Prvá Svetová Vojna V Karpatoch Első Világhaború a Kárpátokban Перша Світова Війна В Карпатах

PRVÁ SVETOVÁ VOJNA V KARPATOCH ELSŐ VILÁGHABORÚ A KÁRPÁTOKBAN ПЕРША СВІТОВА ВІЙНА В КАРПАТАХ

Peter KÓNYA Ed.

Prešov 2016 PRVÁ SVETOVÁ VOJNA V KARPATOCH

Editor: Prof. PhDr. Peter KÓNYA, PhD.

Recenzenti: Doc. PhDr. Vladimír SEGEŠ, PhD. Doc. Mgr. Ján ADAM, PhD. Dr. PALLAI László, PhD.

Jazykové úpravy: Mgr. Lucia ŠTEFLOVÁ

Preklad rezumé: Doc. PhDr. Ľubica BABOTOVÁ, CSc. PhDr. Helena ČURIOVÁ, PhD. Noémi HARASZTHYOVÁ Orsolya FILIPOVÁ Franciska ZUBRICKÁ

Sadzba a obálka: Marek SEDLÁK

Vydal: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity v Prešove Tlač: Grafotlač Prešov

ISBN 978-80-555-1717-9

ÚVOD...... 5 ELŐSZÓ...... 7 ВСТУП...... 9 AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚ JOGI TÖRVÉNYHOZÓI ELŐKÉSZÍTÉSE: A KIVÉTELES HATALOMRÓL SZÓLÓ 1912. ÉVI 63. TÖRVÉNYCIKK...... 11 MEZEY Barna „SLOVENSKÉ“ PLUKY RAKÚSKO-UHORSKEJ ARMÁDY V KARPATSKEJ KAMPANI 1914/1915...... 19 Radoslav TURIK A KÁRPÁTOK ÉS MAGYARORSZÁG VÉDELME 1914-15-BEN ÉS AZ OSZTRÁK-MAGYAR VEZÉRKAR...... 37 POLLMANN Ferenc ЗАКАРПАТТЯ В РОКИ ПЕРШОЇ СВІТОВОЇ ВІЙНИ...... 44 Михайло МАРКАНИЧ AZ ÉSZAKKELETI VÁRMEGYÉK VESZTESÉGEI AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚBAN A CS. ÉS KIR., VALAMINT HONVÉD GYALOGEZREDEK ADATAI ALAPJÁN 1914-1915 KÖZÖTT...... 52 SUSLIK Ádám RUSKÁ OKUPÁCIA V ŠARIŠI A ZEMPLÍNE R. 1914 – 1915...... 75 Peter KÓNYA AZ 1914-1915. ÉVI OROSZ BETÖRÉSEK NEMZETISÉGPOLITIKAI KÖVETKEZMÉNYEI...... 86 TUTUSKÓ Ágnes РОСІЙСЬКІ ВІЙСЬКОВОПОЛОНЕНІ НА ТЕРИТОРІЇ ЗАКАРПАТТЯ (1915 –1918 РР.)...... 102 Mychajlo MYSJUK ŠTEFAN NOVÁK NA PREŠOVSKOM BISKUPSKOM STOLCI V ČASE PRVEJ SVETOVEJ VOJNY...... 110 Peter ŠTURÁK SPIŠSKÉ BISKUPSTVO V ČASE PRVEJ SVETOVEJ VOJNY A JEJ DÔSLEDKY...... 119 Monika BIZOŇOVÁ ČINNOSŤ CENTRÁLNEJ KOMISIE BYZANTSKÝCH KATOLÍCKYCH BISKUPSTIEV V UHORSKU (1915 – 1918) A JEJ VPLYV NA DIANIE V PREŠOVSKOM GRÉCKOKATOLÍCKOM BISKUPSTVE...... 127 Jaroslav CORANIČ VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY...... 138 Patrik DERFIŇÁK STÉ VÝROČIE VEĽKEJ VOJNY (K OBRAZU PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V SLOVENSKEJ HISTORIOGRAFII V ROKOCH 2013 – 2015)...... 179 Ľubica HARBUĽOVÁ LEHOCZKY TIVADAR KRÓNIKÁJA AZ I. VILÁGHÁBORÚRÓL „VILÁGHÁBORÚNK” (1914-1915)...... 190 CSATÁRY György PRVÁ SVETOVÁ VOJNA OČAMI REFORMOVANÉHO KAZATEĽA V SLANCI...... 199 Annamária KÓNYOVÁ REFLEXIA BOJOV 1. SVETOVEJ VOJNY V ROKOCH 1914 – 1915 NA ÚZEMÍ DNEŠNÉHO SLOVENSKA NA ZÁKLADE ANALÝZY DOBOVEJ TLAČE...... 210 Ján DŽUJKO TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV...... 221 Marcela DOMENOVÁ VOJENSKÝ CINTORÍN V TRNAVE...... 272 Silvia HALADOVÁ PRVÁ SVETOVÁ VOJNA A SLOBODOMURÁRI V SEVEROVÝCHODNOM UHORSKU...... 281 Mar tin JAVOR „… EGYMÁSRA ZUHANÓ SŰRŰ TÖRTÉNÉSEK…” A CSEHSZLOVÁK HATALOMÁTVÉTEL BEREGSZÁSZBAN AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚT KÖVETŐEN...... 295 SZAKÁL Imre VÝVOJ MESTA KOMÁRNO PO PRVEJ SVETOVEJ VOJNE OD KONCA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY DO POLOVICE ROKU 1919...... 309 Tibor DOHNANEC BIELORUSKO V ROKOCH PRVEJ SVETOVEJ VOJNY...... 326 Luciána HOPTOVÁ ÚVOD

Pred sto rokmi zúrila na takmer celom európskom kontinente prvá svetová vojna. Bola najhroznejším, najkrvavejším a najničivejším ozbrojeným konfliktom, aký dovtedy svet postihol. Prebiehala na súši, na mori a po prvý raz aj vo vzduchu, rozšírila sa na veľkú časť sveta, nenávratne zničila obrovské hodnoty, zmietla stároč- né monarchie, priviedla k moci totalitné hnutia a vyžiadala si takmer dve desiatky miliónov obetí. Vojna prerušila stáročný vývin strednej Európy, deštruovala dovte- dajšie administratívne, ekonomické a kultúrne väzby, pričom od základu zmenila jej politické usporiadanie i mocenské pomery. Prvá svetová vojna ťažko zasiahla všetky súčasti a národy vtedajšieho Ra- kúsko-Uhorska. Medzi prvými pocítili jej hrôzy so všetkými dôsledkami obyvatelia nášho regiónu, vtedajšieho severovýchodného Uhorska. Státisíce Slovákov, Maďa- rov, Rusínov či Nemcov, rovnako rímsko- i gréckokatolíkov, evanjelikov, reformo- vaných alebo židov z tohto územia počas štyroch rokov ničenia a vraždenia padli na východnom, srbskom, rumunskom či talianskom fronte. Vojna však vyčíňala aj priamo na teritóriu dnešného východného Slovenska, ktoré bolo jednou z nemno- hých bezprostredne zasiahnutých a dokonca okupovaných častí rakúsko-uhorskej monarchie. Počas niekoľkých mesiacov, od novembra 1914 do mája nasledujúceho roku, sa stali severné okresy Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolice bojiskom, dejiskom krvavých bojov, ústupov, postupov a presunov rakúsko-uhorských, nemeckých i ruských armád. Vojaci, nepripravení na modernú vojnu, museli bojovať v hrozných podmienkach, kosení nielen nepriateľskými zbraňami, no takisto zimou, mrazom a chorobami. Boje v Karpatoch, trvajúce viac ako pol roka na rozsiahlom teritóriu vtedajšej Haliče a východného Slovenska, po obidvoch stranách karpatského masívu, patrili k najmohutnejším operáciám vojny. Rakúsko-uhorské a spojenecké nemecké vojská za cenu obrovských strát napokon zastavili presilu ruských vojsk a napokon ich vytlačili za Karpaty aj za hranice monarchie. Na mnohých väčších či menších bojiskách na tomto území, zasahujúcom do dnešného Poľska, východného Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny, zahynulo najmenej šesťstotisíc vojakov na každej strane frontu. Medzi nimi boli, popri vojakoch všetkých národností monarchie (Rakúšanoch, Maďaroch, Čechoch, Nemcoch, Slo- vákoch, Chorvátoch, Srboch, Slovincoch, Rumunoch či Talianoch) najmä mnohí starí a prastarí otcovia nás, obyvateľov východného Slovenska. Oni všetci položili svoje životy nielen pri plnení svojej povinnosti, ku ktorej ich zaväzovala vojenská prísaha, ale aj pri obrane vlasti, do ktorej sa hrnuli podstatne silnejšie nepriateľské vojská. Napriek ich húževnatej obrane a hrdinstvu zasiahla vtedy mestá a mestečká Humenné, Bardejov, Medzilaborce, Sninu či Zborov, spolu s niekoľkými desiatkami rusínskych a slovenských dedín, ruská okupácia, ktorá spôsobila veľké materiálne a ľudské straty.

5 Po ukončení bojov pozostalí po desiatkach tisícov padlých i prostí ľudia, ktorí prežili okupáciu a spustošenie svojich domovov, márne čakali vďaku a uznanie za ich obete. V novej politickej realite už nebolo žiaduce pripomínanie týchto hrozných udalostí, ani obetí bojov v Karpatoch. Akékoľvek spomienky na hrdinstvo vojakov v rakúsko-uhorských uniformách bolo zámerne potláčané. Pripomínali ich iba po- četné vojenské cintoríny, roztrúsené v obciach a mestách pod Karpatmi. O dve desať- ročia zasiahla svet ďalšia, ešte ničivejšia a krvavejšia vojna, ktorá prekryla spomienky na tú prvú „veľkú vojnu.“ Keďže karpatsko-duklianska operácia v jeseni 1944 prebiehala takmer na tom istom území ako kedysi boje v Karpatoch, jej mohutné pomníky i nespočetné pamätníky úplne vymazali stopy po obetiach karpatských bojov z rokov 1914 a 1915, čo, samozrejme, komunistický režim zámerne podporoval. Ani jemu nepasovalo pripomínanie obetí boja proti ruskej armáde a už vôbec nie ruskej oku- pácie nášho územia. V súčasnej dobe, s odstupom celého storočia od ničivých bojov na oboch stra- nách Karpát, štvrťstoročie po páde socializmu a v prostredí integrujúcej sa Európy rozhodne nadišiel čas prehodnotiť aj tieto, v našom historickom vedomí nie neznáme udalosti a pripomenúť si nesmierne obete našich starých a prastarých otcov, ktorí v nevýslovne ťažkých podmienkach po celé mesiace kládli odpor východnej veľmo- ci, už vtedy sa tlačiacej do strednej Európy. Bojovali a položili život nielen za svoju spoločnú vlasť, o ktorej nemohli tušiť, že o štyri roky ju povalí neúprosný prúd dejín, ale aj za základné hodnoty západnej civilizácie a svoj, stredoeurópsky spôsob života, ktorý sa v poslednom štvrťstoročí postupne obnovuje. Predovšetkým to bolo cieľom organizátorov medzinárodnej vedeckej konferencie Prvá svetová vojna v Karpatoch, uskutočnenej v rámci projektu, financované- ho z Nórskych fondov o vzájomnom vnímaní dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny a vý- chodného Slovenska v minulých stáročiach. Na konferencii vystúpili viac ako dve desiatky historikov zo Slovenska, Maďarska a Ukrajiny, ktorí vo svojich referátoch analyzovali rôzne aspekty prvej svetovej vojny vo väzbe na bojové operácie v Kar- patoch v rokoch 1914 a 1915. Práve tieto referáty v doplnenej a rozšírenej podobe tvoria základ predkladaného vedeckého zborníka, určeného slovenskej, maďarskej a ukrajinskej odbornej verejnosti.

6 ELŐSZÓ

Száz évvel ezelőtt csaknem Európa egész területén dúlt az első világháború. A legrémesebb, legpusztítóbb, legvéresebb konfliktus, ami addig érte a világot. Há- ború folyt a szárazföldön, a tengeren és első alkalommal a levegőben, a föld nagy ré- szén, és menthetetlenül elpusztította a hatalmas értékeket, ledöntötte a többszázéves monarchiákat, és majdnem két tized millió ember életét követelte. A háború megsza- kította Közép-Európa fejlődését, elpusztította az addigra kialakult adminisztrációs, gazdasági és kulturális kapcsolatokat, miközben az alapjaiban megváltoztatta a politikai és hatalmi arányokat. A háború súlyosan sújtotta az akkori Osztrák-Magyar Monarchiát, országait és népeit. Éppen ez a régió, hajdani Északkelet-Magyarország lakosai az elsők között érezhették a háború következményeit. Több százezer szlovák, magyar, ruszin és né- met, ugyanúgy római vagy görög katolikus, evangélikus, református, valamint zsidó vallású katona erről a területről elesett akár az orosz, szerb, olasz vagy román fronton. A háború viszont közvetlenül is dühöngött a mai Kelet-Szlovákia területén, amely egyaránt egyike lett az Osztrák-Magyar monarchia okkupált részeinek. Néhány hó- nap alatt 1914 novemberétől következő év májusáig, a Sáros, Zemplén és Ung várme- gye északi járásaiban mind az osztrák-magyar, orosz vagy német katonai egységek hadműveleteinek és véres harcainak színhelyévé váltak. A modern háborúra fel nem készült, téli ruházat és élelmiszer hiányát szenvedő katonáknak, szörnyű, addig nem ismert helyzetben kelet harcolni, pusztítva a géppuskatűztől, fagytól és betegségek- től. A több mint félévig zajló harcok a Kárpátok mindkét oldalán, az Észak-Magyar- ország és Galícia területén a háború leghatalmasabb hadműveleteihez tartoztak. Az osztrák-magyar és a szövetséges német hadtestek végül, óriási veszteségek árán, meg- állították és nemcsak a Kárpátok mögé, hanem a monarchia határain túl is kinyomták az előrenyomuló, túlsúlyban lévő ellenséget. A mai Lengyelország, Kelet-Szlovákia és Kárpátalja területén fekvő kisebb, vagy nagyobb harctereken, a front mindkét oldalán legalább hatszázezer ember halt meg. Köztük, a monarchia összes nemzetiségének tagjai (osztrák, magyar, cseh, német, szlovák, horvát, szerb, ruszin, szlovén, román, olasz) mellett, elsősorban a mi (mai Kelet-Szlovákia lakosai) nagy- és dédapáink találhatók. Mindannyijuk nemcsak a katonai eskü és kötelességeik teljesítésénél, hanem a haza védelménél, amelybe özön- löttek a sokkal erősebb ellenséges seregek. Életüket adták a feladatok teljesítéséért, nemcsak a katonai eskü miatt, hanem a szülőföld védelméért is, amelyhez özönlöttek a sokkal erősebb ellenséges csapatok. Bátorságuk és hősiességük ellenére azonban Homonna, Bártfa, Mezőlaborc, Szinna, Zboró városokat, és velük együtt néhány tucat szlovák és ruszin falut sújtotta az orosz okkupáció, amely nagy anyagi és emberi veszteségeket okozott meg.

7 A harcok befejezése után, mind az elesett katonák hozzátartozói, mind a helyi lakosok, akik túlélték a megszállást, hiába vártak elismerést az elszenvedett áldoza- taikért. Az új politikai helyzetben már nem volt kívánatos visszaemlékezés ezekre a rémes eseményekre vagy a kárpáti harcokra. Akármilyen emlékezés az osztrák-magyar egyenruhákban felöltözött katonák hősiességére céltudatosan elhallgattatott. Csak a Kárpátok bércei alatt szétszórt községekben található katonai temetők emlé- keztek rájuk. Két évtizeddel később viszont még nagyobb, hatalmasabb és rémesebb háború érte a világot, amely áttakarta az emlékeket a régi „Nagy háborúra”. Mivel a Kárpát-duklai hadművelet 1944 ősszel ugyanazon a területen folyt le, mint hajdan a kárpáti harcok, hatalmas emlékművei és számos kisebb emlékei, teljesen kitörölték az 1914-15-ös események nyomait, amit a kommunista rendszer céltudatosan tá- mogatott. Természetesen, az új hatalomnak sem felelt meg visszaemlékezni az orosz hadsereg ellen harcoló katonákra, és korántsem már a területünk orosz okkupációra. Napjainkban, egy teljes század elteltével a kíméletlen harcok óta, negyedszázad- dal a szocializmus bukása után, az európai integrálódás idején, eljött az idő, átértékel- ni ezeket, a történelmi tudatunkban nem ismeretlen eseményeket, és visszaemlékezni nagy- vagy dédapáink hősiességére, akik kimondhatatlanul nehéz körülményekben ellenálltak a keleti hatalomnak, amely már akkor nyomult Közép-Európába. Harcol- tak és életüket feláldozták nemcsak a közös hazájukért, amelyről akkor nem sejt- hették, hogy négy év múlva ledönti a történelem kegyetlen áramlása, de ugyanúgy a nyugati civilizáció alapértékeiért, és a közelmúltban fokozatosan újraébredő kö- zép-európai életstílusért. Minden előtt ez volt a célja az Első világháború a Kárpátokban-című nem- zetközi tudományos konferenciának, amely a Norvég alapból finanszírozott, a mai Kárpátalja és Kelet-Szlovákia lakosságának a múlt századokban való kölcsönös is- merésével foglalkozó projekt keretén tartatott. A konferencián szerepelt több mint húsz történész Szlovákiából, Magyarországról és Ukrajnából, akik referátumaiban az 1914-15-ös kárpáti harcok és az első világháború több szempontjait elemezték. Éppen ezek a referátumok, kiegészített és kiszélesített formában, alapjául szolgáltak ennek, a szlovák, magyar és ukrán szakközönségnek szánt tanulmánykötetben.

8 ВСТУП

Сто років тому майже на всьому європейському континенті бушувала Перша світова війна. Це був найжахливіший, найкривавіший і найнищівніший збройний конфлікт, який світ до того часу зазнав. Військові дії відбувалися на суші, на морі, і вперше також у повітрі. Війна поширилася на велику частину світу, безповоротно знищила величезні ціності, змела сторічні монархії, привела до влади тоталітарні рухи і спричинилася до майже двох десятків мільйонів жертв. Війна перервала багатовіковий розвиток Центральної Європи, знецінила адміністративні, економічні та культурні зв’язки й докорінно змінила її політичний порядок і позиції сили. Перша світова війна серйозно зачепила всі частини і народи тодішньої Австро-Угорщини. В числі перших, хто відчув її страхіття з усіма наслідками, були жителі нашого регіону, тогочасної Північно-Східної Угорщини. Сотні тисяч словаків, угорців, русинів і німців, а також римо-католиків і греко- католиків, євангелістів, кальвінів або євреїв з цієї території протягом чотирьох років руйнування і вбивств, полягли на східному, сербському, румунському та італійському фронтах. Війна, однак, вирувала безпосередньо також і на території сьогоднішньої Східної Словаччини, яка була одною з небагатьох прямо постраждалих і, навіть, окупованих частин Австро-Угорської монархії. Протягом декількох місяців, з листопада 1914 року по травень наступного року, північні округи Шариського, Земплинського та Ужанського комітатів стали полем бою, місцем кривавих боїв, відступів, наступів і пересувань австро- угорських, німецьких і російських армій. Солдати, не готові до модерної війни, змушені були боротися в жахливих умовах, скошувані не лише ворожою зброєю, але і холодом, морозами й хворобами. Бої в Карпатах, які тривали більше пів року на великій території тогочасної Галичини і Східної Словаччини по обох сторонах карпатського хребта, належали до наймогутніших воєнних операцій. Австро-угорські й союзницькі німецькі війська ціною великих втрат, нарешті, зупинили перевагу російських військ і, зрештою, витиснули їх за Карпати і межі монархії. На багатьох більших чи менших бойовищах цієї області, яка знаходилася на територіях сьогоднішньої Польщі, Східної Словачини і Закарпатської України, загинуло щонайменше шістьсот тисяч солдатів на кожній стороні фронту. Серед них було, поряд зi солдатами всіх національностей монархії (австрійцями, угорцями, чехами, німцями, словаками, русинами, хорватами, сербами, словенцями, румунами та італійцями) зокрема багато наших дідів і прадідів – жителів Східної Словаччини. Всі вони віддали своє життя не тільки виконуючи свої обов’язки, до яких їх зобов’язувала військова присяга,

9 але також захищаючи батьківщину, до якої сунули набагато сильніші ворожі війська. Всупереч їхній завзятій обороні і героїзму, зачепила тоді міста і містечка Гуменне, Бардіїв, Межилабірці, Снину чи Зборов, разом з десятками русинських і словацьких сіл, російська окупація, яка завдала великі матеріальні і людські втрати. Після припинення боїв, родини десятків тисяч полеглих і прості люди, які пережили окупацію і спустошення своїх домівок, даремно чекали подяки й визнання за свої жертви. В новій політичній реальності вже не було бажаним нагадувати про ці страшні події ані жертви боїв у Карпатах. Будь-які згадки про героїзм солдатів у австро-угорських уніформах були навмисне придушувані. Нагадували їх лише численні воєнні цвинтарі розкидані в селах і містах під Карпатами. Через два десятиліття вдарила світ дальша, ще більш нищівна і більш кривава війна, яка затьмарила пам’ять про ту першу „велику війну”. Оскільки Карпатсько-Дуклянська операція восени 1944 року відбувалася майже на тій же території, як і бої в Карпатах, її величезні пам’ятники і незліченні меморіали повністю стерли сліди жертв карпатських боїв у 1914 і 1915 роках, що, зрозуміло, комуністичний режим цілеспрямовано підтримував. Ані йому не підходила згадка про жертви боротьби проти російської армії, не кажучи вже про російську окупацію нашої території. В наш час, через століття від нищівних боїв по обох сторонах Карпат, через чверть століття після падіння соціалізму і в середовищі Європи, яка інтегрується, рішуче настав час переосмислити також ці, в нашій історичній свідомості ще відомі події і згадати величезні жертви наших дідів і прадідів, які в надзвичайно важких умовах протягом багатьох місяців чинили опір східній наддержаві, яка вже у той час пхалася в Центральну Європу. Вони боролися і віддали своє життя не тільки за спільну батьківщину, про яку не думали, що через чотири роки її повалить безпощадний плин історії, але також за основні цінності західної цивілізації і свій центрально-європейський спосіб життя, який за останнє чвертьстоліття поступово відновлюється. В першу чергу це було метою організаторів міжнародної наукової конференції „Перша світова війна в Карпатах”, здійсненої в рамках проекту фінансованого з Норвезьких фондів про взаємне сприйняття сьогоднішньої Закарпатської України і Східної Словаччини в минулі століття. На конференції виступило більше двох десятків істориків зі Словаччини, Угорщини та України, які в своїх доповідях проаналізували різні аспекти Першої світової війни у зв’язку з бойовими операціями в Карпатах в 1914 і 1915 роках. Саме ці доповіді в доповненій і поширеній формах є основою цього наукового збірника, який призначений словацьким, угорським та українським фахівцям.

10 AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚ JOGI TÖRVÉNYHOZÓI ELŐKÉSZÍTÉSE: A KIVÉTELES HATALOMRÓL SZÓLÓ 1912. ÉVI 63. TÖRVÉNYCIKK.

MEZEY Barna

Legal aspect of legislative preparation for World War I: 1912 Article 63 on extraordinary power The term extraordinary power, which gives the executive power the authority in decrees within the legislative power, was not unknown in the 19th – 20th Century Europe. Its extraordinariness can be understood within the context of the establishment of civil society and particularly in establishing constitutional states. Similar institutions had already existed in the previous periods, specifically during the Bohemian Revolt and the Feudalism (the martial law, state of siege, state of war) which was perceived as a part of a natural state became a natural order in society and became an integral part of criminal practice. In a civil state, however, the extraordinary state is defined as an opposition to a guaranteed authoritative rule of action and the character of a constitutional state. The basic characteristic features of extraordinary power include the authority to limit the law that specifies when a government can disestablish an organization, authorities includes those that are guaranteed by law. The executive power will be able to obtain centralization, thus on the grounds of a better utilisation of state reserves, the achievement of an established goal can carry out centralization. It is asserting the right to intervene in daily lives directly or indirectly, etc... In the times of the Balcan wars, the Kingdom of Hungary started to consider a legislative preparation of an article that would stipulate about extraordinary power. The bill was presented by Laszlo Lukacs on November 22, 1912. The bill presentation caused a heated discussion in the parliament; however, in the end it passed on December 21, 1912. As opposed to a legislative modification of this term in Austria where extraordinary power was given to the army, the Hungarian Parliament relied on its government. Therefore, a precedent was established in the Hungarian constitution, which accounted for extraordinary power to assume a civil interpretation, however, at the same time it also satisfied military goals.

Key words: extraordinary power, Hungarian government, legislature, World War I.

11 AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚ JOGI TÖRVÉNYHOZÓI ELŐKÉSZÍTÉSE: A KIVÉTELES HATALOMRÓL SZÓLÓ 1912. ÉVI 63. TÖRVÉNYCIKK. Hölgyeim és Uraim, Tisztelt Konferencia! Arra kaptam felkérést a konferencia szervezőitől, hogy I. világháborút előkészítő jogi tevékenységről, nevezetesen a ki- vételes hatalomról, illetve a kivételes hatalomról szóló 1912. évi 63. törvénycikkről szóljak.1 Maga a kivételes hatalom, mely a végrehajtó hatalomnak ad felhatalmazást a törvényhozás hatáskörébe eső tárgyak rendeleti kezelésére, nem ismeretlen a 19-20. század fordulójának Európájában.2 Kivételessége valójában a polgári forradalmakat követő alkotmányos berendezkedések, és főként a kiépülő jogállam viszonylatában értelmezhető. A korábban ismert rendi-feudális megoldások, főként büntetőjogi, tör- vénykezési jellegű intézményekként (statárium, cirkálás, ostromállapot, hadi állapot) egyfajta rend természetes részeiként léteztek, nem voltak kivételesek, betagozódtak a feudális-rendi társadalom általános rendjébe, szerves részét képezve a büntető praxisnak A polgári állam kivételes állapota viszont a garanciális jogrend, a jogálla- miság ellenében definiálható. S ennek megfelelően meghatározása is ebben a keret- ben végezhető el. A kivételes állapot nem más, mint a demokratikusan szerveződő, a népképviseleti szuverenitás, és a közjogi biztosítékok által jellemzett modern állam alkotmányos határainak áttörése, a garanciák (le)rombolása, az emberi jogok kata- lógusának félre tétele.( A jogrend azon szabályai, melyek „a közhatóságok működési körét, eljárási módját, az egyéni szabadság biztosítékait meghatározzák, időleg mel- lőztetnek avégből, hogy a közrend elleni támadások elnyomathassanak.3) A polgári rend kivételes állapota nem létezhet jogállamiság, alkotmányos garanciák nélkül. Mert a kivételes hatalom révén a végrehajtó hatalom olyan eszközökhöz jutott, amikkel a győztes forradalmak és polgári átalakulások vívmányait kérdőjelezhette meg, sőt támadhatta. A parlamentáris és a népképviseleti alapokon nyugvó, népszu- verenitást kifejező törvényhozás ellenében élhetett a rendkívüli jogalkotói hatás- körrel, elvonva az országgyűlés garanciális törvényalkotói jogkörét. Jogfelfüggesztő hatáskörében a kormányzat megszüntethetett szervezeteket, felszámolhatott jogosít- ványokat, adott esetben, még törvények által garantáltakat is. A végrehajtó hatalom centralizációs lehetőségekhez jutott, szervezeti központosítást hajthatott és hajtott is végre annak érdekében, hogy minél hatékonyabban tudja az ország erőforrásait a ki- tűzött feladatra koncentrálni. Direkt vagy indirekt módon beavatkozási jogot kapott a hétköznapi életbe, az önkormányzatok működésébe, a közigazgatás- és általában a társadalmi folyamatokba. Lehetőséget szerzett arra, hogy korlátozza a lakosság mozgását, egymással- és különösen a külfölddel fenntartott kapcsolatát. A végrehajtó hatalom tekintettel az esetleges háborúra, az idegenrendészet jellegzetesen speciális jogosítványokkal rendelkezett. (A személyellenőrzés intenzifikálása tipikusan jellem- ző volt ezekre a tevékenységekre.) A végrehajtó hatalom beavatkozhatott a gazdaság működésébe, az ipar, a mezőgazdaság, a kereskedelem zónáiba. Korlátozhatta az áru- forgalmat, koncentrálhatta és irányíthatta a termelést és a piaci mechanizmusokat. Jogot és lehetőséget kapott arra, hogy cenzúrát vegyen igénybe, befolyásolja a köz- 1 1912. évi 63. törvénycikk a háború esetére szóló kivételes intézkedésekről. 2 TÓTH, Árpád. A statárium és az ostromállapot szabályozása 1848-tól a kiegyezésig. In Acta Uni- versitatis Szegediensis de Attila József Nominatae. Acta Juridica et Politica. Tomus XXIX. Fasciculus 5. Szeged : Szegedi József Attila Tudományegyetem állam-és Jogtudományi kara. 1982. 3. o. 3 CONCHA. 1905. 386.o.

12 MEZEY Barna hangulatot. Szűkíthette mozgásterüket vagy betilthatta a társadalmi egyesületeket és szervezeteket, a politikai szervezeteket.

Amikor 1906 augusztusában a magyar kormányhoz megkeresés érkezett a kö- zös hadügyminisztériumtól, az osztrák fél már kimunkálta statáriális rendre vonat- kozó jogszabályait.4 A magyar kormányzat tudatában az esetleg balkáni robbanás- nak, nem ellenezte ugyan a kivételes állapot törvényi rögzítését, mégis óvatosan (és feltűnő lassúsággal) közelítette meg a kérdést. Már 1909 februárjában előértekezle- tet tartottak a hadügyminisztérium (igaz, újabb) megkereséséről…5 A miniszterel- nökség a következő hónapban ellenjavaslatokkal élt, melynek alapján folytatódtak a tárgyalások.6 1910 újabb hadügyi tervezetet hozott.7 1912 októberében tanácskozás tanácskozást követett. Előbb a honvédelmi minisztériumban, majd vita a miniszter- tanácsban. Az év novemberére készült el a végleges megállapodás, mely ettől fogva gyorsan és nagyobb ellenállás nélkül haladt a törvényhozás rendes útján. A kivéte- les hatalomról szóló törvény tervezetét 1912. november 22-én terjesztette fel Lukács László miniszterelnök legfelsőbb jóváhagyásra, s már 1912. november 30-án hivata- losan is letette – ahogy annak idején fogalmaztak – a ház asztalára a törvényjavas- latot, december 4-én pedig már kész volt a közigazgatási és igazságügyi bizottság szakvéleménye. 1912. december 7-én a törvényjavaslat általános és egyben különös vitájára is sor került, miután az általános vita olyan rövidre sikerült, hogy aznap még megnyithatták a különös vitát is. 1912. december 11-én lezajlott a Főrendi házi vita is, így semmi akadálya nem volt az 1912 december 21-i szentesítésnek. Ünnepi ajándék- ként a kormányzat a társadalom karácsonyfája alá helyezhette a kivételes hatalomra vonatkozó szabályozást. Ebben a korszakban, a liberálisok és a konzervatívok közötti határvonal nem valamiféle politikai-ideológiai különbség vagy polémia volt, hanem a Bécshez fűző- dő viszony megítéléséről, annak alkotmányos rendezéséről szólt. Mindezt áthatot- ta egy közel sem egységes, de meglehetősen általános nemzeti érzés. Ennek követ- keztében a kivételes hatalommal kapcsolatos garanciális szabályozásnál tökéletesen együtt gondolkodott a konzervatív és a liberális oldal. Ebben a kérdésben teljesen következetes volt a magyar parlament és következetesek voltak az előterjesztők is.

4 GALÁNTAI, József. A háborús állam. A „kivételes hatalom” kodifikálása és alkalmazása 1914 – 16- ban. In A magyarországi polgári államrendszerek (Tanulmánykötet). Szerk. Pölöskei Ferenc – Ránki György. Budapest : Tankönyvkiadó, 1981. 196.o. 5 TÓTH, Árpád. Törekvések a szabadságjogok korlátozására. A kivételes állapot bevezetésének prob- lémái a „darabont” és a koalíciós kormány idején (1905 – 1909). In Acta Universitatis Szegediensis de Attila József Nominatae. Acta Juridica et Politica. Tomus XXXII. Fasciculus 4. Szeged : Szegedi József Attila Tudományegyetem Állam-és Jogtudományi Kara.1984. 8. skk. 6 TÓTH, Árpád. Az 1906. évi osztrák kivételes intézkedések magyarországi bevezetésének problémái a koalíciós kormány idején. In Jogtörténeti Tanulmányok I. Szerk. Csizmadia Andor. Budapest : Tan- könyvkiadó, 1966. 7 TÓTH, Árpád. A kivételes hatalom jogi szabályozása Magyarországon az első világháború előestéjén. In Acta Universitatis Szegediensis de Attila József Nominatae. Acta Juridica et Politica. Tomus L. Fasci- culus 13. Szeged : Szegedi József Attila Tudományegyetem Állam-és Jogtudományi Kara, 1996. 11.o.

13 AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚ JOGI TÖRVÉNYHOZÓI ELŐKÉSZÍTÉSE: A KIVÉTELES HATALOMRÓL SZÓLÓ 1912. ÉVI 63. TÖRVÉNYCIKK. A legkomolyabb támadás a javaslat ellen Giesswein Sándor képviselőé volt, aki nyo- matékosította: „arra kell törekednünk, hogy bár az alkotmányos, a politikai élet egy bekövetkezendő háború esetén alszik, hogy ebből az alvásból azután ne legyen örök alvás, hogy ebből az álomból a nemzet ismét felébredhessen, ez közös felelősségünk”. Ez volt az ellenzéki hang a tárgyalásokon, amiből érzékelhető az is, hogy tulajdonképpen teljes egyetértésben fogadta el a törvényt az országgyűlés. Érdemes röviden a korábbi húzódozás okaira egy pillantást vetni. A magyar kormány egyáltalán nem volt ellensége a kivételes hatalomnak, a Balkánon érlelődő feszültségek éppen hogy ösztönözték az erről való gondolkodást. A magyar alkotmá- nyos gondolkodásban azonban volt két olyan megfontolás, mely, ha nem is akadá- lyozta meg, de jelentősen lelassította a szabályozáspártiak aktivitását. Az egyik szempont a kiegyezéssel kialakult alkotmányos berendezkedés fenn- tartása és a nehezen kialkudott konstrukció védelmezése volt. A forradalmat, sza- badságharcot, hosszú megtorlást és nehéz megegyezést megélt magyar társadalom és kormányzata az osztrák-magyar egyensúly megbomlásának, a közös ügyeknek a belügyek rovásra kibővülő hatókörének veszélyét látta a közös ügyek dominanci- ája esetén. Márpedig a közös ügyként kezelt (és inkább osztrák befolyás alatt álló) hadügyminisztérium befolyásos fősége „borította” volna az 1867-es megállapodást.8 Ezért kellett a magyar félnek következetesen a „civil” megoldást szorgalmaznia, vagyis az országgyűlés által ellenőrzött, neki felelős kormány kezébe letenni a korántsem csekély rendelkezési jogot.9 A viták másik fókuszpontja az alkotmányos értékek védelme volt, melyeket az 1867-ben kormányzatra került politikai erők által felépített és a századfordulóra to- vábbfejlesztett jogállamiság, a polgári szabadságjogok fokozott védelme, a kiegyezés polgári liberális értékeinek fenntartása körvonalaztak. Miután (mint láttuk) a kivé- teles hatalom mindezen jogok erőteljes megszorításával (megszoríthatóságával) járt együtt, kardinális kérdéssé növekedett a garanciák kimunkálása. Ez volt a kivételes hatalom természetének legjellemzőbbike. Egyik oldalon tehát az emberi jogok ka- talógusának a felsorolása, garantálása, a jogegyenlőség biztosítása, mindezek érvé- nyesítésének szabályozása és biztosítása állott, a másik oldalon pedig e garanciák, tulajdonképpen az alkotmányos keretek áttörése. Létezhet-e az alkotmány megsérté- se úgy, hogy közben az alkotmány nem sérül? Ez a kivételes állapot a nagy kérdése. Meg lehet-e úgy oldani a kivételes állapotra vonatkozó igények kielégítését, a rendkí- vüli intézkedések jogi szabályozását és végrehajtását, processzuális elemeit, hogy az alkotmányos szempontok nem, vagy csak elviselhető mértékben sérülnek? A kivé- teles hatalom megvalósításával, a realizálásához elengedhetetlen szabadságkorláto- zó intézkedések bevezetésével valójában jelentősen károsodhatnak az alkotmányos értékek. Az 1912. évi 63. tc. megalkotásával azonban a magyar törvényhozás jó utat talált. Miközben megjelent a magyar jogban a kivételes hatalom, a jogállam alapkon- cepciója sem sérült, és ez óriási eredménye volt a magyar kivételes hatalomról szóló törvénynek. Miközben a törvény a végrehajtó hatalmat eddig el sem képzelten széles 8 1867:12. tc. 27.§ 9 TÓTH, Árpád. Az 1906. évi osztrák kivételes intézkedések magyarországi bevezetésének problémái a koalíciós kormány idején. In Jogtörténeti Tanulmányok I. Szerk. Csizmadia Andor. Budapest : Tan- könyvkiadó, 1966. 73.skk.o.

14 MEZEY Barna hatáskörhöz juttatta, gondoskodott az alkotmány garantálta jogállam stabilitásáról is. A fentebb felsorolt kivételes jogosítványokat csak jogállami garanciák keretei között lehetett alkalmazni.

A 1912. évi 63. törvénycikknek egyik nagy tapasztalata az volt, hogy milyen sokfajta módon és mélységben lehet realizálni ezt a kivételes hatalmat. A mélység (vagyis a társadalom szokásos mechanizmusaiba való beavatkozás szélessége) az egy- szerű jogkorlátozástól eljuthat a legteljesebb jogmegvonásig. Végső soron a kivételes hatalom eljuthat odáig, hogy a társadalom teljes mozgását kontroll alá vonja. Az alkotmányosság kérdése, hogy ezeket a beavatkozásokat milyen jogi szabá- lyozás keretében teszi lehetővé, hogyan tud, egyáltalán tud-e biztosítékokat nyújta- ni s bizonyos védelmet garantálni az állampolgárnak, a társadalom szervezetének. A jogállam biztosítékai a pontosan definiált (időbeliségre, térbeliségre, tartalmi ter- jedelemre vonatkozó) feltételek rögzítése, a korlátozott körre szűkített szabad mér- legelés, az elrendelés körülményeinek szigorú meghatározása, a megszüntetéssel és a beszámolással kapcsolatos előírások voltak. A kivételes hatalom időbeli terjedelmére vonatkozóan a kormányzati tényezők és az országgyűlés végül is a „háború, vagy háború fenyegető veszélye ” kifejezésben állapodtak meg, annak leszögezésével, hogy a háború fenyegető veszélyének helyzete legfeljebb négy hónapon keresztül tarthat (vagyis politikai megítélés alapján nem lehet fenntartani azt tényleges háborús helyzet nélkül, pusztán a veszélyre hivatkozva a kivételes állapot). A jogalkotó a kivételes hatalomnak automatikus megszűnéséről rendelkezett a háború, vagy háború fenyegető veszélyének elmúltával. Nem várta el a kormányzati szervek aktivitását, egyfajta automatizmusként, magától értetődőként könyvelte el a folyamat lezárását. Ezzel összefüggésben viszont kötelezte a kormányt a kivételes hatalom alatt kibocsátott jogszabályok azonnali hatályon kívül helyezé- sére. A kivételes hatalom alatt megkezdett rendkívüli eljárásokat a kivételes állapot megszűnésével átterelni rendelte a törvényhozó az alkotmányos processzuális csa- tornákba). A hatóságok eljárásának terjedelmi garanciáit jelentette a beavatkozási terüle- tek megjelölése és az eljárási lehetőségek körülírása. S mert a kivételes hatalom a népképviselet ellenőrzése alá helyeztetett, a kivéte- les hatalom körében hozott intézkedések bemutatására kötelezték a kormányt a parlament következő ülésén. A parlament utólagos jóváhagyása a kormányzati felelősség alapeleme lett. A kontinens történeti példái arról tanúskodnak, hogy sok esetében a kivételes hatalom szabályozásánál nem esett szó a felelősség kérdéséről. Magyaror- szágon a vita azzal kezdődött, hogy ki lesz felelős és hogyan vonattatik felelősségre, ha esetleg a magyar tradicionális alkotmányos kereteket sértő intézkedéseket rendel foganatosítani? A magyar szabályozás szerint a minisztérium általában, de a kor- mány egyes tagjai külön-külön és együttesen is felelősek voltak minden kormány- intézkedésért, ezzel kiterjesztve a felelős gondolkodás a körét. Azaz folyamatos tör- vényhozói ellenőrzés alatt állt a kormányzat ilyen irányú tevékenysége. Persze háború

15 AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚ JOGI TÖRVÉNYHOZÓI ELŐKÉSZÍTÉSE: A KIVÉTELES HATALOMRÓL SZÓLÓ 1912. ÉVI 63. TÖRVÉNYCIKK. esetén fokozottabban érvényesül a nemzeti érzés, erősebb a nemzeti egység, s ennek következtében a törvényhozásnak ez a fajta garanciális ernyője korlátokkal érvénye- sül. Az országgyűlés többnyire támogatja a nehéz körülményeken úrrá lenni kívánó kormányzati tevékenységet. Ennek ellenére mégis erős garanciának kell tekintenünk a rendelkezést.

A magyar alkotmányos függetlenségnek kardinális kérdése lett az az előzete- sen megfogalmazott elvi tétel, miszerint a totális értelemben vett kivételes hatalom fogalma, a polgári kormányzat alárendelése a katonai hatalomnak elfogadhatatlan a magyar törvényhozás számára. A magyar politikai elit megkísérelt egy lehetőség szerint „demokratikus” kivételes hatalom fogalmat és szabályozást létrehozni. Az osztrák szabályozás a hadsereg kezébe tette le kivételes hatalommal kapcsolatos kérdések rendezését, a magyar törvény viszont határozottan a kormányhoz kötötte. A kivételes hatalomnak ez a megfogalmazás egyfajta civil értelmezést honosított meg a magyar alkotmányos életben, miközben ugyanakkor a katonapolitikai érdekeket is messzemenően ki tudta szolgálni. A törvény bizonyította Európának, hogy nem kell feltétlenül átadni a hadsereg direkciója alá a kivételes hatalmi eljárásrendet és szabályozást, ahhoz, hogy a katonai érdekek érvényesülhessenek. „Végeredményben a háború esetére szóló kivételes hatalom tárgyában elfogadott jogszabályt egyáltalán nem a drákói szigor jellemezte, s rendelkezései sem mentek túl azon a határon, amelyet a háborús szükségállapotok elengedhetetlenül megkövetetek.10Az 1912. évi 63. törvénycikk egyébként Concha Győzőt is visszaigazoló, garanciákkal messzemenő- en kibélelt jogszabály volt. Concha szerint „a szabadság biztosított, ahol a parlament hatalma kérdésen felül áll, a kivételes állapot létesítésére, vagyis az egyes polgárok egyéni szabadságjogainak a felfüggesztésére a végrehajtó hatalom bízvást feljogosít- ható, mert a parlamentben van erő arra, hogy a végrehajtó hatalom túlkapásait meg- akadályozza vagy megtorolja, a közbiztonság pedig a végrehajtó hatalomnak e jogát kívánja.” Az országgyűlési dokumentumok a bizonyság arra, hogy a magyar kormány a világháború időtartama alatt betartotta a törvényi előírásokat, és rendszeresen, fél éves bontásban jelentést tett az országgyűlésnek. Plasztikusan kirajzolódik ezekből a jelentésekből, hogyan eszkalálódott a háború, a szituáció hogyan vált egyre ne- hezebbé, hogy lettek mind szükségesebbé a keményebb rendelkezések. Előbb csak a déli országrészekre, aztán az egész országra kiterjedő hatállyal érvényesültek a ki- vételes hatalom szabályai. Ezeknek a jelentéseknek jellegzetessége, hogy hiányzik be- lőlük az indoklás. Sem szóban sem írásban nem tartotta szükségét az előterjesztő, csupán a felhatalmazást nyújtó törvényre hivatkozott vissza. Annyira egyértelműnek tűnt a kivételes hatalom bevezetése, hogy igazi országgyűlési viták nem voltak ebben a kérdésben. Minden alkalommal az alábbi szavakkal tette le Tisza István a ház asz- talára a jelentését: „kérem, hogy ezen jelentésemet tudomásul venni és hasonló cél-

10 SARLÓS, Béla. Közigazgatás és hatalompolitika a dualizmus rendszerében. Budapest : Akadémiai Ki- adó, 1976. 243.o.

16 MEZEY Barna ból az előhivatkozott jelentésem kapcsán a főrendiházhoz átküldeni méltóztassanak”. Ez minden alkalommal megtörtént. A hetedik jelentés már nem Tiszától származik, hanem azt Wekerle Sándor terjesztette be. Ez az előterjesztés egy sajátos szövegfor- dulattal utal csak az előző kormány felelősségére: „tekintettel arra, hogy alábbiakban egy előző kormány rendelkezéseiről van szó, azoknak bírálatát mellőzendőnek tartom, csupán arra szorítkozom, hogy ezeket a rendelkezéseket egyszerűen fölsoroljam”, ami egy kérdőjelet hagy az olvasóban. A képviselőház közigazgatási és igazságügyi bizott- sága kötelezve volt arra, hogy ezeket a jelentéseket elemezze, és ez alapján értékelje a kormány munkáját. A bizottság együttes jelentése az első négy miniszterelnöki je- lentés együttes véleményezése tárgyában a következő megállapításokat tette: „e négy jelentésből kitűnik, hogy a kormány a kivételes hatalmat mindig a törvény keretei kö- zött, és csupán a tényleges szükség mérvéhez képest vette igénybe”. Úgy tűnik, hogy még a háborús viszonyok közötti ellenőrzés is pozitív eredményt hozott.

Az 1912:31.törvénycikket megszavazó politikusok között aligha akadt olyan, aki gondolt volna a törvény hatályának békés körülmények közötti fenntartására. Mégis így történt. Az 1920: 5. tc. a kivételes hatalom további fenntartásáról rendel- kezett11, majd az 1922.17. tc. is a kivételes hatalom körében hozott rendelkezések hatályban tartásáról12. A második világháború felé közeledve a honvédelemről szóló 1939:9. tc. vette át a fogalom és az intézmény gondozását. A magyar politikai elit elképzelései szerint rövid időre szánt állapot végül is az első világégés hagyatékaként állandósult a két világháború közötti Magyarországon.

Právna stránka zákonodarnej prípravy prvej svetovej vojny: 63. zákonný článok z roku 1912 o mimoriadnej moci

Pojem mimoriadnej moci, ktorý dáva výkonnej moci kompetencie v nariade- niach z okruhu zákonodarnej moci nebol pre Európu 19. – 20. storočia neznámy. Jej mimoriadnosť sa dá chápať hlavne v kontexte vzniku občianskej spoločnosti a hlavne vybudovaním právnych štátov. Už v predchádzajúcom stavovsko-feudálnom období existovali podobné inštitúcie (štatáriá, stav obliehania, stav vojny), ktoré boli vní- mané ako súčasť prirodzeného stavu, stali sa prirodzeným poriadkom v spoločnosti a boli integrálnou súčasťou trestnej praxe. V občianskom štáte sa však mimoriadny stav definuje v opozícii ku garantovanému právnemu poriadku a charakteru práv- neho štátu. K základným charakteristikám mimoriadnej moci patria kompetencie ohľadom obmedzenia práva, kedy vláda môže na základe nej zrušiť organizácie, oprávnenia, aj také, ktoré sú právne garantované. Výkonná moc sa dostane k centra- lizačným možnostiam, teda z dôvodu lepšieho využitia krajinských zásob, dosiahnu-

11 1920. évi 6. törvénycikk a háború esetére szóló kivételes hatalom idejének meghosszabbításáról 12 1922. évi 17. törvénycikk az 1922/23. költségvetési év első hat hónapjában viselendő közterhekről és fedezendő állami kiadásokról 6.§

17 AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚ JOGI TÖRVÉNYHOZÓI ELŐKÉSZÍTÉSE: A KIVÉTELES HATALOMRÓL SZÓLÓ 1912. ÉVI 63. TÖRVÉNYCIKK. tia vytýčeného cieľa, môže vykonať centralizáciu. Priamou alebo nepriamou cestou dostáva právo zasiahnuť do každodenného života a pod. V atmosfére balkánskych vojen sa aj v Uhorsku začalo uvažovať o právnej príprave článku, pojednávajúcom o mimoriadnej moci. Návrh zákona predložil ministerský predseda László Lukács 22. novembra 1912. Návrh vyvolal v parlamente búrlivú diskusiu, nakoniec však bol 21. decembra 1912 prijatý. Na rozdiel od zákonnej úpravy tohto pojmu v Rakúsku, kde bola mimoriadna moc daná do rúk armády, maďarské zákonodarstvo ju vložilo do rúk vlády. V maďarskej ústave sa tak vytvoril precedens, podľa ktorého mimoriadna moc dostala akýsi občiansky výklad, avšak na strane druhej dokázala uspokojiť aj vojenské záujmy.

Юридична сторона законодавчої підготовки першої світової війни: стаття 63 закону з 1912 року про запровадження надзвичайних повноважень

поняття надзвичайного повноваження, яке надає виконавчій владі ком- петенції щодо постанов в області законодавчої влади, не було для Європи ХІХ- ХХ ст. поняттям невідомим. Його винятковістъ можна розуміти головним чи- ном у контексті виникнення громадянського суспільства і, головно, побудовою правових держав. Вже в попередній станово-феодальний період існували ана- логічні установи (воєнний стан, стан облоги, стан війни), які розглядалися як складова частина природного стану, стали природним порядком суспільства і були невід’ємною частиною кримінальної практики. Однак в громадянській державі надзвичайний стан визначають в опозиції до гарантованого правопо- рядку і характеру правової держави. До основних характеристик надзвичай- них повноважень належать компетенції щодо обмежень права, коли уряд може на його основі скасувати організації, правомочі, навітъ і такі, які юридично гарантовані. Виконавча влада отримає право на централізацію, а отже, з мірку- вань кращого використання регіональних ресурсів, досягнення намічених ці- лей зможе здійснити централізацію. Прямим або непрямим способом отримує право втручатися у повсякденне життя тощо. В атмосфері балканських воєн також в Угорщині почали думати про юридичну підготовку статті про надзви- чайні повноваження. Законопроект представив прем’єр-міністр Ласло Лукач 22 листопада 1912 р. Пропозиція викликала бурхливу дискусію в парламенті, але в кінці кінців її було 21 грудня 1912 року прийнято. На відміну від законно- го врегулювання цього поняття в Австрії, де надзвичайні повноваження дали в руки армії, угорське законодавство її поклало в руки уряду. Таким чином в конституції Угорщини виник прецедент, на основі якого надзвичайні повнова- ження одержали свого роду громадянської інтерпретації, однак, з іншого боку зуміли задовольнити також військові інтереси.

18 „SLOVENSKÉ“ PLUKY RAKÚSKO-UHORSKEJ ARMÁDY V KARPATSKEJ KAMPANI 1914/1915

Radoslav TURIK

“Slovak“ regiments of the Austro-Hungarian army in the Carpathian campaign 1914/15 In July 1914 the whole Europe was shocked by turbulent political events. Since the bloody assassination that ended the life of Archduke Franz Ferdinand of Austria and his wife in Sarajevo the whole world balanced on the brink of the war. Endless diplomatic meetings ended in failure and negotiations and talks of politicians were gradually replaced by meetings of general staffs. Rising tension and impendence of a conflict created pressure on political leaders to catch the right moment and activate complicated mobilization schemes. Participation of soldiers from the territory of presen-day Slovakia in the Carpathian campaign is definitely the important part of our military history. The objective of this study is not to take a thorough look at the participation of military troops from the territory of present-day Slovakia in the Carpathian fights. The military journey of infantry regiments of the common military forces is only briefly elucidated in it. Homeland defence infantry regiments, marksmen batallions, riding, artillery, technical and logistic troops replenished from the territory of presen-day Slovakia participated in the Carpathian fights. They left a strong mark in these fights. This study should be one of the first steps on the long journey of discovering traces of our ancestors in the places of “The Great War“ fights. At the same time, it shows the importance of processed registry offices and lists of losses for history investigation of individual military corps of the Austro-Hungarian army.

Key words: Austro-Hungarian army. Carpathian campaign. Slovak regiments. Mobilization scheme.

V júli 1914 otriasali celou Európou búrlivé politické udalosti. Od krvavého aten- tátu, ktorý ukončil život rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda d‘Este a jeho manželky v Sarajeve celý svet balansoval na pokraji vojny. Nekonečné diplomatické stretnutia sa skončili neúspechom a rokovania politikov začali postupne nahrádzať porady generálnych štábov. Zvyšujúce sa napätie a blízkosť konfliktu vytvárali tlak na politických vodcov, aby vystihli pravý moment na spustenie komplikovaných mo- bilizačných plánov. Rozhodnutie o spustení čiastočnej mobilizácie rakúsko-uhorskej

19 „SLOVENSKÉ“ PLUKY RAKÚSKO-UHORSKEJ ARMÁDY V KARPATSKEJ KAMPANI 1914/1915 armády prišlo 26. júla 1914.1 Boli vydané príkazy na mobilizáciu polovice zborov rakúsko-uhorskej armády. Už za niekoľko dní bolo jasné, že rakúsko-uhorskú armá- du nečaká iba „trestná expedícia“2 proti Srbsku, ale kolosálny zápas s mohutnou ruskou armádou. Z tohto dôvodu bola 31. júla 1914 vyhlásená všeobecná mobilizácia.3 Rakúsko-uhorský generálny štáb mal pripravených niekoľko mobilizačných plánov. Rakúsko-uhorská armáda si pripravila plán na nástup proti Srbsku,4 druhý plán mal byť použitý v prípade vojny proti Rusku5 a tretí plán počítal súčasne s vojnou proti Rusku a Srbsku, samozrejme za účasti spojeneckej nemeckej armády. V rámci mobilizácie boli do armády povolané aj tisícky mužov z územia dnešného Slovenska. Práve ich účinkovanie v radoch rakúsko-uhorskej armády na frontoch „veľkej vojny“ je ústredným problémom tejto štúdie. Tu je namieste vy- svetliť označenie „slovenské“ pluky rakúsko-uhorskej armády v názve tohto príspev- ku. Pod označením „slovenské“ pluky chápeme tie rakúsko-uhorské pechotné jednotky, ktoré dopĺňali svoje stavy z teritória dnešnej Slovenskej republiky. V žiadnom prípade nemá toto označenie evokovať, že ide o bojové jednotky zložené výhradne zo slovenského etnika.6 Postupne si uniformu rakúsko-uhorskej armády oblieklo zhruba 400-tisíc mužov z územia dnešného Slovenska, čo bola asi sedmina vtedajšieho obyvateľstva.7 V priebehu vojny bojovali naši predkovia na mnohých bojiskách prvej svetovej vojny. Na začiatku vojny sa niektoré odlúčene prápory peších plukov zú- častnili prvých bojov proti Srbom.8 Väčšina jednotiek zložená z vojakov z územia Slovenska začala vojnu na východnom fronte v Haliči a Ruskom Poľsku.9 Do konca

1 ČAPLOVIČ, Miloslav – HRONSKÝ, Marián – KRIVÁ, Anna. Vojenské dejiny Slovenska IV. Bratislava : MO SR, 1996, s. 25. 2 Strafexpedition – v ponímaní náčelníka generálneho štábu generála Conráda von Hötzendorf, ale aj ďalších členov rakúsko-uhorskej generality bola vojenská kampaň proti Srbsku iba trestnou výpravou. Toto obmedzené zmýšľanie, neúnosné preceňovanie vlastných síl a brutálne podceňovanie protivní- ka zaplatila rakúsko-uhorská armáda krvavými stratami. FUČÍK, Josef. Generál Podhájsky. Praha : Paseka, 2009, s. 39. 3 Vojenskú službu v tom čase konali ročníky 1890 – 1892. Okrem nich boli povolané záložné ročníky 1882 – 1889, nováčikovia z ročníka 1893 pre spoločnú armádu. Záložníci z ročníkov 1882 – 1889 boli povolaní aj pre jednotky vlastibrany (landwehr, honvedseg). ČAPLOVIČ, Miloslav – HRONSKÝ, Marián – KRIVÁ, Anna. Vojenské dejiny Slovenska IV. Bratislava : MO SR, 1996, s. 25. 4 V podstate to bol plán súčasnej vojny proti Srbsku a Čiernej Hore. Plán niesol označenie Prípad B. DANGL, Vojtech. Vojnové plány Rakúsko-Uhorska a ich modifikácie v lete 1914. InVojenská história. 2003, roč. 7, č. 2, s. 6. 5 Plán bol označený názvom Prípad R. Plán paralelnej vojny proti Srbsku a Rusku niesol označenie Prípad B – R. B. DANGL, Vojtech. Vojnové plány Rakúsko-Uhorska a ich modifikácie v lete 1914. In Vojenská história. 2003, roč. 7, č. 2, s. 6. 6 Etnické zloženie rakúsko-uhorskej armády bolo mimoriadne pestré. V roku 1914 tvorili armádu z asi 25 % Nemci, 23 % Maďari, 13 % Česi, 9 % Srbi a Chorváti, 8 % Poliaci, 8 % Rusíni, 7 % Rumuni, 4 % Slováci, 1 % Taliani. ČAPLOVIČ, Miloslav – HRONSKÝ, Marián – KRIVÁ, Anna. Vojenské dejiny Slovenska IV. Bratislava : MO SR, 1996, s. 26. 7 ČAPLOVIČ, Miloslav – HRONSKÝ, Marián – KRIVÁ, Anna. Vojenské dejiny Slovenska IV. Bratislava : MO SR, 1996, s. 26. 8 Z niektorých peších plukov boli vždy jeden prápor dislokovaný na Balkáne, na území najnovších zborov rakúsko-uhorskej armády XV. zbor (Sarajevo) a XVI. zbor (Dubrovník), kde tvorili mužstvo tamojších peších alebo horských brigád. 9 Od roku 1915 sa časť jednotiek dopĺňaných z nášho územia presúva na taliansky front.

