VYSOKOŠKOLSKÁ UČEBNICA UNIVERZITA PAVLA JOZEFA ŠAFÁRIKA V KOŠICIACH PRÍRODOVEDECKÁ FAKULTA Katedra botaniky

Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Martin Bačkor a Miriam Bačkorová

Košice 2018 PREHĽAD DEJÍN BIOLÓGIE, LEKÁRSTVA A FARMÁCIE Vysokoškolská učebica Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach

Autori: 2018 © prof. RNDr. Martin Bačkor, DrSc. Katedra botaniky, Prírodovedecká fakulta, UPJŠ v Košiciach 2018 © RNDr. Miriam Bačkorová, PhD. Katedra farmakognózie a botaniky, UVLF v Košiciach

Recenzenti: doc. RNDr. Roman Alberty, CSc. Katedra biológie a ekológie, Fakulta prírodných vied, UMB v Banskej Bystrici doc. MVDr. Tatiana Kimáková. PhD. Ústav verejného zdravotníctva, Lekárska fakulta, UPJŠ v Košiciach

Vedecký redaktor: prof. RNDr. Beňadik Šmajda, CSc. Katedra fyziológie živočíchov, Prírodovedecká fakulta, UPJŠ v Košiciach

Technický editor: Mgr. Margaréta Marcinčinová

Všetky práva vyhradené. Toto dielo ani jeho žiadnu časť nemožno reprodukovať, ukladať do in- formačných systémov alebo inak rozširovať bez súhlasu majiteľov práv. Za odbornú a jazykovú stránku tejto publikácie zodpovedajú autori. Rukopis neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou

Tento text vznikol aj vďaka materiálnej pomoci z projektu KEGA 012UPJŠ-4/2016.

Vydavateľ: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Dostupné od: 22. 10. 2018

ISBN 978-80-8152-650-3 OBSAH

PREDHOVOR ...... 5 1 STAROVEK ...... 6 1.1 Zrod civilizácie ...... 8 1.2 Staroveká čínska medicína ...... 10 1.3 Staroveká indická medicína ...... 11 1.4 Staroveká medicína Mezopotámie ...... 12 1.5 Staroveká medicína v Egypte ...... 13 2 DOBA ŽELEZNÁ...... 15 2.1 Izrael ...... 16 2.2 Grécko ...... 17 2.2.1 Raná grécka veda, „Predsokratici“ ...... 18 2.2.2 Aténske obdobie ...... 24 2.2.3 Helénske obdobie ...... 29 2.3 Rímska ríša ...... 31 3 STREDOVEK...... 34 3.1 Patristika ...... 35 3.2 Scholastika ...... 36 3.3 Byzancia ...... 36 3.4 Arabský svet ...... 37 3.5 Západná a stredná Európa ...... 40 4 RENESANCIA, 15. – 16. STOROČIE ...... 46 4.1 Anatómia človeka ...... 47 4.2 Renesančná zoológia ...... 51 4.3 Renesančná botanika ...... 52 5 BAROK A OSVIETENSTVO, 17. – 18. STOROČIE ...... 57 5.1 Zrod vedeckej mikroskopie (17. – 18. storočie) ...... 63 5.2 Moderná klasifikácia organizmov (17. – 18. storočie) ...... 67 5.3 Počiatky experimentálnej botaniky (18. – 19. storočie) ...... 74 5.4 Embryologické teórie (18. storočie) ...... 77 5.5 Encyklopedisti (18. – 19. storočie) ...... 82 5.6 Prírodná filozofia ...... 84 6 BIOLÓGIA 19. A 20. STOROČIA ...... 88 6.1 Vývojová teória (evolucionisti) ...... 88 6.2 Bunková teória, rozvoj cytológie a histológie ...... 96 6.2.1 Bunková teória a rozvoj cytológie ...... 96 6.2.2 Rozvoj histológie ...... 107 6.3 Mikrobiológia, imunológia a virológia ...... 109 6.4 Genetika a molekulová biológia ...... 119 6.5 Fyziológia živočíchov a človeka ...... 134 6.6 Fyziológia rastlín a experimentálna botanika ...... 138 6.7 Etológia ...... 140 6.8 Ekológia ...... 142 6.9 Teória biologickej symbiózy organizmov ...... 143 6.10 „Fašistická biológia“ v prvej polovici 20. st. a biológia „studenej vojny“ v 50. rokoch 20. st. počas éry tzv. „Sovietskeho zväzu“ ...... 146 POUŽITÁ LITERATÚRA ...... 149 REGISTER ...... 151 Starovek

PREDHOVOR

Po viac ako desiatich rokoch ponúkame čitateľom doplnenú a rozšírenú verziu doteraz oficiálne nepublikovaného (napriek tomu zverejneného a verejnosti cez www stránku dostupného) interného učebného textu, ktorý slúžil v rokoch 2007 – 2017 ako základná literatúra pre výučbu predmetu „Seminár dejiny biológie“. Preto niektoré časti tohto textu mohli poslúžiť v poslednom desaťročí ako literárny zdroj pre nám neznáme práce ďalších slovenských autorov, čo by v takom prípade mohlo budiť dojem, že prehľad nami použitej literatúry nie je úplný. Tento predmet, bol pôvodne zavedený v školských rokoch 1999/2000 až 2000/2001 do ponuky predmetov na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach vo forme prednášky pod názvom „Dejiny biológie“. Tak ako aj v tomto období, ako aj od školského roku 2003/2004 až doteraz, už pod súčasným názvom „Seminár dejiny biológie“, bol primárne určený pre študentov biologický odborov, najmä študijného programu „Biológia“, v rámci jednoodborového bakalárskeho stupňa štúdia, resp. medziodborových a učiteľských biologických študijných programov. Učebný text je prirodzene určený aj pre učiteľov biológie na všetkých stupňoch vzdelávania v rámci Slovenskej republiky, prípadne študentov aplikovaných biologických odborov (napr. lekárstvo, farmaceutické vedy, poľnohospodárske vedy, lesníctvo a pod.). A samozrejme, pre všetkých záujemcov, ktorí chcú získať základný prehľad o najvýznamnejších míľnikoch biológie ako nesmierne zaujímavej, modernej a dynamicky sa vyvíjajúcej vedeckej disciplíny. Učebný text je chronologicky rozčlenený na najvýznamnejšie obdobia rozvoja civilizácie. Posledné dve ukončené storočia, devätnáste a dvadsiate, sú z dôvodu nevídaného rozvoja biologických disciplín a z toho plynúceho objemu získaných informácií, rozdelené na hlavné oblasti vied o živej prírode. Keďže je vo vede niekedy ťažké definovať, čo je minulosť a čo už prítomnosť tej-ktorej vednej disciplíny, do predloženého textu sme sa snažili nezahrnúť významné biologické objavy zo začiatku 21. storočia, ktoré sú už zvyčajne pokladané za „súčasnosť“ biológie.

V Košiciach, máj 2018 autori

„Analýza takmer každého vedeckého problému vedie automaticky ku štúdiu jeho histórie.“ Ernst Mayr (1982)

5 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

1 STAROVEK

„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami…“

kniha Genezis, Biblia

Vývoj ľudstva bol už od počiatku nevyhnutne zviazaný so získaním určitej sumy prírodovedných znalostí, spojených prevažne so zberom a lovom alebo zachovaním vlastnej existencie. Doba kamenná, teda obdobie ľudských dejín, v ktorom sa používal kameň ako hlavná surovina na výrobu nástrojov, sa delí na dve hlavné obdobia: paleolit (staršia doba kamenná) a neolit (mladšia doba kamenná). Pre paleolit je charakteristický zber potravy a lov. Pre túto činnosť už bolo nevyhnutné zvládnutie určitých ekologických poznatkov pri organizovanom love veľkej zveri alebo rybolove. Zber semien, plodov a korienkov vyžadoval získanie znalostí (empíria) v základoch biologickej klasifikácie. Významnú úlohu zohrávajú ručné kamenné nástroje, zbrane, oheň a zvládnutie reči. Počiatky biológie ako vedy, ktorá sa zaoberá živými organizmami, spadajú do obdobia spred 50 000 rokov a možno aj skôr. Napriek zdanlivo „pomalému rozbehu“ dnes biológia, spolu s aplikovanými biologickými odbormi, patrí medzi najdynamickejšie sa rozvíjajúce oblasti vedy v súčasnosti.

Obr. 1.: „Venuša“ z Moravian nad Váhom, vyrobená z mamutoviny. Soška patrí do obdobia mladého paleolitu – tzv. gravettienu. Vznikla v období pred viac ako dvadsaťtisíc rokmi a patrí medzi najvýznamnejšie archeologické nálezy z nášho územia. Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Moravianska_venu%C5%A1a#/media/File:Moravianska_venusa.jpg

6 Starovek

Až pomerne nedávno, v období 9 000 až 7 000 rokov pred n. l., sa v priaznivých klimatických oblastiach Prednej Ázie zrodilo poľnohospodárstvo. Význam vzniku poľnohospodárstva možno prirovnať k významu používania ohňa a sily (zvierat, vody, vetra, neskôr iných zdrojov). Agrárna revolúcia spôsobila nástup usadlého spôsobu života, neskoršej špecializácie a dokonalejšej deľby práce. So vznikom poľnohospodárstva sa rozvíjal aj proces domestikácie (zdomácnenia) hospodárskych zvierat (hoci napr. pôvod psa siaha údajne až do doby kamennej). Pre rozvoj civilizácie mala mimoriadny význam domestikácia koní. K tejto významnej udalosti došlo pravdepodobne pred 6 000 rokmi. Svedčia o tom archeologické nálezy kostrových pozostatkov koní z Kazachstanu a Ukrajiny, na chrupe ktorých boli zaznamenané stopy po použití uzdy. Zavedením poľnohospodárstva nastalo pravdepodobne obdobie vzniku racionálnej vedy, pretože ľudstvo začalo mať racionálnu motiváciu pozorovať rast rastlín, či rozmnožovanie živočíchov. Už nestačilo poznať lokalitu, kde sa daná rastlina nachádza alebo poznať techniku lovu určitého zvieraťa. Obdobie medzi vznikom poľnohospodárstva a založením miest sa nazýva ako mladšia doba kamenná, teda neolit (v strediskách starovekej civilizácie asi 5000 až 3000 rokov pred n. l.). Okrem poľnohospodárstva je charakterizovaná zdokonalením kamenných nástrojov, vznikom hrnčiarstva a tkania látok. Charakteristickou hospodárskou a kultúrnou jednotkou bola dedina. Okrem poľnohospodárstva bola nemenej dôležitou potrebou človeka aj snaha o liečenie chorôb a poranení. Praveké liečiteľstvo vznikalo empiricky, teda na základe ľudskej skúsenosti. S empirizmom sa však miešala aj iracionálna viera v duchov a démonov, ktorých pokladali za pôvodcov chorôb a úrazov. Proti nim mali účinkovať rôzne kúzla a zaklínadlá, v snahe získať si priazeň dobrých duchov a zvíťaziť nad zlými démonmi. Sprostredkovateľmi kontaktu s dobrými duchmi sa stali mágovia a čarodejníci. Tu sa objavuje aj viera v zázračnú moc amuletov a talizmanov. Archeologické nálezy dokazujú, že v období kultovo-magického liečiteľstva sa objavujú aj pomerne náročné chirurgické úkony, napr. trepanácia lebiek (chirurgický úkon, pri ktorom dochádza k vytvoreniu otvoru v ľudskej lebke). Robili ich pravdepodobne ľuďom postihnutým duševnými chorobami alebo nádormi, či cievnymi poruchami, ktoré spôsobovali bolesti hlavy. V praveku sa tento chirurgický úkon uskutočňoval pravdepodobne bez umŕtvenia, pravdepodobnosť prežitia operácie však bola prekvapivo vysoká, údajne až 30 %. Je dokázané, z viacerých archeologických nálezísk Slovenska, že trepanácie lebky sa v období kultovo-magického liečiteľstva robili aj na našom území. Našli sa aj kostry, ktoré poukazujú na amputácie. Boli objavené aj mnohé pozostatky nožov a pinziet, ktoré slúžili na ošetrovanie rán.

7 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Obr. 2.: Trepanovaná lebka z obdobia neolitu, mladšej doby kamennej. Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Trepanning#/media/File:Trepanated_skull_of_a_woman-P4140363-black.jpg

1.1 Zrod civilizácie

„Človek z prírody vzišiel, v prírode žije, a zasa sa do nej bez pochybností vráti.“

anonymný autor

Významným medzníkom v histórii ľudstva bola snaha o rozvoj poľnohospodárstva v rozľahlých aluviálnych údoliach veľkých riek, ktorých dolné toky pretekali vyprahnutou zemou. Ľudia pravdepodobne začali s poľnohospodárstvom na dolnom toku, kde bolo možné zasadiť semená do vlhkého blata, ako to dodnes robia v oblasti Horného Nílu. Postupne vznikla potreba umelého zavlažovania a regulácie vodných tokov. V takomto území stráca dedina svoju funkciu a prestáva byť prirodzenou hospodárskou jednotkou. Združenie viacerých dedín, ktoré boli schopné tohto spôsobu poľnohospodárstva, malo za následok kvantitatívny pokrok vo výrobe potravín, čo umožňovalo žiť z poľnohospodárskej výroby väčšiemu počtu ľudí. To malo za následok kvalitatívne zmeny v spoločenskej organizácii. Civilizácia teda mohla vzniknúť len v miestach dobre zavlažovaných údoliach riek so zavlažovacími kanálmi. Až do doby železnej sa nemohla vzdialiť z aluviálnych nížin. Rané civilizácie boli preto odkázané len na niekoľko málo vhodných oblastí Mezopotámie, Egypta a údolia Indu. Vznik mesta bol následok civilizácie, nie jej príčinou. Mesto sa začína líšiť od neolitickej dediny tým, že väčšina jeho obyvateľov nie sú výrobcovia potravín, ale úradníci, remeselníci, obchodníci a robotníci. Tieto skupiny ľudí sú živené z prebytkov poľnohospodárstva. Medzi hlavné

8 Starovek výdobytky raných civilizácií nepatrí len nástup triednej spoločnosti alebo vznik zákonov (napr. Chammurapiho zákonník). Pre rozvoj vedy, a teda aj biológie, mali význam aj zmeny v technológiách civilizácie. Azda najvýznamnejšou bol objav kovov.

Obr. 3.: Haldy po stredovekej ťažbe medi v lokalite Špania dolina. Archeologické nálezy potvrdzujú dobývanie medi na tejto lokalite už v období eneolitu, teda neskorej kamennej doby, resp. tzv. „rané metalikum“. Zdroj: Bačkor, originál

Technický pokrok civilizácie bol spojený s objavom používania kovov, predovšetkým medi a jej zliatiny bronzu. Kovy však boli spočiatku vzácne, pretože sa v surovom stave vyskytujú veľmi zriedkavo (najmä zlato a meď). Poľnohospodárstvo spočiatku pracovalo technikou doby kamennej. Zlato, hoci sa asi v prirodzenom stave vyskytovalo najbežnejšie, nebolo spočiatku pre civilizáciu nevyhnutným kovom, pretože nástroje boli len kamenné a používalo sa najmä na výrobu ozdobných predmetov. Meď mala po tepaní oveľa lepšie fyzikálno-chemické vlastnosti. Problém spočíval v tom, že meď v prírodnom stave sa nachádzala vzácne v horách, ďaleko od poľnohospodárskych sídiel, podobne ako povrchovo oxidované medené rudy. Pôvod metalurgie je preto asi v iných oblastiach než pôvod civilizácie (pozn. problémy s dopravou rudy, najvýhodnejšie spracovanie na mieste). Výroba kovov bola veľká kvalitatívna zmena. Kovové nástroje sú trvácnejšie a účinnejšie ako kamenné. Kovy však boli celé stáročia drahé. Medené rudy sú dosť vzácne (väčšinou sa nachádzajú na neprístupných miestach) a cínové rudy sú ešte vzácnejšie. Oba kovy sú však nutné pre vznik zliatiny – bronzu, ktorý má nízku teplotu tavenia, a tak je možná technika odlievania. Kovy sa preto používali obmedzene (napr. nádoby pre zámožných, a neskôr predovšetkým na výrobu zbraní). Nemenej významné sú preto objavy v doprave, objav kolesa a lodnej plachty. Pôvod kvantitatívnych vied bol spôsobený potrebou mier pre praktické potreby (váhy, objemy). Dôležitým sa stal aj počet predmetov (základy matematiky vo všeobecnosti) a zrod písma.

9 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Na území riečnych kultúr vzniká otrokárstvo, ktoré zobrazujú dochované výjavy na sumerských reliéfoch spred asi 5000 rokov, hoci poľnohospodárstvo založené na práci otrokov sa plne rozvinulo až v dobe železnej. Pre dejiny biológie má význam aj zrod lekárstva, ktoré, podobne ako astrológia, bolo povolaním vyšších tried.

1.2 Staroveká čínska medicína

Staroveká čínska medicína (4. až 3. tisícročie pr. n. l.) mala empiricko-racionálny liečiteľský charakter. Jej zakladateľom bol cisár Šeng-Nung (Shen Nung). Pokladá sa za otca čínskej medicíny a farmakológie. Napísal „Knihu o bylinách“, kde opísal viac ako 350 liečivých rastlín. Je to jeden z najstarších „herbárov“ dochovaných v histórii ľudstva. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že botanika, ako vedecká disciplína, môže mať skôr pôvod v lekárstve, ako v poľnohospodárstve. Táto kniha sa pokladá za najstaršiu lekársku knihu vôbec a je svedectvom o vyspelej prírodnej farmakoterapii v starovekej Číne. Následné lekárske knihy sa snažili vysvetľovať vznik chorôb, štúdium faktorov, ktoré majú na vznik ochorenia vplyv, objav pulzu a pod. Podľa starovekej čínskej medicíny existujú v tele človeka dve zložky: aktívna, mužská – Jang a pasívna, ženská – Jin. Choroba vzniká vtedy, keď sa naruší ich rovnováha. K ďalším „pilierom“ starovekej čínskej medicíny patrí aj učenie o tzv. piatich elementoch (prvkoch). Týmito piatimi prvkami sú: drevo, oheň, zem, kov a voda. Tieto prvky však podľa starovekej čínskej medicíny nie sú len základnými elementami prírody, ale tiež predstavujú päť vlastností, resp. základných procesov všetkých vecí a javov v prírode. Na základe tejto teórie sa okrem rozvoja prírodovedného poznania rozvíjala aj staroveká čínska metafyzika, astronómia a učenie geometrie Feng šuej (výklad prúdenia a smerovania zemských a atmosférických síl, ako aj smerovaní ľudských jin a jang zložiek s cieľom nájsť najvhodnejšie miesto na život človeka, prípadne aj umiestnenie jeho telesnej schránky v prípade smrti). Čína je tiež kolískou známej liečebnej a profylaktickej metódy – akupunktúry. Zakladá sa na vpichovaní ihiel (kamenných, neskôr kovových) do určitých miest na tele, tzv. životných bodov, ktorých Číňania poznali asi 350. Vyšetrovali moč, stolicu, ale aj zmyslové orgány. Je zaujímavé, že pri operáciách už využívali na znecitlivenie ópium alebo hašiš. Veľkým pozitívom staročínskej medicíny bolo zavedenie očkovania (kiahne) a dodržiavanie zásad hygienických návykov. Staročínska medicína nevyužívala pitvy, lebo Číňania verili, že v posmrtnom stave zostáva človek nezmenený.

10 Starovek

Obr. 4.: Cisár Shen Nung. Zdroj: http://antiquecannabisbook.com/chap2B/China/China.htm

1.3 Staroveká indická medicína

V starovekej Indii bola veda na rozhraní 4. až 3. tisícročia ovplyvnená otrokárskym zriadením. Kultúra a medicína sa riadila tzv. brahmanským náboženstvom (brahma, podstata vesmíru, hinduizmus). Jeho podstata bola zaznamenaná v posvätných knihách – Védach (napr. problematika spracovania potravín, likvidácia potravín a pod.). O medicíne sa zmieňujú aj Knihy života – Ájurvédy (jeden z najstarších dochovaných systémov starostlivosti o zdravie na svete) a právny zákonník Manu (údaje o chorobách, ich liečení a hygiene). Podľa staroindickej medicíny, podobne ako učenia starovekej čínskej medicíny, pôsobí v ľudskom tele päť základných prvkov: zem, voda, oheň, vzduch a kov. Poznatky o anatómii získavali aj pitvami. Telo sa podľa nich skladalo z kože, kostí, svalov, hlavných orgánov (napr. mozog) a ciev. Veľké pokroky dosiahli aj v chirurgii. Poznali vyše sto chirurgických nástrojov a prevádzali amputácie a laparotómie (rozrezanie brušnej dutiny). Robili plastické operácie, poznali cisársky rez. Z medikamentov najčastejšie aplikovali rastlinné a živočíšne látky, ale aj anorganické chemikálie. Brahmanské náboženstvo v Indii neskôr vystriedal budhizmus. Z tohto obdobia pochádza joga, komplex fyzických a duševných cvikov, ktoré majú pomôcť dosiahnuť nirvánu – stav najvyššej blaženosti. Z neskoršieho obdobia starovekej medicíny v Indii sú najznámejší lekári Čaraka (okolo 3. stor. pr. n. l.), ktorý zanechal súhrnné medicínske dielo Čarakasanhita (napr. obsahuje informácie o stavbe ľudského tela, význame stravovania, hygieny, prevencie pred chorobami, ako aj informácie o samotných liečebných postupoch) a Sušruta (asi 4. stor. pr. n. l.), ktorý opísal viaceré chirurgické a plastické zákroky v diele Sušrutasanhita.

11 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Obr. 5.: Lekár Sušruta, jeden z „otcov“ chirurgie. Zdroj: http://historyofsurgery.co.uk/Web%20Pages/0055.htm

1.4 Staroveká medicína Mezopotámie

Veľmi významné miesto v dejinách starovekej medicíny zohrala Mezopotámia (3. až 1. tisícročie pr. n. l.), krajina na úrodnom území medzi riekami Eufrat a Tigris (dnešná Predná Ázia). Na tomto území sa prelínali kultúry Akkadov, Asýrov, Babyloncov, Chetitov i Sumerov (pozn. vynálezy zavlažovacích sústav, kolesa a pluhu, ale aj šesťdesiatkový systém merania času, teda 1 hod = 60 min). Medicíne sa venovali predovšetkým kňazi a kúzelníci. Chorobu vysvetľovali ako boží trest alebo posadnutie tela démonom. Týchto bolo šesť hlavných (napr. kožných chorôb, nákazlivých chorôb, nervových a duševných chorôb a pod.). Medicína sa delila na internú medicínu a chirurgiu. Tak ako aj neskôr v histórii ľudstva sa lekári odlišovali podľa toho, či liečili bohatých, alebo chudobných ľudí. Popri zaklínaní však liečili aj prírodnými liekmi v podobe nápojov, mastí a kúpeľov. Vedeli už operovať oči, zlomeniny kostí, nádory a podobne. Veľký význam pripisovali diagnostike ochorení. V 18. storočí pr. n. l. vydal Babylonský vládca Chammurapi zákonník, ktorý určoval odmenu, ako aj trest pre lekárov. Našli sa mnohé hlinené doštičky, na ktorých boli aj medicínske záznamy. Z tejto kolísky ľudstva sa zachovalo aj jedno z najstarších písaných diel, tzv. Epos o Gilgamešovi (zachoval sa v Asýrskej verzii z Aššurbanipalovej knižnice, hoci poznáme aj staršie verzie, napr. Chetitskú, starobabylonské fragmenty a dokonca sumerskú predlohu z 18. až 20. storočia pred n. l.). Epos bol známy dokonca ešte skôr, v nepísanej podobe. Historicky cenná je časť s legendou o potope sveta. Dozvedáme sa aj o predstavách o prírode. V knihe je aj ekologické posolstvo, napr. hrdina Enkidu je potrestaný bohmi za to, že rúbal cédrový les. Dozvedáme sa o bohoch Zeme,

12 Starovek

Slnka, otázkach života a smrti, liečivých rastlinách, napr. rastlina z mora, čo “dáva nový život”. Túto rastlinu, vracajúcu mladosť Gilgameš v epose „naozaj“ nájde na dne mora a vráti sa s ňou domov. Bohužiaľ ju neďaleko Uruku položí na zem, aby sa napil vody, a tak mu túto rastlinu (azda červenú, resp. hnedú riasu) zožerie had. Nakoniec Gilgameš prichádza o nesmrteľnosť… V tomto epose sa už stretávame aj s poznaním istých základov rastlinnej fyziológie, napr. pochopením významu vody pre rast stromov a rastlín. Na týchto poznatkoch boli vybudované všetky staroveké „riečne“ kultúry, ktoré stáli pri zrode civilizácie.

Obr. 6.: Epos o Gilgamešovi, akkadská hlinená tabuľka. Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Epic_of_Gilgamesh#/media/File:British_Museum_Flood_Tablet.jpg

1.5 Staroveká medicína v Egypte

Naše poznanie Egyptskej kultúry sa zakladá na textoch zachovaných na papyrusoch a iných hieroglyfických nápisoch na stenách hrobiek a pod. Staroegyptská medicína sa vyznačovala dvoma základnými smermi, ktoré sa prelínali a vzájomne dopĺňali: empiricko racionálny smer a magicko-náboženský. Smithov papyrus (dostal názov podľa svojho nálezcu, egyptológa Edwina Smitha), pochádzajúci zo 16. stor. pr. n. l., sa pokladá za najstaršiu učebnicu chirurgie. Popisuje riešenie 48 chirurgických prípadov. V texte je najstarší zachovaný popis rakoviny, ktorá je tu pokladaná za neliečiteľný prípad ochorenia. Autorstvo sa pripisuje Imhotepovi, prvému lekárovi, o ktorom sú z tohto obdobia menovité záznamy. Imhotep, kancelár faraóna Džosera, bol údajne aj básnik a filozof. Pripisuje sa mu, okrem mnohých technických vynálezov vrátane návrhu stupňovitej pyramídy, aj samotný objav výroby papyrusu.

13 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Ebersov papyrus (v zime 1873/1874 ho kúpil v Luxore (Théby) Georg Ebers, odtiaľ teda pochádza jeho názov) je súborná práca o Egyptskej medicíne z viacerých lekárskych odborov. Uvádza sa tu okolo 900 postupov ako liečiť choroby, najmä rastlinnými, živočíšnymi a minerálnymi zložkami liekov. Zvitok papyrusu má dĺžku približne 20 metrov a obsahuje 110 strán. Opisuje asi 200 chorôb (detské, ženské a vnútorné), ale dokonca aj alergie (astma a senná nádcha). Papyrus je z 16. stor. pr. n. l. a predpokladá sa, že je to prepis staršieho, pravdepodobne nezachovaného textu. Kahúnsky papyrus, objavený v troskách faraónovho paláca v meste Kahún, je súborom poznatkov starých Egypťanov o gynekológii a pôrodníctve. Druhý papyrus z Kahúnu, objavený na tom istom mieste, tiež približne z dvadsiateho storočia pr. n. l., sa venuje ochoreniam zvierat. Z predloženého textu vyplýva, že prerušenie tehotenstva starovekí Egypťania nepokladali za hriech a dokázali ho aj umelo vyvolať. Na veľmi vysokej úrovni bola hygiena, ktorá bola súčasťou náboženstva. Jej dodržiavanie sa kontrolovalo. Lekári sa vzdelávali v akadémiách, ktoré sa budovali pri chrámoch a nazývali sa domy života. Boli zriadené napr. v Memphise, alebo Thébach. Už v období 20. až 15. storočia pr. n. l. existovala v Egypte široká špecializácia lekárov (zubní, oční alebo internisti). V neskoršom období získalo v Egyptskej medicíne prevahu kňazstvo – lekárstvo a lekársku prax vykonávali mnohí šarlatáni, ktorí mali údajne liečiteľské schopnosti od bohov. Jedným z aspektov tohto javu bolo aj balzamovanie mŕtvych, čo umožnilo poznať anatómiu brucha a hrudníka. Za ústredný orgán tela sa v starovekom Egypte pokladalo srdce. Egyptská medicína sa stala bezprostredným východiskom medicíny antického Grécka a Ríma.

Obr. 7.: Ukážka textu z papyrusu Edwina Smitha a soška Imhotepa z obdobia vlády Ptolemaiovcov. Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Edwin_Smith_Papyrus#/media/File:Edwin_Smith_Papyrus_v2.jpg Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Imhotep#/media/File:Imhotep-Louvre

14 Starovek

2 DOBA ŽELEZNÁ

Od polovice 2. tisícročia pr. n. l. sa v dôsledku technických, hospodárskych a politických príčin menia úzko ohraničené civilizácie riečnych údolí na civilizáciu rozsiahlych oblastí Ázie, severnej Afriky a Európy. Doba železná nebola takým významným skokom v dejinách ľudstva, ako tomu bolo na počiatku doby bronzovej, ale pokrok bol zabezpečený využívaním technológií na báze podstatne lacnejšieho kovu, ktorý je zemepisne rozšírený oveľa rozsiahlejšie. Železo sa takto mohlo uplatniť oveľa lepšie aj medzi jednotlivými spoločenskými triedami. Pre pochopenie dejín prírodných vied je pre nás dôležité zaoberať sa dobou železnou v oblasti Stredozemného mora, predovšetkým klasickou civilizáciou Grékov a Rimanov, hoci aj civilizácie Indie a Číny bohato prispeli k rozvoju ľudstva. O týchto sme sa však už zmienili v predchádzajúcom texte. Objav železa je čiastočne opradený tajomstvom. Predpokladá sa, že prvé železo bolo pôvodom z meteoritov, ktoré boli tepelne spracované, podobne ako meď. Prirodzene takéto železo muselo byť mimoriadne vzácne. Problém železa bol v tom, že spočiatku sa ho nedarilo taviť. Železo v použiteľnom množstve bolo pravdepodobne získané v oblasti južne od Kaukazu, asi v 15. storočí pr. n. l., ale v množstve, ktoré bolo technicky a hospodársky rozhodujúce, až v 12. storočí pr. n. l. Technológiu spracovania železa ovládali Chetiti. Po páde ich ríše, približne v tomto období, sa tajomstvo technológie spracovania železa dostalo do Európy. Napr. v Grécku začala doba železná už približne 1100 rokov pred n. l., na území Slovenska na prelome deviateho až ôsmeho storočia pred n. l., v severnej Európe až okolo šiesteho storočia pred n. l. Železo však nevytlačilo bronz, nahradilo ho len pri výrobe bežných predmetov. Dobrá oceľ bola veľmi vzácna, a preto boli aj meče z nej vyrobené považované za magické (napr. „Excalibur“, meč pre „vyvoleného“ z čias kráľa Artuša, alebo „Siegfriedov Gram“ z eposu „Pieseň o Nibelungoch“ z počiatku 13. storočia). Doba železná v Európe skončila až nástupom helénskeho obdobia (detaily v neskorších odsekoch tohto textu). Výhodou hojnosti železa bolo, že sa človeku otvorili nové možnosti osídlenia. Napr. Európa, ktorá bola pokrytá lesom a miestom kde “líšky dávajú dobrú noc” sa stala vďaka železnej sekere a železnému pluhu miestom bujného rozvoja poľnohospodárstva. Nastal vzrast počtu obyvateľstva a zmeny v spôsobe poľnohospodárstva na suchých poliach. Pre rozvoj ľudstva, ako aj prírodných vied malo význam vzmáhajúce sa námorníctvo, vďaka ktorému sa kultúra šírila oveľa rýchlejšie ako po suchozemských cestách. Veľmi významný bol aj vynález používania kovových peňazí a zjednodušenie zložitého systému písma jednoduchšou fénickou abecedou, ktorá sa stala prístupnejšou všetkým spoločenským vrstvám. Táto sa dostala na

15 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

územie dnešného Grécka približne v 9. storočí pred n. l. prostredníctvom maloázijských kmeňov. Z nej sa postupne vyvinuli grécka abeceda a latinské písmo, tzv. latinka.

Obr. 8.: Fénická abeceda Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/F%C3%A9nick%C3%A9_p%C3%ADsmo#/media/File:Phoenician_alphabet.svg

2.1 Izrael

Izraeliti osídlili územie medzi Mŕtvym a Stredozemným morom až po Sinajský polostrov. V 1. tisícročí pr. n. l. tu vytvorili štát so svojráznou kultúrou a monoteistickým náboženstvom. Mnohé informácie o prírodovedných poznatkoch starovekých Izraelitov sa dozvedáme zo starozákonných kníh Mojžišových (kniha Genezis). V Mojžišovom výklade sa dozvedáme o predstavách starovekých Židov o stvorení sveta. Tieto sú spolu s inými, napr. legendou o potope sveta prebraté z oveľa starších Sumerských textov. Je zaujímavé, že do istej miery tieto informácie zodpovedajú našim dnešným znalostiam o fylogenéze. Spočiatku sa na Zemi zjavili rastliny, potom jednoduchšie živočíchy, neskôr živočíchy zložitejšie a nakoniec človek. Prirodzene, tieto poznatky predpokladajú stálosť druhov, pričom z jedného druhu v evolúcii nevzniká iný a sú založené na predpoklade stvorenia. V Mojžišových knihách nachádzame aj iné poznatky o rastlinách a živočíchoch, dokonca isté základy ich biologickej klasifikácie. Medzi náboženskými príkazmi starovekých Židov nachádzame mnohé, ktoré majú súvis s dejinami biológie a medicíny. Tak ako u riečnych civilizácií sa v nich stretávame s pravidlami hygieny, ktoré sa dodržali pri stravovaní, bývaní, rodinnom a dokonca intímnom živote. Zaujímavé sú

16 Starovek príkazy izolovať chorých na mor, lepru alebo kvapavku. Prevenciou pred plodením degenerovaných detí bol zákaz manželstva medzi príbuznými. Židovská chirurgia bola na pomerne slabej úrovni a nepriniesla ľudstvu výrazne nové poznatky. Vlastne jedným z mála praktizovaných chirurgických zákrokov bola rituálna obriezka malých chlapcov (prevencia zápalov a údajne zábrana pred onanovaním). Židovská medicína sa orientovala predovšetkým na prírodné liečiteľstvo, pričom liečenie bolo doménou kňazov.

Obr. 9.: Stvorenie Adama, Michelangelo (1512), Sixtínska kaplnka (Vatikán), freska inšpirovaná knihou Genezis Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Stvorenie_Adama#/media/File:The_Creation_of_Adam_(1).png

2.2 Grécko

Nové pomery železnej doby využili najlepšie Gréci. Prevzali zvyšky vzdelanosti, ktoré sa zachovali zo starovekých civilizácií zmietaných vojnami a pretvorili si ich do systému jednoduchšieho, abstraktnejšieho a racionálnejšieho. Na gréckych územiach sa medzi 12. až 6. storočím pred n. l. vytvorila jednotná kultúra, ktorá prevzala časť získaných vedomostí ľudstva, ale pridala k ním nemalú časť vedomostí vlastných. Jej najväčším prínosom pre ľudstvo bol zrod politického myslenia na báze demokracie a taktiež rozvoj prírodných vied. Dejiny gréckej vedy možno rozdeliť na viaceré obdobia, hoci sa vyvíjala viac-menej kontinuálne.

17 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

2.2.1 Raná grécka veda, „Predsokratici“ Raná grécka veda sa zrodila v iónskych mestách (Iónovia, starogrécky kmeň) Malej Ázie, predovšetkým v meste Milétos v 6. storočí pr. n. l. Grécky svet sa v tomto období prudko rozpínal. Práve v období úpadku tradície bola priaznivá situácia, aby sa prehodnotili odpovede na staré otázky. Nastal rozpad tradičnej rodovej spoločnosti a vznikol formát tzv. gréckeho mestského štátu – polis. V ňom mal jednotlivec iné postavenie, než v predchádzajúcich historických obdobiach. Jeho postavenie nebolo „predurčené a nemenné“. Bol tu pokus o jednoduché a konkrétne formulovanie teórie sveta. Iónske obdobie (prvé obdobie dejín gréckej vedy) dalo spoločnosti ľudí, ktorí hľadali odpovede na otázky existencie sveta. Postupne prechádzali od mýtov k logu (logos = slovo, myšlienka alebo pojem). Neskôr týchto ľudí Sokrates nazval filozofmi (filos = priateľ, sofia = múdrosť). Vo svojej dobe patrili medzi významných ľudí. Pôsobili ako poradcovia vo všakovakých otázkach a pravdepodobne radili zadarmo. Väčšinou patrili k zámožným ľuďom. Len niektorí z nich museli pracovať preto, aby sa uživili. Medzi takých patrili napr. sofisti (sofia = múdrosť, pozri vyššie). Protagoras musel prijímať poplatky za vyučovanie, za čo si vyslúžil posmech Platóna. Raná grécka veda stavala na „vedeckých“ poznatkoch starovekého Egypta a Babylonu. Podľa týchto civilizácií, prvotným materiálom, ktorý sa podieľal na formovaní materiálneho sveta boli voda, zem a vzduch. Grécki filozofi sa tiež snažili vysvetliť existenciu nám známeho sveta prostredníctvom základných „elementov“: zeme, vzduchu, vody a ohňa.

Milétska škola Táles z Milétu (približne 625 až 547 pred n. l.) bol zakladateľ milétskej školy, nazvanej podľa maloázijského mesta Milétos. Toto mesto ležalo na západnom pobreží Malej Ázie, teda nie na území dnešného Grécka a dnes patrí do tureckej provincie Aydin. Vďaka tejto polohe slúžil Milétos ako prekladisko tovaru z Orientu do zvyšku starovekého Grécka. Táles vychádzal z poznatkov orientálnej vedy, ktoré sa snažil sprístupniť starovekým Grékom. Kvôli vedeckej korektnosti treba poznamenať, že do dnešného dňa sa z diel Tálesa z Milétu nezachovalo pravdepodobne žiadne. Už Aristoteles ho v svojom diele „Metafyzika“ označuje za tzv. „pôvodcu“ filozofie, čo je bez pochybností veľká poklona jeho dielu. Táles pokladal vodu za „pralátku“, z ktorej pochádzajú všetky ďalšie veci, napr. zem, vzduch a živé bytosti (tzv. „arché“). Čerpá pravdepodobne z rovnakého zdroja ako kniha Genezis, ale Táles pri vysvetľovaní zrodu sveta (tzv. kozmológia) vynecháva stvoriteľa, resp. nadprirodzené bytosti. Táles veril, že filozofi dokážu vysvetliť prírodné zákony aj bez zásahov bohov. Preto ho pokladáme za materialistu. Táles sa tiež zaoberal astronómiou, matematikou, mechanikou

18 Starovek

Obr. 10.: Táles z Milétu Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/T%C3%A1les#/media/File:Thales.jpg a meteorológiou. Určil dĺžku roka na 365 dní a správne vypočítal zatmenie slnka pre rok 585 pred n. l. Nebol to len muž „teoretik“, ale údajne bol aj schopným obchodníkom. Medzi najdôležitejších predstaviteľov milétskej školy patria tiež Anaximandros (približne 611 až 547 pred n. l.), ktorý hľadal „počiatok vecí“ (grécky = arché) v tzv. „neobmedzenom“ (grécky = apeirón). Jeho hlavným dielom bol spis Peri fyseós („O prírode“). Slovo „arché“ možno v jeho ponímaní tiež pokladať za označenie „pralátky“, z ktorej vznikol materiálny svet. Podľa neho sa z apeirónu postupne vylučovali protiklady (napr. teplo – chlad, vlhko – sucho a pod.), čím sa vytvorilo dnešné usporiadanie sveta. Predpokladal, že vietor vzniká pohybom vzduchu. Vznik blesku si predstavoval ako dôsledok „prerazenia“ mračien vetrom, na základe čoho sa objaví na oblohe štrbina, ktorou preniká svetlo. K jeho zaujímavým myšlienkam možno priradiť fakt, že predpokladal zrod človeka z iných živočíšnych druhov a zmeny v prírode pokladal za výsledok boja „protikladov“. Anaximenes z Milétu (približne 585 až 524 pred n. l.) bol ďalší významný predstaviteľom tzv. Milétskej školy. V astronomických názoroch nadviazal na Anaximandra. Anaximandrov „apeirón“ bol pre neho príliš abstraktný, podobne ako Tálesovo „arché“. Akýmsi „kompromisným riešením“ teda bolo pre neho pokladať za počiatok vecí vzduch. Základným mechanizmom vzniku „vecí“ bolo zrieďovanie, resp. zahusťovanie vzduchu. Najzriedenejší vzduch tvoril oheň, hustejší vzduch tvoril vietor. Dostatočne zhustený vzduch sa stával zemou a najhustejší vzduch dokonca kameňom.

19 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Eleatská škola Ďalšia významná filozofická škola iónskeho obdobia sa nazývala školou eleatov (podľa mesta Elea, bývalej gréckej kolónie, v súčasnosti sa mesto nazýva Velia a nachádza sa na území južného Talianska). Začala sa formovať na rozhraní 6. až 5. storočia pred n. l.. Xenofanes z Kolofónu (tiež Xenofanés, 580/577 až 485/480), zakladateľ školy uznával len jednu podstatu vesmíru, ktorou bol boh, Boh-Príroda. Tvrdil, že existuje len jeden boh, ktorého stotožnil s prírodou, tzv. panteizmus (grécky: pan = všetko, theos = boh). Deje ako vznik a zánik sú pre neho len ilúziou. Akceptuje však ľudskú vynaliezavosť, napr. objav založenia ohňa, obrábanie pôdy alebo vyrábanie nástrojov nepovažuje za „dar od bohov“. Je proti antropomorfizmu a tak pochybuje, či sa bohovia podobajú na ľudí („Keby kone, býky a levy vedeli kresliť, zobrazili by bohov v podobe koní, býkov a levov“). Parmenides (približne 540 až 470 pred n. l.) rozpracoval dielo, v ktorom sa snaží dokázať nemožnosť jestvovania „nebytia“ a prezentovať existenciu tzv. „bytia“. Bytie podľa neho nemá začiatok a koniec a možno ho odčleniť od jestvovania času. Možno ho pokladať za zakladateľa ontológie. Vyzdvihuje význam myslenia, dokonca sa domnieva, že myslenie a bytie sú v podstate to isté. Je to asi najstarší antický filozof, ktorého učenie poznáme nesprostredkovane, pretože sa z neho zachovali aspoň fragmenty. Zenón z Eley (približne 490 až 430 pred n. l.) bol žiakom filozofa Parmenida. Zaoberá sa „mnohosťou vecí“ a ich pohybom. Predpokladá, že „veci“ majú hranicu, za ktorou už nie sú, v prípade pohybu je to iné, pričom sa usilujeme zachytiť vec, ktorá na jednotlivom mieste je a zároveň nie je. Publikoval formou dialógu a známe sú najmä jeho tzv. apórie (grécky áporía = bezvýchodiskové postavenie, „slepá ulička“). Medzi Zenónové paradoxy patrí napr. dôkaz tzv. nemožnosti pohybu.

Obr. 11.: Xenofanes z Kolofónu Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Xenofan%C3%A9s#/media/File:Xenophanes_in_Thomas_Stanley_History_of_ Philosophy.jpg

20 Starovek

Známa je napr. apória, ktorá dokazuje, že udatný starogrécky hrdina Achilles, známy z Homérovej Iliady, nikdy nedobehne korytnačku, pokiaľ jej dá určitý náskok. Pokiaľ Achilles dobehne do bodu, kde vyštartovala korytnačka, táto je už o kus cesty vpredu. Úseky medzi „pretekármi“ sa postupne skracujú, ale podľa Zenóna nikdy nebudú nulové a ich súčet predstavuje nekonečno. Aristoteles Zenóna pokladá za zakladateľa dialektiky (grécky dialégomai = viesť rozhovor) a snaží sa logicky vyriešiť jeho apórie. Podľa neoverených informácií zahynul tragicky, bol zabitý tyranom z Eley.

