Hviezdny Tulak

H v e z d á r e ň a p l a n e t á r i u m v P r e š o v e

Peter Begeni

Hviezdny Tulák

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét

E pur si muove ! (A predsa sa točí !)

Galileo Galilei (22. jún 1633)

ISBN 978-80-88749-50-9 2010

Obsah

Merkúr...... 4 Venuša...... 10 Mars ...... 17 Jupiter...... 22 Saturn ...... 32 Urán...... 45 Neptún...... 49 Register ...... 54

Asi nebudem sám, kto nikdy nečíta úvody, preto namiesto úvodu iba fakty o zdrojoch informácií ...

Takmer všetky informácie v tejto publikácii som čerpal z veľkého množstva internetových zdrojov. Vzhľadom na to, že väčšina týchto zdrojov bola v anglickom jazyku, na prepis mien mytologických bohov a hrdinov do slovenčiny som použil štandardnú literatúru. V slovenskej literatúre sú však prepisy mien mytologických bytostí nejednotné, preto som si musel v použití literatúry určiť jednoznačný postup. Mená gréckych a rímskych mytologických bytostí sú prepísané zo známych Zamarovského edícií (Zamarovský, 2002 a), rovnako aj mená egyptských bohov a kráľov (Zamarovský, 2002 b). Prepisy mien indických božstiev sú podľa: Filipský (1998), germánskych a severských bohov podľa: Vlčková (1999) a Spáčilová & Wolfová (1996). Mená ďalších bytostí, ktoré sa v spomínaných encyklopédiách nenachádzali, sú prepísané z českého prekladu Encyklopedie Bohů (Jordan, 1997). Ak sa ani v tejto encyklopédii nenachádzala mytologická bytosť spomínaná v texte, použil som anglický prepis jej mena podľa veľmi podrobnej Encyklopédie antických božstiev (Coulter & Turner, 2000). Napriek tomu, že táto encyklopédia je veľmi podrobná, vyskytli sa prípady, že hľadanú mytologickú bytosť som tam nenašiel. V takom prípade som použil anglický prepis z internetových encyklopédií (Pantheon.org, 2007 a Atsma, 2008). Vyskytlo sa zopár prípadov, keď ani tieto encyklopédie neobsahovali potrebné heslo mytologickej bytosti. V takom prípade som použil prepis mena priamo zo zdroja, z ktorého som informáciu čerpal. Vždy išlo o internetový zdroj a väčšinou išlo o anglický prepis mena. Prepisy zemepisných názvov do slovenčiny som čerpal z encyklopédie zemepisu (Szaflarski a kol., 1977). Slovenské prepisy názvov kmeňov, kultúr, národov a tiež niektorých zemepisných názvov som čerpal zo štvordielneho Všeobecného encyklopedického slovníka (Paulička a kol., 2002). Čo sa týka častí o prvotných objavoch, informácie boli čerpané výlučne z internetových zdrojov, ktorých som prešiel doslovne tisíce. No tu už musí byť aj čitateľ opatrnejší. Internet je totiž všeobecne považovaný za nespoľahlivý zdroj. Práve pri písaní tejto publikácie som názorne zisťoval, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Napríklad niekto napíše podrobnú historickú štúdiu, niekto iný z nej uverejní na internete iba určitú časť. Takáto čiastková informácia je potom nepochopená, zle preložená a ďalej publikovaná na internete. Dokonca takúto informáciu preberú oficiálne inštitúcie. Výsledkom sú stovky stránok, zdanlivo dôveryhodných, kde sa fakty líšia, dokonca si odporujú. V horšom prípade všetky stránky uvádzajú rovnakú nepravdivú informáciu. Takéto informácie sa nakoniec dostávajú aj do tlačenej literatúry známych osobností, slovenské a české nevynímajúc. Preto som každý fakt v tejto publikácii napísaný niekoľkokrát overoval. Pri odporujúcich si

2 Hviezdny Tulák informáciách niekedy u mňa zvíťazila dôveryhodnosť autora, inokedy pomer množstva líšiacich sa informácií, či iba „zdravý rozum“ alebo môj názor. Stávalo sa, že množstvo zdrojov sa tak líšilo, že som nevedel rozhodnúť o ich pravdivosti. V takom prípade som tieto informácie nepoužil. Vzhľadom na to všetko chcem čitateľa upozorniť na možnosť, že som niečo neustriehol a nejaká mnou napísaná informácia sa stala obeťou nespoľahlivosti internetu. A to napriek tomu, že prakticky každá veta napísaná v tejto práci je výsledkom zhody alebo „kompromisu“ viacerých zdrojov. Každý obrázok, ktorý som použil, sa nachádzal na viacerých internetových stránkach. Sú to všeobecne známe obrázky, pri ktorých neboli uvedené autorské práva. Väčšinou ide o vyobrazenie (alebo fotografie) mytologických bytostí (sôch, malieb a tabúľ) a kópie historických dokumentov. Predpokladám, že všetky použité obrázky sú voľné diela, pretože doba ochrany majetkových autorských práv už vypršala (to platí v Spojených štátoch, Kanade, štátoch Európskej únie a ďalších krajinách, ktorých zákony chránia majetkové autorské práva po dobu života autora a 70 rokov po jeho smrti). Nepoužil som žiadne obrázky, pri ktorých som zistil, že si na ne niekto uplatňuje autorské práva.

Záverom „úvodu“ mi už len ostáva vymenovať spomínanú literatúru, ktorú som použil na slovenský prepis mytologických bohov, hrdinov a iných bytostí, názvov kmeňov, kultúr, národov a zemepisných názvov:

Atsma, A. J., 2008: Theoi Greek Mythology, The Theoi Project, http://www.theoi.com/ Coulter, Ch. R., Turner, P., 2000: Encyklopedia of Ancient Deities, McFarland & Company, Inc. Publishers, North Carolina, U.S.A Filipský, J., 1998: Encyklopedie indické mytologie, Libri, Praha Jordan, M, 1997: Encyklopedie Bohů, Volvox Globator, Praha (z angl. orig. The Encyklopedia of Gods, Kyle Cathie Limited, Londýn, 1995 preložila Radka Edererová) Paulička, I., 2002: Všeobecný encyklopedický slovník (4 zväzky A-F, G-L, M-R a S-Ž), OTTOVO nakladatelství – Cesty, Praha Pantheon.org, 2007: Encyklopedia Mythica, MCMXCV - MMVII Encyclopedia Mythica, http://www.pantheon.org/ Smolka, J, 2005: Martin Horký a jeho kalendáře, in Miscellanea (18) 2003-2004, Národní knihovna České republiky (Oddělení rukopisů a starých tisků), Praha Spáčilová, L., Wolfová, M., 1996: Germánská mytologie, Votobia, Olomouc Szaflarski, J., Dominiková, A., Królikowski, K., Kubiatowicz, L., Lenczowski, T., Ratajski, L., 1977: Malá encyklopédia zemepisu sveta, Obzor, Bratislava (z poľského orig. Slownik geografii świata, Wiedza Powszechna, Varšava, 1971 preložil a doplnil Petr Mariot a kolektív) Vlčková, J., 1999: Encyklopedie mytologie germánských a severských národů, Libri, Praha Zamarovský, V., 2002 a: Bohovia a hrdinovia antických bájí, Perfekt, Bratislava Zamarovský, V., 2002 b: Bohovia a králi starého Egypta, Perfekt, Bratislava

... plus tisícky internetových zdrojov

Ako som už spomenul, každá tu napísaná informácia bola overovaná z viacerých internetových zdrojov. Preto okrem vyššie uvedených encyklopédií som nikoho iného necitoval ... až na jednu výnimku: Cítim povinnosť citovať štúdiu o Martinovi Horkém (Smolka, 2005). Pri písaní časti o konflikte Horký-Kepler-Galilei v kapitole o Jupiteri som uprednostnil informácie z tejto práce pred internetovými zdrojmi, ktoré boli na informácie o Martinovi Horkém veľmi stručné. Okrem tejto štúdie osobne necítim, žeby som dlhoval citáciu niekomu ďalšiemu.

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 3

Merkúr

Merkúr

Mytológia

Mercurius (zvaný tiež Vialis, poslovenčené Merkúr, 2. pád Mercuria alebo Merkúra) bol v rímskej mytológii patrónom obchodu a cestovania, na ktorého Rimania postupne preniesli vlastnosti boha. Jeho gréckym ekvivalentom bol Hermes (známy tiež ako Agoneus), posol bohov a sprievodca mŕtvych do podsvetia, boh obchodníkov, rečníkov, vynálezcov, pútnikov a atlétov (ale tiež podvodníkov a zlodejov). Bol najšikovnejší, najvynaliezavejší, najľstivejší a najrýchlejší zo všetkých olympských bohov. Planéta dostala svoje meno pravdepodobne preto, že sa tak rýchlo pohybuje. Od Grékov dostala dokonca dve mená: Apolón (lat. Apollo) pre Merkúr svoje ranné východy a Hermes pre svoje večerné západy (podobná analógia ako Večernica a Zornica u Venuše), pričom astronómovia vedeli, že ide o to isté teleso. Pelasgovia (pôvodní obyvatelia Grécka) vo svojich mýtoch o stvorení sveta priradili každej mocnosti vesmíru božskú dvojicu, vždy mužského a ženského Titana. Planéte Merkúr vládol Koios (lat.

Apolón, ako grécky Hermes, ako boh Coeus–chápavý) spolu s Titankou Metis (lat. Mens), boh rannej hviezdy večernej hviezdy ktorí boli Titanmi rozumu. Pre Babylončanov symbolizovala planéta Merkúr boha múdrosti a spravodlivosti Nabu, patróna písma a pisárov, posla a pisára bohov. Jeho symbolom bola hlinená písacia tabuľa spolu s rydlom. Písal totiž Tabule osudu, kde vyrýval osud každého človeka, tak ako ostatní bohovia ustanovili. Vďaka tomu mal nesmiernu moc nad ľudskou existenciou, lebo mal možnosť predĺžiť alebo skrátiť dĺžku ľudského života podľa vlastného uváženia. Neskôr jeho moc začala upadať a stal sa bohom vegetácie, obilia a prameňov. Okrem spomínaného v mytológii nemá veľký význam, v starých textoch sa nespomína a v neskorších textoch zohráva úlohu iba pri obradoch. Egyptským ekvivalentom boha Nabu Babylonský bol Thowt (v podaní Grékov Thot alebo boh Merkúra Thoth, egyptsky Džehuti), jeden z hlavných Nabu bohov Egypta. Bol zvyčajne zobrazovaný ako muž s hlavou vtáka ibisa. Pôvodne bol bohom Mesiaca a nemal žiadne

spojenie s planétou Merkúr. Bohom tejto planéty sa stal až Egyptský Thowt potom, keď ho Gréci stotožnili so svojím Hermom.

4 Hviezdny Tulák

Merkúr

Pôvodní Egypťania volali planétu Sebeg a spájali ju s bohom Sutech (starogréc. Seth, ekvivalent gréc. Tyfón), pôvodne jedným z najstarších a najmocnejších bohov starovekého Egypta. Bol bohom púšte, búrok a mora, vrah brata boha Usira. Bol považovaný za „zlosyna medzi bohmi“ a za „stelesnenie všetkého zla“. Bol zobrazovaný s hlavou neznámeho živočícha, ktorého egyptológovia označujú ako Setovo zviera alebo tyfónsku šelmu. V Indii bol stelesnením planéty Budha (Múdry), ktorý bol syn božstva Mesiaca – Chandra (al. Čandra) (pozn.: nemýliť si s Buddhom, zakladateľom budhizmu, vlastným menom Siddhártha Egyptský boh Sutech Gautama). Je obvykle zobrazovaný so štyrmi rukami sediaci na levovi. V troch rukách drží postupne meč, štít a žezlo. V čínskej, kórejskej, japonskej a vietnamskej kultúre planétu nazývali Vodná Hviezda (jap. Suisei, čín. Shuixing, kór. Soosung). Bola jej priradená voda, ktorá bola Hinduistický Budha podľa vtedajšej filozofie jedným zo základných piatich prírodných elementov (kov, drevo, voda, oheň a zem). Hebreji volali planétu Kokhav Hamah (hviezda Slnka) a v staročeštine ju nazývali Dobropán. Ako deň Merkúra je označovaná streda. Antická astrológia totiž sedem dní v týždni priradila siedmim vtedy známym nebeským telesám (Slnko, Mesiac, Mars, Merkúr, Jupiter, Venuša a Saturn), ktoré svojím postavením ovplyvňovali dianie na zemi. Preto latinský názov pre stredu - Mercurii pochádza z mena tejto planéty (v súčasnej taliančine - mercoledì). V starogermánskych náboženstvách bol Merkúr spájaný s bohom Ódin-om (anglosasky Woden), z jeho mena bol odvodený anglický názov pre stredu Wednesday (z Woden's day). Aj spomínané indické božstvo planéty Budha vládne tomuto dňu a v moderných hinduistických jazykoch je streda zvaná Budhavara. Podobne bolo siedmim známym nebeským telesám priradených aj 7 farieb a 7 vtedy známych kovov. Merkúr reprezentuje purpurovú farbu (niekde oranžovú) a z kovov je to ortuť, z čoho vyplýva aj starší názov pre tento kov - merkurium. V angličtine je ortuť mercury a staroveký alchymistický symbol ortuti je v súčasnosti symbolom planéty. Siedmim známym nebeským telesám boli priradení aj siedmi známi archanjeli v kresťanstve. Planéte Merkúr vládol archanjel Rafael. Nebeským telesám je priradených aj 7 zmyslov, i keď v skutočnosti máme zmyslov iba päť. Mesiacu je priradená myseľ a Slnku všetky zmysly. Planéte Merkúr je potom priradený hmat, aj keď priradené zmysly sa u rôznych „astrológov“ značne líšia. V numerológii planéte zodpovedá Severský boh Ódin, ktorý bol číslo 5. Astronomický symbol planéty „☿“ znázorňuje spájaný s planétou Merkúr. Merkúrovu okrídlenú helmu a žezlo.

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 5

Merkúr

Prvotné objavy

Hoci sa dá Merkúr ťažko pozorovať bez ďalekohľadu, bol známy už od staroveku. Prvá zmienka pochádza z 3. tisícročia p.n.l., keď bol známy pre Sumerov ako Ubu-idim-gud-ud. Prvé detailnejšie záznamy o jeho pozorovaní boli vykonané Babylončanmi (2000 až 1000 p.n.l.), ktorí ho nazývali gu-ad alebo gu-utu. Do súčasnosti sa však zachovali babylonské záznamy až zo 7. storočia p.n.l., kde planétu nazývajú Nabu, no odvolávajú sa na záznamy vykonané v oveľa skoršom období. Zachovali sa aj podrobné záznamy o pohybe planéty od Mayov zo šiesteho storočia p.n.l.

Prvým, kto pozoroval Merkúr Detailné záznamy Mayov o pozorovaní Merkúra. ďalekohľadom, bol Galileo Galilei Obsahujú záznamy o planéte ako rannej hviezde z niekedy v rokoch 1609-10. No svojím roku 733 p.n.l. a ako večernej hviezde z roku 727 p.n.l. Mayovia tiež spočítali, že Merkúr vyjde na jednoduchým a primitívnym rovnaké miesto na oblohe každých 2200 dní. ďalekohľadom nedokázal rozoznať jeho fázy. Tie sa po prvýkrát podarilo pozorovať až o 20 rokov neskôr. V literatúre sa môžeme často dočítať, že ich objavil taliansky astronóm Francesco Fontana. V skutočnosti ich prvýkrát videl jeho priateľ, taliansky astronóm a jezuitský duchovný Giovanni Battista Zupus (tiež nazývaný Zupi). Fontana jeho pozorovanie neskôr publikoval a uviedol, že Zupus prvýkrát videl fázy Merkúra 23. mája 1639. Nezávisle na ňom objavuje fázy tiež poľský astronóm Johannes Hevelius v roku 1644. To predstavovalo dôkaz, že planéta obieha okolo Slnka, aj keď už grécky filozof Herakleitos (4 storočie p.n.l.) bol presvedčený, že Merkúr a Venuša obiehajú okolo Slnka a s ním okolo Zeme (hoci v staroveku prevládala geocentrická predstava sveta). Pozorovanie povrchu Merkúra je veľmi ťažké. Spoľahlivo sa to podarilo až koncom 19. storočia. Povrchový útvar na Merkúre však ako prvý zaznamenal nemecký astronóm Johann Hieronymous Schröter už v roku 1800. Tvrdil, že pozoroval 20 km vysoké pohorie, ktoré podrobne zaznamenal na viacerých kresbách. V skutočnosti sa nič podobné na planéte nenachádza. Vernejšie pozorovania pochádzajú zo 70-tych rokov. Anglický astronóm Thomas William Webb vo svojej práci Celestial Objects for Povrchové útvary Merkúra zaznamenané Johannom Schröterom

6 Hviezdny Tulák

Merkúr

Common Telescopes (1873) píše, že dňa 11. júna 1867 videl Prince na Merkúre jasnú škvrnu. Pravdepodobne išlo o Charlesa Leesona Princea (Uckfield, Anglicko), ktorý v tomto období pôsobil. Veľkú bielu škvrnu videl aj amatérsky astronóm John Birmingham 13. marca 1870. Thomas Webb v rovnakej práci píše, že Vogel v Bothkampe pozoroval podobné škvrny 14. a 22. apríla 1871 (Hermann Carl Vogel bol riaditeľom súkromného observatória v nemeckom Bothkampe). Svetlú škvrnu pozoroval 24. septembra 1878 aj francúzsky astronóm Étienne Léopold Trouvelot. Prvý zreteľný detail, ako podlhovastú šedú škvrnu, pozoroval v roku 1882 nemecko-rakúsky astronóm Leo Anton Karl de Ball v spomínanom observatóriu v Bothkampe. V tom istom roku, 5., 6., 8. a 9. novembra anglický astronóm William Frederick Denning pozoroval dokonca niekoľko tmavých a svetlých škvŕn. V tomto období však taliansky astronóm Giovanni Schiaparelli začal vykonávať podrobné kresby útvarov na povrchu Merkúra. Od roku 1881 do roku 1889 vytvoril prvú mapu povrchu tejto planéty, no dokázal však zachytiť iba niekoľko tmavých a svetlých škvŕn. V roku 1933 grécky astronóm Eugène Antoniadi, ktorý väčšinu života strávil vo Francúzsku, publikoval prvú detailnú a spoľahlivú mapu. Pomenoval aj povrchové útvary, niektoré názvy sa používajú dodnes.

Prvá detailná mapa Merkúra s pomenovaním Prvá mapa Merkúra vytvorená G. Schiaparellim povrchových útvarov. Eugène Antoniadi, 1933.

Prechody cez slnečný disk: Prvé predpovede prechodu Merkúra cez slnečný disk urobil nemecký astronóm Johannes Kepler. Počas apríla a mája 1607 pozoroval z Prahy na večernej oblohe Merkúr. Vtedajšie výpočty predpovedali konjunkciu Merkúra so Slnkom na 29. mája 1607, no Kepler poukazoval na to, že Merkúr bol v skutočnosti k Slnku bližšie, než výpočty uvádzali. Kepler pozoroval Slnko pomocou dierkovej komory 28. mája 1607, keď zistil malý bod na slnečnom disku. V skutočnosti to bola slnečná škvrna, no on bol presvedčený, že išlo o prechod Merkúra. Svoje presvedčenie publikoval v krátkom pojednávaní v tom istom roku a detailnejšie v roku 1609. Až o niekoľko rokov neskôr spätne rozanalyzoval svoje pozorovanie z roku 1607 a zistil, že to nemohol byť Merkúr, ale slnečná škvrna. Podrobné predpovede prechodov Merkúra cez slnečný disk urobil Kepler neskôr. V roku 1629 vo svojom pamflete predpovedal prechod Merkúra cez slnečný disk na 7. novembra 1631, ale tohto dňa sa už nedožil. Tento prechod bol pozorovaný francúzskym astronómom Pierrom Gassendim. Ukázalo sa, že Merkúr má oveľa menší priemer, ako sa dovtedy verilo. Bolo to dlhú dobu považované za jediné pozorovanie daného prechodu. Neskôr sa zistilo, že uvedený prechod pozorovali aj ďalší traja astronómovia: švajčiarsky

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 7

Merkúr astronóm Johann Baptist Cysat v Insbrucku, Remus Quietanus v Rouffachu (Horný Rýn, Alsasko) a neznámy jezuita v Ingolstadte (Bavorsko). Druhý prechod cez slnečný disk pozoroval Jeremy Shakerley 3. novembra 1651 v meste Surat (India). Tretí pozorovaný prechod, ktorý videli poľský astronóm Johannes Hevelius (Gdansk, Poľsko) a holandský astronóm Christiaan Huygens v Londýne, bol 3. mája 1661. No podrobne zaznamenané pozorovanie vykonal až 7. novembra 1677 anglický astronóm Edmond Halley na ostrove Svätá Helena, kedy pomocou ním navrhnutej metódy určil vzdialenosť Zeme od Slnka. Tento prechod čiastočne videl aj anglický astronóm Richard Towneley v Lancashire (Anglicko) a Jean Charles Gallet v Avignone (Francúzsko).

Veľmi vzácnym úkazom pozorovaným zo Zeme je zákryt dvoch planét (prechod jednej planéty cez druhú). Merkúr a Venuša sa zakryjú iba raz za niekoľko storočí. Doteraz jediné známe pozorovanie zákrytu Merkúra Venušou podrobne zaznamenal 28. mája 1737 anglický astronóm John Bevis z Observatória v Greenwichi. Ďalší podobný zákryt bude až v roku 2133.

Atmosféra: V 18. storočí vznikli úvahy o existencii atmosféry na planéte. Údajne ju totiž pozorovali niektorí pozorovatelia pri prechodoch planéty cez slnečný disk ako jasnejší prstenec okolo Merkúra. No tieto pozorovania neboli potvrdené inými pozorovateľmi a nakoniec sa ukázalo, že išlo iba o kontrast medzi jasným svetlom Slnka a tieňom Merkúra. Vážnejšie sa o atmosfére uvažovalo, keď Giovanni Schiaparelli v roku 1889 pozoroval, že niektoré tmavé detaily na planéte sú časom zle viditeľné. Vysvetľoval to tým, že v atmosfére Merkúra sa objavujú občas belavé škvrny, ktoré neskôr zmiznú. Existenciu týchto zákalov potvrdil Eugène Antoniadi začiatkom 20. storočia. Podrobne sa existenciou atmosféry zaoberal, no sám neveril, že Merkúr má atmosféru. Planéta má totiž príliš malú hmotnosť na to, aby si udržala atmosféru. V skutočnosti planéta má slabú atmosféru, ale je taká riedka, že zo Zeme je nepozorovateľná. Tlak atmosféry je takmer nemerateľný a je taký nízky, že v pozemských podmienkach je to ultravysoké vákuum (atmosféra je oveľa redšia, ako „vákuum“ v bežnej žiarovke).

Stáčanie perihélia a planéta Vulkán: V 19. storočí astronómovia zistili určité poruchy v dráhe planéty. Francúzsky astronóm a matematik Urbain Jean Joseph Le Verrier, vypočítal z porúch dráh Uránu polohu novej hľadanej planéty, a tak sa stal spoluobjaviteľom Neptúnu (1846). Krátko po objave porovnal vypočítané a pozorované polohy ostatných planét. Tu mu značný problém spôsobil Merkúr. Jeho skutočná a vypočítaná poloha sa značne líšila. Tieto odchýlky spôsobovali v minulosti veľké komplikácie, hlavne pri predpovediach prechodov planéty cez slnečný disk. V skutočnosti pri všetkých planétach, vrátane Merkúra, sa ich dráha stáča v rovine obehu v smere pohybu planéty. Ide o tzv. stáčanie priamky apsíd (spojnica perihélium-Slnko-afélium), kedy sa perihélium posúva po dráhe planéty a je to spôsobené rušivými gravitačnými vplyvmi ostatných planét. Pri Merkúre sa perihélium posunie približne o 575 oblúkových sekúnd za 100 rokov. Le Verrier započítal vplyvy ostatných planét na základe Newtonových zákonov a ostala mu nevysvetlená odchýlka 38 oblúkových sekúnd. V roku 1859 vystúpil s myšlienkou, že za uvedený rozdiel je zodpovedná planéta, ktorá obieha okolo Slnka vo vnútri dráhy Merkúra. Dal jej aj meno Vulkán, podľa rímskeho boha ohňa. Toto meno sa mu zdalo najvhodnejšie pre planétu, ktorá je tak blízko pri Slnku. Vyzval všetkých astronómov, aby sa údajnú planétu pokúsili hľadať pri jej prechode cez slnečný disk. V decembri 1859 francúzsky lekár a amatérsky astronóm Edmond Lescarbault zaslal Le Verrierovi list, v ktorom tvrdil, že hypotetickú planétu pozoroval v marci toho istého roku.

