedli svadobníci (nevesta bola muž v prezlečení) a rôzni tovariši. Z nahromadených dobrôt sa prichystala slávnostná večera a veselica trvala až do nedeľného rána (prípadne do polnoci mäsopustného utorka).” (Bogárová, 2019). Margita Kállayová, ako členka Csemadoku, patrila medzi občanov, ktorí tento sviatok v Hamuliakove iniciovali. Členovia Csemadoku od jeho založenia v roku 1948 tento zvyk pravidelne v obci iniciovali. “Chodili sme po dedine od domu k domu, a ak nás niekto nepustil dnu, lebo nám ničím nechcel prispieť, nafarbili sme mu bránu vápnom. Také bláznovstvá sme robili. Boli medzi nami nevesta, ženích, starejší, maliar, cigánska žena, holič. Holič natrel ľuďom tvár štetkou a holil mužov v dedine. Snáď dodnes máme v pivnici tú drevenú britvu. Ja som bola cigánska žena, alebo ženích, dedko bol oblečený za mäsiara a ostril si nože” (Kállayová, 2019). V sprievode masiek sa objavovali rôzne typizované postavy, ktoré sa nápadne v obciach Žitného ostrova podobajú. Ich význam však dnes nie je známy. Postavy v maskách sa dajú rozlíšiť na fotografiách viazaných k fašiangovým obchôdzkam, ktoré sa nachádzajú v prílohe F. “Dávno sa obchádzala dedina na koči, neskôr bez koča, pešo, pretože to už bolo JRD a prestali existovať súkromný roľníci, a nemali sme kone, ani koče. Takže sme začali robiť dőrejárás pešo.” (Kállayová, 2019). JRD bol druh jednotného roľníckeho družstva, ktoré boli v rokoch vlády Komunistickej strany Československa, zodpovedné za poľnohospodársku výrobu v krajine. Zmena režimu značne zasiahla obec plnú roľníkov a znárodňovanie sa odrazilo aj v podobe fašiangových osláv.

Kállayová dopĺňa: “Dávno s nami chodili cigáni, ktorí hrali na nástrojoch, neskôr sme už chodili s magnetofónom.” A spieva tradičnú fašiangovú pieseň: “Svadba sa koná v našej ulici, vydalo sa najkrajšie dievča z dediny, pozvaný som tam ajja, ale nešiel by som, keby ma volali hoc aj stokrát.” (Kállayová, 2019, voľný preklad autorky).

“Tancovali sme, spievali a pozývali dedinčanov na večernú svadobnú hostinu. ...Za to, nám dali klobásku, slaninku, vajíčka a iné dobré veci. Z nazbieraných surovín sme vyrobili hostinu a pohostili “svadobčanov” z dediny, ktorí prišli. Z peňazí, ktoré sme vyzbierali, sme urobili hostinu a zbytok sme si nechali na iné podujatia, ktoré sme robili počas roka.“(Kállayová, 2019).

Terézia Szúcsová, ktorá tiež patrila medzi obchôdzkarov, na sviatok živo spomína: “Pán Görföld nás fotografoval keď sme chodili “dórét”. Ja som chodila vždy so starým detským kočíkom, doňho sme uložili dary od Hamuliakovčanov, hlavne jedlo. Kde kto bol prezlečený za zviera, za medveďa. Neboli to všelijaké kostýmy, ale požičané z požičovne. Počas obchôdzky sme si zarobili aj nejaké peniažky, ktorými sme si preplatili výdavky za požičanie. Celá dedina vedela že je tento sviatok, chodili sme s hudbou, zabávali sa. Tieto staré, vzácne sviatky sme ale stratili” (Szűcsová, 2019). Vynára sa otázka, kedy a prečo tento sviatok z obce zmizol. “Ja som to veľmi chcela udržať, ale nevedela som na to nahovoriť ľudí. Bolo nás iba zopár iniciatívnych. ...Potom sa stalo, že nás nejaká mládež z dediny osočila, že žobreme. Ale to bola predsa tradícia! Nech to nazýva kto ako chce. Avšak bola to tradícia, ktorú sme my dodržiavali. Žiaľ skončila, zmizla. ...Prišlo mnoho nových obyvateľov, ktorých táto tradícia nezaujímala. My sme pôvodní obyvatelia a pomaly starneme a vymierame. Ale svoje urobil aj príchod televízie. V dnešnej dobe je veľa možností na zábavu a takéto tradície nezaujímajú mládež. Stláčajú čačky pod stolom11 a to je zábava. Ale dole v Maďarsku sa to stále praktizuje. A tiež v iných dedinách, napríklad v Tomašove a v Čakanoch, ale hlavne v Mliečne.” (Kállayová, 2019).

Posledné obchôdzky boli v 90. rokoch, kedy vymreli ich hlavní iniciátori. Na základe demografických tendencií (podkapitola Hamuliakovo - Gútor - Súčasnosť) sa poznámka o vymieraní javí relevantnou. Pre upresnenie, počet Maďarov v obci tak radikálne neklesá, ale ich pomer sa návalom slovenských prisťahovalcov zmenšuje. Etnikum v tomto prípade môže mať tendencie k strate vitality. Nová doba a zmena životného štýlu občanov nielen Hamuliakova, ale Slovenska a Európy v posledných

11 čačkami pod stolom informátorka myslí telefóny

desaťročiach je spojená aj s vytrácaním, resp. premenou ľudovej kultúry a obyčají. Hamuliakovo sa stáva satelitným mestečkom Bratislavy a jeho rurálny charakter sa urbanizačnými procesmi mení.

3.2 JAR Dávno sa v Hamuliakove, ako v každej katolíckej obci držal pôst. Hamuliakovo bola a je rímskokatolícka obec (podkapitola Hamuliakovo - Gútor - Základné informácie) a mnoho obyčají nadväzovalo, alebo vychádzalo z kresťanských obyčají. Obdobie pôstu sa vyznačovalo dobrovoľným odriekaním pôžitkov a prípravami na Veľkú noc. “Po fašiangovom období začali viať pôstne vetry, hrdlo konvice sa zaviazalo, bolo po nekontrolovanej dobrej nálade, ale obec ani v tomto období neostala bez pozoruhodných udalostí. Pôstne obdobie bolo obdobím liahnutia kuriatok. Keď vajce dali do mužského klobúka, bolo viac kohútov, keď do gazdinej zástery, tak sliepok. Z májových vajec sa obyčajne nevyliahli zdravé kuriatka, mali stále špinavé zadnice a boli upišťané. ...Počas pôstu každý upratoval, na Veľkú noc m uselo byť všetko vyglancované.” (Bogárová, 2019). “Zvykávali sme robiť kalkíš, čo bol sladký pokrm z klíčeného obilia. Počula som, že ho v niektorej dedine pripravujú aj dnes.“ (Kállayová, 2019). Költés - kalkíš je už po stáročia pripravované a takmer zabudnuté pôstne jedlo. Je typické pre Maďarsko a oblasť južného Slovenska, kde sa pripravovalo v období pôstu, pretože neobsahovalo masť. Základom je vyklíčené obilie, ktoré sa pomelie a s pridaním múky a vody sa upečie. Pripomína ťahavú lepkavú masu, ktorá má sladkú chuť. Názov je odvodený od slova klíčiť (költeni – csíraztatni). Jedlo má aj turecký názov – „birač″. Tradične sa pripravoval na jar, kedy sa minuli jesenné zásoby a nové zásoby ešte nedozreli (Fülöp, 2019).

Deň revolúcie a boja za slobodu (15. marec) Tento deň bol, aj je v maďarskom kalendári dôležitým národným sviatkom revolúcie a boja za slobodu. Pripomína udalosti 15. marca roku 1848, kedy vypukla revolúcia v Uhorsku. Toto výročie sa desaťročia oslavuje v Maďarsku, ale podľa Botíka, dôležitú úlohu mal a má aj pre slovenských Maďarov. V medzivojnovom období, kedy sa veľká časť Maďarov ocitla v “cudzom štáte” (podkapitola 5.3., s. 26), bolo na území Československa zakázané oslavovať uhorské/maďarské národné sviatky na verejných priestranstvách. Preto sa oslavy často presunuli do kostolov a spolkov. Na Maďarmi organizovaných slávnostiach členovia etnika manifestovali svoju identitu nosením krojov,

spevom národných piesní, maďarskými tancami a nosením stužiek s trikolórou (Botík, 2007). “15. marca sme vždy spomínali a aj spomíname na revolúciu a boj za slobodu v roku 1848. Aj z Hamuliakova padol jeden hrdina, na ktorého hrob každoročne pokladáme vence. Rečníme, spievame, toto je naša srdcová záležitosť. My ktorí máme v srdci maďarský národ sa každoročne zúčastníme. Organizuje to Csemadok. Kto má v srdci maďarský národ, ten si pripne aj stuhu, kokárdu s trikolórou. Ja ju vždy mám” (Kállayová, 2019). Spomínaným hrdinom, je miestny nadporučík Béla Hideghéti Bittera (1825 - 1894). Tento sviatok je aj dnes istým prejavom manifestácie pôvodnej maďarskej národnej identity slovenských Maďarov.

Deň sv. Juraja (23. apríl) Na základe ľudovej tradície v oblasti Žitného ostrova, sa od tohto dňa ustáli dobré počasie. Preto sa s týmto sviatkom spája mnoho zvykov súvisiacich s chovom zvierat. (Marczell, 1997). Pani Bogárová vo svojich zápiskoch spomína: “Na deň svätého Juraja, starší aj mladší obyvatelia dediny pomáhali vyhnať kravy na pastviny a večer zahnať naspäť. Neskôr už každá jalovica vedela, kam patrí, cez ktorú otvorenú bránu má vojsť. Ak si gazda kúpil prasa, teľa alebo iný dobytok, snažil sa ho nahnať do maštale zadnicou vpred, to prinášalo šťastie. V maštali bolo zakázané zhadzovať lastovičie hniezda, podľa povery by krava dávala krvavé mlieko.” (Bogárová, 2019). Pani Szűcsová má na Deň sv. Juraja živé spomienky: “Dávno na zvieratá nedával pozor starý otec, ale v dedine boli pastieri. Pastier mal trúbku, ktorou zatrúbil a každý kto mal zvieratá, otvoril bránu a zvieratá vypustil. Zvieratá ale nemal každý, nie každý bol roľník, boli v dedine aj robotníci. A na sv. Juraja, všetci prvýkrát vypustili na trúbenie pastierov svoje zvieratá. Nielen dobytok, ale dokonca aj svine. V dedine boli aj pastieri svíň. Bola tu jedna lúka, ktorá bola v priehlbine, kde bola zeleň, tú sme volali Svinia pastvina (Disznó gyöp).” (Szűcsová, 2019). Pani Margita Kállayová potvrdzuje slová Szűcsovej a Bogárovej: “... na sv. Juraja, bol už dostatok zelene a zvieratá sa mohli pásť. ...Pastieri vyhnali svine na Svinie pastviny, ktoré boli tam kde je dnes hokejový štadión. Dobytok zase do lesa. Večer bolo počuť zvoniť ich zvončeky a všetok dobytok vedel, v ktorom dome je jeho miesto.” (Kállayová, 2019). Podľa Presinszkeho, boli pastieri neoddeliteľnou súčasťou dávneho Gútora. Chov dobytka, ošípaných a oviec prinášal obyvateľom obce dôležitý príjem. V Hamuliakove, a celom Žitnom ostrove bol mimoriadne rozšírený chov oviec, čo bolo zvláštnosťou, keďže okrem Žitného ostrova na území maďarského národa, nebol chov oviec zaznamenaný. Do konca 19. storočia bolo rozšírené extenzívne pastierstvo, čiže zvieratá sa od jari do neskorej jesene pásli v spoločných stádach na pastvinách dunajských

ostrovov. Pastier bol zamestnancom obce a skladal pastiersky sľub, ku ktorému sa viazali pastierske regule. Svojráznosť pastierskeho života podmienila vznik pastierskych povier a obyčají. Pastier mal určitý hudobný nástroj, ktorý mu pomáhal pri pastierskych činnostiach. Gajdy hamuliakovského pastiera často dopĺňali dedinskú zábavu. (Presinszky, ?2000)

Veľká noc V Hamuliakove, rovnako ako na celom Žitnom ostrove, na Veľkonočný pondelok muži oblievali a šibali ženy. Kým na východe Slovenska sa oblievalo a na západe šibalo, kombinácia šibania a kúpania bola na Slovensku typická pre juhozápadné Slovensko. (Botík, Slavkovský, 1995). Veľká noc bola ako všade vo svete, oslavou jari, života a plodnosti. “Na Zelený štvrtok každá gazdiná varila špenát, na Veľký piatok – prísny pôstny deň – sa varila vodnatá strukovinová polievka. V tento deň sa nesmelo pracovať ani na záhrade, ani na poli, ani sa dotýkať zeme. Zavčasu rána na Bielu sobotu sa nahrnuli dievčatá na cintorín aby sa ovlažili rannou rosou (symbol znovuzrodenia). Aj keď staré príslovie hovorí „Na Vianoce koláče, na Veľkú noc chleba“, naše gazdiné na Bielu sobotu rozkúrili pece a upiekli veľkonočný koláč - vianočku, ale jesť sa z neho smelo až po veľkonočnej procesii, keďže ešte aj sobota bol pôstny deň.” (Bogárová, 2019). Po dlhom pôstení sa obyvatelia obce tešili na Bielu sobotu, ktorá znamenala koniec pôstu a hlavne Veľkonočný pondelok. “V sobotu večer, keď bolo zmŕtvychvstanie, sa konečne jedla šunka.” (Kállayová, 2019). “Na Veľkonočnú nedeľu nikto nechodil na návštevy, sviatky trávili všetci doma, posedávali, rozprávali sa a čakali na Veľkonočný pondelok, kedy už ale nastala trma-vrma. Hneď na svitanie sa v dievčenských domoch objavili prví šibači – ružovou vodou, nejeden nezbedník mydlovou vodou, alebo studenou vodou zo studne oblievali dievčatá. Pred oblievaním zaznela nejaká veselá básnička a mládenci dostali zafarbené vajíčka. Dievčatá sa museli viackrát prezliecť, lebo mládenci ich veru nešetrili vodou. V období po Veľkej noci ľudia jedli zvyšky z hojného sviatočného stola a v každej domácnosti sa robili francúzske zemiaky.” (Bogárová, 2019). Oblievanie a šibanie malo ženám zabezpečiť zdravie, plodnosť a krásu. Dávno ženy mužom rozdávali výlučne červené kraslice, ktoré v kresťanskej symbolike znamenali prelievanie Ježišovej krvi, ale aj krásu, život a lásku (Botík, Slavkovský, 1995).

