Masarykova univerzita Fakulta sociálních studií Katedra psychologie Diplomová práce obor psychologie
ŽIVOTNÉ PRÍBEHY TRANSSEXUÁLOV Vypracovala: Bc. Martina Černíková Vedúci práce: prof. PhDr. Ivo Čermák, CSc. Brno 2013
i „Prehlasujem, že som prácu vypracovala samostatne a že som všetky použité informační zdroje uviedla v zozname použitej literatúry.“ V Brne 13.5. 2012 …..……………………... podpis
ii V prvom rade ďakujem pánovi profesorovi Ivovi Čermákovi za trpezlivosť, poznatky ktoré mi odovzdal a jeho ľudský a ústretový prístup k vedeniu mojej práce. Ďakujem svojím respondentom Danke, Lukasovi, Davidovi a Mikovi za ich príbehy a čas ktorý mi venovali pri rozhovoroch a písaní reflexií analýzy. Ďakujem Terke Šklubalovej, Hanke Tomicovej, Katke Novotnej a Petrovi Doležalovi za podporu, cenné rady a významné „aha zážitky“, nadobudnuté pri spoločných rozhovoroch. Ďakujem Štefanovi Kosztolányimu, Monike Frtúsovej, Danke Demeterovej a Milanovi Kabátovi, ktorí aj po týchto niekedy nie jednoduchých dvoch rokoch so mnou stále bývajú. V neposlednej rade ďakujem svojej mamke a sestre, za podporu a pochopenie. Ďakujem patrí aj všetkým ľuďom, ktorí so mnou boli ochotný na tému transsexuality viesť rozhovory a utvárali tak postupnými krokmi podobu tejto práce.
iii Obsah I Úvod ...... 1 II Teoretická časť ...... 3 1. Hlavné zdroje poznania v oblasti transsexuality v Českej republike ...... 3 2. Transsexualita ...... 5 2.1. Transsexualita ako diagnóza alebo čo nám o pojmoch povedia klasifikačné systémy a manuály ...... 6 2.2. Čas zmien, od mentálnej poruchy k inej diagnóze alebo najnovšie revízie DSM 5 a ICD 11 ...... 9 2.3. Transsexualita ako legitímny spôsob života ...... 12 Zhrnutie ...... 14 3. Definícia pojmov pohlavie a gender ...... 15 3.1 Transsexualita ako nesúlad medzi pohlavnou a gendrovou identitou. ...... 16 3.2 Aké termíny a prečo v práci používam ...... 18 4. Vývoj transsexuálnej identity ...... 19 4.1. Základné etapy procesu premeny pohlavia ...... 19 4.2. Štrnásť etáp utvárania transsexuálnej identity podľa Aarona H.Devora ...... 20 4.3. Transsexuálne trajektórie mužských transsexuálov ...... 27 4.4. Naratívna konštrukcia „pravého self“ transsexuálnych jedincov ...... 28 4.5. Hlasy transgender ľudí ...... 29 4.6. Ďalšie výskumy zaoberajúce sa transsexualitou ...... 31 5. Naratívna konštrukcia identity ...... 32 III Empirická časť ...... 34 1. Ciele výskumu ...... 34 2. Metóda analýzy dát, naratívne orientovaná analýza (NOI) ...... 34 2.1. Spôsob spracovania dát ...... 36 2.1.1. Holisticko obsahový prístup k naratívnej analýze ...... 36 2.1.2. Kategórie naratívnej rekonštrukcie ...... 38 2.2. Metóda zberu dát ...... 40 2.3. Výskumný súbor. Respondenti Lucas, David, Mike a respondentka Danka ...... 42 2.4. Etické aspekty výskumu ...... 43 2.5. Validita v kvalitatívnom výskume ...... 45 3. Analýza samotných príbehov ...... 46 3.1. Holisticko obsahová perspektíva naratívnej analýzy ...... 46 3.1.1. „Žít jako normální, dělat normální věci“ príbeh Lucasa ...... 47 3.1.2. Davidovo jediné prianie „bejt já, bejt kluk“ Davidov príbeh ...... 51 3.1.3 „A moje fantazie, ty mně asi zachránili, vůbec život.“ Mikov príbeh ...... 59
iv 3.1.4. Beh cez prekážky, Dankin príbeh ...... 69 3.2. Kategórie naratívnej rekonštrukcie ...... 75 3.3. Diskusia ...... 78 Záver ...... 82 Zoznam Použitej literatury ...... 83
v I Úvod Dôležitosť motivácie, alebo prečo práve príbehy transsexuálov
Túto diplomovú prácu som začala písať túžbou. S túžbou po tom, aby tvorila ucelený príbeh, pretkaný nielen informáciami získanými z odborných publikácií ale aj mojimi myšlienkami a reflexiami, či príbehmi ľudí, ktoré sú nedeliteľnou súčasťou jej podoby a sama zastávam názor, že bez nich by bola z časti prázdna. Inšpirujúc sa knihou Lewisa Carrolla, sama nasledujem kráľovu radu Alici v krajine zázrakov „Začni na začátku,“ pronesl král důstojně, „ a běž, až dojdeš na konec; potom se zastav.“
Na začiatku mojej práce stála úzkosť z ukončenia štúdia, aby som si dostatočne včas vybrala tému na diplomovú prácu. Navštevujúc v tom čase druhý semester magisterského štúdia psychológie a kurz kvalitatívneho výskumu, nadchla som sa pre kvalitatívny výskum a mimo iných metód som objavila naratívnu psychológiu ako aj naratívnu analýzu dát. Zmysel štúdia a mojej diplomovej práce som videla tak nielen vo výbere „prínosnej témy“, ale aj v osvojení si analýzy dát, ktorej myšlienkové zázemie postavené na životných príbehoch ľudí ma ako budúcu psychoterapeutku a výskumníčku oslovilo najviac. Pohltená zázrakom toho, že predsa len existuje spôsob ako „skúmať“ ľudské príbehy a zachovať pritom ich jedinečnosť. Najprv ma fascinovala premenlivosť životných príbehov v čase a snaha získať príbehy tých istých ľudí, napísané v rôznych časových obdobiach. Pre nedostatok dát som však túto fascináciu preniesla do oblasti osobného záujmu a vydala som sa hľadať ďalšie príbehy. Navštívila som festival dokumentárnych filmov AFO v Olomouci, kde som v nemom úžase sledovala dokument s názvom „Svazující slova“, po ktorom nasledovala beseda s Martinom Fafejtalom. Dokument bol spleťou príbehov ľudí, ktorý sa narodili s nejasným pohlavím, alebo do zlého tela. Tieto príbehy ma zaujali a snažila som sa o týchto ľuďoch zistiť čo najviac. Žijú aj na Slovensku alebo v Čechách? Ak áno, čo stojí v popredí ich životných príbehov? Sama som našla okrem fór, kde sa preberali najrôznejšie témy, len strohé informácie, všetky väčšinou priraďujúce týchto ľudí do škatuľky s názvom porucha pohlavnej identity. Zaujímavé bolo navštevovať fóra s mini príbehmi, zážitkami, radami, ktoré si transsexuáli na nich navzájom vymieňali. Celkovom ma zarazila absencia psychologických článkov na túto tému a to, že sa ešte žiaden psychológ na Slovensku alebo v Čechách nepokúsil publikovať prácu, ktorá by sa na týchto ľudí pozerala skrz to ako oni sami o sebe premýšľajú, skrz ich životné príbehy. Naratívna analýza bola vhodná k tomu, aby som mohla na tému životných príbehov transsexuálov napísať túto diplomovú prácu. Od
1 začiatku mi bolo jasné, že táto téma je náročná, že ťažké bude nielen nájsť ľudí ochotných porozprávať mi svoj životný príbeh, ale že náročné bude aj utriediť rôzne pohľady na transsexualitu .
2 II Teoretická časť
1. Hlavné zdroje poznania v oblasti transsexuality v Českej republike V Českej republike jedincom prežívajúcim svoju gendrovú identitu v rozpore s pohlavnou, musí byť pridelená diagnóza F 64.0 Transsexualita. Iba vtedy môžu podstúpiť operatívnu a následne legálnu (oficiálna zmena pohlavia v rodnom liste a iných dokumentoch) premenu pohlavia. Najzákladnejším zdrojom poznatkov pre odbornú, ale aj laickú verejnosť, je kniha od sexuologičky Hany Fifkovej a jej kolegov (2008) Transsexualita a jiné poruchy pohlavní identity 1. Zaoberá sa v stručnosti napríklad definíciou, diagnostikou, právnymi aspektmi transsexuality a procesom premeny pohlavia u transsexuálnych klientov. Ďalším autorom publikujúcim v oblasti transsexuality je sexuológ Petr Weis , ktorý publikuje predovšetkým v lekárskych periodikách (napríklad 2012, 2010), ale jeden článok na tému transsexuality publikuje aj v Československé psychologii (1998). Zaoberá sa transsexualitou najmä z medicínskeho hľadiska, definovaného diagnózou F 64.0. Vo svojom článku (Weiss, 2012) však reflektuje aj podiel spoločensko kultúrnych vplyvov na utváranie gendrovej role. Psychológovia a iná odborná verejnosť má ešte k dispozícii článok od klinickej psychologičky Ludmily Trapkovej a doktora, sexuológa Vladislava Chválu , obaja autori sú zároveň psychoterapeuti, (2005) O smyslu transsexuality . Autori v ňom predstavujú hypotézu vplyvu rodiny na utváranie gendrovej identity a orientácie, čím vyslovujú nesúhlas s predpokladom, že transsexualita je vrodená porucha pohlavnej identity a ponúkajú alternatívu, podľa ktorej transsexualita vzniká sociálnym učením v interakcii s primárnou rodinou. Autori sa odvolávajú na svoje skúsenosti s rodinami, neuvádzajú však počet rodín s transsexuálnymi klientmi, s ktorými pracovali a ktoré by podložili vierohodnosť takto pre mňa odvážnych tvrdení. Na svojich webových stránkach 2 autori uvádzajú ešte svoju úvahu s názvom Transsexuálové, sexuologové, systemici a psychoanalytici aneb zdi a mosty . V roku 2001 (druhý ročník) vyšlo v recenzovanom, vedeckom, transdisciplinárnom časopise Gender, rovné příležitosti, výzkum , tretie číslo, ktoré je celé venované transgenderu a genderovej identite.
Ako zdroj poznatkov môžu poslúžiť aj záverečné diplomové práce študentov. Pre psychológov môžu byť podľa môjho názoru zaujímavé práce Miroslava Zachovalého (2013,
1 Jedná sa o druhé vydanie, prvé vydanie nesie názov Transsexualita : diagnostika a léčba a bolo vydané v roku 2002. 2 http://www.lirtaps.cz/publikace.htm 3 2009) zaoberajúce sa rodinnými vzťahmi transsexuálov a vnímaním feminity a maskulinity u transsexuálov. Za podrobnú a zaujímavú považujem tiež prácu Jany Dvořáčkovej (2008), ktorá poskytuje historický prehľad transsexuality v kontexte sexuológie.
Ďalší významný zdroj v oblasti transsexuality poskytujú knihy napísané samotnými transsexuálmi. Známe sú knihy domácich autorov, ako napríklad kniha Terezy Spencerovej (2003) Jsem tranďák!, kniha Mika Perryho (2011) Klec pro majáky, alebo kniha Roberta Nemca (1993) Biografie muže, který byl ženou. Ďalším zdrojom sú internetové stránky. Napríklad, www.transsexualita.cz, transsexualita.6f.sk, www.translide.cz, transfuzia.sk a podobne.
Z ponúknutého prehľadu vyplýva, že mi nie je známa žiadna publikácia, ktorá by sa zaujímala o životné príbehy transsexuálov. Nenašla som ani žiaden výskum, ktorý by prinášal psychologické znalosti o tejto oblasti prebrané zo zahraničnej literatúry, prepojené so žitou skúsenosťou transsexuálov v našich podmienkach. Pričom predovšetkým pre terapeutickú, poradenskú, či psychologickú prácu s týmito jedincami, považujem za užitočné priniesť tieto poznatky, ktoré môžu prispieť k lepšiemu porozumeniu samotných transsexuálov a ich prežívaniu. Táto práca si kladie za cieľ priniesť do psychológie najnovšie poznatky v oblasti psychológie, ktoré sa odrážajú napríklad v ponímaní transsexuality a definícii (prvá kapitola), priniesť možné pohľady na vývoj transsexuálnej identity, ktoré poskytujú zahraničné publikácie (štvrtá kapitola) a prepojiť ich s životnými príbehmi samotných transsexuálov žijúcich v Českej republike a na Slovensku (Emprirická časť).
V práci sú okrem domácich a zahraničných zdrojov uvedené tiež výroky ľudí, ktorí život v cudzom tele žili alebo žijú a to, ako sa oni sami pozerajú na to, čo sa im deje . Tieto výroky sú sprostredkované skrz zahraničné výskumy životných príbehov transsexuálov a skrz úryvky z autobiografických, alebo odborných kníh. Jedným z hlavných rozhodnutí, prečo do teoretickej časti okrem výskumov a názorov odborníkov zahŕňam aj výroky samotných transsexuálov, je snaha o komplexnejšie porozumenie tomuto fenoménu. Inšpirujem sa pritom nižšie uvedenými myšlienkami.
Dnešná postmoderná doba poskytuje možnosť ľuďom zdieľať svoje príbehy a vymedzovať sa tak voči často moderným spôsobom premýšľania, ktoré produkovali iba jeden pravdivý príbeh o ľudskom živote, a poskytnúť tak legitímne autorstvo príbehu nielen skrz príbeh autorstva odborníka, ale tiež skrz autorstvo človeka žijúceho tento príbeh. A tak
4 som sa aj ja rozhodla poskytnúť niekoľko príbehov o tom ako je možné na transsexualitu nahliadať v závislosti na tom, kto sa na ňu pozerá (Dreger & Micka, 2009).
Frank (1997, 2004), hovorí o naratívnej etike etike počúvania , v rámci ktorej by sme mali vedieť počúvať nielen hlasy odborníkov ale aj hlasy ľudí, s ktorými ako odborníci pracujeme a dať tak priestor variabilite ľudských príbehov. Naratívna etika je podľa neho v konečnom dôsledku o tom, ako sa navzájom spoznávame ako ľudia . Naratívnu etiku porovnáva s klinickou etikou, ktorá je primárne sústredená na vzťah odborníka a pacienta. Píše o tom, že ľudia označení diagnózou sa väčšinu času nenachádzajú v roli pacienta, preto je dôležité sa zaujímať o ich potreby a varianty ich príbehov. Frank (1997), ktorý sám prekonal rakovinu sa vo svojich prácach venuje napríklad aj príbehom ľudí a príbuzných ľudí, ktorí bojujú s rakovinou. „Tieto príbehy otvárajú morálne dimenzie v životoch chorých ľudí v miestach kde nie sú pacientmi.“ (p. 156). Potreby ľudí po ich vlastnom príbehu, tiež spája s postmodernou dobou, v ktorej ľudia túžia po hlase, ktorý rozpoznávajú ako svoj vlastný. Hovorí o postmodernej skúsenosti s chorobou, kedy človek pochopí, že v jeho skúsenosti je zahrnuté čosi viac než len príbeh, ktorý povie o pacientovi lekár. Toto vyjadrenie je peknou alegóriu k transsexualite, v ktorej je zahrnuté viac, než to, čo nám o nej hovoria lekári a psychológovia.
2. Transsexualita „Transsexualita je řazena mezi duševní nemoci a poruchy, což není úplně
optimální řešení, naši klienti nejsou duševně nemocní ani porušení.“
Hana Fifková
Kapitola zhrňuje rôzne náhľady na fenomén v Českej a Slovenskej republike (a väčšine štátov) medicínsky označovaný, ako porucha pohlavnej identity alebo tiež transsexualita. Snahou tejto práce je začleniť do príbehu o tomto fenoméne aj hlasy, ktoré nie sú tak dominantné ako súčasný medicínsky diskurz a priblížiť čitateľovi rôzne prístupy a možnosti premýšľania o ľuďoch, ktorí sa narodili do zlého tela. Alebo do zlej doby, či štátu? Ponúka tak teoretický prehľad toho, ako rôzne môžeme v dnešnej dobe na transsexualitu nahliadať. Definície sa tak pohybujú od patologizácie k legitímnemu spôsobu žitia.
Pre lepšie pochopenie témy je pre čitateľa jednoduchšie mať k dispozícii definíciu pojmov. Pokiaľ by som prebrala stanovisko dominantného medicínskeho diskurzu, bola by
5 definícia pojmu pre mňa neúplná a neférová voči čitateľovi. Súčasná doba poskytuje pestrosť názorov, ktoré zastávajú psychológovia, psychoterapeuti, sociální pracovníci, či ľudia žijúci a identifikujúci sa ako transsexuáli.
Vzhľadom k variabilite definícií a pojmov, ktoré sa spájajú s transsexualitou, môže dôjsť k nejasnostiam. Sama si spomínam na začiatok môjho záujmu o túto tému a zmätenosť v tom, koho vlastne, prečo a ako označujú? Transsexuál, transvestita, cross dresser, porucha pohlavnej identity, porucha sexuálnej identity, transgender, Queer, gendrová variabilita, gendrová dysphoria, genderová inkogruencia, ľudia narodení do zlého tela, calabaí a calalaí a určite mnoho ďalších. Pre prehľadnosť je ale dôležité uviesť, aké pojmy a pre označenie čoho budem používať. Primárne používam jazyk, aký používajú autori a hlavní zástancovia, alebo zástupcovia myšlienok, ktoré uvádzam. Pri každom z nich okrem dominantných myšlienok uvádzam aj stručnú definíciu.
2.1. Transsexualita ako diagnóza alebo čo nám o pojmoch povedia klasifikačné systémy a manuály Vo väčšine štátov sveta podliehajú ľudia nielen narodení do zlého tela, ale i ľudia narodení s nejasným pohlavím, či muži obliekajúci sa do ženských šiat, diagnostike ich cítenia, správania a telesného vzhľadu. Na to aby sa dostali k potrebným operáciám im musia byť pridelené psychiatrické diagnózy.
Pri psychiatrických diagnózach sú dominantné dva klasifikačné systémy. Prvým je desiata revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb (The International Classification of Diseases) vydávaná Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO World Health Organization). Na Slovensku je známa ako MKCH 10 , v Čechách ako MKN 10 a v anglicky hovoriacich štátoch ako ICD 10 . A druhým je štvrtá prepracovaná verzia manuálu duševných porúch (Diagnostic and Statistical Manual of Mental Disorders) Americkej psychiatrickej asociácie (APA American Psychiatric Association), známa ako DSM IV TR, používaná v USA. K téme porúch pohlavnej identity MKCH 10 (gender identity disorder – DSM IV TR) má čo povedať aj dlho očakávaná piata revízia DSM 5, ktorej oficiálne vydanie sa plánuje na máj 2013 a jedenásta revízia ICD 11, ktorej vydanie je naplánované na rok 2015.
Keď sa pozrieme do v súčasnosti platných manuálov týchto klasifikačných systémov, zistíme, že sa mierne líšia v názvosloví. Nižšie sú uvedené iba názvy kapitol a podkapitol, ktoré sú relevantné k téme.
6 Mezínárodní klasifikáce nemocí 3 (MKN 10 – ICD 10) má nasledujúcu kategóriu a podkategórie (Drescher, Cohen Kettenis, & Winter, 2012):
V. Duševné poruchy a poruchy správania
F64 Poruchy pohlavní identity (Gender identity disorders)
F64.0 Transsexualismus (Transsexualism)
F64.1 Transvestismus dvojí role (Dual role transvestism)
F64.2 Porucha pohlavní identity v dětství (Gender identity disorder of childhood)
F64.8 Jiné poruchy pohlavní identity (Other disorders of sexual preference)
F64.9 Poruchy pohlavní identity NS (Gender identity disorder, unspecified)
Diagnostický a štatistický manuál mentálnych porúch (DSM IV TR) používa kategóriu a podkategórie:
11. Sexuálne poruchy a poruchy pohlavnej identity (Sexual and gender identity disorders)
11.3 Poruchy pohlavnej identity (Gender identity disorders)
302.85 V adolescencii alebo u dospelých (In adolescents or adults)
302.6 V Detstve (In children)
302.6 Porucha pohlavnej identity bez ďalšej špecifikácie (Gender identity disorder NOS)
MKN 10 (2008, p. 239) uvádza, že transsexualita je „žádost žít a být akceptován jako člen opačného pohlaví‚ obvykle spojený s pocitem nespokojenosti s vlastním anatomickým pohlavím nebo s jeho nevhodností‚ a s přáním chirurgického a hormonálního zásahu‚ aby tělo odpovídalo‚ pokud možno‚ preferovanému pohlaví.“ Transvestitismus dvojí role je zase „nošení šatů opačného pohlaví pro část vlastní existence‚ aby se užila dočasná zkušenost členství v opačném pohlaví‚ ale bez přání trvalejší změny pohlaví nebo přidruženého chirurgického převodu‚ a bez sexuálního vzrušení provázejícího převlékání.“ Hana Fifková (2008) uvádza viaceré definície transsexuality (Mayer & Kapfhammer, 1995 Kuiper
3 Vybrala som si českú verziu ICD 10. Činím tak, kvôli pre mňa ľubozvučnejšiemu a menej zavádzajúcemu prekladu pojmu Gender identity disorder používaného v originály. Zatiaľ čo v Slovenskej verzii je tento názov prekladaný ako Poruchy sexuálnej identity v Českej republike sa ujal názov Poruchy pohlavní identity. 7 & Cohen Kettenisová, 1988 in Fifková, 2008), ktoré sa zhodujú v tom, že ide o rozpor medzi identitou, ktorú označujeme ako gendrovú (viď kapitolu XY) a biologickým pohlavím , ktoré bolo jedincovi pri narodení pridelené. Takýto jedinec sa cíti byť chytený vo falošnom tele a túži po zmene svojho pohlavia.
Ellis a Eriksen (2002) pomenovávajú vnútornú skúsenosť s prežívaním nesúladu medzi biologickým pohlavím a gendrovou identitou ako transgender. Transgender ľudí ďalej rozdeľuje podľa toho, ako zachádzajú s týmto nesúladom. Transsexuálov označujú ako jedincov, ktorí sa prežívajú ako opačné pohlavie než im bolo pridelené a cítia, že sa narodili so zlými genitáliami. S týmto nesúladom sa môžu vyrovnať tak, že sa rozhodnú žiť ako opačné pohlavie a môžu tiež podstúpiť premenu biologického pohlavia tak, aby zodpovedalo ich gendrovej identite. Ako transgender ľudí označuje aj takzvaných cross dressers , ktorí nosia šaty opačného pohlavia, pretože prežívajú gender ako kontinuum možností a nosenie týchto šiat ako možnosť hlásiť sa k rôznym gendrovým variáciám, ktoré sú integrované v jednom self (Gagne & Tewksbury, 1996 in Ellis & Eriksen, 2002). Poruchy pohlavnej identity (Gender identity disorders) popisuje ako dôsledok skúseností transsexuálov, alebo cross dresserov s problémami s ich gendrovou identitou, ktoré narúšajú ich sociálne vzťahy a ich celkové fungovanie (Ellis & Eriksen, 2002).
Cathrine Connell (2010) zase pod termínom transgender označuje ľudí, ktorí obvykle odmietajú gendovú kategóriu, ktorá im bola pridelená , pričom tento termín nemusí byť nevyhnutne spojený s medicínskym statusom. Do kategórie transgender patria aj transsexuáli , ktorí sú špecifickí tým, že túžia po operatívnej zmene pohlavia, aby tak svoje telo spojili so svojím gendrom. Transsexuáli sa niekedy vymedzujú a pomenovávajú ako transmuži (female to male, FtM, ženské telo preoperované na mužské), transženy (male to female, MtF, mužské telo preoperované a ženské telo) alebo ako genderqueer. Genderqueer odkazuje na ľudí, ktorí svoju gendrovú identitu neprežívajú ani ako mužskú ani ako ženskú.
V našich podmienkach vnímania transsexuality, ako závažnej poruchy , ktorá je „nenapraviteľná“, sa pozerajú Ludmila Trapková a Vladislav Chvála (2005, p. 465), ktorí píšu: „Nesporně jde o poruchu závažnou, když vyžaduje významné porušení tělesného schématu, aby vůbec mohla být nikoli vyřešena, ale alespoň kosmeticky upravena. Skutečná změna tělesného pohlaví není možná, jde jen o více či méně zdařilý „převlek“. … Identifikace s druhým pohlavím není po operaci tělesně plnohodnotná a ani psychologicky důsledná. Genetické ženy si i v mužském přestrojení ponechávají své zaměření na vztahy, muži i po operaci dávají přednost sexu.“
8 Ďalšími odborníkmi, ktorí sa u nás zaoberajú transsexualitou, sú sexuológovia. Niektorí z nich, ako napríklad Weiss (2012, p. 106), stále považujú transsexualitu za poruchu a prispievajú tak k podpore medicínskeho diskurzu. „I když pacienti s poruchou pohlavní identity tvoří jen malé procento klientely sexuologických ambulancí, jde bezpochyby o poruchu, která velmi závažným způsobem ovlivňuje život nejen těchto jedinců, ale i jejich blízkého okolí. I když by bylo jistě v případě transsexuálních jedinců jednodušší snažit se přizpůsobit cítění jejich tělu, software hardwaru, zatím toho současná medicína není schopna. Jsme jim schopni pomoci pouze více či méně úspěšným přizpůsobením těla jejich psychické identitě. Lze však jednoznačně konstatovat, že i tím jsme schopni podstatně zvyšovat kvalitu života našich transsexuálních pacientů.“
2.2. Čas zmien, od mentálnej poruchy k inej diagnóze alebo najnovšie revízie DSM 5 a ICD 11 „Because our identities are not disordered“
GID reform advocates
S označením porucha gendrovej identity (Gender identity disorder GID) a jej zaradením medzi psychické poruchy sa začala vznášať vlna nesúhlasu a to ako zo strany rôznych odborníkov, tak zo strany samotných ľudí označovaných týmto termínom. Zásluhu na tom majú aj blížiace sa nové revízie DSM 5 a ICD 11.
Napríklad profesor klinickej psychológie Heino F. L Meyer Bahlburg (2010) zaoberajúci sa okrem iného aj gendovou variabilitou a ľuďmi s poruchami pohlavnej identity, uvádza vo svojej štúdii, že pokiaľ nebude existovať detailná empiricky podložená teória popisujúca mechanizmy a procesy vývoja gendrovej identity, v súčasnej dobe dostupné empirické dôkazy nemôžu vyniesť jednoznačné univerzálne platné stanovisko o tom, či rôzne gendrové variácie sú alebo nie sú psychickou poruchou. Tiež zastáva názor, že finálne rozhodnutie o kategorizácii v DSM alebo ICD nemôže byť učinené čisto na vedeckej báze. V tejto vedeckej téme, by mali byť reflektované aj psychosociálne následky formulácií uvedených v DSM. Tiež by sa k tejto téme mali začleniť aj potreby ľudí s rôznymi gendrovými variáciami, ktoré sami demonštrujú.
Rodinná terapeutka a odborníčka v oblasti vzdelávania terapeutických potrieb homosexuálov, bisexuálov a transgender ľudí, Arlene Istar Lev(2006), považuje označovanie gendrovej variability ako psychickej poruchy za etickú dilemu. Vyjadruje potenciálnu
9 nebezpečnosť tohto, že označovania sexuálneho správania a gendrovej inakosti a odlišnosti od normy, nesie v sebe hrozbu poškodenia dotyčných osôb. Etickú dilemu vníma aj v tom, že táto diagnóza je potrebná k tomu, aby sa ľudia dostali k potrebným a pre nich dôležitým operáciám. Názov poruchy gendrovej identity odkazuje na to, že existuje forma neporušenej gendrovej identity s ktorou je možné zrovnávať všetky ostatné formy a považovať ich tak za nenormálne, mentálne choré. Túto diagnózu pokladá za spôsob, ktorým psychiatria patologizuje pohlavnú, gendrovú diverzitu a variabilitu sexuálnej orientácie.
Okrem článkov vychádzajúcich zo strany odbornej verejnosti, vyjadrujúcich nesúhlas so súčasným zaradením a pomenovávaním ľudí narodených do zlého tela, tiež vzniklo hnutie takzvaných „GID reform advocates“, ktoré sa snaží o presadenie zmien vo vnímaní ľudí prežívajúcich svoju rodovú, či gendrovú identitu inak, než je považované za normu. Vznikli tak verejné webové stránky vyjadrujúce svoje stanoviská a hnutie za zahrnutie týchto stanovísk do novej revízie DSM 5. Hnutie združuje ako odborníkov tak laikov, ktorí sa zhodujú s ich zámermi. „Je čas aby si profesionáli v oblasti medicíny potvrdili, že odlišnosť nie je porucha, nekonformnosť nie je patológia a jedinečnosť nie je choroba.“ (GID Reform Advocates, 2010)
Podľa oficiálnej správy, ktorú vydala APA (Byne et al., 2012a 2012b), pracovná komisia pre liečbu porúch gendrovej identity (APA Task Force on Treatment of Gender Identity Disorder), v súvislosti s blížiacou sa revíziou DSM – 5 si APA kladie za cieľ sformulovať odporučenia a zdôrazniť nevyhnutnosť podpory medicínskej starostlivosti pre deti, dospievajúcich a dospelých trpiacich poruchami gendrovej identity, definovať etické problémy týkajúce sa liečby minorít s poruchou gendrovej identity alebo iných manifestácií gendrovej odlišnosti a podporovať občianske práva osôb každého veku, ktoré sú gendrovo odlišné, transsexuálne alebo transgender. Návrhy a odporučenia zahŕňajú napríklad vypracovanie príručiek pre odborníkov poskytujúcich starostlivosť ľuďom s GID s podrobnými informáciami o možnostiach a postupoch, vzdelávanie rodinných príslušníkov a okolia v tejto oblasti, vynechanie potenciálne stigmatizujúcich a pejoratívnych pojmov v zdravotnej dokumentácii, vrátane sprievodných listov k ostatným odborníkom, ako sú endokrinológovia a chirurgovia. APA tiež v rámci podpory občianskych práv vyjadruje svoju podporu a pomoc pri zmene dokladov totožnosti a inej dokumentácie, podporu ich práv v oblasti rodičovstva a adopcie, podporu v liečbe a potrebných zdravotných zákrokoch a mnoho ďalších (podobne viď Byne 2012a). Súčasne tiež odporúča nahradiť GID názvom gendrová dysfória (Gender Dysphoria) s dvomi podkategóriami, s poruchami a bez porúch
10 sexuálneho vývoja (DSD disorders of sex development). Aj napriek tomu, že komisia pre liečbu porúch gendrovej identity hovorí (Byne 2012b) vo svojich stanoviskách o záujme odbornej aj laickej verejnosti o tému diagnostiky a liečby porúch pohlavnej identity, čerpá pri formulácii odporúčaní z odborných publikácií a manuálov. Psychiatriu vníma ako zastávajúcu unikátnu pozíciu v odboroch zaoberajúcich sa mentálnym zdravím, pretože zastáva primárnu rolu v diagnostike a liečbe porúch gendrovej identity.
Pracovná skupina WHO (Drescher, 2008) majúca na starosti klasifikáciu sexuálnych porúch a sexuálneho zdravia (The Work ing Group on the Classification of Sexual Disorders and Sexual Health WGSDSH) pracujúca na jedenástej revízii ICD sa snaží nájsť kompromis medzi stigmou, ktorú v sebe nesie psychiatrická diagnóza a označenie človeka za psychicky chorého, ale zároveň nevyhnutnosťou diagnostickej kategórie, skrz ktorú by sa uľahčilo poskytnutie zdravotnej starostlivosti osobám s GID. S týmto kompromisom súvisí aj kontroverznosť súčasnej situácie. WHO reflektuje rozdielne názory medzi odborníkmi navzájom, ale aj LGBT komunitami a skupinami podporujúcimi gendrovú variabilitu, ktoré sa v niektorých prípadoch pokúšajú o úplné odstránenie GID z diagnostických manuálov. Pracovná skupina však vníma úplné odstránenie diagnostických kategórií označujúcich ľudí prežívajúcich svoju gendrovú identitu inak, než je považované za normu, ako problematické najmä kvôli strate možnosti hradiť zdravotnú starostlivosť zo zdravotnej poistky. Parlament Európskej únie vyjadril tiež nespokojnosť s tým, že v dnešnej dobe sú homosexualita, bisexualita a transsexualita stále v niektorých zemiach mimo, ale aj vo vnútri EU, považované za psychické poruchy. EU tak vyzvala WGSDSH k odstráneniu porúch pohlavnej identity zo zoznamu duševných porúch a porúch správania. Rovnaké stanovisko so žiadosťou a depatologizáciu a odstránenie GID z duševných porúch doručilo mnoho štátnych inštitúcií, ale aj občianskych združení (zoznam viď Drescher 2012, p. 572). WGSDSH sa rozhodla na základe týchto žiadostí, ale aj na základe podrobného preskúmania situácie, premenovať GID na genderovú inkogruenciu (gender incongruence), a zároveň ju odporúča v ICD 11 odstrániť z kategórie duševných porúch a porúch správania. Gendrová ingongruencia bude pravdepodobne zaradená do úplne novej kategórie ICD 11. Prvé kroky k tomuto činu učinilo Francúzsko, ktoré sa v roku 2010 rozhodlo v ICD 10 presunúť transsexualitu zo sekcie psychických porúch do sekcie vzácnych ochorení (maladie rare) (Drescher 2012). Učinili tak
11 symbolicky v Deň boja proti homofóbii a transfóbii. Rolu v tomto rozhodnutí hral aj nátlak LGBT 4 organizácií a HEL 5(Weiss 2012).
