SLOVENSKÁ PO ĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE FAKULTA EURÓPSKYCH ŠTÚDIÍ A REGIONÁLNEHO ROZVOJA
1131205
PRÁVOMOCI EURÓPSKEJ KOMISIE
2011 Jana Vargová SLOVENSKÁ PO ĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE FAKULTA EURÓPSKYCH ŠTÚDIÍ A REGIONÁLNEHO ROZVOJA
PRÁVOMOCI EURÓPSKEJ KOMISIE
Bakalárska práca
Študijný program: Európske rozvojové programy
Študijný odbor: 6218700 Verejná správa a regionálny rozvoj
Školiace pracovisko: Katedra práva
Školite ľ: Ivan Podhorec, JUDr. PaedDr.
Nitra 2011 Jana Vargová
Čestné vyhlásenie
Podpísaná Jana Vargová vyhlasujem, že som závere čnú prácu na tému „Právomoci Európskej komisie“ vypracovala samostatne s použitím uvedenej literatúry. Som si vedomá zákonných dôsledkov v prípade, ak uvedené údaje nie sú pravdivé.
V Nitre 20. mája 2011
Jana Vargová
Po ďakovanie
Rada by som sa touto cestou po ďakovala JUDr. PaedDr. Ivanovi Podhorcovi za cenné pripomienky, pomoc a odborné rady, ktoré mi vo ve ľkej miere pomohli k vypracovaniu tejto závere čnej práce.
Abstrakt Témou bakalárskej práce je rozhodujúca inštitúcia Európskej Únie – Európska komisia, so zameraním sa na jej právomoci. Práca je rozdelená do 7 kapitol. V prvej kapitole je rozpracovaná charakteristika Európskej únie, jej história, členské štáty a orgány. V rámci orgánov sa práca zameriava na najpodstatnejšie inštitúcie, t.j. na Európsky parlament, Radu Európskej únie, Európsku radu, Európsky súdny dvor a Európsky ú čtovný dvor. Samotné výsledky práce sa nachádzajú v kapitole číslo 4. Úvod tejto kapitoly je venovaný histórii Komisie, t.j. vývoju od vzniku orgánu až po jej dnešné fungovanie, ktorý ve ľkou mierou vplýva na jej kompetencie. Obsahom ďalšej časti je opis Komisie ako komponentu Európskej únie so zameraním sa na jej zloženie a tvorbu. V poslednej časti práce sú definované konkrétne právomoci Európskej komisie a to legislatívna právomoc, kontrolná právomoc, exekutívne úlohy a funkcie súčinnosti s vonkajším svetom. Kľúčové slová: Európska komisia. Európska únia. Európsky parlament. Rada Európskej únie. Právomoci Európskej komisie.
Abstract The aim of this thesis is the European Commission - critical institution of the European Union. The thesis is focused on the most important powers and functions of the European Commission. It is divided into 7 chapters. The first chapter deals with characteristics of the European Union, its history, members and institutions. The thesis is focused on the most important institutions - the European Parliament, Council of the European Union, European Council, European Court of Justice and European Court of Auditors. Specific results are presented in chapter number 4. Introduction of this chapter deals with the history of the Commission, i.e. development of the organ to its today's functioning, which is crucial in terms of current status of the institution. The following section is devoted to the description of the Commission as a component of the European Union, focusing on its composition and creation. In the last part of the work, specific powers of the European Commission (legislative power, control power, executive roles) are described, as well as the conjunction with the outside world. Key words: European Commission. European Union. European Parliament. Council of the European Union. The European Commission's powers.
Obsah
Obsah ...... 5 Zoznam ilustrácií ...... 7 Zoznam tabuliek ...... 8 Zoznam skratiek a zna čiek...... 9 Úvod ...... 10 1 Sú časný stav riešenej problematiky doma a v zahrani čí...... 12 1.1 Vznik a charakteristika Európskej únie...... 12 1.1.1 Vývoj Európskej únie ...... 12 1.1.2 Charakteristika Európskej únie...... 13 1.1.2.1 Členské štáty Európskej únie...... 15 1.2 Orgány Európskej únie...... 16 1.2.1 Európsky parlament ...... 17 1.2.2 Rada Európskej únie ...... 19 1.2.3 Európska rada...... 21 1.2.4 Európsky súdny dvor ...... 22 1.2.5 Európsky ú čtovný dvor...... 23 2 Cie ľ práce...... 25 3 Metodika práce a metódy skúmania ...... 26 4 Výsledky práce ...... 27 4.1 Historický vývoj Európskej komisie ...... 27 4.1.1 Vznik Európskej komisie...... 27 4.1.1.1 Komisia pre ESUO ...... 27 4.1.1.2 Komisia pre EUROATOM a EHS...... 28 4.1.2 Osobnosti ako predsedovia Komisie...... 29 4.1.2.1 Predsedovia Vysokého úradu a Komisie EUROATOM...... 29 4.1.2.2 Predsedovia v Komisii EHS ...... 30 4.1.2.3 Predsedovia Komisie Európskych Spolo čenstiev...... 31 4.1.3 Lisabonská zmluva a Európska komisia...... 33 4.2 Európska komisia ako sú čas ť inštitucionálnej štruktúry Európskej únie...... 34 4.2.1 Zloženie Európskej komisie...... 34 4.2.2 Proces tvorby Európskej komisie...... 35
4.2.3 Fungovanie Európskej komisie...... 36 4.3 Právomoci Európskej komisie...... 37 4.3.1 Legislatívne právomoci...... 37 4.3.1.1 Komisia ako iniciatívny monopol...... 38 4.3.1.2 Právomoci Komisie v ďalších fázach zákonodarného procesu ...... 39 4.3.1.3 Delegovaná zákonodarná právomoc Komisie ...... 39 4.3.2 Kontrolné právomoci ...... 41 4.3.2.1 Porušenie primárneho a sekundárneho práva ...... 41 4.3.2.2 Nápravné nástroje Komisie...... 41 4.3.3 Exekutívne právomoci ...... 42 4.3.3.1 Právomoci v oblasti spolo čného rozpo čtu ...... 43 4.3.4 Právomoci v oblasti medzinárodných vz ťahov...... 43 Záver ...... 45 Zoznam použitej literatúry ...... 46 Prílohy...... 51
Zoznam ilustrácií
Obr. 1 Členské štáty Európskej únie 2011...... 16
7
Zoznam tabuliek
Tab. 1 Po čet kresiel v Európskom parlamente pod ľa krajín ...... 18 Tab. 2 Rozdelenie hlasov v Rade EÚ pod ľa jednotlivých štátov ...... 20 Tab. 3 Osobnosti na poste predsedu VÚ a Komisie EUROATOMU ...... 29 Tab. 4 Osobnosti na poste predsedu Komisie ES ...... 32
8
Zoznam skratiek a zna čiek
ES – Európske spolo čenstvo EÚ – Európska únia ESUO – Európske spolo čenstvo uhlia o ocele EHS – Európske hospodárske spolo čenstvo EUROATOM – Európske spolo čenstvo atómovej energie JEA – Jednotný európsky akt GATT – Všeobecná dohoda o clách a obchode VB – Ve ľká Británia DG – Generálne riadite ľstvo ZES – Zmluva o Európskych spolo čenstvách
9
Úvod
Európska komisia ako jedna z najvýznamnejších a najvplyvnejších inštitúcií v rámci inštitucionálneho rámca Európskej únie, ovplyv ňuje svojou činnos ťou do značnej miery životy nás, ob čanov Európskeho spolo čenstva. Je preto v celku zaujímavé dozvedie ť sa o tomto orgáne nové skuto čnosti, ktoré pravdepodobne bežný človek žijúci v Európskej únii nepozná do podrobností. Ako prvé sú v práci obsiahnuté všeobecné informácie o Európskom spolo čenstve a charakteristiky rôznych autorov o ostatných piatich rozhodujúcich orgánoch Únie, t.j. o Európskom parlamente, Rade Európskej únie, Európskej rade, Európskom súdnom dvore a Európskom dvore audítorov. Všetky tieto inštitúcie spolo čne s Európskou komisiou riadia fungovanie celého Spolo čenstva a ich hlavnými cie ľmi sú záujmy EÚ a spokojnos ť všetkých jej ob čanov. Navzájom sa ovplyv ňujú, spolupracujú a rozde ľujú si úlohy. Hoci sme sa v práci zamerali na právomoci Európskej komisie, je nevyhnutné spozna ť aj jej historický vývoj a princípy fungovania, ktoré skuto čne majú na jej úlohy a funkcie výrazný vplyv. Podoba v akej vidíme Európsku úniu má za sebou celkom rozmanitú históriu. Ako úplne prvý orgán, ktorý mal isté spolo čné znaky s dnešnou Komisiou, vznikol Vysoký úrad. Tento sa vyformoval v rámci Spolo čenstva uhlia a ocele. Ako druhá v poradí vznikla Komisia v Európskom hospodárskom spolo čenstve a sú časne s ňou aj Komisia pre Európske spolo čenstvo atómovej energie. Z predchádzajúcich dvoch Komisii a jedného Vysokého úradu sa ich zlú čením v roku 1965 vytvorila sú časná podoba Európskej komisie. Jednotlivé etapy vývoja inštitúcie sú poznamenaná aj ich riadiacimi elementmi, t.j. jednotlivými osobnos ťami na poste Predsedu komisie. Neopomenute ľnou sú čas ťou vývoja Komisie je posledná významná reformná zmluva – Lisabonská zmluva. V práci je jasne definovaný jej vplyv na inštitút Komisie. V ďalšej podkapitole sme sústredili pozornos ť na Európsku komisiu z poh ľadu jej zloženia, kreácie a fungovania. Tak ako dochádzalo postupom času k podpisovaniu rôznych zmlúv v rámci EÚ, vyvíjali sa aj právomoci jej inštitúcií. Legislatívna právomoc Komisie súvisí predovšetkým s jej takmer monopolným postavením pri navrhovaní právnych aktov. Práca však definuje aj ďalšie právomoci v legislatívnej oblasti, tzv. delegované právomoci Komisie. V rámci kontrolných právomocí je Komisia charakterizovaná ako
10
ochranca zmlúv EÚ. Neopomenute ľnou sú čas ťou jej výkonu sú aj právomoci v exekutíve Spolo čenstva, najmä v oblasti vytvárania rozpo čtu a vo ľnej sú ťaže. Ako posledné v práci charakterizujeme právomoci Komisie v oblasti medzinárodných politík, kde Komisia zastupuje Úniu na globálnej scéne.