1. máj Oslavy 1. mája sa v období 1. ČSR niesli v duchu boja za pracovné podmienky, v období socializmu boli pre tento sviatok charakteristické alegorické pochody budovateľského charakteru. V dedinskom prostredí mali však slávnosti 1. mája charakter oslavy jari a lásky. V predvečer 1. mája, chlapci a muži stavali stromy - májky pred domy dievok súcich na vydaj a tiež pred domy mladých dievčat, ako symbol lásky a dvorenia. Kmene stromov očistili od kôry a zelený nechali len vrchol stromčeka. Ten ozdobili korunou - vencom, na ktorý dali farebné stuhy. Podľa Trungelovej, čím bohatšie bol strom vyzdobený, tým väčšie bolo bohatstvo obdarovanej devy. Máj bol ako symbol lásky vystavený celý mesiac. Najvyšší máj, ktorý dosahoval až 10 metrov, sa staval v strede dediny za pomoci dedinských mužov a bol prejavom úcty a žičlivosti (Trungelová, 2008). Tento sviatok mal v minulosti v Hamuliakovo silnú tradíciu. “Na 1. mája, veru nebolo takých neschopných chlapcov, ktorí by dievčaťu ktoré sa im páčilo nepostavili májku.” (Szűcsová, 2019). “Mládež sa už nevedela dočkať prvého mája, kedy mládenci stavali pre svoje vyvolené máje. Miestni zvedavci sa hneď ráno poprechádzali po dedine a poklebetili si, ktorá dostala aký veľký a ako vyzdobený máj. Pravidelne sa organizoval majáles v Dunakerte (dunajskej záhrade). Doobeda sa bavili deti a mladí a večer dospelí. Pravda, nejeden tínedžer sa pozabudol a ostal až na večernú zábavu, tých ale okolo desiatej večer miestny kantor a organizátori pochytali a druhý deň v škole museli vysvetľovať, prečo porušili regulu. Dostali nevďačnú úlohu: poupratovať zvyšky nočnej zábavy, samozrejme až po vyučovaní.” (Bogárová, 2019). Stavanie mája sa praktizuje dodnes: “Nedávno bolo stavanie mája v dedine. Mali sme chlieb s masťou, cibuľkou a klobáskou. Zavesili sme stuhy a dedinskí muži postavili májku. Ja som tam bola, ale starých Hamuliakovčanov tam bolo iba zopár. A títo mladí Hamuliakovčania, to sú takí “naši”, to už niesme my. Ale zavesila som červeno-bielo-zelenú trikolóru na vrch májky! Ostatné sa pretrhnú, pretože sú z krepového papiera, ale tá moja je stuha. Tá tam bude viať do posledného momentu. Je pre mňa dôležité, aby tam červená-biela-zelená bola. (potľapkanie po hrudi) Tak aby si vedela. Toľko.” (Kállayová, 2019). Opisuje Margita Kállayová tohtoročné slávnosti 1. mája. Na dôležitosti, ktorú informátorka prikladá stuhe v trikolóre maďarska, môžeme pozorovať, ako jej záleží na tom, aby etnikum slovenských maďarov v obci “žilo”. Slovenským pomenovaním “naši” narátorka označuje slovenských prisťahovalcov. Usudzujeme, že toto pomenovanie sa ustálilo ešte z čias benešových dekrétov, kedy z obce deportovali pôvodných obyvateľov maďarskej národnosti (podkapitola Hamuliakovo - História) a do obce umelo prisťahovali obyvateľov slovanských národností, ktorí sa navzájom označovali pojmom “naši”.

Svätenie pšenice - Deň sv. Marka (25. máj) Koniec mája bol charakteristický dozrievaním úrody, prácami v záhrade, na poli a vyčkávaním na zber úrody. “V Hamuliakove na jar býval jeden veľmi zvláštny zvyk - svätenie pšenice a to vtedy, keď sa vrana dokázala skryť do vyrastenej pšenice. Tento obrad robil miestny farár s kantorom pri kaplnke na konci obce. Tejto udalosti sa zúčastnila celá obec.” (Bogárová, 2019). Koniec mája bol dôležitý mesiac pre dozrievanie pšenice a tak sa miestni obyvatelia modlili za dobré počasie a ochranu pred bleskom. Tento zvyk je dôkazom, že pôvodní obyvatelia obce boli závislí od toho, čo im dala úroda. Pšenica bola základnou plodinou, ktorá bola obživou miestnych obyvateľov, a preto si ju uctievali. “Obchôdzky po dedine sa robili pri svätení pšenice, kedy bola omša. Po nej sme vyšli z kostola a v sprievode išli za farárom na pole, kde sa žehnala pšenica.” (Szűcsová, 2019). Zvyk na Slovensku známy ako svätenie ozimín, v maďarčine búzaszentelés , sa oslavoval aj v Hamuliakove pravdepodobne 25. apríla. Tento dátum, Deň Sv. Marka, spája so zvykom svätenia pšenice na Žitnom ostrove aj Marczell (Marczell, 1997). Slovenská pranostika hovorí “Na svätého Marka, schová sa do žita pranka (vrana)”, čo odpovedá opisu Julianny Bogár. Podľa spomienok Margity Kállayovej sa pšenica chodila svätiť do dávnej časti Hamuliakova Malý Gútor (Kisgútor), ku kaplnke Božej muky (Kállayová, 2019). Označenie Kisgútor, alebo Malý Gútor dnes používajú už iba starí pôvodní obyvatelia obce. Modlenie sa k prírode evokuje pohanské zvyky starých Slovanov, v súčasnosti je však sviatok prebraný kresťanskou cirkvou ako svätenie ozimín.

1. sv. prijímanie Prvé sväté prijímanie bolo dôležitým momentom pre takmer každé dieťa v obci, keďže takmer všetci obyvatelia obce boli rímskokatolíckeho vyznania. Po približne ročnej katechetickej príprave sa v jeden deň zišli rodiny budúcich prvokomunikantov v kostole na svätej omši, počas ktorej deti prijali prvé sväté prijímanie. Väčšinou deň pred prvým svätým prijímaním, sa prvýkrát podrobili spovedi.

“Koncom školského roka, koncom mája, začiatkom júna, bol čas prvého svätého prijímania miestnych žiakov. Zaujímavosťou bolo, že občerstvenie po svätej omši s obradom, chystala židovská rodina Feigenbaumovcov vo vlastnom dome na vlastné náklady, dokonca aj miestneho farára a kantorov pozvali na obed. Postupne sa stalo zvykom, že pripravili pre miestne deti horúcu čokoládu a panskú bábovku. Pre mnohé z nich to bolo prvý a poslednýkrát.” (Bogárová, 2019). Židovská rodina Feigenbaumovcov, bola onoho času jediná židovská rodina v obci. V zápiskoch ju spomína aj Lajos Presinszky (Presinszky, ?2000). Rodina mala v obci dlhú históriu, ktorá sa skončila tragickou deportáciou v období 2. svetovej vojny. Osud rodiny spomíname v kapitole História obce.

Deň Medarda (8. jún) “Najlepšia kvočka bola posadená na deň Medarda.” (Bogárová, 2019). píše pani Bogárová. Margita Kállayová potvrdzuje jej slová: “Na Medarda sa predsa podsádzali kvočky. Z vajíčok na Medarda, sa dobre liahli kurčatá.“ (Kállayová, 2019).

Slávnosť Božieho Tela (20. júna) Slávnosť Božieho Tela je dôležitým kresťanským sviatkom a Hamuliakovčania ho v minulosti patrične uctievali. “K slávnosti Božieho Tela (20. júna) sa spájala veľmi pekná tradícia: postavenie vyzdobených stanovíšť - oltárov a procesia. V dedine sa postavili štyri zastávky – symbolizujúce svetové strany. Tieto sa vytvárali zo zelene a kvetov a každá mala vo vnútri malý oltár. Každý sa snažil, aby práve tá „jeho“ zastávka bola tá najkrajšia. Procesie sa zúčastnil každý, kto žil a vládal chodiť.” opisuje kresťanskú obyčaj Julianna Bogárová (Bogárová, 2019). Tento sviatok sa v takejto forme dnes v obci neoslavuje, avšak vo vedľajšom meste Šamorín sa tradícia zachovala. (Kállayová, 2019)

3.3 LETO Leto bolo náročným a veľmi dôležitým obdobím, kedy mali obyvatelia Hamuliakova plné ruky práce na poliach. Práve tieto mesiace boli kľúčové pre zabezpečenie obživy rodín v obci. Presinszky píše o pláne denných prác v obci, ktorý bol vopred vypracovaný. Budíček bol v skorých ranných hodinách okolo štvrtej a piatej. Bola potreba obriadiť zvieratá, nasledovali raňajky, práca na poli, ktorú prerušila obedňajšia prestávka a následne

sa pokračovalo v práci až do večera. Večer bolo treba očistiť, nakŕmiť a napojiť zvieratá (Presinszky, ?2000).

Žatva a dožinky Žatva bola dôležitá a veľmi náročná časť roka, počas ktorej sa neoslavovalo, ale pracovalo. V Hamuliakove sa konala počas júna, alebo júla, a jej presný dátum záležal od počasia. Ako spomíname pri zvyku svätenia pšenice, bola veľmi dôležitou plodinou a obyvatelia jej vzdávali úctu rôznymi rituálmi. Podľa Presinszkeho, na prelome 19. a 20. storočia trvala žatva štyri až päť týždňov, neskôr sa jej doba skrátila na dva-tri týždne. Chudobnejší gazdovia, nádenníci a sluhovia si práve v lete zarábali na stravu, pretože v tomto období bolo najviac práce a mzda bola vyššia než v iný čas roka. Ženci pracovali od piatej rána, do deviatej-desiatej večera. Podľa dobových výkazov, dostával žatevný robotník približne 12-tinu zo zožatého obilia. (Presinszky, ?2000, s.57) “Na sv. Petra a Pavla (29. júna) sa začala každoročne žatva a následne mlátenie obilia. K nej sa samozrejme viazal rituál k pšenici a zemi, ktoré predstavovali oslavu života. Ženci, podľa starej hamuliakovskej tradície, smeli vojsť na obilné pole iba bez klobúka. ...Počas obdobia žatvy a mlátenia obilia, ľud sledoval “hnilý kút”, pretože ak sa tam mračilo, v obci určite pršalo. Zastaviť žatvu či mlátenie obilia bolo náročné, ale zaspomínať naň krásne.” (Bogárová, 2019). Výraz “hnilý kút” (rohadt szegle), bolo žitnoostrovské pomenovanie severozápadnej časti oblohy, odkiaľ prichádzalo zlé počasie v podobe dažďa, búrok a krupobitia. “Po skončení žatvy a mlátenia obilia, prišlo obdobie osláv. Na to z pšeničných a ražných klasov a poľných kvetov, uplietli ženci a žnice veľký veniec, ktorý v sprievode piesní odovzdali pánovi, ktorý tento veniec zavesil do svojho domu na celý rok. Potom nasledovali veľké oslavy, pán sa poriadne musel buchnúť po vačku, pretože ženci len takto vydržali pri pánovi. Na stole museli byť najlepšie jedlá a nápoje.” (Bogárová, 2019). Mlátenie obilia patrilo mesiacu august, pričom dedinčania sa snažili stihnúť prácu do sv. Štefana (20.8.), pretože posledné augustové týždne boli obdobím dažďov a búrok (Marczell, 1997). Zvyk viť dožinkový veniec z ražných, pšeničných a ovsených klasov a dať ho pánovi, bol rozšírený na celom Žitnom ostrove (Marczell, 1997). Bol to rituál, ktorý symbolizoval odovzdanie úrody pánovi, ktorý ich následne pohostil oldomášom. Oldomáš znamenal pohostenie na záver spoločnej práce a bol typický aj pre iné, hlavne pracovné obyčaje.

Tekvicové hody (7. august) Po zbere úrody a období ťažkej práce, nastalo obdobie osláv a čas obecných hodov. Táto tradičná slávnosť bola spojená s hostinou na počesť výročia posviacky kostola, alebo na deň jeho patróna. V Hamuliakove sa konali 7. augusta, čo bol Deň sv. Kajetána, ktorého hlavnými atribútmi sú roh hojnosti a klasy a tiež Deň sv. Donáta, ktorý je ochrancom pred búrkami. Občania oslavovali koniec žatvy a ďakovali Bohu za úrodu. “Po žatve, kedy už nebolo tak veľa práce, sa konali hody. U nás boli 7. augusta, na svätého Kajetána. Hamuliakovské hody mali veľké meno v okolí. Mali veľkú tradíciu. Nikde v okolí nebola taká zábava ako u nás. Hamuliakovské hody sa nazývali tekvicové hody. Vchody do dediny sa vyzdobili tekvicami. Prvý deň prišli na návštevu a zábavu hostia. Ale druhý deň, bola zábava len pre domácich Hamuliakovčanov. To sme si teda vyhodili z kopýtka!” (Kállayová, 2019). Hody boli príležitosťou pre upevnenie lokálnych vzťahov a nadviazanie známostí. Bola to veľká udalosť, ktorá mala mnoho rovín: rodinnú, kresťanskú, svetskú a obecnú. Okrem iného boli aj príležitosťou na nadviazanie sobášnych známostí, pozývanie známych návštev, upevnenie rodinných vzťahov, stretnutie rodákov, ktorí sa odsťahovali z obce. “Mesiac august bol v živote Hamuliakovčanov dôležitým mesiacom, pretože práve v auguste sa konali v širokom okolí výchýrené hamuliakovské hody - tekvicové hody. Samozrejme to neznamenalo, že by jedálniček domácich pozostával z tekvice, ale miestny tekvicami vyzdobovali stany a tiež brány do obce. Hody sa konali týždeň po Dni sv. Donáta, 7-eho augusta v nedelu. Po svätej omši sa konali oslavy v strede dediny, pred hostincom Józsefa Nagya.” (Bogárová, 2019). Hody boli tiež príležitosťou pre deti spoznať jarmočnú kultúru. Počas hodov obec navštívili rôzny komedianti a kolotočári. “Kolotoče poháňali ručnou silou, hlavne chudobné deti, ktoré sa po pár kolách, mohli raz zviesť zadarmo. Za puškou vystrieľané ciele, dostali chlapci ruže, ktoré darovali dievčatám, deti za ne dostali cukrové píšťalky a medvedíkov. Hodová zábava sa konala pre hostí v nedeľu a pre domácich Hamuliakovčanov v pondelok, pre ktorých znamenala zábavu až do skorého rána. Hamuliakovo bolo známe tým, že hostia dostali tie najlepšie jedlá všeho druhu. Počas obeda, od domu k domu chodili hudobníci, ktorí hrali a spievali cigánske piesne. Samozrejme do zabudnutia nepadli ani žobráci a chudobní obyvatelia dediny, ktorí ochutnávali po domoch varené a pečené dobroty domácich. Tento zvyk mal svoje čaro a nezabudnuteľnú atmosféru.” (Bogárová, 2019). Tento sviatok bol dôležitým a veľmi výrazným sviatkom, ktorý upevňoval lokálnu obecnú komunitu a obyvatelia naň boli patrične hrdí.

“Hody boli tak známe, že už o štvrtej poobede nebolo miesto na sedenie. Museli sme si chodiť skôr zarezervovať stoličky. Prišlo vždy okolo 600-700 ľudí, z okolitých dedín. Keď boli hody, išli sme k soche sv. Donáta, ktorý bol v parku. Bola to procesia, ktorej sa zúčastňovali veriaci, v sprievode dychových nástrojov kráčali cez celú dedinu. Spievali sme a modlili sa. ...Ale moderná doba nám zobrala aj hody.” (Kállayová, 2019). K procesiám a omši pri soche sv. Donáta sa viažu fotografie v Prílohe F.

Deň Svätého Štefana (20. august) “20. augusta, každý rok pred kostolom po omši spievame. Spievame, rečníme a pokladáme vence. Spomíname na činy svätého Štefana, patróna Maďarov a tiež to organizuje Csemadok.” (Kállayová, 2019). Sviatok svätého Štefana má podobnú funkciu, charakter aj priebeh ako sviatok 15. marca - Deň revolúcie a boja za slobodu. Je národným maďarským sviatkom, ktorým maďarský národ a miestna maďarská menšina manifestuje svoju národnú identitu.

3.4 JESEŇ Jeseň bola obdobím svadieb a príprav na zimu. “V našej dedine bola jeseň a jar obdobím svadieb, nakoľko v lete na ne z dôvodu množstva práce, nebol čas.” (Bogárová, 2019).

Šúpanie kukurice Na konci septembra dozrievala na poliach kukurica. Tá sa ručne lámala do plachiet a košov, sypala sa na kopy, naložila na voz a odviezla domov do šopy. Šúpať sa začínala na večer. Išlo o komunitnú záležitosť, kedy sa zišli rodiny a známy, a spoločne šúpali až do noci. Táto pracovná obyčaj bola príležitosťou na stretnutie známych, priateľov, príbuzných ale aj zámienkou, kedy si dievky pozývali domov mládencov. “Vždy keď bolo obdobie šúpania kukurice, zišlo sa viac rodín z dediny a šúpali sme. To bol čas rôznych rozprávok, povier a veselenia sa. Vtedy nám rodičia hovorili o veľkom voze, o hviezdach a rôznych báchorkách, aby sme nezaspali a šúpali. Ten, kto našiel červenú kukuricu, mohol ísť spať. “ (Kállayová, 2018).

“Tu sa rozprávali rôzne chýry o hamuliakovských bosorkách, ako podojili stĺpy na bráne, ako podkuli brány, koho dieťa zariekli a ako na zarieknutie pomáhalo čierne uhlie a svetená voda.” (Bogárová, 2019).