8 Hviezdny Tulák

Merkúr

Le Verrier okamžite nasadol na vlak a odcestoval do malej dedinky Orgères-en-Beauce neďaleko Paríža, kde mal Lescarbault vybudovanú malú súkromnú hvezdáreň. Prišiel neohlásený a hneď začal spovedať Lescarbaulta o podrobnostiach. Ten mu podrobne popísal, ako 26. marca 1859 pozoroval na slnečnom disku malú kruhovú čiernu škvrnu, ktorá počas hodiny prešla vzdialenosť asi 7 uhlových minút. Le Verrier bol presvedčený, že ide o hľadanú planétu a z pozorovania vypočítal, že obieha okolo Slnka vo vzdialenosti 0.14 AU s obežnou dobou 19 dní a 17 hodín (so sklonom k ekliptike 12º10'). Objav planéty Vulkán oznámil 2. januára 1860 na stretnutí Akadémie vied v Paríži. Lescarbault bol za svoj podiel dokonca ocenený Radom čestnej légie (Légion d'honneur). Začali sa objavovať hlásenia o pozorovaní tejto planéty pri prechode cez slnečný disk z čias pred „objavom“. Le Verrier stále „upresňoval“ jej dráhu a robil výpočty predpovedí nových prechodov. Napriek veľkej snahe sa predpovedané prechody nepozorovali, no objavovalo sa množstvo správ o pozorovaní prechodov v iných dňoch. Bolo navrhnuté, aby sa údajná planéta hľadala aj pri úplných zatmeniach Slnka. Ďalší fantastický úspech prišiel rok po Le Verrierovej smrti, ktorý stále veril, že objavil Vulkán. Dvaja skúsení americkí astronómovia James Craig Watson a Lewis A. Swift oznámili, že počas zatmenia Slnka 29. júla 1878 pozorovali Vulkán v blízkosti Slnka. Obaja mali povesť vynikajúcich pozorovateľov. Watson objavil viac než 20 asteroidov a Swift niekoľko komét, ktoré niesli jeho meno. Watson dokonca oznámil, že pozoroval okrem Vulkánu aj ďalšiu planétu. No v skutočnosti išlo pravdepodobne o hviezdy théta a dzéta zo súhvezdia Raka (niektoré zdroje udávajú iné identifikácie hviezd zo súhvezdia Raka). Nastali ďalšie zatmenia, no existencia planéty nebola potvrdená. Viac ako pol storočia mnoho astronómov pátralo po záhadnej planéte, ktorej existenciu predpokladali na základe porúch dráhy Merkúra. Medzitým astronómovia upresňovali nevysvetliteľnú odchýlku stáčania perihélia. Kanadsko-americký astronóm a výborný matematik Simon Newcomb v roku 1895 určil odchýlku na 41 oblúkových sekúnd za 100 rokov. Postupne sa spresňovala na súčasnú hodnotu 43 oblúkových sekúnd za 100 rokov. Vznikali aj nové teórie, pokúšajúce sa vysvetliť danú odchýlku. Snáď najpresvedčivejšiu teóriu publikoval v roku 1906 nemecký astronóm Hugo von Seeliger. Pozorovanú anomáliu vysvetľoval pôsobením oblaku prachových častíc okolo Slnka (slnečnej koróny), sústredených v rovine obehu planét, pozorovaných ako zvieratníkové (zodiakálne) svetlo. Mnohí jeho súčasníci to považovali za nový triumf Newtonovej gravitačnej teórie, no neskôr sa ukázala táto teória ako neprijateľná. Celá záhada bola vysvetlená v roku 1915, keď Albert Einstein dokončil práce na svojej všeobecnej teórii relativity. Jedným z jej dôsledkov je stáčanie dráh planét v dôsledku gravitačnej deformácie priestoru. Uvedené stáčanie majú všetky planéty, ale so vzdialenosťou od Slnka rýchlo klesá, a tak pri Merkúre je tento vplyv najvýraznejší. Vypočítaná hodnota 43 oblúkových sekúnd obdivuhodne presne súhlasí s pozorovanou hodnotou. Bol to jeden z dôkazov platnosti Einsteinovej teórie. Pre väčšinu astronómov to bol definitívny dôkaz a zastavili pátranie po záhadnej planéte, aj keď sa sporadicky objavujú „astronómovia“, ktorí po planéte vo vnútri dráhy Merkúra pátrajú až dodnes.

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 9

Venuša

Venuša

Mytológia

Venuša je vďaka svojej jasnosti planétou, ktorú si ľudia na oblohe najčastejšie všimnú, a preto bola známa odpradávna. Ráno sa nám zjavuje ako „Zornica“, večer ako „Večernica“. Starovekí Egypťania verili, že sú to dva rôzne objekty, ktoré nazývali Tioumoutiri (pre rannú hviezdu) a Ouaiti (pre večernú hviezdu). Podobne, veriac na dva rôzne objekty, starovekí Gréci personifikovali rannú hviezdu ako božstvo Fosforos (gréc. Fósforos; fos - svetlo, foros - nesúci; teda svetlonos - podľa toho je Nočná obloha s Venušou - bohyňa noci Nyx pomenovaný aj prvok fosfor). Bol známy tiež pod nad ktorou žiari Hesperus ako večerná menom Eosforos (gréc. Éósforos - nesúci svitanie), hviezda. jeho brat Hesperus (večerná hviezda) bol zosobnením Večernice. Rímsky ekvivalent pre pomenovanie Hesperus je Vesper a pre Fosforos (či Eosforos) je Lucifer (lux - svetlo, ferre - nosiť). Lucifer bol poetickým bájno- rozprávkovým symbolom Zornice, prinášal ľuďom a celej prírode každý deň svetlo, ale ináč väčšiu úlohu v rímskej (aj v gréckej) mytológii nemal. Okolo 1. storočia p.n.l. bol z dôvodu nesprávneho pochopenia prekladu knihy Izaiáša (Iz 14,12) postupne stotožnený (nespravodlivo) so Satanom. Tak sa v kresťanstve z Lucifera stal hlavný padlý anjel (Satan) a stratil svoju pôvodnú slávu Zorničky. Vďaka Pytagorovi Gréci neskôr (okolo 500 p.n.l.) dospeli k názoru, že oba objekty sú jednou planétou a stotožnili ju s Afroditou (gréc. Afrodíté), bohyňou lásky a ženskej

krásy, najkrajšou z bohýň. Venuša (lat. Venus, Personifikácia Venuše ako 2. pád Venery) pôvodne bola starorímska rannej hviezdy Lucifer, ako ho videl v polovici 19. bohyňa jari a prebúdzajúcej sa prírody (tiež storočia belgický sochár záhrad). Postupom času sa premenila pod Guillaume Geefs (Katedrála vplyvom gréckeho kultu Afrodity na bohyňu Sv. Pavla, Liege, Belgicko) lásky a krásy. Jej neskoršou úlohou bolo chrániť manželstvá a mala rolu „Pramatky“ alebo „Rodičky“. Niekedy je známa ako dcéra nebies a mora, dieťa Urana a Gaii, inokedy ako dcéra Dia a bohyne Dióny, niekde sa uvádza, že vznikla z morskej peny. Menej známa je rímska bohyňa Murcia, ktorá bola tiež spájaná s touto planétou. Pre pôvodných obyvateľov Grécka-Pelasgov

Venuša predstavovala planéta Venuša lásku, ktorej vládol boh nekonečných a nesmierne hlbokých vôd, Titan Okeanos s manželkou Tetyou (lat. Tethys). Sumeri pôvodne zosobňovali Venušu ako ženské božstvo plodnosti a lásky Inannu (Ninanna). Naopak Akkadi ju spojovali zo svojou bohyňou Astiret (gréc. Astarté), z jej mena sa nakoniec vyvinula Ištar. Bola to asýrsko - babylonská bohyňa lásky, ženskosti,

10 Hviezdny Tulák

Venuša vojny a plodnosti, uctievaná ako matka hviezd. V určitom období bola Venuša zosobnená zároveň mužskou a ženskou Ištar. Za obdobia vlády kráľa Ašurbanipala (okolo roku 600 p.n.l.) Zornička vyjadrovala Ištar ako mužské božstvo a Večernica ako ženské. Neskôr bola planéta výlučne ženským božstvom, preto aj všetky hlavné útvary na jej povrchu sú (až na niektoré výnimky) pomenované podľa slávnych žien, skutočných alebo mýtických.

Venuša, ako personifikácia bohyne Ištar Eset (gréc. a lat. Isis, Izis), bola najuctievanejšou bohyňou starého Egypta a najväčšou z bohov a bohýň. Bola akýmsi ideálom ženy: ušľachtilá, krásna a verná. Pre africký kmeň Masajov bola ranná Venuša (volali ju Kiliken) osobou, ktorá navštevuje Zem v podobe chlapca. Večernú Venušu volali Liken. Africkí Akanovia ju zosobnili do ženského božstva Ntoa, ktoré spájali so smrťou a znovuvzkriesením. V Keni a Ugande bol bohom večernej hviezdy Topoh. V africkom kmeni Makoni (Zimbabwe) je známy nádherný mýtus o zrodení sveta, kde vystupuje krásna deva Massassi, ako bohyňa rannej Eset hviezdy a Morongo, ako bohyňa večernej hviezdy, lásky a sexuality. Pre arabských Beduínov bola stotožnená s Venušou, ako rannou hviezdou, najmladšia z troch dcér predislamského Alaha, bohyňa moci al-Uza. Podobne Venušou bola aj staroveká arabská predislamská bohyňa Baltis. Hlavným centrom jej uctievania bol Harran (severozápadná Mezopotámia). Na blízkom východe (Ugarit, Sýria) symbolizovala Večernica dôležitého boha Salim (Salem). Pre Hebrejov bola známa ako Nogah (jasná), Helel (žiarivá), Ayelet haShachar (hviezda svitania) a Kochav haErev (večerná hviezda). Venuša bola dôležitá v mnohých austrálskych aborigénskych kultúrach. V kultúre kmeňa Yolngu bola Venuša ako ranná hviezda Barnumbirr. V indickej vedskej kultúre ju volali Šukra Puja (planéta Shukra). Bola pomenovaná po hinduistickom astrálnom bohovi menom Šukra (Jasný). Jazdí na zlatom alebo striebornom koči ťahanom ôsmimi alebo desiatimi koňmi. Občas vystupuje aj ako ženský aspekt. Indickí Hinduisti ju tiež poznali pod menom Arundhatí (Vernosť), ako bohyňu stelesnenú v rannej hviezde.

V starovekej Číne volali planétu Tai Bai (Veľká Biela Indický Šukra Bohyňa), ak ju videli večer a Qi Ming, ak ju videli ráno. Spolu reprezentovali symbol vojny a významné božstvo Taoist. V moderných čínskych, kórejských, japonských a vietnamských kultúrach volajú Venušu doslova Zlatá (kovová) Hviezda (čín. Jinxing, kór. Kumsung, jap. Kinsei). Spájali ju s kovom (hlavne zlatom), ako jedným zo základných piatich prírodných elementov vtedajšej filozofie. Čo sa týka amerického kontinentu, tak pre civilizáciu Mayov bola Venuša najdôležitejšie nebeské teleso, pravdepodobne viac dôležité ako Slnko. Volali ju Chak Ek (Červená alebo Veľká hviezda), Noh Ek (Veľká hviezda), Chak Noh Ek (Červená veľká hviezda) alebo Xux Ek (Osia hviezda). Sledovali pohyby Venuše veľmi pozorne a pozorovali ju dokonca aj v dennom svetle. Poznali jej synodickú obežnú dobu s presnosťou na stotiny dňa (283.92 dní) a značne zdokonalila ich kalendár. Prinášali jej početné ľudské obete a jej

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 11

Venuša pozícia a pozícia ostatných planét mali ovplyvňovať všetok život na Zemi, takže sa Mayovia a ostatné stredoamerické kultúry snažili vojny a iné dôležité udalosti načasovať s ohľadom na pozorovania. Pre Aztékov bol stelesnením Venuše boh a stvoriteľ Quetzalcoatl (Operený had), ktorý sa zjavoval ako Tlahuizcalpantecuhtli (Pán hviezdy svitania) pri rannej Venuši. Jeho brat Xolotl (Obluda) bol zosobnený vo Večernici. Domorodí brazílski indiáni Tapirapé zosobnili Venušu do hrdinu Apuwenonu, ktorý naučil ľudí poľnohospodárstvu. Inkovia stelesnili planétu bohyňou svitania a súmraku menom Chasca, pomocníčkou Slnka, chránenkyňou panien a mladých dievčat. Pre indiánov Cora (Mexiko) to bolo božstvo rannej hviezdy Chuvalete a pôvodní obyvatelia Severnej Ameriky Piaute verili, že ich stvorila bohyňa večernej hviezdy Paiowa Yana. Irokézi (Severná Amerika) mali pekné mýty spojené s bohyňou svitania a rannej hviezdy Gendenwitha (vo význame Tá, čo prináša deň). V Polynézii nazývali Venušu, ako vychádzajúcu rannú hviezdu, Malara.

. Aztécky boh Venuše a jeho prejav rannej hviezdy a večernej hviezdy Quetzalcoatl Tlahuizcalpantecuhtl Xolotl V staročeštine sa pôvodný názov Ctitel neujal, neskôr sa prijalo meno Krasopaní. Na Sibíri (Jakutsko) to bola jediná hviezda, ktorá mala meno - Cholbon (ranná hviezda). Týmto menom volali Zornicu aj Večernicu, dokonca niekedy aj inú planétu, ktorá bola viditeľná (Jupiter alebo Mars). V slovanskej mytológii bola s Venušou spájaná jedna z najpopulárnejších bohýň Zaria (Заря). Bola to „nebeská nevesta“, uctievaná ako najjasnejšia panna, čistá, vznešená a čestná. Pôsobila ako trojjediná bohyňa: Zaria Utrenňaja (Заря Утренняя) - ranná hviezda, ktorá otvára nebeskú bránu, aby cez ňu mohol prejsť slnečný voz (ochrankyňa Slnka, patrónka koní); Zaria Večerňaja (Заря Вечерняя) - večerná hviezda, ktorá zatvára nebeskú bránu po návrate Slnka; Zaria Polnočnaja (Заря Полночная) - polnočná hviezda (bohyňa smrti, vzkriesenia, kúziel, mystiky a múdrosti), ktorá každú noc usmrcuje Slnko svojou zbraňou, aby ráno mohlo byť reinkarnované do života. V Lotyšsku bola Venuša ako ranná hviezda zosobnená predkresťanskou bohyňou Auseklis. V Írsku, Walese a na ostrove Man bola s planétou spájaná bohyňa lásky a krásy Branwen (Branwyn). Pre jej podobnosť s rímskou bohyňou Venus bola často známa ako Venuša Severného mora. V kresťanskej angelológii (učenie o anjeloch) je vladárom Venuše jeden zo siedmych archanjelov Anael (Hegiel, Ha(e)niel), anjel lásky. Deň v týždni zasvätený Venuši je piatok - taliansky venerdì, z latinského dies Veneris (deň Venuše). V germánskych náboženstvách vládla Venuši bohyňa lásky a manželstva Freyja (Frija, Frigg), odkiaľ pochádza anglické pomenovanie piatku Friday. Zo siedmych farieb Venuša reprezentovala zelenú, zo siedmych kovov meď. Zo zmyslov je jej priradzovaná chuť, v numerológii má priradené číslo 6. Jej astronomický symbol „♀“ je štylizovaným znázornením Venušinej ruky držiacej zrkadlo. Používa sa tiež v biológii na označenie jedincov ženského pohlavia.

12 Hviezdny Tulák

Venuša

Prvotné objavy

Ako z mytológie vyplýva, Venuša bola známa už dávno. Poznali ju už starí Sumeri a Babylončania. Babylončania vykonávali záznamy na Jeden z najstarších dochovaných hlinené tabule použitím historických dokumentov, doštičky z klinového písma. Jeden Ašurbanipalovej babylonskej knižnice z dochovaných záznamov (asi 1600 p.n.l.), ktorý obsahoval 21 je Venušina tabuľa Kráľa rokov dlhý záznam pozorovaní Venuše Ammizaduga, znázornená na obrázku. Hlavnou (v ranej Babylonii nazývanej témou tabule je prechod Nindaranna), umožnil v kombinácii s Venuše z večernej hviezdy dnešnými presnými výpočtami správne na rannú. Podľa detailov datovanie niektorých historických textu súčasní vedci udalostí. Pravdepodobne bola známa vypočítali, že Venušina tabuľa bola pravde- dlho predtým, v prehistorických podobne napísaná v roku dobách. Asýrčania (staroveký 1581 p.n.l. semitský národ) ju nazývali Dil-bat alebo Dil-i-pat.

Tabule s klinovým písmom z okolia roku 800 p.n.l. sú pravdepodobne kópie originálov z dôb panovania Kráľa Ammizaduga, predposledného panovníka Prvej Babylonskej Dynastie. Texty na tabuliach opisujú pozorovanie Venuše a sú vždy s veštbou. Najslávnejšia tabuľa pochádza zo zbierky nazývanej Enuma Anu Enlil („keď (bohovia) Anu a Enlil“) z Ašurbanipalovej babylonskej knižnice, ktorá popisuje pozorovanie Venuše z obdobia viac než 21 rokov panovania Kráľa Ammizaduga. Na obrázku vľavo je znázornený prepis prednej strany tejto tabule, v strede zadnej strany a vpravo fotografia zadnej strany. Výber z prekladu tejto tabule: „V mesiaci Sivan, dvadsiateho piateho dňa, (bohyňa) Ninsianna (Venuša) zmizla na východe. Chýbala na oblohe dva mesiace a šesť dní. V mesiaci Ulul, na dvadsiaty štvrtý deň, sa Ninsianna objavila na západe – srdce zeme bude šťastné. V mesiaci Nisan, na dvadsiaty siedmy deň, Ninsianna zmizla na západe; Chýbala na oblohe sedem dní; V mesiaci Ayar, na tretí deň, Ninsianna sa objavila na východe- vojna bude na zemi a úroda zeme bude úspešná.“

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 13

Venuša

Galileo Galilei bol prvý, kto pozoroval Venušu ďalekohľadom. Potom, čo publikoval pozorovania Mesiaca a Jupitera vo svojom slávnom Hviezdnom poslovi (Sidereus Nuncius) v marci 1610, obrátil svoj ďalekohľad na Venušu. Bolo to koncom roka 1610, keď planéta začala byť viditeľná.

Pozoroval, že Venuša vykazuje fázy, ktoré sa menia podobne Fázy Venuše zverejnené ako pri Mesiaci. Uvedomoval si vážnosť svojho objavu, Galileom Galileim v publikácii Il Saggiatore (Skúšač drahých vrátane všetkých dôsledkov, ktoré by objav spôsobil vo kovov) v roku 1623 vtedajšej dobe. Pozorovanie fáz Venuše totiž ohrozovalo Ptolemaiov geocentrizmus a podporovalo Kopernikov heliocentrizmus. Preto správu o objave zašifroval v anagrame (prešmyčke). Toskánsky veľvyslanec v Prahe Giuliano de' Medici dostáva list od Galilea, odoslaný 11. decembra 1610. V liste pripája pre Johannesa Keplera1 vetu zašifrovanú v anagrame: „Haec immatura a me iam frustra leguntur o y“, čo v doslovnom preklade znamená: „Tieto nezrelé odo mňa už márne boli prečítané o y“. Kepler urobil viacero pokusov dešifrovať túto správu, ale neuspel. Požiadal listom Galilea, aby mu odhalil riešenie. Galilei zasiela riešenie 1. januára 1611 toskánskemu veľvyslancovi, kde sa Kepler dozvedá, že po správnom zoskupení písmen dostane: „Cynthiae figuras aemulatur mater amorum“, v preklade: „Cynthianinu podobu napodobňuje matka lásky“. Cynthia je grécka bohyňa Mesiaca a matka lásky je Venuša, teda riešenie anagramu malo význam: „Venuša napodobňuje fázy Mesiaca“. Galilei si tiež všimol zmeny viditeľného priemeru planéty pri rôznych fázach, čo vysvetľoval rôznou vzdialenosťou Venuše od Zeme pri rôznych fázach. Svoje výsledky o pozorovaní Venuše zhrnul v práci Il Saggiatore v roku 1623.

1Galilei totiž od určitej doby pravdepodobne nemal najlepší vzťah ku Keplerovi (neplatilo to opačne), preto informácie pre Keplera posielal prostredníctvom ďalšej osoby. Podrobnejšie v kapitole o planéte Jupiter.

Prechody cez slnečný disk: Prechody Venuše cez slnečný disk sú zriedkavé astronomické udalosti. Prvý takýto prechod predpovedal v roku 1629 Johannes Kepler na 7. decembra 1631. Podobne predpovedal prechod Merkúra, ktorý nastal o mesiac skôr, no oboch prechodov sa už nedožil. Napriek pripravenosti a snahe európskych astronómov daný prechod nebol pozorovaný. Prechod totiž nastal v dobe, keď v Európe bola noc a v skutočnosti skončil 50 minút pred východom Slnka v Paríži. V roku 1639 mladý anglický astronóm Jeremiah Horrocks predpovedá ďalší prechod Venuše na 4. decembra toho istého roku. O tejto udalosti informoval svojho mladšieho brata v Liverpoole a jeho priateľa Williama Crabtreea, astronóma a obchodníka so súknom zo Salfordu (blízko Manchesteru). Všetci boli pripravení pozorovať daný úkaz jednoduchou projekciou cez ďalekohľad. V deň, kedy úkaz mal nastať, bola obloha v Británii prevažne zamračená. Avšak tesne pred západom Slnka sa Horrocksovi podarilo odpozorovať planétu na slnečnom disku. Jeho brat nemal toľko šťastia, ale jeho priateľ Crabtree tiež pozoroval Venušu na slnečnom disku tesne pred západom Slnka. Horrocks vykonal detailné merania, no Crabtree bol tak užasnutý nad úkazom, že neurobil žiadne merania. Horrocks spísal podrobné poznámky o pozorovanom úkaze za účelom publikovania, no vlastná smrť v roku 1641 mu v tom zabránila. Kópiu jeho kresieb získal holandský vedec Christiaan Huygens až v roku 1661. Následne ju odovzdal poľskému astronómovi Johannesovi Heveliusovi, ktorý ju publikoval v roku 1662. Pri prechode Merkúra cez slnečný disk v roku 1677 anglický astronóm Edmond Halley navrhol metódu, ako z takého pozorovania určiť vzdialenosť Zeme od Slnka. Zároveň predpovedal takéto prechody pre Venušu, a to v rokoch 1761 a 1769. Metóda vychádzala z určenia presných časov vnútorných kontaktov Merkúra so slnečným diskom. Rovnaká metóda sa dala použiť aj pri prechode Venuše cez slnečný disk, preto pred týmto úkazom v roku 1761 (6. júna) bola vytvorená rozsiahla pozorovacia kampaň. Na pozorovaní sa

14 Hviezdny Tulák

Venuša zúčastnilo viac ako sto astronómov, predovšetkým holandskí, britskí, francúzski, švédski, dánski, nemeckí, ruskí, poľskí, rakúski, talianski, portugalskí a španielski pozorovatelia. Ale výsledky priniesli skôr sklamanie. Kvôli slabým znalostiam zemepisných súradníc pozorovacích miest a takzvaným javom čiernej kvapky boli výsledky poznačené značnou chybou. Naopak veľkým prínosom bolo pozorovanie zreteľnej žiary okolo planéty viacerými pozorovateľmi. Ruský vedec Michail Vasiljevič Lomonosov svoje pozorovanie tejto žiary okolo planéty správne interpretoval, ako lom slnečného svetla v atmosfére Venuše. Bol to prvý dôkaz existencie Venušinej atmosféry. Prechod Venuše v roku 1761 pozoroval aj známy slovenský astronóm Maximilián Hell, ale najväčší úspech Prechod Venuše cez slnečný disk 3. júna 1769 na mu prinieslo pozorovanie nasledujúceho Tahiti. Na hornom obrázku je pozorovanie kapitána prechodu 3. júna 1769. Tento prechod Jamesa Cooka, na dolnom Charlesa Greena. bol pozorovaný asi dvoma stovkami ďalších pozorovateľov. Najspomínanejší z nich je významný moreplavec kapitán James Cook, ktorý bol vyslaný na Tahiti, aby spolu s anglickým astronómom Charlesom Greenom pozorovali prechod Venuše cez slnečný disk. Ďalšie prechody Venuše cez slnečný disk nastali a nastanú: 1874 (9.12.), 1882 (6.12), 2004 (8.6.), 2012 (6.6.), 2117 (11.12.) a 2125 (8.12). Ale vráťme sa k Maximiliánovi Hellovi. Po úspešnom pozorovaní prechodu Venuše v roku 1761 ho dánsky a nórsky kráľ Kristián VII. požiadal, aby na náklady kráľovskej výsosti urobil expedíciu za severný polárny kruh, na dánsky ostrov Vardö v Ľadovom mori. Pozorovanie prechodu Venuše cez slnečný disk v roku 1769 odpozoroval Hell na tejto expedícii, ktorá aj s cestou trvala takmer dva roky. Počas návratu sa zdržal niekoľko mesiacov v Kodani, kde v januári 1770 publikuje svoje výsledky. Obšírnejšia správa vyšla v roku 1772 vo Viedni. Zo svojich pozorovaní výnimočne presne vypočítal hodnotu slnečnej paralaxy, z čoho bolo možné určiť vzdialenosť Zeme od Slnka. Postupne ho mnohí začali obviňovať z toho, že svoje pozorovania sfalšoval a svoje výsledky neskôr publikoval iba preto, aby mohol získať výsledky z iných publikovaných pozorovaní. Po jeho smrti ho najviac zdiskreditoval Karl Ludwig von Littrow, syn riaditeľa Viedenského observatória. V roku 1835 publikuje preklad Hellovho denníka, kde zámerne spochybňuje jeho pozorovania. V úvode píše, že v denníku sú časté opravy všetkých pozorovaní, ktoré sa rozhodol neskôr skorigovať. Obvinil ho, že pôvodné pozorovania boli iné a výsledok iba sfalšoval. Hell už nežil a nikto nemal dôvod Littrowovi neveriť. Celú situáciu napravil až známy americký astronóm Simon Newcomb. V roku 1883 prichádza do Viedne, kde sa v múzeu oboznamuje s pôvodnými Hellovým rukopismi. Zistil, že Hell nerobil žiadne dodatočné zápisy do pozorovacieho denníka a jeho výpočty sú pravdivé a správne. Ešte ten rok svoje zistenia publikuje, vedecký svet sa dozvedá pravdu a Maximilián Hell získava naspäť svoju slávu.

