Hydronymia Povodia Oravy
Total Page:16
File Type:pdf, Size:1020Kb
VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied Slovenská akadémia vied Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Recenzent: Prof. PhDr. Pavol Žigo, CSc. Hydronymia Slovaciae Milan Majtán – Kazimierz Rymut Hydronymia povodia Oravy VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 2006 © PhDr. Milan Majtán, DrSc. Prof. dr. habil. Kazimierz Rymut ISBN 80-224-0906-5 Obsah Úvod .............................................................................................................. 7 Celková charakteristika názvov .................................................................... 9 Zásady spracovania ....................................................................................... 10 Toky povodia Oravy na území Slovenska..................................................... 11 Toky povodia Čiernej Oravy na území Poľska ............................................. 149 Vodné plochy a pramene povodia Oravy na území Slovenska ..................... 171 Vodné plochy a pramene povodia Čiernej Oravy na území Poľska .............. 179 Hydrografia ................................................................................................... 185 Skratky prameňov a literatúry ....................................................................... 199 Mapka Oravy ................................................................................................ 206 Mapka povodia rieky Oravy ......................................................................... 207 Úvod Monografia Hydronymia povodia Oravy predstavuje nové spracovanie súčas- ných a historických vodných názvov, t. j. názvov tečúcich i stojatých vôd z povo- dia rieky Oravy, ktorá sa pri Kraľovanoch sprava vlieva do najdlhšej slovenskej rieky, do Váhu. Slovenskú časť povodia Oravy spracoval PhDr. Milan Majtán, DrSc., poľskú časť prof. dr. habil. Kazimierz Rymut. Predchádzajúce spracovanie od tých istých autorov, ktoré vyšlo pred dvadsiatimi rokmi v Poľsku pod názvom Hydronimia dorzecza Orawy (1985), je na Slovensku málo dostupné. Monografia zachytáva a spracúva 1103 názvov 506 tokov a iných vodných objektov z územia Slovenska a 183 názvov 136 objektov z územia Poľska. Publikácia z roku 1985 obsahovala z územia Slovenska 852 názvov 442 objektov, z územia Poľska 117 názvou 107 objektov. Súčasné spracovanie má o 16 % viac objektov a takmer o celú tretinu (v slovenskej časti až o 41 %) viac názvov. Povodie rieky Oravy tvorí samostatný geografický región, územie bývalej Oravskej župy. Tvorí ho niekoľko geomorfologických jednotiek, ako sú Oravské Beskydy, Oravská kotlina, Oravská Magura, Oravská vrchovina, Skorušinské vr- chy a Chočské vrchy. Hranice regiónu na juhozápade tvorí chrbát Malej Fatry, na severozápade Stredné Beskydy, na severovýchode poľské Pogórze a Beskid Wysoki a na juhovýchode najzápadnejšia časť Západných Tatier a Roháče. Rieka Orava je jedným z najväčších prítokov Váhu, má rozsiahlu riečnu sieť s prítokmi, z ktorých najdlhším bola Čierna Orava (pred vybudovaním vodnej ná- drže 52,2 km, teraz 29,3 km), ďalšie väčšie prítoky sú Zázrivka (20,9 km), Studený potok (27,8 km), Oravica (30,1 km), Polhoranka (28 km), Veselianka (19,8 km), Hruštínka (19 km), Mútňanka (22,5 km). Biela Orava (37 km) sa klasifikuje ako horný tok Oravy. V rokoch 1941-1952 bola vybudovaná vodná nádrž Orava so 41 m vysokým priehradným múrom, ktorá má zaliatu plochu 35,2 km2. Zatopené boli štyri dedi- ny: Slanica, Osada, Oravské Hámre a Ústie. Na pradávne, predhistorické osídlenie povodia Oravy poukazujú archeologic- ké vykopávky z Jasenovej, Dolného Kubína, Veličnej, Vyšného Kubína, Oravského Podzámku, ako sa o tom podrobnejšie píše v monografii P. Čaploviča Orava v pra veku, vo včasnej dobe dejinnej a na začiatku stredoveku (1987). Cez Oravu prechá- dzala stará obchodná, tzv. jantárová cesta, spájajúca krajiny Stredozemného mora s pribaltskými krajinami. Do 13. storočia bolo osídlenie Oravy riedke, najstaršie historické zápisy sú z roku 1265 a týkajú sa Tvrdošína, kde sa vtedy vyberalo mýto, z roku 1272 sú zápisy o Veličnej a o Revišnom. Oravský hrad sa prvý raz spomína roku 1267. Ďalšie osady z územia dolnej a strednej Oravy sú zaznačené až v prame- ňoch zo 14. a 15. storočia. Staré osídľovanie Oravy postupovalo popri rieke Orave z juhu na sever zo stredného Slovenska. V druhej polovici 16. a v 17. storočí vzniklo na Orave najviac nových osád, kolonizácia pokračovala zo stredného Slovenska, z Trenčianskej a z dolnej Oravy ďalej na sever a na severovýchod. Podrobnejšie o tom hovorí monografia A. Kavuljaka Historický miestopis Oravy (1955). 8 HYDRONYMIA POVODIA ORAVY Oravská župa sa administratívne vydelila zo Zvolenskej veľkožupy v 14. sto- ročí. V 18. a 19. storočí bolo na Orave 96 obcí. