Folklórne Prvky Vo Filmoch Juraja Jakubiska

JANÁČKOVA AKADEMIE MÚZICKÝCH UMĚNÍ V BRNĚ Divadelní fakulta Ateliér rozhlasové a televizní dramaturgie a scenáristiky Rozhlasová a televizní dramaturgie a scenáristika

Folklórne prvky vo filmoch Juraja Jakubiska

Bakalářská práce

Autor práce: Tatiana Urbanová Vedoucí práce: MgA. Hana Slavíková Ph.D. Oponent práce: prof. Mgr. Jan Gogola

Brno 2012

Bibliografický záznam URBANOVÁ, Tatiana. Folklórne prvky vo filmoch Juraja Jakubiska [Folk elements in films by Juraj Jakubisko]. Brno: Janáčkova akademie múzických umění v Brně, Divadelní fakulta, Ateliér rozhlasové a televizní dramaturgie a scenáristiky, 2012. 52 s. Vedoucí diplomové práce MgA. Hana Slavíková Ph.D.

Anotace Bakalárska práca „Folklórne prvky vo filmoch Juraja Jakubiska“ pojednává o prvkoch ľudovej umeleckej tvorby zachytených vo filmových dielach Juraja Jakubiska. A to konkrétne vo filmoch Kristove roky, Perinbaba, Zbehovia a pútnici a Tisícročná včela. Mojim cieľom je zistiť s akým zámerom autor prvky ľudovej umeleckej tvorby využíva, ako a kvôli čomu ich zobrazuje, aký dôraz a význam im kladie.

Annotation „Folk elements in films by Juraj Jakubisko“

The subject of this work is to examine various folk elements captured in the film art of Juraj Jakubisko, specifically in the following films : Kristove roky; Preninbaba; Zbehovia a pútnici; Tisícročná včela. My goal is to find out what is behind Jakubisko´s intention to include folk elements, how and why they are depicted in the films and what emphases and reasons are given to them. Klíčová slova

Juraj Jakubisko, Folklór, Slovenský folklór, Slovenský film, Tradičné ľudové umenie, Filmové umenie Keywords

Juraj Jakubisko, Folklore, Slovak folklore, Slovak film, Folk art, Film art

Prehlásenie

Prehlasujem, že som predkladanú prácu spracovala samostastne a použila som uvedené informačné zdroje.

V Brne, dňa 24 . mája 2012 Tatiana Urbanová

Poďakovanie Na tomto mieste by som rada poďakovala vedúcej práce Mgr. Hanke Slavíkovej Ph.D. za jej prístup a nápady. Moja veľká vďaka patrí i doc. Ing. Viliamovi Gruskovi. Zároveň by som sa rada poďakovala všetkým pedagógom, ktorý ma naučili vnímať veci inak.

Obsah

ÚVOD ...... 6 1. STRUČNÝ PREHĽAD O JURAJOVI JAKUBISKOVI...... 8 2. ĽUDOVÁ KULTŔA VO FILME ...... 11 2.1 ĽUDOVÁ KULTÚRA VO FILME KAROLA PLICKU……………………………...... 12 2.2 ĽUDOVÁ KULTÚRA VO FILME KARLA VACHEKA……………………………....16 2.3 POROVNANIE PRÍSTUPU DVOCH TVORCOV……………………………………..21

3. FOLKLÓRNE PRVKY VO FILMOCH JURAJA JAKUBISKA…………………………………………………………………………...... 23

3.1 KRISTOVE ROKY………………………………………………………...... 23 3.2 PERINBABA……………………………...... 24 3.3 TISÍCROČNÁ VČELA………………………………………………………………….35 3.4 ZBEHOVIA A PÚTNICI...... 41

ZÁVER ...... 50 POUŽITÉ INFORMAČNÉ ZDROJE

Úvod

Ako tému svojej práce som si zvolila folklórne prvky alebo prvky ľudovej umeleckej tvorby vo filmoch Juraja Jakubiska. Vybrala som si štyri konkrétne filmy, o ktorých si myslím, že je dôležité i ch v rámci tejto práce spomenúť pretože autor s prvkami ľudovej umeleckej tvorby pracuje kreatívne. Patria medzi ne Zbehovia a pútnici, Tisícročná včela, Perinbaba, ale aj Kristove roky. Mojim cieľom bolo zistiť s akým zámerom autor prvky ľudovej umeleckej tvorby využíva, ako a kvôli čomu ich zobrazuje, aký dôraz a význam im kladie.

Vo svojej práci sa však nevenujem len Jurajovi Jakubiskovi. Pre komplexné skúmanie folklórnych prvkov vo filme bolo pre mňa nutné vidieť aj prístupy iných tvorcov, vidieť ako s takýmito prvkami narábajú a z tohto dôvodu bolo mojou potrebou dôklad ne analyzovať dve diela. Vybrala som si preto dva príklady, dva medzné postoje. Tieto filmy boli v dobe svojho vzniku výnimočné pretože zaujali výrazné stanovisko k folklóru. Viem o tom, že medzi filmami je veľký časový posun, no myslím si, že sú zásadné kvôli tomu, že sú si formou a predmetom záujmu podobné. Prvým je Karol Plicka a jeho film Zem spieva, druhým Moravská Hellas Karla Vacheka. Oba tieto filmy stoja na pomedzí hraného filmu a dokumentu. Základom oboch filmov je folklór, diametrálnym spôsobom s a však od seba líšia.

Zdalo sa mi logické venovať sa najskôr Karolovi Plickovi, ktorého prínos pre slovenskú kinematografiu je veľmi veľký už len z toho dôvodu, že sa zameriaval na faktografické a realistické priblíženie folklórnych prvkov a tradícií divákovi. Tieto prvky vo svojich filmoch zachováva pre budúce generácie. Od Plicku nemožno očakávať štylizáciu, jeho film je veľkou obhajobou slovenskej kultúry a duchovnosti. Karel Vachek poňal Moravskú

Hellas inak. Jeho film bol kritikou pokleslej podoby fol klóru, ako aj kritikou režimu, ktorý folklór zneužíval vo svoj prospech. Zaujal kritický postoj k fascinácii folklórom. Tieto dva filmy sú extrémne odlišné aj v tom, že je medzi nimi rozdiel tridsaťpäť rokov. Počas týchto tridsiatichpiatich rokov sa v Československu zmenil režim, ktorý folklór degradoval na niečo, čo sa dá veľmi ľahko zneužiť.

Pre čo najlepšie a nezávislé informácie som sa stretla so scénografom, pedagógom, etnografom, scenáristom, dramaturgom a režisérom Doc. Ing. Viliamom Gruskom, ktorý sa po dlhé roky venoval výskumu, štúdiu a záchrane tradičnej ľudovej kultúry a remesiel na Slovensku. Mimo iného spolupracoval i s J urajom Jakubiskom samotným. Pre potreby tejto práce vznikol záznam rozhovoru z dňa 09. mája 2012, ktorý sa nachádza v mojom osobnom archíve.

1 Stručný prehľad o Jurajovi Jakubiskovi

Juraj Jakubisko sa narodil 30. apríla 1938 v malej spišskej dedine obkolopenej horami – Kojšove. Táto dedina bola ( a stále je ) miestom plným slovenských ľudových tradíciií a zvykov, ktoré mali na samotného tvorcu bezpochyby veľký vplyv. Je to najmä tým, že Kojšov je koncová obec, ktorá je gréckokatolícka - obkľúčená katolíckymi a evanjelickými obcami. Archaizmy 1 sa tu preto uchovávali napríklad i v speve.

Jakubiskova tvorba sa zača la vyvíjať počas absolvovania Strednej umelecko – priemyslovej školy v Bratislave (odbor grafika). Štúdium grafiky ho však nenapĺňalo stopercentne, a tak sa rozhodol prestúpiť na odbor umeleckej fotografie, ktorý aj dokončil. Toto rozhodnutie mu otvorilo c estu smerom k filmu.

Po štúdiu na umelecko – priemyslovej škole sa prihlásil na Filmovú fakultu Akadémie múzických umení v Prahe, kam bol úspešne prijatý. Študoval tu v rokoch 1959 – 1966 odbor réžia v ročníku profesora Václava Wassermanna. Jakubisko sa pôvodne zaujímal o štúdium kamery, no počas vojenskej služby nemohol natočiť povinnú reportáž, a preto zvolil réžiu. Neskôr sa mu však na kameru dostať podarilo. Jakubiskova filmová tvorba sa začína formovať v období šesťdesiatych rokov 20. storočia. Na st rednej umelecko – priemyslovej škole v roku 1957 so svojim spolužiakom Elom Havettom však už jeden 16 mm film natočil - Šupka a šupáci.

Jakubisko započal svoje produktívne obdobie študentskými filmami ako napr. štrnásť minútovým filmom Každý deň má svo je

1 Archaizmus (z gréc. archaios - starodávny) je slovo, alebo výraz, gramatická forma, alebo konštrukcia, ktorá dodáva reči ráz staršej etapy vývoja jazyka a používa sa v jazykových prejavoch na charakterizovanie staršej doby. Je to teda slovo, alebo výraz, ktoré je v protiklade k inému rovnocennému slovu reprezentujúcemu v príslušnom jazyku súčasnú slovnú zásobu.

8 meno (1960) , ďalej napríklad filmom Strieborný vietor (1961) alebo snímkom Čekají na Godota (1966). Dôležitá bola pre neho aj spolupráca s inými, v tej dobe aktívnymi tvorcami. Na motívy rozprávok Petra Jilemnického natočil pre košickú Česko - slovenskú televíziu v roku 1963 Tri rozprávky alebo dokument Korytári (1966). Taktiež pracoval v Laterne Magike ako externý režisér a scenárista, a to v r. 1965 – 1966.

Rokom 1960 sa teda začína prvá etapa filmovej tvorby Juraja Jakubiska, do ktorej patria študen tské filmy do roku 1966, vrátane. Jakubisko študuje na FAMU v dobe, kedy sa formuje „československá nová vlna“ – generácia tvorcov – režisérov a scenáristov začínajúcich tvoriť v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, medzi ktorých patria okrem Jakubiska tiež Štefan Uher, Pavel Juráček, Věra Chytilová, Miloš Forman, Jiří Menzel, Jaromil Jireš, Ivan Passer a ďaľší.

Za začiatok druhej etapy tvorby Juraja Jakubiska sa považuje film z roku 1967 Kristove roky. Táto etapa trvala do natočenia prvej verzie filmu Dovidenia v pekle, priatelia v roku 1970 a patria do nej snímky ako Vtáčkovia, siroty a blázni (1969); Zbehovia a pútnici (1968) a Dovidenia v pekle, priatelia.

Tretie obdobie svojej tvorby Jakubisko započal rokom 1971, voči jeho filmom bola nastolená silná ce nzúra, no i napriek tomu vznikajú krátkometrážne dokumentárne filmy s názvami príslúchajúcimi danej dobe ako napríklad snímok z roku 1974 Výstavba tranzitného plynovodu ZSSR, NDR, Západná Európa alebo Dožinky ´77 (1978). Dožinky sú slávnosťou ukončenia žatvy, priamo v názve tohto filmu je zakódovaný odkaz tradičnej ľudovej kultúry. „ Dožinky sú slávnosť na ukončenie žatvy. V mnohých európskych aj mimoeurópskych krajinách má dodnes náboženský charakter, v Česku ho stratili v 20. storočí, kedy boli využívané na politické účely. Slávnosť môže zahŕňať odváženie

9 posledného snopu z poľa, predanie dožinkového venca a prianie (vinšovanie) hospodárovi. Potom nasleduje hostina s hudbou a tancom. Veniec sa schovával v hospodárstve do Vianoc alebo až do nasledujúcej žatvy .“2

Do tohto obdobia možno zaradiť aj film výnimočný svojim výtvarným prevedením – Bubeník Červeného kríža z roku 1977.

Rokom 1979 sa začína štvrtá etapa Jakubiskovej tvorby, a to konkrétne celovečerným filmom Postav dom, zasaď strom. Jakubiskovi boli za tento film udelené sankcie. „Znovu nasledovali sankcie, ale našťastie už nie tak kruté. Juraj Jakubisko dokon ca mohol ďalej nakrúcať hrané filmy s tým, že môže nakrúcať len historické filmy, rozprávky a zo súčastnosti iba komédie.“ 3

Do pádu komunistického režimu natočil filmy ako Nevera po slovensky (1980), rodinnú ságu na motívy knihy Petra Jaroša – Tisícročná včela (1983), filmovú rozprávku Perinbaba (1985) a Pehavý Max a strašidlá (1987).

„Ďaľší film Sedím na konári a je mi dobre (1989) bol uvedený do kín tri mesiace pred pádom komunistického režimu.“ 4 Týmto filmom začína posledná etapa tvorby Juraja Jakubi ska. Medzi filmy natočené po roku 1989 patrí napríklad Nejasná správa o konci sveta (1997) ; Post Coitum (2004) alebo historický film Bathory (2008).