20 Radoslav TURIK vojny sa tieto jednotky podľa potreby presúvali medzi východným, talianskym a bal- kánskym bojiskom. Vojaci z nášho územia však nezomierali iba v zahraničí. Bojové operácie od novembra 1914 do mája 1915 zasiahli aj región severovýchodného Slo- venska. Tieto boje vošli do dejín pod názvom Karpatská zima.10 Z pohľadu slovenskej vojenskej historiografie je to zaujímavá situácia, pretože pri skúmaní karpatských bojov sa prelína problematika účasti vojakov z nášho územia v bojoch prvej svetovej vojny s problematikou bojov na území dnešnej Slovenskej republiky. Práve toto sú nosné prvky tejto štúdie. Bojová cesta našich predkov v uniformách rakúsko-uhorskej armády je zre- konštruovaná len z malej časti. Táto dôležitá časť našich vojenských dejín si žiada oveľa väčšiu pozornosť. Aj keď rakúsko-uhorská monarchia tento konflikt neprežila a ďalší politický vývoj na našom území sa dial v kontexte československej štátnosti, netreba zabúdať na utrpenie a obete tisícov predkov v rakúsko-uhorských unifor- mách počas „veľkej vojny“. O ich statočnosti sa vyjadrovali nielen dobové noviny, ale tiež významné osobnosti rakúsko-uhorskej armády.11 Vojenské jednotky dopĺňané z územia Slovenska podliehali v rámci ra- kúsko-uhorskej armády do podriadenosti dvoch armádnych zborov. V dnešnej Bratislave sídlilo veliteľstvo V. zboru a v Košiciach veliteľstvo VI. zboru.12 Územná dislokácia vojenských jednotiek podriadených jednotlivým zborom sa kryla s územ- nými obvodmi doplňovacích vojenských oblastí. Drvivá väčšina vojakov narodených na území dnešného Slovenska nastúpila na začiatku vojny k vojenským jednotkám podriadeným týmto zborom a v rámci nich absolvovala aj svoj bojový krst. V čase vojny bol každý zbor tvorený dvoma – troma divíziami, či už spoločnej armády alebo vlastibrany.13 Okrem nich boli súčasťou každého zboru delostrelecké, jazdecké či technické jednotky. Každá divízia sa skladala z niekoľkých brigád. Dve

10 METZGER, Josef. Der Karpathenwinter. [ cit. 05. 06. 2016 ]. Dostupné na: http://www.wintersonnenwende. com/scriptorium/deutsch/archiv/weltkampf/wer0512.html 11 ČAPLOVIČ, Miloslav – HRONSKÝ, Marián – KRIVÁ, Anna. Vojenské dejiny Slovenska IV. Bratislava : MO SR, 1996, s. 34. 12 Armádne zbory boli v mierovom čase najväčšie operačno-taktické zoskupenia rakúsko-uhorskej ar- mády. Na území monarchie bolo postavených pred vojnou 16 armádnych zborov. Na území Uhorska bolo dislokovaných 6 zborov. DANGL, Vojtech. Organizačný rozvoj rakúsko-uhorskej pechoty pred prvou svetovou vojnou. In Vojenská história. 1999, roč. 3, č. 2, s. 15. 13 Štruktúra rakúskou-uhorskej armády bola veľmi zložitá. Od roku 1868 sa ozbrojené sily monarchie členili do 3 zložiek: 1) Cisárska a kráľovská armáda (Kaiserliche und königliche Heer) – tzv. spo- ločné vojsko. Bola riadená Ministerstvom vojny vo Viedni a mala posádky po celej monarchii. 2) Cisársko-kráľovská vlastibrana (Kaiserliche-königliche Landwehr) – teritoriálna armáda rakúskej časti monarchie. Jej útvary boli dislokované v rakúskej časti monarchie. V priebehu vojny sa rozdiely medzi jednotkami vlastibrany a spoločnej armády postupne stierali a v roku 1917 boli všetky pešie jednotky landwehru označované ako strelecké (schützen). Uhorská kráľovská vlastibrana (Magyar királyi honvéd) – teritoriálna armáda uhorskej časti monarchie. Jej útvary boli dislokované v uhorskej časti monarchie. 3) Cisársko-kráľovská domobrana (Kaiserliche-königliche Landsturm) – úlohou domobrany bolo organizovať mužov (od 19 do 40 rokov), ktorí nepodliehali službe v spoločnom vojsku, vojnovom loďstve, náhradných zálohách a vo vlastibrane do samostatných útvarov, ktoré budú vykonávať teritoriálne obranné úlohy. Uhorská kráľovská domobrana (Népfelkelés) – mala podobné určenie, ako landsturm. Jednotky uhorskej domobrany boli dislokované v uhorskej časti monarchie. Do domobrany boli zaradzovaní napr. učitelia, seminaristi, prvorodení synovia, muži so zníženou zdravotnou kvalifikáciou či inými výnimkami. Domobrana bola zvolávaná iba v prípade vojny.

21 „SLOVENSKÉ“ PLUKY RAKÚSKO-UHORSKEJ ARMÁDY V KARPATSKEJ KAMPANI 1914/1915 z nich boli pešie, jedna delostrelecká. Okrem nich boli súčasťou divízie podporné jazdecké a delostrelecké jednotky. Každá pešia brigáda bola tvorená dvoma pešími plukmi. V niektorých prípadoch bol k brigáde ešte pričlenený samostatný strelecký prápor.14 Vojaci z územia Slovenska slúžili v rôznych druhoch vojenských jednotiek, ale väčšina z nich absolvovala nasadenie na fronte v rámci peších plukov a streleckých práporov, ktoré dopĺňali svoje stavy na území súčasného Slovenska. Zo spomínaných dôvodov je zoznam jednotiek dopĺňaných z územia Slovenska rozmanitý. V prvom rade je zoznam tvorený pešími plukmi spoločnej armády: Peší pluk č. 12 (IR 12) – Komárno, Peší pluk č. 25 (IR 25) – Lučenec, Peší pluk č. 26 (IR 26) – Ostrihom, Peší pluk č. 34 (IR 34) – Košice, Peší pluk č. 66 (IR 66) – Užhorod, Peší pluk č. 67 (IR 67) – Prešov, Peší pluk č. 71 (IR 71) – Trenčín, Peší pluk č. 72 (IR 72) – Bratislava.15 Tento počet ďalej doplňujú vlastibranecké pešie pluky: Honvédsky peší pluk č. 9 (HIR 9) – Košice, Honvédsky peší pluk č. 11 (HIR 11) – Mukačevo, Honvédsky peší pluk č. 12 (HIR 12) – Satu Mare, Honvédsky peší pluk č. 13 (HIR 13) – Bratislava, Honvédsky peší pluk č. 14 (HIR 14) – Nitra, Honvédsky peší pluk č. 15 (HIR 15) – Trenčín, Hon- védsky peší pluk č. 16 (HIR 16) – Banská Bystrica, Honvédsky peší pluk č. 31 (HIR 31) – Veszprém. Okrem nich do tejto skupiny môžeme zaradiť tri strelecké prápory: Prápor poľných strelcov č. 19 (FJB 19) – Komárno, Prápor poľných strelcov č. 29 (FJB 29) – Lučenec, Prápor poľných strelcov č. 32 (FJB 32) – Prešov. Aj keď sa spočiatku vôbec nepočítalo s nasadením domobrany na fronte, voj- nová realita donútila rakúsko-uhorské velenie aj k nasadeniu týchto jednotiek. Do- mobranecké pluky mali rovnaké čísla, ako vlastibranecké. Z územia dnešnej SR teda dopĺňali mužstvo tieto jednotky: Domobranecký peší pluk č. 9 (LstIR 9) – Košice, Domobranecký peší pluk č. 11 (LstIR 11) – Mukačevo, Domobranecký peší pluk č. 12 (LstIR 12), Domobranecký peší pluk č. 13 (LstIR 13) – Prešporok, Domobranecký peší pluk č. 14 (LstIR 14) – Nitra, Domobranecký peší pluk č. 15 (LstIR 15) – Trenčín, Domobranecký peší pluk č. 16 (LstIR 16) – Banská Bystrica, Domobranecký peší pluk č. 31 (LstIR 31) – Veszprém. Okrem týchto jednotiek bojovali muži z územia dnešného Slovenska v 14 delostreleckých jednotkách,16 siedmich jazdeckých jednot- kách17 a siedmich technických jednotkách.18 V podmienkach vojnovej reality bolo 14 Tzv. Feldjägerbataillon (Prápor poľných strelcov). Tie nepodliehali žiadnym plukom, ale boli podria- dené rovno brigádam. 15 V zátvorke je uvedená oficiálna nemecká skratka názvu jednotky a za pomlčkou je uvedená doplňovacia oblasť pluku. 16 Išlo o Pluk poľného delostrelectva č. 14 (FKR 14), Pluk poľného delostrelectva č. 15 (FKR 15), Pluk poľného delostrelectva č. 17 (FKR 17), Pluk poľného delostrelectva č. 18 (FKR 18), Pevnostný de- lostrelecký prápor č. 3 (FAB 3), Pevnostný delostrelecký prápor č. 7 (FAB 7), Pluk poľných húfnic č. 5 (FHR 5), Pluk poľných húfnic č. 6 (FHR 6), Pluk horského delostrelectva č. 6 (GAR 6), Pevnostný delostrelecký pluk č. 6 (FAR 6), Jazdecký delostrelecký oddiel č. 6 (RAD 6), Jazdecký delostrelecký oddiel č. 5 (RAD 5), Oddiel ťažkých húfnic č. 5 (SchHD 5), Oddiel ťažkých húfnic č. 6 (SchHD 6), Honvédsky pluk poľného delostrelectva č. 3 (HFKR 3), Honvédsky pluk poľného delostrelectva č. 4 (HFKR 4). 17 Boli to Honvédsky husársky pluk č. 5 (HHR 5), Husársky pluk č. 5 (HR 5), Husársky pluk č. 6 (HR 6), Husársky pluk č. 9(HR 9), Husársky pluk č. 11 (HR 11), Husársky pluk č. 12 (HR 12) a Husársky pluk č. 15 (HR 15). 18 V tomto zozname nájdeme Vozotajský oddiel č. 5 (TD 5), Vozotajský oddiel č. 6 (TD 6), Zákopnícky

22 Radoslav TURIK dopĺňanie jednotiek ešte zložitejšie a jednotlivcov z územia dnešného Slovenska náj- deme aj v mnohých iných jednotkách.

Genéza Karpatskej kampane

Po prvých bojoch na prelome augusta a septembra,19 v ktorých rakúsko-uhor- ská armáda dosiahla úspechy sa situácia v Haliči začala postupne meniť. Po porážke 3. rakúsko-uhorskej armády pri Gnilej Lipe (29. – 30. 8. 1914) sa začal ústup z vý- chodnej Haliče. Rakúsko-uhorské jednotky opustili hlavné mesto Haliče, Ľvov a aj na úsekoch ďalších armád sa začala prejavovať ruská presila. Rakúsko-uhorská 4., 3. a 1. armáda za neustálych bojov ustupovali. Rozsah strát, ktoré priniesli prvé boje bol šokujúci.20 Práve v tomto období ustúpila 2. rakúsko-uhorská armáda na hlavný hre- beň Karpát. Zvyšné rakúsko-uhorské armády (4., 3. a 1.) po krátkych bojoch na Sane ustúpili až na líniu riek Nida – Dunajec – Biala (26. 9. 1914). Po príchode nemeckých posíl začali rakúsko-uhorské a nemecké vojská začiatkom októbra postup na rieku San. Ich postup však netrval dlho. Rakúsko-uhorská 4. armáda bola zastavená v tvr- dých bojoch na Sane (14. – 17. 10. 1914) a 2. rakúsko-uhorská armáda bola zastavená pri Starom Sambore. O niekoľko dní boli nemecké a rakúsko-uhorské sily porazené v bitke pri Iwangorode21 a 26. októbra sa 1. rakúsko-uhorská armáda z tohto priestoru stiahla na líniu Opatów – Kielce. Tu ju však prenasledovala presila ruských jednotiek a 2. novembra sa 1. armáda začína sťahovať k rieke Nida. To si vynútilo aj ústup ostatných rakúsko-uhorských armád z Haliče. Na rieku Dunajec sa stiahla 4. armáda a 3. a 2. armáda ustúpili do Karpát. Karpaty však ostala brániť iba 3. armáda, pretože 2. rakúsko-uhorská armáda bola presunutá ku Krakowu, kde v tomto období hrozilo najväčšie nebezpečenstvo zo strany ruských jednotiek. Od 10. novembra 1914 sa začali ťažké obranné boje 3. armády v Karpatoch. Táto armáda bránila široký úsek od mesta Bardejov, až po Užocký priesmyk na dnešnej Ukrajine. Za každú cenu bolo potrebné zabrániť ruskej armáde v obsadení kar- patských priesmykov.22 Tlak ruskej armády bol enormný a do 18. novembra 1914, do ruských rúk padol Užocký priesmyk, Ruské sedlo a Lupkovský priesmyk bol dr- žaný z posledných síl. Prienikom do údolia Cirochy sa Rusom podaril najhlbší prielom, keď 24. novembra 1914 vstúpili ruské vojská do Humenného.23 Rakúsko-uhor- prápor č. 5 (SB 5), Telegrafný pluk (TR), Železničný pluk (ER), Oddelenie vzducholodí a automobilo- vé oddelenie. 19 Ide o bojové strety pri Krasniku a Komarówe. ČAPLOVIČ, Miloslav – HRONSKÝ, Marián – KRIVÁ, Anna. Vojenské dejiny Slovenska IV. Bratislava : MO SR, 1996, s. 29. 20 V pohraničných bitkách v auguste a septembri 1914 stratila rakúsko-uhorská armáda skoro polovicu nasadených mužov, z toho 324-tisíc mužov bolo padlých či zranených a ďalších 130-tisíc mužov skon- čilo v ruskom zajatí. GLAISE-HORSTENAU, Edmund. Österreich-Ungarns letzter krieg 1914-1918 I. Wien : Militärwissenschftlichen Mittelilungen, 1930, s. 380. [cit. 05. 06. 2016]. Dostupné na internete: http:// www. comroestudios.com/StanHanna/ 21 Dnes poľské mesto Deblin v Lubelskom vojvodstve. 22 V tomto priestore sa nachádza 5 priesmykov využiteľných pre vojenské operácie väčších jednotiek. Ide o sedlo Dujava, Dukelský priesmyk, Lupkovský priesmyk, Ruské sedlo a Užocký priesmyk. 23 Humenné bolo obsadené jednotkami generála Kornilova. Išlo o najvážnejší prielom v roku 1914.

23 „SLOVENSKÉ“ PLUKY RAKÚSKO-UHORSKEJ ARMÁDY V KARPATSKEJ KAMPANI 1914/1915 ské sily reagovali protiútokom od Veľkého Berezného na Sninu, aby odrezali ruským jednotkám ústupové cesty. Po striedavých úspechoch bolo nakoniec 28. novembra obsadené aj mesto Snina aj Humenné a ruské jednotky boli vytlačené do priestoru hlavného karpatského hrebeňa. V tom istom čase však padol do ruských rúk Lupkov- ský priesmyk, Dukelský priesmyk aj sedlo Dujava. Ruským jednotkám to umožnilo okupovať Bardejov. Na začiatku decembra tak boli všetky priesmyky v ruských ru- kách. Okrem nich boli okupované mestá Bardejov, Stropkov a Medzilaborce.24 Kritický vývoj v Karpatoch bol na chvíľu zažehnaný víťazstvom rakúsko-uhor- ských síl pri Limanowej (1. – 13. 12. 1914).25 Ruské armády porazené v západnej Ha- liči ustupovali na líniu rieky Dunajec. Rakúsko-uhorské jednotky ich prenasledovali, pričom 3. armáda mala z Karpát vpadnúť ustupujúcim ruským jednotkám do boku. Rusi sa však obratne bránili a 3. armáda mala príliš málo síl, aby sa jej podarilo po- stúpiť natoľko, aby oslobodili obkľúčenú pevnosť Przemysl. Dokonca 21. decembra ruské jednotky prešli do protiútoku a zahnali 3. armádu naspäť do Karpát.26 Na konci roka 1914 začali mať boje na východnom fronte statickú podobu. V januári sa všetky zúčastnené strany snažili vylízať z ťažkých strát utŕžených v jesennej kampani. Rakúsko-uhorské velenie stiahlo do Karpát posily z Balkánu a snažilo sa obnoviť bojaschopnosť svojich jednotiek. Životnou nutnosťou pre ra- kúsko-uhorské velenie sa stalo odblokovanie pevnostného komplexu Przemysl, ob- kľúčenom ruskou armádou. Pevnosti sa postupne míňali zásoby a 100-tisíc vojakov a dôstojníkov mohlo každú chvíľu skončiť v zajatí. Obkľúčenie Przemyslu nútilo ra- kúsko-uhorský generálny štáb plánovať nové útoky v Karpatoch, pričom sa vôbec nehľadelo na stav jednotiek a klimatické pomery, ktoré v karpatských horách panovali. Výsledkom boli boje v strašných podmienkach karpatskej zimy, ktoré priniesli strašné utrpenie tisíckam vojakov a nutne museli viesť k ťažkým stratám všetkých zúčastnených jednotiek. O prvý útok sa pokúsila 3. rakúsko-uhorská armáda dňa 23. januára 191527 na celej dĺžke svojho postavenia od sedla Dujava po Užocký priesmyk. Hlavný tlak mali viesť jednotky na pravom krídle armády. Útok bol vedený v strašných mrazoch.28 Masa snehu paralyzovala postup po biednych karpatských komunikáciách.

DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav. Mementá prvej svetovej vojny I. Humenné : Redos, 2008, s. 8. 24 HORVÁTH, Jakub. Posledná vojna Rakúsko-uhorskej monarchie. Banská Bystrica : Jakub Horváth, 2008, s. 72. 25 Tamže, s. 74. 26 Tamže, s. 74. 27 Už príprava ofenzívy a postup jednotiek do nástupných pozícií si vybrali krutú daň na fyzickom stave rakúsko-uhorských vojakov. GLAISE-HORSTENAU, Edmund. Österreich-Ungarns letzter krieg 1914-1918 II. Wien : Militärwissenschftlichen Mittelilungen, 1930, s. 159. [cit. 05. 06. 2016]. Dostupné na internete: http:// www.comroestudios.com/StanHanna/ 28 Strašné podmienky vládli v celom priestore útočiacej 3. armády. Nebolo možné ani na chvíľu uľahčiť vojakom útočiacich jednotiek ich utrpenie. Výsledkom bolo rýchle pribúdanie strát a celkové opotre- bovanie jednotiek. Napr. LIR 20 nastúpil do ofenzívy so stavom 60 dôstojníkov a 3 400 mužov. Po nie- koľkých dňoch bojov v pluku zostalo 9 dôstojníkov a 250 mužov. GLAISE-HORSTENAU, Edmund. Österreich-Ungarns letzter krieg 1914-1918 II. Wien : Militärwissenschftlichen Mittelilungen, 1930, s. 177. [cit. 05. 06. 2016]. Dostupné na internete: http://www.comroestudios.com/StanHanna/

24 Radoslav TURIK Ruské jednotky v týchto podmienkach účinne brzdili útok a rakúsko-uhorské pluky sa len pomaly prebíjali vpred. Po štyroch dňoch zúfalého útočenia prišla katastrofa v podobe ruského útoku na ľavé krídlo 3. armády.29 Tento priestor bol slabo bránený, pretože väčšina síl sa pripojila k vlastnému útoku na pravom krídle armády. Do 5. februára Rusi opäť obsadili Dukelský a Lupkovský priesmyk, čo definitívne zastavi- lo rakúsko-uhorskú ofenzívu.30 Situácia si vynútila zmeny v zostave rakúsko-uhorskej armády. Celé ľavé krídlo 3. armády bolo podriadené veleniu 2. armády, ktorá sa po bojoch v Poľsku opäť vracala do Karpát. Žiadne úspechy však neprichádza- li. 3. armáda zastavila ruské jednotky pred Stropkovom, ale nedokázala ich zatlačiť späť a k strateným priesmykom sa nedokázala ani priblížiť. Rovnako na tom bola aj 2. armáda a nemecká južná armáda. Iba najvýchodnejšie postavená Skupina Pflan- zer-Baltin dokázala určitý čas postupovať vpred. 3. rakúsko-uhorská armáda nakoniec prešla do obrany a časť síl odoslala 2. armáde, ktorá mala uskutočniť ďalšiu ofenzívu.31 Napriek vyčerpaniu jednotiek ra- kúsko-uhorské velenie hnalo svoje jednotky do ďalšej ofenzívy, pretože zásoby v pevnosti Przemysl sa tenčili a za každú cenu bolo potrebné pevnosť oslobodiť.32 Problé- mom bolo, že 2. rakúsko-uhorskej armáde zostala pre ofenzívu len jedna zásobovacia cesta cez Ruské sedlo. Ofenzíva sa začala 27. februára 1915 náporom na oblasť Lup- kovského priesmyku v smere na Ustrzyky Dolne.33 Ofenzíva postupovala zúfalo pomaly, napriek tomu, že aj ďalšie rakúsko-uhorské armády začali demonštratívne úto- ky s cieľom zabrániť Rusom sťahovať posily proti 2. rakúsko-uhorskej armáde. Ruské velenie však opäť zhatilo ofenzívne plány rakúsko-uhorských armád. Dňa 2. marca začali ruské jednotky svoju vlastnú protiofenzívu, ktorá čoskoro donútila celú 3. rakúsko-uhorskú armádu prejsť do defenzívy.34 2. rakúsko-uhorská armáda sa zúfalo snažila postúpiť k Lupkovu a Baligrodu až do 15. marca, kedy definitívne vy- čerpala svoje sily. Zúfale pokusy odblokovať pevnosť Przemysl stáli rakúsko-uhorskú armádu desaťtisíce životov. Pevnosť nakoniec kapitulovala 22. marca 1915, predtým však obrancovia pevnosti zničili všetky forty, delostrelecký a ďalší materiál, ktorý by mohol poslúžiť nepriateľovi.35 Nič to však nezmenilo na fakte, že viac než 100-tisíc rakúsko-uhorských vojakov odpochodovalo do ruského zajatia. 29 HORVÁTH, Jakub. Boje v Karpatoch 1914-1915. Banská Bystrica : Jakub Horváth, 2014, s. 59 – 60. 30 GLAISE-HORSTENAU, Edmund. Österreich-Ungarns letzter krieg 1914-1918 II. Wien : Militärwis- senschftlichen Mittelilungen, 1930, s. 178. [cit. 05. 06. 2016]. Dostupné na internete: http://www. comroestudios.com/StanHanna/ 31 Januárová ofenzíva 3. armády bola totálnym neúspechom. Armáda utrpela viac než 50 % straty, čo znamenalo asi 89-tisíc mužov. V daných podmienkach bol akýkoľvek bojový výkon od nasade- ných jednotiek zázrakom. Jednotky museli odolávať nielen nepriateľovi, ale aj krutej zime, vyčer- paniu, hladu, pri celkovom nedostatku zásobovacích komunikácií a záloh. To všetko muselo viesť k neuveriteľným stratám. Smutné prvenstvo si odniesol vlastibranecký peší pluk č. 20 (LIR 20), ktorý utrpel 90 % straty. HORVÁTH, Jakub. Boje v Karpatoch 1914-1915. Banská Bystrica : Jakub Horváth, 2014, s. 62 – 63. 32 Zásoby v obkľúčenej pevnosti mali vydržať do polovice marca. Záležalo na každom dni a vojaci v Karpatoch podávali nadľudské výkony. 33 HORVÁTH, Jakub. Boje v Karpatoch 1914-1915. Banská Bystrica : Jakub Horváth, 2014, s. 70. 34 Tamže, s. 72. 35 ČAPLOVIČ, Miloslav – HRONSKÝ, Marián – KRIVÁ, Anna. Vojenské dejiny Slovenska IV. Bratislava : MO SR, 1996, s. 16.

25 „SLOVENSKÉ“ PLUKY RAKÚSKO-UHORSKEJ ARMÁDY V KARPATSKEJ KAMPANI 1914/1915 Šialené útoky v Karpatoch sa skončili pádom Przemyslu, ale to najhoršie vyčer- pané rakúsko-uhorské jednotky v Karpatoch ešte len čakalo. Ruské jednotky posil- nené o 11. armádu generála Selivanova, ktorá doposiaľ držala v obkľúčení Przemysl, sa pripravovali uštedriť rakúsko-uhorskej monarchii na karpatskom fronte posledný úder. Ten prišiel v podobe ruskej ofenzívy, ktorá začala už 21. marca na úseku 3. a 2. rakúsko-uhorskej armády. Ruská armáda sa snažila preraziť do údolia Ondavy i údolia Laborca. Aj preto sa najťažšie boje odohrávali na oboch krídlach 3. armády. Do dejín karpatských operácii sa navždy zapísali tvrdé boje o kótu Kaštielik36 nad obcou Nižná Polianka (okres Bardejov) i boje nad obcou Výrava (okres Medzilaborce). Počty mužov v rakúsko-uhorských jednotkách klesali na kritickú úroveň. Ne- mecký spojenec prisľúbil posily, ale prvé nemecké jednotky mali do údolia Laborca doraziť, až začiatkom apríla. Viac, ako týždeň odolávali rakúsko-uhorské jednotky ruskému náporu. Vrchol ruskej ofenzívy je známy pod názvom veľkonočná bitka v Karpatoch. Od 1. apríla útočili ruské jednotky na pozície 3. rakúsko-uhorskej ar- mády. Najnebezpečnejšia situácia vznikla pri Výrave, kde sa Rusom podaril prielom. Túto krízu vyriešil príchod troch divízií nemeckého Beskydského zboru, ktorý zastavil ruský postup. Čerstvé nemecké divízie dobyli stratené pozície a spevnili sty- čný priestor medzi 3. a 2. rakúsko-uhorskou armádou.37 Ťažisko ruského útoku sa následne prenieslo na pozície 2. armády a nemeckej Južnej armády.38 Tieto útoky trvali, až do konca apríla, ale k žiadnemu výraznému prielomu už nedošlo. Krvavé karpatské boje sa skončili. Celú karpatskú epizódu uzavrela víťazná ofenzíva nemeckých a rakúsko-uhor- ských síl pri poľskom meste Gorlice.39 Útok z 2. mája ruské jednotky úplne prekva- pil. Porazené ruské sily sa začali sťahovať smerom na východ, a to spečatilo aj osud ruských armád v Karpatoch. Aby sa tieto sily dostali spod hrozby obkľúčenia, museli Karpatský hrebeň opustiť. Dňa 6. mája 1915 sa posledné ruské jednotky stiahli z úze- mia dnešného Slovenska. O niekoľko dní sa bojová vrava vytratila z Karpát aj na úze- mí dnešného Poľska a Ukrajiny.40 Karpatská kampaň sa stala definitívne históriou. Boje v Karpatoch predstavujú jedno z najťažších ťažení, ktoré rakúsko-uhorské jednotky museli absolvovať v priebehu prvej svetovej vojny. V priebehu niekoľkých mesiacov od novembra 1914 do mája 1915 čelili rakúsko-uhorské jednotky rozsiahlej škále problémov, ktoré dramatickým spôsobom preverili ich bojové schopnosti. Vojaci týchto jednotiek museli prejaviť výdrž a odolnosť len ťažko predstaviteľnú dnešným ľuďom. Po skončení vojny napísal poľný podmaršal Josef Metzger41 štú- 36 GLAISE-HORSTENAU, Edmund. Österreich-Ungarns letzter krieg 1914-1918 II. Wien : Militärwis- senschftlichen Mittelilungen, 1930, s. 253. [cit. 05. 06. 2016]. Dostupné na internete: http://www. comroestudios.com/StanHanna/ 37 Tamže, s. 275. 38 HORVÁTH, Jakub. Boje v Karpatoch 1914-1915. Banská Bystrica : Jakub Horváth, 2014, s. 89. 39 HORVÁTH, Jakub. Posledná vojna Rakúsko-uhorskej monarchie. Banská Bystrica : Jakub Horváth, 2008, s. 83 – 85. 40 BURAĽ, Miroslav – DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav. Mementá prvej svetovej vojny II. Humenné : Redos, 2009, s. 8. 41 Josef Metzger (19. 1. 1870 – Berežany, Ukrajina – 28. 7. 1921 Ollersbach, Rakúsko), poľný podmaršal rakúsko-uhorskej armády. Zvolil si vojenskú kariéru a absolvoval Vojenskú akadémiu Márie Terézie. Po skončení štúdia nastúpil v roku 1888 na službu v pešom pluku č. 3. V rokoch 1891 – 93 absolvoval

26 Radoslav TURIK diu, v ktorej analyzoval karpatské boje. Podrobne vykreslil hlavné problémy ra- kúsko-uhorskej obrany. Okrem neustávajúcej presily ruských vojsk, veľké problémy spôsobovali nedostatočné komunikácie, ktoré vyvolávali permanentné logistické problémy. Jednotky sa dlhý čas nachádzali v nehostinnom horskom teréne a počas zlých klimatických podmienok museli zvádzať ťažké boje. Hlad, zima, vlhko a vša- deprítomný stres z bojového nasadenia brutálnym spôsobom nahlodávali fyzické a psychické sily každého jednotlivca. Veľmi trefne vyjadril situáciu účastníkov kar- patských bojov rakúsko-uhorský dôstojník Honvédskeho pešieho pluku č. 15 (Tren- čín) Arthur Šimko: „Prežil som v Karpatoch asi dvanásť dní takého strádania, zimy a hladu, že tých ďalších asi šestnásť mesiacov, ktoré som strávil na fronte, by som bol snáď ešte raz vydržal, ale tých dvanásť dní v Karpatoch veru nie.“42 V takýchto ťaž- kých podmienkach museli vojaci niektorých jednotiek stráviť celé mesiace. Rakúsko-uhorské velenie malo o obranu Karpát oprávnene starosti. Jozef Metz- ger označil za kľúčové problémy: klimatické podmienky,43 malý počet zásobovacích komunikácií,44 obavy vojakov pochádzajúcich z Rusmi okupovanej Haliče,45 pansla- vistická propaganda,46 hrozbu otvorenia nových frontov.47 Katastrofálne dopady mal fakt, že sa vojaci ani po splnení svojich povinností na fronte nemohli skryť do teplých úkrytov. Pričom bojovali v regióne, ktorý mal dreva na výstavbu krytov a pálenie dostatok. Pri vojenských jednotkách však neprichádzalo do úvahy, aby oslabovali ried- ko obsadené línie o vojakov, ktorí by pílili drevo a stavali kryty. Pracovné jednotky za frontom mali zase plné ruky práce s neustálou opravou nekvalitných ciest.48 Kaž- dodenné problémy bežného vojaka a boj o prežitie, ktorý tisíce mužov zvádzali každú

vojnovú školu, ktorej zvládnutie dávalo predpoklady na vynikajúcu kariéru. Postupne zastával viacero významných štábnych funkcií. Od augusta 1914 do apríla 1917 pôsobil na prestížnom poste šéfa operačného oddelenia generálneho štábu rakúsko-uhorskej armády. V apríli 1917 prevzal velenie 1. pešej divízie, s ktorou absolvoval 10. a 11. bitku na Soči. Za svoje vynikajúce výkony vo velení tejto divízie bol vyznamenaný Rytierskym krížom Rádu Márie Terézie. Joseph Metzger zomrel 28. júla 1921. [cit. 05. 06. 2016]. Dostupné na internete: http:// www.biographien.ac.at/oebl/oebl_M/Metz- ger_Josef_1870_1921.xml 42 VHA Bratislava, f. Špeciálna zbierka 10: Osobné spomienky ŠZ X-154 (Arthur Šimko). 43 Mnohí vojaci rakúsko-uhorskej armády pochádzajúci z nížin boli otrasení zo zimných podmienok v karpatských horách. V podmienkach, kde vojaci denno-denne zomierali na podchladenie, znamenala aj malá omrzlina dôvod hlásiť sa v lazarete a lákavú možnosť dostať sa z frontovej línie. Pri všeobecnom nedostatku záloh museli velitelia prísne dbať o to, aby sa vojaci nepokúšali spôsobiť si omrzliny a oslabiť jednotku. METZGER, Joseph. Der Karpathenwinter. [cit. 08. 06. 2016]. Dostupné na internete: http:// www. wintersonnenwende.com/scriptorium/deutsch/archiv/weltkampf/wer0512.html 44 Nekvalitné horské cesty mali nedostatočnú kapacitu a presun veľkého počtu ľudí a materiálu mal na nich devastujúci účinok. Tamže, s. 3. 45 Vojaci z oblasti Haliče, okupovanej ruskou armádou nemali už celé mesiace správy o svojich rodi- nách, čo malo ťažký vplyv na ich psychiku počas tvrdých karpatských bojov. Tamže, s. 3. 46 Z tejto hrozby boli obviňovaní najmä vojaci pochodových práporov českých plukov, ktoré podľa velenia armády prinášali na frontovú líniu nebezpečnú panslavistickú propagandu o blížiacom sa ruskom víťazstve, ktorá mala rozložiť morálku českých vojakov. Tamže, s. 3. 47 V čase vrcholiacej Karpatskej kampane si už rakúsko-uhorské velenie plne uvedomovalo hrozbu vzniku ďalších frontov, pretože Taliansko a Rumunsko začali svoje neutrálne postoje meniť na nepriateľské. 48 GLAISE-HORSTENAU, Edmund. Österreich-Ungarns letzter krieg 1914-1918 II. Wien : Militärwis- senschftlichen Mittelilungen, 1930, s. 194. [cit. 05. 06. 2016]. Dostupné na internete: http://www. comroestudios.com/StanHanna/

27 „SLOVENSKÉ“ PLUKY RAKÚSKO-UHORSKEJ ARMÁDY V KARPATSKEJ KAMPANI 1914/1915 minútu v tejto kampani si AOK49 v Tešíne vôbec neuvedomovalo. Hlavné velenie chcelo za každú cenu zabrániť pádu pevnosti Przemysl, čím nútilo oslabené jednotky v ťažkých horských podmienkach viesť jeden útok za druhým. Takéto útoky nutne museli viesť k obrovským a často zbytočným stratám.

„Slovenské“ pluky v Karpatskej kampani

Krvavé boje v Karpatoch patrili nesporne medzi najťažšie vojenské kampane, ktorých sa zúčastnili vojaci z územia dnešného Slovenska v období prvej svetovej vojny. Mnohí z nich sa z Karpát nikdy nevrátili. Ďalší si priniesli trýznivé spomienky na dni a týždne strávené v karpatských zákopoch. Je naozaj zvláštne, že ani po sto rokoch nedokážeme verejnosti bez problémov vymenovať najdôležitejšie miesta späté s účasťou našich predkov v týchto bojoch. Na dôsledné zmapovanie bojovej činnosti jednotlivých plukov si ešte musíme trocha počkať, pretože si to vyžaduje podrobný archívny výskum.50 Ale aj bežne dostupnejšie zdroje informácií nám umožňujú v zá- kladných rysoch zachytiť účasť rakúsko-uhorských plukov. Aby mal tento výskum logiku, mali by sme najprv zmapovať väčšie vojenské formácie, ktoré boli vytvorené z jednotiek dopĺňaných z územia dnešného Slovenska. Sledovanie bojovej cesty ar- mádnych zborov nemá pre túto problematiku veľký význam.51 Omnoho dôležitejšie je zamerať sa na jednotlivé divízie, ktoré boli zostavené z nižších jednotiek dopĺňaných na našom území. Operačné nasadenie jednotlivých divízií v Karpatskej kampani nám umožní určiť miesta pôsobenia plukov z územia Slovenska. Samozrejme podľa toho môžeme aj časovo ohraničiť účasť jednotlivých plukov v Karpatskej kampani. Zaujímavým zdrojom, ktorý nám pekne určuje kľúčové bojiská a pietne miesta späté s bojmi vojakov z územia Slovenska sú plukovné matriky strát.52 Z tohto pohľa- du sú zaujímavé najmä matriky padlých.53 V takejto matrike sú zachytené základné údaje o vojakovi, mieste jeho smrti a dátume smrti, prípadne pochovania. Samozrej- me nie vždy sú údaje úplné. Matrika obsahuje údaje o všetkých vojakoch, to zname- ná, že aj o vojakoch, ktorí zomreli v zázemí, vo vojenských nemocniciach a podobne. Pre tento výskum však majú hlavný význam, záznamy o vojakoch padlých na fronte. 49 AOK ( Armee-Oberkommando), teda hlavné velenie armády malo v tom čase sídlo v Tešíne. Funkciu veliteľa zastával arciknieža Friedrich a šéfom štábu bol poľný maršal Franz Conrad von Hötzendorf. 50 Časť archívnych fondov týkajúcich sa jednotlivých plukov rakúsko-uhorskej armády uložených vo viedenskom Kriegsarchive zhorela počas bombardovania v období druhej svetovej vojny a je teda nenávratne stratená. 51 Na začiatku vojny boli všetky jednotky dopĺňané z územia Slovenska zaradené v V. armádnom zbore z Prešporku a VI. armádnom zbore z Košíc. V priebehu jednotlivých bojových kampaní dochádza k postupnému preradzovaniu jednotlivých divízií k iným zborom. To znamená, že už po prvých mesiacoch bojovali niektoré divízie z územia Slovenska na iných miestach než materský V. a VI. zbor. Prešporský V. zbor vyrazil do vojny v zostave 14. ID (14. pešia divízia), 33. ID (33. pešia divízia) a 37. HID (37. vlastibranecká pešia divízia). Každá z týchto divízií absolvovala väčšinu vojny v podriadenosti iných zborov. Košický V. zbor mal pod sebou 15. ID, 27. ID a 39. HID. Aj divízie tohto zboru boli čoskoro prevelené. Výnimku spravidla tvorí 39. HID, ktorá takmer celú vojnu absolvovala, ako súčasť VI. armádneho zboru. 52 VHA Bratislava, f. Zbierka vojenských matrík, Matriky z územia SR do roku 1918. 53 Ide o tzv. Sterb-Registre.

28 Radoslav TURIK Ak takéto záznamy prepíšeme do elektronickej podoby, získame tým databázu úda- jov, z ktorej pomocou rôznych filtrov môžeme vyselektovať zaujímavé údaje.54 Tie- to záznamy nám potvrdia, či sa jednotka zúčastnila statických, či mobilných bojov i aká bola ich intenzita.55 Podľa počtu záznamov, ktoré sa viažu k jednému dátumu a miestu si môžeme uvedomiť intenzitu bojov, ktoré vojenská jednotka absolvovala. Obdobným spôsobom nám môžu poslúžiť aj úmrtné lístky vojakov, ktoré sú v súčas- nosti už zdigitalizované a zverejnené.56 V súčasnej dobe je, samozrejme, spracovaná len časť údajov z matrík strát, čiže ešte ani zďaleka nemôžeme hovoriť o kompletných výstupoch. Ale vzorka údajov, ktorými v súčasnosti disponujeme nám už umožňuje vytýčiť miesta dôležitých bojov, ale i pietne miesta, kde by mali byť pochovaní vojaci zo „slovenských“ plukov. Mobilizačné plány určili osem peších plukov spoločnej armády, ktoré svoje mužstvo dopĺňali z územia dnešného Slovenska do zostavy štyroch peších divízií. Tieto pluky v rámci svojich divízií pôsobili nielen počas Karpatskej kampane, ale po- čas celej vojny. V nasledujúcich riadkoch si účinkovanie týchto štyroch peších divízií pripomenieme.

14. pešia divízia (Prešporok)

Táto pešia divízia bola sformovaná v auguste 1914 v Prešporku. V rámci divízie pôsobil Peší pluk č. 71 (IR 71) z Trenčína a Peší pluk č. 72 (IR 72) z Prešporku.57 Tren- čiansky IR 71 bol dopĺňaný mužmi z vtedajšej Trenčianskej, Oravskej a Turčianskej župy.58 Prešporský IR 72 bol dopĺňaný z obvodu Prešporok, čo predstavovalo územie Prešporskej župy a časti Nitrianskej župy.59 Do prvých bojov vyrazila pod velením 54 Od roku 2015 členovia výskumného tímu občianskeho združenia Klubu vojenskej histórie Beskydy prepisujú záznamy o padlých vojakoch rakúsko-uhorskej armády, pochádzajúcich z územia Sloven- ska. Zo získaných údajov vytvárajú zoznamy, ktoré pravidelne publikujú na webe www.kvhbeskydy.sk. V súčasnosti pracujú na zoznamoch z Pešieho pluku č. 12 (Komárno), č. 34 (Košice), č. 66 (Užhorod), č. 67 (Prešov), Honvédskeho pešieho pluku č. 9 (Košice), č. 13 (Bratislava), č. 14 (Nitra), č. 15 (Trenčín), č. 16 (Banská Bystrica), Práporu poľných strelcov č. 29 (Lučenec) a č. 32 (Prešov). Do týchto chvíľ bolo do databázy prepísaných viac, než 4 300 záznamov. 55 Napr. ak sa v databáze objavuje každý deň vojny záznam o úmrtí jedného-dvoch vojakov, ktorí zomreli na inom mieste, tak z toho môžeme usúdiť, že sa jednotka niekoľko dní za sebou zúčastnila mobil- ných bojov s nízkou intenzitou. 56 Úmrtne lístky vznikli druhotným odpisom z matrík padlých. Obsahujú iba najdôležitejšie údaje o pô- vode vojaka a mieste jeho smrti, prípadne pochovania. Tieto lístky používali vojenskí úradníci, ako zdroj informácií, pre právny úkon – uznania za mŕtveho a vystavovania úmrtných listov pre pozostalé rodiny. Veľký register úmrtných lístkov je zverejnený na webe českého Vojenského historického ar- chívu. VUA Praha, Kartotéka padlých v 1. světové válce. Dostupné na internete: http://vuapraha.cz/ node/69 57 Samozrejme, že súčasťou divízie boli aj ďalšie jednotky napr. 14. delostrelecká brigáda, divízne jazdectvo, technické a logistické jednotky, ale hlavným objektom nášho výskumu sú pešie pluky, v ktorých slúžil najväčší počet mužov zo sledovaného územia. 58 To znamená, že v pluku slúžili muži z dnešných okresov Tvrdošín, Námestovo, Dolný Kubín, Martin, Turčianske Teplice, Čadca, Kysucké Nové Mesto, Žilina, Bytča, Považská Bystrica, Púchov, Ilava, Tren- čín, Bánovce nad Bebravou a časť okresu Nové Mesto nad Váhom. 59 Tento obvod tvorili súčasné okresy Bratislava, Senec, Dunajská Streda, Pezinok, Malacky, Trnava,

29 „SLOVENSKÉ“ PLUKY RAKÚSKO-UHORSKEJ ARMÁDY V KARPATSKEJ KAMPANI 1914/1915 poľného podmaršala Huga Martinyho.60 Ten divízii velil aj v období karpatských bojov.61 Od začiatku vojny do konca októbra 1916 bojovala divízia na východnom fronte. Od tohto času do konca vojny strávila divízia na talianskom fronte.62 Bojový krst zažila divízia v bitke pri Krasniku vo vtedajšom Ruskom Poľsku.63 Do februára 1915 bojovali jednotky divízie v Ruskom Poľsku a Haliči. Začiatkom marca 1915 bola diví- zia prevelená k 2. rakúsko-uhorskej armáde, ktorá sa práve chystala k svojej ofenzíve. Ofenzíva 2. armády sa začala už 27. februára a 14. divízia mala túto ofenzívu podpo- riť. Do 2. marca 1915 mala divízia po železnici doraziť cez Humenné, Sninu a Stakčín k 2. armáde. Divízia nestihla začiatok ofenzívy a 8. marca sa hlavne sily nachádzali v priestore Cisny.64 Tu mala divízia podporiť viaznuci útok. Veliteľ 14. divízie poľný podmaršal Martiny dostal pod svoje velenie aj ďalšie jednotky, z ktorých bola vytvo- rená Skupina Martiny.65 Divízia bola vrhnutá do bojov počas záverečných dní ofen- zívy. Zaujímavé informácie nám poskytujú matriky padlých Pešieho pluku č. 71.66 Už 12. marca bojuje IR 71 v okolí obce Lopienka.67 V dňoch 12. – 21. marca utrpel ten- to pluk silné straty v bojoch na kóte Korbania (Kóta 894), severovýchodne od obce Tyskowa.68 Od 22. marca pluk bojoval v údolí pri obci Radziejowa.69 Práve v ten deň kapitulovala pevnosť Przemysl, o čom ešte zúrivo bojujúce jednotky v Karpatoch nevedeli. Od 28. mája sa pluk zase nachádza na pozíciách pri obci Lopienka. Začiatok veľkonočnej bitky zachytáva tento pluk na svahu kóty Lopienik (Kóta 1069). Potom dochádza k ústupu na územie dnešnej Slovenskej republiky. Medzi 5. a 12. aprílom pluk bojuje v katastri obce Veľká Poľana.70 Veľmi dôležité boje zvádzala celá 14. divízia v závere apríla 1915. Matriky Pešieho pluku č. 71 vykazujú straty v oblasti od kóty Skury ku kóte 814.71 Je to jeden z mála prípadov, kedy pluky dopĺňané z územia Slovenska, bojovali na území dnešného Slovenska. Mnohé z obetí padlých v týchto bojoch sú pochované na vojnových cintorínoch v Parihuzovciach a Hostovi- ciach. V tomto priestore bojovala 14. pešia divízia ešte v prvý májový týždeň. Po ví- Galanta, Senica, Skalica, Myjava, Piešťany a časť okresu Nové Mesto nad Váhom. 60 GLAISE-HORSTENAU, Edmund. Österreich-Ungarns letzter krieg 1914-1918 - Registerband. Wien : Militärwissenschftlichen Mittelilungen, 1931, s. 375. [cit. 07. 06. 2016]. Dostupné na internete: http:// www. comroestudios.com/StanHanna/ 61 S výnimkou obdobia od konca decembra 1914 do polovice februára 1915, kedy 14. pešej divízii velil generálmajor Rudolf von Willerding. Tamže, s. 375. 62 Tamže, s. 375. 63 ČAPLOVIČ, Miloslav – HRONSKÝ, Marián – KRIVÁ, Anna. Vojenské dejiny Slovenska IV. Bratislava : MO SR, 1996, s. 29. 64 HORVÁTH, Jakub. Boje v Karpatoch 1914-1915. Banská Bystrica : Jakub Horváth, 2014, s. 72. 65 Do Skupiny Martiny patrili aj časti 43. vlastibraneckej divízie (43. LID). GLAISE-HORSTENAU, Ed- mund. Österreich-Ungarns letzter krieg 1914-1918 II. Wien : Militärwissenschftlichen Mittelilungen, 1931, s. 225. [cit. 05. 06. 2016]. Dostupné na internete: http://www.comroestudios.com/StanHanna/ 66 VHA Bratislava, f. Zbierka vojenských matrík, Matriky z územia SR do roku 1918, Matriky Pešieho pluku č. 71. 67 Lopienka je obec gminy Solina, v okrese Lesko, Podkarpatské vojvodstvo, Poľsko. 68 Tyskowa je obec z gminy Solina, v okrese Lesko, Podkarpatské vojvodstvo, Poľsko. 69 Zaniknutá obec severne od obce Tyskowa. 70 Veľká Poľana, obec v okrese Snina, ktorá zanikla kvôli výstavbe vodnej nádrže Starina. 71 Kóta Skury sa nachádza v katastri obce Hostovice (dobový názov Vendégy) v okrese Snina a kóta 814 sa nachádza v katastri obce Parihuzovce (dobový názov Juhos) v rovnakom okrese.

30 Radoslav TURIK ťaznej ofenzíve pri Gorliciach, začali ruské jednotky z Karpát ustupovať a v priebehu niekoľkých dní už 14. pešia divízia bojovala hlboko v Haliči. Podobné údaje vykazuje aj matrika Pešieho pluku č. 72, čo dokazuje dôležitosť spomínaných lokalít pre rekon- štrukciu bojovej cesty 14. pešej divízie v období karpatských bojov.72

15. pešia divízia na karpatskom fronte

15. pešia divízia bola zmobilizovaná v auguste 1914 v Miškolci. Súčasťou tejto divízie bol Peší pluk č. 66 z Užhorodu. V tomto pluku slúžili chlapi zo Zemplínskej a Užskej župy.73 Na začiatku vojny divízii velil poľný podmaršal Friedrich Wodnian- sky von Wildenfeld.74 V čase ťažkých karpatských bojov divíziu viedol poľný pod- maršal Alfréd von Schenk. Takmer celú vojnu táto formácia strávila na východnom fronte. Ako súčasť 4. armády sa táto divízia veľmi dlho pohybovala mimo hlavné- ho karpatského bojiska. V období medzi 15. – 26. februárom 1915 bola táto divízia použitá pri odľahčovacích úderoch, ktoré mali za cieľ zadržať ruské jednotky pred postaveniami 4. armády a zabrániť odchodu posíl do priestoru oproti 2. armáde.75 Tieto boje však boli rýchle prerušené, pretože 15. pešia divízia dostala príkaz k pre- sunu k Armádnej skupine Pflanzer-Baltin.76 Takže táto divízia, ako jediná z nášho územia bojovala, ako súčasť najjužnejšej rakúsko-uhorskej formácie na východnom fronte. Napriek určitému zdržaniu sa divízia v niekoľkých ešalónoch prepravila cez Delatyn77 a Kolomyju78 k Ottynii.79 V tomto priestore sa 15. divízia okamžite zapojila do bojov.80 Od 10. marca sa začala prudká snehová búrka, ktorá prerušila na dva dni bojové operácie, ale už od 13. marca sa začali prudké ruské útoky na pozície nielen 15. pešej divízie, ale aj celej Armádnej skupiny Pflanzer – Baltin. Zúrivé obranné boje zastihli 15. divíziu blízko obce Osmoloda.81 Pri podrobnejšom skúmaní matrík tohto pluku sa nepodarilo určiť zásadnejšie lokality, pri ktorých by IR 66 zvádzal dlhotrva- 72 Veľké straty plukovná matrika vykazuje v marci 1915 v katastri obcí Lopienka, Radziejowa, Tyskowa. 73 Tento pluk dopĺňali muži z dnešných slovenských okresov Stropkov, Medzilaborce, Snina, Humenné, Vranov nad Topľou, Michalovce, Sobrance, Trebišov. 74 Tento generál spáchal samovraždu na bojisku po ťažkých stratách v prvých bojoch, ktoré boli zavi- nené aj chybami velenia. GLAISE-HORSTENAU, Edmund. Österreich-Ungarns letzter krieg 1914- 1918 - Registerband. Wien : Militärwissenschftlichen Mittelilungen, 1931, s. 376. [cit. 05. 06. 2016]. Dostupné na internete: http://www.comroestudios.com/StanHanna/ 75 GLAISE-HORSTENAU, Edmund. Österreich-Ungarns letzter krieg 1914-1918 II. Wien : Militärwis- senschftlichen Mittelilungen, 1931, s. 192. [cit. 05. 06. 2016]. Dostupné na internete: http://www. comroestudios.com/StanHanna/, príloha Lage sűdlich der Weichsel am 5. Jänner 1915 76 Táto armádna skupina bola najjužnejšou formáciou na východnom fronte a presun k nej trval do začiatku marca 1915. 77 Dnes Deľjatin, mesto v rajóne Nadvirna, oblasť Ivanofrankivská. 78 Dnes Kolomyja, mesto je strediskom rajónu Kolomyja v Ivanofrankivskej oblasti. 79 Dnes Otynia (Отинія), mesto v rajóne Kolomyja, oblasť Ivanofrankivská, Ukrajina. 80 V tomto priestore prebiehali bojové operácie medzi 6. až 10. marcom 1915. GLAISE-HORSTENAU, Edmund. Österreich-Ungarns letzter krieg 1914-1918 II. Wien : Militärwissenschftlichen Mittelilun- gen, 1931, s. 210. [cit. 05. 06. 2016]. Dostupné na internete: http://www. comroestudios.com/Stan- Hanna/ 81 Osmoloda (Осмолода) je obec v rajóne Rožnjativ, oblasť Ivanofrankivská, Ukrajina.

31 „SLOVENSKÉ“ PLUKY RAKÚSKO-UHORSKEJ ARMÁDY V KARPATSKEJ KAMPANI 1914/1915 júce boje, ktoré by sa, samozrejme, nezaobišli bez výraznejších strát.