“Tu sa zrodili ľudové piesne, vtipy, fámy, porekadlá. To bol zvyk. Tieto piesne boli z čias, kedy sa ešte spievali piesne Józsefa Atillu a Sándora Petőfiho.” spomína Terézia Szűcsová. Pri tej príležitosti zaspieva aj jednu z básní jedného z najznámejších maďarských básnikov, Sándora Petőfiho (1843), ktorú pri šúpaní radi spievali: “Befordúltam a konyhára, Rágyujtottam a pipára... Azaz rágyujtottam volna, Hogyha már nem égett volna.”

“Vbehol som do kuchyne, že si zapálim fajočku, Aj by som si zapálil, ak by už nehorela.” (Szűcsová, 2019, voľný preklad autorky)

3.5 ZIMA Cyklus kalendárneho roka uzatvárala zima. Toto obdobie znamenalo málo práce, oddych s rodinou a prípravu na Vianoce. V zime bol budíček neskôr ako v lete. Medzi aktivity patrilo napríklad reparovanie náradia na jarné práce, rúbanie a vozenie dreva, pradenie a tkanie, pletenie košov, páranie peria a mrvenie kukurice. “Obecná mládež aj starší sa pripravovali na Vianoce - telom aj dušou. V tomto období sa robili posledné zabíjačky, veľké upratovanie a aby miestny nezabudli ani na svoje duše - denne chodili ako svätojánske mušky po šamorínskej ceste s lampášmi na rannú rorátnu omšu.” (Bogárová, 2019).

Deň sv. Kataríny (25. november) Na sv. Katarínu, sa robila v obci posledná veľká veselica pred adventom, kedy bola všetka zábava v obci zakázaná (Bogárová, 2019). Posledný večer radovánok sa dedinčania snažili čo najviac užiť a tieto veselice boli preto veľmi intenzívne a často trvali do rána. Veselice na sv. Katarínu boli príznačné dámskou volenkou, kedy platilo tzv. “ženské právo” a ženy si volili s kým budú večer tancovať (Slovenské zvyky a tradície, 2019).

Pradenie a tkanie - priadky Pradenie a tkanie, bolo podobne ako páranie peria a mrvenie kukurice, typické pre zimné mesiace, kedy sa nedalo pracovať vonku. Začínali sa na jeseň a končili sa na fašiangy. V dávnom Gútore sa podľa Presinszkeho pestovali konope a ľan

od dávnych čias, dedinčanom slúžili na výrobu odevu. Pradeniu a tkaniu predchádzal dlhý proces, ktorý začínal prípravou pôdy, oraním, sianím na konci apríla, sušením, zmäkčovaním, ďalším sušením a praním. Po finálnom vysušení konope trepali piesťami, očistili a česali, zviazali do vencov a dobre uskladnili. Spracovanie konopí a ľanu odkladali na zimu. Spracovanie pozostávalo z pradenia, následne sa priadza mydlila a dupala. Takto prichystané konope bolo pripravené na tkanie na krosnách. Utkané plátno sa namočilo do vody, vytrepalo a bielilo na slnku (Presinszky, ?2000, s. 165-166). V 20. storočí bolo však pradenie skôr zámienkou na stretávanie sa a zábavu mladých. Účastníkmi priadok boli hlavne mladí ľudia s výnimkou gazdinej domu, ktorá chystala pohostenie.

Deň sv. Mikuláša (6. december) Sviatok svätého Mikuláša, bol obľúbený hlavne u detí a oddávna symbolizoval bohatstvo a obdarovávanie. “Časť detí sa Mikuláša bála, nakoľko mal u seba aj korbáč, druhá časť detí nie, keďže od neho dostali jeden-dva cukríky. Starostlivo si čistili bagandže, čižmičky, ktoré si dietky ukladali do okien, aby v nich na druhý deň našli pár kúskov orechov a jabĺk.” (Bogárová, 2019). Podľa Marczella sv. Mikuláša uctievali už počas éry Arpádovcov, avšak zvyk chodenia Mikuláša je datovaný až od 19. storočia. Mikuláš bol na Žitnom ostrove mierumilovný starec so šedivou bradou, ktorý prezlečený za biskupa obdarúval dobré deti sladkosťami a zlé trestal korbáčom. (Marczell, 1997).

Páranie peria - páračky Typicky jesennou a zimnou aktivitou bolo páranie peria, ktoré vykonávali hlavne ženy. Podobne ako pri šúpaní kukurice, aj páranie peria bolo aktivitou pri ktorej malo dôležitú úlohu rozprávanie. Rozprávali sa klebety, žarty, hrôzostrašné príbehy, povery a spievalo sa. Podľa Mázorovej, pri páračkách išlo o vzájomnú výpomoc rodinných príslušníčok, susediek a priateliek, pričom hostiteľka bola domáca gazdiná, ktorá pozývala. Páralo sa husacie perie do perín, väčšinou pre dievku súcu na vydaj. Po páraní ako prejav vďaky, gazdiná prichystala rôzne pohostenie (Mázorová, 2016).

Na páranie v Hamuliakove spomína Terézia Szűcsová:

“V každom dome boli dávno husy. Dnes už nikto nechce perie, ale dávno dievča nešlo k vydaju bez toho, že by nemalo paplón z peria. Po páraní, sme si všetci dali oldomáš. Na to si pamätám - fánky a šišky, ktoré sme zjedli až potom, ako bolo perie napárané.” (Szűcsová, 2019).

Deň sv. Lucie (13. december) “Na sv. Luciu, mali hlavnú úlohu dievčatá. Odené do bielej plachty, s metlami a krídlami z peria, chodili po dedine - vymetali hriechy a zlo z dediny. Na deň Lucií sa nesmela robiť žiadna práca s ihlami, pretože šitím, háčkovaním a pletením, by sa zašili sliepkam zadky a neniesli by vajíčka.” (Bogárová, 2019). Na zvyšku Žitného ostrova, podľa Marczella, chodili za Lucie prezlečení muži v bielych šatách s pomúčenou tvárou. Chodili po domoch s metličkou, alebo maliarskou štetkou a členov rodiny pomaľovali vápnom, čím odohnali choroby a problémy. Typickým predmetom, bola Luciina stolička, ktorá sa mala pripravovať tajne zo siedmych druhov dreva, zo siedmych chotárov a bez železných klincov. Mládenec ju mal zobrať potajme na polnočnú omšu a keď sa na ňu pred svätým prijímaním tajne postavil, mal za sebou vidieť miestnu bosorku (Marczell, 1997). “Lucii vypichli oči, preto sa v tento deň nesmelo šiť, taký bol zvyk. A v tento deň, sme chodili po dedine, dievčatá, aj ja som pár krát chodila. Obliekli sme sa do bieleho, do závesu napríklad. A ako som vravela o husacom perí, tak tým sme vymetali dedinu a múčnym pierkom sme poprašovali tvár dedinčanov.“ (Szűcsová, 2019).

Na základe Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska, mučeníčka zo Sicílie očarila svojimi očami istého mládenca. Keďže však chcela žiť v celibáte, vylúpila si oči a poslala mu ich v miske. Podľa povier, bol tento deň vrcholom bosoráckych síl a Lucia najväčšou bosorkou, preto v tento deň na dvor nesmela vstúpiť cudzia žena. Bola tiež ochrankyňou pradenia a priadok a preto sa v tento deň nesmelo priasť a šiť (Botík, Slavkovský, 1995).

Obchôdzky s Betlehemom Obchôdzky s Betlehemom boli tradičným zvykom počas predvianočných a vianočných dní.

“Mládež pomocou učiteľov chystala betlehem. Vyrobili betlehem z dreva, v ktorom bol malý Ježiš, sv. Jozef, sv. Mária, pastieri a ich zvieratá. Vedľa betlehemu položili zapálenú sviečku, aby zvedavé deti videli do vnútra. Nosič betlehemu vstúpil do domu a po pozdravení sa opýtal: "Smie sa vstúpiť s betlehemom?" "Odkiaľ ste prišli?" pýtal sa pán domu, "Z betlehemu" "V tom prípade vojdite"

Potom sa začalo mystérium s prozaickým textom a vianočnými koledami. Bradatí, v bunde preoblečení pastieri zvonivou palicou udierali o zem, čím vytvárali rytmus a zaznela pieseň. Na konci si aj domáci spolu zaspievali s pastiermi. Na konci vystúpenia, dostala skupina almužnu a zdvorilo sa rozlúčila s domácimi.” (Bogárová, 2019).

“Pamätám si ako pani učiteľka Anna s deťmi chystala Betlehem. My starí Hamuliakovčania sme čakali na ich príchod. Napiekli sme koláče a očakávali sme ich. Oni prišli do domu a zaspievali nám koledy. My sme ich ponúkli dobrotami, dali sme im desať korún do šporničky a zaspievali sme si s nimi.” (Kállayová, 2019).

Štedrý večer a Vianoce Deň pred narodením Ježiša Krista, bol pre kresťanov pôstnym dňom, ktorý mal zabezpečiť zdar a blahobyt v ďalšom kalendárnom roku. “Na deň vianočného pôstu, 24. decembra, sa pripravovalo pôstne jedlo: šošovicová mliečna polievka, makové buchty. Zaujímavé je, že večera neobsahovala rybu. Po zotmení sa rozozneli rôzne vianočné piesne, ktoré začali koledovať najprv deti, potom dospelí. Koledovalo sa až do samého začiatku polnočnej omše. Počas tej, sa naplnil kostol zo srdca spievanými piesňami a modlitbami, ktoré zneli až do neba. Po skončení polnočnej omše išiel každý domov, po ceste sa však rozprávali, nakoľko na to dva dni nemali možnosť. Dva predvianočné dni, okrem vianočnej omše nikto nikam nešiel, sviatky patrili rodine, domovu a láskyplným rozhovorom. Medzi sviatkami a Novým rokom sa konala iba zabíjačka, okrem ktorej sa nevykonávali žiadne väčšie práce. Tento čas patril oddychu, návštevám, rozhovorom až do tradičnej Silvestrovskej zábavy, ktorá tak zakončila kalendárny rok.” (Bogárová, 2019). Čím viac šošovice bolo v polievke, tým väčší blahobyt čakal rodinu v ďalší kalendárny rok. Margita Kállayová spomína ako spolu s ďalšími obyvateľmi dediny obchádzali domy a koledovali: “Po večeri, sme išli do dediny koledovať. Okolo deviatej - desiatej sme vyrazili do dediny s ostatnými dedinčanmi - Foldes Gyuri, Olika, Schnobli Józsi, Kállayovci, pán Árpád hral na harmonike a my sme spievali rôzne koledy: Menybol az angyal, Felnagy oromre a iné.” (Kállayová, 2019). Fotografie k vianočnému koledovaniu sa nachádzajú v Prílohe F.

Silvester 31. december Deň pápeža sv. Silvestra, bol posledným dňom kalendárneho roka. Podľa Marczella, v tento deň Žitnoostrovčania zašli do kostola , aby poďakovali Pánu Bohu za pomoc počas celého roka a poprosili o pomoc v roku nasledujúcom. O polnoci bol zvyk robiť hluk napríklad streľbou zo zbrane, alebo práskať bičom (Marczell, 1997).

Deň všetkých svätých a Dušičky (1. a 2. november) “Naschval som nespomenula jeden jesenný deň v roku - Dušičky - ktorý je silnejší než akýkoľvek iný sviatok. Na dedinu sa vracali haldy ľudí, ktorí pochádzali z Hamuliakova. Bol to práve hlas zosnulých, ktorého sila bola silnejšia ako u žijúcich a ktorý volal ľudí vrátiť sa v tento deň domov. Tak to bolo správne. Zastavili sa nad hrobmi našich predkov, pomodlili sa, s láskou spomínali na nich a ich život. Snáď sa pred zrakmi duší zosnulých zamysleli aj nad svojimi vlastnými životmi.” (Bogárová, 2019). Podľa Marczella (1997) obyvatelia horného Podunajska verili, že zosnulí v tomto týždni navštevujú svoje domovy a preto sa robilo veľké upratovanie.

Julianna Bogárová na záver dodáva: “Týmto zlomkom, by som sa rada s úctou pred dušami našich predkov, pred všetkými obyvateľmi našej dedinky, ktorých mi pripomína zem, malý zostatok lesa, zopár domov a samozrejme obyčaje, pamiatky, povery, ktorých je čoraz menej. Preto každá jedná organizácia, každý jeden človek nech myslí na to, čo všetko nám darovali a každý deň darujú naši predkovia, ich pamiatky, zvyky a aké možnosti nám dalo to, že to všetko máme.” (Bogárová, 2019).

Obyčaje boli v minulosti dôležitou súčasťou života obyvateľov obce, avšak väčšina z nich sa v súčasnosti nepraktizuje, vytratili sa, alebo sa zachovala iba ich zemená podoba.

Záver

Bakalárska práca zaznamenáva tradičné obyčaje obce Hamuliakovo v 20. storočí. Zachytením miznúcich obyčají sme zaznamenali časť nehmotného kultúrneho dedičstva etnika slovenských Maďarov, ktorá sa vytráca. V práci sme zmapovali etnikum slovenských Maďarov na národnej, regionálnej a lokálnej úrovni, pričom sme sa zamerali primárne na históriu etnika. V hlavnej tretej kapitole, mapujeme tradičné obyčaje pôvodných obyvateľov Hamuliakova z 20. storočia. Autentické výpovede informátoriek, nám mnohé povedali o minulej dobe, o vzťahu komunity k obyčajám, ich funkcii a významu pre obyvateľov obce. Špecifiká lokálnych obyčají, sme skúmali pomocou čiastočného porovnania s obyčajami na Žitnom ostrove. Obyčaje sme dali do súvisu s inštitúciami ako rodina, cirkev, alebo spolok Csemadok. Tým sa nám podarilo naplniť hlavnú výskumnú otázku a väčšinu vedľajších. Jedna z výskumných otázok sa zameriavala na súčasný stav obyčají v obci, ich premeny v porovnaní s obyčajami z 20. storočia. Vzhľadom na nedostatok zdrojov, by to znamenalo ďalší vlastný výskum. Na to sme však pri spracovaní nemali dostatok času a vzhľadom na rozsah práce, ani priestoru. Premien občají sa však čiastočne dotýkame v podkapitole Súčasnosť a tretej kapitole, kde sa objavujú vo výpovediach informátoriek. Pozitívne hodnotíme voľbu témy a jej nasmerovanie, nakoľko zaznamenáva miznúce kultúrne dedičstvo etnika, pomocou žánru ľudového divadla, tradičných obyčají. Pomocou témy sme sa pokúsili zmapovať lokalitu, v ktorej máme ambície v budúcnosti pôsobiť ako kultúrni manažéri. Jedným z úskalí, bol nedostatok zdrojov k obyčajám etnika slovenských Maďarov v slovenskom jazyku, čo znamenalo prácu s literatúrou v maďarčine. Počas práce so zdrojmi sme si uvedomili jazykovú priepasť, ktorá existuje medzi slovenskými a maďarskými výskumníkmi. Nedostatok zdrojov k etniku slovenských Maďarov, reflektuje určitú izoláciu slovenského etnika v kontexte Slovenska. Absencia literatúry v slovenskom jazyku, môže odzrkadľovať nezáujem slovenských výskumníkov o etnickú menšinu, alebo nezáujem maďarských výskumníkov prezentovať výskum smerom k slovenskej akademickej obci.

