Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici Akadémia ozbrojených síl gen. M.R.Š. v Liptovskom Mikuláši Univerzita obrany v Brne Univerzita Karlova v Prahe National Aviation University v Kyjeve Krakowska akademia im. A. F. Modrzewskiego v Krakove Vysoká škola ekonomická v Prahe
pod záštitou Štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR J. E. Petra Buriana
BEZPEČNOSTNÉ FÓRUM 2013
SECURITY FORUM 2013
Zborník vedeckých prác / Volume of Scientific Papers
Banská Bystrica 2013
Vedecký výbor: Doc. PhDr. Jana Lasicová, PhD. Gen. dyw. dr hab. Bogusław Pacek plk. gšt. v.v. doc. Ing. Pavel Nečas, PhD. Prof. PhDr. Ján Koper, PhD. brig. gen. doc. Ing. Boris Ďurkech, CSc. Doc. Ing. Dr. Štefan Danics, Ph.D. Doc. PhDr. Peter Terem, PhD. Doc. Vasyl M. Zaplatynskyi, PhD. Doc. PhDr. Branislav Kováčik, PhD. JUDr. PhDr. Ivo Svoboda, Ph.D. PhDr. Miloš Balabán, Ph.D. brig. gen. v.v. doc. Ing. Miroslav Kelemen, PhD. Prof. nadzw. dr hab. Ladislav Hofreiter plk. Ing. Jaroslav Průcha, Ph.D. doc. Ing. Josef Abrhám, Ph.D. doc. PaedDr. Milan Vošta, Ph.D. Organizačný výbor: Mgr. Jaroslav Ušiak, PhD. PhDr. Rastislav Kazanský, PhD. Mgr. Lucia Husenicová, PhD. PhDr. Dagmar Hoschekova, PhD. Mgr. Lenka Štefániková, PhD. PhDr. Ivan Pešout, PhD. Mgr. Peter Lizák Mgr. Anna Juhászová Mgr. Dávid Kollár Mgr. Michal Raškovský Mgr. Lucia Borošová Mgr. Andrej Vaščík Mgr. Maroš Chudovský Mgr. Matúš Štulajter Editori: Mgr. Jaroslav Ušiak, PhD. Doc. PhDr. Jana Lasicová, PhD. Mgr. Dávid Kollár Recenzenti: Prof. PhDr. Oskar Krejčí, CSc. Prof. PhDr. Ján Koper, PhD.
Za obsahovú a jazykovú stránku príspevkov sú zodpovední jednotliví autori.
© Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, 2013
ISBN 978-80-557-0497-5
OBSAH / CONTENT
I. ZVÄZOK / I. VOLUME
USA AKO GARANT GLOBÁLNEJ BEZPEČNOSTI / UNITED STATES AS A GUARANTEE OF GLOBAL SECURITY
HOFREITER Ladislav: Komplexita a sieťové usporiadanie – riziká globálnej bezpečnosti / Complexity and Network Configuration - Global Security Risks ...... 9 KALICKÝ Juraj: Teoretický základ strategických doktrín: Kennanov telegram – smernica Rady národnej bezpečnosti USA NSC – 68 komparatívna analýza / Theoretical Fundament of the US Grand Strategy: NSC – 68 vs. Kennan´s Long Telegram – Comparative Analysis ...... 18 KUCHARČÍK Rudolf: Bezpečnostná a obranná politika USA počas prvého funkčného obdobia Baracka Obamu / Security and Defense Policy of the United States During the First Term of Barack Obama Presidency ...... 24 CHUDOVSKÝ Maroš: Partnerstvo USA a Indie – americký kľúč k vyváženiu čínskeho regionálneho vplyvu / U.S. - Indian Partnership – American Key to Counterbalancing China´s Regional Influence ...... 29 BĄK Tomasz: USA Role in Combating Global Terrorism after the 11 of September 2001 ...... 38 RATICOVÁ Júlia: Šírenie demokracie ako súčasť zahraničnej politiky USA / Democracy Promotion as an Element of US Foreign Policy ...... 46 KOLLÁR Dávid: Spojené štáty americké a bezpečnosť v Čiernomorskom regióne / United States and the Security in Black Sea Region ...... 56
EURÓPSKY A TRANSATLANTICKÝ BEZPEČNOSTNÝ PRIESTOR / EUROPEAN AND TRANSATLANTIC SECURITY SPACE
SEDLICKÁ Ľubica: Ciele a limity rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN – prípadová štúdia Lockerbie / Objectives and Limits of UN Security Council Resolutions - Lockerbie Case Study ...... 63 SPILÝ Peter: Cesty zvyšovania efektívnosti obranných spôsobilostí NATO a EÚ / Methods of Enhancing Effectiveness of Military Capability of NATO and EU ...... 71 ZIKMUND Vladimír: Vojenský príspevok NATO a OS SR k boji proti hybridným hrozbám / A Military Contribution of NATO and Armed Forces of Slovak Republic to the Fight Against Hybrid Threats ...... 80 MARSZAŁEK Maciej: Crisis Management In NATO ...... 87
JANUŁA Eugeniusz: NATO i ANZUS wspólpraca czy zjednoczenie / ANZUS and NATO Cooperation or Combination ...... 101 MAJCHRZAK Dariusz: New Threats for European Union in the Face of New Challenges ...... 111 BRHLÍKOVÁ Radoslava: EÚ a konflikty v jej susedstve / EU and Conflicts in its Neighborhood ...... 124 MAJCHÚT Ivan: Západný Balkán pred prahom Európskej únie / Western Balkans Before Threshold of European Union ...... 133 LABUZÍK Milan: Stratégia vnútornej bezpečnosti EÚ / Internal Security of the European Union ...... 141 SABOL Jozef – ŠESTÁK Bedřich: Globální aspekty boje EU proti CBRN nebezpečí / Global Aspects of the EU Fight Against the CBRN Danger ...... 150 OTŘÍSAL Pavel: Vyhodnocování radiační, chemické a biologické situace v operacích NATO a jeho implementace do prostředí AČR / Evaluation of Radiative, Chemical and Biological Situations in Operations of NATO – its Implementation into the Environment of the Army of the Czech republic ...... 159
TEORETICKÉ A METODOLOGICKÉ ASPEKTY VÝSKUMU BEZPEČNOSTI / THEORETICAL AND METHODOLOGICAL ASPECTS OF SECURITY RESEARCH
ZAPLATYNSKYI Vasyl: Staroslovanské zárodky pojmov bezpečnosť, nebezpečnosť a ich symboly v starej viere / Old Slavonic Basis of the Concept of Security, Safety, Danger and their Symbols in Ancient Beliefs ...... 167 LIPIŃSKA-RZESZUTEK Małgorzata: Filozoficzne podstawy kształtowania się nauk o bezpieczeństwie / The Philosophical Grounds of the Development of Security Sciences ...... 176 LAML Roman: Prístupy k hodnoteniu bezpečnostného prostredia / Approaches to the Assessment of the Security Environment ...... 183 URIADNIKOVA Inga – LEBEDEV Vladimir: Some Questions of Estimation of Level of Security in Modern Conditions ...... 192 KREDATUS Ondrej - HRNČIAR Michal: Analýza a hodnotenie rizík pri vedení operácií v súčasnom operačnom prostredí / Analysis and Evaluation of Risks at Conducting Operations in the Current Operational Environment ...... 200 ŽÁK Miroslav – BUČKA Pavel: Sofistikovaný systém na podporu rozhodovania / Sophisticated System on Support of Decision-making Process . 210 KUPKA Petr – WALACH Václav: Výjimečný stav, dispozitiv, emancipace: konceptualizace bezpečnosti Kodaňské, Pařížské a Aberystwythské školy / Emergency State, Discursus, Emancipation: Conceptualization of Security of Copenhagen, Paris and Aberystwyth school ...... 218
KRČÁL Petr: Role médií v procesu (re)produkce nálepek a morální paniky / The Role of Media in the Process of (Re)production of Labels and Moral Panic ...... 225 HEJNAL Ondřej – LUPTÁK Ľubomír: Využitie CAQDAS pri výskume sekuritizácie a desekuritizácie / Utilitazion of CAQDAS at the Research of Securitization ...... 232 ROSŮLEK Přemysl: Normativní teorie secese – morálka bez bezpečnosti? / Normative Theory of Secession – Ethics Without Security? ...... 240 TOMÁŠEKOVÁ Lenka: Bezpečnosť štátu ako komplexný dynamický jav / State Security as a Complex and Dynamic Phenomenon ...... 254 LASICOVÁ Jana – MIKULČÍKOVÁ Adriana: Metodologické aspekty skúmania sociálnych konfliktov / The Methodological Implications of the Social Conflicts Research ...... 262 KAZANSKÝ Rastislav: Ofenzívne a defenzívne aspekty neorealistických koncepcií v politike štátov / Offensive and Defensive Aspects of the Neorealitsics Concepts of the State Policies ...... 269 HUSENICOVÁ Lucia: Reflexia liberálnej teórie medzinárodných vzťahov v bezpečnostných štúdiách / Reflection of the IR Liberal Theory in Security Studies ...... 280 PIWOWARSKI Juliusz: Between safety and „safety culture” / Between Security and „Safety Culture” ...... 288 ADAŠKOVÁ Daša: Interkultúrne vzťahy v kontexte humánnej bezpečnosti / Intercultural Relations in the Context of Human security ...... 298 KOZERA Łukasz: Gospodarka komunalna w systemie obrony cywilnej / Municipal Waste in a Civil Defence ...... 305 KOZERA Andrzej: Systemy bezpieczeństwa w planowaniu przestrzennym / Security Systems Planning ...... 312 ČERI Ladislav: Vojenská diplomacia 2012 / Defence Diplomacy 2012 ...... 320 VLČEK Dalibor: Preventívna diplomacia ako špecifická súčasť diplomatickej vedy riešiacej bezpečnostné konflikty vo svetovom politickom systéme / Preventive Diplomacy as Specific Part of Diplomatic Science Resolving Conflicts in World Politics System ...... 337 KUČEROVÁ Mária: Vplyv interných aktérov a inštitúcií na stabilitu mierového procesu - prípad Libérie a Sierra Leone / The Impact of Internal Actors and Institutions on the Stability of Peace Process – the Case of Liberia and Sierra Leone ...... 343 VAŠČÍK Andrej – LIZÁK Peter: Problematika legitimizácie teroristických organizácií resp. jednotlivcov / Legitimism Problem of Terrorist Groups or Individuals ...... 354
II. ZVÄZOK / II. VOLUME
REGIONÁLNE ASPEKTY BEZPEČNOSTI / REGIONAL ASPECTS OF SECURITY
TITO Ľudovít: Európska bezpečnostná architektúra z pohľadu Spolkovej republiky Nemecko / The European Security Architecture in the Conception of Germany ...... 363 LENČ Marek: Reforma nemeckých ozbrojených síl / The Reform of the German Armed Forces ...... 370 CHUGURYAN Simona: Obranná a bezpečnostná politika Fínska / Finnish Security and Defence policy ...... 379 JUHÁSZOVÁ Anna – KOLLÁR Aleš: Úloha mediácie v spore o Náhorný Karabach / The Role of Mediation in the Nagorno Karabakh Peace Process ... 385 BOROŠOVÁ Lucia: Bezpečnosť – priority bezpečnosti v podmienkach Ruskej federácie / Security – Security Priorities Charakteristic of the Russian Federation ...... 394 BUDVESELOVÁ Alena: Energetické vzťahy Rusko – EÚ / The Energy Based Relations of Russia and the European Union ...... 399 ŠTEFÁNIKOVÁ Lenka: Vplyv Ruskej federácie v Kaspickom regióne z pohľadu energetických záujmov a energetickej bezpečnosti / Russian Influence in the Caspian Region in Terms of Energy Interests and Energy Security ...... 407 GRZELA Joanna: Mechanisms of stability and safety in the Baltic Sea Region ...... 413 ČECH Ľubomír: Stredná Ázia a problémy regionálnej bezpečnosti / Central Asia and Regional Security Problems ...... 426 PLENTA Peter: Kirgizsko – stále ostrov nestability v strednej Ázii? / Kyrgyzstan - Still the Island of Instability in Central Asia? ...... 437 PEVNÁ Katarína: Úloha armády v stabilite autoritárneho režimu. Príklad Egypta / The Role of the Army in the Stability of the Autoritative Regime. Example of Egypt ...... 447 HRADŇANSKÁ Barbora: ČĽR – nový donorský štát na medzinárodnej scéne. Od washingtonského k pekingskému konsenzu / People's Republic of China - New Donor State on the International Scene. From the Washington to the Beijing Consensus ...... 458 KOVÁČ Ivan: Brazílsky koncept „Responsibility while protecting“ – kľúčové elementy a možnosti jeho realizácie na globálnej úrovni / Brasil´s Concept of “Responsibility by Protection“ – Key Elements and Feasibility at Global Level ...... 470
BEZPEČNOSTNÉ PROSTREDIE KRAJÍN POSTSOVIETSKEHO PRIESTORU / SECURITY ENVIRONMENT OF COUNTRIES IN POST- SOVIET SPACE
HEJNAL Ondřej – LUPTÁK Ľubomír: (De)sekuritizácia bezdomovectva v postsocialistickom urbánnom laboratóriu / (De)securitization of Homelessness in a Postsocialist Urban Laboratory ...... 478 HLAVÁČKOVÁ Hana: Malé a lehké zbraně v zemích západního Balkánu - analýza současné situace / Small Arms and Light Weapons in West Balkan Countries – Current Situation Analysis ...... 489 VYSTAVEL Jozef: Súčasné geopolitické postavenie Srbskej republiky / Current Geopolitical Position of Serbia ...... 498 BALCO Martin – VERMEŠOVÁ Hana: Zhodnotenie dialógu Belehrad – Priština / Assessment of the Dialogue Belgrade – Pristina ...... 508 STANKOVIĆ PEJNOVIĆ Vesna: Cultural Differences and Croatian Security Sector Reform ...... 517 ANDONOV Oliver – GLAVINOV Aleksandar: The Balcan regional security aspect – impact of the Macedonian - Greek conflict ...... 528 NAĎ Jaroslav – NAĎ René: Strategické hodnotenie obrany. Cieľ SHO, historický kontext a problémy transformácie rezortu obrany. Predpokladaná aplikácia SHO v Bielej knihe obrany SR / The Strategic Defence Review in Conditions of the Slovak Republic. Historical and International Context, Problems of the Slovak Defence Transformation and the Preparation of the Slovak White Book on Defence ...... 536 UŠIAK Jaroslav: Bezpečnostný systém štátu – podmienky v Slovenskej republike / Security System of the State – Conditions in the Slovak republic ..... 548 BRVNIŠŤAN Miroslav: Možnosti ochrany informácií SR / Possibilities of Information Protection in SR ...... 556 BOLEČEKOVÁ Martina: Ochrana hraníc Slovenskej republiky pred nelegálnou imigráciou / Protection of Slovak Borders Against Illegal Immigration ...... 566 GANOCZY Štefan: Komunikačná a informačná podpora integrovaného záchranného systému / Communication and Information Support of the Intergrated Emergency System ...... 576 OTŘÍSAL Pavel – MELICHAŘÍK Zdeněk: Některé aspekty současného stavu řešení problematiky ochrany specialistů CHV AČR proti působení vybraných dekontaminačních směsí / Some Aspects of Present Solution of the Issue Concerning of the Protection of the CHV Armed Forces of the Czech Republic Specialists Against Decontamination Compounds ...... 584 GĄSIOREK Krzysztof: External and Internal Conditions of Safety of the Republic of Poland ...... 592
JAROSIŃSKI Janusz: Railway Transport in Poland in the Context of the War Damage ...... 600 JAROSIŃSKI Bartosz: Social Security Inhabitants of Rural Areas on the Example of Świętokrzyskie ...... 607
SÚČASNÉ BEZPEČNOSTNÉ VÝZVY / CONTEMPORARY SECURITY CHALLENGES
JURČÁK Vojtech: Asymetrické hrozby v bezpečnostom prostredí 21. storočia / Asymmetric Threats in the Security Environment of the 21st Century ...... 614 DANICS Štefan: Etnický extremismus jako bezpečnostní hrozba / Ethnic Extremism as a Security Threat ...... 624 NAXERA Vladimír: Korupce jako bezpečnostní problém / Corruption as a Security Problem ...... 633 MERTL Jiří: Neoliberální governmentalita a konstruování bezpečnostní hrozby: analýza mediální reprezentace squattingu / Neoliberal Governmentality and Security Threat Construing: Analysis of Squatting‘s Media Representation ...... 642 KOVANIČ Martin: Bezpečnostné výzvy ovplyvňujúce aplikáciu tranzičnej spravodlivosti / Security Challenges of Transitional Justice Pursuit ...... 655 GLAVINOV Aleksandar – TANESKI Nenad: Transformation of the Al Qaeda threat as new security challenge ...... 663 STRNAD Štepán: Hrozba zhroucených megaměst / Threat of Collapsed Megacities ...... 672 ŠIFFEROVÁ Olga: Societal Security Management System Standards as Crisis Management Implementation ...... 681 NIČ Martin: Multikulturalizmus ako bezpečnostná hrozba / Multiculturalism as Security Threat ...... 689 SZKURŁAT Jacek: The Influence of International Migration on the Sense of Security ...... 701 ŠINKOVIČOVÁ Martina: Status environmentálnych utečencov: otvorená výzva / Environmental Refugees Status: An Open Call ...... 707 GODA Samuel: Current Challanges to and Processes in the OSCE ...... 715
EURÓPSKA BEZPEČNOSTNÁ ARCHITEKTÚRA V KONCEPCII NEMECKA
THE EUROPEAN SECURITY ARCHITECTURE IN THE CONCEPTION OF GERMANY
Ľudovít Tito1
ABSTRACT The security and political architecture of the Federal Republic of Germany during the period of 1990s was focusing mainly on the shaping of their own security and political targets and tasks resulting from the actual process of integration in Europe and from the status of Germany as the European power. The conception of Germany in the 21st century lies in the perception of security policy as the interconnection of economic, political-developing, diplomatic, police-issue and military measures. The Federal Republic henceforward regards NATO as the most reliable pillar of their security. The Federal Republic had markedly participated on its strengthening by means of the military missions.
Key words: NATO, Germany, Russia, security, partnership, Bundeswehr
Nemecko, od svojho znovuzjednotenia v roku 1990, vystupovalo ako obhájca východného rozširovania NATO. Tento názor sa však nestretol s pozitívnym ohlasom u všetkých politických elít. Skeptici rozširovania NATO smerom na východ nevychádzali ani tak zo schopnosti kandidujúcich štátov plniť si spojenecké záväzky alebo z ich schopnosti podieľať sa na spoločnej obrane určitých regiónov. Ich pochybnosti nevyplývali ani z pochybnosti, či ich prijatie nevyvolá susedské konflikty či nezosilní národnostné problémy. Kritické hlasy v Nemecku sa ozývali hlavne v tej súvislosti, že východné rozšírenie NATO naruší vzťahy s Ruskom, v dôsledku čoho sa zabráni výstavbe celoeurópskej bezpečnostnej architektúry,čo nezodpovedá nemeckým záujmom, aby sa Nemecko stalo mocnosťou v strede Európy. Súčasne sa vyjadrovala i obava, že rýchle rozširovanie NATO mohlo by znamenať pre neprijatých členov odchod do bezpečnostného vákua. Šéfovia štátov a vlád členských krajín NATO však v roku 1994 vydali vyhlásenie, že aliancia je otvorená pre nové členské štáty a nechce vytvárať nové deliace línie v systéme európskej bezpečnosti (Aussenpolitik, 1994)
1 Ľudovít Tito, doc., PhDr., CSc., docent, Katedra cudzích jazykov a medzinárodnej komunikácie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected].
363 Súčasne vyhlásili Program Partnerstvo pre mier.2 Vtedajšia vláda Spolkovej republiky Nemecko sa vtedy vyslovila pre rýchle prijatie štátov Višegrádskej skupiny do NATO, aby sa Program partnerstva za mier nestal prekážkou pre ich vstup.3 Spolková vláda sa však v tomto období prepočítala s vedúcou pozíciou USA vo svetovej politike. Ako napríklad uvádza aj Vlček: „Treba podčiarknuť, že cez rôzne politické a ekonomické problémy vnútornej i zahraničnej politiky predstavujú USA v tomto období, po páde bipolarity, hlavné centrum svetového politického systému, v ktorom majú určujúcu prevahu tak ako v chápaní moci, tak i pri jej realizácií. Svoj geopolitický vplyv i naďalej realizujú vo svete v súlade so svojimi americkými záujmami“ (Vlček). Podobne i Kalický zvýrazňuje hegemoniálne postavenie USA vo svete i ich vojenskou prítomnosťou: „Hegemónia, podobne ako selektívne angažovanie, si vyžaduje umiestnenie vojenských jednotiek v Euroázii.“ (Kalický, s.43) Bezpečnostno - politické koncepcie ministra obrany Rüheho boli nielen tvrdo Spojenými štátmi odmietnuté, ale ako som už uviedol, ani nemecká politická elita nebola jednotná k východnému rozšíreniu NATO. U Spolkového kancelára H. Kohla, ministra zahraničných vecí K. Kinkela a ďalších sa stretávame s názorom na východné rozširovanie NATO ako na vyrovnávanie sa s európskou minulosťou. Spolkový minister zahraničia Kinkel s britským ministrom zahraničných vecí Hurdom v spoločnom článku pre Süddeutsche Zeitung a die Times „Strategická vízia pre Európu“ z 26. apríla 1994 uvádzajú tri hlavné dôvody pre rozširovanie EÚ a NATO: „Bezpečnosť, blahobyt a spoločné hodnoty“. (Aussenpolitik, 1994. s. 1052) Nemecko spolu s Britániou vyhlásili, že nebude v Európe žiadna bezpečnosť pokiaľ v ich bezprostrednom susedstve v strednej Európe vládne neistota a strach. Stabilita v strednej Európe sa jednoznačne spájala so stabilitou aj v západnej časti Európy. Stabilita sa spájala s hospodárskym a sociálnym pokrokom, s uznaním štátu a jeho inštitúcií, s politickými reformami a fungujúcim trhovým systémom. Otázka prijatia krajín strednej Európy sa stala pre nemeckých politikov otázkou nie koho skôr alebo neskôr prijať, ale zásadnou otázkou bezpečnostnej politiky. Spolkový kancelár Kohl považoval východné rozšírenie NATO za mierovú úlohu, ktorá vyplýva nielen z nemeckej minulosti, ale je je tiež hlavnou myšlienkou európskej integrácie. Kohl však nevytváral žiadnu nemeckú
2 Program Partnerstvo pre mier (Partnerhip for Peace - PfP) stalo sa hlavným nástrojom spolupráce medzi NATO a partnerskými krajinami (vrátane Slovenska) vo vojenskej oblasti. Partnerstvo pre mier vzniklo v roku 1994 a počas šiestich rokov existencie sa osvedčilo ako nástroj, ktorý ide za hranice bežnej spolupráce a dialógu. 3 Vtedajší minister obrany Rühe sa sústredil vo svojich bezpečnostnopolitických koncepciách hlavne na Poľsko a baltické štáty, pričom sledoval cieľ posilniť v aliancii nemeckú pozíciu. Túto koncepciu chcel presadiť už na zasadaní Bezpečnostného výboru NATO v septembri 1994 tým, že by sa menovali kandidáti na prístup, ako aj časový harmonogram..
364 platformu názorov ohľadne pobaltských krajín, alebo Ukrajiny, pretože sa usiloval zamedziť konfliktom s Ruskom a USA. Ľavicová opozícia v tom čase zostávala verná vízie, ktorá mala za cieľ vytvoriť v Európe celkový systém kolektívnej bezpečnosti a tým sa prakticky vyslovovali proti akémukoľvek posilneniu NATO a tým i proti jeho rozšireniu. Ešte v roku 1998 SPD, Zelení a Bündnis 90 v Koaličnej zmluve konštatovali, že ťažisko nemeckej bezpečnostnej politiky by malo ležať na makrorovine: malo teda ísť o posilnenie OSN a OBSE, čo by viedlo k rozvoju systému kolektívnej bezpečnosti. Vláda však postupne z rôznych dôvodov menila svoje postoje. Vláda SPD a zelených po roku 1998 zastávala názor, že NATO má byť centrom a jedinou organizáciou zodpovednou za kolektívnu obranu v Európe. V podstate takýto postoj Spolkovej vlády sa dá považovať za mnohovýznamový. Pozitívne na tom je, že vláda pristúpila na tradičnú úlohu atlantickej aliancie, na druhej strane pre budúcnosť žiadala riešiť všetky opatrenia a konzultácie k mierovému ukončenie sporov iba v rámci Európskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Negatívum takéhoto postoja ovšem bolo, že NATO vo svojich konkrétnych bezpečnostnopolitických funkciách bolo posunuté na vedľajšiu kolaj. Tým vlastne celá kolektívna bezpečnosť prézentovaná NATO mala byť zahrnutá do Spoločnej európskej bezpečnostnej a obrannej politiky a tým súčasne i do funkcií, ktoré zastávali členovia EÚ patriaci i do Západoeurópskej únie. Vláda Spolkovej republiky Nemecko začala chápať bezpečnostnú a obrannú politiku aj v širšom rámci. Žiadala vybudovať nástroje pre nevojenský a humanitárny managment a tým vlastne sledovala cieľ posilniť dôležité komponenty v NATO, ktoré sa spájali s civilným urovnaním konfliktov. Už pred stretnutím Európskej rady v Berlíne v marci 1999 sledovala Spolková vláda – podobne ako jej predchodkyňa – koncepciu európskeho piliera vo vnútri aliancie. Európsky pilier vo vnútri aliancie znamená, ako to zdôrazňuje napríklad aj A. Siedschlag, že :„ Po prvé európska bezpečnostná politika sa stane až vtedy aktívna, keď sa NATO vyslovene nechce angažovať. Po druhé, že nebudú vybudované žiadne nové bezpečnostnopolitické infraštruktúry a tiež žiadne konzultačné a rozhodujúce grémiá paralelné k tým, ktoré sú už v aliancii. Po tretie, že vzťahy Západnej Európy k Rusku a k Ukrajine sú záležitosťou Generálneho tajomníka NATO – čo znamená, že sú v prvom rade utvárané podľa záujmov USA“.(Siedschlag, s.2) Napriek tomu však koncom 90. rokov pozorujeme samostatné prístupy Spolkovej vlády k riešeniu bezpečnostnej štruktúry v Európe. Prejavilo sa to už pred a na zasadaní Európskej rady v Helsinkách v roku 1999, kedy sa ukázalo, že Nemecko chce obmedziť úlohu NATO nielen na kolektívnu obranu, ale aj novej strategickej koncepcie Aliancie z apríla 1999 neprikladá zvláštny význam. O mnoho viac vláda prisudzovala význam Európskej bezpečnostnej a obrannej politike, do rámca ktorej by spadali určité funkcie aliancie, ako napríklad konzultácie, riešenie kríz vo flexibilných koalíciách, či partnerstvo.
365 Schröderova vláda znovu vyzdvihla OBSE ako nástroj pre „civilné“ urovnanie konfliktov. Tým ale znovu začala zmätený prístup v transatlantických vzťahoch i vzhľadom k tomu, že USA už uprednosňovali v tomto období ESDP (Európsku bezpečnostnú a obrannú politiku) pri nevojenskom urovnaní konfliktov. Nemecká koncepcia novej európskej bezpečnostnej politiky sa tým už priamo týkala stratégie USA k Rusku.4 V rámci samotnej nemeckej bezpečnostnopolitickej koncepcie však nevládla jednota. Zatiaľčo Spolkový kancelár Schröder, síce na Mníchovskej konferencii pre bezpečnostnú politiku vo februári 1999, okrem vyzdvihovania transatlantického partnerstva a prézentácie USA v Európe, zastáva názor, že bezpečnostná architektúra v Európe bez účasti Ruska nie je možná. Zapojenie Ruska do tejto koncepcie však vidí nie prostredníctvom NATO, ale prostredníctvom bezpečnostnopoliticky prehlbujúcej sa Európskej únie. Naproti tomu minister obrany Scharping ďalšie posilnenie dôvery a úzskej spolupráce v Európe vidí len prostredníctvom Atlantickej aliancie s jej rozsiahlymi partnerskými aktivitami. Scharping sa ale jednoznačne postavil za rovnoprávnu európsku úlohu voči USA pri vytváraní európskej bezpečnosti. Označuje Ameriku a Európu za „prirodzených partnerov“ pri presadzovaní spoločných hodnôt a záujmov. V jeho koncepcii však chýba vízia k sformovaniu EÚ ako bezpečnostnopolitického aktéra s vlastnými grémiami, hoci vlastne s priradením Západoeurópskej únie k Európskej únii sa dalo predpokladať, že krízový managment sa bude nachádzať v kompetencii Európskej únie. Transatlantické partnerstvo považoval za rámcovú stratégiu za uskutočnenie mieru, bezpečnosti a demokracie v celom euroatlantickom priestore. Rozdielnosť názorov na zahraničnú a bezpečnostnú politiku štátu vyplýva v Nemecku z charakteru parlamentnej demokracie v štáte, v ktorom dominuje kancelársky a rezortný princíp. Ústavnoprávne postavenie ministerstva zahraničných vecí dostalo sa pod tlak vplyvom rastúcich interdependencií iných ministerstiev a kancelárskeho úradu. Úradu kancelára najmä v európskej politike bola postupne prisúdená silná koordinančná funkcia. V období vlády veľkej koalície (2005- 2009; I. kabinet A. Merkel) táto koordinančná úloha kancelárskeho úradu bola ešte významnejšie posilnená aj v dôsledku nemeckého predsedníctva EU a G-8, ako aj v dôsledku svetovej hospodárskej a finančnej krízy. Je to obdobie posilnenia pozície kancelárky A. Merkel (CDU) a oslabenie pozície Franka-Waltera Steinmeiera (SPD), ministra zahraničných vecí. Koaličné strany sa zhodovali najmä v otázkach medzinárodného práva, v otázke dodržiavania ľudských práv, v rozsiahle chápanom pojme o bezpečnosti, ako aj v posilnení európskej politiky v multilaterálnych grémiách a v pestovaní vzťahov k USA a európskym susedom. Programové rozdiely sa ukázali vo Veľkej koalícii najmä v otázkach bezpečnostnej politiky a v otázke ďalšieho rozširovania Európskej únie.
4 USA v tomto období mali záujem udržať Rusko ako veľmoc a ako regionálnu mocnosť.
366 V diskusiách sa už objavovala aj požiadavka na nové strategické smerovanie bezpečnostnej politiky. Táto diskusia sa v podstate začala už za druhej vlády Gerharda Schrödera požiadavkou na reinterpretáciu termínu bezpečnosti v Základnom zákone, ktorá by vlastne umožnila nasadenie zbraní Bundeswehru vo vnútri krajiny. Vo vládnej koalícii s CDU sa však SPD postavila proti návrhom ministra vnútra W. Schäubleho a ministra obrany F. J. Junga, ktoré smerovali k rozšíreniu termínu obrany v Základnom zákone a tým samozrejme aj na možnosť nasadenia Bundeswehru vo vnútri krajiny. V období veľkej koalície dlhodobá tendencia zmeny bezpečnostnej politiky Nemecka pokračovala ďalej. Čím ďalej viac zahrňovala reakciu na transnárodné bezpečnostné riziká akými napríklad boli: epidémie, prírodné katastrófy, organizovaná kriminalita, transnárodné teroristické skupiny a pod. Predovšetkým veľká koalícia pokračovala v politike svojej predchodkyne čo sa týka boja proti terorizmu. Sprievodnými znakmi tejto politiky sa stala inštitucionálna centralizácia5, finančný rast výdavkov, europäizácia a transatlantická spolupráca. Keď analyzujeme základné zahraničnopolitické a bezpečnostnopolitické rozhodnutia veľkej koalície – trvanie na vojenskej neúčasti v prípade americkej intervencie proti Iraku, dodržiavanie nízkych výdavkov na obranu alebo pretrvavajúce uprednostňovanie riešenia konfliktov diplomatickou cestou – je priam obdivuhodné, že sa Merkelovej vláde podarilo normalizovať nemecko- americké vzťahy. A práve táto normalizácia,6 ako aj nemecké predsedníctvo EÚ sú najdôležitejšími zahraničnopolitickými úspechmi 1. Merkelovej vlády. V koaličnej zmluvy sa Merkelovej vláda prihlásila k úzkej spolupráci s USA. V spolupráci s USA videla základ pre utváranie dobrého vzťahu medzi islamským svetom a Západom, pri zabezpečovaní mieru a stability na Blízkom východe a na Balkáne. NATO je podľa názoru Veľkej koalície nasilnejšou oporou „našej bezpečnostnej a obrannej politiky“.(Koalitionsvertrag. s.153) V chápaní Spolovej vlády európska bezpečnostná a obranná politika nie je v protiklade s tranatlantickým partnerstvom. V tomto programovom vyhlásení vláda Veľkej koalície sa vyslovila za vývoj európskej bezpečnostnej a obrannej politiky k bezpečnostnej a obrannej únii. Počas 1. Merkelovej vlády je dôležitý rok 2007, ktorý sa spája s nemeckým predsedníctvom EÚ a tým aj so vzrastajúcim významom kacelárskeho úradu, ktorý začína neustále viac preberať vedúcu a koordinačnú úlohu celej vlády. Po negatívnych referendách vo Francúzsku a Írsku a z pohľadu nemeckej verejnosti, vsadila Merkelovej vláda na revidovanú
5 Napríklad predchádzajúce nariadenie o rozdelení polície a tajných služieb bol už za červeno- zelenej koalície zmiernený zriadením Spoločného centra obrany proti terorizmu v Berlíne v roku 2004. 6 Vzťah k USA charakterizovali predovšetkým spoločné záujmy pred rozdielnosťami v názoroch. Vecná koordinácia s Washingtonom nastala predovšetkým v názore na politiku NATO, na otázky zahraničnej hospodárskej politiky a spoločné úsilie v boji proti terorizmu.
367 ústavnú zmluvu o Európskej únii. Výsledkom týchto zmien sa stala skutočnosť, že chýbala tradičná nemecko-francúzska iniciatíva v popredí. K istej nespokojnosti v Nemecku viedla i iniciatíva na založenie Stredomorskej únie, ktorej sa chopil francúzsky prezient bez predchádzajúcej konzultácie s Berlínom a bez nemeckej účasti. Svoju bezpečnosť vidí Spolková republika Nemecko i počas 2. Merkelovej vlády v systéme partnerstiev a spojeneckých zväzkov na základe spoločných hodnôt. Na jednej strane i druhá Merkelovej vláda považuje NATO za najdôležitejšiu oporu Nemecka, na druhej strane však pripúšťa viesť s Ruskom široký bezpečnostnopolitický dialóg. V programovom vyhlásení sa doslova uvádza: „Rusko a Európa sú na seba odkázaní“.( Regierungserklärung 2009). Merkelová otvorene vyslovuje podporu Obamovi pri jeho vízii vytvoriť svet bez nukleárnych zbraní a zasadiť sa za odzbrojenie vo svete. Z tohto pohľadu prisudzuje vláda i veľkú úlohu svojej armáde – Bundeswehru, ktorá je podľa nej pevne zakotvená v spoločnosti. Vláda sa postupne i usiluje zmeniť armádu na profesionálnu, z čoho vyplýva i stanovenie cieľa počas tohto legislatívneho obdobia, skrátiť vojenskú povinnosť na šesť mesiacov. Vláda v oblasti bezpečnosti zastáva koncepciu prepojenia vojenských a civilných opatrení. Bezpečnosnopolitická architektúra Spolkovej republiky Nemecko bola v 90. rokoch viac zameraná na sformovanie vlastných bezpečnostnopolitických cieľov a úloh vyplývajúcich z prebiehajúcej integrácie v Európe a postavenia Nemecka ako európskej mocnosti. V 21. storočí nemecká koncepcia spočíva v chápaní bezpečnostnej politiky ako spojenia hospodárskych, rozvojovo politických, diplomatických, policajných a vojenských opatrení. Ako potvrdila A. Merkel na zasadaní civilného a vojenského vedúceho personálu Bundeswehru, je Nemecko „odkázané na partnerov a spojenectvá“. (Rede der Bundesnazlerin) Spolková republika považuje naďalej NATO za najspoľahlivejší pilier svojej bezpečnosti. Spolková republika sa výrazne podiela na jeho posilnení prostredníctvom vojenských misií. Vláda schválila v roku 2010 Novú strategickú koncepciu, v ktorej sú zvýraznené tri hlavné úlohy aliancie: kolektívna obrana, krízový management, ktorý zahrňuje aj spoluprácu s civilnými partnermi a kooperatívnu bezpečnosť, ktorá zahŕňa aj spoluprácu s tretími štátmi.
Literatúra:
Aussenpolitik der Bundesrepublik Deutschland. Dokumente von 1949 bis 1994. 1994. Köln. Verlag Wissenschaft und Politik Claus-Peter von Nottbeck. 1994. 1160. ISBN 3-8046-8822-5
368 GEMEINSAME AUSSEN- UND SICHERHEITSPOLITIK der Europäischen Union (GASP). 1998. Berlin. DBC Druckhaus Berlin Centrum GmbHαCo. Medien KG 1998. 585. ISBN 3-00-004868-5 JÄGER, T.-HÖSE, A.-OPPERMANN, K. (vyd.). 2005. Die Sicherheitsstrategien Europas und der USA. 2005. 227. ISBN 3-8329-1088-3 KALICKÝ, J. 2011. Aspekt hegemónie v kontexte vojensko-politických stratégií USA v období studenetj vojny. In: Bezpečnostné fórum 2011. Zborník príspevkov zo IV. medzinárodnej vedeckej konferencie. FPV a MV UMB , B. Bystrica, ISBN 978-80- 557-0136-3 KOALITIONSVERTRAG VON CDU, CSU UND SPD Gemeinsam für Deutschland. Mit Mut und Menschlichkeit. Dostupné na internete: http://www.cducsu.de/upload/koavertrag0509.pdf MEIER, R.-WOLF,A. 2012. München. Hanns-Seidel-Stiftung e.V. 209 Die Außenpolitik der Bundesrepublik Deutschland. 2012. ISBN 978 -3-88795-407-9 NOHLEN,D.-GROTZ. F. (vyd.) 2011. Kleines Lexikon der Politik. Bonn. Bundeszentrale für politische Bildung. 742. ISBN 978-3-8389-0145-9 REDE VON BUNDESKANZLERIN ANGELA MERKEL anlässlich der Tagung des zivilen und militärischen Spitzenpersonals der Bundeswehr in der Akademie der Bundeswehr für Information und Kommunikation. 2012. Dostupné na internete: http://www.bundesregierung.de/Content/DE/Rede/2012/10/2012-10-22rede-merkel- bundeswehr.html REGIERUNGSERKLÄRUNG VON BUNDESKANZLERIN MERKEL IM WORTLAUT. 2009 Stenografische Mitschrift des Deutschen Bundestages. In: http://www.bundesregierung.de/Content/DE/Regierungserklaerung/2009/2009-11-10- merkel-neue-Regierung.html SIEDSCHLAG, A. 2000. Ansichten der deutschen politischen Elite zur europäischen Sicherheitsarchitektur. Dostupné na internete: http://www.deutscheaussenpolitik.de/resources/seminars/gb/g&bpeu/document/poznan .html VLČEK, D. 2011. Mocenské aspekty geopolitických a bezpečnostných zmien po roku 1989. Dostupné na internete: http://www.eaq.sk/clanok/2011-11-10-mocenske- aspekty-geopolitickych-bezpecnostnych-zmien-po-roku-1989
369 REFORMA NEMECKÝCH OZBROJENÝCH SÍL
THE REFORM OF THE GERMAN ARMED FORCES
Marek Lenč1
ABSTRACT One of the visible consequences of the current economic and financial crisis in most of the EU member states are the significant cuts in European defence budgets and with this connected requirements for transformation of the Armed forces. Many European governments, especially due to their limited defence budget options, have to opt among several sensible structural reforms while defence issues often remain secondary. In 2009 eight European NATO member states opted for double digit percentage cuts in military spending2 and in some of the biggest countries, such as France and Germany, we are witnessing reduction in their military capabilities as well as massive drop in manpower. Germany itself is no exception to these processes. The articles deals with the current transformation of the German Armed Forces as well as its detailed structure, describes the most significant proposed changes and analyses its consequences on domestic and international scene. Further on, the article explores main concepts and long term strategies being applied in the German Armed Forces.
Key words: German Armed Forces, reform, transformation, defence budgets, NATO
Úvod
V prípade Nemecka v oblasti vojenskej moci musíme úvodom konštatovať, že nepredstavuje vedúcu silu európskeho kontinentu – Nemecko nevlastní chemické ani biologické zbrane a rovnako nedisponuje schopnosťou jadrového odstrašenia. Od roku 1990 dramatickým spôsobom kontinuálne znižuje počet svojich vojakov a vojenské výdavky sa dlhodobo (od roku 2002) nachádzajú pod hranicou 1,5% HDP. Tieto trendy spôsobujú, že Nemecko v oblasti vojenskej moci zaznamenáva od začiatku deväťdesiatych rokov stratu svojej pozície tak na regionálnej, ako aj na globálnej úrovni. Pokiaľ sa však vrátime spätne do roku 1990 musíme si uvedomiť, že Nemecko sa muselo vysporiadať so zásadnou zahraničnopolitickou výzvou, a to nasadením vlastných jednotiek priamo do vojnového konfliktu mimo svojich hraníc. Transformácia nemeckých ozbrojených síl tak od znovuzjednotenia paralelne prebiehala v niekoľkých rovinách - technologickej, strategickej, ale aj expedičnej rovine.
1 Marek Lenč, Mgr., PhD., odborný asistent, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected]. 2 On the basis of DAV4 Full Report. Towards a deeper Visegrad defence partnership, 2012.
370 1 Účasť Nemecka v zahraničných misiách
Zjednotené Nemecko muselo na začiatku deväťdesiatych rokov prijať v oblasti nasadzovania vlastných vojakov niekoľko dôležitých zahraničnopolitických rozhodnutí. Západné mocnosti, ktoré takmer štyridsať rokov ochraňovali SRN, žiadali, aby sa prvýkrát od konca druhej svetovej vojny väčšou mierou podieľalo na ochrane ich spoločných záujmov. Nemeckí politici zároveň s touto požiadavkou museli znižovať svoje stavy vojakov, transformovať celkovú štruktúru, ale taktiež sa muselo postaviť pred veľmi neľahkú úlohu v zmysle postupného získavania podpory nemeckej verejnosti pre nasadzovanie jednotiek v zahraničí. Nemecká vláda otvorila problematiku nasadzovania nemeckých podporných síl v zahraničí pri mierových a humanitárnych operáciách už skôr, keď na svojom zasadnutí v júli 1992 rozhodla o účasti nemeckých ozbrojených síl pri operáciách Západoeurópskej únie a NATO za podmienky, že budú slúžiť na realizáciu rezolúcii OSN (Chovancová, 2008). Až na základe rozhodnutia Spolkového ústavného súdu z roku 1994 mohli byť vojaci Bundeswheru nasadení v rámci misií mimo oblastí Severoatlantickej aliancie („out of area“), pokiaľ slúžia „k vytvoreniu a zaisteniu mierového a trvalého usporiadania v Európe a medzi národmi celého sveta“ (Wolfrum, 2006, s. 391). Ústavným vyjadrením je článok 24 nemeckej ústavy (GG) (Clement, 2007). Prvým krokom k získaniu vnútropolitickej akceptácie bolo nasadenie zdravotníckej jednotky pre potreby misie OSN v Kambodži v roku 1992 a logistických síl v Somálsku pre jednotky OSN od 1993 do 1995, ktoré si získali sympatie verejnosti. Spolková vláda ich označila ako „humanitárne“ nasadenia (Clement, 2007). Ďalšie nasadenia, v tomto prípade už aj pozemných síl, ktoré boli rozmiestnené v Chorvátsku, prebehli pod velením NATO prostredníctvom misie IFOR v Bosne a Hercegovine (1995-96) a nadväzujúcej misie SFOR od roku 1996. Tento postup vyvrcholil až nemeckou účasťou na Kosovskej vojne a od roku 2002 sú nemecké jednotky trvalo účastné na misii ISAF v Afganistane (Baumann, 2007). Zmenená úloha Bundeswehru v novom globálnom bezpečnostnom prostredí (nové hrozby, terorizmus, civilné predchádzanie a riešenie konfliktov) sa pochopiteľne odrazila aj na tvorbe základných stratégii a východísk pre sféru zahraničnej politiky Nemecka. V oblasti nemeckej zahraničnej a bezpečnostnej politiky prijala spolková vláda 12. Mája 2004 tzv. Akčný plán pod názvom „Civilné predchádzanie krízam, riešenie konfliktov a budovanie mieru“3 (Bundesregierung, 2004). Tento dokument predstavuje jeden zo základných politických referenčných rámcov pre Spolkovú vládu. Jeho úlohou bolo vytvoriť
3 Zivile Krisenprävention, Konfliktlösung und Friedenskonsolidierung
371 ideovú bázu zahraničnej politiky Nemecka prostredníctvom inštitúcii a nástrojov, ktorých cieľom je predchádzanie krízam vo svete4. Samotný dokument definuje nemeckú zahraničnú politiku ako „mierovú politiku“. Jej hlavnými piliermi majú byť prevencia a krízové riadenie, pričom za základný nástroj nemeckej mierovej politiky je považovaný aj Bundeswehr (Krisenprävention als Querschnittsaufgabe, 2011). Vo svojej celkovej koncepcii tak Spolková vláda presadzuje včasnú prevenciu násilných konfliktov, urovnávanie sporov a konsolidáciu mieru tak ako v medzištátnych aj vnútroštátnych konfliktoch. Preventívne a civilné opatrenia majú prednosť pred riešeniami vojenskými. Za týmto účelom musí byť podporovaná kultúra prevencie a dialógu (Bundesregierung, 2004). Spolková vláda v Akčnom pláne považuje mier a stabilitu za predpoklad pre rozvoj a blahobyt štátu. Prebiehajúce vojenské konflikty vo svete sú dôsledkom značných nedostatkov v politike, hospodárstve a v iných sférach spoločenského života. Z politologicko- teoretického chápania konfliktu, vláda považuje konflikt za prínosný len pokiaľ jeho riešenie prebieha mierovou, solidárnou a spoločenskou formou. Len štátu prislúcha použiť mechanizmy k mierovému ukončeniu konfliktu, pričom však môžu za určitých okolností podporovať aj neštátne a neformálne nástroje. Špecifický dôraz sa kladie hlavne na predchádzaniu konfliktu (Tito, 2011).
Tabuľka č.1: Veľkosť nasadenia nemeckých kontingentov k 9.1.20135 Z Súčasný Horná Oblasť toho Z toho Prvý mandát hranica Nasadenie Popis nasadenia Počet žien rezervy mandát od - do mandátu International Security Assistance Afganistan, 26.01.12 ISAF Force Uzbekistan 4305 234 292 22.12.01 31.01.13 4900 09.06.11 KFOR Kosovo Force Kosovo 744 92 76 12.06.99 11.06.12 1850 1.12.11 Active Fence Turecko 54 4 1 2.12.04 21.11.12 800 United Nations Mission in 29.09.11 UNMISS South Sudan Južný Sudán 15 0 0 08.07.11 15.11.12 50 United Nations Mission in 08.07.11 UNAMID Darfur Sudán 9 0 0 15.11.07 15.11.12 50 OAE Operation Stredozemné - - - 14.11.03 01.12.11 700
4 Za pozitívny príklad predchádzaniu krízových situácii uvádza dokument rozmiestnenie vojenských jednotiek pod hlavičkou OSN v Macedónsku v rámci misie UNPREDEP (Bundesregierung, 2004). 5 Zdroj: Bundesministerium der Verteidigung, 9.1. 2013
372 ACTIVE more 13.12.12 ENDEAVOUR United Nations Interim Force 09.06.11 UNIFIL in Lebanon Libanon 214 6 0 20.09.06 30.06.12 300 European Union Naval Force – Africký roh Operation a pohraničné 10.05.12 ATALANTA Atalanta oblasti 340 17 15 19.12.08 31.05.12 1400
Prínos tohto strategického dokumentu avšak spočíva v niekoľkých rovinách. V zásade však prispel k vytvoreniu národných štruktúr na predchádzanie krízam a formuluje 161 konkrétnych odporúčaní pre operatívne spôsoby konania civilnej mierovej politiky Spolkovej vlády. Tieto odporúčania sa zameriavajú na nasledujúce oblasti: - posilnenie nemeckých príspevkov na multilaterálnej úrovni, - znovuobnovenie štátnych štruktúr v krízových oblastiach, - podpora mierového potenciálu občianskej spoločnosti, - zabezpečenie základných životných potrieb ľudí v krízových oblastiach (Grundgedanken des Aktionsplans, 2011).
Dnes, s odstupom takmer dvadsiatich rokov, je v rôznych mierových, stabilizačných a rekonštrukčných misiách po celom svete nasadených 5800 nemeckých vojakov. Na základe údajov Spolkového ministerstva obrany sa nemeckí vojaci k januáru 2013 aktívne zúčastňujú pod velením NATO operácií ISAF v Afganistane a Uzbekistane, misie KFOR v Kosove, operácie Active ENDEAVOUR v Stredozemnom mori, ako aj operácie StratAirMedavac, pod velením EÚ misií EUFOR v Bosne a Hercegovine, EUSEC RD Congo v Demokratickej republike Kongo a na operáciách ATALANTA a EUTM SOMALIA a pod velením OSN na misiách UNMISS v Južnom Sudáne, UNAMID v Sudáne, UNIFIL v Libanone a UNAMA v Afganistane. Z celkového počtu je drvivá väčšina nemeckých ozbrojených síl nasadená pod velením NATO, čo taktiež svedčí o hlavných zahraničnopolitických prioritách Nemecka.
2 Súčasná diskusia o reforme nemeckých ozbrojených síl
Nemecké ozbrojené sily boli, aj pod tlakom už zmieňovaných trendov (reakcia na asymetrické hrozby, hospodárska a finančná kríza), vystavené dvom základným požiadavkám: výraznej štrukturálnej transformácii a alokácii finančných úspor. Prvé kroky k naštartovaniu poslednej reformy vychádzali z iniciatívy spolkového ministra obrany Karla-Theodora zu Guttenberga v apríli roku 2010.
373 Na úrovni Ministerstva bolo pracovne rozvíjaných až päť variantov. Jeden z týchto variantov preferovaný Guttenbergom počítal s redukciou počtu vojakov až na úroveň 163 tisíc, čo by znamenalo zníženie až o zhruba 90 tisíc vojakov oproti vtedy aktuálnemu stavu. Z tohto počtu malo ísť o 156 tisíc vojakov z povolania (profesionálnych vojakov), doplnených o 7500 dobrovoľníkov (Kříž, 2011). Takto predstavená reforma pochopiteľne pritiahla veľkú pozornosť médií, čo vyvolalo značnú spoločenskú diskusiu. Od marca 2011 však už v ambicióznych plánoch na reformu Bundeswerhru pokračoval nový minister - Thomas de Maizière, ktorý nahradil Guttenberga po jeho rezignácii na čele rezortu obrany. Konečná varianta reformy bola schválená Nemeckým spolkovým snemom 14. júna 2012, pričom v rámci takto predloženej koncepcie majú byť nemecké ozbrojené sily zredukované na počet 185 tisíc vojakov. Z nich 170 tisíc by mali tvoriť profesionáli alebo dlhodobí vojaci a zvyšných 15 tisíc vojakov by malo slúžiť od 12 do maximálne 23 mesiacov. Reforma zároveň predpokladá 55 tisíc civilných zamestnancov (Bundeswehrreform..., 2012). Súčasťou reformy bola aj diskusia ohľadom brannej povinnosti, ktorá síce zostane zachovaná, avšak od 1. júla 2011 nebude prvýkrát po päťdesiatich troch rokoch uplatňovaná. Je potrebné poznamenať, že k profesionalizácii ozbrojených síl pristúpila prekvapivo práve druhá vláda Angely Merkelovej, pričom historicky CDU/CSU dlhodobo vystupovala ako zástanca povinnej vojenskej služby a tento postoj mal značnú podporu obyvateľstva. V kontexte dosiahnutia nevyhnutných finančných úspor, však bol sledovaný cieľ tohto kroku oveľa pragmatickejší - zrušením povinnej vojenskej služby bola naplánovaná úspora vyčíslená na sumu 8 mld. eur (Fiorenza, 2012).
3 Transformácia nemeckých ozbrojených síl
Súčasný vývoj nemeckých ozbrojených síl za posledných vyše dvadsať rokov je ovplyvnený predovšetkým nasledujúcimi faktormi:
- koncom studenej vojny a rozpadom ZSSR, ako aj rozvíjaním priateľskejších vzťahov medzi novo vzniknutým Ruskom a zjednoteným Nemeckom; - „novými hrozbami“ v dôsledku 11. septembra 2001; - integráciou Poľska, Česka a iných východoeurópskych krajín do EÚ a NATO, kedy sa z bývalých nepriateľov stávajú spojenci; - ukončenie občianskych vojen v Európe (Juhoslávia) a stabilizácia nových a post revolučných európskych štátov (Ukrajina, Moldavsko, Albánsko atď.), ako aj pokračujúca integrácia v rámci Európskeho spoločenstva/EÚ.
374 Prvou veľkou výzvou pre znovu zjednotené Nemecko pri reorganizácii vojenských štruktúr nového štátu bolo zjednotenie dvoch rozdielnych armád. Zjednotením západo- a východonemeckej armády prebehol proces podobný ako pri spojení oboch štátov v zmysle, že nešlo až tak o spojenie, ako skôr pohltenie východonemeckej armády západonemeckou. Výzbroj východonemeckej armády síce bolo zaradená do výzbroje, ale v rámci zmenšovania kapacít bola prioritne vyradzovaná a buď zničená (väčšina), alebo odpredaná, ale aj darovaná do zahraničia.
3.1 Pozemné sily (Heer)
Historicky, úlohou bývalej západonemeckej armády malo byť zastaviť alebo aspoň spomaliť plánovaný sovietsky masívny tankový úder na západnú Európu. To sa samozrejme v súčasnosti výrazne zmenilo a ovplyvnilo aj súčasný stav a vývoj nemeckých pozemných síl, kedy došlo ako k výraznému zníženiu počtu vojakov tak aj techniky. Od roku 1990 sa výrazne obmedzil počet ťažkej techniky (ako sú napríklad tanky). Základnými ťažkými bojovými vozidlami vo výzbroji sú tank Leopard 2 (typ A5,A6) a pásové bojové vozidlo pechoty Puma a Marder. Celkovo by sa spomínané znižovanie počtu ťažkej techniky malo dotknúť práve týchto typov (Leopard 2 - zníženie zo súčasných 350 na 225, Puma - zníženie počtu objednávok a Marder úplné vyradenie (Fiorenze, 2012). Významnejšiu úlohu preberajú ľahké kolesové jednotky ako sú Fuchs, Boxer a Dingo. Palné zbrane jednotlivca ako guľomety, automatické útočné pušky a pištole sú v drvivej miere produkované nemeckým zbrojárskym priemyslom (G36 a MG4 MG3, G8 a G22 P8 a MP7, ) pričom dominantné postavenie pri ich výrobe má firma Heckler & Koch (Technik, 2012). Pozemné sily taktiež prechádzajú významnou reorganizáciou štruktúry (z 5 divízii na 3, a 11 brigád sa zníži na počet 8), pričom by mali byť vytvorené 4 regionálne riadiace centrá obrany (Fiorenza, 2012). Celkovo sa pozemná armáda stále viac formuje na to, aby bola schopná nasadenia v rôznych zahraničných misiách (najmä ľahšia technika, plus zodpovedajúce logistické zabezpečenie, aby mohli byť jednotky nasadzované a podporované vo vzdialených krajinách/misiách ako je misia ISAF, alebo Balkán prípadne EÚ misie v Afrike).
3.2 Letectvo (Luftwaffe)
V prípade nemeckého letectva je situácia podobná ako pri pozemných silách, pričom letectvo sa v súčasnosti nachádza v procese postupného prezbrojovania na Eurofighter Typhoon ako hlavné multifunkčné bojové lietadlo Nemecka (celkové škrty sa majú dotknúť aj jeho – zníženie počtu objednávok zo 177 na 140). Ako bolo spomenuté, pre Nemcov sa zahraničné misie stávajú veľmi podstatné (odklon od čisto teritoriálnej obrany) a tomu sa prispôsobuje aj
375 logistika (napríklad nákup väčšieho počtu Airbus A400: taktického transportného lietadla s veľkým doletom). Strategickú protivzdušnú obranu zabezpečuje primárne obranný raketový systém Patriot. Robotizácia nemeckého letectva (bezpilotné lietadlá) zatiaľ nie je tak výrazná ako u amerických ozbrojených síl.
3.3 Námorníctvo (Marine)
Nemecko sa historicky po druhej svetovej vojne sústredilo hlavne na obranu svojho pobrežia prípadne námorných trás v Baltskom mori. Jeho úlohou nebolo získavať dominanciu na otvorenom oceáne, čo ani zahranično-politicky nebolo možné. V prípade Nemecka námorníctvo nikdy nehralo takú dominantnú rolu ako vo Veľkej Británii (tradícia od 15. storočia). Preto má Nemecko vo výzbroji relatívne menšie jednotky (maximálne fregaty) a nemá lietadlovú loď, prípadne vrtuľníkové a veľké vyloďovacie lode. Porovnateľne veľké mocnosti ako Francúzsko – Charles de Gaulle aj Veľká Británia – HMS Illustrious, Ocean ich majú (The Fleet, 2012, Équipements, 2012). Nemecko sa však aktívne zapája do boja proti pirátom pri Somálsku, kde je nasadených niekoľko nemeckých fregát, čím sa nemecké loďstvo stáva tiež expedičné a proti pirátske. Na základe nedávneho rozšírenia mandátu tejto misie môžu nemeckí vojaci postupovať proti pirátom až 2 kilometre od pobrežia. Súčasťou výbavy námorných síl sú aj štyri ponorky typu 212 (U31-U34). Tieto ponorky sú taktické typy. Nemecko nevlastní jadrové ponorky s nukleárnou výzbrojou. Nukleárne ponorky s nukleárnou výzbrojou sú jednou zo súčasti takzvanej nukleárnej triády (ako nukleárna odveta poslednej odplaty) pričom Francúzsko (Teméraire S617), ako aj Veľká Británia (4 triedy Vanguard), týmito strategickými jednotkami disponujú. V prípade Nemecka je to znova dôsledok prehratej druhej svetovej vojny. O budúcnosti a smerovaní nemeckých ozbrojených síl silno napovedá skutočnosť, že škrty v oblasti vojenských výdavkov sa nemajú v žiadnom prípade dotknúť námorníctva.
Zhrnutie
Nemecké ozbrojené sily prechádzajú v súčasnosti výrazným procesom transformácie. V dôsledku úspešnej modernizácie ako reakcie na zmenené globálne bezpečnostné prostredie sa postupne stávajú vo väčšej miere silami nasaditeľnými v zahraničných a medzinárodných misiách, kde sa prioritou stáva predovšetkým snaha budovať jednotky expedičné - schopné efektívneho a dlhodobejšieho nasadenie mimo územia vlastnej krajiny. Komplexnejší pohľad od začiatku deväťdesiatych rokov nám však ukazuje, že nemecké ozbrojené sily charakterizuje aj niekoľko kritických faktorov: výrazný pokles počtu nemeckých vojakov (o viac ako ½), klesajúce celkové výdavky v pomere k HDP, ako aj obmedzená schopnosť dlhodobého
376 udržania dostatočného počtu vojakov v expedičnom nasadení či ako ukazujú niektoré prípady z pôsobenia nemeckých jednotiek v Afganistane - neprepojenie výcvikovej praxe na podmienky expedičného nasadenia a logistickej podpory. Práve mnohé z týchto skutočností tak vyvolávajú obavy v otázke schopnosti plnenia medzinárodných záväzkov Nemecka nielen na strane spojencov, ale aj samotného Spolkové ministerstva obrany.
Literatúra:
BAUMANN, R. 2007. Deutschland als Zentralmacht Europas. In Handbuch zur deutschen Außenpolitik. Wiesbaden: Verlag für Sozialwissenschaften, 2007. ISBN 978-3-531-13652-6. s. 62 – 73. BELKIN, P. 2009. German Foreign and Security Policy: Trends and Transatlantic Implications. [online]. Congressional Research Service. 28p. [cit.10.11.2010]. Dostupné na internete: 377 amt.de/DE/Aussenpolitik/Friedenspolitik/Krisenpraevention/Grundlagen/Ueberblick_n ode.html> KŘÍŽ, Z. 2011. Německá bezpečnostní politika: Adaptace civilní mocnosti. In Německo v čele Evropy? SRN jako civilní mocnost a hegemon eurozóny. 2011. Praha: IIR, 2011. ISBN 978-80-87558-03-4. s. 176 – 210. Technik. 2012. [online]. Bundeswehr. [cit. 05.01.2013]. Dostupné na internete: 378 OBRANNÁ A BEZPEČNOSTNÁ POLITIKA FÍNSKA FINNISH SECURITY AND DEFENCE POLICY Simona Chuguryan1 ABSTRACT Finland is a part of the Scandinavian region situated in the geopolitical area of northern Europe. We can characterize it as a separate region with it´s own regional identity. Finland has passed a difficult development, during which it was under the rule of Sweden and later became a part of the Russia. The most important factor influencing the Finland's security policy was the dissolution of the Soviet Union and consequent pro-European policy of the country. Key words: security policy, defence policy, Finland, Scandinavia, security strategy Úvod V období 20. storočia sa severské štáty snažili ostať mimo záujmov a konfliktov celej Európy. Zakladali si na svojom neutrálnom postavení. Po druhej svetovej vojne nastala zmena a niektoré zo škandinávskych krajín sa začlenili do Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. „Tri severské krajiny – Dánsko, Island a Nórsko sa stali zakladajúcimi členmi NATO, kým Fínsko a Švédsko zastávali počas studenej vojny pozíciu neutrálnych a nespojeneckých štátov, poskytujúcich výlučne svoju vlastnú obranu.“ (Bailes, Herolf, Sundelius, 2006, s.324) Napriek uvedenému v celom regióne stále pretrváva opatrnosť k integrácii a prejavuje sa úsilie zachovať si čo najviac suverenity. Štáty severského regiónu2 môžeme v súčasnosti označiť za stabilné demokracie s vyspelou ekonomikou a rozsiahlym systémom sociálneho zabezpečenia. Cesta Fínska k samostatnosti nebola jednoduchá. Obyvatelia Fínska boli pôvodne začlenení do švédskeho kráľovstva (od roku 1157). Od 18. storočia sa dostalo pod nadvládu Ruska. Od roku 1809 sa pozícia Fínska zmenila a stalo sa súčasťou Ruska ako Veľkokniežactvo. Fínsko disponovalo rozsiahlou autonómiou a vyvíjalo sa relatívne samostatne. Tento stav trval až do roku 1917. 1 Simona Chuguryan, PhDr., PhD., odborný asistent, Fakulta medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave, Dolnozemská cesta 1, 852 35 Bratislava, Slovenská republika [email protected], [email protected]. 2 Severský región býva označovaný aj ako škandinávsky. Jeho súčasťou je Dánsko, Švédsko, Fínsko, Nórsko, Island a závislé územia kam patrí Grónsko, Faerské ostrovy a Alandské ostrovy (tie sú súčasťou Fínska). 379 „Na politickej mape Európy sa Fínsko ako samostatný štát po prvýkrát objavilo v roku 1918, kedy bývalý suverén - vtedy bolševické Rusko – uznal jeho nezávislosť, vyhlásenú fínskymi elitami 6. decembra 1917. Z právneho hľadiska však zakotvila Fínsku republiku až ústava z roku 1919, ktorej text ostal – až na výnimky – viac ako šesťdesiat rokov nezmenený.“ (Vorlová, 2010, s.136) Fínsko bolo v čase studenej vojny v politickej izolácii kvôli vplyvu ZSSR na krajinu. Jeho politika neutrality bola pragmatickým politickým nástrojom, pomocou ktorého Fíni odolávali sovietskemu tlaku, aby sa stali satelitom Moskvy.3 Napriek tomu si aj v danom období Fínsko udržiavalo vzťahy so západom a čiastočne sa i aktívne zapájalo, prevažne v ekonomickej oblasti do západoeurópskych štruktúr. Fínsko sa dlhodobo snažilo o medzinárodné uznanie svojej neutrality. Táto ich politika bola niekedy západom pejoratívne označovaná ako finlandizácia“.4 Po skončení studenej vojny sa fínska neutralita ukazovala ako nežiaduca. Bezpečnostnú politiku Fínska bolo potrebné reformovať, tak aby zohľadňovala novú európsku realitu. 1 Bezpečnostná a obranná politika Fínska Bezpečnostnú a obrannú politiku Fínskej republiky je možné chápať v troch úrovniach. V prvom prípade sa jedná o globálnu úroveň, ktorá vychádza z účasti Fínov na mierových a humanitárnych misiách organizovaných západom.5 „Vo svete globálnych hrozieb, globálnych trhov a globálnych médií závisí naša bezpečnosť a prosperita čoraz viac od účinného multilaterálneho systému.“ (Bezpečná Európa v lepšom svete..., s. 10) Druhý rozmer tvorí regionálna spolupráca v rámci európskeho priestoru. Fínsko sa snaží o ochranu fínskych záujmov a zaistenie svojej národnej bezpečnosti prostredníctvom aktívnej účasti na operáciách krízového riadenia na európskej úrovni. V neposlednom rade ide o zachovanie fínskej neutrality a udržanie nezávislosti (snaha o nezávislosť teritória je ovplyvnená históriou, ktorá bola poznačená dlhodobou snahou o svojbytnosť Fínska), ktorú zabezpečia len dobre organizované, moderné a stabilné ozbrojené sily. Prioritu je vytvoriť pocit bezpečnosti všetkých obyvateľov Fínska a chrániť národné záujmy. Treba zdôrazniť, že Fínsko uprednostňuje mierové riešenia sporov a za použitie sily je len v nevyhnutných prípadoch. 3 Fínsku neutralitu počas studenej vojny sovietsky zväz nikdy oficiálne neuznal. Prvýkrát tak urobil až v roku 1989 Michail Gorbačov. 4 Nikdy však fínska neutralita nebola západom vnímaná na rovnakej úrovni ako Švédska neutralita, aj keď sa o to Fíni dlhodobo usilovali. 5 Na mierových misiách sa Fínsko pravidelne zúčastňuje od polovice 20. storočia. 380 Napriek reforme, ktorou začiatkom 90. rokov prešla bezpečnostná politika Fínska, až do začiatku 21. storočia nebola jednotne koordinovaná. Dá sa povedať, že bola do istej miery chaotická a absentovala akákoľvek spolupráca jednotlivých ministerstiev, ktoré sa zaoberali riešením otázok bezpečnosti. Bezpečnostná a obranná politika Fínska je predmetom viacerých oficiálnych dokumentov, ktoré podávajú ucelený pohľad na bezpečnostnú politiku Fínskej republiky. Bolo prijatých viacero dokumentov. Dôvodom bolo adekvátne reagovať na novovzniknuté bezpečnostné problémy vo svete6, ktoré mali vplyv aj na obrannú a bezpečnostnú politiku Fínska, aj keď je relatívne ďaleko od zvyšku Európy. Jednotlivé dokumenty boli postupne inovované a nahrádzané novými a modernejšími, ktoré reálnejšie odzrkadľovali zmeny na medzinárodnej politickej scéne. Zároveň každý nový dokument mal za úlohu redefinovať zmenu postoja Fínska v predmetnej problematike. Prvým takýmto dokumentom sformulovaným vládou bola správa z roku 1995 pod názvom Bezpečnosť v meniacom sa svete: Smerovanie fínskej bezpečnostnej politiky - „Security in a Changing World: Guidelines for Finland´s Security Policy.“ Správa bola do istej miery reakciou na vstup Fínska do Európskej únie.7 V dokumente je Fínsko vymedzené ako vojensky nezapojený štát. Fínsko, ako nový člen Európskej únie, sa zaviazalo, že sa bude podieľať na tvorbe Európskej bezpečnostnej a obrannej politiky. A tiež si uvedomilo nevyhnutnosť zmeny svojej politiky neutrality. Anneli Kariina Taina8, ministerka obrany Fínskej republiky vo svojom vyjadrení uviedla, že jej krajina sa vzdala starej politiky neutrality, z čias studenej vojny a snaží sa realizovať ciele Európskej únie, čím sa zaviazala k spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike Európskej únie. Zdôraznila, že Fínsko je pripravené konštruktívne sa podieľať na tvorbe bezpečnostnej politiky Európskej únie, ktorú považuje za politickú úniu a nie obrannú alianciu. (Security in a Changing Europe, 1995) Tento dokument dokazuje zmenu v smerovaní bezpečnostnej politiky Fínska a je prejavom jeho snahy o dôraznejšiu spoluprácu so západom. V súlade s Chartou OSN môže Fínsko v prípade ohrozenia požiadať o vojenskú asistenciu iné štáty. Pričom reálnu pomoc môžu poskytnúť len USA alebo NATO. Z uvedeného dôvodu a vzhľadom na vzájomné vzťahy Ruska a Fínska považujeme túto časť za prelomovú. V roku 1997 bol vydaný nový dokument venovaný fínskej obrannej a bezpečnostnej politike. Tak ako už napovedá samotný názov dokumentu 6 Išlo napríklad o nárast migrantov z krajín tretieho sveta, terorizmus, šírenie zbraní hromadného ničenia, zlyhanie fungovania štátu a podobne. 7 V roku 1995 vstúpilo Fínsko do Európskej únie. V národnom referende sa 57% Fínov vyjadrilo za vstup do EÚ. 8 V rokoch 1995 – 1999 sa stala ministerkou obrany. Bola v poradí druhou ženou vo Fínsku, ktorá zastávala tento post, vystriedala Elisabeth Rehen. 381 Vývoj bezpečnosti v Európe a fínska obrana – „European Security Development and Finnish Defence“, išlo o charakteristiku vývoja európskej a bezpečnostnej obrannej politiky. Táto politika v danom období determinovala fínsku obrannú politiku ako člena Európskej únie. Fínsko už nie je ponímané ako neutrálny štát, ale ako krajina, ktorá je do istej miery súčasťou vojenskej aliancie. Týmto Fíni plne nezamietli svoju budúcu možnú účasť v NATO. Fínsko vychádzajúc zo zmien v európskej bezpečnostnej politike musí vybudovať vlastné ozbrojené sily, ktoré budú schopné realizovať obranu štátu. Vývoj v Európe a vo svete si vyžiadal revíziu dokumentu o bezpečnostnej politike Fínska. V roku 2001 bol vytvorený nový dokument Fínska bezpečnostná a obranná politika – „Finnish Security and Defence policy“. Išlo o rozsiahly spis, ktorý rozoberal bezpečnostnú politiku vo všetkých jej rozmeroch. Prioritou však bola vojenská bezpečnosť. Platnosť tohto dokumentu netrvala dlho už o tri roky bol nahradený novou bezpečnostnou stratégiou. V roku 2004 bola fínskym parlamentom prijatá ďalšia bezpečnostná stratégia Fínska pod názvom Fínska bezpečnostná a obranná politika – „Finnish Security and Defence Policy“, ktorej neformálny názov bol Biely dokument/správa – „White paper“. „Medzi kľúčové hrozby ohrozujúce bezpečnosť patrí terorizmus, hrozba šírenia a použitia zbraní hromadného ničenia, regionálne konflikty a použitie vojenskej sily, organizovaný zločin, drogy a obchodovanie s ľuďmi, ekonomické a technologické riziká, ekologické problémy, populačný rast, populačná migrácia a epidémie.“ (Finnish Security and Defence Policy 2004 – Summary, 2004, s. 1) Dokument nadväzuje na Európsku bezpečnostnú stratégiu a poukazuje na globalizáciu ako jeden z najzávažnejších faktorov ovplyvňujúcich vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť Fínska. Proces globalizácie vplýva na to, že obranná a bezpečnostná politika Fínska je čoraz viac závislá od medzinárodnej situácie a bezpečnosti vo svete. Bezpečnostná a obranná politika Fínska je podľa správy zameraná na ochranu nezávislosť krajiny a základné demokratické hodnoty spoločnosti, na podporu bezpečnosti a blahobytu všetkých občanov. Bezpečnostná politika krajiny je založená na dôveryhodnej národnej obrane, fungovaní štátu, konzistentnej zahraničnej politike, rovnako na silnom medzinárodnom postavení a aktívnej účasti Fínska ako člena EÚ. (Finnish Security and Defence Policy 2004, Government report, 2004) Obsahom dokumentu je aj plánovaný rozvoj fínskych ozbrojených síl v horizonte do roku 2012, ktorý pokladá za nevyhnutnú súčasť fínskej obrannej politiky. V mnohých častiach dokumentu je zdôrazňovaná spolupráca Fínska s transatlantickými zoskupeniami. Zaujímavosťou je, že správa predpokladá, že niekedy v budúcnosti Fínsko požiada o plné členstvo v Severoatlantickej aliancii.9 9 Bližšie pozri Finnish Security and Defence Policy 2004, Government report, s. 18-20. 382 Rozsiahly priestor je venovaný všeobecnému opisu hrozieb na regionálnej úrovni, ktoré ohrozujú dnešné Fínsko ako aj celosvetovú bezpečnosť. A v neposlednom rade je podaná podrobná charakteristika medzinárodnej bezpečnosti v súčasnosti s možnými príčinami jej ohrozenia. Ostatná novelizácia dokumentu venujúceho sa obrannej a bezpečnostnej politike Fínska bola uskutočnená v roku 2009 pod názvom Fínska bezpečnostná a obranná politika – „Finnish Security and Defence Policy“. Pozitívne hodnotíme výrazné zmeny v jej formálnej stránke, ktoré ju značne sprehľadnili. Dokument súhrne opisuje existujúcu medzinárodnú situáciu vo svete. Zasadzuje sa za intenzívnejšiu spoluprácu v oblasti bezpečnostnej politiky, pričom zdôrazňuje úlohu Fínska na medzinárodných bezpečnostných fórach. Ako najdôležitejšie ciele zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej politiky Fínska sú uvádzané ochrana krajiny, územná nezávislosť a suverenita, ktoré zabezpečia základné hodnoty, ako je bezpečnosť a blaho obyvateľstva, udržiavanie fungujúcej spoločnosti. (Finnish Security and Defence Policy, 2009) Po prvýkrát sa v správe otvorene spomína možnosť členstva Fínska v Severoatlantickej aliancii. Na rozdiel od predchádzajúcej správy z roku 2004, tento dokument dôslednejšie upozorňuje na environmentálne hrozby. Čo je dôsledkom mnohých prírodných katastrof, ktoré postihli svet v období medzi oboma správami.10 Časť dokumentu je venovaná finančnej kríze a jej dôsledkom, ktoré mali negatívny vplyv na medzinárodnú, ako aj regionálnu bezpečnosť na celom svete. „Správa sa tiež zaoberá globálnymi otázkami, ako je zmena klímy, nedostatok energetických a vodných zdrojov a pohybmi populácie v dôsledku finančnej krízy.“ (Finnish Security and Defence Policy, 2009, s. 9) Záver Obranná a bezpečnostná politika Fínska bola počas svojho vývoja niekoľkokrát reformovaná tak, aby zohľadnila existujúcu bezpečnostnú situáciu vo svete. V súčasnosti je možné považovať Fínsku bezpečnostnú a obrannú politiku za najstabilnejšiu od čias studenej vojny. Vzhľadom na proeurópsku orientáciu Fínska a jeho intenzívnu spoluprácu v rámci západných štruktúr je výrazne závislá od medzinárodnej bezpečnostnej situácie. V oblasti bezpečnosti politiku neutrality nahradila politika vojenskej neangažovanosti, pričom dôraz je kladený na vybudovanie vlastných obranných vojenských síl. Na základe vyššie rozobraných dokumentov si dovoľujem uviesť predpoklad, že v horizonte niekoľkých rokov sa Fínsko pravdepodobne pokúsi o plné členstvo v Severoatlantickej aliancii. Dôkazom čoho je aj smerovanie fínskej bezpečnostnej politiky, ktorá sa prejavuje v bližšej a intenzívnejšej spolupráci 10 Ide napríklad o vlnu cunami v juhovýchodnej Ázii, záplavy v Bangladéši, zemetrasenia v Číne a v Pakistane. 383 medzi NATO a Fínskom. Fínsko sa i naďalej zasadzuje za mierové riešenia sporov. Literatúra: BAILES, J. K. A. - HEROLF, G. - SUNDELIUS, B. 2006. The Nordic Countries and the European Security and Defence Policy. New York : Oxford University Press, 2006. 427 s. ISBN 0-19-929084-9 Bezpečná Európa v lepšom svete. Európska bezpečnostná stratégia. [online] 2003. [cit. 7. 1. 2013] Dostupné na internete: http://consilium.europa.eu/ uedocs/cmsUpload/ 031208ESSIISK.pdf Finnish Security and Defence Policy 2004. [online] [cit. 4. 1. 2013]Summary. Dostupné na internete: http://www.defmin.fi/index.phtml?l=en&s=181 Finnish Security and Defence Policy 2004. [online] Government report 6/2004. [cit. 4. 1. 2013] Dostupné na internete: http://www.defmin.fi/files/311/2574 _2160 _English_White_paper_2004_1_.pdf Finnish Security and Defence Policy 2009. [online] Government Report, Prime Minister’s Office Publications, 13/2009. [cit. 4. 1. 2013] Dostupné na internete: http://vnk.fi/julkaisukansio/2009/j11-turvallisuus-j12-sakerhets-j13-finnish/pdf/en.pdf Security in a Changing Europe: A Finnish View Minister of Defense of Finland Anneli Taina. [online] [cit. 10. 1. 2013]. Dostupné na internete: http://www.csdr .org/96Book/Taina.htm VORLOVÁ, K. 2010. Proměna postavení fínskeho prezidemta. [online] In: Acta Politologica, Vol. 2, No. 2, ISSN 1803-8220. [cit. 8. 1. 2013]. Dostupné na internete: http://tarantula.ruk.cuni.cz/ACPOENG-19-version12010_Vorlova_02 _02.pdf 384 ÚLOHA MEDIÁCIE V SPORE O NÁHORNÝ KARABACH THE ROLE OF MEDIATION IN THE NAGORNO KARABAKH PEACE PROCESS Anna Juhászová1 – Aleš Kollár2 ABSTRACT The conflict over Nagorno Karabakh, which escalated in the late 1980s is probably the biggest obstacle in the field of stability and development of the whole South Caucasus region. The dispute got real as a consequence of the Soviet policy towards the Caucasus in the times of Gorbachev, but the roots of discrepancies go back deep to the past. Nagorno Karabakh is a region of the Republic of Azerbaijan inhabited mostly by Armenians mainly due to historical reasons. Although the war over Nagorno Karabakh ended with a ceasefire in 1994, the dispute has not yet been settled. The status quo can be characterized as a situation of „no war and no peace“, in which it occasionally comes up to sporadic violence. Key words: mediation, Minsk group, Armenia, Azerbaijan, Nagorno Karabakh, conflict settlement Úvod Náhorný Karabach je v súčasnosti arménskou enklávou v rámci Azerbajdžanskej republiky, ktorej je de jure súčasťou. De facto však táto oblasť funguje ako Náhornokarabašská republika, ktorú doteraz neuznal ani jeden štát. V súčasnosti uplynulo 19 rokov od podpísania prímeria medzi konfliktnými stranami - Azerbajdžanom, Arménskom a Náhorným Karabachom, avšak adekvátne riešenie pre urovnanie sporu sa nenašlo. Dôvodom je predovšetkým komplexnosť sporu, ktorý sa vyznačuje náboženskými, etnickými, zemepisnými, politickými a historickými nezrovnalosťami a neochota hlavných predstaviteľov Arménska a Azerbajdžanu vysvetliť verejnosti potrebu kompromisného riešenia. 1 Formovanie Minskej skupiny Nakoľko sa vojna o Náhorný Karabach postupne dostala do fázy brutálnych násilností, medzinárodná spoločnosť sa rozhodla vstúpiť do konfliktu medzi Arménmi a Azerbajdžancami, chrániac tak nevinné miestne obyvateľstvo 1 Anna Juhászová, Mgr., interná doktorandka, Katedra bezpečnostných štúdií, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected]. 2 Aleš Kollár, Mgr., interný doktorand, Katedra politológie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected]. 385 a ich ľudské práva a slobody. KBSE začalo mierové rokovania v roku 1992 a založilo tzv. Minskú skupinu, ktorá je dodnes zodpovedná za vyriešenie sporu a hľadania vhodného kompromisu. Členmi Minskej skupiny sa stali predstavitelia USA, Ruska, Turecka, Talianska, Arménska a Azerbajdžanu. Na rokovania boli v počiatočnom období pozývaní aj zástupcovia Náhorného Karabachu, avšak po nástupe Roberta Kočarjana na čelo Arménska Arméni postupne prevzali aj pozíciu karabašských Arménov. Za zlyhanie Minskej skupiny na začiatku mediačného procesu môžeme považovať nestanovenie toho, že akékoľvek riešenie sporu musí obsahovať tak princíp územnej celistvosti ako aj právo národov na sebaurčenie. Konflikty v Abcházsku a Kosove vyžadovali oveľa silnejšie proklamovanie spomenutých princípov. Táto chyba mohla pre konfliktné strany znamenať aj to, že jednostranné zmeny hraníc sú pre medzinárodnú spoločnosť akceptovateľné. Výhodou Minskej skupiny však bolo to, že jej členmi sa stali aj menšie krajiny ako Švédsko, Fínsko a Taliansko, ktoré nemali priame geopolitické záujmy v regióne, a preto mohli konať ako nezávislí aktéri. V podstate sa podarilo zjednotiť mediačné snahy Ruska a OBSE tým, že Rusko3 sa stalo permanentným spolupredsedom Minskej skupiny a do roku 1995 plnilo túto úlohu najprv spolu so Švédskom a potom s Fínskom ako rotujúcim spolupredsedom. Na začiatku roka 1997 sa stále predsedníctvo Minskej skupiny rozšírilo o Spojené štáty americké a Francúzsko. (Magnusson, 2010) Od tej chvíle sa trojica týchto štátov snaží o dosiahnutie trvalého riešenie pre Karabach, avšak radšej s menšími ako väčšími úspechmi. Mediačný proces však nemôžeme považovať za neúspešný, nakoľko v prvých rokoch mediácie sa Minskej skupine podarilo potvrdiť a udržiavať prímerie. Pri takom vážnom spore, akým je aj konflikt o Náhorný Karabach je dodržiavanie nepoužitia sily veľkým úspechom. Taktiež sa podarilo úplne zahrnúť Rusko do Minskej skupiny a navrátiť tak dôveryhodnosť celkového mediačného procesu, čo bolo predovšetkým zásluhou Švédska a Fínska. Práve tieto krajiny boli neutrálne počas Studenej vojny, užívali si dôveru Ruska a disponovali početnými skúsenosťami s Ruskom. Môžeme predpokladať, že Rusko by nebolo ochotné vytvoriť spolupredsedníctvo s veľmocami ako Francúzsko a USA, keby Švédsko a Fínsko úspešne nevybudovali dôveru Ruska v OBSE. Na druhej strane, veľmoci sledujú svoje vlastné geopolitické záujmy a v niektorých chvíľach sa môže zdať, že mediačný proces nie je primárne určený na rokovania ale na propagáciu vlastných záujmov. 3 V septembri 1993 ruský minister zahraničných vecí Kozirev potvrdil poprednú úlohu Ruskej federácie v mediačnom procese, keď pre Nezavisimaia Gazeta povedal: „Nech sa nám to páči alebo nie, neexistuje žiadna alternatíva k ruským silám na udržanie mieru v tomto konflikte..., okamžite po nasadení urovnávacieho mechanizmu by mal tento kontingent získať štatút síl OSN a mal by byť posilnený jednotkami OSN skladajúcich sa z neutrálnych krajín KBSE. My, ako aj OSN musíme splniť našu historickú povinnosť a boli by sme nezodpovední, keby sme sa tomu vyhli.“ (Laitin, Suny, 1999) 386 Pozoruhodnou príležitosťou v dejinách konfliktu bol samit OBSE v Lisabone, kde spolupredsedníci Minskej skupiny prezentovali návrh urovnania sporu, ktorý bol následne prijatý všetkými členskými krajinami, zahŕňajúc Azerbajdžan. Návrh bol založený na troch základných princípoch: územná celistvosť Arménskej republiky a Azerbajdžanskej republiky; právny štatút Náhorného Karabachu definovaný na základe dohody založenej na práve národov na sebaurčenie, ktoré udeľuje Náhornému Karabachu najvyššiu úroveň autonómie v rámci Azerbajdžanskej republiky; garantovaná bezpečnosť pre Náhorný Karabach a jeho obyvateľstvo, zahrňujúc vzájomné povinnosti na zaistenie súhlasu všetkých strán s ustanoveniami dohody. (Magnusson, 2010) Pre Arménsko boli uvedené princípy neprijateľné, a preto využilo svoje právo veta na zabránenie zahrnutia princípov do záverečného dokumentu samitu. Arméni vydali vyhlásenie, v ktorom akcentovali, že dohoda sa musí dosiahnuť predovšetkým na základe práva národov na sebaurčenie. Lisabonský samit znamenal v skutočnosti diplomatickú výhru pre Azerbajdžan, aj keď Arménsko mohlo použiť svoje veto. Navyše, samit sa vníma ako medzník v histórii konfliktu, nakoľko pred ním bola medzinárodná spoločnosť do väčšej miery naklonená na stranu Arménov, avšak po ňom sa väčšina veľmocí začala obracať na stranu Azerbajdžancov. Hlavným dôvodom podporovania azerbajdžanskej pozície bolo ropné bohatstvo krajiny, ktoré láka medzinárodných investorov. Samit teda vo veľkej miere podporil stanovisko Azerbajdžanu a jeho prezidenta Alijeva, ktorý vyhlásil, že je neakceptovateľné, aby vznikol „ďalší arménsky štát“ na južnom Kaukaze. Na druhej strane, Arménsko a Náhorný Karabach sa cítili ukrivdení lisabonským samitom, ktorý podľa nich stanovil predsudky na ďalšie rokovania tým, že sa priklonil na stranu jedného štátu. (Cornell, 1999) Arméni doteraz považujú lisabonské princípy za najväčšiu prekážku v riešení konfliktu. 2 Jednotlivé návrhy a príčiny ich zlyhania Novozaložené permanentné spolupredsedníctvo Minskej skupiny vypracovalo na začiatku roka 1997 nový návrh na urovnanie konfliktu, ktorý bol prezentovaný v júni 1997 v Jerevane, Stepanakerte a Baku. Na základe tohto plánu, ktorý dostal názov „balíčková dohoda“ sa mali vykonať okamžité kroky na stiahnutie arménskych vojsk z okupovaných území, mal byť zabezpečený návrat utečencov a zaistená bezpečnosť celej populácie konfliktného regiónu. V tom istom čase sa mala konať konferencia o určení konečného štatútu Náhorného Karabachu. Arménsko pochopiteľne odmietlo návrh, nakoľko požadovalo, aby sa štatút Náhorného Karabachu určil pred stiahnutím vojsk z okupovaných území. Prezident neuznanej Náhornokarabašskej republiky 387 Gukasjan vyjadril svoj ostrý nesúhlas s návrhom Minskej skupiny, ktorý zabraňuje tomu, aby sa neuznaná republika stala de jure nezávislou od Azerbajdžanskej republiky. Arménsko bolo ochotné akceptovať návrh za určitých okolností ako základ pre nasledujúce rokovania, avšak Náhorný Karabach ho kategoricky odmietol, pretože podľa nich návrh akcentoval územnú celistvosť a neporušiteľnosť hraníc Azerbajdžanskej republiky. (Baser, 2008) V decembri 1997 bol prezentovaný druhý návrh, ktorý uvádzal do rokovaní fázový prístup. Prvá fáza plánu obsahovala stiahnutie arménskych vojsk k hraniciam Arménskej republiky a stiahnutie ozbrojených síl Karabachu k pôvodným hraniciam z roku 1988. Návrh taktiež predpokladal rôzne riešenia na vrátenie utečencov do svojich domovov a vytvorenie lepšej dopravnej infraštruktúry medzi Arménskom a Azerbajdžanom4. Štatút lačinského koridoru a samotného Náhorného Karabachu mal byť determinovaný až po vyriešení vojenských nezrovnalostí, teda v druhej fáze. Arménsky prezident, Levon Ter- Petrosjan súhlasil s týmto návrhom, nakoľko nepovažoval za realistické, že by medzinárodná spoločnosť uznala nároky Náhorného Karabachu na nezávislý štát. Avšak jeho kompromisný prístup znamenal koniec jeho kariéry, nakoľko karabašskí Arméni a premiér Kočarjan, ktorý bol aj prezidentom Náhornokarabašskej republiky odmietli aj tento návrh. Karabašskí Arméni totiž trvali na tom, že všetky aspekty konfliktu sa majú vyriešiť simultánne a s dosiahnutím nezávislosti pre Karabach. Z uvedených vyplýva, že predstavitelia Arménska prejavovali určitú ochotu spolupracovať a vytvoriť kompromisné riešenie, avšak karabašskí Arméni boli odhodlaní dosiahnuť svoj cieľ bez akýchkoľvek ústupkov. Ďalší návrh spolupredsedníctva Minskej skupiny vznikol v novembri 1998 a priniesol nóvum v tom, že ponúkal vytvorenie „spoločného štátu“ medzi Azerbajdžanom a Karabachom a zriadenie horizontálnych vzťahov medzi Bakum a Stepanakertom. Tento návrh sa však podobal na istú formu konfederácie a tak bol odmietnutý Azerbajdžanom, tvrdiac, že zasahuje do jeho územnej integrity. V skutočnosti bol koncept „spoločného štátu“ návrhom ruského ministra zahraničných vecí Primakova a používal sa už predtým na rokovaniach o Transdnestersku či Abcházsku. Plán teda nemôžeme považovať za určitú dohodu vytvorenú v rámci Minskej skupiny. V roku 1996 Azerbajdžan obviňoval Arménsko, že nie je ochotné prijať lisabonské princípy, dva roky neskôr Arménsko obvinilo Azerbajdžan z neochoty pristúpiť na návrh „spoločného štátu“. Po odmietnutí troch hlavných návrhov OBSE muselo zmeniť svoju stratégiu na rokovaniach, a preto začalo uprednostňovať osobné bilaterálne stretnutia predstaviteľov Azerbajdžanu a Arménska. Odvtedy sa konalo početné množstvo stretnutí, dokonca v marci 2002 sa krajiny dohodli na zriadení úradu Osobného predstaviteľa na úrovni zástupcu ministra 4 Malo sa ukončiť aj embargo uvalené na Arménsko Azerbajdžanom a Tureckom, s ktorým súhlasilo aj Turecko. (Laitin, Suny, 1999) 388 zahraničných vecí. (Baser, 2008) Nakoľko tieto stretnutia boli bilaterálne, kde sa Minská skupina zúčastnila len ako pomocník, Náhorný Karabach ostal z rokovaní takmer celkom vylúčený. Bilaterálne rokovania medzi konfliktnými stranami pokračovali aj v rámci tzv. Pražského procesu, ktorý začal 16. apríla 2004 v Prahe, keď sa tam stretli azerbajdžanský minister zahraničných vecí Mammadjarov a arménsky minister zahraničných vecí Oskanian. Pražský proces obnovil entuziazmus na obidvoch stranách, nakoľko Arménsko a Azerbajdžan predtým začali vnímať Minskú skupinu skôr ako záťaž než pomocnú ruku na urovnanie sporu. Nová metóda rokovania odštartovaná v Prahe neobsahovala žiadnu konkrétnu agendu a žiadne vopred stanovené záväzky, ale bola namierená na slobodnú diskusiu v každej otázke, ktorú iniciuje Arménsko, Azerbajdžan alebo niektorý zo spolupredsedov. V skutočnosti arménsky minister zahraničných vecí Oskanian mal menší problém rokovať so svojim azerbajdžanským kolegom ako s prezidentom Kočarjanom, nakoľko ten prezentoval radikálne názory v karabašskej otázke. Priebeh rokovaní poukázal na to, že strany sa snažili o kombináciu fázového a balíčkového prístupu na riešenie konfliktu. V rovnakom čase by sa odohralo stiahnutie vojsk z okupovaných území okolo Karabachu a návrat utečencov a na oplátku aj otvorenie komunikácií a vytvorenie bilaterálnych vzťahov medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Konečný štatút Náhorného Karabachu by sa určil v kontexte spolupráce bez akýchkoľvek násilných činov. (Mehtiyev, 2005) V tom momente sa zdalo, že strany môžu čoskoro dosiahnuť racionálne riešenie. V rámci Pražského procesu sa prezidenti oboch republík stretli do roku 2006 viac ako štyrikrát a ministri zahraničných vecí viac ako dvanásťkrát. Práve z toho dôvodu sa rok 2006 javil ako ideálny pre konečné urovnanie sporu, avšak pre nezhody okolo budúceho štatútu Náhorného Karabachu sa žiadna dohoda nepodpísala. 3 Madridské princípy – potenciálny základ mierovej dohody V decembri 2007 v Madride prvýkrát odznela artikulácia tzv. Základných alebo Madridských princípov na riešenie konfliktu, ktoré vypracovali spolupredsedovia Minskej skupiny. Obidve strany mali výhrady k tomuto návrhu, avšak mediátori sa zhodli na tom, že takáto verzia môže byť racionálnym riešením pre obe krajiny, ktoré by mohli prezentovať aj svojej verejnosti. Základné princípy boli tajné až do samitu G8 v L´Aquile, ktorý sa konal 10. júla 2009. Tu boli prezentované hlavné body základných princípov, ktoré už dovtedy boli pozmenené na žiadosť konfliktných strán a zahŕňajú navrátenie území obklopujúcich Náhorný Karabach spod azerbajdžanskú kontrolu, dočasný štatút Náhorného Karabachu poskytujúci istoty pre bezpečnosť a samosprávu, koridor spájajúci Arménsko s Náhorným Karabachom, konečné stanovenie právneho štatútu Náhorného Karabachu prostredníctvom právne záväzného prejavu vôle, právo vnútorne presídlených 389 osôb a utečencov sa vrátiť do svojich domovov a medzinárodné bezpečnostné garancie zahrňujúc operáciu na udržanie mieru. (Ayunts, 2010) Spolupredsedovia považujú Madridské princípy za rozumný kompromis medzi princípom teritoriálnej integrity a právom národov na sebaurčenie. Čo sa týka časovania, uprednostňuje sa fázový prístup a jednotlivé kroky by sa udiali v takom poradí, ako sme ich vyššie vymenovali. Arméni sa však nemienia stiahnuť z okupovaných území, kým sa nevyjasní štatút Náhorného Karabachu, nakoľko držbu azerbajdžanských regiónov považujú za predmet vydierania, ktorý môžu počas rokovaní využiť. Kým originálna verzia z roku 2007 používala výraz „referendum“ na určenie konečného štatútu Karabachu, verzia z roku 2009 obsahuje iba výraz „právne záväzný prejav vôle“, čo pochopiteľne vyvolalo odpor karabašských Arménov, ktorí trvajú na usporiadaní referenda na svojom území. (Khachatrian, 2009) Napriek intenzívnym diskusiám na určitých samitoch sa lídri na verejnosti stále prikláňajú k radikálnym pozíciám a žiadajú nepriateľa, aby sa vzdal. Ich rétorika je niekedy brutálna, a preto vzniká otázka, či existuje reálna politická vôľa na urovnanie konfliktu. V určitých chvíľach sa zdá, že mierový proces je iba prostriedkom pre upokojenie medzinárodnej spoločnosti a spôsobom na nárokovanie lojality od obyvateľstva. Avšak v istých momentoch sa zdá, že lídri sú ochotní urobiť ústupky za účelom naštartovania prosperity krajiny, v ktorej bráni existujúca nepriaznivá situácia. V roku 2008 sa okrem zvolenia Sarkisjana odohrala aj ďalšia významná udalosť, nakoľko sa ruský prezident Medvedev ujal vedúcej úlohy mediátora a snažil sa dosiahnuť racionálne riešenie v konflikte o Náhorný Karabach. Prezidenti Arménska a Azerbajdžanu sa stretli s prezidentom Medvedevom v Moskve v novembri 2008 za účelom podpísania Deklarácie Azerbajdžanskej republiky, Arménskej republiky a Ruskej federácie ohľadom sporu o Náhorný Karabach. Deklarácia bola významná z toho dôvodu, že bola prvýkrát počas mediačného procesu podpísaná samotnými prezidentmi a znamená tak istý záväzok a ochotu na vyriešenie konfliktu pod záštitou Minskej skupiny. 4 Úloha ruského prezidenta Medvedeva v mierovom procese Ďalšie stretnutia a samity sa preto zaoberali vyvinutím takej verzie Základných princípov, ktoré by znamenali kompromisné riešenie pre obe konfliktné strany a s ktorým by mohla súhlasiť tak arménska ako aj azerbajdžanská verejnosť. Od jesene 2008 do októbra 2010 sa konalo sedem stretnutí medzi arménskym prezidentom Sarkisjanom a azerbajdžanským prezidentom Alijevom, ktoré zorganizoval ruský prezident Medvedev. Ďalšie tri rokovania sa usporiadali v roku 2010 – v januári v Soči, v júni v Petrohrade a v októbri v Astrakhane. V júni 2010 sa konalo stretnutie prezidentov spolupredsedníckych krajín v Muskoke, kde opätovne potvrdili dôležitosť podpísania dohody o Madridských princípoch, ktoré by znamenali rámcovú dohodu na vypracovanie trvalej mierovej zmluvy. Na samite krajín OBSE 390 v kazašskej Astane 1. decembra 2010 vydali spolupredsednícke krajiny Minskej skupiny spolu s Arménskom a Azerbajdžanom vyhlásenie, ktoré znamenalo vyjadrenie vôle na urovnanie sporu o Náhorný Karabach. Ďalší samit G8 v Deauville 26. mája 2011, kde sa znova stretli ruský prezident Medvedev, francúzsky prezident Sarkozy a americký prezident Obama znamenal pokus o urýchlenie podpísania dohody medzi Arménskom a Azerbajdžanom. (Declarations of the OSCE Minsk Group Co-Chairs, 2009-2011) Následne sa ruský prezident Medvedev opätovne pokúsil dosiahnuť pokrok v mierových rokovaniach dňa 24. 6. 2011 v ruskej Kazani. Obe strany deklarovali, že sa rokovania posunuli vpred, avšak dohoda sa nedosiahla. Na tlačovej konferencii sa strany navzájom obvinili z nedosiahnutia konečnej dohody a používali pritom radikálne výrazy. Arménsky minister zahraničných vecí Nalbandian tvrdil, že azerbajdžanská strana zmenila svoj postoj oproti tomu, čo deklarovali skôr. Pochopiteľne aj predstavitelia Azerbajdžanu obvinili Arménov z vyžadovania prílišných úľav, a tak z brzdenia dosiahnutia kompromisu. Odborníci zastávajú názor, že nastal pravý čas pripravovania textu mierovej zmluvy, ktorá zabezpečí mier a prosperitu pre región, pretože v poslednej dobe sa čoraz intenzívnejšie spomína opcia použitia sily. Napriek proklamovaniu mierového riešenia sporu z oboch strán došlo 26. júna v Baku k prezentovaniu vojenskej sily, čo malo za cieľ ukázať susedom reálnu vojenskú silu Azerbajdžanu. (RIA Novosti, 2011) Veľa zdrojov zahŕňajúc aj azerbajdžanské potvrdzujú, že strana, ktorá blokovala dohodu v Kazani bol práve Azerbajdžan. Dôvodom môže byť aj osoba ruského ministra zahraničných vecí, Sergeja Lavrova, ktorý disponuje arménskymi koreňmi, avšak dlho pracoval s obidvoma konfliktnými stranami na akceptácii mierového plánu. Azerbajdžan totiž považuje Rusko ešte stále za spojenca Arménov, a preto požaduje intenzívnejšie zahrnutie ostatných spolupredsedov Minskej skupiny do mierového procesu. Prezident Alijev prišiel do Kazanu s takmer desiatimi pozmeňovacími návrhmi k mierovému plánu, s ktorými samozrejme Arméni nesúhlasili, a tak očakávania ohľadom stretnutia v Kazani boli márne. Naposledy sa prezidenti Arménska a Azerbajdžanu stretli s ruským prezidentom Medvedevom 23. januára 2012 v Soči, kde vyjadrili pripravenosť na zrýchlenie mierového procesu. Avšak to môžeme považovať iba za zlepšenie rétoriky, nakoľko šanca na vypuknutie novej vojny je naozaj malá, ale ešte menšie sú šance na to, že sa konflikt v najbližšej dobe vyrieši. Spomaľujúcim efektom sú aj prezidentské voľby vo všetkých spolupredsedníckych krajinách a aj v Arménsku. (Pivariu, 2012) V Ruskej federácii vyhral prezidentské voľby V. Putin, ktorý zatiaľ nikdy neprejavil väčší záujem o urovnanie sporu o Náhorný Karabach. Medvedev bol ten, ktorý prejavil ochotu a záujem o vyriešenie konfliktu, a preto v tejto chvíli existuje hrozba, že celý mediačný proces sa bez jeho osoby spomalí. Problémovým bodom je hlavne stiahnutie vojsk z okupovaných území, nakoľko aktuálna verzia v prvej fáze zahŕňa iba odovzdanie piatich provincií – Fizuli, Agdam, Džabrali, Gubadly a Zangelan, 391 kým odovzdanie Lačinu a Kelbajaru by sa malo odohrávať po piatich rokoch. Azerbajdžan však berie vytvorenie koridoru v Lačine za fakt, že sa Lačin nevracia celkom spod azerbajdžanskú suverenitu, čo by bolo ťažko vysvetliteľné pre azerbajdžanskú verejnosť. Okrem toho, Azerbajdžan si myslí, že čas im prispieva, a preto nechcú spraviť žiadne unáhlené rozhodnutia. Naopak, veria v to, že preteky v zbrojení medzi Arménskom a Azerbajdžanom zruinujú chudobnejších Arménov natoľko, že o pár rokov budú musieť schváliť výhodnejší kompromisný plán ohľadom Náhorného Karabachu. Komunikácia so širšou verejnosťou taktiež nie je silnou stránkou Minského procesu, a to hlavne kvôli domnienke, že rokovania musia nevyhnutne ostať tajné. Vyhlásenia spolupredsedov Minskej skupiny sú krátkymi záležitosťami pozostávajúcimi z jednej alebo dvoch viet, kde text s menami a titulmi spolupredsedov je zvyčajne dlhší ako obsah, ktorý chcú podať. Ďalším brzdiacim efektom je súrna potreba upevniť prímerie. Oneskorenia v dosiahnutí pokroku na rokovaniach nevyhnute zvýšili napätie na kontaktnej línii. Medzinárodná spoločnosť musí naliehať, aby sa nastavil stálejší pozorovateľský režim z dôvodu obhajoby ľudských životov. Spolupredsednícke krajiny sú si vedomé tohto faktu a od posledných stretnutí posilnili svoj dôraz na dôležitosť pozastavenia porušovaní prímeria, predovšetkým na kontaktnej línii, ktorá od seba delí arménske a azerbajdžanské ozbrojené sily. Neprihliadajúc na postoj spolupredsedov sa od čias ich vyhlásenia počet násilností okolo kontaktnej línie zvýšil, čo naznačuje, že konflikt o Náhorný Karabach má v sebe stále riziko vyhrotenia situácie do ozbrojenej vojny. Nebezpečným je aj fakt, že sa v súčasnosti nepripravuje žiadne ďalšie stretnutie najvyšších predstaviteľov Arménska a Azerbajdžanu, čo spomaľuje mierový proces a sťažuje riešenie. Záver Dlhodobým riešením pre Náhorný Karabach by mohla byť istá forma zdieľanej suverenity, ktorá zaisťuje bezpečnosť obyvateľstva a ich právo na sebaurčenie. Zlyhanie negociačného procesu by malo za následok nestabilné štáty a stroskotané ekonomiky na južnom Kaukaze, atmosféra ktorých môže priniesť ešte väčšiu pravdepodobnosť vzniku etnického konfliktu. Nestabilita v regióne by taktiež mala dopad na širší región a na tranzitné trasy ropy a plynu, ktoré potrebujú stabilné prostredie, aby zaistili príjem tak ropným spoločnostiam ako aj krajine. V konečnom dôsledku je nevyhnutné, aby mediátori a celková medzinárodná spoločnosť vyjadrila väčšiu vôľu na urovnanie sporu o Náhorný Karabach. Ešte dôležitejším je to, aby konfliktné krajiny našli v sebe vôľu artikulovať ťažké rozhodnutia a kompromisy vlastnej verejnosti, ktorá ho samozrejme neprijme s nadšením, ale musí si uvedomiť, že to je jediná cesta smerujúca k mieru a prosperite. 392 Literatúra: AYUNTS, A. 2010. Madrid Principles: Basis for Conflict Settlement or War? Dostupné na internete: http://caucasusedition.net/analysis/madrid-principles-basis-for- conflict-settlement-orwar/ BASER, B. 2008. Third Party Mediation in Nagorno-Karabakh: Part of the Cure or Part of the Disease?. Dostupné na internete: www.usak.org.tr/dosyalar/dergi/lo3d6dJUUdzacB0o79Im6SLLxUPlKD.pdf CORNELL, S. E. 1999. The Nagorno-Karabakh Conflict. Dostupné na internete: www.silkroadstudies.org/new/inside/publications/1999_NK_Book.pdf DE WAAL, T. 2011. Peace for Our Time In Nagorno-Karabakh. Dostupné na internete: http://carnegieendowment.org/2011/06/24/peace-for-our-time-in- nagornokarabakh/8kqf Declarations of the OSCE Minsk Group Co-Chairs 2009-2011. Dostupné na internete: www.mfa.am/u_files/file/statementseng.pdf KHACHATRIAN, H. 2009. Armenian-Azerbaijani Disagreement on Madrid Principles Stalls Karabakh Settlement Process. Dostupné na internete: www.cacianalyst.org/?q=node/5199 LÜTEM, Ö. E. 2009. The Armenian question: basic knowledge and documentation. Ankara: Terazi Publishing, 2009, 454 s. ISBN: 9786056061905. MAGNUSSON, M. L. 2010. Why No Settlement in the Nagorno-Karabakh Conflict?- Which are the obstacles to a negotiated solution? In Karina Vamling, Language, History and Cultural identities in the Caucasus. Malmo : Malmo University, 2010. 172 s. ISBN: 9789171040886. MEHTIYEV, E. 2005. Armenia-Azerbaijan Prague Process: Road Map to Peace or Stalemate for Uncertainty? Shrivenham : Defence Academy of the United Kingdom, 2005. 25 s. ISBN: 1905058217. PASHAYEVA, G., GÖKSEL, N. 2011. The Interplay of the approaches of Turkey, Russia, and the United States to the conflict over Nagorno-Karabakh. Dostupné na internete: http://sam.gov.az/uploads/files/journals/SAM%20 Review%203.pdf PIVARIU, C. 2012. The new trilateral meeting Russia-Armenia-Azerbaijan. Dostupné na internete: www.ingepo.ro/en/materials/511/editorial-to-geostrategic-pulse-115-the- newtilateral-meeting-russia-armenia-azerbaijan. RIA Novosti, 2011. Armenia, Azerbaijan fail to reach agreement on Nagorny Karabakh. Dostupné na internete: http://en.rian.ru/world/20110624/164831341. html. 393 BEZPEČNOSŤ – PRIORITY BEZPEČNOSTI V PODMIENKACH RUSKEJ FEDERÁCIE SECURITY – SECURITY PRIORITIES CHARAKTERISTIC OF THE RUSSIAN FEDERATION Lucia Borošová1 ABSTRACT When defining concept of SECURITY doesn't exist single, comprehensive view of the interpretation of this concept. In the sphere of security science, in spite of continuous development, is important still question what it really is security. Here exists a lot´s of options because there are many experts who deal with this issue. Supreme aim of every state in the international system is ensuring security of the state in international relations. The state can be described as safe as if it ensures the protection of the territory, institutions or population. Thus, security can be characterized as absence threat to the state itself, its territory and population. In conditions of the Russian Federation are the priorities of security defined in the following areas - national interests, national strategic priorities and with them the priorities of stable development. Key words: security, priority of security, national security, Russian Federation, internal secjurity 1 Definícia pojmu bezpečnosť Pri definovaní pojmu bezpečnosť neexistuje jednotný a ucelený názor, pretože existuje množstvo odborníkov, ktorí sa danej problematike venujú. Napríklad, Výkladový slovník bezpečnosti charakterizuje bezpečnosť ako ,,stav zložitého systému, keď pôsobenie vonkajších a vnútorných faktorov nespôsobuje zhoršenie alebo narušenie jeho správneho fungovania a progresívneho rozvoja“. (Zaplatynskyi, 2009, s.60) L. Hofreiter pri definovaní pojmu bezpečnosť uvádza naslednovnú definíciu: ,,bezpečnosť sama o sebe je zložitý, vnútorne štruktúrovaný, multifaktorový, multidimenzionálny a hierarchizovaný fenomén, ktorého obsah, štruktúra a funkcie presahujú hranice nielen jedného vedného odboru, ale aj celých vedných oblastí.“ (Hofreiter, 2004, s. 13) Preto ak chceme analyzovať pojem bezpečnosť, je potrebné si uvedomiť, že sa jedná o fenomén, ktorý je priesečníkom hneď niekoľkých vedných odborov. 1 Lucia Borošová, Mgr., interná doktorandka, Katedra bezpečnostných štúdií, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected]. 394 J. Lasicová charakterizuje bezpečnosť ako vzťahovú kategóriu. ,,Pretože ju nie je možné skúmať v znehybnení ako abstraktný fenomén, ani ako jednoznačne ukotvenú danosť, je nutné vymedziť jej špecifické subsystémy ako základ analýzy.“ (Lasicová, 2006, s. 11) Analýza špecifických subsystémov a rozdelenie bezpečnosti na systémy, subsystémy a jednotky, ako aj členenie bezpečnosti na globálnu, regionálnu a lokálnu, ale i členenie bezpečnosti na jednotlivé sektory ako sú politický, vojenský, ekonomický, enviromentálny a ekonomický, prispievajú k lepšej legitimácii mechanizmov, ktoré vedú ku skúmaniu nových druhov bezpečnostných hrozieb a rizík. Podľa J. Eichlera ,,bezpečnosť nemôže byť absolútna, vždy je relatívna, je priamo úmerná hrozbám či rizikám. Na bezpečnosť sa nedá pozerať z krajných polôh, teda tak, či je zaistená úplne alebo vôbec. Žiadny štát nemôže dosiahnuť stav absolútneho zaistenia svojej bezpečnosti. Väčšinou je bezpečnosť zaistená viac alebo menej, aj keď sa ju nedá nikdy exaktne zmerať, a preto relevantná otázka najčastejšie znie, koľko bezpečnosti postačuje.“(Eichler, 2006, s.8-9) O kombináciu vertikálnej a horizontálnej roviny, ktorú rozpracovali už predstavitelia Kodanskej školy, sa opiera Š. Waisová, ktorá pracuje s frekventovaným konceptom bezpečnosti. Vertikálnu úroveň je možné charakterizovať ako systém, či prípadne hladinu, ktorá je rozširovaná dvomi smermi od štátu a to smerom ,,dole“, to znamená, na človeka, jednotlivca a smerom od štátu k vnútroštátnym skupinám a smerom ,,hore“, to znamená od štátu smerom k regionálnemu a medzinárodnému systému. Horizontálna úroveň je pritom predstavovaná sektormi, ktoré sa z pôvodného vojenského rozširujú o politický, ekonomický, societálny a enviromentálny a odpovedá na otázku o bezpečnosť pred kým sa pojednáva. Kvalitatívnu premenu v oblasti referenčných objektov predstavuje vertikálna os, ktorá zároveň odpovedá na otázku o koho bezpečnosť sa jedná. Pri definovaní pojmu bezpečnosť a pri jeho najvýstižnejšom a najpresnejšom zadefinovaní musíme konštatovať, že sa jedná o pojem, ktorý je všezahňujúci. Podľa významných teoretikov medzinárodných vzťahov ako sú B. Buzan a O.Weaver existujú dve vymedzenia bezpečnosti a to negatívne a pozitívne. Vychádzajú z názoru, že bezpečnosť je taká veličina, ktorú nie je možné zmerať. Negatívne vymedzenie pritom spočíva na základe neexistencie niektorých hrozieb v istom priestore, teda nie je potrebné, aby si daný štát vytváral nástroje slúžiace na ochranu a bezpečnosť. Negatívne vymedzenie bezpečnosti je teda opakom stavu ohrozenia, ktoré vyplýva zo vzájomného protichodu aktérov, ktorí sú rozhodnutí použiť silu akéhokoľvek druhu, či sa už jedná o vojenskú, politickú alebo hospodársku oblasť. Napríklad použitie jadrových zbraní môže pre niektoré štáty predstavovať bezpečnostnú hrozbu, avšak na druhej strane, pre niektoré štáty takáto hrozba neexistuje. Čo sa týka pozitívneho vymedzenia bezpečnosti, ktoré sa vzťahuje k danému subjektu, čím môžeme rozumieť jednotlivca, štát ako taký, ale aj spoločenstvo, vyplýva toto vymedzenie z predpokladu, že subjekt je chránený pred takýmto typom hrozieb a podporuje 395 sa ich eliminovanie. Hranice medzi pozitívnym a negatívnym vymedzením bezpečnosti je veľmi ťažké určiť a v súčasnosti sa táto problematika stáva čoraz viac diskutovanou. Najvyšším cieľom každého štátu v medzinárodnom systéme je bezpečnosť štátu v medzinárodných vzťahoch. Štát môžeme označiť za bezpečný v tom prípade, keď je zaistená ochrana územia, inštitúcií a obyvateľov. Bezpečnosť teda môžeme charakterizovať aj ako neexistenciu ohrozenia štátu ako takého, jeho územia, štruktúr a obyvateľstva. Na bezpečnosť štátu je možné pozerať sa z dvoch uhlov pohľadu a to z objektívneho a subjektívneho. V prvom prípade sa jedná o zaistenie hodnôt štátu, ktoré nie sú priamo vystavené hrozbám a rizikám. V druhom prípade, teda v prípade subjektívnom sa jedná o to, že neexistuje taká možnosť, ktorá by umožnila, že by sa tieto hodnoty stali predmetom útoku. Každý štát sa usiluje o to, aby bola zaistená jeho vlastná bezpečnosť, pričom sa zameriava na zaistenie vnútorného poriadku, aby nedošlo k narušeniu vnútorných štruktúr, ktoré by mohli spôsobiť narušenie bezpečnosti z jeho vnútornej strany, ďalej je dôležité dbať na elimináciu a odstraňovanie hrozieb, ktoré môžu mať vojenský, prípadne nevojenský charakter a v neposlednom rade je potrebné zamerať sa a dbať na bezpečnosť občanov. Na bezpečnosť je taktiež možné nazerať z dvoch pohľadov a to z negatívneho a pozitívneho vymedzenia. Podľa negatívneho vymedzenia štát nie je vystavený žiadnej hrozbe a riziku, ktorá by ho mohla nejakým spôsobom ohroziť. V prípade pozitívneho vymedzenia môžeme hovoriť v tom prípade, keď je zaistená ochrana územia daného štátu, ochrana jeho hodnôt, inštitúcií a obyvateľstva. Objektívnym faktorom, dlhodobo pôsobiacim je geografia, pretože čím je hrozba viac vzdialená, tým sa znižuje riziko, že by mohla zasiahnuť daný štát a z toho hľadiska je možné takýmto hrozbám lepšie čeliť. Medzi ďalšie objektívne faktory môžeme zaradiť históriu, ktorá môže negatívne vplývať na bezpečnosť. Subjektívne faktory predstavuje silný vplyv politiky, pretože súhrn opatrení, ktoré každý štát prijíma, aby zaistil vlastnú bezpečnosť tvorí bezpečnostnú politiku štátu. Jej vojenská časť je zameraná na budovanie, výstavbu ozbrojených síl a nevojenská časť predstavuje najmä opatrenia na predchádzanie vzniku konfliktov v podobe diplomacie. 2 Priority bezpečnosti a ich špecifické nástroje v podmienkach Ruskej federácie Vzhľadom k tomu, že bezpečnosť krajiny je považovaná za prioritnú, Stratégia národnej bezpečnosti Ruskej federácie (ďalej len Stratégia), vydaná 12. mája 2009, vyčleňuje národné záujmy, národné strategické priority a spolu s nimi aj priority stabilného rozvoja. V oblasti národných záujmov sa kladie dôraz na rozvoj demokracie a občianskej spoločnosti, na zvýšenie konkurencieschopnosti národného hospodárstva a tiež na zabezpečenie stability 396 ústavného zriadenia, teritoriálnej integrity a suverenity. V článku 21 Stratégie je jasne sformulovaný prioritný národný záujem, ktorý si Ruská federácia kladie do roku 2020 - vytvoriť z Ruska svetovú veľmoc. Národná obrana je najdôležitejšou časťou Stratégie a spolu s národnou a spoločenskou bezpečnosťou predstavuje súhrn národných strategických priorít. Priority stabilného rozvoja spočívajú v zvýšení životnej úrovne obyvateľstva, ktorú je možné dosiahnuť pomocou zaistenia bezpečnosti jednotlivca a taktiež pomocou sociálneho zaistenia. Medzi priority stabilného rozvoja patrí zvyšovanie hospodárskej úrovne, rozvoj vedy, technológie, vzdelania, zdravotnej starostlivosti a kultúry, dôraz na ochranu ekologických systémov a životného prostredia, ako aj racionálne využívanie prírodných zdrojov. Na záver je v nemalej miere venovaná pozornosť strategickej stabilite a rovnoprávnemu strategickému partnerstvu s ďalšími štátmi. Národnú bezpečnosť je možné charakterizovať ako ,,stav zabezpečenia jednotlivca, spoločnosti i štátu pred vnútornými a vonkajšími hrozbami, ktorý je budovaný prostredníctvom ústavných práv, slobody, dôstojnej kvality a úrovne života občanov, suverenity, teritoriálnej integrity a stabilného rozvoja Ruskej federácie, obrany a bezpečnosti štátu.“(SNB RF 2020, čl. 6) V porovnaní s predchádzajúcou Stratégiou je zrejmé, že väčšia pozornosť sa venuje bezpečnosti jednotlivca a spoločnosti. S tým je spojené aj zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva, ktoré je možné dosiahnuť znížením úrovne sociálnej nerovnosti v oblasti príjmov, pomocou stabilizácie počtu obyvateľstva a zlepšením demografickej situácie. Ako už bolo uvedené vyššie, nástroje pre stabilizáciu štátnej a spoločenskej bezpečnosti súvisia s ochranou ústavného usporiadania, základnými právami a slobodami, ochranou suverenity, nezávislosti a teritoriálnej integrity. Patrí sem aj zachovanie občianskeho mieru, politickej a sociálnej stability v spoločnosti. Ciele v oblasti štátnej a spoločenskej bezpečnosti sú založené na prevencii konfliktov, spočívajú v činnosti federálnych orgánov, v detekcii terorizmu, nacionalizmu, etnického separatizmu, politického a náboženského extrémizmu a smerujú k podpore ochrany práva. Budovanie systému národnej bezpečnosti ja založené na podpore právnych a inštitucionálnych mechanizmov a závisí od hospodárskeho potenciálu krajiny. V oblasti národnej obrany spočívajú strategické ciele v zabraňovaní a v predchádzaní konfliktov na globálnej, ale aj regionálnej úrovni a v zaisťovaní strategického zadržiavania2. Hrozby, ktoré môžu narušiť bezpečnosť Ruskej federácie v pohraničnej oblasti, kde je veľká pravdepodobnosť výskytu ozbrojených konfliktov, sú: transfer omamných a psychotropných látok, presuny zdrojov na financovanie terorizmu a činnosť medzinárodných teroristických a extrémistických organizácií, ktoré pôsobia 2Strategické zadržiavanie predstavuje súbor vzájomne previazaných politických, hospodárskych, vojenských a iných opatrení, ktoré napomáhajú k odstraňovaniu hrozieb zo strany agresora. 397 transhranične. Týka sa to najmä hraníc RF s Kazachstanom, Gruzínskom, Ukrajinou a Azerbajdžanskou republikou(SNB RF 2020, čl. 42). Riešeniu a odstraňovaniu hrozieb v pohraničnej oblasti napomáha budovanie multifunkčných komplexov, ktoré sú vybavené modernými monitorovacími technológiami. S národnou obranou je prepojená vojenská bezpečnosť. Hrozby, ktoré determinujú túto oblasť môžeme definovať nasledovne: šírenie jadrových zbraní, chemických zbraní a biologických technológií ako aj výroba zbraní hromadného ničenia a ich komponentov. Literatúra: С Т Р А Т Е Г И Я национальной безопасности Российской Федерации до 2020 года. 2009. Совет Безопасности Российской Федерации. Dostupné na internete: 398 ENERGETICKÉ VZŤAHY RUSKO – EURÓPSKA ÚNIA THE ENERGY BASED RELATIONS OF RUSSIA AND THE EUROPEAN UNION Alena Budveselová1 ABSTRACT The article focuses on the characterization of the development of energy based relations of Russian federation and the EU since 2000, the establishment of the so called Energy dialog. These players have a different position on the guaranteeing of energy security. The EU understands this issue as sources and transit diversification. For Russia, however the guaranteeing of energy security represents the state of stable demand and export of its commodities. The article analyses the base of Russia-EU Energy Dialog and also suggests the realities leading to the sublimation of energy relations between Russia and the EU. Key words: energy security, cooperation, dialog, disputed areas 1 Ruská federácia a Európska Únia – fakty a chápanie energetickej bezpečnosti 1.1 Ruská federácia Rusko disponuje asi 5 % svetových zásob ropy a spolu so Saudskou Arábiou je najväčším svetovým exportérom tejto suroviny. Pokiaľ ide o plyn, Rusko disponuje najväčšími svetovými zásobami plynu, preto mu prislúcha pozícia globálneho hráča. Rusko je tak svetovo unikátny štát, na teritóriu ktorého sa nachádzajú všetky potrebné druhy energetických surovín, a to v množstve, ktoré nielenže zabezpečuje uspokojovanie vlastných potrieb, ale tiež umožňuje vysokú úroveň exportu. Pre Rusko je energetický sektor základom rozvoja ruskej ekonomiky a nástrojom výkonu vnútornej i zahraničnej politiky. Obchod s energetickými surovinami je zároveň otázkou ekonomického prežitia krajiny. Práve oblasť energetiky stojí za ruským ekonomickým vzostupom v období prvej Putinovej vlády a prispela tiež k posilneniu pozícií Ruskej federácie v medzinárodných vzťahoch. Putin už v marci 2000 na celoštátnom stretnutí v západosibírskom meste ropy v Surgute definoval kľúčovú pozíciu energetického sektora v ruskej zahraničnej politike: „Naša práca musí vychádzať z geostrategických záujmov Ruskej federácie.“ (Hirman, 2006) Aby uskutočnil tento cieľ, Kremeľ zároveň opätovne nadobudol kontrolu nad plynárenským koncernom Gazprom a ruským 1 Alena Budveselová, PhDr., asistentka, doktorandka, Katedra bezpečnosti a obrany, Akadémia ozbrojených síl generála M.R.Štefánika v Liptovskom Mikuláši, Demänová 393, 031 06 Liptovský Mikuláš, Slovenská republika, [email protected]. 399 ropným sektorom, ktorú štát stratil počas privatizácií v 90. rokoch. 2 (Anochin, 2008) Ruská federácia zadefinovala svoju energetickú politiku v dokumentoch Energetická stratégia do roku 2020 a Energetická stratégia do roku 2030. Ruský parlament prijal v roku 2003 Ruskú energetickú stratégiu do roku 2020, ktorá nahradila energetickú stratégiu 2010 a je doplnkom koncepcie národnej bezpečnosti z roku 2000 (známej ako Putinova doktrína). Energetická stratégia priznáva význam narastajúceho postavenia Ruska na svetovej energetickej scéne a jeho geopolitický vplyv. (Nečej, 2006) Ruská federácia, ktorej hospodárstvo je závislé od vývozu energetických surovín, vníma energetickú bezpečnosť najmä ako otázku zabezpečenia príjmov rozpočtu. Rusko je okrem veľkého spotrebiteľa energetických zdrojov aj jedným z najväčších producentov a dodávateľov energetických zdrojov na svetový trh. Okrem toho Rusko závisí aj od tranzitu exportovaných uhľovodíkov cez územie iných krajín a zároveň samo je tranzitnou krajinou. Tieto objektívne faktory determinujú pozíciu Ruska, ktoré sa pridŕža komplexnejšieho chápania energetickej bezpečnosti zahŕňajúcej bezpečnosť ponuky i dopytu. (Spilý, 2011) 1.2 Európska únia Európskej únii v najbližších desaťročiach hrozí fatálna dependencia na zahraničných energetických zdrojoch. (Kosír, 2010) 27 členských krajín EÚ tvorí jeden z najväčších energetických trhov súčasného sveta. Podľa odhadov, EÚ bude v roku 2030 dovážať 84 % energetických surovín. Dovoz surovín bude preto pre EÚ stále dôležitejší. Riešenie energetickej bezpečnosti je teda prvoradou prioritou. Energetika sa stala pre EÚ jednou z najdôležitejších súčastí agendy jej strategických partnerstiev, hlavne s Ruskou federáciou. Rusko je pre EÚ najväčším dodávateľom ropy a zemného plynu. (Ruská federácia zaujíma výsadné postavenie na európskom trhu so zemným plynom. Z Ruska pochádza 42 % zemného plynu. Ďalšími dodávateľmi plynu do EÚ je Nórsko a Alžírsko). Na druhej strane Európska únia predstavuje pre Rusko najväčší, najbohatší a tiež najstabilnejší zo všetkých dostupných trhov. (Ivančík, 2011) EÚ v definícii energetickej bezpečnosti zdôrazňuje bezpečnosť dodávok. Pre EÚ je dôležitá predovšetkým bezpečnosť ponuky, čo v podmienkach mimoriadne vysokej importnej závislosti znamená zabezpečenie spoľahlivých a stabilných dodávok uhľovodíkov za prijateľné ceny. Hlavné ekonomické záujmy EÚ v rámci energetickej spolupráce sa dlhodobo sústreďujú na zabezpečenie prístupu k surovinovým zdrojom, participácii na ich rozvoji, na spoľahlivom transporte surovín na vlastný vnútorný trh EÚ. Tento záujem je v plnej zhode s európskou stratégiou nasmerovanou na upevnenie vlastnej energetickej 2 Gazprom nevystupuje len ako ruská spoločnosť, ktorá pracuje na vytvorení jednotného nadnárodného energetického trhu, ale aj ako nadnárodná korporácia, ktorej aktivity sú diktované záujmom posilnenia vyjednávacích pozícií v podmienkach vytvárania globálneho energetického trhu. 400 bezpečnosti, rozšírenie vonkajších zdrojov dodávok energozdrojov a taktiež ich diverzifikáciu. (Juza, Majecák, 2010) Energetická politika EÚ3 zostáva aj po polstoročí európskej integrácie veľkou víziou a výzvou. Európska únia nie je schopná jasne formulovať svoje priority a jednotne ich presadzovať, pretože politika zabezpečovania energetických zdrojov je v rukách členských štátov. Navyše Rusko viac preferuje bilaterálne dohody s jednotlivými štátmi EÚ na úkor jednaní s EÚ ako celkom. Nemá záujem na tom, aby EÚ hovorila „jedným jazykom“. 2 Energetické vzťahy Rusko a Európska únia Európska únia je pre Rusko kľúčovým partnerom pre otázky európskej i globálnej bezpečnosti. Ruská federácia vidí v EÚ jedného zo svojich najdôležitejších politických a hospodárskych partnerov a usiluje sa o rozvoj intenzívnej, pevnej a dlhodobej spolupráce. Právnym základom súčasných vzťahov medzi Ruskom a EÚ je Dohoda o partnerstve a spolupráci (Partnership and Cooperation Agreement), ktorá nadobudla účinnosť v roku 1997 pôvodne na obdobie 10 rokov. Jej hlavným cieľom bolo vytvoriť rámec vzájomnej hospodárskej a technickej pomoci, vytvoriť zónu voľného obchodu medzi EÚ a Ruskom a tiež uľahčiť pristúpenie Ruska k WTO. Dohoda stanovuje základné spoločné ciele, inštitucionálny rámec pre dvojstranné vzťahy a vyzýva na činnosti a dialóg v rozličných oblastiach. Je založená na týchto zásadách a cieľoch: upevňovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti a podpora demokratických noriem, ako aj politických a hospodárskych slobôd. Zakladá sa na myšlienke vzájomného partnerstva s cieľom posilniť politické, obchodné, hospodárske a kultúrne väzby. Ustanovenia Dohody zahŕňajú širokú škálu politických oblastí vrátane politického dialógu, obchodu s tovarom a službami, podnikania a investícií, finančnej a legislatívnej spolupráce, vedy a techniky, vzdelávania a odbornej prípravy, energetiky, spolupráce v oblasti jadrových a vesmírnych technológií, životného prostredia, dopravy a kultúry. Oblasti energetiky sa konkrétne venuje článok 65. Spolupráca EÚ – Rusko v oblasti energetiky je chápaná ako tendencia nájsť rovnováhu medzi bezpečnosťou dodávok energií a tiež ako pomoc Rusku pri prekonávaní svojich nedostatkov v energetickom sektore. V tomto smere, dohoda uznáva potrebu formulovania energetickej politiky voči Rusku a zavedenie množstva inštitucionálnych, právnych, fiškálnych a iných podmienok nevyhnutných na podporu zvýšenia obchodu s energiou a podporu investícií. Dohoda tiež zdôraznila význam modernizácie energetickej infraštruktúry. Na druhej strane v rozsahu spolupráce chcela Európa pomôcť Rusku pri zlepšovaní riadenia a regulácii energetického sektora v súlade s princípmi trhového hospodárstva, pri 3 Článok sa bližšie nevenuje formovaniu a aktivitám spoločnej energetickej politiky EÚ. Pre viac informácií: http://ec.europa.eu/competition/sectors/energy/overview_en.html 401 podpore úspor energie, pri zlepšení energetických technológií a tiež pri technickom vzdelávaní v odvetví energetiky. Platnosť Dohody vypršala v novembri 2007. K podpisu novej dohody nedošlo, a teda od roku 2007 sa každoročne automaticky predlžuje. V súčasnosti prebiehajú rokovania o vypracovaní novej dohody o posilnení spolupráce medzi oboma stranami s osobitným zameraním na progresívne prehĺbenie a rozvoj obchodných vzťahov, kde primárnu oblasť zohráva energetika. Dohoda o partnerstve a spolupráci tak zostáva v platnosti pokiaľ sa nepodpíše nová dohoda. 2.1 Energetický dialóg EÚ-Rusko Možno konštatovať, že energetický dialóg medzi Ruskom a EÚ bol zahájený už pri podpise Dohody o partnerstve a spolupráci. Energetický sektor bol príliš dôležitý nato, aby sa mu v Dohode bola venovaná len malá pozornosť. Preto bol na základe článku 65 Zmluvy o partnerstve a spolupráci v priebehu šiesteho summitu EÚ-Rusko v Paríži v októbri 2000 zahájený mechanizmus pre spoluprácu v oblasti energie - Energetický dialóg, ako inštitucionálny nástroj, ktorý mal prispieť k zlepšeniu energetických vzťahov medzi oboma stranami. Hlavným cieľom energetického dialógu bolo zjednodušenie obchodu s energiou pomocou politického a inštitucionálneho rámca. Motívom k spolupráci bola pre obe strany silná vzájomná závislosť vytvorená potrebou EÚ zabezpečiť bezpečné dodávky energie z Ruska a ruskou potrebou zabezpečiť energetickú požiadavku z EÚ. Pre ruskú stranu predstavoval dialóg príležitosť ako získať potrebné zahraničné investície pre rozšírenie svojho exportu energií, pre modernizáciu zastaranej energetickej infraštruktúry. EÚ ponúkal dialóg príležitosť k posilneniu jednotného postoja vo svojich energetických vzťahoch voči Rusku. (Tichý, 2010) Energetický dialóg je hlavne politickou aktivitou. Z jeho samotného fungovania nevyplývajú žiadne záväzky, samozrejme okrem tých ktoré účastníci odsúhlasia. Neexistujú tu ani sankčné mechanizmy, ani donucovacie prostriedky. Dialóg funguje na základe dobrovoľnosti a vzájomného budovania dôvery, preto nie je vhodným fórom na riešenie sporných otázok. V roku 2002 bolo dôležitým krokom vytvorenie Technologického centra pre oblasť energetiky (EÚ-Russia Energy Technology Centre), ktoré má za úlohu okrem iného uľahčiť komunikáciu medzi podnikateľmi na oboch stranách, výmenu informácií a následnú spoluprácu v strategických otázkach. K výraznejšiemu zapojeniu biznis sféry a lobbingu do energetického dialógu EÚ- Rusko pomohlo v roku 2003 aj vytvorenie kontaktnej skupiny zástupcov obchodnej sféry z radov veľkých ruských energetických spoločností a energetických spoločností pôsobiacich na území Európskej únie, ktorí mali pôsobiť ako poradcovia oboch koordinátorov energetického dialógu. 402 V roku 2004 došlo k vytvoreniu Stálej rady pre spoluprácu a odvtedy Energetický dialóg EÚ-Rusko funguje na niekoľkých úrovniach. Na úrovni Stálej rady pre spoluprácu sa schádzajú ruský minister pre energetiku, komisár pre energetiku a ministri zodpovední za energetický rezort súčasnej a nasledujúcej predsedníckej krajiny. Na politickej úrovni sú pravidelné kontakty udržiavané prostredníctvom oboch koordinátorov dialógu, ktorí zabezpečujú kontakt medzi Európskou komisiou (komisár pre energetiku) a ruskou vládou (minister pre energetiku). (Tichý, 2010) Energetický dialóg štruktúrovaný do troch tematických skupín: Skupina pre energetickú účinnosť (Energy Efficiency) sa zaoberá hlavne otázkami úspor v oblasti nakladania s energetickými zdrojmi, obnoviteľnými zdrojmi energií a legislatívnym vývojom v týchto oblastiach. Rokovania EÚ a Ruska v tejto skupine dosiahli obrovský úspech v oblasti výmeny informácií o technológiách na redukciu spaľovania zemného plynu a tiež v oblasti energetickej efektívnosti a úspor energie. Skupina pre energetické stratégie, prognózy a scenáre (Group on Energy Strategies, Forecasts and Scenarios) sa zaoberá ekonomickými otázkami súvisiacimi s energetikou, najmä problémy dopytu po nerastných surovinách a ich dodávok. I v tejto skupine sa dosiahol značný úspech, najmä v otázke dlhodobých zmlúv na dodávky zemného plynu. V rámci skupiny bola zriadená tzv. horúca linku pre prípad prerušenia dodávok energií. Tretia tematická skupina Skupina pre sledovanie vývoja energetických trhov (Group on Energy Market Developments), predstavuje konfliktnú oblasť vzťahov Rusko-EÚ. Táto je determinovaná hlavne rozdielnym chápaním ekonomickej spolupráce. Pozitívnym faktorom v tejto skupine je dohoda v otázke vybudovania plynovodu Nord Stream, ktorému Európska komisia vyjadrila podporu a tiež vytvorenie Mechanizmu včasného varovania, zaistenia bezpečnosti a predvídateľnosti energetických trhov, ktorý bol podpísaný medzi oboma stranami koncom roka 2009. Európska únia sa v tejto skupine snaží presadzovať "energetickú" časť acquis, ktorá sa mala stať akýmsi právnym základom pre reformu energetického sektora aj v samotnom Rusku. Naproti tomu Rusko hľadá spôsob, ako zachovať svoju samostatnosť v rozhodovacom procese a ešte viac zvýšiť svoje zisky z vývozu ropy a zemného plynu. 2.2 Prečo neúspech? Energetický dialóg Rusko –EÚ bol založený na predpoklade, že vzájomná závislosť oboch regiónov bude narastať – v prípade EÚ z dôvodu nutnosti zaistenia bezpečných dodávok energií, v prípade Ruska kvôli zaisteniu bezpečných zahraničných investícií a uľahčenia prístupu na trh. Okrem vzájomnej závislosti a kooperácii medzi oboma stranami je dialóg charakteristický i konfliktnými prvkami. 