27. pešia divízia na karpatskom fronte

27. pešia divízia bola zmobilizovaná v auguste 1914 v Košiciach. Tejto divízii bol podriadený Peší pluk č. 34 z Košíc a Peší pluk č. 67 z Prešova. Peší pluk č. 34 bol dopĺňaný z doplňovacieho obvodu Košice, ktorý bol tvorený územím Abovsko-Tur- nianskej župy.82 Prešovský IR 67 bol dopĺňaný z doplňovacieho obvodu Prešov, ktorý bol tvorený územím Liptovskej, Šarišskej a Spišskej župy.83 Do vojny divíziu viedol poľný podmaršal Friedrich Gerstenberger von Reichsegg und Gerstberg. Nielen po- čas karpatskej kampane, ale podstatnú časť vojny divízii velil poľný podmaršal čes- kého pôvodu Ferdinand Kosak.84 Takmer celú vojnu bojovala divízia na východnom fronte, ale v marci 1918 bola prevelená na taliansky front. Divízia do Karpát dorazila, ako súčasť posíl pre 2. rakúsko-uhorskú armádu, pred začiatkom februárovej ofenzívy.85 Polovica divízie bola hneď po príchode pri- členená k bojovejSkupine Szurmay, zvyšné jednotky divízie, ktoré dorazili neskôr sa stali súčasťou novovytvorenej Bojovej skupiny Schmidt.86 Hlavný útok celej druhej armády sa začal 28. februára 1915. Jednotky 27. pešej divízie sa snažili postupovať smerom na Wolu Michowu a Baligród.87 Najväčším protivníkom bol spočiatku za- snežený terén. Aj účinkovanie tejto divízie môžeme sledovať podľa matrík podria- dených plukov. Z matriky IR 67 vyplýva, že pluk sa zúčastnil intenzívnych bojov od konca februára 1915, čo sa kryje so začiatkom ofenzívy 2. armády.88 Prakticky celý marec zomierali vojaci prešovského pluku v okolí obce Wola Michowa.89 Matriky okrem samotnej obce vo veľkom počte spomínajú lokality, ako Sedlo Žebrák, prí- padne kóta Maguryczne, ktorá sa nachádza severne od obce. V týchto miestach pluk krvácal do polovice marca. Ruská protiofenzíva v druhej polovici marca tvrdo do- padla aj na 27. pešiu divíziu. Svoje si vytrpel najmä prešovský IR 67, ktorý bránil kótu 906, východne od obce Mików.90 Pluk utrpel strašné straty. Z celého pluku po týchto

82 Tento obvod v súčasnosti predstavuje hlavne územie okresov Košice I. – IV., Košice-okolie, Rožňava. 83 V súčasnosti je to územie okresov Svidník, Bardejov, Sabinov, Prešov, Stará Ľubovňa, Kežmarok, Levoča, Poprad, Spišská Nová Ves, Gelnica, Liptovský Mikuláš, Ružomberok, časti okresu Vranov nad Topľou a Košice-okolie. 84 Väčšina divízií dostala zhruba po mesiaci nových veliteľov. Mesiac nemilosrdných bojov dokonale odhalil generálov, ktorí dokázali iba robiť prehliadky a inšpekcie posádok, ale v poli preukázali ne- schopnosť veliť v boji. 85 GLAISE-HORSTENAU, Edmund. Österreich-Ungarns letzter krieg 1914-1918 - Registerband. Wien : Militärwissenschftlichen Mittelilungen, 1931, s. 388. [cit. 05. 06. 2016]. Dostupné na internete: http:// www.comroestudios.com/StanHanna/ 86 HORVÁTH, Jakub. Boje v Karpatoch 1914-1915. Banská Bystrica : Jakub Horváth, 2014, s. 69. 87 Tamže, s.71 – 72. 88 Tamže, s. 71. 89 Wola Michowa je obec z gminy Komancza, v okrese Sanok a Podkarpatskom vojvodstve. 90 Mików je obec v gmine Komancza, v okrese Sanok, v Karpatskom vojvodstve. Najtvrdšie útoky tu IR 67 odrážal 21. – 22. marca 1915. VHA Bratislava, f. Zbierka vojenských matrík, Matriky z územia SR do roku 1918, Matriky Pešieho pluku č. 67.

32 Radoslav TURIK bojoch zostalo asi 300 mužov a pluk musel byť urýchlene doplnený novými silami.91 V druhej polovici apríla sa aj tento pluk zatúlal na naše územie, pretože matriky uvá- dzajú vojakov zabitých v boji v katastri obce Veľká Poľana, na známych lokalitách, ako je kóta Hodošík,92 prípadne kóta Kučalata.93 Podobne si viedol v týchto bojoch aj IR 34. Najťažšie boje viedol pluk začiatkom marca v okolí obce Jablonka. Do dejín nielen IR 34 sa zapísali boje na kóte Manilowa.94 Aj vojaci tohto pluku bojovali v zá- vere apríla v katastri obcí Veľká Poľana, Parihuzovce či Osadné. Začiatkom mája, keď sa začal ústup ruských jednotiek z územia Karpát, patrí divízia k jednotkám, ktoré prenasledovali nepriateľské jednotky do Haliče.

33. pešia divízia na karpatskom fronte

33. pešia divízia bola zmobilizovaná v auguste 1914 v Komárne. V tejto divízii bol zaradený Peší pluk č. 12 z Komárna, Peší pluk č. 25 z Lučenca a Peší pluk č. 26 z Ostrihomu. Komárňansky IR 12 bol dopĺňaný z obvodu Komárno.95 Lučenecký IR 25 bol dopĺňaný z obvodu Lučenec.96 Ostrihomský IR 26 bol dopĺňaný z obvodu Ostrihom.97 Obvody všetkých troch plukov zasahovali do územia dnešného Ma- ďarska. Na začiatku vojny velil tejto divízii poľný podmaršal Karl von Rebracha, ale počas bojov v Karpatoch divíziu viedol skúsený poľný podmaršal Ferdinand Goglia. Takmer celú vojnu strávila 33. pešia divízia na východnom fronte, ale v septembri 1917 bola prevelená na front taliansky. Pre 33. pešiu divíziu sa karpatské boje začínajú v januári 1915. Začiatkom janu- ára bola divízia súčasťou V. zboru a bola rozmiestnená v priestore mesta Snina. Celý V. zbor sa nachádzal na pravom krídle 3. armády a mal byť súčasťou hlavného náporu v smere na Cisnu a Baligród. Ešte v dňoch 3. – 11. 1915 sa divízia nachádzala v okolí mesta Snina.98 Divízia sa zúčastnila ofenzívy od prvých hodín. Celý V. zbor pod vedením poľného zbrojmajstra Puhalla von Brlog začal svojím postupom na Ustr- zyki Dolne ofenzívu 3. armády. Pred nimi nemali ruské jednotky súvislo bránenú 91 ČAPLOVIČ, Miloslav – HRONSKÝ, Marián – KRIVÁ, Anna. Vojenské dejiny Slovenska IV. Bratislava : MO SR, 1996, s. 29. 92 Na tejto kóte sa nachádza najvyššie položený vojnový cintorín na našom území Veľká Poľana II. – Ho- došík. 93 Kóta Kučalata je spätá najmä s bojom Honvédskeho pešieho pluku č. 15 z Trenčína. Tieto bojové akcie mali v dejinách pluku veľký význam. Dobový Názov Kučalaty – Koziolata sa dostal aj na čapicový odznak pluku a pluk získal čestný názov kučalatský. 94 Kóta 810 medzi obcami Rabe a Lubne. Obe obce sa nachádzajú v gmine Baligród, v okrese Lesko, v Podkarpatskom vojvodstve. 95 Tento obvod tvorilo územie súčasných okresov Prievidza, Partizánske, Nitra, Topoľčany, Nitra, Hlo- hovec, Šamorín a Nové Zámky. 96 Územie tohto obvodu tvorili dnešné okresy Banská Bystrica, Brezno, Rimavská Sobota, Detva, Poltár, Lučenec, Zvolen, Veľký Krtíš a časť okresu Krupina. 97 Tento obvod bol tvorený územiami dnešných okresov Levice, Banská Štiavnica, Zlaté Moravce, Žiar nad Hronom, Žarnovica a časť okresu Krupina. 98 GLAISE-HORSTENAU, Edmund. Österreich-Ungarns letzter krieg 1914-1918 II. Wien : Militärwis- senschftlichen Mittelilungen, 1930, s. 167. [cit. 07. 06. 2016]. Dostupné na internete: http:// www. comroestudios.com/StanHanna/

33 „SLOVENSKÉ“ PLUKY RAKÚSKO-UHORSKEJ ARMÁDY V KARPATSKEJ KAMPANI 1914/1915 líniu. Tento priestor kryli iba jazdecké hliadky.99 Postup V. zboru spomaľoval viac terén, než aktivita nepriateľa. Na pravom krídle V. zboru sa už menej darilo Skupine Szurmay, ktorá sa snažila dobyť Užocký priesmyk. Vďaka odlišnému postupu oboch formácií sa medzi V. zborom a Skupinou Szurmay začala zväčšovať medzera. Práve do tejto medzery bola nasadená 33. divízia. Momentálna situácia si vyžiadala rošádu medzi podriadenými jednotkami.100 33. pešia divízia spolu s celým V. zborom patrila k jednotkám, ktorým sa podarilo najviac postúpiť počas januárovej ofenzívy. Niekoľko dní neustálych ofenzív- nych akcií totálne vyčerpali útočiace jednotky. Vojaci trávili vonku celé dni a noci, čo sa odrazilo na ich morálke. Hromadne sa šírila apatia a ľahostajnosť.101 Od 29. januára museli divízie V. zboru odrážať nepriateľské protiútoky. O žiadnej ofenzíve už nemohlo byť ani reči.102 V priebehu 14 dní bojov stratil V. zbor 16 600 mužov.103 Zaujímavo opisuje bojové podmienky, v ktorých museli vojaci bojovať plukovník Dr. Georg Veith: „Vojaci 66. pešej brigády104 sa počas svojho postupu dostali 25. ja- nuára do snehovej búrky. V týchto podmienkach nie nepriateľ, ale ľadový severový- chodný vietor tlačil jednotky späť do východiskových pozícií. Počasie otupilo hrot nášho postupu.105 Koncom januára sa oteplilo a cez deň vojakov zalial výdatný dážď. V noci teploty klesali pod nulu a mokrá výstroj na vojakoch zmrzla na kosť. Celé týždne museli v týchto podmienkach vojaci plniť bojové úlohy. Do dejín pluku sa navždy zapíšu boje na kóte Kinczyk Bukowski, východne od obce Wolosate, koncom januára 1915.106 Podobne, ako aj iné pluky aj vojaci z IR 12 zažívali strastiplné chvíle počas ruskej ofenzívy v závere marca. Komárňansky pluk mal svoje postavenie v katastri obce Dzwiniacz Górny. V bojoch pri tejto obci utrpel pluk veľké straty. Najmä 25. marec 1915 je výrazne zapísaný v štatistikách pluku.107 Matriky IR 26 vykazujú vysoké straty na konci januára 1915, keď pluk bojuje v okolí obce Boberka.108 Začiat-

99 HORVÁTH, Jakub. Boje v Karpatoch 1914-1915. Banská Bystrica : Jakub Horváth, 2014. s. 57. 100 66. pešia brigáda, ktorá patril pod 33. pešiu divíziu a v rámci ktorej bojoval aj Peší pluk č. 12 z Ko- márna bola dočasne pričlenená ku Skupine Szurmay a 71. pešia brigáda bola pridelená ako záloha k V. zboru. GLAISE-HORSTENAU, Edmund. Österreich-Ungarns letzter krieg 1914-1918 II. Wien : Militärwissenschftlichen Mittelilungen, 1930, s. 160. [cit. 05. 06. 2016]. Dostupné na internete: http:// www.comroestudios. com/StanHanna/ 101 Tamže, s.167. 102 HORVÁTH, Jakub. Boje v Karpatoch 1914-1915. Banská Bystrica : Jakub Horváth, 2014, s. 59. 103 GLAISE-HORSTENAU, Edmund. Österreich-Ungarns letzter krieg 1914-1918 II. Wien : Militärwis- senschftlichen Mittelilungen, 1930, s. 173. [cit. 05. 06. 2016]. Dostupné na internete: http://www. comroestudios.com/StanHanna/ 104 Teda brigády, ktorej súčasťou bol aj Peší pluk č. 12 z Komárna (poznámka autora). 105 GLAISE-HORSTENAU, Edmund. Österreich-Ungarns letzter krieg 1914-1918 II. Wien : Militärwis- senschftlichen Mittelilungen, 1930, s. 176. [cit. 05. 06. 2016]. Dostupné na internete: http:// www. comroestudios.com/StanHanna/ 106 Wolosate dnes obec v gmine Lutowiska, v okrese Bieszczady, v Podkarpatskom vojvodstve. 107 VHA Bratislava, f. Zbierka vojenských matrík, Matriky z územia SR do roku 1918, Matriky Pešieho pluku č. 12 108 Kedysi obec v Gmine Lomne, neďaleko obce Lutowiska, dnes obec na Ukrajine, v okrese Turka, v Ľvovskej oblasti.

34 Radoslav TURIK kom februára pluk bojoval v priestore obcí Smolník109 a Lutowiska.110 V tom istom priestore pluk bojuje aj v marci 1915. V priebehu bojov bol postupne pluk zatlačený južnejšie a bojoval v katastri obce Stuposiany111 (13. – 26. marec 1915). Začiatkom apríla pluk ustupuje cez Ustrzyky Gorne a Wolosate na dnešný poľsko-ukrajinský hraničný hrebeň hôr. Pluk v dňoch 12. – 29. apríla viedol tvrdé boje v katastri obce Zahorb,112 najmä v priestore kóty Čeremcha.113 Čo sa týka lokalít, v ktorých bojoval lučenecký IR 25, nemáme bližšie údaje, nakoľko sa zatiaľ nezačalo spracovávanie toh- to pluku. Vzhľadom na fakt, že pluk bol zaradený v tej istej divízii, tak pravdepodobne sa bude značná časť lokalít opakovať. Účasť vojakov z územia dnešného Slovenska v Karpatskej kampani je zaiste dôležitou a významnou súčasťou našich vojenských dejín. Táto štúdia si rozhodne nekládla za cieľ dôkladne zmapovať účasť vojenských jednotiek dopĺňaných z územia dnešného Slovenska v karpatských bojoch. Veď v rámci nej bola iba stručne priblíže- ná bojová cesta peších plukov spoločnej armády. Karpatských bojov sa tiež zúčastnili vlastibranecké pešie pluky, prápory poľných strelcov, jazdecké, delostrelecké, tech- nické a logistické jednotky dopĺňane z územia súčasného Slovenska. Aj oni v týchto bojoch zanechali výraznú stopu. Táto štúdia má byť jedným z prvých krokov, na dl- hej ceste objavovania stôp našich predkov na miestach bojov „veľkej vojny“. Zároveň ukazuje, aký význam majú spracované matriky a zoznamy strát pre skúmanie dejín jednotlivých vojenských telies rakúsko-uhorskej armády.

„Szlovák” ezredek az osztrák-magyar hadsereg kárpáti kampányában 1914/1915

1914 júliusában viharos politikai események rázták meg egész Európát. A véres merénylet óta, amely véget vetett Ferenc Ferdinánd osztrák főherceg és felesége életé- nek Szarajevóban, az egész világ a háború küszöbén balanszírozott. A végtelen diplo- máciai találkozók sikertelenek voltak és a politikusok tárgyalásai fokozatosan elkezd- ték felváltani a vezérkar értekezleteit. A növekvő feszültség és a közelgő konfliktus nyomást gyakorolt a politikai vezetőkre, hogy felismerjék a megfelelő pillanatot és elindítsák a bonyodalmas mozgósítási terveket. A mai Szlovákia területéről érkező katonák részvétele a kárpáti kampányban minden bizonnyal fontos és jelentős része a hadtörténetünknek. Ennek a tanulmánynak határozottan nem az a célja, hogy ala- posan feltérképezze a mai Szlovákia területéről érkező katonai egységek részvételét a kárpáti harcokban. Sőt, ezen belül is csak kis betekintést nyerünk a közös hadsereg gyalogezredének harci útjába. A kárpáti harcokban szintén részt vettek a honvédek gyalogezredei, lövészek zászlóalja, lovas-századok, tüzérség, műszaki és logisztikai

109 Obec v gmine Lutowiska, v okrese Bieszczady, v kraji Podkarpatskom. 110 Sídlo gminy v okrese Bieszczady, v kraji Podkarpatskom. 111 Obec v gmine Lutowiska, v okrese Bieszczady, v kraji Podkarpatskom. 112 Obec v okrese Veľký Berezný, v Prikarpatskej oblasti. 113 Kóta Čeremcha (1 038 m n. m.) v katastri obce Zahorb bola jednou z kľúčových pozícií rakúsko-uhorskej obrany počas vrcholiacej veľkonočnej bitky v apríli 1915. Kóta Čeremcha sa nachádzala v bode dotyku 2. rakúsko-uhorskej armády a nemeckej Južnej armády. HORVÁTH, Jakub. Boje v Karpatoch 1914-1915. Banská Bystrica : Jakub Horváth, 2014, s. 85.

35 „SLOVENSKÉ“ PLUKY RAKÚSKO-UHORSKEJ ARMÁDY V KARPATSKEJ KAMPANI 1914/1915 egységek a mai Szlovákia területéről. Ők is mély nyomott hagytak ezekben a harcokban. Ez a tanulmány az első lépés a hosszú úton, hogy felfedezzük őseink nyomait a „Nagy háború” helyi harcaiban. Egyúttal kimutatja a feldolgozott anyakönyvek és a veszteségek listájának fontosságát az osztrák-magyar hadsereg egyes katonai szer- vezeteinek történelme kutatásában.

„Словацькі” полки австро-угорської армії в карпатській кампанії 1914/1915 рр.

Бурхливі політичні події потрясли в червні 1914 року всю Європу. Від кри- вавого замаху, внаслідок якого обірвалося життя австрійського ерцгерцога Франца Фердинанда д’Есте і його дружини в Сараєві, весь світ балансував на межі війни. Нескінченні дипломатичні зустрічі провалилися і перегово- ри політиків почали поступово витіснятися нарадами генштабів. Зростаюча напруга і близький конфлікт чинили тиск на політичних лідерів, щоб стано- вили справжній момент для початку складних мобілізаційних планів. При- сутність солдатів з території сучасної Словаччини в карпатській кампанії є важливою складовою нашої мілітарної історії. Метою цієї розвідки, напевно, не було грунтовно з’ясувати участь військових частин поповнюваних з тери- торії нинішньої Словаччини в карпатській кампанії. В її рамках був лише стис- ло наближений бойовий шлях піхотних полків спільної армії. Участь у боях в Карпатах взяли також гонведські піхотні полки, прапори польових стрільців, кінні, артилерійсъкі, технічні й логістичні військові частини, поповнювані з території сучасної Словаччини. Вони теж залишили виразний слід. Ця розвід- ка є одним з перших кроків на довгому шляху дослідження слідів наших пред- ків у бойових зустрічах „Великої війни”. Водночас вона показує, яке значення мають опрацьовані реєстри з метричних книг і списки втрат для дослідження історії окремих військових корпусів австро-угорської армії.

36 A KÁRPÁTOK ÉS MAGYARORSZÁG VÉDELME 1914-15-BEN ÉS AZ OSZTRÁK-MAGYAR VEZÉRKAR

POLLMANN Ferenc

The Defence of the Carpathians and the Kingdom of Hungary in 1914-15 and Austro –Hungarian military command In the period of the First World War the territory of the Hungarian kingdom was occupied only within some kilometres and for several days. The same situation was in Transylvania. North-east boundaries of the Kingdom of Hungary were occupied by foreign states armies relatively for a long time, and within this half a year period extremely serious and hard struggles took place. Since November 1914 to May 1915 the hard struggles between former Austro-Hungarian armies and czarist army, which was in large predominance, took place on the front line at the root of the Carpathians. The fundamental question of the whole bloody military collision was the fact whether the czarist army succeed in conquering the route through the Carpathians to the Hungarian basin towards Budapest or Vienna. The objective of the paper is not to describe military activities and struggles in details, but the effort to find answers to three questions. What were the strategic causes of the fact that after the mobile war at the turn of 1914-15 the front became stabilized between the High Tatras and Bukovina; why this front stayed almost constant in the next six months; how the military command of the Central Powers managed to move it forward to the east in May 1915. According to the strategic plans worked out before the First World War, the military command of the monarchy was not prepared for the situation that military operations should have taken place in the Carpathians. As a consequence of military defeats in spring and autumn 1914, the Austro-Hungarian-Russian front became stabilized in the Carpathians, and as a consequence of the defective military command on both sides, none of them was able to break the front through and it caused great suffering and loss of lives. Finally, the Austrian command, with help of German armies, managed to force the czarist armies out, and thus eliminate the threat of Russian invasion.

Key words: The Carpathians, The First World War, Front, Military operations, Strategy.

Az első világháború során a Magyar Királyság területét csupán néhány kilo- méternyi mélységben és csupán néhány napra – Erdély esetében is csupán néhány tucat kilométer mélységben és néhány hétre – foglalhatták el idegen hadseregek ka-

37 A KÁRPÁTOK ÉS MAGYARORSZÁG VÉDELME 1914-15-BEN ÉS AZ OSZTRÁK-MAGYAR VEZÉRKAR tonái. Magyarország északkeleti határai mentén azonban viszonylag hosszú időn: kereken fél esztendőn át rendkívül súlyos és veszteségteljes harcok folytak. 1914 no- vembere és 1915 májusa között a Kárpátok gerince mentén húzódó frontvonalon az egykori Osztrák-Magyar Monarchia fegyveres erői élethalál harcukat vívták a túlerő- ben lévő orosz csapatokkal. A hullámzó és mindkét félre nézve igen véres küzdelem tétje az volt: sikerül-e a Cár seregeinek utat nyitniuk a magyar Alföld és Budapest illetve Bécs felé. Most következő előadásomban nem a harcok részletes ismertetése a célom. Alapjában véve három – egymással természetesen összefüggő – kérdésre keresem a választ. 1.) Milyen kölcsönös stratégiai okok illetve megfontolások vezettek ahhoz, hogy az 1914 nyári-őszi mozgóháborút követően a front éppen itt, a Magas-Tátra és Bu- kovina között stabilizálódott; 2.) miért maradt ez a front lényegében mozdulatlan a rákövetkező hat hónap során; végül pedig 3.) hogyan sikerült a Központi Hatalmak hadvezetéseinek kimozdítani és kelet felé eltolni azt 1915 májusában.

A történelmi Magyarország északkeleti vármegyéi (a mai Szlovákia keleti és a mai Ukrajna Kárpátokon inneni területei) az első világháború osztrák-magyar stra- tégáinak terveiben viszonylag kevés figyelmet kaptak. Pedig e régió legalább három szempontból is különleges figyelmet kellett, hogy élvezzen. Egyrészt viszonylagos közelsége az orosz határhoz, másrészt viszonylagos közelsége a román határhoz, har- madrészt pedig a Kárpátok hegygerince által képezett természetes akadály – amely utóbbit azonban ugyanakkor jól járható hágók törtek át – a stratégiai tervezés során feltétlenül számításba veendő tényezők voltak. Ami az orosz határ közelségét illeti, ennek különösen fontos szempontnak kellett volna minősülnie. Lényegében 1871 óta – azaz az idősebb gróf Andrássy Gyu- la külügyminisztersége óta – többé-kevésbé biztosra vehető volt, hogy amennyiben sor kerül egy nagy kontinentális háborúra, abban a Monarchia Oroszország ellen fog háborúzni – méghozzá 1879-et követően minden valószínűség szerint Néme- tországgal szövetségben.1 A bécsi Vezérkar szakemberei szorgalmasan gyártották is az Oroszország elleni felvonulás terveket, méghozzá lényegében függetlenül attól, milyen volt éppen a két birodalom közötti viszony.2 Mert ez a viszony bizony a dualizmus fennállásának fél évszázada alatt meglehetősen hullámzóan alakult. Igazán elromolni azonban csak 1908-1909, vagyis az annexiós válság után romlott el: at- tól kezdve az osztrák-magyar–orosz háborút borítékolni lehetett. Az 1906 ősze óta a bécsi Vezérkar élén álló Franz Conrad von Hötzendorf báró, tábornoknak igazából az okozott fejtörést, hogy kitalálja: vajon Oroszország mellett még melyik másik ál-

1 Andrássy oroszellenes terveiről lásd DIÓSZEGI, István. Andrássy indulása és megtorpanása. In DIÓ- SZEGI, István. A magyar külpolitika útjai. Budapest : Gondolat Kiadó, 1984. 16 – 77. 2 A Monarchia Oroszország elleni felvonulási terveihez alapvető fontosságú: DEGREIF, Dieter. Opera- tive Planungen des k.u.k. Generalstabes für einen Krieg in der Zeit vor 1914 (1880 – 1914). Wiesbaden : Wiku Verlag, 1985, valamint TUNSTALL, Graydon A. Planning for War against Russia and Serbia. (East European Monographs 31.) New York : Columbia University Press, 1993.

38 POLLMANN Ferenc lammal kell majd egyidejűleg a Monarchiának hadakoznia? Erre a legnagyobb esélye Szerbiának volt, mivel Conrad el sem tudta képzelni, hogy egy Galíciában zajló osz- trák-magyar-orosz összecsapás kínálta alkalmat a déli szomszéd Szerbia nem fogja arra felhasználni, hogy a Monarchia „lágy altestébe”3: a Szerémségbe vagy a Bánságba bele ne támadjon. Ugyanakkor a dualista birodalom katonai vezetése legszíveseb- ben egyedül Szerbiával hadakozott volna, azaz úgy, hogy Oroszország ne támogassa fegyveresen a vele 1903 óta mind szorosabb kapcsolatokat ápoló balkáni szövetsége- sét. Ennek az eshetősége ugyan csekély volt, ám Conrad és munkatársai nem akartak eleve lemondani róla. Így a Vezérkar – egyéb alternatívák mellett – kidolgozta egy kétfrontos: Oroszország és Szerbia, illetve egy egyfrontos: csak Szerbia elleni hábo- rúra érvényes felvonulás tervét. Számításba vették ugyanakkor azt a lehetőséget is, hogy az egyfrontos háborút menet közben kell átváltoztatni kétfrontossá azért, mert Oroszország csak bizonyos idő múlva avatkozik be a küzdelembe Szerbia oldalán. Ez utóbbi esetben a már a Balkánra útnak indított osztrák-magyar csapatok egy részét át kellett szállítani északra az oroszok ellen, ami a Monarchia fejlett vasúthálózatá- val lehetségesnek mutatkozott, de felvetett egy sor komoly problémát. Mindenekelőtt a Kárpátokon át vezető vasútvonalak viszonylag csekélyebb kapacitása, a szükséges hegyi mozdonyok hiánya jelenthetett gondot. A valóságban mindehhez még hozzáa- dódott egy sor tervezési és szervezési probléma, minek következtében azután az át- csoportosítás 1914 augusztusának második felében rendkívül sok nehézséggel járt. Végeredményben az oroszok ellen Galíciában felvonultatni tervezett csapatok egy része el sem jutott rendeltetési helyére, de a többiek is csak jókora késéssel. Mindez jelentős mértékben hozzájárult ahhoz, hogy a Monarchia a háború első hónapjaiban nem tudta teljesíteni vállalt feladatát: az orosz haderő feltartóztatását mindaddig, amíg a németek nyugaton legyőzik a franciákat. A kudarcnak persze még számos más összetevője volt. Utólagos hadtörténe- ti elemzések szerint az osztrák-magyar haderő jóval nagyobb eséllyel vehette volna fel a küzdelmet a túlerőben lévő oroszokkal szemben, ha védekezésre rendezkedik be a San-Dnyeszter vonalon és bevárja az ellenséges támadást. Ez az opció azonban 1914-ben gyakorlatilag nem létezett a korabeli stratégák számára. Az „offenzíva kul- tusza” uralta a katonai gondolkodást.4 A győzelem receptje a „milliós tömeghadse- regek korában a mind nagyobb haderőnek mind gyorsabban a várható frontvonalba juttatása majd a mind gyorsabban megindított támadás” volt. Ez a személet a kor valamennyi hadvezérének gondolkodását jellemezte, így természetesen Conradét is, aki ugyanazt vallotta, mint kollégái: a védekező fél eleve hátrányban van a támadó- val szemben és ez utóbbit ráadásul a modern sorozatlövő fegyverek megnövekedett tűzhatása is előnyhöz juttatja. A valóságban persze fordítva volt és a világháború ép- pen hogy a védelmek megnövekedett erejét bizonyította. Conrad siettetett támadá- sait ráadásul a tervezettnél is kisebb erővel volt kénytelen megindítani, így a vereség 1914 nyarán törvényszerű volt. A szeptember 11-én elrendelt általános visszavonulás előbb a Sanhoz, majd később a Dunajechez novemberre a frontot a Kárpátok vona-

3 Utalás Churchill sokat idézett kijelentésére, mely szerint a mediterrán partvidék „Európa lágy alteste”. 4 Ehhez lásd: EVERA, Stephen Van. The Cult of the Offensive and the Origins of the First World War. In International Security. Vol. 9, No. 1 (Summer, 1984), 58 – 107.

39 A KÁRPÁTOK ÉS MAGYARORSZÁG VÉDELME 1914-15-BEN ÉS AZ OSZTRÁK-MAGYAR VEZÉRKAR láig juttatta vissza. Galícia nagy részének feladása azt jelentette, hogy immár Magya- rország történelmi határai is veszélybe kerültek. Conrad stratégiai hibáinak következményei még súlyosabbak is lehettek volna, ha az orosz hadvezetésnek sikerül a rendelkezésére álló erőket a gyengébbik ellenfél- nek tartott Monarchia ellen koncentrálnia. Ugyanakkor az orosz Délnyugati Front vezetése helyesen tapintott rá az osztrák-magyar arcvonal legsebezhetőbb pontjára: a már említett balkáni szállítási zavarok miatt a tervezettnél is gyengébb jobbszár- nyra. A második lembergi csata kényszerű félbeszakítása és a Conrad által elrendelt visszavonulás így alighanem a végső katasztrófától mentette meg az oroszokkal har- coló osztrák-magyar haderőt. Az a tény, hogy a dualista birodalom hadseregei tartósan a Kárpátok vonalára szorultak vissza és onnan egyelőre nem is tudtak kiszabadulni, 1914 novemberétől egyre fokozódó mértékben rontotta az osztrák-magyar kilátásokat. A háborút me- gelőző időszak stratégiai tervezése a Kárpátok hegyvidéki területeit egyértelműen az átvonulási zónák közé sorolta, vagyis ott nem számolt komolyabb hadművele- tekkel. Ez érthető is volt, hiszen a gyér kommunikációs hálózat, a hegyvidéki illetve magashegyvidéki terep, az éghajlat, a természeti források szűkössége, az időjárás – főként télen – mind-mind hadviselésre kevéssé vagy egyáltalán nem alkalmas zóná- nak minősítette a szóban forgó régiót. Ráadásul az ellenség rendre megszállhatta a terep uralgó pontjait és így kétség kívül előnyben volt a Monarchia seregtesteivel szemben. Mindezek a körülmények – hozzá még az elharapódzó járványok, a rossz ellátásból fakadó általános legyengültség, a vereségek következtében fellépő hábo- rús depresszió – rendkívül megnehezítették az osztrák-magyar katonák dolgát. 1914 novemberének első napjaiban ráadásul másodszor is és ezúttal tartósan bezárult az orosz ostromgyűrű a Monarchia legnagyobb övvára: a przemyśli erődrendszer körül. A hónap végén az orosz 3. hadsereg Krakkó előtt állt, miközben a Monarchia 3. hadserege már alig volt képes Bruszilov 8. hadseregét a Kárpátok vonalában tartani. (Mint ismeretes, az oroszok többször is átlépték a magyar határt, és rövid időre Bárt- fát is megszállták.) Conrad decemberben a limanowa-lapanówi hadjáratban az orosz gőzhenger továbbgördülését ugyan megállította, jelentősen visszaszorítani azonban mér nem tudta. Így az osztrák-magyar hadvezetés elé 1914-15 fordulóján két súlyos és megoldandó stratégiai probléma tornyosult. Az egyik: záros határidőn belül fel kellett menteni a Przemyślnél körülzárt 120 ezer főnyi védősereget (és persze a civil lakosságot), mivel az ostromlottak készletei erősen fogyóban voltak. Az övvár feladá- sa nem szerepelt a reális opciók között, bár utólagos kalkulációk szerint a körülzártak számánál 6-7-szer nagyobb veszteséggel jártak a március közepéig egymást követő sikertelen felmentési kísérletek.5 A másik probléma: valahogy vissza kellett szorítani az oroszokat a Kárpátokból, mivel félő volt, hogy a Monarchia csapatai az ellenség számára előnyös pozíciókba szorulva felmorzsolódnak. Az USA-beli hadtörténé- sz, Graydon Tunstall 2010-ben megjelent könyvében az itt folyó kárpáti téli csatát a nyugati fronton 1916 folyamán vívott verduni csatához hasonlítja, sőt a második világháborúbeli sztálingrádi csatával is párhuzamba állítja. Ha van is némi túlzás az

5 TUNSTALL, Graydon A. Blood on the Snow: The Carpathian Winter War of 1915. Lawrence : Univer- sity Press of Kansas, 2010. 212.

40 POLLMANN Ferenc összehasonlításban, az tény, hogy a hadtörténetírás által korábban kevés figyelemre méltatott 1914-15. évi kárpáti küzdelmek rendkívüli veszteségekkel jártak, igaz mindkét fél számára. Ám az tény, hogy e veszteségek pótlása a Monarchia számára érthető okokból jóval nehezebben ment, mint Oroszországnak.6 A Conrad által megoldandó stratégiai feladványban ráadásul az időtényezőnek rendkívüli szerep jutott. Részben a körülzárt przemyśliek fogyatkozó élelmiszere, ré- szint a Kárpátokban harcoló csapatok fogyatkozó harckészsége és harcértéke arra ké- sztette a hadvezetést, hogy siettesse a megoldást. A január 23-i első kísérlet azonban éppen a sietség (a frontális támadás erőltetése) no meg a hiányzó erőtöbblet miatt kudarcba fulladt és hamarosan a stratégiai fontosságú Mezőlaborc is az ellenség ke- zére került). A második, február 27-én kezdett próbálkozásnál az erőtöbblet megvolt, a siker mégis elmaradt. Március 22-én Przemyśl kapitulált. A súlyos kudarc akár ka- tasztrófává is fajulhatott volna, ha az ostromló orosz 11. hadsereg immáron felsza- baduló egységei rázúdulnak a frontra. Mivel azonban zömmel másodvonalbeli csa- patokról volt szó, a jelentkező többlet nem volt drámai, a front kitartott. Az azonban világossá vált, hogy a Monarchia saját erőből nem tud túljutni a kialakult válságon. Conrad már januárban segítségért folyamodott a szövetséges német hadvezetéshez, ám onnan nem sokat kapott. Ottani kollégája, Eric von Falkenhayn tábornok szíve szerint nem kívánta értékes hadosztályait a Monarchia megmentéséért feláldozni, mivel vigyázó szemeit a nyugati frontra vetette és ott remélt döntő eredményt elér- ni. Igaz, ott sem úgy, ahogy Conrad és Falkenhyan német ellenlábasai: Hindenburg és Ludendorff tábornokok gondolták. Az osztrák-magyar vezérkari főnök kedvenc ideája a kétoldali átkarolás és bekerítés, egyfajta modern cannae-i csata megvalósítá- sa volt, az említett német tábornokok pedig hajlottak arra, hogy ebben támogassák. Conrad elképzelései szerint délről a Kárpátokból illetve észokról Mazúriából indult volna ki az átkarolás két szárnya, hogy azután bekerítse és megsemmisítse az egész orosz haderőt a Balti-tengeről Bukovináig. Falkenhayn mindezt fantazmagóriának hitte és hallani sem akart róla. Megtehette, hiszen ő volt a vezérkari főnök – gon- dolhatta… De mégsem tehette meg, mivel közbelépett a német uralkodó II. Vilmos császár és az ő nyomására Falkenhayn végül belenyugodott, hogy a Monarchiát, azaz a németek egyetlen érdemi szövetségesét (hiszen a törökök harcaiból vajmi keveset profitálhattak abban az időben a Központi Hatalmak) megmentsék. Falkenhayn persze úgy adott német hadosztályokat a keleti frontra, hogy azok csakis a Monarchi- ára nehezedő elviselhetetlen nyomás megszűntetésére legyenek elegendőek, többre lehetőleg nem. Az más kérdés, hogy a később gorlicei áttörés néven elhíresült na- gyszabású hadművelet7 jóval többet hozott a konyhára, mint amit a német vezérkari főnök várt tőle. A sikerhez természetesen hozzájárult az orosz hadvezetés elképesztő hanyagsága, ami lehetővé tette az áttörés helyszínén a támadóknak a kívánt erőfölény kialakítását, valamint az orosz hadsereg ellátási nehézségei mindenekelőtt lőszerből. Mindenesetre a tehermente4sítőnek szánt offenzíva stratégiai áttörést eredményezett 6 A Monarchia általános helyzetének jellemzésére 1914/15 fordulóján: NÉMETH, Lajos. A magyar-osztrák monarchia katonai és politikai helyzete 1914/15 fordulóján. In Magyar Katonai Szemle. 1931/4. 1 – 18. 7 A gorlicei áttörésről legújabban: DINARDO, Richard L. Breakthrough: The Gorlice-Tarnów Campaign, 1915. Santa Barbara (California) : ABC-Clio, 2010.

41 A KÁRPÁTOK ÉS MAGYARORSZÁG VÉDELME 1914-15-BEN ÉS AZ OSZTRÁK-MAGYAR VEZÉRKAR és néhány napon belül az egész kárpáti frontszakaszon megkezdődött az orosz vissza- vonulás. A nyár végére a front mintegy 150-300 kilométerrel keletebbre került, mint májusban volt. Ezzel Északkelet-Magyarország végleg megszabadult a hadszíntér közvetlen közelségétől. Összefoglalóan elmondható, hogy az előadás elejét feltett három kérdésre a vá- lasz tulajdonképpen az osztrák-magyar és az orosz hadvezetés kölcsönös tevékeny- ségében keresendő. Némi túlzással úgy is lehetne fogalmazni, hogy egymás hibái kölcsönösen kioltották egymást. Igaz, ez a hadtörténelem tanúsága szerint szinte minden háború esetében elmondható. Az elhunytak és megrokkantak millióinak mindez aligha lehet vigasz, de a mindenkori hadvezérek teljesítményének reálisabb értékeléséhez talán hozzásegíthet.

Rövid összefoglaló:

Az első világháborút megelőzően kidolgozott stratégiai tervek szerint a Monar- chia hadvezetése nem készült fel arra, hogy a Kárpátokban kell majd hadműveleteket folytatnia. Az 1914 nyarán-őszén elszenvedett vereségek következtében azonban az osztrák-magyar–orosz front mintegy fél évig a Magas Tátra és Bukovina között húzó- dott. Az itt vívott küzdelem mindkét fél számára rendkívül súlyos veszteségekkel járt. Az osztrák-magyar illetve az orosz hadvezetés kölcsönös stratégiai hibái miatt egyik fél sem tudott a másik fölé kerekedni. A Monarchiának végül csak jelentős német segítséggel sikerült a cári haderőt visszavonulásra kényszeríteni és az orosz betörés veszélyét tartósan elhárítani.

Obrana Karpát a Uhorska v rokoch 1914 – 15 a rakúsko-uhorské vojenské velenie

V priebehu prvej svetovej vojny bolo územie Uhorského kráľovstva obsadené iba v rozsahu niekoľkých kilometrov a len na niekoľko dní, ako aj v prípade Sed- mohradska. Avšak severovýchodné hranice Uhorska boli vojskami cudzích štátov obsadené pomerne dlho, pričom počas tohto polročného obdobia sa odohrali mimoriadne vážne a kruté boje. Od novembra 1914 do mája 1915 sa na frontovej línii na úpätí Karpát odohral boj na život a na smrť medzi niekdajšími rakúsko-uhorský- mi vojskami a cárskym vojskom, ktoré bolo v značnej presile. Základnou otázkou celého krvavého vojenského stretu bolo to, či sa cárskym vojskám podarí vydobyť cestu cez Karpaty smerom do Uhorskej nížiny na Budapešť, resp. Viedeň. Cieľom príspevku nie je podrobne opísať vojenské akcie a boje, ale snaha o nájdenie odpo- vede na tri otázky. Aké strategické príčiny viedli k tomu, že po mobilnej vojne sa na prelome rokov 1914 – 15 front stabilizoval medzi Vysokými Tatrami a Bukovinou; prečo ostal tento front v nasledujúcich šiestich mesiacoch takmer nemenný; ako sa podarilo vojenskému veleniu Ústredných mocností posunúť ho smerom na východ v máji 1915. Podľa strategických plánov vypracovaných pred prvou svetovou voj-

42 POLLMANN Ferenc nou nebolo vojenské vedenie monarchie pripravené na situáciu, že by mali vojenské operácie prebiehať v Karpatoch. V dôsledku vojenských porážok na jar a jeseň 1914 sa rakúsko-uhorsko-ruský front stabilizoval v Karpatoch a v dôsledku chybného vo- jenského velenia na obidvoch stranách ho nedokázala ani jedna strana prelomiť, čo spôsobilo obrovské utrpenie a straty na životoch. Nakoniec sa rakúskemu veleniu za pomoci nemeckých vojsk podarilo cárske vojská prinútiť k ústupu a tým elimino- vať hrozbu ruského vpádu.

Оборона Карпат та Угорщини в 1914-1915 рр. і австро-угорське військове командування

Під час Першої світової війни з території Угорського королівства було захоплено тільки декілька кілометрів, і то тільки на декілька днів, як у випадку з Трансильванією. Однак північно-східні кордони Угорщини були зайняті вій- ськами іноземних держав досить довгий час, і протягом цього шестимісячного періоду відбулися надзвичайно серйозні і жорстокі бої. З листопада 1914 року до травня 1915 року у фронтовій смузі в підніжжі Карпат відбулася смертельна боротъба між колишніми австро-угорським військами і царським військом, яке мало значну перевагу. Основним питанням всього кривавого воєнного конфлікту було те, чи царським військам пощастить завоювати дорогу через Карпати напрямом до Угорської низовини, Будапешту або ж Відня. Метою статті не є детально описати воєнні події і бої, але прагнення знайти відповіді на три питання. Які стратегічні причини призвели до того, що після мобіль- ної війни на грані 1914-1915 рр. фронт між Високими Татрами і Буковиною стабілізувався; чому цей фронт залишився протягом наступних шести місяців майже незмінним; як вдалося військовому командуванню Центральних дер- жав пересунути його напрямом на схід в травні 1915 р. Згідно зі стратегічними планами розробленими до початку Першої світової війни, військове керівниц- тво монархії не було підготовлене до того, щоб бойові операції відбувалися в Карпатах. В результаті воєнних поразок весною і осінню 1914 р. австро-у- горсько-російський фронт стабілізувався в Карпатах і наслідком поганого вій- ськового командування по обидві сторони, ані одна із сторін не зуміла фронт зламати, що принесло величезні страждання і багато жертв. Зрештою австрій- ське командування за допомогою німецьких військ примусили царські війська відступити і таким чином усунути загрозу російського вторгнення.

43 ЗАКАРПАТТЯ В РОКИ ПЕРШОЇ СВІТОВОЇ ВІЙНИ

Михайло МАРКАНИЧ

Transcarpathian during World War I. During World War II the Transcarpathian region was military storehouse. Repressions, requisition, forced labor and mobilization became living standard. Population (of adult men) from some villages, most of them fell on the war front. In winter 1914 - 1915 took place fighting between Austro-Hungarian army on the one side the Russian army on the other, in the Carpathian mountain passes - Jablonecký, Toruňský, Verecký, Užocký, Dukliansky, Lupkovský. Conducted fierce fighting, significant sites were controlled by the armies. The Russian army tried to occupy this territory to gain access to make the Danube Basin, but due to winter and weak weaponry, as tearing frontline troops from and the Austrian management of the army forced the Russian army to the other side of the Carpathians. Next stage of active combat operations took place in the Carpathian Mountains in the summer 1916 during Brusilovský Prielom. After the war, the territory of Transcarpathia became part of the new republic. According to the European tradition, the government respectfully preserve the memory of the fallen, regardless of on the side of those who fought. In this region were located about 30 cemeteries on which was buried by incomplete stats 18 438 troops officers. After the collapse of the Austro-Hungarian monarchy, leader of the American National Council of (Hungarian) Rusyn H. Žatkovič met with T.G. Masaryk, discussed the connection of Hungary (Carpathian) Ruthenia to Czechoslovakia.

Key words: 1st World War II, Transcarpathia, repressions.

Початок ХХ століття – це час надзвичайного загострення суперечностей між розвиненими країнами світу, коли найбільшого розвитку кризові явища набули в Європі. Першу світову війну розпочали два військово-політичні бло- ки – Антанта, до якої ввійшли Російська імперія, Франція та Велика Брита- нія (блок остаточно сформувався у 1907 році) та Троїстий союз (формувався впродовж 1879–1882 років) у складі Німеччини, Австро-Угорщини та Італії (остання на початку війни оголосила про нейтралітет, а невдовзі приєдналася до Антанти). Поступово у конфлікт було втягнуто 38 з 59 держав світу. Війна для обох коаліцій мала несправедливий, імперіалістичний характер, оскільки велася за перерозподіл сфер впливу в уже поділеному світі, нові ринки збуту, джерела сировини тощо. Михайло МАРКАНИЧ Українські землі, які мали вигідне географічне розташування та значні матеріальні і людські ресурси, стали об›єктом зазіхань агресивних держав Єв- ропи. Росія мріяла про завоювання австро-угорських територій – Галичини, Буковини і Закарпаття. Входження західноукраїнських земель до складу Росії нібито мало завершити тривалий процес „збирання руських земель”, який за- початкував ще у XIV ст. московський князь Іван Калита. Крім того, царський уряд Росії прагнув ліквідувати організаційні центри українського національ- но-визвольного руху в Галичині. Австро-Угорщина передбачала декілька можливих варіантів вирішення „українського питання”, а саме: приєднати українські землі до імперії та пе- редати їх майбутній Польській державі, створити „санітарний” кордон проти впливу Росії, віддати Україну під протекторат Німеччини. Румунія прагнула включити Бессарабію й частину Буковини до майбут- ньої Великої Румунії. Поляки розраховували на поразку Росії, відновлення своєї держави і на приєднання до неї східно-галицьких, а, можливо, й правобережних україн- ських земель як „історично польських”. Як бачимо, територія України була в полі особливих інтересів щонаймен- ше чотирьох держав і польського політичного руху, який прагнув утворення власної держави. Вони хотіли її приєднати чи то повністю, чи частинами до своїх територій, а це зробити можна було лише за допомогою сили зброї. Це й визначило той доконаний факт, що українські землі стали центром запеклих бойових дій Першої світової війни. В ній жодна європейська держава не вра- ховувала інтереси українського народу щодо відродження його державності. Трагічною стала в цій війні доля українців, які були розділені між різни- ми країнами, не маючи своєї держави, змушені були воювати один з одним у складі військ Росії та Австро-Угорщини. Значні верстви українського населен- ня на початок війни були охоплені патріотичними настроями, але виявлялися вони в Наддніпрянщині і в західноукраїнських землях по-різному. Українська громадськість Наддніпрянщини підтримувала у війні царський уряд, а пере- важна частина українців Східної Галичини, Буковини і Закарпаття – уряд Ав- стро-Угорщини. Закарпаття на початку XX століття перебувало у складі Австро-Угорщи- ни. Наш край безпосередньо підпорядковувався Пожонському намісництву Угорського королівства. Територія Закарпаття поділялася на 4 повіти (жупи): Ужанський, Угочанський, Бережський та Мараморошський. Австро-угорські можновладці здійснювали в краї колоніальну політику: більшість населення не мало виборчих прав, закривалися українські школи, змінювалися на угорські назви міст та сіл. Економіка краю підпорядковувалась інтересам імперії. На той час най- більшими промисловими підприємствами були: перший на території краю та в Угорщині лісохімкомбінат «Клотильда» у Великому Бичкові, Свалявський лісохімкомбінат «Сольва». Працювали металообробні підприємства у Коби- лецькій Поляні, Діловому, Довгому, Ужгородська меблева фабрика «Мундус»,

45 ЗАКАРПАТТЯ В РОКИ ПЕРШОЇ СВІТОВОЇ ВІЙНИ Мукачівська тютюнова фабрика. Важливе економічне значення мали видобу- ток солі у Солотвино та Берегівське виноробство. У 1908 році з Верхньоводянського урочища Тьовшаг до лісо-хімкомбіна- ту «Клотильда» у Великому Бичкові була збудована вузькоколійка, якою зво- зили спилену деревину. В сільському господарстві було зайнято 85 відсотків населення краю. Достатньо землі мали тільки 10 відсотків селян, які розводили багато худо- би і сільськогосподарську продукцію реалізовували на ярмарках та ринках. Половина найкращих земель перебувала в руках іноземних землевласників та промисловців: графів Шенборнів, Текелі, барона Перені. Безземелля, по- датки, злидні зумовили трудову еміграцію закарпатців до Канади, США, Ар- гентини. Отже, Закарпаття напередодні Першої світової війни було внутрішньою колонією Австро-Угорщини. 28 червня 1914 року в боснійському місті Сараєво член сербсько-хорват- ської націоналістичної організації Гаврило Принцип застрелив спадкоємця ав- стро-угорського престолу ерцгерцога Франца-Фердинанда. Австро-Угорський уряд відповідальність за це вбивство поклав на Сербію і 10 липня висунув їй ультиматум. За порадою Росії Сербія дала помірковану відповідь на ультима- тум, але Австрія її не прийняла і проголосила війну. Німеччина, союзниця Ав- стрії, проголосила 1-го серпня того ж року війну Росії, а 3 серпня 1914 року проголосила війну і Франції. Таким чином, Сараєвське вбивство стало при- водом до війни. Внаслідок цих подій на початку серпня 1914 року всі провідні європейські держави були втягнуті у війну. На відміну від усіх попередніх воєн, що стосувалися тільки професійних військових, війна 1914–1918 років та її керівна сила, генералітет, підкорила собі суспільство вцілому. На війну повинні були працювати всі. В результа- ті виникло так зване „наказове господарювання”. Всі воюючі держави завели карткову систему. В Угорському королівстві з 1915 року влада проголосила урожай конфіскованим „на корені”, а отже повністю була ліквідована товар- но-грошова система. В.І. Леніну і його більшовикам після захоплення влади в Росії в 1917 році не потрібно було придумувати щось нове в господарському диктаті, хіба що назву „воєнний комунізм”. Початок Першої світової війни приніс нові випробовування краянам. Австро-Угорський уряд відводив Закарпаттю роль виробника промислової і сільськогосподарської продукції, яка мала забезпечити потреби армії. Тому репресії, реквізиції, примусові роботи, мобілізаційні заходи стали нормою життя. Закарпатські чоловіки, як і чоловіки інших народів Австро-Угорщи- ни, були призвані в армію цісаря Франца-Йосифа І. В деяких селах відразу як бубнар повідомив про початок війни, з окремих родин на фронт забрали всіх дорослих чоловіків. Всі вони, як і їх генерали, вважали, що повернуться пере- можцями, але більшість з них залишилась лежати мертвими на землях Галичи- ни, Буковини, на карпатських хребтах, у Сербії, Італії та Бог знає де ще.

46 Михайло МАРКАНИЧ Армія Австро-Угорщини була чи не найслабкішою серед армій великих держав учасників війни. Її дивізії не мали успіху на фронті навіть проти ма- лої Сербії, й тому прискорено відступали. В серпні-вересні 1914 року з Гали- чини і Буковини до карпатських переходів – Яблунецького, Торунського, Ве- рецько-Бескидського, Ужоцького, Дуклянського і Лупківського, до тодішніх кордонів Угорського королівства і жуп: Марамороської, Березької, Ужоцької, Шариської й Земплинської. Втрата вказаних переходів у Карпатах призвела б до вступу російської армії в Дунайську рівнину і можливої поразки Австро-У- горщини вже на початку війни. Ось чому бої в Карпатах за своїм розмахом, твердістю і кількістю жертв для обох воюючих сторін ‒ Росії й Австро-Угор- щини були одними з найвизначніших за всю війну. В кінці вересня чотири російські армії перейшли Карпати, а на межі 1914–1915 років війшли в долини рік Уж, Латориця, Ріка і Тиса. В Ужгороді, віддаленому від фронту на відстань 10–15 км, запанувала паніка. Така ж си- туація була у Пряшеві, Мукачеві. Ще гірша була в Хусті, Тячеві, адже російські війська зайняли Ясіня, Рахів, Великий Бичків, Мараморош-Сігет. В Карпатах настала cувора зима. Передові російські частини відірвали- ся від інтендантських, із холодом прийшов і голод, на трьох солдат була одна рушниця та й для тої було мало куль. В результаті військових дій деякі частини мали аж 50 відсотків втрати живої сили. Цим скористалось австрійське ко- мандування, організувало контрнаступ і витіснило росіян на галицький бік Карпат, але на більше не спромоглося. Взимку 1914–1915 років ареною жорстоких кровопролитних боїв знову став Ужоцький перевал, який кілька разів переходив із рук в руки. Внаслідок стрімкого наступу австро-угорські війська 3 грудня 1914 року оволоділи пере- валом, але утримували його лише протягом 20 годин, – наступного дня росій- ські підрозділи вибили противника. У католицький Щедрий вечір австро-у- горські війська провели масований наступ і 25 грудня цього ж року захопили перевал, але змогли утримати його лише тиждень, – 1 січня 1915 року росіяни знову, уже вчетверте, оволоділи цією стратегічною позицією. Російські частини остаточно залишили Карпати тільки у квітні 1915 року, витіснені спільними силами австро-угорської й німецької армій, що здійснила так званий Горлицький прорив у Польщі і відтіснила російську армію далеко на схід. Та головне завдання виконано не було. Незважаючи на величезні тери- торіальні втрати, Росію не вдалося змусити підписати сепаратний мир. Удруге активні бойові дії відбулися в Карпатах влітку 1916 року під час відомого Брусиловського прориву. У 1916 році Німеччина вдалася до нового наступу на Західному фронті. Криваві бої точилися за фортецю Вер- ден, яка відкривала шлях на Париж. Щоб полегшити становище французів російська армія під командуванням генерала Олексія Брусилова перейшла в наступ на Південно-Західному відрізку Східного фронту. У середині серп- ня 1916 р. російська армія інтенсивними наступальними діями намагалася захопити Яблунецький перевал, але австро-угорцям вдалося відстояти цей стратегічний пункт. Активні бойові дії тривали до середини жовтня, але

47 ЗАКАРПАТТЯ В РОКИ ПЕРШОЇ СВІТОВОЇ ВІЙНИ стратегічного успіху не принесли. Фронт перейшов у фазу позиційної окоп- ної війни до липня 1917 року, коли після прориву німецькою армією біля Тернополя російські війська відступили на схід, залишивши все, що було завойовано ціною величезних людських втрат. Війна в Карпатах заверши- лася. По закінченні війни територія Закарпаття стала частиною новоствореної Чехословацької Республіки. За європейськими традиціями влада з пошаною віднеслася до увіковічення пам›яті загиблих воїнів незалежно від того, на яко- му боці вони воювали. За даними чеського письменника-краєзнавця Ярослава Достала, на території Закарпаття було до 30 впорядкованих військових похо- вань, де за далеко неповними даними захоронено 18437 солдат і офіцерів. Най- більший військовий цвинтар був в Ужгороді (нині – це занедбане кладовище на вулиці Капушанській, яке не функціонує), де було поховано більше тисячі вояків, які померли в ужгородських військових шпиталях протягом усієї вій- ни. Найбільше (10) військових поховань було біля населених пунктів Вели- коберезнянського округу, де поховали загиблих у боях за Ужоцький перевал. Біля Яблунецького перевалу було 5 військових цвинтарів з невідомою кіль- кістю похованих. Вони були також у Волівці (549), Підполоззі (344), Торуні, Воловому (нині Міжгір’я), Хусті. В с. Анталівці на Ужгородщині був великий цвинтар похованих росіян, італійців та інших, які померли у розташованому під час війни таборі для військовополонених. У ході Першої світової війни у Росії була повалена монархія і відбувся більшовицький жовтневий переворот (25 жовтня 1917 року). Військова й економічна могутність Німеччини також була підірвана і вона на довгий час опинилася в міжнародній ізоляції, а 9 листопада 1918 року відбулась революція, внаслідок якої була повалена монархія і встановлена пар- ламентська республіка. Австро-Угорська імперія розвалилася під тиском національно-визволь- них рухів. У Чехії загальний політичний страйк 14 жовтня 1918 року пере- ріс у національно-визвольну демократичну революцію. Чехія і Словаччина оголосили про створення незалежної Чехословацької Республіки. Отримали незалежність серби, хорвати і словенці. Демократичні революції відбулися в Австрії та Угорщині, де були повалені монархії і проголошені незалежні рес- публіки. Масовий прояв національних рухів пробудив русинські організації США до активних пошуків майбутнього „старого краю”, як вони говорили. У липні 1917 р. в Нью-Йорку відбувся „Русский конгресс”, що прийняв меморандум про звільнення Прикарпатської Русі (Галичини, Буковини й Угор- ської Русі) та приєднання її до демократичної Росії як автономної частини. Проти цього виступили не тільки греко-католицькі об’єднання, але головним чином дипломатія Антанти, яка аж ніяк не хотіла посунення кордонів уже фактично переможеної Росії в Центральну Європу. Та такий варіант перекрес- лив сам розвиток подій: більшовицький переворот у Росії.