2 http://sk.wikipedia.org/wiki/Do%C5%BEinky 3 MICHALOVIČ, Peter ; ZUSKA, Vlastimil : Juraj Jakubisko, 2005. 4 Tamže.

2 Ľudová kultúra vo filme

Karol Plicka sa v roku 1924 stal národopisným referentom Matice slovenskej . V tomto období pre ňu začína zbierať prejavy slovenskej ľudovej kultúry. Vďaka technológii fotografií a filmu má možnosť uchovávať nehmotné pamiatky slovenskej ľudovej tvorby.

„Plicka si veľmi rýchlo uvedomil možnosti fotografie a najmä filmu pre uchov ávanie nehmotných pamiatok folklóru a od roku 1927 začal vytvárať fond filmových etnografických dokumentov. Roku 1928 zostavil z týchto materiálov film Za slovenským ľudom, celovečerný etnografický dokument.

Od roku 1922, odkedy je presne zachytená česká krátkometrážna tvorba, do roku 1938 nakrútilo na Slovensku okolo šesťdesiat výrobní vyše stopäťdesiat krátkych filmov, hlavne reportáží a dokumentov, z toho najviac Masarykov ľudovýchovný ústav, Elektajournal, bratia K. a E. Deglovci a Lloyd film.

Medzi najzaujímavejšie dokumentárne filmy patria: Den na Tatranském salaši (1930), Bouře nad Tatrami, Květy v Tatrách (oba 1932 v réžii T. Trnku) a niektoré ďalšie. Ich význam spočíva v tom, že zachytili premenu Slovenska, najvýznamnejšie kultúrnopolitické akcie, ľudové zvyky, kroje, miznúce remeslá a architektonické pamiatky, že propagovali Slovensko a um jeho ľudu nielen v Čechách, ale aj v zahraničí, a že upozorňovali na krásu slovenskej prírody. V čase, keď sa na Slovensku filmovalo iba sporadicky a náhodne, suplovali slovenskú filmovú tvorbu a obohacovali repertoár kín.“ 5

5 Kolektív autorov : SLOVENSKO, KULTÚRA – 1.časť, 1979 11

Plicka začal vyvárať niečo, čo má veľkú hodnotu i pre dnešnú generáciu, ktorá už zvyky, tradície a možno aj samotné dediny v takejto podobe nepozná. Vo folklóre mal veľké zaľúbenie, ktoré sa snažil napríklad cez filmové médium posunúť ďalej. Plickovo dielo posilnil i fakt, že si dokázal perfektne pripraviť pre film pôdu. Ľuďom musel vysvetliť čo ide robiť, aby sa mu nevzpierali a aby ho nevyháňali. Takto sa dostal k tomu, že ľudia sa nechali n asnímať napríklad presne tak ako robili na poli alebo presne tak ako boli v tej chvíli oblečení.

2.1 Ľudová kultúra vo filme Karola Plicku

Jednou z umelecky tvoriacich osobností, ktoré sa začali venovať zaznamenávaniu slovenského života, tradícii a zvykov bol jednoznačne folklorista, fotograf, kameraman, režisér a spoluzakladateľ pražskej FAMU, Karol Plicka (1894 – 1987). Medzi jeho najznámejšie snímky patrí napríklad národopisný dokumentárny film Za slovenským ľudom (1928) alebo „etnografický záznam ľudo vých zvykov, hier, obradov, tancov a slávností v čase od skorej jari do neskorej jesene na Slovensku v 30. Rokoch“ 6 Zem spieva (1933).

Čiernobiely film Zem spieva je dôležitý z toho dôvodu, akým špecifickým spôsobom Karol Plicka zachytáva slovenský ľud. Začiatok filmu je plný autentických dokumentárnych záznamov starej Bratislavy, jej obyvateľov, architektúry, jednoducho zachytáva pulzujúci život v meste. Vlak, z ktorého pozorujeme okolie však diváka „odnáša“ čoraz hlbšie do krajiny. Namiesto mesta má div ák možnosť vidieť lúky, stromy, polia, vidiecke obydlia a pustú zrúcaninu starého hradu, ktorý už neobýva nikto. Cesta vlakom je zavŕšená pohľadom na monumentálne štíty Tatier. Divák sa teda z mesta dostane až

6 http://www.sfd.sfu.sk/main.php?idf=7

12 niekam na východné Slovensko, konkrétne do pod tatranskej dediny. Podľa roztápajúceho sa snehu a žblnkajúcej vody v potoku vieme identifikovať ročné obdobie – je jar. Na pahorkoch kopcoch nad dedinou sa zjavujú obyvatelia – deti daného územia, ktoré (v krojoch) tancami vítajú jar. Na pašu vychádzajú ov ce, ktoré nepochybne dokresľujú kolorit liptovskej dediny, vidiečania pripravujú pole, za pomoci vola ho v pluhu orú. Vo filme sa objavujú titulky, ktorých autorom je Ján Smrek 7. Prvý z nich prichádza práve po týchto scénach :

„Slnko prebúdza život – vesna je radosť a pohyb.“

Vesna je slovanskou bohyňou jari. Tú svojimi tancami na lúkach oslavujú deti. Do dediny samotnej zatiaľ možnosť „nahliadnuť“ nemáme. Hra a tanec detí prebieha pomerne dlho, je bez sprievodného slova doplnený hudbou. Deti síce v niektorých momentoch niečo povedia, no divák nemá možnosť vedieť o čo sa jedná. Po dlhšej dobe nám Plicka priblíži okolie ako aj pohľad na slovenskú dedinu. Prichádza druhý titulok :

„Nesieme Morenu z dediny.“

Morena je v slovanskej mytológii bohyňou smrti a zimy a rituál počas ktorého sa samotná Morena zapáli a hodí do rieky alebo dolu zo skaly sa zachoval do dnes. Podobne je tomu aj vo filme. Rituál je však doplnený obrazom starej ženy, ktorá je súčasťou tejto tradície, hoci nie je priamo prítomná. Vo filme nemáme možnosť vidieť prípravu a výrobu samotnej Moreny, poskytnutý je nám len samotný akt jej vyzlečenia, upálenia a hodenia do potoka. Po upálení Moreny prichádza v poradí tretí titulok:

7 http://www.csfd.cz/film/7263-zem-spieva/bazar/ 13

„Veľkonočné ráno na slovenskom východe.“

V tomto momente sa divá k ocitá priamo v centre dediny medzi jej obyvateľmi. Nachádzajú sa tu prvky tradičnej ľudovej architektúry ako napr. drevený kostol pokrytý drevenými šindľami, v ktorom sa začínajú schádzať obyvatelia. Pred kostolom sa prežehnávajú, je zjavné, že toto ráno má v dedine veľkú dôležitosť. Veľká noc patrí medzi najvýznamnejšie kresťanské sviatky Slovenska. O tradíciach počas týchto sviatkov vypovedajú ďaľšie dva titulky: „ Na hroboch otcov – veľkonočné vzkriesenie“ alebo „ Svätenie koláčov.“ Kňaz svätil jedlo, ab y ľuďom neuškodilo ale prinášalo zdravie.

Titulok „A tri dni trvá slávnosť“ otvára ďaľšiu kapitolu plnú tanca, radosti a neskôr i práce na poli a okolo domov – napríklad priväzovanie a spevnenie mladých stromkov. V tejto časti filmu je prítomný rozhovor dvoch mužov, ktorý je takisto bez ich hlasu sprevádzaný hudbou. Jarné zábery sú autentické – kvitnú ovocné stromy a vŕby. Nasleduje sled aktivít, ktoré sú s podtatranskou dedinou úzko späté. Otvára ich titulok : „ I vyšiel rozsievač aby rozsieval.“ Krátka časť filmu zameraná na sadzbu semienok do vopred pripravenej pôdy. Nasleduje pasáž: „ Pod Tatrami tkajú“ doprevádzaná spevom a prácou žien, v ktorej je zachytená originálna technika a prístup k tkáčskemu remeslu. Takisto sú v tejto časti filmu prítomní i pastieri, ktorí vyháňajú ovce na pašu a ženy, ktoré ručne perú prádlo na potoku.

Prichádza letné obdobie, ktoré otvára vysoké vyrastené žito a jeho kosenie sprevádzané ľudovými piesňami spolu s titulkom : „Tak bolo v poli požehnanom“. Ľudia spolu pracujú na poli. Ťažká práca je ešte umocnená vetou : „ Ale nie všade rovnako vypučí zrno; niekde padne na skalu, alebo do tŕnia“ alebo „Klások ku klásku – ťažký chlieb“. Obraz žien ťažko pracujúcich

14 na poli je doplnený vetou : „ Kraj vdov a žien – mužovia blúdia svetom za robotou.“

Od zberu úrody autor prechádza k nedeli – „Nedeľa – boží deň“. Obyvatelia sa sústredia pri kostole, sú slavnostne oblečení. Plicka zachytáva i staré náhrobné kamene, ktoré pripomínajú predkov (sú na nich zobrazení okrem iného aj ľudia), autor doplní vetu : „ Prastaré tvary náhrobkov hovoria o starej slovanskej kultúre.“ Ženy sa modlia z modlitebných knižiek. Dôležitý je v tejto kapitole filmu i predaj pouličných predavačov. Veta „ Z ďaleka prišli pútnici“ vypovedá o tom, že v dedine sa osl avuje. V tejto časti Plicka detailnejšie zachytáva jednotlivé tváre ľudí z dediny. Zaujímavý je napríklad aj exotický papagáj alebo detské hračky zo šúpolia. Ľudia majú možnosť si tu kúpiť džbány, súkno, predmety na výrobu masla, medovníky a iné veci.

Ďaľšiu kapitolu nám otvárajú muži tancujúci s valaškami pod vrcholkami Tatier – „Po valašsky od zeme...!“ a muzikanti, ktorí im hrajú do tanca. Nasleduje zaujímavá pasáž o príprave a máčaní ľanu nazvaná jednoducho „ Ľan“ a „ Celý týždeň sa musí ľan máčať“.

Časti „Na sklonku leta príde vďaka za dary zeme“ a „A vietor s Kriváňa skláňa sa na lúky“ sa odohrávajú počas pokročilého leta, kosci kosia trávu a ženy ju hrabú.

Do dediny prichádza gajdoš, z ktorého prítomnosti a hudby sa všetky deti radujú, tancujú, spiev ajú. Dokonca sa hrajú pomedzi pasúce sa kozy. Týmito hrami a plieskaním biča celý film vyvrcholí a skončí.

Dalo by sa povedať, že film je akousi mozaikou zvykov a tradícií konajúcich sa počas roka na liptovskej dedine. Nie je tomu však úplne tak, pretože chýba záznam jesene a zimy – teda

15 aj ďaľšieho sviatku – Vianoc. Jednotlivé zvyky sa dejú postupne rad za radom a celý dokument je venovaný z prevažnej časti práve im. Sú to najdôležitejšie momenty kultúrneho, náboženského a spoločenského života na dedine ( mimo jesene a zim y). Spevy a hry detí nie sú prvoplánové, vo filme je minimálne množstvo dokumentárnych záznamov dediny a tie, ktoré sú možno naozaj skutočné, už dnešnému divákovi môžu pripadať neautenticky , no jednoznačne nie idealizovane . Z tohto dôvodu sa niektoré obrazy filmu javia inscenovane (možno kvôli tomu, že ľudia pôsobia na diváka tak, akoby boli vytrhnutí z iného miesta a vložení práve sem, na lúky, kopce) . Plicka každopádne divákovi poskytol pohľad do útrob slovenskej dediny danej doby, jej zv yklostí, slávností, tradícií a najmä do spôsobu života ľudu. Nezaujímajú ho jednotlivé osudy rodín, ich povalania, vzťahy... Jedinou vecou, ktorú sa snažiť zachytiť sú ľudové tradície a zvyklosti, ktorým kladie všetku možnú vážnosť.

2.2 Ľudová kultúra vo filme Karla Vacheka

Pre porovnanie dvoch odlišných prístupov používania folklórnych prvkov vo filme som si vybrala absolventský film Karla Vacheka (1940 - ) – Moravská Hellas (1963). Hoci ( a i vďaka tomu) vznikli filmy s tridsaťpäťročným posunom, je rozdiel vnímania folklóru oboch tvorcov evidentne protikladný. Oba filmy sú niekde na pomedzí hraného filmu a dokumentu.

Vachek otvára Moravskú Hellas podobne ako Plicka titulkom : „ Poznámky k folkloru“ a spievajúcim duom dvoch dvojčiat – J ana a Karla Saudka medzi viac než tuctom drevených bábik oblečených v kroji a slovom „ reportáž“ prezentovaným dvomi bratmi sediacimi medzi nimi. Kamera sa postupne uberá smerom nadol, aby zastavila na drevenom podstavci jednej

16 z bábik, na ktorom je napísané meno obce, k torá bola i je známa svojim folklórnym rozmachom, Strážnice.