403 Nepochopenie koncepcie Bola to Európska únia, ktorá iniciovala zahájenie Energetického dialógu s cieľom zaistiť si prístup k ruským zásobám ropy a zemného plynu. Jedným z kľúčových aspektov vyjednávania bolo, že EÚ podporí vstup Ruska do WTO. EÚ požadovala otvorenie ruského domáceho energetického trhu konkurencii, zlepšenie podnikateľského prostredia vrátane investícií. EÚ na začiatku vychádzala z predpokladu, že Rusko postupne priblíži svoje právne predpisy s Európskou úniou a následne inkorporuje európske regulačné predpisy pre energetiku, najmä v otázke liberalizácie trhu, vrátane úplného prístupu k tranzitnej sústave v Rusku. Podľa vízie Európskej komisie iba liberalizácia trhu s energiami zaručuje najúčinnejší a pre spotrebiteľa najvýhodnejšiu organizáciu energetického sektora. Dôležitou požiadavkou EÚ bolo vytvorenie vhodného prostredia pre zahraničných investorov do ruského energetického sektora. V rámci toho EÚ požadovala reformu ruského energetického sektora, reštrukturalizáciu a demonopolizáciu najväčších ruských energetických monopolov vrátane Gazpromu. Tento predpoklad spolu s požiadavkou zvýšiť domáce ruské ceny ropy a plynu na reálnu úroveň dlhý čas blokovali dohodu medzi Bruselom a Moskvou o ruskom vstupe do WTO. Únia nakoniec ustúpila, ale vývoj posledných rokov ukazuje, že týmto urobila kardinálnu chybu. Požiadavka je opäť na rokovacom stole – teraz v súvislosti s diskusiou o novej Dohode o partnerstve. (Hirman, 2006) Ruské očakávania energetickej spolupráce s Európskou úniou boli úplne odlišné. Kľúčovým problémom je, že Gazprom a ruské ropné spoločnosti aktívne využívajú liberalizáciu energetického trhu EÚ. Avšak v samotnom Rusku prebieha úplne opačný proces, ktorý zabraňuje vstupu zahraničných energetických spoločností, vrátane spoločností z EÚ, na ruský trh. Ich obchodné aktivity v Rusku sú limitované politickou vôľou Kremľa a zákonmi, ktoré pri doprave a exporte ropy garantujú absolútne monopolnú pozíciu štátom kontrolovaných spoločností Gazprom a Transneft. Znárodnenie výroby a prepravy ropy a plynu v Rusku navyše vedie k stagnácii celého sektora, čo sa už negatívne prejavuje na dodávkach na domáci trh a v nasledujúcich rokoch môže spôsobiť vážne problémy aj pri exporte ropy a plynu. (Hirman, 2006) Kritický postoj Ruskej federácie k Energetickej charte Hoci je Ruská federácia signatárom Európskej energetickej zmluvy4, ruský parlament ju doposiaľ neratifikoval. Podľa Energetickej stratégie Ruska 4 Európska energetická zmluva je právnym dokumentom a vychádza z Európskej energetickej charty, ktorá vznikla ako politické prehlásenie krajín Európskeho spoločenstva v roku 1991. Na konferencii mali prístup i krajiny východnej Európy, rozpadajúceho ZSSR a členské krajiny OECD. Cieľom Európskej energetickej charty a jej právnej podoby – Európskej energetickej zmluvy je liberalizácia obchodu s ropou a zemným plynom. V rámci vytvárania 404 na obdobie do roku 2020, Rusko ani neplánuje opustiť svoje výsadné postavenie v oblasti energetiky a umožniť tak jej liberalizáciu. Ťažba a vývoz nerastných surovín sú pre Rusko strategické odvetvia a majú zostať pod štátnou kontrolou. Energie ako politický nástroj Do vypuknutia krízy v roku 20065 existovali v rámci Európskej únie dva pohľady na energetické partnerstvo EÚ-Rusko. Prvý pohľad, predstavovaný západnými európskymi krajinami, sa niesol v znamení úspešného partnerstva, vzájomnej závislosti a spoľahlivosti dodávok plynu z Ruska do Európy. Druhý pohľad na energetické partnerstvo EÚ-Rusko predstavovali skúsenosti štátov strednej a východnej Európy. Správa Švédskej obrannej a výskumnej agentúry z roku 2005 zdôrazňuje skutočnosť, že v strednej a východnej Európe, rovnako aj v pobaltských štátoch, v období rokov 1991 a 2004 bolo najmenej 40 politicky motivovaných prerušení dodávok energií. Od januára 2009 rusko- ukrajinský spor dodávok plynu6 presvedčil celú Európsku úniu, že energetické partnerstvo EÚ-Rusko čelí závažnej výzve. Záver Mechanizmus pre spoluprácu Ruska a Európskej únie v oblasti energie - Energetický dialóg bol formálne zahájený na summite EÚ-Rusko v roku 2000 v Paríži. Jeho cieľom je zabezpečiť pre Európu prístup k veľkým ruským zásobám ropy a zemného plynu. Dialóg je založený na predpoklade rastúcej vzájomnej závislosti oboch regiónov – EÚ kvôli bezpečnosti dodávok, Rusko pre zabezpečenie investícií a prístupu na európsky a svetový trh. Súčasná štruktúra Energetického dialógu má zabezpečiť úzke zapojenie členských krajín EÚ, európskeho energetického priemyslu, i medzinárodných finančných inštitúcií. Cieľom pokračujúceho Energetického dialógu by mala byť integrácia energetických trhov EÚ a Ruska navzájom prospešným, vzájomným, liberálneho trhového prostredia vo vnútri i v susedstve EU zmluva zaväzuje signatárov umožniť voľnú konkurenciu v oblasti ťažby, predaja a tranzitu nerastných surovín. 5 1. januára 2006 Gazprom zastavil dodávky zemného plynu pre Ukrajinu s cieľom dosiahnuť zmenu obchodných podmienok stanovených zmluvou z roku 2000, ktorej platnosť sa pôvodne mala skončiť v roku 2010, a najmä akceptovanie novej ceny zo strany Ukrajiny. Ukrajinská strana si počas prvých kritických dní roku 2006 odoberala ruský plyn určený na export do Európy pre vlastné potreby – o čo viac z plynovodu odobrala, o to menej dostali európski odberatelia Gazpromu. Výsledkom bol podpis novej zmluvy medzi Gazpromom, Naftohazom a RosUkrEnergo 4. januára 2006. 6 Hlavnou príčinou rusko-ukrajinskej plynovej vojny v januári 2009, ktorá takmer na dva týždne zastavila dodávky plynu z Ruska pre európskych odberateľov cez územie Ukrajiny, bola zlá zmluva o podmienkach dodávok plynu z Ruska pre Ukrajinu a tranzitu cez jej územie podpísaná spoločnosťami Gazprom, Naftohaz a RosUkrEnergo 4. januára 2006. Plynová kríza jasne preukázala, že spoliehanie sa na dodávky z Ruska nie sú dôveryhodné a nastolila požiadavku diverzifikácie energetických zdrojov a trás dodávok. 405 transparentným a nediskriminačným spôsobom. Právnym základom súčasných vzťahov medzi Ruskom a EÚ je Dohoda o partnerstve a spolupráci (Partnership and Cooperation Agreement), ktorá nadobudla účinnosť v roku 1997 pôvodne na obdobie 10 rokov. Keďže k podpisu novej dohody nedošlo, každoročne sa táto Dohoda automaticky predlžuje. Energetický dialóg medzi oboma stranami je okrem vzájomnej závislosti a kooperácie charakteristický i konfliktnými prvkami z dôvodu, že obe strany pristupujú odlišne k organizácii energetického sektora. Literatúra: ANOCHIN, M. 2008. Energetická bezpečnost a energetická politika RF: teorie a zvláštnosti. In: Energetická bezpečnost – geopolitické souvislosti. Praha, Professional Publishing, 2008. ISBN 978-80-86946-91-7. BUILDING EUROPEAN ENERGY DIPLOMACY: EXTERNAL DIMENSION OF ENERGY SECURITY FOR EUROPE. Dostupné na internete: http://www.energy- community.org/pls/portal/docs/1256177.PDF. HIRMAN, K. 2006. Tranzitná poloha Slovenska a jeho záujmy v kontexte energetickej bezpečnosti EÚ. Dostupné na internete: http://www.security-studies.sk/strategicke- studie-2006. IVANČÍK, R. 2011. Energetická bezpečnosť Slovenska v rámci EÚ. In Bezpečné Slovensko a Európska Únia 2011: zborník príspevkov z V. medzinárodnej vedeckej konferencie. Košice: Vysoká škola bezpečnostného manažérstva. 2011. s. 170-177. ISBN 978-80-89282-65-4. JUZA, P.,MAJECÁK, Š. 2010. Energetická bezpečnosť Európy a vzťahy s Ruskou federáciou. Dostupné na internete: http://www.szn.sk/Slovgas/Casopis/2010/6/2010_6_02.pdf. KOSÍR, I. 2010. Energetická bezpečnosť európskej únie. In Energia a klimatické zmeny. Zborník príspevkov z konferencií a seminárov Národného konventu o Európskej únii 2009. Bratislava 2010. ISBN 978-80-8106-021-2. NEČEJ, E. 2006. Subsaharská Afrika – Nové Eso v Energetickej Bezpečnosti? Dostupné na internete: http://www.security-studies.sk/strategicke-studie-2006 SPILÝ. P.2011. Nástroje Európskej únie na komplexné riešenie kríz. In: Národná a medzinárodná bezpečnosť 2011: zborník 2. medzinárodnej vedeckej konferencie. Liptovský Mikuláš: Akadémia ozbrojených síl generála M. R. Štefánika. s. 260-266. ISBN 978-80-8040-429-1. TICHÝ, L. 2010. Co přineslo 10 let Energetického dialogu EU-Rusko? Dostupné na internete: http://www.natoaktual.cz/co-prineslo-10-let-energetickeho-dialogu-eu- rusko-fuz/na_analyzy.aspx?c=A101025_112532_na_analyzy_m02. 406 VPLYV RUSKEJ FEDERÁCIE V KASPICKOM REGIÓNE Z POHĽADU ENERGETICKÝCH ZÁUJMOV A ENERGETICKEJ BEZPEČNOSTI RUSSIAN INFLUENCE IN THE CASPIAN REGION IN TERMS OF ENERGY INTERESTS AND ENERGY SECURITY Lenka Štefániková1 ABSTRACT The paper deals with the impact of the Russian Federation in the Caspian region in the context of its energy interests. Caspian Sea and its surroundings is a traditional sphere of Russian influence. However, following the collapse of the Soviet Union there has been a change in Russia's actions in this area which led to an inflow of foreign capital and to strengthening the power of foreign influence in the Caspian Sea region. Current Russian foreign policy is particularly oriented to limit foreign presence in the area but Russia’s internal (economic and social) problems prevent achieving desired results. Key words: Energy Security, Caspian Sea, Russian Influence, Oil Otázky ropy a zemného plynu, resp. energetiky a energetickej bezpečnosti, už dlhé roky dominujú geopolitike kaspického regiónu, prípadne geopolitike krajín, ktorých zahraničnopolitické (geopolitické) záujmy siahajú až k regiónu Kaspického mora2. Kaspické more disponuje totiž, podľa prieskumov, značnými zásobami čierneho zlata. Potenciál nálezísk sa síce nevyrovná možnostiam Perzského zálivu, ale určite nie je zanedbateľný.3 A v súčasnej dobe energetickej závislosti, keď sa spotreba ropy neustále zvyšuje (hlavne zo strany USA, Japonska a Číny), keď ropné deriváty predstavujú nevyhnutnú a takmer 1 Lenka Štefániková, Mgr., PhD., odborná asistentka, Katedra politológie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected]. 2 Pod označením kaspický región chápeme zvyčajne oblasť zahrňujúcu tri juhokaukazské republiky (Azerbajdžan, Gruzínsko a Arménsko), ako aj päť stredoázijských krajín (Kazachstan, Turkménsko, Uzbekistan a Tadžikistan a Kirgizsko). V tejto súvislosti E. Souleimanov pripomína, že nejde (najmä z geografického hľadiska) o presné vymedzenie regiónu, keďže iba tri z menovaných krajín (Kazachstan, Azerbajdžan a Turkménsko) majú priamy prístup ku Kaspickému moru. Na druhej strane ide však o už zaužívané označenie (odvodené z amerického vnímania regiónu), ktoré budeme využívať i pre potreby tohto príspevku. (Souleimanov, 2011) 3 Podľa odhadov Kaspické more disponuje druhými najväčšími zásobami ropy, hoci doteraz bolo preskúmaných iba približne 12 – 15 % rozlohy kontinentálneho šelfu. Jeho významný potenciál je považovaný dokonca za dlhodobejší ako nestabilný Perzský záliv. (Blandy, 2003; Souleimanov, 2003) 407 nenahraditeľnú komoditu viacerých priemyselných odvetví, keď sa (predovšetkým) Európa snaží diverzifikovať svoje ropné i plynové zdroje, a keď sa znižovanie zásob energetických surovín zaraďuje medzi najakútnejšie globálne problémy, sa prakticky každé nálezisko, nech je kdekoľvek, stáva stredobodom pozornosti. Z uvedeného dôvodu má kaspický región už dlhé roky strategický význam a tvorí križovatku záujmov mnohých krajín. Niektoré z nich geograficky priamo patria do tohto regiónu, iné svoju vzdialenosť kompenzujú mocenským vplyvom nasmerovaným do tejto oblasti. Mohli by sme dokonca povedať, že máloktorý svetový región sa vyznačuje takou spleťou geopolitických záujmov rôznych medzinárodných aktérov ako kaspický región. Otázka vplyvu ktorejkoľvek krajiny v kaspickom regióne z pohľadu energetických záujmov je úzko spätá s problematickým medzinárodnoprávnym postavením samotného Kaspického mora. Jeho nevyjasnený a dodnes neurčitý status predstavuje jeden z dôvodov, ktorý robí z daného regiónu križovatku rôznorodých záujmov a prakticky i uhľovodíkové pole, kde „bojuje každý proti každému“, čo, samozrejme, negatívne ovplyvňuje regionálnu stabilitu i energetickú bezpečnosť. Zásadný problém spočíva v odpovedi na otázku, či sú jednotlivé ložiská vlastníctvom všetkých pobrežných štátov alebo každá krajina vlastní iba tie náleziská, ktoré sa nachádzajú v jej sektore. Kompromis, konsenzus alebo dohoda jednotlivých aktérov, prinášajúca vyriešenie, zatiaľ neexistuje. Konzekvenciou je, že dodnes nie je možné Kaspickému moru prideliť medzinárodným právom akceptovaný status mora alebo status jazera. Táto neschopnosť prijať primerané rozhodnutie je determinovaná predovšetkým spomínaným právom vlastníctva. Právne vymedzenie kaspického „bazéna“ totiž určí i vlastnícke práva uhľovodíkových nálezísk nachádzajúcich sa pod jeho dnom a každá z dvoch spomínaných alternatív zahŕňa iné prerozdelenie dna, a teda aj iné rozdelenie ložísk nerastných surovín. (Benč – Duleba – Hirman, 2005) Či sa niekedy stane nevyjasnený status Kaspického mora jasným, je otázne. Doterajšie pokusy sa skončili neúspechom. Bolo by ideálne, keby jednotlivé pobrežné štáty našli „spoločnú reč“ a dospeli k dohode. Tým by pravdepodobne dokázali aspoň čiastočne eliminovať vplyv niektorých (predovšetkým mimoregionálnych) aktérov. To však nie je ľahká úloha, pretože dôležitú úlohu zohráva v regióne prílev zahraničných investícií a zároveň nie je jednoduché zjednotiť priority v prípade tak rôznorodých aktérov, a to najmä vtedy, ak ani jedna z krajín, ktoré si doteraz uchovávajú blízky či vzdialený vplyv v tejto oblasti, nechce svoje záujmy nijako modifikovať a ustúpiť zo svojej pozície. Celkovú situáciu navyše komplikuje i samotný tranzit nerastných surovín. Bez ohľadu na to, aký status by Kaspické more malo mať, faktom zostáva, že 408 ani jedna z kaspických krajín nemá priamy kontakt s oceánom alebo finálnymi trhmi, v dôsledku čoho je celý región životne závislý od budovania ropovodov a plynovodov, bez ktorých by sa žiadna nerastná surovina z oblasti nedostala. (Ondrejčík, 2008) Otázka výstavby plynovodov a ropovodov však nekončí pri samotnej výstavbe, ale je primárne spojená s teritóriom, cez ktoré povedie. Inak povedané, závažnosť problematiky tranzitu ropy a zemného plynu nie je daná ani tak potrebou budovania plynovodov a ropovodov, ako ich trasami. Tie predstavujú jeden z najvýznamnejších faktorov ovplyvňujúcich geopolitické pôsobenia medzinárodných aktérov (nielen) v tomto regióne. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, faktorov, determinujúcich energetickú politiku i bezpečnosť kaspického regiónu, je viac. Za najvýznamnejší môžeme považovať geopolitické záujmy – nie je krajina, ktorá by nechcela ovládať ropné polia. Aj v dôsledku týchto skutočností je táto oblasť vnímaná ako Eurázijský Balkán4, resp. jeho časť, t. j. zóna globálnej nestability. (Brzezinski, 1999) Rivalita neutícha a regionálne záujmy sa tu krížia s hospodárskymi, americké s ruskými a pri tom všetkom nie je možné opomenúť ani záujmy ropných spoločností. Akýkoľvek krok vyvoláva zmenu podmienok „hry“ a následnú reakciu, prípadne protireakciu ostatných zúčastnených. Jedným z významných „hráčov kaspickej šachovnice“ je aj Ruská federácia. Jej záujem o danú oblasť je determinovaný najmä historicko- politickými súvislosťami, ale vychádza tiež z rôznych geopolitických stratégií formujúcich ruskú zahraničnú politiku s cieľom vytvoriť z Ruska kontinentálnu geopolitickú silu (Ruské impérium). (Volner, 2004) Moskva dodnes „považuje celé územie bývalého Sovietskeho zväzu za zónu svojich zvláštnych geostrategických záujmov, z ktorej by sa mal vylúčiť nielen vonkajší politický, ale dokonca i ekonomický vplyv.“ (Brzezinski, 1999, s. 140) Výnimkou nie je v tejto súvislosti ani Kaspické more a jeho okolie, hoci ruský kaspický šelf obsahuje v porovnaní so sibírskymi náleziskami iba marginálne množstvo prírodného bohatstva. Rozpad Sovietskeho zväzu prinútil Rusko vyrovnať sa s novou medzinárodnou i geopolitickou situáciou v podobe zmeny vzájomných vzťahov a zahraničnej politiky smerom k novým republikám. Kaukazské náleziská nerastných surovín nepatrili viac Sovietskemu zväzu, ale samostatným, suverénnym štátom, ktorých medzinárodnopolitický význam sa zvýšil práve vďaka ich nerastnému bohatstvu. Kedysi sovietsko-iránska sféra záujmu a dominancie nad Kaspickým morom sa teda rozpadla a nahradilo ju nové rozdelenie vplyvu. Zrazu nebolo jasné, ako rozdeliť Kaspické more (a najmä jeho zdroje). Zároveň, dovtedy pomerne izolovaná oblasť sa „otvorila“ a ku Kaspickému moru začali prenikať zahraničné investície i záujmy (hlavne 4 Eurázijský Balkán = Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Uzbekistan, Turkménsko, Azerbajdžan, Arménsko, Gruzínsko, Afganistan, eventuálne Irán a Turecko. (Brzezinski, 1999, s. 129) 409 americké a turecké), čo nebolo v súlade s plánom Ruska zameraným na udržanie dominancie v tomto regióne. V tejto súvislosti je však nutné konštatovať, že k tejto situácii mohlo dôjsť aj preto, lebo Rusko v 1. polovici 90. rokov 20. storočia nedisponovalo potrebným potenciálom (ani politickým a ani ekonomickým), aby dokázalo motivovať nové kaspické (a bývalé sovietske) štáty k spolupráci, čím by si uchránilo priestor okolo Kaspického mora. Dokonca ani sformovanie Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ), ktoré, okrem iného, predpokladalo rozšírenie siete ropovodov a plynovodov, neprinieslo v tejto sfére očakávaný efekt. Nové tranzitné cesty mali totiž viesť výlučne cez ruské územie, čo viaceré krajiny vnímali ako pokus o centralizovanú kontrolu a radšej sa zamerali na regionálnu spoluprácu.5 A keďže nebolo možné zaujať pasívnu pozíciu, pretože by to znamenalo podporiť modernizáciu kaspických krajín, ako aj rast zahraničného mocenského vplyvu, Rusko sa zameralo na destabilizáciu regiónu a podporu rôznych separatistických hnutí s cieľom obmedziť zahraničný vplyv oslabením atraktivity a bezpečnosti regiónu. (Souleimanov, 2003) Podľa Z. Brzezinskeho je možné obmedziť zahraničný vplyv v kaspickom regióne iba jedným spôsobom, a to „nájsť cestu a vyrovnať sa s postimperiálnou skutočnosťou, čo znamená udržať turecký a iránsky vplyv v patričných medziach, zabrániť novovzniknutým štátom orientovať sa na hlavných rivalov Ruska, zamedziť vznik skutočne nezávislej regionálnej spolupráci v Strednej Ázii a v nových zvrchovaných štátoch tiež oslabiť americký geopolitický vplyv... čím by sa obmedzila nezávislosť nových štátov a Rusko by si zachovalo dominantné geopolitické a ekonomické postavenie“. (Brzezinski, 1999, s. 145) Praktické skúsenosti a politika Ruska však skôr naznačujú, že ide o viac- menej ťažkú úlohu pre Rusko. Dva kľúčové štáty – Azerbajdžan a Kazachstan – sa prikláňajú skôr k zahraničným trhom a budovaniu tranzitných ciest mimo ruského územia. Čo sa týka Azerbajdžanu, ako uvádza vo svojom príspevku E. Dilbazi, hoci sa prikláňa k presadzovaniu rovnovážnej zahraničnej politiky vo vzťahu k Západu i k Rusku, viac ako 95 % energetických spoločností pôsobiacich na jeho území má americko-európsky pôvod. Ruský podiel je v tomto prípade minimálny. (Dilbazi, 2007) V porovnaní s Kazachstanom má však lepšiu východiskovú pozíciu v orientácii na zahraničné trhy. Kazachstan má zase vyššie zásoby uhľovodíkov, najvyššie v celom regióne. Ich spracovanie bolo ale v období existencie Sovietskeho zväzu plne závislé od sovietskych rafinérií. Z tohto dôvodu nebolo možné po rozpade ZSSR obmedziť závislosť od Ruska v takej miere, ako si Kazachstan predstavoval. Kazašskú ropu nie je možné prepraviť na trhy inak ako cez ruské územie. Pozitívum je, že objavenie nových energetických nálezísk v Kaspickom mori viedlo v roku 2002 5 Okrem toho, nepriaznivá vnútorná situácia v Ruskej federácii motivovala kaspické štáty, aby sa orientovali viac na Západ. 410 k uzatvoreniu dohody medzi Kazachstanom a Ruskou federáciou o rozdelení časti dna Kaspického mora. Pomerne dobrá spolupráca s Ruskom však Kazachstanu nebráni, aby sa naďalej usiloval o hľadanie alternatívnych možností prístupu na zahraničné trhy, napríklad cez Turecko alebo Irán. (Lasák, 2006) Ako vyplýva z uvedeného, prvoradou úlohou Ruska je opätovné vybudovanie politického a hospodárskeho vplyvu v kaspickom regióne. Prezident Putin označil Kaspik v roku 2000 za tradičnú zónu národných záujmov Ruska a o rok neskôr bola prijatá Morská doktrína Ruska vymedzujúca základné princípy ruskej zahraničnej politiky voči kaspickému priestoru. Cieľom Ruska je predovšetkým obmedziť v čo najväčšej miere západný (americký i turecký) vplyv v tejto oblasti. Samozrejme, americkým zámerom je zabrániť výlučnej nadvláde Ruska nad kaspickým regiónom. V poslednom období sa zdá, že v napĺňaní svojich cieľov je úspešnejší skôr Západ ako Rusko. Pravdou zostáva, že práve Rusko dovolilo západným krajinám vstúpiť do tohto priestoru bez obmedzenia a upevňovať si tu svoje pozície. Po rozpade Sovietskeho zväzu nebolo Rusko schopné udržať si tu bývalý monopol z dôvodu primárnej orientácie na vnútropolitické problémy a jeho oslabenie využili zahraniční aktéri. Využitie integračných snáh v rámci SNŠ neprinieslo očakávané výsledky a pokus o kompenzáciu slabého ekonomického i politického potenciálu v tejto oblasti prostredníctvom destabilizácie regiónu a podpory separatistických snáh tiež neskončil podľa predpokladov. Ruská agresívna politika ešte viac upevnila jednotlivé kaspické štáty v presvedčení a odhodlaní orientovať sa na stabilitu Západu, hľadať zahraničných partnerov a využívať možnosti bez akejkoľvek spolupráce s Ruskom. Na druhej strane regionálne konflikty umožňujú Rusku zostať v regióne a zohrávať tu peacekeepingovú úlohu. Je evidentné, že ruská zahraničná politika nie je príliš efektívna vo vzťahu k cieľu, ktorý sa snaží dosiahnuť, i keď je potrebné konštatovať, že v prospech Ruska a jeho záujmov v kaspickom priestore v poslednom období „hovorí“ zlyhanie projektu výstavby plynovodu Nabucco, vybudovanie ktorého podporoval americký kapitál i Európska únia snažiaca sa diverzifikovať dodávky zemného plynu. Literatúra: BENČ, V. – DULEBA, A. – HIRMAN, K. 2005. Trasovanie uhľovodíkov z oblasti Kaspického mora na svetové a európske trhy: implikácie pre Slovensko. [online]. sfpa.sk. [cit. 20. 12. 2012]. Dostupné na internete: http://www.sfpa.sk/dokumenty/publikacie/124 411 BLANDY, C. W. 2003. Kaukazský región a kaspický bazén: zmena, komplikácia a výzva. [online]. sfpa.sk. [cit. 20. 12. 2012]. Dostupné na internete: http://www.sfpa.sk/dokumenty/publikacie/16 BRZEZINSKI, Z. 1999. Velká šachovnice. K čemu Ameriku zavazuje její globální převaha. Praha: Mladá fronta, 1999. 228 s. ISBN 80-204-0764-2. DILBAZI, E. 2007. Současný Azerbájdžán aneb moc ropy. In Mezinárodní politika, ročník 31, 2007, č. 12, ISSN 0543-7962, s. 10 – 11. DILBAZI, E. 2009. Energetická bezpečnost a status Kaspického moře. [online]. cepsr.com. [cit. 20. 12. 2012]. Dostupné na internete: http://www.cepsr.com/clanek.php?ID=358 LASÁK, J. 2006. Kazachstán. In KUCHYŇKOVÁ, P. – ŠMÍD, T. (eds.): Rusko jako geopolitický aktér v postsovětském prostoru. Brno: MPÚ MU, 2006. ISBN 80-210- 4171-4, s. 140 – 154. ONDREJČÍK, M. 2008. Právny status Kaspického mora. [online]. DespideBorders. [cit. 20. 12. 2012]. Dostupné na internete: http://www.despiteborders.com/clanky/data/upimages/kaspik_sk.pdf SOULEIMANOV, E. 2003. Geopolitika kaspického regionu. In Mezinárodní politika, ročník 27, 2003, č. 9, ISSN 0543-7962, s. 10 – 14. SOULEIMANOV, E. 2011. Kaspická energetická geopolitika v perspektivě. [online]. iips.cz. [cit. 20. 12. 2012]. Dostupné na internete: http://www.iips.cz/data/files/ACSC_a_bulletin_ACSC/Bulletin%20ACSC%201- 2011%20web.pdf ŠTEFÁNIKOVÁ, L. 2008. Energetická bezpečnosť - kaspické ropné zdroje a ich vplyv na bezpečnosť a stabilitu regiónu v kontexte amerických energetických záujmov. In Bezpečnostné fórum ´08. Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, 2008. ISBN 978-80-8083-575-0, s. 203 – 208. VOLNER, Š. 2004. Geopolitika. Metodológia, zdroje, prax, história. Zvolen: Bratia Sabovci, 2004. 334 s. ISBN 80-89029-72-8. 412 MECHANISMS OF STABILITY AND SECURITY IN THE BALTIC SEA REGION Joanna Grzela1 ABSTRACT Cooperation in the Baltic Sea Region may be regarded as a laboratory of effective – by means of numerous contacts – solutions, which makes firm (thanks to the achieved standard) emphasis to follow for countries of other regions in the Euro-Atlantic area. Along with the development of collaboration as well as social and political stability, the Baltic countries began more and more often in mutual relations indicate broadly defined safety of this area. Although the threat of war in the Baltic Sea Region is minor, yet still the question of safety remains most essential. On the other hand, despite a great deal of vital changes in the Baltic Sea Region, also the dynamics of security systems, the area has been one of the most stable places in Europe. Key words: Baltic sea region, security system, diversity of nations, stabilisation component Introduction The Baltic has united the nations gathered around it for centuries. Thereby the Baltic states have swapped with each other not only goods, but also ideas, culture and customs. The Baltic Sea Region (BSR) is a European area in which, like in Europe itself, the great diversity of nations, countries and policies meet in relatively little space. It is not surprising, then that its history records a number of conflicts between the states. The countries assembled in the Council of the Baltic Sea States (CBSS) at the moment it came into being sketched the main basis for contacts in the region. Along with the development of cooperation as well as social and political stability of its particular participants they began more and more frequently in mutual relations indicate broadly defined security of this area (Möller, 1987; Gjelstad, 1994; Knudsen, Neumann 1995; Huerlin, 1997; Knudsen, 1993; Malakauskas, 2000.). Although the threat of war in the Baltic Sea Region is slight, yet still the problem of security remains extremely essential (Zięba, 2000). On the other hand, in spite of many essential changes in the BSR, as well as the dynamics of security systems, this area has been one of the most stable places in Europe. Political changes which took place in the years 1989- 1991 in Europe brought on the necessity of taking a fresh look at the safety matters, both European and Baltic. The fact that the changes arisen in the BSR did not transform into open conflicts inspires to pose a question about mechanisms supporting the stability and security in the area (Vitkus, 2002). 1 Joanna Grzela, PhD., assistant lecturer, Institute of Northern European Countries, The Jan Kochanowski University, Ul. Świętokrzyska 21, Kielce, Poland, [email protected]. 413 1 Guarantees of security in the Baltic Sea Region in conceptions of the Baltic states Individual countries of the BSR from the beginning of the nineties showed its various security (Huldt, Johannessen, 1997; Kruzich 1998; Lewis, Lepesant 2000). Poland and Germany are not the Baltic countries in a geopolitical sense, and the BSR is not a crucial issue for them while defining the priorities for foreign and security policies. (Graudins, Krûma, Ozolina, Rostoks, Pelnens, 2012, s. 12) Poland in its aims above all put emphasis on brisk accession to the Euro-Atlantic structures and it was them that they supposed to be a guarantee of broadly defined security and a high position of our country in Europe. Regional cooperation was regarded as a prerequisite of integration with the European Union, but also as stabilisation component. Also Germany defines its interest in this area in a different way. Cooperation with the Baltic states is not a priority for Germany’s foreign policy, which currently perceives the BSR from the perspective of the Nord Stream, the investment which – according to A. Merkel, has the strategic significance for the Baltic Sea Region and energy security of Europe. (Merkel, 2012) As regards the countries of Northern Europe, despite numerous contacts and strong bonds successfully developed at the turn of the 19th and 20th centuries they did not form common policy towards security and defence admitting that both questions do not make a formal basis of Nordic cooperation but remain the sphere of their domestic policies. It was influenced by geopolitical situation of the Scandinavian countries in those days. While Denmark, Norway and Iceland joined NATO, Sweden remained neutral, however Finland based on the friendship agreement with the Soviet Union carried out a policy of non- alignment. Undoubtedly a dense connection system and common institutions let those countries eliminate successfully the risk of an armed conflict. Social and political events on the Old Continent at the turn of the 80s and 90s of the 20th century changed the attitude of the Scandinavian states towards the activity in the international arena. Sweden’s accession to the European Union in 1995 opened a new chapter of its latest history. This decision put an end to Swedish policy of neutrality which consisted in non-involvement in any political and military structures (Gryz, 1996). The countries of Northern Europe supported the enlargement of the European Union by post-socialist states. Integration of Central and Eastern Europe countries and involving Russia in cooperation was supposed to guarantee security and stability of Europe. The fall of the “iron curtain”, democratic transformations in Central and Eastern Europe and the gradual enlargement of NATO and the EU by new countries influenced the sphere of cooperation of Scandinavian countries. The crucial event and judging by quick approval also awaited by the Scandinavian countries was T. Stoltenberg’s plan concerning foreign and security policies accepted in mid-2009. The heads of diplomacy agreed that their cooperation 414 should supplement NATO, the EU, the OSCE and the UN admitting at the same time that the UN is the most authorized entity to solve supranational problems. Moreover they undertook mutual defence against any external enemy. Still it did not change the fact that each of these countries perceives and defines differently the security of the whole Baltic Sea Region (emphasising its various instruments) and its presence in it. Norway’s strategic interests are not connected to the Baltic Sea Region, but to the Northern part of the Scandinavian Peninsula. It was Norway’s minister of foreign affairs T. Stoltenberg whose initiative established the Barents Euro-Arctic Council in 1993 what allowed to identify geographical range of Norwegian interests. Since this area has fundamental value for Norwegian economy based on extracting oil and gas as well as fishing. The problems of protecting the vulnerable environment also remain vital. NATO has an important role to play here but Norway does not intend to involve the Alliance directly in its relations with Russia. NATO is supposed to be an “insurer” not a “negotiator”(Cichocki, Osica, 2009). In a different way, with more attention the relations occurring among the Baltic countries are treated by Finland and Sweden. K. Kik quoting the opinions of Finland’s former president Kalvi Sorsa comes to a conclusion that the best security policy in the Baltic Sea Region for Finland was the policy of continuing good relations with Russia. A chance of stabilisation – counteracting new divisions in Europe. From this i.a. resulted such great involvement of Sweden and Finland with the Baltic cooperation and so strong supporting social and economic development and democracy in Estonia, Lithuania and Latvia. This activity is also noticeable these days. Sweden is an essential state in the Baltic Sea Region and treats this area as a priority in its foreign policy. It projects its image by means of humanitarian aid, peacekeeping or environment protection. The Swedish at the beginning of the nineties remained sceptical about the idea of NATO enlargement. This, in their view, could make any cooperation with Russia impossible, influence negatively the Baltic countries’ fortunes, also exert direct influence on the security interest of the Scandinavian states. Then Swedish and Finnish striving for keeping stabilisation in the BSR and Europe meant replacing military guarantees with economic ones. The EU’s economic expansion to the East became equivalent to a sense of economic and political security. The guarantor of military security in Europe were supposed to be OSCE structures (Stefanowicz, 1997 Mazur-Barańska, 1999; Grudziński 2002). According to R. M. Czarny Sweden and Finland have always objected to all ideas of “regionalisation” of the Baltic Sea Region’s security. They have declared for transferring pan-European solutions to the regional ground and not seeking for specific ones for this region. Finnish and Swedish idea of security was supposed to base on a few assumptions: preventing international crime, coordinating the border control, developing marine salvage and safe navigation and also 415 economic activity at sea; developing cooperation between the armed forces of the region’s states; strengthening relations between the Euro-Atlantic Partnership Council and BALTSEA (Czarny, 2002; Czarny, Tomala, 2009). Furthermore Sweden and Finland pushed for regulating the relations joining the Balts together with Russia. (Dragon, 2012) An attempt to hold a regional forum responsible for security and friendly bonds between Russia and the other countries of the Baltic Sea basin as well as dealing with threats connected with migrations, smuggling and crime was the idea of the prime minister G. Persson to establish the Baltic Sea Cooperation Council. With Russia’s decision on the Nord Stream investment route across the Baltic Sea, Finland’s fears for broadly defined security in this part of Europe have increased. Therefore the Finnish more frequently than before started to emphasise the importance of NATO and their presence in it (Mäkinen, 2009; Ojanen 2009). It is also good to remember that Finland glances with interest towards the Arctic region noticing its economic benefit there (because of potential natural resources). For these reasons the EU’s “Northern Dimension” was initiated by Finnish politicians, which in its original assumption was to serve greater involvement of the EU’s capabilities in the most distant corners of Northern Europe. Iceland’s participation in the BSR is largely determined by geographical distance separating it from the Baltic Sea and moreover the size that affects this country’s commitment to the Baltic Agenda. Still, the membership of NATO and distance from Russia helped Iceland become the first state to accept independence of the Baltic countries. Lithuania, Latvia and Estonia, like Poland, regarded the BSR as an instrument serving to gain experience from cooperation. The Baltic nations’ participation in the surrounding regional environment in the beginning of the nineties was motivated by the need for guarding their sovereignty and independence. Important to the Baltic Sea Region was the security conception of Lithuania, Latvia and Estonia clearly specified at the beginning of the nineties in their foreign policies and their relations with the Russian Federation. The strategic choice concerned joining the EU and NATO – the Euro – Atlantic security structures (Górka-Winter, 2002). What is more, Lithuania, Latvia and Estonia treated the Baltic cooperation and involving the Russian Federation in it as a way to stabilise mutual relations and start a dialogue between Russia and them on less “politicised ground”. The Baltics’ commitment to the BSR grew along with awareness that military aspects are not the only source of danger any more. Meanwhile in the first half of the nineties Russia’s participation in regional cooperation was highly uncertain (home policy had influence on relations with foreign countries), so the country was not its active member. The situation changed with taking the presidency in the Council of the Baltic Sea States by Russia at the beginning of the 21st century. In spite of this during the past years considerable improvement in relations the Baltic 416 nations – Russia was not recorded. The RF’s attitude to contacts in the Baltic Sea Region is both positive and cautious. The historic decision on the enlargement of NATO by three former soviet republics was received by the Baltic countries with approval. Swedish social democrats admitted for the first time that the process of the Alliance’s enlargement by these countries improves and increases Sweden’s security and thus the whole BSR. In Swedish social democrats’ opinion along with the end of the “Cold War” it was time to search for security based on other means than the military ones as today the root causes of conflicts are becoming: differences in the level of economic development, the lack of respect for the democratic rule of law or religious and ethnic antagonisms. The best way to increase security in this area is becoming then extensive cooperation with the European Union, OSCE, the European Council and the UN’s structures. Also for Denmark the political and economic integration made an actual guarantee of security in Europe (Waever, 1994; Petersen, 1998). The country declared for the enlargement of the European Union by new states of Central and Eastern Europe. Denmark supported the Balts strongly in their pro-Atlantic pursuit, it did not treat Russia as a danger to security and stability in the Baltic Sea Region, but as a cooperation partner. On the other hand, however, as G. Rdzanek writes, already at the beginning of the nineties the Danish government declared officially that anything ought to be done in order to make uniting Central and Eastern Europe’s countries with the Euro-Atlantic structures and institutions at military level possible, and at the same time it took the view that the North Atlantic Alliance is the best guarantor of European security and creates a perfect framework and conditions for cooperation and integration in the political and military spheres. (Rdzanek, 2012) Denmark’s Minister of Defence Hans Haekkerup in the second half of the nineties claimed: What would happen if NATO was not enlarged and the Baltic states did not become its members. I strongly believe we all could lose. The Baltic states would miss the chance to become full-blooded members of Europe. This degradation to “second-class citizens” would give fertile ground for populists and nationalists. (...) For me the choice is simple: either we will export stability or import instability. Instability leads to uncertainty, uncertainty leads to extremism. We saw it very clearly based on events in Germany. (Rdzanek, 2012) (Dragon, 2009) His support for pro-NATO pursuit of the Baltic states also expressed over ten years after they had gained their independence the then Chancellor of Germany. Russia must play a strategic role in Europe, but the nations of the former Eastern bloc states need to have the freedom to choose their own way to ensure security including the membership of NATO – said G. Schröder in Riga during his three-day visit in the Baltic states in June 2000 (Altenbockum, 2000). And in Estonian parliament he added: We want good and close cooperation with Russia. Russia’s role in Europe has strategic significance. Estonia and Germany 417 can only obtain benefits being good partners for Russia. He said as well: The fact of admitting new members to NATO voices the right of all countries to choose their own way and provide security. Our most important goal is strengthening security and stability in Central and Eastern Europe as a whole (Crosby, 2000). Not without influence on stability in the BSR was the USA’s commitment to its security, expressed with i.a. signing an agreement on partnership between the United States and Lithuania, Latvia and Estonia. Europe will never be entirely safe if we do not ensure security to the Baltic states. The door to NATO is open and it will remain so to every country and America is determined to create conditions which will let Estonia, Lithuania and Latvia come through the door on the same day (Park, Kornfehl, 1999) - with such words the former President of the United States B. Clinton expressed his attitude towards the enlargement of NATO by the three Baltic states after signing a Charter of Partnership Among the United States of America and the Republic of Estonia, Republic of Latvia and Republic of Lithuania (“the U.S. – Baltic Charter”) on 16th Jan. 1998 (Park, Kornfehl, 1999). In conformity with the arrangements of the three Baltic states’ heads, which were made in Palanga in Lithuania (March 1994), NATO was regarded as the main security factor in the Baltic area (Przewłocki, 1999; Honkisz 1995; Przybyła 1996; Gutkowski 2009; Mäkinen, 2009). Russia, on the other hand, wished the states remained neutral, hence it made an objection to the enlargement of NATO. A. D. Rotfeld judged the situation rightly claiming that the more Russia objects to the Baltic states joining NATO, the more they feel unsafe and express a wish to be in the Alliance (Rotfeld, 2002). Possible admission of the Baltic states to NATO, as maintained the former foreign minister of the Russian Federation J. Primakov, could mean breaking-off the relations Russia – NATO. He emphasised that the accession of Lithuania, Latvia and Estonia to NATO was unacceptable for Russia, whereas these countries’ membership of the European Union was judged by it favourably. (Dragon, 2012) A similar viewpoint expressed the Russian Ambassador in Vilnius, J. Zubakov: The admission of Lithuania and other Baltic states to NATO is evaluated by us as a mistake since it destabilises the situation in the region (Piwowar – Lesman, 2001). Political activity of Lithuania, Latvia and Estonia in building security system was conditioned by their economic situation, and this has largely depended on relations of these countries with Russia, because it is both the market and raw materials supplier. The Balts’ determination to strive for the membership of the Euro – Atlantic structures resulted in admission of these states to the EU and NATO in 2004. Unexpected thaw NATO – Russia followed the terrorist attacks on the World Trade Center on 11th September 2001. It allowed to presume that admission of Lithuania, Latvia and Estonia to the Treaty would not provoke Moscow’s reaction. More and more frequently Russian politicians’ opinions 418 were heard that rapprochement with NATO is an admission ticket to the civilised states club for Russia, a sign the country is approaching Europe and the United States in its policy. This rapprochement was crowned with founding the Russia – NATO Council. The new form of cooperation was discussed by the heads of diplomacy of NATO and Russia at a summit meeting in Reykjavik on 13th May 2002. A correspondent for “Rzeczpospolita” quoting after the Alliance Secretary General, lord Robertson, wrote that the meeting in Reykjavik is the definite end of the Cold War (Bielecki, 2002). Today it is obvious that the Russian Federation treated the enlargement of NATO without enthusiasm but also without hysteria. 2 Perspectives of security and stability in the Baltic Sea Region What are perspectives of the security system in the Baltic Sea Region then? Debate over its dangers is an opportunity to reflect on the role of OSCE in changed Europe: placing it in the net of European institutions dealing with this issue or making it an independent basis for the European security system. The supporter of the first conception are the United States. They perceive OSCE as an organisation being today a component of a broad security system framework in Europe. At the end of the nineties J. C. Kornblum claimed that OSCE constituted a foundation of democracy, that it was an elastic structure preventing crises and conflicts on the Old Continent, defending human rights, particularly national minorities, as well as promoting peace and sustainable development of Europe (Park, Kornfehl, 1999; Stefanowicz, 1997; Fiszer 1996). The second conception assuming that OSCE should constitute an independent basis for the European security system is promoted, as it was already stated before, by Russia. OSCE’s role should be working out the procedures of “early warning” against crisis and confidence-building measures in areas such as: social and economic issues, especially national minorities and ecology. Its role is limited to this because it is the North Atlantic Alliance as well as extending its range the European Union which are becoming today the guarantor of Europe’s security. It is advisable to agree with the view of H.G. Erhart who stated that the Union is the best example of a commonwealth of security since its activity contributes in the most effective way to its maintaining in Europe through various stabilising, political and financial activities both in Eastern and Southern regions of our continent (Wojtaszczyk, J. M. Niepsuj, 1998). In debates on the future of OSCE and its role in the new century voices do not weaken that the organisation is at a crossroads (Park, Kornfehl, 1999). It depends largely on participants of this forum whether it will be marginalised or play the key role in building security system in Europe and thus in the whole Baltic Sea Region. Undoubtedly an asset of OSCE is the fact that it cooperates with numerous organisations and international groupings. It has a number of 419 “soft” security guarantees at its disposal, it is a political consultation centre, it popularises democratic values and constitutes international standards. It makes finally the widest, cause involving fifty-five European countries, dialogue forum on strengthening security in Europe. However, helplessness in view of armed conflicts and little effectiveness of OSCE makes that the lead in building European order is taken by NATO and the European Union. OSCE can guard neither the Baltic Sea Region’s nor the whole European continent’s security on its own. After the historic decision on the enlargement of NATO by new states, the peace and stability zone in Europe grew larger and the organisation is becoming an important guarantee of security and stability and also is able to rise to global challenges and dangers of the 21st century. Although interests in the Baltic Sea Region do not seem to be strategically weighty for the USA, the country demonstrated direct commitment to developing its unity and cohesion becoming thus an important component of the European security. NATO has therefore basic significance for the Euro-Atlantic security supporting in this respect the EU’s action as well as other European organisations. Security has military and non-military associations. In the Baltic Sea Region the issues of broadly defined security is an object of interest to all its actors. Although cooperation on this level is not a domain of trans-border collaboration, but reserved for intergovernmental level, however it includes its certain aspects (i.a. civil security, fight against organised crime). Ministers of foreign affairs of the BSR’s states already at their first meeting in Copenhagen in 1992 emphasised the importance of cooperation in the region for strengthening European security, i.a. referring to the laws included in the United States’ Charter, CSCE’s Final Act and following documents of the Helsinki process. During the 2nd Ministerial Session in Helsinki in 1993 the participants expressed a belief that stabilisation in the Baltic Sea Region is essential not only for CSCE process, but also has considerable importance for advancing European integration. As strengthening security in Northern part of the continent makes its good guarantee in the whole Europe. At the meeting in Riga in 1997 ministers underlined that complying with OSCE’s rules and decisions completely should make the foundation of cooperation. The Council stressed the occurring process of the EU’s enlargement which includes the Baltic states and Poland will consolidate security and stability in the BSR and ensure chances of still closer cooperation within CBSS. In the BSR the guarantees of “soft security” make its important priorities. A lot has already been done in this field, especially within regional organisations (CBSS, the Arctic Council, OSCE) present here numerously. The Council of the Baltic Sea States’ activity is a “product of thinking” presented by supporters of non-military forms of security guarantees for whom cooperation shapes habits of solving problems together. The Council gives much attention to civil security (Fornstedt, 2001). Safety of societies stability is built here i.a. through fighting crime and international terrorism and exploitation of children. The Council of 420 the Baltic Sea States from the beginning of its functioning has been supporting regional cooperation on humanitarian and health problems, acting in case of catastrophes and natural disasters, in fighting drug addiction, preventing nuclear and radiological hazards as well as arms and drugs smuggling. (Pursiainen, 2009) Along with arising CBSS the states separated within its structures the working party on nuclear and radiological security. Not without significance for stabilisation and security in the Baltic Sea Region is also the problem of protecting the rights of national minorities or ecological interdependence. The Council coordinates activities pursuing making of the Baltic Sea Region a zone free of biological and chemical toxins including chemical weapons of 2nd World War threatening human lives, also fauna and flora of the Baltic and the seas surrounding it. In the area of security CBSS also supports: cross-border and interregional cooperation, especially along the eastern border of the EU, in order to mitigate inequality in social and economic development which is a potential cause for raising various threats, particularly crime and immigration; activities within The Conference of the Border Authorities of the Baltic Sea Region’s States; environment protection including security of sea transportation of oil and contending with leak effects which leads to limitation of the Baltic Sea pollution, initiatives on fighting against corruption; activity of non- governmental organisations as a constituent of a civil society; actions in the range of civil security especially within Eurobaltic programme, operations within “Children at Risk” project. Moreover at the CBSS Summit meeting in Riga it was ascertained that extension of cooperation in the range of security needs to include aspects of sea security, natural environment endangers, industrial disasters, air, sea and border -traffic control and cooperation of rescue services. In the modern world the role of non-military threats raises and military are no longer the only ones. Besides them occur political, social, cultural, economic and ecological endangers. Once the most important military- political area was expanded by humanitarian zone of political influences (Zięba, 2001). Military forces can no longer then guarantee political stabilisation; therefore the BSR needs a new, diverse way to ensure the security based on its “hard” and “soft” guarantees. Since today a cause of wars become differences in economic development, violating human rights and ethnic conflicts. Therefore multitude of organisations and connections in this area creating conditions for sustainable development besides belonging of the BSR’s states to different world and European security structures is the best guarantee of peace. The states forming CBSS assume that their multi-sector cooperation within numerous planes and political contacts serve the stability and through this contributes to strengthening pan-European security. Interpersonal relations favour growing confidence between partners, forming friendly relations and building the atmosphere of mutual trust. It is testified i.a. with standpoints presented in final declarations of 421 meetings and concerning making a contribution to building united, democratic and safe Europe. Thus the Baltic Sea Region is an example of cooperation in various fields of key significance for fighting regional and global dangers. The condition in order to guarantee the BSR security is, however taking the Russian Federation into consideration in these activities because it makes an important element. These days, security is not only dependent on the state of the army but also on good relations with neighbours. Bearing this in mind the CBSS states spare no effort to make the Baltic an area of intensive and multi-sector international cooperation serving as a model for joining as a whole Europe. Because security started to have wider and wider connections to everyday life. Problems of dangers to natural environment, organised crime, illegal migration, nuclear catastrophes, smuggling have become gradually fundamental elements in discussion on the Baltic Sea Region’s security. Today also a condition of home security of the Baltic Region states is pace of their economic growth. But its external guarantee are becoming good relations with neighbours as well as strengthening the region’s position in the EU. In such interpretation essential is involving the Russian Federation in common undertakings, which is not treated as an opponent by the Baltic states, but as diversified in many respects partner whose parts are becoming slowly and gradually included in European cooperation through developing various border contacts. Conclusion Cooperation in the Baltic Sea Region may be regarded as a laboratory of effective – by means of numerous contacts – solutions, which makes firm (through the achieved standard) accent to follow for countries of other regions in the Euro-Atlantic area. The analysis of the principal world and European security structures allows to state that nowadays none of these organisations will guard the BSR’s security on its own. Mutual relations and numerous connections formed within over twenty years of cooperation of the Baltic Sea Region’s states are satisfactory here. This solution seems the most feasible because through the multilateral contacts the Baltic countries influence the economic and social development as well as common values of the area, thus making it stable and safe. Not without influence remains also the presence of democratic institutions, growing responsibility and identity and participation of particular Baltic states in international organisations. Bibliography: ALTENBOCKUM, J. 2002. “Frankfurter Allegemeine Zeitung” of 6th June 2000. BIELECKI, J., The hour of truth for NATO, “Rzeczpospolita” of 13th May 2002. 422 CICHOCKI, M. A., OSICA O. 2009. Consolidation or disintegration? Security in the Baltic Sea Sub-region, in: “New Europe”, Natolin Review 2009. CZARNY, R.M., 2002. Szwecja w Unii Europejskiej. Studium polityczno – prawne, WSU Kielce 2002. CZARNY, R.M., TOMALA, M. 2009. Wymiar Północny Unii Europejskiej. Studium Rozwoju., Scandinavium, Kielce 2009. DRAGON, T. 2009. Putin’s Russia towards the Baltic states. Politics and economy, in: http://www.antyk.org.pl/ojczyzna/abc-03.htm [access 17th Dec. 2009] ERHART, H. G. 1998. Security through integration? About the role of the European Union and Western European Union in shaping new European architecture of security, in: K. A. Wojtaszczyk, J. M. Niepsuj (ed.), 1998, NATO and Eastern Europe. The enlargement of NATO to East – the last European challenge of the 20th century, “Ellipse” Warsaw 1998. FISZER, J. (red.) 1996. Państwa narodowe w euroatlantyckich strukturach, Typografika Poznań – Warszawa 1996. FORNSTEDT, A. (ed.) 2001. Civil Security and Crisis Management in the Baltic Sea Region: The 1999 Strömsborg Workshop in Stockholm and the 2000 Tallinn Conference, The Swedish National Defence College, Elanders Gotab 38696, Stockholm, 2001. GJELSTAD, J. (ed.) 1994, Security for the Baltic Region, Delhi International Peace Research Institute 1994. GÓRKA-WINTER, B. 2002. Position of the Baltic countries in European security architecture – perspectives, Bulletin PISM No 46/2002. GRAUDINS, R., KRÛMA, K., OZOLINA, Ž., ROSTOKS, T. , PELNENS, G. 2012. Baltic Sea Region after the Enlargement of the European Union: Future Prospect, p. 12. www.szf.lu.lv/files/petnieciba/.../Baltjuuras_reg_attist_scenariji_anglu_14.pdf [access 7th Dec.2012] GRUDZIŃSKI, P. 2002. CSCE/OSCE in view of peace and regional security problems, Publishing House ASPRA-JR Warsaw 2002. GRYZ, J. 1996. Swedish policy of neutrality, the Ministry of National Defence. Department of International Security. – Warsaw; Toruń: Adam Marszałek 1996. Gutkowski K. 2009. What policy towards Russia?, “Życie” (“Life”) of 30th March 2009. HONKISZ, W. 1995. Between NATO and CIS, “Dziś”(“Today”) no 5/1995. HUERLIN, B. 1997. Security problems in the Baltic Region in the 1990’s, Copenhagen Danish Institute of International Affairs, 1997. HULDT B., JOHANNESSEN U., 1997. Annual (1st ) Stockholm Conference on Baltic Sea Security and Cooperation, Stockholm. The Swedish Institute of International Affairs 1997. JUKNEVICIENE, R. 2009. Baltic Sea region security – a view from Lithuania, in: H. Mäkinen (ed.), 2009, Baltic Rim Economies Expert Articles, Electronic Publications of Pan-European Institute 24/2009 31st Aug. 2009, Bimonthly Review 4/2009. KIK, K. 1997. Scandinavia. In search of Europe’s new unity, in: Stefanowicz J. (ed.), 1997 Poland in Europe at the turn of the centuries, PAN (Polish Academy of Sciences) Warsaw 1997. 423 KNUTSEN, O.F., NEUMANN, I.B. 1995. Subregional security cooperation in the Baltic Sea Area. An exploratory study, Oslo NUPI 1995. KNUTSEN, O.F. 1993. Subregional security cooperation in the Baltic Sea area: towards an international regime on CSCE principles, Oslo NUPI 1993. KRUZICH, J. P. (ed.) 1998. Towards an inclusive security structure in the Baltic Sea region. Annual (2nd ) Stockholm Conference on Baltic Sea Security and Cooperation, Stockholm SIPRI 1998. LEWIS, D. W., LEPESANT, G. (ed.), 2000. What security for which Europe?: case study from the Baltic to the Black Sea, New York: Peter Lang 2000. MALAKAUSKAS, P. 2000. Baltic Defence Cooperation: Prospects and Priorities, “European Security” no 3/2000. MAZUR-BARAŃSKA, A. 1996. Following the trails of the Finnish way, “The Union & Poland” no 16/1999. MERKEL, 2012. Polish and German relations as a matter of heart, In: www.fakty.interia.pl [access 22nd Nov. 2012]. MÖLLER, B. 1987. Current and alternative trends in the military confrontation in the Baltic Area – with a special emphasis on naval forces, Centre of Peace and Conflict Research at the University of Copenhagen 1987. OJANEN, H. 2009. What role for the EU in Finnish security policy?, Bimonthly Review 2/2009. PARK, D. M., KORNFEHL, M. (ed.), 1999. Baltic Sea Region Brief: Advancing Baltic Sea Region Cooperation 1998 – 1999. A Selection of Speeches, Joint Statements, Communiques and Treaties, Embassy of The United States of America in Stockholm 1999. PETERSEN, F. A. 1999. Denmark’s Strategy for the Political Integration of the Baltic Region. Conference – Stockholm 19th Nov. 1998, Danish Foreign Policy Yearbook 1999. PIWOWAR-LESMAN, U. 2001. Even against Russia, “Trybuna” of 30th Apr. 2001. PRZYBYŁA, S. 1996. Security policy and armed forces of Lithuania, Latvia and Estonia, MON (Ministry of National Defence) Warsaw 1996. PURSIAINEN, Ch. 2009. Civil security matters!, “Balticness”, The Official Journal of the Council of the Baltic Sea States, Autumn 2009, in: www.cbss.org [access 23rd Nov. 2012] RDZANEK, G. 2012. Denmark in view of the problem of Lithuania’s, Latvia’s and Estonia’s membership of NATO in the years of 1993-2000, In: http://wsgk.com.pl/uploads/pdf/zeszyt%20V%20rozdzia%C5%82%209%20Rdzanek.p df [access 16th Dec. 2012] ROTFELD, A.D. 2002. Czy Rosja będzie z nami w NATO? "Gazeta Wyborcza" 11 - 12.05.2002. SZURA, O. 1999. Lithuania, Latvia and Estonia in search of ways of national security, in: Przewłocki J. (ed.), 1999, Central Europe as an area of regional interests, UŚ Katowice 1999. SUOMINEN, T. 2009. NATO in Finland – Finland in NATO?, in: Mäkinen H. (ed.) 2009, Baltic Rim Economies Expert Articles, Electronic Publications of Pan-European Institute 24/2009, 31st Aug. 2009, Bimonthly Review 4/2009. 424 VITKUS, G. 2002. Changing Security Regime in the Baltic Sea Region, Final Report, NATO Euro-Atlantic Partnership Council Individual Research Fellowship 2000-2002 Programme, Vilnius June 28th, 2002. WAEVER, O. 1994. The European Security Triangle, Copenhagen, Centre for Peace and Conflict Research, “Working Papers” 12/1994. ZIĘBA, R. 2001. Institutionalisation of European security, conceptions – structures – functioning, Scholar Warsaw 2001. ZIĘBA, R. 2000. The role of subregional groupings in a new European security system, “European Studies” no 1/2000. 425 STREDNÁ ÁZIA A PROBLÉMY REGIONÁLNEJ BEZPEČNOSTI CENTRAL ASIA AND REGIONAL SECURITY PROBLEMS Ľubomír Čech1 ABSTRACT In Central Asia, despite the efforts of international community, remain old problems and new conflict situations destabilizing the region are created. Regional organizations, such as SCO, CSTO and CICA do not dispose with tools to stop and prevent conflicts. The whole area proves a character of temporary stability, meaning that this status may be at any time disrupted by any latent conflict factors. The ambition of the article is to point at problems of regional security of Middle Asia, determinizing options and limits of further development of this part of the world. Key words: Central Asia, regional security, conflict Úvod Správy z Afganistanu a Sýrie, ako aj informačná kampaň okolo Iránu s cieľom pripraviť svetové spoločenstvo na možnú vojnu proti tejto krajine robia situáciu v regióne od Číny po Blízky východ krajne nestabilnou. Očakávaný neúspech afganskej kampane a odchod NATO z tejto krajiny staví pred západné krajiny novú úlohu, ako naďalej zabezpečiť svoju prítomnosť v Strednej Ázii. Udalosti podobné tragédii z júna 2010 v kirgizskom Oshi a boje ozbrojených rebelov s vládnymi jednotkami v Tadžikistane, pri vyčkávacom a „pozorovateľskom“ prístupe OZKB (Organizácia zmluvy o kolektívnej bezpečnosti), môže Severoatlantická aliancia reflektovať ako potrebu (v súlade s novou stratégiou a prípadným mandátom OSN) vystúpiť v úlohe „strážcu bezpečnosti a ako hrádza, zabraňujúca rozpútaniu vnútorných konfliktov.“ V tejto spojitosti štúdium - konfliktného potenciálu každého zo štátov stredoázijského regiónu – členov OZKB, - rôznych historicky zdedených predsudkov a predpojatostí ako aj možností, ako sa ich zbaviť, sú úlohy prioritného charakteru pre všetky zainteresované krajiny Strednej Ázie a predovšetkým členské krajiny OZKB. 1 Ľubomír Čech, doc., Dr., CSc., docent, Katedra medzinárodných politických vzťahov, Fakulta medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave, Dolnozemská cesta 1, 852 35 Bratislava, Slovenská republika, [email protected]. 426 1 Vnútorné a regionálne faktory V Strednej Ázii, nehladiac na úsilie medzinárodného spoločenstva a samotných krajín regiónu, dochádza k tomu, že - staré konflikty nezmizli a rozvíjajú sa v nových podmienkach, - objavujú sa nové konflikty, ktoré v danom prostredí a oblasti doposiaľ nefigurovali. Regionálne organizácie ako Šanghajská organizácia spolupráce – ŠOS (SCO - Shanghai Cooperation Organisation), Organizácia zmluvy o kolektívnej bezpečnosti - OZKB (CSTO - Collective Security Treaty Organization) a Konferencia o interakcii a opatreniach na budovanie dôvery v Ázii (CICA - Conference on Interaction and Confidence Building Measures in Asia) nedisponujú v súčasnosti efektívnymi nástrojmi na predchádzanie a odvrátenie konfliktných situácií, nakoľko z podstaty svojho zamerania nie sú jednoznačne predurčené pre takéto úlohy. Celkovo sa v Strednej Ázii prejavuje vážny nárast destabilizujúcich tendencií, podmienených či už tradičnými faktormi, alebo novými, charakteristickými pre súčasnú etapu rozvoja a transformáciu krajín regiónu. Spoločnou príčinou rastu napätia v oblasti je nepochybne ekonomická situácia. Prakticky všetky krajiny regiónu zasiahol problém tzv. deindustrializácie. V mimoriadne zložitej situácii sa nachádza sociálna oblasť. Objavila sa tendencia retradicionalizmu, ktorá bola jednou z hlavných príčin zvýšeného záujmu obyvateľstva o moslimské náboženstvo. Podľa francúzskych odborníkov na región mali krajiny Strednej Ázie na začiatku 90. rokov jedny z najvzdelanejších a najumiernenejších sunnitských moslimov na svete (súčasne však, s výnimkou Kazachstanu, aj najchudobnejších). Od roku 1991 bohužiaľ dochádza k znižovaniu úrovne gramotnosti a všeobecnej kvality vzdelania. Táto synergia ekonomických ťažkostí a politických represií vytvára ideálne podmienky pre islamský radikalizmus. Islamské hnutie získava sympatie tým, že ľuďom ponúka alternatívu súčasného poriadku. Predstavuje jedinú sociálne orientovanú silu, pokúšajúcu sa ísť inou cestou rozvoja. Podľa zástancov islamského poriadku pre nich tradičná spoločnosť určuje hranicu medzi prijateľným a neprijateľným, pri neustálom tlaku modernizácie. Činnosť oficiálnych vlád im pri tom nahráva do karát. Tie sa správajú neprofesionálne a zbytočne brutálne, nezaoberajú sa skutočnými príčinami krízových javov v spoločnosti a tak v konečnom dôsledku spôsobujú radikalizmus v masách obyvateľstva (Rachmatov, 2011). V tejto súvislosti sa napr. krvavé nepokoje v uzbeckom Andižane dávajú ako príklad negatívneho pôsobenia islamského náboženského radikalizmu. Aj keď sa tento fenomén podpísal na priebehu udalostí, je potrebné uviesť, že v nemalej miere sa na incidente podieľal aj samotný uzbecký režim a jeho postoj k dodržiavaniu ľudských práv. 427 Súčasná situácia v Tadžikistane je vo veľkej miere spojená s konkrétnymi rozhodnutiami vedenia krajiny v dôležitých vnútropolitických otázkach. Aj keď je Tadžikistan jedinou krajinou regiónu, kde existuje parlamentná náboženská strana, veriaci občania tejto strany sú z rôznych príčin vystavení neopodstatneným tlakom a prenasledovaniu zo strany štátu. Vo februári 2010 sa v krajine uskutočnili parlamentné voľby. Iba niekoľko predstaviteľov Islamskej strany Obrody Tadžikistanu (Хизби нахзати исломии Тoджикистон) mohlo zaujať miesto v zákonodarnom zbore krajiny, napriek tomu, že v určitých oblastiach krajiny táto strana získala prevažnú väčšinu hlasov (Horák, 2000). Dnes v Tadžikistane vo vzťahu k veriacim platí nátlaková politika. Domov sa museli vrátiť prakticky všetci Tadžikovia, ktorí sa vzdelávali v zahraničných náboženských zariadeniach. Aj keď dnes objektívne v Tadžikistane neexistujú podmienky pre novú občiansku vojnu podobnú tej z rokov 1992-1997, udalosti v Raštskej doline z roka 2010 naznačujú, že vzťahy medzi stúpencami sekulárnej vlády podporovanej Moskvou a islamistickou opozíciou nie sú vysporiadané (Salijev, 2011). Nedávne parlamentné voľby v Kirgizsku v nadväznosti na zmenu ústavy, predpokladajúcu vytvorenie parlamentnej formy vládnutia, vytvorili mimoriadne krehkú spoločensko-politickú situáciu v spoločnosti. Dnes je Kirgizsko vystavené tlaku z rôznych strán. Pritom celý rad vnútorných problémov nedáva možnosť politickým stranám nájsť formát optimálneho smerovania krajiny. V samotnom procese jesenných parlamentných volieb v roku 2010 „vyspelý svet západnej demokracie“ oprávnene žiadal ich skutočne demokratický charakter. Na strane druhej zaznamenávame aktivity vonkajších hráčov svetovej i regionálnej politiky, ktorí sa pokúšali ovplyvniť priebeh volieb, umožňujúci v konečnom výsledku zachovať si vplyv na budúce smerovanie rozvoja krajiny. Parlamentné voľby v Kirgizsku takisto ukázali na rast náboženského faktora na spoločenskú a politickú situáciu v krajine. Analýza situácie ukázala, že zakázaná strana Hizb ut-Tahrir aktívnym spôsobom využíva náboženskú rétoriku k posilneniu svojich pozícií v krajine. Jednou z dôležitých príčin rozšírenia zóny vplyvu tejto strany v Kirgizsku a susedných krajinách je absencia systémových a cielene smerovaných protiopatrení proti radikalizácii islamského náboženstva. Aj v prípade Kazachstanu, ako ďalšej krajiny regiónu, začal islam hrať významnejšiu úlohu. Celý establishment súčasného prezidenta N. Nazarbajeva zdôrazňuje, že niet inej cesty, ako sa zbaviť súčasných neduhov, či už morálno- názorovej degradácie alebo ekonomických problémov, ako ísť cestou upevnenia a rozvoja islamu (Nazarbajev, 2007). Takýmto vnímaním úlohy náboženstva v kazašskej spoločnosti sa upúšťa od akejkoľvek jeho predchádzajúcej kontroly. Dnes krajine nehrozí iba otvorene radikálny Hizb ut-Tahrir. Pevné pozície 428 získavajú aj wahhábisti a objavila sa aj zaujímavá skupina tzv. koránovníkov2, ktorí do svojich radov získavajú najmä mládež z rodín vysokopostavených vládnych úradníkov. Nikto dnes nepochybuje o tom, že narkobiznis má negatívny vplyv na situáciu v krajinách Strednej Ázie. Napr. pre najchudobnejšiu krajinu regiónu - Kirgizsko (najmä južné provincie Batken a Osh) - predstavuje vážnu hrozbu národnej bezpečnosti. Ohrozuje ekonomickú, zdravotnú ale aj sociálnu situáciu krajiny. Tieto fenomény sú prepojené s pôsobením a financovaním organizovaného zločinu, radikalizmu a terorizmu, najčastejšie aj s ilegálnym prechodom hraníc. Tranzit najmä z Afganistanu (ale aj domáca produkcia) a užívanie narkotík je v Kirgizsku na vzostupe. Kirgizsko je na prvých miestach vo svete v rozsahu závislosti populácie od ópia (Kyrgyzstan: National Security, 2006. Pozri aj: Kyrgyz Minister Warns Of Heroin Epidemic, 2006). Cez Kirgizsko sa prepravuje takmer 5 ton narkotík ročne a táto krajina tak z tohto pohľadu získala charakter významnej tranzitnej krajiny. (Kyrgyzstan Risks Becoming Narcotics Transit-State - Drugs Tsar, 2006). Pašovanie prebieha na trase z Afganistanu cez Tadžikistan a južné provincie (Batken, Osh) Kirgizska, Uzbekistan ďalej na sever na trhy v krajinách SNŠ a v Európe. Tento problém je spojený aj s obchodom s ľuďmi a zbraňami. Nárast tieňových príjmov z nelegálnych aktivít spolu s korupčným prostredím v štátnej správe vytvárajú uzatvorený začarovaný kruh, ktorý bráni normálnemu fungovaniu štátnej správy a ekonomík krajín regiónu. Ďalším vážnym problémom, ktorý súčasné krajiny regiónu „získali“ v rámci dedičstva od bývalého ZSSR, sú ekologické problémy. Súvisia najmä s vodou a sústreďujú sa do troch otázok: - hrozby zatopenia veľkých, husto obývaných oblastí v dôsledku rastu úrovne hladiny Kaspického mora, - tragického osudu Aralského jazera, - veľmi vážnym sa ukazuje problém nedostatku vody, presnejšie povedané hydroenergetickej rovnováhy, spôsobujúcej nedostatok pitnej a závlahovej vody. Hlavné zdroje vody a energie z nej vyrobenej sa nachádzajú v Tadžikistane a Kirgizku – najchudobnejších krajinách regiónu. Hlavnými spotrebiteľmi sú Kazachstan a Uzbekistan, ktorí obaja majú ambície stať sa regionálnym lídrom. Dnes je stále viac zrejmé, že štáty alebo nadnárodné spoločnosti, ktoré budú investovať do hydroenergetiky regiónu získajú prístup k ekonomickým pákam ako nástroja nátlaku na krajiny – spotrebiteľov 2 Koránovníci stavajú svoju argumentáciu na predpoklade, že Korán je zachované slovo Allahovo a preto je neomylný. Vyhlasujú, že Korán je úplná kniha; preto moslimovia nepotrebujú akékoľvek iné zdroje informácií (napr. výroky a skutky Proroka Mohammeda). Propagujú celkom odlišný druh islamu, založený iba na Koráne. Hoci sa prezentujú ako reformátori islamu a ochrancovia Koránu, pre ostatných moslimov sú heretici. Pozri viac: http://www.islam-watch.com/MuminSalih/Quranyon-Islamic-Decline.htm 429 elektrickej energie a vody. Je veľmi pravdepodobné, že problém delenia vody bude v regióne v budúcnosti politickým nástrojom. Nástrojom, ktorý bude mať potenciál využiteľnosti, ale aj zneužiteľnosti. Jedným z najnebezpečnejších problémov života regiónu sú rádioaktívne odpady. Napr. škodlivé látky z koncových úložísk na území Kirgizska môžu v prípade zemetrasení alebo silných povodní kontaminovať aj susedné krajiny a spôsobiť ekologickú katastrofu. Všetky vyššie uvedené fakty sú reálne a sú zdrojom hrozieb pre život v regióne. Necelé dva roky po rozpadu ZSSR, kedy novovzniknuté stredoázijské republiky „zápasili“ s problémom vlastnej samostatnosti, predikoval prezident Uzbekistanu na 48. zasadnutí Valného zhromaždenia OSN kardinálny problém ich budúcej bezpečnosti a stability. „V súčasnej dobe medzi mnohými krajinami regiónu Strednej Ázie v podstate chýbajú hranice v ich klasickom vnímaní. Preto hrozí konflikt v akomkoľvek mieste z geografických príčin celému regiónu“ (Saliev, 2011). Ruskí a kazašskí experti na Strednú Áziu (V. Paramonov a N. Kassenova) hovoria o troch základných geografických konfliktných zónach: - Hlavnú zónu tvorí Ferganská kotlina. Je najkritickejším a najzraniteľnejším miestom v Strednej Ázii. Je mimoriadne husto osídlená a vyznačuje sa množstvom neriešených otázok sociálno - ekonomického charakteru (napr. extrémna chudoba), problémami s vodou a etnicko-územným nedoriešeným dedičstvom minulosti. - Druhým problémom je zóna medzištátnych hraníc, kde existuje možnosť prerastania akéhokoľvek obyčajného pohraničného incidentu v čosi oveľa horšieho. - Tretiu zónu tvoria hranice Afganistanu s krajinami Strednej Ázie, osobitne afgansko-tadžické, kde v prípade narastania nestability v Afganistane nie je možné vylúčiť prerastanie konfliktu na územia stredoázijských krajín. Po rozpade ZSSR medzi bývalými republikami boli línie administratívneho delenia uznané ako základ pre štátne hranice. V skutočnosti však stále dochádza k faktickému prerozdeľovaniu územia. Tie sú v Strednej Ázii umocnené pretrvávajúcimi latentnými etnickými konfliktami. Nesúlad štátnych hraníc s oblasťami nažívania veľkých etník sa môže stať príčinou národnostných konfliktov: na juhu Kazachstanu medzi Kazachmi a Uzbekmi; v Oshi a Uzgene medzi Kirgizmi a Uzbekmi; v Samarkande, Buchare a sogdijskej oblasti Tadžikistanu medzi Uzbekmi a Tadžikmi; v Karakalpakiji medzi Uzbekmi a Karakalpakcami; v oázach Amudarje medzi Uzbekmi a Turkménmi a taktiež medzi Rusmi a Kazachmi v severnom Kazachstane. Ani jeden zo štátov Strednej Ázie nie je etnicky homogénny. Počas posledných rokov existencie ZSSR len v Turkménsku a Uzbekistane podiel domácej národnosti predstavoval okolo 70 %. V Tadžikistane tento podiel tvoril okolo 60 %, v Kirgizsku okolo 50 % a okolo 40 430 % v Kazachstane3. Emigrácia rusky hovoriacej populácie však zvýšila tento podiel. Zvyšuje sa význam uzbeckej populácie, ktorej podiel je už značný vo všetkých štátoch. Osobitne je to vidieť na príklade Ferganskej kotliny, kde približne 1 mil. Uzbekov žije v Sogdijskej oblasti Tadžikistanu a 500 000 v Ošskej oblasti Kirgizska. Pokiaľ lídri stredoázijských republík prejavia politickú vôľu a nebudú sa riadiť svojimi politickými ambíciami, budú pripravení riešiť dedičstvo pohraničných a teritoriálnych problémov, potom svitá nádej na stabilitu v stredoázijskom regióne. Dnes dominujúce autoritárstvo vládnucich štruktúr, v spojení s tradičným klanovým vplyvom, však pre túto alternatívu stavia isté limity. V súvislosti s tým sa veľmi opatrne diskutuje o otázkach výmeny na vedúcich postoch krajín Strednej Ázie a možnej otázke zmeny ideológie štátneho smerovania. Táto zmena nemusí prebehnúť (a zrejme ani neprebehne) zamatovým spôsobom. 2 Vonkajšie vplyvy Analýza situácie v regióne z pohľadu jeho bezpečnosti a stability nemôže byť úplná bez zadefinovania toho, čomu hovoríme vonkajšie sily a ich záujmy. Hovoriac o nich, určite sa musíme zmieniť o vojenskej prítomnosti krajín NATO v regióne v rámci medzinárodnej protiteroristickej kampane. Stredná Ázia, tradične sa nachádzajúca v priesečníku strategických záujmov Ruska, je dnes mimoriadne atraktívna aj pre Spojené štáty. Postupne získava charakter akéhosi operného bodu západnej demokracie. Vytvára sa tu dojem, že aktivizácia vojensko-politických štruktúr USA v regióne je určovaná nie iba nutnosťou riešiť problémy v Afganistane, ale aj potrebou neutralizovať zatiaľ ešte slabé pokusy Číny a Ruska vytvoriť tu niečo podobné systému regionálnej bezpečnosti. Pre svoju stredoázijskú politiku rozpracovali experti Spojených štátov projekt „Veľkej Strednej Ázie“, ktorý predpokladá zosilnenie úlohy Pentagónu a Štátneho departmentu v zabezpečení efektívnej prítomnosti v regióne. Tento projekt v zahraničnopolitickej stratégii a snahe zvýšiť americký vplyv v regióne zohráva mimoriadne dôležitú úlohu. Washington veľmi pozorne sleduje situáciu vo vývoji energetických a transportných projektov, v ktorých sú krajiny regiónu zainteresované. Ide najmä o tie, ktoré nie sú komplementárne s ich záujmami a naopak nahrávajú záujmom Ruska a Číny v oblasti. Spomedzi všetkých vonkajších síl, angažujúcich sa v Strednej Ázii, si pozornosť okrem Ruska zaslúži aj Čínska ľudová republika. Ruský expert na Strednú Áziu V. Paramonov pripúšťa, že v regióne silno pôsobia vonkajšie sily, pričom tieto sily môžu byť vynútenými, alebo nevynútenými účastníkmi akýchkoľvek konfliktov v Strednej Ázii. Krajiny ako sú Rusko a Čína budú 3 Údaje informačnej agentúry Regnum. Pozri bližšie: www.regnum.ru 431 zrejme prijímať aj aktívnu účasť v ich regulovaní a zvládnutí. Nielen na základe dvojstranných vzťahov, ale aj multilaterálne v rámci existujúcich inštitútov, akú sú Organizácia zmluvy o kolektívnej bezpečnosti, Šanghajská organizácia spolupráce, Euroázijské spoločenstvo a Spoločenstvo nezávislých štátov. Americký záujem v regióne síce deklaruje isté návrhy napr. v rámci regionálneho riešenia „afganskej otázky“, ich naplnenie reálnym obsahom je však v súčasnosti z viacerých dôvodov nemožné. Regionálny bezpečnostný systém v Strednej Ázii preto nebude na programe dňa amerických zahraničnopolitických stratégov. Krajiny regiónu sa systémovo otázkou nezaoberajú. Neexistuje tu medzinárodná štruktúra podobná OBSE, ktorá by sa zaoberala na profesionálnej úrovni iba otázkami bezpečnosti. Možno je dnes odvážne tvrdiť, že NATO ašpiruje na takúto úlohu. Ale stratégovia v Pentagóne a NATO nepochybne rátajú s tým, že v rámci novej Strategickej koncepcie Aliancie sa k slovu dostane rozvoj nových expedičných možností pri súčasnom zrieknutí sa zonálnej zodpovednosti bloku. Neberie sa pritom do úvahy skutočnosť, že jednou z vážnych príčin rastu napätia v regióne je nesúlad morálno-názorových kritérií USA so svetonázorom miestneho obyvateľstva. S rastom vplyvu islamu v regióne je možné predpokladať, že stupeň konfliktnosti sa v tomto smere bude zvyšovať. Najväčší záujem na stabilite a rozvoji regiónu majú Rusko a Čína, čo znamená, že ich stabilita je priamo úmerná stabilite prihraničných štátov Strednej Ázie. Prípadnú hrozbu neznamená ani tak osobitne politika spomínaných mocností, skôr možný stret ich záujmov. Napr. v súčasnosti sa veľmi usiluje ruská i americká strana, aby zachovali (prípadne rozšírili) vojenské základne v oblasti. Hovoriac o potrebe vytvoriť v regióne skutočne fungujúcu medzinárodnú bezpečnostnú organizáciu, sa prirodzene očakáva aktivita zo strany Moskvy na sformovanie rokovacie formátu s dostatočne autoritatívnym štatútom, v rámci ktorého by mohli štáty regiónu prostredníctvom konzultácií začať budovať základy budúceho regionálneho systému kolektívnej bezpečnosti. V samotnej politike zainteresovaných vonkajších hráčov je veľa chýb a nepochopení, ktoré môžu viesť ku konfliktom: - Rusko – nedoceňuje myšlienku urýchlenia ekonomických integračných procesov v postsovietskom priestore Strednej Ázie, - Čína – usiluje o získanie krátkodobých ekonomicko-obchodných výhod, - USA – nezvládajú situáciu v Afganistane v zmysle zabezpečenia stabilnej situácie, ich spolupráca s afganskou vládou je rozpačitá a problémová, dochádza k recidíve politiky dvoch štandardov a uplatňovaniu politiky pomoci krajinám Strednej Ázie podľa „poslušnosti“. Celkom iste môžeme očakávať angažovanosť Číny a to najmä z pohľadu etnického vrenia vo Ferganskej kotline, ktoré hrozí jeho prenesením do severozápadných častí s povstalecky naladeným ujgurským obyvateľstvom. 432 Základným zdrojom hrozby pre štáty Strednej Ázie je aj to, že sa môžu nechať vtiahnuť do prúdu možnej konfrontácie USA s ostatnými regionálnymi mocnosťami (Ruskom, Čínou a Iránom). V prípade, že USA povedú vojenský útok proti Iránu silami a prostriedkami, ktoré sú rozmiestnené na území stredoázijských krajín, tieto môžu očakávať protiúder Iránu. Dôsledky americko-iránskej vojny by boli schopné dezorganizovať a fakticky zlikvidovať prácne budovaný systém bezpečnosti v regióne a zmeniť geopolitickú mapu sveta. Pre všetky tu spomínané problémy bohužiaľ platí aj slabosť existujúcich inštitútov na odvrátenie možných konfliktov. Konkurenčné a dynamické prostredie vytvára pre štáty v regióne nové možnosti, na ktoré reagujú rôzne. Typickým príkladom je Uzbekistan, ktorý sa nevie rozhodnúť medzi bezpečnostnou spoluprácou s USA a Ruskom. Príkladom toho sú jeho odchody a opätovné návraty do Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti, odmietanie americkej prítomnosti vo svojej krajine a nasledovné prehodnocovanie tohto stanoviska. V súčasnosti je kolísavá zahraničnopolitická orientácia Taškentu v „proamerickej etape“ a Spojené štáty toho bez pochybností využijú. Výčitky na adresu uzbeckého vedenia za udalosti v Andižane sú zabudnuté a Američania celkom otvorene hovoria o vzniku novej vojenskej základne v Uzbekistane. Tento najväčší vojenský objekt v Strednej Ázii by mal pôsobiť ako centrum operatívnej reakcie amerických vojsk pre prípad zhoršenej situácie v Afganistane po predpokladanom odchode vojsk v roku 2014. Záver Význam Strednej Ázie rastie a to nie len z hľadiska bezpečnosti ale aj ekonomiky a energetiky. Je to oblasť v mnohých rovinách prepojená s regiónom Perzského zálivu, de facto tvorí súčasť širšieho Stredného Východu. Je to priestor, v ktorom po rozpade Sovietskeho zväzu vzniklo, ako to svojho času nazval Z. Brzezinski, mocenské vákuum, ktoré sa snaží vyplniť niekoľko súperiacich mocností. Rozpadom ZSSR v roku 1991 vzniklo v stredoázijskom priestore päť nových štátnych subjektov, ktoré museli riešiť, okrem množstva iných otázok, aj problematiku bezpečnosti. Táto oblasť má vysoký destabilizačný potenciál spojený s etnickou a náboženskou heterogenitou, nevyvinutou občianskou spoločnosťou, pretrvávajúcimi hraničnými spormi, napätím kvôli nedostatkom vody, ktoré pravdepodobne bude ešte rásť. Je daný aj dominantným vplyvom ľudského faktora na zahraničnopolitické správanie tamojších krajín a pôsobením militantných islamistických skupín. Ako bolo uvedené, citlivý faktor územných sporov, nedoriešené otázky vodných zdrojov, priepustné hranice a ďalšie latentné problémy v regióne, nevytvárajú zatiaľ najlepšie predpoklady na zmenu v problematike vytvárania regionálnych bezpečnostných štruktúr. Krajiny sa vzájomne zatiaľ skôr vnímajú cez 433 potenciálne hrozby. Pre spoluprácu je prioritné budovať vzťahy dôvery. Prvé náznaky nápravy tu sú. V decembri 2007 vzniklo v Ašchabade regionálne centrum OSN pre preventívnu diplomaciu (UNRCCA).4 Na základe vyššie uvedených skutočností je viac ako pravdepodobné, že v najbližšom čase nie je šanca na zmenu a problematika spolupráce krajín Strednej Ázie v oblasti regionálnej bezpečnosti bude stagnovať. V tomto smere nebudú krajiny schopné zaistiť bezpečnosť v regióne vlastnými silami. Naďalej budú odkázané na vonkajšiu pomoc. Aj keď dnes nič nenasvedčuje tomu, že prípadné zhoršenie bezpečnostnej situácie by zmobilizovalo štáty ku spolupráci, vylúčiť túto možnosť nemôžeme, najmä keď pôjde o prípady spolupráce ad hoc. Nepochybným faktorom, ktorý môže ovplyvniť situáciu je otázka, kto sa ujme ako líder regionálnej spolupráce v bezpečnostnej oblasti. Kazachstan svoje vodcovstvo deklaruje, ale problémom bude jeho ekonomické zázemie a ujasnenie si otázky vlastného smerovania. Druhý potenciálny vodca Uzbekistan musí skôr riešiť vnútorné problémy národnostného a ekonomického charakteru. Bezpečnosť v Strednej Ázii bude závisieť do značnej miery aj na dynamike vzťahov medzi vonkajšími mocnými hráčmi (Rusko, Čína, Európska únia a USA). Nikto z nich nemá záujem na destabilizácii regiónu. Dúfajme, že súperenie o vplyv v Strednej Ázii medzi nimi tento záujem nepotlačí. V tomto zmysle však do procesu vstupuje viacero premenných, ako je rozvoj vzťahov Rusko-EÚ, Čína-Rusko, Čína-EÚ a USA-Čína. Kým EÚ a USA za základ spolupráce a rozvoja v regióne považovali uplatňovanie ľudských práv a demokratizáciu pomerov v postsovietskych krajinách Strednej Ázie, Rusko a Čína vnímali západné vzorce a tlak na politické reformy ako nástroj na zvýšenie ich geopolitického vplyvu. Pravdou je, že riešenie aktuálnych problémov regionálnej bezpečnosti predpokladá systematické riešenie všetkých konfliktných situácií. Dokonca aj keď pominieme konfliktnú situáciu v Afganistane, netreba zabúdať, že proces ustanovovania a nasledovnej tranzície mladých štátov Strednej Ázie sa ešte neskončil a aj v najbližšej budúcnosti nebude celkom bez problémov. Preto existencia organizácie regionálnej kolektívnej bezpečnosti, ktorá nepredpojato zabezpečí priestor pre rozhovory a navrhne mechanizmus pre reguláciu konfliktov v budúcnosti je viac ako žiaduca. Literatúra: BOHR, A. 2004. Regionalism in Central Asia: New Geopolitics, Old Regional Order. In International Affairs. roč. 83, č. 3, 2004, ISSN 0015-7120, s. 485-502. 4 Jeho súčasný riaditeľ a námestník generálneho tajomníka OSN je slovenský diplomat Miroslav Jemča. Bližšie pozri: http://udalosti.noviny.sk/politika/02-01-2011/m-jenca- problemom-strednej-azie-je-nedovera-mojou ulohou-je-prekonavat-ju.html. 434 BRZEZINSKI, Z. 1999. Velká šachovnice. Praha: Mladá fronta, 1999. 228 s. ISBN 80-204-0764-2. ČECH, Ľ. 2011. Regionálne aspekty a súvislosti medzinárodnopolitického vývoja Afganistanu. 1.vyd. Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM, 2011. 175 s. ISBN 978-80- 225-3281-5. CHUGURYAN, S. 2012. Východiská bezpečnostnej politiky Ruskej federácie. In: Zborník z V. medzinárodnej vedeckej konferencie Bezpečnostné fórum, II. Zväzok. Banská Bystrica: FPV a MV, s. 451-458. ISBN 978-80-557-0332-9. EMERSON, M. - BOONSTRA, J. (ed.) 2010. Monitoring the EU´s Central Asia Strategy. Brussels: Centre for European Policy Studies, 2010. 143 s. ISBN 978-92- 9079-966-5. HARTOG, M. (ed.) 2010. Security Sector Reform in Central Asia: Exploring Needs and Possibilities. Groningen: The Centre of European Security Studies (CESS), 2010. 124 s. ISBN 978-90-76301-27-3. HORÁK, S. 2000. Islamská strana obrody Tadžikistanu. Dostupné na internete: http://slavomirhorak.euweb.cz/ISOT.htm HORÁK, S. 2005. Rusko v současné Střední Asii – návrat nebo kontinuita? Případ Tádžikistánu. In Mezinárodní vztahy. roč. 40, č.3, 2005, ISSN-0323-1844. s. 94 – 95. HORÁK, S. 2007. Zavislá nezávislost ve Střední Asii. Proč Střední Asie potřebuje být zavislá na vnějších silách? In Acta Universitatis Carolinae. Studia territorialia.roč. 7, č. 10, 2007. ISSN 1213-4449, s. 245-272. HORÁK, S. Rusko a Střední Asie po roce 1991. Praha: Karolinum, 2008. 230 s. ISBN 978-80-246-14724. JUZA, P. 2012. Stredná Ázia a európska bezpečnosť - problém Ferganskej doliny. [online.] In: EVROPA RESET, 13.09.2012. Dostupné na internete: 435 KOLEKTÍV AUTOROV, 2009. Problemy bezopasnosti Kyrgyzstana i stran Centraľnoj Azii. [online]. In: Informacionno-analitičeskoje agenstvo «Report.kg». Dostupné na internete: http://www.report.kg/analitic/publicity/250-problemy- bezopasnosti-kyrgyzstana-i-stran.html KUCHARČÍK, R. 2010. Miesto USA v súčasnej medzinárodnej politike v kontexte novej národnej bezpečnostnej stratégie. In: Medzinárodné vzťahy: vedecký časopis pre medzinárodné politické, ekonomické, kultúrne a právne vzťahy. roč. 8, č. 1, 2010, ISSN 1336-1562, s. 7-22. Kyrgyz Minister Warns Of Heroin Epidemic. [online]. In: RFE/RL, 14.8.2006. Dostupné na internete: http://www.rferl.org/featuresarticle/2006/8/7A5F1A1A-379E- 497C-A399-ACA1FB36F214.html Kyrgyzstan Risks Becoming Narcotics Transit-State. 2006. [online]. Dostupné na internete: 436 KIRGIZSKO - STÁLE OSTROV NESTABILITY V STREDNEJ ÁZII? KYRGYZSTAN - STILL THE ISLAND OF INSTABILITY IN CENTRAL ASIA? Peter Plenta1 ABSTRACT Over the past ten years Kyrgyzstan has changed from the „island of democracy“ to the „island of instability“. The article discusses the nature of this instability during the regimes of presidents Akayev and Bakiyev and some factors that led to the Tulip revolution in 2005, revolution in 2010 and the ethnic clash in the same year. Author focuses on four factors. The first is institutionalizing of presidential party as the one of the pillar of regime stability. The second is the fragmentation of political elite. The third factor is coercive state capacity and finally, the fourth factor is mobilization. Nevertheless, these aspects are only small part of causes of instability in Kyrgyzstan. Finally, the potential threats for stability and for survival of actual political system are discussed in this contribution. Key words: Kyrgyzstan, weak state, instability, institutions, security services, protests Úvod Kirgizsko, krajina označená v 90-tych rokoch za ostrov demokracie (Anderson, 1999) či Švajčiarsko strednej Ázie sa v novom tisícročí zmenila na ostrov nestability (Cheterian, 2010). Nestabilita dosiahla svoje vrcholy v rokoch 2005 (Tulipánová revolúcia) a 2010 (revolúcia a etnické nepokoje). Po tom, čo krajina prešla na prezidentsko-parlamentný systém došlo aj k zmene v charaktere nestability, ktorá sa preniesla do politickej roviny. Udalosti v Kirgizsku sa stali témou pre medzinárodné spoločenstvo, nie len kvôli prítomnosti americkej a ruskej základne, ale aj pre potenciál destabilizovať situáciu v susedných krajinách. Pri analýze nestability treba brať do úvahy historické, ekonomické, štrukturálne faktory či fragmentáciu elít. Významnú úlohu zohráva aj mobilizačný potenciál lídrov, ktorí sú kedykoľvek schopní zmobilizovať svojich stúpencov. Cieľom tohto príspevku je komparovať predpoklady stability súčasného politického systému v porovnaní s predchádzajúcimi režimami 1 Peter Plenta, Mgr., doktorand, Katedra politológie, Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Gondova 2, 814 00, Bratislava, Slovenská republika, [email protected]. Tento príspevok vznikol s podporou grantu Vedeckej grantovej agentúry MŠ a SAV (VEGA) č. 1/0362/12 Stabilita autoritárskych režimov islamských krajín v kontexte politických kríz: vnútorné a vonkajšie aspekty. 437 prezidentov Akajeva a Bakijeva. Komparovať stabilitu budem na dvoch úrovniach. Prvou je úroveň elít a inštitúcií a druhou úroveň spoločnosti a donucovacej kapacity štátu. Takáto komparácia v sebe zahŕňa niektoré z hlavných faktorov nestability a umožňuje analyzovať predpoklady na pretrvanie súčasného politického systému. Protesty a mobilizácia lokálnych stúpencov politických lídrov boli charakteristickou črtou vývoja v Kirgizsku od získania nezávislosti. Po roku 2002 krajina vstúpila do permanentného obdobia nestability prejavujúcej sa masovými protestmi opozície, zmenami ústavy ale tiež spontánnymi nepokojmi spôsobenými ekonomickou situáciou. Tulipánová revolúcia v roku 2005 vzbudila nádej, že dôjde k ukončeniu obdobia nestability a k demokratizácii krajiny. Avšak nový prezident Bakijev pokračoval tam, kde skončil jeho predchodca a v mnohých ohľadoch postupoval oveľa tvrdšie proti svojim oponentom. Napriek tomu, jeho režim padol v roku 2010 a moci sa ujala dočasná vláda, ktorá si dala za cieľ vybudovať demokraciu. Ešte predtým, ako sa uskutočnilo referendum o novej ústave či nové parlamentné voľby, došlo na juhu krajiny k etnickým nepokojom, ktoré si vyžiadali viac ako 400 mŕtvych a tisíce zranených. Tieto udalosti spochybnili schopnosť dočasnej vlády vládnuť a vybudovať funkčný politický systém, ale tiež vyvolali otázky ohľadne fungovania Kirgizska ako štátu. Napríklad podľa Cheteriana (2010, s. 22) „sa Kirgizsko čoraz viac podobá zlyhávajúcemu štátu s nedostatkom zdrojov na riešenie jeho problémov. Štátne inštitúcie sú extrémne slabé, dokonca neschopné brániť svoju vlastnú existenciu.“ Zatiaľ čo režim vytvorený po roku v roku 2010 by sa dal označiť za volebnú demokraciu, predchádzajúce režimy boli autokraciami, ktoré však využívali voľby ako jeden z hlavných legitimizačných nástrojov. Ako zdôrazňujú Albrecht a Schlumberger (2004, s. 373) „nedemokratické režimy čelia mnohým systémovým obmedzeniam pričom nedostatok demokratickej legitimity patrí k tým najdôležitejším. Preto hľadanie určitej formy legitimity musí byť jadrom každej stratégie režimu na prežitie.“ Stredoázijskí prezidenti vidia voľby viac ako prostriedok než cieľ. „Cieľom je oslobodiť sa z pod kontroly lokálnych sietí, klanov a magnátov, ktorí ich dosadili do úradu, avšak bez toho aby sa stali podriadení parlamentu. K tomuto slúžia prezidentské voľby, vďaka ktorým môžu byť prezidenti „zaviazaní“ iba ľudu, ktorý ich zvolil.“ (Starr, 2006, s. 11) Hoci voľby boli jedným z hlavných legitimizačných prostriedkov prezidentov, evidentne neboli dostatočným nástrojom. Základom legitimity v Kirgizsku je okrem volebných výsledkov aj podpora od vplyvných skupín, klanov alebo oligarchov, ktorí podporujú režim a na oplátku získavajú kontrakty či rentu. Inštitucionálny rámec toho čo môžeme nazývať patronážny prezidentializmus pozostáva z dvoch komponentov. (Hale, 2005, s. 137-138) Prvým je priamo volený prezident s veľkými právomocami vo vzťahu k ostatným štátnym orgánom. Druhým komponentom je, že prezident disponuje vysokým stupňom neformálnej moci, založenej na vzťahoch patrón - klient 438 a prepojení medzi štátom a ekonomikou. Stabilita režimu závisí podľa Vriesa (2010, s. 14) od kapacity režimu, ktorú definuje ako schopnosť vykonávať všetky nevyhnutné funkcie, nie len udržanie sa pri moci, ale tiež zachovanie stabilného vládnutia. Kapacita režimu determinuje aký rozsah cieľov sú štátni úradníci schopní úspešne implementovať. Legitimita režimu je definovaná ako politická stabilita bez potreby použitia donucovania. Gandhi a Przeworski (2007) rozdeľujú hrozby pre autokratov na dve kategórie: hrozby vychádzajúce z vedúcej elity a hrozby vychádzajúce z občianskej spoločnosti. 1 Hrozby pre stabilitu na úrovni inštitúcií a elít Formálne demokratické inštitúcie ako legislatíva, multistranícky systém a voľby sú integrálnou súčasťou väčšiny autoritárskych režimov. Súčasné nedemokratické režimy majú tendenciu vytvoriť fasádu reprezentatívnych inštitúcií, skôr ako veriť sile represívnych inštitúcií. (Schedler, 2009, s. 1) Politické strany a najmä voľby vníma Beatriz Magaloni (2008) ako investíciu, ktorá má z dlhodobého hľadiska stabilizujúci charakter vytváraním dohôd o zdieľaní moci medzi elitami režimu. Keďže režimy oboch bývalých prezidentov čelili širokému spektru hrozieb, podľa teórií by sa dala predpokladať silná inštitucionalizácia, okrem iného aj v podobe prezidentskej strany. Avšak Akajev až ku koncu svojho prezidentovania vytvoril prezidentskú stranu- Alga. Jednou z príčin bol silný vplyv neformálnych inštitúcií, ktoré za jeho vlády dominovali kirgizskej politike. Okrem toho, politické strany v Kirgizsku sú slabo zakotvené v spoločnosti. Často existujú bez ideologickej základne, so slabou organizáciou a slúžia predovšetkým ako aparát svojho lídra. „Väčšina strán má 3-4 úrady s niekoľkými členmi a nemajú priame a komplexné väzby s voličmi.“ (Alkan, 2009, s. 363) Ďalšou charakteristickou črtou je ich regionálny charakter, keď podporu získavajú len v určitých regiónoch, pričom v iných je ich podpora mimimálna. To je čiastočným vysvetlením, prečo prezident Akajev tak dlho zostával bez podpory silnej prezidentskej strany, na rozdiel od väčšiny ostatných postsovietskych krajín, kde prezidentská strana tvorí jednu z hlavných opôr režimu. Na rozdiel od predchádzajúceho prezidenta Bakijev po dvoch rokoch vo funkcii vytvoril stranu Ak-Žol. Tá vznikla krátko po zmene ústavy v roku 2007 a pár mesiacov pred parlamentnými voľbami v tom istom roku. V nich získala 71 z možných 90 mandátov a prezident tak kontroloval parlament. Lucan Way (2009, s. 232) zaradil Ak-Žol medzi stredne silné strany, v ktorých prezident ovláda dominantnú politickú stranu s inštitucionalizovaným systémom patronáže. Alkan (2009, s. 371) túto stranu považuje za „prvú iniciatívu v krajine s cieľom vytvoriť hierarchicky organizovanú politickú stranu na národnej úrovni.“ Podľa Marat (2008, s. 233) Akajev preferoval parlament zložený z členov, pochádzajúcich z bohatého prostredia. Naopak, Bakijevova strana bola v parlamente reprezentovaná predovšetkým politikmi so slabšou 439 finančnou základňou. Zatiaľ čo parlament zvolený v roku 2005 bol schopný rýchlo zmeniť svoju lojalitu, Bakijevov parlament bol viac závislý na režime a mal väčší záujem na pokračovaní režimu. Jednou z komplikovaných otázokzostáva, akú úlohu zohrávali politické elity pri ohrození stability a páde režimov v Kirgizsku. Revolúcie nevznikli ako cielená akcia opozičných elít ani ako ľudový odpor voči prezidentovi, ale ako lokálne protesty proti určitým nespravodlivostiam, napríklad zmanipulovaným voľbám v niektorých obvodoch, proti vysokým cenám a podobne. Na druhej strane, v oboch prípadoch sa lídrami opozície, respektíve osobami, ktoré prebrali moc po páde režimu stali ľudia, ktorí v predchádzajúcom období pôsobili ako významní členovia prezidentovho tímu. Kurmanbek Bakijev bol za prezidenta Akajeva určitý čas predsedom vlády. Podobne tak aj Roza Otunbajeva, neskoršia prezidentka, bola ministerkou zahraničných vecí za Bakijeva aj Akajeva. Situáciu po Tulipánovej revolúcii výstižne charakterizoval Alkan (2009, s. 365): „Nové obdobie začalo s prezidentom, ktorý bol expremiérom vyhnaného Akajeva, s kabinetom pozostávajúcim zo spolupracovníkov exprezidenta a s parlamentom, ktorého členom bol aj Akajevov syn Aydar.“ To je jedným z dôvodov, prečo väčšina autorov považuje Tulipánovú revolúciu skôr za výmenu elít alebo štátny prevrat ako za revolúciu či zmenu režimu. Napriek deklarovanej jednotnosti a snahe o deľbu moci sa postupne ostatní lídri Tulipánovej revolúcie dostali do opozície voči režimu a boli nahradení členmi prezidentovej rodiny a lojálnejšími spolupracovníkmi. „Bakijevova snaha kooptovať a kontrolovať súperiace frakcie bola obmedzená a napokon neúspešná.“ (Cummings, 2012, s.74) Avšak ani v jednom prípade opozičné elity neboli schopné ústavnou cestou zmeniť vládu, čo si sami uvedomovali. „Namiesto demokracie Bakijev prevzal kontrolu a konsolidoval svoju moc vytvorením rozsiahlej kleptokracie založenej na kontrole hlavných finančných tokov a rozdelením hlavných vládnych funkcií najbližším členom rodiny. (Engvall, 2010) Za Akajeva, vedľajším efektom zapojenia rodiny do kontroly legálnych ekonomických aktivít bolo, že organizovaný zločin sa stal hlavnou cestou pre súperov prezidentovej rodiny v ekonomickej oblasti. „Je všeobecne akceptované, že lídri organizovaného zločinu hrali významnú úlohu v Tulipánovej revolúcii a ovplyvnení jej dôsledkov. Bakijevov režim, porazil organizovaný zločin prebratím kontroly nad ním.“ (Engvall, 2010) Ako zdôrazňuje Erica Marat (2008, s. 235) za Bakijeva, bol kriminálny svet viac centralizovaný, pričom viacero vysoko postavených úradníkov bolo zapojených do kriminálnych aktivít. 2 Hrozby na úrovni donucovacej kapacity štátu a spoločnosti Miera represie režimu funguje ako jeden z indikátorov stability režimu. Z pohľadu teórie, charakter hrozieb pre režim ovplyvňuje rozsah represií, ale zároveň aj rozsah represií ovplyvňuje mieru organizovania disentu a tým 440 následnú politickú hrozbu. Dve revolúcie a etnické nepokoje spôsobili, že mnohí autori začali písať o Kirgizsku ako o zlyhávajúcom štáte. Avšak toto hodnotenie nie je až také jednoduché. Susedné štáty majú väčší potenciál pre nestabilitu, napriek tomu v nich k takýmto prejavom nestability nedochádza. Napríklad podľa The failed states index 2010 patrila Kirgizsku 45. pozícia najviac zlyhávajúcich štátov, avšak susedné krajiny boli na 38. pozícii (Tadžikistan) respektíve 36. (Uzbekistan). To však nemení nič na reálnom stave, kedy sú štátne inštitúcie v Kirgizsku a ich autorita slabé. „Kirgizsko demonštruje dopad slabého štátu na kolaps režimu. Kirgizsko za vlády Askara Akajeva bol charakterizovaný slabou stranou, slabou štátnou ekonomickou kontrolou a slabou donucovacou kapacitu štátneho aparátu.“ (Way, 2009, s. 244) Na prvý pohľad sa zdal Bakijevov režim silnejší, nie len kvôli vytvoreniu silnej prezidentskej strane ale aj kontrolou bezpečnostných zložiek. „Avšak nedošlo k zmenám v základnej realite vlády klanov, ktorá podkopávala štátne inštitúcie, štátnu efektivitu, a vládu práva. Na tejto úrovni v skutočnosti Bakijev oslabil svoju pozíciu vylúčením klanov a významných osôb v prospech svojej rodiny.“ (Collins, 2011, s. 154) Niektorí autori vidia za revolúciami slabé bezpečnostné štruktúry, ktoré neboli schopné zvládnuť protestujúcich. Do istej mieri to potvrdzujú aj skúsenosti susedných štátov, napríklad Andižan v roku 2005 (Uzbekistan) a Žanaozen v roku 2011 (Kazachstan), kedy bezpečnostné zložky mimoriadne tvrdo ale efektívne potlačili protestujúci dav. „V Kirgizsku na začiatku nového tisícročia bola polícia silne podhodnotená a často aj nedostatočne vybavená. V takých prípadoch, sa dá očakávať, že lídri budú čeliť veľkým ťažkostiam aj pri slabých protestoch.“ (Way, 2009, s. 233) Významný dopad mali udalosti v Aksy v roku 2002. Pri demonštráciách proti odstúpeniu časti územia Číne, po zásahu bezpečnostných zložiek, zahynulo 5 osôb a desiatky boli zranených. Zodpovedné osoby boli síce potrestané ale nezabránilo to ďalším protestom, navyše režim sa nepostavil za bezpečnostné zložky, čím stratil ich podporu ako aj ochotu zasahovať počas demonštrácií. Tulipánová revolúcia prebehla relatívne nekrvavo, na čom mal zásluhu aj vtedajší prezident. „Predpokladá sa, že Akajev dal rozkaz nestrieľať do davu, ktorí obliehal prezidentskú budovu. Jeho motívy mohli byť vznešené, nechcel vojsť do Kirgizskej histórie ako niekto, kto prelial krv vlastných ľudí, ale tiež mohol neveriť, že armáda splní jeho rozkazy.“ (Matveeva, 2010, s. 5) Bakijev sa snažil konsolidovať svoju moc aj personalizáciou moci nad bezpečnostnými zložkami krajiny, dosadením brata do Služby národnej bezpečnosti, syna do prezidentskej gardy a blízkych spojencov na ministerstvá vnútra a obrany. (Collins, 2011, s. 153) „Brat prezidenta Zhanysh bol na čele Národnej bezpečnostnej služby, avšak de facto vykonával priamu kontrolu nad všetkými vojenskými inštitúciami a bezpečnostnými službami. Pod jeho patronátom bolo dovolené armáde zasahovať do domácich záležitostí a boli vytvorené špeciálne jednotky na ochranu hlavných predstaviteľov režimu. 441 Zhanysh mal byť zapojení aj do vrážd oponentov režimu.“ (Marat, 2010) Pred prezidentskými voľbami v roku 2009, bol prijatý zákon, na základe ktorého bolo možné použiť armádu na riešenie „vnútropolitických“ kríz. Tento zákon vznikol pre obavy z možných protestov po prezidentských voľbách v roku 2009. Napriek všetkým týmto opatreniam, zaznamenal Bakijev aj dva kľúčové neúspechy. Prvým bolo, že „nebol schopný posilniť kapacitu štátu, slabú už za Akajeva. Slabosť štátu bola príčinou aj výsledkom tulipánovej revolúcie.“ (Radnitz, 2009, s. 310) Druhým neúspechom bolo, že „na rozdiel od polície, kirgizská armáda nikdy skutočne neuznala Bakijevovu autoritu.“ (Marat, 2010) Napriek nie veľmi úspešnej snahe o konsolidáciu svojich mocenských štruktúr boli hlavné príčiny pádu predchádzajúcich prezidentov na úrovni spoločnosti. Na zabráneniu toho, aby občianska nespokojnosť predstavovala hrozbu pre stabilitu režimu treba dve zložky. (Morleno, 2008, s. 5) Prvou je existencia efektívneho represívneho aparátu, ktorý je schopný vykonávať demobilizačné politiky. Druhou je čiastočná slabosť alebo absencia mobilizačných štruktúr ako je jedna strana, teda štruktúry schopnej simultánne generovať a kontrolovať účasť. Práve druhá zložka bola jednou z hlavných príčin pádu režimov, keď existovali alternatívne mobilizačné centrá na regionálnej úrovni. Navyše, ako ukázali udalosti v roku 2010, samotní obyvatelia boli schopní prostredníctvom sociálnych sietí a telefonátov mobilizovať rodinných členov a priateľov. „Politická opozícia, napriek malým finančným a ideologickým zdrojom, má vždy ľudské zdroje ktoré poskytujú životne dôležitú podporu počas volieb a protestov; lojalita týchto ľudských zdrojov nezávisí ani tak na výkone politických lídrov ako skôr na ich pôvode.“ (Juraev, 2008, s. 260) Protesty v rokoch 2005 a 2010 sa nezačali ako proti prezidentské demonštrácie. Až použitie polície voči protestujúcim zmenilo povahu protestov. Tulipánová revolúcia v roku 2005 sa začala ako lokálny protest na juhu Kirgizska. „Prvá väčšia demonštrácia sa začala v jednej z dedín v južnej provincii Jalalabad krátko po prvom kole parlamentných volieb. Niekoľko neúspešných kandidátov zhromaždilo svojich stúpencov k protestom pred sídlom miestnej volebnej komisie. Protesty sa presunuli k sídlu regionálnej administratívy, ktorú na dva týždne obsadili.“ (Radnitz, 2009, s. 305-306) 20. marca 2005, na prezidentov príkaz, bezpečnostné zložky obsadili administratívnu budovu a zatkli lídrov protestov. „Pri stretoch s políciou došlo k viacerým zraneniam a protestujúci zmobilizovali ďalších prívržencov. Mnoho predtým pasívnych ľudí začalo prichádzať do Jalalabadu.“ (Radnitz, 2009, s. 306) Protesty na severe krajiny a v hlavnom meste politická opozícia spustila až potom, čo Akajev de facto stratil kontrolu nad juhom krajiny. Onedlho na to, protestujúci obsadili budovu prezidentskej administratívy a tým ukončili Akajevovu vládu. Bakijev sa z chýb predchádzajúceho prezidenta poučil aspoň v tom, že bol ochotný násilne potlačiť protesty proti svojej vláde. Nepodarilo sa mu však 442 zabrániť regionálnej mobilizácii svojich odporcov. Revolúcia v roku 2010 sa začala protestom v severnom meste Talas, keď protestujúci dav obsadil sídlo guvernéra. Prezident do Talasu poslal špeciálne jednotky, ktoré násilne potlačili protest a zatkli jeho lídrov. Tieto udalosti na ďalší deň vyprovokovali zhromaždenie v Biškeku, kde niekoľko tisícový dav protestoval proti vysokým cenám a požadoval Bakijevovu rezignáciu. Zrážky s políciou si vyžiadali 86 mŕtvych a takmer 2000 zranených. (Collins, 2011, s. 156) Bakijevov režim padol na druhý deň po začiatku protestov. „Násilie 7. apríla bolo v kontraste s Tulipánovou revolúciou v roku 2005. Väčšina obetí bola zastrelených zahraničnými snajpermi rozmiestnených na streche vládnej budovy. Údajne boli najatí bratom prezidenta Zhanyshom.“ (Marat, 2010) Použitie bezpečnostných síl a násilia na vyriešenie nepokojov, demonštrácií a hrozieb pre režim nebolo účinné, dokonca prispelo k pádu režimov. Ako mi povedal jeden z kirgizských expertov a priamy účastník nepokojov v roku 2010 použitie násilia a ostreľovačov viedlo k tomu, že dav sa vymkol z pod kontroly a „chcel dostať“ ľudí zodpovedných za násilie.2 3 Predpoklady na prežitie súčasného politického systému Nástup novej dočasnej vláde po roku 2010 sa nemohol ani začať horšie, keď v júni 2010 vypukli na juhu krajiny etnické nepokoje, pričom centrálna vláda v podstate stratila kontrolu nad bezpečnostnými zložkami a časťou krajiny. Existuje množstvo faktorov, prečo tieto zrážky vypukli, jednou z nich bola aj snaha časti elít a organizovaných skupín potlačených za Bakijeva opäť zaujať svoje pozície. „Už v apríli 2010 reprezentanti uzbeckej populácie v Oši hlásili tlak na nich od kirgizských kriminálnych skupín, snažiacich sa posilniť svoju pozíciu po zmene moci v Biškeku a zvýšené pouličné incidenty, ktorých obeťami boli často etnický Uzbeci. Nedostatok akcie zo strany policajných orgánov na juhu Kirgizska viedol k vytvoreniu neformálnych nástrojov na zabezpečenie vlastnej bezpečnosti.“ (Freedom House et al, 2012, s. 14) Hoci konflikt ešte nevstúpil do otvorených zrážok na začiatku mája, tieto incidenty pomohli vytvoriť mechanizmy na mobilizáciu medzi etnickými skupinami. (Freedom House et al, 2012, s. 19) Keď nepokoje nakoniec vypukli, bezpečnostné zložky neboli schopné a v mnohých prípadoch ani ochotné zasiahnuť. Výsledkom bolo takmer 500 mŕtvych a okolo 2000 zranených. Mnoho obyvateľov na juhu krajinu obviňovalo vtedajšiu prezidentku a jej vládu z nezvládnutia situácie. Nedôveru vyvolal aj výrazný nepomer medzi počtom obetí na strane Uzbekov a počtom obvinených osôb. Etnickí Uzbeci tvorili až 74% obetí, zatiaľ čo Kirgizi len 25%, na druhej strane, medzi obvinenými za etnické nepokoje bolo až 79% etnických Uzbekov a len 19% Kirgizov. (KIC, 2011) 2 Interview v Biškeku, november 2012 443 So zmenou režimu nastal boom nových politických strán. Tesne pred parlamentnými voľbami v roku 2010 existovalo už takmer 150 politických strán. V parlamentných voľbách mohli kandidovať iba politické strany, čím sa čiastočne obmedzil vplyv nezávislých poslancov, ktorí mali v minulých parlamentoch výrazné zastúpenie. Zároveň, relatívne slobodné voľby nútia strany a ich lídrov uchádzať sa o moc prostredníctvom volieb a nemôžu sa stavať do pozície antisystémových hnutí. Takéto voľby poskytujú aj oveľa vyššiu legitimitu, ktorá obmedzuje možnosť protirežimových protestov. Do parlamentu sa vo voľbách na jeseň 2010 dostalo 5 politických strán. „Ata-Žurt, hlavný vyzývateľ dočasnej vlády získala 8,5% a 28 mandátov. Nasledovala Rozou Otunbajevovou preferovaná SDPK so 7,8% a 26 mandátmi. Ďalšími stranami boli Ar-Namys (25 mandátov), Republika (23 mandátov) a Ata-Meken (18 mandátov). Nová vláda pozostával z probakijevskej Ata-Žurt, antibakijevovejskej SDPK a Republiky.“ (Collins, 2011, s. 159) Nový politický systém spôsobil, že v priebehu dvoch rokov vznikla už tretia vládna koalícia. Avšak nestabilita vládnych koalícií a ich časté zmeny môžu byť skôr znakom „učenia sa“ elít ako fungovať v novom politickom systéme. Okrem toho, politické strany musia budovať svoje štruktúry, keďže aj v komunálnych voľbách môžu kandidovať len politické strany. Napriek tomu, že súčasný prezident patrí k jednej parlamentných strán, táto strana nevyhrala parlamentné voľby. Koaličná vláda má aj ďalšie dopady, keď sa vo vládnych koalíciách vystriedali už všetky parlamentné strany. Dochádza tak k zdieľaniu moci, na rozdiel od predchádzajúcich režimov, kedy bola moc koncentrovaná v rukách prezidenta a jeho najbližšieho okolia. Tým, že moc je relatívne dostupná, znižuje sa možnosť, že elity budú požadovať zmenu systému ako takého. To však neznamená, že riziko neexistuje, ako ukázali pokusy strany Ata- Žurt, ktorá v októbri 2012 organizovala demonštrácie na juhu krajiny aj pred budovou prezidentskej administratívy a vlády a požadovala znárodnenie baní. Komunálne voľby v novembri 2012 vyvolali nespokojnosť vo všetkých táboroch. Prezident ich označil za demokratické, ale obvinil viaceré strany z použitia špinavých praktík. Naopak, iné strany obvinili prezidentovu SDPK z využívania štátnych zdrojov na podporu svojich kandidátov. Napriek týmto obvineniam nedošlo k výraznejšiemu spochybneniu volieb či k protestom. Keďže je politická moc rozdelená medzi prezidenta, vládu a parlament znižuje sa možnosť na podobné revolúcie ako v rokoch 2005 a 2010. Napriek tomu, že prezident má stále najsilnejšie postavenie, prípadní opoziční lídri môžu oveľa ťažšie mobilizovať svojich stúpencov proti jednému nepriateľovi, ktorý by symbolizoval vládnuci režim. Okrem toho, pád prezidenta by neznamenal automaticky aj pád vlády ako to bolo v minulosti. Na druhej strane, dve úspešné revolúcie ukázali, že dav môže mať väčšiu silu ako štát. Aj preto lokálne protesty, ktoré nemusia byť nevyhnutne smerované proti vláde, môžu v konečnom dôsledku ohroziť stabilitu režimu. Snaha o reformu polície bude jedným z najťažších krokov a bude trvať dlhé roky, kým sa z bezpečnostných 444 služieb a obzvlášť z polície stane reálny nástroj štátu. Už spomínané demonštrácie v októbri možno ukazujú istý pokrok, keď sa ich podarilo zvládnuť bez väčších násilností aj napriek zatknutiu lídrov protestov. Bolo by príliš optimistické očakávať, že Kirgizsko sa vyhne v najbližších rokoch nestabilite, najmä keď viaceré z faktorov vedúcich k protestom a revolúciám zostávajú nezmenené. Štátne inštitúcie sú stále pomerne slabé, naopak, mobilizácia na lokálnej úrovni je veľmi silná. Zostáva tiež otázkou, či sa podarí zreformovať bezpečnostné zložky štátu. Avšak nestabilita by sa mohla prejavovať skôr na politickej úrovni, napríklad v podobe predčasných parlamentných volieb a zmenách vlády. Súčasné politické zriadenie, napriek skeptickým očakávaniam v samotnom Kirgizsku, má viac politickej legitimity ako predchádzajúce režimy. Väčšie riziko pre súčasný politický systém môže predstavovať snaha opäť koncentrovať moc v rukách prezidenta, prípadne snaha o zmenu ústavy, ktorá v súčasnosti umožňuje prezidentovi vykonávať úrad iba počas jedného 6 ročného obdobia. Literatúra: ALBRECHT, H. – SCHLUMBERGER, O. 2004. Waiting for Godot: Regime Change without Democratization in the Middle East. In International Political Science Review, roč. 25, 2004, č. 4, s. 371-392. ALKAN, H. 2009. Post-Soviet politics in Kyrgyzstan: between centralism and localism? In Contemporary politics, roč. 15, 2009, č. 3, s. 355-375. ANDERSON, J. 1999. Kyrgyzstan: Central Asia’s Island of Democracy? Amsterdam: Harwood Academic Publishers, 1999. 107 s. COLLINS, K. 2011. Kyrgyzstan’s Latest Revolutions. In Journal of Democracy, roč. 22, 2011, č. 3, s. 150-164. CUMMINGS, S. N. 2012. Understanding Central Asia. Politics and Contested Transformations. London and New York: Routledge, 2012. 240 s. ENGVALL, J. 2010. Kyrgyzstan’s revolt: Prospects for stability in a failing state. [cit.26.12.2012]. Dostupné na internete: 445 JURAEV, S. 2008. Kyrgyz democracy? The Tulip Revolution and beyond. In Central Asian Survey, roč. 27, 2008, č. 3 – 4, s. 253-264. KYRGYZSTAN INQUIRY COMMISSION (KIC). 2011. Report of the Independent International Commision of Inquiry into the Events in Southern Kyrgyzstan. [cit.28.12.2012]. Dostupné na internete: 446 ÚLOHA ARMÁDY V STABILITE AUTORITÁRNEHO REŽIMU. PRÍKLAD EGYPTA. THE ROLE OF THE ARMY IN THE STABILITY OF THE AUTORITATIVE REGIME. EXAMPLE OF EGYPT. Katarína Pevná1 ABSTRACT The study inquires into the specific roles the Egyptian military has played in terms of providing stability to the non-democratic regime in Egypt ever since its inception. Contrary to popular belief, the study shows how much has the army in reality withdrawn from political space only to maintain and expand its role over the society and economy of state. Nevertheless its corporate interests have been relatively stable over time as well as its actions towards that goal. It is within this framework that one can claim that even though the quasi autonomous army supported the Egyptian regime all the way to the Mubarak era, faced with diminishing popularity of the regime, it opted for searching for more stable partner during the current post-revolutionary phase. As a result any possible disengagement or true civilian control would be a matter of years to come, especially if implemented under essentially democratic and popularly respected government, much like in Turkish case. Key words: role of the army, Egypt, autoritative regime, stability, social and economic role of the army 1 Teoretické predpoklady stability autoritarizmu a úlohy armády Do prepuknutia tzv. Arabskej jari boli autoritárne režimy na Blízkom východe jedny z najstabilnejších režimov aj napriek vnútornej nestabilite z pohľadu nárastu islámskeho fundamentalizmu a niekoľkým krízam legitimity.2 (1967 vojna, 1981 atentát na prezidenta Sádáta, podpísanie mieru s Izraelom, pozvanie amerických vojsk na územie Saudskej Arábie, 1982 masaker v Hame v Sýrii). Jedným z hlavných vysvetlení tejto nadštandardnej stability nedemokratických režimov v arabskom svete je práve prítomnosť armády a silových zložiek, ktoré tvoria chrbtovú kosť týchto režimov. Na druhej strane je však pozoruhodné, že v počiatočných fázach (50., 60. roky) budovania 1 Katarína Pevná, Mgr., interná doktorandka, Katedra politológie, Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Gondova 2, 814 00, Bratislava, Slovenská republika, [email protected]. Tento príspevok vznikol s podporou grantu Vedeckej grantovej agentúry MŠ a SAV (VEGA) č. 1/0362/12 Stabilita autoritárskych režimov islamských krajín v kontexte politických kríz: vnútorné a vonkajšie aspekty. 