48 Михайло МАРКАНИЧ Більш практичні русинські лідери на чолі з Григорієм Жатковичем1 за по- радою президента США встановили тісні контакти з лідером чехословацького визвольного руху Томашем Гаррігом Масариком2. Авторитетним організую- чим органом стала Американська народна рада угро-русинів (АНРУР). Її дії були прискорені подіями на фронтах ‒ виходом із війни Австро-Угорщини, Туреччини, Болгарії, крахом воєнних зусиль Німеччини. 23 жовтня 1918 р. Г. Жаткович разом із представниками 11 національностей Центральної Європи і Балкан підписав у Філадельфії Декларацію про спільні цілі незалежних цен- тральноєвропейських народів. При цих урочистостях Жаткович зустрівся з Т. Г. Масариком і від імені Американської народної ради угро-русинів обговорив із ним проблему приєднання Угорської (Підкарпатської) Русі до Чехословач- чини. В такому разі, обіцяв Масарик, русини матимуть автономну територію. В русинському питанні Т.Г. Масарика цікавив геополітичний аспект, зв’язок Чехословацької Республіки через Підкарпатську Русь із майбутнім союзником Румунією. Слід сказати, що русинська проблема для Масарика не була новою, він цікавився долею нашого краю ще з 1914 р., коли російські війська вступили на нашу територію. Про долю нашого краю Масарик робив письмовий запит також міністрові закордонних справ Тимчасового уряду Росії П.Н. Мілюкову після Лютневої революції 1917 р., однак відповіді не отримав, оскільки на той час у Росії були важливіші проблеми. В цьому ж році під час перебування в Києві Масарик поставив це питання і перед діячами Центральної Ради. Однак Центральна Рада в цей час займалася проблемою автономії України у складі федеративної Росії і проблему Підкарпатської Русі вона бачила для себе не- логічною. З цих переговорів Масарик зробив висновок, що як для Росії, так і для України Підкарпатська Русь є чужою проблемою, яку вони навіть не ро- зуміють. Ось чому чехословацькі діячі записали її у свій актив і винисли на рішення Паризької (Версальської) мирної конференції3. Остаточний розпад Австро-Угорщини в кінці жовтня 1918 р. порушив ле- таргічний сон Закарпатців, пробудитися з якого закликав ще О. Духнович4 в 19- му ст. Наче гриби після дощу почали з’являтися Ради всіх політичних відтінків на території від Старої Любовні, що сьогодні у Словаччині, до Ясіня. На жаль, ці Ради чи не щотижня міняли свою політичну й національну орієнтацію.

1 Григорій-Ігнатій Павлович Жаткович ‒ русин. (чеськ. Gregory Ignatius Žatkovich), (нар. 20 груд- ня 1886 р., Голубине, Березький комітат, Угорське королівство, Австро-Угорщина ‒ пом. 26 березня 1967 р., Піттсбург, Пенсильванія, США) ‒ адвокат, журналіст, карпаторуський держав- ний діяч, один із лідерів закарпатської еміграції в США. Перший губернатор Підкарпатської Русі (1920–1921). 2 Томаш́ Ґарріґ́ Масариќ (чеськ. Tomáš Garrigue Masaryk, 7 березня 1850, Годонін, Моравія, Ав- стро-Угорщина ‒ пом. 14 вересня 1937, Лани, Чехословаччина) ‒ чехословацький філософ, по- літичний і державний діяч, перший президент Чехословаччини (1918–1935). 3 Паризька́ мирна́ конференція́ 1919‒1920 ‒ міжнародна конференція, скликана державами-пе- реможницями для вироблення і підписання умов з переможеними державами у Першій світо- вій війні 1914‒1918. 4 Духнович Олександр Васильович (словац. Alexander Duchnovič) (24 квітня 1803, с. Тополя на Пряшівщині, Словаччина ‒ пом. 30 березня 1865, Пряшів) ‒ греко-католицький священик, україно- руський письменник, педагог, поет, культурний діяч.

49 ЗАКАРПАТТЯ В РОКИ ПЕРШОЇ СВІТОВОЇ ВІЙНИ Отже, після закінчення Першої світової війни сформувалася нова систе- ма міжнародних відносин, відбувся перерозподіл світу.

Використана література:

КОРОЛЬ, В. Ю. „Історія України: Документи. Матеріали”. 2002. САЛАБАЙ, В. Ф. – ТИТАРЕНКО, Я.А. – ПАНЧУК, Л.О. – ЧУБ, М.П. – ЯХНО, О.Ф. „Політична історія ХХ ст.”. 2002. КОЛЯДА, І. – ЛАДИЧЕНКО, Т. „Всесвітня історія вік ХХ”. 1995. ПИВОВАР, С.П. – СЕРІЩЕВ, Я. – СТЕЛЬМАХ, С. „Всесвітня історія ХХ ст.”. 1995. ПОП, І.І. та інш. ‒ „Енциклопедія Підкарпатської Русі”. 2001. СУБТЕЛЬНИЙ, О. М. „Україна: Історія”. 1991.

Kárpátalja az első világháború idején

Kárpátalja az első világháború ideje alatt katonai raktárként működött. A rep- resszáliák, rekvizítumok, kényszermunkák és a mozgósítások életszabvánnyá váltak. Egyes falvakból a felnőtt férfiakat behívták katonának, sajnálatosan a többség elesett a háborúban. 1914 és 1915 telén az osztrák-magyar hadsereg és az orosz hadsereg csapatai harcoltak a kárpáti hágók területén – ilyen volt a Jablonkai-hágó, Toro- nyai-hágó, Vereckei-hágó, Uzsoki-hágó, Duklai-hágó valamint a Lupkói-hágó. Ke- gyetlen harcok folytak ezen a területen, amelyeket a fontosabb színhelyek felváltva védelmeztek az ellenséges seregekkel szemben. Az orosz hadsereg megpróbálta elfoglalni ezt a területet annak érdekében, hogy hozzáférjen a Duna-medencéhez, habár az osztrák vezetés kihasználta a körülményeket (fagyás, gyenge felszerelés, valamint az intendáns hadsereg első vonalának leválása) és kiszorította az orosz hadsereget a Kárpátok galíciai oldalára. A Kárpátokban az aktív hadműveletek következő lépése az ún. Bruszilov-áttörés volt, amelyre 1916 nyarán került sor. A háború után Kárpátalja területét az újonnan megalakult Csehszlovák Köztársasághoz csatolták. Az európai hagyományok szerint, a kormány hűen őrzi az elesettek emlékét, függetlenül attól, hogy melyik oldalon harcoltak. Kárpátalja területén csaknem 30 temető létezett, aho- vá a hiányos statisztikák szerint 18 438 katonát és tisztet temettek. Az Osztrák–Ma- gyar Monarchia felbomlása után, Zsatkovics Gergely, az Amerikai Rutén Nemzeti Ta- nács vezető képviselője találkozott T. G. Masarykkal és megvitatták a magyarországi (kárpátaljai) ruszinok Csehszlovákiához való csatolását.

Zakarpatsko počas prvej svetovej vojny

Počas prvej svetovej vojny bolo Zakarpatsko zásobárňou armády. Represálie, rekvizície, nútené práce a mobilizácia sa stali životnou normou. Z niektorých dedín povolali na front všetkých dospelých mužov, väčšina z nich padla vo vojne. V zime 1914 a 1915 sa odohrávali boje medzi rakúsko-uhorskou armádou na jednej strane

50 Михайло МАРКАНИЧ a ruskou armádou na strane druhej v oblasti karpatských priesmykov – Jablonec- kého, Toruňského, Vereckého, Užockého, Duklianskeho, Lupkovského. Prebiehali urputné boje, dôležité miesta striedavo kontrolovali nepriateľské armády. Ruská ar- máda sa snažila obsadiť toto územie, aby získala prístup do Dunajskej kotliny, ale veľké mrazy a slabá výzbroj, ako aj odtrhnutie predných línií vojska od vojska inten- dantského využilo rakúske vedenie a vytlačilo ruskú armádu na haličskú stranu Kar- pát. Ďalšia etapa aktívnych bojových operácií sa odohrala v Karpatoch v letných mesiacoch 1916 počas Brusilovského prielomu. Po vojne sa územie Zakarpatska stalo súčasťou novej Československej republiky. Podľa európskych tradícií sa vláda s úctou zachovala k pamiatke padlých bez ohľadu na to, na ktorej strane bojovali. Na území Zakarpatska sa nachádzalo zhruba 30 cintorínov, na ktorých bolo podľa neúplných štatistík pochovaných 18 438 vojakov a dôstojníkov. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa čelný predstaviteľ Americkej národnej rady (Uhro)Rusínov H. Žatkovič stretol s T. G. Masarykom a rokovali o pripojení Uhorskej (Podkarpatskej) Rusi k Československu.

51 AZ ÉSZAKKELETI VÁRMEGYÉK VESZTESÉGEI AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚBAN A CS. ÉS KIR., VALAMINT HONVÉD GYALOGEZREDEK ADATAI ALAPJÁN 1914-1915 KÖZÖTT1

SUSLIK Ádám

Casualties in northeastern counties during World War I based on the data from imperial, royal and infantry regiments of militia (homeland defence) from 1914 to 1915. Prior to 1867, there were two imperial and royal regiments on the area of Subcarpathia, namely 65th imperial and royal regiment of Mukacheve founded in 1860 and 66th imperial and royal infantry regiment. The latter gained its recognition in the battle of Königgrätz in 1866 and during the military operation in Bosna in 1878. Two more regiments were created in the following period: 85th Máramaros imperial and royal regiment in 1883, and 11th homeland defence regiment in 1886. In consequence of insufficient training as well as slow and problematic command during the first months of the war, the regiments suffered great casualties in Komorów, Nisko or even later in Gorlice in 1915. Both identification and recording of casualties caused great difficulties for the army of the monarchy. Financial support provided for the families of the killed soldiers was seen as a substantial financial burden for the state. According to the available information, many data from military cemeteries or hospitals were not registered in the death records for unknown reasons. In the first year of the war, most of the casualties were caused by the first military assaults. The breakthrough of the front in Gorlice and the attack of Italian front resulted in many casualties, injured and captured soldiers. In the second phase of the war, further casualties were the result of the Brusilov Offensive, the battle of Isonzo and Doberdo as well as Romania’s entry to the war or the battle in Piava in 1917. The presented paper compiles the data from death certificates of the mentioned regiments in mobile warfare from 1914 to 1917 and of the following trench warfare. Data concerning the second half of 1917 as well as the whole year of 1918 remained unprocessed due to lack of time.

Key words: Imperial and royal regiments, Habsburg monarchy, Homeland defence, Vital Records, Casualties.

1 A tanulmány az MTA Domus szülőföldi ösztöndíjpályázat támogatásával valósulhatott meg.

52 SUSLIK Ádám Az 1867-es kiegyezést követően a hadügy, a létrejövő Osztrák-Magyar Mo- narchia egyik alappillérévé vált. Hosszú időt követően újra megalakult a honvédség magyar kezdeményezésre, de császári engedéllyel. A különböző ezredek sorozására létrehozták a császári és királyi katonai kerületek mellett, de arra épülve a honvédségi kerületeket is. Az északkeleti vármegyék nagy része katonailag a Kassai katonai pa- rancsnokságához tartozott, császári és királyi tekintetben a VI., honvédség esetében pedig a III. kassai kerülthez. Emellett Munkácson még létezett egy állomásparancs- nokság és egy határszéli csendőrségi központ, amelyek feladata elméletben a törté- nelmi Magyar Királyság határvédelme, vagyis a Kárpátok védelme lett. 1867 előtt a mai Kárpátalja területén mindössze két császári és királyi ezred ál- lomásozott, mégpedig az 1860-as alapítású munkácsi 65. cs. és kir. gyalogezred az ún. „Ludwig bakák” és az ungvári 66. cs. és kir. gyalogezred. Az utóbbi hírnevét az 1866- os Königratz-i csatában és az 1878-as Bosznia hadjáratban szerezte. A továbbiakban újabb két ezred felállítására került sor: 1883-ban a máramarosi 85. császári és királyi-, 1886-ban pedig a munkácsi 11. honvéd gyalogezred. A Nagy Háborút megelőző idő- szakban pedig a kisebb méretű haderőfejlesztésnek köszönhetően Szobráncon tüzér- ségi központot hoztak létre, ahol éjszakai hadgyakorlatokat tartottak. A korabeli haditervek, vagy más néven felvonulási tervek értelmében, ha Oroszországgal szintén katonai konfliktusba keveredne a Monarchia, akkor ezeket az ezredeket két zászlóalj kivételével az orosz harctérre irányítják, amely ugyebár meg is történt. A két zászlóalj: egyik az ungvári 66. cs. és kir.-, a másik a máramarosi 85. cs. és kir. gyalogezredből Boszniában kezdte meg a harcot, mivel békeállománya is ide tartozott a határmenti Ragoticéhoz és Gorazdéhoz. A hadvezetőség a különböző egységek hadsereg szintű irányításának könnyí- tésére létrehozta az alábbi alcsoportokat: ezek az ezredek kivétel nélkül a VI. hadtest kötelékébe tartoztak, melynek feladata Przemysl és Krakkó erődvonala közötti fel- vonulás és azonnali támadás lett volna Oroszország irányába. A következő alcsoport a hadosztály volt. A honvéd alakulat a kassai 39. honvéd gyaloghadosztályhoz, az ungvári 66. és máramarosi 85. cs. és kir. gyalogezredek a kassai 27. cs. és kir. gyalog- hadosztályhoz, a munkácsi 65. cs. és kir. gyalogezred pedig a miskolci 15. cs. és kir. gyaloghadosztályhoz nyert besorolást. Az elavult kiképzésnek, valamint a lassú és körülményes katonai vezetőségnek köszönhetően az adott ezredek a háború első néhány hónapjában hatalmas vesztesé- geket szenvedtek Komarownál, Niskónál vagy 1915-ben a Gorlicei áttörés időszaká- ban. A halottak azonosítása és számbavétele súlyos gondokat okozott a Monarchia hadseregében. A hozzátartozók támogatása és segélyezése az államháztartás terhét növelte. A munka során ezeknek az ezredeknek a halotti anyaköveit igyekeztem feldol- gozni az 1914-1917-es mozgó, majd állóháború időszakából. Az 1917-es év fele és az 1918-as év egésze kimaradt a feldolgozásból, mivel az idő rövidsége ezt még nem tette lehetővé. Rendelkezésre álltak számunkra korabeli levéltári és statisztikai adatokat fel- dolgozó alapmunkák is, amelyek szerzői Wilhelm Winkler, Bodart Gaston és Mike Gyula. Wilhelm Winkler a Hadügyminisztérium munkatársa volt és 1919-ben készí-

53 AZ ÉSZAKKELETI VÁRMEGYÉK VESZTESÉGEI AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚBAN A CS. ÉS KIR., VALAMINT HONVÉD GYALOGEZREDEK ADATAI ALAPJÁN 1914-1915 KÖZÖTT tette el veszteségkimutatását vármegyére, nemzetiségre lebontva. Megállapítása szerint a hat legkisebb veszteséggel rendelkező vármegyék között ott volt az általam vizs- gálni kívántak is. Adatai alapján Ung vármegye: 1739, Bereg vármegye: 2880, Ugocsa vármegye: 1141 Máramaros vármegye: 4630 főt vesztett, összesen 10 390. A fellelhető információk alapján számos katonai temető és katonai kórház adatai nem kerültek be valamilyen oknál fogva a halotti anyakönyvekbe, amelyek összeállítása 1927-1931 között megtörtént. A bevezető részben az ezredek harci tevékenységét ismertetem, mielőtt rátér- nék a halotti anyakönyvekre.

Munkácsi 11. honvéd gyalogezred harci tevékenysége 1914-1915 között

A világháború kitörését követően a részleges mozgósítási parancs július 26-án hajnalban, az általános mozgósítás pedig július 31-én délután öt óra körül érkezett meg Munkácsra,2 ahol azonnal megkezdték a behívások részletes ütemtervének az előkészítését. A hadsereg főparancsnokság a mozgósítás elrendelését követően az északkeleti vármegyék gyalogezredeiből létrehozta a 39. honvéd gyaloghadosztályt. A hadosztály a császári és királyi 4. hadsereg kötelékében az orosz hadszíntéren felvonult osztrák-magyar haderők támadó csoportjának jobbszárnyát alkotta Przemy- sl-Sieniawa között.3 A hadvezetőség által kidolgozott több lépcsős tervezetben,4 a 4. hadseregnek a Bug és a San folyó között kellett a harcot felvennie, s támadást indítani Cholm és Lublin irányába, annak sikeres kimenetele folytán pedig kelet felé fordulva az előretörő ellenséget Rowno irányába megállítani.5 Julier Ferenc I. világháború című tanulmánygyűjteményében, a seregtestek első elosztásában szintén az északi harctérre irányozta a munkácsi 11. honvéd gyalogezredet.6 Stromfeld Aurél 1911- ben kiadott Hadseregszervezés című munkájának 2. példa vázlata szerint egy Szerbia elleni háború esetén, a déli harctéren kellett volna felvonulniuk a Duna-Tisza között, majd a felmerülő kétfrontos (Oroszország és Szerbia elleni) háború esetén került elő- térbe a gyors mozgósítási követelményeknek megfelelően az ezred északi harctéren való bevetése.

2 A Munkács című hetilap 1914. július 26.- rendkívüli számában ezt közzé is tették. 3 GERBERT, Károly. A Kassai VI. hadtest harcai 1914. augusztus 25 – 30. A hadsereg jobbszárnyának válsága a Komarowi találkozó csatában. Budapest : M. Kir. Hadtörténelmi Levéltár, 1929. 4. 4 A katonai alakulatok lépcsőzetes elhelyezését betűkkel számozták. A munkácsi gyalogezred hadosz- tálya az „A” lépcsőbe kapott besorolást, mi szerint az Oroszország elleni katonai műveletek során felvonuló hadosztályok szerves részét alkotnák. A „B” lépcsőbe került alakulatok pedig a tartalékot képezték, hogy szűkség esetén az orosz vagy a szerb harctéren legyenek bevethetőek. 5 VAJNA, Viktor – NÁDAY, István. Hadtörténelem. Budapest : Stádium Kiadó. 402. 6 HL. TGY. 1755. I. világháború. XIII. kötet.- 49. l.

54 SUSLIK Ádám Tűzkeresztség Tarnawatkánál

1914. augusztus 4-én a gyaloghadosztály szállítását megkezdték az orosz had- színtérre, ahol a 4. hadsereg VI. hadtestéshez került.7 Maga az ezred a hivatalos es- kütétel után (1914. augusztus 9.) indult útnak és augusztus 12-17. között Przemysl környékén rakodott ki. A gyülekezési és felvonulási pontra augusztus 20-án érkezett meg, majd biztosított menetben Krakowskie-re Przemysltől 32 km-re északra mene- telt.8 A hadosztályparancsnokság rendelete szerint az ezrednek védőállásokat kellett felvennie a térségben. A csapatok augusztus 21-én foglalták el a számukra kijelölt pontokat. Novák őrmester ezredkürtös jelentése szerint, ekkor a hadosztály élelme- zési létszáma 34 444 fő és 240 ló volt.9 1914. augusztus 25 –én a hadosztály Bełźectől 6 km-re, Tomaszóvtól délre (a mai Lublintól dél-keletre) átlépte az orosz határt. A beérkezett hírek szerint a velük szemben álló erők (kb. négy orosz hadosztály) Komarówtól déli irányban előrenyomulóban volt.10 A felek Tarnawatkánál találkoztak, ekkor estek át a tűzke- resztségen a 11-esek katonái.11 Az ezred akkor kapcsolódott be a harcokba, mikor a kassai 9. honvéd gyalogezrednek vissza kellett vonulnia az ellenséges támadások hatására. Ennek biztosítására előreküldték az ezred egyik zászlóalját, majd a helyzetre való tekintettel az összes zászlóaljat harcba vetették. Az ellentámadás nem érte el a kí- vánt eredményt, ezért elrendelték, hogy Tomaszów felé vonuljanak éjszakai pihenőre. Deseő Lajos munkájában azt olvashatjuk, hogy a harcok során az ezred 1756 főt vesztett, vagyis állományának csaknem kétharmadát, ami szinte lehetetlenné tette volna az újabb támadásokat.12 Erről a veszteséglistáról Hadtörténelmi Levéltárban írásos feljegyzést nem találtunk, bár Molnár Dezső Limanova című munkájának bevezető részében ezekről a veszteségekről százalékos képet kaphatunk, miszerint a legénység 40%, a tisztikar 50% veszett oda.13 Az ezred szeptember első napjaiban tartotta a felvett állásait, majd 31-én újabb támadásba ment át és elfoglalta a Zwiartów magaslati vonalait. A csata lezárását kö- vetően a hadosztállyal együtt kivonták a front e szakaszáról. Szeptember 3.-6. kö- zött Rava-Rus’kától délre14 nehéz védelmi harcokat vívott, négy nap leforgása alatt 68 km-t tettek meg gyalogmenetben. Ezen események alatt példás helytállásuk miatt

7 4. hadsereg parancsnoka: József Ferdinánd főherceg, VI. hadtestparancsnok Boroević altábornagy. HL. TGY. 237.; FODOR, Gyula – SAJÓ, János. A m. kir. 39. honvéd gyaloghadosztály világháborús története. - 37. doboz. 8 HL. II. 185. 39. honvéd gyaloghadosztály hadműveleti csoportjának az iratanyaga. (továbbiakban: HL. II. 185.) Nr. 2.- 32. doboz. 288. l. 9 HL. II. 588/Nr. 38. - 1. doboz. 2. l. 10 HL. II. 185/ Nr. 32.- 32 doboz. 288. l. 11 DESEŐ, Lajos. Az 1914. évi Oroszország elleni hadjárat. In A magyar gyalogság 1940. Doromby József, Reé László (szerk.) (Továbbiakban: DOROMBY, József: A magyar gyalogság). Reé László Könyvkia- dó. 182. 12 Az őszi Oroszország elleni hadjáratot Horváth László két kötetes munkában katonai térképekkel il- lusztrálja. HORVÁTH, László. Az Osztrák-Magyar hadsereg felvonulása Oroszország ellen és az 1914. évi nyári hadjárat. Budapest 1928. 13 MOLNÁR, Dezső. Limanova magyar győzelem. Budapest 1932. 36. 14 HL. II. 185/ Nr. 2.-32. doboz. 291. l.

55 AZ ÉSZAKKELETI VÁRMEGYÉK VESZTESÉGEI AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚBAN A CS. ÉS KIR., VALAMINT HONVÉD GYALOGEZREDEK ADATAI ALAPJÁN 1914-1915 KÖZÖTT Szathmáry Alfréd századost, az ezred II. zászlóaljának parancsnokát és Schindler Szi- lárd géppuskás főhadnagyot kitüntetésre is előterjesztették.15 A csata további történéseiről Pillepič ezredes részletes jelentést tett,16 mely szerint a helyzet annyiban változott Rava Ruszkánál (ma Rava-Rus’ka)17 lévő állásainál, hogy az előtte található dombokról a Juhász csoportnak erős tüzérségi tűz miatt a Mielnik útig kellett visszavonulni. Az egész terület folyton erős tűz alatt állt. Ador- ján őrnagy a közeli erdő szegélyében szintén ellenséges gyalogsággal találta magát szemben. A rajvonalak fokozatosan kapták az erősítéseket, ennek ellenére az oroszok újabb támadást nem indítottak a szakaszon, szerencsére, mivel a lőszerpótlás aka- dozott, különösen a tüzérségnél. A Koporsó–hegy felé szeptember 10-én a 77. és 78. gyalogdandár ún. Jankovics és Daubner csoportja próbált meg támadást indítani, de a befészkelt orosz ellenállás és tüzérségi tűz hatására előrébb jutni nem tudott. Az ezred ütközetlétszáma ekkor zászlóaljanként a következő volt: I/11-140 fő, II/11-ismeretlen, III/11-200 fő.18 Közben erősítésként megérkezett a 10. gyalogezred Adorján csoportja és a cs. és kir. 5. gyalogezred egy zászlóalja, a többi erő a Niemirówi ország- úton rendezkedett be védelemre. 19 A jelentés az ellenséges orosz csapatok mennyiségét nem tudta megállapítani, mivel az első vonalakat rendszerint gyéren szállták meg, a nagyobb osztagok ezek mögött támadás esetén könnyen bevethetőek voltak, így feltérképezni azokat szinte lehetetlen volt. A tüzérség esetében pedig kb. három üteget, azaz 18 ágyút szemre- vételeztek.20 A sikertelen támadások, és a veszteségek magas aránya miatt az egész hadosztályt feltöltésre és további parancsig a hónap második felében harci cselekmé- nyekből kivonták, szeptember 11-27. között 270 km-es menetteljesítménnyel Neu Sandectől (ma Nowy Sącz) északra vezényelték, ahol a legénységet gyakoroltatták. 21 A hadosztály október 14-ig nem avatkozott be a harcokba, majd aznap a Ruda környékén álló 15. közös gyaloghadosztály csapatait váltotta fel és a San vonalát szállta meg Rudnik és Ruda között. Az oroszok támadási tervéről ekkor már lehetett tudni, csak annak napját nem. Köztudott volt, hogy a nagy horderejű támadások előtt egy-két órától akár több napig tartó tüzérségi előkészítő tűzzel árasztják el az első és második védvonalakat, melynek főleg pszichikai hatása volt. A légi és egyéb felderítésnek köszönhetően a védő csapatok fel tudtak készülni és ellentámadással akár meg is akadályozhatták a támadás kibontakozását. Az általunk vizsgált esetben szintén ez történt. 1914. október 15-17. között erős ágyúzás volt tapasztalható az egész frontvonalon a San folyó mentén. Két nap alatt a munkácsi 11. honvéd gyalogezred vesztesége 28 halott és 82 sebesült volt.22 A magas veszteségek okai között megemlítendő hogy a beálló nagy esőzések miatt a terület sártengerré változott, a Monarchia tüzérsé- 15 HL. II. 588/Nr. 482, 483. - 1. doboz. 5-6. l. 16 HL. II. 588 /Nr. 299. - 1. doboz. 1. l. 17 A település ma az Ukrajnához tartozó Lemberg megyében található. 18 HL. II. 588/Nr. 951.-1. doboz. 1. l. Vö. HL. Uo. Nr. 345 -1. doboz. 5. l. 19 HL. II. 588/Nr. 482, 483.-1. doboz. 5-6. l. 20 HL. II. 588/Nr. 335 -1. doboz. 5. l. 21 HL. II. 185/ Nr. 2. 32. doboz. 291. l. 22 HL. II. 185/ Nr. 2.-32. doboz. 292. l.

56 SUSLIK Ádám gének előrejutását ez hihetetlenül nehezítette, ahol csak lehetett a vasúti pályákon, azok talpfáin vonszolták az ágyukat előre. A másik ok a nyomasztó fölényben lévő koncentrált orosz tüzérségi támadás volt az egész vonalon. Október 18-án három orosz zászlóaljnak sikerült átkelni Rudniknál23 a San fo- lyón. A munkácsi gyalogezredet ekkor azonnal a veszélyeztetett szektorba vezényel- ték. A parancsnokság 19-én 12 óra 30 perckor elrendelte az éjjeli támadást, melynek fő feladata, hogy a többi ezredet támogassa a San folyó partjáról, de az előrehaladás a sötétségben és a nehéz bokros terepen, az igen heves ellenséges tűz miatt megakadt, s a következő napra halasztódott el. Az oroszok másnap reggel visszaverték ezeket a próbálkozásokat, sőt ellentámadásba lendültek.24 Csak 11 óra körül sikerült meg- állítani őket. Az éjjeli támadást azért választották, hogy a veszteségeket a lehető leg- kisebbre minimalizálják. Nappal a katonák pihentek, éjszaka pedig folyt az állások, futóárkok, fedezékek kiépítése. Éjjel hajtottak végre rajtaütéseket és hozták be a se- besülteket az ún. „senki” földjéről. Az igen heves harcok magas veszteséggel jártak. Ennek oka az lehetett, hogy a harctér a San kanyarulatában volt, melyet az oroszok állandóan erős oldalazó tűz alatt tartottak, s így megszakítás nélkül támadhattak. A rákövetkező napokban az ezen a frontszakaszon áttörni próbáló oroszok próbál- kozásait nem koronázta siker. Az ezredet október 28-án a délre található Jezowéba vonták ki a frontvonalból, abból a célból, hogy Nisko25 környékére szállítsák át, mert a császári és királyi 14. gyalogezred szorongatott helyzetbe került. Elsőként a III. és a II. zászlóalj fele ért oda Barna Béla őrnagy vezetésével és október 31-én elfoglalták a Nisko keleti szegélyén lévő állásaikat. A zászlóalj másik fele egy géppuskás osztaggal tőlük nyugatra a vasúti töltés mellett csoport tartalékot képezett.26 Másnap kora hajnalban a gyéren megszállt vonalat nagy tömegekkel áttörték az oroszok, már a városba is bejutottak, csak a vasútnál lévő, Rohrböck Sándor főhadnagy vezette géppuskás osztag tudta az orosz előretörést megállítani, míg az addig tartalékban lévő I. zászlóalj támadást indított, melynek során Petzrik István százados, az I. zászlóalj parancsnoka is hősi halált halt. 27 A Nisko körüli harcokat a 11. honvéd gyalogezred fekete napjaként tartják számon, ezért is indokolt kitérni a vereség okaira. Pillepič ezredes jelentése szerint a 14-esek a vonalat 800 emberrel tartották megszállva ezzel szemben az ezred pót- lásukra érkezett III. és II. zászlóalja összesen 1700 főt számlált.28 Többek között ezért is érthetetlen védővonalainak áttörése. A hadosztály által lefolytatott vizsgálat szerint az oroszok Niskótól a San folyó felé vezető kocsiúton nyomultak előre.29 Ezen a vonalon Szalay zászlós, Nyinsztor hadnagy és Kocsik zászlós csapatai álltak, tőlük nyugatra Günter hadnagy szakasza. Az előbbi olyan sűrűn volt megszállva, hogy Nyinsztor két szakaszát tartalékba vonták a rajvonal mögé. Günter rajvonala pedig ritkábban, mivel előttük mocsaras terület volt, ahonnan támadást nem vár- 23 A Lublini területen található település. 24 HL. II. 588/Nr. 10.-1. doboz. 1. l. Vö. HL. II. 185./Nr. 2.-32. doboz. 292. l. 25 Ma Lengyelországhoz tartozó város a San folyó mentén. 26 HL. II. 185/ Nr. 13.-1. doboz. 1. l. 27 Vö.: A világháború. 1914-1918. 7. kötet. 1929. 251. 28 HL. II. 588/ Nr. 1073.-1. doboz. 1. l. 29 Vö: HL. II. 185/ Nr. 59-118.-2. doboz

57 AZ ÉSZAKKELETI VÁRMEGYÉK VESZTESÉGEI AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚBAN A CS. ÉS KIR., VALAMINT HONVÉD GYALOGEZREDEK ADATAI ALAPJÁN 1914-1915 KÖZÖTT tak.30 Sajnos az alábbi személyeket a csata után nem lehetett kihallgatni, mert vagy elestek, vagy fogságba kerültek. A túlélők beszámolói szerint elsőre a betört ellen- séget a Günter rajvonalának balszárnyán lévő 22 ember vette észre, mikor azok már mögöttük voltak, majd jelezték azt a parancsnokoknak. A harcban részt vett tanúk közül csakis Stankoczy százados észlelte a bajt és azonnal tűzparancsot adott ki.31 Elmondása szerint sűrű tömegekben három orosz zászlóalj tört előre. A benyomu- ló ellenséget akkor vették észre a teljes vonalon, mikor azok fáklyákat gyújtottak, de akkorra már megtörtént az áttörés. Nisko településen az orosz osztagok a vasútál- lomás felé vették az irányt. Stankoczy állítása szerint a legénység nagy része ki volt merülve az éjjeli menetelések során, csak a tisztek váltották egymást. Ezt állította Petrovay és Kellner főhadnagy is. Az is érthetetlen, hogy a rajvonalakban észlelt változásokat nem jelentették azonnal, pedig úgy a tartalékban lévő I. zászlóaljjal, mint a szomszédos 9. ezreddel és a Racławicét32 megszállva tartó közös hadseregbe- li csapatokkal a telefonos összeköttetés folyamatosan működött, de nem mindegyik jelentés jutott el azonnal a szakaszparancsnokokhoz. Wolf zászlós egységei, akik a Niskói kaszárnya területén nyertek elhelyezést, szintén tüzeltek, de a túlerő miatt visszavonultak Barczére, Rajhály százados pedig furcsa módon nem avatkozott be a harcokba, hanem szintén hátrált. Ezt azzal indokolta, hogy egységei nem tudták megkülönböztetni egymástól a sötétségben a saját és az ellenséges csapatokat.33 Az okok között megemlíthetjük az ellentámadás összehangoltságának a hi- ányát is mivel a 77. gyalogdandár parancsnoka Molnár tábornok utasítása szerint először Josef Schneider vezérőrnagy dandárjának kellett végrehajtania a támadást az ellenség visszaszorítására, majd ehhez csatlakozott volna a munkácsi 11. hon- véd gyalogezred,34 de az nem történt meg. A súlyos veszteségek, a tartalék hiánya, a legénység teljes kimerültsége és Schneider vezérőrnagy támadásának elmaradása miatt az előrehaladás megakadt. Arra a megállapításra juthatunk, hogy a szakasz- parancsnokok rosszul szervezték meg a védelmet. Az előterepre nem küldtek ki járőröket, a telefonösszeköttetést nem használták és alkalmazták kellőképpen, az ellentámadás nem volt összehangolva, a legénység kimerült, amely az éberség hiá- nyát okozta. 1914. november 3-án az ezred a harcokat beszüntette, s a parancs szerint Jerowéra vonult vissza. Pillepič ezredes csata utáni jelentését a hadosztálypa- rancsnok Hadfy Imre tábornok nem fogadta el és ezt válaszlevelében (Op. Nr. 92/ VII) tudatta is az ezred parancsnokával: „Folyó hó 4-én kelt jelentéseit igazolásul el nem fogadom, mert az, hogy a legénység fáradt nem lehet ok arra, hogy a biztosításra és felderítésre előírt és szükséges rendszabályok egészen szem elől tévesztessenek. A nis- kói meglepetés mindenesetre folt az ezred jó hírnevén amelyet a következő alkalommal fényesre kell csiszolni. Az ezredparancsnok energiájától s a tisztikar lelkes kötelességér- zetétől elvárom, hogy ez meg is fog történi.”35

30 HL. II. 588/ Nr. 1073. 1. doboz. 2. l. 31 U.o. 32 HL. II. 588/ Nr. 1073. 1. doboz. 3. l. 33 HL. II. 588/ Nr. 1073. 1. doboz. 4. l. 34 HL. II. 588/ Nr. 1073.-1. doboz. 8. l. 35 HL. II. 588/ Nr. 1073. 1. doboz. 4. l.

58 SUSLIK Ádám A gyalogezred I. és II. zászlóalja még aznap november 4-én megkezdte a vis�- szavonulást, a III. zászlóalj pedig utóvédként maradt vissza annak biztosítására.36 Előbb Lipnicán, majd Krakkó délnyugati részében pihentették. November 16- 28. között Racilorewics-től északra állt harcban.37 A VI. hadtestparancsnokság november 22-én délután 15 órakor utasította a csapatokat a támadásra az orosz állások ellen. Ennek támogatására oda rendelték a 27. császári és királyi, a 13. Landwehr és a 106. Landstrum gyaloghadosztályt. A 39. honvéd gyaloghadosztály csoportosítása értelmében Daubner ezredes egységei (a 11. gyalogezred két zász- lóalja, a 10. gyalogezred egy zászlóalja és két Landstrum zászlóalj a balszárnyon) a 349-es magaslat ellen indult. A rendelet értelmében hajnali 3-kor kellett elkezdeni az akciót a 9. orosz hadsereg csapatai ellen, de a tüzérségi előkészítés reggel 7-től 9-óráig tartott. A magaslatot elfoglalták, de később az ellenség visszavetette őket.38 Ebből az időből egyetlen egy veszteségről, a Maszków vonalánál történt harcokról szóló jelentés maradt meg. Ezek szerint a hadosztály november 16-20. között 29 tisztet és 1858 honvédet veszített. A tiszti veszteség 7 halott, a legénységé 303 halott, 649 eltűnt, a többi sebesült.39 A kezdeti mozgó harcokat követően a front minden részén állóháború alakult ki. A munkácsi 11. honvéd gyalogezred háborús története során egyedül a Nisko körüli események hagytak foltot annak dicsőséges múltjában. A későbbiekben olyan csatákban vettek részt, melyek a történelem nevezetes eseményei közé tartoznak, mint például a Limanowai-i ütközet.40 1915 januárjában az ezred támadó hadműveletben nem vett részt, főleg véde- lemi és utóvéd szerepet töltött be Lipie és az ún. Moszczenica kápolna körül. Január 2-án Horváth Imre jelentése szerint a 11. honvéd gyalogezred I. és II. zászlóaljának létszámviszonyai az alábbi módon alakultak:41

36 HL. II. 588/ Nr. 461.-1. doboz. 1. l. 37 HL. II. 588/ Nr. 2.-32. doboz. 295. l. 38 A világháború. 1914-1918. 7. kötet. 230. 39 HL. II. 185/Nr. 2.-32. doboz. 6106. l. 40 A tanulmány keretei nem teszik lehetővé a téma bővebb kifejtését, így csak a témában megjelent fontosabb munkákat emelném ki: DESEŐ, Lajos. Az 1914 – 1917. évi osztrák-magyar Orosz Háború. Debrecen : Magyar Nemzeti Könyv-és Lapkiadóvállalat, 1925.; AGGHÁZY, Kamil – STEFÁN, Valér. A világháború 1914 – 1918. Budapest : Országos Közművelődési Szövetség. Lantos, 1934.; LÁNDOR, Tivadar (szerk.). A Nagy Háború írásban és képben. I. Kötet. Budapest : Atheneum Kiadó, é. n.; BRU- SZILOV. A cár árnyékában. Budapest : Zrínyi Katonai Kiadó, 1986.; JULIER, Ferenc. Limanowa. Bu- dapest : A M. Kir. Hadilevéltár, 1937.; ROTH, Josef Freiherrn. Limanowa. Innsbruck : Durck und Verlag der Kinderfreund, 1928.; ARZ, Arthur. Zur Geschichte des grossen Kireges 1914 – 1918. Wien – Leipzig – München : Rikola Verlag, 1924.; POLLMANN, Ferenc. A Limanowai csata. In Fegyvert s vitézt…A magyar hadtörténet nagy csatái. Hermann Róbert (szerk.). Corvin Kiadó, 2003. 211 – 226.; JULIER, Ferenc. 1914 – 1918, a háború magyar szemmel. Budapest : Magyar Szemle Társaság, 1933.; MOLNÁR, Ferenc. Egy Haditudósító emlékei. Budapest : Franklin Társulat, 1916.; MOLNÁR, Dezső. Limanova magyar győzelem. Budapest 1932. 41 HL. II. 588/Nr. 1823.-1. doboz. 4. l.

59 AZ ÉSZAKKELETI VÁRMEGYÉK VESZTESÉGEI AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚBAN A CS. ÉS KIR., VALAMINT HONVÉD GYALOGEZREDEK ADATAI ALAPJÁN 1914-1915 KÖZÖTT

11/I Alosztály Létszám Századparancsnok Szakaszparancsnok Zászlóalj tiszt Tarczaky Árpád Sivny hadnagy Százados 1 205 Moor Pál tartalékos hadnagy Polák D. hadnagy 3 165 Bauman István tartalékos Komlóssy Béla tartalékos hadnagy hadapród 4 175 Moravetz Imre Broti Vilmos tartalékos Tartalékos zászlós hadapród 11/II Horváth Imre Nincs Őrnagy 5 35 Deutsch Izidor tartalékos Horváth László zászlós hadnagy 6 51 Máté István tartalékos hadnagy Horki János tartalékos zászlós 7 42 Sodró László hadnagy Horkay Ferenc tartalékos zászlós 8 40 Kozma Zsolt főhadnagy Hreskó János tartalékos zászlós

A térségben fogságba esett orosz katonák beszámolói szerint az ezreddel szemben ekkor a 121., 122., 123., 124. orosz ezredekből alakulatai álltak. A századok lét- száma száz, sőt néhol csak nyolcvan ember volt. A kiküldött járőr Łużna irányában három zászlóaljnyi orosz gyalogságot talált. Az ellenség fő állása a Staszkówka-łużnai úttól keletre helyezkedett el, ahol a felderítők erős tábori őrsökre bukkantak. A védő- vonal nem terjedt ki teljesen Staszkówkáig, hanem attól délre kb. 500 m-ig, a jobb- szárny mögött lévő kis erdőben pedig nagyobb tartalékokat találtak.42 A katonák ki- merültségére és az alacsony létszámra hivatkozva a főparancsnokság elrendelte, hogy az ezred ne kezdjen támadó hadmozdulatokat, de állásait mindenképp tartsa meg. Az orosz áttörési próbálkozások meghozták az eredményt, az osztrák-magyar és német csapatokat Dobrotyn vonaláig szorították vissza, a helyzet egészen áprili- sig nem változott. A harcok súlypontja a Kárpátokba helyeződtek át, ahol Conrad a limanowai csatától sikerén felbuzdulva előretörést kísérelt meg. A teljesen felmor- zsolódott gyalogezredek inkább tűntek zászlóaljaknak, mint ütőképes egységeknek. A támadás január 23-án a harmadik orosz betöréssel egy időben indult meg kellő tü- zérségi támogatás nélkül, így teljes katasztrófával fenyegetett. A történelembe a kár- páti téli csata néven vonult be, mely egészen február 17-ig tartott, mindkét részről nagy véráldozatokat követelve.43

42 HL. II. 588/. Nr. 1963. - 1. doboz. 37. l. 43 Ezekről a harcokról legtöbbet az „elitnek” is nevezhető visszaemlékezésekből tudhatunk meg. Ide sorolható az uzsoki harcokat vezető Szurmay Sándor tábornok, Pilisi Lajos és József főherceg mun- kái: SZURMAY, Sándor. A magyar katona a Kárpátokban. 1940.; SZURMAY, Sándor. Élmények és tapasztalatok a világháborúból. In A Felvidék és Kárpátalja hadtörténete 1914 – 1918. Sgardelli Ceaser (szerk.). Budapest : Stephaneum Kiadó, 1937.; PILISI, Lajos. A Kárpáti harcokból. Budapest : Atheneum Kiadó, 1915.; József főherceg. Kivonatos részletek háborús naplómból. In Hadtörténelmi Szemelvények a világháborúból. Budapest : Stephaneum Kiadó, 1925.; József főherceg. A világháború amilyennek én láttam. 1. kötet. Budapest : Királyi Magyar Egyetemi Nyomda, 1926.

60 SUSLIK Ádám A gorlicei áttörés - 1915. május 2.

A kárpáti téli csatát követően, melynek fő célját Przemysl erődjének a felmenté- sét nem sikerült elérni, az erőd magára maradt. 1915. március 22-én az utolsó sikertelen kitörési kísérlet után Hermann Kusmanek gyalogsági tábornok, várparancsnok elrendelte a fegyverek és erődök felrobbantását, majd az erődrendszer 11. orosz hadseregnek történő átadását, melynek következtében 120 000 osztrák-magyar tiszt és katona esett orosz hadifogságba. Az erőd eleste után az ott korábban lekötött orosz csapatok is a Kárpátokban harcoló bajtársaikhoz csatlakoztak. A húsvéti kárpáti csata néven elhíresült hadmű- veletekben az oroszok a győzelem reményében indítottak támadást, hogy az Alföldön keresztül utat nyissanak Budapest és Bécs felé.44. Az osztrák-magyar és a német had- vezetőség ennek kiküszöbölésére Gorlice45 környékén nagyobb offenzívát tervezett, melynek célja az orosz frontvonal áttörése, majd az ellenség üldözése volt a Pustki magaslaton át Jasló irányába. A tüzérségi előkészületek és csapatösszevonások fölül- múlták az orosz fronton korábban megszokott mértéket. A hadműveletben összesen három német és három osztrák-magyar (VI., IX., X.) hadtest vett részt. A gorlicei-át- törés során a német 11. hadseregnek a császári és királyi VI. hadtestet (kötelékébe a krakkói 12. közös és a kassai 39. honvéd gyaloghadosztály tartozott) rendelték alá.46 A limanovai csatát követően a 11. honvéd gyalogezred elhelyezkedésében 1915. április végéig változás nem történt, a már említett Dobrotyn térségében teljesített szolgálatot.47 A 11. gyalogezred élén Pillepič ezredest Nikolich Radivoj alezredes váltotta fel. A hadseregparancsnokság a 39. honvédhadosztálynak döntő szerepet szánt a támadásban. Annak iránya a Pustki-Wiatrówka-Staszkówka vonala, fő betörési te- rülete pedig a VI. hadtest körzetéhez tartozó 449-es magassági ponton lévő Pustki hegy volt. Április 24-én megkezdődött a munkácsi honvéd gyalogezred átcsoportosí- tása. A Łużna-Staszkówka-i orosz állások elleni támadás időpontját május 2-ra tűzték ki, de az előőrsi csatározások már április végén megkezdődtek. Az oroszok gondosan megválasztották az állásaikat. A magaslat a környező terepből igen jól kiemelkedett, így uralta a frontvonalat, lépcsőzetes tűz kifejtésére nagyon alkalmas volt. A 39. honvéd hadosztály parancsnoka a łużnai előretolt állás elfoglalására Hor- váth Imre parancsnoksága alatt a 11. honvéd gyalogezred II. zászlóalját rendelte ki. A különítmény Biesnáról indult április 30-án és aznap este 10 órakor kezdte meg a támadást. Éjfél előtt nem sokkal az előretolt orosz állásokat két halott és tizenkét sebesült veszteséggel már el is foglalta.48 Az akcióban való vakmerő fellépésük miatt

44 A Kárpáti csatát követően a hadsereg harci értéke a minimumra csökkent, ezzel szemben, Conrad von Hötzendorf terve szerint újabb támadást kellett kezdeményezni a Kárpátokban. Megkezdődött az ún. húsvéti kárpáti csata. A harcok egészen április végéig elhúzódtak, csak a májusi gorlicei áttörés vetett véget ezeknek az eseményeknek. 45 Krakkó megye keleti határán található település. 46 POLLMANN, Ferenc. Az orosz front. In Magyarország az első világháborúban. Romsics Ignác (szerk.). Budapest : Kossuth Kiadó, 2010. 69. 47 HL. II. 588/ Nr. 3009.- 1. doboz. 3. l. 48 HL. II. 588/. Nr. 6.- 1. doboz. 1. l.

61 AZ ÉSZAKKELETI VÁRMEGYÉK VESZTESÉGEI AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚBAN A CS. ÉS KIR., VALAMINT HONVÉD GYALOGEZREDEK ADATAI ALAPJÁN 1914-1915 KÖZÖTT különösen kitüntette magát Castelli Aba főhadnagy és Deutsch Izidor hadnagy szá- zadparancsnokok. A további parancs értelmében a megszállt szakaszt minden áron tartani kellett, mert az képezte a másodikára tervezett offenzíva kiindulópontját. Má- jus 1-jén az eddig Biesnán lévő tartalék a tervnek megfelelően az esti órákban szintén az első vonalba fejlődött fel.49 A II. zászlóalj továbbra is a Pustki magaslattal szemben állt, tőle jobbra a császári és királyi 56. gyalogezred, balra a 9. honvéd gyalogezred vonult fel. A 11. gyalogezred többi része, a front mögött hadosztály tartalékban maradt. A csapatoknak a tüzérségi tűz szünetében kellett az első vonalakat elérniük.50 Május 2-án reggel 6-tól 10 óráig tartott a folyamatos tüzérségi előkészítés, majd megindult a gyalogság rohama. Az ezrednek északi irányból kellett támogatni a Pustki magaslat elleni támadást, s segítenie a 12. közös hadosztályt az előretörésben.51 A meglepett el- lenség vagy megadta magát, vagy elmenekült, fél óra elteltével a magaslat nagy részét elfoglalták. A 11. honvéd gyalogezred délelőtt 11-re a terep erdős része felé előrenyo- mulva az ott lévő orosz állást is megszállta különösebb ellenséges behatás nélkül.52 Azonban nem mindenhol volt ilyen sikeres a támadás, a balra csatlakozó (Daubner 78. ddr.) egységeit ugyanis oldalazó tűz érte, ezért nem tudtak előrehaladni a Wiat- rówki hegyre, s veszélybe kerültek az addig elért eredmények. A 11. honvéd gyalogezred mindaddig tartalékban lévő I. és III. zászlóalját is harcba vetették. A 11-esek nyugati irányból, a Pustkit elfoglaló alakulatok pedig délről támadták a Wiatrówkát.53 A hegyet este 7 órakor tisztították meg az ellenségtől, így lehetővé vált a további elő- renyomulás Jasló felé.54 A május 2-i harcokban való bátor helytállásukért Castelli Aba főhadnagy, Horánszky Pál és Deutsch Izidor tartalékos hadnagy, valamint Hreskó János és Horky Ferenc tartalékos zászlós kitüntetésben részesült. Az áttörés megtörtént, a honvédek egészen május 4-ig zavartalanul haladtak előre. Nikolich alezredes jelentése szerint az ellenség Święczany irányába vonult vis�- sza, aki úgy vélte, az oroszok Jasłó előtt akarnak nagyobb ellenállást kifejteni.55 Az ezred a 367-es magaslati pont kijelölt területén éjszakázott, de harcszerű biztosítás- ban maradt. A felderítést járőrökkel végeztették, valamint állandó összeköttetésben álltak a többi alakulattal egy esetleges támadás elhárítására.56 Közben Molnár tá- bornok a 9. gyalogezredet tartalékba helyezte Binarowa keleti részén, a felderítőket pedig az Obszynka patak keleti lejtőjére rendelte.57 A gorlicei áttörés említésre méltó

49 RIEDL, Lajos. A cs. és kir. VI. Hadtest a gorlicei áttörési csatában 1915. május 2. Budapest : Stephane- um, 1928.- 66. A 39. honvéd gyaloghadosztály támadó csoportjait Molnár Dezső és Daubner Sámuel vezette. Az első csoporthoz a 9. kassai gyalogezred egésze, a 11. munkácsi ezred II. zászlóalja, valamint a német 212. könnyű aknavető osztag és egy-egy árkász és lovas szakasz tartozott. A második csoportot pedig a teljes besztercebányai 16. gyalogezred és a 10. miskolci gyalogezred III. zászlóalja, szintén egy-egy árkász és lovas osztaggal alkotta. U.o. -59. 50 HL. II. 588/Nr.6. -1. doboz. 2. l. 51 HL. TGY. 52. Gorlice 1915. május 2. Lásd: In Magyarság. Molnár Dezső: Gorlice 1915. május 2. 1925. május 3. 10. l. 52 KALM, Osckar Tile von. Gorlice. Gerhard Stalling. Oldenburg/Berlin, 1930. 144. 53 RIEDL, Lajos 1928. 49. 54 HL. II. 588/Nr. 6. -1. doboz. 4. l. 55 HL. II. 588/ Nr. 3328. -1. doboz. 32. l. 56 HL. II. 588/ Nr. 3846.- 1. doboz. 5. l. 57 HL. II. 588/ Nr. Nr. 3816. -1. doboz. 6. l.

62 SUSLIK Ádám epizódja a 11. honvéd gyalogezred Krosnoi csatája. Annak kiváltó oka az volt, hogy május 7-én a 9. honvéd gyalogezred I. zászlóalja Juhász László őrnagy vezetése alatt Krosnón át, tört előre, hogy a Krościenko-Wyżne-i majortól keletre lévő, az oroszok által nagy erővel tartott magaslatokat megszállja s közben veszélybe került. A veszély elhárítására Nikolich alezredes vezette munkácsi gyalogezredet küldték a helyszínre. A parancsnok a II. és III. zászlóaljat küldte a már említett major felé, az I. zászlóal- jat tartalékként visszatartotta. A terep megfelelő volt a támadóknak, az erdőség jó fedezéket nyújtott, azonban a majorig vezető úton csak nyílt terepen lehetett elő- renyomulni. Itt esett el Grünfeld Ármin tartalékos hadnagy századparancsnok is.58 A tüzérség felvonulása után megkezdődött a támadás és az ellenséges magaslati ál- lások elfoglalása. Egy május 9-i kimutatás szerint az ezred a harcokban a következő veszteségeket szenvedte: Dulya Ferenc hadapród, Daics Dávid és Kovács Pál hadap- ród-jelöltek, valamint Kisházi István főhadnagy megsebesültek. A legénység soraiból elesett 7 altiszt, 72 honvéd, megsebesült14 altiszt és 353 honvéd, eltűnt 1 altiszt és 40 honvéd.59 Az ezred az azt követő előrenyomulásból aktívan kivette a részét, egy május 29-i jelentés összesen 368 embert regisztrált sebesültekben, halottakban és eltűntekben egyaránt.60

A Kassai VI. hadtest kötelékébe tartozó kassai 27. és miskolci 15. cs. és kir. gyaloghadosztály ungvári, munkácsi és máramarosi bakái

A munkácsi 65. cs. és kir. gyalogezred békeállományban, majd pedig a háborús időszakban a miskolci 15. cs. és kir. gyaloghadosztályhoz nyert beosztást, az ungvári 66. cs. és kir. bakák, pedig a 27. cs. és kir. kassai gyaloghadosztályhoz. A mozgósítást követően az orosz harctéren a 4. hadsereg kötelékében kezdték meg harci tevékeny- ségüket. Az 1915-ös májusi offenzíva időszakában (Gorlicei áttörés) a hadosztályokat áthelyezték a német 11. hadsereghez. A hosszú és véres csatákat követően az alakulatok tartalékba kerültek, egészen 1915. december végéig. Románia 1916-os hadüze- nete a Monarchia számára új helyzetet teremtett, a hadosztályokat egy új, eddig még ismeretlen frontszakaszra irányították, mégpedig a román hadszíntérre 1918 júliu- sáig. Innen még ebben a hónapban az olasz harctér délnyugati szárnyára kerültek. A háború befejezésének a híre itt érte őket.61

58 HL. II. 588/ Nr. 16. -1. doboz. 1. . 59 HL: II. 588/ Nr. Nr. 3907. -1. doboz. 28. . 60 HL. TGY. 237. A m. kir. 39. honvéd gyaloghadosztály világháborús története. 61 SZIJJ, Jolán (szerk.). Magyarország az első világháborúban. Lexikon A – Zs. Budapest : Petit Real Kö- nyvkiadó, 2000. 266.