„Stříbro na starých fotografiích vyšisovalo a dnešní folklor je jaksi anachronismem a dnešní folklor je taky jaksi vyšisovaný.“

Touto vetou akoby chcel autor naznačit to, že doba, ktorá bola už dávno pominula a folklór stratil svojej čaro. To dokazujú aj dobové fotografie, ktoré sú už pre dnešného diváka neaktuálne. Tieto vety sú dopĺňané autentickým sprievodom folklórnych súborov v Strážnici v roku 1963. Amfiteáter je plný ľudí. Nasleduje prv é interview, ktorého hlavným aktérom je maliar izieb, venujúci sa okrem iného aj amatérskym obrazom, ktoré zachytávajú dedinu tak, ako kedysi vyzerala. Po maliarovom krátkom úvode na scénu prichádzajú žiačky vyšívačskej školy. V tomto momente sa vo filme o bjaví zásadna veta jedného z bratov reportérov, v ktorej hovorí, že riaditeľka školy mu zakázala dievčatá fotografovať mimo budovy. Zakázala mu to po jeho otázke na uplatnenie sa žiačok po absolutóriu. Celé toto interview vyznieva trochu zvláštne, pretože samotné žiačky a učiteľky neodpovedajú prirodzene, sú podsúvané do určitej role. Tento obraz je zakončený výpoveďou jednej študentky, ktorá by sa rada zamestnala v továrni v Letoviciach, no v zápätí na to je v podstate zhodená zástupcom riaditeľa národného podniku v Letoviaciach tým, že absolventky tejto školy môžu robiť len podradnú prácu tretej kvalifikačnej triedy, pretože ich vzdelanie je pre ich odbor nevhodné.

V ďaľšej pasáži má divák možnosť vidieť unikátne zbierky pána Potomáka z Kotovíc, ktoré sú doprevádzané dobovým odevom, ktorý prezentuje mladá slečna a sprievodným slovom pana Lebánka, ktorý si o daných exponátoch myslí, že sú nevkusné. O pár sekúnd na to, dostáva slovo samotný pán Potomák, ktorý je zatiahnutý do akéhosi podivného rozhovoru,

17 v ktorom si namiesto reportérov kladie otázky sám. Sám si na ne i odpovedá. Akoby bratia reportéri o reportáž s ním ani nemali záujem. Tu už ale na scénu prichádza samotný pán Lebánek, ktorý sa predstavuje sám - je ľudový vyprávač, ktorý sa rád prezentuje v kroji. Na radu prichádza aj pán Zdeněk Haluška, ktorý je zabávačom a je znechutený z toho, že vyprávači nerozprávajú nič rozumné, len samé anekdoty. Práve z tohto dôvodu ich nevolajú na strážnický festival. Svoju pozíciu zabávača oproti ľudovému vyprávačovi teda chápe inak, vážnejšie. To však počas predvádzania „remesla“ pána Halušku vyvráti režisérov posmešný titulok : „Estrádní umělec, Strážnice se nezúčastnil.“

Do kontrastu k Haluškovi je postavený pán Kulínek, ktorý na Strážnici narozdiel od neho vyst upoval (teda aspoň to tvrdí titulok). To už sa divákovi ale predstavuje „první malérečka“, ktorá venovala ľudovému umeniu tisíce hodín. Predstavuje kvetenu svojej záhrady ako aj poklady svojho domova.

Titulkom „ Malérečka Martínková odpovídá“ a otázkou reportéra, že ako je to v dedine so slečnami sa otvára nový príbeh, ktorý divákovi poskytuje informácie o kráse mladých strážnických dievčat. Dievčatá si farbia vlasy a nechty a kroj, podľa nej, odchádza do úzadia.

Nasledujú ilustračné obrazy príprav dediny na folklórne slávnosti, ktorých súčasťou je napríklad aj kosák a kladivo na budove Združeného závodného klubu Strážničan.

Režisér divákovi v nasledujúcej časti ponúkne zopár informácií o generačných maľbách na rodinných domoch, ktoré treba vyfarbovať vždy znova po vyblednutí farieb. Na to nadviaže krátka kapitola, ktorá nesie názov „ Architektonické názory (nejednotné) a je plná slov, ktoré s danou témou vonkoncom

18 nesúvisia. Napríklad sa tu objaví výpoveď starého muža, ktorého chceli poslať do blázinca, no on nechcel. Býva v starom polorozpadnutom dome. Na tento príbeh nadväzuje titulok „Kuriosita“, v ktorom mužský hlas mimo obraz hovorí, že by takú starú opicu zrútil, čím môže, ale aj nemusí myslieť dom tohto konkrétneho starého pána. Svoju výpoveď zakončí vetou:

„No, folklór to neni, to je viac taková, já bych myslel hento...“ Počas tejto poslednej vety kamera sníma pána, ktorému malý starý dom patrí. To už ale pani Martínková opisuje bývanie na dedine. Vo podstate ale hovorí z cesty, podáva nezmyselné inf ormácie, z ktorých sa divák dozvie akurát tak to, že pani Martínková svojim susedom závidí gauč, televízor a biele porcelánové taniere. Odsudzuje ľudí, ktorí izby svojich domov zariaďujú len pre parádu, aby sa nimi mohli vychvaľovať ostatným a pritom ich sami nevyužívajú. Po krátkom monológu pani Martínkovej už na radu prichádza sochár. Jeho príbeh otvára opäť niekto iný ako je reportér sám a to dokonca vetou: „Mohl by ste mi niečo povedať o tých sochách? Mňa by to tak zajímalo.“ Rozhovor vyzerá teda tak, ž e dvaja muži sedia na stoličkách za pracovným stolom oproti sebe a sochár vykladá niečo o sebe. Konverzácia pôsobí umelo, vyznieva sarkasticky. Po ukážkach sochárovej tvorby sa kamera plynule presunie medzi baviaci sa dav ľudí a pán Lebánek približuje feno mén súčasnej ľudovej piesne sprevádzaný dokumentárnymi zábermi prítomných ľudí. Lebánkova výpoveď je prehlušovaná ľudovou piesňou, z tohto dôvodu to na diváka môže pôsobiť tým dojmom, že veci, ktoré približuje samotný pán Lebánek sú nepodstatné a nikoho nezaujímajú.

V ďaľšej časti filmu odznieva veta: „No, sociologický průzkum.“, ktorý sa teda týka pokročilej zábavy počas folklórnych slávností a jeho hlavnou súčasťou je najmä alkohol a silne podgurážení občania Strážnice, ktorí sa do neskorých hodín bavi a, alebo spia na zemi na tráve.

Pan Lebánek vytvára prvý záver filmu, v ktorom (režisérovi) hovorí, že má vo filme málo osôb a že existuje mnoho iných osudov, o ktorých ľudia nevedia. To už ale na scénu prichádza čašník a ľudový vyprávač z Otrokovíc, ktorý na slávnostiach brigádaju ako čašník. Táto časť je právom označená titulkom „Bilance“, pretože čašník hodnotí prínos reštaurácií a jedální pre Strážnicu. Za dva dni sa spotrebovalo asi 40 – 50 000 litrov vína. Táto výpoveď je prerušená slovom člena fes tivalového výboru, ktorý povie len jednu vetu, no tá má naozaj veľkú výpovednú hodnotu :

„Ta Strážnice ta se naozaj těžko organizuje někdy. Ono je to kolos dneska.“

Čašník pokračuje kávou, zákuskami a klobásou. Člen festivalového výboru pokračuje organi začnými informáciami o festivale. Hovorí o tom, že musia zabraňovať ľuďom, ktorí si chcú zarobiť peniaze, aby sa na festival dostali, pretože kazia divákom vkus.

Pani Martínkovú slávnosti veľmi nezaujímajú, pretože „na to sú tam páni“ . Už je po slávnostia ch, nechce sa v tom vŕtať. Doktor Pavelčík, riaditeľ múzea v Uhorskom Brode zase tvrdí, že „to je vlastně divadlo, není to ten skutečný projev folklóru...“ Národopis je podľa jeho slov v koncoch, všetko to už zaniklo, prirovnáva ho dokonca ku : „skapavající kráva, která už je v posledním tažení...“ , no priznáva, že táto „krava“ aj jeho ako riaditeľa múzea živí.

Titulok, ktorý taktiež vypovedá o názore a postoji autora, sprevádza ľudový spev mužov. „Dobrá lidová hudba (bez ironie)“. Reportéri sa v závere filmu lúčia s obyvateľmi Strážnice so slovami (mimo obraz) „ My jsme toto chtěli pochopit .“ Film samotný končí slovami pána Lebánka. Ten hovorí, že za tento film ešte niekedy dostane vynadané, ale hovorí pravdu. Režisér mu udelil posledné slovo – „Strýcu Lebán ku, máte poslední slovo.“ Nasleduje záber na drevené bábiky oblečené v krojoch, ktoré mal divák možnosť vidieť na začiatku filmu. Tentokrát už ale nie sú pekne usporiadané, no naopak, porozhadzované po zemi. Mužský hlas hovorí, že na starobu ho to už nebav í, že to bola len taká „horúčka“ , neberie to ako tvorivosť.

2.3 Porovnanie prístupu dvoch tvorcov

Tieto dva filmy by sa divákovi mohli na prvý pohľad javiť podobne (folklórne dianie, kapitoly označené titulkami a pod.) no nie je tomu tak. Vecou, ktorá by sa od filmu oddeľovať nemala sú jeho určujúce a limitujúce technické postupy. Karol Plicka nemal možnosť použiť kameru, korá by zároveň s obrazom snímala i zvuk, a preto musel svoj film skoncipovať obrazovo a interprétov piesní odviezť do Prahy, kde sa spevy a piesne nahrávali na gramofónové platne a z nich to potom bolo treba previesť do filmu.

Ľudia v Plickovom filme boli do prostredia vložení spontánne, ľudová kultúra mala v tej dobe v sebe veľkú starobylosť. Film je plný autentických záberov, čo s a t ýka autenticity krajiny a prejavov ľudí. Ľudia v jeho filme majú na krajinu a prírodu bezprostrednú väzbu, spoločenstvo je na ňu naviazané. Tak, ako to autor zažil, tak to i natočil. Jeho film bol veľkou obhajobou slovenskej kultúry a duchovnosti. Vache k naopak s účastníkmi dokumentu manipuluje ako s bábkami, ktoré

21 boli použité už v úvode jeho filmu. Vachek mal narozdiel od Plicku jednu obrovskú výhodu. Moravskú Hellas natáčal zvukovou kamerou, ktorá umožnovala synchrónne snímanie obrazu a zvuku, ktoré dodalo filmu úplne iné rozmery a režisérovi možnosti. Vachek nedegraduje folklór, neodmieta ho . Strážnica sa postupom času zmenila na masový podnik, ktorý folklór zneužíva. Folklór stráca svoju hodnotu, zneužíva sa k propagande. Ľudové umenie je degradované samotným režimom. Vachek sa snažil zaujať kritický postoj k fascinácii folklórom, nechcel sa opájať niečim, čo sám považuje za plytké a bez hodnoty. Samotný riaditeľ múzea v Uhorskom Brode totiž hovorí : T o je vlastně divadlo, není to ten skutečný projev folklóru...“ Informácie si prispôsobuje vlastnému obrazu, ironizuje ich.

Technické možnosti snímania v roku 1933 boli neporovnateľné, a preto je takmer nemožné tieto dva tituly konfrontovať. Sú to však dva extrémne príklady, pretože za tridsaťpäť rokov sa stihol premeniť režim a nová generácia využila to, že folklór môže pre svoje účely zneužiť. Toto napadol Vachek. Zaujímavý je však pohľad na spracovanie témy folklóru a ľudových tradícií, ktoré sa počas pár desiatok rokov stihli vyvinúť až do takejto po doby.

3 Folklórne prvky vo filmoch Juraja Jakubiska

Vo filmoch Juraja Jakubiska má divák možnosť vidieť nepreberné množstvo prvkov ľudovej umeleckej tvorby, počnúc krojovanými dievčatami a svadobným obradom končiac. Juraj Jakubisko individuálne pretvára folklór. Tento proces by sa taktiež mohol nazvať foklorizmom. „ Folklorizmus je proces transformácie a transfigurácie folklóru pri jeho včleňovaní do umeleckej kultúry. Prvky ľudovej kultúry sú využité v odlišných komunikačných kontextoch a v iných funkciách, ako boli v pôvodnom prostredí svojho vzniku a existencie. Pri folklorizme sa narúša prirodzená folklórna situácia, ktorú tvorí jednota tvorby, reprodukcie, času a miesta realizácie folklóru. Folklorizmu zodpovedá aj pomenovanie „druhá existenci a folklóru“, resp. sprostredkovanie tradičnej ľudovej kultúry z druhej ruky.“ 8

3.1 Kristove roky

Dlhometrážny hraný debut Kristove roky vznikol v roku 1967, kedy mal Juraj Jakubisko dvadsaťdeväť rokov. Blížil sa teda tomuto veku. Kristove roky spomínam v spojitosti s folklórom a folkorizáciou kvôli jednej veci. Jakubisko tu prezentuje v tej dobe novo vzniknutý tanec Lúčnice – Čirčianka. Tento tanec sa tancuje dodnes. Vznikol v obci Čirč, ktorá leží neďaleko Starej Ľubovne. Kroj a revuálne spracovanie vym yslel pán Kováč, hudbu nahrali cigáni. Tento tanec obsahoval mnoho prvkov, no ani jeden nepochádzal originálne z Čirča. V tej dobe sa napríklad tancoval na folklórnych slávnostiach vo Východnej a zožal veľký úspech. 9 Juraj Jakubisko vo filme použil zvukovú stopu tohto tanca. Zvuková stopa nedala filmu žiaden iný význam.