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 15

Venuša

Venušin mesiac Neith: V roku 1645 (15. novembra) taliansky astronóm Francesco Fontana „objavuje“ mesiac Venuše. No objav nikto nepotvrdzuje, a tak sa nebral príliš vážne. O tri desaťročia neskôr, 25. februára 1672, taliansko-francúzsky astronóm Giovanni Domenico Cassini našiel slabý objekt v blízkosti Venuše. Myslel si, že je to mesiac planéty, ale vtedy z toho neurobil veľkú udalosť. Keď o 14 rokov neskôr (18. augusta 1686) pozoroval objekt znovu, formálne publikoval možnosť existencie mesiaca Venuše. Cassini odhadol veľkosť objektu na štvrtinu priemeru Venuše. O viac ako 50 rokov neskôr sa začala séria pozorovaní, ktoré existenciu domnelého mesiaca potvrdzujú. Prvé z nich urobil 23. októbra 1740 anglický optik a výrobca ďalekohľadov James Short, ktorý dokonca pozoruje, že objekt vykazuje rovnakú fázu ako Venuša. V roku 1759 ho pozoruje nemecký astronóm Andreas Mayer. Známy taliansko-francúzsky matematik a astronóm Joseph Louis Lagrange pozoruje „mesiac“ v roku 1761 a oznamuje, že rovina obehu je kolmá na rovník. Celkovo počas roka 1761 bolo zaregistrovaných 18 takýchto pozorovaní od piatich astronómov. Jedno z nich je obzvlášť zaujímavé, keď A. Scheuten pri prechode Venuše cez slnečný disk 6. júna pozoruje, ako planétu sprevádza na slnečnom disku malý tmavý bod. V roku 1764 bolo hlásených 8 pozorovaní a jedno pozorovanie urobil dánsky astronóm Christian Horrebow v roku 1768. Napriek snahe však iní astronómovia údajný „mesiac“ nepozorovali. Nemecký matematik, fyzik a astronóm Johann Heinrich Lambert na základe dostupných pozorovaní vypočítal v roku 1777 dráhové elementy Venušinho „mesiaca“: vzdialenosť 66.5 polomerov Venuše, obežná doba 11 dní a 3 hodiny a sklon dráhy k rovníku 64 stupňov. Ak sa na to retrospektívne pozrieme, tak je hneď jasné, že Lambert urobil pri výpočtoch chybu. Vzdialenosť 66.5 polomerov Venuše je približne rovnaká ako vzdialenosť nášho Mesiaca od Zeme. Logicky to nemôže sedieť s obežnou dobou 11 dní, čo je zhruba iba tretina obežnej doby nášho Mesiaca (pričom hmotnosť Venuše je dokonca trochu menšia, ako hmotnosť Zeme). Nasledujúcich viac ako 100 rokov „mesiac“ nikto nepozoroval, no zrodilo sa množstvo teórii a hypotéz, ktoré by uvedené pozorovania vysvetľovali. So zaujímavou hypotézou prišiel v roku 1884 Jean-Charles Houzeau, riaditeľ Royal Observatory v Bruseli. Tvrdil, že „mesiac“ je v skutočnosti planéta, ktorá obieha okolo Slnka s obežnou dobou 283 dní. Takáto planéta by bola v konjunkcii s Venušou každých 1080 dní, čo sedí so zaznamenanými pozorovaniami. Houzeau bol taktiež prvý, kto dal záhadnému objektu meno Neith po jednej z najstarších bohýň Egyptského panteónu. V roku 1887 Belgická akadémia vied publikuje rozsiahlu štúdiu, ktorej autorom bol mladý astronóm Paul Stroobant (v tej dobe mal iba 19 rokov, no neskôr sa stal uznávaným astronómom a bol aj riaditeľom Belgického kráľovského observatória v Uccle). Táto štúdia podrobne rozoberala všetky hlásené pozorovania Venušinho „mesiaca“ Neith (33 pozorovaní od 15 astronómov). Ukazuje, že väčšina pozorovaní môže byť vysvetlená hviezdami, ktoré sa nachádzali v blízkosti Venuše. Napríklad v roku 1764 pozorovateľ Roedkier v skutočnosti videl namiesto „mesiaca“ hviezdy v nasledujúcom poradí: chí Ori, mí Tau, 71 Ori a ní Gem. James Short v skutočnosti videl tiež konkrétnu hviezdu o niečo jasnejšiu ako 8. magnitúda a pri poslednom pozorovaní z roku 1768, ktoré videl Horrebow, to bola hviezda théta zo súhvezdia Váh. Uvedená štúdia uzavrela kapitolu „mesiaca“ Neith a bolo všeobecne prijaté, že žiaden Venušin mesiac neexistuje. Ale aj tak bolo po zverejnení štúdie hlásené ešte jedno pozorovanie. Americký astronóm Edward Emerson Barnard 13. augusta 1892 zaznamenal objekt 7. magnitúdy v blízkosti Venuše. Zmeral jeho polohu, ale ako neskôr zistil, na tomto mieste neexistovala žiadna hviezda. Bolo všeobecne známe, že Bernardov zrak je excelentný. Bol to veľmi skúsený pozorovateľ, ktorý objavil množstvo premenných hviezd, dvojhviezd a komét. O mesiac neskôr dokonca objavil piaty Jupiterov mesiac a o niekoľko rokov aj hviezdu s najväčším vlastným pohybom, ktorá je po ňom pomenovaná. Dodnes nie je jasné, čo Barnard videl. Možno vtedy neznámy asteroid alebo novu, ktorá medzitým zoslabla.

16 Hviezdny Tulák

Mars

Mars

Mytológia

Kvôli svojej červenej farbe bola táto planéta vždy spájaná s konfliktami, krviprelievaním, ohňom a nebezpečím. Červené svetlo planéty spôsobovalo horúčku a mor. V Babylonskej astronómii bola planéta pomenovaná po Nergalovi, zlom bohovi podsvetia, ohňa, vojny, ničenia a smrti. Nergal Babylonský Nergal, ako zlý boh podsvetia v podobe leva s ľudskou tvárou a v podobe človeka mal hlavu človeka a telo býka alebo leva. Západné a európske kultúry ho zobrazovali celého v ľudskej podobe. Keď Nergala spojili Gréci s bohom vojny Areom (Ares), pomenovali planétu Areos Aster (Hviezda Areova). Bol bohom zúrivej vojny, vojnového vraždenia a krvavého boja. Miloval vojnu pre vojnu, miloval boj pre samotný boj. Považovali ho za vražedného zbabelca, ktorého nenávideli. Bol všeobecne nenávidený, hašterivý, krutý, bol rušiteľom zákona a poriadku, podporoval každého, kto bol ochotný porušiť mier. Nemali ho radi ani ľudia ani bohovia. Zeus ho neznášal pre jeho krvilačnosť. Obľuboval bitky a zabíjanie. Vznášal sa medzi bojovníkmi v žiariacej zbroji s prilbicou a veľkým štítom a rozsieval skazu. Naopak, jeho rímsky ekvivalent, boh vojny Mars (2. pád Marta, novšie aj Marsa), bol pre Rimanov druhým najvýznamnejším božstvom a považovali ho za silného bojovníka. Žoldnieri a vojaci ho uctievali a zanechávali mu pri jeho oltári aj ľudské obete. V latinčine dostala planéta meno Stella Martis (Hviezda Martová). Podľa mýtov bol Mars pravým otcom Romula a Rema, zakladateľov Ríma. Preto sa Rimania považovali za potomkov Marta a verili, že práve jeho priazeň zabezpečuje pre ich mesto víťazstvá a prosperitu. Pred stotožnením Marta s gréckym Areom, bol Mars rímskym bohom úrody, polí, lesov a jari. V Mars prvotnej gréckej mytológii vládol planéte Titan Kreios (Krios) s manželkou Diónou. V starovekom Egypte volali planétu Mars „Hviezda východného neba“ a bola spájaná s bohom Horom. Hor (gréc. Horos, lat. Horus) bol jeden z najvýznamnejších a najstarších bohov Egypta. Mal podobu sokola alebo muža so sokoľou hlavou. No pod týmto menom sa neskrýval jediný boh, ale celý rad pôvodne samostatných bohov a jeho meno je potrebné

Egyptský Hor, ako boh Marsu. vždy bližšie určiť. Preto meno boha Hora, ako

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 17

Mars bojovníka bolo Horčema (gréc. Hartomés), doslova Hor kopijník. Bol obávaným bojovníkom, ktorý pomáhal egyptským kráľom vo vojnách. Z tejto funkcie vyplynul aj egyptský názov „červenej planéty“ - Hor krvavý alebo Hor červený. V prvotných egyptských záznamoch ovládal planétu Mars boh Slnka Horachtej (gréc. Harachtés), v preklade Hor nad horizontom.

V hinduistickej mytológii je Mars známy ako Mangala (Blahodarný) alebo Kuja, v sanskrite ako Angaraka, Bhauma alebo Lohitanga. Aj hinduistický boh vojny Kárttikéja („Ten, ktorý patrí Plejádam”) bol personifikáciou planéty. Slovo Káhira, hlavné mesto Egypta, pochádza od slova Al Qahirah, čo je staroveké arabské meno planéty Mars. Peržania ho volali Pahlavani Siphir (Nebeský Bojovník) a tiež aj Bahram, podľa staroázijského boha osudu. Hebreji mu zase hovorili Ma'adim, odkiaľ pochádza meno Indický Mangala jedného z najväčších kaňonov Marsu - Ma'adim Vallis.

Číňania, Japonci, Kórejci a Vietnamci planétu označovali za ohnivú hviezdu. Toto pomenovanie je založené na starom čínskom mýtickom cykle o piatich prírodných elementoch (čín. Huoxing, jap. Kasei, kór. Hwasung).

V staročeštine sa mu hovorilo Smrtonoš. Zo siedmich základných farieb je mu priradená samozrejme červená, zo siedmich kovov železo, zo zmyslov sluch. V numerológii je planéte priradené číslo 8. Jeho deň v týždni je utorok (v taliančine martedì). Anglický výraz pre tento deň Tuesday pochádza z mena germánskeho boha vojny Týr (Tyr, Tý, Tíw, Teiwaz, Tíwaz, Tiu). Meno kalendárneho mesiaca Marec je v anglosaských a románskych jazykoch odvodené od mena boha Marta, keďže jeho hlavný sviatok bol na jar, keď sa prebúdzala príroda zo zimného spánku. Zo siedmich archanjelov mu vládol Kamael (Kemuel, Šemuel, Chamuel). Germánsky boh vojny Týr Pôvodne predstavoval božský princíp Marsu (muža) harmonický protiklad k Venuši (žene) a tomu zodpovedal aj jeho vtedajší symbol „♁“ (v súčasnosti ide o symbol Zeme). Neskorším zdôraznením agresívnych prvkov však došlo k deformácii kríža do uhlopriečneho šípu, t.j. k prechodu do dnešného symbolu „♂“. Tento symbol sa používa aj v biológii na označenie jedincov mužského pohlavia.

Mars sprevádzajú dva mesiace Fobos (lat. Phobus) a Deimos, v preklade Strach a Hrôza. V gréckej mytológii to boli synovia a neustáli sprievodcovia boha vojny Area. Boli rovnako krvilační a nenávidení ako ich otec Ares. Podľa iných mytologických povestí boli Deimos a Fobos kone zapriahnuté do Areovho vojnového voza. Fobos a Deimos ako kone gréckeho boha vojny Area

18 Hviezdny Tulák

Mars

Prvotné objavy

Pre svoju nápadne červenú farbu fascinovala planéta Mars ľudí už v dávnej minulosti. Prvé zmienky o planéte sú známe už z obdobia prvých civilizácií. Najstaršie záznamy pochádzajú z počiatku 18. dynastie egyptskej novej ríše (1580-1310 p.n.l), kde je znázornená postava zo sokoľou hlavou (boh Hor) a nad ňou je „hviezda“ - planéta Mars. Egypťania dokonca už poznali retrográdny pohyb planéty a zaznamenávali to ako: Hor niekedy na oblohe cestuje späť. Iné zmienky pochádzajú z obdobia okolo roku 400 p.n.l., keď Babylončania volajú planétu Nergal. Okolo roku 300 p.n.l. Aristoteles pozoruje zákryt Marsu Mesiacom, z čoho usudzuje, že Mars je na nebesiach vyššie ako Mesiac. Sú tiež známe zmienky o pozorovaniach z Indie,

Číny a od civilizácie Mayov. Záznamy civilizácie Mayov o pozorovaní Marsu Prvé teleskopické pozorovania Marsu (r. 1000-1200 n.l.). Na tabuliach je zaznamenaný boli vykonané Galileom Galileim v roku pohyb planéty počas 780 dní. 1609, ale svojím jednoduchým ďalekohľadom nedokázal rozlíšiť na planéte žiadne Planéta Mars bez povrchových povrchové útvary. No 30. decembra 1610 píše útvarov zverejnená Galileom Galilei priateľovi list, kde mu vysvetľuje, že Galileim v publikácii Il Saggiatore (Skúšač drahých kovov) vydanej v tvar planéty nie je dokonale okrúhly októbri 1623 a vykazuje náznaky fáz. Až o 26 rokov neskôr, v roku 1636, si amatérsky astronóm Prvá známa kresba povrchového útvaru z Neapolu Francesco Fontana Marsu vykonaná Christiaanom Huygensom 13. októbra 1659. Predpokladá sa, že všimol, že disk planéty nie je zaznamenaný útvar je Syrtis Major. rovnomerne červený. Robí prvý Vzhľadom na to, že jeho ďalekohľad známy nákres planéty. V roku prevracal obraz, na kresbe je juh hore. 1638 (24. augusta) vykonáva druhý známy nákres, kedy zaznamenáva aj značne viditeľnú fázu. V roku 1659 holandský fyzik, matematik a astronóm Christiaan Huygens zakresľuje a popisuje povrchový útvar Marsu. V súčasnosti sa predpokladá, že ide o Syrtis Major. Sám popísal jeho vzhľad ako veľký močiar. V rovnakom roku odhaduje veľkosť planéty na 60% veľkosti Zeme a odhaduje dĺžku marťanského dňa na 24 hodín. Ale verné kresby povrchových útvarov na Marse vznikajú až v roku 1830, keď nemecký astronóm Johann Heinrich von Mädler a nemecký bankár a amatérsky astronóm Wilhelm Beer začínajú produkovať kvalitné kresby na Beerovom súkromnom observatóriu v blízkosti Berlína. Z kresieb vytvárajú v roku 1840 prvú kvalitnú mapu Marsu. Prvé pozorovania polárnej čiapočky Mapa Marsu z roku 1840, ktorú vytvorili vykonal v roku 1666 taliansko-francúzsky Johann Heinrich von Mädler a Wilhelm Beer astronóm Giovanni Domenico Cassini a odhadol

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 19

Mars dĺžku marťanského dňa na 24 hodín a 40 Prvá známa kresba polárnej minút. Z roku 1672 je známy prvý nákres čiapočky (južnej), ktorú južnej polárnej čiapočky, ktorý urobil zaznamenal Christiaan Huygens Christiaan Huygens. Obe polárne čiapočky v septembri roku 1672. Na kresbe (južnú a severnú) pozoroval až v roku je juh hore. 1719 francúzsko-taliansky astronóm Giacomo Maraldi. Zároveň uviedol, že južná čiapočka nie je umiestnená v osi rotácie Marsu.

Oceány a vegetácia na Marse: V 19. storočí sa všeobecne verilo, že tmavé povrchové oblasti na Marse sú v skutočnosti moria, jazerá alebo bažiny. Na niektorých vyprodukovaných mapách sa objavujú fiktívne názvy morí alebo oceánov. V roku 1864 robí anglický astronóm William Dawes výnimočne precízne kresby planéty. Z týchto kresieb britský astronóm amatér a autor populárnych prác o astronómii Richard Anthony Proctor publikuje v roku 1867 mapu Marsu, kde povrchové útvary rozdelí na kontinenty a oceány pomenované po známych astronómoch. V roku 1860 francúzsky astronóm a botanik Emmanuel Liais vyslovuje myšlienku, že tmavé oblasti na planéte, ktoré menia svoj vzhľad v závislosti na ročnom období, sú v skutočnosti oblasti pokryté vegetáciou. Sporadicky sa začali objavovať správy o pozorovaní zelených škvŕn ako dôkaz o vegetácii. Ukážka z knihy Richarda Proctora „Pol hodiny s ďalekohľadom“ Jeho krajan Nicolas Camille z roku 1873, kde je jeho mapa Marsu z roku 1867. Útvary na Flammarion v roku 1873 planéte sú rozdelené na oceány a kontinenty a pomenované podľa vysvetľuje dokonca červenú známych astronómov, ktorí sa zaslúžili o výskum planéty (napr. Dawes, Cassini, Herschel, Mädler). farbu planéty ako prejav vegetácie.

Štruktúra kanálov a inteligentné bytosti na Marse: O všeobecne známy rozruch okolo života na tejto planéte sa postaral taliansky astronóm Giovanni Schiaparelli, keď v roku 1877 objavuje na Marse ryhy, ktoré nazval „canali“, čo v taliančine znamená „morská úžina“. Išlo však o optický klam zapríčinený zlými rozlišovacími schopnosťami ďalekohľadu a predstavivosťou pozorovateľa. No pod vplyvom nesprávneho prekladu Angličanov, ktorí to preložili ako „kanály“ a pravdepodobne v analógii na Suezský kanál, dokončený v roku 1869, vznikol názor, že uvedené útvary sú vyrobené umelo tamojšími rozumnými bytosťami. Táto správa sa rýchlo rozniesla a následne to začali potvrdzovať ďalší pozorovatelia. Postupne začalo vznikať množstvo podrobných máp s neexistujúcimi kanálmi. Koncom 19. storočia ich dôkladne študoval americký astronóm Percival Lowell, ktorý objav potvrdil. Zároveň tvrdil, že tieto kanály sezónne menia farbu. Táto predstava o umelo vytvorených kanáloch a všeobecne o živých bytostiach na Marse sa čiastočne zachovala až Kresba kanálov na Marse od do roku 1965, keď Mariner 4 zaslal na Zem snímky Percivala Lowella z roku 1894 z povrchu planéty a uvedené dohady vyvrátil.

20 Hviezdny Tulák

Mars

Ukážky z množstva máp znázorňujúcich neexistujúce kanály na Marse. Obe vytvoril Giovanni Schiaparelli.

Mesiace Marsu: Vráťme sa späť do roku 1877, keď sa odštartoval príbeh „kanálov“ na Marse. V tomto roku bol totiž Mars vo veľkej opozícii a americký astronóm Asaph Hall, zväčša samouk, objavuje mesiace Marsu Fobos a Deimos na observatóriu Amerického námorníctva vo Washingtone (United States Naval Observatory). Vzdialenejší (vonkajší) Deimos objavil 12. augusta 1877 a bližší (vnútorný) Fobos o 6 dní neskôr 18. augusta (pozn.: podľa vtedy platnej astronomickej konvencie spred roku 1925 deň začínal poludním; uvedené objavy boli podľa Washingtonského času urobené 11. augusta a 17. augusta). Ale nechajme tento príbeh vyrozprávať objaviteľom, ako to sám napísal: „Hľadať som začal počiatkom augusta. Najskôr som sa zameral na slabý objekt v určitej vzdialenosti od Marsu; ale moje overenie poukázalo, že sa jedná o hviezdu (stálicu). Tak som začal skúšať hľadať v blízkej oblasti planéty, vo vnútri žiary, ktorá obklopovala planétu. Držal som planétu mimo zorného poľa a okulárom som krúžil okolo planéty. Pomocou tejto metódy som v noci 11. augusta našiel slabý objekt trochu severne na prednej strane planéty (strana v smere pohybu). Ale nemal som čas zaznamenať jeho pozíciu, lebo hmla z rieky Potomac zastavila moju prácu. Bolo to o tretej hodine ráno. Zamračené počasie trvalo niekoľko dní. V hľadaní som pokračoval 15. augusta; ale búrka na počiatku noci spôsobila, že atmosféra bola vo veľmi zlom stave a obraz Marsu bol nestály, a tak som nevidel nič. Nasledujúci deň, 16. augusta, som objekt našiel znovu na prednej strane planéty a pozorovania z tejto noci ukázali, že sa pohyboval spolu s planétou. Dovtedy som nepovedal nikomu na observatóriu o mojom pátraní po obežnici Marsu. Ale na odchode z observatória po týchto pozorovaniach 16-teho, asi o tretej hodine ráno, som to povedal svojmu asistentovi Georgeovi Andersonovi a ukázal som mu objekt, ktorý som považoval za objav satelitu Marsu. Povedal som mu, aby mlčal tak ako ja, až pokiaľ si nebudem objavom istý. Ďalší deň, 17. augusta, počas vyčkávania na ďalšie merania a obzerania si vonkajšej obežnice, som objavil vnútornú obežnicu. Objav bol urobený 17-teho a 18-teho som prestal pochybovať o podstate týchto objektov a v ten deň admiral Rodgers objav verejne oznámil.“ Pomenovanie oboch mesiacov navrhol Henry Madan, magister vied z Etonu (Anglicko), podľa citátu z XV. knihy eposu Ílias, keď boh vojny povoláva svojich synov Strach (Fobos) a Hrôzu (Deimos). Asaph Hall tento návrh prijal a pomenoval tak svoje objavené mesiace. No tu objav mesiacov Marsu ešte nekončí. Medzitým totiž astronómovia Henry Draper z New Yorku a Edward Singleton Holden z Washingtonu pozorujú Mars na Draperovom súkromnom observatóriu. Holden 28. augusta oznamuje, že spolu s Draperom objavili tretí mesiac Marsu. Po ceste do Washingtonu oznamuje, že našiel aj štvrtý satelit. Asaph Hall mal k tomu skeptický postoj, ako to vyplýva z listu, ktorý od Halleho dostal Arthur Searle z Harvardu: „Myslím si, že to dopadne tak, že Draper-Holdenov mesiac a nedávny Holdenov mesiac neexistuje.“ Usilovne sa pokúšal tieto údajne objavy potvrdiť Washingtonským ďalekohľadom, ale neúspešne. Nakoniec sa tieto objavy ukázali ako neplatné a neskoršie výpočty ukázali, že Holdenov mesiac dokonca „neposlúcha“ Keplerove zákony. „Ich existencia bola matematicky nemožná“, píše Hall astronómovi Edwardovi C. Pickeringovi z Harvardského Observatória a trpko pridáva: „Ak by som mal prejsť túto skúsenosť odznova, tak iní ľudia by overovali existenciu ich vlastných mesiacov.“

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 21

Jupiter

Jupiter

Mytológia

V rímskej mytológii bol Jupiter (lat. Iuppiter, etrusky Jova, 2.pád Jova, dnes aj Jupitera) najväčší vládca bohov a patrón rímskeho štátu, boh jasného neba a vesmíru, vládca hromu a blesku, rodiny, domu a pohostinstva. Jeho gréckym ekvivalentom bol Zeus, najvyšší boh a panovník na Olympe. No Zeus nebol vždy najvyšším bohom, ani nevládol od večnosti. Vlády nad bohmi a ľuďmi sa zmocnil víťazným povstaním proti svojmu otcovi Kronovi (a jeho súrodencom Titanom) a vyhlásil sa vládcom nad všetkým, čo existovalo a malo existovať. Spočiatku vládol Zeus ako tyran a dokonca sa dva razy pokúsil vyhubiť ľudský rod, no neskôr, keď sa jeho postavenie na Olympe posilnilo, vo svojich praktikách povolil. Rovnako rímsky Jupiter sa stal najvyšším bohom po tom, ako porazil svojho otca Saturna a zvrhol ho z trónu. Jupiter Pre Rimanov bol Jupiter oveľa vznešenejším bohom, než Zeus u Grékov. Volali ho Iuppiter Optimus Maximus Soter (Jupiter Najlepší Najväčší Spasiteľ). Bol totiž otec Marta (Marsu), ktorý bol otcom Romula a Rema. Preto bol Jupiter starým otcom zakladateľov Ríma a Rimania sa považovali za jeho potomkov. Oveľa väčšiu úlohu mal tiež ako ochranca vojska a darca víťazstva vo vojne. Zo všetkých miest na svete mal podľa ich presvedčenia najradšej Rím, ktorý ochraňoval a podporoval v úsilí o svetovládu. Všetky štátne a súkromné záležitosti bolo podriadené tomuto bohu. Na jeho počesť sa v Ríme konali každý rok v septembri slávnosti. Z prvotného jednodenného trvania prerástli na oslavy trvajúce dva týždne a dva dni, kedy mu Rimania prinášali obete, konali sa slávnostné sprievody a hry v cirkuse. Podľa pôvodných obyvateľov Grécka-Pelasgov vládli planéte prvotní Titani Temis a Eurymedón. Pre Babylončanov reprezentoval planétu, ktorú volali Nibiru (Neberu), ich boh Marduk. Bol kráľom bohov, bohom stvoriteľom a bohom búrky a bleskov, patrónom Babylončanov. Sumerovia zosobnili planétu do boha plodnosti a patróna divých zvierat Sulpa'e (Vychádzajúca žiara). V Egypte volali planétu „Hviezda Juhu“ a nepatrila ku žiadnemu bohu. No podľa niektorých mýtov v starovekom Egypte bola planéta spájaná s bohom Horom, (gréc. Horos, lat. Horus), jedným z najvýznamnejších bohov Egypta. Hor bol v rôznych bližších určeniach spájaný s planétami Mars, Jupiter a Saturn. Planéte Babylonský Marduk Jupiter vládne Harsemtovej, v doslovnom preklade Hor, ktorý spája obe zeme, pričom pod oboma zemami sa rozumie Horný a Dolný Egypt, z ktorých pozostával staroveký Egypt. Podľa mýtov boh Sutech (spajaný s planétou Merkúr) zabil svojho staršieho brata Usireho, jeho telo roztrhal, rozhodil na rôzne miesta Egypta a stal sa vládcom Egypta. Usireho manželka Eset (personifikácia planéty Venuše) časti Usireovho

22 Hviezdny Tulák

Jupiter tela pozbierala, poskladala a zabalzamovala. Zároveň s mŕtvym telom počala syna Hora, ktorý sa prirodzene stal Sutechovým nepriateľom, pomstiteľom smrti svojho otca. V jednom z bojov medzi dvoma bohmi Sutech pripravil Hora o jeho ľavé oko, ktoré bolo mesiacom (tento mýtus možno mal vysvetľovať, prečo Mesiac svieti slabšie ako Slnko - pravé oko). Nakoniec však vďaka prefíkanosti a sile Hor Sutecha porazil a vykastroval. Bohovia potrestali Sutecha tým, že ho prinútili nosiť Usireho na chrbte alebo tým, že ho Sutech (vľavo) a Hor (vpravo) korunujú nového faraóna obetovali ako býka. V inej verzii mýtu dostane Sutech púšte (Horný Egypt), ako náhradu za stratený Egypt a Hor sa stáva vládcom Dolného Egypta (s vodnatou deltou). Po zjednotení Egypta boli často Hor a Sutech zobrazovaní spolu, ako korunujú nových faraónov spojenou korunou dvoch zemí. V starovekej Číne stelesňoval planétu boh času a planét Tai-sui-xing. V moderných čínskych, kórejských, japonských a vietnamských kultúrach volali planétu Jupiter „Drevená Hviezda“, kde drevo reprezentovalo jeden zo základných piatich prírodných elementov (čín. Muxing, kór. Moksung, jap. Mokusei).