63 AZ ÉSZAKKELETI VÁRMEGYÉK VESZTESÉGEI AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚBAN A CS. ÉS KIR., VALAMINT HONVÉD GYALOGEZREDEK ADATAI ALAPJÁN 1914-1915 KÖZÖTT Tűzkeresztség, bevezető összecsapások

A részleges mozgósítás elvileg még július 26-án megtörtént, amelyeket a telepü- léseken ki is függesztettek az alábbi felirattal: „Ő cs. és ap. kir. Fensége a részbeni moz- gósítást és a népfelkelés részbeni felhívását és behívását legkegyelmesebben elrendelte. Az erre vonatkozó közelebbi tudnivalók az illető katonai területi körletekben nyilvánosan kifüggesztett hirdetményekből vehetők ki.”62 Az ezredek eskütételére 1914. augusztus 10-én a Cservenyicai gyakorlótéren délután háromkor került sor. Az összegyűlt nép- fölkelők felekezetek szerint álltak fel, ahol Lőrincz István rómkat., Komjáthy Gábor ref., Margócsy Aladár ev. lelkész, valamint Lőw Lázár főrabbi mondott beszédet.63 1914. augusztus 8-án Stanoilovits István ezredparancsnok vezetésével a zászló- aljak64 vonattal a Przemysl melletti Bucsownál rakodtak ki. Egészen augusztus 20-ig állomásozott itt az ezred, majd átlépve az orosz határt csatlakozott a Komarowi csatá- ban a 39. honvéd gyaloghadosztályhoz tartozó munkácsi 11-es honvédekhez augusztus 26-án. Itt történt az ezred tűzkeresztsége is. Felvonulásuk az orosz hadszíntéren Sieniawától Przemyslig terjedő szakaszon, a San középső folyása mentén történt. Az ezredek feladata nem más volt, mit a Visztula és a Bug között Lublin és Cholm irányában előretörni. Ez a hadsereg- csoport képezte a fő támadási csoportot. A munkácsi és ungvári cs. és kir. bakák az előrenyomulás alatt végig a jobbszárnyon mozogtak. Komarownál a 39. honvéd gyaloghadosztály jobbszárnyán haladt a 27. közös gyaloghadosztály, akiket az orosz lovasság Pawlowkánál már várta, de a túlerő miatt visszavonulásra kényszerült saját hadosztálya mögé. A munkácsi 65. gyalogezred katonái eközben Pukarzownál éjje- lezett és másnap, azaz augusztus 27-én kezdte meg az előrenyomulást, de mivel nem volt ellenség előtte, erőltetett menetben haladt tovább, így az megelőzte az ungváriak hadosztályát. A nem megfelelő biztosítás okán az oroszok rajtuk ütöttek a Huczwai magaslatról és súlyos veszteségeket okoztak a Monarchia alakulatainak. Az oldalról tüzelő oroszokat a munkácsi 65. gyalogezred katonáinak sikerült megállítani. Az elő- rehaladás a mocsaras területen csak kemény és nehézkes harc árán volt megvalósít- ható. Estére a 65. és 66. gyalogezred nyolc zászlóaljából már hét támadta a környező erdőséget. Sikerült ugyan az oroszok visszaszorítása, de a helytelen parancsközvetí- tések következtében az adott ezredek éjjelezésre újra Pukarzowra akartak vonulni, de Tomaszow irányában az oroszok megkerülték őket. Így elrendelték a visszavonulást Tomaszow irányába. Augusztus 31-én a csata hatodik napján a munkácsiak Janowka faluért indultak rohamra, sikerrel, estére övék lett maga Komarow is. Szeptember 2-án az oroszok megkezdték a visszavonulást. Érdekességként megemlíthetjük, hogy a harcok hevességében a válságba került ungvári ezredet a máramarosi 85. cs. és kir. gyalogezred mentette fel, azzal, hogy a Pawlowkai domboknál megütköztek a hátul-

62 Kárptátaljai Területi Állami Levéltár (Державного Архіву Закарпатської області, továbbiakban: KTÁL). KTÁL. Ungvári Közlöny. 1914. július 30. 31. szám. 4. old. 119. 63 KTÁL. Ungvári Közlöny. 1914. augusztus 13. 33. szám. 2. old. 124. 64 Parancsnokok: I. zászlóalj: Schembra Rudolf őrnagy, II. zászlóalj: Breuer Lajos alezredes, III. zászlóalj: lovag Pagliarucci Jenő őrnagy, IV. zászlóalj: Schaudy Rudolf őrnagy. RÉTI, Béla. A volt cs. és kir. Lajos Győző főherceg 65. gyalogezred világháborús Emlékalbuma. Budapest : Ludvig Nyomda, 1938. 3.

64 SUSLIK Ádám ról Typin-Podhorce irányából előrenyomuló oroszokkal. 65 1914. szeptember 5-én a hadosztályok és a kötelékében harcoló munkácsi, ung- vári és máramarosi katonák már Rawa Ruskánál harcoltak, annak reményében, hogy az oroszok átkarolását támadólagosan, de meggátolják. A cél Magierowo elfoglalása volt. Az ellenség lekötése sikerült, de a falu birtokba vétele nem teljesült a hevesen védekező oroszokkal szemben. 1914. november közepétől december közepéig az adott ezredek Krakkó erőd- vonalánál harcoltak egy bizonyos Maszkow falunál, ahol egy majorsági épület képez- te az oroszok támpontját, azt, a megismétlődő rohamok ellenére sem sikerült elfoglalni. A siker akkor következett be, amikor november 23-án, a hajnali órákban a fő erők által megindult a támadás, amely meglepetésszerűen érte az orosz fővonalat.66 1915 a fordulat éve. A közelgő olasz hadüzenet és a korábbi évek sikertelen vagy részsikereket elért ütközetei arra késztette az Osztrák-Magyar hadvezetést, hogy egy új nagyszabású hadműveletet dolgozzon ki a keleti fronton, erre az akcióra a közö- sen (német fél is) végrehajtandó haditerv nyújtott biztosítékot. A korábban tárgyalt Gorlicei áttörés következtében a közös csapatok rohamosan haladtak előre egészen május 14-ig, amikor is Przemysltől keletre egy bizonyos Gaj magaslaton az oroszok védelemre rendezkedtek be. Ennek célja Przemysl védelme lett volna, s annak felhalmozott lőszer és fegyverraktára. Ezt kellett elfoglalnia a 27. kassai cs. és kir. gyaloghadosztálynak köztük a máramarosi bakáknak is, miután Przemysl vára elesett az oroszok általános visszavonulást rendeltek el.67

Ungvári és máramarosi honvédek Boszniában és Szerbiában

Az tudnunk kell, hogy a cs. és kir. ezredek mindig is négy zászlóaljból álltak. A mai Kárpátalja területéről sorozott ruténeket nagy részét Boszniába szállították katonai szolgálatuk idejére.68 Az ungvári 66. cs. és kir. gyalogezred és a máramarosi 85. cs. és kir. gyalogezred egy-egy zászlóalja Boszniában, mégpedig Ragoticán és Go- razdében állomásozott, a határ közelében. Mozgósításkor ezek a zászlóaljak a Potio- rek Oszkár táborszernagy69 vezette 6. hadsereg XV. hadtestének70 1. hadosztályához nyertek beosztást.71 A hadüzenet követően a hadtest Visegrad irányába nyomult elő- re, amelyet augusztus közepére sikerült is elfoglalni, de a szerb hadsereg koncentrált 65 DOROMBY, József (szerk.). A magyar gyalogság. 182 – 185. 66 DOROMBY, József. A magyar gyalogság. 198. 67 U. o. 230. 68 MÁTYÁS, Sándor. Máramarosi-Ugocsa megyei 85-ik gyalogezred története 1914 – 1918. Budapest : Stádium Kiadó, 1941. 69 Potiorek Oskar (1853 – 1933) a világháború elején a 6. hadsereg parancsnoka, a cs. és kir. balkáni haderők főparancsnoka a szerb fronton. Sikertelensége okán 1914. december 22-én felmentették és 1915. január 01. nyugdíjazták. BALLA, Tibor. A Nagy Háború osztrák-magyar tábornokai. Budapest : Argumentum Kiadó, 2010. 248. 70 A XV. hadtest parancsnoka Appel gyalogsági tábornok volt. HAJDU, Tibor – POLLMANN, Ferenc. A régi Magyarország utolsó háborúja 1914 – 1918. Budapest : Osiris Kiadó, 2014. 90. 71 BREIT, József. Az 1914. évi Osztrák-Magyar-Szerb-Montenegrói hadjárat. Budapest : Magyar Királyi Hadtörténelmi, 1926.

65 AZ ÉSZAKKELETI VÁRMEGYÉK VESZTESÉGEI AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚBAN A CS. ÉS KIR., VALAMINT HONVÉD GYALOGEZREDEK ADATAI ALAPJÁN 1914-1915 KÖZÖTT támadást indított ellenük. Az 1. hadosztály azonban visszaverte őket, de ellentáma- dásban még nem mehetett át, mivel a fő erők felvonulása még nem fejeződött be, így annyi ereje volt csupán, hogy Visegradtól és Staribrodtól keletre visszavonulásra kényszerítse a szerbeket.72 A támadólagos hadmozdulatok 1914. augusztus 20-án megkezdődtek. Az ung- vári és máramarosi honvédek Bogat73 altábornagy vezetése alatt (1. hadosztály) há- rom alcsoportban hajtotta végre támadását. A cél a Panos magaslat elfoglalása volt. Az egyik alcsoport Sertic tábornok parancsnoksága alatt (ide tartozott a máramarosi 85. gyalogezred zászlóalja is) már délben elérte a megerősített ellenséges állásokat, de erősítésre szorult a hatalmas veszteségek következtében, amelyet a szatmárnémeti 5. és ungvári 66. ezredek zászlóaljitól meg is kapott. A veszteségek a hadosztály részéről elérték az 1200 főt halottakban és sebesültekben.74 A következő lépés a Drinán való átkelés lett. A XV. hadtestnek ennek előké- születében csupán annyi szerep hárult, hogy tüntetőlegesen vonuljon a folyóhoz, át- kelést színlelve, így egy hegyidandár Zworniknál át is kelt 1914. szeptember 8-án. A hadosztály zöme viszont tartalékban maradt. Másnap a XVI. hadtest is átkelt és megindította a támadását Gojsavica magaslat ellen. A XV. hadtest szeptember 9-én pedig Boranja és a Gucevo hegygerincek ellen indult. A kezdeti sikerek után a táma- dásokat tartalék hiányában fel kellett adni és védekezésre berendezkedni. Ennek elle- nére szeptember 19-re a szerbeknek sikerült elfoglalni a Jagodnja csúcsot, de ennek tényleges elvesztése végzetes következményekkel járhatott volna. Az ellentámadásba bevonták a máramarosi zászlóaljat is, amelynek sikerült másnap feljutni a hegycsúcs- ra. A szerbek veszteségei elérték az 500 főt. A XV. hadtest összevesztesége az augusz- tusi és szeptemberi harcokban közel 12000 főt tett ki. Októberben az ungvári zászlóaljat Sarajevótol keletre az 50. hadosztály 16. he- gyidandár kötelékébe helyezték.75 A máramarosi 85 zászlóalj viszont maradt a XV: hadtest 1. hadosztályának kötelékében és Drina menti csatában lezárásában döntő szerepet kapott (Minovci község elfoglalása) 1914. november közepén. A 6. hadsereg alakulatai november 15-re elérte a Kolubara folyót és bevonult Valjevóba.76 A december 5-én a szerbek hadvezetőség elrendelte a támadást. Osztrák-Magyar Monar- chia részéről pedig megindult az általános és pánikszerű visszavonulás, az alakulatok újból kiinduló állásaikba szorultak vissza. 1915 őszéig nagyobb harci cselekmény a szerb fronton nem történt. A Monar- chia csapatai a védekezésre koncentráltak. A helyzetben változás akkor következett be, amikor is a Gorlicei áttöréstől felbuzdulva Bulgária belépett a háborúba a köz- ponti hatalmak oldalán. Így a szerbeket két oldalról, északról és délről 1915. október

72 DOROMBY, József. A magyar gyalogság. 208. 73 Bogat Stephan (István) (1855 – 1923) címzetes gyalogsági tábornok volt a Monarchia haderejében. Az első világháború alatt a cs. és kir. 1. gyaloghadosztály parancsnoka előbb a szerb, majd az olasz fronton. 1915 végén szabadságoltatták, de 1917-ben aktiválták. 1918 októberében Budapest város parancsnoka. 1913-ban magyar nemeeséget kapott és 1918-ban bárói rangra emelték. BALLA, Tibor. A Nagy Háború osztrák-magyar tábornokai. Budapest : Argumentum Kiadó, 2010. 82. 74 DOROMBY, József. A magyar gyalogság. 209. 75 U. o. 214. 76 HAJDU, Tibor – POLLMANN, Ferenc. A régi Magyarország… 89.

66 SUSLIK Ádám 5-én megtámadták az osztrák-magyar német hadsereg csapatai, valamint 14-én Bul- gária.77 Szerbia sorsa tehát megpecsételődött.

A katonai veszteségek elemzése

A kutatás során az adott ezredek halotti anyakönyveit vizsgáltam meg a Had- történeti Levéltárban és a Kárpátaljai Területi Állami Levéltárban, de az adatok nem egyeznek a bevezetőben említett számokkal. Itt az alábbi iratokat tekintettem át: III. Fond VI. 36., azon belül pedig a 257., 280. K. u, K. Infanterieregiment Nr. 66., 85. Ungvár és Máramarossziget, valamint a VI. 36. 287., 328 cs. és kir. gy. e. (köz- tük 65.) töredék anyakönyvei és a M. kir. honvéd gyalogezredek (köztük 9.) töre- dék halotti anyakönyvei. A munkácsi 11. honvéd házi gyalogezred 299. számú halotti anyakönyvét pedig csupán 1917-ig, mivel az 1918-as fegyverszünet alkalmával az ezred a hadosztályával együtt hadifogságba került, így 1918-as kimutatásokkal nem rendelkezünk. A munkácsi honvédek esetében érdekes, hogy maga a halotti anyakönyv „csupán” 2140 főt tartalmaz, de több alkalommal ismétlődést figyelhető meg. Sajnos Gaston statisztikai elemzése szintén problematikus, aki évre, hónapra lebontva közli a veszteségeket, de csak hadsereg szinten.78 Mike Gyula a Statisztikai Hivatal munkatársa volt, aki 1927-ben megírta A Ma- gyar birodalom és a mai Magyarország vérvesztesége a világháborúban című munká- ját. Ebben a Magyar Királyság területének emberveszteségét 3 614 179 főben adja meg. Wilhelm Winkler a halottak, eltűntek és hadifogságba került személyek számát a Hadügyminisztérium adatai alapján 2 772 106 főben állapította meg. Azt tudjuk, hogy a magyar kimutatás elkészítéséért központilag a Belügyminisztérium II. osz- tálya felelt. Az adatokat a Honvédelmi és a volt közös Hadügyminisztérium forrásai alapján próbálták meg rekonstruálni. További érdekesség, hogy Tisza István minisz- terelnöknek előbb havi, majd negyedéves kimutatást készítette a Statisztikai Hivatal. A Statisztikai Hivatalban azonban nem tudnak erről, holott az eredeti kezdeti forrás megtalálható a Református Zsinati Levéltárban Budapesten.79 Összehasonlítva a Hi- vatal Tiszának küldött kimutatásait Wilhelm Winkler adataival, arra a következtetés- re juthatunk, hogy a Hadügyminisztérium 1914. augusztus 1. és 1918 áprilisa között 8 csoportba sorolható kimutatást készített, amelynek valószínűsíthetően az első része van a levéltárban.80 A fellelhető információk alapján számos katonai temető és katonai kórház adatai nem kerültek be valamilyen oknál fogva a halotti anyakönyvekbe. Vélemé-

77 GALÁNTAI, József. Az I. világháború. Budapest : Korona Kiadó, 2000. 266 – 267. 78 HL. TGY. 1123. BODART, Gaston. Az osztrák-magyar Monarchia emberveszteségei 1914 – 1918 évi világháborúban, valamint a HL. TGY. 2077. tanulmány. 79 Az 1 – 38. számú listákat tartalmazó első kimutatás a magyarországi ezredek részletezésével 1914. november 3-án érkezett meg Tiszához. Református Zsinati Levéltár: 7/22 iratanyag. 42. l. 80 Bővebben lásd: SUSLIK, Ádám. Az Osztrák-Magyar Monarchia rutén katonasága az első világháború időszakában (statisztikai elemzés). In Változó világ – változó közösségek a Kárpát-medencében. Fedi- nec Csilla, Szoták Szilvia (szerk.). 470 p. Budapest : Balassi Intézet Márton Áron Szakkollégium, 2013. 40 – 60.

67 AZ ÉSZAKKELETI VÁRMEGYÉK VESZTESÉGEI AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚBAN A CS. ÉS KIR., VALAMINT HONVÉD GYALOGEZREDEK ADATAI ALAPJÁN 1914-1915 KÖZÖTT nyem szerint ennek egyik oka a tábori lelkészethez köthető. A hadtápparancsnokság 320/28. rendelete alapján a végleges rendezésig nyilvántartásba kellett venni minden német, osztrák-magyar és orosz katonai sírt, temetőt.

Katonai temetők 1914 július -1915 februárja között a főispáni iratanyagban81 Község Rendfokozat Halál oka Ki temette el Ki gondoz- Nyilvántartási ta akkor száma Volóc Lommer Károly Elesett A 2/7 árkász A község 51 a császári és 1915. 01. 20-án Vo- zászlóalj királyi 96. lóctól északkeletre népfölkelő zászlóalj gyalogosa Bolowitz Egon Elesett 304. népfölkelő A község 5 a 9. gránátos 1915. 02. 15-án hadtápzászlóalj ezred hadnagya A Matkowi ütkö- zetben A mai temetőtől 1915. 01. 20 61. gyalogezred A község 52 északra tömegsír Az 5. gyalogezred 10. századának 10 legénységi embere esett el Beszkid Tömegsír az 1915. 02. 21 Ismeretlen Oporec 14 akkori beszkidi A 123. orosz gyalog- lakossága alagútnál ezred kb. 32 gyalogosa esett el

A hadtápparancsnokságok 500 darab kis vaslemez táblát kaptak, melyek for- mája különböző volt: a németé kocka, az osztrák-magyaré: kör, s az orosz síroké há- romszög alakú. Ezeket a táblákat a keresztfa alatt kellett elhelyezni, ameddig a sírokat nyilvántartásba nem vették. A tiszti vagy tömegsíroknál fényképeket kellett készíteni és a jegyzékekhez csatolni. A sírok önkényes áthelyezése tilos és büntetett volt. A katonai temetők kimutatásait 3 példányban készítették el, egyet a hadtápparancsnok- ságnak, egyet a község lelkészének, egyet pedig a kerületi hadtápvezetésen keresztül a hadtápcsoport parancsnokának kellett beküldeni.82 Több estben, ha nem volt ott a tábori lelkész a temetésnél, a helyi pap végezte azt, de ezekről a rendelkezésekről mit sem tudott, így azok a katonai halotti anyakönyvekbe be sem kerültek. A sírok készítéséhez a hadtápcsapatok (Etappentruppen) rendelkezésére álló legénysége is bevonható volt. A másik probléma a jegyzékbe bekerült katonák megnevezése. Az utóneveket, amelyek a magyar nyelv akkori nyelvtani rendszerében előfordultak, az anyakönyvekbe magyar nyelven kellett bejegyezni.83

81 KTÁL. Fond 721.,op. 1., od. zber. 1388. 82 KTÁL. F. 721. op.1. od. zb. 1388. 83 A Kárpátalja Területi Állami Levéltár beregszászi részlegén az alábbi iratokat tekintettem át: 201. Fond. Rahói körjegyzőség iratai 1868 – 1918, 1071. Fond. Kőrösmező körjegyzőségének iratai 1913 – 1919, 74. Fond. Ungvár város közkórházának iratai 1878 – 1944, 4. Fond. Ung vármegye főispánjának iratai 1443 – 1919, 7. Fond. Ung vármegye alispánjának iratai 1854 – 1919, 10. Fond. Bereg vármegye főispánjának iratai 1342 – 1919.Továbbá a 283. Fond Bereg vármegye alispánjának iratai, 1788 – 1944, 245. Fond. Ugocsa vármegye alispánjának iratai 1828 – 1919, 1369. Fond. Máramaros vármegye főis- pánjának iratai, 1429 – 1919, 911. Fond. Máramaros vármegye alispánjának iratai. 1842 – 1922.

68 SUSLIK Ádám A Beregszász kórház jelentése az elhunyt katonákról a vármegye területén és a városi kórházban 1915. április 20. Sorszám Név Csapattest Halál oka Halál napja 1 Koczaj Ferenc Népfölkelő Vízbefúlás 1914. 08. 11 2 Ilrov Petrov Népfölkelő Tüdőgyulladás 1914. 08. 21 3 Sztorju Ferenc 101. gyalogezred Lőtt seb a combon 1914. 09. 29 4 Réti János 11. honvéd Lőtt seb a lábon 1914. 10. 06 gyalogezred 5 Roszószkij Pável Népfölkelő Gyomorfekély 1914. 10. 29 6 Telián György 44. gyalogezred Üszkösödés 1914. 11. 04 11. század 7 Szomcsán János 22. gyalogezred Lőtt seb az ágyékon 1914. 11. 08 11. század 8 Mültner Alajos Népfölkelő - 1914. 11. 12 9 Mahik Ferenc 65. gyalogezred Lőtt seb a mellkason 1914. 11. 15 10 Nagy Ferenc Gyalogos Fagyás 1914. 11. 20 11 Frecskó György 11. honvéd - 1914. 12. 11 gyalogezred 7. század 12 Ickröfl Ferenc 21. gyalogezred Üszkösödés 1914. 12. 31 szakaszvezető 13 Dvorcsák Ferenc 21. gyalogezred Lőtt seb a lábon, 1915. 01. 07 a mellkason és a nyakon 14 Frichrich Frigyes 2087. számú Tüdőgyulladás 1915. 03. 20 sebesültszállító század 15 Labraúszkij Ferenc Katona Agyvérzés 1915. 04. 03 16 Katona Tüdőlövés 1915. 04. 13 KTÁL.Fond 721.,op. 1., od. Zber.nr. 1388.

A katonai veszteségek több részre való lebontásában fontos szerepet játszott, hogy az adott személyek kizárólag a mai Kárpátalja településeihez tartozzanak, mivel az egész vármegyék vizsgálata túl széles kereteket öltene. Az általam vizsgált ezredek veszteségei, a halottak illetőség és egyéb adat által való számbavétele eddig 1528 személyt számol. A kutatás tárgyát képező négy ezred közül a máramarosi 85. cs. és kir. gyalogezred katonai veszteségei, illetőség szerint 109 települést, a munkácsi 65. cs. és kir., amelyek még csak töredékek csupán 6 te- lepülést, az ungvári 66. cs. és kir. 175 települést, de a legnagyobb számban, összesen 233 települést a munkácsi 11. honvéd gyalogezred veszteségei érintették. A háborús elhalálozások évenkénti lebontásban eddig az alábbiak szerint oszlik meg. 1914-es évhez 263 személy, az 1915-ös évhez 565, az 1916-os évhez 363 és 1917-es évhez 337 személy köthető. A veszteségek az első évben nagyrészt a találkozó összecsapá- soknak köszönhető, míg a következő évben a Gorlicei áttörés és az olasz hadszíntér okozta a súlyos kieséseket halottak, sebesültek és hadifoglyok tekintetében. A há-

69 AZ ÉSZAKKELETI VÁRMEGYÉK VESZTESÉGEI AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚBAN A CS. ÉS KIR., VALAMINT HONVÉD GYALOGEZREDEK ADATAI ALAPJÁN 1914-1915 KÖZÖTT ború második felében a Bruszilov offenzíva, a doberdói és isnonzói csaták, valamint Románia hadba lépése határozta meg a veszteségek alakulását, 1917-ben pedig a Piavei harcok.

A halotti anyakönyvek szerinti veszteségek 1914-1917 között

A különböző frontokon elhalálozott katonák közül csak néhány személyt tudtak hazaszállítani a család pénzügyi hozzájárulásával: Beregrákosra Koczibán Györ- gyöt, Izsnyétére Orosz Józsefet, Nagyborzsovára Darcsi Sándort, Nagydobronyba Bara Józsefet, a munkácsi 11. honvéd gyalogezred katonáját, Felsődomonyára Tóth Györgyöt, Nagygejőcre Béres Józsefet az ungvári 66. cs. és kir. gyalogezred katonáját, Técsőre Mülbauer Edét a máramarosi 85. cs. és kir. gyalogezred katonáját szállították haza. Az általam vizsgált tábori- és tartalék kórházak közül 1917-ben Szolyván mű- ködő 108. tábori kórház egyes személyeit exhumálás után szállították haza, így került illetőségébe Sebők Mihály ungvári 66.-os baka. Történt egy érdekes eset is. 1917. jú- nius 05-én az ungvári I. tartalék kórházban tüdőgyulladásban meghalt Feuerstein Ágoston ungdaróci lakost nem saját településére, hanem Baranyára szállították és ott temették el. Az északkeleti vármegyék elhalt katonáinak több mint a fele más várme- gyék kórházaiból került haza: Podluzsányi Zsigmondot egyévi egészségügyi önkéntes és Stock János gyalogos a családi sírboltba Miskolcról Ungvárra és Viskre 1916-ban, Eperjesről és Budapestről két-két személy 1917-ben, továbbá Nagyváradról és Besz- tercebányáról egy-egy személy még 1915-ben. A halotti anyakönyvek katonai veszte- ségeiben az adott személyek mellett szerepelt a személy rangja, beosztása is. Különös eset, hogy a munkácsi 11. honvéd és az ungvári 66. gyalogezredeknél a közkatonák honvédségi rangot kaptak kivétel nélkül, míg a máramarosi 85. és a munkácsi 65. gyalogezred katonái a gyalogos besorolást. Az első hazaszállított személy 1915. augusztus 22-én, az utolsó 1917. december 31-én került haza, összesen tehát 11 fő. A halottak vallási jellegű megoszlásában döntő szerepet kapnak a görögkatoli- kus felekezethez tartozó személyek, akik nagy része rutén nemzetiségű volt. A ruté- nek 98 %-a ehhez a valláshoz tartozott. A magyar nemzetiségű egyének körében az északkeleti vármegyékben, szintén bevett vallásnak számított a görögkatolikus val- lás. Érdekes, a 11. honvéd gyalogezred veszteségeinél az izraelita vallású személyeket gyakran zsidónak vagy mózes vallásúnak jegyezték be. Az elhalálozások nagy része nem a fronton bekövetkezett harcoknak köszön- hető, hanem a különböző járványoknak és a sérülések által okozott fertőzéseknek. A népbetegségnek számító tüdőgümőkór szintén sok áldozatot szedett. A technikai hiányosságok (értsük itt a rohamsisak kezdeti hiánya) rengetek fejsérülés halálesetet eredményezett. A katonák 1/3-ról nem tudjuk miben halt meg, így ezek mellé az elesett szó került, többeknél pedig a halotti anyakönyvek bejegyzésénél az ellenség kezén maradt írást találjuk. Az elesettek kormegoszlásánál megfigyelhető a jelentős eltérés. A 20 és 30 év közötti katonák körében a legmagasabb veszteségi arány a 21 életévet betöltött kato- náknál figyelhető meg, számszerűleg 224 fő. A legkevesebb veszteséget a 30 életévet

70 SUSLIK Ádám betöltött katonák között következett be, pontosan 109 fő. A 30 és 40 év kor közé eső közkatonáknál a 31 és 32 éves korosztálynál a legmagasabb a halálozási arány 81 és 50 fő. A legidősebb halott betöltötte az 56 életévét, míg a legfiatalabb nem érte el még a 17-dik életévet sem, bár ez az egyedüli eset. Fontos megjegyeznünk, hogy a halotti anyakönyvek vezetésénél számos pon- tatlanság mutatható ki. Több esetben egy adott névvel többször is találkozhatunk más-más részeknél, jelen esetben 48 ilyen névismétlődés fordult elő, egy esetben há- romszor is. Az 1914 őszén és 1915 első hónapjaiban az orosz fronton lezajlott harcok a Monarchia számára a hatalmas veszteségekkel jártak. A német vezérkar a Sch- lieffen-tervnek megfelelően a nyugati frontvonalon vetette be erőinek túlnyomó ré- szét, ezért ha egy kis időre is, de az osztrák-magyar alakulatok kezdetben magukra maradtak a vártnál gyorsabban mozgósított és a harctérre felvonuló orosz csapatokkal szemben. Az általános mozgósítást követően létrehozott kassai 39. honvéd, kassai 27. cs. és kir. és a miskolci 15. cs. és kir. gyaloghadosztálynak és a kötelékébe tartozó munkácsi 11. honvéd, ungvári 66.-, máramarosszigeti 66.-, és munkácsi 65. cs. és kir. gyalogezrednek a nagy veszteséggel járó előrenyomulás, majd a visszavonulás jutott osztályrészül. A döntő győzelem kivívása, a hosszan elnyúló frontvonalak áttörése és az ellenség megsemmisítésének a lehetősége az 1914-es év végére nyilvánvalóan ku- darcra volt ítélve. Az állóháború beköszöntével most már az ellenfél erőinek a kivé- reztetésére törekedtek, a háború elhúzódása biztossá vált. A német szövetségesekkel együtt elért 1915-ös gorlicei áttörés volt az osztrák-magyar hadsereg háborús törté- netében, az első komolyabb siker, melyet katonai és politikai téren a központi hatalmak lehetőségükhöz mérten ki is aknáztak. Románia továbbra is semleges maradt, Bulgária pedig csatlakozott a központi hatalmak táborához. Az elkövetkező hónapok hadászati sikerei és területnyeresége (pl. Lemberg, Breszt-Litovszk elfoglalása) végle- gesen megváltoztatták az erőviszonyokat az orosz fronton.

Felhasznált Irodalom

AGGHÁZY, Kamil – STEFÁN, Valér. A világháború 1914 – 1918. Budapest : Országos Közművelődési Szövetség. Lantos. 1934. ARZ, Arthur. Zur Geschichte des grossen Kireges 1914 – 1918. Wien – Leipzig – München : Rikola Verlag, 1924. BALLA, Tibor. A Nagy Háború osztrák-magyar tábornokai. Budapest : Argumentum Kiadó, 2010. BENKÓCZY, Emil. A tízes honvédek Galíciában. Budapest : Bárd. Nyomda, 1931. BERKÓ, István. A magyarság a régi hadseregben. Budapest : Magyar Királyi Hadtörténelmi Levéltár. 1926. BERKÓ, István. A Magyar királyi honvédség története. 1868 – 1918. Budapest : M. Kir. Hadtörténelmi Levéltár, 1928. BREIT, József. Az 1914. évi Osztrák-Magyar-Szerb-Montenegrói hadjárat. Budapest : Magyar Királyi Had- történelmi, 1926. BRUSZILOV. A cár árnyékában. Budapest : Zrínyi Katonai Kiadó, 1986. DESEŐ, Lajos. Az 1914 – 1917. évi osztrák-magyar orosz háború. Debrecen : Magyar Nemzeti Könyv- és Lapkiadóvállalat, 1925. DOROMBY, József – REÉ, László (szerk.) A Magyar gyalogság. Budapest : Reé László Könyvkiadó, 1940. GALÁNTAI, József. Az I. világháború. Budapest : Korona Kiadó, 2000.

71 AZ ÉSZAKKELETI VÁRMEGYÉK VESZTESÉGEI AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚBAN A CS. ÉS KIR., VALAMINT HONVÉD GYALOGEZREDEK ADATAI ALAPJÁN 1914-1915 KÖZÖTT GERBERT, Károly. A Kassai VI. hadtest harcai 1914. augusztus 25 – 30. A. hadsereg jobbszárnyának válsá- ga a Komarowi találkozó csatában. Budapest : M. Kir. Hadtörténelmi Levéltár, 1929. HAJDU, Tibor – POLLMANN, Ferenc. A régi Magyarország utolsó háborúja 1914 – 1918. Budapest : Osiris Kiadó, 2014. HERMANN, Róbert (szerk.). Fegyvert s vitézt… A magyar hadtörténet nagy csatái. Corvin Kiadó, 2003. HORVÁTH, László. Az Osztrák-Magyar hadsereg felvonulása Oroszország ellen és az 1914. évi nyári had- járat. Budapest 1928. JACOBI, Ágost. Magyar Műszaki Parancsnokságok, csapatok és alakulatok a világháborúban. Budapest : Közlekedési Nyomda, 1938. József főherceg. Kivonatos részletek háborús naplómból. In Hadtörténelmi Szemelvények a világháborúból. Budapest : Stephaneum Kiadó, 1925. József főherceg. A világháború amilyennek én láttam. 1. kötet. Budapest : Királyi Magyar Egyetemi Nyom- da, 1926. ROTH, Josef Freiherrn. Limanowa. Innsbruck : Durck und Verlag der Kinderfreund, 1928. JULIER, Ferenc. 1914 – 1918, a háború magyar szemmel. Budapest : Magyar Szemle Társaság, 1933. JULIER, Ferenc. Limanowa. Budapest : A M. Kir. Hadilevéltár, 1937. LÁNDOR, Tivadar (szerk.). A Nagy Háború írásban és képben. I. Kötet. Budapest : Atheneum Kiadó, é. n. MÁTYÁS, Sándor. Máramarosi-Ugocsa megyei 85-ik gyalogezred története 1914 – 1918. Budapest : Stádium Kiadó, 1941. MOLNÁR, Dezső. Limanova magyar győzelem. Budapest 1932. MOLNÁR, Ferenc. Egy Haditudósító emlékei. Budapest : Franklin Társulat, 1916. NAGY, Samu. A Kárpátokból. Budapest : Atheneum Kiadó, é. n. KALM, Osckar Tile von. Gorlice. Gerhard Stalling. Oldenburg/Berlin 1930. PILISI, Lajos. A Kárpáti harcokból. Budapest : Atheneum Kiadó, 1915. RÉTI, Béla. A volt cs. és kir. Lajos Győző főherceg 65. gyalogezred világháborús Emlékalbuma. Budapest : Ludvig Nyomda, 1938. RÉTI, Béla. A volt cs. és kir. Lajos Győző főherceg 65. gyalogezred világháborús Emlékalbuma. Budapest : Ludvig Nyomda, 1938. RIEDL, Lajos. a cs. és kir. VI. Hadtest a gorlicei áttörési csatában 1915. május 2. Budapest : Stephaneum, 1928. ROMSICS, Ignác (szerk.). Magyarország az első világháborúban. Budapest : Kossuth Kiadó, 2010. SGARDELLI, Ceaser. Felvidék és Kárpátalja hadtörténete. 1914 – 1918. Budapest : Királyi Magyar Egye- temi Nyomda, 1940. SOLTH, Imre. Egy tüzértiszt naplója az 1914 – 1918. évi világháborúból. Budapest : Országos tiszti tudo- mányos és Kaszinó Egyesület. 1942. STROMFELD, Aurél. Hadseregszervezés. Budapest : Pallas Irodalmi és Nyomdai RT, 1911. SZIJJ, Jolán (szerk.). Magyarország az első világháborúban. Lexikon A – Zs. Budapest : Petit Real Könyv- kiadó. 2000. SZURMAY, Sándor. A magyar katona a Kárpátokban. Budapest : Királyi Magyar Egyetemi Nyomda, 1940. VAJNA, Viktor – NÁDAY, István. Hadtörténelem. Budapest : Stádium Kiadó, é. n. A világháború. 1914 – 1918. Különös tekintettel Magyarországra és a magyar csapatok szereplésére. Szerk. és kiadja a Magyar Királyi Hadtörténelmi Levéltár 6. – 7. kötet. 1929.

Forrás:

Hadtörténelmi Levéltár: II. 588. A munkácsi 11. honvéd gyalogezred iratanyaga. (továbbiakban: HL. II. 588.) Pótzászlóalj és segédtiszti anyagok 134-2870. kt. sz. 2. doboz. HL. II. 185. 39. honvéd gyaloghadosztály hadműveleti csoportjának az iratanyaga. 32. doboz. HL. II: 586. kassai 9. honvéd gyalogezred iratanyaga. IX. fejezet. 11. doboz. HL. Tanulmánygyűjtemény. 1755. sz. tanulmány. I. világháború XIII. kötet. HL. TGY. 52. Gorlice 1915. május 2.

72 SUSLIK Ádám HL. TGY. 237. Fodor Gyula, Sajó János: A m. kir. 39. honvéd gyaloghadosztály világháborús története. HL. TGY. 1123. Bodart Gaston: Az osztrák-magyar Monarchia emberveszteségei 1914 – 1918 évi világ- háborúban. KTÁL.4. Fond. Ung vármegye főispánjának iratait 1443 – 1919. KTÁL. 7. Fond. Ung vármegye alispánjának iratait 1854 – 1919. KTÁL. 10. Fond. Bereg vármegye főispánjának iratait 1342 – 1919. KTÁL. 74. Fond. Ungvár város közkórházának iratait 1878 – 1944. KTÁL. 201. Fond. Rahói körjegyzőség iratait 1868 – 1918. KTÁL. 245. Fond. Ugocsa vármegye alispánjának iratait 1828 – 1919. KTÁL. 283. Fond Bereg vármegye alispánjának iratait, 1788 – 1944. KTÁL. 911. Fond. Máramaros vármegye alispánjának iratait. 1842 – 1922. KTÁL. 1071. Fond. Kőrösmező körjegyzőségének iratait 1913 – 1919. KTÁL. 1369. Fond. Máramaros vármegye főispánjának iratait, 1429 – 1919.

Straty severovýchodných stolíc v prvej svetovej vojne na základe údajov cisárskych a kráľovských a honvédskych peších plukov domobrany (honvédov) v rokoch 1914 – 1915

Pred rokom 1867 sa na území Podkarpatska nachádzali dva cisárske a kráľov- ské pluky, a to v roku 1860 založený 65. mukačevský cisársky a kráľovský peší pluk a 66. cisársky a kráľovský peší pluk. Ten druhý si meno získal hlavne v bitke pri Hradci Králové roku 1866 a počas vojenskej operácie v Bosne v roku 1878. V na- sledujúcom období poli postavené ďalšie dva pluky: roku 1883 máramarošský 85. cisársky a kráľovský a v roku 1886 mukačevský 11. honvédsky peší pluk. V dôsled- ku nedostatočného výcviku, ale aj pomalého a problematického vojenského velenia v prvých mesiacoch vojny utrpeli obrovské straty pri Komorowe, Niskove alebo v roku 1915 pri Gorliciach. Identifikácia aj súpis padlých vojakov znamenali pre vojsko monarchie veľké ťažkosti. Podpora a finančná pomoc rodinných príslušníkov padlých znamenala veľkú finančnú záťaž pre štát. Podľa dostupných informácií mno- hé údaje z vojenských cintorínov alebo vojenských nemocníc sa z nejakých dôvodov nedostali do matrík zomrelých. V prvom roku vojny najväčšie straty spôsobili prvé vojenské strety, v druhom roku to bol prelom frontu pri Gorliciach a taliansky front, ktoré mali za následok veľa mŕtvych, ranených a zajatých vojakov. V druhom období vojny straty na ľudských životoch poznamenala Brusilovova ofenzíva, bitky pri Ison- zo a Doberdo, ako aj vstup Rumunska do vojny či bitky na Piave roku 1917. V tejto práci boli spracované úmrtné matriky uvedených plukov v mobilnej vojne v rokoch 1914 – 1917 a následnej statickej vojne. Druhá polovica roku 1917, ako aj celý rok 1918 ostal kvôli nedostatku času ešte nespracovaný.

73 AZ ÉSZAKKELETI VÁRMEGYÉK VESZTESÉGEI AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚBAN A CS. ÉS KIR., VALAMINT HONVÉD GYALOGEZREDEK ADATAI ALAPJÁN 1914-1915 KÖZÖTT Втрати північно-східних комітатів у Першій світовій війні на основі даних цісарських, королівських та піхотних полків ополчення (гонведів) у 1914-1915 рр.

До 1867 року на території Підкарпаття перебували два цісарські і коро- лівські полки, а саме 65-й мукачівський цісарський і королівський піхотний полк заснований у 1860 році і 66-й цісарський і королівський піхотний полк. Той другий прославився головним чином у битві при м. Градець Кралове в 1866 році і під час військової операції в Боснії в 1878 році. В наступний період виникли ще два полки – в 1883 році марамороський 85-й цісарський і королів- ський, а в 1886 році Мукачівський 11-й гонведський піхотний полк. Наслідком недостатньої підготовки, а також повільного і проблематичного військового командування в перші місяці війни, вони зазнали величезні втрати біля міс- течок Коморов, Ніскова або в 1915 році біля Горлиць. Ідентифікація і списки полеглих воїнів становили для війська монархії великі труднощі. Підтримка і фінансова допомога членам сімей полеглих була великим фінансовим тягарем для держави. На основі доступних інформацій, багато даних з воєнних цвин- тарів або воєнних лікарень не попали з якихось причин в реєстр смертей. В перший рік війни найбільші втрати були спричинені першими бойовими зітк- неннями, в другому році то були прорив фронту біля Горлиць та Італійський фронт, в результаті чого багато воїнів загинули, багато було поранених і поло- нених. Упродовж другого періоду чимало людських жертв спричинив Бруси- ловський прорив, бої біля Ізонцо і Добердо, а також вступ Румунії у війну, чи бої на річці Пияві в 1917 році. В цій роботі були опрацьовані реєстри померлих наведених полків у мобільній війні в 1914-1917 роках і в подальшій статичній війні. Друга половина 1917 року, як і весь 1918 рік ще залишилися через брак часу неопрацьованими.

74 RUSKÁ OKUPÁCIA V ŠARIŠI A ZEMPLÍNE R. 1914 – 1915

Peter KÓNYA

The Russian Occupation in the Saris and Zemplin Regions in 1914-1915 In a number of aspects, the First World War marked the nations and regions of the former Hungarian empire heavily. However, due to the result of the development of Central Europe in the 20th century, several aspects of this conflict remained outside the interest of the official historiography for a long time. Such was the Russian invasion of the North-East of Hungary, in particular, of the territory of the Saris and Zemplin regions in the autumn and winter of 1914-1915. For a long time it has remained in the darkness of neglected history in Slovakia, in the shadow of the Soviet-Czechoslovak friendship, national oppression, resistance, the Communist movement, and other, ideologically “more important” topics. To a large extent, this is the reason for writing this study by the historiographer, who deals mainly with the Early Modern History but who, in the course of the regional research into urban and municipal history, had become familiar with sources related to the First World War and the Russian invasion. Thus, the purpose of this study is not a military-historical description, analysis or evaluation, but description of events during the Russian invasion in 1914 in particular, and its consequences for the area of the North districts of Saris and Zemplin regions.

Key words: Russian occupation, Saris region, Zemplin region, 20th century, battle in Karpathian region.

Prvá svetová vojna vo viacerých aspektoch ťažko poznačila národy a jednotli- vé regióny bývalého Uhorska. V dôsledku vývinu strednej Európy v 20. storočí však viaceré stránky tohto konfliktu ostávali dlhý čas mimo záujmu oficiálnej historiografie. Takým bol aj ruský vpád do severovýchodného Uhorska, najmä na územie Šariša a Zemplína v jeseni a zime 1914 – 1915, ktorý na Slovensku dlho ostal v tme historického zabudnutia, v tieni sovietsko-československého priateľstva, národné- ho útlaku, odboja, komunistického hnutia a iných, ideologicky „dôležitejších“ tém.1 Do veľkej miery aj to je dôvodom napísania tejto krátkej štúdie historikom, ktorý sa venuje predovšetkým dejinám raného novoveku, ale v priebehu regionál- nych výskumov mestských a obecných dejín sa zoznámil s prameňmi k prvej svetovej 1 Ani v medzivojnovom, ani v socialistickom Československu nebolo žiaduce pripomínať, že slovenskí a českí vojaci v rakúsko-uhorskej armáde bojovali za spoločnú vlasť a už vôbec nepredstaviteľné bolo písať o tom, ako ruská (hoci aj cárska) armáda pustošila územie Slovenska.

75 RUSKÁ OKUPÁCIA V ŠARIŠI A ZEMPLÍNE R. 1914 – 1915 vojne a ruskému vpádu. Preto cieľom tohto príspevku nie je vojensko-historický popis, analýza či hodnotenie, ale najmä zachytenie udalostí ruského vpádu r. 1914 – 15 a jeho dôsledkov na území severných okresov Šarišskej a Zemplínskej stolice.

Boje v Karpatoch

V súvislosti s bojmi, prebiehajúcimi na začiatku prvej svetovej vojny v Kar- patoch sú všeobecne známe dve skutočnosti. Prvou je fakt, že v Karpatoch neboli v prvej polovici 20. storočia vybudované žiadne pevnosti, stále fortifikačné ani iné opevnené objekty, pretože toto územie nebolo zo strategického hľadiska považované za dlhodobo brániteľné teritórium. Druhou je skutočnosť, že napriek tomu uhorsko-haličské, resp. slovensko-poľské Karpaty sa počas tridsiatich rokov dvakrát stali dejiskom mohutných a ťažkých bojov, pri ktorých padlo niekoľko stá- tisícov vojakov. Samozrejme, ani rakúsko-uhorské vrchné velenie na začiatku prvej svetovej vojny neplánovalo žiadne vojenské akcie v Karpatoch.2 Avšak už v auguste stáli ra- kúsko-uhorské ozbrojené sily zoči-voči veľkej presile a ani s divíziami stiahnutými z južného frontu neboli schopné zastaviť „ruský valec“. Na začiatku augusta a začiat- ku septembra sa ešte podarilo 4. armáde v bitkách pri Krasniku a Komorówe prinú- tiť k ústupu ruské vojská, avšak vo dvoch ľvovských bitkách padlo nielen samotné hlavné mesto Haliče, ale ruské sily prenikli medzi 1. a 4. armádu a 11. septembra prinútili rakúsko-uhorské jednotky na mohutný ústup. Ruské vrchné velenie, spolie- hajúc sa na to, že oslabené rakúsko-uhorské sily nebudú schopné odolávať, poslalo na západ štyri armády. Takisto rakúsko-uhorské velenie odvelilo do nových pozícií na uhorských hraniciach štyri armády: 1., 3. a 4. armádu na Dunajci a 2. armádu v Karpatoch.3 Medzitým nemecké velenie poslalo svojmu spojencovi na pomoc 9. armádu a v priestore Przemyszlu začali spoločnú ofenzívu. Potom sa však do medzery, ktorá vznikla v údolí Laborca medzi 3. a 4. armádou, vklinili ruské sily. Na konci novembra 1914 došlo k ruskému prielomu v Karpatoch, v dôsledku čoho vtrhol nepriateľ do se- verných okresov Šarišskej a Zemplínskej stolice. Uhorské jednotky rakúsko-uhorskej spoločenskej armády sa tak dostali do celkom novej situácie, keďže sa museli postaviť nepriateľským vojskám na svojom vlastnom území. V takto vzniknutých nových podmienkach aj ruské vrchné velenie zmenilo svoje pôvodné vojnové plány. V Sankt Petersburgu sa začali vážne zaoberať myšlienkou ďalšieho prielomu a postupu na Veľkú uhorskú nížinu, obsadenia Budapešti a v konečnom dôsledku vytlačenia

2 Na začiatku bojov v Karpatoch stál mylný predpoklad nemeckého vrchného velenia, že ruská armáda bude potrebovať 6 – 8 týždňov na mobilizáciu. Ruská strana však tajne vykonala mobilizáciu už v lete a rakúsko-uhorské sily sa tak v Haliči ocitli proti niekoľkonásobnej ruskej presile. Keďže nemeckí spojenci im kvôli francúzskemu útoku nemohli poskytnúť pomoc a sami boli zatlačení vo východ- nom Prusku útočiacim ruským vojskom, rakúsko-uhorské vrchné velenie bolo nútené poslať na front jednotky z južného frontu, čím výrazne oslabili pozície proti skúsenej a dobre vyzbrojenej srbskej armáde, čo malo na obidvoch frontoch katastrofálne následky. 3 Pod císařským praporem. Historie habsburské armády 1526 – 1918. Praha 2003, s. 340 – 342.

76 Peter KÓNYA Uhorska z vojny.4 Pre rakúsko-uhorských vojakov bola táto situácia nová a osobitá z viacerých príčin. Od júla ustavične stáli proti početne výrazne silnejšiemu nepriateľovi,5 oproti ktorému spravidla nedisponovali žiadnymi skúsenosťami z moderného spôsobu vedenia vojny a po prvý raz boli konfrontovaní s takými novotami ako zátarasy z ost- natého drôtu alebo zničujúca guľometná paľba. V neskorých jesenných mesiacoch a na začiatku prichádzajúcej zimy pocítili nedostatky tylového zabezpečenia vlastnej armády. Nemali k dispozícii teplé zimné oblečenie, vopred pripravené zákopy, kryté obranné postavenia či sklady potravín a krmiva. Velitelia boli zväčša neskúsení, zle sa orientovali v neznámom teréne, mapy mali nedostatočné a nepresné a spojenie medzi jednotkami fungovalo veľmi zle.6 Tak v prvých týždňoch prvého roku „veľkej vojny“ museli na uhorskom území odolávať „ruskému valcu“. Hlavná ťarcha bojov spočívala na 3. armáde generála Sve- tozara Boroevića. Hlavný stan mal zriadený v Bardejove, po ústupe z mesta ho prelo- žil do Košíc. Podľa vopred vypracovaného strategického plánu mali rakúsko-uhorské sily vytlačiť ruské jednotky za Karpaty a zachrániť Przemyszel. Tento plán, ktorý spo- chybňovalo aj nemecké velenie, nebol však reálny, ako to už ostatne na konci januára ukázala prvá bitka v Karpatoch. Bitka zúrila v dňoch 23. – 28. januára a popri 3. armádnom zbore generála Boroevića sa jej zúčastnili aj jednotky nemeckej armády. Týždeň trvajúci útok prebiehal v strašných podmienkach. Jednotky útočili v zlom počasí, v hlbokých mrazoch, bez potrebného ošatenia a vybavenia. Preto keď generál Brusilov začal protiofenzívu, rakúsko-uhorská armáda nedokázala udržať frontovú líniu, ustúpila a zastavila sa až na uhorskom území, na línii Zborov – Bardejov – Kaštieľny vrch.7 Bitka stála 3. armádu obrovské straty. Celkovo v nej padlo, bolo zranených alebo zajatých 89-tisíc rakúsko-uhorských vojakov. Je hrozné, že najväčšia časť z týchto strát pripadala na vojakov, ktorí zamrzli alebo prechladli. V mimoriadne nepriazni- vom chladnom, sychravom počasí vojakom úplne chýbalo teplé oblečenie, teplé jedlo a suché, kryté postavenia. V plytkých zákopoch často po stojačky zamrzli celé rady vojakov.8 Náhrada strát pritom nebola jednoduchá. Rakúsko-uhorská monarchia zďaleka nedisponovala takými ľudskými zdrojmi ako ruské impérium, a tak posily prichádzali iba pomaly a nedostatočne. Okrem toho nové sily boli často neskúsené a zle vycvičené, takže nedosahovali kvality padlých vojakov a najmä kádrových dôstojníkov. Nakoniec sa bitka 10. februára skončila, keď sa obidve strany unavené, s obrovskými stratami, zakopali čiastočne v pôvodných a čiastočne v nových bojových postaveniach. Po druhý raz vtrhli ruské vojská na územie Uhorska v Zemplínskej stoli-

4 FUČÍK, Josef. Karpatská zima 1914 – 1915. In Prvá svetová vojna a boje v Karpatoch. Humenné 2007, s. 23. 5 Ruské divízie mali výrazne vyššie početné stavy, ako rakúsko-uhorské. 6 Na rozdiel od rakúsko-uhorskej armády, ruské vojská sa už v rokoch 1904 – 1905 zúčastnili modernej, rusko-japonskej vojny. 7 DVORTSÁK, Győző. Sáros földje 1914 – 1915. Eperjes 1916, s. 14 – 15. 8 FUČÍK, Josef. Karpatská zima 1914 – 1915, s. 24. Rusi údajne disponovali dobre zhotovenými bojový- mi postaveniami.

77 RUSKÁ OKUPÁCIA V ŠARIŠI A ZEMPLÍNE R. 1914 – 1915 ci na prelome februára a marca 1915, po tzv. druhej bitke v Karpatoch. Ústrednú úlohu v novom vojnovom pláne zohrala 2. rakúsko-uhorská armáda pod velením generála Eduarda Böhm-Emolliho, ktorá zaujala postavenie medzi armádami Lin- singena a Boroevića. Útok začala 2. armáda 27. februára a postupovala na východ od Lupkówa k Užoku. Aj počas tohto útoku postupovali vojaci v nesmierne ťažkých podmienkach. V mimoriadne studenom, mrazivom počasí, v hustej hmle, stálom snežení a častých víchriciach vojaci iba veľmi pomaly a s obrovskými stratami postupovali vpred, proti dobre opevnenej 8. a 3. ruskej armáde.9 Napokon 2. marca generál Brusilov podnikol protiofenzívu, medzi vyčerpanú a unavenú 2. a 3. armádu. V priestore Medzilaboriec sa tak ruským vojskám opäť podarilo preniknúť hlboko na uhorské územie.10 Iba na začiatku apríla, počas známej veľkonočnej bitky, prebiehajúcej v dňoch 1. – 6. apríla sa podarilo zastaviť ruský postup a definitívne tak odvrátiť nebezpečen- stvo ďalšieho nepriateľského vpádu na uhorské územie. Potom ako sa ruské jednotky pokúsili o nový prielom v priestore Zborova, spojené rakúsko-uhorsko-nemecké sily (s nemeckým beskydským armádnym zborom pod velením generála Marwitza) ich z veľkej časti vytlačili z teritória Uhorska. Posledné ruské oddiely opustili Šarišskú stolicu v máji 1915 po novom mohutnom útoku v priestore Gorlicze – Jaroslaw – Prze- myszel a v nasledujúcich týždňoch sa ruská armáda pomaly stiahla za hranice Haliče. Na začiatku prvej svetovej vojny, od septembra 1914 do mája 1915 padlo po obidvoch stranách Karpát 600 – 700-tisíc rakúsko-uhorských vojakov. Približ- ne rovnaké straty mala pritom aj druhá strana. Dôsledky týchto bojov boli veľmi ťažké a z hľadiska ďalšieho pokračovania vojny tragické, najmä pre rakúsko-uhor- skú armádu. V zimných Karpatoch vykrvácalo jadro armády, boli zničené najlepšie, kvalitne vycvičené jednotky. Takisto väčšina kádrových dôstojníkov padla v bojoch alebo zamrzla v zákopoch. Rakúsko-uhorská monarchia už nebola schopná nahradiť tieto nesmierne ťažké straty a ďalej sa tak stala neschopnou samostatných vojenských operácií bez nemeckej vojenskej pomoci.