Na základe tohto zistenia sme si uvedomili pridanú hodnotu práce, ktorá spočíva v prepájaní dvoch etník a môže prispieť k podpore dialógu medzi etnikom Slovákov a slovenských Maďarov na lokálnej úrovni. V prípade praktického využitia práce a prezentovania nehmotného kultúrneho dedičstva v prostredí Hamuliakova, by sme mohli prispieť k posilneniu kultúrnej identity prostredia, ako slovenského etnika novousadlíkov, tak pôvodných slovensko-maďarských obyvateľov. Preloženie práce do maďarského jazyka, by mohlo viesť k interkultúrnemu dialógu obyvateľov obce. Nedostatok zdrojov k podobe obyčají 20. storočia v prostredí Hamuliakova sme predpokladali a rátali sme s vlastným terénnym výskumom. Vzhľadom na charakter skúmaného etnika, sme tento výskum realizovali formou pološtrukturovaných rozhovorov v maďarskom jazyku a zozbierané dáta sme následne prekladali do slovenského jazyka. Podarilo sa nám získať tri dôležité informátorky, ktoré boli iniciátorkami a účastníčkami tradičných obyčají v obci. Ich osobné výpovede dodávajú práci autentickosť a hodnotu. Prostredie obce a etnika nám ponúka ďalšie témy výskumu, pre ktoré naša práca môže poskytnúť oporu. Príležitosť ďalšieho výskumu vidíme v zaznamenaní podoby súčasných obyčají a ich premeny v porovnaní s ich podobou v 20. storočí. Ďalším priestorom pre výskum je časť kultúrneho dedičstva súvisiaca s politickými represiami páchanými na slovensko-maďarskom a nemeckom etniku po 2. svetovej vojne. K nim sa viaže minimum slovenskej literatúry a ich priami účastníci v súčasnosti vymierajú. Zaujímavou témou v rámci kultúrnej politiky, sú tiež suburbanizačné procesy Bratislavy a ich vplyv na kultúru satelitných miest, ako je Hamuliakovo. Práca je prínosom pre lokálnu komunitu, obecné zastupiteľstvo, lokálne kultúrne organizácie, kultúrnych manažérov a umelcov, ktorí by v skúmanom prostredí chceli realizovať svoje projekty.

Zoznam skratiek

EÚ - Európska únia I. ČSR - Prvá česko-slovenská republika 1I. ČSR - Druhá česko-slovenská republika ČSR - Česko-slovenská republika JRD - Jednotné roľnícke družstvo

Použitá literatúra

APÁTHYOVÁ-RUSNÁKOVÁ, Zora, 1979. Obrad či hra? Fašiangy v okolí Šamorína. In: Václav Frolec (red.): Masopustní tradice. Brno, s. 62 — 78.

APÁTHYOVÁ-RUSNÁKOVÁ, Zora, 1987. Fašiangy v slovenskom povodí Dunaja. Minulosť a súčasnosť. Farsangi szokások a szlovákiai Duna mentén. In: A hagyományos kultúra a szocialista társadalomban. Tradičná kultúra v socialistickej spoločnosti. Szlovák—magyar bilaterális konferencia — slovensko-maďarská bilaterálna konferencia. Budapest: MTA Néprajzi Kutató Csoport, s. 163 — 176.

BENEŠ, Bohuslav, 1993. Žánrová charakteristika současného lidového divadla In. Genologické studie. II, K poctě profesora Franka Wollmana. Vyd. 1. Brno: Masarykova univerzita, 1993, s. [213]-220. ISBN: 8021008369

BOGÁROVÁ, Julianna, 2019. Naše zabudnuté dedičstvo. Osobné poznámky.

BOGNÁROVÁ, Zuzana, 2016. O činnostiach základnej organizácie Csemadoku v posledných rokoch in Hamuliakovský spravodaj. číslo 9. BOTÍK, Ján a SLAVKOVSKÝ ,Peter. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska (2.). : Veda, 1995. ISBN 80-224-0235-4. 448 s.

BOTÍK, Ján, 2007. Etnická história Slovenska: k problematike etnicity, etnickej identity, multietnického Slovenska a zahraničných Slovákov. Nitra : Lúč. 231 s., il. ISBN:978-80-7114-650-6

BROCKETT, Oscar Gross, 2008. Dějiny divadla. Praha : Divadelní ústav : NLN Nakladatelství lidové noviny, 948 s ISBN 9788071065760.

BROUČEK, Stanislav; JEŘÁBEK Richard, 2007. Lidová kultura: národopisná encyklopedie Čech, Moravy a Slezska. Praha, Etnologický ústav Akademie věd České republiky v Praze a Ústav evropské etnologie Filozofické fakulty Masarykovy univerzity v Brně v nakl. Mladá fronta, 3 sv., 640, 664 a 288 s.

COPLÁK, Jaroslav; Jozef SCHNOBL; Ludmila GOLDBERGEROVÁ; Anna PARÁKOVÁ; Ekoplán s.r.o. 2016. Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce Hamuliakovo na roky 2016-2020. 91 s. CSÁKY, Károly. 1976. Népi gyógyítás az Ipoly mentén. Irodalmi Szemle 19, 747-750. s.

CSÁKY, Károly, 1987. Hallottátok-e már hírét? Bratislava, 247 s.

CSÁKY, Károly, 1993a - Pogánykát vittunk, báránykát hoztunk. A szuletéssel s a gyermekkel kapcsolatos népi hiedelmek és szokások az Ipoly mentén. Komárom, 106 s.

CSÁKY, Károly, 1993b - “Jaj pártám, jaj, pártám…” Párválasztási, lakodalmi szokások és hiedelmek az Ipoly menti palócoknál. Dunaszerdehely, 157 s.

CSIBA, Lajos, 1996. Csiba Lajos diáriuma: Felső-Csallóközi gazdaregulák, babonák, mesék és népszokások. Šamorín: INTEGRITA - Presinszky Lajos, 1996. ISBN 80-967579-3-8.

DOUŠEK, Roman a kol. Úvod do etnologického výzkumu. Vyd. 1. Holub, Petr; Holubová, Zuzana; Janeček, Petr; Obrovský, Jan. Brno: Masarykova univerzita, 2014. 342 s. Etnologické příručky, 7. ISBN 9788021068834

SĽUK A SAV, ?2008. ľudové divadlo. In: [SĽUK] a [SAV], Elektronická encyklopédia [online]. Dostupné z: https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/ludove-divadlo/ [cit. 2019-5-17, 20:02].

ERIKSEN, Thomas Hylland, 2008. Sociální a kulturní antropologie: příbuzenství, národnostní příslušnost, rituál. Vyd. 1. Praha: Portál. 407 s. ISBN 9788073674656.

FÉNYES, Elek, 1884. Magyarország geographiai szótára: mellyben minden város, falu és puszta, betürendben körülményesen leiratik. Magyar Könyvkiadók és Könyvterjesztők Egyesülete, Budapest. 1254 s. ISBN: 9630227002

FÜLÖP, Zoltán. Zabudnutá pochúťka našich starých materí. In: Vinohradníci Podhorany [online]. Dostupné z: https://www.vinohradnici.sk/index.php/news/16-zabudnuta-pochutka-nasich-starych-mater i, cit. [2.5.2019, 22:20]

GYÖKERES, György a Ozogány ERNŐ, 2012. Tejfalusi dőrejárás. Méry Ratio Kiadó. ISBN 878-80-89286-87-4.

JAKUBÍKOVÁ, Kornélia, 1980. Teoretické východiská ku štúdiu obyčajov. In: Slovenský národopis, roč. 28, č. 4, s. 612-621.

JAKUBÍKOVÁ, Kornélia, 1997. Rodinné obyčaje. In: Botíková, M. – Švecová, S. – Jakubíková, K.: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava, 161-188. 242 s.

KÁLLAYOVÁ, Margita, 2019. Osobný rozhovor. 26. 4. 2019

KELECSÉNYI, József, 1854. Koloni népszokások. In Vahot Imre zost. Nyitra és kornyéke képes albuma. Pest, 22-28. s.

KHÍN, Antal, 1935. A farsangi dőrék: Adalék Csallóköz néprajzához. In: Magyar Figyelő, č. 1, s. 91 — 94.

KILIÁNOVÁ, Gabriela, 2011. ETNOLÓGIA. In: [SĽUK] a [SAV], Elektronická encyklopédia [online]. Dostupné z: https://www.ludovakultura.sk/encyklopedia/ [cit. 2019-04-29, 21:05].

Koordinačné centrum tradičnej ľudovej kultúry [SĽUK] a Ústav etnológie [SAV]. 2011. Elektronická encyklopédia [online]. [cit. 2019-04-29]. Dostupné z: https://www.ludovakultura.sk/encyklopedia/ [cit. 2019-04-29, 20:42].

KRUPA, Ondrej, 1996. Kalendárne obyčaje. Zv. 1. Jeseň, predvianočné obdobie / Krupa, Ondrej. Békešská Čaba, Slovenský výskumný ústav Békešská Čaba. 332 s.

LAZORČÁKOVÁ, Tatjana, 2013. Dějiny světového divadla 1. 1. vydání. Od antiky po renesanci. Univerzita Palackého v Olomouci, 71 s. ISBN 978-80-244-3607-4

LISZKA, József. 2009. Zmeravená tradícia. Úvahy o niektorých formách prejavu fašiangov na Podunajskej nížine. FÓRUM Spoločenskovedná revue, Šamorín

LISZKA, József, 2005. Két Duna keríti: tanulmányok a Csallóköz néprajzához. Pozsony: Kalligram. ISBN 80-714-9741-X.

LISZKA, József, 2003. Národopis Maďarov na Slovensku. Dunajská Streda: Lilium Aurum, 2003. Fórum inštitút pre výskum menšín. 495 s. ISBN 80-806-2052-0.

MAKKAI László, 1947. Századok, 81. ročník

MARCZELL, Béla, 1975. Csallóközi farsang. Irodalmi Szemle 18, 726-731. p.

MARCZELL, Béla 1982. Csallóközi népszokások. 174 s. ISBN: 9788096968336

MARCZELL, Béla, 1994. A Csallóköz hiedelemvilága. Dunaszerdahely, 49 s.

MARCZELL, Béla, 1997. Naptár és néphagyomány: Csallóközi népszokások. Dunaszerdahely: Gyurcsó István Alapítvány. /Gyurcsó István Alapítvány Füzetek, 9./ 135 s. ISBN: 9788096771714

MÁZOROVÁ, Emília. Pre zimné obdobie boli na slovenských dedinách typické páračky, 25. 12. 2016 [online]. [cit. 2019-05-15, 23:20]. Dostupné z: https://www.teraz.sk/kultura/pre-zimne-obdobie-boli-na-slovenskych/235155-clanok.html

ONKDKZSO, 2017. Pôsobnosť Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v oblasti nehmotného kultúrneho dedičstva a tradičnej ľudovej kultúry, kultúrno-osvetovej činnosti a miestnej a regionálnej kultúry. [online]. Dostupné z: http://www.culture.gov.sk/posobnost-ministerstva/nehmotne-kulturne-dedicstvo-kulturno- osvetova-cinnost-111.html

OPEN STREET MAP, 2019. Hamuliakovo [online]. [cit. 2019-05-13]. Dostupné z: https://www.openstreetmap.org/search?query=hamuliakovo#map=14/48.0320/17.2611

Paládi, Kovács, 1997 in Botík, 2007, 111-112 s.

POHUUNEK, Jan; Petr JANEČEK a Adam VOTRUBA, 2014. Metodická příručka ke sběru folkloru: metodický materiál s návodem ke sběru folkloru 20. století pomocí rozhovorů s pamětníky. Praha: Národní muzeum. ISBN 978-80-7036-413-0.

POPELKOVÁ, Katarína. KALENDÁRNE OBYČAJE In: https://www.ludovakultura.sk/encyklopedia/ [online]. ?2009 [cit. 2019-04-28, 15:45]. Dostupné z: https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/kalendarne-obycaje

PRESINSZKY, Ľudovít, ?2000. Čo nám zanechali stáročia? Kapitoly z dejín Hamuliakova. 175 s.

PUTZ, Éva, 1989. A kolonyi lagzi. Bratislava: Madách. Új mindenes gyüjtemény könyvtára. 2. vyd. 168 s.

PUTZ, Éva, 1943. A kolonyi lagzi. 1943 Pozsony. 1. vyd. 133 p.

Slovenské zvyky a tradície. Na Katarínu 25. 11. [online]. [cit. 2019-05-14, 20:11]. Dostupné z: https://slovenske-zvyky.webnode.sk/kalendar-akcii/jesen/na-katarinu/

SPRADLEY, James P. , 1979. The Ethnographic Interview. New York: Holt, Rinehart and Winston, s. 39

STARÉ MAPY, 1955. Hamuliakovo - mapa Topografická 25000 rok 1955. Národný geoportál [online]. [cit. 2019-05-13]. Dostupné z: https://www.staremapy.sk/?zoom=14&lat=48.0380555556&lng=17.25194444440001&ma p=SR1952

STARÉ MAPY, 1783. Čunovo (okres Bratislava V) - mapa Voj. mapovanie 1 rok 1783. Národný geoportál [online]. 1783 [cit. 2019-05-13]. Dostupné z: https://www.staremapy.sk/?zoom=13&lat=48.04654851073258&lng=17.20010270856018 8&map=VM1

SZŰCSOVÁ, Terézia, 2019. Osobný rozhovor. 1. 5. 2019. Hamuliakovo.

TONCROVÁ, Dana, 2000. Lidové divadlo. In: JANČÁŘ, Josef a kol.: Lidová kultura na Moravě. Vlastivěda moravská. Země a lid. Nová řada. Svazek 10. Strážnice – Brno: Národní ústav lidové kultury – Muzejní a vlastivědná společnost, s. 269.

TONCROVÁ, Marta a Lucie UHLÍKOVÁ, 2014. Terénní výzkum etnokulturních tradic: metodologická příručka. Vyd. 1. Brno: Etnologický ústav AV ČR, Praha - pracoviště Brno, 80 s. ISBN 9788087112830

TÓTHOVÁ, Alžbeta, 2007. Hamuliakovo Gútor: História a súčasnosť. Bratislava: TERRA.. ISBN 978-80-89050-82-6.

TRUNGELOVÁ, Miroslava. Stavanie mája [online][cit. 2019-05-12, 19:50]. Dostupné z: https://miroslavatrungelova.blog.sme.sk/c/146296/Stavanie-maja.html

UJVÁRI, Zoltán, 1964. Luca-asszonyok Csallóközben és Nyitra kornyékén. Ethnographia 75, 451-452.s.

UJVÁRY, Zoltán 1991. Farsangi népszokások. Debrecen. 293 s. ISBN: 9634717802

UJVÁRI, Zoltán, 1994. Interetnické vzťahy v ľudových obyčajoch v styčnej zóne Karpát a Dolnej Zeme. In Liszka zost. 1994a, 48-56. s.

ZSIGMOND Tibor, 1994. Fragmenty z dejín Hamuliakova – Hamuliakovo : Obecný úrad. 34 s.

Zoznam obrázkov

Obrázok č.1. - Mapa S. Mikovinyho o Hornom Žitnom ostrove, 1757. s.18

Obrázok č.2 - Hamuliakovo na mape z roku 1783 - Vojnové mapovanie 1, s. 23

Obrázok č.3 - Topografická mapa Hamuliakova tesne pred výstavbou Hrušovskej zdrže v r. 1955, s. 23

Obrázok č.4 - Hamuliakovo v súčasnosti, s. 24

Obrázok č.5 - Vývoj skladby obyvateľov Hamuliakova podľa vierovyznania, s. 25

Obrázok č.6 - Graf vývoja počtu obyvateľov v Hamuliakove v rokoch 1880 - 2018, s. 31

Obrázok č.7 - Graf vývoja zloženia obyvateľstva podľa národnosti, s. 32

Zoznam príloh

A - Osobné poznámky Julianny Bogárovej - Naše zabudnuté dedičstvo

B - originálna verzia poznámok Julianny Bogárovej v maďarskom jazyku - Örökségünk

(Szokásaink és hagyományaink)

C - Rozhovor s Margitou Kállayovou

D - Rozhovor s Teréziou Szűcsovou

E - Súhlas informátoriek so spracovaním osobných údajov

F - Fotografie k obyčajám

63 Príloha A - Osobné poznámky Julianny Bogárovej

Informátorka: Mgr. Julianna Bogárová, žena, 1932, 2. stupeň VŠ, učiteľka na dôchodku, Hamuliakovo Lokalita a čas dokumentácie: Hamuliakovo, 2019 Metóda dokumentácie: Po rozhovore s kľúčovou informátorkou Juliannou Krajčírovou, sme zistili, že pre účely hamuliakovského spravodaju, oslovila pani Bogárovú o spísanie osobných spomienok na hamuliakovské obyčaje. V poznámkach čerpá zo spomienok na rozhovory s jej predkami, ktorí obývali obec, ale aj vlastných spomienok. Rukou písané poznámky v originály, nám pani Bogárová darovala. Polovica poznámok bola už preložená do slovenčiny pre účely spravodaju, druhú polovicu sme prepísali do strojopisu a preložili do maďarčiny. Informácie od nej, sa viažu hlavne k prvej a z časti druhej polovici 20. storočia. Citácia: BOGÁROVÁ, Julianna, 2019. Naše zabudnuté dedičstvo. Osobné poznámky.