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a po vzniku Československej republiky sa 14 oravských obcí dostalo do Poľska. Boli to obce Bukovina-Podsklie, Harkabúz, Hladovka, Suchá Hora, Chyžné, Jablonka, Nižná Lipnica, Vyšná Lipnica, Orávka, Pekelník, Podvlk, Srnie, Nižná Zubrica, Vyšná Zubrica. Potom r. 1924 za pričlenili k územiu Československa obce Suchá Hora a Hladovka. Po rozpadnutí Československa r. 1939 boli až do r. 1945 aj ostat- né oravské obce začlenené do územia vtedajšej Slovenskej republiky. Podrobnejšie o tom v publikácii Názvy obcí Slovenskej republiky. (Vývin v rokoch 1973-1997) (1998). V súčasnosti je Orava súčasťou Slovenskej republiky a Žilinského kraja a 63 oravských obcí sa zaraďuje do troch okresov: Dolný Kubín (24), Námestovo (24) a Tvrdošín (15). Dvanásť oravských obcí je súčasťou Poľska. O oravských nárečiach písal V. Vážný v Zborníku Matice slovenskej (Slovenské nárečia v Orave) r. 1923 a v monografii Z mezislovanského jazykového zeměpisu (1948). Podrobne a dôkladne ich opísal A. Habovštiak v monografii Oravské ná rečia (1965), nárečie územia zaliateho vodami vodnej nádrže Orava štrukturalis- tickou metódou opísal E. Pauliny v monografiiNárečie zátopových osád na hornej Orave (1947). O goralských nárečiach hornej Oravy a o nárečiach poľských obcí Oravy písali poľskí jazykovedci M. Małecki a M. Karaś, nárečové texty vydali M. Karaś a A. Zaręba. Oravským terénnym (chotárnym) názvom sa venuje monografická práca A. Habovštiaka Oravské chotárne názvy (1970), terénne názvy a osobné mená z územia Oravy, ktoré dnes patrí do Poľska, spracovala v monografiáchTerenowe nazwy orawskie (1964) a Antroponimia Orawy (1971) T. Gołębiowska. Samotný názov Orava oddávna púta záujem bádateľov. Staršie názory zhrnul v klasickom diele Vodopis starého Slovenska (1932) V. Šmilauer, ktorý sám názov Orava pokladal za predslovanský. So starobylým slovanským slovesom orati „hlas- no kričať, revať“ spájali názov A. Kavuljak (1927, 1955), Z. Stieber (1956) a Š. On- druš (1975). Po H. Krahem a W. P. Schmidovi zaradil J. Udolph (1979) názov Orava medzi staroeurópske hydronymá (podrobnejšie HDO, s. 9 - 10). Vodné názvy, hydro- nymiu celého povodia Oravy obsahuje staršia monografia M. Majtána a K. Rymuta Hydronimia dorzecza Orawy, ktorá vyšla v Poľsku r. 1985. Hydronymia slovenskej i poľskej časti povodia rieky Oravy sa v nej spracúva tradičnou metódou, ktorá sa používala vo viacerých monografiách o poľskej hydronymii. Táto monografia je doplnená materiálom z viacerých novších turistic- kých a vlastivedných publikácií a spracovaná je podľa zásad koncepcie edície Hydronymia Europaea, ktorá vznikla koncom osemdesiatych rokov na základe série monografií o nemeckej hydronymii Hydronymia Germaniae a jej tvorca- mi sú W. P. Schmid, J. Udolph a K. Rymut. Na Slovensku ju predstavil P. Žigo v článku Hydronymia Slovenska a Hydronymia Europaea (1994). Podľa tejto koncepcie vyšli už monografie Ľ. Sičákovej Hydronymia slovenskej časti povo dia Slanej (1996), M. Majtána hydronymia zo slovenskej časti povodia Popradu a Dunajca (v monografii K. Rymuta a M. Majtána Gewässernamen im Flußgebiet CELKOVÁ CHARAKTERISTIKA NÁZVOV 9 des Dunajec, 1998), monografia M. Majtána a P. Žiga Hydronymia povodia Ipľa (1999), J. Krška Hydronymia povodia Turca (2003) a J. Hladkého Hydronymia po vodia Nitry (2004). Jednotná koncepcia lepšie umožní robiť syntézy a porovnávať výsledky analýz s výsledkami hydronomastických výskumov v Poľsku, Nemecku a v ďalších európskych krajinách. Edícia Hydronymia Europaea má pramenný charakter, má byť východiskom ďalších výskumov európskej hydronymie. Preto podrobné výsledky lexikálnosé- mantickej a slovotvornej analýzy na tomto mieste nepodávame, ale odkazujeme na vydanie z r. 1985. Celková charakteristika názvov Súčasné názvy vodných tokov z povodia rieky Oravy sú zväčša utvorené z iných geografických názvov, väčšie toky z osadných názvov, menšie z terénnych názvov a z osobných mien. Medzi najstaršími, najskôr doloženými názvami je väčšina utvo- rená z apelatív, napr. Parnica (dnes Zázrivka), Revišná (dnes Orvišník, Revišnianka), Bysterec (dnes Lehotský potok), Slanica, Slaná voda (dnes Polhoranka), Chlievnica (dnes Chlebnický potok), Jasenica (dnes Veselianka) a pod. Keď sa z týchto starých hydroným utvorili rovnako znejúce osadné názvy, po istom čase sa toponymickou polarizáciou homonymia odstránila tak, že sa názov toku zmenil od základu a tok dostal názov podľa osady na hornej časti toku (Parnica → Zázrivka, Jasenica → Veselianka, Breza → Mútňanka), alebo sa zmenila aspoň jeho slovotvorná stavba a súčasný názov svojím sufixom vyjadruje príslušnosť toku k osade, mestu, jeho územiu (Revišná → Orvišník, Krivá → Krivský potok a pod.). Najvýraznejším zdrojom viacnázvovosti je samotný vývin názvov v časovom priereze. Od najskôr doložených pomenovaní po súčasnosť sa zmenili názvy takmer všetkých väčších a celého radu menších tokov