EKONOMICKO-SPRÁVNÍ FAKULTA
Afroamerické hnutie za občianske práva a Sovietsky zväz v rokoch 1954–1965
Diplomová práce
BC. ANNA MEDOVIČOVÁ
Vedoucí práce: PhDr. Vladimír Černý, Ph.D.
obor Hospodářska politika a mezinárodní vztahy
Brno 2020
1
2
3 AFROAMERICKÉ HNUTIE ZA OBČIANSKE PRÁVA A SOVIETSKY ZVÄZ V ROKOCH 1954–1965
Bibliografický záznam
Autor: Bc. Anna Medovičová Ekonomicko-správna fakulta Masarykova univerzita Katedra Ekonomie Název práce: Afroamerické hnutie za občianske práva a Sovietsky zväz v rokoch 1954–1965 Studijní program: Hospodářska politika a mezinárodní vztahy Studijní obor: Hospodářska politika a mezinárodní vztahy Vedúci práce: PhDr. Vladimír Černý, Ph.D. Rok: 2020 Počet strán: 114 Kľúčové slová: Afroamerické hnutie za občianske práva, Spojené štáty americké, Sovietsky zväz, studená vojna, propaganda, desegregácia, Martin Luther King Jr., Brown v. školská rada Topeky
4 AFROAMERICKÉ HNUTIE ZA OBČIANSKE PRÁVA A SOVIETSKY ZVÄZ V ROKOCH 1954–1965
Bibliographic record
Author: Bc. Anna Medovičová Faculty of Economics and Administration Masaryk University Department of Economics Title of Thesis: Civil Rights Movement and the Soviet Union in years 1954–1968 Degree Programme: Economic Policy and International Relations Field of Study: Economic Policy and International Relations Supervisor: PhDr. Vladimír Černý, Ph.D. Year: 2020 Number of Pages: 114 Keywords: Civil Rights Movement, United States of America, the Soviet Union, Cold war, propaganda, desegregation, Martin Luther King Jr., Brown v. Board of Education
5 AFROAMERICKÉ HNUTIE ZA OBČIANSKE PRÁVA A SOVIETSKY ZVÄZ V ROKOCH 1954–1965
Anotácia
Práca sa zaoberá získavaním občianskych práv Afroameričanov v rokoch 1954–1965 a tým, aký vplyv mali na túto problematiku Sovietsky zväz a sovietsko-americká rivalita v čase studenej vojny. Ďalším cieľom práce je zistiť, ako konkrétne sa tieto vplyvy prejavovali na najvýznamnejších udalostiach spojených s bojom černochov za zrovnoprávnenie, a aké boli konečné výsledky pre Afroamerické hnutie za občianske práva a pre ZSSR. V práci je použitá historická metóda a priama aj nepriama metóda výskumu. Práca skúma zapojenie sa Komunistickej strany USA a jej napojenie na ZSSR. Vysvetľuje priamy aj nepriamy sovietsky vplyv na rozhodnutia, ktoré americká vláda v tejto oblasti robila. Popisuje, ako studená vojna a ZSSR pomohli pokroku v oblasti desegregácie, no aj to, ako ho dokázali spomaliť.
AFROAMERICKÉ HNUTIE ZA OBČIANSKE PRÁVA A SOVIETSKY ZVÄZ V ROKOCH 1954–1965
Abstract
Thesis deals with the struggle of achievement of civil rights by African Americans in years 1954–1965, and how the Soviet Union and the US-Soviet Cold War rivalry impacted this issue. Another aim of this work is to find out how were these effects manifested in the most important events connected to the fight of the black people for equality and what were the final results for Civil Rights Movement and for the USSR. The thesis uses historical method and direct and indirect method of research. The thesis examines the involvement of Com- munist Party USA and its connection to the USSR. It explains both direct and indirect Soviet influence on the decisions that the US government made, regarding this issue. It describes how the Cold War and the USSR helped in progress of desegregation, but also how they managed to slow it down.
AFROAMERICKÉ HNUTIE ZA OBČIANSKE PRÁVA A SOVIETSKY ZVÄZ V ROKOCH 1954–1965
Čestné prehlásenie
Prehlasujem, že som diplomovú prácu na tému Afroamerické hnutie za občianske práva a Sovietsky zväz v rokoch 1954–1965 vypracovala samostatne pod vedením PhDr. Vladimíra Černého, PhD. a uviedla v nej všetky použité literárne a iné odborné zdroje v súlade s právnymi predpismi, vnútornými predpismi Masarykovej univerzity a vnútornými aktami riadenia Masarykovej univerzity a Ekonomicko-správnej fakulty MU.
V Brne 6. januára 2020 ...... Bc. Anna Medovičová
AFROAMERICKÉ HNUTIE ZA OBČIANSKE PRÁVA A SOVIETSKY ZVÄZ V ROKOCH 1954–1965
Poďakovanie
V prvom rade by som chcela poďakovať PhDr. Vladimírovi Černému, Ph.D., za jeho rady a trpezlivosť počas celého vedenia práce. Ďalej ďakujem kamarátom, spolužiakom, učiteľom a Celouniverzitnej počítačovej študovni za to, akou dôležitou súčasťou môjho štúdia boli. V neposlednom rade patrí moja najväčšia vďaka rodičom, ktorí ma podporovali počas celého štúdia.
11
OBSAH
Obsah
Zoznam pojmov a skratiek 16
1 Úvod 17
2 Metodologický rámec 19
3 Studená vojna a teórie medzinárodných vzťahov 21 3.1 Materializmus verzus ideológia ...... 22 3.2 Bipolarita ...... 23
4 Nástroje Sovietskeho zväzu a černošská problematika USA 25 4.1 Oddelenie aktívnych opatrení KGB ...... 26 4.2 Mediálna propaganda a dezinformácie ...... 27
5 Počiatky využívania černošskej problematiky USA zo strany ZSSR 32 5.1 Obdobie pred druhou svetovou vojnou ...... 32 5.2 Obdobie po druhej svetovej vojne ...... 35
6 Komunistická strana USA 40 6.1 McCarthizmus ...... 42 6.2 Komunistická strana USA v 50. a 60. rokoch ...... 44 6.3 Vzťah CPUSA s National Association for the Advancement of Colored People47
7 Najvýznamnejšie udalosti boja za Afroamerické občianske práva 50 7.1 Brown v. školská rada Topeky ...... 51 7.2 Lynčovanie Emmetta Tilla ...... 57 7.3 Bojkot autobusovej dopravy v Montgomery ...... 58
8 Martin Luther King, Jr. a Afroamerické hnutie za občianske práva 61 8.1 Martin Luther King, Jr. a Southern Christian Leadership Conference ...... 61 8.2 Počiatočná podpora Sovietskeho zväzu a neskoršie odsúdenie ...... 63
9 Udalosti prvej polovice 60. rokov 67
13 OBSAH
9.1 Sit-ins a Freedom Riders ...... 67 9.2 John Fitzgerald Kennedy ...... 69 9.3 Civil Rights Act of 1964 a Freedom Summer ...... 73 9.4 Selma a Voting Rights Act of 1965 ...... 75 9.5 Black Power ...... 77
10 Záver 82
Použité zdroje 87
Obrázkové prílohy 103
14
15 ZOZNAM POJMOV A SKRATIEK
Zoznam pojmov a skratiek
ANLC – American Negro Labor Congress BPP – Black Panther Party CORE – The Congress of Racial Equality CPUSA – Komunistická strana USA CRC – Civil Rights Congress CRM – Civil Rights Movement [Afroamerické hnutie za občianske práva] FEPC – Fair Employment Practices Committee HUAC – House of Un-American Activities ILD – International Labor Defense [Medzinárodná ochrana práce] JFK – John Fitzgerald Kennedy LSNG – League of Struggle for Negro Rights MLK – Martin Luther King Jr. MOWM – March on Washington Movement [Hnutie pochodu na Washington] NAACP – National Association for the Advancement of Colored People NOI – Nation of Islam NNC – National Negro Congress OSN – Organizácia Spojených národov SCLC – Southern Christian Leadership Conference SNCC – Student Nonviolent Coordinating Committee RFK – Robert Francis Kennedy
16 ÚVOD
1 Úvod
Útlak afroamerického obyvateľstva na území Spojených štátov amerických vrhá na krajinu tieň takmer po celú dobu jej existencie. Téma je citlivá aj 55 rokov po tom, čo administratíva prezidenta Lyndona B. Johnsona schválila Civil Rights Act of 19641 a Voting Rights Act of 19652 . Otázke historického i súdobého postavenia černochov v americkej3 spoločnosti sa venuje množstvo článkov, kníh a akademických prác, no väčšina z nich sa na túto tému pozerá ako na vnútroštátny problém. Kľúčové udalosti napredovania USA v smere občianskych práv Afroameričanov sa však odohrávali na pozadí studenej vojny. Táto práca sa bude venovať tomu, aké bolo zapojenie Sovietskeho zväzu a komunistov do problematiky desegregácie černochov v USA.
Práca je ohraničená rokmi 1954 až 1965. Rok 1954 je zvolený preto, lebo vtedy Najvyšší súd Spojených štátov amerických v rámci rozhodnutia v prípade Brown v. školská rada Topeky vyhlásil segregované štátne školy za protiústavné. Toto rozhodnutie formálne ukončilo doktrínu „oddelení, ale rovní“, ktorá bola v USA zákonne konštituovaná od prípadu Plessy v. Ferguson v roku 1896. Prípad Brown bol kľúčovým aj z medzinárodného hľadiska, pretože bol globálne monitorovaný. V druhom ohraničujúcom roku 1965 bol prijatý vyššie spomínaný Voting Rights Act. Jedná sa teda o obdobie administratívy, Dwighta D. Eisenhowera, Johna F. Kennedyho a Lyndona B. Johnsona. Toto obdobie spadá do tzv. Second Reconstruction4 a považujem ho za kľúčové v zmysle pokroku v otázke
1 Zákaz nerovného uplatňovania požiadaviek na registráciu voličov, zákaz rasovej segregácie v školách, zamestnaní a verejnom bývaní. (Transcrpt of Civil Rights Act of 1964) 2 Zabezpečenie práva voliť rasovým menšinám v USA. (USA, Congress 1965) 3 V rozsahu celej práce sa bude použitie prídavného mena a prívlastku „americký“ v jeho rôznych tvaroch, vzťahovať významovo iba na Spojené štáty americké. 4 Second Reconstruction alebo „druhá Rekonštrukcia“ je označenie obdobia, ktoré začalo po druhej svetovej vojne, kedy Afroamerické hnutie za občianske práva dosahovalo najväčšie úspechy. Svoje pomenovanie dostalo po Rekonštrukcii, ktoré nasledovala po americkej občianskej vojne, s ktorou zdieľalo veľa podobností. (Second Reconstruction Law and Legal Definition 2019)
17 ÚVOD získavania občianskych a volebných práv pre černochov v USA. (Gaines 2018) Na strane Sovietskeho zväzu sa časovo jedná o pôsobenie Nikitu Chruščova na poste prvého tajomníka ústredného výboru Komunistickej strany ZSSR a počiatočných rokov vlády Leonida Brežneva. Vzhľadom na tému práce a časové zameranie bude použitá historická metóda, ktorú popisuje Miroslav Hroch. Práca bude pre čo najlepšie vysvetlenie súvislostí vo svojom rozsahu rozoberať udalosti chronologicky.
Práca sa snaží čerpať čo najviac informácií z primárnych zdrojov, akými sú vyhlásenia politikov, osobností a príslušných kľúčových vládnych orgánov v oboch krajinách a súdobé noviny a časopisy z oboch krajín, ktoré sa využívali na propagandu proti druhej strane. Dôležitým zdrojom sú aj zachované video a audio záznamy, ale aj masmediálna propaganda akou sú plagáty alebo filmy. Jazykom zdrojov je prevažne angličtina, keďže sa tejto téme venujú hlavne americkí autori. Obmedzujúcim faktorom je pomerne malá znalosť ruštiny autorky, preto budú súdobé sovietskej zdroje najmä tie, ktoré sú preložené do iných jazykov.
Práca zodpovedá nasledovné výskumné otázky:
1. Aký vplyv mali Sovietsky zväz a studená vojna na dôležité udalosti spojené s bojom Afroameričanov za zrovnoprávnenie?
2. Akým konkrétnymi spôsobmi sa tieto vplyvy prejavovali?
3. Aké boli výsledky pre Afroamerické hnutie za občianske práva a aké boli výsledky pre ZSSR?
18 METODOLOGICKÝ RÁMEC
2 Metodologický rámec
Ako bolo spomínané v Úvode, metodológia bude vychádzať z historickej metódy, ktorej sa vo svojej práci venuje Miroslav Hroch. Hroch popisuje postup vedeckého bádania:
1. Voľba témy a stanovenie problému: jedná sa o časové orámovanie; zvolenie metód a postupov, ktoré budú použité; stanovenie možnej hypotézy. (Hroch et al. 1985: 90)
2. Zistenie o doterajšom spracovaní témy: skúmanie zdrojov, ktoré sa venovali téme v minulosti a to aj v širšom časovom, územnom a problémovom kontexte, následne ich kritické porovnanie, objasnenie a zhodnotenie.
3. Zistenie okruhu prameňov: zhromaždenie a skúmanie relevantných zdrojov a ich konštruktívna kritika pri použití s cieľom zistiť ich autenticitu a historickú hodnotu.
4. Analýza a syntéza: rekonštrukcia historických procesov na základe štúdia literatúry a vyvodenie záverov. Hľadanie hlavných javov, skutočností, vzťahov a súvislostí.
5. Adekvátne vyjadrenie poznatkov a ich publikácia: (Hroch et al. 1985: 91)
V historickej metóde je príznačné prelínanie heuristiky, kritiky, analýzy a interpretácie po celú dobu výskumu. Hroch popisuje historickú prácu ako bádateľskú, pretože sa nejedná iba o zber a prípadné uchovávanie informácií, ale taktiež je to proces neustáleho hľadania. V učebnici Úvod do studia dějepisu II. spomínajú autori klasifikáciu 20. storočia ako krátkeho (v porovnaní s dlhým 19. storočím), v tomto smere sa neskoršie dejiny 20. storočia vnímajú ako stret štátov a ideológií liberálnej demokracie a komunizmu. Tento výklad sa rozšíril najmä po roku 1989, kedy sa minulé storočie začalo
19 METODOLOGICKÝ RÁMEC popisovať ako globálny zápas medzi demokraciami a totalitami. (Dvořák et al. 2014: 107) Hroch však hovorí aj o druhej strane mince a to o tom, že z anglosaského pohľadu je proces dekolonizácie sveta a myšlienka prenášania mocenského centra svetovej politiky z hľadiska stredne-dlhého trvania dôležitejšia, ako studená vojna. Konflikt medzi Východom a Západom je hlavne v USA braný skôr ako faktor, ktorý vyvolal a urýchlil dekolonizáciu a globalizáciu. Do pozornosti dáva, že je pravdepodobné, že v budúcnosti bude v rámci interpretácie dejín 20. storočia, klesať dôležitosť tohto ideového súperenia. (Dvořák et al. 2014: 106) Pre prácu sú obi dva tieto aspekty dôležité. Na jednu stranu sa zaoberá USA a ZSSR, ktorí boli hlavnými aktérmi vtedajšieho bipolárneho sveta. Na stranu druhú má Afroamerická otázka presah aj do novo-dekolonizovaného sveta, v ktorom si obi dvaja aktéri snažili získať vplyv.
V práci bude použitá priama aj nepriama metóda. Pri metóde priamej sa bude vychádzať z prameňov, pri ktorých sa nespochybňuje ich vierohodnosť, napr. súdobé vládne dokumenty a vyhlásenia. (Dvořák et al. 2014: 101-103) Dôležitým kritériom je v tomto prípade stupeň autenticity, takže najdôležitejším faktom je overenie spoľahlivosti prameňa. V tejto práci to bude predstavovať kritika prameňov, keďže mnohé z nich sú dielom sovietskych alebo amerických špiónov a agentov z tej doby, bude treba uviesť, na ktoré konkrétne zdroje sa treba pozerať kriticky. (Hroch et al. 1985: 204) V prípadoch, keď ide o interpretáciu, alebo hľadanie príčin a dôsledkov historickej udalosti a nie iba prerozprávanie historických faktov, bude využitá nepriama metóda. Tá z veľkej časti nadväzuje na priamu metódu. (Hroch et al. 1985: 205) Tieto dve metódy sa navzájom dopĺňajú a priama metóda nemusí byť jedinou dôveryhodnou, keď je aj nepriama metóda použitá správne a zodpovedne. (Hroch et al. 1985: 206)
Ďalej bude použitá biografická analýza a to najmä v zmysle rozboru vplyvu kľúčových osobností na tému, teda jednotlivcov, ktorý výrazným spôsobom ovplyvnili vzťah ZSSR a snahu Afroameričanov o občianske práva v danom období. (Dvořák et al. 2014: 109)
20 STUDENÁ VOJNA A TEÓRIE MEDZINÁRODNÝCH VZŤAHOV
3 Studená vojna a teórie medzinárodných vzťahov
Spojené štáty americké boli od svojho vzniku koncipované na základe Deklarácie nezávislosti z roku 1776 demokraticky, no napriek tomu po celú dobu svojej existencie zápasili s rasizmom. USA nemali koherentnú zahraničnú politiku až do prvej svetovej vojny a mimoeurópske publikum nebolo významným faktorom americkej domácej politiky, prinajmenšom pokiaľ ide o rasové vzťahy doma. (Skrentny 1998: 243) Boj za občianske práva Afroameričanov sa dial na pozadí studenej vojny, no mnohí akademici toto spojenie opomínajú a nahliadajú naň ako na vnútroštátny jav. Studená vojna vytvárala obmedzenia pre tvorbu domácej politiky. Na druhú stranu dávala podnety na nové možnosti tým, ktorí vedeli využiť strach z atmosféry v rámci povolenej dávky „amerikanizmu“. Je preto z praktického hľadiska užitočné uviesť svetovú bipolaritu medzi rokmi 1947–1989 v teoretickom rámci.
Počas studenej vojny sa dve superveľmoci predbiehali vo vojenskej sile, čoho demonštráciou bola napr. kórejská vojna. Studená vojna však neznamenala iba prevahu v zbrojení, na ktorú kladie dôraz neorealizmus. Jednalo sa aj o morálnu a ideologickú dominanciu v medzinárodnom spoločenstve. (Honda 2009: 187) Politika v čase studenej vojny bola faktorom, ktorý robil z protestov proti zákonom Jima Crowa5 rozumnú možnosť. Spojené štáty americké a Sovietsky zväz boli v boji o vplyv v novovznikajúcich krajinách tretieho sveta. Problematika amerického rasizmu bola prekážkou zahraničnej politiky USA najmä v Afrike. V snahe získať si na svoju stranu tieto krajiny, museli Spojené štáty adresovať fakt, že rasizmus a demokracia sú protichodné ideológie. Okrem samotnej vlády si to uvedomovali aj afroamerickí lídri a najmä od 50. rokov boli schopní tento fakt využiť
5 Zákony Jima Crowa boli štátne a lokálne zákony, ktoré vynucovali rasovú segregáciu v USA medzi rokmi 1877–1965. Dotýkali sa prakticky každej oblasti života ľudí neeuropoidnej rasy. Systém vznikol na základe presvedčení alebo racionalizácií, že belosi boli nadradení černochom vo všetkých dôležitých smeroch vrátane inteligencie, morálky a civilizovaného správania. Tieto názory podporovala vtedajšia frenológia, eugenika a sociálny darvinizmus. (Pilgrim 2012)
21 STUDENÁ VOJNA A TEÓRIE MEDZINÁRODNÝCH VZŤAHOV v boji proti segregácii. (Morris 1999: 522) V rámci súperenia so ZSSR bolo v americkej demokracii možno posilniť politické postavenie černochov, domáci rasizmus nadobudol medzinárodný význam ako účinná propagandistická zbraň komunistov. (McAdam 1982: 82-83)
3.1 Materializmus verzus ideológia
Bola studená vojna poháňaná najmä mocenskými a materiálnymi záujmami alebo skôr súťažou dvoch protichodných ideológií? Medzi akademikmi stále zostávajú rozdiely v názoroch na úlohu ideológie počas studenej vojny. Mark Kramer vo svojej práci Ideology and Cold War z roku 1999 tvrdí, že aj keď pravé motívy na uskutočnenie politík nebudeme vedieť nikdy, snaží sa nájsť ideologické príčiny, ktoré formovali studenú vojnu. (Kramer 1999: 540)
Na jednej strane stoja predstavitelia neorealizmu (Kenneth Waltz). Ten pri svojom rozbore studenú vojnu vysvetľuje štrukturálnymi vlastnosťami systému: nerovnomernou distribúciou moci a anarchickou povahou medzinárodného systému. Realistické vysvetlenie ponúkajú aj k neoklasickí realisti (Gideon Rose). Tí hovoria, že správanie veľmoci nemôže byť správne chápané bez toho, aby sme vzali do úvahy aj faktory domácej politiky: vnímanie vonkajších hrozieb a relatívnu moc. Neoklasici však s neorealistami súhlasia v tom, že medzinárodné anarchické prostredie a nerovnomerné rozdelenie moci ovplyvňovali rozhodnutia USA a ZSSR. (Kramer 1999: 539)
Na druhej strane sú vedci (John Gaddis, Richard Rosecrance, Arthur Stein, John Mueller), ktorí tvrdia, že tento konflikt vyplýval z protichodných ideológií a skončil až vtedy, keď sa Sovietsky zväz od svojej ideológie de facto odklonil. Hovoria o tom, že bez týchto rozdielov by štrukturálne a materiálne podmienky samé o sebe neboli dostatočné pre rivalitu, ktorá medzi USA a ZSSR bola. Podľa Muellera bipolárna štruktúra povojnovej medzinárodnej politiky vyrastala zo súťaže ideí – z ideologického konfliktu. Kramer
22 STUDENÁ VOJNA A TEÓRIE MEDZINÁRODNÝCH VZŤAHOV podotýka, že binárna opozícia týchto dvoch pohľadov na medzinárodné vzťahy má svoje limity pri nahliadané na historickú komplexnosť. (Kramer 1999:540)
Kramer hovorí aj o tretej možnosti, tou je, že ani štruktúra, ani ideológia nezodpovedajú za správanie superveľmocí medzi rokmi 1947 až 1989. Alternatívnym vysvetlením môžu byť napr. názory konkrétnych štátnych predstaviteľov, kultúra, byrokratický aparát, úloha záujmových skupín, alebo celková štruktúra štátu. (Kramer 1999:540) Prichádza k záveru, že aj keby medzi dominantnými štátmi mohlo dôjsť k prudkému súpereniu, aj keby išlo o liberálne demokracie, nešlo by o takú militarizovanú a nepriateľskú rivalitu, ako tomu bolo v studenej vojne. Na druhú stranu hovorí, že vysvetlenie Johna Gaddisa o tom, že ideológia doslova determinovala studenú vojnu, nie je dostatočné a presné. Determinovala chovanie v určitých aspektoch, akým bola napr. socialistická ekonómia v ZSSR a kapitalizmus v USA, ale nie všetko správanie superveľmocí v danom období. (Kramer 1999: 573)
3.2 Bipolarita
Bipolarita v medzinárodných vzťahoch nemá jednoznačnú definíciu. Vo všeobecnosti je entita, ktorá disponuje bipolaritou charakterizovaná „dvoma vzájomne sa odpudzujúcimi silami alebo diametrálne odlišnými povahami alebo pohľadmi.“ (Merriam-Webster Dictionary 2019) Collins Dictionary definuje aj bipolárne systémy a situácie. Sú to také, ktoré „sú dominované dvoma silnými a protichodnými názormi alebo elementami.“ (Collins Dicitionary 2019) V medzinárodnom systéme ide teda o dve krajiny – superveľmoci – ktoré disponujú väčšinou globálneho ekonomického, vojenského a kultúrneho vplyvu.
Kenneth Waltz hovorí o bipolarite ako o relatívne stabilnom systéme, ktorý zmenšuje násilie. Pripisuje to napr. aj neexistencii periférií – keďže dve superveľmoci bojujú o vplyv v systéme, tak ich zaujíma situácia v každom regióne sveta. Ani jeden z „pólov“ nemôže svoj vplyv rozširovať bez limitov, pretože pri možnej nerovnováhe moci
23 STUDENÁ VOJNA A TEÓRIE MEDZINÁRODNÝCH VZŤAHOV by začala protichodne pôsobiť druhá superveľmoc. (Waltz 1964: 882) Ďalej hovorí, že súperenie je intenzívne, čiže sa dotýka oblastí od vesmírnych pretekov, cez propagandu až po vnútornú politiku. To zabezpečuje rovnováhu na veľa úrovniach záujmov. (Waltz 1964: 883) Treťou stabilizačnou črtou je takmer konštantná prítomnosť tlaku a opakujúce sa krízy. Tieto krízy sú nevyhnutné, dokonca až potrebné, keďže by ich neprítomnosť znamenala, že jedna zo strán zanedbáva svoje záujmy. Konflikty sa neskôr pretransformujú v menšie alebo väčšie vojny. V bipolarite sú však manažment konfliktu, rozvážnosť a umiernenosť veľmi dôležité. (Waltz 1964: 883-884) Poslednou vecou je, že zmeny v rovnováhe nie sú konečné ani rozhodujúce. Príkladom je Čína, ktorú USA „stratili“ v roku 1949 a Sovieti zasa neskôr v 1962. Ani jedna strata neznamenala veľkú zmenu v rovnováhe a obi dva štáty sa zmene prispôsobili. Súperili medzi sebou na veľa úrovniach, ale iba málo z nich malo kľúčový význam. (Waltz 1964: 886-887)
Na druhú stranu existujú dôvody pre neudržateľnosť bipolarity. Systém síce zabraňuje expanzii, pretože každá akcia vyvoláva reakciu druhej superveľmoci, ale nezabraňuje motivácii na expanziu, môže ju dokonca zvyšovať. Každý čin môže byť videný, ako výzva na súboj a zvyšuje sa tak antagonizmus medzi stranami, pretože sa jedná – podľa neorealistickej teórie – o hru s nulovým súčtom. (Waltz 1964: 882) Ďalej to, že nejaká situácia nenaruší rovnováhu medzi dvoma veľmocami, neznamená, že nemá dôsledok inde. Opäť sa môžeme pozrieť na „stratu“ Číny po roku 1962. Neznamenala síce zisk na strane USA, ale na strane Číny, ktorá nebola jedným z hegemónov studenej vojny. (Waltz 1964: 903) Richard Rosecrance upozorňuje, že koncept bipolarity je často zamieňaný s konceptom détente. Hlavný rozdiel je podľa neho v tom, že détente dovoľuje, aby obi dve strany dosahovali svoje ciele súčasne a teda neguje hru s nulovým súčtom, ktorá je charakteristická pre bipolaritu. Dopĺňa, že ak sú v bipolarite možné absolútne zisky, upravuje to napr. neexistenciu periférií v systéme. To znamená, že veľké zmeny nemusia ovplyvniť ani jednu zo superveľmocí, môže tak nastať nerovnováha a systém už nemusí byť bipolárny. (Rosecrance 1966: 316–317)
24 NÁSTROJE SOVIETSKEHO ZVÄZU A ČERNOŠSKÁ PROBLEMATIKA USA
4 Nástroje Sovietskeho zväzu a černošská problematika USA
Kominterna prišla ideologickou analýzou na to, že Afroameričania sú utláčanou národnosťou doma – najmä v južných štátoch, ktoré geograficky spadali do regiónu nazývaného aj Deep South6. Tejto oblasti sa hovorilo aj Black belt, alebo poslovenčene „čierny pás“, názov bol prebraný z označenia úrodnej černozeme v oblasti Alabamy a Mississippi. (Editori Enclopaedia Britannica 2017) Podľa nich mala byť oslobodená od svojho koloniálneho spätia so zvyškom Spojených štátov amerických. Afroameričania teda pre ZSSR patrili pod inštitút koloniálnych národov. (Klehr, Harvey, Anderson 1998: 202) Teória Black belt, ktorá hovorila o seba-determinácii černochov na americkom Juhu (regiónoch, kde je viac ako 50 % černošskej populácie) a o vytvorení vlastného štátu začala byť populárna po Leninovej smrti a v 30. rokoch. Postupne jej obľúbenosť upadala. Problémom bolo hlavne to, že celá teória sa zrodila v Moskve7, kde sa vytvorili aj hranice tohto potenciálneho štátu, všetko bez konzultácie s Afroameričanmi. (Sustar 2012) Black belt naratív bol do istej miery prebudený po druhej svetovej vojne a v 50. rokoch. Ďalším problémom však bolo, že teória neodrážala realitu meniacich sa Spojených štátov. Veľa černochov nezostávalo na agrárnom Juhu, ale sťahovalo sa na industriálny Sever. (Jenness 1970: 5) Sovietsky zväz chcel v podstate spraviť v Severnej Amerike hranice podobne, ako
6 Deep South, poslovenčene „Hlboký juh“ je oblasť južnej časti USA, do ktorej spadajú štáty Alabama, Georgia, Južná Karolína, Louisiana a Mississippi. (The American Heritage® Dictionary of the English Language 2019) Niektorí akademici a historici doň zaraďujú aj Texas, Floridu alebo Arkansas a Južnú Karolínu. Jedná sa o historicky plantážnicke regióny s vysokým počtom otrokov, ktoré sa ako prvé odštiepili (okrem Arkansasu) od Únie a vytvorili Konfederáciu. V týchto štátoch bola najväčšia miera segregácie a rasizmu. (Rizga 2018) 7 Harry Haywood bol jeden z mála Afroameričanov, ktorý sa venovali teórii Black belt. Snažil sa prepojiť otázku rasy a politickú filozofiu komunizmu a v roku 1948 venoval tejto teórii celú knihu Negro Liberation. (Haywood 1948)
25 NÁSTROJE SOVIETSKEHO ZVÄZU A ČERNOŠSKÁ PROBLEMATIKA USA to robili európski imperialisti v Afrike 19. storočia – bez súhlasu jej obyvateľov – a prehliadal iróniu tejto myšlienky.