447 národných štátov zohrávali práve armády kľúčovú politickú úlohu, kým v súčasnosti sa armády depolitizovali. Vzťah egyptskej republiky (režimu) a armády prešiel od nezávislosti niekoľkými vývojovými fázami, ktoré ovplyvnil tak domáci kontext ako aj širšie zahraničnopolitické súvislosti. V prvej vývojovej fáze 1952-1967, sa po úspešnom vojenskom puči proti Chedívovskej monarchii kráľa Fárúqa dostala k moci skupina tzv. slobodných dôstojníkov pod vedením Gamala Abdula Násira. V tom čase existovalo v Egypte niekoľko prispievajúcich podmienok pre prevedenie tohto puču. V prvom rade Egypt bol agrárnou krajinou, ktorej vládla feudálna aristokracia, neexistovala tu zjednocujúca ideológia pre autochtónnu strednú triedu, samotná monarchia bola v posledných rokoch delegitimizovaná a politický systém bol fragmentovaný. Navyše prítomnosť zvýhodňovanej koloniálnej moci Veľkej Británie, ktorá extenzívne zasahovala do politiky Egypta spôsobila exponenciálny nárast nacionalizmu v krajine. (Harb, 2003, s. 276) Práve tieto podmienky dokázali zužitkovať armádni dôstojníci, nakoľko armáda bola v tom čase jedinou organizovanou, akcieschopnou a pomerne vzdelanou zložkou egyptskej spoločnosti. Táto post- revolučná fáza sa vyznačuje obsadením väčšiny vládnych a byrokratických postov príslušníkmi ozbrojených síl, lojálnymi úzkemu kruhu okolo Násira. Napriek spomínanému vývoju významné posty vo verejnom sektore sa postupne dostávali do rúk civilistov. Do roku 1970 bolo v rámci 18 vlád 36,6% ministrov pôvodne z armády. (Ibid., s. 178) Po fatálnom zlyhaní egyptských ozbrojených síl v šesťdňovej vojne (1967) pristúpil Násir k čistkám dôstojníkov vo vláde, exemplárnym príkladom bolo domáce väzenie a neskôr podozrivá ,Amraٴ samovražda za údajnú protištátnu činnosť Muhammada Abdel Hakíma náčelníka vojenského štábu a ministra obrany. Prezident Anwar As-Sádát (1970-1981) na druhej strane potreboval pre zrealizovanie jeho politiky ekonomickej liberalizácie tzv. infitáhu, získať na svoju stranu pro-režimovú elitu. Pokúsil sa tak reštrukturalizovať armádu a spoliehal sa viac na stredné vojenské kádre na miesto lojálnych násiristov. Pravdepodobne výmenou za takýto radikálny postup proti politickej moci armády v Egypte, vymenoval Sádát za viceprezidenta generála armádneho letectva, Hosního Mubaraka. Sádátov prístup voči armáde sa vyznačoval tlakom na profesionalizáciu armády a tým jej oddelenie od civilnej politickej sféry a koncentráciu sa na externú obrannú funkciu. V roku 1971 previedol tzv. Opravnú revolúciu, ktorá mala za úlohu zbaviť sa posledných zvyškov násiristického vedenia, ministrov obrany a vnútra Muhammada Fawzího a Sa’da Gom’a a prezidentových lojalistov- Samiho Šarafa a Alího Sabrího. (ibid., s. 282) Veľkosť armády sa počas jeho vlády výrazne zredukovala ako dôsledok podpísania Camp Daviských dohôd a mieru s Izraelom (1979), čím sa obmedzil aj manévrovací priestor armády. Napriek tomu, práve tieto dohody znamenali prelomový moment vo vzťahoch režimu s armádou v Egypte, nakoľko armáda získala symbolickú a ekonomickú podporu USA a tým aj výrazne naklonil misky váh 448 v prospech armády. Mubarak napokon nastúpil na prezidentské kreslo po atentáte na Sádáta, ktorý sa paradoxne odohral počas vojenskej prehliadky pri príležitosti osláv „víťazstva“ v októbrovej Yom Kippurskej vojne s Izraelom. Mubarakova vláda symbolizuje opätovnú zmenu v rovnováhe síl medzi armádou a režimom. Po prvé politická liberalizácia na začiatku vlády Mubaraka (prejavujúca sa skôr vo forme demokratických otvorení ako vo forme cieľavedomej politiky demokratizácie) znamenala pre armádu hrozbu. Rozpočet a početné ekonomické aktivity, ako aj netransparentné praktiky sa tak po prvý krát dostávajú do centra pozornosti verejného diskurzu.(Owen, 2004, s.184) Práve úspešná ekonomická politika za vedenia ministra obrany Abú Ghazála, ktorá armáde zabezpečila výraznú finančnú nezávislosť od režimu (Gotowicki, 1999, s. 110) v kombinácii s jeho osobnosťou a ambíciami zaistili jeho predčasný odchod z aktívnej politiky. Po roku 1989 tak Mubarak menuje za ministrov obrany servilných dôstojníkov, generála Sabrího Abú Táliba a neskôr poľného maršála Tantáwího. Títo menej charizmatickí byrokrati sú považovaní za priame spojenie na čoraz nezávislejšiu armádu. Avšak je zrejmé, že Mubarak na rozdiel od Sádáta nepovažoval armádu za hrozbu, ale skôr za ekonomického partnera. (ibid, s. 117) No ani režim Sádáta ani Mubaraka nebol schopný a ani ochotný zaviesť reálnu civilnú kontrolu nad armádou, tak ako ju definuje Larry Diamond (1999, s. 113). Egyptská armáda sa totiž rozpočtom nezodpovedá vláde, ministri obrany sú vojaci a jej kompetencie sa často prekrývajú s otázkami vnútornej bezpečnosti. Z pohľadu teórie tak egyptská armáda skôr pripomína “typ moderátora”, ktorý Eric Nordlinger definuje ako režim v ktorom armáda má možnosť využívať právo veta vis-á-vis niektorým civilným zložkám vlády, ale nesnaží sa o priame prebratie politickej moci. (Nordlinger, 1977, s. 27) Egyptská armáda tak prešla fázou priameho politického vplyvu (do polovice 70. rokov) a od 70. rokov sa jej politická úloha stenčuje. Súčasne však dokázala presadiť svoj vplyv v domácej spoločnosti a ekonomike. (Gotowicki, 1999, s. 106) Z dôvodu, že vojenské intervencie sa uskutočňujú v čase hlbokej politickej krízy, alebo domácej nestability (akú predstavuje práve revolúcia z 25. januára 2011) je nesmierne dôležité komplexne preskúmať rozsah zasahovania tejto zložky štátu do politického diania pred a po revolúcii. Egyptská armáda vykonáva niekoľko separátnych ale navzájom prepojených funkcií, ktoré z dlhodobého hľadiska pomáhali udržiavať v krajine status quo. Tabuľka č.1 Vybrané ekonomické štatistiky Vojenský personál 448,000 10. zo 166 Importy konvenčných zbraní $398,000,0 11. z 85 Vojenské výdavky, % z HDP 00.2,81 % 21. zo 145 449 Import zbraní z USA $615,240 5. zo 109 Počet zbraní tis. 6. zo 137 Vojenský personál, % z trhu práce 11,251,000 15. zo 168 3.49 % Zdroj: 2 Armáda ako dôležitý faktor stabilizácie autoritarizmu 2.1 Ekonomická úloha armády v Egypte Úloha egyptskej armády v ekonomike je nesmierne komplexná aj na blízkovýchodné štandardy. V prvom rade sú zaujímavé vlastné vojenské príjmy. Egyptský obranný priemysel zamestnáva okolo 80.000-100.000 ľudí v domácej produkcii zbrojnej techniky a v údržbe a predaji tankov, helikoptér a vojenských lietadiel do zaostalejších regiónov Blízkeho východu a Afriky. Všetky zisky z týchto operácii sa opätovne vracajú do armádneho rozpočtu, nezávislého od štátneho rozpočtu. (Droz-Vincent, 2007, s. 200) V druhom rade sa egyptská armáda v posledných dekádach preorientovala na civilný segment trhu. Výhodou sa v tomto smere zdá byť dostupná infraštruktúra, know-how a zdroje. Egyptská armáda tak dokázala premeniť pôvodné vojenské fabriky a fabriky ťažkého priemyslu, ktoré boli počas socialistické experimentu Násira hlboko stratové na fabriky zamerané na produkciu pre domácu spotrebu (práčky a elektronické prístroje, oblečenie, lieky). Tento vojensko-priemyselný komplex je tak výrazným producentom potravín v Egypte (olivový olej, mlieko, chlieb, balená voda), ale aj cementu, benzínu a áut. Je často najväčším investorom vo väčšine infraštrukturálnych projektov.(ibid., s. 201) V treťom rade, dostupnosť tzv. „voľných zdrojov“ v podobe vojenskej pomoci US Aid a samotná spolupráca so silným medzinárodným garantom stability - USA, je ďalším prídavným faktorom stabilizácie existujúceho status quo v podobe nedemokratického režimu. Čo sa týka vplyvu americkej zahraničnej pomoci (tzv. USAid) smerujúcej do Egypta, tá predstavuje ročne približne 2 miliardy amerických dolárov. Takýto objem americkej zahraničnej pomoci je pritom druhým najväčším po Izraeli, nakoľko vychádza z precedensu uzavretia mieru s Izraelom v roku 1979. Projekt Zahraničného Vojenského Financovania (FMF) predstavuje 1,3 miliardy zo spomínaného balíka. (Wang, 2011) Primárnym cieľom mala byť vojenská spolupráca, zachovanie mieru a najmä modernizácia zastaraného sovietskeho vybavenia egyptskej armády. Nákup tohto vybavenia pritom prebieha prostredníctvom americkej armády alebo súkromných kontraktorov. Od roku 1999 do roku 2005, Egypt vynaložil okolo polovicu FMF zdrojov na nákup nových stíhačiek F-16, helikoptér Apache a M1A1 tankov. (Zuhur, 2007, s. 15) Navyše rozhodnutia ohľadom lokácie týchto zdrojov na základe zákona 32/1979 nepodliehajú schvaľovaniu v rozpočte. Takmer 450.000 aktívnych 450 vojenských jednotiek, a medzi 405.000 až miliónom (závisiac od zdroja) polovojenských jednotiek tak vytvára obrovský vojenský komplex, ktorý pôsobí odstrašujúco pre všetky potenciálne snahy o zvrhnutie režimu, čím dlhé dekády prispieval k stabilite autokracie. Prirodzene táto situácia postavila aj samotné USA do role akcionára, tj. aktéra, ktorý má priamy záujem na zachovaní status quo, teda stability či už v samotnom Egypte, alebo celkovo v regióne Blízkeho východu. Medzi priority USA okrem Izraelu a ekonomického zreteľa možno rátať aj prístup k Suezskému prieplavu a k egyptskému vzdušnému priestoru. Okrem už spomínaného je zaujímavé zamerať sa na to, aké faktory spôsobili nárast ekonomickej sily armády od 70. Rokov. Po prvé, armáda vlastní množstvo pôdy a pozemkov v Egypte na ktorých má možnosť začať podnikať s pomerne nízkymi počiatočnými nákladmi. Po druhé, armáda využíva brannú povinnosť na zapojenie vojakov, ktorí predstavujú lacnú pracovnú silu, na prácu v staviteľstve a v poľnohospodárskom priemysle. Po tretie, armádne podniky sú vyňaté z daňových povinností a nemusia sa konfrontovať s nezmyselnými egyptskými byrokratickými procedúrami. Po štvrté, má k dispozícii tak technológie, ako aj počiatočný kapitál. Samozrejme, armáda má aj niekoľko pádnych dôvodov prečo tak aktívne vystupuje v ekonomike štátu. Primárne im ide o zachovanie korporátnych záujmov (tj. zvyšovanie platov a dôchodkov, lacnejšie ubytovanie, zdravotné služby, cestovanie, a pod.). (Barany, 2011, s. 32) Častokrát sú tiež práve projekty realizované armádou efektívnejšie ako tie financované z verejných zdrojov. Pri pohľade na tabuľku č.2 je možno konštatovať, že napriek viditeľnému poklesu vo vojenských výdavkov, sa tento trend v posledných rokoch stabilizoval. Dôvodom je snaha režimu o kooptovanie armádnej štruktúry, nakoľko sa Mubarakov režim už niekoľko rokov nachádza v kríze legitimity. No a napokon armáda pravdepodobne vníma svoju úlohu ako iniciátora ekonomického pokroku krajiny. (Hashim, 2012) Tabuľka č. 2 Zdroj: The World Bank Indicators, Vychádzajúc z vyššie spomínaných atribútov egyptskej armády, objavujú sa hlasy spochybňujúce pridanú hodnotu takejto ekonomickej činnosti, nakoľko obrovská komparatívna výhoda armády na trhu spôsobuje diskvalifikáciu 451 súkromného kapitálu, ktorý by mohol byť efektívnejší za rovnakých podmienok. Na druhej strane je však dôležité si uvedomiť, že ako tvrdí Robert Springborg, armáda má na voľnom trhu výhodu kontraktovania súkromných spoločností a požičiavania technológií, čo znižuje transakčné náklady. Navyše pre prípad deficitu rozpočtu majú financie na jeho pokrytie. (Gotowicki, 1999, s. 111) 2.2 Sociálna úloha armády v Egypte Z pohľadu vplyvu armády na spoločnosť v Egypte je dôležité uvedomiť si aké spoločenské úlohy plní. Spolu s procesom modernizácie spoločnosti (od 70. rokov) a následným hlbokým odcudzením sa politickej elity od širšej občianskej spoločnosti bola práve armáda preferovaná režimom ako socializačný nástroj. Vzhľadom na fakt, že zamestnáva takmer 4 percentá pracovnej sily a každoročne v rámci odvodovej povinnosti prejdú armádnym výcvikom státisíce Egypťanov, ide o pomerne efektívny nástroj. Armáda brancom poskytuje možnosť kariérneho postupu a sociálnej mobility, pocit hrdosti a spolupatričnosti. Vojaci sa postupne vymaňujú z kmeňovej alebo regionálnej príslušnosti a začína sa ich politizácia smerom k vízii národnej identity, civilizačnej misie a občianskej zodpovednosti. Navyše väčšina vojakov prechádza na konci výcviku pracovnou re-kvalifikáciou, prípadne pri absencii základného vzdelania náhradou školskej prípravy. Týmto spôsobom vytvára pracovný trh sama o sebe a zároveň pripravuje budúcich žiadateľov o prácu na civilnom trhu. Vzhľadom na načrtnutú funkciu armády, politické elity sa obávajú komplexnej modernizácie, ktorá by priniesla efektívne vybavenie a tým pádom nízku potrebu pracovnej sily. Dôsledkom by totiž bol príval novej pracovnej sily, a vzhľadom na slabé absorpčné kapacity súčasného trhu by nezamestnaní trénovaní vojaci mohli znamenať výraznú hrozbu pre režim. (Gotowicki, 1999) 2.3 Politická úloha armády v Egypte Ako už bolo naznačené vyššie, egyptská armáda zohráva stále kľúčovú úlohu vo vývoji štátu. Tento jav je pomerne frekventovaný v krajinách rozvojového sveta, avšak práve v Egypte k nemu dopomohla aj vedomá stratégia vedúcich elít v štáte. Profesionalizácia armády po vzore Huntingtona (1957) je tak sporná, nakoľko civilní lídri nedokázali zaviesť priamu kontrolu nad armádou. Zrejmá je len prinajmenšom depolitizácia armádnych zložiek. Z racionalistického pohľadu je pre autoritárny režim prioritou jeho zachovanie, stabilita. Pre režimy arabského sveta bolo prvou podmienkou stability nájsť spôsob akým zabrániť armáde v prebraní moci pomocou puču. (Rubin, 2001, s. 48) V Tunisku a Líbyi tento problém vyriešili vytvorením niekoľkých paralelných a navzájom si konkurujúcich bezpečnostných a polovojenských zložiek, ktoré efektívne paralyzovali mobilizačnú silu armády. Na druhej strane 452 v Sýrii a Iraku režimy strany Baas stotožnili záujmy strany so záujmami armády a dokázali si aj pomocou sektariánskeho náboru zabezpečiť lojálnosť týchto zložiek. V Egypte tento vývoj nebol možný. Režim tak vytvoril kombinovanú stratégiu „cukru a biča“, kedy armáde poskytoval privilégia v spoločnosti a ekonomike, kým personálne rozhodnutia zostali v rukách prezidenta. (Rubin, 2001, s. 48) V súčasnosti teda predstava o postavení armády ako šedej eminencie režimu nezodpovedá realite. Vojenské vedenie sa stalo jedným z mnohých nátlakových skupín v Egypte, popri rozsiahlej byrokracii, profesionálnych syndikátoch a odboroch, silných priemyselných a business elitách; intelektuáloch a islámskych klerikoch. (Gotowicki, 1999, s.121) Na druhej strane, pokiaľ by sa režim snažil výrazne okresať vplyv armády, stabilitu režimu by to ohrozilo tak z ekonomického pohľadu ako aj bezpečnostného. Existujú názory, že pokiaľ by armáda zlyhala vo svojej ekonomickej úlohe, nahradili by ju opozičné islámske inštitúcie (ibid., s.111), čo bolo pre Mubarakovu NDP neprijateľné. Navyše zníženie personálu armády by malo za následok zaplavenie už aj tak slabého pracovného trhu silou, ktorá je pomerne vzdelaná, s vojenským tréningom. V prípade neúspechu sa predošlý pocit národnej hrdosti mení na hrozbu politickej destabilizácie. (Rubin, 2001, s. 55) Centrálna úloha armády v stabilite režimu sa ukazuje v praktickej rovine najmä od 90. rokov spolu s nárastom domácich bezpečnostných hrozieb, ktoré nedokázali Centrálne Bezpečnostné Jednotky (SCF) dostať pod kontrolu. V roku 1986 totiž armáda razantne zakročila proti ozbrojenej revolte brancov SCF v Gize a podieľala sa na kontrole dodržiavania zákazu nočného vychádzania a všeobecnom poriadku. (Satloff, 2001, s. 14) Do roku 1997, kedy sa at al-Islámíja pomaly vzdávajúٴorganizácie ako Islámsky džihád a al-Gamá ozbrojeného boja, dokázali militanti uskutočniť atentáty na predsedu parlamentu, ministra vnútra, predsedu vlády, sudcov a tiež významných policajných dôstojníkov ako major generál Ra’uf Chajrát, major generál Ghabara, a major generál Aš-Šimi. (Zuhur, 2007, s. 67) Navyše sa pokúsili aj o atentát priamo na Mubaraka v Etiópii v roku 1995. Práve pri potláčaní násilia islámskych militantov dokázala armáda lojalitu režimu. Navyše od 90. rokov vnútro bezpečnostnú situáciu komplikuje aj odboj ozbrojených beduínov na Sinajskom polostrove. Prítomnosť islámskych buniek v meste al-Aríš a odpor takmer 360.000 beduínov (ibid., s. 89) proti opätovnej remilitarizácii regiónu, ktorú vláda zaviedla po získaní Sinaja v roku 1973 vytvára silný tlak na väčšiu angažovanosť armády. Táto situácia vznikla aj vďaka prítomnosti palestínskeho obyvateľstva na území Sinaja, ktoré odmietalo Mubarakovu politiku hermetického uzatvárania hranice s Gazou v Rafahu. Tieto domáce súvislosti pomohli armáde znovuobjaviť svoju obrannú úlohu a režim tiež dokázal využiť stávajúcu situáciu vo svoj prospech. Cez bezpečnostnú optiku bolo možne ospravedlniť trvanie Výnimočného stavu (zákon č. 162/1958, nepretržite platný od roku 1981) a rozsiahle využívanie 453 vojenských súdov. Armáda tak figurovala na vojenských súdoch pri súdení prevažne militantov, ale neskôr začal režim využívať tieto súdy na vysporiadanie sa s umiernenou opozíciou. Časté boli napríklad obvinenia z protištátnej činnosti smerom k Moslimskému Bratstvu.(Owen, 2004, s. 183) Práve fakt, že islamisti boli až do roku 2011 jedinou silnou spoločenskou silou, ktorá zostávala striktne mimo politickú sféru, tj. oficiálne mimo systému (Harb, 2003, s. 288), bol vedomým aktom režimu, ktorý mal za následok potrebu posilnenej bezpečnosti (tzv. seba naplňujúce posolstvo). Po roku 2001 Mubarak získal legitimitu na akékoľvek opatrenia v rámci protiteroristickej legislatívy na potlačenie opozície. SCF a policajné zložky boli považované protestujúcimi v januárovej revolúcii za skorumpovanú predĺženú ruku režimu, ktorá sa podieľala na dekádach teroru voči vlastnému obyvateľstvu. Na druhej strane armáda, ktorá mala tiež svoj priamy podiel sa do istej miery snažila dištancovať od politiky ministrov vnútra Zakího Badra a Habíba Adlího, čo im zaistilo stupeň legitimity aspoň v očiach verejnosti. (Zuhur, 2007, s.17) 3 Úloha armády v tranzičnej fáze Egypta Po dekádach svojvôle egyptského politického vedenia a spoliehania sa na pasívnu a depolitizovanú masu, sa „arabská ulica“ po prvý krát od roku 1977 (kedy prebehli tzv. potravinové nepokoje zapríčinené potrebou arabských štátov konsolidovať svoje dlhy pomocou zrušenia subsídií na základné komodity) postavila za svoje práva. Demonštrácie ktoré začali 25. januára 2011 však prelomili zásadné tabu arabskej politiky- okrem socioekonomických požiadaviek jasne a nekompromisne požadovali odchod Mubaraka a vládnej NDP, koniec korupcii, policajnej brutalite a potláčaniu slobôd. Uhrančivé „Irhal“ (odíď) sa ozývalo ulicami takmer 18 dní. Podrobný vývoj revolúcie je pomerne dobre zmapovaný, avšak konkrétna rola, ktorú zohrali armádne jednotky stále nejasný. Vzhľadom na nútený odchod policajných zložiek z námestia Tahrír, armáda poslala svoje jednotky. Tie boli prijaté s nadšením, armáda bola ešte stále najdôveryhodnejšou inštitúciou v krajine. Navyše tento postoj fungoval aj ako morálny záväzok pre armádu, aby vyhovela požiadavkám revolúcie. (Hashim, 2012) Ako je však možné, že armáda tak silne ukotvená v režime sa postaví na stranu protestujúcich požadujúcich zvrhnutie režimu? Armáda chcela pád Mubaraka, lebo sa obávala nástupu Gamala, jeho syna. Gamal nemal vojenskú minulosť a predstavoval triedu „štátnych podnikateľov“, neoliberálnych elít implikovaných v mnohých korupčných škandáloch. Ekonomická stagnácia, patová situácia ohľadom vplyvu islamistov a tendencia spoliehať sa viac na CSF, teda políciu a tajné služby, ktoré predstavujú ku koncu éry Mubaraka takmer 1,4 milióna k tomu tiež prispela. (Sayigh, 2012, s. 15) Napokon na rozdiel od Sýrie, armáda mala stále bližšie k obyčajným ľuďom (čo sa sociálneho profilu týka) ako k elitám režimu. (Barany, 2011, s. 32) 454 Zo súčasnej analýzy je však jasné, že vyjednávania s armádou o odstúpení Mubaraka, alebo alternatívnom presune moci sa konali za zatvorenými dverami už od vypuknutia revolúcie. 11. februára tak Najvyššia rada ozbrojených síl (SCAF) prebrala dočasné vedenie republiky. Nasledujúce udalosti vývoja tranzície Egypta naznačujú dve veci- snahu SCAFu o zabezpečenie si vlastných korporátnych záujmov ako už niekoľkokrát v minulosti; a snahu o rozšírenie svojho politického vplyvu. SCAF sa ihneď po prebratí moci vyjadril, že nemá záujem na dlhodobom vládnutí v krajine. Avšak kontroverzná zostáva neochota zrušiť existenciu Výnimočného stavu, napriek tomu, že to bola základná požiadavka revolucionárov. Jeden argument ohľadom záujmov armády pod velením SCAF sa zdá byť obzvlášť relevantný- armáda si uvedomovala svoju úlohu v zabezpečení poriadku v tranzičnom období, ale zároveň hľadala alternatívy politického vedenia, ktoré by čo najskôr priniesli stabilitu aj na úkor dlhodobých cieľov revolúcie. Sulejmanove a Šafíqove iniciatívy tajných rokovaní s predstaviteľmi Moslimského Bratstva (MB) a napokon aj zrýchlený postup pri vypísaní plebiscitu schvaľujúceho ústavné dodatky mesiac po páde režimu poukazujú na spomínaný postup. Navyše samotný plebiscit prebehol za výraznej agitačnej podpory MB. (Stacher, 2012a) Ako sa postupne ukázalo armáde vyhovoval nástup MB z niekoľkých dôvodov. Po prvé, ide o najsilnejšiu a najorganizovanejšiu stranu s potenciálom vyhrávať voľby, čím sa pre SCAF zabezpečí kontinuita (samotná neistota plne demokratického systému totiž môže znamenať neistý osud autonómnosti armády v Egypte). Po druhé, MB nie je jednoznačným predstaviteľom revolučnej zmeny, jeho ideológia a politické pôsobenie ho pasujú skôr do role konzervatívneho politického elementu. Po tretie, MB malo od začiatku eminentný záujem na vládnutí a bolo tak naklonené kompromisu a vyjednávaniu so SCAF. No a napokon, samotný SCAF sa podľa dostupných informácií nechcel príliš angažovať v praktickej politike, v reformách, nakoľko by museli podstúpiť krajne nepopulárne kroky, ktoré stoja v súčasnosti na pleciach prezidenta Morsího. (Stacher, 2012b) Na druhej strane, vývoj po schválení ústavných dodatkov naznačuje aj iný scenár, respektíve odlišnú dynamiku ako bolo naznačené vyššie. SCAF 18. júna vydal a uverejnil v oficiálnej zbierke zákonov ústavnú deklaráciu (respektíve dekrét, ktorý dopĺňal a pozmeňoval text marcovej deklarácie). Nie len text deklarácie, ktorý definoval rolu armády výrazne nad rámec dovtedajších právomocí bol kontroverzný, ale aj načasovanie, kedy s ním prichádza deň pred vyhlásením oficiálnych výsledkov prezidentských volieb. Pravdepodobne si armádni dôstojníci uvedomili, že Morsí z Moslimského Bratstva a nie Ahmed Šáfík, dlhoročný spojenec Mubarakovho režimu sa ujme prezidentského kresla. Táto deklarácia do veľkej miery ukazuje, aké ambície mala armáda do budúceho politického vývoja. Toto rozhodnutie navyše prišlo len 4 dni po tom ako Najvyšší ústavný súd pod vedením armáde nakloneného predsedu súdu Mahera 455 El-Behajrího, spochybnil ústavnosť parlamentných volieb. SCAF následne rozpustil parlament, napriek tomu že sa mala opakovať voľba len v tretine mandátov. 30. júna napriek všetkému prebral politickú moc v štáte legitímne zvolený prezident Muhammad Morsí. Možno však konštatovať, že v konečnom dôsledku týmto krokom nedochádza k revolučnej zmene režimu, ale iba k obmene vedúcich elít. Navyše prezidentove posledné kroky naznačujú, že MB naozaj uzavrelo zákulisné dohody s armádou. 12. augusta totiž Mursí bez odporu odvolal Tantáwího a náčelníka generálnej štábu Samiho Anana, spolu s ostatnými seniorskými dôstojníkmi (El Fegiery, 2012). Generál Mohammed al-Assár potvrdil, že Morsí koordinoval tento plán s nižšími kádrami SCAFu, čo naznačuje vytvorenie novej koalície s armádou. (Stacher, 2012b) Spomínaná rekonfigurácia vzťahov súčasného režimu a armády je zrejmá aj z nedávno schválenej ústavy z dielne islamistami dominovaného ústavodarného zhromaždenia. V nej zostávajú zakomponované klauzuly ako nezávislosť armádneho rozpočtu (čl.197), vytvorenie Národnej rady obrany, ktorá v mnohých inštanciách nahrádza právomoci prezidenta a ponecháva sa nedotknutý systém vojenských súdov, avšak s vágnou klauzulou ich použitia v prípade ohrozenia ozbrojených síl (čl.198). Vzhľadom na to, že ústava je základný zákon štátu, zakladá sa v nej nebezpečný precedens pre pokračovanie „zvláštneho“ vzťahu armády a režimu aj po revolúcii. Záver Priebeh a výsledok egyptského tranzičného procesu sú v súčasnosti ešte procesom s otvoreným koncom. Avšak zrejmé je, že ani pod zmeneným režimom nedôjde k výraznému okresaniu právomocí armády. Existuje niekoľko možných scenárov ďalšieho vývoja. Po prvé, Moslimské Bratstvo sa bude naďalej spoliehať na lojálne stredné a nižšie kádre armády, ktoré sú tradične pro-islamistické, čím sa len úloha armády v politike posilní. Po druhé, lídri sa pokúsia zaviesť efektívnu civilnú kontrolu (napríklad na základe dohody, ponukou daňových výnimiek a pod.). Po tretie, súčasný súboj dvoch alternatívnych mocenských centier po revolúcii (vláda verzus armáda) bude pokračovať, avšak za cenu odklonu od cieľov revolúcie a tiež dlhodobej prosperity krajiny. Literatúra: BARANY, Z. 2011. The role of the military. In Journal of Democracy, Volume 22, Number 4, October 2011, s. 28-39 DIAMOND, L. 1999. Developing Democracy: Toward Consolidation. Baltimore: Johns Hopkins University Press, 1999. s. 384. ISBN-10: 080186156 456 DROZ-VINCENT, P. 2007. From Political to Economic Actors: The Changing Role of Middle Eastern Armies. In Oliver Schlumberger (ed.). Debating Arab Authoritarianism. Dynamics and Durability in Nondemocratic Regimes. Stanford: Stanford University Press, 2007. s. 195-211. ISBN: 9780804757768 EL- FEGIERY, M. 2012. Crunch Time of Egypt’s Civil-Military Relations. Fride Policy Papers. [cit.03.01.2013]. Dostupné na internete: 457 ČĽR – NOVÝ DONORSKÝ ŠTÁT NA MEDZINÁRODNEJ SCÉNE. OD WASHINGTONSKÉHO K PEKINGSKÉMU KONSENZU. PEOPLE'S REPUBLIC OF CHINA - NEW DONOR STATE ON THE INTERNATIONAL SCENE. FROM THE WASHINGTON TO THE BEIJING CONSENSUS. Barbora Hradňanská1 ABSTRACT Since 90´s People´s Republic of China has become one of the most important actors on international scene. Growing power potential, influence and bigger voice of China in global structures is narrowly interconnected. To certain extent, it is reflected in relations to developing world as well. Nowadays, there is a situation when new donor states begin to emerge on the field of international relations capable of providing assistance to the least developed countries of the world. In this context, traditional (Western) states and financial institutions that have played major role in developing world are being challenged. Growing influence and power of China in developing countries become the main source of threats to the Western world. We are becoming witnessess of the third world countries inclinating to the side of new „non-western actor“ and how the Washington – traditional system of providing assistance is being shifted towards non-traditional system based on Beijing iniciative and consequently, the implications which apply implementation of this new type of consensus will bring not only for the developing countries but for the entire world, too. Key words: new donor states, soft power, unconditionality, chinese foreign aid, recipient countries, traditional aid system Úvod O tom, že z Číny sa stal významný aktér na poli medzinárodných vzťahov dnes nie je pochýb. V súčasnosti o tom svedčí aj charakter rozvojovej pomoci, ktorú ČĽR poskytuje rozvojovým krajinám a prostredníctvom ktorej buduje a udržiava intenzívne a priateľské väzby s týmito krajinami. ČĽR vnáša nové prvky pomoci do medzinárodných vzťahov a tým sa stáva výzvou a hrozbou pre tradičné donorské štáty a napokon aj finančné inštitúcie. Po ekonomických reformách sa čínska zahraničná politika stala omnoho koherentnejšou a Západ sa musel vyrovnať s tým, že na medzinárodnej scéne sa objavil nový mocenský aktér, ktorý vyznáva rozdielne hodnoty. Postupne sa tak začal živiť obraz Číny 1 Barbora Hradňanská, Mgr., interná doktorandka, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected]. 458 ako destabilizátora svetového systému a hrozby v regionálnom a globálnom meradle. Dnes sa zahraničná politika Číny upriamuje na rozvojový svet viac ako kedykoľvek predtým a Západ zostáva v úzadí. Cieľom tohto príspevku je preto objasniť dôvody, ktoré viedli k zmenám tradičného systému rozvojovej pomoci a k tomu prečo je rastúci vplyv a postavenie Číny v rozvojovom svete tak alarmujúce pre Západ, najmä pre Spojené štáty americké. 1 Rozvojová pomoc a nové donorské štáty Dôležitosť rozvojovej pomoci je v súčasnom globalizovanom svete nespochybniteľná, s čím úzko súvisí aj rast nových donorských štátov na medzinárodnej scéne. Poskytovanie rozvojovej pomoci sa už tradične vníma ako nástroj, prostredníctvom ktorého si jednotlivé krajiny zabezpečujú svoje ekonomické a politické ciele. Ešte v 90. rokoch 20. storočia bola globálna výroba generovaná industrializovanými krajiny „bohatého Severu“. V roku 2010 novoobjavujúce sa ekonomiky reprezentovali až 49% svetového HDP a odhady hovoria, že do roku 2015 vygenerujú viac ako polovicu svetovej výroby. Podobný proces nastáva aj v prípade tokov priamych zahraničných investícií, ktoré sa presunuli z globálneho Severu na globálny Juh. V rozmedzí rokov 1995 – 2000 sa investície Juhu (south-south investments) strojnásobili zo 14 miliárd na 48 miliárd dolárov a v roku 2008 obchod Juhu (south-south trade) predstavoval 26% celkového globálneho obchodu (Paczynska, 2009). Čínska ľudová republika, ako jeden z najvýznamnejších a najvplyvnejších aktérov medzinárodných vzťahov dnes tiež patrí do kategórie nových donorských štátov a rozvojová pomoc sa stala jedným z primárnych nástrojov jej zahraničnej politiky. Dôvody poskytovania čínskej zahraničnej pomoci sa dnes dajú kategorizovať ako ekonomické, politické a ideologické. Za týmito dôvodmi možno vidieť záujem ČĽR o nerastné suroviny, pokračujúcu rivalitu medzi Čínou a Tajvanom a napokon ašpiráciu o expanziu medzinárodného vplyvu ČĽR prostredníctvom „soft power“2, ktorú Čína aplikuje na krajiny rozvojového sveta, a prostredníctvom ktorej sa Čína usiluje zvýšiť svoje postavenie v medzinárodných záležitostiach (Lengauer, 2011). 1.1 História čínskej zahraničnej/rozvojovej pomoci 2 Obsiahlejšiu definíciu tzv. „soft power“ alebo „mäkkej moci“ vo svetovej politike nám sprostredkoval Joseph S. Nye v diele Soft Power: The means to Success in World Politics. Tzv. „soft power“ je v úvode knihy zadefinovaná ako schopnosť dosiahnuť to čo chceme cez príťažlivý model než cez donucovanie či platby. Vychádza z atraktivity kultúry krajiny, politických ideálov a politík. „Soft power“ zahŕňa propagandu a konštituuje schopnosť dosahovať predsavzaté ciele (Joseph S. Nye, 2004). 459 Tradícia čínskej rozvojovej pomoci má svoje historické korene, ktoré siahajú k 50. rokom 20. storočia, kedy sa ČĽR oficiálne deklarovala za neformálneho vodcu krajín tretieho sveta. Čínska zahraničná pomoc je zameraná na pomoc recipientským krajinám s cieľom posilniť ich kapacity samorozvoja, obohatiť ich, zlepšiť ich životnú úroveň a podporiť ich socio-ekonomický progres. Cez poskytovanie rozvojovej pomoci, ČĽR upevnila svoje vzťahy a ekonomicko-obchodnú kooperáciu s iným rozvojovými krajinami, podporila „kooperáciu Juh-Juh“ a prispieva k spoločnému rozvoju ľudstva (White paper: China´s foreign aid, 2011). Spočiatku sa rozvojová pomoc Číny koncentrovala len na komunistické krajiny3, ale v priebehu roka 1996 dochádza k novému obratu v podobe bilaterálnych výmen a následne realizovaných politických kontaktov4 (Anshan, 2006). Od roku 1971 boli vzťahy medzi ČĽR a rozvojovým svetom založené na ekonomickej a technologickej spolupráci. Avšak, po ekonomických reformách, ktoré prebehli v Číne v roku 1978 sa pomoc rozšírila z ekonomickej platformy na viacstrannú a vzájomne prospešnú spoluprácu. V priebehu 90. rokov. 20 storočia, kedy sa Číne podarilo úspešne pretransformovať z centrálne plánovaného hospodárstva na socialistické trhové hospodárstvo, došlo k reforme mechanizmov zahraničnej pomoci, čo sa prejavilo v diverzifikácii zdrojov a prostriedkov dotovania. Po roku 1995 začala ČĽR s poskytovaním stredných a dlhodobých nízkoúrokových pôžičiek. Tým, že čínska zahraničná pomoc je charakteristická nežiadaním žiadnych politických podmienok, býva označovaná ako „zahraničná pomoc s vlastnými špecifikami“. Medzi základné špecifiká čínskej zahraničnej pomoci patria: pomoc recipientským štátom vybudovať si vlastné kapacity samorozvoja, neukladanie žiadnych politických podmienok5, rovnosť, vzájomná prosperita, spoločný rozvoj. ČĽR poskytuje takúto formu pomoci v súlade a v rozsahu svojich vlastných spôsobilostí a prijíma model zahraničnej pomoci zodpovedajúci domácej a medzinárodnej situácii, sumarizuje skúsenosti, inovuje, reformuje a neustále sa usiluje o zlepšenie (White paper: China´s foreign aid, 2011). Nepodmienenosť čínskej zahraničnej pomoci potvrdzujú aj slová Liu Guijina: „My (Čína) sme nikdy a nikdy ani v budúcnosti nebudeme viazať 3 Začiatkom 50. rokov 20. storočia ČĽR poskytovala materiálnu pomoc KĽDR a Vietnamu. Neskôr, v roku 1955, keď sa konala Ázijsko-pacifická konferencia v Bandungu, sa škála rozvojovej pomoci rozrástla zo socialistických krajín aj o iné rozvojové krajiny (White paper: China´s foreign aid, 2011). 4 V rozmedzí rokov 1949 – 1978 dominovali v čínskej rozvojovej pomoci tri základné aspekty a to boj proti hegemónii a imperializmu, edukačné výmeny a ekonomicko-obchodné aktivity (Anshan, 2006). 5 Neukladanie žiadnych politických podmienok je prepojené na 5 princípov mierovej koexistencie. Čína verí, že každá krajina je oprávnená zvoliť si svoj vlastný model rozvoja (White paper: China´s foreign aid, 2011). 460 žiadny druh politických podmienok na pomocné a rozvojové projekty, pretože si myslíme, že poskytovanie pomoci je prospešné pre ľudí a nie politickým zámerom alebo ukazovaním sa vonkajšiemu svetu“ (Tan-Mullins, Mohan, Power, s.865, 2010). 2 Tradičné vs. nové donorské štáty na medzinárodnej scéne V súčasnosti sa čínska rozvojová pomoc považuje za určitú revíziu, respektíve zmenu tradičných foriem pomoci, ktoré sú reprezentované najmä tradičnými (západnými) donorskými štátmi. ČĽR sa vo svojej zahraničnej pomoci primárne orientuje na bilaterálne ekonomické záujmy, výmenu skúseností rozvoja, za účelom ktorých ČĽR organizuje rôzne semináre a na tzv. „win-win strategy“(Anshan, 2006). Rozvojová pomoc sa tak postupne presúva smerom z globálneho Severu na globálny Východ. Implikácie čínskeho konceptu zahraničnej pomoci sú najviac viditeľné vo výzve tradičného systému pomoci reprezentovaného západnými krajinami. To iba podporuje tézu o rastúcej rivalite medzi Západom (Spojenými štátmi) a ČĽR. Spojené štáty americké sú presvedčené, že ČĽR sa usiluje cez rozvojovú pomoc a programy uskutočniť nenásilnú revíziu nielen systému rozvojovej pomoci, ale postupne aj medzinárodných vzťahov. ČĽR dnes, vo vzťahu ku krajinám Západu, predstavuje alternatívny rozvojový model, ktorý sa stáva oveľa atraktívnejším pre rozvojové krajiny. Pekingský konsenzus vystriedal washingtonský6, ktorý bol po dlhé roky akceptovaný ako najefektívnejší model, prostredníctvom ktorého mohli rozvojové krajiny stimulovať svoj rast. Washingtonský konsenzus sa stal modelom pre rozvoj v krajinách tretieho sveta, avšak viedol viac k rastu cien, stagnácii a recesii čo spôsobilo kolaps národných ekonomických systémov a následnú eróziu dôvery v Západ a v neoliberálny ekonomický model. V tejto súvislosti sa len nedávno začalo hovoriť o pekingskom konsenze, ktorý sa začal udomácňovať v medzinárodných vzťahoch a ktorý má len veľmi málo spoločného s washingtonským modelom. Na rozdiel od washingtonského modelu, je pekingský konsenzus viac zameraný na pragmatickú stránku rozvojovej pomoci a potrebu flexibilnosti pri riešení problémov (Turin, 2010). Okrem toho, v čínskej rozvojovej pomoci možno sledovať aj kultúrny vplyv krajiny, najmä cez prizmu priateľských vzťahov a čínskej tradície konfucionizmu a teda dosiahnutia sveta mieru a harmónie (Lengauer, 2011). 6 Washingtonský konsenzus je termín, ktorým J. Williamson v roku 1989 označil ekonomické a politické odporúčania západných krajín pre najmenej rozvinuté krajiny sveta. Washingtonský konsenzus stelesňuje ideály slobodného trhového kapitalizmu, ako otvorenú politiku, privatizáciu či dereguláciu (Turin, 2010). 461 2.1 Kritika čínskej rozvojovej pomoci Spúšťacím mechanizmom, ktorý začal ČĽR označovať za hrozbu nielen pre rozvojové krajiny, ale tiež pre celý svet sú dekadencia amerického vplyvu, kultúry a civilizácie, strata amerického prvenstva v ekonomickej, politickej a vojenskej oblasti a implementovanie prvku sinocentrizmu do svetového politického systému, ktorého výsledkom by mohla byť jeho následná nedemokratizácia a šírenie socialistických hodnôt. Predovšetkým je to však sklamanie z toho, že západní donori nedokázali zabezpečiť socio-ekonomický progres v týchto krajinách. Nástup Číny, ako nového donora, len potvrdzuje „teóriu čínskej hrozby“, s ktorou prišli Spojené štáty, poukazujúc na ČĽR ako na hrozbu pre celý svet. Nový čínsky model predstavuje protiváhu k západnej pomoci a je ho preto potrebné vnímať v kontexte úpadku moci Západu a zároveň mocenského rastu ČĽR (Tull, 2006). V tomto kontexte býva čínska zahraničná pomoc ostro kritizovaná krajinami Západu z hľadiska efektivity tejto pomoci. Rastúca moc a vplyv Číny v rozvojovom svete sa začína sekuritizovať. Jednou z oblastí, ktorá je západnými donormi kritizovaná je nedostatočná transparentnosť poskytovanej čínskej rozvojovej pomoci7. ČĽR nepublikuje správy o svojej zahraničnej pomoci ani o dopadoch čínskej pomoci na rozvojové krajiny. Stredobodom kritiky je tiež absencia centrálnej autority zodpovednej za realizáciu rozvojových projektov, liberalizmu, demokracie a trhového hospodárstva (Tan-Mullins, Mohan, Power, 2010). Západ obviňuje ČĽR, že jej rozvojová politika je exploatačná, politicky kontroverzná, podporuje korupciu a ohrozuje miestne trhy. K téme narastajúcej korupcie v krajinách tretieho sveta sa vyjadril aj súčasný prezident Svetovej banky P. Wolfowitz (Croigneau, Hiault, 2006) . K najkritizovanejším otázkam čínskej pomoci rozvojovému svetu však patrí zneužívanie ľudských práv. Na túto problematiku upozornila americká ministerka zahraničných vecí H. Clintonová (Smith, 2012). Práve H. Clintonová upozorňuje na pracovnú dobu miestneho obyvateľstva rozvojových krajín, ktorá prekračuje časový horizont 12 až 18 hodín denne, na to ako je miestne obyvateľstvo nútené vykonávať najťažšie práce v neadekvátnych podmienkach a v podriadených pracovných pozíciách, zatiaľ čo Čína zamestnáva svojich ľudí na manažérskych postoch a ignoruje tak miestne zvyklosti a špecifiká (Shah, 2010). K často prediskutovávaním témam patrí aj energetika. V energetickom sektore sa ČĽR koncentruje na zaistenie dodávok primárnych energetických 7 V tomto kontexte bola v roku 2005 prijatá Parížska deklarácia o efektívnosti pomoci, ktorá poukázala na dôležitosť transparentnosti rozvojovej pomoci pre obidve strany, tak pre donorské, ako aj recipientské krajiny. Stanovuje praktické kroky a indikátory na zlepšenie kvality poskytovanej rozvojovej pomoci a jej vplyvu na rozvoj (Rozvojová spolupráca). 462 surovín, aby nebola ohrozená jej vnútropolitická stabilita a zahranično-politické ciele. Dynamicky rozvíjajúca sa ekonomika sa pre ČĽR stala zdrojom zraniteľnosti, ktorý by mohol ohroziť jej trvalo udržateľný rast. Nedostatok zdrojov je preto jedným z predpokladov výzvy pre čínsky mierový rast v 21. storočí (Shuisheng, 2008). Za základné ciele svojej ropnej diplomacie si čínska vláda stanovila zaistenie dodávok ropy na pomoc rastúcemu domácemu dopytu po energiách v čo najkratšom časovom horizonte a vybudovanie postavenia na medzinárodnom ropnom trhu ako relevantný globálny aktér (Taylor, 2006). Prítomnosť Číny v Afrike sa stala zdrojom nepokojov a tenzií medzi Čínou a Spojenými štátmi, pretože obe krajiny sa vyznačujú diametrálne odlišným prístupom k otázke poskytovania pomoci africkým krajinám. Spojené štáty sa usilujú, aby Afrika žila v súlade s princípmi západnej demokracie, ktoré stelesňujú americké „univerzálne hodnoty“ hovoriace o slobode, mieri a prosperite. Podľa USA je čínska nepodmienená pomoc a budovanie infraštruktúry príčinou, ktorá ešte viac poškodzuje africké štáty a podkopáva autoritu Západu ako aj jej formu poskytovanej zahraničnej pomoci (Sprance, 2008). Pre Spojené štáty sa úsilie ČĽR získať prístup k energetickým zdrojom tiež stáva hlavným zdrojom obáv. Energetická bezpečnosť znamená pre USA viac ako bezpečnosť vojenského charakteru (National Strategy for Energy Security). Ďalšia kritika zo strany USA sa koncentruje na čínske finančné praktiky, ktoré sa stali destabilizujúcim prvkom rozvoja mnohých afrických národov. Čínske pôžičky môžu africké štáty priniesť na cestu neudržateľnej úrovne dlhu. Preto Čína, ako jeden z prostriedkov na pomoc vzmáhania sa africkým štátom odpustila dlhy až 35 krajinám premenou pôžičiek na granty. USA tvrdia, že ide o podkopanie efektivity rôznych medzinárodných programov finančnej pomoci rozvojovému svetu (Sprance, 2008). 2.2 Angažovanosť ČĽR v Afrike a Latinskej Amerike V zahraničnej pomoci ČĽR možno identifikovať niekoľko typov finančných nástrojov, cez ktoré sa realizuje rozvojová pomoc tretiemu svetu. Týmito sú : granty, bezúrokové pôžičky a zvýhodnené pôžičky (Lengauer, 2008). Medzi strategické regióny pre rozvojovú pomoc, na ktoré sa dnes ČĽR zameriava, patria predovšetkým Afrika, krajiny Latinskej Ameriky a v menšej miere aj krajiny juhovýchodnej Ázie. Africký kontinent je vo všeobecnosti považovaný Čínou za najdôležitejší rozvojový región, čo je v rozpore s ideou marginalizácie Afriky. Africká politika Číny je dnes považovaná za súčasť medzinárodnej stratégie, prostredníctvom 463 ktorej sa Čína usiluje etablovať prvky multipolarity8 a nezasahovania do oblasti medzinárodných vzťahov. Africký kontinent sa pre ČĽR stal strategickým miestom najmä z dôvodu nerastného bohatstva v podobe základných energetických komodít, akými sú ropa, zemný plyn, minerálne depozity či zaistenie potravinovej bezpečnosti pre africké štáty. Okrem surovinového potenciálu, ČĽR sleduje na „čiernom kontinente“ aj určité politické záujmy najmä oslabenie a izolovanie Tajvanu, rastúci vplyv a hlas Číny v medzinárodných organizáciách (OSN, WTO) a zakladanie Konfuciových inštitútov, ako jednej z foriem „politického marketingu“ 9(Tull, 2006). Z ČĽR sa stal atraktívny partner pre africké vlády, pričom samotný Peking počíta s ich diplomatickou podporou pri obrane a realizovaní svojich záujmov na medzinárodnej úrovni. Čína však vystupuje najmä ako obchodný partner afrických krajín v podobe ekonomického modelu a katalyzátora socio-ekonomického rozvoja, ktorého snahou je zapojenie afrických štátov do medzinárodného systému. Samozrejme, to má určité pozitívne implikácie aj pre ČĽR, ktorá si tak dokáže zvýšiť svoj vplyv v rôznych regionálnych a multilaterálnych fórach (Meidan, 2006). Napriek tomu, že rozvojová politika Číny vo vzťahu k Latinskej Amerike je pomerne nová, v poslednej dobe zaznamenávame posun krajín Latinskej Ameriky smerom k Ázii o čom svedčia predovšetkým podnikateľské aktivity s ázijskými gigantmi. ČĽR je v tomto smere krajinami Latinskej Ameriky vnímaná ako „obchodný anjel“10 a partner, ktorý poskytuje latinskoamerickým štátom pomocnú ruku. ČĽR sa tak postupne stáva odbytom pre komodity regiónu a jej prítomnosť v Latinskej Amerike je zdrojom reformy regionálnej infraštruktúry (Santiso, 2007). Práve v Latinskej Amerike sa podarilo Číne nahradiť tradičných dominantných európskych partnerov a stala sa miestom pre vybudovanie sino- latinskoamerickej solidarity (Santiso, 2006). V tejto súvislosti nesmieme opomenúť ani tri faktory pretrvávajúce v regióne Latinskej Ameriky a to stratu vplyvu Spojených štátov v regióne, rastúcu rivalitu USA a Číny a geopolitický presun „ázijského giganta“ na nový makroregión sveta (Arnson, Mohr, Roett, Varat, 2004). 8 Multipolarita je jedným zo základných nástrojov čínskej zahraničnej politiky s cieľom zabrániť americkému hegemonizmu a s cieľom vybudovať nový svetový politický systém, ktorý by lepšie zodpovedal potrebám krajín celého sveta (Tull, 2006). 9 Politický marketing je nová dimenzia diplomacie, ktorá využíva jazyk a kultúru na prezentáciu pozitívneho obrazu krajiny v zahraničí (Breslin, 2009). 10 V roku 2011 čínsky obchod s krajinami Latinskej Ameriky dosiahol 241,5 miliardy USD, čo je 31,5% nárast oproti minulému roku. Z Číny sa tak stal tretí najväčší obchodný partner regiónu po Spojených štátoch a Európskej únii. V súčasnosti je Čína najväčším obchodným partnerom Brazílie a Čile a druhým najväčším obchodným partnerom Argentíny, Mexika, Peru a Venezuely (Ties with Latin America, 2012). 464 2.3 ČĽR – nová príležitosť pre rozvojový svet Pokiaľ hovoríme o ČĽR, tá je dnes sama v klasifikácii zaužívanej medzinárodným spoločenstvom považovaná za rozvojovú krajinu (Mitchell, Bajpaee, 2007). Aj to je jeden z dôvodov prečo sa dnes Čína stáva oveľa atraktívnejším partnerom pre rozvojový svet. Z Číny je dnes jeden z najvplyvnejších aktérov medzinárodných vzťahov a jej postavenie a spôsobilosti sú na vzostupe. Jej skúsenosti z rozvoja preto oveľa viac vyhovujú potrebám rozvojových krajín. Okrem toho, Čína nemá žiadnu koloniálnu minulosť s rozvojovými krajinami, čo len zvyšuje príťažlivosť čínskeho modelu zahraničnej pomoci. Rôzne finančné projekty, ktoré Čína realizuje v rozvojových krajinách sú predtým odsúhlasené na spoločných bilaterálnych mítingoch za účasti predstaviteľov konkrétnych krajín, aby tak rozvojová pomoc čo najlepšie odzrkadľovala potreby rozvojových krajín a aby ponúkaná pomoc bola čo najefektívnejšia (Nuer, 2012). Čínska politika pomoci, na rozdiel od tradičných donorov, nerozlišuje medzi „dobrou vládou“, či „zlyhávajúcimi, alebo slabými štátmi“. Čína trvá na tom, že sa „neusiluje meniť štruktúru rozvojových krajín“(Brant, 2011). Čínska pomoc rozvojovým krajinám sa uskutočňuje veľmi rýchlo a ľahko, bez akýchkoľvek politických, ekonomických, sociálnych či environmentálnych podmienok, opatrení či byrokratických postupov, ktoré sú za normálnych okolností vyžadované práve zo strany tradičných donorských štátov. Vo všeobecnosti, Čína presadzuje svoj vplyv v tých rozvojových krajinách, s ktorými sa vzťahy s USA zhoršujú a benefituje zo zlých krokov, ktoré Spojené štáty spravili. V tomto kontexte, sa rozvojová pomoc Číny zameriava na rôzne ekonomické projekty, ktoré smerujú do oblastí, ktorým sa vyspelé donorské štáty vyhýbajú, lebo ich považujú za nepriateľské. Na druhej strane, tieto investície často krát súvisia s ťažbou ropy, plynu či s baníctvom ako takým a ohrozujú environmentálne senzitívne sektory a prispievajú tak k degradácii životného prostredia. Toto opäť podlieha kritike Západu, ktorá pri implementovaní rozvojovej pomoci do infraštrukturálnych projektov vyžaduje splnenie určitých environmentálnych štandardov a procedúr (Brautigam, 2009). V súčasnosti je ČĽR najväčším obchodným partnerom pre jednotlivé africké štáty. Čína ponúka „čiernemu kontinentu“ tzv. bezpodmienečné pôžičky, ktoré sú v ostrom protiklade s pomocou ponúkanou západným svetom. Naproti tomu, pomoc ČĽR smeruje najmä na rozvoj a budovanie infraštruktúry a do výstavby a modernizácie výrobných kapacít. V tomto smere, R. Zoellick oznámil, že bola odsúhlasená spolupráca s Čínskou EXIM bankou v oblasti rozvojových projektov v Afrike (Oya, 2008). Na druhej strane sa však stretávame aj s negatívnou stránkou čínskych aktivít v podmienkach Afriky. Mnohí stotožňujú tieto aktivity s neoimperiálnou 465 politikou, ktorou si chce ČĽR na svoju stranu získať africké krajiny a prostredníctvom nich si bude budovať svoj energetický potenciál. V tejto súvislosti sa často hovorí o tzv. čínskom drancovaní afrických energetických zdrojov11 (Sprance, 2008). V hospodárstve sa ČĽR usiluje o rast svojho ekonomického vplyvu, s ktorým ide ruka v ruke aj rast politickej moci. Čína sa usiluje o to, aby všetky rozvojové krajiny mali prístup na globálne finančné trhy a aby boli integrované do svetového hospodárskeho systému. Na druhej strane, nediskriminačná politika a nenákladné, ľahko dostupné pôžičky obmedzujú rozvoj miestneho ekonomického potenciálu rozvojových krajín (Brautigam, 2009). 3 Možné implikácie prítomnosti ČĽR v rozvojovom svete Najdôležitejšie konsekvencie čínskej rozvojovej pomoci voči tradičným donorským štátom sú najviac viditeľné práve v politike. Ideológia a vôbec politický režim môžu byť v tomto smere považované za hlavný zdroj nekompatibility medzi Východom a Západom. Západné krajiny sa obávajú toho, že Čínske aktivity v krajinách tretieho sveta podporujú autoritatívne režimy a nedemokratické princípy. K hlavným zdrojom obáv tiež patrí tzv. „politická užitočnosť“, vďaka ktorej Čína získava podporu svojich stanovísk na multilaterálnych fórach. Do budúcnosti by sa mohla výzva, predstavovaná novými donormi na medzinárodnej scéne, pre tradičné donorské štáty stať základom politického dialógu o politicky senzitívnych otázkach (ľudské práva, donorské pôžičky a podmienky zadlženosti, environmentálne štandardy, podnikateľské praktiky či globálne vládnutie) a základom pre preorientovanie západnej formy rozvojovej pomoci. Západné krajiny, na čele so Spojenými štátmi, by v blízkej budúcnosti mohli byť schopné nadviazať kontakty s tými krajinami, ktoré sú v tom tradičnom ponímaní týchto krajín považované za nepriateľské. Okrem toho tolerancia, ktorá by sa mala stať pilierom možnej spolupráce v menej citlivých záležitostiach (zdravotníctvo, poľnohospodárstvo) by mohla napomôcť k tomu, aby sa obe strany (noví a tradiční donori) pokúsili nájsť rozumný kompromis k otázke poskytovanej rozvojovej pomoci, aby tá bola lepšie aplikovateľná na jednotlivé rozvojové regióny. Literatúra: ANSHAN, L. 2006. Transformation of China´s Policy towards Africa [online]. Center on China’s Transnational Relations: Working Paper No. 20, Hong Kong University of 11 O tom svedčí aj enormná angažovanosť Číny v krajinách, ktoré sa vyznačujú obrovskými zásobami energetických surovín akými sú napríklad Angola, Alžírsko, Egypt, Sudán či Nigéria (Malaquias). 466 Science and Technology, 2006. p. 1-24. [cit. 27.12.2012]. Dostupné na internete: http://www.cctr.ust.hk/materials/working_papers/WorkingPaper20_LiAnshan.pdf. ARNSON,C. – MOHR, M. – ROETT, R. – VARAT, J. 2004. Enter the Dragon? China´s Presence in Latin America [online]. Woodrow Wilson International Center for Scholars, 2004. [cit. 27.12.2012]. Dostupné na internete: http://www.wilsoncenter.org/sites/default/files/EnterDragonFinal.pdf. BRANT, P. 2011. Is China challenging traditional donors’ development policy? [online]. [cit. 28.12.2012]. Dostupné na internete: http://www.whydev.org/is-china- challenging-traditional-donors-development-policy/. BRAUTIGAM, D. 2009. The dragon's gift : the real story of China in Africa. Oxford: Oxford University Press, 2009. 397p. ISBN 9780199550227. BRESLIN,S. 2009. Understanding China’s regional rise: interpretations, identities and implications [online]. International Affairs 85:4, 2009. p.817-835. [cit. 28.12.2012]. Dostupné na internete: http://scholar.google.sk/scholar_url?hl=sk&q=http://wrap.warwick.ac.uk/671/1/WRAP _Breslin_breslin__for__int__aff_2.pdf&sa=X&scisig=AAGBfm32UzNRL- DQBUoxfoZVZUPEdWXzyg&oi=scholarr&ei=I-ZyT- TRIcjssgbPodC3DQ&ved=0CBoQgAMoADAA. CROIGNEAU, F. – HIAULT, R., 2006. Wolfowitz slams China banks on Africa lending [online]. [cit. 05.01.2013]. Dostupné na internete: http://www.ft.com/intl/cms/s/0/45e594e0-62fc-11db-8faa- 0000779e2340.html#axzz2H2ODbD5U. LENGAUER, S. 2011. China's foreign aid policy: Motive and method [online]. Bond University: Culture Mandala: The Bulletin of the Centre for East-West Cultural and Economic Studies, vol. 9, Issue 2, Article 3, 2011. p.35-81. [cit. 29.12.2012]. Dostupné na internete: http://epublications.bond.edu.au/cgi/viewcontent.cgi?article=1126&context=cm&sei- redir=1&referer=http%3A%2F%2Fwww.google.sk%2Furl%3Fsa%3Dt%26rct%3Dj% 26q%3Dchina%2527s%2520foreign%2520aid%2520policy%253A%2520motive%25 20and%2520method%26source%3Dweb%26cd%3D1%26ved%3D0CDUQFjAA%26 url%3Dhttp%253A%252F%252Fepublications.bond.edu.au%252Fcgi%252Fviewcont ent.cgi%253Farticle%253D1126%2526context%253Dcm%26ei%3DnJncUPyOE8_Ct Aba7oHgDg%26usg%3DAFQjCNFlLXX3Cp7f1n3nbQikxISGrZhqiQ%26bvm%3Db v.1355534169%2Cd.d2k#search=%22chinas%20foreign%20aid%20policy%3A%20m otive%20method%22. MALAQUIAS, A. Thirsty Powers: The United States, China, and Africa´s Energy Resources [online]. Africa Center. [cit. 05.01.2013]. Dostupné na internete: http://africacenter.org/wp-content/uploads/2005/06/Thirsty-Powers-the-United-States- China-and-Africas-Energy-Resources.pdf. MITCHELL, D.J., BAJPAEE, CH. 2007. China and India [online]. Center for Strategic and International Studies: The China Balance Sheet in 2007 and Beyond, 2007. p.151 – 169. [cit. 27.12.2012]. Dostupné na internete: http://csis.org/files/media/csis/pubs/090212_08china_india.pdf. National Strategy for Energy Security [online]. Policy Report. [cit. 05.01.2013]. Dostupné na internete: http://secureenergy.org/node/23. 467 NUER, L. 2012. Special Report: African countries welcome growing Chinese presence despite West's criticism [online]. People´s Daily Online, 2012. [cit. 27.12.2012]. Dostupné na internete: http://english.peopledaily.com.cn/90883/7972842.html. NYE, J.S. 2004. Soft Power: The means to Success in World Politics [online]. New York : Public Affairs : Perseus Books Group, 2004. 197p. [cit. 27.12.2012]. Dostupné na internete: http://www.amazon.com/Soft-Power-Means-Success- Politics/dp/1586482254#reader_1586482254. OYA, C. 2008. Greater Africa-China Economic Cooperation: Will This Widen ‘Policy Space’? [online]. Centre for Development Policy and Research, 2008. [cit.29.12.2012]. Dostupné na internete: http://www.soas.ac.uk/cdpr/publications/dv/file44011.pdf. PACZYNSKA, A. 2009. Emerging Donors and Post-Conflict Reconstruction [online]. George Mason University: Global Studies Review, 2009. [cit.29.12.2012]. Dostupné na internete: http://www.globality-gmu.net/archives/2712. Rozvojová spolupráca [online]. Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. [cit.29.12.2012]. Dostupné na internete: http://www.mzv.sk/sk/zahranicna__politika/oficialna_rozvojova_pomoc- rozvojova_spolupraca. SANTISO, J. 2006. Dragons and Elephants in Latin America [online]. OECD Development Centre: Policy Insights, No.28, 2006. [cit.28.12.2012]. Dostupné na internete: http://www.oecd.org/dev/povertyreductionandsocialdevelopment/37490383.pdf. SANTISO, J. 2007. Can China change Latin America? [online]. OECD Development Centre: Observer No. 262, 2007. [cit.28.12.2012]. Dostupné na internete: http://www.oecdobserver.org/news/fullstory.php/aid/2281/Can_China_change_Latin_ America_.html. SHAH, A. 2010. China and Human Rights [online]. Global Issues, 2010. [cit.27.12.2012]. Dostupné na internete: http://www.globalissues.org/article/144/china- and-human-rights. SHUISHENG, Z. 2008. China's Global Search for Energy Security: cooperation and competition in Asia-Pacific [online]. London: Routledge Journal of Contemporary China, 2008. p.207-227. [cit.27.12.2012]. Dostupné na internete: http://www.tandfonline.com/doi/pdf/10.1080/10670560701809460. ISSN 1067-0564 print/ 1469-9400 online/08/550207–21. SMITH, D. 2012. Hillary Clinton launches African tour with veiled attack on China [online]. The Guardian, 2012. [cit.27.12.2012]. Dostupné na internete: http://www.guardian.co.uk/world/2012/aug/01/hillary-clinton-africa-china. SPRANCE, R.W, 2008. The New Tournament of Shadows : The Strategic Implications od China´s Activity in Sub-Saharan Africa and Africom´s Role in the U.S. Response [online]. Centre for Military and Strategic Studies : Journal of Military and Strategic Studies, Vol. 10, Issue 3, 2008. 19p. [cit.27.12.2012]. Dostupné na internete: www.jmss.org/jmss/index.php/jmss/article/.../94. TAN-MULLINS, M.T. - MOHAN, G. – POWER, M. 2010. Redefining ‘Aid’ in the China–Africa Context [online]. Blackwell Publishing: International Institute of Social Studies, 2010. p. 857-881. [cit.29.12.2012]. Dostupné na internete: 468 TAYLOR, I. 2006. China´s oil diplomacy in Africa [online]. Blackwell Publishing : Ltd/The Royal Institute of International Aff airs : International Affairs 82 : 5, 2006. p.937-959. [cit.27.12.2012]. Dostupné na internete: http://www.relooney.info/SI_Oil- Politics/China-Energy-Oil-Africa_2.pdf. Ties with Latin America [online]. 2012. China Daily. [cit. 28.12.2012]. Dostupné na internete: http://www.chinadaily.com.cn/cndy/2012-06/27/content_15524711.htm. TULL, D.M., 2006. China’s engagement in Africa: scope, significance and consequences [online]. Cambridge University Press: Journal of Modern African Studies, 44, 3, 2006. p. 459-479. [cit.29.12.2012]. Dostupné na internete: http://www.cerium.ca/IMG/pdf/Tull.pdf. White paper: China´s foreign aid [online]. 2011. China Daily. [cit. 27.12.2012]. Dostupné na internete: http://www.chinadaily.com.cn/cndy/2011- 04/22/content_12373944.htm. 469 BRAZÍLSKY KONCEPT “RESPONSIBILITY BY PROTECTING“ – KĽÚČOVÉ ELEMENTY A MOŽNOSTI REALIZÁCIE NA GLOBÁLNEJ ÚROVNI BRASIL´S CONCEPT OF “RESPONSIBILITY BY PROTECTION“ – KEY ELEMENTS AND FEASIBILITY AT GLOBAL LEVEL Ivan Kováč1 ABSTRACT The paper analyzes the concept of responsibility during the operations of international community to protect civilians from violence („Responsibility while protecting“) which was firstly presented by Brazil´s President Dilma Rousseff in September 2011 and later elaborated on in a report by Brazil´s Ambassador to the UN Maria Luiza Viotti in November the same year. Brazil´s idea is a reaction to the dysfunction of the original concept „Responsibility to protect“, mainly in the wake of armed conflicts in Libya and Syria in the course of 2010 and 2011. The goal of the paper is to analyze main context and motivation for the new concept to be presented as well as its key implications and crucial elements. Particular attention is paid to the issue of its possible implementation into UN Security Council decision-making procedures. Key words: United Nations, Brazil, use of force, responsibility, intervention 1 Východiská pôvodného konceptu „R2P“ Myšlienka ochrany obyvateľstva suverénneho štátu pred násilím páchaným štátom samotným sa vzťahuje k jednej z hlavných dilematických otázok súčasných medzinárodných vzťahov a medzinárodného práva – otázke suverenity štátu v konfrontácií s princípom ochrany ľudských práv a slobôd jeho obyvateľov. Posledná dekáda 20. storočia postavila medzinárodné spoločenstvo viackrát pred situácie, kedy neschopnosť efektívne a flexibilne konať a povýšiť princíp zaistenia bezpečnosti civilného obyvateľstva na kľúčové poslanie Organizácie spojených národov (ďalej len OSN) viedli k masovým krviprelievaniam, či už v prípade genocídy v Rwande alebo konfliktu na Balkáne. Tieto udalosti vyvolali na medzinárodnej scéne na prelome tisícročí otázku o zodpovednosti za ochranu civilného obyvateľstva v štátoch, kde je vystavené násiliu. 1 Ivan Kováč, Mgr., PhD. odborný asistent, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected]. 470 Na druhej strane, jednostranné a bez súhlasu OSN uskutočnené akcie štátu alebo skupiny štátov na ochranu obyvateľstva iného štátu pred násilím podčiarkli nejasnosť konceptu zodpovednosti a nejednotnosť medzinárodného spoločenstva pri jeho chápaní a podmienkach realizácie v praxi. V roku 2005 na Svetovom summite OSN v New Yorku svetoví lídri v záverečnom dokumente položili základy konceptu „Responsibility to protect“, ktorý bol zahrnutý v článkoch 138 a 139. Koncept vychádza z presvedčenia, že „každý jednotlivý štát má zodpovednosť za ochranu svojho obyvateľstva“ (2005 World Summit Outcome, čl. 138) Prepája teda suverenitu so zodpovednosťou a je zameraný na ochranu pred štyrmi typmi zločinov: genocída, vojnové zločiny, etnické čistky a zločiny proti ľudskosti. (2005 World Summit Outcome, čl. 138) Medzinárodné spoločenstvo sa v deklarácií zaviazalo prijať zodpovednosť za prevenciu týchto zločinov a za využitie všetkých mierových prostriedkov v súlade s kapitolami VI a VIII Charty OSN. Zároveň, v súlade s kapitolou VII Charty OSN, zdôraznilo záväzok, že v prípade, ak by sa mierové spôsoby ukázali neadekvátnymi, bude pripravené postupovať cestou kolektívnych akcií prostredníctvom BR OSN. Samotná myšlienka zodpovednosti štátu, a v prenesenom zmysle následne aj medzinárodného spoločenstva, za ochranu svojho civilného obyvateľstva, je z hľadiska medzinárodného práva uchopiteľná predovšetkým v rovine konceptu alebo zvykovej normy. „Responsibility to protect“, tak ako bola načrtnutá v roku 2005, nepridáva nové prvky do existujúceho medzinárodného práva, ale naopak len posilňuje a podčiarkuje jeho význam, najmä v oblasti vojnového a humanitárneho práva. Vychádza totiž z existujúcich medzinárodnoprávnych noriem - ustanovení Charty OSN a predošlých konvencií (najmä Haagske a Ženevské konvencie) upravujúcich predmetnú problematiku. Aj z tohto dôvodu sa možno na ideové základy a východiská konceptu „R2P“ pozerať ako na myšlienku rozvíjanú už v priebehu niekoľkých storočí a materializovanú v medzinárodnoprávnych normách z 20. storočia. Navyše, kritický pohľad hovorí o tom, že „R2P“ neprináša z hľadiska medzinárodného práva nové prvky ani nemení význam zodpovednosti štátu. (pozri: Judson, 2012, s. 123-128). Úskalím konceptu „R2P“ je predovšetkým fakt, že okrem dilematického vzťahu k štátnej suverenite, neposkytuje jasné zásady pre definovanie okolností intervencie medzinárodného spoločenstva, a to či už bez alebo za použitia sily. V roku 2009 priniesol generálny tajomník OSN Ban Ki-Moon svoju reflexiu konceptu „R2P“ v správe k VZ OSN s názvom Implementing the Responsibility to Protect. V jej rámci definoval tri základné piliere konceptu. Tromi piliermi konceptu sú: 1. primárna zodpovednosť štátu ochraňovať svoje obyvateľstvo 2. zodpovednosť medzinárodného spoločenstva pomáhať a asistovať štátom pri plnení tejto úlohy 471 3. včasná a rozhodujúca reakcia – zodpovednosť členských štátov kolektívne reagovať, ak štát preukázateľne neplní zodpovednosť za ochranu svojich obyvateľov (Implementing the Responsbility to Protect, 2009, s. 8-9) Zároveň s týmito piliermi, aj v duchu záverečného dokumentu Svetového summitu 2005, si medzinárodné spoločenstvo osvojilo základné zásady konceptu „R2P“ z hľadiska jeho limitácie materiálnej (vymedzenie zločinov, na ktoré sa vzťahuje), časovej (v prípade preukázateľnej neschopnosti štátu vykonávať svoju zodpovednosť a po vyčerpaní všetkých mierových prostriedkov) ako aj formálnej (prostredníctvom rezolúcii BR OSN). 2 „R2P“ verzus realita medzinárodnej politiky Udalosti medzinárodných vzťahov po roku 2009, a to predovšetkým tzv. Arabská jar a s ňou spojená občianska vojna v Líbyi alebo pretrvávajúci konflikt v Sýrií, však postavili koncept „R2P“ do problematického svetla. Postupné precizovanie myšlienkových základov konceptu sa dostalo do problematického stretu s realitou v BR OSN. Na skutočné a efektívne plnenie zodpovednosti medzinárodného spoločenstva v duchu „R2P“ je totiž potrebný najmä jednotný a ucelený postoj BR OSN, ktorá ako jediná v konečnom dôsledku môže rozhodnúť o prevzatí zodpovednosti do rúk medzinárodného spoločenstva v podobe sankcií alebo kolektívnych akcií na zastavenie násilia. Rozhodovanie BR OSN v spomínanom období bolo dramaticky poznačené limitovanou vôľou členských štátov prijať koncept „R2P“ ako východisko pri svojom uvažovaní o prebiehajúcich konfliktoch vo svete. Príkladom môže byť práve násilie v Líbyi, ktoré viedlo BR OSN k prijatiu rezolúcie 1973 v marci 2011. Rezolúcia okrem iného schválila členským štátom právomoc „uskutočniť všetky potrebné kroky na ochranu civilistov“ (Rezolúcia BR OSN 1973, 2011, čl. 4). Rezolúcia nemala v pléne BR OSN odporcov, avšak piati členovia Rady sa pri hlasovaní zdržali, pričom sa jednalo o Rusko, Čínu a troch nestálych členov – Nemecko, Brazíliu a Indiu. Kritika pri tejto rezolúcii, na ktorej ideovom pozadí stál koncept „R2P“, vychádzala najmä z obhajoby myšlienky štátnej suverenity a z vnútroštátnej podstaty konfliktu v Líbyi, a teda nutnosti ponechať ľudu právo rozhodnúť v tomto spore vlastnou cestou bez zásahu medzinárodného spoločenstva. Ďalšou závažnou kritickou poznámkou, aplikovateľnou aj na širšiu prax BR OSN v prípadoch kolektívnych akcií, bola nejasnosť definitívneho cieľového stavu, ktorý má byť účelom operácie a ktorým by táto bola považovaná za naplnenú a ukončenú. Inými slovami, rezolúcia nešpecifikovala mandát kolektívnej akcie do takej miery, aby bolo možné určiť stav či moment, v ktorom táto dosiahne svoj cieľ a bude ukončená. Z hľadiska kritickej argumentácie tak môžeme vysloviť námietku, že hoci z rezolúcie explicitne vyplýva ako hlavný cieľ 472 operácie zastavenie násilia na civilistoch, v skutočnosti jej finálny dopad a implikácie spôsobili zvrhnutie existujúceho režimu a smrť prezidenta Kaddáfiho. V priebehu roku 2011, v stave pokračujúceho násilia a nejasného mandátu a cieľa operácie medzinárodného spoločenstva v Líbyi, ako aj v spojitosti s eskalujúcou občianskou vojnou v Sýrii, rástla tendencia krajín ako Brazília alebo India, t.j. takzvaných nastupujúcich veľmocí, po redefinovaní konceptu „R2P“ do takej podoby, v ktorej by bol efektívnejšie realizovateľný a dokázal by prelomiť patovú situáciu v BR OSN. 3 „Responsibility while protecting“ – motivácia a kľúčové elementy konceptu O zodpovednosti medzinárodného spoločenstva ochraňovať civilistov, avšak spojenej so zodpovednosťou počas realizácie tohto cieľa, po prvý raz hovorila brazílska prezidentka Dilma Rousseff vo svojom prejave k VZ OSN v septembri 2011. Hlbší pohľad do detailov tejto idey priniesla správa prezentovaná veľvyslankyňou Brazílie pri OSN Mariou Luizou Viotti v novembri toho istého roku, v rámci ktorej načrtla základné elementy konceptu. V správe Brazília vychádza z existujúcej bázy konceptu „R2P“, pričom však mimoriadne dôležitým prvkom je tvrdenie, podľa ktorého „uchýlenie sa k mechanizmom z oblasti kolektívnej bezpečnosti implikuje, že špecifickú situáciu...je možno charakterizovať ako hrozbu medzinárodnému mieru a bezpečnosti.“ (Concept Paper, 2011, čl. 6) Cieľom brazílskeho konceptu „RwP“ je teda predovšetkým jasne odlišovať medzi vojenskými a nevojenskými donucovacími akciami a vyhnúť sa unáhlenému použitiu sily. V tejto súvislosti argumentácia vychádza aj z presvedčenia, že každá vojenská akcia spôsobuje „vysoké ľudské a materiálne náklady“ a „použitiu sily musí predchádzať analýza možných konzekvencií...“ (Concept Paper, 2011, čl. 7) Pod dojmom viacerých operácií z posledných dvoch dekád Brazília správne upozorňuje na skutočnosť, že „svet čelí bolestným konzekvenciám intervencií, ktoré vyostrili existujúce konflikty a umožnili terorizmu preniknúť do miest, kde predtým neexistoval...“ (Concept Paper, 2011, čl. 9) Osobitne dôležitým je podľa môjho názoru tvrdenie, že koncept „R2P“ „môže byť zneužívaný na iné účely, než je ochrana civilistov, ako napríklad zmena režimu.“ (Concept Paper, 2011, čl. 10) Táto argumentácia nepochybne vychádza aj z dopadu intervencie medzinárodného spoločenstva do situácie v Líbyi, či operácie tzv. Koalície ochotných v Iraku. Práve prekročenie, či dokonca opustenie pôvodného cieľa operácie je totiž častým katalyzátorom napätia a vedie k prehĺbeniu animozity vo vnútri krajiny s dlhodobým negatívnym dopadom na jej stabilitu a governability. 473 Brazília preto navrhuje, aby sa koncepty „R2P“ a „RwP“ rozvíjali spolu na báze celého rámca základných princípov, parametrov a procedúr, pričom navrhuje nasledovné: a) dôraz na prevenciu a preventívnu diplomaciu b) medzinárodné spoločenstvo musí byť rigorózne vo svojom úsilí vyčerpať všetky dostupné mierové prostriedky na ochranu civilistov pred násilím c) použitie sily musí vždy byť autorizované BR OSN d) autorizácia použitia sily musí byť limitovaná čo do právneho, operačného aj časového rámca a rozsah vojenskej akcie sa musí pridŕžať mandátu zverenému Bezpečnostnou Radou OSN e) použitie sily má spôsobiť čo najmenšie násilie a nestabilitu a za žiadnych okolností nemôže spôsobiť viac škody, ako malo za cieľ predísť f) v prípade, ak sa uvažuje o použití sily, akcia musí byť rozvážna, proporčná a limitovaná vzhľadom na ciele stanovené BR OSN g) tieto princípy musia byť dodržiavané počas celého trvania autorizácie h) je potreba rozšíriť postupy BR OSN s cieľom zaistiť monitorovanie a zhodnotenie spôsobov, akými sú implementované a interpretované jej rezolúcie i) BR OSN musí zabezpečiť zodpovednosť tých, ktorým je zverená právomoc použitia sily (Concept Paper, 2011, čl. 11) Návrh konceptu „RwP“ vo svojej podstate predstavuje rozšírenie a špecifikáciu predošlého konceptu „R2P“ najmä v dvoch základných rovinách – súbor kritérií pre použitie sily (vyčerpanie všetkých mierových prostriedkov, proporcionalita, analýza konzekvencií) a monitorovací a hodnotiaci mechanizmus. Z hľadiska myšlienkového základu a načasovania samotnej idey možno identifikovať jej pozadie v reakcii medzinárodného spoločenstva na vnútorné krízy v Líbyi a Sýrii počas roku 2011. Dohoda na rezolúcii 1973 o Líbyi a naopak paralyzácia BR OSN na téme Sýrie poukázali na dvojznačnosť a selektivitu krajín pri posudzovaní jednotlivých situácií. Samozrejme, prioritu pri tomto uvažovaní hrajú u členských krajín BR OSN faktory ako geopolitické implikácie intervencie, podpora veľmocí, väzby na iné štáty regiónu či stanovisko regionálneho integračného zoskupenia (v tomto prípade Ligy arabských štátov). V prípade Sýrie sa konsenzus o tom, ako a kedy uplatniť „R2P“ rozplynul práve na pozadí týchto faktorov, pričom k nemu nepochybne svojou mierou prispela aj mnohými krajinami vnímaná kontroverznosť finálneho dopadu implementácie rezolúcie o Líbyi. Práve Brazília, spolu s ďalšími nastupujúcimi veľmocami neformálne označovanými ako BRICS (Rusko, India, Čína a Juhoafrická rep.), sa postavila na čelo kritických hlasov volajúcich po nutnosti modifikovať spôsob nazerania 474 na „R2P“ a najmä jeho implementáciu v praxi. Ako upozorňujú analytici Project Syndicate, tieto krajiny namietajú najmä voči tomu, že čoskoro po začatí operácie v Líbyi sa ukázalo, že „traja stáli členovia BR OSN podporujúci intervenciu [USA, Veľká Británia a Francúzsko] sa neuspokoja s ničím iným ako so zmenou režimu...“ (Evans, 2012) Práve presah oproti pôvodnému cieľu a ďalekosiahly dopad operácie sa stali základom brazílskej snahy prísť s novými a lepšie definovanými pravidlami pre operácie autorizované BR OSN. 4 Reakcie medzinárodného spoločenstva Samozrejme, brazílske myšlienky a samotný návrh „RwP“ nezostal v medzinárodnom spoločenstve bez odozvy a v priebehu roku 2012 sa uskutočnilo viacero neformálnych podujatí i diskusných panelov, na ktorých sa analyzovala možnosť implementácie myšlienok tohto konceptu do praxe OSN. Na neformálnej diskusii diplomatov, predstaviteľov mimovládnych organizácií a akademikov o koncepte „RwP“, konanej na pôde OSN vo februári 2012, v čase, kedy si myšlienka už získala mnoho stúpencov, vystúpil aj brazílsky minister zahraničných vecí Antonio Patriota. Ten upozornil, že „vzhľadom na to, že OSN môže autorizovať použitie sily, je povinná rozvíjať povedomie o hrozbách takéhoto použitia sily a prísť s mechanizmami, ktoré by zabezpečili objektívne a detailné zhodnotenie týchto hrozieb...“ Patriota zároveň uviedol ako hlavný princíp lekársku myšlienku „primum non nocere“, teda „predovšetkým neuškodiť“. (LXII Session of the United Nations General Assembly, 2012) Na margo konceptu „RwP“ vystúpili v priebehu roku 2012 na povrch obavy z možného dopadu Brazíliou navrhovaných opatrení na efektívnosť a najmä rýchlosť konania BR OSN. V každom prípade, samotný minister Patriota uistil, že návrh nemá za cieľ zaviesť procedúry, ktoré by zabraňovali alebo neúmerne zdržiavali autorizáciu použitia sily, naopak cieľom je otvorenie kolektívnej debaty o zaistení zodpovednosti a legitímnosti pri takýchto akciách. (LXII Session of the United Nations General Assembly, 2012) Iniciácia debaty o koncepte „RwP“ Brazíliou predstavuje pre krajinu príležitosť potvrdiť svoje popredné postavenie na svetovej politickej scéne. Brazília sa podľa profesora Olivera Stuenkela „snaží hrať rolu mediátora medzi USA a Európou (ktorí majú tendenciu rýchlo odporučiť vojenskú intervenciu) na jeden strane a zdráhavými členmi BRICS ako Rusko a Čína na strane druhej.“ (Stuenkel, 2012) Koncept „RwP“ tak môže priniesť nový rámec pre nastupujúce veľmoci BRICS, ktoré sa snažia o dosiahnutie rovnováhy medzi ochranu civilného obyvateľstva pred násilím a redukciou negatívnych dopadov vojenskej intervencie. Brazílii tak koncept ponúka šancu zastávať v globálnej politike rolu, o ktorú sa usiluje od čias prezidenta Lulu da Silvu (2002-2010), a teda zaujatie alternatívneho postoja, ktorý by bol chápaný ako stredná cesta medzi prístupom tzv. západných krajín (USA, európske krajiny) a postojmi Ruska a Číny. Aktuálna situácia v Sýrii na počiatku roku 2013, ako aj 475 (ne)konanie BR OSN v tomto smere, podčiarkujú skutočnosť, že „R2P“ zrejme ako koncept dosiahol svoje limity a nachádza sa v kríze. Brazíliou navrhovaná „RwP“ teda môže predstavovať kompromisnú cestu, ktorá má potenciál jednak zblížiť názorovo veľmi vzdialené póly medzi stálymi členmi BR OSN ako aj posilniť význam Brazílie v globálnych medzinárodných vzťahoch. Z hľadiska realizovateľnosti „RwP“ v praxi je možné v nasledujúcom roku očakávať pokračovanie debát a fór o implementácii myšlienok konceptu do fungovania OSN. Nepochybne však bude potrebné rátať s rezistenciou zo strany USA a Európy, ktorí sa budú uchyľovať k argumentácii o skomplikovaní a predĺžení rozhodovania, ak by sa malo uskutočňovať v duchu nových princípov. Záver Myšlienka konceptu „Responsibility while protecting“ ako doplnenia v roku 2005 prijatého konceptu medzinárodného spoločenstva o zodpovednosti za ochranu civilného obyvateľstva pod názvom „Responsibility to protect“ bola predstavená Brazíliou v roku 2011 v reakcii na rozhodovanie BR OSN o situácii v Líbyi a Sýrii. Práve rozporuplný výsledok implementácie rezolúcie 1973 z marca 2011 o Líbyi, ktorej pôvodný cieľ zastavenia násilia na civilistoch bol prekročený a viedla až k zmene režimu, motivovala Brazíliu k predstaveniu nového konceptu, ktorý by okrem zodpovednosti medzinárodného spoločenstva za ochranu civilistov hovoril aj o zodpovednosti počas realizácie tejto úlohy, t.j. počas ochraňovania. Brazílsky návrh predstavuje mimoriadne prínosný pokus o vytvorenie elementu rovnováhy medzi postojmi USA a európskych krajín BR OSN, ktoré sa častejšie uchyľujú k autorizácii použitia sily, a postojmi Ruska a Číny, tradične odmietajúcich vojenské intervencie ako zásah do suverenity a vnútorných záležitostí. Novými elementmi konceptu sú najmä presný rad kritérií a viacúrovňových limitov pre použitie sily ako aj monitorovací a hodnotiaci mechanizmus BR OSN pri implementácii rezolúcii. V tomto smere je návrh pozitívnou odozvou na problematické (ne)fungovanie BR OSN aj v súvislosti s občianskou vojnou v Sýrii a predstavuje šancu prelomiť patovú situáciu, do ktorej sa rozhodovanie tohto orgánu dostáva. Pochopiteľne, absolútne kľúčovou bude vôľa veľmocí, a teda stálych členov BR OSN, uchopiť tento koncept ako príležitosť na modifikáciu pravidiel, a procedúr rozhodovania BR OSN o operáciách s použitím sily. Ambície Brazílie po významnej role v globálnej politike pomôže tento koncept naplniť až vtedy, keď sa jeho báza stane skutočným základom pre uvažovanie o vojenských intervenciách. Pri tejto snahe sa zrejme bude môcť oprieť o podporu ostatných krajín BRICS, avšak skutočnú realizáciu by som, aj pod vplyvom stavu tzv. sýrskej otázky v BR OSN, považoval v najbližších rokoch za menej pravdepodobnú. 476 Literatúra: 2005 WORLD SUMMUR OUTCOME [online]. 2005. Rezolúcia VZ OSN č. A/RES/60/1 zo dňa 24. októbra 2005. [cit. 03.01.2013]. Dostupné na internete: 477 (DE)SEKURITIZÁCIA BEZDOMOVECTVA V POSTSOCIALISTICKOM URBÁNNOM LABORATÓRIU (DE)SECURITIZATION OF HOMELESSNESS IN A POSTSOCIALIST URBAN LABORATORY 1 2 Ondřej Hejnal – Ľubomír Lupták ABSTRACT The aim of our article is to analyze and confront critically the securitizing narratives and repressive practices underlying and explaining the problem of homelessness in a mid-sized postsocialist city. Our analysis of securitizing narratives was conceptually grounded in the Copenhagen School securitization theory and conducted with CAQDAS (Computer Assisted Qualitative Data Analysis Software) MAXQDA 10 Plus. The securitization narratives were extracted mainly from the local media and texts produced by dominant actors and supplemented by data constructed in interviews with members and representatives of local power structures. Our criticism of securitizing narratives will draw empirically from long- term participative field research conducted among the homeless in the city. Our main goals include to point at the analytic weaknesses inherent in framing the problem of homelessness as a security problem, to attack systematically the selective anti-empirical basis of securitizing narratives, to highlight the functions these narratives fulfill in local media, administrative and political discourse, to stress the negative impact of such framing and to provide an outline of a new, more fruitful ways of conceptualizing this social problem. The secondary goal of our study will be to point at the possibility to overcome the ever-present anti-empiricism and exclusionary tendencies of security studies with the help of long-term participative field-research.3 Key words: homelessness, postsocialism, neoliberalism, MAXQDA, ethnography, securitization 1 Úvod: Etnografia, MAXQDA a urbánne laboratórium V tomto texte sa budeme snažiť o analýzu a konfrontáciu sekuritizačných naratív a represívnych a punitívnych praktík, ktoré na jednej strane vysvetľujú a na strane druhej (deklaratívne) riešia problém bezdomovectva v postsocialistickom urbánnom kontexte. Vychádzať pritom budeme z teoretickej perspektívy kodanskej a parížskej školy kritických bezpečnostných štúdií a z dát 1 Ondřej Hejnal, Mgr., doktorand, Katedra antropológie, Filozofická fakulta, Západočeská univerzita v Plzni, Sedláčkova 15, 30614 Plzeň, Česká republika, [email protected]. 2Ľubomír Lupták, Ph.D., odborný asistent, Katedra politológie a medzinárodných vzťahov, Katedra antropológie, Západočeská univerzita v Plzni, Avalon Business Center, Poděbradova 2842/1 301 00 Plzeň Česká republika, [email protected]. 3 Prezentácia je výstupom z dlhodobého projektu OP VK NOTES („Nové technologie ve vědách o současných a minulých společnostech“). 478 vytvorených v rámci vyše dvojročného (a stále prebiehajúceho) etnografického výskumu v lokalite stredne veľkého českého mesta (veľkosť do 30 000 obyvateľov). Výskum vychádza z kombinácie primárne kvalitatívnych a sekundárne kvantitatívnych prístupov a techník, ktorú si vyžaduje "lievikový prístup" k etnografii (funnel approach4): primárne z aktívneho zúčastneného pozorovania (participácia na každodenných praktikách bezdomovcov) (Spradley, 1980, s. 60–61; Hejnal, 2012), ďalej z pološtruktúrovaných rozhovorov s dominantnými aktérmi (politikmi, mestskými policajtmi, úradníkmi, sociálnymi pracovníkmi a zamestnancami neziskových organizácií), analýzy lokálnych mediálnych reprezentácií bezdomovcov a bezdomovectva a priebežnej interpretácie všetkého dostupného empirického materiálu (od mestských vyhlášok cez videozáznamy z jednaní radnice až po participáciu na mimoriadnych stretnutiach občanov a politikov týkajúcich sa skúmaného problému). Z tohto vyplýva, že disponujeme značným množstvom textových a audiovizuálnych dát. Preto bolo pre nás nevyhnutné používať špeciálny softvér na kvalitatívnu a kvantitatívnu analýzu MAXQDA 10 Plus, ktorý podporuje import väčšiny bežných textových i obrazových formátov a následne i vysokú variabilitu kódovacích techník. Vďaka tomuto programu možno vykonávať skutočnú a efektívnu systematickú analýzu, redukovať čas na spracovanie surových dát na minimum a docieliť tak možnosti kontinuálnej interpretácie celého spektra vytvorených dát. (Strednú) veľkosť mesta považujeme za metodologickú výhodu. Umožňuje totiž uchopiť skúmanou lokalitu a problematiku bezdomovectva holisticky. Môžeme sledovať, ako sa konkrétne predstavy dominantných aktérov pretavujú do konkrétnych politických opatrení, sledovať špecifické formy realizácie týchto opatrení a následne aj ich dopad na bezdomoveckú populáciu, ktorá je nútená prispôsobiť sa (prevažne represívnej) politike lokálnych inštitúcií. Vzhľadom k nízkemu počtu aktérov (dominantných aktérov i bezdomovcov) možno detailne pozorovať a zúčastňovať sa tejto dialektickej súhry represie/adaptácie. Preto skúmané mesto nahliadame metaforicky ako urbánne laboratórium, v ktorom sa lokalizuje postsocialistická verzia neoliberálnej guvernmentality (k tomu viac pozri Hejnal, under review). 2 Kodanská škola: Sekuritizačné narativa a represívne praktiky Pri našej snahe o uchopenie vzťahu kategórií bezdomovectva a bezpečnosti vychádzame z jadra tvoreného prácami kodanskej školy bezpečnostných štúdií, menovite z teórie sekuritizácie predostretej Olem Wæverom (pozri najmä 1998) a rozvinutej spoločne s Barrym Buzanom a Jaapom de Wildem (1998, pozri tiež Taureck, 2006). Toto jadro sa v rámci 4 Viac pozri Agar cit in Okely (1994: 20). 479 konštrukcie nášho interpretačného aparátu snažíme integrovať s novšími konceptmi parížskej školy bezpečnostných štúdií, ktorá nastoľuje jednu z kľúčových línií kritiky kodanskej školy (porov. Wæver, 2004) menovite s konceptmi nebezpečnostnej guvernmentality (governmentality of unease) a ban- opticonu Didiera Biga (2001; 2008, s. 31-36). Zaujíma nás teda predovšetkým proces, v rámci ktorého sú bezdomovci a bezdomovectvo konštruované ako nebezpečné, ohrozujúce sociálny poriadok a vyžadujúce represívne opatrenia. Predpokladáme, že kategórie asociované s pojmom bezpečnosti (hrozba, riziko, ohrozený atď.) nie sú inherentnými vlastnosťami objektov, ktoré sú v rámci verejného, politického alebo akademického diskurzu objavované a skúmané. Naopak, pokladáme ich za kultúrne kategórie, výsledok procesu vyjednávania, reprodukcie a tvorby kultúrne a politicky signifikantných významov, do ktorého vstupujú aktéri rôznych úrovní a motivácií s rôznou mierou autority a s rôzniacimi sa využívanými stratégiami a technikami. Sledujeme, ktorí aktéri na tomto rámovaní daného sociálneho problému (bezdomovectva) participujú a akým spôsobom tak činia, aké techniky sekuritizácie používajú, s akými politickými symbolmi sekuritizujúci aktéri pracujú a akým jazykom hovoria, a nakoniec, ako sa sekuritizácia pretavuje do konkrétnych praktík (policajných, administratívnych atď.) v sledovanom teréne. Sekuritizáciu bezdomovcov a bezdomovectva pritom chápeme ako súčasť procesu výstavby neoliberálneho ban-opticonu ako špecifického dispozitívu vyznačujúceho sa podľa Didiera Biga troma základnými črtami. (1) Permanentný stav núdze (Bigo, 2008, s. 32) prejavujúci sa v rovine mediálneho a politického diskurzu pravidelne sa opakujúcimi morálnymi panikami a explóziou bezpečnostnej a penálnej pornografie (Wacquant, 2009, s. xi-xii), hysterickým volaním po politike „tvrdej ruky“ a ochotným zavádzaním takejto politiky do praxe zo strany politikov a byrokratov na všetkých úrovniach vládnutia. (2) Systematické vylučovanie niektorých sociálnych skupín a segmentov populácie z participácie na verejnom priestore (Mitchell – Staeheli, 2006; Mitchell, 2001; Sennett, 1970; Sibley, 1988, 1995; Toušek – Strnadová, 2011; Toušek, 2009), na politickom, ako aj na ekonomickom živote „v mene ich potenciálneho budúceho správania“ (Bigo, 2008, s. 32). Toto vylučovanie sa na jednej strane týka etnicky stigmatizovaných vrstiev mestskej a vidieckej populácie (Rómovia, niektoré kategórie imigrantov) a na strane druhej iných viditeľných/rozpoznateľných (výzorom odlíšiteľných) súčastí najnižších sociálnych vrstiev nezačlenených do neoliberálneho ekonomického systému (bezdomovci, punkáči, squatteri atď.). (3) Súbežná permanentná normalizácia nevylúčenej väčšinovej populácie „prebiehajúca prostredníctvom normatívnych imperatívov, z ktorých je najdôležitejší imperatív slobodného pohybu (takzvané štyri slobody pohybu v 480 EÚ týkajúce sa pohybu statkov, kapitálu, informácií, služieb a osôb)“ (Bigo 2008, s. 32). Nás z týchto troch rozmerov budovania postsocialistického ban-opticonu zaujímajú predovšetkým ten prvý a druhý, teda tie praktiky a diskurzy, ktoré vedú k vytváraniu permanentného stavu núdze, ktorý v podobe permanentnej represie, trestania a zvyšujúcej sa reglementácie a v dôsledku druhého aspektu dopadá s plnou silou na hlavy a bedrá vylučovaných a stigmatizovaných segmentov populácie. Výsledkom je stav extrémnej nerovnosti, ktorý je legitimizovaný bezpečnostnou, etnickou a trhovou mytológiou, a ktorý je podľa nášho mienenia nezlučiteľný s akoukoľvek zmysluplnou liberálnou víziou usporiadania spoločnosti. Vychádzame pritom z predpokladu, že sa procesy sekuritizácie, reglementácie, kriminalizácie a penalizácie stali v posledných dekádach jedným zo základných nástrojov manažmentu urbánnej marginality a kľúčovým zdrojom legitimity vládnutia (porov. napríklad Wacquant, 2009, Bigo – Tsoukala, 2008; Wacquant, 2001; Young, 1999, 2007, 2011). Konštrukcia marginálnych vrstiev (nielen bezdomovcov, ale i ďalších, obvykle etnicky stigmatizovaných segmentov populácie, ako sú viditeľné menšiny alebo imigranti) ako bezpečnostnej hrozby, ktorá musí byť kontrolovaná, monitorovaná, potláčaná a trestaná, umožňuje legitimizáciu jednostranne represívnych politických, administratívnych, právnych a policajných praktík. Takýto „boj s kriminalitou neprispôsobivých častí populácie“ zároveň predstavuje dobre využiteľný zástupný sociálny problém, na ktorý sa na jednej strane dá upútať pozornosť zvyšku populácie, a na strane druhej, na ktorom sa ľahko a elegantne performuje snaha lokálnych elít o rázne, rýchle a efektívne riešenie problémov. Čo je však z normatívneho hľadiska mimoriadne problematické, rámovanie problému bezdomovectva ako bezpečnostného problému riešiteľného represívnymi a punitívnymi praktikami neponecháva priestor pre úvahy nad alebo snahu o zmiernenie utrpenia tých členov spoločnosti, ktorí sa ocitli na jej absolútnom dne. Prízrak strachu z kriminálnych činov páchaných bezdomovcami či inými marginalizovanými vrstvami dokonale zastiera problém ich marginalizácie a znemožňuje jeho riešenie – a v prípade, že marginalizácia a sociálne vylúčenie patria medzi faktory prispievajúce ku kriminálnemu jednaniu, v konečnom dôsledku znemožňuje i riešenie problému drobnej pouličnej kriminality. Tento aspekt skúmaného problému rezonuje so silným normatívnym (a desekuritizačným, porovnaj napríklad Floyd, 2011) rozmerom teórie sekuritizácie. Naša analýza procesu sekuritizácie tak má za cieľ nielen dekódovať všetky jeho fázy, súvislosti a aktérov. Jej účelom je snažiť sa vedome a cielene o desekuritizáciu, teda o napadnutie sekuritizácie zo všetkých prístupných pozícií (zdôraznením absurdity a/alebo iracionality sekuritizácie alebo poukázaním na jej negatívne dôsledky, či už ide jej inherentný depolitizačný a mytologizujúci rozmer, alebo o negatívne javy spôsobené 481 praktickými opatreniami, ktoré boli sekuritizáciou legitimizované). Cieľ, ktorý vyplýva z našich teoretických predpokladov, teda je prerámovanie daného „bezpečnostného“ problému späť do podoby problému sociálneho, ktorý má byť predmetom „normálnej“ politiky a verejnej diskusie (porov. Buzan, Wæver, de Wilde 1998, s. 23-24, Wæver, 1998). 3 Mýtus nebezpečného bezdomovca a jeho (zne)užitie Bezdomovectvo je vo skúmanej lokalite opradené mnohými mýtmi o kriminalite, ktoré podporujú rámovanie tohto sociálneho problému v termínoch potenciálneho nebezpečenstva hroziaceho zo strany bezdomovcov. V sledovanom korpuse textov z produkcie lokálneho denníka sa často vyskytujú reprezentácie bezdomovcov ako pochybných existencií, opilcov, kriminálnych živlov alebo neprispôsobivých. Tieto reprezentácie potom tvoria základné stavebné kamene sekuritizačných naratív projektujúcich predstavu vážnej hrozby pre rôzne aspekty sociálneho poriadku do špecifického charakteru bezdomovcov ako osôb a bezdomovectva ako stavu. V porovnaní s témou sociálnych služieb a pomoci pre bezdomovcov ako obete štrukturálnych podmienok takýto popis v posledných piatich rokoch výrazne dominuje a jeho nadreprezentácia je štatisticky signifikantná (χ2 = 50,82; P < 0,000). Graf 1. Zastúpenie negatívneho popisu bezdomovectva a sociálnych služieb v lokálnom denníku. Poznámka: Použili sme články z miestneho denníka (v tlačenej i internetovej verzii) a mestského obežníka z rokov 2008–2012 (celkom 117 článkov). Vytvorili sme dva kódy a priraďovali im zodpovedajúce segmenty mediálnych správ. Relatívne zastúpenie článkov v jednotlivých rokoch je roztriedené v polročných intervaloch (1. 1. – 30. 6.; 1. 7. – 31. 12.). 482 Počet mediálnych správ týkajúcich sa danej témy bol vydelený celkovým počtom článkov týkajúcich sa problému bezdomovectva a vynásobený 100. Vo všeobecnej rovine členia dominantní aktéri bezdomovcov na tri typy „klientov“: klienti prevencie, klienti sociálnych služieb a klienti represie. Prvý a druhý typ zahŕňa bezdomovcov, ktorí si svoj sociálny prepad nezavinili vlastnou neschopnosťou, a ktorí sa sami aktívne snažia o reintegráciu do spoločnosti. Tretí typ klienta je popisovaný ako troska, kočovník, lempl alebo nemakačenko. Tento klient si podľa dominantných aktérov pomoc nezaslúži, prípadne ju odmieta: „S těmihle lidmi já úplně takový slitování nemam. To jsou ty lidi, který potřebujem řešit represivně a samozřejmě snažit se je dostat z města“ (Politik, 16. 8. 2012). Nepríjemné je, že tieto ideálne typy sa v empirické realite urbánneho priestoru nenachádzajú a v praxi sa vzájomne prelínajú. To by samozrejme nebol žiadny problém, ak by išlo o kategórie analytické - keďže však ide o kategórie (in)formujúce rôzne sféry politickej, policajnej a administratívnej praxe, ich využívanie vedie k mnohým absurdným dôsledkom. Skutočný aktér na ulici môže byť v priebehu jediného dňa postupne zahrnutý pod všetky tri kategórie. Modelovo môže byť daný človek vyhodený z bytu, ktorý ani s pomocou preventívnych opatrení nedokáže finančne zvládnuť (klient prevencie). Následne si skúsi vyjednať patričné sociálne dávky, ktoré však prídu až s mesačným oneskorením (klient sociálnych služieb). V situácii bez akýchkoľvek finančných prostriedkov ani na tú najzákladnejšiu obživu je potom človek de facto dotlačený k tomu, aby porušil zákon: rozhodne sa „ukradnúť“ kus starého železa v hodnote 200 Kč (klient represie), aby do ďalšieho dňa vôbec prežil. Dominantná typológia "klientov" teda nemá za účel a nepomáha lepšie pochopiť a opísať okolitý svet a sociálne javy asociované s kategóriou bezdomovectva. Jej hodnota je predovšetkým ideologická. Slúži ako nástroj legitimizácie represívnej politiky a zároveň svojou formou a obsahom - od zavádzajúcej kategórie "klienta" rôznych kategórií "služieb" po predstieranú technickosť tejto klasifikácie založenej na eticky spornom morálnom súde a ešte spornejšom odmietnutí solidarity. Každý bezdomovec je v rámci tejto klasifikácie prinajmenšom potenciálnym klientom represie, ktorý si nezaslúži zľutovanie – sú to skrátka „lidi, který potřebujem řešit represivně“. Vyjadrenie tejto potreby represívneho riešenia by sa dalo nahliadať aj ako freudovské prerieknutie, ktoré odhaľuje ideologickú motiváciu a inštrumentálny rozmer represívnych praktík. Represia je nielen jednoduchšia, rýchlejšia, lepšie viditeľná a potrebuje podstatne menej znalostí, rozmýšľania a prípravy ako akékoľvek iné riešenie. Ale zároveň umožňuje odmietnutie iných alternatív kvôli tomu, že je už zo svojej podstaty nutná, pretože bráni materializácii (celého spektra) hrozieb a trestá transgresiu – preto je jednoducho potrebná, bez nej by sa nedala naďalej odohrávať dramatizácia špecifickej (ekonomistickej, anti-solidárnej) vízie sociálneho poriadku a nedali by sa tak presvedčivo odohrať ani role jeho strážcov a ochrancov. 483 Politici často tvrdia, že pracovných príležitostí je v danej lokalite dostatok a „keby [pracovať] chceli, tak môžu“ (Politik, 28. 8. 2012). Realita pracovného trhu však vypovedá o inom. Napríklad v januári 2010 pripadlo v skúmanej lokalite na jedno voľné pracovné miesto približne 20 uchádzačov a podobný pomer možno identifikovať i v súčasnosti, byť nie je toľko vyhrotený (cca 1:10). Preto sú bezdomovci prinajmenšom čiastočne uväznení vo sférach šedej ekonomiky a sú prakticky nútení páchať ilegálne skutky, aby dokázali vôbec prežiť. Nie sú neprispôsobiví, je tomu presne naopak – ich praktiky predstavujú adaptáciu v intervale možného. Dominantná časť kriminálneho jednania bezdomovcoch je na úrovni priestupkov (napr. za porušovanie mestských vyhlášok, drobné krádeže atď.) a vychádza z povahy ich marginalizovanej pozície. Spravidla sa nejedná o závažnú kriminalitu a celkový rozsah škôd spôsobených bezdomovcami je tak v porovnaní s inými typmi kriminality marginálny. Bezdomovci obvykle odvážajú do zberných surovín tzv. voľne uložené železné predmety, ktoré nikomu nechýbajú (napríklad starý hrdzavý plech pohodený v kroví). Navzdory tomu, že závažnosť takýchto činov je minimálna a nebezpečenstvo hrozí výhradne bezdomovcom, sú za ne permanentne trestaní. Slávek: To by nebyl trestnej čin. Bylo to volně ložené. Jediný, čeho by ses dopustil, je přestupek, že si nenahlásil nález. Vokurčák: Stojí to 500. Slávek: Ne, 100 mě to stálo. Vokurčák: Já jsem měl nenahlášenej nález 500. Slávek: Když něco nalezneš, musíš to odevzdat policii, dostaneš z toho 10% ze zákona. Když nenahlásíš nález, je to prostě pouze přestupek (26.7.2012). Recyklácia starého železa je dôležitou subzistenčnou praxou bezdomovcov, ktorá im prináša aspoň nejaké (aj keď veľmi malé) finančné zdroje (100-500 Kč/deň pre približne 3-5 ľudí). Pokutovanie týchto praktík sa navyše dokonale míňa účinkom. Bezdomovcov neodradí a finančná penalizácia sa na jednej strane len pripočíta k ďalším dlhom „páchateľov“, a na strane druhej sa vzápätí zaradí do kategórie „nevymáhateľné“. Prakticky vzaté, takáto prax znamená, že „samotné prežitie je kriminalizované“ (Mitchell, 2001, s. 9). Bezdomovci sú na dôvažok častejšie obeťami než páchateľmi trestných činov. Pravidelne sú napríklad okrádaní inými chudobnými segmentmi mestskej populácie. Vokurčák: Když tam je to těžký. Minule jsme tam třeba byli s Nikitou sami dva a jich tam bylo asi 13. Jako že tam šli ještě somrovat. Slávek: Akorát že my to máme domluvený a oni ne. 484 Vokurčák: A ta prodavačka mi dala dva pytle. Tak jsme to odnesli, no, a došli jsme k vodě bez vody. Tam jsme to položili. A než jsme se stihli otočit, tak nebylo nic. Cigáni prostě všechno sebrali. Nikita: Rozebrali a rozprchli se. Ale během vteřiny. A najednou prázdno. My tam prázdný pytle, ty vole. Nemůžeš nic. A i kdyby tam byli dva, tak na jednoho šáhneš a druhej den jich přijde 50. Vokurčák: Jich je třeba 15, ale je jim i 15 jako věkově. A když jí někomu pleskneš, tak on pude brečet domu za tátou a 15 jich přijde na tebe (26.7.2012 cit in Hejnal, 2012, s. 149) Uväzňovaní sú najviac za neplatenie alimentov, dlhom alebo neodpracovanie verejne prospešných prác (opäť udelených za triviálne činy z kategórie drobnej majetkovej kriminality). Rozhodne teda nie je na mieste v prípade bezdomovcoch hovoriť o kriminálnych živloch. Napriek tomu sú bezdomovci najčastejším terčom rutinizovaných kontrol zo strany mestskej polície. Vhodným príkladom sú takmer rituálne razie v lokálnej, bezdomovcami obsadenej budove. Najprv sa zhromaždia represívne sily z väčšej časti okresu, zaistí sa vchod, obyvatelia sa vyženú pred budovu, skontroluje sa totožnosť osôb a akcia následne končí. Priebeh razie zhodnotil jeden z miestnych policajtov nasledovným spôsobom: Nikdy tam nebyl žádnej problém. Oni zase když viděj větší počet policistů, tak nepamatuju si, že by dělali nějakej větší problém. Ne, že by se jim to líbilo. To se jim nelíbí. Ale jako uposlechnou i pokynů, aby psy nechali zavřený na pokojích, aby nedošlo k nějakýmu napadení, který oni by možná třeba ani nevyprovokovali. Většinou spolupracujou. To je právě to, že oni zase vědí, že v podstatě maj za půlhodinu, třičtvrtěhodinu klid. A když budou spolupracovat, tak budou mít ten klid dřív (Městský policista, 22.8.2012). Hoci sú policajné razie obojstranne (t.j. rovnako z pohľadu bezdomovcov ako zo strany policajtov) nepríjemnou praxou, lokálny denník ich pravidelne prezentuje ako ďalší úspech v boji s bezdomovectvom. Neadekvátny obraz bezdomovcov ako lenivých kriminálnikov, ktorí si zaslúžia nielen pokračovanie, ale ďalšie prehlbovanie represívnych praktík, reprodukovaný (nielen) lokálnymi médiami a dominantnými aktérmi, pomáha individualizovať sociálny problém a tým ho vytrhávať z podmienok jeho sociálnej produkcie. Traktovanie bezdomovcov ako hrozby pre majoritnú spoločnosť zároveň znižuje alebo úplne neguje možnosť ich reintegrácie: ako zmysluplné sa pri takejto konštrukcii bezdomovectva javia len represívne a trestajúce praktiky a tie ostatné sa cez húšť bezpečnostných významov dostávajú v podstate len so zaťatými zubmi a s viac či menej skrytým nesúhlasom. Sekuritizácia bezdomovcoch teda len ďalej prehlbuje ich sociálne vylúčenie a (len zdanlivo paradoxne) prispieva k reprodukcii práve tých javov, ktoré majú represívne praktiky eliminovať. 485 4 Rekonceptualizácia bezdomovectva Rekonceptualizáciou bezdomovectva sa v nedávnej dobe zaoberal Petr Vašát (2012a, pozri tiež 2012b). Jeho odporúčania pre ďalší výskum sa skladajú zo štyroch bodov: (a) zhodnotenie prebiehajúcich procesov spojených s postsocializmom a neoliberalizmom; (b) de-ideologizácia definície skúmaných aktérov; (c) analytické usúvzťažnenie konjunktúry ekonomických, politických, sociálnych a iných síl s ďalšími faktormi (manipulácia priestoru, trhové mechanizmy, spoločenské hodnoty atď.) a (d) extenzívnejšie využitie etnografických metód (Vašát, 2012, s. 145–147). Výskumníci by teda mali k fenoménu bezdomovectva pristupovať ako k produktu širšieho sociokultúrneho poľa a štrukturálnych síl, a zároveň zvážiť rôzne formy aktívnej adaptácie príslušníkov marginalizovaných populácií týmto podmienkam. Je potrebné vyhýbať sa jednostranným vysvetleniam, ktoré bezdomovectvo vysvetľujú buď z pozícií individuálnych alebo štrukturálnych. Mali by sme nachádzať dialektické modely, ktoré zahŕňajú oba extrémy, resp. „vziať vzťah štruktúra–aktér vážne“ (Růžička, 2011, s. 58). Takáto rekonceptualizácia by zároveň mala systematicky vychádzať z empiricky ukotvenej kritiky administratívnej, policajnej, politickej a mediálnej praxe týkajúcej sa bezdomovectva, mestskej marginality a príbuzných sociálnych problémov a mala by byť programovo podozrievavá k akémukoľvek nastoľovaniu autoreferenčných bezpečnostných imperatívov. Prvým krokom by teda malo byť odmietnutie bezpečnostného rámovania tohto problému ako analyticky neužitočného, eticky sporného, intelektuálne lenivého a znemožňujúceho hlbšie porozumenie skúmaným javom. Druhým krokom by mala byť akceptácia dialektického rozmeru tohto problému a súbežné uchopenie bezdomovectva ako transgresie umožňujúcej vyjednávanie a odohrávanie rôznych (prevažne, no nielen exkluzivistických a represívnych) vízií sociálneho poriadku, a bezdomovectva ako bezvýchodiskovej situácie nastoľujúcej imperatív nezištnej a ničím nepodmieňovanej pomoci. Takáto konceptualizácia by mala teda byť schopná zachytiť nielen bezdomovectvo ako sociálny jav, ale aj ako zástupnú diskurznú kategóriu, pomocou ktorej sú vyjednávané hranice a presadzované niektoré mimoriadne citlivé zmeny sociálneho poriadku. Literatúra: BIGO, D. 2002. Security and Immigration: Toward a Critique of the Governmentality of Unease. In Alternatives: Global, Local, Political, roč. 27, 2002, č. 1, ISSN 0304-3754, s. 63-92. BIGO, D. 2008. Globalized (In)Security. The Field and the Ban-Opticon. In Bigo, D. - Tsoukala, A. (eds.) Terror, Insecurity and Liberty. Illiberal Practices 486 of Liberal Regimes after 9/11. London & New York: Routledge, 2008. ISBN 0- 415-46628-8, s. 10-48. BIGO, D. – TSOUKALA, A. (eds.) 2008. Terror, Insecurity and Liberty. Illiberal Practices of Liberal Regimes after 9/11. London & New York: Routledge, 2008. 198 s. ISBN 0-415-46628-8. BUZAN, B. – WÆVER, O. – DE WILDE, J. 1998. Security. A New Framework for Analysis. London: Boulder, 1998. 237 s. ISBN 978-1-55587-603-6. FLOYD, R. 2011. Can securitization theory be used in normative analysis? Towards a just securitization theory. In Security Dialogue, roč. 42, 2011, č. 4-5, ISSN 1460-3640, s. 427-439. HEJNAL, O. under review. “Klienti represe” v tenatech post-socialistického neoliberalismu. In AntropoWebzin, ISSN 1801-8807. HEJNAL, O. 2012. Antropologův den mezi „klienty represe“: Zúčastněné pozorování bezdomovců ve středně velkém městě. In AntropoWebzin, 2012, číslo 3, ISSN 1801-8807, s. 141–152. OKELY, J. 1994. Thinking through Fieldwork. In Bryman, A. - Burgess, R. (eds.) Analyzing qualitative data. London & New York: Routledge, 1994. ISBN 0-415-06063-X. s. 18-34. MITCHELL, D. 2001. The Annihilation of Space by Law: The Roots and Implications of Anti-homeless Laws in the United States. In Blomley, N. - Delaney, D. - Ford, R. T. (eds.) The Legal Geographies Reader: Law, Power, and Space. New York: Wiley-Blackwell, 2001. ISBN 0-631-22016-X. MITCHELL, D. – STAEHELI, L. A. 2006. Clean and Safe? Property Redevelopment, Public Space, and Homelessness in Downtown San Diego. In Low, S. - Smith N. The Politics of Public Space. New York: Routledge, 2006. ISBN 0-415-95139-9. RŮŽIČKA, M. 2011. Sociální reprodukce bezdomovectví a meze liberálního individualizmu. In Biograf, 2011, číslo 54, ISSN 1211-5770, s. 55–62. SENNETT, R. 1970. The Uses of Disorder: Personal Identity and City Life. New York: Vintage Books, 1970. 210 s. ISBN 0394-71308-7. SIBLEY, D. 1988. Survey 13: Purification of Space. In Environment and Planning D: Society and Space, 1988, č. 6, ISSN 0263-7758, s. 409–421. SIBLEY, D. 1995. Geographies of Exclusion: Society and Difference in the West. London: Routledge, 1995. 206 s. ISBN 0415119251. SPRADLEY, J. P. 1980. Participant Observation. Wadsworth: Cengage Learning, 1980. 195 s. ISBN 978-0-03-044501-9 TAURECK, R. 2006 Securitization Theory and Securitization Studies. In Journal of International Relations a Development, 9, 2006, 1, ISSN 1408-6980, s. 53-61. TOUŠEK, L. 2009. Sociální exkluze a prostorová segregace. In AntropoWebzin, 2009, č. 5, ISSN 1801-8807, s. 12–26. 487 TOUŠEK, L. – STRNADOVÁ, L. forthcoming. What’s “Out of Place”? Tolerance and Intolerance as Functions of the Construction of Public Space. In Space and Pluralism. Budapest: Central European University Press. VAŠÁT, P. 2012a. Studium bezdomovectví v USA: Inspirace pro výzkum v ČR. Český lid, ročník 99, 2012, ISSN 0009-0794, s. 129–149. VAŠÁT, P. 2012b. Mezi rezistencí a adaptací: Každodenní praxe třídy nejchudších. Sociologický časopis, ročník 48, 2012, ISSN 0038-028, s. 247–282. WACQUANT, L. J. D. 2001. The Penalisation of Poverty and the Rise of Neo- Liberalism. In European Journal on Criminal Policy and Research, 2001, č. 9, ISSN 1572-9869, 401–412. WACQUANT, L. J. D. 2009. Punishing the Poor. The Neoliberal Government of Social Insecurity. Durham & London: Duke University Press, 2009. 384 s. ISBN 978-0-8223-4422-3. WÆVER, O. 1998. Securitization and Desecuritization. In Lipschutz, R. D. On Security. New York Columbia University Press, 1998. ISBN 0-231-10271-2, s. 39-69. WÆVER, O. 2004. Aberystwyth, Paris, Copenhagen. New 'Schools' in Security Theory and their Origins between Core and Periphery. Paper presented at the annual meeting of the International Studies Association, Montreal, March 17-20, 2004. YOUNG, J. 1999. The Exclusive Society: Social Exclusion, Crime and Difference in Late Modernity. Los Angeles: Sage Publications Ltd., 1999. 224 s. ISBN 0-415-03447-7. YOUNG, J. 2007. The Vertigo of Late Modernity. Los Angeles: Sage Publications Ltd, 2007. 240 s. ISBN 978-1-41-293573-9. YOUNG, J. 2011. The Criminological Imagination. Cambridge: Polity Press, 2011. 224 s. ISBN 0-745-64106-7. 488 MALÉ A LEHKÉ ZBRANĚ V ZEMÍCH ZÁPADNÍHO BALKÁNU – ANALÝZA SOUČASNÉ SITUACE SMALL ARMS AND LIGHT WEAPONS IN WEST BALKAN COUNTRIES – CURRENT SITUATION ANALYSIS Hana Hlaváčková1 ABSTRACT This submitted article is focused on Small Arms and Light Weapons in West Balkan countries. It is a short analysis of current situation about size of threat which SALW present globally and regionally in chosen countries. In the first part is given short introduction who are the actors, fighting against SALW in the region. In the second part is introduced one of several meanings of term SALW which is used in praxis. In the next section a historical background is given with specific events, which caused such a huge amount of SALW in these countries. In the next part there are shown little successes of organizations and states which fight against SALW by collecting and planning executing destruction of SALW. We can speak about several ways how to destruct SALW; I introduce them in last part and show current situation in each country, and how they solve problems with these weapons. However, there is also need to explain legislative framework of possession of small weapons in each country. Key words: Small Arms and Light Weapons, West Balkan countries, South Eastern and Eastern Europe Clearinghouse for the Control of Small Arms and Light Weapons, SALW destruction, Regional Cooperation Council, Stability Pact for South Eastern Europe, legislation Úvod V předkládaném příspěvku se zaměřím na úskalí bezpečnosti Balkánského poloostrova, a to konkrétně na bezpečnost zemí Západního Balkánu v souvislosti s malými a lehkými zbraněmi (SALW). Nejprve je třeba si vymezit region, jakým chápu Západní Balkán. Jedná se o oblast od Chorvatska po Albánii, resp. Chorvatsko, Srbsko, Bosnu a Hercegovinu, Makedonii, Kosovo a Albánii. Na tento region se v 90. letech upřela pozornost mezinárodního společenství a to z důvodu občanských válek, které v těchto zemích probíhaly. Ne ve všech, ale žádnou zemi nemůžeme vyloučit jako nezúčastněnou, neboť se jí velmi zblízka dotýkala problematika uprchlíků či pašování zbraní do zemí ohniska samotného konfliktu. Dnes, kdy už je situace relativně klidná, však nemůžeme tvrdit, že následky občanských válek zmizely. 1 Hana Hlaváčková, Mgr., doktorand, Katedra mezinárodních vztahů a evropských studií, Metropolitní univerzita Praha, Koterovská 85, Plzeň 328 00, Česká republika, [email protected]. 489 Zaměřím se na jeden aspekt a to na boj proti malým a lehkým zbraním, které jsou právě svojí dostupností a možností snadného ukrytí problémem, jenž přetrvává a má dalekosáhlé důsledky pro společnost. V příspěvku nastíním snahu aktérům, kteří se podílejí na boji proti SALW ve vymezeném regionu, zmíním organizace, jejichž prostřednictvím tito aktéři přispívají. Budu se zabývat definicí malých a lehkých zbraní, situací ve světě a situací v regionu. Nastíním, jak se SAWL do regionu dostaly a jak se proti jejich ilegálnímu držení snaží bojovat jednotlivé státy. V poslední části příspěvku vysvětlím, jakým způsobem se zachází se zabavenými zbraněmi v regionu Západní Balkán. 1 Aktéři podílející se na boji proti SALW v regionu Bezpečnostní spolupráce v regionu započala vytvořením Paktu stability pro jihovýchodní Evropu. Pakt stability byl výsledkem procesu evropské integrace potvrzený na konferenci v Kolíně v roce 1999. Stavěl na mezivládní spolupráci a snažil se pomoci regionu jihovýchodní Evropy plnit reformy důležité k evropské integraci a vytvoření bezpečného regionu (Lajh, 2002, s. 10– 12). Hlavními cíli Paktu bylo (1) dohlížet na bezpečnost regionu, (2) podporovat spolupráci členských států na vytváření míru a bezpečnosti v regionu a (3) vytvářet demokratický rozvoj celého regionu jako základ budoucí prevence konfliktů a ekonomického rozvoje (Lajh, 2002, s. 11). Pakt stability ukončil svoji činnost v roce 2008 a nahradila ho Rada pro regionální spolupráci, která převzala od Paktu jeho základní poslání a nyní jej naplňuje. V současné době Rada pro regionální spolupráci stanovila pět prioritních oblastí (hospodářský a sociální rozvoj, infrastruktura a energetika, spravedlnost a vnitřní záležitosti, bezpečnostní spolupráce a rozvoj lidského kapitálu), v rámci kterých se snaží podpořit spolupráci na projektech v tomto regionu (Regional Cooperation Council, 2010, s. 3–5). V jejím rámci bylo vytvořeno Středisko jihovýchodní a východní Evropy pro boj s malými a lehkými zbraněmi (SEESAC), které je společným projektem Rady pro regionální spolupráci a Rozvojového programu OSN. Prvotním cílem bylo zaměřit se na asistenci při implementaci Regionálního plánu pro boj proti šíření a dopadu malých a lehkých zbraní (SALW) přijatého v roce 2001. Nicméně se tato činnost v několika posledních letech rozšířila a zdá se, že velmi úspěšně. Aktéři, kteří finančně i materiálně podporují SEESAC jsou například EU, NATO, OBSE, UNDP a také jednotlivé státy, například USA nebo Kanada. Podílejí se i státy střední Evropy (Česká republika, Slovensko, Polsko, Maďarsko, Slovinsko) (Structure: organization, 2012). 2 Malé a lehké zbraně ve světě Neexistuje jedna univerzálně přijatá definice malých a lehkých zbraní. Často se tyto zbraně dají rozdělit na malé zbraně a lehké zbraně. Většina států, 490 které se připojily k boji proti SALW však přijaly definici, která byla vytvořena v roce 1997 na konferenci OSN panelem vládních expertů (Council of the European Union, 2006). SALW jsou podle něj civilní, soukromé a vojenské zbraně, které jsou schopny vypálit projektil s tou podmínkou, že zbraň či systém může být nesen jednotlivcem, malou skupinou lidí, či převážen zvířetem nebo malým vozíkem. Jsou lehce dostupné, jednoduché k transportu a použití, vyžadují minimální údržbu a jejich utajení a ukrytí není problémem i pro malé děti (United Nations, 1997). Obchod se zbraněmi je nejméně viditelná stránka organizovaného obchodu, jak tvrdí HUMSEC, slovinská agentura zabývající se lidskou bezpečností. Vzhledem k velikosti lze malé a lehké zbraně dobře ukrýt. Nejrozšířenější je obchod s pistolemi a útočnými puškami. Problém nelegálního obchodu se zbraněmi lze spatřovat v tom, že na rozdíl od obchodu s lidmi či drogami, není mnoha společnostmi pokládán jako nebezpečný nebo až tak závažný. Nicméně skutečnost je jiná a v posledních letech se tato domněnka začíná transformovat a vlády států Západního Balkánu si uvědomují nebezpečí a přijímají pro to opatření (Anastasijevič, 2006, s. 13). Podle Panelu OSN jsou zbraně děleny na malé zbraně, které zahrnují skupinu zbraní jako např. revolvery, samonaváděcí pušky, pušky a karabiny, útočné pušky, samopaly a lehké kulomety. Mezi lehké zbraně potom řadí těžké kulomety, ruční a namontované granátomety, přenosné protiletadlové zbraně, přenosné protitankové zbraně, pušky, přenosné odpalovací zařízení protitankových řízených střel a raketové systémy, přenosné odpalovací zařízení protiletadlových raketových systémů a minomety ráže menší než 100mm (Small Arms Survey, 2010). V současné době se odhaduje, že na světě je v oběhu 875 milionů malých a lehkých zbraní. Produkuje je kolem 1000 firem ve více než 100 zemích. Roční obrat těchto zbrojních firem produkujících pouze SALW je 6 miliard USD. Velmi těžce se zjišťují přesné počty vzhledem k neochotě států podávat tyto informace. Zároveň je zde v pozadí ilegální obchod se SALW, jehož výši nelze ani odhadnout (Weapons and Markets, 2012). 2.1 Následky rozšíření SALW ve světě: Ve světě zemře více jak 740 tisíc osob za rok na následky ozbrojených konfliktů. Většina těchto úmrtí (490 tisíc) se odehraje mimo zónu ozbrojeného konfliktu. V zónách konfliktů je většina úmrtí způsobena nepřímo na následky použití SALW, je to 200 tisíc z celkových 250 tisíc obětí. Neodborné použití SALW způsobuje sociální důsledky a ilegální obchod se SALW se podílí na ekonomických následcích ozbrojených konfliktů. V dlouhodobé perspektivě můžeme mluvit o podrývání bezpečnosti a dlouhodobého rozvoje (Poitevin, 2011, nestránkováno). 491 Nelegální obchod se zbraněmi se většinou odehrává v malém množství, které je možné dobře uschovat, zamaskovat a převézt. Dochází k tzv. mravenčímu obchodu (ant trade) a z postupného shromažďování malého množství zbraní se později stává obrovské a nebezpečné množství zbraní. Několikatunové náklady zbraní na lodích nejsou tak časté, jako objevení skrýší, kde jsou zbraně postupně shraňovány (Small Arms Survey, 2008). Součástí boje proti SALW je otázka, co se s nimi stane, nebo obecně jak s nimi nakládat po jejich zabavení. Většinou tím řešením je likvidace, která však vždy nemusí znamenat jejich fyzické zničení. Používá se šest tradičních metod k likvidaci zbraní. Jsou to prodej, darování, fyzická likvidace, jejich použití k výcviku, sběr a skladování a darování muzeím. Likvidace SALW znamená odstranění jak zbraní, tak i střeliva a výbušnin. Je důležité, aby byly odstraňovány nebo zadržovány všechny složky, které jsou k ozbrojení společnosti potřeba. Při likvidaci je také důležité vzít v potaz celkovou demilitarizaci oblasti, nejen sběr zbraní, ale také řada procesů, které doplňují obchod se zbraněmi, municí a výbušninami. Demilitarizace regionu zahrnuje například přepravu zabavených zbraní, jejich skladování, financování operací a samotné operace. V poslední fázi likvidace zbraní dochází k jejich fyzickému zničení a to tak, aby nemohli již být používány (Small Arms Survey, 2010, s. 4). 2.2 Malé a lehké zbraně v zemích Západního Balkánu Zbraně, které se vyskytují na Balkánském poloostrově nyní, mají různý původ. Jedná se o pozůstatky z druhé světové války, které nikdy nebyly zničeny a v 50. a 60. letech byly pečlivě zakonzervovány pro pozdější použití v případě okupace země. Tato skladiště byla hlídána Jugoslávkou lidovou armádou. Když se schylovalo k občanské válce, milice a paramilitární jednotky, které hrály významnou roli v celé válce, používaly právě tyto zbraně. V roce 1992, v počátcích války, bylo uvaleno zbrojní embargo na šest republik bývalé Jugoslávie, nicméně nejméně se dotklo právě Srbska, kterému zůstala částečná kontrola nad Jugoslávkou lidovou armádou a jejími zdroji. Embargo však plně zasáhlo obranyschopnost Bosny a Hercegoviny a Chorvatska (Bromley, 2007, s. 10–13). Jako reakci na tuto skutečnost se obě zmiňované republiky obrátily na černý trh se zbraněmi, aby mohly dozbrojit své jednotky a nebyly embargem ochromeny před nepřítelem. Další událostí, která ovlivnila příliv zbraní do regionu, byl rozpad albánské vlády v roce 1997. Většina vojenského materiálu byla rozkradena a skončila v Kosovu v rukou Kosovské osvobozenecké armády. Jednalo se o více než milion střelných zbraní původem z Číny. Spekuluje se, že velká část z nich se tam stále nalézá, protože odzbrojovací kampaně vedené OSN a NATO jich nashromáždily velmi málo (Laryš, 2006). Války na Balkáně v 90. letech zanechaly v regionu obrovské množství zbraní a vojenského materiálu. Od ručních palných zbraní přes plastické 492 výbušniny a dokonce i lehké dělostřelectvo (SEESAC, 2009, s. 9). Některé z nich byly prodány ještě v době transformace, kdy společnost trpěla značnou korupcí a netransparentností. Jednou z cílových zemí, kam putovaly zbraně z Balkánu, byla Libye i přes zbrojní embargo stanovené Radou bezpečnosti OSN (Anastasijevič, 2006, s. 10–12). 3 Likvidace SALW v regionu Mnoho států chápe informace o zásobách zbraní jako vojensky utajované. V zemích regionu jihovýchodní Evropy můžeme nalézt něco, co se nazývá kulturou tajemství (culture secrecy), kdy státy vidí právě přebytky zbraní a munice jako rezervy pro potencionální válku. To vede právě ke kultuře tajemství a ke zdrženlivosti ve sdělování informací o velikosti a složení jejich vojenských zásob, i když jsou určené k likvidaci (Gobinet, 2011, s. 21). Konkrétní výsledky likvidace SALW v jednotlivých zemích Západního Balkánu nalezneme v tabulce č. 1. Tabulka č. 1: Počet zlikvidovaných zbraní v zemích Západního Balkánu Země Rok počet kusů Albánie 2000/2002 16 000 Bosna a Hercegovina 2004 20 000 Bosna a Hercegovina 2005–2006 91 898 Chorvatsko 2011 16 329 Chorvatsko 2012 9 385 Makedonie 2005 2 262 Černá Hora 2003 5 028 Černá Hora 2006 2 159 Srbsko 2003 20 859 Srbsko 2004 22 Srbsko 2005 7 018 Srbsko 2006 7 918 Srbsko 2009 27 000 Srbsko 2010 28 285 Celkem 264 926 Zdroj: autor dle (SEESAC, 2006). 493 3.1 Legislativa týkající se SALW v regionu Západní Balkán V zemích Západního Balkánu je nabytí a vlastnictví SALW regulováno příslušnými zákony o zbraních. Je rozdíl, zda zbraň pouze vlastníte, nebo ji vlastníte a zároveň nosíte při sobě. Albánie je jedinou zemí, kde není možné vlastnit ani nosit zbraň kromě zbraní k lovu. Jediní, kdo mohou nosit zbraň, jsou lidé s pozicí ve vládě a ve straně. Po opuštění této pozice jim zbraň nezůstává a musejí ji vrátit. Minimální věk pro obdržení povolení mít zbraň je 18 let, v případě Makedonie, Srbska a Bosny a Hercegoviny, 21 let v Černé Hoře a Chorvatsku a 22 let v Albánii. Pro získání zbraně musí občan projít zdravotní prohlídkou a prokázat dobrou zdravotní kondici v Makedonii, Černé Hoře, Chorvatsku, Bosně a Hercegovině a Albánii. Pouze v Albánii je navíc potřeba potvrzení, že osoba je psychicky zdravá. V Chorvatsku úřady kontrolují zdravotní stav a navíc mohou požadovat zdravotní certifikát po pěti letech, pokud někdo žádá o povolení na 10 let. Ve všech zemích je požadována trestní bezúhonnost při žádosti o udělení povolení. V Černé Hoře, Chorvatsku, Makedonii a Bosně a Hercegovině při žádosti o povolení vlastnit a držet zbraň je třeba doložit, že občan má oprávněný důvod. V Makedonii žadatel musí prokázat, že jeho osobní bezpečnost či bezpečnost rodiny je v ohrožení. V Černé Hoře se na důvod žádosti o držení zbraně ptají velmi zřídka. V Chorvatsku a Kosovou jsou zbraně povolené pouze k sebeobraně (v Kosovu jsou výjimkou soukromí osobní strážci). V Chorvatsku, Černé Hoře a Makedonii je podmínkou doložit, že občan nemá hluboce narušené rodinné vztahy. Zároveň je třeba prokázat, že občan absolvoval výcvik o používání a skladování zbraní, a to v Makedonii, Černé Hoře, Chorvatsku a Srbsku. Dále v Makedonii a Srbsku se občan musí prokázat, že je schopný k práci a nemá žádné trvalé onemocnění, které by mu práci znemožňovalo. V Makedonii musí mít navíc trvalé bydliště na území tohoto státu. Doba, na kterou je možno žádat o povolení držení zbraně je v Černé Hoře a Srbsku na pět let, v Chorvatsku a Makedonii na max. deset let. V Bosně a Hercegovině v Republice Srbské na pět let pro osobní bezpečnost, jinak na dobu neurčitou. Ve Federaci Bosny a Hercegovina je to na dobu neurčitou. V Kosovu je tato doba limitována jedním rokem (Small Arms Survey, 2010, s. 6–9). 