Židia Zo Svätého Jura V Období Slovenského Štátu 1939-1945

MASARYKOVA UNIVERZITA V BRNĚ

PEDAGOGICKÁ FAKULTA

KATEDRA HISTORIE

Židia zo Svätého Jura v období slovenského štátu 1939-1945

Bakalárska práca

Brno 2020

Vypracoval/-a: Róbert Križan Vedúci bakalárskej práce: prof. PhDr. Petr Kaleta, Ph.D.

Bibliografický záznam KRIŽAN, R.: Židia zo Svätého Jura v období slovenského štátu 1939-1945, Masarykova univerzita, Pedagogická fakulta, Katedra historie, Brno, 2018.

Anotácia Táto práca pojednáva predovšetkým o posledných rokoch existencie židovskej náboženskej obce vo Svätom Jure zo zameraním na jej tragický zánik v období slovenskej autonómie a slovenského štátu v rokoch 1939-1945. Okrem toho sa v práci píše o pracovnom tábore, nachádzajúcom sa v rokoch 1942-1944 v bezprostrednej blízkosti mesta a v ktorom pracovali, aj niektorí svätojurskí Židia. Práca tiež obsahuje stručný prehľad z histórie svätojurskej židovskej obce.

Annotation This thesis deals primarly with the last years of the existence of the Jewish religious community in Svätý Jur (St. George) with a focus on its tragic demise during the period of Slovak autonomy and the Slovak state in the years 1939-1945. Besides, the thesis deals with the topic of the labour camp, which was located near the city during the years 1942-1943 and where, some St. George's Jews worked. The thesis also contains a brief overview of the history of the St. George Jewish community.

Kľúčové slová holokaust, antisemitizmus, arizácia, Židia, Židovský kódex, druhá svetová vojna, slovenský štát, Svätý Jur

Key words holocaust, antisemitism, arisation, Jews, Jewish codex, Second World War, First Slovak Republic, Svätý Jur

Čestné prehlásenie „Prehlasujem, že som záverečnú bakalársku prácu vypracoval samostatne, s využitím iba citovaných literárnych prameňov, ďalších informácií a zdrojov v súlade s Disciplinárním řádem pro studenty Pedagogické fakulty Masarykovy univerzity a so zákonom č. 121/2000 Sb., o práve autorskom, o právach súvisiacich s právom autorským a o zmene niektorých zákonov (autorský zákon), v znení neskorších predpisov.“

V Brne, dňa: ...... Podpis

Poďakovanie Na tomto mieste by som sa chcel poďakovať môjmu školiteľovi prof. PhDr. Petru Kaletovi, Ph.D., za jeho odborné vedenie mojej bakalárskej práce, cenné rady a pripomienky. Ďalej pánovi Milošovi Nosálovi za to, že mi poskytol fotografie, ktoré som využil v prílohách v digitálnej podobe a odporučil mi ďalšie zdroje informácií. V neposlednom rade by som sa chcel poďakovať zamestnancom archívov, ktorí mi boli nápomocní pri mojom prvom bádaní.

Obsah

Úvod ...... 5 1. Vývoj svätojurskej židovskej náboženskej obce do roku 1938 ...... 8 1.1. Zo starších dejín židovstva v okolí Svätého Jura ...... 8 1.2. Rozvoj a úpadok židovskej náboženskej obce v 18.-20. storočí ...... 14 2. Židia vo Svätom Jure v rokoch 1938-1945 ...... 20 2.1. Národnostná situácia a postavenie Židov po vyhlásení autonómie ...... 20 2.2. Útoky proti Židom a ich majetku ...... 22 2.3. Protižidovské opatrenia ...... 26 2.5.2. Židovskí obchodníci a remeselníci ...... 30 2.3.1.2. Obchodníci ...... 30 2.3.1.2. Remeselníci, úradníci, lekár ...... 32 2.4. Židovský majetok ...... 32 2.5. Holokaust ...... 35 2.5.1. Prežili holokaust ...... 36 2.5.2. Rudolf Vrba vo Svätom Jure ...... 37 3. Pracovné stredisko Svätý Jur – výstavba odvodňovacieho kanála Šúr ...... 40 3.1. Snahy o odvodnenie Šúru v minulosti ...... 40 3.2. VI. Robotný prápor ...... 44 3.3. Pracovné stredisko Svätý Jur ...... 46 Záver ...... 52 Zoznam použitých prameňov a literatúry ...... 53 Zoznam príloh ...... 56 Prílohy ...... 57

Úvod

Svätý Jur je starobylé mesto ležiace neďaleko Bratislavy na úpätí južných svahov Malých Karpát, ktoré je známe predovšetkým výrobou vína. Rovnako ako u iných slovenských miest, bolo jeho národnostné zloženie v minulosti veľmi pestré. Okrem Slovákov tu žili hlavne Nemci, ktorí dlhú dobu tvorili dominantnú väčšinu obyvateľstva. Popri Slovákoch a Nemcoch tu žili takisto Maďari a v období tzv. prvej československej republiky aj Česi. Špecifickou skupinou obyvateľov mesta boli Židia, tvoriaci istú dobu takmer pätinu obyvateľstva. Do dnešných dní nám prítomnosť židovskej komunity pripomína iba chátrajúca budova židovskej synagógy a od roku 2000 pamätná tabula venovaná obetiam holokaustu. História Židov zo Svätého Jura je v súčasnosti málo prebádaná téma, ktorá sa vyhýba pozornosti historikov. Téma svätojurského židovstva sa vo väčšej miere nespomína ani v podstate jedinej vydanej rozsiahlejšej publikácií venujúcej sa histórií mesta, kolektívnej monografii Svätý Jur 1209-2009: dejiny písané vínom (Turcsány, J. (ed.), Svätý Jur 2009). Pravdou je, že hlavne z dávnejších historických období máme o aktivitách miestnych Židov veľmi málo písomných alebo archeologických prameňov. Nedostatočne sú však prebádané aj obdobia, z ktorých je prameňov viac, a to najmä z obdobia od 18. do prvej polovice 20. storočia. Téme svätojurského židovstva sa doteraz podrobnejšie venovala iba dvojica autorov, a to Juraj Pavelek a Viola Kováčová. J. Pavelek bol vôbec prvým autorom venujúcim sa téme svätojurského židovstva detailnejšie. V roku 1942, v čase, keď pracoval ako svätojurský kronikár, dostal poverenie od ministerstva vnútra, aby zostavil príspevok o svätojurskej židovskej komunite do nikdy nepublikovaného diela Dejiny židovstva na Slovensku. Jeho rukopis s názvom Dejiny židovstva vo Svätom Jure (Štátny archív v Bratislave, pobočka Modra: Osobný fond Juraj Pavelek) sa napriek tomu zachoval a dnes tvorí základ poznania histórie svätojurských Židov. Text J. Paveleka dosahuje vysokú kvalitu, a to napriek tomu, že príspevok zostavoval v krátkom čase, v období, keď bol stále len poslucháčom Slovenskej univerzity v Bratislave. Viola Kováčová zvolia viac popularizačný postup, keď beletristicky upravila svedectvá ľudí, ktorý boli rovesníci posledných svätojurských Židov. Jej dielo Čas barchesu (Bratislava 1993) zachytáva osudy svätojurských Židov v posledných rokoch pred zánikom židovskej náboženskej obce. Primárnym cieľom predkladanej práce je poukázať na to, akým spôsobom sa rasistické diskriminačné zákony a nariadenia odzrkadlili v živote svätojurských Židov v období od 5 vyhlásenia autonómie Slovenska tzv. Žilinskou dohodou až do zániku náboženskej obce v roku 1942. Ďalším cieľom bolo získať informácie o fungovaní pracovného tábora, zriadeného v rokoch 1942-1943 neďaleko Svätého Jura. V tomto pracovnom tábore pracovalo vedľa stoviek Židov a Rómov z celého Slovenska aj niekoľko svätojurských Židov. Posledný cieľ sa vykryštalizoval počas prípravy práce, pri vyhľadávaní informácií o svätojurskej židovskej obci v sekundárnych prameňoch. Ako bolo spomínané vyššie, dodnes nebola, aspoň pokiaľ viem, publikovaná žiadna práca, hlbšie sa zaoberajúca problematikou svätojurského židovstva. Aspoň malú výnimku tvorí dvojica prác, a to diela Eugena Barkányho Židovské náboženské obce na Slovensku (Bratislava 1991) a Róberta J. Büchlera Pinkas Hakehillot Slovakia (Jeruzalem 2003), ktorého preklad vydalo na Slovensku Múzeum židovskej kultúry v podobe štvorzväzkového diela pod názvom Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku (Bratislava, I.-IV., 2009-2014). Počas prípravy práce som ale pri štúdiu literatúry viackrát narazil na informácie, ktoré vyššie spomenuté publikácie neobsahovali, čo je vzhľadom na ich encyklopedický charakter pochopiteľné. Tretím cieľom práce teda bolo poskytnúť čitateľovi stručný, ale aktualizovaný pohľad na vznik a vývoj svätojurskej židovskej náboženskej obce až do tragických dní 20. storočia. Táto práca je rozdelená do troch hlavných kapitol, rozdelených na ďalšie podkapitoly. V úvodnej kapitole s názvom Vývoj svätojurskej židovskej náboženskej obce do roku 1938 je pozornosť venovaná vzniku, vývoju a dôležitým okamihom z histórie obce pred vyhlásením autonómie Slovenska. Táto kapitola vznikla ako syntéza publikovanej literatúry s doplnením informácií z rukopisu J. Paveleka. Značná pozornosť je venovaná otázke, kedy sa mohla vo Svätom Jure usídliť väčšia židovská komunita, aký bol jej vzťah voči miestnej samospráve a iným národnostiam. Ďalej sú načrtnuté niektoré udalosti, dôležité pre pochopenia stavu náboženskej obce v zlomovom roku 1938. Druhá kapitola Židia vo Svätom Jure v rokoch 1938-1945 sa venuje samotnej svätojurskej židovskej obci a tomu ako sa konkrétne protižidovské opatrenia v období slovenskej autonómie a slovenského štátu prejavili v živote svätojurských Židov. Dôležitým zdrojom informácii boli predovšetkým archívne pramene uložené v Štátnom archíve v Bratislave, pobočka Modra. Informácie obsiahnuté v tejto práci pochádzajú z fondov Vybrané písomnosti na tému: „Židia“, NÚ Svätý Jur, NÚ Pezinok a Okresný úrad Bratislava-okolie. Ďalším dôležitým zdrojom informácií bola mestská kronika. Tretia kapitola venuje pozornosť pracovnému táboru, zriadenému v blízkosti Svätého Jura počas druhej svetovej vojny. Téme pracovných táborov sa v minulosti venovala 6 značná pozornosť. Spomenúť môžeme napríklad zborník materiálov z medzinárodného seminára z novembra 1995 Pracovné jednotky a útvary slovenskej armády 1939-1945, VI. robotný tábor (Knežo-Schönrun, B. (ed.), Bratislava 1995) alebo prácu P. Kralčáka Pracovné jednotky slovenskej armády 1939-1945 (Bratislava 2014). Bádanie k tejto časti práce prebiehalo vo Vojenskom historickom archíve v Bratislave, a to vo fonde Pracovný zbor Národnej obrany.

1. Vývoj svätojurskej židovskej náboženskej obce do roku 1938

1.1. Zo starších dejín židovstva v okolí Svätého Jura

Vymedziť presné časové obdobie, kedy sa Židia usadili v okolí Svätého Jura a vôbec západného Slovenska, nevieme. Historici, ktorí sa tejto téme do dnešných dní venovali, datujú začiatok „kontinuálneho osídlenia“ Svätého Jura židovskou menšinou na záver 17. storočia.1 Tento fakt je nespochybniteľný a jednoznačne ho preukazuje množstvo zachovaných písomností. Ako však upozorňuje E. Barkány, Židia sa mohli v meste usadiť už na základe privilégia Belu IV. z roku 1251,2 tak ako tomu bolo aj v susednom Pezinku, presnejšie v časti Pezinka nazývanej Cajla.3 Vo svetla najnovších archeologických objavov je dokonca možné tvrdiť, že židovský obchodníci mohli navštevovať oblasť dnešného Svätého Jura už v čase Veľkej Moravy.4 Najstaršie dôkazy o výskyte Židov na slovenskom území sa datujú do čias, keď sa hranica Rímskej ríše, nazývaná Limes Romanus, posunula na ľavý breh Dunaja v prvom storočí nášho letopočtu. Prítomnosť Židov v tomto období dokazuje viacero archeologických nálezov. Ide predovšetkým o niekoľko náhrobných kameňov (macév), ktoré sú síce popísané latinkou, ale s výrazne židovskými menami. Neďaleko Komárna bol na jednom z týchto náhrobných kameňov vyrytý symbol sedemramenného svietnika (menora). Vo Veľkých Levároch na Záhorí bol zase objavený osemramenný svietnik (chanukja).5 Prví Židia na slovenskom území boli pravdepodobne prevažne rímski otroci, prípadne obchodníci. Historici sa dodnes nezhodujú na tom, či židovské osídlenie na území dnešného Slovenska po rozpade Rímskej ríše prechodne zaniklo alebo pretrvalo do čias Veľkej Moravy. R. Büchler predpokladá, že „prítomnosť Židov mala len prechodný charakter a po zániku Rímskej ríše, v búrlivom období sťahovania národov, opustili Židia územie

1 Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku, 3. zväzok S-T, Múzeum židovskej kultúry, Bratislava, 2012, s. 144. 2 BARKÁNY, E, DOJČ Ľ., KAMENICKÁ V.: Židovské náboženské obce na Slovensku, Vesna, Bratislava, 1991, s. 63. 3 Tamtiež, s. 68. 4 VAVÁK, J.: Pevnosť v Malých Karpatoch: vznik, význam a úloha výšinného centra vo Svätom Jure, Malokarpatské múzeum v Pezinku, Pezinok, 2019, s. 112-114. 5 TRABALKA, V.: Židia v Bratislave do 18. storočia, In: FRANEK, J. a kol.: Židia v Bratislave, Inštitút judaistiky FFUK, Bratislava, 1997, s. 8-9.

Slovenska a usadili sa v kľudnejších oblastiach“.6 V. Trabalka si naopak myslí, že „židovské osídlenie pretrvalo, aj keď v redukovanom počte“ a argumentuje tým, že „cez brod pri meste (myslí tým Bratislavu, pozn.) stále viedla stará severojužná obchodná cesta“ a v obciach pri keltských a neskôr slovanských hradiskách „sa osadzovali aj cudzí obchodníci“, pričom „často išlo o kupcov z Levantu, Židov aj Arabov“.7 Otázka, či Židia obývali alebo opustili slovenské územie po rozpade Rímskej ríše ostáva nateraz nezodpovedaná. Môžeme však s istotou tvrdiť, že Židia obývali Veľkú Moravu za vlády Svätopluka a možno aj skôr. O tom, že židovskí obchodníci žili a pôsobili na území Veľkej Moravy, sa dozvedáme zo zápisov dvoch významných obchodníkov a cestovateľov, Žida Ibrahima Ibn Jakuba a Araba Ibn Rusta. Ďalším prameňom potvrdzujúcim prítomnosť Židov na slovenskom území je list židovského diplomata Chasidaia Ibn Šapruta slúžiaceho na dvore arabských kalifov v Španielsku. Hovorí sa v ňom o židovských obciach na území obývanom Slovanmi.8 Tvrdenie V. Trabalku o prítomnosti „obchodníkov z Levantu“ na keltských a slovanských hradiskách, musíme dať do kontextu s novými archeologické nálezmi z lokality Hradisko nad Svätým Jurom. O tejto lokalite vieme, že zatiaľ najstaršie zachytené obydlie pochádza z doby halštatskej (750-450 pred n. l.), aj keď ojedinelé nálezy bronzových predmetov môžu naznačovať aj staršie osídlenie. Oproti predchádzajúcemu obdobiu sú tu menej zastúpené predmety keltské (4. stor. p. n. l. - 1. stor. n. l.) a ešte menej predmety germánske (1.-5. stor. n. l.). Predpokladá sa, že Kelti a Germáni využívali túto lokalitu skôr ako refúgium.9 Najväčší rozmach zažilo hradisko v období včasného stredoveku. Z tohto obdobia pochádzajú početné neskoroavarské a slovanské nálezy. Pravdepodobne v závere 8. storočia došlo k ohradeniu akropoly a v priebehu 9. pribudlo minimálne prvé predhradie.10 Dnes sa predpokladá, že svätojurské hradisko bolo regionálnym centrom Veľkej Moravy a sídlom miestnej elity.11

6 BUCHLER, R.: Stručný pohľad na dejiny Židov na území Slovenska, Menashe: Inst. f. Advanc. Stud, 1988, s. 1. 7 TRABALKA, V.: cit. dielo, 1997, s. 9. 8 BUCHLER, R.: cit dielo, 1988, s. 1. 9 VAVÁK, J.: Pevnosť v Malých Karpatoch: vznik, význam a úloha výšinného centra vo Svätom Jure, Malokarpatské múzeum v Pezinku, Pezinok, 2019, s. 15-20. 10 Tamtiež, s. 34-40. 11 Tamtiež, s. 73, 101.

Pre tuto prácu je však dôležitý výnimočný objav zlomku arabskej mince z roku 2016.12 Následným výskumom nálezových okolností bolo zistené, že tu na prelome 9. a 10. storočia pôsobil veľkomoravský klenotník. Na základe týchto zistení sa dnes prikladá svätojurskému hradisku oveľa väčší význam ako tomu bolo donedávna. Podľa vedúceho archeologického výskumu v tejto lokalite J. Vaváka sú nálezy z dielne porovnateľné predovšetkým s nálezmi z moravských centier Veľkej Moravy, akými sú najmä Mikulčice, Staré Město u Uherského Hradiště a Pohansko u Břeclavi, zatiaľ čo na Slovensku k nim fakticky, okrem skromnejších nálezov z Nitrianskeho hradu, nemáme zodpovedajúce analógie. Na inom mieste tvrdí J. Vavák, že „unikátnosť objavu spočíva v hmatateľnom dôkaze prúdenia tovaru aj zo vzdialených častí Ázie po Hodvábnej ceste.“13 Objav arabskej mince, lokalizácia klenotníckej dielne a ďalšie objavy14 súvisiace s polohou hradiska, ktoré poskytovalo ochranu horského priechodu na Záhorie, naznačujú, že v období 9. a 10. storočia mohlo ísť o jedno z najvýznamnejších centier Veľkej Moravy a je teda možné predpokladať, že ho v súlade s tvrdením V. Trabalku obývali aj „obchodníci z Levantu“. Zatiaľ však nie sú známe dôkazy, že by tu takíto obchodníci boli usadení. J. Vavák si myslí, že cez vtedajšie hradisko mohla viesť vedľajšia vetva Jantárovej cesty, pričom na druhom predhradí, kde zatiaľ neboli zachytené žiadne stavby, mohol byť viacúčelový voľný priestor, na ktorom sa mohli organizovať trhy.15 Jednoznačným dôkazom o výskyte Židov v blízkosti Svätého Jura sú však až dve písomné zmienky pochádzajúce z druhej polovice 13. storočia. V prvom prípade ide o záznam z mohučskej pamätnej knihy, v ktorej sa hovorí o mučeníckej smrti rabína Jonaha a jeho druhov v Prešporku (Bratislave). Predpokladá sa, že táto udalosť sa mohla stať medzi rokmi 1250-1300. V druhom prípade, ide o privilégium Ondreja III. z roku 1291, zrovnoprávňujúce postavenie židovských a kresťanských obyvateľov Bratislavy.16 Prvé písomné zmienky o Židoch v priamej súvislosti so Svätým Jurom sa spájajú práve s bratislavskou židovskou komunitou. Objavujú sa však až na začiatku 16. storočia.