11
1 Sú časný stav riešenej problematiky doma a v zahrani čí
1.1 Vznik a charakteristika Európskej únie
1.1.1 Vývoj Európskej únie TÝ Č (2004) uvádza, že európske krajiny sa za čali zjednocova ť po roku 1950 v rámci Európskeho spolo čenstva pre uhlie a oce ľ s cie ľom vytvorenia jednotného trhu uhlia a ocele a zabezpe čenia trvalého mieru. Zakladajúcimi členmi Spolo čenstva bolo 6 štátov – Nemecko, Taliansko, Belgicko, Luxembursko, Francúzsko a Holandsko. Okrem funk čného charakteru, malo ESUO aj symbolický charakter – uhlie a oce ľ, ktoré boli najdôležitejšie suroviny zbrojárskeho priemyslu, sa totiž mali zmeni ť na inštrumenty zabezpe čujúce spoluprácu a mier v Európe. V Európe bola nastolená aj otázka trhovej spolupráce a tak na základe Rímskych zmlúv bol v roku 1957 vytvorený spolo čný trh. V roku 1956 bol po vedením Paula – Henryho Spaaka publikovaný projekt, s dnešným názvom Európske spolo čenstvo pre atómovú energiu a Európske hospodárske spolo čenstvo. Obe zmluvy do platnosti vstúpili v roku 1958. Hlavným cie ľom Rímskych zmlúv bolo vytvorenie spolo čného trhu (ktorý mal neskôr zabezpe čiť Jednotný európsky akt), podpora stability, nadviazanie užších vz ťahov medzi členmi, vzájomné približovanie hospodárskych politík a zabezpe čenie vyššej kvality života pre obyvate ľov. (KARAS - KRÁLIK, 2007) Ďalším významným krokom vpred bol Jednotný európsky akt, prijatý v roku 1986. Primárnym cie ľom JEA bola vidina vytvorenia vnútorného trhu. Členské štáty sa tým zaviazali, že pomôžu odstráni ť problémy, ktoré narúšajú uskuto čň ovanie základných slobôd – vo ľného pohybu osôb, tovarov, služieb a kapitálu. JEA mal tiež rozšíri ť právomoci Európskeho parlamentu a posilni ť rozhodovacie právomoci Rady EÚ. (FIALA – PITROVÁ, 2003) Zmluva, ktorá znamenala Európsku Úniu v pravom slova zmysle bola podpísaná v Maastrichte vo februári 1992 a do platnosti vstúpila 1.11.1993. Najvýznamnejšou métou Zmluvy o Európskej únii (Maastrichtskej zmluvy) bolo predovšetkým vybudovanie jednotnej meny do roku 1999, vytvorenie ob čianstva Únie, posilnenie právomocí Európskeho parlamentu, spolo čná zahrani čná politika a spolupráca v justícii a vo vnútorných veciach. (EUROINFO, 2004)
12
Amsterdamská zmluva vstúpila do platnosti v roku 1999 a vytvorila predpoklady pre užšiu spoluprácu medzi krajinami a inštitúciami. KARAS – KRÁLIK (2007) opisujú, že zmluva sa zamerala na riešenie nezamestnanosti a ob čianskych práv, postúpenie v reforme po ľnohospodárstva, zefektívnenie inštitucionálnej štruktúry. Pripravovala Európsku úniu na rozširovanie po čtu členov. Zásadnou reformou bol aj fakt, že čas ť tretieho piliera (o vz ťahoch k cudzincom) sa supranacionalizovala, čiže preniesla do prvého piliera. Sú čas ťou EÚ sa stal aj Schengenský systém ochrany vnútorných hraníc. Zavedená bola ďalej zásada flexibility, ktorá členským štátom umožnila praktizova ť užšiu spoluprácu len medzi niektorými z nich, avšak pri dodržaní pravidla schválenia minimálne vä čšinou členov. Zmluva z Nice bola podpísaná vo Francúzsku v roku 2001 a do platnosti vstúpila v roku 2003. KALESNÁ – HRUŠKOVI Č – ĎURIŠ (2006) konštatujú, že jej cie ľom bolo pozmeni ť inštitucionálnu štruktúru Únie tak, aby bola pripravená na vstup ďalších krajín. Touto zmluvou sa zvä čšila sféra pôsobnosti Parlamentu, v rámci Rady sa pozornos ť sústredila na otázku váhy jednotlivých členských štátov a posilnila sa právomoc predsedu Komisie. Zmluva prerozdelila právomoci súdnych orgánov a taktiež priniesla úpravu po čtu členov Hospodárskeho a sociálneho výboru a dotkla sa aj Účtovného dvora. Lisabonská zmluva vstúpila do platnosti v decembri 2009. Zmluva priniesla silnejší hlas pre ob čanov, posilnená bola právomoc Európskeho parlamentu ale aj národných parlamentov, čím sa mala zvýši ť demokracia a zefektívnili sa činnosti EÚ a zjednodušil inštitucionálny rámec. Lisabonskú zmluvu rozoberáme podrobnejšie v ďalších kapitolách. (EUROPA, 2009 a)
1.1.2 Charakteristika Európskej únie Európska únia (European Union - EU) je celok zložený z troch integra čných organizácií – Európskeho spolo čenstva pre uhlie a oce ľ, Európskeho spolo čenstva (bývalého Európskeho hospodárskeho spolo čenstva a Európskeho spolo čenstva pre jadrovú energiu). Európska Únia sa vytvorila na základe zmluvy o Európskej únii, ktorá zah ŕň a dve úzko súvisiace časti: Zmluvu o hospodárskej a menovej únii a Zmluvu o politickej únii. Odo d ňa vstúpenia zmluvy o EÚ do platnosti, sa zmenil aj predošlý význam pojmu – Európske spolo čenstvo. Za čala sa ním označova ť jedna z troch zložiek, t.j. Európske hospodárske spolo čenstvo. (ŠÍBL, 1998)
13
Portál VAŠA EURÓPA (2004) uvádza, že Európska únia bola vytvorená v roku 1992 a nadväzovala na predchádzajúce európske aktivity, siahajúce do 50-tych rokov dvadsiateho storo čia. Medzi základné princípy Európskeho spolo čenstva patrí prenášanie právomocí národných štátov na medzinárodné európske inštitúcie. Únia však nemá právomoc privlastni ť si vyššiu moc, preto nie je možné Európsku úniu charakterizova ť ako federáciu. Jej spôsob rozhodovanie je vo svetovom meradle unikátny, preto je EÚ považovaná za usporiadanie sui generis. Pod ľa BI ČÍKA (2001) Európska únia predstavuje k ľúčový element hospodárskej a politickej integrácie v Európe. Inštitucionálne vz ťahy a kompetencie odrážajú ideologické, politické a ekonomické preferencie členských krajín Únie. Svojimi návrhmi a rozhodnutiami jednotlivé sú časti Spolo čenstva realizujú integra čné vz ťahy a zabezpe čujú ich praktickú implementáciu. Zárove ň definujú limity spolo čného projektu európskej integrácie a z času na čas brzdia iniciatívy, ktoré idú nad rámec širšie akceptovate ľného konsenzu medzi jednotlivými členskými štátmi. SLOVENSKÁ PO ĽNOHOSPODÁRSKA A POTRAVINÁRSKA KOMORA (2011) uvádza, že Európska únia je jedine čné politické a hospodárske zoskupenie 27 suverénnych a demokratických krajín Európy. V 50-tych rokoch dvadsiateho storo čia založilo 6 vyspelých krajín – Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko Európske hospodárske spolo čenstvo, ktorého cie ľom bola hospodárska spolupráca a ochrana mieru v Európe. SVITANA (2006) definuje Európsku úniu ako politicko - ekonomické združenie európskych štátov vytvorené s cie ľom podporova ť hospodársky a sociálny pokrok a vysokú úrove ň zamestnanosti, dosahova ť vyrovnaný a trvalo udržate ľný rozvoj. Taktiež presadzova ť svoju identitu na medzinárodnej scéne prostredníctvom spolo čnej zahrani čnej a bezpe čnostnej politiky, posil ňova ť ochranu práv a záujmov ob čanov členských štátov a udržiava ť a rozvíja ť úniu ako priestor slobody, bezpe čnosti a spravodlivosti. EÚ je postavená na troch pilieroch: Európske spolo čenstvá, Spolo čná zahrani čná a bezpe čnostná politika a Policajná a justi čná spolupráca vo vnútorných veciach. Európska Únia dnes nie je v pravom zmysle ani konfederácia, čiže zväzok suverénnych štátov, ani federácia – útvar zložený z viacerých štátnych celkov. EÚ je akési združenie zložené zo štátov. Je zrejmé, že nezrovnalos ť vo vymedzení druhu
14
spolo čenstva, vedie ku nezrovnalostiam smerujúcim k politickému zablokovaniu. (BLANKART, 2007) SVÁK (2004) hovorí, že Európska únia je založená na viacerých princípoch, ktoré sú spolo čné všetkým členským krajinám a to predovšetkým na zásade demokracie, slobody a rešpektovania ľudských práv a základných slobôd a zásade právneho štátu. Rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaru čuje Európsky dohovor a ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež uznáva právnu subjektivitu členských štátov. AMMITZBOLLOVÁ (2005) formuluje ciele Európskeho spolo čenstva nasledovne: 1. podporova ť hospodársky a sociálny pokrok a vysoký stupe ň zamestnanosti, dosahova ť trvalo udržate ľný rozvoj a to najmä utvorením priestoru bez vnútorných hraníc a posilnením sociálnej a hospodárskej súdržnosti, 2. formova ť úniu ako slobodný, bezpe čný a spravodlivý priestor, ktorý zaru čuje vo ľný pohyb obyvate ľov s príslušnými opatreniami týkajúcimi sa dozoru nad vonkajšími hranicami, pris ťahovalectvom, azylom a prevencie proti zlo činu, 3. podpori ť ochranu práv štátnych príslušníkov jednotlivých členských krajín utvorením ob čianskej únie, 4. posil ňova ť svoju identitu na medzinárodnej scéne realizovaním spolo čnej bezpe čnostnej a zahrani čnej politiky vrátane postupného vytvárania obrannej politiky, ktorá by viedla k jednotnej obrane, 5. zachováva ť výdobytky Spolo čenstva a na ďalej ich rozvíja ť.
1.1.2.1 Členské štáty Európskej únie Pod ľa portálu EUROINFO (2011) v roku 1951 zmluvu o založení podpísalo 6 spomínaných štátov. K prvému rozšíreniu došlo v roku 1973, kedy sa k Spolo čenstvu pri členilo Dánsko, Írsko a Ve ľká Británia. V roku 1981 sa k nim pridalo Grécko, v roku 1986 Španielsko a Portugalsko, 1995 Fínsko, Rakúsko a Švédsko. V roku 2004 došlo ku najvä čšiemu rozšíreniu v histórii EÚ, kedy sa stali členmi Spolo čenstva: Estónsko, Litva, Lotyšsko, Česká republika, Ma ďarsko, Po ľsko, Slovensko, Slovinsko, Malta a Cyprus. Ako posledné sa k Únii pridalo Rumunsko a Bulharsko v roku 2007. Všetky sú časné členské štáty EÚ sú na obrázku č. 1 vyzna čené silno-modrou farbou.
15
Medzi kandidátske krajiny Spolo čenstva sa radí Chorvátsko, bývalá juhoslovanská republika Macedónsko, Turecko a Island. Albánsko, Bosna a Hercegovina, Kosovo v zmysle rezolúcie č. 1244 Bezpe čnostnej rady OSN, Čierna Hora a Srbsko sú potenciálni kandidáti pre vstup do EÚ. (EUROPA, 2011)
Obrázok 1: Členské štáty Európskej Únie 2011
Zdroj: AKTUALITY 2011
1.2 Orgány Európskej únie
Charakter Európskych spolo čenstiev a Európskej únie ovplyvnil aj povahu, štruktúru a právomoci jednotlivých orgánov. Pre tieto orgány je charakteristické, že sú spolo čnými orgánmi pre Európske spolo čenstvá, pri čom plnia funkcie aj v rámci EÚ. Štruktúra spolo čných orgánov vytvára mechanizmus, prostredníctvom ktorého sa na strane jednej zabezpe čujú úlohy a záujmy Spolo čenstva a na strane druhej záujmy členských krajín. (FINANCE, 2001) Portál WELCOMEUROPE (2002) uvádza, že Európske únia je tvorená istými hlavnými inštitúciami a to Európskou komisiou, Európskym parlamentom, Radou Európskej únie, Európskou radou, Európskym súdnym dvorom a Európskym ú čtovným dvorom (Dvorom audítorov). Popri nich existujú ešte ďalšie orgány, ktoré nie sú
16
v pravom zmysle slova považované za inštitúcie, ale za dopl ňujúce články Spolo čenstva. Sú to podporné orgány: Hospodársky a sociálny výbor, Výbor regiónov, Európska investi čná banka a Európska centrálna banka.
