III. Tradície železiarstva v regióne

Najvýznamnejšie a najbohatšie železorudné ložiská z celého slovenského úseku Karpát sa nachádzali v Slovenskom Rudohorí. V blízkosti týchto vznikla aj najrozsiahlejšia železiarska výroba, ktorú podľa dostupných prameňov možno sledovať od 13. –14. stor. Počiatky železiarstva treba hľadať v dielňach lesných kováčov, ktorí boli usadení v horách okolo Troch Vôd. R. 1568 sa v údolí Hrona nachádzalo 11 hút a 8 hámrov. Už v roku 1564 vydal cisár Maximilián na základe doporučenia viedenskej komory nariadenie, ktorým zakázal v obvode banskobystrickej banskej komory otvárať nové železorudné bane a stavať železiarske pece, lebo železiarne veľmi ničia lesy. Roku 1604 bol znovu vydaný prísny zákaz zakladať v tejto oblasti nové železiarne, alebo rozširovať výrobu v starých. Negatívny postoj štátu sa prejavil najmä v Pohroní, lebo tu sa najviac prejavil nedostatok dreva. Výroba sa udržiavala iba v štátnych železiarňach, a to do tej miery, že stačila pokryť potrebu baní, hút a medených hámrov. Súkromné železiarne, ktorých bolo v prvej polovici 16. stor. na Pohroní značné množstvo, sa štátu podarilo postupne zlikvidovať. Od konca šesťdesiatych rokov 18. storočia bol erár hlavným výrobcom železa na Pohroní. V sedemdesiatych rokoch 18. storočia pracovalo v závodoch hrončianskeho, ľubietovského, ponického a tisovského podniku už vyše 300 baníkov, hutníkov a kováčov. Ročná výroba všetkých závodov sa pohybovala okolo 10500 vied. centov kujného železa , pričom približne polovica pripadala na hrončiansky závod. Od poslednej tretiny 18. storočia dochádza k prudkému rozvoju železiarskej výroby na Pohroní, ktorý vrcholí za veľkej konjunktúry v období napoleonských vojen. Koncom 18. storočia vzniká na území zvolenskej župy najväčšia železiarska manufaktúra v Uhorsku tzv. H r o n č i a n s k y k o m p l e x . Aj jeho začiatky boli poznačené feudálnymi prežitkami tak v oblasti technickej, organizačno - výrobnej, ako aj spoločensko – politickej. Zásluhou miestnych možností a kapitalistickej industrializácie sa táto manufaktúra už v prvej polovici 19. storočia mení na moderný priemyselný podnik (baníctvo a hutníctvo drahých a farebných kovov na území župy zaniká). K Hrončianskemu komplexu patrili početné vysoké pece v Hronci, Michalovej, Tisovci, Ľubietovej, Ponickej Hute a hámre vo Lopeji ,Hronci, Osrblí, Piesku, Bystrej, Lopeji, Vajskovej, Jasení , Moštenici, Banskej Bystrici a Kostiviarskej.

VAJSKOVÁ - Waisskowa, Weisskowa (1780) V r.1790 tu bol postavený železný hámor na brehu Vajskovského potoka (perlíkový s dvomi vyhňami) na spracovanie surového železa z Ľubietovej a Ponickej Huty, ktorý bol v spoločnej správe banskej komory a súkromnej spoločnosti; zmodernizovaný v r.1859 (zavedené pudlovanie). R.1886 bola prevádzka v hámri zastavená. V hámri pracovali robotníci, ktorí sa sem prisťahovali z iných banských a hutných oblastí (napr. z Kalištia, Hronca, Magurky), zo susedných obcí (Predajná) a z Oravy, ale najviac robotníkov dochádzalo z bližšieho a vzdialenejšieho okolia. Pojmom hámor sa označovala dielňa s vodným kolesom a kladivom , ale aj celá železiareň. K vajskovskému hámru patril aj vykúvací hámor v Lopeji (1823) Miestna časť Lopeja "Hámor" sa zachovala . – Scultecia de Hronecz (1357), plantatio Pauli (1405), villa Kysgaran (1424), Ranitz (1547), Roinitz(1563), Rohnitz (1802), stará železiarska obec, leží v prekrásnej horskej prírode dolín Slovenského Rudohoria pod severnými svahmi Veporských vrchov. Historická huta pri sútoku potokov Čierny a Osrblianka od 16. storočia vyrábala železné náradie a súčiastky strojov pre kráľovské zlaté, strieborné a medené bane v Banskej Štiavnici, Kremnici a Banskej Bystrici.

Prvú konkrétnu správu o spracovaní železnej rudy v Hronci máme iba z r 1580, keď hámre na spracovanie rudy vlastnila istá vdova Zimmerpailová, ktorá ich dala do prenájmu Jurajovi a Jakubovi z Ottaschu a Filipovi Schmidtovi z Predajnej. R.1580 nariadila dolnorakúska komora prevziať ¾ hute v Hronci do štátnej správy. Z nariadenia je zrejmé, že v Hronci bola v tej dobe už rozsiahla železiarska výroba, ktorá mala už svoju tradíciu. R 1603 Hronec a celý Hámorský Handel pripadli dolnorakúskej komore. V tom čase podľa zachovaných správ železiarsky závod stál na ľavom brehu vtoku Osrblianskeho potoka (Zalnenbach, Piberbach) do čierneho Hrona a pozostával z baní (Za stenou), taviacich pecí a Hámra. Vyrábal tyčové železo, ale predovšetkým tzv. papuče, ktoré dodával na ďalšie spracovanie do hámrov v Banskej Bystrici, Štiavnici a Kremnici. Hutu v Hronci v 17 storočí tvorili nízkošachtové nadzemné pece, tzv. dúchačky a vyhne. Dúchačky mali otvorenú kychtu, ktorou sa zavážali a drevené dúchadlá poháňané vodným kolesom. Tavba trvala 4 – 6 hodín. Potom sa otvor vylomil a vybratá hruda roztaveného železa sa vo vyhni sekala a kladivami na vodný pohon vykúvala na potrebný tvar. Dúchačka pracovala celý deň nepretržite, nebola však v prevádzke celý rok. V 18. storočí sa v Hronci začala uplatňovať vysokopecná prevádzka. V polovici 18. storočia ( 1740, 1743) pracovali v Hronci už dve vysoké pece. Koncom 18 storočia sa postavil nový hámor (tzv. „cánový“), ktorý neskôr premiestnili na Chvatimech.

Najväčšiu banícku slávu Horehronia získala Banská Bystrica meďou a Hronec, ako centrum Hámorného Handla, železom.

