Mons castri Terra Szék Terra Sulza

Príspevok k dejinám obcí Gánovce, Hozelec, Hôrka, Spišský Štiavnik a Švábovce

Miroslav Števík – Matúš Hudák Hozelec 2020 Mons castri. Terra Szék. Terra Sulza Príspevok k dejinám obcí Gánovce, Hozelec, Hôrka, Spišský Štiavnik a Švábovce Miroslav Števík – Matúš Hudák © Občianske združenie MONS CASTRI, Hozelec ISBN 978-80-570-2592-4 Obsah

5 Slovo na úvod Martin Hudák 6 21× stručne o dejinách Spiša Miroslav Števík 25 Terra Szék.Terra Sulza Miroslav Števík 36 Stručné predstavenie histórie obcí Gánovce, Hozelec, Švábovce, Hôrka a Spišský Štiavnik Miroslav Števík 41 Gánovce 47 Hozelec 52 Hôrka 60 Švábovce 64 Spišský Štiavnik 67 Dejiny piatich obcí pred písomnými prameňmi Matúš Hudák 67 Gánovce 70 Hozelec 74 Hôrka 77 Švábovce 80 Spišský Štiavnik 83 Zoznam použitej literatúry 87 Resumé 93 Recenzja Mons castri Terra Szék Terra Sulza

Bublajúci prameň na travertínovej kope tvoril v minulosti hraničný medzník medzi Hozelcom a Gánovcami. Foto Miroslav Števík

4 Slovo na úvod

Vážení čitatelia, dostáva sa Vám do rúk nová publikácia, ktorú vydáva občianske združenie MONS CASTRI so sídlom v obci Hozelec. Hlavnou náplňou činnosti občianskeho združenia je výskumná činnosť v oblasti archeológie a histórie v regióne Spiš a popularizácia nových poznatkov. Ďalšie aktivity členov združenia sú zamerané na čistenie turistických chodníkov a cyklot- rás najmä od plastov, s osobitým dôrazom na lesy Dubiny. Keďže sa v poslednom období podarilo získať nové poznatky z oblasti archeológie a histórie, ktoré sa týkajú časti Spiša geograficky vymedzenej trojuholníkom Gánovce – Hôrka – Spišský Štiavnik, rozhodli sa členovia občianskeho združenia požiadať obce Gánovce, Hozelec, Švábovce, Hôrka a Spišský Štiavnik o podporu vydania publikácie s názvom MONS CASTRI – TERRA SZÉK – TERRA SULZA. Popri spomínaných obciach občianske združenie podporili aj Tatravagónka Poprad, Tatranská likérka, Spišský salaš, Daltech a Dušan Čambal-PRESTIGE s.r.o. Všet- kým patrí poďakovanie, keďže týmto počinom umožnili predstaviť nové poznatky širokej verejnosti. Z oblasti archeológie to bol najmä vzácny nález pokladu z doby bronzovej na jednom z najvyšších vrchov Dubiny s názvom MONS CASTRI zaznamenanom v roku 1280. Historický výskum zasa priniesol nové fakty o pôvode prírodných a sídliskových názvov v skúmanej oblasti. Prvými výstupmi činnosti občianskeho združenia je vydanie tejto publikácie a umiestnenie informačnej tabule na mieste, kde sa našiel vzácny poklad z doby bronzovej. Nové zistenia robia turisticky atraktívnejšou celú skúmanú oblasť. Priestor medzi Gánovcami a Hôrkou sa vyznačuje výskytom početných močiarov s prameňmi minerálnych vôd. V stredoveku nadobudol pomenovanie terra Szék či terra Sulza. Toto prírodne cenné územie je v súčasnos- ti predmetom ochrany. Gánovské slaniská, pomenované tak podľa tunajšieho potoka, sú súčasťou sústavy NATURA 2000. Cieľom zaradenia tohto územia európskeho významu do spomínanej sústavy je chrániť ohrozené a vzácne druhy rastlín a živočíchov, ako aj k nim prislúchajúce biotopy. Členovia občianskeho združenia podporujú aktivity samospráv na predmetnom území, ktoré sú zamerané na zachovanie čistoty prírodného prostredia. Z času na čas je totiž toto úsilie narúšané tvorbou divokých skládok. Každý, kto na tomto území žije alebo ho navštívi, má možnosť prispieť k uchovaniu jeho hodnôt. Je predpoklad, že v nasledujúcich rokoch bude rásť záujem turistov o jeho návštevu. Terra Sulza oplýva tým najvzácnejším, čo pre život potrebujeme, vodou. Verím, že k lepšiemu poznaniu a ochrane prírodných a histo- rických hodnôt území obcí Gánovce, Hozelec, Švábovce, Hôrka a Spišský Štiavnik prispeje i obsah tejto publikácie. Dovidenia v Sulze, priatelia! Martin Hudák predseda o. z. MONS CASTRI

5 Mons castri Terra Szék Terra Sulza 21× stručne o dejinách Spiša

Ako možno hodnotiť geografickú polohu Spiša v širšom priestore okolia Tatier?

Tak ako to platí o geografickej polohe každého sídla či krajiny, aj poloha jednotlivých regiónov výrazným spôsobom ovplyvňovala ich historický vývin. Z tých v okolí Tatier je to práve Spiš, ktorý od dávnych čias vytváral pre trvalejšie usídlenie človeka najlepšie pod- mienky. Spôsobovali to práve spomínané najmenšie veľhory sveta, ktoré z pohľadu kli- matických pomerov chránili centrálnu časť regiónu od severu a západu. Aj z uvedeného dôvodu boli tieto podmienky priaznivejšie v porovnaní s inými oblasťami s porovnateľnou nadmorskou výškou v okolí Tatier. Druhým významným faktorom bola úrodnosť pôd, ktorá je najlepšia v regióne v porovnaní s Podhalím, Oravou alebo Liptovom. Tretím činiteľom je priaznivý reliéf (v podstatnej časti zvlnená pahorkatina) najmä jeho centrálnej časti – Hor- nádskej a Popradskej kotliny. Štvrtý faktor spočíva v jeho prirodzenej uzavretosti, ktorú na severe tvoria o. i. Pieniny, na východe Branisko, na juhu Slovenské rudohorie. Napriek tejto uzavretosti bol región počas tisícročí napojený cestnou sieťou so svojím okolím. Zvlášť dô- ležitá bola východo-západná trasa popri Hornáde, pokračujúc Spišsko-podhradskou kotli- nou, Levočskou kotlinou do Popradskej kotliny a ďalej do Liptova. Na druhej strane to bola cesta popri rieke Poprad na sever, do povodia Visly. Komunikačne najnáročnejšie bolo pre- pojenie s juhom. Každopádne, žiaden región v širšom priestore Tatier neposkytoval člove- ku priaznivejšie podmienky pre trvalejšie usídlenie ako Spiš. A to je aj odpoveď na otázku, prečo sa archeológom darí objavovať nové nálezy, vzbudzujúce záujem laickej i odbornej verejnosti ďaleko za hranicami regiónu. Najnovšie sa medzi takéto lokality zaradila poloha s historickým názvom Mons castri (hradný vrch) – kóta 866 m n. m. na Dubine.

Ako pulzoval život v regióne počas prvých storočí stredoveku?

Spiš bol počas tisícročí obývaný obyvateľstvom rozličných kultúr. Slovania, predkovia Slo- vákov, sa na spomínané územie začali sťahovať od 6. storočia. Znamená to, že od prahu his- torickej epochy, ktorú nazývame stredovek – media aetas, teda stredný vek, je história tohto regiónu spätá so Slovanmi, nazývanými neskôr Slovákmi. Nie je vecou náhody, že sú ich najstaršie sídla doložené v centrálnej časti Hornádskej kotliny, ktorá z pohľadu podmienok pre trvalejšie osídlenie, ako sa už spomenulo, vykazovala najlepšie parametre. Najneskôr od 8. storočia začali Slovania zakladať svoje sídla aj v povodí Popradu. Napriek tomu zosta- la centrálna časť Hornádskej kotliny najväčšmi zaľudnenou časťou Spiša. Z uvedeného dô- vodu je logické, že prirodzené centrá – hradiská – sa nachádzali práve v tejto časti regiónu. Najznámejšími sú hradiská na Čingove, na okraji Spišskonovoveskej kotliny a na Drevení- ku (v zmysle drevený hrad), v priestore medzi Vlašskou a Spišsko-podhradskou kotlinou, teda v najpriaznivejšom prostredí regiónu z hľadiska klimatických pomerov i bonity pôdy. Tretie hradisko sa nachádzalo nad Levočskou kotlinou, na území dnešnej obce Hradisko (pôvodne s názvom Hradište). Spiš bol počas 9. storočia súčasťou Nitrianskeho kniežatstva 6 a následne Veľkej Moravy. 21× stručne o dejinách Spiša

Pokus o rekonštrukciu prvotnej kamennej veže Spišského hradu. Kresba Lenka Števíková

Slovania sa venovali najmä poľnohospodárskej činnosti, chovu domácich zvierat, re- meslám ako hrnčiarstvo, tkáčstvo či kováčstvo. Obývali polozemnice – príbytky s kolovou konštrukciou.

Kedy bol Spiš začlenený do Uhorského kráľovstva?

Jadro formujúceho sa Uhorského štátu od 10. storočia sa nachádzalo v nížinatých oblastiach Karpatskej kotliny. Hranice sa postupne rozširovali na severe až po hlavný hrebeň Karpát, ktorý tvoril prirodzenú „hradbu“ medzi formujúcim sa Uhorským kráľovstvom a Poľskom. Spomínaný proces sa zavŕšil do konca 11. storočia. Znamená to, že odvtedy sa Spiš vyvíjal v hraniciach spomínaného kráľovstva. K vytvoreniu samostatného komitátu (comitatus Sce- pusiensis) – strednostupňovej administratívnej jednotke – došlo v posledných desaťročiach 12. storočia, pravdepodobne za panovania Bela III. Správnym centrom komitátu sa stal Spišský hrad, v kamennej podobe vystavaný koncom 12. storočia. Sprvoti ho tvorila mohut- ná veža kruhového pôdorysu s priemerom 22,5 metra a hrúbkou múrov takmer 4 metre. V strede veže bol vybudovaný nosný pilier s priemerom 340 cm. Tento typ obytnej veže sa nazýva donjon a svojimi rozmermi patrila k najväčším stavbám svojho druhu v Uhorskom kráľovstve. Podložie hradného kopca ale takúto záťaž neunieslo a po krátkom čase sa veža zrútila. Ďalšie stavebné aktivity (výstavba románskeho paláca) na hrade sa spájajú s kráľovičom Kolomanom Haličským, synom kráľa Ondreja II., ktorý bol okrem iného pred rokom 1223 iniciátorom založenia cistercitského kláštora na území Spišského Štiavnika.

Kedy sa začala kristianizácia regiónu a v ktorých jeho sídlach je doložená najstaršia sakrálna architektúra?

Počiatky kristianizácie Spiša sú späté s 11. storočím, teda s obdobím jeho začlenenia do Uhorského kráľovstva. Cirkevnosprávne sa región stal súčasťou Ostrihomského arcibis- kupstva. Znamená to, že staršia existencia sakrálnej architektúry ako 11. storočie je veľmi 7 Mons castri nepravdepodobná. Na druhej strane, s 12. storočím, teda románskym obdobím, sú späté Terra Szék počiatky kamennej sakrálnej architektúry, a to napríklad v Levoči (Kostol sv. Mikuláša) či Terra Sulza v Dedine sv. Michala pri Kežmarku (Kostol sv. Michala archanjela). Štruktúra sakrálnych objektov na Spiši bola vo včasnostredovekom období podstatne skromnejšia, ako tomu bolo v neskoršom období stredoveku. Známe je nariadenie kráľa Štefana I. (panoval v rokoch 1000 – 1038), podľa ktorého si desať obcí malo vybudovať kostol. K najstarším sakrálnym objektom v regióne z 12. storočia sa akiste radia kostoly v Spišskom Podhradí a v Chrasti nad Hornádom. Spišské Podhradie sa nemecky nazývalo Kirchdorf v zmysle Kostolná Ves, a teda plnilo pozíciu významnejšieho cirkevného centra už vo včasnostredovekom období. Nie je vecou náhody, že práve v spomínanom sídle sa koncom 12. storočia vytvorilo centrum cir- kevnej správy – Spišské prepoštstvo. Azda architektonicky najzaujímavejší románsky kostol stojí dodnes v Chrasti nad Hornádom. Spomínaný Kostol Najsvätejšej Trojice bol pôvodne kamennou rotundou so štvorcovým centrálnym priestorom a štyrmi apsidami. Vystavali ho pravdepodobne v 12. storočí na vyvýšenine, kde sa predtým nachádzalo staré kultové (po- hanské) miesto spišských Slovanov.

Ako vyzerala včasnostredoveká sídelná štruktúra regiónu?

S písomnými dokladmi z regiónu sa stretáme až od roku 1209. Život v ňom ale pulzoval aj stáročia predtým. Starobylé osídlenie Spiša dokumentujú početné archeologické nále- zy, ako aj doklady z oblasti historickej jazykovedy. Pre 12. storočie možno predpokladať existenciu cca 70 – 85 sídiel. Osídlenie bolo sústredené najmä v priestore s najpriaznivej- šími podmienkami – v centrálnej a východnej časti Hornádskej kotliny (cca 50 – 60 sídiel), v podstatne menšej miere v Popradskej kotline (cca 15 – 18 sídiel). Mimo tohto priestoru sa sídla vyskytovali iba výnimočne (údolie Dunajca, Hnilca, Ľubovnianska kotlina, cca 5 – 7 sí- diel). Už vo včasnostredovekom období mali spomínané sídelné jednotky rozličné postave- nie. Niektoré z nich s výhodnými polohami na križovatkách ciest tvorili prirodzené trhové centrá. Názvy dostávali spravidla podľa dní, počas ktorých sa v nich konali týždenné trhy. Takto vznikli Spišská Sobota či Spišský Štvrtok. Trhovú funkciu plnil aj Kežmarok, ktoré- ho nemecké pomenovanie z polovice 13. storočia vzniklo podľa tamojších tradičných trhov na syry (Käse = syr, Markt = trh). V priestore pôvodnej Levoče (cca 2 km južne od dnešné- ho mesta) existoval románsky Kostol sv. Mikuláša, ktorý bol patrónom obchodníkov, teda aj v „starej“ Levoči sa konali týždenné trhy. Nesporným trhovým miestom najneskôr v 12. storočí bolo aj Spišské Podhradie. Vo všeobecnosti plnili sídla pod hradmi trhovú funk- ciu. Ťažba a spracovanie rúd sa vo včasnostredovekom období sústredili v Spišskej Novej Vsi (pôvodne Iglov) a v Gelnici. Obyvateľstvo, ktoré v regióne vykonávalo strážnu službu, obývalo sústavu sídiel v údolí rieky Poprad. Boli to Maďari, ktorí tu prišli najneskôr v 12. storočí z Gemera. Spomínaná sústava strážnych sídiel sa začínala v Strážach pod Tatrami, ktoré sa pôvodne nazývali Gumureur (gemerská stráž), pokračovala Dedinou sv. Michala pri Kežmarku (zaniknuté sídlo), Strážkami a končila Bušovcami, pôvodne pomenovanými Stragar. Vybudovaním sústavy pohraničných hradov (Ľubovňa, Dunajec) prestalo strážne obyvateľstvo vykonávať túto službu v prospech kráľovstva (14. storočie). Ďalšou skupi- nou obyvateľstva, ktorá vykonávala služobnosti, tentoraz s poľovníckym zameraním, žila v sídlach v okolí Spišského Štvrtku. Chov dravých vtákov mali na starosti obyvatelia Draviec, poľovačky na medveďov zabezpečovali obyvatelia Iliašoviec, nazývanými pôvodne Dedinou medveďa (villa Ursi), poľovných psov cvičili obyvatelia dediny Psiare (zaniknuté sídlo pri Dravciach), ako aj Smižian. Prípravu poľovačiek na vlkov či stavanie nástrah proti vlkom mali pravdepodobne na starosti obyvatelia Vlkoviec. Obyvatelia obce Strelce (zaniknuté sídlo pri Spišskom Štvrtku) sa zrejme zúčastňovali poľovačiek v pozícii strelcov z lukov a kuší. Názvy týchto služobníckych obcí svedčia o tom, že medzi ich obyvateľstvom domi- novali Slováci. V súvislosti s premenou kráľovského komitátu na šľachtickú stolicu (prelom 13. a 14. storočia) postupne zanikli povinnosti obyvateľov služobníckych obcí na Spiši voči kráľovi a kráľovstvu. Inú skupinu obyvateľstva, ktorá mala privilegované postavenie a pl- nila vojenské poslanie, tvorili hradní jobagióni či synovia jobagiónov. Za vojenskú službu získavali menšie pozemky. Časti tohto privilegovaného obyvateľstva sa podarilo od prvej polovice 13. storočia nadobudnúť postavenie šľachty (tzv. spišskí kopijníci), časť upadla do poddanského stavu. Z národnostného hľadiska medzi spomínanou spoločenskou vrstvou spočiatku dominovali Maďari. Jadro sídiel spišských kopijníkov sa nachádzalo v priestore medzi Spišským Štvrtkom a Popradom, ako aj v okolí Spišských Tomášoviec a Betlanoviec. 8 Otázkou sa budeme ešte podrobnejšie zaoberať v ďalšej časti publikácie. Každopádne, sí- delná štruktúra regiónu vykazovala už vo včasnostredovekom období (pred polovicou 13. 21× stručne storočia) rôznorodosť z hľadiska spoločenského postavenia či národnostnej skladby obyva- o dejinách teľstva, služobníckych povinností, typu či veľkosti sídiel etc. Za pozornosť stojí skutočnosť, Spiša že jednotlivé skupiny sídiel sa sústredili v niektorej z častí Spiša. Služobnícke osady s po- ľovníckym zameraním v okolí (najmä východne), kopijnícke zasa západne, severne a južne od Spišského Štvrtku, strážne osady v údolí Popradu. Rozmiestnenie trhových sídiel doku- mentuje vo všeobecnosti priestor, v ktorom bolo sústredené včasnostredoveké osídlenie – od okolia Kežmarku a Popradu po okolie Spišského Podhradia.

Ako možno charakterizovať vývin národnostných pomerov regiónu od obdobia včasného stredoveku?

Od 11. storočia sa v regióne popri pôvodnom obyvateľstve – Slovákoch – usádzali Maďari. V 12. storočí prišli prví germánski a románski osadníci z Flanderska. V rovnakom čase sa v okolí Podolínca usadili Poliaci. Znamená to, že už od 12. storočia obývali Spiš Slováci, Ma- ďari, Nemci, Valóni a Poliaci. Oblasť Podolínca sa ale pevnou súčasťou Uhorského kráľov- stva stala až na začiatku 14. storočia. Prví Nemci sa usadili pod Spišským hradom, Valóni na území neďalekých Spišských Vlách. Z jazykového hľadiska je pozoruhodné, že región pred vyše osemsto rokmi obývalo obyvateľstvo štyroch jazykových skupín – slovanskej, ugrofín- skej, germánskej a románskej. Výrazný kvantitatívny medzník v národnostnom zložení nastal v období po mongolskom vpáde (po roku 1242), keď sa v regióne usadili tisíce ne- meckých osadníkov. Prinajmenšom v druhej polovici 13. storočia a v prvej polovici 14. sto- ročia tvorili Nemci najpočetnejšiu národnosť Spiša. Najstaršie záznamy o národnostiach žijúcich na Spiši sa zachovali z 13. storočia. V listine ohľadom platenia desiatkov z roku 1280 sa tu spomínajú Nemci (Saxones), Valóni (Latini), Maďari (Hungari) a Slováci (Slaui). Podľa listiny z roku 1279 si kráľovná – vdova Alžbeta Kumánska, matka kráľa Ladislava IV. (1272 – 1290), ktorej v tom čase Spiš patril, vyžiadala konzultácie od predstaviteľov Nemcov, Maďarov a Slovákov, ktorí žijú v spišskej zemi. Do konca stredoveku pribudli v regióne ešte Rusíni, ktorých výraznejšie usadenie sa prejavilo od 15. storočia. Počas novoveku sa na úze- mí regiónu usadili Rómovia a Židia. O pestrej národnostnej a náboženskej skladbe Spiša vypovedajú údaje z päťdesiatych rokov 19. storočia.

Národnostná skladba obyvateľstva Spiša (50. roky 19. storočia)

Slaven/Slováci 100 518 Deutsche/Nemci 42 200 Ruthenen/Rusíni 26 850 Juden/Židia 1 627 SPOLU 175 195

Náboženská skladba obyvateľstva Spiša (50. roky 19. storočia)

RCath./Rímski katolíci 97 398 Lutheraner/Evanjelici a. v. 49 320 Grichisch Cath./Grécki katolíci 26 850 Juden/Židia 1 627 SPOLU 175 195

Poznámka Flandersko – historický región pri Severnom mori v západnom Belgicku, juhozápadnom Holandsku a severozápadnom Francúzsku. Flanderčania (Flandrenses) sa v polovici 12. sto- ročia usadili v Uhorsku najmä v oblasti Sedmohradska (dnes Rumunsko).

9 Mons castri Terra Szék Terra Sulza

Mapa Spiša – národnostné a náboženské pomery v päťdesiatych rokoch 19. storočia. Pamiatkový úrad Košice

Ako možno charakterizovať vývin náboženských pomerov regiónu od obdobia včasného stredoveku?

Spomínané rozmanité národnostné zloženie regiónu už počas stredoveku ovplyvnilo aj náboženskú skladbu Spišiakov. Do nástupu reformácie (16. storočie) väčšinu obyvateľstva regiónu tvorili katolíci, Rusíni vyznávali pravoslávie. Spiš patrí k územiam strednej Eu- rópy, kde od 15. storočia žili kresťania západného i východného obradu. Výrazná zmena v náboženskom zložení obyvateľstva nastala počas 16. storočia, keď väčšina prijala myšlien- ky reformácie. Do konca 16. storočia takmer všetko obyvateľstvo, hlásiace sa k západnému obradu, prešlo na pozície protestantizmu. Od roku 1646 (Užhorodská únia) sa pravoslávne 10 cirkevné zbory zmenili na gréckokatolícke. Onedlho boli vyčlenené spod jurisdikcie Muka- Národnostné pomery na Spiši pod¾a vizitácie spišského prepošta Sigraya z roku 1700 Nová Belá Fridman Krempachy Kaèe Tribš Durštín Nedeca Spišská Stará Ves Lesnica Nižná Kremná Vyšné Lapše Nižné Lapše Ve¾ký Lipník Lechnica Stráòany Litmanová Kacvín Haligovce Ve¾ký Sulín Matiašovce Vyšná Kremná Ve¾ká Jarabina Zálesie Osturòa Franková Kamienka Spišské Ve¾ká Lesná Jurgov Hanušovce Lacková Malá Vyšné Ružbachy Stará ¼ubovòa Franková Forbasy Hniezdne Jezersko Re¾ov Chme¾nica Nižné Ružbachy Ždiar Toporec Vojòany Podolínec Nová ¼ubovòa Kolaèkov Výborná Lomnièka Holumnica Jakubany Lendak Podhorany Slovenská Ves Bušovce Jurské Stotince Rakúsy Spišská Belá Krížová Majerka Ves Stráne pod Tatrami Strážky Stará Lesná Kežmarok Nová Lesná Malý Slavkov ¼ubica Ve¾ká Lomnica Huncovce Torysky Gerlachov Tvarožná Nižné Repaše Štôla Mlynica Ruskinovce Ve¾ký Slavkov Vyšné Repaše Brutovce Batizovce Matejovce Vrbov O¾šavica Žakovce Závada Mengusovce Ve¾ká Spišská Sobota Levkovce Hradisko Podproè Stráže Vlková Pav¾any Vyšný Slavkov Uloža Luèivná Poprad Abrahámovce Pikovce Spišská Teplica Hozelec Dlhé Stráže Ordzovany Gánovce Levoèa Lúèka Po¾anovce Šuòava Filice Švábovce Èenèice Dravce Jablonov Bijacovce Pongrácovce Svätý Ondrej Spišské Jánovce Machalovce Nemešany Studenec Korytné Spišský Kurimany Klèov Petrovce Vikartovce Bystré Hranovnica Vydrník Harakovce Štvrtok Spišský Spišské Podhradie Letanovce Hrhov Dúbrava Kravany Spišský Štiavnik Iliašovce Buglovce Baldovce Betlanovce Arnutovce Žehra Harichovce Domaòovce Katúò Hrabušice Slatvina Hadušovce Hincovce Danišovce Spišský Spišské Vlachy Vojkovce Spišské Smižany Spišská Hrušov Bystrany Kolinovce Tomášovce Jamník Vítkovce Richnava Nová Ves Odorín Olcnava Kluknava Chrasš Markušovce nad Hornádom Teplièka Matejovce Krompachy pri Hornáde Margecany Poráè Žakarovce Slovinky Jaklovce Závadka Gelnica Folkmár Nálepkovo Helcmanovce Kojšov Švedlár

Mníšek nad Hnilcom

Smolník Štós

- Slováci (Slavi) - Nemci (Germani, Saxones) - Rusíni (Rutheni) - Poliaci (Poloni) - Maïari (Hungari)

- Slováci (predpoklad autora mapy o dominujúcej národnosti v sídle v roku 1700) - Nemci (predpoklad autora mapy o dominujúcej národnosti v sídle v roku 1700) - Rusíni (predpoklad autora mapy o dominujúcej národnosti v sídle v roku 1700) - Poliaci (predpoklad autora mapy o dominujúcej národnosti v sídle v roku 1700) - Maïari (predpoklad autora mapy o dominujúcej národnosti v sídle v roku 1700)

Spišská Nová Ves 2017 Mons castri čevskej eparchie a podriadené na dlhší čas spišskému prepoštovi a ostrihomskému arcibis- Terra Szék kupovi. Pre dobudovanie evanjelickej cirkevnej správy na Spiši bola kľúčová Spišsko-pod- Terra Sulza hradská synoda v roku 1614. Od začiatku 17. storočia sa začal v regióne proces rekatolizácie, ktorý vyvrcholil v sedemdesiatych rokoch 17. storočia. Všetky kostoly sa postupne prinavrá- tili do rúk katolíkov. V ďalšom období sa voči protestantom uplatňovali rozličné obmedze- nia. Budovať si mohli iba drevené modlitebne (v rámci Spišskej župy v obciach Batizovce a Toporec, ako aj v mestách). Náboženskú slobodu sa podarilo postupne obnovovať až po vydaní Tolerančného patentu cisárom Jozefom II. v roku 1781. Od posledných desaťročí 18. storočia nadobúdali mnohé spišské sídla svoju podobu s dvomi murovanými kostolmi, čo je charakteristickým rysom regiónu do súčasnosti. Od 18., no najmä počas 19. storočia sa usádzali na Spiši Židia. Ich najznámejším centrom sa stali Huncovce. Z uvedeného vyplýva, že región počas stáročí charakterizovala národnostná a náboženská rôznorodosť.

O starobylom osídlení Spiša svedčia početné archeologické nálezy. Čo zaujímavé v tomto smere prináša historická jazykoveda?

Každý jazyk prechádza istým vývojom. To platí aj o slovenčine, v ktorej došlo pred rokom 1200 k zmene hlásky g na h. Znamená to, že napríklad názvy potokov či vrchov, alebo po- horí na Spiši nazývali pôvodne spišskí Slovania, predkovia Slovákov, inak, ako tomu bolo v neskoršom období. Rieka Hnilec mala podobu Gnilec, potok Žehra Žegra, Hlinný potok Glinipotoka, Hnojník Gonoynuk, Hlboká Globoka… Kráľovoholské Tatry sa nazývali Golica v zmysle hoľa, rovnako tak Kojšová hoľa (Alpes Golcha) či Zlatý vrch pri Kežmarku (Gala). Zo sídiel možno uviesť Grgov – Spišský Hrhov alebo Grušov – Spišský Hrušov. O včasnostre- dovekom pôvode Spišskej Novej Vsi svedčí jej pôvodné pomenovanie v podobe Ig(o)lov. Maďari či Nemci preberali mnohé tieto názvy s hláskou g, a aj keď Slováci v neskoršom ob- dobí už používali hlásku h, v nemčine a maďarčine sa naďalej uchovávala pôvodná podoba týchto pomenovaní (napríklad Spišský Hrhov – nem. Garg, maď. Görgő). Je na škodu veci, že slovenská veda nevenuje systematickú pozornosť výskumu najstarších zachovaných podôb slovenských výrazov. Stredovekých písomností v slovenčine z obdobia stredoveku je poskromne, no mnohé, najmä latinské texty obsahujú početné slovenské prírodné či síd- lištné názvy, ktoré sú vzácnym svedectvom o slovnej zásobe starej slovenčiny. Rovnako, pre výskum vývinu osídlenia oblasť historickej jazykovedy poskytuje významné doklady. Kaž- dopádne, už od príchodu Slovanov na Spiš, teda od 6. storočia, nadobúdali tunajšie vod- né toky, údolia, vrchy, pohoria, skalné útvary, sídla etc. pomenovania, z ktorých niektoré pretrvali do súčasnosti. Samozrejme, príchodom ďalších etník od 11. storočia vznikali nové názvy, najmä nemeckého či maďarského pôvodu. Pokiaľ ide o pomenovania Tatier a riek Hornád a Poprad, tieto prevzali Slovania v 6. storočí od staršieho obyvateľstva.

Ktoré spišské šľachtické rody najvýraznejšie zasiahli do dejín regiónu v období stredoveku?

So stredovekými dejinami regiónu sa spájajú najmä štyri šľachtické rody. Najstaršie pí- somne doloženým z nich je rod Lomnických, ktorý v roku 1209 získal územie medzi dedi- nou Žakovce a Tatrami (po Lomnický štít). Prvými známymi príslušníkmi tohto rodu boli spišský prepošt Adolf a jeho sestra, ktorej manželom bol Rudiger. Svoj predikát odvodzovali príslušníci spomínanej rodiny od názvu Veľkej Lomnice, teda de Lomnitz. Neskôr sa táto rodina vyskytuje s priezviskom Berzeviczy (podľa ich rodového sídla na Šariši – Brezovice). Ako to dokladajú aj krstné mená príslušníkov rodu, jeho pôvod je spätý s nemeckými kra- jinami. Ďalšia šľachtická rodina – Zsigrayovci – vlastnila veľký pozemkový majetok v okolí Spišského hradu. Svoje meno odvodzovala od dediny Žehra. Tretí významnejší šľachtic- ký rod mal svoje majetky sústredené v okolí Markušoviec a Batizoviec. Máriássyovci zís- kali predikát podľa osobného mena Marias, ktoré sa veľmi často vyskytovalo v ich rodine. Novšie sa uvažuje o románskom (valónskom) pôvode tohto rodu. Štvrtý rod mal svoje sídlo v Spišskom Hrhove, no najrozsiahlejšie majetky získal v okolí Toporca. Volali sa Görgeyovci a ich usadenie na Spiši súvisí s obrovskou osídľovacou vlnou po mongolskom vpáde, po roku 1242. Obdobne ako Lomnickí (Lomnitz, Berzeviczy), aj Görgeyovci mali nemecký pôvod. 12 Mnohé sídla na Spiši vznikli pričinením príslušníkov spomínaných štyroch rodov. 21× stručne o dejinách Spiša

Konzola s erbom šľachtického rodu Máriássy. Foto Miroslav Števík

Ktorý kláštor v regióne vznikol ako prvý?

