Postoj Britskej Vlády K Československému Exilu V Rokoch 1940-1942 Diplomová Práca

MASARYKOVA UNIVERZITA

FAKULTA SOCIÁLNÍCH STUDIÍ

Katedra mezinárodních vztahů a evropských studií

Mezinárodní vztahy

Postoj britskej vlády k československému exilu v rokoch 1940-1942 Diplomová práca

Bc. Klára Glittová

Vedúci práce: PhDr. Vladimír Černý, Ph.D. UČO: 414947 Odbor: Mezinárodní vztahy Imatrikulačný ročník: 2016 Brno, 2017

Čestné prehlásenie

Prehlasujem, že som diplomovú prácu Postoj britskej vlády k československému exilu v rokoch 1940-1942 vypracovala samostatne, s použitím prameňov a literatúry uvedených v zozname zdrojov.

V Brne dňa Klára Glittová ......

Poďakovanie

Týmto by som sa rada poďakovala PhDr. Vladimírovi Černému, Ph.D. za cenné rady, čas a trpezlivosť venované vedeniu tejto diplomovej práce.

Anotácia

Predkladaná diplomová práca sa zaoberá postojom britskej vlády k československému exilu v rokoch 1940 až 1942. Na základe analýzy hlavných aktérov, ich správania a cieľov, spoločne s posúdením medzinárodnoprávneho postavenia československého exilu a vývojom udalostí v sledovanom období, definuje hlavné faktory ovplyvňujúce postoj britskej vlády. V závere predstavuje reflexiu československého exilu v britskej dobovej tlači.

Annotation

This thesis deals with the attitude of the British government towards the Czechoslovak Exile Government in the years 1940-1942. Based on the analysis of main actors, their behaviour and aims, together with the evaluation of international status of Czechoslovak Exile and development of situation at this period, it focuses on defining main factors influencing decisions of the British government. In the conclusion, the author introduces perception of Czechoslovak exile in the British contemporary newspapers.

Obsah

1. Úvod ...... 8 1.1 Vymedzenie a cieľ práce ...... 8 1.2 Metodológia ...... 11 2. Československý exil ...... 13 2.1 Stručný vývoj československého zahraničného odboja po jeho dočasné uznanie ...... 13 2.2 Hlavné výnimky britského uznania ...... 16 2.3 Zloženie a hlavní aktéri ...... 17 2.4 Ciele ...... 19 3. Veľká Británia ...... 21 3.1 Britská vláda, kabinet a kontakty s československými zástupcami ...... 21 3.1.1 Churchillova vláda a kabinet ...... 21 3.1.2 Kontakty s predstaviteľmi československého exilu ...... 22 3.2 Ministerstvo zahraničných vecí a odbor Stred ...... 24 3.2.1 Charakteristika odboru a jeho agendy ...... 24 3.2.2 Prístup k československým záležitostiam ...... 25 4. Československo-britské spojenectvo ...... 27 4.1 Výhody spojenectva z hľadiska Veľkej Británie ...... 27 4.1.1 Československá armáda ...... 27 4.1.2 Československá spravodajská služba ...... 29 4.2 Medzinárodnoprávne postavenie dočasnej československej vlády a prístup Británie k ostatným exilovým vládam v Londýne ...... 29 4.2.1 Pohľad československého exilu na dočasný štatút ...... 29 4.2.2 Britské odôvodnenie dočasného štatútu a jeho nedostatky v porovnaní s ostatnými exilovými vládami ...... 30 5. Vývoj udalostí v prvom roku existencie dočasnej československej vlády ...... 34 5.1 Koniec roka 1940 ...... 34 5.1.1. Rozhlasové prejavy do Protektorátu v podaní Beneša a Churchilla ...... 34 5.1.2 Uzavretie spojeneckých zmlúv ...... 38 5.2 Udalosti do júna 1941 ...... 39 5.2.1 Prvotné stretnutia s Edenom ...... 39 5.2.2 Churchillova návšteva v Leamington Spa ako nový impulz pre jednania ...... 40 5.2.3 Preťahovanie rokovaní a nové problémy ...... 43 5.3 Záverečná fáza rokovaní ...... 45 5.3.1 Vstup Sovietskeho zväzu do vojny a jednania s Majským ...... 45

5.3.2 Posuny britského postoja ...... 47 5.3.3 Plné uznanie československej exilovej vlády ...... 48 6. Vývoj udalostí od plného uznania československej vlády po obdobie heydrichiády ...... 52 6.1 Udalosti do decembra 1941 ...... 52 6.1.1 Situácia v exile ...... 52 6.1.2 Situácia v Protektoráte ...... 56 6.1.3 Vyhlásenie vojnového stavu ...... 58 6.2 Bezvýchodiskové jednania v januári až máji 1942 ...... 59 6.2.1 Január ...... 59 6.2.2 Február ...... 60 6.2.3 Marec ...... 61 6.2.4 Apríl ...... 62 6.2.5 Máj ...... 63 6.3 Jún 1942 ...... 63 6.3.1 Atentát a nacistické represie ...... 63 6.3.2 Sovietsky vplyv ...... 67 6.3.3 Júnové jednania ...... 67 7. Faktory ovplyvňujúce prístup britskej vlády ...... 70 7.1 Medzinárodná politika a vývoj vojnových udalostí ...... 70 7.2 Medzinárodnoprávne postavenie československého exilu ...... 72 7.3 Relevancia československých záležitostí a absencia politického vedenia ...... 72 7.4 Osobnosti ...... 73 7.5 Verejná mienka...... 76 8. Reflexia československého exilu na stránkach britskej tlače...... 77 8.1 Československé osobnosti a vyjadrenia Churchilla ...... 78 8.2 Pamätné dni ...... 79 8.3 Uznania ...... 79 8.4 Armáda ...... 80 8.5. Udalosti v Protektoráte ...... 80 8.6 Atentát na Heydricha a následný teror ...... 82 8.7 Mníchovská dohoda ...... 83 9. Záver ...... 84 10. Zoznam použitej literatúry ...... 87 10.1 Archívne pramene ...... 87 10.2 Edície dokumentov a memoáre ...... 87 10.3 Periodiká ...... 88 10.4 Literatúra ...... 89

10.5 Internetové odkazy ...... 92 10.6 Akademické práce ...... 92 11. Prílohy ...... 93 11.1 Zoznam príloh ...... 93 11.2 Prílohy ...... 94

1. Úvod

Zriadenie Protektorátu Čechy a Morava1 15. marca 1939 ešte viac zhoršilo tragický osud Česko-Slovenska, poznačený podpisom Mníchovskej dohody 30. septembra 1938, ktorou bola československá vláda na základe zmluvy Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie a Talianska, nútená prenechať pohraničné územie Sudet Nemecku. Na znak nesúhlasu s vývojom udalostí krajinu opustilo mnoho politikov a významných osobností, ktorí sa prostredníctvom odbojových orgánov v zahraničí spoločne odhodlali bojovať za samostatnosť československého národa. V prvých mesiacoch svojej existencie čelil československý exil roztrieštenosti a chýbajúcemu rozhodnému vedeniu. Po kapitulácii Paríža v júni 1940 a britskom uznaní dočasnej vlády 21. júla 1940 sa túto prekážku podarilo prekonať. Hlavným centrom zahraničného odboja sa stal Londýn, s vedúcou autoritou Edvarda Beneša, ktorý od tejto chvíle riadil všetky jeho kroky.

Obdobie od júla 1940 do júna 1942 predstavovalo jednu z počiatočných významných etáp pre vývoj a uznanie československého exilu. Počas neho sa jeho predstavitelia zaoberali prvými vážnymi problémami v ustanovení svojho medzinárodnoprávneho postavenia a boja za opätovné dosiahnutie pozície, o ktorú československý národ prišiel v dôsledku nemeckej agresivity. Pre ďalší osud československého národa sa v tomto období kľúčovým stal práve vývoj vzťahu s Veľkou Britániou, ktorá zaujala pozíciu hostiteľa jeho exilového zriadenia aj jednu z hlavných mocností bojujúcich proti Nemecku. Britská vláda však k požiadavkám československého exilu nezastávala vždy práve najústretovejší postoj a jeho predstavitelia museli pre dosiahnutie ústupkov vyvíjať intenzívnu aktivitu. Okrem snahy a usilovnej práce československých exilových politikov sa v sledovanom období odohrala aj rada ďalších udalostí, súvisiacich s vývojom vojnového konfliktu či situáciou v Británii aj v Protektoráte, ktoré ovplyvnili smer vzájomných jednaní.

1.1 Vymedzenie a cieľ práce

Diplomová práca nadviaže na prácu Kateřiny Dlabačovej z roku 2015, ktorá skúmala vývoj vzťahov medzi československým exilom a britskou vládou od prvotných aktivít československých exilových politikov v roku 1939 po dočasné uznanie československej vlády v júli 1940. Autorka tiež porovnávala prístupy vlády Nevilla Chamberlaina a Winstona

1 Ďalej len Protektorát. 8

Churchilla k československému exilu, čím došla k záveru, že postoj vlády premiéra Churchilla možno vnímať ako ústretovejší. Za hlavný dôvod uviedla dopad nepredvídateľných faktorov a udalostí.2

Predkladaná diplomová práca sa zameria na pôsobenie československej exilovej vlády a vývoj britského postoja k nej v nasledujúcich rokoch, čím na prácu Kateřiny Dlabačovej plynulo nadviaže. Jedná sa o prvú etapu existencie československej exilovej vlády, počas ktorej došlo k významnému úspechu prezidenta Beneša a jeho stúpencov, dosiahnutiu plného uznania československej exilovej vlády, ale aj o obdobie stupňujúceho sa nacistického teroru a heydrichiády v okupovanej vlasti. Hlavným cieľom predkladanej diplomovej práce tak bude popísať vývoj vzájomného vzťahu Veľkej Británie a československého exilu v období od júla 1940 do júna 1942 a zodpovedať hlavnú výskumnú otázku: Aké faktory ovplyvnili britskú politiku voči československému exilu v sledovanom období?

V súlade s uvedeným cieľom a hlavnou výskumnou otázkou som si vymedzila aj vedľajšie otázky, ktoré by mali viesť k jej zodpovedaniu. Týmito otázkami sú:

1. Kto boli hlavnými aktérmi zasahujúcimi do britsko-československých jednaní? 2. Aké bolo medzinárodnoprávne postavenie československej exilovej vlády po jej dočasnom uznaní? 3. Líšilo sa jej postavenie od postavenia ostatných exilových vlád v Londýne? 4. K akým významným udalostiam došlo medzi britskou vládou a československým exilom v skúmanom období? 5. Aký bol obraz československého exilu v britskej tlači v sledovanom období?

Uvedené výskumné otázky budú zodpovedané priebežne v jednotlivých kapitolách. Diplomová práca bola rozčlenená do jedenástich kapitol. V prvých dvoch častiach predstavím aktérov zasahujúcich do vývoja vzájomných československo-britských vzťahov, spoločne s ich hlavnými záujmami a problémami. Z týchto kapitol by malo byť zrejmé, kto rozhodoval o kľúčových záležitostiach na oboch stranách a čo tieto rozhodnutia ovplyvňovalo. V nasledujúcej kapitole sa budem venovať významu dočasného štatútu československej vlády a dôvodom rozdielneho prístupu britskej vlády k československému exilu v rámci exilových zriadení v Londýne. Nasledujúce dve kapitoly sa zaoberajú analýzou udalostí odohrávajúcich

2 Dlabačová, Kateřina. Postoj britské vlády k československému exilu v letech 1939-1940. Brno, 2015. Diplomová práce obhájená na Katedře Mezinárodních vztahu a evropských studií Masarykovy univerzity. Vedoucí práce Vladimír Černý. 9 sa v sledovanom období, pričom sa jedná prevažne o žiadosti československého exilu o ústupky britskej vlády a jej následné reakcie na dané problémy. Tieto kapitoly dotvárajú komplexný obraz vývoja vzájomných vzťahov a poukazujú na zložitosť československo-britských jednaní. V ďalšej kapitole zhodnotím všetky faktory ovplyvňujúce britský postoj voči československému exilu. Na záver sa pokúsim zhrnúť obraz československého exilu v britskej dobovej tlači, ktorá sa často venovala najrôznejším záležitostiam spojeným s Československom. Články britských periodík prezentujú názory aktérov zahraničnej politiky, ako aj spôsob predstavovania československého exilu britskej verejnosti.

Primárne zdroje diplomovej práce predstavujú dokumenty z archívov. Pre účely tejto diplomovej práce využívam Archiv Ministerstva zahraničních věcí České republiky 3, v ktorom ako významný zdroj poslúžil fond Londýnský archiv. Tento fond obsahuje početné oficiálne dokumenty, kópie či prepisy dôležitých zmlúv, oficiálnu korešpondenciu aj politické správy. Cenné dokumenty týkajúce sa skúmanej problematiky obsahuje aj Masarykův ústav a Archiv AV ČR4, v ktorom sa nachádza najväčšia časť Benešovej písomnej pozostalosti, Benešův archiv, rozdelený do šiestich oddielov. S obsahom predkladanej práce súvisí druhý oddiel, venovaný Benešovej verejnej činnosti v exile počas rokov 1939 až 1945. Táto zbierka obsahuje okrem oficiálnych zmlúv a dokumentov aj Benešove vlastné návrhy, zápisy alebo správy československých predstaviteľov o priebehu jednaní s britskou vládou. Zahraničné archívy boli z dôvodu časovej náročnosti vynechané a údaje z britských archívov čiastočne pokrýva sekundárna literatúra.

Vo svojej práci využívam veľké množstvo literatúry v českom aj anglickom jazyku. Medzi najvýznamnejšie dokumenty patria edície Dokumentov československej zahraničnej politiky, zachycujúce roky 1940 až 1942, a publikácie Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně, popisujúce zasadania exilovej vlády od júla 1940 do decembra 1942. Významným zdrojom sú aj memoáre československých a britských osobností. Ide napríklad o memoáre Edvarda Beneša, Paměti, alebo publikáciu Tři roky druhé světové války, obsahujúcu jeho najvýznamnejšie prejavy. Prínosným zdrojom sú aj prepisy rozhlasových prejavov ministra zahraničných vecí Jana Masaryka, obsiahnuté v publikácii Volá Londýn. Za rovnako významné pokladám aj denníkové záznamy britského zástupcu u československého exilu Roberta Lockharta, Jan Masaryk: osobní vzpomínky alebo Přichází zúčtování. Celkový obraz pomáhajú dotvárať aj práce Detlefa Brandesa, Exil v Londýně 1939-1943, Víta Smetanu, In the shadow

3 Ďalej len AMZV. 4 Ďalej len MÚA AV. 10 of Munich alebo publikácie Jana Kuklíka. Publikácie posledných dvoch zmieňovaných autorov považujem za veľmi prínosné najmä z dôvodu, že obsahujú odkazy na britské archívne dokumenty a zahŕňajú napríklad aj dôvernú komunikáciu britských politikov. V závere, pri snahe o predstavenie pohľadu britskej tlače na československé záležitosti, využívam rôzne lokálne periodiká.

Ako vidieť, na túto tému existuje už množstvo literatúry, avšak prevažne zameranej na jednotlivé udalosti, ako vyhlásenie exilového zriadenia alebo záležitostiam Mníchova. Cieľom tejto diplomovej práce je pojať vývoj vzájomných vzťahov v sledovanom období detailnejšie a komplexnejšie, snažiac sa odhaliť determinanty jeho vývoja a britského postoja k československému exilu.

1.2 Metodológia

Diplomová práca je z metodologického hľadiska historickým výskumom, ktorý si kladie za cieľ skúmať a opisovať historické fakty nevyhnutné pre zodpovedanie skúmaných otázok.5 Historický výskum sa okrem získavania a popisu už známych poznatkov a skutočností usiluje aj o obohatenie vedy o nové pohľady a názory. Mojím cieľom preto bude aj snaha o analýzu jednotlivých krokov a udalostí a určenie hlavných faktorov ich vzniku. Takýto výskum obvykle prechádza štyrmi hlavnými fázami, ktoré sa navzájom prelínajú. Ide o heuristiku alebo hromadenie prameňov a literatúry, ich kritiku, interpretáciu, následné prepojenie a spracovanie.6

Predkladaná diplomová práca využíva priamu metódu skúmania, ktorá odvodzuje poznatky zo štúdia dostupných prameňov. Vo svojej diplomovej práci používam radu primárnych aj sekundárnych zdrojov. Medzi najvýznamnejšie pramene patria dokumenty AMZV a MÚA AV. V záverečnej časti je taktiež využívaná nepriama metóda, ktorou sa snažím odvodiť jednotlivé faktory ovplyvňujúce britskú politiku voči československému exilu. Udalosti sú skúmané v časovej postupnosti, v období od júla 1940 do júna 1942, čo predstavuje diachrónny prístup a progresívnu metódu. V rámci logiky výskumu sa jedná o deduktívnu metódu, prostredníctvom ktorej vyvodzujem výsledné tvrdenie z jednotlivých úsudkov

5 Bartl, Július: Úvod do štúdia dejepisu. Bratislava: Univerzita Komenského, 1997, s. 94-95. 6 Hroch, Miroslav: Úvod do studia dějepisu: celostátní vysokoškolská učebnice pro studenty pedagogických a filozofických fakult studijního oboru učitelství všeobecně vzdělávacích předmětů – dějepis. Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1985, s. 86-90. 11 pomocou pravidiel formálnej logiky.7 Tento prístup tak umožňuje na základe skúmaných udalostí formulovať faktory, ktoré ich podmieňovali. Text je usporiadaný na základe výskumných otázok, ktoré sú zodpovedané v jednotlivých kapitolách.

Diplomová práca predstavuje jedinečnú jednoprípadovú štúdiu, usilujúcu sa o poskytnutie detailných a unikátnych poznatkov o sledovanom fenoméne a jeho porozumení. Pre prípadovú štúdiu je nevyhnutné jej dostatočné tematické či časové ohraničenie,8 čo v tomto prípade platí, keďže sleduje vývoj vzájomného vzťahu dvoch konkrétnych krajín v jasne vymedzenom časovom období. Napriek limitom jedinečných jednoprípadových štúdií aj historického prístupu, spočívajúcim v problematickej zovšeobecniteľnosti získaných záverov, pozorovaní alebo deskriptívnosti využitej metódy, pokladám takýto výskum za dôležitý a prínosný pre pochopenie osobitného kontextu aj vývoja jednaní medzi britskou vládou a československým exilom v sledovanom období.

7 Tamže, s. 201-209. 8 Drulák, Petr. Jak zkoumat politiku: kvalitativní metodologie v politologii a mezinárodních vztazích. Praha: Portál, 2008, s. 29. 12

2. Československý exil

Pre pochopenie britsko-československých vzťahov je nevyhnutné bližšie si predstaviť hlavných aktérov a ich záujmy. V tejto kapitole preto najprv detailnejšie popíšem československé exilové zriadenie, stručnú históriu jeho vzniku aj hlavné výhrady, ktoré si voči nemu zachovala britská vláda. Takisto priblížim hlavných aktérov, pričom pre účely tejto práce bude sledovaná najmä činnosť československého exilového prezidenta Beneša a exilovej vlády. Na záver zhrniem hlavné záujmy exilových politikov, ktoré určovali ich jednanie počas celého sledovaného obdobia.

2.1 Stručný vývoj československého zahraničného odboja po jeho dočasné uznanie

Udalosti 14. až 16. marca 1939 vedúce k vzniku Protektorátu a samostatného Slovenska znamenali faktický zánik Česko-Slovenska. S jeho rozpadom ani znením Mníchovskej dohody nesúhlasili členovia domáceho odboja v Protektoráte a menšej miere aj na Slovensku, ale ani československí významní politici snažiaci sa o vytvorenie exilového orgánu v zahraničí.9 Poprednými členmi zahraničného odboja boli napríklad československí vyslanci v zahraničí, ktorí odmietli poslúchnuť príkaz Nemecka a odovzdať vedenie zastupiteľských úradov nemeckým orgánom. Obsadením Čiech a Moravy totiž všetky záležitosti týkajúce sa zahraničnej politiky prešli na Nemecko, ktoré sa snažilo násilne prebrať vzdorujúce československé zastupiteľstvá v zahraničí. Medzi najvýznamnejších odporcov patrili vyslanectvo v Paríži vedené Štefanom Osuským, vo Washingtone Vladimírom Hurbanom, Varšave Jurajom Slávikom, Moskve Zdenkom Fierlingerom a chargé d´affaires v Londýne Karel Lisický.10 Týchto päť zastupiteľstiev malo predstavovať kontinuitu „rozbitej republiky“. Do odbojovej činnosti sa ihneď zapojili aj predmníchovský prezident Edvard Beneš a predseda vlády Milan Hodža, nachádzajúci sa v emigrácii v USA a Švajčiarsku.11

Počiatočné snahy o vytvorenie uznaného medzinárodného orgánu narážali na pripomienky a zdržanlivý postoj Francúzska a Veľkej Británie, problémom boli aj vnútorné

9 Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo. Praha: Auditorium, 2011, s. 136–139. Čejka, Eduard. Československý odboj na Západě: (1939-1945). Praha: Mladá fronta, 1997, s.8. 10 Němeček, Jan. Soumrak a úsvit československé diplomacie: 15. březen 1939 a československé zastupitelské úřady. Praha: Academia, 2008, s. 21-29. 11 Brandes, Detlef. Exil v Londýně 1939-1943: Velká Británie a její spojenci Československo, Polsko a Jugoslávie mezi Mnichovem a Teheránem, Praha: Karolinum, 2003, s. 28-29. 13 spory medzi československými exilovými politikmi. Hlavné nezhody sa prejavili medzi Benešom, ktorý pracoval na programe zahraničného odboja hneď od svojho odchodu do zahraničia, a slovenskými emigrantmi Štefanom Osuským a Milanom Hodžom. Okrem odmietania Benešových nárokov na vedenie zahraničného odboja slovenskí politici vystupovali aj s odlišnou predstavou povojnovej obnovy Československa.12 Jednotný postoj nezastávali ani českí odbojoví politici a pri zostavovaní exilového výboru vo Francúzsku sa zanedbaní cítili najmä exiloví politici v Londýne.13 Tieto vnútorné rozpory slúžili ako dôvody rezervovaných postojov britskej vlády k požiadavkám československého exilu.

Počiatočným úspechom emigrantov sa stalo vytvorenie Československého národného výboru v Paríži, ktorý však nezískal postavenie dočasnej vlády a jeho úlohou ostávalo reprezentovať československý národ v zahraničí či spravovať armádu. Ku koncu roka 193914 sa Československému národnému výboru podarilo získať aspoň čiastočné uznanie oboch západných mocností.15 Celkovo však hlavným nedostatkom orgánu ostávala jeho nedostatočná reprezentatívnosť, neodrážajúca jednotu českých a slovenských politikov, ale aj neochota západných mocností vyjadrovať sa k záležitostiam strednej Európy.16

Zatiaľ čo politické ciele Hodžu a Osuského sa zameriavali prevažne na riešenie slovenskej otázky, Benešov program bol rozsiahlejší, navyše mohol rátať aj s podporou časti armády a domáceho odboja. A keďže jednania o ďalšom vývoji Československého národného výboru neprinášali takmer žiadne pokroky, Beneš pokračoval s tlakom na predstaviteľov Británie, ktorým za pomoci svojho priateľa a bývalého britského vyslanca v Československu Roberta Lockharta predkladal návrhy. Britské ministerstvo zahraničných vecí opakovane neoficiálne zdôrazňovalo nutnosť jednoty československých politikov, ideálne vyjadrenou v spojení Hodžu a Beneša, ale na Benešove memorandá formálne nereagovalo.17 Podľa samotného Beneša možno za počiatok jeho jednaní s britskou vládou pokladať polovicu apríla

12 Kuklík, Jan a Jan Němeček. Proti Benešovi!: česká a slovenská protibenešovská opozice v Londýně 1939-1945. Praha: Karolinum, 2004, s. 21. 13 Kuklík, Jan. Vznik Československého národního výboru a Prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci v letech 1939-1940. Praha: Karolinum, 1996, s. 73. 14 Francúzsko uznalo Československý národný výbor 17. novembra 1939 a Veľká Británia 20. decembra 1939. 15 Viac o činnosti, úspechoch i problémoch tohto orgánu možno nájsť v publikovaných zápisoch zo zasadaní výboru v rámci edície Dokumentov československej zahraničnej politiky - Kuklík, Jan – Němeček, Jan – Nováčková, Helena –Šťovíček, Ivan (eds.): Od rozpadu Česko-Slovenska do uznání československé prozatímní vlády 1939-1940. Příloha Zápisy ze zasedání Československého národního výboru 1939-1940. Praha, Ústav mezinárodních vztahů 1999. Dokumenty československé zahraniční politiky. 16 Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, 139-140. 17 Kuklík, Jan. Vznik Československého národního výboru a Prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci v letech 1939-1940, s. 85-86. 14

1940,18 kedy predložil tajomníkovi britského ministerstva zahraničných vecí Alexandrovi Cadoganovi memorandum O dnešnom stave akcie pre oslobodenie Československa, obsahujúce kompletný návrh uznania československej vlády.19

Výrazné zmeny vo vývoji československého odboja priniesla až porážka francúzskych vojsk Nemeckom v júni 1940, ktorá prispela k vyriešeniu napätých vzťahov medzi československými exilovými politikmi aj ústretovejšiemu prístupu Veľkej Británie. Pád Francúzska totiž oslabil pozíciu Osuského a umožnil postavenie Beneša do čela zahraničného odboja. Čo sa týka postoja Veľkej Británie, nový vojnový kabinet Winstona Churchilla, ktorý v máji 1940 nahradil premiéra Nevilla Chamberlaina, po strate francúzskeho spojenca vítal všetkých potenciálnych spojencov v boji proti Nemecku.20 Túto situáciu Beneš okamžite využil a popri riešení evakuácie československých vojenských jednotiek sa usiloval aj o uznanie československej exilovej vlády v Londýne.21 Týmto sa začal jeden z prvých zložitých diplomatických zápasov Beneša v Londýne, ktorý bol počas nasledujúcich rokov ešte intenzívnejší a náročnejší.