4.1 Oddelenie aktívnych opatrení KGB
Okrem inteligenčných operácií a produkovania pravdivých hodnotení chcela KGB ovplyvňovať svetové udalosti rôznymi „aktívnymi opatreniami“. Tie siahali od manipulácie médií, až po tzv. „špeciálne úkony“, ktoré zahŕňali rôzne stupne násilia. Hlavným cieľom aktívnych opatrení bolo USA, väčšina z nich bola nenásilná a ich cieľom bolo zdiskreditovať protivníka. Veľa z týchto snáh odhaliť slabé miesta USA boli v skutočnosti vyfabrikované dezinformácie. (Andrew, Mitrokhin 2001: 224) Počas studenej vojny boli tieto činnosti mierené proti FBI, Ministerstvu zahraničných vecí USA alebo vodcom Afroamerického hnutia za občianske práva. Jednalo sa aj úsilie o podnecovanie rasového násilia a nenávisti, napr. šírením nepravdivých informácií o súkromných organizáciách, jednotlivcoch a vláde prostredníctvom falošných publikácií a materiálov. (Andrew, Mitrokhin 2001: 234–239) Konkrétnym prípadom, ktoré súvisia s CRM sa budú venovať v nasledujúce kapitoly.
Oleg Kalugin, bývalý šéf zahraničnej kontrarozviedky KGB sa tieto slová potvrdil, keď sa pre CNN v januári 1988, keď za „srdce a dušu sovietskej špionáže“ označil rozvracanie a aktívne opatrenia a nie zber inteligencie. Doplnil, že ch cieľom bolo oslabiť Západ, zaviesť kliny v spojenectvách Západných spoločností, najmä v NATO a zasiať rozpor medzi spojencami, oslabiť USA v očiach ľudí Európy, Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky. Pripraviť tak pôdu pre prípad, že by prišlo k vojne. Chceli zvýšiť zraniteľnosť USA voči hnevu a nedôvere iných národov. (Alexander 2017: 1-2)
26 NÁSTROJE SOVIETSKEHO ZVÄZU A ČERNOŠSKÁ PROBLEMATIKA USA
4.2 Mediálna propaganda a dezinformácie
Mediálna propaganda a dezinformácie boli neoddeliteľnou súčasťou studenej vojny, pomocou nich sa sovietska vláda snažila ovplyvňovať verejnú mienku doma, ale aj v zahraničí – najmä v krajinách Východného bloku a v novovznikajúcich štátoch. Propaganda, ktorá sa najviac týkala černošskej otázky bola spojená s vykresľovaním USA ako kapitalistického a imperialistického vykorisťovateľa rozvíjajúcich sa ekonomík (Obrázok 1 „Pyramída kapitalistického systému“) a nepriateľa černošskej rasy doma aj v zahraničí (Obrázok 4 „Americká politika – vnútorná vs. zahraničná“). John Reed8 vo svojej knihe Desať dní, ktoré otriasli svetom vydanej roku 1919 spomínal aj dôležitú úlohu propagandy v boľševickom prevrate. Hovoril o stovkách tisícoch brožúrach, ktoré distribuovali tisícky organizácií, o tom, ako zapĺňali armády, dediny, továrne, ulice, v ktorých sa ľudia dožadovali vedomostí a informácií. Zo Smolného inštitútu – centra boľševikov počas revolúcie – vychádzali každý deň tony literatúry . (Reed 1919: 14)
Veľká časť sovietskej propagandy hovorila o americkom rasizme. Začiatkom 50. rokov Ministerstvo zahraničia odhadlo, že takmer polovica sovietskej propagandy sa týkala rasovej otázky. (Nichols 1954: 9) Veľvyslanectvo USA v Sovietskom zväze v roku 1949 informovalo o tom, že ZSSR sa snaží útokmi tlače na zákony o lynčovaní, segregáciu, rasovú diskrimináciu, stratu politických práv, atď., vytvoriť obraz USA, kde sú černosi utláčaní bez nádeje na zlepšenie postavenia v rámci demokratickej formy vlády. (Dudziak 1998: 90) To, čo mohlo ZSSR poškodiť boli napr. americké integrované vojská v kórejskej vojne a tak sa Sovieti usilovali prinútiť zajatých černošských vojakov, aby písali články odsudzujúce americké rasové praktiky. (Skrentny 1998: 249) Ďalším príkladom je aj vysielanie 1420 protiamerických správ o porušovaní práv USA v dôsledku nepokojov v Birminghame v štáte Alabama v roku 1962. (Branch 1988: 807) Úlohu propagandy
8 John Reed bol Americký spisovateľ a novinár, preslávil sa svojou knihou o októbrovej revolúcii, ktorej bol svedkom. Bol obhajcom celosvetovej proletárskej revolúcie, v ZSSR často vystupoval proti USA. Pochovaný je ako jeden z 3 Američanov na cintoríne pri Kremeľskom múre. (Frazier 2002: 29, 30, 37)
27 NÁSTROJE SOVIETSKEHO ZVÄZU A ČERNOŠSKÁ PROBLEMATIKA USA potvrdili slová prezidenta Trumana už v roku 1945, keď napísal do svojho denníka: „Propaganda sa zdá byť našim najväčším nepriateľom v oblasti zahraničných vzťahov. Rusi o nás šíria lži.“ (Hamby 1973: 115)
Podkapitola nebude zameraná na propagandu, ktorú sa ZSSR snažilo pretlačiť v zahraničí, napr. prostredníctvom komunistických novín v Afrike, ale na príklady domácej agitačnej propagandy, alebo na obdobné pokusy v USA, cez spriatelené komunistické organizácie.
4.2.1 Agitprop
Duncan Hallas, prominentný trockista a popredný člen Socialistickej robotníckej strany vo Veľkej Británii, napísal v roku 1984 článok do Socialist Worker Review o význame propagandy a agitácie. Agitácia sa podľa neho zameriava na práve prítomný problém a jej cieľom je vzbudiť aktivitu okolo problému. Propaganda je o systematickom vysvetľovaní ideí. Vo svojom výklade sa opiera o Georgiho Plekanova, jedného z prvých Rusov, ktorí sa označili za marxistov. Ten definoval rozdiel medzi agitátorom a propagandistom. Agitátor prezentuje iba jednu alebo málo ideí mase ľudí. Propagandista naopak mnoho ideí malému publiku. (Hallas 1984: 10)
Vladimir Iľjič Lenin vo svojej knihe Čo robiť? z roku 1902 veľmi nadväzuje na Plekanova v definovaní rozdielu medzi agitáciou a propagandou. Hovorí, že agitácia strategicky simplifikuje a opakuje správu masám, propaganda je na druhú stranu systematická kritika, ktorá je mierená na elity. (Fattal 2018: 42) Lenin definície aplikuje na konkrétne príklady (hladomor alebo nezamestnanosť) ktoré nimi popisuje a vysvetľuje. To však jeho definíciám skôr uberá ako pridáva, pretože sa do nich viac menej zamotá a jeho vysvetlenia až protirečia pôvodnej definícii. Na toto poukazuje vo svojom článku aj samotný Hallas. (Hallas 1984: 10) Potvrdzuje to aj historik ranného Sovietskeho zväzu, Peter Kenez, ktorý tvrdí, že tento rozdiel medzi agitáciou a propagandou nie je nápomocný a existuje práve iba kvôli Leninovmu rozlišovaniu. (Fattal 2018: 42) Môže to
28 NÁSTROJE SOVIETSKEHO ZVÄZU A ČERNOŠSKÁ PROBLEMATIKA USA byť zapríčinené aj tým, že v Rusku v praxi neprichádzalo k rozlišovaniu propagandy a agitácie, tie isté témy a problematiky boli použité v obi dvoch prípadoch, často aj naraz.
Príkladom nerozlišovania dvoch vyššie spomínaných termínov je aj samotný výraz „agitprop“. Ten vznikol po zriadení Ministerstva agitácie a propagandy v roku 1920 a je kombináciou týchto dvoch slov. (Brown 2013: 5) Propaganda nebola novým fenoménom, boľševici ju však po svojom vzostupe v roku 1917 inovovali tým, že jej pripísali kľúčovú úlohu v živote krajiny. Predtým tu bola na to, aby do určitej miery skresľovala realitu, v komunistickom Rusku a neskôr v Sovietskom zväze sa však stala náhradnou realitou. Vznikla tzv. kultúrna byrokracia, pre ktorú bola kultúra iba formou propagandy a propaganda bola najvyššou formou kultúry. Cieľom bolo, aby všetky diela a kultúrne činnosti v krajine od roku 1917 presadzovali agendu vládnej strany. (Pipes 1995: 313)
Harris Poll, jedna z najdlhšie existujúcich prieskumných agentúr v USA spravila v roku 1963 prieskum o medzinárodnom image krajiny. Z opýtaných si 73 % myslelo, že rasová diskriminácia poškodzuje obraz vo svete a 23 % z nich udalo ako hlavný dôvod to, že americký rasizmus dával Sovietom silný nástroj propagandy. (Dudziak 2000: 187)
Hlavy Spojených štátov si uvedomovali, že svet sa pozerá, ako narábajú s rasovou otázkou. Historici, ktorí sa zameriavajú na životy prezidentov stále debatujú o tom, ako veľmi boli Eisenhower a Kennedy presvedčení v otázke občianskych práv. Obaja problematiku spájali s obavami z propagandy. Legitimita USA vo svete podporovala a formulovala mobilizáciu administratívy Bieleho domu v napredovaní ľudských práv. Zahŕňalo to mierne, symbolické, ale najmä reálne pokroky v občianskych právach. (Skrentny 1998: 251) V propagandistickej stratégii sa americká vláda postarala o to, aby sa každé hnutie, ktoré bolo možné interpretovať ako pokrok v oblasti občianskych práv, vysielalo do sveta. (Skrentny 1998: 252)
29 NÁSTROJE SOVIETSKEHO ZVÄZU A ČERNOŠSKÁ PROBLEMATIKA USA
4.2.2 Whataboutizmus
Whataboutizmus spadá do kategórie formálnych argumentačných faulov (chýb), konkrétne sa jedná o deduktívny argumentačný faul „tu quoque“. Argumentačná chyba sa od vecnej chyby líši tým, že nemusí byť nutne chybou vo faktoch, ale v zdôvodnení alebo uvažovaní. To presnejšie znamená, že argumentačný faul je argument, ktorý vychádza z predpokladu, ktorý nedáva záveru dostatočnú podporu. Deduktívny faul je argument, ktorý je v konečnom dôsledku neopodstatnený. (LaBossiere 2010: 1) „Tu quoque“ doslovne znamená „ty tiež“, tento faul nastáva, keď sa dospeje k záveru, že tvrdenie je nepravdivé, pretože: 1) nie je v súlade s niečím iným, čo aktér povedal, alebo 2) to, čo aktér tvrdí, je v rozpore s jeho činmi. (LaBoissiere 2010: 3) Cambridge Dictionary definuje whataboutizmus ako: „prax odpovedania na kritiku alebo ťažkú otázku útokom na dotyčného s podobnou kritikou alebo otázkou, ktorá sa týka ich, zvyčajne začínajúc slovami ,A čo?´“ (Cambridge Dictionary 2019) Merriam-Webster definíciu whataboutizmu z tu quoque rozširuje, hovorí o tom, že whataboutizmus je obmenou tu quoque, lebo upriamuje pohľad na rovnocennosť dvoch alebo viacerých rozličných činov, čím očierňuje žalobcu narážkou, že jeho priority sú nastavené zle. (Merriam-Webster 2019)
Aj keď bola počas studenej vojny pozornosť aj na porušovanie ľudských práv zo strany ZSSR a ostatných krajín sovietskeho bloku, americký rasový problém priťahoval viac pozornosti medzinárodného spoločenstva, najmä v krajinách tretieho sveta. Prístup Sovietskeho zväzu k tejto problematike nebol defenzívny ale ofenzívny, USA podroboval vyšetrovaniu pod drobnohľadom celého sveta. (Woodward 1974: 181) Súčasťou tejto ofenzívy bol aj whataboutizmus, v rámci ktorého aktér zoberie otázku, spraví z nej zbraň a použije ju na útok proti oponentovi, v tomto prípade kvôli získaniu priazne vo svete na úkor druhej strany.
Whataboutizmus sa považuje za studeno vojnovú taktiku ZSSR, ktorý ho preslávil a dostal do povedomia verejnosti. No v politike sa využíva už dlho a v dnešnej dobe zažíva
30 NÁSTROJE SOVIETSKEHO ZVÄZU A ČERNOŠSKÁ PROBLEMATIKA USA určitú renesanciu kvôli vyjadreniam Donalda Trumpa a Vladimíra Putina. (Bump 2017) Napríklad v samotnej ruskej histórií môžeme vidieť „whataboutistické“ tendencie už z čias krymskej vojny od cára Mikuláša I., keď súhlasil s vyjadrením panslavika Michaila Pogodina. Jednalo sa o kritiku francúzskeho a britského pokrytectva v otázke útoku na Rusko, keď bolo blízko okupácie Konštantínopolu a ich vlastných výbojoch týchto dvoch krajín. (Keating: 2014) Konkrétny príklad spojenia whataboutizmu a Afroamerickej otázky zo strany ZSSR je okrídlený výraz „A u vás negrov lynčujú!“9 (Obrázok 6 „V krajine Pána Boha, tj. Spojených štátoch amerických“) Jeho pôvod sa dá vypátrať do čias cárskeho Ruska a tzv. kišiňovského pogromu, kde bolo v roku 1903 zabitých 43 Židov. Spojené štáty odsúdili tento čin a kritizovali Rusko a dostali reakciu od ruského ministra vnútra Vjačeslava von Pleveho. Hovoril, že sedliaci, ktorí boli autormi, boli šialení, nabudení rasovou a náboženskou nenávisťou, podgurážení alkoholom. To, čo spravili označil za horšie, ako keď belosi na americkom Juhu lynčujú černochov. (Strelyany 2012) Tento výrok sa stal takmer notorickým a ZSSR ho využíval po celú dobu studenej vojny. Bol si vedomý, že to znižuje váhu útokov USA proti ich totalitnému režimu. Etnicko-rasové predsudky vnímal Sovietsky zväz ako najzraniteľnejšiu dimenziu medzinárodného postavenia Ameriky a pravidelne útočil na všetky jej aspekty, najmä keď čelil kritike svojich vlastných represívnych politík vo východnej Európe a doma. (DeConde 1992: 131)
9 Jedná sa o doslovný preklad vety z (dobovej) ruštiny: "А у вас негров линчуют!", v českom jazyku sa používa aj rasovo korektná verzia: „A vy zase bijete černochy!“. (Kultová 2017)
31 POČIATKY VYUŽÍVANIA ČERNOŠSKEJ PROBLEMATIKY USA ZO STRANY ZSSR
5 Počiatky využívania černošskej problematiky USA zo strany ZSSR
Pre černošskú populáciu Spojených štátov amerických sa vzdor voči zákonom Jima Crowa začal už pred 50. rokmi 20. storočia. Často sa však stáva, že sa jeho korene prehliadajú až do obdobia, kým nezačal ohrozovať záujmy a status quo dominantnej skupiny a systému. Z tohto môžu byť síce obviňovaní niektorí terajší autori, no nie súdobí ruskí a sovietski lídri. (Morris 1999: 519)
5.1 Obdobie pred druhou svetovou vojnou
Už boľševické Rusko chápalo, že černošská otázka je zraniteľným miestom vnútornej politiky USA. Dôkazom toho je vyhlásenie Johna Reeda na druhom zjazde Kominterny v roku 1920. Hovoril v ňom o zákonoch Jima Crowa, ale kvôli občianskej vojne, ktorú boľševici v tej dobe ešte nevyhrali, Kominterna iba vyslovila prvé empatie s černošskou menšinou v USA. (McClellan 1993: 371) V roku 1925 Sovietsky zväz dodržal svoj sľub a začal na svoje univerzity prijímať prvých afroamerických študentov. Počas studenej vojny sovietske školské učebné osnovy vyzdvihovali vykorisťovanie černochov ako ukážkový príklad amerického pokrytectva a drsnej povahy kapitalistického systému. (Cobb 2018) Spomínaní černosi však neprišli do krajiny, ktorá by ich vítala s otvorenou náručou, ale práve naopak, stretávali sa v ZSSR s rasizmom. (McClellan 1993: 373)
Napríklad v septembri 1931 začali 12 Afroameričania študovať na Medzinárodnej Leninovej škole, čo predstavovalo jedinečný experiment rasovej desegregácie na sovietskej pôde. Táto skupina černochov pochádzala z chudobných pomerov robotníckej triedy, mala iba minimálne vzdelanie, všetci boli členmi CPUSA a jedna z nich bola žena. Boli to deti árendátorov a mnoho z nich bolo súčasťou Veľkej migrácie černochov z Juhu na Sever. Študenti síce dostávali špeciálne výhody od školy (ako napr. doučovania zdarma alebo
32 POČIATKY VYUŽÍVANIA ČERNOŠSKEJ PROBLEMATIKY USA ZO STRANY ZSSR vreckové na cestovanie) no mimo nej zažívali rasizmus sovietskej spoločnosti. Na druhej strane však verejne rozprávali o americkom rasizme, čo považovali za svoje poslanie a benefitovala z toho aj sovietska strana, pretože sa jednalo o protiamerickú propagandu priamo od Američanov. (Roman 2011: 58)
Na to, že ZSSR nebol pre Afroameričanov rajom poukazuje príbeh Lovetta Fort- Whitemana, ktorého v roku 1925 Time magazín nazval „najčervenším z čiernych“. (Gilmore 2015: 233) Bol jedným z prvých členov Komunistickej strany USA a zakladateľom American Negro Labor Congress, ktorý bol prostriedkom strany na presadzovanie práv černochov, propagandu komunizmu v černošskej komunite a nábor černošských členov strany. (Cobb 2018) Fort-Whiteman sa v roku 1928 presťahoval do ZSSR, no postupne sa dostal do rozporov s vládnucou stranou, napokon bol v roku 1937 pre podozrenia zo špiónstva odsúdený a neskôr poslaný na 5 rokov do gulagu, kde ale zomrel na podvýživu v roku 1939. (Gilmore 2016: 233) Lovett Fort-Whiteman je príkladom toho, že ani vysokopostavení Afroameričania z CPUSA to v ZSSR nemali ľahké, a že po vystavení sovietskej realite mnohí z nich stratili ilúzie zo socializmu, za ktoré predtým doma bojovali.
Príkladom mediálnej propagandy na pôde Sovietskeho zväzu z tohto obdobia je karikatúra v novinách Bezbožník z roku 1930, ktorá ukazovala černocha obeseného na Soche slobody. V popise karikatúry sa píše, že lynčovanie černochov je najlepšia a najobdivuhodnejšia forma vyjadrenia rasovej nenávisti, ktorá sa rozvíja pod kresťanstvom. Pre buržoáziu a duchovenstvo je lynčovanie najjasnejším vyjadrením kultúry, kresťanskej morálky a činom, ktorý sa Bohu páči. (Obrázok 6 „V krajine Pána Boha, tj. Spojených štátoch amerických“) Ďalším môže byť karikatúra z tých istých novín od Dmitriho Moora z roku 1932 na podporu tzv. Scottsboro Boys. (Obrázok 7 „Slobodu väzňom Scottsboro!“) Jednalo sa o prípad, v ktorom boli v roku 1931 deviati Afroamerickí tínedžeri krivo obvinení zo znásilnenia dvoch belošiek vo vlaku v štáte Alabama. Prípadom sa zaoberala aj CPUSA, najmä člen strany James Allen. Ten v tej dobe pôsobil ako editor
33 POČIATKY VYUŽÍVANIA ČERNOŠSKEJ PROBLEMATIKY USA ZO STRANY ZSSR novín Southern Worker, ktoré vydávala CPUSA. (Miller et al. 2001: 387-390) Prípad dostal do povedomia verejnosti, ale zaujímala sa oň aj advokátska organizácia Medzinárodná ochrana práce (International Labor Defense), ktorá bola súčasťou Medzinárodnej červenej pomoci komunistickej internacionály, určenej na pomoc politickým väzňom „triedneho boja“. Na pozadí prípadu prebiehal spor medzi ILD a ďalšou organizáciou – NAACP, ktorá bude bližšie popísaná v 6. kapitole (Vzťah CPUSA s National Association for the Advancement of Colored People). Chlapcov chceli v tomto medializovanom procese reprezentovať obe. (Goodman, Stevenson 2017) Pravdou je, že NAACP prišla do závodu o prípad neskôr, navyše sa tradične nezapájala do prípadov, ktoré sa týkali znásilnení belošiek černochmi a mala aj finančné problémy. ILD nakoniec presvedčila rodičov obžalovaných, aby im dovolila jednotlivé prípady prevziať a nakoniec ich aj vyhrala. (Blakemore 2018) Prípad Scottsboro Boys bol kľúčový pre ILD aj CPUSA, pretože sa vďaka nemu dostali do povedomia domácej aj medzinárodnej verejnosti. (Martin 1987: 34)
Afroamerický boj za občianske práva bol v 20. a 30. rokoch jednou z najdôležitejších platforiem CPUSA. ILD – ako právnická odnož strany – reprezentovala znevýhodnených občanov pred súdom v prípadoch lynčovania alebo v súvislosti s Ku Klux Klanom. Tieto prípady pomohli urobiť stranu prijateľnejšou pre marginalizované skupiny, ktorým tradične chýbali finančné zdroje a spoločenská podpora na obhajobu pred súdom. (Blakemore 2018)
Na týchto dvoch konkrétnych príkladoch môžeme vidieť, že zapájanie sa Sovietskeho zväzu do černošskej problematiky v USA nebol iba fenomén studenej vojny, ale dialo sa tak dávno pred tým, ako začali tieto dve veľmoci medzi sebou otvorene bojovať o svoj vplyv vo svete.
34 POČIATKY VYUŽÍVANIA ČERNOŠSKEJ PROBLEMATIKY USA ZO STRANY ZSSR
5.2 Obdobie po druhej svetovej vojne
To, že počiatky černošskej revolúcie v USA sa zrodili na pozadí druhej svetovej vojny, tvrdia historici Richard Dalfiume a Geoffrey Perrett. Argumentujú tým, že práve toto boli roky, kedy Afroameričania začali prvýkrát sami a efektívne bojovať za svoje občianske práva. (Dalfiume 1968: 106, Perrett 1973: 323) Dôkaz posunu vidíme aj v tom, že pred vstupom USA do druhej svetovej vojny prezident Franklin D. Roosvelt podpísal Executive Order 8802. Premisou tohto výkonného nariadenia bol zákaz rasovej diskriminácie ktorýmkoľvek zmluvným partnerom USA v oblasti obrany, ďalej zriadil Výbor pre spravodlivé pracovné postupy (Fair Employment Practices Committee), čo bola regulačná agentúra na vyšetrovanie obvinení z rasovej diskriminácie. Hoci sa nejednalo o zákon, predstavovalo to prvú federálnu akciu, presadzujúcu rovnaké príležitosti a zákaz diskriminácie v zamestnaní v USA. (USA, Executive Office of the President Franklin D. Roosvelt 1941) FDR tak spravil pod nátlakom March on Washington Movement, vodca organizácie, A. Philip Randolph10 hrozil prezidentovi veľkým protestom v hlavnom meste, po prijatí výkonného nariadenia pochod zrušil. (Kruse, Tuck 2012: 6) Vojnová ekonomika do istej miery zlepšila postavenie černochov v USA a to najmä kvôli zvýšenému dopytu po polo-kvalifikovaných pracovníkoch. (Sparrow 2012: 17) Zásluhu na tom má aj spomínaný FECP, ktorý bol vytvorený práve na implementovanie Executive Order 8802. (Kruse, Tuck 2012: 3)
10 Asa Philip Randolph bol popredným lídrom a aktivistom v CRM v oblasti spravodlivého pracovného práva. V roku 1925 založil Brotherhood of Sleeping Car Porters, prvú afroamerickú odborovú organizáciu, ktorá bola formálne uznaná Americkou federáciou práce (American Federation of Labor). Randolph bol inšpirovaný prácami Marxa, podporoval boľševickú revolúciu a bol pod drobnohľadom domácej vlády. (Manning 1983: 209-233) Kritizoval však stalinizmus a totalitný režim v samotnom ZSSR, podľa neho sa dal pokrok černochov dosiahnuť iba v rámci demokracie. (Rosenberg 2006: 192)
35 POČIATKY VYUŽÍVANIA ČERNOŠSKEJ PROBLEMATIKY USA ZO STRANY ZSSR
Počas druhej svetovej vojny narukovalo vyše 1,1 milióna Afroameričanov do armády, v ktorej ale prakticky pretrvávala segregácia až do roku 194811, 125 000 z nich pôsobilo v zámorí. Najmä tí, ktorí sa z vojny vrátili a videli iné pomery vo svete sa dožadovali zmeny doma. Dôkazom toho je aj fakt, že členstvo v NAACP sa v priebehu vojny zvýšilo z 50 000 na 450 000. Černosi na Severe počas vojny upozorňovali na to, že americká antifašistická propaganda, ktorá volala po slobode a rovnosti nie je napĺňaná doma, keďže južanskí černosi nemohli prakticky voliť12. Na druhej strane si aj niektorí belosi – i keď často neradi – uvedomovali, že rasizmus v ich krajine nie je veľmi rozdielny od toho nemeckého. (Sanders 2008: 41)
Prezident FDR katalyzoval inštitucionalizáciu ľudských práv vo svete. V roku 1940 vyhlásil, že Spojené štáty budú „arzenálom demokracie“ a prisľúbil americkú pomoc Veľkej Británii v druhej svetovej vojne. (Skrentny 1998: 244) V Deklarácii Organizácie Spojených národov z roku 1942 podporilo 26 krajín vrátane Spojených štátov preambulu, ktorá sa začala slovami, že tieto krajiny sú: „...presvedčené, že úplné víťazstvo nad ich nepriateľmi je nevyhnutné pre obhajobu dôstojného života, slobody, nezávislosti a náboženskej slobody, a na zachovávanie ľudských práv a spravodlivosti vo svojich krajinách, ako aj v iných krajinách, a že sú teraz oddané spoločnému boju proti divokým a brutálnym silám, ktoré si snažia podrobiť svet.“ (Declaration by The United Nations 1942) V roku 1945 bola podpísaná Charta OSN a v roku 1948 OSN schválila Deklaráciu ľudských práv. Všetky vyššie spomínané akty slúžili na inštitucionalizovanie rovných ľudských práv ako kultúrnych pravidiel pre svetovú spoločnosť a ich nedodržiavanie by len ťažko dovolilo krajine stať sa svetovým lídrom.