Existenciu kláštorov na Spiši je potrebné rozdeliť do dvoch časových období – od 13. sto- ročia po 16. storočie a potom od 17. storočia. V odbornej spisbe sa síce vyskytuje náhľad o existencii kláštora v blízkosti Spišskej kapituly (poloha Pažica), no chýba mu presvedčivá argumentácia. Na druhej strane, niet žiadnych pochybností o tom, že najstarší písomne doložený kláštor v regióne vznikol okolo roku 1223. O jeho výstavbu sa pričinil knieža Ko- loman, syn kráľa Ondreja II., ktorý v tom čase vlastnil Spiš. Cistercitský kláštor sa budoval na území Spišského Štiavnika pri vtoku rovnomenného potoka do rieky Hornád, čo bolo typické pre lokalizáciu kláštorov spomínanej rehole, ktorá vynikala hospodárskymi aktivi- tami vrátane využívania vodnej energie. Cisterciti získali od Kolomana veľké územie až po hranice Liptova, na ktorom rozvinuli rozsiahlu kolonizačnú činnosť. Štiavnický kláštor sa v stredovekých písomných prameňoch spomína pomerne často, keďže sa jeho opáti zúčast- ňovali rozličných právnych úkonov (napríklad majetkovo-právnych), z ktorých sa vyhoto- vovali záznamy. Zanikol v 16. storočí po nástupe reformácie.

V ktorom období došlo k stabilizácii hraníc Spišského komitátu?

Spišský komitát sa konštituoval v posledných desaťročiach 12. storočia, no jeho územný rozsah sa stabilizoval až neskôr. Týkalo sa to nielen jeho severnej, ale aj južnej hranice. Ešte v polovici 13. storočia tvorila južnú hranicu komitátu rieka Hnilec západne od Gelni- ce. Až počas druhej polovice 13. storočia v súvislosti so vzostupom Gelnice ako banského centra regiónu sa územie komitátu rozšírilo až do pramennej oblasti potoka Smolník. Se- verná hranica sa stabilizovala ešte neskôr. O okolie Podolínca sa viedli kompetenčné spory medzi krakovským biskupom a spišským prepoštom od roku 1234. Záležitosť sa vyriešila 13 Mapa Spiša z roku 1802. Autor Andreas Márko. Spišský archív v Levoči v prospech Uhorska (Spišského komitátu) v prvom decéniu 14. storočia. Odvtedy si komitát 21× stručne udržiaval svoje územie, čo sa zmenilo až po roku 1918, keď istá časť na severozápade Spiša o dejinách pripadla Poľsku. Každopádne, región sa sformoval v hraniciach, ktoré určovali prírodné Spiša činitele. Na severe to bola rieka Dunajec, na východe Branisko, na juhu pramenná oblasť potoka Smolník a na západe pramenná oblasť rieky Poprad. Hlavné európske rozvodie prirodzene delilo región na dve časti – (dolnú) hornádsku a (hornú) popradskú. Západným susedom Spiša bol Liptov, južnými Gemer a Turňa, východným Šariš. Severná hranica bola zároveň hranicou Uhorska s Poľskom.

Aký obsah mal erb Spišskej župy?

V čase, keď sa vytvoril stabilný erb Spišskej župy, sa tento región členil na tri slúžnovské okresy, na čele ktorých stá- li slúžni. Pôvodne sa totižto Spiš delil na štyri slúžnovské Erby Spišskej župy okresy a situácia sa zmenila až v 15. storočí, odkedy sa de- a dedičných županov dičnou stala aj pozícia županov. Každopádne, stabilný erb z rodu Csáky na mape sa vytvoril v roku 1592. Vtedy dedičným županstvom dispo- z roku 1802. novala rodina Turzovcov a traja slúžni pochádzali z rodov Spišský archív v Levoči Korotnoky, Dravecký a Berzeviczy. Takto sa v erbe župy uplatnili štyri rodové erby – Turzo (zlatý lev), Korotnoky (jed- norožec), Dravecky (heraldická ľalia) a Berzeviczy (kamzík). K zmene podoby erbu došlo až na začiatku 19. storočia, keď Spišská župa splynula so Stolicou desiatich spišských ko- pijníkov (1802). Na srdcové miesto erbu sa dostal erb spiš- ských kopijníkov, ktorému dominuje medveď.

Ako sa vyvíjala sídelná sieť v regióne od obdobia včasného stredoveku?

Predstava, že by sa kontinuálne od včasného stredoveku rozširovala sídelná sieť, nie je správna. Najnepriaznivejšie klimatické podmienky počas posledných 1 000 rokov sa pre- javili v 15. storočí. Odvtedy až do prvých desaťročí 16. storočia možno dokumentovať istú redukciu sídelnej siete. Zvlášť sa to týkalo sídiel vo vyšších, podhorských polohách, ktoré sa začali osídľovať až od posledných desaťročí 13. storočia. Tie boli obyvateľstvom opúš- ťané najväčšmi. Len na podhorí Spišskej Magury spustlo päť susediacich sídiel – Keheľ, Reľov, Schaierberg, Schönwald a Svätá Margita. Rovnako sa v tom čase prejavila tendencia sústreďovania obyvateľstva do sídiel s výhodnejšími podmienkami pre život. Opúšťali sa lokality, ktoré mali problém s nedostatkom vody. Inak povedané, v závere stredoveku bolo na Spiši menej sídiel ako v 14. storočí. Situácia s rozsahom sídelnej štruktúry by bola v 15. a 16. storočí ešte zložitejšia, ak by sa v regióne nezačalo usádzať valašské obyvateľstvo (Rusíni). Učebnicovým príkladom tohto procesu je obec Jakubany, do ktorej koncom 15. storočia prišli Rusíni, keďže ju krátko predtým opustili Nemci a Slováci (villa Iakubian a Teutonibus et Slauis derelicta). Každopádne, Rusíni sa usádzali v prostredí s najnepriazni- vejšími životnými podmienkami v regióne.

Spiš sa radil k regiónom strednej Európy s najväčšou koncentráciou sídiel mestského typu. Čím to bolo spôsobené?

Počiatky tohto stavu je potrebné hľadať ešte v 13. storočí. Po mohutnej osídľovacej vlne, po roku 1242, získali nemeckí osadníci od Bela IV. kolektívne privilégium, ktoré im zaručovalo rozsiahle práva v hospodárskej, správnej i súdnej oblasti. Niektoré sídla nadobudli postavenie samostatných slobodných kráľovských miest (Levoča, Kežmarok), no 24 významnejších sídiel zo Spoločenstva spišských Sasov aj v ďalšom období uplatňovalo kolektívne výsady 15 Mons castri Terra Szék Terra Sulza

Spišský záloh (1412)

Petrova Ves Jarabina Kamienka hrad Ľubovňa Lacková Podsadok Vyšné Ružbachy Forbasy Stará ĽubovňaChmeľnica Nižné Ružbachy Hniezdne hrad Podolínec Nová Ľubovňa Podolínec Jakubany

Spišská Belá

Ľubica

Vrbov Ruskinovce Matejovce Tvarožná Veľká Spišská Sobota Stráže Poprad Spišské Podhradie

Spišská Nová Ves Spišské Vlachy

­ zálohované územie

­ dedina ­ názov dediny ­ mesto Forbasy ­ názov mest a­hrad Poprad ­ názov hradu

hrad Ľubovňa

16 charakteristické pre mestské komunity. Takto sa stalo, že na relatívne malom území existovalo 21× stručne toľko sídiel mestského typu. Špecifickým správnym vývojom prešli aj niektoré sídla v banskej o dejinách oblasti v okolí Gelnice, ktoré rovnako nadobudli status miest. K istej redukcii počtu miest Spiša došlo potom, čo sa v súvislosti so spišským zálohom po roku 1412 rozdelila pôvodná Provincia XXIV spišských miest na provincie XIII a XI miest. Zatiaľ čo sa trinástim mestám na zálo- Spišský záloh (1412) hovanom území darilo udržať si pôvodný status, sídla Provincie XI spišských miest, ktoré sa nestali súčasťou zálohu, postupne stratili výsadné postavenie a väčšina z nich sa časom svo- jím postavením nelíšila od susedných dedín. Keď sa rokom 1772 ukončilo zálohovanie časti Spiša poľským kráľom, Mária Terézia v roku 1774 vytvorila zo všetkých bývalých zálohovaných miest Provinciu XVI spišských miest, ktorá existovala až do roku 1876. Z uvedeného vyplýva, že právnym statusom miest, resp. mestečiek disponovali na Spiši počas stáročí desiatky sí- diel, čím sa výrazne odlišoval od okolitých regiónov. A ak platí, že „najslobodnejší“ vzduch bolo možné v minulosti dýchať v mestskom prostredí, potom je to jedna z odpovedí na otáz- Petrova Ves Jarabina Kamienka hrad Ľubovňa ku, prečo sa Spiš zaradil k najvyspelejším a najkultúrnejším regiónom strednej Európy. Lacková Podsadok Vyšné Ružbachy Forbasy Stará ĽubovňaChmeľnica Nižné Ružbachy Hniezdne hrad Podolínec Nová Ľubovňa Podolínec Jakubany

Spišská Belá

Ľubica

Vrbov Ruskinovce Matejovce Pečať spišských Sasov. Tvarožná Veľká Spišská Sobota Spišský archív v Levoči Stráže Poprad Spišské Podhradie Ktorá udalosť z dejín Spiša je najväčšmi reflektovaná v európskej historiografii? Spišská Nová Ves Spišské Vlachy Ak sa v dielach encyklopedického charakteru najčastejšie spomína niektorá z udalostí dejín Spiša, potom je to rok 1412, v ktorom došlo k dohode medzi uhorským kráľom Žigmundom Luxemburským a poľským kráľom Vladislavom II. o zálohovaní časti Spiša (16 miest, 13 dedín a dva hrady). Žigmund si vtedy požičal 37 000 kôp pražských grošov, aby mohol po- kračovať v bojoch o získanie vplyvu v oblasti Dalmácie pri Jadranskom mori, kde sa jeho snaženie krížilo so záujmami Benátok. Samotné zálohovanie nebolo v danej dobe javom vý- nimočným. To, čo je na spišskom zálohu pozoruhodné, je najmä časový faktor, ktorý nemá v európskych dejinách obdobu. Poľskí králi mali približne štvrtinu územia Spiša v zálohu viac ako 350 rokov (1412 – 1769/70, 1772). Rozdielnosť v datovaní ukončenia zálohu spočíva v tom, že cisárske a uhorské vojská obsadili Spišské starostovstvo už v roku 1769.

Aká bola v stredoveku na Spiši organizačná ­ zálohované územie

­ dedina štruktúra farností? ­ názov dediny ­ mesto Vznikom spišského prepoštstva koncom 12. storočia, ktorého centrom bola Spišská kapitula, sa vytvorili podmienky pre odlišnú organizačnú štruktúru farností. Spišské farnosti totižto Forbasy ­ názov mest a­hrad neboli začlenené do dekanátov, ale fraternít (bratstiev). Nie všetky farnosti na Spiši ale pod- Poprad ­ názov hradu liehali prepoštstvu. Z jeho právomoci boli vyňaté farnosti z banskej oblasti (okolie Gelnice) a farnosť v Spišských Vlachoch, ktoré podliehali priamo ostrihomskému arcibiskupovi. V zá- hrad Ľubovňa vere stredoveku existovalo na území prepoštstva 7 fraternít, z ktorých najväčšou bola Fra- ternita XXIV kráľovských farárov sformovaná ešte počas 13. storočia. Fraternity mali pome- novania zväčša podľa polôh jednotlivých farností pri riekach Poprad, Hornád či Dunajec. Za 17 Mons castri Farnosti Spišského prepoštstva Terra Szék Terra Sulza a spišské farnosti vyòaté z právomoci spišského prepošta v roku 1520

Nová Belá Fridman Krempachy Nedeca Nižné Lapše Spišská Stará Ves Lechnica Kacvín

Ve¾ká Lesná Spišské Hanušovce Hniezdne Stará ¼ubovòa Nižné Ružbachy Chme¾nica Toporec Vojòany Podolínec Nová ¼ubovòa Výborná Lomnièka Holumnica Lendak Podhorany Slovenská Ves Bušovce

Rakúsy Spišská Belá Stotince Krížová Ves Strážky Stará Lesná Malý Slavkov Kežmarok ¼ubica Ve¾ká Lomnica Huncovce Gerlachov Mlynica Tvarožná Ve¾ký Slavkov Ruskinovce Brutovce Vyšné Repaše Batizovce Matejovce Žakovce Vrbov Važec Ve¾ká Spišská Sobota Vlková Štrba Luèivná Stráže Poprad Abrahámovce Spišská Teplica Hozelec Levoèa Ordzovany Gánovce Švábovce Svätý Ondrej Dravce Bijacovce Kurimany Vydrník Spišský Spišský Hrhov Spišské Podhradie Hranovnica Spišská Kapitula Kravany Letanovce Štvrtok Spišské Spišský Štiavnik Iliašovce Bystré Betlanovce Žehra Hrabušice Harichovce Domaòovce Spišské Slatvina Danišovce Spišský Hrušov Tomášovce Smižany /Spišské Vlachy/ Spišská Jamník Bystrany Richnava Nová Ves Odorín Olcnava Chras• Markušovce nad Hornádom /Krompachy/

/Nižné Slovinky/ /Jaklovce/ /Gelnica/ Nálepkovo /Ve¾ký Folkmár/

/Švedlár/ /Mníšek nad Hnilcom/ /Tichá Voda/

/Smolník/ /Štós/

- Bratstvo krá¾ovských farárov - Bratstvo horného Hornádu - Bratstvo dolného Hornádu - ¼ubovnianske bratstvo - Dunajecké bratstvo - Bratstvo dolného Popradu - Bratstvo horného Popradu - Bratstvo banských miest - Ïalšie farnosti na Spiši /Spišské Vlachy/ - Farnosti vyòaté spod právomoci spišského prepošta

18

Spišská Nová Ves 2016 pozornosť stojí skutočnosť, že napriek zálohovaniu časti Spiša poľským kráľom v roku 1412 sa 21× stručne na cirkevno-správnom začlenení tamojších farností až do 17. storočia nič nezmenilo. Naďalej o dejinách podliehali spišským prepoštom. Aj z tohto dôvodu je potrebné vnímať záloh iba ako čiastoč- Spiša né odovzdanie správnych právomocí poľským panovníkom. Inak, z mimospišských farností podliehali prepoštstvu liptovské farnosti vo Važci a v Štrbe. V závere stredoveku sa nachá- dzalo na území župy, či prináležalo spišskému prepoštstvu, celkovo 107 katolíckych farností.

Koľko kláštorov existovalo na Spiši v období stredoveku?

Najstarší kláštor – cistercitský – vznikol okolo roku 1223 na území Spišského Štiavnika. Ďalšie sa vyvinuli ešte počas 13., ako aj v prvých desaťročiach 14. storočia. Vznikali jednak v mestskom, ako aj vo vidieckom prostredí, prípadne na odľahlých miestach. Napriek tomu, že sa nezachovali priame písomné doklady o príchode františkánov do Levoče či Gel- nice, je veľmi pravdepodobné, že sa tak udialo v druhej polovici 13. storočia. Obe sídla sa už v sedemdesiatych rokoch označovali termínom civitas (mesto). Františkáni sa radili medzi mendikantské (žobravé) rehole, ktoré pôsobili práve v mestskom prostredí. Svoje kláštory si budovali v okrajových častiach miest, ako to dodnes dokumentuje poloha ich starého kláštora v Levoči. Antoniti – špitálna rehoľa (prevádzkovatelia špitálov) – sa v roku 1288 akiste z iniciatívy šľachticov Görgeyovcov usadili v Dravciach. Výber tohto miesta nebol ve- cou náhody, keďže vynikali starostlivosťou o pocestných a chorých. Dravcami prechádzala najvýznamnejšia cesta regiónu – Magna via, a dodnes sa tu v blízkosti zaniknutého kláštora zachoval unikátny gotický most s ostrolukým oblúkom. Na začiatku 14. storočia sa v horách Slovenského raja, ďaleko od sídiel, usadila najprísnejšia rehoľa západného kresťanského sveta – kartuziáni, o čo sa pričinili najmä spišskí Sasi. O dve desaťročia neskôr, po roku 1319, sa z iniciatívy Kakaša Lomnického (Berzeviczyho) začalo s výstavbou druhej kartú- zy, opäť na odľahlom mieste, tentoraz pod majestátnymi Tromi korunami v Pieninách na pravom brehu rieky Dunajec. Na rozdiel od kartúzy na Kláštorisku, ktorá sa v 16. storočí zmenila na rumovisko, sa Červený kláštor v Pieninách čiastočne zachoval do súčasnosti. Spomínaný Kakaš sa pričinil aj o príchod Križovníkov Svätého Hrobu (božohrobcov) na Spiš, konkrétne do Lendaku. Z iniciatívy Gerlacha, syna Menharda zo Spišskej Soboty, Mi- kuláša zo Stojan a farára zo Šváboviec bol po roku 1314 budovaný benediktínsky kláštor na úpätí Tatier, na území dnešnej obce Štôla. Bola to typická lokalizácia kláštora benediktín- skej rehole, mimochodom, zo všetkých mníšskych rádov najstaršia, v horskom prostredí. V úplnom závere 14. storočia sa v Spišskom Podhradí, na okraji mesta v špitáli s Kaplnkou sv. Alžbety usadili príslušníci ďalšej mendikantskej (žobravej) rehole – augustiniáni – eremiti a v roku 1467 je doložená prítomnosť iných mendikantov – dominikánov, ktorí vynikali v kazateľskej činnosti, v Gelnici. V 15. storočí mohol vzniknúť na Spiši, konkrétne na území Mníška nad Popradom, aj kláštor karmelitánov, no zámer sa nerealizoval, keďže jeho iniciátor, spišský starosta Zawisza Czarny z Garbowa, ktorý na výstavbu získal v roku 1426 súhlas pápeža Martina V., zakrátko, v roku 1428, zahynul v bitke s Turkami. Každopád- ne, ani jeden zo spomínaných kláštorov nemal dlhšie pôsobenie ako do 16. storočia, keďže vtedy prešlo takmer celé obyvateľstvo latinského obradu na pozície protestantizmu. K ob- nove kláštorného života, resp. k založeniu nových kláštorov v regióne, došlo od 17. storočia.

Ktoré hrady boli vystavané na Spiši v období stredoveku?

Najstarší hrad, rovnomenný s názvom regiónu, vznikol v posledných desaťročiach 12. storočia nad Spišským Podhradím (castrum Scypus). Do 16. storočia plnil úlohu správneho centra Spišského komitátu (Comitatus Scepusiensis). Výstavba ďalších pokračovala v 13. storočí. Vznikali jednak z kráľovskej iniciatívy, jednak z iniciatívy šľachticov. Jeden z hradov, ktorý vznikol z iniciatívy kráľa Bela IV., sa začal budovať po mongolskom vpáde, po roku 1242, na vyvýšenine neďaleko hrdla Hornádu, na Zelenej hore. Svoje pomenovanie získal hrad podľa zeme istého Marcela (castrum a nomine Marcelli), ktorú v čase jeho výstavby, presnejšie do roku 1270, vlastnil v blízkosti Zelenej hury pri Hrabušiciach. Bol to služobník (servient) kňažnej Ku- nigundy, dcéry Bela IV. Marcelov hrad sa neskôr nazýval Prepoštov hrad, keďže sa dostal do majetku spišského prepošta. V rokoch po mongolskom vpáde vznikol z iniciatívy Bela IV. taktiež hrad Gelnica (castrum Gelnicz). Vystavali ho na vyvýšenine nad mestom, ktoré zohralo kľúčovú rolu pri rozvoji ťažby a spracovaní rúd v povodí Hnilca. Hrad mal chrániť banské 19 Mons castri Terra Szék Spišské kláštory v stredoveku Terra Sulza

Mníšek nad Popradom

Lechnica (karmelitáni - plánovaná lokalizácia) (kartuziáni)

Lendak (božohrobci)

Štôla (benediktíni)

Dravce Levoča Spišský Štiavnik (antoniti) (františkáni) (cisterciti) Spišská Kapitula (augustiniáni-eremiti) Skala útočišťa (kartuziáni) ?

Autor: Miroslav Števík Gelnica Grafická úprava: Mgr. art. Jozef Česla (františkáni, Legenda: dominikáni) hranica Spiša vodný tok

kláštor

Skala útočišťa miesto kláštora, rehoľa (kartuziáni)

Kežmarok 2010

mesto s okolím, ktoré každoročne zabezpečovalo nemalé príjmy do kráľovskej pokladnice. Ďalší hrad, vystavaný pravdepodobne z iniciatívy panovníka Ondreja III., sa budoval po roku 1292 nad Starou Ľubovňou. V písomných prameňoch je doložený po prvýkrát v roku 1311 ako castrum Liblou. Najvýznamnejšie poslanie plnil v rokoch 1412 – 1772, v čase spišského zálohu, keď v ňom sídlili poľskí správcovia Spišského starostovstva (Starostia Spisz). Rovnako, počiat- ky ďalšieho hradu na severe Spiša nie sú v odbornej spisbe prezentované jednoznačne. Isté je, že kamenný hrad Dunajec (Nedeca) vybudoval pred rokom 1330 Viliam Drugeth (novum castrum de Dunajecz, castrum lapideum), no je veľmi pravdepodobné, že už od začiatku 14. sto- ročia na jeho mieste stála drevo-zemná pevnosť rodu Lomnických (Berzeviczy), ktorí územie medzi Tatrami a riekou Dunajec získali na začiatku 14. storočia. Pravdepodobne z iniciatívy šľachtica Mikuláša Perényiho bol v 14. storočí v Richnave vystavaný hrad nad brehom rie- ky Hornád (castrum Ryhnow). Plnil poslanie sídla rodu Perényi na ich doméne. V neskorom stredoveku sa výstavba hradov realizovala v dvoch opevnených mestách a súvisela so skutoč- nosťou, že sa tieto stali majetkom šľachticov. V roku 1408 sa Podolínec dostal do rúk tajného kancelára kráľa Žigmunda Luxemburského – Imricha Perényiho. Už nasledujúci rok získal kancelár od kráľa povolenie postaviť v ňom hrad alebo pevnosť. Imrich začal budovať pevnosť v priestore brány (smerom na Kežmarok), čo bola typická lokalizácia mestských hradov, keď- že brány patrili k ich najzraniteľnejším miestam. V písomných prameňoch sa spomína v roku 1412 v zálohovej listine Žigmunda Luxemburského spoločne s mestom (Opidum Podolinecz cum fortalicio). Hrad bol vystavaný aj v druhom meste horného Spiša – v Kežmarku, ktoré bolo opevnené hradbami. Výstavbu iniciovali v roku 1462 Štefan a Imrich Zápoľskí so súhlasom kráľa Mateja Korvína. Vybudovali ho rovnako pri bráne, konkrétne smerom na Podolínec, 20 v severnej časti mesta. Súčasťou hradného areálu sa stal aj priestor, kde stál románsky Kostol 21× stručne Hrady Spiša v neskorom stredoveku o dejinách Spiša

Dunajec

Ľubovňa

Podolínec Plaveč

Kežmarok

Spišský hrad Marcelov hrad Richnava

Gelnica Autor: Miroslav Števík Grafická úprava: Miroslav Števík Legenda: - hranica Spiša - vodný tok

- neskorostredoveký hrad

Kežmarok 2008

sv. Alžbety. O tempe výstavby stredovekého mestského hradu svedčí skutočnosť, že už v roku 1465 sa castellum spomína ako postavené. Spišské hrady každoročne vzbudzujú zaslúženú pozornosť zo strany státisícov turistov, ktorí sa chcú zoznámiť s ich bohatou históriou i vzácnou architektúrou.

Ktoré činnosti hospodárskeho charakteru sa najvýraznejšie podpísali na ekonomickej prosperite regiónu?

Vznikom veľkého počtu sídiel mestského charakteru od 13. storočia sa už počas stredoveku vytvorili vynikajúce podmienky pre rozvoj remeselnej činnosti a trhovníctva. No najvýraz- nejšie sa v nadregionálnom obchode uplatnili produkty súvisiace s banskou a hutníckou činnosťou. Počnúc Spišskou Novou Vsou a Spišskými Vlachmi, končiac Smolníkom mala podstatná čias regiónu veľmi dobré podmienky pre ťažbu a spracovanie rúd (najmä mede- ných). Najstaršia tradícia baníctva je spätá so Spišskou Novou Vsou (Iglov) a Gelnicou. Na kvalitatívne novú úroveň sa dostala po príchode nemeckých osadníkov od obdobia polovice 13. storočia. V odbornej spisbe sa síce vyskytuje náhľad o staršom rozvoji baníctva v okolí Gelnice (12. storočie), no aj poznatky o tvorbe južných hraníc regiónu sú podnetom k opatr- nosti ohľadom konštatovaní tohto druhu. Mohutný rozvoj baníctva v spomínanom priestore 21 je nespochybniteľne dokumentovateľný až v období po mongolskom vpáde, po roku 1242. Mons castri Každopádne, popri poľnohospodárskej, remeselnej a obchodnej činnosti malo výrazný podiel Terra Szék na prosperite regiónu baníctvo a hutníctvo, čo umožnilo Spišu podieľať sa oveľa výraznejšie Terra Sulza na medzinárodnej obchodnej výmene. Zvlášť významné boli obchodné kontakty s Krakovom, ktorý bol do konca 16. storočia hlavným mestom Poľského kráľovstva. Obchodovanie s Poľ- skom uľahčovala počas stáročí skutočnosť, že veľké rieky regiónu – Poprad a Dunajec – sa dali využívať na prepravu tovaru, ktorá bola v tomto smere najlacnejšia a najrýchlejšia.

Ako poznamenal mongolský vpád v rokoch 1241 – 1242 dejiny Spiša?

Napriek tomu, že sa vedú diskusie o tom, či Mongoli pustošili aj územie Spiša, prinajmen- šom dva údaje by o tom svedčili. V dokumente z roku 1249 sa píše o tom, že spišský prepošt Matej nemohol dokázať vlastnícke právo na zem Jablonov, pretože donačná listina kráľa Ondreja II. sa mu za „tatárskeho“ rozvratu stratila. Ak by Mongoli nepustošili Spiš, ne- bol by dôvod, aby sa strácali dôležité dokumenty. Druhým argumentom je skutočnosť, že sa v regióne od stredoveku tradovalo ako miesto záchrany pred „Tatármi“ Skala útočišťa v Slovenskom raji, kde neskôr, na začiatku 14. storočia, došlo k výstavbe prvej kartúzy. Bez ohľadu na uvedené skutočnosti je nesporným faktom, že po odtiahnutí Mongolov zasiahla Spiš mohutná vlna osadníkov z nemeckých krajín. Tí, ktorí sa usadili na území najstar- šej sídelnej vrstvy, získali výsady od kráľa Bela IV. a vytvorili Spoločenstvo spišských Sa- sov. Iná časť osadníkov kolonizovala dovtedy veľmi riedko osídlené údolie rieky Hnilec, ktoré vytváralo vhodné podmienky pre rozvoj baníctva a hutníctva. Najvýznamnejšiu rolu tu zohralo mesto Gelnica, neskôr aj Smolník. Príliv osadníkov pokračoval aj počas prvých desaťročí 14. storočia a prinajmenšom v tom čase tvorili Nemci najpočetnejšiu národnosť Spiša. Tak ako sa to v minulosti stávalo často, zničenie krajiny dávalo podnet na jej obno- vu. Mohutný príliv osadníkov z nemeckých krajín výrazným spôsobom prispel k obnove a rozšíreniu sídelnej siete na Spiši. Príchod nového obyvateľstva z vyspelejšej časti Európy umožňoval uplatňovanie nových, vyspelejších spôsobov v oblasti poľnohospodárstva, re- mesiel, baníctva či hutníctva. Rovnako, v právnej oblasti boli do značnej miery zo strany Uhorského kráľovstva rešpektované normy, ktoré si osadníci priniesli z nemeckých krajov. Každopádne, po mongolskom pustošení krajiny nastalo obdobie jej obnovy, pričom sa do tohto procesu na Spiši výraznou mierou zapojilo obyvateľstvo nemeckého pôvodu.

Ktoré osobnosti Spiša z oblasti umenia (remesla) si zaslúžia pripomenutie?

Výrazných osobností umeleckého (remeselného) života na Spiši bolo mnoho. No ak by sa mali spomenúť aspoň dve najvýznamnejšie mená, rozhodne by to bol rezbár Majster Pavol z Levoče a Majster Konrád, zakladateľ slávnej zvonolejárskej dielne v Spišskej Novej Vsi. V dielni Majstra Pavla boli vyhotovené desiatky sôch či oltárov, ktoré dodnes patria k tomu najhodnotnejšiemu, čo sa zachovalo z interiérového zariadenia nielen v spišských kosto- loch. Nesporne najznámejším dielom Majstra Pavla je najvyšší drevený gotický oltár sveta, ktorý sa nachádza v Kostole sv. Jakuba v Levoči. Jeho dielňa pôsobila v prvých desaťročiach 16. storočia, teda v úplnom závere stredoveku. Ďalšou osobnosťou, ktorá si zaslúži pripo- menutie, je Majster Konrád. Zatiaľ čo Majster Pavol vynikal v práci s drevom, majster Kon- rád bol zručným kovolejárom. Dielňa, ktorú v polovici 14. storočia založil v Spišskej Novej Vsi, bola známa odlievaním bronzových zvonov a krstiteľníc vysokej umeleckej hodnoty, ktoré sa na niektorých miestach Spiša zachovali do súčasnosti. Nasledovníci Majstra Kon- ráda zachovávali zvonolejársku tradíciu až do prelomu obdobia stredoveku a novoveku. Teda v čase, keď sa vyhotovovali v dielni Majstra Pavla rezbárske diela vysokej umeleckej hodnoty, ešte doznievala slávna tradícia výroby zvonov a krstiteľníc v Spišskej Novej Vsi, ktorej zakladateľom bol v polovici 14. storočia Majster Konrád.

Hlavný oltár Majstra Pavla v levočskom Kostole sv. Jakuba staršieho. Historická pohľadnica. 22 Súkromný archív Miroslava Števíka 23 Mons castri Terra Szék Terra Sulza

24 Terra Szék.Terra Sulza

K pôvodu názvu obcí Hozelec a Spišský Štiavnik, ako aj močaristého územia medzi Gánovcami a Hôrkou na Spiši

V úvodnej časti publikácie, ktorá sa výberovo venovala základnému prehľadu o dejinách Spiša, sa zdôraznilo, že počas stáročí mal pestré národnostné či náboženské zloženie. Uve- dená skutočnosť sa nemohla neodraziť v sídliskových či prírodných názvoch. Od prahu stredoveku po príchode Slovanov (6. storočie) nadobúdali slovanskú/slovenskú podobu. Po začlenení Spiša do Uhorského kráľovstva (11. storočie) a príchode osadníkov z nemeckých krajín (od 12. storočia) sa začali vyskytovať názvy maďarského a nemeckého pôvodu. Keď sa od obdobia 13. storočia začali v podstatne väčšej miere spísomňovať rozličné, najmä ma- jetkovo-právne úkony, vyskytovali sa v nich už sídliskové či prírodné pomenovania sloven- ského, maďarského i nemeckého pôvodu. Táto skutočnosť sa odrazila aj na pomenovaniach prírodného prostredia medzi Gánovcami a Hôrkou. Čím je charakteristické? Vyskytujú sa na ňom početné minerálne pramene, mokrade – slaniská. Pre močaristý typ územia pozná maďarčina výraz szék.