1.2.1 Európsky parlament Ako konštatujú MAZÁK - JÁNOŠÍKOVÁ (2009) Európsky parlament je dôkazom neustáleho vývoja inštitúcií Európskych spolo čenstiev a následne EÚ. Zmeny sa týkajú aj samotnej zmeny názvu tohto orgánu. Zmluva o založení ESUO ho pomenovala Zhromaždenie. Jeho prvým predsedom bol Belgi čan Paul Henri Spaak. V tomto období nemal tento orgán ve ľmi významné právomoci. Zmena nastala ke ď sa Zhromaždenie premenovalo na Európsky parlament. Pod ľa FIALU – PITROVEJ (2003) zmena postavenia Parlamentu v legislatívnej oblasti, kde spo čiatku pôsobil len ako konzulta čný orgán sa odohrávala postupne a nemala jednoduchý priebeh. To isté platilo tiež o posil ňovaní právomocí pri schva ľovaní rozpo čtu EÚ a pri procese prijímania nových členských krajín. Parlament, ktorý odvodzuje svoju legitimitu od všeobecných a priamych volieb a je volený každých pä ť rokov, má čoraz vä čší vplyv a rozsiahlejšie právomoci, ktoré získal najmä prostredníctvom Maastrichtskej a Amsterdamskej zmluvy. Tieto zmluvy zmenili Parlament z čisto poradného orgánu na zákonodarný orgán, vykonávajúci podobné rozhodnutia ako národné parlamenty. V sú časnosti je Európsky parlament rovnocenný partner s Radou ministrov a prechádza ceze ň vä čšina právnych predpisov, ktoré ovplyv ňujú každodenný život ob čanov Únie. (COX, 2003) WARLEIGH (2002) píše, že Európsky parlament má tri pracoviská, každé z nich je v inom členskom štáte – v Belgicku, v Luxembursku a vo Francúzsku. Oficiálne sídlo sa nachádza v Štrasburgu, kde sa europoslanci schádzajú jeden týžde ň v mesiaci na plenárnom zasadnutí. Medzitým poslanci zasadajú v stálych parlamentných výboroch v Bruseli. Sídlom predsedníctva Europarlamentu a generálneho sekretariátu je Luxemburg. V sú časnosti Európsky parlament tvorí 736 poslancov, ktorých úlohou je zastupova ť ob čanov. Rozdelenie po čtu kresiel v Parlamente môžeme vidie ť v tabu ľke č. 1. Na čele Parlamentu stojí predseda parlamentu, 14. júla 2009 bol zvolený do tejto funkcie Jerzy Buzek, ktorý bude túto pozíciu zastáva ť do januára 2012. Parlament
17
zohráva podstatnú úlohu pri príprave právnych predpisov napríklad z oblasti ochrany životného prostredia, práv spotrebite ľa, dopravy a vo ľného pohybu pracovníkov, tovarov a služieb at ď. (EUROPA, 2009 b)
Tabu ľka 1: Po čet kresiel v Európskom parlamente pod ľa krajín
Belgicko 22 Ma ďarsko 22
Bulharsko 17 Malta 5
Česká republika 22 Nemecko 99
Cyprus 6 Po ľsko 50
Dánsko 13 Portugalsko 22
Estónsko 6 Rakúsko 17
Fínsko 13 Rumunsko 33
Francúzsko 72 Slovensko 13
Grécko 22 Slovinsko 7
Holandsko 25 Španielsko 50
Írsko 12 Spojené 72 krá ľovstvo
Litva 12 Švédsko 18
Lotyšsko 8 Taliansko 72
Luxembursko 6 SPOLU 736 Zdroj: EUROPA 2009, vlastné zobrazenie
TÝ Č (2001) píše, že Parlament je nasledovne organizovaný. Na čele Parlamentu stojí predseda a pomocou 14 podpredsedov riadi všetky práce Parlamentu. Pôsobí tu celkom 20 stálych výborov napr. pre po ľnohospodárstvo, rozpo čet, zahrani čné veci, at ď. Okrem stálych výborov sa zria ďujú aj do časné vyšetrovacie výbory, ktoré skúmajú isté špecifické záležitosti. Na stránke EURÓPSKEHO PARLAMENTU (2011) sa uvádza, že každý členský štát si ur čuje svoj spôsob hlasovania, ale uplat ňuje rovnaké základné demokratické pravidlá – rovnos ť žien a mužov a tajné hlasovanie. Volebný vek je
18
stanovený na 18 rokov, výnimku tvorí len Rakúsko, kde je možné voli ť od 16 rokov. Členovia Európskeho parlamentu sa nezoskupujú pod ľa národnosti, ale pod ľa politickej príslušnosti a vykonávajú svoj mandát nezávislým spôsobom. Portál UNITE THE UNION (2008) informuje, že Európsky parlament má tri základné právomoci – legislatívnu, rozpo čtovú, kontrolnú: 1. Legislatívna právomoc - spolu s Radou Európskej únie má právomoc vydáva ť zákony. Skuto čnos ť, že ide o priamo volený orgán, pomáha zaru čova ť demokratickú legitimitu európskeho práva. 2. Kontrolná právomoc – Parlament vykonáva doh ľad nad všetkými inštitúciami EÚ, predovšetkým nad Európskou komisiou. Má právomoc schváli ť alebo zamietnu ť menovanie komisárov a tiež má právo odvola ť Komisiu ako celok. 3. Rozpo čtová právomoc – zdie ľa ju spolu s Radou Európskej únie. Môže teda ovplyv ňova ť výdavky EÚ, schva ľuje alebo zamieta rozpo čet v plnom rozsahu.
1.2.2 Rada Európskej únie Portál CIVITAS (2010) uvádza, že po čas histórie fungovania Európskeho spolo čenstva, sa rozpätie úloh Rady EÚ postupne rozširovalo, avšak neskôr prešli niektoré kompetencie zo zodpovednosti Rady na zodpovednos ť Komisie. V Rade Európskej únie sú zastúpené vlády členských štátov Únie. Každý členský štát má pridelený istý po čet hlasov, čo môžeme vy číta ť z tabu ľky č. 2. Spolu s Europarlamentom je Rada rozpo čtovým a legislatívnym orgánom. Najdôležitejším orgánom je v oblasti spolo čnej zahrani čnej a bezpe čnostnej politiky, ako aj justi čnej a policajnej spolupráce v trestných veciach. Radu tvoria príslušní ministri jednotlivých štátov. Napríklad pri všetkých rozhodnutiach týkajúcich sa spolo čnej po ľnohospodárskej politiky, sa v Rade stretnú ministri po ľnohospodárstva členských krajín. Predsedníctvo vedie minister toho štátu, ktorý v danom období vykonáva funkciu predsedníctva. Vo funkcii predsedníctva sa členské štáty pravidelne striedajú po šes ťmesa čných intervaloch. (EURÓPSKA KOMISIA, 2001) Pod ľa EUROPY (2004) má Rada Európskej únie 6 hlavných povinností. Rada schva ľuje európske právne predpisy, koordinuje hlavné hospodárske politiky členských štátov. Ďalej Rada uzatvára medzinárodné dohody EÚ s inými krajinami alebo medzinárodnými organizáciami, schva ľuje rozpo čet EÚ spolu s Európskym
19
parlamentom, vypracúva spolo čnú zahrani čnú a bezpe čnostnú politiku EÚ, koordinuje spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a policajnými zložkami v trestných veciach. TICHÝ a kol. (2006) konštatujú, že v rámci politickej spolupráce sa kladú na Radu nasledujúce úlohy. Ustanovuje postupy umož ňujúce členským štátom zjednocova ť svoje politiky vo ve ľmi širokých oblastiach, napr. v ekonomických, finan čných, zahrani čných záležitostiach. Zasiela členským štátom odporú čania, ktoré považuje za nevyhnutné alebo užito čné. KARAS – KRÁLIK (2007) tvrdia, že Rada má v oblasti tretieho piliera najmä legislatívne úlohy. Prijíma spolo čné postoje, rámcové rozhodnutia a predkladá členským štátom návrhy medzinárodných dohovorov. Rada je tiež oprávnená rozhodnú ť o presune agendy z tretieho piliera do prvého, komunitárneho piliera. Má široké legislatívne právomoci v oblasti vízovej, imigra čnej a azylovej politiky. Rada EÚ sa skladá s nasledujúcich formácií: 1. Rada pre všeobecné záležitosti a vonkajšie vz ťahy, 2. Rada pre hospodárske a finan čné záležitosti, 3. Rada pre spravodlivos ť a vnútorné záležitosti, 4. Rada pre zamestnanos ť,sociálnu politiku, zdravie a ochranu spotrebite ľa, 5. Rada pre konkurencieschopnos ť, 6. Rada pre dopravu, telekomunikácie a energetiku, 7. Rada pre po ľnohospodárstvo a rybolov, 8. Rada pre životné prostredie, 9. Rada pre vzdelávanie, mládež a kultúru. (EU2009, 2008)
Tabu ľka 2: Rozdelenie hlasov v Rade EÚ pod ľa jednotlivých štátov
Nemecko, Francúzsko, Taliansko, 29 Spojené krá ľovstvo Ve ľkej Británie a Severného Írska
Španielsko, Po ľsko 27
Rumunsko 14
Holandsko 13
20
Belgicko, Česká republika, Grécko, 12 Ma ďarsko, Portugalsko
Rakúsko, Bulharsko, Švédsko 10
Dánsko, Írsko, Litva, Slovensko, 7 Fínsko
Cyprus, Estónsko, Lotyšsko, 4 Luxembursko, Slovinsko
Malta 3
SPOLU 345 Zdroj : CONSILIUM 2007, vlastné zobrazenie
1.2.3 Európska rada ZACKER – WERNICKE (2004) uvádzajú, že Európska rada od roku 1975 sprostredkováva demokratickú legitimitu odvodenú od vlád členských štátov. Je predovšetkým orgánom, ktorý podporuje integráciu Spolo čenstva a a na starosti má politické vedenie a riadenie. Po čet členov má závislý od po čtu členských krajín. Skladá sa z hláv štátov alebo predsedov vlád a predsedu Komisie. V rámci nej je vyjadrený princíp solidarity, pretože zástupcovia členských štátov a Komisie ako orgánu Spolo čenstva majú spolo čne ur čova ť vývoj Únie. HOREHÁJ – KOLLÁRIKOVÁ (2002) popisujú, že Európska rada výrazne ovplyv ňuje integráciu a integra čnú politiku najmä od polovice osemdesiatych rokov. Európska rada využíva vo svojej práci materiály predtým iniciované v Komisií alebo Rade EÚ, jej poradnými orgánmi sú aj Hospodársky a sociálny výbor a Výbor pre regióny. Rozhodovanie sa deje na základe konsenzu. Zásadné otázky prerokovávané na jej zasadnutiach v kone čnom dôsledku vyžadujú všeobecný súhlas, hlasovanie býva zriedkavé. Štýl rokovania je bezprostrednejší v porovnaní s Radou Európskej Únie. BLAHOŽ – KLÍMA – SKÁLA (2003) považujú za 3 základné právomoci Európskej rady tieto oblasti: 1. Spolo čná zahrani čná a bezpe čnostná politika – tu hrá Európska rada zásadnú rolu najmä preto, že táto politika exituje iba na úrovni EÚ (medzivládna spolupráca). Za úspech v tejto oblasti považujú napr. stanovenie rámcovej spolo čnej politiky členských štátov vo či Rusku v roku 1999.
21
2. Policajná a justi čná spolupráca v trestných veciach – Európska rada hrá podstatnú úlohu pri prekonávaní bariér medzi členskými krajinami a tým pádom napomáha prehlbovaniu spolupráce medzi členmi EÚ. 3. Hospodárska a menová spolupráca – Európska rada sa zaoberá dvomi témami: vlastnou menovou úniou a zamestnanos ťou. V oblasti zamestnanosti Európska rada stanovuje základné smery spolo čnej politiky a necháva na Rade EÚ, aby tieto smery napl ňovala. Na druhej strane tak ako spomína ZBÍRAL (2007), od 90-tych rokov však nie je ve ľmi náro čné nájs ť aj isté zlyhania Európskej rady. Musela totiž rozhodova ť o stále vä čšom množstve záležitostí, na ktorých sa ministri v Rade nevedeli dohodnú ť. Za najvä čšie zlyhanie sa považuje priebeh summitu v Nice v roku 2000, kde odborníci kritizovali činnos ť Európskej rady najmä kvôli tomu, že Európska rada trávila ve ľa času nad prípravou nedôležitých textov a nad schva ľovaním množstva nepotrebných správ či dokonca sebaoslavovaním.