Najväčšia odborníčka v Českej republike zaoberajúca sa ľuďmi narodenými do zlého tela, sexuologička Hana Fifková (2001), zastáva podobný názor a pre recenzovaný časopis Gender, rovné příležitosti, výzkum uviedla: „Transsexualita je řazena mezi duševní nemoci a poruchy, což není úplně optimální řešení, naši klienti nejsou duševně nemocní ani porušení. Ovšem neméně diskutabilní je zařazení mezi poruchy tělesné – jsou li jejich těla těly biologicky zdravých mužů a žen. Transsexualita ale potřebuje z hlediska medicíny nějaké zařazení, potřebuje li její asistenci při řešení problému. Zdá se, že nejlépe by vyhovovala rubrika „různé“ na konci diagnostického manuálu. Tam bychom my, lékaři, mohli zařazovat to, co zařadit neumíme (alespoň já jsem toho názoru, že neumíme). Jistě stojí za to zmínit se i o faktu, že transsexualita bývá často uváděna dokonce mezi sexuálními deviacemi (zprava masochismus, zleva pedofilie, představuji si jí, jak stojí chudinka v řadě, a neví, čí je). Redukcionismus, který se v tomto způsobu hodnocení projevuje, nám toho sice hodně napoví o jeho nositeli, ale pohled na transsexualitu ještě více zamlží a zmate.“
2.3. Transsexualita ako legitímny spôsob života „... kdyby Britský transsexuál, který je doma oficiálně i po operaci mužem 6, letěl přes Prahu,
kde by se stal ženou, do Thajska, mohl by se stát členem tradiční a bezproblémové komunity,
měl by své místo ve společnosti. … No, a kdyby se nakonec rozhodl k cestě do Nigérie,
ještě by tím získal na postavení. Unikátní příklad proměny člověka v závislosti na časoprostoru.“
Tereta Spenceová
V našich podmienkach a vo väčšine západných štátov, vládne zjednodušené binárne pojímanie gendru, pohlavia (muž/žena) a sexuality (heterosexuál/homosexuál). Tento zaužívaný pohľad na naše telá, pohlavia a rody, vedie k tomu, že transsexualita môže byť vnímaná ako patológia a odlišnosť, ktorá nie je bežne akceptovaná. Pokiaľ sa na životné skúsenosti transsexuálov pozrieme skrz medzikultúrne výskumy , môžeme sa tak dozvedieť viac o variabilite týchto kategórií. Napríklad v Indonézii sú jedinci v etnickej skupine
4 Lesbien, Gay, Bisexual, Transsexual. 5 Association for Homosexuality and Socialism. 6 Tento zákon už vo veľkej Británii neplatí, ale platil v čase písania Terezinej knihy. 12 nazývanej Bugis 7, ktorí svoje telo prežívajú inak ako svoj gender (majú napríklad mužské telo a prežívajú sa ako ženy) jedným z legitímnych spôsobov žitia a prežívania. U nás sú diagnostikovaní a označovaní za transsexuálov, v Indonézii im existencia nie dvoch ale piatich gendrov dovoľuje fungovať bez povšimnutia, medicínskej starostlivosti alebo premeny pohlavia (Yescavage & Alexander, 2009, Millar, 1983). Hoci pri narodení je podľa pohlavných orgánov dieťaťu pridelené mužské alebo ženské pohlavie a ženské a mužské role tu sú striktne vymedzené, nie je nevyhnutnosťou, aby človek narodený so ženským pohlavím zastával ženskú rolu a správal sa ako žena. Môže rovnako zastávať mužskú rolu, prežívať sám seba ako muž, obliekať sa ako muž, robiť práce, ktoré obvykle robievajú muži, žiť so ženou a mať pritom ženské telo. Piatimi možnými gendrami sú: Makkunyai (žena), oroane (muž), bissu (androgénny kňaz), calabaí (transgender muž), calalaí (transgender žena). Davies (2010) to vníma tak, že hoci väčšina populácie podporuje existujúce, pravé gendrové identity, prechováva aspoň flexibilitu možností v tom, v akom tele sa môžu tieto možnosti objavovať .
Ďalším príkladom kultúry, v ktorej transsexualita nie je vnímaná ako porucha (Hill in Lang 2008), je kmeň žijúci v južnej Amerike . V kmeni Navajo existujú muži a ženy, ktorí prevzali gendrovú identitu opačnú k ich biologickému pohlaviu (v obliekaní, správaní, sexualite, práci), majú status medzi mužstvom a ženstvom a nazývajú sa nadlehee alebo berdache. V tejto populácii sa podľa biologického pohlavia vyskytuje viac mužov ako žien a sú všeobecne akceptovaní a prijímaní. Tiež sú vnímaní ako jedinci s nevymedzenou gendrovou identitou. Nemajú poruchu gendrovej identity, ale sú vnímaný ako jedinci žijúci mimo kategórie muž a žena a sú vysoko rešpektovaný. „Oni vedia všetko. Dokážu oboje mužskú aj ženskú prácu. Myslím si, že keby viac neboli nadlehee bol by to koniec Navajov“ (Lang & Kuhnle, 2008, s. 244).
Medzi spoločnosti umožňujúcej vybudovať jedincom ktorý majú variabilnú gendrovú a pohlavnú identitu sebavedomie a pozitívny náhľad na ich identitu sa radí aj India, v ktorej existujú takzvaní Hirja. Hirja sú ľudia, ktorí nie sú ani muži ani ženami. Jedná sa o impotentných mužov, ktorí sú „ako ženy“, ale sni sú ženami (Rowland & Incrocci, 2008).
Ďalším príkladom rešpektovania gendrovej variability, je existencia tretieho pohlavia v Jukatáne v Mexiku nazývaného Muxe. Muxe sú biologickY mužy, ktorí sa oblikajú ako ženy a zastávajú ženskú rolu v spoločnosti. Väčšinou sa starajú o svoje matky, sú vážení ako umelci a zarábajú viac než muži a ženy (Sevcik, 2007 in Helgeson, 2012).
7 Populácia približne o veľkosti šesť miliónov ľudí. 13 Ako vyplýva z uvedených príkladov, v niektorých spoločnostiach prispeva K akceptácii gendrovej variability existencia viacerých gendrov, na Tahity naopak k nej prispieva neexistencia gendrov a spývanie mužských a ženský rolí aj osobností. Toto splynutie sa prejavuje aj v jazyku, v ktorom neexistuje pojem gender/rod, rovnako ako v ňom neexistujú mužské a ženké zámená (Gilmore, 1990 in Helgeson, 2012).
Tereza Spencerová (2003, p. 45), ktorá sa nenarodila ako žena, vo svojej knihe Jsem tranďák! píše o tom kto vlastne je nasledovne: „Nejspíš už jste pochopili, že zjednodušenou tezi, podle níž lze skalpelem vytvořit ženu či muže, odmítám, a tak bych nejspíš asi měla říct, kdo jsi tehdy myslím, že vlastně jsem. To je problém. Budu li se srovnávat s biologickým mužem, budu se cítit jednoznačně jako žena. Ale porovnám li sama sebe s biologickými ženami, okamžitě vidím spoustu rozdílů, ať už ve stavbě organismu nebo v myšlenkových pochodech a životních zkušenostech. Ty rozdíly mi brání s čistým svědomím prohlásit: „Jsem žena jako každá jiná.“ kdo tedy jsem? Asi vás zklamu. Nevím to, nebo spíš chybějí mi slova i sociální status, kterým bych se sama dokázala popsat a být s ním spokojená. A tak to nijak zásadně neřeším: během čtyřiadvaceti hodin denně jsem totiž zároveň novinářka, otec, transsexuálka, něco mezi synem a dcerou, redaktorka transgender.cz, člověk zajímající se o kryptozoologii, občas jsem i milenka, milovnice dobrého bílého vína, nadšený filmový fanda, který také rád poslouchá Queen a punk a ve volných chvílích píše pro Fedora Gála tuto knihu… prostě žiju. To jsem já. … moje transsexuální poměna není ani tak o přeskoku z muže na ženu, jako spíš o pokračování předchozího života „jinými prostředky“.“
Zhrnutie Druhá kapitola sa zaoberá tromi rôznymi poňatiami, ktoré v súčasnej dobe poskytuje odborná literatúra. Prvé poňatie nahliada na transsexualitu ako na poruchu pohlavnej identity, ktorá sa dá čiastočne „napraviť“ operatívnou zmenou pohlavia. K tomu, aby sa u nás k tejto premene človek dostal, potrebuje diagnózu obsiahnutú v diagnostických manuáloch (MKCH 10, MKN 10, ICD 10) F64.0 Transsexualita. Druhý názor poskytuje pohľad na transsexualitu ako na gendrovú variabilitu a v prípade, že by naďalej mala ostať súčasťou diagnostických manuálov, jej zástancovia odporúčajú jej premenovanie na genderovú inkogruenciu v prípade ICD 11, gendrovú dysfóriu v prípade DSM 5 a vyňať ju zo sekcie duševných porúch. Tretí názor ilustruje kultúry, v ktorých transsexualita ponímaná ako porucha neexistuje, pretože niektoré kultúry majú iné poňatie gendrovej a pohlavnej identity, než je tomu vo väčšine ostatných kultúr. 14
3. Definícia pojmov pohlavie a gender Keďže transsexualita je primárne vnímaná ako nesúlad medzi pohlavnou a gendrovou identitou, považujem za potrebné tieto pojmy vysvetliť. Najprv vysvetľujem ich definíciu, následne popisujem ich chápanie v spoločnosti. Pričom spoločnosťou myslím to, ako sú gender a pohlavie vnímané vo väčšine zemí sveta.
Pohlavie odkazuje na biologické ukazovatele mužstva a ženstva. Pričom na fyziologickej úrovni rozlišujeme pohlavie genotypické alebo tiež genetické, určované chromozómami X a Y, pohlavie gonadálne, alebo anatomické, určované pohlavnými žľazami a hormónmi a pohlavie fenotypické, alebo genitálne, určované sekundárnymi pohlavnými znakmi. Existuje tiež pohlavie legálne , označované ako mužské a ženské a pohlavné správanie (sex of rearing), súvisiace s tým ako sú jednotlivé kultúrne charakteristiky prezentované v spoločnosti jedincovi. Zahŕňa nielen jeho vzhľad ale aj meno, odev, hračky a podobne (Rowland, Inkrocci, 2008).
Pohlavie je vnímané ako stabilná kategória, relatívne nezávislá od spoločnosti, zatiaľ čo gender odkazuje na sociálne kategórie žena (female) a muž (male), ktoré sa navzájom líšia psychologickými charakteristikami a rolami, ktoré spoločnosť prisudzuje dvom pohlaviam, mužskému a ženskému (Hlegeson 2012).
Gendrová identita môžeme byť vnímaná ako výsledok hormonálnych, genetických a sociálnych vplyvov. Kedy aj napriek spektru možných pohlavných a gendrových variácií, ktoré existujú teoreticky, spoločnosť uznáva (väčšinou) iba dve varianty gendrovej identity a to mužskú a ženskú (Rowland, Inkrocci, 2008).
Gendrová identita je tiež vnímaná ako súhrn mužských a ženských psychologických charakteristík, ktoré jedinec vníma ako svoje self. To, aké charakteristiky prináležia jednotlivým gendrom, sa dieťa učí od malička v rodine a spoločnosti (Hlegeson 2012).
To znamená, že zatiaľ čo charakteristiky opisujúce pohlavie človeka vznikajú na základe jeho fyziologických znakov, charakteristiky pripisované jednotlivým gendrom vznikajú v spoločnosti.
15 3.1 Transsexualita ako nesúlad medzi pohlavnou a gendrovou identitou. V sociálnej psychológii má koncept transsexuality vnímanej primárne ako nesúlad medzi pohlavnou a gendrovou (rodovou) identitou význam len v spoločnosti, v ktorej sa predpokladá, že pohlavie a gender sú vymedzované do dvoch dichotómnych kategórií, medzi ktorými je nutný vzťah . V tejto dichotómii existujú iba dve biologické pohlavia, muž (male) a žena (female), dve gendrové kategórie muž/chlapec (man/boy) a žena/dievča (women/girl). Za „normálnych“ podmienok sú pohlavie a gender človeka vnímané ako nezmeniteľné a neoddeliteľne prepojené do biologicky prirodzenej podoby. Ženskému pohlaviu tak vždy prináleží ženská gendrová kategória a mužskému pohlaviu zase mužská gendrová kategória (a tým aj ženská a mužská gendrová identita). Prezentovanie tejto dichotómie, ako univerzálne akceptovaného spôsobu nazerania na pohlavie a gender, učí ľudí vnímať ju ako pravdu, nie ako produkt sociálnej dohody, pretože neexistuje žiaden medzistupeň pohlavia a gendru. Preto odlišnosť, ako napríklad transsexualita, ktorá sa do vymedzených dvoch kategórií nevojde, je vnímaná ako choroba. A v spoločnosti dvoch gendrov a pohlaví dáva zmysel, iba keď sa na ňu pozeráme ako na poruchu, ktorú treba čo najrýchlejšie „napraviť“(Devor 2004). Z toho vyplýva, že ako píše Harland (in Zábrodská 2009, p. 32), „Sociální aktéři a aktérky tak nemohou sami ustanovit, co budou slova “žena“ a „muž“ znamenat, ale jejich vlastní identita, jejich konstituování jako sociálně rozpoznatelných bytostí je naopak závislé na tom, jak jsou tyto kategorie v dané společnosti zvýznamňovány. I když subjekt může později jisté formy sociálně ustanoveného vědění odmítnout, vždy již musí akceptovat slova a významy, prostřednictvím kterých se mu toto vědění stalo dostupné.“
Komplikácie nastávajú aj v súčasnom svete sociálnych inštitúcií, plného byrokracie, postavenom na dichotomickom, nemennom systéme, pre ktorý ľudia vymedzujúci sa ako transgender predstavujú akúsi „krízu kategórií“ . Súčasný právny systém nedovoľuje človeku legitímne vystúpiť zo svojej gendrovej kategórie. Každý musí mať v legálnych dokumentoch pridelený gender. V minulosti bola aktuálna otázka komu, ktorú gendorvú kategóriu pridelíme, zatiaľ čo v súčasnosti sa uvažuje o tom, čo tieto dve kategórie znamenajú a či je medzi nimi jasná dichotómia, alebo skôr plynulý prechod z jednej kategórie do druhej (Meadow 2010).
To, že tieto spoločensky prijímané gendrové kategórie vnímajú aj samotní transsexuáli, ilustrujú ich skúsenosti. Napríklad 33 ročný transsexuál (FtM), ktorý pôsobí ako umelec (in Devor 2004, p. 8), hovorí: „Zmenil som si meno, ostrihal som si vlasy na krátko, začal kupovať viac mužských šiat... Žil som z môjho pohľadu viac ako muž, ale pre ostatných ľudí
16 som bol stále žena, a stával som sa tým, koho považovali za veľmi bizarnú ženu... Nikto tomu skutočne nerozumel. Úplne jasno som v tom nemal ani ja. Bolo to skôr o podvedomej manifestácii mojej skutočnej osobnosti.“ Alebo výpoveď 37 ročného študenta (in Devor 2004, p. 17) „Vždy som sa cítil ako muž... aj keď som si nikdy nebol istý tým, čo to vlastne znamená... Prvý pocit, ktorý mi prichádzal na myseľ bol strach, strach že som sa nenarodil aby som bol mužom, že nie som uspokojivo oboznámený s požiadavkami tejto role... Druhý pocit, ktorý mi zišiel na um, je zmätenosť alebo ambivalencia...Nie som si vždy istý, čo by som mal ako muž robiť/cítiť... Cítim, že musím byť kompetentný vo všetkých ohľadoch... Teraz verím, že som trochu začlenený... jednoducho som tomu prestal primárne venovať pozornosť... Už viac nepotrebujem dokázať spoločnosti, že som muž, aby mi potvrdila vlastnú identitu.“
Pokiaľ však narušíme predstavu o nevyhnutnej kauzalite medzi pohlavím a gendrom, môžeme sa tak dostať k väčšej gendrovej variabilite. O takomto koncepte premýšľa napríklad Judith Butler (2003, p. 22), ktorá píše že, „Predpoklad bipolárneho rodového systému implicitne zachováva vieru v mimetický vzťah rodu k pohlaviu, pričom rod odzrkadľuje pohlavie, alebo je ním nejako inak určovaný. V situácii, keď sa o konštruovanosti statusu rodu uvažuje teoreticky ako a radikálne nezávislom na pohlaví, stáva sa rod úplne nezávislým a voľne poletujúcim vynaliezavým trikom, ktorý vyúsťuje do takých situácií, že muž a mužské môže rovnako ľahko označovať ženské aj mužské telo, a zase žena a ženské môže rovnako ľahko označovať mužské aj ženské telo.“ Hovorí tak o tom, že pokiaľ je gender skonštruovaný spoločensky, aj predpokladaná kauzalita medzi pohlavím a rodom je tiež konštruktom, ktorý môžeme vnímať aj voľnejšie a obe existujúce gendrové kategórie tak priradiť k mužskému, či ženskému telu.
Napríklad Egan a Perry (in Liao 2012) Vychádzajú z longitudiálneho výskumu detí a adolescentov (UK a USA) a prezentujú multidimenzionálnu gendrovú identitu . Predstavujú tak gendrové kategórie ako rozmanité možnosti a nie len dve možné varianty. Tvrdia, že rôzne aspekty, ako napríklad gendrová typickosť (všeobecná viera v to, že moje záujmy sú totožné so záujmami ostatných ľudí rovnakého pohlavia), gendrová spokojnosť (s prináležaním do jednej gendrovej kategórie) a tlak na gendrovú konformitu, vychádzajúci z jedinca samotného a zo strany ostatných ľudí, majú významný vplyv na psychosociálny well being človeka. Človek nespokojný so svojou pridelenou gendrovou identitou (cíti sa mať opačnú gendrovú identitu) tak pociťuje nevoľnosť iba v prípade, že cíti tlak na to, že nie je žiaduce prejavovať správanie náležiace k chcenému gendru.
17 Tento názor ilustruje aj výpoveď Tyny (MtF) (in Girshick 2008, p. 74) “Celkový pocit, ktorý som mala, bol založený na neustále z každej strany a z každého uhlu prichádzajúcej správe, že som zlá, nenormálna, pohroma. Rozumela som tomu a neustále som sa snažila vykresľovať ako dobrá. Byť dobrá znamenalo skrývanie ženských čŕt za každú cenu. Znamenalo to modliť sa v noci aby ťa Boh premenil na dievča, čo by znamenalo, že už nebudeš podivín a zobúdzanie sa každé ráno bez vypočutia tvojich modlitieb. Znamená to radšej si priať smrť než kráčať ďalším dňom v cudzom tele. Znamená to cítiť sa nepríjemne, keď sa chlapci rozprávajú o dievčatách, anatómii a tak ďalej. Znamená to cítiť sa vylúčený od oboch, od chlapcov aj od dievčat... pocit akoby si bol nejaký druh kompletne cudzej bytosti.“
3.2 Aké termíny a prečo v práci používam Bolo pre mňa ťažké sa pod ťažobou všetkých informácií rozhodnúť, ktorým termínom a prečo budem označovať ľudí, ktorí sa účastina na tvorbe tejto diplomovej práce a ich príbehy sú zanalyzované v praktickej časti práce. To, že ich musím označiť nejakým pojmom znamená, že ich sama zaraďujem do nejakej kategórie. Ja ich ale prednostne po zážitku zo stretnutí s nimi, ako aj zo zážitku so stretnutí s inými ľuďmi 8, proste prežívam ako ľudí žijúcich rozmanité životy a zastávajúcich rozmanité role. Na druhej strane chápem potrebu tohto pojmu pre prácu ako je táto, a tak som sa rozhodla používať pre väčšiu prehľadnosť jeden pojem. V práci používam pojem transsexualita v zmysle nesúladu medzi v spoločnosti akceptovanou kauzalitou medzi biologickým pohlavím a gendrovou identitou človeka, pričom takýto spôsob prežívania človeka považujem za jeden z legitímnych spôsobov prežívania sa a nepovažujem takto sa prežívajúcich ľudí ako mentálne alebo inak chorých. Môj názor je podložený názormi odborníkov uvedených v tejto práci (napríklad Devor, 2004, Lev, 2006, Fifková, 2001, Meyer Bahlburg, 2010). Zároveň si uvedomujem kontext, v ktorom túto prácu píšem a neašpirujem na zavádzanie novej terminológie, pretože si myslím, že znižuje prehľadnosť ako táto kapitola ukazuje, už aj tak terminologicky neprehľadného fenoménu. Sama by som ale rada podporila názor, že transsexualita je jednou z možných foriem prežívania sa. Vzhľadom k blížiacej sa revízii ICD, ktorá je používaná tak v Českej ako Slovenskej republike, by som rada podporila vyňatie transsexuality z kategórie psychických porúch a diagnóz.
8 Hlásajúcimi sa k gendrovej variabilite, ktorá nespadá do vymedzených škatuliek mužstva a ženstva prepojených kauzálne s mužskou a ženskou gendrovou identitou. 18 4. Vývoj transsexuálnej identity Nasledujúca kapitola pojednáva o vývoji transsexuálnej identity. Pre jej lepšie pochopenie toho, čím transsexuáli prechádzajú v súvislosti s ich chcenou premenou pohlavia považujem za dôležité uviesť základné etapy premeny pohlavia, ktorými si musia prejsť transsexuáli v Českej republike. Tieto etapy sú dôležitou súčasťou ich transsexuálnej identity. Etapy procesu premeny pohlavia uvádzam podľa knihy Hany Fifkovej (2008) transsexualita a jiné poruchy pohlavnej identity. Je to jediný zdoj ktorý poskytuje infromácie o konkrétnom priebehu tejto premeny v Českej republike.
4.1. Základné etapy procesu premeny pohlavia Diagnostika
Je proces veľmi indifivuálny. Niektorí transsexuáli navštívia ordinácie lekárov už s uceleným príbehom a rozhodnutím premenu podstúpiť, iní sa môžu hľadať aj roky a preto v takýchto prípadoch je lepšie proces diagnostiky neunáhliť. Z pohľadu psychológie je dôležité psychologické vyšetrenie, ktoré vedie k prideleniu diagnózy F64.0 Transsexualita. Okrem tohto vyšetrenia transsexuálny jedinci absolvujú rôzne medicínske vyšetrenia súvisiace s hormonálnou liečbou a operáciami, ktoré podstúpia. V ďalšej časti uvádzam Devorov model transsexuálnej identity.
Rozhodovacia fáza
V tejto etape psychoterapeut klientovy poskytne všetky infromácie súvisiace s procesom liečby. Preberie s ním porobne postup a možné riziká. Klient by mal mať v tejto fáze dostatok času na rozhodnutie o tom, či sa rozhodne premenu podsúpiť alebo nie. Terapeut by mal klienta na tejto ceste sprevádzať a nevnášať svoje názory a postoje do tohto rozhodnutia.
Real life test, Real life experiment (RLT,RLE)
Táto etapa testuje a overuje klintovu schopnosť žiť v preferovanom pohlavý, ktoré prináleží k jeho gendrovej identite. V našich podmienkach napomáha žitiu v tejto roly zmena mena na neutrálne, kde z priezvyska(Nováků, Novtných) a mena (Saša, Nikola, Míša) nieje poznať či sa jedná o mužské alebo ženské meno a priezvysko. Toto obdobie môže byť pre transsexuálov zložité.
Hormonální terapie
19 Po tom ako klient žije niekoľko mesiacov v danej roli sa môže pristúpiť k hormonálnej terapii. V tomto období je dležitá reakcia okolia na zvolenú rolu. Po tom ako klient minimálne rok podstupuje hormonálnu terapiu a viac ako rok žije v preferovanej roli, môže absolvovať tzv. komisiu ktorá rozhoduje o schválení operatívnych zákrokov u transsexuálov. Tento schvalovací proces nieje bežným postupom. Napríklad transsexuáli z okolitých štátov tento proces nemusia absolvovať. Fifková tomuto procesu v knihe venuje deväť riadkov no pre samotných stranssexuálov nemusí byť jej absolvovanie jednoduché.
Operatívne výkony
Tieto výkony po schválení komisiou klienti podstupujú podľa svojho uváženia.
Pooperačné obdobie
Po absolvovaní nevyhnutných operácii (u MtF minimálne hysterektómia 9 a u FtM odstránenie semeníkov s nadsemeníkmi) môže jedinec definitívne zmeniť svoju úradnú identitu. Získa nové meno,rodný list, rodné číslo, všetky potrebné doklady a dokumenty (a to aj zo spätnou platnosťou). V ďaľšom živote tak majú práva a povinnosti nadobudnutého pohlavia (ženy sa tak môžu vydávať a muži ženiť)
4.2. Štrnásť etáp utvárania transsexuálnej identity podľa Aarona H.Devora Táto podkapitola predstavuje model Arona H. Devora . Devor svoj model stavia okrem iného na životných skúsenostiach a príbehoch samotných transsexuálov, pričom reflektuje vplyvy spoločnosti na utváranie transsexuálnej identity . Hovorí „Mnohí transsexuáli a mnohí profesionáli, ktorí s nimi pracujú veria, že v konečnom dôsledku sa našli biologické dôkazy vysvetľujúce transsexualitu. Aj napriek tomu, nezáleží na tom do akej miery je náš život riadený biologickými faktormi, všetci ľudia žujúci vo vnútri sociálneho prostredia, ktoré dáva význam a opodstatnenie ich telám a ich psychike. Na našej životnej ceste, sa každý z nás biologický organizmov musí naučiť porozumieť sebe počas toho ako rastieme a adaptujeme sa v meniacom sa svete.(Devor 2004, str.1)“
Devorov model je postavený na štrnásťročnom výskume , podloženom stovkami hĺbkových štruktúrovaných rozhovorov prevedených v podmienkach mimo klinické zariadenia s ľuďmi, ktorí sa označujú ako transgender, alebo transsexuáli. Založený je na dvoch ústredných témach, ktoré sa prelínajú celým procesom utvárania identity. Ide o proces svedectva a zrkadlenia (Witnessing and Mirroring). Vychádza z modelu vývoja
9 chirurgické odstránenie maternice 20 homosexuálnej identity, ktorý vytvoril Cass (1979, 1984, 1990 in Devor 2004). Je Tento model uvádza vo svojom článku napríklad Drescher (2009) ako neskoršiu normalizujúcu teóriu transgender identity.
Devor vníma model ako flexibilný a pri jeho uplatnení odporúča prihliadať na osobité prežívanie každého človeka a na jeho jedinečný spôsob, ktorým preskúmava svet . V prechádzaní týmto modelom existujú individuálne rozdiely medzi ľuďmi. Rozdiely sú napríklad v plynulosti prechodu z jedného štádia do druhého. Je možné, že niekto sa k jednotlivým etapám vracia a prežíva ich v rôznom poradí a viac krát za život, iní zase nemusia niektorú s etáp zažiť vôbec. Rozdiel je tiež v čase, ktorý každý jednotlivec strávi v každej z etáp.
Vzhľadom k tomu, že tento model ešte nebol preložený a prezentovaný ani v Českom ani v Slovenskom jazyku uvádzam jeho prehľad, podľa Devora (2004, str. 2) a stručnú definíciu jednotlivých štádií.
Etapy formovania transsexuálnej identity
Etapa Niektoré charakteristiky Niektoré akcie Preferencia aktivít Nešpecifikovaný gender prináležiacich k opačnému 1 Pretrvávajúca úzkosť a nekonfort spojený pohlaviu a preferencia s pohlavím kamarátov opačného pohlavia Zmätenosť identity Aktívne prejavenie záujmu Prvé pochybnosti o vzhľadom k o vyhovujúce aktivity 2 vhodnosti prideleného pridelenému pohlaviu a prináležiace k gendru a pohlavia a gendru gendru pohlaviu Porovnávanie identity Hľadanie a zvažovanie vzhľadom k Experimentovanie s 3 alternatívnych gendrových pridelenému pohlaviu a alternatívnymi identitami identít gendru Objavenie Náhodné stretnutie sa s Oboznamovanie sa s 4 transsexuality alebo informáciami o existenciou transsexuality transgenderizmu transsexualite Zmätenosť identity Prvé pochybnosti o vzhľadom k Hľadanie ďalších informácií 5 autentickosti vlastnej transsexualite alebo o transsexualite transsexuality transgenderizmu Porovnávanie identity Testovanie transsexuálnej vzhľadom k 6 identity prostredníctvom transsexualite alebo referenčnej skupiny transgenderizmu
21 Identifikácia s pôvodne Tolerancia Možné identifikovanie sa prideleným pohlavím a 7 transsexuálnej alebo ako transsexuál gendrom sa čím ďalej tým transgender identity viac vytráca Hľadanie informácií o Odďaľovanie akceptácie čakanie na zmenu okolností transsexualite testovanie v 8 transsexuálnej alebo hľadanie potvrdenia intímnych vzťahoch a snaha transgender identity transsexuálnej identity potvrdiť získané informácie v realite Prijatie transsexuálnej Ustálenie transsexuálnej Zdôverovanie sa o vlastnej 9 alebo transgender identity transsexuálnej identite identity Prehĺbenie transsexuálnej Vyhľadávanie informácií o identity, úplné rozídenie sa s Obdobie čakania na vykonaní premeny, šetrenie 10 pôvodne prideleným premenu peňazí, hľadanie podpory v pohlavím a gendrom, okolí predbežná socializácia Znovu priradenie pohlavia a 11 Premena Zmena gendru a pohlavia gendru Prijatie identity po Budovanie identity po 12 premene gendru a Úspešné žitie po premene premene pohlavia Transsexualita takmer Vysporiadanie sa zo 13 Integrácia neviditeľná stigmami, integrácia identity 14 Hrdosť Otvorená transsexualita Obhajovanie transsexuality
Svedectvo a zrkadlenie (Witnessing and Mirroring)
Tieto dva procesy sú súčasťou každodenného života. Ide o dva procesy, ktoré sú v interakcii. Svedectvo ako každodenná potreba, byť druhými videný takí, akí sme. Zrkadlenie ako túžba po zrkadlení seba v tom, ako nás vidia ostatní. Každý z nás sa chce vidieť v druhých ako v zrkadle, byť v ich očiach taký, ako sa na seba pozeráme samy.
Nesúlad týchto informácií s prežitkom samého seba môže viesť k nepokoju
1. Pretrvávajúca úzkosť
Prvá etapa zahŕňa pociťovanie úzkosti a nepríjemných pocitov vzhľadom k svojej sociálnej roli a/alebo k telu. Tieto pocity môže mať jedinec od ranných detských spomienok, alebo sa mu môžu vytvoriť až v neskoršom veku. Väčšina transsexuálov uvádza tento pocit ešte pred tým, než si začnú uvedomovať zdroj tejto úzkosti. Týmto zdrojom sú väčšinou
22 vzťahy medzi pohlaviami navzájom, kedy sa jedinec v nich cíti celkovo nepríjemne až sociálne neobratne. Tieto pocity úzkosti sa stupňujú a pretrvávajú vo vzťahu k tomu, ako veľmi sú v rozpore očakávania spoločnosti od preferovaného gendru jedinca. Takýto jedinec si začne uvedomovať, že aktivity a spoločnosť gendru, ktorý preferuje (napríklad mužské hračky a oblečenie), sú v rozpore s očakávaniami, ktoré sa kladú na gender, ktorý mu bol pridelený automaticky vzhľadom k jeho pohlaviu (podľa ženských pohlavných znakov mu bolo pridelené ženské pohlavie a tým automaticky aj ženská gendrová identita, ktorá je v rozpore s obliekaním sa do mužských šiat).
2. Zmätenosť identity vzhľadom k pridelenému pohlaviu a gendru
Jedinec nenachádza v prostredí ostatných, ktorí by boli ako on a zrkadlili (mirroring) jeho prežívanie. Snaží sa dávať najavo správanie spojené s preferovaným gendrom, ale prostredie toto správanie nepotvrdzuje, pretože vníma (witnessing) daného jedinca ako prináležiaceho k pohlaviu a gendru, ktoré mu boli pridelené. Tento konformný tlak následne vedie k skrývaniu takéhoto správania. Väčšina jedincov však stále verí v to, že budú mať telo po ktorom túžia (snívajú o tom, myslia si, že keď vyrastú, ich telo sa zmení a podobne). S prichádzajúcou pubertou a s ňou spojenou premenou tela, ktorá je nežiaduca vzhľadom k žiadanému telu, sa môžu objaviť depresie, samovražedné sklony. V tomto štádiu si jedinci plne uvedomujú spoločnosťou nastolenú kauzalitu medzi pohlaví a gendrom a tak sa snažia osvojiť si patričné sociálne role, ktoré sú ale zmätené. Niektorí sa túto zmätenosť snažia potlačiť zvýraznením správania a výzoru, prináležiacemu k pridelenému pohlaviu. Vedia, že pokiaľ by sa pokúsili ostatným vysvetľovať ich prežívanie, ktoré je opačné od očakávaní spoločnosti, mohli by byť považovaní za bláznov. Takéto pocity vedú k izolácii. Niektorí tanssexuáli môžu svoje pocity skrývať natoľko, že ich vnútorná úzkosť, ktorú prežívajú, je pre okolie neviditeľná.
3. Porovnávanie identity vzhľadom k pridelenému pohlaviu a gendru
Toto štádium je hľadanie odpovede na otázku „kto som?“. Jedinec sa snaží z prostredia odpozorovať správanie, s ktorým by sa mohol identifikovať tak, aby ešte spĺňal očakávania spoločnosti, ale zároveň prejavil svoje pocity. Transsexuáli prežívajúci sa ako muži tak môžu napríklad uvažovať o tom, či nie sú tzv. butch 10 alebo tomboy 11 . Niektoré spoločnosti však ťažko akceptujú aj tieto prejavy identity. Niektorí sa môžu zase identifikovať s bisexuálnou alebo homosexuálnou identitou. 10 lezba s maskulínnymi črtami 11 výraz používajúci sa v súvislosti zo ženami, ktoré vyzerajú a správajú sa ako muži 23 4. Objavenie transsexuality alebo transgenderizmu
Objavenie termínu transsexualita alebo transgender v sebe nesie úľavu a objavenie zrkadla, v ktorom môžu vidieť seba tak, ako sa prežívajú. Tento termín in dáva pomenovanie pre ich pocity. Niektorí jedinci objavia tento pojem skôr, iní žijú dlhé roky v úzkosti, zažívajú zmätok a večné porovnávanie svojej identity. Objavenie termínu pre nich znamená spätné rozuzlenie týchto pocitov a zmätku a prináša pochopenie pre ich doterajšie zážitky. Pre iných však môže objavenie týchto pojmov znamenať ďalšie zmätenie identity a porovnávanie. Preto sa niektorí jedinci rozhodnú prijať túto identitu za svoju rýchlejšie a tak preskočia nasledujúce štyri etapy, zatiaľ čo iní môžu nachádzať význam týchto slov vzhľadom k ich pocitom aj celé roky.
5. Zmätenosť identity vzhľadom k transsexualite alebo transgenderizmu
Jedinci hľadajú odpoveď na to, či sú oni sami transsexuáli, alebo transgendri, hľadajú vnútorné aj vonkajšie potvrdenia ako potvrdenie ich vnútorného prežívania. Hľadať ich môžu na internete, v knižných zdrojoch, v skúsenostiach iných ľudí. Narastajúci pocit toho, že sú transsexuáli alebo transgender vedie k ďalšej etape.
6. Porovnávanie identity vzhľadom k transsexualite alebo transgenderizmu
V tejto etape jedinec porovnáva seba s jedincami, ktorým bolo pridelené rovnaké pohlavie, tiež s jedincami pohlavia po ktorom túžia a s transsexuálmi alebo transgender jedincami. Zisťuje, že sa viac podobajú transsexuálom a príslušníkom pohlavia po ktorom túžia. Toto uvedomenie, že ženy nezrkadlia to, kým sa oni cítia byť (u mužských transsexuálov FtM), zatiaľ čo muži áno, vedie k postupnému opúšťaniu ženskej identity. U ženským transsexuálov (MtF) môže nastať fáza, kedy sa identifikujú so zženštilým mužom a až neskôr začnú porovnávať svoju identitu so ženami a transsexuálmi.