Terra Sulza dnes (územie Hozelca). Foto Miroslav Števík 25 Mons castri Keďže tento pojem má v maďarčine viacero významov, niektorí odborníci sa domnievali, Terra Szék že v prípade územia medzi Gánovcami a Hôrkou, kde sa nachádzali kopijnícke sídla, ktoré Terra Sulza mali samosprávu, znamenal stolica v zmysle administratívno-správna územná jednotka. Ako ale na to správne upozornil archeológ František Javorský, pojmom szék sa na Spiši po- menúvali močaristé územia. Obdobné močaristé územie sa vyskytuje aj v okolí Baldoviec, západne od Spišského hradu. Potom čo kráľ Ondrej III. daroval v roku 1298 Jánovi, synovi Mikuláša, zem in Zeek (v szék), sa na nej vyvinula dedina Baldovce. Keď sa v roku 1314 sta- la predmetom predaja, nazývala sa terra Vyfoluzek (Újfaluszék) v zmysle Nová dedina szék (močiar). Za spomínaným močaristým územím dodnes leží dedina Nemešany, ktorá sa ale pôvodne nazývala Zalužany (villa Salasan, 1249). Znamená to, že z pohľadu Spišského Podhradia to bola dedina ležiaca za luhami. Pojem luh (z praslovanského lǫgъ) charakte- rizuje vlhký terén, luža v zmysle kaluž, močiar. A v tejto súvislosti nemožno nespomenúť ďalšiu analógiu v prírodných pomenovaniach medzi oblasťou medzi Gánovcami a Hôrkou a okolím Baldoviec. Keďže voda z minerálnych prameňov tiekla do potokov, ktoré prete- kali oboma oblasťami, tieto vody mali inú chuť ako obyčajné potoky. Vody s kyslou chu- ťou pomenovali spišskí Slovania názvami, ktoré vychádzajú z pojmu šťava (z praslovan- ského sьčava). Potok, ktorý sa v súčasnosti nazýva Klčovský, tečúci cez územie Baldoviec, je v roku 1249 zaznamenaný v podobe Cheunuk a v roku 1322 ako Scheunik, teda Štiavnik. Jeden z pasienkov pri Baldovciach sa v roku 1339 spomína pod názvom Chewnik. Analogic- kú situáciu v pomenovaní potoka nachádzame aj v priestore medzi Gánovcami a Hôrkou. Tunajší hlavný vodný tok, nazývaný v súčasnosti Gánovský potok, je v roku 1256 doložený ako Seunek, teda Štiavnik. A ešte uveďme niekoľko príkladov súvisu maďarského výrazu szék a slovenského slatvina/slatina. Potok, ktorý preteká obcou Hrišovce a v súčasnosti má pomenovanie Slatvinka, je v roku 1358 zaznamenaný v podobe Zeekpatak. Obec Slatvina je v roku 1311 doložená názvom Zeek a v roku 1598 ako Slatwyna. Slovenský pojem slatina cha- rakterizuje močaristú plochu rovnako ako maďarský pojem szék. Vychádza z praslovanské- ho výrazu solt-ina ako odvodenina praslovanského výrazu soltь, ktorý je odvodzovaný od praslovanského pojmu solь. V ruskom dialekte sa pojmom soloť pomenúva močiar. Staro- sloviensky pojem pre slanú, močaristú pôdu znie Slatina. Z uvedeného vyplýva zaujímavý významový súvis prírodných názvov – maďarského szék a slovenských – slatina – luh – ščava, ktorých výskyt v močaristých priestoroch nie je vecou náhody. Ako sa o tom ešte bližšie zmienime, tieto výrazy bude potrebné doplniť ešte jedným pojmom, vyskytujúcim sa v pí- somných prameňoch Spiša, ktorý má pôvod v nemčine.

Potok Štiavnik (dnes Gánovský potok). Foto Michal Buza 26 Terra Szék.Terra Sulza

Na území, ktoré spomína listina z roku 1295, sa vyvinuli obce Hozelec a Gánovce. Foto Miroslav Števík

V roku 1932 analyzoval legendárny český jazykovedec, profesor Vladimír Šmilauer, listinu kráľa Bela IV. z roku 1248, ktorou vyjadril súhlas s predajom istej zeme Pirinovi, ležiacej na území Gulz (terra in Gulz sita). Pre našu otázku je podstatné, že sa na tejto zemi vyvinuli Primovce (dnes časť obce Hôrka), teda pojem sa vyskytoval v priestore medzi Gánovcami a Hôrkou. Vladimír Šmilauer nazval pojem Gulz záhadným. Kľúčom k vysvetleniu pôvodu tohto pojmu sa ukázala byť listina z roku 1295, potvrdená v roku 1306 a prepísaná v roku 1330. Údaje o pôvode jednotlivých osôb vyskytujúce sa v týchto dokladoch sa v doterajšej odbornej spisbe buď určili nesprávne, alebo vydavatelia prameňov rezignovali z ich urče- nia. Z uvedeného dôvodu neboli využité ani pri tvorbe najnovších monografií obcí Hozelec a Gánovce. Pre dôležitosť týchto písomností uvádzame prepis listiny z roku 1295 a regest z dokumentu z roku 1306 v latinskej verzii, ako aj v preklade. My, brat Ján, zvaný opát zo Spiša, ako aj celý konvent tohože miesta prikazujeme zaznamenať – oznamujeme [písmom], ktoré bude užitočné pre všetkých, že keď komes Menard de Sulza (z Hozelca) so svojimi synmi pozval k súdu Bazila v prítomnosti komesa šľachty Benedikta (župan spišských kopij- níkov), žiadajúc od neho podiel zeme; nakoniec spomínaný Bazil ukázal spomínanému súdu naše dokumenty voči spomínanému komesovi Menhardovi a jeho synom, tieto dokumenty tenže Meynhard a jeho synovia mali právoplatné a potvrdené; spomínané naše dokumenty, ktoré sa týkali jeho zeme, chceli nanovo potvrdiť dokumentom. Obsah tohto dokumentu je nasledujúci: My, brat Ján, zvaný opát zo Spiša a celý konvent tohože miesta potvrdzujeme listinou oddajúc pamäti všetkých prítomných, že Menhard, komes zo Sulzy so svojimi synmi Jánom, Mikulášom, Menardom, Hylbrandom, a Hilbrand so svojimi synmi Arnoldom, Jánom a Mikulášom, a Oblo so svojím synom Menardom, a Funko so svojimi synmi Jánom, Mikulášom, Gošalkom, Kuchmannom a Ivanom, ako aj Ján so svojím synom Mikulášom a kňaz Mikuláš so svojím synom Jánom a syn Menarda Ján, títo (všet- ci) vymenovaní prišli do našej prítomnosti a ústne pred nami oznámili, že oni celú časť svojho dedičstva alebo majetku, ktorá bola poukázaná Bazilovi zo Socru [Sotru] a ktorá sa rozprestiera k hraniciam ich dedičstva, zo slobodnej vôle a so súhlasom svojich svokrov a synov všetkých spomínaných nechávajú v pokoji [na zásade] dedičného práva i večnej držby tomuže Bazilovi, ich bratovi a svokrovi, ako aj jeho dedičom ne pozostávajúc sebe ani svojím dedičom právo nakladania ani --- [právo na?] zem a majetok. Spomínaný Bazil s vyššie spomínanými svojimi svokrami a bratmi a ich synmi, dedičmi uzavreli takú dohodu, že nikdy oni ani ich dedičia sa nepostavia proti spomínanému Bazilovi z akejkoľvek príčiny týkajúcej sa spomínaného majetku alebo dedenia ani z akéhokoľvek dôvodu nachádzajúceho sa na ich strane. A ak by ktokoľvek spomedzi vyššie menovaných usiloval prijať niečo iné, dostane pokutu dvaná- stich hrivien, z ktorej polovicu odovzdá sudcovi a polovicu trpiacim nespravodlivosťou. Na pamiatku tohto svedectva sme prikázali privesiť našu pečať k tejto listine. Vystavené v roku 1295. My zasa na prosbu komesa Menharda a jeho synov pravé a potvrdené dokumenty Bazila v obsahu tohto [dokumentu] dávame a prepisujeme pre zabezpečenie, a keby vyvstala akási pochybnosť zo stra- ny podvodníkov alebo vzniklo ohováranie o uvedených [donáciách], potvrdzujeme tento dokument na svedectvo tohože našou podvojnou pečaťou. Vydané rukou brata Domoslaya pri svedectve vážených prostredníkov (svedkov), teda komesa šľachty Benedikta a nášho hospodárskeho správcu [kláštora] Iuana v Roku Pána 1306. 27

1295/1306 Terra Szék.Terra Nos frater Iohannes, dictus abbas de Scepus, totusque conventus eiusdem loci notum facimus quibus Sulza expedit universis, quod cum comes Menardus de Sulza cum suis filiis Basilium ad iudicium coram Benedicto, comite nobilium, evocasset, ab ipso porcionem terre inquirendo, tandem dictus Basilius litteras nostras in dicto iudicio contra dictum comitem Menhardum et filios suos ostendit, quas litteras idem Meynhardus et filii sui ratas habentes atque firmas, dictas litteras nostras, quas super terram suam habent, fecerunt cum litteris denuo confirmare. Quarum litterarum tenor talis est: Nos frater Iohannes dictus abbas de Scepus totusque conventus eiusdem loci significamus universis serie presencium memorie commendantes, quod Menardus comes de Sulza cum filiis suis Iohanne, Nycolao, Menardo, Hylbrando, et Hilbrandus cum filiis suis Arnoldo, Iohanne et Nicolao et Oblo cum filio suo Menardo et Funco cum filiis suis Iohanne, Nicolao, Goschalco, Cu--chmanno et Iua- no et Iohannes cum filio suo Nycolao et sacerdos Nycolaus cum filio suo Iohanne et filius Menardi Iohannes, hii dicti ad nostram accedentes presenciam vive vocis oraculo coram nobis sunt professi, quod ipsi omnem porcionem hereditatis vel possessionis, que Basilio de Socru [Sotru?] sua cesserat et que eosdem hereditarie contingere pertinuisset, de bona voluntete et consensu socerorum suorum et filiorum predictorum omnium eidem Basilio fratri ac socero ipsorum et suis heredibus reliquisset pacifice et quiete iure hereditario et perpetue possidendam nichil sibi ac suis successoribus iurisdic- tionis seu ---- terra vel possessione retinendo. Insuper dictus Basilius cum supradictis sororis suis et fratribus et eorum filiis vel successoribus talem pacis concordiam finaverunt, quod nunquam ipsi vel successores eo[rum] ---- per alium racione prefate possessionis vel hereditatis contra prelibatum Ba- silium insurgerent, qualicumque eciam occasione sibi pertinendo. Et quicumque inter sepenominatos aliud attemptare presumet[?], ille pene duodecim marcarum subiaceret iudicio, quarum media pars cedit iudici et media iniuria tollerati. In huius rei testimonium sygillum nostrum apponi fecimus huic scripto. Datum anno Mo CCo nonagesimo quinto.1 Nos autem ad peticionem comitis Menhardi et filiorum suorum veras et approbatas litteras dicti Ba- silii in tenore presencium redigi et transcribi fecimus ad cautelam et aliqua inposterum dubietas aut calumpnia oriatur de premissis, presentem paginam in huius testimonium cum duplici sigillo nostro communimus. Datum per manus fratris Domoslay mediantibus probis testibus, scilicet Benedicto, comite nobilium, et Iuano, nostro comite curiali, anno domini M° CCC° sexto. Priblížme si najprv v nasledujúcej tabuľke všetkých príslušníkov širšej rodiny Bazila de So- cru (bratov a svokrov), ako ich zaznamenáva listina z roku 1295.

Menardus comes de Sulza cum filiis suis Iohanne, Nycolao, Menardo, Hylbrando Hilbrandus cum filiis suis Arnoldo, Iohanne et Nicolao Oblo cum filio suo Menardo Funco cum filiis suis Iohanne, Nicolao, Goschalco, Cu--chmanno et Iuano Iohannes cum filio suo Nycolao sacerdos Nycolaus cum filio suo Iohanne filius Menardi Iohannes

Aby bola problematika zrozumiteľnejšia, v nasledujúcej tabuľke uvedieme výberovo oby- vateľov/majiteľov územia Gánoviec a Hozelca, ako sa spomínajú v písomných prameňoch v rokoch 1295 – 1330.

1 Za prepis z originálu z roku 1295 ďakujeme Attilovi Zsoldosovi z Budapešti a za preklad listiny z latinčiny 29 do poľštiny Ryszardovi Grzesikovi z Poznane. Mons castri 1295 1317 1320 1330 Terra Szék Terra Sulza Menardus comes de Sulza Helbrandus et Menardus, Iohannes, filius Helbran- cum filiis filii quondam Menhardi di de Scek Mediocri de Scek suis Iohanne, Nycolao, Menardo, Hylbrando Basilius de Socru Basilius, filius Gaan, Basilius cum filiis suis Detmarus et Gahan, filii Iohanne et Detmaro; iusdem de villa Gaan Iohannes, filius Basilii Hilbrandus cum filiis Gaan, Arnoldus et Nico- Nicolaus et Arnoldus, filii suis Arnoldo, Iohanne et alus, filii Helbrandi de Helbrandi Nicolao villa Gaan Gotholcus et Cunczman- Conczmannus et Gothsal- Gerardus una cum filiis suis Gochalko et Kun- nus, filii Gerardi de villa cus, filli Gerardi chmanno; Michael, filius Gochalci, Nicolaus Gaan filius Kunchmanni; Johannes, fratres Gerardi de villa Chan Paulus, gener quondam Hannus de villa Gaan

Uvedená tabuľka dokumentuje niekoľko zaujímavých skutočností pre dejiny Hozelca a Gá- noviec. Zameriame sa nateraz na názvy, ktoré sa vzťahujú na územie Hozelca a Gánoviec. Obyvatelia (majitelia) územia Hozelca sa ešte v roku 1295 označovali ako de Sulza, v roku 1317 de Szék a v roku 1320 de Scek Mediocri. Menard sa už v roku 1294 spomínal ako de Szék. K tejto problematike sa vrátime nižšie. Najprv sa venujme Gánovciam. Obyvatelia (majitelia) úze- mia Gánoviec sa v roku 1295 označili ako de Socru, v roku 1317 de Gaan a 1330 de Chan. Keď sa v roku 1280 vymedzovalo územie Hozelca, na západe hraničilo s územím malého Adeho (possessio parvi Ade). Znamená to, že desaťročia predtým, než sa Gánovce po prvýkrát uviedli pod názvom villa Gaan, sa ich územie, kde už existovalo osídlenie, v písomných prameňoch spomínalo podľa majiteľa (jedného z majiteľov?) Adeho a v roku 1295 sa Gaanov syn Bazil, teda príslušník rodiny, ktorá sa v súvislosti s Gánovcami zaznamenávala ako prvá, označo- val pojmom de Socru [Sotru]. Každopádne, územie Gánoviec bolo osídlené v tretej štvrtine 13. storočia, pričom sa v písomných prameňoch označovalo podľa majiteľa (jedného z maji- teľov?) Adeho (1280), resp. sa jeho vlastníci pomenúvali výrazom de Socru [Sotru] (1295). Na- priek tomu, že sa s pojmom Gánovce (villa Gaan) stretáme v písomných prameňoch až v roku 1317, dejín prvotnej sídelnej jednotky na území pomenovanom v roku 1317 villa Gaan sa týkajú aj záznamy z rokov 1280, 1295 a 1306. V roku 1330 sa Gánovce spomínajú v podobe villa Chan. Uvedenými faktami sa významným spôsobom dopĺňajú najstaršie dejiny spomínanej obce.

Najväčšia travertínová kopa na území Gánoviec sa v minulosti nazývala Mons castri (Hradný vrch). Foto Michal Buza 30 V nasledujúcich riadkoch uvádzame genealogické tabuľky najstarších rodov Gánoviec Terra a Hozelca, čo bolo umožnené správnym určením výrazov Sulza (1295, 1306, 1330), Socru Szék.Terra (1295, 1330) a Chan (1330). Sulza

Hozelec comes Menhard 1295, 1306, 1317 [quodam – nebohý]

Hilbrand Menard Nicolaus Johannes 1295, 1317 1295, 1317 1295 1295

Iohannes 1320, 1322 Gánovce Gaan 1317

Basilius 1306, 1317

Detmar Gahan (Johannes) 1317, 1320 1317, 1320

Gerard Johannes 1317, 1320, 1330 1330

Gotholkus Cunczmann 1317, 1320, 1330 1317, 1320, 1330

Michael Nicolaus 1330 1330

Helbrand 1295, 1317

Gaan Arnold Nicolaus 1295, 1317 1295, 1317 1295, 1317

Hannus 1317

zať Paulus 1317

Terra Sulza dnes. Pohľad od Primovských skál. Foto Miroslav Števík 31 Mons castri Pre našu tému je ale kľúčové zodpovedanie otázky, aký súvis majú pojmy szék a sulza, spá- Terra Szék jané nielen s Hozelcom. Prvý z nich ma pôvod v maďarčine a ten druhý? Druhý sa týkal Terra Sulza nemčiny. V starej hornonemčine (Althochdeutsch), ako prvej vývojovej fáze nemčiny zhruba z obdobia raného stredoveku, mal pojem sulza význam slaná voda (Salzwasser). Z tohto poj- mu sa vyvinul výraz Sülze, používaný v súčasnej nemčine aj vo význame soľanka, resp. slaná minerálna voda. V strednej hornonemčine (Mittelhochdeutch), ako nadväzujúcej vývojovej fáze nemčiny zhruba z obdobia vrcholného stredoveku, sa používal pojem sulze vo význame soľanka (Salzlache), resp. bahno, močiar (Schlamm). Nie je rovnako bez zaujímavosti, že dve sídla v Nemecku majú dodnes názvy Sulza, resp. Bad Sulza (mestečko so slanými kúpeľ- mi). Vo Vašskej župe v niekdajšom Uhorsku je zasa v roku 1808 doložené sídlo s nemec- kým názvom Sulz a maďarským Sóskút v zmysle slaná studňa. V súčasnosti leží v rakúskej spolkovej krajine Burgerland (Sulz im Burgenland). Takýmto spôsobom sa dopĺňa ďalší po- jem k maďarskému výrazu szék a slovenskému slovu slatina/slatvina, tentoraz s pôvodom v nemčine – sulza, sulze, sulz. Aký prínos vyplýva z uvedenej skutočnosti pre poznanie dejín oblasti od Gánoviec po Hôrku? Zdá sa, že podstatný. Takto sa dostávame k odpovedi na otázku záhadného pomenovania zeme, na ktorej sa vyvinuli Primovce – terra Gulz, spomí- naná v roku 1248. Nemecký pojem sulza, resp. sulze/sulz sa totiž často v latinsky písaných dokumentoch zaznamenával nepresne. Keď formou testamentu spísal farár Spišského Štvrtku Volmar v roku 1349 povinnosti, dôchodky a majetky svojho kostola, medzi filiálnymi kostolmi, resp. kaplnkami spomína aj obyvateľov Kostola sv. Ondreja (populi de Gulta apud Sanctum Andream), teda obyvateľstvo sídiel patriacich ku Kostolu sv. Ondreja, ktoré ležali na území dnešnej obce Hôrka. Prinajmenšom sa záznam týkal obyvateľov Hôrky, Sväté- ho Ondreja, Kišoviec a Primoviec, pravdepodobne aj Komároviec a Miklušoviec. Iný odpis dokladu z roku 1349 ale nazýva obyvateľov z okolia Kostola sv. Ondreja ako de Sulta. Pojem sulza, resp. sulze/sulz, ako sa už uviedlo, sa stal základom pomenovania Hozelca, ktorý sa v neskoršom období popri výraze Scek (1317), Scek Mediocri (1320), Felzek (1373) zaznamenáva v podobe (Ho)zulcz (1429), (Ho)zelcz (1506), (Ho)sulzt (1520). Zdá sa, že predpona Ho mala identický či obdobný význam ako maďarský pojem fel – polovičný, resp. latinský výraz me- diocris – stredný. Hozelec sa nachádza v strednej časti predmetného močaristého územia. Čo je ale podstatné, ešte v roku 1541 sa táto obec zaznamenala v podobe Sulta. Z uvede- ného vyplývajú dve závažné skutočnosti. Pojmy szék, resp. sulza/sulze/sulz sa v písomných prameňoch používali jednak na pomenovanie močaristého územia od Gánoviec po Hôrku, jednak na pomenovanie Hozelca. Znamená to, že každý výskyt týchto pojmov v písomných prameňoch treba posudzovať jednotlivo a namieste je opatrnosť pri ich určení. Takto sa totižto v odbornej spisbe mnohokrát stávalo, že sa pojem szék pripisoval Hozelcu, ktorý mal takýmto spôsobom neprimerane veľa písomných zmienok už v 13. storočí. Inak povedané, obyvatelia priestoru medzi Gánovcami a Hôrkou sa mohli nazývať ako obyvatelia zo szék či sulza (Sulta), alebo obyvatelia niektorého z tamojších sídiel. Uveďme si príklad. Istý Miku- láš, syn Benedikta, sa v roku 1327 zaznamenal ako de Zeek, no v roku 1335 ako de Kamarfal- va, teda z Komároviec (zaniknuté sídlo na území Hôrky). U Hozelčanov bola situácia iná, keďže sa ich obec niekedy nazývala rovnako ako celý priestor medzi Gánovcami a Hôrkou.

Iné zafarbenie lúky svedčí o tom, že v tomto priestore vyvierajú minerálne pramene. Foto Miroslav Števík 32 Terra Szék.Terra Sulza

Terra Sulza dnes (územie Hozelca). Foto Miroslav Števík

Z uvedeného dôvodu sa spravidla k pojmom szék a sulza pridávali spresňujúce prívlastky (stredný, polovičný). Je isté, že Menard de Sulza spomínaný v rokoch 1295 a 1306 pochá- dzal z územia Hozelca, no týmto pojmom mohla byť vyjadrená i skutočnosť, že pochádzal z močaristého územia medzi Gánovcami a Hôrkou. Každopádne, istotu máme v tom, že Menhard de Szék (1294), Menard de Sulza (1295, 1306) či jeho synovia Helbrand a Menard de Szék (1317) boli majiteľmi územia Hozelca. Teda tieto dokumenty sa jednoznačne týkajú jeho obyvateľov. Podľa J. Endrődiho za prvú zmienku o Hozelci možno pokladať až záznam z roku 1320, kde sa uvádza so spresňujúcim pojmom Scek Mediocri. Čo zásadné sa stalo so sídelnou jednotkou na území Hozelca medzi rokmi 1317 a 1320, keď v prvom prípade sú tamojší majitelia označení ako de Szék, v druhom Szék Mediocri? A čo zmienka z roku 1541, kde sa Hozelec pomenoval ako Sulta (Sulza)? Teda, záležitosť v prípade Hozelca, na rozdiel od iných sídiel močaristého územia medzi Gánovcami a Hôrkou, nie je tak jednoznačná, keďže jeho pomenovanie má základ v pojmoch szék či sulza/sulz, ktorými bolo nazvané celé predmetné močaristé územie. Na tomto mieste je ešte žiaduce pripomenúť, že keď v roku 1256 podaroval kráľ Belo IV. Fi- lovi, Filovmu synovi, zem troch jutár in Sceek, na tomto území sa vyvinuli Filice (dnes súčasť Gánoviec). Rovnaký pojem sa použil na pomenovanie zeme, resp. majetku, na ktorom sa vyvinul po roku 1280 Hozelec (possessio Seek, terra Zek). Taktiež aj voda, ktorá vyvierala z tra- vertínovej kopy, tvoriacej prirodzenú hranicu medzi územiami, kde sa vyvinuli Gánovce a Hozelec, sa nazývala aqua Zek. Každopádne, uvedenú problematiku možno zhrnúť nasledovne: Na pomenovanie moča- ristých území s výskytom minerálnych prameňov na Spiši sa používal pojem maďarského pôvodu szék, slovenský výraz slatina/slatvina a nemecký pojem sulza/sulze/sulz, ktoré sú výz- namovo identické. Tieto slová sa popri pomenovaní močaristých území, resp. minerálnych vôd niekedy uplatnili aj pri názvoch spišských sídiel, ako tomu bolo v prípade Baldoviec (Vyfoluzek), Slatviny (Zeek, Slatwyna) či Hozelca (Zeyk, Sulza, Scek, Mediocri Scek, Felzek, Hosul- tz, Sulta). Rovnako obyvatelia pôvodného zoskupenia sídiel na území Hôrky boli nazývaní ako de Gulta, resp. de Sulta (1349), teda obyvatelia močaristej zeme, slatín. No nielen oni. Keď ešte v roku 1280 predstúpili pred ostrihomského arcibiskupa Vladimíra početní kopijníci so žiadosťou o postavenie kostola na ich majetku, označili sa ako nobiles de Zeek. Povolenie 33 Mons castri Terra Szék Terra Sulza

Kamenný vrch, z ktorého bublá voda nazývaná Zek (... montem lapidosum, de quo ebullit aqua Zek dicta). Foto Miroslav Števík

na výstavbu sakrálneho objektu sa týkalo Kostola sv. Ondreja na dnešnom území Hôrky. Medzi spomínanými žiadateľmi boli aj bratia Curvinus a Rod, synovia Prim-a, zakladateľa Primoviec. Minerálne vody z močaristého územia medzi Gánovcami a Hôrkou odvádzal potok s názvom Štiavnik, podľa ktorého je dodnes pomenovaná dedina Spišský Štiavnik. Takýmto spôsobom sa podarilo osvetliť pojmy, ktoré poukazujú na súvislosti prírodných a sídliskových názvov v širšom geografickom priestore, vymedzujúcom približne trojuhol- ník Gánovce – Hôrka – Spišský Štiavnik.

Poznámka Príspevok s rovnakou témou, no s poznámkovým aparátom je publikovaný v roku 2019 v časopise Studia archiwalne, ktorý vychádza v poľskom meste Lublin.

34

Mons castri Terra Szék Terra Sulza Stručné predstavenie histórie obcí Gánovce, Hozelec, Švábovce, Hôrka a Spišský Štiavnik

V nasledujúcich riadkoch bude výberovo predstavená história obcí, ktoré sa nachádzajú v trojuholníku vymedzenom polohami obcí Gánovce – Hôrka – Spišský Štiavnik. Zamera- ná bude najmä na ich staršie dejiny. V zásade tieto sídla možno rozdeliť do troch skupín. Najpočetnejšou je skupina obcí, ktoré boli súčasťou Stolice desiatich spišských kopijníkov. V súčasnosti vystupujú ako samostatné obce iba tri z nich – Gánovce, Hozelec a Hôrka, no na ich územiach kedysi existovali samostatné sídla. Na území dnešnej obce Gánovce to bola dedina Filice, na území Hôrky zasa Kišovce, Miklušovce, Primovce, Komárovce a Svätý On- drej. Do ktorého obdobia spadá ich vznik? V prvom rade treba konštatovať, že patrili k jadru kopijníckych sídiel na Spiši, ktoré si svoje samosprávne postavenie udržali od 13. storočia až do roku 1802. V stredoveku existovalo na Spiši viac ako 30 sídiel kopijníkov, no do novoveku (od 16. storočia) si príslušnosť k tejto komunite zachovala iba polovica z nich, ako to doklada- jú prehľadné tabuľky z konca 16. a začiatku 17. storočia, ktoré sú uvedené nižšie.