8 Encyklopédia Beliana, Kolektív autorov, 2005 9 Z rozhovoru s doc. Ing. Viliamom Gruskom, natočeným 09. Mája 2012 v Bratislave 23

Divákovi danej doby bol však tento odkaz určite jasný, bol akousi reflexiou. Použitiu zvukovej stopy vo filme sa dá porozumieť ako autorskej reflexii premien folklóru. Čirčianka dnes tvorí z latý fond Lúčnice.

3.2 Perinbaba

Sám Juraj Jakubisko v úvode svojho scenára píše o tom, že Perinbaba (1985) vznikla na motívy rozprávky bratov Grimmovcov, Frau Holle – ktorá bola prvý krát publikovaná v roku 1812. Pre potreby scenára celovečerného filmu však pôvodné štyri postavy autorovi nestačili. Príbeh potreboval rozvinúť. Všetky štyri postavy pôvodnej rozprávky však vo filme zanechal. „Ostala perina a s ňou súvisiaca hlavná úloha Perinbaby – sneženie. Ďalej ostala cesta pastorkyne k Perinbabe cez studňu. Ostali symboly zlata a smoly z ktorých jeden znamená šťastie, vyslúžené dobrotou a prácou (zachovávame ho v podobe zozlatnutia píšťaľky na konci príbehu) a druhý trest za zlobu a lenivosť (pád do smolného jazera). A v súvise s týmito symbolmi možno povedať, že zachhovávame z pôvodnej rozprávky aj myšlienku, že cesta k zlatu, čiže šťastiu vedie cez dobrotu srdca a prácu rúk.“ 10 Autor pre väčšiu dynamiku príbehu doplnil postavy napr. Jakuba, komediantov, Alžbetkiných rodičov, atď.

Príbeh otvára postava s mrti – Zubatá. Personifikácia smrti v ľudových predstavách a v ústnej ľudovej slovesnosti má túto podobu: „Vyslovenie jej mena sa v strachu pred privolaním často zakazovalo (tabu) a vyjadrovalo opisne pomocou jej vlastností (zubatá, tá s kosou). Stelesnen á Smrť mala ľudskú i zvieraciu podobu: ženy neurčitého (skôr staršieho) veku, oblečenej v odeve alebo zahalenej v plachte bielej (smútočnej) farby; bieleho zvieraťa (koza, hus, mačka, pes, zajac) neraz nezvyčajnej

10 JAKUBISKO, Juraj; FELDEK Ľubomír : Perinbaba – literárny scenár 24 veľkosti. Ukázala sa tomu, kto mal v krátkom čase zomrieť, niekedy sa objavovala na miestach tragédií. Jej pôvod sa odvodzoval z duše žien, ktoré umreli v šestonedelí pred vádzkou, alebo starých žien, ktoré umreli slobodné. Najmladšou a najrozšírenejšou predstavou Smrti je kostlivec s kosou, často na koni. Sprostredkovali ju z kresťanského umenia stredoveké nástenné maľby a kníhtlač. Látky o Smrti sú rozšírené aj v démonologických podaniach (napríklad motív ako človek preľstil či spútal Smrť, čo si poň prišla). V pohrebných hrách Smrťpredstavovala pustošivé ničenie, a zároveň ukazovala obnovujúcu silu života. Jej zobrazenie v ľudovom výtvarnom umení, najmä v maľbe na skle, sa stotožňuje s barokovou apokalyptickou predstavou .“11

Jakubiskova Zubatá je taktiež staršia žena s dlhými ryšavými vlasmi, ktoré sú ale parochňou. Jej hlava je holá – je teda možné, že bez vlasov je odkazom na lebku samotnú. Má strieborné zuby. Nie je oblečená v bielom, no naopak v čiernom odeve. Má kosu a objaví sa vtedy, keď má niekomu ukončiť život. Okrem tohto má ešte jednu zaujímavú vlastnosť, vie sa premeniť na mladú, vie zmeniť svoj vzhľad a stať sa opäť atraktívnou.

Zubatá spôsobí lavínu. Zaujímavosťou je, že Jakubisko chcel, aby bola táto lavína reálna a točená v Spálenskom žľabe. V tom čase to však nebolo možné, pret ože sa detonáciu mohli uvoľniť aj iné lavíny, ktoré by mohli ohroziť zdravie štábu. A tak táto úvodná scéna vznikla mezdi Liptovským Mikulášom a Hutami, kde sa spravila umelá kopa snehu, pod ktorú sa dali voz y a natočilo sa to dostatočne dramaticky i na tomto mieste. 12

11 Tradičná ľudová kultúra slovom a obrazom; elektronická encyklopédia, Koordinačné centrum tradičnej ľudovej kultúry, SĽUK (http://www.ludovakultura.sk) 12 Z rozhovoru s doc. Ing. Viliamom Gruskom, natočeným 09. Mája 2012 v Bratislave

Hneď na začiatku príbehu si divák môže ujasniť akého charakteru sú postavy. Jakub – malé dieťa sa nebojí Zubatej – smrti. Tým sa stáva výraznou a silnou postavou. „Uhni stará, lebo ti zrátam kosti!“ , kričí malý Jakub na Zubatú. Dokonca to vo filme vyzerá naopak. Smrť sa bojí Jakuba. V tom sa v príbehu objaví Perinbaba s replikou : „To som ešte nevidela, aby niekto Zubatej kosti rátal. Ten chlapec sa mi páči.“ Perinbaba (Giulietta Masina) sa rozhodne malému Jakubovi pomôcť. Jakub sa ocitá v príbytku Perinbaby. Chce vedieť prečo niekde sneží a inde prší, prosí ju, aby zasnežila tam, kde je piesok. V tomto momente prichádza prvý zvláštny prvok, ktorý je spojený s ľudovou umeleckou tvorbou. Perinbaba sa cez svoju zázračnú guľu pozerá na svet – konkrétne na piesočnatú krajinu, v ktorej dominujú palmy, ťavy, egyptská pyramída a domorodci. Medzi nimi sa nachádza muž oblečený v kroji (na púšti, v Egypte). Muž je do deja zasadený bez ďalšieho významu. Tak rýchlo ako sa objaví i zmizne. Jeho oblečenie nie je detailne snímané, preto nie je možné kroj ani oblasť, z ktorej pochádza, identifikovať. Okrem toho popred šuhaja prejde ťava, ktorá ho „schová“ a on sa tam objaví len na malý moment. Tento prvok považujem za vtip pre diváka, ktorý si šuhaja v takejto r ýchlosti dokáže všimnúť a odlíšiť ho od domorodcov. Perinbaba si uvedomuje, že nie je dobre snežiť tam, kde na to ľudia nie sú zvyknutí a pl ynulo prechádza na Slovensko, čo je divákovi jasné vďaka pohľadu na monumentálne štíty Tatier a slovenskú dedinu s dreveným kostolom, ktorá sa stáva hlavným miestom deja. Režisér divákovi predstaví Alžbetku, ktorá je malým dieťaťom. V momente, keď ju matka ukladá k spánku sa prvýkrát objaví motív páva a to konkrétne v piesni Páslo dievča pávy z tretieho obrazu slovenske j národnej opery Eugena Suchoňa, Krútňava. Motív páva sprevádza celý film. „Páv sa v 19. storočí pestoval ako symbol statusu spoločenského postavenia. Pestoval sa na okrasu na dvoroch uhorských veľkostatkov a zámožnejších hospodárstiev. Solárny symbol. Kr esťanský symbol nesmrteľnej duše. Neskôr symbol

26 pýchy. Pávie perá za klobúkom nosili mládenci v niektorých oblastiach Slovenska ako znak mládeneckej pýchy, mužnosti. Na Záhorí sa o pierka kosíre mládenci bili. Porazený musel odovzdať pierko víťazovi. Spora dický prvok ľudovej ornamentiky, najmä výšivky, prevzatý zo vzorníkov slohovej textilnej ornamentiky 16. storočia.“ 13 Páv sa taktiež považuje za kontroverzný symbol, pretože je pre svoje mäso (ktoré je veľmi trvanlivé) považovaný za symbol znovuzrodenia a tým tiež Krista alebo cirkvi. Pozornosti nemohlo ujsť ani to, že každoročne obnovuje pestré perá svojho vejáru, preto bol označovaný za symbol jari. 14

K spievajucej matke sa pripája i otec, ktorý ju doprevádza tradičným hudobným nástrojom – drevenou píšťaľk ou. Pávy sa druhýkrát objavia pri jarnom prebúdzaní prírody – tentokrát ako živé zvieratá, ale opäť i ako hudobný motív, ktorý už hrá samotná podrastená Alžbetka. Motív piesne je vizualizovaný nápadným spôsob, ktorý sprevádza celý film, je posunutý na úrov eň symbolu, je viac krát zámerne akcentovaný.

Časť filmu, v ktorej je zobrazená Perinbabina sieň bola natáčaná v Demänovskej ľadovej jaskyni, ktorá je známa svojou vizuálne zaujímavou zamrznutou výplňou. V priebehu deja dovolí Perinbaba malému Jakubovi hľ adieť na svet. Tu sa už presúvame do tradičnej dediny, ktorej súčasťou sú drevené domy. Alžbetkinu matku zo sveta odprevádza Zubatá s kosou. Leží na smrteľnej posteli (pevná rámová konštrukcia s nízkym čelom), okolo ktorej stoja malé deti s horiacimi sviečkami a čiernymi šatkami na hlavách a aj rodinný príslušníci. V časti filmu, ktorá sa týka pohrebu, poslednej rozlúčky s Alžbetkinou matkou sa divákovi naskytne pohľad na „expozíciu dediny“, ktorá je súčasťou Múzea

13 Tradičná ľudová kultúra slovom a obrazom; elektronická encyklopédia, Koordinačné centrum tradičnej ľudovej kultúry, SĽUK 14 ROYT, Jan; Šedinová, Hana : Slovník symbolů, MF, 1998

27 slovenskej dediny v Martine 15. Toto je jedno z miest kam Jakubisko sústredil dej filmu. Miesto oproti skutočnosti nie je nijak pozmenené, pribudli tu len drevené kríže, ktoré boli pre scénu pohrebu Alžbetkinej matky nutné. Nie sú však nijak výrazné. Exteriér je zachovaný, snímaný ako celok alebo polocelok. Jakubisko mohol pre túto scénu zvoliť dedinu akú len chcel, no vybral si expozíciu slovenskej dediny. Tá je zaujímavá tým, že nijak nereflektuje život, obyvateľov. Je to múzeum, domy sú prazdné, pochádzajú z rozličných koncov Slovenska. V tomto prostredí sa nenachádzajú žiadne rušivé elementy a z toho dôvodu vyznieva táto scéna pusto, čisto, akoby bola ľudovou maľbou, pohľadom maliara.