Pytagorejská škola Pytagoras zo Samosu (približne 582 až 500 pred n. l.) bol staroveký filozof, nábožensko- morálny reformátor, matematik, astronóm a fyzik (venoval sa akustike). Počas vlády tyrana Polykrata odišiel zo Samosu a v juhotalianskom meste Krotón si založil vlastnú filozofickú školu, ktorá bola zároveň aj náboženským spolkom. On a jeho žiaci sa venovali popri náboženstvu aj riešeniu matematických problémov. Napr. tzv. „Pytagorova veta“ popisuje vzťah, ktorý platí medzi dĺžkami strán pravouhlého trojuholníka v rovine. Predpokladá sa však, že tento poznatok, vyjadrujúci vzťah medzi preponou a odvesnami trojuholníka, bol ľudstvu známy už pred Pytagorom. Umožňuje jednoducho vypočítať dĺžku tretej strany trojuholníka, ak sú známe dĺžky jeho dvoch zvyšných strán. Podstatou všetkého je podľa Pytagora číslo. Číslo je princíp, ktorý dáva veciam určitosť, jasnosť, poznateľnosť. Čísla sú aj symbolom etických hodnôt a vzťahu medzi ľuďmi. Na základe matematiky vedeli „pytagorovci“ vyjadriť aj určité zákonitosti, ktoré boli využité pri výrobe akustických hudobných nástrojov.

Obr. 12.: Pytagoras zo Samosu Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Pytagoras_zo_Samu#/media/File:Kapitolinischer_Pythagoras.jpg

21 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Alkmaión z Krotónu (umrel približne okolo roku 500 pred n. l.) bol starogrécky filozof, matematik, astronóm a lekár. Pravdepodobne bol žiakom Pytagora. Jeho predstavy o harmónii sveta preniesol na ľudský organizmus. Za ústredný orgán duševnej činnosti považoval mozog. Toto tvrdenie sa snažil dokázať viacerými pitvami živočíchov a údajne aj človeka. Predpokladá sa, že urobil prvú pitvu človeka motivovanú vedeckým záujmom. Predpokladal, že zdravie človeka sa udržiava prostredníctvom rovnováhy protikladov. Jej narušenie vedie ku ochoreniu.

Efezská škola Hérakleitos z Efezu (asi 540 až 480 pred n. l.) bol údajne samotársky filozof, ktorého vďaka svojráznemu a pôsobivému štýlu vyjadrovania nazývali už jeho súčasníci „Temný”. Vo svojom rozsiahlom filozofickom diele vyzdvihuje neustály vznik a zánik vecí a od neho sa tradujú frazeologizmy „Všetko plynie“ (grécky „Panta rhei”), alebo „Nevstúpil by si dvakrát do tej istej rieky”. Svet, v ktorom všetko podlieha ustavičným zmenám, si Hérakleitos predstavuje ako večný oheň. Oheň podľa neho nemá absolútny začiatok, ani koniec a je to skôr večne sa uskutočňujúca zmena. Človek je podľa neho súčasťou vesmíru, mikrokozmom, ktorý je súčasťou substančne širšie prepojeného makrokozmu.

Pluralisti Empedokles z Akragantu/Agrigenta (približne 483 až 423 pr. n. l.) sa tiež, podobne ako napr. Táles z Milétu, snaží počiatok existencie sveta vysvetľovať vzájomným pôsobením štyroch živlov. Vzduchu (mimochodom dokázal, že je hmotnou substanciou), zeme, vody a ohňa. Lásku (príťažlivosť, „fília“) a nenávisť (odpudivosť, „neikos“) berie ako protiklady a chápe ich ako materiálne princípy. Rozmanitosť vecí a dianie vo svete je výsledkom zmiešavania akýchsi častíc týchto elementov v rôznych proporciách. Empedokles, keďže bol nielen filozofom, ale aj lekárom, prenášal svoje kozmologické myšlienky aj do svojej lekárskej teórie. Bol presvedčený, že štyri živly alebo “korene všetkých vecí”, z ktorých je zložený vesmír, musia byť aj v každom človeku a živej bytosti. Človek je mikrokozmom, malým svetom veľkého sveta (makrokozmos). Štyri živly sveta (oheň, vzduch, voda, zem) sa odzrkadľujú v štyroch temperamentoch tela (krvi, žlči, hliene, čiernej žlči). Podľa toho, čo prevažuje je človek sangvinik, cholerik, melancholik alebo flegmatik. Je považovaný za „eklektika“, človeka, ktorý mechanicky preberal myšlienky rôznych ľudí a spájal ich do nového celku. Anaxagoras z Klazomen (500 až 428 pred n. l.) bol grécky „predsokratovský“ filozof, ktorý priniesol filozofiu z maloázijských miest do Atén. Odsťahoval sa tam až v zrelom veku, približne

22 Starovek

päťdesiatročný a stal sa dokonca poradcom a učiteľom Perikla. Perikles bol významným politikom, rečníkom a zastáncom demokratického zriadenia v starovekých Aténach. Anaxagoras sa domniaval, že hmota je večná a mení len svoje formy. Pôvodný chaos vo svete začal usmerňovať rozum, usmerňujúca prírodná sila (tzv. nús). Zmeny v prírode boli podľa neho kombináciou zlučovania (tzv. synkrisis) a rozkladu (tzv. diakrisis).

Obr. 13.: Empedokles z Akragantu/Agrigenta Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Empedokles#/media/File:Empedokles.jpeg

Sofisti Od piateho storočia pred n. l. sa v starovekom Grécku objavujú filozofi, ktorých nemožno jednoznačne priradiť k určitej „filozofickej škole“ a možno ich pokladať za významných individualistov. Sofisti boli platení učitelia múdrosti (ako sme už uviedli v predchádzajúcom texte). Vzdelávali mládež v tom, aby bola pripravená aktívne vstúpiť do politického života. Ukazovalo sa, že výchova v duchu tradičnej starogréckej mytológie je už prekonaná a aktívna účasť pri správe verejných vecí si vyžadovala skôr vycibrenie schopností umenia rétoriky. Prínosom sofistov bolo poukázanie na význam individuálneho človeka v spoločnosti. Kritika sofistov z nášho pohľadu dnes možno spočíva v ich relativizme, na základe ktorého pravda strácala svoju objektívnu cenu. Významnými zástupcami sofistov boli Trasymachos, Kalikles alebo Kritias. Protagoras (približne 480 až 411 pred n. l.) bol presvedčený, že o každej veci možno povedať protikladné výpovede. Poznanie a bytie považuje za subjektívne a nie objektívne, napr. poukazuje na klamlivosť zmyslového vnímania a poznania.

23 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Atomisti Démokritos z Abdér (približne 460 až 380 pred n. l.) vysvetľoval vznik a zánik pohybom atómov, ich spájaním a rozdeľovaním. Podľa neho existujú len atómy a priestor medzi nimi (prázdno, resp. „nebytie“). V tomto priestore sa podľa neho atómy pohybujú. Atómy (z gréckeho slova „atomos, nedeliteľný) chápal ako najmenšie, a teda nedeliteľné častice hmoty. Atómy nikdy nevznikli a nikdy nezaniknú, čo je obdoba zákona o zachovaní hmoty. Démokritos vysvetľoval životné javy mechanickými pochodmi. Z jednoduchých látok odvodzoval zložitejšie, vrátane vzniku „živej hmoty“. Bol už súčasníkom tzv. sofistov, ako aj Platóna a Sokrata. Mal veselú povahu a tak ho tiež nazývali „usmievavým filozofom“. Údajne sa zaoberal aj zoológiou a pripisuje sa mu delenie živočíchov na zvieratá s krvou a bez krvi (približne naše dnešné členenie živočíchov na stavovce a bezstavovce). Toto členenie si osvojil aj Aristoteles. Venoval sa aj problematike sterility mulíc, potomkov samíc somára a samcov koňa, teda žrebcov. Zaoberal sa tiež otázkami rozmnožovania živočíchov, embryológiou, ako aj pôvodom a šírením epidemických ochorení.

Obr. 14.: Démokritos z Abdér Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/D%C3%A9mokritos_z_Abd%C3%A9r#/media/File:Democritus2.jpg

2.2.2 Aténske obdobie

Druhé obdobie dejín gréckej vedy bolo sprevádzané veľkým kultúrnym, politickým a hospodárskym rozkvetom gréckych miest, predovšetkým Atén (viď pomenovanie). Trvalo asi od

24 Starovek roku 480 do 330 (pred n. l.), teda od zakončenia perzských vojen do úplného potlačenia nezávislosti gréckych miest Alexandrom Veľkým. Sokrates (približne 469 - 399 pred n. l.) bol synom sochára (resp. kamenára) a pôrodnej babice. Napriek tomu, že patrí k najvýznamnejším starogréckym filozofom, nezanechal písomné dielo. O jeho filozofických názoroch sa dozvedáme z diel jeho žiakov a nasledovníkov, najmä Platóna a Xenofonta. Jeho filozofovanie sa z hľadiska metodiky opieralo o dialóg, formu rozhovoru, kde sa prezentujú protichodné názory. Svoju filozofiu nazval maieutikou, čo u neho znamenalo cestu sebapoznávania ľudí a hľadania pravdy v sebe samom. Rád aktívne vstupoval do rozhovorov a častokrát privádzal partnerov v rozhovore do rozpakov, prípadne sa ich snažil až znemožniť. Sám však často vstupoval do dialógu s heslom: „viem, že nič neviem“. Vďaka svojim názorom a konfliktmi s politikmi, resp. ďalšími významnými osobnosťami Atén, bol Sokrates neskôr obvinený z morálneho kazenia mládeže a bol odsúdený k vypitiu čaše s odvarom z rastliny bolehlav. Do histórie vstúpilo aj meno jeho manželky. Xantipa bola od filozofa podstatne mladšia, a preto (možno neprávom) sa stalo jej meno synonymom pre hašterivú, náladovú a hysterickú ženu. Sokratova filozofia vychádza z myšlienky poznania seba samého. Podľa neho jesvet nepoznateľný, pripúšťa však možnosť sebapoznania, resp. subjektívneho poznania. S poznaním seba samého súvisí u Sokrata aj hľadanie dobra. Celá jeho filozofia je hľadanie dobra. Veľmi často riešil otázku, čo je dobré a čo zlé. V centre jeho pozornosti boli odpovede na otázky, napr. ako sa stať šťastným, resp. ako sa má správne žiť. Tvrdil, že tam, kde

Obr. 15.: Sokrates Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Sokrates#/media/File:Socrates_Louvre.jpg

25 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

vládne múdrosť, tam sa stretávame s dobrom, zatiaľ čo tam, kde vládne nevedomosť, tam sa stretávame s neporiadkom a nespravodlivosťou. Hoci Sokrates a jeho logika boli význačnými prínosmi pre dejiny ľudstva, pre dejiny vied a biológie je asi zaujímavejší jeho žiak Platón (427 až 347 pred n.l.). Narodil sa v Aténach v aristokratickej rodine. Pre získanie „nesmrteľnosti” v dejinách vedy a ľudstva všeobecne malo pre neho najväčší vplyv stretnutie so Sokratom. Stal sa jeho žiakom a obdivovateľom. Platón založil v Aténach filozofickú školu, ktorú nazval „Akadémiou“ (pozn. prednášal v nej asi 40 rokov). Väčšinu prác písal formou dialógu. Bol posadnutý myšlienkou existencie ideálneho štátu. Patril medzi zakladateľov idealizmu, pričom jeho idealizmus (platonizmus) bol neskôr jednou z podpôr kresťanstva. Partnermi v dialógu sú potom iní filozofi alebo politici. Z jeho diel (dialógov) sú najvýznamnejšie diela „Protagoras“ (O výchove k cnosti), alebo „Gorgias“ (O rétorike). Jedným z posledných diel je „Teaitetos“ (O pravdivom vedení). K jeho najvýznamnejším dielam, ktoré neboli písané formou dialógu patrí „Ochrana Sokratova“. Vďaka tomuto dielu sa dozvedáme dôležité fakty o filozofii a životných postrehoch Sokrata. Od Platóna (alebo jeho žiaka Aristotela) pochádza aj biologický pojem rodu (genus) a druhu (species). Moderná klasifikácia organizmov je však od antických filozofov ešte skutočne veľmi vzdialená.

Obr. 16.: Platón Zdroj: https://www.biografiasyvidas.com/biografia/p/platon.htm

Aristoteles (384 až 322 pred n. l.) už ako sedemnásťročný odišiel do Atén, kde sa na dvadsať rokov stal žiakom Platónovej akadémie. Bol polyhistorom, jeho úvahy a vedecké objavy zasahujú

26 Starovek

do mnohých, v dnešnom ponímaní definovaných, vedných odborov. Po Platónovej smrti cestoval a prijal pozvanie macedónskeho kráľa Filipa na výchovu jeho syna, neskoršieho Alexandra Veľkého. V roku 335 sa vrátil do Atén, kde založil svoju školu Lykeion (lýceum). Po smrti Alexandra Veľkého bol obvinený za jeho učenie a povesť bezbožníka, tak sa radšej z Atén odsťahoval. Obával sa, že bude popravený podobne ako Sokrates. Usídlil sa v meste Chalkidiki, kde aj umrel. Venoval sa najmä fyzike, meteorológii, logike, metafyzike, poetike, politike a etike. Predpokladal, že Zem je stredom vesmíru (v spise „O nebi“) a tento názor si ľudstvo osvojilo takmer na 2000 rokov, až do čias Mikuláša Kopernika (dielo „Obehy nebeských sfér“ z roku 1543) a Galilea Galileiho (spis „Dialóg o dvoch najväčších svetových sústavách“ z roku 1632). Predpokladal, že podstatou vecí sú štyri základné elementy: zem, voda, vzduch a oheň. Aristoteles sa právom považuje za otca zoológie. Zaviedol v biológii určité “stupne dokonalosti”, napr. nerasty sú na najnižšom stupni, nasledujú rastliny, živočíchy a človek. Túto stupnicu však neponíma vývojovo, ale nemenne.

Obr. 17.: Aristoteles Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Aristoteles#/media/File:Aristoteles_Louvre.jpg

V diele „Dejiny živočíšstva“, kde Aristoteles opisuje približne 400 živočíšnych druhov, podáva základy morfológie a anatómie, ako aj základy živočíšnej klasifikácie. Podobne ako Demokritos rozlišuje živočíchy s krvou (stavovce) a živočíchy bez krvi (bezstavovce). Prvá skupina Enaima sa člení na: živorodé štvornožce, vtáky, vajcorodé štvornožce a ryby. Druhá živočíšna skupina, Anaima sa tiež člení na 4 skupiny: Malakia (mäkkýše), Malakostraka (mäkkoškrupinaté, dnes hlavonožce a kôrovce), Entoma (hmyz) a Ostrakodermata (škrupinaté: napr. mechúrniky, hubky a iné). Z uvedeného vyplýva, že Aristoteles poznal všetky väčšie skupiny živočíchov.

27 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

V spise „Časti živočíchov“ sa venuje základom porovnávacej anatómie a fyziológie živočíchov. V diele „Plodenie a rozvoj živočíchov“ sa zaoberá rozmnožovaním živočíchov a základmi embryológie. Spis „O duši“ je psychologické, ako aj teoreticko-biologické dielo. Aristoteles sa v svojich dielach venoval aj zmyslom, pamäti, pohybu alebo dýchaniu. Bol zástancom teórie „samoplodenia“ pri tzv. nižších živočíchov, napr. blchách, muchách, červoch a pod. Táto predstava sa dlho udržala, a ako si neskôr uvedieme, neskorší biológovia museli dlho vyvracať túto teóriu pre váhu autority Aristotela, ktorou bezpochyby skutočne bol a dodnes je.

Hippokrates z Kósu (460 až 377 pred n. l.) bol najvýznamnejšou osobnosťou nielen gréckej, ale pravdepodobne celej starovekej medicíny a právom sa považuje za otca gréckeho lekárstva. Venoval sa diagnostike chorôb a chirurgii. Ako putujúci lekár prešiel celé Grécko, Prednú Áziu a časť Afriky a po návrate založil lekársku školu. Jeho koncepciu medicíny spísali jeho nasledovníci a súhrne sa nazýva „Corpus Hippocraticum“. Dokonca sa môžeme domnievať, že neexistuje žiadna dochovaná kniha, ktorú by napísal osobne Hippokrates. Odmietal povery a lekársku mágiu, a tak

Obr. 18.: Hippokrates Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Hippokrates_(lek%C3%A1r)#/media/File:Hippocrates.jpg

položil základy medicíny ako vednej disciplíny. Lekárska prísaha sa tiež pokladá za dielo jeho žiakov. Od neho sa tiež odvodzuje myšlienka zachovávania tzv. lekárskeho tajomstva. V jeho prácach sú súhrnné názory na anatómiu, fyziológiu, diagnostiku, hygienu, stravovacie návyky a vyzdvihuje potrebu telesného cvičenia. Hippokrates vychádza z diagnózy a prechádza k prognóze. Venoval sa aj vplyvu prostredia na zdravie človeka. Chorobu pokladá za nerovnováhu štyroch základných

28 Starovek

ľudských štiav: čiernej žlče, žltej žlče, krvi a lymfy. Detailnejšie túto hypotézu prebral a ďalej rozvinul Claudius Galenos. V starogréckej mytológii bol za boha zdravia považovaný Asklepios (lat. Aeskulapos). Bol to pravdepodobne reálne žijúci lekár, ktorého schopnosti podnietili k jeho neskoršiemu zbožstveniu. Znázorňoval sa ako starec, ktorý sa opiera o palicu s ovinutým hadom. Hippokrates sa pokladal za jeho potomka.

2.2.3 Helénske obdobie

Helénske obdobie (helenizmus) začína vznikom veľkej ríše Alexandra Macedónskeho (vládol v rokoch 334 až 323 pred n. l.), ktorý dobyl celú Prednú Áziu a Egypt. Veľkou politickou a hospodárskou zmenou bolo podrobenie si gréckych miest. Macedónia prevzala grécky typ civilizácie. Helénska veda mala prínos predovšetkým v matematike, mechanike a astronómii. Veľký prínos pre vedu bolo zriadenie múzea v Alexandrii (najdôležitejšie mesto novej ríše nástupcov Alexandra, Ptolemaiovcov). Tu sa grécka veda dostala do priameho styku s vedou riečnych kultúr, predovšetkým Egypta, Mezopotámie, ale aj Indie. Múzeum v Alexandrii bolo prvým výskumným ústavom podporovaným štátom. Napriek rozvoju fyziky a matematiky (Euklides, Ptolemaios), biológii sa venovala podstatne menšia pozornosť. Theofrastos (Theophrastos, 372 až 288 pred n. l.) bol Aristotelov nástupca na Lýceu. Vlastným menom sa volal Tyrtamos, meno Theofrastos dostal od svojho učiteľa, Aristotela a v preklade znamená „božský rečník“. Narodil sa na ostrove Lesbos, v roku 347 pred n. l. sa prisťahoval do Atén, kde sa stal žiakom Platóna a neskôr Aristotela. Theofrastos sa venoval botanike, a preto ho právom pokladáme za otca botaniky. Okrem úžitku z liečivých, prípadne poľnohospodársky významných rastlín, sa Teofrastos zaoberal aj teoretickými problémami. Podobne ako jeho učiteľ Aristoteles v oblasti zoológie, Teofrastos spracoval botanické znalosti získané počas vojenských výprav Alexandra Macedónskeho (Veľkého). Z najvýznamnejších botanických prác si zaslúžia pozornosť „Peri fyton historias“ (Dejiny rastlín), z dnešného pohľadu taxonomické dielo, s informáciami dnes zahrnutými v tzv. všeobecnej botanike a „Peri fyton aition“ (Príčiny rastlín), priekopnícke dielo v dnešnej oblasti fyziológie rastlín, resp. záhradníctva a poľnohospodárstva. Poznal už približne 500 druhov rastlín, ktoré rozčlenil na dreviny, kry, polokry a trávy. Toto členenie možno pokladať za zrod systematiky rastlín. Hoci Theofrastov systém členenia rastlín bol umelý a všímal si len málo taxonomických znakov, v modifikáciách pretrval až do čias Carla von Linného. Je aj autorom pomerne známej

29 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Obr. 19.: Theofrastos Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Theofrastos_z_Eresu#/media/File:Theophrastus.jpg

knihy „De lapidibus“ (O kameňoch). Je to jedna z najstarších prác z odboru „praktickej“, prípadne „aplikovanej“ chémie a baníctva. Z práce neskôr vychádzal nemecký vedec Georg (Georgius) Agricola (1494 až 1555), ktorý bol autorom ťažobnej príručky „De re metallica“ (O hutníctve) a dodnes ho pokladáme za otca mineralógie. Toto dielo, vydané posmrtne v roku 1556, malo dvanásť zväzkov a pravdepodobne ovplyvnilo neskôr aj Paracelsa (pozri nižšie). Dioskorides (Pedanius Dioscorides, približne 40 až 90 n. l.) bol ďalším významným botanikom starovekého Grécka. Pochádzal z Malej Ázie, z mesta Anazarbus a za lekára sa „vyučil“ v rímskej lekárskej škole. Bol lekárom rímskych légií, vďaka čomu veľa cestoval. To mu umožnilo pozorovať a zbierať rozmanité druhy rastlín. Napísal päťzväzkové dielo O liečivých rastlinách (pôvodne napísané v gréckom jazyku, „Peri hyles ianikes“). Dielo sa stalo svetoznámym v latinskom preklade „De materia medica“. V tejto práci opísal Dioskorides približne 600 rastlín. Pri klasifikácii použil Theofrastovo členenie rastlín, ale sústreďuje sa už na viaceré taxonomické znaky, napr. plody, listy prípadne kvety. Jeho dielo malo mimoriadny prínos pre poznanie rastlín z hľadiska ich využitia, najmä v lekárstve a patrí k priekopníkom farmaceutickej botaniky. Jeho dielo pôsobí dodnes veľmi moderne, pri liečivých rastlinách uvádza ich latinské a grécke pomenovanie, venuje sa opisu ich stavby, výskytu a praktickému významu v medicíne. Toto dielo vychádzalo aj v arabčine (najmä v 12. až 13. storočí) a v neskorších vydaniach bolo postupne doplňované a bohato ilustrované. O význame tohto diela a jeho nadčasovosti svedčí aj skutočnosť, že bolo využívané početnými generáciami lekárov viac ako 1500 (!) rokov.

30 Starovek

Obr. 20.: Dioskorides Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Pedanius_Dioscorides#/media/File:Dioscorides01.jpg

Najvýznamnejšími alexandrijskými lekármi boli anatómovia Hérofilos (Herophilos) a Erasistratos. Systematicky pitvali ľudské telo a pitvu zaviedli do výuky medicíny. Hérofilos z Chalkédónu (335 až 280 pred n. l.) publikoval dielo Anatomika. Nazývali ho lekárom „pravdovravcom“, ktorý hovorí pravdu, resp. to, čo si myslí. Svoje učenie postavil na prítomnosti štyroch živlov a štyroch letorách (povahách). V jeho ponímaní to boli tzv. výživná sila (sídlila v pečeni), hrejivá sila (sídlila v srdci), mysliaca sila (sídlila v mozgu) a pociťujúca sila (so sídlom v nervoch). Dokázal už odlíšiť nervy od šliach, poznal bielu a sivú mozgovú hmotu, dokonca už poznal dvanástnik, ktorý objavil pri pozorovaniach tenkého čreva. Erasistratos (304 až 250 pred n. l.) bol ďalším významným alexandrijským lekárom, ktorého považujeme za priekopníka anatómie a patológie. Venoval sa morfológii a anatómii ľudského mozgu, ako aj fyziológii. Údajne sa z tohto dôvodu venoval aj vivisekciám, chirurgickým zákrokom na živých odsúdených zločincoch bez predchádzajúceho umŕtvenia. Venoval sa tiež otázkam významu hygieny. V ďalšom období nastal relatívny pokles záujmu o výskum anatómie ľudského tela. V polovici 2. storočia pred n. l. sa helénske ríše zrútili pod vplyvom moci Ríma.

2.3 Rímska ríša

V antickom Ríme sa veda rozvíjala na gréckom základe. Najstaršie obyvateľstvo Itálie si podmaňovali od 2. tisícročia pred n. l. rôzne kmene, súborne označované ako Italikovia. V 10. stor. pred n. l. prenikli na Apeninský polostrov Etruskovia. Až po ich páde nastal rozvoj dovtedy

31 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

ovládaných italických kmeňov (hlavne Latinov). Mesto Rím vzniklo podľa tradície v roku 753 pred n. l., keď ho na „siedmich pahorkoch“ založili Romulus a Rémus. Druhý z bratov údajne zahynul pri ich vzájomnom súboji, keď sa rozhodovalo o tom, kto z nich bude panovníkom Ríma. Rímska expanzia nastala počas Púnskych vojen (vojny medzi Rímom a fenickým mestom Kartágom) v treťom storočí pred n. l., tretia (posledná) z nich skončila v roku 146 pred n. l., keď bolo Kartágo rímskymi vojakmi „zrovnané so zemou“.

Z rímskych učencov si zasluhuje našu pozornosť Titus Lucretius Carus (98 až 55 pred n. l.), rímsky básnik a filozof, ktorý bol stúpencom atomistickej náuky založenej Demokritom. Napísal dielo „De rerum natura“ (O pôvode vecí). Uznával tri stupne duše, pričom všetky sú podľa neho materiálnej povahy a zložené z atómov. V duši sú aj atómy vedomia. Plinius Secundus starší (23 až 79 n. l.) bol polyhistorom starovekého Ríma a vydavateľom spisov. Bol vynikajúcim vojakom aj politikom svojej doby. Jeho encyklopedistické dielo “Naturalis historia“ (Dejiny prírody) pozostávalo z 37 kníh, ktoré zozbieral z približne 2 000 kníh od 500 gréckych a rímskych autorov. Na rozdiel od iných priekopníkov vedy, teda jeho dielo možno považovať za kompilačné, jeho poznámky nevychádzajú z vlastných pozorovaní, ako napr. v prípade Aristotela. Prirodzene, táto skutočnosť neznižuje význam jeho diela pre ľudstvo. Zvieratá klasifikoval podľa ekosystémov, v ktorých žijú, napr. súš, voda a vzduch. Zahynul v blízkosti sopky Vezuv, keď pozoroval jej erupciu. Údajne sa zadusil jedovatými plynmi a popolčekom. Vrcholným predstaviteľom helénskej medicíny bol Claudius Galenos (129 až 200 n. l.), najslávnejší lekár starého Ríma. Narodil sa v Pergame v Malej Ázii (dnešné Turecko). Vychádzal z učenia Hippokrata. Začínal ako lekár gladiátorov, neskôr (v roku 161) pricestoval do Ríma, kde sa

Obr. 21.: Claudius Galenos Zdroj: https://www.embibe.com/exams/10-top-greatest-physicians-of-all-time/

32 Starovek stal osobným lekárom cisára Marca Aurélia a jeho rodiny. Tvrdil, napríklad, že mozog je centrom myslenia a pocitov, čo dokázal aj experimentálne. Viaceré anatomické pozorovania sú však mylné, pretože vačšinou vychádzal z pitiev zvierat, napr. opíc – magotov. Najdôležitejšie Galenove objavy súvisia s oblasťou dýchania, nervovej sústavy a krvného obehu. Objavil napr. sedem párov mozgových nervov a opísal sietnicu oka. Napísal celkovo 256 spisov, až 131 z nich sa venujú práve medicíne. Mnohé jeho tvrdenia sú z dnešného pohľadu naivné, ale približne tisíc rokov (!) si Galenos udržal postavenie najväčšej lekárskej autority, čo bolo pri rozvoji medicíny čiastočne aj na škodu. Medzi svojimi súčasníkmi mal Galenos povesť vynikajúceho praktického lekára. V liečbe využíval približne 400 výťažkov rastlín a živočíchov, tzv. galeniká.

Novoplatonizmus bol zavŕšením rozmanitých „filozofických“ škôl a smerov z čias helenizmu (helenistickej filozofie). Na toto učenie logicky nadviazala nastupujúca stredoveká filozofia. Novoplatonizmus vychádzal z Platónovej filozofie (s prídavkom učenia Aristotela, stoicizmu a aj skepticizmu). Plotinos (204 až 270 n. l.) sa napr. domnieval, že všetky podoby sveta a ľudského bytia možno odvodiť z jednotného božieho základu. Na základe novoplatónskej filozofie vyrastali v neskoršom období rozmanité filozofické smery, napr. filozofia kresťanského stredoveku. Vychádza z nej napr. Aurelius Augustinus (svätý Augustín) v štvrtom až piatom storočí n. l.

Do vývoja vied v ďalšom období zasiahli viaceré okolnosti (napr. nájazdy barbarov), ktoré prispeli k rozdeleniu Rímskej ríše (rok 395 n. l., po smrti cisára Theodosia I.) a zániku jej západnej časti (rok 476 n. l.). Začiatok stredoveku sa najčastejšie datuje do roku 313 n. l., keď vydanie milánskeho ediktu zrovnoprávnilo v Rímskej ríši kresťanstvo s ostatnými náboženstvami.

33 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

3 STREDOVEK

„Pochop aby si uveril, a ver, aby si porozumel.“

Aurelius Augustinus (354 až 430)

Je pomerne ťažké rozdeľovať dejiny na epochy a väčšinou to vedie k problémom, čo osobitne platí o stredoveku. Stredovek (lat. media aetas, alebo medium aevum) bolo obdobie trvajúce od úpadku antiky až po znovuobjavenie antických ideálov v renesancii. Z latinského prekladu by sme mohli nadobudnúť presvedčenie, že sa jedná o akési „medziobdobie“. Humanisti zaviedli pre obdobie začínajúce nástupom renesancie termín novovek. Z toho by sme mohli usudzovať, že stredovek bolo obdobie “temna”, čo však podľa našich dnešných znalostí nebola celkom pravda. Ako sme už uviedli, za začiatok stredoveku sa zvyčajne považuje rok 313, keď vydaním milánskeho ediktu cisárom Konštantínom sa v Rímskej ríši zrovnoprávnilo kresťanstvo s ostatnými náboženstvami. Niekedy sa za začiatok stredoveku považujú iné historické udalosti, napr. rok 476 n. l., keď po dobytí Ríma zanikla Západorímska ríša alebo dokonca až rok 529, keď cisár Justinián dal zatvoriť platónsku Akadémiu. Pre dejiny stredoveku, ako aj rozvoj prírodných vied v tomto období, zohralo mimoriadne významnú úlohu kresťanské náboženstvo. Okrem kresťanstva, dominantne rozšíreného náboženstva na území Slovenska, sa stredovek rozvíjal aj na pozadí židovského náboženstva (judaizmu) a islamu. Stredoveká filozofia tak vychádzala z akéhosi „zjavenia pravdy“ nadradenej nad „pravdu rozumu“. Či sa čitateľ tohto textu prikloní k jednej alebo k druhej z „právd“ je len otázka jeho svetonázoru. Kresťanstvo vychádza z osoby Ježiša Krista (syna božieho, grécky Chrestos = pomazaný, hebrejsky Mašiah = Mesiáš), o ktorého historickej existencii sa dodnes v spoločnosti vedú ostré spory, nehovoriac o zásadnej odpovedi na otázku, či bol, resp. nebol Ježiš skutočne Synom Božím. Po Ježišovej smrti začína židovsko-kresťanské obdobie v Jeruzaleme, neskôr vzniká kresťanská obec v Antiochii, až sa postupne kresťanské učenie dostáva do Ríma. Asi do roku 100 n. l. rímsky štát kresťanstvo určitým spôsobom „trpel“, resp. ignoroval. Kresťanstvo sa považovalo za židovskú sektu a židovské náboženstvo štát toleroval. Na druhej strane už za cisára Nera, historicky všeobecne známeho tyrana, sa začalo s prenasledovaním prvých kresťanov. Nero údajne popravil úctyhodný počet kresťanov, napr. aj sv. Petra a sv. Pavla približne v rokoch 64/67 n. l. Stredoveké myslenie môžeme rozdeliť na dve obdobia: patristiku (asi od roku 100 n. l. do roku 700 n. l.) a scholastiku (približne od roku 700 n. l. do roku 1500 n. l.). Scholastika sa môže

34 Stredovek ešte rozčleniť na užšie obdobia: raná scholastika (asi do roku 1200), vrcholná scholastika (obdobie približne 1200-1350) a neskorá scholastika (1350-1500).

3.1 Patristika

V helénskom období bol pre “učiteľa múdrosti” zavedený čestný titul “Pater” (otec). V ranom kresťanstve sa týmto termínom označovali cirkevné autority kresťanstva, teda duchovní a kňazi. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov patristiky patril Aurelius Augustinus (tiež Augustín z Hippa alebo svätý Augustín, 354 až 430), ktorý sa považuje za otca stredovekej filozofie. Bol tiež spisovateľom, mystikom a najmä teológom. Sformuloval ústredný motív stredovekej filozofie: pochop, aby si uveril a ver, aby si porozumel. Vypracoval prírodovedný systém, ktorým chcel uviesť do súladu s Platónovou filozofiou a Mojžišovým učením. Genézu vykladá ako postupné tvorenie, čo znamená, že dni Starého zákona nie sú skutočné dni, ale dlhé časové obdobia. Na jeho názory sa potom dlho odvolávali teológovia, dokonca až do 19. storočia pri uvádzaní náboženstva do určitého súladu s darwinizmom. Počas Augustinovho života (roku 380) cisár Teodosius I. dokonca povýšil kresťanské učenie na štátne náboženstvo a o čosi neskôr úplne zakázal pohanské kulty.

Obr. 22.: Aurelius Augustinus Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/August%C3%ADn_z_Hippa#/media/File:Simone_Martini_003.jpg

35 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

3.2 Scholastika

S korunováciou jednej z najvýznamnejších osobností stredovekých dejín, franského kráľa Karola Veľkého za cisára v roku 800 (pápežom Levom III.), sa potvrdil definitívny rozkol západného sveta s Východným Rímom (v stredoveku centrum Konštantínopol, resp. slovanské pomenovanie Carihrad, v staroveku Byzantion, dnes Istanbul). Takto bola formálne obnovená Západorímska ríša. Cisár potreboval vzdelaných úradníkov a duchovných, a preto založil tzv. falckú školu pričlenenú k dvoru (Falcko, nemecky Pfalz, je historické územie v dnešnom Nemecku). Podporoval rozvoj škôl aj pri kláštoroch a biskupstvách. V 8. a 9. storočí vzrástol význam vzdelanosti. Latinčina sa stala univerzálnym jazykom vzdelancov, čo malo veľký význam pre medzinárodný rozvoj vied. Zakladali sa aj knižnice, ktoré vznikali postupným opisovaním starých kníh a listín. V dvanástom storočí vznikla z katedrálnej školy pri Notre Dame Univerzita v Paríži (1150). Jej pomenovanie bolo „Universitas magistrorum et scholarium“ (“universitas” chápané ako spoločenstvo študentov a učiteľov, resp. učencov). Jej najvýznamnejšou súčasťou sa stala Sorbonna, ktorá bola pôvodne útulkom pre študentov teológie. Významné boli aj univerzity založené v Bologni (1088, vôbec prvá západoeurópska univerzita z hľadiska dnešného ponímania), v Oxforde (1167), v Cambridge (1209), v Neapole (1224), v Padove (1222), v Siene (1240), v Montpellier (1220), v Prahe (1348) a vo Viedni (1365). Univerzity mali vlastné práva a predpisy, väčšinou boli zriadené panovníkmi alebo pápežmi. „Studium generale“ (všeobecné štúdium) zabezpečovali zvyčajne štyri fakulty (artistická, resp. fakulta slobodných umení, neskôr filozofia, teologická, právnická a lekárska). V rámci slobodných umení (bolo ich sedem) sa vyučovala gramatika, rétorika, dialektika, aritmetika, geometria, astronómia a hudba.

3.3 Byzancia

Byzantský štát vznikol z východorímskej ríše. Najväčší rozvoj dosiahol v 6. až 7. storočí. Strediskom kultúrneho, ako aj vedeckého rozvoja bol Konštantínopol (Carihrad). Konštantínopol sa stal v štvrtom storočí na viac ako tisíc rokov (!) centrom vzdelania a kultúry Východu. Byzantská medicína nadviazala na antickú medicínu a neskôr sa v nej uplatňovali aj prvky východných kultúr. Oreibasios (tiež Oribasius, 325 až 403) vydal 16. zväzkové dielo s názvom „Súhrn lekárstva“, kde komentoval Galenove názory, ako aj svoje vlastné pozorovania, predovšetkým z oblasti ženského

36 Stredovek lekárstva. Iným významným lekárom Byzancie bol Paulos z Aiginy (z Aeginy (slovensky Ejiny), tiež označovaný ako Paulos Aegineta, 625 až 690 n. l.), ktorý napísal 7 zväzkové encyklopedické dielo “Náčrty liečby”. Podľa vzoru Grécka a Ríma sa už v 4. storočí zakladali prvé zárodky moderných nemocníc, tzv. xenodochiá (útulky pre pocestných, chudobných a chorých). V nich boli zamestnaní lekári aj ošetrovateľky. Spočiatku boli tieto „nemocnice“ pod cirkevnou správou. O chudobných ľudí sa v xenodochiách starali zadarmo, bohatí ľudia si za starostlivosť údajne platili.

Obr. 23.: Paulos z Aiginy Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Paulos_z_Aiginy#/media/File:Paulus_Aegineta_initial.jpg

V období križiackych výprav rád sv. Lazara zakladal útulky, nazývané lazarety. Pri nemocniciach sa budovali aj lekárske školy a lekárne, v ktorých sa pripravovali lieky. V Carihrade vznikla už v 5. storočí škola (tzv. Carihradská univerzita), ktorú založil cisár Theodosius II.. Študoval na nej aj Konštantín Filozof (Cyril, brat Metoda, obaja sú známi ako slovanskí vierozvestci, tiež „solúnsky bratia“). V roku 1453 byzantská ríša zanikla dobytím Konštantínopolu osmanskými turkami. Postupne si Osmanská ríša podrobila Balkán a východné Stredomorie.

3.4 Arabský svet

S osobnosťou proroka Mohameda (570 až 632 n. l.) a vznikom islamského náboženstva, s uctievaním jediného boha Alaha, nastal veľký medzník v rozvoji svetovej vedy a kultúry.

37 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Veľký význam pre rozvoj vedy mala aj skutočnosť, že bola intenzívne materiálne podporovaná a mnohí vplyvní ľudia sa jej dokonca osobne venovali. To je napr. základný rozdiel od vedy stredovekého kresťanského sveta, kde bola veda takmer výhradne cirkevnou záležitosťou. Najväčší rozkvet islamskej vedy bol od 9. storočia. Islamská veda bola medzníkom pre rozvoj viacerých prírodovedných oblastí, predovšetkým matematiky, astronómie, zemepisu, chémie a medicíny. Rozvoj posledných dvoch oblastí súvisí aj s rozvojom biológie. S rozvojom chémie sa spája aj zdokonalenie destilačného prístroja, ktorý bol známy už z helénskeho obdobia ako krivuľa. Arabi destilovali rastlinné extrakty, poznali postup odparovania a filtrovania. Alkohol je tiež arabského pôvodu, napr. slovo „al-kuhl“ v preklade znamená „duch, ktorý pohlcuje telo“. Dioscorides ho dokonca považoval za liek. Pre odľahčenie uvádzame, že alkohol bol niekedy označovaný aj za „vodu života“ (lat. aqua vitae). Medzi najvýznamnejších arabských lekárov na rozhraní 9. až 10. storočia patril perzský lekár, polyhistor s polatinčeným menom Rhazes (vlastným menom Abú Bakr Muhammad ibn Zakaríja ar-Rází, 865 až 925). Založil a viedol nemocnicu v Bagdade a okrem iného bol aj alchymistom (objavil napr. kyselinu sírovú a petrolej), ako aj biológom. Napísal okolo 200 lekárskych prác, ktoré vyšli po jeho smrti pod súhrnným názvom „Continens Rhasis“ (Všeobecná kniha o medicíne). Významným arabským lekárom bol aj jeho nasledovník s polatinčeným menom Haly Abbas. Bol osobným lekárom kalifa z Bagdadu. Vydal dielo nazvané „Liber pantegni“ (resp. v inom preklade Liber regius) (Kráľovská kniha, resp. „Celé umenie). Kniha zahrňovala medicínske poznatky od anatómie a fyziológie až po hygienu. Opísal v nej aj mnohé epidemické choroby a odporúčal testovať lieky na zvieratách. V chirurgii vynikol Abulcasis, ktorý opísal ženské pohlavné orgány a mimomaternicové tehotenstvo. Napísal tridsať kníh, ktoré pojednávajú najmä o chirurgii. Uvádzal aj spôsoby liečenia vykĺbenín, liečenie tzv. „púšťaním žilou“, liečenie zlomenín a postupy trhania zubov. Žil v Andalúzii, teda v tom čase v maurskom Španielsku. Alhazen (arabsky Muhammad ibn al-Hasan ibn al-Hajtham, 965 až 1038) bol vedec, ktorý sa zaoberal matematikou, astronómiou a optikou. Narodil sa v Basre, v dnešnom Iraku. Študoval aj v Bagdade. Venoval sa optike a výsledky svojich pozorovaní zverejnil v diele „Veľká optika“. Vybrúsil sklenené šošovky a zaviedol ich používanie (napr. okuliare). Arabskú medicínu však najviac preslávil Abu Ali al Hussein ben Abdallah Ibn Sína (latinská forma Avicenna, 980 až 1037). Bol univerzálnou osobnosťou a okrem medicíny sa zaoberal filozofiou, prírodnými vedami, písaním básní a politikou. Narodil sa v perzskej rodine v Afšane pri Buchare. Po otcovej smrti cestoval a pôsobil ako učiteľ, prípadne ako úradník na panovníckych dvoroch. A samozrejme, bol dvorným lekárom. V medicíne, ako sme už uviedli,

38 Stredovek

Avicenna vynikal. Už ako 17 ročný vyliečil princa Nuha Ibna Mansúra, za čo si zaslúžil všeobecné uznanie. Napísal okolo 100 vedeckých prác a medicínou sa zaoberal v päťzväzkovom diele „Al- Kánún fittíb“(Kánon medicíny). Je to bohatý zdroj komentárov k prácam Galena a Aristotela. Kniha je na svoje obdobie napísaná jasne a prehľadne. Avicenna si napr. všíma význam strachu a duševnej záťaže na vznik chorôb. Prenosným chorobám podľa neho možno zabrániť pitím prevarenej vody a varením potravín (základy sterilizácie). Venoval sa aj otravám a ich možnému liečeniu. Ostro vystupoval proti astrologickým a magickým praktikám pri liečení chorôb. Botanická časť Kánonu boli významným prínosom pre rozvoj botaniky počas stredoveku a aj začiatkom renesancie.

Obr. 24.: Avicenna Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/7/74/Avicenna-miniatur.jpg

Averroes (Ibn Rušd, 1126 až 1198) bol učencom stredovekého moslimského západu, narodil sa v Córdobe a umrel v Maroku. Študoval filozofiu, lekárstvo, matematiku a právo. Žil v období existencie Córdobského kalifátu (existoval v 10. a 11. storočí) a pracoval ako sudca a osobný lekár kalifa (titul moslimských vládcov, vo význame „následník proroka“). Hmotu a pohyb pokladal za večné „príčiny“, podobne ako boha. Individuálnu dušu človeka pokladal za smrteľnú. Vychádzal z Aristotela, ale predpokladal už určité genetické zákonitosti. Napr. sa domnieva, že už v semene rastlín je utajený zárodok budúcej rastliny s jej vlastnosťami, tak ako v zárodku živočíšnom je informácia o budúcich vlastnostiach dospelého organizmu. Islamská veda priniesla svetu aj mnohé výsostne biologické poznatky. Zechariah Ben Muhammad Al Cazvinee (1203 až 1283) cestoval po južných oblastiach Ázie a v diele “Prírodné

39 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Obr. 25.: Averroes Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/8/82/AverroesColor.jpg

divy” pridal informácie o mnohých druhoch živočíchov a rastlín, o ktorých nevedeli ani Aristoteles a Theofrastos. Venoval sa aj geografii.Abd-Allati (1161 až 1231) opísal egyptskú faunu a výchovu kureniec pomocou inkubátora. Al-Damiri (Kamal al-Din Muhammad ibn Musa al-Damiri, 1344 až 1405) je autorom diela „Hayat al-Hayawan“ (Život zvierat), približne z roku 1371, v ktorom opísal viac ako 900 druhov živočíchov (najmä uvádzaných v Koráne, svätej knihe islamu) a zhrnul arabské zoologické poznanie. Niektoré informácie sú však prepletené nepravdivými, až fantastickými údajmi.