Erby Spišskej župy, dedičných županov z rodu Csáky a spišských kopijníkov. Spišský archív v Levoči 36 Taxácia (zdanenie) šľachticov Stolice X spišských kopijníkov zo dňa 6. mája 1620 Stručné Taxatio nobilium sedis decem lanceatorum comitatus Scepusiensis, die 6. Maii 1620 predstavenie histórie obcí Dnešný názov sídla/originálny názov Výška odvedenej taxe (dane) Počet sídla z roku 1620 podľa prameňa zo SA-L – zlaté/denáre podľa originálu v SA-L rodín Abrahámovce / Abrahamocz 3/07 8 Betlanovce /Betlehenfalwa 6/00 1 Čenčice /Czencžicze 4/24 10 Čingov/Czenguow 0/85 3 Filice/Filicze 1/78 6 Gánovce/Ganocz 1/34 6 Hadušovce/Edusfalwa 2/18 7 Hozelec/Hozelecz 2/77 3 Kišovce/Kissócz 5/54 ½ 11 Komárovce s Hôrkou/Komarocz 1/79 1 cum Huorka Levkovce/Lewkocz 3/87 9 Machalovce/Machalocz 3/09 ½ 13 Miklušovce/Miklosfalwa 1/91 ½ 3 Pikovce/Pikocz 2/14 5 Sv. Ondrej/Sz. Andras 5/99 ½ 9 SPOLU 46/58 95

Počet domov v kopijníckych sídlach v roku 1598

Počet Názov sídla Majitelia domov Possessio Diversorum Nobilium, in qua Connumerate Kyssocz/Kišovce 9 sunt domus Possessio Diversorum Nobilium in qua Connumerate Abrahamfalva/Abrahámovce 6 sunt domus Possessio Diversorum Nobilium in qua Connumerate Chontafalva/Čenčice 10 sunt domus Possessio Diversorum Nobilium in qua Connumerate Machalfalwa/Machalovce 4 sunt domus Possessio Matthey Kyszel in qua Connumerate sunt Hworka/Hôrka 1 domus Possessio Diversorum Nobilium in qua Connumerate Zenth Andrasz/Svätý Ondrej 8 sunt domus Possessio Diversorum Nobilium in qua Connumerate Myklosffalwa/Miklušovce 3 sunt domus Possessio Diversorum Nobilium in qua Connumerate Gonfalwa/Gánovce 11 sunt domus Possessio Diversorum Nobilium in qua Connumerate Fylycze/Filice 15 sunt domus Possessio Diversorum Nobilium in qua Connumerate Bethlemfalwa/Betlanovce 16 sunt domus Possessio Diversorum Nobilium in qua Connumerate Hadwsfalwa/Hadušovce 5 sunt domus 37 Mons castri Terra Szék Sídla Stolice X spišských kopijníkov Terra Sulza v roku 1620

Levkovce Abrahámovce

Hozelec Ondrej . Pikovce

Kišovce Sv

Gánovce Hôrka

Komárovce

Filice Čenčice Machalovce Miklušovce

Betlanovce Hadušovce Čengov

, pozemkový majetok

38 Počet Stručné Názov sídla Majitelia domov predstavenie histórie obcí Possessio Diversorum Nobilium in qua Connumerate Lewkocz/Levkovce 2 sunt domus Possessio Diversorum Nobilium in qua Connumerate Pykowcz/Pikovce 10 sunt domus Possessio Diversorum Nobilium in qua Connumerate Hozelecz/Hozelec 12 sunt domus 112 SPOLU domov

Štruktúra kopijníckej society na konci 16. storočia

Názov kopijníckej Slovenský názov Počet šľachticov Počet poddaných obce (originál) (nobilium) (iobagionum) Chenczitze Čenčice 4 2 Chengow Čingov 1 - Makhalfalwa Machalovce 7 2 Adusffalwa Hadušovce 3 1 Bethlemffalwa Betlanovce 3 6 Miklusffalwa Miklušovce 3 1 Hisffalwa Kišovce 7 2 Ganowecz Gánovce 5 4 Filicze Filice 2 3 Hozelecz Hozelec 1 4 Lewkowcze Levkovce 7 - Abrahamffalwa Abrahámovce 5 3 Pikowcze Pikovce 1 6 Zenth Andras Svätý Ondrej 7 2 SPOLU 56 36

Sídelná štruktúra kopijníckych dedín, ktorá vykazovala svoje špecifiká oproti klasickým stredovekým dedinám, sa začala formovať počas prvej polovice 13. storočia. Boli to malé sídelné jednotky s domami kopijníkov a ich poddaných, spravidla neveľkej rozlohy. Jed- noznačným dokladom o procese tvorby kopijníckych sídiel v danom období sú ich názvy. Osoby, podľa ktorých boli tieto obce pomenované, žili v 13. storočí. Neobstoja teda úvahy o pôvode kopijníckych sídiel už v 11. storočí. Pôvod kopijníkov je potrebné hľadať najmä v privilegovanom vojenskom elemente – synoch iobagiónov (filii iobagionum de Scepus), ktorí pôsobili na Spiši už pred 13. storočím, pravdepodobne pôvodne v pozícii strážcov hraníc. Od prvej polovice 13. storočia boli synovia jobagiónov, ako aj príslušníci iného privilegova- ného obyvateľstva, povyšovaní do šľachtického stavu, čím sa vytvorila skupina obyvateľstva s názvom nobiles de Scepus (šľachta zo Spiša), ktorá sa sformovala do samosprávneho cel- ku – Stolice X spišských kopijníkov. Právne uznanie svojho šľachtictva získali na základe veľkého privilégia Bela IV. v roku 1243. Podstatné je konštatovať, že ustanovenia zo spomí- naného privilégia Bela IV. boli podobné ustanoveniam, ktorými sa v staršom období riadil vojnopovinný element (napr. strážcovia hraníc) v Uhorskom kráľovstve. Ak Belove privilé- gium z roku 1243 obsahovalo potvrdenie slobody, ktorú mali oddávna (quam ab antiquo ha- buerunt), potom to môže byť odvolávka na slobodu, ktorú požívali kopijníci ako príslušníci privilegovaného vojenského elementu pred ich povýšením do šľachtického stavu, k čomu mohlo dôjsť najskôr v dvadsiatych rokoch 13. storočia, no najneskôr v roku 1243. 39 Mons castri Základné ustanovenia z Belovho privilégia z roku 1243 obsahujú nasledujúce body: Terra Szék 1. Oslobodenie kopijníkov od daní a poplatkov s výnimkou takých, ktoré odvádzajú krá- Terra Sulza ľovskí servienti a iní šľachtici. 2. Oslobodenie kopijníkov a ich poddaných od trhových a mýtnych poplatkov na Spiši. 3. Štyria kopijníci, ktorí vlastnia pôdu o rozlohe 8 popluží, sú povinní vyslať do kráľovské- ho vojska na vojenskú výpravu patrične vyzbrojeného ozbrojenca. 4. Kopijníkov a ich poddaných môže súdiť spišský župan iba v prípadoch krádeží mincí a desiatkov. 5. Ostatné menšie spory posudzuje sudca, ktorého si zvolia spomedzi seba. 6. Ak dôjde medzi kopijníkmi k súboju, spor sa má ukončiť pred kráľovským súdom. 7. Spišský župan nesmie od kopijníkov násilne vynucovať pohostenie. 8. Ak kopijník zomrie bez dediča, všetok hnuteľný a nehnuteľný majetok zdedí ten, kto sa zosobáši s jeho dcérou, ak ju má, alebo s vdovou, za predpokladu, že prevezme na seba jeho povinnosti. 9. Ak o kopijníkovi vznikne pochybnosť a potrebuje sa očistiť a svedčiť pod prísahou, má odprisahať s ďalšími 7 šľachticmi, pričom nezaplatí pokutu viac ako 40 denárov. 10. Ak sa kopijník usvedčí z deliktu, zaplatí pokutu podľa zvykov šľachty v krajine.

V uvedenom čase možno dokumentovať aj vznik prvých kopijníckych sídiel, o ktorých prvotné záznamy sa zachovali zo štyridsiatych rokov 13. storočia. A tvorbu ich sídelnej siete je možné sledovať aj počas druhej polovice 13. storočia, napríklad v prípade Filíc, Gánoviec či Hozelca. Z hľadiska národnostného zloženia prvých kopijníckych rodín možno predpokladať, že medzi nimi dominovali Maďari, čo naznačujú maďarské tvary kresťanských mien, ktoré sa vo veľkom rozsahu uplatnili pri názvoch sídiel: Filefalva (Filice; Filip), Miklósfalva (Miklu- šovce; Mikuláš), Ábrahámfalva (Abrahámovce), Mahálfalva (Machalovce, Michal?), Édesfalva (Hadušovce, Egídius), Tibaháza (Tiburcius), Bethlenfalva (Betlanovce, Bethlehem), Leukfalva (Levkovce, Laurentius) a podobne. No kopijnícka komunita nebola národnostne uzavretou a do jej radov boli povyšovaní aj príslušníci iných národností. Bol to istý spoločenský status, ktorého získanie nebolo viazané na žiadnu národnosť. Evidentné je to napríklad v prípade Gánoviec a Hozelca, v ktorých sa medzi prvými rodmi vyskytovali početné mená nemec- kého či románskeho (valónskeho) pôvodu. Uveďme niekoľko príkladov. Nositeľmi mien románskeho pôvodu v Gánovciach boli napríklad Gaan, po ktorom dostala obec svoj názov, ďalej Gahan, Basilis. Čo je ale v tejto súvislosti mimoriadne pozoruhodné? Keď sa v roku 1280 vymedzovali hranice budúceho Hozelca, jeho západnú hranicu tvoril majetok malého Adeho (possessio parvi Ade), teda územie Gánoviec. Meno Ade je uvedené napríklad v roku 1242 medzi menami príslušníkov komunity ostrihomských Valónov, ako aj medzi rodný- mi menami Parížanov z roku 1438. Je veľmi pravdepodobné, že gánovský Ade, spomínaný v roku 1280, bol v blízkom príbuzenskom vzťahu s Gaanom, ktorého syn sa volal Basilius a vnuk Gahaam, teda všetko nositelia mien románskeho pôvodu. Popri nich prví Gánovča- nia mali často aj mená nemeckého pôvodu. Tie zasa dominovali medzi prvými obyvateľmi Hozelca. Mená románskeho pôvodu sa vyskytovali aj v iných kopijníckych sídlach – Hivard, Viliam (Pikovce), Villam, Gean, Jenk (Levkovce)… Z uvedeného je zrejmé, že kopijnícka ko- munita bola od 13. storočia národnostne pestrá a vyskytovali sa v nej mená maďarského, nemeckého, románskeho (valónskeho) či slovenského pôvodu, teda príslušníkov všetkých národností, ktoré uvádzajú spišské pramene z 13. storočia. Druhou vecou je situáciu po storočiach (16. – 17. storočie), keď kopijnícke obce vystupovali ako slovenské. Odrazilo sa to v používaní priezvisk kopijníkov, mnohokrát odvodených od názvov jednotlivých sídiel: Čengovský – Chengowsky, Abrahámovský – Abrahamowsky, Machalovský – Makhalowsky, Gá- novský – Ganowsky, Filický – Filiczky, Levkovský – Lewkowsky. Názvy kopijníckych obcí sa v tomto čase vyskytovali buď v maďarskej forme spojením osobného mena a výrazu – falva = dedina, alebo v slovenskej, spravidla v spojení osobného mena a koncovky -ice, -ovce, -ovec: Chenczitze (Čenčice), Ganowecz, Hozelecz, Lewkowcze, Pikowcze. Každopádne, úvahy o tom, že kopijníci boli pôvodne Slováci, čo sa ešte v nedávnom čase dokonca dokazovalo aj archeo- logickými výskumami, nemajú žiadnu oporu v historických prameňoch, a čím skôr sa od takýchto náhľadov v odbornej spisbe upustí, tým to bude pre spišskú historickú i archeolo- gickú vedu prospešnejšie. Po krátkom vstupe pred predstavením jednotlivých sídiel nasleduje stručné priblíženie vy- 40 braných tém k dejinám obcí, ktoré boli súčasťou kopijníckej komunity. Stručné predstavenie histórie obcí

Gánovce. Foto Michal Buza Gánovce V ktorom roku sa po prvýkrát v písomných prameňoch spomínajú Gánovce?

Zodpovedanie tejto otázky si vyžaduje podrobnejšie vysvetlenie, ktoré sa netýka iba sa- motných Gánoviec, ale kopijníckych sídiel ako celku. Už sa spomenulo, že kopijnícke sídla vykazovali špecifiká z hľadiska charakteru ich zástavby, resp. veľkosti. Išlo spočiatku o má- lopočetné šľachtické obydlia a obydlia poddaných. V neskoršom období nadobudli už tieto sídla kompaktnejšiu (uzavretú) podobu, hoci stále to boli menšie sídelné jednotky. Dôležité je poznamenať, že ak sa na jednotlivých pozemkových majetkoch usadil ich vlastník, resp. vlastníci so svojimi poddanými, nemožno tieto územia pokladať za neosídlené, prázdne zeme. V písomných prameňoch sa potom často uvádzali majitelia týchto osídlených po- zemkových majetkov. Teda otázka znie: Budú sa za počiatok obcí pokladať až zmienky, kde sa jednoznačne tieto spomínajú so spojením villa, alebo sa budú brať do úvahy aj zmienky o majiteľoch týchto území, na ktorých stáli domy, či už šľachticov, alebo ich poddaných? Samotné Gánovce sú pre ilustráciu tohto problému učebnicovým príkladom. Prvý písomný záznam villa Gaan sa zachoval z roku 1317. No už v roku 1280 sa západne od územia, na ktorom sa vyvinul Hozelec, spomína possessio parvi Ade, teda majetok malého Adeho. Na inom mieste už bolo konštatované, že Ade pravdepodobne pochádzal z rodiny zakladateľa Gánoviec Gaana, pričom v tomto rode dominovali mená románskeho (valónskeho) pôvodu. Z uvedeného vyplýva, že územie Gánoviec bolo obývané desaťročia pred prvou zmienkou o dedine Gaan. Rovnako majetkovo-právna listina z roku 1295 spomína Gaanovho syna Bazila, ktorý sa v nej označuje ako de Socru, ako aj jednu rodinu, ktorá je v roku 1317 jed- noznačne spätá s Gánovcami (de villa Gaan). Teda jedna vec je zápis o dedine Gánovce (villa Gaan), druhou záznamy o pozemkovom majetku, resp. majiteľoch územia Gánoviec (parvus Ade, 1280; Basilius de Socru, Hilbrandus cum filiis suis Arnoldo Johannes et Nicolao, 1295; Basilius, 1306). Každopádne, ak sa aj akceptuje prvý písomný záznam o dedine Gánovce z roku 1317, nemali by sa opomínať v historických prácach staršie záznamy, či už o rodinách, ktoré sa neskôr jednoznačne uvádzali ako gánovské, či o pozemkovom majetku (possessio), ktorý príslušníci týchto rodín obývali. Je nesporné, že územie Gánoviec bolo obývané pred ro- kom 1280, teda podstatne skôr, ako sa v roku 1317 spomína obec v podobe villa Gaan. Po- čiatok stredovekého osídlenia územia Gánoviec možno rámcovo datovať do tretej štvrtiny 41 Mons castri 13. storočia, teda do rovnakého obdobia, ako tomu bolo v prípade susednej obce Filice. Na Terra Szék uvedenom príklade je dobre vidieť, že najmä pri kopijníckych sídlach je žiaduce venovať Terra Sulza pozornosť písomným dokladom, ktoré dokumentujú počiatky ich osídlenia, napriek tomu, že sa tieto sídelné jednotky spomínajú „len“ prostredníctvom svojich majiteľov, prípadne iných výrazov (napr. possessio parvi Ade, 1280; Basilius de Socru, 1295). V skutočnosti tvorili počiatok, základ sídiel, ktoré sa časom uvádzali termínom villa.

Reštaurácia v Gánovských kúpeľoch (pohľadnica spred roku 1918). Spišský archív v Levoči

Čo vieme o počiatkoch Filíc?

Počiatky Filíc sú presne zdokumentované a svedčia o tom, že priestor, kde sa vyvinuli Fili- ce, Gánovce a Hozelec, bol osídľovaný systematicky až v priebehu druhej polovice 13. storo- čia. Rovnako je pozoruhodné, že s pojmom villa sa v prípade Filíc stretáme až po polstoročí. Teda je to obdobný príklad s Gánovcami. Kráľ Belo IV. podaroval v roku 1256 Filemu, synovi Fileho tri poplužia zo zeme Sceek (szék). File sa na darovanom území usadil a začal plniť povinnosti, ktoré mu ako kopijníkovi vyplývali (predovšetkým povinnosť v prípade potreby bojovať v kráľovskom vojsku). Spory o zeme, chotárne hranice spravidla viedli susediace sídla. Inak tomu nebolo ani v prípade Filíc, ktoré sa v roku 1308 sporili s Popradčanmi. Prá- ve v tejto listine boli označení ako šľachtici z Filovej dediny (nobiles de villa Phile).

Aké historické pomenovania mali v minulosti Gánovce a Filice?

Pokiaľ ide o názvy Gánoviec a Filíc, tieto boli odvodené od osobných mien, v prípade prvej obce od mena románskeho (valónskeho) pôvodu Gaan, v prípade druhej z maďarskej formy mena Filip – File. Filice sa v roku 1308 zaznamenávajú v podobe villa Phile, v roku 1436 ako Filefalua, v roku 1520 Philicz. Obyvateľ územia Gánoviec, syn Gaana sa v roku 1295 označil ako de Socru. V roku 1317 je už sídlo doložené názvom villa Gaan, v roku 1330 Chan, v roku 1495 v maďarskej podobe Ghanfalwa. V roku 1520 sú Gánovce doložené v latinskej podo- be villa Iohannis. Koncom 16. storočia sa obe obce uvádzajú v slovenskej forme – Ganowecz a Filicze. V roku 1784 sú obce zapísané názvami v nemeckej a slovenskej podobe – Gánovce ako Gansdorf, Johansdorf, Ganovcze, Filice ako Fillsdorf, Fillitze, Fillicze a v roku 1808 Gánovce nemecky Gansdorf, maďarsky Gánócz a slovensky Gánowce, Filice nemecky Filsdorf, maďar- sky Filicz a slovensky Filice. Znamená to, že vo všetkých jazykových verziách sa zachoval rovnaký základ ich pomenovania, teda osobné mená File a Gaan.

42 Stručné predstavenie histórie obcí

Niekdajšia kopijnícka obec Filice (pohľadnica z roku1902). Spišský archív v Levoči

Ktoré šľachtické rodiny sú späté s dejinami Gánoviec a Filíc v 16. – 19. storočí?

Ku kopijníckej komunite koncom 16. storočia patrili v Gánovciach: Štefan Korothnoky, Al- bert Ganowsky, Ján Gombos, Peter Ganowsky, Gal Kalna; vo Filiciach: Michal Filiczky a Jakub Ribarský. V roku 1620 sa v Gánovciach (Ganocz) spomínajú kopijníci: Jaszai Istuan, Kalna Jurik a Lenart, Kalna Jacub a Istuan, Domanowzsky, Korotnoky Miklos, Maletinski; vo Filiciach (Filicze): Tkacz, Bartko, Almasi Palena, Gekest, Sandor a Benczik Mihal. V roku 1653 obývali Gá- novce kopijníci s priezviskami: Kalna, Koroth(noky); Filice: Dolyáni, Domanyovszky, Dubovay, Lehoczky, Oskó, Szent Andrássy a Teőke. V roku 1744 to boli v Gánovciach kopijníci z rodov: Baranyi, Máriássy, Venkóczy; vo Filiciach: Bencsik, Domanyovszky, Kalna a Nedorolik. V roku 1835 sa vo Filiciach zaznamenávajú šľachtici: Barányi, Szent Andrássy, Kiszely a Bentsik. V roku 1837 boli hlavnými majiteľmi Gánoviec šľachtické rodiny Okolicsányi a Vitalis; Filíc rodiny Vitalis a Szirmay.

Sypanec vo Filiciach, postavený z travertínu. Foto Miroslav Števík

43 Mons castri Terra Szék Terra Sulza

S Gánovcami sa spája stará kúpeľnícka tradícia (pohľadnica spred roku 1925). Spišský archív v Levoči

Ako sa vyvíjal počet obyvateľov a aká náboženská či národnostná skladba charakterizovala Gánovce a Filice v 18. a 19. storočí?

Kopijnícke sídla sa aj v období novoveku vyznačovali v porovnaní s klasickým dedinským prostredím Spiša menším počtom obyvateľstva. Po nástupe reformácie do konca 16. storo- čia takmer všetko obyvateľstvo pôvodne sa hlásiace k západnému kresťanskému obradu prešlo na pozície protestantizmu. Dlhý čas si potom evanjelici udržiavali dominantné po- stavenie v Gánovciach i Filiciach, čo zvlášť platilo o Filiciach. Za pozornosť stojí aj skutoč- nosť, že Filice boli ešte v prvej tretine 18. storočia z hľadiska počtu obyvateľov o viac ako 1/3 väčším sídlom ako Gánovce. Počas 19. storočia sa situácia vyvinula v tomto smere v pro- spech Gánoviec. Rovnako, výkaz hospodárskych pomerov kopijníckych sídiel zo 17. storočia dokumentuje poprednú pozíciu Filíc medzi nimi. Z hľadiska vývinu náboženskej skladby obyvateľstva stratili počas 19. storočia evanjelici v oboch sídlach dominantné postavenie.

Náboženská skladba obyvateľov Gánoviec a Filíc v rokoch 1732 – 1837

Názov sídla/ 1732 1811 1837 rok katolíci evanjelici katolíci evanjelici katolíci evanjelici Gánovce 34 72 86 112 87 89 Filice 17 150 48 148 39 154

Počet obyvateľov Gánoviec a Filíc v rokoch 1732 – 1837

Názov sídla/rok 1732 1784 – 1787 1837 Gánovce 106 155 176 Filice 167 179 193 44 Národnostná skladba (materinský jazyk) obyvateľov Gánoviec a Filíc v roku 1880 Stručné predstavenie Názov sídla/ Počet neuhorského histórie obcí materinský slovenský maďarský nemecký iný obyvateľov pôvodu jazyk Gánovce 257 203 5 20 - 21 Filice 217 187 - 8 11 5

Náboženská skladba (materinský jazyk) obyvateľov Gánoviec a Filíc v roku 1880

Názov sídla/ Počet rímsko- grécko- evanjelici kalvíni Židia vierovyznanie obyvateľov katolíci katolíci Gánovce 257 174 1 71 1 10 Filice 217 127 - 90 - -

V roku 1700 boli obyvatelia Gánoviec a Filíc Slováci (Slavi). Na ich dominantnom postavení sa nič nezmenilo ani v nasledujúcich storočiach.

Stredoveký kostol v Gánovciach. Foto Miroslav Števík

Ktoré významnejšie pamiatky sa zachovali v Gánovciach a Filiciach?

V Gánovciach je to predovšetkým Kostol sv. Michala archanjela, ktorého zasvätenie bolo ale pôvodne iné. Podľa dokladu z roku 1497 bol v stredoveku zasvätený Panne Márii. Ranogo- tická stavba sa budovala počas druhej polovice 13. storočia, čo plne korešponduje s obdo- bím vzniku Gánoviec (tretia štvrtina 13. storočia) a jeho inému datovaniu do obdobia okolo roku 1300 chýba presvedčivá argumentácia. Kostol bol farským už počas stredoveku, ako to dokladá zmienka o tunajšom farárovi z roku 1424. Prvý, podľa mena známy farár je zazna- 45 Mons castri Terra Szék Terra Sulza

Klasicistická kúria z polovice 19. storočia v Gánovciach. Foto Miroslav Števík

menaný v roku 1436 (Jacobus plebanus de Gyanfalua), ďalší v roku 1520 (Blasius de villa Johan- nis). V kostole sa čiastočne zachovali vzácne nástenné maľby z polovice 14. storočia. Hlavný oltár sv. Michala archanjela bol vyhotovený v období baroka, v druhej polovici 18. storočia. Najcennejšiu časť vnútorného zariadenia tvorí neskorogotický oltár sv. Stanislava biskupa z obdobia okolo roku 1500, no tradovaný náhľad o jeho pôvodnom umiestnení v hozelec- kom kostole nemožno prijať, keďže ani jeden zo starých oltárov v Hozelci (Altaria 3 antiquis- sima) podľa dokladu zo 17. storočia nebol zasvätený sv. Stanislavovi biskupovi. Najvzácnejší zvon vo veži kostola pochádza zo 14. alebo 15. storočia a vyhotovil ho jeden zo zvonolejárov Spišskej Novej Vsi, kde tradíciu výroby bronzových zvonov a krstiteľníc založil slávny Maj- ster Konrád už v polovici 14. storočia. Zvon obsahuje nápis: O REX GLORIE VENI CUM PACE (Ó, Kráľ slávy, príď v pokoji). V obci stojí klasicistická kúria z polovice 19. storočia. Na pôvodnom území obce Filice bol v rokoch 1873 – 1878 vybudovaný neskoroklasicistický evanjelický kostol.

46 Stručné predstavenie histórie obcí

Nový katolícky kostol v Hozelci. Foto Miroslav Števík

Hozelec Aké boli počiatky Hozelca?

Vznik Hozelca je treba vnímať v kontexte procesu zakladania kopijníckych sídiel v časti Spiša, kde sa vyvinuli aj Filice a Gánovce. Tento proces prebiehal počas druhej polovice 13. storočia. Filice vznikli po roku 1256, obdobne počas tretej štvrtiny 13. storočia aj Gánovce. Napriek tomu, že z listiny z roku 1280 sa zachovala iba časť obsahujúca vymedzenie hraníc (metácia) majetku Seek, teda budúceho Hozelca, je veľmi pravdepodobné, že ide o zakla- daciu listinu spomínaného sídla. V roku 1280 sa západne od vymedzeného majetku Seek nachádzal majetok malého Adeho (sídlo doložené v roku 1317 názvom Gaan, teda Gánovce), na východe dedina Švábovce (terra villae Swewi) a na severe Stráže pod Tatrami (Gumureur). Na vymedzenom majetku Seek sa po roku 1280 vyvinulo rovnomenné sídlo. V písomných prameňoch sa pravdepodobne spomína už v roku 1294, keď sa komes Menhard de Zeyk uvá- dza v listine štiavnického opáta Jána z 20. marca 1294. V spore medzi opátom a Hilbran- dom zo Stojan zastupoval stranu Hilbranda ako jeden z troch dôveryhodných mužov spo- ločne s Menhardom zo Spišskej Soboty a Jánom zo Stráží pod Tatrami, teda všetko blízki susedia Stojan (zaniknutá osada pri ceste medzi Popradom a Hozelcom). Ten istý comes Menhard, tentoraz de Sulza, sa spomína v majetkovo-právnej listine z roku 1295, vydanej rovnakým štiavnickým opátom Jánom. Znamená to, že Menhard sa uvádzal ako pochádza- júci zo Szék-u alebo de Sulza. Ak by Menhard pochádzal z iného sídla močaristého územia v priestore medzi Gánovcami a Hôrkou, mohli by sme uvažovať o tom, že pod týmito pojmami treba rozumieť celé spomínané územie. Špecifická situácia Hozelca oproti iným kopijníckym sídlam, ako sa to už spomenulo, spočívala v tom, že sa výrazy Szék a Sulza stali základom jeho pomenovania, od roku 1320 spravidla s pridaním výrazov Mediocri, Fel-, Ho-. No ešte v roku 1541 je Hozelec uvedený pomenovaním Sulta. Bez ohľadu na uvedené sku- točnosti je nesporné, že Menhard vystupujúci v listinách z rokov 1294, 1295, 1306 pochádzal z územia Hozelca. Každopádne, Hozelec sa vyvinul na území, ktorého presné vymedze- nie je známe z listiny z roku 1280. Vznik tejto obce bol logickým pokračovaním zakladania kopijníckych sídiel v tejto časti Spiša, kde sa počas druhej polovice 13. storočia vyvinuli aj Filice a Gánovce.

47 Mons castri Terra Szék Aké historické pomenovania mal v minulosti Hozelec? Terra Sulza Ako sa už uviedlo, základom pomenovania Hozelca sa stal maďarský výraz szék, resp. ne- mecký výraz sulza/sulze, ktoré sa používali na pomenovanie močaristého územia, slatvín/ slatín. Keďže sa tento pojem spomínal v súvislosti s celým územím medzi Gánovcami a Hôrkou, ako aj v iných častiach Spiša, nadobudlo pomenovanie Hozelca v 14. storočí (po roku 1320) doplňujúce výrazy – mediocris, Fel-, Ho- vo význame stredný, polovičný, pričom najčastejšie sa spomínal v podobe Felzek (1366), Hozulcz/Hozelcz/Hosultz (1429, 1506, 1520). Prekvapujúco ešte v roku 1541 sa sídlo uvádzalo výrazom Sulta. Na konci 16. storočia sa už spomína v slovenskej podobe Hozelecz (1591 – 1595, 1598). V roku 1784 je obec zaznamenaná ako Hozelecz vel Hosilz. V roku 1808 sa vyskytuje v slovenskej podobe Hozelec, pričom for- ma Hozelecz je zaznamenaná ako maďarská. Každopádne, názov Hozelca jednoznačne po- chádza z nemčiny (sulza/sulz), z rovnakého výrazu, ktorý maďarčina pozná v podobe szék a slovenčina v podobe slatina, slatvina (močaristá pôda).

Borovicové stromy na travertínovej kope na území Hozelca. Foto Miroslav Števík

Ktoré šľachtické rodiny sú späté s dejinami Hozelca v 16. – 19. storočí?

V súvislosti dejinami Hozelca, čo rovnako platilo aj o Gánovciach, je potrebné zdôrazniť, že od obdobia pred rokom 1648 začala časť oboch obcí podliehať správe Spišskej župy. Zna- mená to, že jedna časť Hozelca a Gánoviec naďalej zostala súčasťou Stolice X spišských kopijníkov, no ich druhá časť prináležala správe Spišskej župy. Takto sa Hozelec a Gánovce začali od polovice 17. storočia zaznamenávať v portálnych súpisoch Spišskej župy (Hozelcz et Ganocz, 1648). V závere 16. storočia obýval Hozelec kopijník Michael Kubiny, v roku 1620 kopijníci: Horwatt Miklos, Kubiny Janos a Somogy Mihal, v roku 1653 Štefan Horváth a Tomáš Jászay. V období novoveku sa do dejín obce výraznejšie zapísali šľachtické rodiny Okolic- sányi a Máriássy. V roku 1744 obývali Hozelec kopijníci Juraj a Imrich z rodu Okolicsányi. V roku 1835 sa v obci spomínajú šľachtici: Marcus Szirmay, Thomas Tarnoczy a Joannes Fibin- 48 ger. V roku 1837 boli hlavnými majiteľmi Hozelca šľachtické rodiny Szirmay a Máriássy. Stručné predstavenie histórie obcí

Hlavný motív erbu rodiny Szontágh sa donedávna nachádzal na pieskovcovej tabuli z roku 1768 na bývalej hozeleckej palenčárni. Archív Matúša Hudáka

Ako sa vyvíjal počet obyvateľov a aká náboženská či národnostná skladba charakterizovala Hozelec v 18. a 19. storočí?

Na niekoľkých miestach sa už konštatovalo, že v najstaršom období, keď sa konštituovala kopijnícka komunita, sa v nej vyskytovali najmä mená maďarského pôvodu. V priestore, kde sa vyvinuli Filice, Gánovce a Hozelec, mali popri nich výrazné zastúpenie aj mená ne- meckého či románskeho (valónskeho) pôvodu. Medzi obyvateľmi Hozelca, ktorých zachyti- li písomné pramene v období stredoveku, dominovali mená nemeckého pôvodu. V 16. a 17. storočí už v Hozelci prevažovalo obyvateľstvo slovenského pôvodu. V prvej tretine 18. sto- ročia bol počtom obyvateľov z trojice sídiel Filice, Gánovce a Hozelec najmenším. Obdobne ako to bolo aj v prípade Filíc a Gánoviec, medzi obyvateľstvom dominovali od 16. storočia evanjelici. Situácia v prospech katolíkov sa zmenila až začiatkom 20. storočia príchodom nových obyvateľov – Poliakov. Náboženská skladba obyvateľov Hozelca v rokoch 1732 – 1837

Názov sídla/ 1732 1811 1837 rok katolíci evanjelici katolíci evanjelici katolíci evanjelici Hozelec 17 72 39 158 51 170

Počet obyvateľov Hozelca v rokoch 1732 – 1837

Názov sídla/rok 1732 1784 – 1787 1837 Hozelec 89 227 221

Národnostná skladba (materinský jazyk) obyvateľov Hozelca v roku 1880

Názov sídla/ Počet slovenský maďarský nemecký materinský jazyk obyvateľov Hozelec 191 165 3 13

49 Mons castri Náboženská skladba obyvateľov Hozelca v roku 1880 Terra Szék Názov sídla/ Počet rímskoka- gréckoka- Terra Sulza evanjelici Židia vierovyznanie obyvateľov tolíci tolíci Hozelec 191 75 3 108 5

V roku 1700 boli obyvatelia Hozelca Slováci (Slavi). Na ich dominantnom postavení sa nič nezmenilo ani v nasledujúcich storočiach. Na začiatku 20. storočia sa v obci usadili viaceré poľské rodiny.

Biela skala na území Hozelca. Foto Miroslav Števík

Ktoré významnejšie pamiatky sa zachovali v Hozelci?