7. Tolerancia transsexuálnej alebo transgender identity
Po etape zmätenosti a porovnávania prichádza etapa, v ktorej sa jedinec zmieri s tým, že je transsexuál alebo transgender. V tejto a nadchádzajúcej etape jedinci viac než predtým opúšťajú pohlavie, ktoré im bolo pridelené a premýšľajú nad jeho zmenou. Hovoria o tom aj s ostatnými ľuďmi.
8. Odďaľovanie akceptácie transsexuálnej alebo transgender identity
Keď má jedinec dostatok informácií o svojom prežívaní a o transsexualite a transgender tematike a je si istý, že mu poskytujú vhodné riešenie gendrového diskonfortu, ktorý pociťuje,
24 prechádza do fáze v ktorej testuje, či môže naozaj prijať túto identitu za svoju. Toto testovanie zvyčajne prebieha v intímnych a emocionálnych vzťahoch, ktoré poskytujú jedincovi potvrdenie (svedectvo) odmietnutia starej identity a prijatia novej. V tomto období sa stretávajú s ďalšími transsexuálmi aby si tak potvrdili svoju identitu (zrkadlenie). V tejto etape špeciálne ženský transsexuáli (MtF) môžu zažívať pocity strachu z prejavovania ich feminnej stránky na verejnosti, kedy sa boja reakcie okolia. Tieto pocity môžu vyústiť k rozhodnutiu prestať prejavovať svoju femínnu stránku a zničením všetkých vecí, ktoré k nej prináležia. Táto skúsenosť sa môže opakovať aj niekoľko krát za život.
9. Prijatie transsexuálnej alebo transgender identity
Jedinec prijme svoju transsexuálnu identitu pred sebou aj pred ostatnými ľuďmi. Niekto sa do tejto fázy dostane rýchlo po objavení transsexuality, iným trvá dlhšiu dobu.
Pre niektorých ľudí je obrovským vyslobodením, keď sa konečne dozvedia kým sú a zistia o sebe to, čo potrebujú. Pre väčšinu ľudí je ale také zistenie a prijatie takej identity zistením zmiešaných pocitov. Typicky, v čase keď sa to ľudia dozvedia, sa nachádzajú už v štádiu, kde už majú životy komplikované a plné záväzkov voči ľuďom z ich okolia, ktoré sa týkajú ich genderu a pohlavia. Predstava preorganizovania rodiny, zamestnania, milostného života aj priateľských a bežných vzťahov, je vzhľadom na zmenu genderu a pohlavia prinajmenšom skľučujúca.
Pred každým jedincom v tejto etape stojí rozhodnutie, či majú zahájiť proces premeny a pokiaľ áno, kedy a ako.
10. Obdobie čakania na premenu
Jedinec, ktorý prijme označenie transsexuál alebo transgender za svoje, je ešte iba na začiatku. Niektorí transsexuáli z rôznych dôvodov (rodinných, finančných, zdravotných) nepodstúpia fyzickú a/alebo sociálnu premenu pohlavia. Tých, ktorí sa rozhodnú premenu podstúpiť, však čaká ďalšie obdobie čakania, v ktorom je množstvo praktických krokov, ktoré musia byť dodržané. Tieto kroky sú individuálne, každý si sám plánuje postup a činnosti, ktoré musí pred premenou vykonať. Môžu sa spájať napríklad s oboznámením užšieho (rodina, kamaráti) aj širšieho (škola, spolupracovníci) sociálneho prostredia s blížiacou sa premenou. Tiež súvisí s vybavením si potrebných vyšetrení s doktormi a psychológmi a s našetrením potrebných financií. Jedinci, ktorí majú v tomto štádiu silnú podporu zo strany blízkych prekonávajú túto fázu rýchlejšie než jedinci, ktorí majú záväzky napríklad voči rodine či zamestnaniu a tak musia čakať niekedy aj roky. V tejto fáze mužskí transsexuáli
25 (FtM) majú viac možností v spoločnosti prejaviť aj v ženskom tele maskulínne prvky (napríklad v obliekaní) než ženský transsexuáli (MtF), ktorým súčasné spoločenské normy neposkytujú toľko možností pre realizáciu ich ženskosti (pokiaľ si v dnešnej dome oblečie mužské oblečenie žena je v dave určite menej nápadná než chlap v sukni a podpätkoch).
11. Premena
Po splnení všetkých potrebných krokov jedinec podstupuje premenu. Táto etapa zahrňuje psychoterapiu, sociálnu premenu svojho self, hormonálnu a operatívnu premenu pohlavia. Dĺžka tohto štádia záleží od premeny, ktorú chcú jedinci postúpiť. Niekto sa uspokojí so zmenou prezentácie seba na verejnosti a nepotrebujú podstúpiť operácie a iné výkony. Pre takýchto ľudí je toto obdobie krátke. Dlhšie je pre tých, ktorí sa rozhodnú pre hormonálnu a operatívnu premenu. Toto obdobie je na jednej strane ťažké, ale na druhej strane je aj zdrojom radosti. Jedinec prechádza procesom, v ktorom je jeho vytúžené pohlavie len ťažko rozpoznateľné pre okolie aj pre jedinca samotného. Na druhej strane jedinec je na ceste za vytúženým životom, ktorý v sebe nesie väčšiu autentickosť a každým dňom sleduje zmeny, ktoré ho k tomuto životu približujú. V procese premeny niektorí transsexuáli prežívajú tento stav tak, že za sebou nechávajú osobu, ktorou boli, a tím umiera časť ich ja, ktorou boli a už nikdy nebudú. V procese premeny môže byť akýkoľvek sociálny kontakt, akým je napríklad návšteva obchodu alebo reštaurácie, používanie verejných výťahov, zdrojom úzkosti. Účinky testosterónu sú silné a preto tanssexuálni muži (FtM) nadobúdajú mužské črty, ochlpenie, hlas aj svalstvo rýchlejšie, než svoje črty nadobúdajú ženskí transsexuáli (MtF). Oproti tomu operácie ženských transsexuálov sú jednoduchšie, zatiaľ čo operácia genitálií u mužských transsexuálov (FtM) sa môže nepodariť. Kvôli tomuto riziku niektorí z nich nepodstupujú operáciu genitálií. Iní zase premenu bez tejto operácie nepovažujú za kompletnú a podstupujú túto operáciu.
12. Prijatie identity po premene gendru a pohlavia
Táto etapa prichádza po dokončení premeny a nesie v sebe prijatie nového pohlavia jedincom. Toto prijate transsexuálnej identity je u niektorých spojené s prijatím seba ako človeka, ktorý bol vždy členom vytúženého pohlavia, akurát teraz je toto prináležanie viditeľné aj pre ostatných. Iní potrebujú viac dôkazov na to aby prijali svoje vytúžené pohlavie, ktoré im v tomto období môže pripadať ako falošné alebo umelo vytvorené. Postupným životom s vytúženým pohlavím sa prehlbujú významy toho, čo to skutočne znamená byť príslušníkom tohto pohlavia. Nadobúdaním týchto skúsenosti sa ich identita
26 stáva stabilnejšia. K jej potvrdeniu prispieva to, že ostatnými ľuďmi sú videní (svedectvo) ako príslušníci chceného pohlavia. Devor (2004, pp 16) tu hovorí o „premene Gender dysfórie na gender eufóriu.“
13. Integrácia
Postupne sa človek integruje do spoločnosti ako vytúžený muž alebo žena a vytrácajú sa viditeľné znaky odkazujúce k jeho premene. Premena pohlavia však bude navždy súčasťou histórie jedinca, ktorý bude musieť žiť s týmto faktom a nachádzať spôsoby ako s touto informáciou zachádzať. Mnohí, aj keď požujú premenu pohlavia za dobrú voľbu, nechcú opustiť okolnosti spájajúce sa s ich minulosťou.
14. Hrdosť
Hrdosť spojená s transsexualitou súvisí s hrdosťou na osobnej a politickej úrovni. Ľudia v tejto etape sú hrdí na svoju transsexuálnu identitu, netaja sa ňou a niektorí pôsobia v organizáciách zaoberajúcich sa právami transsexuálov a transgender ľudí.
4.3. Transsexuálne trajektórie mužských transsexuálov O teórii, podľa ktorej si mužskí transsexuáli (FtM) utvárajú transsexuálnu identitu, píše Henry Rubin (2003), ktorý tento proces nazýva transsexuálnymi trajektóriami (Transsexual Trajectories) a podložil ho odbornou literatúrou a príbehmi transsexuálov. Uvádza ho vo svojej monografii Self made men: identity and embodiment among transsexual men . Tento model je založený na etapách utvárania identity, ktoré definovala Barbara Ponse (1978 in Rubin, 2003). Má päť etáp: (1) subjektívne prežívanie pocitu odlišnosti, (2) nájdenie vhodnej kategórie, ktorá poskytuje význam zažívaným pocitom odlišnosti, (3) prijatie opisu tejto kategórie za vlastnú skúsenosť, (4) vyhľadávanie komunity a (5) zapojenie do vzťahov. Rubin pritom pri formovaní transsexuálnej identity, piaty krok spája s tretím bodom prijatia transsexuality, ako vhodnej kategórie a v jeho úprave tejto teórie, navrhuje piaty bod nahradiť rozhodnutím podstúpiť premenu pohlavia, ktorá sa týka premeny tela na mužské a prezentovania sa v mužskej role. V tomto procese nachádzania transsexuálnej identity Rubin (2003) odhaľuje v príbehoch transsexuálov dôležitosť významných osôb pri vytváraní transsexuálnej identity. Pričom medzi dôležité osoby nezaraďuje len rodinu a blízkych priateľov, ale aj iných ľudí identifikujúcich sa ako transsexuáli. Romantické vzťahy môžu tiež pomôcť pri budovaní transsexuálnej identity, pokiaľ sú transsexuálni muži svojimi partnerkami, alebo partnermi
27 prijímaní autenticky. Dôležitým medzníkom pri objavení pojmu transsexuál/transsexualita tvorí rozvoj technológií . Naopak proces formovania transsexuálnej identity môže byť spomalený u transsexuálnych mužov, napríklad objavením viacerých kategórií naraz (napríklad homosexuálnej a transsexuálnej). Prekážkou môžu byť tiež zdravotné, politické alebo finančné dôvody. Ako jednu z možných bariér tiež uvádza psychoterapiu , v ktorej terapeuti neboli dosť rešpektujúci. Napríklad Michael (in Rubin, p.121 122) , umelec a aktivista uvádza svoju skúsenosť s terapeutkou: „Hovorila mi veci ako „podporím Vás v tom, pomôžem Vám v tom a tom.“ Ale keď som začal podnikať zmeny, bránila mi v tom všetkými spôsobmi. Napríklad, vybral som si mužské meno a ona ma ním neoslovovala. Požiadal som ju aby používala zámená mužského rodu, ale neurobila to. Inokedy mi zase rozprávala veci ako „Keď sa opäť stanete ženou, budete sa cítiť oveľa lepšie.“ Vravela, že ma podporí, ale skrytá správa jej prejavov bola, „urobím všetko, len nie to aby som Vás podporila“.“ Psychoterapia môže byť prekážkou aj z finančného hľadiska alebo hľadiska podania nepravdivých informácií terapeutom/terapeutkou. Ilustruje to skúsenosť Jacka: (in Rubin, p.122) „deväťdesiat dolárov za sedenie. To si nemôžem dovoliť. Proste to nešlo, zarábal som minimálny plat. Zaplatil som si pár sedení. Ona mi podala nejaké dezinformácie a povedala mi „nemôžete s tým čo sa Vám deje nič robiť. Žiaden doktor s dobrou povesťou Vám nedá hormóny skôr ako budete mať dvadsať jedna rokov.“ Veril som jej, pretože mala titul z Johns Hopkins, tam niečo predsa vedieť musia. Tak som nič neuskutočnil, čakal som. To bola druhá vec, ktorú som ľutoval, pretože to nebola pravda. Lepšie som to nevedel.“ Ďalšou prekážkou môže byť tehotenstvo a rodičovstvo, pričom niektorí mužskí transsexuáli uvádzajú, že oddelili rolu matky od ženskej role. Rozhodnutie podstúpiť operatívnu a hormonálnu premenu nemusí byť nevyhnutne spojené so sebaprijatím. Rubin (2003) uvádza tiež prípady, kedy sa tanssexuálni muži rozhodli žiť v mužskej roli ešte pred rozhodnutím podstúpiť premenu pohlavia. Všetci jeho respondenti však považovali premenu pohlavia za súčasť transsexuálnej trajektórie.
4.4. Naratívna konštrukcia „pravého self“ transsexuálnych jedincov Douglas Mason Schrock (1996) skúma vo svojom článku naratívne konštrukcie „pravého self“ transsexuálov, jeho dáta sú podložené desiatimi neštruktúrovanými rozhovormi s transsexuálnymi ženami (MtF) a jedným transsexálnym mužom (FtM), ktorí boli na začiatku premeny svojho pohlavia. Jeho výskum je tiež podložený zápiskami
28 z podporných skupín, ktoré navštevoval počas pätnástich mesiacoch a analýzou písomných zdrojov. Vo svojom výskume sa venuje tomu, ako sa transsexuáli učia medzi sebou navzájom nachádzať biografické dôkazy ich „pravého self“. Identifikuje príbehy, ktoré prispievajú ku konštruovaniu tohto self. Nachádza pritom dva procesy, utváranie Pri utváraní „pravého self“, ktoré má iný gender“ a príbehy o self ako kolektívnom výtvore.
Pri utváraní „pravého self“, ktoré má iný gender sa najčastejšie vyskytovali príbehy z detstva o (1) prezliekaní sa do šiat opačného pohlavia, alebo fantazírovaní o tom, (2) pristihnutí pri tomto prezliekaní a (3) ne/participácii v športových aktivitách. Príbehy popretia, ktoré považuje za najvýznamnejšie pri tvorbe transsexuálnej identity. Transsexuáli ich spájajú s dobou, kedy ešte nevedeli o existencii transsexuality. Najčastejšie sa vyskytovali príbehy popretia súvisiace s (1) odvádzaním pozornosti od „pravého self“, v ktorých sa prejavovali respondenti ako (a) protagonisti „pravého self“, ktorí pracovali na odstránení bariér popretia a (b) antagonisti sociálne uvedomovaného „self“, ktorí sa snažili prispôsobiť (2) nasledovaním maskulinity/feminity a (3) chybným označením self, zameneným za transvestitismus, homosexualitu, androgýniu, či mužskú precitlivenosť.
Na príbehoch o self, ktoré sú kolektívnym výtvorom sa podieľa (1) modelovanie, (2) vedenie, (3) potvrdenie a (4) ohľaduplné prizeranie. (1) Modelovanie je vytváranie vzorového príbehu, ktorý rozprávajú transsexuáli s už spracovaným a vypovedaným príbehom. Nový členovia počúvajú toto rozprávanie a pri vlastnej prezentácii príbehu sa riadia vzorovým modelom, ktorý im tak uľahčuje rozprávanie o sebe. (2) Vedenie súvisí s prijatím nových členov do komunity, vypočutím si ich životného príbehu a vyznačovaním udalostí, ktoré skupina vníma ako súvisiace s transsexualitou. Nový člen tak môže nájsť potvrdenie pre svoje „pravé ja“. (3) Potvrdenie súvisí s neverbálnymi prejavmi ako sú úsmev, prikývnutie, súhlas (uhum), ktoré potvrdzujú platnosť príbehu a tým aj identitu rozprávača. (4) Ohľaduplné prizeranie súvisí s potvrdzovaním identity skrz to, že členovia skupiny nevyžadujú potvrdenie a logickú súdržnosť rozprávaných príbehov. Toto prihliadanie vedie k tomu, že aj jedinci s rôznorodými biografiami môžu vlastniť „pravé self“ ktoré sú si navzájom podobné.
4.5. Hlasy transgender ľudí Lori B. Girshick (2008) vo svojej monografii Transgender Voices, ktorá vychádza zo sto päťdesiatich rozhovorov s ľuďmi identifikujúcich sa ako transgender, popisuje tiež významné činitele podieľajúce sa na tvorbe transgender identity. Za dôležité považuje napríklad vplyv rodiny, pocity inakosti, nepotvrdenie vlastných očakávaní, túžbu po súlade, či rozhodnutie podstúpiť premenu. 29 Rodičovské role (žena ako matka a manželka a muž ako otec a manžel) sú striktne gendrovo vymedzené, čo má hlavný vplyv na vývoj ponímania gendrových kategórií jedincom. Deti sledujú aké správanie, šatstvo, hračky prináležia ktorej gendrovej role. Učia sa, čo je pre ktorú gendrovú kategóriu prijateľné a čo je neprijateľné. V každej rodine je gendrová dichotómia vnímaná inak. Sú rigidnejšie rodiny presadzujúce gendrové stereotypy. No v dnešnej dobe je veľa rodín, ktoré nemajú také striktné vymedzenie mužskosti a ženskosti. Deti, ktoré prežívajú nespokojnosť so základným vymedzením, ktoré sledujú v rodine, môžu svoje pocity skrývať, rebelovať a snažiť sa dosiahnuť svoje alebo snažiť sa správať podľa noriem, ale viesť ďalší tajný život.
Jedna zo stránok gendrovej identity je to, ako človek prežíva seba. Ako pociťuje to kým je. Či mužom, či ženou. Druhá stránka je o tom, ako ostatní reagujú na toto prežívanie. Preto ľudia, ktorí pociťujú nesúlad medzi týmito stránkami, sa snažia prispôsobiť svoje vonkajšie vystupovanie svojmu vnútornému prežívaniu toho, ako prežívajú svoje self. Činia tak preto, aby tak sami boli spokojní so svojím self, ale tiež preto aby sa ostatní k nim správali podľa toho ako sa oni prežívajú. Transsexuáli odkazujú vo svojich príbehoch z detstva a adolescencie často na to, že sa cítili byť „iní“, „nenormálni“, „divní“. Takéto pocity mávajú aj ostatné deti a adolescenti, ale netýkajú sa ich gendrovej identity, ktorá je podstatou toho, ako človek definuje seba. Pokiaľ tento pocit pretrváva a človek sa cíti dlhodobo divne, môže to viesť k tomu, že sa cíti zle celkovo ako osoba.
Dieťa očakáva potvrdenie jeho správania od svojho okolia. V útlom veku najmä od rodičov a súrodencov. Pokiaľ toto potvrdenie nenachádza, je pochopiteľné, že svoj zmätok ohľadne svojho gendru, ktorý sa môže prejavovať v obliekaní si šiat opačného pohlavia alebo v hraní sa s hračkami opačného pohlavia, dieťa potlačuje alebo tají, skrýva. Transsexuáli sa obliekaním do šiat opačného pohlavia snažia vyjadriť svoje pravé self. A snažia sa žiť tak, ako sa cítia, čo koliduje s tým, ako sa narodili. Často sa tak deje ešte pred tým, než majú príležitosť si vyjasniť ich gendrovú identitu. V rozhovoroch sa častejšie objavovali prípady, kedy MfF transsexuáli cítili potrebu potlačovať svoje femínne črty v snahe vyhnúť sa poníženiu, za cenu predstierania toho, že sú niekým iným. Môže to byť spôsobené extrémne rigidnou predstavou o mužskej role, v ktorej nie je prípustné, aby sa muž správal zoženštene alebo žensky.
Pre väčšinu transsexuálov je dôležitý súlad ich prežívania a vzhľadu tak pre ich pocit osobnej integrity, ako aj preto aby mohli prichádzať do interakcie so svetom a inými ľuďmi ako gender, s ktorým sa identifikujú. Ale tiež sa nájdu takí, ktorí nepotrebujú cítiť tento súlad
30 medzi ich gendrovou identitou a tým ako sa prezentujú navonok. V rozhovoroch sa objavovali tri hlavné vyjadrenia o vnútornom a vonkajšom súlade. Tento súlad bol vnímaný ako (1) tlak zo strany spoločnosti, (2) túžba po tom, aby ostatní videli skutočné ja človeka alebo (3) osobná potreba súladu medzi prežívaním a výzorom. Tento súlad môžu transsexuáli docieliť aj premenou pohlavia. Girshick (2008) premenu vníma ako zmenu tela, ktoré sa mení vzhľadom k chcenému gendru. Premena tak neznamená zmenenie jednej gendrovej identity na druhú, ale ako telesná zmena, ktoré sa tak prispôsobí prežívaniu jedinca a jeho identite. Niektorí transsexuáli ju považujú za dôležitú súčasť svojej identity.
4.6. Ďalšie výskumy zaoberajúce sa transsexualitou Výskumov, ktoré skúmajú transsexualitu skrz životné príbehy transsexuálov nie je veľa. Okrem výskumov, ktoré sú obsiahnuté v predchádzajúcich kapitolách sa príbehmi transsexuálov zaoberá ešte napríklad Kaufmann (2007) a Connell (2010), svoje zistenia priamo nevzťahujú ku konštrukcii transsexuálnej identity.
Kaufmann (2007) analyzuje príbeh dvadsaťtri ročnej transsexuálnej ženy Michelle (MtF). V analýze sa zaoberá dvoma pohľadmi, heteronormatívnym , ktorý identifikovala v príbehu ako dominantný a rhizonaratívnym , ktorý ponúka ako alternatívu k prvému pohľadu. Heteronormatívny pohľad je založený na predpoklade, že gender má dve odlišné a navzájom sa doplňujúce kategórie, ktorým prináležia určité prirodzené role. Uvádza, že životné príbehy transsexuálov sú väčšinou heteronormatívne. Zastáva názor, že pokiaľ budeme produkovať heteronormatívne príbehy o transsexuáloch, utvárame a potvrdzujeme tak pozíciu, v ktorej je transsexualita vnímaná ako neprirodzená. Príbeh svojej respondentky reprodukuje z rhizonaratívnej perspektívy a používa pritom ukážky z odbornej literatúry a iných príbehoch transsexuálov.
Connell (2010) sa zaoberá životným príbehom Robin, transsexuálnej ženy (MtF), ktorá v čase rozhovoru mala šesťdesiatsedem rokov a bola sedem rokov po premene pohlavia. Connell dopodrobna prerozpráva príbeh Robin a na konci ho označuje za príbeh nádeje a možností. Pozerá sa naň ako na celok a porovnáva ho so súčasnou gendrovou politikou. Hovorí, že Robin si vo svojom príbehu vybrala dichotómne ponímanie gendru, ktorého logika hovorí, že keď Robin nie je mužom tak je ženou. Toto presvedčenie nezlomili ani skúsenosti s homosexuálnou komunitou, práca v ženskom kolektíve, ani strety s inými transsexuálnymi ženami. Robin sa prihlásila na inzerát a svoj životný príbeh chcela vyrozprávať, aby dokázala, že transsexuáli sú normálni ľudia.
31 K téme životných príbehov transsexuálov by bolo užitočné preskúmať monografiu Arona H. Devora (1997) FTM: female to male transsexuals in society , ktorá by poskytla detailnejšie informácie o Devorovom náhľade na utváranie transsexuálnej identity. V úvahu pripadá aj monografia Jasona Cromwella (1999) Transmen and FTMs: identities, bodies, genders, and sexualities . K týmto publikáciám sa mi nepodarilo z mne dostupných zdrojov dosať.
5. Naratívna konštrukcia identity Práca sa zaoberá životnými príbehmi transsexuálov, preto v tejto kapitole uvádzame názory na to, akú funkciu plní narativita v živote jednotlivca z pohľadu naratívnej psychológie . Na týchto názoroch je postavená naratívna analýza, ktorú používam v empirickej časti ako nástroj analýzy získaných dát, ktorými sú životné príbehy.
Mnohí autori ako Bruner, Gergen a McAdams prezentujú príbeh ako identitu človeka. Skrz príbehy človek predstavuje vonkajšiemu svetu svoju vnútornú realitu. V tomto predstavení sa tvaruje a konštruuje osobnosť a realita rozprávača (Lieblich, Tuval Mashiach, & Zilber, 1998).
Vyplýva to z názoru, že naratívna perspektíva je primeranejšia pri snahe pochopiť ľudskú psychiku, než perspektíva mechanická. Ako píše Chrz (2007) podľa Sarbina (1986 in Chrz, 2007 p. 7) „je vyprávění příběhů organizujícím principem lidské psychiky. Je důležité si uvědomit, že Sarbin nám tímto neříká, „jak se to s psychologickou realitou ve skutečnosti má“. Zde je pouze řečeno, že přijmeme li vyprávění či příběh jako perspektivu pohledu, pak se nám v této perspektivě může člověk jevit jako bytost myslící, prožívající a jednající „z hlediska příběhů.“ Narativní přístup tedy od samého počátku říká, že „realita“, se kterou na základě své perspektivy zachází, je “realitou“ konstruovanou, podobně jako „reality“ konstruované z jiných (často nereflektovaných) perspektiv.“
Schechtman (1996 in Vollmer, 2005) uvádza, že jedinec si z množstva udalostí, ktorých sa v živote účastní niektoré z nich vyčleňuje a preberá ich za svoje vlastné. Prostredníctvom zapojenia týchto udalostí do autobiografického rozprávania svojho životného príbehu sa tak stávajú súčasťou jedincovej identity. Identita, osobnosť a self sa utvárajú v rozprávaní a Schchtman ich považuje sa synonymá. Pretože žijeme v spoločnosti ostatných ľudí, naše príbehy musia obsahovať určitú konzistentnosť vzhľadom s okolitému svetu. Príbehy tak
32 utvárajú psychologicky zrozumiteľné self. Táto zrozumiteľnosť môže mať rôznu mieru od životného príbehu v ktorom všetky jeho aspekty zapadajú do seba navzájom až po príbeh, v ktorom náhodne radené skúsenosti spolu zdanlivo nesúvisia. Spence (1982, 1986 in Leiblich 1998) uvádza, že životné príbehy sú subjektívne. Vzťah medzi historickou a naratívnou pravdou môže byť rôzny. Človek môže svoj príbehu, braný ako naratívna pravda úzko spojiť s historickou pravdou alebo naopak ju úplne vynechať, či si z nej zobrať len určité časti.
McAdams (1993 in Vollmer, 2005) vníma ja („I“) ako proces, nie ako stabilnú vec. Vyjadruje tým, že človek je zložený z mnohých častí, ktoré sa neustále menia. Základným aspektom jástva (selfhood) je proces integrácie, začlenenie, zjednotenia týchto rôznorodých častí. Výsledkom tohto procesu je self ako objekt („Me“). Tento proces sa prejavuje v životných príbehoch, v ktorých moje súčasné ja („I“) konštruuje a rozpráva príbehy o mne („me“). Identitu tak poníma ako životný príbeh.
V autobiografickom životnom príbehu tak existuje odstup medzi self, ktoré je rozprávačom a self o ktorom, je rozprávané. Self je tak zároveň subjektom aj objektom rozprávania, preto vyjadrenia, ktoré príbeh obsahuje tak môžu odkazovať nielen na rozprávača, ktorý aktuálne príbeh rozprával, ale aj na osobu alebo vlastnosti osoby, ktorou bol rozprávač v minulosti. Preto autobiografické rozprávanie v prvej osobe jednotného čísla rozpráva rozprávač, ktorý nemusí byť automaticky totožný s osobou, ktorou bol v minulosti (Gallagher & Cole, 2011).
Ľudská individualita sa tak prejavuje v integrovaných životných príbehoch, ktoré sú internalizované a stále sa vyvíjajúce príbehy self, prostredníctvom ktorých ľudia konštruujú zmysel ich žitej skúsenosti v čase (McAdams, 2005). Prostredníctvom tejto selektívnej rekonštrukcie minulosti a pomocou predstavy budúcnosti tak produkujú príbehy, s dejom, ktorý vysvetľuje kto sú, ako sa tam dostali a čo ich čaká v budúcnosti. Príbehy naratívne identity, tak dodávajú životu človeka zjednotenie a zmysel (Singer, 2004 in McAdams, 2005).
Z uvedeného vplýva, že identita človeka je prezentovaná v naratívnej perspektíve skrz životné autobiografické príbehy jedinca. Jedinec v týchto príbehoch vystupuje ako subjekt aj objekt rozprávania. Svoje príbehy si vyberá s každodenných udalostí a konštruuje tak svoju minulosť, prítomnosť a budúcnosť, tak aby dávala jeho životu zmysel, čím následne konštruuje svoju identitu.
33 III Empirická časť
1. Ciele výskumu Ako uvádza teoretická časť, v Českej a Slovenskej republike chýbajú výskumy, ktoré by na transsexualitu nahliadali skrz životné príbehy samotných transsexuálov. Celkovo je u nás nahliadané na transsexualitu z expertnej pozície odborníkov, skrz diagnostickú kategóriu F64.0, ktorá musí byť pridelená každému, kto usiluje o operatívnu zmenu pohlavia. Ako uvádza Fifková (2008, p.31), „v odborné literatuře je psychologickým charakteristikám transsexuálních lidí věnováno překvapivě málo pozornosti. Jednoznačně převládají práce zabývající se endokrinologickou a chirurgickou problematikou transsexuality.“ Kvalitatívny výskum a konkrétne naratívna analýza môžu priniesť iný pohľad na transsexualitu, skrz životné príbehy transsexuálov, v ktorých sa odráža ich žitá skúsenosť. Môžeme sa tak pozrieť na to, ako oni dávajú zmysel svojej žitej skúsenosti, ako v príbehoch konštruujú svoju identitu.
Výskumná časť je inšpirovaná zahraničnými autormi (napríklad Devor, 2004, Mason Schrock, 1996, Lev, 2006), ktorí transsexuálov a ich identitu skúmajú skrz ich životné príbehy.
Nasledujúce výskumné otázky bližšie špecifikujú ciele výskumu. Otázky sú široko formulované a slúžia k vymedzeniu rekonštrukcie jednotlivých príbehov. Otázky vyplynuli z nazbieraných dát a boli tak vznesené textom a nie výskumníkom, tak ako to uvádza vo svojich kritériách spoľahlivej interpretácie Černák (2006).
Aké varianty životných príbehov rozprávajú ľudia, ktorí prežívajú svoju gendrovú identitu v rozpore s pohlavnou identitou?
Ako v týchto príbehoch konštruujú svoju transsexuálnu identitu?
Aké jednotlivé životné udalosti vnímajú ako významné k vytvoreniu tejto identity?
2. Metóda analýzy dát, naratívne orientovaná analýza (NOI) Naratívny výskum je výskum, ktorý sa zaoberá analýzou naratívneho materiálu. Tento materiál (dáta) môžeme zozbierať vo forme životného príbehu v písanej podobe alebo pomocou rozhovoru. Ako analyzované dáta môžeme tiež použiť poznámky pozorovateľa, či
34 iné naratívne zdroje ako listy, denníky a podobne. Pomocou štúdia a interpretácie životných príbehov sa výskumník môže dostať nielen k identite človeka, ale tiež ku kultúremu a sociálnemu svetu rozprávača (Lieblich et al., 1998). V naratívnom výskume je dôležitý naratívny modus vedenia , ktorý vníma Bruner (1986 in Čermák, 2006), ako kontrastný k vedecko logickému, paradigmatickému módu. V ústredí naratívneho módu je dobrý príbeh , ktorý je podobný so životom. Skrz takýto príbeh je organizované naratívne vedenie . Naratívny modus umožňuje porozumieť žitej skúsenosti človeka ako celku. Zároveň umožňuje pozrieť sa na to, ako človek prispieva ku konštruovaniu týchto celkov.
Možné prístupy naratívnej analýzy
Naratívna analýza poskytuje rôzne možnosti ako nahliadať na životné príbehy pri ich čítaní, interpretácii a analýze. Primárne používa dve nezávislé dimenzie, holistický verzus kategoriálny prístup a analýzu obsahu verzus formy. Holistická perspektíva poskytuje náhľad na životný príbeh ako na celok a jednotlivé fragmenty príbehu interpretuje v kontexte celého príbehu. Kategoriálny prístup rozdelí životný príbeh na jednotlivé sekcie, či slová, ktoré sú zozbierané od jedného alebo viacerých rozprávačov. Následne im pridelí kategórie. Obsah je zameranie na to, kto a prečo z perspektívy rozprávača vystupuje v príbehu. Dozvedáme sa, čo sa stalo a pýtame sa na význam príbehu a jeho rolu v živote rozprávača. Forma sa zameriava viac na štruktúru príbehu, koherenciu, použité metafory a tak ďalej. Kombináciou týchto dvoch dimenzií vznikajú štyri možné prístupy k analýze dát: holisticko – obsahová, holisticko –formálna, kategoriálne – obsahová a kategoriálne – formálna (Lieblich et al., 1998). Čermák, Hilles, Chrz (2007, 2009), uvádzajú okrem prístupu Lieblichové, Tuval Mashiachové a Zilberové (1998) ešte dva ďalšie prístupy k analýze autobiografického rozprávania. Prvým je prístup Emersona a Froshe nazývaný kritická naratívna analýza a druhým je poňatie Hermanovo a Vervaeckovo, ktorí rozlišujú v naratívnom diskurze ohraničené, dané (“bounded”) a neohraničené (“unbounded”) motívmi. Týmto rozlíšením kopírujú koncept fabula – sujet , podľa ktorého tento druhý spôsob aj dostal pomenovanie.
Z možných postupov, ktoré je možné rôzne kombinovať a prepájať, som si zvolila holisticko obsahový prístup.
Reflexia výberu holisticko obsahovej analýzy príbehov
Po podrobnejšom preštudovaní jednotlivých prístupov, ako začínajúca výskumníčka reflektujem zložitosť a až prílišnú variabilitu možností, ktorú poskytujú ponúknuté prístupy. Sama som sa okrem
35 naratívnej analýzy pokúsila o preskúmanie možnosti prepojiť naratívnu analýzu s fenomenologickou interpretatívnou analýzou, či takzvanou positioning theory. Nakoniec po dvoch rokoch tápania a po zistení, že mi nezostáva už dostatok času som zistila, že si proste netrúfam použiť iné prístupy. Holisticko obsahový prístup k analýze mi poskytol najzrozumiteľnejšie a najuchopiteľnejšie myšlienky a postupy k analýze príbehov. Mojim výskumným zámerom je priniesť do súčasných poznatkov o transsexualite v rámci odbornej verejnosti viac hlasov, ktoré patria samotným transsexuálom. A v rámci analýzy priniesť rekonštrukciu týchto príbehov a hlasov v nich, čím sa snažím poukázať na to, ako títo ľudia dávajú zmysel svojmu životu skrz svoj príbeh. V rámci tohto zámeru vnímam uchopenie príbehu ako celku a zameranie na jeho obsah ako najzhodnejšiu variantu, ktorá korešponduje s mojím zámerom.
2.1. Spôsob spracovania dát
2.1.1. Holisticko obsahový prístup k naratívnej analýze Tento prístup sa na príbeh pozerá, ako názov napovedá, z perspektívy obsahovej a nahliada na príbeh ako na celok. Na obsah je možné sa zamerať explicitne, kedy ide o pochopenie toho, čo sa stalo, kedy a prečo sa to stalo a s kým. Pričom sa zameriavame predovšetkým na postavu rozprávača tohto príbehu. Ďalšia možnosť je pozerať sa na obsah implicitne a snažiť sa nájsť jeho význam. Vtedy sa zameriavame na motívy rozprávača a charakteristiky príbehu (Čermák 2006).