11 Prezident Harry S. Truman podpísal v roku 1948 Executive Order 9981, výkonné nariadenie, ktoré znamenalo zrušenie diskriminácie na základe rasy, farby pleti, náboženstva alebo národného pôvodu v ozbrojených silách USA. (USA, Executive Office of the President Harry S. Truman 1948) 12 Volebné právo bolo podmienené pravidlami, ktoré väčšina Afroameričanov nespĺňala, napr. dosiahnutím určitého stupňa vzdelania, vlastníctvom nehnuteľnosti alebo tzv. grandfather clause – muž mohol voliť, keď mohol voliť v minulosti jeho starý otec. (The Grandfather Clause and the Fifteenth Amendment 1911: 338)
36 POČIATKY VYUŽÍVANIA ČERNOŠSKEJ PROBLEMATIKY USA ZO STRANY ZSSR
5.2.1 Civil Rights Congress
Medzinárodná ochrana práce sa po druhej svetovej vojne spojila s National Federation for Constitutional Liberties a National Negro Congress a vznikol tak v roku 1946 Civil Rights Congress. (Weiss-Wendt 2017: 229) Medzi najznámejšie prípady, do ktorých sa zapojili chronologicky patria: Willie McGee (1945), Rosa Lee Ingram (1947), Trenton Six (1948) a Martinsville Seven (1949). (Martin 1987: 25-52) Vo všetkých prípadoch bol zainteresovaný aj zakladateľ CRC, William L. Patterson13, právnik, ktorý je známy ako „prvý americký čierny komunista“. (Weiss-Wendt 2017: 229) CRC bol do veľkej miery vnímaný ako alternatíva a rival National Association for the Advancement of Colored People. CRC zápasilo s NAACP o zastupovanie Afroameričanov pred súdom podobne, ako tomu bolo v prípade Scottsboro Boys, v ktorom ale nakoniec prípad dostal predchodkyňa CRC – ILD. Viackrát však spolupracovali, pričom NAACP sa venovala skôr právnej stránke prípadov a CRC sa snažilo vytvoriť spoločenský tlak. (Treuhaft 1989: 43-44) Príkladom je aj spomínaný prípad Rosy Lee Ingramovej, ktorú síce zastupovalo NAACP, ale CRC ho dostalo do povedomia verejnosti. (Martin 1987: 33-39) Absencia CRC v právnom tíme Ingramovej bola zapríčinená najmä afiliáciou CRC s Komunistickou stranou USA (na rozdiel od svojej predchodkyne ILD nebola oficiálne komunistickou organizáciou), organizácia bola preto odmietaná niektorými právnikmi a nakoniec to aj viedlo k jej zániku v roku 1956. (Martin 1987: 26) Za spojenie s komunistami môže aj účasť v tzv. Top Eleven prípade, kde CRC v roku 1949 zastupovala pred New Yorským súdom lídrov CPUSA a ich regionálnych zástupcov. To ďalej zatienilo ich image a pôvodnú myšlienku organizácie zameranej na ochranu a presadzovanie občianskych práv Afroameričanov. (Martin 1987: 27)
13 William L. Patterson sa narodil v roku 1981, získal právnický titul na Hastings College of Law. Bol členom Komunistickej strany USA, štátnym tajomníkom Medzinárodnej ochrany práce medzi rokmi 1932–1937 a zakladateľom Civil Rights Congress. (International Labor Defense 2019: 5, 8)
37 POČIATKY VYUŽÍVANIA ČERNOŠSKEJ PROBLEMATIKY USA ZO STRANY ZSSR
Tieto prípady sa diali na pozadí prvých rokov, kedy sa Spojené štáty a Sovietsky zväz stali nepochybnými súpermi a konkurentami o „zóny vplyvu“ v Európe a tiež v rozvojových krajinách. Dôležitý bol aj fakt, že tento boj bol konštituovaný novými nadnárodnými kultúrnymi pravidlami o morálke. Ľudské práva boli vnímané ako dôležitá inštitúcia, ktorá utvárala stratégie oboch superveľmoci. (Skrentny 1998: 245)
5.2.2 Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídy
Anton Weiss-Wendt sa zaoberá výskumom genocídy so zameraním na moderné európske dejiny. Vo svojej knihe The Soviet Union and the Gutting of the UN Genocide Convention z roku 2017 sa dopodrobna venuje tomu, čo prebiehalo na pozadí jednaní o Dohovore. Opisuje hlavne pozíciu ZSSR a to, ako oslabila rozsah a účinnosť medzinárodnej zmluvy, napr. nezačlenením politických skupín, ako potenciálnej marginalizovanej jednotky popri národnostných, etnických, rasových a náboženských skupinách. Na druhú stranu ukazuje, akú úlohu hrala v sovietsko-amerických vzťahoch.
Príklad konferencie, ktorej neskorším výsledkom bol Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídy z roku 1948, ukazuje, ako sa studená vojna odohrávala v právnej oblasti a naopak, ako sa medzinárodné právo v oblasti ľudských práv stalo prvkom ideologického boja. (Weiss-Wendt 2017: 5) Medzi niektorými akademikmi boli názory, že rasová segregácia viac uchovávala „negroidnú rasu“ ako samostatnú entitu, ako by ju ničila. Tvrdili, že nie zachovanie, ale zrušenie zákonov Jima Crowa by predstavovalo akt genocídy. Tento názor vyjadril napr. Richard D. Gilliam vo svojom článku The Genocide Convention and Racial Relations. Na záver však pripustil, že násilie bieleho Američana voči černošským spoluobčanom bolo najbližšie k prejavu genocídy v Spojených štátoch. (Elder 2005: 496)
We Charge Genocide: The Historic Petition to the United Nations for Relief from a Crime of the United States Government against the Negro People je petícia z decembra roku 1951,
38 POČIATKY VYUŽÍVANIA ČERNOŠSKEJ PROBLEMATIKY USA ZO STRANY ZSSR ktorou William L. Patterson, Paul Robeson14 a W. E. B. Du Bois15 obviňovali USA na pôde OSN z genocídy na základe Dohovoru, ktorý vstúpil v platnosť v januári toho roku. Ten definoval akty genocídy vágne, ako: „...činy spáchané s úmyslom úplne alebo čiastočne zničiť národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu“. (UN General Assembly 1951) Celý dokument mal so štatistikami a výskumom vyše 250 strán. (Helps 2018: 2) CRC, ktorý inicioval celú kampaň poukázal na 152 prípadov, ktoré sú podľa autorov konkrétnymi príkladmi na podporu argumentu. Jednalo sa o smrti neozbrojených afroamerických občanov, ktorí boli obeťami policajtov alebo lynčových davov. (Glenn 2017)
Petícia získala mnoho ohlasov vo svete a podporu socialistických krajín, naopak doma dostala zmiešané a negatívne reakcie. Tie sa vo všeobecnosti zhodovali v tom, že jediné, čomu pomohla je rozširovanie komunistickej ideológie. ZSSR naozaj použil tento dokument ako dôkaz zlých podmienok pre černochov v USA. (Martin 1997: 39-40) V dokumente totiž tvrdili, že inštitucionalizovaný útlak a masakrovanie Afroameričanov spĺňa definíciu genocídy, no podľa Weiss-Wendta sa prirovnaním amerického rasizmu k nacistickému antisemitizmu iba snažili demonštrovať nadradenosť komunizmu. (Weiss- Wendt 2017: 235) Petícia We Charge Genocide nemala takmer žiadne medzinárodné dopady. Jeden z hlavných dôvodov bol, že aj predstavitelia krajín, ktoré s obsahom súhlasili sa nechceli do interných záležitostí krajiny miešať, lebo mali napr. sľúbenú finančnú pomoc z USA. (Plummer 1996: 218)
14 Paul Robeson sa narodil v roku 1898, bol to afroamerický herec, športovec, aktivista a socialista, vo svojej dobe medzinárodne známy. Svojou popularitou sa snažil upozorňovať na černošskú problematiku v USA. (Horne 2016) V roku 1953 bol ocenený Stalinovou cenou za mier. (Robeson 1953) 15 W.E.B. Du Bois sa narodil v roku 1868, bol prvým Afroameričanom, ktorý získal Ph.D. titul z Harvard University, bol pionierom americkej sociológie, plodným autorom a jedným zo zakladateľov NAACP. Počas svojich štúdií v Nemecku sa zoznámil so socialistickými myšlienkami a v roku 1961, dva roky pred svojou smrťou, sa stal členom Komunistickej strany USA. (Lindemann 2009) Du Bois bol aj hlavným editorom NAACP časopisu The Crisis, ktorý podporoval povedomie o nespravodlivosti voči Afroameričanom. (Honda 2009: 182)
39 KOMUNISTICKÁ STRANA USA
6 Komunistická strana USA
Komunistická strana Spojených štátov amerických vznikla v roku 1919 po oddelení sa od Socialistickej strany Ameriky (Socialist Party of America). (Goldfield 2009) V spomínanom roku založenia mali obe strany dokopy 34000 členov, z ktorých iba 4000 hovorilo po anglicky a väčšina sa prisťahovala do USA po októbrovej revolúcii v roku 1917. (Connor 1999: 71) CPUSA nebola iba strana, ktorá mala svojou silne ľavicovou politikou a marxistickou ideológiou blízko ku Kominterne, bola to organizácia priamo podriadená Sovietskemu zväzu, jeho zahraničnej politike a bezpečnostným cieľom. (Connor 1999: 66) Závislosť nebola iba dogmatická, ale aj ekonomická a organizačná. Moskva diktovala, kto a akým spôsobom bude stranu viesť, čoho príkladom je rozhodnutie Moskvy z roku 1921 o tom, že sa musia Spojená komunistická strana (United Communist Party) a CPUSA spojiť do jednej. (Connor 1999: 67)
Dean J. Kotlowski opísal v knihe Michaela J. Pfeifera, ktorý sa vo svojom vedeckom výskume zaoberá lynčovaním, záujem Komunistickej strany USA o prípady v Marylande a Indiane v rokoch 1930–1933. Konečným dopadom účasti CPUSA nebol nárast Afroameričanov v jej radoch, alebo zlepšenie ich mienky o Sovietskom zväze, ale to, že komunistická pozornosť zvýšila povedomie o lynčovaniach v organizáciách, ktoré sa oň predtým veľmi nezaujímali, napr. v NAACP. Komunisti tak nevedome posilnili NAACP a jej ideály o integrácii už v 30. rokoch. (Kotlowski 2017: 146, 147)
Z kampane CPUSA môžeme pozorovať tri témy proti lynčovaniu. Prvou bol oportunizmus. Pri snahe ohromiť černochov CPUSA využila rôzne taktiky, vrátane masových zhromaždení, pouličných demonštrácií a agitačných letákov, alebo karikatúr na stránkach Daily Worker. V rámci silnej anti-kapitalistickej propagandy CPUSA tej doby, išlo o zdôrazňovanie otázok rasovej spravodlivosti a boja proti lynčovaniu, čo nakoniec spôsobilo, že afroamerickí robotníci sa stali cieľovou skupinou pre NAACP, aj pre CPUSA. (Kotlowski 2017: 147-148)
40 KOMUNISTICKÁ STRANA USA
Druhou témou je pragmatizmus Komunistickej strany. Počas 30. rokov Afroamerickí regionálni komunisti upravovali oficiálne doktríny Moskvy tak, aby vyhovovali perspektívam a potrebám miestnych. Lynčovania tak Daily Worker vyobrazoval ako príklad triedneho vykorisťovania, v dobe Veľkej hospodárskej krízy sa napr. zameriaval na ekonomické neprávosti v krajine. (Kotlowski 2017: 148)
Tretím rysom je idealizmus. Podľa historika Vernona L. Pedersena členovia CPUSA úprimne verili, že vytvárajú hnutie, ktoré oslobodzuje ľudstvo od hospodárskeho, intelektuálneho a sociálneho útlaku. Mnohí členovia strany sa domnievali, že chudoba, segregácia a diskriminácia privedú Afroameričanov do komunistického tábora. CPUSA sa niekedy zamerala na nábor černochov bez toho, aby opustila ideál zmiešanosti rás. Dôkazom toho je leták s heslom: "Negro & White Unite Against Boss Terror!" (Kotlowski 2017: 149) Toto heslo sa vo svojej skrátenej forme "Negro and White Unite" dostalo do povedomia v 60. rokoch, no nie vďaka CPUSA, ale aktivistom za občianske práva černochov z rôznych prostredí.
Komunistická strana USA po celú dobu existencie ZSSR popierala svoje finančné sponzorovanie, tieto tvrdenia sú však jasné vyvrátené odtajnenými dokumentami. Už od 20. rokov boli príspevky pre stranu kľúčové a postupne sa zvyšovali. V roku 1958 išlo napr. o 210 000 USD a v roku 1965 až o 1 000 000 USD. Spôsoby predaja finančných prostriedkov boli rôzne, od prania špinavých peňazí firmami členov strany až po použitie obchodných cestujúcich. (Klehr, Haynes, Anderson 1998: 148) Obhajcovia CPUSA v tejto otázke, vrátane tých, ktorí mali málo alebo žiadne sympatie k jej názorom, všeobecne považovali amerických komunistov za akúsi idealistickú skupinu rebelov. Mnohí jednoducho bagatelizovali sovietske napojenie na stranu a sympatie pripísali ich ideologickej podobnosti. Príbehy „moskovského zlata“, ktoré financovali stranu alebo záhadných vyslancov Kominterny, ktorí na ňu dohliadali, boli odmietuté ako výsledok paranoidných obáv. (Klehr, Haynes, Anderson 1998: 3) V pohľade anti-komunistov však finančná pomoc Moskvy zdôraznila úlohu CPUSA ako zahraničného agenta: podobne ako
41 KOMUNISTICKÁ STRANA USA ktokoľvek, kto je finančne závislý od iného, strana nemohla byť úplne autonómna. So zahraničnými peniazmi prichádzal aj zahraničný vplyv. (Klehr, Haynes, Anderson 1998: 108) Vláda Spojených štátov amerických sa oprávnene obávala špionáže z radov CPUSA pre ZSSR. (Haynes, Klehr 1999) Príkladom je prípad manželov Rosenbergových, ktorých rozsudok trestu smrti z dôvodu špionáže zdvihol vlnu medzinárodného odporu. Ich vina sa potvrdila až po rozpade Sovietskeho zväzu, keď USA zverejnili výsledkov projektu VENONA. Ten sa venoval dekódovaniu sovietskych šifier a preto mohli byť detaily o ňom zverejnené až po konci studenej vojny. (Benson 2012)
6.1 McCarthizmus
Komunistická strana USA a komunizmus neexistovali v Spojených štátoch vo vákuu, s ich pôsobením bola spojená aj patričná reakcia vlády a príslušných orgánov. Táto vnútroštátna klíma éry, ktorá vznikla z obáv z komunizmu v USA sa dá často charakterizuje ako McCarthizmus.
V roku 1938 vznikol Výbor pre neamerickú činnosť (House Un-American Activities Committee), bol to vyšetrovací výbor, ktorého terčom bola nelojálnosť jednotlivcov, štátnych zamestnancov a organizácií, ktoré boli podozrivé zo spolupráce s komunistami. Výbor bol po celú dobu svojej existencie obviňovaný zo zneužívania moci a porušovania 1. dodatku Ústavy o slobode prejavu a združovania sa. (Schultz 2019) V roku 1940 bol prijatý aj tzv. Smith Act, federálny zákon, ktorý sa nazýval aj The Alien Registration Act. Bol to zákon o zákaze určitých činností, ktoré mali rozvracať americkú spoločnosť. Mal zmeniť a doplniť právne predpisy týkajúce sa prijímania a vyhostenia cudzincov, požadovania odtlačkov prstov a registrácie cudzincov. Stanovil tresty za obhajovanie zvrhnutia vlády USA a vyžadoval, aby sa všetci dospelí občania bez amerického občianstva, registrovali u federálnej vlády. (Thompson 2019) Neskôr, v roku 1947 prijala vláda Harryho S. Trumana Executive Order 9835, nariadenia ktoré prikazovalo, aby federálni zamestnanci štátnej
42 KOMUNISTICKÁ STRANA USA služby preukazovali lojalitu, tak, že nebudú nijako afiliovaní s komunistickými, fašistickými a inými rozvracačskými organizáciami. Výsledkom bolo vytvorenie zoznamu podvratných organizácii (Attorney General’s List of Subversive Organizations), ktorý mal byť iba poradným, no všetky organizácie, ktoré sa na ňom objavili boli spolu so svojimi členmi na čiernej listine. (Goldstein 2006) Na tomto zozname sa postupne objavovali všetky komunistické a socialistické organizácie, spomínané zákony sú konkrétnym príkladom strachu alebo až paranoje Spojených štátov zo sovietskej špionáže a infiltrácie.
Opatrenia ako HUAC, Smith Act, alebo Executive Order 9835 vydláždili cestu Senátorovi zvolenému za štát Wisconsin v roku 1946 – Josephovi McCarthymu. Jeho vzostup do národného povedomia prišiel v prvej polovici 50. rokov. Začalo to jeho prejavom pred Republican’s Women Club v meste Wheeling v Západnej Virginii vo februári roku 1950. Mal tam predniesť zoznam komunistov, ktorí vtedy pracovali na Ministerstve zahraničných vecí, tým priniesol na scénu obavy z vnútorného prevratu ako predseda Výboru Senátu pre vládne vyšetrovanie. (McNamara 2005: 85-86) Výsluchy pred Senátom začal robiť v roku 1953. Boli však vysielané americkou televíziou a znížili mu kredibilitu v momente, keď sa ľudia začali pýtať, či jeho obvinenia neobsahujú viac formy ako obsahu a dôkazov. (Fox Piven, Cloward 1979: 164-165) Senátor sa stiahol tak rýchlo, ako sa dostal na výslnie, no stačilo to na to, aby ovplyvnil jednu celú éru Spojených štátov.
Riaditeľ FBI, J. Edgar Hoover dostal mandát vypátrať komunistickú infiltráciu. Prezidenti schvaľovali odpočúvania a FBI začalo sledovať lídrov CRM minimálne od roku 1919. Bez ohľadu na osobné snahy po pokroku v oblasti občianskych práv sa prezidenti skutočne komunistov obávali. Odpočúvanie a neustále sledovanie boli porušením práv. Hoover bol veľmi vplyvný muž a tak ho dlhú dobu nikto v jeho činnosti nezastavoval, aj keď často robil bizarné útoky na vodcov CRM, akým bolo napr. nahrávanie sexuálnych stretnutí, ktorými chcel znížiť legitimitu týchto osobností. (O’Reilly 1989: 122-123) Hoover sa na adresu CRM a komunizmu vyjadril: „Vieme, že komunistický vplyv v ‚Negro‘
43 KOMUNISTICKÁ STRANA USA hnutí existuje a je to tento vplyv, ktorý je preň životne dôležitý.“ Každý, kto pracoval pre CRM musel byť podľa šéfa FBI automaticky komunista. (Watson 2011)
McCarthizmus nepredstavoval konkrétnu doktrínu, ale skôr klímu strachu a politického zastrašovania v krajine. Preto sa obdobie označuje aj ako hon na čarodejnice. (Schoeneman 1975: 529) Výsluchy pod zámienkou spojenia s komunistami, boli mierené na nepohodlných jednotlivcov, najmä so zámerom odstaviť týchto ľudí z verejného a politického života. Ich dôsledkom boli zničené kariéry, paranoja z ľudí s odlišnými názormi a všeobecný strach z asociácie s určitými organizáciami, jednotlivcami alebo aj rodinnými príslušníkmi. (Schoeneman 1975: 551-552) Obhajcovia McCarthizmu alebo niektorých jeho aspektov zdôrazňujú hĺbku a vážnosť preukázanej sovietskej špionáže dokázanej napr. vyššie spomínaným projektom VENONA a tým, že CPUSA evidentne verbovala špiónov pre ZSSR spomedzi amerických občanov.
6.2 Komunistická strana USA v 50. a 60. rokoch
V 30. rokoch spájala CPUSA širokú škálu černošských odborov, jej silným hnacím motorom bola aj rastúca vlna fašizmu a nacizmu16. V 40. a 50. rokoch bola zasiahnutá McCarthyho čistkami, ktoré boli okrem čŕt spomínaných v predchádzajúcej podkapitole, sprevádzané napr. aj tzv. Taft-Hartley Act17. Väčšina odborov pod záštitou CPUSA bolo vylúčených z Kongresu priemyselných organizácií (Congress of Indrstrial Organization).
16 Keď sa napr. v roku 1939 ZSSR spojilo s nacistickým Nemeckom paktom Molotov–Ribbentrop proti Poľsku, z CPUSA odišlo iba 13 % členov, čo bolo relatívne málo vzhľadom k dovtedajším silným anti- nacistickým rétorikám v strane. Aj toto ukazuje nadradenosť ZSSR, ktorý bol v ich očiach neomylný a iba „pomáhal utláčaným Ukrajincom a Bielorusom z otroctva“. (Connor 1999: 67) 17 Federálny zákon z roku 1947, formálne nazývaný Labor-Managment Relations Act bol prijatý cez veto prezidenta Trumana. Bol namierený proti odborom – najmä komunistickým. Obmedzil napr. politické príspevky odborom; požadoval od príslušníkov odborov, aby pod prísahou odmietli akékoľvek komunistické pridruženie; povolil odborové združenia iba v prípadoch, keď to umožňuje aj štátne právo a tam, kde za ne hlasovala väčšina pracovníkov; vyžadoval od odborov, aby štrajk oznámili 60 dní vopred a zúžil definíciu nekalých pracovných praktík. (Editori Encyclopaedia Britannica 2015)
44 KOMUNISTICKÁ STRANA USA
(Connor 1999: 72) Rastúca strata odborov ako zbrane proti útlaku viedla černošských pracovníkov k tomu, aby hľadali iné formy organizácie, nezávislé od vedenia odborových zväzov. Niektoré mali podobu jednotlivých kandidátov, iné formu komunitných organizácií, spoločenských klubov alebo neformálnych skupín, ktoré sa schádzali okolo volebných kampaní alebo konkrétnych sťažností. (Saba 1978) Hlavným problémom zo strany CPUSA bola všeobecná marginalizácia opresie černochov na čisto ekonomický problém, ktorú brali ako súčasť triedneho boja v súlade s historickým materializmom. (Shawki 2006: 129) Komunistická strana navyše sústredila problém afroamerických občianskych práv na zákony Jima Crowa na Juhu a Sever vypustila. (Connor 1999: 72) CPUSA bola takmer slepá voči chybám Moskvy, pokiaľ ich na ne neupozornila sama, resp. jej nový vodca Nikita Chruščov na XX. zjazde Kominterny v roku 1956, kde vo svojom prejave odsúdil zločiny Stalinovho režimu. Počet členov strany klesol medzi rokmi 1956 a 1958 na 3000, čo bolo menej, ako sa k strane hlásilo v roku 2017. (Gómez 2017) Ďalšia vec, ktorá zhoršila reputáciu ZSSR bolo násilne potlačené povstanie v Maďarsku v roku 1956, ktoré bolo sovietskym satelitom. Vtedajší Výkonný tajomník NAACP, Roy Wilkins, odsúdil americké pokrytectvo v súvislosti s touto udalosťou. Podľa neho existovala analógia medzi opresiou Maďarov a Afroameričanov a odsudzoval domácu vládu, ktorá chválila a dokonca hmotne podporovala maďarskú rezistenciu, zatiaľ, čo doma kritizovala černošské protesty. (Rosenberg 2006: 207-208)
Hoci sa v 50. a 60. rokoch McCarthyho éra a perzekúcie upokojovali, strana bojovala s internými problémami. (Dudziak 2000: 154) Časť chcela demokratizáciu a po nástupe Gusa Halla18 na post predsedu v roku 1959 prišlo k čistkám z radov týchto revizionistických členov. Jednalo sa o podporovateľov maoizmu a kubánskej revolúcie, ktorí neskôr v roku 1961 založili Progressive Labor Movement. (Saba 1975) Po preriedení
18 Gus Hall sa narodil v roku 1910, bol predsedom Komunistickej strany USA od roku 1959 až do svojej smrti v roku 2000. Bol štvornásobným kandidátom na prezidenta, pričom každý krát získal menej hlasov ako iní ľavicoví kandidáti. Bol ocenený rádom Lenina. (Editori Encyclopaedia Britannica 2019)
45 KOMUNISTICKÁ STRANA USA
členov nevedeli americkí komunisti podporovaní Sovietmi černochom poskytnúť podporu, aj keby chceli. CRM a všeobecné hnutie za práva robotníkov sa rozdelilo. Navyše černošskí robotníci začali sami prejavovať iniciatívu nad snahou ukončiť svoju opresiu. (Elitzik 1978)
Historik John Haynes sa vo svojej dlhoročnej práci venuje výskumu sovietskej špionáže v USA. V roku 2010 vystúpil pred Library of Congress, aby priblížil knihu, ktorú napísal spolu s Harveym Klehrom a Alexandrom Vassilievom: Spies: The Rise and Fall of the KGB in America. Mimo iného hovoril aj o dostupnosti výskumných zdrojov na túto tému. Archívne zdroje v oblasti komunistickej špionáže boli v minulosti veľmi obmedzené. Spravodajské a bezpečnostné agentúry sú z rozumných inštitucionálnych dôvodov opatrné voči otvoreniu svojich archívov historickému výskumu. Materiál začínal byť v priebehu desiatok rokov dostupný len veľmi pomaly. Mnoho špionážnych zdrojov sa týka vypočúvaní pred HUAC a Kongresom Spojených štátov – napr. od Elizabeth Bentleyovej, Algera Hissa, manželov Rosenbergových, alebo sa jedná o memoáre – napr. kniha Witness od Whittakera Chambersa. Väčšina zdrojov je z rozpätia rokov 1943–1950 a medzi novinármi a historikmi navyše existujú pochybnosti o ich spoľahlivosti. V 70. a 80. rokoch sa začali spomedzi vyšetrovacích spisov FBI objavovať nové zdroje vďaka Freedom of Information Act19 z roku 1967. FBI online archívy sú v dnešnej dobe veľmi rozsiahle a naopak ruské archívy sú dostupné iba vo fyzickej verzii a to konkrétne v Ruskom štátnom archíve sociálno-politických dejín v Moskve. (Haynes 2010)
19 Zákon hovorí o úplnom alebo čiastočnom odtajnení predtým nezverejnených informácií a dokumentov vlády USA a jej orgánov na vyžiadanie. Zámer bol spraviť vládne agentúry transparentnejšími a zľahčiť občanom identifikovanie problémov vo fungovaní vlády, no skôr ako verejnosť ho využívajú podniky a právnické firmy. (USA, Congress 1967; Galka 2017)
46 KOMUNISTICKÁ STRANA USA
6.3 Vzťah CPUSA s National Association for the Advancement of Colored People
National Association for the Advancement of Colored People bola založená v roku 1909 veľkou skupinou ľudí, medzi ktorými boli černosi, napr. W. E. B. Du Bois, Ida B. Wells, Archibald Grimké, ale aj belosi ako Henry Moskowitz alebo Mary White Ovington. (NAACP 2019) NAACP bola prvá organizácia založená konkrétne na protest proti systému Jima Crowa a rasovej nerovnosti v USA. (Morris 1999: 520) NAACP bola do veľkej miery elitárska organizácia, jej hlavný a najúspešnejší právnik Thurgood Marshall20 ju niekedy nazýval „National Association for the Advancement of Certain People“. Bola zložená z černochov, ktorí patrili prevažne do strednej triedy a mali vysokoškolské vzdelanie. Tento fakt vo veľkej miere kritizovali komunisti a nazývali ju buržoáznou organizáciou. Zaujímala sa primárne o právnickú činnosť, zameranú proti pracovnej, rasovej a volebnej diskriminácii. (Treuhaft 1989: 43) NAACP si uvedomovala rastúcu popularitu CPUSA medzi Afroameričanmi v 30. rokoch a bála sa o svoju pozíciu. Dôkazom toho je napr. vyjadrenie W. E. B. Du Boisa, ktorý hovoril o kline, ktorý strana vráža medzi členov NAACP. (Foner 1991: xxii) Sám Du Bois v roku 1948 odišiel z NAACP, pretože sa v čase McCarthyho čistiek stali jeho ľavicové názory neprijateľné pre image asociácie. Pre HUAC predstavoval typickú dvojitú hrozbu, pretože bol zároveň ľavičiarom aj černošským aktivistom. Vzťah s organizáciou, ktorú pomohol vybudovať bol v dôsledku strachu o jej reputáciu tak zlý, že mu zakázali robiť prednášky na akejkoľvek pôde Asociácie. (Horne 1986: 125-136)
Počas studenej vojny bola NAACP, tak ako aj iné proti-segregačné organizácie, pod vládnym dozorom. Kvôli anti-komunistickej atmosfére McCarthizmu nechcela pôsobiť veľmi radikálne a jej výroky proti Kongresu a Trumanovej administratíve sa zmierňovali.