V Hozelci od prelomu 13. – 14. storočia stál gotický kostol, ktorý bol svojou veľkosťou po- dobný kostolu v Gánovciach. Podľa vizitácií z prelomu 17. a 18. storočia bol zasvätený sv. Martinovi biskupovi. Dominoval mu hlavný oltár Trpiaceho Krista a dva bočné oltáre – sv. Petra a sv. Pavla a Panny Márie. Neskorogotický hlavný oltár Trpiaceho Krista bol vyhotove- ný niekedy v rokoch 1516 – 1520 v dielni slávneho Majstra Pavla z Levoče. Krátko predtým sa uskutočnila prestavba hozeleckého kostola. Z roku 1519 je známe aj meno miestneho farára, ktorým bol Juraj (Georgius plebanus de Hosultz). Plastiky zo spomínaného hlavného oltára sa v súčasnosti nachádzajú v Slovenskej národnej galérii v Bratislave. Stredoveký kostol sa v obci nezachoval, keďže pre zlý stav boli od roku 1777 v ňom zakázané bohoslužobné úkony a okolo roku 1804 ho zbúrali. Z architektúry kostola sa zachovali články, ktoré sú v súčas- nosti prezentované v centre obce, pri zvonici – pätky dvoch osembokých stĺpov dvojlodia, časť jedného stĺpa, dva články rebier a svorník klenby polygonálneho záveru presbytéria. Je pravdepodobné, že aj dva vzácne náhrobné kamene zdobené reliéfom kríža vyrastajúceho z trojvršia z prvej polovice 14. storočia pochádzajú z pôvodného gotického kostola. Každo- pádne, zatiaľ čo architektonické články spomínaného sakrálneho objektu možno vzhliad- nuť v centre obce, plastiky z dielne Majstra Pavla, ktoré dominovali neskorogotickému hlavnému oltáru Trpiaceho Krista, v Slovenskej národnej galérii v Bratislave. Najcennejším objektom, ktorý sa v obci zachoval do súčasnosti, je klasicistická kúria. Tra- dovalo sa o nej, že vznikla v prvej polovici 19. storočia. Na majetkovej mape Gánoviec a Ho- zelca z 18. storočia je ale zakreslený pôdorys kúrie, ktorý je zhodný s jej podobou z roku 1869. Znamená to, že výstavba klasicistickej kúrie v Hozelci, v priestore, kde aj predtým stálo šľachtické sídlo rodiny Okolicsányi, spadá do posledných desaťročí 18. storočia, a to z iniciatívy spomínaného rodu. Inak, druhá kúria v 18. storočí stála v priestore dnešného obecného úradu.

50 Stručné predstavenie histórie obcí

Kúria z 18. storočia je v súčasnosti najhodnotnejšou architektonickou pamiatkou obce. Foto Miroslav Števík

Plastika Bolestného Krista z rokov 1515 – 1525 z dielne Majstra Pavla z Levoče bola vyhotovená pre kostol v Hozelci. Slovenská národná galéria Bratislava 51 Mons castri Terra Szék Terra Sulza

Dominantami súčasného územia Hôrky sú dva sakrálne objekty. Foto Miroslav Števík Hôrka Aké počiatky sa spájajú so sídlami na dnešnom území Hôrky?

Na území dnešnej obce Hôrka existovalo v stredoveku šesť sídiel – Hôrka, Komárovce, Pri- movce, Kišovce, Svätý Ondrej a Miklušovce. Pre dejiny nielen samotnej Hôrky je kľúčová listina z roku 1248, podľa ktorej predali Henrik, Ivan a Ján Pirinovi zem ležiacu na území Gulz, teda Sulza. Na základe dokladu z roku 1270 vieme, že na nej ležala dedina Komárovce (Comarfolua in Seek), zaniknutá stredoveká dedina východne od Hôrky a po roku 1248 sa na tejto zemi vyvinuli Primovce, písomne doložené v podobe villa Pyrin v roku 1312. Pre Hôrku je ale dôležitý fakt, že medzi susedmi predávanej zeme v roku 1248 sa popri štiavnickom opátovi a iných spomínal istý Bosa, podľa ktorého dostala meno dedina Hôrka, doložená v roku 1346 v podobe Bozafalua. Opäť sa opakuje prípad, keď na území kopijníckej obce exis- tovala sídelná jednotka obývaná prinajmenšom Bos-om už pred rokom 1248. A v jej sused- stve existovalo už vtedy ďalšie kopijnícke sídlo, v roku 1270 doložené názvom Comarfolua, obývané prinajmenšom Henrikom, Ivanom a Jánom. Takto je dokumentované osídlenie Hôrky a Komároviec už pred rokom 1248, čím sa obe lokality radia k najstarším kopijníc- kym sídlam na Spiši. Aj týmto sa dokladá naše konštatovanie, že prvé kopijnícke sídla vzni- kali už v priebehu prvej polovice 13. storočia. Otázne zostáva, ktoré sídlo zastupoval comes Mikuláš, spomínaný ako jeden zo susedov predávanej zeme v roku 1248. Z kopijníckych sídiel tu vtedy mohli existovať iba dve – Kišovce a Miklušovce. Podľa dokladu z roku 1273 patrilo územie Kišoviec Mikulášovi Šedivému (Nicolaus Canus). Kišovce sa ako villa Cani Nicolai spomínajú v roku 1311. Miklušovce sú písomne nesporne doložené až v roku 1401 (possessio Miklosfalwa). Dedina svätého Mikuláša, spomínaná v dokladoch z rokov 1311, 1318 nemá s Miklušovcami pri Hôrke nič spoločné, napriek tomu, že sa to takto píše i v novšej odbornej spisbe. Ležala totižto južne od Betlanoviec. Do úvahy v súvislosti s Miklušovcami nateraz pripadá podmienečne iba záznam z roku 1305, v ktorom sa spomína v súvislosti s potvrdením staršej listiny z roku 1264 týkajúcej sa dvoch popluží zeme v Studenci Miku- láš, zvaný Tukus, syn Jána de villa Nycolai. Keďže Kišovce boli pôvodne pomenované podľa Mikuláša Šedivého, čo sa pri názvoch tejto obce dôkladne dodržiavalo, je pravdepodobné, že Miklušovce nadobudli svoje pomenovanie podľa comesa Mikuláša (comes Nicolai), spo- mínaného ako suseda predávaného majetku z roku 1248. Tak ako v susedstve neskorších Primoviec (severne) ležala Hôrka, tak na západe sú to Miklušovce. V takomto prípade by sa 52 Miklušovce zaradili popri Hôrke, Komárovciach a Primovciach k ďalším osídleným lokali- tám na území dnešnej obce Hôrka už v prvej polovici 13. storočia. K tejto téme sa bude po- Stručné trebné v budúcnosti ešte vrátiť. O poslednom stredovekom sídle na dnešnom území Hôrky predstavenie vieme presne povedať, kedy sa vyvinulo. V roku 1273 spomínaný Mikuláš Šedivý (Kišovce) histórie obcí podaroval Mikulovi, synovi Ruthena, zem jedného poplužia. Toto poplužie sa nachádza- lo medzi Kišovcami (na západe), Hôrkou (na východe) a Primovcami (na juhu). Keďže na tomto území si kopijníci vybudovali po roku 1280 Kostol sv. Ondreja, dedina nadobudla pomenovanie Svätý Ondrej, doložený v roku 1315 v latinskej podobe Sanctus Andreas. Uvedené poznatky možno zhrnúť nasledovne. Sídla na dnešnom území obce Hôrka patrili v rámci kopijníckej komunity k najstarším. Existencia viacerých je doložená už pred rokom 1248. Túto sídelnú aglomeráciu možno priradiť k fundamentu, jadru územia kopijníkov, formujúceho sa už počas prvej polovice 13. storočia. Opäť je potrebné zdôrazniť, že sídelné jednotky na jednotlivých pozemkových majetkoch sú písomne doložené podstatne skôr, ako sa v písomných prameňoch začali vyskytovať v spojení s pojmom villa.

Primovce a Miklušovce dnes. Foto Miroslav Števík

Aké historické pomenovania mali v minulosti jednotlivé sídla na území dnešnej obce Hôrka?

V súvislosti s Hôrkou je potrebné zdôrazniť, že sa až do konca stredoveku vyskytovala v po- dobe Bozafalua (1346). Boža je osobné meno slovanského pôvodu. S názvom Hôrka (Horka, 1502) sa stretáme v písomných prameňoch až od začiatku 16. storočia. Rovnako v posled- nom desaťročí 16. storočia sa zaznamenáva v podobe Hworka (1598), ako aj v roku 1784 (Hor- ka). V roku 1808 sa zapisuje v maďarskej podobe Hórka a slovenskej Huorka. Komárovce sú zapísané v podobe Comarfolua (1270). Komar je rovnako ako Boža osobné meno slovanského pôvodu. V roku 1620 sa spomínajú spoločne s Hôrkou – Komarocz cum Huorka a rovnako tak aj v roku 1681 – Komarocz et Horka. Primovce sú zapísané v podobe villa Pyrin (1312). Pirin je osobné meno románskeho (valónskeho) pôvodu. V roku 1538 sú zapísané už v slovenskej podobe – Primowcze, rovnako aj v roku 1539 (Primovce). V roku 1784 v maďarskej a slovenskej forme – Primócz vel Primovcze a v roku 1808 v maďarskej, nemeckej a slovenskej forme – Primócz, Primsdorf, Přímowce. Miklušovce sa pravdepodobne v roku 1305 spomínajú v latin- skej podobe ako villa Nycolai a v roku 1401 maďarsky Myklosfalwa. Miklós je maďarský zápis osobného mena Mikuláš. Koncom 16. storočia sa obec spomína ako Miklussfalwa a v roku 1598 ako Myklossfalwa, v roku 1784 maďarsky Miklosfalva a slovensky Miklossowcze; v roku 1808 maďarsky, nemecky a slovensky – Miklósfalva, Nickelsdorf, Miklussowce, Mikulássowce. Kišovce sú v roku 1311 zapísané v latinskej podobe villa Cani Nicolai, v roku 1324 v alterna- tívnej maďarskej forme Hisfalva (1324), resp. Ewzmyklosfalva (Dedina Mikuláša Šedivého, 1349). Podľa J. Vencka alternatívne pomenovanie Kišoviec vzniklo podľa miestneho mine- rálneho prameňa (slovensky medokýš vo význame kyselka; praslovansky medo-kyšъ). Kon- com 16. storočia sú Kišovce zapísané vo forme Hisffalwa, v roku 1598 Kyssoc, 1620 Kissócz, 53 Mons castri 1784 Kiszocz; v roku 1808 v maďarskej, nemeckej a slovenskej podobe – Kisócz, Kischendorf, Terra Szék Kyssowce. Svätý Ondrej je doložený v roku 1315 ako Sanctus Andreas, 1402 Zekyzenthandras Terra Sulza (Svätý Ondrej na území szék), Zenthandras (maďarsky Szent András, 1517); v závere 16. sto- ročia – Zenth Andras, 1598 Zenth Andrass, 1784 – St. Andre a v roku 1808 maďarsky, nemecky a slovensky – Szent András, Sankt-Andrä a Swatý Ondrej. O pomenovaniach sídiel na dnešnom území Hôrky možno konštatovať, že vznikli najmä z osobných mien slovanského (slovenského), maďarského či valónskeho pôvodu, ako aj podľa zasvätenia miestneho kostola. Kišovce nadobudli alternatívne pomenovanie zrejme podľa minerálneho (kyslého) prameňa a Hôrka podľa slovenského výrazu hôrka.

Prameň v Hôrke. Foto Michal Buza

Ktoré šľachtické rodiny sú späté s dejinami sídiel na dnešnom území Hôrky v 16. – 19. storočí?

Všetkých šesť sídiel, ktoré sa vyvinuli na dnešnom území obce Hôrka, patrili do Stolice X spišských kopijníkov. Výnimku tvorili Primovce, ktoré sa už v roku 1317 uvádzali medzi sídlami Spoločenstva spišských Sasov. Pozícia 43 sídelných jednotiek tohto spoločenstva ale nebola rovnocenná. Výsady sa týkali obyvateľov miest, mestečiek, dedín, kúrií a maje- rov. Primovce nepatrili k 24 mestám spoločenstva, ktoré sa už v roku 1339 spomínali ako hlavnejšie, no naďalej sa riadili saským právom. Každopádne, treba opatrne hodnotiť ich charakter (status) v tomto období a nazývať ich mestečkom. Pre sídlo, v ktorom stáli v tom čase tri či štyri domy, je to neprimerané. O opodstatnenosti takéhoto prístupu k predmet- nej otázke svedčí doklad z roku 1411, podľa ktorého majetok – dedina Primovce – podliehal slobodnému kráľovskému mestu Levoča. V spomínanom roku sa stali majetkom štiavnic- kého opátstva výmenou za Stojany (zaniknutá dedina na území Popradu). V roku 1598 stálo v Primovciach 7 domov. V nasledujúcej tabuľke uverejňujeme mená kopijníkov podľa súpisov z rokov 1591 – 1595, 1620 a 1744. V druhom z nich sa sídla Hôrka a Komárovce uvádzajú spoločne, v roku 1744 už iba samotná Hôrka. Opätovne sa Hôrka a Komárovce uvádzajú spoločne v súpise šľachty v roku 1835. Uvedené údaje dokumentujú skutočnosť, že najpočetnejšia komunita kopij- níkov obývala obce Kišovce a Svätý Ondrej, podstatne menej ich bývalo v Miklušovciach a Hôrke. S týmito faktami korešpondujú aj údaje o počte domov z roku 1598. Zatiaľ čo v síd- lach Kišovce a Svätý Ondrej ich stálo 9, resp. 8, v Miklušovciach to boli iba tri a v Hôrke, 54 v tom čase v majetku Mateja Kyszela, dokonca iba jeden. Mená kopijníkov v sídlach Hôrka a Komárovce, Miklušovce, Svätý Ondrej a Kišovce z rokov 1591 – 1595, 1620 a 1744 Stručné predstavenie Názov Hôrka a Komárovce Miklušovce Svätý Ondrej Kišovce histórie obcí sídla/rok (iba 1620) 1591 – 1595 Andreas Koritthiany Nicolaus Koritthyany Thomas literatus de Jazo Relicta (vdova) Johannes Zenth Andrassy Christophorus Aczel Georgii Joo Johannes Aczel Georgius Filiczky Casparus Malethinsky Gregorius Benchik Stephanus Benchik Iný Gregorius Benchik Joahnnes Benchik Petrus Bor Ladislaus Chepcheny Relicta (vdova) Melchioris Balthasar Kalna Zenth Andrassy 1620 Budahazi Istuan Joannes Joo Pani Kubinska Christophorus Horant Sz. Andrasi Koritiani Cristian Jaszai Ferencz Cyriak Jurczo Sedlak Benchik Boldisar Dobai Sigmond Kalna Car.(olus) Czengonskich Jurik Benczik Thamas Pataky Janos Tornali Mihal Moyses Stransky Sz. And.(rasi) Gergel Szabo Lukacz Albert Bor Nicolaus Zaborsky Szeleczky Christoph Kubini Jurik Sz. Martoni Tamas 1744 Štefan Budaházy vdova Petra Joó a syn Adam Bencsik Štefan Bende Juraj Nerodolik Žigmund Bencsik Štefan Csepcsényi vdova Samuela Pappa Ladislav Dubovay Matej Gánoczy Ján Grodkovszky Ladislav Görgey ml. Imrich Szent-Andrássy vdova Ladislava Görgeyho Štefan Szent-Andrássy Gábor Kisóczy Pavol Paulikovics

V roku 1835 sa spomínajú v Miklušovciach šľachtici – vdova Vadnay a Joannes Sváby; v Kišovciach – Carolus Glós, vdova Karola Glósa, Ludovicus Glós, Josephus Glós, Ludovicus Ambro- zy, Stephanus Drentseny, Joannes Stavacs, Antonius Bentsik, Joannes Drentseny, Emericus Bentsik, vdova Jána Drentsenyho, Joannes Ganotzy a Mathias Ganotzy; v Primovciach – Emericus Mercz, Paulus Mercz, Georgius Mercz, Carolus Grubits, Clara Grotkovszky; v Hôrke a Komárovciach – Antonius Hadbavny, Alexander Zaffiry, vdova Constantia Almassy, Ignatius Almassy a Ladislaus Gyurikovits; vo Svätom Ondreji – Joannes Szmretsany, vdova Jána Szmretsanyho, Stephanus Szmretsany, Alexander Sz. Andrássy, Carolus Svaby, Emericus Kiss, Susanna Verbovszky, Gedeon Svaby, Gasparus Svaby, Emericus Kiss, Jacobus Bentsik, Josephus Bentsik, vdova Kmosko-va, Andre- as Sz. Andrassy, Gaspar Verbovszky a Emericus Verbovszky. V roku 1837 sa ako majitelia obce Svätý Ondrej uvádzajú šľachtické rodiny Szentandrásy, Mercz, Szmrczányi, Sváb a Hatbáfny, v Kišovciach Glósz, Görgey, Stavács a Marschalko, v Komá- rovciach Hatbafny, v Miklušovciach Vadnay a Sváby. V Hôrke vlastnil panský dvor Budaházy, v Primovciach Mercz.

55 Mons castri Terra Szék Terra Sulza

Náhorbné kamene príslušníkov šľachtických rodín Wyda a Mercz na cintoríne v Primovciach. Foto Miroslav Števík

Náhrobný kameň príslušníčky šľachtic- Krypta rodiny Kyssóczy na cintoríne v Kišovciach. kého rodu Glós na cintoríne v Kišovciach. Foto Miroslav Števík Foto Miroslav Števík

Erby šľachtických rodín Wyda a Mercz. Erb šľachtickej rodiny Glós. Foto Miroslav Števík Foto Miroslav Števík 56 Stručné predstavenie histórie obcí

Erb rodu Kissóczy. Foto Miroslav Števík

Ako sa vyvíjal počet obyvateľov a aká náboženská či národnostná skladba charakterizovala sídla na dnešnom území Hôrky v 18. a 19. storočí?

Zatiaľ čo vývin národnostných pomerov na dnešnom území Hôrky bol v 17. storočí obdob- ný, ako tomu bolo vo Filiciach, Gánovciach a Hozelci, z hľadiska náboženskej skladby bola situácia iná v tom smere, že dominantnú pozíciu nadobudli katolíci. V roku 1700 dnešné územie Hôrky obývalo 149 katolíkov a 65 evanjelikov a v roku 1712 256 katolíkov a 50 evanje- likov. Filiálka Svätý Ondrej patrila farnosti vo Švábovciach. Presnejšie údaje o obyvateľoch jednotlivých sídiel poskytujú údaje od roku 1732. Vyplýva z nich, že najľudnatejšími obcami v sledovanom období boli Kišovce a Svätý Ondrej, najmenšou Primovce. Za pozornosť stojí skutočnosť, že v sídlach na dnešnom území Hôrky žili počas stáročí desiatky obyvateľov a ešte ani na konci 18. storočia (1787) ani jedno z nich neprekročilo číslo 200.

Náboženská skladba obyvateľov sídiel na dnešnom území Hôrky v rokoch 1732 – 1837

1732 1811 1837 Názov sídla/rok katolíci evanjelici katolíci evanjelici katolíci evanjelici Svätý Ondrej 54 11 138 1 146 3 Hôrka 81 spolu 37 21 - 61 (54) - (a Komárovce) H + K Kišovce 74 11 179 24 238 - Miklušovce 74 5 100 1 86 10 Primovce 40 6 79 - 70 -

Počet obyvateľov sídiel na dnešnom území Hôrky v rokoch 1732 – 1837

Názov sídla/rok 1732 1784 – 1787 1837 Svätý Ondrej 65 186 149 Hôrka (a Komárovce) 58 78 115 Kišovce 85 192 238 Miklušovce 79 107 96 Primovce 46 47 70

57 Mons castri Národnostná skladba (materinský jazyk) obyvateľov sídiel na dnešnom území Hôrky Terra Szék v roku 1880 Terra Sulza Názov sídla/materin- Počet slovenský maďarský nemecký iný ský jazyk obyvateľov Svätý Ondrej 120 105 - 12 - Hôrka 67 56 - 5 - Kišovce 220 185 12 12 9 Miklušovce 88 62 6 8 9 Primovce 82 67 6 5 -

Náboženská skladba obyvateľov sídiel na dnešnom území Hôrky v roku 1880

Názov sídla/ Počet rímskoka- gréckoka- evanjelici Židia vierovyznanie obyvateľov tolíci tolíci Svätý Ondrej 120 104 - 7 9 Hôrka 67 58 3 2 4 Kišovce 220 192 1 18 9 Miklušovce 88 71 - 9 8 Primovce 82 77 - 1 4 V roku 1700 boli obyvatelia sídiel na dnešnom území Hôrky Slováci (Slavi). Na ich domi- nantnom postavení sa nič nezmenilo ani v nasledujúcich storočiach.

Kaplnka Márie Magdalény v Kišovciach. Foto Miroslav Števík

Ktoré významnejšie pamiatky sa zachovali na území Hôrky?

Najcennejšou sakrálnou pamiatkou je nesporne ranogotický Kostol sv. Ondreja, s ktorého výstavbou sa začalo po roku 1280. Ako miesto stavby bolo vybrané územie, ktoré v roku 1273 získal od Mikuláša Šedivého (Kišovce) Miculay, syn Ruthena, z toho dôvodu, že sa nachádza- lo uprostred zoskupenia tunajších kopijníckych sídiel. Z gotickej architektúry dodnes stojí loď a veža s lomeným vstupom. K tomu najcennejšiemu, čo sa zachovalo z vnútorného zariadenia, patrí gotická krstiteľnica z konca 13. storočia. Prvé meno farára – Jána je známe z roku 1494, ďal- šie z roku 1520 – Šimon. Hlavný barokový oltár bol vyhotovený v závere 18. storočia. Je pravdepo- dobné, že dve menšie plastiky sv. Kataríny a sv. Barbory pochádzajú ešte zo staršieho gotického 58 oltára Panny Márie. Hlavnému oltáru dominuje obraz sv. Ondreja od J. Czauczika z roku 1840. Ďalší sakrálny objekt – baroková Kaplnka sv. Márie Magdalény sa nachádza na území Stručné Kišoviec. Staršia odborná spisba uvádzala, že bola vystavaná v roku 1736 na staršom predstavenie základe. Archeológovia F. Javorský a M. Slivka pôvodný oktogón (osemuholník) datovali histórie obcí do 13. storočia. Z neho sa mala zachovať časť, z ktorej v 18. storočí vzniklo presbytérium kaplnky. Náhľad o staršom pôvode spomínaného sakrálneho objektu novšie odmietol J. Endrődi, a to na základe znenia kanonickej vizitácie z roku 1832, ktorá zaznamenala rodáka z Kišoviec Mikuláša Barányho ako jeho fundátora (zakladateľa) v roku 1736. Presbytérium je zaklenuté valenou klenbou s lunetami, loď má drevený strop. Hlavnému barokovému oltáru dominuje obraz, ktorého ikonografia (spôsob zobrazovania postáv) zobrazuje Pannu Máriu a Zvestovanie Pána. V blízkosti kaplnky sa nachádza hrobka s er- bom rodu Kissóczy. Novšie datovanie vzniku kaplnky by mal každopádne overiť archeo- logický a architektonický výskum so zameraním na jej presbytérium. Za pozornosť stojí skutočnosť, že stredná zadná časť presbytéria nie je rovnobežná s pristavanou loďou. Pre zaujímavosť dopĺňame, že na mape z 19. storočia je kaplnka zaznamenaná ako Borkutek Kirche (maďarsky bor – víno, kút – studňa, t. j. vínna studňa; die Kirche – kostol). V blízkosti prameňov, často popri významnejších cestách, aká prechádzala v minulosti aj Kišovcami (magna via), boli už od stredoveku budované kaplnky (napríklad Kaplnka sv. Anny pri Po- dolínci, ktorej najstaršia časť je ešte románska).

Kostol svätého Ondreja (pôvodne na území obce Svätý Ondrej). Foto Miroslav Števík

59 Mons castri Terra Szék Terra Sulza

Dominantou Šváboviec je Kostol sv. Filipa a sv. Jakuba ml. Foto Miroslav Števík Švábovce Kedy vznikli Švábovce?

V predchádzajúcich riadkoch sa konštatovalo, že osídľovanie močaristého územia medzi Hôrkou a Gánovcami sa začalo z nižšie položeného priestoru, teda okolia Hôrky, kde sa zoskupenie kopijníckych sídiel vytvorilo už počas prvej polovice 13. storočia. Na druhej strane, kopijnícke sídla v okolí Gánoviec sa formovali počas druhej polovice 13. storočia (Filice po roku 1256, Gánovce v tretej štvrtine 13. storočia a Hozelec po roku 1280). Vznik Šváboviec spadá do obdobia po roku 1242. Znamená to, že sú staršie ako Filice, Gánovce či Hozelec, čo dokumentuje logický postup osídľovania od okolia Hôrky, z nižšie položeného priestoru smerom nahor do okolia Gánoviec. Rozdiel je v tom, že zatiaľ čo všetky spomína- né sídelné jednotky tvorili súčasť kopijníckej komunity, Švábovce založili nemeckí osadníci v období po mongolskom vpáde. Tí obnovovali predovšetkým staršiu sídelnú sieť Spiša, no zdá sa, že Švábovce vznikli na „zelenej lúke“. Dôležitou informáciou pre počiatky Šváboviec je skutočnosť, že tunajší farár bol súčasťou bratstva saských farárov, v neskoršom období známom ako Bratstvo XXIV spišských kráľovských farárov. Uvedené spoločenstvo získa- lo od spišského prepošta Mateja v prvých rokoch jeho pontifikátu určité cirkevné výsady. Podľa tradície sa tak stalo v roku 1248. Keďže spomínané bratstvo vykazovalo dlhodobo sta- bilitu z hľadiska sídiel, ktoré boli v ňom zastúpené, sú štyridsiate roky 13. storočia (po roku 1242) obdobím, v ktorom je nepriamo doložená aj existencia Šváboviec. Keď sa v roku 1268 saskí farári odvolávali na uvedenú dohodu s prepoštom Matejom, bol medzi nimi aj švá- bovský farár (de villa Sweui). Odvtedy sa so Švábovcami v písomných prameňoch stretáme pomerne často. Už v roku 1280 sa pri vymedzení územia budúceho Hozelca spomínajú ako jeho východný sused – villa Swewi. V uvedenom čase boli Švábovce zároveň súčasťou saské- ho spoločenstva, ktorému kolektívne privilégium udelil v štyridsiatych rokoch 13. storočia kráľ Belo IV. a potvrdil, resp. upravil panovník Štefan V. roku 1271. Na rozdiel od pozície v rámci saských farností, ktorá zostala stabilná, sa Švábovce v roku 1294 stali poddanskou dedinou šľachticov, pochádzajúcich z rodu Görgey. Vetva tohto rodu, ktorá získala Švábov- ce, sa uvádzala podľa obce predikátom Sváby. Görgeyovci prišli na Spiš po roku 1242 v rámci mohutnej vlny nemeckého osídlenia a zastávali v saskej provincii popredné pozície. Aké historické pomenovania mali v minulosti Švábovce?

Švábovce založili po roku 1242, po mongolskom vpáde, nemeckí osadníci. Sídlo sa stalo z hľadiska svetskej správy súčasťou saskej provincie, z hľadiska cirkevného nemeckých vý- sadných farností. Nepriamo sa spomína v štyridsiatych rokoch 13. storočia, priamo potom 60 v rokoch 1268 a 1280. Výrazným predelom v dejinách Šváboviec bol rok 1294, keď sa stali Stručné predstavenie histórie obcí

Zoznam farností Bratstva 24 kráľovských farárov vrátane Šváboviec (Sueui). Lyceálna knižnica Kežmarok. Foto Miroslav Števík

majetkom jedného z najvýznamnejších šľachtických rodov Spiša – Görgey. Jedna vetva toh- to rodu následne začala podľa dediny Švábovce používať predikát Sváby.

Ako teda zhrnúť spomínané fakty o počiatkoch Šváboviec?

Názov Šváboviec má, samozrejme, nemecký pôvod. Za pozornosť stojí skutočnosť, že historické územie v Nemecku – Švábsko – sa v latinskej podobe zaznamenávalo ako Svevia/ Svebia a v nemeckej Schwaben. Výraz s rovnakým základom sa používal aj na pomenovanie Švá- boviec. V latinskej podobe je obec zaznamenaná ako villa Sweui (1268) či villa Swewi (1280), v la- tinsko-nemeckej villa Suap (1294), resp. Swowedorf (1418). Z uvedeného vyplýva, že osoba, podľa ktorej získala obec pomenovanie, mala akiste švábsky pôvod. V roku 1520 je obec zaznamena- ná v podobe Swewy, v roku 1598 ako Swabocz, v roku 1784 Schwabsdorf/Schwabócz, v roku 1808 maďarsky, nemecky a slovensky – Svábócz, Schwabsdorf, Sswábowce. Je teda isté, že pomenova- nie Šváboviec má nemecký pôvod, odvodený zrejme podľa osoby zo Švábska. Z iného regiónu Nemecka – Bavorska pochádzal napríklad jeden z prísažných Starej Ľubovne – Bauarus (1315).

Ktoré šľachtické rodiny sú späté s dejinami Šváboviec?

Najstaršie dejiny obce sú späté s príslušníkmi šľachtického rodu Görgey, resp. Sváby, na pre- lome stredoveku a novoveku s rodinou Warkocz, od konca 16. storočia s rodom Horváth-Stan- 61 sith. V roku 1837 vystupujú ako majitelia Šváboviec príslušníci šľachtického rodu Máriássy. Mons castri Terra Szék Terra Sulza

Švábovce ležia uprostred územia Sulzy. Foto Miroslav Števík

Ako sa vyvíjal počet obyvateľov a aká náboženská či národnostná skladba charakterizovala Švábovce v 18. a 19. storočí? Náboženská skladba obyvateľov Šváboviec v rokoch 1700 – 1837

Názov sídla/ 1700 1712 1732 rok katolíci evanjelici katolíci evanjelici katolíci evanjelici Švábovce 64 42 75 115 65 + 5 100

Názov sídla/ 1811 1837 rok katolíci evanjelici katolíci evanjelici Švábovce 63 174 69 237

Počet obyvateľov Šváboviec v rokoch 1700 – 1837

Názov sídla/rok 1700 1712 1732 1784 – 1787 1837 Švábovce 106 190 170 272 306

Národnostná skladba (materinský jazyk) obyvateľov Šváboviec v roku 1880

Názov sídla/ Počet slovenský maďarský nemecký materinský jazyk obyvateľov Švábovce 380 353 2 13

Náboženská skladba obyvateľov Šváboviec v roku 1880

Názov sídla/ Počet rímskoka- evanjelici kalvíni Židia vierovyznanie obyvateľov tolíci Švábovce 380 126 245 1 8 V roku 1700 boli obyvatelia Šváboviec Slováci (Slavi) a takmer všetko obyvateľstvo sa k Slo- vákom hlásilo aj na konci 19. storočia.

62 Stručné predstavenie histórie obcí

Erb rodu Görgey na pečati z 19. storočia. Lyceálna knižnica Kežmarok. Foto Miroslav Števík

Ktoré významnejšie pamiatky sa zachovali vo Švábovciach?