Doplnené požiadavky československého odboja predal Beneš britskému ministerstvu zahraničných vecí v memorande Vytvorenie československej vlády ešte 21. júna 1940. V ňom žiadal o dočasné uznanie štátneho zriadenia Československej republiky, zastupovanej troma orgánmi, prezidentom, dočasnou vládou a Štátnou radou. V návrhu Beneš menoval aj adeptov na jednotlivé funkcie, ktorí odrážali vnútornú jednotu Čechov, Slovákov, sudetských Nemcov, prípadne aj podkarpatských Rusínov.22 Po zdĺhavých rokovaniach napokon britské ministerstvo zahraničných vecí výmenou listov medzi britským ministrom zahraničných vecí Halifaxom a Benešom 21. júla 1940 súhlasilo s dočasným uznaním československej vlády.23 To bolo oficiálne oznámené aj Churchillom v Dolnej snemovni britského parlamentu 23. júla 1940.24 Hoci šlo o neúplné uznanie znamenalo úspech pre Beneša aj československé exilové zriadenie. Stalo sa ideovým, politickým aj právnym základom československého štátneho zriadenia

18 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně I (1940-1941). Praha: Masarykův ústav a Archiv Akademie věd ČR, 2008, s. 88. 19 Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, s. 140. 20 Čejka, Eduard. Československý odboj na Západě: (1939-1945), s. 224-225. 21Kohout, Luboš. Československý boj za svobodu: (1939-1945): sborník studií. Říčany u Prahy: Orego, 2000, s. 28. 22 AMZV, LA-D, k. č. 129, Memoradum o zriadení československej vlády z 21.6.1940. 23 AMZV, LA-D, k. č. 129, List Halifaxa Masarykovi 21.7.1940. 24 Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování. Praha: Fr. Borový, 1948. Století přerodu, s. 127. 15 v zahraničí, o ktoré sa opieralo počas svojho ďalšieho vývoja, kedy sa zväčšovali jeho zahranično-politické ambície aj počet štátov, ktoré ho uznali.25

2.2 Hlavné výnimky britského uznania

Okrem výhod však britské uznanie dočasnej československej exilovej vlády obsahovalo aj zásadné výhrady zo strany ministerstva zahraničných vecí. Nemohlo preto napĺňať všetky očakávania a predstavy novovymenovaného prezidenta Beneša či československých politikov. Halifax už pri rokovaniach s Benešom jasne protestoval proti teórii právnej a politickej kontinuity Československa.26 Britská vláda sa taktiež odmietala zaväzovať v otázke definitívnych hraníc strednej Európy. Nedoriešenou ostala aj záležitosť jurisdikcie československej exilovej vlády nad občanmi v Británii, ktorí sa odmietli podriadiť jej autorite, ako aj možnosť disponovať zásobami československého zlata, uloženého v Bank of England.27

S uvedenými výnimkami britského uznania súviselo aj postavenie samotného Beneša v rámci exilového zriadenia. Britská strana totiž oficiálne neuznávala ani Beneša ako hlavu štátu a jeho postavenie ostávalo bližšie nešpecifikované.28 Hlavnú prekážku jeho uznania predstavovala jeho pomníchovská rezignácia z pozície prezidenta, ktorá síce mohla byť výsledkom tlaku opozície alebo Nemecka, v každom prípade však skutočne prebehla zaslaním abdikačného listu Beneša premiérovi Janovi Syrovému.29 V očiach Británie bol preto Beneš vnímaný skôr ako exilový premiér, prípadne československý prezident de facto.30 Britská vláda navrhovala prenechať právo voľby nového prezidenta republiky československému národu po ukončení vojny.31

25 Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940- 1941. Sv. I, (16. červen 1940-30. duben 1941). Praha: Ústav mezinárodních vztahů, 2006. Dokumenty československé zahraniční politiky, s. 5. 26 Dejmek, Jindřich. Edvard Beneš: politická biografie českého demokrata. Část druhá, Prezident republiky a vůdce národního odboje (1935-1948). Praha: Karolinum, 2008, s. 278. 27 Kuklík, Jan. Londýnský exil a obnova československého státu 1938-1945: právní a politické aspekty obnovy Československa z hlediska prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci, Praha: Karolinum, 1998, s. 90. 28 Brandes, Detlef. Exil v Londýně 1939-1943: Velká Británie a její spojenci Československo, Polsko a Jugoslávie mezi Mnichovem a Teheránem, s. 67. 29 Kuklík, Jan. Londýnský exil a obnova československého státu 1938-1945: právní a politické aspekty obnovy Československa z hlediska prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci, s. 74-75. 30 Tamže, s. 91. 31 Kuklík, Jan. Vznik Československého národního výboru a Prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci v letech 1939-1940, s. 116. 16

2.3 Zloženie a hlavní aktéri

Prezident Beneš svoje predstavy o organizácii československého exilového zriadenia načrtol ešte v memorande pre britské ministerstvo zahraničných vecí v júni 1940. Návrh jeho organizácie vychádzal z poľského vzoru a navrhoval vytvorenie troch inštitúcií – prezidenta, vlády a Štátnej rady. Funkcia exilového prezidenta Benešovi umožnila definitívne posilnenie jeho reálneho aj právneho vplyvu v odboji i v medzinárodnom prostredí.32 Veľká Británia sa síce Halifaxovým uznávacím listom oficiálnemu uznaniu Beneša prezidentom vyhla, on sa napriek tomu pokladal za jediného ústavného činiteľa schopného odvodiť svoje postavenie od voľby vo vlasti.33 Tento postoj vyjadril hneď vo svojom prvom rozhlasovom prejave do Protektorátu 24. júla 1940, prehlásením, že československá právna sústava naďalej medzinárodne a politicky platí a jeho „odchod z úradu a vlasti nie je, právne nie je rozbitie republiky, právne a politicky neexistuje nič, čo urobil násilnícky nacizmus po 15. marci 1939“.34 Čo sa týka právomocí prezidenta, v rámci exilového zriadenia šlo o zákonodarný orgán, disponujúci právom vydávania dekrétov ako ústavných zákonov po dobu dočasného štátneho zriadenia. Dekréty vstupovali do platnosti so súhlasom predsedu vlády, prípadne zainteresovaných členov vlády.35

Voči zloženiu dočasnej exilovej vlády predstavenej v liste z júna 1940 britská vláda nenamietala.36 Prezident tak 22. júla 1940 poveril Jana Šrámka funkciou predsedu vlády, Jana Masaryka menoval ministrom zahraničných vecí, Sergeja Ingra ministrom národnej obrany, Eduarda Outratu ministrom financií, Juraja Slávika ministrom vnútra a Františka Nemca ministrom sociálnych vecí. Súčasťou vlády boli taktiež ministri bez priradených rezortov Ladislav Feierabend, Štefan Osuský i Jaromír Nečas. Generálnymi tajomníkmi sa stali Rudolf Viest, Ján Bečko, Hubert Ripka a po odmietavom stanovisku Jána Paulínyho-Tótha aj Ján Lichner.37 Medzi povinnosti exilovej vlády patrilo starať sa o záležitosti armády, vojny, riadenia zastupiteľských úradov, obyvateľstva v zahraničí a spolupracovať s prezidentom na

32 Dejmek, Jindřich. Edvard Beneš: politická biografie českého demokrata. Část druhá, Prezident republiky a vůdce národního odboje (1935-1948), s. 297. 33 Čejka, Eduard. Československý odboj na Západě (1939-1945), s. 226. 34 Beneš, Edvard. Tři roky druhé světové války: projevy a dokumenty z r. 1938-42 (s úvodním slovem dr. Huberta Ripky). Londýn: Čechoslovák, 1942, s. 45. 35 Čejka, Eduard. Československý odboj na Západě (1939-1945), s. 226. 36 Táborský, Eduard. Naše věc: Československo ve světle mezinárodního práva za druhé světové války. V Praze: Melantrich, 1946, s. 139. 37 Kuklík, Jan. Londýnský exil a obnova československého státu 1938-1945: právní a politické aspekty obnovy Československa z hlediska prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci, s. 53-54 Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940-1941. Sv. I, (16. červen 1940-30. duben 1941). s. 10. 17 vykonávaní legislatívnej činnosti kontrasignáciou dekrétov. Týmto spôsobom mali jej členovia vytvárať vhodné podmienky pre vytvorenie povojnovej republiky. Podľa želania britskej strany bolo Benešovou úlohou vytvoriť čo najmenší vládny aparát s najnevyhnutejšou agendou.38

Zostavenie Štátnej rady bolo odpoveďou na jednu z hlavných podmienok britského uznania. Svojím zložením mala Štátna rada vyjadrovať jednotnosť odboja, a to politicky aj národnostne. Do jej vedenia navrhol Beneš svojho najväčšieho oponenta Milana Hodžu aj sociálneho demokrata Rudolfa Bechyně. Štátna rada mala tiež zahŕňať zástupcov sudetských Nemcov, o menovaní ktorých jednal prezident so sudetonemeckým vodcom Wenzelom Jakschom39 až do roku 1942. Hodža v snahe nenarušiť plánované britské uznanie napokon pozíciu podpredsedu Štátnej rady prijal. Do jej práce sa ale reálne nezapojil. Nezúčastňoval sa ani zasadaní, dokonca ani slávnostného zahájenia jej činnosti, čo ospravedlňoval zlým zdravotným stavom.40 Štátna rada sa mala v rámci trojice exilových inštitúcii stať náhradou parlamentu. Jej činnosť ale ostávala prevažne poradná. Toto obmedzenie prezident ospravedlňoval tvrdením, že šlo o menovaný, nie volený orgán. Jedinú vlastnú úlohu členov Štátnej rady predstavovalo vydávanie nezáväzných memoránd.41 Okrem toho boli pravidelne informovaní o rozpočte vlády alebo programe či výsledkoch odbojovej a zahraničnej aktivity, avšak hlavným príspevkom orgánu bolo jeho zloženie, odrážajúce politický pluralizmus československého odboja.42

Daná štruktúra exilového zriadenia odrážala kompromis záujmov Beneša aj britskej vlády. Benešovi tiež umožnila upevniť jeho postavenie vo vedení odboja prostredníctvom funkcie prezidenta aj legislatívnymi právomocami. Menovanie Osuského ministrom a Hodžu podpredsedom Štátnej rady zase znamenalo zmiernenie vnútropolitického napätia. Postavenie Beneša bolo tiež posilnené menovaním jeho najbližších spolupracovníkov Masaryka a Šrámka do kľúčových vládnych pozícií. Vytvorenie Štátnej rady čiastočne naplnilo podmienky britského dočasného uznania, hoci stále prebiehali jednania o doplnení členov z radov sudetonemeckých politikov.

38 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně I (1940-1941), s. 10. 39 Wenzel Jaksch bol predsedom sudetonemeckej sociálnej demokracie. Po nemeckom obsadení Čiech a Moravy emigroval do Londýna, kde zastupoval záujmy sudetských Nemcov proti československej exilovej vláde. Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940- 1941. Sv. I, (16. červen 1940-30. duben 1941), s. 5. 40 Kuklík, Jan a Jan Němeček. Proti Benešovi!: česká a slovenská protibenešovská opozice v Londýně 1939-1945, s. 155. 41 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně I (1940-1941), s. 29. 42 Dejmek, Jindřich. Edvard Beneš: politická biografie českého demokrata. Část druhá, Prezident republiky a vůdce národního odboje (1935-1948), s. 287-288. 18

Do samotných jednaní s britskou stranou z československých politikov najviac zasahovali prezident Beneš, minister zahraničných vecí Masaryk alebo štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Ripka, ktorý Masaryka počas jeho služobných ciest často zastupoval. Masarykova popularita rástla najmä u občanov Protektorátu, ktorým sa pravidelne prihováral prostredníctvom rozhlasových relácií, v ktorých ich povzbudzoval alebo zosmiešňoval nacistický režim.43 Uvedení československí predstavitelia si svoj výrazný vplyv pri jednaniach s britskou stranou zachovali aj po oficiálnom menovaní Maxa Lobkowicza československým vyslancom u britského kráľa v septembri 1941. Ako bude možné vidieť neskôr, Lobkowicz priamo nezasahoval do najdôležitejších jednaní medzi Britániou a československým exilom, ale zaoberal sa skôr praktickými otázkami a administratívou. Práve on bol autorom najrozličnejších dokumentov a správ týkajúcich sa prídelov potravín a oblečenia pre členov československej exilovej reprezentácie, komunikácie so spojeneckými vládami ohľadne vyhlásenia vojnového stavu alebo iných podobných dokumentov.

2.4 Ciele

V rokoch 1940 až 1942 sa československý exil postupne zaoberal niekoľkými najzásadnejšími otázkami. Hneď po dosiahnutí dočasného britského uznania začal Beneš a jeho kolegovia pracovať na upevnení pozície československej vlády a najmä jej zrovnoprávnení so zvyšnými exilovými reprezentáciami. Praktické otázky organizácie československého exilu sa vyriešili pomerne rýchlo dvoma zmluvami medzi československou a britskou vládou, a to československo-britskou zmluvou o armáde podpísanou 25. októbra 1940 a finančnou dohodou z 10. decembra 1940.44

Po vyriešení týchto organizačných záležitostí a venovaní sa každodennej agende sa činnosť prezidenta a príslušných ministrov sústredila na dosiahnutie plného uznania vlády, po ktorom nasledoval boj za zrušenie platnosti Mníchova a schválenie princípu transferu menšín z územia povojnového Československa.45 Okrem týchto hlavných cieľov sa československá

43 Dejmek, Jindřich. Diplomacie Československa. Díl I., Nástin dějin ministerstva zahraničních věcí a diplomacie (1918-1992), s. 93-94. Masaryk, Jan. Volá Londýn. Praha: Panorama, 1990. Stopy, fakta, svědectví, s. 7. 44 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně I (1940-1941), s. 14. Němeček, Jan a Jan Kuklík. Hodža versus Beneš: Milan Hodža a slovenská otázka v zahraničním odboji za druhé světové války. Praha: Karolinum, 1999, s. 115. Kuklík, Jan. Do poslední pence: československo-britská jednání o majetkoprávních a finančních otázkách 1938-1982. V Praze: Univerzita Karlova v Praze, nakladatelství Karolinum, 2007, s. 112. 45 Němeček, Jan, Jan Kuklík, Blanka Jedličková a Daniela Němečková (eds.). Československá zahraniční politika v roce 1942. Svazek I. Praha: Ústav mezinárodních vztahů, 2010, s. 10-13.

19 vláda počas sledovaných rokov samozrejme venovala aj mnohým ďalším aktuálnym problémom a jednaniam s ostatnými spojeneckými štátmi o vojnových, svetových aj československých záležitostiach, ako napríklad vzťahu so Sovietskym zväzom, USA, exilovými vládami s Londýne alebo vývoju vojnových operácií.

Celkovo možno označiť zahraničnú politiku československého exilového zriadenia za primárne orientovanú a vykonávanú v súlade s Britániou, aj keď sa prezident Beneš stále usiloval o rozvíjanie dobrých vzťahov so Sovietskym zväzom, s ktorým nadviazal kontakty ešte pred jeho napadnutím Nemeckom v júni 1941, ktoré podstatne zmenilo celé rozloženie aliancií štátov.

3. Veľká Británia

Výzvy a ciele Veľkej Británie v sledovanom období sa výrazne líšili od tých československých, čo nepochybne pramenilo v ich rozdielnom postavení a úlohe v prebiehajúcom vojnovom konflikte. Britská zahraničná politika zahŕňala množstvo tém aj aktérov, ktoré táto kapitola predstaví spoločne s ich vplyvom na československú otázku. Pozornosť bude venovaná samotnej britskej vláde a premiérovi Churchillovi, ako aj pracovníkom úradu zodpovedných za riešenie československých problémov.

3.1 Britská vláda, kabinet a kontakty s československými zástupcami

3.1.1 Churchillova vláda a kabinet

Počas sledovaného obdobia viedla Britániu vláda Winstona Churchilla, ktorý sa jej vedenia ujal v máji 1940. V čase vojnových neúspechov Británie v boji proti nacistickému Nemecku a obzvlášť počas vývoja situácie v Nórsku došlo v Británii k politickej kríze a potrebe nájdenia náhrady za Chamberlaina.46 Na pozíciu nového premiéra boli zvažovaní dvaja adepti, aktuálny minister zahraničných vecí Halifax, ktorý mal podporu veľkej časti parlamentu aj kráľa Juraja VI., a prvý lord admirality Winston Churchill. Napriek pochybnostiam kráľa a členov konzervatívnej strany Churchill miesto premiéra získal aj vďaka Halifaxovmu výslovnému odmietnutiu funkcie a svojej vlastnej viere o predurčení na túto úlohu. Churchill mal tiež podporu verejnosti a v jeho prospech hovoril aj odpor členov Labour Party stať sa súčasťou vládnej koalície vedenej Halifaxom.47

Z dôvodu neistej podpory vlastnej strany i potreby národnej jednoty a solidarity Churchillova vláda zahŕňala predstaviteľov ľavice aj pravice. Novú britskú vládu tak tvorilo pätnásť konzervatívnych, štyria labouristický a jeden liberálny minister.48 Churchill tiež podľa vzoru premiéra Lloyda Georga, stojaceho v čele vlády počas prvej svetovej vojny, menoval aj členov užšieho vojnového kabinetu.49 Vedenie kabinetu bolo v rukách samotného premiéra, ktorý zastával aj novovytvorenú pozíciu ministra obrany. Bývalému premiérovi Chamberlainovi zveril funkciu lorda prezidenta, Halifaxovi ostala pozícia ministra

46 Gilbert, Martin. Winston Churchill: Volume VI Finest Hour 1939-1941. Hillsdale, Michigan: Hillsdale College Press, RosettaBooks, 2015, s. 500. 47 Lynch, Michael. Britain, 1900-51. London: Hodder Education, 2008, s. 165-166. 48 Celkovo všetky vládne oddelenia viedlo 52 konzervatívcov, 16 labouristov a 2 liberáli. 49 Lee, Stephen J. Aspects of British political history, 1914-1995. New York: Routledge, 1996, s. 169. 21 zahraničných vecí, Clement Attlee sa stal strážcom štátnej pečate a Arthur Greenwood ministrom bez portfólia. Ostatní ministri50 neboli stálymi členmi vojnového kabinetu, ale v prípade potreby mohli byť prizvaní na jeho zasadania.51 Počas leta 1940 sa vojnový kabinet skladal z piatich ministrov, príležitostne bol rozšírený, ale nikdy nepozostával z viacerých ako ôsmych členov. Okrem Churchilla bol stálou súčasťou vojnového kabinetu počas celej doby jeho existencie len Clement Attlee.52 Najvýraznejšia zmena zloženia vojnového kabinetu nastala na jeseň 1940, odstúpením Chamberlaina z dôvodu jeho zhoršujúceho sa zdravotného stavu a odchodom Halifaxa, ktorý sa stal veľvyslancom USA. Churchillovi sa tak naskytla možnosť obsadiť tieto funkcie bližšími spolupracovníkmi, ktorú aj využil menovaním Anthonyho Edena ministrom zahraničných vecí.53

Spočiatku sa stretnutia vojnového kabinetu konali minimálne raz denne, neskôr sa stávali menej častými, no jeho predstavitelia sa vždy zišli aspoň trikrát do týždňa. Zaoberali sa len najzávažnejšími a najnaliehavejšími problémami, týkajúcimi sa vojny, imperiálnej alebo zahraničnej politiky.54 Záležitostiam domácej politiky sa venovali najmä labouristickí ministri, napríklad minister práce Ernest Bevin alebo minister zásobovania Herbert Morrison.55 Chuchillov kabinet zameral svoju pozornosť na jediný cieľ, porážku nacistického Nemecka a Hitlera. Už v prvých mesiacoch čelil kabinet problémom a neúspechom ako okupácii Holandska, Belgicka alebo pádu Francúzska. V ďalších mesiacoch sa zase kľúčovým stalo britské prežitie a letecká bitka o Britániu.56 Medzi Churchillove priority tiež patrila spolupráca s USA a ich vstup do vojny, spoločne s nadviazaním kontaktov so Sovietskym zväzom.

3.1.2 Kontakty s predstaviteľmi československého exilu

Pri všetkých týchto povinnostiach britského premiéra, kabinetu aj vlády preto neostávalo veľa priestoru na záležitosti, ktoré neboli životným záujmom alebo hrozbou

50 Najdôležitejšie funkcie ďalej zastávali Anthony Eden ako minister vojny, Archibald Sinclair minister letectva, A. V. Alexander prvý lord admirality, Ernest Bevin minister práce, Herbert Morrison minister zásobovania, Duff Cooper minister informácii, Kinsley Wood minister financií. Viac v Butler, David a Gareth. Butler. British political facts. New York: Palgrave Macmillan, c2011, s. 17-21. 51 Donnelly, Mark. Britain in the Second World War. Hoboken: Routledge, 1999, s. 14. 52 Schneer, Jonathan. Ministers at war: Winston Churchill and his war cabinet. London: Oneworld Publications, 2015, s. 111. 53 Donnelly, Mark. Britain in the Second World War, s. 16. Lynch, Michael. Britain, 1900-51, s. 174. 54 Schneer, Jonathan. Ministers at war: Winston Churchill and his war cabinet, s. 111-112. 55 Leonard, R. L. A century of premiers: Salisbury to Blair. New York: Palgrave Macmillan, 2005, s. 172. 56 Pojem letecká Bitka o Britániu predstavuje sériu leteckých bitiek medzi britskými a nemeckými leteckými jednotkami od júla 1940 do mája 1941. Cieľom Nemecka bolo získať prevahu nad kanálom La Manche a zahájiť inváziu do Británie. Butler, David a Gareth. Butler. British political facts, s. 555.

Britského spoločenstva národov. Postoj Británie a reakcie na požiadavky československého exilového zriadenia tak ostával na predstaviteľoch príslušného oddelenia ministerstva zahraničných vecí. Kontakty britských politikov s najvyššími predstaviteľmi boli veľmi obmedzené. Napríklad Beneš sa počas celého trvania vojny s Churchillom osobne stretol len šesťkrát.57 Napriek tomu, že možno postoj britského premiéra k záležitostiam Československa označiť za priateľský, patril aj k najvýraznejším kritikom Mníchova, problémom československého exilového zriadenia sa pochopiteľne venoval len obmedzene. Šlo napríklad o jeho prejavy vyjadrujúce podporu domácemu obyvateľstvu Protektorátu počas druhého výročia podpisu Mníchovskej dohody alebo reakciu na nacistické represie po smrti zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Napriek obmedzenej schopnosti premiéra venovať sa podobným záležitostiam však za veľký úspech možno označiť jeho návštevu československej vojenskej brigády v Leamington Spa v apríli 1941, ktorá výrazne zlepšila československé vyhliadky na dosiahnutie plného uznania exilovej vlády Britániou.58

Čo sa týka ostatných členov vojnového kabinetu, o trochu častejší bol kontakt československej reprezentácie s britským ministrom zahraničných vecí Edenom. Práve menovanie Edena na túto funkciu významne posilnilo nádeje Beneša a Masaryka na zlepšenie československého postavenia, pretože bol oproti Halifaxovi, zástancovi politiky appeasementu59, považovaný za „priateľa Československa“.60 Dalo by sa povedať, že Eden hneď po svojom vstupe do úradu vyjadril pomerne kladný postoj k Československu a na žiadosť Lockharta súhlasil aj s pravidelnými stretnutiami s prezidentom Benešom a členmi jeho vlády. V mnohých prípadoch však ani napriek svojej snahe a uisteniam československým politikom nedokázal výrazne urýchliť vyriešenie ich problémov. Rešpektoval rezervovanú pozíciu britskej vlády, ak mu to však jeho pracovná vyťaženosť dovoľovala, požiadavky či námietky československých politikov si minimálne vypočul.

57 Brown, Martin David. Jak se jedná s demokraty: britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii, 1939-1945. Praha: Beta-Dobrovský, 2008, s. 21. 58 Schneer, Jonathan. Ministers at war: Winston Churchill and his war cabinet, s. 93-94. 59 Pojem politika appeasementu označuje stratégiu ústupkov a zmierňovania napätia s cieľom vyhnúť sa konfliktu. 60 O radosti československých politikov z menovania Edena sa zmieňuje Lockhart vo svojich denníkoch, keď popisuje bezprostrednú reakciu Masaryka na ohlásenie jeho menovania - Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování, s. 144-145. Edena veľmi kladne hodnotil sám Masaryk aj vo svojich rozhlasových prejavoch vlasti, obzvlášť pozitívny je jeho príhovor z 25. decembra 1940 - Masaryk, Jan. Volá Londýn, s. 62-64. 23

3.2 Ministerstvo zahraničných vecí a odbor Stred

3.2.1 Charakteristika odboru a jeho agendy

Britská vláda ako posledná aktívne vzdorujúca neokupovaná európska krajina v roku 1940 stála skutočne pred radou povinností a problémov. Navyše sa v dôsledku Hitlerových úspechov v Európe stala dočasným útočiskom mnohých európskych politikov, letcov, námorníkov i civilistov. V Londýne sa okrem Čechoslovákov sústredili aj ďalšie skupiny Nórov, Belgičanov, Holanďanov, Francúzov, Poliakov či protifašistických Nemcov. Všetky tieto národy sa usilovali vytvoriť reprezentatívny orgán, ktorý by ich zastúpil na medzinárodnej scéne. Vzhľadom na množstvo a rôznorodosť záujmov exilových skupín a zaneprázdnenosť britskej vlády o väčšine politiky voči exilovým vládam rozhodovali úradníci. To platilo aj v prípade československého exilového zriadenia, ktorého zástupcovia prichádzali do styku najčastejšie s pracovníkmi byrokratického aparátu. Stretnutia s vyššie postavenými britskými reprezentantmi boli len ojedinelé a mohli o nich požiadať len prostredníctvom pridelených zástupcov.61 V britsko-československých jednaniach sa tak na strane britských vyjednávačov najčastejšie objavujú mená ako Strang, Makins alebo Roberts.

Agenda ministerstva zahraničných vecí Veľkej Británie bola rozdelená do viacerých geografických, tematických a administratívnych odborov. Záležitosti Československa patrili do kompetencie odboru Stred62. Personálne zloženie tohto oddelenia aj jeho geografické vymedzenie sa počas vojny menilo, ale počet úradníkov sa po celú dobu pohyboval od piatich do ôsmych členov. Okrem československých záležitostí mali jeho úradníci na starosti vždy minimálne ďalších deväť krajín63. Napriek tomu, že Beneš so svojimi požiadavkami vystupoval pomerne neústupne a bol schopný predkladať veľké množstvo memoránd, do tohto odboru patrili aj krajiny, ktoré sa nachádzali v ešte zložitejšej situácii ako československá reprezentácia. Napríklad veľkú pozornosť si vyžadovalo Poľsko s jeho napätým vzťahom so Sovietskym zväzom, ktorý sa v roku 1941 stal britským spojencom. Efektivita fungovania oddelenia trpela tiež nižšou úrovňou špecializácie jej pracovníkov, ktorí mali obmedzenejšie znalosti o stredoeurópskej oblasti.64

61 Brown, Martin David. Jak se jedná s demokraty: britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii, 1939-1945, s. 18-21. 62 V originále Central Department. 63 V roku 1941 napríklad Belgicko, Francúzsko, Luxembursko, Maďarsko, Maroko, Nemecko, Holandsko, Poľsko, Portugalsko, Španielsko, Švajčiarsko a Spoločnosť národov. 64 Brown, Martin David. Jak se jedná s demokraty: britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii, 1939-1945, s. 22-23. 24

3.2.2 Prístup k československým záležitostiam

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto niet divu, že britský postup voči československému exilovému zriadeniu bol prevažne pasívny, spočívajúci na reakciách na kroky československej reprezentácie.65 Úradníci odboru Stred sa najčastejšie vyjadrovali k Benešovým memorandám, preskúmavali ich možnosti, prekážky alebo skúmali právnu stránku návrhov. Jednanie úradníkov odrážalo dlhodobú tradíciu britskej zahraničnej politiky, bolo váhavé, rezervované, usilovali sa maximálne vyhýbať akýmkoľvek záväzkom.66 Napriek týmto zaužívaným procedúram sa však Benešovi niekoľkokrát podarilo obísť úradníkov odboru Stred a zmeniť tým vývoj udalostí v svoj prospech. Stalo sa tak napríklad počas už spomínanej návštevy premiéra u československej armády v Leamington Spa, počas ktorej Beneš na Churchilla veľmi zapôsobil a súčasne mu predal memorandum objasňujúce dôvody plného uznania československej vlády. Churchill Beneša v tejto záležitosti na rozdiel od odmietavého stanoviska úradníkov odboru Stred podporil.67 K jeho názoru sa priklonil aj Eden a československá žiadosť o medzinárodnoprávne zrovnoprávnenie s ostatnými exilovými vládami v Londýne nabrala nový smer. Druhým príkladom ako sa československému prezidentovi podarilo zmeniť stanovisko oddelenia ministerstva zahraničných vecí môže byť vývoj jeho jednaní so Sovietskym zväzom.

Ako vidieť, prístup britského ministerstva zahraničných vecí a najmä jeho pridelených úradníkov bol skôr zdržanlivý. Okrem zmieňovaných skutočností to však vyplýva aj z charakteru vzájomného britsko-československého vzťahu. Hoci Veľká Británia v priebehu vojny pridala obnovenie Československa medzi svoje vojnové ciele, boj československej diplomacie o postupné ústupky bol náročný a zdĺhavý.68 Faktom tiež ostáva, že zatiaľ čo pre Československo predstavovali tieto ústupky existenčné záujmy, pre Veľkú Britániu šlo len o žiadosti ďalšej z mnohých exilových vlád sídliacich na jej území.

Nie všetci britskí úradníci však zastávali takýto rezervovaný postoj. S odborom Stred úzko spolupracovali aj britskí zástupcovia u československej vlády Robert Lockhart aj Phillip

65 Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942). Prague: Karolinum, 2008, s. 312. 66 Brown, Martin David. Jak se jedná s demokraty: britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii, 1939-1945, s. 52-53. 67 Hájek, Jan, Jiří Kocian a Milan Zítko. Fragmenty dějin: sborník prací k šedesátinám Jana Gebharta. Praha: Historický ústav AV ČR ve spolupráci s Ústavem soudobých dějin AV ČR, 2006, s. 357. 68 Dejmek, Jindřich. Československo, jeho sousedé a velmoci ve XX. století (1918 až 1992): vybrané kapitoly z dějin československé zahraniční politiky, s. 243. 25

Nichols69. Obaja britskí zástupcovia boli československej delegácii veľmi nápomocní, usilovali sa o dosiahnutie kompromisu medzi Benešom a britskou vládou. Veľkým prínosom pre československý exil bola najmä práca Lockharta, ktorý sa vo veľkej miere podieľal na dosiahnutí prvých ústupkov britskej vlády a britského dočasného aj úplného uznania československej vlády. Od začiatku vojny Lockhart zastával pozíciu experta ministerstva zahraničných vecí, zameraného na oblasť strednej a juhovýchodnej Európy. Vďaka svojim znalostiam aj kontaktom bol tiež akýmsi neoficiálnym vyjednávačom medzi britskou vládou a československým exilom. Ešte pred dosiahnutím britského uznania z júla 1940 britským úradníkom popisoval bývalé Československo ako jeden „z najúspešnejších, najpokrokovejších a najlepšie spravovaných štátov strednej Európy“.70 Možno aj vďaka osobným sympatiám a priateľstvu s Benešom a Masarykom neústupne bojoval za československú vec. Často sa za ňu prihováral a obhajoval ju u pracovníkov odboru Stred, Edena aj Churchilla. O Lockhartových kvalitách nepochybovali ani československí politici. Masaryk a Beneš mu boli za jeho činnosť veľmi vďační a jeho odchodom z funkcie v júli 1941 sklamaní. Ich pravidelné a neoficiálne stretnutia sa však konali až do konca Benešovho pobytu v Británii.71

Phillipa Nicholsa možno takisto pokladať za nápomocného spolupracovníka československej exilovej vlády. Nichols sa rovnako usiloval o presadzovanie zámerov československého exilu. Na rozdiel od Lockharta sa snažil kritickejšie zvažovať všetky námietky, poznámky a protiargumenty oboch strán, aby došlo k riešeniam výhodných pre všetkých. Jeho správy tak možno považovať za objektívnejšie a komplexnejšie ako tomu bolo u jeho predchodcu.72

69 Od októbra 1941 britským vyslancom a od 13. mája 1942 mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom u československej exilovej vlády. 70 Hájek, Jan, Jiří Kocian a Milan Zítko. Fragmenty dějin: sborník prací k šedesátinám Jana Gebharta., s. 342- 343. 71 Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování, s. 435-438. 72 Kuklík, Jan a Jan Němeček. Osvobozené Československo očima britské diplomacie: (zprávy britské ambasády z Prahy v roce 1945). V Praze: Karolinum, 2010, s. 17-18.

4. Československo-britské spojenectvo

Britským uznaním dočasnej československej vlády sa československý zahraničný odboj zaradil medzi ďalšie v Londýne sídliace vlády, a to poľskú, holandská, belgickú, luxemburskú, nórsku, grécku, juhoslovanskú aj národný výbor Slobodných Francúzov.73 Československá vláda podobne ako ostatní spojenci poskytovala Británii pomoc vo forme cenných spravodajských informácií alebo vojenských oddielov. Napriek tomu však aj po prijatí československej reprezentácie medzi spojencov ostávala pozícia československého exilu rozdielna, čo britská vláda ospravedlňovala špecifickou pozíciou v akej sa nachádzala.