Hronec vlastnil v tom čase dve vysoké pece, dve búchačky s hámrom,, jeden obyčajný a jeden dvojitý hámor, lekáreň, kováčsku dielňu a klincovou. V lejári, ako v novom výrobnom odvetví, sa priamym odlievaním z vysokej pece liali drobné gule, bomby, húfnicové a ručné granáty, neskôr aj liatinové rúry pre vodoťažné banské zariadenia, dúchadlá a rozličné súčiastky. V skujňovacej vyhni (kováčskej dielni) sa vyrábali nástroje pre obyvateľov čiernohronských osád, súčiastky banských strojov, banícke nástroje a pod. Roku 1794 sa začala v Hronci vyrábať oceľ. Jej výroba sa sústredila r 1798 do starého Chvatimešského hámra.. Nový chvatimešský hámor postavili na pravej strane Hrona r 1906. Do čias lejárne možno časovo zaradiť aj výstavbu troch liatinových mostov, ako prvých železných mostov v celej habsburskej monarchii. Všetky tri mosty boli postavené podľa vzoru liatych mostov v Londýne a Sliezsku, odkiaľ prišli aj odborníci.

Hrončiansky komplex okrem kujného železa vyrábal aj liatinu. Na liatinu sa v Hronci spracúvalo 12-20 percent výroby vysokých peci. Návrhy na výrobu diel a delostreleckého streliva boli zamietnuté a od roku 1800 sa vyrábali liatinové pece pre kasárne (v Hronci, Tisovci a Pohronskej Polhore). Po splnení objednávky sa výroba liatiny sústredila do Hronca, do nejarne pozvali majstrov z Pruského Sliezska. Lejárska technika v Hronci vyvrcholila v rokoch 1810 a 1813 zhotovením liatinových mostov, prvých v monarchii, ktorými bol preklenutý Hron”.

V súvislosti s ďalším rozvojom hutného erárneho podnikania pripadli Hroncu mimoriadne organizačné a technicko – výrobné úlohy (výroba strojov pre huty a hámre, pre pudlovne a valcovne v Podbrezovej). Tieto skutočnosti spôsobovali, že Hronec početne rástol. Z výrobnej stránky sa po spustení prevádzky dostal do popredia závod v Podbrezovej, ale ako výrobné a spoločenské centrum začína hrať rozhodujúcu úlohu až po dobudovaní a obmedzení prevádzok v Hronci.

Výstavbu Pudlovne a valcovne v Podbrezovej riadila správa v Hronci. V čase výstavby zbrojárskych dielní v hroneckých hámroch a valcovniach počas revolučných rokov 1848 – 1849 bola výstavba železiarní úplne zastavená .Revolučné udalosti r. 1848-1849 prerušili a značne obmedzili ďalšiu výstavbu. Hrončianska erárna správa dostala inú úlohu: výrobu zbraní. Banský radca Antal Koch 31.októbra 1848 oznamuje, že Gašpar Eisenbach, vedúci zbrojnej výroby, došiel aj so svojimi zbrojárskymi robotníkmi do Kaštieľa v Kráľovej, kde sa mala začať zbrojná výroba. Okrem toho sa na Chvatimechu kovali rúry pre pušky, na Piesku sa brúsili a hladili a v Hronci ich vŕtali a dokončovali. Hroncu patrili viaceré prvenstvá v železiarstve Uhorska - vo výrobe liatiny, ocele, v pudlovaní železa, vo výrobe plechu valcovaním, vo výrobe drôtu. V roku 1867 sa centrum podniku presťahovalo do Podbrezovej. Od roku 1858 pracovala v Hronci moderná veľkokapacitná zlieváreň s parným pohonom strojných zariadení, lisovňa a smaltovňa nádob. Výrobky z umeleckej liatiny a známy hrončiansky liatinový a lisovaný smaltovaný riad sa nachádza v zbierkach Horehronského múzea v Brezne. V roku 1813 odliali v Hronci prvé dva liatinové mosty v Uhorsku.

V roku 1883 bol Hronec zreorganizovaný na zlieváreň a začala sa tu výroba liatinového riadu a strojových súčiastok. V roku 1885 sa začala výroba smaltovaného riadu. Z Trebušíc (Čechy) došlo 60 kolonistov, ktorí poznali technológiu výrobu nádob.

Výroba v Hronci: 1885 1886 1893

Výroba železných odliatkov v t 139 179 242 Smaltovaný tovar 360 455 1038 Dod. do zahraničia (smalt.tovar) 130 174 124

Prvú valcovňu v celouhorskom meradle postavili v Hronci v rokoch 1914. Nebola dlho v prevádzke. V r. 1829 dokončili prestavbu hámrov a strojovej klincovne. Ročná produkcia bola 3 milióny kusov. Bola to valcovňa plechu na vodný pohon, v ktorej boli tri valcovacie stolice a dve ohrievacie pece s obsluhou štyroch robotníkov v jednej smene.

18.marca 1901 sa hrončianske závody stali majetkom rakúskej firmy "AKTIENGESELLSCHAFT DER EMAILGESCHIRFABRIK, BARTELMUS et.com, in PILSEN".

CHVATIMECH - vznikol v 18 stor. v časoch rozvoja železiarstva v tejto oblasti. Prvé správy o hámri pochádzajú z r. 1747. Pracovala tu najprv malá taviareň, od r. 1784 skujňovaci hámor patriaci k železiarňam v Hronci. V r. 1811 ho prestavali na oceľový hámor. V r. 1833 bol na pravom brehu Hrona postavený nový závod s tromi pecami a s bucharom poháňaným vodným kolesom. V 1. pol. 19. stor. patril k Hrončianskemu komplexu. (V r. 1820 sa v Anglicku po prvý krát vyrobila oceľ pudlovaním) R. 1839 dali do prevádzky prvú pudlovaciu pec v Uhorsku, r.1858 ďalšie dve. Mala slúžiť na pokusnú prevádzku v súvislosti s prípravami výstavby veľkej pudlovne a valcovne v Podbrezovej. Po r. 1870 tu mali podbrezovské železiarne valcovňu plechov. Po hospodárskej kríze v roku 1873 bol hámor v Starom Chvatimechu zastavený. Po rekonštrukcii erárnych železiarní v rokoch 1881 – 1885 sa závod v Chvatimechu (Karlov závod) špecializoval na valcovanie obchodného plechu a plechu na nádoby. V r. 1898 tvorili hlavné zariadenie dve valcovacie trate, zváracia vyhňa, štyri ohrievacie pece na plech a päť nožníc. Ročná výroba bola 1491 ton plechu.

MICHALOVÁ – Michalowa (1796), Michalovo (1799), Mihalykowa (1803) predtým Michalková. Michalová sa konštituovala neskôr ako Polhora (Dnes Pohronská Polhora). Michalova vznikla v roku 1788 ako komorská osada na katastrálnom území mesta Brezna v blízkosti železorudných baní a najmä vysokej pece, ktorá sa v prameňoch spomína ako ,,polhorská vysoká pec". V čase rozhodnutia o výstavbe vysokej pece (v roku 1795) totiž na území Pohronskej Polhory erár a banskobystrická Banská komora vybudovali niekoľko štátnych obytných domov. Na spracovanie železnej rudy poukazujú nálezy v chotári obce: miesta, kde sa pálilo drevo, ktoré používali pri výrobe surového železa; skládky pekne sfarbenej trosky, ktorú vyvážali ako vedľajší produkt z vysokej pece. Okrem železnej rudy v chotári obce v rokoch 1938 až 1950 ťažili aj manganovú rudu, ktorá sa elektrolyticky spracovávala v Banskej Bystrici.