20 Thurgood Marshall sa narodil v roku 1908 v Baltimore, v roku 1933 získal právnicky titul na Howard University . V roku 1940 založil právnu vetvu NAACP (Legal Defense Fund). Bol hlavným právnikom v prípade Brown v. školská rada Topeky a v roku 1967 prvým Afroamerickým sudcom Najvyššieho súdu. (LDF Director-Counsels)
47 KOMUNISTICKÁ STRANA USA
Prejavovalo sa to napr. v nižšej asertivite na pôde OSN, kde sa predtým snažila o prepojenie domáceho boja o občianske práva s bojom o ľudské práva vo svete. (Goluboff 2007: 219) Občianske organizácie boli na tenkom ľade, nemohli protestovať proti americkému systému ako takému, ani kolonializmu západnej Európy, ktorá bola spojencom USA. (Dudziak 2000: 11)
NAACP v roku 1950 zakázala členstvo v organizácii hocikomu, kto bol komunistom, poverila svoju výkonnú radu a personál aby zistili, ktoré jej vetvy sú infiltrované komunistami. (Rosenberg 2006: 195) Výkonný tajomník Asociácie medzi rokmi 1929 a 1955, Walter White, hovoril o nebezpečenstve infiltrácie. Podľa neho však fakt, že sa to v histórii ešte nepodarilo, vypovedal o tom, že na to NAACP nie je náchylná. Úspech komunistov pripisoval ich oportunizmu a fakt, že na svoju stranu nedokázali dlhodobo dostať černošskú menšinu pripisoval fundamentálnemu odkazu otroctva, z ktorého plynie odpor voči totalitnej, aká bola v ZSSR. Tvrdil, že jediný spôsob, ako poraziť domáci komunizmus bol vytvoriť ozajstnú demokraciu v USA. (Rosenberg 2006: 195-196)
NAACP sa bála asociácie s komunizmom a ZSSR, vo všeobecnosti sa snažila nespolupracovať s organizáciami, ktoré mali k nim blízko. Thurgood Marshall napr. už v roku 1947 rezignoval z Lawyer’s Guild, kvôli ich obhajobe komunizmu. NAACP sa nielenže bála spájania s komunizmom, ona ho aj sama odsudzovala. (Goluboff 2007: 220) Napr. v roku 1950 kritizovala ZSSR, severokórejský útok za 38. rovnobežku a podporovala americkú účasť v kórejskej vojne. Konštatovala, že iba zbrane nezaistia porážku komunizmu a vyhratie priazne vo svete. Podľa nich mali USA žiť a demonštrovať demokraciu bez limitov rasy a národnosti doma. NAACP komentovala rasový podtón vojny, ale aj zahraničnú politiku USA v Ázii, podľa nich Amerika vyhrá vojnu, ale neboli si istí, či je schopná vyhrať mier. (Rosenberg 2006: 186-187)
NAACP bola liberálna organizácia, ktorá sa snažila o desegregáciu bez revolúcie v rámci amerického systému. Komunisti s ňou v niektorých prípadoch spolupracovali, lebo kvôli zaostávaniu nemali ani inú možnosť. No jej uspokojenie sa s vtedajším systémom,
48 KOMUNISTICKÁ STRANA USA v rámci ktorého sa snažila nájsť zrovnoprávnenie neprijímali za svoje. To, že sa v 50. rokoch Civil Rights Congress a združenia odborov stali nástrojmi NAACP a ostatných CRM organizácii považovali za možnosť ovplyvniť ich zvnútra. (Saba 1978) Veľa členov CPUSA bolo proti poprednej pozícii „buržoáznych“ černochov v hnutí a nevedeli sa stotožniť ani s významnou úlohou, ktorú nabrali kostolné komunity od druhej polovice 50. rokov. (Stevens 1955: 63)
49 NAJVÝZNAMNEJŠIE UDALOSTI BOJA ZA AFROAMERICKÉ OBČIANSKE PRÁVA
7 Najvýznamnejšie udalosti boja za Afroamerické občianske práva
Od rozhodnutia Najvyššieho súdu v prípade Brown v. školská rada Topeky v roku 1954 sa datuje éra najväčších pokrokov v Afroamerickom hnutí za občianske práva a v anglosaskej literatúre sa obdobie medzi rokmi 1954 a 1965 označuje za Civil Rights Movement. Koniec je ohraničený prijatím Voting Rights Act of 1965 prezidentom Lyndonom B. Johnsonom. V súvislosti s prípadom Brown je spomínaná aj udalosť amerických dejín nazývaná Little Rock Nine z roku 1957, ktorá sa týkala nedodržania rozhodnutia Brown v štáte Arkansas. Situáciu vyriešil až prezident Eisenhower vydaním Executive Order 10730.
Ďalšia podkapitola je venovaná lynčovaniu a následnej smrti Emmetta Tilla z roku 1955. Udalosť síce nebola významná svojim právnym dopadom, ale je príkladom lynčovania, ktoré bolo veľkou súčasťou amerického rasizmu a podľa autorky je dôležité ho adresovať.
Ďalšou významnou udalosťou bol bojkot autobusovej dopravy v Montgomery v štáte Alabama, ktorý začal na konci roka 1955 a trval takmer rok. Okrem zákazu segregácie v autobusovej doprave v Montgomery viedol aj k vzniku Southern Christian Leadership Conference a vzostupu Martina Luthera Kinga, Jr. Kapitola bude uzavretá prijatím Civil Rights Act of 1957 prezidentom Eisenhowerom.
Na vyššie spomínaných príkladoch sa budú táto a nasledujúce kapitoly snažiť demonštrovať to, že spôsoby, ako politický aktér zamýšľa a sleduje svoje záujmy, sa formujú podľa toho, koho aktér vníma ako publikum a navyše to, ako on sám vníma očakávania okolia na svoje konanie. Federálna vláda mala obavy o svetovú mienku a jej publikum bolo celý svet. Americkí a rovnako aj sovietski politickí vodcovia vnímali nové pravidlo, ktoré začalo platiť vo svete po druhej svetovej vojne. Bol ním názor, že ľudia všetkých rás sú si rovní, z čoho vyplýva, že by mali mať rovnaké práva ako belosi. Vedeli,
50 NAJVÝZNAMNEJŠIE UDALOSTI BOJA ZA AFROAMERICKÉ OBČIANSKE PRÁVA
že tento postoj by sa mala snažiť zastávať každá krajina, ktorá chce vedúcu pozíciu vo svete. Biely dom a Ministerstvo zahraničných vecí boli však jediné agentúry vlády USA, ktoré pravidelne prejavovali záujem o občianske práva. Hlavný dôvod bol ten, že sa pravidelne dostávali do kontaktu so svetovým publikom. Politickí aktéri v týchto organizáciách boli neustále v kontakte s cudzími krajinami a preto poznali podmienky pre medzinárodnú legitimitu. Lobovali za občianske práva, vo vláde tak mali vedúcu pozíciu, pretože vedeli, že otázka desegregácie presahuje záujmy politických strán a častokrát aj ich vlastný záujem o práva Afroameričanov. CRM aktivisti často pred Američanmi, ktorí by sa inak o túto tému nezaujímali, označovali černošské práva za studenovojnovú problematiku národných záujmov krajiny. (Skrentny 1998: 241-243)
Príkladom nezáujmu ostatných je publikum Deep South. Občania sa netrápili svetovou mienkou, ani otázkami rovných práv a preto to nezaujímalo ani lokálne vlády. Úroveň legitimity lídrov v štátoch ako Alabama a Mississippi sa teda líšila od štandardov týkajúcich sa Bieleho domu. Demonštruje to napr. averzia federálnej vlády voči použitiu vojska proti protestujúcim v kontraste s častým zapojením lokálnej polície. (Skrentny 1998: 243)
7.1 Brown v. školská rada Topeky
Ako bolo uvedené v 5. kapitole, prezident Harry S. Truman, na základe svojej autority vrchného veliteľa ozbrojených síl USA, zrušil v roku 1948 segregáciu v armáde. Spraviť obdobnú vec v štátnych školách nebolo jednoduché, nakoľko školstvo si spravuje každý štát Federácie sám a 17 z nich malo zákony, ktoré segregáciu prikazovali, 4 ju dovoľovali. (Delinder 2004: 1) Kongres teoreticky mohol proti segregačným zákonom konať pod 14. dodatkom Ústavy21, ale mnohé miesta v ňom dlhoročne zastávali rasistickí senátori
21 14. dodatok Ústavy bol ratifikovaný v roku 1868, jeho účelom bolo vyriešiť novovzniknutý stav po občianskej vojne, začleniť Konfederáciu späť do Únie a spraviť z bývalých otrokov slobodných a rovnocenných občanov. (USA, Congress 1868) V roku 1896 bola po rozhodnutí v prípade Plessy v. Ferguson povolená rasová segregácia verejných priestorov, pretože to podľa kompetentných nebolo v rozpore so 14. dodatkom. (USA,
51 NAJVÝZNAMNEJŠIE UDALOSTI BOJA ZA AFROAMERICKÉ OBČIANSKE PRÁVA a reprezentanti z Juhu, takže v praxi nebola táto cesta veľmi priechodná. Jedinou možnosťou bolo posunúť problematiku desegregácie na Najvyšší súd Spojených štátov. (Neier 2014) Thurgood Marshall a Martin Luther King, Jr. upozorňovali, že školstvo je jednou z oblastí, v ktorých rasizmus oslabuje americkú autoritu na úkor sovietskej. (Cobb 2018) Samotná americká vláda si to veľmi dobre uvedomovala.
Útoky na segregačné zákony v 40. rokoch sa zameriavali najmä na 13. dodatok Ústavy, ktorý zrušil otroctvo, pretože napádať Plessy v. Ferguson rozhodnutie bolo politicky veľmi neobľúbené. (Goluboff: 241; USA, Congress 1865) Hlavný argument právnikov z NAACP v prípade Brown bol ten, že segregované školy sú automaticky protiústavné, pretože porušovali výsledok Plessy, konkrétne doktrínu „oddelení ale rovní“. (Goluboff 2007: 241- 242) Medzi dôvody diskriminácie uviedli nedostatočné financovanie škôl a nedostatok pridružených služieb, akými boli napr. školské autobusy pre černošské školy. V októbri 1952 Najvyšší súd oznámil, že bude 5 prípadov o desegregácii škôl prerokovávať spoločne, jednalo sa o prípady: Briggs et al. v. Elliot et al. (1949) v Južnej Karolíne, Bolling v. Sharpe (1950) vo Washingtone D. C., Davis et al. v. School Board of Edward County (1951) vo Virgínii, Brown v. Board of Education of Topeka (1951) v Kansase, Gebhart et al. v. Belton et al. (1951) v Delaware. (Delinder 2004: 1)
Najvyšší súd rozhodol, že segregované štátne školy sú protiústavné v máji 1954. (USA, Supreme Court 1955) Rozhodnutie však nehovorilo o tom, ako má desegregácia prebehnúť, a ako má vyzerať jej konečná verzia. Niektoré južanské štáty následne zakázali štátne školy úplne – peniaze rozdali rodičom, ako príspevok na súkromné školy, iné uvalili sankcie na hocikoho, kto sa o desegregáciu snažil. (Delinder 2004: 1) Zmena teda prebiehala veľmi pomaly až vôbec. Príčinou bol hlavne odpor mocných belochov. V roku 1960 navštevovalo integrované školy na Juhu iba 6,4 % afroamerických detí a v Deep South iba 2 %. (Sanders 2008: 74) Konkrétne v Topeke situáciu po Brown „vyriešili“ tak,
Supreme Court 1896) Doktrína „oddelení ale rovní“ bola zrušená prvýkrát až v Najvyšším súdom práve prípadom Brown v. školská rada Topeky (USA, Supreme Court 1955)
52 NAJVÝZNAMNEJŠIE UDALOSTI BOJA ZA AFROAMERICKÉ OBČIANSKE PRÁVA
že k dvom stredným školám, ktoré by po rozhodnutí boli zložené z približne rovnakého počtu belošských a černošských detí, pridali tretiu školu. Tá bola postavená strategicky tak, že do nej chodili prevažne belosi a školy tak naďalej zostali segregované. (Delinder 2004: 2)
Na Juhu sa po rozhodnutí neriešilo nič okrem rasy a mnoho belochov ho považovalo za prejav diktátu Severu. Na povrch sa dostali negatívne emócie z čias prehry Konfederácie v občianskej vojny a z doby Rekonštrukcie. (Yamasaki 2007: 7) Odpor z najvyšších miest bol v roku 1956demonštrovaný podpisom tzv. Južanského manifestu, 96 kongresmanmi, zaviazali sa v ňom k boju proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu. (Martin 1998: 220-223) Na druhú stranu však môžeme rozhodnutie v prípade Brown považovať za prvý úspech, ktorý dal priestor ďalším pokrokom a aktivisti sa snažili rozšíriť jeho pôsobnosť aj do iných oblastí.
7.1.1 Medzinárodné vplyvy a dopady
Trumanova administratíva si uvedomovala, aké veľké medzinárodné dopady bude mať po dekádach tlaku ZSSR na USA v oblasti černošských práv, rozhodnutie v prípade Brown. Demonštráciou toho bolo zaslanie listu amicus curiae, ktorým v roku 1952 vyzdvihovala dôležitosť zahranično-politickej úrovne prípadu, ktorého premisa bola zdanlivo vnútropolitická. Správa explicitne hovorila, že „rasová otázka je vodou na mlyn komunistov“. (Lester 2004: 457-459) Zo 7 strán, ktoré sa venovali záujmom Spojených štátov, sa 5 zameriavalo na to, ako segregácia na školách škodila pozícii USA v studenej vojne – presnejšie v súboji so ZSSR o priateľské vzťahy a oddanosť „nebelochov“ v krajinách vznikajúcich po rozpade koloniálnych ríš. (Neier 2014) Novinári v Pittsburg Courrier tvrdili, že rozhodnutie Najvyššieho súdu „umlčí komunistov za železnou oponou“. (Dudziak 2000: xvii)
Treba podotknúť, že Brown nebol prvý prípad na Najvyššom súde, ktorý prelomil segregáciu. Bol iba pokračovaním dekády snáh o zlepšenie pozície černochov v krajine.
53 NAJVÝZNAMNEJŠIE UDALOSTI BOJA ZA AFROAMERICKÉ OBČIANSKE PRÁVA
Napr. v máji 1946 Najvyšší súd rozhodol, že zákony, ktoré vyžadujú segregáciu na medzištátnych autobusoch sú protiústavné. (Shawki 2006: 156) To, čo robí prípad Brown špeciálnym je jeho pokrytie svetovými médiami, čo potvrdili aj slová Channinga Tobiasa, predsedu Správnej rady NAACP. Povedal, že „propagandistickú hodnotu tohto rozhodnutia pre USA a slobodný svet v boji na život a na smrť proti komunizmu, nemožno zmerať.“ Tobias však zároveň varoval, že keby krajina neimplementuje výsledky desegregácie, bude to mať dopady na jej jednotu a prestíž vo svete. Sovietska tlač na druhú stranu vyhlásila, že Brown rozhodnutie bolo spravené z čisto propagandistických dôvodov. Toto spojenie odmietla NAACP s tvrdením, že bude prevedené aj do praxe, čo sa ale neskôr neukázalo, ako pravda. (Rosenberg 2006: 200-201)
Brown sa odohráva v 50. rokoch, ktoré charakterizovali dve črty: McCarthyho antikomunizmus a boj za občianske práva. Tieto dve veci spolu nemajú na prvý pohľad veľa spoločného, no táto kapitola a prípad Brown sú príkladmi toho, že to je iba domnienka. Potvrdzujú to aj slová prezidenta Dwighta D. Eisenhowera, ktorý vo svojej výročnej správe o stave Únie pred Kongresom v roku 1956 hovoril, že komunisti sa z taktiky násilia presunuli na kladenie dôrazu na klamstvá a rozdeľovania partnerov „slobodného sveta“. Vyzdvihoval dôležitosť konania USA v súlade s pevným presvedčením, že plody slobody sú v snahe o zabezpečenie šťastia pre ľudstvo príťažlivejšie a žiadanejšie, ako odkaz komunizmu. (Eisenhower 1956)
Prezident Dwight D. Eisenhower odpovedal na otázku o tom, akú radu by dal Juhu v súvislosti s rozhodnutím Brown takto: „Najvyšší súd sa vyjadril a ja som prisahal, že budem dodržovať ústavné procesy v tejto krajine, a tým sa budem riadiť.“ (Miller 2012: 345- 346) Jeden z autorov prezidentovej biografie, David A. Nichols, to pripisuje jeho pohŕdaniu symbolizmom a sústredeniu sa na činy, no prezident dal zmazať slovné spojenie „Eisenhowerova administratíva“ z vyhlásenia Republikánskej strany o podpore v rozhodnutí Brown. Popieral, že by sa za túto vec niekedy oficiálne postavil, a v súkromí cítil, že stojí medzi povinnosťou podpory rozhodnutia súdu na jednej strane a pevným
54 NAJVÝZNAMNEJŠIE UDALOSTI BOJA ZA AFROAMERICKÉ OBČIANSKE PRÁVA presvedčením na strane druhej. (Belknap 1991: 242-243) Napriek osobným výhradám a znepokojením z vnútroštátnej percepcie, Eisenhower zdieľal rozhodnutie Najvyššieho súdu so svetom so slovami, že Spojené štáty reprezentujú ľudské práva, zatiaľ čo Sovietsky zväz reprezentuje násilie. (Parmet 1972: 277-280) Vtedajší predseda Najvyššieho súdu Earl Warren mal pocit, že absencia prezidentovej podpory rozhodnutia Brown prispela k všeobecnému odporu. Podľa neho by sa bolo bývalo vyhlo veľa rasovým konfliktom, keby prezident stál za princípmi rovnosti. (Warren 1977: 291)
V roku rozhodnutia Brown bol prijatý aj Communist Control Act. Ten bol namierený špecificky na CPUSA, lebo stranu postavil mimo zákon a kriminalizoval členstvo v nej. (USA, Congress 1954) Yale Law Journal ho nazval dovtedy najpriamejším útokom na Komunistickú stranu zo strany Kongresu. (The Communist Control Act of 1954 1995: 712) Historicky dôležitý však nie je, nikdy síce nebol Najvyšším súdom vyhlásený za protiústavný, no zároveň nebol uplatnený. (McAuliffe 1976: 366) Do veľkej miery to bolo spôsobené aj nepresným jazykom, ktorý by bol iba ťažko uplatniteľný pred súdom. (The Communist Control Act of 1954, 1995: 765) Zároveň neponúkal de facto nič nové v porovnaní napr. so Smith Act. Kritizoval ho dokonca aj J. Edgar Hoover s tvrdením, že by jeho vymáhanie iba potlačilo stranu mimo radar vlády. (McAuliffe 1976: 357)
7.1.2 Little Rock Nine
Little Rock Nine bola skupina 9 afroamerických stredoškolákov, ktorým bolo v roku 1957 v meste Little Rock v štáte Arkansas znemožnené vstúpiť do školy, do ktorej boli oficiálne zapísaní. Udalosť sa stala 3 roky po rozhodnutí Brown, ktoré vyhlásilo segregáciu v štátnych školách za protiústavnú. Tento prípad ilustruje, aká pomalá a nechcená bola desegregácia na Juhu. Odpor prichádzal z najvyšších miest, keďže sám guvernér Arkansasu Orval Faubus, nepovolil žiakom vstup do školy. Nakoniec museli intervenovať prezident Eisenhower a Národná garda. (Dwight D. Eisenhower Presidential Library, Museum &
55 NAJVÝZNAMNEJŠIE UDALOSTI BOJA ZA AFROAMERICKÉ OBČIANSKE PRÁVA
Boyhood Home 2019) Kríza v Little Rock je ďalej príkladom toho, že svetová mienka o americkom rasizme ovplyvňovala situáciu na Juhu iba veľmi málo.
Prezident Eisenhower v súvislosti s krízou v Little Rock napísal, že hlasy sovietskej propagandy v Rusku a Európe kričali, že anti-černošské násilie sa v Little Rock deje s tichým súhlasom americkej vlády. Vyjadril obavy, že pokračujúce vzdorovanie voči rozhodnutiam súdu by mohlo viesť k nalomeniu poriadku a práva v širšom smere. Vo svete by mohlo byť vodou na mlyn sovietskym propagandistom, ktorí rozprávali svetu o rasovom terore v USA. Prezident v národnej televízii a rádiu pripomínal oči sveta, ktoré sa na nich pozerajú. (Eisenhower 1965: 168-172) Eisenhower mal pravdu, noviny Komsomolskaja Pravda vydali výtlačok s názvom „Vojenské jednotky postupujú proti deťom!“ Články obsahovali napr. fotku černošského dievčaťa, ktoré je zo školy vyvádzané členom Národnej gardy. Denník Izvestja zasa hovoril, že americká demokracia je tragédiou, ktorá musí vzbudzovať hnev v srdci každého poctivého človeka, a že príbehy rasistov, ktorí zneužívajú ľudskú dôstojnosť a klesajú na úroveň zvierat musia byť povedané. Podľa denníka, fakt, že USA propagovali demokraciu vo svete tvárili sa ako mentori, robí mlčanie nemožným. (Dudziak 2000: 121-123)
Pred novým začiatkom školského roka 1958 guvernér radšej zatvoril všetky štátne stredné školy, akoby ich mal desegregovať. Toto rozhodnutie ale zakázal Najvyšší súd, keď v decembri 1959 nariadil, že sa školy musia znova otvoriť a musí pokračovať desegregácia. (The Martin Luther King, Jr. Research and Education Institute 2019) Medzinárodná percepcia situácie bola tak zlá pre americký image, že konanie guvernéra u niektorých zdvíhalo otázky, či nie je on sám nástrojom sovietskej propagandy alebo aspoň komunistom. Vystupňovalo sa to až tak, že celé mesto Little Rock bolo označované za komunistickú konšpiráciu, kde sa mali vytvárať incidenty, ktoré by priťahovali nenávisť voči černochom. To, že sa Little Rock kríze venovalo NAACP prilákalo pozornosť anti- komunistov na právnika Thurgooda Marshalla a lokálnu organizátorku Daisy Batesovú. (Dudziak 2000: 124-125)
56 NAJVÝZNAMNEJŠIE UDALOSTI BOJA ZA AFROAMERICKÉ OBČIANSKE PRÁVA
7.2 Lynčovanie Emmetta Tilla
Lynčovania boli jedným z kľúčových bodov záujmu ZSSR v rámci černošskej otázky. (Obrázok 5 „Sloboda po americky – sloboda tlače, sloboda osôb, sloboda názorov, sloboda zhromažďovania“)(Obrázok 3 „Teror, rasizmus, agresia, neokolonizácia, špionáž“) Bolo jedným zo silných prežitkov z čias otroctva, keď ním vlastníci otrokov demonštrovali moc nad svojim majetkom.
Lynčovanie dvoma dospelými belochmi a následná smrť 14-ročného Emmetta Tilla, ktorý išiel v roku 1955 na prázdniny z rodného Chicaga do dediny v štáte Mississippi je jedným z najznámejších prípadov svojho druhu. (Shawki 2006: 156) Jednou z príčin je to, že jeho matka až do svojej smrti v roku 2003 bojovala za černošské práva. Vyzdvihovala, že dvaja obvinení boli oprostení od viny na základe neschopnosti identifikovať zlynčované telo. K činu sa priznali v roku 1956, lebo boli chránení klauzulou, o tom, že človek nemôže byť obvinený dvakrát za tú istú vec. (Shawki 2006: 157) Ďalšou príčinou notoričnosti boli fotky z pohrebu s otvorenou truhlou a zmrzačeným telom vydané v novinách Chicago Defender, ktoré vzbudili medzinárodné ohlasy. Lynčovanie a vražda Emmeta Tilla ukázali svetu, že v USA ani po prípade Brown nevyriešili problém rasizmu, aj keď to tak chceli prezentovať. (Emmett Till Project 2019) Charles Payne vo svojej analýze lynčovaní v Mississippi z roku 1994 konštatoval, že medzi érou Rekonštrukcie a začiatkom 50. rokov boli lynčovaní 539 černosi, čo viac ako v akomkoľvek inom štáte. (Payne 2007: 7)
Mamie Bradley, Tillova matka, napísala v roku 1955 list prezidentovi Eisenhowerovi, v ktorom ho vyzvala, aby osobne venoval prípadu. (Bradley 1955) List zostal bez odpovede. Maxwell Rabb, poradca prezidenta, ju označil na základe informácií z FBI za nástroj Komunistickej strany. (Hoover 1955) Bola údajne obeťou väčšej konšpirácie, mala na smrti svojho syna profitovať a spraviť z nej aféru akou bol prípad Rosenbergovcov. (Rabb 1955) Komunisti využili toto strohé odmietnutie na poukázanie na nemožnosť dosiahnutia rasovej rovnosti v krajine, v ktorej musí vykorisťovaná trieda prosiť
57 NAJVÝZNAMNEJŠIE UDALOSTI BOJA ZA AFROAMERICKÉ OBČIANSKE PRÁVA buržoáziu o milosť, pričom ona sama zapríčiňuje jej zlú pozíciu v spoločnosti. (Workers Vanguard 2005)
Prípad Emmetta Tilla nesie podobnosť s prípadom Trayvona Martina z roku 2012. (Mazelis 2012) 17 ročný Martin bol zastrelený na Floride, jeho strelec bol obvinený z rasového profilovania, bol odsúdený za zabitie, ale nie za zločin z nenávisti. Martinova smrť bola jednou z hlavných príčin vzniku hnutia Black Lives Matter, ktorý odsudzuje rasové profilovanie, policajnú brutalitu a diskrimináciu Afroameričanov v súdnom systéme USA. (Day 2015)
7.3 Bojkot autobusovej dopravy v Montgomery
V decembri roku 1955 sa Rosa Parksová rozhodla neprenechať sedadlo v autobuse bielemu pasažierovi. Parksová bola zadržaná pre porušovanie segregačného zákona. O pár dní na to zvolal Martin Luther King, Jr. jednodňový štrajk autobusovej dopravy, ktorý však nakoniec trval vyše roka. Bojkot neorganizovala NAACP, ale samotní občania. Tento vývoj dal nádej zvrhnúť systém Jima Crowa do rúk afroamerickej komunity. Vonkajšie elity vrátane súdov, federálnej vlády a belošských sympatizantov hrali však úlohu naďalej. Black church22 sa ukázal byť schopný vytvárať, udržiavať a kultúrne rozprúdiť veľké množstvo protestov. (Morris 1999: 524) Bojkoty presunuli boj zo súdnych siení do ulíc a ukázali, že sila organizovanej skupinovej akcie je efektívny spôsob spoločenskej zmeny. (Sitkoff 1995: 55-57) Nakoniec to bola samotná bojkotová metóda, ktorá presunula moc na černošské masy, pretože si vyžadovala, aby sa do kolektívnej akcie zapojilo veľké množstvo jednotlivcov. Požiadavka, aby bojkot prijímal nenásilnú priamu akciu, bola rozhodujúca, pretože tak zobral vládnucej štruktúre (lokálnej polícii a vláde) schopnosť otvorene násilne bojovať hnutie bez vážnych následkov. (Morris 1999: 525)
22 Black church, voľne preložené: „černošská kongregácia“ má svoju tradíciu na Juhu od roku 1773 a je základom spoločenskej súdržnosti Afroameričanov. Black church hral kľúčovú úlohu v snahe o získanie občianskych práv. (McKinney 1971: 452, 466)
58 NAJVÝZNAMNEJŠIE UDALOSTI BOJA ZA AFROAMERICKÉ OBČIANSKE PRÁVA
Ďalšiu dôležitú vec, ktorú tento protest dosiahol, bol vzostup Martina Luthera Kinga, Jr. a vytvorenie Southern Christian Leadership Conference, ktorej bude venovaná časť nasledujúcej kapitoly (Martin Luther King, Jr. a Southern Christian Leadership Conference). King v svojich prejavoch počas bojkotu prepojil ašpirácie Afroameričanov a nebelochov v rozvojovom svete. Takáto rétorika síce nebola novinkou, ale mladý kazateľ sa odlišoval svojim čistým spôsobom prejavu a upútal tak pozornosť krajiny a neskôr aj sveta. King hovoril o novej etape otroctva, ktoré černochov prenasledovalo – mentálne otroctvo. Vo svete boli ľudia sužovaní kolonializmom a varoval, že keď sa krajiny nezobudia, budú pod nadvládou komunizmu. King však hovoril, že Spojené štáty by mali dať černochom slobodu a práva nie kvôli súboju s bezbožným komunizmom, alebo kvôli diplomatickej účelnosti, ale preto, lebo je to morálne správne. (Rosenberg 2006: 203) King do svojich prejavov vnášal Boha a apeloval tak na kresťansky založených černochov na Juhu.
Nenásilný protest je praktika dosahovania cieľov, akými sú spoločenské zmeny prostredníctvom symbolických protestov, občianskej neposlušnosti, hospodárskej alebo politickej nespolupráce, alebo inými metódami, ktoré sú nenásilné. Nenásilné protesty boli v CRM široko praktikované, okrem bojkotu autobusov v Montgomery medzi ne patrili pochody, sit-ins alebo freedom rides, ktoré sa budú rozoberať v 9. kapitole (Udalosti prvej polovice 60. rokov). Problém s týmito protestami bol, že aj keď mali byť pokojné, často sa stretali s verejným odporom sprevádzaným násilím. Príkladom bolo napr. brutálne potlačenie protestu v Birminghame v roku 1963, kde boli účastné hlavne deti, pomocou policajných psov a vodných diel. Tento protest bude rozoberaný v oddiely 9. kapitoly (Kennedy a Afroamerické hnutie pre občianske práva).