12 Pôvod mince určili orientalista Vlastimil Novák a numizmatik Marek Budaj, podľa ktorých ide o orientálne platidlo – dirham, razené kalifom al-Mu´tazzom, vládcom Abbásovskej ríše v roku 867 v stredoázijskom Samarkande. 13 VAVÁK, J.: Nové nálezy v slovanskej pevnosti vo Svätom Jure, In: Pamiatky a múzeá, roč. 67, č. 2/2018., s. 3-4. 14 Napríklad objav byzantskej mince z prelomu 8. a 9. storočia objavenej na vyvýšenine neďaleko cesty medzi svätojurským hradiskom a Borinkou na Záhorí. 15 VAVÁK, J.: cit. dielo, 2019, s. 110-111. 16 GOLD, H. a kol.: Židia v Bratislave v minulosti a súčasnosti, Preložil: Bohumír KVASNIČKA, Marenčin PT, Bratislava , 2010, s. 19.

V listine zo septembra 1506 sa píše, že Peter, gróf zo Svätého Jura a Pezinka a krajinský sudca, zakazuje, aby sa bratislavskí židia usádzali na jeho panstve.17 Židia v tomto období teda aspoň prechodne obývali okolie Svätého Jura alebo sa tu pokúšali usádzať ako vyplýva zo spomínaného dokumentu. V susednom Pezinku sa židia pravdepodobne usadili už v 13. storočí. Obývali miesto, ktoré sa podľa listín nazývalo „židovská lúka“ alebo „Zeile“ a ktorého názov (Cajla) sa zachoval dodnes. V súčasnosti je Cajla súčasťou Pezinka, v minulosti sa ale nachádzala mimo hradieb. Dnes nevieme, aký bol náboženský život židov obývajúcich Cajlu, ani kedy sa začali usádzať vo vnútri samotného Pezinka, vieme však, že po pogrome v roku 1529 mesto na istý čas opustili.18 Pre úplne pochopenie problematiky vzťahu svätojurských a pezinských grófov k židom v období stredoveku rovnako ako aj vzťahu mestskej správy v časoch, keď už bol Svätý Jur slobodným kráľovským mestom, by bolo potrebné podrobné skúmanie dobových listín a administratívnych kníh, čo ale nie je ambíciou tejto práce. Pre potreby načrtnutia vzťahu židov ku Svätému Juru budú postačovať informácie spracované predovšetkým v publikácií T. Tandlicha19, 20 a v nepublikovanom rukopise J. Paveleka.21 Minimálne dvaja bratislavskí židia boli ešte v roku 1506 vykúpení z väzby svätojurského grófa. Vyplýva to z komornej knihy mesta Bratislavy, kde sa nachádza záznam, že istý Garrl a Salman zaplatili mestskej rade osemnásť zlatých a desať denárov ako protihodnotu za vykúpenie z rúk grófa Petra. Malo sa tak stať deň po dni svätého Alojza.22 Ďalší prípad kedy sa grófi zo Svätého Jura a Pezinka dostali do konfliktu zo židmi sa spomína v mandáte Vladislava II. z 3. apríla 1512. V ňom panovník nariaďoval mestskej rade v Bratislave, aby nevydávala grófovi Wolfgangovi zo Svätého Jura a Pezinka židov,

17 BARKÁNY, E., DOJČ Ľ., KAMENICKÁ V.: Židovské náboženské obce na Slovensku, Vesna, Bratislava, 1991, s. 63. 18 Tamtiež: s. 68. 19 TANDLICH, T.: Židovská komunita v Bratislave za vlády Jagelovskej dynastie: Židia v uhorských tavernikálnych mestách Bratislava, Šoproň a Trnava na prelome stredoveku a novoveku, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína filozofa, Nitra, 2010. 20 Predovšetkým v tejto práci sa nachádza niekoľko nových informácií, na ktoré nemohol naraziť J. Pavelek pri zostavovaní svojho rukopisu vzhľadom na nedostatok času a fakt, že v Európe zúrila druhá svetová vojna. T. Tandlich v citovanej publikácií pracuje okrem dokumentov uložených v Archíve hlavného mesta SR Bratislava aj s dokumentami publikovaných vo výnimočnom viaczväzkovom diele maďarských historikov Monumenta Hungariae Judaica, ktorý usporadúva archívne dokumenty o židoch v prostredí bývalého Uhorska. 21 Štátny archív v Bratislave, pobočka Modra (ďalej ŠABA, p. M), osobný fond Juraj Pavelek, inv. č. 6, [rukopis] PAVELEK, J.: Dejiny židovstva vo Svätom Jure, Svätý Jur, 1942. 22 TANDLICH, T.: cit. dielo, 2010, s. 49.

11 ktorí utiekli z jeho pozemkov, čím by porušil ich práva. Bratislavskí židia ako priamy poddaný kráľa mali byť súdení výhradne židovským prefektom, ktorým bol v tom čase Jakub Mendel.23 Z týchto ojedinelých správ sa však nedá jednoznačne povedať, či svätojurskí a pezinskí grófi konali neprávosti voči židom z náboženských, alebo iných príčin. Skôr sa ukazuje, že židia pre nich boli vďačná obeť. Podobne ako iné významné uhorské rody, tzv. magnáti, sa aj oni snažili o podrývanie autority panovníka. Obeťou svätojurských a pezinských grófov neboli iba židia, ale napríklad aj bratislavskí obchodníci, ktorých nútili platiť poplatky za prechod cez ich panstvo a to aj napriek tomu, že od nich boli obyvatelia slobodného kráľovského mesta Bratislavy oslobodení.24 Zlomový moment v histórií židov v Uhorsku nastal v roku 1526. Po bitke pri Moháči opustili, z obavy pred osmanskou armádou, takmer všetci židia Bratislavu väčšinou do susedného Hainburgu. Židov, ktorí v Bratislave ostali vyhnalo nariadenie Márie Habsburskej, vdovy po zosnulom kráľovi, z 9. októbra 1526. Vyprázdnené židovské domy prikázala predať a získané prostriedky použiť na opravu fortifikačných stavieb. Na takmer 320 rokov nemohol vstúpiť na územie mesta žiaden žid. Mohli sa tu usadiť až po zrovnoprávnení v roku 1848. Na čas sa niekoľko rodín usadilo v Podhradí, odtiaľ boli, až na jednu rodinu, v roku 1572 výnosom Maximiliána I. vyhnaný. Po roku 1599 im však nový pán bratislavského hradu, Ján Pálffy, dovolil opäť sa usadzovať v Podhradí.25 Útoky proti židom sa na svätojurskom a pezinskom panstve opakovali aj za vlády Habsburgovcov. Z obdobia vlády Ferdinanda I. pochádza listina adresovaná trnavskej mestskej rade, kde sa píše o tom, že gróf František zatýkal a mučil židov, ktorí žili alebo prechádzali cez jeho panstvo, pričom od nich požadoval, aby mu prezradili, kde ukrývajú väčšie čiastky peňazí alebo mu odpustili dlhy. Panovník sa snažil svojvôľu grófa Františka ukončiť odvolaním sa na starodávne právo, podľa ktorého mal spory zo židmi rozhodovať budinský kastelán.26 Vyvrcholením protižidovských nálad v pomoháčskom období boli udalosti, ktoré sa udiali v susednom Pezinku na jar 1529, kedy sa tu odohral jeden z najtragickejších pogromov na území Uhorska. Túto tragickú udalosť máme veľmi dobre zdokumentovanú.

23 Tamtiež, s. 55. 24 TURCSÁNY, J. a kol.: Svätý Jur 1921-2009: Dejiny písané vínom, Svätý Jur, 2009, s. 41. 25 HRADSKÁ, K.: Židovská Bratislava, 2. vyd., Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2017, s. 41- 43. 26 TANDLICH, T.: cit. dielo, 2010, s. 77.

Podľa zápisu datovaného na piatok 29. mája toho roku bolo v Pezinku upálených tridsať židovských mužov a žien. Stalo sa to za panovania Františka a Wolfganga, grófov zo Svätého Jura a Pezinka. Tejto tragédií predchádzalo nájdenie brutálne zavraždeného deväťročného chlapca Hansela Meiligersa. Jeho telo sa našlo mimo mesta pripútané o peň v tŕnistom kroví s niekoľkým bodnými ranami.27 Z údajnej rituálne vraždy boli obvinení pezinský židia, ktorých v tom čase žilo v Pezinku asi 150. Na proces boli ako sudcovia prizvaní aj radní slobodných kráľovských miest Bratislavy a Trnavy a mestečiek Modra a Senec. Na niekoľkých uväznených židoch bolo po opakovanom vypočutí a mučení dosiahnuté vynútené priznanie. Upáleniu sa nevyhlo tridsať mužov a žien, starcov aj detí starších ako desať rokov. Mladšie deti boli rozdelené na prevýchovu do kresťanských rodín. Zvyšní židia museli mesto opustiť a vrátili sa sem pravdepodobne až po prevzatí panstva progresívnejšími Pálffyovcami.28 O podobný zinscenovaný proces sa gróf Wolfgang pokúsil aj v neďalekom dolnorakúskom Marcheggu. V tomto prípade, ale na základe sťažnosti viedenských židov zasiahol kráľ Ferdinand I., keď nechal obvineného žida previesť do Viedne, kde bol prípad prešetrený.29 O tom, aký vplyv mali udalosti zo začiatku roka 1529 na iné židovské komunity na panstve Františka a Wolfganga, môžeme iba predpokladať. Ako sme už spomínali, ďalšia známa písomná zmienka spomínajúca židov v súvislosti zo Svätým Jurom pochádza až z roku 1651. Podľa E. Barkányho absencia materiálu z obdobia 16. a prvej polovice 17. storočia zo Svätého Jura znamená „že v pomere k Trnave a Pezinku, kde v tých časoch dochádzalo k pogromom, sa Židom asi nič nestalo“.30 Oprávnenou otázkou, ale ostáva, či vôbec významnejšia židovská komunita v období 16. a 17. storočia vo Svätom Jure existovala. Ako upozorňuje J. Pavelek, prvé zmienky o židoch vo Svätom Jure „sú rázu obranného“ a teda podľa neho vo Svätom Jure židia žiť nesmeli.31 E. Barkány, ktorý vo svojej práci vychádzal aj zo zistení J. Paveleka protiargumentuje tým, že židia sa mohli na území mesta usádzať už v 13. storočí na základe privilégia Bela IV.32

27 TANDLICH, T.: cit. dielo, 2010, s. 81-82. 28 BARKÁNY, E.: cit. dielo, 1994, s. 68-69. 29 TANDLICH, T.: cit. dielo, 2010, s. 86. 30 BARKÁNY, E.: cit. dielo, 1994, s. 63. 31 ŠABA, p. M, [rukopis], PAVELEK, J.: cit. dielo, 1942, s. 5. 32 BARKÁNY, E.: cit. dielo, 1994, s. 63.

O tom, ako sa vyvíjala a či vo Svätom Jure vôbec významnejšia židovská komunita v 16. a 17. storočí bola, nemáme jasnú predstavu. O týchto časoch vieme, že išlo o veľmi neisté obdobie, poznačené porážkou Uhorska v bitke pri Moháči. V roku 1543 navyše vymiera rod svätojurských a pezinských grófov po meči a nastáva obdobie, kedy ich panstvo viac krát menilo majiteľa až sa nakoniec obidve mestá – Svätý Jur aj Pezinok v roku 1646 vykúpili a stali sa z nich slobodné kráľovské mestá. Vlastníkmi okolitého panstva, bez týchto miest, sa stali Pálffyovci. Ako sme už spomínali, všetky doterajšie písomné zmienky iba naznačujú, žeby na území Svätého Jura boli židia usadení. Chýba jednoznačný dôkaz preukazujúci vlastníctvo nejakého domu alebo pozemku. V tomto ohľade sa od listiny grófa Petra z roku 1506 neodlišuje ani záznam pochádzajúci z roku 1651. V ňom sa píše, že mestská rada slobodného kráľovského mesta Svätý Jur sa jednomyseľne uzniesla, že: „žid nesmie do mesta pri strate jeho tovaru“.33 Prvý nezlomný dôkaz o hospodárskom živote židov vo Svätom Jure pochádza až z roku 1698. Ide o záznam, podľa ktorého mal byť mestský pivovar daný do árendy na dva roky istému židovi Abrahámovi za ročný poplatok 850 zlatých a 65 okovov34 piva.35

1.2. Rozvoj a úpadok židovskej náboženskej obce v 18.-20. storočí

Z druhej polovice 17. storočia existujú dva záznamy z evanjelickej sobášnej matriky, podľa ktorých sa vo Svätom Jure oženili dvaja židia obrátení na evanjelické vyznanie. Prvý sobáš sa uskutočnil v roku 1663, kedy si Christian Elliessers vzal Annu Zuzanu Friedlovú. O šesť rokov neskôr si vzal František Bernard Grodnauer (niekde sa píše aj Grottnauer) Juditu Schillerovú. František Grodnauer od roku 1693 do jeho smrti v roku 1703 zastával funkciu mestského kapitána.1 Na predchádzajúcom príklade je dobre vidieť, že v tomto období hralo kľúčovú rolu v spoločnosti vierovyznanie. Zatiaľ čo ľudia vyznávajúci judaizmus mali problém vôbec sa v meste usadiť, židia, ktorí prešli na niektorú z katolíckych konfesií, mohli dosiahnuť, aj vysoké úradnícke pozície, akým pozícia mestského kapitána, dohliadajúceho na poriadok a obranu mesta, bola. Je teda dôležité

33 ŠABA, p. M, [rukopis], PAVELEK, J.: cit. dielo, 1942, s. 6. 34 1 okov = 67,8 litrov 35 Tamtiež.: s. 6. 1 Štátny archív v Bratislave, pobočka Modra (ďalej ŠABA p. M), osobný fond Juraj Pavelek, inv. č. 6, [rukopis] PAVELEK, J.: Dejiny židovstva vo Svätom Jure, Svätý Jur, 1942, s. 7-8.

14 zamyslieť sa nad tým, či takýto židovský konvertiti nežili v meste aj pred tým, iba sa o tom nedochovali záznamy. O tom, čo sa stalo s pivovarom a jeho majiteľom, o ktorých sa písalo v závere predchádzajúcej kapitoly, nevieme. Podľa zistení J. Paveleka a istého popisu mesta z roku 1720, ktorý mu podľa jeho poznámok poskytol Dr. Schleifer, nežil v spomínanom roku v meste žiaden žid.2 To je ale v čiastočnom rozpore s informáciou o tom, že v roku 1715 sa v Bratislave na trhu v deň svätej Lucie zúčastnilo okrem pätnástich židov z Podhradia aj Nathan Goldsmidt, židovský obchodník zo Svätého Jura. Za účasť na trhu zaplatil poplatok 6 zl.3 V kontexte týchto na prvý pohľad protichodných informácií je možné vysloviť niekoľko hypotéz. Prvou a najjednoduchšou by bolo spochybniť spomínaný opis mesta. Druhou možnosťou je, že Nathan Goldsmith v roku 1720 v Jure naozaj nežil. Jeho meno sa ale opätovne objavuje v roku 1724, kedy si s ďalšími tromi spoluvercami prenajali pozemok, na ktorom zriadili cintorín a miestnosti, kde zriadili školu a modlitebňu. Ak by sa teda po roku 1715 z mesta odsťahoval, musel by sa do roku 1724 presťahovať späť. Tretia možnosť, ktorá prichádza do úvahy, je tá, že mohol žiť v tzv. slobodnom dome, teda šľachtickej kúrií. Podľa dobových záznamov vieme, že mesto malo s obyvateľmi týchto šľachtických kúrií problémy. Tzv. „slobodní židia“ sa nepodieľali na kontribúciách do mestskej pokladnice, pretože obyvatelia slobodných kúrií boli od poplatkov oslobodení.4 Pokiaľ by tomu tak naozaj bolo, neexistoval by dôvod, aby bol spomínaný obchodník N. Goldsmith vedený v kontribučných knihách. Túto hypotézu podporuje aj to, že podľa sčítania obyvateľov z roku 1772, kedy bola oficiálne založená židovská náboženská obec malo žiť vo Svätom Jure iba 7 židov, čo spochybňuje aj J. Pavelek a sám prichádza k záveru, že židia obývajúci šľachtické kúrie nie sú do sčítania počítaní.5 Ak by sa táto hypotéza potvrdila, je možné, že židia mohli žiť v meste oveľa skôr ako od konca 17. storočia, pretože neboli evidovaní ako obyvatelia mesta.6 O tzv. „slobodných židoch“ hovorí aj mestská nariadenie z roku 1726, zakazujúce obyvateľom mesta nakupovať u židov zo slobodných domov, pravdepodobne práve preto, že boli oslobodené od platenia daní. Mesto tak začalo za účelom zastavenia odlivu peňazí z mestskej

2 ŠABA p. M, [rukopis], PAVELEK, J.: cit. dielo, 1942, s. 7-8. 3 GOLD, H. a kol.: Židia v Bratislave v minulosti a súčasnosti, Preložil: Bohumír KVASNIČKA, Marenčin PT, Bratislava, 2010, s. 37. 4 TURCSÁNY, J. a kol.: Svätý Jur 1921-2009: Dejiny písané vínom, Svätý Jur, 2009, s. 183. 5 ŠABA p. M, [rukopis], PAVELEK, J.: cit. dielo, 1942, s. 23-25. 6 Napríklad kúria rodu Armprusterovcov bolo od platenia daní oslobodená už v roku 1554!

15 pokladnice ochraňovať tzv. mestských židov (tých, ktorí žili a predávali v prenajatých mestských domoch). To, že mestská rada myslela tento zákaz vážne vyplýva aj zo záznamu, podľa ktorého bola v tejto veci udelená minimálne jedna pokuta. Občianka mesta musela za porušenie tohto zákazu zaplatiť 3 zl..7 Takéto delenie na „mestských“ a „slobodných“ židov pretrvalo minimálne do konca 18. storočia. Z rokov 1781 a 1793 sa zachoval zákaz, podľa ktorého nemohli „slobodný židia“ pásť svoje kone na mestských pozemkoch.8 Prvým známym tzv. mestským židom bol Löwel (Lev) Schay. Podľa záznamu z roku 1722 sa v jeho obchode predávala soľ a sviečky. Za prenájom domu platil ročné nájomné 60 zl. a za obchod ďalších 50 zl.. V nasledujúcom roku mu bola zmluva predĺžená na ďalší rok, pričom sa mu nájomné zvýšili na 150 zl.. V roku 1724 platil nájomné až 190 zl., mohol však začať predávať pálenku.9 V roku 1724 dostali židia Nathan Goldschmied, Löwel Schay, Philipp Abraham a Dirsth Abraham do prenájmu pozemok oproti bratislavskej bráne, na ktorom mohli zriadiť pohrebisko a miestnosti, pravdepodobne niekde v na dnešnej Prostrednej ulici, kde mohli zriadiť školu a modlitebňu. Školu mohli navštevovať aj cudzí židia. Za cintorín platili každoročné nájomné 20 zl. najneskôr do 24. apríla (deň sv. Juraja) a za školu a modlitebňu platili ročne 10 zl. do 29. septembra (deň sv. Michala). Na pohrebisku mohli za poplatok 1 zl. pochovávať aj cudzích židov.10 Od dvadsiatych rokov 18. storočia počet židov v meste narastá. Zaujímavý záznam pochádza z roku 1730. Spomínajú sa v ňom dvaja židia označení ako „Juden von Boynitz“, teda židia z Bojníc. Títo v roku 1731 prevzali obchod po Löwelovi Shayovi, keď mu po deviatich rokoch nebol predĺžený nájom, pretože v tom roku urazil mešťanostu pri zasadaní magistrátu. O týchto židoch sa J. Pavelek domnieva, že by mohli byť predkami Bojnitzerovcov, ktorí boli obyvateľmi Svätého Jura až do tragických udalostí z roku 1942.11 V roku 1735 evidujeme vo Svätom Jure asi 97 Židov žijúcich v 22 rodinách. Jedna žila v mestskom dome, a zvyšné v slobodných kúriách. V tom čase už pravdepodobne existovali typické židovské spolky ako pohrebné spoločenstvo Chevra kadiša a Hachnasat kala, spolok, ktorý zabezpečoval veno, pre chudobné židovské nevesty.12

7 Tamtiež, s. 9-10. 8 Tamtiež, s. 26. 9 Tamtiež, s. 7-8. 10 Tamtiež, s. 8. 11 Tamtiež, s. 11. 12 Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku, 3. zväzok S-T, Múzeum židovskej kultúry, Bratislava, 2012, s. 141.