Michalová bola druhou najväčšou hutníckou osadou. Vysoká pec v čase svojho vzniku bola najmodernejšou vysokopecnou prevádzkou. Keď sa miestna surovinová železorudná základňa vyčerpala a doprava rúd z gemerských oblastí neustále zdražovala, vysoká pec sa dostala do krízy (prestala pracovať roku 1874). Hutníci z Michalovej dochádzali potom do práce v Honci.

Vysoká pec stála v teréne Michalovej pri potoku Rohozná a výrobu začala v máji 1797. V jej blízkosti neboli výdatnejšie rudné ložiská, bolo tu však dosť paliva. Vo vysokej peci tavili kvalitnú železnú rudu zo Sirku. Začiatkom 19.storočia bola táto vysoká pec s výškou 9,45 m najväčšou vysokou pecou v erárnych železiarňach na Slovensku a denne vytavila až 3,5 tony surového železa. Výstavbou vysokej pece v Polhore-Michalovej dostali erárne železiarne na Pohroní, včítane erárno- ťažiarskych podnikov, už šiestu vysokú pec, teda počet, ktorý sa v budúcnosti nezvyšoval. V 50 rokoch 19.storočia bola táto vysoká pec rekonštruovaná, aby sa zvýšila jej ročná výroba na 2800 ton surového železa.

T i s o v e c Už v 16. storočí nachádzame zmienky o troch železiarskych usadlostiach. V Tisovci už oddávna existovali tzv. slovenské pece na zhutňovanie vyťažených rúd. V nízkošachtovej nadzemnej peci tavili železo, ktoré sa dalo ihneď používať na výrobu predmetov. Koncom 16. storočia bol zriadený samostatný hámor, ten však bol kráľovským majetkom. V 17. storočí práce v hámri dočasne prerušili. Novú železiareň postavil v roku 1689 Adam Kubíni. V roku 1705 ju odkúpil František Rákoczi II. a slúžila na výrobu vojnového materiálu pre povstalcov. V roku 1700 kúpil štát od občanov Banskej Bystrice 50 % účastín vysokej pece a v roku 1705 prešiel celý závod do majetku eráru. V roku 1712 bol závod rozšírený. V roku 1750 sa závod skladal z dvoch vysokých pecí a z hámra v Rimavskej Píle.V roku 1782 bola postavená vysoká pec, ktorá sa stala najväčším výrobcom surového železa v celom Uhorsku. Výroba novej vysokej pece predstavovala ročne 3360 t surového železa a liatiny, čo bola najvyššia výroba v 50 rokoch 19. storočia v Uhorsku.V roku 1800 bola v závode Tisovec postavená administratívna budova, odlievacie pole a kotolňa. Železo z vysokej pece bolo spracúvané v dvoch väčších a v jednom menšom hámri. V roku 1884 vyrábal Tisovec 1078 t surového železa a v roku 1847 už 1330 t.V r. 1853 – 1855 sa Tisovec zmodernizoval . Dostal „pilierovú“ pec so silným valcovým dúchadlom poháňaným vodným kolesom o sile 20 HP a pražiarne rudy. Bola to jedna z najväčších vysokých pecí na Slovensku a jej kapacita sa zvýšila z 24 000 – 28 000 vied. Centov na 60 000 – 70 000 vied. Centov. Nová vlna rekonštrukcie železiarní v Tisovci sa dostavila 1881, keď boli postavené prvé tri predhrievače vzduchu typu Whitwell. K týmto trom predhrievačom boli neskôr pristavené ešte 3 väčšie, dovezené z Hunyadu. Vtedy závod mal šesť pražiacich pecí, dve vysoké pece, dve valcové dúchadlá na parný pohon, výťahové zariadenie na vodný pohon. Súčasťou závodu bola aj vnútrozávodná úzkokoľajná železničná sieť dlhá asi 4 km a sieť elektrického osvetlenia. V roku 1869 – 1871 bola miesto vodnej sily použitý parný pohon. . Z hľadiska zlepšenia dopravy surovín a vysokopecných produktov bola významným krokom výstavba lanovej dráhy na prepravu rudy a dreveného uhlia medzi Železníkom a Tisovcom (drvené uhlie sa získavalo v lesoch po trase lanovej dráhy) a druhej lanovej dráhy Tisovec - Grilka pre dopravu trosky a vápenca. Obe lanové dráhy boli uvedené do prevádzky v r. 1902. V tom roku bola zbúraná aj stará odlievacia hala a nahradené bolo staré kompaudné dúchadlo novým dúchadlom poháňané parným strojom.Postavený bol aj originálny kruhový, prstencový zásobník na rudu dovážanú lanovou dráhou zo Železníka. Rudný dvor bol vlečkou spojený so stanicou štátnych železníc a pomocou magnetového žeriavu bolo umožnené nakladanie surového železa do vagónov, čím bola odstránená ťažká a úmorná práca pri transporte V roku 1913 bola jedna pec znovu prestavaná na koksovú s dennou kapacitou 50 t.Súčasne sa zlepšila doprava surovín k vysokým peciam – bola vybudovaná 100 m dlhá lanovka medzi zásobníkmi rudy a železiarňou. Za tým sa začala stavať elektrická centrála s parným turbínovým pohonom. Štátny prevrat našiel železiareň v úbohom stave . ĽUBIETOVÁ - Montana villa Lubetha - stará banská osada, v r. 1379 získala výsady kráľovského banského mesta. Lubeta (1388), Libeta (1400) , Libethbanya (1524), Libetha, Libeth- Banya, Lubietowa (1786) V roku 1379 udelil kráľ Ľudovít Veľký Ľubietovej výsady slobodného kráľovského mesta, čím sa táto obec zaradila do zväzku siedmych kráľovských banských miest. Napriek tomu, že obdobie najväčšieho rozkvetu Ľubietovej, kedy sa ťažilo zlato, striebro, meď a neskôr železo je už dávnou minulosťou, aj v súčasnosti zaznamenáva obec postupný rozmach.