Boje na území Uhorska

Na územie Uhorska po prvý raz prišli ruské vojská po 20. novembri 1914, keď vojaci 8. armády a 24. armádneho zboru prelomili líniu frontu v Karpatoch a valili sa do údolia Cirochy a Laborca. O dva dni už 48. pešia divízia (pod velením generála Kornilova) obsadila prvé uhorské mesto, Sninu. Na druhý deň, 23. novembra, vstúpili ruské jednotky do Humenného. Humenné bolo oveľa dôležitejšie než Snina a jeho strata znamenala vážnu stratu pre Zemplínsku stolicu. Ako hos- podárske a dopravné centrum Horného Zemplína patrilo medzi najvýznamnejšie mestá v stolici. Po jeho obsadení ruským vojskom rakúsko-uhorská skupina vojsk „Krautwald” v sile asi 6 000 vojakov zaujala nové postavenia v údolí Laborca, na lí-

9 Rakúsko-uhorské straty dosahovali až 60 %. 10 FUČÍK, Josef. Karpatská zima 1914 – 1915, s. 25 – 26.

78 Peter KÓNYA nii Brekov – Závadka.11 Ruská okupácia netrvala dlho a už 23. novembra rakúsko-uhorské ozbrojené sily zahájili útok od Užoku smerom k Starine, počas ktorého 24. novembra oslobodili Stakčín. O dva dni, 26, novembra, pochodoval už generál Krautwald na Humenné. Ruské jednotky, utáborené v meste neboli na útok pripravené a začali ústup smerom k Snine. V Humennom ostalo len asi 10-tisíc vojakov, medzi nimi 5 000 kozákov. Krautwald disponoval celkovo 13-tisíc vojakmi, z 200. a 201. honvédskej brigády, dvoch plukov 34. pešej divízie, 17. brigády Landwehru, ďalej jedným obrneným vlakom a dokonca aj jednou leteckou stotinou. V ranných hodinách 27. novembra začal generál Krautwald útok na mesto. Boje trvali až do večera a ruské jednotky sa len v noci stiahli za Karpaty. Rakúsko-uhorské sily zajali 1 500 zajatcov. Bitka bola veľ- kým úspechom a uhorské noviny o nej písali ako o „Karpatských Termopylách“.12 Po druhý raz vtrhla ruská armáda do Uhorska na konci novembra 1914 na úze- mie Šariša. Počas ústupu 3. a 9. armádneho zboru, 29. novembra prenikla ruská ar- máda na územie od Duklianskeho priesmyku ku Giraltovciam. Už na druhý deň, 30. novembra, padlo do rúk nepriateľa mestečko Zborov. V prvých dňoch decembra vy- tlačili ruské ozbrojené sily rakúsko-uhorské jednotky od Bardejova a obsadili mesto. V Bardejove takisto prebiehali ťažké boje, osobitne na kalvárii a v severnej časti mesta. V nich sa vyznamenali najmä šarišskí žandári, ktorí po štyri hodiny zadržiavali presilu nepriateľa. Na druhý deň, po ústupe rakúsko-uhorských jednotiek, obsadili ruské sily celý Svidnícky a väčšiu časť Bardejovského okresu.13 Do 8. decembra obsadilo ruské vojsko 125 šarišských obcí (v Bardejovskom, Svidníckom a Giraltovskom okrese). V ten deň, 8. decembra, sa začal, po porážke v bitke pri Limanowe, ústup ruských síl. Od 11. decembra pokračoval potom, žiaľ, iba dočasný ústup ruských síl zo Šarišskej stolice. Na Vianoce sa vrátil do pôvodného postavenia v Bardejove aj veliteľ armádneho zboru.14 Avšak práve vtedy začalo ruské vrchné velenie novú, mohutnú protiofenzívu. Po víťaznom útoku smerom na Duklu ruská armáda opäť prenikla cez Karpaty a vtrhla na územie Šarišskej stolice. Celkovo od 30. decembra 1914 postupne 83 obcí padlo do rúk Rusov. Na Nový rok 1915 podnikli ruské vojská mohutný útok od Dukly smerom na juh. Rakúsko-uhorské sily stáli proti obrovskej presile, ktorej nedokázali odolať. Na niekoľkých miestach však napriek tomu dlhší či kratší čas zvádzali nerovný boj s postupujúcimi nepriateľskými jednotkami, ako tých 300 husárov pri Ladomirovej, ktorí po niekoľko hodín bránili svoje pozície proti celej ruskej divízii.15 V polovici marca naplánovalo ruské velenie novú ofenzívu, ktorej prvým cie- ľom bol Bardejov.16 Ruská armáda podnikla vtedy dva útoky: prvý v priestore Bar- 11 DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURÍK, Radoslav. Stopy prvej svetovej vojny. Humenné 1914. Humenné 2009, s. 5 – 6. 12 DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURÍK, Radoslav: Stopy prvej svetovej vojny. Humenné 1914, s. 7 – 11. 13 DVORTSÁK, Győző. Sáros földje 1914 – 1915, s. 3 – 5. 14 DVORTSÁK, Győző. Sáros földje 1914 – 1915, s. 9 – 11. 15 DVORTSÁK, Győző. Sáros földje 1914 – 1915, s. 13 – 14. 16 Dôstojníci povzbudzovali útočiacich vojakov tým, že od Bardejova už nie je ďaleko Budapešť.

79 RUSKÁ OKUPÁCIA V ŠARIŠI A ZEMPLÍNE R. 1914 – 1915 dejova a druhý pri rieke Ondava. Počas útoku zúrili na mnohých miestach kruté boje, najmä okolo lokalít Kešteľny verch a Čarna hura, kde padlo až 14-tisíc ruských vojakov. Po strate obidvoch vyvýšenín sa rakúsko-uhorská armáda stiahla do Zbo- rova, kde sa jej podarilo nepriateľa zastaviť a do začiatku mája sa mestečko zmenilo na frontovú líniu. Takisto v druhom smere útoku, pri Ondave sa podarilo postaviť hrádzu ruskému postupu a nová frontová línia sa ustálila pri obci Radoma. Rus- kú okupáciu v Šarišskej stolici ukončila až víťazná bitka pri Gorliciach. V priebehu nasledujúceho víťazného postupu generál Kritek obsadil Dukliansky priesmyk a 8. mája 1915 oslobodili rakúsko-uhorskí vojaci Zborov, pričom získali 18-tisíc ruských zajatcov.17 Na konci januára 1915 opäť vtrhla ruská armáda na územie Zemplínskej stolice a obsadila 79 obcí na teritóriu troch okresov: Medzilaboreckého, Sninského a Strop- kovského.

Ruská okupácia a jej dôsledky

Ruský vojenský vpád v rokoch 1914 a 1915 dvakrát zasiahol severné okresy Ša- rišskej a Zemplínskej stolice a ich obyvateľov. Prvý vpád trval od 20. novembra do 11. decembra 1914. Na území Šarišskej stolice obsadili ruské jednotky jedno mesto18 a 125 obcí v troch administratívnych okresoch. V Zemplínskej stolici sa vtedy do rúk ruskej armády dostalo niekoľko desiatok obcí v Humenskom a Sninskom okrese. Druhá ruská okupácia trvala od 29. decembra 1914 do 5. mája nasledujúceho roku. Na území Šarišskej stolice obsadilo ruské vojsko 83 dedín, vo Svidníckom, Bardejov- skom a Giraltovskom okrese. V severných častiach Zemplínskej stolice obsadili vtedy ruské jednotky 79 obcí v troch okresoch.19 Počas prvého ruského vpádu mali udalosti veľmi rýchly priebeh, obsadenie sa udialo nečakane a náhle, zväčša bez možnosti evakuácie civilného obyvateľstva. Na mnohých miestach sa preto obyvatelia snažili zachrániť si život a majetok neuspo- riadaným útekom. Dokonca ani z dvoch miest, z Bardejova a Humenného väčšina obyvateľstva neodišla a evakuácia sa týkala iba úradníkov a tzv. „inteligentných ele- mentov“. 20 Veľká časť obyvateľov však ostala aj po príchode ruských vojakov doma. Po týchto skúsenostiach potom úrady počas druhého ruského prieniku spravidla zabezpečili organizovanú evakuáciu obyvateľov, zväčša do južnejších okresov obidvoch zasiahnutých stolíc. Iba v Šariši sa vtedy podarilo úradne evakuovať 37 obcí.21 Ruská armáda na okupovaných územiach plienila, kradla a dopúšťala sa nási- lia na obyvateľstve. Hovädzí dobytok, svine, hydina, no rovnako nábytok, oblečenie, posteľná bielizeň a ďalší osobný majetok obyvateľov sa stal korisťou ruských vojakov.

17 DVORTSÁK, Győző. Sáros földje 1914 – 1915, s. 17 – 21. 18 Z kategórie miest so zriadeným majestátom. 19 Felső-Zemplén és az orosz betörés. In A „Zemplén” naptára az 1916. Évre. Sátoraljaújhely 1916, s. 20. 20 Miestna honorácia, bohatší živnostníci a inteligencia. 21 DVORTSÁK, Győző. Sáros földje 1914 – 1915, s. 25.

80 Peter KÓNYA Ako písali vojnoví spravodajcovia, pri oslobodzovaní Humenného na konci mesta zakrývali rozsiahle priestranstvo porozhadzované kusy nábytku, šatstvo, periny, ta- niere a pod., ktoré nestačili so sebou odviezť utekajúci kozáci. Násilnosti ruských vojakov sa obracali najmä proti židovskému obyvateľstvu. Mnohé dobové správy hovorili o vraždení a krutom znásilňovaní židovských dievčat a žien, popri iných miestach aj v okupovanom Humennom. Zdržiavalo sa tam veľa židov, ktorí pred ruským vojskom ušli z Haliče a v obsadenom meste boli vystavení násilnostiam vojakov. Obete na životoch z radov civilných obyvateľov tak pripadali hlavne na židovské obyvateľstvo.22 Obyvateľstvo okupovaných území bolo z národnostného hľadiska prevažne ru- sínske, iba z menšej časti slovenské a jeho zanedbateľná časť maďarská alebo nemec- ká. Najmä Rusínov a Slovákov sa usilovala osloviť ruská vojnová propaganda, ako „slovanských bratov“. Bolo to v súlade s už spomínaným ruským vojnovým cieľom, snažiacim sa o paralyzovanie Uhorska a jeho vyblokovanie z vojny. V zmysle toho sa v ruskom hlavnom meste zrodili plány na pripojenie Rusínmi a Slovákmi obývaných území k Rusku.23 Tieto plány podporovala aj česká politická emigrácia (Masaryk, Beneš a iní).24 Pre svoje vojnové ciele využívalo ruské velenie najmä miestne pravoslávne kňazstvo. Pravoslávni Rusíni však v tom období predstavovali iba nepatrnú časť oby- vateľstva a žili v malých farnostiach v pohraničných dedinách.25 Niekoľko pravosláv- nych popov skutočne aj vstúpilo do ruských služieb a rakúsko-uhorská armáda preto viacerých z nich právom či neprávom zatkla a potrestala.26 Ruská propaganda sa však medzi rusínskym a slovenským obyvateľstvom stretla len s veľmi malým úspechom. Vojnoví spravodajcovia však uvádzali viaceré príklady hrdinstva a vlastenectva miestneho obyvateľstva, pomáhajúceho rakúsko-uhorským vojakom. Kým ruské vojsko sa chcelo opierať o pravoslávne kňazstvo, ku gréckoka- tolíckej cirkvi sa správalo nepriateľsky. Búralo a pálilo gréckokatolícke kostoly a 37 gréckokatolíckych kňazov odviedli do zajatia.27 Od novembra 1914 do jari nasledujúceho roku prúdili zo severu Šariša a Zem- plína na juh tisíce utečencov. Obyvatelia, ktorých vojna vyhnala z domovov našli útočisko predovšetkým vo dvoch stoličných centrách, v Prešove a Sátoraljaújhelyi. Tamojšie maďarské a slovenské obyvateľstvo srdečne prijalo utečencov do svojich domov a ich niekoľkotýždňový pobyt prebiehal bez akýchkoľvek konfliktov. V Ša- rišskej stolici bolo najviac utečencov umiestnených v Prešove, v Zemplínskej stolici v Sátoraljaújhelyi, Sečovciach, Vranove, Michalovciach a v ich okolí. Veľká časť eva-

22 ŠIMKULIČ, Marián. Vojnové zápisky z denníka Egona Ervína Kischa. In Prvá svetová vojna boje v Karpatoch. Humenné 2007, s. 95. 23 Ako polosamostatné kniežatstvo na čele s niektorým ruským kniežaťom. 24 KOVÁČ, Dušan. Boje v Karpatoch v širších súvislostiach. In Prvá svetová vojna boje v Karpatoch. Humenné 2007, s. 15 – 16. 25 Ako dôsledok tzv. pravoslávneho hnutia, podporovaného z Ruska, ktoré sa usilovalo o „navrátenie“ gréckokatolíkov do lona ich „pôvodnej“ pravoslávnej cirkvi. 26 Ako to popísal aj Jaroslav Hašek vo svojom slávnom románe. 27 Medzi nimi aj poslanca parlamentu Michala Artima. DVORTSÁK, Győző. Sáros földje 1914 – 1915, s. 25.

81 RUSKÁ OKUPÁCIA V ŠARIŠI A ZEMPLÍNE R. 1914 – 1915 kuovaných úradov ďalej pôsobila v Miškovci. Miestne úrady prevádzkovali núdzovú kuchyňu, obrovskú pomoc poskytli utečencom pobočky Červeného kríža, židovské, cirkevné a občianske dobročinné spolky. Ruský vpád a jeho dôsledky vyvolali obrovskú paniku nielen na okupovaných územiach, ale aj v susedných okresoch. Z mesta Sabinov pod dojmom správ o obsa- dení Bardejova a blížiacom sa ruskom vojsku odišli viaceré rodiny do Prešova, úrady prerušili svoju činnosť a dokonca aj mestské zastupiteľstvo bolo schopné sa zísť až o štrnásť mesiacov.28 Ruská okupácia priniesla obrovské škody na teritóriu obidvoch stolíc. V Šariš- skej stolici bolo 19 obcí úplne a 57 čiastočne spustošených.29 V Zemplínskej stolici 23 obcí zničili boje a plienenie úplne, ďalších 115 obcí utrpelo menšie či väčšie škody. Celkovo bolo v Šariši zničených 2 321 domov a 79 verejných budov, v Zemplínskej stolici 1 276 domov a škody utrpelo 6 174 osôb.30 Celkové škody v Zemplínskej stolici boli vyčíslené na 11 280 961 korún.31 Ďalšie škody bolo však možné vyčísliť iba veľmi ťažko. Takými bol odvlečený alebo zabitý dobytok, odvezené zásoby potravín, obilie a krmivo, ukradnutý hnuteľ- ný majetok obyvateľov, zničené polia, záhrady a pod. Ako dôsledok bojov a pobytu ruských vojsk vypukli nákazlivé choroby: cholera, týfus, kiahne, dyzentéria. Tieto ochorenia si vyžiadali viac obetí z radov civilného obyvateľstva ako samotné boje. Utečenci sa po vytlačení nepriateľských vojsk začali čiastočne organizovane, čiastočne živelne, postupne vracať do svojich obcí. Návrat domov bol spojený s ob- rovskými problémami. V dôsledku spustošenia ostali navrátilci veľmi často bez po- travín a prístrešia a boli tak plne odkázaní na štátnu pomoc. Tú, najmä potravinovú, rozdeľovali najmä stoličné úrady, hlavne zemiaky, múku a kukuricu. Uhorský krá- ľovský minister poľnohospodárstva iba na území Zemplínskej stolice rozdal 6 000 centov kukurice, z toho sedem vagónov v Sninskom, štyri vagóny v Humenskom, 7 vagónov v Stropkovskom a 6 v Medzilaboreckom okrese.32 Úrady pritom aj ináč pomáhali zúboženému obyvateľstvu. Zemplínska stolica si sama vzala 50-tisíc korún pôžičku na osivo. Takisto na Zemplíne poslali úrady 20 vagónov vápna, 240 vojenských vozov a 200 ruských zajatcov na preventívne opatrenia proti vypuknutiu nákazlivých chorôb. Ranení a chorí vojaci boli umiestnení v nemocniciach na území obidvoch stolíc. Vojakov prijímali aj riadne nemocnice v Prešove, Sabinove, Sátoraljaújhelyi a Kráľovskom Chlmci, dočasné či núdzové nemocnice boli zriadené v Tokaji, Sezerencsi a v Michaľanoch.33 Domáce obyvateľ- stvo, ktoré buď ostalo v zničených dedinách, alebo sa vrátilo z evakuácie, ošetrovali stoliční lekári. Vďaka tomuto a ďalším preventívnym opatreniam sa v krátkom čase podarilo poraziť choleru.

28 KÓNYA, Peter et altera. Dejiny Sabinova. Prešov 2000. 29 DVORTSÁK, Győző. Sáros földje 1914 – 1915, s. 25. 30 DVORTSÁK, Győző. Sáros földje 1914 – 1915, s. 25, Felső-Zemplén és az orosz betörés. In A „Zem- plén” naptára az 1916. Évre. Sátoraljaújhely 1916, s. 23 – 24. 31 Felső-Zemplén és az orosz betörés, s. 23 – 24. 32 Felső-Zemplén és az orosz betörés, s. 24. 33 Felső-Zemplén és az orosz betörés, s. 26.

82 Peter KÓNYA Ďalší veľký problém predstavovali zničené domy a nová výstavba, v čom sa takisto snažili pomáhať stolice. Je zaujímavé, že práve v tejto otázke zaujalo vedenie obidvoch stolíc odlišné stanoviská. Kým v Šariši úrady ešte v roku 1914 postavili baraky a búdy, do jesene 1915 vybudovala stolica 200 nových malých domov s papierovými strechami pre navrátilcov,34 zemplínsky župan vypracoval svoj vlastný plán. Odmietol štátne domy s papierovou strechou a chcel postaviť dvojizbové domy na murovaných základoch. Na tie však ešte ani v roku 1916 nemal prostriedky, a tak úbohí obyvatelia naďalej museli ostať v chatrčiach.35 Významnú úlohu pri pomoci navrátilcom z evakuácie zohrali rôzne dobročin- né akcie. Takou bola v Šarišskej stolici umelecká výstava v Prešove. Podujatie inicio- val známy maliar Pavol Szinnyey Merse, na výzvu ktorého 350 umelcov darovalo 350 obrazov v celkovej hodnote 300-tisíc korún.36 Ďalšie dobročinné akcie na pomoc poškodeným vojnovými udalosťami zorganizoval bývalý minister Albert Berzeviczy a košický rímskokatolícky biskup Dr. Fischer Colbrie. Vysoké sumy peňazí na pomoc zasiahnutým vojnou zozbierali mestá na Veľkej uhorskej nížine. Debrecínska radnica odovzdala nemalú čiastku s podmienkou, že z nej bude postavená nová obec s menom Debrecenfalva.37 Zbierky peňazí pre zemplínskych utečencov organizoval denník Est a stolice Hajdú, Borsod, Csík, Apatinský okres Bácsbodrožskej stolice, mestá Miškovec, Cegléd alebo Jasovské prepoštstvo.38 Žiaľ, tieto iniciatívy nemohli byť, už kvôli pokračovaniu vojny a po nej na- sledujúcich politických udalostí, plne realizované. V súčasnosti, približne jedno storočie po krvavých bojoch v Karpatoch už iba vojenské cintoríny a niektoré ruiny (napr. kláštor v Krásnom Brode, kostol v Humennom a i.) pripomínajú miesta niekdajších bitiek. V nich zahynulo viac ako 600-tisíc maďarských, slovenských, rakúskych, českých, rusínskych, chorvátskych, slovinských, srbských a poľských vojakov v uniformách rakúsko-uhorskej armády a ich pozostatky dodnes ležia v niekoľkých desiatkach neusporiadaných, roztrúsených a zanedbaných vojenských cintorínoch. Žalostný stav cintorínov z I. svetovej vojny pritom ostro kontrastuje s novovybudovanými usporiadanými nemeckými cintorínmi z konca II. svetovej vojny. Akoby už všetci zabudli na to, že všetci títo vojaci padli pri obrane svojej spoločnej vlasti, nielen plniac svoju povinnosť z vojenskej prísahy, ale brániac svoju vlasť proti nepriateľovi.39 Myslím, že za svoju najvyššiu obeť si od nasledujúcich generácií rozhodne zaslúžili viac.

34 DVORTSÁK, Győző. Sáros földje 1914 – 1915, s. 28. 35 Felső-Zemplén és az orosz betörés, s. 22. 36 Emlékalbum az orosz betörés által sújtott sárosi nép fölsegítésére. Budapest 1916; DVORTSÁK, Győző. Sáros földje 1914 – 1915, s. 27. 37 DVORTSÁK, Győző. Sáros földje 1914 – 1915, s. 27. 38 Felső-Zemplén és az orosz betörés, s. 22. 39 Keď zoberieme do úvahy plány ruského velenia na obsadenie Uhorska a založenie osobitného knie- žatstva, pripútaného k ruskej cárskej dynastii, tak títo rakúsko-uhorskí vojaci bránili aj svoje spoločné stredoeurópske hodnoty a západnú civilizáciu.

83 RUSKÁ OKUPÁCIA V ŠARIŠI A ZEMPLÍNE R. 1914 – 1915 Az Orosz betörés Sáros és Zemplén vármegyébe 1914 – 1915-ben

Az első világháború sok tekintetben súlyosan sújtotta Magyarországot, annak népeit és különböző régióit. A Kárpátmedence 20. századi fejlődése következtében a háború több oldala hosszú ideig kívül maradt a történetírás érdeklődésén. Ilyen volt az orosz hadsereg betörése a mai Kelet-Szlovákia, volt Felső-Zemplén és Felső-Sá- ros területére, amely Szlovákiában sokáig maradt a történelmi feledés homálya alatt, a szovjet-barátság, nemzeti elnyomás, kommunista mozgalom, s más ideológiailag „fontosabb” témák árnyékában. Az orosz betörés 1914 – 1915-ben kétszer sújtotta Sáros és Zemplén északi já- rásait és lakosságát. Az első betörés 1914. november 20-tól december 11-ig tartott. Zemplén vármegye területén az orosz egységek egy rendezett tanácsú várost és 125 községet foglaltak el három adminisztratív járásban. Zemplén vármegyében ugyanakkor néhány tucat falu esett, Homonnai és Szinnai járásban. A második orosz be- törés 1914. december 29-én kezdődött és 1915. május 5-ig tartott. Sáros vármegye területén akkor az orosz katonaság 83 falut szállt meg, Felsővízközi, Bártfai és Girálti járásban. Zemplén vármegye felső részeiben 79 községet foglaltak el az orosz egysé- gek, három járásban. Az orosz megszállás óriási károkkal járt mindkét vármegye területén. Sáros vármegyében 19 község teljesen és 57 község részben elpusztult. Zemplén vármegye járásaiban 23 község teljesen pusztult el, további 115 község kisebb vagy nagyobb kárt szenvedett. Összesen Sárosban 2321 ház és 79 középület pusztult el, Zemplén vármegyében viszont 1276 ház és 6174 egyén. Az összes károk Zemplénben 11 280 961 koronát tettek ki. Napjainkban, közel egy évszázaddal a kárpáti harcok után, csak a katonai te- metők és néhány rom (pld. Krasznibródi kolostor) emlékeztettek az egykori véres csatákra. Azokban a csatákban több mint 600 ezer magyar, szlovák, osztrák, német, cseh, lengyel, ruszin, szerb vagy horvát nemzetiségű osztrák – magyar katona lelte halálát, s ezek maradványai most a rendezetlen, s nagyjából nem is ismert, szétszórt katonai temetőkben feküdnek. Az első világháború kori elhagyatott katonai temetők siralmas állapota rendkívül szembetűnő a rendezett második világháborús rendezett német temetőkkel szemben. Hogyha mindenki elfelejtette volna, hogy azok a kato- nák közös hazájukért estek el, nemcsak katonai esküjüket teljesítve, de egyaránt azt a közös hazájukat s kultúrájukat védték a betörő ellenség ellen.

Російська окупація Шариша і Земплина в 1914-1915 рр.

Перша світова війна неабияк позначилася на долі народів і окремих регі- онів колишньої Угорщини. Однак в результаті розвитку Центральної Європи в ХХ ст. чимало проблем цього конфлікту довгий час лишалося поза увагою офіційної історіографії. Таким було і російське вторгнення у північно-східну Угорщину, передусім на територію Шариша і Земплина осінню та зимою 1914- 1915 рр., яке довгий час перебувало в пітьмі історичного забуття, в тіні ра-

84 Peter KÓNYA дянсько-чехословацької дружби, національного утиску, руху опору, комуніс- тичного руху та інших, ідеологічно „більш важливих” тем. Російське військове вторгнення в 1914-1915 рр. двічі вдарило по північних районах Шариського і Земплинського комітатів та по їх населенню. Перше вторгнення тривало з 20 листопада по 14 грудня 1914 р. На території Шариського комітату захопи- ли російські війська одне місто і 125 сіл у трьох адміністративних округах. В Земплинському комітаті тоді в руки російської армії попало кілька десятків сіл Гуменського і Снинського округів. Друга російська окупація тривала з 29 грудня 1914 р. по 5 травня наступного року. На території Шариського комітату російські війська зайняли 83 села у Свидницькому, Бардіївському та Ґіральтів- ському округах. В північних частинах Земплинської жупи російські військові частини в той час зайняли 79 сіл у трьох округах. Російська армія на окупова- них територіях плюндрувала, крала й чинила насильство над населенням. Ве- лика рогата худоба, свині, свійська птиця, але так само і меблі, одяг, постільна білизна та інше особисте майно жителів, стали здобиччю російських солдатів. Насильство російських солдатів обернулося пердусім проти єврейського насе- лення, на частку якого припала більшість жертв з-поміж цивільного населен- ня. Російська окупація принесла величезі втрати на територіях обох комітатів. В Шариському комітаті було 19 сіл повністю і 57 частково спустошено. В Земп- линському комітаті 23 села були повністю знищені в результаті бойових дій і мародерства, ще 115 сіл зазнали меншої або більшої шкоди. В цілому було в Шариші знищено 2321 будинок і 79 громадських будівель, в Земплинському комітаті 1276 будинків і шкоди зазнали 6174 особи. Загальна сума збитків у Земплинському комітаті була розрахована на 11 280 961 крона.

85 AZ 1914-1915. ÉVI OROSZ BETÖRÉSEK NEMZETISÉGPOLITIKAI KÖVETKEZMÉNYEI

TUTUSKÓ Ágnes

National and political consequences of the Russian invasion in 1914 – 1915 Since the beginning of 20th century in the northeast of the Kingdom of Hungary, in the areas populated by Ruthenians, the Russian-Pan-Slavic ideas grew stronger. Thus, it can be assumed that a strategic goal of the tsarist Russia was an endeavour to annex these territories (the territory of Halič inhabited by Ukrainians as well as the county Bereg, Uh, Máramaroš and Ugoča inhabited by Ruthenians). The representatives of these counties informed about increasing pro-Russian tendencies of the inhabitants before the outbreak of World War I. It is important to emphasize that the Kingdom of Hungary did not have a developed plan for tackling nationalistic problems at that time. This became apparent after the outbreak of war; the time during which the government was adopting ad hoc solutions in critical situations, and often the solutions that contradicted the prior ones that had been taken. Ruthenians in the northeast of the country were not proponents of nationalism before the outbreak of war. Two decisions were made by the government of the Kingdom of Hungary during the war with a view to restrict pro-Russian attitudes; the first decision was a script reform that focused on cancelling the Cyrillic script, and the second decision was a calendar reform. These were the direct consequences of three Russian invasions. The implementation of these reforms was carried out differently in Prešov Eparchy and Mukacheve Eastern Orthodox Eparchy. The fear of war and the fact that the Rusinok troops started to support Russians, as well as the maintenance of their intense loyalty motivated the government of the Kingdom of Hungary to eliminate Russian influences, and the mentioned reform plans served this purpose. Local Eastern Orthodox Eparchies were the institutions though which the central nationalistic policy aimed to control Ruthenians in the analyzed period.

Key words: Eastern Orthodox Christians, nationalistic policy, Russian invasions, reforms, 1914 – 1915.

Északkelet-Magyarország ruszintöbbségű területein a 20. század elejétől egyre inkább fokozódott a nagyorosz–pánszláv eszmék elterjedése, amiből arra lehetett következtethetni, hogy a cári orosz birodalom egyik stratégiai célja a Monarchia je- lentős mértékben ukránok lakta Galícia tartományának és ezen túlmenően a Magyar

86 TUTUSKÓ Ágnes Királysághoz tartozó északkeleti ruszin többségű vármegyéknek (Ung, Bereg, Mára- maros, Ugocsa) a megszerzése. A világháború kitörését megelőző években Ung, Bereg, Máramaros és Ugocsa vármegyék tisztségviselői fokozott oroszbarát hangulatról tettek sorozatos, többszö- rös jelentéseket a kormányzatnál. A Kárpátok hágóin keresztül történt 1914 őszi be- töréseket megelőzően, Ung és Ugocsa vármegye tisztviselői is már a nyár folyamán jelezték a budapesti kormány felé megalapozott aggodalmukat a térségben, a ruszinok körében kialakult pánszláv, oroszbarát hangulatok miatt. Dr. Blasovszky Miklós, a Nagybereznai járás főszolgabírója Sztáray Gábor, Ung vármegye főispánjának 1914. július 28-án tett jelentésében elégedetlenségét fejezte ki amiatt, hogy az ottani csendőrőrsök nem eléggé hatékonyak. A járás területén le- hetetlenné vált az idegen külföldi elemek megfigyelése és ellenőrzése.1 Nem sokkal a nagy háború kitörése után, 1914. július 31-én Pap Antal munkácsi püspök a ski- zmatikus mozgalmat előidéző pánszláv izgatások kellemetlen következményeinek tapasztalata alapján, ruszin és magyar nyelven írt körlevelében figyelmeztette mun- kácsi egyházmegyei híveit, hogy különösen a galíciai határhoz közel élők „alattomos kémek és ellenséges izgatók hálójába kerülhetnek.2 Az osztrák–magyar hadsereg-főparancsnokság hírszerzőosztályának vezetője, Ronge Miksa szerint nem meglepő, hogy az északkelet-magyarországi régióban az oroszok jól informáltak voltak, hisz ott laktak az oroszok által még a békeidőben jól „megdolgozott” ruszinok. A kémek rejtőzködését elősegítették a mindenhol átjárha- tó és nagy erdőkkel borított hegyek. Az ott elhelyezkedő erők nem voltak elegendőek az orosz ügynökök behatolásának hathatós megszüntetéséhez. A nagybereznai főszolgabíró 1914. augusztus 3-án jelentette Ung vármegye főispánjának, hogy egészen komoly tünetek vannak arra nézve, hogy kritikusabb kö- rülmények között a ruszin nép nyíltan szembe fog helyezkedni a magyar állammal.3 Kozma György4, Bereg vármegye aljegyzője 1914. augusztus 1-jén kelt be- jegyzéséből tudjuk, hogy „hatósága területén élő nemzetiségek nyugodtak voltak”. A csendőrség fokozott aktivitására csak ott volt szükség, ahol a pravoszláv mozgalom némi gyökeret vert. 5 Ugyanakkor egy hónappal később Gulácsy István, Bereg vár- megyei alispánja gyakorlatilag ettől merőben ellentétes helyzetet ír le Kozma György édesapjához, Kozma Ferenchez intézett bizalmas levelében: „A hegyvidéki orosz nép hangulata miatt sokan nyugtalankodnak. „Olyan sokan, hogy nem merek szembe szállani velük, csak korlátozom őket”.6 Az Orosz Birodalom a ruszinok védelmezőjeként lépett fel a Nagy Háború kezdetétől fogva. A hadi állapot beálltával megjelent orosz katonai, agitációs kiált-

1 Kárpátaljai Területi Állami Levéltár (továbbiakban KTÁL). Fond 4, op. 1, od. zber. 691. 14. p. 2 KTÁL. Fond 151, op. 4., od. zber. 1031. 7 – 8. p. 3 KTÁL. Fond 4, op. 1, od. zber. 691. 18. p. 4 : Kozma György 1885. április 25-én született Kozma Ferenc harmadik fiaként. Budapesten és Bécsben volt joghallgató. Bereg vármegyei közigazgatási gyakornokká 1910-ben nevezték ki. 1911-ben már aljegyzői tisztséget töltött be Bereg vármegyében. 1917-ben másodfőjegyzővé nevezték ki. KOZMA, György. A leveldi Kozma-család története. Budapest 1940. 188. p. 5 KOZMA, György. Egy vármegye harca és haldoklása. Szentes : Szentesi Napló ny., 1938. 28. p. 6 Magyar Országos Levéltár (továbbiakban MOL). P 1080. 9. tétel –14. altétel –№. 36. p.

87 AZ 1914-1915. ÉVI OROSZ BETÖRÉSEK NEMZETISÉGPOLITIKAI KÖVETKEZMÉNYEI ványokban és proklamációkban megjelenik a pánszláv eszmékre épülő és egyben a magyar állam ellen hangoló cári nemzetiségpolitikai propaganda. Az orosz eredetű proklamációk közül a magyar nemzetiségpolitikára nézve talán a leglázítóbb, pro- vokáló jellegű még az orosz betöréseket megelőzően, 1914. szeptember 4-én kiadott A magyar föld népeihez! (До народа угорской земли) című orosz felhívás, amely igencsak éles hangvételű volt. A propaganda írás célközönsége a Magyar Királyság ruszin lakossága, amelyet a „magyar rabságból” felszabadítandó „orosz testvérek”- ként jelöli meg, és – legitimizálni próbálván ezt a tézist, valamint a háború logikája szerint felmerülő területi igényt – úgy jellemzi, mint akiket „sok száz éve” elszakítot- tak az „orosz anyától” (vagyis az Orosz Birodalomtól – T.Á.) és akik „több száz éve sínylődnek a magyar igában”.7 1914. szeptember közepén egyidejűleg az orosz Délnyugati front négy hadserege kelt át a Kárpátok gerincén. 1849 óta ez volt Oroszország részéről az első, Magyar- országot fenyegető katonai invázió, amely ekkor mindenekelőtt a történelmi Felvidék keleti vármegyéit – Bereg, Máramaros, Sáros, Ugocsa, Ung és Zemplén – veszélyez- tette közvetlenül. Az orosz betöréseknek súlyos nemzetiségpolitikai következményei voltak, ugyanis ezt követően a ruszinkérdés külpolitikai kontextusa jelentősen átér- tékelődött.8 Az első kárpáti orosz betörés az 1914. szeptember 24. és október 12. közötti időszakra esett. Magyarországot a háború folyamán ekkor érte először orosz betörés. Az Alekszej Bruszilov tábornok9 vezette cári csapatok az Uzsoki-, a Vereckei- és a Tatár-hágón, valamint több kisebb szoroson törtek be Kárpátok aljára. A cári hadsereg második, az Uzsoki-hágón keresztül történő támadása 1914. november 17-én kezdődött, és Ung vármegye északi peremének településeit érin- tette. A helyi sajtó híradásaiból tudjuk, hogy a második orosz betörést a lakosság mondhatni nyugodtabban fogadta, mint az elsőt. Ezúttal költözködések és mene- külések csak Ungváron fordultak elő. Lehoczky Tivadar10 is megemlíti kéziratának második kötetében, hogy november végére a közhangulat általában nyugodt volt a megyében.11 A harmadik és egyben az utolsó orosz betörés 1915. január 1-jén indult meg. Nyikolaj Iudovics Ivanov tábornok, frontparancsnok ekkor már nem kívánta növelni 7 Асташов А. Б. Пропаганда на Русском фронте в годы Первой мировой войны. М. Спецкнига 2012. [online]. [letöltés ideje: 2015. március 22]. http://propagandahistory.ru/books/Aleksandr-As- tashov_Propaganda-na-Russkom-fronte-v-gody-Pervoy- mirovoy-voyny/239 8 SZARKA, László. A soknemzetiségű birodalmaktól a multietnikus nemzetállamokig. Kelet-közép-eu- rópai nemzet- és államépítő nacionalizmusok az I. világháború éveiben. In Világtörténet. 5. (37.) évfolyam. 180. p. 9 Magyarország az első világháborúban. Lexikon A – Zs. Budapest : Petit Real Könyvkiadó, 2000. 88. p.: Bruszilov Alekszej Alekszejevics (1853. augusztus 19. – Moszkva, 1926. március 17.) – orosz lovassági tábornok. 1872-ben végezte el a szentpétervári hadapródiskolát. 1914. július 19-én kinevezték a 8. hadsereg parancsnokává, amely az Osztrák-Magyar Monarchia ellen felvonult Délnyugati Front állo- mányába tartozott. Csapatai részt vettek az 1914-es galíciai csatában, valamint harcoltak Przemyslnél és a Kárpátokban is. 10 Lehoczky Tivadar (1830 – 1915) 1830. október 5-én születetett egy Fiume melletti községben, Fuzsi- néban. 1855-ben telepedett le Munkácson. Eleinte jogászként, majd főügyészként helyezkedett el. Hi- vatali elfoglaltságai mellett széleskörű régészeti, történeti és demográfiai kutatásokat is végzett. 11 KTÁL. Fond 5, op. 1, od. zber. 3202, 42. p.

88 TUTUSKÓ Ágnes az az általános stratégiai frontvonalat. Ivanov tábornok úgy vélte, „maga az invázió kedvező katonai és politikai benyomást kell, hogy keltsen…”12. Tehát az orosz katonai vezetés nem számolt nagyobb jellegű ellenállással a frontparancsnok által vázolt célvonaltól északkeletre eső magyarországi vármegyék – Bereg, Máramaros, Ung, Sáros, Zemplén – helyi lakosságának részéről sem. Ez alkalommal orosz invázió az Uzsoki-hágótól nyugatra fekvő Ung, illetve Zemplén vármegyei részeket érintette. A háború kezdeti szakaszában, főleg az első orosz betörést követő időszakban az északkelet-magyarországi térség a magyar politikai élet és közvélemény figyelmé- nek központjába került. Ugyanis ekkor a politikai vezető körök reálisnak ítélték meg annak a veszélyét, hogy a cári a csapatok egészen Budapestig is eljuthatnak. Ezt bizo- nyítja gróf Berchtold Lipót külügyminiszternek Conrad vezérkari főnökhöz intézett szeptember 22-i átirata, amelyben arról érdeklődött, hogy mikor kell az oroszoknak Budapestre vagy Bécsbe való előrenyomulására számítani, mert a városok kiürítésé- hez körülbelül 14 nap szükséges. 13 Azt, hogy országos politikai szinten is foglalkoztak az esetleges orosz betörések potenciális veszélyével, láthatjuk Berzeviczy Albert, a Nemzeti Munkapárt meghatá- rozó politikusának naplójában leírt esetből is, miszerint ő országgyűlési képviselő- ként még az első uzsoki betörést megelőzően beszélgetést folytatott Hazai Samu14 magyar honvédelmi miniszterrel, akinél aziránt érdeklődött, hogy az orosz cári hadsereg továbbhatolása esetén erős védelmi vonalul szolgál-e a Kárpátok hegylánca. Erre a honvédelmi miniszter tagadva válaszolt, ugyanis szerinte a Duklai-hágón15 keresztül nagyon könnyű az ellenségnek a bevonulás.16 A világháború kezdeti szakaszában Magyarországon elterjedt az hír, miszerint az Északkelet-Magyarországon élő ruszin nép szövetkezett a cári Oroszországgal. A magyar közvélemény a máramarosi skizmaperek óta volt bizalmatlan a ruszinok- kal szemben. Bár megjegyezendő, hogy Tisza István és köre mindvégig a ruszin nem- zetiség védelmezőjének mutatkozott. A Miklós Andor által szerkesztett Az Est című lap egyik tudósítása szerint az oroszok cserkészutakon, titkos és vadászösvényeken keresztül törtek maguknak utat a Kárpátokon át. „Kitűnő kémeik voltak, valószínűleg honáruló rutének, akik meg- mutatták a nehezen járható utakat, különösen azokat, amelyeket békeidőben a csem- pészetre és titkos vándorlásokra szoktak használni.”17 A Pesti Napló 1914. október 4-i számában arról írt, „csaknem bizonyos, hogy muszkavezetők mutatták a benyomuló oroszoknak az utat.”18 12 БОНЧ-БРУЕВИЧ, Михаил Дмитриевич. Ч. 1: Через Карпаты в Венгрию зимою 1915 года. Москва 1920. 27 – 28. pp. 13 A világháború. 1914 – 1918. különös tekintettel Magyarországra és a magyar csapatok szereplésére. 6. kötet. Szerk. és kiadja a Magyar Királyi Hadtörténelmi Levéltár, Budapest 1934. 50. p. 14 Hazai Samu (1876-ig Kohn Sámuel; Rimaszombat, 1851.december 26. – Budapest, 1942. február 10.) hivatásos katonatiszt, honvédtábornok, 1910 – 1917 között a Magyar Királyság honvédelmi minisztere. 15 A Duklai-hágó az Északkeleti-Kárpátok legalacsonyabb és emiatt egyben az egyik legfontosabb át- járója. 16 Az ország belepusztul ebbe a háborúba”. Berzeviczy Albert kiadatlan naplója (1914 – 1920). Kolozsvár, Komp-Press Kiadó Korunk, 2014. 58. p. 17 Az oroszok beregmegyei betörése és visszaverése. In Az Est. 1914. október 4. 5. p. 18 Az orosz betörés. In Pesti Napló. 245. sz. 1914. október 4. 3. p.

89 AZ 1914-1915. ÉVI OROSZ BETÖRÉSEK NEMZETISÉGPOLITIKAI KÖVETKEZMÉNYEI A Katolikus Néppárt lapja, az Alkotmány 1914. október 6-i A ruthén nép védel- mében című cikkében megdöbbenését fejezte ki amiatt, hogy egyes, a lap által meg nem nevezett sajtóorgánumok igyekeznek elterjeszteni, hogy léteznek nemzetiségek Magyarországon, melyek egész tömegükben hűtlen érzelmekkel viseltetnek az állam egysége és a dinasztia iránt.19 Tisza István miniszterelnök nem elégedett meg az orosz betörések következmé- nyeire vonatkozó hivatalos főispáni és alispáni jelentésekkel, személyes tapasztalatok alapján akart következtetéseket levonni. A kormányfő 1914. október 23–28. között járta az orosz invázió által közvetlenül fenyegetett északkelet-magyarországi várme- gyéket. A miniszterelnök utazásának célja az volt, hogy felmérje a betörés anyagi és belpolitikai (főként nemzetiségi és egyházpolitikai) vonatkozásait, illetve a helyi katonai és általános viszonyok feltérképezése és ellenőrzése. A ruszin népnek a betörés idején elkövetett kihágásaival kapcsolatban osztotta Gulácsy István beregi alispán véleményét, mely szerint azon sajnálatos cselekmények indokait nem hazafiatlanságban kell keresni, hanem a szociális viszonyokban és a nép nagyfokú elmaradottságában.20 A kormányfő északkelet-magyarországi körútját kö- vetően többször hangot is adott ezen meggyőződésének. A háborús események következtében, valamint a civil és katonai hatóságok túlkapásai folytán az ország nemzetiségeinek magatartása az állampolgári hűséggel kapcsolatos megnyilatkozásaik helyett egyre inkább nemzeti érzelmeik és érdekeik megfogalmazása irányába tolódott. 21 Bár megjegyezendő, hogy a Magyar Királyság többi nemzetiségeivel ellentétben a ruszinok esetében a háború kibontakozásának idején nem volt jellemző határozott nacionalista függetlenségi törekvés. Ezzel ellen- tétben a kelet-galíciai ukránok mindenképp az Ausztriától való elszakadást helyezték kilátásba.22 A háború első szakaszában, amikor a galíciai kémkedések analógiájára Magyar- országon is hazaárulókat kerestek, a russzoflizmus vádja nem kerülte el a görög katolikus papságot sem, köztük egyesek ellen a katonai parancsnokság eljárást is indított. Például Boksay János szinevéri görög katolikus lelkészt a técsői katonai parancsnok- ság feljelentése alapján a munkácsi katonai parancsnokság felhívására a csendőrség azért tartóztatta le, mert egy galíciai országgyűlési képviselővel érintkezett. Végül Boksay Jánost szeptember 17-én Máramarosszigeten átadták a katonai bíróságnak, ahonnan másnap este felmentéssel szabadon bocsájtották.23 A miniszterelnök felvidéki körútjáról hazatérvén 1914. október 30-án hosszabb levelet intézett Novák István eperjesi és Papp Antal munkácsi görög katolikus püspö- kökhöz, melyben a görögkatolikus papság védelmébe kelt. 24

19 A ruthén nép védelme. In Alkotmány. XIX. évf. 247. szám. Budapest 1914. október 6. 10. p. 20 KOZMA, György. Egy vármegye... i.m. 46. p. 21 SZARKA, László. A Nagy Háború regionális olvasatai. In Világtörténet. 5. (37.) évfolyam. 2015. 2. 166 – 167. p. 22 HAJDÚ, Tibor – POLLMANN, Ferenc. A régi Magyarország utolsó háborúja 1914–1918. Budapest : Osiris Kiadó, 2014. 77. p. 23 MOL. K 26. 1914–XLI–1591 (7128). 24 Magyar Református Egyház Zsinati Levéltára (továbbiakban MREZSL) Tisza-iratok. Fond 44. /22: 51/1.

90 TUTUSKÓ Ágnes Tisza sajnálatát fejezte ki amiatt, hogy alaptalan feljelentések következménye- ként előfordultak olyan esetek is, amikor alapos vizsgálat hiányában eljárást indítot- tak egyes lelkészek ellen. Ezt követően a miniszterelnök mindent megtett a sérelmet elszenvedett lelkészek helyzetének tisztázása érdekében. Papp Antal, munkácsi görög katolikus püspök 1914. november 3-án válaszul azt írta, hogy az említett levél „a rutén nép történetének legértékesebb okmányai közé sorolandó”.25 Novák István eperjesi püspök 1914. november 4-én válaszolt a miniszterelnök- nek a görög katolikus klérus védelmében fogalmazott levelére: „A közelmúlt esemé- nyei után csakis legőszintébb hálámnak adhatok ez úton is kifejezést a miniszterel- nök úr Őnagyméltóságának férfias és minden félreértést kizáró soraiért.”26 Tisza István visszatérvén a fővárosba tájékoztatta a fővárosi lapok tudósítóit a körúton észlelt tapasztalatairól. Az ezzel kapcsolatos sajtótájékoztatóra készült ös�- szesen hatoldalnyi terjedelmű összefoglalóból megállapíthatjuk Tiszának az orosz betörések következtében kialakult közállapotokra vonatkozó helyzet felismerését és értékelését. A dokumentumból kiderül, hogy a miniszterelnök három fő problémát emelt ki: 1. A kolerajárvány. 2. Az orosz betörés (nemzetiségi vonatkozásai – T.Á.). 3. Az orosz invázió következtében kialakult gazdasági helyzet. A vázolt kérdéskör-cso- portosítás egyben tükrözi a fontossági sorrendet is.27 Az előadás témáját illetően részletesebben kiemelnénk a feljegyzés második pontjának tartalmát, amelyben Tisza megállapítja, hogy „Az orosz betörés Ung és Bereg vármegyének néhány északi községét, Máramaros vármegyének nagyobb ré- szét érintette. Az oroszok általában keveset pusztítottak. A Kőrösmező–Máramaros�- sziget vasútvonal épületeit kivéve, gyújtogatás nyomaira nem akadtam, és a falvakban is főleg távollevők bezárt lakásait és bolthelyiségeit törték fel.28 Konstatálja, hogy a bevonuló oroszok a helyi ruszin nép védelmezőiként léptek fel, azt állítva, hogy az orosz uralom számukra a boldogulást jelenti, valamint fosz- togatásra bújtatták fel a ruszinokat. A kormányfő leszögezte: „a ruthén nép vétkes szereplése tulajdonképpen ebben a fosztogatásban nyilvánult” meg „ezt is kevés kivé- tellel mindenütt az oroszok felhívására és kezdeményezésére követte el. Csak elvétve akadt néhány olyan ruthén, aki megkezdte a lakások feltörését és fosztogatását és felbujtatni erre lakótársait.”29 Tisza értékélése szerint a katonai törvényszékek előtt lefolytatott aránylag nem nagy számú s csak esetben kevés elítéltetéssel végződött kémkedési és hazaárulási perek jobbára arra vonatkoztak, hogy egyik vagy másik ruszin felvilágosítást adott vagy vezetőül szolgált az ellenségnek. Kevés kivétellel életveszélyes fenyegetések ha- tása alatt történtek ezek a cselekmények, melynek nagy része nem járt a súlyos követ- kezményekkel a nemzetiségpolitikára nézve. 25 KEMÉNY, G. Gábor. Iratok a nemzetiségi kérdés történetéhez Magyarországon. VII. kötet. 1914 – 1916. Gyűjtését kiegészítette és jegyzetekkel ellátta: Szarka László és Szász Zoltán. Budapest : MTA Történet- tudományi Intézet, 1999. 242. p. 26 Az Eperjesi Görög Szertartású Katholikus Egyházmegye Rendeleteinek Tára. 1914. XIII. 5395. sz. 27 Elégtétel görög katolikus papjainknak. In Ungvári Közlöny (Ungvár), 36. évf. 1914. november 5. 45. szám. 1. p. 28 MREZSL, Tisza-iratok 44a/22: 371 29 Uo.

91 AZ 1914-1915. ÉVI OROSZ BETÖRÉSEK NEMZETISÉGPOLITIKAI KÖVETKEZMÉNYEI Tisza körútjáról szóló tudósításokra reagálva jelent meg a Budapesti Hírlap 1914. november 1-i számában a Rutén intelligencia című cikk, mely szerint a minisz- terelnök körúton szerzett tapasztalatai célt fognak érni, amennyiben azzal a szándék- kal közölték, hogy „a muszka invázió dolgában megnyugtassák a lelkeket”. Ugyan- ebben a cikkben közölték, hogy Magyarországon ruszin intelligenciáról nem lehet beszélni. Továbbá azt is megjegyezték, hogy a ruszin nép mindvégig megmaradt a magyar állameszméhez való hűségben.30 A miniszterelnök körútja befejeztével, 1914. október 30-án kelt levelében az ott szerzett általános tapasztalatairól beszámolt Sándor János belügyminiszternek.31 Tisza István közölte a belügyminiszterrel, hogy hazaáruló természetű, szeparatista nemzetiségi törek- véseknek nyomát nem igazán tapasztalta felvidéki útja során. Tisza a belügyminiszternek címezett levelében is sajnálatát fejezte ki amiatt, hogy a lelkészi kar sem volt megkímélve a meghurcolásoktól. A körút során saját szemeivel láthatta a lelkészek esetében a magyar állami szervek részéről történt bán- talmazás következményeit. Tudomásul vette, hogy a lelkészeket ért bántalmak egyes esetekben magyar állami közegekből indultak. Ebből kiindulva Tisza közölte Sándor János belügyminiszterrel, hogy megrovás illeti azt a Bence nevű államrendőrségi de- tektívet, akit Bereg vármegye főispánjának kérésére Munkácsra küldtek, s ott köte- lességszerű megfigyelések és jelentéstétel helyett letartóztatásokat eszközölt teljesen magyar nevelésű és érzelmű lelkészek ellen, akiket a „városon keresztül végig kísérte- tett, s a közönség szitkainak és inzultusainak tett ki”. 32 A miniszterelnök szerint a csendőrség a ruszin lakosság által elkövetett bűntet- tek nyomozását ellentmondást nem tűrő fellépéssel végezte el. Azt is közölte, hogy a csendőrség 1915. október végére ezernél is több gyanúsított adatait adta át a bereg- szászi, illetve a máramarosszigeti ügyészségnek. Tisza István köréből többen is óvatosságra intették a miniszterelnököt a ruszi- nokkal kapcsolatos álláspontja miatt. Például gróf Mailáth József, a sátoraljaújhelyi harctéri megfigyelőállomás miniszteri biztosa az orosz betörés alatt sokat levelezett a háborús kérdésekről gróf Tisza miniszterelnökkel. Miközben tájékoztatta a Zemp- lén megyebeli ruszin hazaárulási és kémkedési esetekről, óvatosságra intette a mi- niszterelnököt a ruszin kérdésben. Ezt a német katonai köröktől vett értesülései alapján, illetve egy alkalommal a Pester Lloyd német nyelvű budapesti lap cikkére hivatkozva tette. Mailáth József emlékiratából kiderül, hogy végül ő is elismerte, hogy a ruszinok hűségesek a magyar állameszméhez.33 A Nagy Háború kezdeti szakaszában a ruszinokon kívül, az erdélyi és kelet-ma- gyarországi románok is a gyakori megfigyelések célpontjává váltak.34

30 Rutén intelligencia. In Budapesti Hírlap. 273. sz. 1914. november 1. 9. p 31 MOL. K 26. 1914–XLI–1591. 32 MOL. K 26. 1914–XLI–1591. 8. old. 33 MAILÁTH, József. Élményeim és tapasztalataim a háború alatt. II. kötet, Budapest : Magyar Tudomá- nyos Akadémia kiadása, 1928. 39. p. 34 SZARKA, László. A soknemzetiségű birodalmaktól a multietnikus nemzetállamokig. Kelet-közép-eu- rópai nemzet- és államépítő nacionalizmusok az I. világháború éveiben. In Világtörténet. 5. (37.) évfolyam. 2015. 2. 180. p.

92 TUTUSKÓ Ágnes A helyi görög katolikus papok oroszbarát érzelmeik miatti megfigyelése nem szűnt meg az orosz katonai inváziót követően sem. A papok gyakori házkutatásai és letartóztatásai miatti incidensek kapcsán Tisza István nemtetszését fejezte ki a katonai hadvezetésnek. Így 1914. november 8-án a kormányfő levélben fordult Pflanzer-Bal- tin35 lovassági tábornokhoz a katonai hatóságoknak a görög katolikus lelkészekkel szembeni intézkedései tárgyában. A miniszterelnök arra vonatkozóan kérte a tábor- nokot, hogy a katonai parancsnokság tartózkodjék a felesleges zaklatásoktól, jó vi- szonyt tartson fenn a közigazgatási hatóságokkal, illetve a hadsereg-parancsnokság pontos parancsai értelmében csak a közigazgatási hatósággal egyetértésben járjon el a politikailag gyanúsítottakkal szemben. Az 1914. évi első orosz betörést követő időszakban az északkelet-magyarorszá- gi megyékben továbbra is jellemzőek voltak a kémkedési és hazaárulási perek, sőt már halálos ítélettel végződő eljárások is előfordultak, bár korántsem olyan mérték- ben, mint korábban a szomszédos Galíciában. Általában a perek jó része felmentéssel végződött, mert a vizsgálódások alapján kiderült, hogy a vádlottak életveszélyes fe- nyegetések hatása alatt álltak szóba az ellenséggel.36 Cenzúrai megfontolásokból nem publikáltak a letartóztatásokról és a perekről, és pontos számuk sem ismeretes, mert az államhatalom-váltáskor több hivatalnál a dokumentumokat megsemmisítették. Stefán Ágoston, az Ung vármegyei Poroskő községből származó ukranofil be- állítottságú társadalompolitikai szereplő az 1973-ban Torontóban megjelent vissza- emlékezésében azt írta, hogy a magyar hatóságok 1914 novemberéig közel 100 papot tartóztattak le és mintegy 20 parasztot akasztottak fel.37 1914. október 12-én a Máramaros megyei Kisbocskó településről származó há- rom 50 éves átlagkorú gazdát – Podmaliuvszky Mihály (az ukrán nyelvű visszaemlé- kezésben – Pidmalivszkij), Podmaliuvszky Misztó és Brytanuk Mihály – akasztottak fel azért, mert állítólag az oroszok kezére játszottak a Máramarosszigetről Nagybocs- kón át történő visszavonulásuk alkalmából. A kivégzés nyilvános lebonyolításának megítélése kapcsán megoszlanak a korabeli vélemények. A helyi sajtó szerint a hatóságok a község központjában megvalósult halálos ítéletvégrehajtás által elrettentő példát kívántak szolgáltatni. S ennek érdekében az esetet kihirdették vármegyeszerte.38 Ezzel ellentétben Stefán Ágoston visszaemléke- zéseiben osztotta azt a véleményt, hogy a nyilvános kivégzés során a hatóságok óvat- lanságot követtek el, minek következtében az egész Északkelet-Magyarország értesülést szerzett a ruszin parasztokkal szemben elkövetett halálos büntetésről. 39 Mindemellett állíthatjuk, hogy nyilvánvalóvá vált az intézkedés negatív vissz- hangja és későbbi kedvezőtlen megítélése, többek közt az orosz betöréseket közvetle- nül követő magyar nemzetiségi politikára vonatkozóan.