7.3.1 Civil Rights Act of 1957 Dňa 9. september roku 1957, prezident Dwight D. Eisenhower podpísal zákon s názvom Civil Rights Act of 1957, ktorý bol pôvodne navrhnutý generálnym prokurátorom Herbertom Brownellom. Jednalo sa o prvý zákon od éry Rekonštrukcie, ktorým federálna
59 NAJVÝZNAMNEJŠIE UDALOSTI BOJA ZA AFROAMERICKÉ OBČIANSKE PRÁVA vláda podnikla významné legislatívne kroky na ochranu občianskych práv. Aj keď vplyvní južanskí kongresmani obmedzili pôvodný rozsah pôsobnosti zákona, stále obsahoval niekoľko dôležitých ustanovení na ochranu volebných práv. Proti tomuto okresaniu však bolo CRM a to až do takej miery, že niektorí aktivisti nechceli, aby bol schválený. (Dudziak 2000: 273) Nové právo zriadilo Civil Rights Division na Ministerstve spravodlivosti a splnomocnilo federálnych úradníkov stíhať jednotlivcov, ktorí nejakým spôsobom odmietnu alebo obmedzia Afroameričanom voliť. (Miller 2007) Okrem toho zákon vytvoril aj šesťčlennú Komisiu pre občianske práva (Civil Rights Commission), ktorá bola poverená vyšetrovaním obvinení z porušovania volebného práva. Zákon signalizoval najmä rastúci federálny záväzok v oblasti občianskych práv. (Civil Rights Act of 1957, 2019) V júni 1957, pred schválením sa jeden z troch afroamerických kongresmanov, Adam Clayton Powell, Jr., vyjadril: „Amerika dnes stojí pred súdom sveta lebo komunizmus zvíťazí, keď demokracia zlyhá“. Realita však nebola taká optimistická, po prijatí Civil Rights Act of 1957 sa afroamerická účasť vo voľbách do roku 1960 zdvihla iba o 3 %. (The Civil Rights Act 1957, 1957) V druhom bloku kontrastne v tejto dobe stále propagovali dobré vzťahy Sovietskeho zväzu a nebelochov a rasovú harmóniu v krajine. (Obrázok 8 „Exkurzia po Moskve“)
Advokát Ernest W. Goodrich z Virgínie sa pri prerokúvaní občianskych práv pred Kongresom vyjadril proti výsledku Brown a desegregácii škôl v súvislosti s prijatím Civil Rights Act of 1957. Hovoril, že pokiaľ nie je vláda pripravená prijať obrátenie vnútroštátnych záležitostí na OSN, mala by prijatie zákona zvážiť a myslieť na jeho vplyv na obyvateľov USA. Nemala by sa podľa neho pokúšať prijímať právne predpisy len preto, aby potešila svet. (USA, Congress, House 1959: 664) Odporcovia na Juhu zdôrazňovali, že v krajine nedochádza k porušovaniu ľudských práv. Keby však boli o rasovej harmónii úprimne presvedčení, nemuseli by zdôrazňovať možný zásah OSN.
60 MARTIN LUTHER KING, JR. A AFROAMERICKÉ HNUTIE ZA OBČIANSKE PRÁVA
8 Martin Luther King, Jr. a Afroamerické hnutie za občianske práva
Afroameričania sa snažili nájsť svojho Gándhího, pomocou ktorého by dosiahli ciele podobne, ako to on dokázal pri dekolonizácii Indie. Táto snaha mala byť v 40. a 50. rokoch 20. storočia zhmotnená osobou Howarda W. Thurmana. Thurman bol dekanom na černošskej Howardovej univerzite a neskôr aj na Bostonskej univerzite. Zastával cestu nenásilného odporu a hoci bol neskôr jedným z Kingových mentorov, nikdy sa nechcel stať vodcom CRM. Zaujímal sa o východné filozofie a spolunažívanie ľudstva ako celku, čo sa prejavilo aj tým, že bol v roku 1944 spoluzakladateľom prvej rasovo zmiešanej cirkvi v USA23. (Dorrien 2018: 161) Jeho filozofické a náboženské názory boli pre väčšinu černošského obyvateľstva príliš vzdialené a tak si novovznikajúce hnutie muselo hľadať iného lídra. Našlo ho v Martinovi Lutherovi Kingovi, Jr., ktorý je doteraz najznámejšou postavou boja za občianske práva. Jeden z vodcov CRM, James Lawson, sa o jeho vplyve vyjadril takto: „Kedykoľvek King išiel do nejakého hnutia, celý národ sa okamžite sústredil na danú komunitu. Mal na sebe oči celého sveta všade kam sa pohol. A v černošskej komunite nebolo nikdy podobného človeka. Dalo to černošskej komunite výhodu, akú nikdy nemala.“ (Morris 1999: 526)
8.1 Martin Luther King, Jr. a Southern Christian Leadership Conference
Martin Luther King Jr. sa stal poprednou osobou hnutia za občianske práva počas bojkotu autobusovej dopravy v Montgomery v štáte Alabama. Takýto nenásilný protest bol presne to, čo vyhovovalo pacifistom, akým bol MLK. Začal verejne vystupovať na podporu tohto novovzniknutého hnutia a vyzýval ľudí, aby sa k nemu pridali. V decembri roku 1955 bol zvolený za prezidenta Montgomery Improvement Association, skupiny, ktorá sa počas
23 Church for the Fellowship of All Peoples
61 MARTIN LUTHER KING, JR. A AFROAMERICKÉ HNUTIE ZA OBČIANSKE PRÁVA bojkotov sformovala. Neskôr toho istého roku sa stal prezidentom Southern Christian Leadership Conference. (Fairclough 1983: 118) MLK bol natoľko významný, že obdobie medzi rokmi 1955 a 1968 býva nazývané „Kingovými rokmi“. (Sunnemark 2004: 1)
SCLC bolo vytvorené na to, aby sa z lokálnych bojkotov vytvorila hybná sila po celom Juhu. Jeho spoluzakladatelia Bayard Rustin, Ella Bakerová a Stanley Levinson pomáhali spočiatku neskúsenému Kingovi. Zahrnutie prívlastku „kresťanská“ do názvu organizácie bolo okrem spájania černošských kresťanov aj praktické – zakladatelia sa tak chceli vyhnúť asociácie s komunistami. (Fairclough 1983: 118) Okrem Elly Bakerovej, ktorá považovala Kinga za nedostatočne radikálneho, s ním dvaja vyššie spomínaní spolupracovali až do jeho smrti v roku 1968. Kvôli asociácii s Rustinom a Levinsom, ktorí mali blízko k CPUSA, bol King od roku 1963 FBI považovaný za komunistu. Levinson bol Kingovým radcom a pomáhal mu s písaním prejavov, Rustin sa postupom času začal prikláňať k pravicovému krídlu Demokratickej strany. (Fairclough 1983: 119)
So vznikom SCLC sa objavila prvá silná konkurencia pre NAACP. SCLC malo veľkú podporu na Juhu, tá sa zvyšovala s väčším odporom desegregácie v regióne a Asociácia tak stratila prvenstvo. (Sitkoff 1995: 25-36) V roku 1955 nahradil Waltera Whitea na poste Výkonného tajomníka NAACP, Roy Wilkins, u ktorého neboli na takom vysokom mieste v prioritnom rebríčku medzinárodné vzťahy USA. Roy Wilkins viedol NAACP do roku 1977. (Plummer 1996: 253) Medzi SCLC a NAACP vládla aj rivalita založená na rozdielnych štýloch vedenia, boji o finančné prostriedky a celkovej filozofii (nenásilné protesty verzus súdne spory a lobing). No na druhú stranu, krízové situácie, ktoré aktivizmus SCLC vytvoril potrebovali často právnu pomoc, ktorú NAACP poskytla a prípady pomohla prerobiť na zákony. (Lewis 2015)
62 MARTIN LUTHER KING, JR. A AFROAMERICKÉ HNUTIE ZA OBČIANSKE PRÁVA
8.2 Počiatočná podpora Sovietskeho zväzu a neskoršie odsúdenie
Najvýraznejšou osobnosťou Afroamerického hnutia za občianske práva bol doma aj v zahraničí reverend Martin Luther King, Jr.. Sovietsky zväz si uvedomoval Kingov vplyv v USA a zo začiatku sa snažil využiť jeho postoje a názory vo svoj prospech. Neskôr však bolo jasné, že MLK nie je skrátka dostatočne protiamerický a už vôbec nie komunista. King hovoril o ceste nenásilného odporu, že je "jedinou morálne a prakticky overenou metódou, ktorá je dostupná utláčaným ľuďom v ich boji za slobodu." (King 2000: 478)
ZSSR spočiatku privítal kampaň Martina Luthera Kinga proti zákonom Jima Crowa, pretože poskytovali dôkazy celosvetového boja proti americkému imperializmu. Problémy však nastali už v roku 1963. Najprv išlo o Kingov list z väzenia v Birminghame, z apríla toho roku, kedy bol zadržaný počas protestov SCLC. Argumentoval v ňom: „... dosiahneme cieľ slobody v Birminghame a v celom národe, pretože cieľom Ameriky je sloboda." (King 1963: 18) Keďže King hlásal o zrovnoprávnení černochov prostredníctvom amerických ideálov liberalizmu a demokracie, mnohé jeho výroky boli pre Sovietsky zväz neprijateľné. Problémy v radoch KGB sa potvrdili, keď MLK opakovane spájal ciele CRM s naplnením amerického sna a „veľkolepými slovami Ústavy a vyhlásením nezávislosti", čo vyjadril aj verejne vo svojom notoricky známom „I Have a Dream...“ prejave vo Washingtone D.C. z 28. augusta 1963. (King 1963: 1) Ruský odborník na americko-ruské vzťahy z Petrohradskej univerzity Ivan Cvetkov hovorí, že ruský denník Izvestija v deň Pochodu na Washington napísal, že "... nič nezmyje rasistickú hanbu z imperialistickej tváre USA". King bol ústrednou osobou tejto politickej manifestácie a tak bol v jej súvislosti v sovietskych novinách spomínaný často. Na druhú stranu jeho „I Have a Dream..." prejav účelne odignorovali Pravda, Izvestija aj ostatné hlavné zdroje správ v ZSSR. (Tsvetkov 2013)
March on Washington bol dôležitý pre Kennedyho administratívu. Boli si vedomí faktu, že ak by prebehol pokojne, mohol do sveta vyslať správu o tom, že v americkej demokracii má černošská menšina právo na pokojné zhromažďovanie, no keby nie, mohlo
63 MARTIN LUTHER KING, JR. A AFROAMERICKÉ HNUTIE ZA OBČIANSKE PRÁVA by to poškodiť image vo svete a narušiť snahu o uzákonenie predloženej reformy o občianskych právach. Príkladom snahy Bieleho domu o manažovanie odkazu akcie bol prejav Johna Lewisa zo Student Nonviolent Coordinating Committee, ktorý musel byť na poslednú chvíľu prerobený, aby nevyznel príliš agresívne. Chcel v ňom napr. kritizovať pripravovaný Civil Rights Act z dielne Kennedyho administratívy, pretože, bol podľa neho oneskorený a neriešil policajnú brutalitu, hlad alebo bezdomovectvo. Jedným z hlavných organizátorov Pochodu na Washington bol aj otec originálnej myšlienky, ktorá sa zrodila začiatkom 40. rokoch – Asa Philip Randolp. (Shawki 2006: 168) Randolph bol jedným z vodcov CRM, ktorí boli zástancami americkej demokracie, aj keď boli niektoré z jeho myšlienok inšpirované marxizmom. Bol presvedčený, že americký systém, síce dovoľuje boj proti útlaku černochov, ale sovietska totalita nedovoľuje ani ten boj. (Rosenberg 2006: 194) Tejto akcie sa nakoniec zúčastnilo vyše 250 000 ľudí, bola pokojná, inšpiratívna a nevrhala zlé svetlo na USA, to bol hlavný dôvod prečo ju sovietske média opomínali a to aj napriek tomu, že mala globálny dopad. Po celom svete sa v reakcii pred americkými ambasádami a inými vládnymi budovami zhromažďovali davy volajúce po rovných ľudských právach. (Dudziak 2000: 191-194) Západoeurópske médiá navyše dávali do kontrastu nemožnosť konania podobného zhromaždenia v „despotickom“ Sovietskom zväze alebo satelitnom Východnom Nemecku. Spomínali ale tiež, že vecný dopad Pochodu sa uvidí až v rozhodnutí Kongresu o predkladanom Civil Rights Act, ktorý je prijímaný minimálne skepticky aj na Juhu aj u verejnosti. (Dudziak 2000: 198)
MLK sa zaujímal aj o ideológiu marxizmu, čo môžeme vidieť v jeho denníkoch. Podľa svojich vlastných slov chcel zistiť, prečo ideológia priťahuje toľko ľudí. V roku 1949 prečítal Kapitál a Komunistický manifest, ale aj rôzne práce, ktoré interpretovali myšlienky Marxa a Lenina. King, ako silne veriaci človek odmietal historický materializmus, pretože v ňom podľa neho nie je miesto pre Boha. Aj jeho druhé spochybnenie súviselo s Bohom alebo skôr s tým, že komunistická ideológia odmietala existenciu "vyššej moci". Tým pádom nachádzal problém v ochote uchýliť sa k násiliu v rámci triedneho boja proti
64 MARTIN LUTHER KING, JR. A AFROAMERICKÉ HNUTIE ZA OBČIANSKE PRÁVA buržoázií. V treťom bode odsudzuje politickú totalitu, ktorú režim predstavuje. Znova spomína ochotu komunizmu odoprieť jedincovi jeho základné práva a slobody, keby to slúžilo vyššiemu cieľu. Jeho nesúhlas s ideológiou marxizmu zhrnul tým, že človek je konečným cieľom Boha a nie nástrojom štátu, kauzalita je podľa neho opačná – štát je nástrojom človeka. (King 2000: 475) King však oceňoval sociálny apel oboch diel. O Komunistickom manifeste sa vyjadril, že bol napísaný „mužmi horiacimi vášňou pre spoločenskú spravodlivosť“. Marx sa podľa neho pýtal základné otázky a poukázal na slabé miesta tradičného kapitalizmu, prispel k nárastu seba-uvedomenia medzi masami a spochybnil spoločenské svedomie spoločenstva v kresťanskej cirkvi. (Fairclough 1983: 118)
King bol pre ZSSR neprijateľnný, lebo hlásal o zrovnoprávnení černochov prostredníctvom amerických ideálov slobody a demokracie. Kvôli svojej snahe a ochote operovať bez rozvracania základov americkej spoločnosti nebol pre Kominternu dostatočne radikálny. (Tsvetkov 2013) ZSSR mal preto ambície nahradiť ho niekým radikálnejším, kým bol napr. Stokely Carmichael. Tomu pripisovala väčšiu úlohu v budúcnosti aj FBI. Podľa J. Edgara Hoovera sa mohol práve Carmichael po vražde Malcolma X v roku 1965 stať „čiernym mesiášom". Kvôli prenasledovaniu od FBI odišiel do Afriky a už sa nevrátil. Tá mala pod drobnohľadom aj MLK, dôvodom nebolo reálne podozrenie z kolaborácie so ZSSR, ale to, aké veľké ohlasy získaval doma. Jeho osoba je teda zaujímavá aj tým, že bol ako jeden z mála nepohodlný pre obe strany súperiace v studenej vojne.
KGB rozhodla o rozbehnutí kampane proti MLK už v roku 1963, po jeho liste z Birminghamskej väznice, úlohou bol poverený Jurij Modin, zástupca vedúceho dezinformačnej jednotky KGB. Práca v radoch aktívnych opatrení bola zväčša považovaná za konečnú zástavku kariéry v KGB, jednou z mála výnimiek tohto pravidla bol práve Modin. (Andrew, Mitrokhin 1991: 629) Jeho úlohou bolo nasadenie článkov do afrických novín, ktoré by Kinga ukazovali ako "strýčka Toma", ktorý tajne dostáva vládnu podporu na to, aby hnutie za občianske práva neohrozovalo vládnucu administratívu. King mal byť
65 MARTIN LUTHER KING, JR. A AFROAMERICKÉ HNUTIE ZA OBČIANSKE PRÁVA podľa správ v blízkom kontakte s prezidentom. (Andrew, Mitrokhin 1999: 237) Tento krok bol inšpirovaný aj tým, že MLK obdivoval prvého amerického prezidenta Georgea Washingtona, ktorý bol pre veľa černochov práve zosobnením strýka Toma. (Fairclough 1983: 117) Cieľom týchto aktívnych opatrení bolo zdiskreditovať v očiach Afroameričanov kroky vlády v súvislosti s černošskou otázkou, vykresliť MLK ako komplica a poštvať černošskú Ameriku proti nemu. Vládnuce centrum ZSSR povolilo Modinovi v tomto smere rozosielať letáky o snahe Johnsonovej administratívy a umlčať CRM aj teroristickými metódami. Ďalej mal KGB agent zariadiť, aby sa vedúce osobnosti z právnickej oblasti vyjadrili diskreditujúco proti politikám Johnsonovej administratívy v súvislosti s černošskou otázkou. (Andrew, Mitrokhin 1999: 237)
King sa stával v neskorších rokoch svojho života (približne od roku 1966) radikálnejším, prestával dúfať, že sloboda černochov je možná v rámci vtedajšieho amerického systému, čo bolo spôsobené aj americkým pôsobením vo Vietname. King najprv veril, že černosi musia sami bojovať za to, aby sa mali lepšie, neskôr sa začal prikláňať k radikálnejším metódam, akými bola napr. k redistribúcii bohatstva. (Fairclough 1983: 120)
66 UDALOSTI PRVEJ POLOVICE 60. ROKOV
9 Udalosti prvej polovice 60. rokov
60. roky sú charakteristické väčšou pluralitou v rámci CRM. Okrem NAACP, ktorá začala pôsobiť už od roku 1909, vznikla na konci 50. rokov Southern Christian Leadership Confer- ence, ktorej vodcom bol Martin Luther King, Jr.. V roku 1960 sa sformovala Student Novio- lent Coordinating Committee (SNCC), a následne sa začali v druhej polovici desaťročia niektorí jej členovia radikalizovať. Títo aktivisti z SNCC boli spolu s novými tvárami zakladateľmi tzv. Black Power hnutia. Na priklonenie sa k militantnejším prístupom, akým bola napr. ozbrojená sebaobrana, mala vplyv, okrem vnútroštátnych udalostí aj vojna vo Vietname. USA sa do nej oficiálne priamo zapojili v marci 1965, i keď boli v konflikte prítomní už predtým, čo vytvorilo silnú vlnu opozície v krajine.
Pre prvú polovicu dekády sú známe pokroky legislatívy v oblasti afroamerických práv, kapitola sa bude zaoberať najväčšími hybnými silami na pozadí týchto krokov. Tie sú okrem protestov a aktivít CRM poznačené aj atentátom na prezidenta JFK, ktorému bude venovaná jedna podkapitola.
9.1 Sit-ins a Freedom Riders
Tzv. sit-in bola forma nenásilného protestu, v rámci ktorého černosi a belosi, ktorí ich podporovali, „zaberali miesto“ v podnikoch, v ktorých im bola odopieraná obsluha. Praktika sa rozšírila vďaka vysokoškolákom a behom mesiaca sa z nej stalo masové hnutie. Americkí komunisti praktikovali sit-ins už v 30. rokoch, kedy sa po ceste do Washingtonu D.C., kvôli demonštrácii v mene prípadu Scottsboro boys, zastavovali v reštauráciách, ktoré neobsluhovali černochov. (Shakwi 2006: 140-141) Sit-ins boli praktikované začiatkom 60. rokov viac ako 70 000 ľuďmi v 65 mestách, v 12 štátoch Juhu . (John F. Kennedy Presidential Library and Museum 2019)
67 UDALOSTI PRVEJ POLOVICE 60. ROKOV
Sit-in hnutie začalo rok predtým, ako sa prezident Kennedy dostal do úradu – vo februári 1960 v meste Greensboro v Severnej Karolíne. Tým, že toto hnutie bolo organizované najmä študentami, stalo sa jedným z katalyzátorov na vznik SNCC (Student Nonviolent Coordinating Committee). Založenie bolo podporované Ellou Bakerovou z SCLC, študenti si tak vytvorili svoju vlastnú organizáciu, ktorá mala neskôr veľký vplyv na CRM. Nenásilný protest získaval čím ďalej tým väčšiu popularitu a stal sa hlavnou taktikou afroamerického odporu. (Dudziak 2000: 157)
Podobná forma protestu bola praktikovaná tzv. Freedom Riders alebo Jazdcami slobody. Jednalo sa o aktivistov, ktorí v roku 1961 a nasledujúcich rokoch jazdili na medzištátnych autobusoch do segregovaných štátov Juhu. Protestovali tak proti nevynucovaniu rozhodnutí Najvyššieho súdu, podľa ktorých boli segregované štátne autobusy protiústavné. Južanské štáty ignorovali tieto rozhodnutia a federálna vláda nerobila nič na ich presadzovanie. Freedom Riders napadli status quo tým, že jazdili na medzištátnych autobusoch Juhu v rasovo-zmiešaných skupinách, aby spochybnili miestne zákony a zvyky. Takéto formy nenásilných protestov vyvolávali u belochov často násilné reakcie, ktoré boli vysielané po celom svete. (Meier, Rudwick 1973: 135-158)
Freedom Rides boli s cieľom zdiskreditovať kampaň, hneď od začiatku označované za medzinárodnú komunistickú konšpiráciu. Tento názor zastávala aj napr. John Birch Society24 alebo samotný kongresman zo štátu Mississippi John Bell Williams. Do redakcií časopisov, ako Citizen’s Council, ktoré články s takouto rétorikou vydávali chodili stovky listov od ľudí, ktorí podporovali tieto tvrdenia. Podľa ich názoru znamenalo zastavenie Riders boj proti samotnému komunizmu. Jedna z organizátoriek, Katherine Pleuneová podporila tieto tvrdenia, keď vypovedala, že navštívila vo februári toho roka Kubu v rámci
24 John Birch Society je záujmová skupina, ktorej filozofiou je boj proti komunizmu, anarchizmu, distribúcií bohatstva, vládnym intervenciám a imigrácií. Charakterizovaná je ako ultrapravicová až extrémistická. V 60. rokoch bojovala proti Afroamerickému hnutiu za občianske práva a bola proti Civil Rights Act of 1964. (Savage 2017)
68 UDALOSTI PRVEJ POLOVICE 60. ROKOV akcie Fair Play for Cuba a bola vychovávaná ako ateistka. Výpoveď sa stala vodou na mlyn pre riaditeľa cestnej polície štátu Mississippi, T. B. Birdsonga, ktorý hovoril, že takáto minulosť je typická pre každého Ridera. Všetky tieto tvrdenia poprel Gordon Farey, jeden z organizátorov. Niektoré obvinenia však boli zdanlivo postavené na pevných základoch, ako v prípade Pleunovej. Navyše v ZSSR a komunistických časopisoch na Severe vychádzali články s podporou hnutia, ktoré im pridávali na kredibilite. (Arsenault 2007: 346-349)
Keď prišli Riders do Alabamy v máji 1961, Kennedy bol nútený do štátu poslať 600 členov Národnej gardy, kvôli útokom. (Meier, Rudwick 1973: 138) Prezident bol pobúrený a hovoril, že takéto formy násilia proti protestujúcim sú presne to, čo Sovieti využívajú, aby vytvorili zlý obraz USA vo svete. Moskva situáciu označovala za typickú pre americký spôsob života. JFK volal po okamžitom zastavení akcie, ktorá ho strápňovala tesne pred stretnutím s Chruščovom, ktoré sa malo konať o mesiac vo Viedni. Chcel odvrátiť pozornosť od katastrofy v Zátoke sviní, etablovať sa ako schopný líder a spomínaná situácia tomu nepomáhala. (Reeves 1994: 125)
9.2 John Fitzgerald Kennedy
Senátor zo štátu Massachusetts, John F. Kennedy sa stal 35. americkým prezidentom v januári roku 1961. Pred prezidentskou kampaňou v roku 1960 sa občianske práva stali zásadnou otázkou. Keď sa však Kennehyho poradcu v oblasti občianskych práv, Harrisa Wofforda, počas prezidentskej kampane spýtali, či mal JFK konkrétny záujem v oblasti občianskych práv, alebo či ho bral ako každý iný politický problém. Odpovedal, že druhá možnosť je správna, a že Kennedyho hlavnou prioritou je zahraničná politika, mier a vzťahy so Sovietskym zväzom. (Wofford 1965: 7) Budúci prezident si dokázal získať černošský hlas bez odcudzenia bielych Južanov. Konkrétne napr. tým, že kritizoval Eisenhowerove nepodporenie nezávislosti Alžírska a vo všeobecnosti vyjadroval potešenie nad získavaním nezávislosti štátov Afriky. (Mahoney 1983: 20-33) Sústredením sa na zahraničie bol schopný do istej miery obísť problematické občianske práva doma.
69 UDALOSTI PRVEJ POLOVICE 60. ROKOV
Navyše bol iba pár týždňov pred voľbami Martin Luther King, Jr. zatknutý pri protestoch v Atlante, v štáte Georgia. JFK telefonoval Kingovej manželke, Corette Scott King, aby vyjadril svoje znepokojenie. Telefonát jeho brata, Roberta Kennedyho sudcovi pomohlo zabezpečiť prepustenie jej manžela. Toto viedlo k podpore nominácie JFK zo strany Martina Luthera Kinga, Sr., ktorý bol sám vplyvným vodcom CRM. Za Kennedyho nakoniec hlasovalo v prezidentských voľbách viac ako 70 % Afroameričanov, tieto hlasy ho posunuli za hranicu zvolenia v niekoľkých kľúčových štátoch. Keď sa JFK ujal úradu v januári 1961, černosi mali preto od novej administratívy vysoké očakávania. (John F. Kennedy Presidential Library and Museum 2019)
9.2.1 Kennedy a Afroamerické hnutie pre občianske práva Ešte v Kongrese hlasoval Kennedy za zákony podporujúce sociálne bývanie, štátne školy, finančnú pomoc vzdelania, liberalizáciu imigrácie, fond sociálneho zabezpečenia alebo občianske práva menšín. (Rhodes 2018: 54) Aj keď JFK vymenoval bezprecedentný počet Afroameričanov na vysoké pozície v administratíve, posilnil Civil Rights Commission a vystúpil v prospech desegregácie škôl, veľa aktivistov za občianske práva bolo nespokojných. Dôvodom bolo napr. nesplnenie sľubu o federálnej reforme bývania v prvom roku administratívy. (Dudziak 2000: 156) Pociťovali, že sa robí málo skutočných zmien, a že prezident nedodržal svoje sľuby a očakávali od jeho administratívy väčší pokrok. Dôvodom bola aj jeho veľmi tesná výhra v prezidentských voľbách a strach o stratu podpory senátorov z Juhu. (John F. Kennedy Presidential Library and Museum 2019)
Výnimkou bola napr. reakcia na udalosť, kedy v máji roku 1963 po zatknutí MLK vyzvalo SCLC stredoškolákov aby išli protestovať do Birminghamu v štáte Alabama a nakoniec ich prišlo cez 3000. Vyše 600 mladých ľudí bolo zatknutých a násilie sa vysielalo v svetových médiách. Najmladšie známe zatknuté dieťa malo iba 9 rokov. (Faulk 2013) Kennedy na to reagoval tak, že v júni roku 1963, v televízii vyzval na ukončenie všetkej
70 UDALOSTI PRVEJ POLOVICE 60. ROKOV legalizovanej rasovej diskriminácie a čoskoro potom zaslal Kongresu vôbec najkomplexnejšiu právnu úpravu v oblasti občianskych práv. Kennedyho návrh v rámci občianskeho práva viedol k prijatiu Civil Rigts Act of 1964 po jeho smrti. (Sorensen 2002: 2) Po fiasku v Birminghame sa prezident snažil pracovať viac v zákulisí, v júli 1963 sa napr. stretol so 70 členmi Business Council25 a vyzýval ich aby CRM pomohli tým, že zamestnajú viac Afroameričanov. JFK využil atmosféru studenej vojny povedal podnikateľom, že môže v krajine prísť k ďalšiemu násiliu, spomenul, že problém je zneužívaný komunistami na poškodenie amerických vzťahov v zahraničí. (Belknap 1991: 195-202) Kennedy mal pravdu, fotografie z policajného zásahu proti protestujúcim obleteli svet. Asi pätina sovietskeho rádiového vysielania sa v daný víkend týkala Birminghamu. (Dudziak 2000: 169-170)
9.2.2 Zahraničná politika Kennedyho administratívy
Kennedyho záujem o zahraničnú politiku nútil CRM aktivistov vysvetľovať potrebu rovnocenného volebného práva ako zahranično-politický imperatív. Kennedy sa stretol s predsedom Prezídia Najvyššieho Sovietu prvý (a posledný) krát v júni roku 1961 – iba dva mesiace po neúspešnej americkej invázii v Zálive svíň, chcel teda napraviť svoju reputáciu. (Glass 2017) No opak bol pravdou, Chruščov sa iba utvrdil v tom, čo si myslel predtým. Kennedyho, ktorý sa na stretnutie dostatočne nepripravil a spoliehal sa na svoju charizmu, Soviet nazval neskúseným a nevyspelým. (Little 2018) JFK nazval sovietsko- čínske spojenectvo vyrovnané americko-európskemu a Chruščov toto tvrdenie využíval vo svoj prospech. (Papers of John F. Kennedy 1961: 33) Na summite, ktorý nemal oficiálne žiadnu agendu bola témou číslo jedna berlínska kríza. (Papers of John F. Kennedy 1961: 71-80) Historik Frederick Kempe napr. vo svojej knihe Berlin 1961 tvrdí, že keby bol JFK vo Viedni tvrdší, ZSSR by si o pár mesiacov, v novembri, nedovolili postaviť berlínsky múr.