Ľubietová leží v doline potoka Hutná na okraji Veporských vrchov. V stredoveku patrila do historického Zväzku siedmich stredoslovenských banských miest. Vzácne kovy - zlato a hlavne medená ruda - sa na okolí ťažili od 13. storočia až do polovice 17. stor. Slávu ľubietovského "medeného" baníctva propagujú vo svete viaceré vzácne minerály, ale predovšetkým Libethenit, objavený a prvýkrát opísaný v roku 1823, pomenovaný podľa starého nemeckého názvu mesta Ľubietová - Libethen. Ľubietovské banské haldy sú dodnes predmetom záujmu zberateľov minerálov. Erárne bane na železnú rudu v Ľubietovej sa spomínajú (v dobových listinách) už v roku 1629. Huta v Ľubietovej bola postavená erárom v roku 1634. V r. 1692 ťažiar Filip Kropf tu postavil prvú vysokú pec v Uhorsku, zriadil pri nej zlieváreň, vyrábal aj oceľ. Na zabezpečenie jej prevádzky prišli odborníci zo Sliezska - boli to lejári a špecialisti na výrobu drevených dúchadiel. V roku 1709 huta vyhorela a prestalo sa v nej pracovať. Novú vysokú pec postavila skupina banskobystrických mešťanov na čele so Samuelom Kellerom Modorom v Ľubietovej začiatkom 18. storočia (1722) v období rákóciovských povstaní. Z tejto pece odliali súčiastky pre atmosferický parný stroj na čerpanie vody z baní - prvý na Slovensku i na európskom kontinente - ktorý postavil v roku 1722 Angličan Izák Potter v Novej Bani. V roku 1790 hutu prevzal opäť štát do vlastnej správy. Surové železo z tejto pece sa spracúvalo v hámri v Kostiviarskej, od roku 1790 v hámroch vo Vajskovej a v Lopeji, keď hutnícky závod v Ľubietovej prevzal erár. Zo železa z tamojších frišovacich pecí vyrábala huta veľmi dobré výrobky rôzneho druhu pre okolité banícke mestá, rôzne strojné súčiastky k prvým parným strojom. Ľubietovské surové železo bolo zvlášť vhodné na výrobu odliatkov. V roku 1815 bolo v hute a baniach zamestnaných 41 robotníkov. Zlieváreň pri vysokej peci v roku 1867 vyrábala kotly, rúry, mreže, nádoby. V roku 1896 prevádzkové zariadenie ľubietovskej železiarne pozostávalo z vysokej pece, parného kotla a stroja, predhrievača vzduchu, pracovného stroja, fúkača s vodným kolesom - závod bol podriadený železiarni v Podbrezovej. Erár odstavil vysokú pec a zlieváreň v roku 1909.

PONICKÁ HUTA Ponická huta: Poyniker Hochofen (1780) Vznikla okolo železného hámra a vysokej pece. Hámor bol postavený v r. 1718 za financovania občanov mesta Banská Bystrica. K hámru bola v roku 1729 pristavená aj vysoká pec.. Postavil ju banskobystrický mešťan Samuel Keller ,potom ju vlastnila súkromná spoločnosť. V roku 1775 prevzal hutu do majetku štát. Vysoká pec produkovala týždenne 90 – 186 vied. centov surového železa, ktoré sa skujńovalo najprv v Kostiviarskej, od r. 1790 vo Vajskovej. V 1.pol 19 stor. patrila k hrončianskemu kompelxu. V roku 1815 tu bolo zamestnaných 17 robotníkov. V roku 1874 bola prevádzka hámru aj s vysokou pecou zastavená. Za celé obdobie prevádzky bola dosiahnutá výroba 560 000 q surového železa v hodnote 1680000 zlatých a 420000 q kovaného železa v hodnote 3360000 zlatých.

OSRBLIE – Zerrenpach (1622), (1780) horská obec v doline Osrblianskeho potoka vo Veporských vrchoch je spojená cestou s Hroncom. Pôvodne komorská banícka a hlavne drevorubačská osada (Osrbliansky handel) vznikla v polovici 15. storočia.

Osrblie vzniklo ako komorská osada (Osrbliansky handel) r 1580 na území Predajnej. Erár i súkromní podnikatelia tu ťažili železnú rudu a okolo 1630 aj olovo.

Osrblie za necelých sto rokov značne vzrástlo. Roku 1814 malo už 34 domov a asi 200 obyvateľov (2 dozorcov, 24 dingových robotníkov, 34 drevorubačov, 1 uhliara a 4 remeselníkov, chlapov bolo 33, vydatých žien 41, vdov 7, dospelých dievčat 17, maloletých 26 a 10 slúžok. Už v 15.storočí tu stál pri osrblianskom potoku hámor a valcovňa. Od roku 1795 tu pracoval železný hámor na ťahanie železa. V roku 1813 bol rekonštruovaný na výrobu drôtu, neskôr sa tu vyrábali nože a meče. Drôt sa vyrábal ťahaním z tenkých kovaných železných prútov. Drôtovňa pracovala do roku 1821, potom sa v nej vyrábalo len tyčové železo. Od roku 1828 bol v Osrblí v prevádzke vykúvací hámor. V rokoch 1840 - 1842 na jeho mieste vznikla prvá valcovňa tyčového železa v rámci Hrončianskeho železiarskeho komplexu s jednou valcovacou traťou. Spracovávala "cágle" (polotovary) zo skujňovacieho hámra v Hronci, vyrábala pásové, štvorcové, guľaté tyčové železo. Priemerná produkcia neprevyšovala do r. 1846 ročne 5000 – 6000 vied. centov. Osrblianska valcovňa sa stala spolu s Hroncom najmodernejšou časťou podniku. V 60. rokoch 19. stor. je popri Piesku a Podbrezovej jednou z troch hlavných valcovní hrončianskych železiarní. Valcovňu odstavili v rámci prestavby erárnych železiarní Hronec - Podbrezová v rokoch 1881 - 1885.

V obci Osrblie nás upúta rímskokatolícky kostol Navštívenia Panny Márie, prestavaný v roku 1935 zo staršieho sakrálneho objektu. Z pôvodného dreveného kostolíka starej osady pochádza aj vzácna drevená plastika Panny Márie s Ježiškom z druhej polovice 15. storočia, Vo veži kostola je umiestnený unikátny zvon s historickým nápisom, odliaty v Hronci z kanónov uhorskej protihabsburskej revolúcie rokov 1848- 49.