1.2.4 Európsky súdny dvor Súdny dvor bol založený v roku 1952 na základe Zmluvy o ESUO a sídli v Luxemburgu. Pod ľa SIMANA – SLAŠ ŤANA (2008) konanie jednotlivých zložiek štátnej moci vo vä čšine členských štátov podlieha v závislosti od ich ústavných tradícií súdnemu preskúmaniu vnútroštátnych súdov. Práve súdy plnia dôležitú úlohu pri uniformnom uplat ňovaní komunitárneho práva, z ktorého sú povinné rozhodnutia orgánov verejnej moci vychádza ť. Napriek tomu kontrola aplikácie komunitárneho práva členskými štátmi nie je ponechaná na ne samotné. Dodržiavanie práva pri výklade a uplat ňovaní zakladajúcich zmlúv zabezpe čujú v rámci svojich právomocí Súdny dvor a Súd prvého stup ňa, teda inštitúcie Spolo čenstiev. STRÁŽNICKÁ (2003) tvrdí, že rozsah úlohy Súdneho dvora je vymedzený obsahom primárneho a sekundárneho práva Spolo čenstva. Základom tohto systému sú ústavné princípy spolo čné členským štátom zakotvené v zmluve o EÚ a všeobecne formulované na princípoch slobody, demokracie, rešpektovania ľudských práv a právneho štátu. Ich výklad obsahuje rozsiahla judikatúra Súdneho dvora založená na axióme: Právo prevláda nad akouko ľvek inou úvahou. Do príslušnosti Európskeho súdneho dvora (oficiálne Súdneho dvora Európskych spolo čenstiev) patria spory medzi členskými štátmi, spory medzi Úniou a členskými
22
krajinami, medzi orgánmi a inštitúciami Európskej únie, ako aj jednotlivcami a EÚ. Okrem toho sa môžu sudcovia národných súdov obraca ť na Súdny dvor s problémami súvisiacimi s výkladom komunitárneho práva, ktoré nastali v rámci bežných procesov. (EURÓPSKA KOMISIA, 2001) EU 2009 (2008) uvádza, že Súdny dvor sa skladá z 27 sudcov a 8 generálnych advokátov, ktorých na základe dohody vyberajú vlády členských štátov na šes ťro čné obdobie. Na čele stojí predseda Súdneho dvora, ktorý riadi ich činnos ť a je volený na 3 roky s možnos ťou znovuzvolenia. V sú časnosti je to už od roku 2003 Vassilios Skouris. Súdny dvor môže zasada ť v pléne, vo ve ľkom senáte (13 sudcov) alebo v senátoch zložených z 5 či 3 sudcov. Sudcovia vykonávajú svoje funkcie nestranne a nezávisle. Súdny dvor vydáva rozhodnutia v prípadoch, ktoré mu boli predložené. Štyrmi najbežnejšími typmi prípadov sú: • Konanie o predbežnom rozhodnutí – ak má niektorý vnútroštátny súd pochybnosti o výklade alebo platnosti niektorého právneho predpisu EÚ, môže a niekedy dokonca musí požiada ť Súdny dvor o radu. Táto rada sa dáva vo forme „predbežného rozhodnutia´´. • Konanie súvisiace s nesplnením povinnosti – Komisia môže za čať tieto konania ak má dôvod domnieva ť sa, že členský štát si neplní svoje povinnosti vyplývajúce z práva EÚ. • Konanie súvisiace so zrušením – ak sa niektorý členský štát, Komisia, Rada alebo Parlament domnieva, že nejaký právny predpis EÚ je protiprávny, môžu požiada ť Súdny dvor, aby ho zrušil. • Konanie súvisiace s ne činnos ťou – Parlament, Komisia, Rada musia za istým podmienok prija ť ur čité rozhodnutia. Ak tak neurobia, môže by ť na ne podaná sťažnos ť Súdnemu dvoru. • Konanie týkajúce sa náhrady škody – Každý, komu vznikla škoda v dôsledku konania alebo nekonania Spolo čenstva, môže za čať súdne konanie na Súde prvého stup ňa. (EUROPA, 2003)
1.2.5 Európsky ú čtovný dvor Európsky ú čtovný dvor alebo Dvor audítorov je nezávislá inštitúcia, ktorá bola založená v roku 1975 a sídli v Luxemburgu. V rámci Európskej únie má ve ľmi
23
významnú úlohu. Jeho primárnou funkciou je kontrolova ť, či sa finan čné prostriedky EÚ používajú efektne, pod ľa predpisov a na ur čené ciele. (WARLEIGH, 2002) Na portáli EU 2009 (2008) sa píše, že Ú čtovný dvor kontroluje finan čné hospodárenie EÚ – príjmy a výdaje. Preveruje ú čtovné doklady všetkých inštitúcií EÚ, členských štátov aj ďalších subjektov, ktoré prijímajú finan čné prostriedky EÚ. Všetky finan čné operácie musia prebieha ť v súlade s európskym právom. Dvor audítorov nemá výkonné právomoci. Ke ď zistí, že niektorý z uvedených subjektov nezákonne zachádzal s financiami EÚ, môže informova ť príslušné inštitúcie. Jedenkrát ro čne vydáva Ú čtovný dvor výro čnú správu pre ostatné inštitúcie. V tejto správe podrobne hodnotí kontrolu príjmov a výdavkov, čo môže by ť podkladom pre postih orgánov. Účtovný dvor má približne 800 zamestnancov, ku ktorým patria prekladatelia, administratívni pracovníci a audítori, ktorí sú rozdelení do audítorských skupín. Pripravujú návrhy správ, o ktorých Dvor audítorov prijíma rozhodnutia. Audítori často podnikajú inšpek čné cesty do iných inštitúcií EÚ, členských štátov a do všetkých krajín, ktoré od EÚ dostávajú pomoc. Ak audítori zistia nejaký podvod či nezrovnalos ť, informujú o tom Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF). (EUROPA, 2009 b) Európsky ú čtovný dvor sa skladá z jedného štátneho príslušníka za každý členský štát a členovia sú vymenúvaní na obdobie šiestich rokov. Plní 3 úzko späté úlohy: • kontroluje príjmy a výdavky ES a EÚ, • kontroluje opodstatnenos ť a správnos ť výdavkov, • kontroluje správnos ť riadenia finan čných záležitostí ES/EÚ. (NRSR, 2005)
24
2 Cie ľ práce
Cie ľom našej bakalárskej práce je poskytnú ť čitate ľovi ucelený poh ľad na jednu z najdôležitejších inštitúcii Európskej únie a síce Európsku komisiu a tiež zdôrazni ť širokú škálu jej pôsobnosti. Zamerali sme sa na spreh ľadnenie a opísanie jej jednotlivých právomocí v sú časnosti a to v rámci fungovania Európskej únie ako celku, v sú činnosti s ostatnými inštitúciami Spolo čenstva. Predkladaná bakalárska práca sa orientuje najmä na štyri základné a rozhodujúce funkcie Európskej komisie. Definuje legislatívnu právomoc Komisie, v rámci ktorej je orgánom zákonodarnej iniciatívy. Ďalej sme v práci rozpracovali Európsku komisiu ako strážky ňu zmlúv, t.j. jej sank čné a kontrolné právomoci. Ako ďalšie sme charakterizovali jej iniciatívy ako výkonného orgánu. Túto funkciu plní vypracovávaním rôznych odporú čaní a stanovísk. Právomoc Komisie v oblasti medzinárodných vz ťahov znamená, že Komisia zastupuje Európsku úniu navonok. V rámci hlavného cie ľa, sme si vytý čili aj nieko ľko čiastkových cie ľov, bez ktorých by nebolo možné poda ť ucelené informácie o primárnom cieli : • analýza histórie Európskej komisie od po čiatkov vzniku inštitúcie až po jej existenciu v sú časnosti a stru čný preh ľad osobností na poste predsedov v rámci jednotlivých Spolo čenstiev, • analýza Komisie ako sú časti inštitucionálnej štruktúry Spolo čenstva, jej fungovania, zloženia a kreácie, t.j. oboznámenie s funkciou predsedu i s členmi Európskej komisie.
25
3 Metodika práce a metódy skúmania
Objektom skúmania je Európska komisia ako jedna z rozhodujúcich orgánov EÚ, jej historický vývoj a legislatívne, kontrolné, výkonné a iné úlohy. Na základe dosiahnutia spomenutého primárneho a čiastkových cie ľov, sme si stanovili nasledovný postup: • zhromaždenie potrebných informácií , na základe vyhľadania vhodnej bibliografie z knižných zdrojov a internetu, • preštudovanie vyh ľadaných zdrojov – kníh, právnych noriem, internetových odkazov, • vyh ľadanie pojmov a ich charakteristík potrebných na vypracovanie preh ľadu o sú časnom stave riešenej problematiky, • vypracovanie kone čného preh ľadu o primárnom a sekundárnych cie ľoch.
Informácie a údaje obsiahnuté v práci sme získali zo zdrojov Slovenskej po ľnohospodárskej knižnice pri SPU v Nitre, Akademickej knižnice Univerzity Komenského v Bratislave a preskúmaniu internetových odkazov, dostupných právnych noriem a zmlúv.
V predloženej práci sú použité nasledovné metódy vyhodnotenia a interpretácie výsledkov: • metóda selekcie, t.j. výberu použite ľnej a vhodnej bibliografie obsahujúcej potrebné informácie na vypracovanie práce • metóda vedeckej abstrakcie, t.j. vy ňatia nepodstatných údajov z vyh ľadaných zdrojov, • metóda analýzy, t.j. rozpracovania jednotlivých údajov a informácii, • metóda syntézy, t.j. zlú čenia poznatkov z rôznych zdrojov do jednej ucelenej podoby.
26
4 Výsledky práce
4.1 Historický vývoj Európskej komisie
Tak ako aj celá Európska únia a všetky jej inštitúcie, aj Európska komisia prechádzala nieko ľkými fázami, pokým ,,dospela´´ k dnešnej podobe jej usporiadania a fungovania. V rámci Komisie hovoríme o Vysokom úrade pre Európske spolo čenstvo uhlia a ocele, o Komisií pre Európske spolo čenstvo atómovej energie a o Komisií pre Európske hospodárske spolo čenstvo.
4.1.1 Vznik Európskej komisie Štruktúra dnešnej Európskej komisie je v prvom rade ovplyvnená už vnútorným usporiadaním ESUO, kedy sa vychádzalo z myšlienky, že je nutné vytvori ť akýsi medzinárodný orgán, ktorý zabezpe čí potreby ESUO, bez oh ľadu na požiadavky konkrétnych štátov. V prvom rade išlo o ochranu spolo čného trhu a o zabránenie rôznym protekcionistickým opatreniam.
4.1.1.1 Komisia pre ESUO V Európskom spolo čenstve uhlia a ocele sa v roku 1951 vytvoril najvyšší, nadnárodný a nezávislý orgán, ktorý bol odvolate ľný len Zhromaždením – Vysoký úrad. Vysoký úrad alebo tiež Vysoký komisariát mal sídlo v Luxembursku a autorom jeho návrhu bol Jean Monnet, ktorý sa stal aj jeho prvým predsedom. Zmluva o ESUO stanovila štruktúru Vysokého úradu nasledovne: „ Vysoký úrad je zložený z deviatich členov vybratých na základe ich spôsobilosti a menovaných na šes ť rokov. ´´ ( čl. 9 zmluvy o ESUO). Menovanie členov bolo stanovené tak, že „vlády členských krajín menujú osem členov a tí potom menujú deviateho člena. Ten je zvolený v prípade, ak získa minimálne pä ť hlasov. ´´ ( čl. 10 zmluvy o ESUO). Členovia Vysokého komisariátu boli obmie ňaní každé dva roky. Pozoruhodným aspektom bola možnos ť členských štátov použi ť právo veta, pri výmene jednotlivých kandidátov. Právo veta bolo však v obmedzenej miere, pretože „ak niektorá vláda použila svoje právo veta vo či dvom osobám pri vystriedaní jednotlivého člena, môže každá iná vláda každé ďalšie použitie tohto práva pri tom istom striedaní
27
vznies ť na Súd. Tento súd môže vyhlási ť použité právo veta za neplatné, ak ho považuje za zneužité. ´´ ( čl.10 zmluvy o ESUO). Tento postup bol platný výlu čne pre ESUO. Samostatnos ť Komisie ESUO bola podporená aj jej vlastnými príjmami, ktoré získavala z ciel spolo čného trhu. Mala právomoc zavies ť akési obmedzenie výroby v podnikoch v čase krízy a tiež poskytova ť ur čitým podnikom podporu za vidinou zvýšenia zamestnanosti. Tvorca myšlienky o Vysokom komisariáte predpokladal postupné zjednocovanie cie ľov členských krajín v jednotné spolo čné záujmy. Avšak tento predpoklad sa nenaplnil a to napríklad v čase hospodárskeho úpadku v roku 1959, kedy Radou nebolo odhlasované rozhodnutie Vysokého úradu o úprave ťažobných kapacít uhlia. Tu sa ukázalo, že pri komplikáciách štáty uprednost ňujú svoje vlastné potreby pred potrebami jednotného trhu.