Vnímanie príbehu ako celku sa prejavuje v tom, že na jednotlivé časti príbehu interpretujeme/opisujeme vzhľadom k príbehu ako celku. Hľadá hlavné témy a ústrednú tému, ktorá sa vzťahuje k celému príbehu a objavuje sa na viacerých miestach príbehu. Holistický prístup Lieblich et al. (1998) odporúča použiť pri skúmaní osoby ako celku. Holisticko obsahový prístup pripodobňuje k prípadovej štúdii.
Pri používaní tohto prístupu v naratívnej analýze v psychologickom výskume Lieblich et al. (1998) odporúča nasledujúci postup:
a) Podrobne a pozorne opakovane čítať príbeh, pokiaľ sa neobjaví zmysluplný opakujúci sa vzorec/vzorce. Ide o snahu porozumieť týmto vzorcom ku vzťahu k celému príbehu. Všímať si časti príbehu, ktoré sa nás “dotýkajú“. /príklad z mojej analýzy: V príbehu o Lucasovi som po opätovnom čítaní sama pre seba pomenovala dve často sa vyskytujúce témy: ako tému „prítomnosti“ a „mužskosti“, v jednotlivých príbehoch sa objavovali skrz výroky Lucasa v podobe: „jsem muž“ a v tom, že
36 Lukas svoj príbeh pretkával vstupmi do prítomnosti k aktuálnemu stavu (čo sa deje u neho v práci, ako to je teraz v jeho vzťahu a podobne), stále mi chodili „po rozume“ a nevedela som sa ich zbaviť ale celkovo mi zo začiatku nedávali ucelený zmysel v spojitosti s transsexualitou/ b) Spisovať si poznámky a dojmy z čítania, všímať si nezvyčajné prvky a rozpory v príbehu. /Príklad z mojej analýzy: poznámky k téme „mužskosti“ Téma mužskosti: V zmysle mužskej práce, ktorú Lucas momentálne vykonáva za chlapský plat. A o deľbe práce v domácnosti, kde tie ženské práce nie sú pre neho. Tiež téma rešpektu, ktorý vzbudzuje v dcére svojej priateľky. To že ho okolie vníma a berie ako chlapa a jeho priateľka ktorá tak doma chlapa má, jeho šéf ho berie ako chlapa a aj ostatní si myslia väčšinou že je chlap. Rozpor vo vnímaní tela – na jednej strane je telo príťaž, na druhej strane je silné, Lucas sa stále smeje, všetko berie tak „v pohode“, je „ukecaný“, ale celkovo priamo o prežívaní spojenom s transsexualitou sa mu hovorí ťažko a aj po „doptaní“ podáva len stručné informácie/ c) Nasmerovať pozornosť na témy alebo obsahy, ktoré sa v príbehu vyskytujú od začiatku do konca. / Príklad z mojej analýzy: pri sledovaní týchto dvoch tém (a po skúsenosti z rozhovorom z Davidom) sa mi začali vynárať obsahy týchto tém. Zistila som, že téma prítomnosti je témou premeny a že téma mužskosti je téma prijatia. Tento „objav“ sa mi vynoril keď som príbeh usporiadala chronologicky a logicky, zistila som, že príbehy hovoria o uistení sa a podpore, ktorá viedla k rozhodnutiu podstúpiť premenu a k následnej premene, ktorú Lucas podstupuje, aby sa stal „normálnym“ chlapom. Mimo tieto témy sa v príbehu vyskytuje len pár príbehov spojených s transsexualitou, aj to len na začiatku príbehu a po „doptaní“. Okrem spomínaných tém sa mi vynorili ďalšie témy súvisiace s hlavnými témami, ako príbeh premeny ako cesta k normálnemu životu. Tak sa celý proces začal od bodu a)./ d) Rozlíšiť rôzne témy v príbehu a označiť si ich. Potom tieto témy čítať zvlášť a opakovane. / Príklad z mojej analýzy: Po podrobnom prečítaní rozhovoru z perspektívy nových tém sa už jednoduchšie formovala analýza a jej súčasná podoba. Témy však boli v príbehu rôzne prehádzané a čítať ich osamotené a „vyňaté“ z celého textu mi výrazne pomohlo pri nachádzaní zmyslu, ktorý v celom príbehu zaniká. Po tom ako som „minipríbehy“ z analýzy vyňala – niekedy len myšlienkovo, niekedy do zvláštneho dokumentu, niekedy farebne, niekedy obsahovali celé state, niekedy len vety a odkazy smerujúce k nim. Snažila som myslieť pri tom aj na ostatné časti príbehu. Pri najdlhšom Mikovom príbehu bola táto časť analýzy náročná. /
37 e) Zaznamenať výsledky rôznym spôsobom. Zaznamenávanie každej témy s mojím záverom. Napríklad určiť ktorá téma sa javí ako hlavná, kedy sa prvý krát v príbehu objavila, aké ďalšie témy sa vyskytujú v príbehu. / Príklad z mojej analýzy: Potom som určila hlavnú tému Lucasovho príbehu ako „tému rozhodnutia podstúpiť premenu pohlavia“ a spolu s príkladmi z Lucasovho príbehu som ju aj s ostatnou analýzou (viď kapitolu 3.1.1) uviedla do práce. Po identifikácii hlavnej témy sa príbeh jednoducho usporadúval do logických, po sebe nasledujúcich sekvencií./
Reflexia k uvedenému postupu
Postup je celkovo nápomocný, sama som však vnímala potrebu brať tieto kroky ako možný návod a cítila som slobodu a aj potrebu voľne sa medzi nimi pohybovať. Napríklad v istom bode analýzy sa vrátiť k bodom predchádzajúcim a podobne. V procese analýzy mi prišlo dôležité uchopiť príbehy jednotlivých respondentov ako osamotene stojace entity, ale tiež vnímať to, ako príbehy všetkých respondentov na seba navzájom pôsobia ako celok. Bolo pre mňa dôležité uvedomovať si tieto pôsobenia a reflektovať ich.
Stotožňujem sa s Čermákom (2006, p. 105), ktorý píše: „Analýzu a interpretaci nelze chápat jako oddělené procesy, což naznačuje i způsob, kterým o narativně orientované analýze píši. Analýza a interpretace se vzájemně prolínají a doplňují, představují neustálý pohyb od části k celku a naopak. V hermeneutických interpretačních kruzích se protínají předporozumění a rozumění.“.
2.1.2. Kategórie naratívnej rekonštrukcie K porovnaniu príbehov zahrnutých do analýzy používam kategórie naratívnej rekonštrukcie, ktoré navrhuje Chrz (2007). Tieto kategórie vníma ako pojmovú osnovu, či logiku naratívnej rekonštrukcie (respondentovho príbehu). Môže tak poslúžiť k tomu, aby sa vyzdvihli hlavné kategórie, ktoré sa vyskytujú naprieč všetkými príbehmi.
Životná téma. Źivotnú tému môžeme chápať ako hlavnú kategóriu naratívnej rekonštrukcie (autobiografického rozprávania) . Ľudia rozprávajú svoje príbehy na určitú tému či motív. „ „Témata“ či „motivy“ jsou jakousi „látkou“ naší zkušenosti. Autobiografická vyprávění jsou ztvárněna z „látky“ tužeb, přání či záměru. Narativní konstrukce vtiskuje této „látce“ určité podoby ztvárnění. Milujeme a nenávidíme, radujeme se a truchlíme, obáváme se a doufáme, sníme a plánujeme prostřednictvím příběhu, které žijeme a které vyprávíme.“ (Chrz, 2007, p. 10).
38 Stvárnené jednanie, aktérstvo. Naratívna konštrukcia v podobe autobiografického rozprávania je chápaná ako skúsenosť stvárnená jednaním . Jej funkciou je zdôvodňovanie a ospravedlňovanie jednania a tiež zhodnotenie cieľov, ku ktorým toto jednanie vedie. Človek prostredníctvom pozícií, do ktorých sa v príbehu stavia, vyjadruje svoju mieru zapojenia a zodpovednosti za to, čo sa deje v jeho živote. Človek je vo svojom príbehu „aktérom“ a formuje tak mieru svojho aktérstva a aktérstva iných ľudí vystupujúcich v príbehu. Tiež je ale spolu s ostatnými postavami príjemcom akcií. Miera toho, aké veľké je jeho zapojenie a zapojenie ostatných, vypovedá o predstave rozprávača o schopnosti jednať vzhľadom k životným okolnostiam.
Zápletky (konfigurácie) a figúry. Zápletka, či konfigurácia, je vnímaná ako spôsob, pomocou ktorému dochádza k stvárnenému jednaniu (aktérstvu). Toto stvárnenie v podobe zápletky má svoj začiatok, prostriedok a koniec a činí z príbehu zmysluplný celok. Pri zápletke je potrebné, aby v slede udalostí aspoň niektoré vyplývali zo seba navzájom. Protagonisti príbehu, tak ako aj ostatné postavy, majú svoje dôvody, ktorými sledujú svoje ciele a zámery. To, ako dávame svojmu životu význam, sa objavuje vo vzorcoch, ktoré rôzne obmieňame a konštruujeme.
Hodnoty a presvedčenia. Hodnoty sú stelesnené priamo v rozprávaní príbehu. Reprezentujú ich hlavné témy príbehov, figúry a zápletky, stvárnené jednanie, v smerovaní a cieľoch. Na hodnoty a presvedčenia tiež môžeme nahliadať ako na „životnú filozofiu“, „krédo“, „svetonázor“ jedinca, ktorý ho predstavuje vo svojom príbehu. Podľa Brunera (1996 in Chrz 2007) hovorí o tom, že hodnoty a presvedčenia človek konštruuje v reakcii na nejaký „problém (trouble)“, s ktorým sa stretáva.
Obrazy seba a druhých. V autobiografickom rozprávaní vystupuje protagonista – rozprávač príbehu ako postava vedľa ďalších postáv. Hovorí o sebe vzhľadom k ostatným v určitom konkrétnom čase. Vystupuje tak v rôznych „pozíciách“, ktoré skrz toto umiestnenie v čase a priestore vzhľadom k ostatným postavám môžu nadobúdať rôznu podobu. Pozície sú dynamické, čo znamená, že človek nie je nositeľom jednej konkrétnej pozície, ale že pozície, v ktorých sa v príbehu a v živote nachádza, sa môžu meniť v závislosti na kontexte.
Reflexia a hľadisko. Hovorí o tom, kto komu rozpráva svoj príbeh a z akého hľadiska (svojho uhlu pohľadu, z hľadiska druhých, či spôsobom nezúčastnenej reportáže). „Respondenti autobiografických rozhovorů ztvárňují svůj život jako události a jako jednání. Zároveň však vyjadřující také smysl a důvody svého jednání, tj. chápou sebe i druhé jako
39 bytosti jednající na základě určitých přání, záměrů a přesvědčení.“(Chrz, 2007, p. 13). Bruner (1986, in Chrz 2007) hovorí tak o „krajine jednania“ a „krajine vedomia“. V „krajine jednania“ sa veci odohrávajú akoby z perspektívy pozorovateľa v „krajine vedomia“ ide o to, ako sa pozorovateľovi tieto veci javia, čo si o nich myslí, ako tieto veci prežíva.
Diskurzívny kontext. Človek rozpráva svoj príbeh aj vzhľadom k tomu, komu ho rozpráva. Toto hľadisko ovplyvňuje podobu príbehu. Naratívna konštrukcia tak vzniká vo vzájomnej interakcii rozprávača a poslucháča príbehu. Podobu príbehu môže formovať tiež širší kontext a to je kontext spoločenský, kultúrny či historický. Príbeh tak vzniká v kontexte iných príbehov.
2.2. Metóda zberu dát Ako metóda zberu dát bol použitý naratívny rozhovor . Pre tento rozhovor je typická absencia vopred pripravených otázok. Ústredné je voľné rozprávanie respondenta o svojom živote (Hendl 2008). Mishler (1986) tiež hovorí o tomto spôsobe rozhovoru a v absencii otázok vidí neštruktúrovanosť. Táto neštruktúrovanosť pozýva hlasy respondentov , ako ich vlastné hlasy, ktoré určujú smerovanie rozhovoru. Príbehy považuje za najprirodzenejší spôsob, skrz ktorý jedinci organizujú a vyjadrujú svoje vedenie. Kvale, Brinkmann (2009) naratívny rozhovor ešte delia, podľa toho s akým zámerom ho používame, na krátky príbeh (short story), životnú históriu (life history) a slovnú históriu (oral history). Podľa ich členenia sa spôsob použitý v práci nazýva životná história (life history) alebo tiež životopisný rozhovor (biographical interview), pretože sa v ňom pýtame na životný príbeh respondenta z jeho vlastnej perspektívy (Rosenthal 2004 in Kvale, Brinkmann 2009) .
V príbehu sa môžeme zaujímať o život respondenta ako celok, alebo o určitú tému, či časový úsek. Po tom ako respondent ukončí svoje rozprávanie, je možné pýtať sa doplňujúce otázky k vyskytnutým témam (Hendl 2008). Mischler (1986) dodáva, že tieto otázky by mali byť popri hlasoch respondentov vedľajšie a mali by rešpektovať tieto hlasy. Výskumník v naratívnom rozhovore je predovšetkým poslucháč (Kvale, Brinkmann 2009), neprerušuje respondenta, príležitostne kladie doplňujúce otázky a pomáha respondentovi v tom, aby pokračoval v rozprávaní príbehu. „Skrz pritakávanie, ticho a za pomoci otázok, sa stáva spolutvorcom príbehu .“(Kvale, Brinkmann 2009, p.155).
Vo svojom výskume som sa konkrétne zaujímala o celý život respondenta. Respondentov a respondentku som však kontaktovala so záujmom o tému transsexuality,
40 takže ich životné príbehy boli rozprávané so zameraním na túto tému. Po dokončení príbehu som kládla doplňujúce otázky. Oficiálnemu začiatku rozhovoru predchádzal rozhovor neformálny, ktorého cieľom bolo navzájom sa zoznámiť, vyriešiť dokumenty a témy súvisiace s etikou výskumu (viď Etické aspekty výskumu). Táto fáza bola prirodzená a vyplynula zo situácie stretnutia dvoch neznámych ľudí.
K facilitácii rozhovoru používa napríklad Čermák (2004, 2005) a Chrz (2005) metódu čiary života . V rozhovoroch som tiež použila túto metódu. Pridŕžala som sa postupu podľa Blatného et. al. (2004). Respondentom a respondentke som zadala nasledujúcu inštrukciu: „Nakreslite čiaru, ktorá zobrazuje, zachycuje Váš vlastný život. Čiara môže mať akýkoľvek tvar, dĺžku, polohu apod., záleží len na Vás, ako ju pojmete, na vašom osobnom pocite.“ V ďalšom postupe boli respondenti a respondentka vyzvaní k tomu, aby nakreslili bod, kde sa nachádzajú vo svojom živote teraz, následne zobrazili dôležité udalosti, ktoré sa spájajú s ich životom a transsexualitou. Potom mali o týchto bodoch voľne rozprávať. Metóda slúžila ako facilitácia rozhovoru, nie je použitá v práci ako objekt analýzy, ani s ňou nie je zachádzané inak. Niekedy šlo rozprávanie respondentom a respondentke spontánnejšie, niekedy potrebovali otázky a väčšiu facilitáciu.
Reflexia čiary života
Úprimne neviem či je to mojou výskumníckou neskúsenosťou, alebo samotnými respondentmi (alebo kombináciou oboch), ale v dvoch rozhovoroch sa vyskytla prílišná „stručnosť“ v grafickom prejave. V jednom prípade dokonca respondentka čiaru nakoniec ani nenakreslila s odôvodnením, že nevie kresliť a nerada kreslí. Sama však pochopila k čomu má táto metóda slúžiť a voľne tak rozprávala o svojom živote aj bez nej. Ďalší respondent zase nakreslil iba moc „stručnú“ čiaru, ktorú ani nedokončil a hneď začal s rozprávaním. Sama si uvedomujem funkciu učenia v tomto procese zadávania čiar života a postupne som sa naučila, že je lepšie si dať viac času s vysvetlením toho „čo čiara života je“, že zobrazuje život človeka ako celok z dôrazom na to, že môže mať „tvar aký len chce“. S prípadným vysvetlením toho k čomu slúži. Osvedčilo sa mi povedať respondentom a respondentke, že čiara neslúži k analýze a že je to „pomôcka“ k tomu, aby sa im lepšie rozprávalo o svojom živote.
Tri rozhovory som nahrávala na diktafón Sony ICD UX512 a jeden rozhovor na mobil Nokia C2 01. Nahrávky rozhovorov som následne prepísala za pomoci programu F4. Prepisy sú doslovným prepisom nahraného textu (vrátane použitia nespisovných výrazov), v prepísanom texte používam čiarky tam, kde čiarky v hovorenej reči sú. Znak @ zavináč používam na označenie smiechu v texte. Pokiaľ je v texte nezrozumiteľná časť, je označená
41 takto (?), pokiaľ používam text z rozhovoru medzi ktorým sa nachádza ešte nejaká časť, ktorá nie je uvedená, používam znak (...). Informácie o trvaní rozhovoru a dátumy rozhovorov sú uvedené v tabuľke č. 1. S doslovným prepisom svojho rozhovoru nesúhlasil David, ktorý vo svojej záverečnej reflexii uviedol, že si nepraje zverejniť doslovný prepis v texte. Text bol tak následne upravený nasledovne. Boli v ňom vynechané vatové slová ako proste, pretože, však a podobne a text bol upravený do spisovnej češtiny. Originál textu uvádzam v prílohe č.1. V samotnom texte diplomovej práce sa na žiadosť Davida nachádza upravený text.
Príbehy sa vyvíjajú a menia v čase. Tieto prepisy rozhovorov sú fragmenty textu, ktoré chápem ako fotografie stále sa vyvíjajúcej a meniacej sa identity. Preto konkrétne príbehy, ktoré mi Lucas, Danka, David a Mike porozprávali, beriem ako jednu z možností. Ako jednu z variant prezentácie ich životov a ich self, ktorá vznikla v jednej konkrétnej situácii (Lieblich et al., 1998).
Reflexia k prepisom rozhovorov
Najprv som mala po prečítaní dizertácie Alicjoe E. Leix (2006) entuziazmus v používaní prístupu, ktorý sama navrhuje použiť pri prepisoch. Po prvom prepise rozhovoru som však zistila, že v kontexte tejto práce, kde som si výskumné rozhovory zozbierala sama a aj ich sama prepísala, mi bol tak detailný prepis prekážkou v ponorení sa do textu. Zaznamenávanie každého môjho prikývnutia, či iného zvuku delilo samotný príbeh na neprirodzené sekvencie, ktoré som len ťažko vnímala ako celok. Tiež nadmerné využitie znakov v reči mi moc nepomohlo k predstave samotného rozhovoru. Určite najužitočnejšie bolo rozhovorov sa osobne zúčastniť a mať možnosť púšťať si ich opakovane.
2.3. Výskumný súbor. Respondenti Lucas, David, Mike a respondentka Danka O tému transsexuality a celkovo gendrovej variability som mala záujem teoreticky, a chýbali mi poznatky a žité skúsenosti ľudí, ktorí sa narodili ako transsexuáli. Z toho plynulo niekoľko nevýhod. Nemala som žiadne osobné kontakty na LGBT alebo Queer komunitu v Čechách ani na Slovensku, tak som najprv svojich účastníkov a účastníčku výskumu hľadala na webových portáloch, ktoré sa touto témou zaoberali. Týmto spôsobom som našla Danku. Tiež som rozposlala emaily niekoľkým odborníkom z praxe (celkom 5 12 ) s informáciami o mojom výskume. Pomocou tejto cesty som sa nakontaktovala na Lucasa. Mika som ako spisovateľa a autora knihy „Klec pro majáky“ oslovila osobne cez kontakt, ktorý som našla na jeho webových stránkach. Davida som našla v článku na webovej stránke s rozhovorom s ním. Pod rozhovorom mal zverejnený emailový kontakt. Po čase sa mi
12 odborníkov, ktorý sa priamo zaoberajú problematikou transsexuality a majú tak prístup k potenciálnym respondentom a respondentkám nieje veľa. 42 podarilo skamarátiť sa cez rôznu dobrovoľnú činnosť a návštevu workshopu o gendrovej variabilite a naratívnom prístupe vo Švédsku aj s inými ľuďmi, ktorý pociťujú nesúlad medzi svojím pohlavím a gendrom, ale nakoniec sa výskumu nezúčastnili, pretože nemali záujem, alebo pretože pochádzali z iných štátov a to sa nezlučovalo s mojím cieľom zachytiť životné príbehy transsexuálov v podmienkach Českej a Slovenskej republiky. Túto metódu výberu vzorku by napríklad Miovský (2006) nazval metódou samovýberu (Danka) a metódou zámerného výberu (Lucas, David, Mike). Vzhľadom k ťažkému prenikaniu do kruhov ľudí prežívajúcich nesúlad medzi pohlavím a gendrom, by bolo veľmi náročné použiť inú metódu. Osobne si myslím, že by to mohlo byť aj neetické. Dobrovoľná účasť a záujem na participácii vo výskume, je dôležitá aj pre bezpečné nadviazanie kontaktu a kvalitu získaných dát.
Podmienkou pre účasť vo výskume bolo prežívanie nesúladu medzi pohlavím a gendrom, ktoré som popisovala v sprievodných emailoch a telefonátoch ako „narodenie sa do zlého tela“ alebo tiež ako transsexualitu.
Rozhovory sa uskutočnili v mestách bydliska respondentov a respondentky, na dopredu dohodnutých miestach, ktoré si sami zvolili. Rozhovor s Dankou prebehol u nej v práci, s Lucasom u neho doma a s Mikom a Davidom v kaviarniach. Tabuľka č. 1 zobrazuje mená a prezývky (viď 2.4.) respondentov a respondentky, ich vek, štádium v ktorom sa vo svojej premene pohlavia nachádzajú, trvanie rozhovoru a dátum, kedy boli rozhovory uskutočnené. Všetky informácie sú aktuálne vzhľadom k dátumu uskutočnenia rozhovoru.
Tabuľka č. 1
Meno/Pr Vek Štádium Trvanie Dátum ezývka premeny rozhovoru rozhovoru Na začiatku Lucas 24 54 minút 27.11.2011 premeny Na začiatku Danka 40 60 minút 29.12.2011 premeny 7 rokov po David 25 84 minút 30.5.2012 premene 3 roky po Mike 53 120 minút 15.6 2012 premene
2.4. Etické aspekty výskumu Prvou dôležitou súčasťou etického správania sa vo výskume, je správanie sa k respondentom a respondentke, ktorí mi porozprávali svoj životný príbeh. Dôležitá bola ich ochota a dobrovoľná účasť na výskume . Respondenti a respondentka výskumu boli ešte pred
43 rozhovorom oboznámení s mojou motiváciou k zvoleniu témy diplomovej práce. Dopredu vedeli o mojej snahe priblížiť touto prácou transsexualitu z pohľadu ľudí, ktorí „ju žijú“ a narodili sa do zlého tela. Každý z nich mal možnosť pred stretnutím so mnou komunikovať emailom alebo telefonicky a uistiť sa v čomkoľvek, čo mu/jej nebolo jasné. Danka túto možnosť využila a pred našim stretnutím sme si vymieňali niekoľko emailov. S Mikom som sa v rámci zoznámenia stretla najprv na jeho koncerte, kde sme si dohovorili dátum rozhovoru. Davidovi a Lucasovi stačili moje prvotné informácie uvedené v sprievodnom emaily a telefonáte.
Súčasťou rozhovoru bola téma anonymity a podpis informovaného súhlasu .
Respondenti a respondentka výskumu mali možnosť zvoliť si, či chcú v diplomovej práci vystupovať anonymne, alebo chcú byť uvedený ako autori/autorka svojich myšlienok. Tento postup je inšpirovaný Schulmanom (in Wertz 2011, p. 85), ktorý prezentuje názor:
„Pre niektorých... ponuka anonymity premieňa asymetriu moci vo výskume a vzťahu medzi respondentom a výskumníkom, kde autorstvo patrí výskumníkovi a anonymita participantovi. Nechajte svojich participantov rozhodnúť o tom, či chcú ostať v anonymite alebo nie. Dajte im v tejto záležitosti na výber a preberte spolu výhody aj nevýhody, ktoré z toho plynú. Rozhodnutie, ale ostane na nich. Môžu si totiž právom nárokovať slovné výpovede ako svoje vlastné.“
Danka a Lukas si zvolili anonymitu, preto v prepisoch boli zmenené údaje podľa ktorých by bolo možné zistiť o koho sa jedná (najčastejšie mená a názvy miest). Tiež im bolo ponúknuté, aby si vybrali prezývku pod ktorou budú v práci vystupovať. Obaja túto možnosť využili.
David ešte pred mojím prezentovanín tejto témy uviedol, že by si prial byť uvedený pod svojím menom, pretože mu príde od neho samého neúprimné vystupovať anonymne. Mike si tiež prial byť autorom svojich myšlienok. Pred analýzou rozhovoru s Mikom a Davidom uvádzam ich celé mená. V prílohe č. 2 uvádza predstavenie, ktoré mi Mike sám poskytol. Sú súčasťou autorov v zozname použitej literatúry, aby bolo možné ich slová, uvedené napríklad v analýze, citovať v ďalších publikáciách.
Všetci podpísali informovaný súhlas (viď prílohu č.3), súčasťou ktorého je oboznámenie sa s výskumným postupom nahrávanie rozhovoru a následný prepis a časť súvisiaca s anonymitou. Pred začiatkom rozhovoru som respondentov a respondentku
44 oboznámila s priebehom rozhovoru a s použitím metódy čiary života. Súčasťou oboznámenia bola aj možnosť neodpovedať na moje doplňujúce otázky, pokiaľ nebudú chcieť.
Ďalšia časť etiky vo výskume sa týka získaných dát, ktoré sú spoločným dielom mňa ako výskumníčky a Davida, Mika, Danky a Lucasa. Dohodli sme sa, že s prepismi budeme zaobchádzať nasledovne. Každému zašlem prepis jeho rozhovoru a zároveň analýzu tohto rozhovoru. V práci uvediem analýzu a celé texty bude možné na požiadanie a po následnej dohode so spoluautorom poskytnúť k nahliadnutiu aj tretím osobám.
S súvislosti so zaslaním analýzy rozhovoru sa viaže aj dohoda o napísaní krátkej spätnej väzby k analýze. Tento pod etiky výskumu je spojený tiež s validitou výskumu o ktorej pojednáva nasledujúca časť.
2.5. Validita v kvalitatívnom výskume „Your passport is not valid“ „Your argument is not valid“ „Is he reliable? (Kvale, Brinkmann 2009, p. 245) Čermák, Hiles a Chrz (2007) považujú naratívny výskum za dôveryhodný, pokiaľ je výskumník dostatočne transparentný v používaných metódach analýzy, zberu dát a konkrétny v jednotlivých krokoch analýzy. Tieto kroky by mali byť dostatočne jasné ako výskumníkovi, tak aj čitateľovi výskumu. Sú dôležité pre replikovateľnosť výskumu. V súlade s transparentnosťou výskumu uvedeného v tejto diplomovej práci, som sa snažila nielen popísať metódy použité k analýze a zberu dát, ale napísať k ním konkrétne použitie priamo vo výskume. K bodom analýzy, pri ktorých to považujem za nevyhnutné uvádzam tiež svoje reflexie, ktoré by mali viesť k zvýšeniu transparentnosti. Čitateľ skrz ne môže lepšie pochopiť jednotlivé kroky výskumu a voľby, ktoré som v rámci neho učinila.
Kvale a Brinkmann (2009) hovoria o validite ako o výsledku zručnosti . Zdôrazňujú tak nielen použitú metódu, ale aj osobnosť výskumníka, jeho morálnu integritu a praktické skúsenosti s výskumom. „Zručnosť a dôveryhodnosť výskumníka sú dôležitým aspektom, ktorým výskumníci posudzujú validitu publikovaných zistení. Validita nie je iba vec pochopenia metód, ktoré boli použité. Osobnosť výskumníka/výskumníčky (Salner, 1989), zahrňujúca jeho alebo jej morálnu integritu (Smith, 1990) a špeciálne to, čo v našom pojedaní
45 o etike nazývame praktickou múdrosťou (practical wisdom), sú zásadné kritériá pre posudzovanie kvality produkovaných vedeckých poznatkov.“ (Kvale, Brinkmann 2009, p. 248) Konkrétne v mojom prípade si myslím, že som sa snažila na magisterskom stupni štúdia robiť všetko preto, aby som získala čo najviac skúseností s kvalitatívnym výskumom, navštevovala som nepovinné kurzy, ktoré spolu s povinnými kurzami formovali moje zameranie na kvalitatívny výskum. Participovala som tiež na príprave a realizácii užívateľskej štúdie a pomáhala v predvýskume. Stále si však uvedomujem, že moje zručnosti sú v procese ich nadobúdania a oproti výskumníkom s mnohoročnou praxou som stále na začiatku. Sama si však myslím, že výhodou môže byť môj veľký záujem o skúmanú tému a chuť učiť sa nové veci.
Validitu kvalitatívneho výskumu zvyšuje tiež zapojenie respondentov nie len pri zbere dát, ale aj do finálnej podoby analýzy . Táto metóda sa nazýva “Member checking” (Richards 2009). Podľa nej boli všetky zanalyzované rozhovory zaslané respondentom a respondentke, ktorí písomne vyjadrili svoj názor a hodnotenie samotnej analýzy. Hodnotenie v zmysle, vyjadrenia sa k jej obsahu a môjmu pochopeniu ich príbehu, zhodnotenia nakoľko som vystihla podstatu ich príbehu a nakoľko s ňou oni súhlasia. Toto hodnotenie sa nachádza vždy na konci zanalyzovaného textu.
3. Analýza samotných príbehov Časť zahrňujúca analýzu získaných rozhovorov zahrňuje holisticko obsahovú perspektívu využívanú v naratívnom výskume podľa Lieblich et al. (1998) a tiež porovnanie príbehov z hľadiska kategórií naratívnej konštrukcie, ktoré navrhuje Chrz (2007).
3.1. Holisticko obsahová perspektíva naratívnej analýzy V prvej časti analýzy sa nachádza analýza každého príbehu z holisticko obsahovej perspektívy. Príbehy sú zoradené podľa dokončenia finálnej verzie analýzy. Každý príbeh obsahuje samotnú analýzu podloženú výňatkami z prepísaného textu samotných rozhovorov 13 . Tieto výňatky sú vždy pod textom, ktorý k nim prináleží, sú s riadkovaním 1. Na konci každého príbehu sa nachádza moja reflexia analýzy a spätná väzba respondentov a respondentky k analýze.
13 Je nutné podotknúť, že písaný text a prepis hovoreného slova sa od seba značne líšia. To, že niektoré pasáže môžu pôsobiť „divne“ je spôsobené prepisom. Každému, kto ešte nepodstúpil prepis vlastného hovoreného slova túto skúsenosť odporúčam. 46 3.1.1. „Žít jako normální, dělat normální věci“ príbeh Lucasa Lukas svoj príbeh začína príbehom z mladosti, v ktorom popisuje svoje rané detstvo, rodinné zázemie a súčasný rodinný stav. V príbehu sa neodkazuje na žiaden zážitok spojený s transsexualitou. Po krátkom príbehu hneď prechádza do prítomnosti , kde ozrejmuje dôležitý medzník, a to schválenie svojho rozhodnutia podstúpiť premenu pohlavia mamkou a jej priateľom. Objavuje sa prvý krát téma „ne/normality“ ako odkazu na mamkine schválenie, ktoré bolo podmienené tým, že od malička vedela, že Lukas „nie je normálny“ .
Takže pro mě bylo strašně moc důležitý, aby mamka mi to schválila nebo jo s (mužské meno – matkin priateľ) vlastně no, bylo to těžký, ale voni už s tým tak nějak počítali, jo. Oni o tom tušili. To tak nějak, jo. Mamka, že jo, tak je to moje mamka ta mě samozřejmě zná a je semnou od malička, takže ona už jako tak nějak dřív to poznávala, že semnou je to takový, že nejsu normální, jo že nejsu normální takže, to pro mně bylo hodně důležitý, takže mamka mi to schválila vlastně (mužské meno – matkin priateľ) taky jo, že. Lucas napríklad rozpráva príbeh z detstva a detskými hrami, v ktorých uprednostňoval bratove hračky a k tomu ako si ho plietli s jeho bratom a nazývali ho mužským menom. Popisuje ako od malička vie, že to má inak než je normálne, a tak sa opätovne objavuje téma „ne/normality“ . Stručný popis minulosti len s náznakmi odkazujúcimi k transsexualite je typický pre celý Lucasov príbeh.
To už je vod malička, jo. To aj mamka říkala jako malé děcko, tři čtyř letý, jako narvať tě do sukně anebo do něčeho, tak to nešlo a my když jsme byli malí, tak brácha on je takový spíš jako holčičí typ, tak mne vždy říkali (chlapecké jméno) a jemu říkali, (dívčí jméno) protože brácha jel vždycky s kočárkem a já za ním s tatrou, jo. Takže to už od malička, jo. Vo tom vím, že je to jinak než, než to normálně. Lucas často príbeh svojho života ako celku pretkáva vstupmi a odkazmi k prítomnosti , ktorá je aktuálna, lebo práve je na začiatku premeny pohlavia. Rozhodnutie podstúpiť túto premenu vníma ako najdôležitejšie rozhodnutie a toto rozhodnutie je ústrednou témou príbehu. Životný príbeh Lucasa sa tak postupne mení na príbeh rozhodnutia podstúpiť premenu. Podporu nachádza v kamarátovi, ktorý tiež túto premenu podstúpil a v uistení, že doktori „to poznajú“ a je v poriadku hovoriť s nimi otvorene.
No nejzásadnější samozřejmě bylo tady to. To odhodlání jít, jet do toho (město) vlastně a a odhodlání, jak udělat ten krok, ten první, ten to, byla katastrofa. Ten první krok, to bylo něco hroznýho, ale co překvapilo mě to v tom (město) prostě, že aj (kamarát – mužské meno) říká, nejseš první, nejseš poslední. Oni jsou tam prostě na to zvyklí. Prostě bav se tam normálně otevřeně, jo. Nic jim ne to. Prostě tak jak to je, tak to řekni. Oni to tam znaj a taky že jo, přijdu tak a hnedka, jak Vám máme říkat. Podpora k rozhodnutiu podstúpiť premenu je tiež jednou z tém, ktorá sa objavuje na začiatku v podobe „schválenie premeny mamkou a jej priateľom“ a ďalej v príbehu, kde Lucas nachádza podporu v kamarátkinej mamke , ktorá rozpoznáva jeho trápenie a otvorene sa 47 sním o ňom rozpráva. Rozpúšťa jeho obavu zo strachu zo straty kamarátov a sprostredkuje Lucasovi stretnutie s rodinným známym, ktorý túto premenu tiež prekonal.