Na niekoľkých dochovaných prípadoch môžeme sledovať, že mestská rada pristupovala k židom v tomto období spravodlivo. Od dlžníkov vyžadovala zaplatenie dlhov, inak im hrozilo väzenie alebo konfiškácia majetku. V opačnom prípade, ale treba povedať, že ak bol v nejakom prípade poškodený žid, magistrát tlačil na to, aby mu škoda bola zo strany vinníka vynahradená.13 Pokiaľ ide o vzťah židov a majoritného obyvateľstva, zachovali sa dve sťažnosti richtára židovskej náboženskej obce, ktorý bol v tej dobe niektorý z Bojnitzerovcov. V lete roku 1776, keď sa židia modlili v synagóge, vylial na nich Ján Schäffer, žijúci v susednom dome, cez okno vedro vody, pričom tým poškodil aj modlitebné knihy. Na svoju obhajobu Schäffer povedal, že tak urobil až po tom, čo židov požiadal, aby si pri modlitbách zatvorili okná, pretože ich modlenie nechcel počúvať. Tí ho ale neuposlúchli. Mestská rada v tejto veci nevyriekla žiaden rozsudok a vyzvala obe strany na pokánie. V nasledujúcom roku už, ale mestská rada pokutovala Ján Schäffera, pretože študenti, ktorí bývali v jeho dome vyrušovali židov pri modlitbách.14 Židovská náboženská obec sa oficiálne ustanovila v roku 1772, kedy si vo svojom mene prenajala školu a modlitebňu, ktorú si dovtedy prenajímali vždy len jednotliví židia. Na čele náboženskej obce stál richtár a dvaja prísažní. Šachter – židovský mäsiar, ktorý zabíja zvieratá rituálnym spôsobom podľa židovských náboženských predpisov tak, aby bolo mäso kóšer, sa spomína prvý krát v roku 1786 a židovský rabín v roku 1822.15 Kľúčová zmena v živote židov vo Svätom Jure nastáva za vlády Márie Terézie. Dňa 22. mája 1773 dvorná kráľovská rada zisťovala, prečo nie je židom dovolené kupovať si vo Svätom Jure domy. S odpoveďou mestská rada otáľala16 až do 4. júna toho roku. Nakoniec sa uzniesla, že proti tomu, aby si židia kupovali domy vo Svätom Jure, nemá žiadne námietky. Židia však svoje novonadobudnuté právo využili prvý krát až v roku 1850.17 V roku 1785 povolila mestská rada, aby si židia vybudovali v bývalej Jessenákovej kúrií, ktorú mesto v roku 1778 odkúpilo, rituálny kúpeľ mikve. V roku 1789 sa sem presťahovala aj židovská škola a modlitebňa a o rok neskôr tu bola vybudovaná nová baroková synagóga, podľa vzoru moravských synagóg. Pravdepodobne, aj v dôsledku

13 ŠABA p. M, [rukopis], PAVELEK, J.: cit. dielo, 1942, s. 13-15. 14 Tamtiež, s. 20-21. 15 PAVELEK, J.: Svätý Jur, Osveta, Martin, 1958, s. 21. 16 Podľa J. Paveleka v iných otázkach sa mestská rada často vedela uzniesť ešte v ten istý deň, odpoveď na tento dotaz dvornej rady, ale odložila. 17 ŠABA p. M, [rukopis], PAVELEK, J.: cit. dielo, 1942, s. 19.

17 vydania tolerančného patentu sa rozrástol počet rodín predovšetkým v mestských(!) domoch. V roku 1797 sa už eviduje 28 židovských rodín žijúcich na mestských pozemkoch. V roku 1772 pritom žilo na mestských pozemkoch pravdepodobne iba sedem Židov.18 Svätý Jur sa na krátky čas v období napoleonských vojen stal útočiskom jednému z najvýznamnejších židovských učencov a učiteľov tóry a talmudu v histórii, Moše Schreiberovi, známeho skôr pod menom Chatam Sofer. Ten sa aj zo svojou rodinou na žiadosť jurskej a bratislavskej židovskej obce uchýlil do Svätého Jura na začiatku roku 1809, v čase, kedy bola Bratislava obliehaná a niekoľko krát bombardovaná armádou Napoleona Bonaparta. Počas svojho vynúteného odchodu pokračoval Chatam Sofer vo výučbe časti učencov, ktorí odišli do Svätého Jura s ním. Okrem toho, však práve vo Svätom Jure napísal svoje jediné autobiografického dielo – Sefer Hazikaron (Pamätná kniha).19 Možno aj prítomnosť Mošeho Schreibera a jeho učňov ovplyvnila vývoj židovskej obce vo Svätom Jure. Ako už bolo spomenuté, prvá zmienka o miestnom rabínovi pochádza z roku 1822. Prví jurskí rabíni boli absolventmi bratislavskej ješivy a isto boli oboznámený z učením Chatama Sofera. Počas funkčných období Samuela Nadáša, Mošeho Shicka a Samuela Litsch-Rosenbauma sa rozvíjal kultúrny život miestnych židov. V tomto období bola založená škola Talmud Tóra a neskôr aj ješiva a iné kultúrne spolky. Pôsobenie týchto učencov malo pravdepodobne vplyv na to, že svätojurská židovská obec sa hlásila k ortodoxnému smeru judaizmu.20 V roku 1871 bolo vo Svätom Jure už 10 židovských domov. Žilo tu 52 židovských rodín a pôsobilo 36 židovských obchodníkov. V roku 1876 sa prvý krát spomína aj tzv. židovský dom, ktorý stál na Pezinskej ulici, č. d. 165. Nachádzalo sa v ňom nové moderné mikve, učebňa a byty pre predstaviteľov obce. V posledných dvadsiatich rokoch 19. storočia sa ale začal postupný úpadok svätojurskej židovskej náboženskej obce. Postupný pokles počtu židov pokračoval aj v prvej polovici 20. storočia.21 Po prvej svetovej vojne židia postupne ustupujú od plnenia prísnych náboženských predpisov. Tak sa ešte pred pol storočím ortodoxná židovská obec postupne asimilovala s ostatným obyvateľstvom. Židovský obchodníci predávali aj v sobotu, aj keď iba „z

18 Encyklopédia ..., 2012, s. 141. 19 BARUCH, M.: Chatam Sofer (1762 – 1839), In: Židia v Bratislave, Zing Pring, Bratislava, 1997 20 Encyklopédia ..., 2012, s. 142. 21 Tamtiež, s. 142-143.

18 dvora“.22 Časť židovských detí chodilo do štátnej školy vo Svätom Jure spoločne s kresťanskými deťmi a len na hodiny náboženstva dochádzali do školy Talmud Tóra. Časť detí dochádzala na židovskú ľudovú školu v Pezinku.23 O tom, že svätojurskí Židia sa postupne asimilovali svedčí aj to, že zatiaľ čo v sčítaní ľudu v roku 1921 sa k židovskej národnosti hlásilo 39,9 % svätojurských Židov, v roku 1930 to bolo iba 12 %, zatiaľ čo 88 % z nich sa hlásilo k národnosti československej. Do roku 1924 sa oproti roku 1871 znížil počet židovských rodín takmer o polovicu na 35. V tomto čase pôsobilo v Jure 20 obchodníkov a 5 remeselníkov. Mestským lekárom bol 40 rokov Žid Dr. Bernard Halle. Na čele náboženskej obce bol od roku 1927 Izidor Hübsch. Posledným rabínom sa okolo roku 1930 stal Filip Weiss. Šachterom bol p. Goldberg a správcom synagógy Móric Guttman.

22 ŠABA p. M, [rukopis], PAVELEK, J.: cit. dielo, 1942, s. 40-41. 23 Encyklopédia ..., 2012, s. 143.

2. Židia vo Svätom Jure v rokoch 1938-1945

2.1. Národnostná situácia a postavenie Židov po vyhlásení autonómie

Svätý Jur bolo na začiatku druhej svetovej vojny, ešte stále, mesto s pestrým etnickým zastúpením. V roku 1940 tu podľa hlásenia obvodného notárskeho úradu žilo 4082 ľudí, a to: 2945 Slovákov, 847 Nemcov, 86 Židov a 46 Maďarov. Je však potrebné pripomenúť, že Židia mali v meste v minulosti oveľa väčšie zastúpenie a ich počet od osemdesiatych rokov devetnásteho storočia klesal a to najmä v období prvej ČSR (pozri prílohu 1), ktorá im konečne zaručila rovnoprávne zaobchádzanie. Najčastejšie sa sťahovali najmä mladí Židia do neďalekej Bratislavy alebo iných predovšetkým univerzitných miest v Európe, kde sa po doštudovaní usadili. Ešte v roku 1900 žilo vo Svätom Jure iba 3456 obyvateľov, z čoho bolo až 228 Židov, čo predstavuje približne 6,5 % obyvateľov. V roku 1930 bolo z 3701 obyvateľov už iba 125 osôb židovského pôvodu, čo je pokles na približne 3,4 % obyvateľov.12 Pre úplne dotvorenie národnostného obrazu Svätého Jura je potrebné doplniť, že v prvých rokoch novovzniknutej ČSR prišlo a žilo vo Svätom Jure asi 200 českých rodín. Išlo väčšinou o rodiny úradníkov pracujúcich v Bratislave, kde v tom čase nebol dostatok bytov a preto sa veľké množstvo z nich usadilo v okolitých obciach. V tridsiatych rokoch sa, ale postupne väčšina presťahovala do Bratislavy.3 V závere roka 1938 vo Svätom Jure stále pôsobilo sedem českých učiteľov. Šiesti z nich (Jana Opluštilová, Zdena Doucká, Antonia Houšková, Jarmila Vacková, Libuša Včelíková a Petr Jilemnický4) boli prepustení 31. decembra 1938. Posledný český učiteľ (František Macháň) bol prepustený 30. apríla 1939.5 V kronike, kde sa záznam o prepustení českých učiteľov nachádza, sa nepíše, kedy museli mesto opustiť. Keďže sa, ale vo vyššie spomínanom hlásení o počte obyvateľov z roku 1940 neevidujú žiadni príslušníci českej národnosti, museli tak pravdepodobne učiniť najneskôr začiatkom toho roku. Pôvodne malo byť podľa vládneho nariadenia č.

1 TURCSÁNY, J. a kol.: Svätý Jur 1921-2009: Dejiny písané vínom, Svätý Jur, 2009, s. 183. 2 V čase po vyhlásení autonómie Slovenska, pred Viedenskou arbitrážou sa odhaduje počet Židov na Slovensku na približne 4 % 3 Štátny archív v Bratislave, pobočka Modra (ďalej ŠABA, p. M), f: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 19. 4 Pôvodom Čech z dnešného Letohradu, ale od 20. rokov 20 storočia žil prevažne na Slovensku, v odbornej literatúre aj v dobových dokumentoch sa uvádza zo slovenskou podobou mena „Peter“ 5 Tamtiež, s. 89.

382/1938 Sb. z. zo dňa 23. decembra odsunutých asi 9 000 českých úradníkov, vrátane učiteľov, najneskôr do 31. marca 1939,6 je ale pravdepodobné, že po udalostiach zo 14. a 15. marca 1939 sa mohol tento dátum zmeniť. Najpravdepodobnejšie je, že učitelia museli mesto opustiť, čo najskôr po ich prepustení. Naznačuje to aj list jedného z učiteľov, P. Jilemnického, bývalému kolegovi Jánovi Kedrovi, odoslaný 26. apríla 1939 „z Poříčí“.7,8 V čase samostatného Slovenska žili všetci svätojurský Židia vo Svätom Jure, teda, žiaden zo svätojurských Židov nežil v mestskej časti Neštich, ktorá sa stala súčasťou Svätého Jura oficiálne 19. januára 1944. Pre svoju bezprostrednú vzdialenosť však boli obidve obce oddávna previazané. Po prvej svetovej vojne sa z Nešticha odsťahoval Žid Bernard Endler9,10 a od tej doby žili svätojurský Židia v centre Svätého Jura vo vlastných alebo prenajatých bytoch v meštianskych vinohradníckych domoch. Pokiaľ im to bolo dovolené, venovali sa svojmu živobytiu, a to najmä obchodu a prípadne vinohradníctvu, alebo inému remeslu. V priebehu rokov 1941 a 1942 prešli domy vlastnené Židmi do štátnej správy a boli im pridelení tzv. dočasní správcovia. Týchto tzv. bývalých židovských domov bolo celkovo 13 a nachádzali sa na dnešnej Prostrednej ulici, vtedy Hlinková (9 domov), na dnešnej Bratislavskej ulici, vtedy Hitlerova (1 dom), na dnešnej Ulici Dr. Kautza, vtedy Kostolná (1 dom) a na Pezinskej ulici (2 domy). V dvornom trakte na Pezinskej ulici č. 21/165 sa dodnes nachádza židovská synagóga, ktorá prešla takisto do dočasnej správy v lete 1942.11 Na tomto mieste je treba upozorniť na to, že iba 13 z celkovo 25 židovských rodín vlastnilo domy a zvyšok žil v prenajatých bytoch. Je preto treba odmietnuť vtedajšiu propagandu, označujúcu Židov za úžerníkov, so snahou obohacovať na slovenskom národe. J. Pavelek vo svojom rukopise z roku 1942 uvádza, že: „svätojurskí židovskí obchodníci neboli o nič viacej bohatší ako obchodníci kresťanskí“ a dopĺňa: „Viacero židovských rodín však bolo chudobných, takže celkový priemer ich majetku vo Svätom Jure vysoko

6 RYCHLÍK, J.: Češi a Slováci ve 20. století: Česko-slovenské vztahy 1914-1945, Academic Electronic Press, Bratislava, 1997, s. 157. 7 HLAVÁČIKOVÁ, F.: Osobnosti Svätého Jura, AD/ART Slovakia, Bratislava, 2000, s. 59. 8 Názvom „Poříči“ sa v Českej republika označuje niekoľko obcí, mestských častí, alebo ulíc. Z listu nie je jednoznačné, z ktorého „Poříčí“ je list odoslaný. 9 ŠABA, p. M, osobný fond Juraj Pavelek, inv. č. 6, [rukopis] PAVELEK, J.: Dejiny židovstva vo Svätom Jure, Svätý Jur, 1942, s. 41. 10 Bernard Endler bol istý čas predsedom židovskej náboženskej obce vo Svätom Jure (Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku, 2012, s. 143.). Zaujímavosťou je, že predtým ako bola v roku 1932 zavedená štátna autobusová preprava, zabezpečoval ju B. Endler súkromným autobusom na trase Svätý Jur - Bratislava (ŠABA, p.M, f: zbierka kroník, inv. č. 28.,s. 19.). 11 ŠABA, p. M: Vybrané písomnosti na tému: „Židia“, NÚ Svätý Jur, NÚ Pezinok.

21 nevystúpil.“12 To, že svätojurské židovské rodiny nepatrili medzi zámožné, nepriamo potvrdzuje aj hlásenie obvodného notárskeho úradu zo 17. septembra 1940 podľa, ktorého bola iba v jednej židovskej rodine zamestnaná osoba „árijského pôvodu“. Tá bola prepustená v súlade s vyhláškou ministerstva vnútra z 12. augusta 1940, zakazujúca zamestnávania kresťanských žien do 40 rokov v židovských domácnostiach.13 Ďalší zaujímavý faktor poukazujúci na to, že svätojurskí Židia neboli nijak zvlášť bohatí oproti zvyšným obyvateľom, obsahuje hlásenie z mája 1943, ktoré eviduje zoznam všetkých občanov, ktorí museli ešte v septembri 1941 odovzdať súkromné rádiá a vysielače pre potreby štátu na základe nariadenia č. 198/1941 Sl. z.. Podľa tohto zoznamu mali iba dvaja Židia vo vlastníctve rádio, a to Žigmund Faltíček a Šalamún Náthan.14 J. Pavelek ďalej píše, že medzi obyvateľmi Svätého Jura panovali dobré vzťahy a nezhody mali skôr náboženský ako národnostný alebo rasový charakter. Ľudia a najmä tí z mladšej generácie zo Židmi vychádzali dobre, pretože po roku 1918 dochádzala časť židovských deti do školy spoločne s kresťanskými. Iba niektoré židovské deti navštevovali židovskú školu v Pezinku. Niektorí Židia sa medzi Juranmi dokonca tešili veľkej obľube. Medzi nich patrila napríklad obchodníčka Rozália Endlerová, vdova po Bernardovi Endlerovi.15 Bola známa tým, že vo svojom obchode predávala nevyhnutné potraviny „na veru“ (na dlh) a vždy na splátky trpezlivo čakala.16 U R. Endlerovej sa okrem nakupovania „na veru“ dalo nakupovať aj „za duše“, t.j. - balíčky dreva. Počas sviatkov vykonávali u nej doma kresťanské deti činnosti, ktoré ona z náboženských dôvodov sama vykonávať nemohla odmenou za čo mal byť kus barchesu alebo chaly, čo je tzv. šábesove pečivo.17

2.2. Útoky proti Židom a ich majetku

Napätie voči židovskej menšine sa začalo stupňovať najmä po roku 1936 a podľa J. Pavaleka malo pochádzať predovšetkým z prostredia nemeckej menšiny organizovanej po vyhlásení autonómie v Deutsche Partei (DP) a v jednotkách Freiwillige

12 ŠABA p. M, [rukopis], PAVELEK, J.: cit. dielo, 1942, s. 43. 13 Štátny archív v Bratislave, pobočka Modra (ďalej ŠABA, p. M): Vybrané písomnosti na tému: „Židia“, NÚ Svätý Jur, NÚ Pezinok. 14 ŠABA, p. M, f: Okresný úrad Bratislava-okolie, šk. 121/A, inv. č. 352, č. j. 280/43 15 B. Endler zomrel pravdepodobne niekedy pred vyhlásením autonómie, keďže vo všetkých dokumentoch po roku 1938, je pri mene R. Endlerovej uvedené, že je vdova. 16 ŠABA p. M, [rukopis], PAVELEK, J.: cit. dielo, 1942, s. 44. 17 KOVÁČOÁ, V.: Čas barchesu, Svätý Jur, 1993, s. 16-17.