4.1.1.2 Komisia pre EUROATOM a EHS Zmluvy o EUROATOME a EHS už túto inštitúciu nazývali Komisia. V týchto „spolkoch´´ došlo ku zoslabeniu pôsobenia Komisie kvôli presunu rozhodovacích právomocí na Radu. Komisia pre EHS bola zložená z deviatich členov nominovaných členskými štátmi na štvorro čné funk čné obdobie s možnos ťou opakovanej vo ľby. D ĺžka funk čného obdobia členov mala zabezpe čiť súvislos ť stanovených zámerov a tiež ich kontrolu. Komisiu riadil a zastupoval predseda Komisie v sú činnosti s dvomi podpredsedami. Vo ľba predsedu zohrávala významnú úlohu, pretože predseda stanovoval úlohy, napomáhal integra čnému zblíženiu a až týmto postom našla Komisia svoje postavenie medzi ďalšími inštitúciami. Predseda bol volený spolo čným súhlasom členských krajín zastúpených v Rade. EUROATOM Komisia vznikla v roku 1958 tiež ako nadnárodný orgán Spolo čenstva pre atómovú energiu. Výber členov bol obdobne vyberaný na základe univerzálnej spôsobilosti avšak po čet jej členov sa znížil na pä ť. Výstavba, funk čné obdobie, funkcie a spôsoby jej vo ľby sú ve ľmi podobné s Komisiou pre EHS.
28
4.1.2 Osobnosti ako predsedovia Komisie Predseda Komisie má vcelku významný vplyv na fungovanie Komisie, ovplyv ňuje činnos ť jednotlivých komisárov. V histórií európskej integrácie sa vystriedalo viacero „vodcov´´ Komisie. Niektorí po čas svojho pôsobenia dosiahli pre Komisiu aj pre celé Spolo čenstvo viaceré významné méty, niektorí práve naopak ve ľkú zodpovednos ť za celý úrad funk čne nezvládli.
4.1.2.1 Predsedovia Vysokého úradu a Komisie EUROATOM V rámci Vysokého úradu (VÚ) Európskeho spolo čenstva pre uhlie a oce ľ bolo v histórii šes ť predsedov ale pravdepodobne najvýznamnejší spomedzi nich bol úplne prvý predseda v histórii Komisie, Jean Monnet. On bol hlavným podnecovate ľom tzv. Schumanovej deklarácie, ktorá viedla k vytvoreniu prvého Spolo čenstva v Európe a tým pádom sa práve on považuje za ústredného tvorcu Európskej únie. V Európskom spolo čenstve pre atómovú energiu túto funkciu zastávali 3 Francúzi. Prvým bol Louis Armand, ako druhý nastúpil Etienne Hirsch a po ňom bol zvolený Pierre Chatenet. Všetkých týchto predsedov Vysokého úradu a Komisie EUROATOMU nazna čuje tabu ľka č.3 na nasledujúcej strane, v ktorej sú ku každej osobnosti priradené aj roky ich pôsobenia.
Tabu ľka 3: Osobnosti na poste predsedu VÚ a Komisie EUROATOMU
Obdobie Meno predsedu a národnos ť
1952 - 1955 Jean Monnet (Francúzsko)
1955 - 1958 René Mayer (Francúzsko)
1958 - 1959 Paul Finet (Belgicko)
1959 - 1963 Piero Malvestiti (Taliansko)
1963 - 1967 Rinaldo del Bo (Taliansko)
1867 - prechodné Albert Copé (Belgicko) obdobie do zlú čenia Komisií
29
1958 – 1959 Louis Armand (Francúzsko)
1959 – 1962 Etienne Hirsch ( Francúzsko)
1962 - 1967 Pierre Chatenet (Francúzsko)
Zdroj: MAZÁK – JÁNOŠÍKOVÁ 2009, vlastné zobrazenie
4.1.2.2 Predsedovia v Komisii EHS Prvým predsedom Komisie EHS sa stal v roku 1958 Nemec, bývalý štátny tajomník ministerstva zahrani čných vecí Walter Hallstein, ktorému sa dáva prívlastok ,,silný´´ predseda. Do funkcie bol dosadený na dve funk čné obdobia po sebe (1958 – 1962, 1962 – 1967) a jeho predsedníctvo býva často ozna čované za jedno z najvplyvnejších v histórii. Hallsteinovou hlavnou úlohou bolo vykonštruovanie administratívneho aparátu. On zastával pri personálnom výbere myšlienku, že Komisia by nemala by ť svojim členským štátom vzdialená a preto povolával úradníkov z administratív ministerstiev členských krajín. V 60-tych rokoch však Komisia vedená Walterom Hallsteinom nezodpovedala predstavám Francúzskej vlády. Prvým signálom prichádzajúcich komplikácií bolo ke ď Francúzsko pod vedením prezidenta Charlesa de Gaulle využilo právo veta pri otázke vstupu Ve ľkej Británie bez akýchko ľvek konzultácii s ostatnými členmi Spolo čenstva či Komisiou, ktorá pripravovala priebeh vstupu novej krajiny. Pre Komisiu tento incident znamenal krok spä ť – stratila autoritu a uznanie na medzinárodnej scéne. V roku 1965 bola podpísaná Zlu čovacia zmluva, ktorá stmelila dve Komisie a Vysoký úrad do jednej Komisie Európskych spolo čenstiev. Problémom bolo sídlo Komisie a po čet komisárov, ktorý sa vyriešil tak, že komisárov malo by ť devä ť a sídlom Komisie sa stal Brusel. Napriek tomu bolo postavenie Komisie oslabené, predsedami boli menej významní politici a Komisia sa tak márne snažila o dôstojné partnerstvo s členskými štátmi. V roku 1966 bol podpísaný Luxemburský kompromis, ktorý však v kone čnom dôsledku neznamenal pre Komisiu ni č dobré ale práve naopak oslabil jej vplyv. Kompromis znamenal navrátenie ku jednomyse ľnému spôsobu hlasovania, kde zmluvy
30
pôvodne predpokladali použitie pružnejšej kvalifikovanej vä čšiny. Luxemburský kompromis tiež odložil vyriešenie otázky o vlastných príjmoch a preniesol kontrolu legislatívneho procesu pod kompetencie Rady ministrov. Toto pozmenenie vz ťahov medzi Komisiou a Radou sa často nazýva ako dekalóg.
4.1.2.3 Predsedovia Komisie Európskych Spolo čenstiev Ako ďalší nastúpil na post predsedu Komisie Jean-Jacques Rey, ktorý mal ako hlavnú úlohu zvládnutie kvantitatívneho rozšírenia Komisie po zlú čení. Reyova Komisia sa usilovala aj o zastupovanie záujmov Spolo čenstiev na GATT a rozvíjanie vz ťahov s africkými krajinami. Pokúsil sa aj o reformu spolo čnej agrárnej politiky predložením tzv. Mansholtovho plánu, ktorý sa však nepodarilo presadi ť. Po Reyovi bol na čelo Komisie zvolený Talian Franco Maria Malfatti. Významným krokom za jeho vlády bolo zavedenie vlastných príjmov. Komisia svoju pozornos ť orientovala na pristúpenie nových členských krajín a to Dánska, Nórska, Írska a Ve ľkej Británie. Po odstúpení Malfattiho prevzal jeho miesto Sicco Mansholt. Inicioval a tiež stabilizoval rôzne nové programy, napríklad v oblasti ochrany životného prostredia. Ako ďalší nastúpil francúzsky predseda Xavier Ortoli. Jeho hlavnou funkciou mala by ť úprava po čtu komisárov v dôsledku pristúpenia Írska, Dánska a VB. Napriek jeho snahe sa mu nepodarilo vyvinú ť funk čný administratívny aparát a tak došlo znovu k oslabeniu Komisie v prospech Európskej rady, ktorá v tom období vznikala. Po Ortolim sa stal predsedom Komisie bývalý minister financií Ve ľkej Británie Roy Jenkins. Jeho Komisia prispela ku riešeniu menovej otázky , viedla zložité rozpravy o vstupe Grécka, pokúsila sa o reformy vnútra Spolo čenstva – sám sa podie ľal na zostavovaní nominácií kandidátov. Po Jenkinsonovi bol menovaný za predsedu Komisie bývalý luxemburský ministerský predseda Gast Thorn. Venoval sa reformám týkajúcich sa inštitucionálnemu usporiadaniu, prispel ku spolupráci v oblasti priemyslu a rybolovu a zav ŕšil sled rozširovania o krajiny juhu. Po týchto nie ve ľmi významných predsedoch, nastala zmena, ke ď sa na čelo tohto orgánu v roku 1985 postavil Francúz Jacques Delors. Po čas jeho pôsobenia sa Komisia opä ť ocitla v ústredí politiky Spolo čenstva a výrazne sa posilnil jej hlas. Delors bol
31
presved čený o nutnosti dokon čenia jednotného trhu a zavedení Hospodárskej a menovej únie. Sústredil sa aj na otázku financovania ES, zaviedol tzv. Delorsov balík I. a Delorsov balík II. Delors bol v roku 1989 opätovne zvolený do funkcie, kedy Spolo čenstvo riešilo zjednocovanie Nemecka a rozvíjalo vzťahy s východnou a strednou Európou. Jaques Delors bol predsedom až do roku 1995. Za nástupcu Delorsa bol vybraný Luxembur čan Jacques Santer. Jeho predsedníctvo sa skon čilo pred časne po podaní demisie v marci 1999, kedy členovia jeho Komisie boli obvinení z korupcie a nahradil ho do Španiel Manuel Marín. Po tomto škandále, ktorý otriasol celou EÚ, bol na čelo Komisie dosadený Talian Roman Prodi, ktorý sa snažil napravi ť negatívny obraz o Komisii. Najvä čším úspechom jeho Komisie bolo zvládnutie najmarkantnejšieho rozšírenia Únie v roku 2004 o desa ť nových členských krajín. Posledným predsedom Komisie, ktorý je na čele aj v sú časnosti je José Manuel Barroso z Portugalska. Komisii vládne už druhé funkčné obdobie, ktoré bude trva ť do roku 2014. Je zrejmé, že ani jeho Komisia nemá vo či ostatným orgánom EÚ najmocnejšie postavenie. Za čiatky a konce zastávania úradu jednotlivých Predsedov Komisie ES nazna čuje tabu ľka č. 4.