Vlastně mám jednu kamarádku se základky (ženské meno) vlastně a u ona má úplně suprovou mámu. My jsme se s tou její mámou strašně moc kamarádili. Ona má taky zvířata, jo králíky tohlejc to, to já taky jo. Takže my jsme se tak spolu hodně skamarádili a ta pravě mně tak nějak do toho dostala tady do tohohlec to, jo, že jednou jsme seděli popíjeli jsme, že jo samozřejmě ten alkohol tomu pomůže, a tak jsme popíjeli a vona se mně na to zeptala, ne jako co a jak, a že už hodněkrát říkala, (ženské meno) ať se mně zeptá, jenomže ona nechtěla, že jí to bylo blbý a to, říkám tak jakože jo, že nad tím hodně uvažuju, ale že prostě se bojím, že o ně přijdu jo, jako vo ně, jako vo ty kamarády prostě a o všechny. Ne nenapadlo mně, jak by na to zareagovali, no. Ta, ta my řekla, že su blbá, jo, a že jako spíš naopak, že mi s tym pomůže, tak, mi pomohla. Príbeh podpory pokračuje. Lucas popisuje kamarátstvo s ďalšími dvomi mužmi, ktorí premenu podstúpili a pomohli mu dostať sa do mesta, v ktorom podstupuje potrebné kroky k premene. Tiež popisuje pocity strachu, ktoré po pozitívnych reakciách kamarátov pominuli. Jeho premena namiesto očakávaného odmietnutia a straty blízkych, budí v kamarátoch zvedavosť .
A vlastně teťkajc hodně kamarádím s tím (mužské meno) a ten je taky, tomu už je 37, ten vlastně tam dostal zase toho (mužské meno1), jo. Tak tady takový (?) je tak, (město1) je malý. Je nás tady málo, takže tak nějak všeci se tady mezi sebou znají, no. Takže vlastně takhle se mi povedlo dostat do toho (mesto) a můj strach z toho vlastně, že mě tak nějak ty kamarádi, jako budou se na to dívat divně, tak spíš to je naopak, jo. Všeci „tak co, jo. Jak seš na tom? Už se s tebou něco děje?“ jo a už jsou zvědaví to samý aj v práci. Zatiaľ čo podpora zo strany mamky, jej priateľa, kamarátov a spolužiačkinej mamy vedie Lucasa k dôležitému rozhodnutiu podstúpiť premenu, u vlastného otca sa naopak stretáva s neporozumením a to v ňom budí nechuť podeliť sa s ním o svoje rozhodnutie. Hovorí „To není nemoc, to není dědičný“ V úvodom príbehu z detstva líči, že kvôli zlému zaobchádzaniu s jeho matkou, je mu otec „volnej“ a neskôr ho ani nemenuje medzi dôležitými ľuďmi, ktorých schválenie je pre neho významné.
teď je tady ta další kapitola, že jo, co s tým taťkem, jo, protože ten je třeba mě zarazil ze všeho nejvíc. (…) On mi začal říkat, jako že to furt nechápe, že to nechápe, jo, jako že mám přítelkyni, jo, že to nechápe, že kdy by jsme to měli v rodině, jo. „Jo“, tati říkám „to není nemoc. To není dědičný, prej ne.“ Já nevím. Já to prostě nechápu, jo. Tak mne to hnedkaj tak nějak přešlo, jo. Něco říkat, takže tohle si myslím. To bude hodně těžký, když si snad myslí, že je to rodový nebo já nevím, že je to nějaká nemoc, jo. Mi přijde, jakože si myslí, nevím no. Takže to tak nějak zarazilo. Ako dôležitú osobu v živote tiež Lucas uvádza svoju priateľku, do ktorej sa zamiloval už na strednej škole a rok trvalo než sa dali dokopy. Zaujímavé je, že uvádza niekoľko príbehov spojených s ňou, ale priamo ju nespája s témou premeny ani s týmto rozhodnutím.
48 Hovorí o nej ako, že už od začiatku ho vníma ako chlapa a aj ho tak berie. Lucas je pre svoju priateľku chlap.
Takže s tou (meno partnerky) to bylo takový, no a teďko, já nevím no, když se jí zeptám jak mě bere, tak vona mě bere jako, jako chlapa, protože vlastně aj co se týče tý práce a tady tohlec to všechnu, já tady dělám jako chlapskou práci a a tydle ty ženské práce se nějak do nich nemontuju, jo. Vůbec teda jako, jo. To já úplně nemusím. Já radši si du tamhle a dělám si tu chlapskou práci, takže vlastně ona má chlapa, jo. Takže já si myslím, že ona, nevím, jak to bere, když jsme se bavili, že kdyby jsme se rozešli náhodou, jestli by si našla babu nebo chlapa, že by si našla chlapa, že jako ženskou jako by si nenašla, takže já si myslím, že vona spíš jako do toho začátku a tohlec to, že mě spíš tak jako bere, že su jako ten chlap. Takže v tomhlec to je to dobrý. Takže s náma to bylo takhle no. Rozhodnutie podstúpiť premenu je dôležitý medzník, ktorý smeruje Lucasov život k lepšiemu. Život pred týmto rozhodnutím vníma ako katastrofu, ktorá mu zamedzovala prístup k normálnym veciam ako je návšteva toalety, kúpaliska, k prijatiu dotykov od svojej partnerky, obnaženiu sa pred ňou, či pohlavného styku s ňou. Pričom tieto pocity spája so studom za vlastné telo, za ktoré sa hanbí. S rozhodnutím zmeniť svoje telo sa spája pocit, že už je to lepšie a tiež radosť z konca a z toho, že to bude mať Lucas za sebou a bude si môcť splniť sen a navštíviť s priateľkou kúpele.
Co ve mně se odehrávalo nebo odehrává ve mně. No, ve mně je to takový, to už je takový trochu horší. Třeba, že samozřejmě stydím se za svoje tělo, jo. Je to teďka třeba, co su v tom, (město) co chodím do toho, (město) tak už je to lepší, jo. Už se člověk jako cítí líp, už ví, že něco se děje, že jo, že už to de prostě k tomu lepšímu, ale než jsem se rozhodl vlastně vůbec do toho Brna jít. Někomu to třeba říct. To bylo, to byla katastrofa třeba s přítelkyní, jo, co co co jsou to třeba jako, aby se mě dotkla, jo, nebo něco takovýho, jo. Tak to jako takhle, jo, anebo třeba co se týče sexu nebo něco takového, jo, tak to ne jo, nebo něco vysvléknout se před ňou, taky ne, jo. To bylo hrozný jako třeba takový normální věci. Člověk je na diskotéce a jít na záchod jo, to je to taky ne. Kam? Nebo v létě na koupák, taky ne. Že prostě ten člověk se za to stydí, a je to hrozně těžký. Je to hrozný. Tak se těším, až to budu mít za sebou a pojedu s s se s (meno priateľky) pojedeme do termálů, jo. To je můj sen do těch termálů si zajet. Lucas vlastní telo, za ktoré sa na jednej strane hanbí, ale na druhej strane ho vníma ako silné a zdravé, pričom silné a zdravé telo je vnímané ako výhoda pri operáciách, ktoré Lucas plánuje podstúpiť. Svoje telo vníma ako prichystané telo, ktoré počíta s premenou. Opäť vyjadruje radosť z konca celého procesu premeny. Telo ako prekážka k normálnym veciam na jednej strane a na druhej strane ako zdravé telo pripravené na premenu.
Samozřejmě, že jo, do toho ty operace, jo, asi ještě pět let mi to bude trvat. Na to už se taky těším, až to bude za mnou aj todlejc to všechno .. a zatím su úplně a už su o krok dál a už mám aspoň ty hormony (…) jako s tých operaci anebo tohlec to z nich strach nemam já su takový ten tvrďák jo, co to nenechám jako nebo neotřu o tu bolest nebo tohlec to. To já tak nějak jako nevnímám, takže si myslím, že to bude pro mě taky velký plus. A i to tělo, já si myslím, že to tělo s tým tak nějak jako počítá, protože mám takový jako silný tělo, kosti,
49 imunitu. Prostě všechno jako, suprově zdravý tělo mám. Takže já si myslím, že to tělo je na to nachystaný a že s tym počítá, že něco takovýho jako přijde. No takže tak, takhle to semnou teda je. S rozhodnutím podstúpiť premenu sa spája tiež proces premeny, ktorý Lucas vníma ako problematický, pretože je to divné mať prsia a fúzy, vyzerať ako muž a mať v občianskom preukaze ženské meno. Opäť sa objavuje túžba po dokončení procesu, ktorý pre Lucasa znamená normálny život. Znamená to „žiť ako normálny a robiť normálne veci“ , ako všetci ostatní.
Tak už se těším. Protože taková představa, že jo, prostě vousů, tady prsa. To je takový divný (…) Takže je to takový, takový divný no. To akorát. To je to nejhorší. Anebo třeba, že jo, vousy jo, a zastavijou mně policajti. Dám jim občanku a tam, že jo (ženské jméno). Jo, už teďkaj se nad tím pozastavujou. Jo, dobrý den pane řidiči silniční kontrola. Jo, dám mu občanku. „Jé, pardon.“ Říkám: „To je dobrý.“ To je, to je furt. Takže vlastně na to se těším úplně ze všeho nejvíc, až to bude pryč. To bude asi ta největší úleva a bude moct člověk konečně žít jako normální. Dělat normální věci, to co to, co dělají všichni ostatní. Takže to je to. Problémy s premenou vidí aj v bežnom praktickom živote, ktorý sa tak stáva ťažkým. Ako je napríklad práca a rozdelenie šatní na mužské a ženské. Lucas vníma, že v istom momente bude proste „niečo medzi“, ako skrinka, ktorá je na chodbe medzi ženskou a mužskou šatňou.
Je šatna chlapů, je šatna ženskejch a mezi tým byla skřínka, jo že, nebyla kam dát, tak ji dali do prostředka a teďka jsme se bavili s tou mistrovou tam, že jo. No, vlastně kam já tě dám na šatnu potom a říkám: „Já už mám skřínku.“ Ona: „No máš ale co potom?“ „Však už ju tam mám nachystanú, ne, na tý chodbě něco mezi?“ Takže je to, jo. Třeba praktický věci, ty normální, je to hrozně těžký tohlec to. To je to nejtěžší. Takový ty, co člověku přijdou normální, že jo. Když je v hospodě dojít si na záchod, že jo. To je normální věc. Se sebere. Semnou je to horší. No, kam mám jít? Lucas rozhovor končí vtipnými príbehmi z ordinácie lekárov, ktoré sú otvoreným koncom smerujúcim k ďalším krokom premeny. Príbeh sa teda neuzatvára, ale pokračuje spolu s premenou pohlavia.
Reflexia analýzy Lucasovho príbehu. Pri prvých troch čítaniach rozhovoru som ako dominantnú videla tému „mužskosti“ a tému „prítomnosti“. Najprv som nevedela zaradiť, prečo a ako s celým príbehom súvisia. Príbeh som nechala niekoľko mesiacov bez povšimnutia. Až po rozhovore s Davidom (ďalším účastníkom výskumu, ktorý je po premene už niekoľko rokov) ma napadlo, že Lukasov životný príbeh sa postupne aj napriek čiare života a inštrukcii k nej, menil na príbeh jeho aktuálnej premeny, ktorou prechádza. Rozhodnutie podstúpiť premenu je tak v dobe rozprávania príbehu ústrednou témou v Lukasovom živote. Pri opätovnom čítaní som si povšimla, že táto téma nie je osamotená. Je prepojená s dôležitými ľuďmi, ktorí toto rozhodnutie podporili, alebo podporujú. A je tiež prepojená s Lukasovou 50 cestou k „normálnemu životu“, v ktorom mu jeho telo, za ktoré sa hanbí, prekáža. Teší sa na koniec celého procesu. Poznámky k hlavnej časti analýzy: najdôležitejšie bolo urobiť ten prvý krok, zmenou pohlavia k normálnemu spôsobu žitia, prijatie druhými osobami je dôležitou súčasťou rozhodnutia. Rozhovor s Lucasom bol môj prvý. Sama si uvedomujem, že táto skutočnosť hrala veľkú rolu. Mala som strach z toho, či mi Lucas uverí, že ho vnímam „v pohode“ a ľudí v osobnom živote proste nedelím na transsexuálov a „netranssexuálov“, čo sa dá človeku ťažko predstaviť v pár minútach, obzvlášť, keď ho navštevujem so zámerom vypočuť si jeho životný príbeh, ako „príbeh transsexuála“. Pochopila som, že stačí keď budem proste prirodzená a budem sa správať tak ako vždy v neznámej situácii, s neznámym človekom. Snažiť sa baviť o maličkostiach – počasí, podnetoch naokolo a postupne sa upokojiť. Veľa vecí, ktoré sa odohrali som si uvedomila až po prepise rozhovoru. Ako napríklad to, že Lukas nehovoril veľa príbehov z minulosti, ktoré sa viazali k transsexualite. Táto reflexia mi pomohla pri ďalších rozhovoroch, kde som sa viac sústredila nielen na samotného respondenta a obsah, ale aj obsah súvisiaci s tému transsexuality. Čo ma prekvapilo, že aj napriek tomu, že Lucas sa nachádzal v čase rozhovoru na úplnom začiatku svojej premeny, od prvého momentu, kedy ma vyzdvihol na stanici a vystúpil z auta, som ani nachvíľu nemyslela na to, že má ženské telo. Pôsobil na mňa tak ako o sebe hovoril, ako chlap. To, že je na začiatku, som sa dozvedela až priamo v rozhovore a uvedomila som si to opäť až pri prepise, keď spomínal, že ide na druhú injekciu hormónov.
Lucasova reflexia k analýze
Lucasovi som analýzu príbehu niesla do nemocnice, kde sme sa dohodli na tom, že by príbeh radšej dorozprával, než zhodnocoval. Dohodli sme sa na pokračovaní, ktoré bude uverejnené v ďalších publikáciách. Sám mi potom po prečítaní príbehu poslal email:
Já se omlouvám, už su doma. Ten příběh se Vám povedl,je to pěkně napsané. Nevím co k tomu více dodat, když budete pokračovat zase dál dalším příběhem. Omlouvám se,ale já nejsem na to psaní moc když budete něco potřebovat tak se ozvěte. tak zatím
3.1.2. Davidovo jediné prianie „bejt já, bejt kluk“ Davidov príbeh
Všetky Davidove citácie pod textom sú podľa ústneho zdelenia (Garcy, 2012).
Príbeh začína opisom rodiny, v ktorej vyrastal so starším bratom. Davidovi od malička vadilo, že sa k nemu chovali ako k dievčaťu a k jeho bratovi ako k chlapcovi. Opisuje rodinu, ktorá bola pred rozvodom rodičov stereotypná vo výchove Davida ako dievčaťa a jeho brata ako chlapca. A po rozvode, kedy sa výchova „to můžeš, to nemůžeš“ zmenila na voľnejšiu, čo umožnilo Davidovi hrať sa s bratom ako chcel.
51 Měl jsem staršího bráchu vždycky jednoho no a vždycky mi strašně vadilo, že se k němu chovají jako ke klukovi, a ke mně se chovají jako k holce, že musím mít ty růžové věci. Holky nedělají tohle, holky prostě si takhle nehrají a holky mají dlouhé vlasy a on dostával ty dobré hračky a já jsem dostával ty panenky. Takže jsem ho potom nutil, aby si hrál s těma panenkama, že jo, a já jsem měl ty auta nebo jsem potom schválně rozbíjel ty hračky. Mě to štvalo, ale když si s nimi nemohl hrát ani on, jo a takový to prostě vždycky, to je kluk on může, ty nemůžeš tohle a potom se naši rozvedli a rozdělili jsme se s bráchou. Jsme šli k mámě a táta tam zůstal sám a začalo to být takový lepší. Tam nebyla tam taková výchova, to můžeš, to nemůžeš, jo jako tamhle, máma hodně pracovala, takže jsme si pořád hráli s bráchou a bylo to úplně fajn období. Túto „kapituláciu“ rodičov, ktorí mu dávali rovnaké hračky ako bratovi, David vnímal a bál sa dospieť. Hovorí o akoby „bezpohlavnom“ dieťati, ktoré sa môže hrať ako chce, pretože má telo, ktoré je neutrálne. V dospelosti videl hrozbu toho, že už sa nebude môcť chovať ako chlapec a hrať sa s robotmi. Skrz chlapčenské hry sa David štylizoval do chlapčenskej role. Prial si, aby sa zobudil vo svojom tele ako chlapec. Tu sa prvý krát objavuje hlavná téma príbehu a to je prianie „mať svoje (chlapčenské) telo“. Ako ďalšia vynárajúca sa téma, ktorá s ňou súvisí, je následné „štylizovanie sa do chlapčenskej role“.
Když jsem byl malý, tak jsem si úplně představoval, že se vzbudím, a že budu ve svém těle, že se vzbudím jako kluk, že to všechno bude dobrý. Usnu a vzbudím se, jo. No a pak jsem se strašnou dobu bál usnout. Prostě pak jsem se bál být dospělý, že když budu dospělý, a to bylo, a to mi říkala často máma, to mi bylo takových, já nevím, osm nebo tak. Tak jsem jako nechtěl spát, že budu dospělý a až vyrostu tak už nebudu stavět roboty a takový věci (…) dítě nemá prsa, nemá žádný, vlastně nefiguruje v tom světe, může si hrát. (…) to tělo dětské to bylo takové v pohodě no to bylo takové neutrální tělo, jako jo nikdo neřeší jako prostě, co máme dole. Jsme stejní. David nevedel o čo ide, nemal pomenovanie pre to, čo sa mu deje. Vo štvrtej triede si začal uvedomovať, že sa mu páčia dievčatá, ale zároveň nie je lezba. Páčila sa mu spolužiačka, ktorá ale o ničom nevedela a brala Davida ako dobrú kamarátku. Prial si, aby ho ostatní videli ako chlapca , cítil, že „takhle to nejsem já“ . David bol proste chlapec, ktorý musí robiť veci, ktoré nechce. Opäť sa objavuje túžba po pravom ja, ktoré je chlapčenské .
Asi tak ve čtvrté třídě jsem začal chápat, že se mi líbí holky (...) potom se to vyhrotilo asi tak kolem, té devítky, protože to už, že jo, přišla velká puberta. (...) a to jsem pořád nevěděl, co se děje a nedokázal jsem to pojmenovat. Pořád jsem tam měl tu holku v té třídě a pořád všechno bylo takové. Vždycky se to uhrálo do autu. Normálně jsme k sobě měli náklonnost nějakou, když jsme třeba chodili ven nebo takhle ona to nevěděla. Jsem byl taková její kamarádka strašně dobrá, jo a protože jsem nevěděl, co to je, protože jsem jako věděl, jakože nejsem lesba rozhodně ne, no. Tak ale prostě, já jsem prostě kluk, ale co s tím? Jako vůbec jsem nevěděl, o co jde. Ale věděl jsem, že by se mi strašně líbilo, kdyby mně všichni jako viděli jako kluka. Abych mohl být já jako já, že takhle to nejsem já. Takhle musím dělat věci, které nechci a tak. V deviatej triede dostal David „ten názov“ pre to, čo sa mu deje. Videl video s mužom, ktorý prešiel podobnou skúsenosťou a hovoril o tom „že taký prostě je“. Toto pomenovanie 52 a zistenie, že je ešte niekto, kto je na tom podobne, poskytlo Davidovi pocit, že „ už vie čo s tým“. Naplánuje si strednú školu v inom meste a videom sa inšpiruje k myšlienke, že by rád odišiel do Ameriky, kde podstúpi premenu pohlavia a vráti sa „brzo v pohodě“.
No a pak jsme v devítce, nám pustily v rodince, nějaký pořad, nebo co to byla, nějaká reportáž. Právě někde s Ameriky o profesorovi, který se nechal female to male, z ženské na chlapa jako přeoperovat. A tam mi to úplně přesně došlo, že jako to je ono. On byl strašně jako v pohodě. Vysvětlil to tak, že takový je a že to tak je, a to jsem dostal ten název. Tam bylo, že už vím, co s tím. A to bylo v devítce, když nám to pouštěli, že jsem věděl, o co jde, takže jsem si naplánoval, že půjdu na střední nějakou do jiného města, kde mě neznají (…)a že jakmile dodělám střední, tak odjedu do Ameriky a tam se dám udělat, a potom se vrátím brzo v pohodě. S príchodom na stretnú školu sa David podľa plánu stretáva s prostredím nového mesta, kde ho nik nepozná a vďaka jeho vzhľadu si ho ľudia „ pletú s chlapcom“ . Nosí krátke vlasy, voľné oblečenie a štylizuje sa tak do „role kluka“ ktorý púta pozornosť. Samému Davidovi to (pochopiteľne) nevadí.
Byl jsem stylizovaný do té role kluka. Měl jsem krátké vlasy. Vždycky volné oblečení, jo a vždycky takové, jako spíše výstřední nějaké věci, takže jsem schytával pozornost. Schválně jsem ji budil. No a začalo to, že v tom Zďáře mě všichni znali, takže to bylo tam jako nic. Ale tam jako mě nikdo nezná, tam si mě strašně mnohokrát pletli s klukem a mně to, že jo, vůbec nevadilo, že jo. David sa do „role chlapca“ nesnažil štylizovať len skrz oblečenie, začal aj športovať, aby tak do nejakej doby zakryl svoje telo a ovplyvnil športom svoju postavu (malé prsia, veľké ramená, malé boky). K športu sa viaže jeho príhoda z materskej školy, kde mu jeho spolužiak povedal, že chlapci sa potia viac ako dievčatá.
Vím, že mi vždycky vadilo ve školce to, že se kluci víc potili než holky, jako ve špatném. Mně vadí, že se nepotím jako kluk. Prostě mi tam řekl nějaký kluk, že to je rozdíl, že se kluci potí víc než holky, a jemu tady tekla ta kapka a mně ne, a to jsme běhaly úplně stejně. A potom tak nějak to začalo normálně s tím sportem, že jsem začal hodně sportovat kvůli tomu, protože jsem věděl, že když třeba jako lidi běhají nebo jsou ty běžkyně, ty dlouhý tratě, tak nemají žádné prsa, a takové jako, že ty svaly že se vytrénují, tak budou malé boky a takové mužné velké ramena a můžu (?) jako zakrývat do nějaký doby,... Skrz vzťahy cez telefón nachádza dievčatá, s ktorými figuruje ako chlapec . V takomto anonymnom spôsobe prezentovania svojho ja nachádza citové uspokojenie . David tak aj bez chlapčenského tela nachádza spôsob, ako byť chlapcom.
Já jsem měl hlavně docela dost holek takových, třeba přes telefon vztahy. Jsme si psali, že se máme rádi, a třeba jsme se nikdy neviděli. (…) Nějakým způsobem mě, nevím, jak bych to jako, naplňovaly citově, že mě mají rády, a že figuruji s nimi jako ten kluk, ale nikdy si ničeho. Jo, neřešil nebo bylo mi divný, že jsme spolu nepotřebovali telefonovat. Nepotřebovali. Stačily nám zprávy.
53 David sa rozhodol povedať o sebe najlepšiemu kamarátovi, ktorý to „úplne vzal“. Prijatie od kamaráta už nerobilo z Davidovej situácie taký problém. Zrazu mal niekoho, kto ho podporoval. Boli „na to dvaja“ . To, že bral Davida ako chlapca a balil s ním dievčatá znamenalo akési potvrdenie Davidovej chlapčenskej identity.
Tak jsem to řekl svému nejlepšímu kamarádovi tenkrát (...) a ten, když jsem mu to řekl, tak on to úplně vzal, že jdeme na diskotéku a že jdeme balit holky, a to bylo úplně super. Ten mě úplně nakopl a od té doby už to potom nebyl takový problém nebo už jsme na to byli dva. Davidov vzhľad a štylizovanie sa do chlapčenskej role umožňovalo, aby s kamarátom vystupoval ako chlapec. Ako chlapec začal chodiť s prvou „živou holkou“ , ktorej kamarátka ale vedela o tom, že David je dievča. Zistila však, že to David myslí vážne a začala s ním chodiť ona sama. Tento vzťah bol dôležitý, lebo až do momentu, kedy začal oficiálne vystupovať ako chlapec, bol šťastný iba s ňou. Podpora, rešpekt a prijatie Davida, takého aký je , dokonca bez slov, robilo z tohto vzťahu „strašnú lásku“, ktorá dávala Davidovi „to co potřeboval i když vlastně nic“. Ostali spolu tri roky, až do prvej Davidovej operácie.
Měl jsem toho kamaráda, který se mnou byl úplně za jedno. Ten mně v tom podporoval prostě, a když jsou dva, tak už nikdo nic nedokáže. No, a když jsem byl s tou, tou první holkou v podstatě jako živou. Tak ta měla nějakou jako kamarádku, která mě právě nesnášela, protože věděla, že jsem holka. To ona věděla, (…) pak se to nějak zlomilo, že ona pochopila, že to myslím vážně a začali jsme být spolu, a potom jsme spolu byli celé ty tři roky. To bylo super, ona to věděla. Ta mě nikdy jako, vždycky taky ve všem podpořila a nikdy hlavně se mě třeba nedotýkala tak jako na určitých místech, že na mě nešahala, jak kdyby jako věděla, jako že nesmí. Třeba přes prsa nešáhla. Jako nic takového jo, (…) bylo super, že já jsem ji nemusel nic říkat. Jo, že ona to věděla. Ona to věděla všechno, protože, byla se mnou ještě, než sem začal vůbec jako jíst ty prášky, než jsem vůbec začal fungovat nebo přišel nějaký ten life experience, ještě před tím jsme byli už spolu, (…) To byla tak strašná láska. Tím pádem já jsem byl šťastný jenom s ní, díky tomu. Protože ona mi dávala úplně to, co jsem potřeboval, i když nic, jo. Ale ona semnou jednala tak jak, aniž by o tom semnou mluvila někdy. To bylo docela hustý. To, taková ta fakt první láska ještě jako, fakt jakože. To bylo super no. V druhom ročníku na strednej David skrz novú učiteľku dostal kontakt na jej kamaráta, ktorý si tiež prešiel premenou. Stretol sa s ním, získal kontakt na doktorku Fifkovú a vedel, že je to všetko riešiteľné. Za podpory kamaráta a spolužiačky, ktorej o sebe tiež povedal, sa rozhodol napísať list svojej mame, ktorej pomoc potreboval, lebo ešte nemal osemnásť rokov. Tak sa začala Davidova cesta za vytúženým telom, ktoré by mu umožňovalo žiť ako si vždy prial.
No to se stalo, když jsem, byl jsem ve druháku, možná to bylo takhle rychle o rok posunuté. My jsme dostali novou profesorku na češtinu, a ona měla kamaráda, který tím prošel a ona si mě spletla s klukem, v uvozovkách, (...) / učitelka skrz spolužačku poslala Davidovi kontakt / mi dala kontakt na toho kluka s tím. Tak to začalo. Já jsem poslal email a on za mnou přijel, někde z Olomouce do Žďáru, a všechno mi to pověděl. Jsme šli taky někam, takhle si sednout a pověděl mi jako o tom a dal mi kontakt na Fifkovou a zase odjel a 54 já jsem věděl tím pádem, že je to všechno řešitelný. Potom jsem to říkal tomu kamarádovi, jaký to bylo, u něj jsem měl tu podporu, že jo, v té Kristýně taky relativně jako, jakože o tom věděla a takhle. Ale nevěděla, jak se mnou má jednat, a když jsem teda věděl, že se to dá řešit a že to jde všechno akorát, že mi není osmnáct, ale že už to chci řešit, tak jsem to musel říct nějak mámě, jo. Té jsem napsal dopis. Na Davidov list mama odpovedala, že nezáleží na tom, či ho bude milovať ako dcéru, alebo syna . Pol roka trvalo, kým sa medzi nimi táto téma znovu otvorila. Mama bola v šoku a nevedela, čo má robiť. David sa ozval s tým, že má kontakt na doktorku, následne ho mama objednala. Po tom ako psychiater potvrdil, že David “nie je blázon“, začali veci naberať rýchli spád.
Odpověď smskou, že to spolu zvládneme, že jí je jedno, jestli mě bude milovat jako dceru nebo jako syna. Takže to bylo super, tak jsem jel domů nadšený, no a ona přijela z práce a nic, prostě nic tak nic, tak jsme o tom nemluvili a takhle jsme o tom nemluvili asi půl roku. Jo asi taky to byl šok. Ona potom říkala, že to byl nějaký šok pro ni nebo tak, že jako nevěděla co s tím. No a po půl roce jsem se zase nějak ozval, už jako normálně jsem s ní začal mluvit o tom, že mám ten kontakt, že jsem mluvil s tím člověkem a tohle a že mám na tu doktorku. No tak ona začala to nějakým způsobem řešit s tím, že to domlouvala tady v Praze. Na psychiatrii jsme museli jít, takže nejsem blázen. Tak to bylo dobrý. To mi pomohlo docela a pak jsme šli rovnou za tou Fifkovou. To asi pak už se to rozjelo úplně bezvadně. Svojou štylizáciou do chlapčenskej role a otvoreným vystupovaním v tejto roli, podporou zo strany kamaráta, kamarátky a mamy, fungovaním v škole, rodine, v športe, splnil David všetky požiadavky lekárov a mohol začať brať hormóny. Komisia nakoniec definitívne rozhodla o tom, že David môže absolvovať potrebné operácie.
Jo až jsem to všechno splnil, že jsem tak fungoval ve škole, v rodině, kdekoliv ve sportu, tak potom uznali, že můžu začít užívat hormony. A když jsem užíval hormony rok, nějakou dobu, když se mi tělo připravilo, tak potom sem šel před tu komisi. Ta byla taky dobrá, protože ta komise byla v únoru a já měl narozeniny v březnu a druhá je až v listopadu. To je za půl roku. Jenže to by znamenalo další léto, a to nešlo další léto. Takto už mi bylo osm, to už by mi bylo osmnáct, a to sem tam šel s mámou, že to nejde, že všechno je v pořádku. My jsme všechno splnili. Všechno funguje. Všichni mne znají takhle. Jsem moc pěkný, hodný hluk a prostě to potřebujeme. A to bylo snad asi deset minut, čtvrt hodiny ticho, prostě a vůbec to nechtěli a potom jakože, teda to uděláme. Prvá operácia umožnila Davidovi zmenu pohlavia v občianskom preukaze a chlapčenské meno . To že nemá prsia už viac v ľuďoch nebude budiť otázky, či je chlapec alebo dievča. Bol šťastný a hrdý na to, že to dokázal. Splnil si sen.
To bylo úplně nepopsatelný, nej. To byla ta první, když jsem věděl, že mi vezmou prsa a nebudu mít prsa a že mi vezmou orgány a tím pádem budu moc mít v občance už normálně klučičí jméno. Ne žádné překonávací a budu tam mít Mko a ne Fko. Ty jo, prosím tě, já jsem tam šel rovnou ze školy. Potom jsem se vzbudil a měl jsem tak strašnou radost, ale tak strašnou, že jsem se rozbrečel a nevím, jestli bolestí nebo tak, ale pak jsem byl úplně nadšený (…) byl jsem fakt strašně šťastný. Úplně jsem měl takovou radost, že jsem to dokázal, (nezřetelně) že můžu být bez toho trička, jo a že kamkoliv teď půjdu tak už, uvidí jenom, jako 55 už se mi nemůže stát, že mi někdo řekne nebo budu slyšet, hele, je to kluk nebo holka, protože už nebudu mít ty prsa, jo a takový věci, že už mi to nemůžou říct a v občance že už to taky mám,… Po druhej operácii, v dvadsiatich rokoch, sa David rozhodol ísť do Prahy pracovať a študovať už ako „fakt kluk“, sen „byť klukem“ sa mu splnil . Zistil, že to bola jeho celoživotná a jediná priorita. Od jej splnenia stále hľadá, čo by ho mohlo napĺňať. Ako dôležitý medzník uvádza operácie, po ktorých, keď sa prebudil, zažil najnaplňujúcejšie zážitky. Od ich uskutočnenia sa mu už nič podobné nepodarilo zažiť. Hlavná téma priania „byť kluk“ sa tu mení na „hľadanie nového cieľa, nového snu“ .
Pak jsem šel do Prahy pracovat, že jsem byl strašně šťastný, že už jsem fakt kluk jo a můžu prostě řešit ten svůj život a že budu pracovat. Školu mám, no u toho jsem zjistil, že ta škola zase, že ta práce taky není úplně to nejlepší v malém městě, že jo taky ne, jsem měl jedinou prioritu. Do té doby jsem pořád chtěl být jenom kluk. Jenom já, abych byl já. No a teď od té doby to je takové období že, hold už jsem si splnil ten svůj jediný sen, tak pořád hledám nějakým způsobem, co by jako mě nějak naplnilo, tak jako mě naplnilo to, když jsem se vždycky vzbudil po té operaci, ale zatím se mi nic takového nestalo, protože to byl fakt můj sen. Prostě tohle. A od té doby tak jako pluju. Dělal jsem práci, teď tedy dodělám tu školu, tak teda uvidíme. Doufám, že tohle, ty workshopy a to, že tady to nějakým způsobem. Ale taky nevím, co přesně chci být, co bych chtěl dělat, co bych nevím, protože svůj sen jsem si splnil. David sa rozhodol študovať herectvo. Jeho zámer bol spojený s jeho životom, ktorý prežil. Chcel sa dostať do povedomia ľudí ako kvalitný herec a dokázať tak ľuďom, že transsexuáli sú normálni ľudia . Dokážu veľa vecí a nie je to nič strašné, žiadne tabu. Vedú normálny život, v ktorom sa len proste niečo stalo.
Jsem chtěl jít nejdřív na normální herectví, hlavně né né na činohru, ale chtěl jsem se dostat do filmu. Chtěl jsem propálit ten svůj ksicht, abych dokázal lidem, že transsexuálové jsou normální lidi a že dokážou prostě, že to není prostě nic jako strašného nebo (…) třeba když je kvalitní herec, který tím pádem je, ta televize jim zaplavená aspoň nějakou dobu, tak prostě ti lidi, strašně moc lidí, to vidělo, že ty lidi jsou normální a že to není žádné tabu, jo, a že ten člověk funguje i v normálním životě, všechno, jenomže prostě se něco stalo, no. David si splnil sen, stal sa chlapcom a chce ostatným dokázať, že transsexuáli sú normálni ľudia. Sám sa ale najprv stretol s veľkým mestom, ktoré zrazu poskytuje akúsi anonymitu, ktorá spôsobila, že nik nevedel o Davidovi a jeho minulosti. To budilo v Davidovi pocity strachu, spojené s jeho telom . Myslel si napríklad, že je nízky. Tieto pocity sa prepájali s nájdením si súčasnej priateľky, ktorá vedela od začiatku, kto David je a veci s tým súvisiace brala ako samozrejmosť. No pre Davida bola cudzia , ktorá s ním nevyrastala v jeho malom meste, kde to nemusel nikomu hovoriť, lebo každý to vedel. Tento pocit nepoznania/cudzosti začal v Davidovi vzbudzovať strach, dostal „komplex, že je jinej“, že „není normální“ . Súviselo to s jeho doterajším životom, pretože celý život žil v malom meste, kde ho všetci
56 poznali a vedeli o tom, kto je. Jeho bývalé priateľky sa sním zoznámili v tomto kontexte a vedeli, že je chlapec a túži po chlapčenskom tele. Zároveň s ním prešli operácie s tým spojené (prvá vážna známosť prvú operáciu a druhá druhú). Tak sa jeho vytúžené chlapčenské telo muselo vyrovnať s dvoma rôznymi spôsobmi fungovania. Prvým, kde všetci vedia ako k tomuto telu prišiel a berú to ako, že David je dobrý, že to dokázal a má telo po akom túžil . A druhým, kde ľudia o jeho príbehu nevedia, nevedia čím si prešiel a aj keď sa to dozvedia, nie je to také isté, ako keby to s ním zažívali. Vyrovnať sa s tým podľa Davida v spoločnosti trvalo tri roky a vo vzťahu jeden rok.