3.2 Doporučené způsoby likvidace SALW Možností, jak likvidovat zabavené zbraně, je několik. Dle návrhů SEESAC ve spolupráci s Radou pro regionální spolupráci jsou to následující způsoby: (1) Prodej a darování: protože množství zabavených zbraní či přebytků je značné, proto právě tento způsob znamená pro zemi značné finanční 494 výnosy. Musí se však velmi zvážit, komu se prodává či daruje, neboť i tato legální cesta by mohla způsobit velké bezpečnostní problémy. (2) Zničení: nejzodpovědnější metoda likvidace SALW a nábojů je jejich fyzické zničení, nicméně je poměrně dost nákladná. Jediné, co se nezničí, jsou výbušniny, které jsou skladovány pro použití civilní a bezpečnostní. (3) Vlastní využití: pro výcvik či distribuce mezi vlastní ministerstva; SALW, náboje a výbušniny mohou být znovu použity avšak jejich využití je závislé na bezpečnosti staré munice. Mohou být rozdány policejním složkám, bezpečnostním agenturám či vojenským jednotkám. (4) Uskladnění: z důvodu nedostatku financí bývají často zabavené zbraně, munice a střelivo uskladněny. Jejich zničení může bránit i nedostatek technické podpory či neexistence kupujícího zákazníka. (5) Sbírky, muzeum a výstavy: toto se děje pouze pod podmínkou, že jsou permanentně deaktivovány a mimo provoz. Tuto možnost země jihovýchodní Evropy však využívají velmi málo. Proces se zabavenými zbraněmi je dán před soud, který rozhoduje, co se se zbraněmi bude dít dále, zda je lze navrátit původnímu majiteli (je oprávněn k držení zbraně), či bude zlikvidována (Small Arms Survey, 2010, s. 4–5). Způsoby likvidace SALW v jednotlivých zemích Dle výše uvedených způsobů likvidace jen stručně naznačím, jak se SALW zachází každý stát zvlášť. Pro přehlednost nám poslouží tabulka č. 2. Bosna a Hercegovina všechny zabavené, zkonfiskované a přebytečné zbraně fyzicky zlikviduje. Neskladuje je žádné ministerstvo hromadně, ale jsou drženy lokální policií do doby, než jsou zničeny. V Bulharsku jsou zabavené zbraně zkonfiskovány a propadnou státu. Poté jsou prodány nebo zničeny v závislosti na jejich stavu. Chorvatsko zabavené zbraně buď prodá, nebo zničí a to většinou roztaví. V Makedonii jsou každoročně zbraně, které jsou zabaveny, zničeny, prodány nebo rozděleny mezi ministerstva, to znamená, jsou využity pro policejní jednotky. Zabavené zbraně jsou rozděleny do kategorií a podle nich vláda rozhodne, co se s nimi stane. Alternativou je darování zbraní muzeím, čehož Makedonie také využívá. Černá Hora zabavené zbraně zničí, nebo daruje muzeu nebo jsou použity pro vládní účely, tedy výcvik policistů a vojenských jednotek. Většinou však nejsou prodávány, taková je praxe. Vzhledem k nedostatku financí černohorské vlády jsou zbraně likvidovány za podpory ministerstva zahraničí USA. V Srbsku jsou všechny zbraně, které jsou zabaveny, fyzicky zničeny (Small Arms Survey, 2010, s. 6). 495 Tabulka č. 2: Zacházení se zabavenými zbraněmi v zemích Západního Balkánu Prodej Darování Zničení Vlastní použití Změna Jiným Muzeím Zvýšení Distribuce v loveckou zemím výcviku mezi nebo ministerstva obrannou zbraň Albánie X Bosna a X X Hercegovina Bulharsko X X X Chorvatsko X X X Makedonie X X X X Černá Hora X X X Rumunsko X X Srbsko X Zdroj: autor dle (Small Arms Survey, 2010, s. 6). Závěr Na základě výše uvedených informací, je situace v zemích Západního Balkánu stále vážná. I přes viditelné úspěchy, tedy zlikvidování 250 000 kusů malých a lehkých zbraní, je třeba v boji proti SALW pokračovat, neboť přesný počet těchto zbraní v regionu není znám. Existují pro to dva důvody. Jedním je nekontrolovatelný ilegální obchod se zbraněmi, který mnohdy pouze vede přes země Západního Balkánu (často do zemí východní a střední Evropy ale i západní). Tím druhým je stále přetrvávající povědomí státních elit, že takovéto informace jsou tajné a mohly by ohrozit bezpečnostní situaci daného státu. Nicméně státy Západního Balkánu více či méně spolupracují s organizacemi, jako jsou například SEESAC či Rada pro regionální spolupráci, UNDP, nebo samostatné státy. Tito aktéři se starají zejména o přijetí vhodné legislativy, která by zabránila nehodám, jež způsobují SALW, ale poskytují například i materiální pomoc při likvidaci samotných malých a lehkých zbraní. Jak nám výše přiblížená situace legislativy napovídá, držitel zbraně musí splňovat poměrně dost podmínek pro to, aby mohl zbraň vlastnit a držet (tedy nosit u sebe). Tato legislativa má zabránit zejména mladým lidem, aby se dostali ke zbraním a neodborně s nimi zacházeli, nebo také lidem, kteří by měli motiv zbraň použít k jinému než sportovnímu či sebeobrannému účelu. 496 Literatura: ANASTASIJEVIČ, D. 2006. Organized Crime in the Western Balkans [online]. 2006. Ljubljana: HUMSEC. [cit.23.4.2012]. Dostupné na internete: http://www.humsec.eu/cms/fileadmin/user_upload/humsec/Workin_Paper_Series/Wor king_Paper_Anastasijevic.pdf. BROMLEY, M. 2007. United Nations Arms Embargoes. Case Study: Former Yugoslavia, 1991–96 [online]. 2007. Stockholm: SIPRI. [cit.23.4.2012]. Dostupné na internete: http://books.sipri.org/files/misc/UNAE/SIPRI07UNAEYug.pdf. COUNCIL OF THE EUROPEAN UNION. 2006. EU SALW Strategy 2005 [online]. 2006. [cit.20.4.2012]. Dostupné na internete: http://www.seesac.org/uploads/documents/EU_SALW_Strategy_2005.pdf. GOBINET, P. 2011. Significant Surpluses: Weapons and Ammunition Stockpiles in South-east Europe. 2011. Geneva: Graduate Institute of International and Development Studies, s. 140. ISBN 978-2-9700771-2-1. LAJH, D. 2002. Stability Pact: Slovenia – NGO’s. Ljubljana: Peace Institute. 2002. s. 77. ISBN 961-90932-6-7. LARYŠ, M. 2006. Albánský organizovaný zločin jako hrozba pro stabilitu Balkánu [online]. 2006. In Global Politics. [cit.2.1.2013]. Dostupné na internete: http://www.globalpolitics.cz/clanky/albansky-zlocin). POITEVIN, C. 2011. The European Policy on Small Arms and Light Weapons (SALW). 2011. Brussels: Group for Research and Information on Peace and Security. REGIONAL COOPERATION COUNCIL. 2010. Regional Cooperation Council (RCC) Strategy and Work Programme 2011 – 2013 [online]. 2010. Sarajevo: RCC. [cit.2.1.2013]. Dostupné na internete: http://www.rcc.int/admin/files/docs/reports/RCC-Strategy-and-Work-Programme- 2011-13-text.pdf SEESAC, 2006. SALW collection activities [online]. 2006. [cit.2.1.2013]. Dostupné na internete: http://seesac.org/new-activities/new-salw-destruction/1/. SEESAC, 2009. Convertible Weapons in Western Balkans. Belgrade: SEESAC. 2009. s. 68. ISBN 978-86-7728-089-5. SMALL ARMS SURVEY. 2008. Small Arms Survey 2008 [online]. 2008. [cit.2.1.2013]. Dostupné na internete: http://www.smallarmssurvey.org/publications/by-type/yearbook/small-arms-survey- 2008.html. SMALL ARMS SURVEY. 2010. South-east European Surplus Arms [online]. 2010. [cit.2.1.2013]. Dostupné na internete: http://www.smallarmssurvey.org/fileadmin/docs/G-Issue-briefs/SAS-RASR-IB1_SE- European-Surplus-Arms.pdf. Structure: Organization [online]. 2012. Small Arms Survey. [cit.5.1.2013]. Dostupné na internete: http://www.rcc.int/pages/7/14/structure. UNITED NATIONS. 1997. General and Complete Disarmament: Small Arms [online]. 1997. [cit.5.1.2013]. Dostupné na internete: http://www.un.org/Depts/ddar/Firstcom/SGreport52/a52298.html. Weapons and Markets [online]. 2012. Small Arms Survey. [cit.5.1.2013]. Dostupné na internete: http://www.smallarmssurvey.org/de/weapons-and-markets.html. 497 SÚČASNÉ GEOPOLITICKÉ POSTAVENIE SRBSKEJ REPUBLIKY CURRENT GEOPOLITICAL POSITION OF SERBIA Jozef Vystavel1 ABSTRACT This study represents an attempt of author to characterize the current geopolitical position of Serbia. Fast changes on the world scene at the end of 20th century greatly and significantly have influenced the Balkan region, and especially the Serbia. Domestic political, security and geopolitical experts and scientists, frequently supported by Russian authors, have presented the geopolitical changes in the Balkan region and Serbia more or less negatively or pessimistically (partial loss of state sovereignty – result of euro-integration, Serbophobia, and etc.). Geopolitical surrounding of today Serbia is consisted of territories which are a part of the EU and NATO or are in process of becoming a member of the EU and NATO. Slowly, Serbia is started be more important on energetic (South Stream) and transportation (Corridor X and Corridor VII) pan-European maps. Key words: geopolitical position, Serbia, Balkan region, NATO, EU Úvod V súčasnej odbornej literatúre sa môžeme stretnúť s rôznymi pohľadmi na hodnotenie súčasného geopolitického postavenia Srbskej republiky v balkánskom, resp. v európskom regióne. Rôzne názory autorov na geopolitické postavenie Srbskej republiky sú v prvom rade determinované na základe ich štátnej príslušnosti, pričom často krát autor odbornej stati nevybočuje zo zahraničnopolitickej línie krajiny svojho pôvodu voči Srbskej republike. Súčasné hodnotenie geopolitického postavenia Srbskej republiky explicitne vychádza najmä z vývoja vzťahov medzi Srbskou republikou na jednej strane a NATO, Európskou úniou, Ruskou federáciou a krajinami regiónu na druhej strane. Ďalšie aspekty, ktoré ovplyvňujú súčasné geopolitické postavenie Srbskej republiky sú autormi hodnotené len okrajovo. V komplexnom hodnotení súčasného geopolitického postavenia Srbskej republiky je však nevyhnutné hodnotiť aj postavenie Srbskej republiky v kontexte postupného nárastu významu krajiny na energetickej a dopravnej paneurópskej mape. 1 Jozef Vystavel, Ing., doktorand, Katedra bezpečnosti a obrany, Akadémia ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Demänová 393, 031 06 Liptovský Mikuláš 6, e-mail: [email protected]. 498 V prvej časti state zhodnotíme jednotlivé pohľady na súčasné geopolitické postavenie Srbskej republiky, pričom sa zameriame najmä na hodnotenie geopolitického postavenia krajiny zo strany srbských a ruských autorov. Ich hodnotenie súčasného geopolitického postavenia Srbskej republiky môžeme hodnotiť ako negativistické, ktoré sa operia najmä na konštatovanie, že Srbská republika stratila významnú časť svojej suverenity (u niektorých autorov aj srbský národ). 1 Hodnotenie súčasného geopolitického postavenia Srbska z tzv. negativistického pohľadu Zo strany prevažnej väčšiny srbských a ruských autorov je hodnotenie súčasného geopolitického postavenia Srbskej republiky zamerané najmä na vyzdvihnutie významu jej vojenskej neutrality a negatívnej úlohy, ktorú zohrali NATO a západné mocnosti počas riešenia etnických konfliktov v bývalej Juhoslávii2,3 a pri riešení otázky konečného štatútu Kosova. Negativizmus týchto autorov sa prejavuje najmä explicitným argumentovaním, že krajina čiastočne prišla o svoju suverenitu, čo sa udialo najmä z dôvodu činnosti západných síl v regióne Západného Balkánu. Ruská profesorka Guskova4 charakterizuje súčasné geopolitické postavenie Srbskej republiky najmä na základe hodnotenia jej súčasnej vnútropolitickej situácie a jej vzťahov s regionálnymi aktérmi (štátmi), resp. národmi a národnosťami, ktorými bola Srbská republika a srbský národ v antagonistickom vzťahu počas vojnových a etnických konfliktov v období rozpadu bývalej Juhoslávie. Súčasné postavenie Srbskej republiky v regióne definuje, ako výsledok a dôsledok nasledovných skutočností (Guskova, 2010; podobné hodnotenie viď srbskí autori Nišić, 2002 a Pešič, 2010): rozdelenie (nehomogénnosť) priestoru bývalej Juhoslávie na ktorom žije srbský národ, krajina nekontroluje a nevykonáva štátnu a verejnú správu nad celým svojím územím, pretrvávajúca tendencia teritoriálnej dezintegrácie aj mimo južnej separatistickej časti Kosovo a Metohije (Vojvodina, Sandžak a južné srbské regióny na sever od administratívnej hraničnej čiary s Kosovom5), 2 Pod pojmom bývalá Juhoslávia rozumie SFRJ - Socialistická federatívna republika Juhoslávia. 3 Ide najmä o 78 dňovú vojenskú leteckú kampaň NATO voči SFRJ v roku 1999 (od 24. 3. 1999). 4 Prof. Guskova, Ph.D. v súčasnosti pracuje v Inštitúte slovanistiky v Moskve (RUS). Je riadnou akademičkou Srbskej akadémie vied - SANU. 5 Ide o okresy - skupštiny Preševo, Bujanovac a Medvedja na juhu centrálneho Srbska (všeobecne teritórium obývané albánskou menšinou označované ako Preševské údolie). 499 prebiehajúca reforma armády a obranného systému krajiny, pričom vôľa krajiny na odpor voči potenciálnemu protivníkovi/agresorovi je výrazne znížená, na republikovej úrovni je vnútropolitická situácia a zahraničnopolitická orientácia krajiny ovplyvnená najmä snahou o zachovanie existujúcej vládnej koalície6 aj na úkor obhajoby strategických záujmov krajiny, vnútropolitické procesy v krajine nie sú riadené národnými politickými kádrami, ale zahraničnými predstaviteľmi, ktorí organizujú zmenu politického systému krajiny, kreovanie nových vládnych koalícií, rozbíjanie opozičných parlamentných strán a vytváranie nových politických subjektov7, hospodárska a ekonomická situácia krajiny sa nachádza v ťažkej situácii (Guskova, 2010, str. 22), vo svete naďalej pretrváva mýtus o vine srbského národa za všetky udalosti na Balkáne, ktoré sa odohrali v priebehu 90-rokov minulého storočia; daný mýtus podporujú aj najvyšší predstavitelia krajiny spoluprácou s Medzinárodným súdnym tribunálom pre vojnové zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY) v Haagu, vzťahy s krajinami bývalej Juhoslávie sú komplikované a s mnohými nie sú aj plnohodnotne vybudované, Srbská republika obnovila svoje členstvo vo všetkých relevantných medzinárodných organizáciách, pričom sú však zaznamenané tendencie o snahu zníženia jej úrovne suverenity na minimálnu možnú mieru ; tomuto nasvedčujú najmä rokovania a dohovory s NATO a Európskou úniou (EÚ), v úsilí o integráciu krajiny do EÚ sa ukazuje v neprospech Srbskej republiky pomerne vysoký stupeň nerovnoprávnosti voči ďalším krajinám regiónu; nerovnoprávnosť sa prejavuje „ponižujúcimi podmienkami“ zo stany EÚ v eurointegračnom úsilí krajiny (Guskova, 2010, str. 23), z dôvodu chybnej politiky Ruskej federácie voči balkánskemu regiónu počas 90-rokoch minulého storočia a meniacej sa geopolitickej „atmosfére“ Srbskej republiky sú bilaterálne vzťahy medzi Srbskou republikou a Ruskou federáciou oscilačné a v prevažnej miere majúce charakter nestability8, 6 V dobe hodnotenia zo strany Guskovej danú vládu predstavovala vláda premiéra Cvetkovića (Demokratická strana, Socialistická strana Srbska a ďalšie menšie parlamentné strany). 7 Poznámka autora: Guskova týmto myslela najmä na kritiku vtedajšej „prozápadne“ orientovanej vládnej koalície vedenou predsedom Demokratickej strany Borisom Tadićom. 8 Dané konštatovanie Guskovej sa vzťahuje na obdobie do posledných parlamentných a prezidentských volieb v Srbskej republike v roku 2012. Rozvoj vzájomných bilaterálnych vzťahov medzi obidvoma krajinami sa po kreovaní novej vládnej koalície vedenej Srbskou stranou pokroku (Srpska napredna stranka) dostal na podstatne vyššiu úroveň, ako tomu bolo počas predchádzajúcej vládnej garnitúry reprezentovanej prezidentom Borisom Tadićom. Ide najmä o zmeny v oblasti politickej, vojenskej a vojensko-priemyselnej spolupráce. 500 snaha „západných mocností, ale najmä USA, o zamedzenie rozvoja nezávislých slovanských pravoslávnych štátov“ (Guskova, 2010, str. 22). Vyššie uvedené argumentácie sú následne zhrnuté do hodnotenia, že súčasné geopolitické postavenie Srbskej republiky je ovplyvnené najmä z jej teritoriálnej polohy v centrálnej časti balkánskeho regiónu. Poloha Srbskej republiky spôsobuje, že krajina sa nachádza v sfére záujmu Ruskej federácie, ale zároveň aj USA (niekedy udávané aj všeobecným pojmom „západné sily“) a zároveň aj v sfére záujmu Aliancie v jej snahe o ovládnutie balkánskeho regiónu. Ovládnutie balkánskeho regiónu je pre NATO nevyhnutné najmä z dôvodu jej „hlavného geopolitického cieľa, a to ovládnutie kaspického regiónu“ (Nišić, 2002, str. 206). Výrazný negativizmus súčasných srbských autorov, ktorí sú podporovaní najmä ruskými geopolitikmi, vyplýva najmä z konštatovania, že Srbská republika stratila a naďalej stráca niektoré prvky štátnej suverenity, pričom najmä euroatlantický integračný proces a dezintegrácia bývalej Juhoslávie (to jest medzinárodná správa Kosova od roku 1999, referendum o nezávislosti Čiernej Hory v roku 2006 a jednostranne vyhlásená nezávislosť Kosova v roku 20089) sú hodnotené, ako najvýznamnejšie procesy straty štátnej suverenity (napr. Petrović, 2010). Sretenović definuje niekoľko udalostí od 80-tych rokov minulého storočia, ktoré ovplyvnili a naďalej ovplyvňujú geopolitické postavenie Srbskej republiky a zároveň aj regiónu Západný Balkán (Sretenović, 2010). V prvom rade je Balkán ponímaný, ako seizmografická oblasť na všetky významné globálne zmeny v medzinárodných vzťahoch, zvlášť medzi mocnosťami (pomerne často využívaný termín globálnymi silami). Dané konštatovanie vychádza zo skutočnosti, že všetky signifikantné zmeny, ktoré sa uskutočnili v 20 storočí, významne ovplyvnili súčasné geopolitické postavenie Balkánu. Sretenović definoval nasledujúce zmeny, ktoré najvýznamnejšie ovplyvnili súčasný vývoj balkánskeho regiónu: rozpad bipolárneho rozdelenia sveta a z toho vyplývajúci kolaps socialistického sociálneho systému – výrazné sociálne zmeny po dezintegrácii socialistického sociálneho systému významne ovplyvnili dianie nielen v bývalých socialistických krajinách (Rumunsko a Bulharsko), ale aj v krajinách, ktoré boli mimo socialistický tábor pod dominanciou ZSSR (Juhoslávia a Albánsko) – a rozpad Varšavskej zmluvy – rozpad mocenského dvojbloku na balkánskom regióne, ukončenie hrozby vojenského zásahu ZSSR v bývalej Juhoslávii, neudržateľnosť, resp. neperspektívnosť tzv. neblokového štatútu (pozície) bývalej Juhoslávie a Albánska – po rozpade bipolárneho usporiadania medzinárodných vzťahov sa tzv. neutrálny štatút bývalej Juhoslávie 9 Cieľom tohto článku nie je zaoberať sa opodstatnenosťou pojmu jednostranne vyhlásená nezávislosť Kosova (UDI – Unilateral Declaration of Independence). Autor sa rozhodol použiť tento výraz, nakoľko srbská politická sféra, odborná verejnosť a tretí sektor vyhlásenie nezávislosti označujú explicitne jedine týmto pojmom. 501 a Albánska voči mocenskému dvojbloku stal neopodstatneným, resp. neudržateľným, zosilňovanie pozície NATO na Balkáne (Západnom Balkáne) po rozpade bipolárneho usporiadania medzinárodných vzťahov – hodnotené, ako dôsledok výrazného nárastu amerických vojenských, politických a ekonomických záujmov na Balkáne, začatie procesu integrácie bývalých socialistických krajín do euroatlantických inštitúcií a organizácií – bývalé socialistické balkánske krajiny (Bulharsko, Albánsko, Rumunsko) a novovzniknuté republiky po rozpade bývalej Juhoslávie začali proces politickej, vojenskej a ekonomickej integrácie do euroatlantických štruktúr (EÚ, NATO, Parlamentné zhromaždenie Rady Európy, Partnerstvo za mier a pod.), rozpad (dezintegrácia) SFRJ – príklad bývalej Juhoslávie opätovne potvrdil, že multietnické krajiny môžu byť pomerne silno ovplyvnené radikálnymi historickými zmenami (Sretenović za ďalší príklad tohto konštatovania uvádza osud mnohonárodnej mocnosti Rakúsko-Uhorska v roku 1918 a ZSSR v roku 1991), nadvláda (presila) najväčších západných mocností na Balkáne – po skončení Studenej vojny došlo k nárastu vplyvu západných mocností na Balkáne (primárne USA a Nemecko, ale taktiež Taliansko, Veľká Británia a Francúzsko), zároveň postoj Ruskej federácie, ako nástupnického štátu ZSSR bol defenzívny v regióne vo všetkých oblastiach, najmä v politickej, ekonomickej a vojenskej. Mimo pomerne negatívnej úlohy, ktorú pripisujú srbskí autori procesu euroatlantickej integrácie Západného Balkánu do EÚ (vo vzťahu straty suverenity) je veľkou časťou srbských autorov pozitívne hodnotená úloha EÚ v procese stabilizovania bezpečnostnej situácie a postkonfliktnej obnovy regiónu. EÚ postupne prevzalo od OSN zodpovednosť, monitoring a velenie misií v Bosne a Hercegovine, Macedónskej republike a Kosove. Vplyv EÚ na stabilizovanie bezpečnostnej situácie v regióne sa stáva postupne dominantný. Sretenović pri svojom hodnotení geopolitického postavenia Srbskej republiky prevzal model geopolitického delenia Európy od Loucasa10, ktorý európsky geopolitický priestor rozdelil do troch veľkých európskych geo- systémov (Sretanović, 2010). 1. Západoeurópsky geo-systém, ktorý zahrňuje krajiny západnej Európy (Veľkú Britániu, Francúzsko, Holandsko, Belgicko, Španielsko, Portugalsko, Švajčiarsko a Lichtenštajnsko). 2. Centrálny európsky geo-systém, ktorý sa ďalej delí do piatich menších geo-systémov: škandinávsky (Fínsko, Švédsko, Nórsko a Dánsko), baltický (Litva, Estónsko a Lotyšsko), nemecký (Nemecko, Rakúsko, Poľsko, 10 Prezentované v publikácii Ioannisa Loucasa Nové európske geopolitiky (The New Geopolitics of Europe), ktorá bola publikovaná na britskej Kráľovskej námornej akadémii v roku 2003. 502 Maďarsko, Česko, Slovensko, Slovinsko a Chorvátsko), balkánsky (Bosna a Hercegovina, Srbsko, Čierna Hora, Macedónsko, Albánsko, Grécko, Bulharsko a Rumunsko) a taliansky (Taliansko a Malta). 3. Východoeurópsky geo-systém, ktorý zahŕňa Rusko, Ukrajinu, Bielorusko, Moldavsko, Turecko, Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko. Toto geopolitické delenie Európy považuje Sretanović dôležité najmä z dôvodu mocenského vplyvu jednotlivých krajín EÚ v balkánskom regióne a vzťahov Ruska s jednotlivými balkánskymi krajinami. Významnú úlohu tohto geopolitického teritoriálneho delenia pripisuje rozvoju strategickej bilaterálnej spolupráce medzi Ruskom a Tureckom, ktoré významne môže v budúcnosti ovplyvniť balkánsky región a tým aj Srbskú republiku. Ďalším dôležitým faktorom delenia európskeho geopolitického regiónu je aj problematika začlenenia Slovinska a Chorvátska, ako bývalých juhoslovanských republík, do balkánskeho regiónu, resp. mimo tento región. Na rozdiel od geopolitického delenia, ktoré používa Sretanović, viacej sa prikláňame k názoru, že Chorvátsko patrí do balkánskeho regiónu. Toto konštatovanie nie je uvedené len na základe politického definovania geografického pojmu Západný Balkán (do ktorého Chorvátsko patrí), ale aj na základe skutočnosti, ako významne vnútropolitický vývoj v Chorvátsku ovplyvňuje situáciu v Srbskej republike a Bosne a Hercegovine. 2 Súčasné geopolitické postavanie Srbskej republiky Geopolitické postavenie Srbskej republiky je nevyhnutné hodnotiť najmä v kontexte geopolitického významu regiónu Balkán, rozširovania EÚ a NATO, vplyvu a záujmov svetových a regionálnych mocností v balkánskom regióne (najmä USA, EÚ, Rusko, Nemecko, Turecko, Taliansko, Saudská Arábia, Irán), rozvoja regionálnej spolupráce, geografickej polohy krajiny v dopravnej paneurópskej mape a postupného začlenenia krajiny do európskej energetickej mapy. Jej geopolitické postavenie je významne ovplyvnené aj procesom globalizácie (napr. krajina je teritoriálne súčasťou globálnej cesty pašovania drog a zbraní medzinárodných skupín organizovaného zločinu). Z pohľadu geopolitického postavenia krajiny je významná geografická poloha Srbska v centrálnej časti balkánskeho regiónu bez priameho prístupu k moru, čo niektorých autorov „zvádza k úvahám“ aplikovania Mackinderovej tézy „Heartland“ do postavenia Srbskej republiky v rámci balkánskeho regiónu. Balkánsky región (resp. Balkánsky polostrov) má rozlohu približne 520 000 km2, čo predstavuje približne 6 % európskej súše (Jazić, 2010). Historicky cez región viedli obchodné cesty spájajúce Európu z Blízkym Východom, Afrikou a vzdialenejšími regiónmi (Indiou a Ďalekým Východom). Na geografickej mape Balkánu môžeme vidieť, že severná hranica regiónu (z Panónskej nížiny) je ľahko priechodná. Priechodnosť a ľahká dostupnosť tejto severnej hranice prirodzene začleňujú tento región do európskeho geografického priestoru. 503 Doposiaľ prevládal názor, že balkánsky región je z geopolitického hľadiska významne ovplyvňovaný definovaným regiónu, ako priestoru stretu civilizácií - západnej, pravoslávnej a islamskej civilizácie, resp. náboženstva (Huntington, 2003). Huntingtonova téza stretu civilizácií sa však počas vojnového konfliktu v Bosne a Hercegovine. Macedónsku a Kosove nepotvrdila. Napríklad konflikt v Bosne a Hercegovine, aj keď mal niektoré črty náboženského konfliktu, bol v prvom rade konfliktom medzi etnikami. Dané potvrdzuje aj účelová spolupráca v prípade potreby a obojstrannej prospešnosti medzi jednotlivými bojujúcimi etnikami v krajine, teda medzi katolíckym, pravoslávnym a moslimským obyvateľstvom (zmena koalícií na jednotlivých bojujúcich strán najmä z pohľadu chorvátskeho etnika). Daný druh spolupráce Huntingtonova téza vylučuje. Môžeme však hodnotiť, že Srbská republika sa geograficky nachádza v centre geografického regiónu, ktorý zohráva pomerne dôležitú úlohu vo vzťahoch medzi Európou a Áziou. Tento región môžeme geograficky určiť subregiónmi Južná Európa, časť Strednej Európy, Západného Balkánu a dunajským geografickým priestorom. 2.1 Srbská republika z európskeho pohľadu Srbská republika dlhodobo deklaruje strategický cieľ svojej zahraničnopolitickej orientácie – integrácia do EÚ. Z geopolitického hľadiska je Srbská republika obklopená krajinami, ktoré sú súčasťou EÚ (Slovinsko, Grécko, Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko), v blízkej budúcnosti sa stanú členmi EÚ (Chorvátsko), alebo ašpirujú o členstvo v EÚ (Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Albánsko, Macedónsko, Turecko). V eurointegračnej snahe krajina nevybočuje od reformnej línie krajín regiónu, pričom krajiny majú viac menej rovnaké transformačné problémy (najmä premena socialistického ekonomického režimu/plánovaného hospodárstva na trhové hospodárstvo, pomerne vysoká miera korupcie, vymáhateľnosť práva a pod.). Z pohľadu európskej perspektívy Srbská republika zohráva pomerne významné miesto v paneurópskych dopravných koridoroch11. Srbská republika je súčasťou európskeho dopravného Koridoru VII12 (dunajský riečny koridor, ktorý spája Srbskú republiku s Čiernym morom) a Koridoru X13 (cestný a železničný koridor). Regionálne je 11 Európa má definovaných desať dopravných koridorov (deväť cestných/železničných a jeden riečny koridor). 12 Koridor VII (prezývaný aj dunajský koridor) je najdôležitejší európsky vodný dopravný koridor, ktorého dĺžka je 2415 km. 13 Koridor X pozostáva približne 2300 km diaľnic a 2528 km železnice (Salzburg – Ľubľana – Zahreb – Belehrad – Niš – Skopje – Veles – Solún – Istanbul, jedna vetva koridoru ide do Budapešti, kde spája západoeurópske, stredoeurópske a balkánske cestné koridory). Koridor priamo spája Srbskú republiku s európskymi diaľnicami a cestami E70, E75 a E80 napája ďalšie srbské regióny na európsky diaľničný systém. Koridor je neustále budovaný, pričom 504 krajina dopravne prepojená Koridorom VII a Koridorom VIII (napája sa na Koridor X mimo územie Srbskej republiky) aj na Čierne more (Jeftić Šarčević, 2010; Jazić, 2010). Napojenie Srbskej republiky na paneurópske dopravné koridory môže v konečnom dôsledku uľahčiť implementáciu jedného z najdôležitejších ekonomických princípov EÚ – slobodný pohyb ľudí, tovaru a služieb14. Srbská republika zohráva pomerne významné miesto v plánoch výstavby európskej energetickej mapy – plynovod Južný prúd15, európsky plynovod NABUCCO (stále otvorená možnosť zapojenia krajiny do tohto projektu) a ropovod PEOP (Pan-European Pipline Trieste – Constanza)16. Z pohľadu Srbskej republiky je však pomerne zložité dopravné prepojenie krajiny k Jadranskému moru. 2.2 Srbská republika z regionálneho pohľadu Z regionálneho hľadiska môžeme Srbskú republiku zaradiť do nasledovných regiónov: Juhovýchodná Európa, Západný Balkán, Dunajský región a Čiernomorský región. Niektorí srbskí, ale aj európski autori zaraďujú Srbskú republiku aj do Stredozemného regiónu. Zaradenie krajiny do tohto regiónu je však otázne, nakoľko krajina nemá priamy prístup k Stredozemnému (resp. Jadranskému moru) a vzťahy s jadranskými prímorskými krajinami (s výnimkou Čiernej Hory) vykazujú pomerne vysoký stupeň turbulencie a animozity (Chorvátsko, Bosna a Hercegovina a Albánsko). Z tohto začlenenia Srbskej republiky do jednotlivých európskych regiónov vychádza aj členstvo krajiny v regionálnych organizáciách: SPSEA (Stability Pact for South Eastern Europe) založená v roku 1999 Nemeckom, SEEPC (Process of cooperation in South-East Europe) založená v roku 1996 v Sofii, SECI (Southeast European Cooperative Initiative) založená v roku 1996 z iniciatívy USA a EÚ, CEFTA (Central European Free Trade Agreement) založená v roku 2009 v Bukurešti, CEI (Central European Initiative) založená v roku 1989, AII (Adriatic-Ionian Initiative) založená v roku 2000, BSEC (Black See Economic Cooperation) založená v roku 1992 a Srbská republika je členom od roku 2004, Process of Cooperation on River Danube pozostáva z niekoľkých regionálnych projektov a regionálnych iniciatív pre migráciu, azyl a utečencov MARRI (činnosť organizácie od roku 2003). koncom roka 2011 bola výstavba diaľnice, ktorá je súčasť koridoru na území Srbskej republiky (Horgoš – Belehrad) ukončená. 14 V originály Free Flow of People, Commodities and Services. 15 Výstavba plynovodu na území Srbska začala v decembri 2012. Ruský prezident Alexandar Medvedev a srbský prezident Boris Tadić podpísali dohodu o výstavbe plynovodu na území Srbskej republiky 24. 12. 2008. 16 Ropovod PEOP by mal prechádzať cez Rumunsko, Srbsko. Chorvátsko, Slovinsko a Taliansko. Mal by prepravovať kaspickú ropu. Celková dĺžka ropovodu by mala byť 1230 km s prepravnou kapacitou 60 milión ton ropy za jeden rok. Cez územie Srbska by malo ísť v dĺžke 145 km + 60 km ropovodu, ktorý je na území Srbska už vybudovaný. 505 Srbská republika deklarovala svoju vojenskú neutralitu 26. decembra 2007. Hlavným dôvodom prijatia rezolúcie o vojenskej neutralite bolo akceptovanie antagonistického postoja srbského obyvateľstva voči NATO a zohľadnenie reálneho vnútropolitického vývoja v krajine v súvislosti so situáciou v Kosove. Obyvateľstvo krajiny v prevažnej miere vnímalo a v súčasnosti naďalej vníma NATO, ako agresora (Vystavel, 2012). Z geopolitického pohľadu je krajina teritoriálne obklopená členskými krajinami NATO (Albánsko, Chorvátsko, Grécko, Turecko, Bulharsko, Rumunsko a Maďarsko), resp. krajinami, ktoré usilujú o členstvo v NATO (Čierna Hora, Macedónsko, Bosna a Hercegovina). Svojou deklarovanou vojenskou neutralitou by v prípade úspešného ukončenia integračného procesu krajín regiónu do NATO zostala Srbská republika ako jediná krajina s teritoriálnou obrannou doktrínou. Posledné roky sú charakteristické čiastočnou obnovou pozície Ruskej federácie, ako dôležitého hráča nielen v Srbskej republike, ale aj v celom regióne Západný Balkán (najmä v ekonomickej a energetickej oblasti). Z vývoja rusko-srbských vzťahov vyplýva, že Ruská federácia neobhajuje svoje strategické záujmy iba vo svojom bezprostrednom okolí, ale postupne sa snaží svoj vplyv rozšíriť do vzdialenejšieho geografického priestoru. Zahraničnopolitická línia Ruskej federácie na Západnom Balkáne a v Srbskej republike je možné čiastočne hodnotiť v súvislosti s jej strategickými záujmami na Kaukaze. Podpora Srbskej republiky a Republiky Srpskej v Bosne a Hercegovine (teda srbského etnika) je možné hodnotiť, ako vyjadrenie jej nespokojnosti s narastajúcim vplyvom USA a EÚ vo svojom bezprostrednom blízkom okolí. Literatúra: GUSKOVA, J. 2010. Savremeni geopolitički položaj Srbije, kao rezultat aktivnosti spoljnog faktora u uslovima globalizacije. In Srbija u savremenom geostrateškom okruženju – Zbornik radova sa međunarodne konferencije Beograd, 21. septembra 2009, Beograd, Media centar Odbrana, 2010. ISBN 978-86-355-0288-7, s. 22 – 31. JAZIĆ, A. 2010. Centralnoevropski identitet Srbije: dileme a činjenice. In Srbija u savremenom geostrateškom okruženju – Zbornik radova sa međunarodne konferencije Beograd, 21. septembra 2009, Beograd, Media centar Odbrana, 2010. ISBN 978-86-355-0288-7, s. 130 – 143. JEFTIĆ-ŠARČEVIĆ, N. 2010. Serbia in Regional Geopolitics. In Srbija u savremenom geostrateškom okruženju – Zbornik radova sa međunarodne konferencije Beograd, 21. septembra 2009, Beograd, Media centar Odbrana, 2010. ISBN 978-86-355-0288-7, s. 94 – 106. HUNTINGTON, S. P. 2003. The Clash of Civilizations and the Remarking of World Order, New York: Simon and Schuster, Inc. 367 s. ISBN-13: 987-0-684-84441-1. 506 NIŠIĆ, S. 2002. Globalna sila i bezbednost Balkan. Belehrad: Vojnoizdavački zavod. 464 s. ISBN 86-335-0110-4. PETROVIĆ, D. 2010. Srbija i savremeni geopolitički procesi u Europi i na Balkanu. In Srbija u savremenom geostrateškom okruženju – Zbornik radova sa međunarodne konferencije Beograd, 21. septembra 2009, Beograd, Media centar Odbrana, 2010. ISBN 978-86-355-0288-7, s. 64 – 77. PEŠIĆ, S. 2010. Global Interaction and the Future of Serbia. In Srbija u savremenom geostrateškom okruženju – Zbornik radova sa međunarodne konferencije Beograd, 21. septembra 2009, Beograd, Media centar Odbrana, 2010. ISBN 978-86-355-0288-7, s. 32 – 40. SRETENOVIĆ, M. 2010. The New Geopolitical Order of the Serbia. In Srbija u savremenom geostrateškom okruženju – Zbornik radova sa međunarodne konferencije Beograd, 21. septembra 2009, Beograd, Media centar Odbrana, 2010. ISBN 978-86-355-0288-7, s. 78 – 88. VYSTAVEL, J. 2012. Vojenská neutralita Srbskej republiky z pohľadu srbskej zahraničnej politiky. In Národná a medzinárodná bezpečnosť 2012 – Zborník vedeckých a odborných prác. Liptovský Mikuláš: AOS Liptovský Mikuláš, ISBN 978- 80-8040-450-5 507 ZHODNOTENIE DIALÓGU BELEHRAD – PRIŠTINA ASSESSMENT OF THE DIALOGUE BELGRADE - PRISTINA Martin Balco1 – Hana Vermešová2 ABSTRACT For the first time since Kosovo unilaterally declared independence from Serbia in February 2008, the officials of Serbia and so-called Republic of Kosovo started direct talks in March 2011, under the auspices and mediation of the European Union. The aim of this article is to provide a short, yet concise analysis of the dialogue. The process of the dialogue is supposed to be a factor for peace, security and stability in the region and its main aim is to promote cooperation, achieve progress on the path to the European Union and improve the lives of the people of both entities. Firstly, the background and the course of the dialogue are described. Then the article evaluates the drawbacks and successes of the dialogue with regards to its aims, the political implications thereof and briefly the role of the European Union in the dialogue. In the final part, security implications of the dialogue are dealt with. Key words: Dialogue Belgrade-Pristina, Serbia, Kosovo*, integration to the European Union, North Kosovo crisis, security situation. Úvod Dialóg Belehrad-Priština, ako býva označená séria rokovaní za sprostredkovania Európskej únie medzi delegáciou Srbskej republiky a predstaviteľmi inštitúcií tzv. Republiky Kosovo (ďalej ako prištinská administratíva alebo Priština)3, prebieha s prestávkami od marca 2011 dodnes a predstavuje novú etapu vo vzťahoch Belehradu a Prištiny. Hlavným proklamovaným cieľom rokovaní je okrem zlepšenia každodenného života obyvateľov najmä prehĺbenie spolupráce medzi oboma entitami, a tým aj 1 Martin Balco, Mgr., interný doktorand, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected] 2 Hana Vermešová, Mgr., interný doktorand, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected] 3 Uvedené označenia sme sa rozhodli použiť aj napriek ich zjavnému žurnalistickému charakteru v záujme vyhnutiu sa precizovania sporného statusu územia Kosova a Metohije. Z dôvodu logiky textu na niektorých miestach analogicky označujeme Srbskú republiku ako „Belehrad“. Názov územia Kosova a Metohije v ďalšom texte používame v zaužívanej skrátenej forme „Kosovo“. 508 stabilizácia situácie v regióne západného Balkánu4, neslávne známeho ako „bure baruta“ – sud pušného prachu. V kontexte bezpečnostnej otázky je západný Balkán vnímaný ako oblasť potenciálnej nestability s možnosťou vypuknutia regionálneho konfliktu. Táto skutočnosť je výsledkom nielen historického vývoja, no je podmienená i heterogénnou štruktúrou obyvateľstva daného územia, doplnenou o náboženské rozdiely. Naviac, etnické hranice často nekorešpondujú s hranicami štátnymi a nemožno opomenúť ani záujmy a vplyv mocností, ktoré sa v balkánskych dejinách viackrát prejavili. Po turbulentných 90-tych rokoch nasleduje obdobie relatívnej stability, sčasti aj vďaka medzinárodnému dohľadu (prípad Kosova a Bosny a Hercegoviny). Významným stabilizačným faktorom je perspektíva integrácie do Európskej únie, ktorá je hlavnou zahranično-politickou prioritou každého zo štátov regiónu, pričom integračný proces je priamo spojený s budovaním funkčnej regionálnej spolupráce a dobrosusedských vzťahov, ktoré by mali byť základom stability. Dialóg Belehrad-Priština je jedným z prostriedkov na dosiahnutie tohto cieľa ako pre Srbskú republiku, tak výhľadovo i pre prištinskú administratívu. Hoci má dialóg za úlohu zlepšiť vzťahy medzi Belehradom a Prištinou, a tým zvýšiť stabilitu a bezpečnostnú situáciu v oblasti, jeho priamym dôsledkom bola aj kríza v severnom Kosove, ktorá začala v júli 2011, a je spojená so stavaním cestných barikád, násilím a znovuoživením etnického napätia, čím v dialóg v jednej zo svojich fáz paradoxne priamo prispel k zhoršeniu bezpečnostnej situácie. 1 Rokovania v rámci dialógu Belehrad-Priština Dialóg Belehrad-Priština môžeme označiť ako ďalší pokus o „normalizáciu vzťahov“ medzi Srbskou republikou a prištinskou administratívou. Zároveň sa jedná o prvú priamu komunikáciu dvoch strán od unilaterálneho vyhlásenia nezávislosti (ďalej len UDI) Kosova od Srbskej republiky v roku 2008. Rokovania sú založené na rezolúcií Valného zhromaždenia OSN č. A/RES/64/298, ktorá bola prijatá dňa 09.09.2010 v nadväznosti na vydanie poradného posudku Medzinárodného súdneho dvora v otázke súladu UDI Kosova s medzinárodným právom, a predpokladá, že „dialóg by mal byť faktorom mieru, bezpečnosti a stability regiónu ... a mal by podporiť spoluprácu, dosiahnutie pokroku na ceste do Európskej únie a zlepšiť život obyvateľstva.“ (A/RES/64/298, Request for an advisory opinion of the International Court of Justice..., 2010) Rezolúcia bola prijatá po konzultáciách Srbskej republiky s Európskou úniou a USA a nezahŕňa (znovu)otvorenie rokovaní o statuse Kosova, ako to pôvodne požadovala srbská strana. Prištinská 4 Región tzv. západného Balkánu podľa tradičnej interpretácie zahŕňa štáty bývalej Juhoslávie okrem Slovinska a Albánsko. 509 administratíva od začiatku odmietala otvorenie otázky statusu Kosova, ktorý považuje od momentu UDI za vyriešený. Samotný dialóg tak vychádzal zo situácie, v ktorej mali dve rokujúce strany diametrálne odlišné pozície a východiská, čo sa zákonite odrazilo v neskoršej vágnej formulácii záverov. Rokovania boli navyše od začiatku sprevádzané viacerými ťažkosti a nepravidelnosťami. Išlo predovšetkým o nátlak Európskej únie na takú formuláciu rezolúcie, ako bola nakoniec v OSN prijatá, ďalej nejasné mandáty oboch delegácií, úplnú absenciu rokovacej platformy a podpory parlamentov na oboch stranách či odpor belehradskej, aj prištinskej opozície voči samotnému začatiu rokovaní. Prvá fáza dialógu, niekedy (podľa nášho názoru nie celkom oprávnene) nazývaná „technická“, sa začala prvým stretnutím dvoch delegácií v Bruseli dňa 08.03.2011. Do mája 2012, kedy sa v Srbsku konali prezidentské a parlamentné voľby a došlo k zmene formátu a podstaty dialógu, prebehlo celkovo deväť kôl rokovaní. V tomto období bol vedúcim rokovacieho tímu Srbskej republiky B. Stefanović, v tom čase politický riaditeľ na Ministerstve zahraničných vecí Srbskej republiky a člen vtedajšej vládnej Demokratickej strany. Delegáciu prištinskej administratívy viedla E. Tahiri, vtedajšia zástupkyňa tzv. kosovského premiéra H. Thaciho. Prostredníkom Európskej únie a osobným zástupcom Vysokej predstaviteľky Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku C. Ashton sa stal britský diplomat R. Cooper. Hlavné témy rokovaní pôvodne nadväzovali na tzv. Plán 6 bodov generálneho tajomníka OSN Pan Ki-Muna, ktorý bol dňa 26.11.2008 prijatý Bezpečnostnou radou OSN a prostredníctvom ktorého bola v tom istom roku rekonfigurovaná misia UNMIK5. Spomínané body sú polícia, súdnictvo, colníctvo, doprava a infraštruktúra, hranice a srbské kultúrne dedičstvo. (S/2008/354, Report of the Secratry-General.., 2008) Konkrétne výsledky boli dosiahnuté až počas piateho kola dialógu v júli 2011, a to v oblasti slobody pohybu (vrátane používania EČV, občianskych a vodičských preukazov a pod.), matričných kníh a nostrifikácie univerzitných diplomov6. Dohody boli uzatvorené vo forme „záverov prostredníka Európskej únie“ a neboli dvoma stranami podpísané. Najmä srbská strana odmietala výstup rokovaní vo forme zmluvy, pretože jej podpis by podľa Belehradu znamenal priznanie Kosova. (Postignut dohovor o slobodi kretanja, 2011) V júli 2011 sa takisto začala kríza v severnom Kosove ako reakcia na prebiehajúci dialóg, ktorú sprevádzalo postavenie barikád kosovskými Srbmi na hlavných cestných komunikáciách v severnom Kosove. Dôvodom bolo rozmiestňovanie colnej služby prištinskej administratívy na administratívnych priechodoch Jarinje a Brnjak na severe Kosova, čo bolo v rozpore s Pan Ki- 5 United Nations Interim Administration Mission in Kosovo – Dočasná správa OSN v Kosove. Bola zriadená dňa 10.06.1999 rozhodnutím Bezpečnostnej rady OSN ako prostriedok postkonfliktnej civilnej správy Kosova. 6 Cieľom príspevku nie je presný opis jednotlivých dohôd. 510 Munovovým Plánom v 6 bodoch7. Rozmiestňovanie colníkov a colnej polície bolo následok rozhodnutia prištinskej administratívy, ktorým uvalila embargo na dovoz srbského tovaru argumentujúc reciprocitou – Srbsko od UDI nevpúšťalo na svoje územie tovar s colnou pečaťou „Republika Kosovo“, pretože ju neuznávalo. Táto kríza znamenala nielen odklad ďalších rokovaní v rámci dialógu, no najmä vyostrenie napätia na severe Kosova, ktoré bolo spojené s výbuchom násilia. Počas šiesteho kola dialógu v septembri 2011 bola následne dosiahnutá dohoda ohľadom colných pečatí, ktoré majú mať označenie „Kosovská carina“ - Kosovská colnica, a to bez akýchkoľvek elementov štátnosti. (Dogovor ne prejudicira status..., 2011) Prijatá bola takisto dohoda o katastroch. Ďalším dôležitým výsledkom dialógu bola dohoda o integrovaných administratívnych priechodoch8, ktorá bola dosiahnutá v decembri 2011. Jej implementácia do praxe sa však začala uskutočňovať až koncom roka 2012 po začatí tzv. politickej fáze dialógu. Dohoda o colnej pečati, ako i o integrovaných administratívnych priechodoch, sa stretli s ostrým nesúhlasom kosovských Srbov, predovšetkým zo štyroch severných opštín, ktoré sú ako jediné väčšinovo osídlené Srbmi. Hoci prvotnou príčinou postavenia barikád ako formy nesúhlasu bola prítomnosť colníkov prištinskej administratívy na priechodoch Jarinje a Brnjak, neskôr sa stali symbolom protestu kosovských Srbov proti výsledkom rokovaní v rámci dialógu Belehrad-Priština vo všeobecnosti. Ďalšou formou ich protestu bola aj organizácia referenda na severe Kosova o tom, či občania prijímajú albánske inštitúcie na severe Kosova. Referendum sa konalo v dňoch 14. a 15.11.2011 v štyroch severokosovských opštinách. Zúčastnilo sa ho 75,3% oprávnených voličov, pričom 99,74% z nich sa vyjadrilo proti akceptácii inštitúcií prištinskej administratívy. (99,74 % protiv institucija Kosova, 2012) Belehrad, Priština, ani medzinárodné spoločenstvo nebralo referendum a jeho výsledok do úvahy. Posledné, deviate kolo (február 2012) prinieslo dohodu ohľadom účasti a reprezentácie tzv. Republiky Kosovo na regionálnych fórach. Priština na nich bude predstavená ako Kosovo* (Kosovo s hviezičkou, resp. Kosovo s poznámkou pod čiarou), pričom poznámka pod čiarou bude uvádzať „tento názov neurčuje status Kosova, je v súlade s Rezolúciou 1244 a rozhodnutím Medzinárodného súdneho dvora o kosovskej deklarácií nezávislosti.“ (Dogovoreno predstavljanje..., 2012) Belehrad takúto formuláciu dohody označil za svoj úspech, pretože podľa srbskej interpretácie Kosovo nebude predstavené symetricky s ostatnými štátmi a Rezolúcia 1244 ňou 7 Podľa neho mal EULEX výkonnú právomoc na týchto dvoch administratívnych priechodoch. 8 Srbská republika vníma priechody ako administratívne, kým prištinská administratíva ich považuje za hraničné. Anglická verzia označenia „Integrated Border Management“ (IBM) podľa nášho názoru v mnohom naznačuje, aký charakter podľa Európskej únie majú, resp. majú nadobudnúť tieto integrované priechody. 511 znovunadobudne svoj význam. Naviac, účasťou Prištiny na regionálnych fórach sa podľa bývalého prezidenta B. Tadića získa väčší vplyv na hospodárske a politické procesy v pokrajine9. (Tadić, I Evropa i Kosovo, 2012) Faktom však zostáva, že Priština takto získala možnosť samostatnej reprezentácie na regionálnych fórach, ako aj možnosť podpisu medzinárodných zmlúv, čo bolo dovtedy výlučne v ingerencii misie UNMIK10. Nakoľko sa dohovor Belehradu a Prištiny priamo odvoláva na Rezolúciu 1244, predstavitelia misie UNMIK sa budú môcť podľa vlastného zváženia zúčastňovať aj naďalej tých regionálnych stretnutí, ktoré sa organizujú v rámci dohovorov, ktoré UNMIK v minulosti podpísal, nebudú však už vystupovať v mene prištinskej administratívy. Srbská republika týmto krokom síce splnila podmienku Európskej únie na pridelenie statusu kandidátskej krajiny, no umožnila tým Prištine čiastočne vstup do medzinárodného prostredia, pričom de facto bude môcť vystupovať ako nezávislý štát. Hoci sa v poznámke pod čiarou bude uvádzať odkaz na Rezolúciu 1244, samostatnou reprezentáciou Prištiny na regionálnych fórach nadobudla rezolúcia len deklaratórny charakter. Práve dohovor o regionálnom zastúpení Prištiny výraznou mierou prispel k prideleniu statusu kandidátskeho štátu Srbskej republike na summite Európskej rady v dňoch 01.- 02.03.2012. Výsledok srbských parlamentných a prezidentských volieb, ktoré sa konali v máji 2012, významnou mierou ovplyvnili charakter ďalších rokovaní v rámci dialógu. Kým počas vlády premiéra M. Cvetkovića mali rokovania skôr technický charakter, vláda nového premiéra I. Dačića začala jeho novú, politickú fázu11. V októbri 2012 sa v Bruseli za prítomnosti C. Ashton po prvýkrát od UDI Kosova stretli najvyšší predstavitelia oboch celkov, premiér Srbskej republiky I. Dačić a premiér tzv. Republiky Kosovo H. Thaci. (Dnevnik 19.10.2012, 2012) 2 Zhodnotenie výsledkov dialógu Belehrad-Priština Výsledky a dopady doterajšej, tzv. technickej časti dialógu Belehrad- Priština, sú hodnotené rozporuplne. Nepopierateľným pozitívom je samotná ochota oboch zúčastnených strán stretnúť sa a rokovať o otázkach, ktoré úzko súvisia s každodenným životom obyvateľov na území Kosova. Vo všeobecnosti tým potvrdili svoju pripravenosť riešiť spory mierovou cestou, pričom rokovania obe strany pravidelne označujú za de facto jedinú možnosť riešenia vzájomných kontradikcií. Ďalším pozitívom bola schopnosť dosiahnuť v istých oblastiach kompromisy, dôjsť k dohodám a prijať z nich vyplývajúce záväzky. 9 Srbská republika považuje územie Kosova a Metohije za integrálnu súčasť svojho územia ako Autonómna pokrajina (t.j. oblasť) Kosovo a Metohija. 10 Kosovo predtým vystupovalo v regionálnych organizáciách ako UNMIK/Kosovo. 11 Politický charakter rokovaní si priamo vyžadovali plánované témy, ako napr. otázka severu Kosova, postavenie kosovských Srbov žijúcich južne od rieky Ibar a status srbského kultúrneho a náboženského dedičstva, vrátane početných kláštorov Srbskej pravoslávnej cirkvi. Z technických záležitostí na prerokovanie zostávajú témy elektrickej energie, telekomunikácií a vlastníctva, ktoré však majú výrazne politické podtóny. 512 Hodnotenie dopadov týchto záväzkov a ich implementácia však už nie sú hodnotené rovnako pozitívne. Ako sme uviedli vyššie, dialóg sa vyznačuje istými atypickými črtami. Konfúzne je už samotné označenie a názov rokovaní, ktoré skôr implikuje rokovania dvoch miest, napr. o urbanistických záležitostiach. Pravdepodobným cieľom bolo vyhnúť sa pomenovaniu Kosova, a tým určeniu jeho statusu zo strany Európskej únie, ktorá sa zaviazala pôsobiť ako neutrálny mediátor, a tiež predísť prípadným srbským námietkam. Ďalej bolo do poslednej chvíle neisté zloženie oboch delegácií a okrem ich vedúcich zostali ostatní členovia pre verejnosť v prevažnej miere neznámi. Najmä v Srbsku vyvolávalo otázky, podľa akého kľúča bol B. Stefanović vybraný za vedúceho delegácie. Zloženie srbskej delegácie kritizovali takisto Srbi zo severného Kosova, ktorí neboli jej členmi a ktorých každodenného života sa dohody bytostne dotýkajú. V neskorších fázach boli síce na rokovania prizvaní, najmä do tzv. implementačných komisií, čo však odmietli s odôvodnením, že dohody vyjednané bez vypočutia ich názoru nepovažujú za dobré a nechcú sa podieľať na ich uvádzaní do praxe. Belehradská i prištinská opozícia taktiež poukazovala na nedostatočný mandát týchto delegácií rokovať o témach v rámci dialógu, nakoľko hlasovanie o ich právomociach a podpore neprebehlo ani v jednom z parlamentov. V priebehu dialógu bola obom delegáciám vytýkaná nedostatočná transparentnosť a slabá komunikácia ako so svojimi parlamentmi, tak s občanmi. Delegácie boli tiež upodozrievané z uzatvárania tajných zmlúv, čo najlepšie ilustruje fakt, že nový srbský prezident T. Nikolić po svojej inaugurácii odcestoval do Bruselu po originály dojednaných záverov rokovaní. Prinajmenšom rozporuplná bola takisto aj forma právnej implementácie týchto dohôd v Srbsku. Hoci bývalá vláda M. Cvetkovića plánovala predložiť výsledky rokovaní srbskému parlamentu spolu s novou „deklaráciou ku Kosovu“, táto myšlienka sa stretla s odporom nielen opozície, no i niektorých členov vtedajšej vládnej koalície a v parlamente nenašla dostatočnú podporu. Po počiatočných vyhláseniach predstaviteľov vládnej koalície o nevyhnutnosti schválenia takého dokumentu, a teda aj potvrdenia výsledkov dialógu parlamentom, neskôr vtedajší prezident B. Tadić vyhlásil, že to nie je potrebné a vláda má dostatočný základ pre smerovanie kosovskej politiky z predchádzajúcich deklarácií. Výsledky rokovaní boli teda prijaté ako „nariadenia vlády“, pričom tradične sa vládne nariadenia prijímajú na vykonanie zákona (a v jeho medziach), avšak tomto prípade žiaden zákon neexistuje. Problematické je takisto vykonávanie dohôd „v teréne“. Srbi žijúci v štyroch severokosovských opštinách dohody paušálne odmietajú. Dôkazom toho sú aj vyššie spomínané barikády či referendum o neakceptácii prištinských inštitúcii. Takisto časť srbského obyvateľstva a politického spektra považuje dohody za škodlivé pre Srbskú republiku, či dokonca protiústavné. Strana DSS, 513 v rokoch 2007-2008 na čele srbskej vlády, podala koncom októbra 2012 na Ústavný súd Srbskej republiky návrh na preskúmanie ústavnosti nariadení vlády prijatých na základe záverov dialógu Belehrad-Priština. (DSS predala Ustavnom sudu predlog..., 2012) Nejasná bola takisto úloha Európskej únie v dialógu. Zo začiatku nebolo predovšetkým celkom zrejmé, či Európska únia poskytuje dobré služby alebo sprostredkovanie, i keď neskorší vývoj ukázal skôr na druhú možnosť. Z konania Európskej únie takisto možno vyčítať jasný tlak na oboch aktérov, na jednej strane aby sa vôbec rokovaní zúčastnili, na strane druhej aby boli „náchylní“ ku kompromisom. V prípade Srbska bol tento tlak kombinovaný s prísľubom udelenia statusu kandidátskej krajiny, v prípade Kosova možnosťou začatia procesu vízovej liberalizácie. Tlak Európskej únie na oboch aktérov je rub mince, ktorej líce predstavuje nedostatok politickej vôle ako v Belehrade, tak aj v Prištine. Jej absencia sa prejavovala nielen neochotou začať dialóg, ale neskôr predovšetkým nevôľou implementovať, čo bolo dohodnuté. Dohody boli najmä opozíciou v oboch krajinách videné krajne nepopulárne, ba až vlastizradcovsky, čo vládnucim stranám nemohlo priniesť popularitu a politické body, a preto ich implementáciu odkladali. Počas uvádzania „záverov“ do praxe nastal vážny problém v nejednotnej interpretácii dohovorov. Prijatie dohôd vo forme záverov prostredníka Európskej únie, a nie v zmluvnej podobe, prinieslo unilaterálne povinnosti obom stranám, pričom nie je možné ich objektívne právne tlmočenie. (Todorović, Malazogu, 2011) Autoritatívny výklad môže poskytnúť jedine Európska únia, ktorá sa doposiaľ pri sporoch prikláňala k interpretáciám Prištiny. Terajšia, politická fáza rokovaní, je doposiaľ taktiež označovaná za značne netransparentnú a miestami až paradoxnú. Politickým partnerom I. Dačića, ktorý je predsedom novej srbskej vlády a zároveň aj ministrom vnútra, je práve H. Thaci, na ktorého je v Srbskej republike vydaný zatykač. (Dačić: Vreme je za stavljanje tačke na KiM, 2012) Nakoľko je táto fáza rokovaní na svojom začiatku, nie je v súčasnosti možné objektívne ju zhodnotiť. Záver Od februára 2008, kedy Kosovo unilaterálne vyhlásilo nezávislosť od Srbskej republiky, je otázka jeho statusu brzdou v rozvoji oboch entít – na jednej strane je prištinská administratíva blokovaná Srbskou republikou v integráciách do medzinárodných organizácií a na strane druhej je integrácia Srbska do Európskej únie podmieňovaná tzv. normalizáciou vzťahov s Prištinou, čím je Srbsko nútené ustupovať od svojich národných záujmov v Kosove v záujme eurointegrácie. Napätie pretrváva nielen na medzinárodno-politickej a vnútropolitickej scéne, no logicky sa prenáša aj do každodenného života obyvateľov regiónu. 514 Bezpečnostná situácia na území Kosova nie je stabilná a úroveň interetnických tenzií je aj štrnásť rokov po ukončení konfliktu vysoká. Jednou z úloh dialógu bolo práve zníženie týchto tenzií priamymi rokovaniami, a tým aj zvýšenie stability v širšej oblasti. Výsledky dialógu však v mnohých ohľadoch prinášajú odlišné dopady od predpokladaných. Príkladom sú tenzie vzniknuté z dôvodu organizovania referenda v štyroch severokosovských opštinách, či konflikty sprevádzané násilím z dôvodu postavenia barikád, ktoré sú však opäť dôsledkom dialógu. Ďalší cieľ dialógu, zlepšenie života obyvateľov, sa takisto podarilo naplniť len čiastočne. Dohoda o slobode pohybu ho paradoxne skomplikovala, a to najmä kosovským Srbom. Dôvodom sú predovšetkým vysoké poistné poplatky platené pri prekračovaní administratívnej línie z oboch strán, či nutnosť vlastnenia dokladov tzv. Republiky Kosovo pre mnohé úkony, vrátane registrácie vozidiel, čo veľká časť kosovských Srbov odmieta. Dohoda o integrovaných administratívnych priechodoch, ktorej implementácia začala koncom roku 2012, viedla k čiastočnému obnoveniu barikád. Kosovskí Srbi a srbská opozícia obviňuje srbskú vládu z vytvárania hranice medzi Srbskom a Kosovom na mieste administratívnej línie. Dopady ostatných dohôd (o katastri, matričných knihách, nostrifikácií diplomov) nie je možné zatiaľ relevantne ohodnotiť, keďže neboli doposiaľ plne implementované. Cieľ priblíženia oboch entít k Európskej únie sa podarilo naplniť. Srbskej republike bol v marci 2012 pridelený status kandidátskej krajiny (aj keď v praxi to má malý význam, ako ukazuje príklad Macedónska, ktorého integrácia sa od pridelenia statusu v roku 2005 ďalej výrazne neposunula) a s Prištinou bol začatý proces vízovej liberalizácie. Zároveň Európska únia odporučila podpis Stabilizačnej a asociačnej dohody v prípade, ak Priština dosiahne pokrok v stanovených oblastiach. Okrem implementácie všetkých dohôd do praxe ostáva najmä pre Belehrad výzvou budúce smerovanie politického dialógu vo vzťahu k integrácii do Európskej únie. Hlavnou otázkou zostáva, aké budú ďalšie požiadavky Európskej únie ohľadom tzv. normalizácie vzťahov s Prištinou. Tlmočená bola napríklad požiadavka rozpustenia tzv. paralelných, t.j. srbských štruktúr na severe Kosova. Táto časť územia Kosova bude pravdepodobne jednou z ďalších tém rokovaní, aj keď sa tomu najmä prištinská strana bránila. Štyri severokosovské opštiny s väčšinovým srbským obyvateľstvom nie sú pod kontrolou Prištiny, ale pôsobia v nich inštitúcie Srbskej republiky. Záujmom prištinskej administratívy je ich integrácia do systému tzv. Republiky Kosovo, kým Belehrad sa snaží o udržanie svojho vplyvu aspoň v tejto časti územia. Domnievame sa, že dialóg v súčasnej forme nemôže úplne vyriešiť problémy medzi Srbskou republikou a prištinskou administratívou, nakoľko sa neočakáva srbské uznanie nezávislosti suverenity Prištiny, čo by však takisto nemuselo nutne viesť k úplnej relaxácii vzťahov. Úspechom bude vytvorenie fungujúceho rámca, na základe ktorého bude spolupráca medzi týmito dvomi 515 entitami efektívne fungovať, čím sa napomôže k obojstrannému zmiereniu napätia. Literatúra: 99,74 % protiv institucija Kosova .2012. B92. Dostupné na internete: 516 KULTÚRNE ROZDIELY A REFORMA BEZPEČNOSTNÉHO SEKTORA V CHORVÁTSKU CULTURAL DIFFERENCES AND CROATIAN SECURITY SECTOR REFORM Vesna Stanković Pejnović1 ABSTRACT Ethnic conflicts have seriously affected the process of democratization. The countries with ethnic problems have had difficulties establishing a democratic and civil society (Slovakia, Ukraine, Romania, and Macedonia); while in other, ethnic conflicts have led to civil wars (Croatia, Serbia, Georgia, Chechnya). In these countries conflicts are the source of injustice in the ethno-cultural field. If there are no open conflicts, there have often been demands for language rights, political representation, various forms of autonomy, better education programs, because they do not view the existing solutions as just. The treatment of national minorities is no longer considered to be a matter of internal politics, but of legitimate international monitoring, or in the words of the OSCE, minority rights are a matter of legitimate international concern, i.e. everything is headed for the internationalization of minority rights, with the goal of providing minorities with the rights to live and work inside their cultures. The international frame has been established so that the Western models of solving the problem of minorities could be applied to the newly-democratized countries of the South-east of Europe. Croatia has many difficulties to solve the problem of minorities in an adequate way because they focused the attention on the territory and security. The process of national building has been offered the possibility of equal opportunity, equal access to education and economic resources, as well as legal institutions and civil services. Because of this issue article will try to recognize and describe the impact of a variety of cultural influences and social values on the process of Security Sector Reform as one of the dominant components of democratic transition offering answers about how much undertaking and outcome of the Security Sector Reform really proves there has been successful and irreversible change in the security and military culture and democratic norms fit the needs of certain particular cultural views and what was the impact of the Euro-Atlantic integration processes to the cultural changes. Key words: security, reform, cultural differences, minorities in Croatia, Croatia, Security Sector Reform 1 Role of the Security Sector Reform No one really realy wanted to explain what NATO standard means for transitional countries to abolish their conscript services, especially at such time when at least half of the NATO member states still had their conscript services 1 Vesna Stanković Pejnović, Assoc. Prof., profesor, MIT Universitet Skopje, Treta Makedonska brigada, 1000 Skopje, Macedonia, [email protected]. 517 intact. More importantly, however, neither nation wide nor intra-institutional dialogue took place about what is it that really constitutes professionalized armed forces. People inside felt the pressure of patriotism, demands of the institutionalized ethics (in whichever way and scope it did exist), smaller groups appealed to honor and duty, which was sometimes at odds with the patriotism and institutional ethics, and individual personal ethics, which was sometimes very hard to reconcile. Security Sector Reform process was mostly looked at as a tool for adapting the military structures to the Western European and/or NATO standards. In order to pursue successful reform domestic top political and military structures, not only in Croatia, usually employ and hire services of a variety of foreign institutions or organization, more or less independent institutes. Considering the official standpoint, strong feeling is that top politicians and military officials count Security Sector Reform as a success by simply starting to commit to this process, without waiting to see the results and should be important only as a part of the overall societal and institutional capacity building and could not be in any way separated from an urgent need to develop the whole society. By committing to the Security Sector Reform without sufficient and serious planning for the overall societal and institutional capacities, the state structures seem to unmistakably send a signal that Security Sector Reform is here less to build social awareness, readiness and capabilities, and much more to serve particular interests of the leading political and professional elite. 2 Minorities in Croatia During the war and unstable peace, there was no political will to resolve the emerged problems of national minority rights for a long time. The international community swiftly identified the violation of minority rights and constantly pressured and offered various forms of aid with the goal of improving the state. As the realisation of particular minority rights is an important criterion in the democratisation of a society, and as the successful solution to this problem is one of the conditions of economic and political integration into European institutions, Croatia began to work on the defining of a new model of minority right realisation, which was supposed to include the ‘new’ minorities. The problems emerged in the attempt to define the status of Serbs and their rights, which turned into an open conflict. In the beginning of the democratic transition, changing the government in 2000, important steps were made in the protection of human and minority rights. If we compare the records of the census in 20012 with census in 1991, all minorities except for Albanians, the Roma and Germans have decreased in 2 The most drastic decrease is recorded in the largest minorities, Serbs, Hungarians, the Czech and Italians. The number of national minority members has decreased in relation to the 518 number. In this period the minority population has decreased from 22% to 8%. The records of the number of Croatians between the two censuses lead to the conclusion that numerous national minority members have changed their national belonging. This conclusion can be somewhat accounted for on the basis of the increase in the number of Croatians between the two censuses3 which cannot be merely explained by population growth, since the population decreased in this period.4 The reasons for the decrease in the number of national minority members can be found in the results of the war, the migrations towards the urban centres which resulted in the weakening of rural communication, the violation of traditional ties to the minority cultural heritage, inter-regional and over-sea migrations, especially during and after the war of 1991-1995, a higher level of education which lead to social movement of national minority members; the increased number of nationally mixed marriages; the weakening of the cohesive elements of ethnicity, which was replaced by the identification with the professional or social group, or regional belonging. One of the main reasons for this act is the estimation that it will be harder to live in the Croatian society in the future as a national minority member than as a member of the majority nation. (Malenica, 2003, 46) This significant change in the demographic structure has resulted in other changes relevant to the problem of minorities. In Croatia today, minorities are dispersed – there are no territorially homogeneous national minorities. No minority can ask to participate in the government (power-sharing) as a form of the solution to their status. Minorities with certain level of territorial autonomy insist on the realisation of their rights, preferring the protection of identity, rather than the participation in the government.5 Republic of Croatia inherited from the legislation of SFRJ the regime of human rights protection which was only relevant to certain minorities. Croatia acknowledged these inherited rights, but the problem of newly formed minorities remained. One of the preconditions of the international recognition was to pass legal acts concerned with national minority protection, especially the protection of the Serbian minority which had had the status of a constitutional nation in the preceding legislation. In order to realise the rights of national minorities, it was very important to adopt the General Convention on National Minority Protection in 1998. This was the first multilateral instrument of legal records in 1991 by 65% of Serbs, 41% of Slovenians, 28% of Rosins, 25% of Hungarians, 20% of Ukrainians, 15% of Slovakians, 7% of Italians, while the number of Roma has increased by 41%, Albanians by 25% and Germans by 10%. 3 According to the census of 1991. 4 According to the rough demographic estimates, around 45 000 people died more than were born in this period. 5 Minority rights group international report, Minorities in Croatia, 2003, 12, www.minorityrights.org/adm./Croatia. 519 character which was related to the protection of national minorities. As a complement to the General Convention, Croatia accepted the European Charter of Regional and Minority Languages, on the basis of which the Law of the Use of Language and Writing of National Minorities was passed. On the basis of the European Charter, the contracting parties are obligated to enable the realisation of rights in mother tongue as regards education, the judiciary, administration and public services, public media, cultural activities, economic and social life in the areas where mother tongues (Italian, Hungarian, Serbian, Czech, Slovakian, Rosins, and Ukrainian) are used as official. In 1991 the Parliament passed the Constitutional Law of Human Rights and the Rights of Ethnic and National Minorities. Accepting international standards, Croatia built a high level of minority protection into its legislation. The Constitutional Law of National Minority Rights in Croatia has the key role in the realisation of the general outline of specific minority rights protection, including the question of the participation of minorities in the processes of deciding at the local, regional and state level. According to it, the state secures the employment of minority language in the public and official use; cultural autonomy – preserving, developing and expressing their own culture, and preserving and protecting their cultural goods and tradition; the right to declare their own faith; the access to the means of public informing; self-organization and association for the purpose of satisfying common interests; the participation in representative bodies at the state and local levels, and in the administrative and judiciary bodies. 3 The opinion of the European commission for the realization of minority rights in the Republic of Croatia The passing of the Constitutional Law of National Minority Rights was a political obligation that Croatia had according to the Agreement of Stabilisation and Joining, and only by its passing was the way towards the submission of candidacy for full membership in the EU open. In the opinion on the application of Croatia for the membership in the EU – avis, which was made by the European Commission on the basis of the answers of the Croatian Government, it was important to pass a Constitutional Law as a legal outline for minority rights in Croatia6. The members of the European Commission consider it particularly important that minorities be represented in the Croatian Parliament, as well as their right to be represented in the representative bodies of the local self-government, the executive and the bodies of the judiciary. It has been found that national minority members are insufficiently present in the state administration and judiciary. A warning has been issued that the Government 6 The Opinion of the European Commission on the Application of Croatia for the Membership in the EU, the Commission of European Communities, Brussels, 2004, 24-29 520 has not created a specific mechanism to secure a long-term solution to this problem. The level of minority protection that Croatia has reached up to now is a good start for the coordination between the Croatian and the European legislation, but also for domestic legislation initiatives for the improvement of national minority position in Croatia. The position of national minorities has been improved due to the political, administrative and social changes in Croatia, but also because of the taking of a growing responsibility by national minorities for their own position, which are the activities directed towards the strengthening of social organisation and self-organization of the members of national minorities within non-governmental organizations and their growing participation in the work of the bodies of authority at the state, local and regional level. The right to cultural autonomy, due to organisation, is most fully realised by the members of the national minorities which had these rights in the SFRY. In the latest Progress report7 European Parliament is pleased with the Croatian Government's adoption of an action plan for the implementation of the constitutional law on national minorities and with the increase in funding; emphasizes the need to concentrate on the economic and social rights of minorities, in particular their access to employment, and to devise a long-term strategy for employment of members of minorities in public administration and the judiciary, and recommendation for the Councils on National Minorities to enjoy budgetary autonomy from the local authorities they are expected to advise, so that they can exercise their mandate in full independence. EP welcomes the achievements made in the area of the policy on minorities in Croatia. 4 Minority Issue One of the elements taken into account when considering if post-modern is their position towards minorities. Croatian Armed Forces in the last twenty years went through three phases. First, from the beginning of the 90s, it was marked by pretty wild and indiscriminate acquisition of the personnel (as a consequence of the situation of the state and the whole society). After the end of the war, emerged what could be called a great stagnation, when there was no significant rejuvenation of the personnel structure. Finally, after the year 2000 was marked by the process of downsizing, phase was very significant for the future of the Croatian Armed Forces but not run in a proper and systematic manner because one of the top military leaders made a remark: first we will downsize and then build strategy around what is left of the personnel. Proper understanding of situation has demanded understanding of the cultural framework in which military will operate in future, making necessary strategic 7 European Parliament resolution of 12 March 2011 on the Croatia 2011 progress report, http://www.europarl.europa.eu/sides 521 decisions and shaping criteria in order to ensure the best people for future military needs remain within the ranks. How did the minorities fare in this process? For a long time women represented around 15% of the personnel, but mostly occupying low ranked positions and responsibilities. As could be expected, there is no 15% of women in the ranks of the generals, neither in the ranks of the high ranking, so called flag officers (major to colonel). While taking above average representation among the civilian employees of the Ministry of Defence, within the military rank and file closest they come to the average representation is within the NCOs where they make up almost 10% of this category. Speaking about the ethnic structure, only 2% of the personnel considered themselves as national minorities. Intersting to notice, the highest representation of other ethnic groups was among the ranks of general and high ranking officers. Two thirds of the personnel considered themselves as being Catholics and one third the rest of other confessions and atheists. Again, proportionally the biggest number of members of other religions and atheists were among the Ministry of Defence officials, around 70%, and among generals and high ranking officers, around 45%. Very early in the development of the Croatian Armed Forces special facilities were provided for pursuing the religious needs of the soldiers within the barracks, but of course first it was done for the Catholics, being the biggest group in terms of numbers. 5 Security Perception In trying to persuade the public that joining NATO is necessary and unavoidable next step, political elite in many of the transitional countries argues that as a consequence of the full membership in NATO the society gets higher level of security. But security can be regarded as a distinctly diversified term. For the citizens, what counts the most is their individual security, security of their existence and well-being, public order, and all the elements that help them to plan for their future and the future of their families with relative confidence. Economic security partly overlaps with the aforementioned individual security, but has a much wider meaning, because it is the element that crucially affects the well being of the whole society. Economic development and growth are top priority elements for every society while, at the same time, they are elements sensitive in too many ways within fragile societies of the transitional countries. National as well as international security represents the third and ultimate layer of the security as a whole, a layer too often abused and misused by the political elites. Croatia’s accession to NATO was expected to increase security and to- date it has been clearly recognized as the most important benefit of the Croatia’s accession to NATO, not only among the politicians but also among the citizens. Same as many other elements, security perception of the Croatia’s accession to NATO is almost impossible to quantify, but if the security really increases or, at 522 least, if the general population retains the same perception, then this is something that will, in a positive way, indirectly influence other fields of the state activities as much as the whole society, at least for some time. On the other hand, it is dubious if is it really so, and if the increase of the security could be given such a sacrosanct status at all. Official structures and some scientists like to emphasize that accession to NATO means widening of the security area in Europe. But security, cannot be looked at only within the boundaries of the NATO member countries. If they themselves, their institutions, and citizens feel more secure it is only logical to expect that someone else on the receiving end of such political move would feel more insecure. Again, our society, politics, and science failed to address this issue convincingly which, we are afraid, also shows some predetermined cultural prejudices. 6 Role of the Cultural Differences in Creating or Allowing Crisis and Conflicts Risk analysis and assessment based on the undisputed data and pursued according to certain predefined procedures should have the crucial role in establishing national security framework of every country. This in effect means rationality should be recognized, established, and accepted as a driving force of all decisions. But in order to achieve this ideal, the people on the civilian, intelligence, and military side should be prepared to get over their cultural, preconceived, prejudicial biases and judgments. In reality we can see too often irrationality is in the driver’s seat, precisely at the high political and professional levels. It is nowhere to be seen better then in the area which is recognized as industry of hate (Ingrao, 2003). Instead of looking for common ground, the politicians, political scientists and security analysts much too often copy positive or negative characteristics of one element of the assessed subject (usually neighbour across the fence, or some other minority group) The trouble with such an approach is it can severely influence our strategic decisions and choices (Fischerkeller, 1998). These cultural prejudices and judgments do not have only one form of existence and influence. Referring to the future international military operations and our involvement, it seems plausible that understanding cultural differences (Peters, 1995-96) and using them to one’s benefit might have stronger impact on the outcome of the clash/war/insurgency then most of the strictly military elements. Is the North or the West uniquely entitled to feel insecure and threaten these days? Especially in the light of ample evidence that South and East throughout the history suffered more from the North and West then the opposite. How to reconcile new people and old values? How effective and successful can the so-called character building program be within the military, who and with what means is to ensure its compatibility with the social system of 523 values? These things don’t seem to work fully in other institutions much closer to the civilian way of life either. In anything close to ideal world, individual ethics should reign supreme over politics, but in practical life the politics seems to define ethics, thus setting the stage for all sorts of single-mindedness, because ideological views deter any possibility for individual ethics to shape and influence politics. The relation between the society and the security structures is to a large extent shaped by the rules emerging from the security versus right-to- know concept. Unfortunately, in Croatia, these rules are very much mutually conflicting. Years of ideological influence either openly or in disguise left their mark on many members of the defence structures, making them revert to self- imposed barriers and bans, even if and when they are not directly asked to do so, rather then risk clashing with the political and military hierarchy. Conclusion The value of the liberal multicultural theory of minority rights is not in providing possibilities to participate in the political domain, but in respecting their demand for the recognition of equality, cultural differences with the right to participate in the process of decision making and the right of self-government. The countries of South Eastern Europe, and among them Croatia, have shown openness towards the liberal-pluralistic principles. However, although forms of liberal pluralism are not new in this region, the region strives towards ethno- cultural neutrality. There is still a long way to go, since the democratic processes do not automatically secure just reconciliation of ethnic and cultural diversities. The new ‘pro-European’ structures simply create new sets of possibilities and limitation in the process of establishing models of ethnic balance in a new political environment. Although these countries accept the western pluralistic principles as a prerequisite for joining the EU, these principles do not automatically secure just reconciliation of ethnic and cultural diversity. The political practice has shown that the South East of Europe cannot decently copy the western-European liberal type of democracy, but can achieve a specific liberal type of democracy conditioned by the historical-political and cultural heritage, the present structural and cultural state of society and different international influence on that state. The help and support of reforms coming from the EU are followed by the demands that will protect the minorities’ form being subjected which is what would otherwise take place as a result of nation- building. In order to secure real equality for all citizens, minorities need to be given rights that secure their protection from the outside. This way, minorities have equal possibilities as majorities, work and life within their own culture. All minorities face certain structural vulnerability within the system of nation- building, whether they are in the western countries of the EU, or the candidate countries for membership in the EU. 524 The EU is not an ideal community of states. It faces many disputes in many regions, slowness in decision making and their realisation, bureaucracy, inequality between the rich and the poor countries. Adopting the European values and legal standards brings into question the ethnic and cultural interests of the small countries of the Union. There is no alternative, since, in the beginning of negotiations, the EU requires the fulfilment of the political democratic standards, economic prosperity, political stability, security, choice of modernisation and international peaceful cooperation, primarily with the neighbouring countries. The fulfilment of the much more difficult economic standards comes after the admission into the EU. Minority rights are political rights, and their effective exclusion from the basic rights is not immanent only in the countries of Eastern and South Eastern Europe. The development of minorities leads to the stability and progress, as well as the majority. The recognition, protection and promotion of minority rights are important in avoiding being a constant threat to the international security, and preventing a humanitarian crisis. In order to prevent conflict is important to build democratic state in which all ethnic groups will not increase their own security, political and economic advantage at the expense of the security, political and economic interests of other groups in society. A precondition for this is mutual agreement. The position of the minorities in this region is related to the fact that the minority question is the key problem in the organisation of the political, cultural and economic life, and not a side phenomenon that can be resolved by technical adjustments. Facing the minority question, the society faces the crucial questions of its structure. The position of the minorities in Croatia and Macedonia needs to be analysed in the general European context. The West had the illusive expectation that democratisation, the multiparty system and being orientated towards economic prosperity would automatically solve the problem of the South East of Europe together with the minority question. This approach is based on the opinion that the pattern of state forming can be applied in this part of Europe as well, and that an institutionalised system can be created, within which ethnic differences are free to continue. Liberal theory can be adopted by countries were national building process has been finished. Liberal theory has a chance in countries which can provide equal opportunities for all citizens and where differences can be accepted and not seen like hostile ones. In Croatia minorities must fight for their position, and Croatian government was forced for giving “special rights” under the pressure of the international community, not because they realize it as the right thing to do or it is fair because of equality of all citizens. Failure of the political and military leadership seems to prove that Security Sector Reform was understood at best as a way to change the organizational charts and to a lesser degree the functions of the security services and military forces. Security Sector Reform is 525 very seldom looked upon as a way to change complete cultural image of the administration and the nation itself, as its proponents are very often stressing. Croatia started in earnest the process of Security Sector Reform ten years ago. Judging this process from the point of view of institutional vs. cultural change it is obvious the brunt has been directed at changing the organizational diagrams and boxes on the paper while cultural impact and influence were seriously neglected. Security and defence transformation was shaped along the lines of copying western models and examples while fundamental social, political and cultural relations that should have been serving as a foundation for this change were mostly overlooked. The role of women, minority groups, introduction of the equal opportunity system, recognition and application for basic social values, linkage and overlapping of the politics and (security and defence) professionals, among other issues, all were revolving, and were subjugated, to the political power and interests. Particular interest of the close- knit groups arguably had much greater influence on the outcome of the Security Sector Reform then would be healthy for the benefit of the whole society. Linkage between political, strategic, and military culture and operational activities on the path of pursuing Security Sector Reform were hardly recognized and given thorough consideration. Bibliography: European Parliament resolution of 12 March 2011 on the Croatia 2010 Progress Report. FISCHERKELLER, M. P. 1998. ‘David versus Goliath: Cultural Judgements in Asymmetric Wars.’ In Security Studies, 7 (4), pp. 1-43 INGRAO, C. 2003. ‘Delegitimazing Multiculturalism: The Role of Cultural Elites in Ethnic Conflict.’ In Polemos, 11-12, pp. 87-95. MALENICA, Z. 2003. Etničke predrasude i socijalna distance u hrvatskom društvu danas (Ethnic Prejudices and Social Distance in the Croatian Society Today), Nacionalne manjine II – zaštita manjinskih prava u Hrvatskoj (National Minorities II – Minority Right Protection in Croatia), STINA, Split, 2003. Minority rights group international report, Minorities in Croatia, 2003, 12, Dostupné na internete: www.minorityrights.org/adm./Croatia . PETERS, R. 1995. ‘The Culture of Future Conflict’ Parameters, 25 (4),18-27. Progress report 2009 on Croatia, European Parliament, Dostupné na internete: http://www.europarl.europa.eu/sides The Constitutional Law of Human Rights and Freedoms and of the Rights of Ethnic and National Communities or Minorities in the Republic of Croatia, In Narodne novine, No 65/1991, 27/1992 – edited text, 51/2000 – edited text. The Law of the Right to be Educated of Ethnic and National Minorities, In Narodne novine, 51, 2000, Article 6. 526 The Opinion of the European Commission on the Application of Croatia for the Membership in the EU, the Commission of European Communities, Brussels, 2004, 24-29. 527 THE BALCAN REGIONAL SECURITY ASPECT – IMPACT OF THE MACEDONIAN-GREEK CONFLICT Oliver Andonov1 - Aleksandar Glavinov2 ABSTRACT The Balkan is constantly latent unsecure region in Europe. Permanent conflict processes between the countries of the region, historically move in the spectrum of the phase of the escalation of violence to phases of constant latency, but almost never in conflict resolution phase. As a result of persistent and latent conflicts at best, the Balkan is a region that is constantly able to export instability. Long-standing conflict between Greece and Macedonia has a permanent impact on regional security. As a result of long-term failure to Greek- Macedonian conflict process and the absurdity of this whole conflict, it affects the emergence of new political-economic conflicts in the region. This paper will attempt to briefly present the impacts that Greek-Macedonian conflict has on achieving regional security. Through maintaining the conflict process and causing exclusion of the region in the European security space can export constant instability. This instability is particularly true of the Republic of Macedonia endangering its security and emphasizing the European security space. Key words: conflict, regional security, national interest, identity, Macedonia, Greece Introduction Speaking of conflicts and theoretical concept on conflicts, it is necessary to say that they have their own structure and phases, and they do not appear out of nowhere. Based conflicts are not isolated violent acts, but a process that involves parties with certain views and defined goals for entering the conflict process in which the already latent phase transit in the phase of the violence. This conclusion applies to the Greek-Macedonian conflict process, with a lot of specifics in terms of interests, goals, fears, attitudes of the parties to the conflict. However, this conflict process exceeds the characteristics of simple bilateral conflict but political pragmatism has grown into a conflict that after more than twenty years, seriously affecting the Balkan region. Especially it should be kept in mind that the regional geopolitical situation when this conflictive process started today completely changed. The conflict process can seriously affect regional security in contemporary circumstances and dynamics which manifests itself, in particular in terms of contemporary risks and threats to regional security. 1 Oliver Andonov, PhD, assistant professor, MIT University, bul. Treta Makedonska Brigada bb, 1000 Skopje, Republic of Macedonia, [email protected]. 2 Aleksandar Glavinov, PhD, assistant professor, Military Academy “General Mihailo Apostolski“, St: Vasko Karangelevski bb 1000 Skopje, Republic of Macedonia, [email protected]. 528 This paper will attempt to briefly lay the theoretical aspects of the conflict, as well as contemporary risks and threats, and also through part of the research paper to show how it can affect the achievement of national and vital interests of the Republic of Macedonia. Moreover, it is necessary to know that the basic national and vital interests of the Republic of Macedonia is the survival of the nation and the state (Defense Strategy of the Republic of Macedonia; 2010), and it is actually a national interest of every modern European state. Threat of this basic and most national interest inevitably leads to the intensification of the conflict process. Conflict process in question is littered with many factors of influence, particularly on national interests primarily with the life of the nation and the state. 1 International relation and conflicts Usually the conflict is understood as an armed conflict or war. For most people only war is a conflict or a conflict situation. However, this conflict understanding represents one sided and unscientific approach. In the scientific literature different definitions of conflict can be found, primarily depending on how approaches to defining the term and that the parties to the conflict process. Thus, we can speak of intergroup or intra-group, ethnic, social, political, international or internal conflicts. In terms of international conflicts we can say that it is a situation in which an entity is engaged in conscious opposition to another entity in the international community because they have conflicting goals, and the conflict is that part of the dispute in which there is a danger of the use of military force or it is already used. (Ortakovski, 1999). This is only an introductory understanding of the conflicts in the international community and we believe that in order to survive a conflictive process in bilateral or multilateral relations in international relations it is not at all necessary to use armed force to be considered as a conflict. Basically conflict process can be long, but in the entire period to be in the phase of latency, i.e. not to grow into violent or armed conflict process. It's not unusual in international relations, and quite relevant to such a conflictive process is exactly the conflict process between Macedonia and Greece. Within security studies, and in the definition and understanding of international conflicts, they represent a security dilemma to which turns Robert Kaplan. In this definition, conflict is defined as violent, and as a consequence of the belligerent cultures which participate. This conclusion of Kaplan is due primarily on historical-political and ethno-cultural characteristics of ethnic communities or states that participated in the wars in the former Yugoslavia (Carlsnaes, Risse, Simmons, 2012). However, mainly in security studies, international conflicts are understood as armed violent conflict or coincide with the definition of war. We will not agree with this approach to defining conflicts in international relations, mainly because further in this paper we have 529 completely different international conflict, with special specifications. Theory of conflict within the security studies, associates conflicts with ethnic conflicts at international level. Basically this is a relatively accurate determination, especially if we start from the fact that conflict in international relations between states conflicts between nations and nations is based on ethnicity. Conflict primarily as a result of the conflicting interests of nations or ethnic groups carry the notion of state in certain countries. Especially in the Balkans this is typical, because states are accepted according to the traditional approach of interpreting the nation state as a political creation. Even in the functioning of the liberal state and the recognition of the existence of separate ethnic minorities with wider powers, ethnic majority displays its interests as a priority for the country in international relations. In this, ethnic identity is socially constructed relying on tradition, and that constructivists call "invented tradition" (Williams, 2008). Linking the conflicts and international relations, we can say that they are the result of violations of human rights by both or one of the parties to the conflicts, minority issues, territorial issues, resources, or cultural differences (Stetter, 2007). Macedonian-Greek conflict is a complex combination of many of these reasons, but mostly an identity conflict that directly affects the realization of national interests, or it is at least crucial for Macedonia. 2 National interests and issues of identity National interests are very important questions in this conflict, but there are defined in different ways, depending on the purpose and position of the state in international relations, but also on the basis of assessment of the risks and threats to security. Especially important is the assessment of the threats to the national identity, constitutional order and territorial integrity. Generally there are no major differences in the definition of national interests and national security associated with its accomplishment, but also with the dilemma of moral principles in international relations and the achievement of national interests. One very essential definition of the national interest as a combination of the national security, morality and international relations is as follows: "The national interests of a nation that is conscious not only of their own interests, but also that other nations have their own national interests, must be defined in compatible relationship with them, as in the multinational world is a requirement of political morality, but in a time of total war it is one of the conditions for the survival of the nation "(Pham, 2008). It is the nation's survival and the preservation of national identity, whether it is a direct violation of security by military action or is it political, economic or other influence. From this aspect, the Republic of Macedonia as a basic national interest determines the survival of the nation and Republic of Macedonia. Like other vital interests determined like: 530 • Protection and promotion of peace and security, life and health, property and personal safety of the citizens; • preserving and promoting the democratic values of the state: human rights, rule of law, political pluralism, the principle of sharing of powers, protection of cultural identity and heritage of all citizens of the Republic of Macedonia; • preserving and promoting strong and functional multiethnic democracy and the constant improvement of interethnic relations; • NATO's political and defense integration, political, economic and security integration in the European Union and active participations in other forms of international cooperation. Reality requires constant emphasis on the preservation of national identity, primarily as a negative historical experience for the Macedonians. It will have an impact not only in the relations with the neighbors that are littered with historical undefined issues and open conflicts, but will show an impact in terms of acceptance of Macedonia to the European security identity. In addition, Macedonia is a small country which is not strong and that faces the inner etnopolitical conflict, and those factors influence the practical political rhetoric and behavior in the present conflict process with Greece. Definition of Greek national interests is very difficult to determine. Primarily due to the fact that Greece is a member of NATO and the EU and their identity issues has plagued even in relation to the security identity in the EU and NATO. Greece. However, dispute of the identity of the Macedonians is primarily eufeministic two-decade question about the name of the state of the Republic of Macedonia. 3 Greek-Macedonian conflicts and the impact on regional security Greece is one of the most important and powerful countries in the Balkans, especially rising towards the end of the twentieth century after the breakup of Yugoslavia (Shea, 2008). Despite this conclusion, the conflict in Macedonia and in general "Macedonian Question" is an ethnic conflict with deep roots in the collective memory of the Macedonians, and political position within the conflict set by Greece. The most disputed is the worst ethnic cleansing against Macedonians that took place in the time of the civil war in Greece from 1947 to 1949. During this war, political internal conflicts in Greece are used to solve the "Macedonian Question" in the Aegean part of Macedonia as part of Greece after the Balkan wars of the last century through the most drastic and undemocratic methods. From a security perspective we can agree with the claim that every modern English political leader is fully aware that there is no way the idea of "Macedonians in a state" to be applied in practice and it does not cause disruption of regional security (Gallagher, 2005). Contemporary Macedonian 531 policy is not geared towards this form of survival of the nation and such a unification of divided Macedonia. Macedonia is aware of the exposure of internal conflict processes before etnopolitical conflict process by Albanians, as well as the regional environment in which Albanians whether it is a policy of the Republic of Albania or Kosovo are under expansionist nationalism. Therefore, even people in Macedonia originating from Aegean Macedonia (Greek part), and those who in their youth actively participated on the side of the Greek Democratic Army (Communist resistance) in the civil war, will not believe that the Macedonian Question will be solved by changing the boundaries. Rather on the conflict process it is to respect fundamental human and minority rights for Macedonians living in Greece, and those exiled during the Civil War and today they would like to return to their homes and their TTC (Danforth, 1995). One of the reasons for the continuation of the conflict process and the issue of the name Macedonia by Greece as a historical-political problem that Greece will have to tackle in the internal relations, but also with the international public by recognizing several genocides carried over non- Greek population in the course of the twentieth century. This is the continuation of the conflict process in Greece, and thus is hampering Macedonia to become a full member of NATO and the European Union, an accelerator of possible disruption to regional security. The disruption of regional security in the Balkans will not pose a risk only to Macedonia, but rather for the broader region. Greece, which is a member of NATO and the EU has repeatedly used its position to call upon danger from Macedonian "irredentism" and basically it does not apply rationally and as we said the beginning of this section as a regional leader. Faced with their own problems, primarily economic, the issue of conflict of the name of Macedonia is an alibi and incomprehensible distractions for NATO and the EU from the real risks and threats to regional security. Such real risks and threats to regional security may have implications on the Central and Western Europe before Islamic radicalism and economic instability. For Macedonian experts’ public, the impact of the conflict process between Macedonia and Greece causes danger to the Macedonian national interests and vital interests of the European Union. For the purposes of this paper we used experts public opinion in Macedonia gathered by conducting a survey related to the realization of national interests within the European vital interests over European security policy. The research results can be viewed in the following graph: Do you think that long-term unsolved conflict process between Macedonia and Greece can realistically threaten the national interests of the Republic and of the EU's vital interests in the region? 532 From the results obtained in the research we can conclude that experts in the Republic of Macedonia have no particular difference in attitude which is due to ethnicity, 71.8% considered that even this conflictive process can realistically threaten the national interests of Macedonia and the vital interests of the Union, only 5.4% think that endangerment is not possible, and 22.9% are not sure or do not know how it could happen. This simple and brief overview indicates high percentage of risk awareness among the Macedonian expert public on the interests not only of Macedonia and the European Union that may be the result of failing to address the conflict process. In practice, the threat to the national interests of Macedonia can be an introduction to the insecurity of the country due to the escalation of internal conflicts. Regional instability in turn, caused by escalating internal before etnopolitical conflict processes in Macedonia threatens Europe's vital interests, primarily those relating to sustainable security situation, particularly in terms of preserving security stable on European security area. Inherent in this area is of course the Republic of Macedonia, although not a full member of the Union. Conclusion When Balkans are in question, the reality of security imposes unambiguous conclusion that any conflict in this region should not be seen as isolated. Especially in case of interstate conflict that has deep roots. In combination with other existing conflicts processes that represents multiplied risk to regional security. Practically in political and security rhetoric there is an ample potential for conflict escalation. Clash of national interests and collective memory filled with mutual violence and history in which always someone must lose for the other to get and eventually recognizing the historical mistakes and violence represents permanent accelerators for possible security crisis. Triggers 533 that would trigger crisis are constantly present and thanks to the impact of international public, both internal and bilateral Balkans conflict processes are held in permanent latency. Seeing the Macedonian-Greek conflict process, we can say with certainty that it has the potential to destabilize the region and to threat the security. This applies above all to direct Macedonian-Greek relations, who have not reached the stage of violence primarily because it would mean an international armed conflict, and it is almost incredible in these conditions. But, the ability of this conflictive process is a strong accelerator for internal etnopolitical conflict process in Macedonia. Greek long-term strategy for keeping Macedonia under constant threat and possibility of security threats by escalating etnopolitical conflict process between Macedonians and Albanians, in the hope that it will cause internal destruction of the Republic and thus avoid the overcoming of the “Macedonian Question” is an irresponsible political and security game of Greece in relation to the entire region. In this context we must consider the interests of all countries in the region, and they are not exclusively political-historical as Greece. But also to include territorial interests that are mutually irreconcilable. Causing weakness to a country in the region, even if it is the Republic of Macedonia and Greece is a threat to regional security with the highest risk of an escalation of the conflict. It will cause escalation and other forms of threat intentionally or accidentally although political elites do not think about. Although for Greece this conflict is as a matter of fighting "Macedonian irredentism" and thus a key national interest of priority for the security. The real motives of Greece have nothing to do with preserving security in practice and its own, but also the regional one. The influence of the Macedonian-Greek conflict on regional security process indirectly has the effect of multiplying and accelerating other conflicting processes, especially those relating to the Republic of Macedonia in the internal relations and bilateral relations with other countries in the region and several key issues. In this paper we will not dwell on them, but as a disclaimer would only say that the outstanding issues with Albania and Kosovo have already been mentioned and expressed through national Albanian expansionism. The issues of church relations and the recognition of the Macedonian Orthodox Church, which impedes Serbia, but affects Greece too and relations with Bulgaria are having amplitude of extremely close to extremely strained, due to historical issues. Through the promotion and maintenance of these conflicting processes, Macedonian-Greek conflict has direct impact on non - membership of Republic of Macedonia to the European Union, and that influence the security of the European security space. 534 Bibliography: LORING, D. 1995. The Macedonian conflict-ethnic nationalism in a transnational world. Chichester: Princeton University Press 1995. 273 pp. ISBN 0-691-04357-4. SHEA, J. 2008. Macedonia and Greece: The Struggle to Define a New Balcan Nation. Shutterstoch, North Carolina, 2008. 423 pp. ISBN 978-0-7864-3767-2. WILLIAMS, P. 2008. Security studies, an introduction. New York: Routledge, 2008. 551 pp. ISBN 978-0-415-78280-7. PHAM, P. 2008. What Is in the National Interest? American Foreign Policy Interests, National Committee on American Foreign Policy, Washington D.C., 2008. STETTER, S. 2007. Territorial conflict in world society, Abingdon: Routledge, 2007. 238 pp. ISBN 0-203-96284-2. Defence strategy of the Republic of Macedonia, Official Gazette no.30, LXVI, March 2010. GALLAGHER, T. 2005. The Balkans in the New Millennium-in the shadow on war and peace. New York: Routledge, 2005. 232 pp. ISBN 0-415-34940-0. GOCEVSKI, T. – ORTAKOVSKI, V. – GEORGIEVA, L. 1999: Conflict and Conflict Transformation. Skopje: Faculty of Philosophy, 1999. CARLSNAES, W. - RISSE, T. - SIMMONS, B. 2012. Handbook of International Relations. London: SAGE, 2012. 572 pp. ISBN 978-1-84920-150-6. 535 STRATEGICKÉ HODNOTENIE OBRANY V PODMIENKACH SLOVENSKEJ REPUBLIKY. HISTORICKÝ A MEDZINÁRODNÝ KONTEXT, PROBLÉMY TRANSFORMÁCIE REZORTU OBRANY A PRÍPRAVA BIELEJ KNIHY O OBRANE SR. THE STRATEGIC DEFENCE REVIEW IN CONDITIONS OF THE SLOVAK REPUBLIC. HISTORICAL AND INTERNATIONAL CONTEXT, PROBLEMS OF THE SLOVAK DEFENCE TRANSFORMATION AND THE PREPARATION OF THE SLOVAK WHITE BOOK ON DEFENCE. Jaroslav Naď1 – René Naď2 ABSTRACT This article elaborates on the Strategic Defence Review in general and more specifically in Slovakia. The first part of the article analysis the need for adequate defence capabilities building within the Slovak Republic in order to fulfil its international commitments related to NATO and EU membership. In its second part, the author summarizes a historical development of the transformation processes of the Armed Forces in the Slovak Republic since 1993. The third part – the core part of the article is dedicated to the analysis of the Strategic Defence Review itself within the conditions of the Armed Forces of the Slovak Republic. Key words: Strategické hodnotenie obrany, biela kniha o obrane, transformácia, ozbrojené sily, spôsobilosti, obranné plánovanie, bezpečnostné prostredie Úvod Strategické hodnotenie obrany (SHO) je štandardný nástroj riadenia obrany v demokratických krajinách. Predstavuje systémový nástroj reakcie na vývoj bezpečnostného prostredia, zásadné zmeny zdrojového rámca a spôsobu zaručovania obrany. Jeho produktom býva hĺbková analýza stavu a dlhodobá projekcia rozvoja obrany s dôrazom na budovanie potrebných spôsobilostí a tým na rozvoj ozbrojených síl, ako nevyhnutný predpoklad účinného zaručovania obrany a efektívneho využívania zdrojov štátu. Jedná sa o širokospektrálny 1 Jaroslav Naď, PhDr., vedúci Sekcie obrany, SD SR pri NATO, NATO HQ, Boulevard Leopold III, 1110 Brussels, Belgium, [email protected]. 2 René Naď, Ing., kpt., poradca pre plánovanie síl, Úrad vojenského predstaviteľa, SZ SR pri EÚ, Avenue de Cortenbergh 79, 1000 Brussels, Belgium, [email protected]. 536 proces, ktorý vyžaduje postupnosť krokov, preto má svoje fázy a relevantné výstupy. Zahŕňa analýzu stavu a následne definovanie riešení zásadných obranných otázok a rozvoja ozbrojených síl za účelom rozhodntia o dlhodobom rozvoji ozbrojených síl v stabilnom ekonomickom rámci. Pri spracovávaní predmetných analýz členské krajiny NATO spravidla využívajú kritériá aplikované aj v rámci systému obranného plánovania a hodnotenia obrany v Aliancii. Analýza SHO zo zásady skúma širšie súvislosti v dlhšom období. Hlavným cieľom SHO je teda definovať politicko-strategický rámec pre dlhodobý rozvoj obrany a ozbrojených síl, vrátane zabezpečenia stabilného zdrojového rámca s ambíciou vyrovnania nerovnováhy medzi stanoveným rozsahom úloh a prideľovanými zdrojmi. Napríklad Ministerstvo obrany USA definuje svoju pravidelnú Štvorročnú správu o strategickom hodnotení obrany (Quadrennial Defense Review Report / QDR) z februára 2010 ako: „... správu, slúžiacu 2 účelom: po prvé, stanovenie kľúčových prioritných úloh rezortu, poskytujúcich kontext a odporúčania v súvislosti s rozvojom spôsobilostí...; a po druhé, za účelom oboznámenia so zámermi ministra ohľadne práce rezortu s výhľadom niekoľkých rokov. QDR teda slúži ako vrcholný dokument určujúci, ako bude ministerstvo obrany podporovať ... (činnosť ozbrojených síl)... a vytvárajúci politiku a programovanie zdrojov určených pre oblasť bezpečnosti v nasledujúcich rokoch.“ (Quadrennial Defense Review Report, 2012, s. 4) Z praxe je možné konštatovať, že SHO sú realizované buď v pravidelných intervaloch alebo mimoriadne. Ako príklad uskutočnovania SHO v pravidelných intervaloch je možné uviesť Spojené štáty americké, ktoré vykonávajú tento proces každé štyri roky. Základným dôvodom pre mimoriadne strategické hodnotenie obrany je buď zásadná zmena bezpečnostného prostredia alebo neudržateľnosť stanoveného plánovania z dôvodu pretrvávania dlhodobej nerovnováhy medzi rastúcim rozsahom a náročnosťou úloh, ktoré pre rezort obrany vyplývajú z príslušných právnych predpisov a medzinárodných zmlúv v oblasti obrany na strane jednej a nedostatočným zdrojovým rámcom na realizáciu týchto úloh na strane druhej. Tento druhý scénar, t. j. neudržateľnosť stanoveného plánovania, je v súčasnosti pozorovateľný vo väčšine europských krajín. V dôsledku dopadov ekonomickej krízy prebehlo v ostatných rokoch veľmi výrazné znižovanie zdrojov vyčlenených pre obranu a bezpečnosť, čo zhoršilo už tak kritický stav v mnohých ozbrojených silách európskych krajín. To sa prejavuje stagnáciou ich transformácie a postupným strácaním viacerých spôsobilostí a tiež rastúcou disproporciou medzi investíciami do obrany v rámci ČK NATO3. Popri uvedených faktoroch môže byť významným impulzom pre SHO napríklad aj prijatie novej Strategickej koncepcie NATO (ako tomu bolo 3 Podľa údajov NATO bol na konci roku 2012 percentuálny podiel výdavkov na obranu medzi USA a ostatnými členmi v pomere 77:23. 