Najvzácnejším historickým objektom Šváboviec je ranogotický Kostol sv. Filip a sv. Jakuba ml. Staršia odborná spisba ho datovala do prvej polovice 13. storočia, novšia do poslednej štvrtiny 13. storočia. Prvotný kostol stál v obci nesporne v polovici 13. storočia. Ranogotic- kú stavbu, ktorá tu stojí dodnes, tvoria jej najstaršie časti veža a obvodové múry. Je veľmi pravdepodobné, že sa budovanie kostola realizovalo počas druhej polovice 13. storočia, čo plne korešponduje s dobou výstavby viacerých iných kostolov v sídlach, kde sa Sasi rovnako usadili počas štyridsiatych rokov 13. storočia, po roku 1242. Vzácne gotické nástenné maľby vznikli v 14. storočí. Švábovce patria k sídlam, o ktorých sú známe viaceré zmienky o fará- roch už z obdobia stredoveku, čo taktiež súviselo so skutočnosťou, že miestna farnosť bola súčasťou Bratstva XXIV kráľovských farárov, ktoré sa v písomných prameňoch spomína- lo zo všetkých fraternít regiónu najčastejšie. Podľa mena je známy švábovský farár z roku 1287 (Sigfrid, plebanus de villa Sveui). K významným počinom ďalšieho z nich – Menharda – patrilo iniciovanie založenia benediktínskeho Kláštora Panny Márie v Štôle na úpätí Ta- tier spoločne s Gerlachom zo Spišskej Soboty a komesom Mikulášom zo Stojan, o čom sa zachoval dokument z roku 1314. V obci stál klasicistický evanjelický kostol z rokov 1805 – 1806, ktorý v roku 1969 rozobra- li. Na jeho mieste sa vybudoval nový kostol, posvätený na jeseň v roku 1970.

Stredoveký katolícky kostol vo Švábovciach. Nový evanjelický kostol vo Švábovciach. Foto Miroslav Števík Foto Miroslav Števík 63 Mons castri Terra Szék Terra Sulza

Kaštieľ v Spišskom Štiavniku (pohľadnica spred roku 1918). Spišský archív v Levoči

Spišský Štiavnik Aké boli počiatky Spišského Štiavnika?

Na rozdiel od všetkých spomínaných sídiel z priestoru medzi Hôrkou a Gánovcami siaha- jú počiatky Spišského Štiavniku pred 13. storočie. Ležal totižto v tej časti Spiša, ktorá mala pre trvalejšie osídlenie najpríhodnejšie podmienky. Archeologické doklady o včasnostredo- vekom osídlení sa zachovali z okolia Štiavnického potoka (dnes nazývaného Gánovský). Je veľmi pravdepodobné, že potom, čo pri potoku Štiavnik založili cisterciti svoj kláštor (okolo roku 1223), bola obec translokovaná (premiestnená) do dnešnej polohy pri rieke Hornád. V písomných prameňoch sa spomína pomerne neskoro, až v roku 1294. Uvedenú skutočnosť ovplyvnil fakt, že obec bola súčasťou rozsiahleho územia, ktorým disponovali cisterciti. Jeho pomerne presné vymedzenie je známe z roku 1260, no spomínali sa iba majitelia pozemko- vých majetkov, prípadne sídla, ktoré so zemou cistercitov susedili. O tom, že Štiavnik bez akýchkoľvek pochybností existoval už v polovici 13. storočia svedčí zápis z roku 1294, ktorý obsahuje informáciu o tom, že hranica medzi dedinami Hranovnica a Štiavnik bola stará. Inak, písomné pramene vzťahujúce sa na územie Štiavnika sa zachovali už z roku 1223 (pro- ces založenia kláštora), no konkrétne jeho pomenovanie neuvádzajú. Každopádne, dejiny sídla boli od obdobia okolo roku 1223 do prvej tretiny 16. storočia späté s rehoľou cistercitov.

Štiavnik (Zeusuk) na mape Uhorska z roku 1528. Atlas SSR 64 Stručné Aké historické pomenovania mal v minulosti predstavenie Spišský Štiavnik? histórie obcí

Názov Štiavnik má slovenský pôvod vo význame voda s kyslou chuťou – ščava. Ústili do neho minerálne vody z priestoru medzi Hôrkou a Gánovcami. V súčasnosti sa tento potok nazýva Gánovský. Slovo slovenského pôvodu sa v latinsky písaných dokumentoch uvádzalo v rôznych podobách. V roku 1256 je vodný tok doložený v podobe Seunek. Pri prvom pí- somnom doložení obce v roku 1294 sa Štiavnik spomína ako villa Sceunuk, ako aj Schawnik. V roku 1349 je sídlo doložené v podobe Sceunyk, v roku 1520 Schebnick a v roku 1598 Schawnyk. V roku 1784 je zapísaný vo forme Scavnik, v roku 1808 maďarsky, nemecky a slovensky – Sav- nik, Schawnik, Ssčawnik či Ssťawnik.

Ktoré šľachtické rodiny sú späté s dejinami Spišského Štiavnika?

V stredoveku patril Štiavnik rovnomennému cistercitskému opátstvu. V novoveku, po- tom čo mnísi kláštor opustili, patril šľachticom z rodu Łasky, Rueber a Thököly. Podľa listiny z roku 1539 obýval istý čas (pred rokom 1539) kúriu v Štiavniku šľachtic Georgius Ormenszki. V roku 1835 získal šľachtictvo Štiavničan Andreas Dulovics (Andrej Dulovič).

Ako sa vyvíjal počet obyvateľov a aká náboženská či národnostná skladba charakterizovala Spišský Štiavnik v 18. a 19. storočí? Náboženská skladba obyvateľov Spišského Štiavnika v rokoch 1700 – 1837

1700 1712 Názov sídla/rok grécki katolíci rímski katolíci evanjelici rímski katolíci evanjelici Spišský Štiavnik 222 152 74 164 3

1732 1811 1837 Názov sídla/rok katolíci evanjelici katolíci evanjelici katolíci evanjelici Spišský Štiavnik 235 95 788 1 934 -

Počet obyvateľov Spišského Štiavnika v rokoch 1700 – 1837

Názov sídla/rok 1700 1712 1732 1784 – 1787 1837 Spišský Štiavnik 374 254 330 736 934

Národnostná skladba (materinský jazyk) obyvateľov Spišského Štiavnika v roku 1880

Názov sídla/ Počet slovenský maďarský nemecký iný materinský jazyk obyvateľov Spišský Štiavnik 1 074 993 2 26 14

Náboženská skladba obyvateľov Spišského Štiavnika v roku 1880

Názov sídla/ Počet rímskoka- gréckoka- evanjelici Židia vierovyznanie obyvateľov tolíci tolíci Spišský Štiavnik 1 074 1 052 4 1 17

V roku 1700 boli obyvatelia Spišského Štiavnika Slováci (Incolae sunt Slavi) a takmer všetko obyvateľstvo malo takúto národnosť aj na konci 19. storočia. 65 Mons castri Terra Szék Terra Sulza

Kaštieľ v Spišskom Štiavniku. Foto Miroslav Števík

Ktoré významnejšie pamiatky sa zachovali v Štiavniku?

Najhodnotnejšou pamiatkou Štiavnika je nesporne Kostol Narodenia Panny Márie. Staršia odborná spisba jeho výstavbu datovala do konca 14. storočia. V skutočnosti sa tak udialo o viac ako storočie skôr. Svedčí o tom presbytérium obdĺžnikového pôdorysu s románsky- mi oknami. Z vnútorného zariadenia si pozornosť zasluhuje najmä kamenná krstiteľnica. Staršia spisba datovala jej vznik do 15. storočia, novšia ju ale pokladá za románsku, t. j. z 13. storočia. Na východnej strane presbytéria sa zachovalo gotické výklenkové pastofó- rium s kovanou mrežou z 15. storočia. Každopádne, stredovekého pôvodu je presbytérium a fundament (základ) veže s gotickým portálom. Druhou najcennejšou stavbou na území obce je kaštieľ, ktorý počas stáročí prešiel via- cerými prestavbami. Predpokladá sa, že krátko potom čo došlo k zrovnaniu zvyškov cis- tercitského kláštora so zemou (1531), v jeho susedstve inicioval vznik prvotného kaštieľa Hieronym Łasky. Jeho dostavba či prestavba sa spája so Štefanom Thökölym z Kežmarku (1619). K tomuto kaštieľu bola v roku 1669 pristavaná Kaplnka Zvestovania Panny Márie. Spomínaný sakrálny objekt bol prestavaný v roku 1834. Tak, ako sa na výstavbu kaštieľa po- užil stavebný materiál z blízkeho cistercitského kláštora, na prestavbu kaplnky sa zasa vy- užil kameň z ruín kartuziánskeho kláštora na Lapis refugii (Kláštorisko v Slovenskom raji). Kaštieľ istý čas patril jezuitom a od roku 1776 spišskému biskupstvu. Stavba, ktorú charak- terizuje štvorcový pôdorys s nárožnými vežami, sa radí k najcennejším a najzachovalejším pamiatkam svojho druhu na Spiši.

Pôvodne stredoveký Kostol Narodenia Panny Márie v Spišskom Štiavniku. Foto Michal Buza 66 Dejiny piatich obcí pred písomnými prameňmi

Pohľad na travertínový lom v Gánovciach v roku 1893. Archív Katedry archeológie FiF UK v Bratislave

Gánovce

O obci Gánovce môžeme bezpochyby povedať, že je archeologickou lokalitou európskeho významu. Čo ju tak preslávilo? Vráťme sa späť v čase do roku 1870. Taliansky kamenár Giuseppe Migliorini z Milána si v obci Gánovce otvoril travertínový lom. Ťažiť sa začalo na kopci známom ako Hrádok, ktorý svoje pomenovanie získal v minulosti podľa pozostatkov opevnenia. Vtedy ešte nikto netušil, že kopa bola v dávnej minulosti miestom, ktoré poznali a vyhľadávali aj naši pra- vekí predkovia. Postupom času kamenárski majstri pri svojej práci nachádzali rôzne kosti zvierat, odtlačky listov, plodov stromov a podobne. Tieto paleontologické a paleobotanické nálezy z roka na rok pribúdali. Práce v gánovskom kameňolome pozorne sledoval a opísal miestny učiteľ a bádateľ Alexander Münnich. V roku 1892 spomína, že pri odstreloch boli vo vrchných vá- pencových vrstvách z medziľadovej doby nájdené ohniská a kamenné nástroje. Miestni bádatelia si začali uvedomovať význam tejto lokality. Jedným z prvých, ktorí na potrebu jej záchrany upozorňoval verejnosť, bol aj Dr. Michal Greisiger. Paleontologické a archeologické artefakty od kamenárov odkupoval a v roku 1901 dokonca priamo v lome usporiadal prednášku pre Spolok spišských lekárov a lekárnikov. Od roku 1923 sledoval postup ťažby travertínu aj český prírodovedec Jaroslav Petrbok. Pí- sal sa rok 1926. V kameňolome ako strelmajster pracoval kamenár rómskeho pôvodu Kolo- man Koki. Jedného dňa sa mu podarilo pri práci nájsť zvláštny odliatok, ktorý nanešťastie osekal od kosti. Nález ukázal Jaroslavovi Petrbokovi, ktorý ho od neho odkúpil za 100 Kčs. 67 Mons castri Terra Szék Terra Sulza

Lom v Gánovciach v roku 1921. Výliatok mozgovne neandertálkyne. Archív Katedry archeológie FiF UK v Bratislave Podľa E. Vlčeka 1969

Ukážka kamenného nástroja zaliateho v travertíne Výskum v polohe Gánovce-Hrádok s pôvodnou popiskou M. Greisigera. v rokoch 1955 – 1960. Foto Mária Hudáková Archív Katedry archeológie FiF UK v Bratislave

Petrbok vtedy ešte nevedel, že ide o výliatok mozgovne človeka. Vzhľadom na jeho veľkosť ho pripísal mamutovi. Do prírastkového katalógu geologicko-paleontologického oddelenia Národného múzea v Prahe ho zapísal pod číslom 22424 ako „1 velký savčí mozek (trav. plis., loc. Gánovce)“. Zaujímavá je aj zmienka v miestnej tlači z toho istého roku, kde Béla Hajtz spomína aj nálezy ľudských kostí z gánovských travertínov. Mohli patriť neandertálcovi? To sa už nedozvieme, v súčasnosti sú tieto nálezy stratené. Nález mozgovne si dlhé roky nik- to nevšímal. V roku 1937 ho vystavil Jaroslav Petrbok spolu s ďalšími exponátmi vo výklade jedného obchodu v Prahe. Keď sa materiál vracal z výstavy naspäť do múzea, anatomický preparátor múzea Jozef Holinger rozpoznal v najväčšom vystavovanom odliatku mozgovne mozog človeka. Toto určenie následne potvrdili aj ďalší vedci, boli však presvedčení, že ná- lezy z Gánoviec pochádzajú z obdobia mladšieho paleolitu. Petrbok sa neskôr pokúšal nález predať, pričom ho ponúkol prof. Matiegkovi za sumu 20 000 Kčs, no nebol úspešný. V roku 1957, tri roky pred svojou smrťou, ho napokon daroval Národnému múzeu v Prahe. V daro- vacej listine uvádza: „Tento originál nesmí nikdy opustit sbírky Národního muzea a veškerý 68 výzkum musí se dít v jeho budově.“ Súčasný stav archeologickej lokality Gánovce - Hrádok. Foto: Matúš Hudák

Ťažba v gánovskom kameňolome bola ukončená ešte pred druhou svetovou vojnou, no v tom čase už z travertínovej kopy, ktorá pôvodne dosahovala výšku asi 20 m na ploche približne 1,2 ha, ostalo len torzo. Český paleoantropológ Emanuel Vlček v roku 1949 ako prvý klasifiko- val výliatok mozgovne ako starú neandertálsku formu z konca poslednej medziľadovej doby. V nasledujúcom období sa na lokalite Hrádok realizovali krátke informatívne prieskumy. Systematický výskum sa začal v roku 1955 pod vedením Emanuela Vlčka a Františka Proška. Postupne sa pridala skupina ďalších expertov z rôznych vedných disciplín a výskum, ktorý trval do roku 1960, nadobudol medzinárodný charakter. Výsledky bádania mali zásadný výz- nam a potvrdili dôležitosť lokality. Vďaka usilovnej práci vedcov dnes vieme, že mimoriadne priaznivé prostredie minerálnych prameňov na Hrádku vyhovovalo neandertálcom natoľ- ko, že si ich vybrali počas poslednej doby medziľadovej na zakladanie táborísk niekoľkokrát za sebou. Dosvedčujú to zvyšky ohnísk, kosti ulovených zvierat a kamenné nástroje, ktoré si tu vyrábali. Výliatok, ktorý objavil Koloman Koki, patril neandertálskej žene, a je starý asi 105 000 rokov. Ako sa zvyšky neandertálkyne dostali do krátera? Vysvetlenie podal arche- ológ Juraj Bárta. Žena sa pri naklonení nad kráter nadýchala kysličníku uhličitého, ktorý z prameňa unikal spolu s minerálnou vodou. Omráčená spadla do vody a utopila sa v nej. Tento predpoklad sa zakladá na zistení dodnes sa opakujúcich smrtiacich účinkoch plynov na vtáky letiace nad prameňom, aké poznáme z travertínov pri Vyšnom Sliači. Európskym unikátom je aj ďalší významný nález z tohto výskumu – kultová studňa z doby bronzovej. Jej obsah bol mimoriadne bohatý a vedecky veľmi prínosný. V bahnitých vrs- tvách sa zachovalo množstvo nálezov z organických materiálov, ako napríklad nádoby a šperky z brezovej kôry, prepálené obilie či samotná výdreva studne. Najvýznamnejším dokladom kultového charakteru studne sú nálezy zámerne rozštiepaných a niekedy prepá- lených zvieracích či dokonca ľudských kostí, vo výplni sa našli aj kosti odťatej ľudskej ruky s prevlečenými bronzovými náramkami. Okrem bronzových šperkov tu bola nájdená aj čepeľ železného kosáka datovaná do 15. storočia pred n. l. Je to najstarší železný predmet v strednej Európe. Predmet bol vyrobený miestnymi remeselníkmi z metalurgického železa podľa domácich bronzových predlôh. Juhovýchodným smerom od Hrádku sa nachádza ďalšia významná polykultúrna lokalita – poloha Za stodolami. Žiaľ, od 80. rokov minulého storočia dochádzalo k jej opakovanému ničeniu z dôvodu výstavby a následne aj rozšírenia futbalového ihriska a výstavby rodin- ných domov. Archeológovia sa nazdávajú, že obe lokality boli v minulosti súčasťou jedné- ho väčšieho sídelného komplexu. Nasvedčuje tomu podobnosť artefaktov vyzdvihnutých zo studne s materiálom, ktorý bol získaný počas prieskumu realizovaného Múzeom Spiša v Spišskej Novej Vsi v roku 2019. 69 Mons castri Terra Szék Terra Sulza

Sonda situovaná naprieč telesom valu. Foto Matúš Hudák

Hozelec

Kopec Dubina v pohorí Kozie chrbty tvorí prirodzenú hranicu obcí Hozelec a Hranovnica (okr. Poprad). Pri prechádzaní jeho hrebeňom by ste v hustom lese isto narazili na nevýraz- ný zemný val. Všimli si ho a skúmali už aj archeológovia a historici. V 80. rokoch minulého storočia najskôr zaujal známeho spišského archeológa Františka Javorského, ktorý sa do- mnieval, že by mohol súvisieť s neďalekou bratríckou pevnôstkou pod kopcom Zámčisko. Nepriamo ho tak zaradil do obdobia vrcholného stredoveku. Ďalší výskum tu už nezrealizo- val a odhalenie tajomstva valu prenechal budúcim generáciám archeológov. Je však možné, že niektorých potencionálnych výskumníkov zmiatol, keď ho omylom zaradil do katastra obce Gánovce. Prešli tri desaťročia a na lokalitu Dubina znovu natrafil pri skúmaní hraníc chotára obce Hozelec historik Miroslav Števík. Porovnaním písomných prameňov a dostup- ných mapových podkladov ju stotožnil s polohou, ktorá sa v roku 1280 spomína ako Mons Castri. O svojom zistení informoval archeológov z Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi, a tí sa na jeseň v roku 2017 vydali na prieskum. Na rozhraní obcí Hozelec a Hranovnica identifikovali v blízkosti kóty 865 zvyšky valu. Jeho stavitelia prehradením hrebeňa vytvorili ľahko opevne- nú polohu ostrožného typu, z ktorej bolo navyše možné kontrolovať pohyb či už na hrebeni, alebo v horskom sedle. Kto a kedy postavil toto opevnenie? Ak chceli archeológovia zodpovedať túto otázku, museli uskutočniť štandardný výskum. Naprieč telesom valu zrealizovali sondu a následným od- kryvom zeminy zistili, že val pozostáva z jednoduchej konštrukcie – hlineného násypu spev- neného kameňmi. Najväčšie kamene boli uložené v prednej a v zadnej časti násypu a ďalšie boli nahádzané v jadre, kde sa našiel aj obsidiánový nástroj z obdobia mladšej až neskorej doby kamennej. Možnosti datovania valu na základe tohto nálezu sú ale veľmi obmedzené. Horná časť valu bola rozplavená, čo je zrejme aj dôvod, prečo sa nepodarilo zachytiť stopy palisády či inej konštrukcie, ktorá mohla stáť na vrchole opevnenia. Pred valom nebola ani priekopa. Keďže jediným nálezom, ktorý archeológovia z výskumu valu získali, bol spomínaný ob- sidiánový nástroj, rozhodli sa vykonať ešte prieskum lokality pomocou detektoru kovov. Vďaka tomu získali bohatý súbor nálezov, ktorý dokumentuje pohyb ľudí v danom priesto- re v rôznych časových obdobiach. Najmladšie nálezy predstavujú vojenský materiál z 30. rokov 20. storočia. Ide o projektily, nábojnice a zásobník, ktorý bol roztrhaný teplom, prav- depodobne v dôsledku neskoršieho lesného požiaru. Tieto predmety môžu svedčiť o vyu- žívaní skúmanej plochy na príležitostné vojenské cvičenia v medzivojnovom období, no mohli sa sem dostať aj až v priebehu druhej svetovej vojny alebo v povojnovom období. Novovekými nálezmi sú rôzne gombíky, minca – grajciar z roku 1860, hlinená fajka s kovo- 70 vým vrchnákom. Všetky možno datovať do 19. storočia. Dejiny piatich obcí pred písomnými prameňmi

Obsidiánový nástroj z mladšej Novoveká hlinená fajka s kovovým vrchnákom. až neskorej doby kamennej. Foto Matúš Hudák Foto Matúš Hudák

Prsteň s vyobrazením kuše. Foto Juraj Timura

Najväčšiu skupinu tvorili nálezy rámcovo datovateľné do obdobia stredoveku až novove- ku. Podľa funkcie ich možno rozdeliť na niekoľko skupín. K militáriám patria jazdecké ostrohy, hroty šípov či odlievané olovené guľky. Posledné menované boli pravdepodobne určené pre historické palné zbrane. Niektoré z nich boli nepochybne vystrelené, iné zasa neupravené, vo forme polotovaru. Bodnú zbraň pripomínajú svojím tvarom aj dlhé nože s nitmi a nákončiami z farebného kovu. Je zaujímavé, že vyššie spomínané nálezy militárií sa koncentrovali najmä v bezprostrednom predpolí valu, na vnútornej strane opevnenia sa objavovali len ojedinele. Na vonkajšej strane sa nachádzali aj na ploche terénnej depresie, o ktorej sa archeológovia domnievajú, že predstavuje exploatačnú jamu, ktorá vznikla pri výstavbe valu. Ak je ich predpoklad správny, potom val existoval už v čase, keď sa sem tieto nálezy dostali. Skupinu predmetov osobného charakteru tvoria predovšetkým súčasti ode- vu, ako gombíky, pracky či podkovy na obuv, no patria sem aj mince a vidlička. V predpolí valu sa našiel aj prsteň s obrúčkou s nepravým tordovaním, datovaný do 15. storočia. Mo- tív kuše, vyobrazený na jeho osemuholníkovom štítku, pravdepodobne vyjadroval profesiu alebo spoločenský status nositeľa. Prsteň teda mohol patriť napríklad remeselníkovi vyrá- bajúcemu strelné zbrane alebo členovi streleckého bratstva. Ďalšiu skupinu, výstroj ťaž- ných a jazdeckých zvierat, predstavujú zvieracie podkovy a zubadlo. Ako súčasti vozov boli identifikované rôzne kovania, zákolníky a niektoré klince. Masívny železný kľúč, kovanie kľúčovej dierky a železné kovanie drevených dverí sú nálezmi, ktoré indikujú prítomnosť buď uzamykateľného mobiliára, alebo dokonca drevenej stavby. Horské hrebene boli využívanými cestnými komunikáciami nielen v novoveku a stredove- ku, ale aj v starších obdobiach. Dokladom využívania hrebeňa Kozích chrbtov v praveku je aj niekoľko nálezov šatových spôn z mladšej doby železnej a z doby rímskej. Diskutabilné je da- tovanie tordovanej železnej reťaze do laténskeho obdobia, ako aj datovanie dvoch drobných železných nožov s mierne zahnutou čepeľou, ktoré by mohli pochádzať zo staršej železnej doby. Nie je vylúčené, že to boli práve obyvatelia najvýznamnejšieho keltského hradiska na Spiši v Jánovciach-Machalovciach, ktorí tadiaľto prechádzali a predmety stratili. 71 Mons castri Terra Szék Terra Sulza

Rôzne typy stredovekých železných streliek. Foto Matúš Hudák

Železný nožík – pravdepodobne bodná zbraň. Foto Matúš Hudák

Železné keltské spony. Nožík so zahnutou čepeľou zo staršej doby železnej. Kresba B. Roman Čurná Kresba B. Roman Čurná

Tordovaná železná reťaz – pravdepodobne opasok z doby laténskej. Kresba B. Roman Čurná

Najkrajším nálezom z výskumu realizovaného Múzeom Spiša v Spišskej Novej Vsi v roku 2018 je nepochybne depot (poklad) bronzových šperkov z obdobia strednej až mladšej doby bronzo- vej. Archeológovia ho odkryli v bezprostrednej blízkosti severného konca valu. Poklad pozostá- val zo šperkov v podobe bronzových špirálok, plechových lievikovitých záveskov, puklíc a ple- chového kovania s troma kruhovými otvormi na boku. Najväčším prekvapením bolo zistenie, že medzi jednotlivými nálezmi sa nachádzajú aj zvyšky kože. Jej vzorky boli odobraté a odo- slané do laboratórií, kde ju datovali metódou rádioaktívneho izotopu uhlíka 14C do obdobia 72 3270 +/-110 pred n. l. Nálezy takto starej kože sú v našich zemepisných šírkach veľmi ojedinelé. Poklad šperkov z doby bronzovej. Foto: Mária Hudáková

Význam nálezu depotu ďaleko prekračuje hranice regiónu. Jeho konzerváciu, ako aj ďalšie laboratórne skúmanie, vykonali odborní pracovníci Technického múzea v Brne. Tí okrem iného zistili, že lievikovité závesky majú veľmi špecifický povrch. Na rozdiel od ostatných predmetov v depote nemajú charakteristickú patinu, ale strieborne lesklý povrch. Ten mo- hol vzniknúť pocínovaním povrchu bronzu alebo jeho leptaním organickými kyselinami. Ďalšou možnosťou je, že zliatina, z ktorej boli závesky vyrobené, bola pripravená v takom pomere, že bronz má charakter bieleho kovu. Šperky z depotu tvorili jeden funkčný celok, zrejme súčasť ženského odevu. Mohlo by ísť o zdobenú pokrývku hlavy alebo opasok s podobnou konštrukciou. Dôvod uloženia do zeme mohol byť symbolický, ako aj čisto praktický. Archeologický výskum v polohe Dubina priniesol nové poznatky o konštrukcii opevnenia, a tiež množstvo nálezov z rôznych časových období. Žiaľ, nepodarilo sa jednoznačne odpo- vedať na otázku, kto a kedy val postavil. Najviac nálezov z detektorového prieskumu lokality je možné zaradiť do obdobia stredoveku až novoveku. Rozptyl a charakter stredovekých ná- lezov, ktoré sa samotnému telesu valu vyhýbajú a obchádzajú ho zo severnej strany nazna- čuje, že v 15. storočí už s najväčšou pravdepodobnosťou existoval a mohol sa využívať na vojenské účely. Súvisieť to mohlo s intenzívnym využívaním mohutnejšieho opevnenia v po- lohe Zámčisko, ktoré sa nachádza na západnom konci toho istého hrebeňa vo vzdialenosti približne 2,5 km. Ľahké opevnenie v polohe Dubina poskytovalo prehľad o pohybe v západ- nej časti Hornádskej a Popradskej kotliny a zároveň kontrolovalo východný koniec hrebeňa vrátane horského sedla a prístupovej cesty. Mohlo preto slúžiť ako predsunuté opevnenie Zámčiska, ale aj ako východiskový bod útočníkov. Na základe výsledkov výskumu nie je mož- né určiť, či val postavili bratríci, ich nepriatelia alebo niekto úplne iný. Isté je len to, že toto ľahké opevnenie bolo využívané iba krátko. Svedčí o tom extrémny nedostatok keramických nálezov. Doložená je aj krátkodobá prítomnosť ľudí v dobe bronzovej a železnej. 73 Mons castri Terra Szék Terra Sulza

Travertínová kopa Skalka v roku 1943. Podľa Ľ. Ivana 1943

Hôrka

Územie Spiša je mimoriadne bohaté na výskyt travertínu. Necelých sedem kilometrov od známeho náleziska Gánovce-Hrádok, ktoré preslávil predovšetkým objav výliatku mozgovne neandertálca, sa nachádza ďalšia významná lokalita zo staršej doby kamennej, na ktorej je doložený pobyt človeka a vývoj jeho kultúry, nazývanej moustérienska, v troch obdobiach od 160 000 do 60 000 rokov. Zmienenou lokalitou je obec Hôrka. V 30. rokoch minulého storočia sa tu na kope Skalka, známej aj ako Kameň či Smrečányiho skala, začal ťažiť travertín. Vtedy ešte bola miernym kopcom porasteným borovicami. Kame- ňolom navštívilo viacero bádateľov. Najskôr to bol známy paleontológ Jaroslav Petrbok a pa- leobotanik František Němejc, ktorí tu zbierali fosílie, a o svojich nálezoch informovali v nie- koľkých správach. V spodnej časti travertínovej kopy objavili fosílie, ktoré dokladajú začiatok jej vzniku. Do povedomia odbornej verejnosti sa lokalita dostala koncom 50. rokov minulého storočia. František Prošek a Vojen Ložek tu pri obhliadkach ťažbou odkrytých profilov nachádzali nielen paleontologické a paleobotanické artefakty, ale aj kamenné nástroje zo staršej doby kamennej. Spoločne nálezy publikovali a kopu zaradili do jednej skupiny spolu s Gánovcami, do obdobia poslednej doby medziľadovej. Keď sa na konci 50. rokov ťažba travertínu ukončila, lokalita bola už výrazne porušená. Na- priek tomu ju ešte v roku 1961 krátko skúmal Ladislav Bánesz. Nerobil žiadne väčšie zásahy, len čistil stenu travertínu, pričom z tmavých vrstiev vypadávali početné kamenné nástroje. V 80. rokoch minulého storočia mala byť Skalka vyrovnaná a premenená na poľnohospodár- sku pôdu. Archeológovia sa preto rozhodli lokalitu pred jej úplným zničením poslednýkrát preskúmať. V rokoch 1987 – 1992 a 1995 sa tu pod vedením Ľubomíry Kaminskej realizoval systematický výskum založený na interdisciplinárnej spolupráci. To znamená, že okrem samotného archeologického výskumu sa vyhodnocovali aj geologické pozorovania, zbiera- li a určovali sa kosti zvierat, rastlinné zvyšky, malakofauna (schránky fosílnych mäkkýšov), analyzovali sa pôdy. V Kanade sa vykonali datovacie analýzy pevných travertínov U/Th me- tódou. V roku 1992 sa podarilo odkryť okraj paleolitického táboriska, ktorého väčšiu časť zni- čila ťažba. Bola to práve tá časť náleziska, z ktorej zachránili artefakty už František Prošek a Ladislav Bánesz. Nálezy miestnej kamennej industrie sa podobali gánovským, a možno aj preto vedci pôvodne vrstvy, v ktorých boli nástroje uložené, datovali do obdobia poslednej medziľadovej doby. Čakalo ich prekvapenie. Datovanie U/Th metódou odhalilo vek 160 000 rokov, čo je obdobie predposlednej medziľadovej doby. Boli to teda najstaršie stopy po pobyte pračloveka pri prameni minerálnej vody na Skalke. Čo sem paleolitických lovcov prilákalo? Ľudstvo bolo v najstarších fázach svojej existencie úplne závislé od prírody. Otázka prežitia závisela od schopnosti prispôsobiť sa životným podmienkam, ktoré sa v obdobiach vývoja človeka výrazne menili – striedali sa studené doby ľadové s teplými medziľadovými. Postup- ne si praveké spoločenstvá zlepšovali životné podmienky vytváraním nástrojov, využíva- ním ohňa či stavbou jednoduchých obydlí. Táboriská si nevyberali náhodne, ale na základe znalosti priestoru, v ktorom sa pohybovali. Najčastejšie vyhľadávali miesta pri prameňoch 74 vody, alebo pri zdrojoch surovín, ktoré používali na výrobu nástrojov. Minerálne pramene Dejiny piatich obcí pred písomnými prameňmi

Súčasná podoba paleolitickej lokality v obci Hôrka. Foto Matúš Hudák

0 3

Kamenné nástroje paleolitických lovcov z Hôrky z poslednej doby ľadovej. Podľa Ľ. Kaminskej 2005 75 Mons castri Terra Szék Terra Sulza

Travertínová kopa Skalka v súčasnosti. Foto: Matúš Hudák

boli zdrojom vody nielen pre paleolitických lovcov, ale aj pre zvieratá, ktoré lovili. Poznanie, kde takéto pramene existujú, teda uľahčilo človeku získanie potravy pre seba i ďalších členov loveckej komunity. Vráťme sa k výskumu Ľubomíry Kaminskej. Postupne archeológovia odkryli aj ďalšie, mlad- šie táboriská – z obdobia poslednej medziľadovej doby a z obdobia začínajúcej sa poslednej doby ľadovej. Navyše zistili, že skupiny paleolitických lovcov si tu vyrábali nástroje, a to zo surovín z rôznych vzdialeností. Najbežnejšou a najpoužívanejšou surovinou bol kremeň. Bol ľahko dostupný, získať ho mohli napríklad zo štrkov z koryta rieky Hornád, ktorá tečie len niekoľko kilometrov od náleziska. V menšej miere používali aj rádiolarit. Je to hornina, kto- rá sa na Slovensku vyskytuje len v bradlovom pásme. To sa tiahne na západnom Slovensku Považím, v oblasti Oravy prechádza do poľských Pienin, potom pri Červenom Kláštore nazad na Slovensko, postupuje v blízkosti Torysy a mizne pod pohorím Vihorlat. Najbližšie sa teda mohli dostať k zdroju rádiolaritu povodím Popradu alebo severovýchodne do údolia Torysy. Tak, či onak, je to vzdialenosť minimálne 40 km. Je to pre nás dôležitá informácia o veľkos- ti priestoru, v ktorom sa pohybovali. Výroba nástrojov je časťou života miestnej paleolitickej komunity, ktorú sme spoznali vďaka nálezom z jednotlivých výskumov. Ostatné stránky života lovcov a zberačov z Hôrky ostávajú zahalené závojom tajomstva.