Potom jsem potkal tu, s kterou jsem vlastně do teď, protože jsem šel na tu školu, abych ji potkal, (…) no a s tou to bylo právě taky složitější, protože ona to nevěděla. Já jsem jí to řekl hnedka na těch přijímačkách,(…) protože jsem byl v Praze chvíli a hlavně jako je hrozně hezká. Taky jsem měl takový ten pocit, že potřebuju být lepší a lepší tak, když je člověk zamilovaný, že takhle najednou bez té sebedůvěry, najednou, že jo ji to zajímá sice, ale teď ten sex funguje trochu jinak než normální sex prostě. Ona určitě ten sex má ráda, že jo, a teď jak to bude a takový ty věci, jo. Jsem začal být strašně nejistý a já měl jsem právě strašný, až jako dojde k tomu tak, co bude. No, tak asi to bylo úplně zbytečné, protože toto vzala úplně jako samozřejmost, takže to bylo super jo, ale (…) ale to jsem měl teda strach, jako si myslím, že celkově jako s tím tělem až tak po roce, co jsme byli spolu, jako už jsem byl smířený, jako se vším zase, jo, že jako mě prostě neznala. Jenže ve Ždáře mě všichni znali a všichni věděli, co jsem a tady ne a tak u ní jakože nevím. Z ničeho nic jsem najednou dostal nějaký komplex, asi nejsem normální úplně, a že to vidí, protože to vidí, protože se mnou žije, protože vedle sebe spíme, sprchujeme se, prostě to musí vidět a vnímá toto a nevím z ničeho nic jsem dostal takový, nevím, jak se to stane tohle. (…) No, prostě jsem byl ve svém prostředí. Byl jsem jako ten dobrý, jsi hustý. Ty si to dokázal, ty vole, já jsem měl spoustu kamarádů a tady, tady nemám kamaráda. Mám vlastně jednoho za celou tu dobu, jako (?) který taky všechno ví a je strašně v pohodě. (…) Jo, ale tady najednou přijdeš do toho velkého města. Vůbec nikdo se s tebou nebaví. Vůbec nikdo. Teď to musíš opatrně říkat, no. A najednou jsem dostal strach, že jsem malý, jako teď už to je dobrý zase, ale jako ty tři roky. Ono to tak nějak trvalo no. S cudzími a novými ľuďmi, ktorí o Davidovi nevedia, že je transsexuál, sa momentálne vyrovnáva tak, že sa individuálne podľa situácie rozhoduje komu to povie a komu nie. Keď s ľuďmi už nejako funguje, rád sa s nimi podelí o svoj príbeh a príde mu neúprimné tajiť to pred nimi. Súvisí to aj s tým, že David je vyrovnaný so svojím životom . Hovorí, že by ho nechcel zmazať a svoju skúsenosť vidí ako „nábojnú“, ktorá mu umožnila užívať si veci, ktoré berú ostatní ľudia ako samozrejmosť. To, čo sa mu stalo, nevníma ako katastrofu. Pokiaľ by si mohol vybrať, prial by si narodiť sa takto znova. V súčasnosti stále rieši tému nájsť si cieľ , s ktorým by sa chcel stotožniť.
Já nevím jak to, tady to popsat. (pauza) Nevím, jestli to hlavně jde, protože když jsem bez toho nebo když se o tom /že je transsexuál/ nebavím a vím, že ty lidi to neví, tak si přijdu trochu jako neupřímný k nim, jo, a tím pádem je strašně složitý vymyslet pro mě, co dál. Jak
57 to propojit, jak to udělat. Zase mi přijde hloupé, jako první, co říkat tohle: „Já jsem transsexuál.“ (…) Zase si myslím, že poprvé do toho na potkání člověku asi nic není, když už spolu nějak fungujeme tak to jo, ale jako takhle (…). (…) není to určitě katastrofa, když se to stane, že i jsem si říkal, ty jo, kdyby ty jo, teď nevím, teď jsem si hodně zvykl na to jako být od toho pryč trochu, ale dokud jsem od toho nebyl pryč, tak jsem vždycky říkal, že bych si to vybral znova. Takhle se narodit, že to je potom strašně, jako nábojné. No do těch osmnácti nebo dvaceti, když můžeš začít fakt žít, tak si strašně užíváš všechno, co už je pro ostatní přirozené, víš. A teďka nevím, musím něco vymyslet, abych se zase nějak našel. Nějaký znova cíl a ztotožnit se s tím víc. (…) Tak nějak to mám. Nechci na to zapomenout, to ne. To ne. Ani to vymazat. Ani vymazat bych to nechtěl,… Reflexia analýzy Davidovho príbehu
Rozhovor s Davidom bol veľmi príjemný. Rolu v tom zohrávala skutočnosť, že bol môj tretí a tak som sa vôbec nebála, cítila som sa uvoľnene a prirodzene. Dôležité bolo určite aj to, že David je v mojom veku, svoju skúsenosť má veľmi dobre spracovanú, nerobí mu problém sa o ňu podeliť a je otvorený.
Analýza príbehu sa mi javila v poslednej fáze „až príliš jednoduchá“, ku koncu som však narazila na to, že do analýzy nemôžem dať všetko a musela som si príbeh čítať stále znova, aby som pochopila, ktoré príbehy súvisia s hlavnou témou príbehu a ktoré sú skôr vedľajšie a musím ich tým opustiť. Až neskôr mi došlo, že najviac mi pomohlo, že som príbeh čítala v rôznych časových obdobiach. Moje prvotné poznatky naznačovali, že témy skôr identifikujem, než že by som si uvedomovala ich prepojenosť. Tá vyvstala až v ďalšej fáze.
Po skúsenosti s Lucasom ma už neprekvapovalo, že som nemala najmenšiu pochybnosť o tom, že Dávid je muž. Pokiaľ by mi nevyrozprával svoj príbeh, sama by som nemala ako zistiť, že je transsexuál.
Davidova reflexia k analýze
Tak jsem četl a četl:) Tvoje práce se mi líbí, to co píšeš po "mých" slovech je bezva jako čtenáře mě Tvé poznatky a rozdělení bavilo, navazovalo to pěkně postupně a bylo to příjemné, inteligentní čtení. Je z toho cítit Tvůj zájem i profesionalita. Kámen úrazu jsou pro mě "moje vlastní slova" myslím to tak, že je to napsané špatnou formou, která se nedá v kuse číst déle jak 5 minut. je možné, že jsem se takhle vyjadřoval, ale vůbec se mi tomu nechce věřit:D není to česky správně napsané a snižuje to celkovou hodnotu opravdu dost. Prakticky kolikrát ty věty ani nedávají smysl. Jsou tam pravopisné chyby, hromada doplňkových slov např: jako, že, tak, takhle, prostě, ... myslím si, že mezi mluveným a psaným projevem je rozdíl v tom, že ten psaný by měl být zpracovaný tak, aby byl pro lidi čtivý. rozumíme si?
Neber to nijak špatně ale v téhle formě se mi to vážně nelíbí.
Na základe Davidovej žiadosti boli jeho vlastné slová prepísané do čitateľnejšej podoby, so
58 snahou zachovať význam príbehu. Originálne state sú uvedené v prílohe.
3.1.3 „A moje fantazie, ty mně asi zachránili, vůbec život.“ Mikov príbeh Všetky Mikove citácie pod textom sú podľa ústneho zdelenia (Perry, 2012).
Mike začína svoj príbeh úžasným detstvom, ktoré bolo plné chlapčenských hier. Vďaka práci svojho otca ho strávil v cudzine, kde žila malá komunita českých detí a tak sa hrali chlapci a dievčatá spolu. Nikto neriešil, kto sa s kým a ako hrá. Tento priestor umožnil Mikovi uplatniť svoju „hravosť“ v chlapčenských hrách na indiánov, „Rychlé šípy“ a podobne. Prvý krát sa objavuje hlavná téma príbehu, a to je Mikova schopnosť prežiť vďaka fantáziám . Mike túto schopnosť spája s hravosťou a hovorí o nej, že mu bola daná. Vo fantáziách žije radšej, než v reálnom živote.
Takže. Moje dětství bylo úžasný. Já si vzpomínám strašně rád. Je to jedna z nejkrásnějších etap mého života, protože jsme, když sem ještě nechodil ani do školy, tak jsme s rodičema, táta byl zaměstnanej jako diplomat, tak jsme odjeli na šest let do ciziny (…) byla tam prostě jenom úzká společnost těch dětí a strašné jsme si vyhráli a tam nikdo neřešil, kdo jsem, co jsem, jestli si hraju s klukama nebo s holkama, protože tam jsme, nás bylo tak málo, že jsme si tam hráli všichni každý s každým, že jo. Takže já jsem si tam prostě strašně moc užil klukovskejch her. Tam se prostě zrodila nebo ta je mi asi daná odjakživa, ale tam se ukázalo, jsem si osvědčil, že jsem strašně hravý, hravej člověk, hravý dítě a tam se zrodila ta moje schopnost nebo říkám, že ta mi byla dána, ale tam jsem začal poprvé žít ty svoje fantazie. A moje fantazie, ty mně asi zachránili, vůbec život a v podstatě jak se tak pouštím a zabíhám teďka až do hluboký dospělosti, ale už jsem tak jako byl šťastnější v těch fantaziích a žil jsem radši ty svoje fantazie, než ten reálnej život. Návrat do Československa bol pre Mika krutý. Zvyknutý na zmiešaný kolektív a hry, musel sa zrazu prispôsobiť fungovaniu chlapci verzus dievčatá, kde chlapci medzi seba nepustia dievča a dievčatá sa „parádili“. Mike sa tomu nemohol prispôsobiť a bol nešťastný. V príbehu sa objavuje stála túžba po chlapčenských hrách, ktoré uskutočňuje potajomky a hráva sa ich sám. Prvý krát sa Mike rozhodne nikomu nepovedať o svojich túžbach a hrách. Opäť sa objavuje téma „úniku do fantázií“, v ktorých Mike vystupuje ako chlapec/muž.
Vrátil jsem se do Československa ještě tehdy, že jo, a nastala strašné krutá doba pro mě, (…) už to byl takový nějakej druhej stupeň základní školy, když jsem se vrátil. A tady už to bylo dost kastovaný, holky kluci, že jo, tady prostě jako, v tomhlenctom věku kluci nepustili mezi sebe holku a holky zase se vofrňovaly nad klukama, že jo. A já jsem prostě todleto neznal, že jo. My jsme se kamarádili všichni. Já jsem byl strašně nešťastnej a vůbec jsem se nemohl jako, z toho jako, vzpamatovat a furt jsem si chtěl hrát ty klukovský hry. V tomhle věku holky už se tady prostě paráděj, jako nějaký prostě, ja nevím, kolik nám to bylo dvanáct, třináct, že jo. To už prostě bylo úplně o něčem jiným a já jsem furt lítal s těma pistolema a furt jsem prostě jezdil na kole, jak šílenej a byl jsem partizán a furt jsem prostě bojoval. A to jsem vůbec nemohl nikomu říct, že takže prostě tady to nastalo. Tady to nastalo,
59 že jsem se prostě uzavíral doma, ukrýval jsem se nebo jsem si chodil po Stromovce a hrál jsem si v těch fantaziích, co jsem si představoval, že prostě jsem ten voják. Jsem ten partyzán. Jsem ten indián. Jsem ten nevím co. Mike sa hrával a utiekal do fantázií aj na gymnáziu. Stále to boli tajné hry , pre ostatných v nich zatváral dvere. Za týmito metaforicky „zatvorenými dverami“ sa Mike mohol prevteliť, byť niekto iný . Mohol byť svalnatý, úžasný, statočný, krásny muž . S odstupom času hovorí o tom, že to ani neboli hry, ale fikcie, ktoré mu umožňovali žiť ten správny/skutočný/druhý mužský život , ktorý inak žiť nemohol. V tomto momente sa v príbehu z fantázií/fikcií stáva priestor pre Mikov skutočný život. Do týchto fikcií sa mu pomaly začali vkrádať aj dievčatá, ktoré vždy ako hrdina zachraňoval v rôznych hrdinských roliach.
Už jsem byl na gymplu a tak dále, tak furt jsem si tyhlety hry hrál a pořád doma v bytě. Hodil jsem tašku do kouta a okamžitě jen za mnou zavřely se dveře, tak já jsem okamžitě byl někdo jinej. Okamžitě jsem se převtělil prostě. A to už ani nebylo převtělení, já jsem vlastně furt byl někdo jinej jakoby, ale tadyhle prostě jsem si začal hrát, jako, jakoby hrát. Ale ono to vlastně ani tak ty hry moc nebyly, byla to vlastně potřeba jako někde si ventilovat ten skutečnej život. (…) protože jsem prostě si hrál dlouho, dlouho, dlouho až do hlubokýho pubertálního věku, pořád jsem měl potřeby těch her. Ale pak mi došlo, až samozřejmě, až teďka v podstatě, když o tom přemýšlím zpětně, že to nebyli ani tak, jako byly to samozřejmé hry, a byly to takový fikce moje ale bylo to hlavně o tom, že jsem potřeboval prostě ten druhej život, ten jakoby správnej život žít, který jsem nemohl žít v tom reálném, protože když si to vemu, tak já už vlastně od toho dětství to mám, že jsem si hrál hrozně moc, tak už tam se mi začínali do těch her pomaloučku vkrádat i sličné dívky, prostě zachraňoval jsem je, coby pirát jsem zachraňoval, že jo, ty princezny a nevím co všecko. Pak jako partyzán jsem prostě jako, furt jsem zachraňoval, jo. Já jsem, pořád jsem se, pořád jsem v těch fantaziích byl ten statečný, úžasný, že jo, dokonalý, krásný, svalnatý a nevím jaký muž. Úniky do fantázie Mike označuje ako zachraňujúce činitele, ktoré mu pomáhali prežiť. Vo fantáziách bol šťastný a nepotreboval sa zaoberať tým, prečo v nich vystupuje ako muž. Vysvetľuje si to dobou v ktorej žil, kde za čias komunizmu nebol taký prístup k informáciám, a tak nemal možnosť sa konfrontovať s tým, že existuje niečo ako transsexualita. Fantázie boli Mikovou cestou, ako sa vyrovnať so ženským telom a túžbou po mužskej roli.
Ale, jakože proč jsem tam byl jako muž, což jsem nijak neřešil, protože to tady v tý době, fakt to byla hluboká, hluboká nevědomost, tady o tom. Tak to jsem vůbec jako nikde se nemohl dočíst. Internet neexistoval, že jo, nějaký knihy nebo v časopisech, nic se nepsalo. Já jsem vůbec nevěděl, že tady taková věc vůbec existuje. (…) ani jsem si to nevysvětloval. Prostě, neřešil jsem to a strašně jsem byl prostě v těch, těch hrách jsem byl opravdu šťastnej a tam jsem, tam jsem prostě, byla ta fantazie. To jsem popustil uzdu maximálně. Takže, to mě prostě hrozně jako bavilo, a to mě, to mě, jak říkám, zachraňovalo, jo, právě. V puberte sa Mike snažil nájsť si chlapca, objavuje sa Mikova túžba „pre niekoho žiť“ veľmi túžil po partnerovi, ale tieto túžby sa neuskutočňovali. Preto nevedel, či by mu to vyhovovalo alebo nevyhovovalo, mať chlapca. Keď sa mu však začala páčiť spolužiačka a do jeho fantázií sa mu vkrádali dievčatá, objavila sa u Mika snaha nejako si to vysvetliť. Keďže 60 nemal k dispozícii dosť informácií, vnímal situáciu, v ktorej sa jeho ženskému telu s mužskými fantáziami páčia ženy, ako možnú homosexualitu. Nevedel však, čo s touto situáciou robiť.
(…) akorát potom, když už jsem byl trošičku starší, tak jsem si říkal, nebudu já teda na holky jako? Když mi tam furt lezou. No a teď a ta, z tý knihy, víš. Ten rozpor tam byl jako takovej jakože, když jsem začínal jít do tý puberty, tak jsem jako byl. Ta snaha jako najít si taky toho kluka, toho partnera. Taky jsem chtěl. Strašně jsem jako chtěl, ale zrovna se to nikdy moc neuskutečňovalo, a tak jsem ani nevěděl, jestli by mi to sedělo nebo nesedělo, ale pak prostě, přišla ta spolužačka, že jo a já jsem byl úplně hotovej z ní, jó a tak, tady mě začala (?), tak já asi budu na ty holky sakra, co s tím jako? Začal si uvedomovať, že svoju spolužiačku chce ako chlapec a nie dievča. Navyše predstava homosexuálneho vzťahu za čias komunizmu bola nielen tabu, ale aj potenciálnou hrozbou, preto sa rozhodol to nikomu nepovedať. Opätovne sa objavuje téma zamlčovania svojich pocitov . K uvedomeniu toho, že Mike nie je lezba, mu opäť pomohli predstavy/fantázie, v ktorých si nedokázal predstaviť seba ako dievča. Predstava intímneho života (dotykov) so ženou v tele ženy, bola neuskutočniteľná. Po tomto zistení sa zase vynorila otázka „kdo jsem?“ Mike sa rozhodol „vytesniť“ odpoveď a žil ďalej fantázie, v ktorých túžil po svojej spolužiačke a svojich láskach.
že tu holku chci jako, jako kluk, jako chlap a ne jako holka. A dokonce ta představa, že bych já byl v nějakým vztahu, to byla, tenkrát ani homosexualita nebyla žádoucí u nás, že jo. To bylo prostě, to bylo podezřelý a bylo to na okraji a nemluvilo se o tom a bylo to téměř zakázaný (…) takže já jsem si řekl no dobrý, tak já jsem asi lesba, a teď to nesmím nikomu říct. (…) No a říkal jsem si, no a to je divný, vždyť já ani nechci jako, teď když jsem si to představoval. To, že jsem teda ta lesba, že jsem jako s tou konkrétní láskou, že jsem v nějakým prostě vztahu a že spolu prostě žijeme intimní život nebo prostě prožívat a já jsem tam za holku, to bylo naprosto nepředstavitelný. Že se mně někdo dotýkal jako ženský neexistovalo. Tak jsem si říkal, co jsem teda, co to je, kdo jsem? A přestal jsem to tak nějak řešit. Říkal jsem si, tak asi mám nějak jenom divnou fantazii, protože já nemůžu bejt lesba, když jako prostě vidím tu holku jako holku v tom vztahu. Ale furt jsem po ní strašně toužil. Takže jsem prostě to byla taková, tak jsem to tak nějak vytěsnil, co jsem, kdo jsem a žil jsem si tu představu a miloval jsem si ty svoje lásky. Vo fantáziách sa hromadili emócie, ktoré Mike potreboval niekde „vyventilovať“. Tak začal písať piesne.
Teď abych ještě, ještě řekl na tom gymplu, mi strašně moc pomáhalo toto. Jsem a bylo to asi zřejmě z tý potřeby prostě se nějak někde vyventilovat, vypustit ty přetlaky, takový ty emoční, citový nebo nevím jaký, sexuální, tak jsem začal prostě psát ty písničky. Pomohlo mu, keď sa dostal na vysokú školu (odbor žurnalistika) medzi ľudí, ktorí boli ako on. V zmysle, že boli kreatívni a inklinovali k hudbe a písaniu a nie v zmysle, že svoju identitu prežívali podobne ako Mike, ale aj tak to bolo pre neho povzbudzujúce. Aj napriek tomu, že Mike v celom svojom príbehu vystupuje ako spoločenský človek, ktorý mal vždy veľa kamarátov a známych a nemal problém s nadväzovaním vzťahov, stále sa mu nedarí 61 naplniť túžbu po vzťahu partnerskom. Vďaka jeho kamarátskej povahe sa páčil nejakým chlapcom, ale Mike vidí seba ako nevyžarujúceho ženské fluidum a tak mu nakoniec nevyšiel žiaden vzťah a z potenciálnych chlapcov ostávajú len kamaráti.
Strašně zásadní věc přišla pro mě, která právě tady to nahoru, tak to je, když jsem se dostal na vejšku. Na tu, kterou jsem chtěl, na žurnalistiku. To jsem ještě. To byla fakulta žurnalistiky tenkrát Karlovy opravdu, kde se učila jenom novinařina a já jsem tam potkal fantastický lidi takovýho toho mýho zaměření. Teď nemyslím jako jaksi identitou, ale prostě zaměření. Takovýto vnitřní pnutí, že jo, prostě mezi tvůrčí lidi. Bezvadní prostě, muzikanti, psavci jako já, že jo, (…) ale pořád jsem samozřejmě toužil po nějakým tom vztahu, že jo, ale neměl jsem ho. Nebyl jsem v stavu prostě, to nebyl jsem v stavu do toho vztahu se dostat, protože prostě to nefungovalo, že jo. Jako samozřejmě byly nějaký pokusy, zkoušel jsem to, já jsem, jak říkám, já jsem byl takový ten člověk, kterej prostě asi jsem nevyzařoval žádnej ženský, ženský fluidum jako třeba ale, že jsem byl takovej přátelskej a kamarádskej, tak se sem tam nějakej kluk zbláznil, (…) ale právě vždycky to v podstatě skončilo tím jakože no budeme kamarádi zase, takže nikdy mi nevyšel žádnej vztah. Mikovi postupne nestačili jeho fikcie, opäť sa objavujú túžby po reálnom vzťahu , ktorý nemal. Opisuje, ako si teda stále vymýšľal príbehy so vzťahmi, do ktorých “investoval své city.“ Samého ho to ale nenaplňovalo. Vraví, že „je strašné hrát se na city, je strašné hrát se na dotyk“. Mikovi chýbali skutočné dotyky a skutočné opätované city.
Já jsem si pořád hrál. Vymejšlel jsem si prostě ty kulisy toho, jenom aby tam mohl bejt nějakej ten vztah, abych tam mohl mít nějakou holku. Tak jsem si vymejšlel prostě, jako když točíš film třeba a prostě vytvářel jsem si scénáře (…) to je strašně těžký vysvětlit tohleto, když pořád vlastně jako, jako si strašně zamilovanej, jako strašně investuješ ty svoje city, ale všecko je to prostě fikce. Všecko je to nanečisto, (…) ale prostě nebyla to skutečnost. A to mě šíleným způsobem prostě deptalo, že tam opravdu, že jo, zase zpětně prostě nějaká milostná aféra, že jo, já prostě jsem ji vedl, ale mě se nikdo nedotýkal, mě nikdo nepohladil, to už jsem si na to jenom hrál. To je strašné, když si hraješ na city, když si hraješ na, když si hraješ na dotek. To je prostě šílený, to se strašně těžko vysvětluje. Na výške sa prvý krát stretáva s termínom transsexualita , ktorý mu ponúka zaradenia a pasáže textu, ktoré sú akoby „psali o mně“. Na druhej strane Mike nechce nikomu ubližovať a tak sa rozhodne to opäť nikomu nepovedať . Konkrétne hovorí o mamke, ktorej by to nikdy nemohol povedať. Hovorí o dobe, v ktorej by ublížilo jeho rodičom, keby mali doma Mika ako transsexuála. V celom príbehu Mike vystupuje ako človek, ktorý nerád ubližuje ostatným a radšej sa vzdá svojich túžob, aby nikomu neublížil. Tu nastáva bod, v ktorom Mike už vie kto je, ale nemôže sa s tým nikomu zveriť .
No a na tý vejšce jsem poprvé, se setkal s termínem transsexualita a poprvé jsem to vlastně jakoby poznal jaksi, co to je a už jsem se měl kam zařadit, co zas není až tak špatný, že jo. To byly prostě pasáže, které jakoby se psaly o mně, jo. (…) A teď bylo mi nádherně i na tý vejšce , když jsem zjistil, že jsem tohleto. Tak prostě, ještě jsem měl rodiče, tak jsem jim říkal, jako mám dělat tohle, tak co mě nebylo žádoucí jako vůbec, jako já bych a speciálně u mámy bych v životě si netroufl říct, ani že, že jsem homosexuál nebo něco vůbec jako. Takže
62 velký zlom nebo velkým dílem, protože prostě bych to nemohl tý mámě říct. (…) Já jsem jako prostě, nedej bože, aby někdo kvůli mně měl nějaký problémy. Tak to je. Jo, je to blbost. Já to vím, jako. Ale jsem takovej. Jako jsem (…) doba, rodiče to nemůžeš pominout, jo a že ta doba to samozřejmě, samozřejmě strašně ovlivnila. Strašně zbrzdila, jo (…) rodičům by to strašně ublížilo v práci, kdo ví, jestli by to mohli dál dělat tuto práci (?) diplomati a mají takovýho spratka doma? To nepřichází v úvahu něco takovýho (...) Oni jsou. Oni byli prostě předáci. Koho teďka by to měli doma, určité by jako, v životě bych si nevzal na svědomí že bych třeba to udělal. To, čo prežíval v sebe a vo svojich fantáziách, pocit, že to nemôže nikomu povedať, sa premenilo v „strašnou sebekázeň “. Mikove zapretie bolo tak veľké, že ani po tom, ako to povedal rodine a známym, nik netušil o tom, čo celé tie roky prežíval. V čase, keď musel svoje prežívanie skrývať to bolo ťažké a vyústilo to aj do osem rokov trvajúcich zdravotných ťažkostí , o ktorých sa Mike ani „nechce zmiňovat“. Mike seba opisuje ako človeka, ktorý na to „špatný zapomene a zůstane mu to hezký.“
Zformovalo do takový, nějaký divnosti prostě. Mám strašnou sebekázeň, takovou disciplínu jako. Já když si řeknu, že to neřeknu, tak to prostě neřeknu. (…) V rámci toho, abych se neprozradil tenkrát, abych prostě někomu neublížil, abych něco, když to teda řeknu, aby mě nehodili přes palubu. To už teda vůbec. Takže opravdu strašná. Strašně jsem se zapřel, že opravdu moje vlastní rodina, když jsem to teda jako řekl, nikdo ani nejlepší přátelé netušili, co se prostě ve mně odehrávalo a co se dělo jo. Takže tohleto jsem přešel prostě. To vůbec nebylo lehké. (…) Takže nakonec to vyústilo v to, že jsem dokonce i byl, že jsem prostě měl i zdravotní problémy, (…) pak jsem prošel nějaký operace a o tom se nechci zmiňovat. Bylo to hrozný, Trvalo to osm let. Osm let jsem byl prostě furt v bolestech a očekáváních, kdy něco bude (…) ale říkám, já jsem takovej prostě člověk, že já na to už dneska, znáš to, že špatný zapomeneš, zůstane ti to hezký, jo. Mike hovorí o tom, že sa to všetko dalo zvládnuť a jediné po čom túžil a čo mu chýbalo, bol reálny vzťah . Až keď vedel, „už co řeší“, snažil sa o normálny vzťah . Čo v tej dobe znamenalo, že s ženským telom si chcel nájsť muža. Rozhodol sa v sebe potlačiť to, kto je a spoliehal sa pritom na svoju pevnú vôľu. Za cieľom pre niekoho žiť, mať spriaznenú dušu. V riešení, že si nájde normálny vzťah, znamenalo byť s chlapom ako kamarát, s ktorým bude, pretože to je dobrý človek a Mike sa bude snažiť byť čo najlepšia partnerka, manželka. Mike tieto zážitky vníma ako psychicky vyčerpávajúce a hrozne traumatizujúce . Odkazuje na to, že človek, ktorý to neprežil, si nedokáže predstaviť to utrpenie.
Takže jako všecko se to dalo zvládat jenom s tím, s tím problémem, že jsem prostě neměl pořád ten vztah žádnej. A to mě samozřejmě hrozně. Já i přesto, že jsem věděl, už co řeším, co jsem. Tak jsem se přesto pořád snažil o ten normální vztah. O to, že si teda najdu toho chlapa a potlačím to v sobě, protože já jsem přece ten člověk s tou pevnou vůlí. Já to dokážu a prostě šlo mi hlavně o to mít někoho. Mít prostě spřízněnou duši, pro někoho žít. (…) No a to jako nemá smysl furt dokola říkat: „To bylo hrozný.“ Prostě to si nikdo neumí představit, kdo to prostě neprožil. Takže jedním slovem strašná, strašně traumatizující a hrozně prostě psychicky vyčerpávající. A proto jsem se snažil, i když jsem vypadal tak, jak
63 jsem vypadal, tak si prostě najdu chlapa. Samo sebou jako kamaráda, ne proto, abych si našel chlapa, ale proto, že to bude hodnotnej člověk a já prostě pro něj budu žít a budu tak lepší partnerka, manželka nebo nevím co, a bude to prostě báječný. V dvadsiatich ôsmich rokoch sa Mikovi podarilo nájsť muža s ktorým to „cinklo“, a tak našiel vytúžený vzťah . Ten v podobe, akú si Mike vysníval, fungoval tri – štyri mesiace. Na vzťahu sa stal ale závislým a stále vyžadoval od svojho partnera, aby sa k sebe vrátili. Odôvodňuje to tým, že vedel, že už nič iné nepríde, a tak sa snažil si tento vzťah udržať za každú cenu. Tak sa dva roky schádzali a rozchádzali. V konečnom dôsledku nevie, či tento vzťah označiť za úžasný alebo šialený.
No, ale samozřejmě se nedařilo. Nedařilo, nedařilo, až se stalo to, že jsem před tou, kolik mi bylo, asi osmadvacet, jsem potkal na tom jednom, na tý služební cestě jsem potkal jednoho člověka, no a tam se stalo, že to najednou z jeho strany cinklo takzvaně a z mý taky. My jsme si jako rozuměli, jo takže, byl to velice sympatický všecko no, a byl z toho vztah a teď já ani nevím jako, jestli to mám na to jako koukat, na to, že to bylo úžasný nebo naopak, že to bylo šílený. V každým případě z toho byla aféra, ale až po dvou letech jo. (…) Ale my jsme spolu dlouho nebyli, to jako v podstatě takovej ten hezkej vztah, kdy jsem byl opravdu tak volně šťastnej, že konečně někoho mám, že konečně někoho zajímám, konečně prostě mně má někdo rád, a tak jsem teda asi normální a je to dobrý a jako zvládnu to a bude to krásnej život, tak to trvalo tři čtyři měsíce. A pak on začal z toho couvat, jenomže já, jak jsem byl na tom už vysloveně závislej, na tom vztahu, protože jsem věděl, že nikdy nic jinýho už nikdy nepřijde, tak jsem prostě dělal, prostě věci, abych ten vztah udržel. Tak jsem to slepoval a o to to bylo horší, protože to bylo klasický dolejzání, že jo. To takový ty chlapy nemůžou. Takže já jsem furt byl ten, kterej jako volal, že jo, a pak jsme se rozcházeli, scházeli, rozcházeli, scházeli a to trvalo takhle dva roky. Vzťah skončil nakoniec tehotenstvom a Mikov partner sa rozhodol definitívne vzťah ukončiť a z celej situácie „vycouval“. Mikovi trvalo niekoľko rokov než sa zmieril s tým, že stratil šancu na normálny život. Jeho túžbu pre niekoho žiť , ktorá sa objavuje vo fantáziách aj neustálych túžbach po vzťahu, sa Mike rozhodne preniesť na dieťa, ktoré čaká, a tak sa jeho dcéra stáva zmyslom jeho života . Ale očakávanie sa opäť skomplikuje, tak ako pri vytúženom vzťahu, ktorý trval pár mesiacov, aj čakanie na zmysel života sa komplikuje dcériným zdravotným stavom. Toto čakanie si Mike nevedel preto užívať a celá situácia bola pre neho ťažká a šialená.
No a dopadlo to tak, že mi dal, jako, byla na cestě ta Gábina a on z toho vycouval prostě. S jako jedinou vysvětlující poznámkou, že teda, že to okamžitě jako ukončí. (…) Nebylo to tak jednoduchý, já jsem, strašně dlouho. Několik let mi trvalo, než jsem byl, než jsem se s tím smířil. Ne tak jako, že jsem ztratil nějakýho člověka, jako i poslední šanci, kdy prostě jsem měl poslední šanci na ten normální život. Já jsem věděl, že jsem to tímhle tím prostě ztratil, že už prostě nebudu. Tak, ale když už jsem čekal to mimino, tak jsem si řekl, no dobře, můj smysl života bude to dítě. Budu žít pro něj a jak ti říkám, chtěl jsem žít pro někoho, tak prostě všecko pro něj a no což sice bylo hezký, by bylo bejvalo, ale Gabča se
64 narodila se strašnejma zdravotníma problémama a prostě bylo to hrozný, takže ta radost z toho čekání na ten smysl života byl šílenej, protože jsem prostě si to vůbec neuměl užívat. Situáciu komplikuje fakt, že Mike ja na ňu sám. Denne sa strachuje o dcérin život a finančné zabezpečenie. Je to vyčerpávajúce a Mike s dcérou prežíva zo dňa na deň. Prichádza o svoj osobný život a koníčky. Prestáva snívať a fantazírovať, na ženy ani nepomyslí. Aj napriek tomu, že to bolo ťažké, je Mike vďačný za dcéru a za to, že sa mu podarilo ju vychovať a zaopatriť.
A to je, já jsem byl na to všecko sám, a to je strašně vyčerpávající a vůbec jako nějakej. No tak samozřejmě, byly tam radosti, že jo, krásný a tohleto, ale prostě ty její začátky byly tak strašný. Od narození jsem nevěděl, jestli umře, neumře, jestli nebude mentálně postižená, jestli nebude fyzicky postižená. Prostě tohle to jenom řešíš a prostě nějaký radosti, jako už ani nevnímáš, jo. Jako fakt to bylo hrozné, jeli do toho finance, (…) Já jsem samozřejmě vděčnej za to, že to bylo, protože to dítě jsem zaopatřil a tohleto všecko, jako jsem jej vychoval, ale mě to hrozným způsobem vyčerpalo. A vůbec jsem, vůbec jako, veškerej můj osobní život, jakýkoliv sex, přestal existovat. Já jsem, jsem se musel vzdát práce, profese. Musel jsem se vzdát muziky. Já jsem se musel vzdát všech koníčků. Nějaký, jako si psát, nic se nedalo. (…) To bylo období, kdy jsem přestal snít. Přestal jsem fantazírovat. Nějaký ženský, to, to vůbec, to jsem vůbec jako nebyl, žádná představa ani myšlenka a já jsem měl takovej pocit, jako nechci, aby to špatně vyznělo vůči tý dceři jo, ale to bylo opravdu přežívání ze dne na den. Neustálou starostlivosťou o dcéru tak Mike trinásť rokov nemal priestor o sebe premýšľať . Po tom, ako sa začal dcérin zdravotný stav lepšiť, Mike opäť nachádza priestor pre seba. V tomto priestore všetko „naskočilo zpátky“ . Začal si uvedomovať, že to nie je o vôli, ale že je to o prírode , ktorá je neúprosná a „řekne si o své“.