Schutzstaffel (FS)1 po vzore Sturmabteilung (SA) zriadených polovojenských jednotiek riadených „slovenskou“ nemeckou stranou. Je však treba poukázať na to, že zločiny voči Židom neboli nikdy úplne vyšetrené. Nie je teda možné vylúčiť ani účasť Slovákov na násilnostiach voči Židom. Existuje veľa prípadov, kedy v rôznych častiach Slovenska predovšetkým sympatizanti Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) organizovaní predovšetkým v Hlinkovej Garde (HG) prejavovali svoje nepriaznivé sympatie k židovským spoluobčanom už od roku 1936. Najznámejším príkladom je tzv. golemiáda2, alebo protesty spojené s výtržnosťami zo začiatku novembra 1938, kedy boli Židia obvinení zo zapríčinenia Viedenskej arbitráže.3 O tom, že aj vo Svätom Jure mohli žiť a pravdepodobne žili Slováci, ktorí konali krivdy voči Židom, môže nasvedčovať fakt, že tu žilo veľké množstvo voličov HSĽS (pozri prílohu 2). V prvom rade je potrebné povedať, že asi jedna štvrtina Juranov volila v posledných demokratických voľbách z mája 19354 práve HSĽS. Vo Svätom Jure vyhral voľby vo všetkých štyroch prípadoch jednoznačne Autonomistický blok, keď získal v každom zo štyroch hlasovaní približne 45 % hlasov. Napriek tomu, že na kandidátke Autonomistického bloku boli štyri politické strany, je možné takmer s istotou tvrdiť, že išlo predovšetkým o voličov HSĽS, pretože vo Svätom Jure nežili Poliaci ani Rusíni, ktorých strany boli súčasťou Autonomistického bloku a SNS ako samostatnú stranu v okresných voľbách volilo iba 9 Svätojuranov. Druhou najsilnejšou stranou sa ukázali sociálni demokrati s približne 25 % podporou. Sudetonemecká strana, za ktorú kandidovali aj predstavitelia Karpatonemeckej strany, bola treťou najsilnejšou vo voľbách do poslaneckej snemovne (332 hlasov) a senátu (276 hlasov). Vo voľbách do krajinského úradu nekandidovala ani jedna z „nemeckých“ strán a do okresného zastupiteľstva kandidovala Karpatonemecká strana samostatne a jej zisk sa zhodoval zo ziskom Sudetonemeckej strany (tá do okresného úradu nekandidovala) vo voľbách do poslaneckej snemovne a senátu, keď získala 315 hlasov. Výrazne zaostali inak dominantní agrárnici a komunisti. Židovská strana kandidovala samostatne jedine vo voľbách do krajinského zastupiteľstva, kde za ňu hlasovalo iba 9 Juranov.5 Väčšina Židov pravdepodobne volila sociálnych

1 ŠABA, p. M, osobný fond Juraj Pavelek, inv. č. 6, [rukopis] PAVELEK, J.: Dejiny židovstva vo Svätom Jure, Svätý Jur, 1942, s. 44. 2 Pozri: SALNER, P.: Prežili holokaust, VEDA, Bratislava, 1997, s. 29-31. 3 KAMENEC, I.: Po stopách tragédie, ARCHA, Bratislava, 1991, s. 25. 4 19. mája sa konali voľby do poslaneckej snemovne a senátu a o týždeň neskôr 26. mája do krajinského a okresného zastupiteľstva. 5 ŠABA, p. M, f: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 62.

23 demokratov pretože práve na ich kandidátke sa objavili predstavitelia Židovskej strany vo voľbách do tzv. spoločných zastupiteľstiev (poslaneckej snemovne a senátu). O tom, že vo Svätom Jure žilo veľa sympatizantov HSĽS svedčia aj udalosti z roku 1938. Dňa 5. júna, keď sa v Bratislava uskutočnil zjazd HSĽS, ktorého sa zúčastnil aj Andrej Hlinka, bolo zo Svätého Jura vypravených 120 cyklistov s bicyklami ozdobenými trikolórami, aby sa tohto zjazdu zúčastnili, pričom ďalších asi 500 ľudí cestovalo na zjazd vlakom.6 O niečo viac ako dva mesiace neskôr, 16. augusta 1938, sa zase približne 200 Juranov zúčastnilo na pohrebe Andreja Hlinku v Ružomberku.7 Veľmi aktívne vystupovali svätojurský podporovatelia HSĽS aj počas zlomových udalostí okolo 6. októbra roku 1938. Večer po vyhlásení autonómie sa uskutočnil spontánny lampiónový pochod za podporu autonómie. V krátkom čase bolo založená miestna bunka HSĽS aj HG, ktorá mala už v decembri asi 200 členov. Miestnym predsedom strany a národného výboru sa stal rektor piaristov Cyril Guniš. Na čele HG stál bývalý vojak Jozef Fronc.8 Prvé väčšie protižidovské nepokoje prepukli práve po vyhlásení slovenskej autonómie v októbri 1938, kedy najmä extrémisti nemeckej národnosti slovne a niekedy aj fyzicky napádali Židov a poškodzovali ich majetok.9 Ďalšia vlna nepokojov prepukla na jar 1939 v reakcii na to, že židovskí obchodníci prestali v neistých časoch predávať svoj tovar na úver. Výtržníci rozbíjali okná a vylamovali dvere na židovských obchodoch alebo ich špinili blatom a kolomažou. Jedinou ušetrenou obchodníčkou bola spomínaná R. Endlerová, ktorá mala povesť ochrankyne chudobných.10 Táto vlna nepokojov vyvrcholila tým, že neznámi páchatelia vtrhli do židovskej synagógy, kde poškodili oltár, elektrické vedenie, lustre, sedačky atď.. V tom istom čase došlo aj k požiaru v smútočnom dome na židovskom cintoríne, kvôli ktorému museli strhnúť plechovú strechu. O obidvoch prípadoch sa píše v liste predsedu židovskej náboženskej obce Izidora Hübscha adresovanému mestskej rade. V tomto liste žiada o príspevok od mesta, ktorý mal byť určený na obnovu modlitebne a domu smútku.

6 Tamtiež, s. 84. 7 Tamtiež, s. 85. 8 Tamtiež, s. 86-87. 9 Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku, 3. zväzok S-T, Múzeum židovskej kultúry, Bratislava, 2012, s. 144. 10 TURCSÁNY, J. a kol.: cit. dielo, 2009, s. 184-185; PAVELEK, J.: cit. dielo, 1942, s. 45.

Mestská rada pojednávala o obsahu listu 20. mája 1939 a rozhodla sa rokovanie odročiť „na vhodnejšiu dobu“.11 To však nebolo prvý, ani posledný krát, kedy bola synagóga cieľom útokov. Prvý krát bola synagóga vyrabovaná nemeckými vojakmi v marci 1939, kedy boli zo synagógy odcudzené bohoslužobné predmety. Židia sa pokúsili získať tieto predmety späť odvolaním sa na okresnom úrade, na čo im bola zaslaná odpoveď, že okresný úrad nemôže takýto zásah u nemeckého veliteľa vykonať.12 Ďalší útok na židovskú synagógu sa odohral v noci z 1. na 2. mája 1941. Tú noc bol, podľa policajnej zápisnice, v synagóge založený požiar. Žandárska stanica vo Svätom Jura podala trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, ktorý mal podľa vyšetrovateľa preliezť bránu a cez okno sa vkradnúť do synagógy, kde založil požiar v blízkosti oltáru. Židovský kostolník M. Gutmann, ktorý žil bezprostredne pri synagóge uviedol, že už predchádzajúcu noc 31. apríla, niekto kameňom rozbil okno na synagóge a preto sa ju nasledujúci deň po bohoslužbe rozhodol zamknúť. Trestné oznámenie bolo pozastavené 16. júla 1941 a totožnosť páchateľa sa nikdy nezistila.13 J. Pavelek si o tomto čine poznamenal, že medzi ľuďmi sa hovorí, že za týmto činom mali údajne stáť príslušníci jednotiek FS.14 Ako už, ale bolo spomenuté, je možné že na niektorých výtržnostiach sa mohli zúčastniť aj extrémisti slovenskej národnosti. Zachoval sa nám aj jeden záznam o tom, že niektorí extrémisti sa neštítili napádať Židov aj fyzicky. Zápis neobsahuje presný dátum, ale opisuje udalosť, keď sa niekoľko útočníkov vlámalo do bytu mäsiara Oskara Weissa a zbilo jeho aj jeho rodinu, pričom on sám musel byť hospitalizovaný v nemocnici.15

11 Štátny archív v Bratislave pobočka Modra: Vybrané písomnosti na tému: „Židia“, NÚ Svätý Jur, NÚ Pezinok. 12 ŠABA, p. M, f: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 127. 13 ŠABA p. M, Fond Okresného úradu Bratislava-okolie, inv. č. 285, kr. 35, 906/41. 14 ŠABA p. M, [rukopis], PAVELEK, J.: cit. dielo, 1942, s. 44. 15 Tamtiež, s. 44-45.

2.3. Protižidovské opatrenia

V úvode tejto kapitoly, je dôležité povedať, že opatrení prijatých proti Židom bolo počas existencie slovenského štátu veľké množstvo a dodnes neboli úplne preskúmané všetky dopady týchto obmedzení, a to napriek tomu, že na skúmanie tejto problematiky bolo predovšetkým po roku 1989 vynaložené veľké množstvo energie. Zo slovenských historikov zaujímajúcich sa nie len o tému holokaustu z pohľadu deportácií a samotnej genocídy Židov, ale aj vývoja antisemitských zákonov na našom území treba spomenúť Eduarda Nižňanského, autora edície prameňov Holokaust na Slovensku (Zvolen, I-VII., 2001-2005) a ďalších. Napriek tomu, že svätojurských Židov sa týkali všetky obmedzenie z prijatých zákonov, nariadení vlády a pod., budú sa nasledujúce kapitoly venovať výhradne obmedzeniam špecifickým pre svätojurskú židovskú komunitu, resp. tým, ku ktorým sa dochovali príslušné archívne dokumenty a informácie. Prvé pokusy o obmedzenie občianskych práv Židov vo Svätom Jure prichádzajú ešte v roku 1936, a to predovšetkým zo strany nemeckej národnostnej menšiny, ktorá sa v tomto období začína výraznejšie organizovať a preberať prvky nemeckej nacistickej ideológie. Návrhy od svätojurských Nemcov prichádzali však ešte v dobe, kedy nemohli byť v zmysle platných zákonov ČSR prijaté.1 V tom čase, sa však začali objavovať prvé antisemitské návrhy zákonov aj v parlamente. V roku 1947 navrhol Karol Sidor, čelný predstaviteľ HSĽS, vo svojom prejave, aby boli všetci Židia hromadne vysťahovaný do Birobidžanu (Židovský autonómny región v ZSSR).2 Návrhy obmedzujúc práva Židov prichádzajú zo strany svätojurskej pobočky Deutsche Partei (DP) aj po vzniku samostatného štátu. V Štátnom archíve v Bratislave, pobočka Modra sa zachovali dve uznesenia, a to z 26. októbra 1940 a 2. novembra 1940. Správna komisia mesta v nich uvádza svoje stanovisko k dvom nasledujúcim návrhom DP vo Svätom Jure: „1 ) Nepovolí v budúcnosti žiadnemu Židovi osadenie sa vo Svätom Jure, 2 ) zakazuje Židom nákup na trhoch pred 10. hodinou predpoludním.“ O týchto dvoch návrhoch rozhodla správna komisia nasledovne: S prvým návrhom súhlasila a uzniesla sa, že nepovolí Židom usádzať sa vo Svätom Jure. V prípade druhého návrhu, najskôr rozhodla

1 Štátny archív v Bratislave, pobočka Modra (ďalej ŠABA, p. M), osobný fond Juraj Pavelek, inv. č. 6, [rukopis] PAVELEK, J.: Dejiny židovstva vo Svätom Jure, Svätý Jur, 1942, s. 44. 2 KAMENEC, I.: Po stopách tragédie, ARCHA, Bratislava, 1991, s. 18.

26 o návrhu rokovať na nasledujúcej schôdzi, kde následne rozhodla, že predloží rozhodnutie o návrhu okresnému úradu v Bratislave, pretože „...je toho názoru, že rozhodnutie o tejto veci nepatri do jej pôsobnosti.“3 K týmto dvom konkrétnym opatreniam sa nachádza zmienka aj v mestskej kronike. V prvom prípade bol zákaz usádzania sa Židov vo Svätom Jure zrušený Župným úradom v máji 1941. V druhom prípade bol návrh vrátený bez jednoznačnej odpovede aj z okresného úradu a neskôr aj zo župného úradu a nakoniec bol v januári 1941 predložený na posúdenie Ústrednému hospodárskemu úradu (ÚHÚ), ktorý návrh schválil.4 Zrušenie zákazu na usadzovanie Židov v meste pravdepodobne súvisí zo snahou vlády vysťahovať bratislavských Židov mimo hlavné mesto. U svätojurského Žida Šimona Horetzkého istý čas prebývala bratislavská Židovka, vdova Terézia Neumannová, rodená Mansworthová. Na základe výnosu ÚHÚ sa ale musela presťahovať do Trnavy.5 Keďže sa jedná o ojedinelý prípad, ktorý sa nám zachoval, nie je možné jednoznačne deklarovať, aký bol vzťah miestnej samosprávy k židovskej menšine. Do istej miery to však rozhodnutie komisie naznačuje. Nemali by sme však mať ilúziu o tom, že by miesta samospráva mala byť voči Židom nezaujatá. Vyplýva to zo zmenenej organizácie obecnej samosprávy po 6. októbri 1938, kedy boli mestské a obecné zastupiteľstvá postupne nahradzované vládnymi komisármi, ktorí preberali všetky kompetencie vo vedení miest a obcí. Títo vládni komisári neboli volení, ale dosadzovaní vyššími orgánmi, pričom bola posudzovaná ich lojalita k vláde, stranícko-politické a náboženské pomery.6 Na činnosť týchto vládnych komisárov dohliadali notári, ktorí podávali hlásenie okresnému náčelníkovi a ten následne na krajinský úrad, resp. na ministerstvo vnútra.7 Paradoxom je, že na rozpustenie demokraticky zvolenej miestnej samosprávy stačili aj platné zákony ČSR. V povojnových rokoch sa miestna samospráva považovala za ekonomický náročný a zbytočný správny prežitok. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia sa argumentovalo tým, že samosprávy komplikujú verejnú správu a preto boli

3 ŠABA p. M, Vybrané písomnosti na tému: „Židia“, NÚ Svätý Jur, NÚ Pezinok. 4 ŠABA, p. M, f: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 129. 5 Tamtiež, s.131. 6 PODOLEC, O.: Postavanie obecnej samosprávy na Slovensku v rokoch 1938-1945, In: Historický časopis, roč. 51, 4/2003, s. 655. 7 Tamtiež, s. 659.

27 ich právomoci obmedzené v prospech centrálnych úradov, ktoré mohli za istých podmienok zasahovať do personálneho obsadenia obecných úradov.8 Tak bolo ešte v roku 1935 rozpustené mestské zastupiteľstvo vo Svätom Jure, keď sa obštrukciou 18 z 30 členov mestského zastupiteľstva dosiahlo jeho rozpustenie a odvolanie starostu, nominanta sociálnych demokratov, Eugena Klačku. Na miesto vládneho komisára bol menovaný bývalý notár Antonín Löwenstein. Tejto udalosti bol dokonca venovaný priestor na titulnej strane straníckych novín HSĽS Slovák, kde sa píše o šťastnom dni a úspechu, na ktorý má nadviazať očista verejnej správy.9 A. Löwenstein mal vo funkcií ostať do zorganizovania najbližších volieb, ale jeho funkčné obdobie trvalo až do 19. augusta 1938, kedy zložil svoju funkciu. O deväť dní neskôr bola menovaná 4 členná správna komisia. Jej predsedom bol Martin Achberger. Členmi boli Jozef Wagner, Michal Fallrich a Nemcov zastupoval Rudolf Zuptovits.10 Po vyhlásení autonómie bol založený miestny národný výbor, ktorého predsedom sa stal v predchádzajúcej kapitole spomínaný Cyril Guniš.11 Miestny národný výbor bol počas svojej krátkej existencie veľmi aktívny. Podarilo sa mu napríklad dosiahnuť preloženie dvoch osvetových svätojurských učiteľov, bývalého starostu a riaditeľa a do veľkej miery človeka, ktorý sa zaslúžil o prestavbu bývalej továrne na novú školskú budovu Eugena Klačku do Nových Zámkov a zakladateľa mestského múzea a neskoršieho účastníka SNP Arpáda Felcána do Humenného.12 Národné výbory stratili po rozpustení sociálnych demokratov a komunistov a po „dobrovoľnom zlúčení“ pravicových strán do HSĽS, po novom s prídomkom Strana slovenskej národnej jednoty (SSNJ), opodstatnenie a preto boli rozpustené obežníkom krajinského úradu zo 14. novembra 1938, najneskôr 28. novembra na obecnej a 19. decembra na okresnej úrovni. Mestské zastupiteľstva začali byť postupné nahrádzané vládnymi komisármi.13 Novým vládnym komisárom a zároveň predsedom miestnej bunky HSĽS bol od 2. decembra 1938 až do konca druhej svetovej vojny Eugen Švenda.

8 Tamtiež, s. 647-650. 9 Obecné zastupiteľstvo vo Svätom Juri rozpustené, (21. júla, 1935), Slovák, dostupné z: http://digitalna.kniznica.info/zoom/96928/view 10 ŠABA, p. M, f: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 85. 11 Tamtiež, s. 86. 12 Tamtiež, s. 87. 13 PODOLEC, O.: cit. dielo, 2003, s. 656-657.

Ako jedno z prvých opatrení po príchode nemeckej armády 15. marca 193914 bolo, že nemeckí velitelia označili židovské obchody na stene pri dverách modrou ceruzkou nápisom „Jude“, aby v nich nenakupovali nemeckí vojaci.15 V tom istom čase nemeckí vojaci odcudzili zo synagógy kultové predmety.16 V priebehu nasledujúcich mesiacov a rokov pribúdali ďalšie protižidovské opatrenia. Na jeseň 1939 k modrým nápisom „Jude“, ktoré sa ani po odchode nemeckých vojsk nikto neodvážil zamaľovať, pripojili tabule s nápisom „Židovský obchod“ alebo „Židovský podnik“.17 Oficiálne označovanie židovských obchodov a podnikov začalo vo Svätom Jure po 6. septembri 1939. Na jednotnom označení „Židovský obchod“ sa mali dohodnúť vládny komisár s veliteľom HG.18 Takmer o rok neskôr sa toto označenie ešte raz menilo, na základe vzoru Obchodnej a priemyselnej komory.19 Označovanie obchodov v kombinácií s dobovou antisemitskou propagandou spoločne s ďalšími obmedzeniami v podnikaní viedli k zániku židovských obchodov a podnikov o čom sa pojednáva viac v nasledujúcej kapitole (2.4.). V dôsledku ďalších opatrení z roku 1941 spojených najmä z obmedzeniami pohybu na verejnosti a pod. nesmeli Židia bývať v bytoch orientovaných na ulicu, a to predovšetkým na Hlinkovej a Hitlerovej ulici. Najskôr sa museli z týchto bytov vysťahovať a bývať mohli iba v dvorných traktoch. Na jar 1941 boli zoštátnené a predané židovské nebytové majetky a následne prešli aj židovské domy (spolu 13) do nútenej dočasnej správy o čom sa viac pojednáva v kapitole 2.5..20 V tom istom roku sa vymedzilo, že sírnaté kúpele a reštauráciu za železničnou stanicou, môžu navštevovať Židia iba v pondelok popoludní, v stredu a piatok dopoludnia, nemohli ale používať bazén

14 Nemecká armáda sa v meste zdržala do 13. apríla 1939. V meste mala na starosť odzbrojiť pôvodných žandárov a vykonávať poriadkovú službu.