PIESOK vznikol koncom 18.stor. okolo závodu patriaceho najprv k železiarňam v Hronci, od 2. pol 19. stor. k Podbrezovej. V r. 1789 postavili hámor na výrobu tyčového železa so 4 vyhňami. V r. 1848 na mieste vykúvacieho hámra už pracovala valcovňa tyčového železa - dve valcovacie trate, ohrievacie pece vykurované drevom a dve hladiace kladivá, tiež klincovňa so štyrmi strojmi. Od r.1859 bola valcovňa jednou z troch najväčších v podniku. V r. 1859 postavili v Piesku prvé pudlovacie pece, neskôr i pudlovaciu a zváraciu pec na vodný plyn. Špecialitou závodu od roku 1870 bola výroba banských koľajníc a klincového železa. r. 1874 prestavali hámor na valcovňu s 2 valcovacími traťami. Výroba tyčového a pásového železa sa zvýšila najmä od konca 19. storočia. V závode pracovala dvojradová valcovňa, dva buchary a dve kombinované pece. V roku 1900 bola postavená narážacia pec. Vývin železiarskeho závodu v Piesku (Henrichov závod) významne ovplyvnil nový vynález na prelome storočia, ktorý umožnil zvárať vodným plynom pomerne tenké plechy z kujného železa a vyrábať z nich veľkorozmerné rúry a duté telesá rozličných tvarov a konštrukcií. Novú progresívnu zvarovňu uviedli do prevádzky v júni 1904 - vyrábala vodovodné, kanalizačné, vrchné, plynové turbínové rúry, kotly, súčasti kotlov, nádrže a nádoby, tvarované duté výrobky. (Bol to prvý závod v Uhorsku. Licencia bola kúpená od fy Janke Pavel „ferrom“ v Katoviciach). Pri tejto výstavbe bolo postavených 72 bytov na Piesku tzv. „Henrik Telep“. Na Piesok bola premiestnená aj univerzálna valcovacia trať v roku 1907 a začala pracovať v apríli. Robotníci dochádzali aj z okolitých obcí a z bývalých baníckych, hutníckych a uhliarskych osád starohorskej doliny, Španej Doliny, Donovalov, Motyčiek a Kalištia. poniektorí sa tu usadili natrvalo.

Medzi výrobcov rušňov sa v dvadsiatych rokoch 20. storočia zaradili aj Strojárne Piesok výrobou repliky Kachelmannových rušňov pre podnikovú dopravu na 750mm dráhe Železiarní Podbrezová. Neskôr, po roku 1945 sa piesocký hutnícky závod úplne preorientoval na strojársku výrobu. Po roku 1945 sa výrobný program v piesockom závode zmenil. V prvých rokoch to bola výroba mostných konštrukcií, kovoobrábacích a drevoobrábacích strojov, neskôr výroba lodných mechanizmov a komponentov. Od roku 1963 bola zavedená špecializovaná výroba beztrieskových strojov na tvarovanie plechu. V areáli terajšieho podniku Strojáreň Piesok a.s. možno vidieť pozoruhodnú stavebnú pamiatku priemyselnej architektúry - fabrické výrobné haly s valcovitou vežou vodojemu z roku 1906.

BYSTRÁ – Wistra (1563), Bistra(1973) je pôvodne komorská osada drevárskych, uhliarskych, neskôr i železiarskych robotníkov v predhorí Nízkych Tatier. Slovenskí i nemeckí osadníci tu koncom 18. storočia ťažili železnú rudu a postavili dva hámre - skujňovací a vykúvací, ktoré spracúvali surové železo z Hronca. V 50. rokoch 19. storočia pacovalo v Bystrej šesť skujňovacích vyhní typu COMTÉ, dve rezervné vyhne a päť kladív. Neskôr tu bola postavená pudlovacia i zváracia pec. Hnacou silou hámorských kladív a dúchadiel vyhní boli vodné toky horských potokov Bystrianka a Štiavnička. Podľa údajov kroniky Eduarda Frimma nachádzali sa v Bystrej dva hámre na železo v strede obce a jeden pod mlynom smerom na Trangošku. Zakladatelia boli nemeckí prisťahovalci okolo r. 1800. Stav zamestnaných Ákos Paulíny uvádza v počte 44 robotníkov. Po požiari v r. 1867 nebol hámor obnovený. Kovali sa tu ráfy na kolesá. Po požiari v roku 1867 už hámre neobnovili. V polovici 19. storočia mala obec vyše 30 domov a roku 1829 159 obyvateľov. Vývoj obce vrcholil v polovici 19. storočia (roku 1836 mala do 200 obyvateľov), potom začal úbytok obyvateľstva. Baníctvo a hutníctvo vyžadovalo špeciálne pracovné poznatky a zručnosti, preto sa aj tu stretávame s obyvateľmi pochádzajúcimi z ostatných banských a hutných revírov (Moštenica, Hronec), ale vo väčšej miere ako inde aj s pracujúcimi z okolitých poľnohospodárskych obcí, ktorí prešli do služieb komory. (Lopej, Mýto pod Ďumbierom, Polhora, Horná Lehota, ) na rôzne pomocné práce. Hutná výroba nemala tradíciu, preto bolo viac priestoru aj pre miestne obyvateľstvo. Gemerská časť Horehornia a Liptov dodávali pracovné sily do poľnohospodárskej výroby.

JASENIE – Villa Jechene (1424), Jezen (1455), Jassena (1464), Jesene (1512) Jessenye (1786) Lokalita dnešného Jasenia bola osídlená už v dobe rímskej, ako o tom svedčí doterajší archeologický výskum a nie je vylúčená kontinuita osídlenia tejto lokality až do novoveku. Hoci jestvujú úvahy o tom, že údaj z roku 1250 o akejsi osade Jechene sa vzťahuje práve na na Pohroní, je isté, že najstarší nespochybniteľný údaj o stredovekej banskej osade Jasenie pochádza z listiny Žigmunda z roku 1424.V roku 1455 sa obec spomína pod názvom Jezen, z roku 1465 je doložený jej názov ako Jassena, 1512 sa volala Jesene. Už od 15. storočia však prevládalo pomenovanie, etymologicky odvodené od názvu stromu jaseň.

V 17. – 19 storočí tu bol železný hámor patriaci banskej komore a neskôr Hrončianskemu komplexu. Spočiatku mal šesť otvorených ohnísk, ktoré v roku 1857 prerobili na vyhne COMTÉ. Hámor mal štyri buchary a vodný pohon. V roku 1860 boli postavené pudlovacie pece a pece zváracie. Vyrábalo sa sochorové, pluhové, klincové železo a klince. Roku 1821 sa obnovovala výroba železa; zavádzali sa nové technologické procesy pri jeho výrobe a spracovaní. V Kramlišti bola skujňovacia vyhňa. Rástol aj počet pracovníkov vo vyhniach. Do obce sa sťahovali kováči, hutníci a podobné profesie. Od roku 1850 nastal opäť úbytok obyvateľstva.V r. 1881, pri pôvodných technologických podmienkach a energetických prírodných zdrojoch, výroba bola už málo rentabilná a erár závod odstavil. Hámor bol odpredaný súkromníkovi, ktorý ho prebudoval na skláreň. Od roku 1800 – 1881 bola v Jasení dosiahnutá výroba 300 000 q v hodnote 1920000 zlatých. KRAMLIŠTE (Kremlistye 1780) Táto sídelná jednotka vznikla okolo železného hámra, založeného medzi obcami Predajná – Jasenie. V roku 1800 poniže Jasenia na mieste nazvanom Kramlište komora postavila dva hámre pre jemne kované železo. V roku 1815 tu bolo zamestnaných 40 robotníkov. Jej vývoj bol determinovaný osudmi hámra. V Hámri pracovali najmä dochádzajúci (až z Hronca, Moštenice, ba až zo Starohorskej doliny) a len čiastočne miestni robotníci. Obyvateľstvo našlo zamestnanie v podbrezovských železiarňach, ktoré v Jasení vybudovali r. pod návrším Rígeľ z roku 1923 – 25 elektráreň nákladom 30 miliónov korún.. Jej činnosť je založená na vode Jasenského potoka a jeho prítokov, privádzaných tunelovými náhonmi do nádrží nad elektrárňou. Dielo funkčne slúži energetickým potrebám podniku Železiarne Podbrezová, a. s. (vstup do elektrárne je potrebné vopred dohodnúť v ŽP).