3.5 Západná a stredná Európa

Je všeobecne známe, že vývoj vzdelanosti a medicíny stredoveku ovplyvňovali v najväčšej miere kresťanské náboženstvo a Cirkev. Základom cirkevnej ideológie sa stala (ako sme už uviedli) scholastická filozofia. Z nej vyplývala nedotknuteľnosť tela a nadprirodzený pôvod chorôb (napr. ako boží trest, prípadne naopak, skúška sily viery).

Funkciu liečiteľov a lekárov vykonávali kňazi. V období raného kresťanstva boli známymi lekármi a liečiteľmi bratia Kozma (niekedy Kosmas) a Damián. Pochádzali z Arábie a pôsobili ako nezištní lekári v Sýrii. V roku 305 boli popravení za šírenie kresťanstva. Podľa legendy napr. v spánku amputovali chorému človeku nohu a prišili mu nohu zdravého černocha. Pacient údajne mohol opäť chodiť. Obaja boli vyhlásení za svätých a stali sa patrónmi medicíny. V 6. storočí založil Benedikt z Nursie (asi 480 až 547) rád benediktínov. Patrí k zakladateľom západného mníšstva a patrónom Európy. Študoval v Ríme, najmä rétoriku. Údajne sa z dôvodu

40 Stredovek

morálnej skazy a intelektuálneho úpadku v meste rozhodol pre život mnícha. Založil viaceré kláštory, ale až so skupinou najvernejších nasledovníkov založil kláštor na vrchu Monte Cassino (vybudovaný v roku 532). Tu zriadili aj lekársku školu. Inou rehoľou boli lazariti (1048), kartuziáni (1084) alebo hospitaliti (12. storočie). V kláštorných záhradách pestovali liečivé byliny. Kláštory zriaďovali aj útulky. Pre chorých pocestných pútnikov “xenodochiá”, pre mníchov “infirmatóriá”, pre iných ľudí “hospitály”. Rehoľa sv. Lazara zriaďovala leprosáriá (útulky pre chorých na lepru). Operácie a pitvy boli v tomto období zakázané a chirurgia rozkvitala ako remeslo. Medicína bola skôr knižnou vedou, predovšetkým prepisom klasických diel Galena, Hippokrata, byzantských a arabských lekárov. V 9. storočí vznikla v Salerne lekárska škola (Civitas Hippocratica), ktorá postupne prerástla na univerzitu. Študovali na nej civilní lekári, ktorí pitvali zvieratá a komentovali lekárske diela Galena a Avicennu. Škola bola v úzkom spojení s kláštorom v Monte Cassino, krorý mal bohatú knižnicu s lekárskymi textami antických a arabských autorov. Medzi významných učiteľov patril Constantinus Africanus (1018 až 1087), ktorý preložil pre potreby školy najvýznamnejšie práce arabskej medicíny. Bol to moslimský vedec, ktorý sa v zrelom veku (v roku 1067) usadil v kláštore Monte Cassino, stal sa mníchom a nechal sa pokrstiť. Známy je najmä vďaka prekladu diela Haly Abbasa (pozri vyššie). Rogerius (Ruggerio Frugardo, 1140 až 1195) tu napísal jednu z prvých prác o chirurgii „Practica Chirurgiae“ (Chirurgická prax). Je zaujímavé, že na tejto škole študovali aj ženy. Najslávnejšími boli Abella (známa aj ako Abella Salernská), ktorá publikovala prácu o žlči a spermiách a Trotula, ktorá študovala pôrod a horúčku. Je priekopníčkou „ženskej“ medicíny. V 11. storočí vznikli v Salerne a v ďalších západoeurópskych mestách aj verejné lekárne. Fridrich II. vydal zákonník, podľa ktorého boli lekári zodpovední za dohľad nad lekárňami a nad prípravou liečiv. V súvislosti so školou v Salerne si ešte uvedieme meno Fridricha II. (1194 až 1250). Od roku 1198 bol sicílskym kráľom, od roku 1220 dokonca cisárom Svätej rímskej ríše. Okrem obnovenia medicíny v Salerne zriadil aj univerzitu v Neapole (1224). Je priekopníkom morskej biológie, napr. si najal potápačov na štúdium morských hlbín v Messinskom prielive. Napísal aj knihu o sokoliarstve, ktorá je na svoju dobu významnou ornitologickou publikáciou. Prvé lekárske fakulty vznikali v západnej a strednej Európe aj na ďalších miestach. Vybudovali ich na univerzitách, o ktorých vzniku sme sa zmieňovali už vyššie, napr. Bologna v 11. storočí, Padova a Montpellier v 13. storočí a napr. Praha v 14. storočí. Arnald z Villanovy (tiež Arnoldus, 1235/40 až 1311) pôsobil ako profesor v Montpellieri a zaoberal sa významom chémie pre medicínu, predovšetkým prípravou nových liečiv. Bol

41 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

alchymistom a prenasledovala ho inkvizícia. Pred operáciou používal ako uspávací prostriedok zmes ópia, koreňa mandragory a blenu. Mondino de Liuzzi, alebo Mundinus (tiež M. de Liuzzi, M. de Liucci, 1270/75 až 1326) bol profesorom anatómie a chirurgie na Univerzite v Bologni. Jeho sláva a význam spočíva najmä v tom, že „dostal ľudskú mŕtvolu opäť na pitevný stôl“. Už ako dvadsaťročný získal medicínsky doktorský diplom a vo svojom rodnom meste, Bologni, začal prednášať anatómiu. Bol tiež politikom, vyslancom a praktickým lekárom. Na základe poznatkov z pitiev mŕtvol, napr. v roku 1315 pitval dve ženské mŕtvoly, napísal rozsiahlu učebnicu anatómie “Anatomia mundini” (tiež názov Anatomia corporis humani z roku 1316), podľa ktorej sa vyučovalo až do 16. storočia. Z tohto obdobia sú zachované aj jej kópie. Mondino de Liuzzi prispel aj k prehĺbeniu poznatkov o anatómii ľudského srdca. Z iných predstaviteľov bolonskej školy uvádzame mená ako Alderotto (komentoval práce Hippokrata a Galena, venoval sa aj lekárskej etike), Saliceto (prepojil znalosti starovekej a arabskej anatómie s praktickým pozorovaním, teda pitvami) a Bartolomeo da Varignana (tiež významný anatóm svojho obdobia).

Obr. 26.: Mondino de Liuzzi, „anatomické lekcie“ Zdroj: http://www.wikiwand.com/fr/Mondino_de%27_Liuzzi

František z Assisi (vlastným menom Giovanni Battista Bernardone, 1181 až 1226) bol zakladateľom františkánskeho rádu. Napriek tomu, že sa narodil v zámožnej rodine, presadzoval v zrelom veku chudobu. Okrem iného ho Cirkev pokladá aj za patróna živočíchov a životného prostredia. Zaslúžil sa o rozvoj prírodovedného poznania predovšetkým tým, že na rozdiel od učenia scholastiky, keď sa určitým spôsobom zanedbávalo pozorovanie prírody, učil poznávať „stvoriteľa“

42 Stredovek

podľa jeho výtvorov, napr. rastlín a živočíchov. Zvieratá považoval za svojich bratov a vedel s nimi údajne komunikovať, vďaka čomu sa mu niekedy prisudzujú zásluhy pri budovaní základov etológie. Podľa legendy, sv. František dokonca pre vtákov usporiadaval náboženské kázne. Rád dominikánov dal stredovekému svetu mnohých prírodovedcov. Albert Veľký (Albertus Magnus, vlastným menom Albert von Bollstädt, asi 1200 až 1280) bol považovaný za najväčšieho učenca svojej doby. Jeho súčasníci ho nazvali „Doctor universalis“. Študoval v Padove a Bologni. Bol vynikajúcim chemikom, filozofom a biológom (zoológom, ako aj botanikom). Patril k najlepším komentátorom Aristotela. Snažil sa skĺbiť otázky teológie, filozofie a prírodných vied do jedného celku. Bol tak úspešný prednášateľ, že počas svojho pôsobenia na Sorbone musel prednášať na parížskych námestiach. Venoval sa aj chémii, napr. zliatinám kovov a zaviedol pojem „afinita“ (schopnosť látky zlučovať sa s inými látkami). Tomáš Akvinský (1225 až 1274) patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov scholastiky. Nazývali ho tiež kniežaťom filozofov (tzv. „princeps philosophorum“). Bol žiakom Alberta Veľkého a zaoberal sa významom ľudského rozumu. Podľa neho je duša človeka schopná cítiť a myslieť (slobodná vôľa), čím sa líši od duše zvierat, ktorá je len citová, teda pudová.

Obr. 27.: Albert Veľký Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Albert_Ve%C4%BEk%C3%BD#/media/File:AlbertusMagnus.jpg

Roger Bacon (1214 až 1294) bol členom františkánskej rehole. Tohto anglického prírodovedca, filozofa a alchymistu neskôr vyhlásili za „mučeníka vedy“, pretože za propagovanie svojich vedeckých názorov strávil vo väzení celkovo až neuveriteľných 24 rokov! Študoval na univerzitách v Oxforde a v Paríži. Matematiku pokladal za kľúč k ďalším vedám. Kritizoval scholastické autority, za čo si vyslúžil už spomínané kláštorné väzenie. Má zásluhu pri zavádzaní

43 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

nových výskumných metód. Do zoológie však napr. paradoxne veľmi nekriticky preberal bájne informácie o neexistujúcich živočíchoch. Propagoval bezprostredné pozorovanie prírodných javov a preto si v neskoršom období vyslúžil ďalší z unikátnych titulov, keď ho nazvali „prorokom vedy“.

Obr. 28.: Roger Bacon Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Roger_Bacon#/media/File:Roger-bacon-statue.jpg

Cestovateľ Marco Polo (1254 až 1323), benátsky kupec, vyviedol vedu za hranicu múrov kláštorov a preberania faktov z klasických diel bez ich overovania. Marco Polo vykonal veľa zemepisných objavov a opísal mnohé nové druhy rastlín a živočíchov. Preslávil sa najmä publikovaním správ z týchto ciest, na ktorých sa dostal až do Číny (niekedy je tento fakt historikmi spochybňovaný). V roku 1298 až 1299 strávil Marco Polo dlhé mesiace vo väzení v Janove, ako zajatec Janovčanov po námornej bitke s Benátkami pri ostrove Korčula. Vo väzení trávil čas diktovaním svojich poznámok z ciest a postrehov z Ázie, napr. strávených na dvore mongolského vojvodcu Kublaj-chána (v novšom prepise Chubilaj-chána). Spolu s inými cestovateľmi (Vasco Da Gama, Krištof Kolumbus) a novými zámorskými objavmi ľudstvo postupne prechádzalo k novoveku. Najrozšírenejším spisom, na ktorom bola spočiatku postavená zoológia, botanika a mineralógia stredoveku, bolo dielo neznámeho autora “Physiologus”. Vzniklo v Alexandrii, približne v 2. storočí n. l.. Spočiatku však dielo obsahovalo len opis biblických živočíchov a až neskôr sa rozširovalo (dokonca o bájne zvieratá ako satyrovia, centaurus a pod.). Biologická klasifikácia je primitívna a delí živočíchy na štyri skupiny (cicavce, vtáky, obojživelníky a plazy, hmyz). Vo všetkých vydaniach je opísaných okolo 75 zvierat a jednotlivé vydania ich neuvádzajú viac než 30 až 40. To je smiešne číslo už aj voči Aristotelovým dielam, ktoré museli byť pisateľom

44 Stredovek diela známe. Cirkevní kazatelia ho uznávali až do 14. storočia. V nasledujúcich storočiach už bolo toto dielo, našťastie pre ľudstvo, veľmi rýchlo prekonané.

Obr. 29.: Ukážka z neskoršieho vydania diela Physiologus (9. storočie), zobrazenie leoparda Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Physiologus#/media/File:76-Fisiologo_di_Berna_-_Pantera.jpg

45 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

4 RENESANCIA, 15. – 16. STOROČIE

„Kto môže patriť sám sebe, nech nepatrí inému.“

Paracelsus (1493 až 1541)

Renesancia bola kultúrnou epochou, ktorá sa usilovala o znovuzrodenie klasickej antickej vzdelanosti. Renesančné učenie útočí proti jednostrannosti scholastickej učenosti, predovšetkým podceňovania úlohy skúsenosti, trvania na dogmách a jednostranného zdokonaľovania logických postupov bez rozvoja tvorivého myslenia. Vznik renesančného myslenia a jeho výrazný príklon k pozemskému životu sa výrazne zobrazil vo viacerých sférach ľudského života: literatúra, výtvarné umenie, architektúra a pod. Za prelomové obdobie renesancie sa pokladá 15. až 16. storočie, hoci presné datovanie jej nástupu je dosť ťažké. V Taliansku je možné sledovať isté náznaky renesancie už v 14. storočí, zatiaľ čo na území Slovenska renesancia pretrvávala ešte v 17. storočí. S rozvojom renesancie úzko súvisia aj hospodárske a sociálne zmeny vo feudálnej Európskej spoločnosti, ktoré boli spôsobené zámorskými objavmi, rozvojom remesiel a vznikom nových centier obchodu. Renesancia je charakterizovaná aj prudkým rozvojom vedeckého myslenia. Jeho podporou bol aj objav kníhtlače v 15. storočí a zrod novej platónskej akadémie (tzv. Florentská platónska akadémia, 1459 až 1521) podporovanej florentským dvorom Medicijovcov (bankárCosimo Medici). Z nebiologických objavov patrí k najvýznamnejším napr. heliocentrizmus Mikuláša Kopernika (Nicolaus Copernicus), ktorý bol však docenený až oveľa neskôr.

Obr. 30.: Mikuláš Kopernik Zdroj: http://www.thinglink.com/scene/483757122211807234

46 Renesancia, 15. – 16. storočie

4.1 Anatómia človeka

Ako sme uviedli v predchádzajúcom texte, v stredoveku sa štúdium anatómie človeka zanedbávalo. Jednou z príčin mohlo byť, že v roku 1215 tzv. „IV. lateránsky koncil“ údajne zakázal duchovným osobám zaoberať sa chirurgiou („Ecclesia abhorret a sanguine“, t.j. Cirkev sa štíti krvi). Táto informácia však pochádza až z 18. storočia, z pera autora Françoisa Quesnaya, ktorý sa venoval histórii chirurgie vo Francúzsku. Pôvodné odkazy nie sú známe. Keďže duchovní boli súčasne lekári, chirurgiou sa väčšinou zaoberali laici. Ďalšou príčinou zanedbávania anatómie bol fakt, že Cirkev dogmaticky trvala na poznatkoch Hippokrata a Galena. Výnimkou z pravidla bola Univerzita v Bologni, kde v stredoveku vynikal v anatómii Mondino de Liuzzi. Tu pitvali aj jeho neskorší nástupcovia, napr. Berengario da Carpi (v rokoch 1502 až 1527 pôsobil na Univerzite v Bologni ako profesor anatómie a rozpitval približne 100 mŕtvol). Rozprávalo sa o ňom (možno len vďaka neprajníkom alebo určitej „zvláštnosti“ jeho povolania z hľadiska mentality ľudí 16. storočia), že sa neštítil vykonávať na ľuďoch aj vivisekcie. Hlásal, že anatómia nie je len vecou kníh, ale aj záležitosťou „videnia a ohmatania“. Štúdium anatómie však stále narážalo na významný problém, a to legálne (prípadne akékoľvek) nadobudnutie ľudských mŕtvol pre potreby výučby anatómie človeka. Pomerne často mŕtvoly zaobstarávali študenti medicíny a nevyhýbali sa ani prostrediu cintorínov. Neraz prichádzali aj do ozbrojených konfliktov so strážcami poriadku. Ak by sme sa napr. preniesli do Anglicka v 16. storočí, Univerzita v Cambridge dostávala od roku 1564 každoročne (legálne) len dve mŕtvoly. Bol to prísľub od anglickej kráľovnej Alžbety. Na druhej strane, mŕtvoly museli byť po pitve riadne pochované, s poctami, keďže prispeli ku rozvoju medicínskeho poznania. Na pohreboch sa údajne museli zúčastňovať aj profesori. Leonardo da Vinci (1452 až 1519) bol významnou osobnosťou renesančného obdobia. V jeho osobe sa snúbili remeselník, umelec a učenec. Kritizoval scholastiku a pri štúdiu prírodných vied uprednostňoval osobnú skúsenosť, najmä pozorovanie. Je autorom významných umeleckých diel, napr. obrazov Zvestovanie, Dáma s hranostajom, Madona v skalách, alebo Mona Líza. Z nástenných malieb ho preslávila „Posledná večera“ (latinsky Ultima cena), niekedy považovaná za najvýznamnejšie umelecké dielo na svete. Z mnohých da Vinciho poznámok sú niektoré významné aj pre dejiny biológie. Leonardo si napr. všimol, že fosílie, ktoré príležitostne nachádzal, sú pozostatkami bývalých, dnes nežijúcich organizmov. Nepredpokladal, že vznik fosílií je pozostatkom biblickej potopy, teda „jednorázovej“ udalosti. Videl, že fosílie sú uložené vo viacerých vrstvách. Leonardo da Vinci bol aj významným anatómom. Domnieval sa, že anatomická veda nemá stavať na autorite, ale na pozorovaní. Plánoval napísať 120 zväzkové anatomické dielo (dnes sa zachovalo

47 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

asi 779 kresieb s textom). Rozpitval asi 30 mŕtvol. Jeho súčasníci to pokladali za takmer zločineckú činnosť a darilo sa mu to najmä vďaka ochrane mocných ľudí svojej doby (jeho ochrancami boli napr. Cesare Borgia, francúzski panovníci Ľudovít XII. a František I., ako aj brat pápeža Leva X., Giuliano de‘ Medici). Leonardo sa venoval aj anatómii koňa (zachovalo sa asi 40 obrazových tabúľ), fyziológii zmyslov a významu ľudského mozgu. Prišiel na spôsob, ako pitvať oko, ktorý sa používal až do 19. storočia. Okolo roku 1490 nakreslil Leonardo do svojho náčrtníka štúdiu označovanú ako „Kánon proporcií“. Bol ovplyvnený tzv. „ideálnymi proporciami mužského tela“, ktoré popísal vo svojej práci rímsky architekt Marcus Vitruvius Pollio. Štúdia nazývaná „Vitruviánsky muž“ (Homo Vitruvius) sa stala jednou z jeho najznámejších prác a je vyrazená aj na jednoeurovej minci Talianska. Leonardo da Vinci si uvedomoval fyzickú ako aj psychickú náročnosť spracovania podkladov pre anatomický atlas a jeho samotnú realizáciu. V predhovore písal: „Ak sa budeš oddávať takým štúdiám, získaš menej ako ľudia, čo vedú pokojný život, i menej ako tí, čo sa chcú obohatiť za jeden deň. Budeš musieť žiť dlhý čas vo veľkej núdzi…“

Obr. 31.: Leonardo da Vinci, Vitruviánsky muž Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Leonardo_da_Vinci#/media/File:Leonardo_da_Vinci.jpeg Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Vitruvi%C3%A1nsky_mu%C5%BE#/media/File:Vitruvian.jpg

Paracelsus (Philippus Aureolus Theophrastus Bombastus von Hohenheim, 1493 až 1541) sa narodil v dnešnom Švajčiarsku a pôsobil ako lekár a filozof svojej doby. Bol aj alchymistom, ale cieľom jeho alchýmie nebola len výroba zlata, „chrysopoeia“, ako to bolo pravidlom pri iných uctievačov tohto „umenia“. Niekedy ho označujú menom „Luther medicíny“. Toto pomenovanie

48 Renesancia, 15. – 16. storočie

nemožno brať ako hanlivé, poukazuje na aspekt jeho reformátorstva v oblasti štúdia biológie človeka, keďže sa svojim dielom vzoprel proti Galenovi a Avicennovi. Ich knihy údajne verejne spálil na tržnici v Bazileji, kde neskôr pôsobil. Meno Paracelsus si údajne dal sám, aby demonštroval svoju nadradenosť nad Celsom (predpona „para“). Celsus bol novoplatónskym filozofom a lekárom z druhého storočia nášho letopočtu. Paracelsus pochádzal zo schudobnelej šľachtickej rodiny. Študoval vo Ferrare, Francúzsku aj Nemecku. V medicíne uprednostňoval pozorovanie, skúsenosť a pokus. Ako syn lekára sa už v mladosti oboznámil s minerálmi a rastlinami. Úspešne

Obr. 32.: Paracelsus Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/4a/Paracelsus.jpg zaviedol do medicíny chémiu, ktorá sa v tom čase obmedzovala hlavne na alchýmiu a hľadanie kameňa mudrcov, výrobu zlata, omladzovacích prostriedkov a všeliekov. Bol významným predstaviteľom učenia iatrochémie (učenie, ktoré sa snažilo vysvetľovať javy na základe chémie). Údajne mal veľmi komplikovanú, až neznášanlivú a chvastavú povahu, vďaka čomu mal množstvo nepriateľov. Precestoval takmer celú Európu. Na univerzite v Bazileji prednášal okrem latinčiny aj v nemčine, za čo si v tom čase vyslúžil nevôľu miestnych akademických funkcionárov univerzity. Na druhej strane, vďaka prekonaniu jazykovej bariéry sa jeho prednášok zúčastňovali aj tzv. „kúpeľníci“ a alchymisti. Na území súčasného Slovenska pôsobil v Bratislave (Prešporku), za účelom štúdia vzácnych kovov pricestoval aj do Banskej Bystrice a jej okolia (ťažba medi a striebra), ako aj do Smolníka (tiež najmä medené rudy). Paracelsus liečil rozmanitými extraktmi (detaily uvádza v jeho knihe Archidoxa). Predpokladal, že rastliny liečia tú chorobu, na ktorú sa nejakou vlastnosťou podobajú. Liečil aj minerálnymi vodami a zlúčeninami viacerých kovov. Opísal toxicitu ťažkých kovov na zdravie baníkov, ktorí ich ťažia. Žil v komplikovanej dobe, v dobe rozmachu inkvizície,

49 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

ktorá sa riadila „príručkou“ s názvom „Malleus maleficarum“ (slov. Kladivo na čarodejnice, 1486) z pera dominikánskeho inkvizítora Heinricha Kramera. Paracelsus umrel v Salzburgu, nečakane (údajne holdoval alkoholu) a pomerne chudobný. Andreas Vesalius (1514 až 1564) začal študovať v Paríži, ale po troch rokoch odcestoval do Benátok. Ako 22 ročný dostal učiteľské miesto v Padove. Vesalius bol zvedavý anatóm, ktorý pitval zvieratá, ale údajne „nepohrdol“ ani ľudskou mŕtvolou nelegálne získanou z cintorína. V roku 1543 vydal v Bazileji dielo „De humani corporis fabrica libri septem“ (Sedem kníh o dielni ľudského tela). Táto kniha bola veľmi bohato ilustrovaná. Ilustrácie pripravil Jan Steven van Calcar, ktorý bol žiakom známeho maliara Tiziana. Táto kniha sa pokladá za zrod modernej anatómie človeka. V tejto práci Vesalius opravil približne 200 omylov Galena. Vysvetľoval, že Galenos nemohol ku niektorým svojim záverom dospieť vďaka pozorovaniu pitiev človeka, ale viacerých druhov živočíchov. V mnohých názoroch sa však tiež mýlil, niekedy preberal názory svojich predchodcov, najmä v prípadoch, že sám nemal lepšie vysvetlenia. Kniha vyvolala mnoho rozporov v medicínskych, ako aj cirkevných kruhoch. Napr. Cirkvi sa nepáčilo, že podľa Vesalia má muž na oboch stranách rovnaký počet rebier, hoci by mal mať na jednej strane o rebro menej (to, ako vieme, malo slúžiť pri stvorení prvej ženy). Knihu odmietli aj mnohé autority medicíny (Realdo Colombo, Eustachius). Druhé vydanie Vesaliovej anatómie (z roku 1555), doplnené o ďalšie ilustrácie a autorove poznámky, slúžilo približne ďalších 200 rokov ako základná učebnica anatómie človeka na európskych lekárskych fakultách. Počas svojho života bol osobným lekárom

Obr. 33.: Andreas Vesalius, portrét z knihy „De humani corporis fabrica libri septem“ a ilustrácia ľudskej kostry z nej Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/4e/Vesalius_Fabrica_portrait.jpg Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/e6/Vesalius_Fabrica_p163.jpg

50 Renesancia, 15. – 16. storočie

španielskeho kráľa Karola V., ako aj jeho syna a následníka trónu Filipa II. Koniec Vesaliovho života nie je zdokumentovaný dostatočne presne a je skôr opradený legendami, než reálnymi faktami. Údajne nečakane opustil španielsky dvor a vybral sa na pútnickú cestu do Jeruzalema. Na spiatočnej ceste v roku 1564 umrel na gréckom ostrove Zakynthos. Realdo Colombo (1516 až 1559) bol žiakom Vesalia a jeho nástupcom v Padove. Preslávil sa prácou „De re anatomica“. Bol pozorovateľom malého krvného obehu a pozoroval tiež systolu a diastolu srdca vďaka vivisekciám prevádzaným na zvieratách. Eustachius (Bartolomeo Eustachi, 1514(?) až 1574) bol ďalším významným anatómom 16. storočia. Na jeho počesť je pomenovaná sluchová trubica (tuba phyryngotympanica), ktorá spája dutinu stredného ucha s nosohltanom. Objavil aj nadobličky. Patril ku kritikom Vesalia a zastával názory Galena. Hovoril, že sa radšej bude mýliť s Galenom, ako s novátormi anatómie dospieť ku pravde. Pripravoval anatomické dielo, ktorého vydania sa nedožil. Vyšlo až v roku 1714, po 140 rokoch (!) od jeho smrti. Publikoval ho Giovanni Maria Lancisi, lekár pápeža Klementa XI., od ktorého Lancisi získal anatomické tabule Eustachiovho diela. Keďže Lancisi bol aj anatómom, k obrazovým tabuliam pripravil svoj vlastný komentár.

4.2 Renesančná zoológia

Conrad Gesner (1516 až 1565) bol učiteľom prírodovedy a lekárom. Niekedy je nazývaný ako „nemecký Plinius“. Narodil sa v Zürichu v remeselníckej rodine. Študoval v Štrasburgu, Bouges, Bazileji, Paríži a Montpellier. Venoval sa jazykovede a medicíne. Zomrel predčasne, počas morovej epidémie. Nadviazal na Aristotela a napísal dielo „Historia animalium“ (Dejiny živočíchov). Práca je tvorená 4 zväzkami a má asi 3 500 strán! Okrem iného je toto dielo hodnotné aj z umeleckého hľadiska, pretože mnohé vyobrazenia zvierat pochádzajú od známych maliarov (napr. nosorožca namaľoval Albrecht Dürer). „Historia animalium“ je encyklopédiou živočíchov. Ich systém je podľa Aristotela a sú radené abecedne. Okrem stavby tela živočíchov sa Gesner venuje aj ich „duševným vlastnostiam“, rozšíreniu a praktickému významu (použitie v kuchyni a medicíne). V práci uvádza aj niekoľko neexistujúcich živočíchov, napr. „morského mnícha“, ktorý bol z polovice ryba a z polovice mních. Gesner je aj autorom významného vedeckého diela „Opera botanica“ (Botanické práce). Za jeho života zostalo v rukopise a vyšlo až v rokoch 1753 – 1759. Je to obrovská škoda pre rozvoj botaniky, pretože aj po takmer 200 rokoch v ňom bolo vidieť, ako Gesner predstihol svoju dobu.

51 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Zaviedol koncept rodu a druhu so základmi binomickej nomenklatúry (dvojmenného pomenovania) a postrehol význam stavby kvetov a plodov rastlín pre ich klasifikáciu. Ulisse Aldrovandi (1522 až 1605) bol taliansky prírodovedec a profesor na univerzite v Bologni. V roku 1559 sa stal profesorom filozofie a v roku 1561 prvým profesorom prírodných vied na tejto univerzite. Za svojho života uverejnil štvorzväzkové dielo venované vtákom (kniha Ornithology z roku 1599). Nadviazal na práce Gesnera. Podobne ako Gesner, Aldrovandi bol aj výborným botanikom. Organizoval viaceré expedície zamerané na zber a mapovanie výskytu živočíchov alebo rastlín. Aldrovandi v roku 1568 založil aj botanickú záhradu v Bologni.

Obr. 34.: Conrad Gesnes (vľavo) a Ulisse Aldrovandi (vpravo) Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/5f/Conrad_Gesner_%281662%29.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Ulisse_Aldrovandi#/media/File:Ulysse_Aldrovandi.jpg

4.3 Renesančná botanika

V 16. storočí sa botanické znalosti prezentovali v podobe tzv. herbárov. Herbáre boli koncipované ako komentáre alebo úpravy tradičného diela o liečivách rastlinného pôvodu, ktoré napísal ešte Dioskorides (Materia medica, pozri vyššie) a boli bohato ilustrované drevorezmi. V tomto období bolo štúdium rastlín stále podriadené medicínskemu záujmu, ale v niektorých dielach už možno sledovať príklon k botanike, ktorú dnes nazývame klasickou. Pietro Andrea Mattioli (1501 až 1577) bol talianskym lekárom a botanikom. Mattioli sa narodil v Taliansku, v toskánskom mesta Siena. Vyštudoval v Padove a neskôr pracoval ako praktický

52 Renesancia, 15. – 16. storočie lekár v rodnej Siene a v Ríme. V roku 1554 pôsobil v Prahe, ako osobný lekár arcikniežaťa Ferdinanda Tyrolského. V Prahe, v roku 1561 u kníhtlačiara a nakladateľa Jiřího Melantricha z Aventina, vydal svoje lekárske dielo „Epistolarum Medicinalium libri quinque“ (Päť kníh lekárskych listov). Jeho najznámejšou prácou je však kniha „Commentarii in sex libros Pedacii Dioscoridis“ z roku 1544, ktorá bola výkladom Dioskoridových kníh. Kniha je prekladom z latinčiny do taliančiny. V Mattioliho komentároch sú zahrnuté vtedajšie vedomosti o liečivých rastlinách, doplnené aj o jeho vlastné pozorovania. Český preklad pod názvom „Herbář, neboli bylinář“ vyšiel v roku 1562, tiež u Melantricha, zásluhou českého lekára a humanistu Tadeáša Hájka z Hájku. Tadeáš Hájek z Hájku bol významnou osobnosťou svojej doby a mohol sa pýšiť titulom „protomedicus“ (hlavný lekár) Českého kráľovstva.

Obr. 35.: Pietro Andrea Mattioli a titulná strana prekladu jeho diela od Tadeáša Hájka z Hájku Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/2/2d/Pietro_Andrea_Mattioli.jpg Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/2/22/Melantrich03b.jpg

Z historického hľadiska sú významné aj viaceré iné diela, ktorých autormi sú napr. Otto Brunfels, Hieronymus Bock, alebo Leonhard Fuchs. Všetci traja sú pokladaní za nemeckých otcov botaniky. Otto Brunfels (1488 až 1534) bol významným botanikom, pedagógom, farmaceutom a entomológom 16. storočia. Napriek tomu, že poznal Dioskoridovo dielo, jeho štúdie sa odvolávajú najmä na jeho vlastné pozorovania. Uvádza viaceré druhy rastlín, ktoré boli do jeho čias vede neznáme. Napísal trojzväzkové dielo Herbarum vivae eicones (1530 až 1536, tri zväzky) a Contrafayt Kräuterbuch (1532 až 1537, dve časti).

53 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Hieronymus Bock (1498 až 1554) bol nemecký luteránsky kňaz, botanik a lekár. Používal tiež polatinčené meno Tragus. V roku 1539 publikoval dielo „Kräuterbuch“ (Kniha o bylinách), v ktorom uvádza nemecké rastliny s charakteristickým opisom ich stavby a farmaceutickým využitím. Pri opise približne 700 taxónov používa svoje vlastné členenie. Vydanie z roku 1546 je ilustrované renesančným maliarom Davidom Kandelom. Leonhart Fuchs (1501 až 1566) bol nemeckým lekárom a botanikom. Jeho hlavným dielom je kniha „Dejiny tráv“ (Historia stirpium), ktorá vyšla v roku 1542 v Bazileji. Sú v nej opisy približne 400 druhov rastlín z oblasti strednej Európy. Obrazová časť je pôvodná a cenná, pretože Fuchs sa primárne venuje rastlinnému materiálu, ktorý sám v prírode zozbieral a nespolieha sa na prevzaté obrázky z herbárov iných autorov.

Obr. 36.: Otto Brunfels (vľavo), Hieronymus Bock (stred) a Leonhart Fuchs (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Otto_Brunfels#/media/File:Brunfels-1.png Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/33/Bock.png Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/40/Renaissance_C14_F%C3%BCllmaurer_Leonhart_ Fuchs.jpg

V roku 1583 predviedol prírodovedecké, na medicíne nezávislé triedenie rastlín Andrea Cesalpino (lat. Caesalpinus). Cesalpino (1519 až 1603) bol profesorom medicíny na Univerzite v Pise. Venoval sa aj filozofii a botanike. Napísal šestnásť zväzkov diela „De plantis libris“. Niektorí prírodovedci túto prácu pokladajú za prvú vedeckú učebnicu botaniky. Prijal Teofrastovo členenie rastlín na byliny, kry a stromy. K týmto tradičným skupinám rastlín pridal zvláštnu skupinu rastlín, rastliny bez semien (riasy, machorasty, huby a lišajníky). V svojich prácach už popísal približne

54 Renesancia, 15. – 16. storočie

1500 druhov rastlín. Mimoriadnou zásluhou Cesalpina bolo to, že triedil rastliny podľa morfológie plodov a kvetov. Matthias de l` Obel (1538 až 1616) bol ďalším významným botanikom 16. storočia. Pochádzal z Belgicka, ale pôsobil v Anglicku, kde bol vymenovaný za lekára kráľa Jamesa I. V roku 1576 vydal herbár (Plantarum, seu, Stirpium historia), kde sú zobrazené aj viaceré nižšie rastliny (napr. dnes vymierajúce druhy lišajníkov citlivé na znečistenie ako Lobaria pulmonaria, alebo Alectoria sp.).

Obr. 37.: Andrea Cesalpino (vľavo), socha pred galériou Uffizi, Florencia, Matthias de l` Obel Zdroj: Bačkor, originál; https://en.wikipedia.org/wiki/Matthias_de_l%27Obel#/media/File:Matthias_de_Lobel.jpg

Charles de L´ Écluse (1526 až 1609) známejší pod latinským menom Carolus Clusius vyštudoval právo a filozofiu na viacerých európskych univerzitách. V roku 1551 začal študovať medicínu a podobne ako veľa ďalších lekárov tých čias sa začal venovať botanike. Medicíne sa nakoniec nevenoval. V šesťdesiatych rokoch 16. storočia pracoval pre významnú bankársku rodinu Fuggerovcov a v rámci svojej práce (tútora syna Antona Fuggera a bankového agenta) precestoval západnú Európu. V Španielsku sa dostal ku viacerým rastlinám z Nového sveta, ktoré sa pokúšal pestovať a šľachtiť. V roku 1573 sa presťahoval do Viedne, kde v službách Maximiliána II (prvého korunovaného panovníka v Bratislave) zastával funkciu riaditeľa cisárskej záhrady vo Viedni. Tu pestoval viaceré druhy cudzokrajných rastlín (napr. tulipány, platany, zemiaky a tabak). Venoval sa aj flóre Uhorska, opísal niektoré rastliny aj z oblastí súčasného Slovenska. Venoval sa aj hubám a tzv. nižším rastlinám. Rastliny ho zaujímali aj z hľadiska ich farmaceutického potenciálu. Po

55 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

nástupe Rudolfa II. na trón musel ako protestant cisársku službu opustiť. Umrel v Holandsku, kde ako profesor na Univerzite v Leidene pôsobil až do svojej smrti. Založil tu aj univerzitnú botanickú záhradu „Hortus Academicus“. Významným botanikom, ktorý pôsobil na prelome 16. až 17. storočia bol aj švajčiarsky profesor pôsobiaci na univerzite v Bazileji, Gaspard Bauhin (1560 až 1624). Bol žiakom L. Fuchsa (pozri vyššie). Botanizoval najmä na území súčasného Švajčiarska, Nemecka, Francúzska a Talianska. Opísal približne šesť tisíc rastlín! Má však zásluhy aj na rozvoji botanickej nomenklatúry. Druhy opisoval kratšie než jeho predchodcovia, zaraďoval ich do 12 skupín (tried) na základe príbuznosti. Väčšine druhov rastlín už dal len dve mená, čím sa zaradil ku priekopníkom binomickej nomenklatúry, ktorú zdokonalil Carl von Linné (pozri nižšie). Jeho dielom vrcholí éra botaniky, na ktorú nadviazali tvorcovia ďalších botanických (tzv. umelých) systémov.

Obr. 38.: Charles de Ĺ Écluse (vľavo) a Gaspard Bauhin (vpravo) Zdroj: https://fr.wikipedia.org/wiki/Charles_de_L%27%C3%89cluse#/media/File:Carolus_Clusius00.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Gaspard_Bauhin#/media/File:Bauhin_Gaspard_1550-1624.jpg

56 Renesancia, 15. – 16. storočie

5 BAROK A OSVIETENSTVO, 17. – 18. STOROČIE

„Kvapka vedy spôsobuje nevieru. Celý pohár privádza ku zbožnosti.“

„Boh nikdy neurobil zázrak, ktorý by vyvrátil ateizmus. Vyvracia ho dielo, ktoré stvoril“

„Vedomosť je moc“ (Scientia potestas est)

Francis Bacon

V 17. storočí už začína dochádzať k postupnému rozchodu tzv. „starej aliancie“, teda náboženstva, humanitných a prírodných vied. Hoci rozdeľovať 16. a 17. storočie je dosť umelé, v 17. storočí nastal istý zlom v induktívnej filozofii dielom Francisa Bacona (1561 až 1626) „Novum organum scientarum“ (z roku 1620), vo voľnom preklade „Nová metóda“. Bacon sa narodil v Londýne, v rodine lorda „strážcu pečate“. Študoval, už ako dvanásťročný, na Trinity College v Cambridge. Počas života získal mnohé šľachtické tituly, bol barónom, vikomtom a dokonca rytierom kráľa Jakuba I. Francis Bacon sa okrem politiky venoval aj vede, najmä filozofii a literatúre. Bacon ostro kritizuje diela Aristotela a jeho prírodovedecko-filozofický spôsob štúdia prírody. Ako základ prírodovedného štúdia navrhuje pozorovanie a pokus. Z tohto hľadiska ho možno pokladať za zakladateľa empirickej filozofie.

Obr. 39.: Francis Bacon Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Francis_Bacon#/media/File:Francis_Bacon.jpg

Ďalším významným velikánom 17. storočia bol francúzsky filozof, fyzik a matematik, predstaviteľ tzv. racionalizmu René Descartes (tiež Cartesius, 1596 až 1650). Stal sa priekopníkom

57 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

v oblasti kritiky poznania. Pochádzal zo starej šľachtickej rodiny, už počas štúdií na jezuitskom kolégiu ho zaujala matematika, najmä pre jej jednoznačnosť a jasnosť. V roku 1637 vydal svoju najvýznamnejšiu prácu „Rozprava o metóde ako správne viesť svoj rozum a hľadať pravdu vo vedách“ (francúzsky: Discours de la méthode pour bien conduire sa raison, et chercher la verité dans les sciences). Kniha bola v roku 1656 v Amsterdame preložená do latinčiny. Prvé vydanie knihy bolo anonymné, pretože Descartes sa obával negatívnych emócií, vďaka revolučnosti diela. O tom, že takéto obavy boli na mieste, svedčí proces s Giordanom Brunom (1548 až 1600), ktorý sformuloval myšlienku o nekonečnosti vesmíru a vyvracal argumenty scholastických prírodovedcov a filozofov, za čo bol v Ríme v roku 1600 upálený inkvizíciou. Podobne, aj keď s o niečo šťastnejším koncom skončil proces s Galileom Galileim (pozri nižšie). V svojej rozprave Descartes zhrnul svoje názory do základných pravidiel, najdôležitejšie je o tom, že uznáva len také tvrdenia, ktoré sú jeho rozumu jasné a zreteľné. Je tiež autorom pamätného výroku „Myslím, teda som“ (Cogito ergo sum). Jeho filozofia je preto označovaná aj ako racionalistická. Podľa neho zvieratá nemajú rozum a reagujú ako stroje. Človek je tiež stroj, ale riadený dušou (prostredníctvom epifýzy). Descartes sa zaoberá aj vznikom kozmu, priestoru, ale aj fyziológiou (výklad chutí, vôní, optických javov a pod.).

Obr. 40.: René Descartes Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Ren%C3%A9_Descartes#/media/File:Frans_Hals_-_Portret_van_Ren%C3%A9_ Descartes.jpg

Sedemnáste storočie tak mohlo stavať na filozofických dielach Francisa Bacona a Reného Descartesa. Ešte v 16. storočí vyšla kniha „Obehy nebeských sfér“ (De revolutionibus orbium coelestium, 1543) od Mikuláša Kopernika. Kopernik, napriek tomu, že je vo všeobecnosti

58 Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie

pokladaný za Poliaka, sa narodil v nemeckej rodine v meste Thorn (Toruň) v Prusku. V tejto knihe Kopernik spochybnil princíp geocentrizmu, teda predstavy, že Zem je stredom vesmíru a za stred vesmíru považoval Slnko (tzv. heliocentrizmus). Táto kniha však vyšla až v roku jeho úmrtia a tak sa na jej revolučný vplyv na vývoj prírodovedy ešte dlho čakalo. Dôležitým medzníkom v dejinách biológie bol objav mikroskopu (drobnohľadu), hoci šošovky na zväčšovanie malých objektov už používali arabskí učenci, Roger Bacon, aj Leonardo da Vinci. Galileo Galilei (1564 až 1642) bol talianskym astronómom, fyzikom, matematikom a filozofom. Patrí ku popredným priekopníkom v oblasti experimentálnych prírodných vied. Galileo sa podujal zjednotiť „nebeskú“ a „pozemskú“ mechaniku. Použil na to poznatky matematiky a fyziky. Ďalej rozpracoval heliocentrické predstavy Mikuláša Kopernika, sformuloval viaceré vedecké hypotézy a zákony mechaniky a načrtol základné metódy jej štúdia. Vďaka použitiu ďalekohľadu sa zaslúžil aj o viaceré objavy v astronómii (napr. objavil štyri Jupiterove mesiace). Venoval sa aj zákonom súvisiacim s pohybom kvapalín a pokúšal sa objasniť príčinu morského prílivu a odlivu. Jeho pamätnou prácou je publikácia „Dialóg o dvoch systémoch sveta“ z roku 1632. Práca je napísaná formou rozhovoru, v ktorom vystupujú tri osoby: „Salviati“, ktorý je zástancom hypotéz Mikuláša Kopernika, „Simplicius“, predstaviteľ Aristotelovej školy (podľa niektorých výkladov zosobňuje dokonca samotného pápeža) a „Sagredo“, ktorý je nezaujatým účastníkom rozhovoru.