4.1 Výhody spojenectva z hľadiska Veľkej Británie

Pri posudzovaní vzťahu medzi Veľkou Britániou a Československom počas druhej svetovej vojny nie je náročné odhadnúť v akej vzájomnej pozícii sa jednotlivé štáty nachádzali. Veľká Británia spočiatku ako jediná slobodná európska mocnosť stojaca proti Nemecku a neskôr člen Veľkej trojky74, oproti československému exilovému zriadeniu hľadajúcemu útočisko a medzinárodné uznanie, zaisťujúce jeho vlastné prežitie. Napriek tejto nepochybnej nadradenosti britskej vlády však britsko-československý vzťah nebol úplne jednostranný. Československé exilové zriadenie, rovnako ako aj ďalšie spojenecké vlády, predstavovali cenný zdroj spravodajských informácií, vojenskej pomoci alebo súčasť pozitívneho obrazu Británie v očiach spojencov, najmä USA.75

4.1.1 Československá armáda

Presun československej armády z Francúzska do Británie pomohol vylepšeniu pozície československého exilu už v júli 1940. Československá brigáda nepatrila medzi najväčšie exilové armády, v absolútnych počtoch sa radila až francúzske a poľské vojenské jednotky s približným počtom 4000 mužov.76 Po premiestnení do Británie tiež československé vojsko v prvých mesiacoch čelilo vážnej kríze, demoralizácii po prežití francúzskej porážky,

73 Brandes, Detlef. Exil v Londýně 1939-1943: Velká Británie a její spojenci Československo, Polsko a Jugoslávie mezi Mnichovem a Teheránem, s. 65. 74 Veľká trojka označuje združenie najvýznamnejších spojencov spolupracujúcich počas druhej svetovej vojny – Veľkej Británie, USA a Sovietskeho zväzu. 75 Brown, Martin David. Jak se jedná s demokraty: britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii, 1939-1945, s. 19. 76 Bennett, Matthew a Paul C. Latawski. Exile armies. New York: Palgrave Macmillan, 2005, s. 2. 27 problémom spojeným s nedostatočnými skúsenosťami mladých dôstojníkov, prejavmi antisemitizmu, rozčarovaním zo situácie v Protektoráte alebo komunistickou propagandou.77 Beneš, vedomý si dôležitosti užitočného vojska, sa túto situáciu snažil ihneď vyriešiť. Napriek tomu však československá pozemná brigáda počas rokov 1940 až 1942 nevzbudzovala veľkú dôveru Británie a do samotných bojov v tomto období ani nezasiahla.78

Väčšie úspechy zožala letecká zložka československej armády, ktorú v auguste 1940 tvorilo 932 letcov, ktorí sa na jeseň 1940 zúčastnili leteckej bitky o Britániu.79 Československé exilové zastúpenie sa mohlo pýšiť štyrmi samostatnými peruťami, troma stíhacími80 a jednou bombardovacou81, ktoré boli aktívne až do skončenia vojny. Spomedzi všetkých stíhacích vojenských jednotiek sa najznámejšou, najúspešnejšou a najdlhšie pôsobiacou stala 310. stíhacia peruť, ktorá vznikla ako prvá a početné úspechy dosiahla už počas leteckej bitky o Britániu. Jej celková úspešnosť býva odhadovaná na 55 zostrelených letúnov, 20 pravdepodobných zostrelov a 33 poškodených nepriateľských strojov.82 Okrem týchto samostatných leteckých jednotiek tvorili československí letci aj súčasť iných, najmä britských alebo poľských stíhacích perutí, kde pôsobili napríklad ako záložní letci. Československí letci boli súčasťou viacerých spojeneckých jednotiek, pričom najviac ich bolo v 68. peruti nočných stíhačov. Mnohí najúspešnejší československí stíhači, ako Karel Kuttelwascher, Otto Smik alebo Ladislav Bobek, pôsobili práve v takýchto zmiešaných perutiach.83

Ako možno vidieť, československí letci sa nezanedbateľne podieľali na spojeneckých leteckých operáciách. Mnohí z nich dokonca víťazstvu Británie a spojencov obetovali život. Celkové odhady predpokladajú, že počas celého trvania druhej svetovej vojny tvorilo straty približne 530 príslušníkov československého letectva.84 Z nich asi 480 zahynulo alebo ostalo nezvestnými a približne 50 účastníkov padlo do zajatia nepriateľom.85

77 Beneš, Edvard, Hauner, Milan, ed. Paměti. Praha: Academia, 2007. Historie (Academia), s. 127. 78 Bennett, Matthew a Paul C. Latawski. Exile armies, s. 11. 79 Rajlich, Jiří. Na nebi hrdého Albionu: válečný deník československých letců ve službách britského letectva 1940- 1945. 1. část 1940. Praha: Ares, 2004, s. 23. 80 310., 312. a 313 československá stíhacia peruť. 81 311. československá bombardovacia peruť. 82 Rajlich, Jiří. Na nebi hrdého Albionu: válečný deník československých letců ve službách britského letectva 1940- 1945. 1. část 1940, s. 56-63. 83 Tamže, s. 96-97. 84 Kohout, Luboš. Československý boj za svobodu: (1939-1945):sborník studií, s. 72-73. 85 Rajlich, Jiří. Na nebi hrdého Albionu: válečný deník československých letců ve službách britského letectva Černá kronika československého letectva v RAF 1940-1945. 7. část 1940. Praha: Ares, 2004, s. 10. 28

4.1.2 Československá spravodajská služba

Druhý významný československý prínos pre Britániu predstavovala spravodajská služba, existujúca ako druhý odbor vedený Františkom Moravcom, patriaci pod ministerstvo národnej obrany. Tento spravodajský tím tesne spolupracoval s Churchillom zriadenou tajnou organizáciou Správou špeciálnych operácií86. Práve Moravcove spravodajské oddelenie poskytovalo jedny z najcennejších informácii o vývoji v okupovanej Európe a výrazne prispievalo k pozícii československého exilu v Británii.87 Aktuálnymi správami zásobovali Moravca najmä jeho spolupracovníci z Prahy, členovia domáceho odboja, spravodajcovia alebo aj civilisti či dokonca Nemci.88 Československá spravodajská služba disponovala napríklad dôležitými informáciami o príprave nemeckého útoku na Sovietsky zväz alebo bola súčasťou atentátu na Heydricha v máji 1942.

Československí letci i cenné Moravcove spravodajské informácie slúžili ako najefektívnejší a najviditeľnejší nástroj československej propagandy, ktorý mohol Beneš so svojimi spolupracovníkmi ponúknuť Británii výmenou za ich pomoc. Z pohľadu Británie neboli tieto prínosy ničím prelomovým, vojenské jednotky aj spravodajské informácie im poskytovali aj ostatné exilové alebo spojenecké vlády, no československý exil prispieval k spojeneckému úsiliu aspoň ako to bolo v jeho silách.

4.2 Medzinárodnoprávne postavenie dočasnej československej vlády a prístup Británie k ostatným exilovým vládam v Londýne

4.2.1 Pohľad československého exilu na dočasný štatút

Britské uznanie dočasnej československej vlády znamenalo potvrdenie jej medzinárodnej existencie a stalo sa aj predpokladom vzniku dôležitých zmlúv týkajúcich sa armády alebo financovania. V medzinárodnoprávnej oblasti však stavalo československú vládu

86 Special Operations Executive (SOE). 87 Gebhart, Jan, Jaroslav Koutek a Jan Kuklík. Na frontách tajné války: kapitoly z boje československého zpravodajství proti nacismu v letech 1938-1941, Praha: Panorama, 1989, s. 257. Čejka, Eduard. Československý odboj na Západě: (1939-1945), s. 165. 88 Beneš, Edvard, Hauner, Milan, ed. Paměti II, s. 160. 29 až za ostatné exilové vlády sídliace v Londýne.89 To v Čechoslovákoch zanechávalo predstavu o ich podradnejšom postavení. 90

Nespokojnosť československých politikov nie je prekvapivá, keďže šlo o formu uznania, ktorá bola pomerne výnimočná a podobná uznaniu de facto, ktoré bolo odvolateľné a menej významné ako de iure.91 V skutočnosti ale dočasným uznaním utrpela najmä prestíž československej vlády, ktorá sa porovnávala s ostatnými spojeneckým orgánmi, obzvlášť exilovými vládami v Británii.92 Podľa Beneša na tieto nedostatky narážala jeho reprezentácia v jednaní so spojeneckými štátmi každodenne.93 Dočasný štatút tiež pôsobil ako prekážka k nadviazaniu diplomatických stykov s USA, ktoré vo februári 1941 uznali všetky zvyšné exilové vlády v Londýne a menovali k nim aj spoločného vyslanca Anthonyho Drexlera Biddla.94

4.2.2 Britské odôvodnenie dočasného štatútu a jeho nedostatky v porovnaní s ostatnými exilovými vládami

Britskí právni poradcovia upozorňovali na nemožnosť porovnávania pozície československej exilovej vlády s ostatnými v Londýne sídliacimi vládami, ktoré boli v exile vedené legitímnymi predstaviteľmi svojich štátov alebo ich menovanie prebehlo už v zahraničí v súlade s ústavou, ako v prípade Poľska.95 Britská vláda neuznávala Benešovu teóriu právnej kontinuity, ani jeho odôvodnenie rezignácie na funkciu prezidenta republiky. Ďalšou z prekážok tiež bolo britské uznanie de facto vlády na Slovensku v máji 193996 alebo existencia protektorátnej vlády a prezidenta Emila Háchu.97 Takýto dvojkoľajný princíp organizácie štátnej moci v Protektoráte, kombinujúci autonómnu správu, reprezentovanú českými

89 Dejmek, Jindřich. Československo, jeho sousedé a velmoci ve XX. století (1918 až 1992): vybrané kapitoly z dějin československé zahraniční politiky, s. 243. 90 Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Jan Masaryk: osobní vzpomínky. Krnov: Vladimír Kořínek, 2003, s. 33. 91 Táborský, Eduard. Naše věc: Československo ve světle mezinárodního práva za druhé světové války, s. 130-131. 92 Kuklík, Jan. Vznik Československého národního výboru a Prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci v letech 1939-1940, s. 114. Dejmek, Jindřich. Edvard Beneš: politická biografie českého demokrata. Část druhá, Prezident republiky a vůdce národního odboje (1935-1948), s. 306. 93 Beneš, Edvard, Hauner, Milan, ed. Paměti II, s. 132. 94 Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942), s. 214. 95 Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940- 1941. Sv. I, (16. červen 1940-30. duben 1941), s. 414. 96 Veľká Británia na Slovensku otvorila aj britský konzulát vedený Peterom Paresom, ktorý však po slovenskej účasti na nemeckom útoku na Poľsko v septembri 1939 zatvorila. V lete 1939 tiež prebiehali britsko-nemecké jednania o dosadení britského konzula do Protektorátu, čím by došlo aj k obdobnému uznaniu Protektorátu, tie však nedospeli k dohode. 97 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně I (1940-1941), s. 6. 30 politikmi, a anekčné prvky, nacistických úradníkov, sa úplne líšil od správy ostatných okupovaných štátov.98 Okrem týchto hlavných rozdielov v prospech dočasného uznania hovorili aj ďalšie skutočnosti, ako obava zo zhoršenia situácie domáceho obyvateľstva v Protektoráte alebo prerušenie spojenia s Háchom, od ktorého Beneš dostával dôležité informácie. Británia sa tiež usilovala o minimálne záväzky a aj naďalej sa cítila byť viazaná Mníchovskou dohodou.99 Briti československému exilu taktiež často vytýkali nejednotnosť reprezentácie, ktorá sa prejavovali vnútornými spormi medzi Benešom, Osuským a Hodžom. Napokon problémy naďalej predstavovali aj vzťahy československého exilu s predstaviteľmi sudetských Nemcov v Británii.

Ako bolo zmienené, pozícia československého exilu sa nezhodovala so situáciou ostatných exilových vlád v Londýne. Najčastejšie dochádzalo k porovnávaniu československého a poľského exilu, či už v radách československých alebo britských politikov. Samotné československé exilové zriadenie bolo vytvorené Benešom na základe poľského vzoru, no získalo nižšie postavenie. Obe exilové zriadenia mali tiež na rozdiel od ostatných spojeneckých vlád odlišných vrcholných predstaviteľov ako počas ich samostatnosti, pred obsadením Nemeckom. Diskusia o dočasnom štatúte československej vlády prebehla aj v samotnom britskom parlamente, kde poslanec Geoffrey Mander počas Churchillovho vystúpenia v Dolnej snemovni 23. júla 1940 položil jasnú otázku, či možno právne postavenie novo uznanej československej vlády považovať za totožné s postavením poľského orgánu. Zatiaľ čo britský premiér Churchill na otázku poslanca Mandera oficiálne reagoval prehlásením, že postavenie exilových vlád v Londýne sa nijako nelíši, britské ministerstvo zahraničných vecí zastávalo opačné stanovisko. Trvalo totiž na existencii závažných rozdielov medzi uvedenými vládami. Dôvodom bola práve otázka legitimity exilového zriadenia, ktorá v prípade Poľska bezpodmienečne platila, pretože „poľská vláda môže bezpochyby preukázať súlad s poľskou ústavou a právnu kontinuitu s poslednou právne ustanovenou predvojnovou poľskou vládou“.100 Hoci mala poľská exilová vláda novú hlavu štátu, jej menovanie prebehlo v súlade s poľskou ústavou, obsahujúcej ustanovenie, podľa ktorého v prípade nemožnosti zasadania poľského Sejmu101 pripadla možnosť menovania svojho nástupcu na prezidenta.

98 Gebhart, Jan, Jan Kuklík. Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek XV.b, 1938-1945. Praha: Paseka, 2007, s. 44. 99 Kuklík, Jan. Londýnský exil a obnova československého státu 1938-1945: právní a politické aspekty obnovy Československa z hlediska prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci, s. 96. 100 Kuklík, Jan. Vznik Československého národního výboru a Prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci v letech 1939-1940, s. 114. 101 Dolnej komory poľského parlamentu. 31

V septembri 1939 sa tak novým prezidentom stal Władysław Raczkiewicz,102 ktorý menoval aj novú vládu vedenú Władysławom Sikorskim.103

Beneš sa pokúsil postupovať podobne, avšak jeho pozícia ako súkromnej osoby a bývalého prezidenta nebola pre britské uznanie dostatočná.104 Námietky britskej strany voči Benešovi ako prezidentovi vychádzali z jeho pomníchovskej abdikácie, kvôli ktorej už podľa samotnej československej ústavy nemal žiadny nárok na túto funkciu. Aj prípade nerešpektovania Háchu ako jeho nástupcu mal o tejto funkcii rozhodnúť československý ľud.105 Ďalšou prekážkou z pohľadu Británie bola tiež existencia dvoch vlád zastupujúcich Čechov a Slovákov v Prahe a Bratislave. V Protektoráte tiež v porovnaní s vojensky napadnutým a rozdeleným Poľskom vládol pomerný pokoj.106 Celkovo tak poľská exilová vláda, na rozdiel od tej československej, mala niekoľko nezanedbateľných výhod, či už šlo o legitímneho prezidenta, vládu, prepracovanejší program alebo členov, ústretovejších ku kompromisom, ako tomu bolo v prípade československej delegácie.

Takéto britské stanovisko ale nebolo prehlasované verejne. Oficiálne sa poukazovalo len na technické rozdiely uznania, ktoré sa malo líšiť „formou, nie podstatou“.107 Postavenie poľskej a zvyšných exilových vlád však bolo z medzinárodnoprávneho hľadiska významnejšie. Zvyšné exilové vlády dostali aj vlastných britských diplomatických vyslancov. Čo sa týka československej dočasnej vlády, Británia sa rozhodla nemenovať mimoriadneho a splnomocneného vyslanca a túto pozíciu nahradila osobou Roberta Lockharta s titulom britského zástupcu.108 Ako prezrádzajú Lockhartove záznamy, britská vláda pôvodne dokonca zvažovala použitie úradníckeho titulu britský agent, ktorý však Lockhart sám výslovne odmietol.109 Britská strana neschválila ani československý zámer menovať vlastného vyslanca u britskej vlády, ktorým sa mal stať dovtedajší chargé d´affaires v Londýne Karel Lisický.110 Napokon československá exilová vláda utrpela ranu prestíže aj vo februári 1941, kedy USA,

102 Pred vypuknutím vojny pôsobiaci ako posledný predseda Snemu. 103 Němeček, Jan: Od spojenectví k roztržce. Vztahy československé a polské exilové reprezentace 1939-1945. Praha 2003, s. 31-32. 104 Tamže, s. 34. 105 Kuklík, Jan. Vznik Československého národního výboru a Prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci v letech 1939-1940, s. 116. 106 Brandes, Detlef. Exil v Londýně 1939-1943: Velká Británie a její spojenci Československo, Polsko a Jugoslávie mezi Mnichovem a Teheránem, s. 101. 107 Tamže, s. 68. Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940-1941. Sv. I, (16. červen 1940-30. duben 1941), s. 7. 108 Kuklík, Jan. Londýnský exil a obnova československého státu 1938-1945: právní a politické aspekty obnovy Československa z hlediska prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci, s. 90. 109 Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování, s.128. 110 Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940- 1941. Sv. I, (16. červen 1940-30. duben 1941), s. 7. 32 menovali spoločného vyslanca k všetkým exilovým vládam v Londýne, s výnimkou tej československej. Ďalšie pobúrenie československého exilu prišlo v prípade návrhu rezolúcie spojencov o spoločnom boji proti agresii a nemeckému a talianskemu útlaku, v ktorej bola československá dočasná vláda zaradená až všetkými zúčastnenými štátmi.111

Okrem týchto technických rozdielov však možno povedať, že Briti pristupovali k dočasnej československej vláde v praktických záležitostiach podobne ako k ostatným spojencom. Československým úradníkom a ich rodinám boli napríklad priznané rovnaké výhody a zvýhodnené postavenie, ako plne povereným zahraničným diplomatom. Jednalo sa o rovnaké imunity, privilégiá, zvýšené dávky potravín alebo benzínu, zbavenie povinností platenia daní z príjmu alebo zvláštne zaobchádzanie v prípade súdnych konaní. Vzhľadom na provizórny charakter československého exilového zriadenia Halifax vo svojom návrhu britskej vlády o zaručení zvláštnych výsad a výhod československú exilovú vládu žiadal o prísľub, že v prípade závažného porušenia britského právneho poriadku niektorým z jej úradníkov sa on sám zriekne svojej oficiálnej imunity, prípadne sa o túto záležitosť postará príslušný rezort.112 Podobnosť britského prístupu k dočasnej československej vláde vidno aj v rozsahu pracovných povinností zástupcu u československej vlády Lockharta, ktorý sa nelíšil od situácie kedy by získal vyššiu diplomatickú hodnosť.113 Prívlastkom dočasná utrpela najmä prestíž československého exilového zriadenia a snaha vyrovnať sa v medzinárodnoprávnej oblasti ostatným vládam Benešovi slúžila ako hlavný argument pre ďalšie vyjednávania s britskou stranou, ktoré sa začali hneď v nasledujúcom období.

111 Kuklík, Jan. Vznik Československého národního výboru a Prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci v letech 1939-1940, s. 115. Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně I (1940-1941), s. 230. 112 AMZV, LA-O, k. č. 100, Nóta Halifaxa obsahujúca návrhy britskej vlády o zaručení zvláštnych výsad a výhod spojeneckým vládam vo Veľkej Británií z 19.12.1940. 113 Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940- 1941. Sv. I, (16. červen 1940-30. duben 1941), s. 7. 33

5. Vývoj udalostí v prvom roku existencie dočasnej československej vlády

Po predstavení hlavných aktérov, problémov aj výziev československo-britského vzťahu sa ďalšia kapitola zameria na popis hlavných udalostí, ktoré sa odohrali počas prvého roku sledovaného obdobia. Jedná sa o udalosti od vyhlásenia britského uznania dočasnej československej vlády v júli 1940 po získanie plného uznania v júli 1941. Toto obdobie pokrýva viacero prejedávaných záležitostí a jednaní britských a československých zástupcov, preto boli podľa predmetu jednaní rozčlenené do troch podkapitol. Prvá časť zahŕňa obdobie do konca roku 1940, ktoré vyvrcholilo uzavretím dvoch hlavných zmlúv s Britániou. Druhá podkapitola popisuje narastajúci tlak československých politikov usilujúcich sa o dosiahnutie plného uznania a zdĺhavé jednania s britskou stranou do júna 1941. V záverečnej časti sa zaoberám úlohou, ktorú pri riešení situácie v júli 1941 zohral vývoj vojnových udalostí aj sovietsky vstup do jednaní.

5.1 Koniec roka 1940

V celej histórii československo-britských vzťahov možno práve obdobie druhej svetovej vojny pokladať za éru najintenzívnejšieho kontaktu a spoločných záujmov štátov.114 Tieto vzťahy boli pomerne napäté, často šlo o nachádzanie kompromisov medzi rozširujúcimi sa požiadavkami československého exilu a zdržanlivého či racionálneho postoja britskej vlády.

5.1.1. Rozhlasové prejavy do Protektorátu v podaní Beneša a Churchilla

Vzájomné napätie sa prejavilo už pri prvom prejave prezidenta Beneša do vlasti, ohlasujúcom britské uznanie dočasnej československej vlády. Prezident v ňom totiž nezmienil mnohé britské výhrady, najmä teóriu právnej kontinuity alebo odmietnutie jeho oficiálneho menovania hlavou štátu. Namiesto toho hovoril o nadviazaní na predmníchovské

114 Dejmek, Jindřich. Československo, jeho sousedé a velmoci ve XX. století (1918 až 1992): vybrané kapitoly z dějin československé zahraniční politiky, s. 242 34

Československo a odmietnutí všetkých politických aj územných zmien po marci 1939. Na tento prejav exilového prezidenta však britská strana zatiaľ nereagovala.115

Britské ministerstvo zahraničných vecí a obzvlášť pracovníci odboru Stred totiž pokladali výsledok vzájomných rokovaní z júla 1940 za dostatočný a neplánovali sa ďalej zaoberať československými záležitosťami. Na druhej strane, prezident Beneš a jeho vláda vnímala mnoho otázok ako nedoriešených, ich hlavným cieľom bolo najmä odstránenie mníchovskej zrady a faktické dosiahnutie predmníchovského postavenia. Mníchovská otázka však stále predstavovala emocionálnu a z právneho hľadiska veľmi zložitú tému. Preto sa Beneš najskôr zameral na dosiahnutie takého medzinárodnoprávneho postavenia československej exilovej vlády, aby sa mohlo rovnať ostatným spojeneckým vládam v Londýne. Podľa Lockharta, ktorý sa stal oficiálnym britským zástupcom u československej dočasnej vlády 12. septembra 1940116, Beneš už po dosiahnutí svojho prvého úspechu usilovne pripravoval ďalšie argumenty a dokumenty žiadajúce o plné uznanie, rešpektujúce teóriu právnej kontinuity aj jeho vlastnú pozíciu prezidenta. Lockhart, vzhľadom na postoj britského ministerstva zahraničných vecí aj zamestnanosť Británie v leteckých bojoch o prežitie, žiadal československého exilového prezidenta o dočasný odklad riešenia týchto záležitostí.117

Zložitosť Mníchova sa ukázala v septembri 1940, kedy bol pri príležitosti druhého výročia podpisu Mníchovskej dohody naplánovaný príhovor britskej vlády k obyvateľom Protektorátu. Príprava ani reakcie na tento prejav sa nevyhli napätiu medzi československou a britskou stranou, ako aj samotnými československými exilovými politikmi. Na príprave sa podieľal aj samotný Beneš.118 Jeho ambície aj očakávania od britskej vlády boli celkom trúfalé. Navrhoval aby prejav, prednesený jedným z najdôležitejších členov britskej vlády, ministrom zahraničných vecí alebo premiérom, obsahoval zmienku rušiacu platnosť Mníchovskej dohody aj záväzkov z nej vyplývajúcich. Takýto postoj ale britská strana nepovažovala za vhodný a prostredníctvom Lockharta Beneša požiadala o preformulovanie návrhu. Prezident aj naďalej trval na stanovisku o neplatnosti záväzkov, čo členov odboru Stred poburovalo. Vít Smetana vo svojej práci, odkazujúcej na archívne materiály britského ministerstva zahraničných vecí,

115 Beneš, Edvard. Tři roky druhé světové války: projevy a dokumenty z r. 1938-42 (s úvodním slovem dr. Huberta Ripky), s. 44-47. Brandes, Detlef. Exil v Londýně 1939-1943: Velká Británie a její spojenci Československo, Polsko a Jugoslávie mezi Mnichovem a Teheránem, s. 68. 116 Brown, Martin David. Jak se jedná s demokraty: britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii, 1939-1945, s. 83-84 117 Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování, s. 133. 118 Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, s. 146-147. 35 uvádza rozhovor pracovníka odboru Stred Franka Robertsa s Lockhartom, v ktorom sa zhodli na nemožnosti prijatia Benešom navrhovaného prehlásenia. Znamenalo by totiž britský záväzok k povojnovým hraniciam strednej Európy, čo bolo v tej dobe úplne vylúčené.119 Dá sa povedať, že britskí úradníci celkovo nechápali delikátnosť situácie a Benešove neustále poznámky ich len rozhorčovali. Samotný Churchillov príhovor, prednesený v britskom rozhlase 30. septembra 1940, sa v súvislosti s platnosťou zmluvy odvolal len na jej porušenie a zničenie behom „šiestich mesiacov nesvedomitými mužmi dnes riadiacimi osudy Nemecka“.120 Odbor Stred dal zároveň československým politikom jasne najavo, že takáto formulácia je absolútnym maximom, kde mohol pri svojich prehláseniach zájsť.121 Churchill tiež vo svojom prejave povzbudil československý národ, ocenil jeho odvahu a obeť pre európsky mier, vyzdvihol aj vojnové úsilie či statočnosť československých letcov. Obnovu československých slobôd zaradil medzi hlavné vojnové ciele Británie.122

Tento príhovor sa síce líšil od Benešových predstáv, avšak bol prvým krokom k ďalším ústupkom.123 Hlavným rozdielom v československom a britskom vnímaní bolo, že zatiaľ čo Čechoslováci požadovali prehlásenie o neplatnosti celej Mníchovskej dohody a jej záväzkov, Briti ju vnímali ako právoplatne uzavretú, avšak už neplatnú kvôli jej porušeniu Nemeckom v marci 1939.124 Napriek týmto rozdielom vo vnímaní, britská vláda minimálne prvýkrát verejne vyjadrila svoj postoj k mníchovským záležitostiam, na ktorý sa odvolávala ešte veľmi dlho, konkrétne do augusta 1942. Beneš oficiálne poďakoval Churchillovi za jeho povzbudivé slová k československému národu.125 Masaryk na príhovor reagoval vo svojej rozhlasovej relácii, v ktorej v mene „slušných Čechoslovákov“ ďakoval britskému premiérovi za „odsúdenie Mníchova a mníchovského diktátu“. Podľa exilového ministra zahraničných vecí už Mníchovská dohoda stratila svoju platnosť, pretože, ako povedal Churchill, bola zničená

119 Brandes, Detlef. Exil v Londýně 1939-1943: Velká Británie a její spojenci Československo, Polsko a Jugoslávie mezi Mnichovem a Teheránem, s. 68. Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942), s. 201-202. 120 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 320, Posolstvo Churchilla československému národu prednesené v BBC 30.9.1940. 121 Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942), s. 202. Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, s. 146. 122 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 320, Posolstvo Churchilla československému národu prednesené v BBC 30.9.1940. 123 Dejmek, Jindřich. Edvard Beneš: politická biografie českého demokrata. Část druhá, Prezident republiky a vůdce národního odboje (1935-1948), s. 286. 124 Němeček, Jan. Soumrak a úsvit československé diplomacie: 15. březen 1939 a československé zastupitelské úřady, 183. Němeček, Jan, ed. Mnichovská dohoda: cesta k destrukci demokracie v Evropě, Praha: Karolinum, 2004, s. 134. 125 MÚA AV, EB II, k. č. 349, inv. č. 338, Benešov list Churchillovi z 1.10.1940. 36

Nemcami ich krutosťou.126 Takéto boli oficiálne reakcie československých politikov, no hodnoteniu prejavu sa nevyhli ani československí politici vo vzájomných rozhovoroch. Ich súkromné diskusie sa líšili od oficiálnych prehlásení. Príkladom môže byť rozhovor medzi členmi dočasnej československej vlády, ktorý prebehol na jej schôdzi 1. októbra 1940. Na konci stretnutia minister Feierabend vyzdvihol Churchillov prejav k československému národu, navrhoval jeho zaznamenanie a poďakovanie sa premiérovi. Na Feierabendovu poznámku zareagoval štátny tajomník Ripka, ktorý nesúhlasil s vyjadrením vďaky britskému premiérovi v mene vlády, keďže jeho príhovor stopercentne neuspokojil jej požiadavky. Navrhol aby mu poďakoval v súkromnom rozhovore minister zahraničných vecí Masaryk. Ripkov návrh schválili aj ostatní prítomní členovia.127

Churchillovo prehlásenie k Mníchovu zmobilizovalo aj Benešových oponentov, snažiacich sa využiť mníchovskú politiku pre oslabenie pozície prezidenta. Konflikt sa pokúsil vyvolať Osuský, ktorý zdôrazňoval, že britský premiér pri svojom prejave zámerne nahradil zmienku o obnovení Československa obnovením československých slobôd.128 Pracovníci britského ministerstva zahraničných vecí na komentáre československých emigrantov reagovali prostredníctvom Lockhartovho listu z 11. novembra 1940 zdôrazňujúceho, že britská vláda si neželá, aby bol prejav interpretovaný alebo chápaný inak ako v zmysle zničenia Mníchovskej dohody Nemeckom. V záležitostiach hraníc a ich obnovy Lockhart upozornil na stále platný britský postoj z júla 1940, že sa nebude nijako zaväzovať k hraniciam v strednej Európe, čo platí pre hranice mníchovské.129

Objavili sa aj špekulácie, že Churchillov prejav nevyjadroval jeho osobný názor, keďže patril medzi najväčších kritikov Mníchovskej dohody už v dobe jej podpisu. Beneš, Lockhart aj ďalší československí politici zvažovali, či aktuálny verejný postoj neovplyvnili členovia jeho vlády a vojnového kabinetu, Halifax alebo Chamberlain, ktorí zas boli zástancami politiky appeasementu.130 Podobné obavy o vplyve tejto skupiny britských politikov trápili Beneša aj pri ďalších jednaniach s britskou vládou. Postup ohľadne Churchillovho príhovoru k československému ľudu môže byť príkladom napätých a zložitých vzťahov medzi československými politikmi a pracovníkmi odboru Stred, keďže aj takýto prejav snažiaci sa

126 Masaryk, Jan. Volá Londýn, s. 45-47. 127 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně I (1940-1941), s. 186. 128 Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, s. 149. 129 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 320, Lockhartov list Benešovi z 11.11.1940. 130 Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, s. 147. 37 o povzbudenie trpiaceho obyvateľstva Protektorátu dokázal vyvolať mnohé nezhody a konflikty.