MOŠTENICA (Gaza Mosthenicze (1513), Hütten Moschenitz (1563), Moschenitz (1622), Mostenitz(1780) Územie sa prvý raz spomína r. 1340 (terra Mosnicze), osada vzniká na podkonickom území pravdepodobne až po r. 1496 okolo thurzovských hút- scendzovacej (tzv. nemeckej a rafinačnej (tzv. poľskej),ktoré boli od r. 1503 do zač. 18.stor. dôležitým článkom banskobystrického mediarskeho podniku. Tu sa vyše 200 rokov spracúvala bohatá surová meď španodolinská a starohorská. Moštenica bola v r. 1546 – 1848 komorskou osadou. V 18. stor. sa zapája do komplexu erárnych železiarní v Hronci. Zvyšky medenej huty v Moštenici sú badateľné ešte dnes. Údaje o vzniku huty sa nepodarilo spresniť, no v roku 1535 v rku 1535 bola v prevádzke a v roku 1565 Banská Bystrica posielala do Moštenice čiernu meď na ďalšie spracovanie a na vyťaženie striebra.. Koncom 18. stor. nastal úpadok.. Potom tu bola menšia taviareň, spracujúca žel. rudu z miestnych a hiadeľských baní a 2 zlievacie pece, ktoré pracovali do r. 1804. V roku 1815 tu bola stav zamestnaných 14 robotníkov. V roku 1829 bol pristavený dolný a horný hámor a v roku 1840 boli vyhne prestavané na vyhne COMTÉ (Podstatou tejto novinky bolo preklenutie vyhne, čím sa zabránilo unikaniu žiaru a znížila sa spotreba paliva). V roku 1864 boli postavené pudlovacie pece a v roku 1878 bol hámor po sústredení výroby do Podbrezovej zrušený. Výroba za roky 1799 – 1878 bola 360000 q železa v hodnote 2 988 000 zlatých.

B A N S K Á B Y S T R I C A Hámor v Banskej Bystrici bol postavený v roku 1723 na potoku Bystrička a organizačne patril Ponickej Hute. Spracovával ponické surové železo na oceľ. Hámor zanikol spolu s hutou v Ponikách v roku 1874.

K O S T I V I A R S K Á Hámor v Kostiviarskej vznikol v 20 rokoch 18. storočia. Skujňovalo sa v ňom surové železo z ľubietovskej vysokej pece. Na konci 50 rokov sa v Kostiviarskej začalo s pudlovaním. V pudlovacej peci sa skujňovalo surové železo z vysokých pecí v Ponikách, Tisovci, Cinobani a Ploskom. V roku 1870 bola v prevádzke dvojitá pudlovacia pec, zváracia pec na drevený plyn a dve vykúvacie kladivá na vodný pohon. Železiareň vyrobila ročne 560 ton kovaného železa.. S V Ā T Ý J A K U B Od začiatku 19. storočia pracoval vo Svätom Jakube hámor, v ktorom sa spracúvala meď na plechy. V revolučnom roku 1848 bol prestavaný na výrobu hlavní pušiek. V roku 1852 bola výroba valcovaných plechov premiestnená z Osrblia do Jakuba pre nedostatok vody v Osrblí. Valcovňa vo Svätom Jakube patrila k erárnemu medenému hámru v Banskej Bystrici. Táto neveľká valcovňa vyrábala v polovici 50. rokov 19. storočia tridsať druhov profilového železa a takmer toľko druhov plechov. Jej hlavné výrobné zariadenia tvorila vodou poháňaná valcovacia trať a ohrievacia pec. Valcovňa vo Svätom Jakube dostávala polotovar - kujné železo z erárnych závodov v Moštenici a Podbrezovej. Polotovary na hrubšie plechy sa predkúvali v hrončianskych hámroch. Ročne sa vyrobilo 168 ton plechu, ktorý sa predával, alebo sa spracúval v hrončianskej strojárni.

BREZNO - nem.: Bries(en),maď,: Breznóbánya Za rozvoj mesto vďačilo baníctvu a jeho úpadkom získalo remeselnícko-poľnohospodársky charakter. Začiatkom 16. stor. tu mala Turzovská spoločnosť striebornú hutu a železorudné bane existujúce do 18. storočia. V 17. storočí nastal rozvoj cechov, v 18. a 19. st. rozvoj železiarskej výroby. Táto tradícia vydržala dodnes. Proces industrializácie v 19. storočí síce mesto neobišiel, ale ho ani mimoriadne neovplyvnil. Samostatné železorudné banské a hutnícke drobné prevádzky vo vlastníctve mesta alebo podnikateľov zväčša neprekročili rámec miestneho významu a neobstáli v konkurencii s erárnymi zariadeniami Z remeselnej výroby sa ujalo garbiarstvo a modrotlač.

BREZNIANSKE MÝTO (Mito, Maut, Wamoschfalu 1786) – terajšia obec Mýto pod Ďumbierom. Vzniklo asi v pol. 15. stor. okolo breznianskeho mýta na ceste do Liptova. V 15.stor. sa tu dolovalo zlato, olovo a striebro ( Pod Veľkým Gápľom, Uhliarska, Stupka) ,neskôr železná ruda. Obyvatelia sa zaoberali chovom oviec a dobytka a pracovali ako robotníci a povozníci v blízkych železiarskych závodoch a pílach.

JARABÁ (Jaraba 1540, Jeroba 1563 ) Obec so starou baníckou tradíciou, siahajúcou pravdepodobne do 14.stor. patrila do breznianskeho matričného obvodu. Ťažilo sa tu až do pol. 17.stor zlato a striebro, začiatkom 17. stor. tiež tzv. čierna meď s obsahom striebra, avšak v 16 – 19. stor. prevažne železná ruda (Lajštroch). Koncom 18.stor. sa tu namiesto medi začína taviť železná ruda z okolia. Začiatkom 19. stor. tu boli dielne na spracovanie surového železa patriace hrončianskemu komplexu. V polovici 19. storočia bolo v obci asi 30 domov a roku 1869 179 obyvateľov.