537 naposledy v roku 2010) či iného strategického dokumentu so silným regionálnym či globálnym dopadom, z ktorého vyplývajú nové požiadavky na rozvoj spôsobilostí ozbrojených síl. Aj tento faktor má rozsiahlý dopad na Slovenskú republiku a jej spojencov. V posledných rokoch sme svedkami prebiehajúcich dynamických zmien bezpečnostného prostredia a nárastu operačného tempa v prebiehajúcich operáciách medzinárodného krízového manažmentu. Tieto faktory vyvolali tlak na zvýšenie funkčnosti a efektívnosti NATO a EÚ pri zaručovaní bezpečnosti a stability vo svete. Z toho vyplývajú požiadavky na rozvoj nových, sofistikovanejších a zdrojovo náročnejších vojenských a civilných spôsobilostí. To ešte viac roztvára nožnice medzi úlohami pre ozbrojené sily a existujúcimi zdrojmi. Vzhľadom k uvedeným faktorom v ostatných rokoch či mesiacoch viaceré členské krajiny Aliancie, vrátane SR, pristúpili k realizácii procesu SHO. 1 Medzinárodný kontext Na potrebu a úroveň civilných či vojenských spôsobilostí majú samozrejme dopad aj externé faktory. V prípade SR ide najmä o globálne bezpečnostné prostredie a medzinárodno-politickú rovinu súvisiacu s členstvom SR v medzinárodných organizáciách, najmä v NATO, EÚ či OSN. Globálne bezpečnostné prostredie má tendenciu v nasledujúcich rokoch aj naďalej prechádzať dynamickým vývojom, komplexnosťou, nestabilitou a neurčitosťou vývoja. Globalizácia ako hlavný faktor vývoja zvyšuje vzájomnú prepojenosť a závislosť medzi štátmi, a tým aj ich zraniteľnosť. Jej charakter a podobu výraznejšie ovplyvnia hodnoty a záujmy nových mocenských centier. Vzájomná závislosť medzi vnútornou a vonkajšou dimenziou bezpečnosti sa bude prehlbovať, pričom napätia, krízy a konflikty vo vnútri jednotlivých štátov budú ovplyvňovať aj ich vonkajšie bezpečnostné prostredie. Najmä rôzne formy terorizmu a šírenie zbraní hromadného ničenia vrátane ich nosičov, jednotlivých komponentov potrebných na ich výrobu, ako aj materiálov dvojakého použitia predstavujú vážnu bezpečnostnú hrozbu, ktorá môže narastať. Nekontrolované šírenie týchto zbraní a prostriedkov v spojení s ich potenciálným vlastníctvom v rukách teroristických skupín je možné považovať za jednu z najvážnejších bezpečnostných hrozieb. S vyššou mierou využívania vyspelých komunikačných a informačných technológií sa bude zvyšovať závislosť verejných a súkromných inštitúcií aj jednotlivcov na stabilite infraštruktúry kybernetického priestoru a voľnom prístupe k nemu. Kybernetický priestor môže byť zneužitý štátnymi aj neštátnymi aktérmi na aktivity alebo útoky proti kritickej infraštruktúre vo verejnom aj súkromnom sektore. Využitie kybernetického priestoru sa môže stať jedným z variantov vedenia boja. Tieto aspekty globálneho bezpečnostného prostredia sa zdajú byť z pohľadu SR v súčasnosti najrelevantnejšie. V medzinárodno-politickej rovine NATO očakáva od svojich členov jasnú orientáciu ozbrojených síl na aliančné zameranie a úlohy v súvislosti 538 s plánovacími procesmi NATO. Rovnako EÚ čoraz výraznejšie zameriava svoju SBOP na budovanie spôsobilostí. V súčasnosti SR, podobne ako viacerí spojenci, neplnia plnohodnotne všetky záväzky, ku ktorým sa v minulosti zaviazali. V ostatných rokoch prešli práve z týchto dôvodov procesmi strategických hodnotení obrany aj viacerí významní spojenci ako napríklad Nemecko (2011), USA (2012), Francúzsko (2012), Veľká Británia (2011), ale aj Česká republika (2011) či Poľsko (2011). (Panetta, 2012) Navyše, s cieľom zvyšovania celkovej úrovne spôsobilostí Aliancie či EÚ v oblasti obrany sme aj pod drobnohľadom jednotlivých spojencov, ktorí čakajú na naše rozhodnutia, aby boli pripravení nám poskytnúť požadovanú asistenciu (v prípade SR ide najmä o USA), resp. aby sme mohli začať rozvíjať spoločné mnohonárodné aktivity (V4). Spolupráca s Českou republikou je historicky na najvyššej úrovni, pričom ČR dokonca opakovane menuje SR ako najbližšieho potenciálneho partnera vo viacerých oficiálnych dokumentoch, vrátane ich Bielej knihy o obrane z roku 2011. (Bíla kniha o obraně, s. 95) 2 Transformačný proces v OS SR 1993-2010 Armáda SR od svojho vzniku 1. januára 1993 (od roku 2002 Ozbrojené sily SR4) prešla 20-ročnou cestou vývoja, ktorá mala viacero kvalitatívne odlišných etáp determinovaných predovšetkým zásadnými politickými rozhodnutiami vrcholových orgánov štátu v oblasti zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej politiky SR. Charakter, poslanie, úlohy ako aj dynamiku rozvoja základných kvantitatívnych a kvalitatívnych parametrov Armády SR, determinovali politicko-bezpečnostné záujmy štátu v oblasti obrany. Základnou politicko-spoločenskou požiadavkou bolo vybudovať armádu ako dôležitý atribút samostatného štátu na obranu svojej suverenity, udržania územnej integrity a garancie demokratických hodnôt. To si vyžadovalo uskutočniť zásadné zmeny v armáde, ktorá po rozdelení bývalej československej armády zdedila približne 53 000 vojakov, veľké množstvo techniky a materiálu, rozsiahle vojenské školstvo (dimenzované na federálne potreby), výcvikové zariadenia a infraštruktúru. Svojou organizačnou štruktúrou, systémom velenia a riadenia ako aj vojenskými spôsobilosťami v tej dobe predstavovala typickú armádu krajín bývalej Varšavskej zmluvy. Druhou, medzinárodno-politickou, platformou pre budovanie novej armády bola zhoda rozhodujúcich politických subjektov v SR na euroatlantickej orientácii štátu, ktorá vyústila do prijatia politického rozhodnutia zabezpečovať obranu SR v rámci kolektívnej obrany NATO. V súlade s tým SR v roku 1994 vstúpila medzi prvými postkomunistickými štátmi do programu NATO - Partnerstvo za mier, v rámci ktorého sa zaviazala už v predvstupovom období 4 Zákon č. 312/202 o ozbrojených silách SR 539 transformovať svoje ozbrojené sily tak, aby po vstupe do Aliancie bola jej plnohodnotným členom. SR sa tak zaradila do skupiny krajín, ktoré chcú byť spolutvorcami bezpečnosti a nie iba jej pasívnymi konzumentmi. Vychádzajúc z uvedených postulátov stála pred vrcholnými vojenskými a civilnými predstaviteľmi rezortu obrany historická úloha uskutočniť transformáciu zdedenej armády na moderné ozbrojené sily, porovnateľné s armádami členských štátov NATO, ktoré budú schopné plniť úlohy obrany štátu a prijaté medzinárodné záväzky. Od roku 1993 do roku 2000 bolo preto v rezorte obrany vykonaných viacero reformných iniciatív, ktoré však nepriniesli očakávaný efekt. Vyústením tohto trendu bolo veľmi kritické hodnotenie stavu ozbrojených síl zo strany USA v roku 20005, ktoré nenapĺňali úlohy a záväzky prijaté SR v programe Partnerstvo za mier s dôrazom na plnenie Partnerských cieľov. V reakcii na to nové politické vedenie rezortu obrany pod vedením ministra Jozefa Stanka a „integračného“ štátneho tajomníka Rastislava Káčera rozhodlo o zintenzívnení integračného úsilia SR. V roku 2001 boli po prvýkrát v SR schválené štandardné strategické dokumenty (Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky, Obranná stratégia Slovenskej republiky, Vojenská stratégia Slovenskej republiky), ktoré definovali ciele a úlohy bezpečnostnej a obrannej politiky demokratického štátu ašpirujúceho na vstup do NATO a EÚ. Bol tiež vypracovaný koncepčný rámec transformácie rezortu obrany za využitia pomoci zahraničných expertov, predovšetkým z USA a Veľkej Británie. Výsledkom bol prvý Dlhodobý plán štruktúry a rozvoja ozbrojených síl SR – plán rozvoja a rozvojových programov vrátane ich finančnej náročnosti - Model 2010, schválený vládou SR v roku 2002, ktorý stanovil dlhodobé ciele a úlohy transformácie rezortu obrany a predovšetkým ozbrojených síl. Tieto ciele boli definované v troch základných oblastiach: zmena štruktúr, rozvoj vojenského personálu, spôsobilosti a modernizácia, a v dvoch podporných oblastiach: rozmiestnenie posádok a podporné programy. V marci 2003 schválila vláda SR Časový plán plnenia reforiem6, ako súčasť integračného procesu do NATO, ktorý definoval konkrétne reformné kroky a garantoval záväzok vlády SR zabezpečiť na obranu potrebné zdroje. Na splnenie týchto cieľov sa vláda SR, vzhľadom na kritický stav ozbrojených síl, ktorý by mohol byť prekážkou pre prijatie SR do NATO, zaviazala vyčleňovať na obranu 2 % HDP. Tieto plány, vrátane zdrojových záruk na ich realizáciu, 5 Pozn.: Štúdia reformy obrany Slovenskej republiky – známa ako Garretova správa. Nejedná sa o vládny dokument ale napriek tomu zohráva významnú úlohu vo vývoji slovenskej bezpečnostnej politiky. Správu vypracoval tím pod vedením amerického generála J. Garreta na základe spolupráce Pentagonu a Ministerstva obrany SR. Správa bola odovzdaná do rúk ministra obrany P. Kanisa pri jeho návšteve USA 26. júla 2000 a jej obsahom bolo kritické hodnotenie komplexného stavu ozbrojených síl SR. 6 Pozri: Časový plán plnenia reforiem. www.nrsr.sk/web/dynamic/Download.aspx?DocID=191068 540 NATO akceptovalo a premietlo ich do cieľov v oblasti rozvoja spôsobilostí, tzv. Cieľov síl 2004 pre SR v rámci procesov obranného plánovania NATO. Odvtedy tieto záväzky tvoria trvalý a základný príspevok SR k plneniu ambície Aliancie vyjadrujúci spravodlivý podiel SR na spoločnom úsilí a zdieľaní rizík všetkými členskými štátmi. V období po vstupe SR do NATO boli Ciele síl 2004, aj v kontexte zásadného rozhodnutia Aliancie postupne prevziať zodpovednosť za celú operáciu v Afganistane, ďalej spresňované a upravované tak, aby Aliancia bola schopná napĺňať svoju ambíciu v meniacom sa bezpečnostnom prostredí i vo vzdialených oblastiach mimo územia členských štátov, čo sa premietlo do nárastu požiadaviek na expedičný charakter ozbrojených síl. Tieto historické rozhodnutia podstatne determinujú charakter činnosti NATO až do súčasnosti. Vyvolali potrebu zásadných transformačných zmien v celej Aliancii, vrátane prijatia novej strategickej koncepcie, aby bola schopná napĺňať svoje poslanie aj v 21. storočí. Charakter operačného priestoru, zaostalá infraštruktúra, asymetrický spôsob vedenia bojovej činnosti nepriateľom, ako aj veľmi náročné geografické a klimatické podmienky v Afganistane bezprostredne vyvolali objektívnu potrebu generovania nových spôsobilostí ozbrojených síl s dôrazom na zvyšovanie úrovne ich nasaditeľnosti a udržateľnosti v operáciách vykonávaných v strategickej vzdialenosti. V období rokov 2004 až 2009 boli v bezpečnostnej a obrannej politike SR dominantné otázky súvisiace s pôsobením v NATO a EÚ a z toho vyplývajúce záväzky pre SR. V Národnej rade SR boli v roku 2005 schválené nové politicko- strategické dokumenty (Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky a Obranná stratégia Slovenskej republiky), ktoré boli plne kompatibilné so strategickými dokumentmi NATO a EÚ a jasne definovali nový charakter obrany SR v rámci kolektívnej obrany a formulovali požiadavky vyplývajúce z prechodu od obrany jej teritória k obrane jej záujmov. Tieto dokumenty spolu s prijatím alebo novelizáciou príslušných zákonov vytvorili zodpovedajúci strategický a ústavno-právny rámec pre obranu štátu v rámci kolektívnej obrany a plnohodnotné plnenie záväzkov vyplývajúcich z členstva v NATO a EÚ. V roku 2005 bol schválený nový koncepčný dlhodobý dokument Dlhodobý plán rozvoja ministerstva obrany s výhľadom do roku 2015 (ďalej len Model 2015), ktorý položil dôraz na budovanie expedičných síl. Plánovaný finančný rámec na jeho realizáciu však nebol naplnený, čo spôsobilo, že splnenie cieľov v stanovených časových horizontoch sa stalo nereálnym. Negatívne sa to prejavilo predovšetkým v ďalšom procese modernizácie ozbrojených síl a v rozvoji požadovaných spôsobilostí OS SR, ktoré sa 1.januárom 2006 stali plne profesionálnými, pričom branná povinnosť zostala zachovaná. V období od roku 2009 bola nepriaznivá situáciu v rezorte obrany umocnená dopadmi ekonomickej krízy na obranný rozpočet, ktorého úroveň mala v ostatných rokoch výrazne klesajúcu tendenciu. V dôsledku nestability 541 zdrojových projekcií neboli dokončené práce na novom dlhodobom pláne (Model 2020). Pritom rastúce požiadavky na rozvoj spôsobilostí a postupná zmena proporcionality účasti SR v operáciách medzinárodného krízového manažmentu v prospech operácií vyššej intenzity pod vedením NATO priniesli zvýšené nároky na ľudské, materiálne a najmä finančné zdroje. Spomalenie transformácie ozbrojených síl začalo dokonca postupne limitovať aj plnenie ich základných úloh. Akútna potreba zadefinovať nové parametre dlhodobého rozvoja obrany a bezpečnosti v SR s dôrazom na projekciu rozvoja budúcich ozbrojených síl, reagujúc predovšetkým na zníženú úroveň obranných výdavkov, vyústila do začatia procesu strategického hodnotenia obrany v druhom polroku 2010. 3 Charakteristika procesu SHO v SR SHO SR svojím charakterom vytvorilo predpoklad, aby sa riešenie rozhodujúcich otázok obrany štátu stalo trvalou záležitosťou širokého politického dialógu a celospoločenského konsenzu. Zároveň ponúklo príležitosť, aby sa táto oblasť bezpečnsoti a obrany stala vecou verejnou, aktívne podporovanou a kontrolovanou občanmi SR. SHO v podmienkach SR bol živý, vyvíjajúci sa proces. Zámery jeho realizácie (postupnosť krokov a časový rámec) boli modifikované v kontexte vývoja predikcií zdrojov a vývoja celkovej politickej situácie v SR (rozpad koaličnej vlády, predčasné parlamentné voľby). Preto sa proces priebežne adaptoval na nové relevantné skutočnosti. SHO sa začalo realizovať ministrom obrany Ľubomírom Galkom v auguste 2010 na základe programového vyhlásenia vlády Ivety Radičovej. Proces bol pôvodne štruktúrovaný do 5 fáz, pričom každá mala mať svoje výstupy: 1. Prípravná fáza = vytvorenie organizačných podmienok 2. Analytická fáza = analýza stavu OS SR/obranných spôsobilostí + príčiny, analýza budúceho bezpečnostného prostredia, definovanie politických východísk 3. Projekčná fáza = projekcie rozvoja v jednotlivých oblastiach 4. Legislatívno-normotvorná = koncepcie, zákony, plány 5. Implementačná = realizácia Pracovné orgány boli vytvárané na ad hoc báze (obr. č. 1), teda bez permanentnej štruktúry, čo vytváralo viaceré administratívne komplikácie. Zodpovedným funkcionárom bol štátny tajomník rezortu obrany Róbert Ondrejcsák. V Riadiacom výbore boli vedúci predstavitelia sekcií MO SR, náčelník GŠ OS SR a tiež zástupcovia Kancelárie ministra, Kancelárie štátneho tajomníka a predstavitelia spravodajských služieb a vojenskej polície. Zároveň boli zriadené nasledovné Pracovné skupiny: 542 - hodnotenia bezpečnostnej a obrannej politiky, bezpečnostného prostredia a hrozieb; - hodnotenia obranného plánovania a manažmentu zdrojov; - hodnotenia spôsobilostí a úloh; - hodnotenia špecifických oblastí (vojenské školstvo, vojenské zdravotníctvo, vojenský šport, sociálne otázky, zbrojný priemysel) - hodnotenia legislatívy Úlohou týchto pracovných skupín bolo predkladať návrhy na prerokúvanie a prípadné schválenie Riadiacim výborom. Tak ako uvádza prvá zástupkyňa štátneho tajomníka MO USA pre obrannú politiku Dr. Kathleen Hicks: „V prípade realizácie SHO je mimoriadne dôležité zabezpečiť adekvátnu úroveň vedenia procesu z hľadiska vertikálnej štruktúry ministerstva, aby si vedenie ministerstva tento proces osvojilo. Rovnako je dôležité zahrnúť do procesu dostatočný počet odborníkov z ministerstva aj z externého prostredia a na druhej strane by štruktúra nemala byť príliš veľká, aby výstupy boli dostatočne koherentné. No a tretím predpokladom je komplexnosť výstupov, ktoré musia byť na jednej strane odborne bezchybné a na strane druhej zrozumiteľné.“ (Hicks, 2011, s. 17) Z uvedených hľadísk SHO v SR takéto podmienky splnilo. Organizačná štruktúra orgánov tvorby SHO (obr. č. 1) V marci 2011 bola úspešne ukončena analytická fáza SHO, ktorá ponúkla okrem obrazu aktuálneho stavu OS SR aj dôvody tohto stavu, pričom načtrla aj dôsledky z toho plynúce pre plnenie úloh zabezpečenia obrany štátu a plnenia medzinárodných záväzkov. Na základe získaných poznatkov je možné konštatovať, že nedostatky v kľúčových oblastiach sa premietajú do neplnenia cieľov transformácie OS SR a kritického zaostávania v dosahovaní spôsobilostí podľa medzinárodných záväzkov tzv. Cieľov síl NATO. V dôsledku toho OS SR v súčasnosti disponujú len obmedzeným spektrom spôsobilostí, a navyše v relatívne obmedzenej kvalite. Tento stav už v súčasnosti výrazne limituje reálny príspevok SR v prospech obranného potenciálu Aliancie a ohrozuje dôveryhodnosť SR vo vzťahu k plneniu prijatých záväzkov v oblasti kolektívnej obrany. V uvedenom 543 období boli analyzované konkrétne opatrenia s cieľom zvrátenia zistených negatívnych tendencií. Rozpracovanie rozvojovej projekcie SHO však spomalila politická kríza na jeseň roku 2011, po ktorej vláda SR stratila politickú kompetenciu rozhodovať o dlhodobých a strategických záležitostiach, teda aj o výstupoch projekčnej fázy strategického hodnotenia obrany. S cieľom pripraviť ucelený odborný návrh koncepcie rozvoja obrany tak, aby sa skrátil čas potrebný na prijatie rozhodnutí po predčasných parlamentných voľbách stanovených na marec 2012, pokračovali na MO SR práce na výstupoch strategického hodnotenia obrany na odbornej úrovni. Výsledkom bol interný, neoficiálny a otvorený dokument Biela kniha o obrane Slovenskej republiky – návrh (verzia marec 2012). Po parlamentných voľbách v marci 2012 bolo novým ministrom obrany Martinom Glváčom rozhodnuté o finálnom dopracovaní návrhu Bielej knihy o obrane Slovenskej republiky s dôrazom na jej zosúladenie s novým Programovým vyhlásením vlády SR (pozri tiež Ondrejcsák, str. 2) a zdrojovou realitou. Zároveň bol položený dôraz na rozvoj obranných spôsobilostí, a to i v medzinárodnej spolupráci. Za zodpovedného funkcionára bol určený vedúci služobného úradu MO SR. V rámci procesu strategického hodnotenia obrany, ako aj pri tvorbe predloženého materiálu, prebiehali diskusie s mimorezortnou expertnou komunitou reprezentovanou najmä odborníkmi iných relevantných rezortov a ostatných ústredných orgánov štátnej správy zastúpenými v medzirezortnej konzultačnej skupine pre Bielu knihu o obrane SR, ako aj expertmi domácej bezpečnostnej komunity pôsobiacimi v rámci občianskeho sektoru, resp. v akademickej sfére. Uskutočnili sa aj diskusie v rámci Výboru Národnej rady SR pre obranu a bezpečnosť, vykonaná bola séria diskusií a seminárov prístupných verejnosti. Aj napriek tomu, že proces SHO ešte nie je ukončený (január 2013), je možné už dnes vo všeobecnosti konštatovať, že SHO zistilo nasledovné hlavné problémy transformácie rezortu obrany: 1) Nenaplnili sa kvalitatívne parametre cieľa transformácie OS SR od roku 1993 v kľúčových oblastiach: v oblasti vojenského personálu - napriek podstatnému zníženiu počtov OS SR až na jednu tretinu a zavedeniu profesionalizácie sa zastavil kariérny rast vojakov, prehlbuje sa starnutie vojenského personálu, je znížená naplnenosť jednotiek, to všetko s dopadom na úroveň výcviku, odbornú pripravenosť, rozsah a kvalitu plnených úloh; v oblasti výzbroje a techniky OS SR - sa nezrealizoval ani jeden väčší projekt na obmenu hlavných druhov výzbroje a techniky, v dôsledku čoho je viac ako 70 % pozemnej výzbroje a techniky po svojej životnosti, v posledných rokoch sa modernizácia v podstate zastavila; 544 v oblasti vojenských spôsobilostí - postupne dochádzalo ku strate, spôsobilostí, neplnia sa stanovené ciele rozvoja spôsobilostí, ozbrojené sily tak majú len obmedzené spektrum spôsobilostí a to v limitovanej kvalite. Úroveň ich interoperability podľa noriem NATO dosahuje 54%, čo podstatne limituje ich schopnosť spoločného pôsobenia v operáciách. 2) Zaostáva plnenie transformačných zámerov u ostatných zložiek rezortu obrany vo vzťahu k objektívnym potrebám ozbrojených síl a to najmä v rovine: nedokončenia racionalizácie a zefektívňovania riadiacich a podporných prvkov; existencie rozsiahlej infraštruktúry rezortu, ktorá presahuje potreby obrany štátu; nedokončenia reštrukturalizácie akciových spoločností v pôsobnosti rezortu obrany. 3) Efektívnosť fungovania systému obrany je limitovaná: nižšou úrovňou rozpracovania problematiky riadenia obrany štátu; nižšou úrovňou jeho funkčnej previazanosti s bezpečnostným systémom štátu; nižšou schopnosťou kooperovať s krízovými systémami NATO, EÚ a susedov. Základnými príčinami tohto stavu sú najmä dlhodobá nerovnováha medzi úlohami obrany štátu, ktoré narastajú a úrovňou ich zdrojového zabezpečenia, ktorá v ostatných rokoch výrazne klesá, ale aj nižšia úroveň efektívnosti využívania dostupných zdrojov. Dôležité bude v čo najskoršom období nastaviť nový účinnejší systém obranného plánovania na rezortnej úrovni, ktorý bude plne kompatibilný so systémom obranného plánovania NATO. To by malo zabezpečiť realistický dlhodobý rámec rozvoja rezortu obrany. Príprava Bielej knihy je vo finálnej fáze s predpokladom oficiálneho zverejnenia na jar tohto roka. Pri jej spracovaní bol zohľadnený tiež súbor požadovaných obranných spôsobilostí, tzv. Národných cieľov 2013, ktorý SR prijíma v rámci nového cyklu obranného plánovania NATO, ako aj aktuálne iniciatívy a projekty na skvalitnenie mnohonárodnej koordinácie, spolupráce a špecializácie s cieľom efektívnejšieho rozvoja obranných spôsobilostí reagujúce na iniciatívy v rámci NATO Smart Defence a EÚ Pooling&Sharing. Biela kniha bude obsahovať aj konkrétne odporúčania vychádzajúce z chápania obrany štátu ako významnej súčasti celkovej bezpečnosti spolu s ekonomickou a sociálnou stabilitou. Z toho dôvodu budú musieť navrhované odporúčania zohľadňovať akútnu potrebu konsolidácie verejných financií, ako kľúčového predpokladu pre pozitívnu budúcnosť SR. V tomto kontexte sa pripravuje tiež Rozvojový plán rezortu obrany s výhľadom do roku 2024 a ďalšie koncepčné a plánovacie dokumenty, vrátane legislatívnych návrhov v oblasti obrany, ktoré budú nasledovať v ďalších realizačných fázach strategického hodnotenia obrany SR. 545 Záver Zaručenie bezpečnosti občanov a štátu patrí medzi základné a kľúčové podmienky existencie štátu, jeho demokratického vývoja a stabilného sociálneho a ekonomického rozvoja. Nikdy v minulosti nebola prosperita a rast životnej úrovne našich občanov tak výrazne závislá na úrovni bezpečnosti občanov a štátu, ako je tomu v súčasnom ekonomicky previazanom a rýchlo sa meniacom svete. Narastanie neistoty a nepredvídateľnosti globálneho bezpečnostného prostredia bude túto závislosť ešte viac prehlbovať. Štát musí stáť na pevných základoch zabezpečených svojimi ozbrojenými silami a obranou vo všeobecnosti. Proces SHO (aj keď ešte neukončený) preukázal jednoznačnú správnosť rozhodnutia realizovať hĺbkovú analýzu situácie v ozbrojených silách a v systéme obrany s cieľom navrhnutia konkrétnych riešení. Napriek nepochybnej viac či menej úspešnej snahe viacerých vlád realizovať potrebné reformy v rezorte obrany od vyhlásenia samostatnosti SR, SHO, ktoré prebieha od roku 2010 je najvýznamnejším a najsystémovejším protranformačným krokom histórie OS SR. Proces SHO po svojom zavŕšení a po spistení realizácie ozdravných systémových opatrení, by mal cyklicky pokračovať vo forme štvor- či päť-ročných upresnení, ako tomu je napríklad v USA v procesoch tzv. QDR. Pretože ako povedal bývalý prezident USA Eisenhower na konci svojho volebného obdobia, počas svojej kariéry zistil, že nie sú dôležité dobré plány, ale kvalitné priebežné plánovanie. Literatúra: Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky 2005. [online] Dostupné na internete: http://www.mod.gov.sk/data/files/833.pdf Bílá kniha o obraně ČR, MO ČR. [online] Dostupné na internete: http://www.mocr.army.cz/informacni-servis/zpravodajstvi/plne-zneni-bile-knihy-o- obrane-55515/ Časový plán plnenia reforiem. 1993. [online] Dostupné na internete: http://www.nrsr.sk/web/dynamic/Download.aspx?DocID=191068 HICKS, K. 2011. Lessons learned from conducting a strategic defense review. In: TAYLOR, J., BOGGS, E. 2011. Strategic Defense Review. Procedures, Frameworks, and Tools to Enhance Future Defense Institution Building Projects. Washington, D.C. : CSIS. ISBN: 978-0-89206-670-4, str. 17. IVANČÍK R. - KELEMEN M. 2010. Obrana štátu: ekonomika, plánovanie a financovanie obrany. Liptovský Mikuláš : Akadémia ozbrojených síl generála M. R. Štefánika, 2010. ISBN 978-80-8040-410-9. NEČAS, P., LIPPAY B. 2010. Národné bezpečnostné stratégie USA v prvej dekáde 21. Storočia: Čiernobielé vidienie sveta?. In Manažérstvo bezpečnosti, zborník vedeckých prác. Košice, 2010. ISBN: 978-80-89282-43-2. 546 Obranná stratégia Slovenskej republiky 2005. [online] Dostupné na internete: http://www.mosr.sk/data/files/832.pdf ONDREJCSÁK, R. 2012. Bezpečnostná a obranná politika SR v roku 2012. In: Policy Papers 2/2012. Bratislava : CENNA, str. 2. PANETT, L. 2012. Remarks on the Strategic Defense Review. [online] 2012 [cit. 5.1.2012] Dostupné na internete: http://www.cfr.org/defense-strategy/panettas- remarks-defense-strategic-review/p26978. Quadrennial Defense Review Report. [online] Február 2012. Department of Defense, USA. Dostupné na internete: http://www.defense.gov/qdr/images/QDR_as_of_12Feb10_1000.pdf SCHÓBER T. - NEČAS, P. - LIPPAY B. 2012. Changing the balance of power- Worldwide air force’s capability turbulences. In INCAS Bulletin. Volume 4, Issue 1, January – March 2012. Bucharest, Romania : National Defense University „Carol I“. ISSN 2066-8201. Zákon č. 321/2002 Zb. o ozbrojených silách SR. [online] Dostupné na internete: www.zbierka.sk/sk/predpisy/321-2002-z-z.p-6483.pdf 547 BEZPEČNOSTNÝ SYSTÉM ŠTÁTU – PODMIENKY V SLOVENSKEJ REPUBLIKE SECURITY SYSTEM OF THE STATE – CONDITIONS IN THE SLOVAK REPUBLIC Jaroslav Ušiak1 ABSTRACT In the paper we focus on analysing the security system of the state, which determines the structure of the entities that the state may use to ensure security. In the beginning, we focused on the theoretical definition of security system of the state, how it should work in an ideal system of the state. In the second part of the paper, mostly the majority of it, we have focused on the conditions of the security system of the State in the Slovak republic, this part is the continuous analysis of Slovakia since 1999, as an evolution of many proposals, which, in the Slovak Republic were sought to be apply in practice. In the conclusions the possible causes of success / failure of building security system of the Slovak Republic are evaluated. Key words: Security System, Slovak Republic, NATO, Armed Forces, Government, European Union Úvod Bezpečnostný systém štátu určuje štruktúru jednotlivých subjektov, ktoré môže štát využiť pri zaistení bezpečnosti. Môžeme ho považovať za nástroj pre realizáciu zámerov štátu v oblasti bezpečnostnej politiky. Jeho hlavnou úlohou je ochrana národných bezpečnostných záujmov, ďalej musí vykonávať analýzu bezpečnostného prostredia a zmeny, ktoré v ňom prebiehajú a v prípade výskytu negatívnych udalostí proti nim adekvátne zakročiť a odstrániť ich. Bezpečnostný systém by mal byť permanentne budovaný na základe těchto analýz, mal by pôsobiť ako jednotný celok prvkov, ktoré vytvárajú nástroje na zaistenie bezpečnosti štátu v danom čase a priestore. Hlavná podstata výstavby bezpečnostného systému spočíva v odpovediach na tieto dve základné otázky, ktoré subjekty sa podieľajú na tvorbe a realizácii bezpečnostnej politiky, a aká je medzi nimi súvzťažnosť? 1 Jaroslav Ušiak, Mgr., PhD., odborný asistent, Katedra bezpečnostných štúdií, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected]. Tento príspevok je publikovaný v rámci projektu Univerzitnej grantovej agentúry UMB v Banskej Bystrici - UGA č. I-11-004-06 „Komparatívna analýza Bezpečnostných politík krajín Vyšegradskej štvorky (Slovenská republika, Česká republika, Poľská republika, Maďarská republika)“. 548 (Žídek, Cibáková, 2009) Zodpovedaním týchto stanovených otázok môžeme získať teoretický model, ako by mal byť samotný bezpečnostný systém usporiadaný a aké vzťahy by mali medzi jednotlivým prvkami existovať. 1 Bezpečnostný systém štátu V teoretickej rovine by sme mohli subjekty podieľajúce sa na štruktúre bezpečnostného systému rozdeliť do troch hlavných zložiek: - zložka riadenia – tieto orgány sú zodpovedné predovšetkým za tvorbu zámeru bezpečnostnej politiky a jeho uplatňovanie do praxe; - výkonná zložka – tieto inštitúcie a orgány štátu sú určené hlavne na praktickú realizáciu stanoveného zámeru bezpečnostnej politiky, môžu vykonávať opatrenia, ktoré sú zamerané v prvom rade na prevenciu, a v prípade výskytu krízových situácií i na ich riešenie; - zabezpečovacia zložka – posledná zložka a jeho orgány a inštitúcie majú za úlohu informačné zabezpečenie práce samotného bezpečnostného systému ako aj správu a mobilizáciu dostupných zdrojov (ľudské alebo materiálne) a ich využitie, ktoré môže štát potrebovať pri zaisťovaní bezpečnosti štátu. (Žídek, Cibáková, 2009) Bezpečnostný systém by sme teda mohli charakterizovať ako systém, ktorého úlohou je predchádzať vzniku ozbrojených konfliktov, alebo krízových situácií v krajine od politickej nestability až po prírodné ohrozenia a katastrofy, hlavným cieľom je odvrátenie hrozieb, ktoré môžu vzniknúť voči životu a majetku občanov a spoločnosti. (Žídek, Cibáková, 2009) „Efektívny bezpečnostný systém definovaného typu vyžaduje od štátu účelné usporiadanie technických prostriedkov ochrany (zabezpečovacie, poplachové, núdzové, protipožiarne a iné prostriedky), adekvátne uplatňovanie organizačných a režimových opatrení (smernice, stráženie, vyhodnocovanie, kontrola, príprava režimových a havarijných opatrení, koncepcie ochrany objektov a občanov a i.), ale najmä zabezpečenie ľudských zdrojov (analýza potrieb ľudských zdrojov v súlade so špecifikom pracovných činností, príprava a zdokonaľovanie pracovníkov na vykonávanie režimových a bezpečnostných úloh, kontrola, revidovanie požiadaviek na ľudské zdroje, analýza a príprava komunikácie počas krízových stavov a pod.).“ (Hofreiter, 2004, s. 134) Takto štrukturovaný bezpečnostný systém funguje v rámci štátu, ale posledný vývoj poukazuje na nutnosť jeho prepojenia s EÚ a NATO, kde koordinácia v rámci väčšieho celku môže byť v mnohých prípadoch prospešná nielen pre danú medzinárodnú organizáciu ale i pre samotný štát. V praktickej rovine sa môžeme s fungovaním bezpečnostného systému stretnúť predovšetkým pri riešení krízových situácií v štáte. Medzi základné úlohy krízového manažmentu štátu patrí: 549 - analýza bezpečnostného prostredia a identifikácia možných rizík a ohrození, ktoré môžu vzniknúť v krajine; - spracovanie rôznych scenárov vývoja týchto rizík a ohrození; - prijímanie preventívnych opatrení na znižovanie rizík a prípadné predchádzanie vzniku konfliktných situácií; - v prípade výskytu krízovej/konfliktnej situácie ich riešenie; - po skončení priebehu situácie jeho riešenie a obnovenie do pôvodnej štruktúry. 2 Bezpečnostný systém Slovenska – kontinuálna analýza Prvý komplexný náčrt bezpečnostného systému SR sa v strategických dokumentoch nachádza (až) v stratégii z roku 2001, kde sa hovorí o potrebe jeho vybudovania, v súvislosti so vstupom do NATO a EÚ, aby štát disponoval riadiacim orgánom, ktorý bude zabezpečovať jednotný systém riadenia v krízových situáciách, neskôr sa ukázalo že i stratégia z roku 2005 vo svojom článku 38 hovorí, že Bezpečnostný systém SR bude spôsobilý, teda ani po 4 rokoch výstavby ešte nebol pripravený a dodnes zápasí s mnohými nedostatkami. V časti stratégie z roku 2005, ktorá pojednáva o bezpečnostnom systéme SR, zostáva jeho definovanie v popisnej podobe, hovorí ako by mal systém fungovať, pričom už stratégia z roku 2001 hovorí o potrebe vybudovania tohto systému. Ako sme už spomenuli vyššie, k tomuto kroku tak, ako je zadefinovaný v oboch stratégiách, doposiaľ neprišlo. V závere stratégie z roku 2001 sa vláda SR zaviazala vybudovať Bezpečnostný systém Slovenskej republiky, ktorý bude predstavovať komplexný, integrovaný, funkcionálne a štrukturálne účelne usporiadaný systém, v ktorom budú konkrétne vymedzené kompetencie, teda práva, povinnosti, zodpovednosti a vzájomný mechanizmus vzťahov medzi jeho prvkami, aby bol tento bezpečnostný systém schopný: (Bezpečnostná stratégia SR, 2001) - analyzovať bezpečnostné prostredie, jeho globálne, regionálne a subregionálne aspekty; - klasifikovať bezpečnostné riziká a ohrozenia Slovenskej republiky a tendencie ich vývoja; - určovať postupy a opatrenia na zamedzenie a odstránenie bezpečnostných rizík a ohrození a riešenie krízových situácií v súlade s dostupnými zdrojmi a kapacitami; - zabezpečiť účinné riadenie a koordináciu síl a prostriedkov pri zamedzení a odstránení jednotlivých druhov bezpečnostných rizík, ohrození a krízových situácií s presným určením kompetencií a vzájomných väzieb medzi Národnou radou Slovenskej republiky, vládou Slovenskej republiky, prezidentom Slovenskej republiky a ďalšími orgánmi verejnej moci, právnickými osobami a fyzickými osobami; 550 - dosiahnuť požadovaný stupeň interoperability s bezpečnostnými systémami členských štátov Severoatlantickej aliancie a susedmi umožňujúci efektívnu medzinárodnú spoluprácu celého systému i jeho jednotlivých prvkov; - byť integrálnou súčasťou mechanizmu štátneho riadenia v súlade s ústavnoprávnym poriadkom Slovenskej republiky; zabezpečovať požadovanú mieru citlivosti a flexibility; - disponovať potrebným vedecko-teoretickým zázemím a kvalifikovaným personálom; - zabezpečovať svoju nepretržitú pripravenosť a akcieschopnosť. Podľa článku 37 Bezpečnostnej stratégie z roku 2005 „rozhodujúcim prostriedkom bezpečnostnej politiky SR je jej bezpečnostný systém. Predstavuje mnohostranný komplex, ktorý sa skladá zo zahraničnopolitických, ekonomických, obranných, vnútrobezpečnostných, sociálnych, záchranárskych a ekologických nástrojov a ich vzájomných väzieb. Základným predpokladom pre riadenie, výstavbu a rozvoj bezpečnostného systému SR sú efektívne fungujúce zákonodarné, výkonné a súdne orgány. Tieto sú zodpovedné za pripravenosť a akcieschopnosť nástrojov krízového manažmentu a včasné prijímanie a realizáciu opatrení zameraných na zaručenie bezpečnosti občanov a štátu.“ (Bezpečnostná stratégia SR, 2005, čl. 37) Bezpečnostný systém Slovenskej republiky by mal byť budovaný na základe tejto postupnosti: - vytvorenie inštitúcie zodpovednej za analýzy bezpečnostného prostredia z hľadiska štrukturálnych aspektov (globálny, regionálny, subregionálny, lokálny) a jeho neustálu aktualizáciu a monitorovanie zmien; - spracovanie analýzy statusu a vývoja bezpečnostných hrozieb a rizík pre Slovenskú republiku; - spracovanie analýz, postupov a riešení, kterými bude možné zamedziť a prípadne odstrániť bezpečnostné hrozby a riziká, svojpomocne a prípadne i s koordinovaným úsilím v rámci NATO, EÚ, OBSE, OSN; - mal by obsahovať register dostupných zdrojov pre riešenie krízových situácií v súlade s kapacitami štátu; - a nakoniec dobudovanie centier krízového manažmentu na centrálnych ale i nižších úrovniach. (Lasicová,2006) I organizácia krízového manažmentu v rámci územnej samosprávy SR je momentálne nedostačujúca, ako poukazuje i vykonaná vedecko-výskumná úloha VEGA 1/0465/08, aj napriek tomu, že kompetentný jasne poznajú možnosti krízového plánovania, aktuálne problémy a hrozby pre dané územia, ako aj spravujú výkon štátnej moci nad zvereným územím, môžeme konštatovať, že „poznanie konkrétnych pomerov vládou a možností riešiť konflikty tak, že územná samospráva by mohla konať autonómne na princípe subsidiarity je ale 551 nedostatočné a nedostatočná je v tomto smere aj legislatíva SR. Takto tento stav vyhodnotili starostovia obcí Banskobystrického kraja v rámci už uvedeného projektu“. (Králik, 2012, s. 189) Historický prierez formovania bezpečnostného systému SR, nám predostrie zdĺhavý proces jeho výstavby, ktorý začal už pri vzniku SR, reálne sa jeho kontúry však začali formovať pred priajtím Slovenska do NATO a EÚ, ako jedna z podmienok. (Mikluš, 2011) - V roku 1999 a 2000 bol postupne vypracovaný „Návrh Koncepcie bezpečnostného systému SR“, ktorý schválila Rada obrany štátu v roku 2001 s tým, že zaviazala orgány dopracovať tento materiál. Finálne sa prvá „Koncepcia bezpečnostného systému SR“ dostala na rokovanie vlády v roku 2002, materiál však ani v tejto podobe nebol odsúhlasený, predostrela sa otázka zapracovať do tohto systému i zriadenie strediska krízového riadenia na základe „Auditu krízového manažmentu štátu“, pretože súčasný návrh obsahoval iba prvky riadenia a výkonu, teda chýbala zabezpečovacia zložka bezpečnostného systému, ktorou malo byť spomenuté stredisko krízového riadenia. I táto koncepcia sa nakoniec nerealizovala a musela sa dopracovať. - V roku 2004 bol predložený Bezpečnostnej rade SR materiál „Návrh na zmenu Koncepcie bezpečnostného systému SR“, kde sa po prvýkrát objavila i koncepcia zriadenia Národného strediska pre krízové riadenie. Tento pokus však nevyšiel ani teraz, materiál bol z bližšie nešpecifikovaných dôvodov stiahnutý z rokovania a takmer 4 roky sa s výstavbou bezpečnostného systému SR nepokročilo. V ďalšej etape prípravy bola zriadená medzirezortná skupina, ktorá pracovala na nových návrhoch, ale bezúspešne. - V roku 2008 bol vypracovaný ďalší „Zámer výstavby a ďalšieho rozvoja bezpečnostného systému SR do roku 2010“. Tento dokument sa po prvý krát stal oficiálnym predmetom rokovania vlády SR a bol aj schválený, teda až po takmer 10 rokoch sa podarilo presadiť prvý koncepčný materiál na úrovni vlády SR, ktorý sa zaoberal zmenou a výstavbou bezpečnostného systému SR. Tento model sa začal pripravovať za vlády R. Fica, v roku 2009 prešiel medzirezortným pripomienkovaním pod názvom „Návrh koncepcie bezpečnostného systému SR“. Predložený návrh bol však novou vládou I. Radičovej zrušený. - V súčasnosti podľa programového vyhlásenia vlády SR na roky 2010- 2014 stojí v časti 4.2. - vnútorný poriadok a bezpečnosť, že „vláda SR pripraví novú koncepciu bezpečnostného systému Slovenskej republiky s cieľom zabezpečiť jednotu krízového riadenia pri vojenských a nevojenských hrozbách a jeho efektívnejšie fungovanie na všetkých úrovniach“. (Programové vyhlásenie vlády SR na roky 2010-2014, 2010) 552 - V poslednom programovom vyhlásení vlády SR na roky 2012-2016 sa deklaruje, že SR „presadí komplexný prístup pri dobudovaní integrovaného bezpečnostného systému štátu a zefektívni fungovanie systému obrany.“ Bez definovania konkrétnych krokov však bude tento cieľ ťažko naplniteľný. (Programové vyhlásenie vlády SR na roky 2012- 2016, 2012) 3 Hlavné body štruktúry návrhov Bezpečnostného systému SR Tvorba koncepcie reformy bezpečnostného systému SR prebiehala v niekoľkých etapách, v zásade môžeme tieto koncepcie zhrnúť do viacerých zásadných cieľov. Prvým z nich je vytvorenie funkčného národného bezpečnostného systému, ktorý by mohol riadiť a koordinovať bezpečnostnú politiku SR; byť využívaný na všetky krízové javy v štáte; vytvorenie orgánu zodpovedného za analýzy bezpečnostného prostredia, ktoré bude tieto javy neustále monitorovať a aktualizovať; vybudovanie útvarov krízového riadenia ako v horizontálnej tak i vo vertikálnej štruktúre; príprava komunikačného a informačného centra, ktoré umožní komunikáciu medzi jednotlivými súčasťami, tak i medzi krajinami a EÚ a NATO; a nakoniec aby dokázal efektívne riadiť všetky podsystémy, ktoré by sa mu zodpovedali. Zároveň stanovuje organizačnú štruktúru bezpečnostného systému Slovenskej republiky, ktorá by mala byť rozdelená podľa funkčných oblastí a obsahuje nasledovné podsystémy: - podsystém riadenia bezpečnostného systému – v tejto oblasti ústavné orgány, ústredné orgány štátnej správy, orgány miestnej štátnej správy a orgány územnej samosprávy majú na starosti prijímanie celého komplexu opatrení na zabezpečenie všetkých oblastí bezpečnosti štátu – od krízového manažmentu, krízového plánovania, obranného plánovania, civilného núdzového plánovania a havarijného plánovania; - podsystém zahraničnej a bezpečnostnej politiky a spolupráce – tento podsystém je tvorený predovšetkým ministerstvom zahraničných vecí a zastupiteľskými úradmi v medzinárodných (bezpečnostných) organizáciách ako OSN, OBSE, EÚ, NATO. Prostredníctvom zastupiteľských úradov v ostatných krajinách světa sa snažia vytvárať podmienky pre bilaterálne a multilaterálne zmluvy a budovať obraz SR ako spoľahlivého a dôveryhodného partnera vo svete, pričom sa snažia svojou aktivitou pomáhať pri zaisťovaní svetového mieru a bezpečnosti vo svete; - podsystém obrany – tvorí ho predovšetkým ministerstvo obrany a Generálny štáb SR spoločne s Ozbrojenými silami SR, ktorých cieľom je pripraviť štát na obranu, pričom sa zaoberá obranným plánovaním, plánovaním zdrojov a pod.; 553 - podsystém ochrany vnútornej bezpečnosti a poriadku – v tomto podsystéme kooperujú rôzne ministerstvá a ústredné orgány štátnej správy, ich úlohou je zabezpečiť v tomto podsystéme ochranu zriadenia, štátnej hranice, života a zdravia občanov, ako aj majetku obyvateľstva (sem môžeme zaradiť celú škálu povinností – od ochrany kultúrneho dedičstva, cez zdravotnú a inú starostlivosť až po ochranu hospodárstva, ekonomiky a pod). Tento podsystém ja napojený i na civilné a vojenské nástroje európskeho krízového manažmentu; - podsystém spravodajstva – v tejto časti sú hlavné zodpovedné inštitúcie SIS, Ministerstvo obrany, ministerstvo vnútra a iné, ktoré sa snažia o prevenciu a ochranu celej krajiny, či už pred terorizmom, organizovaným zločinom, ekonomickou kriminalitou alebo pred činnosťou cudzích spravodajských služieb na našom území; - podsystém zabezpečenia – posledný podsystém je zameraný na prípravu a fungovanie štátu v prípadných krízových situáciách a stavoch, zaoberajú sa hospodárskou mobilizáciou, tvorbou štátnych hmotných rezerv a inej zdrojovej činnosti (napríklad energetická dostatočnosť štátu). Záver Pri súčte všetkých požiadaviek, ktoré boli na tento systém položené môžeme konštatovať, že sa cieľ vybudovať „Bezpečnostný systém SR, ktorý bude predstavovať komplexný, integrovaný, funkcionálne a štrukturálne účelne usporiadaný systém...“ (Bezpečnostná stratégia SR, 2005, čl. 71) doposiaľ nepodarilo Slovenskej republike naplniť. Reforma bezpečnostného systému SR je, ako vidieť z historického prierezu, dlhým procesom obsahujúcim viaceré nedoriešené otázky. Súvisí predovšetkým s kompetenčnými spormi medzi ministerstvami, kto by mal zodpovedať za riadenie a koordináciu centra krízového riadenia, s tým aké by malo mať postavenie v celkovej štruktúre, komu by sa zodpovedalo a aké zdroje by alokovalo. Jedna z alternatív je možnosť využiť v tejto agende už existujúcu Bezpečnostnú radu SR a jej štruktúru, ktorá by mohla koordinovať zriadenie celej sústavy a prípadne byť jej nadradenou zložkou v rámci štátnej moci. Literatúra: Bezpečnostná stratégia SR. 2001. Bratislava: NRSR, 2001. 11 s. [cit. 2012-09-21]. Dostupné na internete: http://merln.ndu.edu/whitepapers/SlovakiaSecurity2001.pdf Bezpečnostná stratégia SR. 2005. Bratislava: NRSR, 2005. 15 s. [cit. 2012-09-25]. Dostupné na internete: http://www.mod.gov.sk/data/files/833.pdf HOFREITER, L. 2004. Bezpečnosť, bezpečnostné riziká a ohrozenia. Žilina: Žilinská univerzita v Žiline, 2004. 146 s. ISBN 80-8070-181-4 554 HUSENICOVÁ, L. 2009. Regionálna bezpečnosť v réžii regionálnych organizácií In. Bezpečnostné fórum ’09. FPVaMV UMB, Banská Bystrica 2009. ISBN 978-80-8083- 790-7, s. 163 – 171 IVANČÍK, R., NEČAS, P. 2011. Obranné výdavky ozbrojených síl SR v rámci modelov 2010 a 2015 – plány a realita. In Politické vedy, 2011, roč. 14, č. 1, s. 110- 125. ISSN 1335-2741 KALICKÝ, J. 2006. Filozoficko-konceptuálny rámec zrodu zahraničnej politiky USA. In INTERPOLIS 06.Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, UMB, 2006. ISBN 978-80-8083-376-6, s.83-91. KAZANSKÝ, R. 2002. Európa národov - národ v Európe In Európa medzi identitou a integritou. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2002. ISBN 80-8068- 110-4, s. 68-74 KELEMEN, M., BLAŽEK, V. 2011. Obrana a krízový manažment vo verejnej správe I. Liptovský Mikuláš: Akadémia ozbrojených síl gen. M. R. Štefánika, 2009. 268 s. ISBN 978-80-8040-423-9 KRÁLIK, J. 2010. Územná samospráva a otázky vytvárania stratégie bezpečnosti jej územia. In Bezpečnostné fórum 2010. Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, 2011. ISBN 978-80-8083-980-2. s. 184-190 LASICOVÁ, J. 2006. Bezpečnosť. Bezpečnostná agenda súčasnosti. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 2006. 161 s. ISBN 80-8083-352-4 MACEJÁK, Š., PEŠOUT, I. 2008. Regionálna politika Európskej únie. In Politiky Európskej únie: teória, história, prax a perspektíva. Banská Bystrica : FPVaMV UMB, 2008. ISBN 978-80-8083-551-4, s. 121-140 MIKLUŠ, M. 2011. Strategické hodnotenie obrany SR verzus Bezpečnostný systém SR alebo Čo bolo skôr - vajce alebo sliepka? In Central and Eastern European Watch, 2011. [on-line]. [cit. 2012-09-24]. Dostupné na internete: http://www.despiteborders.com/clanok.php?subaction=showfull&id=1308941616&arc hive=&start_from=&ucat=3,47& NEČAS, P., KELEMEN, M. 2010.War on insecurity: calling for effective strategy! Kiev: The Center of Educational Literature, 2010. 157 s. ISBN 978-611-01-0023-6 Programové vyhlásenie vlády SR na roky 2010-2014. 2010. Bratislava: Vláda SR, 2010. 54 s. [cit. 2012-09-24]. Dostupné na internete: http://www.sdku- ds.sk/data/MediaLibrary/863/Prog-vyhlasenie.doc Programové vyhlásenie vlády SR na roky 2012-2016. 2012. Bratislava: Vláda SR, 2012. 65 s. [cit. 2012-09-24]. Dostupné na internete: http://www.mod.gov.sk/data/files/553.pdf TEPLÍK, T. 2012. Arabské jaro 2011 – naděje na demokratický vývoj nebo vážný rizikový faktor? In: Politické vedy. Roč. XV. Č. 3/2012, s. 34-72, ISSN 1335-2741 ŽÍDEK, R., CIBÁKOVÁ, S. 2009. Bezpečnosť štátu. Liptovský Mikuláš: Akadémia ozbrojených síl gen. M. R. Štefánika, 2009. 110 s. ISBN 978-80-8040-375-1 555 MOŽNOSTI OCHRANY INFORMÁCIÍ SR POSSIBILITIES OF INFORMATIONS PROTECTION IN SR Miroslav Brvnišťan1 ABSTRACT The article deals with multiple connections between the security interests of State on the one hand and the skills and abilities of State on the other, to protect the relevant information. The aim of the article is to point out in line with the new trends of information protection several possibilities and perspectives of the modern approach to protect the information of Slovakia. Key words: Informations Protection, EU, NATO, Informations, Security Risks, Slovak Republic S rozvojom modernej spoločnosti narastá exponenciálnym radom aj množstvo informácií súvisiacich so spravovaním a riadením vecí verejných, pričom zároveň stúpajú požiadavky a kritéria na ich ochranu. Ochrana informácií a ich bezpečnosť nadobúdajú na relevantnosti, tvoria integrálnu súčasť bezpečností štátu. Je to zrejmé o to viac, ak sa zároveň zvyšuje aj rôznorodosť bezpečnostných rizík majúcich priamy alebo nepriamy vplyv na ochranu informácií. Zohľadňujúc bezpečnostné prostredie, v ktorom sa SR nachádza, vzniká bezprecedentná situácia, ktorá priamo ovplyvňuje stav a možnosti ochrany informácií priamo súvisiacich s realizáciou záujmov štátu. Správne nastavenie systému ochrany informácií štátu je priamo podmienené nielen schopnosťou štátu (bezpečnostného systému) analyzovať bezpečnostné prostredie a určiť aktuálne bezpečnostné riziká, ale aj schopnosťou ich efektívneho využitia pri ochrane vlastných záujmov a relevantných informácií. Prečo je to tak? Aké sú súčasné možnosti ochrany informácií štátu? Čo je, respektíve čo by malo byť, determinujúcim faktorom ovplyvňujúcim efektívnosť ochrany informácií štátu? Na všeobecné zadefinovanie kategórie „informácie štátu“ je možné pravdepodobne zvoliť viaceré prístupy. Z ohľadom na zameranie príspevku však pod pojmom informácie štátu budeme rozumieť akékoľvek informácie súvisiace s realizáciou záujmov štátu. Takto postavená definícia umožní v čo najširšom spektre posúdiť možnosti ich ochrany a zároveň neodkloniť sa od všeobecne zaužívaného chápania vzťahu medzi informáciou štátu a realizáciou záujmov štátu. Nakoniec aj v súčasnosti platnom zákone č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o ochrane utajovaných skutočností) je zadefinovaný priamy vzťah medzi 1 Miroslav Brvnišťan, JUDr., PhD., plk., Národný bezpečnostný úrad, Budatínska 30, Bratislava, Slovenská republika, [email protected]. 556 informáciou a stupňom utajenia (stupňom jej ochrany) a škodou na záujmoch štátu, ktorá by mohla vzniknúť v prípade porušenia systému ochrany. Podobné princípy sa mutadis mutandis uplatňujú aj pri iných systémoch ochrany (nielen informácií), kedy možná škoda (neželaný následok) určujú stupeň ochrany. Systém ochrany pritom vo všeobecnosti chápeme ako systém pozostávajúci z troch základných parametrov: v prvom rade je to objekt ochrany, ktorým sú v tomto prípade informácie, v druhom rade je to riziko, resp. hrozba vyplývajúca z bezpečnostného prostredia a v treťom rade je to spôsob (nástroje) ochrany (napr. utajením) informácií pred zistenými rizikami. Správne nastavenia uvedených parametrov určuje mieru efektívnosti ochrany informácií a teda de facto aj záujmov štátu (Nečas, Ušiak, 2010). Súčasťou mechanizmu realizácie záujmov štátu (v ktorejkoľvek oblasti záujmov) je práca s rôznymi informáciami, a to nielen z hľadiska ich formy – napr. písomné, ústne alebo elektronické, ale aj ich obsahu. Obsah a forma charakterizujú informáciu a zároveň sú jednými z aspektov, ktoré determinujú základné atribúty systému ich ochrany. Informácia2 je zároveň v tom najširšom slova zmysle kategóriou, ktorú je možné vyjadriť prinajmenšom prostredníctvom určitej hodnoty, spravidla majúcej priamy vzťah k subjektom, ktoré ju vytvorili, pre ktoré je určená, alebo ktoré ňou disponujú. Hodnota informácie je pritom zachovaná ak sú splnené atribúty, ktoré boli definované pri jej vzniku. Ide napríklad o stanovenie spôsobu manipulácie s informáciou, určenie osôb, ktoré sa s informáciou môžu oboznámiť, spôsob zverejnenia informácie a pod. Na zachovanie hodnoty informácie je potrebné aby tieto atribúty boli dodržané. Naopak ich nedodržanie má za následok vznik určitej ujmy (škody). Z tohto pohľadu je za základný cieľ ochrany informácií možné považovať predchádzanie vzniku neželaného následku súvisiaceho s porušením atribútov informácie. Zároveň v prípade, že takýto následok nastane, tak jeho zníženie na čo najnižšiu možnú mieru. Uvedené podporuje všeobecná premisa, že každá informácia má svojho majiteľa (napr. štát), ktorý určuje komu a za akých okolností je informácia sprístupnená. Zároveň žiadna informácia nie je (nemala by byť) verejná pokiaľ tak nebolo zodpovednými subjektmi rozhodnuté alebo iným spôsobom určené3. Štát, ako majiteľ informácií týkajúcich sa realizácie jeho záujmov by mal využívať všetky dostupné prostriedky na ich ochranu, vrátane moderných prístupov k ochrane informácií. Pri posudzovaní možností ochrany informácií štátu je však potrebné zohľadniť viaceré faktory. Predpokladáme pritom, ako už bolo uvedené, že každá informácia štátu súvisí s realizáciou záujmov štátu. Základným faktorom 2 Porovnaj napr. s Informácia je správa, údaj hodnota, fakt, oznámenie o určitej udalosti, jave, činnosti, alebo iné dáta. Je tak označovaný aj druh poznania alebo správy, ktorý možno použiť v prospech prijatia rozhodnutia alebo zlepšenia určitej činnosti. Chránime ju preto lebo je v pozornosti subjektu s protištátnymi cieľmi a na ochrane ktorej má spoločnosť záujem. 3 Napr. Zákon č. 211/2000 Z.z. o slobode informácií 557 pre vyšpecifikovanie možností ochrany informácií bude vytvorenie určitej diferenciácie informácií napr. podľa ich „hodnoty - dôležitosti“. Takáto diferenciácia sa môže odvíjať od vyjadrenia záujmov štátu prostredníctvom strategických dokumentov. Ak by sme brali v úvahu Bezpečnostnú stratégiu SR, tak táto definuje životné a dôležité záujmy. Bez toho aby sme realizovali bližší rozbor je zrejmé, že životné záujmy štátu sú relevantnejšie ako dôležité záujmy. Na základe uvedeného je možné logicky odvodiť, že aj informácie týkajúce sa životných záujmov štátu by mali byť chránené viac (prísnejšie) ako informácie týkajúce sa dôležitých záujmov štátu. Podobne by bolo možné zaviesť aj iné delenie podľa jednotlivých oblastí záujmov štátu – napr. ekonomické, bezpečnostné, politické a pod. Už len na základe takéhoto „jednoduchého“ modelu diferenciácie informácií je možné predpokladať, že tieto by mali mať odlišné nároky na ochranu. Faktom zároveň ostáva, že bez ohľadu na to o aké informácie ide, tieto môžu, ak dôjde k porušeniu stanovených atribútov informácie, spôsobiť rôzne škodlivé následky. Znamená to teda, že informácie, ktoré môžu spôsobiť škodlivejší následok by mali byť chránené prísnejšie ? Je potrebné brať v úvahu aj mieru a spôsob porušenia atribútov informácie (úmysel, spôsob vykonania, cieľ takéhoto konania). Pravdepodobne by to nebolo správne riešenie. Takto nastavený systém ochrany by zohľadňoval buď dôležitosť informácií alebo schopnosť spôsobiť čo najzávažnejší škodlivý následok. To je však pravdepodobne nesprávne a v prípade, že by systém ochrany informácií zohľadňoval len tieto faktory nebol by dostačujúci. Je tu však ešte faktor bezpečnostných rizík. Tento by mohol zohrávať kľúčovú rolu pri nastavovaní systému ochrany informácií. Poznanie a charakteristika bezpečnostného prostredia je základným predpokladom na odvodenie bezpečnostných rizík potrebných na správne nastavenie systému ochrany informácií. Prostredie ako také pritom generuje bezpečnostné riziká v závislosti od chránených „assets“ v našom prípade informácií. Keďže jednotlivé záujmy štátu sa realizujú spravidla odlišným spôsobom, vznikajú aj tomu zodpovedajúce informácie vyžadujúce adekvátny spôsob ochrany (efektívny). To samozrejme nie je možné bez poznania príslušných bezpečnostných rizík majúcich väzbu na dané bezpečnostné prostredie. Tento komplex väzieb bezpečnostné prostredie – záujmy štátu – riziká - informácie je jedinečný a neustále sa meniaci, ktorý by mal byť braný v úvahu pri samotnej ochrane informácií. Teoreticky uvedené znamená, že každej informácií zodpovedá príslušné riziko a teda musí byť chránená zodpovedajúcimi ochrannými opatreniami. Neustále monitorovanie a vyhodnocovanie bezpečnostných rizík by malo byť preto integrálnou súčasťou systému ochrany informácií. Po zohľadnení už uvedených okolností, ktoré informáciu charakterizujú prostredníctvom jej hodnoty a možnej ujmy na záujmoch štátu a ak pridáme faktor bezpečnostných rizík je zrejmé, že správne nastaviť spôsob ochrany informácií nebude také 558 jednoduché. S ohľadom na celkové možnosti štátu je to však pravdepodobne správny začiatok cesty. Ak sme sa v predchádzajúcej časti zamerali najmä na definovanie možností ochrany informácií štátu z hľadiska ich možnej selekcie a následného prepojenia s bezpečnostnými rizikami vyplývajúcimi z bezpečnostného prostredia, tak v tejto časti sa zameriame na možnosti ochrany informácií v závislosti od samotnej realizácie záujmov SR. Záujmy štátu sú vo všeobecnosti determinujúce pri zaoberaní sa možnosťami ochrany informácií štátu. Záujmy štátu v tom najširšom slova zmysle hovoria o tom, čo je pre štát (SR) dôležité. Na pomyslenom vrchole priorít pravdepodobne stoja bezpečnostné záujmy, keďže bezpečnosť je principiálnou otázkou a existenčnou prioritou ktoréhokoľvek štátu, založené na elementárnom záujme štátu na ochrane jednotlivca a spoločnosti ako celku. Samotný spôsob realizácie záujmov štátu už však súvisí s vládnucou elitou, ktorá je v danom čase pri moci a jej schopnosťami a hodnotovej orientácii. Členenie záujmov štátu môže byť preto rôzne a závisí od množstva aspektov, krajiny, ktorá si ich definuje a snáď aj od uhla pohľadu. Potom možno hovoriť napr. o životných, strategických, periférnych záujmoch štátu alebo o hospodárskych, ekonomických, zahraničnopolitických a bezpečnostných záujmoch štátu. Takéto rozdelenie záujmov štátu prinajmenšom umožňuje lepšie zameranie ich realizácie, hodnotenia alebo koordinácie. Realizácia záujmov SR ako štátu nachádzajúceho sa v určitom špecifickom prostredí je však ovplyvňovaná viacerými okolnosťami. Zásadným faktorom je prostredie, v ktorom sa SR nachádza. V prípade napr. bezpečnostných záujmov ide o bezpečnostné prostredie, ktoré SR obklopuje. Záujmy SR pritom nielen úzko súvisia so špecifikami prostredia, často sú týmto priamo podmienené a zároveň aj ohrozované. Správna analýza a pochopenie charakteristík vybraných faktorov prostredia (rizík) vplývajúceho na realizáciu záujmov SR je zásadné pre správne nastavenie systému ich ochrany a následne aj ochrany informácií. Realizácia záujmov štátu môže efektívne prebiehať len ak je vytvorené vhodné a bezpečné prostredie, vice versa, ak existuje primerane bezpečné prostredie, je možná efektívna realizácia záujmov štátu. Poznanie bezpečnostných rizík a ich eliminovanie by malo byť elementárnou súčasťou samotnej realizácie záujmov SR. To je úloha a miesto pre činnosť príslušných spravodajských zložiek4. 4 Pozri bližšie napr. úlohy Slovenskej informačnej služby – zákon č. 43/93 Z.z. o SIS v znení neskorších prepisov. Dôležitosť monitorovania bezpečnostných rizík vyplýva aj z Bezpečnostnej stratégie SR – bod 23. Aktivity cudzích špeciálnych služieb, charakteristické narastaním rozmanitosti pri využívaní tradičných a netradičných metód a nových technológií a záujmu o všetky oblasti a sféry spoločenského života predstavujú nepretržité ohrozenie záujmov Slovenskej republiky. Zvýšenie aktivít týchto služieb vo vzťahu k Slovenskej republike možno predpokladať v súvislosti s prístupovým procesom Slovenskej republiky do Severoatlantickej aliancie a do Európskej únie. 559 SR je z hľadiska možností realizácie svojich záujmov v situácii, kedy de facto môže plne využívať výhody členstva v nadnárodných zoskupeniach akými sú napr. Severoatlantická aliancia (NATO) alebo Európska únia (EÚ). Ide o legitímny krok, ktorým sa SR dobrovoľne rozhodla, že vybrané záujmy napr. bezpečnostné, ekonomické alebo hospodárske bude realizovať prostredníctvom spoločných (zdieľaných) mechanizmov nadnárodných zoskupení. Záujmy SR sú vo všeobecnosti definované prostredníctvom viacerých zásadných dokumentov počínajúc Ústavou SR, Programovým vyhlásením vlády SR, koncepčnými a strategickými dokumentmi týkajúcimi sa jednotlivých oblastí života spoločnosti. Bezpečnostné záujmy SR sú definované takisto viacerými dokumentmi. V prvom rade sú bezpečnostné záujmy SR definované v platnej Bezpečnostnej stratégii SR 20055. Dokument obsahuje nielen zoznam bezpečnostných záujmov SR rozdelených do dvoch základných oblastí - životné a dôležité záujmy, ale aj charakteristiku bezpečnostného prostredia a spôsob realizácie bezpečnostných záujmov prostredníctvom nástrojov bezpečnostnej politiky. Je to relatívne ucelený dokument poskytujúci primeraný prehľad záujmov SR, vrátane spôsobov ich realizácie. Z hľadiska jeho aktuálnosti a to najmä s ohľadom na charakter bezpečnostného prostredia, v ktorom sa SR nachádza, je však už možné hovoriť aj o určitej zastaranosti, nakoľko bezpečnostné prostredie sa neustále vyvíja a mení, na čo by mal strategický dokument takéhoto charakteru primerane reagovať. Je to však pravdepodobne vec širšej odbornej diskusie. Ak však berieme v úvahu aj strategické dokumenty nadnárodných zoskupení, ktorých je SR plnohodnotným členom (EÚ a NATO), prostredníctvom ktorých sú zároveň definované aj záujmy SR je zrejmé, že samotná aktualizácia môže nadobudnúť komplexnejšie rámce. Potom je možné potrebu aktualizácie Bezpečnostnej stratégie SR namietať a to prinajmenšom do tej miery, do akej je táto ovplyvnená inými strategickými dokumentmi. Vychádzame pritom z úvahy, že záujmy SR sú realizované aj prostredníctvom nadnárodných zoskupení, kde boli definované prostredníctvom nových (aktuálnych) strategických dokumentov. Znamená to, že ak záujmy SR takto uvedené zjednotíme, dostaneme komplexný a v tomto prípade aj aktuálnejší prehľad bezpečnostných záujmov SR. Bezpečnostné záujmy SR sú teda z tohto pohľadu realizované aj prostredníctvom Bezpečnostnej stratégie NATO6 a Európskej bezpečnostnej stratégie. Bezpečnostná stratégia NATO sa riadi mottom „Aktívna angažovanosť, moderná obrana“. Zameraná je na tri hlavné oblasti - kolektívnu obranu, krízový manažment a kooperatívnu bezpečnosť. Čo sa týka Európskej únie, tak Európska rada prijala Európsku bezpečnostnú stratégiu v decembri 2003. Po prvý raz sa ňou ustanovili zásady a vymedzili jednoznačné ciele 5 Schválená Národnou radou SR dňa 27.9.2005. 6 Schválená Summitom NATO v Lisabone, Portugalsku - 19. – 20. Novembra 2010. 560 smerovania bezpečnostných záujmov EÚ, ktoré sa opierajú o spoločné, základné hodnoty. Stratégia je komplexná a stále plne relevantná. Po prvý raz sa EÚ dohodla na spoločnom hodnotení hrozieb a vymedzila jednoznačné ciele smerovania bezpečnostných záujmov. Nič nevyjadruje lepšie stanovené ciele než samotný názov stratégie: Bezpečná Európa v lepšom svete. Pôvodný dokument bol revidovaný v roku 2008 prostredníctvom Správy o vykonávaní Európskej bezpečnostnej stratégie – zaistenie bezpečnosti v meniacom sa svete7 schválenej uznesením Európskeho parlamentu z 19. februára 2009 o Európskej bezpečnostnej stratégii a Európskej bezpečnostnej a obrannej politike (2008/2202(INI)) (2010/C 76 E/13). Ako už bolo uvedené realizácia záujmov SR má priamu súvislosť so vznikom relevantných informácií. Je nepredstaviteľné uvažovať o realizácii záujmov štátu bez toho, aby súčasne vznikali informácie. Spôsob definovania a členenia bezpečnostných záujmov SR priamo ovplyvňuje diferenciáciu informácií súvisiacich s realizáciou bezpečnostných záujmov štátu, resp. záujmov štátu ako takých. To je zároveň určujúce pre definovanie možných ohrození, resp. rizík vyplývajúcich pre realizáciu záujmov štátu a zároveň aj pre súvisiace informácie. Keďže realizácia záujmov SR prebieha aj prostredníctvom nadnárodných zoskupení je vcelku logické ak vznikajú aj príslušné informácie či už v rámci EÚ alebo NATO. Zároveň je logické ak aj v rámci realizácie záujmov EÚ a NATO na území SR vznikajú príslušné informácie. Posúdenie vzťahu informácie týkajúcej sa partikulárnych záujmov štátu a rizík, ktoré informácii hrozia z bezpečnostného prostredia je pre správne nastavenie systému ochrany kľúčové. Je takmer isté, že parametre systému ochrany informácií by mali byť čo najužšie prepojené s aktuálnou bezpečnostnou situáciou a teda by mali zodpovedať aktuálnym bezpečnostným rizikám. Predpokladom je samozrejme určitá flexibilnosť systému ochrany informácií. Bezpečnostné záujmy SR sú realizované viacerými spôsobmi. Tomu by však mali primerane zodpovedať aj mechanizmy ochrany informácií. Ak sa však na tieto bližšie pozrieme zistíme, že možnosti, ktoré sa ponúkajú ostávajú nevyužité. Je pri tom zrejmé, že ak prostredníctvom nadnárodných zoskupení realizuje SR svoje záujmy mala by adekvátne využívať aj spoločné systémy ochrany informácií, respektíve zabezpečiť adekvátne štandardy ochrany systémom ochrany informácií SR. Z hľadiska možností praktického porovnania a prehľadu budeme hovoriť o stupňoch ochrany informácií. Stupeň ochrany podľa nášho názoru lepšie vyjadruje súlad medzi možnými rizikami vyplývajúcimi pre informáciu z bezpečnostného prostredia (realizácia adekvátnych ochranných opatrení) a možnou ujmou na záujmoch štátu. Znamená to, že nie je potrebné odlišovať 7 Schválená Európskou Radou 11.12. 2008, S407/08, pozri aj uznesenie Európskeho parlamentu z 19. februára 2009 o Európskej bezpečnostnej stratégii a Európskej bezpečnostnej a obrannej politike (2008/2202(INI)) (2010/C 76 E/13). 561 informácie podľa tohto či im je poskytovaná ochrana prostredníctvom režimu utajenia alebo inak. Vždy ide len o odlišnosť v spôsobe a charaktere realizovaných ochranných opatrení, ktoré by mali zohľadňovať aktuálne (reálne) bezpečnostné riziká. Ochrana informácií SR je tvorená prostredníctvom právneho rámca vytvoreného zákonom č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), ktorý je v praxi zaužívaným vysvetlením pre súčasný stav systému ochrany informácií SR, podľa ktorého platí „Čo nie je utajované je verejné“. Z tohto hľadiska koncepčne hovoríme o dvoch základných kategóriách informácií verejných a utajovaných (ako bude neskôr uvedené existuje výnimka). (Brvnišťan, 2012, s. 758) Konštrukcia samotného systému ochrany informácií utajením vychádza priamo z ustanovení Ústavy SR – zák. č. 460/1992 Zb. (Ústava SR), ktorá definuje kedy je možné obmedziť právo na informácie8. Zákon o ochrane utajovaných skutočností, umožňuje realizáciu tohto ustanovenia v praxi, vytvorením uceleného právneho rámca. Týmto zákonom je vytvorený vcelku sofistikovaný mechanizmus umožňujúci poskytnúť potrebnú úroveň ochrany vybraným informáciám prostredníctvom ich utajenia. Utajenie samotné je pritom realizované komplexom špecifických opatrení9, ktoré zabezpečujú to, že daná informácia je prístupná len určitému presne definovanému okruhu dôveryhodných (preverených) osôb (zabezpečené dodržiavanie atribútov informácie). Režim utajenia eliminuje celé spektrum rizík začínajúc možnosťou straty informácie až po jej možné vyzradenie a využíva na to špecifické formy a metódy, vrátane spravodajských. Z tohto hľadiska štát využíva, má vytvorený „systém“, ktorý zabezpečuje potrebnú úroveň bezpečnosti vybraných informácii. Zároveň je evidentné, že štát v súčasnosti nemá inú možnosť ochrany informácií okrem ich utajenia. Z hľadiska stupňov ochrany utajením je možné hovoriť o štyroch základných stupňoch – Vyhradené, Dôverné, Tajné a Prísne Tajné. Určitým avšak nesystémovým riešením je ochrana citlivých informácií podľa zákona č. 45/2011 Z.z. o kritickej infraštruktúre. O nesystémovom prístupe hovoríme preto, nakoľko v tomto prípade bola vyčlenená zo systému ochrany informácií len špecifická (druhová) kategória informácií bez logickej previazanosti na ostatné kategórie informácií a bez jasne stanovených pravidiel ochrany vo väzbe na bezpečnostné riziká. Z tohto pohľadu je potom zložité hovoriť o samostatnom stupni ochrany. Ochrana informácií NATO je zabezpečovaná prostredníctvom vcelku 8 Čl. 26 ods. 4 Ústavy SR „ Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“. 9 Pozri bližšie: §6 ods.2 zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov 562 prepracovaného systému ochrany informácií, ktorý je vo všeobecnosti definovaný dokumentmi Politika riadenia informácií NATO10 a dokumentom Bezpečnostná politika NATO11. Tieto dokumenty v závislosti od možnej ujmy a realizácie ochranných opatrení kategorizujú informácie NATO vo všeobecnosti nasledovne: 1. verejné – informácie NATO automaticky zverejňované, resp. zverejnené na základe rozhodnutia zodpovedného orgánu NATO alebo členskej krajiny 2. neverejné a. NATO neutajované – potvrdzujúce len vlastníctvo informácie, informáciám je poskytovaná minimálna ochrana, de facto zabezpečované len dodržiavanie princípu need-to-know (potreba vedieť), informáciu je možné zverejniť len so súhlasom držiteľa. Každá informácia NATO pokiaľ nie je verejná má minimálne tento stupeň ochrany. b. NATO utajované – zabezpečujú realizáciu špecifických ochranných opatrení súvisiacich najmä so špecifickými rizikami, spravidla spravodajskými. Členia sa na štyri základné stupne – Restricted, Confidential, Secret, Cosmic Top Secret. Zároveň ešte v rámci týchto stupňov je možné používať tzv. dodatočné označenie napr. SIOP, Bohemia, umožňujúce zohľadniť špecifické riziká a ešte viac sprísniť ochranu s ohľadom na aktuálne bezpečnostné riziká. Ak uvedené členenie vertikálne zoradíme dostaneme minimálne 5 kategórii stupňov ochrany informácii NATO, pričom je možné použiť ešte dodatočné označenia rozširujúce možnosti ochrany informácií. Ochrana informácií EÚ je na prvý pohľad zložitejším a viac štruktúrovaným systémom, no dajú sa v ňom identifikovať základné charakteristiky, ktoré môžu slúžiť pre porovnanie. Základný právny rámec je tvorený Nariadením Rady EÚ a Parlamentu (ES) č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie. Týmto je vytvorený základný predpoklad na obmedzenie prístupu verejnosti k informáciám. Samotná ochrana informácií je realizovaná v dvoch úrovniach, ktoré sú vo všeobecnosti akceptované EÚ orgánmi a inštitúciami. V prvej úrovni ide o informácie označované EU LIMITE – ide o tzv. distribučné označenie, limitujúce distribúciu dokumentov podľa rôznych kategórii (osobné údaje, personálne, záznamy porád, materiály v procese prípravy a pod.). Tento stupeň je čiastočne porovnateľný s označovaním dokumentov NATO neutajované (nie je tu však tak striktne vymedzené vlastníctvo informácie). V druhej úrovni ide o ochranu informácií utajením. Základným dokumentom 10 NATO Information Management Policy č. PO(99)47 zo dňa 17.5.1999 11 Security within the NATO č. C-M(2002)49 v platnom znení 563 tvoriacim pomyslenú chrbticu ochrany informácií utajením z ktorého vychádzajú aj ostatné inštitúcie, orgány a agentúry EÚ je rozhodnutie Rady č. 2011/292/EÚ. Týmto dokumentom sú stanovené štyri základné stupne ochrany Restricted, Confidential, Secret, Top Secret. Znamená to, že v rámci EÚ sú informácie chránené obdobným spôsobom ako v prípade NATO - poskytnutie 5 stupňov ochrany informácií. Porovnanie stupňov ochrany informácií však v plnej miere nezabezpečuje ucelený pohľad, umožňuje však odhaliť systémové chyby. Až ich podrobnejšou analýzou a poznaním je možné navrhnúť vhodné riešenia. Z pohľadu SR by v súlade s uvedenými predpokladmi a stručným prehľadom mohla byť kategorizácia informácií a ich ochrany poňatá nasledovne: I. VEREJNÉ – informácie, ktoré nemajú žiadnu ochranu a sú automaticky zverejňované II. CITLIVÉ – informácie, ktorých zverejnenie podlieha rozhodnutiu príslušných autorít, jednalo by sa o podstatnú časť informácií súvisiacich s činnosťou štátnej správy, možný postih osôb za neoprávnené zverejnenie – spravidla na úrovni pracovno-právnych vzťahov, kategória by pravdepodobne zodpovedala aj požiadavkám zákona o ochrane kritickej infraštruktúry a bola približne na úrovni informácií NATO neutajované a EÚ Limite III. UTAJOVANÉ – informácie chránené režimom utajenia, spravidla ide o informácie u ktorých je identifikované bezpečnostné riziko súvisiace s činnosťami nepriateľských spravodajských služieb, možný postih osôb za porušenie atribútov informácie na úrovni trestnoprávnych noriem. Dôležité je správne porozumieť podstate systémov ochrany informácií. V tomto prípade je zrejmé, že v prípade NATO a EÚ ide o komplexný systém, zaoberajúci sa komplexnou ochranou informácií, vrátane ochrany vlastníctva informácie. V tomto ohľade existuje v SR nespochybniteľná medzera, čo má určite praktický dopad na realizáciu a ochranu záujmov SR. Po takmer 10 rokoch členstva SR v nadnárodných zoskupeniach by mala mať SR dostatok praktických skúseností. Chýba však pravdepodobne jednotný názor na budovanie bezpečnostného systému SR, čo má priamy vplyv aj na využívanie moderných prístupov pri ochrane informácií štátu. Zároveň evidujeme rôzne snahy o hľadanie neštandardných riešení, napr. ochrana informácií v oblasti kritickej infraštruktúry, snahy rezortov o vytváranie vnútrorezortných systémov ochrany informácií a pod. napriek tomu, že takéto možnosti už existujú no nevyužívajú sa. Práve uvedomenie si súvislosti medzi realizáciou záujmov SR prostredníctvom nadnárodných zoskupení je kľúčom k pochopeniu možností ochrany informácií SR a to nielen systémom ochrany utajovaných skutočností, ale komplexnejším spôsobom. Zároveň je zrejmé, že možnosti realizácie 564 záujmov SR sú ovplyvnené schopnosťou bezpečnostného systému SR akceptovať stav, ktorý umožňuje ich ochranu prostredníctvom viacerých systémov ochrany – národným, EÚ a NATO. Súčasné možnosti ochrany informácií, tak ako sú transformované do praxe, nie sú adekvátne požiadavkám vyplývajúcim s miery realizácie bezpečnostných záujmov SR prostredníctvom nadnárodných zoskupení. To je možné zabezpečiť len plnou kompatibilitou systému ochrany informácií SR a nadnárodných zoskupení. Literatúra: Bezpečnostná stratégia NATO, www.mosr.sk Bezpečnostná stratégia SR, 2005, www.mosr.sk BRVNIŠŤAN, M.: 2012, Ochrana informácií v spektre realizácie bezpečnostných záujmov štátu, In Zborník príspevkov z V. medzinárodnej vedeckej konferencie v Banskej Bystrici 8. – 9. februára 2012, II. zväzok, Banská Bystrica, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, 2012, ISBN 978-80-557-0332-9 Európska bezpečnostná stratégia, www.mosr.sk NATO Information Management Policy č. PO(99)47 zo dňa 17.5.1999, www.nbusr.sk NEČAS, P., UŠIAK, J.: 2010, Nový prístup k bezpečnosti štátu na začiatku 21. storočia, In Vedecká monografia, Liptovský Mikuláš, Akadémia ozbrojených síl generála M. R. Štefánika v Liptovskom Mikuláši, 2010, ISBN 978-80-8040-401-7 Rozhodnutie Rady č. 2011/292/EÚ, www.nbusr.sk Security within the NATO, C-M(2002)49 v platnom znení, www.nbusr.sk Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava SR Zákon č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov Zákon č. 211/2000 Z.z. o slobode informácií Zákon č. 43/93 Z.z. o SIS v znení neskorších prepisov Zákon č. 45/2011 Z.z. o kritickej infraštruktúre 565 OCRANA HRANÍC SLOVENSKEJ REPUBLIKY PRED NELEGÁLNOU MIGRÁCIOU PROTECTION OF SLOVAK BORDERS AGAINST ILLEGAL IMMIGRATION Martina Bolečeková1 ABSTRACT Nowadays, the fight against illegal immigration is a very frequent topic within the European Union as well as in the Slovak Republic which, since 2004, has been a member state of the EU, and since 2007 also a part of the Schengen Area. The Slovak - Ukraine border became the external border of the EU. Before 1989, Slovakia had no experience with illegal immigration because during the Cold War the state borders had been strictly protected. The geopolitical situation and migration flows have changed since. The Slovak Republic had to formulate its new migration policy and started reforming its border control system. Border protection is not the only tool to avoid illegal immigration. The article deals with functions of state borders in connection to illegal immigration as a security threat, and it also focuses on different measures of eliminating unwanted immigration in the period before entry, during entry, and also after entry of illegal immigrant into the territory of the host country, which, in our case, is the Slovak Republic Key words: state borders, illegal migration, security, migration policy, Slovak Republic, European Union, external borders, Schengen area 1 Význam štátnych hraníc pre bezpečnosť štátu Štátne hranice vymedzujú územie štátu2, ktoré spolu s obyvateľstvom a vládou schopnou presadiť suverenitu patria k základným definičným znakom štátu. Hranice štátov vznikli ako výsledok vzájomného stretu migrácie obyvateľstva (v dôsledku demografického rastu a s tým spojeného hospodárskeho využitia územia) a prirodzených prírodných prekážok (v podobe pohorí, lesov, riek, morí, močiarov a pod.). Na druhej strane prírodných prekážok pôsobila iná populácia a iná štátna myšlienka, pričom medzi oboma 1 Martina Bolečeková, PhDr., PhD., odborná asistentka, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected]. 2 Štátne územie je trojrozmerný priestor: časť zemského povrchu – pevniny i vôd, priestor pod a nad týmto povrchom. Štátna hranica býva definovaná ako čiara oddeľujúca územie jedného štátu od územia iného štátu, resp. od medzinárodnej oblasti, ktorá nepodlieha suverénnej moci žiadneho štátu. V skutočnosti nejde o líniu, ale o hraničnú plochu, resp. rovinu kolmú na povrch Zeme, prebiehajúcu (teoreticky) zo stredu Zeme do vesmíru. 566 formujúcimi sa štátmi vznikol hraničný pás, ktorý sa obojstrannou kolonizáciou zužoval, až vznikla lineárna hranica. V priestoroch bez prírodných prekážok vznikali hranice ako dôsledok vzájomného stretu, často aj konfliktov, rastúcich štátov. (Krejčí, 2007; Ištok, 2010) Oskar Krejčí konštatuje, že: „Všetky hranice štátov sú výsledkom pôsobenia sociálno-politických síl v priestore a čase.“ (Krejčí, 2007, s. 194) Výsledky formovania hraníc spravidla potvrdzuje medzinárodná zmluva. Pokiaľ medzinárodná zmluva nebola uzavretá alebo neupravila niektoré úseky hraníc, platia pre tieto prípady pravidlá obyčajového práva3. Povinnosť štátu vymedziť štátne hranice s iným štátom z medzinárodného práva nevyplýva, a to napriek tomu, že neexistencia presne vymedzenej hranice môže viesť k sporom. (Potočný – Ondřej, 2003) Nevyriešené hraničné a teritoriálne spory sú v medzinárodných vzťahoch stále veľkým problémom a existujú na všetkých kontinentoch, snáď len s výnimkou Austrálie.4 Problematika hraníc má geografický, právny, vojenskostrategický, sociálny, ako aj ekonomický aspekt. Za najdôležitejší však býva považovaný ich politický význam, ktorý možno považovať za určujúci pre všetky ostatné uvedené významy. Politické hranice – najmä štátne hranice a hranice územnosprávnych celkov vo vnútri štátu, t. j. správne hranice, oddeľujú pôsobnosť a kompetencie rozdielnych politických orgánov celoštátneho alebo vnútroštátneho charakteru. V prípade štátnych hraníc ide o priestorové vymedzenie štátnej suverenity. „Z geopolitického hľadiska sú teda (hranice) vlastne odrazom meniacich sa reálnych síl politických subjektov, pôsobiacich v danom priestore.“ (Ištok, 2010, s. 85) Štátna hranica plní dve základné funkcie, ktoré môžu byť na prvý pohľad vnímané ako protichodné, avšak je to práve naopak – tieto dve základné funkcie sa dopĺňajú. Na jednej strane je bariérou, ktorá predovšetkým obmedzuje pohyb obyvateľov, výmenu tovarov, obeh kapitálu, ale tiež tlmí kultúrne a ideologické vplyvy; zároveň je hranica miestom kontaktu. Štátna hranica teda rozdeľuje dva štáty, ale zároveň ich spája. Stupeň bariérovej, resp. kontaktnej funkcie štátnej 3 Týkajú sa najmä vedenia hraničnej línie na vodných tokoch, vnútrozemských vodných plochách a v pohoriach. 4 Existujú štyri typy hraničných sporov. Teritoriálne spory začínajú vo chvíli, keď si jedna krajina nárokuje pripojenie územia za svojimi hranicami, pričom svoj nárok odôvodňuje napr. históriou regiónu, určitým špecifikom obyvateľstva na danom území a pod. Spory o určenie priebehu hranice vznikajú na základe nedostatkov pri jej stanovení. Tento typ sporu môže nastať napr. aj vtedy, keď rieka, ktorá tvorí medzinárodnú hranicu, zmení smer svojho toku. V oboch typoch sporov – územných aj polohových aspoň jedna zo strán argumentuje, že hranica by mala byť posunutá. Iné dva typy hraničných sporov môžu byť rozhodnuté bez posúvania hraničných čiar. Spory o surovinové zdroje nastanú, keď hranica pretína zdroj a štáty sa nevedia dohodnúť, ako by mal byť zdroj využitý. Funkčné hraničné spory sa objavujú, keď jedna zo strán vysloví podozrenie, že predpismi, ktoré na hraniciach (hraničných priechodoch) začala uplatňovať druhá strana, boli poškodené jej záujmy. (Prescot, 2000) 567 hranice závisí od viacerých faktorov – veľký vplyv má politická situácia v štáte a jeho zahraničnopolitická orientácia, miera lojality obyvateľstva, ako aj ekonomická situácia.5 (Ištok, 2010) V súvislosti s globalizáciou dochádza k zmenám vo funkciách a význame štátnych hraníc – intenzita cezhraničných kontaktov sa zvyšuje a funkcia hranice ako bariéry klesá. Avšak nedá sa predpokladať, že hranice stratia svoj význam, a už vôbec sa nedá očakávať, že úplne zaniknú. Kvôli funkciám, ktoré štátne hranice plnia, patrí ich ochrana k základným úlohám štátu. V Slovenskej republike (ďalej aj „SR“) je kontrolou a ochranou hraníc poverený Úrad hraničnej a cudzineckej polície (ďalej aj „UHCP“), zriadený 1. apríla 2000, ktorý je v rámci Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj „MV SR“) začlenený do organizačnej štruktúry Prezídia Policajného zboru (ďalej aj „PZ“). Pod priame riadenie MV SR prešiel ÚHCP v roku 2007.6 Úlohy v oblasti kontroly hraníc zahŕňajú o. i. analýzu rizík, boj proti nelegálnej migrácii a prevádzačstvu, vyšetrovanie trestnej činnosti spojenej s nelegálnou migráciou, analýzu cestovných dokladov, povoľovanie pobytu cudzincom, kontrolu pobytu cudzincov, vyhosťovanie cudzincov, vízovú prax a vo vymedzenom rozsahu aj činnosti v súvislosti s azylovým konaním a realizáciou dublinského nariadenia. (O hlavných úlohách ÚHCP bližšie pozri ÚHCP, 2012) V súčasnosti je najdôležitejšou úlohou ÚHCP implementácia Integrovaného riadenia hraníc v SR, ktoré je jedným z kľúčových prvkov pri zabezpečovaní spoločného priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v Európskej únii (ďalej aj „EÚ“), nakoľko hranica SR s Ukrajinou s dĺžkou 97,8 km je vonkajšou pozemnou hranicou EÚ a zároveň má SR vonkajšiu vzdušnú hranicu EÚ na troch tzv. schengenských letiskách v Bratislave, v Košiciach a v Poprade.7 A práve skutočnosť, že časť štátnych hraníc SR tvorí zároveň 5 Vo všeobecnosti je možné predpokladať, že štát so stabilnou politickou situáciou bude mať presne stanovený hraničný režim, či to, že štát s totalitným režimom bude mať hranice vyznačujúce sa vysokým stupňom bariérovej funkcie a pod. 6 Úrad má celoslovenskú pôsobnosť a v rámci jeho organizačnej štruktúry boli stanovené tri úrovne riadenia: centrálna, regionálna a miestna. 77 Za celý úsek hranice s Ukrajinou je na regionálnej úrovni zodpovedné Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, ktoré priamo riadi desať oddelení hraničnej kontroly PZ zodpovedných za výkon hraničnej kontroly a hraničného dozoru na vonkajšej hranici. Výkon kontroly je založený na systéme štvorstupňovej kontroly. Na prvom stupni sú to technické prostriedky umiestnené priamo na vonkajšej hranici (napr. súvislý kamerový reťazec EBAS); na druhom stupni sú to sily a prostriedky tzv. „prvosledových útvarov“ priamo na vonkajšej hranici a v jej bezprostrednej blízkosti (policajti oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru); na treťom stupni sú to vlastné sily a prostriedky útvarov Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance (mobilná zásahová jednotka); štvrtý stupeň tvorí tzv. „pomocná línia“, ktorú v rámci súčinnosti zabezpečujú jednotlivé krajské riaditeľstvá PZ v 568 vonkajšiu hranicu EÚ ovplyvnila v najväčšej miere aktuálnu podobu systému ochrany našich hraníc. Tejto problematike sa budeme bližšie venovať v tretej časti príspevku. 2 Čo je nelegálna migrácia a prečo ohrozuje bezpečnosť štátu Medzinárodnú migráciu, teda sťahovanie osôb, pri ktorom dochádza k prekročeniu štátnych hraníc, a to s cieľom usadiť sa v inej krajine ako je krajina pôvodu osoby na dlhšiu dobu, resp. natrvalo, môžeme rozdeľovať na základe rôznych hľadísk. Častým kritériom pre klasifikáciu migrácie je zákonnosť pobytu migrantov, podľa ktorého rozdeľujeme migrantov (a tiež migrácie) na: 1. legálnych, teda tých, ktorých pobyt na území hostiteľskej krajiny spĺňa všetky podmienky dané právnymi predpismi8 a 2. nelegálnych, resp. neregulárnych. V cudzojazyčnej odbornej literatúre a praxi medzinárodných organizácií možno v súčasnosti zaznamenať trend obmedziť používanie termínu nelegálny (angl. illegal) a nepoužívať ho pre všetky formy migrácie spadajúce do druhej skupiny. Hlavným dôvodom je to, že s prívlastkom nelegálny je spojená výrazne negatívna konotácia a býva spájaný s kriminálnou činnosťou. (Divinský, 2005) Preto sa pre nepovolený vstup, pobyt, či prácu v hostiteľskej krajine odporúča používať prívlastok neregulárny, kým prívlastok nelegálny by mal byť používaný najmä v súvislosti s pašovaním migrantov cez hranice a pre obchodovanie s ľuďmi. Na Slovensku však prívlastok neregulárny zatiaľ nie je veľmi zaužívaný, rovnako ako pojem neregulárna migrácia, preto v tomto príspevku budeme používať pojem nelegálna migrácia, resp. nelegálny migrant a budeme ich vzťahovať na všetky formy migrácie a kategórie migrantov spadajúcich do druhej skupiny. Podľa ÚHCP možno nelegálnu migráciu definovať ako „prekročenie štátnych hraníc alebo pobyt osoby na území SR, ktorý nerešpektuje medzinárodné dohody a vnútorné zákonné predpisy". (ÚHCP, 2012) Hoci s nárastom globálnych migračných pohybov je možné predpokladať, že rastie aj objem nelegálnej migrácie, údaje o počtoch nelegálnych migrantov sú veľmi nepresné a pohybujú sa len v rovine odhadov. Za odhaľovanie a vyšetrovanie cezhraničnej trestnej činnosti spojenej s nelegálnou migráciou zodpovedná v SR Národná jednotka boja proti nelegálnej migrácii, ktorá je súčasťou organizačnej štruktúry ÚHCP. Za kontrolu cudzincov na území Slovenskej republiky sú primárne zodpovedné oddelenia Prešove a v Košiciach (najmä služba dopravnej polície a služba poriadkovej polície). Kontrolu vonkajšej vzdušnej hranice na letiskách v Bratislave, v Košiciach a v Poprade zabezpečujú oddelenia hraničnej kontroly PZ v rámci nepretržitej prevádzky. Popri zabezpečovaní kontroly hraníc sa podieľajú aj na ochrane civilnej leteckej premávky spolu s bezpečnostnými zložkami letiska. (ÚHCP, 2012) 8 Nielen štátu prijímajúceho, ale i tranzitného, a prípadne aj vysielajúceho. 569 cudzineckej polície PZ, ktoré sú začlenené do organizačnej štruktúry ÚHCP. Pri tejto úlohe im pomáhajú aj iné služby PZ ako poriadková, dopravná a kriminálna polícia. (ÚHCP, 2012) Avšak v SR nie sú systematicky spracovávané odhady počtov nelegálnych migrantov žijúcich na jej území. Boris Divinský, ktorý je uznávaným expertom na medzinárodnú migráciu, na základe vlastnej analýzy údajov pochádzajúcich z rôznych zdrojov odhadoval, že v roku 2009 sa na území SR nezákonne zdržiavalo približne 15 000 až 20 000 migrantov, pričom viac než polovicu z nich predstavovali migranti z Ukrajiny. Čo sa týka charakteristík nelegálnych migrantov na Slovensku, autor predpokladal, že približne 3/4 z nich tvorili muži, prevažná väčšina bola v produktívnom veku (15 – 64 rokov), a teda hlavným dôvodom ich pobytu v krajine bola práca. Podľa odhadov autora až zhruba 90 – 95% migrantov zdržiavajúcich sa v SR neoprávnene je ekonomicky aktívnych a sú zamestnaní predovšetkým v odvetviach s nízkym podielom kvalifikovanej pracovnej sily a vysokým podielom fyzickej alebo sezónnej práce. (Divinský, 2009) Vývojovú trajektóriu nelegálnej migrácie tvoria od vzniku samostatnej Slovenskej republiky viaceré odlišné fázy: do roku 1998 bola nelegálna migrácia minimálna, v nasledujúcom období začala narastať a v rokoch 2001 – 2002 nadobudla alarmujúci objem s vyše 15 000 zadržanými migrantmi ročne9. (Divinský, 2009) Citovaný autor konštatuje, že na začiatku 21. storočia sa SR stala významným regionálnym koridorom pre tranzit nelegálnych migrantov z východu kontinentu na západ, pričom ako hlavné príčiny identifikuje tak vonkajšie okolnosti (migračný tlak z ľudnatých krajín Ázie, akumuláciu nelegálnych migrantov v Rusku a na Ukrajine, či zablokovanie readmisnej dohody ukrajinskou stranou), ako aj vnútorné faktory (oneskorenú a nesystematickú reakcii kompetentných orgánov, nedostatočnú ochranu štátnych hraníc, sformovanie rozsiahlej siete prevádzačov, neefektívne kontroly nelegálnej práce vo vnútrozemí a i.). Po vstupe SR do EÚ sa počet zadržaných nelegálnych migrantov značne znížil10, a to v dôsledku reforiem ochrany hraníc pri príprave vstupu krajiny do schengenského priestoru, implementácie dublinského nariadenia, aktívnejšieho prenasledovania prevádzačských skupín a dôraznejšieho pôsobenia cudzineckej polície, opätovného „sfunkčnenia" readmisnej dohody s Ukrajinou od roku 2005, ale aj oslabenia východoeurópskych trás prieniku nelegálnych migrantov do EÚ v neprospech stredomorských krajín. Významnú zmenu predstavuje podľa Borisa Divinského skutočnosť, že nelegálni migranti už SR nevnímajú len ako tranzitnú krajinu, ale čoraz väčšmi aj ako cieľovú krajinu. A práve tento problém sa podľa autora môže stať v 9 Čo bolo napr. až sedemkrát viac ako v roku 1993. 10 V období rokov 2004 – 2008 až 4,6-násobne. 570 budúcnosti akútnym, pretože očakáva citeľnejšie imigračné toky pracovných síl do SR z východu a juhovýchodu. V zmysle sektorového prístupu k bezpečnosti, ktorý priniesla Kodanská škola, patrí migrácia do societálneho sektora bezpečnosti. (Ušiak, 2011) Migrácia ako multidimenzionálny fenomén môže prinášať určité riziká v zmysle potenciálneho ohrozenia bezpečnosti štátu, avšak chceme zdôrazniť, že nie všetky imigračné prúdy musia pre bezpečnosť hostiteľského štátu predstavovať riziko, práve naopak. (Bolečeková, 2008) S nelegálnou migráciou sú však spojené mnohé negatívne javy. Predstavuje nielen ohrozenie bezpečnosti štátu a jeho obyvateľov, ale aj ohrozenie vo vzťahu k bezpečnosti nelegálnych migrantov samotných. Nelegálna migrácia predovšetkým sťažuje kontrolu vstupu a pohybu cudzincov na území cieľovej krajiny, čo, ako sme už naznačili vyššie, podrýva autoritu štátu a jeho orgánov a má nepriaznivý dosah na mnohé oblasti. K najzávažnejším javom negatívneho charakteru spájaným s nelegálnou migráciou patrí už zmieňované obchodovanie s ľuďmi, pašovanie migrantov a iné formy cezhraničnej kriminality. Okrem toho nelegálna migrácia v značnej miere podporuje rast tzv. tieňovej ekonomiky a zvyšuje daňové úniky. Nelegálna migrácia prispieva k zápornému vnímaniu migrácie ako takej a je často dôvodom prehlbovania sociálnych konfliktov v spoločnosti, vrátane extrémistických prejavov voči migrantom, ako aj nepriateľskému vnímaniu krajín ich pôvodu. Na druhej strane nelegálni migranti v cieľovej krajine často čelia dlhodobej nadmernej fyzickej, ale i psychickej záťaži, majú obmedzený prístup k základným právam, či službám bežne dostupným legálnym migrantom. (Divinský, 2009) Môžeme teda konštatovať, že nelegálna migrácia je vo vzťahu k bezpečnosti štátu negatívnym javom a môže mať, a spravidla aj má, nežiaduci dosah na všetky oblasti fungovania štátu. 3 Nástroje boja proti nelegálnej migrácii Ochrana štátnych hraníc pred nelegálnou migráciou ako jeden z kľúčových nástrojov boja proti nelegálnej migrácii je súčasťou všetkých koncepčných dokumentov venujúcich sa problematike migrácie11. Slovenská republika prešla od svojho vzniku významnými zmenami v oblasti ochrany 11 V súčasnosti sú to najmä Koncepčné zámery migračnej politiky Slovenskej republiky na roky 2011 – 2015, ktoré sú aktualizáciou Koncepcie migračnej politiky SR. Migračná politika SR sa aj v oblasti nelegálnej migrácie riadi strategickými dokumentmi EÚ, pričom riešenie tohto problému patrí v rámci EÚ medzi priority. V súčasnosti sú to najmä Európsky pakt o prisťahovalectve a azyle, ktorý bol prijatý v októbri 2008 a pre členské štáty EÚ predstavuje základ spoločnej migračnej politiky, ako aj Štokholmský program, t. j. program vymedzujúci agendu v oblasti bezpečnosti a vnútorných záležitostí EÚ na obdobie rokov 2010 – 2014. 571 svojich hraníc, a to tak vo sfére legislatívy12, ako aj v inštitucionálnej sfére. Ako sme už naznačili vyššie, motiváciou pre uskutočnenie reforiem bol predovšetkým záujem SR o členstvo v EÚ a schengenskom priestore. Príprave SR na vstup do schengenského priestoru bola venovaná Stratégia dobudovania ochrany štátnej hranice schengenského typu, ktorej primárnym zámerom bolo zabezpečenie ochrany štátnej hranice po personálnej a technickej stránke prostredníctvom vybudovania modelu integrovanej bezpečnosti štátnej hranice v zmysle požiadaviek EÚ a schengenského dohovoru, s cieľom eliminovať nelegálnu migráciu a s ňou spojenú trestnú činnosť. Významným strategickým dokumentom v oblasti ochrany štátnych hraníc SR (a zároveň časti vonkajšej hranice EÚ), schváleným ešte pred vstupom SR do schengenského priestoru, bol Národný plán riadenia ochrany štátnych hraníc Slovenskej republiky, prijatý na obdobie rokov 2007 – 201013, s cieľom transformovať a rozvíjať systém ochrany štátnych hraníc14, a to v oblasti legislatívy, organizácie, vzdelávania i materiálno-technického zabezpečenia. Realizácia opatrení zahrnutých v národnom pláne mala samozrejme prispievať aj k riešeniu problematiky nežiaducej migrácie. Najvýznamnejšie opatrenia v oblasti boja proti nelegálnej migrácii boli teda prijímané v súvislosti so vstupom SR do schengenského priestoru. Úlohy, ktoré bolo potrebné v tomto období splniť, zhrnul Schengenský akčný plán Slovenskej republiky na roky 2008 – 2009. Opatrenia, ktoré bolo potrebné uskutočniť, boli identifikované na základe analýzy kompetentných subjektov a súviseli najmä s potrebou uplatňovať schengenské acquis. V oblasti boja proti nelegálnej migrácii boli významné najmä záväzky dobudovať systém technickej a fyzickej ochrany štátnej hranice SR s Ukrajinou, skvalitniť vzdelávanie policajtov vykonávajúcich hraničnú kontrolu v oblasti odhaľovania falošných a pozmenených cestovných dokladov a zabezpečiť na to technické prostriedky, vybudovať analytický a informačný systém slúžiaci na odhaľovanie a dokumentovanie trestnej činnosti spojenej s nelegálnou migráciou, prevádzačstvom a inou trestnou činnosťou, aktívne participovať na činnosti agentúry FRONTEX, zosúladiť vízovú politiku, dobudovať Vízový informačný systém, pokračovať v prípravách na spustenie prevádzky SIS II. generácie, začať vydávať nové cestovné pasy s biometrickými prvkami, uznávať vyhostenie medzi členskými štátmi, ako aj využívať inštitúty pomoci v 12 Čo sa týka prijatej legislatívy je potrebné spomenúť predovšetkým zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov (ktorý bol viackrát novelizovaný s cieľom transponovať príslušné právne predpisy EÚ), zákon č. 477/2003 Z .z. o ochrane štátnej hranice, zákon č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, zákon č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce, ale najmä zákon č. 300/2005 Z. z. trestný zákon s prísnejšími trestami pre prevádzačov. S problematikou nelegálnej migrácie súvisí aj zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a ďalšie. 13 Na národný plán pre roky 2007 – 2010 nadväzuje Národný plán riadenia kontroly hraníc Slovenskej republiky na roky 2011 až 2014. 14 Plnenie bolo rozdelené do dvoch etáp – do vstupu SR do schengenského priestoru a po zrušení kontrol na vnútorných hraniciach. 572 prípadoch vyhosťovania štátnych príslušníkov tretích krajín leteckou cestou.15 (Mrlianová, Ulrichová, Zollerová, 2011) Výsledky plnenia úloh boli zhrnuté v Správe o plnení opatrení zo Schengenského akčného plánu Slovenskej republiky na roky 2008 – 2009. Väčšina úloh bola vyhodnotená ako splnená16, a teda boli vytvorené podmienky pre efektívnu kontrolu vonkajšej hranice EÚ.17 Množina nástrojov s možnosťou využitia na potlačenie nelegálnej migrácie je pomerne obsiahla, no v SR dosiaľ jednoznačne prevládal reštriktívno-represívny prístup. (Divinský, 2009) Kontrola štátnych hraníc je však len jedným z nástrojov potláčania nelegálnej migrácie. Praktické opatrenia v boji proti nelegálnej migrácii je možné rozdeliť na opatrenia pred vstupom cudzinca na územie SR (prevencia nelegálnej migrácie); opatrenia vo fáze vstupu (odhalenie nelegálnych migrantov na hranici) a opatrenia vo fáze pobytu (kontrola nelegálnej migrácie na území cieľovej krajiny). (Mrlianová, Ulrichová, Zollerová, 2011) Medzi opatrenia zamerané na prevenciu nelegálnej migrácie vo fáze pred vstupom migranta na územie cieľovej krajiny zaraďujeme informačné kampane a aktivity zamerané na zvyšovanie povedomia o cieľovej krajine v tretích krajinách, vrátane poskytovania informácií o možnostiach legálneho vstupu do cieľovej krajiny a pobytu v nej. Druhou oblasťou preventívneho pôsobenia je pomoc a rozvoj v krajinách pôvodu a v tranzitných krajinách (uskutočňuje sa prostredníctvom projektov oficiálnej rozvojovej pomoci a medzinárodnej spolupráce zameranej na budovanie kapacít). K nástrojom kontroly pred príchodom na vonkajšiu hranicu zaraďujeme aj rozhodnutia o udelení víz a sankcie voči dopravcom. Dôležitú úlohu v rámci prevencie nelegálnej migrácie vo fáze pred vstupom tiež zohrávajú policajní pridelenci a tzv. poradcovia pre doklady, ktorí pomáhajú konzulárnym pracovníkom pri kontrole dokladov predložených v žiadostiach o víza alebo povolenia na pobyt. Dôležitá je identifikácia trás nelegálnej migrácie. (K realizácii menovaných opatrení 15 Hoci SR dosiahla značný pokrok, krátko pred vstupom do schengenského priestoru sa situácia výrazne skomplikovala. Tzv. schengenská hodnotiaca komisia pri kontrole pripravenosti krajiny vzniesla až 168 pripomienok, pričom viaceré sa bezprostredne týkali nelegálnej migrácie. Komisia vyčítala SR napr. veľký rozdiel medzi počtami zadržaných nelegálnych migrantov a počtami navrátených či vyhostených osôb z krajiny, mätúci charakter niektorých štatistických údajov o nelegálnej migrácii, neucelenosť stratégie ochrany hraníc, neuspokojivý boj proti nelegálnej migrácii a cezhraničnej kriminalite na hranici s Ukrajinou, vysoký počet víz vydávaných priamo na hranici atď. Urobiť nápravu do konca roku 2007 si vyžadovalo vysoké nasadenie. (Divinský, 2009) 16 Z celkového počtu 133 bolo splnených 114 opatrení. Ďalšie schengenské hodnotenie bolo naplánované na rok 2012, resp. 2013 a úspešné zvládnutie tohto hodnotenia bolo ako zámer zakotvené aj v programovom vyhlásení vlády SR na obdobie 2010 – 2014. 17 Napriek aplikácii rozmanitých nástrojov na ochranu štátnych hraníc a ich prísnej kontrole sú prevádzači a pašeráci pri nachádzaní spôsobov ich obchádzania veľmi kreatívni, ako sa to ukázalo napr. pri objavení podzemných tunelov spájajúcich ukrajinské a slovenské pohraničie v roku 2012. 573 Slovenskou republikou bližšie pozri Mrlianová, Ulrichová, Zollerová, 2011, s. 26 nižšie.) Opatreniam v súvislosti s druhou fázou, t. j. fázou vstupu na územie cieľovej krajiny, ktoré spočívajú najmä v hraničných kontrolách a vo využívaní rôznych technických prostriedkov, slúžiacich o. i. aj na identifikáciu falošných a pozmenených dokladov, sme sa už venovali. Do tejto skupiny opatrení ešte zaraďujeme posilňovanie policajnej spolupráce, a to tak na bilaterálnej, ako aj na multilaterálnej úrovni, najmä v rámci agentúry FRONTEX. Opatrenia na kontrolu nelegálnej migrácie počas fázy pobytu zahŕňajú kompenzačné opatrenia, kontroly za účelom zistenia legálnosti pobytov, činnosti zamerané proti nelegálnemu zamestnávaniu cudzincov, činnosti zamerané na odhaľovanie obetí a páchateľov obchodovania s ľuďmi, vyhosťovanie nelegálnych cudzincov, možnosť opätovného zavedenia kontrol na vnútorných hraniciach a zabezpečovanie policajnej spolupráce. Opatrenia zamerané na odhaľovanie podvodného získania pobytu, napr. na základe účelového manželstva, sa využívajú vo fáze pobytu, ale aj pred vstupom migranta na územie SR. (Bližšie pozri Mrlianová, Ulrichová, Zollerová, 2011, s. 41 a nižšie.) Záver Do roku 1989 bola nelegálna migrácia v štáte s prísne stráženými hranicami takmer nepoznaným javom. So zmenou geopolitickej situácie a v súlade so zahraničnopolitickým smerovaním, však aj Slovenská republika musela začať formulovať svoju migračnú politiku a rozvíjať nástroje na ochranu hraníc proti tomuto nežiaducemu fenoménu. Bolo nevyhnutné uskutočniť reformy tak v oblasti legislatívy, ako aj inštitucionálneho a najmä technického zabezpečenia ochrany hraníc. Určujúcimi v tomto smere boli požiadavky zo strany Európskej únie a pravidlá uplatňované v rámci schengenského priestoru, ktoré sa Slovenskej republike podarilo pomerne úspešne splniť, resp. prijať, čo viedlo k podstatnému zníženiu neoprávnených prekročení štátnej hranice. Napriek tomu je ochrana hraníc pred nelegálnou migráciou oblasťou, v ktorej budú zrejme vždy existovať určité rezervy, a ktorá bude aj naďalej predstavovať bezpečnostné riziko, preto je potrebné naďalej dôsledne aplikovať zavedené opatrenia, a zároveň hľadať nové možnosti, lebo predpoklad, že územie Európskej únie, vrátane Slovenska, prestane byť pre migrantov atraktívne, nie je veľmi reálny, práve naopak. Literatúra: BOLEČEKOVÁ, M. 2008. Je imigrácia bezpečnostnou hrozbou pre Európsku úniu? In Bezpečnostné fórum ´08. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie 574 s medzinárodnou účasťou. Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, 2008, s. 135-140, ISBN 978-80-8083-575-0 BOLEČEKOVÁ, M. 2010. Migračná politika. Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, 2010, ISBN 978-80-557- 0044-1 DIVINSKÝ, B. 2005. Zahraničná migrácia v Slovenskej republike. Stav, trendy, spoločenské súvislosti. Bratislava: SFPA, 2005, ISBN 80-89149-04-9 DIVINSKÝ, B. 2009. Nelegálna migrácia na Slovensku. Dostupné na internete: http://www.zahranicnapolitika.sk/index.php?id=820&tl=13 (cit. 3. 1. 2013) IŠTOK, R. 2010.: Politickogeografická problematika hraníc. In IŠTOK, R. a kol.: Politická geografia. Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, 2010, s. 84-95, ISBN 978-80-557-0013-7 KREJČÍ, O. 2007. Mezinárodní politika. 3. aktualizované a rozšířené vydání. Praha: EKOPRESS, 2007 ISBN 978-80-86929-21-7 MRLIANOVÁ, A. – ULRICHOVÁ, N. – ZOLLEROVÁ, M. 2011. Praktické opatrenia v boji proti nelegálnej migrácii v Slovenskej republike. Národná štúdia pre Európsku migračnú sieť. Bratislava: IOM Medzinárodná organizácia pre migráciu, Národný kontaktný bod Európskej migračnej siete v Slovenskej republike, 2011, ISBN 978-80-89506-15-6 POTOČNÝ, M. – ONDŘEJ, J. 2003. Mezinárodní právo veřejné. Zvláštní část. 4., doplněné a rozšířené vydání. Praha: C. H. Beck, 2003, ISBN 80-7179-801-0 PRESCOT, V. 2000. Hraniční spory. In Oxfordský slovník světové politiky. Praha: OTTOVO nakladateství, 2000, s. 250-252, ISBN 80-7181-463-6 ÚHCP, 2012. Úrad hraničnej a cudzineckej polície. Dostupné na internete: http://www.minv.sk/?uhcp (cit. 4. 1. 2013) UŠIAK, J. 2011. Theoretical definition of security from the perspective of non- military aspects. In TEREM, P. et al.: Research of non-military aspects of security. Banská Bystrica: Faculty of Political Sciences and International Relations, Matej Bel University in Banská Bystrica, 2011, p. 8-33, ISBN 978-80-557-0290-2 575 KOMUNIKAČNÁ A INFORMAČNÁ PODPORA INTEGROVANÉHO ZÁCHRANNÉHO SYSTÉMU COMMUNICATION AND INFORMATION SUPPORT OF INTEGRATED RESCUE SYSTEM Štefan Ganoczy1 ABSTRACT Information is one of the key factors that directly affect the process, and outcome level integrated response of the integrated rescue system in Slovak republic. In the process of responding to these situations are quickly and selectively accessible, specific, accurate and timely information invaluable. The article is devoted to the requirements and possibilities of communication and information support activity of the integrated rescue system during its response to an emergency calling number 112. It also solves the problem of portraying the situation in the concerned area and the provision of information documents for optimized decision making in individual activities (phases) of an integrated response with using graphical database of information and documents standardized operating procedures. Key words: information support activity, rescue system, optimized decision making, integrated response, standardized operating procedures Úvod Informácie sú jedným z rozhodujúcich faktorov, ktoré bezprostredne ovplyvňujú priebeh, úroveň a výsledok integrovanej odozvy integrovaného záchranného systému SR (ďalej IZS SR) na rôzne núdzové, havarijné alebo mimoriadne situácie. V procese reakcie na tieto situácie majú rýchlo a adresne dostupné, konkrétne, presné a aktuálne informácie nedoceniteľný význam. 1 Podstata a význam informačného a komunikačného systému Systém vytvárania, spracovania a vyhodnotenia, prenosu a distribúcie relevantných informácií s využitím komunikačných systémov má pre optimálne a efektívne fungovanie IZS SR zásadný význam. Úsilie o dosiahnutie vysokej úrovne informačných a komunikačných procesov patrí k základným požiadavkám a úlohám na ich fungovanie v rámci IZS SR. Základnou úlohou získavania a poskytovania informácií je znižovať u príjemcov mieru entropie o konkrétnej – jednotlivými záchrannými zložkami IZS SR riešenej situácii. 1 Štefan Ganoczy, Ing., PhD., odborný asistent, Katedra bezpečnosti a obrany, Akadémia ozbrojených síl generála M.R.Štefánika v Liptovskom Mikuláši, Demänová 393, 031 06 Liptovský Mikuláš, Slovenská republika, [email protected]. 576 V nasledujúcom je potrebné rozlíšiť pojmy: „ÚDAJE“ a „INFORMÁCIE“. „ÚDAJE“ sú spravidla určité obrazy vlastností sledovaných skutočností (objektov), často bez konkrétnej väzby na ich hlbší význam a iné súvislosti. Naproti tomu „INFORMÁCIE“ sú vytvárané z „ÚDAJOV“, ktoré majú presný a konkrétny obsah, súvislosť a účel. Práve preto predstavujú „INFORMÁCIE“ pre adresáta (príjemcu, užívateľa) nové poznania s konkrétnym významom. Informácie sú objektívne existujúce veličiny, ktoré v stanovenom čase, v požadovanom rozsahu a štruktúre popisujú konkrétny hmotný objekt, dej, situáciu alebo činnosť. Majú vždy konkrétny vzťah a význam pre adresáta, ktorý na základe ich prijatia v rámci zásahu zložiek IZS na konkrétnu, napríklad núdzovú situáciu vykonáva stanovené, spravidla vopred definované rutinné činnosti v rámci integrovanej odozvy IZS. Preto sú tieto informácie v rámci činnosti IZS základným a veľmi významným zdrojom poznania skutkového stavu o núdzových, havarijných a mimoriadnych situáciách, ktoré sú podnetom (príčinou) na adekvátnu reakciu jednotlivých zložiek IZS SR. 1.1 Informačný systém Vo všeobecnom ponímaní je informačný systém každý systém schopný spracovávať a poskytovať informácie. Konkrétne to je súhrn technológií, procedúr, činností a obslužného personálu, ktorého cieľom je zber relevantných údajov, ich uchovanie do doby kedy budú potrebné, ich spracovanie za účelom poskytnutia odpovedí na špecifickú množinu otázok a konečne oznámenie informácií ich užívateľom, ktorí podľa nich budú konať. Sú v ňom identifikované štyri špecifické funkcie: - zber údajov, - uchovávanie údajov, - spracovanie údajov, - prenos a distribúcia údajov. Uvedené štyri funkcie sú pre akýkoľvek informačný systém podstatné a predstavujú základňu, na ktorej sú informačné systémy navrhované, implementované, prevádzkované i riadené (je ich možné identifikovať na všetkých stupňoch integrovaného záchranného systému bez ohľadu na to, či informačný systém je založený na využití modernej výpočtovej techniky, alebo či ide o manuálny systém založený na klasických administratívnych metódach). Informačný systém je nevyhnutnou súčasťou štruktúry integrovaného záchranného systému a musí byť budovaný súčasne s jeho rozvojom, systémom riadenia i jeho organizačnou štruktúrou. Základným poslaním kvalitného informačného systému je umožniť ľahšiu orientáciu v komplexných procesoch krízového riadenia a umožniť urýchlenie a skvalitnenie rozhodnutia. Úlohou informačného systému je uľahčiť a zdokonaliť proces rozhodovania a pomôcť 577 premeniť informácie na rozhodnutie o postupe analýzy rizík, organizácii preventívnych opatrení i zabezpečovaní procesu riešenia konkrétnych krízových situácii. Pri budovaní informačných systémov (zaistenie informačných potrieb jednotlivých stupňov integrovaného záchranného systému) je nutné nepripustiť „informačné zahltenie“ prebiehajúcich rozhodovacích procesov, (získavanie a spracovávanie informácií, ktoré sú objektívne redundantné a ktoré riadiace miesto pri rozhodovaní nepoužije, zbytočne zvyšuje náklady na ich spracovanie a predlžujú trvanie rozhodovacích procesov). 1.2 Informačný systém integrovaného záchranného systému Informačný systém integrovaného záchranného systému je súbor informačných zložiek (čiastkových informačných činností) a informačných prvkov (jednotlivých informačných prostriedkov) vrátane ich vzťahov, vnútorných aj vonkajších väzieb, ktoré tvoria usporiadaný celok podporujúci proces zabezpečovania ochrany, bezpečnosti osôb, ich zdravia a majetku, ktorý v prípade potreby poskytuje bezodkladne nevyhnutnú záchrannú zdravotnícku alebo technickú pomoc. Pozostáva z týchto prvkov: - súbory informácií, - informačné média, - pracovníci podieľajúci sa na informačných činnostiach, - pracovné postupy zabezpečujúce zber, prenos a využitie informácií, - väzby medzi uvedenými prvkami. Cieľom informačného systému integrovaného záchranného systému je dosiahnutie bezpečného spojenia rizikových objektov a lokalít s monitorovacími strediskami, riadiacimi miestami a s možnými centrami pomoci a záchrany a sprostredkovanie objektívnych správ v procese riešenia krízových javov. Hlavnou úlohou informačného systému integrovaného záchranného systému je vypracovanie, prenos a využitie nevyhnutných informácií na účinné riešenie núdzových, mimoriadnych alebo havarijných situácií vrátane prepojenia riadiacich a výkonných prvkov. Proces riešenia týchto situácií si vyžaduje komplexne legislatívne, inštitucionálne, personálne, finančné, materiálne, ale aj informačné zabezpečenie. Informačná podpora procesu riešenia krízových javov je nevyhnutná tak počas preventívnych opatrení, ako aj v priebehu aktívnej reakcie na konkrétnu krízu. Dispečerský aparát záchranných systémov využíva vo svojej činnosti údaje, ktoré sú zamerané na: - priebežné sledovanie plnenia preventívnych opatrení, - monitorovanie krízových javov a ich komplexnú analýzu, - prijímanie informácií o vzniku krízových javov, - vyslanie záchranných jednotiek, - koordináciu záchranných prác, 578 - varovanie ohrozených obyvateľov a vyrozumenie dodatočných síl, - všestranne popísanie možných krízových javov, - analýzu priebehu krízových javov, - modelovanie priebehu krízových javov, - spojenie s orgánmi štátnej správy, samosprávy i so spolupracujúcimi inštitúciami. Komunikačný systém integrovaného záchranného systému má za úlohu v závislosti na požadovanej štruktúre informačného systému zabezpečiť: - vzájomné prepojenie všetkých pozícií informačných zdrojov s konkrétnymi užívateľmi (koordinačnými a operačnými strediskami ako aj s príslušnými jednotkami záchranných zložiek), - prenos a distribúciu všetkých relevantných informácií v hlasovej a digitálnej forme. 2 Komunikácia zložiek integrovaného záchranného systému s využitím rádiových sietí Komunikácia jednotlivých zložiek IZS prostredníctvom rádiových sietí je v podmienkach rezortu MV SR realizovaná nasledujúcimi druhmi rádiokomunikačných sietí: a) autonómna sieť MOTOROLA vo frekvenčnom pásme 450 MHz, ÚOÚČaDP, ÚOČ PPZ, b) digitálna sieť SITNO TETRAPOL EADS sieť konfigurovaná pre všetky útvary MV SR, PPZ a zložky Integrovaného záchranného systému SR vo frekvenčnom pásme 380 – 400 MHz. Základné charakteristiky digitálnej siete SITNO: - rádiokomunikačná sieť SITNO štátnej správy SR, - prevádzkovateľom je odbor telekomunikácií SITaB MV SR na báze technológie TETRAPOL, - bunkový systém s celoštátnym pokrytím, - hlasové a dátové komunikácie, - FDMA, trunking kanálov, polo duplexná komunikácia, - navrhnutý pre viaceré nezávislé bezpečnostné zložky. Štruktúra užívateľov digitálnej siete SITNO: - Útvary Ministerstva vnútra SR a Prezídia policajného zboru, - Hasičský a záchranný zbor MV SR, - Civilná ochrana, - Kontrolné chemické laboratóriá civilnej ochrany, - Vojenská polícia, - Vojenské obranné spravodajstvo, 579 - Železničná polícia, - Mýtna polícia, - Krajské koordinačné strediská tiesňového volania 112. Na nasledujúcich obrázkoch je uvedená súčinnostná komunikácia jednotlivých užívateľov siete a infraštruktúra site SITNO. Vojenská polícia Zdravotníci Železničná polícia Hasiči Polícia SR Obrázok 1: Súčinnostná komunikácia jednotlivých užívateľov siete InfraštruktúraINFRAŠTRUKTÚRA siete SIETE SITNO Rádiová časť MC9600 PCM prenosová časť Obrázok 2: Infraštruktúra siete SITNO S využitím uvedených dvoch typov rádiokomunikačných sietí sa realizujú hlasové a dátové komunikácie medzi jednotlivými súčasťami a zložkami Integrovaného záchranného systému SR. 580 Obrázok 3: Prenosová infraštruktúra siete SITNO 2.1 Hlasová a dátová komunikácia a) Používaná hlasová komunikácia Hovorové skupiny, prehľadávanie a spájanie hovorových skupín, rozhlasový hovor (dispečerská výzva), konferenčný hovor, individuálny hovor, prestup do privátnych telekomunikačných. sietí, hovor cez priamy režim a IDR režim, núdzový hovor (komunikácia s prioritou). b) používaná dátová komunikácia Medzi používané druhy dátovej komunikácie patria „statusy“, čo dovoľuje šírka prenosového kanála v sieti SITNO: - posielanie SMS správ, - kódy typických činností, - lustrovanie v policajných informačných systémoch pomocou SMS, - zisťovanie polohy pomocou GPS, - systém AVL: sledovanie skupiny vozidiel v reálnom čase, zobrazovanie polôh vozidiel prostredníctvom digitálnej mapy, spätné prehrávanie, - prenos malých súborov a obrázkov. 581 dáta dáta SITNO Obrázok 4 Dátová komunikácia s využitím siete SITNO 2.2 Budúcnosť rádiovej komunikácie pri väčších dátových prenosoch Pre komplexnejšie poznanie stavu a podmienok konkrétnej zásahovej situácie je potrebné prenášať rádovo väčšie dátové súbory: - požadovaný prenos väčšieho objemu dát nie je možné riešiť prostredníctvom exitujúcej infraštruktúry siete SITNO, - predpokladané druhy dát: - prenos statických obrázkov s požadovaným rozlíšením (napr. dopravné nehody), - prenos paketových video súborov (zo zásahových situácií na operačné strediská), - prenos ostatných dát (mapy, lokalizácia, .atď.) , - využívanie služieb, ktoré poskytujú komerční mobilní operátori. V súčasnosti sa riešia možnosti prenosu väčších dát v prihraničných oblastiach medzi štátmi EU. Problematikou sa zaoberá expertná pracovná skupina „Police Cooperation Working Group Radiocommunication at border areas“. 3 Komunikačná a informačná podpora integrovaného záchranného systému Komunikačná a informačná podpora integrovaného záchranného systému umožňuje podrobné, presné a aktuálne poznanie záujmového priestoru, komplexná znalosť všetkých rozhodujúcich prvkov núdzovej, havarijnej alebo mimoriadnej situácie, poznanie konkrétnych vplyvov a obmedzení miestneho prostredia, možností dispozičných síl a prostriedkov zásahu, pri plnení záchrannej úlohy s využitím štandardných operačných postupov jednotlivých zásahových zložiek, poznanie terénu, počasia, zaťaženia dopravnej siete; ako aj ostatných významných faktorov ovplyvňujúcich činnosť zásahových zložiek. 582 Systémy podpory integrovanej odozvy IZS sú nástrojmi veliteľov zmien a operátorov všetkých koordinačných a operačných stredísk IZS ako aj všetkých záchranných zložiek a ich jednotiek podieľajúcich sa na integrovanej odozve (zásahu). Vykonávajú zber, prepravu spracovanie a distribúciu informácií. Tieto procesné funkcie sú zabezpečované predovšetkým prostredníctvom systémov KOMUNIKAČNEJ A INFORMAČNEJ PODPORY IZS. Účelné a efektívne využívanie týchto systémov je umožnené rýchlym pokrokom v oblasti komunikačných a informačných technológií (KIT), digitalizáciou a miniaturizáciou prostriedkov, prechodom k softvérovej realizácii funkcií riadenia komunikačných a informačných systémov. Systémy komunikačnej a informačnej podpory integrovaného záchranného systému sú určené na zabezpečenie výmeny informácií a podpory rozhodovacieho procesu s konečným cieľom poskytnúť relevantným účastníkom integrovanej odozvy integrovaného záchranného systému reálny obraz o situácii v reálnom čase a podľa ich požiadaviek. Záver Efektívne využívanie komunikačných a informačných technológií znamená komplexné využívanie integračných schopnosti moderných komunikačných a informačných technológií, ktoré umožňuje zásadným spôsobom zmeniť štýl činnosti veliteľov a operátorov koordinačných a operačných stredísk ako aj tímov jednotlivých záchranných zložiek v rámci integrovanej odozvy ako reakcie na jednotlivé núdzové, mimoriadne alebo havarijné situácie. Literatúra: PIROH, J.: Informácie o území ako dôležitý faktor rozhodovacích procesov, Banská Bystrica: Topografický ústav Banská Bystrica, 2005. 294 s. ŠIMÁK, L.: Krízový manažment vo verejnej správe, 2. vydanie, Žilina: FŠI, ŽU v Žiline, 2001. 286 s. ISBN 80.88829-13-5. Vyhláška Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 612/2008 Z. z. o podrobnostiach poskytovania zobrazovania identifikácie volajúcej stanice a poskytovania lokalizačných údajov koordinačnému stredisku alebo operačnému stredisku integrovaného záchranného systému. Zákon č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme v znení neskorších predpisov. Zákon č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách. 583 NĚKTERÉ ASPEKTY SOUČASNÉHO STAVU ŘEŠENÍ PROBLEMATIKY OCHRANY SPECIALISTŮ CHV AČR PROTI PŮSOBENÍ VYBRANÝCH DEKONTAMINAČNÍCH SMĚSÍ SOME ASPECTS OF PRESENT SOLUTION OF THE ISSUE CONCERNING OF THE PROTECTION OF THE CHV ACR SPECIALISTS AGAINST DECONTAMINATION COMPOUNDS Pavel Otřísal1 - Zdeněk Melichařík2 ABSTRACT The whole spectrum of decontamination compounds is used by the chemical department of the Army of the Czech Republic. By its composition and effectiveness they have to react on present chemical stuff. Some components contain such chemical dissolvents which can influence resistance period of isolation materials used for protection of the CHV ACR specialists. The article is about the chosen aspects of influence of the decontamination compounds on materials used for the construction of PIO in the process of mass decontamination of persons, wounded, material and personal weapons. Key words: decontamination, contamination, CHV, WMD, protection Úvod V současné, ale i relativně nedávné době byla studiu chemické odolnosti prostředků ochrany specialistů CHV AČR izolačního typu věnována zvýšená pozornost a to nejenom v prostředí AČR, ale i ve vybraných vědeckých institucích. Potřeba provádět takto zaměřené experimentální práce vycházela z nutnosti přizpůsobení se novým požadavkům na specialisty Chemického vojska AČR. Bylo zejména nutné změnit přístupy k bezpečnostním hrozbám, které se vyznačovaly masovým používáním zbraní hromadného ničení. V současné době je spíše možné daleko častěji přijít do kontaktu s průmyslovými nebezpečnými látkami (PNL), které mohou být použity jako zbraně hromadného ničení (ZHN), ale zejména se vyskytují na území všech států, ve kterých se vedou vojenské operace. Náhodné, ale i cílené působení nepřítele na objekty průmyslové infrastruktury může způsobit kontaminaci osob, 1 Pavel Otřísal, pplk., Ing., Ph.D., MBA, náčelník oddělení, Ústav ochrany proti zbraním hromadného ničení, Univerzita obrany v Brně, Sídliště Víta Nejedlého 68201 Vyškov, Česká republika, [email protected]. 2 Zdeněk Melichařík, Ing., odborný asistent, Fakulta tělesné kultury, Univerzita Palackého v Olomouci, Tř. Míru 115, 771 11 Olomouc, Česká republika, [email protected]. 584 zraněných osob, materiálu, bojové a jiné techniky, včetně jejich osobních zbraní a PIO. I přesto, že dekontaminace takto kontaminovaných objektů se v zásadě nepředpokládá, tak i přesto na její uskutečnění musejí být specialisté CHV AČR připraveni. I když je bezpečnostními i strategickými dokumenty proklamováno (Kazanský, 2011), že hrozba masového použití ZHN je nepravděpodobná (Otřísal, Kučík, 2009), tak jsme neustále informování o jejich zdrojích a to zejména v zemích, které buď nepřijaly dohody (smlouvy) o odzbrojení (Středa, Kobliha, Halámek, 2001), anebo na ně ne příliš dostatečně reagují. Právě tyto skutečnosti je nutné považovat za základ úvah o vztahu BCH, PNL a dekontaminačních směsí na izolační ochranné oděvy specialistů CHV AČR (Kazanský, 2011). 1 Příklady expozice izolačních pio specialistů CHV AČR Jednotky Chemického vojska (CHV) Armády České republiky (AČR) jsou zejména určeny k plnění úkolů chemického zabezpečení (CHZ) a ochrany proti ZHN ve všech typech vojenských operací. Nejsložitější úkoly dekontaminace jednotek, útvarů a svazků, která zahrnují zejména dekontaminaci vojenské techniky, materiálu, terénu, objektů, osob, zbraní a prostředků individuální ochrany (PIO), je prováděna jednotkami dekontaminace CHV AČR. Jejich operační nasazení se předpokládá zejména v situaci, kdy budou plněny úkoly úplné dekontaminace na místech dekontaminace rozvinovaných v rámci prostorů dekontaminace s využitím dekontaminačních směsí, jejichž přehled je uveden v tabulce 1 (Žuja, Skaličan, 2011). Tabulka 1 Přehled zavedených dekontaminačních látek, směsí a roztoků u CHV AČR určených k dekontaminaci vojenské techniky, materiálu, terénu a objektů Směs Složení Doba Spotřeba Poznámka aplikac e 1 2 [min] [dm3.m-2] 6 4 5 Chlornano 2 % Ca(OCl)2, 0,5 % detergentu 15 – 30 2,5 – 3 Minimální vá OS ALFA, 1 % nafty, zbytek voda. obsah ohřátý 1,5 aktivního chlóru 1 %. OS č. 1 10 % směs dichloraminu 10 – 15 0,5 – 0,6 Obsah v dichlorethanu. aktivního chlóru 4 – 5 %. OS č. 2 10 % NaOH, 25% 10 – 15 0,5 – 0,6 V létě se ředí monoethanolaminu v poměru ve vodě. 1:4. 585 Směs Složení Doba Spotřeba Poznámka aplikac e OR - 3 30 % cyklohexylaminu, 40 % 15 0,1 – 0,25 monoethanolaminu, 30 % ethanolu, na každý litr 98 g KOH. ODS - 4 3 % detergentu LINKA 1, 2% 5 0,5 Mokrý NaOH, zbytek voda. kontinuální způsob. 0,15 % detergentu LINKA 1, 0,1 ihned 2,5 Mokrý % NaOH, zbytek voda. stacionární - proudnicový způsob (s kartáči). ODS - 5 3 % detergentu LINKA 2, voda. 5 0,1 – 0,25 Mokrý kontinuální způsob. 5 0,3 Ve formě pěny. 0,3 % detergentu LINKA 2, voda. ihned 1 – 2,5 Mokrý stacionární - proudnicový způsob (s kartáči). Emulzní 85 objemových dílů 10 % vodné 30 0,6 - 1 Po nanesení DS suspenze chlornanu vápenatého a směsi 15 objemových dílů emulgačního ponechat oleje EO 04 VTM na místě. Není vhodná pro RaL. Pod 10 °C je nutno ohřát suspenzi na 20-30 °C. Peroxidov 30 objemových dílů 30 % 30 0,5 Na vnitřní á DS peroxidu vodíku a 70 objemových nasákavé dílů organické komponenty povrchy peroxidové směsi VTM, bezoplachov á. Dezaktivač 5 % vodná směs detergentu - 0,5 Mokrý ní roztoky ALFA. kontinuální způsob. Pod 10 °C je nutno směs ohřát. 