Ďalšiu kapitolu otvára svadba Alžbetkinho otca s novou ženou. Vo filme však nie je zachytený celý obrad počnúc zisťovaním súhlasu rodičov, zásnubami a sobášom alebo napr. hostinou končiac. Jak ubisko kladie dôraz na hostinu novospríbuznených rodín. Tradičnú svadbu na Slovensku, trvajúcu i niekoľko dní, tvorilo množstvo obradov, zvykov, magických úkonov a veštieb, obra dové jedlá, odevy, predmety, obradový folklór. Obsah a následnosť jej zložiek boli regionálne i lokálne variabilné, takže jeden typ slovenskej svadby nejestvuje. 16

Naďalej sa tu rozvíja hudobný motív piesne Páslo dievča pávy. V dome je dlhý stôl, ktorý op ticky zväčšuje miestnosť a na ňom sú poukladané rôzne pochutiny (linecké koláče, klobásy,

15 Múzeum v prírode prezentuje ľudové staviteľstvo, bývanie a život tradičných dedinských spoločenstiev na Slovensku v 19. a zač. 20. stor. Prvý zámer výstavby múzea vznikol v roku 1930 (D. Jurkovič, J. Geryk), prvá translokácia (A. Polonec) sa uskutočnila r. 1940. Základný kameň expozície bol položený v roku 1967. Expozícia, sprístupnená v roku 1972, predstavuje slovenské regióny Orava (1971), Kysuce - Javorníky (1972, 1986), Liptov (1976) a najnovšie región Turiec. (http://www.muzeum.sk/?obj=muzeum&ix=msd_em_snm)

16 Tradičná ľudová kultúra slovom a obrazom; elektronická encyklopédia, Koordinačné centrum tradičnej ľudovej kultúry, SĽUK

28 chlieb) a nápoje, doslova je nimi preplnený. Izbu zdobia zelené stuhy z krepového papiera. Ľudia sú oblečení slávnostne, zabávajú sa. Ženy majú na hlavách netradičné čepce plné pestrofarebných umelohmotných kvetín a stúh. Svadobný čepiec býval vždy ozdobný, no v tejto podobe to už hraničí s gýčom. Dom je takisto celý vyzdobený - kvet y v rôznych prevediach na zárubni dverí, vysiace zo stropu a podobne. Alžbetka počas ot covej svadby sedí v kúte a čistí zemiaky. Nie je slávnostne oblečená, tak ako všetci ostatní. Divákovi je jasný roziel pozícií medzi macochou, jej dcérou Dorou a Alžbetkou. Dora sa správa k Alžbetke nepekne. Jakub uniká od Perinbaby na svet. Rastie, stáva sa človekom, je smrteľný. Uprednostní teda obyčajný život. Prichádza do dediny, v ktorej žije Alžbetka s rodinou. Pri príchode je v jednom momente snímaný z podhľadu, vďaka ktorému autor nechá vyniknúť drevenice. Vstupuje do domu. Bez okolkov sa ponúkne napečenými koláčmi (linecké koláče) a skúma kde všetci sú. Macocha s Dorou spia v drevenej vyrezávanej vani plnej vody, z ktorej sa parí. Jakub pije vodu z dreveného črpáku – drevenej nádobky s uchom a vsadeným dnom. Napokon sa stretáva s Alžbetkou, ktorú vyruší pri práci. Jakub ju pristihne pri mletí múky. Alžbetka melie múku tradičným spôsobom, pomedzi mlynské kamene. Jakub ju vyruší, a tak divák nemá možnosť vidieť detailný postup jej práce. Aj tento krátky zlomok však možno považovať za ukážku dobových, t radičných prístrojov a postupov. Tento proces vedie k základnej obžive človeka, k múke a chlebu. Zatiaľ čo machocha s dcérou spí, oddychuje, má ona plné ruky práce. Jakub jej s mletím pomáha, spoločne si spievajú pieseň Páslo dievča pávy, ktorá prebudí macochu s Dorou. Prebehne medzi nimi krátka bitka, v ktorej sa bijú metlami, čo je celkom pozoruhodné , keďže metla kedysi slúžila na vyháňanie zlej energie a démonov. Počas tejto šarvátky prichádza richtár, Alžbetkin otec a nečakane prijíma Jakuba za sluhu do svojho domu. Jakub pre neho pomáha loviť ryby, Alžbetka prináša jedlo v drevenej miske spolu s vyrezávanou lyžicou, na ktorej je

29 opäť páví motív. Zvierací motív vyrezávaný v dreve nie je ničím nezvyčajný. „Zoomorfné zobrazenie sa využívalo v heraldike (orol, lev), kresťanskej symbolike (Baránok boží, orol, pelikán), renesančnom textilnom dekóre. Remin iscencie na historické predlohy sa v redukovanej, silne štylizovanej polohe vyskytovali aj v ľudovej ornamentike a plastike. Patrili k nim zriedkavejšie zobrazenia draka a heraldických motívov leva, orla, pelikána, častejšie vtákov v najrozmanitejších štyl izovaných podobách, najmä v geometrizovanej podobe kohúta či páva vo výšivke. K obľúbeným patrilo zobrazenie jeleňa (výšivka, keramika, krajinomaľba). Plastické zobrazenie samostatných figúr zvierat sa často vyskytovalo v rezbárstve: zobrazenia zvierat na uchách stredoslovenských črpákov, zvieracie figúrky tvoriace súčasť betlehemov (ovce), hračiek (koník, zobajúce sliepky), drevorezných foriem na syry. S figurálnym spodobením zvierat sa možno stretnúť aj v keramike (pokladničky v podobe prasiatka, medveďa), na figurálnom pečive (medovníky v tvare koníka) a na votívnych predmetoch. Osobitnú skupinu tvoria zoomorfne zobrazené predmety, ktoré zachycujú len časť tela zvieraťa, najčastejšie hlavu. K nim patrí hlava koňa na uchách liptovských črpákov a drevených svietnikov; hlava kozy alebo barana tvoriaca súčasť gájd, zvieracie hlavy ukončujúce držadlá palíc.“ 17

Cestou domov sú na voze, ktorým sa vezú pripevnené zvončeky, ktoré robia hluk, aby odpudili vlky. Tie im však nijak neublížia, pretože Jakub sa ich zbaví .

V dedine nastáva vianočný čas. Tento obraz otvárajú orechy spolu s ihličím a suchým žitom v košíku v dome richtára. Všetci okrem Alžbetky a Jakuba sedia za sviatočným stolom a večerajú. Prišiel čas na rozbaľovanie darčekov. Tie visia na povrázku zo stropu v prútených košoch. Jakub od Alžbetky dostáva čarovnú

17 Tamže. 30 píšťaľku, na ktorú zahrá Páslo dievča pávy, za klobúkom má pávie pierko, ktoré sa na oplátku stáva jeho darom pre Alžbetku. Zo stropu visia vianočné ozdoby ako napríklad skladaná hviezda z bieleho papiera, slamené dekorácie alebo malá zlatá guľka. Jakubisko sa hrá s rôznymi motívmi, ktoré spája dokopy, snaží sa dodať priestoru inú, nevšednú tvár. Tieto prvky, hoci sú rozdielne kladie do súvisu, dáva im význam.

Alžbetka vonku v mraze spracováva ľan , ďalšie zobrazenie tradičnej činnosti, práce . Macocha využíva moment, kedy v dome nie je jej nevlastná dcéra a podsúva Doru Jakubovi. Chcela by ho za zaťa. Jakubovi sa podarí zachrániť Alžbetku z rúk Zubatej. Alžbetka stojí v okne, hľadí von a nad ňou sa nac hádza akýsi zvláštny predmet. Na jeho spodku sú pripevnené zvončeky, ktoré pomocou vetra hrajú už známu melódiu Páslo dievča pávy. Tu má divák možnosť vidieť konotáciu s Jakubiskovou rodnou dedinou, Kojšovom, kde sa zvončeky pripevňovali naspodok postele a počas svadobnej noci oznamovali, že sa mladí manželia pokúšajú o dieťa. „Kojšov bola dedina, ktorá žila tradičným dedinským životom. Tak napríklad jej obyvatelia vešali novomanželom na spodok svadobnej postele malé zvončeky, ktoré počas svadobnej noci, k eď sa mladí milovali jemne cinkali a oznamovali všetkým, že tu počínajú život dieťaťa.“ 18

Jakub pasie pávy a konštruuje vodné mlynčeky, Dora mu prináša jedlo, o ktorom tvrdí, že ho sama uvarila, no klame. Toto jedlo budú najskôr buchty posypané makom a cukrom. Prichádzajú cirkusanti. Ich príchod prináša do deja nové prvky. Jakub a Dora sú pozvaní na predstavenie. Alžbetka je zamknutá v izbe a pradie ľan. Cirkusanti prezentujú svoje umenie na spoločnom dvore medzi domami. Dedinčania ich so záujmom pozorujú. Majiteľ kočovného divadla, principál sa „zvezie“ spolu s Alžbetkou

18 MICHALOVIČ, Peter ; ZUSKA, Vlastimil : Juraj Jakubisko, 2005. 31 a Jakubom na plachte od Perinbaby a ukáže im miesto, ktoré má rád. Zaľúbenci sa rozhodnú, že tu budú spolu bývať. Toto idylické miesto na lúkach obklopených horami však musia kvôli pávom, ktoré zabudli vypustiť, opustiť. Pávy sú mŕtve. Pokapali od hladu. Jakub však s touto výpoveďou nesúhlasí a obviňuje macochu s Dorou. Je z domu vyhnaný. Rozhodol sa postaviť si vlastný drevený dom, mlyn.

Alžbetka pečie pečivo, macocha nabáda Doru, aby sa od nej učila. Scénu otvára prútený košík plný vajíčok a pierko, ktoým sa pred pečením potierajú koláče. Spoločne cukrujú koláče, ktoré nakoniec skončia v Jakubových rukách. Zanesie mu ich samotná Alžbetka. Akonáhle zjedia koláče, zaspávajú. Spoza rozostavaného domu ich pozoruje macocha s Dorou. Majú v pláne hodiť Alžbetku do studne. Podarí sa im to. Na scénu prichádza Zubatá, v jej pláne jej však zabráni Perinbaba, ktorá rozduje vietor a tým Alžbetke pomôže.

Zvláštnou je i scéna, v ktorej musí richtár rozhodnúť ktorej z dvoch rozhnevaných žien patrí ovca. V tomto momente má divák možnosť vidieť aj iný život v dedine, jej obyvateľov. Richtár v rukách drží palicu na ktorej konci je už, ako inak, vyrezaný páv (zoomorfný obraz). Tento proces však naruší ric htárova žena, ktorá prichádza so správou, že sa Alžbetka stratila. Macocha obviní Jakuba. Alžbetka už v studni nie je, v skutočnosti si ju do opatery vzala Perinbaba. Tá si ju však chce nechať navždy. Spolu sa pozerajú na zem. Do dediny prichádzajú malí ko ledníci. „V zmysle mágie slova mal koledník deklamujúci formulky a vinše privodiť do domu šťastie, priazeň, hospodársky úspech, blahobyt v nastávajúcom roku. Vplyvom kresťanstva sa prianie spája s Ježišovým narodením a Božím požehnaním. Za vinšovanie, spievanie kolied, predvádzanie hier a tancov boli koledníci obdarovaní koláčmi, prípitkom, peniazmi. Verilo sa v priaznivé pôsobenie ich vlastností (mladí, zdraví), ale i predmetov (oceľ,

32 prút, slama, betlehem), živých zvierat (ovca, teliatko) či maskovaných p ostáv (kurina baba, koza, turoň ), s ktorými chodili.“ 19 Jakub sedí za mrežami. Dozvedá sa však, že by ho pred istou šibenicou mohla zachrániť panna, ktorá by bola ochotná si ho vziať za muža. V takomto prípade by dostal milosť. Perinbaba však dovolí poslať Jakubovi na zem znamenie od Alžbetky – dúhu.

Nastáva súd. Jakubovi hrozí trest smrti obesením. Tento trest určil samotný richtár. Skôr než vynesie rozsudok uplatňuje staré pravidlo, ktoré zdedili po predkoch , toto pravidlo sa spomína vo filme. Muži si pri týchto slovách skladajú z hláv klobúky. Je to Jakubova posledná príležitosť na záchranu života. Nik iný okrem Dory však o Jakuba záujem nemá. Jakub takúto formu milosti prijíma, aj keď proti svojim zásadám. Musí si vziať Doru za ženu. Dom je opäť vyzdob ený. Jakub sa pokúša utiecť, no zo všetkých strán je strážený. Nakoniec ho však napadne vyplašiť koňa, na ktorom sedí Dora. Týmto gestom od seba odpúta všetku pozornosť a pokojne môže utiecť na bielom koni. Stretáva sa s principálom, ktorého osud je už vša k Zubatou zažehnaný. Takisto leží na smrteľnej posteli. Zubatá poskytuje Jakubovi dôležitú informáciu. Teraz už vie, že obaja s Alžbetkou boli otrávení. Zubatá oklame Jakuba o Alžbetkinej smrti, podľa jej slov už nežije. Na mŕtvom tele principála sú poukla dané zlaté mince (aby sa mal dobre i na druhom svete, pozostalí chcú, aby bol na ceste do neba vybavený ), je to tradícia, ktorá má mimoeurópsky presah. O kolo postele sa zhromaždili cigáni, ktorí hrajú na husle, tancujú, bavia sa. Jakubovi ide o život. Odmi eta žiť bez Alžbetky a dobrovoľne chce svoju dušu i telo ponúknuť Zubatej. Jediný, kto ho môže zachrániť je Alžbetka. Perinbaba to dobre vie a preto ju posiela na zem.

19 Tradičná ľudová kultúra slovom a obrazom; elektronická encyklopédia, Koordinačné centrum tradičnej ľudovej kultúry, SĽUK 33

Ľudia v dedine sa zhromaždili pri šibenici. Nastal Jakubov čas. Dora s macochou celý te nto proces úpenlivo sledujú z verandy. V tom ale „z neba“ prichádza Alžbetka, ktorá zachraňuje situáciu. Richtárova žena by však nebola správnou macochou keby sa aspoň nepokúsila využiť poslednú šancu. Spolu s dcérou rabujú truhlice, v ktorých sa nachádzaj ú aj obecné peniaze.