76 Dejiny piatich obcí pred písomnými prameňmi

Plán pohrebiska počas výskumu v rokoch 1956 – 1957. Podľa A. Točíka – E. Vlčeka 1991

Švábovce

Na území dnešných Šváboviec zatiaľ neevidujeme doklady osídlenia z najstaršej epochy ľudských dejín – paleolitu. V bezprostrednej blízkosti obce sa nachádzajú dve lokality s ná- lezmi táborísk zo staršej doby kamennej. Jedna je v Gánovciach v polohe Hrádok, druhá v Hôrke-Ondreji. Je veľmi pravdepodobné, že paleolitický lovci a zberači, ktorí si tu založili táboriská, chotárom Šváboviec aspoň prechádzali. Stopy po osídlení Šváboviec zaznamenávame výraznejšie až v dobe bronzovej. Táto epo- cha bola obdobím prelomových spoločenských a hospodárskych zmien. Okrem poľnohos- podárstva a chovu domácich zvierat nadobúdal stále väčší význam obchod, opierajúci sa o špecializované remeslo. Prehlbovala sa sociálna diferenciácia obyvateľstva, majetkové rozdiely medzi prostými poľnohospodármi na jednej strane a remeselníkmi či obchodník- mi na strane druhej sa zväčšovali. Na Spiši máme množstvo dokladov sídlisk z tohto obdo- bia, pohrebiská však často absentujú. Jedným z mála zdokumentovaných je pohrebisko vo Švábovciach. Aký je príbeh jeho objavenia? Neďaleko mangánových baní sa nachádza na miernom návrší poloha Vápenica, zná- ma aj ako Pieskovisko, využívaná v minulosti na ťažbu piesku. Písal sa rok 1956 a v blízkej obci Gánovce práve prebiehal výskum polohy Hrádok pod vedením ar- cheológa Františka Proška a antropológa Emanuela Vlčka. 20. júna mali zvlášt- 77 Mons castri nu návštevu. Príslušníci Zboru národnej bezpečnosti im oznámili narušenie kos- Terra Szék trového hrobu. Obaja sa vybrali do Šváboviec, kde hrob zdokumentovali. O niekoľko dní bol Terra Sulza narušený ďalší hrob. Z poverenia Archeologického ústavu SAV v Nitre preto začali záchran- ný výskum, ktorý pokračoval ešte v roku 1957. Na ploche 7 x 33 m celkom zdokumentovali 20 kostrových a jeden žiarový hrob otomansko-füzesabonyskej kultúry z prelomu staršej a strednej doby bronzovej a šesť žiarových hrobov lužickej kultúry z mladšej doby bron- zovej. Nálezy v zásypoch hrobových jám, ako aj dva zahĺbené objekty poukazujú na staršie osídlenie, ktoré predchádzalo vzniku pohrebiska zo staršej doby bronzovej. Je potrebné mať na zreteli, že pohrebisko vo Švábovciach bolo čiastočne zničené ťažbou piesku a čias- točne aj nepreskúmané, a to pre nesúhlas súkromných vlastníkov pozemkov. Výsledky z vý- skumu publikovala Elena Miroššayová (hroby lužickej kultúry) a o niekoľko rokov neskôr aj Anton Točík spoločne s Emanuelom Vlčkom (výsledky z výskumu otomansko-füzesabo- nyského pohrebiska). Po ukončení výskumu v roku 1957 sa ťažba piesku obnovila a tým sa pokračovalo v ničení dôležitého archeologického náleziska. Skupinu ďalších lužických žiarových hrobov preskú- mal Vojtech Budinský-Krička v spolupráci s Tatranským múzeom v Poprade v roku 1965. Hroby ležali neďaleko plochy skúmanej v rokoch 1956 – 1957. Staršie otomansko-füzesabonyské pohrebisko sa tiahlo na vyvýšenine v osi sever – juh. Mŕtvych pochovávali v nepravidelných radoch, v menších skupinách po 2 až 4 hroby vedľa seba. Hrobové jamy boli obdĺžnikové až lichobežníkové so zaoblenými rohmi. Od iných pre- skúmaných pohrebísk sa švábovské líši svojráznym pohrebným rítom. Konkrétne opačnou orientáciou v hrobe u mužov (hlava na sever, nohy na juh) a žien (hlava na juh, nohy na sever). Mŕtvi boli do hrobu uložení v skrčenej polohe s pohľadom smerom na západ. Ďal- ším lokálnym prejavom je kamenné obloženie či vyloženie dna hrobovej jamy. Jedna pies- kovcová doska pravdepodobne plnila funkciu stély – označenia hrobového miesta. Hrobová výbava bola pomerne chudobná. Najčastejšie ju predstavuje keramika – džbánky, hrnčeky, misa, menej často sa stretávame so štiepanými kamennými artefaktami a náhrdelníkmi z jantárových a fajansových korálikov. Vo výbave sa našiel aj kostený gombík, prevŕtaný kamenný závesok, zlomky zuhoľnateného dreva, sibinské záušnice, srdcovité závesky a ihlice. Pomerne vysoký bol počet hrobov bez kostry a nálezov. Dôvodom absencie kos- trových pozostatkov boli miestne agresívne pôdne podmienky, ktoré spôsobili ich strávenie. Kostrový rítus mal na pohrebisku absolútnu prevahu. V jednom prípade sa na dne jamy na- šli nedohorené kosti premiešané s drevenými uhlíkmi, lemované troma väčšími kameňmi. Hrob neobsahoval keramiku. Kvôli obdĺžnikovému tvaru hrobovej jamy ho bádatelia ozna- čujú za svojrázny prejav spišskej enklávy. Pohrebisko otomansko-füzesabonyskej kultúry existovalo v rovnakom čase ako opevne- né výšinné sídlisko v Gánovciach Hrádku a opevnená osada v Spišskom Štvrtku. Materiál z týchto lokalít predstavuje významný historický prameň pre poznanie ľudu tejto kultúry. Pohrebisko z mladšej doby bronzovej predstavovali žiarové hroby lužickej kultúry. Koncen- trovali sa na juhovýchodnej strane pieskovne, v priestore dvoch zoskupení kameňov, ktoré pravdepodobne tvorili konštrukciu mohýl. Kamene neboli uložené priamo na úroveň pôvod- ného terénu, ale do špeciálne vyhĺbenej jamy oválneho tvaru s malým výklenkom na južnej strane. Okrem žiarových hrobov pod mohylami sa objavuje aj pochovávanie mŕtvych v plo- chých hroboch bez kamennej konštrukcie. Možnosť hlineného násypu nad hrobom pritom nie je vylúčená, takýto násyp mohol byť zničený napríklad orbou. Spoločným znakom všet- kých zachránených lužických hrobov je, že každý obsahoval len jednu popolnicu, najčastejšie v podobe hrnca. Bronzové milodary – ihlicu a bronzový krúžok – obsahoval len jeden hrob.

78 Dejiny piatich obcí pred písomnými prameňmi

Inventár z hrobov otomansko-füzesabonyského a lužického pohrebiska. Podľa E. Miroššayovej 1976

79 Mons castri Terra Szék Terra Sulza

Baroková sýpka v areáli parku renesančného kaštieľa v Spišskom Štiavniku. Foto Matúš Hudák

Spišský Štiavnik

V katastri obce Spišský Štiavnik evidujeme viacero polykultúrnych archeologických lokalít datovaných od neolitu až po novovek. Ich koncentrácia je predovšetkým vo východnej časti katastra v blízkosti Gánovského potoka. Jednu z najvýznamnejších lokalít by sme našli na miernej vyvýšenine parku patriaceho renesančnému kaštieľu. Približne v jeho strede sa na- chádza sýpka z obdobia baroka. Postavená bola na základoch staršej stavby – zaniknutého kláštorného kostola. Kláštor, ku ktorému kostol prislúchal, sa nachádzal južným smerom od sýpky. Cistercitský kláštor zasvätený Panne Márii v chotári dnešnej obce Spišský Štiavnik bol za- ložený z kráľovskej iniciatívy okolo roku 1223. Počas svojej existencie patrilo cistercitské opátstvo k významným cirkevným inštitúciám v Uhorsku. Miestne pôsobenie cistercitov ukončili udalosti prvej tretiny 16. storočia. V roku 1530 sa jeho existencia definitívne ukon- čila. Opustený kláštor dal spáliť a zbúrať kapitán cisárskych vojsk Gašpar Šeredy. Dôvodom bolo, že sa v ňom ukrývali zbojníci z Muráňa. Histórii kláštora bádatelia spočiatku venovali len málo pozornosti. Známym sa stal naj- mä zásluhou miestneho bádateľa Jána Vencka, ktorý v roku 1927 spísal Dejiny štiavnického opátstva na Spiši. Prvým archeológom, ktorý upozornil na potrebu realizácie archeologic- kého výskumu bol Michal Slivka. Spolu s Františkom Javorským zachránil z lokality niekoľ- ko kamenných architektonických článkov, uskutočnil tu aj prvý výskum. V rokoch 2006 a 2007 sa tu realizoval zisťovací archeologický výskum, ktorého cieľom bola presnejšia lokalizácia polohy stredovekého kláštora a zistenie rozsahu jeho zástavby. Z pô- vodne rozsiahleho areálu sa dodnes zachovali dve stredoveké pivnice a základy kostola. Získané architektonické články poukazujú na kvalitnú architektúru v gotickom slohu. Vý- skumom sa podarilo odkryť aj zvyšky ďalších kláštorných stavieb. Komplex týchto budov obopínal obranný múr a priekopa. Nájdený bol aj bohatý súbor jedinečných archeologic- kých artefaktov, z ktorých mnohé predstavujú importovaný tovar ako napr. loštická ke- ramika. Najpočetnejšími nálezmi boli fragmenty kuchynskej a stolovej keramiky. Okrem toho sa podarilo zachytiť zlomky dlaždíc, úlomky skla z okenných terčov či kamennú plat- ňu z podlahového vykurovania – tzv. hypokaustum. Torzá reliéfne zdobených kachlíc sved- čia o vysokej úrovni bývania a vycibrenom vkuse štiavnických mníchov. Nálezy kostených hracích kociek a hroty šípov dokladajú pohnuté udalosti 15. storočia. Archeológovia odkryli aj niekoľko hrobov s kostrovými pozostatkami. Tieto pravdepodobne súvisia s obdobím zániku kláštora. Usilovnou prácou bádateľov sa posunulo poznanie života miestnych mní- chov. Získané pamiatky nám dovoľujú rekonštruovať život tohto mníšskeho spoločenstva.

80 Dejiny piatich obcí pred písomnými prameňmi

Komorová kachlica s výjavom grifa ako symbolu zlomyseľného ducha. Foto Matúš Hudák

Hroty šípov a kostené hracie kocky svedčia o pohnutom období v stredoveku. Foto Matúš Hudák

81 Mons castri Terra Szék Terra Sulza Zoznam použitej literatúry

Zoznam použitej literatúry v kapitolách, „21× stručne o dejinách Spiša“, „Terra Szék.Terra Sulza“, „Stručné predstavenie histórie obcí Gánovce, Hoze- lec, Švábovce, Hôrka a Spišský Štiavnik“

Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi Spišský archív v Levoči Maďarský krajinský archív (Magyar Országos Levéltár) Budapešť Lyceálna knižnica Kežmarok mapire.eu

ALMÁSI, Tibor – KÖFALVI, Tamás (eds.): Anjou-kori oklevéltár. Documenta res Hungaricas tempore regum Andegavensium illu- strantia XIV (1330). Budapest – Szeged 2004. Az első Magyarországi népszámlálás 1784 – 1787. Budapest 1960. BÁRDOSSY, Joannes: Supplementum analectorum terrae Scepusiensis. Leutschoviae 1802. BARTL, Július: Príspevok ku kategorizácii spišských miest a mestečiek v stredoveku. In: Historický časopis, roč. 32, č. 1, 1984. BEŇKO, Ján: Osídlenie severného Slovenska. Košice 1985. ČESLA, Jozef – ŠTEVÍK, Miroslav: Významnejšie majetkové domény na Spiši do začiatku 14. storočia. In: Števík, Miroslav (ed.): Spiš v 12. a 13. storočí. Stará Ľubovňa 2011. CASSAGNET, Guy – ŠTEVÍK, Miroslav: Dialogues de l’Abbaye de l’Escaladieu en Bigorre à Cerveny klastor en Spis; Dialógy od opát- stva Escaladieu v Bigorre po Červený kláštor na Spiši. Tarbes 2008. FEJÉR, Georgius (ed.): Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Tom IX, vol. 3. Budae 1834. FEŇAROVÁ, Magda: Spišské prepošstvo. Stredoveké listiny 1248 – 1526. Bratislava 1964. FÖRSTER, Jenő: Szepes vármegye nemes családjainak összeírásai. In: Közlemények Szepes vármegye múltjából, 1909. FÖRSTER, Jenő: Szepes vármegye nemes családjainak összeírásai. In: Közlemények Szepes vármegye múltjából, 1911. GONDA, Martin – ŠPIC, Peter (eds.): Spišské Tomášovce. 1217 – 2017. Spišské Tomášovce 2017. GÜNTHEROVÁ, Alžbeta (ed.): Súpis pamiatok na Slovensku, 1 – 3, Bratislava 1967 – 1969. HANIGOVSKÁ, Stela – PIXOVÁ, Lenka – VERČIMÁKOVÁ, Katarína: Uhličité minerálne vody Východného Slovenska a možnosti ich využitia. In: Acta Montanistica Slovaca, roč. 13, 2008. HOCHBERGER, Ernst: Das große Buch der Slowakei. Sinn 2017. HRADSZKY, Josephus: Additamenta ad Initia, progressus ac praesens status capituli ad Sanctum Martinum de Monte Scepusio. Szepesváraljae 1903 – 1904. CHALUPECKÝ, Ivan (ed.): Dejiny Popradu. Košice 1998. CHALUPECKÝ, Ivan: Prehľad vývoja verejnej správy na Spiši. In: Sborník archivních prací, 1, 1963. CHALUPECKÝ, Ivan: Erb Spišskej župy. In: Kopkáš, Marcel (ed.): Malý slovník spišských obcí. Abrahámovce 2003. FEKETE NAGY, Antal: A Szepesség területi és társadalmi kialakulása. Budapest 1934. FÉNYES, Elek: Magyarországnak ’s a’hozzá kapcsolt tartományoknak mostani állapotja statistikai és geographiai tekintetben. Har- madik Kötet. Pesten 1837. ILA, Bálint: Gemerská župa I. Dolné Srnie 2010. IVÁNYI, Béla: A márkusfalvi Máriássy család levéltára 1243 – 1803. I. In: Különlenyomat a Közlemények Szepes vármegye mult- jából. Lőcse 1917. JAKUBČIN, Pavol: Kláštor cistercitov v Spišskom Štiavniku. Trnava 2017. 82 JANURA, Tomáš: rukopis pre pripravovanú publikáciu Vidiecke šľachtické sídla v Spišskej stolici. JAVORSKÝ, František: Kronika písaná v zemi. In: ŽIFČÁK, František (ed.): Kronika mesta Spišské Podhradie slovom a obrazom. Zoznam Doplnené druhé vydanie. Košice 2011. použitej JUCK, Ľubomír: Obchod v mestách na Slovensku v 14. storočí. In: Historický časopis, r. 35, č. 2, 1987. literatúry KOPKÁŠ, Marcel (ed.): Malý slovník spišských obcí. Abrahámovce 2003. KORABINSKY, Johann Matthias: Geographisch-Historisches und Produkten Lexikon von Ungarn : in welchem die vorzüglichen Oe- rter des Landes in alphabetischer Ordnung angegeben, ihre Lage bestimmt, und mit kurzen Naachrichten, die im gesellschaftlichen Umgange angenehm und nützlich sind, vorgestellt werden. Pressburg 1786. KÖRMENDY, Adrienne: Struktura społeczno-gospodarcza średniowiecznego Spiszu(Przegląd problematyki i dorobku historiografii węgierskiej). In: Gładkiewicz, Ryszard – Homza, Martin (eds.): Terra Scepusiensis. Stav bádania o dejinách Spiša. Wrocław – Levoča 2003. KÖRMENDY, Adrienne: Osadnictwo na Spiszu w XII – XIV wieku. Podłoże wielokulturowości Spisza. In: Kroh, Antoni (zost.): Spisz – wielokulturowe dziedzictwo. Sejny 2000. KRÁLIK, Ľubor: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava 2015. KRISTÓ, Gyula (ed.): Anjou-kori oklevéltár. Documenta res Hungaricas tempore regum Andegavensium illustrantia II (1306 – 1310). Budapest – Szeged 1992. KUČEROVÁ, Marta – SOJÁK, Marian – KUŠNIEROVÁ, Andrea – FECKO, Peter: Prvé včasnoslovanské nálezy zo Spiša (lokalita Spišský Štvrtok, okr. Levoča). In: Fetko, Filip – Števík, Miroslav (eds.): Pocta Ivanovi Chalupeckému. Zborník prí- spevkov k slovenským dejinám vydaný pri príležitosti osemdesiatin doc. PhDr. Ivana Chalupeckého. Levoča 2012. LABANC, Peter: Spišskí prepošti do roku 1405. Kraków 2011. LABANC, Peter: Vývoj šľachty na Spiši do začiatku 14. storočia. Trnava – Kraków 2013. LIPSZKY de SZEDLICSNA, Johann: Repertorium locorum objectorumque in XII tabulis mappae regnorum Hungariae, Slavoniae, Croatiae et confiniorum militarium magni item principatus Transylvaniae occurentum. Budae 1808. MAGOCSI, Paul Robert: Historical Atlas of central Europe. London 2002. MAJO, Juraj: Historicko-demografický lexikón obcí Slovenska 1880 – 1910. Bratislava 2012. MAJTÁN, Milan: Názvy obcí Slovenskej republiky. Vývin v rokoch 1773 – 1997. Bratislava 1998. MALOVCOVÁ, Božena a kol.: Švábovce. Švábovce 2018. MALOVCOVÁ, Božena a kol.: Hôrka. Minulosť a súčasnosť kopijníckych obcí. Hôrka 2014. MALOVCOVÁ, Božena a kol.: Gánovce. Filice. Gánovce 2018. MARCZAK, Piotr: Gawędy o miastach. Warszawa b. r. MAREK, Miloš: Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Martin 2006. MAREK, Miloš: Podiel cirkevných inštitúcií na doosídlení územia Uhorského kráľovstva v stredoveku. In: Studia archaeolo- gica Slovaca mediaevalia, VI, 2007. MARSINA, Richard: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. Tomus II. Bratislava 1987. MARSINA, Richard: O osídlení Slovenska od 11. do polovice 13. storočia. In: Historické štúdie, 27/2, 1984. MARSINA, Richard: Slováci a Maďari. In: Slovenské pohľady, 9, 1993. MARSINA, Richard: O najstaršej minulosti Slovákov. In: Slovenské pohľady, 11, 1993. MARSINA, Richard: K počiatkom stredovekých miest na Slovensku. In: Lukačka, Ján – Štefánik, Martin (eds.): Stredoveké mesto ako miesto stretnutí a komunikácie. Bratislava 2010. NAGY, Imre (ed.): Codex diplomaticus patrius, VII. Budapest 1880. OLEJNÍK, Vladimír (ed.): Spišský hrad. Levoča 2015. PAVLIK, Eduard: Stručné dejiny Zamaguria. Krakov 2010. Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia, III. zv., Východné Slovensko. Nitra 2008. RADZISZEWSKA, Julia: Studia spiskie. Katowice 1985. RADZISZEWSKA, Julia: Studia z dziejów ustroju Spisza. Katowice 1969. RAJMAN, Jerzy: Encyklopedia średniowiecza. Kraków 2006. RUCIŃSKI, Henryk: Prowincja saska na Spiszu do 1412 roku. Białystok 1983. SEDLÁK, Vincent (ed.): Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae 1. Bratislava 1980. SEDLÁK, Vincent (ed.): Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I1. Bratislava 1987. SCHEMATISMUS CLERI DIOECESIS SCEPUSIENSIS PRO ANNO MDCCCXI. SLIVKA, Michal: Stredoveká cestná sieť na východnom Slovensku a jej determinanty. In: Slovenská numizmatika, XI, 1999. SLIVKA, Michal – VALLAŠEK, Adrián: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. Košice 1991. SUCHÝ, Michal: Dejiny Levoče I. Košice 1974. SUCHÝ, Michal: Spišské mestá v poľskom zálohu. In: Marsina, Richard (ed.): Spišské mestá v stredoveku. Košice 1974. STARCK, Taylor – WELLS, John C.: Althhochdeutsches Glossenwörterbuch (einschließlich des von Taylor Starck begonnenen Glosse- nindexes). Heidelberg (1972 -) 1990. 83 ŠMILAUER, Vladimír: Osídlení a národnosti Spiše. In: Bratislava, IX, 1935. Mons castri ŠMILAUER, Vladimír: Vodopis starého Slovenska. Praha – Bratislava 1932. Terra Szék ŠTEVÍK, Miroslav: Prírodno-geografické pomery na Spiši a prírodné názvy na Spiši v písomných dokumentoch z 13. a 14. Terra Sulza storočia. In: Gładkiewicz, Ryszard – Homza, Martin (eds.): Terra Scepusiensis. Stav bádania o dejinách Spiša. Wrocław – Levoča 2003. ŠTEVÍK, Miroslav: K najstarším dejinám Spišskej Novej Vsi a jej okolia. In: Krempaská, Zuzana – Števík, Miroslav (eds.): Spiš. Vlastivedný zborník, 7, 2014. ŠTEVÍK, Miroslav: K dejinám farskej siete na stredovekom Spiši. In: Chalupecký, Ivan (ed.): Z minulosti Spiša, XXIV, 2016. ŠTEVÍK, Miroslav: K vývoju sídelných pomerov na území spišského zálohu v rokoch 1412 – 1772. In: Chalupecký, Ivan (ed.): Z minulosti Spiša, XX, 2012. ŠTEVÍK, Miroslav: Národnostné pomery na Spiši v 17. storočí podľa Sigrayovej vizitácie z roku 1700. In: Krempaská, Zuzana – Šte- vík, Miroslav (eds.): Spiš. Vlastivedný zborník, 6, 2012. ŠTEVÍK, Miroslav: K počiatkom a lokalizácii stredovekých kláštorov na Spiši. In: Zeszyty sądecko-spiskie / Sandecko-spišské zošity, zv. 5, 2010. ŠTEVÍK, Miroslav: K počiatkom multietnicity stredovekého Spiša. Zeszyty sądecko-spiskie / Sandecko-spišské zošity, 4, 2009. ŠTEVÍK, Miroslav: Slúžnovské okresy Spišskej župy na prahu novoveku. In: Zeszyty sądecko-spiskie / Sandecko-spišské zošity, zv. 3, 2008. ŠTEVÍK, Miroslav: Prehľad vývinu osídlenia a verejnej správy stredovekého Spiša. In: Zeszyty sądecko-spiskie / Sandecko-spiš- ské zošity, zv. 2, 2007. ŠTEVÍK, Miroslav – TIMKOVÁ, Michaela: Červený (Lechnický) kláštor. Stará Ľubovňa 2004. ŠTEVÍK, Miroslav: Najstaršie zachované portálne súpisy Spiša z prvej tretiny 16. storočia. In: ŠTEVÍK, M. (ed.): K dejinám Podolínca a novovekého Spiša. Stará Ľubovňa 2006. ŠTEVÍK, Miroslav: Markušovce – starobylé centrum veľkého domínia. Spišská Nová Ves 2015. ŠTEVÍK, Miroslav: Z dejín osídlenia a verejnej správy stredovekého Spiša. Stará Ľubovňa 2005. ŠTEVÍK, Miroslav: Šestnásť spišských miest v rokoch 1412 – 1876. Spišská Nová ves 2012. ŠTEVÍK, Miroslav: Provinčný dom v Spišskej Novej Vsi a Provincia XVI spišských miest. Spišská Nová Ves 2016. ŠTEVÍK, Miroslav: Dejiny hradu Ľubovňa. Stará Ľubovňa 2005. ŠTEVÍK, Miroslav: Podolínec. História, pamiatky, spomienky. Podolínec 2014. ŠTEVÍK, Miroslav – SANIGOVÁ, Miroslava: Spiš. K dejinám liehovarníctva a ovocinárstva. Stará Ľubovňa 2018. ULIČNÝ, Ferdinand: Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce 2001. VARSIK, Branislav: Pôvodné slovanské osídlenie Spiša a korene spišských miest. In: Marsina, Richard (ed.): Spišské mestá v stredoveku. Košice 1974. VARSIK, Branislav: Boli Tatári v roku 1241 na Spiši In: Marsina, Richard (ed.): Spišské mestá v stredoveku. Košice 1974. VARSIK, Branislav: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10. – 12. storočí. Bratislava 1990. VENCKO, Ján: Dejiny Štiavnického opátstva na Spiši. Ružomberok 1927. VONDRUŠKA, Vlastimil: Život ve středověku. Praha 2007. WENZEL, Gusztáv (ed.): Árpadkori új okmánytár, vol. 12. Budapest 1874. WOLF-ARMIN Frhr. v. REITZENSTEIN: Lexikon Schwäbischer Ortsnamen. Herkunft und Bedeutung. München 2013. Wörterbuch der mittelhochdeutschen Urkundensprache (WMU), auf der Grundlage des Corpus der altdeutschen Originalurekunden bis zum Jahr 1300. Unter Leitung von Bettina Kirchstein und Ursula Schulze erarbeitet v. Sibylle Ohly, Peter Schmitt u. Nicole Spengler. Berlin 2005. ZSOLDOS, Attila: Vznik Spišského komitátu. In: Števík, Miroslav (ed.): K stredovekým dejinám Spiša. Stará Ľubovňa 2003. ŽIFČÁK, František: Spišská šľachta vo svetle súpisov zo 16. – 19. storočia. In: Gładkiewicz, Ryszard – Homza, Martin (eds.): Terra Scepusiensis. Stav bádania o dejinách Spiša. Wrocław – Levoča 2003. ŽIFČÁK, František: Provincia XI spišských miest a ich pečať. In: Fetko, Filip – Števík, Miroslav (eds.): Pocta Ivanovi Chalupec- kému. Zborník príspevkov k slovenským dejinám vydaný pri príležitosti osemdesiatin doc. PhDr. Ivana Chalupeckého. Levoča 2012. ŽUDEL, Juraj: Príručka chronológie. Bratislava 2003. ŽUDEL, Juraj: Stolice na Slovensku. Bratislava 1984.