25 Business Council vznikol v roku 1933 za administratívy FDR vo Washingtone, D.C, ako poradný orgán vlády USA. (The Business Council 2019)
71 UDALOSTI PRVEJ POLOVICE 60. ROKOV
(Palmer 2011) Situácia, ktorá naopak posilnila Kennedyho medzinárodnú a domácu pozíciu bola Kubánska raketová kríza z októbra 1962, pomohla zmierniť negatívnu mienku o jeho administratíve, ktorá vznikla po invázii v Zátoke svíň. (The Cuban Missile Crisis, October 1962 2019)
9.2.3 Sovietske vysvetlenie atentátu
Christopher Andrew vo svojej knihe The Sword and the Shield hovorí, že by bolo zvláštne, keby si atentát na Johna F. Kennedyho z 22. novembra 1963 nevysvetlil Sovietsky zväz ako konšpiráciu. (Andrew 1999: 225) Jurij Modin podal správu Ústrednému výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu o atentáte na JFK. Hovoril v nej, že ozajstnými iniciátormi boli ropný magnáti z Texasu: Richardson, Murchison a Hunt. Túto informáciu mali Modinovi poskytnúť poľskí agenti. Keďže boli títo muži dlhodobo spájaní s pro- fašistickými a rasistickými organizáciami Juhu, nájsť „dôkazy“ pre podporu tejto teórie nebolo zložité. (Yeltsin 1994: 307-308) JFK podal pred Kongres v apríli roku 1963 návrh zákona, v ktorom chcel zrušiť 27,5 % príspevok na ťažbu ropy. Títo muži by tak prišli o miliardy dolárov. (Underwood 2013: 405) Najmä H. L. Hunt sa často vyjadroval silne anti-komunisticky a verejne v prezidentskej kampani podporoval budúceho Kennedyho viceprezidenta Lyndona B. Johnsona. (Zirbel 1991: 249) Jeho syn Bunker patril do skupiny pravičiarov, ktorí si v deň návštevy prezidenta v Dallase zaplatili reklamu, v ktorej JFK označujú za „komunistickú bábku“.
Na druhej strane je potom Ion Mihai Pacepa, bývalý rumunský generál, poradca Nicolae Ceaușesca, ktorý dostal v roku 1978 politický azyl v USA od prezidenta Cartera. Ten vo svojej knihe Programmed to Kill hovorí o sovietskej snahe eliminovať JFK prostredníctvom atentátnika Lee Harveyho Oswalda. Ten sa snažil stať tajným agentom ZSSR v USA už v roku 1959. Podľa Pacepu dal príkaz na odstránenie Kennedyho sám Chruščov, mal si to však rozmyslieť a atentát odvolať, no Oswalda už zastaviť nemohol. Jack Ruby mal byť potom najatý, aby zabil Oswalda a tým odstránil túto chybu. (Peake
72 UDALOSTI PRVEJ POLOVICE 60. ROKOV
2008: 88) Problém s Pacepovými teóriami je, že sú konšpiračné, neprichádzajú s novými dôkazmi a jeho obvinenia stoja na domienkach. Peake vo svojej recenzii označuje jeho príbeh za nepravdepodobný a vymyslený. (Peake 2008: 89) Konečný sovietsky aj americký verdikt o atentáte sa nakoniec zhodol v tom, že Oswald konal sám. Konšpirácia o smrti JFK je však dodnes jednou z najpopulárnejších a až 61 % Američanov neverí oficiálne verzii. (Swift 2013)
Priscilla J. McMillan robila rozhovor s Oswaldom 4 roky predtým, ako spáchal atentát na JFK. Hovorí, že na prvý pohľad atentát na liberálneho Kennedyho nedával zmysel, okrem faktu, že útočník bol otvorene marxista. Streľba bola, na rozdiel od neúspešného pokusu na bývalého generála Edwina Walkera26 z apríla toho istého roku, v rozpore s Oswaldovými presvedčeniami o rasovej diskriminácii a lepších vzťahoch so Sovietskym zväzom, o ktoré sa JFK snažil. Na tomto však podľa nej útočníkovi nezáležalo, stačilo, že JFK bol lídrom najväčšej kapitalistickej krajiny na svetea on chcel odstrániť kapitalizmus takým istým spôsobom, ako prezidenta. (McMillan 2007: 101-102) Spojenie Oswalda s predošlým atentátom na Edwina Walkera ešte viac podporilo konšpirácie americkej ľavice a liberálov, že za tým celým stojí krajne pravicový extrémizmus bohatých Južanov, ako napr. John Birch Society, na ktorú bol Walker napojený.
9.3 Civil Rights Act of 1964 a Freedom Summer
Keď prezident Kennedy prišiel s návrhom na nový Civil Rights Act po protestoch v Birminghame z roku 1963, poveril ministra zahraničných vecí Deana Ruska, aby poučil Ministerstvo spravodlivosti o dopade diskriminácie na americké vzťahy so zahraničím. Po tom, ako sa zákon dostal pred Kongres v júli toho roku, sám Rusk vysvetľoval
26 Lee Harvey Oswald spáchal neúspešný atentát na rezignovaného generála Edwina Walkera, ktorý bol známy svojimi konzervatívnymi názormi a podporou McCarthyho éry. Počas svojej neúspešnej politickej kampane v roku 1961 dostával výraznú finančnú podporu od otvorene rasistického ropného magnáta H. L. Hunta, ktorého ZSSR konšpirácie obviňovali z toho, že stojí aj za atentátom na JFK. (Cravens)
73 UDALOSTI PRVEJ POLOVICE 60. ROKOV kongresmanom, aký vplyv má hlasovanie o zákone o občianskych právach na národnú bezpečnosť. (Rusk 1990: 586-588) Návrh zákona napr. dovoľoval Ministerstvu spravodlivosti podať žalobu v prípadoch desegregácie, vytváral Equal Employment Opportunity Commisson, povolil zastavenie federálneho financovania projektov, ktoré boli rasovo diskriminačné v najímaní pracovníkov. Najdôležitejším bolo však zakázanie diskriminácie v štátnych zariadeniach, akými boli byty, reštaurácie alebo hotely. Takáto diskriminácia bola pre krajinu ponižujúca aj v prípadoch, keď ju navštívili zahraniční diplomati, ktorí sa tak stretávali s problémami. (Dudziak 200: 184) Zákon navyše autorizoval Úrad pre vzdelávanie na pomoc komunitám s desegregáciou škôl. (Rosenberg 217) V krajinách sveta, ktoré v 60. rokoch získavali nezávislosť, boli belosi menšinou a podľa Ruska v nich boli rozhodnutí odstrániť predstavu, že belošská rasa je nadradená alebo privilegovaná. V tomto zmysle bolo podľa neho dôležité, aby Spojené štáty zväčšili svoj vplyv v týchto krajinách a nedovolili tak komunistom, aby medzi nich a USA vrazili kôl. (USA Senate Committee on Commerce 1963: 281-282)
Skutočný boj o uzákonenie čakal v Senáte, kde sa obavy sústreďovali na rozšírenie federálnej moci zákonom a na jeho potenciál nahnevať voličov, ktorí by potom mohli tento názor vyjadriť pri volebných urnách. Oponenti spustili najdlhšie predĺženie o hlasovaní v americkej histórii, trvalo 57 dní a prinieslo prakticky pozastavenie činnosti Senátu. Keď sa zákon nakoniec dostal úspešne zo Senátu, bol rýchlo prijatý Snemovňou. (Civil Rights Act of 1964, 2016) Zákon bol podpísaný prezidentom Lyndonom B. Johnsonom 2. júla 1964, za účasti predstaviteľov CRM. Zakazoval diskrimináciu na verejných miestach, zabezpečoval integráciu škôl a iných verejných zariadení (knižnice, verejné kúpaliská) a spravil nezákonnou diskrimináciu v zamestnaní. Dokument bol od Rekonštrukcie najrozšírenejšou právnou úpravou v oblasti občianskych práv. (The Civil Rights Act of 1964, 2019)
Civil Rights Act bol prijatý na pozadí akcie, ktorá niesla názov Freedom Summer alebo Leto slobody. Označuje obdobie snahy zaregistrovať afroamerických obyvateľov k voľbám
74 UDALOSTI PRVEJ POLOVICE 60. ROKOV v lete 1964, v štáte Mississippi. V Mississippi bola segregácia silná aj na južanské štandardy, 75 % černochov žilo na vidieku (v porovnaní s 39 % vo zvyšku Juhu) a iba 6,7 % z nich bolo registrovaných voliť. (Shawki 2006: 167) Organizátori očakávali odpor a blokádu zo strany KKK a lokálnych davov a dúfali tak v reakciu federálnej vlády. V rámci leta sa okrem snahy registrácie a protestov konali aj akcie, kde černosi a belosi vzdelávali mladých černochov o Afroamerickej histórii alebo vodcovských zručnostiach. Freedom Summer bol prvý veľký projekt z dielne SNCC, pretože sa začal bez podpory NAACP alebo MLK. Jedna z veľkých prekážok celého leta bola kohézia medzi vzdelanými černochmi aj belochmi zo strednej triedy a lokálnymi obyvateľmi, ktorí boli menej vzdelaní. Aj keď sa nakoniec registrovalo do 2000 ľudí, projekt dosiahol veľkú publicitu. (Hartford 2019) V júli 1964 sa senátor James Eastland za štát Mississippi vyjadril, že celá akcia je komunistická konšpirácia. Pred Senátom hovoril asi hodinu s tým, že spomínal konkrétne mená aktivistov zo SNCC a ich komunistické spojenia. V pár prípadoch mal pravdu a naozaj boli medzi nimi sympatizanti komunizmu. (Watson 2011)
Leto sprevádzali násilné ohlasy, zmizli 3 študenti, bol podpálený metodistický kostol Mt. Zion, ktorý sa rozhodol akciu podporiť. V reakcii na vyeskalovanú situáciu bol J. Edgar Hoover tlačený Robertom Kennedym, aby otvoril pobočku FBI v Mississippi. Guvernér štátu Mississippi, Paul Johnson sa o ich zmiznutí v rámci presvedčenia o komunistickej konšpirácii vyjadril, že sú určite na Kube a nie obeťami útoku. (Hartford 2019) FBI prípady nakoniec úspešne vyšetrila a z ich vraždy obvinila členov KKK. Lokálna FBI divízia na čele s agentom Royom Moorom sa zamerala na KKK a do 7 rokov boli schopní takmer zneškodniť vetvu White Knights of KKK v Mississippi. (KKK Series 2019)
9.4 Selma a Voting Rights Act of 1965
Po prvom roku v administratíve chcel prezident Johnson upriamiť pozornosť na iné otázky ako Afroamerické občianske práva. Kingovi povedal, že v roku 1965 nebude dobrý
75 UDALOSTI PRVEJ POLOVICE 60. ROKOV
čas na zákon o volebných právach, pretože by prišiel o hlasy južanských belochov. (Garrow 2004: 368) Keďže bolo však stále málo černochov v Alabame registrovaných k voľbám, CRM chcel zorganizovať protesty v Selme, aby sa tam upriamil pohľad. Tieto protesty začali pokojne, no potom sa stretli s policajnou brutalitou. Jeden z policajtov vo februári zabil neozbrojeného diakona Jimmyho L. Jacksona, jeho smrť katalyzovala myšlienku pochodu zo Selmy do Montgomery (87 kilometrov), ktorý sa udial v marci 1965. Účastníci sa nedostali ani z mesta, keď ich napadla štátna polícia s obuškami a slzným plynom. (Dudziak 2000: 231) Posledný deň protestov bola beloška Viola Liuzzo zastrelená členmi Ku Klux Klanu. FBI a Hoover ju vykreslili ako narkomanku a členku Komunistickej strany USA, obvinenia, ktoré sa neskôr ukázali ako klamlivé. (Anderson 1983: 6) Pokrytie udalosti svetovými médiami bolo výrazne nižšie, ako príbehov z Birminghamu alebo Little Rocku a to aj v Sovietskom zväze. Bolo to spôsobené predošlým prijatím Civil Rights Act, ale aj eskalovaním situácie vo Vietname a tým, že sa v dobe protestov v Selme stal sovietsky kozmonaut Alexej Leonov prvým človekom, ktorý vstúpil do voľného priestoru. (Dudziak 2000: 234-235)
Jedným z dopadov protestov bol aj prejav prezidenta Johnsona, ktorý niesol názov The American Promise a obsahoval aj slová: „Neexistuje dôvod byť pyšný na to, čo sa stalo v Selme. Neexistuje dôvod na sebauspokojenie z dlhodobého odmietania rovných práv miliónom Američanov. Ale je tu dôvod na nádej a vieru v našu demokraciu... Nie je žiadny ‚Negro‘ problém. Neexistuje žiadny južanský problém. Neexistuje žiadny severný problém. Je tu iba americký problém... Ústava hovorí, že nikomu nesmie byť zakázané voliť, len kvôli jeho rase alebo farbe. Všetci sme zložili prísahu pred Bohom, aby sme túto Ústavu podporovali a obhajovali. Teraz musíme konať v súlade s touto prísahou... Nejedná sa o problém štátneho práva, alebo národného práva. Jedná sa iba o boj za ľudské práva.“ Sľúbil, že ešte ten týždeň predloží Kongresu návrh zákona, ktorého cieľom bude odstránenie federálnych, štátnych a lokálnych nezákonných prekážok v rámci volebného práva. (Johnson 1965)
76 UDALOSTI PRVEJ POLOVICE 60. ROKOV
Civil Rights Act z roku 1964 nespĺňal všetky ciele aktivistov. Zabezpečenie občianskych práv si vyžadovalo ďalšiu mobilizáciu na miestnej úrovni, precedensy v súdnictve a legislatívne kroky. Kongres v reakcii na novú vlnu protestov čoskoro nasledoval zákon novým, o volebných právach z roku. Voting Rights Act bol prijatý za 6 mesiacov od predloženia pred Kongres a podpísaný prezidentom Lyndonom B. Johnsonom 6. augusta 1965. Zákon bol zameraný na odstránenie dedičstva diskriminácie Afroameričanov v (ne)prístupnosti k voľbám, konkrétne napr. zrušenie testu gramotnosti pre ľudí, ktorí vychodili 6. ročník základnej školy v USA a zrušenie volebnej dane. (The Civil Rights Act of 1964, 2019) Rok od prijatia zákona sa zaregistrovalo 230 000 Afroameričanov. Štátny sudca z Louisiany, Leander H. Perez k zákonu povedal, že je súčasťou komunistickej konšpirácie, konkrétne súčasťou plánu na prevzatie kontroly nad Black beltom. (USA Senate 1965: 324-354)
9.5 Black Power
Black Power alebo Čierna sila bolo revolučné hnutie, ktoré pôsobilo v USA najmä v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Zdôraznilo rasovú hrdosť, ekonomické postavenie a vytvorenie politických a kultúrnych inštitúcií Afroameričanov. Počas tohto obdobia narastal dopyt po kurzoch černošskej histórie, akceptácii africkej kultúry a rozširovaní umeleckého vyjadrenia, ktoré odrážalo realitu Afroameričanov. Pôvod prvého použitia termínu Black Power sa líši. Jeho korene možno pozorovať v rovnomennej knihe Richarda Wrighta z roku 1954. Alabamská Lowdes County Freedom Organization použila pre svojich politických kandidátov v roku 1965 slogan „Black Power for Black People“. Hnutie Čiernej sily sa dostalo do hlavného prúdu CRM až v roku 1966 založením Strany čiernych panterov (Black Panther Party). (Black Power 2018) Jadrom Black Power hnutia je kritika povojnového rasového liberalizmu a americkej demokracie. (Joseph 2009: 707)
77 UDALOSTI PRVEJ POLOVICE 60. ROKOV
Militantná vetva Afroamerického hnutia sa nezrodila vo vákuu, za predchodcu môže považovať napr. African Blood Brotherhood for African Liberation and Redemption (Africké bratstvo krvi) – militantnú skupinu, ktorá vznikla v roku 1919 v New Yorskom Harleme, kde mala aj najväčší vplyv. Aj keď pôsobila iba do roku 1924, v dobe svojho najväčšieho úspechu mala 50 000 členov, ten získala najmä po povstaní v meste Tulsa v Oklahome27. Obhajovala ozbrojenú obranu proti rasistickým útokom a vytvoreniu nezávislého čierneho socialistického spoločenstva. Ich cieľom bolo spojiť Afroamerických radikálov pomocou tém, akými boli napr. rasizmus, kolonializmus, černošský nacionalizmus, začiatkom 20. rokov poskytovali vstup černošských radikálov do komunistického prúdu. Ich hlavným propagačným médiom boli noviny Crusader vedené zakladateľom Cyrilom Briggsom. (Salter 2007)
Konvenčný CRM obviňoval Black Power za to, že podkopávala boj o rasovú rovnosť. Dôvodmi boli práve militantnosť, nástojčivosť a celková rétorika hnutia. Toto všetko podľa nich posúvalo CRM vzad a dávalo zámienku rasistickým politikom na ďalšiu segregáciu. (Joseph 2009: 707) Martin Luther King, Sr. kritizoval Black Power so slovami, že sila, ktorú Afroameričania majú nie je v ich pästiach, ale pri voličských urnách. (Steele 1979: 9) V 60. rokov prispeli k černošskému militarizmu aj protesty, akými boli napr. spomínané Freedom Summer alebo Selma, ktoré sa kvôli policajnej brutalite z pokojných zmenili na smrteľné. SNCC bolo najvýraznejšou organizáciou CRM, ktorá postupne posúvala vľavo. V roku 1963 chcel jeden z jej vodcov, John Lewis otvorene kritizovať Kennedyho administratívu počas svojho prejavu v rámci Pochodu na Washington. O rok neskôr oficiálne prestali podporovať Demokratickú stranu a v 1965 už boli považovaní za súčasť „novej ľavice“. (Shawki 2006: 167) Samotný vodca SNCC a pôvodný účastník
27 Tento masaker z júna roku 1921 bol jedným z najkrvavejších incidentov v Afroamerických dejinách, malo pri ňom zomrieť cca. 200 ľudí, no konečné čísla nie sú známe. Belosi mali pri útokoch použiť minimálne jeden guľomet a aj lietadlá. Približne 10 000 černochov prišlo o domovy a museli bývať v stanoch. Násilné udalosti sa stali tabu až do roku 1997, kedy bola vytvorená štátna komisia na vyšetrovanie. Vydala správu, v ktorej odporúčila vyplatiť odškodné pozostalým Afroameričanom. (Ellsworth 2019)
78 UDALOSTI PRVEJ POLOVICE 60. ROKOV
Freedom Rides z roku 1961, Stokely Carmichael (neskôr sa premenoval na Kwame Ture), trpel dezilúziou z amerického systému a stal sa jedným zo zakladateľov Black Power hnutia. (Williams, Joseph 2014: 87) To, čo hnutie predstavovalo bola nespokojnosť s posunom, ktorý nastal v americkej spoločnosti a podľa jeho predstaviteľov nebol dostatočný. Na rozdiel od členov hlavného prúdu CRM, ktorými boli prevažne vzdelaní Afroameričania zo strednej triedy, sa jednalo o chudobnejšiu vrstvu, ktorá žila často na okraji spoločnosti.
Hnutie Black Power a teória triedneho boja mali k sebe blízko. Dokazujú to aj výroky z SNCC Atlanta Project s názvom Black Power: „Černosi v tejto krajine sa nikdy nemohli organizovať, kvôli belošským zásahom. Ako výsledok tohto, bol posilňovaný stereotyp, že černosi sa nemôžu organizovať... Dôvodom vylúčenia belochov z hnutia, nie je, že hnutie je anti-belošské, ale preto, lebo v tom, čo sa snaží docieliť majú belosi zastrašujúci efekt. Zastrašujúci účinok je často priamo úmerný rozsahu degradácie, ktorú černosi utrpeli v rukách bielych...“ (SNCC Vine City Project 1966: 1)
Černošský separatizmus má veľa spoločného s teóriou Black belt, ktorú sa sovietski komunisti snažili presadiť už v 30. rokoch. Zásadným rozdielom bolo, že Afroameričanom prekážalo, že pri Black belt išlo o ďalší spôsob nadradenosti a diktátu belochov. Tento fakt opomína Harry Haywood, komunista a zástanca teórie. Ten chcel aj v neskorých 70. rokoch, keď už černosi dávno nežili na iba na Juhu, problém riešiť sťahovaním sa späť a vytváraním nového štátu. Haywood však kritizuje všeobecný marxistický pohľad, ktorý hovorí, že nacionalizmus v akejkoľvek forme je nepriateľom proletárskej revolúcii. (Haywood, Saba 1978) Slová SNCC Atlanta Project o práve na sebaurčenie černochov: „Je veľmi ironické a čudné, ako v tejto krajine môžu bieli bojovať proti kolonializmu v iných krajinách Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky, ale keď sa černosi snažia, aby dosiahli podobné ciele sebaurčenia v tejto krajine, je to považované za rasistické a anti-belošské... Odmietnutie rešpektovať rozdiely je jedným z dôvodov, prečo svet v súčasnosti exploduje. Tiež by sa malo uvažovať o rozdieloch medzi národmi a o rešpekte, ktorý by tomu mal byť daný: ak sa človek
79 UDALOSTI PRVEJ POLOVICE 60. ROKOV bude pozerať na ‚integráciu‘ ako na pokrok, potom si skutočne zachováva mýtus o bielej nadvláde.“ (SNCC Vine City Project 1966: 6-7)
9.5.1 Malcolm X
Osoba Malcolma X sa dáva často do kontrastu s Martinom Lutherom Kingom, Jr. Vysoký militantný moslimský kazateľ a separatista/nacionalista28 zo Severu verzus nízky nenásilný baptistický kazateľ a integracionista29 z Juhu. King a Malcolm X sa v skutočnosti stretli iba raz v živote v marci roku 1964, predtým, ako sa v Senáte prerokovával Civil Rights Bill. Do určitej miery chceli obaja lídri to isté – slobodu pre Afroameričanov. Na konci svojich životov mali k sebe bližšie ako kedykoľvek predtým. MLK začínal byť frustrovaný z pomalého posunu v nadobúdaní slobody a stával sa militantnejším. Malcolm X zasa zo svojej násilnej rétoriky upúšťal. (Kirk 2007: 110-111)
Malcolm X bol okrem iného dôkazom toho, že segregácia a rasizmus neboli iba problémom Juhu. Malcolm Little sa narodil v roku 1925 v Nebraske a od svojho neskoršieho detstva bol vychovávaný v pestúnskej opatere. Za krádeže sa dostal do väzenia, kde sa pripojil k organizácii Nation of Islam30. V tej sa neskôr stal prominentnou postavou a stal sa vplyvným rečníkom. (Shawki 2006: 171) Segregácia nebola síce na
28 V tomto kontexte sa nacionalizmus definuje ako odmietnutie americkej a zameriavanie sa na africkú identitu svojich predkov. Vo všeobecnosti upozorňujú na pretrvávajúci rasizmus v ekonomickej, právnej a sociálnej sfére počas celej histórie USA. Neveria v možnosť rovnocennej existencie s belošskou USA a uprednostňujú separáciu v nejakej forme. (Cone 2007: 122-129) 29 James Cone definuje integracionizmus ako myšlienku, v rámci ktorej je možné byť zároveň Američanom a černochom, čiže Afroameričanom a dosiahnuť slobodu v rámci existujúceho systému USA. Apel sa kladie na myšlienky slobody, demokracie a kresťanstva. Predstaviteľmi boli ľudia z NAACP, MLK a zo skorších dejín Frederick Douglass. (Cone 2007: 118-122) 30 Malcolm X bol bývalým členom tejto náboženskej až sektárskej a teroristickej organizácie medzi rokmi 1952–1964. Opustil ju pre ideologické nezhody a problémy s jej lídrom. Nation of Islam vystupovala ako ortodoxná islamská organizácia. Okrem 5 pilierov islamu kázala napr. nadradenosť černošskej rasy, to, že vodca NOI je ďalší mesiáš, alebo, že belosi sú diabli. (Muhammad 2011) V neskorých 50. rokoch mala organizácia okolo 100 000 členov. (Shawki 2006: 171)
80 UDALOSTI PRVEJ POLOVICE 60. ROKOV
Severe inštitucionalizovaná, ale bola prítomná takmer v každom aspekte života. Černosi žili v getách veľkých industriálnych miest, ich školy boli zle vybavené a prakticky segregované, takže neskôr v živote získavali najmä slabo platené pozície a boli objektami policajnej šikany31. (Shawki 2006: 170)
Malcolm X až takmer do svojej smrti neveril v integráciu černochov v rámci amerického systému, v pokojné protesty, v pomoc od federálnej vlády, alebo Demokratickej strany. Nemal rád, keď aktivisti z Juhu nehovorili o problémoch Severu a všeobecne kritizoval konvenčný CRM. Malcolm X kritizoval to, že belosi nastavili americkú kultúru, ktorá podľa neho mohla za smrť prezidenta. Malcolmove prejavy začali byť viac politické, ako náboženské, čo nebolo podľa predstáv NOI, ktoré začalo byť pod drobnohľadom polície. Konečné rozdelenie prišlo na konci roku 1963. (Shawki 2006: 172- 177)
31 Príkladom sú nepokoje v Harleme v roku 1964 po tom, ako policajt zastrelil 15-ročného afroamerického chlapca (New York Race Riots 2019); Watts rebélia v Los Angeles v auguste roku 1965, pri ktorej zomreli 34 ľudia. (Watts Rebellion 2019)
81 ZÁVER
10 Záver
Studená vojna a Sovietsky zväz na jednu stranu vyvíjali tlak na napredovanie občianskych práv pre afroamerickú menšinu v Spojených štátoch, no na druhú stranu komunistický antagonizmus v USA obmedzoval to, čo bolo prijateľné povedať a robiť. McCarthyho čistky, anti-komunistické zákony, zakazovanie černošských a socialistických odborov okliešťovali to, čo mohlo byť zo strany Komunistickej strany USA v smere občianskych a volebných práv dosiahnuté.
Začiatok práce ilustroval históriu sovietskeho pôsobenia v rasovej problematike USA. Dôvodom bol fakt, že tak môžeme vidieť, ako vplyv ZSSR a komunistov v černošskej otázke v čase klesal. Komunistická strana USA bola priamym nástrojom Sovietskeho zväzu v Spojených štátoch, hoci túto spojitosť odmietala, potvrdzujú ju finančné príspevky aj komunikácia s Moskvou. Strana stratila v atmosfére strachu zo sovietskej infiltrácie do vnútornej politiky krajiny svoj vplyv v odboroch, v roku 1947 prišla o International Labor Defense – svoju právnickú divíziu. Tá zaznamenala najväčšie úspechy v 30. rokoch, keď napr. úspešne reprezentovala prípad Scottsboro boys. Odcudzenie publika nastalo kvôli strachu z asociácie so stranou, jej členovia a sympatizanti boli blízko monitorovaní a často sa z nich stávali spoločenskí vyvrheli. Celkovo sa priveľmi sústredila na ekonomickú dimenziu opresie, a keď sa v 50. rokoch začal boj za práva presúvať do občianskej a spoločenskej dimenzie, stratila s hnutím priamy kontakt. CPUSA stratila čiastočne podporu aj odhalením zločinov stalinizmu v roku 1956 a častým štiepením prichádzala aj o ideologických zástancov komunizmu. Po úpadku vplyvu bola nútená spolupracovať aj s tradičnými organizáciami v rámci CRM, ktoré označovala za buržoázne, keďže jej poprední vodcovia boli vzdelaní černosi a nezhodovala sa s ich názormi, čo ukazoval vzťah NAACP a CPUSA a vyjadrenia hlavných predstaviteľov.
Na zmeny vo forme protestov malo na konci 50. rokov SCLC a Martin Luther King, Jr., ktorí boli zástancami nenásilného odporu a grass-root organizácie v americkom Juhu.
82 ZÁVER
Druhá polovica 60. rokov priniesla v rámci hnutia naopak vzostup militantného prístupu k riešeniu rasovej otázky, a to napr. cez Stranu čiernych panterov a všeobecnú radikalizáciu, kvôli apatii z pomalého postupu desegregácie a účasti USA vo vojne vo Vietname. Popisom významných udalostí medzi rokmi 1954 a 1965 a hľadaním spojitostí so studenou vojnou, práca demonštruje, ako veľmi zápas so Sovietskym zväzom ovplyvňoval domácu politickú scénu. Vidíme, že rasový problém bol v ZSSR blízko monitorovaný a využívaný, ako zbraň propagandy. Sovietske média nazývali americkú vládu imperialistickou a jej zahraničnú politiku vykorisťovateľskou.