Naše zabudnuté dedičstvo V súvislosti s našimi tradíciami a zvykmi ma napadá jedna trefná myšlienka, na ktorú som nedávno narazila. Zvyky a tradície nepotrebujú opateru - nie sú choré, netreba ich strážiť – nie sú väzňami, treba ich žiť. Je to veľká pravda, ale dnešná realita je, bohužiaľ, iná. Niekdajšie zvyklosti a tradície upadli do zabudnutia a my už náš duchovný poklad minulosti nepoznáme. Už roky mi tkvie myšlienka spísať všetko to, čo som počula od mojich rodičov, starých rodičov a starších Hamuliakovčanov. Teraz aspoň čiastočne skúsim zhrnúť to, čo som si z týchto rozprávaní zapamätala o rôznych ročných obdobiach.

ZIMA Začnime Novým rokom, kedy sa nemohlo dlho spať, lebo prichádzali vinšujúci. Domáci sa najviac potešili, keď ako prvý, prah domu prekročil muž a zavinšoval všetko dobré do nového roku nasledovným veršom: “Adjon Isten bort, búzát, békességet, holtunk után örök üdvösséget!”, vo voľnom preklade: „Víno, pšenicu, pokoj – po smrti večnú spásu.“

1/8 Príloha A - Osobné poznámky Julianny Bogárovej

Ak bol vinšujúci dieťa, dostalo peniaze, ak dospelý, ponúkli ho alkoholom. Na Nový rok sa nejedla hydina, aby nezahrabala šťastie, naopak ošípaná šťastie do domu vryla. Ľudia brali za zlé znamenie, ak im v Novom roku peniaze niekto ako prvý zobral a nie priniesol. Znamenalo to hrozbu chudoby počas celého roka. Na Nový rok popoludní sa vítali pastieri, s ktorými sa dohodlo na pasení a takisto sa v tento deň najímala čeľaď do panského domu. Po trojkráľových pochodoch začínalo najveselšie obdobie roku – fašiangy , ktoré trvali až do Popolcovej stredy. Toto obdobie sa len tak hemžilo tancovačkami, zábavami a v neposlednom rade aj svadbami. Ľudová múdrosť hovorila, že keď sú fašiangy krátke, vydajú sa aj škaredé dievčatá, keď dlhé, tak len pekné devy, lebo mládenci majú viac času na vyberanie. Na mäsopustný utorok (posledný utorok pred Popolcovou stredou), alebo neskôr v poslednú fašiangovú sobotu sa konal fašiangový sprievod. Tento zvyk vyjadrovali bujaré fašiangové zábavy, uvoľnenosť a veselosť pred nadchádzajúcim pôstnym obdobím, radosť z prichádzajúcej jari. Pri tanci, speve a zábave neraz došlo k zmiznutiu vajíčok z kurínov, či ulapeniu klobás z udiarní – patrilo to k neviazanej fašiangovej nálade. Sprievod viedli svadobníci (aj nevesta bol muž v prezlečení) a rôzni tovariši. Z nazhromaždených dobrôt sa prichystala slávnostná večera a veselica trvala až do nedeľného rána (prípadne do polnoci mäsopustného utorka).

JAR Po fašiangovom období začali viať pôstne vetry, hrdlo konvice sa zaviazalo, bolo po nekontrolovanej dobrej nálade, ale obec ani v tomto období neostala bez pozoruhodných udalostí. Na deň svätého Juraja, starší aj mladší obyvatelia dediny pomáhali vyhnať kravy na pastviny a večer zahnať naspäť. Neskôr už každá jalovica vedela, kam patrí, cez ktorú otvorenú bránu má vojsť. Ak si gazda kúpil prasa, teľa alebo iný dobytok, snažil sa ho nahnať do maštale zadnicou vpred, to prinášalo šťastie. V maštali bolo zakázané zhadzovať lastovičie hniezda, podľa povery by krava dávala krvavé mlieko. Pôstne obdobie bolo obdobím liahnutia kuriatok. Keď vajce dali do mužského klobúka, bolo viac kohútov, keď do gazdinej zástery, tak sliepok. Z májových vajec sa obyčajne nevyliahli zdravé kuriatka, mali stále špinavé zadnice a boli upišťané. Najlepšia kvočka bola posadená na deň Medarda.

2/8 Príloha A - Osobné poznámky Julianny Bogárovej

Počas pôstu každý upratoval, na Veľkú noc muselo byť všetko vyglancované. Na Zelený štvrtok každá gazdiná varila špenát, na Veľký piatok – prísny pôstny deň – sa varila vodnatá strukovinová polievka. V tento deň sa nesmelo pracovať ani na záhrade, ani na poli, ani sa dotýkať zeme. Zavčasu rána na Bielu sobotu sa nahrnuli dievčatá na cintorín aby sa ovlažili rannou rosou (symbol znovuzrodenia). Aj keď staré príslovie hovorí „Na Vianoce koláče, na Veľkú noc chleba“, naše gazdiné na Bielu sobotu rozkúrili pece a upiekli veľkonočný koláč - vianočku. Jesť sa z neho smelo až po veľkonočnej procesii, keďžeaj sobota patrila medzi pôstne dni. Na Veľkonočnú nedeľu nikto nechodil na návštevy, sviatky trávili všetci doma, posedávali, rozprávali sa a čakali na Veľkonočný pondelok, kedy už ale nastala trma-vrma. Hneď na svitanie sa v dievčenských domoch objavili prví šibači – ružovou vodou, nejeden nezbedník mydlovou vodou, alebo studenou vodou zo studne oblieval dievčatá. Pred oblievaním zaznela nejaká veselá básnička a mládenci dostali zafarbené vajíčka. Dievčatá sa museli viackrát prezliecť, lebo mládenci ich vodou nešetrili. V období po Veľkej noci ľudia jedli zvyšky z hojného sviatočného stola, a v každej domácnosti sa robili francúzske zemiaky. V Hamuliakove na jar býval jeden veľmi zvláštny zvyk - požehnanie pšenice a to vtedy, keď sa už vrana dokázala skryť do vyrastenej pšenice. Tento obrad robil miestny farár s kantorom, pri kaplnke na konci obce. Tejto udalosti sa zúčastnila celá obec. Mládež sa už nevedela dočkať prvého mája, kedy mládenci stavali pre svoje vyvolené máje. Miestni zvedavci sa hneď ráno poprechádzali po dedine a poklebetili si, ktorá dostala aký veľký a ako vyzdobený máj. Pravidelne sa organizoval majáles v dunajskej záhrade. Doobeda sa bavili deti a mladí, a večer dospelí. Pravda, nejeden tínedžer sa pozabudol a zostal až na večernú zábavu, tých ale okolo desiatej večer miestny kantor a organizátori pochytali a druhý deň v škole museli vysvetľovať, prečo porušili regulu. Dostali nevďačnú úlohu: poupratovať zvyšky nočnej zábavy, samozrejme až po vyučovaní.

K slávnosti Božieho Tela (20. júna) sa spájala veľmi pekná tradícia: postavenie vyzdobených stanovíšť-oltárov a procesia. V dedine sa postavili štyri zastávky – symbolizujúce svetové strany. Tieto sa vytvárali zo zelene a kvetov a každá mala vo vnútri

3/8 Príloha A - Osobné poznámky Julianny Bogárovej malý oltár. Každý sa snažil, aby práve tá „jeho“ zastávka bola tá najkrajšia. Procesie sa zúčastnil každý, kto žil a vládal chodiť.

1. sv. prijímanie - Koncom školského roka, koncom mája, začiatkom júna, bol čas prvého svätého prijímania miestnych žiakov. Zaujímavosťou bolo, že občerstvenie po svätej omši s obradom, chystala židovská rodina Feigenbaumovcov vo vlastnom dome na vlastné náklady, dokonca aj miestneho farára (plébanost) a káplánov (kantorov) pozvali na obed. Postupne sa stalo zvykom, že pripravili pre miestne deti horúcu čokoládu a panskú bábovku. Pre mnohé z nich to bolo prvý a poslednýkrát.

LETO Na sv. Petra a Pavla (29. júna) sa začala každoročne žatva a následne mlátenie obilia. K nej sa samozrejme viazal rituál k pšenici a zemi, ktoré predstavovali oslavu života. Ženci, podľa starej hamuliakovskej tradície, smeli vojsť na obilné pole iba bez klobúka. Po skončení žatvy a mlátenia obilia, prišlo obdobie osláv. Z pšeničných, ražných klasov a poľných kvetov, uplietli ženci a žnice veľký veniec, ktorý v sprievode piesní odovzdali pánovi, ktorý tento veniec zavesil do svojho domu na celý rok. Potom nasledovali veľké oslavy. Pán sa poriadne musel buchnúť po vačku, pretože len takto pri ňom ženci vydržali. Na stole museli byť najlepšie jedlá a nápoje. Počas obdobia žatvy a mlátenia obilia, ľud sledoval “hnilý kút”, pretože ak sa tam mračilo, v obci určite pršalo. Zastaviť žatvu, či mlátenie obilia bolo náročné, ale zaspomínať naň krásne.

Mesiac august bol v živote hamuliakovčanov dôležitým mesiacom, pretože práve v auguste sa konali v širokom okolí výchýrené hamuliakovské hody - tekvicové hody. Samozrejme to neznamenalo, že by jedálniček domácich pozostával len z tekvice, ale miestny tekvicami vyzdobovali stany a tiež brány do obce. Hody sa konali týždeň po Dni sv. Donáta, 7.-eho augusta v nedeľu. Po svätej omši sa konali oslavy v strede dediny, pred hostincom Józsefa Nagya.

Kolotoče poháňali ručnou silou, hlavne chudobné deti, ktoré sa po pár kolách, mohli zviesť raz zadarmo. Za puškou vystrieľané ciele, dostali chlapci ruže, ktoré darovali dievčatám, deti za ne dostali cukrové píšťalky a medvedíkov. Hodová zábava sa konala pre

4/8 Príloha A - Osobné poznámky Julianny Bogárovej hostí v nedeľu a pre domácich Hamuliakovčanov v pondelok, znamenala zábavu až do skorého rána. Hamuliakovo bolo známe tým, že hostia dostali tie najlepšie jedlá všeho druhu. Počas obeda hodili od domu k domu hudobníci, ktorí hrali a spievali cigánske piesne. Samozrejme do zabudnutia nepadli ani žobráci a chudobní obyvatelia dediny, ktorí ochutnávali po domoch varené a pečené dobroty domácich. Tento zvyk mal svoje čaro a nezabudnuteľnú atmosféru.

JESEŇ V našej dedine bola jeseň a jar obdobím svadieb , nakoľko v lete na ne z dôvodu množstva práce, nebol čas. Svadobný sprievod tvorili - ženích, nevesta, hamuliakovský starejší, svedkovia, družičky a svadobčania ktorí usporiadane išli do kostola. Po obrade sa nešlo domov, ale do miestneho pohostinstva. Požehnanie brali domov iba nevesta so ženíchom. Ostatní svadobčania išli v sprievode hudby cigáňov, ktorí ich čakali pred kostolom až do krčmy, kde oslavovali až do podávania večere. Svadbu spravidla usporadúvala rodina nevesty v postavenom stane, v prípade zlého počasia v dome. Na oslavách sa mohli zúčastniť iba pozvaní. Nezvaná návšteva mala miesto pred dverami. Zvedavcov však zvyčajne pohostili koláčmi a vínom.

Na jeseň si zaslúži spomenúť šúpanie kukurice, ktoré si užívali hlavne deti. Tu sa rozprávali rôzne chýry o hamuliakovských bosorkách, ako podojili stĺpy na bráne, ako podkuli brány a koho dieťa zariekli. Na zarieknutie pomáhalo čierne uhlie a svetená voda. Medzi jesenné dni patrí deň Kataríny - vtedy sa konala posledná veselica pred adventom., Všetci sa ju snažili využiť, nakoľko v predvianočnom čase, bola všetka zábava zakázaná.

ZIMA Zimné obdobie začínalo dňom sv. Mikuláša. Časť detí sa Mikuláša bála, nakoľko mal u seba aj korbáč, druhá časť detí nie, keďže od neho dostali jeden-dva cukríky. Deti si starostlivo čistili bagandže, čižmičky, ktoré si dietky ukladali do okien, aby v nich na druhý deň našli pár kúskov orechov a jabĺk.

5/8 Príloha A - Osobné poznámky Julianny Bogárovej

Obecná mládež aj starší sa pripravovali na Vianoce - telom aj dušou. V tomto období sa robili posledné zabíjačky, veľké upratovanie a aby miestny nezabudli ani na svoje duše - denne chodili ako svetojánske mušky po šamorínskej ceste s lampášmi na rannú rorátnu omšu. Mládež pomocou učiteľov chystala betlehem z dreva, v ktorom bol malý Ježiš, sv. Jozef, sv. Mária, pastieri a ich zvieratá. Vedľa neho položili zapálenú sviečku, aby zvedavé deti videli aj do vnútra. Nosič betlehemu vstúpil do domu a po pozdravení sa opýtal: "Smie sa vstúpiť s betlehemom?" "Odkiaľ ste prišli?" pýtal sa pán domu, "Z betlehemu" "V tom prípade vojdite" Potom sa začalo mystérium s prozaickým textom a vianočnými koledami. Bradatí, v bunde (obrátenej veste/bekecs), preoblečení pastieri, zvonivou palicou udierali o zem, čím vytvárali rytmus a zaznela pieseň. Na konci si aj domáci spolu zaspievali s pastiermi. Na konci vystúpenia, dostala skupina almužnu a zdvorilo sa rozlúčili s domácimi.

Na deň vianočného pôstu, 24. decembra, sa pripravovalo pôstne jedlo: šošovicová mliečna polievka, makové buchty. Zaujímavé je, že večera neobsahovala rybu. Po zotmení sa rozozneli rôzne vianočné piesne, ktoré začali koledovať najprv deti, potom dospelí. Koledovalo sa až do samého začiatku polnočnej omše. Počas tej, sa naplnil kostol zo srdca spievanými piesňami a modlitbami, ktoré zneli až do neba. Po skončení polnočnej omše išiel každý domov, po ceste sa však rozprávali, nakoľko na to dva dni nemali možnosť. Dva predvianočné dni, okrem vianočnej omše nikto nikam nešiel, sviatky patrili rodine, domovu a láskyplným rozhovorom. Medzi sviatkami a Novým rokom sa konala iba zabíjačka, okrem ktorej sa nevykonávali žiadne väčšie práce. Tento čas patril oddychu, návštevám, rozhovorom až do tradičnej Silvestrovskej zábavy, ktorá tak zakončila kalendárny rok.

Na sv. Luciu (13. decembra), mali hlavnú úlohu dievčatá. Odené do bielej plachty, s metlami a krídlami z peria chodili po dedine - vymetali hriechy a zlo z dediny. Na deň

6/8 Príloha A - Osobné poznámky Julianny Bogárovej

Lucií sa nesmela robiť žiadna práca s ihlami, pretože šitím, háčkovaním a pletením, by sa zašili sliepkam zadky a nezniesli by vajíčka.

ODEV K tradíciám patrí aj odev, preto je potrebné spomenúť, čo nosievali naši predkovia v dedine. Deti až do školského veku, nezávisle od postavenia nosili - biele plátené košele, neskôr overal. Školáčky nosili dlhé sukne, (ktoré sa časom skracovali) a blúzky s dlhým rukávom, neskôr dostali šaty. V žiadnom prípade sa nesmeli nosiť nohavice. Školáci nosili nohavice a ručne šité košele, nohavice boli kratšie ako dnes, aby si ich vedeli zapraviť do čižiem. V zime dievčatá nosili veľkú šatku na šatoch, menšiu šatku na hlave a chlapci teplý polovičný kabát a čiapku (kucsma). Žiaľ v našej dedine sa nenosili kroje. Dievčatá a ženy v lete nosili farbené sukne a nezapravené biele blúzky s rukávom, ktoré si šili. V zime nosili to isté, len z teplejšieho materiálu barettból, ktorý sme u nás nazývali parket, i veľké šatky, čižmy berlinger, v lete plátené papuče s jedným gombíkom. Šaty boli v porovnaní s dnešnými značne dlhšie, nariasené, Muži nosili ručne tkané košele a vesty, tmavé nohavice vhodné do čižiem a čižmy, v lete nasúvacie papuče. V zime nosili polovičný teplý kabát, ktorý nebol príliš dlhý. Samozrejme členovia vyššej triedy sa obliekali podľa vtedajšej mestskej módy.