Jakub dokončuje úpravy na drevenom mlyne, Alžbetka vešia prádlo. Dora s macochou akoby sa pod zem prepadli, niet ich. Ukáže sa však, že sa schovávajú pri mlyne. Ale tak ako melie J akubov a Alžbetkin mlyn, tak isto melú božie mlyny. O sud Dory a jej matky je zrátaný. Zubatá ich zastihne v smolnom jazere do ktorého padajú „z neba“.

Opäť prichádzajú komedianti. Tí darujú páru pávy. Bandalíro daruje Alžbetke ako neveste konkrétne bieleho páva. Alžbetka má na sebe svadobný odev i čepiec. Pred mlynom na tráve sedí kopec detí poobliekaných v bielom, je jar. Deti spievajú, tancujú. Na lúke stojí obrovský drevený stôl, ktorý je súčasťou hostiny, je plný keramických džbánov, krčahov, svadobného pečiva. Muzikanti hrajú do tanca. Pred mlynom tancuje mnoho krojovaných párov. Odev žien je celý biely. Perinbaba posiela zaľúbencom svoj dar – „kvetový sneh“ (perie). Tu už ale prichádza vyvrcholenie celého filmu. To spočíva v netradičnej choreografii svadobného tanca, ku ktorému sa pridajú deti. Všetci sa spoločne radujú. Opäť chýba zaznám priebehu svadobného obradu. Film končí.

Rozprávka je plná kontrastov, ako sa na správnu rozprávku aj patrí. Viditeľný kontrast je medzi zimou a letom, dobrom a zlom, medzi prirodzeným a nadprirodzeným svetom. Zaujímavým na tomto filme je fakt, že nadprirodzený svet sa naozaj nachádza nad prirodzeným svetom – „v nebi“, na

34 vrcholkoch vysokých štítov Tatier. Od počiatku je divákovi jasné, kto je „dobrá“ a kto „zlá“ postava. Tu sa do kontrastu k jemnej, obyčajnej Alžbetke stavajú dve vypočítavé intrigánky – Dora s matkou.

Dej bol situovaný do slovenskej dediny, do miesta plného folklórnych tradícií. Namiesto množstva folklórnych motívov má však divák možnosť zachytiť niekoľko symbolov, ktoré sprevádzajú celý film. Najvýraz nejším z nich sú pávy. Po piesni páslo dievča pávy sa páv zhmotní, nadobúda iný rozmer. Vo filme sa objavuje v mnohých podobách, ktoré sú významovo úzko späté. Páv sám o sebe je výrazným vtákom, honosným, pyšným. V rodine richtára teda symbolizuje určitý p repych, hojnosť. Jeho symboliku som už spomenula vyššie. Dôležitý je však ešte z jedného dôvodu. Symbolizuje znovuzrodenie 20, porážku smrti, čo s príbehom úzko súvisí. Zubatej sa totiž Jakuba nepodarí dostať, hoci sa o to snaží od začiatku až do konca filmu . Páv je prítomný takmer v celom filme, z tohto dôvodu usudzujem, že je dôležitým prvkom, ktorý bol zobrazený i na ľudových umeleckých predmetoch ako napr. drevená lyžica. Prítomné sú tu i prvky ľudovej umeleckej tvorby, ktoré však majú skôr dekoratívny ch arakter – napríklad vianočné ozdoby v príbytku richtára (papierové, slamené), drevenice, prútené koše, čepce a zvončeky. Ich hlavným významom je dokreslenie atmosféry, isté ozvláštnenie danej situácie, momentu.

3.3 Tisícročná včela

„Jarošovo rozsiahle ep ické dielo, rozprávajúce o osudoch obyvateľov podtatranského mestečka Hybe na prelome 19. a 20. storočia až do konca prvej svetovej vojny, netreba čitateľskej obci osobitne odporúčať. V mienke literárnej kritiky zostáva ako jedno z nyjvýznamnejších diel sl ovenskej literatúry posledných čias.

20 ROYT, Jan; Šedinová, Hana : Slovník symbolů, MF, 1998 35

A napokon treba spomenúť aj jeden z posledných úspechov knihy – stala sa podkladom pre divácky úspešný a medzinárodne vysoko oceňovaný film, ktorým sa – popri viacerých cudzojazyčných prekladoch – Tisícročná včela priho vára divákom v mnohých krajinách sveta.“ 21

Televízny seriál Tisícročná včela (1983) vznikol podobne ako Perinbaba v koprodukcii (Beta Film M ünchen). Ide však o úplne špecifické filmové dielo väčšieho rozsahu, autorom ktorého nie je len Juraj Jakubisko. Fil m vznikol podľa predlohy už spomínaného románu Petra Jaroša. Jeho dielo má pevnú literárnu. Práve kvôli tejto skutočnosti je film výnimočný. Dovolím si tvrdiť, že autoritou bol v tomto prípade Jaroš, ktorý nepripustil iné výklady svojho diela, keďže predlo ha bola jeho autopsiou, mal to nažité.

Vzhľadom na to, že sa nejedná o film ale televíznu sériu je pre mňa v rámci bakalárskej práce nemožné postihnúť túto tému úplne detailne. Preto sa budem venovať tomu, čo je podľa mňa najdôležitejšie.

„Film je z pohľadu žánrovej klasifikácie ságou, teda historickou kronikou rodu Pichandovcov. Naratív sleduje rozvetvujúcu sa rodovú líniu otec (Martin Pichanda) – synovia (Samo Pichanda, Valent Pichanda) – vnuci (predovšetkým Jano Pichanda, Karol Pichanda), pričom jedno tlivé prepojené a prepletené osudy postáv predstavujú okrem iného aj synekdochu diania vo svete (emigrácia do Ameriky, rastúca maďarizácia horného Uhorska, účasť v prvej svetovej vojne, nástup industriálnej éry, blížiaci sa rozpad habsburskej monarchie, počiatky robotníckeho hnutia)...“ 22 Okrem tohto je ešte nutné spomenúť, že rod Pichandovcov bol murársky. Film sa teda stal

21 JAROŠ, Peter : Tisícročná včela, 1984 22 MICHALOVIČ, Peter ; ZUSKA, Vlastimil : Juraj Jakubisko, 2005. 36 obrazom života liptovských murárov. Čo sa hereckého obsadenia týka, medzi najznámejších hercov patrí samozrejme Jozef Kroner, okrem neho napr. Michal Dočolomanský, Štefan Kvietik, Pavol Mikulík, Zuzana Bydžovská, Eva Jakoubková a ďalší.

Televízny film je rozdelený na štyri časti, ktoré nesú názvy: 1. Časť - Murári, 2. Časť - Otec, 3. Časť - Syn, 4. Časť - Deti detí. Dej je, ako už bolo spomenuté, situovaný do dediny Hybe, ktorá len pre zaujímavosť susedí s obcou Východná (známe miesto folklórnych slávností).

Príbeh sa otvára vetou otca, Martina Pichandu „Pozrite na tie včely chlapci, znášajú med celé tisícročia, aby zachovali rod. Jedna padne, druhá ju nahradí. Všetko ich nivočí. Mráz, choroby aj my ľudia. Ale včelstvo žije stále, hádam večne.“ . Včelstvo je metaforou rodiny, je to hmyzia ríša, ktorá udržuje rod a má nekonečné pokračovanie. Tak ako je to s Martinom Pichandom, jeho synmi a vnukmi. Taktiež symbolizuje slovenský národ. „Tisícročná včela, ako matka všetkých tu symbolizuje nezničiteľnosť slovenského národa.“ 23 Martin Pichanda oslavuje svoje šesťdesiate narodeniny. Scény v pohostinstve sú sprevádzané ľudovou hudbou, ktorá pekne dokresľuje charakter dediny. Do tanca hrajú na husle cigáni. Tunajší život vystihuje aj veta matky jednej z mladých dievok : „Kým ja žijem, nebudeš mi dievke hlavu pliesť. Mária rásla pre iného.“ Hlavný hrdina často vyslovuje jemu svojské výroky, príslovia a porekadlá : „Kohúti sa bijú ale vajcia nesú sliepky.“ Mnoho z nich tiež ohraničuje isté časové obdobie : „Na Petra a Pavla dozrieva na Liptove tráva.“ Okrem iného sú vo filme spomenuté ešte mená ako napr. Michal, Bartolomej, pohanská bohyňa Diana (socha , ktorú chlapi obdivovali). Úlohy medzi mužmi a ženami sú v dedine rozdelené. Muži buď murárčia, roľníčia alebo kosia lúky, zatiaľ čo ženy sú

23 JAROŠ, Jan : Juraj Jakubisko, 1989 37 gazdinkami, ktoré varia a nosia jedlo hladným a zrobeným polovičkám. Muži kosia v čistom oblečení, ktoré je znakom toho, že majú k práci rešpekt. Najvýraznejšími prvkami ľudovej umeleckej tvorby sú v prvej časti seriálu rozhodne ľudové melódie a piesne. Objaví sa tu napr. i úryvok z maďarskej piesne. Medzi autority v dedine bezpochyby patrí farár, učiteľ a krčmár.

Druhú časť televízneho filmu – Otec otvára tanečné veselie s ľudovou hudbou. Je svadobný deň. Syn Martina Pichandu, Samo prezývaný včela si „vymuroval nevestu“. Otec rodiny má v saku košele rozmarín, ktorý je symbolom vernosti. Takisto ho má vo venčeku zapra covaný i Kristína, jedna z neviest.

J edným z prvých symbolov v tejto časti seriálu je prázdne bocianie hviezdo na dome, ktoré má symbolizovať neprítomnosť dieťaťa v dome. Na Silvestra 1899, v posledný deň 19. storočia na chvíľku zaznie hudobný motív piesn e Močila konope, ktorý sa postupne rozvíja, ľudia do jeho rytmu tancujú tance oslavujúce príchod nového roku. Dej sa taktiež odohráva v poli maku siateho, ktorý bol kedysi veľmi známou plodinou pestovanou na Slovensku, no dnes už z polí vymizol. Presuniem sa ale k ďalšej svadbe, tentokrát sa žení právnik Valent. Dostal sa do vyššej spoločnosti, jeho svadba je honosná, na vysokej úrovni. V Kristíninom dome je zakomponovaná pec na chleba, ktorá je funkčná a používa sa. Zobrazená je i príprava chleba. Martin Pichanda umiera. Na jeho tele i v rakve sú porozkladané sväté obrázky. Pohrebný sprievod sa koná v zime, nutnosťou je i smútočná hudba. Čierne odevy sú v kontraste s bielym čistým snehom. Druhá časť končí humorne, kedy sa smútočný sprievod šmikne, rakva sa kĺže dolu kopcom, na nej sedia muži i farár, ktorý „kormidluje“ dreveným krížom. Táto scéna dodala filmu akýsi groteskný charakter.

Tretia časť filmu – Syn sa otvára príhovorom Valenta Pichandu, v ktorej, ako právnik hovorí o prerozdeľovaní rodinného maje tku (bezprostredne po smrti otca). Ďalší z mužov – Julo, kuje pre svoju vytúženú srdce z guľového blesku (hviezdy). Tento proces je detailne zaznamenaný. Kováč z dediny zase kuje podkovy. Na poliach horí Pichandovo žito – symbol úrody. Múračská partia na č ele so Samom Pichandom sa vybrala smerom na Debrecín. V scéne počas nepokojov v Maďarsku sa objaví melódia piesne od Mariky Gombitovej a Petra Hapku.

„To, čo nám ukazuje Jakubiskov obraz, ktorý je navyše spomalený, je obrazom chaosu. Tento skutočne suges tívny obraz je znásobený piesňou, ktorú naspievala v časom nakrúcania filmu veľmi populárna speváčka Marika Gombitová. Keby sme vystrihli tento obraz z celku , tak by spĺňal všetky žánrové parametre videoklipu.“ 24

Na tomto mieste zomiera malý Janko. O čosi neskôr umiera i žena nebohého Martina Pichandu. Na rod sa nesie samé nešťastie. Rodina Sama Pichandu sa však sťahuje do opraveného mlyna. Fungujúce mlynské koleso symbolizuje nový kolobeh života jeho rodiny.

Štvrtá časť televízneho filmu – Deti detí zač ína tanečnou zábavou. Samo Pichanda žení syna. Doba sa mení, Valent prichádza na automobile, rodina sa spoločne fotí, jeden z chlapcov nesie gramofón. Po príchode vojska sa dej filmu presúva z dediny na front. Samov syn sa vracia z frontu, spoločne v potoku skúšajú granáty, čím pre celú dedinu „ulovia“ ryby. Samo v mlyne usporiada hostinu, obraz sa zafarbí do žlta, na scéne sa po druhý krát objaví tisícročná včela. Hostina sa koná pod holým nebom, vidiečania majú na sebe opäť kroje – akoby sa

24 MICHALOVIČ, Peter ; ZUSKA, Vlastimil : Juraj Jakubisko, 2005. 39 dej posunul sm erom na začiatok, do inej doby. To potvrdzuje i príchod starého Martina Pichandu, ktorý je za stolom obkolesený černochmi v slovenskom kroji. Sú z Madagaskaru a rozumejú ( aj rozprávajú) slovensky. Prvok podobný tomuto už Jakubisko použil i v Perinbabe, kd e do cudzieho prostredia zasadil slovenského šuhaja v kroji. Celá dedina odchádza na múračky preč z Hýb. Ich odchod je ohraničený železničným tunelom, za ktorým akoby čaká nový lepší svet. Na tomto mieste však umiera „včela“ – Samo Pichanda, ktorý je zastr elený. Jeho smrť je koncom rodu. Nasledujú zábery, ktoré zachytávajú krajinu z výš ky a to konkrétne stromy, rozkvitnuté kríky a zelené kopce a doprevádzané sú už spomínanou skladbou Mariky Gombitovej a Petra Hapku.