15 Nemecká armáda odišla v dvoch vlnách 24. marca a 13. apríla 1939. 16 ŠABA, p. M, f: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 127. 17 Tamtiež, s. 128. 18 ŠABA p. M, Vybrané písomnosti na tému: „Židia“, NÚ Svätý Jur, NÚ Pezinok. 19 ŠABA, p. M, f: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 128. 20 TURCSÁNY, J. a kol.: Svätý Jur 1921-2009: Dejiny písané vínom, Svätý Jur, 2009, s. 184-185.

2.5.2. Židovskí obchodníci a remeselníci

2.3.1.2. Obchodníci Tesne pred rozpadom ČSR bolo v meste veľké množstvo židovských obchodov a podnikov. V priebehu vojny, ale tieto podniky buď prechádzali do rúk nežidovským majiteľom alebo boli zatvorené. Obchody pri tom neboli oficiálne predmetom arizácie. Židovským obchodníkom bola buď prerušená živnosť, alebo sa obchodov sami vzdali. Niektorí obchodníci svoj majetok jednoducho rozpredali, pravdepodobne z obavy, že by sa ich obchod mohol stať cieľom rabovania alebo že by o majetok prišli pričinením štátu. V roku 1938 boli podľa J. Paveleka vo Svätom Jure tieto židovské obchody: obchod z rôznym tovarom vlastnili Izidor Hübsch (č. d. 6), Rozália Endlerová (č. d. 8), Jozef Rosenfeld (č. d. 35), Sáli Öhlerová (č. d. 82), Viliam Náthan (č. d. 100) a Emanuel Weiss (č. d. 159); mäsiarstvo vlastnili Oskár Weiss (č. d. 18) a Šimon Horetzký (č. d. 160); obuvníci boli Henrik König (č. d. 19) a David Horetzký (č. d. 163); strižný tovar predával Šalamún Náthan (č. d. 91); obchod s kožkami mal Gejza Scwartz (č. d. 145); cukrovinky predával Július Horetzký (č. d. 19).1 „Výkaz židovských poplatníkov v Sv. Jure“2 zo dňa 31. augusta 1939 uvádza mená 17 poplatníkov. Oproti zoznamu J. Paveleka chýbajú mená troch obchodníkov: Jozef Rosenfeld, Sáli Öhlerová , Emanuel Weiss. Navyše sa objavujú mená krajčíra Mórica Náthana (otca obchodníkov Viliama, Šalamúna a ďalších detí), hostinského Ferdinanda Mayera (jeho hostinec sa nachádzal podľa cestopisu Arpáda Felcana na Masarykovej ulici, teda na neskoršej Hlinkovej a dnešnej Prostrednej ulici3), Jozefa Lampla, ktorý vyrábal sódovú vodu, pri mene Adolfa Gejzu sa píše, že bol súkromník a obchod so zmiešaným tovarom vlastnila Irena Horetzká. Okrem týchto sa v zozname spomínajú aj mená Izidor Petöcz a Dr. Jozef Endler (advokát) pri ktorých sa uvádza, že bývajú v Bratislave. Pri mene Jozefa Endlera sa uvádza, že žil „v Neštichu“ je možné, že išlo o príbuzného už spomínaného Bernarda Endlera. Pavelek ďalej uvádza, že na mieste obchodu Izidora Hübscha bol neskôr otvorený obchod zo zmiešaným tovarom Alexeja Mičku, na mieste obchodu Šalamúna Náthana bol

1 Štátny archív Bratislava, pobočka Modra (ŠABA p. M), osobný fond Juraj Pavelek, inv. č. 6, [rukopis] PAVELEK, J.: Dejiny židovstva vo Svätom Jure, Svätý Jur, 1942, s. 48. 2 Štátny archív v Bratislave pobočka Modra: Vybrané písomnosti na tému: „Židia“, NÚ Svätý Jur, NÚ Pezinok. 3 FELCÁN, A.: Svätý Jur a okolie: voláme Vás do Svätého Jura, Pezinok, 1937, s. 7.

30 obchod so školskými potrebami a strižným tovarom Ladislava Hlatkého, na mieste obchodu Viliama Náthana bol obchod zo strižným tovarom Márie Kohútkovej rod. Achbergerovej a na mieste obchodu Emanuela Weissa obchod so zmiešaným tovarom Antona Hronského. Ostatné obchody boli zatvorené alebo prerobené na byty a obývané. Podľa mestskej kroniky už v prvom roku samostatného štátu sa rozhodli prerušiť svoju činnosť obchodníčka so zmiešaným tovarom I. Horetzká a mäsiar O. Weiss. O rok neskôr zanikli obchody Izidora Hübscha, Viliama Náthana, Sáli Öhlerovej, mäsiarstvo Šimona Horetzkého, obuvníctva Henrika Königa a Dávida Horetzkého a obchod so strižným tovarom a krajčírstvo Mórica a Šalamúna Nathána.4 V Štátnom archíve v Bratislave, pobočka Modra sa zachovalo niekoľko dokumentov, ktoré hovoria o tom ako židovský obchodníci prišli o svoje živobytie. V liste pre okresný úrad v Bratislave zo 6. októbra 1942 sa píše, že I. Horetzká oznámila miestnemu úradu, že sa rozhodla prerušiť prevádzku obchodu už 1. mája 1939. O rok a pol neskôr, 11. novembra 1940, jej živnostenské oprávnenie zaniklo.5 Odpredanie tovaru Izidora Hübscha a Viliama Náthana zase potvrdzuje notárske hlásenie z 28. septembra 1940 s predmetom „Výsledky arizácie-mesačné správy“ V ňom sa píše, že „následkom odňatia živnostenského oprávnenia“ odpredali vyššie menovaný Židia „tovar, ktorý im po zlikvidovaní obchodu zostal tunajším kresťanským obchodníkom Alexejovi Mičkovi a Michalovi Bohunickému.“6 Záznam o tom, kedy ukončili svoju činnosť iný obchodníci sa v skúmaných fondoch nenachádza. Proti tým obchodom, ktoré po prvej vlne zatvárania zostali otvorené, bojovali nie len zákonné opatrenia, ale aj stranícka propaganda. Doviesť obchodníkov do krachu sa pokúšali napríklad tým, že hrozili zverejnením zoznamom ľudí, ktorí stále nakupujú v židovských obchodoch, alebo poskytujú židom materiálnu pomoc. Podľa mestskej kroniky fungovali židovské obchody minimálne do októbra 1941.7

4 ŠABA, p. M, f: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 128-129. 5 ŠABA, p. M, f: Okresný úrad Bratislava-okolie, šk. 121/A, inv. č. 355a, č. j. 283/1/42 6 ŠABA, p. M, Vybrané písomnosti na tému: „Židia“, NÚ Svätý Jur, NÚ Pezinok 7 ŠABA, p. M, f: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 131-132.

2.3.1.2. Remeselníci, úradníci, lekár Okrem obchodníkov pôsobilo vo Svätom Jure aj niekoľko židovských remeselníkov. Na začiatku štyridstiatych rokov sú v meste evidovaní nasledujúci remeselníci krajčírka Terézia Löblová, sklár Ladislav Berger, zámočník Leo Bachner, Maximilián Bernstein opravoval rádiá, Alexander Náthan (ďalší syn krajčíra M. Nathána) bol maklérom. Okrem nich tu žilo 5 úradníkov: Eugen Bernstein, Ricard Diamant, Oskar Engel, Sigfried Goldberg a Ervin Pisk. Ďalej pôsobil vo Svätom Jure lekár Dr. Jozef Szepházy.1 Na rozdiel od obchodníkov sa nám o vyššie spomínaných remeselníkoch a úradníkoch nedochovalo toľko správ. Skromná zmienka z mestskej kroniky hovorí, že v októbri 1941 vo Svätom Jure, nepôsobil už žiaden remeselník.2

2.4. Židovský majetok

Otázka novej pozemkovej reformy bola jedna z prvých, ktorú chceli čelní predstavitelia HSĽS po prebratí moci v októbri 1938 vyriešiť. Autonomisti aj slovenskí poľnohospodári mali výhrady voči predchádzajúcej pozemkovej reforme z obdobia prvej ČSR. Ešte v roku 1930 vlastnilo 65,5 % poľnohospodárskych podnikov na Slovensku menej ako pätinu poľnohospodárskej pôdy. Dôvodom neuspokojivých výsledkov predchádzajúcej pozemkovej reformy boli nedostatky v pozemkových knihách, ale aj preľudnenosť slovenského vidieka. Záujem obyvateľstva o prerozdelenie pôdy ešte väčšmi zrástol po Viedenskej arbitráži, kedy o niekoľko mesiacov neskôr vznikajúci slovenský štát prišiel o značnú časť úrodnej pôdy na juhu vtedajšieho Československa. O pôdu mali záujem aj Slováci, ktorí sa po arbitráži presťahovali z území pričlenených k Maďarsku. HSĽS sa rozhodla riešiť problém s prerozdelením pôdy pomocou diskriminačných zákonov. Tie neboli namierené iba proti židovskej menšine, ale aj proti cudzincom, ktorí na Slovensku vlastnili pôdu. Prvé podklady pre zákony obmedzujúce pozemkové vlastníctvo Židov sa objavujú už krátko po vyhlásení samostatnosti na jar 1939. Postupne pribúdajú ďalšie zákony presadzujúce vnútenú správu na majetky väčšie ako 30 ha alebo prepadnutie majetku nadobudnutého v období 30. 10. 1918-6. 10. 1938, ak ho osoby nadobudli na základe politickej činnosti, o čom rozhodovala päťčlenná komisia menovaná vládou na

1 Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku, 3. zväzok S-T, Múzeum židovskej kultúry, Bratislava, 2012, s. 145-146. 2 ŠABA, p. M, f: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 131-132.

32 návrh ministra vnútra. Na základe vládneho nariadenia č. 147/1939 Sl. z. z 21. júna 1939 bol vykonaný súpis židovských pozemkov. Na pozemky v súpise ďalej nadväzovala séria obmedzení týkajúcich sa predaja, prenájmu alebo podobných operácií s pôdou. Kľúčovým dňom pre pozemkovú reformu sa stal 22. február 1940, kedy bol schválený zákon č. 45/1940 Sl. z. o zriadení Štátneho pozemkového úradu (ŠPÚ) a zákon č. 46/1940 Sl. z. o pozemkovej reforme. Na základe druhého zmieneného zákona mal štát okrem iného právo vykúpiť všetku pôdu zapísanú v súpise židovských pozemkov vytvorenom na základe vládneho nariadenia č. 147/1939 Sl. z.. Takto nadobudnutú pôdu ďalej spravoval a odpredával ŠPÚ. Pri prerozdeľovaní pôdy sa pri tom prihliadalo, aby pozemky prešli do „rúk národne a štátne spoľahlivých občanov štátu do rúk pracovitých a odborných“. Peniaze za odkúpenie pozemkov Židia a cudzinci dostávali v hotovosti iba zriedkavo. Peniaze im boli vyplatené iba v prípade, že nehrozilo, že skončia v zahraničí, alebo v závažných sociálnych prípadoch. Namiesto toho im boli peniaze zapísané do tzv. náhradovej knihy. Mnohí tak prišli o svoje pozemky aj o peniaze za „odkúpenie“. Nadobudnutie nových pozemkov bolo pre tieto dve skupiny možné jedine formou zákonného dedenia, teda pozemky nemohli nakupovať, predávať, apod..1 V priebehu rokov 1941 a 1942 boli na Slovensku Štátnym pozemkovým úradom vyvlastnené a predané všetky židovské pozemky. Židovské domy postupne prechádzali do nútenej „dočasnej správy“. Vo Svätom Jure malo prísť k poštátneniu židovských poľnohospodárskych nehnuteľností v priebehu júla 1941. O svoje pozemky prišlo 12 majiteľov. Celkovo išlo o 26 parciel vo výmere 125 889 m2 v celkovej sume 56 769 korún. V tomto období bol vyvlastnený a za 6 164 korún predaný aj pozemok s rozlohou 1 068 m2 v časti, ktorého stál starý židovský cintorín. Ten bol asanovaný a na jeho mieste bol postavený hostinec Michala Hupku.2 Budova hostinca tu, ale stála iba 40 rokov. Bola pravdepodobne zbúraná niekedy medzi 1981-1984, kedy došlo k rekonštrukcií Krajinskej cesty a jej rozšíreniu na štyri prúdy.3, 4 Ďalej bol vyvlastnený vinohrad Žigmunda Náthana o dvoch parcelách s rozlohou 6 679 m2 a predaný za 20 799 korún. Ďalšia lúka, s rozlohou

1 FIAMOVÁ, M.: Zmeny v pozemkovom vlastníctve na Slovensku v rokoch 1939 – 1945, In: Historický časopis, roč. 65, 1/2017, s. 99-105. 2 Štátny archív Bratislava, pobočka Modra (ŠABA p. M), osobný fond Juraj Pavelek, inv. č. 6, [rukopis] PAVELEK, J.: Dejiny židovstva vo Svätom Jure, Svätý Jur, 1942, s. 8 a 49. 3 DUBOVSKÝ, J., TURCSÁNY J. a kol.: 775 rokov Jura pri Bratislave, Rada Miestneho národného výboru v Jure pri Bratislave a Odbor obchodu a cestovného ruchu Okresného národného výboru Bratislava-vidiek, Bratislava, 1984, s. 27. 4 V tom čase boli zbúrané aj ostatné domy, prekážajúce rozšíreniu cesty.

27 169 m2, ležala medzi Svätým Jurom a obcou Grinava (dnes súčasťou Pezinka). Tá patrila grinavskej Židovke Sidónií Wappensteinovej.5 Ďalej išlo o 25 menších pozemkov v zamokrenej šúrskej oblasti s celkovou rozlohou 98 720 m2.6 Zvyšné parcely boli pozemky patriace jednotlivým domom. Ako sme už spomínali, 13 židovských domov prešlo koncom mája 1941 do dočasnej správy. Títo správcovia (8 Slovákov a 5 Nemcov) boli ustanovení z radov HG a FS. Išlo o tieto domy: dom predsedu židovskej náboženskej obce (udáva sa aj izraelitská náboženská obec) a obchodníka Izidora Hübscha na Hlinkovej ulica (dnešná Prostredná ulica) č. 6. V tom istom dome sa nachádzal aj jeho obchod. Dočasným správcom sa stal Anton H.. Dom Johany Endlerovej, kde sa rovnako ako v prípade Hübscha nachádzala aj predajňa, stál o dva domy vyššie na Hlinkovej ulici č. 8. Správcom jej domu sa stal Gejza B.. V dome na Hlinkovej ulici č. 18 sa nachádzali dva židovské byty. Na adrese 18b žila pani Leopoldová a jej dom spravoval Karl P. Druhý byt (18e) patril mäsiarovi Oskárovi Weissovi, ktorý tu býval so svojou matkou a sestrou. Správcom ich domu sa mal stať Július S., pri jeho mene sa ale v zozname nachádza poznámka, že bol v čase zhotovenia zoznamu vo väzení v Bratislave. Politzerovci žili v dome na Hlinkovej ulici č. 91 a ich dom spravoval Ľudovít P., ktorý býval na tej istej adrese je teda možné, že bol ich sused alebo nájomník. Kedysi vlastnili Politzerovci podnik, kde sa nalieval tvrdý alkohol, tzv. šnapsputika. Tento priestor si ale neskôr prenajal Šalamún Náthan a zriadil si tam obchod so strižným tovarom. Šalamún žil so svojou veľkou rodinou v dome jeho otca – krajčíra Mórica Náthana na Hlinkovej ulici č. 100. Správcom tohto domu sa stal Jozef Z. ml. z Neštichu. Ďalšiou veľkou rodinou boli Mayerovci, žili v dome na Hlinkovej ulici č. 144 a správcom ich domu sa stal Ľudovít M.. Max Weiss vlastnil dom na Hlinkovej ulici č. 159. a správcom jeho domu sa stal Jozef F. Šimun Horetzký vlastnil dom na Hlinkovej ulici č. 160 a jeho správcom sa stal Paul N.. Pri kolónke domu na Kostolnej ulici (dnešné Horné predmestie) č. 19 sa píše, že tam bývala „Jolana Petöcz a spol.“. Správcom domu sa stal Pavol K., ktorý žil na tej istej adrese. Obchodníčka Sáli Öhlerová žila a predávala na Hitlerovej (dnes Bratislavskej) ulici č. 82 a správcom jej domu sa stal Franz Z.. Posledné dva domy stáli na Pezinskej ulici (tá si svoj názov ponechala). S číslom 163 to bol dom Ireny Horetzkej, ktorý spravoval Jozef T. a pri dome s číslom 167a sa píše „Terezia, Vd.

5 ŠABA, p. M, osobný fond Juraj Pavelek, inv. č. 6, [rukopis] PAVELEK, J.: Dejiny židovstva vo Svätom Jure, Svätý Jur, 1942, s. 49. 6 ŠABA, p. M, f: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 131.

Weissová“. Posledným „domom“, ktorý prešiel do dočasnej správy bola budova Jesenákovej kúrie – synagóga na Pezinskej ulici č. 165, ktorá prešla do dočasnej správy Jána Františka H..7 Po deportácií Židov 9. júla 1942 bola ešte v tom istom mesiaci uskutočnená dražba hnuteľného majetku deportovaných Židov. Zoznam hnuteľností bol vyhotovený 23. apríla 1942. Okamžite po deportovaní Židov, 9. júna a 10. júna došlo k zaisteniu týchto hnuteľností. Verejná dražba majetku prebehla 23. júna v jednotlivých bývalých židovských bytoch. 8

2.5. Holokaust

Vo februári 1942, len niekoľko týždňov pred začiatkom deportácií, prebehlo spísanie tzv. Súpisu Židov. Podľa tohto zoznamu žilo na začiatku roku 1942 vo Svätom Jure 84 Židov v 25 domácnostiach a v 13 domoch. Na konci februára sa uskutočnila prezentácia Židov vo veku od 16 do 45 rokov, ktorej sa zúčastnilo 19 Židov. Okrem toho sa ešte viac sprísnili opatrenia proti pohybu Židov.1 Prvá vlna deportácií prebehla na konci marca 1942. Cieľom tejto vlny odvedenia do pracovných táborov boli mladí a práce schopní Židia, a to muži aj ženy. Tí boli odvedení najskôr do zberných tábor na Patrónke v Bratislave a v Seredi. Ženy boli nasledovne deportované do koncentračného tábor Auschwitz-Birkenau a muži do pracovného tábora Majdanek vo východnom Poľsku.2 Podľa vyhlášky z 22. mája 1942 vydanou ÚHÚ sa mali Židia z bratislavského okresu vysťahovať do 15. júna 1942 do Svätého Jura, kde mali byť zaevidovaní. Nakoniec sa od tohto plánu upustilo.3 Väčšina židovských obyvateľov bola odvedená 9. júna 1942. Celé židovské rodiny boli najskôr odvlečené do zberného tábora v Seredi, odkiaľ boli deportované 12. júna 1942 do

7 Štátny archív v Bratislave pobočka Modra: Vybrané písomnosti na tému: „Židia“, NÚ Svätý Jur, NÚ Pezinok. 8 ŠABA, p. M, fond: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 158. 1 Štátny archív v Bratislave, pobočka Modra (ďalej ŠABA, p. M), fond: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 156. 2 Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku, 3. zväzok S-T, Múzeum židovskej kultúry, Bratislava, 2012, s. 146. 3 ŠABA, p. M, fond: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 157.