V indickej vedskej kultúre bol pánom planéty Jupiter Brhaspati (Bŗhaspati al. Brihaspati, Pán modlitieb). Bol to významný hinduistický boh a tvorca sveta, učiteľ ostatných bohov.

V staročeštine volali planétu Kralemocz. V kresťanskej angelológii vládne planéte Jupiter jeden zo siedmich Indický Brhaspati archanjelov Cadkiel (Zadkiel), anjel milosrdenstva a patrón tých, ktorí odpúšťajú. Zo zmyslov je planéte priradený zrak a v numerológii číslo 3. Zo siedmich farieb mu bola priradená modrá, zo siedmich kovov cín a zo siedmich dní v týždni štvrtok. Rimania tento deň volali Jovis, podľa Jova - staršieho pomenovania pre boha Jupitera. Anglický výraz pre tento deň - Thursday (Thorov deň) bol odvodený z mena germánskeho boha hromu, blesku a rozumu Thor-a (Tór, Donar, Thunor), Severský ekvivalent najsilnejšieho zo všetkých ľudí a bohov. Je ekvivalentom rímskeho rímskeho Jupitera Jupitera (al. gréc. Dia), no s planétou Jupiter v germánskych mýtoch (alebo gr. Dia) Thor. Vikingská bronzová nebol spájaný. socha z Islandu, Astronomický symbol planéty „♃“ znázorňuje Jupiterov blesk okolo roku 1000 n.l. a zároveň číslo „4“ reprezentuje štvrtý deň v týždni (štvrtok).

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 23

Jupiter

Prvotné objavy

Jupiter je pre svoju jasnosť známy už od prehistorických dôb. Nie je známa presná a spoľahlivá informácia o tom, kedy bola planéta prvýkrát pozorovaná, ale vzhľadom na množstvo mýtov, ktoré sa k danej planéte viažu, musela byť známa už okolo roku 4000 až 3000 p.n.l. (pravdepodobne aj dávno predtým). Jupiter je znázornený aj na Senenmutovej mape (Egypt - okolo 1460 p.n.l.). Najstarší známy astronomický strop v Egypte sa nachádza v hrobke číslo 353 – hrobke Senenmuta, ktorý bol vysokým úradníkom, architektom a hlavným poradcom kráľovnej 18. dynastie (faraóna) Hatšepsovet. Na strope sú namaľované dve sady máp severnej a južnej oblohy, obe ozdobené hviezdami. Na južnej časti (hornej) sú identifikované Slnko, Mesiac, Merkúr a Venuša. Planéty Saturn a Jupiter, hviezda Sírius a súhvezdie Orión sú znázornené ako božstvá, ktoré cestujú oblohou v malých lodičkách. Mars je reprezentovaný malou lodičkou na západe oblohy. Severná časť (spodná) ukazuje severnú oblohu so súhvezdím Veľká Medvedica, zobrazeným ako býk s oválnym telom. Mapa obsahuje aj lunárny kalendár, ale ostatné súhvezdia nie sú identifikované. Podľa niektorých vedcov mapa ukazuje konjunkciu planét okolo hviezdy Sírius a určilo sa, že takéto zoskupenie mohlo nastať v roku 1534 p.n.l. Podľa súčasných znalostí Hatšepsovet vládla približne od 1479 do 1458 p.n.l., preto nie je jasné, či uvedená konfigurácia planét nastala za života jej architekta Senenmuta. V 4. storočí p.n.l. čínsky astronóm Gan De vykonal prvé známe dlhodobé a podrobné pozorovania planéty. Vo svojej monografii z roku 364 p.n.l. spomína existenciu malej červenej hviezdy pri Jupiteri. Mnohí sú presvedčení, že ide o jeden z Jupiterových mesiacov (buď Ganymedes alebo Kallisto). Pri vhodných podmienkach a pri zatienení planéty je totiž možné pozorovať Jupiterove mesiace aj bez ďalekohľadu. Preto je celkom možné, že Gan De pozoroval jeden z týchto mesiacov takmer 2000 rokov pred ich objavením. Jupiterove mesiace objavil Galileo Galilei, ktorý sa ako prvý pozrel na planétu ďalekohľadom. Tri z nich zbadal prvýkrát 7. januára 1610, ale myslel si, že sú to iba obyčajné hviezdy. Na ďalší deň sa však tieto „hviezdy“ nachádzali na opačnej strane Jupitera, ako očakával. Stále si neuvedomil, že to sú satelity Jupitera a začal sa obávať, že planéta sa pohybuje opačným smerom, ako to vyplýva z výpočtov. Po ďalších dvoch nociach (10. a 11. januára) si uvedomil, keď „hviezdy“ vzájomne menili polohu, že sú to satelity Jupitera. Hneď na to (13. januára) objavuje aj štvrtý mesiac. Svoj objav podrobne publikuje o dva mesiace neskôr v závere svojej knihy Sidereus Nuncius (Hviezdny posol), v ktorej popisuje aj svoje teleskopické pozorovania Mesiaca a hviezd. Ale nechajme o tom porozprávať samotného Galilea Galileiho v dokumentoch na nasledujúcich stranách.

24 Hviezdny Tulák

Jupiter

Vaša Jasnosť.

Galileo Galilei sa ponížene klania pred Vašou Výsosťou, dívajúc sa opatrne a z celej duše ochotne, nielen splniť to, čo sa týka čítania matematiky v štúdiu v Padove,

ale aby Vašej Výsosti predstavil ďalekohľad ("Occhiale"), ktorý bude veľkou pomocou pri skúmaní pobrežia a pevniny. Ubezpečujem Vás, že uchovám tento nový vynález vo veľkom tajomstve a ukážem ho len Vašej Výsosti. Ďalekohľad bol zostrojený pre najpresnejšie štúdie vzdialenosti. Tento ďalekohľad má výhodu v objavovaní nepriateľských lodí dve hodiny skôr, ako môžu byť videné prirodzeným zrakom, a v rozoznaní počtu a vybavenia lodí, a posúdení ich sily, a či je možné prenasledovať ich, bojovať s nimi alebo im utiecť; alebo vidieť v šírej krajine všetky detaily a rozlíšiť každý pohyb.

Obrázok hore: Galileiho koncept listu dóžovi Benátskemu, ktorým bol Leonardo Donato. Dokončený list, vytvorený z tohto konceptu, bol zaslaný 24. augusta 1609. Na tento koncept neskôr po prvýkrát zaznamenal pozorovania Jupiterových mesiacov. Vedľa je slovenský preklad konceptu listu a záznamov pozorovaní Jupitera. Z textu listu vyplýva, že zostrojenie ďalekohľadu bolo v tej dobe výnimočnou udalosťou. Čo sa týka Jupiterových mesiacov, tak 3 z nich prvýkrát videl 7. januára 1610. No považoval ich za stálice. Na ďalší deň však tieto hviezdy videl na opačnej strane (v smere pohybu planéty) Jupitera, ako ich očakával, čo pritiahlo jeho pozornosť. Štvrtý mesiac zbadal 13. januára.

Obrázok dole: Galileiho rukopis, kde opisuje objavenie Jupiterových mesiacov.

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 25

Jupiter

O objave Jupiterových mesiacov Galileo Galilei informoval v závere svojej knihy Sidereus Nuncius (Hviezdny posol) publikovanej v marci 1610 (Benátky). Na 22 stranách podrobne popisuje svoje pozorovania od 7. januára do 2. marca. Na obrázku sú znázornené prvé tri strany tohto textu, kde píše: „Musím už ukončiť moju stručnú úvahu o pozorovaniach, ktoré som urobil, pokiaľ ide o Mesiac, Hviezdy a Galaxiu. Ešte zostáva jedna skutočnosť, ktorá sa mi javí, že by mala byť zaslúžene považovaná za najdôležitejšiu v tejto práci, totiž že by som mal odhaliť a zverejniť svetu udalosť objavenia a pozorovania štyroch PLANÉT, doposiaľ nikdy nevidených od počiatku sveta až do našich časov, ich pozície a pozorovania vykonané počas posledných dvoch mesiacov o ich pohybe a zmene magnitúdy; vyzývam všetkých astronómov aby osobne preskúmali a určili ich periódy, čoho sa mi dodnes nepodarilo dosiahnuť, kvôli nedostatku môjho času. Varujem ich však znova, že nesmú pristupovať k výskumu nepremyslene a musia mať veľmi precízny ďalekohľad, taký ako mám ja, ktorý som opísal na začiatku tohto výkladu. Siedmeho januárového dňa tohto roku 1610, v prvej hodine nasledujúcej noci, keď som pozoroval postavenie hviezd na nebesiach cez ďalekohľad, planéta Jupiter upútala môj pohľad a pretože som si pripravil veľmi dobrý prístroj, všimol som si podrobnosti, ktoré som si nemohol všimnúť skôr, menovite tri malé hviezdy, ale veľmi jasné, ktoré boli v blízkosti planéty; aj keď som veril, že patria veľkému množstvu stálic, aj tak to bolo pre mňa trochu čudné, pretože boli usporiadané presne v jednej priamke, paralelne k ekliptike, a boli jasnejšie, než iné hviezdy s rovnakou magnitúdou. Ich pozícia navzájom a k Jupiteru bola nasledovná.

Na východnej strane boli dve hviezdy a jedna bola na západe. Hviezda najďalej k východu a západná hviezda sa javili väčšie než tretia hviezda. Nerobil som si starosti so vzdialenosťami medzi nimi a Jupiterom, lebo ako som už povedal, najprv som veril, že sú to stálice; ale keď 8. januára, vedený osudom, som sa znova pozrel na rovnaké miesto oblohy, našiel som veľmi rozdielny stav, pretože tieto tri malé hviezdičky boli všetky na západ od Jupitera, a boli k sebe bližšie, než predchádzajúcu noc, a boli vzdialené jedna od druhej rovnakými vzdialenosťami, ako to doložený obrázok ukazuje. V tomto čase, hoci sa moje myšlienky neobrátili smerom k tomu, že tieto hviezdy sú k sebe príbuzné,

som bol prekvapený a začal byť vzrušený, ako Jupiter mohol byť jeden deň na východe od všetkých uvedených hviezd, keď deň predtým boli dve z nich na západ; a okamžite som sa začal obávať, že planéta by sa pohla inak ako to vychádza z výpočtov astronómov, a tak prešla týmito hviezdami svojím vlastným pohybom.“ Neskôr, po ďalších dvoch pozorovaniach z 10. a 11. januára, píše: „A preto som urobil záver, a to bez váhania, že tieto tri hviezdy na oblohe sa pohybujú okolo Jupitera, tak ako Venuša a Merkúr okolo Slnka; čo po mnohých ďalších pozorovaniach je bezpochyby jasné. Tieto pozorovania nakoniec ukázali, že nie sú iba tri, ale štyri blúdivé hviezdne telesá krúžia okolo Jupitera.“

26 Hviezdny Tulák

Jupiter

Spor o prvenstvo objavu mesiacov: Nemecký astronóm Simon Marius po objave Jupiterových mesiacov tvrdil, že tieto mesiace pozoroval ešte pred ich objavom Galileom Galileim. Následne vznikol konflikt medzi Mariusom a Galileim, ktorý Mariusa obvinil z plagiátorstva. Ale poďme po poriadku ... Simon Marius (nemecky Mayr) mal na svojej univerzite v Nemecku povesť výborného matematika a astronóma. V roku 1601 odchádza do Prahy, kde je pozvaný listom, v ktorom je uvedené, že jeho štúdium bude viesť Tycho Brahe. Štyri mesiace po jeho príchode Tycho Brahe umiera a Marius odchádza do Padovy študovať medicínu. Rýchlo získava vysokú reputáciu medzi astronómami. V tej dobe tam študoval bohatý študent z Milána menom Baldessar Capra. Marius ho začína súkromne vyučovať matematiku a astronómiu v roku 1602. Obaja pozorujú „novu“, ktorá bola viditeľná v roku 1604. Marius značne dopomohol tomu, aby Capra napísal knihu o nove iba pod svojím menom. Na tom by nebolo nič zlé, ale v roku 1607 Capra publikuje pod svojím menom príručku o sektore (armádnom a geometrickom kompase), ktorú v skutočnosti napísal Galileo Galilei rok predtým pod názvom „Le operazioni del compasso geometrico e militare“ (Prevádzka geometrického a armádneho kompasu). Následne ho Galilei obvinil z plagiátorstva a Capra bol za tento podvod vylúčený z univerzity. Simon Marius bol podozrivý z toho, že bol tiež zapletený do tohto podvodu, aj keď z Talianska odišiel späť do Nemecka dva roky predtým (v roku 1605). No v Taliansku bola Mariusova reputácia už navždy poškvrnená. Ku koncu roka 1608 sa Marius dozvedá od jedného delostreleckého dôstojníka, že nejaký Holanďan sa vo Frankfurte pokúšal predávať ďalekohľad. Spolu rýchlo vyprodukujú dva ďalekohľady, sú to však ďalekohľady primitívne. Prostriedky na výrobu ďalekohľadu schopného astronomických pozorovaní mohol získať prinajmenšom až o rok neskôr. V roku 1614 Simon Marius vo svojej práci „Mundus Iovialis anno M.DC.IX Detectus Ope Perspicilli Belgici“ (Jupiterov svet objavený v 1609 pomocou holandského ďalekohľadu) publikuje výsledky svojho výskumu Jupitera. Tvrdí, že pozoroval Jupiterove mesiace ešte pred Galileiho objavom už koncom novembra 1609 a zaznamenávať tieto pozorovania začal 29. decembra 1609. Následne sa rozpútal spor s Galileim, ktorý Mariusa obvinil z plagiátorstva. Galilei podrobne o tom napísal vo svojej práci Il Saggiatore (Skúšač drahých kovov) v roku 1623. Pripomenul tam Mariusov „podiel“ na spomínanom plagiátorstve z roku 1607. Hrubo ho obvinil nielen z klamstva, ale aj z toho, že jeho Mundus Iovialis je obyčajný plagiát. V súčasnosti nie je jasné, či Simon Marius Úvodná strana publikácie Simona Mariusa, kde tvrdí, že pozoroval v daných časoch pozoroval Jupiterove mesiace. Svoje Jupiterove mesiace už pred Galileim pozorovania totiž ihneď nepublikoval, tak ako to urobil Galilei v marci 1610 vo svojom Hviezdnom poslovi (Sidereus Nuncius). Najstarší dochovaný záznam o Mariusovom pozorovaní mesiacov pochádza až z konca decembra 1610. Je pravda, že jeho reputácia nebola najlepšia. Prispel k tomu aj fakt, že v Mundus Iovialis prehlásil, že je objaviteľom Hmloviny v Androméde (teraz galaxie M31). Túto „hmlovinu“ totiž popísal už v roku 964 perzský astronóm Abd ar-Rahmán ibn Umar as-Súfí vo svojej práci Kitab al-Kawatib (Kniha stálic; plným názvom Kitab al-Kawatib ath-Thabit al-Musawwar - Kniha o súhvezdiach stálych hviezd). No je pravdepodobné, že o tom Marius nevedel. Bol však prvý, kto M31 pozoroval ďalekohľadom (15. decembra 1612). Dnes sa zdá byť celkom možné, že buď Simon Marius videl Jupiterove mesiace skôr, alebo neskôr, ale nezávisle od Galileiho. No pravdepodobne si neuvedomoval, že sú to satelity Jupitera. Je celkom isté, že po zverejnení objavu Galileim v roku 1610 sa zaoberal

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 27

Jupiter pozorovaním týchto mesiacov. V skutočnosti jeho merania boli oveľa dôkladnejšie, ako Galileiho. Bol prvý, kto zostavil tabuľky ich stredného pohybu a zaujímal sa aj o zmenu ich jasností. No bez ohľadu na prvenstvo je faktom, že dnes známe mytologické pomenovanie mesiacov po Jupiterových (resp. Diových) milenkách Io, Európa, Kallisto a Diovom čašníkovi Ganymedovi, im dal práve Marius. Vo svojom Mundus Iovialis totiž píše: „Io, Europa, Ganymed atque Callisto lascivo nimium perplacuere Iovi“, v preklade „Io, Európa, Ganymedes a Kallisto necudne potešujú žiadostivého Jupitera“. Galilei ich pôvodne pomenoval ako Cosimove hviezdy (Sidera Cosmica) na počesť svojho patróna, ktorým bol toskánsky veľkovojvoda Cosimo II. de' Medici (Mediciovci boli najvplyvnejšou rodinou Talianska v 15. až 17. storočí). Na Cosimov návrh pozmenil názov na Medicejské hviezdy (Medicea Sidera) alebo Medicejské planéty (Planetæ Medicei), k pocte všetkých štyroch bratov Mediciovcov, a mená jednotlivých mesiacov pomenoval podľa mien členov tejto rodiny. Simon Marius si ich dovolil pomenovať Sidera Brandenburgica, pravdepodobne k pocte jeho patróna, ktorým bol markgróf Georg Fiedrich z Brandenburgu a jednotlivé mesiace podľa spomínaných mytologických bytostí. Galileo tvrdo odmietol prijať Mariusove mená Io, Európa, Ganymedes a Kallisto a začal ich označovať iba ako I, II, III, IV v poradí vzdialenosti ich dráh od Jupitera. Tento systém číslovania sa zachoval po niekoľko storočí (prakticky sa používa v niektorých prípadoch aj dodnes) a mesiacom sa začalo hovoriť Galileove mesiace. Až v 20. storočí, po objavení ďalších Jupiterových mesiacov, boli prijaté súčasné mená, ktoré pôvodne navrhol Simon Marius.

Konflikt Horký – Kepler - Galileo: Pravdivosť objavov Jupiterových mesiacov bola tvrdo napadnutá českým astronómom Martinom Horkým, čo pravdepodobne narušilo vzťah Galilea ku Keplerovi. Prvá komunikácia Galilea s Keplerom je známa z roku 1597, kedy Johannes Kepler dostáva prvé výtlačky svojej knihy s extrémne dlhým názvom Prodromus Dissertationum Cosmographicarum continens Mysterium Cosmographicum de admirabili Proportione Orbium Coelestium deque Causis Coelestium numeri, magnitudinis, motuumque periodicorum genuinis et propriis, demonstratum per quinque regularia corpora Geometrica (teraz uvádzaný so skráteným názvom Mysterium Cosmographicum - Tajomstvá vesmíru). Keplerov priateľ Paul Hamberger odnáša dva výtlačky do Talianska. V Padove, predvečer svojho návratu späť do Nemecka, obe výtlačky odovzdal Galileimu. Galilei po ňom posiela list Keplerovi (datovaný 4. augusta 1597), kde mu za tieto knihy ďakuje a zároveň píše, že súhlasí s Kopernikovým pohľadom už niekoľko rokov. Kepler odpisuje Galileimu späť, kde ho nabáda, aby verejne podporoval Kopernikovu teóriu, a žiada ho o vykonanie niektorých pozorovaní. Zároveň ho požiadal o vyjadrenie svojho názoru na túto knihu. Galilei však Galileov krátky list vďaky Keplerovi za výtlačky neodpovedal (pravdepodobne preto, lebo Mysterium Cosmographicum, datovaný 4. augusta vtedy sa Galilei ešte nezaoberal plne 1597 astronómiou). Ďalšia priama komunikácia Galilea s Keplerom nastala až o 13 rokov neskôr, tesne po publikovaní Galileiho objavov. V marci 1610 sa Kepler dopočul, že Galileo Galilei v Padove použitím dvojšošovkového „perspicillum“ (ďalekohľadu) objavil štyri nové planéty. Galileo požiadal Keplera o vyjadrenie názoru prostredníctvom toskánskeho veľvyslanca v Prahe Giuliana de' Medici. Galileiho list a jeden výtlačok knihy dorazili do Prahy 7. apríla. Na

28 Hviezdny Tulák

Jupiter nasledujúci deň je kniha odovzdaná Keplerovi a o 11 dní neskôr píše Kepler Galileovi pochvalný list. Tento list bol neskôr uverejnený aj v Keplerovej knihe Dissertatio cum nuncio sidereo (Rozhovory s Hviedznym poslom), kde uznáva pravdivosť Galileovych objavov. Medzitým Galileo Galilei cestuje po krajine, kde sa snaží presvedčiť vysokú šľachtu a osobnosti z univerzít o pravdivosti svojho ďalekohľadu, lebo práve ten bol vtedy prijímaný so značnou nedôverou. A tak sa 24. a 25. apríla 1610 zastavil aj v Bologni (Boloňa, severné Taliansko), kde pôsobil jeho dlhoročný známy (astronóm) profesor Giovanni Antonio Magini. Ubytoval s v jeho dome, v ktorom v tej dobe býval aj Maginiho asistent Martin Horký. Galilei predvádzal svoj ďalekohľad pred všetkými Dissertatio cum nuncio sidereo miestnymi elitami, no predvádzanie nebolo príliš (Rozhovory s Hviedznym poslom). presvedčivé. Pravdepodobne najmenej presvedčeným bol Keplerova prvá reakcia na Martin Horký, ktorý dva dni po Galileovom odchode píše Galileove objavy. list Keplerovi. Uvádza, že celé dva dni nespal a preskúmaval jeho ďalekohľad. Píše, že terestrické objekty bolo vidieť síce dobre, ale u nebeských objektov ďalekohľad klame, čo vraj nakoniec potvrdili všetci prítomní. Napriek tomu neváhal urobiť odtlačok ďalekohľadu do vosku a v liste Keplerovi ďalej sľubuje, že keď sa vráti do Prahy, vyrobí lepší ďalekohľad ako Galilei. O mesiac neskôr (24. mája) znovu píše Keplerovi, že má pripravený protigalileovský rukopis a o 2 dni neskôr mu znovu píše, že pripravený rukopis mu pošle k recenzii. To však neurobil a rukopis odovzdal v neďalekej Modene do tlače, kde ho 18. júna schvaľuje domáci inkvizítor. Následne na to vyšiel jeho Contra Nuncium Sidereum. Horký vo svojom spise tvrdo kritizuje, uráža a zosmiešňuje Galileove objavy. Jediným cieľom tejto práce bolo povedať, že „Jupiterove planéty neexistujú“, čo zdôrazňuje niekoľkokrát na každej strane. Reakcie na Horkého prácu boli všeobecne odmietavé. Pobúril tým aj Maginiho, ktorý ho vyhodil z domu. Horký ostáva v Taliansku a chce vo svojom boji pokračovať. Zlomil ho až Kepler, ktorý mu pohrozil, že verejnosti prezradí, že Horký je luterán, čo bolo v pápežskom Taliansku neprijateľné. A tak sa Horký v septembri 1610 vrátil do Čiech. Jeho útoky na Galilea skončili a ďalej sa v Čechách (neskôr v Nemecku) venuje medicíne a vydávaniu kalendárov. Kepler 9. augusta píše Galileimu, kde rázne odsudzuje Horkého čin a žiada ho, aby z toho nevyvodzoval žiadne dôsledky. Nie je úplne jasné, ako to vzal Galilei, ale pravdou je, že Galilei odvtedy prestal priamo komunikovať s Keplerom. V tomto liste totiž Contra Nuncium Sidereum Martina Kepler ďalej píše, že nikto iný nepotvrdil Galileove Horkého, kde tvrdo napáda Galileove objavy a žiada ho o ďalekohľad, aby mohol tieto objavy. Plným názvom Brevissima objavy verifikovať (ďalekohľady, čo boli vtedy v Peregrinatio Contra Nuncium Sidereum Nuper ad omnes philosophos et Prahe, boli na astronomické účely nepoužiteľné). A ak mathematicos Emissum A' Galileo Galilei nie ďalekohľad, tak ho prosí aspoň o mená nezávislých (Krátka cesta proti Hviezdnemu poslovi svedkov, ktorí by mohli potvrdiť jeho pozorovania. nedávno poslanom Galileom Galileim Galilei mu odpisuje (19. augusta), odmieta mu dať všetkým filozofom a matematikom).

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 29

Jupiter alebo požičať ďalekohľad. Taktiež odmieta vymenovať hocijakého svedka a ponúkol iba sám seba ako jediného svedka. To bol druhý a posledný list, ktorý Galilei zaslal priamo Keplerovi. Ďalej s ním komunikoval iba prostredníctvom tretej osoby. Tento list neobsahoval žiadnu správu o jeho pozorovaniach a ani zmienku o dôležitom objave, ako to urobil o dva týždne skôr v liste toskánskemu veľvyslancovi v Prahe Giulianovi de' Medici. V liste bol odkaz o objave Saturnových mesiacov zašifrovaný v anagrame (Galilei nerozoznal povahu Saturnovho prstenca a myslel si, že sú to jeho mesiace). Rovnakým spôsobom neskôr posiela anagram o objave fáz Venuše. Kepler oba anagramy nedokázal správne dešifrovať a zasiela listy Galileovi, aby mu poodhalil ich tajomstvo. Galilei síce odhalil správne riešenie anagramov, no nie priamo Keplerovi, ale prostredníctvom iných osôb (pozri kapitoly o Venuši a Saturne). Kepler nakoniec Galileov ďalekohľad získal, aj keď nie priamo od Galilea, ale od Vojvodu Arnošta z Kolína na Rýnom, ktorému Galilei ďalekohľad predtým daroval. Pozoroval ním Jupiter od 30. augusta do 9. septembra a potvrdil Galileove objavy, o čom napísal krátky pamflet z dlhým názvom Narratio De Observatis a se quatuor Iovis satellitibus erronibus, quos Galileus Galilaeus Mathematicus Florentinus iure inventionis Medicae sidera nuncupavit (Správa o pozorovaní štyroch Jupiterových satelitov túlavých, ktoré Galileo Galilei matematik Florentský právom objavil a Medicejskými hviezdami pomenoval). Po jeho Rozhovoroch s Hviezdnym poslom to bola druhá reakcia na Galileov Sidereus Nuncius. Kepler bol prvý, kto použil slovo „satelit“, najprv v liste Galileovi a neskôr v tomto pamflete. Kepler zároveň, pomocou tohto ďalekohľadu, Narratio De Observatis a se robí teoretický a experimentálny výskum teleskopickej quatuor Iovis satellitibus erronibus optiky. Píše o tom knihu, ktorej rukopis ukončil v (Správa o pozorovaní štyroch septembri 1610. Vydáva ju pod názvom Dioptrice Jupiterových satelitov túlavých). (Dioptrika) v roku 1611. V nej položil základy Keplerova druhá reakcia na Galileove objavy. bikonvexných a bikonkávnych šošoviek. Tiež popísal vylepšený ďalekohľad (dnes známy ako Keplerov alebo astronomický ďalekohľad), zložený z dvoch konvexných šošoviek, čo dávalo väčšie zväčšenie a zorné pole, ako kombinácia konvexných a konkávnych šošoviek v Galileovom ďalekohľade.