Vo filme bolo použité veľké množstvo prvkov s folklórnym charakterom. Jedná sa predovšetkým o detaily, ktoré tvoria syntézu, súbor detailov. Tieto detaily má Jakubisko ako výtvarník brilantne premyslené. Divákovi približujú prostredie, ktoré ovplyvňuje ľudí a takisto ľudia ovplyvňujú toto prostr edie (napríklad detailami, ktorými sú predmety, rekvizity každododenného života, každodennej potreby - kuchynský riad, jedlo, oblečenie a pod.). Všetky rekvizity, predmety a dekorácie sú s priestorom previazané lokálne. Niekedy tieto prvky nemusia pôsobiť súrodo, ale Jakubiskovi nejde o to, aby tak pôsobili. Nejde mu o to, aby dodržal ilúziu priestoru, ktorý je blízko spätý s pravidlami daného regiónu. Predovšetkým mu ide o obraz, ktorý má mať špecifickú atmosféru. Bez spomenutých detailov by nevznikol doj em, o ktorý Jakubiskovi ide. Folklór ho priveľmi nezaujíma, skôr je pre neho studnicou inšpirácie najrôznejších obrazových prostriedkov. Vytvára pôsobivý opulentný obraz, ktorý však nijak nebije do očí a vďaka tomuto ako celok pôsobí prirodzene. V niektorých chvíľach ponúka divákovi etymologický rozmer, zaznamenáva už historické remeslá (kutie železa, príprava a pečenie chleba). Prvky nie sú nijak výrazné, sú súčasťou deja,

40 sú dekoratívne, jemné, nemajú špeciálny akcent. Výnimkou je scéna, v ktorej sa obja via dve vymyslené postavy – černoši z Madagaskaru. Vďaka farebným tónom (žltá, modrá, červená) sveta predstáv a „nereálna“ nadobudol film rozmer svojskej Jakubiskovej poetiky, čo sa týka vnímania výtvarnej stránky filmu. Svoju úlohu vo filme zohrali aj zvi eratá, konkrétne vtáky – bocian – príchod dieťaťa, nový život alebo krkavec ako symbol smrti a samozrejme - včela.

Zaujímavosťou je i to, že pri oboch svadobných hostinách je použitý motív – tancujúce dievčatká s čepeľou kosy (kosa symbolizuje smrť – Zubatá s kosou). Smrť je takisto vnímaná ako prerod, presun do iného (záhrobného) sveta, duša sa dostáva inam a v tomto prípade takto môže byť chápaná i svadba. Svadba je rituál, v ktorom sa dievča mení na ženu. Okrem týchto mladých dievčat Jakubisko ešte pou žíva sklenené fľašky, v ktorých je alkohol a ich hrdlo je previazané stužkou (väčšinou bielou alebo zelenou). Tieto fľaše sa v tom istom tvare, prevedení objavia v Tisícročnej včele i v Zbehoch a pútnikoch.

3.4 Zbehovia a pútnici

„Triptych Zbehovia a pútnici rozpráva príbehy z troch vojen, presnejšie príbehy z konca troch vojen. Prvý príbeh rozpráva o udalostiach z konca prvej svetovej vojny, druhý z konca druhej svetovej vojny a tretí je akousi apokalyptickou víziou zjavujúcou nielen hrôzy konca tretej svetovej vojny, ale aj začiatok konca ľudstva a jeho kultúry.“ 25

Prvý príbeh Zbehovia začína strelbou a útekom zbeha z frontu. Je doprevádzaný komentárom, ktorý je mimo obraz. Strašia žena v ňom hovorí o ženíchovi a jeho milej. Nasledujú

25 MICHALOVIČ, Peter ; ZUSKA, Vlastimil : Juraj Jakubisko, 2005. 41 obrazy rómskej ro diny, v ktorých má divák možnosť vidieť jednotlivých členov rodiny, spoločenstva. Hlavná postava je teda od začiatku deja naviazaná na týchto konkrétnych ľudí. Počas prvých troch minút filmu sa na scéne objavuje vysoký husár v bielom kabáte. „Husársky kabá tec tajomného husára – smrti nie je vernou kópiou dobovej husárskej uniformy. Naopak, až príliš nápadne sa podobá na ikonický znak, ktorý je bohato využívaný v kompozíciach ľudovej maľby na sklo. Táto podobnosť nie je ojedinelá, pretože v zvukovej rovine filmu akubisko intertextuálne spracováva ľudovú baladu, hudobný folklór, interkonicky využíva rôzne ikonické znaky, ktoré buď priamoa lebo v transformovanej podobe začleňuje do príbehu.“ 26

Potom, čo zastrelí jedného z vojakov sa tento husár Kálmanovi (hlav ný hrdina) vysmeje do tváre, pričom sa obraz zafarbí do modra. To znamená, že táto farba bude počas celého filmu symbolom akéhosi zla, zúfalstva alebo smútku. Potom čo sa Kálmanovi podarí zbehnúť, sa z „cigánskeho“ obydlia dej presunie do dediny presvetlen ej slnkom. Dedinou v sprievode kráčajú deti, ktoré si spievajú ľudovú pieseň a nesú palicu, na ktorej sú na stužkách zavesené zvončeky, ktoré počas chôdze zvonia – sú jedným zo symbolov, ktorý sa zatiaľ objavil vo všetkých troch mnou spomínaných filmoch. M uži, obyvatelia obce sa medzi sebou rozprávajú východoslovenským dialektom. Je to pomerne zaujímavá vec, pretože v dnešnej dobe má divák možnosť počuť nárečie vo filme veľmi ojedinele. Zaujímavosťou ale je, že rómovia rozprávajú krásnou čistou slovenčinou.

Kálman sa pokúša zmyť zo svojich rúk krv, ktorá mu tam ostala po zastrelení vojaka husárom. Krv sama o sebe má veľmi výraznú farbu a nebolo by dobré sa s takýmito rukami ukazovať v spoločnosti. To si Kálman dobre uvedomuje a snaží sa tak

26 Tamže. 42 učiniť ešte v potoku v lese. Pri jeho príchode do rodnej obce dedinou prechádza malé dievča v kroji, ktoré nesie horiacu fakľu. Tento prvok sa postupne rozvíja ďalej. V Kálmanovom dome taktiež horí oheň. Kálman sa zvítava s rodinou, ktorá bola divákovi predstavená už na z ačiatku filmu. Tu sa znovu objavuje komentár ženy. „Keď opäť uvidel nevestu, hrozne sa zľakol. Žena moja, povedal, veď ty si mŕtva. Ale ona mu neodpovedala, iba sa na neho pozrela očami, v ktorých bol oheň. Prečo máš ruky krvavé? Ženích pozrel na svoje ruk y. Bola to pravda, umýval si ich v potoku ale krv z nich neumyl. Bežal za babou a tá riekla : V ohni si ich umy. A on išiel a oheň vypil tú krv. Barva ohňa viac stmavela a ruky obeleli.“ Oheň je teda v prenesenom význame prvkom, ktorý človeka dokáže zbaviť smrti. Žena, ktorá číta tento komentár pripomína skúsenú starú mamu, ktorá rozpáva a obdaruváva ľudí svojimi zažitými múdrami. Kálman sa stretáva so ženou - Martou, ktorá má vo svojom dome posteľ, ktorá je vystlatá senom. Celé zariadenie interiéru odpoved á danej dobe. Na voze cez les prichádzajú cigáni, ktorí hrajú svoje ľudové piesne v tradičnom odeve. Celá obec sa z ich príchodu teší. V tomto momente prichádza dôležitý obraz. Na dvore je drevená posteľ, na ktorú si líha malé dievčatko. Na jej spodku sú pripevnené zvončeky (opäť reflexia Kojšova a jeho tradícií). Chlapec hýbe s posteľou tak, aby sa zvonce rozozneli. Malé dievčatko si s radosťou siaha na brucho, akoby čakalo dieťa. Dieťa čaká dieťa. Kálman sa bojí smrti, zdôveruje sa Lile, cigánke, ktorá j e jeho milou, že pred ňou nikdy neutečie (pred smrťou) – v tomto momente sa cez celý obraz objaví fotografia husára zo začiatku filmu. Symbolizuje smrť.

Už sa to asi stalo pravidlom ale svadba je súčasťou aj tohto Jakubiskovho filmu. Konkrétne svadba jedn ého z husárov. Je tu však prítomný i husár v bielom kabátci. Zúčastnení spievajú, sedí sa za stolom vonku, hoduje sa. Súčasťou svadby sú cigáni, ktorí sa starajú o hudobný doprovod. Husár svojim uhrančivým

43 pohľadom sleduje dianie na svadbe. Akonáhle však v yzve do tanca Lilu, Kálman sa nedá a prezlečený za nevestu sa prezradí. Je naháňaní husármi, uteká s Lilou do lesa.

Do miestneho pohostinstva prichádza husár (Smrť), ktorý si sadá sám za stôl pod zvláštny obraz, maľbu visiacu na stene. Je na nej zobrazený muž so ženou uprostred lúk a hôl. Sedí tam bez slova. Tento obraz pokračuje ďalej tým, že do miestnosti vojdu dve malé dievčatá v krojoch a položia pred husára jednu fľašku s alkoholom a druhú pred Kálmanovho starého priateľa Martina. Husár si s Martinom na diaľku pripije, no nenapije sa. V krčme sa po chvíli odohrá masaker, z ktorého víťazne vychádza skupina Kálmavoho kamaráta Martina. Na víťazstvo si nechá zahrať cigánsky čardáš. Martin sa javí ako spasiteľ, krorý prahne po spravodlivosti a akúkoľvek pod losť chce pomstiť. Burcuje ľudí, čo je napríklad zachytené v obraze rabujúcich žien, ktoré so šatkami na hlavách rozbíjajú nábytok. Malí chlapci s pierkami za klobúkmi ubližujú „panským deťom“, ktoré dosť surovým spôsobom skopávajú z nočníkov. Scéna vyvrch olí tým, keď Martin chce, aby sa istý manželský pár správal ako krava a bujak, čím ich degraduje na zvieratá a pred všetkými ostatnými ponižuje. Ľudia, ktorí túto udalosť pozorujú sa rozplačú, pretože si uvedomili, že situácia už zašla priďaleko. V tejto chvíli sú ako hudobný motív použité kostolné zvony, ktoré odbíjajú istú hodinu alebo udalosť. Martin je nakoniec zastrelený. Celú túto situáciu akoby vyvolal husár – Smrť už tým, že sa zjavil v krčme, v ktorej sedel Martin. Neskôr sa medzi vystrašenými ľuďm i tento husár zjaví v bielom kabáte a pýta sa cigáňov prečo nehrajú. Keď je podľa neho paradoxne dôvod na to, aby sa ľudia radovali. Sám hovorí : „Veď je veselie.“ Mŕtvy Martin a Kálman ležia na „svadobnej“ posteli, ktorú som už spomínala v súvislosti s Kojšovom. Starý muž švihne bičom, čím spraví strih a obraz sa znovu, už poniekoľký krát zafarbí na modro. Ľudia sa akoby švihom kúzelného prútiku radujú a jemne tancujú obklopujúc túto posteľ. Ženy i muži majú

44 v tejto scéne namaľované tváre výraznými farbami (červené líca, žlté viečka, modrá tvár), čo v niektorých momentoch v spojení s tancom pripomína skoro karneval. „Radujúci sa“ ľudia začnú triasť posteľou, na ktorej ležia dvaja muži bez známky života, zvončeky naspodku sa roruzvučia. Tentokrát však nejde o s ymbol, ktorý sa týka počiatku nového života. Ako však títo ľudia trasú s posteľou, telá sa pohybujú tak, že sa javia súložiaco. Tu už Jakubisko s posteľou a zvončekmi zašiel niekam úplne inam. Táto scéna je na hranici perverznosti. Postel so zvončekmi j e zbavená pôvodného kontektu, autor jej dodáva nový obsah.

Husár v modrom svetle odchádza na koni do diaľky, aby si kľakol na zem a hľadal štvorlístok – šťastie. Muž, kosec, ktorý je celého tohto aktu prítomný ho vysmeje. Tu končí prvá časť filmu.