Obr. 41.: Galileo Galilei a titulná strana z práce „Dialóg o dvoch systémoch sveta, ptolemaiovskom a kopernikovskom“ Zdroj: Gerlach, D. (2009), Geschichte der Mikroskopie Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Dialogue_Concerning_the_Two_Chief_World_Systems#/media/File:Galileos_ Dialogue_Title_Page.png

59 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Napriek tomu, že Galileo pri vydaní „Dialógu“ akceptoval pripomienky recenzentov diela, kniha sa na podnet inkvizície dostala na zoznam zakázanej literatúry a Galileo musel svoje heliocentrické názory odvolať v procese organizovanom katolíckou cirkvou. Hoci bol zvyšok jeho života ovplyvnený týmto procesom, Galileo pracoval až do svojej smrti. Pre modernú fyziku, ako aj rozvoj prírodovedného poznania ako celku malo nesmierny význam zavedenie Galileiho princípu relativity pohybu, ktorý prekonal antické názory Aristotela. Na tomto princípe relatívnosti pohybu vybudoval neskoršie svoju „mechaniku“ Isaac Newton. Galileo Galilei sa podieľal aj na objave mikroskopu (mikroskop bol skonštruovaný nezávisle viacerými bádateľmi na prelome 16. až 17. storočia, pozri nižšie).

Obr. 42.: Johannes Kepler (vľavo) a Isaac Newton (vpravo) Zdroj: Gerlach, D. (2009), Geschichte der Mikroskopie Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/39/GodfreyKneller-IsaacNewton-1689.jpg

William Harvey (1578 až 1657) sa zaslúžil o rozvoj fyziológie živočíchov a človeka. Objavil krvný obeh. Už ako šestnásťročný začal študovať medicínu na univerzite v Cambridge, kde štúdium ukončil v roku 1597. V roku 1602 odišiel študovať medicínu na univerzitu v Padove, ktorá bola v tom čase azda najrenomovanejšou medicínskou školou vôbec. Tu nadviazal na embryologické práce svojho učiteľa, talianskeho lekára Fabricia ab Aquapendente (1537 až 1619). Fabricius bol profesorom anatómie na univerzite v Padove a okrem porovnávacej anatómie sa venoval aj embryológii, napr. opísal zárodočné blany človeka a živočíchov, a tiež opísal viaceré štádiá vývinu kuracieho zárodku. Fabricius objavil tiež chlopne v žilách, nepoznal však ešte ich funkciu, pretože podľa Galénovej náuky, ktorou sa riadila vtedajšia medicína, obeh krvi v organizme nebol

60 Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie dostatočne preskúmaný. William Harvey sa po návrate do Anglicka venoval lekárskej praxi. Od roku 1608 už pracoval ako lekár na anglickom kráľovskom dvore (bol osobným lekárom Jakuba I. a Karola I.). Jeho kľúčovým medicínskym dielom je „Exercitatio Anatomica de Motu Cordis et Sanguinis in animalibus“ (Anatomická štúdia pohybu srdca a krvi v zvieratách), kde opísal mechanizmus uzatvorenej cirkulácie krvi v organizmoch živočíchov. William Harvey je tiež autorom výroku „Omne vivum ex ovo“ (Všetko živé pochádza z vajca). Harvey sa domnieval, že pri vyššie organizovaných živočíchoch a človeku je vznik orgánov tzv. epigenetický, t.j. vzniká z beztvarej hmoty (pozn. opakom sú tvrdenia zástancov preformácie, preformizmu, pozri nižšie). Harveyho teória však mala počas jeho života aj viacerých odporcov. Vtedajšia veda ešte nepoznala kapiláry, ktoré sa dali skúmať s použitím revolučného vedeckého prístroja, ktorého čas práve prichádzal, svetelného mikroskopu.

Obr. 43.: William Harvey Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/William_Harvey#/media/File:William_Harvey.jpg

Francesco Redi (1626 až 1697) bol talianskym prírodovedcom, lekárom a dokonca básnikom. Študoval na univerzite v Pise, kde získal medicínske a filozofické vzdelanie. Pôsobil v Ríme, Neapole, Bologni, Pise a Benátkach, ale neskôr sa usadil vo Florencii. Pôsobil tu ako lekár rodiny Mediciovcov. Bol členom vedeckej spoločnosti „Accademia dei Lincei“ (talianska vedecká akadémia, názov je odvodený od pomenovania rysa „lince“, ktorého ostrý zrak symbolizoval pozorovacie schopnosti pre realizovanie vedeckého výskumu) a „Accademia del Cimento“ (Akadémia experimentátorov).

61 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Redi patrí k priekopníkom experimentálnej biológie, experimentálnej toxikológie (experimentoval s hadím jedom z vretenice) a modernej parazitológie (objavil a opísal životný cyklus viacerých živočíšnych parazitov). V rámci svojej experimentálnej práce urobil prvý krok k vyvráteniu teórie samoplodenia, ktorá v ľudskej spoločnosti pretrvávala od čias Aristotela ešte aj v jeho dobe. V 17. storočí sa napr. stále verilo, že muchy vznikajú z hnijúceho mäsa samoplodením, čo sa vysvetľovalo ako následok hnilobných procesov. Redi uskutočnil jednoduchý experiment. Šesť nádob rozdelil na dve skupiny. Do prvej nádoby z oboch skupín vložil neznámy objekt, do druhej mŕtvu rybu a do tretej teľacie mäso. Nádoby z prvej skupiny prikryl látkou, nádoby z druhej skupiny nechal voľne otvorené. Larvy múch sa vyvinuli len v otvorených nádobách. Výsledky týchto experimentov publikoval v roku 1668 v diele „Esperienze Intorno alla Generazione degli Insetti“ (Experimenty s tvorbou hmyzu). Napriek výsledkom týchto experimentov však sám Redi stále veril, že niektoré iné skupiny živočíchov, napr. parazitické červy, vznikajú samoplodením. Jeho názory boli v 17. storočí pokladané za veľmi revolučné a musel ich obhajovať, keďže bol obvinený z kacírstva. Francesco Redi tiež patrí k najvýznamnejším talianskym básnikom 17. storočia. Známa je jeho básnická zbierka „Bacco in Toscana“ (Bakchus v Toskánsku).

Obr. 44.: Francesco Redi, socha pred vstupom do galérie Uffizi vo Florencii a titulná strana jeho publikácie Zdroj: Bačkor, originál; https://en.wikipedia.org/wiki/Francesco_Redi#/media/File:Francesco_Redi_Esperienze_ intorno_alla_Generazione_degli_Insetti.jpg

62 Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie

5.1 Zrod vedeckej mikroskopie (17. – 18. storočie)

Napriek prudkému rozvoju vedeckých poznatkov v období novoveku, pre objavenie drobných štruktúr ľudského tela, rastlín a živočíchov, ako aj objasnenie záhad prebiehajúcich procesov v živej prírode bol potrebný ďalší technologický pokrok. Tento mal odstrániť obmedzenia pozorovania vecí prostredníctvom ľudského oka. Takým krokom bolo využitie optického prístroja pre zobrazenie malých pozorovaných predmetov vo väčšom zväčšení, objav mikroskopu. Počiatky svetelnej mikroskopie siahajú až do konca 16. storočia. V dnešnom Holandsku používal prvý mikroskop pravdepodobne Zacharias Jansen (resp. Zacharias Janssen, 1585 až 1632), optik, ktorý sa tiež pokladá za vynálezcu teleskopického ďalekohľadu. Jansenove mikroskopy boli zložené z jednej, prípadne viacerých šošoviek a ich zrod je datovaný do rokov 1590, resp. 1595. Keďže v tom čase bol Zacharias Jansen malým dieťaťom, mikroskop skonštruoval s otcovou pomocou. Pravdepodobnejšie je dokonca to, že mikroskop celý skonštruoval jeho otec. Zacharias Jansen bol za svojho života spájaný aj s falšovaním mincí.

Obr. 45.: Zacharias Jansen (vľavo) a predpokladaný vzhľad jeho mikroskopu (reprodukcia z 19. storočia) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Zacharias_Janssen#/media/File:Zacharias.jpg Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/en/9/99/Jaansen_Microscope.jpg

Marcello Malpighi (1628 až 1694) pri svojich pozorovaniach bohato využíval mikroskop. Už ako sedemnásťročný začal študovať na univerzite v Bologni, kde sa venoval medicíne a filozofii. Na tejto univerzite zostal pracovať. Výsledky svojich pozorovaní publikoval v časopise britskej „Royal Society“ (Kráľovskej spoločnosti), ktorá vznikla v roku 1660. Objavil, že pľúca sa skladajú

63 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

z malých vačkov obsahujúcich vzduch, študoval obličky (glomeruly), mozog, chuťové poháriky a podobne. Venoval sa aj zoológii (napr. pozoroval Malpighiho trubice článkonožcov, opísal partenogenézu u vošiek) a botanike (napr. pozoroval prieduchy a zistil, že časti rastlín sú zložené z mikroskopických bubliniek – tzv. utriculi). Objavil kapiláry, ktoré spájajú artérie a vény, čím potvrdil správnosť opisu krvného obehu, ktorý prezentoval William Harvey. Malpighi bol preformistom. Robert Hooke (1635 až 1703) bol anglickým matematikom, fyzikom a astronómom. Právom bol považovaný za tzv. „renesančného človeka“, hoci väčšinu života prežil v 17. storočí. Preslávil sa mnohými objavmi a vynálezmi. V roku 1663 začal pracovať na univerzite v Oxforde. Spočiatku pracoval ako „chemický asistent“ Dr. Thomasa Willisa (Willis sa venoval anatómii mozgu, nervovej sústavy a svalovej sústavy), neskôr pôsobil ako asistent svetoznámeho prírodovedca Roberta Boyla (Boyle sa preslávil najmä vo fyzike a chémii, formuloval napr. Boylov-Mariottov zákon, hoci aj pri matematickej formulácii zákona mu údajne pomáhal práve R. Hooke). Robert Hooke pôsobil v Kráľovskej spoločnosti, ktorá bola založená v roku 1660. V roku 1665 publikoval dielo Micrographia, kde tiež použil termín „bunka“ (cell, z latinského cella = malá miestnosť).

Obr. 46.: Marcello Malpighi a zobrazenie pľúc z jeho publikácie z roku 1661 Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/48/MarcelloMalphigiMiall.jpg Zdroj: https://hagstromerlibrary.ki.se/books/17105

Hooke bol vynálezcom anemometra, vodováhy, zdokonalil teplomer (stanovil ako základné hodnoty pre meranie teploty bod topenia ľadu a varu vody) a okrem mikroskopu skonštruoval aj ďalekohľad. V rámci astronomických pozorovaní objavil napr. červenú škvrnu na Jupiteri a venoval sa aj pozorovaniu Slnka. Mal podiel na formulácii Newtonovho gravitačného zákona, hoci jeho

64 Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie vzťah s Newtonom bol údajne chladný. Správne predpokladal, že skameneliny nie sú len hračkami prírody, ale pozostatky kedysi žijúcich organizmov. Myslel si, že na základe štúdia fosílií je možné spoznať dejiny Zeme, keďže vedel, že medzi fosíliami nachádzal aj pozostatky organizmov, ktoré už pokladal za vyhynuté. Napriek tomu, že sa Hooke primárne nevenoval biológii, patrí ku jej najvýznamnejším priekopníkom.

Obr. 47.: Robert Hooke a jeho mikroskop zobrazený v diele Micrographia Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Robert_Hooke#/media/File:13_Portrait_of_Robert_Hooke.JPG Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Robert_Hooke#/media/File:Hooke-microscope.png

Antony van Leeuwenhoek (1632 až 1723) bol priekopníkom mikroskopie. Bol samoukom, obchodníkom, ale za svoje mikroskopické objavy bol zvolený za člena Kráľovskej spoločnosti v Londýne (v roku 1680). Zaujímal sa o brúsenie šošoviek a svoje lupy a mikroskopy si vyrábal sám. Zhotovil údajne viac ako 400 mikroskopov. Výsledky svojej práce publikoval formou listov určených členom tejto spoločnosti. Podobne ako Malpighi pozoroval kapilárnu sieť, opísal krvinky žaby a človeka, objavil spermie (v roku 1667), priečne pruhované svalstvo, nálevníky a riasy (tzv. „animalcula“, tento názov používal pre mikroorganizmy) a opísal vývin bĺch. V roku 1683 ako prvý človek na svete pozoroval baktérie a preto je pokladaný za „otca“ mikrobiológie. Jan Swammerdam (1637 až 1680) bol ďalším holandským priekopníkom biológie, ktorí pri vedeckom pozorovaní prírody využívali svetelný mikroskop. Venoval sa najmä štúdiu hmyzu. Na prianie otca vyštudoval medicínu, nadchlo ho však štúdium zoológie. Táto záľuba mu nakoniec, okrem dosiahnutia významných priekopníckych objavov, priniesla konflikt s otcom. Swammerdam prišiel o domov a materiálnu podporu. Umrel predčasne a väčšina jeho objavov zostala v jeho

65 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Obr. 48.: Antony van Leeuwenhoek (vľavo) a Jan Swammerdam (vpravo) Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Anton_van_Leeuwenhoek#/media/File:Jan_Verkolje_-_Antonie_van_ Leeuwenhoek.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jan_Swammerdam#/media/File:Jan_Swammerdam.jpg

poznámkach a rukopisoch. Až o pol storočia neskôr, v roku 1737 ich uverejnil H. Boerhaave, ktorý bol aj mecenášom C. Linného (pozri nižšie), pod názvom „Bijbel der Natuure“ (Biblia prírody). V nej popísal anatómiu blchy a vážky. Venoval sa aj opisu pohlavných orgánov, žihadla alebo ústnych orgánov včiel. Opísal vývojové štádia motýľov a objasnil, že sú len jedným druhom živočícha. Opísal dráždivosť nervov a svalov, ako aj hermafroditizmus slimákov. Postavil sa proti teórii samoplodenia. Bol zástancom teórie performizmu a preto veril, že zárodok každého živočíšneho indivídua už obsahuje základy všetkých jeho budúcich orgánov (pozri nižšie). Porovnávacou anatómiou rastlín a základmi rastlinnej fyziológie sa zaoberal Nehemiah Grew (1641 až 1712). Právom ho považujeme za „otca“ rastlinnej anatómie. Bol synom kňaza a študoval na Pembroke College v Cambridge. V roku 1664 sa začal venovať anatómii rastlín. V roku 1671 ho prijali do Kráľovskej spoločnosti. Žil v Londýne, kde sa venoval lekárskej praxi. V roku 1677 sa stal dokonca sekretárom Kráľovskej spoločnosti. Bol aj editorom vedeckého časopisu „Philosophical Transactions“. Tento vedecký časopis vychádza od roku 1665 až dodnes. Z botanických prác sú známe publikácie „Idea of a Phytological History“ (1673) a „Anatomy of Plants“ (1682). Prvá z nich je tvorená súborom jeho raných botanických prác zasielaných do Kráľovskej spoločnosti v Londýne. Jeho najvýznamnejšia práca „Anatómia rastlín“ je tvorená štyrmi zväzkami. Vydanie tejto monografie bolo výrazným pokrokom v poznaní stavby rastlín. Opísal súkvetia, ktoré už nepokladal za individuálne kvety, predpokladal, že tyčinky sú samčími pohlavnými orgánmi a popísal mikroskopickú stavbu peľových zŕn.

66 Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie

Obr. 49.: Nehemiah Grew a ukážky z jeho knihy „Anatómia rastlín“ z roku 1680 Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/5c/Nehemiah-Grew-1641-1712.jpg Zdroj: https://sk.pinterest.com/pin/253538653994879433/ a https://sk.pinterest.com/pin/126241595781698628/

5.2 Moderná klasifikácia organizmov (17. – 18. storočie)

Hoci snaha o klasifikáciu živých organizmov v 18. storočí vyvrcholila dielom Carla Linného, nebol vo svojom snažení osamotený a mal významných predchodcov. John Ray (1627 až 1705) bol významným anglickým prírodovedcom, ktorý sa venoval botanike aj zoológii. Do roku 1670 uvádzal svoje meno ako John Wray. Už ako šestnásťročný začal študoval v Cambridge (Trinity College) a neskôr sa stal duchovným otcom. Väčšinu svojho života však pôsobil ako privátny učenec. Na rozdiel od mnohých významných biológov uvádzaných v tejto publikácii prežil pomerne pokojný život. Trpel však na viaceré chronické ochorenia, napr. vredy. Jeho najvýznamnejšie botanické dielo sa nazýva „Historia plantarum“ (Dejiny rastlín). Je to mimoriadne rozsiahle trojzväzkové dielo (vychádzalo v rokoch 1686 až 1704), ktoré má viac ako 2800 strán a zaoberá sa úctyhodným počtom druhov rastlín (takmer 19 tisíc). Rastliny už člení na dve veľké skupiny, „Imperfectae“ (nižšie rastliny, „kryptogamy“) a „Perfectae“ (semenné rastliny). Rozoznáva už jednoklíčnolistové a dvojklíčnolistové rastliny. V prvom zväzku „Historia plantarum“ Ray zavádza svoju definíciu taxonomickej jednotky „druh“! Vydal tiež katalóg rastlín Anglicka. John Ray mal zásluhy aj na rozvoji zoológie. K štúdiu zoológie ho priviedol jeho žiak Francis Willughby (1635 až 1672), ktorý sa venoval ichtyológii a ornitológii. Keďže Willughby predčasne umrel, John Ray dokončil aj jeho dielo. Rybám venoval dielo „De Historia piscium“ (Dejiny rýb,

67 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

1686) a vtákom dielo „Ornithologiae libri tres” (Tri knihy o ornitológii, 1676). Pod vlastným menom už John Ray publikoval práce o cicavcoch, hadoch a hmyze. Živočíšnou klasifikáciou sa zaoberá v diele „Synopsis methodica animalium quadrupedum et serpentini generis“ z roku 1693. Stavovce členil na základe spôsobu dýchania a spôsobu rozmnožovania. Bezstavovce členil na základe veľkosti a podľa ich ontogenézy. Joseph Pitton de Tournefort (1656 až 1708) bol francúzskym botanikom, ktorý má zásluhu na vytvorení konceptu „rodu“ (genus) v rastlinnej taxonómii. Jasne rozlišoval rozdiel medzi „rodom“ a „druhom“ (pred ním sa tejto problematike už venoval Gaspard Bauhin, pozri vyššie). V mladosti študoval na jezuitskom kláštore a predpokladalo sa, že sa stane kňazom. Po smrti otca sa však mohol plne venovať svojej vášni pre botaniku. Začal študovať na univerzite v Montpellier, venoval sa štúdiu rastlín. V roku 1683 bol menovaný za profesora botaniky pre botanickú záhradu v Paríži.

Obr. 50.: John Ray (vľavo) a Joseph Pitton de Tournefort (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/John_Ray#/media/File:John_Ray_from_NPG.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Joseph_Pitton_de_Tournefort#/media/File:Tournefort_Joseph_Pitton_de_1656- 1708.jpg

Realizoval botanické exkurzie vo Francúzsku, Španielsku, Grécku, ale aj v Afrike a Ázii. Objavil približne 1300 nových druhov rastlín. V roku 1694 publikoval svoj koncept rastlinnej systematiky v diele „Eléments de botanique“ (Základy botaniky). Je založený na stavbe kvetov, semien a plodov. Jeho systém bol teda ešte prirodzenejším než systém, ktorý publikoval John Ray. Podľa morfológie kvetu rozčlenil rastliny do 22 tried. Význam kvetov pre rastliny však ešte dobre nepochopil, zavrhoval význam pohlavia pri rastlinách. V systematike už využíval štyri kategórie, triedu, sekciu (bola na úrovni dnešného radu), rod a druh. Kriticky prehodnotil aj všetky do jeho

68 Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie

doby známe opisy rastlín. Z približne 19 tisíc druhov, ktoré vo svojich prácach uvádzal John Ray ponechal v platnosti približne 10 tisíc druhov. Ostatné boli popisované duplicitne pod inými botanickými názvami. Pier Antonio Micheli (1679 až 1737) bol talianskym botanikom, profesorom botaniky na univerzite v Pise a kurátorom botanickej záhrady vo Florencii (Orto botanico di Firenze). V roku 1706 ho vymenovali za botanika pre toskánskeho veľkovojvodu Cosima III. Medici. Micheli je pokladaný za „otca“ mykológie, náuky o hubách. V roku 1729 publikoval dielo „Nova plantarum genera iuxta Tournefortii methodum disposita“ (Nové rastlinné rody usporiadané podľa metódy Tourneforta), ktoré je priekopníckou prácou v oblasti mykológie a taxonómie nižších rastlín. V tejto práci opisuje približne 1900 rastlín, 1400 z nich bolo opísaných vôbec prvý krát! Z nich tvoria huby a lišajníky približne 900 druhov. Kniha je obohatená o obrazové tabule s vernými zobrazeniami rastlinných druhov. Opísal tiež plodnice húb a ich spóry. Zistil, že keď spóry niektorých húb prenesie na melón, vyrastú na ňom mycéliá identického druhu. Zavrhol tak myšlienku spontánneho vzniku mikroskopických húb. Vytvoril systém klasifikácie húb, kľúč na určovanie húb, opísal viaceré významné rody mikroskopických húb (napr. Aspergillus, Botrytis).

Obr. 51.: Pier Antonio Micheli, socha pred galériou Uffizi, Florencia (Bačkor, orig.), Micheliho náhrobok, Basilica di Santa Croce, Florencia (Bačkor, orig.)

René-Antoine Ferchault de Réaumur (1683 až 1757) bol francúzsky prírodovedec, ktorý sa venoval matematike, fyzike a biológii. Študoval civilné právo, matematiku a fyziku. V roku 1708 bol zvolený za člena Académie des sciences (akadémie vied). Venoval sa aj meteorológii, metalurgii

69 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

a priemyselnej výrobe vo Francúzsku. V rokoch 1734 až 1742 publikoval šesťzväzkové dielo o hmyze „Mémoires pour servir a l‘histoire des insectes“ (Pojednania pre potreby dejín hmyzu). Venoval sa aj vzťahom medzi rastlinami a živočíchmi.

Obr. 52.: René-Antoine Ferchault de Réaumur a ukážka z jeho publikácie o hmyze Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Ren%C3%A9_Antoine_Ferchault_de_R%C3%A9aumur#/media/File:Rene_ reaumur.jpg Zdroj: http://www.lindahall.org/rene-antoine-ferchault-de-reaumur/ (upravené)

Carl von Linné (lat. Carolus Linnaeus, 1707 až 1778) sa narodil vo Švédsku v rodine kňaza. Študoval medicínu v Lunde a Upsale. Bol pravdepodobne pozoruhodným študentom, pretože ešte počas študentských čias prednášal botaniku. Neskôr odišiel do Holandska, kde na univerzite v Harderwijku získal doktorát. Tu Linné vydal aj svoje pamätné dielo „Systema Naturae“ (Systém prírody). Je zaujímavé, že prvé vydanie (z roku 1735) vôbec nepôsobí veľkolepým dojmom, pretože je tvorené len dvanástimi stranami. Desiate vydanie, ktoré už tvoria dva zväzky, je neporovnateľne rozsiahlejšie. Prvý zväzok desiateho vydania z roku 1758, sa tiež považuje za počiatočný bod modernej zoologickej nomenklatúry. Živočíchy sú v ňom zoradené do šiestich tried. V druhom zväzku z roku 1759 sa venuje rastlinám. Ťažiskom jeho záujmu boli semenné rastliny, ale uvádza v ňom aj huby, riasy, lišajníky a machorasty. V porovnaní s Linného dielom z roku 1753, nazvanom „Species plantarum“ („Rastlinné druhy“, toto dielo sa mimochodom považuje za počiatok modernej rastlinnej nomenklatúry), je desiate vydanie „Systema naturae“ bohatšie o stovky novoobjavených druhov rastlín. Za života Carla Linného vyšlo celkovo až dvanásť vydaní jeho „Systému prírody“. Ďalšou z Linného významných prác bolo dielo „Genera plantarum“ („Rastlinné rody“, prvé vydanie je z roku 1737). V piatom, najvýznamnejšom vydaní tejto knihy z roku 1754 rozdelil rastliny do

70 Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie

24 tried, 23 tried „jasnosnubných“ rastlín (Phanerogamia) a jednu triedu „tajnosnubných“ rastlín (Cryptogamia). Základom pre klasifikáciu boli pre Linného kvety a ich zložky (tyčinky a piestiky). Do triedy „Cryptogamia“ zaradil rastliny, ktoré nevytvárajú kvety, teda riasy, huby, lišajníky, machorasty a papraďorasty. Linného prínosom bolo, že do biológie zaviedol tzv. binomickú nomenklatúru, zloženú s rodového a druhového mena, hoci ako uvádzame v predchádzajúcich častiach tohto textu, takáto myšlienka sa už zrodila v hlavách jeho predchodcov. Pozoruhodné bolo, že veľryby zaradil k cicavcom a človeka do spoločného radu s opicami (rad Primates). Linného dielom vrcholí obdobie umelých rastlinných systémov. Linné bol veriaci človek, ktorý bol presvedčený o stálosti druhov („nulla species nova“, t.j. žiaden druh nevzniká novo). Linného diela sa čiastočne venujú aj ekológii, fytogeografii a zoogeografii.

Obr. 53.: Carl von Linné a titulná strana desiateho vydania jeho knihy „Systema Naturae“ Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/6/68/Carl_von_Linn%C3%A9.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Carl_Linnaeus#/media/File:Linnaeus1758-title-page.jpg

Michel Adanson (1727 až 1806) bol francúzskym botanikom a cestovateľom. V rokoch 1749 až 1754 cestoval po Senegale, kde zbieral rastliny a iné prírodniny. Tiež sa venoval meteorologickým a astronomickým pozorovaniam. V roku 1763 vydal svoju prácu „Familles naturalles des plantes“ (Prirodzené čeľade rastlín), v ktorej sa pokúsil vytvoriť prirodzený systém rastlín. Na základe morfologických znakov rastliny zaradil do 58 čeľadí. Tento systém však nebol dostatočne presvedčivý ani pre jeho súčasníkov, pretože všetkým znakom stanovil rovnakú taxonomickú váhu. Johann Hedwig (1730 až 1799) bol nemeckým lekárom a biológom, ktorý sa pokladá za „otca bryológie“, náuky o machorastoch. Na univerzite v Lipsku vyštudoval medicínu. Už počas

71 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

štúdia na univerzite ho zaujímali rastliny, obzvlášť machorasty. Pri ich štúdiu využíval mikroskopické pozorovania. Väčšinu aktívneho života pracoval ako praktický lekár. Až v roku 1789 bol menovaný za profesora botaniky na univerzite v Lipsku. Jeho publikované práce patria ku základným bryologickým dielam. Pozoroval reprodukčné orgány machorastov (anterídiá a archegóniá), ako aj tvorbu prvoklíku (protonéma). K jeho najvýznamnejším prácam patria publikácie „Fundamentum historiae naturalis muscorum frondosorum“ (Základy systematiky lupeňovitých machorastov, 1782) a „Theoria generationis et fructificationis plantarum cryptogamarum“ (Teória vzniku a tvorby „plodov“ nižších rastlín, 1784). Erik Acharius (1757 až 1819) bol švédskym lekárom a botanikom, ktorý je pokladaný za „otca lichenológie“, náuky o lišajníkoch. Študoval v Uppsale a od roku 1773 bol žiakom Linného. Acharius patril ku generácii nasledovníkov Linného, ktorá sa intenzívne zaoberala skupinami organizmov, ku ktorým sa Linné zachoval „macošsky“. Počas života pracoval aj ako kreslič obrazov pre Kráľovskú akadémiu v Štokholme a tiež ako praktický lekár. V neskoršom období sa stal dokonca riaditeľom nemocnice a profesorom botaniky (v roku 1801, akadémia v meste Vadstena, Švédsko). Z jeho lichenologických prác sú najznámejšie knihy „Methodus lichenum” (Lišajníková metóda, 1803), „Lichenographia universalis“ (Všeobecný opis lišajníkov, 1810) a „Synopsis methodica lichenum“ (Súhrn lišajníkových metód, 1814). Napísal tiež množstvo kratších článkov, ktoré publikoval vo vedeckých periodikách.

Obr. 54.: Michel Adanson (vľavo), Johann Hedwig (stred) a Erick Acharius (vpravo) Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Michel_Adanson#/media/File:Adanson_Michel_1727-1806.jpg Zdroj: https://de.wikipedia.org/wiki/Johann_Hedwig#/media/File:Johann_Hedwig.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Erik_Acharius#/media/File:Erik_Acharius.jpg

72 Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie

Johann Christian Fabricius (1745 až 1808) bol dánskym ekonómom a prírodovedcom. Venoval sa najmä zoológii, predovšetkým štúdiu hmyzu. Je pokladaný za „otca entomológie“. Študoval na univerzite v Kodani, neskôr na univerzite v Uppsale. Podobne ako Acharius, aj on bol žiakom Linného. Cestoval po Francúzsku, Anglicku aj Nórsku, kde zbieral vzorky kôrovcov a najmä hmyzu (kmeň článkonožce). Napísal mnohé priekopnícke práce, napr. „Systema Entomologiae“ (Systém hmyzu, 1775), „Genera Insectorum“ (Rody hmyzu, 1777) a „Species Insectorum“ (Druhy hmyzu, 1781). Francúzsky botanik Antoine Laurent de Jussieu (1748 až 1836) je autorom jedného z prvých prirodzených systémov rastlín. Prirodzené systémy rastlín (tzv. morfologické) už zohľadňujú všetky morfologické znaky (nie vybrané ako v prípade umelých systémov rastlín, pozri vyššie). Tieto systémy však ešte nezohľadňujú fylogenetickú príbuznosť rastlín. Jeho najvýznamnejšie vedecké práce spadajú do konca 18. storočia. Bol synovcom Bernarda de Jussieu, ktorý bol botanikom v Trianonskej záhrade vo Versailles. Bernard de Jussieu mal svoje predstavy o prirodzenom systéme rastlín, tieto názory však nikdy nepublikoval a ďalej ich rozpracoval synovec Antoine Laurent. V roku 1789 vydal dielo „Genera Plantarum“ (Rody rastlín) v ktorom zužitkoval racionálne botanické náhľady svojich predchodcov (pozri vyššie, najmä M. Adansona). Približne 20 tisíc druhov známych rastlín začlenil do 100 čeľadí a 15 tried. Od roku 1770 až do 1826 (viac ako 55 rokov) pôsobil v parížskej botanickej záhrade (Jardin des plantes), kde sa stal postupne profesorom botaniky a riaditeľom.

Obr. 55.: Johann Christian Fabricius (vľavo) a Antoine Laurent de Jussieu (vpravo) Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Johann_Christian_Fabricius#/media/File:Fabricius_Johann_ Christian_1745-1808.png Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Antoine_Laurent_de_Jussieu#/media/File:Jussieu_Antoine-Laurent_de_1748- 1836.jpg

73 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Gustáv Reuss (1818 až 1861) bol slovenským botanikom, ktorý ako prvý človek vôbec spracoval flóru Slovenska. Narodil sa v Revúcej a bol synom evanjelického kňaza. Študoval na lekárskych fakultách v Pešti a vo Viedni. Pôsobil ako lekár v Miškovci (maď. Miskolc), od roku 1851 v Revúcej. Keďže bol, podobne ako jeho otec, národným buditeľom, podujal sa spracovať flóru Slovenska a venoval sa aj slovenskému názvosloviu. Je to vôbec prvý pokus o vytvorenie odbornej slovenskej botanickej terminológie. V roku 1853 vydal knihu „Května Slovenska“, v ktorej uvádza približne 2000 druhov rastlín (niektoré aj z časti súčasného Maďarska). Venoval sa aj farmaceutickému využitiu týchto rastlín. Aktívne sa venoval aj archeológii, histórii a slovenskému národopisu. Dokonca sa venoval literárnemu žánru, ktorý dnes nazývame „vedecká fantastika“. V rámci Slovenska ho možno pokladať za priekopníka vedeckej fantastiky. Ešte pár rokov skôr než Jules Verne (1828 až 1905), poslal Gustáv Reuss svojho literárneho hrdinu, gemerského učenca Krutohlava, na Mesiac balónom!

Obr. 56.: Gustáv Reuss a tutulný list jeho publikácie Zdroj: https://zlatyfond.sme.sk/galeria/autor/192/reuss.jpg Zdroj: Okáli I. (1978) Slávni biológobia

5.3 Počiatky experimentálnej botaniky (18. – 19. storočie)

Jan Ingenhousz (niekedy tiež Ingen-Housz, 1730 až 1799) patril k priekopníkom experimentálnej biológie rastlín. Pochádzal z Holandska. Vyštudoval medicínu na univerzite v meste Leuven (dnešné Belgicko). Pracoval ako lekár v Londýne, kde sa zaoberal očkovaním ľudí proti

74 Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie

kiahňam. Vďaka úspechom v tejto oblasti medicíny bol pozvaný aj do Viedne, kde mal za úlohu očkovať proti kiahňam členov kráľovskej rodiny. Následne sa stal poradcom a osobným lekárom kráľovnej a cisárovnej Márie Terézie. Okrem očkovaniu proti kiahňam sa Ingenhousz venoval aj štúdiu fotosyntézy rastlín, konkrétne významu kyslíka a oxidu uhličitého v tomto procese. Bol ovplyvnený obdobím tzv. flogistónovej chémie (koniec 17. až polovica 18. storočia). Bola to teória, ktorú vypracovali nemeckí chemici Johann Joachim Becher (1635 až 1682) a Georg Ernst Stahl (1659 až 1734), ktorí sa domnievali, že v horľavých látkach sa nachádza substancia, ktorú nazývali „flogistón“ (gr. flogistos = spálený). „Flogistón“ sa pri horení uvoľňoval do prostredia. V tomto kontexte „deflogistovaný“ vzduch už nehorel, bol zbavený „flogistónu“ (oxid uhličitý). Ingenhousz zistil, že v prítomnosti svetla vodné rastliny produkujú na povrchu zelených častí drobné bublinky (tieto bublinky pozoroval aj Charles Bonnet, pozri nižšie). Následne dokázal, že sú tvorené kyslíkom. Dokázal tiež, že v tme rastliny uvoľňujú do prostredia oxid uhličitý. Domnieval sa, že množstvo vytvoreného kyslíka je vačšie než množstvo uvoľneného oxidu uhličitého v tme. Z toho vyvodil záver, že rastliny okrem pôdy a vody na svoj rast využívajú aj vzduch. Pozoroval, že schopnosť rastlín „čistiť vzduch“ závisí od „jasu dňa“, čo jeho nasledovníkov, napr. Juliusa von Sachsa (pozri nižšie) inšpirovalo k experimentom zameraným na štúdium vplyvu intenzity svetla na produkciu škrobu (zásobného polysacharidu) v rastlinách. Tieto výsledky publikoval v diele „Experiments upon Vegetables“ (Experimenty s rastlinami, 1779).

Obr. 57.: Jan Ingenhousz (vľavo) a Jean Senebier (vpravo) Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Jan_Ingenhousz#/media/File:Jan_Ingenhousz.jpg Zdroj: https://fr.wikipedia.org/wiki/Jean_Senebier#/media/File:Jean_Senebier.jpg

75 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Jean Senebier (1742 až 1809) bol švajčiarskym pastorom a prírodovedcom. Patril k priekopníkom štúdia fotosyntézy v rastlinách. Dokázal, že rastliny spotrebovávajú oxid uhličitý vo fyziologickom procese, pri ktorom sa uvoľňuje do prostredia kyslík. Ukázal, že množstvo uvoľneného kyslíka zhruba zodpovedá množstvu spotrebovaného oxidu uhličitého a tento proces (dnes nazvaný fotosyntéza) prebieha v zelených častiach rastlín - listoch. Senebier správne pochopil aj význam oxidu uhličitého pri minerálnej výžive rastlín. Tieto poznatky zhrnul v roku 1783 v diele „Recherches sur l’influence de la lumière solaire pour métamorphoser l’air fixe en air pur par la végétation” (Výskum vplyvu slnečného svetla na premenu “pevného vzduchu” na “čistý vzduch” rastlinami). Publikoval aj päťzväzkové dielo „Physiologie végétale“ (Fyziológia rastlín). Nicolas-Théodore de Saussure (1767 až 1845) bol významným švajčiarskym prírodovedcom, ktorý sa venoval geológii, chémii a fyzike. Najväčšie úspechy však pravdepodobne dosiahol v botanike. Od roku 1802 bol profesorom mineralógie a geológie na akadémii v Ženeve, kde bol tiež, podobne ako jeho predkovia, členom mestskej rady a venoval sa aj veciam verejným. V mladosti často sprevádzal svojho otca, Horace-Bénedicta de Saussure, ktorý bol tiež prírodovedcom a horolezcom, na výpravách do Álp, kde sa spoločne venovali geologickému a botanickému výskumu. Nicolas-Théodore sa venoval analytickej chémii a študoval proces kvasenia. Do histórie vstúpil aj ako priekopník fytochémie (náuka o chemickom zložení rastlín a chemických procesov v nich) a fyziológie rastlín. Venoval sa aj významu pôd pre rastliny a vplyvu ďalších abiotických faktorov na rastliny. Dokázal, že minerálne látky sa do rastlín dostávajú cez korene. Dokázal, že prírastok rastlinnej biomasy nezávisí len od oxidu uhličitého, ale aj od dostatku vody. Vďaka tomuto poznaniu sa mu podarilo načrtnúť základnú rovnicu fotosyntézy. Ukázal tiež, že rastliny, podobne ako živočíchy, dýchajú. Tieto poznatky prezentoval v knihe „Recherches chimiques sur la Végétation” (Chemické výskumy rastlín), ktorá vyšla v roku 1804 a v nasledujúcom roku bola preložená aj do nemčiny. Julius von Sachs (1832 až 1897) bol významným nemeckým botanikom, ktorý vykonal viaceré pionierske práce v experimentálnej botanike. Jeho otec bol rytec a viedol syna k umeniu. Keďže už v mladosti mal Julius von Sachs rád botaniku, maľoval kvety, huby a iné prírodniny, ktoré s otcom v prírode zbierali. Keď mal Julius von Sachs šestnásť rokov, jeho otec umrel. V nasledujúcom roku mu na choleru umreli aj matka a brat. Na jeho šťastie ho následne prijal do rodiny Jan Evangelista Purkyně, ktorý Sachsa spoznal počas svojho pôsobenia vo Vratislavi (nem. Breslau) vo vtedajšom Prusku, kde mladý Sachs žil. Sachs ho zaujal práve vďaka jeho kresličskému talentu. Následne Purkyňe získal miesto profesora na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 1851 začal na tejto univerzite študovať aj Julius von Sachs. Sachs sa venoval štúdiu rastlinnej fyziológie

76 Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie v Purkyňeho laboratóriách a pôsobil tiež ako Purkyňeho asistent. V roku 1856 získal hodnosť doktora filozofie a venoval sa ďalej fyziológii rastlín. Neskôr bol docentom fyziológie rastlín a profesorom botaniky na univerzitách vo Freiburgu a Würzburgu. Publikoval viaceré významné práce, napr. „Handbuch der Experimentalphysiologie der Pflanzen” (Príručka experimenálnej fyziológie rastlín, 1865) alebo “Lehrbuch der Botanik” (Učebnica botaniky, jej prvé vydanie bolo z roku 1868). Venoval sa fyziológii minerálnej výživy rastlín (napr. zaviedol do fyziológie rastlín hydroponické pestovanie), študoval mechanizmy klíčenia rastlín, vplyv intenzity svetla na tvorbu škrobových zŕn v rastlinách, odbúravanie škrobu rastlinami počas tmy alebo heliotropizmu a geotropizmu rastlín.

Obr. 58.: Nicolas-Théodore de Saussure (vľavo) a Julius von Sachs (vpravo) Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Nicolas-Th%C3%A9odore_de_Saussure#/media/File:Nicolas- Th%C3%A9odore_de_Saussure.jpg Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Julius_von_Sachs#/media/File:Julius_Sachs.jpg

5.4 Embryologické teórie (18. storočie)

V predchádzajúcom historickom období sa nazbieralo množstvo faktografického materiálu, ktorý bolo potrebné skĺbiť do ucelenej embryologickej teórie. Prírodovedcom už boli známe pohlavné bunky (Antony van Leeuwenhoek pozoroval spermatozoidy v roku 1667), hoci napr. vajíčko cicavcov ešte nebolo opísané (pozri Regnier de Graaf). Ľudské vajíčko bolo dokonca objavené až v roku 1827 (objavil ho estónsky prírodovedec a bádateľ Karl Ernst von Baer). Biológovia hľadali odpovede na dve základné otázky. Aký význam zohrávajú pohlavné elementy pri vzniku nového organizmu a aký je proces tvorby nového organizmu?

77 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Názory na význam pohlavných elementov sa rôznili, pričom sa vytvorili dva protichodné biologické smery, ktoré by sme mohli nazvať aj vedeckými školami. Podľa tzv. „ovulistov“ je tvorivým elementom budúceho zárodku vajíčko. „Animalkulisti“ sa zase domnievali, že tvorivá, vývinová sila je uložená v spermatozoidoch a vajíčko slúži len na výživu. Názory na proces vývinu budúceho jedinca neboli tiež jednotné. Ako sme už uviedli vyššie, jedným z biologických smerov bolo učenie o „preformácii“ (preformizmus, „pre-existencia“). Podľa zástancov tohto smeru je pri individuálnom vývine organizmu už celý budúci dospelý organizmus obsiahnutý v nepatrnej veľkosti v pohlavných bunkách rodičov. V rámci učenia o „epigenéze“ sa zas predpokladalo, že budúci organizmus sa počas ontogenézy vyvíja z jednoduchej formy, beztvarej masy. Tieto dva alternatívne modely vývinu nového jedinca už prezentoval Aristoteles a jeho embryologické názory preberali jeho nasledovníci takmer ďalších dvetisíc rokov! Regnier de Graaf (1641 až 1673) sa narodil v Holandsku a možno ho pokladať za priekopníka reprodukčnej biológie a anatómie. Študoval medicínu v Utrechte a Leidene. Medicínske vzdelanie získal vo Francúzsku, na univerzite v Angers. Umrel mladý, vo veku 32 rokov, krátko po smrti svojho syna. Príčina smrti nie je známa, podľa jeho priateľa, Antony van Leeuwenhoeka (pozri vyššie) umrel na následky depresie. Regnier de Graaf sa venoval anatómii reprodukčných orgánov. Získal

Obr. 59.: Regnier de Graaf Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Regnier_de_Graaf#/media/File:Reinier_de_Graaf_17e_eeuw.jpg

veľa nových poznatkov o embryogenéze cicavcov a stavbe, či funkcii reprodukčných orgánov. Svoje pozorovania robil najmä na králikoch ako na zvieracom modeli. Na jeho počesť boli pomenované zrelé folikuly, ktoré vznikajú vo vaječníkoch cicavcov (tzv. Graafove folikuly). Regnier de Graaf sa

78 Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie

mylne domnieval, že tieto folikuly sú cicavčím vajíčkom. Po publikovaní jeho práce „De Mulierum Organis Generationi Inservientibus” (Funkcia ženských reprodukčných orgánov, 1672) ho Jan Swammerdam (pozri vyššie) obvinil z plagiátorstva. Tvrdil, že de Graaf čerpal z výsledkov jeho pozorovaní, ktoré urobil pred ním. Regnier de Graaf opísal aj mechanizmus samičej ejakulácie (a tzv. G bod). Albrecht von Haller (1708 až 1777) bol švajčiarskym anatómom, fyziológom a botanikom. Už ako dieťa si vytváral vlastný slovník gréčtiny a hebrejčiny. Zhromažďoval tiež životopisy slávnych osobností, prekladal antických autorov a venoval sa aj vlastnej básnickej tvorbe. Po smrti otca (v roku 1721) sa presťahoval do švajčiarskeho mesta Biel (Bienne), do domu miestneho lekára. Už ako šestnásťročný začal študovať medicínu v Tübingene, neskôr študoval v Holandsku (Leiden). Študoval tiež v Paríži a Bazileji, pôsobil aj Londýne. V Berne pôsobil ako lekár. Neskôr sa stal profesorom na univerzite v Göttingene, kde sa venoval aj botanickej záhrade. Zanechal za sebou ohromné encyklopedické dielo v rozsahu stoviek prác. Z botanických publikácií je známe dielo „Bibliotheca botanica“ (Botanická knižnica, 1771), kde zozbieral botanické znalosti z dostupných publikovaných diel od najstarších čias. Z publikácií venovaných fyziológii je známe dielo „Elementa physiologiae corporis humani“ (Základy fyziológie ľudského tela). Vychádzalo od roku 1766 vo viac ako desiatke zväzkov. Z hľadiska názorov na význam pohlavných elementov sa radí medzi animalkulistov. Študoval vzťah medzi nervovou sústavou a svalstvom, venoval sa aj fyziológii a anatómii krvného obehu.