Tabu ľka 4: Osobnosti na poste predsedu Komisie ES
Obdobie Meno predsedu a národnos ť
1967 – 1970 Jean Rey (Belgicko)
1970 – 1973 Franco Maria Malfatti (Taliansko)
1973 – 1977 Francois – Xavier Ortoli (Francúzsko)
1977 – 1981 Roy Jenkins (Ve ľká Británia)
1981 – 1985 Gaston Thorn (Luxembursko)
1985 – 1995 Jacques Delors (Francúzsko)
1995 – 1999 Jacques Santer (Luxembursko)
1999 – 2004 Romano Prodi (Taliansko)
2004 - 2014 José Manuel Barroso (Portugalsko)
Zdroj: MAZÁK – JÁNOŠÍKOVÁ 2009, vlastné zobrazenie
32
4.1.3 Lisabonská zmluva a Európska komisia Lisabonská zmluva je pravdepodobne najvýraznejšou a najdôležitejšou reformou v rámci EÚ za posledných pár rokov. Je doplnením doterajších zmlúv. Ke ďže sa táto zmluva bezprostredne dotýka celej Únie, ani Európska komisia nezostala výnimkou. Zmluva vstúpila do platnosti 1. 12. 2009. Jej ú čelom je úspešne sa potýka ť s nástrahami dnešného sveta a rieši ť aktuálne problémy ako otázky bezpe čnej energetiky, globalizáciu či zmeny klímy. Zmeny sa týkajú aj inštitucionálnej štruktúry EÚ za vidinou efektívnejšieho a jednotnejšieho fungovania. Významné zmeny, ktoré zmluva prináša: • možnos ť navráti ť niektoré právomoci EÚ naspä ť členským štátom, • možnos ť vystúpenia z EÚ, • v niektorých oblastiach sa ruší právo veta členských štátov k rozhodnutiam EÚ, • vytvorenie spolo čnej energetickej politiky a spolo čný boj proti zmenám klímy a vzájomná pomoc pri teroristických útokoch a katastrofách, • rozšírenie právomocí národných parlamentov v rozhodovacích procesoch, ale aj právomocí Európskeho parlamentu. Lisabonská zmluva priniesla aj také transformácie, ktoré sa priamo týkajú Európskej komisie a majú výrazný vplyv na jej každodennú činnos ť a to: • Kým EÚ nebude ma ť viac členov ako 27 na počte komisárov, t.j. sú časných 27 sa ni č nemení. Ak sa po budúcom rozšírení rozhodnú členské krajiny Únie o zúžení po čtu komisárov, prebehne to na rota čnom princípe a po čet komisárov sa zníži na dve tretiny, čiže na 18 komisárov. • Je posilnená právomoc predsedu Komisie. Môže ur čova ť zloženie kolégia a tiež má právo vyzva ť ktoréhoko ľvek komisára aby sa vzdal svojej funkcie. • Zavedené bolo bezprostredné spojenie medzi výberom kandidáta na post predsedu Komisie a parlamentnými vo ľbami. Toto zna čí, že tá politická skupina, ktorá získa v Parlamente EÚ najvyšší po čet mandátov, bude ma ť i právo da ť návrh na predsedu Komisie. • Podpredseda Komisie je Vysoký predstavite ľ Únie pre zahrani čné veci a bezpe čnostnú politiku a bude zodpoveda ť za spolo čnú bezpe čnostnú a zahrani čnú politiku. Ide o splynutie dvoch funkcií: Vysokého predstavite ľa pre spolo čnú zahrani čnú a bezpe čnostnú politiku a komisára Komisie pre vonkajšie vzťahy. Pri výkone jeho
33
postu ho má podporova ť Európska služba pre vonkajšiu činnos ť, ktorá vzniká zlú čením členov diplomatických zborov krajín Únie a úradníkov z Komisie a Rady EÚ. • Ke ďže zmluva priniesla ob čanom Únie novú možnos ť ich zapojenia do tvorby politík, tzv. iniciatívu ob čanov, milión z ob čanov EÚ má možnos ť vyzva ť Komisiu, aby predložila návrh v takých oblastiach, ktoré patria do kompetencií Spolo čenstva.
4.2 Európska komisia ako sú čas ť inštitucionálnej štruktúry Európskej únie
V rámci Európskej únie dochádza k prerozde ľovaniu právomocí a kompetencií medzi jednotlivými zložkami celého Spolo čenstva. Základ štruktúry EÚ tvorí tzv. inštitucionálny trojuholník zložený z Európskeho parlamentu, Rady EÚ a Európskej komisie. Každá z týchto inštitúcii je postavená na vlastných princípoch a pravidlách, má svojské usporiadanie i fungovanie. Európska komisia má hlavné sídlo v Bruseli. Práve Komisia je najdôležitejším výkonným orgánom a zohráva významnú úlohu v ochrane záujmov celej Európskej únie. Na rozdiel od Rady, ktorej prvotnou úlohou je reprezentova ť záujmy členských krajín a Európskeho parlamentu, ktorý naopak háji potreby ob čanov Únie. Európska komisia je kolektívny, supranacionálny a kolegiálny orgán Spolo čenstva.
4.2.1 Zloženie Európskej komisie Európska komisia sa dnes skladá z 27 členov, z ktorých jeden je predseda a sedem podpredsedov Komisie. Sú nezávislými odborníkmi v ur čitej politickej sfére, politikmi, bývalými ministrami vlády alebo vysokými úradníkmi členských krajín a nazývajú sa kolégium komisárov. Sú vymenúvaní na základe ich náležitých schopností a svoju funkciu musia vykonáva ť vo všeobecnom záujme. Od momentu vymenovania sú komisári povinní kona ť v záujme Európskej únie ako jedného celku a nie v záujme jednotlivých členských štátov. Komisári zasadajú aspo ň jedenkrát za týžde ň. Musia sa vyhnú ť takému konaniu, ktoré nie je zlu čite ľné s ich úlohou a nesmú vykonáva ť po čas svojej funkcie žiadne neplatené či platené zamestnanie okrem akademických a vedeckých aktivít. Za
34
kompatibilné s týmto postom sa považuje členstvo v profesijných, kultúrnych a politických organizáciách a aj členstvo v miestnom alebo obecnom zastupite ľstve. Po čas vývoja EÚ bolo funk čné obdobie členov Komisie rôzne. V sú časnosti Komisári ostávajú vo funkcií pä ť rokov. V Európskom spolo čenstve pre uhlie a oce ľ vykonávali svoju funkciu šes ť rokov, v Európskom hospodárskom spolo čenstve a Európskom spolo čenstve pre atómovú energiu štyri roky. Na základe oblastí, v ktorých jednotliví komisári pôsobia, rozlišujeme v sú časnej Európskej komisií nasledovných 26 sfér pôsobnosti komisárov (mená sú časných komisárov, ich národnosti – vi ď Príloha č.1): Spravodlivos ť, základné práva a ob čianstvo, Doprava, Priemysel a podnikanie, Hospodárska sú ťaž, Medziinštitucionálne vz ťahy, Digitálna agenda, Hospodárske a menové záležitosti, Vnútorný trh a služby, Životné prostredie, Rozvoj, Vzdelávanie, kultúra, viacjazy čnos ť a mládež, Obchod, Výskum, inovácie a veda, Dane, colná únia, audit a boj proti podvodom, Zdravie a ochrana spotrebite ľa, Energetika, Opatrenia na ochranu klímy, Rozpo čet a finan čné plánovanie, Námorné záležitosti a rybné hospodárstvo, Regionálna politika, Zamestnanos ť, sociálne záležitosti a za členenie, Medzinárodná spolupráca, humanitárna pomoc a reakcia na krízy, Rozšírenie a susedská politika, Vnútorné záležitosti, Po ľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, Zahrani čné veci a bezpe čnostná politika.
4.2.2 Proces tvorby Európskej komisie Proces vymenovávania konkrétnych členov Komisie pozostáva z viacerých fáz a to: 1. Vlády jednotlivých krajín sa dohodnú na vymenovaní predsedu Komisie a tohto predsedu musí schváli ť Európsky parlament. 2. Na novo vymenovaný Predseda Komisie po rozprave s vládami členských štátov vyberie ostatných členov Komisie. 3. Rada musí schváli ť navrhovaných kandidátov kvalifikovanou vä čšinou a ďalej posunie tento zoznam na schválenie Parlamentu a ten vedie s každým kandidátom pohovor a zvolí si svoje stanovisko. 4. Po schválení nominantov Parlamentom, Rada vymenuje oficiálne novú Komisiu.
35
Po prijatí Lisabonskej zmluvy existujú 2 spôsoby kreácie Komisie na základe časového prístupu: 1. Po čet komisárov do roku 2014 zodpovedá po čtu členských štátov EÚ. Každý členský štát má v Komisií jedného komisára. 2. Po čet komisárov sa v novom volebnom období, čiže po roku 2014 zníži na 18 komisárov (2/3 z po čtu komisárov dnes). Každá členská krajina bude ma ť svojho komisára dva razy z troch po sebe idúcich funk čných období.
4.2.3 Fungovanie Európskej komisie Komisia je orgán fungujúci na kolektívnom princípe, čo zna čí, že rozhodnutia nie sú prijímané jej jednotlivými členmi ale orgánom ako celkom. Jej fungovanie a organizáciu riadi predseda Komisie, ktorý má podstatný vplyv na výber ďalších členov inštitúcie a tiež má právomoc zmeni ť rozdelenie rezortov aj behom funk čného obdobia. Práca Komisie je organizovaná do ur čitých sfér alebo orgánov, ktoré jej napomáhajú pri výkonávaní úloh. Tzv. Generálne riadite ľstvá, ktoré majú znaky podobné ministerstvám, sú odvetvovo orientované orgány. DG nesú zodpovednos ť za legislatívne návrhy, ktoré sa stávajú úradnými až ke ď ich schváli Komisia. Zriadené sú aj kabinety jednotlivých komisárov, ktorých úlohou je pomáha ť a radi ť komisárom pri výkone ich funkcií. Rozlišujeme štyri hlavné funkcie kabinetov: asistencia komisárovi, prispievanie k uskuto čň ovaniu jeho politických zámerov, starostlivos ť o administratívne záležitosti a udržiavanie vz ťahov s členskými krajinami. Nápomocné sú i rôzne služby, napríklad právne, tlmo čnícke služby či úrady štatistickej evidencie a generálny sekretariát, ktorý organizuje sú činnos ť s ostatnými orgánmi EÚ a členskými krajinami. Komisia za svoju činnos ť zodpovedá Európskemu parlamentu. Ak jej Parlament vysloví nedôveru, Komisia ako celok musí odstúpi ť. Funkcia komisára môže zaniknú ť viacerými spôsobmi: uplynutím funk čnej lehoty alebo odstúpením či smr ťou. Ak dôjde ku odstúpeniu alebo uvo ľneniu člena Komisie, jeho miesto je nahradené novým členom na základe spolo čnej dohody do konca príslušného obdobia.
36
4.3 Právomoci Európskej komisie
Je zrejmé, že pri postupnom vývoji integrácie Európy, dochádzalo medzi inštitúciami Európskej únie k efektívnejšiemu prerozde ľovaniu kompetencií. Rôzne zmluvy (napr. Maastrichtská zmluva, Zmluva z Nice, JEA, Lisabonská zmluva) pripisovali jednotlivé kompetencie pod zodpovednos ť konkrétnych orgánov. Dnes sa hlavné právomoci ovplyv ňujúce fungovanie a smerovanie politík Únie delia medzi štyri k ľúčové inštitúcie Spolo čenstva. Európsky parlament vykonáva v prvom rade legislatívne funkcie – je rozhodujúcim prvkom pri schva ľovaní právnych predpisov. V spolupráci s Parlamentom je Rada EÚ pravdepodobne najdôležitejším rozhodujúcim orgánom, koordinuje a vypracúva najdôležitejšie politiky Spolo čenstva. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch inštitúcii, Európska rada nevykonáva zákonodarné činnosti, ale ur čuje celkové smerovanie Únie ako celku. Medzi hlavné právomoci Európskej komisie patria štyri nasledujúce funkcie. Vykonáva legislatívnu, kontrolnú, exekutívnu funkciu a tiež sa participuje v oblasti vz ťahov medzi EÚ a ostatnými štátmi. V rámci prvej spomenutej - legislatívnej funkcie sa Komisia podie ľa na kreácii práva Spolo čenstva. Kontrolná právomoc znamená, že Komisia vykonáva doh ľad nad dodržiavaním zákonných predpisov. Exekutívnu funkciu vykonáva prostredníctvom stanovísk alebo odporú čaní smerujúcich ku členským štátom. Vonkajšie vz ťahy ovplyv ňuje pomocou rôznych predkladaných návrhov, vedie rokovania s príslušnými krajinami a medzinárodnými organizáciami. Medzi ďalšie úlohy, za ktoré zodpovedá Komisia zara ďujeme napríklad rozpo čtovú iniciatívu – Komisia navrhuje rozpo čet ES.