Se to takhle, do nějakých minimálně třináct let, prostě jako, třináct let mi prošustilo, proteklo mezi prstama s tím, že jsem samozřejmě je dal tý dceři, že jo. Zaplať pánbůh za to, ale já vůbec nemám skoro žádnou vzpomínku na to, že bych něco já, něco za sebe, (…) kdy ona zač, začala chodit na gympl. Na ten osmiletej, no, a tam se začala trošičku zdravotně lepšit a to byla na jednu stranu, samozřejmě jsem byl šťastnej, že jo, že, že už je zdravá a že mám jakoby trošku víc prostoru pro sebe, jenomže ten prostor pro mě se najednou vlastně, bylo to vo tom, že jsem víc začal o sobě přemýšlet a naskočilo všecko zpátky, že jo. (…) Najednou se to všecko vrátilo. Ta příroda je nemilosrdná v tomhle tom. Prostě, já jsem najednou zjistil, že to není o vůli, vůbec, že prostě s vůlí tohle to nemá nic společnýho. To je prostě jednou, že to prostě příroda a tu, tu ne, ne nepřečůráš, takzvaně. To nevobalamutíš. Ta si prostě o své řekne. Získaný priestor zrazu dáva možnosť vyplávať na povrch všetkému, čo potlačoval štyridsať rokov . Zrazu si začína všímať ženy, ktoré vďaka starostiam trinásť rokov nevidel. Túto „smršť“ Mike nezvládal a za dva roky sa tak dostal na úplné dno.
No a ještě to bylo jeden z těch, tenhle ten čas, to šla kolem krásná ženská a tak, jak jsem ty ženský předtím neviděl, protože jsem prostě furt byl jenom v těch, ty klapky na očích jsem měl, pořád jsem měl nějaký starosti a tohle to, tak najednou jsem jí viděl a byl malér. A všecko a to, to potlačovaný za těch čtyřicet let. To najednou prostě, to bylo něco. To byla
65 taková smršť, že jsem prostě to nedokázal jako zvládat ty věci. A teď ještě uběhl druhej rok a já už jsem se dostal na takový dno, že jsem si říkal, tak takhle to nezvládnu. Vyhľadáva pomoc, chce sa s niekým poradiť. Spočiatku za cieľom vytesniť čo sa mu deje, zabudnúť. Opisuje, aké ťažké pre neho bolo po štyridsiatich piatich rokoch zrazu s niekým o svojej skúsenosti hovoriť. O tom, kto je. Zo začiatku premena pohlavia neprichádza do úvahy. Po roku rozoberania situácie s doktorkou Fifkovou, Mike dospeje ale k rozhodnutiu, že pre neho neexistuje iná možnosť. Nechce spáchať samovraždu, ani si nájsť „jako náhražku“ lezbický vzťah.
Když už jsem byl na dně jako, úplně a říkal jsem si takhle ne, jako něco udělám a nebo teda teď končím, tak jsem si řekl, že se s někým poradím. Já a nějaká přeměna. To vůbec, vůbec, vůbec jsem nemyslel na nějakou přeměnu. Jenom se s někým poradit, kdo by mi poradil a pomohl mi, jak bych takhle mohl žít dál. (…) A teď si to takže prostě čtyřicet pět let držíš v sobě tohle tajemství a seš prostě skálopevně přesvědčená, že to neřekneš a prostě vydržela jsi celou dobu a teďka najednou prostě po těch pětačtyřiceti letech to máš říct jako, kdo jsi, co jsi, jakože víš a, a co tě trápí. Ještě pořád jsem jako nevěděl jak, jak moc, takže ani jsem si, si nevyhledával moc věci o tom, jo. Prostě jsem jakoby to chtěl vytěsnit, že jo, prostě jako chtěl jsem zapomenout, takže jsem ani nevěděl jak moc se to tady rozšířilo no a tak prostě po těch X letech jsem se teda dověděl, že je to takový a jdu tam s tím, že jenom jakoby poradit. No, tak vlastně rok jsme se tam takhle, rok jsme se tam takhle jenom dohadovali, jo. Jako rozebírali jsme tu mou situaci a tohle to a po tom roce mi došlo, že prostě jako já nemám ani jiné východisko, že jo, prostě adaptovat se na tu svojí situaci už nedokážu, což jsem dokázal těch X let, prostě, ale teď už to nedokážu, proto jsem tam přišel. Lesbickej vztah, kterej by mohl bejt jakousi náhražkou, to jsem věděl už hodně dlouho, od raného mládí, že by to pro mě prostě nepřicházelo v úvahu. (…) Co jinýho, co jinýho máš, než udělat sebevraždu, co jsem teda, proto jsem šel k Hance abych ji nespáchal no a poslední možnost prostě přeměna. Významnou komplikáciou bola Mikova predstava ako to povie dcére . Aj keď sa už rozhodol, že „do toho půjde“, stále mal pochybnosti ako to bude brať. Nakoniec po zvážení situácie na miskách váh bolo pre Mika dôležitejšie, že aj keď ho dcéra zavrhne (už má osemnásť rokov, môže sa rozhodnúť odísť a mať vlastný život), vždy sa k nemu môže vrátiť a vždy tu pre ňu bude fyzicky. Tak volí premenu pred samovraždou.
Tak jo, jdu do toho. Ale tam bylo prostě strašně času, kdy já jsem vůbec netušil a to mě hodně, netušil jsem já, jak to řeknu tý Gábi, jak to řeknu tý dceři. To bylo prostě, jako pak už jsem, pak už jsem jo, tak už do toho pudu, ale furt tam byla ta dcera, a to bylo pořád, proto jsem to tak odkládal. Já jsem si neuměl představit, že ji tohle to řeknu, že jí tohle to udělám, jako. No ale pak pořád jsem to zvažoval, pořád jsem jako na těch miskách, pořád jsem si říkal, tak pořád lepší než, když ji tohle to řeknu a ona mě třeba i zatratí, ale pořád tady budu fyzicky, kdyby náhodou mě potřebovala, tak pořád jsem tady, pomůžu jí a furt tady někoho má, i když mě bude nenávidět, i když mě prostě se mě zřekne nebo co, než když tady vůbec nebudu. Mike končí voľné rozprávanie príbehmi s dcérou. V doplňujúcich otázkach poskytuje záver jeho premeny. Hovorí o sebe ako o človeku, ktorý proste „bere ten úděl, tak jak mu je
66 naservírován“. Mikovi sa proti tomuto údelu podarilo vzoprieť vo veku päťdesiatich rokov, kedy sa rozhodol podstúpiť premenu pohlavia. Päťdesiat rokov ho všetci brali ako ženu a on bol na to zvyknutý. Táto identita mu však neposkytovala šance na vzťah, Mike po päťdesiatych rokoch vedel, že to proste v starej identite nejde. Mužské tele, o ktorom vždy sníval a teraz je reálne, mu poskytuje šance na vzťah po akom vždy túžil. Mať „rovné šance“ ako ostatní muži. Oslovovať ženy ako muž, nie s ženským telom a mužským prežívaním, ktoré nedávalo Mikovi šance na vzťah po akom túžil. V ženskom tele s mužským prežívaním mal šance na lezbický vzťah alebo nepochopenie. Uvedomuje si, že ani v „nové variantě“ nemusí vytúžený vzťah nájsť, ale už sa oň bude pokúšať, tak ako vždy túžil, ako muž, čím ho vidí ako realizovateľný. Môže ženy baliť ako chlap, dostávať košom ako chlap a zamilovávať sa ako chlap. Mikove fantázie sa tak premenou naplnili a získali možnosť stať sa skutočnými.
Myslím si, že je to prostě tým mým povahovým rysem, že jsem takovej člověk, kterej prostě ten úděl nějak bere, jak je mu naservírován. Až vlastně v těch padesáti jsem se proti němu vzepřel (…) a jsem jel v padesáti letech a měl jsem za sebou,,dlouhou minulost s tímhle tělem, s tím jak mě lidi brali, všichni mě jak mě znali, takže já jsem v podstatě, byl tak jako zvyklej na to, že mě berou jako ženskou, že se k nim mám chovat jako ženská a choval jsem se tak, jako přirozeně to nebylo, že jsem se musel nutit do toho, (...) ale mně tak dohnalo, ta potřeba .... jak bych to řek, aby to vyznělo správně… já jsem si uvědomil, že v tý původní identitě nemám šance na ten vztah. Třeba ho nebudu mít ani v tý druhý variantě, ale já jsem tam ztratil tu naději. Naději na to, že někdy se mi podaří někoho mít a pro někoho žít a prostě moct někomu ty city, a bez tý naděje já neumím bez tý naděje žít, jako bez jakýkoli (...) to, že jsem ztratil myšlenky vědomí, tu naději že prostě už nikdy nebudu moct prostě nikoho mít, protože jsme to věděl, že to nejde, že jo, padesát let jsem tak žil a věděl jsem, že to nepude jo. Tak to vlastně, byl hlavní a dá se říct jedinej u mě jedinej a zásadní důvod, proč jsem do toho šel i s tím rizikem, že to nebudu, ale že budu mít rovný šance. Jako protože jsem neměl, do teď jsem nemohl, žádné holce říct, že jsem vlastně chlap, že jí miluju. Moh ale za cenu toho, že teda budu ženská, nepochopení, lesbickej vztah ne. Já jsem chtěl prostě, už jako normální chlap říct holce miluju tě. Ona mi řekne jdi do háje prosím, to k tomu patří a nebo ne a ale budu mít prostě rovný šance jako ti chlapi. Budu dostávat košem jako chlapi. Budu se moct zamilovávat jako chlapi a budu moct, ten vztah bude realizovatelnej, (...) jestli to vyjde nebo nevyjde, to už je druhá věc, ale prostě ty šance tady jsou a budou. V ženskom tele bol Mike ochotný potlačovať svoje túžby v prospech toho, že proste túžil po vzťahu ako takom. Teraz keď však už má správne telo a je za „normála“, normálneho chlapa, tak sa jeho túžby môžu naplniť a nemusí ich potlačovať. Tým sa uzatvára príbeh, ktorý začal fantáziami a túžbou po vzťahu so ženami v mužskom tele, ktorý je teraz po premene realizovateľný.
No přeměnilo, ale hlavně, hlavně jako teď už jsem ve správným těle, tak proč se toho jako odříkat, když ty potřeby a a a a to přirozeno tam už je. Tak já to není to, že, že jsem nějakej a asexuální nebo něco takovýho. To není to. To jenom, že prostě za tu cenu, abych
67 měl partnera, abych prostě měl někoho, pro koho můžu žít, tak jsem byl ochoten a schopnej potlačit tu sexuální stránku, ale ne, protože bych jí nevyznával nebo že by mi, že by mi byla ukradena, ne proto, ale proto, jenom proto, abych se prostě měl ten vztah. Tak jsem to byl ochoten, ale dneska proč, dneska už ne, že jo, dneska už jsem jako za normála, za normálního chlapa. Tak dneska už to teda potlačovat nehodlám.
Reflexia analýzy Mikovho príbehu
S Mikom som sa stretla ako s posledným respondentom mojej práce. Pred stretnutím som čítala jeho knihu „Klec pro majáky“. Už z knihy bolo zrejmé, že Mike má svoj príbeh uchopený a reflektovaný a bude vedieť o ňom rozprávať. To sa prejavilo aj v samotnom rozhovore, ktorý bol pre mňa príjemným zážitkom. Trval dve hodiny, čo som si takmer ani neuvedomila. Mikove rozprávanie bolo prevažne súvislé a ucelené. Doplňujúce otázky poskytli len pár pasáží pre analýzu. Hlavnú tému príbehu si Mike tak trochu stanovil sám, pretože od začiatku hovorí, že si uvedomoval akú rolu hrali fantázie v jeho živote. Pri analýze sa mi opäť ťažko rozhodovalo, ktoré pasáže z textu uverejním v práci. Témy sa často vyskytovali naprieč príbehom aj niekoľkokrát, tak bolo ťažké vybrať aj „najreprezentatívnejší“ úryvok.
Tak ako pri Lucasovi a Davidovi som nemala problém vidieť Mika ako chlapa, dokonca na mňa pôsobil mladší než v skutočnosti je. Už od začiatku stretnutia sa ku mne správal ako gentleman a celé naše stretnutie bolo plné príbehov. Súviseli s cestou, ktorú sme podstúpili od stanice ku kaviarni, ale vypočula som si aj príbeh o kaviarni, v ktorej sme nakoniec robili rozhovor. Mike je naozaj „majster príbehov“.
Mikova reflexia k analýze
O mém životním příběhu jsme si s Martinou povídali v poměrně dlouhém rozhovoru, snažil jsem se co nejvýstižněji popsat a vysvětlit své celoživotní prožitky a pocity z vnímání sebe sama, transsexuality jako takové, ale i z procesu mého rozhodování o samotné přeměně. Mohla vycházet i z mého autobiografického románu, který vyšel před dvěma lety…informací měla dostatek. Přesto jsem si nebyl jistý, jestli je vůbec pro posluchače, který se z pochopitelných důvodů nemůže „vžít do kůže“ transsexuála, možné, aby správně porozuměl samotné podstatě věci, rozporuplnému chování jedince, přijímání či vytěsnění vlastní transsexuality a následnému rozhodnutí pro hormonální přeměnu. Jsem velmi překvapený až nadšený, jak se Martina zhostila svého úkolu – naprosto přesně se jí podařilo vystihnout podstatu mého příběhu a dát mu jakýsi rámec, do kterého její zásluhou vše podstatné skvěle zapadá. Pochopila, že naprosto prioritní součástí mého života a „boje s osudem“, ale i jedinou záchrannou sítí v době před přeměnou pro mě byly moje fantazie, díky kterým jsem „přežíval“ dlouhou řadu let v původní schránce, a že ony sny a představy byly vlastně tou správnou „realitou“, kde jsem byl sám sebou a šťastný…ale zároveň mě oddalovaly od možnosti radikálního řešení mojí
68 traumatizující situace…. Martina dobře porozuměla, že hlavním důvodem, proč jsem se nakonec i v pozdním věku rozhodl pro přeměnu, byla celoživotní absence vztahu a silná potřeba citové investice, tedy, že to nebyl negativní postoj k vlastnímu tělu. Velmi si cením toho, jak empaticky vystihla i důvod, proč jsem nebyl schopný najít si partnerku „aspoň“ v rámci lesbického vztahu…tento moment je pro mě velmi podstatný, protože většina lidí se zcela mylně domnívá, že východiskem pro transsexualitu nemusí být jen hormonální terapie, ale mohl by „stačit“ jen kvalitní vztah s osobou preferovaného pohlaví…. Je to naprostý omyl a já jsem Martině vděčný, že dokázala tento moment správně zhodnotit a podtrhnout. Velmi jí děkuji za její potřebný zájem o tuto problematiku, i skvělé zpracování našeho rozhovoru.
Na závěr bych jen chtěl podotknout, že při čtení práce Lucky mě hodně „rušil“ doslovný přepis mého vlastního povídání…..vůbec bych nebyl proti tomu, kdyby se lehce upravil do „lidské“ a čtivé podoby. Jsem člověk upovídaný, s hodně „lidovou“ a květnatou mluvou, což při rozhovoru mluveném myslím nevadí. Ale čte se to velmi obtížně, i když jsou to moje vlastní slova. Chápu, že účelem je co možná největší autentičnost "zpovědi", ale i tak si myslím, že až tak „syrový“ přepis autenticitě nijak extra víc nenapomůže... dokonce naopak někdy nesouvislé, leckdy neúplné a hodně až slangové povídáni s řadou nesmyslných obratů a zvratů v rámci emotivně zabarveného rozhovoru... spíš ubere na "vážnosti" věci, dokonce zpovídaného trošku shodí a jeho výpověď i degraduje.
Ale zřejmě je to v současné době „běžný postup“ u diplomových prací… Mám prostě jiné zkušenosti. V každém případě je to z mé strany spíše jen „kosmetická připomínka“, co se obsahu samotné analýzy týká, je precizně provedená.
Mike Perry
3.1.4. Beh cez prekážky, Dankin príbeh Dankin príbeh začína detstvom, ktoré opisuje ako bezproblémové a „v pohode“. Prvý krát si spomína, že sa obliekla do ženských šiat, keď mala desať rokov a rodičia ju hneď pristihli. Dovtedy Danka navštevovala dievčenské krúžky. Od tohto momentu ich však mala zakázané a mama ju prihlásila na chlapčenské aktivity ako športy, hlave na veslovanie. Tento zážitok zároveň spája s tým, že si uvedomila, že niečo „pokazila“. Jej cítenie a správanie malo zrazu dôsledky, ktoré Danku upozornili na to, že nie je všetko v poriadku. Správanie rodičov spája s dobou komunizmu a s ich strachom. Prvý krát sa objavuje prekážka, ktorá Danke vadí v podobe veslovania.
v tom úplnom detstve vlastne, si nepamätám si ja nijaké traumatizujúce zážitky alebo tak (...) začalo to až keď som mala nejakých ja neviem poviem keď mi prvý krát zakázali, keď ma odhlásili z výtvarného krúžku povedzme naši, tak vtedy som začala že ježiš maria asi som niečo pokazila, alebo tak mala som s toho, až keď boli s toho nejaké dôsledky vlastne ináč 69 (dlhšia pauza) neviem chodila som na tú výtvarnú, na to maľovanie a ako bola som veľmi dobrá vyhrala som kopu súťaží, v umeleckom tábore som bola, všeliako, darilo sa mi v tom veľmi ale, potom ako mi to zatrhli, začala som športovať to bolo také že mi to dosť vadilo jednoducho (...) Komunisti no, takto jednoducho báli sa (...) ...tak ...dalo by sa povedať že ..úplne prvý krát čo si také niečo ja pamätám bolo v nejakých desiatich rokoch vlastne... áá vlastne hneď ma aj vymákli rodičia, no tak to bola sranda ale no ale (...) v pohode sa dá povedať v pohode len od toho momentu aj som predtým chodievala maľovať, tancovať a všetko možné ale od toho momentu som mala všetko zakázané..mama ma našúpala na veslovanie a všetky športy čo existovali jednoducho ... V živote sa jej objavilo aj samotárske obdobie, ktoré ohraničuje od osemnásť do dvadsaťdva rokov, kedy nemala kamarátov ani kamarátky , vynímajú športy, ktoré jej poskytovali nejaké kamarátstva. Nezaujímali ju chlapci a dievčatá ju medzi seba nevzali. Bolo to obdobie kedy Danka s tým, čo sa jej dialo, nechcela nič robiť a riešila ho tak, že sa schovávala pred ľuďmi.
nemala som ani kamarátov ani kamarátky, to bolo také niečo iné asi u nás ako sa povie, lebo mňa nezaujímali chlapci ako jednoducho s nimi chodiť niekam jak sa chodievalo, že na dovolenku, diskotéky a tak s nimi ma nebavilo chodiť. Dievčatá ma nejak nebrali medzi seba úplne, vlastne to bolo také samotárske, keď si na to spomeniem ale vlastne ja som vesloval, ja som športoval (...) Mal som aj kamarátov, o tom potom ale, tá to, ten vek od tých 15 do tých fu do tých 22, to bolo zlé. (...)A potom akože sa dá povedať, že do toho obdobia ja som nechcela s tým nič robiť, som bola taká, taká taká taká taká som sa schovávala pred ľuďmi, nesnívala som o tom a tak, Po skončení základnej školy chcela ísť na dievčenskú školu, rodičia ju však opäť pristihli pri tom ako sa oblieka do dievčenských šiat . Vybranú školu jej zakázali a dali ju za automechanika. Na ich rozhodnutie je nahnevaná a vníma ho ako zábranu v tom, čo chcela robiť. Druhý krát tak hovorí o zábrane, prekážke, ktorá jej nedovoľovala prejaviť sa . Danka hovorí o momente, od ktorého s rodičmi síce vychádza, ale „niečo sa zmenilo“. Túto zábranu nevie prekonať a rozhodne sa čo najskôr odísť z domu.
keď som mala nejakých ja neviem že som končila základnú školu, tak (?) začali niečo viac alebo ja neviem to brali vážnejšie a ja som chcela ísť napríklad na (?) (dievčenská škola) som mala prihlášku aj tam bolo akurát to že ma zase @ vyymákli v skrini a vlastne mi zakázali túto školu a dali ma na automechanika za automechanika no a vlastne potom od tej doby vlastne som mala vždycky problémy s rodičmi a jednoducho ma to nahnevalo a jednoducho mi bránili, tak, ale vychádzam si s nimi dobre len jednoducho no len sa zmenili niektoré veci tam ako také to bolo úplne som sa snažila čo najskôr odísť z domu Rozhodnutie odísť z domu pretrvávalo. Našla si tak priateľku, ktorá mala podobné túžby. Po dvojmesačnej známosti sa vzali a ona otehotnela. Danka popisuje pomerne bezproblémový odchod z domu, kde jej bránili sa prejavovať. Problém nastal, až keď jej manželka zistila „čo je“ .
tak ako vychodila som školu tam v pohode všetko, um v športe tie výsledky som mala
70 celkom slušné ale jednoducho som chcela odísť z domu v každom smere, uu tak som si našla na internete, priateľku, ktorá mala podobné problémy akože ale, uu nie tanssexualita ale tiež chcela odísť (?) tak sme šli tamtok a vlastne sme sa zaľúbili a ona mala nejakých sedemnásť rokov a sme sa (...) svadba bola sme sa poznali dva mesiace po dvoch mesiacoch vlastne sme sa zobrali, potom ona otehotnela hneď uuu vtedy bolo ľahko s bytmi vtedy mali bytov a bytov sa dá povedať sme bývali kde som pracovala ja a tak, takže to nebol problém no len uu problém bol, keď ma, keď moja žena zistila čo som, tak vlastne v momente keď sa to dozvedela sa zbalila a odišla. Danka v situácii, ktorá nastala, nevidí až taký problém, pretože už je preč z domu „na vlastných nohách“. Problémy nastali, keď manželka v zahraničí tragicky zahynula. Danka tento moment označuje za zlomový bod. Jej smrť si spájala so svojou osobou a odhalením svojej identity, ktorému prisudzovala manželkin odchod. Má výčitky svedomia, ktoré ju privedú k rozhodnutiu potlačiť svoje ja a prestať sa prezliekať za ženu . Objavuje sa tak zlomová prekážka , ktorá vo forme odchodu manželky a jej následného úmrtia spôsobí to, že Danka prestane prejavovať svoje ja a zničí všetky veci k nemu prináležiace. Neskôr, približne po piatich rokoch, si Danka začína uvedomovať, že manželkina smrť nemusí byť nevyhnutne jej chyba a prichádza k záveru, že manželka mala „niekoho iného“ a odišla by od nej aj bez jej odhalenia.
ale potom bolo všetko v poriadku ja som bol mimo domov už ako na vlastných nohách sa dá povedať takže bolo všetko v poriadku skoro no, akurát že mi odišla vlastne manželka, ale čo ešte, ona odišla a odišla s niekým do Nemecka v Nemecku zomrela hneď na to, no takže to bolo také moje najväčšie zlo v tomto. Jednoducho som si to začala vyčítať že to je kvôli mne že ona odišla kvôli mne a tak a tak, tak bolo to také zlomové že od vtedy desať rokov som si povedala že už nikdy v živote sa neoblečiem ako, za ženu. Jednoducho že to zahodím všetko. tak sme všetko popálili no, zničili a ... bol chvíľu pokoj. vtedy som bola zo synom bol u mňa potom už, tak sme si žili v pohode (...) Ono to takto znie že to je všetko pohoda ale ono bolo to ťažké tých desať rokov, lebo človek ja som si strašne vyčítala že to je kvôli mne no potom no vtedy. tak to bolo to bol taký najväčší zlom v mojom živote... (...)Výčitky no, vlastne až po piatich rokoch neviem, nie že zabudla, ale tak si povedala, že vlastne to nebola moja vina, no ono to ani nebola ako, ona vlastne odo mňa odišla a išla hneď niekam, takže jednoducho musela niekoho mať vlastne, ona by tak či tak odišla si myslím V časovom rozpätí päť, sedem až desať rokov, ktoré uplynuli od manželkinho odchodu, sa Danka postupne vracia k tomu kto je a začala si kupovať ženské šaty. Z časopisov sa dozvedá, že sa „dá niečo v tomto smere podniknúť“ . Má však syna a tak sa rozhodne počkať do jeho plnoletosti, aby mohla ďalej pokračovať. Synova maloletosť je tak ďalšou prekážkou, ktorá proces premeny oddiali.
päť rokov no, po piatich rokoch ... som nejako zase začala žiť akože, po piatich rokoch päť až sedem rokov to bolo sa dá povedať, a začala som si, znovu kupovať, šaty a blbosti potom som si povedala hneď že ale že skôr ako malý bude mať osemnásť, tak nebudem v tomto smere nič robiť lebo už začali byť informácie vo všeliakych tých časopisoch, tých (?) a v takých veciach už o tom písali, no tak vtedy som zistila že sa dá už, niečo v tomto smere
71 podnikať. tak som si povedala keď bude mať malí osemnásť, tak v tom budem pokračovať v tom, Danka opisuje dobu kedy sa v čase, keď bol syn príliš malý, nedalo nič robiť s tým čo prežívala a to ako sa rozhodla spolu s doktorkou počkať na synovu dospelosť. Danka čiastočne prechádza v príbehu do prítomnosti a budúcnosti, v ktorej ju čakajú vytúžené operácie.
Takto, ja som odložila všetky veci kvôli tomu malému vlastne, ja som bola u doktorky a sme sa dohodli, že jednoducho počkám na malého, nemôžem jednoducho sa na to vykašlať, jednoducho, je to jednoducho môj syn, tak sme sa dohodli že dôjdem, až keď bude mať mladý osemnásť. Dovtedy som nemohla nič ani tabletky jesť ani nič, jednoducho sa nedalo no. A vlastne malý mal osemnásť vlani, nie tento rok mal osemnásť. Tento rok mal osemnásť, septembri mal osemnásť, ale ja už som to nevydržala už som šla o rok skorej a tým pádom vlastne, tento rok niekedy v máji auguste budem mať ženské meno s rodným číslom no a potom pôjdu operácie na starosti všelijaké no Dôležitý zážitok bolo prijatie jej rozhodnutia synom , ktorý na Dankine prekvapenie reagoval „úplne v pohode“. Syn ju prijal, bol s ňou dokonca nakupovať šaty a povzbudzoval ju k ďalším operáciám. Spája to s tým, že už asi dopredu tušil, žo sa niečo deje. Hovorí všeobecne o tom, že mladí ľudia sú „iní“. Tým Danka prekonáva prekážku a smeruje k cieľu .
No ale jemu keď som to povedala tak to to som nechápala jednoducho to bola taká reakcia že som týždeň len nevedela dýchať ani ako úplne v pohode úplne úplne úplne úplne v pohode, lebo on už tam je už dávnejšie lebo, akože chlap ktorý má oholené ruky nohy, nejako je to čudné jednoducho, tak pol na pól si myslel hneď že jednoducho asi no a potom som mu povedala, keď som sa nestrihala tak jemu to muselo byť čudné, stále keď sme vyprávali do sa telefónu volala som mu to je nejaké divne v ženskom rode, predtým som to ako hrala že preklepy a tak ale to sa nedá stále, takže asi vedel dopredu o tom, aspoň si myslím. Tak som mu to to povedal tak, čo mi povedal, jáj že ideme nakupovať, tak sme išli nakupovať. Chodili sme po obchodoch. V pohode. Teraz ak som bola na operácii, došla som s operácie no oco čo si si nedala hneď aj prsia urobiť, takže úplne v pohode to bere. Tí mladí ľudia sú iní, asi je to tak. Neviem tak tak no. Vážnou vecou v živote Danky je rozhodnutie zavolať sexuologičke. U sexuologičky sa dozvedá svoju diagnózu, ktorú berie ako úľavu a prostriedok k ďalšiemu cieľu . Opisuje to ako jej odľahlo, že „má“ niečo konkrétne, čo jej poskytuje vysvetlenie pre to, čo sa jej deje. Aj keď sama nepovažuje transsexualitu za chorobu, jej diagnostikovanie je pre Danku podnet k oslave a celkovému zlepšeniu situácie, pretože od tohto momentu vie, že môže ísť ďalej .
že rozhodnutie ísť ako ďalej a tak tej sexuologičke zavolať je dosť vážna vec. A nad tým som dosť veľa rozmýšľal, dá sa povedať, že niektorí rok dva aj desať rokov čakajú na to kým akože zavolajú. A hm, to u mňa bola normálne oslava, keď, keď mi povedala doktorka, že ja mám vlastne toto, takže neviem tak a tak, lebo to je taký kameň, že jednoducho, že človek si povie ahá, už viem prečo to je jednoducho, je to nejaká debilná choroba povedzme, no. Akože hej, keď já to nepovažujem za chorobu, alé to, no potom to boli jedny z mojich
72 najlepších dní, keď, keď bolo, že toto je, no. Lebo vedela som že vlastne môžem ísť ďalej, to jednoducho je to tak, v tom dobré. Príbeh sa prelína do prítomnosti, v ktorej Danka žije zo svojou priateľkou. Vidí chybu v tom, že sa jej odvážila o sebe povedať až po dvoch rokoch, čo celú premenu oddialilo. Ale po prekonaní tejto poslednej prekážky Danka smeruje za cieľom . Hovorí o postupe, ktorý ju na ceste za jej premenou čaká. Dnes jej priateľka vie aká Danka je, prijíma ju tak a akceptuje jej rozhodnutia. V práci je tiež všetko v poriadku. Pracujú v nej spolu, zmenili sídlo firmy, ktorú vlastnia a teraz je „všetko v poriadku“ . Po prekonaní všetkých prekážok je zrazu vyhliadka do budúcnosti „malina“ . Teraz, keď už je na ceste za premenou Danka „začína žiť, začína s pubertou“, ktorú si vo svojom samotárskom období neužila.
no medzi tým som si našla priateľku, ktorej som všetko povedala dá sa povedať ktorá to zobrala úplne v pohode, a vlastne je to super v súčasnej dobe to je súčasnosť no. (...) neviem, to je jednoducho úplne no, troška som robila chybu ja, že som to súčasnej priateľke nepovedala nie úplne na začiatku ale asi po dvoch rokoch vlastne, no neviem keby som jej to povedal skorej, tak už je dávno po všetkom. Ale jako, teraz je v pohode jednoducho fakt no, nemám čo hovoriť, veď chodím k sexuológovi, beriem hormóny, v januári začína (?), v máji v júny mením meno, na budúci rok idem na operáciu, takže tak to vypadá všetko malina, že. (...) teraz si začínam užívať, teraz začínam s pubertou, no ona to akceptuje a tým pádom je to úplne iné všetko (ticho), kvôli mne sme aj zmenili sídlo, sme prešli semka, teraz je to v pohode už. (...) no a teraz naopak, chodím na diskotéky, je to také iné v tom že. Ja to hovorím preto, že teraz žijem tak jednoducho je to rozdiel veľký v mojom živote toto. Danka končí svoj príbeh množstvom aktuálnych príbehov, ktoré sú spojené s premenou pohlavia, ktorú sa rozhodla podstúpiť. Najviac ju trápi obdobie, kedy musí chodiť medzi ľuďmi v ženskej roli bez hormónov a tak to všetci na nej poznajú. Opisuje napríklad zážitky s hľadaním zubára, ktorý na základe dokladov pochopiteľne zistí, že niečo nie je v poriadku. Problém vidí tiež v nevedomosti ľudí, ktorí si ju tak môžu zmýliť s transvestitom.
Lenže ona mi nemôže dať hormóny, lebo také sú zásady, jednoducho až vtedy, keď človek chodí takto po vonku. Ako je to smiešne, lebo tí ľudia ako veľmi veľa robia hormóny u ľudí zmenia pokožku, tvar tela menia dá sa povedať, trošička maličko aj vlastnosti a človek sa cíti ináč, akože je si taký sebavedomejší jednoducho, no, neviem. (...) keby som šla ako k zubárovi, no tak dám občiansky a poviem á však veď to je vidieť na mne, nie ako oni to tak majú. vyhodí ma z ambulancie. Tak ja sa nečudujem svojím spôsobom, však ako, ale neviem. Je to blbé no. Lebo človek sa nemôže pohnúť ďalej, jednoducho, na všetko potrebuje nejaké papiere, jednoducho, lenže keď sa nedá vybaviť jednoducho, nedá sa to sú také veci, že jednoducho sa nedá vybaviť.(...)Toto keby sa dalo zmeniť, že trošku aby bolo ten prístup tých doktorov lepší tak to by bolo iné. Ono je dosť aj tá mienka tých ľudí aj, aj oni vlastne nevedia čo to je tá transexualita, oni všetci povedia, to je ? a tak, ale to je rozdiel, jednoducho transvestita od transsexuála je veľký rozdiel jednoducho, ale to ľudia nevedia hej, odkiaľ. Nezaujíma ich to
73 Príbeh končí konštatovaním, že teraz sa má Danka dobre, čo spája s úspechmi v práci a domácou pohodou . Ešte raz podtrhuje akceptovanie syna a ďalej opisuje ich vzťah. Rozhovor voľne prechádza do neformálneho rozhovoru.
ja už sa mám dobre teraz, ja už vlastne, darí sa mi v robote, doma mám pokoj, syn ma už akceptuje.. Reflexia analýzy Dankinho príbehu Aj napriek tomu, že s Dankou som viedla druhý rozhovor, poradilo sa mi jej analýzu dokončiť ako poslednú. Dôvodom bola aj zlá nahrávka mobilom, ktorá mi dala dosť práce aby som ju prepísala a nebolo možné si potom jej rozhovor púšťať „len tak“. Ďalším dôvodom bol môj pocit, že Danka sa ostýchala a ja som sa cítila „divne“, pretože som nevedela, či jej je v našom rozhovore príjemne alebo nie. Pokúsila som sa túto tému aj otvoriť, ale stále ma uisťovala, že je všetko v poriadku, len že má trému a že si nevie bez otázok spomenúť na iné dôležité okolnosti. Hlavnú časť svojho príbehu mi stihla vyrozprávať veľmi rýchlo a zvyšok vyvstal v doplňujúcich otázkach. Príbeh bol ale pretkaný rôznymi „odbočkami“ k témam ktoré s ním priamo nesúviseli. Sama som mala problém aj pri hľadaní hlavnej témy. Nakoniec som zvolila implicitnú tému, ktorú Danka priamo nevyslovila (preto je aj názov analýzy bez úvodzoviek)ale vyvstala mi z toho, ako o svojom živote hovorila. Tiež som vnímala, že Danka je na začiatku premeny a vzhľadom k popisovanej situácii v analýze, kedy ešte vo fáze čakania na hormóny musí pôsobiť v ženskej roli, Danka pôsobila žensky a okrem hlasu som na nej nebadala výraznejšie mužské prejavy. Viem si však predstaviť, že to pre ňu nemuselo byť príjemné a sama mi v jednom z emailov, kde sme si písali o mojom posune odovzdania práce o tom, že sa mohla viac otvoriť. Dankina reflexia analýzy Čo sa týka analýzy môjho príbehu tak, som si ho si ho prečítala s radosťou. Priznám sa, že som sa aj tak trochu bála, ako to na mňa celé zapôsobí nakoľko som v súčasnej dobe maximálne šťastná a spokojná a nerada sa vraciam späť do minulosti. Myslím že ste v analýze spomenuli a opísali všetky podstatné momenty v mojom živote a podstate ani nemám čo doplniť. Pri našom rozhovore som sa snažila byť úprimná a vyrozprávať Vám môj životný príbeh čo najlepšie a najpresnejšie i keď to v tom čase pre mňa nebolo moc ľahké a mala som strach. V súčasnej dobe keď je u mňa už všetko úplne v poriadku by to išlo asi lepšie : ). V podstate do môjho príbehu nemám čo doplniť iba to že som veľmi sklamaná z prístupu z našich lekárov a odborníkov. Pri poslednej operácii ma v nemocnici odmietli operovať 5 lekári. Pohadzovali si ma ako ..... Nakoniec sa v tej krajskej nemocnici našiel jeden, ktorý bol akože ochotný avšak si ma do ambulancie asi zavolal, len preto aby ma mohol urážať a označiť za pedofila. Veľmi ma jeho označenie urazilo, ale operáciu som už nevyhnutne potrebovala a tak som to všetko hodila za hlavu a povedala si že hlavne že ma zoperuje a dal mi termín operácie. Čakala som 2 mesiace a týždeň pred termínom mi zavolala jeho sestrička že to ruší a operovať ma nebude. Nakoniec som si našla súkromnú kliniku kde sa ku mne správali úplne dokonale a moju poslednú najdôležitejšiu operáciu mi urobili bez najmenšieho problému. Musím povedať že správanie našich lekárov mi ešte nakoniec veľmi ublížilo, ale úplne na záver musím ešte dodať že už mi to je jedno. Ja som svoju premenu dotiahla do úplného konca a môj život je už len veselý a šťastný.