Obr. 60.: Albrecht von Haller (vľavo) a Charles Bonnet Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Albrecht_von_Haller#/media/File:Albrecht_von_Haller_1736.jpg Zdroj: https://www.twu.edu/dsc/bonnetI.htm

79 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Charles Bonnet (1720 až 1793) patrí medzi rozporuplné postavy dejín biológie. Narodil sa v Ženevskom kantóne, v dnešnom Švajčiarsku vo francúzskej rodine, ktorá sa sem prisťahoval kvôli náboženskému prenasledovaniu. Vyštudoval právo, ale neskôr sa venoval prírodným vedám. Okrem mnohých originálnych biologických postrehov zanechal aj viaceré metafyzické práce. Zaoberal sa napr. životnými pomermi anjelov alebo posmrtným osudom ľudskej duše. Podobne ako Malpighi študoval partenogenézu vošiek, ale už detailnejšie. Študoval aj regeneráciu nezmara a obrúčkavcov, venoval sa mechanizmu dýchania hmyzu a pod. Bol členom, viacerých učených spoločností, napr. v Británii, Švédsku a Dánsku. Opísal tzv. Syndróm Charlesa Bonneta (CBS), halucinácie, ktoré sa prejavujú u ľudí s poškodeným zrakom (prejavy pozoroval na svojom starom otcovi). Ako zástanca preformizmu, Bonnet je známy aj ako autor tzv. škatuľkovej teórie. Podľa nej má každý živý organizmus vo svojom vajíčku zárodky všetkých svojich budúcich potomkov. Odhadoval napr., že vo vaječníku biblickej Evy bolo približne 200 miliónov zárodkov, čo by znamenalo, že po uplynutí uvedeného počtu generácií by mal nastať koniec ľudstva. Pokrokom v tejto nesprávnej teórii bolo, že podľa Bonneta sú jednotlivé, do seba uložené zárodky nerovnaké a autor pripúšťa možnosť postupného zdokonaľovania sa organizmov. Tieto názory sú detailnejšie opísané v jeho práci „Philosophical Palingesis, or Ideas on the Past and Future States of Living Beings” (Filozofická palingéza alebo myšlienky o minulých a budúcich stavoch živých bytostí, 1770). Termínom “palingéza” sa označuje vývoj, pri ktorom sa objavuje charakter predkov v nasledujúcich generáciach. Lazzaro Spallanzani (1729 až 1799) bol významným talianskym biológom. Podobne ako Bonnet, spočiatku študoval právo (univerzita v Bologni). Neskôr sa stal kňazom, profesorom filozofie (univerzita v Modene) a prírodovedcom. Profesorom prírodných vied bol na univerzite v Pavii, kde pôsobil aj ako riaditeľ prírodovedného múzea, ktoré založil. Zaoberal sa otázkami regenerácie a oplodnenia. Patril medzi zakladateľov experimentálnej fyziológie živočíchov. Spallanzani sa tiež radí k preformistom. Do dejín biológie vstúpil predovšetkým vďaka svojim experimentom, ktoré vyvracajú teóriu samoplodenia. Spallanzaniho súčasníci sa podobne, ako antický učenci domnievali, že nižšie živočíchy sú schopné samoplodenia. V prípade vyššie organizovaných skupín živočíchov už bola teória samoplodenia vyvrátená experimentmi, ktoré prezentoval Francesco Redi (pozri vyššie). Existencia samoplodenia u mikroorganizmov bola vďaka pokusom, ktoré realizoval anglický biológ a kňaz John Turberville Needham (1713 až 1781), dokonca „potvrdená“ aj experimentálne! Spallanzani sériou experimentov dokázal, že Needham nepracoval dôsledne. Zaviedol do biológie porovnávaciu metódu. Pripravil tri banky s bujónom. Prvú zatavil bez predchádzajúceho zahriatia. Druhú banku čiastočne varil na vodnom kúpeli (čo predstavovalo len nedostatočné ošetrenie, podobne

80 Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie ako Needham vo svojom experimente) a obsah tretej povaril celú hodinu. V uzavretej banke, v ktorej bujón sterilizoval teplom sa mikroorganizmy nevytvorili. Výsledky experimentu publikoval v práci „Saggio di osservazioni microscopiche concernenti il sistema della generazione de‘ signori di Needham e Buffon” (1765). Jeho oponenti (Needham alebo Buffon) však argumentovali, že varením Spallanzani zabil v bujóne „životnú silu“ a tak ľudstvo s ďalším riešením tohto problému muselo vyčkať až do éry L. Pasteura (pozri nižšie) a zrodu modernej mikrobiológie. Spallanzani študoval aj regeneráciu živočíchov (napr. mlokov), fyziológiu činnosti srdca a krvný obeh živočíchov, echolokáciu netopierov a oplodnenie v podmienkach „in vitro“.

Obr. 61.: Lazzaro Spallanzani (vľavo) a John Turberville Needham Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Lazzaro_Spallanzani#/media/File:Spallanzani.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/John_Needham#/media/File:John_Turberville_Needham.jpg

Caspar Friedrich Wolff (1733 až 1794) bol nemeckým učencom, priekopníkom modernej embryológie. Študoval filozofiu na univerzite v Halle, neskôr medicínu na univerzite v Berlíne. Preslávil sa svojou dizertačnou prácou „Theoria generationis“ (Teória vývinu, 1759). V nej sa zaoberá vývinom rastlín a živočíchov. Jeho názory ovplyvnili Aristoteles a William Harvey. Wolff sa prikláňa ku teórii epigenézy. Dospelý organizmus sa podľa neho vyvíja z vajíčka, z beztvarej hmoty. V ňom sa postupne vyvíjajú všetky budúce orgány, pod vplyvom sily nazývanej ako „vis essentialis“. V práci „De Formatione Intestinorum” (Tvorenie čriev, 1769) vysvetľuje postupný vývin orgánov v procese vývoja embrya. Wolff už predpokladal, že bunky, nazýval ich ešte „bublinky“, sú základnou zložkou organizmu.

81 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Obr. 62.: Caspar Friedrich Wolff (dochovaná silueta, hodnovernosť jeho iných zachovaných portrétov bola neskôr spochybnená) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Caspar_Friedrich_Wolff#/media/File:Caspar_Friedrich_Wolff.svg

5.5 Encyklopedisti (18. – 19. storočie)

Najvýznamnejším zástupcom encyklopedistov 18. storočia bol pravdepodobne francúzsky filozof a prírodovedec Georges-Louis Leclerc, Comte de Buffon (1707 až 1788). Narodil sa v rodine vysokého kráľovského úradníka ako prvé z piatich detí a počas celého života bol dobre materiálne zabezpečený. Na francúzskom kráľovskom dvore mal veľký vplyv a mnoho kontaktov. Tento vplyv mu často pomáhal pri presadzovaní svojich názorov, hoci niekedy boli mylné. V roku 1733 ho zvolili za člena Francúzskej akadémie vied a v roku 1739 sa stal správcom botanickej záhrady v Paríži (Jardin des plantes). Neskôr ho tiež zvolili za člena Kráľovskej spoločnosti v Londýne. V roku 1753 bol povýšený na grófa (Comte) a francúzsky kráľ Ľudovít XVI. mu dal v botanickej záhrade vybudovať pomník. Jeho najvýznamnejšie dielo „Histoire naturelle, générale et particulière“ (Prírodopis, všeobecný a neobyčajný, vychádzalo od roku 1749 do jeho smrti) malo viac ako 40 zväzkov a ostalo nedokončené. Buffon propagoval štúdium prírody ako celku, nemal rád „škatuľkovanie“ ako to robil jeho súčasník Linné. Bol do istej miery protipólom Linného. V publikáciách uvádzal ekologické poznámky, anatomické a fyziologické pozorovania. Jeho dielo bolo teda vskutku encyklopedické a podľa E. Mayra (1982) nemal žiaden iný človek s výnimkou Aristotela a Charlesa Darwina väčší vplyv na rozvoj prírodných vied ako Buffon. Buffon ovplyvnil aj názory

82 Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie neskorších autorov evolučných teórií (pozri nižšie). Poukázal na podobnosť človeka a opíc a pripúšťal možnosť vývoja v živej prírode, resp. vymieranie živočíšnych druhov. Veril, že planéta Zem je podstatne staršia ako v tom čase pripúšťali cirkevné autority, napr. James Ussher (1581 až 1656), anglikánsky arcibiskup z Armaghu v Severnom Írsku. Ussher dokonca „precízne vypočítal“, že dátum stvorenia sveta spadá do roku 4004 pred Kristom. Na základe pokusov s chladením rozžeravených kovových gúľ Buffon odhadol vek zeme na 75 tisíc rokov. Biblické dni pokladal za časové úseky, periódy, nie za konvenčné dni v našom ponímaní. Na základe Buffonovej encyklopedickej práce bolo neskôr zostavené svetoznáme encyklopedické dielo „Illustriertes Thierleben. Eine allgemeine Kunde des Thierreichs“ (Ilustrovaný život zvierat. Všeobecná náuka o zvieracej ríši, 1864 až 1865, neskôr vyšlo v ďalších vydaniach), ktoré publikoval nemecký zoológ Alfred Edmund Brehm (1829 až 1884). Encyklopédia vyšla vo viacerých vydaniach, aj v preklade do češtiny, pod názvom „Život zvířat“. Brehm bol synom

Obr. 63.: Comte de Buffon (vľavo) a Alfred Edmund Brehm (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Georges-Louis_Leclerc,_Comte_de_Buffon#/media/File:Buffon_1707-1788.jpg Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Alfred_Edmund_Brehm#/media/File:Alfred_Edmund_Brehm_from_Familj- Journalen1885.png známeho ornitológa, Christiana Ludwiga Brehma. Napriek láske k prírode sa rozhodol Alfred Edmund Brehm študovať architektúru. V roku 1846 začal študovať v Drážďanoch, ale štúdium prerušil z dôvodu účasti na expedícii v Afrike (1847 až 1853), kde pracoval ako asistent ďalšieho ornitológa, baróna Johanna Wilhelma von Müller. Po návrate z tejto viacročnej cesty začal študovať prírodné vedy v Jene. V Berlíne neskôr zriadil „akvárium“. Podnikol aj výpravy na Sibír, do Nórska, Španielska a Laponska. Zomrel v pomerne mladom veku na následky malárie a chorobu obličiek.

83 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Niekedy je pomerne komplikované z dnešného pohľadu hodnotiť dejiny prírodných vied v predchádzajúcich storočiach. Len pre zaujímavosť, na počiatku 20. storočia napr. Carl Hagenbeck (1844 až 1913), inak priekopník rozvoja moderných zoologických záhrad, vo svojej zoologickej záhrade v Hamburgu vystavoval aj tzv. „divé“ mimoeurópske národy (Inuitov, Indiánov, Somálcov, Jávancov a pod.). Teda ľudí. To je z hľadiska dnešnej kultúty a svetonázoru úplne nepredstaviteľné!

5.6 Prírodná filozofia

Na rozhraní 18. a 19. storočia vznikol nový filozoficko-prírodovedný smer, tzv. škola prírodných filozofov (Naturfilozofia). Je to negatívna reakcia proti formálnemu zhromažďovaniu faktografického materiálu. Za jej „otca“ sa považuje Immanuel Kant (1724 až 1804), ktorý bol predstaviteľom nemeckej klasickej filozofie. Bol jedným z priekopníkov kriticizmu a transcendentalizmu. V počiatkoch svojej filozofie sa venoval vzniku vesmíru a pohybu planét, pričom sa pri formulácii svojich hypotéz opieral o Newtonovu fyziku. Vo svojich skorých filozofických názoroch sa tiež venoval myšlienkam o evolúcii Zeme, rastlín a živočíchov. Táto myšlienka však predbehla svoju dobu a prírodovedci sa jej venovali až neskôr. Kant vo svojom „kritickom období“ (v jeho význame chápeme pod pojmom „kritika“ formu „formulácie“, alebo „preskúmania“ javov a vecí) publikoval tri významné diela, „Kritika čistého rozumu“, „Kritika praktického rozumu“ a „Kritika súdnosti“. Myšlienky Immanuela Kanta ďalej rozvíjal nemecký filozof Friedrich Wilhelm Joseph Schelling (1775 až 1854). Mal prehľad v prírodných vedách, no bol ovplyvnený aj priateľstvom s osobnosťami, ktoré v tom období rozvíjali ideové a umelecké hnutie nazvané „romantizmus“. Romantizmus bol reakciou na osvietenstvo, „romantici“ dôverovali skôr intuícii, inštinktom a fantázii. Naturfilozofia viedla ľudí k subjektívnemu vedomiu, mala „básnický základ“. Jej zástancovia publikovali množstvo špekulatívnych prírodovedných hypotéz, mnohé ich závery boli unáhlené, až naivné a ďalší vývoj prírodných vied ich nepotvrdil. Johann Wolfgang von Goethe (1749 až 1832) bol známym básnikom a dramatikom, autor viacerých literárnych diel, napr. legendárneho „Fausta“. Goethe bol však aj botanikom, zoológom a mineralógom. Publikoval dielo „Zur Farbenlehre“ (O farbách, 1810). Toto učenie však nebolo správne. V botanike dosiahol významnejšie výsledky. V roku 1790 časopisecky publikoval esej „Versuch die Metamorphose der Pflanzen zu erklären“ (Pokus o vysvetlenie premeny rastlín). Goethe pokladal list za ideálny orgán rastlín. Jeho metamorfózou vznikli korunné lupienky, kališné lístky, tyčinky a piestik. Goethe je otcom termínu „morfológia“. Moderné rastliny pokladal za metamorfózu

84 Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie

„pravekej rastliny“ (Urpflanze). Zaujímala ho tiež anatómia, napr. v roku 1784 opísal medzičeľustnú kosť v ľudskom embryu (nezávisle na ňom už bola táto kosť opísaná v skorších prácach anatómov), čo sa pokladá za spojivo medzi človekom a zvieraťom. Goetheho mineralogická zbierka bola v čase jeho smrti tvorená približne 17 800 kusmi. Na jeho počesť bol pomenovaný minerál „goethit“. Lorenz Oken (1779-1851, pôvodné meno Lorenz Okenfuss) bol jedným z najradikálnejších prírodných filozofov, významným popularizátorom prírodovedy. Študoval prírodné vedy a medicínu na univerzitách vo Würzburgu a Freiburgu. Neskôr pôsobil ako „Privatdozent“ na univerzite v Göttingene a zmenil si priezvisko na Oken. Pôsobil aj na univerzitách v Jene, Mníchove a Zürichu. Vydával prírodovedný časopis „Isis“, organizoval zjazdy nemeckých lekárov a prírodovedcov. V časopise sa okrem prírodovedných esejí publikovali aj básne, či dokonca politické komentáre! Oken sa vyznačoval radikálnymi názormi. Uvádzal, že najnižšie organizované živočíchy sú tvorené črevom (napr. polypy). Ulitníky a hmyz sú tvorené kožou a črevom. Stavovce sú podľa Okena tvorené črevom, kožou a mäsom. Tieto názory vraj poslúžili Ernstovi Haeckelovi (pozri nižšie) pri formovaní biogenetického zákona. V diele „Grundriss der Naturphilosophie“ (Pôdorys prírodnej filozofie, 1802) prezentoval nový systém živočíšnej klasifikácie. Živočíchy roztriedil do piatich tried. V súlade s konceptom prírodnej filozofie pokladal celé živočíšstvo za akéhosi „nadživočícha“. Podľa tohto vzoru vyslovil Christian Gottfried Daniel Nees von Esenbeck (1776 až 1858) myšlienku, že celá rastlinná ríša môže byť považovaná za jeden obrovský list. Esenbeck bol podobne ako Oken prírodným filozofom, pričom sa venoval botanike a zoológii. Opísal približne 7000 druhov rastlín,

Obr. 64.: Johann Wolfgang von Goethe (vľavo), Lorenz Oken (stred) a Alexander von Humboldt (vpravo) Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Johann_Wolfgang_von_Goethe#/media/File:Goethe_(Stieler_1828).jpg Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Lorenz_Oken#/media/File:Lorenz_Oken.jpg Zdroj: https://de.wikipedia.org/wiki/Alexander_von_Humboldt#/media/File:AvHumboldt.jpg

85 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

porovnateľný počet ako Carl von Linné! Alexander von Humboldt (1769 až 1859) nemecký cestovateľ, geograf a prírodovedec. Bol synom majora pruskej armády, ktorý bol za zásluhy odmenený miestom kráľovského pokladníka a barónky. Vďaka svojmu pôvodu pôsobil ako privátny učenec, keďže bol dobre materiálne zabezpečený. Bol účastníkom mnohých expedícií, napr. do Južnej a strednej Ameriky, cestoval na Ural a Altaj. Humboldt sa pre svoj vklad k poznaniu miestnej prírody pokladá za druhého objaviteľa Ameriky. Venoval sa botanike (podieľal sa na opísaní 3000 nových druhov rastlín), študoval intenzitu zemského magnetizmu, vulkanickú činnosť a popísal studený juhoamerický prúd (dnes nazývaný Humboldtov prúd). Na stanovenie nadmorskej výšky používal barometer. Patrí k priekopníkom rastlinnej ekológie a fytogeografie. Humboldt vydal dielo „Kosmos, Entwurf einer physischen Weltbeschreibung“ (Kozmos, návrh fyzického popisu sveta, 1845 až 1862, 5 zväzkov), ktoré možno pokladať za súhrn prírodovedného poznania Humboldtovej doby. Tu varuje pred „utopením sa v hŕbe jednotlivostí“ a propaguje zachytiť komplexne „ducha prírody“ Medzi prírodných filozofov sa radí aj AngličanErasmus Darwin (1731 až 1802), ktorý bol praktickým lekárom, básnikom a prírodovedcom. Bol teoretikom a kritikom, výsledky vlastných pozorovaní a experimentov neprezentoval. V roku 1783 vydal knihu „A System of Vegetables, according to their classes, orders… translated from the 13th edition of Linnaeus’ Systema Vegetabiliium” a v roku 1787 knihu “The Families of Plants with their natural characters… translated from the last edition of Linnaeus’ Genera Plantarum”. Obe publikácie boli prekladom Linného diela z latinčiny do angličtiny. Napísal tiež vlastné, viaczväzkové dielo „Zoonomia; or

Obr. 65.: Erasmus Darwin a ukážka titulného listu diela „Zoonomia“ Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Erasmus_Darwin#/media/File:Portrait_of_Erasmus_Darwin_by_Joseph_Wright_ of_Derby_(1792).jpg Zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:E._Darwin,_Zoonomia,_title_page_Wellcome_L0004489.jpg

86 19. storočie the Laws of organic Life“ (Zoonómia, alebo zákony organického života, 1794 až 1796). Originálne nápady sú tu však poprepletané metafyzikou a fantastickými výkladmi. Podľa Erasma Darwina všetky životné javy, fyzické, ako aj psychické sa dejú prostredníctvom podráždenia vlákien a ich stiahnutia. Podľa neho sú teda „vlákna“, alebo filamenty základnými jednotkami živých sústav. Ostro kritizuje Bonnetovu škatuľkovú teóriu (pozri vyššie) a zastáva sa animalkulistov. Podľa neho je mužský filament (spermatická bunka) budúcim zárodkom a materský organizmus mu dodáva len potravu. Prezentuje schopnosť premeny druhov a ako dôkaz udáva viaceré fakty, napr. metamorfózu motýľa z larvy a žaby zo žubrienky, zmeny rastlín kultivovaním, zmeny spôsobené podnebím, výsledky kríženia rozličných foriem rastlín a živočíchov, podobnosti v stavbe rozdielnych druhov živočíchov. Na tieto jeho evolucionistické názory (v mnohých ohľadoch ešte naivné) mohol aspoň čiastočne nadviazať jeho vnuk, Charles Robert Darwin (pozri nižšie).

Ak možno doteraz zmieňované obdobia histórie ľudstva v tomto texte nazývať „dejinami filozofov“, od 19. storočia už možno smelo hovoriť o zrode „dejín prírodovedcov“. Ohromný pokrok dosiahnutý na poli prírodných vied v 19. storočí sa právom vyrovná sume poznatkov získaných za celú predchádzajúcu epochu ľudskej existencie a azda ich aj prekonáva. Biológia 19. storočia sa diferencovala na množstvo odborov a špecializácií, ktoré sa v detailnejšom členení zachovali až do dnešných čias.

87 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

6 BIOLÓGIA 19. A 20. STOROČIA

6.1 Vývojová teória (evolucionisti)

„Evolúcia má právo na to, aby bola považovaná za základný a najdôležitejší problém celej biológie.“ Julian Huxley (1942)

Vývojová, resp. evolučná teória mala revolučný vplyv na prírodné vedy, tak ako aj na mnohé iné oblasti spoločenského života. Evolučná teória sa často (možno archaicky a nie celkom správne) nazýva darwinizmom (v slovenskej literatúre zvyčajne, ale azda nesprávne „darvinizmom“). Všeobecne známa osobnosť Charlesa Roberta Darwina dosť neprávom zatieňuje význam jeho predchodcov. Ako sme už uviedli v predchádzajúcom texte tejto knihy, už Anaximandros (pozri milétska škola) sa domnieval, že zmeny v prírode sú dôsledkom boja „protikladov“ a pripúšťa, že zrod človeka má pôvod v iných živočíšnych druhoch. Neskorší rozvoj západnej civilizácie však najvýznamnejšie ovplyvnili diela Aristotela. Ten sa domnieval, že každý druh živého organizmu je v prírode formovaný nezávisle, zo špecifického dôvodu a na základe jeho významu v prírode. A tak žiaden druh nevzniká z iného. Tieto názory si ľudstvo osvojilo na približne dvetisíc rokov! Linné bol presvedčený o stálosti druhov, hoci pripúšťal, že nové druhy by mohli vznikať krížením. Buffon už predpokladal možnosť vývoja v živej prírode, napr. „degeneráciou“, kuriózne, takto podľa neho mohli vzniknúť ľudské rasy. O možnosti vývinu druhov sa v diele „Zoonomia“ zmieňuje aj starý otec Charlesa Roberta Darwina, Erasmus Darwin (pozri vyššie). Jedným zo zakladateľov vývojovej teórie bol Jean-Baptiste Pierre Antoine de Monet, Chevalier de Lamarck (1744 až 1829). Narodil sa v Pikardii v severnom Francúzsku ako jedenáste dieťa v rodine chudobného šľachtica. Ako bolo v jeho rodine tradíciou, mužskí potomkovia bojovali vo francúzskej armáde a tak sa aj Lamarck zúčastnil bojov v tzv. Sedemročnej vojne (1756 až 1763) proti Prusku. Neskôr sa usadil v Paríži, kde živoril zo skromnej penzie a príležitostnej literárnej práce. Študoval medicínu, štúdium neskôr vzdal a začal sa zaujímať o botaniku. Štúdiu flóry Francúzska sa venoval približne desať rokov a spolupracovníkom, resp. tútorom, mu bol významný priekopník taxonómie rastlín Antoine Laurent de Jussieu. V roku 1778 Lamarck publikoval trojdielne dielo „Flore françoise“ (Francúzska flóra). V tomto diele ako prvý použil tzv. dichotomický kľúčna determináciu rastlinných taxónov. Osudným sa mu stalo stretnutie s Buffonom, na ktorého Lamarck vďaka tejto práci urobil silný dojem. Buffon sprostredkoval Lamarckovi aj miesto správcu herbária

88 Biológia 19. a 20. storočia

„Jardin du Roi“ (Kráľovská záhrada). V dôsledku udalostí Veľkej francúzskej revolúcie (1789) bolo meno botanickej záhrady zmenené na „Jardin des Plantes“ (Záhrada rastlín), aby nepripomínalo panovníka Ľudovíta XVI., ktorý bol so svojou manželkou v roku 1793 popravený gilotínou. V roku 1793 zriadil tzv. Národný konvent niekoľko nových pracovných miest v „Muséum national d‘histoire naturelle“ (Národné prírodopisné múzeum, vzniklo transformáciou Jardin du Roi). Dve boli zoologické. Jedno miesto obsadil botanik Lamarck, ktorý bol menovaný za kurátora a profesora zoológie bezstavovcov. Mimochodom, termín „Evertebrata“ zaviedol do biológie práve Lamarck. Druhé miesto obsadil nemenej známy biológ, Etienne Geoffroy Saint-Hilaire. Lamarck sa začal zoológii venovať takmer ako päťdesiatročný. Osud mu však doprial dožiť sa dlhého veku (85 rokov), hoci ho stále skúšal. Prežil svoje tri manželky, mnohé z detí, prišiel o majetok a dokonca stratil zrak. Napriek zásluhám pre rozvoj biológie mala rodina finančné problémy s jeho pohrebom. K jeho najvýznamnejším prácam patrí publikácia „Système des animaux sans vertèbres“ (Systém živočíchov bez stavcov), v ktorom detailne rozpracoval zoologický systém bezstavovcov. V dielach „Philosophie zoologique“ (Filozofia zoológie, 1809) a „Histoire naturelle des animaux sans vertèbres” (Prírodopis živočíchov bez stavcov, 7 zväzkov, 1815 až 1822) rozpracoval svoju ucelenú vývojovú teóriu „lamarckizmus“. V rámci tejto teórie Lamarck predpokladal, že živočíchy sa vyvíjajú a menia. Dané vlastnosti, získané vývojom, sa dedia na ďalšie generácie (na rozdiel od Charlesa Darwina, ktorý sa prikláňal ku tzv. prirodzenému výberu organizmov v evolúcii). Zvyky živočíchov v mnohých pokoleniach určujú vlastnosti orgánov (napr. dĺžka krku a predných nôh žirafy). Lamarck zavrhuje Buffonovu myšlienku o katastrofách a domnieva sa, že vývoj na Zemi bol nepretržitý. Fosílie pokladá za predkov dnešných druhov. Bol pokračovateľom Buffonových úvah a tak odsudzoval suchú klasifikáciu. Tvrdil, že hranice medzi taxonomickými skupinami sú umelé a všetky indivíduá sa dajú zoradiť do radu od najjednoduchších po najzložitejšie. Diplomaticky tiež tvrdil, že človek by mohol mať pôvod u antropoidných opíc, keby sme nevedeli, že vznikol celkom inak. Uznáva najvyššiu bytosť, ktorá stvorila svet. Napriek Lamarckovej kritike klasifikácie bol sám výborný systematik. Napr. už poznal 14 tried živočíchov (Linné len 6). Okrem termínu Evertebrata, zaviedol do biológie názvy tried „Annelida“ a „Radiata“, ako aj samotný termín „biológia“. Étienne Geoffroy Saint-Hilaire (1772 až 1844) bol spolu s Lamarckom vymenovaný za profesora zoológie v parížskom prírodovednom múzeu. Jeho úlohou bolo štúdium stavovcov. Na rozdiel od Lamarcka, ktorý bol už takmer päťdesiatnikom, Saint-Hilaire mal v tom čase len 21 rokov. Zúčastnil sa aj Napoleonovej expedície do Egypta (1798 až 1801) a priviezol do múzea

89 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

bohatý zoologický materiál s množstvom pre vedu nových druhov živočíchov. V roku 1833 sa stal prezidentom Francúzskej akadémie vied. Ku koncu života podobne ako Lamarck oslepol. Saint-Hilaire bol dobrým porovnávacím anatómom. Domnieval sa tiež, že zvieratá sú postavené podľa jedného plánu “archetyp”. Plán stavby tela stavovcov a bezstavovcov je rovnaký. Pri obhajobe svojich názorov sa dostal do sporu s Cuvierom (pozri nižšie). Cuvier bol odporcom transformizmu (premeny druhov). Saint-Hilaire sa domnieval, že podstatou vzniku nových vlastností živočíchov nie je len používanie orgánu, ale skôr vplyv vonkajšieho prostredia. Vyslovil myšlienku, že druhy prešli vývojom tak, ako jednotlivec prechádza vývinom. Pri poruchách vznikajú “netvory” (monstre humain), základy tzv. teratológie (náuky o morfologických abnormalitách). K jeho najvýznamnejším dielam sa radia knihy „Philosophie anatomique“ (Anatomická filozofia, 1818) a sedemzväzkové dielo „Histoire naturelle des mammifères“ (Prírodopis cicavcov, 1820 až 1842). K jeho zoologickým nasledovníkom patril aj syn Isidore Geoffroy Saint-Hilaire (1805 až 1861), ktorý bol tiež profesorom parížskeho múzea (od roku 1841, po odchode do dôchodku svojho otca). Už v roku 1833 bol prijatý za člena Francúzskej akadémie vied. V roku 1854 zaviedol do vedy termín etológia. V roku 1860 navrhol zriadenie Zoologickej záhrady pri Botanickej záhrade v Paríži. S parížskou botanickou záhradou, strediskom vtedajšej evolučnej vedy, bol spätý aj ďalší významný porovnávací anatóm, Georges de Cuvier. Georges de Cuvier (celým menom Georges Léopold Chrétien Frédéric Dagobert, Baron de Cuvier, 1769 až 1832) bol významným francúzskym zoológom a paleontológom. Študoval v Stuttgarte a po ukončení štúdia pracoval ako súkromný učiteľ. Od roku 1795 pracoval v botanickej

Obr. 66.: Lamarck (vľavo), Saint-Hilaire (strred) a Cuvier (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jean-Baptiste_Lamarck#/media/File:Jean-Baptiste_de_Lamarck.jpg Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/e7/Geoffroy72.jpg Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/8/85/Bolton-cuvier.jpg

90 Biológia 19. a 20. storočia záhrade v Paríži, kde sa venoval porovnávacej anatómii. Od roku 1802 vo funkcii profesora. Počas svojho plodného života sa stal tiež generálnym inšpektorom škôl a dokonca získal šľachtický titul. Cuvier sa venoval biológii mäkkýšov a rýb. Študoval kostrové pozostatky vyhynutých, ako aj recentných druhov zvierat. K jeho najvýznamnejším prácam patria knihy „Leçons d‘anatomie comparée“ (Prednášky z porovnávacej anatómie, 5 zväzkov, 1800 až 1805) a „Recherches sur les ossemens fossiles“ (Výskum fosílnych kostí, 5 zväzkov, 1821 až 1823). Vypracoval náuku o korelácii živočíšnych orgánov. Predpokladal, že fosílie sú pozostatkami vymretých, nežijúcich druhov živočíchov. Ich existenciu si však vysvetľoval sledom katastrof (katakliziem), ktoré podľa neho postihli Zem niekoľkokrát. Po každej kataklizme sa vyvíjali nové formy života, vyhynuté druhy sa zachovali ako skameneliny. Až po poslednej kataklizme, podľa neho v období pred piatimi až šiestimi tisíckami rokov, sa na Zemi objavil človek. Na Britských ostrovoch sa vývojovej teórii tiež venovala primeraná pozornosť. Myšlienku, že Zem nebola formovaná katastrofami, ale pomalými a postupnými procesmi, ktoré trvali dlhšie než v cirkevných kruhoch odhadovanom období 6000 rokov, priniesli dvaja škótski geológovia. Prvým z nich bol James Hutton (1726 až 1797), ktorý patrí k zakladateľom modernej geológie. Obhajoval evolúciu živých organizmov. Zavrhol tzv. „teóriu neptunizmu“, podľa ktorej vznikli horniny kryštalizáciou z vodných roztokov (po tzv. potope sveta). Jeho nové učenie nazvané „plutonizmus“ ďalej rozvinul Charles Lyell (1797 až 1875). Lyell bol priekopníkom geologickej stratigrafie. Venoval sa datovaniu geologických vrstiev. Treťohory rozdelil na tri obdobia, pliocén, miocén a eocén. Pri datovaní vrstiev využíval aj prítomnosť špecifických skupín skamenelín.

Obr. 67.: James Hutton (vľavo) a Charles Lyell (vpravo) Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/James_Hutton#/media/File:James_Hutton.jpg Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Charles_Lyell#/media/File:Charles_Lyell.jpg

91 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Výsledkami svojej práce ovplyvnil aj myslenie Charlesa Roberta Darwina, ktorý bol jeho priateľom. Pokrok v rozvoji ľudského poznania evolúcie živých organizmov bol spojený práve s rodinou Darwinovcov, kde sa v niekoľkých generáciách pestovala náklonnosť k prírodným vedám. Charles Robert Darwin (1809 až 1882) sa narodil meste Shrewsbury v západnom Anglicku. Jeho otec, tak ako starý otec Erasmus Darwin (pozri vyššie), boli lekármi a podobná kariéra mala byť predurčená aj pre neho. Začal študovať medicínu na univerzite v Edinburghu. Toto štúdium ho však neuspokojovalo, a tak prestúpil na univerzitu v Cambridge a stal sa poslucháčom bohosloveckej fakulty. Okrem inej činnosti (jazdectvo a poľovačky) sa začal zaoberať zberom rastlín, hmyzu a zúčastňoval sa aj geologických exkurzií. Osudnou mu však bola až päťročná cesta okolo sveta na krížniku „Beagle“ (v rokoch 1831 až 1836). V tom čase ešte ani neukončil vysokoškolské štúdium. Cesta okolo sveta mu bola výbornou praktickou školou prírodovedy, no vďaka nej celý život trpel rozmanitými chorobami. Po návrate do Anglicka sa usadil ako privátny učenec v Londýne, kde spracovával svoje zbery. Posledných 40 rokov žil na vidieku v južnom Anglicku (Down), kde vytvoril najvýznamnejšie diela. Zomrel v roku 1882 a je pochovaný v blízkosti Newtonovho hrobu vo Westminsterskom opátstve. Prvá pochybnosť o stálosti druhov skrsla v Darwinovi pri jeho mesačnom pobyte na Galapágskych ostrovoch. Všimol si, že svojim charakterom fauna zodpovedá faune Južnej Ameriky, ale na každom ostrove sa vyskytujú svojrázne druhy. Darwin sa pýtal sám seba, prečo by mali byť pre každý ostrov stvorené rozdielne druhy? Preto sa domnieval, že druhy nie sú nemenné, ako si to myslel Linné. Aj podľa skúseností vtedajších pestovateľov zvierat a rastlín sa domnieval, že umelým výberom rodičov je možné získať požadované potomstvo. Tým sa snažil dokázať variabilitu rastlinných a živočíšnych foriem. Darwin hľadal činitele, resp. akéhosi „pestovateľa“ v prírode. Pri tejto úlohe mu významne pomohla práca anglického ekonóma a anglikánskeho pastora Thomasa Roberta Malthusa (1766 až 1834), „An Essay on the Principle of Population“ (Esej o princípe populácie, 1798). Tu autor ukazuje, že rozmnožovanie v prírode, vrátane ľudskej populácie, je väčšie ako možnosť získania potravy, resp. iných zdrojov a preto všade možno pozorovať konkurenciu v snahe dosiahnuť lepšie podmienky pre život. Na základe týchto téz sa zrodila Darwinova teória prirodzeného výberu. Nažive v prírode zostávajú len jedinci, ktorí sú najlepšie prispôsobení danému prostrediu. Darwinove myšlienky: variabilita, prirodzený výber (boj o život) a dedičnosť získaných vlastností. K najvýznamnejším dielam Charlesa Roberta Darwina sa radí kniha „On the Origin of Species by Means of Natural Selection“ (O pôvode druhov cestou prirodzeného výberu, 1859). V knihe sa snažil vedeckými argumentami ukázať, že evolúcia zo spoločného predka bola

92 Biológia 19. a 20. storočia základným princípom, ktorý objasňuje dnešnú pestrosť prírody. Knihu vydal na podnet listu Alfreda Russela Wallacea (pozri nižšie), ktorý sa na základe vlastným pozorovaní nezávisle prepracovával k obdobnej evolučnej teórii. Treba poznamenať, že napriek (na dnešné pomery) pomerne malému nákladu publikácie, 1250 exemplárov, bolo 1. vydanie knihy vypredané za jeden deň! Darwin je významný aj vďaka svojim názorom, v ktorých predpokladal, že v každej rastlinnej a živočíšnej bunke sú malé čiastočky (gemmulae), ktoré sa kumulujú v pohlavných bunkách a prenášajú sa do nasledujúceho potomstva. V knihe „The Descent of Man, and Selection in Relation to Sex“ (Pôvod človeka a pohlavný výber, 1871) sa Darwin zaoberá pôvodom človeka. Človek podľa neho tiež vznikol pod vplyvom prirodzeného výberu a boja o život a je posledným článkom evolučného reťazca. Venuje sa aj vzniku sekundárnych pohlavných znakov človeka. Na základe účelovej interpretácie prác Malthusa a Darwina sa v 19. a 20. storočí v spoločnosti rozvýjali myšlienkové prúdy, ktoré americký historik Richard Hofstadter (1916 až 1970) nazval termínom „sociálny darwinizmus“, známy aj pod menom „eugenika“. V ňom sa myšlienky ľudskej evolúcie, teda akéhosi „prežitia najlepšieho“ jedinca alebo národa v nehostinnom svete, zdiskreditovali svojou inklináciou k rasizmu. V súvislosti s pojmom „eugenika“ tu zmienime aj ďalšieho svetoznámeho anglického psychológa a antropológa, Francisa Galtona (viac detailov z jeho života uvádzame nižšie, v časti, ktorá sa venuje dejinám genetiky). Okrem mnohých významných zásluh pre dejiny biológie má možno jednu z menej atraktívnych. Je niekedy pokladaný za otca „eugeniky“. Tento bratranec Charlesa Darwina založil laboratórium na University College v Londýne, s myšlienkou využitia odtlačkov prstov pri hľadaní kriminálnikov. Pre analýzu získaných výsledkov antropometrických meraní navrhol využitie štatistických metód, napr. koeficientu korelácie. To je zatiaľ tá jeho prívetivejšia spomienka na zásluhy pre dejiny biológie. Eugenici verili, že prísnym výberom jedincov, ktorým by bolo umožnené mať potomstvo, teda deti, sa dá vytvoriť výnimočná ľudská rasa. Herbert Spencer (1820 až 1903), anglický filozof, biológ, sociológ a antropológ bol ďalším z „priekopníkov“ eugeniky. Eugenika zaznamenala najväčší rozmach v nacistickom Nemecku v 30. až 40. rokoch 20. storočia. V neblahej pamäti zostáva tzv. Program T-4, v rámci ktorého v nacistickom Nemecku dochádzalo ku „milosrdnému zabíjaniu“ desaťtisícov ľudí s psychickými a fyzickými deformáciami. Samozrejme, priekopníci dejín biológie sa do takejto činnosti priamo nezapájali, je to len ukážka, že mnohé prírodovedné hypotézy možno zneužiť na podporu zvrátených názorov. Nakoniec aj Ernst Haeckel (pozri nižšie), ktorý do dejín biológie vstúpil množstvom originálnych a priekopníckych myšlienok sa domnieval, že dejiny národov možno vysvetľovať podľa pravidiel Darwinovho „prírodného výberu“. Azda je evolučným osudom Nemecka zbaviť sa podradných

93 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

„nižších rás“. Vyvrcholením tohto všetkého je skutočnosť, že na titulnej stránke knihy Adolfa Hitlera „Mein Kampf“ (Môj boj, 1925), ktorá mimoriadne významne zasiahla do dejín sveta 20. storočia, je uvedený citát Charlesa Darwina, ktorý sa venuje boju o život. Alfred Russell Wallace (1823 až 1913) bol britským prírodovedcom, cestovateľom, geografom a biológom. Narodil sa v juhovýchodnom Walese. V mladosti pracoval na stavbách, bol aj stavebným inžinierom pre spoločnosť, ktorá sa venovala výstavbe železničnej siete. Venoval sa zberu a štúdiu hmyzu. Inšpirovali ho aj zápisky z ciest prírodovedcov, napr. Alexandra von Humboldta a Charlesa Darwina (pozri vyššie). Podnikol viaceré expedície, napr. do Brazílie alebo Malajzie. Tu vymedzil tzv. „Wallaceovú líniu“, ktorá určuje zoogeografickú hranicu medzi ekosystémami Ázie a Austrálie. Je preto považovaný za otca „biogeografie“. Tiež sa zaoberal otázkou pôvodu druhov a prírodného výberu, podobne ako Charles Darwin. Wallace sa k svojej teórii dopracoval pravdepodobne nezávisle, čo prinútilo Charlesa Darwina publikovať svoje názory skôr, než pôvodne plánoval, kvôli dosiahnutiu priority objavu. História biológie ho však zaznamenáva aj vďaka knihe „Geographical Distribution of Animals“ (Zemepisné rozšírenie živočíchov, 1876), kde zemský povrch rozdelil na šesť oblastí: palearktická, nearktická, etiópska, indická, austrálska a neotropická. Toto členenie platí zhruba dodnes. Ako jeden z prvých významných vedcov sa znepokojoval dopadom ľudskej činnosti na životné prostredie planéty.

Obr. 68.: Charles Robert Darwin (vľavo) a Alfred Russell Wallace (vpravo) Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Charles_Darwin#/media/File:Charles_Darwin_aged_51.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Alfred_Russel_Wallace#/media/File:Alfred-Russel-Wallace-c1895.jpg

94 Biológia 19. a 20. storočia

Významný podporovateľ darwinizmu bol Thomas Henry Huxley (1825 až 1895), anglický lekár a biológ. Ako lekár na vojenskej lodi sa pri austrálskych brehoch nadchol tropickou faunou a publikoval prácu o medúzach, a tak má zásluhu na zavedení novej triedy mechúrnikov do zoologického systému – Polypovce (Hydrozoa). Predpokladal, že v evolúcii nedochádza len ku malým postupným zmenám, ale že môže dôjsť aj ku náhlym zásadným zmenám, ktoré potom druhy prenášajú na svoje potomstvo (neskôr sa tento jav vysvetľoval termínom mutácia). Huxley sa venoval aj porovnávacej anatómii živočíchov a paleontológii. Iný známy prírodovedec, podporovateľ darwinizmu bol nemecký biológ Ernst Heinrich Haeckel (1834 až 1919). Vynikol aj ako popularizátor prírodných vied. Študoval na univerzitách vo Würzburgu a v Berlíne a jeho učiteľmi boli významné osobnosti dejín biológie, napr. R. Kölliker, alebo R. Virchow. Venoval sa štúdiu morských mrežovcov, o ktorých napísal rozsiahlu vedeckú monografiu. Podstatnú časť svojho života pôsobil ako profesor zoológie na univerzite v Jene. Hoci prebral darwinizmus, veľmi ho schematizoval. Haeckelova sláva je však na poli tvorby tzv. fylogenetického stromu (napr. zaviedol do fylogenézy ríšu Protista) a bol tiež tvorcom tzv. biogenetického zákona. Tento zákon je postavený na téze, že ontogenéza (embryologický vývin jedinca) je opakovaním, skrátením jeho fylogenetického vývoja. Je aj autorom neskôr prepracovaných hypotéz o monizme, jednotnosti anorganického a organického sveta. Do štúdia fylogenézy živočíchov zaviedol termíny monera a gastrea. Haeckel ako prvý použil termín „ekológia“.

Obr. 69.: Thomas Henry Huxley (vľavo) a Ernst Heinrich Haeckel (vpravo) Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/32/Thomas_Henry_Huxley.jpg Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Ernst_Haeckel#/media/File:Ernst_Haeckel.jpg

95 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Moderná evolučná syntéza (resp. evolučná syntéza, alebo neodarwinizmus) je súborom myšlienok, ktoré formujú v súčasnosti široko uznávanú teóriu evolúcie. Jej hybnou silou bol vývoj populačnej genetiky v 20. až 30. rokoch dvadsiateho storočia, keď postupne došlo k zlučiteľnosti zákonov mendelovskej genetiky so zákonmi postupnej evolúcie prebiehajúcej formou prírodného výberu. Ďalšou otázkou bolo, či je možné vysvetliť dlhodobé výrazné zmeny (makroevolúcia) pozorované paleontológmi, prostredníctvom drobných zmien v populáciách organizmov (mikroevolúcia). Termín zaviedol Julian Huxley (1887 až 1975) v svojej knihe „Evolution: The Modern Synthesis“ (Evolúcia, moderná syntéza, 1942). Mimochodom, jeho starý otec bol Thomas Henry Huxley (pozri vyššie). Ďalším z významných zástupcov tzv. modernej evolučnej syntézy bol jeden z najvýznamnejších paleontológov 20. storočia, američan Georg Gaylord Simpson (1902 až 1984). Svoje názory prezentoval napr. v knihe „Tempo and mode in evolution“ (Tempo a režim v evolúcii, 1944).