Naschval som nespomenula jeden jesenný deň v roku - Dušičky - ktorý je silnejší než akýkoľvek iný sviatok. Na dedinu sa vracali haldy ľudí, ktorí pochádzali z Hamuliakova. Bol to práve hlas zosnulých, ktorého sila bola silnejšia ako u žijúcich, a ktorý volal ľudí v tento deň domov. Tak to bolo správne. Zastavili sa nad hrobmi našich predkov, pomodlili sa, s láskou spomínali na nich a ich život. Snáď sa pred zrakmi duší zosnulých zamysleli aj nad svojimi vlastnými životmi.

Týmto zlomkom, by som sa rada s úctou pred dušami našich predkov, každým jedným obyvateľom našej dedinky, ktorých mi pripomína zem predkov, malý zostatok lesa, zopár domov a samozrejme zvyky, pamiatky, povery, ktorých je čoraz menej. Preto každá jedná organizácia, každý jeden človek nech myslí na to, čo všetko nám darovali, a

7/8 Príloha A - Osobné poznámky Julianny Bogárovej každý deň darujú naši predkovia, ich pamiatky, zvyky, a aké možnosti nám dalo to, že to všetko máme.

8/8 Príloha B - Originálna verzia poznámok Julianny Bogárovej v maďarskom jazyku - Örökségünk (Szokásaink és hagyományaink)

Szokásainkról és hagyományainkról lévén szó egy nagyon találó gondolat jut az eszembe, amelyet nem is oly régen olvastam. Szokásainkat, hagyományainkat nem ápolni kell, mert nem betegek, nem őrizni kell, mert nem rabok, ezeket élni kell. Ez így igaz, de a mai valóság sajnos más. A valamikori szokások, hagyományok feledésbe merültek, szinte már nem is ismerjük a múltnak ezt a szellemi kincsestárát. Már évek óta kísért a szándék, hogy el kellene mondani mindazt, amit a szüleimtől, nagyszüleimtől és a régi gútoriaktól hallottam. Most a teljesség igénye nélkül próbálom leírni mindazt, amit szokásainkról, hagyományainkról megjegyeztem; ezek a kalendáriumi év egy-egy időszakához kötődnek.

Tél Kezdjük az újesztendővel, amelynek reggelén nem lehetett sokáig aludni, mert jöttek a köszöntők. A háziak természetesen akkor örültek, ha elsőként férfiember lépte át a ház küszöbét, s kívánt boldog új esztendőt a következő rigmussal: „Bort, búzát, békességet, Holtunk után örök üdvösséget.” Ha gyermek volt a köszöntő, némi pénzt kapott, ha felnőtt, akkor itallal kínálták. Újévi hagyomány volt, hogy ezen a napon senki sem evett baromfit, mert az elkaparja a szerencsét, a disznó viszont betúrja a házba. Az emberek rossz jelnek vették, ha az új évben először tőlük vitt pénzt valaki, és nem hozott. Az előbbi az egész évi pénztelenség jele volt. Az új év első napjának délutánján fogadták a pásztorokat, akikkel megegyeztek, és felfogadták őket. Ugyancsak újév napján történt a cselédek felfogadása is.

A háromkirály-járás után elkezdődött az év legvidámabb időszaka a farsang, amely hamvazószerdáig tartott. A „farsangfarkán” egymást érték a mulatságok, nem beszélve a farsangi időben tartott lakodalmakról. A népi szólás azt tartotta, hogy a rövid farsang alatt a csúnya lányok (van ilyen?) mennek férjhez, a hosszú farsang idején a csinosak, mert ilyenkor a legények ráérnek válogatni. Húshagyó kedden (a hamvazószerda előtti kedd), később pedig a farsang utolsó szombatján volt a dőrejárás. Ez a szokás fesztelen farsangi mulatozást, a böjt előtti vidámságot, a tavaszvárás örömét volt hivatott kifejezni. Tánc, éneklés, mókázás közben a tojások elcsenése az ólakból, a kolbászfüzérek meglovasítása

1/7 Príloha B - Originálna verzia poznámok Julianny Bogárovej v maďarskom jazyku - Örökségünk (Szokásaink és hagyományaink)

a füstölőkből a farsangi vigassághoz tartoztak. A menetet a lakodalmasok (a menyasszony is férfi volt) és különféle iparosok (mészárosok, hentesek, meszelős…) alkották. A kitáncolt és összeszedett finomságokból báli vacsorát készítettek; a mulatozás vasárnap reggelig tartott, a húshagyó keddi vigadalom pontban éjfélkor ért véget.

Tavasz A farsangi időszak után elkezdtek fújni a böjti szelek, bekötötték a bödön (Gútoron: döböny) száját, véget ért a jókedv, de a falu így sem maradt említésre méltó események nélkül. Szent György napján szinte az egész falu apraja-nagyja segített a pásztoroknak kiterelni a teheneket a legelőre, majd hazaterelni. Később már minden egyes jószág tudta, hova tartozik, melyik nyitott kapun kell bemennie. Ha a gazdák malacot, borjút és másféle állatot vettek, mindig farral tessékelték be az ólba, istállóba, mert így hozott szerencsét. Az istállóban, az eresz alatt nem volt szabad „leverni” a fecskefészket, mert a néphagyomány szerint a tehén véres tejet fog adni.

A böjti időszak volt a „tyúkültetés” időszaka. Ha ilyenkor a tojást férfisapkába, kalapba rakták, sok lett a kakas, ha a gazdasszony kötényébe, több jérce kelt ki. Májusi tojásból nem keltek ki egészséges csirkék, ezeknek a feneke állandóan „csetres” volt, és nagyon szipogósak voltak. Legjobb volt a Medárd napján ültetett kotlós. A böjt idején mindenki takarított, meszelt, húsvét ünnepére mindennek ragyogni kellett. Nagycsütörtökön minden gazdasszony spenótot főzött, nagypénteken – szigorú böjt lévén – „soba-vízbableves” volt az ebéd. Ezen a napon nem volt szabad sem a kertben, sem a szántóföldön dolgozni, földhöz nyúlni. Nagyszombaton hajnalban a fehérnép kiment a temetőbe, harmattal benedvesítette az arcát, így újjá született. Bár a régi mondás szerint „karácsonykor kalács, húsvétkor kenyér”, a gazdasszonyok nálunk nagyszombaton befűtötték a kemencét, és megsütötték a húsvéti kalácsot, de csak a feltámadási körmenet után ettek belőle, mivel még a nagyszombat is böjti nap volt. Húsvétvasárnap senki sem ment látogatóba, az ünnepet mindenki otthon töltette, üldögéltek beszélgettek, várva a húsvét hétfőjére, amikor viszont ugyancsak nagy volt a jövés-menés. Amint pirkadt, a lányos házaknál megjelentek a locsolók – rózsavízzel, nem

2/7 Príloha B - Originálna verzia poznámok Julianny Bogárovej v maďarskom jazyku - Örökségünk (Szokásaink és hagyományaink)

egy lurkó szappanos vízzel, sőt kútvízzel öntözték meg a lányokat. A locsolás előtt versikét mondtak, amely gyakran volt humoros, ennek fejébe „piros tojást” (ami sokszor volt barna, zöld…) kaptak. A lányok bizony többször is kénytelenek voltak átöltözni, mert a legények nem sajnálták tőlük a vizet. A húsvét utáni napokban az emberek megették az összes maradékot, és minden házban készítettek rakottkrumplit (nesze neked, piros tojás!).

Gútoron a tavaszi időszakban volt egy különleges szokás, a búzaszentelés, mégpedig akkor, amikor a varjú már el tudott bújni a kikelt búzában. Ezt a szertartást a mindenkori plébános és a kántortanító végezte a falu végén lévő kis kápolnánál, ezen mindenki részt vett. A fiatalság alig várta május elejét, amikor a legények „májfát“ állítottak a lányoknak. Reggel a kíváncsiskodók körbejárták a falut, s megbeszélték, ki milyen nagy és milyen díszes májfát kapott. Elengedhetetlen volt a majális, amelyet a Dunakertben tartottak levelesszín alatt. Délelőtt az iskola tanulói mulatoztak, estétől a felnőttek. Persze egy-egy serdülő is ottfelejtette magát, de este tíz óra körül a kántortanító és a rendezőségből néhányan kötéllel bekerítették ezeket a gyerekeket, s másnap a tanító úr számon kérte, miért is szegték meg a regulát. Ők külön feladatot kaptak, az ő dolguk volt eltakarítani a mulatozás „romjait”, persze tanítás után.

Pünkösd után másfél héttel volt Úrnapja, amelyhez nagyon szép szokás kapcsolódott: az úrnapi sátrak felállítása és az úrnapi körmenet. A faluban négy sátrat állítottak fel, mégpedig leveles faágakból - jelképezve a négy égtájat. Minden egyes sátorban volt oltár, szentképek felerősítve a faágakra. A csoportok azon igyekeztek, hogy az ő sátruk legyen a legszebb. Az úrnapi körmeneten mindenki részt vett, aki élt és mozogni tudott. Közeledvén a tanév vége, május végén, június elején volt a tanulók első szent áldozása. Ennek az érdekessége az volt, hogy a mise és szertartás utáni tízórait a helyi zsidó család - Feigenbaumék - rendezték saját házukban, saját költségukre, sőt a mindenkori plébánost és kántortanítót ebédre is meghívták. Ez szokássá vált - a forró

3/7 Príloha B - Originálna verzia poznámok Julianny Bogárovej v maďarskom jazyku - Örökségünk (Szokásaink és hagyományaink)

csokoládét és "úri kudluffot" itt fogyasztottak a gyermekek, sokat közuluk talán előszor és utoljára!

Szent Péter és Pál napján volt az aratás megkezdése, persze ehhez is kapcsolódott egy szertartás, amely a föld a gabona, élet szeretetét tükrozte. A kaszások - régi jó gútori hagyomány szerint csak kalap levéve léphetet a gabona földre. Az aratás, és cséplés befejezése után, jött az aratási ünnepség. Erre buza kalászbol, rozs kalászból, mezei vadvirágokból nagy koszorút fonytak, ez régmusok kiséretében átadták a gazdának, aki ezt a házban egy évre felakasztotta. Ezután jott a nagy mulatozás, a gazda kitett magáért, mert az aratók csak így tartottak ki a gazda mellett. Az asztalon a lehető legjobb ételek, italok voltak. Az aratás és cséplés ideje alatt "rohadt szeglét" figyelték az emberek, mert ha itt felhősödött, a faluban egész biztosan esett az eső. Az aratást, cséplést megálni keserves volt, visszaemlékezni rá szép.

Augusztus egy nagyon nagy jelentségű hónap volt a gútoriak életében, akkor volt a széles környéken ismert és elismert gútori búcsú - a híres tök búcsú. Persze ez nem azt jelentette, hogy a menú tökbol készult, hanem azt hogy tökbol díszítették fel a báli sátrat a falu végi kapukat. A búcsú Szent Donát (Aug. 7) után vasárnap volthét ; a szentmise utáni vigadalom a falu közepén volt Nagy József vendéglője előtt volt. A "ringispuloket" kézi erővel hajtották, főleg a pénztelen gyerekek, akik néhány kor után, egyzer ingyen mehettek. A céllóvedékben lótt papír rózsákat a lányok kapták, gyerekek cukorsípot, medvecukrot kaptak. A bál vasárnap a vendégek számára, hétfőn pedig az othoniak részére jelentett mulatozásokat egészen reggelig. Gútor arról volt híres, hogy a vendégek megkaptak minden földi jót, ebéd kozben a házról házra járó zenészek húzták a cigány nótát. Persze a kuldusokról sem feletkeztek, meg szegényház lakóirol sem, akik végig jártak az osszes házban folt, sult finomságokat. Ennek az unnepnek megvolt a maga varázsa, vissza nem térő hangulata. A mi falunkban az ősz es a tavasz volt a lakodalmak idelye, mert nyáron a sok munka miadt senki sem ért rá. A lakodalmas menet, vőlegény, menyasszony, gútori vofeny, a tanuk, koszorúslányok, és a násznép rendezetten együtt indult a templomba, a

4/7 Príloha B - Originálna verzia poznámok Julianny Bogárovej v maďarskom jazyku - Örökségünk (Szokásaink és hagyományaink)

szertartás után nem haza, hanem a helyi kocsmába mentek a zenések kiséretével akik a templom előtt várták őket. Az áldást csak a menyasszony vitte haza, a tobbiek a kocsmában mulattak egészen vacsoráig. A lagzi rendszerint a lányos háznál volt - lombsátorban, rossz idő esetén a lakásban. Külön fejezetet érdemelne a "vőfény" tevékensége, de erröl majd egy további beszámulóban. Lakodalmon csak a meghívottak vehettek részt. Hívatlatan vendégnek ajtó mögött a helye. A leselkedőket viszont megkinálták néme süteménnyel és borral. Ősszel kulon érdemel a kukoricafosztás, amit a gyerekek is nagyon élvezték, mert it két szó esett arról, hogy a gútori boszorkány hogyan fejte meg a kapuszobrot, hogyan patkoltág meg, kinek a gyerekét igézték meg, hogyan segített rajta a faszene szenteltvíz. Az őszi napok közé tartozik a Katalin napja - ekkor volt az ádvent előti utolsó bál, amit mindenki igyekezett kihasználni, mivel a karácsonyi várás idelyén, minden néven nevezendő mulatozás tilos volt. A téli unnepkor Mikulás napjával kezdődott. A Mikulástól a gyerekek egy része félt, mert korbács is volt nála, viszont másik részük nem, mert egy-két szem cukrot is kapott tőle. A gyermeksereg gondosan tisztította a bakancsokat, kiscsizmákat rakta az ablakba, hogy másnap reggel néhány szem diót, almát leljen benne. A falu fiataljai, öregei egy aránt a karácsonyra készülődtek - testben, lélekben. Megejtették a disznóvágásokat, takarítást, de nem felelkeztek meg a lelkükról sem - a somorjai úton naponta - szentjános bogárkák módjára - lámpással a kezükben igyekeztek gyalog a hajnali misére - rorátéra. A fiatalok a mindenkori tanítok segítségére készülődtek a betlehemezésre. Elkészítették a betlehemet, még képig fából, benne a kis Jézus, Szent Jószef, és a szűz Mária, a pásztorok és állataik. A betlehem mellé egy kis gyertyát is tettek, hogy a kíváncsi gyerekek megnézhessék a belsejét is. A betlehemet vívó lépett s házba, aki a köszönés után megkérdezte: "Szabad e bejönni a betlehemmel?" "Honnan jöttek?" kérdezte a házi gazda, "Betlehemből" "Akkor szabad"

5/7 Príloha B - Originálna verzia poznámok Julianny Bogárovej v maďarskom jazyku - Örökségünk (Szokásaink és hagyományaink)

Ez után kezdődott a misztérium játék prózai szöveggel és karácsonyi énekekkel. A bajuszos szakállal bundába öltozött (kifordított bekecs) pásztorok csorgó bottal utötték a ritmust és szált az ének, a végén a háziak is együtt énekeltek a pásztorokkal. A misztérium játék végén almuzsnát kaptak és illendő képpen elköszöntek a háziaktól.