4.3.1 Legislatívne právomoci Originálnu legislatívnu právomoc má v prvom rade Európsky parlament a Rada Európskej únie. V rámci činnosti Európskej komisie legislatívna právomoc znamená dva druhy funkcií. Ako prvá je funkcia Komisie ako iniciatívneho monopolu v oblasti legislatívy. Druhou právomocou je delegovaná právomoc Komisie, ktorú na ňu preniesla Rada EÚ. Okrem nich má v istých prípadoch Komisia právomoc sama prijíma ť smernice a nariadenia, napríklad pri predpisoch týkajúcich sa slobodného pohybu pracovníkov
37
v Únii alebo pri rozhodnutiach a verejných podnikoch. Týchto prípadov je však naozaj iba minimálny po čet.
4.3.1.1 Komisia ako iniciatívny monopol Komisia ako iniciatívny monopol či motor Spolo čenstva zohráva pri legislatívnom procese nezastupite ľnú úlohu. Iniciatívna funkcia spo číva na jednej strane v predkladaní návrhov právnych aktov Rade a na druhej strane v práve predklada ť stanoviská a pripomienky. Rada prijíma právne akty na návrh Komisie. Z tohto jasne vyplýva, že Komisia je dôležitým článkom pri prijímaní legislatívy, a že Rada bez návrhu Komisie nemôže rozhodova ť. Toto právo Komisie je vidite ľné pri viac ako 250 ustanoveniach a vo viac ako 160 článkoch ZES. Parlament aj Rada môžu v prípade ne činnosti Komisiu vyzva ť, aby v konkrétnej oblasti položila právny návrh. Ak sa Komisia rozhodne návrh nepredloži ť, je jej povinnos ťou oznámi ť Rade dôvody jej nekonania. Konkrétne návrhy Komisie bývajú zverej ňované v C sérii Úradného vestníku ES, čím je zabezpe čená možnos ť reakcie na návrh ďalšími orgánmi či inými subjektmi. V rámci podávania legislatívnych návrhov Komisia vydáva tzv. Zelené a Biele knihy. Zelená kniha je len akýmsi súborom ideí, ktoré by mali slúži ť ako podklad pre vypracovávanie návrhov do budúcna. Biela kniha je naproti tomu akýsi komplex návrhov v ur čitej politickej oblasti, ale na rozdiel od Zelenej knihy je to oficiálny dokument. Je zrejmé, že Lisabonskou zmluvou došlo ku pozmeneniu pravidiel aj v oblasti navrhovania zákonov. Členským štátom bola priznaná právomoc legislatívnej iniciatívy. Taktiež odporú čania Európskej centrálnej banky, iniciatívna činnos ť Európskeho parlamentu, žiadosti Európskej investi čnej banky, Súdneho dvora sa považujú v osobitých prípadoch za iniciatívnu právomoc v zákonodarnej sfére. Možno však konštatova ť, že aj napriek týmto skuto čnostiam je Komisia na ďalej motorom Spolo čenstva.
38
4.3.1.2 Právomoci Komisie v ďalších fázach zákonodarného procesu Ke ďže je Komisia ve ľmi podstatným prvkom pri prijímaní legislatívy, ani po odovzdaní návrhov úplne nestráca vplyv na zákonodarný proces. V jej kompetenciách je to, že môže kedyko ľvek do momentu schválenia návrhu Radou, svoj pôvodný návrh pozmeni ť či dokonca vzia ť ho spä ť. Ak sa Rada rozhodne pri prijímaní aktov pozmeni ť návrh predložený Komisiou, môže, ale len v prípade, že sa na tom jednomyse ľne zhodne. Samozrejme, nemôže úplne zmeni ť ráz právneho návrhu. Tak ako aj v iných oblastiach, aj pri legislatívnom procese platí zásada vzájomnej konzultácie medzi Komisiu, Radou a Parlamentom, snaha o predchádzanie sporov a dosiahnutie kompromisu.
4.3.1.3 Delegovaná zákonodarná právomoc Komisie V ur čitých oblastiach vykonáva Komisia právomoci, ktoré delegovaním na ňu preniesla Rada EÚ, aby sa uskuto čnili Radou stanovené pravidlá. V rámci týchto pravidiel je Komisia oprávnená vykonáva ť prijaté akty a vydáva ť predpisy. Komisia tak vlastne plní výkonnú funkciu, môže aktívne odpovedať na zmenu podmienok. Delegované právne akty tvoria vä čšinu druhotných (sekundárnych) právnych aktov. Komisia vydáva o mnoho viac nariadení či smerníc ako Rada, resp. Rada s Parlamentom. Vä čšia čas ť z týchto nariadení je ve ľmi technického alebo správneho charakteru, napr. sú to nariadenia z oblasti hospodárskej sú ťaže i po ľnohospodárstva (zmeny cien komodít v spolo čnej agrárnej politike). Pri procese delegovania je ve ľmi dôležité, aby bola presne ur čená miera delegovaných právomocí. Rada smie Komisii zveri ť na zodpovednos ť v celku široký priestor kompetencií, napr. aj možnos ť udelenia rôznych postihov a pokút. Ke ďže členské štáty a Rada EÚ nechceli necha ť Komisii úplnú vo ľnos ť pri výkone spomínaných delegovaných právomocí, bolo nutné vytvori ť isté výbory, ktoré by jednak obhajovali záujmy členských krajín v riešených otázkach a na druhej strane by vykonávali kontrolu nad delegovanými právomoci Komisie. Súbor takýchto orgánov sa nazýva inštitút komitológie. V roku 1987 bolo Radou prijaté rozhodnutie, ktoré upravovalo činnos ť komitológie. Tieto pravidlá však narazili na odpor Európskeho parlamentu, ktorý na komitológie nemal prakticky žiaden dosah napriek jeho rozširujúcim sa právomociam
39
v oblasti spolurozhodovania. Kvôli tomu v roku 1999 Rada prijala ďalšie rozhodnutie, ktorým priznala Parlamentu istú mieru právomocí v kontrole delegovaných právomocí Komisie. Výbory sa skladajú z predstavite ľov vlád národov (najmä ministerských úradníkov) a ich rozhodnutia sú prijímané kvalifikovanou vä čšinou. Predsedá im zástupca Komisie. Komisia je povinná pred prijatím aktu, konzultova ť ho s príslušným výborom. Existujú tri druhy výborov: 1. Poradné výbory – podávajú nezáväzné stanoviská. Komisia je povinná pred vydaním predpisu získa ť stanovisko výboru. Je povinná bra ť čo možno najvä čší oh ľad na prijaté stanovisko. 2. Právne výbory – môžu podáva ť pozitívne či negatívne stanoviská. Ak vydá výbor pozitívne stanovisko, Komisia akt príjme a ten hne ď nadobudne ú činnos ť. V opa čnom prípade alebo ak nepodá žiadne stanovisko, Komisia príjme akt neskoršie max. o tri mesiace. Po čas tejto lehoty ho môže Rada zruši ť alebo zmeni ť. Ak Rada nerozhodne v stanovenom limite, právny akt nadobudne ú činnos ť. Tieto výbory sa nazývajú aj regulatívne. 3. Riadiace výbory – pracujú obdobne ako právne výbory. Ak výbor podá záporné stanovisko, Komisia akt nesmie prija ť. Predloží návrh Rade, ktorá uskuto čň uje rozhodnutia kvalifikovanou vä čšinou, po prípade ak zmení návrh Komisie, tak jednomyse ľne. Ak v lehote troch mesiacov Rada nerozhodne, Komisia návrh znovu predloží na preskúmanie Rade. Tá smie celkovo zamietnu ť návrh a takto zruší výkon delegovaných právomocí Komisie. Niektoré výbory tvoriace komitológiu majú úzko vymedzené činnosti, niektoré v celku široký rámec pôsobnosti. Výbory s Komisiou ve ľmi tesne spolupracujú a snažia sa vo všetkých možných oblastiach prijímania delegovaných aktov dosahova ť konsenzus. Systém komitológie má isté pozitívne stránky ako napr., že pomáha implementácii právnych predpisov a rýchlo reaguje na meniace sa podmienky, zabra ňuje neobmedzenému výkonu právomocí Komisie. Komitológie majú však aj okrem spomenutých pozitív i negatívne prvky a to napríklad, že ich činnos ť vedie k tomu, že zna čnú čas ť zákonodarnej činnosti vykonávajú v kone čnom dôsledku nevolení úradníci. Je taktiež známe, že rozhodnutia výborov nie sú napadnute ľné žalobou za neplatnos ť, t.j. ich činnos ť je vy ňatá spod kontroly Súdneho dvora.
40
4.3.2 Kontrolné právomoci Žiaden inštitucionálny mechanizmus nedokáže fungovať bez kontrolného aparátu. Ľudia v Európskej únii potrebujú ma ť pocit, že nie len na národnom stupni jestvujú zložky, ktoré zabra ňujú porušovaniu práva, ale aj v nadnárodnom zmysle v rámci EÚ sú zriadené isté mechanizmy , ktoré takúto úlohu vykonávajú. Ke ďže ob čania Únie, nie sú už len ob čanmi jednotlivých štátov ale aj ES, aj tu im musí by ť zaru čené, že právo nebude beztrestne porušované. O túto métu sa snaží Európska komisia v rámci jej kontrolných právomocí spolu so Súdnym dvorom. Je zrejmé, že presne Komisia je na túto funkciu vhodnou inštitúciou, ke ďže práve ona zastupuje potreby a záujmy Európskej únie ako celku. V spojení s kontrolnou, resp. sank čnou právomocou je Komisii často pripisovaný prívlastok „strážky ňa zmlúv´´. Túto právomoc vykonáva vo či fyzickým a právnickým osobám, vo či členským štátom a aj vo či ostatným inštitúciám Únie.
4.3.2.1 Porušenie primárneho a sekundárneho práva V prípad porušenia primárneho či sekundárneho práva, môže Komisia poda ť žalobu na členský štát a v istých vymedzených oblastiach aj na iné subjekty. Ak si členský štát nesplnil povinnos ť, ktorá mu jasne vyplynula zo zmluvy, umožní Komisia členskému štátu poda ť pripomienky a potom vydá Komisia o tom stanovisko. Ak nevyhovie členská krajina stanovisku v lehote stanovenou Komisiou, môže Komisia predloži ť túto záležitos ť na prešetrenie Súdnemu dvoru.
4.3.2.2 Nápravné nástroje Komisie Ke ďže každý spor vedený na Európskom súdnom dvore vyvoláva publicitu v negatívnom po ňatí na celosvetovom merítku a tým poškodzuje v konečnom dôsledku celú EÚ, Komisia sa snaží vyhýba ť konfliktom a žaloby podáva len zriedka kedy. Vä čšina sporov medzi členskými krajinami a Komisiou je definovaná len ako nedorozumenie spôsobené náhodným opomenutím či nesprávnym jazykovým vyjadrením a je riešená dohodou. Avšak jestvujú i spory, pri ktorých ide o naozajstný problém, napr. pri dodržiavaní zásad Jednotného trhu alebo vo sfére životného
41
prostredia – tu ide vä čšinou o snahu členskej krajiny odloži ť na neskôr zavedenie prijatého opatrenia. V takej situácií, ke ď dôjde k nesúladu medzi európskymi predpismi a ich realizáciou, Komisia zašle príslušnému štátu či inému subjektu oficiálny list, v ktorom ho na nesúlad upozorní. Ak subjekt neuskuto ční vhodnú nápravu, je mu zaslané odôvodnené stanovisko Komisie. Tu ve ľké percento konfliktov kon čí. Ak však nie, Komisia sama môže ur čiť výšku sankcie, pochopite ľne so súhlasom Súdneho dvora. Úplne poslednou, najmenej osved čenou metódou riešenia konfliktov je za čatie súdneho sporu.