Obr. 70.: Julian Huxley (vľavo) a Georg Gaylord Simpson (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Julian_Huxley#/media/File:Julian_Huxley_1964.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/George_Gaylord_Simpson#/media/File:George_Gaylord_Simpson.jpg

6.2 Bunková teória, rozvoj cytológie a histológie

6.2.1 Bunková teória a rozvoj cytológie

Pre rozvoj modernej biológie, okrem rozvoja evolučných teórií, malo mimoriadny význam aj formulovanie tzv. bunkovej teórie. Dnes je táto vedecká teória známa aj žiakom základných škôl, no ľudská civilizácia musela dozrievať tisíce rokov, aby jej talentovaní zástupcovia dospeli ku

96 Biológia 19. a 20. storočia

definovaniu niekoľkých základných téz, ktoré tvoria jadro bunkovej teórie. Teda, v jednoduchosti, že (a) všetky rastlinné a živočíšne organizmy sa skladajú z buniek, (b) že individuálne bunky majú všetky atribúty živých organizmov (teda že majú svoj metabolizmus, resp. schopnosť rastu a rozmnožovania), a že (c) nové bunky vznikajú len z už existujúcich buniek. Na základoch bunkovej teórie sa postupne vybudovali dve vedecké oblasti: cytológia (náuka o bunkách) a histológia (náuka o pletivách, resp. tkanivách). Cytológia (gr. kytos, čo v preklade znamená dutá nádoba, alebo bunka) je pomerne modernou vedou, hoci jej počiatky už siahajú do obdobia pred zrodom mikroskopie (pozri vyššie). Dokonca už Aristoteles, alebo Paracelsus (pozri vyššie) sa domnievali, že morfologicky komplikovanejšie rastliny a živočíchy sú tvorené niekoľkými prvkami, ktoré sa opakujú v každom z týchto organizmov. Marcello Malpighi v 17. storočí pozoroval v rastlinách „mechúriky“ (utriculi), Jan Swammerdam zasa v mikroskope pozoroval červené krvinky žiab. Robert Hooke v diele „Micrographia“ pozoroval tenký rez korkom a ukázal, že je štruktúrne tvorený malými dutinkami „cellulae“. Jan Evangelista Purkyně (1787 až 1869) bol synom hospodárskeho úradníka na šľachtickom panstve. Jeho otec však umrel v čase, keď mal Jan Evangelista len šesť rokov. Od jedenástich rokov študoval teda u piaristov, rehole z ktorej však ako dvadsaťročný vystúpil. Bol privátnym učiteľom, neskôr odišiel študovať na Karlovu univerzitu. Spočiatku študoval na Filozofickej fakulte, neskôr na Lekárskej fakulte. V roku 1819 ho vymenovali za asistenta anatómie a fyziológie na pražskej lekárskej fakulte, ale už v roku 1823 odišiel na Vratislavskú univerzitu v tedajšom Prusku (Breslau,

Obr. 71.: Jan Evangelista Purkyně (vľavo) a ukážka titulnej stránky časopisu „Živa“ z roku 1859 Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jan_Evangelista_Purkyn%C4%9B#/media/File:Jan_Evangelista_Purkyne_2.jpg Zdroj: http://ziva.avcr.cz/1859-1/

97 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

dnes Wrocław). Tu na Goetheho odporúčanie (pozri vyššie) získal profesúru. Do Prahy sa vrátil až v roku 1850, kde založil fyziologický ústav (pozri tiež vyššie heslo Julius von Sachs). Jan Evangelista Purkyně umrel v pokročilom veku v roku 1869. Vynikal v prírodovede, filozofii, dejinách, písal básne. Bol významným českým vlastencom. Zanechal mnohé histologické a fyziologické objavy, vďaka ktorým je pokladaný za jedného z najvýznamnejším lekárov a prírodovedcov 19. storočia. Patril ku významným popularizátorom prírodovedy, v roku 1853 založil časopis „Živa“, ktorý vychádza dodnes. V roku 1837 prednášal na zjazde nemeckých prírodovedcov a lekárov v Prahe o stavbe slinných žliaz pečene a pankreasu. Tu už hovoril o „zrnitom“ útvare, ktorý sa uplatňuje pri stavbe živočíšneho organizmu, pričom ho porovnával s rastlinnými bunkami. Zaviedol tiež termín „protoplazma“ (1839, dnes tzv. „cytoplazma“), ktorý označuje živý obsah bunky (gr. protos, prvý). Pre zaujímavosť, slovo „protoplasmus“ (prvotne stvorený) je v kresťanskej terminológii označenie pre Adama. Ďalším z priekopníkov bunkovej biológie bol škótsky botanik Robert Brown (1773 až 1858). Pri svojej práci už efektívne využíval mikroskopické pozorovania. K jeho najvýznamnejším objavom patrí pozorovanie bunkového jadra rastlín (nukleus, u neho „areola“, v roku 1831, práca bola publikovaná v roku 1833), pozorovania prúdenia cytoplazmy, opelenia a oplodnenia rastlín, prípadne tzv. Brownovho pohybu (1827). Tento zdanlivo chaotický a neusporiadaný pohyb častíc opísal pri pozorovaní správania sa peľových zŕn vo vode. Jeho podstatu správne opísal v roku 1905 Albert Einstein. Robert Brown tiež patril ku významným rastlinným taxonómom a je považovaný

Obr. 72.: Robert Brown (vľavo), Henri Dutrochet (stred) a François-Vincent Raspail (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Robert_Brown_(botanist,_born_1773)#/media/File:Robert_Brown_(botanist).jpg Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/a/ac/Henri_Dutrochet.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Fran%C3%A7ois-Vincent_Raspail#/media/File:Fran%C3%A7ois-Vincent_ Raspail_01.jpg

98 Biológia 19. a 20. storočia za zakladateľa rastlinnej embryológie. Pri svojej ceste do Austrálie (1801 až 1805) objavil viac ako 2000 nových druhov rastlín, z ktorých približne 1200 botanicky opísal! René Joachim Henri Dutrochet (1776 až 1847) boj jedným z prvých botanikov, ktorí sa venovali procesu delenia buniek. V roku 1806 promoval Dutrochet za lekára na parížskej univerzite. Od roku 1808 pôsobil ako vojenský lekár v Španielsku, ale ochorel na týfus, a tak sa od roku 1810 venoval vedeckej práci. Pozoroval koreláciu medzi obsahom chlorofylu v rastlinách a intenzitou fotosyntézy. Objavil tiež osmózu. Dutrochet sa domnieval, že bunka nie je len základnou stavebnou jednotkou rastlín a živočíchov, ale je aj fyziologickou jednotkou. François-Vincent Raspail (1794 až 1878) bol francúzskym biológom, chemikom, lekárom, právnikom a dokonca politikom. Raspail sa popri iných činnostiach venoval aj štúdiu bunkového delenia, podobne ako jeho súčasník, Dutrochet, sa venoval problematike bunkovej biológie. Je aj autorom frázy “omnis cellula e cellula”, teda “každá bunka pochádza z bunky”, za autora ktorej je ale častejšie považovaný Rudolf Ludwig Carl Virchow (pozri nižšie). Rudolf Ludwig Carl Virchow (1821 až 1902) bol nemeckým lekárom a patológom. Vyštudoval na univerzite v Berlíne. V rokoch 1849 až 1856 pôsobil na univerzite vo Würzburgu, kde študoval biológiu buniek. Od roku 1856 pôsobil vo funkcii profesora a riaditeľa ústavu pre patologickú anatómiu v Berlíne. Na rozdiel od prírodovedca Theodora Schwanna (pozri nižšie), jedného z otcov „bunkovej teórie“ sa domnieval, že bunky nevznikajú z nejakej neurčitej základnej hmoty, ale len delením inej materskej bunky, „Omnis cellula e cellula“, výrok, za ktorého otca je historikmi prírodných vied považovaný aj François-Vincent Raspail. Virchow sa domnieval,

Obr. 73.: Rudolf Ludwig Carl Virchow (vľavo) a Barthélemy Charles Joseph Dumortier (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Rudolf_Virchow#/media/File:Rudolf_Virchow_NLM3.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Barth%C3%A9lemy_Charles_Joseph_Dumortier#/media/ File:Barth%C3%A9l%C3%A9my_du_Mortier.jpg

99 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

že ochorenia majú svoj pôvod v ochorení buniek, venoval sa aj problematike tvorby nádorov, ochoreniam kardiovaskulárneho systému, antropológii a hygiene. Barthélemy Charles Joseph Dumortier (1797 až 1878) bol belgickým botanikom a politikom. K jeho významným prácam patrí publikácia “Florula Belgica” (Belgická flóra, 1827). V roku 1832 opísal bunkové delenie. Tieto výsledky prezentoval parížskej Akadémii vied svetoznámy francúzsky paleontológ a zoológ Georges Cuvier (pozri vyššie). Matthias Jacob Schleiden a Theodor Schwann sú pokladaní za otcov bunkovej teórie, hoci základné fakty, na ktorých stojí filozofia bunkovej teórie už boli vede známe aj pred nimi. Dokonca tézu bunkovej teórie, ktorá predpokladá, že nové bunky vznikajú len z iných buniek obaja prírodovedci pôvodne ani neuznávali. Matthias Jacob Schleiden (1804 až 1881) vstúpil do dejín ako významný nemecký botanik 19. storočia. Jeho život však prvdepodobne nebol úplne jednoduchý. Spočiatku vyštudoval právnickú fakultu a pracoval ako advokát. So svojim životom však nebol spokojný a dokonca sa pokúsil spáchať samovraždu, našťastie neúspešne. Pôsobil ako profesor botaniky na univerzitách v Jene a v Tartu (dnešné Estónsko). V roku 1838 publikoval Schleiden článok o rozdieloch medzi živočíšnou a rastlinnou bunkou. Ukázal, že okrem najnižších rastlín (jednobunkových) sa všetky ostatné skladajú zo súborov buniek. Predpokladal, že bunky zohrávajú významnú funkciu ako indivíduá, ako aj súčasť komplexnejšieho organizmu. Z bunkových organel poznal Schleiden bunkovú stenu, cytoplazmu, bunkové jadro a jadierko. Jadro nazýval „cytoblast“ a mylne sa domnieval, že po delení buniek už nemá nenahraditeľnú úlohu. Aj na delenie buniek mal ešte nesprávny názor, napr.

Obr. 74.: Matthias Jacob Schleiden (vľavo) a Theodor Schwann (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Matthias_Jakob_Schleiden#/media/File:PSM_V22_D156_Matthias_Jacob_ Schleiden.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Theodor_Schwann#/media/File:Theodor_Schwann_Litho.jpg

100 Biológia 19. a 20. storočia predpokladal, že mladá bunka vzniká v starej, vznikne jadierko, okolo neho bunkové jadro a neskôr bunková hmota v podobe mechúrika s bunkovou stenou. Theodor Schwann (1810 až 1882) bol nemeckým lekárom, fyziológom a priekopníkom cytológie. Študoval na univerzitách v Bonne a Berlíne, filozofiu, ako aj medicínu. V roku 1839 publikoval prácu „Mikroskopische Untersuchungen über die Uebereinstimmung in der Struktur und dem Wachsthum der Thiere und Pflanzen“ (Mikroskopické pozorovania zhody v štruktúre a vo vývoji živočíchov a rastlín). Hlavným posolstvom diela je téza, že živočíšne tkanivá sú zložené z buniek a tieto svojou stavbou a funkciou zodpovedajú rastlinným bunkám. Jeho názory na pôvod buniek však neboli správne (pozri vyššie, Rudolf Virchow). Okrem iného objavil ferment žalúdočnej šťavy, ktorý pomenoval pepsín a dokázal, že hniloba a kvasenie sú dôsledkom prítomnosti mikroskopických organizmov, kvasiniek. Zaviedol termín „metabolizmus“. Franz Joseph Andreas Nicolaus Unger (1800 až 1870) začal študovať právo v meste Graz (Štajerský Hradec), neskôr sa rozhodol pre štúdium medicíny na univerzite vo Viedni. V roku 1836 bol vymenovaný za profesora botaniky (Graz), neskôr za profesora fyziológie rastlín (Viedeň). Prispel k rozvoju paleontológie, botaniky a rastlinnej fyziológie. Unger pozoroval, že nové vegetačné bunky vznikajú delením starých, materských buniek. Svojimi biologickými názormi významne ovplyvnil aj prácu svojho žiaka, Johanna Gregora Mendela (pozri nižšie). Hugo von Mohl (1805 až 1872) mikroskopicky pozoroval v roku 1835 bunkové delenie riasy Cladophora glomerata.

Obr. 75.: Franz Joseph Andreas Nicolaus Unger (vľavo), Hugo von Mohl (stred) a Carl Nägeli (vpravo) Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/5c/Franz_Unger.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Hugo_von_Mohl#/media/File:Hugo_von_mohl.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Carl_N%C3%A4geli#/media/File:Carl_Wilhelm_N%C3%A4geli_(1817-1891). jpg

101 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Carl Wilhelm von Nägeli (1817 až 1891), žiak Lorenza Okena, alebo Matthiasa Jacoba Schleidena, študoval delenie rastliných buniek a ich jadier. Bol prvým vedcom, ktorý v roku 1842 pozoroval a popísal chromozómy, tzv. cytoblasty. V roku 1844 opísal anterídiá, samčie pohlavné orgány rastlín a zaviedol termín „meristém“ pre delivé pletivá rastlín. Do dejín biológie vstúpil aj ako vedec, ktorý odmietol výsledky práce Johanna Gregora Mendela (pozri nižšie). Napriek tomu, že Nägeli patril k málu vtedajších učencov, ktorý s Mendelom komunikovali aspoň prostredníctvom listov, Nägelimu sa Mendelove pokusy ohľadom kríženia hrachu nezdali úplné a navrhol mu, aby pracoval s rastlinami z rodu jastrabník (Hieracium). Táto rastlina však na pokusy s krížením nebola vhodná a keďže sa Mendel následne stal opátom kláštora, k znovuobjaveniu jeho zákonov prišlo až o niekoľko desiatok rokov neskôr. Robert Remak (1815 až 1865) bol nemeckým cytológom, embryológom a neurológom. Bol žiakom slávneho nemeckého fyziológa Johannesa Petra Müllera (1801 ž 1858), podobne ako iní slávni priekopníci biológie: napr. Schwann, Virchow a Haeckel (pozri vyššie). J. P. Müller, podobe ako Purkyně, robil fyziologické pokusy aj sám na sebe. Venoval sa najmä fyziológii zmyslových orgánov (napr. oka) a skúmal aj podstatu reflexných pohybov. Robert Remak dokázal, že vajíčko žaby je bunkou a že sa delí na dcérske bunky. Rozpoznal dôležitosť bunkového jadra pri tomto procese. V roku 1842 opísal v rámci embryogenézy živočíchov a človeka tvorbu troch embryonálnych vrstiev: ektoderm, mezoderm a endoderm. Venoval sa aj štúdiu nervovej sústavy.

Obr. 76.: Robert Remak (vľavo) a Johannes Peter Müller (vpravo) Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/9/9b/Robert_Remak.jpg Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/f/f0/Johannes_Peter_M%C3%BCller.jpg

102 Biológia 19. a 20. storočia

Mechanizmus delenia buniek bol však stále neznámy. Eduard Adolf Strasburger (1844 až 1912), žiak Haeckela a profesor botaniky v Bonne, v roku 1875 opísal základné črty delenia jadra a buniek. Tvrdil, že nové bunkové jadrá vznikajú len delením iných bunkových jadier. Rozlišoval v bunke medzi cytoplazmou a nukleoplazmou (1882), tieto jeho termíny sa v biológii používajú dodnes. Pozoroval tiež redukciu počtu chromozómov v zárodočných bunkách, teda meiózu. V diele „Über Zellbildung und Zelltheilung” (O tvorbe buniek a ich delení, 1876) zas opísal niektoré štádiá mitózy. Walther Flemming (1843 až 1915) bol nemeckým biológom, priekopníkom cytogenetiky. Zaoberal sa delením živočíšnych buniek. Pôsobil na univerzite v Prahe a neskôr ako profesor anatómie na univerzite v Kiele. Použitím anilínových farbív pozoroval v bunkových jadrách mlokov štruktúry, ktoré nazval „chromatín“, v preklade „farebné vlákno“. V jadre už takto rozlišoval silne sa farbiaci chromatín a menej farbiteľný achromatín. Zistil, že pri delení bunkového jadra získava chromatín tvar vlákien, ktoré Wilhelm von Waldeyer-Hartz (1836 až 1921) nazval v roku 1888 chromozómami. Flemming bol jedným z najvýznamnejších priekopníkov štúdia mitózy, v rámci ktorej už rozlišoval viaceré fázy (napr. spirém, aster, diaster a pod.). Flemming, podobne ako Strasburger (pozri vyššie) dokázal, že každé bunkové jadro pochádza len z iného bunkového jadra.

Obr. 77.: Eduard Adolf Strasburger (vľavo), Walther Flemming (stred) a Theodor Heinrich Boveri (vpravo) Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/2/20/Eduard_Adolf_Strasburger.jpg Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/8/82/Walther_flemming_2.jpg Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/1/14/Theodor_Boveri_high_res-2.jpg

Carl Rabl (1853 až 1917), rakúsky anatóm, poukázal na druhovú špecifitu chromozómov, tzv. individualitu chromozómov. Dokázal, že počet chromozómov je druhovo špecifický.

103 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Theodor Heinrich Boveri (1862 až 1915), nemecký biológ, vyslovil hypotézu, že každý chromozóm pochádza z chromozómu. V roku 1888 opísal centrozóm, štruktúru, ktorá zohráva dôležitú úlohu pri mitotickom delení. Rozvoj modernej cytológie napredoval aj vďaka postupnému objavovaniu ďalších bunkových organel. Johannes Friedrich Miescher (1844 až 1895) bol švajčiarskym lekárom a prírodovedcom, ktorý z jadier bielych krviniek izoloval zmes látok bohatých na fosfor a dusík. Pomenoval ju „nukleín“, ktorého hlavnú zložku, ako dnes vieme, tvorili nukleové kyseliny, DNA a RNA. Aplikáciou proteolytického enzýmu (pepsínu) dokázal, že nukleín bol nebielkovinovej povahy. O význame nukleových kyselín však Miescher nevedel a predpokladal, že dedičnosť sa viaže na proteíny. Richard Altmann (1852 až 1900), nemecký patológ a histológ v roku 1889 nahradil termín „nukleín“ termínom „nukleová kyselina“, keďže sa ukázalo, že nukleín má acidickú (kyslú) povahu. Altman v bunkách opísal zrnité štruktúry, ktoré nazval „bioblasty“ (1890) a pokladal ich za jednotky života s vlastným metabolizmom a genetickou autonómiou. Tieto tzv. „Altmannove granule“ dnes biológovia pokladajú za mitochondrie.

Obr. 78.: Johannes Friedrich Miescher (vľavo) a Carl Benda (vpravo) Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Friedrich_Miescher#/media/File:Friedrich_Miescher.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Carl_Benda#/media/File:Carl_Benda.jpg

Mitochondrie však jednoznačne opísal až nemecký lekár a mikrobiológ Carl Benda (1857 až 1932) v roku 1898. Použitím genciánovej violete, ktorá sa využíva v cytológii pri farbení

104 Biológia 19. a 20. storočia

mikroorganizmov, objavil v cytoplazme eukaryotických buniek drobné mitochondrie (gr. mitos = závit, chondrion = granula, zrniečko). Pomenovanie je odvodené od tendencie mitochondrií vytvárať vlákna. V tom istom roku, teda v roku 1898, opísal taliansky lekár, histológ a patológ Camillo Golgi (1843 až 1926) „apparato reticolare interno“, ktorý neskôr po ňom pomenoval španielsky histológ a lekár Ramon y Cajal (1852 až 1934) ako „Golgiho aparát“. Golgi, podobne ako Cajal, sa venoval štúdiu centrálnej nervovej sústavy a pre objasnenie jemných bunkových štruktúr využívali soli striebra (tzv. čierna reakcia, taliansky „reazione nera“). Obaja vedci dostali v roku 1906 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. Andreas Franz Wilhelm Schimper (1856 až 1901) už v roku 1883 predpokladal endosymbiotickú podstatu vzniku chloroplastu eukaryotických buniek. Teóriu endosymbiózy, symbiózy, ktorá dala možnosť vzniku eukaryotických buniek z evolučne primitívnejších prokaryotických buniek, neskôr rozpracovala americká evolucionistka, biologička a popularizátorka biológie Lynn Margulisová (1938 až 2011).

Obr. 79.: Camillo Golgi (vľavo), Santiago Ramón y Cajal (stred) a Andreas Shimper (vpravo) Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/44/C_Golgi.jpg Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/30/Cajal-Restored.jpg Zdroj: https://theendosymbiotichypothesis.files.wordpress.com/2012/11/schimper.jpg

Revolúciou v modernej cytológii však bolo až zavedenie nových techník. V 30-tych rokoch 20. storočia skonštruovali nemeckí technici Max Knoll (1897 až 1969) a Ernst Ruska (1906 až 1988) prvý elektrónový mikroskop. V roku 1986 dostal Ernst Ruska, ktorý v tom čase (na rozdiel od Maxa Knolla) ešte žil, za tento objav Nobelovu cenu za fyziku.

105 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Obr. 80.: Max Knoll (vľavo) a Ernst Ruska (vpravo) pri svojom transmisnom elektrónovom mikroskope Zdroj: https://tecnicas-inovadoras.weebly.com/el-met.html

Obr. 81.: Fritiof Stig Sjöstrand (vľavo), George Emil Palade (stred) a Albert Claude (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Fritiof_S._Sj%C3%B6strand#/media/File:Fritiof_S_Sj%C3%B6strand.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/George_Emil_Palade#/media/File:RO033-16.jpg Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Albert_Claude#/media/File:Albert_Claude_1974.jpg

V súčinnosti s rozvojom elektrónovej mikroskopie došlo v 20. storočí k ďalším významným cytologickým objavom. Keith Roberts Porter (1912 až 1997), kanadsko - americký bunkový biológ sa zaslúžil o rozvoj mikrotómu, zariadenia na prípravu ultratenkých rezov z biologických objektov pre elektrónovú mikroskopiu. Svetoznámy je z hľadiska jeho práce na objasnení štruktúry axonémy, zväzku mikrotubúl, ktorý sa typicky nachádza v každom bičíku eukaryotických buniek (tzv. štruktúra „9+2“) a vďaka jeho príspevku pri objavení „endoplazmatického retikula“, typickej štruktúry eukaryotických buniek. Fritiof Stig Sjöstrand (1912 až 2011) bol švédsky lekár a histológ. Podobne ako Porter (pozri vyššie) sa zaoberal prípravou ultratenkých rezov pre elektrónovú mikroskopiu. Do biológie tiež

106 Biológia 19. a 20. storočia zaviedol využitie polarizačného mikroskopu. Založil časopis „Journal of Ultrastructure Research“, ktorý sa v súčasnosti nazýva „Journal of Structural Biology“. George Emil Palade (1912 až 2008) bol americký cytológ rumunského pôvodu. Pôsobil na Rockefellerovej univerzite, Yalovej (Yale) univerzite a na Kalifornskej univerzite v San Diegu. Do dejín biológie sa zapísal ako objavitel ribozómov, tzv. „Paladeho granúl“. Albert Claude (1899 až 1983) bol belgický lekár, bunkový biológ. Zaslúžil sa o rozvoj tzv. „bunkovej frakcionácie“. S použitím centrifugácie dokázal separovať rozdielne bunkové organely na základe ich relatívnej hmotnosti. Použil transmisný elektrónový mikroskop ako jeden z vôbec prvých biológov. Albert Claude a Keith Roberts Porter (pozri vyššie) sú priekopníci objavu endoplazmatického retikula v eukaryotických bunkách. Claude tiež objasnil funkciu mitochondrií ako energetických centier buniek. V roku 1974 dostali A. Claude a G. E. Palade Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu.

6.2.2 Rozvoj histológie

Zakladateľom modernej histológie bol pravdepodobne Marie Francois Xavier Bichat (1771 až 1802), francúzsky anatóm a fyziológ. Pôvodne študoval matematiku, neskôr medicínu na univerzite v Montpellier. Považujeme ho za otca modernej histológie a patológie. Počas svojho života vykonal približne 600 pitiev, k jeho slabším stránkam patrí fakt, že nepoužíval pri svojej práci mikroskop!

Obr. 82.: Marie Francois Xavier Bichat (vľavo) a Friedrich Gustav Jakob Henle (vpravo) Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/f/f6/MF_Xavier_Bichat.jpg Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/6/65/Jakob_Henle_5.jpg

107 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Rozvoj modernej histológie súvisí aj s vedeckou školou Purkyňeho a prácou Theodora Schwanna (pozri bunková teória). Priekopníkom dnešnej histológie a anatómie bol aj Friedrich Gustav Jakob Henle (1809 až 1885). Pôsobil v Zürichu, Heidelbergu a Göttingene. Podľa neho je pomenovaná aj tzv. „Henleho kľučka“ súčasť nefrónov uložených v dreni obličiek. Jeho členenie tkanív už zodpovedá modernej klasifikácii. Veľkú pozornosť venoval epitelu (od neho pochádza aj jeho názov). Albert von Kölliker (1817 až 1905) bol švajčiarsky anatóm, histológ a fyziológ. Jeho učiteľom bol Johannes Peter Müller (1801 až 1858, pozri vyššie). Kölliker uplatňoval v histológii mikroskopickú metódu. Študoval hladké svalstvo, nervovú sústavu, delenie jadra. Zaujímali ho aj otázky dedičnosti.

Obr. 83.: Albert von Kölliker Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Albert_von_K%C3%B6lliker#/media/File:K%C3%B6lliker_Rudolph_Albert_ von_1818-1902.jpg

Pri objasnení stavby nervového tkaniva zohralo významnú úlohu aj zavedenie techniky impregnácie tkanív zlúčeninami striebra. Príkladmi boli Talian Camillo Golgi a Španiel Santiago Ramón y Cajal. Ako sme už uviedli skôr, obaja dostali Nobelovu cenu v roku 1906. Dôležitou okolnosťou rozvoja modernej cytológie a histológie bolo aj objavenie moderného mikrotómu od švajčiarskeho anatóma a embryológa, profesora Wilhelma Hisa (1831 až 1904).

108 Biológia 19. a 20. storočia

6.3 Mikrobiológia, imunológia a virológia

Od čias Aristotela (pozri vyššie) sa ľudstvo domnievalo, že organizmy (aspoň tie primitívnejšie) vznikajú z anorganickej hmoty. Tieto predstavy dnes označujeme ako „teória samoplodenia“, „teória prvoplodenia“, „teória abiogenézy“, alebo latinsky „generatio spontanea seu equivoca“. Dokonca aj William Harvey v 17. storočí (pozri vyššie) sa domnieval, že nižšie formy živočíchov sú schopné samoplodenia. Otázke samoplodenia sa venovali aj viacerí ďalší prírodovedci zmienení v predchádzajúcom texte, napr. Francesco Redi, John Turberville Needham alebo Lazzaro Spallanzani. V rámci rozvoja mikrobiológie, ako si ukážeme v nasledujúcom texte, dochádzalo k postupnému upúšťaniu od názorov zahrnutých v teórii „samoplodenia“. Ďalšou, pracne prekonávanou lekárskou „teóriou“, ktorá pretrvávala v medicínskych kruhoch až do novoveku bola tzv. „teória miasmy“, teda vysvetľovania príčin ochorení prostredníctvom akéhosi znečištenia vzduchu škodlivými látkami. Určitou alternatívou pre objasnenie pôvodu života, predovšetkým primitívnych foriem, bola aj „svojho času“ veľmi populárna „panspermiová (kozmozoická) teória“. Jej zástancami boli napr. Hermann Ludwig Ferdinand von Helmholtz (1821 až 1894), nemecký fyziológ, lekár, fyzik, matematik, meteorológ a filozof a tiež Svante Arrhenius (1859 až 1927), zakladateľ fyzikálnej chémie a chemickej termodynamiky. Mimochodom bol tiež laureátom Nobelovej ceny za chémiu z roku 1903. Obaja vedci sa domnievali, že život je večný a jeho zárodky sa môžu prenášať z planéty na planétu (napr. aj pôsobením tlaku svetelných lúčov). Rozvoj mikrobiológie bol významne podmienený rozvojom mikroskopie. Klasifikácia mikroorgnizmov bola tiež spočiatku prírodovedcami veľmi prehliadaná. Napr. Carl von Linné (pozri vyššie) zaradil svojho času všetky mikroorganizmy do taxonomickej skupiny s názvom „Chaos“. A to už asi samo o sebe vysvetľuje veľa o hĺbke poznania klasifikácie mikroorganizmov počas Linného života!

Louis Pasteur (1822 až 1895) bol francúzsky chemik, zakladateľ vedeckej mikrobiológie a imunológie. Narodil sa v rodine chudobného živnostníka a tak len s veľkými ťažkosťami absolvoval univerzitu v Paríži. Spočiatku pôsobil ako profesor gymnázia v Dijone, neskôr prednášal na univerzitách v Strasbourgu, Lille a Sorbonne. Okrem iných vedeckých tém sa Pasteur zaoberal aj skúmaním procesu kvasenia. Zistil, že tento proces je závislý od prítomnosti mikroorganizmov. Vyvrátil tak učenie, ktoré propagoval nemecký chemik Justus von Liebig (1803 až 1873). Ten považoval kvasenie za špecifickú vlastnosť organickej hmoty, určitý spôsob umierania, resp. odumierania biomasy. Pasteur vyvrátil teóriu tzv. „samoplodenia“ aj pri evolučne najjednoduchších

109 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

organizmoch. Svetovú slávu mu priniesol aj objav tzv. „pasterizácie“ - možnosti zničenia mikroorganizmov zahriatím. Skúmal tiež pôvodcov viacerých ochorení živočíchov a človeka, zaviedol imunizáciu, pripravoval živné pôdy pre kultiváciu mikroorganizmov. Známy sa stal aj vďaka príprave očkovacej látky proti besnote (1885), príprave vakcíny proti slepačiemu moru alebo antraxu. Prvým človekom, ktorého očkoval proti besnote bol Joseph Meister. V čase aplikácie vakcíny mal Meister len deväť rokov. Pasteur mu tak pravdepodobne zachránil život. V roku 1888 bol v Paríži založený Pasteurov ústav, významná vedecká inštitúcia. Zmienený Joseph Meister, pre zaujímavosť, v ňom neskoršie pôsobil ako vrátnik. V Pasteurovom ústave tiež pôsobili ďalšie vedecké osobnosti, ktoré sú významné z pohľadu dejín mikrobiológie alebo imunológie. Pierre Paul Émile Roux (1853 až 1933) bol francúzsky lekár, bakteriológ a imunológ. Patril k Pasteurovým najbližším pomocníkom a spoluzakladateľom Pasteurovho inštitútu. Počas svojej vedeckej činnosti sa Roux neúnavne venoval mnohým otázkam mikrobiálneho pôvodu ochorení živočíchov a človeka, napr. tuberkulózy, syfilisu a zápalu pľúc. Venoval sa slezinovej sneti aj záškrtu. Bol spolutvorcom vakcíny proti záškrtu. V roku 1900 bol zvolený za člena Kráľovskej švédskej akadémie vied a v roku 1904 bol nominovaný za generálneho riaditeľa Pasteurovho inštitútu. Zakladateľ imunológie, Ilja Iljič Mečnikov (1845 až 1916) bol pôvodom ruský, resp. z hľadiska dnešného geografického pohľadu ukrajinský lekár. Študoval na charkovskej univerzite, neskôr pôsobil v Nemecku, Taliansku a nakoniec vo Francúzsku, na Pasteurovom inštitúte. Na univerzite v Odese vybudoval bakteriologické laboratórium, prvé pracovisko v cárskom Rusku, v ktorom sa očkovalo proti besnote. Študoval viaceré infekčné ochorenia a v roku 1908 dostal Nobelovu cenu za výskum imunitného systému. Mečnikov prezentoval v roku 1883 svoju teóriu o aktívnej úlohe organizmu pri infekčnom procese. Objavil fagocytárnu schopnosť leukocytov (bielych krviniek) ako mechanizmus aktívnej činnosti organizmu, tzv. „požieranie“ cudzorodých telies v krvi. Paul Ehrlich (1854 až 1915) bol nemecký lekár, mikrobiológ, imunológ a sérológ. Spolu s Mečnikovom dostal v roku 1908 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. Ehrlich rozpracoval metodiku farbenia krvi, metodiku farbenia bacilu tuberkulózy, vytvoril klasifikáciu leukocytov, študoval leukémiu a patrí aj ku zakladateľom hematológie. Významne zasiahol do rozvoja imunológie, napr. štúdia imunoreceptorov. Patril aj k priekopníkom chemoterapie (chemoterapeutiká = syntetické látky zabíjajúce mikroorganizmy, resp. brzdia rast malígnych nádorov). Jeho prípravkom Salvarsan sa dosiahli do vtedy výnimočné výsledky pri liečení syfilisu. Liek sa využíval až do éry rozvoja antibiotík (pozri nižšie).

110 Biológia 19. a 20. storočia

Obr. 84.: Louis Pasteur (vľavo) a Pierre Paul Émile Roux (vpravo) Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Louis_Pasteur#/media/File:Louis_Pasteur.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Pierre_Paul_%C3%89mile_Roux#/media/File:Pierre_Paul_%C3%89mile_ Roux_2.jpg

Heinrich Hermann Robert Koch (1843 až 1910) bol nemecký lekár, súčasník Louisa Pasteura. Podobne ako on sa venoval rozvoju mikrobiológie. Patrí medzi priekopníkov bakteriológie. Objasnil priebeh ochorenia antraxu a jeho pôvodcu (Bacillus anthracis, 1877), objavil pôvodcov tuberkulózy (Mycobacterium tuberculosis, 1882) a cholery (Vibrio cholerae, 1883). Za svoju prácu, ktorá sa venovala tuberkulóze, získal v roku 1905 Nobelovu cenu. Zdokonalil techniky

Obr. 85.: Robert Koch (vľavo) a Iľja Iľjič Mečnikov (vpravo) Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Robert_Koch#/media/File:RobertKoch_cropped.jpg Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Ilja_Ilji%C4%8D_Me%C4%8Dnikov#/media/File:Ilya_Mechnikov_nobel.jpg

111 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

kultivácie mikroorganizmov, ich fixácie a farbenie anilínovými farbivami, ako aj fotografovania mikroskopických preparátov. Mal významný vplyv na zavedenie techník pestovania axenických kultúr v mikrobiológii, teda kultúr, v ktorých sa nachádza práve jeden druh mikroorganizmu a nie je to zmes viacerých mikroorganizmov. V roku 1894 pripravil liek „tuberkulín“, ktorý mal liečiť tuberkulózu. Liek však nebol účinný a mal aj vedľajšie účinky. Koch pracoval aj v Afrike, v Indii, kde sa venoval štúdiu ďalších ochorení človeka, napr. spavej chorobe (tripanosomiáza), malárii a lepre. Ignaz Philipp Semmelweis (1818 až 1865) bol maďarský lekár nemeckého pôvodu. Pracoval v pôrodníctve, vo viedenskej nemocnici a zaoberal sa skúmaním príčin epidémií „horúčky šestonedieľok“ v nemocniciach. Všimol si, že úmrtnosť matiek bola vyššia na oddelení, kde praxovali študenti medicíny (ktorý sa pohybovali v rámci viacerých nemocničných oddelení, vrátane pitevne) a nižšia u matiek, ktoré odrodili ešte pred samotnou hospitalizáciou v nemocnici. Vyslovil teóriu, že ochorenie pravdepodobne prenášajú sami lekári, buď na svojich rukách alebo chirurgických nástrojoch. Formuloval zásady antisepsy, ktorých dodržiavanie šíreniu choroby bránilo. Ako antiseptikum využíval chlórnan vápenatý. Semmelweisove zásady antisepsy sa postupne stali všeobecným štandardom používaným v nemocniciach. Joseph Lister (1827 až 1912) bol britský chirurg, ďalší priekopník antisepsy, ktorý do lekárskej praxe v roku 1867 zaviedol využitie fenolu ako nástroja proti patogénnym mikroorganizmom.

Obr. 86.: Ignaz Semmelweis Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Ignaz_Semmelweis#/media/File:Ignaz_Semmelweis_1860.jpg

Karl Landsteiner (1868 až 1943), rakúsky lekár a patológ, pozoroval v roku 1900 aglutináciu krvi dvoch pacientov. V roku 1901 opísal existenciu 3 krvných skupín človeka, A, B a 0 (ktorú on

112 Biológia 19. a 20. storočia označoval ako C). Jeho spolupracovníci v roku 1902 ešte opísali aj krvnú skupinu AB. Na základe jeho poznatkov v roku 1907 realizovali prvú úspešnú transfúziu krvi. V roku 1937 ešte s Alexandrom Wienerom (1907 až 1976) opísal Rh faktor na opiciach z rodu makak. Landsteinerovi bola udelená Nobelova cena za fyziológiu a lekárstvo v roku 1930. V roku 1907 nezávisle určil a popísal štyri krvné skupiny český lekár Jan Janský (1873 až 1921). Jules Bordet (1870 až 1961), belgický mikrobiológ a imunológ, ktorý sa podieľal na objave komplementu a bakteriolýze závislej na protilátkách a komplemente, dostal Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu v roku 1919.

Obr. 87.: Karl Landsteiner (vľavo) a Jules Bordet (vpravo) Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/e5/Karl_Landsteiner%2C_1920s..jpg Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/f/ff/Jules_Bordet_signed.jpg

Rakúsky vedec a pediater Clemens von Pirquet (1874 až 1929) a americký pediater maďarského pôvodu Béla Schick (1877 až 1967) v roku 1906 pozorovali, že niektorí pacienti sú precitlivelí na zvyčajne neškodné látky, napr. prach, peľ rastlín alebo niektoré zložky potravín. Tento jav nazvali alergia. Významným medzníkom v mikrobiológii bol objav antibiotík, látok, ktoré zastavujú alebo spomaľujú rast mikroorganizmov (gr. anti = proti, bios = život). Antibiotiká využívali už staroveké národy, napr. Egypťania, keď empiricky zistili, že infekcie možno liečiť použitím obkladov z plesnivého sójového mlieka. Antibiotiká tiež ľudstvo konzumuje od nepamäti ako súčasť rastlinnej potravy.

113 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Medzníkom v používaní antibiotík však bol až objav, na ktorý prišiel škótsky biológ a farmakológ Alexander Fleming (1881 až 1955). V roku 1928 izoloval penicilín z vreckatej huby Penicillium notatum (dnes označovanej ako P. chysogenum). Údajne došlo k objavu náhodne, keď si Fleming všimol, že laboratórne kultúry stafylokokov, ktoré pestoval v Petriho miskách, po kontaminácii s hubou odumierali, resp. prestávali rásť. Za tento objav dostal Alexander Fleming v roku 1945 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. Fleming tiež, ešte pred objavom penicilínu, opísal lyzozým (1922), enzým s bakteriostatickým účinkom. George Davis Snell (1903 až 1996) bol americký genetik. V roku 1980 dostal Nobelovu cenu za objav génov hlavného histokompatibilného komplexu (MHC). Tieto gény kódujú molekuly na povrchu buniek, ktoré sú dôležité pre imunitný systém, aby rozlíšili vlastné bunky od cudzích.

Obr. 88.: Alexander Fleming (vľavo) a George Davis Snell (vpravo) Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Alexander_Fleming#/media/File:Alexander_Fleming_1945.jpg Zdroj: http://www.historyforsale.com/george-d-snell-photograph-signed/dc208283

Virológia je typickou biologickou disciplínou 20. storočia, hoci jej počiatky siahajú už do konca 19. storočia. Z dôvodu jednoduchej stavby a nepatrnej veľkosti boli vírusy ako organizmy veľmi dlho neznáme, hoci prejavy ich existencie, najmä ochorení, ktoré vírusy spôsobujú, boli ľudstvu známe už dlhodobo. Rozvoj virológie bol, aspoň spočiatku, úzko spätý s rozvojom mikrobiológie a imunológie (napr. Louis Pasteur bol aj významným virológom, hoci samotné vírusy ešte nemohol svojimi svetelnými mikroskopmi pozorovať). Ján Adam Raymann (1690 až 1770) bol jedným z navýznamnejším lekárov 18. storočia na území dnešného Slovenska. Venoval sa prevažne epidemickým chorobám. V mladosti študoval

114 Biológia 19. a 20. storočia v Prešove a v Košiciach, následne začal študovať medicínu na univerzite v Jene a promoval v holandskom Leydene, kde získal doktorát v roku 1712. Ako lekár pôsobil v Prešove, neskôr sa stal dokonca úradným lekárom celej Šarišskej župy. Venoval sa štúdiu tzv. epidemických chorôb, napr. dyzentérii, šarlachu, katarovým horúčkam. Na svoju dobu mal bohatú publikačnú činnosť. V roku 1721 zaočkoval svoju dcéru proti kiahňam, tkanivom z tela chorého pacienta. Do dejín teda Raymann vstúpil ako priekopník variolizácie v Európe. Jeho publikačnú aktivitu ocenila aj tzv. Academia Leopoldina, ktorá v roku 1719 prijala Raymanna za svojho člena. Academia Leopoldina bolo združením nemeckých vedcov, založené už v roku 1652. Meno je odvodené od Leopolda I., panovníka z dynastie Habsburgovcov, rímskeho cisára a kráľa viacerých európskych štátov. Raymann sa tiež venoval meteorológii a chemickému zloženiu minerálnych vôd. O tom, že to bol praktický človek svedčí aj skutočnosť, že okrem lekárskej praxe obchodoval s liekmi, tovarom privážaným z exotických oblastí a tokajským vínom. Edward Jenner (1749 až 1823) bol anglický lekár, ktorý sa preslávil zavedením prvej vakcíny proti kiahňam. Rozvinul tzv. „tureckú metódu“ očkovania proti kiahňam, teda nakazenia zdravého človeka biologickým materiálom odobraným z pľuzgierov pacienta s pravými kiahňami. Tento typ očkovania bol pomerne nebezpečný a človek, ktorý podstúpil očkovanie mohol dokonca následkom rozvoja pravých kiahní podľahnúť. Očkovanie, ktoré realizoval Ján Adam Raymann (pozri vyššie), realizovali aj v Anglicku 18. storočia, alebo v Rusku. Ruská osvietená

Obr. 89.: Edward Jenner Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Edward_Jenner#/media/File:Edward_Jenner._Oil_painting._Wellcome_ V0023503.jpg

115 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

cárovná, Katarína II. (nazývaná „Veľká“, 1729 až 1796) takto dokonca nechala zaočkovať seba, aj svojho syna Pavla. Edward Jenner však, ako praktický „vidiecky“ lekár pôsobiaci v rodnom Berkeley (Gloucestershire) odpozoroval, že ľudia, ktorí žili v styku s dobytkom, napr. dojičky kráv, po ochorení na kravské kiahne takmer nikdy neochoreli na pravé kiahne. V roku 1796 realizoval pokus, keď osemročného chlapca zámerne nakazil kravskými kiahňami, aby ho mohol po uzdravení infikovať pravými kiahňami. James Phipps (1788 až 1853), tak sa chlapec volal, podľa Jennerových očakávaní pravé kiahne nedostal. Jenner je vďaka použitiu tejto vakcinácie pokladaný za jedného z otcov imunológie. Hoci tento experiment sa nám z pohľadu ľudí 21. storočia môže zdať určite minimálne riskantný. V roku 1892 na zasadnutí Ruskej akadémie vied predniesol ruský biológ Dmitrij Iosifovič Ivanovskij (1864 až 1920) výsledky svojho štúdia zameraného na “mozaikovú chorobu tabaku” na Kryme. Vedca zaujímalo, či túto chorobu, symptómy ktorej sú tmavé škvrny na listoch, spôsobujú mikroorganizmy. Z napadnutých listov urobil homogenát, ktorý prefiltroval cez bakteriologický filter, aby vylúčil prítomnosť mikroorganizmov. Filtrátom potom postriekal zdravé listy, na ktorých prepuklo ochorenie. Ivanovskij z výsledku vytvoril dva závery. Buď bol bakteriologický filter chybný, alebo filtrát obsahoval nejaký toxín, ktorý spôsoboval uvedené ochorenie. Ivanovskij sa vďaka týmto experimentom zaradil ku priekopníkom modernej virológie.