Niektoré zložky vlády brali tento rozmer vnútroštátnej situácie do úvahy viac, ako iné. Americký Kongres bol známy svojim izolacionizmom v prvej polovici 20. storočia. Republikáni boli navyše typickí svojim bojom proti vyšším právomociam federálnej vlády v prospech lokálnej. Prejavovalo sa to menším záujmom a senzitivitou voči mienke vo svete. Tým pádom bol spomedzi 3 hlavných zložiek vlády voči Afroamerickému hnutiu za občianske práva aj najkonzervatívnejší. Orientoval sa na vnútornú politiku a jeho hlavným záujmom v smere zahraničnej politiky bol najmä boj proti komunizmu. Ostatné elity, typicky najmä prezident a Ministerstvo zahraničia videli v zisku občianskych práv černochmi ako dôležitú súčasť potenciálnej výhody nad Sovietskym zväzom v rámci studenej vojny. Advokáti týchto práv používali studenú vojnu a porážku komunizmu na presadenie otázky doma. Slúžila teda ako motivácia na získanie podpory tam, kde by sa inak nenašla – medzi južanskými senátormi a belochmi zastávajúcimi segregáciu. Pomocou strachu zo studenej vojny a sovietskeho antagonizmu v krajine, USA zvyšovali záujem o občianske práva tým, že pripomínali verejnosti potrebu zachovania dobrého image vo svete a najmä v novovznikajúcich krajinách Afriky a Ázie.
Američania sa na druhú stranu snažili využiť každý pokrok v oblasti práv černochov, ako vlastnú zbraň propagandy. Každý pokrok verejne aplikovali na odhodlanie byť príkladom demokratickému svetu, strategicky zamestnávali černošských reprezentantov a veľvyslancov a vysielali ich do krajín s nebelošským obyvateľstvom, alebo tam, kde by
83 ZÁVER ich mohlo byť verejne vidieť a zlepšiť image, ako napr. v OSN. Americká vláda však musela byť opatrná v odcudzovaní kolonializmu a spájania ho s rasizmom, jej európski spojenci boli ešte v tej dobe koloniálnymi veľmocami. Svojich kolónií sa len ťažko vzdávali, Alžírsko dosiahlo nezávislosť od Francúzska až v roku 1962. Západné mocnosti sa báli odísť z krajín Afriky a Ázie aj z dôvodu komunistického vplyvu a infiltrácie, ktoré v nich mohli potenciálne nastať.
Atmosféru studenej vojny a vplyv Sovietskeho zväzu nájdeme na každom rozhodnutí vlády a Najvyššieho súdu v danej dobe. Ten, kto kritizoval USA bol automaticky vykresľovaný ako komunista, takže túto nálepku nosil takmer každý predstaviteľ a aktivista v oblasti Afroamerických občianskych práv. Ľudia boli sledovaní FBI a ostražití niečo povedať. V mnohých ohľadoch bola vo svojich rozhodnutiach opatrná aj vláda, pretože vedela, že sa na ňu ZSSR pozerá pri každom kroku. Toto do určitej miery spomaľovalo pokrok. Rozhodnutie v prípade Brown, ktoré malo naštartovať rýchly posun v oblasti práv černochov malo v praxi iba malý desegregačný dopad a malo silný studeno- vojnový imperatív. Matka Emmetta Tilla bola označená za nástroj ZSSR, keď chcela, aby sa vyšetrila smrť jej syna. Volební aktivisti mali byť riadení Moskvou, keď sa snažili zvýšiť registráciu v Mississippi. Najprominentnejšie postavy, ako Martin Luther King, Jr., boli sledované a podozrievané z obi dvoch táborov. Prezident Lyndon B. Johnson nechcel predkladať dva rasovo-senzitívne zákony rok po sebe. Realita, ktorá nastala, po prijatí desegregačných zákonov, akými sú Civil Rights Act 1957, 1964 a Voting Rights Act 1965 ukazuje, aké neefektívna bola ich implementácia v praxi.
Ciele diplomovej práce boli naplnené, môžeme konštatovať, že vplyv studenej vojny, komunizmu a Sovietskeho zväzu pri získavaní práv Afroameričanmi bol, aj keď môžu tieto rozhodnutia na prvý pohľad vyzerať, ako čisto vnútroštátne a často ho opomínajú aj mnohí akademici a historici. Krajiny sa snažili využiť každú chybu druhej strany a americký rasizmus bol jednoducho použiteľnou zbraňou, bolo schopné využiť túto problematiku vo svoj prospech iba do určitej miery. Nepodarila sa mu infiltrácia CRM, ani rozpútať rasovú
84 ZÁVER vojnu po smrti Martina Luthera Kinga, Jr. a v porovnaní s predchádzajúcimi dekádami bol menej úspešný.
Téma diplomovej práce nie je v prostredí Českej republiky a Slovenska preskúmaná takmer vôbec. V našom prostredí sa jej nevenuje pozornosť a preto je potenciálne rozšírenie výskumu na neriešené oblasti naozaj obšírne. Dal by sa zúžiť na jednotlivé oblasti, podľa druhu problematiky, napr. volebné práva alebo školstvo, upriamiť sa na kratšie alebo iné obdobie. V roku 1968 napr. podpísal Lyndon B. Johnson ďalší zákon, ktorý zlepšoval situáciu v oblasti bytovej diskriminácie, v tom istom roku bol zavraždený aj MLK. Afroamerické hnutie je najmä v americkej literatúre prebádané podrobne, jeho spojenie so studenou vojnou však zaostáva aj tam. Sovietske zdroje a spisy sú stále veľmi obmedzené, keď sú aj odtajnené, tak sa nachádzajú väčšinou iba vo fyzickej forme v ruských inštitúciách, čo je limit výskumu.
85
POUŽITÉ ZDROJE
Použité zdroje
Primárne zdroje:
1. ALEXANDER, Keith B. Prepared Statement of General Keith B. Alexander: Disinfor- mation: A Primer in Russian Active Measures and Influence Campaigns. Hearing Be- fore the Selected Committee on Intelligence of the United States Senate [online]. Wash- ington D.C., USA: U.S. Government Publishing Office, 2017, 15-18 [cit. 2019-11-12]. Dostupné z: https://www.intelligence.senate.gov/sites/default/files/hear- ings/S%20Hrg%20115-40%20Pt%202.pdf 2. ANDERSON, Jack. Hoover smear tactics hurt civil rights case. Evening News [online]. Newburgh, New York, 1983, 6 [cit. 2019-12-18]. Dostupné z: https://news.goo- gle.com/newspapers?nid=1982&dat=19830321&id=QV1GAAAAIBAJ&sjid=zTENA- AAAIBAJ&pg=2477,2441456&hl=en 3. ANDREW, Christopher a MITROKHIN, Vasili. The Sword and the Shield: The Secret His- tory of the KGB. 1. New York, USA: Ingram Publisher Services US, 1999. ISBN 9780465003129. 4. BRADLEY, Mamie E. Telegram, Mamie Bradley (mother of Emmett Till) to DDE. Eisen- hower Presidential Library [online]. 1955. [cit. 2019-11-26] Dostupné z: https://www.eisenhowerlibrary.gov/sites/default/files/research/online-docu- ments/civil-rights-emmett-till-case/1955-09-02-bradley-to-dde.pdf 5. Declaration by The United Nations. United Nations [online]. Washington D.C., 1942 [cit. 2019-11-28]. Dostupné z: https://www.un.org/en/sections/history-united-na- tions-charter/1942-declaration-united-nations/index.html 6. EISENHOWER, Dwight D. Annual Message to the Congress on the State of the Un- ion. The American Presidency Project [online]. University of California, Santa Barbara, 1956 [cit. 2019-12-05]. Dostupné z: https://www.presidency.ucsb.edu/docu- ments/annual-message-the-congress-the-state-the-union-11 7. EISENHOWER, Dwight D. Waging Peace: 1956-1961 the White House Years [online]. Garden City, New York: Doubleday, 1965 [cit. 2019-12-14]. Dostupné z: https://ar- chive.org/details/wagingpeace1956100eise 8. GALKA, Max. Who Uses FOIA? – An Analysis of 229,000 Requests to 85 Government Agencies. FOIA Mapper [online]. 2017 [cit. 2019-12-05]. Dostupné z: https://foiamapper.com/who-uses-foia/ 9. HALLAS, Duncan. What do we mean by ...? Agitation and propaganda. Socialist Worker Review. 1984, 68, 10 [cit. 2019-11-12]. Dostupné z: https://www.marxists.org/ar- chive/hallas/works/1984/09/agitprop.html
87 POUŽITÉ ZDROJE
10. HAYNES, John. "Spies: The Rise and Fall of the KGB in America" [videozáznam vo formáte MP4]. Washington D.C., USA, 2010. Dostupné z: https://www.loc.gov/item/webcast-4867 11. HAYWOOD, Harry. For A Revolutionary Position on the Negro Question: Preface to the Third Printing, July 1, 1959. Class Struggle [online]. 1958 [cit. 2019-11-25]. Dostupné z: https://www.marxists.org/history/erol/1956-1960/haywood02.htm 12. HAYWOOD, Harry. Negro Liberation [online]. 1. New York: International Publishers, 1948 [cit. 2019-11-26]. Dostupné z: https://www.marxists.org/history/erol/1956- 1960/haywood-negro.pdf 13. HAYWOOD, Harry, Paul SABA. Black Power and the fight for socialism [online]. Howard University, Washington D.C., 1978 [cit. 2019-12-23]. Dostupné z: https://www.marxists.org/history/erol/ncm-8/haywood-1978.htm 14. HOOVER, J. Edgar. Letter, J. Edgar Hoover to Dillon Anderson. Eisenhower Presidential Library [online]. 1955. [cit. 2019-11-26] Dostupné z: https://www.eisenhowerlibrary.gov/sites/default/files/research/online-docu- ments/civil-rights-emmett-till-case/1955-09-06-hoover-to-anderson.pdf 15. JENNESS, Doug. Old 'self-determination' program resurrected: What was the CP's 'Black belt' theory? The Militant [online]. 1970, 5 [cit. 2019-11-23]. Dostupné z: https://www.marxists.org/history/erol/ncm-1/militant-black-belt.pdf 16. JOHNSON, Lyndon B. President Johnson's Special Message to the Congress: The Ame- rican Promise. LBJ Presidential Library [online]. 1965 [cit. 2019-12-18]. Dostupné z: http://www.lbjlibrary.org/lyndon-baines-johnson/speeches-films/president-jo- hnsons-special-message-to-the-congress-the-american-promise 17. KENNEDY, John F. Inaugural Address, 20 January 1961. John F. Kennedy Presidential Library and Museum [online]. 1961 [cit. 2019-11-30]. Dostupné z: https://www.jfkli- brary.org/learn/about-jfk/historic-speeches/inaugural-address 18. KLEHR, Harvey. HAYNES, John E., ANDERSON Kyrill, M. The Soviet World of American Communism [online]. New Haven: Yale University Press, 1998 [cit. 2019-11-23]. ISBN 03-000-7150-7. Dostupné z: https://epdf.pub/the-soviet-world-of-american-com- munism.html 19. KING, Martin Luther, Jr. "Can A Christian Be a Communist?" Sermon Delivered at Ebenezer Baptist Church. The Martin Luther King, Jr. Research and Education Insti- tute [online]. Stanford, 1962 [cit. 2019-11-29]. Dostupné z: https://kinginsti- tute.stanford.edu/king-papers/documents/can-christian-be-communist-sermon- delivered-ebenezer-baptist-church 20. KING, Martin Luther, Jr. „I Have a Dream...“ National Archives [online]. 1963 [cit. 2019-21-2]. Dostupné z: https://www.archives.gov/files/press/exhibits/dream- speech.pdf 21. KING, Martin Luther, Jr. "Where Do We Go From Here?" Address Delivered at the Eleventh Annual SCLC Convention. The Martin Luther King, Jr. Research and Education Institute [online]. Stanford, USA, 1967 [cit. 2019-10-30]. Dostupné z:
88 POUŽITÉ ZDROJE
https://kinginstitute.stanford.edu/king-papers/documents/where-do-we-go-here- address-delivered-eleventh-annual-sclc-convention 22. KING, Martin Luther, Jr.. Letter from a Birmingham Jail. Stanford: The Martin Luther King, Jr. Research Institute [online]. 1963 [cit. 2019-21-2]. Dostupné z: http://okra.stanford.edu/transcription/document_images/undecided/630416- 019.pdf 23. KING, Martin Luther Jr. My Pilgrimage to Nonviolence. The Papers of Martin Luther King, Jr.: January 1957 - December 1958. Berkeley: University of California Press, 2000, s. 473-481. ISBN 978-0520222311. 24. Papers of John F. Kennedy. USSR: Vienna meeting: Memos of conversation, June 1961: Final versions: Presidential Papers. President's Office Files. John F. Kennedy: Presiden- tial Library and Museum [online]. 1961 [cit. 2019-11-30]. Dostupné z: https://www.jfklibrary.org/asset-viewer/archives/JFKPOF/126/JFKPOF-126-009 25. RABB, Maxwell. Memo, Maxwell Rabb, Negro Communist leader "Lightfoot“. Eisen- hower Presidential Library [online]. 1955. [cit. 2019-11-26] Dostupné z: https://www.eisenhowerlibrary.gov/sites/default/files/file/em- mett_till_1955_09_12.pdf 26. REED, John. Ten Days That Shook the World [online]. Boni and Liveright, 1919 [cit. 2019-11-12]. Dostupné z: https://archive.org/de- tails/tendaysthatshoo00reedgoog/page/n44 27. ROBESON, Paul. Thoughts on Winning the Stalin Peace Prize. Marxists Internet Ar- chive [online]. 2009, 1953 [cit. 2019-12-12]. Dostupné z: https://www.marx- ists.org/archive/robeson/1953/01/x01.htm 28. RUSK, Richard; RUSK, Dean. As I Saw It. 1. New York, New York: W.W. Norton, 1990. ISBN 978-0393026504. 29. SNCC Vine City Project. Black Power: A Reprint of a· Position Paper for the SNCC Vine City Project [online]. Atlanta Georgia: United States National Studen Association, 1966, 1-7 [cit. 2019-12-11]. Dostupné z: http://wcadatadashboard.iac.gatech.edu/li- brary/files/original/2d33e635abe2e20e614ff8ef077ec05b.pdf 30. The Civil Rights Act of 1964: A Long Struggle for Freedom: Immediate Impact of the Civil Rights Act. Library of Congress [online]. 2019 [cit. 2019-12-16]. Dostupné z: https://www.loc.gov/exhibits/civil-rights-act/immediate-impact.html 31. The Civil Rights Act of 1964: A Long Struggle for Freedom: The Civil Rights Act of 1964. Library of Congress [online]. 2019 [cit. 2019-12-16]. Dostupné z: https://www.loc.gov/exhibits/civil-rights-act/civil-rights-act-of-1964.html 32. TREUHAFT, Robert E. "Left-Wing Political Activist and Progressive Leader in the Berkeley Co-op." Consumers Cooperative of Berkeley Oral History Collection [online]. University of California, Berkley, 1989 [cit. 2019-11-13]. Dostupné z: http://con- tent.cdlib.org/view?docId=kt4x0nb0bf&brand=calisphere&doc.view=entire_text
89 POUŽITÉ ZDROJE
33. UN General Assembly. Convention on the Prevention and Punishment of the Crime of Genocide [online]. 1951, 1-4 [cit. 2019-12-11]. Dostupné z: https://www.un.org/en/genocideprevention/documents/atrocity- crimes/Doc.1_Convention%20on%20the%20Prevention%20and%20Punish- ment%20of%20the%20Crime%20of%20Genocide.pdf 34. USA, Congress, House. Committee on the Judiciary: Hearings 1959 Volume 1. Civil Rigts Hearings Before Subcommittee No 5. United States Government Printing Office, Wash- ington D.C., USA, 1959. [cit. 2019-12-11] Dostupné z: https://play.google.com/books/reader?id=ZfMjAQAAMAAJ&hl=en&pg=GBS.PP1 35. USA, Congress. 13th Amendment to the U.S. Constitution: Abolition of Slavery. Wash- ington D.C., USA, 1865. [cit. 2019-12-04] Dostupné z: https://www.ar- chives.gov/files/historical-docs/doc-content/images/13th-amendment.pdf 36. USA, Congress. Communist Control Act of 1954. Washington D.C., USA, 1954. [cit. 2019-12-05] Dostupné z: https://www.govinfo.gov/content/pkg/STATUTE- 68/pdf/STATUTE-68-Pg775.pdf 37. USA, Congress. Freedom of Information Act. Washington D.C., USA, 1967. IN: 5 U.S. Code § 552.Public information; agency rules, opinions, orders, records, and proceed- ings. Legal Information Institute [online]. Ithaca, NY: Cornell Law School, 2019 [cit. 2019-12-05]. Dostupné z: https://www.law.cornell.edu/uscode/text/5/552#a_4_F 38. USA, Congress. Transcript of Civil Rights Act (1964): Pub. L. 88-352, 78 Stat. 241. Wash- ington, D.C., USA, 1964. [cit. 2019-12-04] Dostupné z: https://www.ourdocu- ments.gov/doc.php?flash=true&doc=97&page=transcript 39. USA, Congress. Voting Rights Act of 1965: Pub. L. 89-110, 79 Stat. 437. Washington, D.C., USA, 1965. [cit. 2019-12-04] Dostupné z: http://library.clerk.house.gov/refer- ence-files/PPL_VotingRightsAct_1965.pdf 40. USA, Executive Office of the President Franklin D. Roosvelt. Executive Order 8802: Pro- hibition of Discrimination in the Defense Industry. Washington D.C., USA, 1941. [cit. 2019-12-04] Dostupné také z: https://www.archives.gov/files/historical-docs/doc- content/images/exec-order-8802-def-discrim.pdf 41. USA, Executive Office of the President Harry S. Truman. Executive Order 9981: Estab- lishing the President's Committee on Equality of Treatment and Opportunity in the Armed Services. Washington D.C., USA, 1948. [cit. 2019-12-04] Dostupné z: https://www.ourdocuments.gov/doc_large_image.php?flash=false&doc=84 42. USA Senate. Hearings Before the Committee on the Judiciary, First Session on S. 1564 To Enforce the 15th Amendment to the Constitution of the United States of America Part 1. Washington D.C., USA, 1965 [cit. 2019-12-04]. Dostupné z: https://play.goo- gle.com/books/reader?id=ixVQrBxQUUsC&hl=en&pg=GBS.PP1 43. USA Senate Committee on Commerce, Hearings on S. 1732, A Bill to Eliminate Dis- crimination in Public Accommodation Affecting Interstate Commerce, 88th Congress,
90 POUŽITÉ ZDROJE
1st Session, 1963 [cit. 2019-12-04]. Dostupné z: https://ba- bel.hathitrust.org/cgi/pt?id=uc1.b5164540&view=1up&seq=1 44. USA, Supreme Court. Plessy v. Ferguson. Washington D.C., USA, 1896. Dostupné z: https://www.archives.gov/historical-docs/todays-doc/index.html?dod-date=518 45. USA, Supreme Court. Brown v. Board of Education of Topeka. Washington D.C., USA, 1955. [cit. 2019-12-04] Dostupné z: https://www.eisenhowerlibrary.gov/sites/de- fault/files/research/online-documents/civil-rights-brown-v-boe/1955-05-31.pdf 46. YELTSIN, Boris Nikolayevich. The View from the Kremlin. London, United Kingdom: Harper Collins. 1994. ISBN 0002555441 47. WALTZ, Kenneth N. The Stability of a Bipolar World. Daedalus [online]. American Academy of Art & Sciences, 1964, 93(3), 881-909 [cit. 2019-12-11]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/20026863 48. WARREN, Earl. The Memoirs of Earl Warren. Seattle, Washington: Madison Books, 2001. ISBN 978-1568332345. 49. WOFFORD, Harris. Oral History Interview – JFK #1, 11/29/65. John F. Kennedy Presi- dential Library and Museum. [online] 1965 [cit. 2019-10-15]. Dostupné z: https://www.jfklibrary.org/asset-viewer/archives/JFKOH/Wofford%2C%20Har- ris%20L/JFKOH-HLW-01/JFKOH-HLW-01
Sekundárne zdroje:
1. ANDREW, Christopher a GEORDIJEVSKIJ, Oleg. KGB: důvěrná zpráva o zahraničních operacích od Lenina do Gorbačova. East Art Agency Publishers, 1994. ISBN 80- 900049-8-9. 2. ARSENAULT, Raymond. Freedom Riders: 1961 and the Struggle for Racial Justice (Pi- votal Moments in American History). Oxford University Press, 2007. ISBN 978- 0195327144. 3. BENSON, Robert L. The Venona Story [online]. Center for Cryptologic History, 2012 [cit. 2019-11-28]. Dostupné z: https://www.nsa.gov/Portals/70/docu- ments/about/cryptologic-heritage/historical-figures-publications/publica- tions/coldwar/venona_story.pdf 4. BLAKEMORE, Erin. Why the Communist Party Defended the Scottsboro Boys. History [online]. 2018 [cit. 2019-10-23]. Dostupné z: https://www.his- tory.com/news/scottsboro-boys-naacp-communist-party 5. BRANCH, Taylor. Parting the Waters. America in the King Years, 1954-1963. New York, New York: Simon and Schuster, 1988. 6. BROWN, Kevin. Agitprop in Soviet Russia. Constructing the Past [online]. Phi Alpha Theta and the Department of History at Illinois Wesleyan University, 2013, 14(1), 5- 8 [cit. 2019-10-09]. Dostupné z: https://digitalcommons.iwu.edu/cgi/viewcon- tent.cgi?article=1194&context=constructing
91 POUŽITÉ ZDROJE
7. BROWN-NAGIN, Tomiko. A Volatile Alliance. Courage to Dissent: Atlanta and the Long History of the Civil Rights Movement. Oxford University Press, 2011, s. 173-210. ISBN 978-0199932016. 8. BUMP, Philip. Why is whataboutism having a moment? Washington Post [online]. 2017 [cit. 2019-09-03]. Dostupné z: https://www.washingtonpost.com/news/poli- tics/wp/2017/08/29/why-is-whataboutism-having-a-mo- ment/?fbclid=IwAR3s84Kz7JExmSBNw52TaBTfa6UTU3HOmDuHbisLrDqZPsbTt- GIGJM9PCaw 9. BURK, Robert F. The Eisenhower Administration and Black Civil Rights. Knoxville, Ten- nessee: University of Tennessee Press, 1984. 10. COBB, Jelani. The Enduring Russian Propaganda Interests in Targeting African-Amer- icans. The New Yorker [online]. 2018 [cit. 2019-10-29]. Dostupné z: https://www.newyorker.com/news/daily-comment/the-enduring-russian-propa- ganda-interests-in-targeting-african-americans 11. Collins English Dictionary. Bipolar. COBUILD Advanced English Dictionary [online]. Harper Collins Publishing, 2019 [cit. 2019-10-27]. Dostupné z: https://www.collins- dictionary.com/dictionary/english/bipolar 12. Civil Rights Act of 1964. National Park Service [online]. 2016 [cit. 2019-12-12] Dostupné z: https://www.nps.gov/articles/civil-rights-act.htm 13. CONE, James H. Martin and Malcolm and America: A Dream or a Nightmare. KIRK, John A. Martin Luther King, Jr. and the Civil Rights Movement. New York, New York: Palgrave Macmillan, 2007, s. 116-141. 14. CONNOR, Walter D. Red Square to Main Street: Tales of the Cold War, American Com- munism and Soviet Espionage. Strategic Review [online]. Boston, Massachusetts: United States Strategic Institute, 1999, 27(1), 64-74 [cit. 2019-11-23]. Dostupné z: https://play.google.com/books/reader?id=MwbfAAAAMAAJ&hl=en&pg=GBS.PP5 15. CRAVENS, Chris. WALKER, EDWIN A. Handbook of Texas Online [online]. [cit. 2019- 10-16]. Dostupné z: https://tshaonline.org/handbook/online/articles/fwaaf 16. DALFIUME, Richard M. The "Forgotten Years" of the Negro Revolution. Journal of American History [online]. 1968, 55(1), 90-106 [cit. 2019-10-31]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/1894253 17. DAY, Elizabeth. #BlackLivesMatter: the birth of a new civil rights movement. The Guardian [online]. 2015 [cit. 2019-11-27]. Dostupné z: https://www.theguard- ian.com/world/2015/jul/19/blacklivesmatter-birth-civil-rights-movement 18. DECONDE, Alexander. Ethnicity, Race, and American Foreign Policy: A History. New England: Northwestern University Press, 1992. 978-1555531331. 19. DELINDER, Jean Van. Brown v. Board of Education of Topeka: A Landmark Case Un- resolved Fifty Years Later. Prologue Magazine [online]. 2004, 36(1) [cit. 2019-12-04]. Dostupné z: https://www.archives.gov/publications/pro- logue/2004/spring/brown-v-board-1.html
92 POUŽITÉ ZDROJE
20. DELINDER, Jean Van. Brown v. Board of Education of Topeka: A Landmark Case Un- resolved Fifty Years Later. Prologue Magazine [online]. 2004, 36(1) [cit. 2019-12-04]. Dostupné z: https://www.archives.gov/publications/pro- logue/2004/spring/brown-v-board-2.html 21. DORRIEN, Gary. Breaking White Supremacy: Martin Luther King Jr. and the Black So- cial Gospel. London, UK: Yale University Press, 2018. ISBN 978-0-300-20561-9 22. DUDZIAK, Mary L. Cold War Civil Rights: Race and the Image of American Democracy. 2. Princeton, New Jersey: Princeton University Press, 2011. ISBN 0691152438. 23. DUDZIAK, Mary L. Desegregation as a Cold War Imperative. Stanford Law Re- view [online]. 1988, 41, 61-120 [cit. 2019-11-28]. Dostupné z: https://pa- pers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=1137993 24. DVOŘÁK, Tomáš et al. Úvod do studia dějepisu. Brno: Masarykova univerzita, 2014. ISBN 978‒80‒210‒7016‒5 25. Dwight D. Eisenhower Presidential Library, Museum & Boyhood Home. Civil Rights: The Little Rock School Integration Crisis. Dwight D. Eisenhower Presidential Library, Museum & Boyhood Home [online]. Abilene, Kansas, 2019 [cit. 2019-12-14]. Dostupné z: https://www.eisenhowerlibrary.gov/research/online-documents/civil-rights-lit- tle-rock-school-integration-crisis 26. Editori Encyclopaedia Britannica. Black Belt: Region, United States. Encyclopaedia Britannica [online]. Encyclopædia Britannica, 2017 [cit. 2019-11-30]. Dostupné z: https://www.britannica.com/place/Black-Belt 27. Editori Encyclopaedia Britannica. Executive Order 8802: United States History. Ency- clopaedia Britannica [online]. Encyclopædia Britannica, 2019 [cit. 2019-10-29]. Dostupné z: https://www.britannica.com/event/Executive-Order-8802 28. Editori Encyclopaedia Britannica. Gus Hall: Ameican Politician. Encyclopaedia Britan- nica [online]. Encyclopaedia Britannica, 2019 [cit. 2019-11-25]. Dostupné z: https://www.britannica.com/biography/Gus-Hall 29. Editori Encyclopaedia Britannica. Taft–Hartley Act: United States of America [1947]. Encyclopaedia Britannica [online]. Encyclopaedia Britannica, 2015 [cit. 2019-11-25]. Dostupné z: https://www.britannica.com/topic/Taft-Hartley-Act 30. Editori History.com. 14th Amendment. HISTORY [online]. A&E Television Networks, 2009, rev. 2018 [cit. 2019-11-08]. Dostupné z: https://www.history.com/top- ics/black-history/fourteenth-amendment 31. ELDER, Tanya. What you see before your eyes: documenting Raphael Lemkin's life by exploring his archival Papers, 1900–1959. Journal of Genocide Research [online]. 2005, 469-499 [cit. 2019-10-23]. Dostupné z: https://doi.org/10.1080/14623520500349910 32. ELITZIK, Paul. The CPUSA and Black Workers in the 1950s. Class Struggle [online]. 1978 [cit. 2019-11-25]. Dostupné z: https://www.marxists.org/history/erol/1956- 1960/cp-black-workers.htm
93 POUŽITÉ ZDROJE