35 Karl v. Pflanzer-Baltin (1855 – 1925) 1914 októberétől a máramarosi és erdélyi csapatok főparancs- noka, 1916-ban a bukovinai front parancsnoka, 1918-ban az albán front főparancsnoka. 36 DARÁS, Gábor. A Ruténföld elszakításának következményei (1890 – 1920). Budapest : Vörösmarty Irodalmi Társaság Kiadása, 1936. 93. p. 37 АВГУСТИН, Штефан. За правду і волю. Спомини і дещо з історії Карпатської України. Торонто 1973, 301. p. 38 Az árulók. In Máramaros. 1. évf. 1914. október 25. 72. szám. 2. p. 39 АВГУСТИН, Штефан. За правду... i.m. 305. p.

93 AZ 1914-1915. ÉVI OROSZ BETÖRÉSEK NEMZETISÉGPOLITIKAI KÖVETKEZMÉNYEI Hasonló kivégzésekre került sor az orosz betörésnek ugyancsak kitett és jelen- tős ruszin lakossággal rendelkező Sáros vármegyében is. Például 1915 januárjában a vármegye Felsővízköz településén a rögtönítélő hadbíróság kötél általi halálra ítélte Szalej Mihály bátorhegyi lakost, aki örömmel fogadta a Sárosba betört orosz csapatokat, illetve Kismedvés községben elősegítette az oroszok fosztogatását.40 A nagy visszhangot keltett nagybocskói esettel kapcsolatban Tisza István 1914 őszén így nyilatkozott: „Hogy a Podmaliuvszky testvérek muszkavezéreknek álltak be, ezt az emberi aljasság, vagy gyávaság, vagy eszeveszettség rovására, de nem a ru- tén nép hazafiatlanságának számlájára kell írni. Hogy a rutén lakosság fosztogatott és lopott, ezt abból a primitív és ostoba lelkiállapotból kell levezetni, amely elhitette vele, hogy a kozákok megjelenésével felborult minden tulajdonjogi és magánjogi fogalom, megszűnt az erkölcsi világ, a vagyoni érték közprédává lett s az eddigi tulaj- donosok többé soha az életben nem fogják keresni itt hagyott ingóságaikat.”41 Tisza úgy tartotta, hogy a ruszinoknál esetenként megnyilvánuló hazaáruló, a betörő cári csapatokat támogató magatartás nem ok arra, hogy ezért az egész nemzetiséget von- ják kollektívan felelősségre. Az oroszok első betörést követő kivonulása után az északkelet-magyarországi vármegyék adminisztrációinak képviselői – a főispánok, a főszolgabírók, valamint a körjegyzők – nem mulasztották el megállapítani, hogy a ruszinokat illető rus�- szofilizmus vádja alaptalan. Sáros vármegye főispánja, Semsey Boldizsár az orosz betörés kapcsán rendeletet adott ki, melyben a magyar rutének hazafias gondolko- dását, viselkedését vette védelmébe a ruszinok hazaárulásáról szóló rosszakaratú és alap nélküli híresztelésekkel szemben. Ung vármegye közönsége örömmel üdvö- zölte a szomszédos vármegyei főispánnak a magyar állameszme támogatását illető állásfoglalását42. 1915 februárjában a görög katolikus ruszinok körében hazafias mozgalom indult el, a papság minél jobb színben igyekezett feltüntetni saját híveit a kormány- zat előtt. A régió lakossága az orosz betöréseket követően megvallotta, hogy csak a magyar katona volt jó hozzájuk és humánus, illetve a magyar hatóság volt egyedül az, amely jó és rossz napokban egyaránt gondoskodott róluk. A hazafias mozgalmat a kétszeres orosz betöréstől szenvedett ruszin község, Alsóverecke lakossága indította el. Ám az akció spontaneitása minden bizonnyal kétségbe vonható. Halaktovich Bertalan kanonok, alsóvereckei esperes lelkész 1915. március 19-én kelt levelében azt javasolta Papp Antal munkácsi püspöknek, hogy ne a vi- lági hatóság, hanem a Munkácsi Görög Katolikus Egyházmegye feje vezesse a nép hazafias mozgalmának egész kérdését. Azt javasolta, hogy a munkácsi püspöktől induljon ki minden olyan mozgalom, kérdés, kérelem, amely a ruszin nép vallá- si-hitbeli életéhez tartozik. Halaktovich Bertalan azt is megjegyezte, hogy a moz- galomnak igen nagy hatása lesz a kormánynak, a sajtónak, a hatóságoknak a ruszin néppel és a görög katolikus papsággal szemben tanúsítandó magatartására és

40 A bátorhegyi „muszka bíró” a bitófán. In Felvidéki Újság. 10. évf. 1915. január 26. 20. sz. 3. p. 41 A miniszterelnök az orosz betörésről. In Máramaros. I. évfolyam 73. szám. Máramarossziget, 1914. november 8. 1. p. 42 A mi ruténjaink. In Határszáli Újság. 7. évf. 1914. Október 12. 41. szám.

94 TUTUSKÓ Ágnes érzelmére. Tehát mindebből arra következtethetünk, hogy a ruszinok körében je- lentkezett mozgalom nem volt csupán ösztönszerű, alulról kibontakozó társadalmi reflexió az orosz betörésekre. Volosin Ágoston szerint sem spontán hazafias mozgalomról volt szó, amiről 1936-ban tett említést az Оборона кирилики (A cirill betű védelmében) című Ung- váron megjelent kiadványában. Szerinte a legaktívabb egyházi magyarosító Melles Emil parókus volt, aki a Görög Katholikusok Országos Bizottsága nevében felhívá- sokat intézett a ruszin görög katolikus parókiákhoz, hogy azok kívánják a magyar liturgiát. Majd ezt követően az alsóvereckei, csontosi és más színtiszta görög katolikus felekezetű ruszin falvak lakosai memorandumot intéztek, hogy ők nem ruszinok, hanem görög katolikus magyarok, továbbá követelik az új kalendárium és a magyar liturgia bevezetését. Az Alsóvereckei járás községei nevében Bereg vármegye törvényhatósági bi- zottsága 1915. április 27-én határozatot fogalmazott meg, melyben kérték, hogy templomaikban magyarul imádkozhassanak, iskoláikban gyermekeiket magyarul tanítsák, a naptáregyesítés keresztülvitessék, s őket többé nem ruténeknek, sem kiso- roszoknak, hanem görög katolikus magyaroknak nevezzék. A Ruténjeink – magyarok című határozatot továbbították Tisza István magyar miniszterelnöknek. A magyar kormány a nevezett községek lakosságának eme hazafias törekvé- sét a legnagyobb jóindulattal igyekezett felkarolni, s azok mielőbbi megvalósítását a maga részéről is hatékony módon próbálta elősegíteni.43 A határozat megállapította, hogy az orosz betörés diadalmas visszaverése után pedig még nagyobb erővel nyilvá- nult meg ruszinok magyarságérzete. Ung vármegye az 1915. szeptember 16-án hozott közgyűlési határozatában üd- vözölte az Alsóvereckei járás görög katolikus lakosságának hazafias érzelmű megnyil- vánulását és határozatát. Az Ung megyével határos Sáros vármegye törvényhatósági bizottsága még 1915. július 23-án a rendszer évnegyedi közgyűlésén hozott határozat alapján fel- iratot intézett az alsóvereckei járásbeli lakosság hazafias törekvéseinek lelkes támo- gatására vonatkozólag Tisza István miniszterelnökhöz. Válaszul a magyar kormány biztosította Sáros vármegye közönségét arról, hogy a nevezett járás lakosságának szóban forgó hazafias törekvéseit a legnagyobb jóindulattal szándékozik felkarolni, s rajta lesz azon, hogy azok mielőbb megvalósuljanak.44 Az orosz betörések alatt számos olyan vád érte a helyi görög katolikus papságot, amelyek kétségbevonták hazafiasságukat és az állam iránti lojalitásukat. Tisza István nagy hangsúlyt helyezett arra, hogy a német hadsereg kellően informálja őt a Bereg megyei papság és lakosság magatartására vonatkozólag. Megállapíthatjuk, hogy bár a ruszinok tömegesen nem álltak át az orosz csapatok oldalára az 1914–1915-ös orosz betörések idején, tudunk esetekről, hogy a helyi lakosok oroszbarát szimpátiát mutatva együtt fosztogattak az orosz katonákkal. A különböző esetek vizsgálatának a forrásbázisa viszonylag szegény, mivel az arról szóló anyagokat a sajtó cenzúrakorlátozás miatt nem publikálta, az állítólagos „haza- áruló” ruszinok kivégzéseit igazoló dokumentáció pedig nem maradt fenn. 43 MOL. K 26. 1915–XII–450. 19. p. 44 MOL. K 26. 1915–XII–4042 res. 450.

95 AZ 1914-1915. ÉVI OROSZ BETÖRÉSEK NEMZETISÉGPOLITIKAI KÖVETKEZMÉNYEI Az első világháború kitörésével a Hegyvidéki akció folytatása megtorpant, működése gyakorlatilag megszűnt. Ugyanis a ruszin nép megmentése érdeké- ben elindított kormányprogram erősen megcsappant költségvetéssel dolgozott.45 A harci események által kiéleződő társadalompolitikai és gazdasági helyzetben a kormányzat a ruszinokat illető nemzetiségi politikájában olyan intézkedések- hez folyamodott, mint a cirill betűs ábécé kiszorítására irányuló írásreform, illetve a Gergely-naptár bevezetése. Ezek az intézkedések voltak az orosz betörések köz- vetlen következményei. A magyar kormány a világháború idején különböző reformtervekkel próbálta ellensúlyozni az orosz politikai befolyást. Ezeknek két irányát lehet megkülönböz- tetni. Egyes reformok a görög katolikus egyháznak a pravoszláviától való elszigete- lését célozták meg: a templomi szertartási könyvek beszerzési módjának rendezése, hogy ezentúl azokat ne Oroszországban vagy Galíciában nyomtassák, hanem hazai nyomdákban, latin betűkkel, míg más tervek a cirill betűk felszámolásra, illetve a naptáregyesítésre irányultak. Érdemben csak 1915-ben kezdődött el Magyarorszá- gon a cirill betűk egyházi és iskolai használatának felszámolását célzó kormányzati és egyházi akció. Csernoch János, Magyarország hercegprímása arról tájékoztatta Tisza Istvánt, hogy támogatja a „rutén nép vallási és nemzeti védelmét célzó akció” háború alatti megindítását. Érdemben csak 1915-ben kezdődött el Magyarországon a cirill betűk egyházi és iskolai használatának felszámolását célzó kormányzati és egyházi akció. Csernoch János, Magyarország hercegprímása arról tájékoztatta Tisza Istvánt, hogy támogatja a „rutén nép vallási és nemzeti védelmét célzó akció” háború alatti megindítását.46 A munkácsi egyházmegyében mutatkozó akadályok leküzdése előtt, az eperjesi egyházmegyében már megkezdték a cirill betűk kiküszöbölésére vonatkozó akciót. Ugyanis Tisza azt tanácsolta a vallás és közoktatásügyi miniszternek, hogy az újítások súlypontját eleinte az eperjesi egyházmegyére helyezzék. Jankovich Béla szem előtt tartva azt a tényt, hogy az eperjesi egyházmegyében élő ruszinság más vidékek rutén népétől területileg és bizonyos tekintetben nyelvileg is szeparáltan él, nem kívánta egybekapcsolni az eperjesi és munkácsi egyházme- gyében egyaránt tervezett akciót. Annak ellenére, hogy a két akció egybekapcsolása jelentős anyagi megtakarítással járt volna, a magyar kormány kész volt biztosítani az eperjesi püspök részére a szükséges anyagi támogatás egy külön akció keresztülvite- léhez. Míg a Sáros, Szepes, Zemplén és Gömör vármegyék területére kiterjedő Eper- jesi Görög Katolikus Egyházmegyében már az 1915/1916-os tanévtől kezdve beve- zették a magyar betűs rutén ábécé alkalmazását, addig a munkácsi görög katolikus püspöki hivatal ellenakciója, fenntartásai miatt az Ung, Ugocsa, Máramaros, Bereg vármegyékre kiterjedő munkácsi egyházmegyében a kultuszminisztériumnak nem sikerült olyan gyorsan véghezvinni az írásreformot. A Munkácsi Görög Katolikus Egyházmegyében nem volt akadálymentes a cirill betűk kiküszöbölését célzó akció végrehajtása. Jankovich Béla vallás- és közokta-

45 MOL. K 26. 1911–XLI–823. 46 KEMÉNY, G. Gábor. Iratok... i.m. VII. kötet. 252. p

96 TUTUSKÓ Ágnes tásügyi miniszter szerint a munkácsi püspök a kelleténél inkább befolyása alatt állt káptalanjának, nevezetesen Suba György és Gebé Péter kanonoknak, valamint Vo- losin Ágoston tanítóképezdei helyettes igazgatónak, akik szláv szelleműek, és a cirill betűket csak azon az áron akarnák latin betűkkel felcserélni, ha a ruszinok is áttérnek a latin betűkkel író szláv népek (csehek, horvátok, szlovének) helyesírására.47 Ám ezt a magyar kormányzat mindenképp el akarta kerülni, ugyanis ezáltal a ruszinok is csatlakoztak volna a cseh–tót egység megteremtéséhez, ami értelemszerűen a magyar nemzetpolitika számára nem volt kívánatos. Papp Antal a tervezett betűreformmal kapcsolatban kikérte Volosin Ágoston véleményét is. Miközben Ungváron Papp Antal továbbra sem adta beleegyezését az írásreform lebonyolítására, az eperjesi püspök 1916. januárjában már a következő reformlépés megvalósításába kezdett. Tisza István Sáros vármegye főispánjához címzett 1915. jú- nius 14-i leveléből kiderül, hogy a kormányzat főleg a beregi, ungi és máramarosi ruszinok viszonyai miatt tartotta szükségesnek a latin betűs néplap beindítását. Mi- vel a munkácsi püspökség nem mutatkozott alkalmasnak a feladat végrehajtásához, ezért az eperjesi püspököt kérték fel az ügy elintézésére, akinél a miniszterelnök „jó kézben” lévőnek vélte a dolgot.48 A háború csapásaitól sújtott felvidéki ruszin hívek „egységes lelki vezetése és hazafias gondozása” céljából 1916. január elejétől hetente ruszin nyelven, de magyar ábécével és fonetikivál írott lapot indított Nase Otecsesztvo (Hazánk) cím- mel.49 „Őszinte örömmel és megelégedéssel vettem kézhez a Nase Otecsesztvo című néplap első két számát”– írta Tisza István az eperjesi püspöknek címezve 1916. február 9-én.50 Novák István eperjesi püspök a saját egyházmegyéjén kívül, a szomszédos munkácsi diocézisben területén is tervezte a latin betűs ruszin néplap terjesztésének megvalósítását. Ennek érdekében fel is vette a kapcsolatos Nyegre László, Márama- ros vármegye főispánjával, aki pozitív választ adott Novák kezdeményezésére. „Sen- ki sem méltányolhatja jobban Méltóságodnak a cyrill betűk kiküszöbölése iránt oly nemes eréllyel és buzgalommal megindított akcióját, mint éppen én, akinek közvet- len alkalmam volt a russzofil izgatásoknak éppen a cyrill betűs nyomtatványok útján űzött agitációja … sajnálatos eredményeit figyelemmel kísérni. „Erős és szilárd meg�- győződésem, hogy a cyrill betűk kiküszöbölése által egy igen jelentékeny fegyver hull ki azok kezéből, akik a magyarországi ruthéneket a magyar haza iránti hűtlenségre csábítani a jövőben megkísérlenék” – fogalmazott válaszlevelében Nyegre.51 Csak Jankovich 1916. április 29-én megismételt levele, illetve az egyre erősödő kormányzati, valamint sajtónyomás késztette a munkácsi püspököt az eperjesi példa követésére. 1916. június elején elvi beleegyezését adta az iskolai reform végrehajtásához. 1916. június 18-án Jankovich Béla vallás- és közoktatásügyi miniszter arról tájékoz- 47 KEMÉNY, G. Gábor. Iratok… i.m. VII. kötet. 431. p. 48 MREFZSL. Tisza iratok. 44 b/1/ 49 Archív Gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove (továbbiakban AGBP), Prezidiálne spisy, inv. č. 59, rok 1916, sign. 6. 50 AGBP, Prezidiálne spisy, inv. č. 59, rok 1916, sign. 7. 51 AGBP, Prezidiálne spisy, inv. č. 59, rok 1916, sign. 8.

97 AZ 1914-1915. ÉVI OROSZ BETÖRÉSEK NEMZETISÉGPOLITIKAI KÖVETKEZMÉNYEI tatta Tisza Istvánt, hogy a munkácsi püspök mégis kezdi leküzdeni szlavofil környe- zetének ellenállását. 52 A kormány elvárásainak eleget téve 1916. augusztus 15-én Papp Antal körleve- let adott ki a latin betűs rutén ábécé iskolai használatának munkácsi egyházmegyé- ben való bevezetéséről. A munkácsi püspök elrendelte, hogy egyházmegyéje összes népiskolájában 1916. szeptember 1-től kezdve a hittan és a rutén nyelv tanításához kizárólag a magyar betűs írással az ungvári Unio könyvnyomdában kiadott tanköny- veket használják. Tehát az eperjesi egyházmegyéhez képest a munkácsiban csak egy évvel később, és csak az oktatási intézményekre vonatkozóan sikerült végrehajtani az írásreformot A hajdúdorogi, munkácsi és eperjesi görög katolikus püspök urak – tekintettel a társadalmi élet minden terén jelentkező számos hátrányra, mely az egyházmegye híveire a Julián-naptár használata miatt nehezedett – 1916. május 4-én egységesen elrendelték a görög szertartás által előírt ünnepeknek a Gergely-naptár szerinti meg- tartását. Mégpedig olyan módon, hogy a rendelet kihirdetése után következő első nyilvános ünnepet, Keresztelő Szent János születését már a Gergely-naptár szerinti 1916. június 24-én tartották meg. A kirajzolódó helyzetkép azt mutatja, hogy a magyar állami nemzetpolitika részéről a korszakban nem volt egy komplex koncepció az általunk tárgyalt terület nemzetiségi vonatkozású problémái átfogó kezelésére. A háború idején, a különös módon kiéleződő viszonyok közt, a magyar kormányzat az akkor épp kézenfekvőnek tűnő és olykor ellentmondásos megoldásokkal próbált reagálni a ruszin nemzetiségi kérdés terén napirendre kerülő kihívásokra. A háború kibontakozásának idején az északkelet-magyarországi ruszinok esetében nacionalista magatartás nem volt jel- lemző. A világháború alatt, a magyar kormány részéről két olyan döntés is született, amely a russzofilizmus eszméjének visszaszorítását célozta meg: a cirill betűk hasz- nálatának eltörlését célzó írásreform és a naptáregyesítés. Tehát ezek voltak a három alkalommal is bekövetkezett orosz katonai betörések közvetlen nemzetiségpolitikai következményei. Ezen újítások megvalósítása eltérő hatékonysággal ment végbe az Eperjesi, illetve a Munkácsi Görög Katolikus Egyházmegyék területén. A háborús veszély és ruszinok esetleges átállásától való félelem, valamint lojalitásuk megőrzésé- nek szükségessége motiválta a kormányt az orosz befolyás kiküszöbölésére irányuló reformtervek kidolgozására. A tárgyalt korszakban a központi nemzetiségi politika gyakorlatilag a helyi görög katolikus egyházi struktúrákon keresztül fejtette ki hatását a ruszin nemzetiségre.

52 KEMÉNY, G. Gábor. Iratok… i.m. VII. kötet. 645. p.

98 TUTUSKÓ Ágnes Felhasznált forrás és szakirodalom jegyzéke

Források:

Державний архів Закарпатської області, Kárpátaljai Területi Állami Levéltár (KTÁL) Beregszászi Részleg: Fond 4: Наджупан Ужанської жупи, м. Ужгород Угорського королівства 1877–1918, Ung vármegye főispánjának iratai 1877–1918. Fond 5: Адміністративна комісія Ужанської жупи, м. Ужгород 1873–1919, Ung vármegye közigazga- tási bizottságának iratai 1873–1919. Fond 151: Правлiння Мукачiвсъкої греко-католицъкої єпархії 1646–1948, A Munkácsi Görög Katoli- kus Püspökség vezetése 1646–1948. Magyar Országos Levéltár (MOL): Miniszterelnökség Levéltára, Központilag iktatott és irattározott anyagok – K 26 P 1080. Kozma család

Magyar Református Egyház Zsinati Levéltára: 44 Fond – Tisza István iratai.

Archív Gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove Fond Bežná agenda, Spisy (1821–1950) Fond Prezidiálne spisy (1890–1950)

Korabeli sajtó: Alkotmány, Az Est, Bereg, Budapesti Hírlap, Budapesti Napló, Felvidéki Újság, Határszéli Újság, Máramaros, Pesti Napló, Ungvári Közlöny.

Tanulmányok, szakirodalom:

A világháború. 1914–1918. Különös tekintettel Magyarországra és a magyar csapatok szereplésére. Szerk. és kiadja a Magyar Királyi Hadtörténelmi Levéltár, Budapest 1934. 6. kötet. „Az ország belepusztul ebbe a háborúba”. Berzeviczy Albert kiadatlan naplója (1914 – 1920). Kolozsvár : Komp-Press Kiadó Korunk, 2014. DARÁS, Gábor. A Ruténföld elszakításának következményei (1890 – 1920). Budapest : Vörösmarty Irodal- mi Társaság Kiadása, 1936. HAJDÚ, Tibor – POLLMANN, Ferenc. A régi Magyarország utolsó háborúja 1914 – 1918. Budapest : Osiris Kiadó, 2014. KEMÉNY, G. Gábor. Iratok a nemzetiségi kérdés történetéhez Magyarországon. VII. kötet. 1914 – 1916. Gyűjtését kiegészítette és jegyzetekkel ellátta: Szarka László és Szász Zoltán. Budapest : MTA Tör- ténettudományi Intézet, 1999. KOZMA, György. Egy vármegye harca és haldoklása. Szentes : Szentesi Napló ny. 1938. KOZMA, György. A leveldi Kozma-család története. Budapest 1940. Magyarország az első világháborúban. Lexikon A – Zs. Budapest : Petit Real Könyvkiadó, 2000. MAILÁTH, József. Élményeim és tapasztalataim a háború alatt. II. kötet. Budapest : Magyar Tudományos Akadémia kiadása, 1928. SZARKA, László. A Nagy Háború regionális olvasatai. In Világtörténet. 5. (37.) évfolyam. 2015. SZARKA, László. A soknemzetiségű birodalmaktól a multietnikus nemzetállamokig. Kelet-közép-euró- pai nemzet- és államépítő nacionalizmusok az I. világháború éveiben. In Világtörténet. 5. (37.) évfolyam. 2015. АВГУСТИН, Штефан. За правду і волю. Спомини і дещо з історії Карпатської України. Торонто 1973.

99 AZ 1914-1915. ÉVI OROSZ BETÖRÉSEK NEMZETISÉGPOLITIKAI KÖVETKEZMÉNYEI АСТАШОВ, А. Б. Пропаганда на Русском фронте в годы Первой мировой войны. М. Спецкнига 2012. БОНЧ-БРУЕВИЧ, Михаил Дмитриевич. Ч. 1: Через Карпаты в Венгрию зимою 1915 года. Москва 1920.

Národnostnopolitické dôsledky ruských vpádov v roku 1914 – 15

Od začiatku 20. storočia v severovýchodnej časti Uhorska, na územiach obýva- ných rusínskym obyvateľstvom zosilneli veľkoruské-panslavistické myšlienky, z čoho sa dá predpokladať, že jedným zo strategických cieľom cárskeho Ruska bola snaha o získanie týchto území (územia Haliče obývanej ukrajinským obyvateľstvom, ako aj stolice Bereg, Uh, Máramaroš a Ugoča obývané Rusínmi). Predstavitelia týchto stolíc už pred vypuknutím prvej svetovej vojny informovali o zvyšujúcich sa prorus- kých náladách obyvateľstva. Treba zdôrazniť, že Uhorsko nemalo v danej dobe vy- tvorenú komplexnú koncepciu na riešenie národnostných problémov. Čo sa ukázalo hneď po vypuknutí vojny, keď vláda v čase vyhrotenej situácie uplatňovala skôr ad hoc riešenia, často protichodné predchádzajúcim rozhodnutiam, bez koncepčnosti. V čase pred vypuknutím vojny však pre Rusínov vo severovýchodných častiach krajiny nebol charakteristický nacionalizmus. S cieľom obmedziť práve rusofilské postoje vznikli zo strany uhorskej vlády počas vojny dve rozhodnutia: reforma písma zameraná na zrušenie cyriliky a reforma kalendára. Takže toto boli priame dôsledky troch ruských vpádov. Realizácia týchto reforiem prebiehala odlišne na územiach Prešovskej a Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie. Obava z vojny a prestupu Rusí- nov na stranu Rusov, ako aj zachovanie ich ďalšej lojality motivovalo uhorskú vládu k eliminácii ruských vplyvov, k čomu mali poslúžiť uvedené reformné plány. V skú- manom období sa ústredná národnostná politiky snažila vplývať na rusínske obyva- teľstvo práve cez miestne gréckokatolícke štruktúry.

Національно-політичні наслідки російських вторгнень в 1914-1915 рр.

З самого початку ХХ століття в північно-східній частині Угорщини, на територіях заселених русинами, посилилися великоросійсько-панславістичні ідеї, тому можна передбачати, що одною із стратегічних цілей Російської імперії було бажання придбати ці території (територію Галичини заселену українцями, а також комітати Береґ, Унґ, Марамарош і Угоча заселені русинами). Представники цих комітатів уже до початку Першої світової війни інформували про міцніючі проросійські настрої населення. Слід підкреслити, що Угорщина не мала в той час вироблену концепцію комплексного вирішення національних проблем. Це стало явним безпосереднъо перед початком війни, коли уряд, в часі загостреної ситуації, застосовував скоріше рішення ad hoc, які були безконцепційні і часто суперечили раніше прийнятим рішенням. До початку війни для русинів у північно-східних частинах країни не був типовий націоналізм. З метою обмеження саме русофільських позицій, виникли з

100 TUTUSKÓ Ágnes боку угорського уряду два рішення: реформа спрямована на скасування кириличного шрифту і календарна реформа. Отже, це були прямі результати трьох російських вторгнень. Здійснення цих реформ проходило по-різному на територіях Пряшівської та Мукачівської греко-католицьких єпархій. Побоювання щодо війни і переходу русинів на сторону росіян, як також і збереження їхньої подальшої лояльності, вело угорський уряд до усунення російських впливів, на допомогу тому мали стати наведені плановані реформи. Протягом наведеного періоду центральна національна політика намагалася впливати на русинське населення якраз через місцеві греко-католицькі структури.

101 РОСІЙСЬКІ ВІЙСЬКОВОПОЛОНЕНІ НА ТЕРИТОРІЇ ЗАКАРПАТТЯ (1915 –1918 РР.)

(ЗА ДОКУМЕНТАМИ ДЕРЖАВНОГО АРХІВУ ЗАКАРПАТСЬКОЇ ОБЛАСТІ)

Mychajlo MYSJUK

Russian Prisoners of War in Zakarpattia (1915-1918). (Based on the documents of the State Archives of Zakarpattia) In the funds of the State Archives of Zakarpattia are numerous records that reveal the stay of Russian prisoners of war in the territory of the northeastern Kingdom of Hungary. The exact number of prisoners transferred from the prison camps located in Austria and Hungary cannot be determined without research of the central military archives in Hungary and Russia. The author has focused on the personal cards of Russian prisoners of war who worked in Perečynsky district of the Hungarian Royal State Railways. These cards included information about their military rank, place of birth, mother tongue and the name of the original reception camp which they came from. In addition, between the years 1916-1918, prisoners worked in private and state industrial enterprises, agriculture, and also in the private sector, but only little and incomplete records were found about it. Sources indicate that in the chemical plant of the Klotilda public limited company in Velyký Byčkov, worked 50 prisoners and internee workers in December 1915. In 1916, there were already over 70 of them, but statistics of the year 1917 are not available. In addition, there is a lot of information in the archives which talk about damages caused by troops of the Russian army to the local civilian population in the years 1914-1915. The records are a valuable source material for historians dealing with the World War I.

Keywords: World War I., Russian prisoners of war, Zakarpattia, State Archives of Zakarpattia.

У фондах Державного архіву Закарпатської області зберігаються нечисленні облікові документи, що розповідають про перебування під час Першої світової війни на території нашого краю окремих груп російських військовополонених. Зрозуміло, для того щоб встановити точну кількість

102 Mychajlo MYSJUK російських військовополонених, які на той час знаходилися на території північно-східних комітатів Угорського королівства, треба звернутися до архівних документів Угорського Центрального воєнного архіву. Справа в тому, що всі великі стаціонарні табори для військовополонених були розташовані на той час або на території Австрії, або Західної Угорщини. Крім того, там само знаходився весь центральний державний апарат: міністерства, командування воєнних округів, тощо. Територія ж нашого краю на протязі 1914 –1917 рр. перебувала у безпосередній близькості від театру воєнних дій. Так, у серпні – вересні 1914 року війська російського Південно-Західного фронту під командуванням генерала-від-кавалерії М.І. Іванова вели успішні бої на території Галичини. З цими подіями зв’язана поява окремих військових підрозділів Південно-Західного фронту у північно-східних районах нашої області (на території колишнього Ужанського комітату). З наступом військ Південно-Західного фронту в липні – серпні 1916 року вже під командуванням генерала О.О. Брусілова, зв’язана поява передових частин фронту на території Марамороського комітату, про що говорять братські поховання російських солдат у м. Хусті і на території сучасного Міжгірського району. У фондах нашого архіву відклалася маса так званих “оціночних відомостей”, за якими можливо прослідкувати за збитками, що були спричинені окремим населеним пунктам Ужанського комітату під час воєнних дій у 1914 – 1915 рр.1 Що ж стосується передвоєнного періоду, то ще перед війною між Австрією та Прусією (1866 року), на території Угорщини було сформовано два військових округи: Будайський та Темешварський. Перед Першою світовою війною на території Угорщини діяли вже шість військових округів, а саме: Будапештський, Сегедський, Кошицький, Пожонський, Коложварський та Загребський.2 До того ж, на території нашого краю довгий час були дислоковані тільки два піхотних полки: 65-й піхотний полк ерцгерцога Людвіга в місті Мукачеві (окремі підрозділи цього полку були розташовані у Березькому, Марамороському, Саболчському та Угочанському комітатах) і 66-й піхотний полк Великого герцога Тосканського Фердінанда у місті Ужгороді (його окремі підрозділи розташовувалися на території Ужанського та Земплінського комітатів).3 Під час Першої світової війни на території нашого краю дислокувалися не тільки військові підрозділи австро-угорської армії, але й окремі маршові військові частини німецької армії, що направлялися на фронт. Однак воєнний та цивільний державний апарат, як і раніше, знаходився в центральних районах Австрії та Угорщини. Там само розміщувалися і стаціонарні табори для російських військовополонених, з яких вони направлялися на роботу у різні частини Австро-Угорщини, в тому числі і на територію нашого краю. З документів, що розповідають про перебування російських військовополонених на території “Угорської Русі”, ми дізнаємося про два такі табори: “Райхенберг”

1 Державний архів Закарпатської області (далі – ДАЗО). – Ф.7.- Оп.4.- Спр.2007.- Арк.8,18, 34, 63, 73, 98. Там само. – Спр.2011. – Арк.19, 132 зв.,138, 139 та інші. 2 Див. ДАЗО. – Ф.4. –Оп.1. –Спр.656. –Арк.4 – 18. 3 ORTS. Lexicon des Königreich Ungarn. Pest1863, s. 90 – 92.

103 РОСІЙСЬКІ ВІЙСЬКОВОПОЛОНЕНІ НА ТЕРИТОРІЇ ЗАКАРПАТТЯ (1915 –1918 РР.) – на території Австрії і “Хоймашкер” – на території Угорщини ( на захід від Будапешту). До таких документів відносяться перш за все особові картки, складені у 1916 році на військовополонених російської армії, які працювали на Перечинській дільниці Угорської королівської залізниці. Ці документи назавжди зберегли їх імена: 1. Мосюк Кузьма Наумович, рядовий 189-го піхотного полку, уродженець Таврійської губернії, 1894 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”4 2. Оболонков Дмитро Андрійович, рядовий 140-го піхотного полку, уродженець Воронезької губернії, 1893 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”5 3. Гайворонський Дмитро Іванович, рядовий 80-го піхотного полку, уродженець Самарської губернії, 1889 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”6 4. Шевельов Григорій (Єгор) Андрійович, рядовий 80-го піхотного полку, уродженець Воронезької губернії, 1891 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”7 5. Губкін Олексій Афанасійович, рядовий 58-го піхотного полку, уродженець Вологодської губернії, 1893 року народження, мова російська, (соціальне походження не вказане – С.В.), знаходився на роботах з19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”8 6. Кудінов Іван Петрович, рядовий 230-го піхотного полку, уродженець Калузької губернії, 1884 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”9 7. Сидоров Павло Васильович, рядовий 76-го піхотного полку, уродженець села Михайлівка, Херсонської губернії, 1890 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”10 8. Милованов Олексій Михайлович, рядовий 203-го піхотного полку, уродженець Тамбовської губернії, 1888 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”11

4 Див. ДАЗО. – Ф.7. –Оп.6. –Спр.1486. –Арк.3. 5 Див. Там само. –Арк.4. 6 Див. Там само. –Арк.5. 7 Див. ДАЗО. – Ф.7. –Оп.6. – Спр.1486. – Арк.6. 8 Державний архів Закарпатської області (далі – ДАЗО). – Ф.7.- Оп.4.- Спр.2007.- Арк.8,18, 34, 63, 73, 98. Там само. – Спр.2011. – Арк.19, 132 зв.,138, 139 та інші. 9 Див. Там само. –Арк.8. 10 Див. Там само. –Арк.9. 11 Див. ДАЗО. – Ф.4. –Оп.1. –Спр.656. –Арк.4 – 18.

104 Mychajlo MYSJUK 9. Лобойко Олександр Дмитрович, рядовий 57-го піхотного полку, уродженець Ставропольської губернії, [с.Лопанка], 1893 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”12 10. Коньков Кузьма Тимофійович, рядовий 189-го піхотного полку, уродженець Оренбурзької губернії, 1893 року народження, мова російська, (соціальне походження не вказане – С.В.), знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”13 11. Сопілкін Михайло Гаврилович, рядовий 189-го піхотного полку, уродженець Оренбурзької губернії, 1893 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”14 12. Самойлов Федір Прокопійович, рядовий 189-го піхотного полку, уродженець Оренбурзької губернії, 1893 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”15 13. Мілованов Єрофій Данилович, рядовий 192-го піхотного полку, уродженець Тамбовської губернії, 1893 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”16 14. Басов Сафрон Федорович, рядовий 207-го піхотного полку, уродженець Катеринославської губернії, 1892 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”17 15. Пермінов Олексій Гур’янович, рядовий 75-го піхотного полку, уродженець Вятської губернії, 1882 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”18 16. Леонов Гавриїл Кузьмич, рядовий 53-го піхотного полку, уродженець Воронезької губернії, 1880 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”19 17. Голанов Андрій Михайлович, рядовий 53-го піхотного полку, уродженець Уфімської губернії, 1893 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”20 12 ORTS. Lexicon des Königreich Ungarn. Pest1863, s. 90 – 92. 13 Див. Там само. –Арк.12. 14 Див. ДАЗО. – Ф.7. –Оп.6. –Спр.1486. –Арк.3. 15 Див. Там само. –Арк.4. 16 Див. Там само. –Арк.5. 17 Див. ДАЗО. – Ф.7. –Оп.6. – Спр.1486. – Арк.6. 18 Див. Там само. –Арк.7. 19 Див. Там само. –Арк.18. 20 Див. Там само. –Арк.19.

105 РОСІЙСЬКІ ВІЙСЬКОВОПОЛОНЕНІ НА ТЕРИТОРІЇ ЗАКАРПАТТЯ (1915 –1918 РР.) 18. Д’яконов Федір Степанович, рядовий 53-го піхотного полку, уродженець Оренбурзької губернії, 1893 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”21 19. Овчинников Іван Євлампійович, рядовий 53-го піхотного полку, уродженець Уфімської губернії, 1893 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”22 20. Циглінцев Микола Єфимович (Єрофійович), рядовий 53-го піхотного полку, уродженець Уфімської губернії, 1893 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”23 21. Сутягін Олександр Володимирович, рядовий 53-го піхотного полку, уродженець Уфімської губернії, 1893 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”24 22. Репетюк Карпо Іванович, рядовий 230-го піхотного полку, уродженець Київської губернії, 1879 року народження, мова російська, з селян, приписаний до табору для військовополонених “Чот” (“Csóth”).25 23. Васил’єв Іван Максимович, рядовий 53-го піхотного полку, уродженець Уфімської губернії, 1893 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”26 24. Забродін Петро Іванович, рядовий 80-го піхотного полку, уродженець Донської області (хутор “Сичов”), 1891 року народження, мова російська, (соціальне походження вказане нерозбірливо – С.В.), знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”27 25. Мігалін Іван Михайлович, єфрейтор 7-го піхотного полку, уродженець Тульської губернії, 1886 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”28 26. Лаврухін Філіп Григорович, рядовий 204-го (або 50-го) піхотного полку, уродженець Рязанської губернії, 1893 року народження, мова російська, з селян, знаходився на роботах з 19.09.1915 року, приписаний до табору для військовополонених “Райхенберг.”29 21 Див. Там само. –Арк.8. 22 Див. Там само. –Арк.9. 23 Див. Там само. – Арк.10. 24 Див. Там само. –Арк.11. 25 Див. Там само. –Арк.24. 26 Див. Там само. –Арк.25. 27 Див. Там само. –Арк.12. 28 Див. Там само. –Арк.13. 29 Див. Там само. –Арк.14.

106 Mychajlo MYSJUK З табору для військовополонених “Райхенберг” зазначені російські військовополонені у березні 1916 року були переведені до табору “Хоймашкер” (на захід від Будапешту). Тому на них ще раз були складені особові картки,30 причому на рядового 230-го піхотного полку Репетюка Карпа Івановича картка не складалася (складена на нього картка, на відміну від інших, заповнена не чорнилами, а олівцем). Не зрозуміло, правда, залишалися чи ні російські військовополонені після зміни місця приписки, працювати на Перечинській ділянці Угорської королівської залізниці. З упевненістю можна тільки сказати, що вони працювали у районі Перечина з 19 вересня 1915 року до березня 1916 року. Відомостей стосовно російських військовополонених, які працювали на протязі 1916 – 1918 рр. у приватних і державних промислових підприємствах, у сільському господарстві, у господарствах приватних осіб, збереглося не багато і дані про них не так детальні, у порівнянні з даними про російських військовополонених, що працювали на Перечинській ділянці Угорської королівської залізниці. Відомо тільки, що направленням військовополонених на роботи у різні галузі господарства нашого краю займалися економічні відділи комітатських (жупних) управлінь, а загальний контроль за використанням праці військовополонених, умовами їх утримання здійснювало командування Кошицького воєнного округу. Так, за розпорядженням адміністрації Березького комітату від 19 червня 1916 року, для сільськогосподарських робіт на фермі Мукачівського монастиря виділялися два військовополонених (у розпорядженні нічого не говориться про їх національність)31, а в офіційному повідомленні економічного відділу Березького комітату від 2 травня 1918 року, говорилося про те, що у приватному господарстві мешканця села Імстичева Василя Сегеді, за згодою з бургомістром міста Берегова, працювали два російських військовополонених: Микола Жиропіров (Zsiropirow Nikolaj) і Трохим Власов. У повідомленні вказувалися їх особові номера: номер М. Жиропірова – 55760, а номер Трохима Власова – 22543.32 Такі відомості стосовно російських військовополонених розкидані по всіх фондах, у яких відклалися документи періоду Першої світової війни. Однак, як правило, відомості цих документів обмежуються тільки іменами, прізвищами та особовими номерами військовополонених. Те, що російські військовополонені у роки Першої світової війни працювали у приватних господарствах заможних селян, підтверджує відомий суспільно-політичний діяч нашого краю Вікентій Шандор, згадуючи про те, що у господарстві його батька у селі Баранинці (біля Ужгороду), працював російський військовополонений (уродженець Східної України) Юліан Бебешко.33 Взагалі ж кількість російських військовополонених, які працювали у різних галузях господарства нашого краю у 1916 – 1918 рр. важко підрахувати, не звертаючись до фондів Угорського Центрального воєнного архіву, оскільки дані статистичних документів, що зберігаються у фондах

30 Див. Там само. –Арк.15. 31 Див. ДАЗО. – Ф.64. –Оп.3. –Спр.1042. –Арк.1. 32 Див. Там само. –Арк.16. 33 Див. Там само. –Арк.17.

107 РОСІЙСЬКІ ВІЙСЬКОВОПОЛОНЕНІ НА ТЕРИТОРІЇ ЗАКАРПАТТЯ (1915 –1918 РР.) Державного архіву Закарпатської області, носять загальний і уривчастий характер. Так, наприклад, на хімічних заводах акціонерного товариства “Клотільда” у селі Великому Бичкові (на території Марамороського комітату), у грудні 1915 року працювало 50 військовополонених та інтернованих робітників (статус цих робітників не пояснювався), на початку червня 1916 року на заводах цього акціонерного товариства працювали вже 74 військовополонених та інтернованих робітників, а в грудні того ж року – 75 військовополонених та інтернованих робітників. На жаль, ніяких детальних відомостей стосовно військовополонених у статистичній анкеті, яка була складена у листопаді 1917 року на заводах акціонерного товариства “Клотільда”, не приводилось.34 Отже, документи Державного архіву Закарпатської області, про які ми говорили, безумовно є цінним історичним джерелом (особливо особові картки російських військовополонених) для дослідників, що займаються історією Першої світової війни. Разом з тим, необхідно зауважити, що відомості, які містяться у цих документах, потребують порівняння та перевірки з архівними матеріалами як Угорського Центрального воєнного архіву, так і Російського Державного воєнно-історичного архіву (особливо з матеріалами та документами фондів військових частин, підрозділів, з’єднань Південно- Західного та Західного фронтів).

Orosz hadifoglyok Kárpátalja területén (1915-1918) (A kárpátaljai Állami Levéltár iratai alapján)

A kárpátaljai Állami Levéltár fondjegyzékében számos feljegyzés található, amelyek feltárják a tényt, miszerint Északkelet-Magyarország területén orosz hadifoglyok tartózkodtak. A foglyok pontos számát nem lehet meghatározni a Magyarország és Oroszország területén létrejött központi katonai levéltárakban való kutatás nélkül. A foglyok a magyarországi és osztrák fogolytáborokból kerültek Kárpátalja területére. A szerző azok az orosz hadifoglyok személyi igazolványára összpontosít, akik a Magyar Királyi Államvasutak Perečynsky kerületében dolgoztak. Az igazolványokon feltüntették a katonák rangját, születési helyét, anyanyelvét és a gyűjtőtáborok eredeti nevét, ahonnan jöttek. Ezen túlmenően, 1916-tól 1918- ig, a foglyok magán- és állami iparvállalatokban, a mezőgazdaságban valamint magánszemélyeknél dolgoztak, azonban a foglyokról nem sok maradt fenn és az a kevés is csak hiányos nyilvántartásban. A forrásokból az derül ki, hogy a Klotilda (Velyka Byčka) vegyipari vállalat részvénytársaságában 1915 decemberében 50 fogvatartott munkás és fogoly dolgozott, 1916-ban már több mint hetven, viszont a forrásokban nincs említés a következő évről. Továbbá, az archívum rengeteg információt nyújt arról, hogy milyen kárt okoztak az orosz hadsereg szakaszai a helyi polgári lakosságnak az 1914-1915-ös években. A feljegyzések értékes forrásként szolgálnak a történészek körében akik, az első világháborúval foglalkoznak.

34 Див. Там само. –Арк.19.

108 Mychajlo MYSJUK Ruskí vojenskí zajatci na území Zakarpatska (1915 – 1918) (Na základe dokumentov Štátneho archívu Zakarpatskej oblasti)

Vo fondoch Štátneho archívu Zakarpatskej oblasti sa nachádzajú početné záznamy, ktoré približujú pobyt ruských vojnových zajatcov na území severový- chodného Uhorska. Presný počet zajatcov, ktorí boli presunutí zo zajateckých tá- borov umiestnených na území Rakúska a Uhorska, sa nedá stanoviť bez výskumu ústredných vojenských archívov v Maďarsku a Rusku. Autor sa sústredil na osobné karty ruských vojnových zajatcov, ktorí pracovali v Perečynskom obvode Maďar- skej kráľovskej štátnej železnice. Tieto obsahovali informácie o ich vojenskej hodnosti, mieste narodenia, materinskom jazyku, názve pôvodného zberného tábora, z ktorého prišli. Okrem toho zajatci pracovali v rokoch 1916 – 1918 v súkromných aj štátnych priemyselných podnikoch, v poľnohospodárstve, aj u súkromných osôb, avšak o nich sa zachovalo málo, aj to neúplných záznamov. Pramenné materiály uvádzajú, že v Chemickom podniku akciovej spoločnosti Klotilda vo Velykom Byč- kove v decembri 1915 pracovalo 50 zajatcov a internovaných robotníkov, v 1916 roku ich už bolo vyše sedemdesiat, ale nie je uvedená štatistika za rok 1917. V ar- chíve sa okrem toho nachádza aj množstvo informácií o tom, aké škody spôsobili oddiely ruskej armády miestnemu civilnému obyvateľstvu v rokoch 1914 – 1915. Záznamy predstavujú cenný pramenný materiál pre historikov, zaoberajúcich sa prvou svetovou vojnou.

109 ŠTEFAN NOVÁK NA PREŠOVSKOM BISKUPSKOM STOLCI V ČASE PRVEJ SVETOVEJ VOJNY

Peter ŠTURÁK

Štefan Novák’s Episcopal seat in Prešov during the First World War Greek Catholic Eparchy of Prešov has undergone complicated development since it was canonically erected in 1818. From the very beginnings, it had to go through various difficulties stemming from different socio-political changes and in the course of the 19th century, bishops of Prešov had to find their place in the multinational Kingdom of Hungary and constitute all the necessary eparchial institutions for the eparchy. After difficult debates, Dr. Štefan Novák was given the seat of bishop. He took charge of the eparchy in a very difficult period, the period of the First World War. His actions were highly limited by the events of the period, which influenced him to a certain extent. On the one hand, he helped his eparchy and priests accused of Russophilia and those having sympathies for Russia, which was perceived as the enemy empire. He managed, through his good contacts, to provide material help for the Greek Catholic parishes, which were damaged the most during the First World War. On the other hand, his episcopacy included activities that were considered to be subject to the then period and they were not generally accepted by the clergy and its believers as they were not in accordance with the local eastern clerical tradition. To begin with, he made some efforts to implement new Gregorian calendar within the liturgical year, which was seen as a clear sign of Latinization. Further activities included forcing out Cyrillic as a writing and replacing it by Roman script. Bishop Novák refused the post-war political organisation and gave away the administration of the Eparchy of Prešov to a vicar, Mikuláš Russnák. In the end, he remained in Budapest as a private person until his death. The whole episcopacy of Dr. Štefan Novák was to a great extent influenced by the difficult events of the First World War and the nationalism of the given period. This personality was, in the sense, the product of the then socio-political system, which was manifested by his inability to accept new organisation in order to ensure the standard activities of the whole eparchy and its institutions.

Key words: Greek Catholic Church. Bishop Novák. The First World War. Eparchial institutions.

110 Peter ŠTURÁK Na začiatku 20. storočia sa Prešovské gréckokatolícke biskupstvo nachádzalo v zložitej situácii. Zvlášť po smrti biskupa ThDr. Jána Vályiho35 v roku 1911, bol bis- kupský stolec v Prešove neobsadený viac ako dva roky. Okrem všeobecných pasto- račných požiadaviek, obsadenie biskupského stolca bolo veľmi naliehavé z viacerých momentov. Jedným z nich bol stále silnejúci schizmatický ruch organizujúci návrat na pravoslávie, ktorý sa šíril z Haliče a z Ameriky. Všeobecne známou osobnos- ťou v tomto smere v Spojených štátoch bol bývalý gréckokatolícky kňaz Alexander Tóth. 36 Správu neobsadeného Prešovského biskupstva vykonával prepošt kapituly Kornel Kovalický až do svojej smrti 24. apríla 1912.37 Po ňom bola táto správa zve- rená kanonikovi Jurajovi Répássymu.38 Hlavnou príčinou vakantnosti prešovského biskupského stolca boli najmä rozdielne názory na to čo, má tento úrad zastávať. Proces nájdenia vhodného kandidáta bol zložitý a dlhý, postupne boli Svätou stolicou zamietnutí viacerí kandidáti uhorskej vlády.39 Celú korešpondenciu ohľadne ustanovenia nového Prešovského biskupstva na základe písomnosti ostrihomského archívu spracoval vo svojej štúdii Gyorgy Janká z Maďarska pod názvom Vymeno- vanie Dr. Štefana Nováka v roku 1913 za prešovského gréckokatolíckeho biskupa. Tá sa prvýkrát objavila v auguste v roku 1913. István Tizsa, nový ministerský predseda sa obrátil listom na prímasa Csernocha s postrehom, že „otázka menovania prešov- ského biskupa sa ocitla v slepej uličke“. Podľa Tizsu uprázdnený stolec, s ohľadom na rusofilstvo šíriace sa z Haliče, rovnako škodí národným aj cirkevným záujmom. O Štefanovi Novákovi40 – dodáva – „som počul len dobré referencie: má široký roz- 35 Dr. Ján Vályi sa narodil 22. septembra 1837 v Ovéncselö v Sabolčskej župe v Maďarsku. Študoval v Debrecíne, v Užhorode a vo Veľkom Varadíne. Bohoslovecké štúdiá absolvoval v Užhorode a ukon- čil ich vo Viedni, kde získal roku 1869 doktorát bohoslovia. Za kňaza ho vysvätil biskup Gaganec 26. októbra 1865. Stal sa najprv kaplánom v Sátoraljaúhelyi. Zakrátko bol menovaný za prefekta seminára v Užhorode a profesora cirkevného práva a dejín. V tom istom roku dostal menovanie za čestného pápežského kaplána. V roku 1878 sa stal kanonikom Mukačevskej eparchie. Dňa 11. októbra 1882 bol menovaný za biskupa a 20. mája 1883 vysvätený v Užhorode. Svoje sily a schopnosti zasvätil duchov- nému a kultúrnemu povzneseniu svojich veriacich. Za jeho pôsobenia bola dokončená budova boho- sloveckého seminára. Vybudoval tiež učiteľský ústav a podporoval výchovno-vzdelávacie inštitúcie. Zomrel 19. novembra 1911 v Prešove. 36 JANKÁ, G. Vymenovanie Dr. Štefana Nováka v roku 1913 za prešovského gréckokatolíckeho biskupa. In Gréckokatolícka cirkev vo svetle výročí. IV. Coranič, J. (ed.) Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013, s. 327. 37 CORANIČ, J. Z dejín Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. České Budějovice : Sdružení sv. Jana Nepo- muckého při Biskupství českobudějovickem, 2014, s.175. 38 SZÉKELY, P. Biskup Dr. Štefan Novák (život a dielo). Diplomová práca napísaná pod vedením Doc. ThDr. PetraŠturáka . Prešov : GTF PU, 2004, s. 13. 39 CORANIČ, J. Z dejín Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. České Budějovice : Sdružení sv. Jana Nepo- muckého při Biskupství českobudějovickem, 2014, s.175. 40 Biskup Štefan Novák sa narodil 4. decembra 1879 v Ubli, v Zemplínskej župe, v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Čoskoro však osirel. Počas stredoškolských štúdií ho podporovali kanonici Július Drohobecký a Anton Papp. Gymnázium vyštudoval v Užhorode. Mukačevský biskup Július Fircák mu umožnil štúdiá v latinskom metropolitnom seminári v Ostrihome, kde bol študentom známeho pedagóga a duchovného vodcu Otakara Prohaszku. Po kňazskej vysviacke, ktorú prijal v Užhorode 9. januára 1905 z rúk biskupa Júliusa Fircáka, pokračoval v štúdiu teológie vo Viedni. V roku 1906 bol promovaný na doktora teológie. Po návrate zo štúdií bol menovaný za profesora a prefekta v užhorodskom seminári. Už roku 1908 zanechal seminársku a akademickú pôdu a stal sa vychovávateľom v rodine grófa Mórica Pálfyho. Vo veľmi mladom veku bol menovaný za prešovského

111 ŠTEFAN NOVÁK NA PREŠOVSKOM BISKUPSKOM STOLCI V ČASE PRVEJ SVETOVEJ VOJNY hľad, je vzdelaný, je rozumný a spoľahlivý maďarský človek, ktorý má dobré pozí- cie aj v Ríme. Zo svojej jedinej chyby – mladosti – deň po dni sa úspešne lieči“.41 Na list grófa Istvána Tizsu, ministerského predsedu, ostrihomský arcibiskup János Csernoch odpovedal 12. augusta 1913. V liste k osobe Štefana Nováka arcibiskup zaujal nasledujúce stanovisko: Štefana Nováka nepovažujem za vhodného kandidáta, aby zodpovedal veľkým cirkevným a národným úlohám, ktoré v Prešove na nového biskupa čakajú... Nemá žiadnu pastoračnú prax a celý život prežil ďaleko od svojho miesta pôsobenia.42 Konečné rozhodnutie v prospech kandidatúry Štefana Nováka sa udialo na priamy vplyv grófa Mórica Pálfyho. Po doriešení týchto „vnútrouhor- ských“ problémov prijal túto nomináciu aj pápež Pius X. a s dátumom 20. novembra bol Štefan Novák vymenovaný za v poradí piateho prešovského biskupa.43 Biskupskú vysviacku prijal v nedeľu 11. januára 1914 v užhorodskej katedrále z rúk mukačev- ského biskupa Antona Pappa, spolusvätiteľmi boli košický biskup Augustín Fischer – Colbrie a biskup József Lányi de Késmark z chorvátskeho Kninu.44 Keď sa ujal vedenia eparchie po svojej inštalácii, ktorá sa uskutočnila 18. januára 1914 v Prešove, nemal ešte ani 34 rokov. Dôležitým momentom jeho činnosti bolo pomaďarčovanie eparchie, nielen čo sa týka zavádzania maďarčiny do škôl, zrušenie cyriliky ako písma a nahradenie lati- nikou, ale aj maďarizácie cirkevných obradov. Dialo sa to v kontexte celej maďarizač- nej politiky uhorskej vlády, ktorá priamo zasahovala do riadenia biskupstiev. V roku 1915 k tomuto účelu bola zriadená tzv. Centrálna komisia byzantských katolíckych biskupstiev. Na svojom zasadnutí, ktoré sa konalo 27. mája 1915 v Budapešti a pred- sedal mu arcibiskup a prímas János Csernoch sa komisia uzniesla práve na týchto základných reformách, ktoré, ako som uviedol, najviac charakterizovali biskupskú činnosť Štefana Nováka: reforma bohoslužobných obradov, prijatie gregoriánskeho kalendára, odstránenie cyrilského písma, reforma kňazského dorastu v seminároch a zreformovanie Rádu svätého Bazila Veľkého.45 Jednou z reforiem, ktorá sa stretla s veľkým nesúhlasom gréckokatolíckych veriacich, bola reforma písma, teda zmena písma (azbuky) na latinku. Tento proces prebiehal za neustálej kontroly uhorskej biskupa dňa 20. novembra 1913. Biskupskú vysviacku prijal 11. januára 1914. Jeho biskupské účinko- vanie spadalo do obdobia l. svetovej vojny. Žiadal nové vojnové pôžičky na zabezpečenie núdzového chodu eparchie. Jeho maďarizačné snahy sa zrútili s monarchiou, a preto, že bol veľmi pomaďarčený v roku 1918 odchádza do Maďarska. Rím ho roku 1920 zbavil vedenia eparchie. Zomiera 16. septembra 1932 v Budapešti. 41 JANKÁ, G. Vymenovanie Dr. Štefana Nováka v roku 1913 za prešovského gréckokatolíckeho biskupa. In Gréckokatolícka cirkev vo svetle výročí. IV. Coranič, J. (ed.) Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013, s. 328. 42 JANKÁ, G. Vymenovanie Dr. Štefana Nováka v roku 1913 za prešovského gréckokatolíckeho biskupa. In Gréckokatolícka cirkev vo svetle výročí. IV. Coranič, J. (ed.) Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013, s. 328. 43 AGAÚ v Prešove. Bežná agenda, spisy, rok 1913. inv. č. 429, sign. 6691. Menovanie Dr. Štefana Nováka za gréckokatolíckeho biskupa v Prešove. 44 CORANIČ, J. Z dejín Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. České Budějovice : Sdružení sv. Jana Nepo- muckého při Biskupství českobudějovickem, 2014, s.175. 45 CORANIČ, J. Život a činnosť prešovského gréckokatolíckeho biskupa Dr. Štefana Nováka (1913 – 1920). In Gréckokatolícka cirkev vo svetle výročí. IV. Coranič, J. (ed.) Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013, s. 338.