5.1.2 Uzavretie spojeneckých zmlúv

Okrem snahy o dosiahnutie ďalších ústupkov zo strany Británie bolo v prvých mesiacoch existencie dočasnej československej vlády potrebné vyriešiť najnaliehavejšie úlohy, ako zaistenie stability a bojaschopnosti armády, jej financovania, spoločne so zabezpečením prostriedkov pre ďalšie exilové aktivity.131 Riešenie týchto záležitostí vypĺňalo jednania medzi vládami až do konca roku 1940, kedy sa podarilo uzavrieť obe zmluvy. Ako prvá bola 25. októbra 1940 uzavretá československo-britská dohoda o brannej moci ministrami zahraničných vecí Masarykom a Halifaxom.132 Táto zmluva bola výsledkom série kompromisov a jednaní medzi niekoľkými československými a britskými orgánmi i rezortmi.133 Zložitú otázku financovania a manipulácie s československým zlatom uloženým v Bank of England vyriešila zmluva podpísaná ministrami financií Outratom a Kingsley- Woodom 10. decembra 1940. Na základe tejto zmluvy bol československému exilu poskytnutý bezúročný úver vo výške 7,5 miliónov libier, s možnosťou jeho prípadného navýšenia. Britská strana zas dostala súhlas využiť československé zlato uložené v Bank of England pre svoje vojnové účely, čo bolo chápané ako československý príspevok vojenskej snahy spojencov.134

Tieto zmluvy určovali ďalší smer britsko-československej spolupráce v každodenných záležitostiach a pomohli aj k vytvoreniu stabilnejšieho prostredia pre ďalšiu politickú i vojenskú činnosť československého exilu v Británii.135 Ich podpísanie umožnilo Benešovi ešte intenzívnejšie sa venovať snahe o dosiahnutie plného uznania exilovej vlády aj jeho vlastnej pozície. Vyhliadky na úspech sa ešte zvýšili v decembri 1940, keď Eden vystriedal Halifaxa na pozícii ministra zahraničných vecí. Lockhart popisoval optimizmus Masaryka aj prezidenta Beneša, ktorý začal s prípravou nových návrhov. Aj samotný Lockhart pokladal prístup nového

131 Beneš, Edvard. Paměti. Část II., sv. 1, Od Mnichova k nové válce a k novému vítězství. 2. vyd. Praha: Orbis, 1947, s. 170-171. 132 Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940- 1941. Sv. I, (16. červen 1940-30. duben 1941), s. 168-176. 133 Kuklík, Jan. Vznik Československého národního výboru a Prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci v letech 1939-1940, s. 114. Dejmek, Jindřich. Edvard Beneš: politická biografie českého demokrata. Část druhá, Prezident republiky a vůdce národního odboje (1935-1948), s. 131-132. 134 Kuklík, Jan. Do poslední pence: československo-britská jednání o majetkoprávních a finančních otázkách 1938-1982, s. 112-113. 135 Beneš, Edvard. Paměti. Část II., sv. 1, Od Mnichova k nové válce a k novému vítězství, s. 170-171. 38 ministra zahraničných vecí k československým otázkam za ústretovejší, opísal ho ako „neúnavného, rýchleho“ a flexibilnejšieho úradníka ako Halifaxa.136

5.2 Udalosti do júna 1941

Prezident Beneš začal rok 1941 novou diplomatickou aktivitou. Od januára sa československí exiloví politici pravidelne stretávali s novým ministrom zahraničných vecí Edenom, a hoci sa ich jednania stávali čoraz intenzívnejšími, ani po šiestich mesiacoch neviedli k vytúženému cieľu.

5.2.1 Prvotné stretnutia s Edenom

Eden sa ujal svojho úradu aktívne a jeho prvé stretnutie s Benešom sa uskutočnilo hneď v prvých januárových dňoch.137 Radosť československých politikov z vymenovania Edena ministrom zahraničných vecí nebola príliš prehnaná, Eden k nim zastával skutočne priateľskejší postoj. Po dohovore Lockharta sa pravidelne stretával s Benešom, Masarykom alebo Ripkom na spoločných obedoch. Lockhart sa usiloval zmeniť názor britského ministerstva zahraničných vecí na prezidenta Beneša. Z reakcií pracovníkov odboru Stred na aktivity týkajúce sa Beneša je totiž zrejmé, že ho vnímali ako vypočítavého politika, snažiaceho sa dosiahnuť svoj cieľ za každú cenu.138 Britský zástupca u československej dočasnej vlády však Edenovi prezidenta opisoval ako „osamelého a omnoho citlivejšieho“ človeka „ako si väčšina ľudí v Anglicku myslí“. Lockhart veril, že pri správnom prístupe môžu byť jednania s Benešom omnoho jednoduchšie.139 Eden tieto rady zohľadnil a jeho vzťah k československej exilovej reprezentácii možno označiť za pozitívny. Aj pri zložitejších jednaniach nezabudli predstavitelia oboch strán často poznamenať, že ich rozhovory boli priateľské.

V priebehu roka 1941 sa československo-britské stretnutia stávali častejšími. Benešova aktivita zameraná na zmenu štatútu československého exilového zriadenia stúpala, čo často prízvukoval pracovníkom britského ministerstva zahraničných vecí aj Lockhart.

136 Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování, s. 145-147. 137 Tamže, s. 147. 138 Tak reagovali napríklad po Benešovom predaní memoranda Churchillovi, keď právny poradca Malkin konštatoval, že „Beneš je späť so starými trikmi“, viac v Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942), s. 219. 139 Hájek, Jan, Jiří Kocian a Milan Zítko. Fragmenty dějin: sborník prací k šedesátinám Jana Gebharta., s. 342- 343. 39

Československý exilový prezident sa usiloval presvedčiť Edena o potrebe plného uznania už v prvej polovici februára 1941. Počas ich rozhovoru Eden prezidentovi Benešovi prisľúbil preskúmanie prerokovaných záležitostí a dokonca aj samotné stretnutie s premiérom. Beneš plánoval vypracovať memorandum reprezentujúce stanovisko a žiadosti československej dočasnej vlády.140 Eden následne naozaj prediskutoval problematiku s pracovníkmi odboru Stred, ktorí však jasne odmietli akékoľvek zmeny pozície československej vlády. Štatút československého exilu pokladali za primeraný a rozdiely len technické.141

Uskutočnené stretnutia Beneša s Edenom aj jeho postoj voči Čechoslovákom dávali konečne nádej na pokrok, ktorá sa však začala vytrácať s vývojom vojnových udalostí a začatím gréckej krízy142, kvôli ktorej musel Eden na takmer dva mesiace odcestovať.143 Koncom februára 1941 sa uskutočnilo aspoň sľúbené stretnutie Beneša s britským premiérom, na ktorom spoločne prediskutovali nedostatky aj obmedzenia britského uznania a dohodli sa na Churchillovej návšteve československého vojska.144 Po stretnutí bol Beneš stále netrpezlivý a začal pripravovať nové memorandum, ktoré zamýšľal preložiť samotnému Churchillovi, zastupujúcemu ministra zahraničných vecí počas jeho absencie. Lockhart vytušil problematickosť situácie a československého exilového prezidenta sa od jeho iniciatívy usiloval odradiť.145 Beneš ho tentokrát poslúchol a očakával návštevu britského premiéra u československej armády. Československo-britské jednania však počas marca 1941 stáli nenapredovali a československí politici sa stávali netrpezlivými.146

5.2.2 Churchillova návšteva v Leamington Spa ako nový impulz pre jednania

Pokrok v jednaniach prišiel až po tom ako sa 19. apríla 1941 uskutočnila sľúbená inšpekcia Churchilla u československých vojsk, ktorú absolvoval spoločne so svojou manželkou aj dvoma americkými reprezentantmi, osobným vyslancom prezidenta Roosevelta

140 Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování, s. 151. Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, s. 153. 141 Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942), s. 215. 142 Začiatkom marca 1941 začala britská vojenská operácia v Grécku, reagujúca na narastajúci nemecký vplyv na Balkáne po pristúpení Bulharska k spojencom Nemecka. Nemecko podniklo inváziu do Grécka 6. apríla 1941. Donnelly, Mark. Britain in the Second World War, s. 94. 143 Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování, s. 152. 144 Brown, Martin David. Jak se jedná s demokraty: britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii, 1939-1945, s. 87. 145 MÚA AV, EB II, k. č. 348, inv. č. 332, Záznam rozhovorov Beneša s Lockhartom z 10.3. a 12.3.1941. 146 Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Jan Masaryk: osobní vzpomínky, s. 34. 40

Williamom Harrimanom a šéfom amerického letectva generálom Henrym Arnoldom.147 Samotný Lockhart sa jej však kvôli pracovným povinnostiam aj vzhľadom na neskoré oznámenie nemohol zúčastniť.148 Aj tento malý detail mal obrovské dopady. Návšteva britského premiéra totiž umožnila československým politikom obísť zamietavé stanovisko britského ministerstva zahraničných vecí a pracovníkov odboru Stred k zmene dočasného štatútu.

Počas návštevy prezident Beneš premiéra zaujal svojimi úvahami o Nemecku, Sovietskom zväze a vývoji ich vzťahu, taktiež ho prekvapili spravodajské informácie, ktoré mal exilový prezident od svojich spravodajcov.149 Beneš sa samozrejme nevyhol problematike dočasného štatútu československej vlády, a keďže nebol nikto by ho zastavil, predal britskému premiérovi krátke memorandum. V ňom Churchilla informoval o priebehu jeho rokovaní s Edenom a pomerne stručne a priamo ho upozornil na limity britského uznania z júla 1940, ako chýbajúceho vyslanca u československej vlády. Poukazoval tiež na nerovnosť pozície československého exilu voči ostatným exilovým vládam, menovite Poľsku. Britský postoj označil za dôvod prečo ostatné krajiny vrátane USA vnímajú Čechoslovákov ako „spojencov druhej kategórie“ a rovnako vyčkávajú s menovaním svojich vyslancov. V závere obvinil britské ministerstvo zahraničných vecí z pokračujúcej „mníchovskej politiky“ a požiadal premiéra o pomoc.150 Podľa slov Beneša Churchilla československé postavenie prekvapilo, prisľúbil jeho nápravu a svoje osobné angažovanie na riešení problému.151

O Benešovej dôvere voči Churchillovi svedčia aj jeho slová Lockhartovi, keď stretnutie s premiérom opísal v zmysle, že „ešte nikdy sa nestretol s Angličanom, ktorý chápe podstatu tejto vojny a vie čo znamená pre Európu“.152 Nadšenie neskrýval ani československý minister zahraničných vecí Masaryk, ktorý hovoril o zvestiach z Churchillovho okolia, že premiéra návšteva veľmi potešila. Masaryk dúfal v jej pozitívny prínos pre dosiahnutie plného uznania československej exilovej vlády. 153

147 AMZV, LA-D, k. č. 61, Správa o návšteve predsedy britskej vlády Winstonom Churchillom 19.4.1941 u československej brigády v Leamingtone. 148 Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování, s. 152. 149 Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Jan Masaryk: osobní vzpomínky, s. 34. 150 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 318, Memorandum pre Winstona Churchilla z 18.4.1941, odovzdané Churchillovi pri jeho návšteve československej armády 19.4.1941. 151 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 318, Správa Beneša popisujúca návštevu Churchilla u československej armády 19.4.1941. 152 Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940- 1941. Sv. I, (16. červen 1940-30. duben 1941), s. 141-142. 153 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně I (1940-1941), s. 414. 41

Churchill Benešovo memorandum zaslal Edenovi o dva dni konštatujúc, že „nevidí žiadny dôvod, prečo by nemali dať Čechom rovnaké uznanie ako Poliakom“.154 Aj on však odmietal akékoľvek britské záväzky ohľadne hraníc. Minister zahraničných vecí taktiež nijako nenamietal a súhlasne vec posunul odboru Stred.155 Takto pozitívne ale československé memorandum neprijali pracovníci ministerstva zahraničných vecí, ktorí ho pokladali za urážku. Lockhartovi ho opísali ako „hrubú komunikáciu“ a „ani trochu dobrý dokument“. Britský zástupca u československej dočasnej vlády sa už tradične zastával československých politikov a znenie dokumentu sa pokúsil ospravedlniť Benešovou nedostatočnou znalosťou anglického jazyka. Sám si však uvedomoval jeho zlú formuláciu a podľa jeho vlastných poznámok by Benešovi podobný dokument nedovolil predať britskej strane.156

Reakcie jednotlivých pracovníkov odboru Stred boli rôzne, no rozhodne nie pozitívne. Vedúci úradu Roberts vymenoval hneď niekoľko dôvodov odmietajúcich uznanie. Jednalo sa o odlišnosť československého postavenia v porovnaní s ostatnými spojencami, snahu nenarušiť kontakty s Háchovou protektorátnou vládou, vyhnutie sa záväzkom týkajúcich sa hraníc či odmietavý postoj domínií, USA, holandskej aj poľskej exilovej vlády. Obzvlášť nesúhlasil s Benešovým prehlásením o nerovnom postavení československej vlády plynúcom z dočasného štatútu, pretože v posledných mesiacoch sa Británia snažila urobiť všetko pre to, aby boli rozdiely medzi československou exilovou reprezentáciou a ostatnými spojencami minimálne. Makins zas upozorňoval na početné zavádzajúce Benešove tvrdenia uvádzané v oboch memorandách. Benešovu žiadosť ako problematickú videli aj Malkin a Strang. Napriek tomu, že sa britskí úradníci jednohlasne zhodli na existencii vážnych právnych prekážok uznania československej vlády aj prezidenta, vzhľadom na postoj Edena a Churchilla sa zhodli na nájdení politického riešenia.157 Britskí úradníci tak na rozdiel od najvyšších britských predstaviteľov pri svojom hodnotení žiadosti prezidenta Beneša zaujali prísnejší a profesionálnejší postoj. Ovplyvnili aj názor Edena, ktorý po rozhovore s pracovníkmi svojho rezortu konečné riešenie problému dočasne odložil. Situácia mala byť ďalej konzultovaná

154 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 318, Správa Beneša o rozhovore s Lockhartom z 23.4.-26.4.1941. 155 Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940- 1941. Sv. I, (16. červen 1940-30. duben 1941), s. 411. Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování, s. 154. 156 Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940- 1941. Sv. I, (16. červen 1940-30. duben 1941), s. 411. Hájek, Jan, Jiří Kocian a Milan Zítko. Fragmenty dějin: sborník prací k šedesátinám Jana Gebharta., s. 357. 157 Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940- 1941. Sv. I, (16. červen 1940-30. duben 1941), s. 411-414. 42 v úrade aj s domíniami.158 Ministerstvo zahraničných vecí však prostredníctvom Lockharta Beneša na konci apríla 1941 informovalo o plánovanom vyriešení záležitostí v priebehu niekoľkých dní.159

Beneš po tomto trúfalom dokumente dodal nové, dlhšie, prepracovanejšie a oficiálnejšie memorandum obsahujúce právne aj politické dôvody v prospech plného uznania. Čo sa týka právnych dôvodov, opätovne upozorňoval na neplatnosť prezidentovej rezignácie aj Mníchovskej dohody v dôsledku nemeckého nátlaku. Ako politické argumenty uvádzal situáciu v Protektoráte, na Slovensku, jeho stálu komunikáciu s prezidentom Háchom aj vojenský príspevok československého národa. Navrhoval riešenie, v ktorom by bol dočasný charakter československého exilu aj jeho pozície prezidenta uznaný za „vnútorný problém československej demokracie“, ktorý bude vyriešený po vojne.160 Lockhart sa Benešove argumenty snažil podporiť prehlásením o výnimočnej organizácii československého odboja a jeho vojenskom a spravodajskom príspevku.161 Okrem toho britskú vládu upozorňoval aj na možný rastúci vplyv Sovietskeho zväzu v Protektoráte.162

5.2.3 Preťahovanie rokovaní a nové problémy

Situácia sa ale napriek angažovaniu najvyšších britských štátnikov nevyvíjala jednoducho. Napriek Churchillovým a Edenovým sľubom sa objavovali nové problémy, ktoré konečné uznanie československej vlády odďaľovali. Jednalo sa o samotnú komplikovanosť československej pozície, opakované britské námietky a ako problémová sa ukázala aj snaha o spoločný postup s USA alebo ďalší vývoj vojnových udalostí, ktoré zamestnávali Edena.163 Samotné stretnutie ohľadom plného uznania sa napokon uskutočnilo o necelé dva týždne, no pre československých emigrantov nedopadlo najlepšie. Lockhart opisoval ich sklamanie a bezradnosť, napriek tomu, že podľa britského ministerstva zahraničných vecí nebolo konečné uznanie zrušené ani odložené. Ako hlavnú prekážku jeho zdržania Eden uvádzal existenciu

158 Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, s. 158-159. 159 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 318, Správa Beneša o rozhovore s Lockhartom z 23.4.-26.4.1941. 160 Kuklík, Jan. Londýnský exil a obnova československého státu 1938-1945: právní a politické aspekty obnovy Československa z hlediska prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci, s. 95-96. 161 Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942), s. 220. Dejmek, Jindřich. Edvard Beneš: politická biografie českého demokrata. Část druhá, Prezident republiky a vůdce národního odboje (1935-1948), s. 306-308. 162 Kuklík, Jan. Londýnský exil a obnova československého státu 1938-1945: právní a politické aspekty obnovy Československa z hlediska prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci, s. 96. 163 Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování, s. 155. 43 protektorátnej vlády v Prahe a prezidenta Háchu.164 Britské ministerstvo požadovalo od Beneša prehlásenie, že uznanie negatívne neovplyvní vývoj situácie v Protektoráte ani jeho spojenie s Háchom.165 Napriek sklamaniu z predlžovaných rokovaní Beneš po porade s Lockhartom a Masarykom poskytol britskej vláde písomné uistenie ešte do konca mesiaca. V ňom poukázal na prospešnosť britského uznania pre vývoj situácie pre Čechoslovákov aj spojencov a potvrdil svoje kontakty s protektorátnou vládou. Na otázku možného zhoršenia situácie v Protektoráte odpovedal presvedčením, že by ešte ťažko mohla byť horšia.166

Jednania sa však stále nepohli, dokonca sa ešte viac skomplikovali. V polovici júna 1941 Lockhart informoval československých politikov o odmietavom stanovisku ohľadne plného uznania dvoch britských domínií, Juhoafrickej únie a Austrálie. Počas nasledujúcich dní britskej nečinnosti sa Benešovo zúfalstvo zväčšovalo, v rozhovoroch s Lockhartom opätovne zmieňoval vplyv zástancov Mníchova v britskom parlamente aj povinnosť Británie odčiniť svoju zodpovednosť za Mníchov.167 Postoj britskej vlády ohľadom plného uznania československej vlády v Londýne sa pokúsil obmäkčiť aj československý minister zahraničných vecí Masaryk. V rozhovore s Edenom pripomínal ťažkosti, ktoré spôsobuje predlžovanie procesu plného uznania zahraničnému aj domácemu odboju. Vyjadril tiež sklamanie z nenaplnených sľubov britských štátnikov. Eden sa ospravedlňoval za všetky zdržania, pričom sa odvolával na odmietavý postoj domínií, ktorý on ani premiér nepredvídali. Masaryk z tohto stretnutia podľa vlastných záznamov odchádzal presvedčený, že sa britský minister zahraničných vecí skutočne snaží a všetky odklady spôsobuje komplikovaná britská situácia.168

V priebehu júna predložila britská vláda československým politikom nový plán britského ministerstva zahraničných vecí. Kompromisným riešením malo byť odstránenie slova dočasný a menovanie diplomatického zástupcu.169 Tento krok bol ale veľmi vzdialený od pôvodných plánov a žiadostí československej exilovej reprezentácie. V praxi totiž vôbec neznamenal zrovnoprávnenie medzinárodnoprávneho postavenia československého exilu s ostatnými vládami v Londýne, pretože sa nejednalo o plné uznanie. Týmto krokom by nebola

164 Hájek, Jan, Jiří Kocian a Milan Zítko. Fragmenty dějin: sborník prací k šedesátinám Jana Gebharta., s. 360. 165 MÚA AV, EB II, k. č. 443, inv. č. 3637, List Edena Benešovi z 26.5.1941. 166 AMZV, LA-D, k. č. 137, List Beneša Edenovi 28.5.1941. MÚA AV, EB II, k. č. 443, inv. č. 3637, Odpoveď Beneša Edenovi z 28.5.1941. 167 MÚA AV, EB II, k. č. 348, inv. č. 332, Záznam rozhovorov Beneša s Lockhartom od polovice júna 1941 do 15.7.1941. 168 MÚA AV, EB II, k. č. 349, inv. č. 339, Záznam rozhovoru Masaryka o jeho návšteve Edena z 20.6.1941. 169 Hájek, Jan, Jiří Kocian a Milan Zítko. Fragmenty dějin: sborník prací k šedesátinám Jana Gebharta., s. 360- 362. 44 posilnená ani samotná pozícia exilového prezidenta Beneša.170 Britské ministerstvo zahraničných vecí návrh vnímalo ako maximálny kompromis, s ktorým by mohli súhlasiť aj zástupcovia domínii. Eden preto odporučil zdôrazniť ich predstaviteľom, že sa jedná o najlepšiu možnosť.171

Okrem spomínaných problémov československých emigrantov trápilo aj plánované premiestenie Lockharta na novú pracovnú pozíciu na ministerstve propagandy. Beneša aj Masaryka táto správa sklamala, boli si vedomí Lockhartovho prínosu pre riešenie československých záležitostí. Lockhart im sľúbil, že im ešte pomôže uzavrieť otázku plného uznania.172 Za odvolanie Lockharta sa československým politikom ospravedlňoval aj samotný Eden, odvolanie odôvodnil jeho potrebnosťou na ministerstve propagandy. Sľúbil však, že československej exilovej reprezentácii priradí novú, schopnú osobu s hodnosťou vyslanca.173

5.3 Záverečná fáza rokovaní

Pokrok v dlhých a nekonečných jednaniach medzi britskou a dočasnou československou exilovou vládou priniesol až vývoj medzinárodných udalostí a sovietsky vstup do vojny po jeho napadnutí Nemeckom 22. júna 1941. Československí politici neváhali tento sovietsky faktor využiť pre dosiahnutie svojich cieľov.

5.3.1 Vstup Sovietskeho zväzu do vojny a jednania s Majským

Útok na Sovietsky zväz nebol pre prezidenta Beneša prekvapením. O nemeckých plánoch dostával informácie od svojich spravodajcov už od jari 1941.174 Samotný útok ho potešil, označil ho za „jednu z najdôležitejších vojnových udalostí,“175 keďže zlepšil vyjednávaciu pozíciu československých politikov a znamenal aj odklon od prípravy minimálnej varianty britského uznania. V deň útoku Churchill privítal Sovietsky zväz medzi štátmi

170 Kuklík, Jan. Londýnský exil a obnova československého státu 1938-1945: právní a politické aspekty obnovy Československa z hlediska prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci, s. 98. 171 Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942), s. 229. 172 Hájek, Jan, Jiří Kocian a Milan Zítko. Fragmenty dějin: sborník prací k šedesátinám Jana Gebharta., s. 342- 360-362. Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942), s. 227. 173 MÚA AV, EB II, k. č. 349, inv. č. 339, Záznam rozhovoru Masaryka o jeho návšteve Edena z 20.6.1941. 174 Beneš, Edvard. Paměti. Část II., sv. 1, Od Mnichova k nové válce a k novému vítězství, s. 228. 175 AMZV, LA-O, k. č. 553, Prejav prezidenta Beneša prednesený v rozhlase z Londýna 24.6.1941. 45 bojujúcimi proti Nemecku. Tejto udalosti sa týkala aj výmena listov medzi prezidentom Benešom a Churchillom, v ktorých Beneš potvrdil nasledovanie britského vedenia a účasti československého národa na boji až do víťazstva. Britský premiér reagoval uistením, že počíta so spoľahlivosťou československej vlády. 176

Napriek Benešovmu vyjadreniu sympatií britskému premiérovi, československý prezident už rozvíjal aj svoju spoluprácu so Sovietmi, na ktorú čoraz intenzívnejšie britské ministerstvo zahraničných vecí upozorňovali samotní československí politici aj Lockhart. Všetci zdôrazňovali, že sa jedná o samotnú iniciatívu Sovietskeho zväzu.177 Beneš už tri dni po útoku, 25. júna 1941, Lockhartovi opisoval zlepšenie správania Sovietov k československým zástupcom v ich krajine, menovite Heliodorovi Píkovi, ktorý zastával funkciu veliteľa československej vojenskej misie v Sovietskom zväze. Okrem toho spomenul aj sovietske rozhlasové vysielanie do Protektorátu a na Slovensko.178 Lockhart hneď na druhý deň žiadal britské ministerstvo zahraničných vecí o urýchlené uzavretie záležitosti, keďže by sa mohlo stať, že sovietske uznanie československej exilovej vlády de iure predbehne rovnaký krok britskej či americkej vlády.179 V júli 1941 už prebiehali jednania medzi československým exilom a sovietskymi zástupcami.180 Eden bol upozorňovaný na blížiace sa sovietske plné uznanie československej exilovej vlády.181 Sovietsky zväz prostredníctvom svojho vyslanca Majského súhlasil s hlavnými Benešovými požiadavkami, teóriou právnej kontinuity, plným uznaním československej exilovej vlády, samotného prezidenta, dokonca aj predmníchovských hraníc.182 Sovietski predstavitelia tiež prehlasovali, že nebudú zasahovať do vnútorných záležitostí exilovej vlády a navrhli vytvorenie československej vojenskej jednotky na svojom území.183

176 MÚA AV, EB II, k. č. 348, inv. č. 333, Benešov list Churchillovi z 23.6.1941 a Churchillova odpoveď. 177 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně I (1940-1941), s. 536. 178 Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942), s. 229-230. 179 Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, s. 161. 180 Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940- 1941. Sv. II, (1. květen 1941 – 31. prosince 1941). Praha: Ústav mezinárodních vztahů, 2006, s. 68-71. 181 Hájek, Jan, Jiří Kocian a Milan Zítko. Fragmenty dějin: sborník prací k šedesátinám Jana Gebharta., s. 342- 362. 182 Brandes, Detlef. Exil v Londýně 1939-1943: Velká Británie a její spojenci Československo, Polsko a Jugoslávie mezi Mnichovem a Teheránem, s. 116. 183 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně I (1940-1941), s. 537. 46

5.3.2 Posuny britského postoja

Československí politici postupne zosilňovali kritiku britskej vlády, a zároveň dohadovali uzavretie zmluvy so Sovietskym zväzom. Na začiatku júla tak britská strana začala skutočne intenzívnejšie pracovať na riešení problému, hoci sa u pracovníkov odboru Stred objavilo aj presvedčenie, že Beneš len „využíva ruskú kartu“. Keďže sa však britskí úradníci chceli vyvarovať možných negatívnych následkov jednostranného sovietskeho uznania československej exilovej vlády, dohodli sa na hľadaní riešenia.184 Problematickým ostával už len postoj domínií. Blížiace sa sovietske uznanie donútilo jednať aj Edena. Na stretnutí 10. júla 1941 celú záležitosť prediskutoval s Masarykom. Hoci Masaryk mierne prehnal popisovaný rozsah plánovaného sovietskeho uznania, napríklad v prípade uznania teórie právnej kontinuity, jeho tvrdenia a Lockhartove naliehavé správy Edena presvedčili. Britský minister preto požiadal svojich pracovníkov, aby urýchlene informovali domínia o blížiacom sa britskom uznaní československej vlády a menovaní splnomocneného vyslanca, čo opätovne prisľúbil aj Masarykovi. Lockharta tieto správy prekvapili, pracovníci odboru Stred pripúšťali len menovanie ďalšieho britského zástupcu. Eden túto záležitosť okamžite vyriešil slovami, že „už bolo dosť polovičných opatrení“ a nariadil menovanie zástupcu u československého exilu s titulom vyslanca. Lockhart však podľa svojich denníkových záznamov predpokladal, že Eden toto konečné rozhodnutie dosiahol až po emotívnom stretnutí s československým ministrom zahraničných vecí.185

Eden svoje stanovisko predstavil členom vojnového kabinetu na jeho zasadaní 14. júla 1941, pričom zdôrazňoval najmä nutnosť udržania kroku britskej vlády so sovietskym uznaním československej exilovej vlády. Opätovne odmietol akékoľvek záväzky ohľadne hraníc. Členovia kabinetu s jeho návrhom súhlasili a zhodli sa na nutnosti konzultácie s domíniami. Britské ministerstvo napokon strategicky domínia kontaktovalo až neskoro večer 16. júla 1941, pričom im neposkytlo veľa času na námietky.186 O priebehu zasadania vojnového kabinetu na druhý deň ráno informoval Beneša Lockhart, oznámil mu britské rozhodnutie pristúpiť k plnému uznaniu československej vlády, odstránení zmienky o jej dočasnosti aj menovaní

184 Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, s. 162. 185 Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942), s. 231-232. Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování, s. 158-159. 186 Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942), s. 231-232. Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování, s. 232-233. 47 akreditovaného vyslanca. Britská vláda si stále ponechala výhrady ohľadne hraníc a právnej kontinuity.187 Uistenia o pokroku britského postoja sa Benešovi dostali aj počas jeho návštevy Buckinghamského paláca 16. júla 1941, kde sa zhováral s Churchillom a Edenom, ktorí ho síce ešte nechceli oficiálne informovať o doriešení československej záležitosti, ale naznačili mu, že už je všetko dohodnuté.188

5.3.3 Plné uznanie československej exilovej vlády

Ako vidieť, udalosti od rozhovorov Beneša a Majského nabrali rýchly spád. Majský už 16. júla 1941 predložil československému exilovému zriadeniu návrh československo- sovietskej zmluvy s poznámkou, že je pripravený kedykoľvek ju podpísať.189 Československý prezident súhlasil, spoločne sa zaviazali vymeniť si svojich vyslancov, dohodli sa na vzájomnej pomoci v boji proti Nemecku a Beneš schválil aj sovietsky návrh utvorenia československých vojenských jednotiek na území Sovietskeho zväzu.190 Samotný podpis sovietsko- československej dohody bol naplánovaný na 18. júla 1941, čím ešte československá strana poskytla Británii poslednú príležitosť na paralelné uznanie.191

K podpisu sovietsko-československej zmluvy došlo podľa plánu 18. júla 1941 okolo jednej hodiny poobede. Britská vláda sa pokúsila rýchlo zareagovať a Eden pozval Masaryka na stretnutie v rovnaký deň, tri hodiny po sovietskom uznaní.192 Britská vláda uznala československú vládu v Londýne de iure prostredníctvom listu ministra zahraničných vecí Masarykovi. Premenu britského postoja v reakcii na sovietske stanovisko naznačuje Edenova zmienka o postoji domínií, ktorých nesúhlas predstavoval ešte júni 1941 jednu z hlavných prekážok. Keď však Eden ich postoj zisťoval v deň britského uznania za prítomnosti Lockharta a Masaryka podmienku súhlasu domínií už nebral tak vážne. Po rozhovore so svojimi spolupracovníkmi a zástupcami domínií jednoducho prehlásil, že všetci s uznaním súhlasia a „ríša je jednotná“. V skutočnosti súhlasne reagovala len Austrália a odpovede od ostatných