Úkazy v atmosfére: Aj keď Galilei zreteľne pozoroval mesiace Jupitera, nedokázal Planéta Jupiter bez detailov svojím ďalekohľadom rozpoznať žiadne zverejnená Galileom Galileim povrchové (resp. atmosférické) útvary na v publikácii Il Saggiatore planéte. Vo svojej publikácii Il Saggiatore (Skúšač drahých kovov) (Skúšač drahých kovov) v roku 1623 zobrazuje vydanej v októbri 1623 svoje teleskopické pozorovanie Jupitera ako kruh bez detailov. V priebehu roka 1660 taliansko-francúzsky astronóm Giovanni Domenico Cassini ako prvý pozoruje v atmosfére Jupitera slabé škvrny a farebné pásy. V rovnakom roku pozoruje aj sploštenie planéty. Anglicky vedec (s veľmi širokým záberom) Robert Hooke v roku 1664 (19. mája) pozoruje na južnej pologuli nápadnú škvrnu. Zo zmien jej polôh zisťuje, že planéta rotuje. Rovnakú škvrnu nezávisle objavuje o rok neskôr aj Cassini, pomocou nej určuje veľmi presne dobu rotácie planéty (v roku 1690 Cassini objavuje aj diferenciálnu rotáciu planéty). Škvrnu nepravidelne pozoruje až do svojej smrti v roku 1712. Odvtedy nebola pozorovaná, až

30 Hviezdny Tulák

Jupiter do roku 1831 (5. decembra), kedy ju podrobne zakreslil nemecký astronóm Samuel Heinrich Schwabe. Na existenciu tejto škvrny znovu upozornil až americký astronóm Carr Waller Pritchett v roku 1878, ktorý sa považuje za objaviteľa (znovuobjaviteľa) tejto škvrny. Túto škvrnu pozorujeme dodnes a označuje sa ako Veľká červená škvrna. Je pravdepodobné, že Hookova a Cassiniho škvrna je totožná s tou Schwabeovou, resp. súčasnou Veľkou červenou škvrnou.

Kresba Jupitera s Veľkou červenou škvrnou. Carr Waller Pritchett, 9.júla 1878.

Rýchlosť svetla určená pomocou Jupiterových mesiacov: Giovanni Cassini a taliansky vedec Giovanni Borelli v druhej polovici 17. storočia urobili podrobné tabuľky pohybov Jupiterových mesiacov, z ktorých sa dali predvídať ich zákryty a zatmenia. Počiatkom 70. rokov Cassini zistil nesúlad medzi predpovedanými a pozorovanými časmi, predovšetkým pri mesiaci Io. Tento mesiac je totiž najbližší k Jupiteru a je pozoruhodný tým, že pri každom svojom obehu okolo planéty vstupuje do jej tieňa a samozrejme aj z neho vystupuje, čo sa deje v presne stanovenej perióde. Rozdiely medzi predpovedanými zatmeniami a skutočne pozorovanými boli aj niekoľko minút. Tento rozdiel je v skutočnosti spôsobený konečnou rýchlosťou svetla. Ak je totiž vzdialenosť Zeme od Jupitera väčšia, svetlo potrebuje na prekonanie vzdialenosti dlhšiu dobu, ako keď je táto vzdialenosť menšia. A práve tento rozdiel časov je zodpovedný za omeškanie pozorovaného zatmenia. Cassiniho síce napadlo, že uvedené nepravidelnosti môžu byť spôsobené konečnou rýchlosťou svetla, ale túto myšlienku zavrhol a pripisoval to excentricite dráhy Io. V tom čase pôsobil v Dánsku astronóm Ole Christensen Römer (tiež Rømer al. Roemer). Cassini ho požiadal, aby sa pokúsil vyriešiť túto záhadu. Römer jednoznačne pripísal anomáliu konečnej rýchlosti svetla. Na základe týchto nezrovnalostí pri zatmení Io v roku 1676 Römer vypočítal rýchlosť svetla a následne to publikoval. Boli to prvé presné merania rýchlosti svetla a zároveň aj dôkaz, že rýchlosť svetla je konečná. No tento výsledok nebol pochopený (a neuznaný) ani v Paríži (kde pôsobil) ani v rodnom Dánsku. Naopak Isaac Newton v Anglicku jeho výsledok uznal. Za neuznanie jeho práce bol čiastočne zodpovedný aj Cassini. Po tom, čo Römer publikoval svoj objav, sa totiž Cassini na neho nahneval, že ho Ole Römer pomocou tejto kresby necitoval vo svojej práci. Stal sa jeho hlavným vysvetľuje vo svojej práci ako meral odporcom a po celý Römerov život presadzoval vo rýchlosť svetla z pozorovaných nepravidelností v obežnej perióde vedeckých kruhoch nekonečnú rýchlosť svetla. A tak Jupiterovho mesiaca Io (Demonstration sa Römer plného uznania nedožil. To nastalo až v roku tovchant le mouvement de la lumiere 1726, keď anglický astronóm James Bradley objavil trouvé par M. Römer de l' Academie aberáciu svetla a následne určil hodnotu jeho rýchlosti, Royale des Sciences, 7. december 1676) ktorá bola podobná hodnote Römerovej.

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 31

Saturn

Saturn

Mytológia

Saturnus (2. pád Saturna) alebo Saturn, vládca bohov, bol starý rímsky boh roľníctva. Jeho gréckym ekvivalentom bol Kronos, najmladší z Titanov. Vlády nad ľuďmi a bohmi sa zmocnil po zvrhnutí svojho otca Urana. Vládol, pokiaľ ho po desaťročnom boji neporazil jeho syn Zeus (lat. Jupiter) a zvrhol ho do Tartaru (bezodná priepasť večnej tmy). Podľa rímskych mýtov sa vraj Kronos pred pádom do Tartaru zachránil a žil naďalej v Itálii pod menom Saturnus, kde začal pomáhať ľuďom a naučil ich pestovať ovocné stromy a vínnu révu. Gréci si Krona nejako zvlášť nectili, nazývali ho „požieračom detí“ (prehltol všetky svoje deti okrem Dia) Saturnus a nestavali mu ani chrámy. Naopak u Rimanov sa Saturnus tešil od najstarších čias veľkej vážnosti a úcte, nezmenilo sa to ani potom, keď ho pod vplyvov gréckych mýtov stotožnili s nepríliš vľúdnym Kronom. Rimania si neskôr časy jeho vlády idealizovali a nazývali ich „zlatý vek“ - najšťastnejšia doba ľudstva. Na pamiatku tohto veku, Rimania každý rok (17. decembra) organizovali slávnosti neviazanosti, plodnosti a hojnosti – tzv. saturnálie. Boli to jedny z hlavných udalostí roka. Pôvodne jednodňové oslavy boli neskôr natiahnuté na sedem dní, pri ktorých v posledný deň dostali všetci otroci symbolicky slobodu, lebo počas zlatého veku panovala rovnosť medzi pánmi a otrokmi. Pôvodní obyvatelia Grécka Pelasgovia, tak ako pri ostatných nebeských telesách, priradili aj planéte Saturn dvojicu Titanov, ktorí jej vládnu. Vládne jej Titan Kronos a jeho vládnucou partnerkou je Titanka Reia. Egyptským ekvivalentom Saturna bol boh Geb (Seb, gréc. Keb). Egypťania verili, že v najstarších dobách vládol na Zemi a považovali jeho vládu za „zlatý vek“ (podobne ako Rimania vládu Saturna). Bol síce bohom Zeme (jeho meno znamená priamo zem), ale niekedy bol spájaný s obzvlášť jasnou „hviezdou“ na nebesiach - dnes známou ako Saturn. Planéta bola pre Egypťanov viac známa ako „Hviezda západu“, a podobne ako ostatné jasné planéty, bola spájaná s Horom, jedným z najvýznamnejších bohov. Hor reprezentoval planétu Saturn vo svojom bližšom určení Hor-ka-pet, čo v preklade znamená Hor, nebeský býk alebo jednoducho Hor, býk. Býk bol považovaný za symbol kráľovskej moci, sily, statočnosti a mužnosti. A práve tieto symboly boli prisudzované planéte Saturn. S planétou bol spájaný aj sumersko-akkadský boh vojny, plodnosti, a ochranca hraníc Ninurta (Pán pluhov). Bol tiež bohom búrlivého južného vetra, pluhov a patrón lovcov. Bol významným hrdinom, ktorý zohral významnú

Ninurta rolu v boji dobra a zla.

32 Hviezdny Tulák

Saturn

V Indii bola planéta Saturn stelesnením hinduistického boha Šani (Pomalý). Ide o božstvo tmavej pleti, ktoré jazdí na železnom kočiari ťahanom ôsmimi (alebo desiatimi) strakatými koňmi, alebo lieta na supovi alebo havranovi. Pôsobí celkom nevrelo, a preto je známy pod prezývkou Krúralóčana (Kruto pozerajúci). V čínskych, kórejských, japonských a vietnamských kultúrach volali planétu „Hviezda zeme“, kde zem (vo význame zeminy a nie planéty) reprezentovala jednu zo základných piatich prírodných elementov (čín. Tuxing, kór. Tosung, jap. Dosei). Číňania poznali aj boha Hsieh Tien chun, ktorý bol personifikáciou tejto planéty. V Thajsku bol Indický Šani s planétou spájaný boh Phra Sao. V staročeštine je planéta pomenovaná Hladolet.

Zo siedmich dní v týždni je planéte priradená sobota. Anglický Saturday pochádza z Saturn's Day (lat. Saturnus Dies) - Deň Saturna. Slovenský názov sobota pochádza z hebrejského šabat (sabat) - deň odpočinku. Aj keď planéta Saturn je po hebrejsky shabtay, židovské pomenovanie soboty šabat pochádza z latinského sabbatum (gréc. sabbaton al. sa'baton) - zastaviť sa, dať si prestávku, odpočívať.

Podľa angelológie zo siedmich archanjelov vládne planéte Cassiel. Zo siedmich farieb je jej priradená čierna, zo siedmich kovov olovo (starší anglický výraz pre olovo bol práve saturn). Zo zmyslov je planéte priradený čuch a v numerológii číslo 4.

Astronomický symbol planéty ♄ reprezentuje Saturnov kosák alebo kosu. Symbolom planéty je v niektorých kultúrach aj Dávidova hviezda - hexagram (šesťcípa hviezda, jeden zo symbolov judaizmu a židovského národa). Niektorými fundamentalistami bola planéta priraďovaná Satanovi. Biblický kód Hore: Spájanie planéty Saturn so Satanom vychádza aj z okultistického Satana 666 je pre nich reprezentovaný troma talizmanu Saturna. Na prednej strane šestkami symbolizujúcimi planétu Saturn: (vľavo) je pentagram, symbol satanizmu a na zadnej strane (vpravo) hexagram, symbol šesťcípa hviezda, v poradí šiesta planéta od Slnka planéty. a planéte priradený šiesty deň v týždni (sobota). Dole: Podobné sú aj symboly. Vľavo Astronomickému symbolu planéty je podobný aj je astronomický symbol planéty Saturn, vpravo je „Satanov kríž“. Satanov kríž. Samotným symbolom satanizmu je päťcípa hviezda – pentagram (tiež využívaný v bosoráctve, čiernej mágii a na vyvolávanie démonov). Preto je pentagram a hexagram zobrazený na okultistickom talizmane Saturna.

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 33

Saturn

Prvotné objavy

Vzhľadom na to, že Saturn je dosť nápadným objektom na hviezdnej oblohe, bol známy už od nepamäti. V Egypte okolo roku 1460 p.n.l je Saturn znázornený na Senenmutovej mape (pozri kapitolu o Jupiteri). Z Asýrie a Babylónie sú známe záznamy pozorovaní z obdobia okolo roku 800 p.n.l. Asýrčania okolo roku 700 p.n.l popisujú planétu, ako sa trblieta na nočnej oblohe a pomenovali ju Hviezda Ninib (Ninib je jedno z pomenovaní boha Ninurta). Z oblasti Mezopotámie pochádza prvé historické pozorovanie zákrytu Saturnu Mesiacom (okolo roku 650 p.n.l). O niekoľko storočí neskôr Na tejto rytine Mayov je podľa niektorých bádateľov (asi 400 p.n.l.) starovekí Gréci pomenovali planétu Kronos, zobrazená (okrem iného) podľa ich boha roľníctva. Neskôr Rimania, ktorí si prispôsobili konjunkcia Marsu, Jupitera a veľkú časť svojej kultúry od Grékov, premenovali planétu na Saturnu (tri krúžky nad sebou Saturnus, podľa ich boha roľníctva. Známe sú tiež podrobné vľavo dole) v roku 690 n.l. pozorovania planéty od civilizácie Mayov.

Objav prstenca: Galileo Galilei bol prvý, kto pozoroval Saturn ďalekohľadom (rok 1610). Pozoroval neobvyklý tvar planéty, no nedokázal rozlíšiť, že ide o prstenec. Jeho primitívny ďalekohľad so značne nedokonalými šošovkami zobrazoval jasný prstenec ako menšie kotúčiky po bokoch Saturnu. Predpokladal, že ide o trojplanétu, alebo prstenec považoval za dva veľké mesiace. Prvým informovaným o tomto objave bol minister toskánskeho veľkovojvodu Belisario Vinta. Galilei mu to oznámil v liste datovanom 30. júla 1610 a žiada ho, aby si tento objav nechal pre seba a nezverejňoval to, pokiaľ to nebude publikovať on sám. Galilei chcel tento objav publikovať v ďalšej knihe, ale dovtedy ho chcel utajiť. Aby si objav neprivlastnili iní, zakódoval ho v anagrame. Začiatkom augusta 1610 posiela list toskánskemu veľvyslancovi v Prahe Giulianovi de' Medici, kde List ministrovi toskánskeho veľkovojvodu Belisariovi Vinta, kde mu Galilei oznamuje, Keplerovi necháva zašifrovaný odkaz 1 že planéta Saturn je trojitá. Píše, že sa skladá v anagrame . z troch hviezd, ktoré sa takmer dotýkajú, 1Od určitej doby Galilei posielal odkazy Keplerovi nikdy nemenia svoju polohu a sú usporiadané pozdĺž ekliptiky. Stredná iba prostredníctvom iných osôb - podrobnejšie v kapitole hviezda je trikrát väčšia ako dve naboku . o planéte Jupiter. Zároveň kreslí jej podobu. 30. júl 1610.

Anagram znel: „SMAISMRMILMEPOETALEUMIBUNENUGTTAURIAS“. Toskánsky veľvyslanec dal anagram Keplerovi, ktorý sa ho pokúšal rozlúštiť. Trpezlivo na tom pracoval, až kým si nemyslel, že ho rozlúštil. Po usporiadaní písmen mu vyšlo riešenie (nesprávne), pri ktorom si poznamenal, že je to barbarský latinský verš. Jeho riešením bolo Salve umbistineum geminatum Martia proles (Buďte pozdravené, dvojičky, potomkovia Marsu). Kepler si myslel, že Galileo objavil dva mesiace Marsu. Skutočné

34 Hviezdny Tulák

Saturn riešenie odhalil Galileo až o 3 mesiace neskôr, no nie Keplerovi, ale rímskemu cisárovi Rudolfovi II. Správne usporiadanie písmen bolo Alissimum planetem tergeminum observavi (Najvzdialenejšiu planétu trojitú videl som). Na Galileiho mesiacoch Saturnu bolo niečo zvláštne. Veľkosťou a vzhľadom boli značne iné ako Jupiterove mesiace a navyše sa voči planéte nepohybovali. Po zverejnení objavu ďalší astronómovia pozorovali planétu skôr ako oválnu, ale Galilei to označil ako chybu spôsobenú horšími ďalekohľadmi. V decembri 1612 Galilei v ďalšom liste píše, že sa tieto mesiace stratili, čo bolo spôsobené meniacim sa sklonom prstenca voči Zemi. Predpovedá síce, že mesiace sa vrátia, čo sa aj stalo, ale vzhľad Saturnu zostal naďalej záhadou, ktorú si nevedel vysvetliť do konca svojho života. Záhada sa prehĺbila, keď Galilei v auguste 1616 píše svojim priaznivcom: „Obaja sprievodcovia už nie sú dve malé presne okrúhle gule ... ale teraz sú oveľa väčšie a nie okrúhle ... sú to dve polovičné elipsy s dvoma malými tmavými trojuholníkmi uprostred ich tvaru a spájajú sa so Saturnom, Galileiho kresba Saturnu z roku ktorý je ako vždy presne okrúhly“. Bez ďalších komentárov 1616 (hore) a z jeho knihy to v roku 1623 publikuje vo svojom Il Saggiatore (Skúšač Il Saggiatore (Skúšač drahých drahých kovov). kovov) z roku 1623 (dole) Zmiznutie prstenca v roku 1626, v dôsledku jeho meniaceho sa sklonu, ostalo prakticky bez povšimnutia. Ďalšie „zmiznutie“ v roku 1642 už prilákalo niektorých astronómov. Hlavnú úlohu pri tomto bádaní zohrali francúzsky astronóm Pierre Gassendi a poľský astronóm Johannes Hevelius, ktorí viedli novú generáciu astronómov ku spoločnému skúmaniu Saturnu. Astronómovia bežne publikovali rôzne tvary Saturnu, ale vo všeobecnosti sa podobali Galileiho kresbám. V období, keď bol disk Saturnu tenký, pozorovali ho ako trojplanétu a v ostatnom období s dvoma ramenami prepojenými k centrálnemu telesu (pozri obrázky na nasledujúcej strane). V roku 1655 holandsky astronóm Christiaan Huygens objavil Saturnov mesiac Titan a vo februári nasledujúceho roku vyriešil záhadu planéty. Chcel však vykonať viac pozorovaní a vypracovať súvislú teóriu, ktorá by objasnila pozorované tvary planéty. V tej dobe bol uprostred prác na kyvadlových hodinách, čomu chcel venovať najviac času. Aby neprišiel o prvenstvo objavu, vydal oficiálny oznam. V marci 1656 publikuje v Haagu krátky spis De Saturni Luna Observatio Nova (Nové pozorovanie Saturnovho mesiaca), kde formálne oznamuje objav mesiaca planéty. Zároveň poznamenal, že našiel riešenie Saturnovej záhady a vyzval ostatných astronómov, ktorí si myslia, že poznajú riešenie, aby s tým verejne vystúpili. Aby neprezradil svoje riešenie, zašifroval ho do anagramu: „aaaaaaacccccdeeeeeghiiiiiiillllmmnnnnnnnnnooooppqrrstttttuuuuu“ Ak by ktokoľvek iný prišiel s podobnou teóriou, potom by poskytol riešenie anagramu, ktoré znelo: Annulo cingitur, tenui, plano, nusquam cohaerente, ad eclipticam inclinato (Obklopený prstencom, tenkým, plochým, nikde neprerušeným, k ekliptike nakloneným). Traja astronómovia sa pokúsili verejne objasniť Saturnov vzhľad na základe Huygensovej výzvy. Francúzsky vedec Giles Persone de Roberval teoretizoval, že rovníkové oblasti na Saturne produkujú exhalácie v rôznych časoch. Keď sú tieto výpary vyprodukované v dostatočne veľkom množstve, sú viditeľné ako roztiahnutie planéty. Ďalší návrh priniesol sicílsky astronóm Giovanni Battista Odierna, ktorý pozoroval Saturn v rokoch 1646 až 1653. Vo svojej práci Protei Caelestis Vertigines seu Saturni systema (Palermo, 1657) navrhol, že Saturn má slivkový tvar s dvoma tmavými oblasťami blízko predĺžených koncov planéty, ktoré sa pozorovateľovi zdajú ako oddelené ramená. V dôsledku rotácie planéty pozorovateľ vidí, že tieto oblasti postupne miznú a objavujú sa (pozri obrázok „J“ na nasledujúcej strane).

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 35

Saturn

Rôzne podoby Saturnovho prstenca: A Francesco Fontana, 1636 B Francesco Fontana, 1645, Novae coelestium terrestriumq rerum observationes (Neapol, 1646) C Francesco Fontana, 1629, Novae coelestium terrestriumq rerum observationes (Neapol, 1646) D Eustachio Divini, 1646-1648, leták (1649) E Christiaan Huygens, marec 1655, prvá Huygensova kresba Saturnu F Matthias Hirzgarter, Detectio dioptrica (1643) G Christiaan Huygens, zozbierané tvary prstencov od 1610 do 1650, Systema Saturnium (Haag, 1659): I Galileo Galilei, 1610 II Christoph Scheiner, 1614 III Giovanni Battista Riccioli, 1641-43 IV-VII návrhy Johannesa Heveliusa založené na jeho teórii VIII, IX Giovanni Battista Riccioli, 1648-50 X Eustachio Divini, 1646-48 XI Francesco Fontana, 1636 XII Pierre Gassendi, 1646 XIII z pozorovaní Francesco Fontana a iných z rokov 1644-45 H Johannes Hevelius, 1642-1647, Selenographia (Gdansk, 1647) I Pierre Gassendi, Opera Omnia (Lyon, 1658): 19.6.1633(1), 13.4.1634(2), 20.11.1636(3), 13.12.1638(4), 10.8.1642(5), 30.5.1643(6), 12.7.1643(7), 29.12.1643(8), 22.6.1644(9), 24.8.1644(10), 12.10.1644(11), 9.11.1644(12), 12.1.1645(13), 11.2.1645(14), 26.12.1645(15), 18.3.1646(16), apríl 1649(17), 8.12.1650(18), 21.11.1651(19), 14.9.1652(20), 6.4.1653(21), 29.9.1653(22), 27.6.1655(23) J Giovanni Battista Odierna,1646-1653, Protei Caelestis Vertigines seu Saturni systema (Palermo, 1657)

36 Hviezdny Tulák

Saturn

Teória Johannesa Heveliusa v práci Dissertatio De Nativa Saturni Facie (Gdansk, 1656). K eliptickému Saturnu sú pripojené dve ramená v tvare polmesiacov. Pozorované tvary sú výsledkom ich rotácie. Tretí návrh poskytol vynikajúci poľský astronóm Johannes Hevelius vo svojej publikácii Dissertatio De Nativa Saturni Facie (Pojednávanie o skutočnom tvare Saturnu, Gdansk, 1656). Navrhol teóriu, že Saturn je teleso eliptického tvaru s dvoma polkruhmi (polmesiacmi), ktoré sú k nemu fyzicky pripevnené. Pozorované tvary prstenca vysvetľuje rotáciou okolo osi roviny polmesiacov. Zďaleka najzaujímavejšiu a najvernejšiu teóriu vyvinul anglický matematik Christopher Wren, neskôr známy ako architekt (dnes je uznávaný ako jeden z najväčších anglických architektov v histórii). Povzbudený Huygensovou výzvou a anagramom napísal v roku 1658 malý spis De Corpore Saturni (O tele Saturnu), ktorý však nestihol publikovať. Huygens medzitým odhalil svoju teóriu. Huygens sa o tejto práci dozvedel až v roku 1661, keď Wren uznal, že Huygensova teória je lepšia a svoj spis už nikdy nepublikoval. Wren navrhol model, v ktorom sa okolo Saturnu rozprestiera eliptická „koróna“, ktorá je taká tenká, že by mohla byť považovaná za plochu pripojenú k planéte. Táto koróna rotuje alebo libruje (pomaly kmitá) okolo svojej hlavnej osi (osi elipsy, nie osi kolmej na jej rovinu). Ak je koróna k nám natočená hranou, vtedy ju nevidíme. Tento model bol najbližšie k realite a aj zo súčasného hľadiska by dokázal vysvetliť všetky pozorované tvary prstenca (pozri obrázok na nasledujúcej strane). Problém spočíva iba v spôsobe jeho rotácie (prípadne librácie). Huygens medzitým naďalej pozoruje Saturn a zdokonaľuje svoju teóriu. Svoje Saturnove tajomstvo zveril iba niekoľkým osobám. Dôležitým dôverníkom bol uznávaný parížsky astronóm Ismaël Boulliau. Huygens mu riešenie zveril a ak by niekto objavil podstatu Saturnovho prstenca, Boulliau by bol nezávislou autoritou, ktorá by dosvedčila Huygensovo prvenstvo. Dva roky po zverejnení anagramu sa Huygens ďalej poistil, keď

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 37

Saturn

Model Christophera Wrena z roku 1658 v nikdy Huygensove riešenie anagramu a jeho predstava nepublikovanej práci Dissertatio De Nativa širokého pevného prstenca. Systema Saturnium Saturni Facie. Tenká koróna eliptického tvaru (Haag, 1659). rotuje alebo libruje okolo svoje hlavnej osi. napísal list svojmu priateľovi, ktorým bol Jean Chapelain, básnik a asistent tajomníka Montmorskej akadémie. Táto akadémia bola v skutočnosti neformálne francúzske zhromaždenie osôb zaujímajúcich sa o vedu, ktorú viedol bohatý vzdelanec a amatérsky vedec Henri Louis Habert de Montmor. Členovia akadémie sa stretávali v jeho dome. Huygens v liste zo dňa 28. marca 1658 oznámil Chapelainovi svoj objav a dal mu právomoc oznámiť ho akadémii, ktorej členov nechal pozdravovať s veľkou poctou. So stavom svojho výskumu Saturnu bol Huygens spokojný v roku 1659. V júli tohto roku bola v Haagu vytlačená a pripravená na distribúciu jeho kniha Systema Saturnium, kde odhalil svoju teóriu. V práci uviedol riešenie anagramu. Predpokladá, že okolo Saturnovho rovníka sa rozprestiera široký pevný prstenec, ktorý je v gravitačnej rovnováhe so Saturnom. Detailne popisuje, ako je rovina prstenca naklonená 20 stupňov k rovine dráhy Saturnu a počas obehu okolo Slnka prstenec udržuje rovnakú orientáciu. Zo súčasného hľadiska boli tým spoľahlivo vysvetlené pozorované zmeny sklonu prstenca.