Hrončiansky komplex si zasluhuje pozornosť z niekoľkých dôvodov. K prvým patrí jeho priekopnícka funkcia v rozvoji hutníctva na Horehroní. Každú novú technológiu bolo potrebné preveriť v konkrétnych prevádzkových podmienkach, pri spracúvaní rudy a surového železa s určitým chemickým zložením a fyzikálnymi vlastnosťami. Bez vlastného experimentovania mohol hrončianske skúsenosti prevziať „susedný“ podnikateľ Priehradný. Koháry prizýval do Pohorelej k riešeniu problémov prevádzky a prestavby majstrov z Hronca. Z hrončianskych skúseností čerpal aj Ferdinand a po ňom August Coburg, takže ovplyvnili aj vývoj v Pohorelskom komplexe, ktorého jadrom zostávali vysoké pece v Červenej Skale a železiarne v Pohorelskej Maši (Augustova huta, Ferdinandova huta, Valcovňa). O čosi neskôr sa na Horehroní skonštituoval ďalší železiarsky komplex nazývaný v odbornej literatúre ako P o h o r e l s k ý komplex. Železiarne, ktoré vlastnila rodina Coburgovcov boli umiestnené v srdci Slovenska, väčšina z nich na hornej časti rieky Hron. Pôvodné železiarne na Horehroní boli založené v 18. storočí rodinou Koháryovcov pri obci Šumiac, Vaľkovňa, Pohorelá a Závadka nad Hronom. Správa týchto železiarní sa nachádzala v Pohorelej, preto sa celý tento komplex nazýval aj pohorelským komplexom Rodina Coburgovcov postavila, kúpila alebo prenajímala sedem vysokopecných závodov: v Dobšinej, Pohorelej, Polhore, Červenej Skale, Sirku–Červeňanoch, Stratenej a v Chyžnianskej Vode. Železiareň v Stratenej založil v dvadsiatych rokoch 19. stor. gróf Csáky. Zmenené pomery ho v roku 1842 prinútili túto železiareň odpredať Ferdinandovi Coburgovi.

POHORELÁ - Pohorela (1612) Pohorella (1650) osada Pohorelczká (1775) m. Koháryháza. Začiatky železiarstva v Pohorelej môžeme datovať do 70. – 80. rokov 18. storočia. V tomto období na pohorelskú vysokú pec výrobne nadväzovali dva hámre. V roku 1821 postavili novú vysokú pec, pričom pôvodnú, zastaralú, zbúrali. Základným závodom Coburgových závodov bola železiareň v Pohorelej. V rámci modernizácie cobugovských železiarní postavili v Pohorelej v rokoch 1837 – 1839 novú vysokú pec so zlievárňou a hámrami na mieste, ktoré sa nazývalo podľa majiteľa F e r d i n a n d o v a h u t a . V roku 1847 sa začala v Pohorelej výstavba tzv. A u g u s t o v e j h u t y ( nazývanej aj Pohorelská Maša - Officina ferri (1790) Mascha Pohorellensis (1814) m. Pohorella – vasgyár. Železiarsky komplex sa postupne rozrastal, valcovňa plechu bola v druhej polovici 19. storočia jednou z najmodernejších na Slovensku. Začiatkom 20. storočia mala 7 valcovacích tratí, vyrábala plech a tyčové železo. V Pohorelej bolo riaditeľstvo Coburgovských železiarní, ktorým patrili železiarske podniky v Pohorelej, Švábovke, Zlatnej, Červenej Skale a Vaľkovni. Neskôr sa však železiareň dostala do ťažkostí a v povojnových rokoch zlikvidovala výrobu v Pohorelej a v roku 1933 aj v Pohorelskej Maši. Občania sa aktívne zúčastnili SNP. Po oslobodení obnovili výrobu v objektoch železiarne v Pohorelskej Maši. V obci bolo výšivkárske a tkáčske družstvo.

VALKOVŇA Nándorvölgy (1890), Valkovňa (1919) Obec Valkovňa je tvorená štyrmi osadami – Nová Maša, Vaľkovňa, Zlatno a Švábolka. V minulosti patrili k obci Šumiac. Osady Zlatno a Vaľkovňa vznikli asi v roku 1800. Pomenovania jednotlivých osád vznikali nasledovne: - V Zlatne je dolina Zlatnica, ktorou preteká potok, kde občania ryžovali zlato. - vo Vaľkovni bola postavená valcovňa plechu. - V Novej Maši bola postavená vysoká pec "maša" a preto, že v Červenej Skale už bola "maša" predtým, pomenovali osadu Nová Maša.

V týchto osadách bol v minulom storočí budovaný kovopriemysel, ktorý patril Coburgovcom. S rozvojom kovovýroby pribúdali v osadách noví osadníci tzv. hámorníci. Fabriku vo forme primitívnych hámrov založili gróf Colleredo a gróf Mitrovský. Neskoršie ich od nich odkúpil knieža Koháry a po jeho smrti v roku 1830 ich prevzal Ferdinand Százs-Coburg Gothai. Rozvoj kovovýroby prilákal nových osadníkov. Vznikli tu hámre, valcovňa s vysokými pecami a martinskými pecami, poháňaná parným strojom, zlieváreň a strojáreň. Vo Valkovni a v Zlatne vyrástli valcovne plechov a hámre i valcovňa tyčového železa a klincovňa. V roku 1885 v Zlatne železiareň zanikla, pozdnejšie tu bola zriadená tehelňa na výrobu ohňovzdorných tehál. Všetky tieto podniky boli súčasťou komplexu Coburgovských železiarní na Horehroní. Coburg hámre modernizoval a nechal vystaviť aj nové objekty v Novej Maši. V štyridsiatych rokoch 19. storočia tu dokonca vybudoval plamennú pec na zlievanie valcov. Nová Maša, vznikla v 2. polovici 18. storočia ako robotnícke sídlo okolo maše

V lokalite sa nachádzajú zvyšky pôvodnej valcovne z konca 18. storočia a maše z 19. storočia. Život a kultúra hámorníckych a neskôr priemyselných osád sa odlišovali výrazne od okolitých starších dedín. Súviseli s baníckou a hámorníckou prácou, a tak v 19. a začiatkom 20. storočí nadväzovali na robotnícku kultúru uhorských miest a mestečiek.

Názov obce sa postupne menil z Huta Sumyatzensis (1791), Massa (1797), Nová Maša (1919) až na dnešný názov Vaľkovňa; maďarsky Nándorvölgy. V osade Nová Maša bol v roku 1960 vybudovaný závod Horehronka na výrobu bižutérie, v roku 1964 bol závod zrušený. V jeho halách montovala čerpadlá Sigma.