586 Směs Složení Doba Spotřeba Poznámka aplikac e 0,5 % vodná směs detergentu 2,5 – 3 Mokrý ALFA. ohřátý 1,5 stacionární - proudnicový způsob (s kartáči). Pod 10 °C je nutno směs ohřát. Dezinfekč Převážně se jedná o vodné roztoky až 60 VTM terén Mnohdy je ní roztoky látek s dezinfekčními účinky, např. nad 0 °C cca nutno persterilu (2 %), cca 1 6 množství formaldehydu (až 5 %), pod 0 ° směsi a doby chlormanové OS, lyzolu (5 %). C působení až cca 4 zdvojnásobit. Pod 0 °C je zpravidla nutno směs ohřát. Na místech dekontaminace se předpokládá plnění celé řady režimových opatření, mezi něž lze zařadit množství bezpečnostních a ochranných opatření. Mezi ochranná opatření patří zejména zabezpečení kvalitní izolační ochrany povrchu těla specialistů CHV AČR. Izolační ochranné oděvy zavedené v CHV AČR využívají jako základní konstrukční materiál butylkaučuk oboustranně nánosovaný na polyamidové nosné tkanině. Základní otázkou tedy je: „Je butylkaučuk vhodný materiál pro zabezpečení izolační ochrany specialistů proti účinkům dekontaminačních směsí? Je nutné si uvědomit, že prostředky izolační ochrany povrchu těla přicházejí do styku s dekontaminačními směsmi při plněných různých úkolů, tedy při různých aktivitách. Za základní lze považovat ty z nich, které souvisí s plněním odborných úkolů na místě dekontaminace. Ty, které přímo souvisejí zejména s dekontaminací vojenské techniky a materiálu a dále pak s dekontaminací osob, raněných osob a osobních zbraní, předpokládají dlouhodobou chemickou odolnost izolačních prostředků proti působení mnohdy velice agresivních dekontaminačních směsí. V této souvislosti stojí za připomenutí, že v takovýchto případech se může jednat o relativně dlouhodobý kontakt butylkaučukové ochranné izolační fólie s kapalnou fází chemikálií tvořících dekontaminační směsi. Volba dekontaminační směsi souvisí s rozhodnutími směřovanými k tomu, aby dekontaminované osoby, technika, materiál a osobní zbraně splnily po provedené dekontaminaci požadavky na dosažené hodnoty zbytkové kontaminace. Splnění tohoto úkolu může být doprovázeno i vícenásobným opakováním procesu dekontaminace, což délku 587 kontaktu izolačního ochranného oděvu s toxickou látkou může neúměrně prodlužovat. V takovýchto případech může velmi významnou roli hrát odhodlání specialistů splnit stanovené úkoly v požadované kvalitě, což může významně limitovat jejich pozornost, kterou věnují právě kvalitě poskytované ochrany (Otřísal, 2007). V takovýchto případech nastupuje nutnost přijetí velitelských a organizačních opatření, která však musejí být podpořena dokonalou znalostí ochranných vlastností konkrétních izolačních oděvů (Melichařík 2012). Za základní hodnotu, která izolační ochranné oděvy z tohoto pohledu popisuje, je hodnota rezistenční doby (RD). Tato hodnota popisuje délku ochranného působení posuzovaného konstrukčního materiálu proti vlivu toxických látek, tedy dobu, která uplyne od prvního kontaktu toxické látky s posuzovaným materiálem až do okamžiku, kdy se její koncentrace objeví na jeho rubní straně (Florus, Otřísal, 2008). Výše konkrétní koncentrace závisí na použité metodě měření, přičemž musí odpovídat hodnotám stanoveným v ČSN EN ISO 6529 (Otřísal, Florus, 2011). Znalost konkrétní hodnoty RD v kombinaci se znalostí složení dekontaminačních směsí a to nejenom těch, které jsou zavedeny v AČR, ale i v ostatních armádách Severoatlantické aliance, je tedy základní informační podklad pro rozhodování velitelů o délce plnění úkolů specialistů CHV při plnění úkolů na místě dekontaminace, u kterých dochází k přímému kontaktu izolačního ochranného oděvu s dekontaminačními směsmi. Velitelé musí brát v úvahu celkovou dobu působení dekontaminačních směsi na izolační oděvy, tedy dobu přípravy dekontaminačních směsí a dobu provádění dekontaminace. V období přípravy dekontaminačních směsí i při plnění úkolů dekontaminace totiž může docházet k rozstřikování kapalných komponent při jejich míchání a nanášení na povrch dekontaminovaných materiálů například pomocí kartáčů a tedy k nechtěné kontaminaci oděvu. Druhým možným případem, kdy izolační ochranné oděvy mohou přicházet do přímého kontaktu s dekontaminačními směsmi je jejich vlastní dekontaminace po splnění odborných úkolů. V takovémto případě budou však vždy dopředu vybrány pouze ty dekontaminační směsi, jejichž účinky na materiály použité k zabezpečení isolační ochrany budou dopředu známy. V současné době se v prostředí AČR k dekontaminaci izolačních PIO používá chlornanová odmořovací směs, která nemá prakticky žádné negativní účinky. Její negativní působení se může projevit pouze v případě, kdy je použita k dekontaminaci bojové a jiné techniky, tedy v případě, kdy je obohacena o naftu. Tento případ však spadá do první popisované kategorie popsané výše. Oba výše popsané případy kontaktu izolační ochranné fólie používané ke konstrukci ochranných oděvů pro specialisty CHV AČR jsou charakteristické jedním velice významným aspektem. Tímto aspektem je opakovatelná schopnost podléhat opakované dekontaminaci. Izolační ochranné oděvy ochrany povrchu těla zpravidla nejsou oděvy jednorázovými. Z tohoto důvodu by měly být konstruovány z takových materiálů, které jejich dlouhodobé a navíc 588 opakované používaní spojené s opakovanou dekontaminací zabezpečí (Otřísal et al, 2012). Pomineme-li odolnost mechanickou, která zcela jistě hraje také velmi důležitou roli, tak za zcela zásadní lze považovat odolnost chemickou stanovenou v normě ČSN EN 943-1 (Ochranné oděvy proti kapalným…, 2003). Velká většina zavedených a používaných dekontaminačních směsí obsahuje organické komponenty, které patří mezi chlorované lineární alifatické uhlovodíky. Jako příklad takovéto dekontaminační směsi, která obsahuje 1,2- dichlorethan, je odmořovací směs č. 1 (viz tabulka 1). Tento nepolární uhlovodík je charakteristický vysokou schopností pronikat butylkaučukovou polymerní směsí, tedy materiály, ze kterých jsou izolační ochranné prostředky v AČR konstruovány (Florus, Otřísal, 2010). Navíc, tato chemikálie je velmi nebezpečná z hlediska dermálních toxicit, jejichž vlivy na lidský organismus nejsou doposud zcela objasněny (Fiala, 2011). Všechny tyto aspekty, které byly uvedeny výše, vedou vědecké pracovníky k rozvoji metod testování a zdokonalování konstrukčních materiálů používaných ke konstrukci izolačních ochranných oděvů určených k ochraně povrchu těla specialistů CHV AČR (Otřísal, Florus, 2010). Takováto činnost však musí vycházet z reálných poznatků vlivu BCHL, PNL a dekontaminačních směsí na konkrétní bariérový materiál. Poznatky, které byly na Ústavu ochrany proti zbraním hromadného ničení Univerzity obrany získány studiem permeace toxických látek butylkaučukovými materiály, mohou být považovány za základ dalších experimentálních prací (Otřísal, 2012). Ty mohou být směřovány do několika oblastí. Mezi ty, které jsou pro specialisty CHV AČR nejzajímavější, patří do oblasti rozvoje metod testování kvality chemické odolnosti materiálů používaných k izolační ochraně, do oblasti experimentálních prací řešících možná opatření ke zlepšování chemické odolnosti zavedených izolačních oděvů a v neposlední řadě také, do skupiny prací zabývajících se možnostmi rozvoje a testování neagresivních dekontaminačních směsí. Tyto výzvy se zároveň stávají závazky pro další rozvoj oboru individuální a kolektivní ochrany, o kterých bude pojednáno v některých z dalších článků. Závěr Problémů, které je nutné v oblasti rozvoje prostředků zabezpečujících izolační ochranu specialistů CHV AČR, je velké množství. Je nutné stanovit priority a pořadí pro jejich řešení. Zároveň bude nutné provázat výsledky experimentálních prací s praxí specialistů plnících úkoly v zahraničních operacích. Všechny tyto činnosti vyvolávají potřebu koncepčního přístupů k problematice oboru individuální a kolektivní ochrany. Koncepčnost je možné chápat jako proces vytváření finančních předpokladů pro modernizaci či nákup takových izolačních prostředků, které splňují nejvyšší požadavky zabezpečení 589 ochrany specialistů proti co nejširšímu spektru zavedených i perspektivních BCHL a PNL. Literatura: ČSN EN 943-1 (83 2726): Ochranné oděvy proti kapalným a plynným chemikáliím, včetně kapalných aerosolů a pevných částic – Část 1: Požadavky na účinnost protichemických oděvů ventilovaných a neventilovaných: „plynotěsných“ (typ 1) a které nejsou „plynotěsné“ (typ 2). Praha : Český normalizační institut, 2003. 34s. FIALA, Z., a kol. 2011. Hodnocení potenciální aditivity a interakcí ve směsích chemických látek. Brno : MSD, 2011. 133 s. ISBN 978-80-7392-180-4. FLORUS, S. - OTŘÍSAL, P. 2010. QCM Detection – the useful method for quick finding of relevant information concerning barrier protective materials of protective suits for unknown liquid TICs. In Conference Proceedings „CBRNE Aspects in CBRNE Aspects in Defence Against Terrorism Conference - Memorial Volume“. Ostrava : SPBI – Sdružení požárního a bezpečnostního inženýrství, 2010. ISBN 978- 80-7385-088-3. FLORUS, S. - OTŘÍSAL, P. 2008. Změna ochranných vlastností lehkého dekontaminačního oděvu TRF-4 po jeho mechanickém namáhání. In Science & Military: Veda a vojenstvo, roč. 3, 2008, č. 1, ISSN 1336-8885, s. 21-32. KAZANSKÝ, R. 2011. Analytické roviny skúmania konfliktov. In Interpolis ´11 : zborník abstraktov z VIII. vedeckej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov s medzinárodnou účasťou v Banskej Bystrici. Banská Bystrica : FPVaMV UMB, 2011. ISBN 978-80-557-0338-1. KAZANSKÝ, R. 2011. Bezpečnostná politika - teória konfliktov. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, 2011. 126 s. ISBN 978-80-557-0250-6. MELICHAŘÍK, Z. 2012. Vymezení operační a taktické nutnosti studia vlivu dekontaminačních směsí na vybrané bariérové materiály. In Sborník mezinárodní vojensko-odborné konference „Taktika 2012“. Brno : Univerzita obrany, 2012. ISBN 987-80-7231-887-2. OTŘÍSAL, P. - FLORUS, S. - OBŠEL, V., a kol. 2012. The Influence of VITON´s Layer coated on the Fabric with the Deposit of Butyl-Rubber on Resistance against selected Chemical Compounds. In Conference Proceedings 3 “Applied Technical Sciences and Advanced Military Technologies“ of the 18th International Conference “The Knowledge-Based Organization”. Sibiu : “Nicolae Balcescu” Land Forces Academy, 2012. ISSN 1843-6722. OTŘÍSAL, P. - FLORUS, S. 2011. Quartz Crystal Microbalance Detection Usage for Study of Permeation of Hydrocarbons in a Homological Line. In AiMT: Advances in Military Technology, 2011, č. 1, ISSN 1802-2308, s. 21-32 . OTŘÍSAL, P. - FLORUS, S. 2010. Selected Aspects of both Chemical Warfare Agents and Toxic Industrial Chemicals Permeation through Protective Suits Based on Butyl Rubber. In Proceedings of International Conference „PRESENTATION of MATHEMATICS ´10“. Liberec : Technická univerzita v Liberci, 2010. ISBN 978-80- 7372-724-6. 590 OTŘÍSAL, P. - KUČÍK, J. 2009. Současné vnímání hrozeb možného zneužití ZHN a průmyslových toxických látek v bezpečnostních a strategických dokumentech České republiky. In Sborník příspěvků z konference „Nové metody a technologie ochrany proti ZHN a průmyslovým škodlivinám“. Vyškov : Ústav OPZHN. Univerzita obrany Brno, 2009. ISBN 978-80-7231-662-5. OTŘÍSAL, P. 2007. Nové trendy v realizaci psychologické přípravy specialistů chemického vojska AČR. In Sborník příspěvků z konference „Aktuální problémy ochrany vojsk a obyvatelstva proti ZHN“. Vyškov : Ústav OPZHN. Univerzita obrany, 2007. ISBN 978-80-7231-263-4. OTŘÍSAL, P. 2012. Permeace průmyslových nebezpečných látek pryžovými materiály. [Disertační práce]. Vyškov: Univerzita obrany v Brně, Ústav ochrany proti zbraním hromadného ničení, 2012. 303 s. Vedoucí disertační práce Stanislav Florus. STŘEDA, L. - KOBLIHA, Z. - HALÁMEK, E. 2001. Úvod do problematiky chemického odzbrojení. Vyškov : VVŠ PV LS, 2001. 120 s. ŽUJA, P. - SKALIČAN, Z. 2011. Dekontaminační látky, směsi a roztoky používané v AČR. In Sborník konference „Aktuální problémy ochrany vojsk a obyvatelstva před účinky ZHN a průmyslových nebezpečných látek - 2011“. Brno : Univerzita obrany, 2011. ISBN 978-80-7231-833-9. 591 ZEWNĘTRZNE I WEWNĘTRZNE UWARUNKOWANIA BEZPIECZEŃSTWA RZECZYPOSPOLITEJ POLSKIEJ EXTERNAL AND INTERNAL CONDITIONS OF SAFETY OF THE REPUBLIC OF POLAND Krzysztof Gąsiorek1 ABSTRACT The changes in the area of international security, after collapse bipolar international order, is the reason of the revaluation all assumptions new strategy and doctrines in area of security Republic of Poland. Membership in NATO is a factor which increase level of security, but it does not release national authorities from efforts to strengthened own defense capabilities. If it is considered effects all military and non-military threats it seems to be enough to say that it is required a combination of the efforts all the military and civil services in order to prevent and rescue during natural disasters. Simultaneously the authority must keep system which allow to maintaining the ability to deliver traditional defense functions. Key words: security, safety, defence policy, NATO, strategies, military services Strategicznym celem Polski, ujętym w Konstytucji RP, jest zachowanie suwerenności, niepodległości i integralności terytorialnej państwa. Członkostwo Polski w Sojuszu NATO w zasadniczy sposób wzmacnia nasze bezpieczeństwo, ale jednocześnie nie zwalnia od budowy wiarygodnej siły obronnej, zdolnej zapewnić pełne uczestnictwo w realizacji celów i zadań wspólnej obrony, w tym zadań „państwa-gospodarza”. Ta kardynalna zasada ma swoje odbicie w treści Traktatu Północnoatlantyckiego – głównego aktu politycznego NATO. W artykule trzecim stwierdza się, iż „Każda (strona Traktatu – przyp.aut.) z osobna i wszystkie razem, przez stałą i skuteczną samopomoc i pomoc wzajemną będą utrzymywały i rozwijały swoją indywidualną i zbiorową zdolność do odparcia zbrojnej napaści”. Natomiast treść artykułu piątego ujmuje kwestię udzielenia pomocy stronie napadniętej „podejmując natychmiast indywidualnie i w porozumieniu z innymi stronami taką akcję, jaką uzna za konieczną, nie wyłączając użycia siły zbrojnej, w celu przywrócenia i utrzymania bezpieczeństwa obszaru północnoatlantyckiego”. Z powyższego zapisu nie wynika automatyzm zbrojnego działania wszystkich członków Sojuszu w obronie państwa napadniętego. Zdaniem czołowego promotora wstąpienia Polski do NATO Jana Nowaka-Jeziorańskiego „nie ma mowy o tym, by napaść na Polskę 1 Krzysztof Gąsiorek, Dr., Akademia Obrony Narodowej Warszawa, al. Chruściela 103, 00- 910 Warszawa, Poland, [email protected]. 592 automatycznie uruchomiła działania wojenne... samo podjęcie takiego zbiorowego postanowienia będzie wymagało czasu, może kilku dni, a może więcej, a przyjście z pomocą może polegać na przykład na blokowaniu agresora, a nie na wypowiedzeniu mu wojny. Aby Sojusz uruchomić, potrzebne będą działania opóźniające, obliczone na zadawanie wrogowi największych strat zarówno na froncie, jak i po zajęciu przez nieprzyjaciela”. Ten wielki polityk w ślad z m.in. Napoleonem, Clausewitzem2, H.v. Moltke i gen. W. Sikorskim sformułował regułę o kapitalnym znaczeniu dla budowy podstaw bezpieczeństwa narodowego: „Polska może liczyć na pomoc sojuszników tylko wtedy, gdy będzie chciała i mogła bronić się sama, jeżeli zdobędzie własne możliwości odstraszania napastnika”(Nowak-Jeziorański, 1998). Zatem członkostwo Polski w NATO w żadnym wypadku nie oznacza, iż nasze państwo jest bezpieczne przez samo członkostwo, a wprost przeciwnie – oznacza wzięcie odpowiedzialności za własną obronę i za współudział w obronie wspólnej NATO. Bowiem jak stwierdził wybitny strateg H.v. Moltke (analizując przyczyny upadku Polski w XVIII w.): „Bieda temu narodowi, którego byt ma zależeć od układu, gwarancji, którego ona w swojej własnej sile nie posiada” (Moltke, 1996, s.79). Istotę filozofii bezpieczeństwa państwa niezwykle trafnie ujął S. Pstrokoński: „Bezpieczeństwa Polski nie należy planować na miarę szczęśliwych przypadków3. Nie można go uzależniać od znanych doktryn, ani określonych porozumień lub nieporozumień, ani przejściowej koniunktury. Musi ono pod każdym względem spoczywać na podstawach trwałych”(Pstrokoński, 1944, s. 13). Ponadczasowość powyższej tezy potwierdza opinia współczesnego wybitnego naukowca prof. Romana Kuźniara: „Obrona narodowa powinna się opierać na szerszej podstawie – także w aspektach gospodarczym i społecznym. Jest ona związana z istotą państwa (...). Zagrożenia będą się zmieniać, a państwo musi pozostać całością w swych podstawowych funkcjach 2 Kwestię pomocy militarnej innych państw C.v.Clausewitz ujmuje następująco: „...obrońca w ogólności więcej może liczyć na pomoc z zewnątrz niż nacierający. Będzie on mógł tym pewniej na to liczyć, im ważniejsze jest jego istnienie dla wszystkich innych, to znaczy im zdrowszy i silniejszy jest jego stan polityczny i wojskowy” [w:] O wojnie, Lublin 1995, s. 450. 3 Z punktu widzenia bezpieczeństwa narodowego rozważania co do przyszłych zagrożeń i ryzyka ich wystąpienia nie mają zasadniczego znaczenia. Wynika to przede wszystkim z zawodności prognozowania ze względu na naturalną nieprzewidywalność i nieokreśloną zmienność przyszłości. Zagrożenia zarówno militarne jak i niemilitarne jako zjawiska nie mają charakteru liniowego; zagrożenia – zwłaszcza powodowane przez siły natury, występują zazwyczaj chaotycznie i nieregularnie. W ostatnich latach, szczególnie wśród sejsmologów, meteorologów i hydrologów, pojawiają się opinie, że szacowanie prawdopodobieństwa zagrożeń ma jedynie charakter „spektakularnej gry intelektualnej”, Np. „W historii trzęsień ziemi tylko raz udało się przewidzieć kataklizm. Mimo trzydziestu lat bardzo intensywnych pomiarów i badań, nie udało się wypracować żadnych metod pozwalających przewidywać trzęsienia ziemi” – Wprost z 5.09.1999 r. 593 niezależnie od koniunktur (podkr. – K.G.). Nie należy zdawać się na najbardziej nawet przekonujące zagraniczne analizy i prognozy. One nierzadko pozostają w związku z konkretną sytuacją wewnętrzną i partykularnymi interesami tych, które je głoszą” (Kuźniar, 2002). Kluczowe zatem zagadnienie polskiej strategii obronnej polega na określeniu tych trwałych podstaw – wiarygodnych środków obrony, koniecznych i właściwych dla zapewnienia skutecznej obrony, w sytuacji najbardziej niekorzystnego zagrożenia bezpieczeństwa narodowego. Chodzi o takie środki obrony, które zagwarantują przeciwstawienie się znaczącej przewadze potencjału ofensywnego ewentualnych przeciwników. Jest to główny odwieczny problem każdego państwa – w szczególności Polski, z uwagi na „przejściowy” charakter położenia geopolitycznego (Marczak-Pawłowski, 1995 s. 262). Rozwiązanie tego problemu jest warunkiem koniecznym dla osiągnięcia celu obrony Rzeczypospolitej, a jedyne źródło wiedzy powinny stanowić doświadczenia historyczne, szczególnie z okresu wojny obronnej 1939 r. bowiem „z wszystkich naszych doświadczeń obronnych właśnie te wrześniowe są dziś najcenniejsze”. (...) O ile klęskę 1939 roku można określić jako tragiczne niepowodzenie, to niewykorzystanie nauk z tej klęski byłoby zbrodnią” (Pstrokoński, 1944, s. 9.). Warunkiem koniecznym przygotowania skutecznej obrony państwa jest wojskowe zagospodarowanie przestrzeni. Przestrzeń jest kategorią strategiczną, którą marsz. J. Piłsudski określił następująco: „jest jeden Pan – władca myśli wojennej i działań – to przestrzeń, którą rozważyć musi każdy wódz”(Szulc, 1995, s. 139). Również gen. broni W. Sikorski przypisywał przestrzeni ogromne znaczenie w ... obronie przed geniuszami wojennymi twierdząc, że „wszyscy ci wodzowie (Aleksander Wielki, Hannibal, Dzingis Chan i Napoleon – przyp.aut.) nie uniknęli losu, który im zgotowała wchłaniająca ich siły i osłabiająca stopniowo ich energię działania, niezwyciężona ostatecznie, gdyż nie zorganizowana należycie, a więc nie podbita przez nich przestrzeń” (Sikorski, 1985, s. 255)”. Przestrzeń obronna Polski, członka wspólnoty obronnej NATO, jest podstawą (Sun Tzu, 1994, s. 19) - miejscem na Ziemi – narodu i państwa polskiego a zarazem częścią przestrzeni europejskiej o kluczowym znaczeniu dla bezpieczeństwa międzynarodowego (Kuźniar , 1944,s. 181). Tym samym nasze narodowe terytorium stanowi zasadniczą wartość i przedmiot polityki naszego państwa i polityki innych państw, w tym przedmiot – obrony i dążeń do opanowania. Z punktu widzenia zagospodarowania i urządzenia obronnego przestrzeni kapitalne znaczenie posiada zdolność państwa do efektywnego zarządzania jego zasobami ludzkimi i materialnymi. Istotą bowiem państwa – jako najwyższej formy organizacji życia narodowego – jest koncentrowane rozproszonej energii całej zbiorowości Polaków, dzięki czemu stanie się ono autorytetem zdolnym chronić i bronić oraz gwarantować ład, bezpieczeństwo i przestrzeganie prawa. 594 Natomiast niewątpliwie jednym z zasadniczych czynników zapewniających panowanie nad przestrzenią i koncentracją zasobów obronnych jest przestrzenna i hierarchiczna struktura administracyjna państwa, tworzona dla realizacji zadań publicznych wynikających z podstawowych celów państwa i zasad jego funkcjonowania. Przekształcenia dokonujące się w europejskim środowisku bezpieczeństwa po 1989 r. związane przede wszystkim z zakończeniem zimnej wojny, dynamicznie rozwijającym się procesem demokratyzacji państw byłego „bloku wschodniego” oraz tworzenie nowego ładu politycznego w Europie spowodowały konieczność odchodzenia od tradycyjnego pojmowania bezpieczeństwa. Podejście tradycyjne zakładało, że głównymi środkami zapewnienia bezpieczeństwa państwa w stosunkach międzynarodowych jest siła wojskowa i oddziaływania polityczno-dyplomatyczne (Zięba, 1995, s. 98). W tym tradycyjnym ujęciu o istocie bezpieczeństwa decydowały czynniki siły wojskowej, gwarantujące przewagę nad potencjalnym przeciwnikiem. Zatem główne zagrożenie bezpieczeństwa narodowego i międzynarodowego stanowił potencjał militarny, którego wykorzystanie przeciwko innemu państwu mogło godzić w jego integralność terytorialną, niezależność polityczną, a w skrajnych przypadkach – spowodować niemożność przetrwania narodu i państwa. Stary system zapobiegania wojnie (którą przez blisko półwiecze uważano za główne zagrożenie) stał się w nowych warunkach nieprzydatny. Współcześnie coraz wyraźniej występuje tendencja do poszerzania przez państwo treści pojęcia bezpieczeństwa i szerokiego postrzegania zagrożeń bezpieczeństwa międzynarodowego w ścisłym związku z zagrożeniami bezpieczeństwa międzynarodowego, zarówno w kontaktach militarnych jak i niemilitarnych. „Nie da się oddzielić zagrożeń militarnych od niemilitarnych, głównie dlatego, że występują jednocześnie, wzajemnie się uzupełniają i często pierwsze wywołują drugie, i odwrotnie (...). Nie da się zatem sztucznie rozdzielić działań państwa na czas wojny od działań na czas klęsk żywiołowych i innych tragicznych (katastrofalnych) zdarzeń” (Kitler, 2002, s. 227). Innymi słowy współczesne zagrożenia mają złożoną strukturę zdarzeń i następstw, z reguły o przestrzennych skutkach. Zarówno praktyka krajowa i zagraniczna dostarcza wielu dowodów na poparcie tezy, że współcześnie rozmywają się – dotąd wyraźne granice między zagrożeniami zewnętrznymi i wewnętrznymi, między ich militarnym i niemilitarnym charakterem. W istocie zatem, jak stwierdził R. Zięba – „redefinicja zagrożeń prowadzi do nowego, szerokiego i odmilitaryzowanego pojmowania bezpieczeństwa w stosunkach międzynarodowych, które we współczesnym świecie jest zjawiskiem wielowymiarowym, obejmującym zarówno zagadnienia praw człowieka, środowiska naturalnego, gospodarki, jak i również problemy nuklearne” (Zięba, 1997, s. 14). Złożoność stosunków międzynarodowych i wewnątrz państwowych niesie za sobą nowe szanse i zagrożenia. Zjawisko globalizacji przyczynia się z – 595 jednej strony – do wzrostu gospodarczego, zniesienia barier kulturowych, przepływu idei, demokratyzacji i życia społecznego, wolnej wymiany gospodarczej, rozkwitu społecznego i wzrostu poziomu poczucia bezpieczeństwa. Z drugiej natomiast strony – globalizacja prowadzi do umiędzynarodoweienia kryzysów wewnętrznych, presji konkurencji światowej, rozłamu między elitami a społeczeństwem – zubożenia wielkich warstw społecznych, osłabienia poparcia społecznego dla przeprowadzania koniecznych i trudnych reform w państwach – młodych demokracjach, rozbudzenia idei narodowościowych w regionach i państwach podzielonych wg kryteriów politycznych i ideologicznych. Wszystkie te zjawiska mogą prowadzić do wybuchu konfliktów, łącznie z konfliktami o charakterze zbrojnym (Kitler, 2002, s. 229). Niewątpliwie najważniejszym współczesnym zagrożeniem jest terroryzm traktowany jako „najpoważniejsze niebezpieczeństwo wśród nowych zagrożeń dla systemu międzynarodowego bezpieczeństwa poszczególnych państw, w tym Polski (...). Jego działania wymierzone są m.in. w wartości, instytucje i interesy państw strefy euroatlantyckiej. Działania te przygotowuje się z użyciem najnowszych technik komunikacyjnych, wykorzystując łatwość przemieszczania się i prowadzenia operacji finansowych. Mają one bezwzględny charakter i obliczone są na maksimum destrukcji” (Jakubczak, 2003, s. 97). Terroryzm – jako działanie nieregularne – jest wykorzystywany od dawna i tym samym stanowi sprawdzoną formę działań podejmowanych w trakcie konfrontacyjnych stosunków pomiędzy stronami, z których jedna jest strukturą państwową (Jakubczak, 2003, s. 97). Z wojskowego punktu widzenia terroryzm jest działaniem dywersyjnym na szczeblu strategicznym, realizowanym głównie taktycznymi sposobami, środkami i metodami w ramach działań precyzyjnych, skierowanymi przede wszystkim na osłabienie systemu bezpieczeństwa i destrukcję struktur władzy. Stąd też celami uderzeń terrorystycznych będą m.in. obiekty rządowe i użyteczności publicznej, infrastruktura telekomunikacyjna, systemy informatyczne oraz inne obiekty ważne dla bezpieczeństwa państwa oraz zapewnienie ciągłości funkcjonowania organów władzy i podstawowych dziedzin życia społecznego (np. transport i energetyka). Ze względu na irracjonalny i nieprzewidywalny charakter zagrożenia terrorystycznego na plan pierwszy działań zaradczych wysuwa się nie tyle bezpośrednie reagowanie i zwalczanie grup terrorystycznych, co konieczność objęcia ochroną tysięcy różnych obiektów, których opanowanie i zniszczenie mogłoby sparaliżować normalne funkcjonowanie Państwa. „Polska jest zagrożona atakami terrorystycznymi w podobnym stopniu jak inne państwa europejskie [...]. W oczach ekstremistów arabskich Polska jest takim samym krajem zachodnim jak Szwecja czy Portugalia. Nasze przystąpienie do NATO stawia nas w jednym rzędzie z innymi sojusznikami” (Piątkowski, 2002, s. 39). W tych warunkach rolę szczególną mogą i powinny spełniać wojska OT, które ze względu na swoją organizację przestrzenną, uzbrojenie i wyszkolenie – są 596 szczególnie predysponowane do działań ochronnych i porządkowych. Z uwagi na ich przestrzenną dyslokację są zdolne w bardzo krótkim czasie wzmocnić cywilne służby ochrony lub zapewnić ochronę obiektom dotychczas nieochranianym. Szczególnym i realnym zagrożeniem podlegającym powszechnej globalizacji jest przestępczość zorganizowana, której źródła tkwią we wszystkich aspektach życia społecznego. Do najważniejszych z nich zalicza się: nieskrępowanie granicami państwowymi; dostęp do nowoczesnych technologii; słabość władzy, liberalizacja prawa; bezrobocie; przepływ ludności i migracje; tolerancja społeczna na czyny natury przestępczej. Przestępczość zorganizowana cechuje gromadzenie ogromnej siły politycznej i finansowej, ogromna skala i rozmiary, przenikanie w sferę polityki i wymiaru sprawiedliwości, a także wszechobecne nieskrępowanie i powiązania międzynarodowe (Kitler, 2002). Bez wątpienia przestępczość zorganizowana stanowi jedno z głównych źródeł zagrożenia demokracji i praworządności w Polsce. Inną odmianą przestępczości, ale szczególnie groźną dla obywateli, jest gwałtowny wzrost przestępczości pospolitej wyrażający się liczbą ponad 700 000 zarejestrowanych rocznie przypadków. To niewątpliwie patologiczne zjawisko – traktowane jako powszechna plaga społeczna – w bezpośredni sposób wpływa na poczucie bezpieczeństwa obywateli i ich negatywną ocenę działalności służb bezpieczeństwa publicznego i władz. Postęp cywilizacyjny, zagęszczenie ludzi i zabudowy oraz dewastacja przyrody spowodowały, że powszechnie na świecie uznaje się, iż „zagrożenia, jakie niosą dla współczesnych społeczeństw katastrofy i awarie techniczne, klęski żywiołowe i skażenie środowiska są równe skutkom wojny... (a) ...współczesne bezpieczeństwo narodowe, obrona narodowa obejmuje w coraz większym stopniu, oprócz siły militarnej, zdolności ochrony i ratownictwa ludności, substancji materialnej i środowiska przed zagrożeniami niemilitarnymi” (Reuner, 1989). Katastrofalne powodzie w latach 1997 - 2010 a także olbrzymie straty ludzkie w wypadkach drogowych, to tylko niektóre przykłady, że również Polska ponosi – w czasie pokoju – straty ludzkie i materialne porównywalne ze stratami wojennymi. Zagrożenia powodowane przez siły natury są nieuchronne – nie można ich wyeliminować i stale będą towarzyszyły ludzkości mimo postępu cywilizacyjnego i rozwoju nauki; towarzyszą im trudności (często wręcz niemożność) oszacowania ryzyka oraz niepewność przewidywania rozwoju sytuacji nadzwyczajnych. Powszechną praktyką w demokratycznych państwach Zachodu na czele z USA jest wzrastająca skala przygotowania i zaangażowania wojska dla wsparcia władz, służb ratowniczych i społeczeństwa w sytuacji szczególnych zagrożeń niemilitarnych. Wynika to z konieczności sprostania olbrzymim i nagłym potrzebom ochronno-ratowniczym w sytuacji szczególnych zagrożeń – 597 przekraczających dziesiątki i setki razy możliwości cywilnych służb ratowniczych i porządkowo-ochronnych. Wówczas zachodzi konieczność dotarcia i rozpoczęcia ratowania lub ochrony już po kilku, kilkunastu „złotych minutach” – warunkujących życie osobom poszkodowanym. Tylko system wojskowy ma możliwość zmobilizowania dużych sił, dyspozycyjnych i zdyscyplinowanych, zdolnych do działania w obszarach zniszczeń, zatopień i chaosu – kiedy organy władzy i stałe służby porządku publicznego i ratownicze nie są w stanie podołać olbrzymim potrzebom ochronnym, ratowniczym oraz usuwania szkód dla przywracania warunków do życia ludzi, funkcjonowania władzy i służb komunalnych, także komunikacji. Podsumowując, punkt ciężkości współczesnych zagrożeń bezpieczeństwa narodowego i międzynarodowego przesuwa się z zagrożeń „wielkowojennych” na zagrożenia kryzysowe o charakterze niemilitarnym. Wymaga to nowego podejścia do tworzenia bezpieczeństwa i w coraz większym stopniu zaangażowania sił wojskowych w przeciwdziałanie i likwidację skutków zagrożeń niemilitarnych. Główny wysiłek przygotowań do nowych wyzwań i zadań musi być skoncentrowany na przystosowaniu sił zbrojnych do skutecznego przeciwdziałania różnym zagrożeniom niemilitarnym. Należy jednak podkreślić, że zagrożenia bezpieczeństwa narodowego i międzynarodowego nie mają charakteru „constans” – ulegają przewartościowaniom z upływem czasu i pod wpływem nowych pojawiających się czynników. Stąd też „nadal jednak ważnym zadaniem pozostaje monitorowanie sytuacji pod kątem odradzania się zagrożeń tradycyjnych (...) i jednoczesne zachowanie (...) klasycznych funkcji obronnych”4. Bibliografia: CLAUSEWITZ, C.1995. O wojnie, Lublin 1995 JAKUBCZAK, R. 2003. (red.) Obrona Narodowa w tworzeniu bezpieczeństwa II RP, Warszawa 2003 KITLER, W. 2002. Obrona Narodowa III RP. Pojęcie. Organizacja. System. Rozprawa habilitacyjna. ZN AON. Dodatek, Warszawa 2002 KUŹNIAR, R. 2002. Dylematy bezpieczeństwa, Forum z dnia 7.07.2002 KUŹNIAR, R. 1994. Między polityką a strategią, Warszawa 1994 MARCZAK, J.- PAWŁOWSKI, J. 1995. O obronie militarnej Polski przełomu XX- XXI w., Warszawa 1995 MOLTKE, H. 1996. O Polsce, Warszawa 1996 NOWAK-JEZIORAŃSKI, J. 1998. Słoń i jeż, Wprost nr 29 z 19.07.1998 r. PIĄTKOWSKI, K. 2002. Wojna nowego typu? Polska w Europie, 1/2002 PSTROKOŃSKI, S.1944. Podstawy bezpieczeństwa Polski, Jerozolima 1944 4 Strategia bezpieczeństwa narodowego Rzeczypospolitej Polskiej z 22.07.2003 r. 598 REUNER, M. 1989. National security. The economic and environmental dimension, Wordwatch Institute, 5/1989 SIKORSKI, W. 1985. Przyszła wojna, Warszawa 1985 SUN TZU 1994. Sztuka wojny, Warszawa 1994 SZULC, B. 1995. O wojnie, wojsku i żołnierzach, Toruń 1995 ZIĘBA, R. 1995. Nowe podejście do problematyki bezpieczeństwa międzynarodowego [w:] Państwo we współczesnych stosunkach międzynarodowych, pod red. E. Haliżaka, I. Popiuk-Rysińskiej, Warszawa 1995 599 RAILWAY TRANSPORT IN POLAND IN THE CONTEXT OF THE WAR DAMAGE - THE WAYS OF COMING OUT OF THE CIRCUMSTANCES POSING A THREAT TO THE COUNTRY’S SECURITY 1 Janusz Jarosiński ABSTRACT This paper presents the activities undertaken in Poland after the war actions ceased in order to come out of the situation that posed a threat to the economic foundations of the country. These activities covered various aspects – from diagnosing the condition of the railway transport through reforming the railway carrier itself, activities at the forum of the parliament and initiatives for modernising the enterprise. The total result of these well- thought-out activities was not only the fact that the railway enterprise was restored, but also, as one of the few in Poland, it was profitable and did not expect financial aid from the state. Key words: state security, crisis of railway transport, reforming Polish railway system, creating new jobs. After the conclusion of war actions at the territory of Poland in May 1945, losses in the national assets could be estimated. As a result of various circumstances connected with acts of war and the occupant's terror, over 40% of personnel did not return back to work.1 The general assets of PKP (Polish National Railway Carrier) was estimated to be PLN 5.8 billion at the end of 1938 at the current exchange rate of the Polish currency was decreased by PLN 5.1 billion. The damage encompassed: 46% bridges, 37% railway buildings, 43% pump houses, 11 864 km of railway lines out of 24 thousand in total, all electric and signalling devices and the entire current assets. The losses of the railways at the regained territories were estimated to be $ 1.7 billion, while in the western and northern voivodships – $ 1.6 billion. Very high degree of damage, no capacity as to producing equipment for railway workshops, shortages in the rolling stock resulted in the fact that in the second half of 1945 the transportation plans of PKP were realized in only 53.4 %. (Rechowitz, 2008) The crisis was serious enough that it posed a threat to the operation of the state economy and forced the government to establish a Special Committee for Railways. It was functioning from 15 November 1945 to 15 February 1946. Its comprehensive and multi-directional activity actually lasted until 15 March 1946 and allowed the administrative, political and union authorities to learn about almost all and any problems of the enterprise and its 1 Janusz Jarosiński, prof.dr hab., professor, Jan Kochanowski University of Kielce, ul. Świętokrzyska 21A, Kielce, Poland, [email protected]. 600 employees. One of the major achievements of the committee is, apart from removing many barriers in the railways themselves, drafting the needs of PKP in the form of a plan for the years 1946 – 1950. The 5-year development plan of the railways was not approved due to the fact that there was a 3-year-restoration plan was adopted for the years 1947 – 1949 for the whole national economy. As a result of the works performed by the Committee, the state authorities allocated 42.9 % of the total investment funds in the country to restore railways in 1946, while the funds allocated to revive industry reached only 27.9%. Moreover, a foreign loan was obtained to restore the railways in the amount of $ 65 million. In a very short period it resulted in the increase of the capacity of railway transport and averting the threat of a serious economic crisis. General losses in the public transport assets in the country, in particular the railways, were much higher than the general losses in the country (38%) as well as than the level of damage in the industry (32%) and agriculture (35 %).(Kalinsky, 1997) Due to the important role of the railways in the public transport and economy of the country, the investments in this type of public transport must have been higher than in the other branches of the state economy. The activities of the Special Committee were supported by the union members of parliament at the forum of the parliamentary Committee for Transport and Communication. Due to their activities, the Committee discussed the problems with provisioning for the railwaymen, technical-exploitation conditions at PKP, analysis of the transportation department budget, remuneration issues for railwaymen, personnel issues, housing problems of railway crew, problems with hours of work in the enterprise as well as the set of issues connected with the operation of railways in the conditions of prolonging militarisation. The parliamentary committee worked out the ideas how the railways may come out of the crisis caused by the effects of the war. Due to the efforts shown by the union members on the forum of the parliament and the government, a new official labour regulations for railwaymen were adopted at the sitting of the Council of Ministers on 2 November 1945, obliging the interested departments to prepare a new remuneration act for the employees of the PKP enterprise.2 The new remuneration regulations regulated the legal aspect of remunerations, removed the provisions that acted to the detriment of the railwaymen, established the foundations for the new pension and bonus systems, specified the characteristics of particular railway services and positions as well as improved the general material situation of the railwaymen. The members of the parliamentary committee demanded that the department must submit a report on the causes of numerous well-known railway crashes. As the railway administration delayed the preparation of the report or prepared reports that contained very non-committal phrases, the union members 2 Mikrofilm z posiedzenia Rady Ministrów z 2 listopada 1945. AAN mf 23 156. 601 prepared and presented their own report to the Transportation Committee. Submitting “A memorial on railway crashes” by MP A. Cieślik, the union members wanted to contradict the popular opinions about not too good working climate in the railways and allegedly collapsing work discipline.3 The union has drawn the attention of the railway administration that the military justice bodies receives very petty cases just to play safe, without making use of the administrative punishment mode. Out of the total number of 41,527 criminal applications submitted by the administration, the military courts of PKP resolved only 2080 cases and recognized 19,325, that is almost half of them, as unjustified, between 1945 – August 19474 By the time the decree on militarisation of the railways was revoked, the railway administration did not find neither time nor proof to undermine or rebut the document submitted by the union members in the context of the arguments presented by union MPs, drawing attention to technical condition of the rolling stock and the rails. “Moreover, the MPs noted the exploitation conditions of the traction at PKP, reminding the railway administration of the tasks it faces. Out of 24 thousand kilometres of railway lines, 45% ties, 50% rails, 40% station junctions and 25 % ballast had to be replaced. They also noted technical condition of the rolling stock and other technical problems of the railway transport. The last problem that the MPs managed to solve together with the parliamentary committee was the revoking of militarisation of the railways. Introduced for the duration of the acts of war in the country it lasted until 1949. The main opponent of revoking it was the ministry of defence, which protested against many initiatives in this area, forgetting that the employees of the railways were the only one labour cluster, which reported to and was punished under the Criminal Code of the Polish Army for offences on the job. The biggest success for the PKP coming out of the crisis caused by the effects of the war was the issue of the new democratic labour regulations for the railwaymen, which regulated the labour relations in the enterprise. Thanks to the resolute approach of the union members related to PPS (Polish Socialist Party), the support of the department and the favours from the prime minister, new labour regulations for the railways were adopted on 2 November 1945 at the session of the Council of Ministers.5 The new labour regulations provided for the employment for all PKP employees, the leave volume was unified, the uniforms were guaranteed at 25% price, free medical care for the railwaymen and their families. The promotion policy was regulated as well as the right to make employees professionally inactive without stating any reasons was revoked. The new labour regulations removed the division of employees into employment categories, it enabled promotions to higher positions based on the usefulness and professional 3 Memoriał o przyczynach katastrof kolejowych,. AAN, Komisja Komunikacyjna KRN 15. 4 Memoriał o przyczynach katastrof kolejowych,. AAN, Komisja Komunikacyjna KRN 15. 5 Mikrofilm z posiedzenia Rady Ministrów z 2 listopada 1945, AAN mf 23 156. 602 competences as well as it bound the positions to remuneration groups. Qualification and disciplinary committees were established with participation of the community, while the activity of the latter was suspended until the militarisation at PKP was revoked. In general, the new labour regulations introduced about 30 amendments, which considered the interests of the enterprise itself and its employees. The new table of positions took into consideration the work performed by the employee, not his education and titles, the time and type of training required for the given position, indication of one of the two remuneration groups to ensure higher remuneration for experienced railwaymen and the possibility to promote craftsmen. There were three remuneration levels in each group, with automatic transfer to a higher remuneration level provided that the work provided by the given worker was assessed as "good". The grade "very good" entitled the railway authorities to grant a higher remuneration level every one and a half years, and the grade "satisfactory" suspended such promotion until the quality of work performed improved. The new position table at PKP listed about 400 positions compared with 160 before, including a division into the general positions in all PKP services and functional positions. Before the massive nominating of the employees, Railway Trade Unions and the department determined the forms of mutual assistance and cooperation. It was decided that nominations will encompass those employees who worked in PKP at least one year. However, the employees that did not have the certifications necessary for a given position could be nominated for a given position, provided that they will attempt to pass the tests attributed to the given service. This right did not include traffic employees due to the safety reasons of the railway traffic. Massive nominating of railwaymen started on 1 April 1946 and was to continue until the first half of 1946. Practical introduction of labour regulations and the remuneration act faced many difficulties and revealed the depth of problems with the personnel issues in the enterprise. It turned out that 130 thousand employees employed after the war did not have any documents determining their qualifications and profession, positions and remuneration levels, professions learnt and acquired, etc., which constituted over half of the employees in the enterprise. At the same time lack of rational personnel policy and remuneration fund was revealed, along with serious gaps in the professional competences of the personnel, in particular as regards the traffic services and common lack of any information and notes on the work that was actually performed. At the same time the railway intelligence, referring to their own postulates from the times of the inter-war period, started a public debate in mid-1945 on the future of PKP, demanding that the enterprise is announced a state enterprise, to be managed by the minister of transport.(Atenski, 1945) In the opinion of the discussants The Ministry of Transport would retain general supervision and control ,while it would hand over the management and exploitation(Atenski, 603 1945) to specialized transport enterprises in various types of public transport. The discussants, demanding that the functions of the minister of transport and the general director of railways should be separated, left no doubts as to their intentions. They emphasized that a General Director (of the Railways - author's note) that does not take part in parliamentary works, politics and is free from the majority of representation obligations may therefore focus his energy on improving the sector of national economy he was entrusted with, on leading it, and in particular – on uniting the professional services that report to him. In other statements it was noted that we are giving the leadership here (enterprise - author's note ) to the professionals from the commercial services and let us appoint them to work on the relevant reform (Atenski, 1945) The post-war discussions conducted publicly by the railway intelligence lead to the establishment of the General Directorate of State Railways and a PKP enterprise as a separate commercial company on 1 June 1949. The political authorities in the country had different systemic ideas for the railway transport and a ministry of railways was appointed by an act of parliament of 26 February 1951, deciding that its most important task is the political work in the railway environment. Thus, any future hopes to reform the railways fell apart. In the resolutions of 26 February 1951 on the organisation of authorities as regards transportation, the General Directorate of the State Railways was closed down and the Ministry of Railways was established in its place, serving the same purpose as the General Directorate beforehand. The Ministry of Railways established central managements, which had considerable autonomy as regards planning the employment, remuneration fund and provisioning (Engelhardt et. al, 1986). In 1957 the Ministry of Railways was merged with the Ministry of Road and Air Transport, creating the Ministry of Transport. The function of the Chief Director of PKP was granted to the minister and the internal structure of the enterprise kept its four tiers. Cooperation and coordination of various political parties, forces and unions in the years of occupation under Hitler's rule lead to far-reaching consolidation of the railway environment. A lot of decisions were made concerning the organisation of the Polish railways in the free Poland as well as in the future of the railway union movement. For example, it was determined that the trade union of railwaymen shall be based on the Trade Union of Railwaymen, having distinctive advantages in fighting with the occupants and acting for the benefit of integration of the railwaymen. In the united TUR/ZZK, the right to vote and to be voted on was granted to all former members of railway unions, provided that they worked in the company for at least one year, which was not an exorbitant requirement. Only freeing the whole territory of Poland resulted in renewing the interest in labour issues and labour relations as the next important matter in the enterprise. 604 As a result of the conference held in July 1945, the HR policy was regulated and made uniform at all Regional Directorates of the National Railways until the new labour regulations was introduced. The rights and obligations of employees were temporarily regulated, as well as the principles of employing new workers and training them, principles of determining remuneration and employee bonuses, training the personnel, payment of bonuses, allowances, flat rates, pensions, leaves, principles of appointing persons to managerial positions, the conditions for strengthening the discipline as well as training fees, etc. On 19 October 1945 the negotiations of the delegation of TUR/ZZK with the transport department at the State Treasury commenced, and the final text of the labour regulations was approved of by the Legal Committee of the Council of the Ministers.6 Thanks to the resolute approach of the union members related to PPS (Polish Socialist Party), the support of the department and the favours from the prime minister, new labour regulations for the railways were adopted on 2 November 1945 at the session of the Council of Ministers.7 Adoption of the new labour regulations was a joint success of the department and TUR/ZZK, which was quite modern in this way, even by today's standards, and they noticed an opportunity for new work relations as well as the personal order in the company according to objective criteria. After the end of the nominating, which covered 240 thousand railwaymen and 80 thousand craftsmen and railway workers employed in PKP, suddenly there was the need to expedite the training of 30 to 80% of the total number of employees in the particular railway services. TUR/ZZK together with the department started holding training courses using individual self-study method, with weekly consultations concerning the knowledge of particular railway services as well as final exams. At one time, about 6 thousand of employees took advantage of this form of training at the Poznań's railway district. According to professor Czesław Bobrowski, the post-war economic and market chaos was being ordered gradually but slowly, e.g. because very few enterprises demanded price revisions, treating further indebtedness (from the country – author's note) as an easier way. Exceptions included PKP, which doubled its prices in a short time, and then increased prices again, totalling to the prices being six times higher than the original prices. (Bobrowski, 1982) An indisputable achievement of TUR/ZZK as a trade union remains the fact that directly in the post-war period, he focused its activity on the PKP enterprise and its economic and social problems, that is the basic obligations for such representation of the employees. The union proved that the difficult economic and political situation of Poland at the time, horrific condition of the railway transport posing a threat to the security of the state could not constitute 6 Mikrofilm z posiedzenia Rady Ministrów z 2 listopada 1945 AAN mf 23 156. 7 Mikrofilm z posiedzenia Rady Ministrów z 2 listopada 1945 AAN mf 23 156. 605 an obstacle to order the employee issues and to making PKP the largest enterprise in the country and in Europe, a truly modern economic entity, serving its country well. The labour regulations of railwaymen, which was valid in the years 1945-1950, was the first document in the history of Europe that created new quality of labour relations over 60 years before Poland joined the structures of the European Union. It was not appreciated in full, even though it served the interests of the country and the employees well; it was submitted to the left-wing criticism only because if it was a document that was resistant to the political situation. In a short time its significant legacy was wasted, because it did not reflect the essence of social and political relations in Poland in the age of Stalinist rule over the public life in Poland. Bibliography: ATEŃSKI, J. 1945. O potrzebie Generalnej Dyrekcji Kolei Państwowych, /w/ ,,Przegląd Komunikacyjny’’ 1945 nr 2 BOBROWSKI, Cz. 1946., Akt odwagi, /w/ ,,Życie Warszawy’’ 1982 nr 28.F.M., PKP przedsiębiorstwem handlowym czy przemysłowym? [PKP - ,/w/ ,, Przegląd Komunikacyjny”, 1946 No. 3. JAROSIŃSKI, B. 2008. Próby pozyskania przez okupanta wybranych środowisk pracowniczych na przykładzie kolejarzy,(w) Kozera Ł, Wojtasik M., Zarys administracyjny niemieckiej okupacji Generalnej Guberni(komentarz i teksty źródłowe),Chełm 2008 KALIŃSKI, J., LANDAU, Z.,/red./ 1974. Gospodarka Polski Ludowej 1944 – 1955 . Warszawa 1974 KALIŃSKI, J. 1977. Plan odbudowy gospodarczej 1947 – 1949 . Warszawa 1977 KOZERA, Ł., WOJTASIK, M. 2008. Zarys administracyjny niemieckiej okupacji Generalnej Guberni(komentarz i teksty źródłowe), Chełm 2008 RECHOWICZ, H. 1978. Polska Partia Robotnicza na Górnym Śląsku i Zagłębiu Dąbrowskim .Katowice 1978 606 SOCIAL SECURITY INHABITANTS OF RURAL AREAS ON THE EXAMPLE OF ŚWIĘTOKRZYSKIE Bartosz Jarosiński1 ABSTRACT After a period of political and economic transformation in the areas of agricultural character rapid changes have taken place. These changes were not only sociological sphere, but also economic. If Voivodship in a short period of time, it turned out that small farms are not prepared to face the challenges that are not behind the free market economy. Currently a large extent, they perform the functions of social protection for the population of an agricultural area, because a large percentage of the population are now employed outside agriculture. Key words: regional policy, social security, świętokrzyskie voivodship, problems of transformation Wstęp Województwo świętokrzyskie powstało w wyniku reformy samorządowej, która została przeprowadzona przez rząd AWS-UW w 1998 roku. Granice nowego województwa w dużym stopniu opierały się na dawnym województwie kieleckim i zostały uzupełnione przyłączeniem wielu gmin z dawnych woj. tarnobrzeskiego, radomskiego, łódzkiego i częstochowskiego.2 Wraz z powstaniem nowego województwa zmieniła się jego charakterystyka województwa świętokrzyskiego, w wymiarze społecznym, ekonomicznym, gospodarczym i demograficznym oraz powstało szereg nowych problemów, z którymi musiały się zmierzyć władze samorządowe. 1 Charakterystyka regionu Wraz z powstaniem nowego województwa zmieniła się jego charakterystyka województwa świętokrzyskiego, w wymiarze społecznym, ekonomicznym, gospodarczym i demograficznym oraz powstało szereg nowych problemów, z którymi musiały się zmierzyć władze samorządowe. Obecne województwo świętokrzyskie, podobnie jak i b. woj. kieleckie pozostaje nadal jako obszar rolniczo-przemysłowy. Tereny typowo rolnicze znajdują się na południu województwa, natomiast na północy są to tereny o charakterze przemysłowym z typowymi problemami transformacyjnymi. 1 Bartosz Jarosiński, PhD., Uniwersytet Jana Kochanowskiego Kielce, ul. Świętokrzyska 21b Kielce, Poland, [email protected]. 2 Słowo Ludu 16 lipca 1998 nr.163. 607 Przewaga terenów rolniczych nad terenami przemysłowymi powoduje określone konsekwencje w sferze warunków bytu mieszkańców. Cechą wspólną bez względu na dominację rolnictwa lub przemysłu odsetek poszczególnych powiatach pozostaje stosunkowo wysokie bezrobocie. Szczegółowe dane dotyczące liczby bezrobotnych w poszczególnych powiatach przedstawia poniższa tablica: Tablica1: Stopa bezrobocia w regionie świętokrzyskim w latach 1999-2009 według powiatowych urzędów pracy (w /%), obejmująca osoby z prawem do zasiłku dla bezrobotnych *dotyczy województwa kieleckiego do 31 grudnia 1998 roku. ** łącznie Kielce miasto i Kielce powiat Źródło: Opracowanie autora na podstawie danych statystycznych Urzędu Statystycznego w Kielcach za lata 1999-2009 Jak wynika z danych zamieszczonych w powyższej tablicy stopa bezrobocia w woj. świętokrzyskim w latach 1999-2009 wzrosła o 0,5%, ale w stosunku do byłego województwa kieleckiego aż o 3,4%, co w praktyce oznaczało narastanie problemów ekonomicznych oraz socjalnych i 608 ekonomicznych w szczególnie w odniesieniu do obszarów o charakterze wiejskim. W pozostałych powiatach takich jak skarżyski, opatowski, oraz konecki odnotowano wzrost stopy bezrobocia. (Analiza i ocena sytuacji..., 2000; Analiza i ocena sytuacji..., 2006) Stopniowy upadek lub ograniczenie działalności gospodarczej dotknęło dominujące w regionie przedsiębiorstwa związane z przemysłem ciężkim, a przede wszystkim związane z szeroko pojętym przemysłem zbrojeniowym. To spowodowało masowe bezrobocie a powstające w regionie mikroprzedsiębiorstwa zakumulowały utracone miejsca pracy. Jednak znacząca pozycja rolnictwa w regionie powodowała, że poziom wynagrodzeń w regionie świętokrzyskim w latach 1999 – 2009 odbiegał coraz bardziej od średnich krajowych. Problem ten ilustruje poniższa tablica statystyczna Tablica 2: Przeciętnie miesięczne wynagrodzenie brutto w Polsce oraz w woj. świętokrzyskim w latach 1999-2009 rok Średnie wynagrodzenie w skali(zł) % do średniej Kraj region krajowej w regionie 1999 1697,12 1514,11 89,2 2000 1893,74 1717,85 90,7 2001 2045,11 1815,12 88,7 2002 2097,83 1852,35 88,2, 2003 2185,02 1912,25 87,5 2004 2273,44 1991,63 87,2 2005 2360,62 2042,43 86,5 2006 2475,88 2118,00 85,5 2007 2866,04 2467,07 86,0 2008 3158,48 2745,39 86,9 2009 3315,38 2868,09 86,5 Źródło: Opracowanie autora na podstawie danych statystycznych GUS za lata 1999-2009 Jak wynika z danych zamieszczonych w tablicy w latach 1999 - 2009 roku w kraju oraz w woj. świętokrzyskim odnotowano w liczbach bezwzględnych wzrost przeciętnych wynagrodzeń. Jednak w odniesieniu do średniej krajowej w latach 2001- 2009 w przypadku regionu świętokrzyskiego nastąpił ponad 2% spadek wynagrodzeń w stosunku do średniej krajowej. Spowodowane to zostało przejściową dekoniunkturą w gospodarce narodowej a wynagrodzenia średnie w regionie świętokrzyskim były wyższe od średnich plac w woj. kujawsko- pomorskim, podkarpackim, warmińsko- mazurskim i nieznacznie odbiegały od wynagrodzeń w woj. łódzkim, lubelskim i podlaskim 609 (Rocznik statystyczny województw, 2006). Jedynie w woj. woj. mazowieckim i śląskim wynagrodzenia przekraczały średnią krajową. 2 Warunki życia ludności Kolejnym bardzo istotnym elementem, który z znacznym stopniu wpływa na warunki bytu mieszkańców danego regionu jest przeciętny rozporządzalny dochód liczony na 1 osobę. Wpływ na jego mają wspomniane już wynagrodzenia oraz świadczenia społeczne. Szczegółowe dane dotyczące dochodu rozporządzalnego na 1 osobę w woj. świętokrzyskim w latach 1999- 2009 przedstawia poniższa tablica: Tablica 3: Przeciętny dochód rozporządzalny na 1 osobę w regionie świętokrzyskim w latach 1999- 2009. Ogółem Z pracy Z gospodarstwa Z pracy na Ze świadczeń Dochód do Rok Wyszczególnienie najemnej indywidualnego własny społecznych dyspozycji rachunek i innych świadczeń socjalnych Polska 560,43 269,03 33,50 45,79 183,66 540,82 1999 woj. świętokrzyskie 467,64 190,35 66,27 29,50 161,64 452,10 w % do średniej 83,4 70,8 197,8 64,4 88.0 83,5 krajowej Polska 610,51 290,99 32,75 52,81 198,59 588,63 2000 woj. świętokrzyskie 518,89 218,09 50,36 39,96 186,89 502,42 w % do średniej 84,9 74,9 153,7 75,6 94,1 85,30 krajowej Polska 644,48 300,87 32,23 55,16 217,89 620,47 2001 woj. świętokrzyskie 557,06 229,43 69,69 24,66 206,09 541,68 w % do średniej 86,4 76,2 215,6 44,7 94,5 87,3 krajowej Polska 664,21 303,13 33,53 54,37 230,75 638,41 2002 woj. świętokrzyskie 578,34 229,69 59,89 28,67 231,91 558,34 w % do średniej 87,0 75,7 178,6 52,7 100,5 87,4 krajowej Polska 680,50 318,15 28,23 54,78 233,70 654,52 2003 woj. świętokrzyskie 583,16 239,62 42,84 30,76 234,37 562,07 w % do średniej 85,6 75,3 151,7 56,1 100,2 85,8 krajowej Polska 735,40 334,85 30,06 58,94 260,80 706,34 2004 woj. świętokrzyskie 615,46 245,73 53,63 44,26 230,91 590 w % do średniej 83,6 73,3 178,4 75,0 88,5 83,5 krajowej Polska 761,46 350,39 34,10 61,48 266,00 731,84 2005 woj. świętokrzyskie 621,01 237,34 54,71 39,33 237,88 597,40 w % do średniej 81,5 67,7 160,4 63,9 89,4 81,6 krajowej Polska 834,68 396,78 38,47 70,85 280,03 802,43 2006 woj. świętokrzyskie 698,44 273,86 79,74 43,00 264,53 671,20 w % do średniej 83,6 69,0 207 60,6 94,4 83,6 krajowej 610 Polska 846,76 467,12 82,78 82,78 236,60 809,95 2007 woj. świętokrzyskie 682,38 318,79 71,48 52,99 247,39 749,68 w % do średniej 80,5 68,2 86,3 64 104,5 92,5 krajowej Polska 904,27 560,75 43,18 91,58 262,36 1045,52 2008 woj. świętokrzyskie 878,18 415,36 51,76 82,52 257,53 853,12 w % do średniej 97,1 74 119,8 90,1 98,1 81,5 krajowej j Polska 956,68 593,75 43,07 101,37 286,30 1114,49 2009 woj. świętokrzyskie 937,89 471,08 55,60 81,79 291,39 909,40 w % do średniej 98,00 79,30 129,00 80,60 101,70 81,50 krajowej Źródło: Opracowanie autora na podstawie danych statystycznych GUS za lata 1999-2006 oraz Banku Danych Regionalnych za lata 1999-2009 Przeciętny osiągalny dochód rozporządzalny na jedną osobę w woj. świętokrzyskim kształtował się od 81,5,% średniej krajowej w 2005 roku do 87,0% w roku 2002, co świadczyło o stałym spadku jego poziomu. Dochód rozporządzalny z pracy najemnej spadł z 75,3% w 2003 roku do 67,7% w roku 2005 .Z kolei dochód rozporządzalny w indywidualnych gospodarstwach rolnych wygląda imponująco, bowiem na przykład w latach 1999, 2001 i 2006 przekraczał dwukrotnie średnią krajową, która wynosiła w ostatnim roku ok. 80 zł na osobę, a więc na stosunkowo niskim poziomie. Wahania, jakie miały miejsce w latach 1999-2009 w rolnictwie regionu świadczą raczej o nieustabilizowanej sytuacji dochodowej gospodarstw rolnych, zarówno w kraju jak i w regionie.3 Podobnie niestabilna sytuacja powodowana stanem gospodarki wystąpiła wśród osób pracujących na własny rachunek, których dochód rozporządzalny wynosił np. przychodów roku 1999 blisko 64,4% średniej krajowej, następnie przychodów 44,7% przychodów roku 2001 i 75,0% przychodów roku 2004.Najstabilniejsza sytuacja miała miejsce w przypadku dochodów rozporządzalnych ze świadczeń społecznych i innych świadczeń socjalnych, które w latach 2002-2003 przekraczały nawet nieznacznie średnią krajową. Generalnie dochód rozporządzalny w regionie świętokrzyskim osiągał poziom 83,5% w roku 1999, aby następnie wzrosnąć do poziomu 85,8% w roku 2003 i spaść do poziomu 81,6% w roku 2005. Przyczyną takiego stanu rzeczy pozostają zmiany w strukturze społecznej regionu świętokrzyskiego, które należy ocenić jako wyjątkowo słabe (Szerzej – Jarosińsky, 2009). Zaistniałe procesy gospodarcze spowodowały, że gospodarstwa rolne i bez względu na wielkość traktuje się jak swoistego rodzaju polisę ubezpieczeniową na trudne czasy (Trafialek, 1998). Brak nowych inwestycji powoduje brak masowego zatrudnienia a z drugiej strony aktywne poszukiwania nowych form aktywności zawodowej. W tej sytuacji 3 Obliczenia autora na podstawie danych statystycznych GUS za lata 1999-2006 oraz Banku Danych Regionalnych za lata 1999-2006 (Warunki życia ludności... 2007) 611 gospodarstwo rolne gwarantuje co najmniej podstawowe zabezpieczenie socjalne i biologiczne a masowość tego zjawiska utrwala dotychczasową strukturę społeczną w regionie świętokrzyskim a tym samym i dotychczasowe warunki bytu większości mieszkańców woj. świętokrzyskiego. Według danych i wyliczeń J. Wrońskiej odsetek zbędnej ludności wiejskiej w kraju wynosi 48,2 (Wrońska, 2007). a w przypadku regionu świętokrzyskiego dla gospodarstw do 1 ha 54,4 oraz średnio dla gospodarstw powyżej 1 ha oceniany jest na 40,9. Badania powyższe zwracają uwagę, że stopa zbędności dla gospodarstw najmniejszych, a więc 1–2 ha, wynosi 33,8% a dla gospodarstw jak na warunki regionalne względnie dużych, powyżej 20 ha obszaru, wynosi 12,4%. Bezrobotni zamieszkali na wsi w 2006 r. w regionie świętokrzyskim stanowili 54,8% ogółu bezrobotnych w województwie, podczas gdy analogiczny wskaźnik dla całego kraju wynosił 42,1% (Bezrobotni według zawodów..., 2005). Region świętokrzyski pod tym względem zajmuje drugie miejsce w kraju po woj. podkarpackim (63,4%). Najwyższy odsetek mieszkańców wsi w ogólnej liczbie bezrobotnych odnotowano w powiatach kieleckim (93,4%), włoszczowskim (77,9%) i opatowskim (77%), a najniższe wskaźniki w regionie dotyczą powiatów: ostrowieckiego (29%), skarżyskiego (31,8%) i starachowickiego (43%). Tendencje występujące na wsi regionu świętokrzyskiego w sferze bezrobocia przybrały formy stagnacyjne i utrwalają długotrwałe bezrobocie wśród mieszkańców regionu, do czego przyczynia się głównie zastój w gospodarce regionu. Problem bezrobocia dotyka w sposób szczególny młodzież wiejską, która mimo starań w kierunku zdobywania wiedzy i kształcenia się pozostaje bezradna wobec problemów socjalnych, społecznych i ekonomicznych regionu świętokrzyskiego w dobie współczesnej. (Szerzej – Jarosińsky, 2006) Wnioski Obszary wiejskie regionu świętokrzyskiego nie przeszły ani wczesnokapitalistycznej, ani socjalistycznej koncentracji ziemi i produkcji rolnej, ze wszystkimi dobrymi i złymi konsekwencjami dla rolnictwa, infrastruktury wsi i rynku rolnego, odpływu ludności z rolnictwa etc. Transformacja społeczno – gospodarcza i wstąpienie Polski do Unii Europejskiej spowodowały, że wskutek socjalnej orientacji pod rządami Wspólnej Polityki Rolnej , podtrzymana zostanie żywotność drobnych gospodarstw rolnych- nawet bez produkcji rolnej-, co przyczyni się do spowolnienia procesów koncentracji ziemi i produkcji a zarazem utrzymywania warunków bytu ludności na obecnym poziomie w dłuższej perspektywie czasowej. 612 Bibliografia: Analiza i ocena sytuacji na rynku pracy w woj. świętokrzyskim za 1999 rok. Kielce 2000. Analiza i ocena sytuacji na rynku pracy w woj. świętokrzyskim w 2006 roku. Kielce 2007. Bezrobotni według zawodów i specjalności w 2004 roku, Kielce 2005. JAROSIŃSKI B. 2006. Bezrobocie na wsi w regionie świętokrzyskim( 2003- 2004). w; Rocznik Politologiczny”, Kielce ,2006 nr 3. JAROSIŃSKI J. 2009. Region świętokrzyski –przyczyny braku zmian w strukturze społecznej. w: A. Kozera (red.)Współczesne problemy polityki społecznej i gospodarczej. Pińczów 2009,t. I. KOZERA A. 2009. Współczesne problemy polityki społecznej i gospodarczej. Pińczów 2009,t. I. KOZERA Ł. 2008. Życie w ubóstwie, Kielce 2008. TRAFIAŁEK E. 1998. Wybrane problemy bezrobocia w Polsce. w ;Zeszyty Wszechnicy Świętokrzyskiej, Kielce 1998, nr 8. WROŃSKA J. 2007. Przemiany w strukturze gospodarstw rolnych woj. świętokrzyskiego. w; I.Kiniorska, W.Sala( red.), Rola geografii społeczno- ekonomicznej w badaniach regionalnych, Kielce 2007 t. II. 613 ASYMETRICKÉ HROZBY V BEZPEČNOSTNOM PROSTREDÍ 21. STOROČIA ASYMMETRIC THREATS IN THE SECURITY ENVIRONMENT OF THE 21ST CENTURY Vojtech Jurčák1 ABSTRACT In the article is presented a problem of asymmetric threats as the phenomena, which significantly affects the security environment of the 21st century. The growth of asymmetric threats is evident after the ending of bipolarity of the world. They are significantly reflected in international political relations and they are a determining factor for the implementation of the policies of the major organizations, regional, continental and global nature, in the field of ensuring peace and security in the world. In this paper attention is mainly devoted to the European security environment. Key words: Asymmetric Threats, Security Environment, Non-state Security Actors Úvod Bezpečnostné prostredie v období „studenej vojny“ bolo charakterizované pevným svetovým bipolárnym systémom, ktorý určoval charakter účasti štátov v oblasti medzinárodnej bezpečnostnej politiky ale aj v iných oblastiach, predovšetkým v oblasti ekonomickej, kultúrnej i vedeckej. Za hlavných aktérov uskutočňovania medzinárodnej politiky boli považované hegemónne štáty, v kapitalistickom svete USA, v socialistickom ZSSR, ale i medzinárodné či regionálne organizácie a dominanciu z pohľadu analýzy bezpečnostného prostredia predstavovala hrozba rozsiahleho vojnového konfliktu, raketo- jadrovej vojny. Ukončením bipolarity sveta koncom 80-tych a začiatkom 90-tych rokov minulého storočia a tisícročia došlo k zmene vzťahov medzi štátmi, k ich kvalitatívnej i kvantitatívnej premene. Uvedené skutočnosti so sebou priniesli i zmenu charakteru bezpečnostného prostredia, ktoré je charakterizované ako dynamicky sa vyvíjajúce, nestále, ťažko predikovateľné. Faktom zostáva, že odstránením bipolarity sa hrozba rozpútania raketo-jadrovej vojny, alebo rozsiahleho vojnového konfliktu v euroatlantickom priestore stáva málo pravdepodobné (vylúčiť to však úplne nemožno). Do popredia však vystupujú nové bezpečnostné hrozby nevojenského, asymetrického charakteru 1 Vojtech Jurčák, prof., Ing., CSc. profesor, Katedra bezpečnosti a obrany, Akadémia ozbrojených síl generála M.R.Štefánika v Liptovskom Mikuláši, Demänová 393, 031 06 Liptovský Mikuláš, Slovenská republika, [email protected]. 614 a predpokladá sa ich vzrastajúca úroveň z pohľadu krátkodobej i strednodobej perspektívy. Ďalším významným faktom je skutočnosť, že pod vplyvom globalizácie národné štáty nie sú výlučným aktérom medzinárodných (politických, ekonomických i kultúrnych) vzťahov, dochádza k redefinícii ich úloh a funkcií a do hry stále intenzívnejšie vstupujú neštátny aktéri. Prehlbujúca sa globalizácia, asymetrické bezpečnostné hrozby, vstup neštátnych aktérov do oblasti národnej i medzinárodnej bezpečnosti predstavujú nárast faktorov neurčitosti vývoja bezpečnostného prostredia, ktoré si do budúcnosti bude vyžadovať komplexný, operatívny a flexibilný prístup všetkých aktérov medzinárodných vzťahov. 1 Charakteristika asymetrických hrozieb Slovo asymetrický predstavuje rôzne formy disproporcie, diferenciácie a nesúladu medzi dvoma, alebo viacerými stranami, napr. konfliktu. Rastúci význam asymetrie v konfliktoch viedol k potrebe hlbšie posudzovať asymetrické hrozby ako samostatné, špecifické oblasti hlavne pri pôsobení ozbrojených síl, ako účastníkov operácií na riešenie konfliktu a bude veľmi problematické sa asymetrickým hrozbám vyhnúť v akomkoľvek prostredí a akomkoľvek type operácií (či už vojenských alebo nevojenských). Oblasť asymetrie môžeme charakterizovať ako komplikovanú, ťažko predvídateľnú, s nejednoznačnou a neistou situáciou, s nedostatkom úplných a spoľahlivých informácií o zámysloch nositeľa asymetrickej hrozby. Pojem asymetrické hrozby sa začína objavovať na začiatku 90-tych rokoch, prvý krát v správe Inštitútu národných strategických štúdií americkej Národnej univerzity obrany „Quadrennial Defense Review“, pretože sa stále častejšie objavovali útoky relatívne malých a slabších skupín proti vyspelým štátom. Technologická úroveň vyspelých štátov vo vedeckej a vojenskej oblasti je vysoko nad úrovňou štátov tretieho sveta. Na druhej strane sú rozvojové štáty schopné pri použití lacných a na trhu dostupných prostriedkov útočiť na citlivé a zraniteľné miesta technologicky vyspelejšieho protivníka. Ako príklad možno uviesť tzv. "informačnú" vojnu, pri ktorej je možné s relatívne nízkymi nákladmi paralyzovať spojenie, dopravu, energetické systémy, bankovníctvo, priemysel i obranné prostriedky a to i technologicky vyspelejšej krajiny. Do tejto kategórie patria tiež všetky formy terorizmu. To, čo robí asymetrické hrozby jednou z najpálčivejších tém súčasnosti je ich schopnosť zamerať sa „de facto“ na čokoľvek a uskutočniť to kdekoľvek a kedykoľvek (Terminologický slovník zpravodajství, 2008). Asymetrické hrozby vychádzajú zo stretov medzi sebou neporovnateľnými či nerovnými silami. Cieľom asymetrických hrozieb je narušiť morálku obyvateľstva zastrašovaním, vraždami a rôznymi teroristickými útokmi, v mierových a humanitárnych operáciách potom útokmi na príslušníkov 615 operácie tak, aby sa vzdali svojej ďalšej činnosti a ukončili plnenie cieľov operácie. Typológia asymetrických hrozieb je závislá na rade faktorov a je možné ju uskutočniť z niekoľkých pohľadov: z pohľadu príčin konfliktu – náboženské, etnické, ekonomické, územné nároky, prístup k prírodným zdrojom; z pohľadu typu cieľov – proti vládnym (spoločenským) systémom, alebo infraštruktúre, civilistom, vojakom, alebo náhodným cieľom; z pohľadu lokalizácie vojenských akcií na: . miestne, regionálne, národné, medzinárodné, globálne, . morské, vzdušné, pozemné, kozmické, . v urbanizovanom alebo neurbanizovanom prostredí, . malej, strednej, vysokej alebo veľmi vysokej intenzity; z pohľadu trvania konfliktu – krátkodobé, strednodobé, dlhodobé; z pohľadu frekvencií aktivít – náhodné, pravidelné a trvalé. Ak teda hovoríme o asymetrických hrozbách, ich základ treba vidieť v rozdielnosti záujmov. Slabší protivník považuje svoje záujmy za životne dôležité, pričom silnejší aktér často za nepodstatné a to vedie slabšieho protivníka k tomu, aby vo svojej činnosti využil asymetrické metódy a postupy. Asymetrické hrozby stierajú rozdiel medzi úrovňou vykonanej akcie a úrovňou, kde sa prejavujú jej dôsledky. Znamená to, že útok slabšieho protivníka napr. teroristický útok na civilné ciele má dopad na strategickú úroveň, t. j. politiku štátu alebo ciele organizácie. 2 Asymetrické hrozby v strategických dokumentoch významných organizácii v európskom priestore Súčasné bezpečnostné prostredie v regióne Európy je hodnotené v rade strategických dokumentov či už jednotlivých štátov alebo významných regionálnych organizácií. Ako už bolo zvýraznené vyššie, základným cieľom hodnotenia bezpečnostného prostredia je identifikácia bezpečnostných hrozieb a stáva sa významných podkladom pre definovanie bezpečnostnej politiky referenčného subjektu (štátu, koalície, medzinárodnej organizácie). V oblasti zaistenia bezpečnosti európskeho priestoru má významné postavenie Severoatlantická aliancia, Európska únia, Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a samozrejme Organizácia spojených národov. Vo príspevku budeme venovať pozornosť predovšetkým dokumentom Severoatlantickej aliancii a Európskej únii. Cieľom NATO je zaistiť bezpečnosť a slobodu občanov členských krajín, ktoré Aliancia garantuje politickými, ale predovšetkým vojenskými prostriedkami. V roku 2010 bola v rámci Aliancie na Lisabonskom samite prijatá nová „Strategická koncepcia obrany a bezpečnosti členov Organizácie severoatlantickej zmluvy“, ktorá reagovala na nové bezpečnostné výzvy 616 v regióne i vo svete. Strategická koncepcia preto zameriava nasledovnú fázu evolúcie NATO tak, aby bolo naďalej efektívne v meniacom sa svete, proti novým hrozbám, s novými spôsobilosťami a s novými partnermi (Strategická koncepcia obrany a bezpečnosti členov Organizácie severoatlantickej zmluvy, 2010). V rámci Koncepcie sú v bezpečnostnom prostredí Aliancie identifikované nasledovné bezpečnostné hrozby: hrozba šírenia balistických rakiet, proliferácia jadrových zbraní a iných zbraní hromadného ničenia, terorizmus, konflikty za hranicami Aliancie, kybernetické útoky, útoky na transportné, komunikačné a tranzitné cesty, rozvoj nových technológií, ktoré môžu mať značné globálne následky (laserové zbrane, elektronická vojna, rozvoj technológií, ktoré sťažujú prístup do kozmického priestoru), vplyv klimatických zmien na život na Zemi. Uvedené bezpečnostné hrozby formujú bezpečnostné prostredie Aliancie a budú mať potenciál významne ovplyvňovať plánovanie a operácie NATO v rámci článku 5 Washingtonskej zmluvy (ďalej len „WZ“) ale i mimo článku 5 WZ (operácie na podporu mieru). Hlavný dôraz je kladený na také asymetrické hrozby globálneho charakteru akými sú terorizmus a kybernetické útoky. Významné miesto pre zaistenie bezpečnosti a mieru v európskom priestore má Európska únia (ďalej len „EÚ“). Ratifikáciou Maastrichtskej zmluvy členskými krajinami v roku 1993 bola odštartovaná Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika. EÚ tým dala jasne najavo, že chce byť významným aktérom v Európe i vo svete nie len na poli hospodárskom, ale i v oblasti zaistenia bezpečnosti a mieru v rámci Únie i mimo jej hranice. Následná ratifikácia Lisabonskej zmluvy v roku 2009 túto ambíciu EÚ potvrdzuje a pre realizáciu svojej spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky vytvára ďalšie inštitucionálne rámce. V Európskej bezpečnostnej stratégii (ďalej len „EBS“) (Európska bezpečnosť v lepšom svete, 2003) sú definované bezpečnostné hrozby, ktorým musí EÚ čeliť. Sú to: medzinárodný terorizmus, šírenie zbraní hromadného ničenia, regionálne konflikty, zlyhanie štátneho aparátu a organizovaný zločin. V súvislosti s vývojom bezpečnostného prostredia a identifikovaním nových hrozieb boli vyššie uvedené hrozby doplnené (Správa o vykonávaní Európskej bezpečnostnej stratégie – zaistenie bezpečnosti v meniacom sa svete, 2008) o: kybernetické útoky, bezpečnosť dodávok energie a 617 vplyv klimatických zmien na život na Zemi. Komparácia bezpečnostných hrozieb identifikovaných v uvedených strategických dokumentoch ukazuje na jednotnosť v hodnotení bezpečnostného prostredia oboch organizácií a potrebe budovať inštitúcie, vojenské i civilné spôsobilosti, orgány plánovania a riadenia pre prevenciu prepuknutia hrozieb, prípadne ich elimináciu. V súčasnom bezpečnostnom prostredí (teritoriálnom, regionálnom, globálnom) nie je žiadna z aktuálnych hrozieb čisto vojenská, a preto medzi základné nástroje pre ich elimináciu je možné z pohľadu medzinárodného krízového manažmentu zaradiť: . rozvoj spolupráce a vonkajšej pomoci, . obchodnú politiku, . sociálnu a environmentálnu politiku, . diplomatický a politický dialóg, . humanitárnu pomoc, . spoluprácu s medzinárodnými inštitúciami a mimovládnymi organizáciami, . vojenskú pomoc, . civilný krízový manažment. Tento širší prístup k eliminácii bezpečnostných hrozieb zdôraznil aj európsky parlament, keď vo svojom uznesení z 19. februára 2009 vyzval EÚ„... aby vytvorila nástroje svojej bezpečnostnej stratégie, od diplomatického predchádzania krízam a hospodárskej a rozvojovej pomoci až po civilné kapacity v oblasti stabilizácie a obnovy, ako aj vojenské prostriedky...“ (Uznesenie Európskeho parlamentu z 19. februára 2009 o úlohe NATO v bezpečnostnej štruktúre Európskej únie, 2009). Zdrojmi alebo komponentmi niektorých uvedených bezpečnostných hrozieb voči bezpečnostným záujmom štátov regiónu môžu byť zlyhávajúce štáty (zle spravované štáty), neštátni aktéri (teroristické, pašerácke, extrémistické skupiny, náboženskí fundamentalisti, skupiny organizovaného zločinu a pod.) s medzinárodnou pôsobnosťou a s deštrukčným vplyvom na bezpečnosť. Pretože presadzovanie politík a cieľov uvedených aktérov je v rozpore so slobodou, demokraciou, ľudskými právami, medzinárodným právom, ich otvorené vystúpenie a proklamovanie svojich cieľov nie je možné, uchyľuj ú sa k praktikám netradičným, spravidla latentným, drastickým, ktoré spôsobujú výrazné hmotné škody a nezmyselné obete nevinných ľudí. 3 Vnímanie asymetrických hrozieb niektorými štátmi v operáciách medzinárodného krízového manažmentu Základom pre kvalifikovanie asymetrických hrozieb v mierových operáciách medzinárodného krízového manažmentu boli hrozby, ktorým museli čeliť príslušníci ozbrojených síl v operáciách a znalostnými zdrojmi sa stávajú záverečné správy veliteľov jednotlivých rotácií a výmena skúseností účastníkov 618 týchto misií. Asymetrické hrozby sa prejavovali napr. ako v Iraku, tak i v Afganistane, obidve krajiny však majú aj v tejto oblasti určité špecifiká (JURČÁK, 2012). Asymetrické hrozby jednotlivé krajiny (členské krajiny NATO) nevnímajú rovnako (SIMS – Smart Information for Mission Success. D2.1 User needs Report., 2008). Z pohľadu Aliancie asymetrické hrozby vyplývajú zo vzťahu: silný-slabý, malý-veľký. Asymetrické hrozby sú prejavom strany snažiacej sa o konfrontáciu, ktorá nie je schopná brániť sa symetrickým spôsobom a používať rovnaké alebo podobné spôsoby boja. Spravidla slabšia strana konfliktu sa snaží zvoliť taký spôsob konfrontácie, ktorý minimalizuje použitie silných stránok protivníka, predovšetkým využívanie moderných technológií a komunikačných a informačných systémov (moderné systémy riadenia a velenia, sofistikované zbraňové a prieskumné systémy a pod.). Podľa názoru SEEGROUP (South East European Security Cooperation Steering Group) asymetrické hrozby vyžadujú dynamický program euroatlantickej komunity. NATO musí byť pripravené pôsobiť efektívne proti asymetricky zmýšľajúcemu protivníkovi. Znamená to, že NATO vo väčšej miere musí byť pripravené (mať príslušné spôsobilosti) pri použití asymetrických spôsobov a metód boja, ktorý zahrňuje nekonvenčné stratégie a taktiky a tiež možno uvažovať i o nekonvenčných alebo špecifických technikách. Podľa ozbrojených síl USA sú asymetrické hrozby definované ako stret rôznych druhov síl napr. pozemných síl proti vzdušným silám. Za asymetrické hrozby sú považované: terorizmus, použitie, alebo hrozba použitia zbraní hromadného ničenia a boj s informáciami. Primárnou zbraňou asymetrického boja je terorizmus, t. j. hrozba použitia sily a násilia proti osobám alebo majetku s cieľom zastrašiť vládu alebo spoločnosť pre dosiahnutie svojich politických, ideologických alebo religióznych cieľov. Dominancia USA v oblasti konvenčných zbraní môže taktiež nabádať nepriateľa použiť asymetrické prostriedky k útoku na ozbrojené sily USA dislokované či už na území USA alebo v zahraničí. Naviac dostupnosť moderných technológií môže byť považovaná v prípadoch asymetrického boja za nevýhodu. Analyzovať práve toto myslenie nepriateľa je veľmi dôležité. Možnou cestou k úspechu je pochopiť prirodzenosť hrozieb a tak získať kapacity a spôsobilosti pre ich včasné riešenie, alebo zabránenie ich rozvinutia. Cieľom pre ozbrojené sily USA by malo byť ovládať a dominantne pôsobiť v plnom spektre možných vojenských i nevojenských operácií, súčasťou čoho by mali byť i inovácie v oblasti informačnej prevahy. Podľa francúzskeho chápania asymetrické hrozby sa primárne spájajú s terorizmom, ktorý je považovaný za „zbraň chudobných“. Za signifikantnú je považovaná spolupráca medzi výskumom a vývojom a experimentálnym dizajnom, pričom sa táto spolupráca zdôrazňuje ako pre vojenský, tak i civilný 619 sektor. To je priestor väčšej nádeje pre prekonanie problémov, prichádzajúcich zo sféry asymetrických hrozieb. Novinkou v tomto prístupe je, že sa neaplikuje klasický rozdiel medzi druhmi ozbrojených síl (pozemné sily, námorníctvo, vzdušné sily), pretože toto členenie neuvažuje tesné súčinnostné vzťahy v operačnom, technickom a organizačnom priestore a čase. Naopak, tento prístup umožňuje objektívne posúdiť spôsobilosti ozbrojených síl ako celku, a tým aj stupeň plnenia úloh v rôznych podmienkach situácií (prostredia, protivníka, času). Do 11. septembri 2001 boli v Nemecku asymetrické hrozby hodnotené viac menej ako abstraktná teória. V súčasnosti je potrebné zdôrazniť, že paralelne s vojnami medzi štátmi existujú tiež iné formy konfliktov. Nie sú charakterizované vzájomne uznávanými pravidlami – ako vojny medzi krajinami – ale ako chýbajúce pravidlá. Podľa gen. Kleina Kriegeho sa takéto vojny nazývajú tzv. „malé vojny“. Každopádne na obidve, malé i veľké vojny, je potrebné nazerať ako na teoretické, ideálne typy vojen, ktoré sa nevyskytujú v čistej podobe. Nemecké teórie popisujú tento fenomén v podmienkach zníženej intenzity konfliktu, gerilových vojnách a/alebo asymetrických vojnách. Jedná sa o vojny, ktoré sa neuskutočňujú medzi pravidelnými ozbrojenými silami moderných štátov. V súčasnosti tieto vyspelé štáty bojujú vo vojnách proti „aktívny účastníkom“, ktorí nereprezentujú žiadnu krajinu. Asymetrické hrozby z pohľadu Nemecka sú definované ako malé vojny alebo konflikty redukovanej intenzity, v ktorých štát i spoločnosť je pod hrozbou iných štátnych aktérov alebo neštátnych aktérov (teroristických skupín), napr. bojovníci za slobodu alebo hackeri často používajú nekonvenčné prostriedky ničenia. Tieto aktivity sú cielené na citlivé miesta populácie, menšie organizačné jednotky spojené s komplexnými informačnými a ekonomickými väzbami. V asymetrickej vojne sú výhody vojenskej prevahy malé. Ukážkou tohto tvrdenie je napr. zlyhanie amerických síl vo Vietname alebo šesť dňovej vojny Izraela. Podľa nemeckých teoretikov, symetrické akcie sú tie, ktoré predstavujú konfrontáciu medzi podobnými druhmi a ktoré majú podobnú štruktúru, zdroje sú na takmer rovnakej technologickej úrovni. Asymetrické operácie, na strane druhej, sú definované ako konfrontácia medzi neadekvátnymi silami, ktoré sú charakterizované disproporciami spôsobilostí, rozdielnou štruktúrou a technologickou úrovňou výzbroje, metódami a formami akcií. Nemecký prístup je charakterizovaný veľmi širokým vnímaním asymetrie, ktorý nie je vnímaný rovnakým spôsobom inými aliančnými silami. Podľa tejto pozície koncept symetrie a asymetrie sa môže tiež odvolávať na konfrontáciu medzi druhmi síl napr. pozemných síl a vzdušných síl. Symetrické a asymetrické akcie môžu okrem iného vyplývať zo štrukturálnych rozdielov, rozdielov vo výzbroji alebo výcviku strán účastniacich sa konfliktu. Britský pohľad na asymetrické hrozby sa zameriava na problematiku spôsobilosti efektívnej obrany (alebo odpovedajúcich aktivít) proti asymetrickým prostriedkom. To definuje slabé stránky, ktoré sú relevantné na 620 uskutočnenie asymetrických akcií. Ako najslabšie články prvkov obrany sa definujú citlivé miesta spoločnosti. Prirodzeným dôsledkom by mala byť modernizácia ozbrojených síl za účelom splnenia úloh moderného bojiska (vrátane asymetrických hrozieb). Dôležité je neignorovať fakt, že potenciálny protivník má prístup k moderným komerčným technologickým prostriedkom, ktoré ak sú použité efektívne, dovolia mu účinne sa brániť, prípadne uskutočňovať účinné protiakcie. Podľa poľských vojenských expertov predstavuje asymetrický boj vojenský konflikt, v ktorom sú štát a jeho ozbrojené sily konfrontované s protivníkom, ktorého ciele, organizácia a prostriedky boja ako i pracovné postupy neodpovedajú konvenčným konceptom vojny. V priamej konfrontácii na bojisku obvykle vojenské sily bojujú proti nevojenským silám. V snahe spôsobiť závažné škody, používajú metódy ako: terorizmus, informačná a psychologická vojna. Vojenskí experti sa zhodujú, že asymetria sa prejavuje pri pôsobení nepriateľa v neznámych oblastiach, využívajú slabé stránky druhej strany, čo sa stáva jeho silnými stránkami. Asymetrické akcie sú tie, v ktorých potenciálne strany konfliktu sú charakterizované rozsiahlou disparitou, ktorá nedovoľuje slabšiemu uspieť v klasickej vojenskej konfrontácii. Dosiahnuť tieto ciele predstavuje použiť nekonvenčné metódy boja, ktoré sú typické pre teroristické organizácie. Prezentovaný prístup v predmetnom dokumente ukazuje na skutočnosť, že pojem asymetrická hrozba v posudzovaní jednotlivých krajín je vzťahovaný hlavne k použitiu ozbrojených síl a vedeniu asymetrického boja zo strany slabšieho protivníka. Tento prístup vyplýva pravdepodobne z faktu, že asymetria je spájaná predovšetkým so vznikom kríz a konfliktov (hlavne teroristických činností) a ich riešením v rámci mierových, humanitárnych operáciách alebo operáciách na podporu mieru, t. j. účasťou jednotlivých krajín a jej ozbrojených síl, prípadne civilných expertov v uvedených operáciách a vystavením príslušníkov operácie hrozbám asymetrického charakteru, čo je poplatné charakteristike bezpečnostného prostredia, v ktorom sa nachádzajú, v ktorom plnia úlohy operácie. Tým sa potvrdzuje vážnosť potreby hodnotenia bezpečnostného prostredia. Záver Charakteristika, identifikácia a analýza bezpečnostného prostredia, bezpečnostných hrozieb a rizík je na jednej strane veľmi dôležitá, avšak na strane druhej aj veľmi náročná záležitosť hlavne preto, že nositeľmi bezpečnostných hrozieb už nie sú iba štátne útvary, ale stávajú sa nimi i neštátni, utajení aktéri. 621 Nové bezpečnostné hrozby a predovšetkým asymetrické, akými sú terorizmus, kybernetické útoky, majú v súčasnosti globálny dosah a možnosti ich identifikácie sú veľmi ťažké. Je potrebné zvýrazniť fakt, že ak uvedené asymetrické hrozby prepuknú, je už neskoro, takže prakticky sa dostávame do roviny prevencie, t. z. včas poznať, identifikovať a odhaliť úmysel jej aktérov. Rozhodujúcu a nezastupiteľnú úlohu v tomto prípade majú spravodajské služby. Dynamika bezpečnostného prostredia znemožňuje získať vyčerpávajúce údaje o skúmaných javoch a exaktne predpovedať ich ďalší vývoj. To však neznamená, že sú nepredvídateľné. Čím hlbšie je poznanie vývojových tendencií a objektívne pôsobiacich procesov v bezpečnostnom priestore, tým je pravdepodobnejšia možnosť správneho predvídania. Úplné odstránenie neurčitosti nie je možné, ale dá sa znížiť odhaľovaním vývojových tendencií a identifikovaním najpravdepodobnejšej alternatívy. Možnosti ako zasiahnuť obyvateľstvo, alebo zničiť kritickú infraštruktúru už nie sú otázkou použitia strategických jadrových nosičov, ale zahŕňajú mobilné počítačové siete a chemické, biologické a rádioaktívne látky, ktoré môžu byť na cieľ dopravené akýmkoľvek spôsobom. Je stále zložitejšie identifikovať a následne verifikovať takéto zbrane, pretože sa môžu ľahko ukryť a v podstate ich môžu vlastniť rôzni aktéri. Faktom sa stáva skutočnosť, že bezpečnostné prostredie sa stáva nestabilným, ťažko predvídateľným, dynamickým. Bezpečnostná situácia je menej predpovedateľná ako v čase „studenej vojny“ a žiaden štát nie je voči asymetrickým hrozbám imúnny. Jednoznačne z toho vyplýva potreba mobilizovať dostupný technologický, personálny potenciál, koordinovať úsilie jednotlivých krajín i v oblasti výskumu a vývoja, využiť všetky dostupné sily a prostriedky pre včasnú identifikáciu hrozieb a znížiť tak riziko ich prepuknutia. Literatúra: Európska bezpečnostná stratégia – bezpečná Európa v lepšom svete. 2003. Dostupné na internete: http://www.consilium.europa.eu/uedocs/cms_data /librairie/PDF/QC7809568SKC.pdf IVANČÍK, R. – NOVÁK, L. 2012. Teoreticko-metodologický pohľad na klasifikáciu bezpečnostných hrozieb. In Bezpečnostní a krizový management na regionální úrovni : Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie. Zlín : Univerzita Tomáše Bati ve Zlíně, Fakulta logistiky a krizového řízení, 2012, s. 30-35. ISBN 978-80-7454-208-4. JURČÁK, V. a kol. 2010. Analýza bezpečnostného prostredia a bezpečnostných hrozieb v priestore nasadenia ozbrojených síl v rámci operácií MKM. Záverečná správa o riešení vedeckého projektu AGMO 8 „Analýza bezpečnostného prostredia, rizík a možnosti eliminácie hrozieb“. Liptovský Mikuláš : AOS, 2010. 60s. JURČÁK, V. a kol., 2011. Znalostná databáza o asymetrických hrozbách. (Asymmetric Threat Knowledge Database). Projekt EDA: A-0934-RT-GC Smart 622 Information for Mission Success. WP 2.4. Liptovský Mikuláš : Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika, 2011. LABUZÍK, M., 2012. Komplexný prístup v operáciách. In: Interoperability Conference 2012 [elektronický zdroj] : zborník príspevkov zo 14. medzinárodnej vedeckej konferencie v Liptovskom Mikuláši 29. marca 2012, Liptovský Mikuláš : Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika, 2012. ISBN 978-80- 8040-449-9. SIMS – Smart Information for Mission Success. D2.1 User needs Report. European Defence Agensy. Ref: TRS/DT/10-03611, Brusel, 2008. Správa o vykonávaní Európskej bezpečnostnej stratégie – zaistenie bezpečnosti v meniacom sa svete. 2008. Dostupné na internete: http://www.consilium. europa.eu/ueDocs/cms_Data/docs/pressdata/SK/reports/104649.pdf Terminologický slovník zpravodajství. Dostupné na internete: http://www.vzcr .cz/slovnik/zpravterm.aspx Uznesenie Európskeho parlamentu z 19. februára 2009 o úlohe NATO v bezpečnostnej štruktúre Európskej únie. 2009. Dostupné na internete: http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?pubRef=-//EP//TEXT+TA+P6-TA- 2009-0076+0+DOC+XML+V0//SK 623 ETNICKÝ EXTREMISMUS JAKO BEZPEČNOSTNÍ HROZBA ETHNIC EXTREMISM AS A SECURITY THREAT Štefan Danics1 ABSTRACT In the article author proposes to point out the fact that the danger of ethnic extremism is rising in the European Union which resorts even to violence. And if there is violence used as a main means to realization of ethnic goals, we are facing the ethnic terrorism. This security threat is not always adequately reflected in frame of European states security policy and security documents, except Czech Republic. Moreover governments themselves can contribute to starting of ethnic violence, if react insensitive on ethnic demands. Key words: Ethnic extremism, Radical separatists, Irredentis, Minorities at risk, Ethnic violence, Security threats Místo úvodu Navzdory tomu, že v poslední době v Evropě často dochází k projevům etnické netolerance a etnickému násilí, není tomuto fenoménu v našich podmínkách věnována ze strany akademické sféry adekvátní pozornost. Jenom připomeňme, že nacionalisticko-separatistické násilí si každý rok podle výročních zpráv Europolu vyžádá desítky až stovky lidských životů. Přesto ani bezpečnostní politika Evropské unie neřadí etnický extremismus a etnické násilí k akutním a vážným bezpečnostním hrozbám, neboť v popředí jsou islamistický terorismus a kybernetické hrozby. Bezpečnostní strategie ČR schválená vládou dne 8. září 2011 sice v čl. 15, 21 a 24 zmiňuje nebezpečí extremismu, ale pouze v obecné rovině ve vztahu k bezpečnostním zájmům našeho státu. Dlužno dodat, že v čl. 49 je uvedeno, že Česká republika usiluje o důsledné odhalování a postihování projevů extremismu, včetně xenofobie, rasismu a jiných forem netolerance a diskriminace. (Bezpečnostní strategie ČR, 2011) Nikde se však v tomto nejvýznamnějším bezpečnostním dokumentu českého státu neobjevuje rigorózně formulovaná hrozba etnického extremismu. Zkoumaná problematika je navíc komplikována tím, že sám stát a jeho chování k etnicko-teritoriálním menšinám může být paradoxně klíčovým strůjcem etnického extremismu a etnického násilí. V tomto ohledu většina odborníků zdůrazňuje ochotu či neochotu dané vlády realizovat požadavky minority, která argumentuje etnickou výlučností s cílem získat autonomii nebo i 1 Štefan Danics, doc. Ing. Ph.D., docent, Katedra společenských věd, Fakulta bezpečnostního managementu, Policejní akademie ČR v Praze, Lhotecká 559/7, 143 01 Praha 4, Česká republika, [email protected]. 624 vlastní stát. Jiní autoři zase upozorňují na další faktory etnického extremismu jako je: nespokojenost moderních etnických skupin v ekonomicky vyspělých, ale politicky podřízených regionech, rozdíly v modernizaci a ekonomickém nebo kulturním pronikání přistěhovalců z jiných krajů, aktivní diskriminaci státních složek dotčené etnicko-teritoriální menšiny, včetně asociální degradace či zmařené vzestupy elitních příslušníků etnických menšin jako určitého alternativního vysvětlení vzniku separatistických tendencí. Autor ve svém příspěvku hodlá pozornost především zaměřit na problémy s konceptualizací etnického extremismu a přiblížit specifickou formu etnického extremismu, tj. anticikanismus a romský extremismus. 1 Konceptualizace etnického extremismu K označení vyhraněných radikálních etnických nebo etno-separatistických proudů začala část politologů užívat pojem „etnický extremismus“, přestože jeho definice není ujasněná, což úzce souvisí i s problémy konceptualizace samotného politického extremismu. Navíc politický extremismus může být v určitých případech těžké členit pouze na základě pravo-levé názorové osy. Podle některých autorů nacionalističtí a etničtí extremisté směřují k pravicovému extremismu, neboť popírají éthos fundamentální rovnosti lidí jako duchovní základ demokratického státu. V praxi se jedná o jednostranné vyšší hodnocení vlastního „etnika“, „rasy“ či „národa“ a ve snižování skupin, které jsou vnímány jako „cizí“. Časté jsou potom projevy xenofobie, islamofobie, rasismu a antisemitismu. (Backes, 1998, s. 27) Avšak, jak uvádí Klaus von Beyme, existují i levicová etnicko- nacionalistická hnutí, zejména tam, kde levice (nikoliv nutně extremistická) představuje tradiční opozici vůči centralistickým tendencím metropole. (Beyme, 1982, s. 171) Navíc řada etnických „osvobozeneckých“ skupin se v období studené války díky podpoře ze strany komunistických zemí připojila k různým ultralevicovým směrům. V tomto ohledu uveďme marxistické ideologické zázemí ETA2 či PKK3 a jejich nástupnických organizací, které jim mj. zajišťuje ideovou podporu od řady evropských ultralevicových organizací. Vše potom relativizuje názor dalšího odborníka Petera Merkela, který tvrdí, že pravo-levá pozice etnických a etno-separatistických skupin je z hlediska jejich extremističnosti zcela lhostejná. (Merkl, 2000) A Uwe Backes k tomu dodává, že ideologická paleta separatistů je velmi pestrá, přičemž na jedné straně ji ohraničuje marxismus-leninismus a na druhé otevřený rasismus. (Backes, 1989, s. 217) Faktem zůstává, že příklon etnických extremistů k pravicovému či levicovému extremismu bychom mohli nejlépe zjistit až po případném vzniku 2 ETA – Euskadi ta Askatasuna (Baskická vlast a svoboda) 3 PKK – Kurdistan Workers´ Party (Kurdská strana pracujících) 625 separovaného státu s tím, že etnokracie spíše tíhnou k pravicově autoritativním režimům, které mohou vytvořit i transformované komunistické elity na nacionalistické elity, jak tomu bylo v případě Chorvatska a Srbska. (Mareš, 2003, s. 336) Podle Patrika Moorea se může etnický extremismus propojit i s eko- extremismem, pokud by byl určitý region a v něm žijící minorita poškozovány v environmentální oblasti. Navíc jsou prý samotné bioregiony specifickou formou ultranacionalismu a v konečném důsledku by vedly k excesům intolerance a xenofobie. (Moore, 2001) Etnický extremismus se může prolínat i s náboženskými prvky, včetně nábožensko-extremistických proudů a skupin. A to za situace, kdy je periferní minorita religiózně odlišná od metropole viz bývalá IRA4 a dnešní RIRA5. Etnický extremismus systematicky zkoumal v podmínkách západní Evropy Raphael Zariski, který také používal i pojem etnoteritoriální extremismus, přičemž pro tyto pojmy určil i charakteristické znaky: a) užití násilí pro dosažení proklamovaných cílů, ale nemusí jít však o terorismus; b) hlásání kulturní a politické výlučnosti; c) separatismus, který je možné nahradit i iredentismem (Zariski, 1989, s. 253-254). Násilí je častým identifikačním znakem etnických extremistů, ale nemusí být přítomno u všech. Zároveň je třeba upozornit na možnost legitimního sebeobranného etnického násilí, které by však nemělo být svázáno s etnickou exkluzivitou, tj. intolerancí vůči jiným národům a etnikům. Nutno upozornit, že označit určitý subjekt za etnicko-extremistický je možné pouze tehdy, když jsou naplněna všechna tři kritéria. Další autoři zdůrazňují, že samotný separatismus natož autonomismus není možné klasifikovat jako etnický extremismus. (Spencer, 1998) Na druhé straně odborník na extremismus Uwe Backes zase upozorňuje, že upřednostňování vlastního etnika vede etnické extremisty k tomu, že nerespektují nebo dokonce poškozují demokratické principy a základní práva ostatních občanů, a proto je prý extremistická etiketa u separatistů oprávněná (Backes, 1989, s. 218). Dále k tomu dodává, že demokratický ústavní stát umožňuje mírové vyrovnání zájmů a tudíž: „Separatistická organizace, která delší dobu operuje ve svobodné demokracii, bude s velkou pravděpodobností zaměřena extremisticky“. (Backes, 1989, s. 218) 4 IRA – Irish Republican Army (Irská republikánská armáda) 5 RIRA – Real Irish Republican Army (Pravá Irská republikánská armáda), která se nesmířila s mírovým procesem a nadále provádí teroristické útoky. 626 2 Užití etnického extremismu ze strany mezinárodních organizací Přes tuto neujasněnost etnického extremismu je tento pojem užíván i v oficiálních dokumentech mezinárodních organizací. Dokladem toho je rezoluce Komise pro lidská práva OSN 1998/21, kde se uvádí, že „v předvečer dvacátého prvního století je svět svědkem historické a dalekosáhlé transformace, během níž síly agresivního nacionalismu, absence náboženské tolerance a etnický extremismus stále vytvářejí nové výzvy“. (Office of the United Nations High Commissioner for Human Rights, 1998) 3 Definice etnického extremismu V českých podmínkách etnický extremismus s využitím zahraničních odborných názorů definoval Miroslav Mareš, který za něj považuje především úsilí, které může být doplněno etnickým násilím s cílem vytvořit nedemokratický režim, který je založen na dominanci určitého etnika a teritoria, tj. etnokracii v jejímž rámci může být realizován i etnický represivní státní terorismus. (Mareš, 2005, s. 207) Pokud je etnický extremismus provázen i územními požadavky, může se jednat o separatismus v širším slova smyslu, kde je možné nalézt: a) autonomismus, tj. zisk autonomie v rámci existujícího státu; b) secesionismus, tj. odštěpení nového státu z jiného dosavadního státu; c) separatismus v užším slova smyslu, tj. vytvoření nového státu ze součástí vícero dosavadních států; d) iredentismus, tj. připojení části jiných států či celých dosavadních států k hlavními existujícímu státu se stejnou národnostní anebo náboženskou identitou. (Bötticher, Mareš, 2012, s. 340) 4 Anticikanismus jako specifická forma etnického extremismu Zvláštností tohoto etnického extremismu jsou antipostoje majoritního etnika vůči etnické minoritě. Jenom připomeňme, že problémy soužití s Romy ze strany majoritního obyvatelstva jsou největší v některých postkomunistických zemí. Jde především o Českou republiku, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, ale i Slovensko. Anticikanismus nebo také anticiganismus je termín, který se v českém prostředí pro označení protiromských postojů objevuje v roce 2009 v knize Václava Mika, který ho převzal od šumperského spisovatele Roberta Pocha. (Miko, 2009) 627 4.1 Přístupy k anticikanismu Zatím není ujasněn přístup k fenoménu anticikánismu, neboť Evropská komise proti rasismu a netoleranci Rady Evropy (ECRI) vnímá anticikánismus jako „ …specifickou formu rasismu, ideologii založenou na rasové nadřazenosti, formu dehumanizace a institucionálního rasismu živenou historickou diskriminací, která je ztělesňována, mezi jinými, násilím, nenávistnými projevy, vykořisťováním, stigmatizací a nejkřiklavější formou diskriminace…“. Dále je konstatováno, že „…anti-cikánismus je obzvláště stálá, násilná, opakující se a běžná forma rasismu…“ a že „…diskriminace Romů je zejména založena na jejich etnickém původu a životním stylu…“. (ECRI, 2011, s. 13) Naproti tomu čeští výzkumníci ze STEMu došli ve studii zpracované pro MV ČR (2010) k závěru, že anticikánismus je třeba od rasismu odlišit. V této souvislosti řešili dvě otázky: jak souvisí anticikánské postoje s rasismem a z jakého typu negativní osobní zkušenosti anticikánismus čerpá? Samotný anticikánismus považují za projev protiromských postojů, které jsou ve společnosti rozšířeny a toto vnímání se ujalo i v odborné literatuře, včetně expertů na pravicový extremismus. Anticikánské postoje české veřejnosti jsou prý sociálně zakotvené a spojené s představou o nepřizpůsobivosti, kriminalitou a zneužíváním sociálních dávek. Anticikánismus v našich podmínkách prý nesouvisí příliš s rasismem, ale spíše s nacionalismem a nevraživostí vůči cizincům, neboť Češi vnímají Romy více jako cizince než vlastní spoluobčany. Na základě toho je doporučováno, aby z operativních a praktických důvodů byly oddělovány projevy anticikánismu, které sdílí většina populace od projevů xenofobie, rasismu i neonacismu, jež sdílí pouze malá část české populace (Zpráva z výzkumu, 2010). 5 Interpretace anticikanismu ze strany bezpečnostních složek českého státu Ze strany Evropské unie je tedy anticikanismus chápán jako soudobá velmi nebezpečná forma rasismu, ale bezpečnostní orgány českého státu ho interpretují jako sociální a etnický problém, který je s extremismem spojován pouze okrajově. Naproti tomu bezpečnostní složky našeho státu upozorňují, že v poslední době jsou projevy anticikanismu záměrně pravicovou extremistickou scénou vyzdvihovány a romská komunita je cíleně kriminalizována. To má prý sloužit k oslovení širší veřejnosti. Podle českých bezpečnostních složek je anticikanismus využíván jako prostředek ke sjednocení pravicové extremistické scény pod jednotným politickým zastoupením Dělnické strany sociální spravedlnosti (DSSS). V tomto ohledu bylo konstatováno, že MV ČR jako gestor zajišťující bezpečnost a veřejný pořádek bude diferencovat mezi problematikou sociálně vyloučených lokalit a problematikou extremismu. Pracovníci resortu vnitra se prý budou snažit hledat alternativní řešení objektivně existujících sociálních 628 problémů romské komunity s cílem sebrat pravicovým extremistům jejich nosné téma. Ovšem situace v sociálně vyloučených lokalitách bude vnímána jako riziková z několika úhlů pohledu. Prvním je trestná činnost často organizovaného charakteru, která je páchána uvnitř lokality, kam spadá lichva, výroba a distribuce drog, obchodování s lidmi a kuplířství. Druhým okruhem problémů je trestná činnost páchaná příslušníky sociálně vyloučených lokalit uvnitř i mimo lokality, kam spadají krádeže a loupeže. Ovšem odlišný způsob života obyvatel sociálně vyloučených lokalit také označovaný jako „kultura chudoby“, pak způsobuje třetí okruh problémů. Tím jsou různé štvavé pochody a útoky zejména ze strany pravicových extremistů. (Zpráva o extremismu a projevech rasismu a xenofobie na území České republiky, 2011) 6 Romský extremismus V rámci výzkumu extremismu je diskutován i termín romský extremismus či extremismus Romů, který je některými experty odmítán. (Drotárová, Demjančuk, 2005, s. 40) Jinými odborníky je však využíván jako východisko diskuse o některých jevech spjatých s romskými politickými aktivitami, včetně zakládání domobran vůči pravicovým extremistům. (Thieme, 2011, s. 357). Termín je zároveň zneužíván v prostředí anticiganismu pro paušální odsouzení romské komunity, přičemž je přímo hovořeno o „cikánském extremismu“. (Cikánsky extremismus..., 2012) Závěr Problematika etnického extremismu je složitým fenoménem, který je podmíněn řadou faktorů ovlivňující etno-politickou akci, včetně etnického násilí. Záměrně jsme ponechali stranou etnický terorismus, který je rovněž zatím málo probádanou kategorií, včetně propojení některých politických stran s etnickým terorismem. Dlužno dodat, že ve světě již existují k této problematice zajímavé studie např. projekt menšin v ohrožení, které jsou zkoumány jako prototyp etnického terorismu. (Minorities at Risk Project, 2004) Vraťme se však k etnickému extremismu a k tomu, zda v teoretické rovině existují obecnější poznatky. Z dosavadních odborných prací vyplývá, že odborníci se zajímají o příčiny vzniku etnického separatismu na jedné straně a etnického násilí na straně druhé. Víme, že některé etnické skupiny usilují o začlenění (viz Romové), jiné ne (viz Baskové) a to i v rámci jedné země. Dále víme, že některé etnické skupiny své zájmy prosazují na politické úrovni a spoléhají na kolektivní vyjednávání (viz Katalánci, Skotové, Liga severu zastupující padánský nacionalismus), jiné používají nátlaku, síly a terorismu, když není vyhověno jejich požadavkům (viz ETA, RIRA, PKK, LTTE6) 6 LTTE – Liberation Tigers of Tamil Eelam (Tygři osvobození tamilského Ílamu) 629 Ukazuje se, že doktrína národního sebeurčení nevede nutně k separatismu, platí to sice pro Basky, ale ne pro Gálijce ve Španělsku, tj. problematičnost této doktríny je podpořena odlišnou situací v jednom státě. Některé studie vsázejí na „ekonomické důvody rozhořčení“, které vedou k etnickému separatismu. V tomto ohledu se uvádějí keltské okrajové oblasti Velké Británie jako možné koloniální regióny, které jsou podřízené ekonomickým zájmům anglického středu kolem Londýna. Vykořisťující povaha tohoto centralizovaného vztahu je posílena i rozdělením práce dle kulturní povahy, přičemž výběr pozic sociální struktury a politicko-ekonomických mocenských struktur jsou monopolizovány obyvateli jádra území. Tato teorie se snaží skloubit aspekty skotské, velšské, bretaňské a korsické situace, ale zase nemá obecnější platnost, neboť Skotsko a Wales se odklonily od tohoto modelu. Rovněž tato teorie neodpovídá situaci vysoce rozvinutých a ekonomicky privilegovaných regionů jako je Baskicko, kde je separatismus silně zakořeněn. Dodejme, že Baskové nedominují v průmyslu s tím, že rozvinutější region je Katalánsko, které také přispělo ke vzniku silného separatistického hnutí, ale na rozdíl od Basků nepožadují „úplný“ separatismus. Problém odcizení vyspělých etnických skupin ve vyspělých regionech řeší termín „mezinárodního kolonialismu“, který předpokládá, že obyvatelstvo těchto regionů silně pociťuje, že přispívají státnímu aparátu mnohem více, než státní aparát vynakládá na údržbu a fungování jejich regionu. Následně považují separatismus jako přijatelné řešení, které jim v budoucnu umožní užívat všech plodů jejich ekonomické nadřazenosti. To vedlo k formulaci myšlenky, že pokud je politická moc orientována do centra a ekonomická síla spočívá v regionu, mohou sílit separatistické tendence v této části státu. Další studie zkoumají vazby mezi kulturními, politickými, ekonomickými a společenskými faktory a opírají se o myšlenku „rozdílné modernizace“. Pokud se prý centrální vláda rozhodne modernizovat dlouhodobě zaostalé regiony, vede to k znevýhodnění jiných regionů. Tento rozdílný modernizační vývoj plodí ve svém důsledku nespokojenost a nepřátelství mezi skupinami, které neprofitují na rozvojovém procesu. Vhodný příkladem je Korsika, kde východní pobřeží bylo zahrnuto do vládních zemědělských a turistických projektů, zatímco vnitrozemské oblasti zůstaly mimo modernizaci. Následná nespokojenost vedla k silnému korsickému separatismu. Závěrem je možné s trochou optimismu konstatovat, že většina etnických minorit v Evropské unii se nepřiklání k separatismu v „širším“ ani v „užším“ slova smyslu a rovněž nepředstavují ohrožené minority, které by mohly být zkoumány jako prototyp etnického terorismu. 630 Literatura: BACKES, U. 1989. Politischer Extremismus in demokratischen Verfassungstaaten. Elemente einer normativen Rahmenttheorie. Opladen: Westdevutscher Verlag, 1989. 385 s. ISBN: 9783531119465. BACKES, U. 1998. Rechtsextremismus in Deutschland. Ideologien, Organisationen und Strategien. Aus Politik und Zeitgeschichte B 9-10, 20. Februar. BÖTTICHER, A. – MAREŠ, M. 2012. Etremismus. Theorien – Konzepte – Formen. München: Oldengurg Verlag, 2012, 460 s. ISBN: 9783486597936. Cikánský extremismus. Realita, nebo protinázor slovenských „neonacistů“. [online] 2012 [cit. 30.03.2012] Dostupné na internete: http://bilylev.blogspot.com/. DROTÁROVÁ, L. – DEMJANČUK, N. 2005. Extremismus a vzdělání. Praha: Epocha, 2005. 133 s. ISBN 8-86328-83-X ECRI general policy recommendation. On combating anti-gypsyism and disrimination against Roma. [online] 2011 [cit. 04.01.2013]. Dostupné na internete:http://www.coe.int/t/dgh/monitoring/ecri/activies/GPR/EN/Recommendation _N13/e-RPG%2013%20-%20A4.pdf MAREŠ, M. 2003. Etnický extremismus a pravicový extremismus.In Kongres českých politologů.Eds. Dvořáková, Vladimíra a Heroutová, Andrea et al. II. Praha, 2003, 613 s. ISBN 80-902176-3-X. MAREŠ. M. 2005. Terorismus v ČR. Brno: Centrum strategických studií, 2005. 480 s. ISBN 80-903333-8-9 MERKL, P. H. 2000. Elements of Extremism. Presentation at the conference Enhancing Security of States in a Multipolar World: Focus of Extremism. George C. Marsahall European Center for Security Studies. Garmisch-Partenkirchen, 18-22. September 2000. MIKO, V. 2009. Anticikanismus v Čechách. České Budějovice: Nová Forma, 2009. 132 s. 9788087313022. Minorities At Risk Project [online] 2004 [cit. 04.01.2013] Dostupné na internete: http://www.cidcm.umd.edu/inscr/mar/ MOORE, P. 2001. Hard Choises for Environmentalist and the Minig Industry [online]. Presentation to the Prospectors and Development Association of Canada, Toronto. Commission on Human Rights Human Rights resolution 1998/21. Office of the United Nations High Commissioner for Human Rights, 1998. SPENCER, M. (ed.) 1998. Separatism. Democracy and Disintegration. Lanham, Boulder, New York, Oxford: Rowman and Littlefield Publishers, 1998. 338 s. ISBN: 9780847685851. THIEME, T. 2011. Extremismus in der Slowakei. In Extremismus in Slowenien, Jesse, Eckhard – Thieme, Tom (Hrsg.) Wiesbaden: VS Verlag für Sozialwissenschaften, 2011. s. 345-359. ZARISKI, R. 1989. Ethnic Extremism among Ethnoterial Minorities in Western Europe. Dimensions, Causes, and Institutional Responses. In Comparative Politics, vol. 21, No.3., 1989. Zpráva o extremismu a projevech rasismu a xenofobie na území České republiky, 2011. Praha: MV ČR. 631 Zmapování postojů veřejnosti v České republice k pravicově extremistickým, rasistickým a xenofobním myšlenkám a jejich šiřitelům s ohledem na integraci menšin a cizinců. Zpráva z výzkumu. [online] 2010 [cit. 04.01.2013] Praha: MV ČR. Dostupné na internete: http://www.mvcr.cz/soubor/zaverecna-zprava-z-vyzkumu.aspx 632 KORUPCE JAKO BEZPEČNOSTNÍ PROBLÉM CORRUPTION AS A SECURITY PROBLEM Vladimír Naxera1 ABSTRACT In this short study, I introduce corruption as a certain security threat. Corruption can be percieved as the threat by several means. First, example of corruption can be seen in trade with secret security information. However, this type of corruption does not interest me. I am concerned mostly with other meaning of corruption as a threat. Corruption weakens state institutions and the whole state. If the important positions in the public administration are given on the basis of clientelism and patronage, the power of the institutions is weakened, because the holders of the key position do not have assumptions for their healthy functioning. I conclude this study with reflection about relation between security and small “everyday” corruption. Key words: corruption, clientelism, state, security problem, threat, modern bureaucracy, bribe Úvodem Korupce je fenomén, který bez jakéhokoliv sporu výrazně ovlivňuje a (de)formuje politickou kulturu, rozhodovací proces a veřejné prostředí celkově. Vzhledem k tomuto významu pro společnost by se dalo očekávat, že fenoménu korupce bude věnováno nepřeberné množství nejnovější společenskovědní literatury, zejména pak ve společnostech, které v nedávné době prošly rozsáhlou společenskou transformací (jako jsou například země postkomunistické), ve kterých je korupce obzvláště nebezpečná a pervazivní (srov. např. Naxera, 2012a) a to jednak kvůli míře této korupce, ale také kvůli nedostatečně rozvinuté občanské společnosti, která nemá kapacity pro boj s korupcí (srov. např. Naxera, 2012b, Howard, 2002a a 2002b, Müller, 2003 a 2008 a mnoho dalších textů). Proto je zarážející, že v českém společenskovědním prostředí nenalezneme příliš studií zabývajících se tímto fenoménem a zejména v rámci české politologie se nikdo dlouhodobě a intenzivně studiu korupce nevěnuje. Korupce ovlivňuje veřejný prostor nejrůznějším způsobem a zasahuje jeho různé složky. Korupce může představovat také bezpečnostní problém a to nahlížený dokonce z různých úhlů pohledu. Korupce může představovat hrozbu 1 Vladimír Naxera, PhDr., interní doktorand a asistent, Katedra politologie a mezinárodních vztahů, Fakulta filosofická, Západočeská univerzita v Plzni, Avalon Business Center, Poděbradova 2842/1, 301 00 Plzeň, Česká republika, [email protected]. 633 jak pro bezpečnost státu, tak pro bezpečnost jedince. Korupci je tak třeba zasadit do širšího pojetí bezpečnosti. V tomto krátkém příspěvku se zaměřím korupci jako bezpečnostní problém. Nejprve věnuji několik málo slov korupci obecně, poté pak načrtnu několik způsobů, jakými můžeme chápat korupci jako hrozbu. Tyto způsoby budou pro ilustraci doprovázeny některými příklady. Vzhledem k omezenému prostoru a charakteru příspěvku, který je vystoupením na konferenci, je tento text nutně selektivní. Jde tedy spíše o představení některých dílčích témat a myšlenek, které by v rámci konference měly být podrobeny diskusi a následně pevněji propojeny s teoriemi bezpečnosti, aby mohl být na základě této reflexe vystavěn delší a konzistentnější odborný text. Závěry tohoto příspěvku tedy v žádném případě neberme jako konečné a definitivní, považujme je spíše za mezikrok v probíhající diskusi věnované tomuto tématu. 1 Korupce a politická korupce – stručné vymezení pojmu Korupce je podle již klasické definice J. S. Nye (1967, s. 966) takovým chováním, které se z důvodů soukromých finančních nebo statusových zisků odchyluje od formálních povinností vyplývajících z veřejné role, popřípadě přestupuje normy proti výkonu určitého typu soukromého vlivu. Jednoduše řečeno korupce bývá nejčastěji definována jako zneužití veřejného postavení pro vlastní obohacení. Leslie Holmes (1997 a 2003) uvádí čtyři kriteria, která toto jednání musí naplňovat, aby mohlo být vnímáno jako korupce. První z nich, obsažené již v uvedené definici, hovoří o jednotlivci či skupině, která vykonává veřejné funkce, zejména přímo v rámci státní správy. Nezáleží již na tom, zda jsou daní jedinci jmenováni nebo voleni. Za druhé – tato pozice musí být spojena s pravomocí vydávat nařízení spojená se správou země nebo s vynucením práva či s jiným typem důležitého rozhodnutí. „Úplatek“ poštovnímu doručovateli nebo řidiči tramvaje je tedy z definice vyloučen. Na druhou stranu do ní ovšem spadá například zaměstnanec ve zdravotnictví nebo vysokoškolský pedagog, kteří, i když nejsou součástí státního byrokratického aparátu, disponují pravomocemi vyplývajícími z definice. Za třetí – daný úředník musí akt vykonat (alespoň částečně) za účelem osobního obohacení. Čtvrtá podmínka hovoří o tom, že úředník si je vědom, že jeho akce (či ne-akce) je v rozporu s platným normativním řádem nebo by v rozporu s tímto řádem mohla být nahlížena. Korupce je neformálním politickým systémem (Scott, 1972, s. 2–3, Frič, 2001, s. 66). Zatímco volební systém, politická prohlášení, celkové institucionální nastavení a další prvky představují formální strukturu politického uspořádání, korupce se nalézá pod touto vrstvou jako neformální systém, který je s tím formálním více či méně propojen, často i institucionalizovanou formou. Tato stránka sociálního systému má svoje vlastní pravidla hry, svoje vlastní mechanismy vývoje atd. Korupce může podle některých autorů (Frič, 2001, s. 634 66) šířit tzv. korupční klima. Jde o soubor kolektivních představ a kulturních vzorů, které z korupce činí pro obyvatele samozřejmý a zvykově omluvitelný fakt a formu legitimního jednání (Frič, 1999). Jednoduše řečeno, lidé si na korupci mohou zvyknout jako na něco normálního (Krčál, 2012). Korupce bývá z normativního hlediska autory věnujícími se korupci zpravidla označována za negativní jev, i když, jak jsem právě načrtl, v rámci politické kultury určitých společností (ve kterých se rozšířilo tzv. korupční klima) může být akceptována politickou elitou i širokou veřejností jako legitimní prostředek prosazování zájmů, který navíc nemusí bránit ekonomickému rozvoji – za častý příklad je udávána poválečná Itálie (Mareš, 2006, 45) nebo korupční sítě vzniklé v některých postkomunistických zemích (viz Glenny, 2009). Živnou půdou pro růst korupce a šíření korupčních norem bývají slabá místa normativního systému, která bývají řazena k podobám sociální dezorganizace (srov. Merton, 1961). K té dochází nejčastěji ve třech případech. Jednak v situaci, v níž existuje současně několik různých pravidel, která si vzájemně odporují (nebo se dokonce vylučují). Jedinec si poté není jistý, kterým pravidlem se řídit a volba může být ovlivněna korupcí. Dalším případem je stav, ve kterém dodržování norem nevede k patřičné odměně nebo výsledkům. Jde například o korupci úředníka, který není dostatečně placen za výkon své funkce (srov. Weber, 1998). Poslední možností spojenou se sociální dezorganizací je období, ve kterém pravidla zcela absentují. Právě tento stav je spojen s transformacemi systémů po pádu komunismu. V této situaci již neplatily staré normy a ty nové ještě nebyly zakotveny ve společnosti (Frič, 2001, s. 67–68). Vztah ke korupci je tedy jedním z definičních znaků politické kultury (Mareš, 2006, s. 45). To se projevuje právě v zemích procházejících transformací. Politická elita často přijme nové legislativní normy, které označují korupci za nezákonný jev, tyto normy ovšem nadále zůstávají členy společnosti neinternalizovány (srov. Berger – Luckman, 1999) a i přes politické deklarace o škodlivosti korupce často chybí politická vůle k jejímu reálnému potření (Holmes, 2003, s. 202). Korupce má mnoho různých podob a typů, z nichž jsou některé institucionalizované. Všechny typy je možné roztřídit do několika kategorií. První z nich je korupce nižších úředníků (do které spadá například korupční jednání dopravních policistů, upřednostňování na seznamu pacientů či zaplacené zkoušky na vysoké škole). Další dva typy zasahují již vyšší politiku. Prvním z nich je tzv. „vysoká korupce“ (grand corruption nebo také political corruption) – nejčastěji jde o výhody, které jsou (zne)užívány výše postavenými úředníky a politiky (sem patří například korupce spojená s privatizací). Posledním typem je tzv. „zajetí“ státu korupčními sítěmi (state capture), které svědčí o celkové slabosti státních institucí a jejich podřízení osobním zájmů jednotlivých politických aktérů (viz Karklins, 2002). 