187 MÚA AV, EB II, k. č. 348, inv. č. 332, Záznam rozhovorov Beneša s Lockhartom od polovice júna 1941 do 15.7.1941. 188 MÚA AV, EB II, k. č. 348, inv. č. 332, Záznam rozhovorov Beneša s Lockhartom od polovice júna 1941 do 15.7.1941. 189 Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940- 1941. Sv. II, (1. květen 1941 – 31. prosince 1941), s. 81-82. 190 AMZV, LA-D, k. č. 225, Dohoda medzi Sovietskym zväzom a Československom podpísaná 18.7.1941. 191 Brandes, Detlef. Exil v Londýně 1939-1943: Velká Británie a její spojenci Československo, Polsko a Jugoslávie mezi Mnichovem a Teheránem, s. 117. 192 Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování, s. 159. Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně I (1940-1941), s. 550. 48 neprišli, na čo Eden len úsmevne prehlásil, že predsa nedostali veľa času na odpoveď.193 V uznávacom liste britská vláda deklarovala menovanie splnomocneného vyslanca k československému prezidentovi a oznámila, že právne postavenie vlády a prezidenta považuje za totožné s postavením ostatných exilových vlád a predstaviteľov v Británii. Dočasný charakter československej vlády bol na prianie Beneša a jeho kolegov označený za vnútornú záležitosť československej demokracie. Britská vláda si ponechala svoje hlavné námietky z júla 1940, otázky ohľadom hraníc a právnej kontinuity mali byť ďalej posúdené.194 Menovanie britského vyslanca u československého exilového prezidenta bolo oficiálne prevedené listom kráľa Juraja VI. adresovanom Benešovi, v ktorom touto pozíciou poveril starostlivo vybraného, „dôveryhodného a milovaného“ Philipa Nicholsa.195 Zo zdravotných dôvodov sa však novovymenovaný britský vyslanec ujal svojho úradu až 27. októbra 1941.196 Československá strana odpovedala menovaním vyslanca Maxa Lobkowicza, člena starého šľachtického rodu a bývalého tajomníka československého vyslanectva v Londýne.197 K menovaniu Lobkowicza mimo jeho kvalít viedla aj jeho lojálnosť a spoločenské kontakty.198

Lockhart, ktorý bol prítomný pamätného stretnutia Edena a Masaryka popísal ako britské uznanie československej vlády de iure Masaryka dojalo. Opakovane zaň ďakoval Edenovi aj Lockhartovi.199 Britský minister zahraničných vecí reagoval priznaním všetkých zásluh odchádzajúcemu britskému zástupcovi u československej vlády, Lockhartovi. Československý prezident Masarykove nadšenie nezdieľal, nesúhlasil totiž s posledným odstavcom britského dokumentu, týkajúcim sa výhrad ohľadom autority československej exilovej vlády nad Sudetskými Nemcami. Podľa dohody malo byť riešenie tejto záležitosti taktiež prenechané na neskôr.200 Beneš tvrdil, že takéto uznanie nemôže prezentovať pred členmi Štátnej rady. Pracovníci odboru Stred a Eden sa odvolali na nedostatok času a súhlasili s presunutím tejto výhrady do samostatného listu.201 Minister Masaryk ocenil prácu Lockharta

193 Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942), s. 234. 194 AMZV, LA-D, k. č. 61, List Edena Masarykovi z 18.7.1941. MÚA AV, EB II, k. č. 443, inv. č. 3639, List Edena Masarykovi z 18.7.1941. 195 AMZV, LA-D, k. č. 61, List kráľa Juraja VI. pre Beneša. 196 Kuklík, Jan a Jan Němeček. Osvobozené Československo očima britské diplomacie: (zprávy britské ambasády z Prahy v roce 1945), s. 17. 197 Dejmek, Jindřich. Diplomacie Československa. Díl I., Nástin dějin ministerstva zahraničních věcí a diplomacie (1918-1992), s. 101. 198 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně I (1940-1941), s. 596. 199 Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Jan Masaryk: osobní vzpomínky, s. 34. 200 Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování, s. 364. 201 Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940- 1941. Sv. II, (1. květen 1941 – 31. prosince 1941), s. 87-88. Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942), s. 235. 49 a Edena aj na zasadaní československej vlády 25. júla 1941. Čo sa týka pracovníkov odboru Stred, vyzdvihol snahu Stranga a Cadogana, pri ostatných spomenul ich byrokratický prístup. Na otázky ministrov ohľadne britských výnimiek reagoval Ripka tým, že záležitosti právnej kontinuity a hraníc budú ďalej prerokovávané, avšak nemajú nič spoločné s tým, že československá vláda v Londýne dosiahla postavením vlády a prezidenta úroveň ostatných spojeneckých vlád. Masaryk upozornil na nutnosť neporovnávať sovietske a britské uznanie, pretože boli dosiahnuté za odlišnej situácie. Zatiaľ čo politika Sovietskeho zväzu sa zmenila v priebehu niekoľkých hodín, britskej politike dlho dominovali postavy ako Halifax. Československé exilové zriadenie preto má byť vďačné za tento „ohromný krok vpred“ britskej vlády.202

V júli 1941 tak skončil ďalší z mnohých diplomatických bojov československej vlády v Londýne o dosiahnutie jej cieľov. Nepretržitá a sústredená práca československých politikov trvala vyše pol roka, kým od britskej strany získali menšie prísľuby, ako im boli soviteski predstavitelia ochotní dať po pár týždňoch vyjednávaní. Je otázne kedy by táto záležitosť vyriešená, ak by do toho nezasiahli vonkajšie okolnosti. Pravdepodobne by však Veľká Británia zotrvala skôr pri svojom kompromisnom návrhu. Aj tento konečný britský ústupok so sebou predsa niesol niekoľko výnimiek. Za veľký úspech možno pokladať aj pokrok v jednaniach s USA, ktorá po britskom príklade a odporúčaní pristúpila 31. júla 1941 listom prezidenta Roosevelta aspoň k uznaniu dočasnej československej exilovej vlády a menovaní mimoriadneho vyslanca a splnomocneného ministra v Londýne. Pri svojom uznaní si však zachovala rovnaké výhrady ako Británia.203

Napriek snahe britského ministerstva zahraničných vecí formulovať svoje uznanie čo najvecnejšie, aby sa vyhlo jeho nesprávnym formuláciám sa bez napätia nezaobišiel ani pripravovaný prejav prezidenta Beneša do vlasti. Benešom plánované slávnostné prehlásenie o uznaní predstavujúcom navrátenie Sudet a Podkarpatskej Rusi do povojnového Československa zamietli pracovníci odboru Stred aj nová britská poradkyňa v britskom rozhlase.204 Beneš napokon kritizovanú pasáž z rozhovoru vyškrtol a vyzdvihol najmä prelomový až rozhodujúci význam dohody, ktorá znamená, že „predchádzajúca Československá republika, jej prezident a vláda majú dnes rovnaký medzinárodný status,

202 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně I (1940-1941), s. 552-553. 203 AMZV, LA-D, k. č. 152, List Johna G. Winanta Janovi Masarykovi o uznaní československej dočasnej vlády v čele s prezidentom Benešom. 204 Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942), s. 236. 50 diplomatické a právne postavenie ako ktorýkoľvek z ostatných spojencov“. Odkazoval na predmníchovské fungovanie republiky, jej diplomatického zastúpenia, vlády aj zvrchovanosti na celom svete.205

205 AMZV, LA-O, k. č. 553, Reč prezidenta Beneša v československom rozhlase 26.7.1941. 51

6. Vývoj udalostí od plného uznania československej vlády po obdobie heydrichiády

Po predstavení udalostí vedúcich k plnému uznaniu československej exilovej vlády sa táto kapitola bude zaoberať druhou veľkou iniciatívou československého exilu v Londýne v sledovanom období. Popíše ďalšie kroky československej aj britskej strany až po obdobie druhej heydrichiády206 v júni 1942. V prvej podkapitole sa zameriam na udalosti v Londýne a Protektoráte do konca roka 1941, zatiaľ čo v nasledujúcej predstavím samotné jednania oboch strán zamerané na zrušenie Mníchovskej dohody aj Benešových plánov transferu nemeckej menšiny z územia povojnového Československa. V záverečnej časti napokon zhodnotím ako prebiehajúce rokovania ovplyvnila vrcholiaca odbojová činnosť v Protektoráte, odvetné akcie Nemecka alebo postoj Sovietskeho zväzu.

6.1 Udalosti do decembra 1941

Hoci znamenalo uznanie československej exilovej vlády de iure a jej deklarované zrovnoprávnenie s ostatnými spojeneckými vládami v Londýne úspech, medzinárodne uznaný československý exil stále nezastupoval Československo v jeho podobe pred septembrom 1938. Udalosti Mníchova predstavovali ranu pre československý národ, no najmä Beneša, ktorý zrušenie mníchovského dokumentu pokladal za svoj hlavný cieľ. Od jesene 1941 tak nastala ďalšia etapa v boji československých emigrantov, ktorá sa podobne ako po britskom dočasnom uznaní v roku 1940 začala drobnými krokmi československých politikov, až došlo k zintenzívneniu ich činnosti začiatkom roka 1942.

6.1.1 Situácia v exile

Hneď v auguste 1941 československý exil protestoval proti formulácii textu Atlantickej charty207, ktorou USA a Británia prvýkrát formálne deklarovali svoje vojnové ciele. Problémovým sa stal sa druhý článok, ktorý si Jaksch vykladal ako zaistenie ochrany pred

206 Pojem heydrichiáda označuje nacistické represie obyvateľstva Protektorátu, za obdobie prvej heydrichiáda sa pokladá teror po nástupe Heydricha, druhá heydrichiáda pokrýva odvetné akcie Nemecka po atentáte na Heydricha. 207 Spoločné prehlásenie Veľkej Británie a USA zo 14.8.1941 vyjadrujúce zásady ich politiky a spolupráce počas vojnového konfliktu. 52 násilným vysťahovaním Nemcov, a ktorý by preto mohol prísť do konfliktu s plánovanými transfermi nemeckej menšiny z krajín strednej Európy.208 Československá vláda upozorňovala na fakt, že dokument nerieši udalosti Mníchova a jeho znenie by dokonca mohlo sudetonemecké návrhy alebo mníchovské udalosti dokonca legitimizovať. Československý exil síce najskôr prostredníctvom Masaryka vyjadril svoje znepokojenie,209 no napokon so znením Atlantickej charty 29. augusta 1941 súhlasil.210

V sledovanom období sa prejavili aj posledné snahy Británie presvedčiť Beneša o uzavretí dohody so sudetskými Nemcami. Táto iniciatíva sa však ukázala ako bezvýsledná, a to najmä v dobe, kedy československí politici čoraz agresívnejšie presadzovali návrhy na transfery nemeckej populácie zo strednej Európy. Už 26. septembra 1941 preto Jaksch informoval britské ministerstvo zahraničných vecí o nemožnosti dohody aj zbytočnosti spolupráce s Benešom.211 Reálny sa nezdal ani pokrok v budúcnosti, keďže nacistický teror v Protektoráte narastal. K vyriešeniu mníchovskej otázky nedošlo ani počas ďalšieho, už tretieho, výročia podpisu Mníchovskej dohody, kedy sa československému národu prihovoril britský minister zahraničných vecí.212 Eden sa síce usiloval povzbudiť trpiaci československý národ, avšak jeho vystúpenie malo skôr symbolický význam. Britská strana totiž nehodlala prekročiť stanovisko premiéra Churchilla z predchádzajúceho roka.

Napriek typickému zdržanlivému postoju Británie prezident Beneš, povzbudený britským a sovietskym uznaním, pritvrdzoval svoju politiku a predstavy, ktoré zvykol prezentovať aj vo verejných prejavoch, ktorými britských úradníkov často rozrušoval. Takýmto znepokojením bolo aj jeho vystúpenie na univerzite v Aberdeene v novembri 1941, počas ktorého niekoľkokrát otvorene kritizoval predvojnovú politiku západných politických lídrov. Mníchovské udalosti označil za príklad politickej krátkozrakosti, nadradenosti a sebectva európskych mocností. Zároveň poukazoval na vlastnú predvídavosť, potrebu návratu k predmníchovským hraniciam a zdôrazňoval najmä aj vyriešenia situácie v regióne strednej

208 Brown, Martin David. Jak se jedná s demokraty: britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii, 1939-1945, s. 181. 209 Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, s. 163. 210 Brown, Martin David. Jak se jedná s demokraty: britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii, 1939-1945, s. 181. 211 Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942), s. 282. 212 Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940- 1941. Sv. II, (1. květen 1941 – 31. prosince 1941), s. 177-178. 53

Európy.213 Benešove vystúpenie bolo pre britskú vládu neakceptovateľné, keďže ju nielenže otvorene kritizoval, ale vyjadroval sa tiež k téme, o ktorej opakovane odmietla diskutovať. Otázka hraníc, obzvlášť tých v strednej Európe, mala byť podľa predchádzajúcich prehlásení Británie riešená až na mierovej konferencii. Nichols preto na žiadosť odboru Stred prezidenta upozornil, aby sa v budúcnosti podobných prehlásení zdržal. Pracovníci úradu jeho poznámky okomentovali slovami, že po konečnom uznaní československej vlády Beneš „príliš veľa hovorí“.214 S Benešom sa 13. novembra 1941 osobne stretol aj Eden, aby spoločne prediskutovali problematickú záležitosť hraníc aj ďalší vývoj vojnových udalostí.215 Exilový prezident počas počas jednania trval na potrebe obnovy historických hraníc a Edenovi predstavil aj svoj návrh transferu nemeckého obyvateľstva, spojeného s odstúpením určitých území, ktorým by sa počet nemeckých občanov v povojnovom Československu znížil o 1,5 milióna. Eden si Benešove návrhy vypočul, ale nevyjadril sa k nim. Pokúsil sa aspoň prezidenta presvedčiť, aby bol zatiaľ ohľaduplnejší a zdržiaval sa podobných prehlásení.216

Napriek rozhovoru s Edenom Beneš plánoval presadiť aspoň časť cieľov týkajúcich sa hraníc, pretože veril, že si to československá exilová vzhľadom za neustále ústupky Británii zaslúži. Po stretnutí s Edenom sa totiž Beneš o pár dní zhováral aj s Lockhartom, ktorý mu oznámil odmietavé stanovisko britskej vlády k vydaniu jeho knihy Pád a vzostup národa217. Kniha dokumentovala vývoj československého boja od mníchovských udalostí po dosiahnutie medzinárodného uznania spojencami. Beneš o súhlas s vydaním požiadal britské ministerstvo zahraničných vecí v septembri 1941, viac-menej len ako prejav dobrej vôle. Pracovníci odboru Stred v nej však našli mnoho zavádzajúcich informácií a knihu označili za „nevyváženú obsahom aj štýlom, občas extrémne povýšeneckú“. Roberts ju síce opísal ako ľahko čitateľnú a „presné zhrnutie toho čo sa stalo“, avšak upozornil na mnohé nejasnosti. Makins konštatoval, že Beneš z knihy vychádza ako „domýšľavý, arogantný a slizký“. Britským politikom sa tiež nepozdávalo, že Beneš v knihe opäť uvádzal svoje predpovede o vývoji vojnových udalostí a obhajoval najmä sovietsku či americkú politiku.218 Úrad celkovo označil knihu za nedôstojnú.

213 AMZV, LA-O, k. č. 553, Prednáška prezidenta Beneša na univerzite v Aberdeene 10.11.1941. 214 Brown, Martin David. Jak se jedná s demokraty: britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii, 1939-1945, s. 117. 215 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně I (1940-1941), s. 806. 216 Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, s. 168. 217 Fall and Rise of a Nation. MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 318, Rozhovory Beneša s Lockhartom 15.11. a 21.11.1941. 218 Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942), s. 204-205. Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, s. 165. 54

Tlmočením nesúhlasného britského stanoviska bol poverený Lockhart, pretože táto citlivá záležitosť by mohla negatívne ovplyvniť začínajúcu sa spoluprácu s Nicholsom. Podľa Lockharta Beneš britské odôvodnenie prijal, zároveň však pôsobil zaskočene a podozrievavo.219 Podľa prezidentovho záznamu sa Lockhart odvolal na obavy britského ministra zahraničných vecí o možných diskusiách o predstaviteľovi hlavy medzinárodne uznaného štátu. Beneš si k tomu súkromne poznamenal, že vydanie knihy síce dočasne odloží, ale rozhodne sa k nemu vráti. Počas tohto vyčkávajúceho obdobia bude ale naďalej jednať s Edenom o československých záležitostiach.220

Koncom roka 1941 sa československý exil na britskú vládu obrátil ešte prostredníctvom Nicholsa, so žiadosťou o zaradenie rozhlasového vysielania sudetských Nemcov do československého vysielania. Beneš zdôraznil, že túto záležitosť nechce spájať s otázkou hraníc a vyzdvihol najmä propagandistický efekt podobného kroku.221 Negatívna odpoveď sa československému exilu dostala v januári 1942, podľa britskej vlády by totiž podobný krok znamenal potvrdenie zaradenia sudetských krajov do Československa.222 V decembri 1941 sa Beneš pokúsil ešte o jednu diplomatickú ofenzívu, keď Nicholsovi predstavil svoje plány na povojnovú obnovu Československa. Plán zahŕňal tri princípy, odmietnutie Mníchovskej dohody, obnovu prirodzených hraníc a návrh odsunu časti nemeckej populácie z československého územia.223 Nichols návrhy československého prezidenta popísal členom odboru Stred. Tí v podstate jeho plán úplne neodmietli. Vo svojich rozhovoroch pripustili možnosť jeho aplikácie na riešenie povojnových menšinových problémov, obávali sa však, že ich súhlas prezidenta Beneša podporí v zvyšovaní jeho požiadaviek. Spomínané riešenie sa im ale celkovo pozdávalo.224 Stanovisko československých emigrantov Beneš naznačil aj Strangovi, ktorému naznačil, že československá vláda už nebude považovať za postačujúcu britskú „negatívnu“ formulu o neuznávaní Mníchova. Naopak, bude požadovať, aby sa britská vláda vyjadrila „pozitívne“, teda formálnym uznaním predmníchovského stavu. Britský úradník podľa Beneša len smutne poukázal na zložitosť sudetského problému.225 Takéto boli prvé, prieskumné rozhovory československých politikov o britskom postoji k Mníchovu.

219 Němeček, Jan, ed. Mnichovská dohoda: cesta k destrukci demokracie v Evropě,, s. 151-152. 220 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 318, Rozhovory Beneša s Lockhartom 15.11. a 21.11.1941. 221 Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940- 1941. Sv. II, (1. květen 1941 – 31. prosince 1941), s. 258-259. 222 MÚA AV, EB II, k. č. 348, inv. č. 331, Správa o rozhovore Ripky s Nicholsom z 15.1.1942. 223 Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942), s. 287-288. 224 Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, s. 169. 225 MÚA AV, EB II, k. č. 348, inv. č. 331, Záznam Ripky o obede na počesť Nicholsa z 3.12.1941. 55

Iniciatívy československých politikov z druhej polovice roka 1941 možno označiť za postupné a menej agresívne kroky, ktoré boli akousi predprípravou na vyjednávania od začiatku roka 1942.

6.1.2 Situácia v Protektoráte

Na udalosti do konca roka 1941 aj postavenie československého exilu pri jeho jednaní s Britániou mala nezanedbateľný vplyv aj situácia v Protektoráte, ktorá bola v kontraste s vývojom exilového zriadenia. Zatiaľ čo v Londýne dochádzalo k postupnej stabilizácii exilových orgánov aj ich postavenia, v okupovanej vlasti došlo v septembri 1941 k zatknutiu premiéra Aloisa Eliáša. V januári 1942 bola zas vymenovaná nová vláda pod vedením Jaroslava Krejčího.226 Tieto zmeny súviseli s menovaním Reinharda Heydricha zastupujúcim protektorom, ktorým plánovali Nemci dosiahnuť stabilizáciu situácie v Protektoráte, zničenie protinacistického odboja, získanie podpory obyvateľstva aj zvýšenie hospodárskej produkcie.227 Zastrašujúce opatrenia začali hneď po príchode Heydricha do Prahy 27. septembra 1941, po ktorom okamžite nariadil zatknutie premiéra Eliáša. V nasledujúci deň došlo k vyhláseniu výnimočného stavu v siedmych okresoch Protektorátu, ktorý bol neskôr rozšírený o ďalšie oblasti. Heydrich tiež rozhodol o zriadení stanných súdov, urýchľujúcich súdne procesy.228 Ešte v septembri došlo k vyneseniu desiatok rozsudkov smrti pre vojenských príslušníkov aj členov odboja. Sám Heydrich vo svojom prejave 2. februára 1942 odhadol počet odsúdených stannými súdmi v období od 28. septembra 1941 do 20. januára 1942 na 2162, z čoho 489 osôb dostalo trest smrti a 1673 bolo poslaných do koncentračných táborov. Navyše v tomto období došlo k zatknutiu približne ďalších štyri až šesť tisíc osôb.229 Tieto počty tak nie sú vôbec zanedbateľné a je zrejmé, že prehlásenia zastupujúceho ríšskeho protektora neboli len snahou zastrašiť český ľud. Novo zavádzané zmeny sa okrem bezpečnostnej a súdnej oblasti dotýkali aj ďalších oblastí, napríklad hospodárstva alebo školstva.

Nová vláda aj prezident Hácha prejavovali voči novej okupačnej správe ešte viac poslušnosti, čo sa nepochybne dotklo aj ich vzťahov s exilovým zriadením v Británii. Beneš

226 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně II (1942). Praha: Masarykův ústav a Archiv Akademie věd ČR, 2011, s. 5. 227 Brown, Martin David. Jak se jedná s demokraty: britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii, 1939-1945, s. 202. 228 Gebhart, Jan, Jan Kuklík. Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek XV.b, s. 46-48. 229 Tamže, s. 55. 56 zmeny v domácom vedení okomentoval počas prejavu v Štátnej rade 25. novembra 1941, kedy po vlne Heydrichových popráv prehlásil, že „takzvaná protektorátna vláda a jej prezident už dávno vládou nie je“. Táto vláda sa podľa jeho slov stala len „nástrojom, bez moci, bez kompetencie, bez politiky,...bez zodpovednosti“. Beneš odsudzoval Háchovo správanie a uprednostnil by skôr rezignáciu protektorátnej vlády.230 Podobným krokom by jednak posilnila postavenie exilovej vlády, a zároveň si zachovala vlastnú dôstojnosť. V skutočnosti sa však stal opak Benešových prianí a protektorátny prezident aj nová vláda rozvinuli ešte intenzívnejšiu spoluprácu s okupantmi. Hácha tak napríklad už začiatkom decembra 1941 kritizoval exilovú vládu aj jej rozhlasové vysielanie. Poukazoval pri tom na množstvo utrpenia spôsobené domácemu obyvateľstvu československými emigrantmi.231 Čo sa týka reakcií československého exilu na Heydrichovo vyčíňanie v Protektoráte, členovia vlády si utrpenie národa pripomenuli hneď na začiatku ich októbrového zasadania. Predseda Šrámek prítomným ministrom oznámil, že síce nedisponuje presnými informáciami o počte obetí alebo vývoji procesu s Eliášom, verí však v statočnosť všetkých odsúdených, ktorí sa stanú „vzormi občianskej statočnosti“.232 Český národ sa pokúsili povzbudiť svojimi rozhlasovými prejavmi 1. októbra 1941 aj Beneš s Masarykom. V nich uistili občanov Protektorátu, že o ich hroznom utrpení sa dozvie celý svet a všetci vinníci budú náležite potrestaní. Masaryk vyzval k opatrnosti a nezlomnosti, žiadal aby sa občania vyhli zbytočným protestom, nepredloženým demonštráciám či manifestáciám.233 Teror v Protektoráte získal pozornosť sveta, britskej vlády aj tlače, ktorá na neho každodenne upozorňovala britskú verejnosť. V dôsledku toho sa zvýšili ich sympatie s trpiacim československým národom, o ktorých Nichols ministerstvo zahraničných vecí informoval už v októbri 1941.234 Heydrichova brutalita a kroky podniknuté po jeho príchode do Prahy tak úplne nedosiahli zamýšľaný efekt. Hoci domáci odboj na jeseň 1941 utrpel tvrdú ranu, Heydrich ani nacisti ho nedokázali úplne zničiť. Navyše sa toto utrpenie československého národa stalo aj jedným z argumentov exilovej vlády pri jej jednaní

230 Beneš, Edvard. Tři roky druhé světové války: projevy a dokumenty z r. 1938-42 (s úvodním slovem dr. Huberta Ripky), s. 136-137. 231 Gebhart, Jan, Jan Kuklík. Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek XV.b, s. 52. 232 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně I (1940-1941), s. 619. 233 Beneš, Edvard. Tři roky druhé světové války: projevy a dokumenty z r. 1938-42 (s úvodním slovem dr. Huberta Ripky), s. 74-75. Masaryk, Jan. Volá Londýn, s. 123-125. 234 Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942), s. 282. 57 s britskými predstaviteľmi, presviedčajúc ich o nemožnosti dohody so sudetskými Nemcami aj súhlase s plánovanými transfermi.235

6.1.3 Vyhlásenie vojnového stavu

Japonský útok na Pearl Harbor 7. decembra 1941 sa spúšťačom hromadných deklarácií vojnového stavu jednotlivými štátmi. Veľká Británia vyhlásila vojnový stav Japonsku, Fínsku, Maďarsku aj Rumunsku ešte v deň útoku.236 Na jej prehlásenie nadviazali USA, ktoré 8. decembra ohlásili vojnový stav s Japonskom, dodatočne tiež s Nemeckom a Talianskom.237 Príležitosti sa chytili aj československí emigranti. Ripka už 9. decembra 1941 v rozhlase menom exilovej vlády vyjadril solidaritu s USA a prehlásil, že každá krajina vedúca vojnu proti Británii, USA alebo Sovietskemu zväzu je zároveň aj jej vojnovým nepriateľom.238 Československý prezident následne Ripkovo prehlásenie vo svojej nóte ešte rozšíril, pretože ho považoval za vhodný prostriedok presadenia myšlienky právnej kontinuity aj odmietnutia Mníchova. Po porade s členmi exilovej vlády navrhol prehlásenie vyhlasujúce vojnový stav štátom, ktoré sú vo vojne so krajinami Veľkej Aliancie či ostatnými spriatelenými vládami, zároveň sa vyhýbajúce zmienkam o konkrétnych krajinách.239 Jeho hlavným zámerom však bolo zdôrazniť, že vojnový stav medzi Československom, Nemeckom a Maďarskom trvá už od septembra 1938, „odkedy spáchali akty násilia voči nezávislosti a teritoriálnej integrite“ Československa. Takto znela nóta predaná 16. decembra 1941 zástupcom Británie, USA, Sovietskeho zväzu, exilovým vládam v Londýne i domíniám.240 Kvôli predpokladaným výhradám britskej strany československá exilová vláda nepožadovala žiadnu odpoveď od Británie. Eden sa v súvislosti s ňou 31. decembra 1941 Nicholsovi zmienil o zjavnej snahe československej vlády „dosiahnuť zo strany britskej aj ďalších spojeneckých vlád záväzky ohľadne ich budúcich postojov k Československej republike

235 Brown, Martin David. Jak se jedná s demokraty: britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii, 1939-1945, s. 180. 236 AMZV, LA-D, k. č. 224, List Nicholsa oznamujúci, že Veľká Británia je vo vojnovom stave s Japonskom z 9.12.1941. 237 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 320, Nóta ministerstva zahraničných vecí o vyhlásení vojnového stavu s krajinami, ktoré sú vo vojne s Veľkou Britániou, USA a Sovietskym zväzom zo 16.12.1941. 238 AMZV, LA-D, k. č. 224,Vyhlásenie vojnového stavu Československom. AMZV, LA-D, k. č. 224, Text Ripkovho prejavu v československom rozhlase z 9.12.1941. 239 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně I (1940-1941), s. 818-819. 240 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 320, Vyhlásenie Beneša o vojnovom stave s krajinami, ktoré sú vo vojne s Veľkou Britániou, USA a Sovietskym zväzom zo 16.12.1941. 58 a jej hraniciam“.241 Britské ministerstvo však tento krok československého exilu nenechalo bez komentára. V Nicholsovom liste z januára 1942 tak zdôraznilo svoje stanovisko z 18. júla 1940 a upozornilo, že niektoré vyhlásenia uvádzané v spomínanej nóte môžu byť v rozpore s platným britským postojom.242 Z tejto iniciatívy je zrejmé ako usilovne sa československé exilové zriadenie usilovalo o dosiahnutie akýchkoľvek ďalších záväzkov ohľadne Mníchova. Na druhej strane je tiež očividné, že britská strana nič nepodceňovala a ku krokom československej exilovej reprezentácie pristupovala opatrne.

6.2 Bezvýchodiskové jednania v januári až máji 1942

Od januára 1942 konečne začali reálne rozhovory medzi československou a britskou vládou o otázke Mníchova aj žiadaného transferu obyvateľstva. Okrem Beneša a Edena do týchto jednaní výrazne zasahovali aj Ripka s Nicholsom. V období od januára do mája 1942 sa uskutočnilo niekoľko stretnutí, no nedošlo k prijatiu žiadneho kompromisu. O vývoji udalostí sa možno dozvedieť len zo správ o jednaniach jednotlivých predstaviteľov oboch strán, o stave rozhovorov neboli obzvlášť informovaní ani československí politici počas zasadaní exilovej vlády. V tomto období tiež pochopiteľne vzhľadom na prebiehajúci stav jednaní neboli vydávané žiadne oficiálne ani rozhlasové vysielania týkajúce sa tejto problematiky.