Karácsony bótjén (24. december) bőjti eledelt főztek: lencse leves, mákos bukta, érdekes hogy nem halat. Sötétedés után felhangzottak a külonféle karácsonyi énekek, előszor a gyermekek, majd a felnőttek mendikáltak egészen az éjféli szentmise kezdetéig. A templom akkor megtelt, az emberek szívből jövő éneke, imátsága az égig hatolt. Az éjféli szentmise után mindenki elindult haza; az úton beszélgettek, mert két napig erre nem volt lehetőség, ugyanis a két karácsonyi unnepnapon a szentmisét leszámítva senki sehova nem ment, az ünnep a családé, az othoné, a szeretteljes beszélgetésévé vált. Karácsony és újév között a disznóvágáson kívül semmiféle nagyobb munkát nemvégeztek, ez az időszak a pihenésé, látogatóké és a beszélgetésé volt egészen a szokásos szilveszteri bálig, amellyel bezárul a kalendárium év. Szent Luca napján a lányoké volt a fő szerep. Lepedóbe öltozve, libaszárnyakbol készult tollseprúvel és tollszárnyal jártak a faluban - kiseperve a bűnt, rosszat. Luca napján nemvolt szabad semmi féle tűvel végeszendő munkával foglalkozni, mert a varrással, kötéssel, horgolással bevárják a tyúkok fenekét, nemfognak tojni. Néhány szót még arrol ejtenék, hisz az is a szokásokhoz tartozik mit is viseltek őseink a mi kis falunkban. A gyerekek egészen az iskolás korig, függetlenül a nemtől - fehér vászon inget viseltek, későb kezeslábost. Az iskolás lánykák hosszú szoknyát (ami idővel megrövidült) és újas blúzt, később már ruhát kaptak. A nadrágot semmi esetben sem. A fiúk nadrágot, és kézen varú inget hordtak a nadrág rövidebb volt, mint a mai, hogy a csizmába is betudják túrni. Télen a lányok nagy kendőt vettek ruha fölé, fejükre fejkendőt, a fiúk meleg félkabátot és kucsmát. Sajnos a falunkban népviselet nemvolt, a lányok, asszonyok nyáron "festett szoknyát" és kikotós újias blúzt vartak maguknak, télen ugyan azt melegebb anyagból, barettból, amit nálunk parketnek hívtak. Télen ők is

6/7 Príloha B - Originálna verzia poznámok Julianny Bogárovej v maďarskom jazyku - Örökségünk (Szokásaink és hagyományaink)

nagykendőt viseltek, berlinger csizmát húztak, nyáron fekete egygombos posztóból készült papucsot. A ruha a mainál jóval hosszabb volt, ráncos amit mindenki maga varott. A férfiak kézi szóttes inget és lajbit hordtak, sötét csizmába való nadrággal és csizmát, nyáron bebújós papucsot. Télre bekecset, meleg kabátot, amely nemvolt hosszú. Persze a felső réteg tagjai a városi korabeli divatnak megfelelően öltözködtek.

Tudatosan nemszóltam egy jelen őszi napról - a halottak napjáról - amely erősebb minden egyes napnál. Ekkor a falunkból elkerültek zöme hazalátogatott, a halottak hazacsalogató ereje szinte erőseb volt az előkénél. Ez így volt rendjén. Megáltak őseik sírjainál, elmondodtak értuk egg imát, szeretettel gondoltak rájuk, életükre. Talán a saját életükről is beszámultak felmenőig lelke előtt.

Én ezzel a töredékkel szeretnék tisztelegve őseink a falu mindenegyes volt lakósának lelke előtt, kész minden őket juttatja eszembe, az ősi föld, a maradék kis erdő, néhány ház, és persze a szokások, hagyományok, babonák, kezdelmek, amelyből egyre kevesebb van. Ezért minden egyes szervezet, minden egyes ember gondolja végig, mi mindent ajándékoztak nekunk az őseink hagyományai, szokásai, s a lehetőségekhez miérten éljük meg ezeket.

7/7 Príloha C - Rozhovor s Margitou Kállayovou

Informátorka: Margita Kállayová, žena, 1940, SŠ, predavačka na dôchodku, členka miestneho Csemadoku, bývalá predsedníčka Csemadoku, pôvodne obyvateľka obce Královianky, sa do obce Hamuliakovo privydala v roku 1962 Lokalita a čas dokumentácie: Hamuliakovo, dom informátorky, 26. 4. 2019 Metóda dokumentácie: Získané na základe pološtrukturovaného rozhovoru v náväznosti na dáta získané z osobných poznámok Julianny Bogárovej. Nahrávané na diktafón a vlastné poznámky. Z rozhovoru sú preložené kľúčové informácie vzťahujúce sa k téme výskumu. Celý rozhovor v maďarskom jazyku, je dostupný v audio verzii v archíve autorky práce. Jej spomienky sa viažu na obdobie 1962 - 1990. Citácia: KÁLLAYOVÁ, Margita, 2019. Osobný rozhovor. 26. 4. 2019

Pamätáš sa na to čo ste robievali na Nový rok? Na Nový rok sme najímali služobníctvo. Aj u nás sme mali sluhu, ktorý pomáhal maminke a staral sa o zvieratá, keď otecka zobrali na vojnu. Pamätám si na to, ako maminka robievala marhuľový lekvár do veľkých nádob, v ktorom boli kusy ovocia. Náš sluha sa volal Fero, nemal rád kusy ovocia v lekvári. Feri chodil s koňmi, oral polia, robil sedliacku prácu a pomáhal s prácami okolo domu. Feri bol u nás zamestnaný 15 rokov. Takto malo viac panstiev služobníctvo, ktoré si najímali práve na Nový rok.

Čo iné ste robili na Nový rok? Blahoželali ste si k Novému roku? Blahoželali sme si, čo robíme aj dnes. Vždy na Nový rok sa patrilo, aby do domu ako prvý na návštevu prišiel pozdraviť muž. Muž prináša do domu šťastie, žena nie. A ja to očakávam dodnes. Kým nevstúpi do domu muž, nevyjdem z domu. Každý rok očakávam syna Viktora. Potom nasledovali Traja králi. O nich Juliska nepíše?

Nie, pamätáš si na nejaký zvyk z obdobia Troch kráľov v Hamuliakove? Pamätám si na tento sviatok ešte z obdobia, keď som bola dievča, keď som ešte nebola Hamuliakovčanka. Keď som sa sem privydala v 60-tych rokoch, už sa tento zvyk neoslavoval. Potom nasledovali fašiangy. Hamuliakovská babička vždy hovorila: “Keď sú krátke fašiangy, aj škaredé dievčatá sa vydajú”.

1/8 Príloha C - Rozhovor s Margitou Kállayovou

A čo bolo počas fašiangov? No predsa dőrejárás . Z tohto sviatku ti viem ukázať aj fotky. Dávno sa obchádzala dedina na koči, neskôr bez koča, pešo, pretože to už bolo JRD a prestali existovať súkromný roľníci, a nemali sme kone ani koče. Takže sme začali robiť dőrejárás pešo. V Mliečne sa robí dőrejárás aj dnes. Chodili sme po dedine, od domu k domu, a ak nás niekto nepustil dnu, lebo nám nič nechcel dať, nafarbili sme mu bránu vápnom. Iné bláznovstvá sme robili. Boli medzi nami nevesta, ženích, starejší, maliar, cigánska žena, holič. Holič natrel ľuďom tvár štetkou a holil mužov v dedine. Snáď dodnes máme v pivnici tú drevenú britvu. Ja som bola cigánska žena, alebo ženích, dedko bol oblečený za mäsiara a ostril si nože. Nepamätáš si na fotografie, kde sme dedkovi dali mrkvu a zemiaky medzi nohy? Prezliekli sme sa do kostýmov a chodili sme po domoch. Dávno s nami chodili cigáni, ktorí hrali na nástrojoch, neskôr sme už chodili s magnetofónom.

Spievali ste niečo? Samozrejme! (Spev) “Svadba sa koná v našej ulici, vydalo sa najkrajšie dievča z dediny, pozvaný som tam aj ja, ale nešiel by som, keby ma volali hoc aj stokrát.”

Tancovali sme, spievali a pozývali dedinčanov na večernú svadobnú hostinu. Zato, nám dali klobásku, slaninku, vajíčka a iné dobré veci. My sme im z nazbieraných surovín vyrobili hostinu a pohostili “svadobčanov” z dediny, ktorí prišli. Z peňazí ktoré sme vyzbierali, sme robili hostinu a zbytok sme si nechali na iné udalosti, ktoré sme robili počas roka. Ak sme dostali málo, mali sme malý majetok, ak sme vyzbierali veľa, zo zozbieraných peňazí sme organizovali ďalšie zábavy. Potom sa stalo, že nás nejaká mládež z dediny osočila, že žobreme. Ale to bola predsa tradícia! Fašiangové obchôdzky. Nech to nazýva, kto ako chce. Avšak bola to tradícia, ktorú sme my dodržiavali. Žiaľ skončila, zmizla.

2/8 Príloha C - Rozhovor s Margitou Kállayovou

Prečo táto tradícia z dediny zmizla? Prišlo mnoho nových obyvateľov, ktorých táto tradícia nezaujímala. My sme pôvodní obyvatelia a pomaly starneme a vymierame. Ale svoje urobil aj príchod televízie. V dnešnej dobe je veľa možností na zábavu a takéto tradície nezaujímajú mládež. Stláčajú čačky pod stolom a to je zábava. Ale dole, v Maďarsku sa to stále praktizuje. A tiež v iných dedinách, napríklad v Tomašove a v Čakanoch, ale hlavne v Mliečne. Ako deti, sme vždy v nedeľu išli z omše a práve v nedeľu sa vždy konalo dőrejárás a my sme sa tešili. V skupine vtedy chodili aj čerti, ktorí nás vyšibali, batôžkar, ktorý hádzal do ľudí batôžtek a maliar, ktorý ťa pomaľoval vápnom. Také to bolo. Kopec srandičiek a zábavy.Takto sme to robili. Ja som to veľmi chcela udržať, ale nevedela som na to nahovoriť ľudí. Bolo nás zopár iniciatívnych: ja, Győző, teta Teruska, v nás bolo veľké oduševnenie.

Kedy to bolo naposledy? Pamätáš si? Dvadsať rokov dozadu. Vtedy zomrel Viktor a v dedine to už nemal kto organizovať. On bol v dedine organizátor, ale ako umrel, tak to išlo dole vodou. Aj som dostala od rodičov vtedy kritiku, že Viktor vie organizovať, ale pracovať nie. Otecko vždy vravel, že Viktor bol kultúrny človek, ale je pravda, že na prácu nebol. Ale na tú som tu bola ja. (smiech) A stále som.Takže toto bolo dőrejárás , ktoré sa vytratilo.

Pamätáš si na deň sv. Juraja? Vtedy boli prvýkrát v roku vyhnané zvieratá na pastviny. Pastieri vyhnali svine na Svinie pastviny, ktoré boli tam, kde je dnes hokejový štadión. Dobytok zase do lesa. Večer bolo počuť zvoniť ich zvončeky a všetok dobytok vedel, v ktorom dome je jeho miesto.

Prečo sa práve v tento deň vyhnali prvýkrát? Pretože na sv. Juraja, bolo už dostatok zelene a zvieratá sa mohli pásť.

3/8 Príloha C - Rozhovor s Margitou Kállayovou

Potom nasledoval pôst? Tak ten dnes už nikto nedrží! Zvykávali sme robiť Költés - kalkíš, čo bol sladký pokrm z klíčeného obilia. Počula som, že ho v niektorej dedine pripravujú aj dnes.

Pamätáš si na nejaký zvyk na Medarda? Na Medarda sa predsa podsádzali kvočky. Z vajíčok na Medarda, sa dobre liahli kurčatá. 15. marca sme vždy spomínali a aj spomíname na revolúciu a boj za slobodu v roku 1848. Aj z Hamuliakova padol jeden hrdina, na ktorého hrob každoročne pokladáme vence. Rečníme, spievame, toto je naša srdcová záležitosť. My, ktorí máme v srdci maďarský národ sa každoročne zúčastníme. Organizuje to Csemadok. Kto má v srdci maďarský národ, ten si pripne aj stuhu, kokárdu s trikolórou. Ja ju mám vždy.

A aká bola dávno Veľká noc? Klasická, rovnaká ako teraz.

Ako vyzeral veľkonočný týždeň? Predsa bol pôst. Vo štvrtok sa varil špenát, v piatok nič. (skleslo)

Nehovoríš to práve nadšene. V sobotu večer, keď bolo zmŕtvychvstanie, sa konečne jedla šunka. Všetci čakali na pondelňajšie oblievanie. Chlapci a muži sa zoskupili a išli oblievať po dedine. My sme im za to dali červené kraslice.

Pamätáš si na žehnanie pšenice? Na to si veru ja už nepamätám tu v Hamuliakove, ale raz som dostala pšenicu z požehnania pšenice a nosila som ju snáď zo dvadsať rokov v peňaženke. Ale počula som, že bývalo pri kaplnke v Kisgútori.

4/8 Príloha C - Rozhovor s Margitou Kállayovou

A aké bolo stavanie mája tento rok? Nedávno bolo stavanie mája v dedine. Mali sme chlieb s masťou, cibuľkou a klobáskou. Zavesili sme stuhy a dedinskí muži postavili májku. Ja som tam bola, ale starých Hamuliakovčanov tam bolo iba zopár. A títo mladí Hamuliakovčania, to sú takí, “naši”, to už nie sme my. Ale zavesila som červeno-bielo-zelenú trikolóru na vrch májky! Ostatné sa pretrhnú, pretože sú z krepového papiera, ale tá moja je stuha. Tá tam bude viať do posledného momentu. Je pre mňa dôležité, aby tam červená-biela-zelená bola. (potľapkanie po hrudi) Tak aby si vedela. Toľko.

Aké bolo stavanie mája dávno? Dávno chlapci každému dievčaťu postavili májku pred dom. Dávno dedko každej dcére postavil májku. Vždy chodili pre strom do lesa. To bol huncút. Keď išli vybrať strom do lesa, priniesli so sebou, aj jeden krivý. Nevedeli čo s ním a tak presvedčili nebohého Kálmána Nagya, aby ho postavil jednej dievke. Lebo vraveli že bola taká...fúria. (smiech) Ale dávno ešte predtým, ako som bola Hamuliakovčanka, bola na prvého mája zábava. Konala sa niekde vzadu v Dunakerte - dunajskej záhrade.

Vieš niečo o slávení Turíc (maď. Pünkösd)? Nepamätám sa, žeby sa v Hamuliakove nejak slávili. Pamätáš si ako sa oslavoval v Hamuliakove Deň Božieho Tela (maď. Úrnapja )? To bola taká procesia. V 90-tych rokoch sme ho oslavovali ešte poriadne. Stavali sme stany, ktoré sme vyzdobili lístím, kvetmi a obrazmi. Pri nich sme sa modlili. Bol to náboženský zvyk, pri ktorom sme spievali rôzne chválospevy. Dnes sa takto oslavuje ešte v Šamoríne.

Vieš niečo o Dni sv. Petra a Pavla? To bol koniec školy, nie? Nepamätám si, žeby boli nejaké oslavy k začiatku žatvy, to nie. My sme sa tešili už na jej koniec. Počas žatvy a mlátenia obilia sme sledovali “hnilý kut” (rohadt szegle). Z toho kúta prichádzalo neželané počasie - dážď a krúpy.

5/8 Príloha C - Rozhovor s Margitou Kállayovou

Vieš čo znamená slovné spojenie “hnilý kút”? Neviem, ale aj v Kráľoviankach sme ho tak nazývali. Na konci žatvy a mlátenia, sme chystali veľký veniec a konali sa oslavy. Po žatve, kedy už nebolo tak veľa práce, sa konali hody. U nás boli 7. augusta, na Svätého Kajetána. Hamuliakovské hody mali veľké meno v okolí. Mali veľkú tradíciu. Nikde v okolí nebola taká zábava ako u nás. Hamuliakovské hody sa nazývali tekvicové hody. Vchody do dediny sa vyzdobili tekvicami. Prvý deň prišli na návštevu a zábavu hostia. Ale druhý deň, bola zábava len pre domácich Hamuliakovčanov. To sme si teda vyhodili z kopýtka! Hody boli tak známe, že už o štvrtej poobede nebolo miesto na sedenie. Museli sme si chodiť skôr zarezervovať stoličky. Prišlo vždy okolo 600-700 ľudí, z okolitých dedín. Keď boli hody, išli sme k soche sv. Donáta, ktorý bol v parku. Bola to procesia, ktorej sa zúčastňovali veriaci, v sprievode dychových nástrojov kráčali cez celú dedinu. Spievali sme a modlili sa. Raz mi brat Pityu, zo srandy priniesol na naše tekvicové hody tekvicový prívarok. Odvtedy aj ja každý rok varím tekvicový prívarok, pre ten vtip. Ale moderná doba nám zobrala aj hody. Každým rokom sa oslabovali. A posledné roky už hody ani nemáme. .