35 oblasti Lublina. Práceschopní muži boli opäť odvlečení do koncentračného tábora Majdanek, starci, ženy a deti boli odvlečení do koncentračného tábora Sobibór.4,5 Niekoľko dní po masovej deportácií z 9. júna sa do Svätého Jura vrátili traja Židia: rodina Henrika Königa, pretože jeho syn Jozef dostal pracovné povolenie. Pracoval ako zvrškár v Bratislave. Ďalších 10 Židov s rodinami dostali výnimky, pretože boli civilní zamestnanci u firmy Moravod, ktorá zabezpečovala výstavbu odvodňovacieho kanála vo Svätom Jure.6 Formálne sa „opatrovníkom“ náboženskej obce stal Jozef König,7 ale náboženská obec de facto zanikla. V roku 1943 bolo vo Svätom Jure zriadené stredisko, kde boli sústreďovaní Židia, ktorých demobilizovali z robotných útvarov. Po vyhlásení SNP sa väčšina internovaných Židov pridala k povstaniu. Po príchode nemeckých vojsk na začiatku septembra 1944 boli zvyšní Židia odvedení do zberného tábora v Seredi odkiaľ boli deportovaní predovšetkým do vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau.8

2.5.1. Prežili holokaust O židovských obyvateľoch Svätého Jura, ktorý prežili holokaust, máme iba veľmi málo informácií. Tieto informácie sú navyše často protichodné a dnes je ich pravdivosť ťažko dopátrateľná. Podľa mestských záznamov1 prežili holokaust iba dvaja Židia, a to Adolf Gutman, syn Mórica Gutmana, židovského kostolníka, a Erika Haberfeldová. Pri mene Adolfa Gutmana sa píše, že sa po vojne presťahoval do Spojených štátov, zatiaľ čo pri Erike Haberfeldovej sa nenachádza žiadna ďalšia informácia. Tieto dokumenty ale vznikali tesne po vojne a ich presnosť je spochybniteľná. Viola Kováčová vo svojej knihe píše aj o príbehoch Židov, ktorý sa viac, alebo menej úspešne pokúšali pred deportáciami ukryť alebo utiecť do zahraničia.2 Takisto ale píše, že z koncentračného sa vrátil iba „Izl“ (Izrael, Izák?) Gutman, teda Adolfov brat. Pri skúmaní internetových databáz o obetiach holokaustu v digitálnych zbierkach Yad Vashem - The

4 Encyklopédia ..., 2012, s. 147. 5 Vo vyhladzovacích táboroch zahynuli takmer všetci členovia židovských rodín: Antman, Bojnitzer, Endler, Faltíček, Goldberg, Grotter, Grünwald, Guttmann, Horetzky, Hübsch, Jakubovič, König, Kohn, Löbl, Mayer, Náthan, Öhler, Politzer, Raab, Rosenfeld, Sárkany, Schubert, , Schwarz, Weiss a rodina rabína Filipa Weissa. (Encyklopédia ..., 2012, s. 147.) 6 ŠABA, p. M, fond: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 158 7 ŠABA p. M, Vybrané písomnosti na tému: „Židia“, NÚ Svätý Jur, NÚ Pezinok. 8 Encyklopédia ..., 2012, s. 147. 1 Vybrané písomnosti na tému: „Židia“, NÚ Svätý Jur, NÚ Pezinok. 2 KOVÁČOÁ, V.: Čas barchesu, Svätý Jur, 1993, s. 76-86.

World Holocaust Remembrance Center3 som zistil, že záznamy o rodine Gutmanovcov vyplnil človek s menom „Yitzkhak Gutman“, čo by mohol byť vyššie spomínaný „Izl“, bohužiaľ, ale neuviedol svoj vzťah k obetiam. Navyše o Adolfovi uviedol, že bol zavraždený počas holokaustu. V. Kováčová tiež píše, že „Izl“ Gutman nastúpil do vojenských robotných práporov. Môžeme teda predpokladať, že vojenská „pracovná“ povinnosť mu oddialila deportáciu, čo mu v konečnom dôsledku zachránilo život. V. Kováčová ďalej píše, o úspešnom úteku dvoch synov krajčíra M. Nathána, Arnolda a Žigmunda do Palestíny. To, že Arnold a Žigmund Nathánovci žiliv zahraničí, potvrdzuje aj zápis v mestskej kronike z roku 1952, kedy sa mesto snaží získať súhlas na zbúranie ich rodinného domu na dnešnej Prostrednej ulice č. 100 (vtedy Ulica Červenej armády, predtým Hlinkova ulica).4 Po úspešnom úteku Nathánovcov, sa o útek pokúsili traja kamaráti Leopold (Poldi) Sobel, Karol Horecký a Karol Faltíček. Trojicu ale pristihli pri nelegálnom prekračovaní hranice. Podľa V. Kováčovej dovliekli Leopolda naspäť do Svätého Jura tesne pred deportáciami v roku 1942 a ďalších dvoch už vo Svätom Jure nikdy nevideli. Podľa vyššie zmienenej online databázy bol Karol Horecký odvedený transportom 13. apríla 1942 zo Serede do Auschwitz-u. O Karolovi Faltíčkovi sa v zmienených zdrojoch nenachádzajú žiadne ďalšie informácie. Podľa zistení V. Kováčovej prežila deportácie v úkryte na Záhorí Adela Weissová, sestra mäsiara Oskara Weissa a Hildi Weissovej, ktorí zahynuli počas holokaustu. Podľa inej online databázy Database of Holocaust Survivor and Victim Names, ktorú spravuje United States Holocaust Memorial Museum,5 prežila vojnu Irena Horetzká. Podľa tejto databázy mala mať trvalú adresu v roku 1942 v juhoanglickom Bournemouth-e.

2.5.2. Rudolf Vrba vo Svätom Jure Aj keď nasledujúce informácie nesúvisia priamo so svätojurskou židovskou náboženskou obcou, často sa medzi obyvateľmi Svätého Jura, ako aj v rôznych internetových cestopisoch, objavujú nesprávne informácie o tom, že židovskí väzni Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler sa mali po ich úteku z koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau istý čas ukrývať vo svätojurskom piaristickom kláštore. Pravdou však je, že vo Svätom Jure sa objavil iba prvý spomínaný a za iným účelom, ako sa tradične prezentuje. Na

3 Dostupné online z: https://www.yadvashem.org/collections.html 4 Prepis tohto zápisu z mestskej kroniky mi poskytol p. Miloš Nosál, keďže v novších kronikách napísaných po roku 1945 som nebádal. 5 Dostupné z: https://www.ushmm.org/remember/resources-holocaust-survivors-victims/database-of- holocaust-survivor-and-victim-names

37 nasledujúcich riadkoch by som rád predstavil, ako svoj pobyt vo Svätom Jure popisuje Rudolf Vrba na základe jeho svedectiev a výskumu.1 R. Vrba (v tom čase ešte používal rodné meno Walter Rosenberg) utiekol z koncentračného tábora pri Osvienčime spoločne zo svojím spoluväzňom, Alfrédom Wetzlerom 7. apríla 1944 a o necelé dva týždne sa im podarilo kontaktovať židovských predstaviteľov na ústredí židovskej rady v Žiline. Dňa 25. apríla 1944 bola prvý krát spísaná ich tridstaťdvastranová správa o fungovaní osvienčimského koncentračného tábora. Vrba predpokladal, že správa bude odoslaná maďarským židovským predstaviteľom a zabráni tak chystanému maďarskému holokaustu. Po stretnutí v Žiline sa šesť týždňov ukrývali v Liptovskom sv. Mikuláši (dnes Liptovský Mikuláš), kde sa neskôr stretli z ďalšími dvoma utečencami, Poliakom Czesławom Mordowiczom a Slovákom Arnoštom Rosinom2, ktorí im potvrdili, že v priebehu druhej polovice mája začali do osvienčimského tábora prichádzať transporty maďarských Židov, pričom väčšina z nich skončila takmer okamžite v plynových komorách a krematóriách. Štyria utečenci sa pokúsili posunúť správu kompetentným osobám na vlastnú päsť a za týmto účelom vycestovali do Bratislavy, kde sa stretli zo známym R. Vrbu Jozefom Weissom, Židom, ktorý pracoval na ministerstve zdravotníctva na výnimku. S jeho pomocou a kontaktmi na židovských predstaviteľov v Bratislave začali túto správu kopírovať a rozširovať. Neskôr utečencov kontaktoval Oskar Krasňanský, poradca Oskara Neumanna,3 popredného člena Ústredne Židov, so žiadosťou o stretnutie s pápežským vyslancom na Slovensku Msgr. Giuseppe Burziom, ku ktorému sa správa medzičasom dostala. Toto tajné stretnutie sa uskutočnilo v piaristickom kláštore vo Svätom Jure 20. júna 1944 a zúčastnili sa ho R.Vrba, O. Krasňanský, C. Mordowics, prekladateľ a pápežský nuncius Msgr. Mario Martilotti, zástupca Msgr. G. Burziu, aj keď prví štyria menovaní boli aj dlho po stretnutí presvedčení, že sa stretli so samotným pápežským legátom Msgr. G. Burziom. Stretnutie malo podobu šesťhodinového výsluchu, ktorého

1 VRBA, R., BESTIC, A.: Nemôžem odpustiť: utiekol som z Osvienčimu, Preložili: POLČÍKOVÁ, V., ZVONEČKOVÁ-HAASOVÁ, D., Citadella, Bratislava, 2015. VRBA, R: Die mißachtete Warnung. Betrachtungen über den Auschwitz-Bericht von 1944, In: Vierteljahrshefte für Zeitgeschichte, roč. 44, č. 1/1996, s.1-25. 2 C. Mordowicz a A. Rosin utiekli 27. mája 1944 a 6. júna dosiahli Slovensko. 3 Krasňanský spoločne s Neumannom boli medzi prvými ľuďmi, ktorým Vrba s Wetzlerom prerozprávali, čo sa v osvienčimskom tábore deje dňa 25. apríla 1944.

38 cieľom bolo zistiť dôveryhodnosť správy. Tá mala byť následne zaslaná do Ríma. Päť dní po tomto stretnutí, presne dva mesiace od prvého spísania správy, bol v Budapešti odovzdaný list pápeža Pia XII. nepriamo kritizujúci deportácie maďarských Židov. Nasledujúci deň prišla diplomatická nóta od ministra zahraničných vecí Spojených štátov Cordella Hulla. Ponuka švédskeho kráľa s pomocou pri emigrácií maďarských Židov a nakoniec 5. júla prišiel oficiálny apel na zastavenie deportácií od prezidenta Medzinárodného červeného kríža. Medzitým sa správa objavila v zahraničných médiách. R. Vrba z počiatku nevedel, aký význam mala jeho správa. Neskôr však pri vlastnom výskume zistil, že stretnutie vo Svätom Jure nebolo až také významné, ako bol dlhé roky po vojne presvedčený. Keďže v tom čase spojenecké armády oslobodzovali Rím, plné znenie správy sa dostala do Vatikánu až v októbri 1944. Ako sa ukázalo, najväčší vplyv na šírení správy mali ilegálne hnutia odporu pôsobiace na území bývalého Československa a Maďarska, ktorým sa podarilo správu do švajčiarskych a britských tlačových agentúr a Svetovému židovskému kongresu, ktorý šesťstranový výpis zaslal vládam USA a Veľkej Británie 24. júna 1944.

3. Pracovné stredisko Svätý Jur – výstavba odvodňovacieho kanála Šúr

3.1. Snahy o odvodnenie Šúru v minulosti

Okolie Svätého Jura nebolo v minulosti vhodné na poľnohospodársku a najmä obilninovú výrobu, čo pretrváva v istej miere až do dnešných čias. Z jednej strany mesto obklopujú svahy Malých Karpát, na ktorých sa pravdepodobne už od 9. storočia pestuje najmä vinič. Z opačnej strany sa v prirodzenej zníženine, v ktorej sa hromadí voda z malokarpatských potokov, rozprestiera močaristý prales Šúr. Dnes sa predpokladá, že práve kvôli tejto nepriaznivej polohe a teda nedostatku poľnohospodárskej pôdy vhodnej na pestovanie obilnín, boli Svätému Juru udelené trhové práva. Tie boli mestu udelené ešte pred rokom 1209, čo vyplýva z najstaršej písomnej zmienky o Svätom Jure.1 Svätojurania sa mali zameriavať výhradne na pestovanie viniča a výrobu vína. Organizovanie trhov im malo zabezpečiť odbyt tohto moku a zároveň zaistiť prísun dôležitých surovín. Na začiatku 20. storočia vinohradníctvo stále zamestnávalo viac ako polovicu obyvateľov Svätého Jura. Na väčšine poľnohospodárskej pôdy sa pestoval vinič. Zvyšok sa využíval ako lúky, kde sa pestovali predovšetkým krmoviny pre dobytok.2 Nevýhoda tohto stáročiami zažitému spôsobu hospodárenia sa ukázala v závere prvej svetovej vojny. V roku 1917 sa začala zhoršovať situácia ohľadom dávok potravín, čo bolo okrem vojny podmienené aj suchom a slabou úrodou. Vojaci vracajúci sa domov z frontu na dovolenku, boli nespokojní s tým, že ich ženám, starajúcich sa o hospodárstva a rodiny, neboli vyplácané štátne vyživovacie príspevky. Časť vojakov sa nevrátila na front. Namiesto toho sa ukrývali na povalách domov a v okolitých lesoch. Nespokojní vojaci napadli policajného kapitána a vybíjali okna na radnici. 1. novembra 1918 vyrabovali delostrelecký sklad, pričom časť zbraní sa dostala aj do rúk civilného obyvateľstva. 3. novembra pochodovali vojaci z Mayerovho hostinca na rohu Prostrednej ulice a Krajinskej cesty smerom k radnici, kde chceli počuť vysvetlenie ohľadom nedostatočného zásobovania. Pred radnicou ale došlo k potýčke, pri ktorej zomrel jeden vojak. Nasledujúci deň vznikla

1 Ide o listinu, ktorou kráľ Ondrej II., daroval svätojurské panstvo Šebešovi, kráľovskému pohárnikovi z rodu Hont-Poznanovcov. Podľa súčasných predpokladov trh vo Svätom Jure musel existovať už pred vystavením tejto listiny. 2 TURCSÁNY, J. a kol.: Svätý Jur 1921-2009: Dejiny písané vínom, Svätý Jur, 2009, s. 164.

40 stotridsaťpäťčlenná občianska stráž a policajný kapitán ušiel niektorú noc do Bratislavy. O tri dni neskôr prišla do Svätého Jura správa s proklamáciou o štátnej zvrchovanosti ČSR.3 Podobne nepriaznivá situácia s nedostatočným zásobovaním potravinami sa zopakovala aj počas druhej svetovej vojny. Už počas roku 1941 sa začínajú na okresnom úrade Bratislava-okolie hromadiť správy a nedostatočnom zásobovaní najmä obilím a múkou, ale objavujú sa aj správy o nedostatku cukru. Podľa týchto správ, obviňovali ľudia z nepriaznivej situácie Obilnú spoločnosť.4 O obmedzení zásobovania sa píše aj v mestskej kronike. V nej sa spomína, že od 10. februára 1941 sa mohol v obchodoch predávať iba tzv. národný chlieb.5 Od 21. mája 1941 bol dokonca predaj čerstvého chleba zakázaný. Kronika, ale uvádza, že pekári často nedodržiavali zákaz predaja ani presné pomery určené štátom, ale prispôsobovali sa podľa toho koľko a akej múky im bolo dodanej. Od 1. júna boli zavedené odberné lístky na múku, pričom odberatelia boli rozdelený do kategórií podľa to ako fyzicky náročná bola ich práca. Situácia sa postupne zhoršovala v priebehu leta, pretože k bežným odberateľom sa pridávali aj samoživitelia, ktorým sa minuli zásoby z predchádzajúceho roka. Náročná situácia vyústila do demonštrácie, ktorá sa odohrala asi v polovici augusta, ale nemala žiadne následky. Od septembra sa prideľované dávky zvýšili. Po 25. septembri sa opäť spustil predaj chleba, pričom okrem národného, sa mohol predávať aj tradičný pšeničný „biely chlieb“ a tzv. domáci chlieb.6 Ešte v tom istom roku sa preto začala riešiť otázka odvodnenia Šúru, čím by sa zväčšila plocha ornej pôdy v okolí Svätého Jura. Táto myšlienka nebola úplne nová. Už v roku 1864 sa bohatý svätojurskí vinohradníci pokúsili o rozšírenie poľnohospodárskej pôdy vyrúbaním veľkej časti Šúrskeho lesa, ale bez úspechu. Pôda pod Šúrom sa ukázala, ako príliš kyslá na to aby sa na nej dal dopestovať vinič. Celý projekt si vyžadoval komplexnejší zásah, ktorý by viedol k odvodneniu mokrade. Na stole boli dva návrhy. Prvý predpokladal s reguláciou vodných tokov, ktoré pritekajú z Malých Karpát do Šúru. Za týmto účelom bolo v medzivojnovom období vytvorené vodné družstvo, ktoré sa

3 Tamtiež, s. 164-165 4 Štátny archív v Bratislave pobočka Modra: Fond Okresného úradu Bratislava-okolie, inv. č. 285, kr. 35, č. j. 1010/41. 5 Zloženie: 55 % pšeničná múka, maximálne 15 % ražná múka, minimálne 20 % jačmenná múka a 10 % zemiaky. 6 ŠABA, p. M, fond: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 115-119.

41 nachádzalo v katastroch obcí Svätý Jur, Račisdorf (Bratislava-Rača), Slovenský a Chorvátsky Grob, Čeklíš (Bernolákovo) a Grinava (časť Pezinka).7 V roku 1934 bol krajinským úradom vypracovaný a následne ministerstvom poľnohospodárstva schválený regulačný plán pre odvodnenie potoku Čierna voda, ktorý odvodňoval celý Šúr. Reguláciou potokov sa chcelo dosiahnuť vysušenie až 3 000 ha pôdy, z čoho až 1180 ha by pripadlo Svätému Juru.8 Tento plán ale nikdy nebol naplnený, a to napriek tomu, že práce mali začať už v roku 1935. O rok neskôr bola pre realizáciu projektu odsúhlasená pre vodné družstvo „Šúr“ pôžička 30 000 Kč.9 Práce boli napokon čiastočne zahájené na jeseň roku 1939 a veľmi obmedzene pokračovali na jeseň nasledujúceho roka.10 Proti odvodneniu Šúru ale bojovala vedecká obec, ktorá chcela, aby bola na jeho území vyhlásená chránená oblasť. Na nátlak vedeckej obce sa rozhodlo vybudovať odvodňovací kanál, pričom sa dúfalo, že hladina spodnej vody bude dostatočná na zachovanie centrálnej časti dnešnej prírodnej rezervácie, čo sa ale nenaplnilo a dodnes je celé oblasť z hľadiska ochrany prírody ohrozená.11 Tak sa na začiatku roka 1941 postupne začal pripravovať odvážnejší projekt, ktorý navrhoval vybudovanie odvodňovacieho kanála. Ten mal zachytávať vodu z malokarpatských potokov a odvádzať ju do Malého Dunaja.12 Snaha o vybudovanie odvodňovacieho kanála taktiež nebola úplnou novinkou. Už v roku 1896 bol v snahe získať pôdu vybudovaný cez územie kanál, ktorý sa ale v priebehu prvej polovice 20. storočia zaniesol a hladina vody opäť stúpla.13 Ani na jednom z navrhnutých plánov nebola všeobecná zhoda, preto bolo vyriešenie tohto problému postúpené na vládu SR. Tá preskúmaním tohto problému poverila predsedu vlády Vojtecha Tuku. Nakoniec bolo za prítomnosti predsedu Vodného družstva Šúr Eugena Švendu rozhodnuté, aby bol vybudovaný odvodňovací kanál. Jeho stavbou bola poverená firma Moravod.14 Firma Moravod začala v tom istom roku zabezpečovať práce na reguláciu Moravy na Záhorí.15 Vláda potrebovala ľuďom ukázať, že je schopná aj vo

7 ŠABA, p. M, fond: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 103-104. 8 Tamtiež, s. 51. 9 ŠABA, p. M, Fond Okresného úradu Bratislava-okolie, inv. č. 303, kr. 72 10 ŠABA, p. M, fond: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 104-106. 11 MAZLAN, O., VIDLIČKA, Ľ.: História vzniku Šúru a jeho ochrana, In: VIDLIČKA, Ľ., MAZLAN O. (eds.): Prírodná rezerváciu Šúr, Ústav zoológie SAV, Bratislava, 2010, s. 10-11. 12 TURCSÁNY, J. a kol.: Svätý Jur 1921-2009: Dejiny písané vínom, Svätý Jur, 2009, s. 184. 13 Academia Istropolitana Nova: Šúrský žurnál: ...alebo poklad na Šúrskom jazere, september 2017. 14 Celý názov firmy znel „Slovenské dolnomoravské vodné družstvo v Malackách“. 15 TURCSÁNY, J. a kol.: cit. dielo, s. 184.