Obr. 90.: Dmitrij Iosifovič Ivanovskij (vľavo) a Martinus Beijerinck (vpravo) Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Dmitrij_Ivanovskij#/media/File:Dmitry_Iosifovich_Ivanovsky.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Martinus_Beijerinck#/media/File:Martinus_Willem_Beijerinck.png

116 Biológia 19. a 20. storočia

Holandský mikrobiológ a botanik Martinus Willem Beijerinck (1851 až 1931) dosiahol rovnaké výsledky. Zdôvodnenie však podal celkom odlišné. Svoj filtrát považoval za živý. Od neho je odvodené aj pomenovanie “filtrovateľný vírus” (lat. virus = jed). Beijerinck tiež objavil fixáciu atmosférického dusíka baktériami, formu symbiózy mikroorganizmov s rastlinami. Americký biochemik a virológ Wendell Meredith Stanley (1904 až 1971) pochyboval o “tekutej” povahe vírusov a domnieval sa, že vírus by mohla byť bielkovina. Z asi tony napadnutých listov tabaku pracným spôsobom vykryštalizoval bielkovinu (nukleoproteín, teda proteín asociovaný s nukleovými kyselinami), ktorá bola schopná nakaziť zdravé listy tabaku (1935). V roku 1946 za tento objav získal Nobelovu cenu za chémiu. Hoci bol Stanleyho objav veľkým pokrokom vo virológii, nebol celkom správny. Britský fytopatológ Frederic Bawden (1908 až 1972) a britský biochemik a virológ Norman Wingate Pirie (1907 až 1997) dokázali (1936), že vírusy obsahujú DNA alebo RNA. V roku 1957 objavili britský (škótsky) virológ Alick Isaacs (1921 až 1966) a švajčiarsky virológ a imunológ Jean Lindenmann (1924 až 2015) interferón (interferóny sú skupinou cytokínov, ktoré hrajú významnú úlohu v imunite organizmov).

Obr. 91.: Wendell Meredith Stanley (vľavo) a Jean Lindenmann (vpravo) Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Wendell_Meredith_Stanley#/media/File:Wendell_Meredith_Stanley.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jean_Lindenmann#/media/File:Jean_Lindenmann_(1924-).tif

V roku 1957 opísal americký virológ slovenského pôvodu Daniel Carleton Gajdusek (1923 až 2008) chorobu „kuru“, ktorá sa prenáša medzi obyvateľmi Západnej Novej Guiney kanibalizmom. Za túto prácu dostal Gajdusek Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu v roku 1976.

117 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Kuru je priónové ochorenie, ktoré patrí do skupiny transmisívnych spongiformných encefalopatií (TSE). Vyskytuje sa u príslušníkov kmeňa „Fore“ na Novej Guinei. Šírenie ochorenia je dôsledkom rituálneho kanibalizmu. Daniel Carleton Gajdusek, hoci sa narodil v Spojených štátoch amerických, bol synom mäsiara, Karola Gajduseka, narodeného v Smrdákoch na Slovensku. Za určitú temnú stránku života Daniela Carletona Gajduseka možno považovať skutočnosť, že v roku 1996 bol obvinený z obťažovania detí a po odsúdení strávil 12 mesiacov vo väzení. Následne sa odsťahoval do dobrovoľného „vyhnanstva“ v Európe, kde strávil približne 10 posledných rokov svojho života. Umrel v Nórsku. Albert Bruce Sabin (1906 až 1993) bol americký lekár, židovského pôvodu, ktorý sa narodil v dnešnom Poľsku. Pôvodné priezvisko Saperstein si po emigrácii do USA zmenil na Sabin. V roku 1962 vyvinul orálne podávanú vakcínu proti detskej obrne, ktorá nahradila injekčne podávanú vakcínu Jonasa Edwarda Salka (1914 až 1995). Americký lekár a genetik Baruch Samuel Blumberg (1925 až 2011) objavil v roku 1964 vírus hepatitídy B. Neskôr vyvinul testy na diagnostikovanie tohto ochorenia a aj vakcínu. V roku 1976 dostal spolu s Danielom Carletonom Gajdusekom (pozri vyššie) Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu, „za objavy, ktoré sa týkajú nových mechanizmov pôvodu a širenia infekčných chorôb“. Keďže dejiny 20. storočia sú spojené s významnými virologickými objavmi, heslovite, z priestorového hľadiska, uvedieme ešte niektoré z nich.

Obr. 92.: Daniel Carleton Gajdusek (vľavo), Albert Sabin (stred) a Baruch Samuel Blumberg (vpravo) Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/en/b/b2/Daniel_Carleton_Gajdusek_%281997%29.jpg Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Albert_Sabin#/media/File:Albert_Sabin.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Baruch_Samuel_Blumberg#/media/File:Baruch_Samuel_Blumberg_by_Tom_ Trower_(NASA).jpg

118 Biológia 19. a 20. storočia

Nemecký bakteriológ a virológ Paul Frosch (1860 až 1928) a žiak Roberta Kocha Friedrich Loefler (1852 až 1915) v rokoch 1897 až 1898 prvýkrát referovali o víruse slintačky a krívačky. Bolo to len 5 rokov od publikovania prvého objaveného vírusu - vírusu tabakovej mozaiky (pozri vyššie). Vírus slintačky a krívačky bol teda vôbec prvým popísaným vírusom, ktorý spôsobuje ochorenie živočíchov. V roku 1983 objavil francúzsky virológ Luc Antoine Montagnier (nar. 1932) vírus HIV, ktorý je, ako sa neskôr ukázalo, príčinou ochorenia AIDS. Tento objav bol v roku 2008 ocenený Nobelovou cenou za fyziológiu a medicínu. Americký chemik Kary Banks Mullis (nar. 1944) sa venoval problematike molekulárnej genetiky. V roku 1983 vylepšil polymerázovú reťazovú reakciu (PCR), vďaka čomu došlo v histórii ľudstva k nevídanému rozvoju virológie, ako aj iných odborov virológie. V roku 1993 dostal za tento objav Nobelovu cenu za chémiu.

Obr. 93.: Luc Antoine Montagnier (vľavo) a Kary Banks Mullis Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Luc_Montagnier#/media/File:Luc_Montagnier-press_conference_ Dec_06th,_2008-1_crop.jpg Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/7/7f/Kary_Mullis.jpg

119 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

6.4 Genetika a molekulová biológia

Základy genetiky historicky vychádzajú z dvoch samostatných línií: bioštatistiky, teda matematiky a pokusov s krížením organizmov. Molekulová biológia je „mladšou dcérou“ genetiky. Zakladateľom variačnej štatistiky bol belgický matematik, štatistik, sociológ a astronóm Lambert Adolphe Jacques Quetelet (1796 až 1874), ktorý sa venoval aj antropológii. Bol tiež priekopníkom zavádzania štatistiky do spoločenských vied. Meraním veľkosti vojakov napr. dokázal, že väčšina z nich má strednú veľkosť a odchýlky v ich veľkosti (+ a - varianty) ubúdajú postupne a rovnomerne, čo zodpovedá Gaussovej krivke. Francis Galton (1822 až 1911) bol bratranec Charlesa Roberta Darwina, ktorý sa venoval najmä psychológii a antropológii. Venoval sa štatistike, najmä jej aplikácii pri interpretácii výsledkov vedeckých pozorovaní. Je priekopníkom tzv. „eugeniky“ (gr. eugenes = dobre narodený), zástancom účelového kríženia ľudí s cieľom získať určité, spoločensky vyžadované vlastnosti. Z tohto pohľadu, ale nie z pohľadu jeho súčasníkov (!), ho možno môžeme považovať za trochu kontroverznú osobnosť. Nakoniec už Platón (pozri vyššie) podporoval určité myšlienky, ktoré by sme mohli nazvať tzv „pozitívnou eugenikou“, keď očakával, že ideálne potomstvo ľudí vzíde z „najlepších mužov a žien“. Bez ohľadu na tieto skutočnosti, eugenika bohužiaľ negatívne ovplyvnila dejiny ľudstva, keďže jej postuláty slúžili ako „barličky“ pre rozvoj ideológie nacistického Nemecka pred

Obr. 94.: Lambert Adolphe Jacques Quetelet (vľavo) a Francis Galton (vpravo) Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Adolphe_Quetelet#/media/File:Adolphe_Qu%C3%A9telet_by_Joseph-Arnold_ Demannez.jpg Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/ec/Francis_Galton_1850s.jpg

120 Biológia 19. a 20. storočia

2. svetovou vojnou, napr. rozvoj rasizmu, resp. podpora sterilizácie „chybných osôb“. Francis Galton sa venoval aj otázke, ako sa prejavia Queteletom uvádzané odchýlky telesnej veľkosti v nasledujúcej generácii. Napr. zistil, že odchýlky výšky detí od priemernej ľudskej veľkosti sú menšie ako u ich nadpriemerne vysokých, resp. nízkych rodičov. To znamená, že deti rodičov nadpriemernej výšky sú zvyčajne nadpriemerne vysoké, ale nižšie ako rodičia. Naopak, deti abnormálne nízkych rodičov sú vyššie ako rodičia, ale nedosahujú priemernú výšku ľudskej populácie (tzv. zákon regresie potomkov). Joseph Gottlieb Koelreuter (tiež Kölreuter, 1733 až 1806) bol nemecký botanik, ktorý sa intenzívne venoval problematike opelenia, resp. oplodnenia rastlín. Zaoberal sa aj krížením rastlín a prišiel na to, že potomstvo predstavuje akúsi strednú formu medzi rodičmi. Všimol si teda tzv. intermediatoritu krížencov. Okrem iného objasnil aj význam vetra, resp. hmyzu pri opeľovaní rastlín. Hybridizáciou rastlín sa tiež zaoberali nemecký botanik Karl Friedrich von Gaertner (tiež Gärtner, 1772 až 1850) a francúzsky botanik Charles Victor Naudin (1815 až 1899). Títo botanici už tušili platnosť tzv. “prvého Mendelovho zákona”, v dnešnom vedeckom jazyku nazývaného ako zákon “uniformity prvej filiálnej generácie, teda generácie potomkov”. Francúzky botanik Louis de Vilmorin (1816 až 1860) bol potomkom slávnej rodiny, ktorá sa venovala rozvoju biológie a chémie. Jeho starým otcom bol napr. priekopník záhradníctva Philippe André de Vilmorin (1776 až 1862). Louis de Vilmorin, praktický šľachtiteľ rastlín, sa napr. snažil vypestovať repu s vysokým obsahom cukru. Pri tomto experimente sa venoval individuálnemu výberu rastlín repy pre šľachtenie, pre ďalšiu prácu si vždy vyberal potomstvo, ktoré malo najvyššiu cukornatosť.

Obr. 95.: Joseph Gottlieb Koelreuter (vľavo) a Johann Gregor Mendel (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Joseph_Gottlieb_K%C3%B6lreuter#/media/File:Josef_Gottlieb_Koelreuter.jpg Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Gregor_Mendel#/media/File:Gregor_Mendel_Monk.jpg

121 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Johann Gregor Mendel (1822 až 1884), moravský Nemec (resp. Rakúšan), bol v svojej dobe navýznamnejším experimentátorom v oblasti kríženia rastlín. Ako experimentálny materiál využíval najmä hrach siaty (Pisum sativum L.). Narodil sa v roľníckej rodine a vo veku 21 rokov vstúpil do augustiánskeho kláštora v Brne. Ako mních dostal meno Gregor. V roku 1868 bol dokonca zvolený za opáta, resp. preláta tohto kláštora. Kláštor mu už skôr umožňoval študovať na Viedenskej univerzite, kde sa zaoberal prírodovedou a matematikou. Jeho historický význam spočíva vo formulovaní zákonov dedičnosti (tzv. Mendelove zákony dedičnosti). Okrem už vyššie zmieneného zákona, ktorý sa venuje uniformite prvej filiálnej generácie pri krížení homozygotných jedincov, Mendel prezentoval aj tzv. „zákon štiepenia“ a tzv. „zákon o voľnej kombinovateľnosti alel“. Z priestorového hľadiska detaily týchto Mendelových zákonov ďalej nerozvádzame, dnes sú už súčasťou stredoškolského učiva biológie. Svoje výsledky však Mendel publikoval v málo rozšírenom moravskom spolkovom časopise a to bol jeden z dôvodov (nie jediný), že jeho výsledky neboli za Mendelovho života uznané akademickou obcou. V roku 1865 na stretnutí Brnenského prírodovedeckého spolku Mendel odprezentoval svoje výsledky ohľadom kríženia hrachu, ktoré v roku 1866 aj publikoval pod názvom „Versuche über Pflanzen-Hybriden“ (Pokusy s rastlinnými hybridmi). Mendel oboznámil so svojimi výsledkami aj Nägeliho (pozri vyššie), ktorý bol autoritou vo vtedajšej botanike. Je zaujímavé, že Nägeli mohol Mendelove závery skvele použiť pri obhajobe svojich teórií, ale nevyužil túto možnosť. Mendel bol aj významným meteorológom. Na jeho počesť bola pomenovaná aj polárna stanica na ostrove Jamesa Rossa v Antarktíde, ktorá je účelovým zariadením Masarykovej univerzity v Brne. „Môj čas príde“ má na svojom pomníku vytesané Johann Gregor Mendel. Údajne túto vetu raz Mendel povedal v rozhovore so svojimi priateľmi. Na podnet Nägeliho však Mendel neskôr skúšal experimentovať aj s rastlinami jastrabníka (Hieracium sp.), ktoré sa rozmnožujú apomikticky (čo nevedel), a tak ešte za svojho života Mendel sám začal spochybňovať priekopnícky význam svojich genetických objavov. Do roku 1900 tak zostávali Mendelove zákony v latentnej podobe. Znovuobjavili ich až traja výnimočný prírodovedci počiatku 20. storočia, Nemec Carl Correns, Holanďan Hugo de Vries a Rakúšan Erich von Tschermak. Carl Correns (1866 až 1933) bol študentom významného botanika Karla Nägeliho (pozri vyššie), ktorý svojim spôsobom zaviedol do „slepej ulice“ priekopnícky výskum J. G. Mendela pri zrode modernej genetiky. Correns sa venoval aj problematike dedičnosti v rastlinách. Pri výsledkoch svojej práce sa odvolával na práce J. G. Mendela aj Ch. R. Darwina, ale ich ešte nedokázal zlúčiť do jednej ucelenej vedeckej teórie.

122 Biológia 19. a 20. storočia

Hugo de Vries (1848 až 1935) bol holandský botanik a rastlinný fyziológ. Zaoberal sa aj otázkami variability rastlín a vytvoril tzv. teóriu „pangenov“, najmenších nositeľov špecifických vlastností rastlín, ktorými vysvetľoval relatívnu variabilitu rastlinných druhov (Darwin ich označoval „gemmulae“, pozri vyššie). Hugo de Vries má zásluhy aj pri formovaní teórie mutácie. Vysvetľoval vznik nových druhov náhlymi a významnými zmenami, nie len postupnou a zdĺhavou evolúciou. Ešte nepoznal pravé príčiny vzniku mutácií. Svoje názory a výsledky experimentov prezentoval v diele „Die Mutationstheorie“ (Teória mutácií, prvá časť monografie vyšla v roku 1901). Erich von Tschermak (1871 až 1962) bol rakúsky botanik. Štúdium prírodných vied malo v jeho rodine dlhodobú tradíciu, napr. jeho starý otec bol profesorom botaniky a jeho otec Gustav bol významný rakúsky mineralóg. Venoval sa šľachteniu užitkových rastlín a zakladaniu šľachtiteľských staníc. V roku 1898 začal realizovať svoje experimenty s krížením rastlín hrachu, pričom výsledky publikoval v práci „Über künstliche Kreuzung bei Pisum sativum“ (O umelom krížení Pisum sativum, 1900).

Obr. 96.: Carl Correns (vľavo), Hugo de Vries (stred) a Erich von Tschermak (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Carl_Correns#/media/File:Carl_Correns_1910s.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Hugo_de_Vries#/media/File:Hugo_de_Vries.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Erich_von_Tschermak#/media/File:Acta_Horti_berg._-_1905_-_tafl._124._-_ Erich_Tschermak.jpg

Rozvoj genetiky a molekulovej biológie v období po tzv. „znovuobjavení Mendelových zákonov“ napredoval súčasne s rozvojom viacerých ďalších biologických odvetví, napr. medicíny, fyziológie živočíchov a rastlín, mikrobiológie, prípadne virológie. Z praktických dôvodov sa však

123 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

dejinám týchto jednotlivých oblastí už od prelomu 19. storočia a počas 20. storočia venujeme samostatne, keďže sa stále výraznejšie profilovali ako samostatné vedné odbory. Výrazným medzníkom v dejinách biológie a prírodných vied vo všeobecnosti bolo nájdenie súladu medzi mendelovou genetikou a evolučnými teóriami (pozri vyššie „moderná evolučná syntéza“), na čo sme sa už v tomto texte niekoľkokrát snažili poukázať. Anglický biológ William Gregory Bateson (1861 až 1926) navrhol na medzinárodnej konferencii venovanej kríženiu rastlín v Londýne v roku 1906 pre štúdium dedičnosti termín genetika. Dánsky botanik a prikopník experimentálnej genetiky rastlín Wilhelm Ludwig Johannsen (1857 až 1927) bol zakladateľom modernej genetickej terminológie. V roku 1909 zaviedol do biológie termín gén, ako aj následne ďalšie genetické pojmy, napr. genotyp a fenotyp (1911).

Obr. 97.: William Gregory Bateson (vľavo) a Wilhelm Johannsen (vpravo) Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/William_Bateson#/media/File:Bateson2.jpg Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Wilhelm_Johannsen#/media/File:Wilhelm_Johannsen_1857-1927.jpg August Weismann (1834 až 1914), nemecký biológ, patrí k zakladateľom chromozómovej teórie dedičnosti. Patrí k priekopníkom genetiky a tzv. “neodarwinizmu”. Ernst Mayr (1982) ho pokladá za druhého najvýznamnejšieho evolučného biológa, hneď za Charlesom Darwinom. Weismann sa domnieval, že organizmus sa skladá z dvoch typov “hmôt”. Tzv. “zárodkovej plazmy”, ktorá je uložená vo vajíčku a prenáša genetické vlastnosti organizmu a plazmy ostatných somatických buniek, tzv. “somatická plazma”. Podľa Weismanna, bunky so somatickou plazmou nevplývajú na bunky so zárodkovou plazmou. Preto zmeny v somatickej plazme sa neprenášajú na ďalšie generácie (tzv. Weismannova bariéra). Nositeľmi zárodkovej plazmy sú podľa neho

124 Biológia 19. a 20. storočia chromozómy, pričom predpokladá, že každý znak budúceho organizmu je v nich uložený vo forme tzv. “determinanty”. Thomas Hunt Morgan (1866 až 1945) bol americký zoológ a genetik pôsobiaci na Columbijskej Univerzite v USA. Morgan vypracoval v roku 1919 chromozómovú teóriu dedičnosti v práci „The Physical Basis of Heredity“ (Materiálna podstata dedičnosti). Podarilo sa mu, na bunkovej úrovni, skĺbiť Mendelovu genetiku s cytológiou. Objavením súvislosti génov s vnútrobunkovými procesmi, napr. delením bunky alebo gametogenézou a oplodňovaním, položil Thomas Hunt Morgan základy učenia o genetickej determinácii vývoja organizmov. V roku 1933 získal za svoje objavy v genetike Nobelovu cenu. Morganovu teóriu dedičnosti, podobne ako prácu Augusta Weismanna ostro kritizovali sovietsky „genetici“ napr. Lepešinská a Lysenko (pozri nižšie). Hans Karl Albert Winkler (1877 až 1945) bol nemecký botanik. Pôsobil ako profesor botaniky na univerzite v Hamburgu. Do biológie zaviedol termíny ako “heteroploidia” alebo “genóm” (1920). V roku 1937 vstúpil do NSDAP, podobne ako veľká časť nemeckých prírodovedcov tej doby.

Obr. 98.: August Weismann (vľavo) a Thomas Hunt Morgan (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/August_Weismann#/media/File:August_Weismann.jpg Zdroj: https://www.nobelprize.org/nobel_prizes/medicine/laureates/1933/morgan-bio.html

Richard Benedict Goldsmidt (1878 až 1958) sa venoval procesom tzv. „mikroevolúcie“, malým zmenám v rámci jedného druhu, ako aj tzv. procesom „makroevolúcie“, evolučným zmenám presahujúcim biologický druh. V tomto kontexte použil termín „hopeful monster“ (nádejné

125 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

monštrum). Označenie pre organizmus, ktorý vzniká „makromutáciou“ (významnou mutáciou) a môže viesť ku zásadným evolučným zmenám, prostredníctvom tzv. „skokov“. Goldsmith tiež prispel ku skĺbeniu poznatkov modernej genetiky s prácami evolucionistov. Hermann Joseph Muller (1890 až 1967) sa venoval biologickému účinku rádioaktívneho žiarenia. Bol aj občianskym aktivistom, ktorý varoval americkú vládu pred negatívnymi dôsledkami jadrovej vojny a tzv. „atómových“ testov. V roku 1923 začal na univerzite v Austine (Texas, USA) skúmať účinky rádioaktívneho žiarenia na organizmy. V roku 1926 sa mu podarilo nájsť závislosť medzi intenzitou ožiarenia organizmov a počtom nebezpečných zmien v ich genetickom kóde. Dokázal, že rádioaktívne žiarenie spôsobuje zmeny v genetickom kóde organizmov, tzv. mutácie. Za svoje objavy dostal v roku 1946 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. Frederick Griffith (1879 až 1941) bol britský bakteriológ, ktorý sa venoval problematike bakteriálnej pneumónie (zápalu pľúcneho tkaniva). V roku 1928 opísal tzv. “transformáciu” baktérií, pri ktorej baktérie menia svoju formu a funkciu. Jeho tzv. “transformujúci faktor” bola molekula DNA. Bol jedným z prvých priekopníkov biológie, ktorí upriamili pozornosť na úlohu DNA v procese dedičnosti.

Obr. 99.: Richard Benedict Goldsmith (vľavo), Hermann Joseph Muller (stred) a Frederick Griffith (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Richard_Goldschmidt#/media/File:Richard_Goldschmidt.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Hermann_Joseph_Muller#/media/File:Hermann_Joseph_Muller.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Frederick_Griffith#/media/File:Griffithm.jpg

Ronald Fisher (1890 až 1962) bol briský štatistik a populačný genetik. Je považovaný za priekopníka štatistiky. Je tiež otcom využívania analýzy rozptylu (ANOVA) v biologických vedách. Z jeho priekopníckych prác v oblasti populačnej genetiky je potrebné spomenúť zavedenie tzv.

126 Biológia 19. a 20. storočia

„Fisherovho geometrického modelu“ v genetike a evolučných vedách. Tiež sa venoval problematike relatívnej reprodukčnej schopnosti genotypov (tzv. „fitness“, resp. zdravie, alebo viabilita). Pre populačnú genetiku bolo tiež významným medzníkom definovanie tzv. Hardyho- Weinbergovho zákona. Zjednodušeného matematického modelu, ktorý umožňuje kvantitatívne vyjadrenie genetickej variability. Jeho tvorcami boli anglický matematik Godfrey Harold Hardy (1877 až 1947) a Wilhelm Weinberg (1862 až 1937).

Obr. 100.: Godfrey Harold Hardy (vľavo) a Wilhelm Weinberg (vpravo) Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Godfrey_Harold_Hardy#/media/File:Godfrey_Harold_Hardy_1.jpg Zdroj: http://psychology.wikia.com/wiki/File:Wilhelm_Weinberg.jpg

John Burdon Sanderson Haldane (1892 až 1964) sa venoval štúdiu populačnej genetiky, matematickej teórii prírodného a umelého výberu. Tak ako viacerí biológovia uvedení v tejto kapitole, prispel ku skĺbeniu modernej evolučnej syntézy s mendelovskou genetikou. Na sklonku života sa odsťahoval do Kalkaty v Indii. Bola to údajne jeho revolta voči politike britskej vlády, ako aj záujem o hinduizmus a vegetariánstvo. Theodosius Dobzhansky (1900 až 1975) bol ukrajinsko-americký genetik so záujmom o evolučnú biológiu. Spolu s Ronaldom Fisherom a Johnom Haldane položil základy modernej evolučnej syntézy (niekedy označovanej ako „neodarwinizmus“). Pracoval so zástupcami rodu drozofila (tzv. kvasná, resp. vínna muška). Jeho práce prispeli ku pochopeniu biologickej evolúcie a vzniku biologických druhov. Severo Ochoa (1905 až 1993) bol španielsko-americký lekár, ktorý sa venoval biochémii On a Arthur Kornberg (1918 až 2007), americký biochemik, ktorý sa venoval biochémii enzýmov,

127 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

objasnili mechanizmus biologickej syntézy RNA. V roku 1959 dostali Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu.

Obr. 101.: Ronald Fisher (vľavo), John Burdon Sanderson Haldane (stred) a Theodosius Dobzhansky (vpravo) Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/46/R._A._Fischer.jpg Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/J._B._S._Haldane#/media/File:J._B._S._Haldane.jpg Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/en/2/2f/Theodosius_Dobzhansky.jpg

Obr. 102.: Severo Ochoa (vľavo) a Arthur Kornberg (vpravo) Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/d/d3/Severo_Ochoa_1959.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Arthur_Kornberg#/media/File:Arthur_Kornberg.jpg

Americkí genetici George Wells Beadle (1903 až 1989) a Edward Lawrie Tatum (1909 až 1975) pracovali s modelovým organizmom, vreckatou hubou Neurospora crassa (slov. neurospóra). Vplyvom RTG žiarenia indukovali v hube mutácie, ktoré sa prejavili aj v zmene aktivity vybraných

128 Biológia 19. a 20. storočia enzýmov a metabolizmu. Tieto výsledky ich viedli ku prepojeniu medzi génmi a enzýmami, v roku 1941 prezentovali hypotézu „jeden gén – jeden enzým“. Za tieto objavy im bola v roku 1958 udelená Nobelova cena za fyziológiu a medicínu. Beadle študoval na Nebraskej univerzite a Cornellovej univerzite. Počas života pôsobil na Kalifornskom technologickom inštitúte (Kaltech), Harvarde, Standfordskej univerzite alebo Chicagskej univerzite. Tu od roku 1961 pôsobil ako rektor. Tatum študoval na univerzite v Chicagu a neskôr pracoval na Standfordskej univerzite, kde začala jeho spolupráca s Beadleom. Tatumovým žiakom bol tiež ďalší významný biológ, Joshua Lederberg (pozri nižšie), ktorý študoval na Yalskej univerzite a objavil tzv. „konjugáciu baktérií“.

Obr. 103.: George Beadle (vľavo) a Edward Tatum (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/George_Beadle#/media/File:George_Wells_Beadle.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Edward_Tatum#/media/File:Edward_Lawrie_Tatum_nobel.jpg

Max Ludwig Henning Delbrück (1906 až 1981) bol nemecko-americký biofyzik a genetik. V roku 1969 získal Nobelovu cenu za objavy, ktoré sa týkajú replikačného mechanizmu a genetickej štruktúry vírusov. Spolu s ním ju získali Alfred Hershey (pozri nižšie) a taliansko-americký mikrobiológ Salvador Edward Luria (1912 až 1991). Max Delbrück sa narodil v Berlíne, Nemecko však opustil v roku 1937 z dôvodu rozkvetu nacizmu. Pre zaujímavosť uvádzame, že jeho matka bola vnučka svetoznámého chemika Justusa von Liebiga (pozri vyššie). Maxovi súrodenci, brat a sestra, boli v roku 1945 v Nemecku popravení za ich spoluúčasť na príprave atentátu na Adolfa Hitlera. Linus Carl Pauling (1901 až 1994) bol amerických chemik, biochemik a mierový aktivista. Je radený medzi najvýznamnejších vedcov všetkých čias. Časopis „New Scientist“ ho dokonca

129 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

zaradil do najvýznamnejšej „top“ dvadsiatky. Bol priekopníkom kvantovej mechaniky v chemických a fyzikálnych vedách. V roku 1954 získal za svoje výskumy v oblasti chemickej väzby Nobelovu cenu za chémiu. Bol priekopníkom štúdia štruktúry bielkovín a molekulovej biológie. Jeho práce ovplyvnili aj objaviteľov štruktúry molekuly DNA (pozri nižšie). Výpočet jeho vedeckých záujmov je ohromný, publikoval približne 1 200 článkov a kníh, väčšina z nich boli vedeckými publikáciami. Bol aj mierovým aktivistom, ktorý viedol kampaň proti testovaniu nukleárnych zbraní. V roku 1962 získal svoju ďalšiu Nobelovu cenu – za mier.

Obr. 104.: Max Delbrück (vľavo), Linus Pauling, François Jacob (stred) a Jacques Lucien Monod (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Max_Delbr%C3%BCck#/media/File:Max_Delbruck.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Linus_Pauling#/media/File:L_Pauling.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Fran%C3%A7ois_Jacob#/media/File:Fran%C3%A7ois_Jacob_nobel.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jacques_Monod#/media/File:Jacques_Monod_nobel.jpg

Obr. 105.: Francis Harry Compton Crick (vľavo), James Dewey Watson (stred) a Maurice Wilkins (vpravo) Zdroj: https://www.goodreads.com/author/show/218573.Francis_Crick Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/James_Dewey_Watson#/media/File:James_Watson.jpg Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/0/0f/Maurice_Wilkins_nobel.jpg

130 Biológia 19. a 20. storočia

Francúzsky mikrobiológ François Jacob (1920 až 2013) a francúzsky biochemik Jacques Lucien Monod (1910 až 1976) zistili, že kontrola syntézy a aktivity enzýmov na úrovni bunky je spojená s reguláciou procesu transkripcie. Prispeli ku objasneniu mechanizmov regulácie expresie génov u prokaryotov. V bunkách baktérie Escherichia coli študovali expresiu génov, ktoré kódujú enzýmy metabolizmu laktózy. Na základe výsledkov svojej práce navrhli tzv. „operónový model regulácie expresie génov“. Za tieto objavy im bola v roku 1965 udelená Nobelova cena za fyziológiu a medicínu. Anglický fyzik a biochemik Francis Harry Compton Crick (1916 až 2004), americký biochemik James Dewey Watson (nar. 1928) a britský fyzik Maurice Hugh Frederick Wilkins (1916 až 2004) objasnili molekulovú štruktúru nukleových kyselín a ich úlohu pri prenose genetickej informácie. V roku 1962 dostali za svoje objavy Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. Americký biochemik Robert William Holley (1922 až 1993), americký biochemik indického pôvodu Har Gobind Khorana (1922 až 2011) a americký biochemik a genetik Marshall Warren Nirenberg (1927 až 2010) objasnili funkciu genetického kódu (sekvencie nukleotidov v nukleových kyselinách) a jeho význam pri biosyntéze bielkovín. Ich priekopnícka práca bola ocenená Nobelovou cenou za fyziológiu a medicínu v roku 1968.

Obr. 106.: Robert William Holley (vľavo), Har Gobind Khorana (stred) a Marshall Warren Nirenberg (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Robert_W._Holley#/media/File:Robert_W._Holley_nobel.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Har_Gobind_Khorana#/media/File:Har_Gobind_Khorana.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Marshall_Warren_Nirenberg#/media/File:Marshall_Nirenberg_2003.jpg

Švajčiarsky mikrobiológ Werner Arber (nar. 1929) a americkí mikrobiológovia Daniel Nathans (1928 až 1999) a Hamilton Othanel Smith (nar. 1931) dostali v roku 1978 Nobelovu cenu

131 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

za fyziológiu a medicínu ako prejav uznania za objavy súvisiace s poznaním aktivity restrikčných enzýmov a ich následnú aplikáciu v technikách molekulovej biológie.

Obr. 107.: Werner Arber (vľavo) a Daniel Nathans (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Werner_Arber#/media/File:Werner_Arber_at_Biozentrum,_University_of_ Basel_(cropped).jpg Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/en/8/87/Daniel_Nathans.jpg

Obr. 108.: Hamilton Othanel Smith Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Hamilton_O._Smith#/media/File:Hamilton_Smith,_2.jpg Z hľadiska nášho ponímania boli pre rozvoj genetiky a molekulovej biológie dôležité aj priekopnícke práce s bakteriofágmi, vírusmi baktérií, a poznaním prenosu genetickej informácie prostredníctvom nich. Americký bakteriológ a genetik Alfred Day Hershey (1908 až 1997) a americká genetička Martha Cowles Chaseová (1927 až 2003) v roku 1952 podali definitívny dôkaz, že molekula DNA je nositeľkou genetickej informácie, tzv. „Hershey-Chase experiment“. V roku 1969 získal Alfred Day Hershey Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu.

132 Biológia 19. a 20. storočia

Carl Richard Woese (1928 až 2012) bol americký mikrobiológ, ktorý sa preslávil svojim štúdiom zástupcov starobylej skupiny organizmov, v jeho ponímaní „ríše“ (resp. „domény“) „Archaea“, tiež tzv. „Archeóny“. Tieto jednobunkové prokaryotické organizmy zvyčajne žijú v extrémnych habitátoch, napr. zasolenie, kyslé prostredie, alebo vysoká teplota. Taxonomickú jednotku „Archaea“ vytvoril na základe štúdia sekvenácie rRNA a porovnávania (analýzy) sekvencií rRNA. Podieľal sa aj na vzniku hypotézy tzv. „RNA sveta“, hypotetickej predstave o vzniku jednej fázy dnešnej existencie organického sveta. Zjednodušene povedané, hypotéze podľa ktorej nemôžu nukleové kyseliny vznikať bez proteínov a naopak, proteíny nemôžu vznikať bez nukleových kyselín. Obr. 109.: Alfred Hershey (vľavo), Martha Chaseová (stred) a Carl Richard Woese (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Alfred_Hershey#/media/File:Alfred_Hershey.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Martha_Chase#/media/File:Martha_Chase.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Carl_Woese#/media/File:Carl_Woese.jpg

Významným medzníkom v dejinách, resp. už súčasnosti, genetiky a molekulovej biológie, bola realizácia projektu „Human Genome Project“, teda „Projektu ľudského genómu“. Projekt sa začal realizovať od roku 1990. Hlavným cieľom projektu bolo určenie poradia nukleotidov v DNA človeka a zmapovať a identifikovať približne 20 až 25 tisíc génov ľudského genómu. Projekt bol zo začiatku vedený Jamesom D. Watsonom (pozri vyššie) z Amerického národného inštitútu zdravia. Pracovná verzia výsledkov bola sprístupnená v roku 2000 a úplná v roku 2003. Detailnejšie analýzy ľudského genómu samozrejme prebiehajú aj v súčasnosti.

133 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

6.5 Fyziológia živočíchov a človeka

Nemecký biológ Wilhelm Roux (1850 až 1924) bol priekopník experimentálnej embryológie. Študoval na univerzite v Jene, jedným z jeho učiteľov bol aj Ernst Haeckel (pozri vyššie). Ďalším z jeho významných učiteľov v neskoršom období bol aj Rudolf Wirchow (pozri vyššie). Roux sledoval, ako sa organizmy prispôsobujú zmenám svojho prostredia. Venoval sa štúdiu tzv. „vývojovej mechaniky“, hypotéze, podľa ktorej tzv. „boj o život“ neprebieha len medzi organizmami, ale aj medzi bunkami tvoriacimi organizmy rastlín a živočíchov. Rozpracoval teda teóriu určitého „funkcionálneho prispôsobenia“. Preslávil sa aj experimentom s dvojbunkovým, resp. štvorbunkovým štádiom vyvíjajúceho sa žabieho embrya. Po usmrtení jednej bunky blastoméry (vzniknutej tzv. „ryhovaním“ oplodneného vajíčka) žeravou ihlou sa vyvinulo embryo s jednou polovicou tela. Tieto výsledky prezentoval v svojej publikácii „Beiträge zur Entwickelungsmechanik des Embryo” (Príspevky ku vývojovej mechanike embrya, 1888). Ivan Petrovič Pavlov (1849 až 1936) bol ruský lekár a biológ, ktorý sa venoval činnosti mozgu živočíchov. Hoci sa na začiatku svojej vedeckej kariéry venoval najmä fyziológii srdca, pečene a krvného obehu, neskôr sa plne venoval výskumu žliaz tráviacich orgánov. Ako modelový objekt si zvolil psov. Od jeho osoby sa odvodzujú termíny ako napr. „podmienený“, alebo „nepodmienený“ reflex. V roku 1904 udelili Pavlovovi Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu, práve za jeho priekopnícke štúdie, ktoré sa venovali vylučovaniu „žalúdočných žliaz“ živočíchov.

Obr. 110.: Wilhelm Roux Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Wilhelm_Roux#/media/File:Wilhelm_Roux_-_%D0%92%D0%B8%D0%BB%D 1%8C%D0%B3%D0%B5%D0%BB%D1%8C%D0%BC_%D0%A0%D1%83_(1850-1924).jpg

134 Biológia 19. a 20. storočia

Charles Scott Sherrington (1857 až 1952) študoval účinok nervovej sústavy na integritu organizmu. Patrí ku spoluzakladateľom neurofyziológie. Bol to britský fyziológ, ktorý sa pokúšal vysvetliť funkciu nervovej sústavy. Zaujímal sa o význam tzv. „synapsie“ (termín do biológie zaviedol v roku 1897) a tzv. „reflexného oblúku“. Synapsia je miesto styku medzi neurónmi alebo medzi neurónmi a inými bunkami. Slúži na prenos vzruchov z bunky do bunky. Za objav funkcií neurónu získal spolu s Edgarom Douglasom Adrianom (1889 až 1977) v roku 1932 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. Hans Spemann (1869 až 1941) bol nemecký embryológ, ktorý získal v roku 1935 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. Objavil fenomén, ktorý by sme dnes mohli nazvať ako „embryonálna indukcia“, teda pochopenie významu rôznych častí embrya, ktoré slúžia na vývoj jednotlivých skupín buniek. Tieto následne vedú až ku diferenciácii jednotlivých tkanív a orgánov. Z hľadiska dnešného poznania bol teda aj priekopníkom tzv. „klonovania“ živočíchov.

Obr. 111.: Ivan Petrovič Pavlov (vľavo), Charles Scott Sherrington (stred) a Hans Spemann (vpravo) Zdroj:https://sk.wikipedia.org/wiki/Ivan_Petrovi%C4%8D_Pavlov#/media/File:Ivan_Pavlov_nobel.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Charles_Scott_Sherrington#/media/File:Charles_Scott_Sherrington2.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Hans_Spemann#/media/File:Hans_Spemann_nobel.jpg

Joseph Barcroft (1872 až 1947) bol britský fyziológ, ktorý študoval funkciu sleziny a význam hemoglobínu pri prenose kyslíka. V roku 1896 ukončil štúdium na Univerzite v Cambridge. V roku 1936 bol v užšom výbere pre nomináciu na Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu, ocenenie nakoniec nedostal. Experimentoval aj na svojom vlastnom tele, napr. sa vystavil účinku toxických plynov, nedostatku kyslíka, resp. chladu. Testoval aj fyziológiu dýchania v extrémnych nadmorských výškach.

135 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Nemecký fyziológ a biochemik Otto Heinrich Warburg (1883 až 1970) objasnil mechanizmus dýchania, enzýmy dýchacieho reťazca. V roku 1931 mu za tieto objavy bola udelená Nobelova cenu za fyziológiu a medicínu. Doktorát z chémie získal na Univerzite v Berlíne v roku 1906, následne v roku 1911 ukončil štúdium medicíny na Univerzite v Heidelbergu. Počas nacistickej vlády v Nemecku nesmel prednášať, pretože mal čiastočne židovský pôvod. Jeho vedecký výskum bol nacistami tolerovaný. Významným prínosom pre fyziológiu bolo aj objasnenie funkcie hormónov. V roku 1901 izoloval a purifikoval japonský chemik Jōkichi Takamine (1854 až 1922) hormón adrenalín. Britský fyziológovia Ernest Starling (1866 až 1927) a William Maddock Bayliss (1860 až 1924) objavili sekretín. V roku 1905 zaviedli do biológie termín „hormón“ a prezentovali jeho základnú definíciu. Patria medzi významných priekopníkov endokrinológie. Venovali sa aj štúdiu črevnej peristaltiky. V roku 1904 nemecký biochemik Friedrich Stolz (1860 až 1936) syntetizoval adrenalín (syn. epinefrín).

Obr. 112.: Joseph Barcroft (vľavo) a Otto Heinrich Warburg (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Joseph_Barcroft#/media/File:Joseph_Barcroft_c1940.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Otto_Heinrich_Warburg#/media/File:Otto_Warburg.jpg

Kanadský fyziológ Frederic Grant Banting (1891 až 1941), kanadský biochemik a fyziológ Charles Herbert Best (1899 až 1978) a kanadský biochemik James Bertram Collip (1892 až 1965) objavili v roku 1921 v extrakte z pankreasu inzulín. Ich pričinením nastúpila nová éra v liečbe cukrovky. V roku 1923 bola Bantingovi, ďalším laureátom bol škótsky fyziológ John James Rickard Macleod (1876 až 1935), udelená Nobelova cena za fyziológiu a medicínu. Banting sa stal, vo veku 32 rokov (!), najmladším nositeľom Nobelovej ceny za fyziológiu a medicínu. Pôsobil

136 Biológia 19. a 20. storočia

Obr. 113.: Jokichi Takamine (vľavo), Ernest Starling (stred) a William Maddock Bayliss (vpravo) Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/c/c4/Jokichi_Takamine.jpg Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/ef/Ernest_Starling.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/William_Bayliss#/media/File:William_Bayliss_1918b.jpg

na University of Western Ontario v meste London (Kanada) a na Univerzite v Toronte. Zomrel pri leteckej nehode. V roku 1929 rakúsky fyziológ Ludwig Haberlandt (1885 až 1932) v spolupráci so ženskými lekármi objavil test na detekciu gravidity podľa prítomnosti pohlavných hormónov v moči žien. Bol priekopníkom hormonálnej antikoncepcie. V roku 1930 začal realizovať klinické skúšky s využitím hormonálneho prípravku Infecundin® od firmy G. Richter v Budapešti.

Obr. 114.: Frederic Grant Banting (vľavo), Charles Herbert Best (stred) a James Collip (vpravo) Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Frederick_Banting#/media/File:Fredrick_banting.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Charles_Best_(medical_scientist)#/media/File:C._H._Best_ca._1924.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/James_Collip#/media/File:J._B._Collip_in_his_office_at_McGill_University_ ca._1930.png

137 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Nemecký biochemik Adolf Friedrich Butenandt (1903 až 1995) izoloval roku 1931 estrogén z moču gravidných žien. Opísal tiež mužský pohlavný hormón androsterón (1931), neskôr progesterón (1934). V roku 1936 sa stal členom NSDAP (nacistickej strany). V roku 1939 mu bola udelená Nobelova cena za chémiu. Túto cenu, vďaka svojej politickej orientácii, Butenandt odmietol. Po druhej svetovej vojne, v roku 1949, ju nakoniec prijal. Americký biochemik čínskeho pôvodu Choh Hao Li (1913 až 1987) bol členom tímu, ktorý v roku 1945 izoloval z hypofýzy ovce rastový hormón. V roku 1970 somatotropín dokonca syntetizoval. V tom čase to bola najväčšia proteínová molekula, ktorú sa podarilo laboratórne syntetizovať (256 aminokyselín).