4.3.3 Exekutívne právomoci Napriek tomu, že Komisia je zvy čajne charakterizovaná predovšetkým ako výkonný orgán, v skuto čnosti má v tejto sfére len obmedzené kompetencie. Hoci je často stotož ňovaná s Vládou Únie, jej právomoci v exekutíve nezodpovedajú právomociam národných vlád. Komisia je oprávnená spravova ť oblas ť technológii, taktiež politiku vo ľnej sú ťaže. V jej zodpovednosti sú aj právomoci v otázkach kartelových dohôd spolu s kontrolou a realizáciou prípadných nápravných opatrení. Komisia uskuto čň uje výkonné právomoci dvomi metódami a to : 1. na základe už spomínaných delegovaných právomocí, 2. na základe vydávania individuálnych právnych predpisov, rozhodnutí predovšetkým vo sfére obchodných záležitostí a politiky vo ľnej sú ťaže. Najvýznamnejšia výkonná právomoc Komisie je práve v oblasti vo ľnej sú ťaže. Tu je jej právomoc najširšia s pomedzi iných exekutívnych právomocí. Pri tejto politike má Komisia úlohu zabezpe čova ť uskuto čň ovanie vytý čených pravidiel a zásad. Taktiež má právomoc preskúma ť prípady, kedy boli tieto zásady porušené. Podobne ako je Komisia oprávnená v predchádzajúcej politike, je zodpovedná aj v povo ľovaní poskytovania štátnych podpôr. Skúma zlu čite ľnos ť poskytnutia podpôr s jednotným trhom a vykonáva kontrolu nad už poskytnutými podporami. Komisia tiež môže povoli ť výnimku pre príslušný členský štát pri zjednocovaní právnych predpisov a podnieti ť členský štát ku prijatiu krízových opatrení v rámci spolo čnej politiky obchodu.
42
Existujú aj ďalšie sféry výkonného pôsobenia Komisie. Sú to napr. záležitosti týkajúce sa diskriminácie v doprave (rozdielne ceny a podmienky na prepravu rovného druhu tovaru). V súvislosti so sledovaním rastu ekonomickej výkonnosti a efektívnosti členských krajín, Komisia pravidelne uskuto čň uje ich hodnotenia.
4.3.3.1 Právomoci v oblasti spolo čného rozpo čtu Komisia má nezastupite ľnú úlohu aj v špecifickej sfére - v rozpo čtovej oblasti. Každým rokom vypracúva jeho návrh a po schválení plní rozpo čet a tiež riadi programy súvisiace s hospodárením s rozpo čtovými prostriedkami na vlastnú zodpovednos ť. Kvôli jej vplyvu na rozpo čtovú politiku, je zrejmé, že má skuto čne výrazný vplyv i na celkový chod Únie. Vo vybraných oblastiach uskuto čň uje konkrétne politiky (napr. pri Štrukturálnych fondoch). V kontexte so spravovaním rozpo čtu, Komisia predkladá Parlamentu výro čné správy.
4.3.4 Právomoci v oblasti medzinárodných vz ťahov Na jednej strane Európska komisia zastupuje záujmy Únie na vnútornom poli Spolo čenstva, t.j. medzi členskými štátmi. Na strane druhej strane, ke ďže má Spolo čenstvo právnu subjektivitu v medzinárodnom verejnom práve, Komisia má možnos ť zapojenia sa do vonkajších vz ťahov mimo EÚ spolo čne s postupným nadobúdaním nových práv a povinností. Komisia aj v tejto oblasti zohráva v celku významný post. Vytvára zastúpenia Spolo čenstva diplomatického charakteru vo ve ľkej vä čšine ostatných krajín. Aj tieto krajiny majú spätne svoje zastúpenia v EÚ a ich hlavným partnerom pri rôznych činnostiach je práve Komisia. Taktiež zabezpe čuje spoluprácu napr. s Radou Európy, Organizáciou spojených národov, Organizáciou pre hospodársku spoluprácu a rozvoj. Ak medzinárodná organizácia neumož ňuje členstvo iným subjektom ako konkrétnym štátom, EÚ zasahuje menším vplyvom neformálneho charakteru. Komisia vyjednáva s ostatnými svetovými krajinami a organizáciami rôzne dohody a zmluvy. Jednou nie málo významnou oblas ťou pôsobenia Komisie v medzinárodnej oblasti je obchod. Zastupuje Spolo čenstvo pri jednaniach s najvplyvnejšími obchodnými ú častníkmi trhu a aj vo Svetovej obchodnej organizácii.
43
Je tiež zrejmé, že aj pri procese rozširovania EÚ, je Komisia tiež sú čas ťou výberového konania. Vedie s kandidátskymi štátmi jednania pod doh ľadom Rady EÚ a vydáva rozli čné posudky. Komisia je zapojená aj do Spolo čnej zahrani čnej a bezpe čnostnej politiky a to v sú časnosti najmä vytvorením novo vzniknutého predstavite ľa Únie – Vysokého predstavite ľa EÚ pre zahrani čnú a bezpe čnostnú politiku, ktorý je sú časne aj podpredsedom Komisie (Catherine Ashtonová).
44
Záver
Na základe analýzy preštudovaných kníh, internetových odkazov a zmlúv sme zistili, že zatia ľ čo v minulosti dochádzalo ku rozširovaniu právomocí Európskej komisie, sú časné tendencie smerujú práve naopak a právomoci Komisie sa snažia postupne obmedzova ť. Zdá sa, že hlavným dôvodom tejto nepriaznivej bilancie vo či Komisii je pravdepodobná snaha o udržanie rovnováhy v kompetenciách medzi Európskym parlamentom, Radou Európskej únie a samotnou Komisiou. Táto rovnocennos ť totiž priamo zaru čuje akúsi stabilitu v ochra ňovaní záujmov, to znamená že rovnakou váhou akou majú by ť hájené potreby členských štátov, ob čanov Spolo čenstva majú by ť chránené aj záujmy EÚ ako celku. Stále dochádza k ďalšiemu a ďalšiemu rozširovaniu EÚ, kedy už z pôvodných šiestich členov Spolo čenstva po čet členských krajín stúpol na 27. Kandidátske krajiny sú už dnes ďalšie štyri štáty: Macedónsko, Chorvátsko, Turecko či Island. Je preto pochopite ľné, že v záujme dosahovania vytý čených cie ľov je nevyhnutné postupne upravova ť aj právomoci jednotlivých orgánov EÚ v zmysle zvýšenia efektivity ich práce a zaru čenia ochrany práv narastajúceho po čtu ob čanov Spolo čenstva. Narastajúci po čet štátov a ob čanov Spolo čenstva vedie totiž ku zvyšujúcemu sa po čtu záujmov, potrieb aj konfliktov. V minulosti bola Európska komisia zodpovedná za širší rozsah úloh. Dnes vieme jej právomoci rozdeli ť do štyroch základných skupín, čiže na legislatívne, kontrolné resp. sank čné, výkonné právomoci a funkcie v oblasti medzinárodných vz ťahov. Môžeme konštatovať, že v porovnaní s minulos ťou došlo napr. v legislatívnych právomociach Komisie ku celkom radikálnej zmene. Komisia už nie je úplným monopolom v oblasti iniciovania legislatívnych aktov. Ako vieme, túto právomoc v istých podmienkach získal aj Európsky parlament, aj samotné členské štáty, či Európska centrálna banka, Európska investi čná banka i Súdny dvor Európskych spolo čenstiev. Napriek tomu, je však dôležité skonštatovať, že jej tento prívlastok ostáva i na ďalej, pretože bilancia po čtu jej návrhov, vo či návrhom spomínaných orgánov je stále ve ľmi rozdielna a to práve v prospech Európskej komisie. Je otázne, ako sa situácia v prerozdelení právomocí medzi inštitúciami EÚ bude vyvíja ť v budúcnosti. Dnešné smerovanie však nazna čuje, že to pravdepodobne nebude v prospech Európskej komisie.
45
Zoznam použitej literatúry
1. Aké sú hlavné orgány EÚ? 2001 [online]. Finance, aktualizované 2011. [cit. 2011-04- 03]. Dostupné na:
46
13. EUROPA. 2004. Rada Európskej únie. [online]. aktualizované 2004. [cit. 2011-04- 06]. Dostupné na:
47
23. Inštitúcie Európskej únie. 2005 [online]. NRSR aktualizované 2005. [cit. 2011-04- 08]. Dostupné na: < http://www.nrsr.sk/sub/sk/eu/info/institucie.html?searchString>. 24. KALESNÁ, Katarína – HRUŠKOVI Č, Ivan – ĎURIŠ, Michal. 2006. Základy európskeho práva. 2006. 180 s. ISBN 80-7160-224-8. 25. KARAS, Viliam – KRÁLIK, Andrej. 2007. Európske právo. 2.vyd. Bratislava - Trnava: Trnavská univerzita, 2007. 434 s. ISBN 978-80-8078-148-4. 26. MAZÁK, Ján – JÁNOŠÍKOVÁ, Martina. 2009. Základy práva Európskej únie. Bratislava: IURA EDITION. 2009. 740 s. ISBN 978-80-8078-289-4. 27. Nová komisia v boji proti falšovaniu a pirátstvu. 2011 [online]. Aktuality, aktualizované 2011. [cit. 2011-04-03]. Dostupné na:
48
37. The Council of the European Union. 2010 [online]. Civitas – EU facts, aktualizované 2010. [cit. 2011-04-04]. Dostupné na:
49
49. Rozhodnutie Komisie z 24.2.2010 ktorým sa mení a dop ĺň a rokovací poriadok Komisie. Dostupné na:
50
Prílohy
Príloha 1: Aktuálne zloženie Európskej komisie (2010-2014)
Meno Národnos ť Post
José Manuel Barroso Portugalsko Predseda
Catherine Ashtonová Ve ľká Británia Podpredsední čka; Vysoká predstavite ľka Únie pre zahrani čné veci a bezpe čnostnú politiku
Joaquín Almunia Španielsko Podpredseda; Hospodárka sú ťaž
Viviane Redingová Luxembursko Podpredsední čka; Spravodlivos ť a základné práva
Neelie Kroesová Holandsko Podpredsední čka; Digitálna agenda
Antonio Tajani Taliansko Podpredseda; Priemysel a podnikanie
Siim Kallas Estónsko Podpredseda; Doprava
Maroš Šef čovi č Slovensko Podpredseda; Medziinštitucionálne vz ťahy a administratíva
Andris Piebalgs Lotyšsko Rozvoj
Olli Rehn Fínsko Hospodárske a menové záležitosti
Algirdas Šemeta Litva Dane a colná únia, audit a boj proti podvodom
Michel Barnier Francúzsko Vnútorný trh a služby
Androulla Vassiliouová Cyprus Vzdelávanie, kultúra, viacjazy čnos ť a mládež
Janez Poto čnik Slovinsko Životné prostredie
Karel De Gucht Belgicko Obchod
Márie Geogheganová – Írsko Výskum, inovácie a veda Quinnová
Janusz Lewandowski Po ľsko Finan čné plánovanie a rozpo čet
John Dalli Malta Zdravie a spotrebite ľská politika
Günther Oettinger Nemecko Energetika
Kristalina Georgievová Bulharsko Medzinárodná spolupráca, humanitárna pomoc a krízové opatrenia
Johannes Hahn Rakúsko Regionálna politika
Maria Damanakiová Grécko Námorné záležitosti a rybné hospodárstvo
Connie Hedegaardová Dánsko Opatrenia na ochranu klímy
Cecilia Malmströmová Švédsko Vnútorné záležitosti
László Andor Ma ďarsko Zamestnanos ť, sociálne veci a za členenie
Dacian Ciolos Rumunsko Po ľnohospodárstvo a rozvoj vidieka
Štefan Füle Česká republika Rozšírenie a susedská politika Zdroj : http://ec.europa.eu/commission_2010-2014/index_sk.htm, vlastné zobrazenie
51