74 3.2. Kategórie naratívnej rekonštrukcie K porovnaniu príbehov zahrnutých do analýzy používam kategórie naratívnej rekonštrukcie, ktoré navrhuje Chrz (2007). Súhrn neobsahuje kategórie obrazov seba a druhých ľudí a reflexívne hľadisko, nakoľko v príbehoch neboli dostatočne zobrazené.
Akousi spoločnou metatémou, je túžba po inom tele, než do ktorého sa narodili. Táto túžba vyplýva už zo samotnej definície transsexuality. A keďže všetci respondenti a respondentka podstúpili, alebo podstupujú premenu pohlavia, je pochopiteľné, že sa tam táto téma vyskytuje. Líši sa však spôsobom, akým o nej hovoria, líšia sa naprieč kategóriami naratívnej rekonštrukcie.
V analyzovaných životných príbehoch, ktoré boli rozprávané z perspektívy ľudí, ktorí prežívajú svoju pohlavnú identitu v rozpore s gendrovou identitou, je možné rozpoznať rôzne životné témy. V Davidovom príbehu je napríklad životnou témou je túžba po mužskom tele , ktorú si David uvedomuje od malička. Mike zase prežíva svoj rozpor v rámci svojich fantázií, ktoré mu pomáhajú prežiť . Súvisia s túžbou mať vzťah, ktorá sa dá ako Mike po päťdesiatych rokoch zisťuje, naplniť len v mužskom tele. V Lucasovom príbehu je hlavná téma túžba po normálnom živote , ktorý mu poskytne premena pohlavia, ktorou momentálne prechádza. Danka vo svojom príbehu nevyslovuje svoju tému tak explicitne ako ostatní, ale v jej životom príbehu sa vyskytujú prekážky, ktoré odďaľujú premenu pohlavia . Danka ich po rokoch prekonáva a konečne sa nachádza spokojná na začiatku svojej premeny.
Mike si svoj život a to prečo šiel do premeny pohlavia, keď mal päťdesiat rokov, vysvetľuje (zdôvodňuje) dobou a povahovými rysmi: „tím mým povahovým rysem, že jsem takovej člověk, kterej prostě ten úděl nějak bere, jak je mu naservírován“. Podstúpenie premeny Mike vníma ako vzoprenie sa tomuto údelu , ktoré mu umožní naplnenie jeho fantázií a túžob po mužskej role, ktorú mu poskytuje jeho nové mužské telo (cieľ). Pre Lucasa zase bolo podstatné rozhodnutie podstúpiť premenu (cieľ): „odhodlání jak udělat ten krok, ten první, ten to byla katastrofa ten první krok to bylo něco hroznýho“. Je pre neho cieľom k normálnemu životu, po ktorom túži. Aktívnemu zapojeniu do tohto procesu predchádzalo schválenie cieľa dôležitými ľuďmi , ktorí dali svojim schválením zdôvodnenie tomuto cieľu a učinili ho tak pre Lucasa realizovateľným. David sa aktívne snaží o dosiahnutie svojho cieľa, mať mužské telo . Štylizuje sa do chlapčenskej role, športuje aby ovplyvnil výzor svojho tela, vystupuje ako chlapec. Svoje jednanie zdôvodňuje tým, že mu vždy vadilo, že sa k nemu chovajú ako k dievčaťu a túžil po tom, aby ho všetci videli ako chlapca (cieľ): „věděl jsem, že by se mi strašně líbilo, kdyby mně všichni jako, viděli jako kluka“. Dankin cieľ je v práci
75 vyslovený implicitne, ale tiež v ňom smeruje za premenou pohlavia (cieľ), ktorú podstupuje po prekonaní prekážok v podobe úmrtia manželky a narodenia syna.
Z príbehov je zjavné, že zatiaľ čo David je jednajúcou postavou , ktorá ide pevne za svojím cieľom, k dosiahnutiu tohto cieľa mu veľkou mierou pomáha podpora zo strany iných ľudí . Lucas pre dosiahnutie svojho cieľa potreboval jednanie iných osôb, ktoré schválili jeho cieľ . Po schválení cieľa sa mení na aktívnu postavu, ktorá je schopná smerovať za životným cieľom. Mike je väčšinu príbehu pasívna postava , ktorá znáša svoj životný údel a vyrovnáva sa sním sama , bez pomoci iných ľudí. Ku koncu príbehu sa z neho stáva aktívna jednajúca postava , ktorá sa vzoprie svojmu údelu a dosiahne vytúžený cieľ. Dankina pozícia sa mení v priebehu času z pasívnej na aktívnu . Pričom jej pasivita je od určitého momentu zámerná (zámerne čaká, kým syn dospeje), po prekonaní všetkých prekážok aktívne koná a smeruje za podpory ďalších osôb k cieľu.
V Mikovom príbehu sa vyskytuje niekoľko zápletiek, ktoré určujú ďalšie smerovanie príbehu. Prvou zápletkou je riešenie toho kto Mike je, keď túži po ženách ako muž, ale má ženské telo. A aj po tom, keď sa dozvie o transsexualite, rozhodne sa mlčať o svojich túžbach. Druhou významnou zápletkou je narodenie dcéry, ktoré poskytuje akýsi priestor pre trinásť rokov trvajúce vákuum, v ktorom Mike nerieši svoj život. Vo svojom príbehu Mike priamo nesmeruje k vytúženému cieľu a jeho zápletky jeho naplnenie skôr komplikujú. Vďaka dobe, dieťaťu a svojej povahe proste čaká, až do obdobia, kde sa to „nedá vydržať“ a rozhodne sa pre premenu pohlavia, ktorá je naplnením toho, po čom celý život túžil. David vo svojom príbehu od začiatku sleduje jediný cieľ a to mať mužské telo. Všetky zápletky pomáhajú Davidovi napredovať k nemu . Od túžby, po nájdenie pomenovanie pre to, čo sa mu deje, až po štylizáciu do mužskej role a nájdenie si partnerky, ktorá ho berie takého aký je David plynule smeruje k premene pohlavia. Po dosiahnutí cieľa sa príbeh končí túžbou po nájdení nového cieľa, ktorý sa od premeny pohlavia Davidovi nedarí nájsť. Lucas vo svojom príbehu smeruje k vytúženej premene pohlavia vďaka ktorej bude žiť normálny život, v príbehu plynule hovorí o zápletkách, ktoré smerujú k premene . Začínajúc strachom zo zverejnenia svojho prežívania, cez povzbudenie a schválenie tohto prežívania ostanými osobami sa Lucas dostáva k svojej premene pohlavia. Dankin príbeh a jej vytúžený cieľ komplikujú dve hlavné zápletky a to úmrtie manželky, ktoré si dáva za vinu a výchova syna, ktorá motivuje Danku aby počkala, kým bude mať osemnásť rokov. Danka tak čaká na naplnenie svojho cieľa, ktorý pomaly začína realizovať, pretože prekážky, ktoré jej v tom bránili, pominuli.
76 V Mikovom príbehu sa implicitne objavuje hodnota druhých ľudí, ktorým Mike nechce ublížiť a spôsobovať problémy. Jedná tak na úkor seba v prospech druhých . Ukazuje sa to v rokoch mlčania, pretože prezradenie by mohlo ublížiť rodičom a tiež v priam obetavom staraní sa o svoju dcéru, ktorá bola do trinástich rokov vážne chorá. Mike sa pritom explicitne vyjadruje o sebe ako o človeku, ktorý berie ten svoj údel tak ako mu bol nadelený a hovorí o sebe ako o človeku, ktorý na to „špatný zapomene a zůstane mu to hezký.“ Je tiež presvedčený o tom, že jeho prežívanie už nebolo o vôli ale o prírode, ktorá je neúprosná a dožaduje si svoje. Lucas nepriamo hovorí o hodnote vzťahov , ktoré nechce stratiť, tým, že všetkým povie kto je. Táto hodnota sa objavuje aj pri zdôrazňovaní toho, že blízki ľudia schvaľujú jeho rozhodnutie. V Davidovom príbehu vnímam ako hlavnú hodnotu úprimnosť a pravdovravnosť . Objavuje sa v Davidovom vyjadrení, že by nechcel zabudnúť na to čo sa mu stalo, že by si prišiel neúprimný, keby ľuďom, s ktorými pôsobí, nepovedal o svojom živote. Tiež v práci chce vystupovať sám za seba a spája to s úprimnosťou. Tiež je tu ale línia akejsi úprimnosti k sebe samému , kde David sa chce obliekať, správať a vyzerať podľa toho ako sa prežíva. Chce byť sám sebou . V Dankinom príbehu vystupuje obetavosť vo vzťahu k synovi, ktorého najprv zabezpečila a počkala do jeho osemnástich rokov, kým sa rozhodla podstúpiť vytúženú premenu.
Niektorý aktéri analyzovaných príbehov si priamo svoje jednanie a jednanie iných postáv v príbehu vysvetľujú dobou, v ktorej vyrastali. Mike a Danka hovoria o dobe komunizmu . Obaja túto dobu spájajú s nedostatkom informácií , kedy sa o transsexualite takmer nehovorilo. Mike ako dieťa diplomatov si počas režimu, ktorý neposkytoval priestor pre rozmanitosť a inakosť, nemohol dovoliť povedať o svojom trápení, lebo by tým mohol niekomu (napríklad svojím rodičom) ublížiť. Danka zase v súvislosti s komunizmom ospravedlňuje jednanie svojich rodičov, ktorí sa báli mať doma chlapca, ktorí maľuje a chce ísť na dievčenskú školu. Lucas a David ako mladší protagonisti príbehov, dobu v ktorej žijú nespájajú zo svojím príbehom. Je ale evidentné, že väčšia informovanosť a otvorenosť voči téme transsexuality poskytuje v dnešnej dobe možnosť podstúpiť premenu pohlavia mladým ľuďom, ktorí už v mladom veku môžu prejavovať svoje „pravé ja“ a skôr sa dozvedieť, čo sa a nimi deje. Svoju rolu hrá aj rodinná kultúra , ktorá sa odráža v príbehoch protagonistov. Lucasovi a Davidovi vyrastanie s bratmi a uvoľnenie hraníc gendrových stereotypov rodičmi, umožnilo hrať sa v detstve chlapčenské hry s chlapčenskými hračkami. Danke zase udržiavanie týchto stereotypov zakázalo dievčenské hry a aktivity, ktorých sa musela vzdať.
77 Takisto Mike mal vďaka zmiešanému kolektívu Čechov, v ktorom ako dieťa vyrastal v cudzine, možnosť hrávať chlapčenské hry s chlapcami.
Konkrétna výskumná situácia tiež ovplyvnila podobu príbehov. Sama nie som schopná reflektovať všetky okolnosti, ale pokúsim sa aspoň o tie, ktoré ma napadli . Úlohu v podobe príbehov určite hralo moje pohlavie a môj gender. Viem si predstaviť, že Danke, ktorá bola na začiatku premeny a mala ešte chlapské rysy a hlas, mohlo byť miestami nepríjemné stretnutie s výskumníčkou ženou, ktorá pôsobí mlado a dievčensky. Mohla sa cítiť zle a to mohlo ovplyvniť mieru otvorenosti. Tiež fakt, že Lucas bol v procese premeny, mohlo mať vplyv na to, že svoj príbeh rozpráva mladej žene z pozície chlapa v ženskom tele. Zatiaľ čo David a Mike boli už kompletne po premene, mali svoje mužské telá aj role a nerobilo im problém mne ako mladej žene, rozprávať o svojom živote. Naopak v tomto prípade mohlo moje pohlavie byť výhodou a brané ako záujem ženy o ich príbeh ako mužov. Vzhľadom k tomu, že miesto rozhovoru si volili respondenti a respondentka sami, verím, že malo len malý vplyv na podobu príbehov.
3.3. Diskusia Analýzy jednotlivých príbehov rekonštruujú životné príbehy respondentov a respondentky. Ich podoba rešpektuje príbehy, ktoré samotní respondenti a respondentka priniesli v naratívnom rozhovore. Každá analýza príbehu je usporiadaná podľa chronologickej a logickej nadväznosti. Na príbehy nahliadam z naratívnej perspektívy, ktorá predpokladá, že jedinec konštruuje svoju identitu v príbehu (McAdams, 2005). Výskumná vzorka o veľkosti štyroch respondentov neposkytuje možnosť zovšeobecnenia získaných dát. Poskytuje ale štyri podrobné príbehy, ktoré manifestujú vývoj transsexuálnej identity jednotlivých respondentov a respondentky. Cieľom výskumu bolo priniesť životné príbehy transsexuálov do súčasného výskumu. V diskusii porovnávam získané príbehy s východiskami uvedenými v teoretickej časti.
Jednou zo vznesených výskumných otázok je záujem o to, ako transsexuáli konštruujú svoju transsexuálnu identitu a to, aké významné životné udalosti prispievajú k jej formovaniu. Odpoveď sa pokúsim poskytnúť skrz modely uvedené v teoretickej časti práce. Každý z príbehov je z hľadiska obsahovo celistvej analýzy poňatý ako samostatný jedinečný príbeh, v ktorom sa odráža utváranie jedincovej identity. Pomocou uvedených modelov sa pokúsim nájsť spoločné etapy a medzníky v tvorbe transsexuálnej identity a zároveň zachovať jedinečnú podobu, v ktorej sú prezentované.
78 Ako uvádzajú modely transsexuálnej identity, pri jej utváraní je dôležitým medzníkom rozhodnutie podstúpiť premenu pohlavia (Devor, 2004, Rubin, 2003, Girshick, 2008). Téma dôležitosti tohto rozhodnutia sa objavovala vo všetkých príbehoch. Najlepšie ju ilustruje príbeh Lucasa, ktorý je vo svojej podstate príbehom premeny, ktorú v čase rozhovoru podstupoval. Jeho príbeh ilustruje objavenie úzkosti zo sociálnych kontaktov (návšteva toaliet, celkovo pohostinstiev), ktoré uvádza Devor (2008) v etape premeny . Dankin príbeh ilustruje ako po etape prijatia transsexuálnej identity čaká na etapu premeny , ktorú odďaľuje strata životnej partnerky a narodenie dieťaťa. V etape premeny sa z Devorovho modelu objavujú situácie, v ktorých je vytúžené pohlavie ťažko rozpoznateľné pre okolie.
Rozhodnutie podstúpiť premenu sa dá porovnať aj z hľadiska, ktoré navrhuje Girshick (2008). Mike podľa jej zistení podstúpil premenu s cieľom zosúladiť svoj výzor so svojím prežívaním a následnou túžbou, aby okolie videlo jeho pravé mužské self . David a Lucas podstúpili premenu s túžbou, aby okolie videlo ich pravé mužské self .
Príbeh Davida a Mika ilustruje, že premenou pohlavia nekončí vývoj transsexuálnej identity , ako uvádza Rubin (2003). Vývoj ďalej pokračuje až do etapy hrdosti (Devor, 2004). V ich životných príbehoch, ktoré navyše poskytujú pod svojím menom, sa dostali do tejto fázy, ktorá sa objavuje konkrétne Mikovým spísaním svojho príbehu do knižnej podoby a otvorenom rozprávaní o svojom živote. David tiež netají svoju transsexuálnu identitu a na jeho príbehu je vidieť prechod z etapy integrácie (v podobe vyrovnávania sa s otázkou ako ostatným hovoriť o svojej identite) do etapy hrdosti (kde otvorene rozpráva svoj životný príbeh a opisuje v ňom snahu dokázať, že „transsexuály jsou normální lidi“) (Devor, 2004).
V príbehoch (Mike, David, Danka) sa objavuje etapa objavenia transsexuality alebo transgenderizmu (Devor 2008). Toto objavenie plní rôzne funkcie. Davidovi prináša dôkaz o tom, že jeho situácia je riešiteľná, Mikovi zase odpoveď na otázku „kto je“. Danke poskytuje transsexualita konkrétne riešenie jej situácie.
Podľa Mason Schrocka (1996) pri procese utvárania „pravého self“ dôležitú rolu hrajú príbehy z detstva, ktoré sa objavujú v životných príbehoch (Lucas, Danka, Mike, David). Prezliekanie sa do šiat opačného pohlavia sa objavuje v príbehu Danky a Davida. V Dankinom príbehu sa objavujú tieto príbehy v detstve a sú spojené s príbehmi, v ktorých toto jej správanie odhalili rodičia. V Davidovom prípade sa jedná o zámerné štylizovanie sa do role chlapca, ktoré súvisí skôr s etapou prijatia transsexuálnej identity (Devor 2004). V Davidových príbehoch z detstva sa však vyskytuje príbeh ilustrujúci participáciu
79 v športových aktivitách, za cieľom potlačenia sekundárnych pohlavných znakov. Príbehy popretia (Mason Schrock,1996) sa vyskytujú v Mikovom príbehu, ktorý v čase keď nevedel o existencii transsexuality, zrovnával svoju identitu s homosexuálnou identitou, s ktorou sa nakoniec nestotožnil. Tiež sa v jeho príbehu vyskytuje odvádzanie pozornosti od „pravého self“, ktoré súvisí s dobou, v ktorej Mike žil. Ako uvádza Devor (2004), spoločnosť v ktorej žijeme, má významný vplyv na utváranie transsexuálnej identity.
Z príbehov vyplýva implicitne (David, Mike a Lucas) a explicitne (Danka), že diagnóza transsexualita slúži ako prostriedok k vytúženému telu a nie ako označenie „poruchy“, ktoré v dnešnej dobre transsexuálom prisudzuje diagnostická kategória F64.0 Transsexualita (Trapková Chvála, 2005, MKN 2010, Weiss 2012). Žiaden z respondentov o sebe neuvažuje v pojmoch choroby, či poruchy. V príbehoch (Lucas, Mike, Danka, David) sa objavujú pocity odlišnosti, „nenormálnosti“, ktoré uvádzajú Rubin (2003) a Girshick (2008) ako súčasť vývoja transsexuálnej identity. Pritom, ako uvádzajú, tieto pocity sú podmienené porovnávaním sa transsexuálnych jedicnov s okolím. O nepríjemných pocitoch, ktoré súvisia s prežívaním, ktoré ovlyvňuje to, do akej miery reaguje spoločnosť na správanie jedinca, hovorí aj Devor (2004) v prvej etape nazvanej pretrvávajúca úzkosť . Táto etapa sa objavuje v príbehoch z detstva (David, Lucas, Danka), kde významnú rolu hrali rodičia a ich ponímanie gendrových seteotypov, ako píše Girshick (2008). U Davida a Lucasa, ktorí vyrastali v rodinách, kde im tolerovali správanie prináležiace k opačnému pohlaviu, sa v príbehu neobjavujú také silné pocity odlišnosti v detstve. V Dankinom príbehu striktné vymedzenie mužskej gendrovej role vedie k nepríjemným pocitom, ktoré vyúsťujú do túžby ospustiť domov.
Limity výskumu spočívajú v malej vzorke transsexuálnych jedincov, ktorá síce vďaka rozmanitosti, ktorú v sebe nesie poskytuje rôznorodé príbehy, avšak neumožňuje generalizáciu, zovšeobecnenie ani ilustráciu niektorých javov z viacerých perspektív. Vzorka tak neposkytuje možnosť vyniknúť prípadným rozdielom transsexuálnych mužov a transsexuálnych žien, ktoré uvádza napríklad Devor (2004) v niektorých etapách vývoja transsexuálnej identity. Tieto limity sú zároveň podnetmi pre ďalší výskum, ktorý by sa mohol zamerať na zozbieranie viacerých príbehov od transsexuálnych mužov a žien a porovnať ich detailnejšie s modelmi vývoja transsexuálnej identity.
Určité limity poskytuje aj zvolená metóda analýzy dát. Holisticko obsahová naratívna analýza hoci poskytuje podrobné informácie o každom respondentovi, neumožňuje vzájomné prepojenie príbehov. Cieľom výskumu však nebolo priniesť zovšeobecnené poznanie, preto aj
80 tento aspekt môže byť podnetom k ďalšiemu skúmaniu, v ktorom sa pri žitej skúsenosti transsexuálov použije iný druh naratívnej analýzy, prípadne iná kvalitatívna metóda.
81 Záver Práca sa zaoberá životnými príbehmi transsexuálov a tým, ako si v nich konštruujú svoju identitu. Teoretická časť poskytuje prehľad súčasných pohľadov na transsexualitu, ktorá je v práci vnímaná primárne ako prežívanie nesúladu medzi gendrovou a pohlavnou identitou. Uvádza jej existenciu v kontexte spoločenského vnímania gendrových kategórií. Prináša tiež prehľad súčasných modelov a poňatí transsexuálnej identity, ktoré sú prevzaté zo zahraničných publikácií.
V empirickej časti sa prostredníctvom naratívnych rozhovorov získavajú jedinečné príbehy samotných transsexuálov, prostredníctvom ktorých je formovaná ich identita. Práca poskytuje v našich podmienkach vzhľadom k nedostatku kvalitatívnych výskumov a poznatkov v oblasti psychológie, ktoré by poskytovali informácie o psychologických aspektoch transsexuality, jedinečný náhľad na transsexualitu.
Cieľom výskumu bolo zistiť aké príbehy samotní transsexuáli rozprávajú, ako v nich formujú svoju transsexuálnu identitu a skrz ktoré významné udalosti. Naratívny rozhovor tak poskytol priestor pre objavenie príbehov, ktoré si vybrali samostatní respondenti.
Aj napriek tomu, že som pri rozhovoroch nevychádzam zo žiadneho dopredu zvoleného modelu či poňatia transsexuálnej identity, v samotných príbehoch sa jednotlivé etapy či poňatia objavili spontánne. Ich objavenie diskutuje vzhľadom k získaným modelom a poňatiam transsexuálnej identity.
82 Zoznam Použitej literatury Butler, J. (2003). Trampoty s rodom: feminizmus a podrývanie identity . (1. vyd., 222 s.) Bratislava: Aspekt.
Blatný, M., Čermák, I., Jelínek, M., Osecká, T., Vobořil, D., Urbánek, T. (2004). Manuál Brněnského výzkumu celoživotního vývoje člověka, Zprávy, 10(4), Psychologický ústav AV ČR.
Byne, W., Bradley, S., Coleman, E., Eyler, A., Green, R., Menvielle, E., Meyer Bahlburg, H., Pleak, R., & Tompkins, D. (2012). Report of the American Psychiatric Association Task Force on Treatment of Gender Identity Disorder. Archives of Sexual Behavior , vol. 41(issue 4).
Byne, W., Bradley, S., Coleman, E., Eyler, A., Green, R., Menvielle, E., Meyer Bahlburg, H., Pleak, R., & Tompkins, D. (2012). Treatment of Gender Identity Disorder. American Journal of Psychiatry , 169(8), pp. 875 876.
Connell, C. (2010). Doing, Undoing, or Redoing Gender?: Learning from the Workplace Experiences of Transpeople. Gender , vol. 24(issue 1), pp. 31 55.
Connell, R. (2010). Two Cans of Paint: A Transsexual Life Story, with Reflections on Gender Change and History. Sexualities , 13(1), pp. 3 19.
Cromwell, J. (1999). Transmen and FTMs: identities, bodies, genders, and sexualities . Urbana ; Chicago: University of Illinois Press.
Čermák, I. (2004). „Genres“ of Life –Stories. In: D. Robinson, Ch. Horrocks, N. Kelly, and B. Roberts (eds), Narrative, Memory and Identity. Theoretical and methodological issues. Huddersfield, University of Huddersfield Press, 211 221.
Čermák, I. (2006). Narativně orientovaná analýza. In M. Blatný (ed.), Metodologie psychologického výzkumu: Konsilience v rozmanitosti. Praha: Academia, 85 109
Čermák, I., Hiles, D., Chrz, V. (2007): Narativně orientovaný výzkum: interpretační perspektivy. In: Řehan, V., Šucha, M. (Ed.), Sborník z konference Kvalitativní přístup a metody ve vědách o člověku VI, , Psychologica 37, Olomouc, Univerzita Palackého, s. 53 66.
Davies, S. (2010). Gender diversity in Indonesia: sexuality, Islam and queer selves . London: Routledge.
83 Devor, A. (2004). Witnessing and mirroring: A fourteen stage model of transsexual identity formation. Journal of Gay , vol. 8(issue 1), pp. 41 67.
Devor, A. (1997). FTM: female to male transsexuals in society . Bloomington [u.a.]: Indiana Univ. Press.
Dreger, A., & Micka, D. (2009). Hermafroditi a medicínská konstrukce pohlaví . (Vyd. 1., 298 s.) Praha: Triton.
Drescher, J. (2009). Queer Diagnoses: Parallels and Contrasts in the History of Homosexuality, Gender Variance, and the Diagnostic and Statistical Manual. Archives of Sexual Behavior , vol. 39(issue 2), pp. 427 460.
Drescher, J., Cohen Kettenis, P., & Winter, S. (2012). Minding the body: Situating gender identity diagnoses in the ICD 11. International Review of Psychiatry , vol. 24(issue 6), pp. 568 577.
Drescher, J., Cohen Kettenis, P., & Winter, S. (2012). Minding the body: Situating gender identity diagnoses in the ICD 11. International Review of Psychiatry , vol. 24(issue 6), pp. 568 577.
Dvořáčková, J. (2008). DG. F 64.0: Sexuologické diskurzy transsexuality (Diplomová práce). Masarykova univerzita, Brno.
Ellis, K., & Eriksen, K. (2002). Transsexual and Transgenderist Experiences and Treatment Options. The Family Journal , vol. 10(issue 3), pp. 289 299.
Ferber, A., Holcomb, K., & Wentling, T. (2009). Sex, gender, and sexuality: the new basics : an anthology . (p. 235). New York: Oxford University Press.
Fifková, H. (2008). Transsexualita a jiné poruchy pohlavní identity . (Vyd. 2., 202 s., [8] s. obr. příl.) Praha: Grada.
Fifková, H. (2001). Transsexualita z pohledu sexuoložky. Gender,rovné příležitosti, výzkum , 2(3), pp. 2 3.
Frank, A. (1997). The wounded storyteller: body, illness, and ethics . (Second edition., pages. cm.) University of Chicago Press.
Frank, A. (2004). Dignity, Dialogue, and Care. Journal of Palliative Care , 20(3), pp. 207 211.
Garcy, D. ústne zdelenie, 30.5.2012
84 Gallagher, S., & Cole, J. (2011). Dissociation in self narrative. Consciousness and Cognition , 20(1), pp. 149 155.
GID Reform Advocates: Because our identities are not disordered . (2010). Retrieved from: http://www.gidreform.org/
Girshick, L. (2008). Transgender voices: beyond women and men . (xiv, 213 p.) Hanover: University Press of New England.
Hiles, D., Čermák, I., Chrz, V. (2009). Narrative Oriented Inquiry: A Dynamic Framework for Good Practice. In, D. Robinson, P. Fisher, T.Yeadon Lee, S.J.Robinson, P.Woodcock (eds.), Narrative, Memory and Identities. Hudersfield: University of Huddersfield, 53 65
Helgeson, V. (c2012). The psychology of gender . (4th ed., xxiii, 632 p.) Boston: Pearson.
Hendl, J. (2008). Kvalitativní výzkum: základní teorie, metody a aplikace . (2., aktualiz. vyd., 407 s.) Praha: Portál.
Chrz, V., Čermák, I. (2005). Žánry příběhů, které žijeme. Československá psychologie, 49(6), 481 495.
Chrz, V. (2007). Možnosti narativního přístupu v psychologickém výzkumu . (1. vyd., 152 s.) Praha: Psychologický ústav AV ČR.
Kaufmann, J. (2007). Transfiguration: a narrative analysis of male‐to‐female transsexual. International Journal of Qualitative Studies in Education , 20(1), pp. 1 13.
Kvale, S., & Brinkmann, S. (c2009). InterViews: learning the craft of qualitative research interviewing . (2nd ed., xviii, 354 p.) Los Angeles: Sage Publications.
Lang, C., & Kuhnle, U. (2008). Intersexuality and Alternative Gender Categories in Non Western Cultures. Hormone Research , vol. 69(issue 4), pp. 240 250.
Lev, A. (2006 02 03). Disordering Gender Identity. Journal of Psychology , vol. 17(3 4), pp. 35 69.
Leix A.E., Transkripce audionahrávek v kontextu etickém, metodologickém a technickém . [netištěná disertačná práce] Brno. Masarykova univerzita, Fakulta sociálních studií, Katedra psychologie 2006.
Liao, L., Audi, L., Magritte, E., Meyer Bahlburg, H., & Quigley, C. (2012). Determinant factors of gender identity: A commentary. Journal of Pediatric Urology , vol. 8(issue 6).
85 Lieblich, A., Tuval Mashiach, R., & Zilber, T. (1998). Narrative research: reading, analysis and interpretation . (x, 185 p.) Thousand Oaks, Calif: Sage Publications.
Marešová, M., & Weiss, P. (1998). Několik poznámek k problematice transsexualismu. Československá psychologie , 42(4), pp. 306 313.
Mason Schrock, D. (1996). Transsexuals' Narrative Construction of the "True Self". Social Psychology Quarterly , 59(3), pp. 176 192.
McAdams, D. (2005). Studying Lives in Time: A Narrative Approach. Advances in Life Course Research (10).
Meadow, T. (2010). "A Rose is a Rose": On Producing Legal Gender Classifications. Gender , vol. 24(6), pp. 814 837.
Mezinárodní statistická klasifikace nemocí a přidružených zdravotních problémů: MKN 10 : desátá revize : aktualizovaná verze k 1. 1. 2009 . (2008). (2., aktualiz. vyd., 860 s.) Praha: Bomton Agency.
Meyer Bahlburg, H. (2010). From Mental Disorder to Iatrogenic Hypogonadism: Dilemmas in Conceptualizing Gender Identity Variants as Psychiatric Conditions. Archives of Sexual Behavior , vol. 39(2), pp. 461 476.
Millar, S. (1983). On interpreting gender in Bugis society. American Ethnologist , vol. 10(3), pp. 477 493.
Miovský, M. (2006). Kvalitativní přístup a metody v psychologickém výzkumu . (Vyd. 1., 332 s.) Praha: Grada.
Mishler, E. (c1986). Research interviewing: context and narrative . (xi, 189 s.) Cambridge, Mass.: Harvard University Press.
Nemec, R. (1993). Monika Němcová, Míla Němců, Robert Němec: biografie muže, který byl ženou . (1. vyd., 167 s.) Praha: CASSANDRA.
Perry, M. (2011). Klec pro majáky . (Vyd. 1., 335 s.) Zlín: Kniha Zlín.
Perry, M., ústne zdelenie 15. 6. 2012
Prince, V. (2005). The 'Transcendents' or 'Trans' People. International journal of transgenderism , 8(4), pp. 39 46.
Richards, L. (2009). Handling qualitative data: a practical guide . (2nd ed., xiv, 216 p.) London: SAGE. 86 Rowland, D., & Incrocci, L. (c2008). Handbook of sexual and gender identity disorders . (xxiii, 671 p.) Hoboken, N.J.: John Wiley.
Rubin, H. (2003). Self made men: identity and embodiment among transsexual men . (1st ed., xi, 217 p.) Nashville, TN: Vanderbilt University Press.
Spencerová, T. (2003). Jsem tranďák! . (Vyd. 1., 124 s.) Praha: G plus G.
Trapková, L., & Chvála, V. (2005). O smyslu transsexuality. Prakt.lékař , 85(8), pp. 464 466.
Turner, J., Oakes, P., Haslam, S., & McGarty, C. (1994). Self and Collective: Cognition and Social Context. Personality and Social Psychology Bulletin , 20(5), pp. 454 463.
Turner, J. (1994). Self and collective: Cognition and social context. Personality & social psychology bulletin , 20(5), pp. 454.
Vollmer, F. (2005). The Narrative Self. Journal for the Theory of Social Behaviour , 35(2).
Weiss, P. (2012). Poruchy pohlavní identity. Psychiatrie pro praxi , 13(3), pp. 104 106.
Weiss, P., & Fifková, H. (2010). Poruchy pohlavní identity v dětství a v dospívání. Pediatr praxi , 11(3), 174–176.
Wertz, F. (c2011). Five ways of doing qualitative analysis: phenomenological psychology, grounded theory, discourse analysis, narrative research, and intuitive inquiry . (xiv, 434 p.) New York: Guilford Press.
Woodward, K. (2000). Questioning identity: gender, class, nation . (viii, 166 p.) New York: Routledge in association with the Open University.
Zachovalý, M. (2009). Vývoj rodinných vztahů u transsexuálů v souvislosti se změnou pohlaví [Bakalářská práce]. Masarykova univerzita, Brno.
Zachovalý, M. (2013). Sociální reprezentace maskulinity / feminity u transsexuálů [Diplomová práce]. Masarykova univerzita, Brno.
Yescavage, K., Alexander, J., Muuddying the Wathers. (2009). In Ferber, A., Holcomb, K., & Wentling, T. Sex, gender, and sexuality: the new basics : an anthology. (pp. 21 31). New York: Oxford University Press.
87