Obr. 115.: Ludwid Haberlandt (vľavo), Adolf Friedrich Butenandt (stred) a Choh Hao Li (vpravo) Zdroj: http://en.muvs.org/topic/ludwig-haberlandt-1885-1932-en/ Zdroj: https://www.nobelprize.org/nobel_prizes/chemistry/laureates/1939/butenandt-bio.html Zdroj: http://history.library.ucsf.edu/photo_li.html

6.6 Fyziológia rastlín a experimentálna botanika

Od éry Juliusa von Sachsa (pozri vyššie) už možno hovoriť o rozvoji modernej experimentálnej botaniky, ktorej vývoj prebieha aj v súčasnosti. Zo spektra viacerých významných experimentálnych botanikov posledného storočia uvádzame niekoľko významnejších mien. Český botanik Bohumil Němec (1873 až 1966) patril medzi zakladateľov experimentálnej cytológie. Svojho času pôsobil ako rektor Karlovej univerzity v Prahe (1921 až 1922), bol aj aktívnym

138 Biológia 19. a 20. storočia politikom (za národne dekokratickú stranu). V roku 1935 bol jedným z kandidátov na prezidenta Československa. Bol tiež zakladateľom vedeckého časopisu „Biologia Plantarum“. Po roku 1945 bol perzekvovaný komunistickým režimom v tedajšom Československu. V roku 1901 prezentoval svoju tzv. „statolitovú teóriu“, ktorá vysvetľuje geotropizmus koreňa spôsobený prítomnosťou škrobových zŕn v bunkách. Inou zásluhou Prof. Němca bolo umelé vyvolanie polyploidie (zmnoženia počtu chromozómov) pôsobením chloralu. V roku 1928 holandský biológ Frits Warlmolt Went (1903 až 1990) experimentálne dokázal existenciu rastlinných hormónov zo skupiny auxínov. Časť svojho aktívneho života strávil Went prácou pre „California Institute of Technology“ (Caltech), teda Kalifornskú technickú univerzitu. Venoval sa aj štúdiu syntetických regulátorov (hormónov) rastlín. V roku 1937 publikoval britský biochemik Robert (niekedy tiež Robin) Hill (1899 až 1991) vo vedeckom časopise „Nature“, informáciu o tom, že izolované chloroplasty rastlín môžu fotosyntetizovať. V roku 1939 opísal tzv. „Hillovu reakciu“ vo fotosyntéze. Podieľal sa aj na tvorbe tzv. „Z - schémy“ tvorby kyslíka v procese fotosyntézy. Hill má teda významné zásluhy na dnešnom fyziologickom a biochemickom objasnení komplikovaného procesu fotosyntézy. V roku 1939 Samuel Ruben (1913 až 1943, narodený ako Charles Rubenstein) a Martin David Kamen (1913 až 2002) študovali proces fotosyntézy na základe využitia rádioaktívnych

11 14 izotopov uhlíka C a C. S využitím tzv. „ťažkej vody“ (D2O) dokázali, že kyslík uvoľnený

Obr. 116.: Bohumil Němec (vľavo), Frits Went (stred) a Robert Hill (vpravo) Zdroj: https://forum.valka.cz/topic/view/78790/Nemec-Bohumil Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Frits_Warmolt_Went#/media/File:Frits_Warmolt_Went.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Robin_Hill_(biochemist)#/media/File:Robert_Hill_(biochemist).jpg

139 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

v procese fotosyntézy pochádza z vody. Priekopnícke práce s ohľadom na objasnenie procesu fotosyntézy publikoval aj americký chemik Melvin Calvin (1911 až 1997). Narodil sa v rodine rusko – židovských emigrantov. V roku 1961 mu bola udelená Nobelova cena za chémiu, konkrétne za objasnenie mechanizmu asimilácie oxidu uhličitého v rastlinách.

Obr. 117.: Samuel Ruben (vľavo), Martin David Kamen (stred) a Melvin Calvin (vpravo) Zdroj: http://www.lib.berkeley.edu/uchistory/archives_exhibits/in_memoriam/catalog/ruben_samuel.html Zdroj: http://www.consejoculturalmundial.org/winners/winners-of-the-world-award-of-science/dr-martin-kamen/ Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Melvin_Calvin#/media/File:Melvin_Calvin.jpg

6.7 Etológia

Etológia je pomerne moderná disciplína, ktorá sa venuje problematike správania sa živočíchov. Oskar Heinroth (1871 až 1945) bol nemecký biológ. Bol jedným z prvých vedcov, ktorý aplikovali metódy porovnávacej morfológie na správanie sa zvierat, z tohto pohľadu ho pokladáme za priekopníka etológie. Venoval sa najmä etológii čeľade Anatidae (kačicovité), teda čeľade vtákov, ktorá zahŕňa napr. kačice alebo husi. Ukázal, že inštinktívne vzorce správania sa vtákov sú v zhode s ich taxonómiou. Objavil fenomén tzv. „imprintovania“ a venoval sa aj problematike pochopenia tzv. „inštinktu“ vtákov. Etológii sa Heinroth venoval už ako odborný asistent (1898 až 1913), neskôr sa stal riaditeľom tzv. „Berlínskeho akvária“, kde pôsobil viac ako 30 rokov. Konrad Zacharias Lorenz (1903 až 1989) bol rakúsky zoológ a ornitológ, žiak Oskara Heinrotha. Patrí tiež ku zakladateľom modernej etológie. V roku 1973 mu bola udelená Nobelova cena za fyziológiu a medicínu, ďalšími laureátmi boli Nikolaas Tinbergen a Karl Ritter von

140 Biológia 19. a 20. storočia

Frisch (pozri nižšie). Lorenz študoval inštinktívne správanie sa u zvierat, najmä husí. Napr. reakciu, tzv. „imprintovanie“ husí, teda inštinktívne správanie sa pri reakcii na prvý pohyblivý objekt po ich vyliahnutí sa z vajca. V roku 1936 začal svoju spoluprácu s holandským biológom N. Tinbergenom (pozri nižšie). Konrad Lorenz je považovaný za jedného z najvýznamnejších biológov 20. storočia, napriek tomu, že pracoval aj pre nacistickú stranu (NSDAP) vo vtedajšom fašistickom Nemecku.

Obr. 118.: Oskar Heinroth (vľavo) a Konrad Lorenz (vpravo) Zdroj: https://www.google.sk Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Konrad_Lorenz#/media/File:Konrad_Lorenz.JPG

Rupert Riedl (1925 až 2005) bol rakúsky zoológ. Pri svojej práci vychádzal z poznatkov tzv. „viedenskej školy“ etológie (pozri vyššie). Riedl mal široké záujmy. Venoval sa teórii poznania (epistemológia, resp. gnozeológia). V roku 1984 publikoval dielo „Biology of Knowledge: The Evolutionary Basis of Reason” (Biológia vedomostí: Evolučné základy myslenia). Karl Ritter von Frisch (1886 až 1982) bol rakúsky etológ, ktorému bola v roku 1973 udelená Nobelova cena za fyziológiu alebo medicínu. Venoval sa etológii včiel medonosných. V roku 1927 svoje pozorovania publikoval v knihe „Aus dem Leben der Bienen“ (Zo života včiel, v anglickom preklade bola kniha vydaná pod názvom „Tancujúce včely“). Nikolaas Tinbergen (1907 až 1988) bol holandský biológ a ornitológ. Bol jedným z trojice vedcov, ktorým bola v roku 1973 udelená Nobelova cena za fyziológiu alebo medicínu (pozri hore). V roku 1951 publikoval svoju knihu „The Study of Instinct“ (Štúdium inštinktu). Spolupracoval aj na tvorbe popularizačných prírodovedných filmov, ktoré získali viaceré filmové ocenenia.

141 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Obr. 119.: Rupert Riedl (vľavo), Karl von Frisch (stred) a Nikolaas Tinbergen (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Rupert_Riedl#/media/File:Rupert_Riedl.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Karl_von_Frisch#/media/File:Karl_von_Frisch.jpg Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Nikolaas_Tinbergen#/media/File:NikoTinbergen.jpg

6.8 Ekológia

Počiatky štúdia ekológie, teda náuky o vzťahu živých organizmov s ich prostredím, resp. vzťahu organizmov navzájom, siaha už do antických čias (určité ekologické pozorovania už dokonca prezentovali aj Aristoteles, alebo jeho žiak Theofrastos, pozri vyššie). Preto je táto kapitola zdanlivo málo rozsiahla. Arthur George Tansley (1871 až 1955, tiež nositeľ šlachtického titulu „sir“) bol anglický botanik a priekoník modernej ekológie. Pôsobil na univerzitách v Londýne, Cambridge a Oxforde. Založil vedecký časopis „New Phytologist“, ktorý do dnešných dní patrí medzi prestížne vedecké periodiká. Do súčasnosti časopis publikuje ucelené, vedecké, prehľadové články v rámci série „Tansley Reviews“. Do biológie zaviedol aj koncept „ekosystému“ (v roku 1935). Bol tiež spoluzakladateľom vedeckého časopisu „Journal of Ecology“. Frederick Edward Clements (1874 až 1945) bol americký rastlinný ekológ, ktorý sa venoval problematike tzv. „ekologickej sukcesie“ (otázky zmien a vývoja spoločenstiev v ekosystémoch). Priekopnícke sú jeho publikácie „Plant succession“ (Sukcesia rastlín, 1916) a „Plant indicators“ (Rastlinné indikátory, 1920).

142 Biológia 19. a 20. storočia

Obr. 120.: Arthur Tansley (vľavo) a Frederick Edward Clements (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Arthur_Tansley#/media/File:Arthur-Tansley-1893.jpg Zdroj: http://people.wku.edu/charles.smith/chronob/CLEM1874.htm

6.9 Teória biologickej symbiózy organizmov

Heinrich Anton de Bary (1831 až 1888) bol nemecký lekár, botanik, mikrobiológ a mykológ. Je pokladaný za priekopníka rastlinnej patológie (tzv. fytopatológia) a mykológie (náuky o hubách). Venoval sa tiež lišajníkom, ktoré vznikajú ako dôsledok symbiózy huby s riasou a/alebo sinicou. Termín „symbióza“ použil vo svojej monografii z roku 1879 s názvom „Die Erscheinung der Symbiose“ (Vzhľad symbiózy). De Bary bol veľmi významným biológom 19. storočia, publikoval viac ako stovku vedeckých prác a umrel na dôsledky nádoru čeľuste. Albert Bernhard Frank (1839 až 1900) bol nemecký botanik, rastlinný patológ a mykológ. Do biológie a ekológie zaviedol termín „mykoríza“ v diele „Ueber die auf Wurzelsymbiose beruhende Ernährung gewisser Bäume durch unterirdische Pilze“ (O výžive prostredníctvom koreňovej symbiózy stromov s podzemnými hubami, 1885). Konstantin Sergejevič Merežkovskij (1855 až 1921) bol ruský biológ. Domnieval sa, že chloroplasty rastlín sú potomkami siníc (cyanobaktérií), ktoré vnikli do pôvodne heterotrofných (živočíšnych) buniek. Pracoval aj s viacerými skupinami rias. Z jeho úvah pramení aj tzv. „Mereškovského rovnica“, teda zjednodušené tvrdenie, že: rastliny mínus chloroplasty = živočíchy. Paul Portier (1866 až 1962), ktorý pracoval v Monackom oceánografickom inštitúte (Institure Océanographique de Monaco) bol prvý človek, ktorý explicitne považoval mitochondrie,

143 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

organely eukarotických buniek, za symbionty. Vypracoval teóriu symbiózy ako základného aspektu existencie rozvinutých foriem života. Vo svojej knihe „Les Symbiotes“ (Symbionty, 1918) uvádza, že bunky všetkých rastlín a živočíchov, vrátane človeka, obsahujú symbiotické baktérie, cytológmi a histológmi nazývané „mitochondrie“. Ivan Emmanuel Walin (1883 až 1969) bol americký biológ, ktorého rodičia boli pôvodom švédski imigranti. Venoval sa tzv. „endosymbiotickej teórii“, teda teórii podľa ktorej vznikli organely eukaryotických buniek z prokaryotických baktérií určitou vnútornou symbiózou. Na rozdiel od svojich predchodcov už k overeniu hypotézy používal experimentálny prístup. V rokoch 1922 do

Obr. 121.: Heinrich Anton de Bary (vľavo) a Albert Bernhard Frank (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Heinrich_Anton_de_Bary#/media/File:Anton_de_Bary.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Albert_Bernhard_Frank#/media/File:Frank_Albert_Bernhardt.png

1925 publikoval články v časopise „American Journal of Anatomy“ pod názvom „On the nature of mitochondria” (O pôvode mitochondrií). Uvádza v nich, že endosymbióza je hlavnou silou pri vzniku nových druhov. Všimol si tiež výraznú chemickú príbuznosť mitochondrií s baktériami. Za predchodcov chloroplastov rastlín pokladal sinice. Paul Ernst Christof Buchner (1886 až 1978) bol nemecký zoológ a bunkový biológ. Hlavnou oblasťou jeho práce bolo štúdium morských živočíchov, napr. prvoústovcov (kmeň štetinatoústky). Venoval sa intenzívne najmä problematike živočíšnych symbióz s rastlinami. Joshua Lederberg (1925 až 2008) bol americký molekulárny biológ. Venoval sa genetike mikroorganizmov, ale aj problematike umelej inteligencie a americkému vesmírnemu programu

144 Biológia 19. a 20. storočia

(napr. sa venoval štúdiu možného života na planéte Mars). Už ako 33 ročný získal Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu za svoje objavy pri objasňovaní problematiky bakteriálnej konjugácie, teda výmeny genetickej informácie medzi baktériami. Nobelovu cenu spolu s ním získali Edward Tatum a George Beadle (pozri vyššie). Lynn Margulis (1938 až 2011) bola americká biologička, profesorka na „University of Massachusetts Amherst“. Rozpracovala endosymbiotickú teóriu pôvodu organel eukaryotických buniek. Jej priekopnícku prácu „On the Origin of Mitosing Cells“ (O pôvode mitotických buniek,

Obr. 122.: Ivan Emmanuel Walin (vľavo) a Paul Buchner (vpravo) Zdroj: https://www.google.sk Zdroj: https://www.researchgate.net/figure/Paul-Buchner-1886-1978_fig1_11094819

1967), ktorá bola publikovaná v časopise „Journal of Theoretical Biology“, postupne odmietlo (podľa Margulisovej slov) približne 15 redakcií vedeckých časopisov! Venovala sa tiež hypotéze „Gaia“ (spolupracovník James Lovelock, pozri nižšie) a konceptu tzv. „Five kingdoms“ (Päť ríš) všetkých organizmov, ktoré žijú na planéte Zem. James Lovelock (nar. 1919) je anglický vedec, spisovateľ, environmentalista a futurológ. Verejnosti je známy najmä ako autor a popularizátor tzv. teórie „Gaia“. Venuje sa aj problematike tzv. „globálneho otepľovania“. K teórii „Gaia“ (Gaia bola v gréckej mytológii „matka Zem“) ho priviedla práca v NASA, konkrétne program výskumu Marsu. Podľa nej možno našu planétu považovať za určitý, sám seba regulujúci „superorganizmus“.

145 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Obr. 123.: Joshua Lederberg (vľavo), Lynn Margulisová (stred) a James Lovelock (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Joshua_Lederberg#/media/File:Joshua_Lederberg-nih.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Lynn_Margulis#/media/File:Lynn_Margulis.jpg Zdroj: https://rogerhelmermep.files.wordpress.com/2014/02/james_lovelock.jpg

6.10 „Fašistická biológia“ v prvej polovici 20. st. a biológia „studenej vojny“ v 50. rokoch 20. st. počas tzv. éry „Sovietskeho zväzu“

Forma spoločenského zriadenia, prípadne „klíma“ v spoločnosti, vždy hlboko vplývali na rozvoj prírodovedného, teda aj biologického poznania. Nakoniec, práve poukázanie na túto skutočnosť bolo hlavnou z ambícií predloženého textu. Jedným z typických príkladov negatívneho vplyvu „svetskej moci“ na rozvoj vedy v modernej histórii bol napr. zrod hitlerovského Nemecka. V roku 1933 z neho emigroval do Spojených štátov amerických jeden z najvýznamnejších vedcov histórie ľudstva, Albert Einstein (1879 až 1955). Einstein sa zapísal do dejín ako priekopník teórie relativity, kvantovej mechaniky, alebo kozmológie. Z Nemecka musel odísť z dôvodu rastu vplyvu nacizmu a následného rasového prenasledovania, keďže mal židovský pôvod. A charakter veľkého človeka… Eistein napr. požiadal telegramom „robotníckeho“ prezidenta Klementa Gottwalda, aby nevykonal rozsudky nad Miladou Horákovou a ďalšími obeťami politických procesov vo vtedajšom Československu. Bohužiaľ neuspel. Len na porovnanie, v rokoch 1933 až 1945 bolo v Nemecku medzi biológmi prepustených takmer 10% zamestnancov univerzít, ako „neárijcov“. Najznámejším príkladom je azda Richard Goldsmith (pozri vyššie), ktorý musel z fašistického Nemecka emigrovať do Spojených štátov amerických. Mnohí prírodovedci však dopadli podstatne horšie a umreli v tzv. „koncentračných táboroch“. Nemeckí biológovia, ktorí sa po roku 1933 (do konca 2. svetovej vojny v roku 1945) stali

146 Biológia 19. a 20. storočia docentmi, boli približne na 80% členmi NSDAP! Tiež by sme, azda, mohli viac napísať aj o štúdiu tzv. „pozitívnej eugeniky“, vo fašistickom Nemecku, ale z priestorového hľadiska tu viac informácií neuvádzame. Podobne nerozvíjame ďalšie fašistické zdôvodnenia problematiky „eutanázie“. Diktátor však do histórie rozvoja vied nemusí vždy zasiahnuť ako priamy prenasledovateľ vedy a vedcov. Naopak, vďaka neodbornému chápaniu problematiky, teda skôr jej nepochopeniu, môže prispieť k zrodu vedeckých šarlatánov. Ako ich mecenáš, ochranca a „garant“. Príkladom je rozvoj tzv. „červenej“ biológie v pomerne nedávnej dobe, polovici 20. storočia v Sovietskom zväze. Trofim Denisovič Lysenko (1898 až 1976) bol vplyvným sovietskym agronómom a rastlinným biológom v ére J. V. Stalina (1878 až 1953). Do dejín biológie vstúpil ako človek, ktorý presadzoval nevedecké metódy v poľnohospodárstve a v biológii. Odmietal genetiku Johanna Gregora Mendela (pozri vyššie), ktorú sa pokúšal nahradiť teóriami hybridizácie významného šľachtiteľa rastlín a ovocinára Ivana Vladimiroviča Mičurina (1855 až 1935). Lysenko popieral platnosť „reakčnej buržoáznej pavedy“, ktorú reprezentovali zástanci „weismannizmu-mendelizmu- morganizmu“, teda genetici. Napriek tomu, že Lysenko nebol členom komunistickej strany, mal veľmi vplyvné styky s politickými špičkami, vrátane Stalina. Lysenko Stalinovi sľuboval dosiahnutie zvýšenia produkcie kultúrnych druhov rastlín v Sovietskom zväze, čo by malo mimoriadny význam v časoch hladomorov. Tieto sľuby sa mu nepodarilo naplniť. V roku 1940 sa stal Lysenko dokonca riaditeľom Ústavu Genetiky Akadémie vied ZSSR. Predpokladal napr., že jednotlivé druhy rastlín a živočíchov sa môžu skokovite (tzv. „revolučné skoky“) meniť na iné. Darwinovu evolúciu, ktorú spočiatku aspoň čiastočne podporoval, neskôr nazýval výrazom „banálna“. Bol presvedčený o ovplyvňovaní vlastností živých organizmov prostredím (dokonca dedične) a aktívnom prispôsobovaní sa organizmov vonkajším podmienkam. Prírodný výber a konkurenciu neuznával. Jeho vplyv v neskorších rokoch, najmä po smrti Stalina upadal. Lysenkove práce boli oficiálne odsúdené až v roku 1964. Ovplyvnil rozvoj genetiky v Sovietskom zväze na desiatky rokov! Vedci, ktorí oficiálne nesúhlasili so šarlatánskymi názormi Lysenka, strácali počas stalinských represií prácu a postavenie. Jednou z obetí „lysenkizmu“ bol aj akademik Nikolaj Ivanovič Vavilov (1887 až 1943), ktorý rozpracoval štúdium o svetových centrách pôvodu kultúrnych rastlín. Pôvodne Lysenka podporoval, neskôr sa ohradil voči jeho nevedeckým názorom na tzv. mendelovskú genetiku. Vavilov bol v roku 1940 zatknutý a odsúdený na trest smrti, ktorý bol neskôr zmenený na 20 rokov väzenia. Slobody sa už nedožil, v roku 1955 však bol rehabilitovaný. Olga Borisovna Lepešinská (1871 až 1963) bola „biologička“ v ére tzv. „Sovietskeho zväzu“ s určitými väzbami na J. V. Stalina. Zdiskreditovala „sovietsku“ biológiu svojimi „výsledkami“ štúdií, na základe ktorých si myslela, že môže pozorovať vznik živej hmoty z neživej hmoty. Táto

147 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

jej „živá hmota“ predstavovala akúsi „esenciu“, z ktorej môžu vznikať (a vznikajú, čo aj „vedecky dokázala“) živé bunky a organizmy. Jej názory vyvracali bunkovú teóriu Rudolfa Wirchova (pozri vyššie). Lepešinská sa tiež domnievala, že starnutie organizmov spôsobuje hrubnutie bunkových stien, čo má za následok ich sťaženú látkovú výmenu s prostredím. Tento proces navrhovala zastaviť použitím sódy bikarbóny, napr. formou kúpelí pre ľudí, čo už jej súčasníci, lekári spochybňovali.

Obr. 124.: Trofim Denisovič Lysenko (vľavo), Ivan Vladimirovič Mičurin (stred) a Nikolaj Ivanovič Vavilov (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Trofim_Lysenko#/media/File:Trofim_Lysenko_portrait.jpg Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Ivan_Vladimirovi%C4%8D_Mi%C4%8Durin#/media/File:Michurin_1936.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Nikolai_Vavilov#/media/File:Nikolai_Vavilov_NYWTS.jpg

Obr. 125.: Olga Borisovna Lepešinská (vľavo) a ukážka slovenského prekladu jej publikácie Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Olga_Lepeshinskaya_(biologist)#/media/File:Lepeshinskaya_OB.jpg Zdroj: https://www.aha-antikvariat.sk/aha-antikvariat/eshop/2-1-beletria/0/5/8009-Pri-pramenoch-zivota-O- Lepesinska

148 Použitá literatúra

POUŽITÁ LITERATÚRA

Ball, P. (2009) Ďáblův doktor: Paracelsus a svět renesanční magie a vědy (edícia Galileo; zv.26). Academia (Praha), 487 str. Barica, J. (1979) Slávni priekopníci slovenskej vedy a techniky. Mladé letá (Bratislava), 103 str. Bernal, J. D. (1960) Věda v dějinách, první díl. Státní nakladatelství politické literatury (Praha), 515 str. Bernal, J. D. (1960) Věda v dějinách, díl druhý. Státní nakladatelství politické literatury (Praha), 409 str. Betina, V. (1973) Výprava do ríše mikróbov. Obzor (Bratislava), 228 str. Bober, J. (1973) Malá encyklopédia bádateľov a vynálezcov. Obzor (Bratislava), 744 str. Buffetaut, E. (2005) Tak jako dinosauři: hromadná vymírání druhů a život na Zemi. Vydavateľstvá Dokořán a Argo (Praha), 199 str. Capra, F. (2009) Věda mistra Leonarda: pohled do mysli velkého renesančního génia (edícia Galileo; zv. 32). Academia (Praha), 360 str. de Kruif, P. (1948) Lovci mikrobů. Orbis (Praha), 337 str. Fergusonová, K. (2009) Tycho a Kepler: nesourodá dvojice, jež jednou provždy změnila náš pohled na vesmír (edícia Galileo; zv. 29). Academia (Praha), 416 str. Flegr, J. (2007) Úvod do evoluční biologie (edícia Galileo; zv. 13). Academia (Praha), 544 str. Flegr, J. (2008) Zamrzlá evoluce, aneb Je to jinak, pane Darwin (edícia Galileo; zv. 4). Academia (Praha), 326 str. Flegr, J. (2008) Evoluční tání aneb O původu rodů (edícia Galileo; zv. 64). Academia (Praha), 402 str. Glaser, H. (1958) Od Hippokrata po Pavlova (edícia Náučná knižnica; zv. 11). Osveta (Martin), 199 str. Glaser, H. (1962) Vývoj moderního lékařství (edícia Malá moderní encyklopedie; zv. 31). Orbis (Praha), 343 str. Glaser, H. (1966) Dramatická medicína. Mladá Fronta (Praha), 184 str. Hořejší, V., Bartůňková, J. (2009) Základy imunologie (4. vydání). Triton (Praha), 316 str. Jones, S. (1996) Jazyk genů: biologie, historie evoluční budoucnosti. Paseka (Praha/Litomyšl), 285 str. Karpenko, V. (2007) Alchymie: nauka mezi snem a skutečností (edícia Galileo; zv. 8). Academia (Praha), 521 str.

149 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Kazimour, I. (2017) Historie zdravotnictví. Vydavateľstvo „E-knihy jedou“, 450 str. Kiczko, L. a kol. (1997) Dejiny filozofie (tretie vydanie). Slovenské pedagogické nakladateľstvo (Bratislava), 140 str. Komárek, S. (2008) Obraz člověka a přírody v zrcadle biologie (edícia Galileo; zv. 16). Academia (Praha), 328 str. Komárek, S. (2011) Eseje o přírodě, biologii a jiných nepravostech (edícia Galileo; zv. 46). Academia (Praha), 360 str. Krajčík, J. (1975) Vládcovia nevšedných možností (Slávni chemici). Mladé letá (Bratislava), 242 str. Kratochvíl, Z. (2009) Filosofie mezi mýtem a vědou (edícia Galileo; zv. 36). Academia (Praha), 472 str. Lovelock, J. (2012) Mizející tvář Gaii: poslední varování (edícia Galileo; zv. 55). Academia (Praha), 210 str. Margulisová, L. (2004) Symbiotická planeta: nový pohled na evoluci. Academia (Praha), 150 str. Markoš, A. (2008) Profil absolventa (edícia Galileo; zv. 14). Academia (Praha), 348 str. Mayr, E. (1982) The Growth of Biological Thought (Diversity, Evolution, and Inheritance). Cambridge, MA, Harvard University Press, 992 str. Mayr, E. (2009) Co je evoluce: aktuální pohled na evoluční biologii (edícia Galileo; zv. 31). Academia (Praha), 354 str. Okáli, I. (1978) Slávni biológovia. Mladé letá (Bratislava), 302 str. Rádl, E. (dědicové, 2006) Ďejiny biologických teorií novověku, Díl I.. Academia (Praha), 482 str. Rádl, E. (dědicové, 2006) Ďejiny biologických teorií novověku, Díl II.. Academia (Praha), 533 str. Ruse, M. (2011) Charles Darwin: filosofické aspekty Darwinových myšlenek (edícia Galileo; zv. 43). Academia (Praha), 402 str. Sapp, J. (2015) Genesis: velký příběh biologie (edícia Galileo; zv. 61). Academia (Praha), 530 str. Sedláčková, E., Hlávková, Z. (1995) Sprievodca dejinami medicíny. Juga (Bratislava), 117 str. Soyfer, V. N. (2005) Rudá biologie: Pseudověda v SSSR. Stilus (Brno), 350 str. Trávníčková, E. (1986) Jan Evengelista Purkyně, život a dílo. Avicenum (Praha), 372 str. White, M. (2011) Antikrist Galileo: životopis (edícia Galileo; zv. 4). Academia (Praha), 344 str.

Pozn. Ilustračné fotografie, pokiaľ nie je uvedené inak, sú prevzaté z internetových zdrojov, najmä databázy „Wikipedia, slobodná encyklopédia“ s uvedením úplných internetových odkazov na konkrétne použité „www“ stránky.

150 Register

REGISTER

A Benda Carl 104 Benedikt z Nursie 40 Abbas Haly 38 Best Charles Herbert 136 Abd-Allati 40 Biblia prírody 66 Abulcasis 38 Bichat Marie Francois Xavier 107 Adanson Michel 71 Biológia vedomostí: Evolučné základy myslenia 141 Africanus Constantinus 41 Blumberg Baruch Samuel 118 Agricola Georg 30 Bock Hieronymus 54 Agrigenta 22 Bonnet Charles 80 Acharius Erik 72 Bordet Jules 113 Akvinský Tomáš 43 Botanická knižnica 79 Albert Veľký 43 Botanické práce 51 Al-Damiri 40 Boveri eodor Heinrich 104 Alderotto 42 Brehm Alfred Edmund 83 Aldrovandi Ulisse 52 Brown Robert 98 Alhazen 38 Brunfels Otto 53 Alkmaión z Krotónu 22 Bruno Giordano 58 Altmann Richard 104 Buon Comte de 82 Anatomia mundini 42 Buchner Paul Ernst Christof 144 Anatómia rastlín 66 Butenandt Adolf Friedrich 138 Anatomická lozoa 90 Anatomická štúdia pohybu srdca a krvi v zvieratách 61 C Anatomika 31 Anaxagoras z Klazomen 22 Calvin Melvin 140 Anaximandros 19 Carpi Berengario da 47 Anaximenes z Milétu 19 Carus Titus Lucretius 32 animalkulisti 78 Cazvinee Zechariah Ben Muhammad Al 39 animalkulizmus 79, 87 Celé umenie 38 ANOVA 126 Celsus 49 Aquapendente Fabricia ab 60 Cesalpino Andrea 54 Arber Werner 131 Claude Albert 107 Archidoxa 49 Clements Frederick Edward 142 Aristoteles 26, 97 Collip James Bertram 136 Arnald z Villanovy 41 Colombo Realdo 51 Atomisti 24 Commentarii in sex libros Pedacii Dioscoridis 53 Augustinus Aurelius 33, 35 Contrafayt Kräuterbuch 53 Averroes 39 Correns Carl 122 Avicenna 38 Crick Francis Harry Compton 131 Cuvier Georges de 90 B Čaraka 11 Čarakasanhita 11 Bacon Francis 57 Časti živočíchov 28 Bacon Roger 43 červená biológia 147 Baer Karl Ernst von 77 Chase Martha Cowles 132 Banting Frederic Grant 136 Chemické výskumy rastlín 76 Barcro Joseph 135 Chirurgická prax 41 Bary Heinrich Anton de 143 Bateson William Gregory 124 D Bauhin Gaspard 56 Bawden Frederic 117 Damián 40 Bayliss William Maddock 136 Darwin Erasmus 86 Beadle George Wells 128 Darwin Charles Robert 92 Becher Johann Joachim 75 darwinizmus 88, 95 Beijerinck Martinus Willem 116 Dejiny prírody 32 Belgická óra 100 Dejiny rastlín 29, 67

151 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Dejiny rýb 67 Galilei Galileo 59 Dejiny tráv 54 Galton Francis 93, 120 Dejiny živočíchov 51 Gama Vasco Da 44 Dejiny živočíšstva 27 Gesner Conrad 51 Delbrück Max Ludwig Henning 129 Goethe Johann Wolfgang von 84 Démokritos z Abdér 24 Goldsmidt Richard 125 De plantis libris 54 Goldsmith Richard 146 De re anatomica 51 Golgi Camillo 105 Descartes René 57 Graaf Regnier de 78 Dialóg o dvoch najväčších svetových sústavách 27 Grew Nehemiah 66 Dialóg o dvoch systémoch sveta 59 Grith Frederick 126 Dioskorides 30 Dobzhansky eodosius 127 H Druhy hmyzu 73 Haberlandt Ludwig 137 Dumortier Barthélemy Charles Joseph 100 Haeckel Ernst Heinrich 95 Dutrochet René Joachim Henri 99 Hagenbeck Carl 83 E Hájek z Hájku Tadeáš 53 Haldane John Burdon Sanderson 127 Ebers Georg 14 Haller Albrecht von 79 Ebersov papyrus 14 Hardy Godfrey Harold 127 Efezská škola 22 Harvey William 60 Ehrlich Paul 110 Hedwig Johann 71 Einstein Albert 146 Heinroth Oskar 140 Eleatská škola 20 Henle Friedrich Gustav Jakob 108 Empedokles z Akragantu 22 Hérakleitos z Efezu 22 epigenéza 78 Herbarum vivae eicones 53 Epos o Gilgamešovi 12 Herbář, neboli bylinář 53 Erasistratos 31 Hérolos z Chalkédónu 31 Esej o princípe populácie 92 Hershey Alfred Day 132 Esenbeck Christian Gottfried Daniel Nees von 85 Hill Robert Robin 139 eugenika 93, 120 Hippokrates z Kósu 28 Eustachius 51 Hofstadter Richard 93 Evolúcia, moderná syntéza 96 Holley Robert William 131 Experimenty s rastlinami 75 Hooke Robert 64, 97 Experimenty s tvorbou hmyzu 62 Human Genome Project 133 Humboldt Alexander von 86 F Hutton James 91 Fabricius Johann Christian 73 Huxley Julian 96 Filozoa zoológie 89 Huxley omas Henry 95 Filozocká palingéza, alebo myšlienky o minulých a I budúcich stavoch živých bytostí 80 Fisher Ronald 126 Ilustrovaný život zvierat 83 Fleming Alexander 113 Imhotep 13 Flemming Walther 103 Ingenhousz Jan 74 Francis Willughby 67 Isaacs Alick 117 Francúzska óra 88 Ivanovskij Dmitrij Iosifovič 116 Frank Albert Bernhard 143 František z Assisi 42 J Fridrich II. 41 Jacob François 130 Frisch Karl Ritter von 141 James I. 55 Frosch Paul 118 Jansen Zacharias 63 Fuchs Leonhart 54 Jan Swammerdam 65 Funkcia ženských reprodukčných orgánov 79 Jenner Edward 115 Fyziológia rastlín 76 Johannsen Wilhelm Ludwig 124 G Jussieu Antoine Laurent de 73, 88 Gaertner Karl Friedrich von 121 K Gajdusek Daniel Carleton 117 Kahúnsky papyrus 14 Galenos Claudius 32

152 Register

Kamen Martin David 139 Miescher Johannes Friedrich 104 Kánon medicíny 39 Micheli Pier Antonio 69 Kánon proporcií 48 Mikroskopické pozorovania zhody v štruktúre a vo vývoji Kant Immanuel 84 živočíchov a rastlín 101 Khorana Har Gobind 131 Milétska škola 18 Kniha o bylinách 10, 54 Mohamed 37 Knihy Mojžišové 16 Mohl Hugo von 101 Knoll Max 105 Monod Jacques Lucien 130 Koelreuter Joseph Gottlieb 121 Montagnier Luc Antoine 119 Koch Heinrich Hermann Robert 111 Morgan omas Hunt 125 Kölliker Albert von 108 Muller Hermann Joseph 126 Kolumbus Krištof 44 Mullis Kary Banks 119 Kopernik Mikuláš 46, 58 Myslím, teda som 58 Kornberg Arthur 127 Kozma 40 N Kozmos, návrh fyzického popisu sveta 86 Náčrty liečby 37 Kráľovská kniha 38 Nathans Daniel 131 Kritika čistého rozumu 84 Naudin Charles Victor 121 Kritika praktického rozumu 84 Nägeli Carl Wilhelm von 102 Kritika súdnosti 84 Needham John Turberville 80 Května Slovenska 74 Němec Bohumil 138 L neodarwinizmus 96, 124, 127 neptunizmus 91 Lamarck 88 Nero 34 lamarckizmus 89 Nirenberg Marshall Warren 131 Landsteiner Karl 112 Nová metóda 57 Ĺ Écluse Charles de 55 Nové rastlinné rody usporiadané podľa metódy Tourne- Lederberg Joshua 144 forta 69 Leeuwenhoek Antony van 65 Novoplatonizmus 33 Lepešinská Olga Borisovna 147 Novum organum scientarum 57 Liebig Justus von 109 Li Choh Hao 138 O Lindenmann Jean 117 Obehy nebeských sfér 27, 58 Linné Carl von 70 O duši 28 Lister Joseph 112 O farbách 84 Lišajníková metóda 72 O hutníctve 30 Liuzzi Mondino de 42, 47 Ochoa Severo 127 L` Obel Matthias de 55 Ochrana Sokratova 26 Loeer Friedrich 118 O kameňoch 30 Lorenz Konrad Zacharias 140 Oken Lorenz 85 Lovelock James 145 O liečivých rastlinách 30 Lyell Charles 91 O nebi 27 lysenkizmus 147 O pôvode druhov cestou prirodzeného výberu 92 Lysenko Trom Denisovič 147 O pôvode mitochondrií 144 M O pôvode mitotických buniek 145 O pôvode vecí 32 Macleod John James Rickard 136 O pravdivom vedení 26 Malleus malecarum 50 O prírode 19 Malpighi Marcello 97 Oreibasios 36 Malthus omas Robert 92 O rétorike 26 Marcello Malpighi 63 Ornithology 52 Margulis Lynn 105, 145 O tvorbe buniek a ich delení 103 Materiálna podstata dedičnosti 125 O umelom krížení Pisum sativum 123 Mattioli Pietro Andrea 52 ovulisti 78 Mečnikov Ilja Iljič 110 O výchove k cnosti 26 Medici Cosimo 46 O výžive prostredníctvom koreňovej symbiózy stromov s Mendel Johann Gregor 121, 147 podzemnými hubami 143 Merežkovskij Konstantin Sergejevič 143 Mičurin Ivan Vladimirovič 147

153 M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

P Riedl Rupert 141 Rody hmyzu 73 Palade George Emil 107 Rody rastlín 73 Paracelsus 48, 97 Rogerius 41 Parmenides 20 Roux Pierre Paul Émile 110 Pasteur Louis 109 Roux Wilhelm 134 Pauling Linus Carl 129 Rozprava o metóde ako správne viesť svoj rozum a hľadať Paulos z Aiginy 37 pravdu vo vedách 58 Pavlov Ivan Petrovič 134 Ruben Samuel 139 Päť kníh lekárskych listov 53 Ruska Ernst 105 Perikles 23 Physiologus 44 S Pirie Norman Wingate 117 Pirquet Clemens von 113 Sabin Albert Bruce 118 Plantarum, seu, Stirpium historia 55 Sachs Julius von 76 Platón 26 Saint-Hilaire Étienne Georoy 89 Plinius Secundus starší 32 Saint-Hilaire Isidore Georoy 90 Plodenie a rozvoj živočíchov 28 Salernská Abella 41 Plotinos 33 Saliceto 42 Pluralisti 22 Saussure Nicolas-éodore de 76 plutonizmus 91 Sedem kníh o dielni ľudského tela 50 Pojednania pre potreby dejín hmyzu 70 Semmelweis Ignaz Philipp 112 Pokus o vysvetlenie premeny rastlín 84 Senebier Jean 76 Pokusy s rastlinnými hybridmi 122 Sherrington Charles Scott 135 Polo Marco 44 Schelling Friedrich Wilhelm Joseph 84 Porter Keith Roberts 106 Schick Béla 113 Portier Paul 143 Schimper Andreas Franz Wilhelm 105 Pôdorys prírodnej lozoe 85 Schleiden Matthias Jacob 100 Pôvod človeka a pohlavný výber 93 Schwann eodor 101 Prednášky z porovnávacej anatómie 91 Simpson Georg Gaylord 96 preformizmus 78, 80 Sjöstrand Fritiof Stig 106 Príčiny rastlín 29 Smith Edwin 13 Prírodné divy 39 Smith Hamilton Othanel 131 Prírodopis cicavcov 90 Smithov papyrus 13 Prírodopis, všeobecný a neobyčajný 82 Snell George Davis 114 Prírodopis živočíchov bez stavcov 89 Sosti 23 Prirodzené čeľade rastlín 71 Sokrates 25 Príručka experimenálnej fyziológie rastlín 77 Spallanzani Lazzaro 80 Príspevky ku vývojovej mechanike embrya 134 Species plantarum 70 Protagoras 23 Spemann Hans 135 Purkyně Jan Evangelista 76, 97 Spencer Herbert 93 Pytagoras zo Samosu 21 Stahl Georg Ernst 75 Pytagorejská škola 21 Stanley Wendell Meredith 117 Starling Ernest 136 Q Stolz Friedrich 136 Strasburger Eduard Adolf 103 Quetelet Lambert Adolphe Jacques 120 Súhrn lekárstva 36 R Súhrn lišajníkových metód 72 Sukcesia rastlín 142 Rabl Carl 103 Sušruta 11 Raspail François-Vincent 99 Sušrutasanhita 11 Rastlinné druhy 70 Swammerdam Jan 97 Rastlinné indikátory 142 Symbionty 144 Rastlinné rody 70 Systém hmyzu 73 Ray John 67 Systém prírody 70 Raymann Ján Adam 114 Systém živočíchov bez stavcov 89 Réaumur René-Antoine Ferchault de 69 Šeng-Nung (Shen Nung) 10 Redi Francesco 61 Štúdium inštinktu 141 Remak Robert 102 Reuss Gustáv 74 Rhazes 38

154 Register

T Wirchov Rudolf 148 Woese Carl Richard 133 Takamine Jōkichi 136 Wol Caspar Friedrich 81 Táles z Milétu 18 Tansley Arthur George 142 X Tatum Edward Lawrie 128 teória endosymbiózy 105 Xenofanes z Kolofónu 20 teória chromozómovej dedičnosti 124, 125 Z teória miasmy 109 Teória mutácií 123 Základy botaniky 68 teória panspermiová (kozmozoická) 109 Základy fyziológie ľudského tela 79 teória samoplodenia 109 Základy systematiky lupeňovitých machorastov 72 Teória vývinu 81 Zemepisné rozšírenie živočíchov 94 Teória vzniku a tvorby „plodov“ nižších rastlín 72 Zenón z Eley 20 eofrastos 29 Zoonómia, alebo zákony organického života 86 Tinbergen Nikolaas 141 Zo života včiel 141 Tournefort Joseph Pitton de 68 Život zvierat 40 transformizmus 90 Tri knihy o ornitológii 68 Trotula 41 Tschermak Erich von 123 Tvorenie čriev 81 U Učebnica botaniky 77 Unger Franz Joseph Andreas Nicolaus 101 Ussher James 83 V Varignana Bartolomeo da 42 Vavilov Nikolaj Ivanovič 147 Veľká optika 38 Verne Jules 74 Vesalius Andreas 50 Vilmorin Louis de 121 Vilmorin Philippe André de 121 Vinci Leonardo da 47 Virchow Rudolf Ludwig Carl 99 Vitruviánsky muž 48 Vries Hugo de 122 Všeobecná kniha o medicíne 38 Všeobecný opis lišajníkov 72 Výskum fosílnych kostí 91 Výskum vplyvu slnečného svetla na premenu “pevného vzduchu” na “čistý vzduch” rastlinami 76 Vzhľad symbiózy 143 W Walin Ivan Emmanuel 144 Wallace Alfred Russell 94 Wallaceova línia 94 Warburg Otto Heinrich 136 Watson James Dewey 131 Weinberg Wilhelm 127 Weismann August 124 Went Frits Warlmolt 139 Wiener Alexander 113 Wilkins Maurice Hugh Frederick 131 Winkler Hans Karl Albert 125

155 Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie Vysokoškolská učebnica

Autori: prof. RNDr. Martin Bačkor DrSc. RNDr. Miriam Bačkorová, PhD.

Vydavateľ: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Umiestnenie: http://unibook.upjs.sk Dostupné od: 22. 10. 2018 Vydanie: prvé Rok : 2018 Počet strán: 156 Rozsah: 8,4 AH

ISBN 978-80-8152-650-3