ŠVÁBOLKA Osada Švábolka vznikla koncom 18. storočia v miestach, kde hlavná cesta prechádza na pravý breh Hrona. Valcovňa vo Švábolke vznikla v roku 1833. Prví prisťahovalci v Švábolke boli nemeckého pôvodu zo Švábska. Boli tu postavené skujňovacie vyhne a haly na výrobu železných tyčí. V tom čase boli tiež vybudované i novomašanské valcovne s vysokou pecou a martinskými pecami, zlieváreň a strojáreň. Tento závod už poháňal obrovský parný stroj, ktorý mal výkon 400 konských síl. V N i ž n e j Š v á b o l k e bol v prevádzke vykúvaci hámor, dve skujňovacie vyhne a kováčska dielňa na výrobu klincov. Na ich mieste bola postavená valcovňa, ktorá začala prevádzku v roku 1855. Pozostávala z dvoch valcovacích tratí na plech s horným pohonom vodného kolesa. Z dvoch COMTÉ – vyhní, dvoch vykúvacich kladív, valcového dúchadla a nožníc na strihanie plechov. Valcovňa vo V y š n e j Š v á b o l k e patrila medzi najstaršie valcovne v Uhorsku. Zameriavala sa výlučne na výrobu plechov . Jej hlavné výrobné zariadenie tvorili dve valcovacie trate poháňané štyrmi vodnými kolesami, nožnice na strihanie surových plechov a nožnice na rezanie hotových plechov. Ročne sa vyrobilo 504 ton plechu . Výroba v tejto valcovni bola zastavená v roku 1889 . V súvislosti so zastavením výroby vo Vyšnej Švábolke bol závod úplne rekonštruovaný a prestavaný na valcovanie jemných plechov. Po rekonštrukcii boli v hute Lujza v prevádzke dve valcovacie trate, poháňané dvoma vodnými turbínami s výkonom 44 KW. Nožnice na plech a stroj na rovnanie plechov boli poháňané vodným kolesom. Ročná výroba bola 1200 . 1400 ton. Závod pracoval do roku 1923.

ZÁVADKA nad Hronom Začiatkom 19. storočia boli tu v prevádzke dva skujňovacie hámre a vykúvaci hámor. V 50. rokoch 19. storočia tu boli dve COMTÉ – vyhne, dva vykúvacie kladivá a drevené skriňové dúchadlo. Ročne sa vyrobilo 400 – 500 ton tyčového železa.

ČERVENÁ SKALA Začiatky huty v Červenej Skale siahnú do druhej polovice 18. storočia, do roku 1807 patrila Jozefovi Coloredovi, komorskému grófovi v Banskej Štiavnici, odborníkovi v hutníctve. Novými majiteľmi vysokej pece a hámrov na Červenej Skale sa od roku 1807 stal gróf František Koháry a Jozef Mitrovský na základe prevodu vlastníctva Pohorelských železiarní. Od roku 1926 získal Pohoreslé železiarne a tým aj železiarne v Červenej Skale Ferdinand Coburg. V 50. rokoch 19. storočia bola v Červenej Skale v prevádzke vysoká pec, ktorá zhutňovala Dobšinské rudy. Železné rudy sa upravovali pri vysokej peci drvením a pražením. Surové železo sa skujňovalo v troch blízko situovaných hámroch, v hornom, strednom a dolnom hámri, ktoré mali po jednej COMTÉ – vyhni. Z kujného železa vykúvali sochory na valcovanie plechov. Ročne vyrobili priemerne 260 ton poloproduktov, ktoré sa prepravovali do valcovní plechov v Nižnej a Vyšnej Švábolke. Skujňovacie hámre boli definitívne odstavené v roku 1869.. Vysoká pec bola definitívne odstavená v roku 1882.

K o m p l e x ž e l e z i a r n í Bujakovo - Tri vody. Vybudovali ich v r. 1790 banskobystrickí obchodníci J. Puschmann a A. Czilchert. Podnik prevzal r. 1842 P. Würsching a r. 1834 D.J. Priehradný. Železiareň bola viackrát modernizovaná (1850,1869) a vedela sa presadiť i pri konkurencii štátneho hrončianskeho, príp. podbrezovského a coburgovského pohorelského komplexu. V pol 19. stor. zamestnávala 70 robotníkov, r. 1895 už 278.. Začiatkom 20. storočia mala bujakovská železiareň 6 valcovacích tratí a produkovala ročne 62 000 q tyčového železa a 2800 q plechov. Železiarne r. 1902 zanikli a r. 1910 vznikla na ich mieste lepenkáreň.

BUJAKOVO Najstaršou továrňou na území mesta Brezna boli železiarske podniky v Bujakove. Vybudovali ich v r. 1790 banskobystrickí obchodníci J. Puschmann a A. Czilchert. Podnik prevzal r. 1842 P. Würsching a r. 1834 D.J. Priehradný. Železiareň bola viackrát modernizovaná (1850,1869) a vedela sa presadiť i pri konkurencii štátneho hrončianskeho, príp. podbrezovského a coburgovského pohorelského komplexu. V pol 19. stor. zamestnávala 70 robotníkov, r. 1895 už 278.. Začiatkom 20. storočia mala bujakovská železiareň 6 valcovacích tratí a produkovala ročne 62 000 q tyčového železa a 2800 q plechov. Železiarne r. 1902 zanikli a r. 1910 vznikla na ich mieste lepenkáreň.

TRI VODY Z Osrblia vedie horská cesta do odľahlej lesnej lokality pod masívom Ľubietovského Vepra. Tu na sútoku troch horských potokov vznikol v roku 1795 železiarsky závod (Dreiwasser- Gewerkschaft) s vysokou pecou. Založili a vlastnili ho viacerí súkromní podnikatelia - členovia ľubietovského ťažiarskeho spolku. Železiareň využívala drevo a železnú rudu z okolitých lesov a baní. Vysoká pec produkovala surové železo, hlavne pre erárne hámre. V roku 1835 polovicu podniku odkúpil spišský podnikateľ Daniel Priehradný. Železiareň tvorila jeden podnik so skujňovacími hámrami a valcovňou v Bujakove pri Brezne. V lejárni priamo pri peci sa odlievali strojové súčiastky, rúry, kachle, nádoby, v uhorskej revolúcii v roku 1848 - 49 i delové gule proti habsburskej monarchii. V rokoch 1867 - 1868 Daniel Priehradný uskutočnil rozsiahlu rekonštrukciu svojich železiarní. Vysoká pec na Troch Vodách bola prestavaná na vyššiu kapacitu s výkonnejším valcovým dúchadlom. V roku 1873 pec prestala pracovať. Ostatné objekty železiarne pri požiari v roku 1882 vyhoreli a pri stavbe úzkokoľajnej železnice v roku 1917 boli odstránené. Pozostatky vysokej pece na Troch Vodách - plášť pece vysoký 8,5 m - sú pamiatkovo zakonzervované a sprístupnené.

Niektoré vysoké pece, hámre, vodné náhony sa zachovali dodnes ako nehnuteľné pamiatky v teréne. Hutnícke pamiatky vo forme nástrojov, surovín, poloproduktov, výrobkov uchovávajú múzeá. Rozvoj fotografie v 80. rokoch 19. storočia vytvoril podmienky pre účinnú a hodnovernú dokumentáciu vývinu hutníckej techniky fotografickou technikou. Rôzne technické pamiatky ukazujú veľmi názorným spôsobom stav a úroveň hutníckej techniky v zodpovedajúcich obdobiach dejín našej vlasti.