6.2.1 Január

Po rade neformálnych listov a odkazov na najnovšie požiadavky československého exilu sa 21. januára 1942 uskutočnilo aj stretnutie Edena a Beneša. Eden počas neho československého prezidenta ubezpečil, že chápe jeho problémy a požiadavky a aj on sám patrí k odporcom Mníchova. Odvolal sa však na záväzky vyplývajúce pre britskú vládu z jej spojenectva s USA, ktoré jej nedovoľujú jednať o hraniciach bez predchádzajúceho dohovoru s americkou vládou. Beneš ministrovi zopakoval svoje návrhy na riešenie nemeckej otázky a Mníchova, a zároveň ho vyzval, aby britská vláda zaujala v týchto záležitostiach „konečne určitú politiku“. Eden navrhol prípravu memoranda o neplatnosti Mníchovskej dohody prijateľného pre britskú vládu.243 Beneš podobný dokument, memorandum O otázke hraníc

241 Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, s. 165-167. 242 AMZV, LA-D, k. č. 224, Odpoveď Nicholsa Ripkovi na československé vyhlásenie vojnového stavu z 7.1.1942. MÚA AV, EB II, k. č. 443, inv. č. 3640, List Nicholsa Ripkovi 7.1.1942. 243 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 318, Záznam Beneša o rozhovore s Edenom z 21.1.1942. 59

Československa244, pripravil ešte pred uskutočnením stretnutia, no zatiaľ ho prezentoval len Lockhartovi. Britskej strane zamýšľal dokument predať až v okamihu, keď bude ochotná jeho návrhy prijať.245 Na druhý deň po stretnutí Beneša a Edena sa uskutočnila aj porada Nicholsa a Ripky, na ktorej sa usilovali spoločne sformulovať stanovisko pre britskú vládu. Napriek Ripkovým drobným ústupkom Nichols pochyboval, že ich spoločný návrh britské ministerstvo schváli.246

6.2.2 Február

Na začiatku februára 1942 sa pracovníci odboru Stred zhodli na oficiálnej odpovedi na československé požiadavky, ktorú predstavoval Strangov návrh. Ten obsahoval prehlásenie, že britská vláda nepovažuje za záväzné žiadne teritoriálne zmeny vo vzťahu k Československu od augusta 1938 v prospech Nemecka alebo Maďarska, teda aj Mníchov. S návrhom súhlasil aj Eden, ktorý nevnímal Benešove požiadavky inak ako jeho klasickú taktiku postupných ústupkov vedúcich až k plnému obnoveniu československých hraníc. Britská vláda navrhovanú dohodu opäť podmienila nutnosťou dohody československého exilu a sudetských Nemcov, vrátane ich prijatia do Štátnej rady.247 Podmienka vstupu Nemcov do Štátnej rady však bola pre československý exil neprijateľná, na čo Ripka Nicholsa upozornil hneď po preložení britského návrhu.248 Československí politici pri jednaniach s britskou vládou čoraz častejšie využívali zmienky o českom národe trpiacom pod Heydrichovou vládou. V tomto zmysle sa nieslo aj stretnutie Ripky a Nicholsa 9. februára 1942, na ktorom Ripka poukázal aj na prepojenie problému Mníchova a sudetskej otázky. K návrhu priznania jurisdikcie československej exilovej vlády nad bývalými občanmi Československa poznamenal, že je už nepostačujúci. Zatiaľ čo v minulosti mohol predstavovať výhodu, v súčasnej dobe sa situácia sa zmenila a národ momentálne viac potrebuje morálne zadosťučinenie.249

244 Jedná sa o dokument januára 1942, v ktorom navrhuje riešenie otázky nemeckej menšiny v Československu kombináciou princípu transferu obyvateľstva aj odstúpením územia. Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně II (1942), s. 15. 245 Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, s. 170-171. 246 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 318, Správa o rozhovore Ripky s Nicholsom z 22.1.1942. 247 Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, s. 173. 248 MÚA AV, EB II, k. č. 348, inv. č. 331, Záznam o rozhovore Ripky s Nicholsom z 5.2.1942. 249 MÚA AV, EB II, k. č. 348, inv. č. 331, Záznam o rozhovore Ripky s Nicholsom z 9.2.1942. 60

Britská strana na odpoveď československého exilu nazerala podozrievavo. Roberts Benešove stanovisko ohodnotil prehlásením, že je zrejmé, že chce „všetko alebo nič“. Na nemožnosť splnenia československých žiadostí poukázal právny poradca Malkin, ktorý upozornil, že Mníchovská dohoda bola uzavretá právnou cestou, a taktiež právoplatne uznaná Britániou. Britské ministerstvo preto nehodlalo prekročiť svoj návrh zo začiatku mesiaca.250 Nichols tlmočil britský postoj Ripkovi a spoločne sa zhodli aspoň na snahe nájsť riešenie prijateľné pre obe strany. Jednania však na istú dobu zastali.251

6.2.3 Marec

K problematickej záležitosti sa vrátil Eden v rozhovore s československými politikmi 23. marca 1942. Hoci sa usiloval o vedenie konverzácie v priateľskom duchu a vyjadril aj ľútosť nad stavom rokovaní, v rozhovore s Benešom ani Ripkom nedosiahol žiaden pokrok. Obe strany len opakovali svoje predchádzajúce výhrady. Beneš zúfalo požadoval, aby bol Mníchov vyriešený práve dohodou medzi československou a britskou vládou, ktorých sa výslovne dotýka.252 Nichols a Ripka o veciach diskutovali aj v nasledujúci deň. Ich rozhovor bez prítomnosti Edena a Beneša možno považovať za otvorenejší. Ripka zastával menej zásadové stanovisko ako prezident. Nicholsov návrh o odlíšenie otázky hraníc a Mníchova neodmietol, no poznamenal, že Beneš by mal pravdepodobne iný názor. Nichols sľúbil, že sa aspoň pokúsi zistiť postoj britskej vlády k prehláseniu o obnove samostatného Československa a odmietnutí Mníchova.253 Hoci nepredpokladal, že britská vláda pristúpi na záväzky ohľadne hraníc, upozorňoval, že na mierovej konferencii by britská vláda pravdepodobne ani nežiadala iné než historické hranice Československa, „pretože sa vie, že žiadna iná hranica nie je možná, lebo je to hranica prirodzená“.254 Ripka sa nevzdával, poukazoval na citlivosť mníchovskej otázky a jej význam pre československý národ. Naznačil, že vzhľadom na jej delikátnosť by odkladanie riešenia mohlo posilniť predstavu československého ľudu o výhodnosti spolupráce so Sovietmi.255

250 Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, s. 174. 251 MÚA AV, EB II, k. č. 348, inv. č. 331, Záznam o rozhovore Ripky s Nicholsom z 28.2.1942 252 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 318, Záznam Ripky o rozhovore s Edenom z 23.3.1942 253 MÚA AV, EB II, k. č. 348, inv. č. 331, Záznam o rozhovore Ripky s Nicholsom z 24.3.1942 254 Kuklík, Jan a Jan Němeček. Britové a atentát na Reinharda Heydricha. Moderní dějiny: Časopis pro dějiny 19. a 20. století. 2014, 22(1), s. 307. 255 MÚA AV, EB II, k. č. 348, inv. č. 331, Záznam o rozhovore Ripky s Nicholsom z 24.3.1942 61

S Ripkovým tvrdením sa zhodovala aj správa Kancelárie prezidenta z 25. marca 1942, mapujúca situáciu v Protektoráte, spísaná tamojším spolupracovníkom exilovej vlády. Správa okrem popisu domácich nálad informovala o aj pohľade domáceho obyvateľstva na Britániu. Upozorňovala na negatívny britský postoj k Mníchovu, ktorý neváha využívať v svoj prospech nacistická propaganda, ktorá tiež poukazovala na vojenské neúspechy spojencov. Tiež varovala pred rastúcimi sympatiami obyvateľstva voči Sovietskemu zväzu, nie tak kvôli jeho ideológii ako vojenskej sile.256

6.2.4 Apríl

Po týždňoch nečinnosti sa v apríli 1942 diskutovalo o hneď dvoch kompromisných návrhoch. Ako prvý sa mŕtvy bod jednaní pokúsil prelomiť Beneš, návrhom dohody prehlasujúcej zničenie Mníchovskej dohody Nemeckom a žiadajúcej obnovenie právneho postavenia Československa z obdobia pred septembrom 1938. Prezident požiadal o predanie dokumentu ministerstvu zahraničných vecí Nicholsa, pričom prosil, aby ho nepredkladal oficiálne, ale len zistil názor britskej strany.257 Ako československo-britský mediátor sa Nichols odhodlal sám formulovať prijateľné stanovisko, o ktorom jednal s Ripkom. Vo svojom návrhu sa opäť odvolával na zničenie Mníchovskej dohody Nemeckom, čo viedlo k zrušeniu všetkých britských záväzkov. Nicholsova formula neobsahovala ani konkrétnu zmienku o hraniciach, iba prehlásenie, že „britská vláda bude podporovať, aby obnovené Československo bolo čo najsilnejšie, najsolídnejšie, najzabezpečenejšie.“258

Britské formuly tak v porovnaní s tými československými ostávali širšie definované, snažiace sa vyhnúť konkrétnym prehláseniam, ktoré sa zas československý prezident do spoločnej dohody snažil presadiť za každú cenu. Záverečné hodnotenia britského ministerstva zahraničných vecí odporúčali počkať na vývoj britsko-sovietskych jednaní. Na konci apríla 1942 zamestnanci britského ministerstva predsa len zvažovali priznanie približných predmníchovských československých hraníc, nie však formou verejného prehlásenia. Dôvodom boli obavy z podobných krokov ďalších štátov, hlavne Poľska.259

256 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně II (1942), s. 235-236. 257 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 318, Záznam Benešovho rozhovoru s Nicholsom z 9.4.1942 258 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 318, Záznam Ripkovho rozhovoru s Nicholsom z 17.4.1942 259 Brandes, Detlef. Exil v Londýně 1939-1943: Velká Británie a její spojenci Československo, Polsko a Jugoslávie mezi Mnichovem a Teheránem, s. 180. 62

6.2.5 Máj

Aj začiatkom mája 1942 čakala československý exil negatívna odpoveď britskej vlády, reagujúca na Benešovu formulu z predchádzajúceho mesiaca. Nichols preto československému exilu znovu dohováral, aby ešte prehodnotil návrh Strangov návrh z februára 1942. Ripka odmietol ustúpiť a očakával ďalší vývoj udalostí. Britskú vládu ale zároveň upozornil na Benešovu plánovanú návštevu Moskvy, na ktorej mal so Sovietmi rokovať o povojnovej rekonštrukcii republiky.260 V tomto mesiaci sa ešte britská vláda pokúsila aspoň o jeden ústretový krok, keď 13. mája 1942 povýšila diplomatické styky oboch krajín na úroveň veľvyslanectiev.261

Po stručnom predstavení vývoja rokovaní však možno konštatovať, že napriek častým stretnutiam sa počas mesiacov január až máj 1942 nepodarilo dosiahnuť žiadnu uspokojivú dohodu. Jednania síce prebiehali v prívetivej atmosfére a obe strany otvorene deklarovali svoje požiadavky aj výhrady, ani jedna však nebola ochotná naslúchať problémom tej druhej a pristúpiť na kompromisné stanovisko.

6.3 Jún 1942

Na prelome mája a júna 1942 sa odohralo niekoľko prelomových udalostí, ktoré sa dotkli ďalších jednaní. Vývoj situácie v Protektoráte aj sovietske stanovisko nahrávali československému exilu, čo si Beneš veľmi dobre uvedomoval a svoju posilnenú pozíciu aj celosvetovú pozornosť venovanú Československu sa snažil preniesť do vzájomných rokovaní s Britániou. Napriek zdôrazňovaniu propagandistických aj politických argumentov pre československú záležitosť sa mu ale spočiatku okrem sympatií stále nedostávalo výraznejších ústupkov.

6.3.1 Atentát a nacistické represie

Atentát na zastupujúceho protektora Heydricha, prevedený 27. mája 1942 československými vojakmi Janom Kubišom a Jozefom Gabčíkom, sa stal symbolom domáceho

260 MÚA AV, EB II, k. č. 348, inv. č. 331, Záznam Ripkovho rozhovoru s Nicholsom z 1.5.1942. 261 Kuklík, Jan a Jan Němeček. Osvobozené Československo očima britské diplomacie: (zprávy britské ambasády z Prahy v roce 1945), s. 17.

63 odporu aj československo-britskej spolupráce. Britská výpomoc nepochádzala z oficiálnych kruhov, ale od nezávislej, Churchillom zriadenej organizácie SOE. Tá podľa dostupných dokumentov československým emigrantom, vedeným Moravcom, pomohla s výcvikom agentov, ich vyzbrojením aj vyslaním do Protektorátu.262 Počas akcie s krycím menom Anthropoid sa útočníkom podarilo spôsobiť Heydrichovi zranenie, na ktorého následky 4. júna 1942 zomrel.263 Hoci je tento čin pokladaný za najväčší akt európskeho odboja voči predstaviteľom okupačného režimu v dobe druhej svetovej vojny,264 ešte väčší ohlas vyvolala reakcia Nemecka.

Okamžite po atentáte zahájili nacistické bezpečnostné zložky rozsiahle pátranie po útočníkoch a vyhlásili výnimočný stav v Prahe aj na celom území Protektorátu. Dochádzalo k hromadným zatýkaniam, vypočúvaniam aj popravám. Vlna teroru v Protektoráte donútila k verejným prehláseniam prezidenta Háchu aj členov vlády, v ktorých napádali exilové zriadenie v Londýne a najmä Beneša. Exilového prezidenta označili za hlavného nepriateľa Nemecka aj českého národa. Po Heydrichovej smrti sa situácia ešte zhoršila, stanné súdy v období od 27. mája do 10. júna 1942 odsúdili na smrť až 318 osôb, no pátranie po útočníkoch stále neprinášalo výsledky.265 Nemecké orgány sa preto rozhodli pre pritvrdenie teroru. S Hitlerovým súhlasom a bez akýchkoľvek dôkazov si za cieľ vybrali českú obec Lidice, ktorej obyvateľov 10. júna 1942 kruto potrestali. Výsledkom nacistického teroru v Lidiciach bolo 199 popravených mužov starších ako pätnásť rokov, ženy aj deti premiestnili do koncentračných alebo výchovných táborov.266 Vyhrážky, sľuby aj brutálne akty nacistických orgánov napokon presvedčili jedného z príslušníkov výsadkových skupín vysielaných do Protektorátu z Británie, Karla Čurdu, k udaniu Gabčíka a Kubiša, ktorí boli spoločne s ďalšími piatimi československými parašutistami vyslanými z Británie dopadnutí nacistickými orgánmi 18. júna 1942. Smrťou atentátnikov teror zďaleka neskončil a bezpečnostné zložky pokračovali v ničení protinacistickej opozície. Ako symbol odplaty nacisti 24. júna 1942 kompletne zničili ešte jednu českú obec, Ležáky.267 Táto vlna odvetných nacistických opatrení predstavujúcich

262 Brown, Martin David. Jak se jedná s demokraty: britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii, 1939-1945, s. 202-204. 263 Gebhart, Jan, Jan Kuklík. Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek XV.b, s. 126-127. 264 Kuklík, Jan a Jan Němeček. Britové a atentát na Reinharda Heydricha, s. 305. 265 Gebhart, Jan, Jan Kuklík. Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek XV.b, s. 127-139. Irving, David. Churchill's war. v.2. Focal Point Publications: Focal Point, 1994, s. 437-438. 266 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně II (1942), s. 389. 267 Gebhart, Jan, Jan Kuklík. Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek XV.b, s. 127-139. Irving, David. Churchill's war, s. 437-438. 64 odpoveď na útok na popredného nacistického činiteľa, Heydricha, sa súhrne označuje pojmom druhá heydrichiáda.

Atentát na Heydricha a najmä reakciu nemeckých orgánov propagačne využili československí emigranti, ktorí na tieto udalosti upozorňovali nielen britskú a spojenecké vlády, ale aj verejnosť.268 Beneš veril, že všetky obeti doma bolo potrebné aspoň „využiť čo najviac pre československé politické ciele a potreby“.269 Spriatelené vlády boli o udalostiach v Protektoráte informované prostredníctvom nót československej exilovej vlády, o ktorých znení ministri dôkladne diskutovali na svojich zasadaniach. Primárnym zámerom sa stalo informovať svet o odvahe československého národa a vyvrátiť akékoľvek predstavy o spolupráci či pasivite obyvateľov Protektorátu.270 Prostredníctvom nót tiež chceli dosiahnuť spolunáležitosť ostatných národov a presvedčiť ich o ráznom zakročení voči Nemecku. Takéto nóty boli spojeneckým vládam zaslané 6. aj 10. júna 1942, v reakcii na prvú vlnu brutality po atentáte aj lidickú tragédiu.271 Po zničení Lidíc československá vláda vydala stanovisko, ktoré okrem obvinenia hlavných predstaviteľov nacistického režimu zavádzalo aj princíp kolektívnej viny všetkých členov nemeckej vlády alebo administratívy na území Protektorátu aj mimo neho a záväzok k ich povojnovému potrestaniu. Akt vyhladenia obce označila za barbarstvo, ktoré prekonalo všetku predchádzajúcu brutalitu.272 V tomto zmysle a s absolútnym presvedčením o víťazstve vojny Spojencami predniesol prezident Beneš aj svoj prejav do vlasti 13. júna 1942.273

Zo všetkých prebiehajúcich udalostí najväčšiu medzinárodnú reakciu vyvolali pochopiteľne práve Lidice, s ktorými súcitil celý svet a stali sa symbolom nacistickej brutality. Ukážkou efektívnej propagandy československých exilových reprezentantov môže byť skutočnosť, že na ich pamiatku boli pomenované obce či mestá v najrôznejších častiach sveta. Lidice tak bolo možné nájsť napríklad v USA, Venezuele, Mexiku, Palestíne, Peru, Ekvádore či Brazílii.274 Utrpenie obyvateľov Lidíc sa tiež stalo námetom kníh, propagačných letákov alebo filmov.275 Americký prezident Franklin Delano Roosevelt v súvislosti s nimi Masarykovi

268 Dejmek, Jindřich. Československo, jeho sousedé a velmoci ve XX. století (1918 až 1992): vybrané kapitoly z dějin československé zahraniční politiky, s. 244. 269 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně II (1942), s. 382-384. 270 Tamže, s. 344-347. 271 MÚA AV, EB II, k. č. 161, inv. č. 698, Prehlásenia československej vlády po atentáte na Heydricha zo 6.6.1942 a Oficiálne hlásenie o Lidiciach z 10.6.1942. 272 MÚA AV, EB II, k. č. 161, inv. č. 698, Deklarácia československej vlády zo 17.6.1942. 273 AMZV, LA-O, k. č. 553, Rozhlasový prejav prezidenta Beneša k nemeckému teroru v Prahe 13. a 14.6.1942. 274 AMZV, LA-O, k. č. 224, Ohlas Lidíc. 275 Brown, Martin David. Jak se jedná s demokraty: britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii, 1939-1945, s. 195. 65 prezradil, že si nie je istý, či „na Američanov pôsobil viac Pearl Harbor alebo Lidice“.276 Britská propaganda vyzdvihovala najmä statočnosť českého ľudu aj nacistickú brutalitu, keď si smrť jediného Nemca vyžiadala stovky obetí.277 Cadogan v súvislosti s Heydrichovou smrťou vyjadril nádej, že bola aspoň bolestivá. Podľa Edena by Británia mala teraz „s Čechmi čo najviac súcitiť“.278 K osudu obce sa vyjadril aj samotný britský premiér Churchill, ktorý počas stretnutia s Benešom pripustil možnosť britského útoku na dve alebo tri nemecké mestá ako odvetu za zničenie Lidíc. Podľa neho by takýto krok mohol zastaviť nekončiace nemecké vraždenie a podporiť aj obyvateľov Protektorátu. Britský premiér tento návrh skutočne predložil vojnovému kabinetu, ktorého členovia však upozornili na možné problémy. Zasiahnutie takéhoto malého cieľa by totiž mohlo byť pomerne problematické a vyžadovalo by si zapojenie stoviek bombardérov útočiacich z nízkej výšky. Po zvážení možných ziskov aj strát vojnový kabinet napokon rozhodol o využití potrebných prostriedkov na akcie s väčšou šancou na úspech.279 Ripka na túto tému neskôr diskutoval s Edenom, avšak z postoja britského ministra mu bolo zrejmé, že plán odvety pravdepodobne nezískal dostatočnú podporu. Ripka preto Edena vyzval aspoň k prijatiu stanoviska, naznačujúceho, že československý „veľký spojenec“ Británia reaguje na utrpenie českého národa a nesúhlasí s ním.280

Celosvetový ohlas bol teda nepopierateľný. Aj vďaka pričineniu československých politikov britské ministerstvo zahraničných vecí nemohlo ignorovať reakcie, ktoré nemecké vyčíňanie spustilo. Navyše jedna z hlavných výčitiek voči československému exilu, požiadavka na vyriešenie vzťahov so sudetskými Nemcami a ich prijatie do Štátnej rady, sa zdala byť ďalej neudržateľná. Britské ministerstvo síce verejne uznávalo statočnosť československého národa a odsudzovalo nemecké zverstvá, zároveň si ale uvedomovalo, akým spôsobom s touto situáciou zaobchádza československý exil. Roberts si ohľadne Benešovho postoja k tragickým udalostiam poznamenal, že sa jedná o „skúseného vyjednávača, čím sa vysvetľuje fakt, že sme vždy v poslednej chvíli žiadaní o ďalšie ústupky naviac k tým, o ktorým sme súdili, že už sú viac menej dohodnuté“.281

276 Kuklík, Jan a Jan Němeček. Britové a atentát na Reinharda Heydricha, s. 306. 277 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně II (1942), s. 346. 278 Brown, Martin David. Jak se jedná s demokraty: britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii, 1939-1945, s. 196. 279 Irving, David. Churchill's war, s. 440. 280 Němeček, Jan, Jan Kuklík, Blanka Jedličková a Daniela Němečková (eds.). Československá zahraniční politika v roce 1942. Svazek I, s. 356. 281 Brown, Martin David. Jak se jedná s demokraty: britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii, 1939-1945, s. 59. 66

6.3.2 Sovietsky vplyv

Za druhým faktorom ovplyvňujúci vyjednávaciu pozíciu československého exilu možno pokladať ústretový postoj Sovietov. Sovietski predstavitelia boli, rovnako ako aj v prípade de uire uznania československej exilovej vlády, pripravení takmer okamžite pristúpiť na prezidentove návrhy ohľadne obnovy Československej republiky v predmníchovských hraniciach. Takýto postoj potvrdil československému exilu sovietsky vyslanec Alexander Bogomolov už 4. júna 1942.282 Na Bogomolove prehlásenie nadviazal sovietsky ľudový komisár zahraničných vecí Vjačeslav Molotov počas jeho návštevy Londýna 9. júna 1942.283

Jednanie so Sovietskym zväzom tak znovu predstavovalo priamy opak voči nekončiacim a zložitým rozhovorom s britským ministerstvom zahraničných vecí. Zároveň je nutné pripomenúť, že sovietskym predstaviteľom sa podobné rozhodnutia prijímali omnoho jednoduchšie, keďže ich samotných Mníchovská dohoda k ničomu nezaväzovala. Na rozdiel od Británie totiž neboli jej signatárom a ani ju nikdy právoplatne neuznali.284 Navyše sovietska politika bola už tradične veľmi premenlivá a nevypočítavá. Aj preto musel Beneš napriek úspešným jednaniam postupovať opatrne a usilovať sa o podobné prehlásenie zo strany Británie.

6.3.3 Júnové jednania

Po udalostiach odohrávajúcich sa na prelome mája a júna pokračovali československo- britské jednania 4. júna stretnutím Beneša Edena. Československý prezident, povzbudený medzinárodnou pozornosťou, vo svojej rétorike pritvrdil a po tragických udalostiach heydrichiády kládol dôraz najmä na morálnu dôležitosť odstránenia Mníchova ako traumy celého národa. Aby britského ministra konečne presvedčil, navrhol vynechať jednania o hraniciach, keďže sa jednalo o výhradu vzťahujúcu sa na celé stredoeurópske územie. Požadoval však aspoň odstránenie ostatných britských výhrad, ako rezervy v otázke právnej kontinuity a sudetských Nemcov. Snažil sa dosiahnuť pokrok tak, aby britská vláda konečne nedeklarovala len porušenie Mníchovskej dohody Nemcami, ale aby československý exil získal skutočne zhodné medzinárodnoprávne postavenie s ostatnými exilovými vládami. V snahe

282 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně II (1942), s. 358-359. 283 Němeček, Jan, ed. Mnichovská dohoda: cesta k destrukci demokracie v Evropě, s. 136. 284 Němeček, Jan, Jan Kuklík, Blanka Jedličková a Daniela Němečková (eds.). Československá zahraniční politika v roce 1942. Svazek I, s. 474. 67 zdôrazniť dôležitosť tejto otázky, v závere jedného z ďalších rokovaní Edenovi naznačil, že tentokrát plánuje celú záležitosť naozaj uzavrieť a v prípade nečinnosti britského ministerstva navštívi aj samotného premiéra Churchilla, s ktorým československé problémy priamo prediskutuje. Eden sa nedal zastrašiť a prehlásil, že voči Benešovmu stretnutiu s premiérom nijako nenamieta a prezident mu ním len preukáže službu.285

Nasledujúci deň Beneš svoje požiadavky zjednotené v dokumente Základné body dohody286, predal zatiaľ len neoficiálne Nicholsovi.287 Nichols už tradične predpovedal nesúhlas britskej strany, obzvlášť vo veci právnej kontinuity. Beneš navrhol kompromis týkajúci sa vzťahu so sudetskými Nemcami spočívajúci v dodatku, že k ich prijatiu do Štátnej rady dôjde „vo vhodnej chvíli“.288 Pre britské ministerstvo boli Benešove návrhy stále príliš prehnané. Nichols preto 10. júna 1942 skúsil presadiť protinávrh v podobe britského prehlásenia, že nebude ovplyvnená tým, čo sa stalo v Mníchove a po ňom. Ripka potrebu čo najrýchlejšej dohody odôvodňoval postojom Moskvy a situáciou v Protektoráte.289 Nichols sa napokon vo svojej správe pre ministerstvo zahraničných vecí sám zastal československých politikov.

Počas druhého júnového týždňa prebiehali rozsiahle diskusie pracovníkov britského ministerstva zahraničných vecí, ktoré zhrnuli v memorande z 20. júna 1942 O stave anglo- československých vzťahov. Británia si v ňom zachovala tri výhrady, záležitosť hraníc, právnej kontinuity aj jurisdikcie nad sudetskými Nemcami. Aby boli jednania uzavreté, pracovníci ministerstva prišli s praktickým riešením, a to vo forme prehlásenia, že britská vláda sa už nepokladá za viazanú Mníchovom, jeho dôsledkami alebo vyriešením otázky sudetských Nemcov. Britská strana dúfala, že tieto zmienky by Beneš mohol prijať ako „minimálny základ“ dohody.290 V nasledujúcich dňoch sa Nichols usiloval o prijatí britského návrhu presvedčiť Ripku a Beneša, obaja však po tragédii Lidíc a Ležákov odmietali diskutovať o prijatí Nemcov do Štátnej rady.291 Koncom júna 1942 Nichols aspoň sľúbil prediskutovanie záležitostí britským kabinetom.292 Britská vláda ale ani v závere júna 1942 nehodlala rozširovať Churchillovo stanovisko zo septembra 1940 a odmietala diskutovať aj o Benešovej koncepcii

285 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 318, Záznam Beneša o rozhovore s Edenom zo 4.6.1942. 286 Basis of the Agreement. 287 MÚA AV, EB II, k. č. 443, inv. č. 3621, Dokument Základné body dohody zo 4.6.1942. 288 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 318, Záznam Beneša o rozhovore s Nicholsom z 5.6.1942. 289 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 319, Záznam Ripky o rozhovore s Nicholsom z 10.6.1942. 290 Kuklík, Jan a Jan Němeček. Britové a atentát na Reinharda Heydricha, s. 310-311. 291 MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 318, Záznam rozhovoru Beneša s Ripkom, Edenom a Nicholsom z 25.6.1942. 292 Kuklík, Jan a Jan Němeček. Britové a atentát na Reinharda Heydricha, s. 311. 68 právnej kontinuity. Vo svojich nótach československému exilu zdôrazňovala svoj ústretový postoj, keď dokonca v máji 1942 dokonca pozdvihla štatút Nicholsa na úroveň veľvyslanca.293

Hoci by sa dalo očakávať, že nacistický teror zo začiatku júna 1942 ovplyvní britský názor najmä na zloženie členov Štátnej rady, ukázalo sa, že reakcia Británie nebola taká jednoznačná. Pri porovnaní júnových jednaní s tými z predchádzajúcich mesiacov, možno stále pozorovať opatrný prístup Veľkej Británie, ktoré sa len neochotne venovala československým záležitostiam. Napriek tomu predložila návrh praktického riešenia situácie, vyjadrujúceho sa k zničeniu Mníchovskej dohody, spoločne zo zachovaním svojich hlavných výhrad. Československí emigranti sa zas rozhodli využiť teror v Protektoráte ako zámienku pre dosiahnutie dohody, poukazujúc na morálne zadosťučinenie pre trpiaci národ. Svojou propagandou si získali pozornosť sveta aj britskej verejnosti, čo už britské ministerstvo zahraničných vecí napriek svojej rezervovanosti nemohlo dlhšie ignorovať. Nacistický teror v Protektoráte československému exilu tiež uľahčil vylúčenie otázky zastúpenia Nemcov v Štátnej rade z jednaní. Beneš a jeho spolupracovníci však museli vyvíjať svoju nepretržitú aktivitu ešte v priebehu nasledujúceho mesiaca. Ku konečnému a rozhodnému kroku britskej vlády ohľadne Mníchova totiž došlo 5. augusta 1942, Edenovou nótou Masarykovi.294 Obe strany pritom boli nútené zľaviť zo svojich požiadaviek. Napriek ústupkom šlo o jeden z najväčších úspechov československého exilu a najmä prezidenta Beneša, ktorý sa vo veci najviac angažoval. Hoci zmena britského postoja nebola okamžitá, možno júnové udalosti pokladať za jednu z príčin premeny britskej politiky voči československému exilu.