Huygensove vysvetlenie pozorovaného tvaru Saturnu v dôsledku zachovania sklonu roviny prstenca počas obehu okolo Slnka. Systema Saturnium (Haag, 1659).

38 Hviezdny Tulák

Saturn

Kritika Huygensovej teórie: Reakcie na Huygensovo Systema Saturnium boli zväčša negatívne. Aj keď členovia Montmorskej akadémie závery práce podporili, ich názor bol v menšine. Spomínaný Huygensov priateľ a dôverník Ismaël Boulliau myšlienku prstenca podporoval, ale vnútorne cítil, že takýto pevný prstenec by mal byť viditeľný aj vtedy, keď je k nám natočený hranou. Ostatných astronómov, obzvlášť Johannesa Heveliusa, prstencová teória nepresvedčila. V apríli 1660 bol Huygens varovaný, že taliansky výrobca ďalekohľadov Eustachio Divini dal v Ríme vytlačiť prácu, ktorá útočí na jeho prstencovú teóriu. Huygens totiž kritizoval Diviniho nákres Saturnu z roku 1649 (pozri obrázok D na strane 36) vo svojom Systema Saturnium. Nie pre tvar planéty, ale pre jeho tieňované efekty: „Odvtedy, čo je považovaný za najznamenitejšieho výrobcu ďalekohľadov, je isté, že naznačil skutočný tvar Saturnu najlepšie zo všetkých, okrem tieňov, ktoré sa objavujú na obrázku, ktoré podľa môjho názoru pridal on sám.“ Ťažko môžeme považovať tieto slová za kritiku, ale môžeme predpokladať, že Diviniho sa to dotklo. Uvedomoval si, že je najlepším výrobcom ďalekohľadov, a preto si stál za svojím. Huygens mal však veľkú autoritu, ktorej Divini nemohol konkurovať. Túto situáciu využil francúzsky astronóm a jezuitský duchovný Honoré Fabri, ktorý sa rozhodol oponovať Huygensovej kozmologickej predstave. Spolu s Divinim vyprodukovali spis Brevis annotatio in Systema Saturnium Christiani Eugenii (Krátka anotácia na Systema Saturnium Christiaana Huygensa, Rím, 1660), ktorý sa objavil na trhu v auguste 1660. Tento spis bol publikovaný iba pod Diviniho menom, ale je celkom možné, že ho celý napísal Fabri. A ak nie celý, tak pravdepodobne veľkú väčšinu. Diviniho-Fabriho spis napadol Huygensovu kritiku Diviniho pozorovaní Saturnu. Argumentujúc prvotriednosťou Diviniho teleskopov kritizoval kvalitu Huygensovho ďalekohľadu a označil prstencovú teóriu za fantáziu a čistú fikciu. Spis ďalej podporil teóriu, ktorú navrhol Fabri. Podľa nej je Saturn sprevádzaný štyrmi veľkými mesiacmi, dvoma tmavými bližšie k planéte a dvoma svetlými, vzdialenejšími. Na každej strane Saturnu potom tmavšie satelity čiastočne zakrývajú jasnejší, čím vytvárajú pozorované vzhľady planéty.

Vľavo: Diviniho-Fabriho spis Brevis annotatio in Systema Saturnium Christiani Eugenii (Eustachio Divini, Rím, 1660) – úvodná strana V strede: Fabriho vysvetlenie vzhľadu Saturna pomocou štyroch satelitov podľa Diviniho-Fabriho spisu Brevis annotatio in Systema Saturnium Christiani Eugenii (CG reprezentuje Saturn, HN a SD – tmavé satelity, LK a RE – svetlé satelity) Vpravo: Nákres vysvetľujúci Fabriho teóriu štyroch satelitov

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 39

Saturn

Huygens reagoval na Diviniho a Fabriho útoky veľmi rýchlo. Už o mesiac (v septembri 1660) publikuje Brevis assertio Systematis Saturnii sui (Stručná obhajoba Systema Saturnium), kde tvrdí, že Diviniho a Fabriho argumenty nie sú založené na pravde. Poukazuje na nepresnosť ich pozorovaní, ktoré môžu byť vysvetlené iba použitím horších ďalekohľadov. V tom čase sa prestížna Accademia del Cimento (Akadémia experimentu) v Taliansku rozhodla vyriešiť spornú otázku experimentom, podľa ich motta provando e riprovando (testovať a znovu testovať). Na overenie Huygensovej a Fabriho teórie sa vyrobili modely Saturnovho systému podľa oboch hypotéz, ktoré boli pozorované z rôznych vzdialeností, či už voľným okom alebo ďalekohľadom s rôznym zväčšením. Experimentu sa zúčastnili nielen vedci, ale taktiež obyčajní ľudia, ktorí nemali žiadnu predstavu o tom, na čo sa pozerajú. Výsledky týchto pozorovaní boli jasné. Model prstencovej hypotézy mohol vytvárať takzvaný trojsférický vzhľad, ktorý prvýkrát videl Galilei. Naopak model Fabriho satelitnej hypotézy nemohol nijako vytvoriť vzhľad ramien. Členovia akadémie zistili, že pozorované vzhľady Saturnu sú uspokojivo vysvetliteľné prstencovou teóriou. Nepodarilo sa im však vyriešiť jeden fakt. Aj keby zobrali najtenší prstenec, aký z pevných prstencov prichádzal do úvahy, vždy keď bol prstenec natočený k pozorovateľovi hranou, bol by viditeľný ako tenká svetlá čiara. Správa z experimentu bola zaslaná aj Huygensovi aj Fabrimu. Súčasne Huygens publikoval vyvrátenie Diviniho a Fabriho dôkazov v spomínanom Brevis assertio Systematis Saturnii sui. Diviniho a Fabriho odveta prišla ich druhom spise (znovu publikovaná iba pod Diviniho menom), ktorý niesol názov Pro sua annotatione in Systema Saturnium Christiani Hugenii adversus eiusdem assertionem (V prospech anotácie na Systema Saturnium Christiaana Huygensa a proti nim danej obhajobe, Rím, 1661). Pokúšali sa v ňom podporiť svoje pôvodné tvrdenia, ale práca mala slabý efekt. Teraz na vysvetlenie Saturnových ramien potrebovali už totiž celkom 6 satelitov obiehajúcich okolo planéty.

Vľavo: Diviniho-Fabriho druhý spis Pro sua annotatione Accademia del Cimento vyrobila in Systema Saturnium Christiani Hugenii adversus takýto model Huygensovej prstencovej eiusdem assertionem, Rím, 1661 teórie na overenie jej pravdivosti Vpravo: Nákres vysvetľujúci Fabriho teóriu 6-ich satelitov

40 Hviezdny Tulák

Saturn

Vzhľadom na to, že podpora prstencovej teórie stúpala, Huygens už necítil veľkú nutnosť reagovať na druhú Diviniho-Fabriho prácu. Dokonca jeden z jeho najväčších skorších kritikov Hevelius akceptoval prstencovú teóriu po prečítaní Huygensovej obhajoby Brevis assertio Systematis Saturnii sui. Fabri prestal ďalej spochybňovať prstencovú teóriu a v roku 1665, po použití lepšieho ďalekohľadu, ju akceptoval. Najväčším porazeným ostal Divini, ktorý mimochodom úzko spolupracoval z inkvizíciou a dokonca sa predtým pokúšal vyvolať proti Huygensovi súdny proces. Diviniho renomé kvalitného optika padlo, keď pri pozorovaní Saturnu členovia akadémie vo Florencii použili veľký ďalekohľad, ktorý on vyrobil a zistili horšiu kvalitu šošoviek objektívu. Vymenili ich za objektív, ktorý vyrobil pred viac ako desaťročím taliansky fyzik a matematik Evangelista Torricelli. S touto kombináciou po prvý- krát spozorovali aj tieň Saturnovho prstenca, čo prispelo k silnej podpore Huygensovej teórie.

Povaha prstencov: V roku 1670 bola všeobecne prijatá predstava prstenca okolo Saturnu, ale záhadou zostala jeho povaha. Huygensovo riešenie pevného prstenca bolo totiž iba čisto geometrické. Spomínaný Huygensov priateľ a básnik Jean Chapelain prišiel už v roku 1660 s myšlienkou, že prstenec nie je pevný, ale je tvorený veľkým množstvom malých telies Cassiniho kresba Saturnu samostatne obiehajúcich okolo Saturnu. Teórii pevného z roku 1676 ukazujúca medzeru prstenca neprospel ani objav medzery v prstenci. Nejednotnosť v prstenci prstenca prvýkrát pozoroval vynikajúci taliansky optik a astronóm Giuseppe Campani. V roku 1664 zistil, že vonkajšia polovica prstenca je menej svetlá ako vnútorná. Svoje zistenie však nepublikoval. O desaťročie neskôr, v roku 1675, Giovanni Domenico Cassini objavuje, že Saturnov prstenec sa skladá z dvoch prstencov, vzájomne oddelených medzerou. Táto medzera bola neskôr na počesť objaviteľa pomenovaná ako Cassiniho delenie. Svoje objavy Cassini vykonal pomocou ďalekohľadu, ktorý vyrobil práve Giuseppe Campani. Z jedného pevného prstenca sa stali prstence a mnohí astronómovia, vrátane Cassiniho, boli presvedčení, že prstence sú zložené z veľkého počtu malých satelitov. No úplne jasné to nebolo takmer 200 rokov. V roku 1787 francúzsky matematik, fyzik a zakladateľ nebeskej mechaniky Pierre Simon de Laplace presvedčivo matematicky dokázal nestabilitu jediného pevného prstenca okolo Saturnu. Predpokladal však, že prstence sú tvorené sústavou do seba zapadajúcich obručí. Občas sa môžeme v literatúre dočítať, že anglický astronóm William Ball ešte pred Cassinim, v roku 1665, ako prvý objavil, že Saturnov prstenec je tvorený dvoma prstencami oddelenými tmavou medzerou. Pravdou je, že Ball sa venoval pozorovaniu Saturnu, ale objav medzery v prstenci mu pripísať nemôžeme. Dezinformáciu spôsobila poznámka, ktorú napísal škótsky vojak, slobodomurár, filozof a Ballov priateľ Robert Moray. Ball a Moray boli mimochodom jedni z dvanástich zakladajúcich členov Royal Society (Kráľovskej spoločnosti). V prehľade Ballových poznámok z pozorovaní Saturnu v roku 1655 Moray poznamenal, že sa tam objavilo „nie jedno teleso kruhového tvaru, ktoré obopína jeho disk, ale dva“. Práve táto „záhadná“ poznámka v polovici 19. storočia spôsobila počiatok tvrdení, že Ball ako prvý pozoroval to, čo sa dnes nazýva Cassiniho delenie. V skutočnosti Ballove nákresy Saturnovho prstenca nepodporujú tieto tvrdenia. Ešte v polovici 19. storočia mátal vedcov nevyriešený problém Saturnových prstencov. V rokoch 1848 až 1850 určuje francúzsky matematik a astronóm Édouard Albert Roche hraničné slapové namáhanie pre teleso, ktoré drží pohromade iba vplyvom vlastnej gravitácie. Podľa neho mohli Saturnove prstence vzniknúť pri blízkom priblížení tekutého (alebo menej stabilného) satelitu k planéte. Dôsledkom slapových síl potom dôjde k roztrhaniu telesa, ktorého úlomky veľmi rýchlo vyplnia rovníkovú oblasť planéty. Problém Saturnových prstencov však tým ešte nebol vyriešený. Preto v roku 1857 St. John’s College v Cambridgi vyhlásila pohyb prstencov Saturnu ako tému na prestížnu Adamsovu cenu. Vyhlásenie témy zaznamenalo značnú odozvu. Škótsky teoretický fyzik a matematik James Clerk Maxwell sa o tento problém začal ihneď zaujímať a intenzívne sa mu venoval dva roky. Matematicky

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 41

Saturn dokázal, že pevné prstence nemôžu byť stabilné. Podobne tekutý prstenec by sa dôsledkom vlnení rozbil na kvapky. Tvrdil, že prstence sa musia skladať z množstva malých častí, veľkých niekoľko centimetrov, ktoré nezávisle na sebe obiehajú okolo planéty. Maxwell za svoju prácu On the Stability of Saturn’s Rings (O stabilite Saturnových prstencov) získal v roku 1859 Adamsovu cenu. Bolo to excelentné dielo, veľmi podrobné a presvedčivé. George Biddell Airy, riaditeľ observatória v Greenwichi, sa vyjadril, že to bola jedna z najvýraznejších aplikácií matematiky vo fyzike, akú kedy videl. Považovalo sa to za konečné slovo v spornej otázke Saturnových prstencov. Správnosť Maxwellovej teórie bola overená spektrografickou štúdiou, ktorú v roku 1895 vykonali americký astronóm James Edward Keeler a jeho žiak William Wallace Campbell. Ukázali, že prstence skutočne rotujú okolo planéty, pričom vnútorné časti rýchlejšie ako vonkajšie. Pomer rýchlosti súhlasil s tretím Keplerovým zákonom, čo súhlasilo s Maxwellovou teóriou. Povahu prstenca priamo demonštrovala až sonda Voyager 1 pri prelete v roku 1980 a Voyager 2 v roku 1981. V súčasnosti vieme, že Huygensov prstencový systém má v priemere 270 tisíc kilometrov, ale hrubý je iba niekoľko sto metrov. Skladá sa z častí, zložených hlavne z ľadu, ktorých veľkosť je od niekoľko centimetrov po desiatky metrov. Dynamickou teóriou Saturnových prstencov sa v 80-tych rokoch 19. storočia zaoberala aj ruská matematička Sofia Vasiľevna Kovalevskaja, pracujúca v tom čase v Štokholme. Dospela k správnym výsledkom, ktoré zasluhujú uznanie, no nebola však prvá, ako sa tvrdilo v bývalom Sovietskom zväze, kde sa Maxwellova skoršia práca zámerne zamlčovala.

Veľká biela škvrna: Nemecký astronóm Johann Hieronymus Schröter a jeho asistent Karl Ludwig Harding si v roku 1796 všimli v atmosfére planéty bielu škvrnu. Ďalšie pozorovanie tejto škvrny zaznamenal americký astronóm Asaph Hall v roku 1876 (7. decembra). Pozoroval ju takmer mesiac do 5. januára 1877, potom zmizla. Škvrna sa znovu objavila v roku 1903, kedy ju prvýkrát pozoroval americký astronóm Edward Emerson Barnard (15. júna). Bola vtedy viditeľná viackrát mnohými inými pozorovateľmi a v decembri 1903 zmizla. Populárny britský komediant, herec a amatérsky astronóm William Thomson Hay znovu objavil škvrnu v roku 1933 (3. augusta). Viacerí ju pozorovali asi dva mesiace. Začínalo sa vážne uvažovať o periodicite tohto javu. Odkedy sa škvrna znovu objavila v roku 1960, keď ju objavil amatérsky astronóm z južnej Afriky J. H. Botham (31. marca), uznáva sa perióda výskytu 27 až 30 rokov. Pozorovaná bola asi pol roka. Objavila sa aj v roku 1990, kedy ju 25. septembra prvý spozoroval Stuart Wilber, amatérsky astronóm z Las Cruses v Novom Mexiku. Pozorovaná bola do novembra.

Objav mesiacov: Christiaan Huygens so svojím bratom Konštantínom začali vyrábať jednoduché ďalekohľady v roku 1654. Za krátku dobu značne pokročili v zručnosti a začali vyrábať astronomické ďalekohľady. Christiaan začal v Haagu pozorovať oblohu ich vlastným ďalekohľadom vo februári 1655. O mesiac neskôr (25. marca) objavuje prvý Saturnov mesiac Titan. Po pozorovaní mesiaca počas niekoľkých obežných dôb poslal v lete 1655 viacerým svojim priateľom anagram, aby si poistil prvenstvo svojho objavu: „Admovere oculis distantia sidera nostris vvvvvvv ccc rr hnbqx“. Prvých päť slov anagramu (v preklade Vzdialené hviezdy priniesli bližšie k očiam našim) je verš, ktorý napísal rímsky básnik Ovídius (Publius Ovidius Naso) a zároveň text rytiny na šošovke ďalekohľadu, s ktorým objav mesiaca vykonal (pozri obrázok na nasledujúcej strane). Huygens potom odišiel na dlhý výlet do Francúzska, kde o svojom objave informoval zopár vedcov. Späť do Haagu sa vrátil koncom roku 1655 a v marci 1656 formálne oznamuje svoj objav v krátkom spise De Saturni Luna Observatio Nova (Nové pozorovanie Saturnovho mesiaca). Odhaľuje tam aj riešenie svojho anagramu: „Saturno luna sua circumducitur diebus sexdecim horis quatuor“, čo v preklade znamená „mesiac obieha okolo Saturnu 16 dní a 4 hodiny“ (v súčasnosti vieme, že skutočná obežná doba mesiaca je tesne pod 16 dní).

42 Hviezdny Tulák

Saturn

Táto šošovka sa nachádzala v ďalekohľade, pomocou ktorého Christiaan Huygens objavil 25. marca 1655 Saturnov mesiac Titan. Šošovky boli nájdené v roku 1867 v historickej zbierke fyzikálnych prístrojov na univerzite v Ultrechte (Holandsko). Teraz sa nachádzajú v Ultrechtskom univerzitnom múzeu, kde sú považované za jeden z najdôležitejších predmetov zbierky. Christiaan Huygens navrhol a skonštruoval ďalekohľad spolu so svojím bratom Konštantínom, ktorý sa neskôr stal politikom. Pozdĺž okraja šošoviek je vyrytý nápis: „X: 3 FEBR. MDCLV“ a „Admovere oculis distantia sidera nostris“. Prvý text udáva dátum, kedy boli šošovky dokončené (3. februára 1655) spolu s ohniskovou vzdialenosťou (X: 10 Porýnskych stôp). Druhý text je verš, ktorý napísal rímsky básnik Ovídius (Vzdialené hviezdy priniesli bližšie k očiam našim). Zároveň je to časť anagramu, ktorým si prvenstvo objavu poistil.

Ďalšie štyri Saturnove mesiace objavil Giovanni Domenico Cassini. Prvý z nich, Japetus, objavil 25. októbra 1671 na západnej strane od Saturnu. Začiatkom roka 1672 sa ho Cassini pokúšal pozorovať na východnej strane, ale neúspešne. Pokračoval v pozorovaní aj v decembri 1672 a februári 1673, ale vždy ho dokázal pozorovať iba počas 14 dní na západnej strane, ale nikdy sa mu ho nepodarilo pozorovať v čase, keď sa mal nachádzať na východnej strane od planéty. To sa mu podarilo až v roku 1705 použitím výkonnejšieho ďalekohľadu, pričom na východnej strane bol mesiac o dve magnitúdy slabší, ako na západnej. Cassini sa správne domnieval, že Japetus má viazanú rotáciu, pričom má jednu pologuľu svetlú a druhu tmavú. Potom by bola svetlá strana viditeľná vtedy, ak je mesiac na západnej strane a tmavá strana, ak je na východnej strane od planéty. Dnes vieme, že tmavá pologuľa satelitu odráža iba 3 až 5 % svetla a svetlá strana až 50 %. Tmavá pologuľa bola neskôr pomenovaná ako Cassini Regio na počesť objaviteľa mesiaca. Ďalší Saturnov mesiac (Rea) objavil Cassini 23. decembra 1672. Oba objavy publikoval v roku 1673 v spise Découverte de deux nouvelles planetes Cassiniho spis, kde zverejňuje svoje autour de Saturne (Objav dvoch nových planét okolo objavy prvých dvoch satelitov Saturnu). Ďalšie dva Saturnove mesiace (Diona a Tetyda) Saturnu. Découverte de deux objavil Cassini 21. marca 1684 a publikoval to nouvelles planetes autour de Saturne v odbornom žurnále Journal des sçavans v roku 1686. (Paríž, 1673). Šiesty a siedmy Saturnov mesiac objavil britský astronóm William Herschel, objaviteľ planéty Urán. Enceladus objavil 28. augusta 1789 a Mimas 17. septembra toho istého roku. Ďalšie dva mesiace boli objavené v 19. storočí, množstvo ďalších v 20. a 21. storočí.

Pomenovanie mesiacov: Christiaan Huygens svoj objav (Saturnov mesiac) nepomenoval. Odvolával sa naň ako Luna Saturni (Mesiac Saturnov). Po objavení ďalších mesiacov ho volal jednoducho „môj mesiac“, ostatní ho väčšinou nazývali ako Huygensov mesiac. Giovanni Cassini ďalšie štyri mesiace, ktoré objavil, pomenoval Sidera Lodoicea (Ľudovítove hviezdy), k pocte francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., patróna Parížskeho observatória, ktorého bol Cassini riaditeľom. Vzorom mu bolo pomenovanie Sidera Medicea (Medicejské hviezdy), ktorými označil Galileo Galilei objav svojich štyroch satelitov Jupitera. William Herschel si neuplatnil právo pomenovať ďalšie dva mesiace, ktoré objavil. Pomenoval ich však jeho syn John Herschel, ktorý navrhol mená všetkých vtedy známych

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 43

Saturn siedmich Saturnových satelitov. John v roku 1847 publikuje Astronomical Observations made at the Cape of Good Hope (Výsledky astronomických pozorovaní uskutočnených pri Myse dobrej nádeje), kde okrem iného odporúča názvy mesiacov, ktoré sa používajú dodnes: Mimas, Enceladus, Tethys (slov. Tetyda), Dione (slov. Diona), Rhea (slov. Rea), Titan a Iapetus (slov. Japetus). Mená pochádzajú z gréckej mytológie, podľa Titanov, sestier a bratov Titana Króna (gréckeho ekvivalentu rímskeho Saturna), ktorý bol ich vodcom. Avšak do konca 19. storočia tieto názvy neboli veľmi populárne.

Hypotetické Saturnove mesiace: Dňa 28. apríla 1905 americký astronóm Edward Charles Pickering oznámil, že jeho brat William Henry Pickering, ktorý sedem rokov predtým objavil deviaty Saturnov mesiac Féba, objavil aj desiaty satelit Saturnu. William ho pozoroval na viacerých fotografických platniach, z čoho celkom presne vypočítal jeho dráhové elementy. Podrobne o tom informoval v článku v Annals of Harvard College Observatory, vol.53 (1905), kde mesiac aj pomenoval - Themis. Tento mesiac však žiadny iný astronóm nepotvrdil a od objavu ho už nikto viac nepozoroval. Themis je teraz považovaný za úplne stratený a doteraz nie je jasné, aký objekt bol na Pickeringovych fotografických platniach. Možno nejaké teleso dočasne pohybujúce sa v gravitačnom poli Saturnu. Podobný prípad nastal presne pred 44 rokmi, keď v apríli 1861 nemecký astronóm Hermann Goldschmidt oznámil, že objavil nový Saturnov satelit, ktorý pomenoval Chiron. Mal to byť v poradí objavu deviaty mesiac Saturnu. Tento objav však nikto ďalší nepotvrdil a Chiron už nikdy nikto nevidel. Dnes je považovaný za Astronomický bulletin, kde Edward Charles neexistujúci. Preto za deviaty Saturnov Pickering oznamuje, že jeho brat William objavil satelit je považovaný mesiac Féba, ktorý desiaty satelit Saturnu (Harvard College prvýkrát zachytil na fotografickej platni Observatory Bulletin No. 189, pp.1-1, 04/1905) William Pickering dňa 16. augusta 1898. Po „objavení“ desiateho mesiaca Themis bol Pickering v roku 1906 ocenený Lalandeho cenou Francúzskej akadémie vied za „objav deviateho a desiateho satelitu Saturnu“. V skutočnosti v poradí desiaty satelit bol objavený až v koncom roku 1966. V decembri tohto roku boli objavené dva Saturnove mesiace, Jánus a Epimetus, ktoré na 14 rokov postihol podobný osud, ako spomínané mesiace Themis a Chiron. Mesiac Jánus má v podstate veľmi podobnú obežnú dráhu ako mesiac Epimetus. Tento fakt astronómom spôsobil značný zmätok vo výpočtoch, keď predpokladali, že sa jedná o jedno teleso. Objav satelitu Jánus je pripisovaný tomu, kto ho prvýkrát vedome pozoroval. Bol ním francúzsky astronóm Audouin Charles Dollfus, ktorý ho prvýkrát zaregistroval na fotografických platniach z 15. decembra 1966 a o niekoľko dní neskôr navrhol aj meno Jánus. O 3 dni neskôr (18. decembra) americký astronóm Richard Walker vykonal podobné pozorovanie, ktoré je dnes považované za objav satelitu Epimetus. Astronómovia verili, že oba mesiace sú jeden objekt, neoficiálne známy ako Jánus, ktorého existenciu nemohli dostatočne dokázať. Až o 12 rokov neskôr, v októbri 1978, si americkí astronómovia Stephen M. Larson a John W. Fountain uvedomili, že pozorovania z roku 1966 najlepšie vysvetlíme vtedy, ak predpokladáme dva rozličné objekty s podobnou orbitou. Existenciu oboch mesiacov potvrdili astronómovia v roku 1980 pri prezeraní snímok zo sondy Voyager 1. Epimetus dostal meno v roku 1983 a súčasne bolo schválené meno Jánus (aj keď toto meno bolo neformálne používané od roku 1966).

