POČIATKY HONTIANSKEJ ŠĽACHTY Ján Steinhübel
Total Page：16
File Type：pdf, Size：1020Kb
Najstaršie rody na Slovensku Zborník príspevkov zo sympózia o najstarších rodoch na Slovensku, ktoré usporiadala Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť pri Matici slovenskej v spolupráci so Sekciou archívnictva a pomocných vied historických Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV a so Štátnym okresným archívom Bratislava-vidiek pod záštitou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky 4.-6. októbra 1993 v Častej-Papierničke. Zostavila Mgr. Katarína Štulrajterová tajomníčka Sekcie archívnictva a pomocných vied historických SHS pri SAV © Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť pri Matici slovenskej, 1994 ISBN 80-967103-0-3 PREDHOVOR V dňoch 4. až 6. októbra 1993 sa v priestoroch vlády Slovenskej republiky v Častej-Papierničke uskutočnilo vedecké sympózium na tému "Najstaršie rody na Slovensku". Jeho usporiadateľmi boli Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť pri Matici slovenskej, Sekcia, archívnictva a pomocných vied historických pri Slovenskej historickej spoločnosti a Štátny okresný archív Bratislava-vidiek. Týmto podujatím sa nám podarilo splniť predsavzatie, podľa ktorého jedno sympózium je vždy venované pomocným vedám, druhé archívnictvu. Na jubilejnom X. sympóziu sme sa teda venovali genealógii. Sympóziá Sekcie archívnictva a pomocných vied historických sú určené predovšetkým pracovníkom vo všetkých typoch archívov. Sympózium v Čas- tej-Papierničke poskytlo súčasne štart vedeckým stretnutiam dlho pripra vovanej a teraz už dynamicky sa rozvíjajúcej Slovenskej genealogicko-heral- dickej spoločnosti pri Matici slovenskej. Činnosť tejto spoločnosti je veľmi vítaná, pretože významne rozširuje doterajšiu bádateľskú a poznatkovú aktivitu v pomocných vedách historických. Tri disciplíny (genealógia, heral dika a sfragistika) majú tak ďalšiu inštitúciu, v rámci ktorej sa budú pestovať. Dá sa predpokladať, že členská základňa oboch našich spoločností sa bude stále viac a viac zjednocovať. Už teraz sú. desiatky archivárov členmi v oboch spoločnostiach a to je pre rozvoj týchto disciplín veľmi priaznivý jav. Uskutočnenie vedeckého sympózia o najstarších rodoch na Slovensku bolo doslova srdcovou záležitosťou prvého predsedu Slovenskej genealogicko- heraldickej spoločnosti RNDr. Romana Zelenaya, CSc. Mal velký záujem na tom, aby sa výsledky tohto podujatia uverejnili, aby sa. tak mohli nielen využívať, ale aj ďalej zveľaďovať. Ako štátny tajomník Ministerstva kultúry Slovenskej republiky vynaložil veľké úsilie na to, aby sa texty sympózia publikovali v osobitnom zborníku. Tragická smrť mu už nedovolila realizovať túto nesporne osožnú myšlienku. Zanietenosť pána Zelenaya o vec v určitom zmysle zaväzuje aj nás. Želáme si, aby bol tento zborník prijímaný ako napl nenie túžby pána Romana. Zelenaya. Prof. PhDr. Jozef Novák, DrSc, predseda Sekcie pomocných vied historických a archívnictva SHS a predseda Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti pri Matici slovenskej 3 GENEALÓGIA AKO HISTORICKÁ DISCIPLÍNA Jozef Novák Genealógia ako jedna z odborov pomocných vied historických, je už svojim zaradením historickou disciplínou. Nie je ale také jednoznačné, či sa ako historický vedný odbor skutočne aj pestovala, a čo je najdôležitejšie, či sa ako skutočná historická disciplína pestuje dnes a práve u nás. Táto otázka a jej osvetlenie je hlavnou náplňou môjho úvodného vystúpenia. Je nám všetkým dobre známe, ako sa dlhé desaťročia preferovala plebejská historiografia, ako paušálne bola odsúdená šľachta ako celok, ako sa genealógia nesmela ani len spomenúť. Genealógia sa do učebného plánu archívneho štúdia po prvýkrát dostala až r. 1969. Dovtedy sa od r. 1948 skutočne neprednášala. V atmosfére, keď bohatšie vrstvy boli vyhlásené za triedneho nepriateľa, sa genealógia nemohla vôbec pestovať. Tých niekoľko drobných zmienok o maji teľoch hradov, kaštieľov, či činoch vojvodcov z radov šľachty sa za pestovanie genealógie nedá nazvať. Avšak nielen po druhej svetovej vojne bola naša historiografia ignorantská voči genealógii. Negatívne sa k nej odborníci stavali aj v predchádzajúcich desať ročiach. Nemáme jediného historika, ktorého by sme mohli charakterizovať ako slovenského genealóga - teoretika. Pán prof. Húščava svoje genealogické štúdie nepísal so zámerom položiť základy genealogickému bádaniu na Slovensku. Jeho rodopisné práce zapadajú do programu položiť na Slovensku základy pomocným vedám historickým ako celku a nie osobitne genealógii. Nakoniec všetky jeho genealogické štúdie sú riešením konkrétneho genealogického problému bez akéhokoľvek metodického návodu pre problémy našej disciplíny'1'. Ukazuje sa, že slovenskí historici mali v každom období nevyslovený dôvod ignorovať problematiku šľachty, táto časť našej spoločnosti