293 AMZV, LA-D, k. č. 137, List Návrh nóty Nicholsa zaslanej Ripkovi 23.6.1942. 294 AMZV, LA-D, k. č. 137, Nóta Edena Masarykovi z 5.8.1942. MÚA AV, EB II, k. č. 443, inv. č. 3621, Nóta Edena Masarykovi z 5.8.1942. 69

7. Faktory ovplyvňujúce prístup britskej vlády Na základe predchádzajúceho štúdia vzájomných interakcií československého exilu a britskej vlády v sledovanom období možno určiť niekoľko hlavných faktorov ovplyvňujúcich britskú politiku. Rozpoznané faktory som rozčlenila do piatich kategórií, ktorými sa bližšie zaoberám v nasledujúcich podkapitolách. Jedná sa o dopad medzinárodnej politiky, vojnových udalostí alebo okolnosti medzinárodnoprávneho postavenia československého exilu. Britské rozhodovanie ovplyvnilo aj vnímanie dôležitosti československých záležitostí či absencia jasného politického vedenia. Za rozhodujúce faktory tiež pokladám správanie a názory jednotlivých osobností a postoj britskej verejnosti.

7.1 Medzinárodná politika a vývoj vojnových udalostí

Keďže Británia predstavovala jednu z hlavných strán bojujúcich proti nacistickému Nemecku, vývoj vojnových udalostí nepochybne zasiahol aj jej vzťah s československým exilom. Tento vplyv možno nájsť už v pozadí prvého ústretového kroku britskej vlády voči československým emigrantom. Po kapitulácii Francúzska sa totiž Británia, ako posledná aktívne vzdorujúca neokupovaná európska krajina, ocitla samotná v boji proti Nemecku a potrebných spojencov hľadala aj v radoch exilových vlád. Okrem ďalších európskych krajín tak poskytla útočisko aj československým politikom. V nasledujúcich mesiacoch si vývoj vojnových udalostí vyžadoval plnú pozornosť premiéra aj vojnového kabinetu a záležitosti československého exilu neboli prioritné. Británia sa hneď v júli 1940 zamerala na svoju obranu v leteckej bitke o Britániu. Ďalšie obranné operácie prebiehali v rokoch 1940-1941 v severnej Afrike, na Balkáne aj Blízkom východe.295

Po prepadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom v júni 1941 už Británia nečelila Nemecku ako jediná mocnosť. Churchill okamžite uzavrel spojenectvo so Sovietskym zväzom a sovietska politika sa dotkla aj vývoja československo-britských vzťahov. Júlové jednania Beneša s Majským a najmä ich rýchla dohoda o plnom uznaní československej exilovej vlády pozmenila aj váhavý prístup Británie k žiadosti československého exilu o jeho uznanie de uire. V snahe vyrovnať sa sovietskemu kroku totiž britská vláda prekročila plánované minimálne ústupky, kedy československý exil zamýšľala uspokojiť menovaním akreditovaného vyslanca

295 Donnelly, Mark. Britain in the Second World War, s. 91-95. 70 a odstránením titulu dočasný, nie však plným uznaním vlády.296 Sovieti si ústretovejší postoj voči československému exilu zachovali aj v záležitosti Mníchova, keď Bogomolov aj Molotov ochotne a pohotovo súhlasili s obnovou povojnového Československa v predmníchovských hraniciach ešte v júni 1942. Dá sa povedať, že československo-britské jednania mali v rokoch 1940 až 1942 veľmi podobný priebeh. Československí politici o záležitostiach plného uznania exilovej vlády aj zrušení Mníchova s britskou vládou intenzívne rokovali od januára 1941 aj januára 1942. Po dlhých mesiacoch nečinnosti však pokrok v oboch prípadoch nastal až vplyvom vonkajších udalostí, medzi ktorými mala nepochybne svoje miesto práve sovietska politika. Britská vláda sa svojim prístupom usilovala zachovať si svoje postavenie, a zároveň tiež predísť prílišnej závislosti československého exilu na Moskve.

Okrem Sovietskeho zväzu bralo britské ministerstvo zahraničných vecí ohľad aj na politiku druhého člena Veľkej trojky, USA, ktoré v období druhej svetovej vojny predstavovali najvýznamnejšieho britského spojenca. Churchill prezidenta Rooselveta žiadal o pomoc už v prvých mesiacoch konfliktu. Najskôr sa mu jej dostalo v materiálnej podobe a od augusta 1941 britský premiér prezidenta presviedčal aj o americkom zapojení do vojny.297 K ustanoveniu konkrétnych americko-britských záväzkov došlo v marci 1941 podpísaním Zákona o pôžičke a prenájme298 a Atlantickej charty v auguste 1941. Po japonskom útoku na Pearl Harbor už USA a Veľká Británia predstavovali plnohodnotných vojnových spojencov.299 Na záväzky plynúce z významného americko-britského spojenectva a vzájomných dohôd pri jednaniach s československým exilom opakovane poukazoval Eden. Snaha o jednotný postup s americkou vládou sa stal jednou z príčin odkladaného uznania československej exilovej vlády de uire. Na postoj USA sa britská vláda odvolávala aj pri riešení záležitostí Mníchova, odkazujúc na spoločné stanovisko s americkou vládou ohľadne záväzkov týkajúcich sa hraníc v strednej Európe.300

296 Hájek, Jan, Jiří Kocian a Milan Zítko. Fragmenty dějin: sborník prací k šedesátinám Jana Gebharta., s. 361- 362. 297 Leonard, R. L. A century of premiers: Salisbury to Blair, s. 173. 298 Lend-Lease Act, ktorým USA poskytli materiálnu aj vojenskú pomoc Británii aj ostatným spojencom. 299 Donnelly, Mark. Britain in the Second World War, s. 16. Lynch, Michael. Britain, 1900-51, s. 97-98. 300 MÚA AV, EB II, k. č. 348, inv. č. 332, Záznam rozhovorov Beneša s Lockhartom od polovice júna 1941 do 15.7.1941. MÚA AV, EB II, k. č. 111, inv. č. 318, Záznam Beneša o rozhovore s Edenom z 21.1.1942. 71

7.2 Medzinárodnoprávne postavenie československého exilu

Ďalším významným činiteľom pôsobiacim na britské stanovisko ohľadne československého exilu sú medzinárodnoprávne okolnosti jeho postavenia. Napriek nesmiernej snahe československých emigrantov sa im do konca sledovaného obdobia nepodarilo odstrániť všetky výhrady britskej vlády. Československé exilové zriadenie sa nemohlo jednoducho odvolať na vojenskú porážku alebo nátlak Nemeckom či Talianskom, ako tomu bolo v prípade ostatných exilových vlád v Londýne. Takisto muselo vysvetľovať existenciu protektorátnej vlády a prezidenta, ako aj vlády na Slovensku. Ako problematická sa ukázala aj legitimita funkcie exilového prezidenta Beneša alebo nejednotnosť predstaviteľov národov žijúcich v predmníchovskom Československu. Britská vláda tieto výhrady opakovala pri oboch uznaniach československej exilovej vlády. Pri Benešovej žiadosti o zrušenie platnosti Mníchova britský právny poradca Malkin upozorňoval aj na skutočnosť legitímneho uzavretia zmluvy aj jej záväznosť pre Britániu.301 Ťažko povedať, či, prípadne do akej miery, sa britská vláda usilovala skutočne o prístup k československému exilu, ktorý by bol v absolútnom súlade s právnymi ustanoveniami a československou ústavou alebo šlo len o snahu vyhýbať sa požiadavkám československého exilu. V každom prípade nemožno popierať, že postavenie československého exilu sa líšilo od pozície ostatných exilových vlád v Británii.

7.3 Relevancia československých záležitostí a absencia politického vedenia

Za faktor ovplyvňujúci vývoj britskej politiky pokladám tiež skutočnosti plynúce z nedôležitosti československých problémov z pohľadu britskej vlády aj absenciu konkrétneho vedenia a politiky voči exilovým orgánom. Vzhľadom na množstvo povinností a problémov Veľkej Británie nie je prekvapením, že záujem Churchilla a členov vojnového kabinetu bol zameraný predovšetkým na vedenie vojny. Zvyšní členovia vlády sa ďalej venovali najdôležitejším problémom Británie a impéria.302 Problémami exilových reprezentácii na území Británie sa zaoberali jednotlivé oddelenia ministerstva zahraničných vecí. Konkrétna agenda zahraničnej politiky voči exilovým vládam neexistovala a jej riadením boli primárne

301 Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo, s. 174. 302 Schneer, Jonathan. Ministers at war: Winston Churchill and his war cabinet, s. 112. 72 poverení ministerskí úradníci. Navyše jednotlivé oddelenia riešili súčasne problémy viacerých štátov, a tak im okrem času chýbala aj dôkladná znalosť konkrétnych krajín.303

Byrokraticky riadená zahraničná politika sa snažila o maximálnu flexibilitu a vyhýbanie sa záväzkom, preto akékoľvek vlastné iniciatívy neprichádzali v úvahu. Celá interakcia medzi britskou a československou stranou bola obmedzená na reakcie britských úradníkov na československé požiadavky. Ako je už známe, najprv sa jednalo o Benešove snahy o dosiahnutie plného uznania, po ktorom sa zameral na mníchovskú otázku. Britskí pracovníci najčastejšie preskúmavali československé návrhy, hľadala ich nedostatky, problémy a formulovali svoje stanoviská.304 V sledovanom období ani raz neprišli s vlastným návrhom. Takýto prístup na jednej strane znamenal, že riešenie československých záležitostí bolo zdĺhavé, náročné a vyžadovalo si veľkú trpezlivosť i diplomatickú aktivitu. Na druhej strane zas kvôli chýbajúcej iniciatíve a reaktívnemu prístupu britského ministerstva československým politikom ostalo viac priestoru na určovanie vlastných tém.

Odliadnuc od rozdielnosti záujmov oboch strán a byrokratického prístupu bolo skutočnosťou sťažujúcou fungovanie britskej zahraničnej politiky aj množstvo jej aktérov. Okrem spomínaných ministerských úradníkov, do jednaní zasahoval aj minister zahraničných vecí Eden a výnimočne aj Churchill, ktorý svojím rozhodnutím výrazne zmenil britský prístup k otázke plného uznania československej exilovej vlády. Britské ministerstvo tiež muselo rešpektovať stanovisko členov vojnového kabinetu, zástupcov domínií alebo záujmy predstaviteľov sudetských Nemcov. Počas sledovaného obdobia sa rozhodovanie ohľadom československých záležitostí často presúvalo medzi jednotlivými aktérmi podľa aktuálnej situácie či potreby. Britskému prístupu k československému exilu preto jednoznačne chýbalo jednotné a konkrétne vedenie. V tejto oblasti mal preto zjavne navrch československý exil, vedený Benešom a jeho spolupracovníkmi, výhradne podľa jeho predstáv.

7.4 Osobnosti

Nie je možné predpovedať ako by sa udalosti vyvinuli, ak by za ne boli zodpovední iní aktéri. Avšak vzhľadom na povahu a činy určitých predstaviteľov oboch strán sa dá predpokladať ich osobný vplyv na formulovanie britskej politiky voči československému exilu.

303 Brown, Martin David. Jak se jedná s demokraty: britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii, 1939-1945, s. 21-23. 304 Tamže, s. 52-53. 73

Na vývoj československo-britských vzťahov mala dopad už zmena osôb na vrcholných britských postoch, nahradenie zástancov politiky ústupkov Chamberlaina a Halifaxa, kritikmi Mníchova Churchillom a Edenom. Hoci sa Churchill kvôli svojej vyťaženosti nedokázal detailne zaoberať československými problémami, v prípade, že si čas našiel, jeho intervencia znamenala pre exilové zriadenie krok vpred. V prejave zo septembra 1940 tak napríklad formuloval prvý oficiálny britský postoj k Mníchovu, ktorý platil až do augusta 1942. Takisto, ako už bolo niekoľkokrát zdôraznené, pozíciu československého exilu posilnil najmä po kladnej odpovedi na priznanie plného uznania československej exilovej vlády a jej zrovnoprávnenie s exilovými vládami v Londýne. Edenov prístup voči československým záležitostiam bol v porovnaní s Halifaxovým taktiež pozitívnejší. Súhlasil s pravidelnými stretnutiami, počas ktorých s československými politikmi osobne diskutoval o problémoch ich vzájomného vzťahu.305 Často vyjadroval svoje sympatie československým exilovým politikom, hoci ich žiadostiam mnohokrát sám nedokázal vyhovieť. Všetky otázky konzultoval so svojimi poradcami na odbore Stred, a napriek tomu, že niekedy pri riešení československých požiadaviek navrhoval zájsť ďalej ako britskí úradníci, vždy rešpektoval ich odborné stanovisko. Počas zdĺhavých vyjednávaní s britskou stranou sa zúfalý prezident Beneš niekoľkokrát pokúsil obviniť britských politikov z prevádzania mníchovskej politiky.306 Eden ani Churchill však nemohli sami rozhodovať o britských krokoch a museli zohľadňovať aj názory ostatných členov vlády, medzi ktorými boli aj zástancovia politiky appeasementu. Ak by však takýto politici zastávali aj post premiéra alebo ministra zahraničných vecí, ako tomu bolo pred rokom 1940, boj československého exilu o ústupky zo strany Británie by bol pravdepodobne ešte zložitejší.

Za zmienku nepochybne stojí aj aktivita britských zástupcov u československej exilovej vlády. Najväčšie zásluhy možno priznať najmä práci Lockharta, ktorý sa za československých emigrantov prihováral u britského ministerstva zahraničných vecí aj po svojom odchode z funkcie. Svojimi správami a aktivitou prispel k zlepšeniu obrazu československého exilu v očiach britskej vlády. Pravidelne sa zastával československého prezidenta aj celej exilovej reprezentácie. Beneša tak obhajoval aj po jeho predaní netaktného memoranda Churchillovi a párkrát ho tiež odhovoril od nevhodných a naliehavých ofenzív voči britskému ministerstvu zahraničných vecí. Až do konca svojej funkcie britského zástupcu u československej dočasnej

305 Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování, s. 147. 306 MÚA AV, EB II, k. č. 348, inv. č. 332, Záznam rozhovorov Beneša s Lockhartom od polovice júna 1941 do 15.7.1941. 74 vlády sa neúnavne usiloval o finálne zrovnoprávnenie československej vlády s ostatnými exilovými zriadeniami v Londýne. Jeho naliehanie na Edena pár dní pred konečným uznaním v júli 1941 bolo jedným z impulzov podnecujúcim ministra k ráznemu kroku.307 Aj Lockhartov nástupca Nichols sa veľmi usiloval o nájdenie dohody medzi britskou a československou vládou, hoci sa vo svojich správach snažil o objektívnejšie stanovisko.308

Bez povšimnutia nemôže ostať ani práca samotného československého prezidenta Beneša. Mnohé československé úspechy boli práve výsledkom jeho nekončiacej a neústupnej diplomatickej aktivity. Prezident neustále predkladal svoje memoranda a návrhy, ktoré tiež neprestajne konzultoval s vrcholnými britskými zástupcami, Lockhartom, Nicholsom alebo pracovníkmi odboru Stred. On formuloval československé ciele a kroky. Postavenie československého exilu v roku 1942 je teda aj jeho osobným pričinením. Na druhej strane, jeho priame zapojenie bolo tiež dôvodom mnohým britských pretrvávajúcich výhrad. Jedná sa najmä o jeho osobný spor s Wenzelom Jakschom, Benešovo tvrdohlavé presadzovanie myšlienky právnej kontinuity alebo zrušenia Mníchovskej dohody. Členovia odboru Stred sa k Benešovým požiadavkám tiež často stavali podozrievavo a vo svojich súkromných rozhovoroch ho obviňovali z prevádzania typických trikov, intríg či vypočítavosti.

Postavenie československého zahraničného odboja od jeho vzniku na jar 1939 až po získanie dočasného uznania exilovej vlády oslabovali vnútorné spory medzi jednotlivými politikmi. Tie boli aspoň formálne vyriešené dočasným uznaním československej vlády v Londýne, ktorým došlo k upevneniu pozície Beneša. Jeho oponenti, Osuský a Hodža, prijali ponúkané miesta v exilových orgánoch.309 Československá exilová reprezentácia tak napriek menším občasným sporom, ako napríklad Osuského ostrého vystúpenia voči Churchillovmu prehláseniu v septembri 1940, pôsobila jednotne. Spory však naďalej existovali. Hodža síce v závere roka 1941 odcestoval do USA310, no začiatkom roka 1942 vyvrcholili nezhody Osuského s členmi vlády. Československí exiloví ministri sa vzhľadom na dlhodobú a neodôvodnenú neúčasť Osuského na zasadaniach vlády obrátili na Beneša so žiadosťou o zrušenie jeho ministerského mandátu. Osuský sa po odvolaní vzdal aj členstva v Štátnej rade

307 Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování, s. 159. 308 Kuklík, Jan a Jan Němeček. Osvobozené Československo očima britské diplomacie: (zprávy britské ambasády z Prahy v roce 1945), s. 18. 309 Kuklík, Jan a Jan Němeček. Proti Benešovi!: česká a slovenská protibenešovská opozice v Londýně 1939-1945, s. 154. 310 Kuklík, Jan. Londýnský exil a obnova československého státu 1938-1945: právní a politické aspekty obnovy Československa z hlediska prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci, s. 92. 75 a ostal už len Benešovým kritikom.311 Napriek existencii nezhôd však československí emigranti svoje vnútorné rozbroje viac neprenášali do jednaní s Britániou. Hlavným vyjednávaním s Britániou sa navyše zaoberali Benešovi najbližší a lojálni spolupracovníci, Masaryk alebo Ripka.

7.5 Verejná mienka

Britská vláda sa v čase svetového vojenského konfliktu usilovala udržať si priazeň aj zapojenie svojho obyvateľstva, a preto jeho názor patril medzi dôležitý faktor ovplyvňujúci jednanie štátu. Táto skutočnosť neunikla ani predstaviteľom československého exilu, ktorí dokázali využiť tragický osud národa a situáciu v Protektoráte pre posilnenie svojho medzinárodnoprávneho postavenia. Československá exilová propaganda napríklad pravidelne vyzdvihovala prínos svojich letcov v boji o Britániu a po nástupe Heydricha na miesto zastupujúceho protektora zas čoraz naliehavejšie upozorňovala na zverstvá páchané vo vlasti. Najväčšia pozornosť sa československým problémom dostala po vlne nemeckých odpovedí na smrť Heydricha. Pobúrenie sveta aj britskej verejnosti po zničení českých obcí Lidice a Ležáky boli jedným z faktorov, ktoré prinútili britskú vládu pokročiť v riešení mníchovskej otázky. Československá exilová propaganda bola namierená na britských politikov, ktorých oslovovali priamo československí emigranti alebo britskí zástupcovia u československej exilovej vlády, ako aj na britskú verejnosť. Tá sa o československých záležitostiach dozvedala z početných a obľúbených prednášok Beneša i Masaryka. Prípadne prostredníctvom kultúrnych a charitatívnych akcií či výstav, venovaných najrozličnejším československým výročiam a sviatkom.312 Československý exil sa tiež usiloval pretlačiť svoje záležitosti na stránky britskej tlače, čo sa mu aj, ako bude možné vidieť v nasledujúcej kapitole, úspešne darilo.

311 Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně II (1942), s. 19. 312 Gebhart, Jan, Jan Kuklík. Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek XV.a, 1938-1945. Praha: Paseka, 2006, s. 532. Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování, s. 149. 76

8. Reflexia československého exilu na stránkach britskej tlače

Za najvhodnejší nástroj pre reflexiu československej emigrácie v britskej dobovej tlači som rovnako ako moja predchodkyňa, na ktorú vo svojej práci nadväzujem, zvolila rozsiahly internetový portál, The British Newspaper Archive. Tento archív pokladám za vynikajúcu vzorku, keďže obsahuje vyše sedemsto rôznych titulov z celej Británie a Írska, vydávaných od roku 1800.313 Výhodou vybraného internetového archívu je aj jeho dostupnosť, keďže je na rozdiel od ostatných väčších britských titulov prístupný aj individuálnym bádateľom a verejnosti. Internetový archív zatiaľ nezahŕňa najväčšie celoštátne dobové tituly ako Daily Express, News Chronicle alebo Daily Mail a vo svojej práci využívam skôr regionálne periodiká. Nepokladám to za nevýhodu, pretože aj tieto menšie regionálne tituly sú ukážkou vyjadrení zahraničnopolitických aktérov a britského pohľadu na československé záležitosti. Navyše regionálne tituly predstavujú hlbší pohľad na československú otázku v Británii, keďže sa týmto otázkam venovali intenzívnejšie ako celoštátna tlač, zameraná na celosvetové problémy.314 Články týkajúce sa významných československých záležitosti sa objavovali súčasne na stránkach viacerých titulov315.

Celkovo možno zmienky o československých emigrantoch v britských periodikách označiť za časté, čo dosvedčujú aj správy informačného odboru československého exilového ministerstva zahraničných vecí, vydávané od decembra 1940. V týchto správach sa pracovníci príslušného odboru usilovali vytvoriť mesačný prehľad poznámok o československých záležitostiach. V prehľade uvádzajú počet riadkov, venovaných československým témam v konkrétnych periodikách v jednotlivých dňoch. Zo správ prístupných v MÚA AV, pokrývajúcich obdobie od decembra 1940 do augusta 1941, bol z hľadiska Československa najúspešnejším mesiacom január 1941, s počtom riadkov týkajúcich sa Československa 17 735. Tento rekord sa už nepodarilo prekonať, čo však môže súvisieť aj so zmenšujúcim sa rozsahom britských novín v priebehu roka 1941, spôsobeným stenčujúcimi sa zásobami papiera. Správy upozorňujú na to, že aj napriek takmer polovičnej redukcii rozsahu novín, si v nich

313 About The British Newspaper Archive. The British Newspaper Archive. [online]. [cit. 2017-02-07]. Dostupné z: http://www.britishnewspaperarchive.co.uk/help/about. 314 MÚA AV, EB II, k. č. 122, inv. č. 1525, Správa č. 7 exilového ministerstva zahraničných vecí o československom ohlase v britskej tlači v júni 1941 zaslaná 6.8.1941. 315 Z dôvodu lepšej prehľadnosti vždy uvádzam odkaz len na jedno britské médium, ale rovnaké články sa pravidelne objavovali súčasne vo viacerých periodikách. 77

československé záležitosti zachovali svoje miesto každý deň316. Záujem britskej tlače o československé otázky bol teda nepopierateľný.

Dôležitosť jednotlivých tém sa počas mesiacov menila. Cieľom tejto kapitoly je ukázať, akým záležitostiam československej emigrácie sa britská tlač v skúmanom období venovala najintenzívnejšie, spoločne so spôsobom predstavovania týchto tém. Celkovo šlo prevažne o stručné, občas len niekoľko riadkové, informatívne články. Čechoslováci v nich boli vykresľovaní ako trpiaci, ale odvážny národ, zdôrazňovaný bol aj ich príspevok k spojeneckému vojnovému úsiliu. K štúdiu dostupných materiálov som pristupovala prostredníctvom zadávania kľúčových slov do rozpätia rokov 1940 až 1942. Témy, ktorým britské média venovali pozornosť najčastejšie detailne rozoberám v nasledujúcich podkapitolách.

8.1 Československé osobnosti a vyjadrenia Churchilla

Britské periodiká sa osobnosti Beneša venovali už od dočasného uznania československej vlády. V článkoch sa najčastejšie objavujú zhrnutia jeho početných prejavov, analýz vývoja medzinárodnej situácie aj komentárov udalostí v Protektoráte. Noviny upozorňovali napríklad na spomínanú prezidentovu prednášku v Aberdeene alebo návštevu univerzity v Edinburgu v novembri 1941, kde predpovedal blížiacu sa nemeckú porážku v dôsledku neuváženej invázie do Sovietskeho zväzu.317 Uverejňované tiež boli početné prejavy a poznámky ministra zahraničných vecí Masaryka, ktorý sa okrem tradičných tém venoval aj hodnoteniu zahraničných ciest v USA.318 Britské noviny Masaryka hodnotili veľmi kladne, poukazovali na jeho bývalú funkciu československého vyslanca v Londýne aj rodinnú tradíciu služby pre štát.319

Britská tlač uvádzala aj Churchillove gestá voči československej reprezentácii. Informovala napríklad o premiérovom prejave pri príležitosti druhého výročia podpísania Mníchovskej dohody, kedy vo svojom rozhlasovom prejave odsúdil britskú mníchovskú

316 V júli a auguste 1941 pracovníci informačného odboru našli vyše pätnásť tisíc relevantných riadkov. Najmenší počet riadkov bol zväčša v nedeľu, podľa dostupných správ zmienka o Československu chýbala len v nedeľu 10. augusta 1941. MÚA AV, EB II, k. č. 122, inv. č. 1525, Správy č. 6-9 exilového ministerstva zahraničných vecí o československom ohlase v britskej tlači. 317 The Scotsman, Dr Benes´s Visit, 06.11.1941, s. 4. 318 Dundee Courier, Nazi Methods Have Changed U.S. Views, s. 3. alebo The Scotsman, Men and Affairs, 19.3.1941, s. 5. 319 The Scotsman, Young Czecho-Slovakia, 23.10.1940, s. 6. 78 politiku a zaradil plán obnovy Československa medzi hlavné britské vojnové ciele.320 Ohlas vzbudila aj Churchillova návšteva československých jednotiek v tábore v Leamingtone. Média opisovali návštevu veľmi pozitívne a premiér československým dôstojníkom verejne poďakoval za ich „eleganciu a efektívnosť“.321 Britské periodiká tiež v decembri 1941 vydali článok založený na správach z Protektorátu, označujúci Churchilla za hrdinu pre všetkých Čechov. Ako dôvod uviedli premiérovo pričinenie na odstránení nepriateľstva medzi národmi, spájaného s Mníchovskou dohodou.322

8.2 Pamätné dni

Medzi článkami sa objavovali zmienky o najrôznejších československých výročiach. Britské média napríklad nezabúdali na jeden z najvýznamnejších sviatkov, deň vzniku nezávislého Československa, ktorý pripomínali každoročne.323 Pravidelne upozorňovali aj na výročie nacistickej okupácie Čiech a Moravy. Nevynechali ani spomienku narodenia a úmrtia bývalého československého prezidenta Tomáša G. Masaryka324 a pripomínali aj výročia ďalších československých osobností, ako Jana Husa325, Antonína Dvořáka326 či Milana Rastislava Štefánika327. Britské denníky tieto československé pamätné dni väčšinou okomentovali len drobnou poznámkou o histórii alebo prejavom československého politika. V každom prípade ich možno vnímať ako ukážku podpory a úcty voči československej emigrácii.

8.3 Uznania

Pozornosť si zaslúžili aj najvýznamnejšie úspechy a uznania československého exilu. Na prvých stránkach boli uverejňované stručné informácie o dočasnom uznaní československého exilu, britskom aj sovietskom plnom uznaní československej vlády aj Edenovom prehlásení k Mníchovskej dohode. Britskí novinári nevynechali ani správy

320 Western Daily Press, Mr Churchill says freedom will not perish, 01.10.1940, s. 4. 321 Coventry Evening Telegraph, Premier Inspects Czecho-Slovak Troops at a Midland Camp, 21.4.1941, s. 5. 322 Hartepool Northern Daily Mail, Mr. Churchill is Czechs´Hero, 24.12.1941, s. 5. 323 Napríklad Yorkshire Post and Leeds Intelligencer, A Brave People, 30.9.1940, s. 2. Yorkshire Post and Leeds Intelligencer, Czech Gathering in Leeds, 3.11.1941, s. 5. Liverpool Daily Post, Czechs Celebrate Independence Day, 2.11.1942, s. 3. 324 Liverool Dayily Post, Masaryk Anniversary, 7.3.1941, s. 3. 325 The Scotsman, Jan Hus Commemoration, 7.7.1942, s. 4. 326 Gloucester Citizen, Great Czech Musician, 8.9.1941, s. 4. 327 Liverpool Evening Express, Czech Memorial Service, 4.5.1942, s. 4. 79 o menovaní vzájomných zástupcov u príslušných vlád alebo závery sovietsko- československých jednaní z júla 1941. Všetky tieto správy boli krátke a formálne.