44 Hviezdny Tulák

Urán

Urán

Mytológia

Planéta Urán je pomenovaná podľa gréckeho boha Urana, boha neba a samého „Neba“. Bol synom Gaie. Keď Gaia, matka Zem, stvorila Zem, vrátane prvých ľudí, zrodila „Nebo“ (Urana). Uranos (2. pád Urana) stvoril Slnko, hviezdy a Mesiac. Potom s matkou Gaiou splodili dvanástich Titanov, troch jednookých obrov Kyklopov a troch obrov Hekatoncheirov. Uranos bol prvý vládca nad svetom po prvopočiatnom Chaose, kým ho na naliehanie Gaie nezvrhol z trónu jeho syn, najmladší z Titanov, Kronos (rím. Saturnus). Jeho rímskym ekvivalentom bol Caelus (tiež Coelus), no nebol s ním úplne totožný. V niektorých jazykoch je pre meno planéty prevzatá Urán vlastnosť Urana ako vládcu nebies. V staročeštine sa napríklad používal výraz Nebešťanka a v čínskych, kórejských, japonských a vietnamských kultúrach je meno planéty prekladané ako „Hviezda kráľa nebies“ (čín. Tianwangxing, kór. Chunwangsung, jap. Tan´ousei). Vzhľadom na to, že planéta Urán bola objavená až v novodobej histórii, nemohla byť zosobnená alebo historický spájaná so žiadnym mytologickým božstvom. Niektoré v súčasnosti známe personifikácie a astrologické vplyvy boli urobené dodatočne a často násilne. A tak napríklad v angelológii vládne planéte archanjel Uriel a v numerológii je jej priradené číslo 7. Jeho astronomický symbol „ “ je kombináciou symbolov Slnka a Marsu, lebo ako grécky boh neba a samo Nebo vládol Slnku aj Marsu. Chemický prvok urán (lat. uranium) objavil v roku 1789 nemecký chemik Martin Heinrich Klaproth. Pomenoval ho uranit podľa planéty Urán objavenej 8 rokov predtým. Tento názov bol o rok zmenený na uranium (1790). Urán sa tak stal prvým1 prvkom pomenovaným podľa planéty, potom nasledovali ešte telúr2, neptúnium3 a plutónium4.

1starší názov pre ortuť merkurium pochádza priamo z mytológie a nebol pomenovaný podľa planéty Merkúr 2telúr pochádza z latin. tellus, čo znamená Zem a pomenoval ho tak v roku 1798 objaviteľ prvku urán Klaproth 3neptúnium pomenované po planéte Neptún 4plutónium pomenované podľa trpasličej planéty Pluto, ktorá bola v dobe objavu považovaná za planétu

Prvotné objavy

Planétu objavil 13.marca 1781 britský astronóm William Herschel pri pravidelnom mapovaní oblohy na záhrade svojho domu. Vo svojom ďalekohľade, pri 227-násobnom zväčšení, si všimol slabú hviezdu v súhvezdí Blížencov, ktorá mala nápadne väčší zdanlivý priemer. Po zvýšení zväčšenia 460 a 932-násobne zistil, že priemer objektu sa úmerne zväčšuje. To sa pri hviezdach nedeje a preto si myslel, že objavil kométu alebo hmlovinu. Pri

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 45

Urán pozorovaní 17. marca zistil, že objekt sa pohol. Svoj objav zverejnil o viac ako mesiac neskôr (26. apríla) a oznámil to, ako objav kométy. Planétu pozoroval ďalej v presvedčení, že ide o kométu. Časom, vzhľadom na to, že sa hviezde nevytvoril chvost, začal o svojom objave pochybovať. Pôvodom fínsko-švédsky astronóm Anders Johan Lexell (ktorý emigroval do Ruska, kde bol známy pod menom Andrej Ivanovič Leksel) v roku 1782 vypočítal dráhu objektu a určil jeho vzdialenosť na 18-násobok vzdialenosti Zeme od Slnka. Žiadna dovtedy známa kométa nebola pozorovaná ďalej ako štvornásobok tejto vzdialenosti, preto prezentuje objekt skôr ako planétu než kométu. Následne nemecký astronóm Johann Elert Bode upresňuje dráhu objektu a prezentuje ho ako novú, doposiaľ neobjavenú planétu za dráhou Saturnu. Čoskoro bol objekt všeobecne akceptovaný ako nová planéta a dva roky po objave Herschel verejne uznáva svoj omyl. Ako vidno, objav planéty Urán sprevádzali menšie komplikácie. Aby to nebolo také jednoduché, planéta niekoľkokrát zmenila svoje pomenovanie. Herschel 7. novembra 1782 pomenuje planétu Georgium Sidus (Jurajova hviezda), na počesť anglického kráľa Juraja III. Argumentoval tým, že vo vtedajšej pokrokovej ére bolo neprípustné pomenovať planéty podľa pravidiel, aké panovali v stredoveku - podľa božstiev. Chcel, aby sa do povedomia dostalo, že planéta bola objavená v ére panovania kráľa Juraja III. (v skutočnosti bol Herschel kráľovi zaviazaný za to, že ho angažoval ako osobného astronóma s ročným platom 200 libier). Toto pomenovanie však nebolo mimo Británie veľmi populárne a čoskoro sa objavili návrhy na nové mená. Švédsky astronóm Erik Prosperin, ktorý tiež vypočítal dráhu planéty, navrhol mená Astraea, Cybele alebo Neptune. Už spomínaný Anders Johan Lexell navrhol kompromis na pomenovanie planéty ako George III's Neptune (Neptún Juraja III.) alebo Great-Britain's Neptune (Neptún Veľkej Británie). Nemecký fyzik, matematik a astronóm Georg Christoph Lichtenberg presadzuje meno Austraa a známy holandsko - švajčiarsky matematik a

Jérôme Lalande navrhol pomenovať planétu fyzik Daniel Bernoulli navrhol mená Herschel k pocte jej objaviteľa. Zároveň navrhol aj Hypercronius alebo Transaturnis. Objavil astronomický symbol (vľavo) pre planétu. Má sa tiež názov Minerva a mnoho iných. Azda reprezentovať kruh (planétu) zvýraznený písmenom „H“ – prvým písmenom mena najviac prijatým a používaným návrhom objaviteľa. Nakoniec sa prijal iný symbol (vpravo) (hlavne medzi francúzskymi astronómami) reprezentujúci mytologické pomenovanie planéty. bolo meno Herschel, ktoré na počesť objaviteľa navrhol v roku 1784 francúzsky matematik a astronóm Jérôme de Lalande. Až konečne už spomínaný Johann Elert Bode navrhol názov, ktorý sa používa dodnes. Navrhol meno Urán (Uranus) a argumentoval tým, že ak Saturn bol otcom Jupitera, nová planéta by mala byť otcom Saturna (Krona). Tento názov sa začal najčastejšie používať v prvej polovici 19. storočia a pôvodný názov Georgium Sidus používali už iba niekoľkí Briti. V skutočnosti až v roku 1850 bolo meno Georgium Sidus oficiálne a definitívne premenované v HM Nautical Almanac Office na Urán (Uranus). Urán je jedinou planétou (okrem Zeme), ktorej meno je odvodené od postavy gréckej mytológie, ostatné nesú mená rímskych bohov.

46 Hviezdny Tulák

Urán

Pozorovanie Uránu pred objavom: Urán bol pozorovaný pri viacerých príležitostiach už pred oficiálnym objavom, no bol nesprávne považovaný za hviezdu. Najstaršie zaznamenané pozorovanie bolo vykonané už v roku 1690 (23. decembra), keď anglický astronóm John Flamsteed zaregistroval objekt v súhv. Býka a katalogizoval ho ako hviezdu 34 Tauri vo svojom katalógu. Flamsteed zaznamenal planétu aj v rokoch 1712 a 1715. Známy nemecký astronóm Johann Elert Bode, ktorý neskôr spresnil obežnú dráhu planéty, vypočítal a zistil, že vo Flamsteedovom katalógu je ďalších 5 hviezd, ktoré sú v skutočnosti Urán (jedno pozorovanie z roku 1712 a päť z roku 1715, keď sa Urán presunul do súhvezdia Leva). Sú známe tiež tri pozorovania z rokov 1748, 1750 a 1753, ktoré vykonal anglický astronóm James Bradley. Rovnako pred objavom pozoroval Urán nemecký astronóm Tobias Mayer (1756) a francúzsky astronóm Pierre Charles Le Monnier ho pozoroval minimálne 13-krát, a to 4-krát v roku 1750, 2-krát v r.1768, 6-krát v r.1769 a raz v r.1771. Le Monnier mohol byť objaviteľom Uránu, nebyť jeho neporiadnosti. Povráva sa historka, ako jedno zo svojich pozorovaní zaznamenal na papierový obal od parfému (al. púdru) na vlasy, ktorý potom niekam založil. Planéta sa takto ako hviezda dostala do ďalších katalógov z rokov 1729 až 1830. Zistilo sa, že celkovo bola zaznamenaná v katalógoch 19-krát ešte pred jej objavom.

Planéta Urán (označená kruhom) vo Flamsteedovom atlase zaznačená ako hviezda, ktorú vo svojom neautorizovanom katalógu (Historia Coelestis Britannica, 1712) označil ako 34 Tau (John Flamsteed, Atlas Coelestis, 1929). Takzvané Flamsteedové číslovanie hviezd pochádza z Flamsteedových pozorovaní oblohy. Edmond Halley naliehal na Flamsteeda, aby svoje pozorovania publikoval v katalógu, ale Flamsteed to odmietal. Halley v roku 1704 získava peniaze na publikovanie katalógu od dánskeho princa Juraja. Napriek princovej smrti (1708) a nesúhlasu Flamsteeda publikuje Halley v roku 1712 Flamsteedov katalóg Historia Coelestis Britannica. Katalóg bol vydaný v počte 400 kusov a obsahoval spomínané Flamsteedove číslovanie hviezd. Neautorizované vydanie Flamsteeda neuveriteľne rozčúlilo a následne sa pokúsil skúpiť všetky vydania katalógu. To sa mu sčasti podarilo, keď skúpil 300 výtlačkov, ktoré následne spálil pred budovou Kráľovskej spoločnosti. Autorizovaný katalóg bol vydaný v roku 1725 až po Flamsteedovej smrti (zomrel v roku 1719) pod názvom Stellarum Inerrantium Catalogus Britannicus. Posmrtne vyšiel aj jeho atlas Atlas Coelestis v roku 1729.

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 47

Urán

Uránove mesiace: V dobe objavu Uránu bolo známych už 5 Saturnových mesiacov a 4 mesiace Jupitera. Preto sám objaviteľ planéty Herschel predpokladal, že aj okolo tejto planéty s najväčšou pravdepodobnosťou budú obiehať nejaké satelity. Usilovne po nich pátral a podarilo sa mu to 6 rokov po objavení samotného Uránu. V roku 1787 (11. januára) objavuje dva maličké mesiace, neskôr nazvané Titánia a Oberón. Herschel bol presvedčený o existencii viacerých Uránových mesiacov a intenzívne ich hľadal ďalej. To sa mu aj podarilo – aspoň si to myslel. Oznamuje objavenie ďalších štyroch mesiacov, dva v roku 1790 (18. januára a 9. februára) a ďalšie dva v 1794 (28. februára a 26. marca). Herschel veril, že objavil celkovo 6 mesiacov Uránu a dokonca si myslel, že objavil aj Uránov prstenec. Mnoho desaťročí sa všeobecne verilo, že Urán má už objavených 6 mesiacov, aj keď štyri neskôr objavené neboli nikdy potvrdené inými astronómami. Herschelov ďalekohľad bol totiž v tej dobe jediný, ktorý by bol schopný vidieť tieto mesiace. Trvalo 50 rokov, kým v roku 1840 kvalitnejšie prístroje a lepšia pozícia Uránu naštartovali väčší záujem astronómov o túto planétu. Ale okrem prvých dvoch mesiacov sa nikomu nepodarilo pozorovať ďalšie. Až v roku 1851 anglický astronóm William Lassell potvrdzuje existenciu ďalších dvoch mesiacov. No podľa výpočtov tieto dva mesiace nepasovali ani na jeden z ďalších štyroch Herschelovych satelitov. Nakoniec bolo uzavreté, že Herschelove ďalšie 4 mesiace boli falošné, pravdepodobne zle identifikované stálice v okolí planéty. Objav ďalších dvoch satelitov, neskôr nazvaných Ariel a Umbriel, bol pripísaný Lassellovi. Podľa neskoršieho rozboru Herschelových pozorovaní je možné, že v skutočnosti pozoroval mesiac Ariel v roku 1794 a Umbriel v roku 1790 a 1801. Spomínaný Uránov prstenec samozrejme svojím ďalekohľadom vidieť nemohol. Prvé dva Uránove mesiace objavené Herschelom v roku 1787 nedostali žiadne mená a takto to bolo až do roku 1852, rok po objave ďalších dvoch satelitov. Úlohou pomenovať tieto mesiace sa zaviazal Herschelov syn a tiež vynikajúci astronóm John Herschel. No namiesto názvov z gréckej mytológie pomenoval mesiace podľa čarovných škriatkov a víl z anglickej literatúry. Oberón a Titánia, kráľ a kráľovná škriatkov a víl, sú postavy hry Sen noci svätojánskej z pera Williama Shakespearea. Ariel je vzdušná víla a Umbriel je škriatok z epickej básne Alexandra Popea The Rape of the Lock (Ukradnutá kader). Ariel je zároveň vzdušným duchom Shakespearovej hry Búrka. Nakoniec sa stalo zvykom, že mená všetkých ďalších mesiacov Uránu, ktoré boli objavené až v 20. storočí, pochádzajú z postáv Shakespearových diel alebo spomínanej Popeovej básne.

48 Hviezdny Tulák

Neptún

Neptún

Mytológia

V rímskej mytológii bol Neptún (2. pád Neptúna, lat. Neptunus) bohom mora, syn Saturna a Jupiterov brat. Pôvodne bol bohom vôd a asi v 5. storočí p.n.l., keď sa Rimania začali venovať moreplavbe, ho povýšili na boha mora. Okolo roku 400 p.n.l. mu bol priradený Poseidón, ako jeho grécky ekvivalent (no nie úplne identický). Starogrécky Poseidón bol jeden z najstarších bohov, ktorého meno sa objavuje už na tabuliach z minojského paláca v Knosse. Pridal sa k bratovi Diovi v boji so svojím otcom Krónom. Po zvrhnutí Króna si bratia Zeus, Poseidón a Hádes rozdelil vládu nad svetom: Zeus vládol zemi, Hádes podsvetiu a Poseidón dostal do moci morskú ríšu. Poseidón dostal od Kyklópov trojzubec, ktorý sa stal jeho nástrojom a zbraňou, slúžil mu na vyvolanie búrok a zemetrasení. Podobne ako planéta Urán, bol Neptún objavený až v modernej histórii. Preto planéta nemohla byť mytologicky spájaná ani personifikovaná do žiadnych božstiev, ale aj tak boli dodatočne Neptún vyrobené súvislosti. Preto v angelológii je vládcom planéty archanjel Asariel a v numerológii je jej priradené číslo 9. V niektorých jazykoch sa pre názov planéty použil súvis s tým, že Neptún bol vládcom mora. A tak v staročeštine sa planéte hovorilo Vodopán a v čínskych, kórejských, japonských a vietnamských kultúrach je meno planéty prekladané ako „Hviezda kráľa morí” (čín. Haiwangxing, kór. Haewangsung, jap. Kaiousei). Po planéte bol pomenovaný aj chemický prvok neptúnium (syntetizovaný Edwinom McMillanom a Philipom Abelsonom v roku 1940). V periodickej sústave prvkov nasleduje za uránom, a tak bol pomenovaný podľa planéty Neptún, ktorá v Slnečnej sústave nasleduje za planétou Urán (za neptúniom v periodickej tabuľke nasleduje plutónium, objavené v 1941 a pomenované po trpasličej planéte Pluto, ktorá bola v 20. storočí považovaná za normálnu planétu za Uránom). Astronomický symbol planéty „♆“ reprezentuje Neptúnov trojzubec.

Prvotné objavy

Vzhľadom na „nedávne” objavenie planéty by sa zdalo, že historické fakty by mali byť jasné. No ako z nasledujúceho textu vyplýva, nebolo to všetko také jednoznačné a celý objav bol poznačený podvodmi a utajovaním. Je to síce príbeh dlhší, no o to zaujímavejší.

Pozorovanie Neptúnu pred objavom: Galileiho kresby a poznámky ukazujú, že to bol práve on, kto prvýkrát pozoroval Neptún, a to prinajmenšom tri krát. Vo všetkých prípadoch však považoval planétu za hviezdu, preto jeho „objav” nemôže byť uznaný. Prvé jeho pozorovanie pochádza z 27. decembra 1612, keď ho zakreslil ako hviezdu v blízkosti Jupitera, kedy boli v konjunkcii. Vtedy svojím jednoduchým ďalekohľadom ani nemohol zistiť pohyb planéty na hviezdnom pozadí, lebo planéta bola takmer nehybná - práve začala meniť svoj pohyb na spätný (retrográdny). Ďalšie dve pozorovania sú známe o mesiac neskôr, keď 28. januára 1613 robí podobný nákres, kde si už všíma posun „hviezdy“ oproti stálici. Vytvára osobitný nákres hviezdy 'a' (stálica) a hviezdy 'b' (Neptún), kde si poznamenáva, že vzdialenosť medzi hviezdami 'a' a 'b' sa zväčšila v porovnaní s pozorovaním z predchádzajúcej noci. Z toho vyplýva, že planétu musel vidieť aj deň predtým. Galilei bol nielen prvým, kto pozoroval Neptún, ale bol taktiež prvý, kto zistil jeho pohyb. No tomuto

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 49

Neptún náznaku pohybu nevenoval ďalšiu pozornosť, čo je veľká škoda nielen pre neho, ale aj pre vedu. Bol by totiž objaviteľom novej planéty 234 rokov pred jej „oficiálnym” objavením. O viac ako 180 rokov neskôr bol ešte bližšie k objaveniu Neptúnu francúzsky astronóm Jérôme de Lalande. V roku 1795 publikoval svoj veľký katalóg 50 000 hviezd. Jeden z pozorovacích nákresov, kde zaznamenal „hviezdu” na jednom mieste, vykonal 8. mája toho istého roku. O dva dni neskôr, 10. mája 1795, zakreslil polohu „hviezdy” znovu a do poznámok zaznamenal, že meranie z 8. mája nesúhlasí s meraním z 10. mája. Bohužiaľ až príliš sebakriticky to prisudzoval chybe pozorovania a do katalógu uviedol iba druhé meranie.

Galileiho nákresy Jupitera a jeho mesiacov z 27.

a 28. januára 1613. Pri nákrese z druhého dňa je Poznámky Galilea Galileiho z 27. decembra 1612. vľavo označená hviezda „a“ (v skutočnosti stálica Sú to historické nákresy Jupitera a polohy jeho SAO 119234). V pravo je zakreslené, že pri hviezde mesiacov. Najzaujímavejšou je však hviezda „a“ sa nachádza hviezda „b“ (v skutočnosti (zakreslená vľavo) označená ako „fixa“ (stálica), Neptún). V texte vedľa poznamenáva, že v skutočnosti planéta Neptún. Je to prvé známe vzdialenosť hviezdy „a“ a „b“ sa zmenila oproti zaznamenané pozorovanie tejto planéty (aj keď predchádzajúcej noci. Z čoho je jasné, že hviezdu Galilei ju považoval za hviezdu a vôbec netušil, že „b“ si všimol aj 27. januára. Ale ako vidno na je to v skutočnosti planéta). nákrese hore, v ten deň jej polohu nezaznamenal.

Objav planéty: Existencia planéty Neptún vyplývala z výpočtov ešte pred jej objavom. Francúzsky astronóm Alexis Bouvard publikuje v roku 1821 podrobné astronomické tabuľky, kde je zoznam obežných dráh Jupitera, Saturnu a Uránu a výpočtom predpovedané ich polohy na hviezdnej oblohe. Neskoršie pozorovania však v prípade Uránu ukazujú značnú odchýlku od tabuľkových hodnôt a to iba v ekliptikálnej dĺžke. Vyslovujú sa viaceré hypotézy. Jedni to pripisujú chybe pozorovaní alebo výpočtov, iní uvažujú o neplatnosti Newtonových gravitačných zákonov vo všeobecnosti. Predpokladajú, že gravitačná sila Slnka sa môže chovať inak pre planétu, ktorá je tak značne vzdialená od centrálneho telesa. Bouvard však vyslovil hypotézu, že Urán je „ťahaný” alebo inak rušený dovtedy neznámou ôsmou planétou. Thomas J. Hussey z univerzity v Hayes, ktorý sa amatérsky zaoberal astronómiou, zašiel ešte ďalej a 17. novembra 1834 vystúpil s myšlienkou, že za Uránom musí obiehať ďalšia ôsma planéta, ale nenesie celú zodpovednosť za odklon jeho dráhy a celú situáciu vyrieši až nová deviata planéta. John Couch Adams, britský matematik a astronóm zaoberajúci sa hlavne nebeskou mechanikou, sa dozvedel o nezrovnalostiach dráhy Uránu ešte keď bol študentom na univerzite v Cambridgi. Bol presvedčený o „poruchovej” hypotéze a veril, napriek mnohým predošlým pokusom, že k vypočítaniu dráhy novej planéty nepotrebuje nič viac než Newtonov gravitačný zákon a napozorované údaje o polohe Uránu. V roku 1841 sa rozhodol vyriešiť tento problém.

50 Hviezdny Tulák

Neptún

Po záverečných skúškach v roku 1843 bol Adams prijatý ako asistent materskej univerzity a letné prázdniny v Cornwalle strávil počítaním prvých šiestich iterácii1. 1Kvôli predstave o komplikovanosti týchto výpočtov naznačím, ako sa také výpočty rátali. Aby som sa vyhol používaniu náročných matematických pojmov ako regresná analýza alebo reziduá, vysvetlenie je značne zjednodušené a stručné. Ide o tzv. inverzný problém, keď sa parametre dráhy snažíme vypočítať z predstavy matematického modelu a z pozorovaných údajov. Pre súčasnú matematiku v ére počítačov je tento problém jednoduchý, no v tom čase to bolo množstvo prácnych a namáhavých ručných výpočtov. Najprv sa odhadnú parametre, ktoré chceme vypočítať (hmotnosť a dráhové elementy hľadanej planéty), potom sa zrátajú dráhové elementy Uránu s tým, že planéta je rušená hľadaným telesom, ktoré je na predpokladanej pozícii. Následne sa vypočíta poloha Uránu a vypočíta sa rozdiel od jeho pozorovanej polohy. Z toho sa upravia počiatočné odhadnuté parametre hľadanej planéty (hmotnosť a dráhové elementy) a celý proces sa opakuje odznova (iterácia). Adams začal svoj výpočet tak, že zobral vzdialenosť hľadanej planéty, ktorá vyplývala z empirického Bodeho zákona. Celý proces, opísaný vyššie, vykonal počas leta šesťkrát. Po získaní ďalších a presnejších pozícií Uránu, vo februári 1845, pokračoval vo výpočtoch a v septembri toho roku definitívne ukončil svoj výpočet. Svoje výpočty nepublikuje a informuje o nich iba Challisa, riaditeľa observatória v Cambridgi. James Challis poslal Adamsa s odporúčacím listom za Airym, riaditeľom observatória v Greenwichi. George Biddell Airy dostáva výpočty v októbri 1845 a po dvoch týždňoch od doručenia výpočtov sa obracia listom na Adamsa so žiadosťou o vysvetlenie určitej otázky. Adamsovi sa zdala daná otázka nepodstatná a neodpovedal. A tak Airy, ako aj Challis, niekoľko mesiacov nepodnikli žiadne ďalšie kroky. Adams, ako skromný a nesmelý muž, to nechal tak a tiež nepodnikol žiadne ďalšie kroky k propagácii svojich výpočtov. O jeho výpočtoch teda vedeli iba Airy a Challis. Medzitým francúzsky astronóm a matematik Urbain Jean Joseph Le Verrier, nevediac o Adamsovej práci, predkladá 10. novembra 1845 Akadémii vied (Académie des sciences) v Paríži prvú správu o Uráne, kde poukazuje na teóriu existencie novej planéty, ktorá narúša jeho pohyb. Naďalej nevie o Adamsovej práci, robí nezávisle podobné výpočty a 1. júna 1846 predkladá druhú správu, kde udáva pozíciu hľadanej planéty, ale bez detailných údajov ako je hmotnosť planéty a jej dráha. Má však problém presvedčiť francúzskych astronómov, aby začali hľadať novú planétu. Naopak v Británii ďalšie okolnosti nabrali rýchly spád. Airy sa 23. júna dozvedá o publikovaných výsledkoch Le Verriera a uvedomuje si podobu s Adamsovými výsledkami, ktoré dovtedy považoval za viac-menej kuriozitu. Výsledná poloha v oboch výpočtoch sa menila o menej ako stupeň. O 3 dni neskôr píše Le Verrierovi a dáva mu rovnakú otázku, Jedny z Adamsovych predpovedí pozícií z júla 1846, na zák- akú dal Adamsovi (na ktorú Adams lade ktorých sa James Challis pokúšal hľadať novú planétu neodpovedal) a stále sa nezmieňuje o Adamsových výpočtoch. Le Verrier mu odpovedá, čo ho definitívne presvedčilo, že za nezhody v dráhe Uránu je zodpovedná „nová planéta”. Airy sa 29. júna stretáva s Challisom a Johnom Herschelom a oznamuje im, že je veľká pravdepodobnosť, že nová planéta bude objavená v krátkom čase. Nalieha na Challisa, aby sa začali systematické práce, ktoré by mohli zabezpečiť triumf pre Britániu. Hesrchel uznáva tento fakt, no Challis je neochotný. Airy znovu stretáva Challisa 9.júla a nalieha na neho, aby začali s hľadaním. Challis je naďalej zdráhavý, ako neskôr napísal: „Bola to neobvyklá vec pustiť sa do pozorovania spoliehajúc iba na teoretické dedukcie; a zatiaľ čo vynaložená práca bola istá, úspech sa zdal veľmi neistý”. Napriek svojim výhradám