635 Podívejme se nyní stručně na malou korupci. V rámci této skupiny typů korupčního jednání rozlišuje Rasma Karklins (2002, s. 24–25) několik konkrétních příkladů – přijímání/poskytování úplatků za účelem překročení práva, záměrný zmatek a nadregulaci předpisů, což umožňuje korupční jednání, a zneužití pravomocí vydávat různé licence a provádět inspekce. Běžná korupce v „každodenním“ styku občana a úředníka sestává právě z poskytnutí úplatku za účelem obejití práva. Výzkum v postkomunistických zemích ukázal, že v některých zemích jsou úplatky policistům (zejména dopravním) a celníkům běžným jevem. Zajímavé výsledky přinesl výzkum, který provedl Pavol Frič (2001) v řadách české policie. Podle výzkumné zprávy v dané době považovala veřejnost českou policii za nejzkorumpovanější instituci. V dané době si 24 % české společnosti myslelo, že korupce je nejvíce rozšířena právě v policii. Podle výpovědí respondentů se většina úplatků týkala dopravních přestupků a iniciátorem korupce byli v naprosté většině občané, kteří peníze policistům vnucovali. V rámci toho samého výzkumu pouze 15 % policistů uvedlo, že jim ještě nikdy nebyl nabídnut úplatek. Druhá skupina korupčních praktik je na rozdíl od výše zmiňované již spojena s vyššími úřednickými a politickými kruhy. Do této skupiny patří jednání spojené s klientelismem, privatizací a zprostředkováním nejrůznějších státních zakázek atd. Tyto praktiky směrují veřejné instituce k soukromému obohacení a mohou se rozvinout do systematické podoby a korupční vzorce se mohou dlouhodobě ustálit. V postkomunistických společnostech má navíc klientelismus velmi vážné dopady na fungování a akceschopnost státních institucí (srov. např. Lupták, 2009). Systematická politická korupce ve vysokých patrech správy země může přerůst do stavu, kdy vznikne netransparentní politický systém založený na osobních vazbách, ve kterém bude většina rozhodnutí realizována za účelem osobního obohacení. Korupce představuje skrytou politickou arénu, a pokud tato skrytá politika začne dominovat režimu, každá analýza režimu, která by toto opomíjela, by byla značně zavádějící. Je také důležité zjistit, jak tato situace ovlivňuje distribuci moci a autoritu v politickém systému, jak deformuje oficiální vládní výnosy a jak v průběhu času ovlivňuje charakter a složení politických elit (Scott, 1972, s. 2). Světová banka (2000, s. 3) tento stav charakterizuje jako aktivity jednotlivců, skupin a veřejných nebo soukromých firem, které směřují k ovlivnění utváření zákonů, regulací, daní a dalších vládních nařízení ve svůj prospěch pomocí nelegálních provizí příslušným státním zaměstnancům, kteří mají možnost tato nařízení ovlivnit, a pomocí získávání preferenčních a neformálních přístupových kanálů. Důležitá jsou nejasná spojenectví mezi politickými a obchodními zájmy státních úředníků, což je typické pro mnoho zemí v procesu transformace. Ať už toto „zajetí státu“ nabývá jakékoliv formy, podkopává nebo dokonce nahrazuje legitimní prostředky ovlivňování a zprostředkování zájmů tím, že omezuje přístup 636 konkurentům ke státním úřadům a z toho plynoucí možnosti prosadit konkurenční zájem. Nyní se podívejme, jakým způsobem mohou jednotlivé typy korupčního jednání představovat bezpečnostní hrozbu. 2 Velká politická korupce a bezpečnost Nejpatrnější propojení korupce a bezpečnosti nalézáme v případě vysoké politické korupce, která zasáhla nejvyšší sféry bezpečnostních složek a příslušných ministerstev. K nejpřímočařejšímu propojení korupce a bezpečnosti může dojít v případě, kdy je předmětem korupce nákup/prodej (tedy získání či vyzrazení) utajovaných informací bezpečnostního charakteru oproti nějaké úplatě. Předmětem korupce v rezortu bezpečnosti je však daleko častěji snaha zmanipulovat a uměle prodražit zakázky, proto se na tento jev podívejme blíže. Korupce v rámci resortu obrany bývá velice častá. Důvod je jednoduchý. Mnohamilionové zakázky, které tento resort zadává, nebývají často z „bezpečnostních důvodů“ podřízeny veřejné kontrole. Nejen tedy díky velkému objemu financí v tomto resortu skýtají nákupy materiálu a služeb dobré prostředí pro korupci. V prostředí České republiky každou chvíli proběhne médii zpráva týkající se předražených (či údajně předražených) zakázek vypsaných armádou. Část z těchto zakázek a obchodů je skutečně ovlivněna korupčním jednáním, díky kterému se stává, že armáda nakoupí zboží předražené nebo dokonce nakoupí takové zboží, které je nevyhovující či které dokonce vůbec nepotřebuje. Ve všech těchto případech dochází k tomu, že jsou vyplýtvány finanční prostředky, které by mohly být utraceny užitečnějším způsobem. Tedy takovým, který by zvýšil akceschopnost armády. Případem předražené zakázky, o které referovala v minulých měsících česká média, byl nákup dopravních letadel CASA, který v roce 2009 uzavírala bývalá ministryně obrany Vlasta Parkanová. O zbavení imunity právě této poslankyně v nedávné době požádaly orgány činné v trestním řízení. Letouny, které byly nakoupené bez výběrového řízení, byly podle všech dostupných zpráv předraženy o několik set milionů. Jejich cena nebyla předem prověřena odborným posouzením a stroje nebyly zakoupeny přímo, ale prostřednictvím zbrojařské firmy Omnipol, která již od 90. let zprostředkovává armádní nákupy. Cena, za kterou stroje nakoupil Omnipol před tím, než je prodal české armádě, není známá. Jiný případ představují obrněnce Pandur od rakouské zbrojovky Steyr. Tyto obrněnce, které česká armáda nakoupila za cenu, která zhruba o sto milionů korun za kus převyšovala cenu, za kterou od firmy Steyr nakoupila obrněnce armáda portugalská, navíc ne zcela vyhovovaly požadovaným parametrům. V nedávné době byl zatčen Marek Dalík, poradce bývalého premiéra Mirka Topolánka, který si měl údajně firmě Steyr říci za zprostředkování obchodu o úplatek ve výši několika set milionů korun. Jak již bylo uvedeno, obrněnce navíc svými technickými parametry nevyhovují pro použití v různých misích (např. 637 Afghánistán) a již předražené stroje tak je třeba ještě draze doupravovat (Armáda chtěla pandury kvůli misím..., 2010). V českých médiích získávala před zhruba dvěma lety pozornost také kauza pokusu o nákup minometů, které armáda k ničemu nepotřebovala. Kvůli této kauze byl odvolán náměstek ministra obrany Jaroslav Kopřiva. Reportéři MF DNES natočili na skrytý záznam rozhovor, ve kterém Kopřiva popisoval, jak poskytnout předem vybrané firmě zakázku na dodávku těžké vojenské techniky, aniž by proběhlo výběrové řízení. Prvním krokem je domluvit si spolupráci s jiným státem EU – v případě „strategické spolupráce“ dvou a více států EU umožňují směrnice nákup bez výběrového řízení. Český lobbista měl dohodnout se slovenským lobbistou, že nákup schválí také slovenská vláda. Dohoda ale není závazná, tudíž by slovenská vláda nic nakonec koupit nemusela. Tímto způsobem by bylo obejito výběrové řízení a finská firma zmiňovaná v nahrávce by mohla bez problémů dodat české armádě minomety. Úplatek měl být náměstkovi vyplacen přes fakturu a měl být vyúčtován jako zahraniční sportovní akce (Jak domluvit..., 2010). Toto bylo několik stručných ilustrací toho, jakým způsobem mohou vypadat nákupy, u kterých existuje podezření z korupce a účelového předražení. Nejen že bylo utraceno mnoho prostředků, které mohly být vynaloženy účelněji, v některých případech se může stát, že armáda takovýmto způsobem nakoupí zboží, které je pro využití nevhodné, čímž se snižuje její akceschopnost. Propojení korupce a bezpečnosti na vysoké politické a úřednické úrovni má však i další rozměry a podoby. V postkomunistických společnostech zůstal z dob komunismu velice rozšířený a pervazivní klientelismus. Na základě známostí a klientských vztahů je obsazováno mnoho významných pozic ve státní správě. Stává se tedy, že důležité posty bývají obsazovány někým, kdo nemám pro danou pozici důležité předpoklady (vzdělání, schopnosti atd.), nicméně je nějakým způsobem spojen s držitelem postu, který o daném jmenování rozhoduje (srov. např. Lupták, 2009). Tento fakt výrazně narušuje jednak principy moderní byrokracie (srov. Weber 1998 nebo 2006), ale také (a to je z pohledu bezpečnosti velmi důležité) akceschopnost státních institucí, které v takovém případě nejsou obsazeny odborníky, kterými by být obsazeny měly. V případě naléhavé potřeby tak daný úřad nemusí produkovat výstupy v potřebné kvalitě a potřebné rychlosti, zrovna tak může dospívat k rozhodnutím, která ve svém výsledku stát (instituce/společnost, ...) poškozují. Pokud je jmenování do takové funkce ovlivněno příslušností k politické straně (strana si tedy chce obsadit danou funkci „svým“ člověkem nehledě na jeho kvality), hovoříme o této situaci jako o stranické patronáži (srov. Kopecký – Spirova, 2011). Veškeré v této části popsané jevy nabírají na největší intenzitě v okamžiku, kdy se systém dostane do stavu tzv. state capture, čili do stádia, kdy je celý systém maximálně zasažený, prorostlý a ovládaný korupčními sítěmi. Tato situace, kdy se státní instituce dostávají pod vliv či přímou kontrolu institucí soukromého byznysu a dojde tedy k těsnému provázání formální a 638 neformální stránky politického systému (viz Scott, 1972), svědčí o výrazné slabosti státu. Příklady takovýchto států bychom našli od zahájení procesu dekolonizace do současnosti v Africe, Asii i Latinské Americe, ale kupříkladu i v Evropě – jako o státech nacházejících se ve stadiu state capture se hovoří například o Kosovu či Makedonii (srov. Hislope, 2008). V takových státech je naprostá většina rozhodnutí činěna za účelem vlastního obohacení a v podstatě zde vymizela (či se nikdy neuchytila) idea státního úřadu, který není a nemá být soukromým majetkem svého držitele (Weber, 1998 nebo 2006). Otázka bezpečnosti je pak soukromými zájmy ovlivněna stejně výrazně jako ostatní oblasti politického života. Je zřejmé, že ve stavu, kdy vládce (resp. vládnoucí skupina) zachází se státním majetkem jako s majetkem vlastním, nedokáže systém zajistit dostatečné kapacity pro ochranu a zabezpečení veškerého svého obyvatelstva. 3 Malá korupce a bezpečnost Vztah korupce a bezpečnosti můžeme nalézt ale i v případě korupce drobné. Jak bylo naznačeno výše, velké rozšíření drobné korupce svědčí o existenci korupčního klimatu a o tom, že v dané společnosti může být v extrémních případech korupce vnímána jako něco běžného a „normálního“. I v takovéto situaci se může drobná korupce stát hrozbou. Velice často se setkáváme se zkorumpovanou policií (srov. Frič, 2001). Pokud si například policista navykne na přijímání úplatků, které mu suplují jeho plat, je tím výrazně oslabena jeho loajalita vůči systému, který by měl svou činností naopak co nejvíce podporovat a ochraňovat. V případech, kdy je systém uvržen do stavu state capture, může dojít k tomu, že je policie zatažena do různých úrovní korupčního jednání – zatímco představitelé policie mohou být napojeni na vysoké korupční a klientelistické sítě, řadový příslušníci mohou ve velkém rozsahu vykonávat drobnou korupci. Je zřejmé, že v takovémto stavu nemůžeme hovořit o akceschopné policii, která by dokázala zajistit bezpečnost. Jelikož zkorumpovaná policie nemůže účinně bojovat proti korupci v dalších sférách, oslabuje tím celý systém státních institucí. Stejně jako může být korupcí zasažena policie, mohou být i jiná odvětví. Rasma Karklins (2002) upozorňuje, že velice často bývá postihnuto zdravotnictví. Nehovoříme zde o situaci, kdy spokojený pacient přinese svému lékaři drobný prezent, i když i tato skutečnost se může výrazně podepsat na formování politické kultury, jelikož lékař může postupem času tento drobný „úplatek“ brát jako samozřejmost a začít jej dokonce vyžadovat. Ve společnostech, kde došlo k výraznému rozšíření korupčních praktik v rámci zdravotnictví, se nejčastěji setkáváme s vyžadováním/nabízením úplatku (již daleko značnějšího, než je drobný prezent přinesený spokojeným pacientem) za kvalitní ošetření, za poskytnutí jistých služeb, za ošetření konkrétním specialistou atd. V případě, že pacient tuto sumu, která je nezákonně vymáhána, 639 není ochotný nebo schopný zaplatit, může dojít k ohrožení jeho zdraví, jelikož mu nemusí být poskytnuta taková péče, kterou by obdržel výměnou za poskytnutý úplatek. Bezpečnostní problém tak nepředstavuje pouze velká politická korupce, i drobná „každodenní“ korupce může pro jedince znamenat hrozbu. Několik slov závěrem V tomto krátkém textu jsem se snažil načrtnout několik způsobů a možností, jakými může dojít k ohrožení bezpečnosti (je už jedno, zda státu, společnosti nebo jedince) prostřednictvím korupce. Jak jsem již naznačil v úvodu, závěry tohoto textu nechci pokládat za jakkoliv definitivní, považuji je spíše za mezistupeň a podklad k reflexi. Výše jsem představil několikeré propojení korupce a bezpečnosti a snažil se je ilustrovat konkrétními příklady. Tyto způsoby samozřejmě nejsou veškeré možné. Propojení můžeme nalézt i na obecnější úrovni. Nemusíme je hledat pouze v konkrétních případech zmanipulovaných zakázek či prodeje utajovaných bezpečnostních informací. Je zřejmé, že korupce oslabuje státní instituce. Jejich akceschopnost je tak snížena i v případě, že nedochází k výše popsaným případům. Zejména toto téma by mělo být námětem pro moji další práci, která bude částečně vycházet i z této krátké studie. Literatura: Armáda chtěla pandury kvůli misím, do Afghánistánu se ale nehodí [online]. 2010. iDNES.cz/Zprávy. [cit.05.01.2012]. Dostupné na internete: 640 HOWARD, M. M. 2002a. Postcommunist Civil Society in Comparative Perspective. In Demokratizatsiya, roč. 10, 2002, č. 3, ISSN 1074-6846, s. 285–305. HOWARD, M. M. 2002b. The Weakness of Civil Society in Post-Communist Europe. Cambridge: Cambridge University Press, 2002. 206 s. ISBN 978-0-521-01152-5. Jak domluvit provize za minomety: fakturou by to šlo na nějakej sport [online]. 2010. iDNES.cz/Zprávy. [cit.05.01.2012]. Dostupné na internete: < http://zpravy.idnes.cz/jak-domluvit-provize-za-minomety-fakturou-by-to-slo-na- nejakej-sport-1j3-/domaci.aspx?c=A100901_135830_domaci_ttt>. KARKLINS, Rasma (2002). Typology of Post-Communist Corruption. Problems of Post-Communism, roč. 49, 2002, č. 4, ISSN 1075-8216, s. 22–32. KOPECKÝ, P. – SPIROVA, M. 2011. 'Jobs for the Boys'? Patterns of Party Patronage in Post-Communist Europe. In West European Politics, roč. 34, 2011, č. 5, ISSN 0140-2382, s. 897–921. KRČÁL, P. 2012. Korupce jako habitus. Příspěvek přednesený na konferenci „Korupce jako destabilizační faktor rozvoje a demokratické konsolidace“. Plzeň: Metropolitní univerzita Praha (univerzitní středisko Plzeň), 2012. LUPTÁK, Ľ. 2009. Štát. In Acta Fakulty filozofické Západočeské univerzity v plzni, 2009, č. 3, ISSN 1802-0364, s. 199–214. MAREŠ, M. 2006. Vliv korupce na evropské systémy politických stran. In Dančák, B. – Hloušek, V. – Šimíček, V. (eds.). Korupce. Projevy a potírání v České republice a Evropské unii. Brno: Mezinárodní politologický ústav, 2006. s. 45–51. MERTON, R. K. 1961. Social Problems and Sociological Theory. In Merton, R. K. – Nisbet, A. R. (eds.). Contemporary Social Problems. New York: Harcourt, Brace and World, Inc., 1961, s. 697–737. MÜLLER, K. B. 2003. Češi a občanská společnost. 2. vyd. Praha: Triton, 2003. 271 s. ISBN 80-7254-387-3. MÜLLER, K. B. 2008. Politická sociologie. Politika a identity v proměnách modernity. Praha: Portál, 2008. 215 s. ISBN 978-80-7367-380-2. NAXERA, V. 2012a. Korupce a postkomunismus. In Central European Political Studies Review, roč. 14, 2012, č. 2–3, ISSN 1212-7817, s. 245–267. NAXERA, V. 2012b. Občanská společnost, korupce a (ne)důvěra – dílčí příspěvek k pochopení povahy a dopadů korupce v postkomunistických společnostech. In Acta Fakulty filozofické Západočeské univerzity v plzni, 2012, č. 3, ISSN 1802-0364 NYE, J S. 1967. Corruption and Political Development. A Cost-Benefit Analysis. In Heidenheimer, A. J. (ed.). Political Corruption: A Handbook. Transition Publishers, 1967, s. 963–983. SCOTT, J. C. 1972. Comparative Political Corruption. Engelwood Cliffs: Prentice- Hall, Inc., 1972. 166 s. ISBN 0-13-179028-5. WEBER, M. 1998. Politika jako povolání. In Weber, M. – Havelka, M. Metodologie, sociologie, politika. Praha: OIKOYMENH, 1998. ISBN 80-86005-48-8, s. 246–296. WEBER, M. (2006): Bureaucracy. In Sharma, A. – Gupta, A. (eds.). The Anthropology of the State. Blackwel Publishing, 2006. ISBN 1405114681, s. 49–70. WORLD BANK (2000): Anticorruption in Transition: A Contribution to the Policy Debate. Washington: World Bank, 2000. 101 s. ISBN 0-8213-4802-7. 641 NEOLIBERÁLNÍ GOVERNMENTALITA A KONSTRUOVÁNÍ BEZPEČNOSTNÍ HROZBY: ANALÝZA MEDIÁLNÍ REPREZENTACE SQUATTINGU NEOLIBERAL GOVERNMENTALITY AND SECURITY THREAT CONSTRUING: ANALYSIS OF SQUATTING‘S MEDIA REPRESENTATION Jiří Mertl1 ABSTRACT The text deals with the issue of construing of security threat in contemporary western societies in regard to concepts of governmetnality, labeling theory, moral panics, and media representation of reality. These concepts are applied to the case of villa Milada’s eviction in the Czech Republic, pointing out that squatters, which were involved, were given a deviant label based on their style of living consisting in avoiding of the market. Deviant label was construed on the basis of metaphorical assessing squatters as a security threat in the sense of homelessness, criminality, drug using, and breaching of public order. Outcome and modus operandi of this analysis is then applicable to other cases in variety of research grounds. Key words: Czech Republic, governmentality, labeling theory, media representation, moral panic, squatting Úvod a základní vymezení obsahu příspěvku V tomto příspěvku se budeme věnovat fenoménu governmentality a jeho uplatňování v politické a společenské praxi v souvislosti s bezpečností a konstruováním hrozeb. Governmentalitou označil Michel Foucault specifický styl vládnutí, který spočívá ve výchově občanů a vštěpování jim toho, co je normální (žádoucí) a co nenormální (nežádoucí). V tomto textu se poté specificky zaměříme na konstruování „normálního“ stylu života a stigmatizaci „nenormálního“ životního stylu jako nežádoucího bezpečnostního rizika. V příspěvku budu vycházet z předpokladu, že dnešní uplatňovanou governmentalitu na Západě můžeme označit za neoliberální a že konstrukce normálního života vychází zejména z principu trhu. Normální život je tedy založen na vyžití na trhu a jakékoliv vybočení z této normality je bráno jako nenormální a deviantní. Příkladem a zároveň případem takového vybočení, který budeme analyzovat, mohou být squatteři, jejichž životní styl je přímo založen na vyhýbání se trhu. Samotná analýza bude poté redukována na případ vystěhování vily Milady, který se odehrál v létě 2009 v ČR, přičemž budeme analyzovat 1 Jiří Mertl, Mgr., doktorand, Katedra politologie a MV, Fakulta filozofická Západočeské univerzity v Plzni, Univerzitní 8, 306 14 Plzeň, Česká republika, [email protected]. 642 reprezentaci této události ze strany medií za pomoci teoretických konceptů Howarda Beckera (teorie labelingu) a Stanleyho Cohena (morální panika) a také metody analýzy metafor. Korpus obsahující mediální sdělení bude redukován na prezentaci samotného vystěhování a také prezentaci událostí, které následovaly bezprostředně po vystěhování. 1 Teoretický rámec Governmentalita je konceptem, který umožňuje zachytit současné velmi komplexní vládnutí, přičemž sám Foucault (2007, s. 108–109) definuje governmentalitu jako soubor institucí, procedur, analýz, reflexí, kalkulací a taktik, přičemž všechny tyto aspekty slouží aktérům, kteří mohou v daném prostoru nebo terénu uplatňovat moc, k naplnění vytyčeného cíle.2 Vládnutí se tak stává určitou hrou, ve které aktéři využívají v podstatě veškeré dostupné prostředky k tomu, aby získali u populace podporu pro svoje kroky. Navíc se samozřejmě mohou vytyčené cíle a prostředky měnit s tím, jak se mění situace. Moderní vládnutí založené na governmentalitě pak podle Foucaulta (2007, s. 47–49) vytyčuje ve společnosti určitou normalitu, tedy například normální tužby, zájmy, způsob myšlení atd. Cílem vládnoucích aktérů je tedy nastolit určitou společenskou normalitu, kterou by měli všichni ostatní členové společnosti brát jako samozřejmou a automaticky ji dodržovat. Tato normalita je dále konkrétně v moderních západních společnostech vytyčována za pomoci statistiky a politické ekonomie jako nástroje, jak interpretovat statistiky v souvislosti se společenskými danostmi. Statistika a politická ekonomie poskytly západnímu vládnutí nástroj, jak racionalizovat a „odideologizovat“ svoje kroky, neboť to, co je v souladu s vylepšováním statistik a příslušnou politicko-ekonomickou intepretací, je racionální a žádoucí pro všechny občany. Nevylepšování statistiky a ignorování politické ekonomie je naopak bráno jako iracionální a nežádoucí (Foucault, 2007, s. 71-72). V současné době se s tzv. neoliberalizací západních společností vliv statistik a politické ekonomie ještě prohloubil a v obecném slova smyslu se společenská normalita konstruuje okolo principu trhu. Normální je tudíž pohybovat se na trhu a prosadit se na něm (mít zaměstnání, konzumovat, půjčovat si, podnikat atd.). Zároveň je normální, aby aktivita na trhu byla hlavní náplní občanů, neměli by se aktivně angažovat v občanské společnosti a politických otázkách (to přísluší pouze profesionálním politikům). Jakékoliv vybočení z této normality je poté bráno jako deviantní a 2 Problematiku aktérů, kteří v daném prostoru uplatňují moc, více rozvedl Foucaultův žák Pierre Bourdieu, který zformuloval teorii sociálních polí, což jsou symbolicky ohraničené prostory v rámci západních společností, v rámci nichž jednotlivci získávají kapitál nejrůznějšího typu (ekonomický, politický, sociální, umělecký atd.). Získaný kapitál určuje, jaké postavení jedinci v daném poli a potažmo i společnosti mají. Jedinci s velkým kapitálem v jednotlivých polích poté tvoří mocenské pole, které následně určuje s využitím governmentality směřování společnosti (více viz Bourdieu 1989 a Bourdieu 1986). 643 iracionální, protože tak daný jedinec nebo skupina škodí sama sobě a následně také společnosti (a je tedy nutné tento „problém“ nějak řešit). Reflexi konstruování normality okolo principu trhu a řešení deviace pak obsahuje řada textů (namátkou viz Bauman, 2011 nebo Wacquant, 2009). Na governmentalitu tak můžeme finálně nahlédnout jako na velmi komplexní síť mocenských vztahů, ze které v daném prostoru vzejde určitá společenská normalita, která je poté brána jako etalon pro všechny společenské procesy a události. Ke konstruování normality se pak využívají specifické strategie, přičemž jednu z nich zachycuje teorie labelingu, kterou zformuloval Howard Becker. Podle Beckera (1966, s. 8-14) existují v každé společnosti určité formální a neformální normy, při jejichž překročení či porušení dochází k udělení deviantní nálepky tomu, kdo normy překročil. Devianti jsou poté negativně stigmatizováni a považováni za hrozbu, přičemž členové „majoritní“ společnosti se je snaží izolovat nebo vytlačit na okraj společnosti. Důležitým článkem jsou v tomto procesu samozřejmě média, která zprostředkovávají daný label široké veřejnosti, ale také poskytují informace o potenciálních deviantech a dodávají prvotní impuls k udělení labelu (Becker, 1966, s. 31). Nicméně label není udělován pouze členy společnosti, ale také může být udělen tzv. morálními podnikateli, kteří mají v dané společnosti velkou autoritu (více viz Becker, 1966).3 Morální podnikatelé pak mohou poukázat na potenciální devianty, zviditelnit již identifikované devianty, vyvolat diskuzi o normách a pravidlech a jejich porušování (a potenciální deviaci) nebo dokonce mohou vytvářet i nová pravidla či normy. Pokud tedy morální podnikatel tyto svoje možnosti využije a udělí například nějakému člověku nebo skupině label devianta, existuje velká pravděpodobnost, že ho v tom podpoří i široká veřejnost a daný label vezme za správný a daný. Pozice morálního podnikatele je tudíž velmi důležitá, ale také potenciálně velmi nebezpečná, protože může být zneužita k účelovému diskreditování některých („nepohodlných“) lidí nebo skupin. Pro náš text je poté velmi významná skutečnost, že důležitým morálním podnikatelem jsou dnes média, která buď sama label udělují, nebo jsou alespoň využívána k udělení labelu jiným aktérem. Koncept labelingu dále ve svém díle rozpracoval Stanley Cohen, který zformuloval teorii morální paniky, která přímo navazuje na důsledky, které s sebou nese skutečnost, že v dané společnosti existují devianti. Podle Cohena (2011, s. 1) totiž může existence takových skupin či jednotlivců vyvolat ve společnosti tzv. morální paniku. Morální panika je charakteristická tím, že majorita společnosti se cítí být přímo ohrožena devianty, kteří představují riziko pro společenské normy a zájmy (ale také bezpečnostní riziko, například kvůli kriminalitě apod.). Cohen však upozorňuje, že „spouštěčem“ morální paniky nemusí být pouze existence deviantů, ale také ji mohou spouštět určité 3 V podstatě se jedná o lidi s vysokým (sociálním, politickým, ekonomickým a dalším) kapitálem tak, jak jsme je charakterizovali v předchozí poznámce pod čarou. 644 společenské události či určitý stav společnosti (například v oblasti korupce). Na morální panice se pak velkou měrou podílejí média, která daný spouštěcí aspekt prezentují ve zjednodušené, stereotypizované a nekritické podobě. Důvody k morální panice jsou poté zaštítěny různými společenskými experty, kteří poskytují argumentaci, jež pomáhá racionalizovat oprávněnost strachu. I přesto však Cohen zdůrazňuje roli médií, která podle něj hrají klíčovou roli v utváření morální paniky a jejího udržování (Cohen, 2011, s. 11). Pokud se tedy podíváme na média jako velmi významného aktéra v procesu vládnutí i výše charakterizovaných konceptů, pak nás bude zajímat zejména teorie reprezentace reality, která přímo souvisí s tím, jak média přenášejí a zprostředkovávají různé události a skutečnosti. Obecně se teorie reprezentace reality vztahuje k problému časoprostorové rozrůzněnosti při zprostředkovávání dané skutečnosti. Média tento problém pomáhají do jisté míry vyřešit, neboť slouží jako prvek mezi danou událostí a recipienty, který zajišťuje zprostředkování dané skutečnosti. Nicméně média nemohou nikdy zcela přesně a věrně (identicky) přenést danou skutečnost, což znamená, že se daná skutečnost nejenom „re-prezentuje“, ale také redukuje tak, aby ji bylo možné prezentovat. Teorie reprezentace reality by tak měly postihnout, jak a za jakým účelem k redukci dochází a jestli je to vůbec žádoucí. V tomto ohledu se blíže podíváme na náhled a typologii Stuarta Halla, kterou poté budeme brát jako odrazový můstek při náhledu na média v tomto textu. Podle Halla (2003, s. 24-26) existují tři přístupy, jak můžeme na reprezentaci reality medii nahlížet – reflexivní, konstruktivistický a intencionální. Reflexivní přístup je založen na předpokladu, že existuje objektivně poznatelná realita, kterou lze zachytit a reprezentovat. Tato realita je však kulturně podmíněna, proto je nezbytné se pro její plné pochopení a správnou reprezentaci naučit také příslušné jazykové symboly a konvence. Intencionální přístup je v opozici vůči reflexivnímu, neboť podle tohoto přístupu neexistuje objektivní realita, kterou lze reprezentovat. Realita a její následná reprezentace jsou pouze účelově vytvářeny původcem zprávy nebo události nebo médii. Účelové vytváření reality a její reprezentace ale nemusí být nutně špatné nebo negativní, nicméně je nasnadě, že aktér, který vytváří význam, tak činí za specifickým účelem – ovlivnit (nebo až zmanipulovat) recipienty. Poslední, konstruktivistický přístup, rozděluje realitu na „skutečnou“ a „symbolickou“, přičemž symbolická realita, která je reprezentována médii, vytváří význam, jejž přisuzujeme realitě. Realita je tedy to, co média konstruují při reprezentování dané skutečnosti. Podle tohoto přístupu tedy neexistuje žádná realita ve smyslu objektivní popsatelnosti (jako je tomu u reflexivního přístupu), kterou by bylo možné reprezentovat, proto média realitu konstruují a dávají jí tak společenský význam. V tomto textu se budeme držet zejména konstruktivistického přístupu, ale také intencionálního, přičemž poukážeme na skutečnost, že média sama nebo je skrze média účelově konstruován obraz squatterů jako deviantů. K zevrubnější 645 charakterizaci obsahu deviantního labelu poté využijeme ještě redukovanou analýzu metafor. Z důvodu omezeného prostoru nebudeme metodu analýzy metafor nijak dlouze operacionalizovat, nicméně si představíme generativní metafory, které úzce souvisí s problematikou rámování a udělování labelů. Koncept generativních metafor zformuloval Donald Schön (1993, s. 144–147), který vychází obecně z perspektivy konstruktivismu a na skutečnost, že sociální realita může být konstruována skrze specifické využívání rámování a přisuzování kvalit a vlastností dané problematice. Tento proces se poté děje na základě generativní metafory – skutečnost A se vylíčí tak, aby „zapadala“ nebo měla vlastnosti či kvality skutečnosti B. Schön poté poukazuje na účelovost v tom smyslu, že mluvčí už před tím, než celou věc charakterizuje, má v hlavě A i B a pokouší se vyložit A pomocí B. Mluvčí se samozřejmě snaží toto rámování zakrýt pod roušku objektivnosti, takže na něj zřídkakdy poukáže přímo ve smyslu „skutečnost A bychom měli chápat jako skutečnost B“. Z toho všeho poté definuje Schön generativní metafory jako metafory, které spojují dvě rozdílné roviny ve smyslu „A jako B“ (rámování skutečnosti A jako B). 2 Squatting a případ vystěhování vily Milady Podívejme se nejdříve blíže na squatting jako pojem a fenomén, který má velmi široké pole významů a definic. Squatting můžeme obecně označit za aktivitu, která spočívá v obydlování dlouhodobě neužívaných budov nebo prostor, a to bez vědomí jejich majitelů (existují-li). To má praktické důvody (zajištění si bydlení), ale také to může mít společenský či ideový přesah (například žití ve squatu jako výraz protestu proti placení za místo k bydlení, což je považováno za základní lidskou potřebu, za kterou by se nemělo platit, nebo vyhnutí se zmiňovanému normálnímu „tržnímu“ způsobu života). Squatting tak můžeme chápat jako určité kritické sociální hnutí nebo subkulturu, která se cíleně odlišuje od majoritní společnosti, aby její členové poukázali na určitý problém nebo vyvolali diskuzi. Samozřejmě dalších pohledů na squatting a squattery existuje celá řada (poměrně zdařilou přehledovou studií je Pruijt, 2013, v češtině pak Růžička, 2010). Jedním z takových squatů byla i vila Milada v Praze, která byla obydlena squattery od roku 1997 do 2009, přičemž dlouhou dobu byla zároveň největším squatem v České republice. Milada celou tuto dobu nebyla zapsána v katastru, tudíž se jednalo o neexistující objekt a squatteři formálně neporušovali žádný zákon. Nicméně na konci června 2009 byla Milada do katastru zapsána, a to za zvláštních okolností (zapsání trvalo velmi krátkou dobu a majitelem se stala organizace přidružená k Univerzitě Karlově). Úřady tudíž rozhodly o vyklizení objektu, neboť představitelé organizace deklarovali, že chtějí s objektem nakládat (prodat jej). Vyklizení bylo samozřejmě velmi komplikované, neboť squatteři za tu dobu začali Miladu považovat za svůj domov. Dalším zvláštním 646 událostí bylo, že ačkoliv o vyklizení vily rozhodly státní instituce, na samotné vyklizení byla najata soukromá bezpečnostní agentura, namísto toho, aby vyklizení zajistila Policie ČR, jak tomu běžně bývá (byť kvůli konfliktu policie nakonec dorazila). Nakonec byla vila samozřejmě vyklizena, nicméně k žádnému naložení s tímto objektem nikdy nedošlo (vila nebyla zrekonstruována a ani prodána, zůstala tak, jak byla). Podívejme se nejdříve, jak celé vyklizené zprostředkovaly tři hlavní televize v rámci svého večerního zpravodajství. Česká televize odvysílala tuto reportáž: Moderátorka: „U známého pražského squatu Milada zasahuje policie. Jeho obyvatele se totiž pokouší donutit k odchodu najatá bezpečnostní agentura, a to kvůli výhradám lidí z okolí, kteří si stěžují na hluk a nepořádek. Squatterům ale přišli na pomoc jejich příznivci a už se střetli s muži zákona. […]“ Reportér: „[…] Jak už jsi říkala, tak ten zásah byl po celou dobu, po celý den vlastně poměrně dramatický. Bylo tady několik poměrně ostrých potyček s policií. Zatím ta bilance celého toho zásahu je taková, že jsou čtyři zadržení squatteři, spíše jejich příznivci, a to všichni pro útok na veřejného činitele. Létaly tady nějaké láhve, létaly tady nějaké kameny. Jsou zranění i tři policisté. Jeden z nich má dokonce přeražený nos. […]“ (ČT1, 2009). Jak můžeme vidět, tak squatteři dostali nálepku problémových lidí již při uvádění samotné reportáže, když moderátorka recipientům sděluje, že se už střetli s policií jako by to byla pouze otázka času. Squatteři tak byli označeni jako devianti, kteří narušují veřejný pořádek a zaměstnávají policii. Následná reportáž již pouze měla potvrdit tento label a měla dále vytvořit generativní metaforu. Reportér v ní v podstatě neustále mluví o střetech squatterů s policií a následcích tohoto střetu v podobě zranění policistů (nezmiňuje žádné zraněné v řadách squatterů). Deviantní label je tak dále rozveden ve smyslu vykreslení squatterů jako nepřizpůsobivých občanů, kteří útočí na policii, která symbolizuje společenské hodnoty. Na tomto základě pak vzniká generativní metafora squatterů jako bezpečnostní hrozby, a to z hlediska agresivity a nechuti přizpůsobit se majoritě. Reportáž TV Nova je více dynamická, když během dvou minut a 30 sekund mluví celkově osm lidí. To má zajistit větší objektivitu reportáže, nicméně nakonec příspěvky všech zúčastněných pomáhají konstruovat deviantní label: […] Starosta Prahy 8: „Je to strašlivý, připravili si to jako pevnost.“ Reportér: „Squatteři měli na příchod policie připraveno několik padacích mostů a další pasti. Tady na záběrech, které jsme pořídili uvnitř squatu je vidět, v čem jeho obyvatelé žijí. Všude je nepořádek a nepředstavitelný zápach. Na balkóně roste marihuana.“ Starosta Prahy 8: „Když jste vlastník, tak můžete nařídit vyklizení objektu.“ […] Zástupkyně vlastníka: „Obyvatelé okolních domů a kolejí si stěžují, dokonce prošla petice a byla právě za vyklizení.” 647 Reportér: „Obyvatelé vily postupně přicházejí na parkoviště, potom i další a další squatteři z Prahy. Po chvíli se strhla mezi policisty, kteří celou situaci monitorují, a demonstranty bitka.“ Mluvčí pražské policie: “My jsme zadrželi jednu osobu, a to pro neuposlechnutí výzvy veřejného činitele a následný útok proti veřejnému činiteli.“ […] Reportér: „[…] opravdu ta situace tady je velice těžká a velice namáhavá. Před chvílí odsud odjížděla sanitka a zhruba 200 hlavý dav příznivců squatterů, kteří zůstávají na místě, tak tu sanitku napadli, když odsud chtěla odjet. Policisté a vyjednavači všechno perfektně zvládli. […]“ (Nova, 2009a). Deviantní label je konstruován na konci reportáže velmi podobně jako na ČT, ale na začátku se reportér zaměřuje spíše na životní styl a podmínky squatterů, které označuje za příšerné – nepořádek, zápach, marihuana. Zábavné jsou pak zmínky o pastech, které squatteři připravili pro agenturu a policisty. Squatteři jsou tudíž devianty, protože jejich životní styl neodpovídá „normálnímu“ životnímu stylu majority. V tomto ohledu je pak konstruována generativní metafora squatterů jako morální a normativní hrozby, a to za pomoci jejich připodobňování k bezdomovcům, feťákům a kriminálníkům (recidivistům). Reportáž TV Prima (v současnosti Prima Family) připomíná reportáž Novy, neboť v ní opět figuruje mnoho respondentů, kteří mají budit zdání objektivity: Moderátor: „V Praze se dnes dělo něco, co hlavní město už dlouho nepamatuje. V Tróji se strhla bitva o poslední squat svého druhu v hlavním městě, vilu Milada. Dům původně určený k demolici, koupil nový majitel. Squatteři z něj ale nechtějí odejít. Sedm z nich ráno obsadilo střechu a někteří do teď nechtějí slézt. K Miladě se navíc celý den sjíždějí stovky jejích příznivců. Policisté tak museli proti rozvášněnému davu několikrát zasáhnout. Pozemek u Milady se tak proměnil v bitevní pole.“ Reportér: „Sedm protestujících squatterů přijeli podpořit stovky jejich příznivců z celé republiky […]. Po 11. hodině se ke slovu dostávají policejní těžkooděnci. Rozvášněný dav se totiž snaží dostat do vily ke svým přátelům, policie jim v tom brání. Výsledek? Několik zatčených squatterů a zranění policisté.“ […] Reportér: […] „Komunita mladých squatterů se zoufale brání. Uvnitř vytvořili důmyslné pasti pro nezvané hosty. […]“ Mluvčí squatterů: „Nikdo nebude odcházet sám, protože to je náš domov.“ Starosta Prahy 8: „Žijí tam se psy, je tam shnilé maso, není tam voda“ (Prima TV, 2009a). Tato reportáž zřejmě nejsilněji konstruuje deviantní label na základě výtržností a narušování veřejného pořádku, když vila Milada a její okolí je označeno za bojiště, na němž probíhá regulérní bitva. Toto zdání má být utvrzeno i tím, že reportér mluví o stovkách příznivců squatterů (přitom na záběrech je jich vidět sotva pár desítek), kteří se střetávají s těžkooděnci (tedy teď už se speciálním útvarem policie). Policie nakonec, byť se ztrátami v podobě zraněných policistů, vítězí a několik squatterů také zatýká. V závěru je v reportáži velmi krátce poukázáno i na podmínky, ve kterých squatteři žili. Deviantní label je zde tedy velmi silně konstruován okolo generativní metafory squatterů jako 648 bezpečnostního rizika v podobě narušování pořádku, proti němuž je nutné zasahovat těžkooděnci. Autoři novinových článků poté přidělovali squatterům velmi podobné labely a metafory, v rámci nichž zdůrazňovali „odporný“ životní styl squatterů a narušování veřejného pořádku. Stejně tak autoři poukazovali na násilí squatterů vůči policii, přičemž zdůrazňovali pouze zraněné policisty, nikoli squattery. Vyklizení bylo poté obhajováno také na základě (údajné) petice studentů Univerzity Karlovy proti squatterům.4 Novým aspektem, který v televizních reportážích zmiňován nebyl, bylo zdůrazňování porušení vlastnického zákona ze strany squatterů, kteří se usadili v Miladě bez souhlasu majitele (MF Dnes, 2009a; Hospodářské noviny, 2009a; Lidové noviny, 2009a). Nicméně to nebyla pravda, jak už jsme psali, vila nebyla zapsána v katastru a neměla tudíž majitele, ten se objevil až náhle po velmi rychlém zapsání. Někteří autoři článků byli však také kritičtější k celé kauze (byť jich bylo velmi málo), když poukazovali například na demolici interiéru vily a majetku squatterů agenturou, která vilu vyklízela. Kritika pak také směřovala na násilí ze strany policistů (Právo, 2009a). Výsledkem celé kauzy a její reprezentace veřejnosti byla morální panika, kterou můžeme nejlépe vidět na slibu někdejšího ministra pro lidská práva Michaela Kocába, který squatterům slíbil, že jim zajistí alternativní ubytování. Toto ubytování jim nakonec zajistil, a to za symbolickou jednu korunu a v klasickém nájemním domě v centru Prahy. Kocáb byl kritizován za to, že podobný slib dával a že se nezabývá „normálními“ lidmi, kteří nemají bydlení (v ČR v té době byly povodně), a namísto toho obstarává bydlení deviantům (například ČT2, 2009; MF Dnes, 2009b; Nova, 2009b). Bezprostředně po nastěhování squatterů média začala přinášet rozhovory s nájemníky, kteří všichni vyjadřovali obavu ze squatterů. Tato obava byla založena na labelech a metaforách, které jsme uváděli (bezpečí, kriminalita, drogy, deviantní životní styl, narušování pořádku). Někteří nájemníci vyjádřili i obavy o svoje děti a někteří se dokonce chtěli vystěhovat jinam (Lidové noviny, 2009b; Právo, 2009b; Prima TV, 2009b). Morální panika rezonovala také v politické sféře, přičemž politici ji samozřejmě využili ke své politické prezentaci. Zřejmě nejhmatatelnějším výsledkem morální paniky v politických kruzích bylo zřízení kamerového systému v ulici, kam se squatteři přestěhovali. Kamerový systém měl zajistit bezpečí ostatním obyvatelům a monitorovat squattery, zda dodržují veřejný pořádek. Spolu s tím byla také snaha namontovat měřiče hluku a dále monitorovat, jestli squatteři nepřekračují povolenou mez (MF Dnes, 2009c; Právo, 2009c). Nakonec se však prokázala podstata morální paniky a soužití mezi squattery a původními nájemníky bylo naprosto bez problémové a někteří nájemníci si přístup squatterů dokonce pochvalovali. Celkově pak původní 4 Což je další sporný bod – petice nikdy nebyla zveřejněna, navíc porovnáme-li přístup, s jakým úřady přistupovaly k petici vůči squatterům a s jakým k peticím za vyhlášení místního referenda například v Plzni nebo Praze 7, pak vidíme diametrálně odlišný přístup. 649 nájemníci neakcentovali ani jeden problém (Lidové noviny, 2009c; MF Dnes, 2009d). Závěr Předkládaný příspěvek měl poukázat na to, jak je v širším hledisku v rámci governmentality (v našem případě za pomoci teorie labelingu, morální paniky a reprezentace reality v médiích) občanům vštěpován „normální“ způsob života a jak diskreditován jiný styl, který se normálu vymyká. Na případu vystěhování vily (squatu) Milada jsme mohli vidět, že byl squatterům dáván label deviantů, kteří jsou svým narušování veřejného pořádku a rozdílným stylem života bezpečnostní hrozbou pro společnost. Stejný modus operandi, tedy konstruování „normálu“ a označování „abnormálnosti“ jako bezpečnostní hrozby, pak můžeme vidět i u dalších problematik, které se mohou týkat i větších terénů. Příkladem může být problematika migrace do Evropy nebo boje proti terorismu, kde se většina hrozeb konstruuje obdobně (byť často i za pomoci dalších strategií). Literatura: BAUMAN, Z. 2011. Collateral Damage. Cambridge: Polity, 2011. 182 s. ISBN 978- 0745652955. BECKER, H. 1966. Outsiders. New York: Free Press, 1966. 215 s. ISBN 978- 0029021408. BOURDIEU, P. 1986. The Forms of Capital. In Richardson, John. In Handbook of Theory and Research for the Sociology of Education. New York: Greenwood, 1986. ISBN 978-0313235290. BOURDIEU, P. 1989. Social Space and Symbolic Power. In Sociological Theory, roč. 7, 1989, č. 1, ISSN 1467-9558, s. 14 – 25. COHEN, S. 2011. Folk Devils and Moral Panics. New York: Routledge, 2011. 282 s. ISBN 978-0415610162. ČT1. 2009. U známého pražského squatu Milada zasahuje policie. Dostupné přes Anopress IT. ČT2. 2009. Luxusní adresa, zn.: za 1 Kč – živě. Dostupné přes Anopress IT. Hospodářské noviny. 2009a. Pražský squat Milada byl vyklizen. Dostupné přes Anopress IT. FOUCAULT, M. 2007. Security, Territory, Population. New York: Picador, 2007. ISBN 978-0312203603. HALL, S. 2003. The Work of Representation. In Representations: Cultural Representations and Signifying Practices. London: Sage, 2003. ISBN 978- 0761954323. Lidové noviny. 2009a. Konec squatterů v Miladě. Dostupné přes Anopress IT. Lidové noviny. 2009b. „Squattery v domě nechceme“. Dostupné přes Anopress IT. 650 Lidové noviny. 2009c. Jak se žije se squattery? Nájemníci si už zvykli. Dostupné přes Anopress IT. MF Dnes. 2009a. Squatteři utekli na střechu. Dostupné přes Anopress IT.MF Dnes. 2009b. Pomoc squatterům? Jsou potřebnější lidé. Dostupné přes Anopress IT. MF Dnes. 2009c. Kamera na squattery v centru. Dostupné přes Anopress IT. MF Dnes. 2009d. „S nájemníky potáhneme za jeden provaz“. Dostupné přes Anopress IT. Nova. 2009a. Squatteři nechtěli opustit vilu Milada. Dostupné přes Anopress IT. Nova. 2009b. Squatteři vystěhovaní z vily Milada budou dočasně bydlet poblíž pražského náměstí Republiky. Dostupné přes Anopress IT. Právo. 2009a. V bitce o pražský squat Milada byli zranění. Dostupné přes Anopress IT. Právo. 2009b. Nájemníci se bojí squatterů v sousedství. Dostupné přes Anopress IT. Právo. 2009c. Squattery ohlídá kamera. Dostupné přes Anopress IT. SCHÖN, D. 1993. Generative metaphor. In Metaphor and Thought. Cambridge: Cambridge University Press, 1993. ISBN 978-0521405614. Prima TV. 2009a. Boj o vilu Milada. Dostupné přes Anopress IT. Prima TV. 2009b. Nájemníci se stále nemohou smířit s novými sousedy squattery. Dostupné přes Anopress IT. PRUIJT, H. 2013. The Logic of Urban Squatting. In International Journal of Urban and Regional Research, roč. 37, 2013, č. 1. ISSN 0309-1317, s. 19-45. RŮŽIČKA, V. 2010. Squaty a jejich revoluční tendence. Praha: Triton, 2010. 208 s. ISBN 80-7254-859-X. WACQUANT, L. 2009. Punishing the Poor. London: Duke University Press, 2009. 408 s. ISBN 978-0822344223. 651 BEZPEČNOSTNÉ VÝZVY OVPLYVŇUJÚCE APLIKÁCIU TRANZIČNEJ SPRAVODLIVOSTI SECURITY CHALLENGES OF TRANSITIONAL JUSTICE PURSUIT Martin Kovanič1 ABSTRACT Regime democratization creates a challenge to deal with the criminal past of the old non- democratic regime. The purpose of this article is to identify security threats of dealing with the criminal regime after its change from a theoretical point of view. Transitional justice is always applied in a specific context, which is determined by various factors – including the nature of the old regime, type of regime change and elite configuration. It is also applied in various periods – punitive transitional justice usually during the regime transition or consolidation of democracy. The main finding of this article is that application of punitive transitional justice in unfavorable conditions might lead to either failed democratization or democratic break-down. Key words: Transitional justice, security challenges, democratization, consolidation of democracy, democratic break-down Úvod Každá zmena nedemokratického režimu so sebou prináša viacero výziev, zahŕňajúc najmä potrebne zmeny politického a často aj ekonomického charakteru. Jedným z problémov, ktorý sa skôr alebo neskôr počas obdobia tranzície režimu dostane do centra pozornosti, je vyrovnanie sa s kriminálnou minulosťou starého režimu. Všetky nedemokratické režimy majú v sebe geneticky zakódované určité kriminálne praktiky – či už prenasledovanie opozície, rozličné zásahy do právneho štátu alebo zbavenie majetku určitej skupiny obyvateľstva. Všetky tieto aktivity sú rozhodnutiami určitých jednotlivcov, ktorí v danej dobe majú moc. Po ich odstránení sa v novo vznikajúcom režime začnú ozývať hlasy požadujúce nápravu týchto krívd. Opatrenia, ktoré režim prijíma na napravenie kriminálneho konania, pripadne potrestanie vinníkov, ktorí tieto krivdy spôsobovali sa dajú zhrnúť pod pojem tranzičná spravodlivosť. Tranzičná spravodlivosť sa väčšinou začína uplatňovať v krátkom časovom období od zmeny režimu – pretože v opačnom prípade diskreditované 1 Martin Kovanič, MA, interný doktorand, Katedra politológie, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Gondova 2, P.O. Box 32, 814 99 Bratislava, Slovenská Republika, [email protected]. 652 skupiny dokážu opäť získať určitý vplyv a tým pádom blokovať aplikáciu mechanizmov tranzičnej spravodlivosti. (Huntington 1991, 228) Tu treba dodať, že to platí najmä pre represívne mechanizmy aplikácie tranzičnej spravodlivosti, pretože tie, ktoré majú nerepresívny charakter je možné prijímať aj niekoľko rokov od zmeny. Čo sa týka spôsobu, akým sa daná krajina rozhodne vyrovnávať so svojou nedemokratickou minulosťou je možné identifikovať dva základné ideálne prístupy. Prvým je „zabudnúť a odpustiť“ – to znamená rozhodnutie s minulosťou sa nevyrovnávať a sústrediť sa na budúcnosť, na budovanie novej demokratickej politickej kultúry a spoločnosti. Tento prístup častokrát zahŕňa rozhodnutie mlčať o minulosti, prípadne až popieranie kriminálnych aktov starého režimu. Príkladom takéhoto prístupu je Španielsko po smrti Franca, alebo Rakúsko po skončení druhej svetovej vojny. Druhým spôsobom je „stíhať a potrestať“ - čiže aplikovať tranzičnú spravodlivosť, potrestať páchateľov a odškodniť obete. Toto rozhodnutie je väčšinou založené na morálnych základoch, ktorým sa stručne budem venovať v prvej časti príspevku. Vo všeobecnosti v tejto práci budem vychádzať z predpokladu, že vyrovnať sa s minulosťou je potrebné. Príkladom tohto prístupu sú napríklad všetky krajiny V4 (vtedajšia V3) po páde komunizmu, alebo Juhoafrická republika po ukončení apartheidu. V tomto príspevku sa budem snažiť ukázať, že rozhodnutie, o ktorý ideálny typ vyrovnávania sa s minulosťou sa daný režim bude usilovať, záleží nielen od kapacity nového režimu na aplikáciu kriminálnej spravodlivosti, prípadne finančných možností odškodnenia obetí, ale aj od bezpečnostných hrozieb, ktoré so sebou prináša dôsledná aplikácia niektorých mechanizmov (najmä represívnych). Vo všeobecnosti na dostupnosť mechanizmov tranzičnej spravodlivosti vplývajú viaceré obmedzenia, ktoré sú determinované charakterom nedemokratického režimu, spôsobom zmeny režimu a kontinuitou starých elít. Pre potreby príspevku sa budem venovať len druhému a tretiemu obmedzeniu, a to z hľadiska bezpečnostných hrozieb. Charakter režimu nie je z tohto aspektu dôležitý, pretože napriek tomu že ovplyvňuje nutnosť aplikácie niektorých mechanizmov (charakter režimu znamená aj charakter násilia a typy zločinov, ktoré boli páchané), ale nepredstavuje bezpečnostnú hrozbu pre obdobie, kedy sa o tranzičnej spravodlivosti rozhoduje (obdobie po zmene režimu). V prvej časti príspevku sa budem stručne venovať konceptu tranzičnej spravodlivosti a jej jednotlivým mechanizmom. Druhá časť sa bude venovať jednotlivým bezpečnostným rizikám, ktoré ohrozujú demokratickú tranzíciu režimu a následne neskôr vplývajú na konsolidáciu demokracie. Posledná časť bude analýza rozličných typov zmeny režimu a ich zhodnotenie z perspektívy bezpečnostných výziev. 653 1 Tranzičná spravodlivosť Tranzičná spravodlivosť môže byť v najširšom zmysle slova chápaná ako „koncepcia spravodlivosti, ktorá je spojená s obdobím politických zmien a ktorá je charakteristická prijímaním právnych aktov, ktoré majú za úlohu vyrovnať sa so zločinmi predchádzajúcich represívnych režimov.“ (Teitel 2003, 69) Vykonávanie takejto spravodlivosti po odstránení represívneho režimu, v období demokratizácie, pripadne konsolidácie demokracie je veľkou výzvou pre každý režim. Aplikácia tranzičnej spravodlivosti si vyžaduje prijatie „právnych ustanovení, ktoré spadajú pod osobitú paradigmu navigovanú princípmi právneho štátu, ktoré sú prispôsobené cieľom politickej transformácie.“ (Teitel 2000, 215) Vybudovanie fungujúceho právneho štátu je, podľa Linza a Stepana, jednou zo základných podmienok konsolidácie demokracie (Linz a Stepan 1996). Tranzičná spravodlivosť je v zmysle prezentovanom Ruti Teitel dôležitou podmienkou tohto procesu – pretože pomáha vybudovávať vzťah medzi konaním jednotlivca a zodpovednosťou na jednej strane a na druhej strane začleňuje skupinu obetí do novo vznikajúcej politickej komunity. Výnimočnosť týchto opatrení je aj v tom, že často idú proti jednej z dôležitých zásad právnej istoty – ktorou je zákaz retroaktivity. Dôsledná aplikácia, najmä represívnej, tranzičnej spravodlivosti má retroaktívny charakter. Na druhej strane ale pomáha pri budovaní právneho štátu. Méndez tvrdí, že vykonávanie tranzičnej spravodlivosti je nevyhnutné pre nový politický poriadok a poskytnutie beztrestnosti páchateľom zločinov môže viest k znovuobjaveniu sa kriminálnych praktík v budúcnosti. “Snaha o dosiahnutie retrospektívnej spravodlivosti je naliehavou úlohou demokratizácie z dôvodu, že zdôrazňuje zásadný charakter novo vznikajúceho politického poriadku, poriadku, ktorý má byť založený na základoch právneho štátu a na úcte k dôstojnosti a hodnote každého človeka.” (Méndez 1997, 1) Podľa Forsberga, z normatívneho hľadiska, hodnoty spájané s demokratickou kultúrou robia vyhynutie sa aplikácii aspoň nejakých mechanizmov tranzičnej spravodlivosti nemožným. (Forsberg 2003, 65) Politiky spojené s tranzičnou spravodlivosťou by mali sledovať dva základné ciele – zabrániť znovu opakovaniu zločinov a napraviť škody, ktoré v minulosti tieto zločiny spôsobili. Navyše by sa mali snažiť prispieť k depolarizácii spoločnosti, rekonštrukcii jej kľúčových inštitúcií a zabezpečeniu ekonomických zdrojov na naplnenie vymedzených cieľov. (Zalaquett 1995, 5-6) Nový režim má taktiež zodpovednosť voči obetiam postihnutým predchádzajúcim režimom. Najdôležitejšie z práv obetí je, podľa Méndeza, nárok poznať pravdu o páchaných zločinoch a krivdách, a to vrátane podrobností, ktoré boli v minulosti držané v tajnosti. Tieto informácie by mali byť poskytnuté celej spoločnosti. S tým súvisí aj povinnosť nového režimu poskytnúť obetiam odškodné za ich utrpenie a uznať ich ako dôležitých členov novej občianskej a politickej spoločnosti. Okrem toho by mali byť členovia 654 ozbrojených a bezpečnostných síl, ktorí vykonávali v minulosti zločiny, vylúčení z policajných a spravodajských orgánov nového režimu. (Méndez 1997, 12) Ako som už spomenul v úvode, pre potreby tohto príspevku sa stotožňujem s predstavenými normatívnymi argumentmi. Snaha o spravodlivosť by mala byť dôležitým cieľom každého režimu, a to aj napriek hrozbám, ktoré so sebou prináša. Tým sa budem podrobnejšie venovať v nasledujúcej kapitole. 1.1 Mechanizmy tranzičnej spravodlivosti Tranzičná spravodlivosť je komplexný fenomén, ktorý sa v praxi dá realizovať pomocou rozličných mechanizmov. Tieto mechanizmy sa dajú rozdeliť do dvoch základných kategórií na represívne a nerepresívne, podľa toho, či sú cielené primárne na páchateľov alebo na obete. K represívnym mechanizmom patrí kriminálna spravodlivosť a lustrácie. Medzi nerepresívne mechanizmy patria reparatívna spravodlivosť a odkrývanie pravdy. Kriminálna spravodlivosť prisudzuje zodpovednosť za zločiny jednotlivcom, ktorí sa na ich páchaní podieľali. Aplikuje sa vo forme súdnych procesov s páchateľmi. Okrem toho zohráva aj symbolickú úlohu pre novo vznikajúcu demokratickú spoločnosť. "Súdne procesy sú považované za politicky užitočné vo vykresľovaní hrubej čiary medzi režimami, podporujú politické ciele tranzície delegitimizovaním predchádzajúceho režimu, a legitimizovaním jeho nástupcu." (Teitel 2000, 29) Na druhej strane prinášajú problém retroaktivity a porušenia premlčacej doby trestných činov. Druhým represívnym mechanizmom je preverovanie kandidátov – určenie istých podmienok súvisiacich s pôsobením jednotlivcov v štruktúrach starého režimu pre možnosť uchádzania sa o určité verejné funkcie. Tento mechanizmus bol široko využívaný v kontexte post-komunistických tranzícií vo forme lustračných zákonov. Podľa Davida môžme lustrácie charakterizovať ako "posúdenie niektorých verejných činiteľov a stanovenie, či boli členmi alebo spolupracovníkmi tajnej polície, alebo mali iné pozície v represívnom aparáte totalitného režimu." (David 2004 , 798) Williams identifikuje dva základné typy argumentov pre potrebnosť lustrácií. Prvým je tzv. profylaktický argument - ten predpokladá, že nové demokracie sú krehké, existuje hrozba zvrátenia procesu demokratizácie zo strany starých elít a z toho dôvodu ľudia spojení s minulým režimom musia byť vylúčení z niektorých verejných pozícií. Vydieračský argument predpokladá, že elity, ktoré boli spojené so starým režimom by sa mohli stať predmetom vydierania v prípade, ak by sa informácie o nich stali predmetom politického boja. (Williams et al. 2005, 27-28) Problematickým predpokladom aplikácie lustrácií je kolektívna vina – hlbšie individuálne motivácie a správanie sa jednotlivcov zostávajú neodkryté a nie sú podstatné. Odkrývanie pravdy patrí k veľmi dôležitým nerepresívnym mechanizmom. Skutočnosť, že zločiny režimu boli často vykonávané v tajnosti 655 značí, že o nich nemusí existovať rozsiahle povedomie v rámci spoločnosti a často nie je známy ani presný počet obetí. V záujme, aby pravda bola autoritatívna je dôležité, "aby bola konštruovaná oficiálne schváleným spôsobom, spôsobom, ktorý umožňuje tvoriť historický záznam národa na základe prevedených zistení a zavádza autoritatívnu verziu udalostí, ktorá stoji nad jednotlivými straníckymi záujmami." (Zalaquett 1995, 7) Oficiálna pravda je často v post-kriminálnej spoločnosti produkovaná špecializovanými inštitúciami - komisiami pravdy, alebo v prípade post-komunistických spoločností inštitútmi pamäte národa. Druhá rozsiahla skupina nerepresívnych nástrojov spadá pod reparatívnu spravodlivosť. Tá je zameraná na nápravu krívd spôsobených obetiam. "Pre niektoré obete predstavujú reparácie najviac hmatateľný prejav snahy štátu o nápravu škôd, ktoré utrpeli." (De Greiff 2006, 2) Kriminálna spravodlivosť môže poskytnúť obetiam pocit zadosťučinenia, ale v skutočnosti je to mechanizmus namierený na páchateľov. Reparatívna spravodlivosť poskytuje reparácie pre obete v rôznych formách - materiálne reparácie (reštitúcia majetku, kompenzácia za utrpenie, a pod.) alebo morálne reparácie, symbolický akt uznania utrpenia obetí, pripadne vyznamenania ich anti-systémovej činnosti. V praxi je tranzičná spravodlivosť výsledkom aplikácie rôznych prístupov, ktoré sa líšia od krajiny ku krajine a sú senzitívne od kontextu. Podrobne sa budem venovať najmä typu zmeny režimu, čo je obmedzenie, ktoré významné vplýva aj na možnosť kontinuity starých elít v novom systéme. Mechanizmy tranzičnej spravodlivosti sú vo väčšine prípadov prijímané domácimi inštitúciami. Tu treba poznamenať, že v dnešnej dobe existujú aj medzinárodné inštitúcie, ktoré nahrádzajú úlohu národných štátov v prípadoch, ak tie nie sú schopné (alebo ochotné) vyrovnávať sa s minulosťou v prípadoch, kde boli spáchané zločiny genocídy, zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny a zločiny agresie. Takouto inštitúciou je Medzinárodný trestný súd a existujú aj dočasné tribunály – v súčasnosti pre bývalú Juhosláviu a Rwandu. Ich niektoré rozhodnutia taktiež môžu prispieť k polarizácii spoločnosti, ale bezpečnostné riziko nepredstavujú z dôvodu, že hnev obyvateľstva sa obracia smerom k týmto inštitúciám, a preto sa vo veľkej miere neprejavuje na domácej politickej scéne2. 2 Bezpečnostné výzvy Pod bezpečnostnými výzvami mám na mysli hrozby zvrátenia procesu demokratizácie, prípadne zrútenie sa demokratického režimu. Tranzičná spravodlivosť, ako naznačuje aj názov tohto konceptu, sa uplatňuje v období tranzície režimu, ale aj počas demokratickej konsolidácie, čo môže byť aj niekoľko rokov trvajúci proces. Zrútenie demokratického režimu môže nastať aj 2 Tu taktiež môže existovať výnimka, keď domáci režim plne akceptuje rozhodnutia týchto inštitúcií. V mojom príspevku sa avšak zameriavam na vnútroštátne mechanizmy tranzičnej spravodlivosti. 656 v prípade konsolidovaného demokratického režimu, čomu sa avšak podrobne venovať nebudem, keďže vychádzam z predpokladu, že represívna tranzičná spravodlivosť už s takýmto časovým odstupom aplikovaná nebýva. Bezpečnosť politického režimu sa dá definovať ako “podmienky, v rámci ktorých je vládnuca elita zabezpečená od násilných zmien ich vlády“ (Jackson 2007, 148) Táto bezpečnosť záleží od sily, respektíve slabosti štátu. Jackson identifikuje tri dimenzie sily štátu - infraštrukturálnu kapacitu, ktorá označuje schopnosť štátnych inštitúcií vykonávať svoje funkcie; koercívnu kapacitu, ktorá definuje možnosti a ochotu štátu uplatňovať silu proti rozličným hrozbám a sociálnu súdržnosť a spoločnú identitu obyvateľstva, ktorá determinuje akceptáciu režimu obyvateľstvom. (Jackson 2007, 149) Za slabé štáty je možné považovať tie, ktoré vykazujú nízke hodnoty jedného, alebo viacerých z daných kritérií. Štáty, ktoré prechádzajú demokratickou tranzíciou je možné považovať za slabé štáty, keďže sa dá predpokladať, že nemajú dostatočné vyvinutú infraštrukturálnu kapacitu, keďže je potrebná zmena inštitucionálneho rámca krajiny. V závislosti od spôsobu zmeny režimu, ktorému sa budem venovať neskôr, je často krát slabá aj ich koercívna kapacita. Problémom slabých štátov je, že vykazujú zvýšený stupeň politickej nestability – to znamená, že sú z definície náchylnejšie na rôzne formy štátnych prevratov, povstania a násilné vzbury. Z toho dôvodu je potrebné v období tranzície v takýchto štátoch uvážlivo pristupovať k aplikácii všetkých druhov politík, vrátane tranzičnej spravodlivosti a zvážiť vplyv na všetky skupiny obyvateľstva, ktoré majú kapacitu na zvrátenie procesu tranzície. Striktná aplikácia tranzičnej spravodlivosti môže v prípade, že skupina páchateľov si zachováva dostatočne veľký vplyv viesť k spomenutým prejavom politickej nestability. Úspešnosť demokratickej tranzície ovplyvňuje niekoľko štrukturálnych faktorov – stupeň ekonomického rozvoja, závislosť na nerastných surovinách, rodová nerovnosť a náboženská skladba krajiny (Fish a Wittenberg 2009, 252- 255) To avšak neznamená, že dokážu vysvetliť všetky prípady neúspešných tranzícií. Do tohto procesu zasahujú aj rôzni aktéri – čí už civilní alebo vojenskí – ktorých vplyv je významný a ktorí majú možnosť tento proces alterovať. Ako som už spomínal vyššie, snaha o represívnu spravodlivosť môže zvýšiť toto riziko. To do veľkej miery záleží od typu zmeny režimu, ktorému sa budem venovať neskôr. Možnosť zrútenia sa demokratického režimu existuje aj v prípade, keď krajina prejde úspešnou tranzícou, počas procesu demokratickej konsolidácie. Linz a Stepan považujú za konsolidovanú demokraciu taký režim, ktorý spĺňa tri podmienky. Behaviorálne je demokratický režim konsolidovaný vtedy, keď žiadne významné národné, sociálne, ekonomické, politické skupiny alebo inštitucionálni aktéri nevynakladajú značné prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov snahou o vytvorenie nedemokratického režim alebo o odtrhnutie sa od štátu. Postojovo je režim konsolidovaný demokratický, keď si veľká väčšina 657 verejnosti, dokonca aj uprostred veľkých hospodárskych problémov a hlbokej nespokojnosti s držiteľmi moci, zachováva presvedčenie, že demokratické princípy a inštitúcie sú najvhodnejší spôsob ako riadiť kolektívny život a keď podpora anti-systémových alternatív je pomerne nízka, alebo viac či menej izolovaná od prodemokratických síl. Ústavne je demokratický režim konsolidovaný ak sú vládne aj mimovládne sily podriadené a zvyknuté na riešenie konfliktov v medziach jednotlivých zákonov, ústavných postupov a inštitúcií vytvorených na základe nového demokratického procesu. (Linz a Stepan 1996, 16) Táto situácia teda predpokladá, že všetky skupiny obyvateľstva – v našom prípade ako skupiny páchateľov, tak aj obetí – pristupujú na demokratické pravidlá hry. To avšak neznamená, že nejaký podnet nemôže viesť k zrúteniu demokratického režimu v budúcnosti. Linz a Stepan považujú za jednu z najvýznamnejších hrozieb pre konsolidáciu demokracie etnický konflikt. Argumentujú, že budovanie demokracie je zložitejšie v krajinách, kde existuje väčšie množstvo etnických skupín. V takom prípade je zhoda na základných pravidlách fungovania demokracie zložitejšia, keďže požiadavky rôznych skupín sa môžu rozchádzať. (Linz a Stepan 1996, 23) V multietnických nedemokratických režimoch často krát vládne jedna etnická skupina (pripadne náboženská), ktorá ani nemusí tvoriť majoritu populácie. V takom prípade po zmene režimu je tranzičná spravodlivosť zameraná práve na túto etnickú skupinu, čo môže viesť k polarizácii spoločnosti a neakceptácii nového režimu touto skupinou. Keďže v tomto príspevku sa snažím identifikovať všeobecnejšie princípy, ktoré by sa dali aplikovať aj na etnicky homogénne štáty, tak sa špeciálne etnicky rozdeleným spoločnostiam venovať nebudem. Kriminálny režim avšak taktiež spoločnosť rozdeľuje na viacero skupín obyvateľstva. Elster identifikuje 6 základných skupín – páchatelia zločinov zo strany nedemokratického režimu; obete zločinov; beneficienti, ktorí zločiny sami nepáchali, ale mali z nich prospech; pomocníci, ktorí sa snažili pomáhať obetiam a zabrániť zločinom; odporcovia, ktorí aktívne bojovali proti režimu a skupina neutrálov, ktorí sa nijak neangažovali. (Elster 2004, 99) Toto delenie je samozrejme niekedy problematické a jednotlivci sa niekedy jednoznačné nedajú zaradiť len do jednej skupiny. Pre potreby tohto príspevku a analytickú jednoznačnosť budem vychádzať z tohto delenia. Aplikácia tranzičnej spravodlivosti potom rozdeľuje obyvateľstvo na tri základne skupiny: podporovatelia tranzičnej spravodlivosti – do tejto skupiny patria najmä obete, ale aj pomocníci, odporcovia a časť neutrálov; subjekty tranzičnej spravodlivosti – skupina, na ktorú sa tranzičná spravodlivosť vzťahuje, najmä páchatelia, beneficienti a skupina neutrálov, ktorí majú k tranzičnej spravodlivosti nejednoznačný vzťah. Tak isto ako rôzne iné štiepenia, aj toto rozdelenie spoločnosti prispieva k polarizácii a tým pádom ohrozuje úspech konsolidácie. Siaroff identifikuje “politickú polarizáciu a rozsiahlu sociálnu a politickú nejednotu spoločnosti“ 658 ako jeden z významných faktorov, ktorý môže byť aktivačným mechanizmom zrútenia demokracie. (Siaroff 2009, 286) V prípade aplikácie represívnej tranzičnej spravodlivosti, táto hrozba závisí od viacerých faktorov – rozsah tranzičnej spravodlivosti, veľkosť skupiny jej subjektov a ich kapacita na odpor proti politikám novej vlády a kontinuita starej elity v štruktúrach nového režimu. Na kontinuity starých elít vplýva do veľkej miery – najmä v období tranzície režimu – typ zmeny režimu. Ten je aj premennou, ktorá ovplyvňuje dostupnosť rôznych mechanizmov tranzičnej spravodlivosti. 2.1 Typ zmeny režimu Elster identifikuje dva druhy obmedzení, ktoré majú vplyv na aplikáciu tranzičnej spravodlivosti – tvrdé obmedzenia, ktoré majú zásadný vplyv na dostupnosť rozličných mechanizmov tranzičnej spravodlivosti a ľahké obmedzenia, ktoré vytvárajú nutnosť kompromisov pri jej aplikácii s inými tranzičnými procesmi (politickými, ekonomickými). (Elster 2004, 188) Typ zmeny režimu patri k ťažkým obmedzeniam a ako som už spomínal, je významným faktorom, ktorý ovplyvňuje hrozby zvrátenia tranzície alebo možnosti zrútenia demokracie tým, že determinuje veľkosť vplyvu starých elít v novom režime. Vplyv typu zmeny režimu na aplikáciu tranzičnej spravodlivosti a rozhodnutie či aplikovať prístup “stíhať a potrestať“ alebo “odpustiť a zabudnúť“ ilustruje tzv. problém mučiteľa predstavený Huntingtonom. V prípade transformácie - zmena režimu je iniciovaná starou elitou alebo negociovanej tranzície (tzv. transplacement) - zmena režimu je výsledkom rokovaní medzi starými elitami a opozíciou - je dôsledné prijatie princípu "stíhať a trestať" nepravdepodobné, a to z dôvodu schopnosti starých elít udržať si vplyv a zaistiť si beztrestnosť. Prijatie represívnych mechanizmov je viac pravdepodobné v prípade výmeny - zmena režimu z podnetu opozície, keď je režim slabý a z toho dôvodu sa zrúti, alebo je zvrhnutý. V tomto prípade staré elity nemajú prakticky žiadnu moc v rámci nového režimu. Detailnejší popis možných ciest k demokratizácii popísal Alfred Stepan (Stepan 1986). Prvou skupinou ciest je zmena režimu po dobytí krajiny, pripadne ukončení okupácie. Prvým typom je vnútorná obnova. To znamená, že dobytá krajina po odsune okupanta nadväzuje na predchádzajúce demokratické tradície. Druhým typom je vnútorná reformulácia. Tá nastáva v prípade, že staré demokratické elity sú zdiskreditované alebo v krajine existuje silné hnutie odporu, ktoré sa vyčleňuje proti starým predokupačným demokratickým elitám. V takom prípade je nutné vytvorenie nového ústavného poriadku, ktorý zakladá nový režim. Posledným typom je externe monitorovaná inštalácia, kedy je nový demokratický režim importovaný zvonku, zahraničnou mocou. Vo všetkých týchto prípadoch sú staré nedemokratické elity porazené. Hrozba konfliktu môže nastať len v prípade, ak s okupačnou mocou kolaborovala veľká skupina 659 obyvateľstva a tranzičná spravodlivosť sa usiluje postihnúť celú túto skupinu obyvateľstva. Takýto proces potom vedie k polarizácii spoločnosti. Ďalším typom cesty je demokratizácia iniciovaná zvnútra nedemokratického režimu. Táto situácia nastáva v prípade, ak vládnuca elita má pocit, že dokáže viac benefitovať v podmienkach demokratického režimu a náklady na represiu sa stavajú príliš vysoké. Podnetmi môže byť iniciácia zmeny zo strany civilného vedenia v rámci režimu alebo armádou (či už z pozície vládnej moci, keďže množstvo nedemokratických režimov sú vojenské režimy, alebo armádou ako samostatnou inštitúciou). Tu treba poznamenať, že stará elita má v rukách represívny aparát (alebo jeho časť) a z toho dôvodu je snaha o represívnu spravodlivosť v období tranzície nepravdepodobná, pretože by viedla k vzniku konfliktu, prípadne úplnému zvráteniu procesu demokratizácie. Zmena režimu môže byť iniciovaná aj občianskou spoločnosťou vo forme masových protestov a stávok. Táto cesta si vyžaduje vyjednávanie s vládnou mocou, ktorá má v rukách byrokratický a represívny aparát. Podobná formula platí aj pre stranícky pakt – kedy zmena režimu je vyvolaná opozíciou, ktorá vytvorí veľkú opozičnú koalíciu. V týchto prípadoch taktiež platí, že represívna tranzičná spravodlivosť s veľkou pravdepodobnosťou povedie k zvráteniu procesu tranzície alebo konfliktu. Kontinuita starých elít je relatívne vysoká. Posledné dve možné cesty demokratizácie majú násilný charakter. Prvou z nich je organizovaná násilná revolta koordinovaná reformnými stranami a druhou marxistická revolučná vojna – tu avšak existuje predpoklad, že k demokracii viesť nebude. Obidve tieto možnosti demokratizácie vytvárajú priestor aj pre represívnu tranzičnú spravodlivosť, keďže predstavitelia starého režimu sú vojensky porazení. Analýza možných ciest k demokratizácii podľa Stepana je v zhode s očakávaniami Huntingtona v rámci problému mučiteľa – ak sa zmena režimu približuje k transformácii alebo negociovanej tranzícii tak existuje bezpečnostné riziko, že striktná aplikácia tranzičnej spravodlivosti bude viest ku konfliktu, prípadne zvráteniu procesu demokratizácie. Tieto cesty taktiež vedú k relatívne vysokej kontinuite starých elít v rámci nového režimu, čo neskôr vytvára problém pre snahu o represívnu tranzičnú spravodlivosť aj počas procesu demokratickej konsolidácie. Záver Zmyslom tohto príspevku bolo predstaviť základné normatívne argumenty pre aplikáciu tranzičnej spravodlivosti a ukázať, že napriek tomu, že je žiaduca, tranzičná spravodlivosť – najmä jej represívnej formy, ktoré sú zamerané predovšetkým na páchateľov a beneficientov zločinov vykonávaných nedemokratickým režimom – so sebou prináša viacero bezpečnostných rizík. Tieto rizika vstupujú do hry v dvoch obdobiach od zmeny režimu – počas 660 procesu demokratickej tranzície, a počas demokratickej konsolidácie. Hlavným zistením je, že tieto rizika sú do veľkej miery determinovane spôsobom zmeny režimu, ktorý ovplyvňuje vplyv starých elít, čí už počas tranzície alebo konsolidácie. Samozrejme toto nie je jedinky faktor, ktorý ovplyvňuje bezpečnostné hrozby. Podstatná je aj početnosť skupiny páchateľov a beneficientov, ako aj dôslednosť aplikácie tranzičnej spravodlivosti. Tie majú vplyv na riziko polarizácie spoločnosti do takej miery, že kolaps demokratického systému sa stáva reálnou hrozbou. Typ zmeny režimu ovplyvňuje, do akej miery je možné prikloniť sa k prístupu “stíhať a trestať“ pri vyrovnávaní sa s minulosťou. Ak sa typ režimu približuje k transformácii alebo negociovanej tranzícii, tak je bezpečnostné riziko príliš vysoké a represívna spravodlivosť sa neaplikuje. Ak sa zmena režimu blíži k výmene, tak je bezpečnostné riziko podstatne menšie a represívna spravodlivosť môže byť aplikovaná, či už počas tranzície režimu alebo procesu konsolidácie. Tento príspevok je teoretický, a z toho dôvodu by si vyžadoval prevedenie empirického výskumu vyrovnávania sa s minulosťou v krajinách, ktoré sa k demokracii dostali rôznymi cestami (mali rôzne typy zmeny režimu). Takýto výskum by mohol potvrdiť, pripadne vyvrátiť prezentované zistenia. Literatúra: DAVID, R. 2006. From Prague to Baghdad: Lustration Systems and Their Political Effects. In Government and Opposition 41 (No. 3, 2006). ISSN 1477-7053, s. 347- 372. DE GREIFF, P. 2006. Repairing the Past: Compensation for Victims of Human Rights Violations. In The Handbook of Reparations, ed. De Greiff, Pablo. Oxford: Oxford University Press, 2006. ISBN-10 0199545707. s. 1-18. ELSTER, J. 2004. Closing the Books: Transitional Justice in Historical Perspective. Cambridge, UK : Cambridge University Press, 2004. 298 s. ISBN-10 0-511-23026-5. FISH, S. M. - WITTENBERG, J. 2009. Failed Democratization. In Democratization, eds. Haerpfer Christian, Inglehart, Ronald, et al. Oxford: Oxford University Press, 2009. ISBN 978-0-19-923302-1. s. 249-265 FORSBERG, T. 2003. The Philosophy and Practice of Dealing with the Past: Some Conceptual and Normative Issues. In Burying the Past. Making Peace and Doing Justice after Civil Conflict, ed. Biggar, Nigel. Washington: Georgetown University Press, 2003. ISBN 9780878403943. s. 65-83. HUNTINGTON, S. P. 1991. The Third Wave: Democratization in the Late Twentieth Century. Norman: University of Oklahoma Press, 1991. 384 s. ISBN-10 0806125160. JACKSON, R. 2007. Regime Security. In Contemporary Security Studies, ed. Collins, Alan. Oxford: Oxford University Press, 2007. ISBN 978-0-19-928469-6. s. 146-163. LINZ, J. - STEPAN, A. 1996. Toward Consolidated Democracies. In Journal of Democracy vol. 7.2, 1996. ISSN 1086-3214. s. 14-33. 661 MÉNDEZ, J. 1997. In Defense of Transitional Justice. In Transitional Justice and the Rule of Law in New Democracies, ed. McAdams, A. James. Notre Dame: University of Notre Dame Press, 1997. ISBN-10 0-268-04203-9. s. 1-26. SIAROFF, A. 2009. Comparing Political Regimes. A Thematic Intorduction to Comparative Politics. 2nd Edition. Toronto: Higher Education University of Toronto Press, 2009. 347 s. ISBN 978-1-4426-0012-6. STEPAN, A. 1986. Paths toward Redemocratization: Theoretical and Comparative Considerations. In Transitions from Authoritarian Rule: Comparative Perspectives, eds. O'Donnell, Guillermo, et al. Baltimore: Johns Hopkins University Press, 1986. ISBN 0-8018-3192-X. s. 64-84. TEITEL, R. G. 2000. Transitional Justice. Oxford : Oxford University Press, 2000. 292 s. ISBN 0-19-510064-6. TEITEL, R. G. 2003. Transitional Justice Genealogy. In Harvard Human Rights Journal vol. 16 (2003). ISSN 1057-5057. s. 69-94. WILLIAMS, K., SZCZERBIAK, A., FOWLER, B. 2005. Explaining Lustration in Central Europe: A “Post-communist Politics” Approach. In Democratization vol. 12. no. 1, February 2005. ISSN 1351-0347. s. 22-43 ZALAQUETT, J. 1995. Confronting Human Rights Violations Committed by Former Governments: Principles Applicable and Political Constraints. In Transitional Justice. How Emerging Democracies Reckon with Former Regimes, Volume I: General Considerations, ed. Kritz, Neil. J. Washington: US Institute of Peace, 1995. ISBN-10 1878379437. s. 3-31. 662 TRANSFORMATION OF THE AL QAEDA THREAT AS NEW SECURITY CHALLENGE Aleksandar Glavinov1 – Nenad Taneski2 ABSTRACT Eleven years after the tragic events of September 11 and the killing of Osama bin Laden the world began to believe that the latter marked strategic defeat and the end of Al Qaeda. During the past year the intelligence agencies announced that the current structure of Al Qaeda does not have a hierarchy in its structure and that it had been decentralized, without clear center of gravitation. At first glance, this news may have seemed encouraging and positive. But the reality is different. The number of terrorist attacks carried out by Al Qaeda after the death of their leader has risen in 8% as compared to the previous year. Al Qaeda has used the Arab Spring and created thus the largest shelters and operational bases throughout the Arab world that it had been striving earlier to create for more than one decade. After almost two years from the beginning of the Arab revolution and the decapitation of Al Qaeda, the global Islamic movement became bigger and stronger. The dissatisfaction from the negative effects from the Arab spring all over the Muslim world was additional driving force that increased the global Islamic propaganda campaign. In the last decade the western allies won every battle, but they obviously lose the war against the global Islamic movement. This paper analyses and redefines the level of threat and the current condition of Al Qaeda as well as its transformation under the influence of the revolutionary changes in the Arab world. Key words: Al Qaeda, global threat, Islamism, terrorism, international security Introduction On 17 December 2010, a vendor from Tunisia – Mohamed Buazizi, was molested, humiliated and his products confiscated by the municipal authorities. As a sign of protest to the injustice that had been made he burnt himself to death. His act became catalyzer of the Tunisian revolution that incited demonstrations and unrest throughout Tunisia as a sign of protest against the police brutality and call for solving the social and political issues in the country. (Kareem, 2011). He is credible for suppressing the young Arab’s frustrations in the region against their governments that turned into mass demonstrations, uprisings and revolutions known as Arab Spring (Gelvin, 2012, s. 32). So far they have resulted in fall of the regimes in Tunisia, Egypt, Yemen and Libya (Clare, Herrmann, 2012, s. 32). 1 Aleksandar Glavinov, PhD., Military Academy „General Mihajlo Apostolski“, Skopje, Republic of Macedonia, [email protected]. 2 Nenad Taneski, MA, Military Academy „General Mihajlo Apostolski“, Skopje, Republic of Macedonia, [email protected]. 663 In May 2011, with the killing of Osama bin Laden by the US Special Forces, Al Qaeda bore the most dramatic defeat ever. These events brought into question the sustainability of Al Qaeda and certain analysts claimed that the death of bin Laden and the Arab Spring represent new beginning of the Al Qaeda strategic defeat. 1 Evolution of the Threat The events of September 11 represent worrying moment in the evolution of Islamic extremism and its regional and transnational networks. This new trend of extremism among the militant Muslims points out to one inflexible and dogmatic ideology which core is represented by a deviated version of the concept of Jihad. Enrooted in the Afghan Jihad of the 1970’s and the Russian- Afghan war, the Afghan civil war, this brand of Islamic extremists made huge breakthrough in Europe through the Bosnia conflict and the conflict in Chechnya. These conflicts lead to the formation of geographically dispersed network of extremists having similar experience that with the support from local individuals managed to conduct large number of terrorist attacks. In the time of the terrorist attacks of September 11, Al Qaeda was an organization with strategic center of gravity set in the ideological global re- islamisation, and on operational level the center of power gravitated around bin Laden and his Egyptian deputy, Ayman al-Zavahiri with whom they established complete control over the group activities (Bergen, 2011). At that time, according to the assessments of the security forces it is estimated that the core of Al Qaeda listed 500 to 1000 people most of whom with military experience from Afghanistan (Ken, 2006). The US actions in the first two months of the Operation Enduring Freedom neutralized around 80% of the Al Qaeda fighters forcing the survived members and Bin Laden to flee to Pakistan. (Congressional Research Service, Al Qaeda and Affiliates: Historical Perspective, Global Presence, and Implications for U.S. Policy, 2011). In that period Al Qaeda is represented as hierarchy organization with clear commanding and controlling net-like chain with Bin Laden in the center and secret cells worldwide, ready to attack the Western enemies, at any moment (Williams, 2002). By creating Al Qaeda, Bin Laden formed a widely spread Islamist army that included militant terrorist groups from Tunisia, Egypt, Libya, Algeria, Saudi Arabia and Oman, Jordan, Iraq, Lebanon, Morocco, Somalia and Eritrea (National commission on terrorist attacks, Staff Statement No. 15, Overview of the Enemy, 2004). In these states the army is represented by terrorist – insurgency cells infiltrated in the local societies. Each cell operates independently or under control from the center. Their main aim was liquidation of military representatives and civilians that operated for the US and their allies. These cells gained material support and operational directions through the 664 network comprised by under-cover “dormant” agents. These cells operate as the Mao Tse Tung guerilla “they are fishes and the society is the water they live in” (Tse-Tung, 1962, p. 43). At that time Al Qaeda had strong commanding unity in the frames of its military element. There appeared constantly new leaders of the rebellion networks to substitute for the ones that had been killed, imprisoned or driven away after the US offensive in Afghanistan. These new leaders have expanded in the Middle East and Asia. They had limited communications, but still conducted the operational control successfully. (Schmidt, Farah, 2002). 2 Dispersing and Spreading the Threat In the years to come the persistent counter-terrorist operations limited the Al Qaeda operational training and attacking capabilities. Al Qaeda relied increasingly on its associated terrorist members (AQAM) from Pakistan (FATA) including the Pakistani Taliban and the Hagani network, Al Qaeda from the Arab Peninsula (AQAP) in Yemen, Al Qaeda in the Islam Maghreb (AQIM) in Algeria and Northern Africa and Al Qaeda in (AQI) that represent today critical factor and center of gravity at operational level. Due to their decreased capacities for terrorist actions the core part of Al Qaeda with all its capacities redirected its center of gravity in undertaking the role of global ideological leader of the Sunni Islamic rebellion focusing on inspiring the global Islamic community to continue the Jihad against the US and their allies, maintaining at the same time the ideological purity of the movement. (Nelson, Sanderson, 2011) The Al Qaeda allies accepted increasingly its ideology for global war and some of them become part of this terrorist organization by taking its brand, but continuing to act locally. With this trend Al Qaeda became more decentralized as compared to ten years before and its efficient work depended greatly on the autonomy of the leaders of the groups, its cells, allies and its capability to inspire new so called homegrown terrorists. In Europe, in the past years there were events taking place that caused additional disturbance and fear from completely different threat that had not been identified until then – homegrown terrorism linked with Al Qaeda. More than 200 people were killed and over 1500 injured as a result of the terrorist attacks in Madrid, on March 11, 2004. On February 11, 2004 in Netherlands the Dutch film director Theo van Gogh, one of the most famous people that publically and permanently criticized Islam, was killed. The fact that London has been for a long time solid ground for the Islamic extremism was confirmed on July 7, 2005 (Phillips, 2007) with the series of suicide terrorist attacks when 52 people were killed and 700 were injured. (Majeed, 2005) The investigation proved that the attack had been directly linked to Al Qaeda. (Al Qaeda Today: The New Face of the Global Jihad, Frontline, 2005) In November 2006 the Director at that time of the MI5, Elisa Manningham Buller stated that a 665 network has been revealed with around 1 600 active members that from passive supporters turned into active terrorists ready to be involved in the process of planning and conducting terrorist attacks in Great Britain or other locations abroad. (Jordan, 2006) Already in November next year the new MI5 Director Jonathan Evans said that this number had increased for 400 persons as compared to the year before and so in Britain there are at least 2000 people that represent “direct threat to the national security”. He said that people younger than the age of 15 had been recruited to conduct terrorist activities planned by Al Qaeda. (Thousands Pose UK Terror Threat, BBC News, 2007) On November 4, 2007 in Germany, prevented was a terrorist attack that was to be conducted by a car-bomb against the US base. Four people were arrested and 700 kg hydrogen peroxide and 26 detonators were seized. Two of the people arrested were German converts from Christianity to Islam and the others were Germans with Turkish origin, trained in the terrorist camp at the Afghan-Pakistani border. According to the German security services, at least 220 Germans have completed terrorist training in the training camps in Afghanistan and Pakistan; half of them have returned to Germany. (Rosenbach, Holger, 2011) Next example of homegrown terrorism inspired by the Islam is the one of 24 March 2012 in Toulouse, France. This new kind of security threat seen in the homegrown terrorism whose perpetrators are radical Islamists did not evade Macedonia either. After the decisive action undertaken by the Macedonian Ministry of Interior with regards to the murder of five people at the Smilkovci Lake – Skopje, on 13 April 2012, the Macedonian authorities came out with a statement that it was an act of terrorism conducted by followers of the radical Islam – most of them Macedonian citizens confirmed by the Macedonian Ministry of Interior to have been fighting in Afghanistan and Pakistan against the NATO forces. It is clear that from the beginning of this century the homegrown terrorism connected with militant Islamism and inspired by the Al Qaeda center of gravity is the Islamist militant Jihad ideology that is in state of permanent increase. Al Qaeda and its allies have increased their activities aimed at inspiring and recruiting new homegrown terrorists in countries worldwide. The inspiration and recruitment of new homegrown terrorists is mainly and most easily conducted via Internet where the number of Jihad web-sites faces dramatic increase and often the social networks are also used for communication. 2.1 Al Qaeda Regeneration after the Arab Spring The fall of the regimes as consequence of the Arab Spring created a security vacuum that Al Qaeda filled in wisely. The collapse of the Egyptian government enabled Al Qaeda to introduce its own sells in Sinai. During the first week of August, 2012, more than 15 Egyptian policemen were killed by the 666 Islamic fanatics linked to Al Qaeda. Al Qaeda used the completely the fall of the regime in several Middle East states to undertake operational activities in Mali, Yemen, Libya and lately – in Syria and Iraq. From the beginning of Spring 2012 it became evident that Al Qaeda constantly tries to use the advantages of the chaos in Syria by realizing large number of terrorist attacks against government targets. Syria became magnet for the Sunni extremists, including those that work under the black flag of Al Qaeda. Al Qaeda made an attempt to connect its terrorist-insurgency movement in Iraq qith the revolution in Syria, describing them as conflicts among sects – the Sunnis against the Shiites. (Norland, 2012) The fragile government institutions in Iraq erode under the pressure of Al Qaeda and the Sunni rebels and the government control over the Sunni settlements is getting increasingly weaker. On 23 July 2012 more than 100 people were killed in the Al Qaeda offensive called “Breaking Walls”. (Ghazi, Norland, 2012) Al Qaeda in Iraq will probably continue in offensive and taking advantage that it believes it deserves. In August 2012 Al Qaeda committed suicide attack in Yemen killing over 45 people. Al Qaeda has imposed its influence in the period of protests against the former President Ali Abdula Salleh. The government in Yemen faces sever security problems in the war against the Al Qaeda cells that are placed all over the country, avoid direct fight and apply guerrilla tactics. (BBC News Middle East, Yemen suicide bomber kills 45 in Abyan, 2012) Al Qaeda in the Islam Maghreb (AQIM) became one of the most well- known Al Qaeda branch. AQIM has permanently young recruits ready to act against Western targets. They kidnap and kill tourists and their influence constantly grows in northern Africa. This Algerian Islamic militant group transformed from nationalist rebellion into movement under the ideology of the global Jihad. This Algerian group offered Al Qaeda hundreds of experienced fighters and potential connections with the militants living in Europe. During the last 20 months terrorism suspects with North African origin were arrested in Spain, Switzerland, France and Italy. (Mekhennet, Shmitt, Sciolino, Williams, 2012) Approximately one month after the death of Bin Laden, Al Qaeda filled in the place and Dr. Ayman al-Zawahiri was declared the new Al Qaeda leader. Within the last year intelligence experts declared that currently the Al Qaeda structure is decentralized without clear center of gravitation, but with powerful, sustainable and prosperous ideology enhanced with global propagandist campaign. This represents additional problem in identifying cells and preventing terrorist actions. This thesis is supported by the fact that the number of attacks carried out by Al Qaeda in 2010 increased in 2011 in 8%. (Office of the Director of National Intelligence, Report on terrorism 2011, National Counterterrorism Center, Washington, DC., 2012) 667 In the last decade the success of Al Qaeda is evident – period when the US and their allies bore four significant defeats. The first defeat was the attacks of 11 September. The second is the US defeat in Iraq from where the Americans are withdrawing. The third is the unsuccessful campaign carried out by the US and its allies in Afghanistan. In this war the US lost their allies. The Great Britain, French and German governments have already announced their leaving. (Q&A: Foreign forces in Afghanistan, BBC, 2012) The Americans are also tired of the war. As the Soviets did, the Americans will also leave Afghanistan defeated. The fourth and strongest strike, according to Al Qaeda has been carried out by the Arab people expressed through the “revolution against the American enemies”. (Cherian, 2011) According to Al Qaeda this is global Muslim rebellion that needs to incite the terrorist campaign. In this decade main objective would be imposing the Sheriat all over the world. On 12 September 2011 an Al Qaeda medium – Sahab, published a message by Dr. Ayman al - Zawahiri titled as “Dawn of Imminent Victory” where he says: “I remind my brothers that America had thought that the Arab region had been stable under its control through a group of cooperative rulers, whom America had appointed and positioned. But the blessed mighty Arab uprising earthquake came to flip America’s calculations upside-down.” (Zawahiri Al, 2011) According to the Western intelligence agencies, the Islamist veterans from the wars in Iraq and Afghanistan conduct trainings in several bid terrorist camps in Syria where there are around 100 Muslims with European passports included. After the completion of the training they will return home, ready to carry out terrorist actions. Also, there are fears that the Assad chemical weapons gets into the hands of the Islamists. (Joscelyn, 2012) Obviously, Syria and Egypt will represent new Islamist bases for preparing and carrying out terrorist attacks in Europe. Conclusion Following the chronological analysis of the terrorist attacks from 2000 to- date, it can be concluded that Al-Qaeda has definitely gone through a period of transformation that influenced its operational capabilities and hierarchy structure. It still has the capacity to carry out large scale attacks. The arrest of the three Al Qaeda operatives is Spain – two of them were from Russia and one from Turkey, for planning terrorist attack in Spain or another European country – confirms that Al Qaeda still has strong structure in Europe. In the meantime, the British authorities have accused five people for terrorism, because of their participation in terrorist training in Pakistan. Osama bin Laden’s goal was to “move, incite, and mobilize the [Islamic] nation” until the Islamic revolutionary movement reaches its “ignition point”. Despite his death, Al Qaeda continues to mobilize and attract wide support from the Muslims and non-Muslims in the US and European states. 668 Today in this era of globalization, the threat is being transformed and is posed by the Al Qaeda associated members. It has as his permanent legacy its developed diffuse and elastic networks of ideological proselytes that immune to the threats that killed him. The Al Qaeda associated movements do not have need of central command to coordinate their activities. They can now independently plan attacks that fit in the global agenda. Their aim is to attack the Western allies that are positioned in the frames of their regional bases. Concurrently, Al Qaeda continues to create new cells in the US and Europe whilst its propagandist campaign is aimed at inciting domestic terrorist attacks through hidden Jihadists that operate silently, alone and are very difficult – almost impossible to trace. The Al Qaeda mistakes are fewer and invisible; its ideology continues to develop in every corner of the globe, whilst its associate members quietly and efficiently operate against the Western allies. Despite the successes achieved in the fight against terrorism, the threat from Al Qaeda has not yet been eliminated and the fight is far from being over. On 20 November 2012 the US Defense Minister, Leon Panetta said: “We have slowed the primary cancer -- but we know the cancer has also metastasized to other parts of the global body”. Bibliography: Al Qaeda Today: The New Face of the Global Jihad. Frontline. [online] January 25, 2005. [cit. 01.06.2012] Available at: http://www.pbs.org/wgbh/pages/frontline/shows/front/etc/today.html BERGEN, P. 2011. Ten Years On – The Evolution of the Terrorist Threat Since 9/11. Washington, DC : New America Foundation, 22 June 2011. BBC News. 2007. Thousands Pose UK Terror Threat. [online] November 6, 2007. [cit. 01.06.2012] Available at: http://news.bbc.co.uk/2/hi/uk_news/7078712.stm BBC News, 2012. Yemen suicide bomber kills 45 in Abyan. [online] 5 August 2012. [cit. 23.12.2012] Available at: http://www.bbc.co.uk/news/world-middle-east- 19132096 CHERIAN, J. 2011. War of terror. Frontline. In India's National Magazine. [online] Volume 28, Issue 20, Sep. 24, 2011. [cit. 23.02.2012] Available at: http://www.frontlineonnet.com/fl2820/stories/20111007282000400.htm CLARE, F. – HERRMANN, D. 2012. Corruption: An International Interdisciplinary and Multi-Sectoral Reader. Farnham : Gower Publishing, Ltd., Surrey, 2012. 283 pg. ISBN 987-1-4094-1129-1 Congressional Research Service, Al Qaeda and Affiliates: Historical Perspective, Global Presence, and Implications for U.S. Policy. Washington, DC : Congressional Research Service, 25 January 2011, p. 8. GELVIN, J. 2012. The Arab Uprisings: What Everyone Needs to Know. New York : Oxford University Press, 2012. 208 pg. ISBN 978-0-19-989-177-1 GHAZI, Y. – NORLAND, R. 2012. Iraq Insurgents Kill at Least 100 After Declaring New Offensive. In The New York Times. [online] July 23, 2012. [cit. 24.12.2012] 669 Available at: http://www.nytimes.com/2012/07/24/world/middleeast/iraqi-insurgents- kill-dozens-in-wave-of-attacks.html JORDAN, M. 2006. Britain’s MI5 Warns of Rising Terror Threat. In The Washington Post. [online] November 11, 2006. [cit. 0106.2012] Available at: http://www.washingtonpost.com/wpdyn/content/article/2006/11/10/AR200611100013 8.html JOSCELYN, T. 2012. Al Qaeda emir's hand in Egypt and Syria. [online] December 20, 2012. [cit. 22.12.2012] Available at: http://www.longwarjournal.org/threat- matrix/archives/2012/12/die_welt_al_qaeda_emirs_hand_i.php KAREEM, F. 2011. Slap to a Man’s Pride Set Off Tumult in Tunisia. In New York Times, 23 January, 2011. [online] 2011 [cit. 05.01.2013] Available at: http://www.nytimes.com/2011/01/22/world/africa/22sidi.html?_r=3&pagewanted=2&s rc=twrhp& KEN, S. 2006. The Al Qaeda Clubhouse: Members Lacking. In Harper's Magazine. [online] July 5, 2006 [cit. 28.09.2012] Available at: http://www.harpers.org/archive/2006/07/sb-al-qaeda-new-members-badly-needed- 1151963690 MAJEED, T. 2005. London Bombings: Looking Back At July 7. [online] 2005, O.M. Center For Policy Studies. [cit. 01.06.2012] Available at: http://www.opinion- maker.org/2010/07/london-bombings-looking-back-at-july-7-/ MEKHENNET, S. – SHMITT, E. – SCIOLINO, E. – WILLIAMS, M. 2012 A Ragtag Insurgency Gains a Qaeda Lifeline. In The New York Times. [online] June 7, 2012. [cit. 14.12.2012] Available at: http://www.nytimes.com/2008/07/01/world/africa/01algeria.html?pagewanted=a National commission on terrorist attacks, Staff Statement No. 15, Overview of the Enemy. [online] June 16, 2004. p. 3. [cit. 24.09.2012] Available at: http://www.washingtonpost.com/wp- srv/nation/shoulders/CommissionStatement15.pdf NELSON, R. – SANDERSON, T. 2011. A Threat Transformed: Al Qaeda and Associated Movements in 2011. Washington, D.C. : Center for Strategic and International Studies, 2011. ISBN 978-0-89206-626-1 NORLAND, R. 2012. Al Qaeda Taking Deadly New Role in Syria’s Conflict. In The New York Times. [online] July 24, 2012. [cit. 20.12.2012] Available at: http://www.nytimes.com/2012/07/25/world/middleeast/al-qaeda-insinuating-its-way- into-syrias-conflict.html?pagewanted=all&_r=0 Office of the Director of National Intelligence. Report on terrorism 2011. Washington, D.C. : National Counterterrorism Center, 2012. p. 11. PHILLIPS, M. 2007. Londonistan. New York : Encounter Books, 2007. 237 pg. ISBN 1-59403-144-4. Q&A: Foreign forces in Afghanistan, BBC. 2012. [online] 11 March 2012. [cit. 25.03.2012] Available at: http://www.bbc.co.uk/news/world-south-asia-11371138 ROSENBACH, M. – HOLGER, S. 2011. Homegrown Terror Takes on New Dimensions. [online] 05.09.2011 [cit. 04.06.2012] Available at: http://www.spiegel.de/international/germany/german-jihad-homegrown-terror-takes- on-new-dimensions-a-761391.html 670 SCHMIDT, S. – FARAH, D. 2002. Al Qaeda's New Leaders: Six Militants Emerge From Ranks to Fill Void. Washingtonpost.com, 29 October. TSE-TUNG, M. 1962. Mao’s Primer on Guerrilla War. In Marine Corps Gazette Vol. 46, No. 1, January 1962. p. 43. WILLIAMS, P. 2002. Al Qaeda: Brotherhood of Terror. New York: Alpha, 2002, Chapters 7 and 8, 213 pg. ISBN 0-02-8643352-6 ZAWAHIRI AL, A. 2011. Dawn of the Imminent Victory. [online] September 12, 2011. [cit. 30.03.2012] Available at: http://azelin.files.wordpress.com/2011/09/al- qc481_idah-the-dawn-of-imminent-victory-ten-years-since-the-blessed-tuesday-raids- en.pdf 671 HROZBA ZHROUCENÝCH MEGAMĚST THREAT OF COLLAPSED MEGACITIES Štěpán Strnad1 ABSTRACT The article called Threat of collapsed Megacities is focusing on definitions, world population trends in the future and danger characteristics of megacities. Basic objective follows primarily contributing to give an overview of the specific risks of megacities for global security. The attention is concentrating on various effects in these cities as the overpopulation, underservice, undergovernance, crime and violence which have crucial impact on the international stability, human security and environmental sustainability. Article tries to analyze how developments in these types of cities make serious threats for stability of their own states and regions, and can plunge the other parts of the world into crisis and conflicts. Key words: megacities, threats, urbanization, population development, migration, resource Úvod – globální populační a urbánní vývoj příští dekády Proměny globální urbanizace představují v současnosti jednu z hlavních bezpečnostních výzev. Svět dosáhl svého urbánního vrcholu již v roce 2007, kdy poprvé v historii více jak polovina světové populace žila v městských aglomeracích (cca 3, 3 miliardy lidí). Odhaduje se, že v příštích pěti letech se do měst přesune dalších 500 milionů lidí, což posune podíl světové populace žijící ve městech na 60 % již v roce 2030 (Kelly, 2010). V příští dekádě se světový populační vývoj projeví výrazným nárůstem, kdy dojde k zvýšení světové populace ze současných 6 miliard na 8 miliard v roce 2025. Na tomto demografickém vývoji se bude podílet především rozvojový svět, a to plnými 85, 1 %. Pokud zohledníme také výraznou ekonomickou nerovnováhu mezi vyspělými a rozvojovými státy, lze očekávat stoupající trend počtu obyvatel žijících v zemích s nízkými příjmy o 40, 6 %, se středními příjmy o 37, 1 % a vysokými příjmy o 6, 7 % v roce 2025 (Schejbal, 2004, s. 10). Očekává se, že světová městská populace vzroste do roku 2050 o 72% z 3,6 miliardy v roce 2011 na 6,3 miliardy, v roce 2050. V polovině století světová městská populace bude stejného rozsahu jako celková světová populace v roce 2002. Prakticky očekávaný růst světové populace bude koncentrován právě do 1 Štěpán Strnad, Mgr., odborný asistent, Katedra společenských věd, Vysoká škola evropských a regionálních studií, Žižkova 6, 370 01 České Budějovice, Česká republika, [email protected]. 672 městských částí méně rozvinutých regionů, jejíž populace vzroste z 2.7 miliardy v roce 2011 na 5,1 miliardy v roce 2050. Během stejného období venkovská populace méně rozvinutých regionů klesne z 3,1 miliardy na 2,9 miliardy. Ve více rozvinutých regionech městská populace vroste z 1 miliardy v roce 2011 na 1,1 miliardy v roce 2050 (UN, 2012, s. 3, srovnej Balabán, 2008, s. 24). Míra růstu světové městské populace je pomalu klesající. Mezi lety 1950- 2011 světová městská populace vrostla v průmětu o 2,6 % ročně a vzrostla přibližně pětinásobně v průběhu tohoto období z 0,75 miliardy na 3,6 miliardy. V průběhu let 2011 až 2030 světová městská populace vroste průměrně o 1,7% ročně, což pokud to takto zůstane, povede ke zdvojnásobení městské populace v průběhu 41 let. V průběhu let 2030-2050 míra městského růstu patrně poklesne o 1,1% ročně, což se patrně zdvojnásobí v průběhu 63 let (UN, 2012, s. 4). Světová městská populace není rozložena rovnoměrně mezi města různé velikosti. Více než polovina z 3,6 miliardy ze světové městské populace žila ve městech s méně než půl milionu obyvatel. V takto malých městech žije 55% městské populace ve více rozvinutých regionech, 50,2 % v méně rozvinutých regionech (UN, 2012, s. 4). 1 Megaměsta Definic megaměst existuje celá řada. Podle těch, založených na kvantitativním přístupu, jsou to metropole s obyvatelstvem přesahujícím 5 milionů, či 8 milionů, nebo 10 milionů obyvatel Někteří autoři také stanovují definiční kritéria megaměst pomocí minimální úrovně hustoty obyvatelstva na 1km2(Kraas, 2003). Přestože se alespoň pracovně přikloníme k „desetimilionové definici“, je třeba zdůraznit, že pevnou definice megaměst je stále předmětem debat. Přispívá k tomu několik základních faktů, jako je sporná otázka vymezování prostorových hranic správních obvodů megaměst, otázka validityaktuálníhopočtu obyvatel, dánanejednotnýmisčítacími metodami, což vede k situaci, že údaje o velikosti megaměst nejsou obecně srovnatelné. Tokio, hlavní město Japonska, je dnes nejlidnatější městskou populací, jeho průměrná populace byla v roce 2011 37,2 miliony. Pokud by byla zemí, řadila by se na 35. místo z hlediska populace, překonalo by Alžírsko, Kanadu nebo Ugandu. K dosažení tak vysokého čísla obyvatel Tokio jako velkoměsto, které zahrnuje nejenom samotné Tokio, ale 87 okolních měst, včetně Jokohamy, Kawasaki, Chiba velká města v jeho správě. Často velkoměsta vznikají z důvodu fúze velkých měst nebo lokalit, které funkčně tvoří městskou aglomeraci. Za Tokiem následuje Dillí v Indii se 23 miliony obyvatel, Mexiko city, NY, Šanghaj, Sao Paulo, Bombaj, každé s více než 20 miliony obyvatel. Nejmenší megaměsta jsou v Africe a Evropě a to dvě megaměsta v Africe, jmenovitě Lagos a Káhira, každý s 11 miliony obyvatel. A v Evropě je to Moskva s 11,6 miliony obyvatel a Paříž s 10,6 miliony obyvatel (UN, 2012, s. 6). 673 Přes četné příklady v rozvinutém světě, „riziková“ megaměsta jsou především fenoménem rozvojového světa. Slovy Joela Kotkina (2011) bychom je měli vidět jako tragickou odpověď na ty nejhorší aspekty masové urbanizace, které se v minulosti objevovaly na Západě. Naši pozornost si zasluhují ze třech hlavních důvodů. První, co se děje v megaměstech rozvojového světa ovlivňuje celý svět. Megaměsto v rozvojovém světě vytváří kombinace vysoké hustoty zalidnění, chudoby a omezených zdrojů. Je to prostředí, ježvýrazně podporuje inkubaci závažných nemocí, jako například cholery, tuberkulózy a sexuálně přenositelných chorob, které jsou téměř okamžitě rozšiřitelné do zbytku světa.Megaměsta rozvojového světa jsou daleko zranitelnějšípřípadnými teroristickými útoky, přírodními a ekologickými katastrofami. Vedle nedostatku potravin zohledněme také v neposlední řadě ekologické dopady rozrůstajících megaměst, které se rozšiřují do dalších částí světa. Druhým hlavním důvodem, proč je nutné věnovat pozornost megaměstům je ten, že velkoměsta jsou klíčovými nástroji sociálního a ekonomického vývoje. Ve světě, znepokojeném růstem globální populace megaměst, jsou silným indikátorem jak současného, tak budoucího stavu. Staly se nástroji dramatické redukce natality v porovnání s ostatními regiony v zemích, ve kterých se nacházejí. Jsou nástroji podporující lidskou genovou rozmanitost, protože přitahují různé populace. Představují centra kulturních a vzdělávacích institucí, podporující sociální rozvoj. Často udávají tón národním sociálním hodnotám a v neposlední řadě jsou silným prostředkem ekonomické koncentrace (dnešní Karáčí generuje 20% HDP Pákistánu a zajišťuje tak 50% vládních příjmů (Bugliarello, 1999). Třetím důvodem pozornosti směrem k rostoucím megaměstům současnosti je jejich schopnost nabízet nové možnosti světových trhů, jak pro vyspělý, tak rozvojový svět. Nepochybně jsou megaměsta uzlovými body globalizace (Korff 1996, Feldbauer et al. 1997). Zde se soustředí ekonomické aktivity národní a celosvětové ekonomiky. Megaměsta jsou „hnací silou“ pro rozvoj na národní a širší regionální úrovni (Lo; Marcotullio 2001). Odborný potenciál ekonomik megaměst je založen na širokém spektru a vysokém dynamismu jejich ekonomických aktivit. Národní a širší regionální potenciál je zde maximalizován a spojován s mezinárodními ekonomickými cykly. Vysoká koncentrace odborných pracovníků i levné pracovní síly umožňuje diverzifikovaný rozvoj pracovních trhů se širokým spektrem nabídky a poptávky formálního a neformálního sektoru, což ústí donadprůměrné akumulace kapitálu i obecně vysoké kapacitě inovace a přitažlivosti pro mezinárodní investiční trendy (Meyer 1994, Gertel 2002). Mnoho megaměst v rozvojovém světě přispívá k nepřiměřeně vysokému procentu národní populace žijící ve městě. Navíc většina megaměst se nachází ve státech, které prokazatelně vykazují nedostatečnou míru vynutitelnosti práva, veřejného zdraví, vzdělání, sociálních služeb, které tak početná populace vyžaduje. Takováto města pak představují strategický bod nejen příslušného 674 regionu, ale také nosník globální stability. Život ve velkoměstech se bude zhoršovat v souvislosti s tím, jak populační vlna začne přerůstat jejich kapacitu. Lagos se již dnes propadl do právního chaosu, daného zkorumpovanou policií a umocněného téměř neexistujícími vládními službami, což se projevuje výlučným vlivem soupeřících pouličních gangů a milicí. V Lagosu je předpokládaná délka života méně než 40 let, 38% lagoských dětí mladších 5 let trpí zakrněním z podvýživy, 50 % nebylo nikdy očkováno, pouze 60% navštěvuje školu. Rybaření je hlavním zdrojem obživy (pro mnohé v místě, kde voda často slouží jako skládka) (Liotta, Miskel, 2012). Jedním z výsledku administrativního selhání megaměstech je hrozba ,,efekt nákazy“, pohlcující okolní státy a celé regiony, ústící do společenských kolapsů a ozbrojených konfliktů, které si vyžádají mezinárodní vojenské intervence za účelem obnovení míru a pořádku (Liotta, Miskel, 2012). Nákladné intervence, nicméně, nikdy nebudou mít žádoucí efekt pro základní sociální poměry. Jak ukazují zkušenosti z Iráku, Afghánistánu a jiných rekonstruovaných oblastí, vojenské intervence řeší pouze symptomy, nikoli příčiny krizí. Zatímco evropská města se po staletí formovala do jejich aktuální podoby a velikosti, města v rozvojovém světě vzrostla v rámci několika dekád po druhé světové válce díky migraci venkovské populace bez adekvátního rozvoje infrastruktury a společenské struktury2 (Husa; Wohlschlägl, 1999). 2 Hrozba rozpadajících se megaměst Megaměsta jsou zvláště ohrožena, protože jsou stále více ovlivňována přírodními katastrofami a člověkem zapříčiněnými hrozbami. Megaměsta tedy mohou být jak oběťmi, tak výrobci lokální, regionální i globálních hrozeb a rizik. Správa megaměst je často konfrontována s velkým množstvím problémů (vysoká hustota zalidnění, poddimenzovaný systém veřejné dopravy, dopravní přehlcení, energetická nedostatečnost, neplánovaný rozvoj, nedostatek základních služeb, nelegální zástavba, vysoká zločinnost, znečištění vody, půdy, vzduchu a v neposlední řadě slabá vládní opatření). Svůj vliv také sehrává měnící se globální klima, kterému je připisováno mimo jiné zvýšení teploty v celosvětovém měřítku o 0,4 až 1,1 stupně Celsia v první čtvrtině tohoto století, což povede v řadě afrických a asijských regionů vlivem intenzivnějšího sucha k dalšímu omezování milionových populací od přístupu k nezávadné pitné vodě a obdělávatelné zemědělské půdě. Extrémní projevy klimatu v podobě intenzivnějších such a na straně druhé také 2 Příklad: Bombaj je nejlidnatější městská aglomerace v Indii a šestá nejlidnatější aglomerace světa. Ze sčítání lidu v roce 2001 vyplynulo, že obyvatelstvo v Bombaji vzrostlo z 9,93 milionů v roce 1991 na 11,91 milionů. Odhaduje se, že město má další 2 až 3 miliony „plovoucí populace“. Oficiální hustota obyvatel (cca 27 209 lidí/km2) je jedna z nejvyšších na světě. Zhruba 60% populace sídlí v provizorních osadách. Bombaj se nachází v seismické zóně III (Wenzel, Bendimerad, Sinha, 2007, s. 484-485). 675 intenzivnějších chladných období mohou vést k vyvolávání záplav, které následně ovlivňují kvalitu zemědělské půdy (Balabán, 2010, s. 2). V současnosti bychom na mapě světa mohli označit 19 megaměst (přes 10 mil. obyvatel), přičemž do roku 2020 by jejich počet měl vrůst na 27 (Kelly, 2010). O více jak polovinu tohoto nárůst se v příští dekádě zaslouží Asie. Tento rapidní růst megaměst způsobí vážné ekologické, ekonomické a sociální problémy. Je stále složitější řídit tento vzrůstající trend udržitelným způsobem. Faktem se stává, že přes 70 % tohoto nárůstu již dnes probíhá mimo formální plánovací proces a že 30 % urbánní populace v rozvojových státech žije ve slumech či provizorních obydlích, kde volná státem vlastněná či soukromá území jsou obývána ilegálně (Kelly, 2010). Mezi charakteristické alarmující rysy současných megaměst patří: 1) nerovnoměrná investiční politika místní správy do sektorů infrastruktury; 2) dopravní přehlcenost a tendence vytváření příměstských aglomerací; 3) 20 největší měst světa spotřebovává 80 % světové energie, přičemž 80 % emisí skleníkových plynů pochází z urbánních oblastí; 4) neformální a ilegální osady a slumy jsou zvláště zranitelné dopady klimatických změn, protože jsou často stavěny v nebezpečných oblastech a z nekvalitních materiálů; 5) megaměsta disponují specifickou ekonomickou, sociální a politickou dominancí nad periferními oblastmi svého státu; 6) stává se stále zřetelnější rozdíl mezi tzv. globálními městy, založenými na mezinárodním propojení a ekonomických funkcích a tzv. megaměsty, založenými pouze na jejich velikosti. Zdá se, že v mnoha megaměstech není veřejná správa schopna zodpovídat za stav a vývoj na celém území města. Místní úřady nemají dostatečnou kontrolu nad urbánním a populačním rozvojem, což se projevuje: 1) již několikrát zdůrazněnou vysokou hustotou zalidnění; 2) nedostatkem „zelených“ ploch a budov zohledňujících místní kulturní a architektonickou tradici metropole; 3) neformálním rozvojem, nejistotou vlastnictví a existence ilegálně vystavěných obydlí, slumů; 4) neudržitelným způsobem využívání pozemkových ploch; 5) dopravními problémy; 6) nedostatkem pitné vody, potravin a energií; 7) nedostatkem základních služeb jako jsou veřejná doprava, čistá voda, parkovací místa, svoz komunálního odpadu, veřejné toalety aj.; 8) slabým bezpečnostním managementem místní správy v oblasti přírodních katastrof, jako jsou povodně, tsunami, požáry, zemětřesení aj.; 9) nedostatečným snižování úrovně zločinnosti; 10) znečištěním vody, půdy, vzduchu a 11) nedostatečnou a zkorumpovanou místní správou v pojetí tzv. špatného vládnutí. Hroutící se či již zhroucená města představují vhodné zázemí pro lokální i mezinárodní organizovaný zločin a terorismus. Přitažlivost zhroucených měst pro skupiny organizovaného zločinu spočívá v „neřízeném“ charakteru těchto urbánních center, kde dochází k vysoké míře infiltrace místní správy a policie zločineckými skupinami. Prostředí slumů, které v poslední dekádě zaznamenává zvyšující trend v oblasti chudých a frustrovaných mladistvých, pak představuje vhodné „rekrutační“ zázemí organizovaného zločinu a terorismu. Na druhé 676 straně zhroucená megaměsta mohou být velice snadným a velmi zranitelným cílem teroristických útoků, která je ochromí do takové míry, že budou představovat hrozbu s regionálními i globálními dopady. Stejně tak konflikty mezi znepřátelenými skupinami organizovaného zločinu mohou ochromit jejich chod (Balabán, Potůček, Rašek, 2011, s. 18). Přestože fenomén hrotících se či zhroucených měst je převážně spojován z rozvojovými světovými oblastmi, nemusí se vyhnout ani vyspělými částem světa. „Ve městech postižených ekonomickou stagnací může v jejím důsledku docházet k propadu životní úrovně středních i nižších vrstev, nárůstu chudoby a nezaměstnaností. To spolu s neřízenou imigrací může vytvářet velké sociální napětí mezi bohatými, chudnoucími a chudými obyvateli s vyústěním v rozsáhlé pouliční nepokoje a násilí a následně i pozdější separaci „bohatších“ a „chudších“ městských čtvrtí. Tento stav se stane i katalyzátorem rozsáhlejší privatizace městské bezpečnosti tváří v tvář malé schopnosti policie konflikty eliminovat nebo řešit. V bohatších čtvrtích začnou více působit soukromé bezpečnostní agentury najímané movitějšími občany, v chudších to pak bude na straně jedné dobrovolnická sebeobrana občanů chránících své životy a majetek a na straně druhé ozbrojené kriminální klany usilující o kontrolu „svého“ teritoria“ (Balabán, Potůček, Rašek, 2011, s. 18-19). V Karáčí městská chudoba a chronická nestabilita zanechala populaci s málo možnostmi dosáhnutí lepšího života. Riziko potravinové bezpečnosti se v megaměstech stává o to alarmující v případě, kdy je aglomerace závislá na dodávkách potravin či přídělovém systému a neexistují dostatečné reservní potravinové zdroje (Kelly, 2003). Není tak překvapením, že tato města s jejich rozpadajícími se službami, chudobou asociální nespravedlností, patří v celosvětovém měřítku k největším zdrojů islamistického terorismu. Města jako Karáčí či Lagosse mohou ocitnout na pokraji kolapsu, pokud budou stále ohrožovány vztahy mezi ekonomickými, etnickými a náboženskými skupinami a mezi populací jako takovou a vládou. Pokud města upadnou do naprosté anarchie, vážné důsledky budou zahrnovat také vzestup terorismu a násilí, stejně tak vytvoření nových útočišť pro mezinárodní organizovaný zločin. Jedním z prvních projevů bude masový exodus městského obyvatelstva do periferních či přeshraničních oblastí, což povede k sílícím ekonomickým, sociální a politickým tenzím regionálních i globálních rozměrů.Při dnešní světové populaci přesahující sedm miliard, je na planetě 1 miliarda squatterů, při čemž jejich počet denně stoupá. Robert Neuwirth napsal v ShadowCities: A BillionSquatters, A New Urban World, žedvě stě tisíc lidí denně opouští své venkovské pozemky a stěhuje se do měst, jeden a půl milionu týdně, 70 milionu ročně. Do roku 2030 pokud se nezlepší podmínky a sociální systém může být toto číslo dvojnásobné, tedy dvě miliardy, tedy téměř každý čtvrtý člověk na planetě (Liotta, Miskel, 2012). 677 Závěr Zatímco nyní v roce 2011, tři z pěti lidí žijících v městských částech bydlí ve městech s méně než milionem obyvatel, toto číslo klesne v budoucnu. V roce 2025 pouze jedna osoba ze dvou bude žít ve městech této velikosti, oproti tomu města s milionem a více obyvateli dosahují 40% světové městské populace v roce 2011 a vzrostou na 47% v roce 2025. Ovšem budoucí městská populace bude čím dál více koncentrována ve velkých městech s milionem a více obyvateli. Ve skutečnosti milionová města, megaměsta s méně než deseti miliony obyvatel budou nárůstem nejvíce dotčena. Tento nárůst městské koncentrace ve velkých městech je novým trendem, který je v kontradikci s předchozími odhady. V roce 1970 měl svět pouze dvě megaměsta, Tokio a NY. Od té doby jejich čísla vzrostla markantně a většina nových velkoměst vyrostla v rozvojových zemích. Dnes má Asie 13 megaměst, Latinská Amerika 4 a Afrika, Evropa a Severní Amerika každá 2. 