8.4 Armáda

Britská tlač o pokrokoch vo výstavbe československej armády informovala už od jej premiestnenia na územie Británie. Pochvalu si však zaslúžili najmä československí letci bojujúci v bitke o Britániu. Ich práca bola označovaná ako záslužná a spoľahlivá. Články poukazovali aj na úspešnosť letcov v septembrových bojoch v bitke o Britániu, keď zasiahli až 38 nemeckých strojov, z čoho 60% tvorili bombardéry. Britská tlač pripomenula aj ich nebezpečný útek z okupovanej vlasti a celkovo zhodnotila, že „po týždňoch tréningov s RAF328 sa stali efektívnou jednotkou, odhodlanou bojovať až do víťazstva“.329 Prácu československých letcov vyzdvihol aj britský tajomník domínií, Lord Cranborne, ktorý pripomenul ich vynikajúce výsledky aj nebezpečné manévre.330

8.5. Udalosti v Protektoráte

Okrem rešpektu k osobnostiam a udalostiam však britskú tlač, podľa priestoru venovaného československým záležitostiam, najviac zaujímala vyvíjajúca sa situácia v Protektoráte. V jednotlivých periodikách vychádzali články upozorňujúce na nárast teroru, zmeny vo vedení alebo odpore obyvateľstva. Už v septembri 1940 upozorňovali na zabavovanie českej literatúry.331 Výnimočnú pozornosť britských médií si vyslúžilo aj nacistické rozsiahle zatýkanie po vlne nepokojov nasledujúcich oslavy tretieho výročia úmrtia prezidenta Masaryka. Nacisti sa okrem represií na obyvateľstve zbavili aj českých národných symbolov, fotografií a obrazov významných osobností.332

Okrem represií britské noviny často zmieňovali akékoľvek výraznejšie akty odporu českého obyvateľstva, ako štrajky robotníkov narušujúcich zbrojnú výrobu, pričom pripomínali aj tvrdé tresty, ktoré demonštrantom za tieto činy hrozili. Produkciu sa snažili oslabiť aj farmári

328 Royal Air Force –letectvo Veľkej Británie. 329 Derby Daily Telegraph, Czech Airmen Fight With R.A.F., 22.10.1940, s. 5. 330 The Scotsman, Czech Fighting Men, 29.10.1940, s. 1. 331 The People, Terror over Prague, 15.9.1940, s. 4. 332 Dundee Evening Telegraph, Arrests Follow Czech Celebrations, 10.10.1940, s. 5. 80 a dochádzalo tiež k prepadom vlakov exportujúcich potraviny do Nemecka.333 Médiá upínali pozornosť aj na najmenšie prejavy českého odporu. Príkladom môžu byť zmienky o narušovaní nacistického potravinového prídelového systému domácimi predajmi334 alebo bojkot kontrolovanej českej tlače, ktorý Česi zahájili pri príležitosti štvrtého výročia úmrtia prezidenta Masaryka.335

Ešte naliehavejšia pozornosť na udalosti v Protektoráte nastala po príchode Heydricha do Prahy, čo naznačuje početnosť článkov aj ich radenie na prvé stránky. Na Heydrichov príchod reagovala tlač veľmi pohotovo. Hneď nasledujúci deň vyšlo množstvo článkov predvídajúcich násilnejšiu budúcnosť českého obyvateľstva,336 opisujúc zastupujúceho protektora ako najväčšieho nacistického vraha, „jedného z najbezcitnejších nacistov, pravdepodobne zodpovedného za viac vrážd ako akýkoľvek iný muž v krajine“. Hneď v prvých dvoch týždňoch jeho úradovania informovali o narastajúcom počte obetí Čechov a Slovákov. Napriek tomu však ich duch údajne ostal nezlomný a sabotážne akcie sa stali ešte častejšími.337 V nasledujúcich dňoch a mesiacoch boli správy podobné, informovali o narastajúcom počte obetí, zahŕňajúcom civilistov, armádnych príslušníkov, oficiálnych predstaviteľov štátu aj inteligenciu. Znepokojujúcimi sa stali aj správy o germanizácii českých detí, ktoré boli na základe nariadenia Heydricha z januára 1942 povinné zúčastniť sa nemeckej pracovnej výmeny ihneď po skončení základnej školy.338 Týmto sa ešte skomplikovala situácia českého školstva, ktoré bolo pod prísnym nemeckým dohľadom už od marca 1941, kedy bolo okrem iného zavedené spievanie nemeckej štátnej hymny pred zahájením vyučovania, zákaz používania pier či farbičiek v národných farbách alebo československej výroby.339 V apríli 1942 sa zas začali objavovať zmienky o nemeckom znepokojení zo spojeneckých agentov, ktorí „pristáli v Čechách a na Morave s padákmi a plánujú sabotážne akcie s pomocou českého obyvateľstva“.340

333 Gloucester Citizen, Czech Slow Up Production, 19.3.1941, s. 5. 334 Liverpool Daily Post, Czech Sabotage, 7.6.1941, s. 2. 335 Newcastle Journal, Czech Boycott, 16.9.1941, s. 1. 336 Dundee Courier, Gestapo Tyrant Sent To Hold Down Czechs, 29.9.1941, s. 3. 337 Hull Daily Mail, 1000 Czechs Shot in Two Weeks, 20.10.1941, s. 1. 338 Aberdeen Press and Journal, Panorama on Czech History, 10.1.1942, s. 2. 339 Gloucester Citizen, Czech Slow Up Production, 19.3.1941, s. 5. 340 Daily Record, Czech Help Allied Parachute Saboteurs, 16.4.1942, s. 5. 81

8.6 Atentát na Heydricha a následný teror

Samotný atentát na Heydricha bol znova britskými médiami pojatý veľmi profesionálne, stručným zhrnutím jeho priebehu, zmienkou o vypísaní odmeny na jeho účastníkov a obave z ďalšej vlny teroru.341 V nasledujúcich článkoch britské média informovali o vývoji zdravotného stavu zastupujúceho ríšskeho protektora, nazývaného mäsiarom Čiech a Moravy, nacistických represiách na českom obyvateľstve, bez špekulácií o útočníkoch. Zároveň opätovne vyjadrovali úctu voči českému obyvateľstvu, keď útok opísali ako „ukážku nezlomných ľudí a ich nezlomného odporu voči nemeckým utlačovateľom“342 Pri informovaní o Heydrichovej smrti 5. júna 1942 uvádzali aj špekulácie nemeckých vyšetrovateľov, že zbrane atentátnikov boli britskej výroby a celý čin naplánovaný v Londýne.343 Po dopadnutí účastníkov atentátu Nemcami o nich britské noviny písali ako „streleckých hrdinoch“.344

Počas celého júna 1942 britská tlač informovala o narastajúcom počte popráv českého obyvateľstva, zničení obcí Lidice a Ležáky, ktoré boli typickými dedinami, avšak všetci muži sú už mŕtvi, ženy v koncentračných táboroch a deti „na tých hrozných miestach, ktorý nacisti volajú trestné vzdelávacie zariadenia“.345 Vyhladenie Lidíc vyvolalo obrovský medzinárodný ohlas, stali sa „symbolom deštrukcie a zločinov nacistov v európskych okupovaných krajinách“.346 Britské média zásadne odmietali Nemeckom oficiálne deklarované dôvody pre prevedenie odplaty na českej obci, ako nájdený vysielač britskej výroby. Všetky nemecké vysvetlenia označili za „výhovorky ospravedlňujúce vyhladenie českej dediny pred svetovým odsúdením nemeckej brutality“.347 Okrem článkov odsudzujúcich nemecké kroky sa však objavovali aj také, ktoré navrhovali odvetu. Dokonca tvrdili, že obyvatelia Protektorátu sú o odvetnej akcii RAF presvedčení a nemeckí obyvatelia sa práve tejto odvety obávajú. Podobné prehlásenia vychádzali z prehlásení Beneša a jeho rozhlasového prejavu do Protektorátu alebo amerického ministra zahraničných vecí Cordella Hulla, ktorý Hitlerove kroky ostro odsúdil.348 Britská tlač informovala aj o ohlase, ktorý vyvolali Lidice vo svete, keď v USA, Mexiku alebo v Palestíne došlo k pomenovaniu obcí na pamiatku Lidíc a obetí.349 Meno Lidice podľa tlače

341 Gloucestershire Echo, Heydrich Was Shot by Two Men, 28.5.1942, s. 1. 342 The Scotsman, Armoured Cars Patrol Prague, 30.5.1942, s. 5. 343 Western Daily Press, Czech Butcher Is Dead, 5.6.1942, s. 4. 344 Daily Mirror, Heydrich shots heroes, 23.6.1942, s. 2. 345 Western Mail, Remember Lidice, 30.6.1942, s. 3. 346Aberdeen Press and Journal, In Memory of Lidice, 13.7.1942, s. 1. 347 Manchester Evening News, Lidice – Germans´Excuse, 18.6.1942, s. 3. 348 Evening Despatch, Lidice – Nazis fear reprisal, 13.6.1942, s. 1. 349 Western Mail, U.S. Remembered Lidice, 30.6.1942, s. 3. Manchester Evening News, Palestine´s Lidice, 18.7.1942, s. 3. Daily Mirror, Mexico has its Lidice now, 31.8.1942, s. 1. 82 nezaniklo a aj napriek tomu, že sa ho Hitler pokúsil vymazať z mapy, existuje ďalej vo svete.350 Vyhladenie ďalšej českej obce vyvolalo novú vlnu správ o pokračujúcom odvetnom nacistickom terore.351 Utrpenie obce Ležáky bolo porovnávané s osudom Lidíc, ktoré sa už stali samotným synonymom nemeckej brutality. Zmienky o nich využívala britská tlač aj pri ďalších podobných nacistických zločinoch v Európe, keď informovali o „ďalších Lidiciach“ v nadväznosti na zločiny v Nórsku či Poľsku.352 Napokon, o dôležitosti tejto tragickej udalosti svedčí aj stanovisko samotného britského ministra zahraničných vecí Edena, ktorý Lidice nevynechal ani vo svojom prejave o odmietnutí Mníchovskej dohody v Dolnej snemovni 5. augusta 1942, kedy zdôraznil, že „zničenie Lidíc pohlo svedomím celého civilizovaného sveta“.353

8.7 Mníchovská dohoda

Medzi záležitosti zmieňované v britskej tlači som sa rozhodla priradiť aj problematiku Mníchovskej dohody. Tá síce na rozdiel od prechádzajúcich tém nezískala toľko pozornosti, avšak vzhľadom na dôležitosť pre československú exilovú vládu a národ pokladám za vhodné ukázať, ako ju vnímala britská strana. Celkovo boli zmienky o Mníchovskej dohode alebo jej následkoch pomerne zriedkavé. Objavovali sa pri výročiach jej podpisu a iniciatíva vychádzala prevažne zo strany československých exilových politikov, ktorí mali na túto tému rôzne prejavy.354 Väčšiu pozornosť získalo až Edenove prehlásenie v Dolnej snemovni britského parlamentu, ktorým sa britská vláda „formálne, konečne a navždy zbavila Mníchovskej dohody“.355

350 Aberdeen Press and Journal, Lidice will be perpetuated, 30.6.1942, s. 1. 351 Western Daily Press, Lezaky follow Lidice, 26.6.1942, s. 4. 352 Birmingham Mail, Another Lidice, 13.7.1942, s. 2. Glouchestershire Echo, A Polish Lidice, 31.12.1942, s. 1. 353 Derby Daily Telegraph, Eden and Czech Frontiers, 5.8.1942, s. 5. 354 Aberdeen Press and Journal, ´Vile Deception´of Munich, 3.10.1940, s. 6. 355 Daily Herald, Munich Pact Dead and Done With, 6.8.1942, s. 3. 83

9. Záver

Britské dočasné uznanie exilovej vlády 21. júla 1940 predstavovalo základ politického a právneho zriadenia v zahraničí, z ktorého mohli exiloví politici vychádzať pri ďalších jednaniach. Okrem toho, že sa jednalo o výrazný úspech československých emigrantov však dočasné uznanie sprevádzala rada výhrad britskej vlády. Tá odmietala akékoľvek záväzky týkajúce sa hraníc, Benešovu teóriu právnej kontinuity, čím spochybňovala aj jeho vlastnú pozíciu prezidenta, a problematickou sa stala aj autorita československého exilu nad jeho bývalými občanmi v Británii. Spomínané výhrady spoločne s prívlastkom dočasný naznačovali, že postavenie československého exilu sa líšilo od postavenia ostatných spojeneckých vlád sídliacich v Londýne. Hoci Británia označovala rozdiely za technické a poukazovala na neexistenciu praktických rozdielov v jednaní s exilovými vládami sídliacimi na jej území, nemohla zakryť skutočnosti ako chýbajúceho zástupcu u československej exilovej reprezentácie s hodnosťou vyslanca. Britský prístup k československému exilu v skutočnosti oslaboval najmä dôležitosť či prestíž československej reprezentácie, pretože naznačoval jej nižšie postavenie oproti ostatným exilovým vládam. A to aj napriek tomu, že sa československý exil počas vojny snažil byť nápomocný, podobne ako ostatní spojenci, prostredníctvom vojenskej pomoci alebo zdieľaním spravodajských informácií.

Udalosti rokov 1940 až 1942 predstavujú významnú kapitolu v boji československého národa o znovunavrátenie svojej slobody, vlasti aj dôstojnosti. Československý exil sa rozhodne nenachádzal v jednoduchej situácií a o všetky úspechy musel tvrdo bojovať. Celkové rozhodovanie o exilovej politike sa nachádzalo pevne v rukách Beneša, ktorý sa snažil o neústupné presadzovanie československých cieľov. V prvom rade šlo o dosiahnutie plného uznania exilovej vlády aj prezidenta, následne boj za zrušenie mníchovskej krivdy a dosiahnutie súhlasu s transferom menšín z územia povojnového Československa. Z týchto ambícií vychádzali všetky diplomatické aktivity a početné memorandá československých emigrantov. Avšak jedná sa aj o obdobie tragické pre celú Európu i svet, britská vláda sa tak pochopiteľne sústredila na iné ciele a povinnosti. Britský postoj k československému exilu možno označiť za opatrný až rezervovaný, spočívajúci vo výhradnej reakcii na požiadavky československej vlády. Na druhej strane, československí exiloví reprezentanti neváhali využiť akúkoľvek príležitosť na propagáciu a zdôraznenie vlastných cieľov, čo dokumentujú záznamy početných stretnutí, prednášok alebo listov. Vzájomný vzťah britskej vlády a československého exilu možno opísať ako sériu prosieb a ústupkov, charakteristický vlečúcimi sa rokovaniami.

Jednotlivé kroky a rozhodnutia britských predstaviteľov ovplyvnila rada rozličných faktorov, ktoré som rozčlenila do piatich kategórií.

Za jeden z nepopierateľných vplyvov považujem dopad vonkajších faktorov, ako vývoja vojnových udalostí a obzvlášť vstupu ďalších členov Veľkej trojky, Sovietskeho zväzu a USA, do britsko-československého vzťahu. Sovietske prísľuby, rokovania aj samotné uzavretie spojeneckej dohody s československou exilovou vládou mali okamžitý dopad na zmenu stanoviska Británie, ktorá váhala s priznaním plného uznania československého exilového zriadenia. Jednania prezidenta Beneša a ministra Edena, vedené od januára 1941, skutočne dosiahli výrazný pokrok a konkrétny výsledok až v júli 1941. Sovietsky vplyv na vývoj československo-britských vzťahov možno pozorovať aj v ďalšom období, pri formovaní britského stanoviska k Mníchovskej dohode. Britská vláda tiež formovala svoju politiku opatrne, v snahe nenarušiť špeciálne spojenectvo s USA, čo sa odrazilo v odmietaní jednostranných britských záväzkov, vyjadrení ohľadne hraníc strednej Európy alebo uznaní československej exilovej vlády de iure.

Prekážku vzájomných vzťahov predstavovali aj rozdielne záujmy protikladných aktérov. Veľká Británia, ako vojenská mocnosť, nemohla venovať dostatok pozornosti záujmom všetkých spojencov. Voči československému exilu, podobne ako k ostatným exilovým vládam v Londýne, viedla reaktívnu politiku, prevádzanú pracovníkmi svojho ministerstva zahraničných vecí. Za vývoj vzťahov a najmä mnohé britské ústupky sú zodpovední hlavne niekoľkí britskí aj československí politici a diplomati. Svoju úlohu zohrali rozhodnutia aj pomerne priateľský postoj Churchilla, Edena, usilovná práca Beneša, Lockharta alebo Nicholsa. Československí exiloví politici sa nespoliehali na náhody a usilovne pracovali na propagande svojich záujmov, obratne využívajúc vývoj situácie v Protektoráte v snahe získať sympatie britských politikov aj verejnosti. Najväčšiu pozornosť a súcit vzbudila práve vlna nacistických represií po atentáte na Heydricha, keď sa vyhladenie českej obce Lidice stalo medzinárodným symbolom nacistickej brutality. Napriek tomu, že československý exil neustále pracoval na premene svojho dočasného štatútu nemožno popierať, že skutočne existovali okolnosti naznačujúce odlišné medzinárodnoprávne postavenie Benešovho exilu.

Po zhodnotení týchto faktorov ovplyvňujúcich britskú politiku voči československému exilovému zriadeniu som predposlednú kapitolu venovala reflexii československého exilu na stránkach britskej dobovej tlače, za pomoci internetového archívu The British Newspaper Archive. Touto analýzou som sa pokúsila doplniť celkový obraz československého exilu

85 z pohľadu Británie. Napriek znižovaniu počtu strán novín v dôsledku vojny si československá problematika zachovala svoju dôležitosť. Britské periodiká obsahovali každodenne minimálne niekoľkoriadkovú zmienku o československom exile či situácii v Protektoráte. Správy nemali nikdy negatívny obsah. Skôr naopak, najčastejšie šlo o vyzdvihovanie statočnosti československých letcov, trpiaceho a odvážneho národa alebo pripomienku významných osobností a sviatkov. Cieľom analýzy bolo predstavenie tém, ktorým sa najčastejšie venovala pozornosť. Na základe štúdia týchto dokumentov môžem prehlásiť, že najväčší záujem britských periodík vyvolal príchod Heydricha do Prahy a nasledovná vlna teroru. Obrovskú pozornosť vzbudili aj Lidice.

V závere diplomovej práce môžem konštatovať, že britský postoj voči československému exilu nebol formulovaný jednoznačne a pochopiteľne nepatril medzi priority britskej vlády. Tá sa počas celého sledovaného obdobia usilovala o maximálne vyhýbanie záväzkom a jej ústupky boli výsledkom viacerých spolupôsobiacich faktorov. Za najvýznamnejšie vplyvy pokladám reakciu na vonkajšie okolnosti, snahu zachovať si spoločný postup so Sovietskym zväzom, významné spojenectvo s USA aj podporu verejnosti v zložitom vojnovom období.

10. Zoznam použitej literatúry

10.1 Archívne pramene

Archiv Ministerstva zahraničních věcí České republiky (AMZV), Praha

- fond Londýnský archiv – důvěrný 1939-1945 (LA-D) - fond Londýnský archiv – obyčejný 1939-1945 (LA-O)

Masarykův ústav a Archiv AV ČR (MÚA AV), Praha Benešův archiv (BA) - fond Edvard Beneš, Oddíl II 1938-1945 (EB II)

10.2 Edície dokumentov a memoáre

Beneš, Edvard, Hauner, Milan, ed. Paměti II. Praha: Academia, 2007. Historie (Academia). ISBN 978-80-200-1529-7.

Beneš, Edvard. Paměti. Část II., sv. 1, Od Mnichova k nové válce a k novému vítězství. 2. vyd. Praha: Orbis, 1947.

Beneš, Edvard. Tři roky druhé světové války: projevy a dokumenty z r. 1938-42 (s úvodním slovem dr. Huberta Ripky). Londýn: Čechoslovák, 1942.

Kuklík, Jan – Němeček, Jan –Nováčková, Helena –Šťovíček, Ivan (eds.): Od rozpadu Česko- Slovenska do uznání československé prozatímní vlády 1939-1940. Příloha Zápisy ze zasedání Československého národního výboru 1939-1940. Praha, Ústav mezinárodních vztahů 1999. Dokumenty československé zahraniční politiky.

Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Jan Masaryk: osobní vzpomínky. Krnov: Vladimír Kořínek, 2003. ISBN 80-903184-2-8.

Lockhart, Robert Hamilton Bruce. Přichází zúčtování. Praha: Fr. Borový, 1948. Století přerodu.

Němeček, Jan, Jan Kuklík, Blanka Jedličková a Daniela Němečková (eds.). Československá zahraniční politika v roce 1942. Svazek I. Praha: Ústav mezinárodních vztahů, 2010. Dokumenty československé zahraniční politiky. ISBN 978-80-86506-92-0.

Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940-1941. Sv. I, (16. červen 1940-30. duben 1941). Praha: Ústav mezinárodních vztahů, 2006. Dokumenty československé zahraniční politiky. ISBN 80-86506-55-X.

Němeček, Jan (ed.). Od uznání československé prozatímní vlády do vyhlášení válečného stavu Německu 1940-1941. Sv. II, (1. květen 1941 – 31. prosince 1941). Praha: Ústav mezinárodních vztahů, 2006. Dokumenty československé zahraniční politiky. ISBN 80-86506-55-X.

Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně I (1940-1941). Praha: Masarykův ústav a Archiv Akademie věd ČR, 2008. ISBN 978-80-86495-52-1.

Němeček, Jan (ed.). Zápisy ze schůzí československé vlády v Londýně II (1942). Praha: Masarykův ústav a Archiv Akademie věd ČR, 2011. ISBN 978-80-86495-71-2.

10.3 Periodiká356

Aberdeen Press and Journal – ročník 1940, 1942

Coventry Evening Telegraph – ročník 1941

Daily Herald – ročník 1942

Daily Mirror – ročník 1942

Daily Record – ročník 1942

Derby Daily Telegraph – ročník 1940, 1942

Dundee Courier – ročník 1941

Dundee Evening Telegraph – ročník 1940

Evening Despatch – ročník 1942

Gloucester Citizen – ročník 1941

Gloucestershire Echo – ročník 1942

Hartepool Northern Daily Mail – ročník 1941

356 Všetky periodiká študované a dostupné na http://www.britishnewspaperarchive.co.uk/. 88

Hull Daily Mail – ročník 1941

Manchester Evening News – ročník 1942

Liverpool Daily Post – ročník 1941

Liverpool Evening Express – ročník 1942

Newcastle Journal – ročník 1941

The People – ročník 1940

The Scotsman – ročník 1940, 1941, 1942

Yorkshire Post and Leeds Intelligencer – ročník 1940

Western Daily Press – ročník 1940

Western Mail – ročník 1942

10.4 Literatúra

Bartl, Július: Úvod do štúdia dejepisu. Bratislava: Univerzita Komenského, 1997, 130 s. ISBN 80-223-1249-5.

Bennett, Matthew a Paul C. Latawski. Exile armies. New York: Palgrave Macmillan, 2005. ISBN 0333945646.

Brandes, Detlef. Exil v Londýně 1939-1943: Velká Británie a její spojenci Československo, Polsko a Jugoslávie mezi Mnichovem a Teheránem. Přeložil Marek Nekula, přeložil Alena Opletalová. Praha: Karolinum, 2003. ISBN 80-246-0488-4.

Brown, Martin David. Jak se jedná s demokraty: britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii, 1939-1945. Praha: Beta-Dobrovský, 2008. ISBN 978-80-7306-368-9.

Butler, David a Gareth. Butler. British political facts. New York: Palgrave Macmillan, c2011. ISBN 9780230252295.

Čejka, Eduard. Československý odboj na Západě: (1939-1945). Praha: Mladá fronta, 1997. ISBN 80-204-0609-3.

Dejmek, Jindřich. Československo, jeho sousedé a velmoci ve XX. století (1918 až 1992): vybrané kapitoly z dějin československé zahraniční politiky. Praha: CEP - Centrum pro ekonomiku a politiku, 2002. ISBN 80-86547-07-8.

Dejmek, Jindřich. Diplomacie Československa. Díl I., Nástin dějin ministerstva zahraničních věcí a diplomacie (1918-1992). Praha: Academia, 2012. ISBN 978-80-200-2210-3.

Dejmek, Jindřich. Edvard Beneš: politická biografie českého demokrata. Část druhá, Prezident republiky a vůdce národního odboje (1935-1948). Praha: Karolinum, 2008. ISBN 978-80-246- 1473-1.

Donnelly, Mark. Britain in the Second World War. Hoboken: Routledge, 1999. ISBN 0203980832.

Drulák, Petr. Jak zkoumat politiku: kvalitativní metodologie v politologii a mezinárodních vztazích. Praha: Portál, 2008. ISBN 978-80-7367-385-7.

Gebhart, Jan, Jaroslav Koutek a Jan Kuklík. Na frontách tajné války: kapitoly z boje československého zpravodajství proti nacismu v letech 1938-1941. Praha: Panorama, 1989. Stopy, fakta, svědectví.

Gebhart, Jan, Jan Kuklík. Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek XV.a, 1938-1945. Praha: Paseka, 2006. ISBN 80-7185-582-0.

Gebhart, Jan, Jan Kuklík. Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek XV.b, 1938-1945. Praha: Paseka, 2007. ISBN 978-80-7185-5.

Gilbert, Martin. Winston Churchill: Volume VI Finest Hour 1939-1941. Hillsdale, Michigan: Hillsdale College Press, RosettaBooks, 2015. ISBN 9780795344640.

Hájek, Jan, Jiří Kocian a Milan Zítko. Fragmenty dějin: sborník prací k šedesátinám Jana Gebharta. Praha: Historický ústav AV ČR ve spolupráci s Ústavem soudobých dějin AV ČR, 2006. ISBN 80-7286-102-6.

Hroch, Miroslav: Úvod do studia dějepisu: celostátní vysokoškolská učebnice pro studenty pedagogických a filozofických fakult studijního oboru učitelství všeobecně vzdělávacích předmětů – dějepis. Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1985.

Irving, David. Churchill's war. v.2. Focal Point Publications: Focal Point, 1994. ISBN 1872197159.

Kohout, Luboš. Československý boj za svobodu: (1939-1945):sborník studií. Říčany u Prahy: Orego, 2000. ISBN 80-86117-48-0.

Kuklík, Jan a Jan Němeček. Britové a atentát na Reinharda Heydricha. Moderní dějiny: Časopis pro dějiny 19. a 20. století. 2014, 22(1), 305-330. ISSN 1210-6860.

Kuklík, Jan, Jan Němeček a Jaroslav Šebek. Dlouhé stíny Mnichova: Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo. Praha: Auditorium, 2011. ISBN 978-80- 87284-18-6

Kuklík, Jan. Do poslední pence: československo-britská jednání o majetkoprávních a finančních otázkách 1938-1982. V Praze: Univerzita Karlova v Praze, nakladatelství Karolinum, 2007. ISBN 9788024613321.

Kuklík, Jan. Londýnský exil a obnova československého státu 1938-1945: právní a politické aspekty obnovy Československa z hlediska prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci. Praha: Karolinum, 1998. ISBN 80-7184-665-1.

Kuklík, Jan a Jan Němeček. Osvobozené Československo očima britské diplomacie: (zprávy britské ambasády z Prahy v roce 1945). V Praze: Karolinum, 2010. ISBN 978-80-246-1849-4.

Kuklík, Jan a Jan Němeček. Proti Benešovi!: česká a slovenská protibenešovská opozice v Londýně 1939-1945. Praha: Karolinum, 2004. ISBN 80-246-0777-8.

Kuklík, Jan. Vznik Československého národního výboru a Prozatímního státního zřízení ČSR v emigraci v letech 1939-1940. Praha: Karolinum, 1996. ISBN 80-7184-138-2.

Lee, Stephen J. Aspects of British political history, 1914-1995. New York: Routledge, 1996. ISBN 0415131030.

Leonard, R. L. A century of premiers: Salisbury to Blair. New York: Palgrave Macmillan, 2005. ISBN 140393990X.

Lynch, Michael. Britain, 1900-51. London: Hodder Education, 2008. ISBN 9780340965948.

Masaryk, Jan. Volá Londýn. Praha: Panorama, 1990. Stopy, fakta, svědectví. ISBN 80-7038- 201-5.

Němeček, Jan a Jan Kuklík. Hodža versus Beneš: Milan Hodža a slovenská otázka v zahraničním odboji za druhé světové války. Praha: Karolinum, 1999. ISBN 80-7184-828-X.

Němeček, Jan, ed. Mnichovská dohoda: cesta k destrukci demokracie v Evropě, Praha: Karolinum, 2004. ISBN 80-246-0923-1.

Němeček, Jan: Od spojenectví k roztržce. Vztahy československé a polské exilové reprezentace 1939-1945. Praha 2003. ISBN 80-200-1145-5.

Němeček, Jan. Soumrak a úsvit československé diplomacie: 15. březen 1939 a československé zastupitelské úřady. Praha: Academia, 2008. Novověk. ISBN 978-80-200-1638-6.

Rajlich, Jiří. Na nebi hrdého Albionu: válečný deník československých letců ve službách britského letectva 1940-1945. 1. část 1940. Praha: Ares, 2004. Edice leteckých sil. ISBN 80- 86158-17-9.

Rajlich, Jiří. Na nebi hrdého Albionu: Černá kronika československého letectva v RAF 1940- 1945. 7. část 1940. Praha: Ares, 2004. Edice leteckých sil. ISBN 80-86808-12-2.

Schneer, Jonathan. Ministers at war: Winston Churchill and his war cabinet. London: Oneworld Publications, 2015. ISBN 978-1-78074-614-2.

Smetana, Vít. In the shadow of Munich: British policy towards Czechoslovakia from the endorsement to the renunciation of the Munich agreement (1938-1942). Prague: Karolinum, 2008. ISBN 978-80-246-1373-4.

Táborský, Eduard. Naše věc: Československo ve světle mezinárodního práva za druhé světové války. Praha: Melantrich, 1946.

10.5 Internetové odkazy

The British Newspaper Archive. [online]. [cit. 2017-02-07]. Dostupné z: http://www.britishnewspaperarchive.co.uk/.

10.6 Akademické práce

Dlabačová, Kateřina. Postoj britské vlády k československému exilu v letech 1939-1940. Brno, 2015. Diplomová práce obhájená na Katedře Mezinárodních vztahu a evropských studií Masarykovy univerzity. Vedoucí práce Vladimír Černý.

11. Prílohy

11.1 Zoznam príloh

Príloha č. 1: List prezidenta Beneša Edenovi z dňa 28. mája 1941. Zdroj: AMZV, LA-D, k. č. 137.

Príloha č. 2: Pokračovanie listu prezidenta Beneša Edenovi z dňa 28. mája 1941. Zdroj: AMZV, LA-D, k. č. 137.

Príloha č. 3: List ministra zahraničných vecí Edena o menovaní britského vyslanca u prezidenta Beneša z dňa 18.7.1941. Zdroj: AMZV, LA-D, k. č. 61.

Príloha č. 4: Vyhlásenie vojnového stavu československým exilom z dňa 16.12.1941. Zdroj: AMZV, LA-D, k. č. 224.

Príloha č. 5: Odpoveď Veľkej Británie na prehlásenie vojnového stavu československým exilom z dňa 7.1.1942. Zdroj: AMZV, LA-D, k. č. 224.

Príloha č. 6: Časť správy informačného odboru československého exilového ministerstva zahraničných vecí poskytujúcej prehľad počtu riadkov venovaných československým záležitostiam v britskej tlači počas mája 1941. Zdroj: MÚA AV, EB II, k. č. 122, inv. č. 1525.

Príloha č. 7: Článok Czech Fighting Men. Zdroj: The Scotsman, 29.10.1940, s. 1. Dostupné z: http://www.britishnewspaperarchive.co.uk/.

Príloha č. 8: Článok Gestapo Tyrant Sent to Hold Down Czechs. Zdroj: Dundee Courier, 29.9.1941, s. 3. Dostupné z: http://www.britishnewspaperarchive.co.uk/.

Príloha č. 9: Článok Lezaky Follow Lidice. Zdroj: Western Daily Press, 26.6.1942, s. 4. Dostupné z: http://www.britishnewspaperarchive.co.uk/.

11.2 Prílohy

Príloha č. 1: List prezidenta Beneša Edenovi z dňa 28. mája 1941.

Príloha č. 2: Pokračovanie listu prezidenta Beneša Edenovi z dňa 28. mája 1941.

Príloha č. 3: List ministra zahraničných vecí Edena o menovaní britského vyslanca u prezidenta Beneša z dňa 18.júla 1941.

Príloha č. 4: Vyhlásenie vojnového stavu československým exilom z dňa 16.12.1941.

Príloha č. 5: Odpoveď Veľkej Británie na prehlásenie vojnového stavu československým exilom z dňa 7.1.1942.

Príloha č. 7: Článok Czech Fighting Men uverejnený v The Scotsman dňa 29.10.1940.

100

Príloha č. 8: Článok Gestapo Tyrant Sent to Hold Down Czechs uverejnený v Dundee Courier dňa 29.9.1941.

101

Príloha č. 9: Článok Lezaky Follow Lidice uverejnený vo Western Daily Press dňa 26.6.1942.

102