Zoznam použitej literatúry v kapitole ,,Dejiny piatich obcí pred písomnými prameňmi“

Bánesz, L. 1990: Mittelpaläolithische kleinförmige Industrie aus den Travertinfundstellen der Zips. Slovenská archeológia 38, 45-48. Bárta, J. 1974: Sídliská pračloveka na slovenských travertínoch. Nové obzory 16, 133-175. Bohuš, I. 1957: Výstava o gánovskom Hrádku. In: Múzeum 4/1, 39-42. 84 Budinský-Krička, V. 1969: Záchranný výskum v rokoch 1965 a 1966 v Barci, okres Košice. In: Nové obzory 11, Košice, 251. Furmánek, V. 2007: Železný kosák z Gánoviec (K interpretácii najstaršieho železného predmetu v Európe). In: M. Bekessová Zoznam (ed.): Neandertálec z Gánoviec. Zborník príspevkov zo seminára pri príležitosti 80. výročia nálezu neandertálca v Gá- použitej novciach, Poprad, 53-66. literatúry Greisiger M. (1907): A gánóczi »Hradek« 50.000 év előtti czölöpépitményeiről. In: A szepesi Orvos-Gyógyszerész Egyesület évkönyve az 1906. egyleti évre, Késmárk, 41-48. Hudák, M. – Hudáková, M. Hložek, M. – Oravkinová, D. 2019: New settlement finds from Early Bronze Age in Gánovce Za stodolami. In: Makarová, E. (eds.): Book of abstracts 26 International Symposium ,,The early Bronze Age in Central Europe“, Bratislava, 45-46. Hudáková, M. – Hudák, M. – Timura, J. 2018: Nepísané dejiny Hozelca. In: Hudák, M. – Števík, M. (zost.): Hozelec. Hozelec, 37-55. Hudáková, M. – Hudák, M. – Timura, J. 2018: Predbežné výsledky archeologického výskumu na Dubine pri Hozelci. In: Krempaská, Z. – Števík, M. (zost.): Spiš. Vlastivedný zborník 9, 11-17 Hudáková, M. – Hudák, M. – Timura, J. 2019: Archeologický výskum v polohe Hozelec-Dubina/ The Archaeological Research in Hozelec, Dubina Site, Spišská Nová Ves. Ivan, Ľ. 1943: Výskyty travertínov na Slovensku. Práce Štátneho geologického ústavu 9, 1-71. Kaminská, Ľ. 1999: Travertínová lokalita Hôrka v kontexte stredopaleolitického osídlenia Slovenska. Slovenská archeoló- gia 47, 1-36. Kaminská, Ľ. 2005: Hôrka-Ondrej. Osídlenie spišských travertínov v staršej dobe kamennej. Košice. Kaminská. Ľ. – Hudák, M. 2009: Nálezy otomanskej kultúry z Hôrky – Ondreja. Archeologické výskumy a nálezy na Sloven- sku v roku 2007, Nitra, 102-103. Kopták, T. 2013: Zisťovací archeologický výskum zaniknutého cisterciánskeho Kláštora Preblahoslavenej Panny Márie v Spišskom Štiavniku. In: Hudák M. (zost.): Život za kláštornými múrmi. Poprad, 7-9. Kovanda, J. – Smolíková, L. – Ford, D. C. – Kaminská, Ľ. – Ložek, V. – Horáček, I. 1995: The Skalka travertine mound at Hôrka-Ondrej near Poprad (Slovakia). Antropozoikum 2, 113-140. Lipták, J. 1935: Urgeschichte und Besiedlung der Zips. Bilder aus der zipser Vergangenheit. Kežmarok. Ložek, V. 1964: Genéza a vek spišských travertínov. Sbor. Vsl. Múz. Košice Ser. A. Prír. Vedy 5, 7-33. Miroššayová, E. 1976: Lužické žiarové hroby zo Šváboviec. In: Nové obzory 18, 155-167. Münnich, A. 1892: Prähistorische Plauderein. In: Jb. ung. Karpath. Vereines, 19, Igló, 1-14. Němejc, F. 1938: Paleobotanická studie v travertinových sedimentech v oblasti obcí Gánovců a Hôrek u Popradu. Rozpravy ČAVU. Třída II (matemat.-přídodověd.), 47/18, 1-11. Novotný, B. 1988: Záchranný výskum v Gánovciach. Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1987, Nitra, 102. Novotný, B. 1990: Pokračovanie záchranného výskumu v Gánovciach. Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1988, Nitra, 129. Novotný, B./Novotná, M. 1991: Výskum v Gánovciach. Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1987, Nitra, 74. Novotný, B./Novotná, M. 1992: Výskum v Gánovciach. Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1987, Nitra, 83. Novotný, B. 1994: Dr. Michal Greisiger a archeológia. In: M. Griger (eds.): Z minulosti Spišskej Belej, Spišská Belá, 21-26. Novotný, M./Kovalčík, R. M. 1977: Katalóg archeologických pamiatok Spiša 2. Gánovce, Košice. Petrbok, J. 1937: Měkkýši travertinů Slovenského krasu, Gánovců s okolím, Spiše a Ružbachů. Rozpravy ČAVU. Třída II (matemat.-přídodověd.), 46/5, 1-16. Prošek, F. – Ložek, V. 1957: Stratigraphische Übersicht des tschechoslowakischen Quartärs. Eiszeitalter und Gegenwart 8, 37-90. Repka, D. – Hudák, M. – Hudáková, M. – Timura, M.2019: Zberové nálezy z doby laténskej z Hozelca, or. Poprad, In: Be- nediková, L. – Březinová, G. – Pieta, K. (eds.): Book of abstracts 20 International Conference ,,The La Téne Period in Central Europe“ Nitra, 27. Slivka, M. 1991: Cisterciti na Slovensku. In: Archaeologia historica 17, 101-117. Slivka, M. 1993: Fundačný proces cistercitských kláštorov na Slovensku. In: Východoslovenský pravek IV. Košice, 191-195. Slivka, M. – Kopták, T. 2009: Spišský Štiavnik – kaštieľ. Zaniknutý cisterciátsky kláštor. Nálezová správa z výskumov z ro- kov 2006 a 2007. Trnava. Točík, A. – Vlček, E. 1991: Pohrebisko zo staršej doby bronzovej vo Švábovciach, okr. Poprad. In: Nové obzory 32, 41-69. Vencko, J. 1927: Dejiny Štiavnického opátstva na Spiši. Ružomberok. Vlček, E. 1953: Nález neandertálskeho človeka na Slovensku. In: Slovenská Archeológia 1, 5-132. Vlček, E. 1957: Příspěvek československé paleoanthropologie k studiu neandertálského člověka (K 100. výročí nálezu člověka z Neandertalu). In: Památky Archeologické, 48, 1-14. Vlček, E. 1969: Neandertaler der Tschechoslowakei. Praha. Vlček, E. 2007: História a význam objavu Neandertálca z Gánoviec na Spiši. In: M. Bekessová (ed.): Neandertálec z Gá- noviec. Zborník príspevkov zo seminára pri príležitosti 80. výročia nálezu neandertálca v Gánovciach, Poprad, 7-21.

85 Mons castri Terra Szék Terra Sulza Resumé MONS CASTRI – TERRA SZÉK – TERRA SULZA A contribution to the history of the villages of Gánovce, Hozelec, Švábovce, Hôrka and Spišský Štiavnik

The publication called MONS CASTRI – TERRA SZÉK – TERRA SULZA contains 5 parts. First part presents Spiš (Germam: Zips, Hungarian: Szepes, Latin: Scepusium, Polish: Spisz) to the readership as a historical region with focus on the Middle Ages. Slavs started to set- tle in this territory in the 6th century. In the 9th century, Spiš was part of the Principality of Nitra and Great Moravia. In the course of the 11th century, its territory became part of the Kingdom of Hungary. The County of Spiš as an independent administrative unit was constituted in the kingdom in the last decades of the 12th century. The Spiš castle became the centre of secular administration, while the Spiš Chapter (Spiš Provostry) was the centre of church administration. For centuries, the County of Spiš was characterized by its eth- nically and religiously diverse population. Germans prevailed among the local inhabitants in the second half of the 13th century at least. After the start of the Reformation in the 16th century, almost all population of Latin rite shifted to Protestantism. However, Catholics prevailed later. The public administration in Spiš was also characterized by its complex structure. Germans and Walloons as well as the Spiš lance-bearers acquired self-governing status. The mining area of Gelnica also had a special administrative development for a long time. It means that in the beginning, the administration of the County of Spiš was related only to a part of Spiš territory. The last privileged territory merged with the County of Spiš in 1876. The second part of the book deals with explanation of expressions typical of the swampy and marshy areas of Spiš. It was not an exception to use Slovak, Hungarian or German for- ms of names of natural features in this multiethnical environment. It was also expressed in the name of the swampy area between Gánovce and Hôrka. In Hungarian, the term of szék was used, in German, it was called sulza. Both words had the same meaning as the Slovak word slatina (i. e. bog). The stream draining the above mentioned areas with occurrence of mineral springs was called Štiavnik in Slovak, i. e. water with sour taste. Several documents with the expressions szék and sulza which refer to the area between Gánovce and Hôrka have not been correctly identified in the professional literature so far or the editors have given up the attampts to identify them correctly. The authors of this book managed to cor- rectly identify documents from 1295, 1306 and 1330 associated with the villages of Hozelec and Gánovce. In the Middle Ages, the population settled in the above mentioned area was called de Szék or de Sulza. It was not rare to call an inhabitant of some of the local settlements either as coming from a particular village or from the swampy area as a whole (de szék, de sulza). Such name was also given to the village of Hozelec. For the above stated reason, we must be careful when identifying terms szék and sulza associated with the region of Spiš in written documents and evaluate each refenence separately. The word szék became the base for the Hungarian version of the name Hozelec, the German version is derived from sulza or sulz. The third part of the publication presents individual settlements situated in the territory of Szék or Sulza or with names associated with it. Almost all settlements in the territory of Szék or Sulza belonged to the self-governing region called the County of the Ten Lance-bearers. They were noblemen whose duty was to join the royal army whenever necessary. Those noblemen were given small estates from the king. The area between Gánovce and Hôrka 86 belonged to the core of the community of lance-bearers. The lance-bearers’ seats started to occur in the first half of the 13th century. In the studied territory, they first evolved in Resume the area of today’s village of Hôrka. In the second half of the 13th century, the lance-bea- rers’ settlement expanded to more elevated sites (Filice, Gánovce, Hozelec). First names of Hungarian, German, Romance (Wallonian) or Slovak origin occured in first lance-bearers’ families. It means that the community of the lance-bearers must be seen as a society with a certain legal status (nobility) and entry (or promotion) among them was not conditioned by a particular nationality. On the other hand, it is very probable that Hungarians prevailed among first lance-bearers. History of individual settlements is presented by means of selection of certain topics. The first one deals with the beginnings of settlement. The second topic explains the origin and evolution of settlement names with emphasis on the Middle Ages. The third topic deals with noble families who either lived in those settlements or owned them. The fourth topic is associated with development of the religious and ethnical composition of the popula- tion with emphasis on the 18th and 19th centuries. It follows from the above mentioned facts that the villages of lance-bearers ranked among smaller settlements of the region for centuries. From the aspect of the ethnical development of the region, significant changes have been recorded comparing the 13th century with the Postmedieval period. The original multiethnicity with a considerable proportion of Hungarians was replaced with dominant Slovak population. The fourth topic focuses on the most important architectonic monuments of individual settlements among which – naturally – medieval churches are predominant. The presented settlements which were not part of the lance-bearers’ community include Švábovce and Spišský Štiavnik. Švábovce evolved after 1242 within a massive settlement wave after the Mongol invasion. At first, they belonged to the Saxon province in Spiš, but from 1294, they were property of the noble family of Gӧrgey, whose one branch started to be called Sváby after Švábovce. The parish of Švábovce was part of the Fraternity of 24 royal pastors. The village of Spišský Štiavnik existed as late as the Early Middle Ages. Probably after the founding of the Cistercian monastery (around 1223) in its territory, it was moved from the vicinity of the Štiavnik stream to its current location. The medieval history of the village is closely associated with the Cistercian abbey. The final – fifth – topic deals with the most important archaeological sites of the five villa- ges – Gánovce, Hozelec, Hôrka, Spišský Štiavnik and Švábovce. The best known find from Gánovce is the cast of a skull of a Neanderthal female. The authors describe the circum- stances preceding the discovery of this artifact as well as its further story. The discovery of a cultic well from the Bronze Age during the investigation of the Hrádok site in 1956-1960 is a European unicum. The fill of the well contained a large amount of scientifically inte- resting material, including a blade from an iron sickle dated to the 15th century BC. It is the oldest iron artifact in Central Europe. In 2018, the Museum of Spiš in Spišská Nová Ves carried out an archaeological research at the site of Dubina in Hozelec. An earthen rampart and its nearest vicinity were studied. A hoard of jewels from the Middle to Late Bronze Age is the most important find from the excavations. The jewels from the hoard made up a single functional unit, probably a decorated headwear or a belt. The investigation at the site of Dubina brought new information on construction of fortification and a number of finds documenting movement of people in the given territory in different periods. The question of who and when had built the rampart could not be definitely answered. On the basis of dispersion and character of the medieval finds, its existence in the 15th century is very probable. The village of Hôrka is an important archaeological site from the Early Stone Age, where presence of humans and development of their culture called Mousterian is documented in three periods from 160,000 to 60,000 years. Similarly to Gánovce, a tra- vertine heap was located at this site. At the site of Skalka, several investigations have been carried out, bringing rich paleontological, paleobotanical and archaeological material. The conditions of the local mineral springs suited the Neanderthals so much that they built up their camps there several times in a row. Besides camping and hunting, they produced lithic tools from various raw materials. Around 1223, a Cistecian monastery was founded in the territory of today’s Spišský Štiavnik. During its existence, the Cistercian abbey ranked among important church institutions in Hungary. Activities of the Cistercians were termi- nated by the events in the first third of the 16th century. In 1530, its existence was definitely ended. In 2006 and 2007, archaeological excavations aimed at more exact localization of the medieval monastery and extent of the building was carried out. Two medieval cellars and foundations of a church have been preserved from an originally large area. The archae- ologists also uncovered remains of other monastic buildings. The complex of buildings was surrounded by a protective wall and a ditch. Life in the monastery is also documented by a rich assemblage of unique archaeological artifacts obtained from the excavations. In 87 Švábovce, dominant traces of prehistoric settlement are detected as late as the Bronze Age. Mons castri From that period, numerous documents of settlement in Spiš are available, however, ceme- Terra Szék teries are often absent. The cemetery in Švábovce is one of the few documented ones. Sand Terra Sulza has been exploited at the site of Vápenica since the 1950s. The rescue excavations at this site documented a cemetery of the Otomany-Füzesabony culture from the turn of the Early and Middle Bronze Age and a cemetery of the Lusatian culture from the Late Bronze Age. The aim of the publication’s authors is to present new information from the fields of histo- ry and archaeology to the readership. The information is associated with one part of Spiš geographically delimited by the settlements of Gánovce – Hôrka – Spišský Štiavnik. The authors put emphasis on presentation of wider historical context which is often omitted in monographs processing history of individual villages.

88 Resume Resumé MONS CASTRI – TERRA SZÉK – TERRA SULZA Contribution à l’histoire des villages Gánovce, Hozelec, Švábovce, Hôrka et Spišský Štiavnik

La publication avec titre MONS CASTRI – TERRA SZÉK – TERRA SULZA contient 5 parties. La première partie présente aux lecteurs la région de Spiš en tant que région historique en se concentrant sur l’époque médiévale. Les Slaves ont commencé à s’y établir à partir du 6ème siècle. Au 9ème siècle, le Spiš est intégré à la Principauté de Nitra et à la Grande Moravie. Au cours du 11ème siècle son territoire est devenu une partie du Royaume de Hon- grie. Le Comitat de Spiš comme une unité de gestion et administrative s‘est constitué dans le cadre du royaume dans les dernières décennies du 12ème siècle. Le château de Spiš est devenu le centre de l’administration publique et Spišská Kapitula (Prévôté de Spiš) celui de l’administration ecclésiastique. Le Comitat de Spiš a été caractérisé au cours des siècles par une composition d‘habitants très variée au niveau de l‘appartenance aux minorités eth- niques et à la religion. Les Allemandes dominaient la population au moins dans la 2ème moitié du 13ème siècle et la 1ère moitié du 14ème siècle. En 16ème siècle, après la naissance de la Réforme, presque toute la population du rite romain a adopté le protestantisme. Toutefois ce sont les catholiques qui ont prédominé plus tard. De même, l’administration publique sur le territoire de Spiš présentait une structure compliquée. Les Allemands et les Wallons ainsi que les hallebardiers de Spiš ont acquis une autonomie administrative. L’administration des sites de mines appartenant à la ville de Gelnica a conservé pendant quelque temps une évolution particulière. Cela signifie que tout au début, l’administration du Comitat de Spiš ne concernait qu’un partie du territoire du Spiš. Le dernier territoire privilégié a été intégré au Comitat de Spiš en 1876. La deuxième partie de la présente publication traite l’explication de termes qui ont été ca- ractéristiques pour les terrains marécageux et les tourbières de la région du Spiš. La déno- mination des objets naturels a été exprimée en slovaque, en hongrois et en allemand ce qui n’avait rien d‘exceptionnel dans l’environnement multiethnique de l’époque. Ceci s’est ma- nifesté aussi en donnant un nom au territoire marécageux entre village Gánovce et Hôrka. La notion szék a été utilisée en langue hongroise et la notion sulza en langue allemande. Ces deux mots avaient la même signification comme la notion slovaque slatina (en français - la tourbière). Le ruisseau qui drainait lesdits territoires avec l‘occurrence des eaux minérales s’appelait en langue slovaque Štiavnik (étymologiquement šťava = jus), ce qui signifie l’eau au goût acide. Plusieurs documents contiennent les expressions szék et sulza, qui ont un rapport direct avec le territoire entre les villages de Gánovce et Hôrka. Néanmoins ils n’ont pas été correctement déterminées dans les publications scientifiques ou les éditeurs ont renoncé à une détermination précise. Les auteurs de la présente publication ont réussi à bien définir les documents des années 1295, 1306 et 1330 qui se sont rapportés aux villages de Hozelec et Gánovce. Les habitants de ces territoires au Moyen Age été appelés comme de Szék ou de Sulza. Il n‘y avait rien d‘exceptionnel à désigner l’habitant d’un des sites cités comme venant du village même ou d’un territoire marécageux comme d’un ensemble (de szék, de sulza). Le village de Hozelec avait eu pareillement une telle dénomination. Pour cette raison il faut être très prudent lors de la détermination des termes szék et sulza, dans les documents écrits qui se rapportent aux territoires de Spiš, il faut considérer séparément chacune de ces mentions. La base de la variante hongroise du nom de village Hozelec est devenue le mot szék, et le mot sulza, éventuellement sulz est devenu la base de la variante allemande du nom de village Hozelec. La troisième partie de la publication présente aux lecteurs les sites individuels, qui étaient situés sur territoire Szék ou Sulza ou leur appellation a été rattachée à ce territoire. Presque 89 tous les sites situés sur le territoire Szék ou Sulza appartenaient à un ensemble autonome Mons castri nommé Stolica desiatich spišských kopijníkov (Siège des dix hallebardiers de Spiš). Il s’agis- Terra Szék sait des nobles dont l’obligation était en cas de nécessité de s‘enrôler dans l’armée royale. Le Terra Sulza souverain a octroyé à ces nobles des parcelles de taille moyenne. Le domaine entre les vil- lages de Gánovce et Hôrka appartenait au noyau de la communauté des hallebardiers. Les sites hallebardiers sont nés à partir de la première moitié du 13ème siècle. Tenant compte de la zone étudiée ils sont apparus d’abord sur le territoire de l‘actuel village Hôrka. Lors de la première décennie du 13ème siècle la colonisation hallebardière s’était étendue dans des sites plus élevés (Filice, Gánovce, Hozelec). Les premières lignées d’hallebardiers sur les territoires szék ou sulza portaient des noms d’origine hongroise, allemande, romane (wal- lonne) ou slovaque. Cela signifie que la communauté des hallebardiers doit être perçue comme une communauté avec un certain statut juridique (noblesse), où l‘entrée (promo- tion) n’a pas été conditionnée par l’appartenance ethnique. D’autre part il est fortement probable que c‘étaient des Hongrois qui ont constitué les premiers hallebardiers. La présentation de l’histoire des sites individuels est réalisée par le choix des matières bien déterminées. La première partie est consacrée aux débuts de la colonisation. La deuxième concerne l’origine et l’évolution des noms des sites exclusivement à l’époque médiévale. La troisième partie traite les lignées de nobles, qui soit habitaient ces sites ou à qui ces sites appartenaient. La quatrième section traite de l’évolution de la composition des habitants du point de vue de la religion et de l’appartenance à l‘ethnie en mettant l‘accent sur le 18ème et le 19ème siècle. Il revient des faits cités ci-dessus que les villages hallebardiers faisaient partie depuis des siècles aux petits sites de la région. Les changements importants de l’évo- lution ethnique des habitants ont été constatés lors de comparaisons du 13ème siècle avec les temps modernes. La multiethnicité d’origine avec représentation majoritaire de la po- pulation hongroise a été remplacée par une population à dominante slovaque. La quatrième partie se concentre également sur les monuments architecturaux des sites individuels où naturellement dominent les églises médiévales. Les sites présentés qui n’appartenaient pas à la communauté des hallebardiers sont ceux de Švábovce et Spišský Štiavnik. Le village de Švábovce s’est développé après 1242 dans le cadre d’une vague importante de colonisation après l’invasion mongole. Au début ce village appartenait à la province saxonne de Spiš, toutefois à partir de 1294 il était la propriété d’une lignée de nobles Görgey, dont une branche a commencé à porter le nom de Sváby selon le nom de village de Švábovce. Pendant des siècles la paroisse de Švábovce faisait partie de la fraternité des XXIV curés royaux. Le village de Spišský Štiavnik existait déjà au début du Moyen Age. Vraisemblablement après la fondation du monastère cistercien (autour de 1223) ce village a été transféré dans la localité actuelle à partir de sa localisation d’origine autour du ruisseau de Štiavnik. L’histoire médiévale du village est étroitement liée à l‘abbaye cistercienne. La dernière partie, la cinquième, traite des sites archéologiques les plus importants des cinq villages - Gánovce, Hozelec, Hôrka, Spišský Štiavnik et Švábovce. La découverte ar- chéologique la plus connue est le moulage du cerveau de la femme néandertalienne. Les auteurs décrivent les circonstances qui ont précédé la découverte de cet objet ainsi que son destin ultérieur. L’objet unique au niveau européen est la découverte du puits de culte de l’Age du Bronze qui a été dévoilée au cours des recherches sur site Hrádok dans les an- nées 1956 – 1960. Le remplissage de ce puits contenait une quantité d’objets intéressants du point de vue scientifique dont la lame d’une faucille en fer datée du 15ème siècle avant J.C. Il s‘agit de l‘objet en fer le plus ancien dans l’Europe centrale. Le Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi (Musée de Spiš de Spišská Nová Ves) a réalisé en 2018 la recherche archéologique en localité de Dubina au village Hozelec. Le rempart de pierres et d‘argile et sa proximité immédiate a été exploité. La découverte la plus importante venant de la recherche est le dépôt de bijoux du milieu et de la fin de l‘Age du Bronze. Les bijoux du dépôt constituent un ensemble fonctionnel. Il s’agit vraisemblablement d’une couverture ornée de la tête ou de la ceinture. La recherche sur le site de Dubina a apporté des connaissances nouvelles sur la construction du rempart et beaucoup d’objets qui documentent les mouvements des gens dans ce site dans les différentes époques. Une réponse indéniable à la question par qui et quand le rempart a été construit, n‘a pas été obtenue. En s‘appuyant sur la disper- sion et sur la caractéristique des découvertes du Moyen Age, il est fortement probable qu’il existait déjà au 15ème siècle. Le village de Hôrka est un site archéologique important du paléolithique où la présence de l’homme et l’évolution de sa culture - dite moustérienne - est bien documentée pendant les trois périodes de 160 000 à 60 000 ans. Une masse en travertin s‘y trouve pareillement comme dans le village de Gánovce. Plusieurs recherches ont été réalisées à l’endroit de Skalka qui ont apporté beaucoup de matériel paléontolo- gique, paléobotanique ainsi qu‘archéologique. Les conditions des sources d‘eau minérale ont été tellement favorables aux hommes de Neandertal que ceux-ci y ont construit leurs 90 camps plusieurs fois de suite. En dehors de camps et de chasse ils y ont fabriqué de même des instruments de différentes sortes de pierres. L’abbaye cistercienne a été fondée au- Resume tour de 1223 dans le territoire du village contemporain de Spišský Štiavnik. Pendant son existence l’abbaye cistercienne appartenait aux institutions ecclésiastiques importantes de la Hongrie de l’époque. Les événements du premier tiers du 16ème siècle ont mis fin à la mission des moines cisterciens. Son existence s‘est définitivement achevée en 1530. La recherche archéologique y a été menée dans les années 2006 et 2007 ciblée sur la localisa- tion plus précise de l’emplacement de l’abbaye médiévale et la connaissance de l‘étendue de l‘emprise du terrain. Du vaste site d’origine, seules deux caves médiévales et les fon- dations de l’église ont été conservées. Les archéologues ont découvert aussi les reliquats d’autres constructions ecclésiastiques. Le complexe des bâtiments a été entouré par for- tification et un fossé. La vie dans l’abbaye a été documentée aussi par l‘ensemble d‘arté- facts archéologiques uniques obtenus par les recherches réalisées. Des traces dominantes témoignant de la colonisation préhistorique n’ont été enregistrées dans le village de Švá- bovce qu’à l’Age du Bronze. De nombreuses preuves des sites habités sont documentées dans la région de Spiš de cette période, néanmoins les sites funéraires sont souvent ab- sents. Un des rares sites funéraires documentés est celui du village de Švábovce. A partir des années cinquante du dernier siècle, l’extraction du sable avait lieu sur le site de Vápe- nica. Une fouille en sauvetage sur ce site a documenté un site funéraire de la culture otto- mane et de Füzesabony au passage du début de l’Age du Bronze à la période médiane de cet âge et le site funéraire de la culture de Lausitz de la fin de l’Age du Bronze. L’intention des auteurs de cette publication est d’apporter au public les connaissances nou- velles du domaine de l’histoire et de l‘archéologie qui sont liées à une partie de la région de Spiš et qui est géographiquement déterminée par les sites de Gánovce – Hôrka – Spišský Štiavnik. Les auteurs se sont attachés particulièrement à la présentation des contextes his- toriques plus larges, qui sont souvent négligés lors de la rédaction des monographies des villages.

91 Mons castri Terra Szék Terra Sulza Recenzja wydawnicza książki Miroslava Števíka i Matúša Hudáka, Mons castri. Terra Szék. Terra Sulza. Príspevok k dejinám obcí Gánovce, Hozelec, Hôrka, Spišský Štiavnik a Švábovce, Hozelec 2020

Poznań/Warszawa 25 listopada 2019 Książka nosi charakter popularno-naukowy. Jest rzetelnym przedstawieniem zagadnień historii i archeologii regionu niegdyś określanego jako Mons Castri, Terra Szék, Terra Sulza, jak brzmi tytuł publikacji. Książka podzielona jest na pięć rozdziałów. Najpierw w 21 punktach przedstawione są najważniejsze zagadnienia z dawnej historii Spisza, następ- nie Autorzy zawężają swą perspektywę do opisywanego regionu analizując pojawiające się w źródłach nazwy. Na tej podstawie przekonująco odpierają dotychczasowy pogląd, jakoby nazwa Szék odnosiła się do Stolicy (Siedziby) X kopijników – ich zdaniem nazwa węgier- ska, niemiecka i słowacka (zgodnie z wieloetnicznym charakterem historycznego osadnic- twa) odwołuje się do terenów bagnistych. To zresztą swoją drogą zauważa również János Kiss, autor Słownika etymologicznego nazw węgierskich. Kolejny rozdział poświęcony jest przedstawieniu historii każdej z pięciu miejscowości, będących „bohaterkami” książki. Każdy opis dokonany jest według określonego schematu: pierwsze wzmianki źródłowe i początki, nazewnictwo w źródłach, właściciele i rody szlacheckie w nich zamieszkujące, a dla czasów nowożytnych statystyki wyznaniowe i etniczne, zaś na końcu najważniejsze zabytki. Dzięki temu uzyskujemy swoisty atlas turystyczny środkowego Spisza, który nie traci zarazem niczego ze swych walorów naukowo-poznawczych. Ostatnia część przenosi nas w głębszą przeszłość, do dziejów możliwych do poznania wyłącznie metodami arche- ologicznymi. Zastanawiałem się przez moment, czy nie lepiej było umieścić tę część na początku, ale przyznaję rację autorom, gdyż badania archeologiczne to historia ostatniego stulecia tego regionu, zatem dobrze wpisuje się w ciąg narracyjny książki. Można stwier- dzić (w odniesieniu zresztą nie tylko do omawianego regionu), że najnowsze czasy dzięki rozwojowi metod i dyscyplin badawczych przynoszą wgląd w czasy najdawniejsze. Praca pisana jest językiem przystępnym dla szerokiego odbiorcy, zaopatrzona jest też w ob- szerną bibliografię i streszczenia anglo- i francuskojęzyczne (może szkoda, że z przyczyn historycznych zabrakło streszczeń po niemiecku i węgiersku). Imponuje szata graficzna – tę książkę z przyjemnością weźmie się do ręki również turysta czy miłośnik regionu, by podziwiać fotografie. Będzie to bez wątpienia piękny prezent i pamiątka, którą turyści odwiedzający ten region, a i badacze tej problematyki, włożą do swych bagaży opuszczając dawną Stolicę X kopijników. Książkę rekomenduję do druku.

prof. dr hab. Ryszard Grzesik

92 Podporte občianske združenie MONS CASTRI 2% z dane

Vážení čitatelia, členovia občianskeho združenia MONS CASTRI so sídlom v Hozelci plánujú do budúcna obo- hacovať spišskú odborno-populárnu spisbu o tituly, ktoré budú obsahovať najnovšie poznatky z archeologických a historických výskumov regiónu. V prípade Vašej podpory občianskeho združenia MONS CASTRI uveďte, prosím, do daňového priznania alebo vyhlásenia nasledovné údaje: Názov: MONS CASTRI – spoločnosť pre historický a archeologický výskum Spiša Forma: občianske združenie Sídlo: Športová 169/33, 059 11 Hozelec IČO: 52151646

Ak sa rozhodnete podporiť činnosť Občianskeho združenia MONS CASTRI – spoločnosť pre historický a archeologický výskum Spiša, je možné ju realizovať aj poukázaním finančným pro- striedkov na číslo účtu: Banka: Československá obchodná banka, a. s. Bankové spojenie: IBAN SK82 7500 0000 0040 2698 0148 Za Vašu ústretovosť a priazeň Vám vopred ďakujeme!

Martin Hudák – predseda o. z. MONS CASTRI Vydanie publikácie

C=0 M=0 Y=25 K=93 podporili obcePANTONE BLACK 7 a firmy

Gánovce Hozelec Hôrka C=0 M=0 Y=0Spišský K=10 Štiavnik Švábovce PANTONE METALIC SILVER

Dušan Čambal-PRESTIGE s. r. o.

Osobité poďakovanie patrí starostom obcí a reprezentantom firiem:

Starostky a starostovia obcí Firmy Bc. Mária Kleinová – starostka obce Spišský Štiavnik Ing. Alexej Beljajev – predseda predstavenstva spoločnosti Tatrava- gónka a. s. Poprad Ing. Helena Mihalčinová – starostka obec Hôrka Mgr. Erik Semaňák – konateľ spoločnosti Tatranská Likérka s. r. o. Ing. Ján Mlynár – starosta obce Švábovce Ing. Jaroslav Štrublík – konateľ spoločnosti Supermix spol. s r. o. Mgr. Michal Materný – starosta obce Gánovce Dušan Čambal-PRESTIGE s. r. o. – konateľ spoločnosti MONTA- Jozef Pavligovský – starosta obce Hozelec GE-TEAM s. r. o. Branislav Koščalik – konateľ spoločnosti Daltech, s. r. o. Vydanie e-booku podporili

Obec Hôrka Autori publikácie ďakujú Katke Stankovičovej (Viedeň), Mar- garéte Pölhös Novákovej (Levice), Attilovi Zsoldosovi (Budapešť), Mons castri Ryszardovi Grzesikovi (Poznań) a Andrásovi Csuthymu (Komárno) za prepis a preklady nemeckých, maďarských a latinských textov. Osobitné poďakovanie patrí Vladimírovi a Jaroslavovi Hudzíkov- Terra Szék com, ako aj Mariánovi Hudákovi za podporu pri tvorbe publikácie.

Terra Sulza Autori textov: Miroslav Števík – Matúš Hudák Autori fotografií a ilustrácií: Michal Buza, Jozef Česla ml., Biljana Roman Čurná, Matúš Hudák, Mária Hudáková, Lenka Števíková, Miro- slav Števík, Juraj Timura Zodpovedný redaktor: Martin Hudák Recenzenti: Prof. dr hab. Ryszard Grzesik (Poznań, Poľsko) Mgr. András Csuthy, PhD. Mgr. Andrea Námerová, PhD. Preklady resumé: Mgr. Viera Tejbusová (anglický jazyk), Mgr. Robert Hiľovský (na preklade do francúzskeho jazyka spolu- pracoval historik Jacques Raunet, Escrennes, Francúzsko)

Jazykové korektúry: Zuzana Pavlisová Grafická úprava: Michal Hricko Technický redaktor: Miroslav Števík Tlač: P+M Turany Zadná strana obálky: Terra Sulza (Miroslav Števík) Vydanie: druhé, opravené a doplnené

Vydalo Občianske združenie MONS CASTRI – spoločnosť pre his- torický a archeologický výskum Spiša so sídlom v Hozelci, 2020

ISBN 978-80-570-2592-4