Pamätáš si ešte na nejaký zvyk? Napríklad šúpanie kukurice. Vždy keď bolo obdobie šúpania kukurice, zišlo sa viac rodín z dediny a šúpali sme. To bol čas rôznych rozprávok, povier a veselenia sa. Vtedy nám rodičia hovorili o veľkom voze, o hviezdach a rôznych báchorkách, aby sme nezaspali a šúpali. Ten, kto našiel červenú kukuricu, mohol ísť spať. O bosorkách som nepočula.

Pamätáš si na deň sv. Kataríny? Na Deň Svätej Kataríny, boli výborné veselice. Ešte aj dnes sa robí ples, ale už je to iba silené Csemadokom.

6/8 Príloha C - Rozhovor s Margitou Kállayovou

Pamätáš si na sv. Mikuláša? Áno, ale myslím že sa oslavoval rovnako ako dnes, tento sviatok sa nezmenil.

A čo deň sv. Lucie? Luciina stolička! No napríklad teta Teruska, sa aj s ostatnými dievčatami prezliekli do bielej a kačacími pierkami vyzametali dedinu, aj tváre ľudí. Pamätám si ako prišli do kuchyne a poprášili naše tváre múčnym pierkom.

Potom boli Vianoce. Pamätám si ako pani učiteľka Anna s deťmi chystala Betlehem. My starí Hamuliakovčania sme čakali na ich príchod. Napiekli sme koláče a očakávali sme ich. Oni prišli do domu a spievali nám koledy. My sme ich ponúkli dobrotami, dali sme im desať korún do šporničky a zaspievali sme si s nimi.

A čo ste robili na Vianoce? Piekli sme a varili a nemohli sme z toho nič zjesť. Ani len oblízať.

A čo ďalšie? Po večeri, sme išli do dediny koledovať. Okolo deviatej - desiatej sme vyrazili do dedinys ostatnými dedinčanmi - Földes Gyuri, Olika, Schnobli Józsi, Kállayovci, pán Árpád hral na harmonike a my sme spievali rôzne koledy: Menybol az angyal, Felnagy oromre a iné. (spev) “Na našu radosť sa dnes narodil….” no to je jedno, už nespievam. Radšej si ma prídite vypočuť spievať do kostola a na polnočnú omšu. Tento rok bude omša za našu rodinu 25.12.

Fíha, za to si musela ťažko bojovať. Ani nie tak ťažko. (smiech)

7/8 Príloha C - Rozhovor s Margitou Kállayovou

Počula som, že v dedine bývalo dávno aj divadlo. Je to pravda? Veru, dávno keď ešte nebola televízia, tak sme v Hamuliakove hrali amatérske divadlo. Váš starý otec a pán Lali boli hlavní dedinskí herci. Spievali a hrali divadlo. Organizovali to pôvodní maďari z Csemadoku. Hlavný režisér, bol pán Kalusz Sándor, ktorý bol predsedom Csemadoku. Hrali tam aj teta Olika, Zsofia a iní, ja som vtedy ešte nebola Hamuliakovčanka. Hlavnými iniciátormi, boli Kalosz Sándor a dedinský učiteľ. Bol tam jeden známy výjav, na ktorý Hamuliakovčania spomínajú dodnes: herec sa pýtal: Kam mi ušla žena, kam? A niekto z obecenstva zakričal: Nevidel si, práve vyšla von! Bolo to vtipné, po našom.

8/8 Príloha D - Rozhovor s Teréziou Szűcsovou

Informátorka: Terézia Szűcsová, žena, 1932, SŠ, učiteľka na dôchodku, členka miestneho spolku Csemadoku, Hamuliakovo Lokalita a čas dokumentácie: Hamuliakovo, dom informátorky, 1.5.2019 Metóda dokumentácie: Získané na základe pološtrukturovaného rozhovoru v náväznosti na predošlý rozhovor s informátorkou Margitou Kállayovou a dát získaných z osobných poznámok Julianny Bogárovej. Nahrávané na diktafón, opieranie sa o vlastné poznámky. Z rozhovoru sú preložené kľúčové informácie vzťahujúce sa k téme výskumu. Celý rozhovor v maďarskom jazyku, je dostupný v audio verzii v archíve autorky práce. Citácia: SZŰCSOVÁ, Terézia, 2019. Osobný rozhovor. 1. 5. 2019. Hamuliakovo.

Na sv. Juraja si pamätáte? Dávno na zvieratá nedával pozor starý otec, ale v dedine boli pastieri. Pastier mal trúbku, ktorou zatrúbil a každý kto mal zvieratá, otvoril bránu a zvieratá vypustil. Zvieratá ale nemal každý, nie každý bol roľník, boli v dedine aj robotníci. A na sv. Juraja, všetci prvýkrát vypustili na trúbenie pastierov svoje zvieratá. Nielen dobytok, ale dokonca aj svine. V dedine boli aj pastieri svíň. Bola tu jedna lúka, ktorá bola v priehlbine, kde bola zeleň, tú sme volali Svinia pastvina (Disznó gyöp).

Náš starý otec bol veľký hospodár, všetky peniaze dal do pozemkov. Nepoviem, že bol žgrlák, ale šporil a za každé zarobené peniaze kúpil pôdu, aby jeho jediná dcéra, sirota, mala v dospelosti majetok. Po ňom má naša rodina veľké dedičstvo pozemkov. Chudák, sa už nedožil znárodňovania, to by neprežil. Ale deportácie sa dožil. Pamätám si na starých Pammerovcov, ktorí bývali na ostrove, Gútorszigete, kam môj otec utiekol po vyhlásení Benešových dekrétov. Ten ostrov bol v strede starého Dunaja, ktorý tu už dnes nie je, dnes je to úplne iné. Dodnes si pamätám ako starý otec klobásku a iné jedlo naložil do batôžku, zobral za ruku mňa a brata a išiel s nami k Dunaju. Chcel ten balíček poslať oteckovi cez rybárov, ktorí tam mali člny. V dedine bolo však viac financov, ktorí strážili Dunaj, aby ľudia neutekali. Bývali napríklad v dome pani Kataríny Kelleyovej naproti. A títo strážnici

1/5 Príloha D - Rozhovor s Teréziou Szűcsovou

zbadali nás, ako sme sa prechádzali a zakričali, aby sme sa okamžite otočili a zmizli, inak nás zastrelia. Takto zastreli pána Shindlera v člne, ktorý sa pokúsil utiecť od deportácie. Leží na cintoríne pri našich nohách.

Toto bolo v 1947? Nie, toto bolo po 1947 počas deportácií. Najhoršie spomienky sú na moju mamu. Keď v jeden deň vyhlásili že sa musíme vysťahovať a deportujú nás, môj otec ako zamestnanec v štátnej správe Hamuliakova, mal ísť medzi prvými, čiže na druhý deň. Ocko sa rozhodol utiecť z hodiny na hodinu. Moja mama sa z toho zbláznila, trhala si vlasy a triasla sa. Vedľa hrádze bývali Gerdesiovci a tí boli tak dobrosrdeční a kamaráti našej rodiny, že zobrali k sebe maminku, ktorá tam ležala týždne. Starý otec k nej zobral lekára a ten vydal potvrdenie že je nespôsobilá na deportáciu. Psychicky sa zrútila a my sme pri nej plakali s bratom, že nám zomrie. Bola to tragédia. Potom prišla doba, kedy nám všetko zobrali, všetko skonfiškovali, úplne všetko čo sme mali. Na všetko dali známku. U nás v susedstve žil jeden hnusný človek, ktorý sa zaoberal konfiškovaním. Tak bil svoju ženu, dňom i nocou, tá žena ledva vedela chodiť. Prisťahovali sem tých ktoviekoho z Juhoslávie, Rumunska a iných rôznych národností do domov Hamuliakovčanov. Nás z toho išlo poraziť, koľko agresie sem priniesli. Bolo medzi nimi veľa agresívnych ľudí, ktorí bili svoje ženy, ako rodina čo žila v našom susedstve. Nie všetci ale väčšina. Boli medzi nimi aj takí mierni, ale iní muži z tých prisťahovalcov… Ako vravím, všetko nám zobrali. Boli sme nevinní, nič zlé sme neurobili a predsa s nami jednali ako s previnilcami. Skonfiškovali, zobrali nám majetok a všetko s čím sa dalo hýbať. Ostatné roľnícke predmety, ktoré nám boli po znárodnení na nič, sme darovali do Vlastivedného múzea Lajosovi Presinszkemu. On bol pán učiteľ ako ja. Raz naučil mňa aj deti v škole krátku riekanku: “Halász, vadász, madarász, ures zsebben kotorász!” V preklade: Rybár, poľovník, vtáčiar, v prázdnom vrecku sa hrabeš!

2/5 Príloha D - Rozhovor s Teréziou Szűcsovou

V tej dobe sme sa nebáli tvrdej práce. Maminka ma učila robiť chlebík, ako treba robiť kvások, koľko treba cesto odležať, koľko ho treba potierať a ako ho piecť v peci. Vravela: “Ak aj nebudeš musieť robiť chleba, môžeš to naučiť ľudí okolo seba.”. Koľko ľudí deportovali, koľko ľudí sa zbláznilo. Tá doba rozobrala hamuliakovské rodiny. A sem sa nasťahovali ľudia, ktorí ani nevedeli, že naša dedina sa volá Gútor. A rozprávali štýlom: Idem gyerekovi gatyát adni. Nevedeli sa vyjadrovať ani po slovensky, ani po maďarsky.

Pamätáte si na ďalšie sviatky? Napríklad fašiangové obchôdzky, alebo 1. mája? Dávno boli obchôdzky po dedine. Bývali Regrúty, keď muži chodili na vojnu. Predtým, ako zobrali mužov na vojnu, sa robila rozlúčka, kedy na nich dali kokardy, farebné stuhy. Obchôdzky po dedine sa robili aj pri svätení pšenice, kedy bola omša. Po nej sme vyšli z kostola a v sprievode išli za farárom na pole, kde sa žehnala pšenica. Na 1. mája, veru nebolo takých neschopných chlapcov, ktorí by dievčaťu ktoré sa im páčilo, nepostavili májku. Annuska Bogárová, ktorá je jedna z troch Bogárových sestier, tá by o tom vedela veľa povedať.

Hody boli legendárnym sviatkom. Konali sa za domom Machánovcov, kde bola dávno krčma. Pri vchode sa zbieralo vstupné a cez konáre sa ledva dalo vidieť dnu. Boli vždy v auguste, lebo bolo po žatve a bolo veľa úrody. Stĺpy sa zdobili tekvicami a ich kvetmi, urobili sa také girlandy, kvetinové brány. Tam bola ale zábava, všetci vedeli tancovať tango, waltz, rôzne tance. Ale dnes, čo je to za zábavu, veď mladí nevedia tancovať a zabávať sa. Počula som, že za hrádzou v bufete niekto videl dedinskú ženu tancovať tak, že žena visela mladému mužovi v krku a obe nohy mala okolo drieka chlapca. Čo je to dnes za svet?

3/5 Príloha D - Rozhovor s Teréziou Szűcsovou

A pamätáte si na Turíce, alebo Deň Božieho Tela? Pamätám si na Veľkú noc, ktorá oslavuje ešte aj dnes. Pozorujem v televízii, že ešte aj požiarnymi hadicami sa kde to polieva.

A pamätáte si na šúpanie kukurice, alebo páranie peria? V každom dome boli dávno husy. Dnes už nikto nechce perie, ale dávno dievča nešlo k vydaju bez toho, že by nemalo paplón z peria. Po páraní, sme si všetci dali oldomáš. Na to si pamätám - fánky a šišky, ktoré sme zjedli až potom, ako bolo perie napárané. Šúpanie kukurice sa robilo keď dozrela kukurica, ktorú zviazali. Tu sa zrodili ľudové piesne, vtipy, fámy, porekadlá. To bol zvyk.

Pamätáte si na nejaké konkrétne? “Befordúltam a konyhára, Rágyujtottam a pipára... Azaz rágyujtottam volna, Hogyha már nem égett volna.”

Tieto piesne boli z čias, kedy sa ešte spievali piesne Józsefa Atillu a Sándora Petőfiho. Nedávno som si ich ešte pamätala, aj spevník som mala. Ale už sa mi to zlieva ako to vymizlo…

A pamätáte si na Lucu? Luci vypichli oči, preto sa v tento deň nesmelo šiť, taký bol zvyk. V ten deň, sme chodili po dedine, dievčatá, aj ja som pár krát chodila. Obliekli sme sa do bieleho, do závesu napríklad. A ako som vravela o husacom perí, tak tým sme vymetali dedinu a múčnym pierkom sme poprašovali tváre dedinčanov.

Pamätáte si na niečo o fašiangových obchôdzkach? Dávno sme chodili s kočom po dedine. Tento sviatok bol veľmi živý. Nie každý sa dal nahovoriť, čím bláznivejší kostým, tým to bolo lepšie. Boli medzi obchôdzkarmi muži

4/5 Príloha D - Rozhovor s Teréziou Szűcsovou

prezlečení za mužov, ženy prezlečené za mužov. Nagyová Irma by o tom vedela povedať viac, tá sa tiež angažovala.

Pamätáte si na to, že by boli v Hamuliakove divadelné predstavenia? Samozrejme, ešte tvoja stará mama vystupovala. Ja tiež, hrala som sestričku. Tu v Hamuliakove, pani Miklósová, ktorá bola predsedníčka dôchodcovského klubu, hľadala a zbierala rôzne hry. Hlavne vtipné, s jednoducho naučiteľným textom. Odohrávalo sa to v starom hamuliakovskom kultúrnom dome.

Kedy sa to odohrávalo? Ja som sa narodila v roku 1932. Tuším to skončilo v 90.-tych rokoch. Pán Kalos Alexander, prvý predseda Csemadoku, veľmi chcel aby bola kultúra v Hamuliakove. Celé to inicioval Csemadok, ktorý zjednocoval Maďarov na Slovensku. Pán Gorfold nás fotografoval keď sme chodili “dórét”. Ja som chodila vždy so starým detským kočíkom, doňho sme uložili dary od Hamuliakovčanov, hlavne jedlo. Predstav si, že Győző Kállay bol taký bláznivý, že si priviazal na povraz mrkvu a zemiaky medzi nohy. To si predstav, ako sa mu to pri chôdzi natriasalo, už len samotný výjav bol neskutočne úsmevný. Kde-kto bol prezlečený za zviera, za medveďov. Neboli to všelijaké kostýmy, ale požičané z požičovne. Ale počas obchôdzky sme si zarobili aj nejaké peniažky, ktorými sme si preplatili výdavky za požičanie. Celá dedina vedela, keď bol tento sviatok, chodili sme s hudbou, zabávali sa. Tieto staré, vzácne sviatky sme ale stratili. Dnes ti ešte aj na Veľkú noc vymknú dvere a nepustia ťa dnu. Ani ja som nebola zástankyňou týchto sviatkov, ale vždy som ich pustila dnu. Dnes už Hamuliakovčan nepozná Hamuliakovčana, ani sused suseda.

5/5 Príloha E - Súhlas informátoriek so spracovaním osobných údajov

1/2 Príloha E - Súhlas informátoriek so spracovaním osobných údajov

2/2 Príloha F - Fotografie k obyčajám

Fotografie k fašiangovým obchôdzkam - dőrejárás

Zdroj: osobný archív Márie Pogány Árva In Gútor /Hamuliakovo/ - rég volt, szép volt (online) Facebook. Odkaz z: https://www.facebook.com/search/top/?q=gútor%20%2Fhamuliakovo%2F%20-%20rég%2 0volt%20szép%20volt&epa=SEARCH_BOX

1/7 Príloha F - Fotografie k obyčajám