im bola vždy cudzia. Postoj historikov i občanov k šľachte azda najvýstižnejšie charakterizoval pater J. Branecký r. 1931 vo svojom diele Keď rumy ožijú. V zamyslení sa nad slovenskou šľachtou vyriekol túto vetu: naša spoločnosť "šľachtu odsúdila skôr ako by ju bola súdila"(2). Sám som nikdy nemal ambície pestovať genealógiu. Neustále som sa profiloval ako heraldik. Aj v 70-tych rokoch, keď som sa rozhodol presedlať z mestskej a obecnej heraldiky na rodovú, myslel som si, že budem bádať skutočne iba v heraldickej oblasti. K tomuto rozhodnutiu som pristúpil vtedy, keď som si uvedomil, že je u nás už dosť archivárov a absolventov archívnictva, ktorí sa začali zaoberať mestskou a obecnou heraldikou, že je potrebné rozšíriť záber heraldických štúdií. Najdôležitejším podnetom k tomuto rozhodnutiu bola skutočnosť, že dovtedy sa mi nepodarilo určiť ani jeden rodový erb, o ktorého identifikáciu ma žiadali muzealisti, reštaurátori, ale aj súkromné osoby. Pri hľadaní neznámych erbov som si uvedomil, že rodová heraldika ma azda ešte väčšiu vypovedaciu schopnosť, ako majú erby miest a obcí. Sú umelecky rozmanitejšie a bohatšie. Ako vlastnícke symboly identifikujú predmet, často mimoriadnej historickej i umeleckej hodnoty. Veľmi presne datujú vznik príslušného predmetu (mám na pamäti predovšetkým aliančně erby manželov). Variabilita erbov v jednom rode spôsobená vznikom jednotlivých vetiev rodu, (1) Bibliografia prác univ. prof. dr. Alexandra Húščavu. V: Hist. štúdie, 11, 1966, s. 317-319. (2) Branecký J.: Keď rumy ožijú. Historické povesti a články. Trnava, Spolok sv. Vojtecha 1931. 5 postupom na spoločenskom rebríčku, priberaním symbolov viažucich sa na verejnú funkciu, dobový vkus atď. to všetko znásobuje hodnotu rodového erbu. Uvedomenie si týchto predností rodovej heraldiky som najprv začal s mapo vaním rodov, ktoré majú vzťah k Slovensku. Na samom začiatku evidencie som zistil, že je priam nemožné už v tejto fáze práce zamerať sa výlučne na slovenské rody, ktoré ma zaujímali predovšetkým. Vyplýva to z faktu, že bezpečne slovenský pôvod majú len tie rody, ktorých priezvisko korení v historickom názve príslušnej slovenskej lokality (ide o priezviská typu Lehotský, Pružinský, Medňanský). Takto úzko si vymedziť bádateľský záujem je nakoniec aj skresľu júce. Slovensko bolo v každom historickom období domovom aj početných cudzincov. Tí sú rovnako súčasťou našej minulosti v pozitívnom i negatívnom zmysle, a to bez ohľadu na to, či tu žili v jednej, dvoch či desiatich generáciách. Tak sa pôvodné mapovanie obsahu rodovej heraldiky rozšírilo na celú šľachtu, i cudziu, ktorá na Slovensku mala majetky a vykonávala verejnoprávnu funkciu. Tento program predstavoval počas posledných siedmich storočí existencie šľachty taký obrovský materiál, že od samého začiatku mi bolo úplne jasné, že je jednotlivcom nezvládnuteľný. Prvá základná evidencia rodov žijúcich na Slovensku počas 13. - 20. storočia predstavovala približne 25 tisíc samostatných v literatúre evidovaných rodov, ku ktorým sa ďalej radia nespočetné rody utajené v najrôznejších nepublikovaných súpisoch šľachty či v iných archívnych materiáloch. Už počas tejto prípravnej práce som si uvedomil jeden veľmi významný meto dologický fakt, že sa nemôžem vo svojej práci sústrediť iba na erby, ale že ich musím skúmať v najtesnejšej súvislosti s vývinom príslušného rodu. To platí aj opačne - bádatelia v oblasti genealógie nemôžu ignorovať heraldiku. Azda niet ešte jednej disciplíny z pomocných vied historických, ktorá by mala takú obrovskú lineárnu produkciu, akou je práve genealógia. Hned za ňou sa radí heraldika. Ak si bližšie všimneme túto tvorbu, ľahko sa presvedčíme, že dlhé desaťročia sa tieto dve disciplíny pestovali izolovane. U heraldických prác sa genealogické údaje obmedzili na identifikáciu príslušného rodového erbu a u genealogických prác bol erb v podstate efektnou ilustráciou výkladu bez akéhokoľvek bližšieho využitia vypovedacej schopnosti erbu. Za prvý a najzávažnejší poznatok, ktorý chcem teraz vysloviť je presvedčenie že je úplne vylúčené a doslova neprípustné, aby sa rodová heraldika pestovala samostatne. Obmedzenie sa iba na heraldickú analýzu rodového symbolu zna mená nielen ochudobnenie a neoprávnené zjednodušovanie výkladu, ale nevy hnutne sa stáva zdrojom mnohých nepresností a omylov. Na rodovú príbuznosť markantnejšie poukazujú erby ako vlastný genealogický materiál. Táto istá téza platí aj pre genealógiu. Podľa mojej mienky musia genealógovia v rovnovážnej miere využívať pri svojej práci heraldický materiál, aby sa nedopustili omylov. Svoje tvrdenie sa pokúsim zdôvodniť jedným, avšak veľmi markantným príkladom. Kempelen vo svojom 11-zväzkovom genealogickom diele uvádza 47 samostatných rodov Bornemisovcov. Pri mnohých týchto rodoch opisuje aj podobu erbu príslušného rodu. Ak svoju pozornosť sústredíme