Druhú časť - Dominika, otvára potulný vykupovač vajíčok. Prichádza do obce, vyruší gazdinku, ktorá opravuje odev na starom šijacom stroji. Vajíčka nemá. Okolo obvodu domu sa na drevených paliciach suší zavesená kukurica. Vykupovač má na sebe kožený plášť, čo nie je veľmi bežná vec. Počas toho ako na bicykli opúšťa gazdov dvor stojí pri ceste kamenná socha Madony – artefakt. Vykupovač vajec nakoniec zomiera kvôli svojmu koženému kabátu keď ho ani za cenu života nebol ochotný dať vojakom.

Po naozaj krátkom zv ádzaní partizána („Chýba mi žena.“), kedy vojačka nemala a ani nechcela odolávať („Poď.“) nastane razantný strih. Tento obraz nahradia dokumentárne zábery, ktoré zaznamenávajú príchod vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. Lesom sa blíži oz brojená jednotka Nemcov, ktorá „nechce pochopiť“, že je koniec vojny. Po prestrelke, v ktorej všetci umrú sa zrazu z vozu, v ktorom boli prenášané mŕtvoly vynorí husár zo začiatku celého filmu s úsmevom na tvári. Jediné malé mača mňauká, žije. V tom ale

45 husár zakrúti rukami, akoby chcel naznačiť kolobeh života a mača umiera.

Tretia časť, záverečná epizóda – Pútnici sa začína v nevšednej miestnosti plnej potrubí. Tento priestor je už na prvý pohľad odpudzujúci. Dve staršie nahé ženy pred sebou tlačia vozík s kuchynským riadom. Tento obraz je komentovaný hlasmi, ktoré sú do deja zakomponované mimo obraz. Jednou z viet je i táto :

„Odkedy sa tu objavil ten holohlavý, umierame. Oni ho poslali.“

Je jasné, že „ten holohlavý“ je husár zo začiatku filmu – Smrť. Obraz z tohto priestoru je ladený do zelenej farby. Husár sa k situácii tohto daného miesta tiež vyjadruje :

„Od tej doby, čo som sem prišiel každý deň niekto umrie.“

Ošetrujúca sestra sa nechá presvedčiť a odchádza s husárom hľadať východ z toho divnéh o priestoru. Vychádzajú na svetlo do zvláštnej pustej krajiny. Počas svojho hľadania ľudí nájdu starý opustený mlyn. Dvojica si líha do postele v tomto mlyne. Sú pod ňou zvončeky – akýsi zostatok predošlej doby. Husár hrá sestre v mlyne na husličky, ktoré sú zaujímavé tým, že sú vyklápacie. Tu je použitý jeden zaujímavý detail, kedy husár rozpráva sestre o slovenskom národe. Ide o symboliku farieb, ktoré pripomínajú slovenský národ ako i jeho ľudové umenie. Spomeniem napríklad červenú krv, bieleho koňa a do modra zafarbený obraz.

Husár : „Zostarel som. Kdeže sú tie časy? Ej, Slováci, to bol národ. A ako sa bili než sa vybili. A ako predo mnou utekali. A ja na bielom koni a krv tiekla červená. Mala si ma vidieť, to bol život.“

Jedinou vecou, ktorá počas film u vystraší husára sú netopiere. Symbolizujú nečisté zviera, spojencov diabla . „Pretože vzťah Európanov k zvieratám bol určený predovšetkým kresťanským postojom, bol netopier dlhú dobu považaný za nečisté zviera, za spojenca diabla...“ 27

V závere filmu sa v mlyne objavujú všetky postavy, ktoré sú už po smrti, podobne tomu bolo i v Tisícročnej včele v záverečnej scéne. Sestru poznajú, stáva sa niekým iným, je postavou z minulosti. Oblečú ju do kroja a čepca a posadia pred „boha“, ktorý má vyniesť rozsudok. Tento boh má oblečenú bielu košelu a čierny klobúk. Je to starší muž. Na očiach však má čierne plavecké okuliare. Tieto okuliare akoby pochádzajú z inej dimenzie, tak ako i boh sám. Jakubisko boha zobrazil s nadsádzkou, v ktorej spojil plavecké okuliare nez lúčiteľné s prostredím starého mlyna. Marta u miera. Túto situáciu komentuje husár slovami : „Nie! Bože môj, kto to urobil, kto? To ty bože?“ Film končí, zomiera i samotný husár, samotná Smrť. Jeho posledné slová boli : „Bože stvoril si človeka a on raz zabije aj teba“.

Film Zbehovia a pútnici (1968) považujem za jeden z tých, kde sa s prvkami ľudovej umeleckej kultúry narába najviac.

„Jakubisko má blízko k alegórii, k podobenstvu. Aj keď vychádza z reálnej historickej situácie, v zápätí vchádza do polohy vízie, v ktorej sa miešajú ľudia s personifikovanými javmi akým je Smrť. Svoje rozprávanie napája zo zdrojov ľudového umenia, folklóru – najmä v prípade Zbehov (prvá časť poviedkového filmu).“ 28

Jakubiskovo vysvetlenie znie takto:

27 http://www.nyctalus.cz/index.php?pg=clanek&id=4 28 JAROŠ, Jan : Juraj Jakubisko, 1989

„Chcel som, aby sa doku mentárne fakty stretli s rozprávkou, naturalizmus s poéziou – a tak vznikla myšlienková i štýlová koláž. Vo folklóre som chcel nájsť tóny modernej poézie, expresívneho výrazu, absurditu. Slovenská balada je tragická podobne ako udalosť, o ktorej sa hovorí v poviedke. Koláž z fikcie a skutočnosti. Tanec, v ktorom sa stretáva secesia s folklórom a folklór s nepresnými uniformami ako ich poznáme z jarmočných perníkov... Zvolil som si určité pravidlá hry a dohral ju až do konca. Mŕtvi sa plazia po stole prestre tom jedlom, ozdobeným trávou a ružami. Je to neľudské, ale krásne, krásne ako balada, ako ľudové umenie – a neľudské ako každé umieranie vo vojne.“ 29

Záujímavé je, že na konci prvej poviedky nadobudli postavy zvláštu tvár a to doslova. Už som spomínala ich farebne namaľované tváre. Postavy sa v tomto momente javia úplne inak, nesú v sebe symboliku akýchsi iných postáv, než tých, ktorými sú v skutočnosti. Farbami sú zamaskovaní, je zmenená ich vizáž, stávajú sa maškarnými postavami.

V druhej poviedke – Dominika už ľudová tvorba nebola príliš využívaná a ani transformovaná. Do poslednej časti nazvanej Pútnici sa vracajú postavy z oboch predchádzajúcich pasáží a s nimi i tento folklórny duch, hoci sa tam objavia len na moment sú oblečení presne tak ako v úvode filmu, akoby sa čas vôbec neposunul.

„Jakubisko eruptívne vrství jednotlivé deje plné nečakaných bizarností, štylizovaných výjavov a náhlej fantasknosti, do nadčasovej alebo v čase trčiacej apokaliptickej vízie sebazničenia ľudstva, sebavyhnania z raja.“30

29 Film a doba, Rozhovor Galiny Kapaněvovej s Jurajom Jakubiskom, 1968 30 KUČERA, Jan: O lidech a smrti. Film a doba, 1969 48

Čo sa týka hudby, zaujímavou je kombinácia tradičných, ľudových motívov v spojení s arteficiálnou hudbou. Tempo akcií a dejov udáva hudba.

Každá časť filmu je iná, má iný charakter, inú poetiku. Dohromady však tieto tri časti tvoria celok, príbeh, v ktorom figurujú postavy zo všetkých troch poviedok. Hoci je každá časť filmu iná, dominantnou je v každej z nich jedna veľmi vizuálne výrazná postava – Smrť, ktorá zjednocuje rámec celku.

4 Záver

Absolvovaním strednej školy s umeleckým z ameraním nadobudol Juraj Jakubisko výtvarné vzdelanie, ktoré vo veľkej miere uplatňuje vo svojich filmoch. Práve výtvarno je dominantnou zložkou jeho filmov. Obraz nepodlieha logike ani racionálnemu výkladu. Autor pre svoje obrazy používa subjektívny výber prvkov, ktoré si váži, sú pre neho pôsobivé, majú pre neho osobitný význam. Tradičné ľudové umenie sa stalo zásadnou zložkou jeho vyjadrovania, bez ktorého by si divák dané filmy vedel asi len ťažko predstaviť. Folklór Jakubiskovi slúži ako inšpiračný zdr oj, studnica podnetov, ktorá neustále prináša nové súvislosti (napríklad spomeniem svadobnú posteľ, ktorá vo filme Zbehovia a pútnici nadobudla úplne iný rozmer). Jakubisko povýšil folklór na atmosférotvorný prvok, čím ho zatraktívnil, priblížil divákovi.

Režisér bol úzko spätý s prostredím v ktorom vyrastal, ktoré bolo pre neho výnimočné. Toto prostredie ho nadchlo až do takej miery, že sa ho nažil preniesť aj do svojich filmov. Má veľký autorský cit, ktorý je živený jeho subjektívnymi skúsenosťami z detstva a dospievania vo výnimočnom prostredí.

Jakubisko mnohokrát vytrháva prvky z iného kontextu, ktoré pretvára, zasadzuje ich tam, kde sú podľa jeho názoru vhodné, potrebné. Pracuje s obrovským množstvo rekvizít, predmetov, detailov a plánov, ktoré s veľkou intenzitou spája do strhujúcich záberov. Má veľký výtvarný cit. Jeho práca pôsobí často dojmom eklekticizmu, folklórne prvky mieša dohromady a vytvára z nich jednu obrovskú fresku plnú postáv, plánov, dekorácií, prostredí, rekvizít. Viliam Gruska prirov náva Jakubiskove filmy k pizze. „Sú to také pizze. Na jedno cesto sa nabácha päť deka toho, päť

50 deka toho.“ 31 Pokiaľ sa však táto „pizza“ spraví dobre, prinesie divákovi zážitok výnimočnej chuti.

Dej príbehov je komponovaný tak, aby sa do neho folklórne prvky zasadiť dali. Zachovávanie tradícií nie je cieľom ani dominantou jeho filmov. Folklór je jedným z jeho výrazových prostriedkov. Môže ho pretvárať podľa svojich predstáv, pretože zdroje ľudovej umeleckej tvorby sú relatívne anonymné. Vďaka použitiu týchto prvkou sú jeho diela efektné.

Jakubisko sa na ľudovú kultúru odkazuje v mnohých podobách. Čerpá z tradičných hudobných motívov, z ľudového výtvarného umenia, využíva tradičný odev, predmety každodennej potreby, zoomorfné zobrazenia, rituály a podobne.

Ľudová kultúra je pre neho hlbokým spätím s priestorom. Pomocou nej sa snaží preniknúť ku koreňom, z ktorých vyviera ľudský rod. V jeho filmoch je nespočetné množstvo silných okamihov, ktoré dokážu tento pocit obnoviť.

31 Z rozhovoru s doc. Ing. Viliamom Gruskom, natočeným 09. Mája 2012 v Bratislave 51

Použité informačné zdroje FELDEK, Ľ. – JAKUBISKO, J. Perinbaba – literárny scenár. Bratislava: 1.Tvs – vedúci Martin Ťapák, Slovenská filmová tvorba Bratislava – Koliba. 1983. 135 s. FILOVÁ, B. a kol. Slovensko. Ľud – 2. Časť. Bratislava: Obzor. 1975. 488 s. JAROŠ, J. Juraj Jakubisko. Praha: Československý filmový ústav. 1989. 29 s. JAROŠ, P. Tisícročná včela. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1984. 448 s. KOPANĚVOVÁ, G. Oblíbila si mně náhoda. Rozhovor s J . Jakubiskom. Film a doba, 1968, roč. 14, č 1, s. 36 – 42 KUČERA, J. O lidech a smrti. Rec.In: Film a doba, 1969, roč. 15, č 9, s. 468 - 475 MICHALOVIČ, P. – ZUSKA, V. Juraj Jakubisko . Bratislava: Slovenský filmový ústav. 2005. 224 s. ISBN 80 -85187-43-4 PROCIKOVÁ, A. a kol. Encyclopaedia Beliana : Slovenská všeobecná encyklop édia. Eh – Gala. Bratislava: Encyklopedický ústav SAV. 2005. 698 s. ISBN 80 -22408-47-6 RYOT, J. – ŠEDINOVÁ, H. Slovník symbolů. Praha: Mladá fronta. 1998. ŠMATLÁK, S. a kol. Slovensko. Kultúra – 1. Časť. Bratislava: Obzor. 1979. 992 s . Elektronické zdroje: http://www.ludovakultura.sk http://www.muzeum.sk/?obj=muzeum&ix=msd_em_snm http://www.nyctalus.cz/index.php?pg=clanek&id=4 http://www.sfd.sfu.sk/main.php?idf=7 http://www. sk.wikipedia.org