33. ELLSWORTH, Scott. Tulsa Race Massacre. Oklahoma Historical Society [online]. 2019 [cit. 2019-12-16]. Dostupné z: https://www.okhistory.org/publications/enc/en- try.php?entry=TU013 34. Emmett Till Project. Archives. Schomburg Center [online] New York, New York, 2019 [cit. 2019-11-27]. Dostupné z: http://www.emmetttillproject.com/archives2 35. FAIRCLOUGH, Adam. Was Martin Luther King a Marxist? History Workshop [online]. Oxford University Press, 1983, 15, 117-125 [cit. 2019-10-30]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/4288462 36. FATTAL, Alexander L. An Archeology of Media Spectacle, 1974–2008. Guerrila Mar- keting: Counterinsurgency and Capitalism in Colombia. 1. The University of Chicago Press, 2018 [cit. 2019-11-12]. ISBN 9780226590646 37. FAULK, Kent. Lola Hendricks, key behind the scene worker in civil rights group, dies. Al.com [online]. 2013 [cit. 2019-12-13]. Dostupné z: https://www.al.com/spot- news/2013/05/lola_hendricks_key_behind_the.html 38. FONER, Philip S. American Communism and Black Americans: A Documentary History 1930-1934. Philadelphia: Temple University Press, 1991. ISBN 978-0877227618 39. FOX PIVEN Frances, CLOWARD, Richard A. Poor People's Movements: Why They Suc- ceed, How They Fail. New York: Vintage books, 1979. ISBN 03-947-2697-9. 40. FRAZIER, Ian. John Reed’s Unblinking Stare. The American Scholar [online]. The Phi Beta Kappa Society, 2002, 71(3), 29-39 [cit. 2019-10-31]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/41213328 41. GAINES, Kevin K. The End of the Second Reconstruction. Modern American History [online]. Cambridge University Press, 2018, 1(1) [cit. 2019-11-08]. Dostupné z: https://doi.org/10.1017/mah.2017.16 42. GARROW, David. Bearing the Cross: Martin Luther King, Jr., and the Southern Christian Leadership Conference. New York, New York: William Morrow Paperbacks, 2004. ISBN 978-0060566920. 43. GILMORE, Glenda. "The Reddest of the Blacks”: History Across the Full Spectrum of Civil Rights Activism. American Communist History [online]. 2015, 14(3) [cit. 2019- 10-29]. Dostupné z: https://doi.org/10.1080/14743892.2016.1133788 44. GLENN, Susan. "We Charge Genocide" The 1951 Black Lives Matter Campaign. Map- ping American Social Movements Project [online]. University of Washington, 2017 [cit. 2019-11-13]. Dostupné z: https://depts.washington.edu/moves/CRC_geno- cide.shtml 45. GOLDFIELD, Michael. Communist Party of the United States of America (CPUSA). The International Encyclopedia of Revolution and Protest [online]. [cit. 2019-11-19]. Dostupné z: https://doi.org/10.1002/9781405198073.wbierp0383 46. GOLDSTEIN, Robert J. Prelude to McCarthyism: The Making of a Blacklist. Prologue Magazine [online]. 2006 [cit. 2019-11-29]. Dostupné z: https://www.ar- chives.gov/publications/prologue/2006/fall/agloso.html
94 POUŽITÉ ZDROJE
47. GÓMEZ, Sergio A. Communist Party membership numbers climbing in the Trump era. In: People's World [online]. 2017 [cit. 2019-11-24]. Dostupné z: https://www.peo- plesworld.org/article/communist-party-membership-numbers-climbing-in-the- trump-era/ 48. GOODMAN, James a Bryan STEVESON. How the Communists Helped the Scottsboro Boys. In: The New York Review [online]. 2017 [cit. 2019-10-23]. Dostupné z: https://www.nybooks.com/articles/2017/08/17/how-the-communists-helped- the-scottsboro-boys/ 49. GOLUBOFF, Risa L. The Lost Promise of Civil Rights. Cambridge, Massachusetss: Har- vard University Press, 2007. ISBN 06-740-2465-6. 50. GREEN, James F. The United Nations and Human Rights. Washington, D.C.: The Brook- ings Institution, 1959. 51. HAMBY, Alonzo L. Beyond the New Deal. Harry S. Truman and American Liberalism. New York, New York: Columbia University Press, 1973. 52. HARTFORD, Bruce. Civil Rights Movement History Mississippi Freedom Summer Events. Civil Rights Movement Veterans [online]. San Francisco, California, 2019 [cit. 2019-12-11]. Dostupné z: https://www.crmvet.org/tim/tim64b.htm 53. HAYNES, John E., Harvey KLEHR, Alexander VASSILIEV. Spies: The Rise and Fall of the KGB in America [online]. Yale University Press, 2009 [cit. 2019-12-04]. ISBN 978-0- 30012-390-6. 54. HAYNES, John E. a Harvey KLEHR. Venona: Decoding Soviet Espionage in America: Chapter One. New York Times [online]. Yale University Press, 1999 [cit. 2019-11-28]. Dostupné z: https://archive.nytimes.com/www.ny- times.com/books/first/h/haynes-venona.html 55. HELPS, David. "We Charge Genocide”: Revisiting black radicals’ appeals to the world community. Radical Americas [online]. University of Michigan, 2018, 3(1), 1-24 [cit. 2019-11-13]. Dostupné z: https://doi.org/10.14324/111.444.ra.2018.v3.1.009. 56. HONDA, Kazuhisa. Postwar Civil Rights Politics in the United States: Understanding the Dynamics of Democratization from a Global Perspective. Nanzan Review of Amer- ican Studies [online]. Rikkyo University, 2009, 31, 179-193 [cit. 2019-11-13]. Dostupné z: http://citeseerx.ist.psu.edu/viewdoc/down- load?doi=10.1.1.631.107&rep=rep1&type=pdf 57. HORNE, Gerald. Black and Red: W.E.B. Du Bois and the Afro-American Response to the Cold War, 1944-1963. Albany, New York: State University of New York Press, 1986. ISBN 978-0887060878. 58. HORNE, Gerald. Black revolutionary: William Patterson and the globalization of the Af- rican American freedom struggle. Urbana: University of Illinois Press, 2013. 59. HORNE, Gerald. Paul Robeson: The Artist as Revolutionary [online]. Pluto Press, 2016 [cit. 2019-12-12]. ISBN 978-1-7837-1755-2. Dostupné z: https://www.oapen.org/search?identifier=605050
95 POUŽITÉ ZDROJE
60. HROCH, Miroslav et al. Úvod do studia dějepisu. Praha: Státní pedagogické nakla- datelství, 1985. 61. John F. Kennedy Presidential Library and Museum. Civil Rights Movement. John F. Kennedy Presidential Library and Museum [online]. Boston, Massachusetts, 2019 [cit. 2019-12-13]. Dostupné z: https://www.jfklibrary.org/learn/about-jfk/jfk-in-his- tory/civil-rights-movement 62. JOSEPH, Peniel E. Rethinking the Black Power Era. The Journal of Southern His- tory [online]. 2009, 75(3), 707-716 [cit. 2019-12-15]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/27779034 63. KEATING, Joshua. The Long History of Russian Whataboutism. Slate [online]. 2014, 21. 3. 2014 [cit. 2019-09-03]. Dostupné z: https://slate.com/news-and-poli- tics/2014/03/russia-and-western-double-standards-the-long-history-of-russian- complaints-about-unfair-treatment.html 64. KEYS, Barbara. An African-American Worker in Stalin's Soviet Union: Race and the Soviet Experiment in International Perspective. The Historian [online]. 2009, 71(1), 32-54 [cit. 2019-21-2]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/24454160bo 65. KKK Series. FBI: History [online]. 2019 [cit. 2019-12-18]. Dostupné z: https://www.fbi.gov/history/famous-cases/kkk-series 66. KIRK, John A. Martin Luther King, Jr. and the Civil Rights Movement. New York, New York: Palgrave Macmillan, 2007. 67. KOTLOWSKI, Dean J. "Negro and White Unite". IN: PFEIFER, Michael J. Global Lynch- ing and Collective Violence: Volume 2: The Americas and Europe [online]. University of Illinois Press, 2017, s. 176-185 [cit. 2019-07-21]. Dostupné z: https://search.ebsco- host.com/login.aspx?di- rect=true&AuthType=ip,cookie,uid&db=nlebk&AN=1488762&lang=cs&site=eds- live&scope=site 68. KRAMER, Mark. Ideology and the Cold War. Review of International Studies [online]. Cambridge University Press, 1999, 25(4), 539-576 [cit. 2019-07-20]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/20097622 69. KRUSE, Kevin M. a Stephen TUCK. Introduction. Fog of War: The Second World War and the Civil Rights Movement. New York, NY: Oxford University Press, 2012, s. 3-14. ISBN 978-0-19-538240-2. 70. KULTOVÁ, Petra. A vy zase bijete černochy aneb Století ruské protiamerické propa- gandy. Rozhlas Plus [online]. 2017 [cit. 2019-11-29]. Dostupné z: https://plus.rozh- las.cz/a-vy-zase-bijete-cernochy-aneb-stoleti-ruske-protiamericke-propagandy- 7170965 71. LAYTON, Azza S. International Politics and Civil Rights Policies in the United States, 1941-1960. Cambridge: Cambridge University Press, 2000. ISBN 978-0521660020. 72. LESTER, Anthony. Brown v. Board of Education Overseas. Proceedings of the Ameri- can Philosophical Society [online]. American Philosophical Society, 2004, 148(4), 455- 463. [cit. 2019-11-25]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/1558140
96 POUŽITÉ ZDROJE
73. LEWIS, David L. The legacy of W.E.B. DuBois and the NAACP. The Philadelphia In- quirer [online]. 2015 [cit. 2019-11-12]. Dostupné z: https://www.in- quirer.com/philly/columnists/harold_jackson/20150712_The_leg- acy_of_W_E_B__DuBois_and_the_NAACP.html 74. LINDEMANN, Kevin. African American Communist: W.E.B. Du Bois (1868- 1963). Communist Party of USA [online]. [cit. 2019-11-12]. Dostupné z: http://www.cpusa.org/party_info/african-american-communist-w-e-b-du-bois- 1868-1963/ 75. International Labor Defense. Record Group. Schomburg Center for Research in Black Culture, The New York Public Library [online]. [cit. 2019-11-12]. Dostupné z: http://archives.nypl.org/uploads/collection/pdf_finding_aid/Sc_Micro_R-980.pdf 76. LABOSSIERE, Michael C. 42 Fallacies [online]. 2010 [cit. 2019-09-03]. Dostupné z: http://www.triviumeducation.com/texts/42Fallacies.pdf 77. LDF Director-Counsels: Thurgood Marshall 1940-1961. NAACP Legal Defense Fund [online]. 2018 [cit. 2019-11-19]. Dostupné z: https://www.naacpldf.org/about- us/history/thurgood-marshall/ 78. LITTLE, Becky. JFK Was Completely Unprepared for his Summit with Khrush- chev. History [online]. 2018 [cit. 2019-11-30]. Dostupné z: https://www.jfkli- brary.org/asset-viewer/archives/JFKPOF/126/JFKPOF-126-009 79. MAHONEY, Richard D. JFK: Ordeal in Africa. New York, New York: Oxford University Press. 1983. ISBN 978-0195033410. 80. MARABLE, Manning. A. Philip Randolph and the Foundations of Black American So- cialism. GREEN, James. Workers' Struggles, Past and Present: A "Radical America" Reader [online]. Temple University Press, 1983, s. 209-233 [cit. 2019-10-31]. ISBN 978-1-4399-1784-8. 81. MARTIN, Charles H. Internationalizing "The American Dilemma": The Civil Rights Congress and the 1951 Genocide Petition to the United Nations. Journal of American Ethnic History[online]. University of Illinois Press, 1997, 16(4), 35-61 [cit. 2019-07- 21]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/27502217 82. MARTIN, Charles H. The Civil Rights Congress and Southern Black Defendants. The Georgia Historical Quarterly [online]. Georgia Historical Society, 1987, 71(1), 25-52 [cit. 2019-11-13]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/40581617 83. MARTIN, Waldo. Brown v. Board of Education: A Brief History with Documents. Boston, Massachusetts: Bedford, 1998. 84. MCAULIFFE, Mary S. Liberals and the Communist Control Act of 1954. The Journal of American History [online]. Oxford University Press, 1976, 63(2), 351-367 [cit. 2019- 12-05]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/1899641 85. MCCLELLAN, Woodford. Africans and Black Americans in the Comintern Schools, 1925-1934. The International Journal of African Historical Studies [online]. Boston University, 1993, 26(2), 371-390 [cit. 2019-06-20]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/219551
97 POUŽITÉ ZDROJE
86. MCKINNEY, Richard I. The Black Church: Its Development and Present Impact. The Harvard Theological Review [online]. Cambridge University Press, 1971, 64(4), 452- 481 [cit. 2019-12-12]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/1509098 87. MCMILLAN, Priscilla J. JFK and Oswald: The Inconvenient Truth. World Policy Journal [online]. Duke University Press, 2007, 24(3), 99-102 [cit. 2019-10-16]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/40210225 88. MCNAMARA, Patrick J. McCarthy and McCarthyism. American Catholic Stud- ies [online]. 2005, 116(2), 85-88 [cit. 2019-11-29]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/44194883 89. MEIER, August; RUDWICK, Elliot. CORE: A Study in the Civil Rights Movement. New York, New York: Oxford University Press, 1973. ISBN 978-0195016277. 90. Merriam-Webster.com Dictionary. „Bipolar“ [online]. Merriam-Webster Inc. 2019 [cit. 2019-10-29]. Dostupné z: https://www.merriam-webster.com/dictionary/bi- polar 91. MILLER, James A. An inside look at Eisenhower's civil rights record. Bos- ton.com [online]. 2007 [cit. 2019-12-16]. Dostupné z: https://web.ar- chive.org/web/20120107182758/http:/articles.boston.com/2007-11- 21/news/29228077_1_civil-rights-nichols-truman-s-executive-order 92. MILLER, James A., Susan D. PENNYBACKER, Eve ROSENHAFT. Mother Ada Wright and the International Campaign to Free the Scottsboro Boys, 1931–1934. The Ameri- can Historical Review [online]. Oxford University Press, 2001, 106(2), 387-430 [cit. 2019-10-23]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/2651612 93. MILLER, William L. Two Americans: Truman, Eisenhower, and a Dangerous World. 1. New York, NY: Borzoi Book, 2012. ISBN 978-0-307-59564-5. 94. MORRIS, Aldon D. A Retrospective on the Civil Rights Movement: Political and Intel- lectual Landmarks. Annual Reviews [online]. 1999, 517-539 [cit. 2019-12-09]. Dostupné z: https://www.annualreviews.org/doi/pdf/10.1146/an- nurev.soc.25.1.517 95. MORRIS, Aldon D. The Black Church in the Civil Rights Movement: The SCLC as the Decentralized, Radical Arm of the Black Church. SMITH, Christian. Disruptive Religion: The Force of Faith in Social Movement Activism [online]. New York, NY: Routledge, 1996, s. 29-46. ISBN 978-0415914055. 96. MUHAMMAD, Eric T., Richard MUHAMMAD. The value of the Teachings of the Most Honorable Elijah Muhammad in this critical hour. The Final Call [online]. 2011 [cit. 2019-12-15]. Dostupné z: http://www.finalcall.com/artman/publish/Na- tional_News_2/article_7970.shtml 97. NAACP. Nation's Premier Civil Rights Organization. NAACP [online]. 2019 [cit. 2019- 11-19]. Dostupné z: https://www.naacp.org/nations-premier-civil-rights-organiza- tion/
98 POUŽITÉ ZDROJE
98. NEIER, Aryeh. Brown v. Board of Ed: Key Cold War weapon. Reuters [online]. 2014 [cit. 2019-11-07]. Dostupné z: http://blogs.reuters.com/great-de- bate/2014/05/14/brown-v-board-of-ed-key-cold-war-weapon/ 99. New York Race Riots. Civil Rights Digital Library [online]. Georgia, USA, 2019 [cit. 2019-12-21]. Dostupné z: http://crdl.usg.edu/events/ny_race_riots/ 100. NICHOLS, Lee. Breakthrough on the Color Front. New York, New York: Random House, 1954. 101. O'REILLY. Kenneth. Racial Matters: The FBI's Secret File on Black America, 1960- 1972. New York, New York: The Free Press, 1989. ISBN 978-0029236826. 102. PALMER, Mark. Berlin 1961. American Diplomacy [online]. 2011 [cit. 2019-11-30]. Dostupné z: http://americandiplomacy.web.unc.edu/2011/09/berlin-1961/ 103. PARMET, Herbert S. Eisenhower and the American Crusades. New York, New York: Macmillan, 1972. ISBN 978-0765804372. 104. PAYNE, Charles M. I've Got the Light of Freedom: The Organizing Tradition and the Mississippi Freedom Struggle. 2. University of California Press, 2007. ISBN 978- 0520251762. 105. PEAKE, Hayden B. Ion Mihai Pacepa, Programmed to Kill: Lee Harvey Oswald, the So- viet KGB, and the Kennedy Assassination – The Training of a Dedicated Agent. Studies in Intelligence: Intelligence in Recent Public Literature [online]. 2008, 52(2), 88-89 [cit. 2019-10-14]. Dostupné z: https://www.cia.gov/library/center-for-the-study-of- intelligence/csi-publications/csi-studies/studies/vol52no2/pdf/U-%20Stud- ies%2052-2%20-Jun08-IOBookshelf-Web.pdf 106. PERRET, Geoffrey. Days of sadness, years of triumph: The American People, 1939- 1945. Madison: University of Wisconsin Press, 1973. ISBN 02-991-0394-3. 107. PILGRIM, David. What was Jim Crow. Ferris State University: Jim Crow Museum of Rac- ist Memorabilia [online]. 2012 [cit. 2019-10-31]. Dostupné z: https://www.fer- ris.edu/news/jimcrow/what.htm 108. PIPES, Richard. A Concise History of the Russian Revolution. New York, NY: Vintage Books, 1995, s. 313. ISBN 978-0679422778. 109. PLUMMER, Brenda G. Title: Rising Wind: Black Americans and U.S. Foreign Affairs, 1935-1960 [online]. The University of North Carolina Press, 1996 [cit. 2019-12-21]. ISBN 9780807822722. Dostupné z: http://search.ebscohost.com/login.aspx?di- rect=true&db=nlebk&AN=1523&site=ehost-live&ebv=EB&ppid=pp_253 110. REEVES, Richard. President Kennedy: Profile of Power. New York, New York: Simon and Schuster, 1994. ISBN 978-0671892890. 111. RHODES, Aaron A. The Debasement of Human Rights: How Politics Sabotage the Ideal of Freedom. 1. New York, New York: Encounter Books, 2018. ISBN 978-159-4039- 799. 112. RIZGA, Kristina. How to Teach the Civil War in the Deep South. The Atlantic: Education [online]. 2018 [cit. 2019-11-08]. Dostupné z: https://www.theatlantic.com/educa- tion/archive/2018/12/how-teach-civil-war-deep-south/577588/
99 POUŽITÉ ZDROJE
113. ROMAN, Meredith L. Race, politics and US students in 1930s Soviet Russia. Race & Class [online]. 2011, 53(2), 58-76 [cit. 2019-06-20]. Dostupné z: https://doi.org/10.1177/0306396811413042 114. ROSENBERG, Jonathan. How Far the Promised Land? World Affairs and the American Civil Rights Movement from the First World War to Vietnam. Princeton, New Jersey: Princeton University Press, 2006. ISBN 978-0-691-00706-9. 115. SABA, Paul. The History of the Progressive Labor Party – Part One. Progressive La- bor [online]. 1975, 10(1) [cit. 2019-11-25]. Dostupné z: https://www.marx- ists.org/history/erol/1960-1970/plhistorynotes.htm 116. SALTER, Daren. African Blood Brotherhood (1919-1924). Black Past [online]. 2007 [cit. 2019-12-16]. Dostupné z: https://www.blackpast.org/african-american-his- tory/african-blood-brotherhood-1919-1924/ 117. SANDERS, Vivienne. Access to History: Civil Rights in the USA 1945–68. Hodder Educa- tion, 2008. ISBN 978 0340 965832. 118. SAVAGE, John. The John Birch Society Is Back. Politico Magazine [online]. 2017 [cit. 2019-10-16]. Dostupné z: https://www.politico.com/maga- zine/story/2017/07/16/the-john-birch-society-is-alive-and-well-in-the-lone-star- state-215377 119. Second Reconstruction Law and Legal Definition. US Legal [online]. 2019 [cit. 2019- 12-21]. Dostupné z: https://definitions.uslegal.com/s/second-reconstruction/ 120. SCHLESINGER, Arthur M. Jr. A Thousand Days: John F Kennedy in the White House. Boston, Massachusetts: Houghton Mifflin Company, 1965. 121. SCHOENEMAN, Thomas J. The Witch Hunt as a Culture Change Phenome- non. Ethos [online]. American Anthropological Association, 1975, 3(4), 529-554 [cit. 2019-12-21]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/639998 122. SCHULTZ, David. House Un-American Activities Committee. The First Amendment En- cyclopedia [online]. Middle Tennessee State University, 2019 [cit. 2019-11-29]. Dostupné z: https://www.mtsu.edu/first-amendment/article/815/house-un-ameri- can-activities-committee 123. SHAWKI, Ahmed. Black Liberation and Socialism. 2. Chicago, Illinois: Haymarket Books, 2006. ISBN 978-1-93185-926-4. 124. SITKOFF, Harvard. The Struggle for Black Equality, 1954-1992 [online]. Hill and Wang, 1995 [cit. 2019-12-21]. ISBN 9780374523565. Dostupné z: https://ar- chive.org/details/struggleforblack00sitk_0 125. SKRENTNY, John D. The Effect of the Cold War on African-American Civil Rights: America and the World Audience, 1945-1968. Theory and Society [online]. 1998, 27(2), 237-285 [cit. 2019-11-13]. Dostupné z: https://www.jstor.org/sta- ble/657868 126. SORENSEN, Theodore C. JFK's Strategy of Peace. World Policy Journal [online]. 2003, 20(3), s. 2-6 [cit. 2019-11-30]. Dostupné z: https://www.jstor.org/sta- ble/40209870
100 POUŽITÉ ZDROJE
127. SPARROW, James T. Freedom to Want. KRUSE, Kevin M. a Stephen TUCK. Fog of War: The Second World War and the Civil Rights Movement. New York, NY: Oxford Univer- sity Press, 2012, s. 15-31. ISBN 978-0-19-538240-2. 128. STEELE, Eric. King Criticizes Black Power. Umoja Sasa [online]. Career Communicati- ons Group, 5(4), s. 9 [cit. 2019-12-15]. Dostupné z: https://www.jstor.org/sta- ble/43689941 129. STRELYANY, Anatolij. Ваши письма. Свободы [online]. 2001 [cit. 2019-11-29]. Dostupné z: https://web.archive.org/web/20151126074320/http://www.svo- boda.org/content/transcript/24201410.html 130. SUNNEMARK, Fredrik. Ring Out Freedom! The Voice of Martin Luther King, Jr. and the Making of the Civil Rights Movement. Bloomington, USA: Indiana University Press, 2004. ISBN 02-533-4376-3. 131. SWIFT, Art. Majority in U.S. Still Believe JFK Killed in a Conspiracy. Gallup [online]. 2013 [cit. 2019-12-16]. Dostupné z: https://news.gallup.com/poll/165893/major- ity-believe-jfk-killed-conspiracy.aspx 132. The Business Council: Background. The Business Council [online]. Washington D.C., 2019 [cit. 2019-12-14]. Dostupné z: https://www.thebusinesscouncil.org/about-us/ 133. The Civil Rights Act of 1957. US House of Representatives: History, Art & Ar- chive [online]. 1957 [cit. 2019-12-15]. Dostupné z: https://history.house.gov/Histor- ical-Highlights/1951-2000/The-Civil-Rights-Act-of-1957/ 134. The Communist Control Act of 1954. Yale Law Journal [online]. 1955, 64(5), 712-765 [cit. 2019-12-05]. Dostupné z: https://digitalcommons.law.yale.edu/cgi/viewcon- tent.cgi?article=8376&context=ylj 135. The Cuban Missile Crisis, October 1962. Office of the Historian [online]. Washington D.C., 2019 [cit. 2019-12-21]. Dostupné z: https://history.state.gov/milestones/1961- 1968/cuban-missile-crisis 136. The Grandfather Clause and the Fifteenth Amendment. Harvard Law Review [online]. 1911, 24(5), 338-339 [cit. 2019-10-31]. Dostupné z: www.jstor.org/stable/1324694. 137. The Martin Luther King, Jr. Research and Education Institute. Little Rock School De- segregation. The Martin Luther King, Jr. Research and Education Institute [online]. Stanford University, 2019 [cit. 2019-12-14]. Dostupné z: https://kinginstitute.stan- ford.edu/encyclopedia/little-rock-school-desegregation 138. THOMPSON, Alexander. Smith Act of 1940 (1940). The First Amendment Encyclope- dia [online]. Middle Tennessee State University, 2019 [cit. 2019-11-24]. Dostupné z: https://www.mtsu.edu/first-amendment/article/1048/smith-act-of-1940 139. TSVETKOV, Ivan. Martin Luther King’s legacy: No dream for Russian opposition. Rus- sia Direct [online]. 2013 [cit. 2019-07-20]. Dostupné z: https://www.russia-di- rect.org/opinion/martin-luther-king%e209s-legacy-no-dream-russian-opposition 140. YAMASAKI, Mitch. Civil Rights Movement 1954–1968: We Shall Overcome, Some Day. 2. Boston, Massachusetts: History Compass, 2007. ISBN 978-1-932663-20-4.
101 POUŽITÉ ZDROJE
141. WATSON, Bruce. Freedom Summer: The Savage Season of 1964 That Made Mississippi Burn and Made America a Democracy. Penguin Books, 2011. ISBN 978-0143119432. 142. Watts Rebellion. The Martin Luther King, Jr. Research and Education Institute [online]. Stanford, California, 2019 [cit. 2019-12-21]. Dostupné z: https://kinginstitute.stan- ford.edu/encyclopedia/watts-rebellion-los-angeles 143. WEISS-WENDT, Anton. The Soviet Union and the Gutting of the UN Genocide Conven- tion. 1. Madison, Wisconsin: The University of Wisconsin Press. 2017. ISBN 9780299312909. 144. WILLIAMS, Yohuru, JOSEPH, Peniel E. Black Power Beyond the Slogan. Hutchins Cen- ter for African and African American Research at Harvard University [online]. 2014, 87-99 [cit. 2019-12-18]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/10.2979/transi- tion.115.87 145. WOHLFORTH, William C. Ideology and the Cold War. Review of International Stud- ies [online]. Cambridge University Press, 2000, 26(2), 327-331 [cit. 2019-11-14]. Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/20097679 146. WOFFORD, Harris. Of Kennedys and Kings: Making Sense of the Sixties. Pittsburgh, Pennsylvania: University of Pittsburgh Press, 1980. ISBN 978-0822958086. 147. WOODWARD, C. Vann. The Strange Career of Jim Crow. 3. New York, New York: Oxford University Press, 1974. 148. Workers Vanguard. The Lynching of Emmett Till and the Fight for Black Liberation: 50 Years Later. Workers Vanguard. [online] 2005, 852 [cit. 2019-11-28]. Dostupné z: https://www.icl-fi.org/english/wv/852/till.html
102 OBRÁZKOVÉ PRÍLOHY
Obrázkové prílohy
Obrázok 1 „Pyramída kapitalistického systému“
Autor: Nedeljkovich, Brashick, Kuharich (1911), zdroj: Labor Arts
103 OBRÁZKOVÉ PRÍLOHY
Obrázok 2 „Hanba americkej demokracie“
Autor: Viktor Koretskij (1963), zdroj: picturehistory.livejournal.com
104 OBRÁZKOVÉ PRÍLOHY
Obrázok 3 „Teror, rasizmus, agresia, neokolonizácia, špionáž“
Autor: neznámy (1978), zdroj: Back in USSR
105 OBRÁZKOVÉ PRÍLOHY
Obrázok 4 „Americká politika – vnútorná vs. zahraničná“
Autor: Viktor Koretskij (1970), zdroj: Art Margins
106 OBRÁZKOVÉ PRÍLOHY
Obrázok 5 „Sloboda po americky – sloboda tlače, sloboda osôb, sloboda názorov, sloboda zhromažďovania“
Autor: Efim Dolgorouki (1949), zdroj: Université Libre de Bruxelles
107 OBRÁZKOVÉ PRÍLOHY
Obrázok 6 „V krajine Pána Boha, tj. Spojených štátoch amerických“
Autor: Nikolaj Kogout (1930), zdroj: Heritage Auctions
108 OBRÁZKOVÉ PRÍLOHY
Obrázok 7 „Slobodu väzňom Scottsboro!“
Autor: Dmitri Moor (1932), zdroj: The Atlantic
109
OBRÁZKOVÉ PRÍLOHY
Obrázok 8 „Exkurzia po Moskve“
Autor: Jevgenij Fiks (1957), zdroj: The Guardian
111 OBRÁZKOVÉ PRÍLOHY
Obrázok 9 „USA. Konečne slobodní“
Autor: Viktor Koretskij, zdroj: Picture History
112