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 51

Neptún

Challis začal hľadať 29. júla 1846 v oblasti, kde Adams predpokladal polohu novej planéty. Prvé nočné pozorovania vykonal 29. a 30. júla, 4. a 12. augusta. No horšie to bolo so spracovaním. Čiastočne pre nedostatok usilovnosti a čiastočne kvôli tomu, že nemal dostatočne kvalitné mapy, skontroloval pri spracovaní iba prvých 39 hviezd zaznamenaných 12. augusta, ktoré porovnal s pozorovaniami z 30. júla. Ak by pokračoval ďalej, bol by objavil „novú hviezdu” na záznamoch z 12. augusta, ktorú v danej oblasti nemal na záznamoch z 30. júla. Planéta bola tiež zaznamenaná 4. augusta, ale tieto záznamy nespracoval. Adams pokračuje vo výpočtoch a poskytuje Challisovi ďalšie tri riešenia, ktoré sa nakoniec ukázali horšie, ako tie z jesene 1845. To naviedlo Challisa, ktorý pokračuje v pozorovaní počas augusta a septembra, na zlú časť oblohy. Rozdiel bol až 12 stupňov, pričom pôvodné výpočty boli oveľa bližšie. Zatiaľ vo Francúzsku Le Verrier, ktorý naďalej nevie o Adamsových výpočtoch a utajovanej britskej snahe hľadať novú planétu, spresňuje svoje výpočty. 31. augusta 1846 publikuje tretiu správu o „novej planéte”, kde uvádza aj hmotnosť a dráhu telesa. Naďalej má však problémy zaujať francúzskych astronómov. A tak posiela svoje výsledky do Berlínskeho observatória, kde bol riaditeľom Johann Gottfried Galle a Hviezdna mapa Carla Bremikera z archívu nalieha na neho, aby začal hľadať planétu Archenholdovho observatória (Berlín), ktorú Johann tamojším ďalekohľadom. Galle dostal Le Galle a Heinrich d'Arrest použili pri hľadaní Neptúnu. Verrierov list 23. septembra a jeho študent Dodatočne sú tam zakreslené pozície Neptúnu. V Heinrich Louis d'Arrest navrhuje, aby krúžku (vľavo) je pozícia pozorovaného Neptúnu porovnali nedávno urobené nákresy (Neptun beobachtet - Neptún pozorovaný) a v oblohy v oblasti Le Verrierových štvorčeku (vpravo) je pozícia Le Verrierovej predpovedí so súčasnou oblohou. Galle predpovede (Neptun berechnet - Neptún vypočítaný). tým nebol veľmi nadšený, viac-menej iba zo slušnosti sa spolu s d’Arrestom pustili do práce, a to už večer toho istého dňa, keď dostali list. Na rozdiel od Challisa mali k dispozícii kvalitnú Bremikerovu mapu. Menej ako hodinu po začatí pozorovania si všimli hviezdu, ktorá nebola zaznačená v Bremikerovej mape. Nachádzala sa menej než 1 stupeň od predpovedanej polohy a bolo im jasné, že ide o planétu. Počas ďalších dvoch nocí overili jej pohyb na hviezdnom pozadí a objav bol na svete. Galle s údivom píše Le Verrierovi: „Pane, planéta, ktorej miesto máte, skutočne existuje“. A tak súbežná a tajná snaha britských astronómov vyšla naprázdno. V Británii Challis neskôr zisťuje, že planétu dvakrát pozoroval v auguste a v liste Airymu z 12. októbra 1846 priznáva hanbu nad svojou nedbanlivosťou a ľahostajnosťou. Dal totiž prednosť spracovaniu veľkého množstva komét, ktoré sa mu nahromadilo, pred spracovaním pozorovaní pri hľadaní novej planéty. Objav planéty ešte príbeh neukončil, ale naopak naštartoval vlastenecké súperenie medzi Francúzmi a Britmi o väčšiu zásluhu na objave. Hneď po objave Challis a Herschel poukázali na to, že Adams mal už pred Le Verrierom vypočítanú polohu planéty. Následne Airy o tomto fakte publikuje obšírnu správu ako prílohu Nautical Almanac, kde sú zámerne zamlčané fakty, ktoré by mohli poškodiť Adamsovej sláve. Francúzi odmietali tvrdenia o neznámom Angličanovi (Adamsovi) a brali to ako snahu zabrániť uznaniu úspechu Le Verriera. Mnohí britskí astronómovia sa snažili presadiť stanovisko, aby obom astronómom boli pripísané rovnaké zásluhy pri objave. Royal Society však ešte v roku 1846 oceňuje Le Verriera za jeho úspech, bez zmienky o Adamsovi. Adams získava veľkú akademickú reputáciu medzi kolegami v Cambridgi, ale sám verejne uznáva Le Verrierove prvenstvo a zásluhy. Challis a Airy začali byť obviňovaní z nečinnosti, no sám Adams o nich nikdy verejne nepovedal zlé slovo. Nakoniec sa prijal medzinárodný konsenzus, že obaja Le Verrier a Adams majú zaslúžený podiel na objave planéty. Tu by už mohol byť koniec príbehu. Na objave mali zásluhy obaja astronómovia, až kým neprišiel rok 1998. V tomto roku totiž zomrel americký astronóm Olin Jeuck Eggen, ktorý pracoval na observatóriu v Čile. A práve tam, v jeho kancelárii, sa po jeho smrti našli Airyho „Neptúnove spisy“, spolu s ďalšími šesťdesiatimi vzácnymi knihami a historickými

52 Hviezdny Tulák

Neptún dokumentami patriacimi observatóriu Greenwich (Royal Greenwich Observatory). Neskôr sa zistilo, že Eggen vlastnil 105 kg kradnutého archívneho materiálu. Bol to jednoducho kleptoman, ktorý mal aj množstvo dôležitých dokumentov z Newtonových čias (17. storočie) a „Neptúnove spisy” boli len malou časťou toho, čo nakradol. Zistilo sa, že to odcudzil v šesťdesiatych rokoch, keď mal k dokumentom prístup. Ale vráťme sa k „Neptúnovým spisom”. V dvadsiatom storočí sa historici rozhodli preskúmať dokumenty o objave Neptúnu. Británia tieto Airyho spisy sprvu tajila, potom boli nedostupné a nakoniec záhadne zmizli. Po ich znovuobjavení v 1998 vznikol škandál a historici obvinili Britániu z krádeže objavu Neptúnu. Z dokumentov, ktoré Airy zámerne zamlčal, vyšlo najavo, že Adams urobil síce nejaké výpočty, no v skutočnosti nemal predstavu, kde sa nová planéta nachádza. Svojimi výsledkami si bol značne neistý. Challisa posielal pozorovať 20 stupňov hore-dole po ekliptike. Adams bol najviac uctievaným matematikom tých čias, ale bol to nesmelý a rozvážny človek (pravdepodobne trpel Aspergerovým syndrómom - mierna forma autizmu). Jeho kolegovia mu dávali veľkú, väčšinou nezaslúženú podporu. Zatiaľ čo Le Verrier nebol obľúbený medzi kolegami a jeho podpora zlyhala. Preto sa Britom podarilo prehnať Adamsov prínos pri objave a fakty, ktoré by nasvedčovali opaku, utajovali. Po prehodnotení uvedených informácií sa došlo k záveru, že Adams sa nezaslúžil o objav rovnakým dielom a hlavnú úlohu pri objave zohral Le Verrier. Vráťme sa ešte na chvíľu späť do obdobia po objave planéty - ku koncu roku 1846. Británia a Francúzsko sa sporili nielen o zásluhy pri objave, ale aj o právo pomenovať planétu. Krátko po objavení bol Neptún označovaný jednoducho ako „planéta za Uránom”, alebo ako „Le Verrierova planéta”. Prvý návrh vzišiel od jeho objaviteľa Galleho, ktorý navrhol meno Janus. Bol to rímsky boh vrát, dverí, vchodov, začiatkov a koncov, ktorý bol zobrazovaný s dvoma opačnými tvárami (aj keď bol v skutočnosti bohom štyroch tvárí). Naopak v Británii Challis navrhol meno Oceanus (slov. Okeanos), čo je latinské pomenovanie starogréckeho boha, ktorý bol sám prírodným živlom ako nekonečná rieka obmývajúca celú Zem. V októbri François Arago navrhol vlastenecké meno Leverrier a francúzske almanachy rýchlo znovuzaviedli meno Herschel pre Urán (po jeho objaviteľovi) a Leverrier pre novú planétu. Avšak tento návrh sa stretol so silným odporom mimo Francúzska. Uplatnením práva pomenovať svoj objav navrhol Le Verrier meno Neptún a nepravdivo uviedol, že bolo formálne schválené francúzskym úradom pre miery (Bureau des Longitudes). Dňa 29. decembra 1846 toto meno podporil ruský astronóm (nemeckého pôvodu) Friedrich Struve, jeden z najväčších astronómov 19. storočia a Neptún sa čoskoro stal medzinárodne uznávaným menom. Napriek všetkým sporom, objav planéty Neptún bol veľmi dôležitý pre vtedajšiu dobu. Bol totiž výsledkom teoretickej predpovede jeho existencie. Bol to veľký intelektuálny výkon, ktorý potvrdil, že Newtonove zákony, o ktorých sa začalo pochybovať, sú platné aj na hranici slnečnej sústavy. Bol to senzačný moment 19. storočia. Výstižne to opisuje fráza, ktorú v tej dobe povedal známy francúzsky matematik, fyzik, astronóm a politik François Arago: Le Verrier objavil planétu „s hrotom svojho pera”.

Neptúnove mesiace: Objav prvého Neptúnovho mesiaca nedal na seba dlho čakať. Hneď ako sa John Herschel dozvedel o objave Neptúnu, napísal anglickému astronómovi Williamovi Lassellovi, aby pátral po jeho možných mesiacoch. Lassel sa hneď pustil do práce a po 8 dňoch pátrania (10. októbra 1846) objavuje jeho mesiac Triton. Bolo to iba 17 dní po samotnom objave Neptúnu. Inak Lassell si nárokoval aj právo objavu Neptúnovho prstenca, no v skutočnosti ho vidieť nemohol (objavený bol až 1989 pomocou kozmickej sondy Voyager 2). Lassell si neuplatnil právo pomenovať svoj objav (podobne nepomenoval ani Uránove mesiace Ariel a Umbriel, ktoré objavil v roku 1851, aj keď pomenoval Saturnov mesiac Hyperion, ktorý objavil v roku 1848). Meno Triton navrhol francúzsky astronóm Nicolas Camille Flammarion v roku 1880 vo svojej knihe Astronomie Populaire, no formálne bol prijatý až o niekoľko desaťročí neskôr. Pomenoval ho po gréckom Tritonovi, synovi Poseidóna (gréckeho ekvivalentu rímskeho Neptúna). Minimálne do tridsiatych rokov 20. storočia nebol tento názov bežne používaný a prakticky až do objavu druhého mesiaca Nereida (1949) bol Triton nazývaný jednoducho ako „satelit Neptúnu“. Ďalšie Neptúnove mesiace boli objavené až v roku 1989 pomocou sondy Voyager 2.

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 53

Register Register

Abelson, Philip, 49 Capra, Baldessar, 27 Fontana, Francesco, 6, 16, 19, Horrebow, Christian, 16 Adams, John, 50, 51, 52, 53 Cassiel, 33 36 Horrocks, Jeremiah, 14 Afrodita, 10 Cassini, Giovanni, 16, 19, 30, Fosforos, 10 Horus, 17, 22 Afrodíté, 10 31, 41, 43 Fountain, John, 44 Houzeau, Jean, 16 Agoneus, 4 Celestial Objects for Freyja, 12 Hrôza, 18 Airy, George, 42, 51, 52, 53 Common Telescopes, 7 Frigg, 12 Hsieh Tien chun, 33 Al Qahirah, 18 Coelus, 45 Frija, 12 Huoxing, 18 al-Uza, 11 Coeus, 4 Gaia, 45 Hussey, Thomas, 50 Anael, 12 Contra Nuncium Sidereum, Galilei, Galileo, 6, 14, 19, 24, Huygens, Christiaan, 8, 14, Angaraka, 18 29 27, 28, 29, 30, 34, 36, 40, 19, 20, 35, 36, 37, 38, 39, Antoniadi, Eugène, 7, 8 Cook, James, 15 43, 49 40, 41, 42, 43 Apollo, 4 Crabtree, William, 14 Galileove mesiace, 28 Huygens, Konštantín, 42 Apolón, 4 Ctitel, 12 Galle, Johann, 52, 53 Hviezda Apuwenonu, 12 Cysat, Johann, 8 Gallet, Jean, 8 Areova, 17 Arago, François, 53 Čandra, 5 Ganemedes, 28 Červená, 11 Areos Aster, 17 d'Arrest, Heinrich, 52 Gassendi, Pierre, 7, 35, 36 Dávidova, 33 Ares, 17 Dawes, William, 20 Geb, 32 Drevená, 23 Arnošt, vojvoda, 30 de Ball, Leo. Pozri Ball, Leo Gendenwitha, 12 Juhu, 22 Arundhatí, 11 De Corpore Saturni, 37 Georgium Sidus, 46 Jurajova, 46 Asariel, 49 de Lalande, Jérôme. Pozri Goldschmidt, Hermann, 44 kráľa morí, 49 as-Súfí, Abd ar-Rahmán, 27 Lalande, Jérôme Green, Charles, 15 kráľa nebies, 45 Astarté, 10 de Laplace, Pierre. Pozri gu-ad, 6 Martová, 17 Astiret, 10 Laplace, Pierre gu-utu, 6 Ninib, 34 Astronomical Observations de' Medici, Cosimo. Pozri Ha(e)niel, 12 Ohnivá, 18 made at the Cape of Good Medici, Cosimo Hádes, 49 Osia, 11 Hope, 44 de' Medici, Giuliano. Pozri Haewangsung, 49 Slnka, 5 Astronomie Populaire, 53 Medici, Giuliano Haiwangxing, 49 svitania, 11 Ašurbanipal, 11, 13 de Monmor, Henri. Pozri Hall, Asaph, 21, 42 večerná, 11 Auseklis, 12 Monmor, Henri Halley, Edmond, 8, 14 Veľká, 11 Ayelet haShachar, 11 De Saturni Luna Observatio Harachtés, 18 vodná, 5 Bahram, 18 Nova, 35, 42 Harding, Karl, 42 východného neba, 17 Ball, Leo, 7 De, Gan, 24 Harsemtovej, 22 západu, 32 Ball, William, 41 Découverte de deux nouvelles Hartomés, 18 zeme, 33 Baltis, 11 planetes autour de Hatšepsovet, kráľovná- Zlatá (kovová), 11 Barnard, Edward, 16, 42 Saturne, 43 faraón, 24, 34 Hviezdny posol, 14, 24, 27 Barnumbirr, 11 Deimos, 18, 21 Hay, William, 42 hviezdy Beer, Wilhelm, 19 Denning, William, 7 Hegiel, 12 Cosimove, 28 Bernoulli, Daniel, 46 Dil-bat, 13 Helel, 11 Medicejské, 28 Bevis, John, 8 Dil-i-pat, 13 Hell, Maximilián, 15 Hwasung, 18 Bhauma, 18 Dióna, 17 Herakleitos, 6 Chak Ek, 11 Birmingham, John, 7 Dioptrice, 30 Hermes, 4 Chak Noh Ek, 11 Bode, Johann, 46, 47 Dissertatio cum nuncio Herschel, John, 43, 48, 51, Challis, James, 51, 52, 53 Borelli, Giovanni, 31 sidereo, 29 52, 53 Chamuel, 18 Botham, J., 42 Dissertatio De Nativa Saturni Herschel, William, 43, 45, 46, Chandra, 5 Boulliau, Ismaël, 37, 39 Facie, 37 48 Chapelain, Jean, 38, 41 Bouvard, Alexis, 50 Divini, Eustachio, 36, 39, 40, Hesperus, 10 Chasca, 12 Bradley, James, 31, 47 41 Hevelius, Johannes, 6, 8, 14, Cholbon, 12 Brahe, Tycho, 27 Dobropán, 5 35, 36, 37, 39 Chunwangsung, 45 Branwen, 12 Dollfus, Audouin, 44 Hirzgarter, Matthias, 36 Chuvalete, 12 Branwyn, 12 Donar, 23 Hladolet, 33 Il Saggiatore, 14, 27, 30, 35 Brevis annotatio in Systema Dosei, 33 Holden, Singleton, 21 Inanna, 10 Saturnium Christiani Draper, Henry, 21 Hooke, Robert, 30 Io, 28 Eugeni, 39 Džehuti, 4 Hor, 17, 19, 22, 32 Isis, 11 Brevis assertio Systematis Eggen, Olin, 52 býk, 32 Ištar, 10 Saturnii sui, 40 Einstein, Albert, 9 červený, 18 Iuppiter, 22 Brhaspati, 23 Éósforos, 10 kopijník, 18 Iuppiter Optimus Maximus Bŗhaspati, 23 Epimetus, 44 krvavý, 18 Soter, 22 Brihaspati, 23 Eset, 11, 22 ktorý spája obe zeme, 22 Izis, 11 Buddha, 5 Európa, 28 nad horizontom, 18 Jinxing, 11 Budha, 5 Eurymedón, 22 nebeský býk, 32 Jova, 22, 23 Budhavara, 5 Fabri, Honoré, 39, 40, 41 Horachtej, 18 Jupiter Najlepší, Najväčší, Cadkiel, 23 Fiedrich, Georg, 28 Horčema, 18 Spasiteľ, 22 Caelus, 45 Flammarion, Nicolas, 20, 53 Hor-ka-pet, 32 Jupiter, boh, 22, 32 Campani, Giuseppe, 41 Flamsteed, John, 47 Horký, Martin, 28, 29 Juraj III., 46 Campbell, William, 42 Fobos, 18, 21 Horos, 17, 22 Kaiousei, 49

54 Hviezdny Tulák

Register

Kallisto, 28 Medicea Sidera, 28 Christiani Hugenii Šukra Puja, 11 Kamael, 18 Medicejské planéty, 28 adversus eiusdem Tai Bai, 11 Kárttikéja, 18 Medici, Cosimo, 28 assertionem, 40 Tai-sui-xing, 23 Kasei, 18 Medici, Giuliano, 14, 28, 30, Proctor, Richard, 20 Tan´ousei, 45 Keb, 32 34 Prosperin, Erik, 46 Teiwaz, 18 Keeler, James, 42 Mens, 4 Protei Caelestis Vertigines Temis, 22 Kemuel, 18 Mercurius, 4 seu Saturni systema, 35 Tethys, 10 Kepler, Johannes, 7, 14, 28, Merkúr, boh, 4 Pytagoras, 10 Thor, 23 29, 30, 34 Metis, 4 Qi Ming, 11 Thot, 4 Kiliken, 11 Moksung, 23 Quetzalcoatl, 12 Thoth, 4 Kinsei, 11 Mokusei, 23 Quietanus, Remus, 8 Thowt, 4 Kitab al-Kawatib, 27 Montmor, Henri, 38 Rafael, 5 Thunor, 23 Klaproth, Heinrich, 45 Moray, Robert, 41 Reia, 32 Tianwangxing, 45 Kochav haErev, 11 Morongo, 11 Remus, 17, 22 Tioumoutiri, 10 Koios, 4 Mundus Iovialis anno Riccioli, Giovanni, 36 Tiu, 18 Kokhav Hamah, 5 M.DC.IX Detectus Ope Roberval, Giles, 35 Tíw, 18 Kovalevskaja, Sofia, 42 Perspicilli Belgici, 27 Roemer. Pozri Römer, Tíwaz, 18 Kralemocz, 23 Murcia, 10 Christensen Tlahuizcalpantecuhtli, 12 Krasopaní, 12 Muxing, 23 Roche, Édouard, 41 Topoh, 11 Kreios, 17 Mysterium Cosmographicum, Rømer. Pozri Römer, Tór, 23 Krios, 17 28 Christensen Torricelli, Evangelista, 41 Kristián VII., kráľ, 15 Nabu, 4 Römer, Christensen, 31 Tosung, 33 Kronos, 22, 32, 34, 45 Narratio De Observatis a se Romulus, 17, 22 Towneley, Richard, 8 Krúralóčana, 33 quatuor Iovis satellitibus Salem, 11 Trouvelot, Étienne, 7 Kuja, 18 erronibus, 30 Salim, 11 Tuxing, 33 Kumsung, 11 Neberu, 22 Satan, 10, 33 Tý, 18 Lagrange, Joseph, 16 Nebeský Bojovník, 18 Satanov kríž, 33 Tyfón, 5 Lalande, Jérôme, 46, 50 Nebešťanka, 45 Saturn, boh, 22, 32 Tyr, 18 Lambert, Johann, 16 Neith, 16 saturnálie, 32 Týr, 18 Laplace, Pierre, 41 Neptún, boh, 49 Saturnus, 32, 45 Ubu-idim-gud-ud, 6 Larson, Stephen, 44 Neptunus, 49 Searle, Arthur, 21 Urán, boh, 45 Lassell, William, 48, 53 Nergal, 17, 19 Seb, 32 Uranos, 10, 32, 45 Le Monnier, Pierre, 47 Newcomb, Simon, 9, 15 Sebeg, 5 Uriel, 45 Le operazioni del compasso Newton, Isaac, 31 Seeliger, Hugo, 9 Usire, 22 geometrico e militare, 27 Nibiru, 22 Senenmut, 24, 34 Venus, 10 Le Verrier, Urbain, 8, 9, 51, Ninanna, 10 Seth, 5 Venuša Severného mora, 12 52, 53 Nindaranna, 13 shabtay, 33 Venuša, bohyňa, 10 Leksel, Andrej. Pozri Lexell, Ninurta, 32, 34 Shakerley, Jeremy, 8 Vesper, 10 Anders Nogah, 11 Shakespeare, William, 48 Vialis, 4 Lescarbault, Edmond, 8, 9 Noh Ek, 11 Short, James, 16 Vinta, Belisario, 34 Lexell, Anders, 46 Ntoa, 11 Shuixing, 5 Vodopán, 49 Liais, Emmanuel, 20 Obluda, 12 Scheiner, Christoph, 36 Vogel, Hermann, 7 Lichtenberg, Georg, 46 Odierna, Giovanni, 35, 36 Scheuten, A., 16 Vulkán, 8 Liken, 11 Ódin, 5 Schiaparelli, Giovanni, 7, 8, Vychádzajúca žiara, 22 Littrow, Karl, 15 Okeanos, 10 20 Walker, Richard, 44 Lohitanga, 18 On the Stability of Saturn’s Schröter, Johann, 6, 42 Watson, James, 9 Lomonosov, Michail, 15 Rings, 42 Schwabe, Samuel, 31 Webb, Thomas, 6 Lowell, Precival, 20 Operený had, 12 Siddhártha Gautama, 5 Wilber, Stuart, 42 Lucifer, 10 Ouaiti, 10 Sidera Brandenburgica, 28 Woden, 5 Ľudovít XIV., 43 Ovídius, 42 Sidera Cosmica, 28 Wren, Christopher, 37 Luna Saturni, 43 Pahlavani Siphir, 18 Sidera Lodoicea, 43 Xolotl, 12 Ma'adim, 18 Paiowa Yana, 12 Sidera Medicea, 43 Xux Ek, 11 Madan, Henry, 21 Pán hviezdy svitania, 12 Sidereus Nuncius, 14, 24, 27 Zadkiel, 23 Magini, Giovanni, 29 Pán modlitieb, 23 Smrtonoš, 18 Zaria, 12 Malara, 12 Pán pluhov, 32 Soosung, 5 Polnočnaja, 12 Mangala, 18 Phobus, 18 Stella Martis, 17 Utrenňaja, 12 Maraldi, Giacomo, 20 Phra Sao, 33 Strach, 18 Večerňaja, 12 Marduk, 22 Pickering, Edward, 21, 44 Stroobant, Paul, 16 Zeus, 17, 22, 32, 49 Marius, Simon, 27, 28 Pickering, William, 44 Struve, Friedrich, 53 Zupi. Pozri Zupus, Giovanni Mars, boh, 17, 22 planéta Shukra, 11 Suisei, 5 Zupus, Giovanni, 6 Massassi, 11 Planetæ Medicei, 28 Sulpa'e, 22 Заря, 12 Maxwell, James, 41 Pope, Alexander, 48 Sutech, 5, 22 Вечерняя, 12 Mayer, Andreas, 16 Poseidón, 49 svetlonos, 10 Полночная, 12 Mayer, Tobias, 47 Prince, Charles, 7 Swift, Lewis, 9 Утренняя, 12 Mayr. Pozri Marius, Simon Pritchett, Carr, 31 Šani, 33 Mädler, Johann, 19 Pro sua annotatione in Šemuel, 18 McMillan, Edwin, 49 Systema Saturnium Šukra, 11

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét 55 Hviezdny Tulák

Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét

Vydala:

HVEZDÁREŇ A PLANETÁRIUM V PREŠOVE v roku 2010 Web Page: http://www.astropresov.sk/ E-mail: hap[at]astropresov.sk Autor: RNDr. Peter Begeni Web Page: http://astro.begi.sk/ E-mail: begi[at]begi.sk

Odborná recenzia: RNDr. Danica Jančušková

Prvopis prečítala a pripomienkovala: Martina Koperová

Vydanie prvé

ISBN 978-80-88749-50-9 EAN 9788088749509

Begeni, P., 2010: Hviezdny Tulák, Túlanie sa mytológiou a prvotnými objavmi planét, Hvezdáreň a Planetárium v Prešove, Prešov, ISBN 978-80-88749-50-9