13 těchto megaměst jsou hlavními městy ve svých zemích. V roce 2025 číslo velkoměst vzroste na 37, Asie bude mít dalších 9, Latinská Amerika další 2 a Afrika, Evropa a Severní Amerika každá jedno. Toto indikuje jasný trend městské populace v Asii. V roce 2011 bude ve světě 23 megaměst s minimálně deseti miliony obyvatel, čítajících 9,9% světové městské populace. Číslo megaměst stoupne na 37 v roce 2025 a budou čítat 13,3 % světové populace. Mezi lety 1970 až 2011 počet lidí žijících v megaměstech se zdesetinásobil z 39,5 milionu na 359,4 milionu. Očekává se, že toto číslo bude téměř dvojnásobné v roce 2025 a dosáhne 630 milionu. Dnes jedna osoba z deseti žijících v městských částech žije v megaměstech s 10 miliony obyvatel. V roce 2025 se očekává, že jedna osoba ze 7 až 8 žijících v městských částech bude žít ve velkoměstech. Ve vztahu ke světové populaci podíl megaměst byl 5,5%, v roce 2011 s tím, že 1 osoba z 20 lidí žila v megaměstech. V roce 2025 populace žijících v megaměstech vzroste na 8% ve vztahu ke světové populaci, 1 člověk ze 13 bude žít vmegaměstech (UN, 2012, s. 5-6). Řešení problémů a dilemat megaměst rozvojového světa mají komplexní charakter. Přesto některé přístupy jsou zásadní, jako přijmutí efektivních politických opatření, zaměření se na vhodné vzdělávání, rozvoj, podpoření komunitní participace a zvláště cílení na moderní technologie. Politiky zaměřené na efektivnější využívání zdrojů megaměst by měly zahrnovat zřetelnou fiskální disciplínu, nezbytné finanční reformy, vytvoření systému svépomocných aktivit v oblasti sociálních služeb či vhodných podmínek pro podnikatele, odstranění institucionálních bariér či zvýšení transparentnosti místní správy. Velké městské aglomerace, které nazýváme megaměsty, jsou stále více fenoménem rozvojového světa a budou zasahovat do budoucí prosperity a stability celého světa. Je důležité, jak pro rozvojový svět, tak pro rozvinutý svět, aby byla pochopena dynamikamegaměst, jejich obrovské problémy, potřeby, ekonomické a tržní vývojové příležitosti, které mohou nabídnout. Evoluce 678 velkoměst v rozvojovém světě bude utvářet vzorce národních a globální ekonomiky, bude dále ovlivňovat osidlování obrovské části populace a bude ovlivňovat sociální a politickou dynamiku světa. Ačkoli megaměsta nejsou tak rozdílná ve vztahu k jiným městským seskupením, hrají klíčovou roli na globální scéně, z důvodu své velikosti. megaměsta rozvojového světa bezprostředně konfrontována s neřešitelnými problémy vykazují pronikavou a kritickou potřebu politických, sociálně-technologických a sociálně- ekonomických přístupů, které musí být vypracovány v odlišném kontextu, než v případě rozvinutého světa, v kontextu jiného nastavení, jiných potřeb, jiných výzev a jiných příležitostí. V roce 2025 Tokio zůstane nejlidnatější městkou aglomerací s 39 miliony obyvatel, ačkoliv jeho populace sotva poroste. Následovat bude Dillí s 33 miliony obyvatel a Šanghaj 27,4 miliony obyvatel. Bombaj v Indii bude další v pořadí s 27 miliony obyvatel. Všechna tři megaměsta budou důležitými populačními přírůstky (UN, 2012, s. 7). Literatura: BALABÁN, M.; POTŮČEK, M.; RAŠEK, A. 2011,Rodící se nová ohrožení v neklidném světě [online]. 2011. Centrum pro sociální a ekonomické strategie (CESES) Fakulta sociálních věd UK [cit.20.11.2012]. Dostupné na internetu:www.martinpotucek.cz/index.php?option=com...view... BALABÁN, M.Hlavní trendy, hrozby a rizika politického, ekonomického, sociálního a bezpečnostního vývoje ve světě v horizontu let 2020-2025. [online]. 2010. The Science forPopulationProtection 1/2010.[cit.20.11.2012]. Dostupné na internetu:http://www.population-protection.eu/attachments/027_vol2n1_balaban.pdf BALABÁN, M. Megatrendy světového vývoje. [online]. 2008. Veřejná politika a prognostika PPF - 031.Pražské sociálně vědní studie[cit.20.11.2012]. Dostupné na internetu:http://publication.fsv.cuni.cz/attachments/281_031%20-%20Balaban.pdf BUGLIARELLO, G.Megacities and theDevelopingWorld[online]. 1999. TheBridge, Volume 29, Number 4 – Winter. NationalAcademyofEngineering [cit.20.11.2012]. Dostupné na internetu:http://www.nae.edu/Publications/Bridge/UrbanizationEngineering/Megacitie sandtheDevelopingWorld.aspx FELDBAUER, P., et al. 1997. Mega-Cities. Die Metropolen des Südenszwischen Globalisierung und Fragmentierung. Franfurt, Historische Sozialkunde, 1997. GERTEL, J. 2002. Globalisierungund Metropolisierung. Kairosneue Unsicherheiten. Geogr. Rundsch. 54 (10), s. 32-39. HUSA, K.; WOHLSCHLÄGL, H. 1999 Megastädte der Dritten Welt im Globalisierungsprozess. Mexico City, Jakarta, Bombay – Vergleichende Fallstudien in ausgewählten Kulturkreisen, Abhandlungen zur Geographie und Regionalforschung. Institut fürGeographie der UniversitätWien, 1999. KELLY, P.Managing Megacities: A Spatial Solution [online]. 2010. Megacities: Trends in SpatialInformation Management. [cit.20.11.2012]. Dostupné na internetu: http://www.gsdi.org/gsdiconf/gsdi12/papers/7.pdf 679 KELLY, P.Acute Food Insecurity in Mega-Cities: Issues and Assistance Options[online]. 2003. Benfield Hazard Research Centre, DisasterStudiesWorkingPaper 7[cit.20.11.2012]. Dostupné na internetu:http://www.alnap.org/pool/files/working-paper-7.pdf KORFF, H.R. 1996. Globalisierungung Magastadt. Ein Phanomenaussoziologischer Perspektive.Geogr. Rundsch. 48 (2), s. 120-123. KOTKIN, J. The Problem With Megacities[online]. Forbes 4/04/2011 [cit.20.11.2012]. Dostupné na internetu:http://www.forbes.com/sites/megacities/2011/04/04/the- problem-with-megacities/ KRAAS, F.Megacities as Global Risk Areas [online]. 2003. Petermanns Geographische Mitteilungen 147, 2003/4. [cit.20.11.2012]. Dostupné na internetu:http://www.ihdp.unu.edu/file/get/3580.pdf LIOTTA, P.H.; MISKEL, J.F.Megacities: The Past, Present and predictionsfortheFuture. [online]. 2012. UTNE Reader. The Best ofAlternativePress. [cit.20.11.2012]. Dostupné na internetu:http://www.utne.com/politics/megacities- ze0z1209zwar.aspx LO, F.C.; MARCOTULLIO, R.J. 2001. Globalization and the sustainability of cities in the Asiapacific Region.Tokyo, 2001. MEYER, G. 1994. Kairo – Entwicklungsprobleme einer orientalische Megastadt. In Gormsen, E.; Thimm, A. Megastädte in der DrittenWelt. Mainz, Johannes Gutenberg- Universitätmainz, s. 167-189. SCHEJBAL, C. Lidská společnost a nerostné suroviny [online]. 2004. Sborník vědeckých prací Vysoké školy báňské – Technické univerzity Ostrava, Řada hornicko- geologická. Volume L, No.1, p. 9-22, ISSN 0474-8476. [cit.20.11.2012]. Dostupné na internetu: http://gse.vsb.cz/2004/L-2004-1-9-22.pdf UN World Urbanization Prospects The 2011 Revision. Highlights. [online]. 2012. Department of Economic and SocialAffairs. PopulationDivision. [cit.20.11.2012]. Dostupné na internetu: http://esa.un.org/unup/pdf/WUP2011_Highlights.pdf WENZEL, F.; BENDIMERAD, F.; SINHA, R. Megacities – Megarisks. [online]. 2007.Natural Hazards, September 2007, Volume 42, Issue 3, s 481-491, Springer Link. [cit.20.11.2012]. Dostupné na internetu:http://link.springer.com/article/10.1007%2Fs11069-006-9073-2?LI=true 680 SOCIETAL SECURITY MANAGEMENT SYSTEM STANDARDS AS CRISIS MANAGEMENT IMPLEMENTATION Olga Šifferová1 ABSTRACT The systems and processes of prosperous organizations at the beginning of 21st century embody the characters, property and behavior, resulting from their cooperative or competitive globalization. The globalization takes place on too many levels. Security levels are especially treated in the International Standards. The international standard for BCM, ISO 22301:2012 specifies requirements for setting up and managing an effective business continuity management system. Business continuity planning identifies an organization’s exposure to internal and external threats and synthesizes hard and soft assets to provide effective prevention and recovery for the organization, while maintaining competitive advantage and value system integrity. Key words: Societal security, International Standards, Business continuity planning, Business Continuity Strategy, PDCA Introduction The systems and processes of prosperous organizations at the beginning of 21st century embody the characters, property and behavior, resulting from their cooperative or competitive globalization. The globalization takes place on to many levels. Security levels are especially treated in the International Standards. Sharp, (2012, p. 3) says “as business continuity management (BCM) has developed worldwide, there has been a convergence in the methodologies being promoted. It became apparent following the Year 2000 problem or ‘millennium bug’, when organizations were deluged with requests for compliance statements from their customers and clients, that there was a need for a uniform approach to BCM. It is undesirable for major customers to enforce their own approach to BCM down their supply chains, as happened with other management systems, notably quality. While a supplier can run different quality systems to meet the requirements of its customer base, it cannot run different, and possibly conflicting, BCM systems, which will be used during a disruption at a time when tensions are high. This was one of the principal drivers for establishing BCM standards in the UK. BS 25999 was created to set out a uniform benchmark in good practice, satisfying the needs of customers, clients, government, regulators and all other interested parties. BS 25999 has been accepted worldwide and has formed the basis of many other BCM standards, 1 Olga Šifferová, PhDr., referent bezpečnosti státu, odbor prevence kriminality, Ministerstvo vnitra, Nad Štolou 3, Praha 7, Česká republika, [email protected]. 681 including the US ASIS/BSI BCM.01 standard adopted by ANSI. BS 25999 and other BCM standards from across the globe provided the source material for the creation of two new international standards: ISO 22301 (requirements) and ISO 22313 (guidance). By adopting a standard approach to BCM as set out in ISO 22301, organizations can offer their customers and clients greater assurance that they will be capable of maintaining continuity of operations if they suffer disruptive incidents. For those already certified to BS 25999-2 there will be a transitive period to allow them to update their BCM systems to ISO 22301. For those certified, and those organizations working towards certification, the additional requirements are not onerous. ISO 22301 specifies the requirements for setting up and managing an effective business continuity management system (BCMS) for any organization, regardless of type or size. BSI recommends that every business has a plan in place to avoid excessive downtime and reduced productivity in the event of an interruption. 1 Implementing ISO 22301 The international standard for BCM, ISO 22301:2012 specifies requirements for setting up and managing an effective business continuity management system (BCMS). Sharp explains „it is for use by internal and external parties, including certification bodies, to assess the organization’s ability to meet regulatory and customer requirements as well as the organization’s own requirements. ISO 22301 contains only those requirements that can be objectively audited and a demonstration of successful implementation can therefore be used by an organization to assure interested parties that an appropriate BCMS is in place. During the latter part of 2012, ISO issued a guidance document ISO 22313. This document will take the form of good practice guidance and recommendations, indicating chat practices an organization should, or may, undertake to implement effective BCM. Organizations may choose to follow all or part of the guidance, which may be used for self-assessment or between organizations. The guidance is not a specification for BCM.”(Sharp, 2012, p. 3) 1.1 Comparing ISO 22301:2012 with BS 25999-2:2007 The new standard is entitled ‘Societal security – Business continuity management systems – Requirements. Sharp (2012, p. 3) explains “it is designed to achieve greater societal security. Societal security can be defined as providing protection of society from, and the ability to respond to, incidents, emergencies and disasters caused by intentional and unintentional human acts, natural hazards, and technical failures.” “When news of an ISO standard for BCM emerged, business continuity managers expressed concern that they might have to radically rework their 682 BCM procedures and processes once ISO 22301 was introduced. BS 25999-2 had been, and continues to be, used by any organizations across the world as the basis of their BCM procedures and processes. The good news is that BS 25999-2 has provided the main foundation of the new ISO standard. There are some important additions and a few elements that have been omitted. The additions have added greater depth and clarity while the omissions do not detract from the overall good BCM practices and principles” adds Sharp (Sharp, 2012, p. 4). 1.2 History and mission Business continuity planning (BCP) identifies an organization's exposure to internal and external threats and synthesizes hard and soft assets to provide effective prevention and recovery for the organization, while maintaining competitive advantage and value system integrity. It is also called business continuity and resiliency planning (BCRP). Business continuity plan is a roadmap for continuing operations under adverse conditions (i. e. interruption from natural or man-made hazards). BCP is an ongoing state or methodology governing how business is conducted. In the US, governmental entities refer to the process as continuity of operations planning (How to deploy BS 25999, 2008). BCP is working out how to continue operations under adverse conditions that include local events like building fires, theft, and vandalism, regional incidents like earthquakes and floods, and national incidents like pandemic illnesses. In fact, any event that could impact operations should be considered, such as supply chain interruption, loss of or damage to critical infrastructure (major machinery or computing/network resource). As such, risk management must be incorporated as part of BCP. BCP may be a part of an organizational learning effort that helps reduce operational risk. Backup plan to run any business event uninterrupted is a part of business continuity plan. BCP for specified organization is to be implemented for the organizational level in large scale however backup plan at individual level is to be implemented at small unit scale. Organizational management team is accountable for large scale BCP for any particular firm while respective individual management team is accountable for their BCP at small unit scale. This process may be integrated with improving security and corporate reputation risk management practices (How to deploy BS 25999, 2008). In 2004, the United Kingdom enacted the Civil Contingencies Act 2004, a statute that instructs all emergency services and local authorities to actively prepare and plan for emergencies. Local authorities also have the legal obligation under this act to actively lead promotion of business continuity practices in their respective geographical areas. In December 2006, the British Standards Institution (BSI) released a new independent standard for BCP — BS 683 25999-1. Prior to the introduction of BS 25999, BCP professionals relied on BSI information security standard BS 7799, which only peripherally addressed BCP to improve an organization's information security compliance. BS 25999's applicability extends to organizations of all types, sizes, and missions whether governmental or private, profit or non-profit, large or small, or industry sector. In 2007, the BSI published the second part, BS 25999-2 "Specification for Business Continuity Management", that specifies requirements for implementing, operating and improving a documented business continuity management system (BCMS). Now, whilst BS25999-2 and BS ISO 2230 are the new standards, the subject matter is anything but new. Since time immemorial people have practiced BCM - from the wise virgins (probably earlier, but we could not find a reference for it) to date - the art of BCM has been practiced. BS25999-1 describes the activities and 'outcomes' of establishing a BCM process. It also provides a series of recommendations for good practice. ISO 22301 defines the requirements for a management systems approach to business continuity management. It provides assistance to the person responsible for implementing BCM within an organization. It describes a framework and process for the Business Continuity Manager to use and offers a range of good practice recommendations. ISO22301 offers the basis for certification. It defines management systems requirements within a specification. These, however, can be used by internal or external bodies. BS25999 was produced through the British Standard Institution. The sponsors of the original document, which was called PAS 56, were the BCI and Insight Consulting, although a number of other organizations were consulted during the development, including EDS, Sainsbury's and the Post Office. ISO 22301 was produced by International Standard Organization, using BS25999-2 as a primary input. This standard will be implemented in various environments. Special targeted environment – societal has derivative ISO/DIS 22313 (ISO/DIS 22301, 2011). 2 International Standard ISO 22313 International Standard ISO 22313 provides guidance to ISO 22301 for setting up and managing an effective business continuity management system (BCMS). A BCMS emphasizes the importance of: understanding the organization’s needs and the necessity for establishing business continuity management policy and objectives; implementing and operating controls and measures for managing an organization’s overall business continuity risks; monitoring and reviewing the performance and effectiveness of the BCMS; and continual improvement based on objective measurement (ISO/DIS 22313, 2011). 684 A BCMS, like any other management system, includes the following key components: a) a policy; b) people with defined responsibilities; c) management processes relating to: 1) policy; 2) planning; 3) implementation and operation; 4) performance assessment; 5) management review; 6) improvement. d) a set of documentation providing auditable evidence; and e) any business continuity management processes relevant to the organization (ISO/DIS 22313, 2011) The wider community and the organization’s environment impact on the organization and therefore other organizations may need to be involved in the recovery process. Business continuity contributes to a more resilient society. 2.1 The Plan-Do-Check-Act cycle The standard applies the ‘Plan-Do-Check-Act’ (PDCA) cycle to planning, establishing, implementing, operating, monitoring, reviewing, maintaining and continually improving the effectiveness of an organization’s BCMS. Figure 1 illustrates how the BCMS takes interested parties' requirements as inputs for business continuity management and, through the required actions and processes, produces business continuity outcomes (i.e. managed business continuity) that meet those requirement (ISO/DIS 22313, 2011). Figure 1: PDCA cycle applied to BCMS processes Source: ISO/DIS 22313, 2011, p. 7. 685 Table 1: Explanation legend of PDCA cycle Source: ISO/DIS 22313, 2011, p. 7. 2.2 Business continuity management system Business continuity management (BCM) is about preparing an organization to deal with disruptive incidents that might otherwise prevent it from achieving its objectives. In this Standard, the word business is used as an all – embracing term for the operations and services performed by an organization in pursuit of this objectives, goals or mission. As such it is equally applicable to large, medium and small organizations operating in industrial, commercial, public and non-for-profit sectors. Any incident, large or small, natural, accidental or deliberate has the potential to cause major disruption to the organization’s operations and its ability to deliver products and services. However, implementing BCM now, rather than waiting for this to happen will enable the organization to resume operations before unacceptable levels or impact arise (ISO/DIS 22313, 2011). BCM is not complicated. It involves a) Identifying the organization´s key products and services, b) Identifying the prioritized activities and resources required to deliver them, c) Evaluating the threats to these activities and their dependencies, d) Putting arrangements in place to resume these activities following an incident, e) Making sure that these arrangements will be effective in all circumstances. (ISO/DIS 22313, 2011) Activities may be disrupted by a wide variety of incidents, many of which are difficult to predict or analyze. By focusing on the impact of disruption, business continuity management identifies those activities on which the organization depends for its survival, and enables the organization to determine what is required to continue to meet its obligations. BCM may be effective in dealing with both sudden incidents, for example, caused by explosions, and gradual incidents. The following diagrams (Figure 2 – and Figure 3) are intended to 686 illustrate conceptually how BCM may be effective in mitigating impacts in certain situations. No particular timescales are implied by the relative distance between the stages depicted in either diagram (ISO/DIS 22313, 2012). Figure 2: Illustration of BCM being effective for sudden disruption Source: ISO/DIS 22313, 2011, p. 9. Figure 3: Illustration of BCM being effective for gradual disruption (e.g. approaching Source: ISO/DIS 22313, 2011, p. 9. Through business continuity management, an organization may recognize what needs to be done to protect its people, premises, technology, information, supply chain, interested parties and reputation, before an incident occurs. With that recognition, the organization is able to take a realistic view on the responses that are likely to be needed as and when a disruption occurs, so that it may be confident of managing the consequences and avoid unacceptable levels of 687 impacts. An organization with appropriate business continuity management measures in place may also be able to take advantage of opportunities that might otherwise be judged to be too high risk (ISO/DIS 22313, 2012). Conclusion BS 25999 establishes the processes, principles and terminology to address business continuity and availability risk. It also provides a comprehensive set of controls based on industry leading practices that help organizations develop, implement, maintain and mature business continuity processes (How to deploy BS 25999, 2008). This ISO 22301 and ISO 22313 bring new knowledge from crisis scenarios creation of civil, property and infrastructure protection. It includes implementation and discussion about organization’s Continuity Plans and Management. Here are discussed new important standards for human and social sciences and practice. They will be very helpful for state and municipal authorities and their organizations, as well as for common population living. The standard can be used as a framework so that those organizations without a BCMS can efficiently establish a workable program, and those that already have a program can ensure it meets best practices where applicable. The growing consensus regarding BS 25999, combined with the opportunity to become certified in its use, provides unparalleled benefits to companies of all sizes whose customers rely on the organization’s products and services (How to deploy BS 25999, 2008). Bibliography: How to deploy BS 25999. 2008. Avalution Consulting. Available online: http://www.avaluation.com/PDF/How_to_deploy_BS_25999_second_edition. pdf. ISO/DIS 22313. 2011. Societal security – Business continuity management systems – Guidance. International Organization for Standardization. 57 pp. ICS 03.100.01. SHARP, J. 2012. Moving from BS 25999-2 to ISO 22301. The new international standard for business continuity management systems. British Standards Institution.12 p. Available online: http://shop.bsigroup.com/upload/Shop/22301-Transition- Guide.pdf Faton ALIU, PECB (Canada) 688 MULTIKULTURALIZMUS AKO BEZPEČNOSTNÁ HROZBA MULITKULTURALISM AS SECURITY THREAT Martin Nič1 ABSTRACT The contribution is focused on the global social phenomenon of the multiculturalism with the view on the conditions of the development in a geopolitical area of the European Union. We try to describe the facts in the field of multiculturalism and his influence for the security and the reponsibilities and tasks of the state as a subject of the security politics towards to citizens. The article is divided into four chapters. The introduction is dedicated to the basic articulation of the societies and civilizations in relation to the western civilization. In the first part we try to describe the problem of the multiculuralism and the reasons why is needed to deal with this social phenomenon. The second part is focused to the historical background and coherences of the multiculturalism. In the third part we have described the typical faces of multiculturalism in geopolitical area of the United States of America and Canada and in geopolitical area of the European union. The aim of the fourth part is via to the comparison of the american and european multiculturalism to show the possible sources of the social conflicts, wich could be caused by incorrectly solved problems of the multiculturalism. The task of the end was to take the reasons why could be multiculturalism in Europe seen as a security threat and sketch the possible alternative development of the described problems in consideration to the globalization and overpopulated world. The contribution might by used as a theoretical starting point for research of the questions of the multiculturalism. Key words: multiculturalism, security, state, citizen, economy, globalization, western civilization, religion, geopolitical area, sources, overpopulation 1 Multikulturalizmus Žiadna nezápadná civilizácia nevytvorila dielo porovnateľné so Západom, hoci v mnohých prípadoch to nebolo víťazstvo ducha a intelektu, ale len dôsledky vyššej efektivity aplikácie ozbrojeného násilia. Nič to nemení na fakte, že Západná civilizácia je z hľadiska napredovania ľudstva jednoznačne najúspešnejšou najmä v oblasti vedy, techniky, blahobytu, priemernej dĺžky života, kreativity, slobody a individualizmu. ,,Ľudské práva, stabilita, mier, blahobyt, poriadok, spravodlivosť, rovnosť, sloboda, demokracia a pod. sú pojmy vzťahujúce sa na kvalitu života – odzrkadľujú stav trvalého mieru, hospodárskeho rastu a blahobytu, označujú pozitívny vývoj a istú kvalitu života.“ (Tamene, 2010, s. 134) 1 Martin Nič, PhDr, doktorand, Katedra bezpečnosti a obrany, Akadémia ozbrojených síl generála M.R.Štefánika v Liptovskom Mikuláši, Demänová 393, 031 06 Liptovský Mikuláš, Slovenská republika, [email protected]. 689 Negatívnymi stránkami Západnej civilizácie sú ekologické problémy, imperializmus a ekonomická expanzia, spôsob života zameraný na profit a konzum, slabá schopnosť rešpektovať religiózne špecifiká iných civilizácií, destabilizačné regionálne a globálne vplyvy. Svet je postupne westernizovaný, pretože západné hodnoty individualizmu sú najbližšie ľudskej povahe. Aj prostredníctvom vplyvov humanistických teórií si čoraz viac ľudí uvedomuje svoju jedinečnosť a právo prežiť svoj život šťastne, dôstojne a s potrebou zabezpečiť pozitívne perspektívy pre svoje potomstvo. ,,Súčasné civilizácie alebo spoločnosti z hľadiska ich vzťahu k Západnej civilizácii je možné rozdeliť zhruba do troch základných skupín: - civilizácie, ktoré sú príbuzné a prozápadne orientované vo vzťahu k Západnej civilizácii vďaka historickej koexistencii či kooperácii a na základe kultúrnej alebo etnickej príbuznosti, napr. pravoslávna, latinskoamerická, niektoré africké a ázijské (JAR, Lesotho, Filipíny), - civilizácie, ktoré oceňujú výdobytky Západu, ako je úroveň vied a technológií, sú do určitej miery otvorené západnému kapitálu a know- how, ale chcú si chrániť svoju vlastnú kultúru a hodnoty (čínska, japonská, budhistická, niektoré africké (Egypt, Líbya, Maroko, Rwanda), civilizácie výrazne odmietajúce a nezmieriteľné so západnou civilizáciou (Irán, Kuba, Severná Kórea).“ (Smith, Koch, 2006, s. 186) Napriek všetkým negatívam Západu a všetkým bezpochyby opodstatneným a pravdivým kritikám adresovaným Západnej civilizácii je najlepším dôkazom jej kvalít snaha množstva príslušníkov iných civilizácií žiť svoj život na Západe (alebo na západný spôsob), pričom snahy príslušníkov západu žiť svoje životy v inej ako západnej civilizácii(alebo iným ako západným spôsobom) sú štatisticky zanedbateľné. Pretože v každej nezápadnej civilizácii existuje menšina, ktorá sa stotožňuje so západnými hodnotami, príslušníci týchto minorít majú snahy emigrovať na Západ. Dôsledkom toho je, že nezápadné spoločnosti sa stávajú ešte menej prozápadnými. Emigrácia najmä z krajín nezápadných civilizácií do krajín Západu so sebou prináša fenomény, ktorých existencia a najmä nesprávne pochopenie spôsobujú narastajúce antagonizmy medzi pôvodným obyvateľstvom a prisťahovalcami. Jedným z týchto fenoménov je multikulturalizmus známy pod starším názvom aj ako kultúrny pluralizmus. Multikulturalizmus má svojich prívržencov aj oponentov. Nevznikol sám od seba a nie je až tak novým javom, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad. Je spoločenskou zmenou a zároveň globálnym trendom, ktorý bol vyvolaný konkrétnymi motívmi a silami. Zároveň je akousi zmesou spoločenskej statiky - stability a spoločenskej dynamiky - zmeny, pretože bez stability niet trvania a bez schopnosti zmeny a schopnosti prispôsobiť sa nie je možné prežiť ani napredovať. Problémy, súvislosti a možné dôsledky multikulturalizmu je však potrebné správne poznať s cieľom adekvátne na nich vplývať, pretože nie vždy je prežitie podmienené kvalitou a vysokým stupňom civilizačného vývinu. 690 V prvom rade je nutné vedieť, že multikulturalizmus je podmienený sťahovaním sa ľudí do miest s populáciou odlišnej kultúry alebo iným spôsobom stretu odlišných kultúr a ich ďalšou vzájomnou interakciou, pričom pod pojmom kultúra je potrebné rozumieť všetky úspechy, výdobytky a špecifické prejavy, ktoré dosiahla určitá spoločnosť alebo civilizácia v určitom stupni svojho vývoja. Problémy multikulturalizmu v homogénnych spoločnostiach, napr. medzi Eskimákmi, Inuitmi, Mongolmi či povedzme domorodými kmeňmi v džungli na Borneu obvykle nerezonujú. Dôvodom, prečo je nutné zaoberať sa fenoménom multikulturalizmu a podrobiť ho vedeckému skúmaniu je fakt, že najmä v krajinách Európy začína spôsobovať čoraz viac problémov. Multikulturalizmus je globálny sociálny fenomén, ktorého skúmanie si vyžaduje interdisciplinárny prístup. Je vzájomne previazaný s iným nemenej zložitým fenoménom - globalizáciou, pričom je v niektorých, najmä ekonomických súvislostiach jej dôsledkom a zároveň príčinou. Pre správne pochopenie tejto problematiky je potrebné vymedziť základné pojmy týkajúce sa multikulturalizmu a parciálne v nutných súvislostiach aj globalizácie. 1.1 Multikulturalizmus z historického hľadiska Ako bolo uvedené, sociálny fenomén multikulturalizmu nie je ničím novým. V histórii ľudstva bol vyvolaný klimatickými zmenami, spoločenskými zmenami a dynamikou vývinu jednotlivých národov a globálnej populácie. Prvým dôsledkom bola migrácia častí alebo celých národov a ďalším dôsledkom bola realita nutnosti dvoch či viacerých kultúrne odlišných komunít koexistovať v jednom geopolitickom priestore často chudobnom na zdroje. Napr. v oblasti Blízkeho východu, kde sa k religióznej diferenciácii pridali problémy so zabezpečením základných životných potrieb a región chudobný na vodu a ornú pôdu sa stal miestom dlhodobých sporov. V súčasnej dobe sa o tomto geopolitickom priestore hovorí dokonca ako možnom strete civilizácií. Na druhej strane je potrebné dodať, že snáď aj špecifické podmienky permanentných multikultúrnych prejavov koexistencie a jedinečných sociálnych interakcií odlišných, avšak vyspelých kultúr v tomto geopolitickom priestore napomohli vzniku kolosálnych výtvorov ľudského umu a rúk ako sú napr. náboženské a morálno-etické kódexy (Biblia, Korán a i.) či mnohé architektonické diela. Dôvody sťahovania spoločenstiev a národov boli v priebehu dejín ľudstva rôzne: - náboženské – napr. rozdelenie Abrahámovho národa na Židov a Arabov a následný exodus z oblastí starovekého mesta Ur na území dnešného Iraku alebo napr. vyhnanie moslimov z Pyrenejského poloostrova v období vlády španielskeho kráľa Filipa III. ako aj éra križiackych vojen, - politické – napr. zjednotenie mongolských kmeňov Džingischánom a podmanenie si väčšiny vtedy známeho sveta podobne ako v prípadoch 691 iných mnohonárodných štátnych útvarov ako boli napr. antické Grécko a Rím, Macedónska ríša, Rakúsko-Uhorská monarchia, Sovietsky Zväz, Socialistická federatívna republika Juhoslávia a pod., - klimatické – napr. nedostatok obživy a následne konflikty s okolitými kmeňmi priviedli Maďarov z oblasti sibírskej rieky Ob do Európy, - geografické – napr. objavenie nových kontinentov Austrálie, Severnej a Južnej Ameriky, v tomto prípade je však zložité hovoriť čisto len o geografických dôvodoch či multikulturalizme, keďže pôvodné obyvateľstvo bolo novými osadníkmi v niektorých oblastiach prakticky zlikvidované, - ekonomické – napr. násilné zavlečenie černochov ako lacnej pracovnej sily z Afriky na americký kontinent malo za následok vznik početnej a v súčasnosti vplyvnej černošskej komunity v USA a Kanade, - sociálne – napr. sociálne inžinierstvo- nútené presídlenie celých národov počas éry stalinizmu prevažne z oblastí Kaukazu do oblasti Sibíri podobne ako v Číne v období vlády Mao ce tunga alebo vlády Červených Kmérov v Kambodži, - emigrácia – pričom je potrebné rozlišovať tri základné skupiny emigrantov – utečenci pred dôsledkami vojnových konfliktov alebo perzekúciami (politické, kriminálne dôvody), utečenci pred chudobou a utečenci za blahobytom, - dejinné krivdy – napr. tisícročia prenasledovaní a decimovaní príslušníci židovského národa, ktorí sa po vzniku samostatného štátu Izrael začali masovo sťahovať z diaspór celého sveta do svojej staronovej vlasti aj keď je potrebné spomenúť, že primárnym dôvodom prenasledovania Židov bola ich súdržnosť a schopnosť efektívne tvoriť profit a sekundárnym náboženská odlišnosť, v súčasnej dobe zaberajú palestínske územia v rozpore s rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 242 a rezolúciou Valného zhromaždenia OSN č. 181. Len v zriedkavých prípadoch bol príčinou migrácie národov a spoločenstiev iba jeden z uvedených dôvodov. Obvykle na komunity pôsobilo viacero faktorov naraz, čím sa ich pôsobenie nezriedka synergizovalo a udávalo tak migrácii vyššiu dynamiku a nekontrolovaný živelný charakter. Nevyhnutným dôsledkom uvedených príčin a udalostí bolo narušenie určitej prapôvodnej homogénnosti národov. Deľba práce a zdokonalenie výrobných prostriedkov v určitej etape vývinu ľudskej civilizácie umožnili produkovať nadhodnotu, čím sa exponenciálne zvyšoval počet ľudí na planéte znižovaný priebežne vojnami, sporadicky epidémiami a prírodnými katastrofami. Základný rozdiel medzi multikulturalizmom staroveku, stredoveku a súčasnosti spočíva jednak vo väčšej zložitosti problémov súčasného multikulturalizmu oproti multikulturalizmu minulému vznikom rôznych náboženstiev, ideológií či filozofických teórií. Okrem spomenutého je tento rozdiel daný taktiež väčším počtom ľudí na planéte a vplyvom globalizácie – vzájomnej prepojenosti celého 692 sveta. Ďalším rozdielom je obmedzená možnosť riešiť súčasné problémy multikulturalizmu ozbrojeným násilím či genocídou, ako tomu často bolo v temných epochách vývinu ľudstva aj keď nie je možné nespomenúť niekoľko novodobých prípadov napr. genocída spáchaná Srbmi na moslimoch v európskej Bosne, genocída arménskej menšiny spáchaná Tureckom alebo genocída príslušníkov kmeňa Tutsi spáchaná príslušníkmi kmeňa Hutu v africkej Rwande. Ozbrojené násilie je totiž, bohužiaľ, aj napriek svojej morálnej neprípustnosti a humánnej dekadencii stále jedným z efektívnych nástrojov sociálnej dynamiky pri riešení problémov najmä v krajinách tretieho sveta. Je však takmer nepredstaviteľné riešiť problémy multikulturalizmu ozbrojeným násilím v takých rozvinutých krajinách ako sú Nemecko alebo Francúzsko a ani nie je predmetom tohto príspevku polemizovať o perspektívach, možnostiach, spôsoboch a efektivite aplikácie ozbrojeného násilia na spoločenské problémy spôsobené multikulturalizmom. Ničmenej pokiaľ sa narastajúce problémy prisťahovalectva a poťažmo multikulturalizmu nevyriešia efektívne a k spokojnosti v prvom rade pôvodného obyvateľstva hostiteľskej krajiny a až potom prisťahovalcov (aj keď už s udeleným plnoprávnym občianstvom), je ťažké vylúčiť prakticky akýkoľvek scenár. 2 Multikulturalizmus ako spoločenský proces s konkrétnym cieľom Multikulturalizmus hlása idey presadzujúce existenciu sociálnych systémov pozostávajúcich z rozličných kultúr, rás, národov či etnických skupín, pričom každá z nich aj napriek rozdielnosti od ostatných požíva v danom multikultúrnom sociálnom systéme rovnaké práva. Z tohto chápania multikulturalizmu plynie značné množstvo problémov, pretože nie je možné, aby prvky sociálneho systému zdieľali rovnaké práva, ak dobrovoľne či nedobrovoľne nezdieľajú aj rovnaké hodnoty. Príkladom môžu byť rôzne násilné delikty zo cti v moslimských komunitách na základe islamského kódexu šaríja páchané v podmienkach vyspelých demokratických hostiteľských krajín Európy. Z hľadiska spoločenskej dynamiky je multikulturalizmus možné chápať ako snahy a aktivity o rovnoprávne postavenie v spoločnosti a o rovnaké možnosti uplatnenia všetkých sociálnych skupín, etník a národov. Tieto snahy sú v prvom rade zakotvené v štátnej legislatíve, pričom majú zo strany vlády patričnú podporu a zároveň je ich realizácia legitimizovaná trvalou podporou majoritného pôvodného obyvateľstva. Procesuálne sa teda jedná o realizáciu takej štátnej politiky, ktorej cieľom nie je homogénna spoločnosť, ale stav, kedy je štát fungujúcim a teda prínosným systémom viacerých kultúr, akési politické umožnenie menšinovým kultúram zo strany štátu primárne tvoreného pôvodnou majoritou a sekundárne aj ostatnými, kultúrne, rasovo, národnostne či etnicky odlišnými menšinami, pričom sú tieto definované práve a predovšetkým znakmi, ktoré ich odlišujú od majority. 693 Keďže na základe uvedeného je multikulturalizmus možné chápať ako dynamický celosvetový proces poháňaný najmä v praxi sa najviac prejavujúcim ekonomickým segmentom globalizácie, jeho finálnym produktom by mal byť stav jednotlivých štátov a globálneho spoločenstva umožňujúci nielen bezproblémovú koexistenciu, ale aj efektívnu a prínosnú kooperáciu spoločenstiev, ktoré sú vzájomne odlišné v kultúrnom, rasovom, národnostnom či etnickom základe. Tento stav môže byť tiež charakterizovaný koexistenciou kultúrne odlišných komunít v spoločnosti bez zjavnej dominancie ktorejkoľvek z nich, pričom je ich koexistencia založená na ideáloch vzájomného rešpektu a porozumenia. 2.1 Príklady multikulturalizmu vo svete Aj keď príkladov multikultúrne rôznorodých krajín je viacero, pre lepšie pochopenie základných problémov multikulturalizmu sa pokúsime charakterizovať situáciu v niektorých mediálne najsledovanejších, keďže záujem médií je možné považovať za indikátor aktuálnosti riešenej témy. Stručne načrtneme základné znaky a prejavy koexistencie odlišných spoločenstiev v jednom geopolitickom priestore, podstatné odlišnosti a ich možné príčiny. Spojené štáty americké a Kanada Typickým príkladom viac menej úspešného multikulturalizmu sú Spojené štáty americké alebo Kanada. „V USA alebo v Kanade neprichádza prisťahovalectvo do sociálneho (hostiteľského) štátu z dôvodu chudoby ako motívu príchodu do úvahy, pretože transferové služby (sociálne benefity) migrantom tu buď vôbec neexistujú alebo sú v porovnaní s Európou, ovšem iba vo veľmi obmedzenej forme, poskytované až po dlhej prechodnej dobe. Aby tu teda migranti prežili, musia od začiatku vyvíjať produktívnu činnosť. Kanadský výberový systém naviac zaisťuje, že kvalifikačné profily a schopnosti prisťahovalcov sa prinajmenšom vyrovnajú kvalifikácii a schopnostiam domáceho obyvateľstva alebo ich dokonca prevyšujú. USA síce majú mnoho ilegálnych hispánskych imigrantov vykonávajúcich jednoduché profesie, pre ktoré nie je potrebná kvalifikácia, popri tom sú však USA silným magnetom pre duchovnú a technickú elitu z Indie, Číny a ďalších východoázijských krajín. Výsledkom dnes je, že Japonci, Kórejci a Číňania, ktorí netvoria ani 4 percentá amerického obyvateľstva predstavujú takmer 30 percent všetkých amerických softvérových inžinierov. Naviac sa v USA a v Kanade prisťahovalci miešajú s domácim obyvateľstvom, ktorého takmer neubúda.“ (Sarrazin, 2011, s. 295) Nemecko, Francúzsko a Veľká Británia Prisťahovalectvo z krajín východnej Európy na základe politických dôvodov prakticky prestalo. Prisťahovalci z krajín bývalého východného bloku spolu s prisťahovalcami z krajín južnej Európy, ktorí tvorili prvú významnú 694 skupinu migrantov, pochádzali z kultúrne príbuzných sociálnych podmienok a v súčasnej dobe je možné konštatovať, že sú plne integrovaní a pre hostiteľskú krajinu sú prínosom. Spolu žije v Nemecku podľa údajov z roku 2007 približne 15 miliónov ľudí s migračným pozadím. Z oblasti Bosny a Hercegoviny, Turecka, Blízkeho a Stredného východu a Afriky pochádza druhá významná skupina prisťahovalcov s islamským vierovyznaním. ,, V roku 1950 nežili v západnej Európe takmer žiadni moslimovia. Okolo roku 1970 už ich bolo asi 2 milióny, predovšetkým Alžírčanov vo Francúzsku, Pakistancov vo Veľkej Británii a Turkov v Nemecku. Dnes ich je v Európe 15-20 miliónov a ich počet rýchlo rastie. Tento rast je všade v Európe konfrontovaný so starnúcim a ubúdajúcim domácim obyvateľstvom. Špecifická problematika moslimských migrantov sa týka všetkých vyspelých európskych krajín s ich výrazným podielom a v súvislosti s nimi je možné pozorovať tieto javy: - podpriemerná integrácia na trhu práce, - nadpriemerná závislosť na sociálnych benefitoch, - podpriemerná účasť na vzdelávaní, - nadpriemerná pôrodnosť, - priestorová segregácia s tendenciami k vytváraniu paralelných spoločností, - nadpriemerná religiozita so silnejúcim príklonom k fundamentalistickým smerom islamu, - nadpriemerná kriminalita od jednoduchej pouličnej kriminality až k účasti na teroristických aktivitách.“ (Sarrazin, 2011. s. 231, 232) 3 Multikulturalizmus ako potencionálna bezpečnostná hrozba pre Európu Jedným z často používaných argumentov zástancov multikulturalizmu je vzájomné kultúrne obohatenie, ako príklad sú uvádzané Spojené štáty americké. Je však potrebné všimnúť si rozdiely medzi americkou a európskou prisťahovaleckou politikou a systémom sociálnych benefitov poskytovaných prisťahovalcom. Empirickým dôkazom je zjavný nepomer medzi nízkym počtom moslimských imigrantov smerujúcich do USA a vysokým počtom moslimských imigrantov smerujúcich do vyspelých krajín Európy. Z tohto nepomeru jasne vyplýva, že jedným z prevažujúcich motívov príchodu prisťahovalcov do vyspelých krajín Európy môže byť priaznivý systém sociálnych benefitov. Vo vytváraní paralelných izolovaných komunít je obtiažne vidieť nejakú formu vzájomného kultúrneho obohatenia. Iný frekventovaný argument, že prisťahovalci sú najmä ekonomickým prínosom pre Európu lebo sú ochotní za nízke platy vykonávať prácu, ktorú domáci obyvatelia vykonávať nechcú, je taktiež zavádzajúci, pretože túto zdanlivo zložitú situáciu vyrieši trh cez mechanizmus ponuky a dopytu Dôkazom môže byť vývin tohto problému napr. v Slovenskej republike, kde na základe médiami silne podporovaného spoločenského trendu väčšiny mládeže získať výhodné zamestnanie 695 nemanuálneho charakteru (tzv. teplé miestečko) a finančnej poddimenzovanosti vzdelávacích inštitúcií umožňuje školský systém získať za poplatok vysokoškolské vzdelanie aj ľuďom, ktorí by ho za normálnych okolností nezískali. Prvým efektom je deficit pracovníkov profesií, ako sú murári, tesári, klampiari a pod. a druhým efektom je, že plat kvalifikovaného robotníka nezriedka dosahuje úroveň platu lekára či stredného manažéra. Rovnako neobstojí ďalší argument pre multikulturalizmus o vyplnení demografického vákua znižujúcej sa pôrodnosti pôvodného európskeho obyvateľstva. ,,Nemecko-turecký podnikateľ Vural Öger v máji 2004 počas obeda s tureckými podnikateľmi vyhlásil, že: ,,v roku 2100 bude v Nemecku 35 miliónov Turkov pričom Nemcov bude len zhruba 20 miliónov. Čo začal sultán Sulejman v roku 1529 obliehaním Viedne my teraz uskutočníme vďaka našim obyvateľom, statným mužom a zdravým ženám.“ (Sarrazin, 2011. s. 275) Tento citát zreteľne ilustruje nebezpečnú paralelu medzi precedensom vzniku Kosovského Albánska na pôde Srbska a v budúcnosti nie nemožnými neželanými scenármi v iných krajinách Európy, Slovensko nevynímajúc. Jestvujú totiž silné pochybnosti o tom, žeby si ktorýkoľvek Nemec alebo Slovák v budúcnosti želal vo svojej vlasti vznik nového štátneho útvaru s názvom napr. ,,Turecké Nemecko“ alebo ,,Slovensko-rómska republika“ hoci aj so súhlasom alebo pod nátlakom medzinárodných politicko-bezpečnostných organizácií. Nakoniec, práve pravdepodobnosť hrozby podobného vývinu na území Slovenskej republiky je jedným z dôvodov, prečo politická reprezentácia Slovenska doteraz oficiálne neuznala vznik Kosovského Albánska. Nekontrolovaný nárast počtu prisťahovalcov v súbehu s klesajúcimi demografickými ukazovateľmi pôvodnej populácie a politickým systémom liberálnej demokracie môže mať za následok jednoduché prehlasovanie v komunálnych i parlamentných voľbách. Tento vývin začína byť na komunálnej úrovni realitou na Slovensku, kde v niekoľkých obciach došlo k prečísleniu pôvodného obyvateľstva Rómami a v súčasnosti sú v úrade starostov negramotné osoby, v jednej obci (Lomnička) dokonca starostka s kriminálnou minulosťou. Aj keď problematika multikulturalizmu na Slovensku má niektoré spoločné kvalitatívne znaky napr. s Nemeckom alebo Francúzskom, odlišuje sa najmä kvantitatívnymi parametrami. Na Slovensku žije približne 8 % rómska etnická menšina a približne 10% maďarská národnostná menšina. Zaujímavým zistením sa javí fakt, že priepastné sociálne a kultúrne rozdiely medzi rómskou minoritou a nerómskou majoritou sa prejavujú konfliktnými vzťahmi prevažne v každodennom občianskom živote, kým problémy jazykovej rozdielnosti a historických krívd popri minimálnych kultúrnych rozdieloch medzi slovenskou väčšinou a maďarskou menšinou sa prejavujú najmä na vnútroštátnej a medzištátnej sfére politických vzťahov. Z hľadiska prisťahovalectva je Slovensko skôr tranzitnou krajinou a azylová politika Slovenskej republiky je aj napriek kritike medzinárodných organizácií stále dosť prísna. Naviac, dosť 696 paradoxne vyznieva kritika azylovej politiky adresovaná Slovensku zo strany krajín, ktoré si samé nedokážu poradiť so zvyšujúcimi sa počtami zvonku pochádzajúcich neprispôsobivých skupín obyvateľstva. Podľa názoru bývalého ministra vnútra SR Daniela Lipšica ,,je potrebné aby sa Slovensko vyhlo problémom, ktoré v niektorých európskych krajinách spôsobili potomkovia migrantov v druhej a tretej generácii. Vznikli preto, že už prvá generácia prisťahovalcov nebola plne integrovaná do spoločnosti, preto je nevyhnutné, aby sme tomu zabránili. Rovnako neprípustné je, aby prisťahovalci vytvárali nové segregované komunity, keďže na Slovensku máme dosť segregovaných osád. Je to bezpečnostné riziko, ktoré vláda nepripustí.“ (sme.sk) Rýchlo stúpajúce demografické krivky prisťahovaleckých komunít vo vyspelých krajinách Európy ako sú Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia, Holandsko, Belgicko, Švajčiarsko, Rakúsko, Taliansko priťahujú pozornosť pôvodného obyvateľstva hostiteľských krajín na otázky multikulturalizmu. ,,Bývalý taliansky predseda vlády Silvio Berlusconi vzbudil veľké rozhorčenie a mnoho protestov, keď povedal niečo, čo sa nám môže zdať celkom samozrejmé: Nemôžeme položiť znamienko rovnosti medzi všetkými civilizáciami. Musíme si byť vedomí prednosťou našej civilizácie, zásad a hodnôt, ktoré priniesla všetkým krajinám, ktoré ju prijali a ktorá zaručuje rešpektovanie ľudských práv a náboženských slobôd.“( Janeček, 2011, s. 244 ) Čoraz viac Európanov si uvedomuje, že vzhľadom k neochote či neschopnosti väčšiny prisťahovalcov prispôsobiť sa podmienkam života v hostiteľských krajinách začína interakcia namiesto vzájomné obohatenie hlásajúceho multikulturalizmu nadobúdať charakter národnostných a etnických konfliktov. Príčinou môže byť neriešenie alebo nesprávne riešenie problémov v parciálnom (každodennom) a komplexnom (dlhodobom) význame, následkom čoho majoritná časť populácie pociťuje pozitívnu diskrimináciu. ,,Britská letuška Nadia Eweidová prišla o prácu, pretože na retiazke nosila krížik. Zo spoločnosti British Airways odišla v roku 2006, keď odmietla náhradnú prácu pri priehradke, kde by nemala kontakt so zákazníkmi a krížik by mohla nosiť. Pred súdmi Eweidová vysvetľovala, že ako kresťanka nemôže robiť v práci to, čo môžu moslimovia a sikhovia, ktorí nosia hidžáby a turbany a počas pracovného času majú prestávku na povinnú modlitbu. Súdy tvrdili, že nejde o náboženskú diskrimináciu, pretože nosenie krížika nie je pre kresťanov povinné, kým sikhovia a moslimovia majú odev a modlitby prikázané. V súčasnosti je tento prípad na Európskom súde pre ľudské práva. Podľa BBC by verdikt mohol znamenať precedens pre celú Európu“(guardian.co.uk) ,,O narastajúcom záujme verejnosti o otázky súvisiace s multikulturalizmom svedčí aj prípad referenda vo Švajčiarsku, ktorého predmetom bol zákaz výstavby minaretov na mešitách. 29. novembra 2009 rozhodlo 57, 5 % voličov rozhodlo o zákaze výstavby ďalších minaretov v krajine.“ (zpravy.idnes.cz) ,,Francúzsky premiér Bernard Kouchner označil výsledok švajčiarskeho referenda za výraz netolerancie a vyjadril nádej, že Švajčiari toto rozhodnutie 697 rýchlo zmenia. Hovorca vysokého komisára pre ľudské práva vyhlásil, že svetová organizácia preskúma, či bolo švajčiarske referendum v súlade s medzinárodným právom.“(zpravy.idnes.cz) Na pozadí útokov na náboženské menšiny, zákazov výstavby nových kresťanských kostolov, zákazu obnovenia činnosti cirkevných vysokých škôl v Turecku môžu mať uvedené reakcie na švajčiarske referendum nádych samovražedných tendencií. Prakticky vo všetkých moslimských krajinách sveta sa stupňuje tlak na kresťanské komunity. Pritom je v Európe nemožné nevidieť že ,,čo sa týka moslimov žiadne iné náboženstvo nevystupuje s takými nárokmi, žiadna iná sociálna skupina na verejnosti natoľko nezdôrazňuje svoju odlišnosť, hlavne obliekaním žien, žiadna iná integrácia v Európe nie je spojená s tak vysokou náročnosťou na sféru sociálnych benefitov a kriminalitou, u žiadneho iného náboženstva nie je prechod k násiliu, diktatúre a terorizmu tak plynulý.“ (Sarrazin, 2011, s. 255) Záver Nebezpečenstvom multikulturalizmu môže byť fakt, že vo vedomí väčšiny občanov Európskej únie nepredstavuje bezpečnostnú hrozbu, pretože z médií je multikulturalizmus prezentovaný širokej verejnosti prevažne ako pozitívny spoločenský fenomén bez patričného informovania o jeho možných negatívach. V prípade migrantov je napr. Slovensko zatiaľ najmä tranzitnou krajinou aj keď vo väčších mestách je možné stretnúť hlavne Ázijcov a v menšej miere černochov či moslimov. Sú však málo početní a zároveň ekonomicky aktívni, takže na seba nepútajú zvláštnu pozornosť majority. Na kriminalite sa podieľajú približne rovnakým pomerným zastúpením ako majorita. Otázkou úzko súvisiacou s fenoménmi multikulturalizmu je životná realita obyvateľov Slovenskej republiky, v susedstve ktorých rýchlym tempom rastú segregované osady neprispôsobivých, prevažne rómskych občanov. Aj keď na riešení tejto otázky participujú organizácie Európskej únie, vládni predstavitelia Slovenskej republiky a organizácie tretieho sektora, je obtiažne vysloviť prognózu o budúcich pozitívnych zmenách v tejto oblasti multikulturalizmu. Skôr je možné očakávať, že spolu s masovým prisťahovalectvom ľudí z kultúr nezlučiteľných s európskou kultúrou sa časom zvýši ich pomerné zastúpenie v národných parlamentoch a v európskom parlamente. Následne prostredníctvom hlasovaní vnúti jednotnú azylovú politiku všetkým štátom Európskej únie, vlastné predstavy a spôsoby realizácie azylovej politiky vo vzťahu k plneniu cieľov multikulturalizmu bez ohľadu na spomínané negatíva a kultúrne dedičstvo Európy. Ďalším dôvodom, pre ktorý je možné vnímať multikulturalizmus ako bezpečnostnú hrozbu je neschopnosť kapitalizmu ako systému fungovania spoločnosti vo svojej súčasnej podobe riešiť také zložité a rozsiahle spoločenské problémy. Pokiaľ totiž nie je dostatok pracovných príležitostí ani pre relatívne 698 vzdelanú majoritu, značne sociálne diskvalifikovaní neprispôsobiví občania majú minimálne šance získať prácu, prostredníctvom ktorej prestanú byť závislí na tých, ktorí prácu majú. Aj v kapitalistických systémoch platí princíp solidárnosti a toho, čo nepracuje živí ten, čo pracuje. S tým ďalej súvisia otázky výchovy, vzdelávania a poťažmo otázok pôrodnosti u neproduktívnych vrstiev spoločnosti tak vysokej. Sex (aj/prevažne nechránený) je totiž najmä z dôvodu finančnej nenáročnosti jedným z mála príjemných spôsobov zábavy, ktorú si môžu počas dlhých dní a nocí dopriať aj tí najchudobnejší z chudobných, najnezamestnanejší z nezamestnaných a ani najbohatší z bohatých im ho nemôžu zakázať. Reprodukcia druhu sa riadi zákonmi prírody, takže najviac bude tých, ktorí najviac kopulujú a rozmnožujú sa. Nezávisle na kvalite genofondu, vzdelanosti, nezávisle na životných podmienkach a akýchkoľvek iných kritériách. Problémy preľudnenia trápia celú planétu a bohužiaľ často platí pravidlo, že čím je nižší stupeň civilizačného vývinu, tým je vyššia krivka pôrodnosti. Púhe posielanie peňazí do chudobných komunít bez zavádzania systémových opatrení komplexného charakteru pripomína hasenie požiaru benzínom. ,,Problémom preľudnených častí sveta by rovnako nepomohlo, keby vyspelé krajiny sveta absorbovali ich populačné prebytky. Podľa Irenäusa Eibla-Eibesfeldta je kľúčovým problémom budúcnosti rozmnožovanie sa ľudí. Ak nemá byť narušený svetový mier, musí každý národ udržiavať svoju populáciu v medziach kapacitných možností svojej krajiny. Rozhojňovanie obyvateľstva sa v preľudnenom svete nesmie stať argumentom pre zaberanie cudzieho územia a ani prirodzený úbytok v niektorej krajine sa nesmie stať dôvodom k morálnemu či politickému ospravedlňovaniu imigrácie a zaberania cudzieho územia. Teritoriálny princíp je nedotknuteľnou súčasťou štátnej suverenity a jeho rešpektovanie má mierotvornú funkciu.“( Sarrazin, 2011, s. 226) Inými slovami, žiadna krajina hoci aj z dôvodu svojej snahy o získanie členstva v prestížnych medzinárodných štruktúrach by nemala dovoliť stratu či obmedzenie svojej suverenity natoľko, že jej národ nebude môcť ovplyvniť množstvo prisťahovalcov a spôsob ich existencie na svojom území podľa jednoduchého princípu hostiteľa a hosťa: ako hosť si povinný rešpektovať pravidlá v tomto dome, ak nie si schopný alebo ochotný ich rešpektovať, si povinný odísť niekam, kde pravidlá tvojho spôsobu života nebudú v rozpore s pravidlami hostiteľa. Existuje reálny predpoklad, že v podmienkach Európy a európskej kultúry nie sú jej obyvatelia pripravení ani ochotní byť žiadnym spôsobom konfrontovaní s výjavmi verejného kameňovania neverných moslimských žien, odsekávania končatín, vrážd zo cti, ale ani rituálneho obetovania zvierat, vyvolávania duchov či ostatných prejavov dodržiavania cudzích náboženských, morálnych a akýchkoľvek iných kódexov. Každá európska krajina má dostatok problémov v radoch vlastného pôvodného obyvateľstva a pridávanie ďalších nezlepší kvalitu života Európanov. Problémy vnútri problémových krajín nebudú vyriešené tým, že všetci obyvatelia nesúhlasiaci s pomermi emigrujú a budú si vytvárať novú vlasť v krajine, ktorá 699 už je niekoho vlasťou, bez ohľadu na názory pôvodného obyvateľstva, zaštítení teóriami o humanizme, diplomacii a politickej korektnosti vnucujúcej občanom eufemizovať problémy, nenazývať veci pravými názvami a povinnosťou hostiteľských krajín poskytnúť azyl každému, kto o azyl požiada. Politika krajiny smerujúca k multikulturalizmu by mala byť založená na dobrovoľnom nevynútenom rozhodnutí a presvedčení o správnosti rozhodnutia obyvateľov vopred a dostatočne informovaných o pozitívach a negatívach multikulturalizmu. Inak povedané, nikto ma nemôže obviniť z xenofóbie, ak odmietnem vpustiť si natrvalo do domu a jeho blízkosti niekoho, koho nepoznám alebo o kom sa domnievam, že bude pre môj dom a okolie skôr na obtiaž ako na osoh. Akonáhle je multikulturalizmus postavený len na rozhodnutí hoci aj legitímne zvolenej vlády krajiny namiesto všeľudového hlasovania (referenda), výsledkom môže byť situácia podobná multikulturalizmu na nemecký či francúzsky spôsob. ,,V globalizovanom svete sa tovar a kapitál voľne pohybujú, je však úplne nemysliteľné, aby to isté platilo aj o pracovných silách, pretože na nich sú závislé rodiny, spoločnosti a národy. Pracovná migrácia v šesťdesiatych rokoch 20. storočia však uviedla do chodu nové sťahovanie národov, ktorého dôsledky v súčasnosti riešime. Dnes vieme, že sťahovať sa musia továrne a služby, v žiadnom prípade ľudia. Starnúca a početne slabnúca západná Európa inak vo svojej súčasnej kultúrnej podobe nemôže prežiť“ (Sarrazin, 2011, s. 226) Legitímnym právom a želaním každého Európana, či je to Francúz, Nemec, Poliak, či Slovák je byť vo svojej vlasti slobodným človekom s vlastnou identitou a právom rozhodovať a tvoriť pre svoje deti jasné perspektívy. Žiadne z neistých a nekonkrétnych pozitív multikulturalizmu nevyváži istoty, ktoré poskytuje korektný a prehľadný systém azylovej politiky realizovanej na základe spoločenskej objednávky. Literatúra: JANEČEK, M. 2011. Islámská rozpínavost včera, dnes a zítra. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Epocha, 2011. 320 s. ISBN 978-80-7425-117-7. SARRAZIN, T. 2010. Německo páchá sebevraždu–jak dáváme svou zemi všanc. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Academia, 2011. 432 s. ISBN 978-80-200-2018-5. SMITH, Ch., KOCH R. 2006. Samovražda Západu. 1. Vyd. Bratislava : Premedia Group, s. r. o. 2011. 212 s. ISBN978-80-970661-5-4. TAMENE, G. 2010. Moderné medzinárodné vzťahy a svetová politika. 1. Vyd. Bratislava : Iura Edition, s. r. o. 2011. 275 s. ISBN 978-80-8078-325-9. http://zpravy.idnes.cz/svycari-v-referendu-zakazali-stavbu-minaretu-v-zemi-fy9- /zahranicni.aspx?c=A091128_181224_zahranicni_ipl http://zpravy.idnes.cz/proti-zakazu-minaretu-ve-svycarsku-protestoval-i-vatikan-pnr- /zahranicni.aspx?c=A091130_180105_zahranicni_ash http://www.sme.sk/c/6036602/podla-lipsica-multikulturalizmus- zlyhal.html#ixzz22GsWbDo3 700 WPŁYW MIGRACJI ZAGRANICZNYCH NA POCZUCIE BEZPIECZEŃSTWA THE INFLUENCE OF FOREIGN MIGRATION ON THE SECURITY Jacek Szkurłat1 ABSTRACT In spite of promulgating the idea of international migration this phenomenon may strongly influence the sense of security of immigrants, as well as citizens of host countries. the first group is often "accused" of taking away employment or unauthorized receiving benefits or social support. On the other hand, migrants experience different aspects of discrimination. It constitutes a serious challenge to institutions and state policy. Key words: migration, security, migrants, state, policy Wstęp Upowszechnienie idei swobodnego przepływu ludności i związany z tym wzrost liczby osób zmieniających miejsce zamieszkania, warunkują zjawisko coraz częstszej obecności przedstawicieli innych narodowości w strukturze danego społeczeństwa. Jakkolwiek w epoce globalizacji proces ten wydaje się naturalną konsekwencją tworzenia się międzynarodowej sieci połączeń politycznych, finansowych czy kulturowych, to jednak na poziomie państw narodowych może on nadal prowadzić do powstawania napięć i konfliktów pomiędzy obywatelami kraju przyjmującego a imigrantami. Choć lęk przed obcymi należy sklasyfikować jako irracjonalny, to nawet w najbardziej otwartych społeczeństwach Europy Zachodniej, których od wielu lat istotną i integralną częścią są przedstawiciele innych narodowości, pojawiają się głosy nawołujące do zmniejszenia ich udziału i roli w życiu danego kraju. Migranci są zatem obwiniani o to, że zabierają miejsca pracy, czy też korzystają ze wsparcia socjalnego, do jakiego nie są uprawnieni. Oni sami spotykają się ponadto z różnymi przejawami dyskryminacji w miejscu pracy czy zamieszkania, ukierunkowanymi na ograniczenie ich obecności w przestrzeni publicznej. Niepokojącym w tym kontekście jest fakt, iż także politycy próbując zdobyć popularność odwołują się do haseł antyimigranckich. Nasilanie się atmosfery zagrożenia prowadzi zatem do zaburzenia poczucia bezpieczeństwa obu charakteryzowanych grup. Stanowi to niezwykle istotne wyzwanie zarówno 1 Jacek Szkurłat, Dr., Uniwersytet Jana Kochanowskiego Kielce, ul. Świętokrzyska 21b Kielce, Poland, [email protected] 701 dla instytucji danego państwa, jak i organizacji międzynarodowych, których celem powinna być budowa, bądź też odtworzenie społeczeństw wielokulturowych. 1 Migracje a poczucie bezpieczeństwa obywateli państw przyjmujących Migracje międzynarodowe od wieków kształtowały strukturę narodową wielu państw. Co więcej, w niektórych krajach, takich jak Stany Zjednoczone Ameryki Północnej, imigranci odegrali kluczową rolę w ich powstaniu i rozwoju. To właśnie USA odznaczają się otwartością na przedstawicieli innych narodowości. Kwestią, na którą należy zwrócić uwagę przy opisie amerykańskiego modelu społeczeństwa wielokulturowego jest historia tego kraju. Będący byłą kolonia brytyjską, która uzyskała niepodległość, od początku swojego istnienia był otwarty na przybyszów z zewnątrz. Stworzono jednocześnie imigrantom możliwość akcentowania swojej odmienności i przynależności do określonej kultury, pod warunkiem akceptowania wartości i norm powszechnie obowiązujących w Ameryce (Zalewski, 2011). Innym przykładem potwierdzającym otwartość krajów zachodnich jest obecność imigrantów i ich potomków w życiu publicznym. Wielu z nich piastowało, bądź nadal piastuje wysokie stanowiska państwowe. Do grupy tej należy zaliczyć między innymi: obecnego prezydenta Stanów Zjednoczonych Baracka Obamę, byłego prezydenta Francji Nicolasa Sarkozyego oraz byłą sekretarz stanu USA Madeleine Albright. Ojciec Obamy urodził się w Kenii, matka zaś urodzona w Stanach Zjednoczonych miała korzenie angielskie, irlandzkie i indiańskie. Ojciec Sarkozyego był węgierskim arystokratą, który po wojnie wyemigrował z kraju w obawie przed nowymi władzami. Z kolei dziadek ze strony matki byłego prezydenta Republiki Francuskiej pochodził z rodziny żydowskiej i z Hiszpanii poprzez Grecję na początku XX wieku przeniósł się do Francji. Madeleine Albright urodziła się w Czechosłowacji, skąd po II wojnie światowej wyjechała wraz z rodzicami do USA. Pomimo jednak wzorów udanego współżycia w ramach jednego państwa przedstawicieli różnych kultur i narodowości nadal mają miejsce zdarzenia, które należy sklasyfikować jako zmierzające do stygmatyzacji imigrantów. Jak zauważa Z. Bauman, w epoce płynnej nowoczesności, wobec konieczności stałego udowadniania własnej wartości, niepewności przyszłości i poczucia zagrożenia, odradza się ksenofobia. Ludzie poszukując sprawców swoich kłopotów i obaw o własne bezpieczeństwo znajdują ich w osobach przybyszów z zewnątrz, przestępców. Prowadzi to w efekcie do wykorzystywania przez polityków w debacie publicznej stereotypu imigranta-kryminalisty (Bauman, 2003). Zrzucenia odpowiedzialności na przedstawicieli mniejszości narodowych nie jest oczywiście zjawiskiem nowym. Już podczas II wojny światowej, po wybuchu działań zbrojnych pomiędzy III Rzeszą a ZSRR, władze radzieckie obawiając się współpracy z najeźdźcą oraz stosując strategię odwetu i zbiorowej 702 odpowiedzialności zdecydowały o przesiedleniu mniejszości niemieckiej do Azji Środkowej i Kazachstanu. Do końca 1942 roku akcja wysiedleńcza objęła blisko 800 tysięcy osób (Koralewski, 2010). Współcześnie podejmowane działania nie przyjmują tak radykalnych form, jednak rozbudzenie nastrojów ksenofobicznych i próby obciążania imigrantów za bieżące trudności obserwowane są w wielu krajach: - w 2011 roku kandydat Partii Ludowej podczas lokalnych wyborów w hiszpańskim mieście Badalona oświadczył, iż Romowie z Rumunii to plaga i przybyli do Badalony aby oddawać się przestępczości (Lipczak, 2011), - wzrost nastrojów ksenofobicznych w Holandii, kraju który był uznawany za wzór tolerancji wobec obcych; swoistym przykładem narastania obaw przed przybyszami z zewnątrz i jednocześnie akcentowania potrzeby przeciwdziałania wykroczeniom popełnianym przez imigrantów, było utworzenie w 2012 roku portalu internetowego z inicjatywy Partii na Rzecz Wolności, na którym użytkownicy mogą składać skargi na przybyszów z innych państw, - apel burmistrza miasta Limerick w listopadzie 2009 roku, aby deportować obcokrajowców, którzy pozostają bez pracy i nie są zdolni do utrzymania się z własnych środków w trzy miesiące po przyjeździe do Irlandii, - przypadki protestów przeciwko zatrudnianiu obcokrajowców w Wielkiej Brytanii kosztem rodzimych pracowników. Analiza podanych przykładów wskazuje, że nasilenie nastrojów antyimigranckich powodowanych spadkiem poczucia bezpieczeństwa obywateli danego kraju jest przynajmniej częściowo związane z pogorszeniem koniunktury gospodarczej i trudniejszą sytuacją na ryku pracy. Po drugie, choć hasła obrony tożsamości kulturowej wygłaszane są przede wszystkim przez polityków, to w pewnym stopniu są one odbiciem nastrojów społecznych. Przykładem może być Holandia, gdzie skrajnie prawicowa Partia na Rzecz Wolności stosująca retorykę ksenofobiczną, zdobyła w wyborach parlamentarnych w 2010 roku 15% głosów. 2 Poczucie bezpieczeństwa imigrantów Wyjazd zagraniczny jest dla wielu osób szansą na rozwój, zdobycie środków finansowych, czy też swoistą ucieczka przed problemami. Jednak wejście w nowe środowisko i kulturę – tak zwany szok kulturowy – stanowi dla emigrantów czynnik, który może wpływać na ich poczucie bezpieczeństwa. Nieznajomość języka i realiów życia codziennego wpływają na negatywny odbiór nowej rzeczywistości. Na tym etapie niezwykle ważne jest zatem wsparcie dla imigrantów, aby łatwiej było im przezwyciężyć problemy, które pojawiają się po przyjeździe. Większość wyjazdów ma współcześnie charakter zarobkowy. Poszukiwanie pracy w innym kraju może odbywać się w sposób zarówno legalny, jak i nielegalny. Jednak nawet w przypadku usankcjonowanych 703 migracji istnieje ryzyko nieuczciwego pośrednictwa pracy. Pobieranie dodatkowych opłat za oferowane usługi przez agencje pracy, niezgodne z opisem warunki zakwaterowania i płacy, nieprzestrzeganie przepisów prawa pracy – jak nieuznawanie zwolnień lekarskich, zastraszanie pracowników, dyskryminacja ze względu na pochodzenie przejawiająca się między innymi w zakazie rozmów w języku ojczystym pod groźbą utraty części wynagrodzenia – to przykłady działań jakich ofiarami padają pracownicy z innych państw (Carby- Hall, 2008). Na ich poczucie bezpieczeństwa wpływa również obawa o sytuację dzieci – zarówno tych, które pozostały w kraju, jak i wyjeżdżających wraz z nimi. Również dla samych dzieci zmiana miejsca zamieszkania stanowi niezwykle trudne wyzwanie. Pozbawione dotychczasowego środowiska z trudnością odnajdują się w nowym, dyskryminowane przez rówieśników, chociażby ze względu na brak znajomości języka. Popularnym kierunkiem migracji międzynarodowych są przepływy ludności z dawnych kolonii do metropolii. Przykładem może być emigracja z Afryki głównie do Francji, Wielkiej Brytanii, Niemiec i Włoch. Jednak imigranci tacy osiedlają się w dawnych dzielnicach robotniczych, gdzie powszechnym problemem jest brak wykształcenia, pracy i ubóstwo. W efekcie wzrasta frustracja i spada poczucie bezpieczeństwa. Przyzwolenie na zachowania aspołeczne powoduje ponadto, że częstym zjawiskiem są konflikty z prawem. Z drugiej strony, gettyzacja tych społeczności skutkuje tym, że ingerencja służb porządkowych w celu aresztowania sprawców dokonanych przestępstw jest traktowana nie jako działanie zmierzające do przywrócenia porządku publicznego, ale skierowane tylko na prześladowanie przedstawicieli danej grupy etnicznej. Efektem są zamieszki wybuchające co jakiś czas w dzielnicach imigrantów – jak na przykład we Francji w 2005 i 2007 roku. Nie poprawia relacji pomiędzy społeczeństwem kraju przyjmującego, a imigrantami postawa mediów. Tabloidyzacja rzeczywistości dotyczy również sposobu przedstawiania kwestii migracyjnych. Charakteryzowanie grupy przyjeżdżających jako tej, gdzie wysoki jest poziom przestępczości, ubóstwa – co niesie ryzyko korzystania ze świadczeń socjalnych – czy też podkreślanie faktu, iż zabierają oni pracę miejscowym prowadzi do rozbudzania lęku przed obcymi. Sami imigranci mogą czuć się wówczas zagrożeni i dyskryminowani ze względu na swoje pochodzenie. Zakończenie Analiza poczucia bezpieczeństwa obywateli państw przyjmujących i imigrantów na podstawie wybranych przykładów pozwala na sformułowanie następujących wniosków. Pomimo istnienia obiektywnych czynników mających wpływ na jego kształtowanie, do których zaliczają się: nadużycia w obszarze warunków i prawa pracy, dyskryminacja w miejscu pracy i przestrzeni publicznej, trudności migrantów i ich dzieci w przystosowaniu się do nowego 704 środowiska, obawy społeczeństw krajów docelowych migracji opierają się przede wszystkim na subiektywnym postrzeganiu omawianej kwestii. Pracownicy z zagranicy nie wpływają na wzrost bezrobocia, gdyż wykonują oni zawody i pracują w branżach, które nie cieszą się zainteresowaniem wśród miejscowych. Przestępczość i konflikty z prawem, których nasilenie jest obserwowane w społecznościach imigranckich wynika z bezrobocia i ubóstwa. Dostępne analizy wskazują, iż wśród rodzimych mieszkańców danego kraju, w środowiskach które dotykają podobne problemy, także odsetek osób wchodzących w kolizję z prawem jest porównywalny. Poprawa poczucia bezpieczeństwa wobec zjawiska migracji zagranicznych powinna zatem opierać się na dwóch podstawowych kierunkach działania: edukacji i informacji. Znajomość innych kultur, ich tradycji i obyczajów oraz rzetelna wiedza na temat realiów funkcjonowania w kraju, do którego zamierzamy wyjechać może w znacznym stopniu zniwelować negatywne skutki przemieszczeń ludności. Ważne jest także wsparcie udzielane imigrantom po przyjeździe w zakresie zdobycia pracy, mieszkania, czy też pomocy w dostępie do edukacji i opieki nad dziećmi. Warto jednak zaznaczyć, iż niekorzystny wpływ zjawiska na poczucie bezpieczeństwa i pojawienie się takich haseł w debacie publicznej wynika być może z wyczerpania się określonej formuły migracji zagranicznych. Wymaga to zatem poważnej dyskusji zarówno na poziomie poszczególnych krajów, jak i organizacji międzynarodowych i odpowiedzi na pytanie o przyszłość i charakter państw narodowych oraz o model państwa wielokulturowego. Czy należy dążyć do stworzenia zunifikowanego modelu kultury dla wszystkich grup, czy też raczej przybysze z zewnątrz powinni respektować określone normy i wartości, ale jednocześnie mieć możliwość akcentowania własnej odmienności i tożsamości? Jedynie konstruktywne działania w analizowanym obszarze pozwalające na pogodzenie interesów i dążeń różnych grup pozwolą na odbudowę wzajemnego zaufania i poprawę spójności społecznej. Bibliografia: BAUMAN, Z. 2003. Razem osobno. Kraków: Wydawnictwo Literackie, 2003. ISBN 978 – 83 – 08 – 04025 – 6. CARBY – HALL, J. R. 2008. Sytuacja migrantów ekonomicznych z Polski i innych krajów A8 w państwach członkowskich Unii Europejskiej. Warszawa: Biuro Rzecznika Praw Obywatelskich. JAROSIŃSKI, B. 2006. Bezrobocie na wsi w regionie świętokrzyskim (2003 – 2004). In Rocznik Politologiczny, 2006, č. 3. JAROSIŃSKI J. 2009. Region świętokrzyski –przyczyny braku zmian w strukturze społecznej. In Współczesne problemy polityki społecznej i gospodarczej. Pińczów, 2009. 705 KORALEWSKI, J. 2010. Radzieccy Niemcy. Między deportacją a masową emigracją (1941 – 1991). Poznań: Wydawnictwo Poznańskie, 2010. 252 s. ISBN 978-83-7177- 792-9. KOZERA, A. 2009. Współczesne problemy polityki społecznej i gospodarczej. Pińczów: Wyższa Szkoła Umiejętności Zawodowych, 2009. 198 s. KOZERA, Ł. 2008. Życie w ubóstwie. 2008. Pińczów: Wyższa Szkoła Umiejętności Zawodowych, 2008. 91 s. LIPCZAK, A. 2011. Żegnaj Zapatero. In Polityka, 2011, č. 34, s. 44 – 46. TRAFIAŁEK, E. 1998. Wybrane problemy bezrobocia w Polsce. In Zeszyty Wszechnicy Świętokrzyskiej. Kielce, 1998. ZALEWSKI, T. 2011. Inne Stany. Czym różnią się od nas Amerykanie. Warszawa: Polityka Spółdzielnia Pracy, 2011. 240 s. ISBN 978 – 83 – 62148 – 80 – 6. 706 STATUS ENVIRONMENTÁLNYCH UTEČENCOV: OTVORENÁ VÝZVA ENVIRONMENTAL REFUGEES STATUS: AN OPEN CALL Martina Šinkovičová ABSTRACT The main aim of this article is to point out to phenomenon of environmental refugees seen as a result of environmental degradation and climate change affecting human migration. Uncertainty about definition of the core terms introduces a vivid debate into the academic sphere that deals with the merit, importance and even existence of this concept. Neither the most important refugee agency UNHCR does not include potential environmental refugees under its protection embodied in Convention Relating to the Status of Refugees from 1951 and Protocol Relating to the Status of Refugees from 1967. There exist wide spectra of objectives that have to be fulfilled to deal with this open call. Key words: environmental security, environmental refugee, migration, environmental degradation, climate change, international protection of environment, UNHCR 1 Environmentálna bezpečnosť: dôraz na diškurz Vplyv environmentálnej degradácie a zmeny na ľudskú civilizáciu sú v úzkom prepojení s nekonvenčným poňatím bezpečnosti a medzinárodná bezpečnosť je už dlhšie obdobie nesporne multidisciplinárnou záležitosťou. Bezpečnostné štúdie otvorili priestor pre diškurz o novej agende uvažovaním o životnom prostredí ako o možnej hrozbe na individuálnej, národnej či medzinárodnej úrovni. S prehlbovaním konceptu bezpečnosti sa do rámca medzinárodnej bezpečnosti otvorila cesta pre pojmy ako environmentálna degradácia alebo klimatické zmeny a s nimi súvisiaca migrácia obyvateľstva, ktorá otvára mnohé otázky. Netreba príliš pripomínať, že odklon od realistického vnímania bezpečnosti smerom k širším významovým hodnotám nabral na význame aj s pomocou konštruktivisticky ladenej Kodanskej školy, ktorá predstavila koncept sekuritizácie, ako aj možnosť vnímať bezpečnosť ako hrozby potenciálne ukotvené v rámci viacerých bezpečnostných sektorov. Buzan, Wæver a de Wilde projektovali svoju ideu bezpečnosti ako sociálne konštruovaný koncept. (Buzan, 1998) Navyše, sociálne konštruovaná povaha spoločnosti sa, podľa tejto teórie, plne odráža práve v sekuritizačnom procese. 1 Martina Šinkovičová, Mgr., interná doktorandka, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01, Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected]. 707 (Biswas, 2011) Prínos konštruktivistického myslenia k vytvoreniu idey environmentálnej bezpečnosti je nespochybniteľný, no jeho význam v súčasnosti úzko súvisí aj s možnosťou prepojiť referenčný objekt sekuritizačného aktu s ľudskou bezpečnosťou. Status environmentálnych utečencov môže byť jednou z častí skladačky ľudskej bezpečnosti, ktorý je napojený na environmentálnu zmenu. Aj napriek tomu, že bezpečnosť má mobilizujúcu silu; v environmentálnom sektore bezpečnosti pomerne intenzívne záleží na schopnosti prezentovať aktuálne hrozby a túto schopnosť je možné vnímať aj ako kľúčový faktor pre aktivizáciu rozhodovania a konania v tejto oblasti. Otváranie rôznorodých čiastkových debát o hrozbách v rámci environmentálneho sektora bezpečnosti môže v konečnom dôsledku slúžiť ako nástroj na dosiahnutie komplexného cieľa, ktorým je upriamenie pozornosti medzinárodného spoločenstva zahlteného množstvom rôznorodej agendy na otázky udržateľnosti a ochrany životného prostredia. Tu sa zároveň otvára možnosť položiť otázku, či je debata o environmentálnych utečencoch len jedným z diskurzívnych nástrojov v snahe o zintenzívnenie napĺňania medzinárodnej ochrany životného prostredia, alebo či je vhodné začať uvažovať o ucelenej medzinárodno-právnej ochrane tejto skupiny ľudí ako o jednej z možných stratégií na vyrovnávanie sa s týmto fenoménom? 2 Kauzalita environmentálnej zmeny a migrácie Environmentálny rozvrat vytvára nátlak na široké spektrum ľudskej činnosti. Jedným z dôsledkov čoraz alarmujúcejšej environmentálnej reality súčasnosti je ľudská migrácia. Už na začiatku 90tych rokov panel IPCC1 varoval, že sa môže objaviť značná úroveň migrácie ako výsledok meniacich sa klimatických podmienok. Existuje množstvo literatúry, ktorá sa pokúša klasifikovať príčiny environmentálnej migrácie, pričom jednou z možností jej kategorizácie je vyčlenenie štyroch ciest, ktorými environmentálna zmena môže ovplyvniť migráciu. Susan Martin ich charakterizuje ako: (a) intenzifikáciu prírodných katastrof, (b) otepľovanie a sucho ovplyvňujúce poľnohospodársku produkciu, (c) zvyšovanie hladiny morí a pobrežných oblastí a (d) súťaž o prírodné zdroje, ktorá môže viesť ku konfliktom vyžadujúcim vysídlenie. (Martin, 2010, s. 398) Zraniteľnosť či odolnosť voči týmto situáciám majú následne ovplyvňovať schopnosť zvládať danú situáciu 1 IPCC teda Medzivládny panel o zmene klímy: v anglickom znení Intergovernmental Panel on Climate Change, je vedecký orgán poverený úlohou vyhodnocovať riziko zmeny klímy. Bol založený Svetovou meteorologickou organizáciou (WMO) a Programom Spojených národov pre životné prostredie (UNEF). (Morrissey, 2012) WMO rovnako ako aj UNEP sú súčasťou OSN. Činnosť IPCC spočíva v publikovaní špeciálnych správ. Výsledky jeho činnosti boli relevantné pre implementáciu Rámcovej dohody OSN o klimatických zmenách (UNFCCC), ktorá viedla k prijatiu Kjótskeho protokolu. 708 alebo sa jej prispôsobiť a determinovať tak mieru environmentálnej migrácie. Súvislosť medzi mierou zraniteľnosti a hrozbou je v tomto prípade intenzívna najmä vo vzťahu k rozvojovým krajinám. Medzinárodná organizácia pre migráciu2 definovala environmentálnych migrantov ako „...osoby, alebo skupiny osôb, ktoré sú zo závažných dôvodov náhlej alebo progresívnej zmeny životného prostredia, ktorá nepriaznivo ovplyvnila ich životy a životné podmienky, nútené opustiť ich obvyklé domovy, ako dočasne tak aj permanentne, a ktoré sa presúvajú v rámci svojej krajiny alebo mimo jej hraníc.“ (Martin, 2010, s.398) Môžeme teda tvrdiť, že tak ako environmentálne a klimatické zmeny nepoznajú politické hranice, môžu ako svoj externý produkt so sebou niesť aj vlnu ľudí neschopných naďalej zotrvať vo svojich predchádzajúcich rezidenčných vzorcoch, ktorí nemusia zotrvávať v rámci hraníc svojho štátu ako interne vysídlení migranti, ale ktorí prekročia hranice svojho štátu hľadajúc nové, vyhovujúcejšie podmienky na život. Takýmto spôsobom sa profiluje špecifická skupina ľudí, ktorá provokuje intenzívnu debatu ohľadom miery ich následnej medzinárodnej ochrany, o spôsobe ich klasifikácie a o ich relevancii. Inhibítorom konceptu environmentálnej migrácie je na druhej strane jeho vlastná kontroverznosť, nakoľko sa neustále vyskytujú nejasnosti ohľadne merania rozsahu environmentálnych faktorov ako motora migrácie a tieto nejasnosti sa potom ďalej prenášajú do súvisiacej terminológie, ktorá zahŕňa aj koncept environmentálnych utečencov. Ak však pracujeme s predpokladom, že závažná environmentálna zmena podnietila mobilizáciu skupiny obyvateľstva za hranice ich krajiny a znemožnila v krátkodobom, strednodobom, či dlhodobom časovom horizonte ich návrat do pôvodného bydliska, je možné zastrešiť túto skupinu migrantov pojmom environmentálni utečenci. Použitie pojmu environmentálny utečenec, by teda malo byť podmienené pobytom osoby mimo hraníc svojho štátu, dobre podloženou a odôvodnenou obavou o vlastnú bezpečnosť či prežitie a impulzom k migrácií vychádzajúcej z negatívnej environmentálnej zmeny, ku ktorej bol nedobrovoľne prinútený zo strachu o svoj život a bezpečnosť. 2.1 Evolúcia pojmu „environmentálny utečenec“ Definícia tohto pojmu v akademickej literatúre má niekoľko etáp a nedá sa povedať, že by dospela do všeobecne uznaného finále. Napriek tomu, ak by sme sa pozreli na chronologický vývoj definície environmentálneho utečenca, dôležitú úlohu v tomto procese zohral už v 70tych rokoch Lester 2 IOM je medzivládna organizácia, ktorá vznikla v roku 1951 v Ženeve. Pôvodným poslaním IOM bolo pomôcť množstvu presídlených osôb, ktoré sa po vojne ocitli mimo svojho domov. V priebehu desaťročí po druhej svetovej vojne postupne došlo k významnému nárastu počtu migrantov a migrácia sa stala jednou z najvýznamnejších sociálnych otázok, ktoré ovplyvňujú moderné spoločnosti. 709 Brown, zakladateľ organizácie World Watch Institute, ktorého pôvodným cieľom však bolo najmä poukázať na dôležitosť zachovania životného prostredia v dobrej kondícií a pojem environmentálny utečenec a dôsledky jeho existencie neboli v tomto období viac než diskurzívny nástroj na upriamenie pozornosti na iné environmentálne nosné témy. (Morrissey, 2012) Treba podotknúť aj to, že prvé snahy o zadefinovanie environmentálnych utečencov sú naviazané na tzv. prvú vlnu environmentalizmu, rovnako ako prekvitajúci environmentalizmus na prelome 80tych a 90tych rokov následne priniesol ďalšiu snahu o hlbšiu konceptualizáciu tohto pojmu. V roku 1985 bola predstavená definícia, ktorá environmentálnych utečencov označuje ako „...ľudí, ktorí boli donútení opustiť svoje tradičné prostredie, dočasne či permanentne, v dôsledku zjavného environmentálneho rozvratu (prírodného/ spôsobeného ľudskou činnosťou), ktorý ohrozuje ich existenciu a/ alebo seriózne ovplyvňuje kvalitu ich života. Environmentálnym rozvratom je v tejto definícií myslená akákoľvek fyzická, chemická a/ alebo biologická zmena v ekosystéme (alebo zdrojovej báze), ktorá z neho činí, dočasne alebo trvalo, prostredie nevhodné na rozvoj ľudského života.“ (Bates, 2002, s. 466) Essam El-Hinnawi, jej autor, sa oficiálne považuje za definičného otca tohto pojmu a prvého akademika, ktorý ho vniesol do verejnej debaty. (Jacobson, 1988) Nedostatkom definície, ktorá sa stala prekvitajúcim konceptuálnym rámcom, najmä v období 90tych rokov, kedy sa objavilo široké množstvo literatúry zaoberajúcej sa touto témou, je však jej šírka a vágnosť. Akademička Astri Suhrke o dekádu neskôr identifikovala dva prístupy v rozmýšľaní o environmentálnych utečencoch, pričom autorov ako El-Hinnawi a Jacobson, ktorí predpokladajú priamu kauzalitu medzi zmenou životného prostredia a migráciou nazvala maximalistami a ako opozitum k nim postavila tzv. minimalistov, ako Bilsborrow a McGregor, ktorí zdôrazňujú komplexnosť interakcií medzi životným prostredím a sociálnymi systémami a nevnímajú spomínanú kauzálnu väzbu ako priamu. (Morrissey, 2012) Práve maximalistický prístup k skúmaniu konceptu environmentálneho utečenca je podrobovaný intenzívnej kritike. (Black, 2001) Ďalšou široko citovanou definíciou je Myersove vyjadrenie z roku 1996, ktoré environmentálnych utečencov označuje ako „...osoby, ktoré už viac nedisponujú bezpečnými životnými podmienkami v ich materských krajinách, čo je spôsobené environmentálnymi faktormi nezvyčajného rozsahu.“ (Black, 2001, s. 1) Aj túto definíciu je ale možné považovať za nedostatočne definične zostavenú a legálne bezvýznamnú. Terminologický chaos, ktorý jednoznačne vyvstáva pri snahe o ucelené konceptuálne poňatie daného fenoménu je prekážkou k efektívnemu posunu v tejto oblasti. 710 2.2 Medzinárodno-právna ochrana utečencov Rozvoj dôležitých právnych nástrojov na ochranu utečencov vyvrcholil v roku 1951, kedy špeciálna komisia OSN schválila Dohovor o právnom postavení utečencov. Dohovor definuje pojem utečenec, formu právnej ochrany, inú pomoc a sociálne práva utečencov, ktoré by im mali poskytnúť signatárske štáty. Základné pravidlo Dohovoru „non-refoulement“ ustanovuje, že utečenec nemá byť vrátený do krajiny, v ktorej mu hrozí prenasledovanie. Dohovor o právnom postavení utečencov zohľadnil medzinárodný rozmer utečeneckých kríz ako aj potrebu medzinárodnej spolupráce pri zdieľaní bremena všetkými stranami Dohovoru. Dohovor bol pôvodne obmedzený na ochranu európskych utečencov po Druhej svetovej vojne, čo sa zmenilo po prijatí Protokolu z roku 1967, ktorý rozširoval pôsobnosť Dohovoru. Odstránili sa zemepisné a časové obmedzenia formulované krátko po vojne a z Dohovoru sa stal univerzálny nástroj právnej ochrany utečencov, ktorý následne inšpiroval aj prijatie niektorých dôležitých regionálnych nástrojov ochrany utečencov3. (Text of the 1951 Convention Relating to the Status of Refugees, 1951; Text of the 1967 Protocol Relating to the Status of Refugees, 1967) Dohovor reagoval na naliehavé potreby povojnového obdobia, ktoré sa dotýkali ľudí nútených opustiť svoju domovskú krajinu. Predstavuje najdôležitejšiu medzinárodno-právnu úpravu postavenia utečencov a spolu s úradom UNHCR4 aj najvyššiu autoritu zaoberajúcu sa pomocou utečencom. Konvencia obsahuje precíznu formuláciu definície utečenca, ako človeka, ktorý „...sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských, národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. (Text of the 1951 Convention Relating to the Status of Refugees, 1951) Ak by sme sa teda pokúsili prisúdiť nejakú formu medzinárodnej ochrany aj potenciálnym environmentálnym utečencom, narazili by sme na niekoľko závažných prekážok. V súčasnosti neexistuje medzinárodný nástroj, ktorý by sa špecificky venoval medzinárodnej migrácií prameniacej z klimatických zmien či iných environmentálnych faktorov5. Je viac menej zrejmé, že nie je možné zaradiť environmentálnych utečencov pod ochranu definície Konvencie z roku 1951, nakoľko dôvod ich „prenasledovania“ 3 Dohovor o utečencoch Organizácie africkej jednoty z roku 1969, Kartagénska deklarácia o utečencoch v latinskej Amerike z roku 1984 (Martin, 2010) 4 Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov 5 Určitú medzinárodno-právnu ochranu je ale možné hľadať parciálne, napríklad v dohovoroch a konvenciách vydaných v rámci organizácií typu OSN, MOP, AU a pod. 711 nevyvstáva z politických či etnických dôvodov, ale impulzom ich neschopnosti zotrvať v krajine pôvodu či pobytu vyplýva z fyzickej deštrukcie prostredia, z ktorého unikajú. A aj napriek tomu, že UNHCR je nespornou kapacitou v riešení utečeneckých problémov, snaha doplniť koncept tejto všeobecne akceptovanej a pomerne dobre fungujúcej definície naráža na priveľa problémov. Prvým problémom je rozširovanie bremena na pleciach UNHCR a signatárskych štátov, čo nie je vítanou alternatívou. Zmena fungujúcej definície tak, aby zahrnula aj environmentálnych utečencov, môže veľmi ľahko skĺznuť do toho, že sa stane kontraproduktívnou, či už tým, že členské štáty nebudú ochotné znášať rozširovanie povinností, či tým, že by sa enormne zvýšil počet utečeneckých žiadostí pri nezmenených kapacitách inštitúcie a ochote prijímajúcich štátov. Navyše, prílišná popularizácia konceptu environmentálnych utečencov nastolila značne polarizovanú debatu, ktorá kladie intenzívnu otázku týkajúcu sa nezrovnalosti ohľadom presvedčenia o tom, či sú environmentálni utečenci mýtom alebo realitou? (Black, 2001) 2.3 Kritika konceptu „environmentálneho utečenca“ Environmentálni utečenci môžu byť vnímaní ako problém sám o sebe a súčasne ako následok problému6. Môžu sa javiť ako humanitárny, environmentálny alebo bezpečnostný problém rovnako ako hypotetická kategória. Konceptualizácia a problematizácia pojmu environmentálny utečenec môže byť sprievodným javom v snahe o pritiahnutie pozornosti relevantného publika k otázkam environmentálnej degradácie ako novej hrozby ako aj prirodzeným vyústením negatívnych zmien životného prostredia. Široká kritika používania pojmu environmentálny utečenec, ktorá sa postupne dvíhala od začiatku 90tych rokov je v mnohom pomerne jednoducho vysvetliteľná a pochopiteľná. Prvým bodom kritiky je nesmierna šírka definície, ktorá, najmä videná z pohľadu maximalistov, zahŕňa nezvládnuteľne širokú škálu environmentálnych migrantov. Druhým bodom je naratívne spájanie prepojenie žiadateľov o azyl s domnelou bezpečnostnou hrozbou7. Vyostrovanie názorov o existencii či neexistencii pojmu nenadväzuje priamo na námietku, ktorá by mohla negovať spojenie medzi environmentálnym tlakom a cezhraničnou migráciou, jedná sa predovšetkým o obavu z potenciálneho podkopania pojmu utečenec definovaného Dohovorom z roku 1951, prípadne o obavu, že tento environmentálny pretlak, ktorý zasahuje aj do akademických formulácií, môže slúžiť ako podporný pilier pre následné zosilnenie anti-migračného sentimentu. Snaha o vtesnanie environmentálnych utečencov do definície z roku 1951 je, samozrejme, v prvom rade altruisticky 6 Ako následok devastácie či degradácie životného prostredia. 7 Môžeme tvrdiť, že k zmene percepcie migrantov došlo niekedy v priebehu 70tych rokov, kedy s rozvojom dopravy a medzinárodnej politickej situácie dochádzalo k významnému nárastu ich počtu. (Morrissey, 2012) 712 naladená a smeruje k ochrane určitej skupiny migrantov. Problémom zostáva, že v prípade znovu otvorenia negociácií Dohovoru a jeho ustanovení, môže dôjsť k ešte intenzívnejším reštrikciám utečeneckej pomoci, či snahe uniknúť zo svojich povinností zo strany členských štátov, hlavne pri súčasnej perspektíve všeobecne výdavkovo náročného obdobia. Záver Aj pri umiernených víziách budúcich scenárov je možné predpokladať, že životné prostredie bude vplývať stále intenzívnejšie na ľudskú činnosť. Idealistická definícia bezpečnosti hovorí o neprítomnosti hrozieb, tá realistickejšia o schopnosti hrozbám odolať. Ak pripustíme, že úzke ponímanie bezpečnosti, vtesnané do vojenského a politického sektora bezpečnosti, kde ako jediný referenčný objekt vystupuje štát, je nedostačujúce; musíme pripustiť, že sa medzinárodné spoločenstvo nachádza v situácií, ktorá ho predurčuje, aby sa aktívne zaoberalo aj bezpečnostnými otázkami otváranými v ekonomickom, societálnom či environmentálnom sektore bezpečnosti, v ktorých sa ako referenčné objekty vystavené hrozbám objavujú aj pojmy ako skupina, ľudský druh a jednotlivec. (Waisová, 2003) Rovnako ako medzi zástancami, tak aj medzi kritikmi kvetnatej debaty o environmentálnych utečencoch existuje zhoda o kauzalite environmentálneho tlaku a migrácie. Predmetom nezhôd teda nie je samotná existencia environmentálnych utečencov, ale spôsob, akým sú prezentovaní a definovaní. Nemožno nesúhlasiť s konštatovaním, že dôležitým prvkom, ktorý by pomohol k stanoveniu potrebných rozlišovacích štandardov je schopnosť orientovať sa v relevancii tzv. push faktorov migrácie, tak ako aj zúženie, zefektívnenie a následné uznanie definície environmentálnych utečencov. Dôležitých úloh je hneď niekoľko. Počnúc vypracovaním adaptačných stratégií pre rozvojové krajiny na zmiernenie ich zraniteľnosti naviazanej na nepriaznivú zmenu životného prostredia, nastolením funkčnej debaty o medzinárodno-právnych opatreniach ochrany potenciálnych environmentálnych utečencov končiac. Win-win stratégiou je v každom prípade schopnosť aktívne prezentovať možnú hrozbu v podobe degradácie životného prostredia a jej dôsledkov. Napokon, najmä z environmentálnej perspektívy je možné „recyklovať“ známy výrok: No state is an island. Literatúra: BATES, D. C. 2002. Environmental Refugees? Classifying Human Migration Caused by Environmental Change. In Population and Environment, 2002, Vol. 23, No. 5, s. 465-477. Dostupné na internete: http://home.student.uu.se/h/heax7669/Samh%E4llets%20Geografi/Artiklar/Bates.pdf 713 BISWAS, N. R. 2011. Is the Environment a Security Threat? Environmental Security beyond Securitization. In International Affairs Review, 2011, Vol. 20, No. 1, s. 1-22. Dostupné na internete: http://www.iar- gwu.org/sites/default/files/articlepdfs/Niloy%20Biswas%20- %20Is%20the%20Environment%20a%20Security%20Threat.pdf BLACK, R. 2001. Environmental refugees: myth or reality? Working Paper No. 34, 2001, Falmer, Brighton: University of Sussex, ISSN 1020-7473, s. 1-19. Dostupné na internete: http://www.unhcr.org/3ae6a0d00.html BUZAN, B., WEAVER, O., WILDE, J. 1998. Security: A New Framework for Analysis. Boulder, Colo.: Lynne Rienner Pub., 1998. 239. ISBN 155587603X. JACOBSON, J. 1988. Environmental Refugee: a yardstick of habitability. Washington DC: World Watch Institute. Dostupné na internete: http://bst.sagepub.com/content/8/3/257.extract MARTIN, S. 2010. Climate Change, Migration, and Governance. In Global Governance: A Review of Multilateralism and International Organizations, 2010, Vol. 16, s.397-414. Dostupné na internete: http://journals.rienner.com/doi/abs/10.5555/ggov.2010.16.3.397 MORRISSEY, J. 2009. Environmental Change and Forced Migration. Refugee Studies Centre. Dostupné na internete: http://www.rsc.ox.ac.uk/events/environmental- change-and-migration/EnvChangeandFmReviewWS.pdf MORRISSEY, J. 2012. Rethinking the debate on environmental refugees: from maximilists and minimalists to proponents and critics. In Journal of Political Ecology, 2012, Vol. 19, s. 36-49. Dostupné na internete: http://jpe.library.arizona.edu/volume_19/Morrissey.pdf Text of the 1951 Convention Relating to the Status of Refugees. Dostupné na internete: http://www.unhcr.org/3b66c2aa10.html Text of the 1967 Protocol Relating to the Status of Refugees. Dostupné na internete: http://www.unhcr.org/3b66c2aa10.html WAISOVÁ, Š. 2003. Současné otázky mezinárodní bezpečnosti. Praha: Aleš Čeněk, 2003. 160 s. ISBN 9788073801946. 714 CURRENT CHALLANGES TO AND PROCESSES IN THE OSCE Samuel Goda1 ABSTRACT The security environment of euroasian region has always been very turbulent and dynamic. The former superpowers – USSR and USA recognized the need to create a vital and efective instrument for the common communication and dialogue. Since 1975 the CSCE/OSCE plays this role of platform for security from Vancouver to Vladivostok. In recent past years some serious issues occured in the recognition of the OSCE and its remaining position in current security talks. However, this article offers a very brief view over the current initiatives in the OSCE – „Corfu process“ and „V to V Dialogues“. We may see the evolution into a regional, multilateral organization with mandate in the area of conflict prevention, management and rehabilitation, as well as support for peaceful political transitions and peacebuilding. Key words: cooperation, peace, dialogue, regionalism, security Introduction The actual OSCE emerged from the long political processes and negotiations between the two Cold-war blocs, back in the 1950´s, where we can see the roots of the later East-West negotiations. The aim of the Soviet Union was to hold a conference to put a political end to the World War II via the resolution of the situation of Germany. USA opposed this initiative and proposed a new one with the agenda of hard arms control in Europe (convetional military forces in Europe). The preparatory conference on the issue has been hosted by Finland in 1969. The Conference on Security and Cooperation – CSCE – started in 1973. The later negotiations beween 1973 – 1975 moved to Geneva and resulted into three „baskets“, each with specific issues discussed. The first „basket“ included the issues concerned with security and „confidence – building measures“ (CBMs). The economic issues and issues concerned with environment, technology and science were encompassed in the second „basket“. The third „basket“ tackled with human rights, cultural exchange, travel, etc... . The original CSCE negotiations resulted in a summit conference of state or government (35 countries – NATO, Warsaw Pact and Non-aliged) in Helsinki, where on August 1, 1975, the „Helsinki Final Act“ was signed. One of the main reached goals was the „Deaclogue“ – the list of ten principles that should 1 Samuel Goda, Mgr., PhD candidate, Department of international relations and diplomacy, Faculty of Political Science and International Relations, interný doktorand, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovakia, [email protected]. 715 goverrn the relations among states. Since that time, several follow-up conferences have been held (Belgrade, Madrid, Vienna, Stockholm...) Each of this conferences lasted for several months, even years, and every conference culminated with an important step towards security dialogue between East and West. The fall of Berlin wall signified an important change in the CSCE which had to reflect the changing geopolitical environment, as well as it has been pushed towards a real cooperative security area „from Vancouver to Vladivostok“. In Budapest summit in 1994 the CSCE offically became OSCE. During this period, many important and crucial conventions and treaties for the all-European security were signed and adopted (Vienna documents, Charter of Paris, Code of Conduct in Politico-Military Aspects of Security, CFE...) The contemporary OSCE is an international organisation, we may say „sui generis“, with its well developed structure and areas of activity. The three „baskets“ have become the three OSCE dimensions (politico-military, economic and environmental, human). OSCE has its important field missions. The most important tasks for and the core of OSCE are democracy, peace and security via early warning, conflict prevention, crisis management and post-conflict rehabilitation, arms control, terrorism, good governance, energy security, human trafficking, democratization, media freedom, minority rights, etc. In other words, the security from the point of view of OSCE is indivisible, cross- dimensional (based on all three dimensions) and cooperative. (USIP, Introduction to OSCE) As we see, in this very brief overview, the way from informal conferences to OSCE has been a really „long distance run“ – this was the main aim to point out in this brief introduction for a better comprehension of the further text. However, OSCE is not a static institution. Its present activities are of multiple scale. Due to limited space I would like to tackle just chosen processes in and challanges to the OSCE – the Corfu process and „V to V“ Dialogues 1 Corfu process The „Corfu process“ is a relatively new framework of the OSCE to discuss the current and future European security environment, named after the informal meeting of foreign ministers from OSCE participating States on 27-28 June of 2009 on the Greek island of Corfu. The first iniciative to rethink the current European security environment came from Russian federation. In June 2008, in Berlin, the than Russian President Dmitry Medvedev adressed a speech and proposed a new platform via European summit, which would be legally binding, the so called „European Security Treaty – EST“. (Medvedev, 2008) According to some authors (Peško, 2010; Rotfeld, 2009) there are serious concerns about the real interest of Russia behind this proposal – the reminiscencies of the Soviet era in contemporary Russian foreign policy. This 716 issue is, more or less discussed in te contribution of Ambassador Zagorski as well. (Zagorski, 2009) The general proposal on EST was raised on 8th October 2008 in Evian at the World Policy Conference. President Medvedev outlined, the main idea of a proposed European Security Treaty in five points: First, the Treaty should confirm the basic principles of security in international relations and the readiness to apply them in good faith. Medvedev counted among these principles respect for sovereignty, the territorial integrity and political independence of states, and respect for all the other principles set out in the United Nations Charter. Point two addressed the inadmissibility of the threat or use of force. The Treaty should establish the procedures and mechanisms for peaceful resolution of disputes. Third, the Treaty should guarantee equal security – without prejudice to other states, without new lines of division, without the development of military alliances that would infringe upon interests of other signatories of the Treaty (in this context, the Russian president emphasized hard security). Fourth, no state or international organization can have exclusive rights in respect of maintaining peace and security in Europe. Fifth, basic arms control parameters and reasonable limits on the development of military programmes. This extends to new procedures and mechanisms for co-operation in preventing the proliferation of weapons of mass destruction and drug trafficking. The existing structures should be reviewed in terms of their effectiveness to address new tasks and counter contemporary threats and challenges.“(Rotfeld, 2009, s.37; Zagorski, 2009, s 46-47) Although, since 10th February 2007, when Vladimir Putin accused Western countries of transforming the OSCE into a “vulgar instrument designed to promote the foreign policy interests of one or a group of countries” (Putin, 2007) the relation between OSCE and Russian federation became probably colder than ever after the fall of Berlin wall. Due to this fact, in November 2009 President Medvedev sent the text of the EST and calling to hold a new summit to all relevant European security organizations. „Although the Western partners generally welcomed the initiative as a manifestation of a desire to launch a dialogue on security in the OSCE area based on new foundations, they openly questioned whether a European security treaty was actually needed, and expressed their support for the continuation of dialogue on this issue within the OSCE Corfu Process“. (Peško, 2009, s. 12) This fact meant a very important momentum in the further negotiations about the security structure in Europe. However, the very first initiative to respond was taken by Alexander Stubb, the than OSCE Chairman-in-office, during the Helsinki Ministerial Council on 4th December 2008. During the Ministerial Council in Anthens, 1-2 December 2009 under the Greek chairmanship, very important Ministerial Declaration on the OSCE Corfu proces (Ministerial Declaration on the OSCE..., 717 2009.) and Ministerial Council Decision No. 1/09 (Decision No. 1/09, 2009) have been adopted. This Ministerial Council decision included, among others, these eight notes: – Implementation of all OSCE norms, principles and commitments; – Role of the OSCE in early warning, conflict prevention and resolution, crisis management and post-conflict rehabilitation; – Role of the arms control and confidence- and security-building regimes in building trust, in the evolving security environment; – Transnational and multidimensional threats and challenges; – Economic and environmental challenges; – Human rights and fundamental freedoms, as well as democracy and the rule of law; – Enhancing the OSCE’s effectiveness; – Interaction with other organizations and institutions, on the basis of the 1999 Platform for Co-operative Security. (Decision No. 1/09, 2009) The next chapter of the Corfu process has been the Kazakh Chairmanship. Under this Chairmanship the Corfu process was carried further forward. The „Corfu-coordinators“ have been appointed by Chairmanship – one for the each of eight notes stated above. During this period a new „food-for-thought“ papers were distributed with a number of inspirational ideas proposed by the participating states. Hungarian Ambassador Molnar was appointed as Corfu Coordinator on the OSCE´s role in early warning, conflict prevention and resolution and post-conflict rehabilitation. The OSCE informal ministerial meeting took place in Almaty on 16-17 July 2010 before the Summit. (Ackermann – Salber, 2010). The Corfu process and facing a new security challanges is not a simple issue, and „...new architecture should not be seen as a single act, but a long, openended process, one which aims at setting new political rules – a kind of code of conduct rather than a treaty under international law.“ (Rotfeld, 2009, s. 43). As we all know, the OSCE passed its most difficult times, especially in 2007 when it was close to break up. However, as Ambassador Peško stays, the OSCE „might become a forum for generating the will to take common action against new, and increasingly complex security challenges and threats. So far, this is the main value that has been added by the Corfu Process.“(Peško, 2010, s. 72) Since 2010 the Corfu process is open and working via different workshops, informal meetings and conferences on specific topics. One of the lightly modified continuations of the Corfu process are the „V to V Dialogues“. 718 2 „V to V“ Dialogues The „Astana commemorative declaration towards a security community“ tasked the upcoming Lithuanian Chairmanship wih organizing a follow-up process based on the existing structures for the Astana Summit and including the Corfu process. (Astana commemorative declaration.., 2010) The result of enhancing the OSCE security process are the „V to V Dialogues“ (Vancover to Vladivostok via Vienna and Vilnius). This initiative is not just a priviledge of the participating States, however, many NGOs, academicians, scholars and think-tanks were invited to participate. The most important outcome, regarding to Corfu process/“V toV“ Dialogues, from the Astana Summit was the remainig of conflict cycle one of the top OSCE pririties. (The V to V Dialogue, 2011) Building on mentioned Corfu process, several meetings, workhops and seminars were held on the V to V Dialogue initiative: An informal ambassadorial meeting on “Advancing the ‘V to V’ Dialogue on the Conflict Cycle” (15 March); An expert meeting on “Enhancing the Early Warning and Analytical Capacity of the OSCE” (15 April); A Chairmanship workshop on “Post-Conflict Rehabilitation: Stabilisation, Reconstruction and Peace-building” (2–3 May); An informal ambassadorial meeting on “Challenges Posed by Natural and Man-made Disasters and the Co-ordinated Response of the International Community” (20 May); An expert meeting on “Strengthening the Mediation-Support Capacity within the OSCE” (12 July); An ambassadorial workshop on “Early Response to Crises and Emerging Conflicts” (20 September); The concluding seminar “Towards a Genuine Security Community” (14 December), aimed at evaluating the progress made by the OSCE in 2011 towards implementing the vision of a Security Community and identifying the challenges ahead. (OSCE Annual report, 2011, s 16) Each of this events concluded into a final draft, concept for the than Astana Sumit. However, to make it clear, author understands the concept of conflict cycle as a complexed and interconnected system, at the same time, composed of several different parts, phases. Due to limited space in this contribution we will have a closer look onto the Chairmanship workshop on “Post-Conflict Rehabilitation: Stabilisation, Reconstruction and Peace-building” – just one of the phases of conflict cycle – its bases and outcomes. The OSCE posses a wide spectrum of the post-conflict reconstruction tasks as institution- and capacity-building, including in such areas as judiciary reform, election reform, human rights training, multi-ethnic police training, educational reform, protecting the rights of national minorities and economic reconstruction. The OSCE exercises these tasks mainly via its very important and specific tool – the field operations, with close cooperation of regional, national and local authorities, civil society as well as with the local population. The OSCE has a clear structural and geographical division of its field activities divided into South-Eastern Europe, Central Asia, South Caucasus and Eastern Europe. For 719 a better picture of the OSCE post-conflict rehabilitation activities, depending on its mandate, in mentioned field operations, some of them are presented: South-Eastern Europe - Assistance in reform processes: such as election- related assistance, institution-and democracy-building, rule of law, security sector reform, public administration reform, education and addressing the problem of ethnic segregation in schools, assistance to national parliaments, freedom of the media; Assistance in refugee/internally displaced persons (IDP) returns and assistance in addressing property-related issues; Facilitation of police re-deployment in former conflict areas; Monitoring of war crime proceedings and facilitation of inter-state co-operation in that area; Monitoring the protection of human rights, in particular the rights of persons belonging to national minorities; Assistance in combating organized crime and corruption; Assistance in demilitarization and the destruction of small arms and light weapons (SALW) and conventional ammunition; Promotion of cross-border and regional co-operation and initiatives. Central Asia - Support the police in addressing the security situation by upholding the rule of law, respecting human rights and, inter-alia, restoring police-public confidence; Promote inter-community confidence-building and facilitate dialogue between law enforcement bodies and the population, and between the local authorities, civil society and community leaders; Contribute to constitutional and electoral processes and support democratic institution- building, electoral and justice sector reform; Foster political dialogue to encourage broader participation in public discourse and promote political pluralism; Enhance security by realizing successful SALW and conventional ammunitions disposal and stockpile management programmes, together with de- mining; Strengthen border security and management through a number of capacity building programmes aimed at addressing the major border threats and challenges, in particular through the Border Management Staff College in Dushanbe, Tajikistan. South Caucasus - Assisting the parties in developing and implementing confidence-building, humanitarian and other measures through the efforts of the Personal Representative of the OSCE Chairman-in-Office on the Conflict dealt with by the OSCE Minsk Conference and his team; Supporting economic reconstruction; Promoting the respect of human rights and the development of legal and democratic institutions and processes; Conducting border monitoring (for example, from 1999-2005 unarmed OSCE border monitors in Georgia observed and reported on movements at and across the border with the Russian Federation). Eastern Europe - Facilitating the achievement of a lasting comprehensive political settlement of the conflict in the areas on the left bank of the Dniestr/Nistru River in all its aspects, consolidating the independence and sovereignty of the Republic of Moldova within its current borders and reinforcing the territorial integrity of the State along with an understanding 720 about a special status for the Transdniestrian region; Gathering and providing information on the situation, including the military situation, in the region, investigating specific incidents and assess their political implications; Providing advice and expertise, as well as a framework for other contributions, on such parts of a political settlement as effective observance of international obligations and commitments regarding human and minority rights, democratic transformation, repatriation of refugees, definition of a special status of the Transdniestrian region; Ensuring transparency of the removal and destruction of Russian ammunition and armaments and co-ordination of financial and technical assistance offered to facilitate withdrawal and destruction. (Background brief - OSCE, 2011) The workshop offered fruitfull debate and variety of very specific proposals and inspirational ideas. The first working session focused on the role of regional and multilateral organizations in support of stabilization, reconstruction and peacebuilding. Many interesting points were raised – the linkage between preventing the outbreak of conflict and post-conflict phase; importance of collecting lessons learnt on what has worked well and what not; the future leading role of OSCE as a coordinator of international actors; the support for developing the Food-for-thought initiative; importance of the local ownership; establishing OSCE liaison offices to different international organizations; development of a proper legal framework in the host country; when needed, the religious leaders should be engaged more closely and a better involvement of civil sciety into the peacebuilding process and others. (Final report - Post-Conflict Rehabilitation, 2011) The second session, named „Strengthening Local Ownership of non- military Confidence-Building Measures (CBMs)“ proved a broad appreciation that local ownership of CBMs remains fundamental to the sustainability of peace process. These CBMs play crucial role when implemented by other peacebuilding activities. Other important points include inclusion of women in CBMs implementation; transparency; management of the expectations of the population; depolitization of the CBM process; combination of bottom – up and top – down elements; etc. (Final report - Post-Conflict Rehabilitation, 2011) The third session – „Recent Peacebuilding Initiatives of OSCE participating States“ – recognized the importance of practical co-operation and co-ordination among multilateral and bilateral peacebuilding actors – at the strategic, operational, and tactical levels; involvement of wide range of international stakeholders; the advantages of International stabilization and Peacebuilding Initiative and many others. (Final report - Post-Conflict Rehabilitation, 2011) „V to V Dialogues“ is a multilayer and crossdimensional initiative. As obvious, we have chosen just a part of this process and briefly analysed it. However, it is much broader, tackling different issues and problematic areas of security. The main aim of Dialogues is to continue in the spirit of Corfu process 721 and to create and generate not only theoretic, but concrete „deliverables“ in mentioned area. Conclusion In contemporary debates on security among schoalrs and professionals, primarily, the role of states and international organizations is analysed. Since the end of Cold war, international organizations in European region have changed its agenda, as well as the OSCE did. The OSCE has been standing at the crossroads for a while and serious questionaries have been raised upon its relevance in past time. However, OSCE still plays its crucial role in Euro-asian security environment and in the dialogue among states in every dimension of security – the Corfu process and V to V Dialogues are one of its current instances. As we see, OSCE has a wide range of tools and experience in security dialogue. This comparative advantage of dialogue, however, may be its weakness. In every case, we can assume that the OSCE is an inherent part of regional and global security offering its best practices and carrying them forward. Bibliography: ACKERMANN, A. – SALBER, H. 2010 The OSCE “Corfu Process” – A Preliminary View of the Security Dialogue on Early Warning, Conflict Prevention and Resolution, Crisis Management, and Post-Conflict Rehabilitation. In: OSCE YEARBOOK 2010. [online]. 2010. [cit.03.01.2013]. Dostupné na internete: http://www.core- hamburg.de/documents/yearbook/english/10/AckermannSalber-en.pdf Astana commemorative declaration towards a security community. SUM.DOC/1/10/Corr.1. 2010. [online]. 2010. [cit.03.01.2013]. Dostupné na internete: http://www.osce.org/cio/74985?download=true Background brief: OSCE Activities and Advantages in the Field of Post-Conflict Rehabilitation. 2011. [online]. 2011. [cit.03.01.2013]. Dostupné na internete: http://www.osce.org/cpc/77265 Decision No. 1/09, Furthering the Corfu Process, MC.DEC/1/09. 2009. [online]. 2008. [cit.03.01.2013]. Dostupné na internete: http://www.osce.org/mc/67621 Final report - Post-Conflict Rehabilitation: Stabilization, Reconstruction and Peacebuilding. 2011. [online]. 2011. [cit.03.01.2013]. Dostupné na internete: http://www.osce.org/cio/80866 MEDVDEV, D. 2008. Meeting with German Political, Parliamentary and Civic Leaders. [online]. 2008. [cit.03.01.2013]. Dostupné na internete: http://archive.kremlin.ru/eng/speeches/2008/06/05/2203_type82912type82914type847 79_202153.shtml Ministerial Declaration on the OSCE Corfu Process: Reconfirm-Review-Reinvigorate Security and Co-operation from Vancouver to Vladivostok, MC.DOC/1/09. 2009. [online]. 2008. [cit.03.01.2013]. Dostupné na internete: http://www.osce.org/mc/67621 722 OSCE Annual report. 2011. [online]. 2011. [cit.03.01.2013]. Dostupné na internete: http://issuu.com/osce/docs/annual_report_2011_0?mode=window&viewMode=double Page PEŠKO, M. 2010. The Corfu Process – Opportunity to Establish a New Security Order in Europe or Recipe for Yet Another Failure? In: OSCE YEARBOOK 2010. [online]. 2010. [cit.03.01.2013] Dostupné na internete: http://www.core- hamburg.de/documents/yearbook/english/10/Pesko-en.pdf PUTIN, V. 2007. Putin’s Prepared Remarks at 43rd Munich Conference on Security Policy. [online]. 2007. [cit.03.01.2013] Dostupné na internete : http://www.washingtonpost.com/wp- dyn/content/article/2007/02/12/AR2007021200555.html ROTFELD, D. 2009. Does Europe Need a New Security Architecture? In: OSCE YEARBOOK 2009. [online]. 2009. [cit.03.01.2013] Dostupné na internete: http://www.core-hamburg.de/documents/yearbook/english/09/ OSCEYearbook2009Gesamt.pdf The V to V Dialogue. 2011. [online]. 2011. [cit.03.01.2013] Dostupné na internete: http://www.osce.org/cio/81397 ZAGORSKI, A. 2009. The Russian Proposal for a Treaty on European Security: From the Medvedev Initiative to the Corfu Process. In: OSCE YEARBOOK 2009. [online]. 2009. [cit.03.01.2013] Dostupné na internete: http://www.core- hamburg.de/documents/yearbook/english/09/OSCEYearbook2009Gesamt.pdf USIP. 2012. Introduction to the OSCE. [online]. 2012. [cit.03.01.2013]. Dostupné na internete: http://react.usip.org/usip_version/Main.html 723 Názov: BEZPEČNOSTNÉ FÓRUM 2013 Zborník vedeckých prác Zväzok: II. Editori: Mgr. Jaroslav Ušiak, PhD. Doc. PhDr. Jana Lasicová, PhD. Mgr. Dávid Kollár Náklad: 250 kusov Rozsah: 370 Vydanie: Prvé Formát: A5 Vydavateľ: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici Tlač: Bratia Sabovci, s. r. o. Zvolen Rok vydania: 2013 ISBN 978-80-557-0497-5 This publications is supported by NATO PDD