42 vojnových časoch realizovať veľké projekty. V prvých vojnových rokoch (1938-1942) došlo aj k dokončeniu rekonštrukcie železnice medzi Račisdorfom (dnes mestská časť Bratislava-Rača) a Svätý Jurom, v rámci ktorej bola trať rozšírená o druhú koľaj.16 Spoločnosť Moravod mala potrebné skúsenosti, na realizáciu takéhoto projektu však nemala dostatok pracovnej sily. Bolo preto rozhodnuté, že na vybudovanie kanála budú nasadení robotníci z pracovných útvarov slovenskej armády. Išlo prevažne o brancov, a to Židov a Rómov zo VI. robotného práporu.17

16 PAVELEK, J.: Svätý Jur, Osveta, Martin, 1958, s. 12. 17 TURCSÁNY, J. a kol.: cit. dielo, s. 184.

3.2. VI. Robotný prápor

VI. robotný prápor bol jeden zo šiestich pracovných práporov, tvoriaci Pracovný zbor Národnej obrany. Robotný prápor bol určený pre Židov a Rómov, odvedených v rámci prezenčnej „pracovnej“ služby, zatiaľ čo zvyšných päť práporov bolo určených pre „árijských“ brancov. Okrem týchto pracovných útvarov, ktoré sa utvárali od začiatku leta 1939 a spadali pod jurisdikciu ministerstva národnej obrany, existovala séria internačných a pracovných táborov pod vedením ministerstva vnútra určených pre „osoby, ktoré doterajšou činnosťou vzbudili a vzbudzujú vážnu obavu, že budú prekážkou v budovaní slovenského štátu.“ Takéto tábory pre politických oponentov ľudáckeho režimu, ale aj Židov, Rómov apod. existovali už na jeseň 1938 napríklad v Ilave. Pracovné tábory boli zlegalizované ex post vládnym nariadením č. 32/1939 Sl. z. z 24. marca 1939 o zaisťovacom uväznení nepriateľov Slovenského štátu.1 Ku vzniku Pracovného zboru MNO, vrátane VI. robotného práporu, viedla séria diskriminačných zákonov a vládnych nariadení. Na začiatku stálo vládne nariadenie č. 74/1939 Sl. z. z 24. apríla 1939 o vylúčení Židov z verejných služieb. Podľa tohto zákona nemohli byť Židia štátnymi zamestnancami, na čo reagovalo aj vládne nariadenie č. 150/1939 Sl. z. z 21. júna 1939 o úprave vojenských povinností Židov. Na základe tohto nariadenia boli Židia, nastupujúci do prezenčnej vojenskej služby preradení do osobitných pracovných útvarov, museli mať špeciálne označenie a mali byť izolovaní od „árijského“ obyvateľstva.2 Takéto rozdelenie brannej povinnosti vyplývalo z Branného zákona SR – z. č. 20/1940 Sl. z. z 18. januára 1940. Podľa §38 vyššie citovaného zákona bolo Židom a Rómom3 zakázané byť príslušníkmi brannej (vojenskej) moci. Namiesto toho im zákon určoval vykonávať práce v osobitných pracovných skupinách. Do pracovných práporov bol zaraďovaný každý, kto nespĺňal „telesné a duševné“ podmienky pre vstup do vojenských

1 KAMENEC, I.: Nútená pracovná povinnosť ako súčasť politickej a rasovej perzekúcie občanov I. Slovenskej republiky, In: SCHÖNBRUN, B.: Pracovné jednotky a útvary slovenskej armády 1939-1945, VI. robotný tábor: zborník materiálov z medzinárodného seminára Bratislava 22. - 23. novembra 1995, Zing Print, Bratislava, 1996, s. 19-20 2 ZAVACKÁ, K.: Protižidovské zákony a právne normy v brannej politike Slovenského štátu, In: KNEŽO- SCHÖNBRUN, B.: cit. dielo, 1996 s. 16 3 U Rómov sa na rozdiel od Židov neuplatňoval národnostný princíp a neboli postihovaní celoplošne. Podľa vtedajších zákonov platilo, že: „Cigánom je cigán kočovný, nie však taký príslušník tejto rasy, ktorý žije riadnym spoločenským životom a je na osoh spoločenskému životu.

44 práporov, pričom sa mali uplatňovať zásady „modernej biológie a sociológie“. Okrem Židov a Rómov boli z vojenskej služby vylúčení aj nositelia „určitých svetonáhľadových prúdov“.4 Prví branci po prijatí nového branného zákona boli odvedení 12. februára 1940. V období do 3. januára 1941 nastupovali po 14-dňovom výcviku na dvojročnú službu. Tá sa vykonávala v malých skupinkách pri rôznych peších plukoch, kde tvorili samostatné administratívne celky. Takáto organizácia sa ukázala ako veľmi neefektívna a to napriek tomu, že od 18. apríla 1940 bol na MNO zriadený pracovný referát, ktorý mal pracovné útvary organizovať. Nemal však veliteľskú právomoc nad pešími plukmi, kde boli pracovníci dislokovaní a preto sa jeho funkcia obmedzila de facto, iba na evidenciu nováčikov. Preto sa na jeseň 1940 rozhodlo, že od januára nasledujúceho roku budú pracovné skupiny vyňaté z peších plukov a budú reorganizované tak, aby mali jednotnú organizačnú štruktúru, zastrašenú Pracovným zborom MNO, na čele zo správcom pracovného zboru s právomocou veliteľa divízie, zodpovedajúceho sa priamo ministrovi národnej obrany gen. Čatlošovi.5 VI. robotný prápor vznikol 6. marca 1941 a tvorili ho tri židovské roty, jedna rómska rota a jedna trestanecká rota. Od ostatných pracovných útvarov sa odlišovali názvom a na rozdiel od piatich „árijských“ „pracovných“ práporov sa nazýval „robotný“, v zmysle tvrdenia: „Práca je česť, robota povinnosť.“ Odlišovali sa aj výzorom. Robotníci IV. robotného práporu obdŕžali vyradené na modro zafarbené ženijne uniformy. Ich pôvodné veliteľstvo sa nachádzalo v Čemernom pri Vranove nad Topľou, odkiaľ boli preveľovaní na práce po celom Slovensku.6 Posledná výrazná zmena organizácie pracovnej povinnosti nastala po reforme Branného zákona v roku 1943. Podľa §38 zákona č. 30/1943 Sl. z. z 26. 3. 1943 boli Židia vylúčení z brannej povinnosti úplne. Išlo však skôr o kozmetickú úpravu. Väčšina Židov síce bola dňa 31. mája 1943 prepustená z brannej prezenčnej služby, boli však okamžite odovzdaní ministerstvu vnútra a museli naďalej pracovať v pracovných táboroch v zmysle vládneho nariadenia č. 198/1941 Sl. z..7

4 ZAVACKÁ, K.: cit. dielo, 1996, s. 17 5 KRALČÁK, P.: Pracovné jednotky slovenskej armády 1939-1945, Pro Militaria Historica, Bratislava, 2014, s. 33-38. 6 NIŽŇANSKÝ, E., BAKA, I., KAMENEC, I.: Holokaust na Slovensku: [dokumenty]. 5., Židovské pracovné tábory a strediská na Slovensku 1938-1944, Klemo, Zvolen, 2004, s. 28. 7 ZAVACKÁ, K.: cit. dielo, 1996, s. 18.

3.3. Pracovné stredisko Svätý Jur

Pracovné stredisko vo Svätom Jure fungovalo v rokoch 1941-1943. Vykopanie 7 km dlhého odvodňovacieho kanála trvalo približne dva roky a robotníci tu v náročnom teréne odpracovali dovedna 504 813 pracovných hodín.1 S prípravnými prácami začala firma Moravod v júli 1941. V októbri toho roku boli na za mestom vybudované prvé baraky určené pre robotníkov. Inžinieri, technici a civilný zamestnanci firmy sa usídlili v neďalekých Sírnatých kúpeľoch.2 Z hlásenia veliteľa oddielu por. Jána Šimka z 3. novembra 1941 sa dozvedáme, že prví robotníci (365 Židov a 64 Rómov) boli do Svätého Jura prevelení z obce Čemerné, ležiacej neďaleko Vranova nad Topľou, na prelome októbra a novembra 1941. Zo stanice Vranov nad Topľou vyrazili podľa plánu 31. októbra o 19:00, do Svätého Jura však dorazil oneskorene až 2. novembra o 10:00. V hlásení sa ako dôvod meškania uvádza: „Oneskorenie príchodu na pracovište nastalo preto, že transport bol v Kysaku pripojený k nákladnému vlaku. Vo viacerých staniciach boli pripojované a odpojované nákladné vagóny, čím sa prerušovala jazda v jednotlivých staniciach o niekoľko hodín.“3 Z toho istého hlásenia sa dozvedáme aj o nedostatočnom zabezpečení pracoviska. Konkrétne sa por. J. Šimko sťažuje na nedostatočne zabezpečené ubytovanie pre robotníkov na to, že sa pri barakoch nenachádzal zdroj pitnej vody a v blízkosti nebola zabezpečené miestnosť pre ošetrovňu. Nápravu týchto nedostatkov mala zabezpečiť firma Moravod. Robotníci mali byť na dva týždne ubytovaní u rôznych súkromných osôb vo Svätom Jure. Práce zažali 3. novembra o 7:30.4 Problémy s vybavenosťou tábora ale pretrvávali aj v nasledujúcom roku. V apríli 1942 nariadilo MNO, aby sa židovský robotníci koncentrovali vo Svätom Jure a v Lábe na Záhorí, kde vykonávala firma Moravod práce na reguláciu Moravy, pričom do obidvoch táborov malo byť transportovaných ďalších 400 robotníkov, a to z tábora pri Liptovskom sv. Petre, kde mali byť od mája nahradení „árijskými pracovníkmi“. Toto nariadenie sa neskôr aktualizovalo, a to tak, že do Svätého Jura malo byť transportovaných iba 100 židovských robotníkov a obratom mali byť odvedení rómsky robotníci (60) do

1 ŠIMUNIČ, P.: Vznik, organizačný vývoj a činnosť pracovných jednotiek a útvarov slovenskej armády 1939- 1942, In: SCHÖNBRUN, B.: cit. dielo, 1996, s. 34. 2 TURCSÁNY, J. a kol.: cit. dielo, s. 184. 3 VHA Bratislava, Fond PSb NO, šk. č. 60, inv.čís. 47, č. j. 251 221. 4 Tamtiež.

Liptovského sv. Petra. Firma pritom požadovala až 500 nových robotníkov a navrhla, aby boli ubytovaný v Sírnatých kúpeľoch (možnosť ubytovať 70 robotníkov), v hostinci M. Hupku (možnosť ubytovať 120 robotníkov) a v opustenej továrni medzi Pezinkom a Grinavou (možnosť ubytovať 400 robotníkov), vzdialenej od tábora až 2 km.5 Vzhľadom na to, že v tom čase už prebiehali deportácie Židov z územia slovenského štátu, a že pre nedostatok dozorcov už tak dochádzalo často k dezerciám bolo neprístupné, aby boli Židia ubytovaný tak ďaleko od tábora. Napriek tomu minimálne do začiatku leta 1942 dochádzali niektorí Židia za prácou z tábora do Svätého Jura. Až v hlásení z 15. júna 1942 sa píše, že kancelárie, v ktorých pracovali židovský robotníci a sa presunuli z mesta do tábora a aj to na úkor toho, že mužstvo z jedného baraku bolo vysťahované do vojenského stanu.6 Na skutočnosť, že príslušníci VI. robotného práporu chodievali do Svätého Jura, upozorňuje aj sťažnosť ministra A. Macha z apríla 1942. Minister údajne videl príslušníkov práporu vo vychádzkových prilbách pri prejazde mestom. Veliteľ tábora to vysvetľuje tým, že tieto helmy využívajú dozorný poddôstojníci a jeho pomocníci v službe a priznáva, že niektorí Židia dochádzajú do mesta za prácou.7 O tom, ako prebiehali samotné práce a aké podmienky panovali v tábore, sa dozvedáme okrem administratívnych správ a záznamov predovšetkým z výpovedí samotných účastníkov, ale napríklad aj z listu šéflekára zo záveru roka 1941. Šéflekár v liste žiada o schválenie nim navrhnutého doplnenia zásob liečiv. Takto v ňom popisuje prácu a zdravotný stav brancov: „Mužstvo pracuje vo vode, pri kopaní a odvádzaní zeme. Z predošlého odberu liečiv väčšinu už vôbec nemáme lebo je stále vysoký stav nemocných (časté angíny, chrípky, bronchitídy) a veľmi často sa mužstvo zraňuje. Pitná voda nevyhovuje hygienickým podmienkam, následkom čoho sú časté gastroenteritídy.“8 Tibor Pivko, ktorý ku VI. robotnému práporu nastúpil 1. októbra 1941, opísal práce nasledovne: „Zo Sabinova nás odviedli do Svätého Jura pri Bratislave na zemné práce. Pracovali sme tvrdo v akorde, výkony nám normovali, denne sme museli nakopať, naložiť a odviesť istý počet huntíkov – to boli vozíčky na koľajniciach. Neboli k dispozícií nijaké bagre alebo iné stavebné mechanizmy. Výkopy sme robili ručne, krompáčom v mäkkej

5 VHA Bratislava, Fond PSb NO, šk. č. 86, inv.čís. 86, č. j. 380 588. 6 VHA Bratislava, Fond PSb NO, šk. č. 86, inv.čís. 86, č. j. 380 959. 7 VHA Bratislava, Fond PSb NO, šk. č. 86, inv.čís. 86, č. j. 380 564. 8 VHA Bratislava, Fond PSb NO, šk. č. 28, inv.čís. 29, č. j. 240 318.

47 pôde najmä rýľmi a lopatami. Kontrolovali a naháňali nás nie len vojenskí dozorcovia, ale aj kontrolóri stavebnej firmy. Platil zákaz vychádzky a platili všetky obmedzenia, doliehajúce už pred deportáciami na židovské obyvateľstvo.“9 Po tom ako bola väčšina členov VI. robotného práporu prepustená vyhol sa T. Pivko, ako vyučený elektroinštalatér, pracovnému táboru a deportácii. Mohol pracovať ako civilná osoba (ale označený žltou hviezdou) na stavbe internátu v Bratislave a na jeseň 1944 sa zúčastnil povstania. Ďalší odvedený, Ladislav Porjes, spomína, že za celodenný žold si mohli dovoliť iba jednu žemľu sýtenú vodu a päť cigariet. Okrem celodennej roboty museli odvedenci vykonávať pochodové cvičenia, nočné pochody, plazenie v blate v „plnej zbroji“ či iným spôsobom šikanovať, čo malo simulovať príslušnosť k armáde.10 Iný pridelenec VI. robotného práporu hovorí: „Bolo postavených niekoľko barakov, v ktorých sme boli ubytovaní. Jeden barak prijal približne 40-50 vojakov. Okrem barakov na ubytovanie tu bolo veliteľské stanovište, kancelária veliteľa. Vedľa bola ošetrovňa, kde boli dve, alebo tri lôžka a kde ordinoval vojenský lekár. Okrem toho boli postavené sklady a vojenská kuchyňa. Každý deň ráno po budíčku sme dostali raňajky, čiernu kávu a vojenský chlieb. Vzali sme si večer vyčistené krompáče a lopaty a odobrali sme sa na pracovisko, kde sme kopali Šurský kanál. Bola to tvrdá, namáhavá a ťažká práca. Boli medzi nami i takí, ktorí túto prácu nevydržali a boli postupne, podľa možnosti, zadeľovaní do iných robôt ako pomocníci do kuchyne, alebo čistili priestor pred našimi ubytovňami a podobne. Ale drvivá väčšina z nás boli mladí ľudia, takže prácu či sme chceli, alebo nechceli, ale sme ju zvládli.“11 V zimných mesiacoch, keď sa nedalo pracovať na výkopoch, sa rúbalo drevo pre potreby mesta.12 Jeden z najväčších problémom, s ktorým sa PZ MNO počas svojej existencie v rokoch 1941-1943 nedokázal dostatočne vysporiadať, bol nedostatočný veliteľský aparát. Kritický bol predovšetkým nedostatočný počet dôstojníkov a poddôstojníkov, ktorý postačoval iba na plnenie najzakladanejších funkcií. Preto sa mali k PZ MNO preveliť dôstojníci a poddôstojníci z vojenských plukov. K PZ MNO boli však prideľovaní takí gážisti, ktorých sa ich materské pluky chceli z disciplinárnych dôvodov zbaviť. Na jeseň 1941

9 PIVKO, T.: Miesto žltej hviezdy tmavomodré oblečenie, In: SCHÖNBRUN, B.: cit. dielo, 1996 s. 39. 10 PORJES, L.: Cenzúrovaný život, Fishmann, 2007, s. 7, 9-10. 11 KRALČÁK, P.: cit. dielo, 2014, s. 81. 12 Tamtiež, s. 81.

48 v čase, kedy bolo zriadené pracovné stredisko vo Svätom Jure, boli tabuľkové počty dôstojníkov naplnené iba na 50%.13 Obmedzený dôstojnícky aparát mal isto za následok mnoho nedostatkov, čo potvrdzuje aj viacero záznamov, ktoré sa dochovali vo Vojenskom historickom archíve. Približne dva mesiace od zahájenia prác objavili pri domovej prehliadke 4. januára 1942 jednotky FS v susednom Pezinku v byte Židovky Fridy Reisnerovej až päť robotníkov14 z Jurského tábora. Títo boli predvedený na miestnu žandársku stanicu a boli vyzvaný, aby sa vrátili do Svätého Jura, keďže pri sebe nemali priepustky. Neskôr bol jeden z nich Bedrich Schreiber opäť pristihnutý v byte spomínanej F. Reisnerovej. Tentokrát bol zadržaný a uväznený v Pezinku. Ako dôvod pre jeho zadržanie sa uvádza, že „bolo zrejmé, že nemá úmyslu sa vrátiť späť k svojmu pracovnému oddielu a ďalej, že jeho jednanie vzbudilo u nemeckej národnostnej skupiny verejné pohoršenie a aby sa zabránilo prípadnému násilnému činu...“ O tom, aký bol trest pre B. Schreibera, sa zo skúmaných záznamov nedozvedáme.15 Ďalší záznam o prípad, kedy chceli Židia utiecť pred nútenými prácami, sa zachoval zo záveru februára 1942, kedy boli zadržaní a uväznení Eugen Grunwald a Sigfried Lichtenfeld v Biskupiciach pri Dunaji (dnes Podunajské Biskupice). Podľa správy opustili tábor 24. februára 1942 okolo ôsmej večer a autobusom sa presunuli do Bratislavy, kde prespali u rodičov Sigfrieda Lichtenfelda na Kozej ulici. Na druhý deň odišli v civilnom oblečení a vojenské rovnošaty odniesli Jozefíne a Irene Fisherovej a večer odišli do Biskupíc p. D.. Tam dva dni čakali na ich spolužiaka Daniela Kvintera, ktorý im mal priniesť peniaze. O ich motívoch správa nehovorí, je ale možné, že financie chceli využiť na útek do exilu, ako tomu bolo aj v iných prípadoch. Obaja boli zatknutý 27. februára a následne obvinení. O výške ich trestu záznam nehovorí.16 O svojom úteku píše aj vyššie zmienený L. Porjes, ktorému sa podarilo z tábora utiecť hneď dvakrát. Prvý krát tomu bolo v marci 1942, kedy sa on a mnohí ďalší židovskí robotníci dozvedeli, že o necelé dva týždne budú ich známe, sestry a priateľky odvedené do koncentračného tábora pri juhopoľskom Osvienčime. K robotníkom v tábore prenikali informácie, že prípadné manželstvo s vojakmi, by transportu zabránilo a preto mnohí

13 KRALČÁK, P.: cit. dielo, 2014, s.50-54. 14 Bedrich Schreiber, Fridrich Friedman, Imrich Lanh, Eugén Braun a Leon Gottlieb 15 VHA Bratislava, Fond PSb NO, šk. č. 86, inv.čís. 84, č. j. 380 394. 16 VHA Bratislava, Fond PSb NO, šk. č. 86, inv.čís. 84, č. j. 380 525.

žiadali o výnimočné dovolenky (ktoré im boli zamietané pre „zlú situáciu na fronte“) alebo sa pokúsili utiecť. L. Porjes utiekol z tábora spoločne z Alexandrom Goldsteinom, ktorý mal medzi dozorcami kamaráta. Za 150 korún im požičal rezervnú uniformu a sfalšoval potrebné dokumenty. L. Porjes cestoval vo svojej uniforme a A. Goldstein sa tváril ako jeho eskorta v požičanej uniforme dozorcu. Spoločne mali cestovať do Michaloviec a odtiaľ mal ísť A. Goldstein sám do Prešova. Ani jeden z nich však svoju svadbu nestihol. A. Goldstein utiekol k partizánom, zatiaľ čo L. Porjes sa rozhodol sám vrátiť. Po návrate do Svätého Jura bol potrestaný štrnástimi dňami väzenia bez večere, čo bol celkom mierny trest.17 Po jeho druhom úteku bol súdený ako dezertér v čase vojny a uväznený na deväť mesiacov. Trest, ale v tomto prípade znamenal dočasný odklad transportu do niektorého z nemeckých koncentračných, alebo vyhladzovacích táborov.18 Okrem židovských robotníkov zo VI. robotného práporu zamestnávala firma Moravod aj desať19 civilných židovských zamestnancov. Záznam o tom sa zachoval v mestskej kronike, ktorá sa odvoláva na informácie z notárskeho úradu. O činnosti týchto Židov v pracovnom tábore máme len strohé informácie. V kronike sa píše, že židovský inžinieri, ktorých firma zamestnala ,,boli svojimi vedomosťami veľmi osožní a na viacerých miestach sa podľa ich rád pozmenil projekt". O tom, čo sa s týmito zamestnancami stalo po ukončení prác sa v skúmaných záznamoch nepíše.20 Postavenie civilných zamestnancov bolo isto oveľa lepšie, ako robotníkov a mohlo priniesť aj určité výhody. Z archívnych materiálov vyplýva, že inžinier Emil Tauber, spoločne z jeho manželkou Selmou a deťmi, žijúci v tej dobe vo Svätom Jure, boli oslobodený od nosenia židovskej hviezdy.21 Na druhú stranu, z iného záznamu vyplýva, že v apríly 1942 boli 4 zamestnanci firmy z nižších pozícií Vojtech Grotter, Jozef Schönwald, Jozef Neuman a Zoltán Erdös deportovaný do zberného tábora Bratislava-Patrónka.22 Práce na odvodňovacom kanály trvali do konca roka 1943. K 1. júnu 1943 bol robotný prápor zrušený a branci prešli pod jurisdikciu ministerstva vnútra (MV). V závere roka 1943 žilo vo svätojurskom pracovnom tábore 99 mužov, z toho 87 židovského pôvodu.

17 PORJES, L.: Cenzúrovaný život, Fishmann, 2007, s. 10-11. 18 Tamtiež, s. 22. 19 Ing. Hynek Šnabl, Ing. Arpád Brodi, Ing. Emil Tauber, Ing. Ladislav Raab, technický asistent Štefan Kelerman, úsekový skladník Vladimír Niefeld, účtovník Otto Perelis, zámočník Jozef Neimon, zámočník Móric Braun a skladník Jakub Štiglic. Informácia pochádza pravdepodobne z leta 1942. 20 Štátny archív v Bratislave, pobočka Modra (ďalej ŠABA), fond: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 62. 21 ŠABA, p. M, f: Okresný úrad Bratislava-okolie, šk. 121/A, inv. č. 359, č. j. 289/42. 22 ŠABA, p. M, f: Okresný úrad Bratislava-okolie, šk. 40, inv. č. 286, č. j. 411/42.

Tábor bol uzavretý 13. decembra a väzni boli presídlení do táborov v Kraľovanoch a v Kostolnej.23

23 MEGARGEE, G. P.,WHITE, J. R. (eds.): Encyclopedia of camps and ghettos, 1939-1945, The United States Holocaust Memorial Museum, 2018, s. 883-884.

Záver

Podobne, ako tomu bolo v iných slovenských, ale aj európskych mestách, znamenala druhá svetová vojna úplný zánik miestnej židovskej náboženskej obce. Prvé snahy o obmedzenie práv Židov sa objavili už v roku 1936, ale presadené boli až po vzniku slovenského štátu. To, čo začalo vylúčením z verejného života, neskôr obmedzením majetkových práv či slobody pohybu a vyústilo do deportácií a genocíde v nemeckých koncentračných a vyhladzovacích táboroch. Väčšina svätojurských Židov bol počas vojny zavraždená na území Nemcami obsadeného Poľska. Takmer všetci svätojurskí Židia sa stali obeťami holokaustu a tých pár, ktorým sa podarilo prežiť, mesto opustili. Časom sa zabudlo na židovské obchody roztrúsené po uliciach Svätého Jura. Pod základmi domov sa stratili obidva židovské cintoríny a aj dom, v ktorom sa nachádzal rituálny kúpeľ mikve, bol zbúraný a na jeho mieste bol postavený nový. Židovská synagóga prešla po vojne do rúk štátu, ale ten sa jej o pár rokov neskôr, po nástupe nového diktátorského režimu, zbavil rovnako ochotne, ako ten fašistický a len zázrakom táto budova ešte stojí na svojom mieste. Malou útechou je, že počas písania tejto práce sa majiteľom budovy stal opäť štát a teda svitla nová nádej, žeby táto posledná pamiatka pripomínajúca nám prítomnosť významnej židovskej komunity v meste nemusela podľahnúť zubu času. Pamiatkari ale upozorňujú, že nevyhnutné záchranné práce sa musia uskutočniť do piatich rokov. Táto práca priniesla niektoré nové poznatky o židovskej náboženskej obci vo Svätom Jure a o pracovnom tábore, ktorý zabezpečoval výkop odvodňovacieho kanála Šúr. Pokiaľ mi je známe, tieto témy boli vždy pojímané iba v širšom kontexte v rámci tém histórie židovských náboženských obcí na Slovensku a histórie táborov nútených prác. Ide teda o prvú prácu, ktorá sa vyššie spomínaným témam venuje podrobnejšie. Je však treba povedať, že téma svätojurského židovstva nebola ani zďaleka vyčerpaná a na pomyselnej ceste jej poznávania stojíme stále len na začiatku. Materiálov v príslušných archívoch je mnoho a čiastkové informácie k témam práce sa môžu nachádzať v rôznych fondoch.

Zoznam použitých prameňov a literatúry

Literatúra

A. Monografie a zborníky BARKÁNY, E., DOJČ, Ľ., KAMENICKÁ, V.: Židovské náboženské obce na Slovensku, Vesna, Bratislava, 1991. BUCHLER, R.: Stručný pohľad na dejiny Židov na území Slovenska, Menashe: Inst. f. Advanc. Stud, 1988.

DUBOVSKÝ, J., TURCSÁNY, J. a kol.: 775 rokov Jura pri Bratislave, Rada Miestneho národného výboru v Jure pri Bratislave a Odbor obchodu a cestovného ruchu Okresného národného výboru Bratislava-vidiek, Bratislava, 1984 Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku, 3. zväzok S-T, Múzeum židovskej kultúry, Bratislava, 2012. FELCÁN, A.: Svätý Jur a okolie: voláme Vás do Svätého Jura, Pezinok, 1937. GOLD, H. a kol.: Židia v Bratislave v minulosti a súčasnosti, Preložil: Bohumír KVASNIČKA, Marenčin PT, Bratislava, 2010. HLAVÁČIKOVÁ, F.: Osobnosti Svätého Jura, AD/ART Slovakia, Bratislava, 2000. HRADSKÁ, K.: Židovská Bratislava, 2. vyd., Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2017. KAMENEC, I.: Nútená pracovná povinnosť ako súčasť politickej a rasovej perzekúcie občanov I. Slovenskej republiky, In: SCHÖNBRUN, B. (ed): Pracovné jednotky a útvary slovenskej armády 1939-1945, VI. robotný tábor: zborník materiálov z medzinárodného seminára Bratislava 22. - 23. novembra 1995, Zing Print, Bratislava, 1996. KAMENEC, I.: Po stopách tragédie, ARCHA, Bratislava, 1991 KOVÁČOÁ, V.: Čas barchesu, Svätý Jur, 1993. KRALČÁK, P.: Pracovné jednotky slovenskej armády 1939-1945, Pro Militaria Historica, Bratislava, 2014. MAZLAN, O., VIDLIČKA, Ľ.: História vzniku Šúru a jeho ochrana, In: VIDLIČKA, Ľ., MAZLAN O. (eds.): Prírodná rezerváciu Šúr, Ústav zoológie SAV, Bratislava, 2010. MEGARGEE, G. P.,WHITE, J. R. (eds.): Encyclopedia of camps and ghettos, 1939-1945, The United States Holocaust Memorial Museum, 2018.

MYERS, B.: Chatam Sofer (1762 – 1839), In: SALNER, P. (ed.): Židia v Bratislave, Zing Print, Bratislava, 1997.

NIŽŇANSKÝ, E., BAKA, I., KAMENEC, I.: Holokaust na Slovensku: [dokumenty]. 5., Židovské pracovné tábory a strediská na Slovensku 1938-1944, Klemo, Zvolen, 2004. PAVELEK, J.: Svätý Jur, Osveta, Martin, 1958. PIVKO, T.: Miesto žltej hviezdy tmavomodré oblečenie, In: SCHÖNBRUN, B.: Pracovné jednotky a útvary slovenskej armády 1939-1945, VI. robotný tábor: zborník materiálov z medzinárodného seminára Bratislava 22. - 23. novembra 1995, Zing Print, Bratislava, 1996. PORJES, L.: Cenzúrovaný život, Fishmann, 2007, s. 10-11.

RYCHLÍK, J.: Češi a Slováci ve 20. století: Česko-slovenské vztahy 1914-1945, Academic Electronic Press, Bratislava, 1997. SALNER, P.: Prežili holokaust, VEDA, Bratislava, 1997. ŠIMUNIČ, P.: Vznik, organizačný vývoj a činnosť pracovných jednotiek a útvarov slovenskej armády 1939-1942, In: SCHÖNBRUN, B. (ed): Pracovné jednotky a útvary slovenskej armády 1939-1945, VI. robotný tábor: zborník materiálov z medzinárodného seminára Bratislava 22. - 23. novembra 1995, Zing Print, Bratislava, 1996. TANDLICH, T.: Židovská komunita v Bratislave za vlády Jagelovskej dynastie: Židia v uhorských tavernikálnych mestách Bratislava, Šoproň a Trnava na prelome stredoveku a novoveku, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína filozofa, Nitra, 2010. TRABALKA, V.: Židia v Bratislave do 18. storočia, In: SALNER, P. (ed.): Židia v Bratislave, Zing Print, Bratislava, 1997. TURCSÁNY, J. a kol.: Svätý Jur 1921-2009: Dejiny písané vínom, Svätý Jur, 2009. VAVÁK, J.: Pevnosť v Malých Karpatoch: vznik, význam a úloha výšinného centra vo Svätom Jure, Malokarpatské múzeum v Pezinku, Pezinok, 2019. VRBA, R., BESTIC, A.: Nemôžem odpustiť: utiekol som z Osvienčimu, Preložili: POLČÍKOVÁ, V., ZVONEČKOVÁ-HAASOVÁ, D., Citadella, Bratislava, 2015. ZAVACKÁ, K.: Protižidovské zákony a právne normy v brannej politike Slovenského štátu, In: SCHÖNBRUN, B. (ed): Pracovné jednotky a útvary slovenskej armády 1939- 1945, VI. robotný tábor: zborník materiálov z medzinárodného seminára Bratislava 22. - 23. novembra 1995, Zing Print, Bratislava, 1996.

B. Periodiká FIAMOVÁ, M.: Zmeny v pozemkovom vlastníctve na Slovensku v rokoch 1939 – 1945, In: Historický časopis, roč. 65, č. 1/2017. PODOLEC, O.: Postavanie obecnej samosprávy na Slovensku v rokoch 1938-1945, In: Historický časopis, roč. 51, 4/2003.

VAVÁK, J.: Nové nálezy v slovanskej pevnosti vo Svätom Jure, In: Pamiatky a múzeá, roč. 67, č. 2/2018. VRBA, R: Die mißachtete Warnung. Betrachtungen über den Auschwitz-Bericht von 1944, In: Vierteljahrshefte für Zeitgeschichte, roč. 44, č. 1/1996.

Pramene

A. Archívne pramene Štátny archív Bratislava, pobočka Modra Fondy: Osobný fond Juraj Pavelek. Zbierka kroník. Vybrané písomnosti na tému: „Židia“, NÚ Svätý Jur, NÚ Pezinok. Okresný úrad Bratislava-okolie.

Vojenský historický archív Fond: Pracovný zbor Národnej obrany.

B. Periodiká Obecné zastupiteľstvo vo Svätom Juri rozpustené, (21. júla, 1935), Slovák, dostupné z: http://digitalna.kniznica.info/zoom/96928/view

Internetové zdroje Šúrsky žurnál alebo Poklad na Šúrskom jazere. [online]. Dostupné z: https://ainova.sk/publication/sursky-zurnal-alebo-poklad-na-surskom-jazere-2/ [cit. 7. 4. 2020]. Yad Vashem - The World Holocaust Remembrance Center. [online]. Dostupné z: https://www.yadvashem.org [cit. 7. 8. 2020].

Database of Holocaust Survivor and Victim Names. [online]. Dostupné z: https://www.ushmm.org/remember/resources-holocaust-survivors-victims/database-of- holocaust-survivor-and-victim-names [cit. 7. 8. 2020].

Zoznam príloh

1. Tabuľka: Vývoj počtu Židov vo Svätom Jure medzi rokmi 1728-1940. Zdroj: Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku, 3. zväzok S-T, Múzeum židovskej kultúry, Bratislava, 2012, s. 139.

2. Tabuľka: Výsledky volieb v roku 1935 vo Svätom Jure. Zdroj: Štátny archív v Bratislave, pobočka Modra, fond: zbierka kroník, inv. č. 28, s. 62.

3. Letecký snímok Sv. Jura z roku 1966, v spodnej časti sa nachádza ohradený areál, dnes neexistujúceho, nového židovského cintorína. Zdroj: Literárne a vlastivedné múzeum vo Svätom Jure.

4. Pohľad z novej školskej budovy, r. 1940. Vpravo sa nachádza starý židovský cintorín. Reprodukcia z r. 1978. Zdroj: Literárne a vlastivedné múzeum vo Svätom Jure.

5. Židovská synagóga. Pohľad od potoka z r. 1965. Zdroj: Literárne a vlastivedné múzeum vo Svätom Jure.

6. Príslušníci VI. robotného práporu v pracovnom stredisku Svätý Jur. Zdroj: Literárne a vlastivedné múzeum vo Svätom Jure.

7. Príslušníci VI. robotného práporu vo Svätom Jure. V pozadí je vidieť vozík na koľajniciach využívaný na odvoz vyťaženej zeminy. Zdroj: Literárne a vlastivedné múzeum vo Svätom Jure.

8. Opustený dom židovskej rodiny Nathánovcov. November 1952. Zdroj: Literárne a vlastivedné múzeum vo Svätom Jure.

Prílohy

Počet Rok Počet židov % obyvateľov

1728 50

1736 94

1787 2399 243 10,1

1828 2109 393 18,6

1869 3232 328 10,1

1880 3093 287 9,3

1900 3456 228 6,6

1910 3458 176 5,1

1919 3085 154 5,0

1921 3261 143 4,4

1930 3701 125 3,4

1940 3966 74 1,9

1. Vývoj počtu Židov vo Svätom Jure medzi rokmi 1728-1940.

Poslanecká Krajské Obecné Názov strany Senát snemovňa zastupiteľstvo zastupiteľstvo

Republikánska strana poľnohospodárskeho a 33 20 46 18 maloroľníckeho ľudu

Československá 470 sociálnodemokratická 516 430 495

strana robotnícka

Komunistická strana 42 37 34 43

Československá strana 64 54 53 50 národne socialistická

Nemecká sociálne demokratická strana 30 37 - - robotnícka v ČSR

Československá strana 11 14 19 17 ľudová

Autonomistický blok 953 821 857 847

Československá živnostensko- 45 43 77 74 obchodnícka strana stredostavovská

Krajinská kresťansko- 71 69 176 76 socialistická strana

- Sudetonemecká strana 332 276 -

8 Národná obec fašistická 8 8 -

Národné zjednotenie 7 7 8 9

Židovská - - 9 -

Karpatonemecká strana - - - 315

- Slovenská národná strana - - 8

2. Výsledky volieb 1935 vo Svätom Jure.

3. Letecký snímok Sv. Jura z roku 1966.

4. Pohľad z novej školskej budovy, r. 1940. Vpravo sa nachádza starý židovský cintorín.

5. Židovská synagóga. Pohľad od potoka z r. 1965.

6. Príslušníci VI. robotného práporu v pracovnom stredisku Svätý Jur.

7. Príslušníci VI. robotného práporu vo Svätom Jure.

8. Opustený dom židovskej rodiny Nathánovcov. November 1952.