112 Peter ŠTURÁK vlády, najmä ministerstva kultu a výuky. Hlavným cieľom bolo vylúčenie cyriliky z praxe, čím by sa „zamedzilo možnej propagande zo strany nepriateľského Ruska, čo by malo za následok, že by sa Ruténi mohli oddeliť od svojej materskej krajiny – Uhorska, takto to formuloval ministerský predseda Tizsa“.46 Biskup Novák sa s týmto návrhom stotožnil a aby sa tento proces podarilo zrealizovať, navrhol čo najrýchlej- šie vydať nový Katechizmus a Sväté Písmo, pretože „bez vydania týchto kníh tlače- ných latinkou a bez vyučovania náboženstva v materinskom jazyku by nebolo možné vylúčiť cyriliku“.47 Pre samotný vyučovací proces biskup Novák nariadil „v školách svojej eparchie vyučovanie rusínskeho jazyka podľa písomnej maďarskej fonetiky. Z toho dôvodu v praxi požívanie učebnice je potrebné prepísať alebo dať vytlačiť nové“. 48 Aj pri mnohých podporných opatreniach pre tento proces zo strany uhorskej vlády, biskup Novák si uvedomoval, že vylúčenie cyriliky nebude také jednoduché a rýchle.49 Poznamenával, že sa to musí diať pomaly a cieľavedome, aby bolo úspešné. Samotné trvanie vojny tieto jeho snahy v mnohom zabrzdilo. Jeho „vlastenecký“ promaďarský postoj mu zabezpečoval priazeň vládnych kruhov. Počas ťažkých vojnových čias aj vďaka politickému kreditu, ktorý mal u ma- ďarskej vlády, biskup Novák uchránil svoje duchovenstvo od perzekúcií, akým boli vystavení napríklad kňazi Mukačevskej eparchie, ktorí boli obviňovaní z rusofilstva a panslávstva.50 Biskupská službu Dr. Štefana Nováka na prešovskom biskupskom stolci bola podstatne poznačená udalosťami prvej svetovej vojny. Počas invázie, respektíve po invázii ruských vojsk výrazne vzrástlo podozrenie voči gréckokatolíckym veriacim Prešovského biskupstva. Z etnického hľadiska obyvateľstvo tohto kraja bolo tvorené predovšetkým Rusínmi, z ktorých časť neskrývala svoje sympatie k ruskej propagande. Polícia preto postupne začala prísne sledovať aj najmenšie prejavy sym- patií k ruskému vojsku, nežiaducimi boli taktiež negatívne názory na prepad Srbska, ktoré vlastne spustilo celú túto mašinériu.51 Ministerstvo vnútra malo vypracovaný zoznam mien vyše stovky osôb, ktoré chcel po vypuknutí vojny izolovať.52 Na územie Prešovskej eparchie prenikali už začiatkom novembra roku 1914 menšie skupiny ne- priateľských kozákov, predovšetkým zo severu a z východu, ktoré boli predzvesťou blížiacej sa veľkej ruskej armády. Tak tomu bolo aj 19. novembra 1914 na sever od na- šej obce V. Frička, kde poobede o 16.00 vpadla 8-členná skupina kozákov z haličskej obce Izly, na naše územie. Rakúsko-uhorská armáda ich našťastie odohnala a jedné- ho z kozákov zajali a odviedli do Prešova. Podobné incidenty sa stali v obci Gribov, Banica a iné. Takto sa zachovala správa o nepriateľskom útoku na území Šarišskej

46 AGABÚ v Prešove. Prezidiálne spisy, inv. č. 58, sign. 2. 47 AGABÚ v Prešove. Prezidiálne spisy, inv. č. 58, sign. 2. 48 AGABÚ v Prešove. List zo dňa 19. 1. 1916. Prezidiálne spisy, inv. č. 59, sign. 2. 49 CORANIČ, J. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1918 – 1939. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013, s. 35. 50 VASĽ. C. SJ. Gréckokatolíci. Dejiny – osudy – osobnosti. Košice : Byzant, 2001, s. 123 – 4. 51 CORANIČ, J. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1918 – 1939. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013, s. 39. 52 KÓNYA, P. a kol. Dejiny Uhorska. (1000 – 1918). Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013, s. 739.

113 ŠTEFAN NOVÁK NA PREŠOVSKOM BISKUPSKOM STOLCI V ČASE PRVEJ SVETOVEJ VOJNY župy, ktorú písal 20. novembra 1914 hlavný župan István Szinyei na veliteľstvo ra- kúsko-uhorskej armády do Košíc. Správa o hlavnom vpáde ruskej armády na územie Šariša spomína deň 23. novembra 1914, kedy v noci o 1.30 hod. vtrhli nepriateľské vojská z Haliče na naše územie. Hneď nato, policajné riaditeľstvo v Košiciach podalo správu o tom, že III. armáda vyrazila, aby bránila obyvateľstvo župy. Hlavný župan vydal rozkaz o postaraní sa o hnuteľný majetok a o prevezení peňazí na bezpečné miesto.53 Ruská armáda za krátky čas obsadila 125 obcí z celkového počtu 376 obcí. Kon- krétne išlo o 58 obcí v okrese Bardejov, 60 obcí v okrese Svidník a 7 obcí v okrese Giraltovce. Do pamätí ľudí sa hlboko zapísali obce ako Zborov, Nižný Tvarožec, Ra- doma a tiež vrch Kaštielik a Čierna Hora. V týchto obciach prebiehali veľké a ťažké boje. Miestne obyvateľstvo utekalo pred skazou drancujúcej ruskej armády. Utečenci z týchto dedín a vôbec z celého severného Šariša našli bezpečie a úkryt v relatívne pokojnom Prešove. Tu sídlil aj veliteľský pluk III. armádneho zboru.54 Ľud Šariša žil v neustálom strachu až do víťazného rána 6. mája 1915, kedy vojaci rakúsko-uhorskej armády po veľkom víťazstve v Gorlitzi (2. mája 1915) vy- tlačili Rusov za hranice nášho územia, a tak definitívne zvíťazili. Nasledujúce dni (8. mája 1915) prežívalo obyvateľstvo Šariša obrovskú radosť z víťazstva a tiež prehliad- ku prechádzajúcich ruských zajatcov.55 Hoci sa táto vojna dotkla nášho územia iba okrajovo, predsa zanechala mnohé hmotné straty (ruiny domov, chrámov...) a tiež aj straty na ľudských životoch. 56 V tejto dobe sa biskup Štefan Novák snažil svojich kňazov obraňovať pred rôznymi perzekúciami, načo mnohokrát využil aj svoje osobné kontakty s politic- kými predstaviteľmi. Neskorší prešovský biskup Pavol Peter Gojdič OSMB túto jeho záslužnú činnosť charakterizoval týmito slovami: „Božia prozreteľnosť ho určila do úradu, poverila ho obranou nášho duchovenstva počas ukrutnosti vo svetovej vojne!“57 Atmosféru tejto doby podozrievania voči gréckokatolíckej cirkvi najlepšie charakterizujú slová biskupa Nováka z roku 1916: „Keď zaduneli prvé blesky svetovej vojny, veľa maďarských duší sa z obávajúcou úzkosťou obracalo k severovýchodné- mu cípu našej vlasti. Úzkostlivá obava a otrava podozrenia sa vkrádala do ich sŕdc, čoho výsledkom bolo neopodstatnené upodozrievanie mnohých ľudí, verne milu- júcich svoju vlasť... Žiaľ táto obava zabúdala na tie hlboké, stáročné tradície, ktoré z rusínskeho národa vychovali najvernejší národ v Uhorsku... Rusínsky národ ostal aj v najkrízovejších situáciách verný svojej viere, kráľovi a vlasti... Nikto netrpel toľko v našej vlasti od vojnových hrôz ako práve biedne rusínstvo.“58

53 ŠOBA. Správa o vpáde ruských vojsk na naše územie. Fond : Šarišská župa – hlavný župan (1861 – 1922), prezidiálne. spisy, inv. č. 92., č. krabice 32 – 33., č. sp. 183. 54 SZÉKELY, P. Biskup Dr. Štefan Novák (život a dielo). Diplomová práca napísaná pod vedením Doc. ThDr. PetraŠturáka . Prešov : GTF PU, 2004, s. 23. 55 Krajské múzeum Prešov. DK(A) – 1382: PÁPAI, E. Emlékalbum. Budapešť 1916, s. 27 – 31. 56 SZÉKELY, P. Biskup Dr. Štefan Novák (život a dielo). Diplomová práca napísaná pod vedením Doc. ThDr. PetraŠturáka . Prešov : GTF PU, 2004, s. 24. 57 PEKAR, A. Historie backround of the Eparchy of Prjasev. Pittsburg 1968, s. 37. 58 CORANIČ, J. Z dejín Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. České Budějovice : Sdružení sv. Jana Nepo- muckého při Biskupství českobudějovickem, 2014, s.175.

114 Peter ŠTURÁK Neopodstatnené podozrenia voči gréckokatolíckemu kléru a jeho obviňova- ne z rusofilstva vyvrátil dokonca aj samotný ministerský predseda István Tizsa. Ten na jeseň v roku 1914 vykonal návštevu jednotlivých žúp tzv. „Horného Uhorska“ a po jej absolvovaní zaslal 4. novembra 1914 biskupovi Štefanovi Novákovi list toh- to znenia: „Vrátiac sa z cesty po Félvidéku pokladám za svoju povinnosť vyjadriť znení, že celé gréckokatolícke duchovenstvo v krajoch dotknutých ruskou inváziou bez výnimky preukázalo dokonalý vlastenecký postoj. Ja, ktorý som nikdy neveril takým domnienkam, že niektorí členovia kňazského zboru majú rusofilské zmýšľa- nie, rád konštatujem, že vlastenectvo tohto kňazského zboru neotrasiteľne vystálo skúšobný kameň nedávnej krízy. Toto dosvedčuje aj postoj ruských oddielov, ke- ďže pokladajú gréckokatolícke duchovenstvo za nepriateľa, ktorý im stojí v ceste. Po týchto udalostiach nik nemá právo pochybovať o vlasteneckom postoji duchovenstva a celá maďarská verejnosť musí poskytnúť zadosťučinenie kvôli nespravod- livému upodozrievaniu. Žiaľ toto podozrenie sa prejavilo aj v jednotlivých kon- krétnych činoch. Niektoré vojenské a policajné orgány totiž ľahkovážne dôverujúc úbohým udavačom začali trestné stíhanie voči niektorým kňazom. Aj keď týchto príkladov nebolo veľa, a ako poľahčujúcu okolnosť treba pripočítať aj vojnovému nebezpečenstvu, predsa tieto prípady sú poľutovaniahodné a týmto Vás prosím, aby ste dotyčným vyjadrili moju ľútosť a súcit zo spáchanej krivdy. Zároveň oznám- te, že som vykonal všetko, čo je v mojej zákonitej právomoci, na odstránenie krivdy a v prípade náležitej odôvodnenej sťažnosti ochotne zakročím proti tým, ktorí nesú zodpovednosť za nejaké zanedbanie, či omyl. Súčasne dúfam, že celé gréckokato- lícke duchovenstvo verné svojim šľachetným tradíciám poskytne pomocnú ruku vláde a spoločnosti v snahe pozdvihnúť materiálnu, kultúrnu a morálnu úroveň gréckokatolíckeho ľudu...“59 V tejto ťažkej dobe biskup Novák upriamil svoju pozornosť predovšetkým na hmotnú starostlivosť o svojich kňazov a veriacich. Písal žiadosti o finančnú pomoc na rôzne úrady, či už na predsedníctvo výboru vojnovej pomoci, alebo tiež na ministerstvo kultu a výuky, a samozrejme aj na ministerstvo financií. Spomeniem len niektoré z uvedených písomných žiadostí. V úradnej korešpondencii biskupského úradu pod č. 134.799/915 je správa zo dňa 24. novembra 1915, v ktorej minister kultu a výuky Dr. Béla Jankovich biskupovi Dr. Štefanovi Novákovi oznamuje, že mu mo- mentálne nemôže poskytnúť finančnú pomoc vo výške 40 000 korún na opravu bis- kupskej rezidencie (úpravy kúrenia a tiež menšie vnútorné úpravy), o ktorú biskup žiadal dňa 9. novembra 1915. Odôvodnil to tým, že všetky financie sú teraz potrebné na zmiernenie a odstránenie vojnou veľmi spôsobených škôd. Minister však prisľú- bil, že hneď ako to bude možné, túto finančnú pomoc mu poskytne.60 Biskup Novák si všímal tiež chudobu tých kňazov, ktorí pôsobili vo farnostiach vojnou najviac poškodených. V liste adresovanom predsedovi výboru vojnovej pomoc zo dňa 3. júna 1916 okrem iného napísal: „Kňazstvo pod Karpatmi je veľmi od- kázané na finančnú pomoc.“ Požiadal ho o podporu vo výške 600 korún pre každého

59 AGABÚ v Prešove. Bežná agenda, spisy, inv. č. 430, sign. 5392. 60 AGABÚ v Prešove. List ministra Jankovicsa ohľadne požadovanej finančnej pomoci. Prezidiálne spisy, inv. č. 58, r. 1915, sign. 31, s.1.

115 ŠTEFAN NOVÁK NA PREŠOVSKOM BISKUPSKOM STOLCI V ČASE PRVEJ SVETOVEJ VOJNY kňaza, pričom mu pripomenul vyjadrenie ministra financií Uhorska – Dr. Jánosa Telezskyho pri návrhu finančného zákona pred poslancami v uhorskom parlamente, kde minister predostrel požiadavku podporovať aktívne pôsobiacich kňazov. Nakoľ- ko v tejto záležitosti podpory kňazov sa nič neudialo, biskup pokladal za potrebné pripomenúť, že práve naši kňazi, po jesennej invázii v roku 1914 všetko svoje stratili a mnohí z nich zostali bez domova. Často žili na pokraji biedy, keďže bol veľký nedostatok úrody a dobytka. Dlho pretrvávajúce sucho naznačovalo veľmi biednu úrodu, čo sa aj stalo. Kňazi boli zväčša odkázaní na putovanie po žobraní u bohatších ľudí, lebo štóly a iné príjmy boli veľmi chabé. Okrem toho, ceny sa viacnásobne zvýšili, preto biskup trval na tom, aby nielen úradníci a učitelia boli odškodnení, ale aby aj kňazi boli účastní finančnej výpomoci od štátu.61 Keďže ani tri roky od skončenia vojny neboli doriešené záležitosti odškodnenia farárov, biskup dal vyhotoviť 130 ks výkazov, ktoré boli urýchlene a dôverne rozpos- lané na adresy kňazov v jednotlivých farnostiach. V nich od kňazov a učiteľov po- žadoval, aby urgentne, ale hlavne svedomite vo svojich žiadostiach vyčíslili vojnou spôsobené škody v ich okolí. Upozornil na veľké rozdiely medzi týmito škodami, spí- sanými už skôr zo strany kňazov a komisiou preverujúcou tieto záležitosti. Preto ešte raz vyzval svoje duchovenstvo, aby vytvorili novší, presnejší, no hlavne skutočnosti zodpovedajúci posudok ohľadom povojnových škôd, a ten aby zaslali do 16. marca 1918 na biskupský úrad. Malo sa tak stať už vo vlastnom záujme poškodených du- chovných a učiteľov, lebo „po tomto termíne kompetentné úrady sa nebudú zaoberať žiadnymi vyhláseniami a sťažnosťami“ – píše biskup vo svojom ozname.62 Situácia po vojne bola naozaj zložitá a možno povedať len vďaka dobrým kontaktom biskupa Nováka na vyššie politické kruhy naša eparchia mohla vyjsť z tejto skúšky hoci ubo- lená a vysilená, ale predsa živá. Biskup Novák bol v istom zmysle produktom spoločensko-politického systému, ktorý sa rozpadol koncom prvej svetovej vojny. Tragédia jeho rozporuplnej osobnosti spočívala práve v neschopnosti pochopiť a prijať nové politické usporiadane a zladiť s ním aj život a činnosť cirkevných inštitúcií.63

Novák István az eperjesi püspöki széken az első világháború idején

Az eperjesi görög katolikus püspökség 1818-as ünnepélyes felszentelése óta bonyolult fejlődésen ment keresztül. Kezdetektől fogva különböző nehézségeket kellett legyőznie, amelyeknek a forrásai a sokrétű társadalompolitikai változások voltak, és ezért az eperjesi püspököknek a 19. század folyamán meg kellett találniuk a helyüket a soknemzetiségű országban, valamint létrehozni olyan eparchális intézményeket, amelyek biztosítják a püspökség működését. Bonyolult tárgyalások után Dr. Novák Istvánt jelölték meg az eperjesi püspöki szék betöltésére, aki az eparchia vezetését egy 61 AGBÚ v Prešove. Žiadosť biskupa Nováka o finančnú pomoc. Prezidiálne spisy, inv. č. 58, r. 1915, sign 42, s. 1 – 2. 62 AGBÚ. Výzva biskupa Nováka pre kňazov spísať povojnové škody. Prezidiálne spisy, inv. č. 61, r. 1918, sign. 3, s. 1. 63 VASĽ. C. SJ. Gréckokatolíci. Dejiny – osudy – osobnosti. Košice : Byzant, 2001, s. 124.

116 Peter ŠTURÁK nagyon nehéz időszakban vette át. Az ő tevékenységét nagymértékben befolyásolták a kor körülményei, amelyeknek többé-kevésbé a hatása alá került. Egyrészt segítet- te az eparchiáját és a papjait, akiket oroszbarátsággal és Oroszországgal, az ellensé- ges hatalommal való szimpatizálással vádoltak. A jó kapcsolatainak köszönhetően hozzájárult azokhoz a görög katolikus egyházközségek anyagi támogatásához, amelyeket leginkább sújtotta az első világháború. Másfelől viszont a hivatala betöltése olyan tevékenységekkel volt tele, amelyek hűen tükrözték saját korát, és sem a pap- ság, sem a hívek többsége nem fogadta el őket, mivel eltértek a helyi keleti szellemi hagyományoktól. A nézeteltérés tárgyát egy új Gergely-naptár bevezetése jelentette, amely egyértelmű latinosításnak minősült, valamint a cirill írás kiszorítása a liturgi- kus könyvekből és az latin betűvel való helyettesítése. Novák püspök elutasította a há- ború utáni politikai berendezkedést és a püspöki szék vezetést átruházta prof. Russ- nák Miklósra, káplánra, ezt követően Budapesten élt élete végéig magánszemélyként. Dr. Novák István püspökségére erősen rányomták a bélyeget az első világháború bonyolult eseményei és a korra jellemző nacionalizmus. Az ő személyisége mintha bizonyos értelemben a kor akkori társadalompolitikai rendszer terméke lett volna, és ez megnyilvánult az új politikai berendezkedés elutasításában, s ezzel együtt képtelen volt az egész püspökség és a püspökség intézményeinek általános tevékenységének bebiztosítására.

Стефан Новак на Пряшівському єпископському престолі під час Першої світової війни

Пряшівська греко-католицька єпархія від свого канонічного виникнення в 1818 р. пройшла складним історичним розвитком. З самого початку існування змушена була долати різні перешкоди, які виходили з різних суспільно- політичних змін і пряшівські єпископи змушені були протягом ХІХ ст. знаходити своє місце в багатонаціональній угорській державі і відкривати всі необхідні єпархіальні установи потрібні для функціонування єпископства. Початком ХХ ст., в період посиленої мадяризації, поступово підпадає під цей зростаючий гніт. Після смерті єпископа Д-р Іоанна Валія в 1911 році єпископський престол залишився вакантним понад два роки. Його заміщення було актуальним з кількох причин, але переговори між угорським урядом і Апостолським престолом були довгий час неуспішними із-за взяємної неприйнятності пропонованих кандидатів. Після складних переговорів був пряшівським єпископом назначений Д-р Стефан Новак. Керувати єпархією почав у дуже складний період під час Першої світової війни. Його діяльність була сильно обмежена тогочасними обставинами, які на нього більш менш вплинули. З одного боку допоміг своїй єпархії і священикам, яких звинуватили у русофільстві і симпатіях до Росії як ворожої держави. Завдяки своїм добрим контактам він подбав про забезпечення матеріальної допомоги для війною пошкоджених греко-католицьких парафій, акі найбільше потерпіли подіями

117 ŠTEFAN NOVÁK NA PREŠOVSKOM BISKUPSKOM STOLCI V ČASE PRVEJ SVETOVEJ VOJNY Першої світової війни. З другого боку в його єпископаті відбувалися активності, які були оцінювані як такі, що відбивали вплив тогочасся і здебільшого їх не сприймали ні духовенство ні віруючі, бо не були типовими для місцевої східної духовної традиції. Йшлося про спробу ввести новий Григоріанський календар в рамках літургійного року, що сприймалося як ясна спроба латинизації. Крім того, це було витіснення кирилиці як письма з літургійних книг і її заміна латиницею. Єпископ Новак відкидав також повоєнний політичний устрій і керівництво Пряшівської єпархії залишив генеральному вікарієві проф. Мікулашові Руснакові і, нарешті, залишився в Будапешті як приватна особа аж до своєї смерті. На весь єпископат єпископа Д-р Стефана Новака виразно вплинули складні воєнні події Першої світової війни та націоналізм того часу. Його особистість ніби була в деякому сенсі продуктом тогочасної суспільно- політичної системи і це відбилося в його нездатності прийняти новий устрій і забезпечити стандартну діяльність всього єпископату і його установ.

118 SPIŠSKÉ BISKUPSTVO V ČASE PRVEJ SVETOVEJ VOJNY A JEJ DÔSLEDKY

Monika BIZOŇOVÁ

Spiš Bishopric in First World War and its consequences Spiš Bishopric was established in 1776. But history of Spiš Chapter dates back to 12th century, when Spiš provostship existed there. In 1815 a seminary for priests was established there and on 1819 the oldest teacher´s college in Hungary, too. The First World War did not affect those institutions directly, but it caused lower numbers of students during the military years. This study deals with history of these institutions in that time and it is devoted to the situation of Spiš Bishopric during the war and after the war. This period is connected with Ján Vojtaššák, new Spiš bishop from 1921. Thanks to him, there was advancement of education, cultural and spiritual life throughout the dioecese.

Key words: Spiš Bishopric, Spiš Chapter, Firt World War, Spiš region, Ján Vojtaššák, education, seminary, teacher´s college.

Vznik Spišského biskupstva

Prvou písomnou zmienkou o Spiši je listina uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1209. Prostredníctvom nej bamberský biskup Ekbert (brat uhorskej kráľovnej Ger- trúdy, prvej manželky Ondreja II.) predáva rozsiahle územie medzi „snežnými hora- mi“ a v povodí rieky Poprad spišskému prepoštovi Adolfovi a jeho sestre. Je pravde- podobné, že prepoštova sestra, jej manžel Rutger a aj samotný Adolf (prvý po mene známy spišský prepošt) pochádzali z blízkeho okruhu kráľovnej Gertrúdy. Týmto nás táto listina oboznamuje s existenciou komitátu a aj s existenciou cirkevnej orga- nizácie Spiša, ktorá bola reprezentovaná Spišským prepoštstvom a jeho prepoštom. Aj napriek tomu, že sa nám nezachovala žiadna listina, ktorá by nás oboznamovala s presným dátumom založenia Spišského prepoštstva, spomínaná listina nám potvrdzuje to, že v roku 1209 už prepoštstvo existovalo. Pri prepoštovi vznikol čoskoro zbor poradcov – kanonikov, teda kapitula, ktorá mala spočiatku štyroch členov. Neskôr sa počet kanonikov zvyšoval, až sa napokon ustálil na počte desiatich osôb. Okrem tohto samotná kapitula mala aj ďalšiu dôležitú funkciu, a to funkciu hodnoverného miesta, teda bola tzv. locus credibilis. Už v 13.

119 SPIŠSKÉ BISKUPSTVO V ČASE PRVEJ SVETOVEJ VOJNY A JEJ DÔSLEDKY storočí tu bola založená kapitulská škola, v roku 1646 sa tu usadili jezuiti a v roku 1648 aj založili gymnázium. Samotné Spišské biskupstvo vzniklo vyčlenením z Ostrihomského arcibiskupstva dňa 13. marca 1776. Myšlienkou zriadenia nových diecéz sa zaoberala Mária Terézia už od roku 1773, keď nechala vypracovať plán na reštrukturalizáciu diecéz v Uhorskom kráľovstve. Pápež Pius VI. tak urobil bulou Romanus pontifex, ktorú vydal na základe dekrétu Márie Terézie zo začiatku roka 1776. Spolu so Spišským biskupstvom vzniklo aj Banskobystrické a Rožňavské biskupstvo. V roku 1815 tu bol založený seminár pre kňazov a v roku 1819 aj najstarší učiteľský ústav v Uhorsku. Po zmene režimu bol spišský biskup Ján Vojtaššák inter- novaný, učiteľský ústav a seminár boli poštátnené a zrušené. V ich priestoroch bola vojenská, neskôr policajná akadémia a policajný archív. Po roku 1989 nastala zmena a objekty prebrala cirkev späť a postupne ich opravuje až dodnes.

Spišské biskupstvo, seminár a učiteľský ústav v čase prvej svetovej vojny

V čase prvej svetovej vojny bol spišským biskupom Alexander Párvy. Narodil sa v roku 1848 v Gyöngyösi. Bol titulárnym biskupom Carpasiensis a taktiež po- mocným biskupom v Jágri. Okrem toho bol opátom Kláštora sv. Egídia neďaleko Felnémeth, kanonikom Jágerskej metropolitnej kapituly, doktorom teológie. Dňa 6. apríla 1904 bol menovaný za spišského biskupa a slávnostne uvedený do katedrálne- ho chrámu bol dňa 11. septembra 1904. Po príchode na Spiš nechal opraviť budovu učiteľského ústavu a značnú starostlivosť venoval aj semináru, kde sa prednášala aj slovenčina ako vedľajší predmet. Avšak v roku 1915 ochorel a vedeniu biskupstva sa nemohol plne venovať. Preto poprosil pápeža Benedikta XV. o pomocného biskupa, ktorý jeho prosbe vyhovel. Tak biskup Párvy mohol dňa 20. februára 1916 v kapln- ke Ústredného budapeštianskeho seminára vysvätiť za svojho pomocného biskupa Dr. Martina Khebericha.

Po vojne mu ČSR odobrala štátny súhlas, preto odišiel do Budapešti, kde 24. marca 1919 zomrel a je tam aj pochovaný. Počas sede vacante bol za kapitulného vikára zvolený Štefan Mišík, hnilecký farár a po jeho smrti Marián Bláha, ne- skorší banskobystrický biskup. Kňazský seminár bol slávnostne otvorený 12. novembra 1815 za prítomnosti jeho zakladateľa, Budova seminára a učiteľského ústavu, spišského biskupa Michala Brigida. Prvá svetová koniec 19. storočia vojna však na kňazský seminár značne doľahla. Študenti, ktorí mali v deň vypuknutia vojny už maturitu boli podľa uhorského bran- ného zákona oslobodení od vojenskej služby a mohli ďalej pokračovať vo svojich te- ologických štúdiách. No klerici – gymnazisti, ktorí boli 18-roční, museli na vojnu

120 Monika BIZOŇOVÁ nastúpiť, a tak nižšie ročníky ostávali prázdne. Kým v roku 1913 bolo v seminári až 32 študentov, tak v roku 1916 už iba 24 študentov. V školskom roku 1917/1918 bolo v seminári iba deväť študentov a nasledujúci rok nebol ani otvorený. Roku 1918 ministerstvo vojny uvoľnilo klerikov – vojakov, aby v trojmesačnom kurze absolvovali aspoň jeden semester teologických štúdií. No zúčastnili sa na ňom iba dvaja klerici. Podobnú situáciu zažívala aj druhá vzdelávacia inštitúcia založená ešte v roku 1819, ktorou bol učiteľský ústav, ktorého cieľom bolo vychovávať dobrých a svedomitých učiteľov. Po začatí vojny už 8. augusta 1914 bolo nariadené, že ústav, ak bude od kom- petentných orgánov požiadaný, je povinný prepustiť svoje priestory na vojenské účely. Školský rok 1914/15 však začal načas dňa 1.septembra a vyučovalo sa celý rok bez pre- rušenia. Nariadením ministerstva náboženstva a verejnej výučby v roku 1915 vyučo- vanie I., II. a III. ročníka trvalo iba do 28.mája. Tento pokojný priebeh vyučovania pre- rušila mobilizácia, keď do vojenskej služby museli nastúpiť viacerí profesori i študenti. Školský rok 1915/16 skončil dňa 3. mája 1916 po riadnych skúškach. V treťom roku vojny sa začalo vyučovať až 1.októbra a školský rok skončil 26. mája 1917. Školský rok 1917/18 sa začal 1. septembra, no pre nedostatok uhlia sa od 2. novembra 1917 až do 25. apríla 1918 vyučovalo v budove kňaz- ského seminára, kde vtedajší biskup Alexander Párvy určil štyri učebne a jednu zborovňu. Po- slucháči 4. ročníka však nekonali záverečné skúšky, pretože museli okamžite nastúpiť Učiteľský ústav v 30. rokoch 20. storočia na vojenskú službu. Školský rok 1918/19 začal a aj skončil bez zmeny, po maďarsky. No po návšteve ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, Vavra Šrobára, sa 15. októbra 1919 začal nový školský rok už s vyučovacím jazykom slovenským. Bolo to však spojené s problémami, medzi ktoré patril najmä nedostatok slovenských kníh alebo aj per- sonálne obsadenie tohto ústavu. Niektorí profesori boli prepustení, iní odišli sami.

Situácia v Spišskom biskupstve po prvej svetovej vojne

Po prvej svetovej vojne sa územie Spišskej diecézy začlenilo administratívne do novovzniknutnej Československej republiky. Vo vojne zahynuli dvaja poľní kuráti Jozef Urban a Jozef Klinovský z Rabčíc, dvaja ďalší apostatovali. Diecéza v danom čase trpela nedostatkom kňazov, nakoľko nových mladých kňazov v tomto období nepribú- dalo a mnohé farnosti tak zostávali neobsadené, podobne aj kaplánske miesta. V období novembra až decembra 1918 opätovne nastúpilo do seminára de- sať klerikov, ktorí všetci boli navrátilcami z vojny. Predstavení seminára museli tak vynaložiť veľa úsilia a trpezlivosti, kým premenili vojakov na klerikov. V roku 1920 študovalo v seminári iba dvanásť bohoslovcov a ďalší dvaja boli na štúdiách v Prahe a vo Viedni.

121 SPIŠSKÉ BISKUPSTVO V ČASE PRVEJ SVETOVEJ VOJNY A JEJ DÔSLEDKY V tomto čase Spišské biskupstvo riadil ako kapitulný vikár spišský pomocný biskup Martin Kheberich, ktorý však v roku 1919 z funkcie odstúpil. Pre štátnu moc sa biskup Kheberich stal nežiaducou osobou, pretože sa stále hlásil k Uhor- sku, no tu už existovala nová republika. Po abdikácii pôsobil ako prepošt Spišskej sídelnej kapituly až do roku 1952, keď zomrel a pochovaný je v krypte Katedrály sv. Martina. Novým kapitulným vikárom sa dňa 14. apríla 1919 stal vzdelaný kňaz Šte- fan Mišík. Predpísanú prísahu zložil 16. apríla 1919 a prevzal svoj nový úrad. Prá- ve Štefan Mišík dňa 2. júna 1919 vymenoval Jána Vojtaššáka za riaditeľa biskup- skej kancelárie. Ján Vojtaššák bol už v tomto čase známou osobnosťou, a to vďaka časopisu Svätá rodina, v ktorom prezentoval svoje názory a horlivosť pri obnove náboženského života na Slovensku. Po náhlej Mišíkovej smrti 27. júla 1919 sa novým kapitulným vikárom stal Marián Blaha. V tomto čase bol Vojtaššák aj členom plebiscitnej komisie, ktorej úlohou bolo zistiť, či pri povojnovom usporiadaní hraníc obyvatelia slovenských pohraničných obcí s Poľskom chcú alebo nechcú ostať pričlenení do Poľska. Plebiscit sa však nakoniec nekonal a Najvyššia spojenecká rada poverila rozdelením územia Konferenciu veľvy- slancov, ktorá 28. júla 1920 rozhodla a 25 obcí Oravy a Spiša pripadlo Poľsku. Touto situáciou vznikol problém pre budúceho spišského biskupa o správu týchto obcí, ktoré aj naďalej patrili Spišskej diecéze. Práve tu si môžeme všimnúť prelínanie jeho cirkevnej funkcie riaditeľa kúrie s vtedajšou politickou situáciou. Neskôr už ako biskup sa ešte viac angažoval, aby boli v roku 1939 po ich navráte- ní pričlenené do Spišského biskupstva. V roku 1920 sa stal aj rektorom seminára. Na jeho návrh sa rokovacou rečou popri slovenčine stala aj nemčina a maďarčina. V rovnakom čase sa začalo vyjednávať, kto bude spišským biskupom. Po vzniku nunciatúry v Prahe tieto vyjednávania viedol apoštolský nuncius, arcibiskup Cle- mente Micara a za pražskú vládu minister zahraničných vecí Eduard Beneš. Jedným z vážnych kandidátov bol Andrej Hlinka – v tom čase azda najvplyvnejšia osobnosť v radoch katolíkov na Slovensku. No Hlinka čoskoro upadol do nemilosti českoslo- venskej vlády, keďže na Parížskej mierovej konferencii prezentoval autonomistické myšlienky. Po návrate z Paríža bol uväznený a pre samotný štát ako budúci biskup nebol vhodný. Nunciom navrhnutým kandidátom bol práve Ján Vojtaššák, ktorému posudok o jeho súcosti na biskupa vypracoval práve Andrej Hlinka a ktorý ho vrelo na danú funkciu odporúčal, pretože ho poznal od detstva. Rokovania o výbere nových sloven- ských biskupov neboli ľahké, tajné konzistórium však rozhodlo a menovacie dekréty boli podpísané 16. decembra 1920. Pápež Benedikt XV. vymenoval Jána Vojtaššáka za spišského biskupa už dňa 13. novembra 1920. Vysvätený na biskupa bol 13. februára 1921 v Nitre, spolu s Karolom Kmeťkom, nitrianskym biskupom a Mariánom Blahom, banskobystrickým biskupom a svojho úradu v Spišskej Kapitule sa ujal dňa 27. februára 1921.

122 Monika BIZOŇOVÁ Nový spišský biskup a jeho aktivity v dvadsiatych rokoch 20. storočia

Ján Vojtaššák sa narodil 14. novembra 1878 v Zákamennom. Pochádzal z jede- nástich detí, v poradí bol siedmy. Širšie vzdelanie nadobudol vďaka svojmu strýkovi, kňazovi Antonovi Klimčíkovi. Najskôr študoval na nižšom gymnáziu v Trstenej, ne- skôr na gymnáziu v Ružomberku. V roku 1895 sa stal študentom kňazského seminá- ra v Spišskej Kapitule. Na kňaza bol vysvätený dňa 1. júla 1901. Ako kaplán pôsobil na ôsmich miestach, až sa nakoniec stal farárom vo Veličnej. Za čias veľkého národovca, kapi- tulného vikára Štefana Mišíka, sa stal riadi- teľom Biskupského úradu v Spišskej Kapi- tule a neskôr, keď bol kapitulným vikárom Marián Blaha, Vojtaššák sa stal aj rektorom kňazského seminára.1 V deň nástupu na biskupský stolec biskup Vojtaššák uviedol: „Svoje pastierske dielo začínam vo veľmi ťažkej dobe... Sveto- vá vojna narobila mnoho telesných lazárov, ale ešte väčší počet doráňala a dokaličila na duši... Mnohí stratili vieru. Ochabli voči Bohu a následkom toho stratili aj základ pre lásku k blížnemu... Hoc aj poskromne je tej pravej viery v Boha, následkom toho ešte Biskup Ján Vojtaššák menej lásky k blížnemu, môj slovenský kato- lícky ľud, ktorého som synom a za ktorého časné i večné dobro všetko podujmem, musí ostať verným tomu dedičstvu, ktoré sv. Cyril a Metod našim predkom zanechali...“2 V tomto období československá vláda prevádzala protikatolícku politiku, čo sa prejavovalo aj laicizáciou školstva, či poštátňovaním cirkevných škôl. Takúto formu úpadku viery sa snažil biskup premôcť zapájaním mládeže do rôznych katolíckych spolkov. Už v roku 1921 zriadil v diecéze večnú poklonu Oltárnej sviatosti. V roku 1922 založil arcibratstvo večnej poklony vo všetkých farnostiach svojej diecézy a vďa- ka nej každý deň v roku prebiehala v niektorej farnosti eucharistická poklona. Tento zvyk sa zachováva aj dodnes.3 Administratívnu obnovu diecézy začal biskup Vojtaššák v roku 1925, a to zvo- laním diecéznej synody.4 Jej výsledkom boli Synodálne pravidlá, teda ustanovenia pre duchovný život kňazov, bohoslužby, seminár, školy, atď.5 1 Archív Biskupského úradu Spišská Kapitula, fond Spišské biskupstvo, odd. Cirkevné dokumenty, Pro- tocollum Status personalis Sacerdotum Dioecesis Scepusiensis ab anno 1848, Tom. II, s. 334 – 335. 2 Životopis Jána Vojtaššáka. Autobiografia. Ontario, 1977, s. 38. 3 OLEXÁK, P. – CHALUPECKÝ, I. Životopis biskupa Jána Vojtaššáka. In Studia theologica Scepusiensia VI. Spišská Kapitula – Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2003, s. 134. 4 DLUGOŠ, F. Spišský seminár. Levoča : MTM Levoča, 2015, s. 52. 5 Synodálne ustanovenia Diecézy spišskej. Ružomberok 1925.

123 SPIŠSKÉ BISKUPSTVO V ČASE PRVEJ SVETOVEJ VOJNY A JEJ DÔSLEDKY V roku 1923 plánoval biskup cestu do USA, kam ho pozvali tamojší Slováci. No zároveň sa dostal do sporu, keďže minister vnútra Ján Malypetr mu odmietol vydať cestovný pas a táto plánovaná cesta sa neuskutočnila. Až v roku 1926 sa mu podarilo vycestovať do Chicaga, keďže sa tu konal Celosvetový eucharistický kongres a popri ňom mohol navštíviť aj slovenskú komunitu v danej oblasti.6 Veľkú aktivitu vynaložil biskup Vojtaššák hlavne v oblasti školstva. Príjmy z majetkov biskupstva využil najmä na budovanie a udržiavanie cirkevného školstva, na charitatívne účely, štipendiá pre chudobných študentov. Počas jeho pôsobenia bolo postavených až 49 školských budov. Na učiteľský ústav v Spišskej Kapitule uviedol školských bratov, tiež do Zákamenného, kde pre nich postavil modernú školu. Zároveň zmodernizoval učiteľský ústav v Spišskej Kapitule a chudobným študentom zabezpečoval štipendium na štúdium. Okrem toho nechal postaviť malý seminár v Levoči.7 Biskup Vojtaššák vo svojej diecéze podporoval aj rehole. Kvôli ľudovým misi- ám vo farnostiach pozval rehoľu redemptoristov. Do Levoče pozval jezuitov, kde im zveril malý seminár a okrem toho ich usadil aj v Ružomberku. V letnom biskupskom sídle pôsobila misionárska spoločnosť verbistov. Počas jeho pôsobenia usadil v die- céze na ďalších dvadsiatich miestach ženské kongregácie, ktoré sa starali o sirotince, o vzdelávanie a náboženský život veriacich.8 Okrem tohto všetkého sa biskup Vojtaššák venoval aj charite. Zorganizoval Slo- venskú charitu v Bratislave a spolu s inými biskupmi nechali postaviť viaceré budovy. V Spišskom biskupstve zriadil v Dolnom Smokovci charitný dom.9 Venoval sa aj redigovaniu mesačníka Svätá rodina, ktorého bol spoluzakladate- ľom od roku 1908. V rokoch 1913 až 1927 ho redigoval a vydával. Okrem toho parti- cipoval na založení kníhtlačiarskeho a nakladateľského spolku slovenských katolíkov v Ružomberku s názvom Lev.10

6 CHALUPECKÝ, I. Biskup Ján Vojtaššák. K jeho verejnej a politickej činnosti. Ružomberok : FF KU, 2009, s. 26. 7 Viac DRAVECKÝ, J. Vojtaššák a školstvo na území Spišskej diecézy. In Pohľady na osobnosť biskupa Jána Vojtaššáka. Spišské Podhradie : Nadácia Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka, 2012, s. 344 – 363. 8 OLEXÁK, P. – CHALUPECKÝ, I. Životopis biskupa Jána Vojtaššáka. In Studia theologica Scepusiensia VI. Spišská Kapitula – Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2003, s. 135. 9 CHALUPECKÝ, I. Biskup Ján Vojtaššák. K jeho verejnej a politickej činnosti. Ružomberok : FF KU, 2009, s. 31. 10 SERAFÍNOVÁ, D. Biskup Ján Vojtaššák – spoluzakladateľ, redaktor a vydavateľ mesačníka Svätá rodina. In Pohľady na osobnosť biskupa Jána Vojtaššáka. Spišské Podhradie : Nadácia Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka, 2012, s. 440.

124 Monika BIZOŇOVÁ Szepesi püspökség az első világháború idején és annak következményei

II. András magyar király 1209-ben kiadott okirata az első írásos említés a Sze- pességről. Ez az okirat tájékoztak bennünket a vármegye és a szepesi egyházszervezet létezéséről, amelyet a szepesi prépostság és a prépost képvisel. A szepesi püspökség 1776. március 13-án jött létre az esztergomi érsekség leválasztása által. 1815-ben itt papi szemináriumot hoztak létre, 1819-ben, a legrégebbi tanárképző intézményt. A rendszerváltást követően a szepesi püspököt Vojtaššák Jánost fogva tartották, a ta- nárképző intézményt és a szemináriumot először államosították majd bezárták. Az épületet először katonai majd rendőrségi akadémiaként és rendőrségi levéltárként használták. 1989 után változás történt, az egyház visszavette az ingatlanokat és még folynak a felújítási munkálatok. Az első világháború a szemináriumot és a tanár- képző intézményt jelentősen megváltoztatta. Bár a katonai műveletek Szepeshelyt nem érték el közvetlenül, mégis tükrözi ezt az időszakot a csökkentett hallgatók szá- ma a két intézményben. Az első világháború utáni időszak a szepesi püspökségben kapcsolódik az új szepesi püspök megválasztásához. Így 1921-ben Vojtaššák János volt az, aki a 20. század húszas éveiben arra törekedett, hogy felemelje az említett intézményeket, és előmozdítsa az egyházi oktatást, a szellemi és kulturális életet az egyházmegyében. Hivatali ideje alatt, a 20. század húszas éveiben csaknem 49 iskolát és több tucat új templomot építetett. Több árvaházat alapított, kiterjesztette a rend működését az egyházmegye területére, az életét a jótékonyságnak szentelte és kiadta a Szent Család havi folyóiratot.

Спиське єпископство в період Першої світової війни і її наслідки

Перша письмова згадка про Спиш з’явилася в грамоті угорського короля Андрія ІІ з 1209 року. Ця грамота інформує нас про існування Списького комітату й функціонування церковної організації на Спиші, яка була представлена спиським пробостом і його урядом. Спиське єпископство виникло відокремленням від Естергомського архієпископства 13 березня 1776 року. В 1815 році тут було засновано семінарію для священиків, а в 1819 році і найдавнішу учительську семінарію в Угорщині. Після падіння режиму списького єпископа Яна Войташшака було інтерновано, а вчительську семінарію і семінарію для священиків націоналізовано і скасовано. В їх приміщеннях була військова, а пізніше поліцейська академія і поліцейський архів. Після 1989 року відбулися зміни, об’єкти було повернено церкві, яка їх поступово відремонтовує до сьогоднішніх днів. Перша світова війна на учительську семінарію і семінарію для священиків вплинула значною мірою. Хоч воєнні операції Спиську Капітулу не зачепили прямо, цей період відбився на меншій кількості студентів обох установ. Крім того, період після Першої світової війни у Спиському єпископстві поєднаний з обранням нового списького єпископа. Новим єпископом став у 1921 році Ян Войташшак, який у 20-х роках ХХ століття намагався піднести наведені установи, але також

125 SPIŠSKÉ BISKUPSTVO V ČASE PRVEJ SVETOVEJ VOJNY A JEJ DÔSLEDKY піднести церковну освіту і духовне й культурне життя єпархії. Протягом його перебування на службі в 20-х роках ХХ століття було побудовано 49 шкільних будівель і кілька десятків нових костьолів. Також було засновано кілька притулків для сиріт, єпископ поширив діяльність багатьох чернечих орденів на території єпископства, присвятив себе добродійності, публікував щомісячний журнал Svätá rodina [Святе сімейство].

126 ČINNOSŤ CENTRÁLNEJ KOMISIE BYZANTSKÝCH KATOLÍCKYCH BISKUPSTIEV V UHORSKU (1915 – 1918) A JEJ VPLYV NA DIANIE V PREŠOVSKOM GRÉCKOKATOLÍCKOM BISKUPSTVE

Jaroslav CORANIČ

Activities of the Central Commission of Byzantine Catholic Eparchies in the Kingdom of Hungary (1915 – 1918) and its impact on the course of events in Greek Catholic Eparchy of Prešov This study deals with the establishment and operation of a government commission for Greek Catholics in Hungary in the years 1915 – 1918. For this reason, so called Central committee of the Byzantine Catholic bishoprics was originated in 1915, which should help to maintain and at the same time to control and coordinate the policy of its line in all Greek Catholic bishoprics in Hungary. The Hungarian primate and archbishop of Esztergom Janos Csernoch became the chairman of this commission, who was also the chairperson in its deliberations. The deputy of the Hungarian government – Secretary of the Ministry of Culture and teaching was its vice president. Gradually a number of reforms was forcibly introduced by the state authorities, such as the sacral ceremony reform, the church calendar reform, the script reform (the Cyrillic alphabet removing), the reform of education of the priests in seminaries, the reform of Order of St. Basil the Great. Due to the approaching end of World War I. the Hungarian government did not have enough time to undertake this reforms.

Key words: Greek Catholic Church in Slovakia, Greek Catholic Bishopric in Presov, bishop Stefan Novak

Vznik a činnosť Centrálnej komisie byzantských katolíckych biskupstiev v Uhorsku bola výsledkom dvoch procesov, ktoré sa „stretli“ v roku 1915, kedy aj na území Rakúsko-Uhorska prebiehala I. svetová vojna. Ten prvý proces sa začal už v roku 1867, kedy sa Viedeň rozhodla ustúpiť maďarskému tlaku a pristúpila na rakúsko-uhorské vyrovnanie. Habsburská monarchia zmenila svoje politické usporiadanie a pretvorila sa na dvojštátie, v ktorom

127 ČINNOSŤ CENTRÁLNEJ KOMISIE BYZANTSKÝCH KATOLÍCKYCH BISKUPSTIEV V UHORSKU (1915 – 1918) A JEJ VPLYV NA DIANIE V PREŠOVSKOM GRÉCKOKATOLÍCKOM BISKUPSTVE Uhorsko získalo značnú mieru nezávislosti. Po tomto vyrovnaní sa do výsostnej sféry a právomoci uhorskej vlády dostala aj národnostná otázka. Uhorská, de facto maďarská, politická reprezentácia začala riešiť tento problém jednostranne podľa vlastných predstáv.1 Uhorský parlament prijal v roku 1868 tzv. národnostný zákon, ktorý kodifikoval ideu jednotného uhorského národa a ktorý neuznával iné národy ako národ uhorský (v chápaní maďarských politikov maďarský). Maďarčina sa stala jediným štátnym jazykom a ostatné národy v Uhorsku boli takto vlastne degradované na etnické skupiny (s výnimkou Chorvátov, ktorí v roku 1868 dosiahli s Maďarmi vyrovnanie). Vytvorenie jednorečového maďarského Uhorska asimiláciou národností sa postupne stalo jedným z hlavných cieľov politickej moci.2 Tieto asimilačné tendencie vyvrcholili v čase I. svetovej vojny, pričom sa argumentovalo „ohrozením vlasti“ a potrebou jednoty.3 Maďarizácia, ktorá po tomto roku nastala, zasiahla všetky národy v Uhorsku, o. i. aj gréckokatolíckych Rusínov, Slovákov a Rumunov. Maďarizácia zasiahla do všetkých sfér spoločenského života, teda aj do nábožensko-cirkevného, zvlášť výraznou mierou zasiahla do života gréckokatolíckej cirkvi v Uhorsku, čiže aj do života Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva. Maďarské vládne kruhy so súhlasom uhorského prímasa predkladali cisárskemu dvoru iba takých kandidátov na gréckokatolíckych biskupov, ktorí boli tolerantní, príp. až poplatní promaďarskej politike. Napríklad na mukačevský biskupský stolec sa v poslednej tretine 19. storočia dostali takí kandidáti, ktorí úzko spolupracovali s maďarskými politickými kruhmi na odnárodňovaní vlastných veriacich. Týkalo sa to najmä mukačevských biskupov Štefana Pankoviča (1867 – 1874) a Jána Kováča Pásztélyho (1875 – 1891). V Prešovskom biskupstve proces maďarizácie spočiatku nenapredoval tak rýchlo ako v biskupstve Mukačevskom, keďže prešovský biskup Jozef Gaganec (1843 – 1875) zostal verný svojmu rusínskemu presvedčeniu a snažil sa odolávať maďarizačnému tlaku. V posledných desaťročiach 19. storočia sa v Uhorsku pre označenie katolíkov východného obradu začalo používať pomenovanie uhorskí gréckokatolíci, namiesto termínu Rutheni (v tomto termíne sa spojili jeho dva významy, etnický, ktorý pôvodne označoval národnosť jednej zložky gréckokatolíkov (Rusínov) a konfesionálny, ktorým boli neskôr označovaní všetci katolíci byzantsko-slovanského obradu v Uhorsku). Toto nové pomenovanie v skutočnosti naozaj vyjadrovalo reálny stav, pretože gréckokatolíkmi v Uhorsku boli okrem Rusínov aj Slováci, Maďari a Rumuni (Valasi). Avšak v súlade s vtedajším vládnym programom vytvárania idey jednotného uhorského národa, to bol len jeden zo spôsobov, ako takto „zjednotiť” všetkých gréckokatolíckych veriacich, teda de facto ich postupne pomaďarčiť. Uhorská vláda v súlade so svojou politikou priamo zasahovala do menovania jednotlivých uhorských biskupov. Táto schéma sa samozrejme plne prejavila aj pri menovaní gréckokatolíckych biskupov pre Prešovské biskupstvo: Dr. Mikuláša Tótha (1876 – 1882), Dr. Jána Vályiho (1882 – 1911) a Dr. Štefana Nováka (1913 – 1920).

1 PODOLAN, P. – VIRŠINSKÁ, M. Slovenské dejiny III. 1780 – 1914. Bratislava : LIC 2014, s. 282. 2 KÓNYA, P. a kol. Dejiny Uhorska. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013, s. 619. 3 KOVÁČ, Dušan a kol. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava : Veda, 2008, s. 213.

128 Jaroslav CORANIČ Výsledkom tohto stavu bolo potom to, že činnosť týchto biskupov sa vo viacerých oblastiach niesla v intenciách podpory provládnej, teda aj promaďarskej politiky. Práve pre túto svoju činnosť je najkritickejšie hodnotený biskup Š. Novák, najmä kvôli jeho horlivému sa angažovaniu vo viacerých náboženských a školských reformách, ktorých iniciátorom bola budapeštianska vláda. Týkalo sa to najmä reformy písma (odstránenie cyriliky a jej nahradenie latinkou) a reformy liturgického kalendára. Druhý proces súvisel s priebehom prvej svetovej vojny. Severovýchodné Slovensko – doména Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva – sa na prelome rokov 1914 – 1915 stalo na niekoľko mesiacov miestom ťažkých bojových operácii. Tie sa začali 20. novembra 1914, kedy časť ruského vojska prekročila Karpatský priesmyk Ruské sedlo. Počas invázie, resp. po invázii ruských vojsk, výrazne vzrástlo podozrenie uhorskej vlády voči gréckokatolíckym veriacim Prešovského biskupstva. Obyvatelia tohto podkarpatského regiónu sa okrem útrap spojených s vojnovým konfliktom stretli s ruskou vojnovou propagandou, ktorá sľubovala tomuto obyvateľstvu oslobodenie od národnostného útlaku. Z etnického hľadiska tvorili toto obyvateľstvo predovšetkým Rusíni, z ktorých časť neskrývala svoje sympatie k ruskej propagande.4 Zakorenené rusofilstvo gréckokatolíckeho obyvateľstva vyplývalo z jazykovej i obradovej príbuznosti. Sledovanie lojality voči režimu a rakúsko- uhorskej monarchii bolo zamerané predovšetkým na príslušníkov inteligencie a duchovenstva. Polícia začala prísne sledovať aj najmenšie prejavy týchto sympatií obyvateľstva k ruskému vojsku, nežiaducimi boli taktiež aj negatívne názory na prepad Srbska, ktoré vlastne spustilo celú vojnovú mašinériu. Kňazi, ktorí vyjadrili svoje sympatie k niektorému zo slovanských národov boli okamžite označení za šíriteľov štátu nebezpečného panslavizmu.5 Jedným zo spôsobov, ako eliminovať šírenie týchto názorov a sympatií, bolo aj to, že sa uhorská vláda snažila mocensky zreformovať konkrétne oblasti náboženského, kultúrneho a vzdelávacieho života uhorských gréckokatolíkov, a týmto spôsobom ich tesnejšie pričleniť k svojej oficiálne deklarovanej politike. Nevyhnutným dôsledkom tohto stavu bolo potom aj to, že vláda priamo zasahovala do riadenia gréckokatolíckych biskupstiev. Z tohto dôvodu v roku 1915 vznikla tzv. Centrálna komisia byzantských katolíckych biskupstiev, ktorá mala napomáhať udržiavať a zároveň kontrolovať a koordinovať líniu svojej politiky vo všetkých gréckokatolíckych biskupstvách v Uhorsku. Ustanovujúca schôdza tejto komisie sa konala 27. mája 1915. Na tento deň boli preto Ministerstvom kultu a výučby do Budapešti pozvaní „na poradu akcie obrany gréckokatolíckej viery a národnosti“ všetci uhorskí gréckokatolícki biskupi. Predsedom tejto komisie sa stal uhorský prímas a ostrihomský arcibiskup János Csernoch, ktorý bol zároveň aj predsedajúcim 4 KOVÁČ, Dušan a kol. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava : Veda, 2008, s. 58 – 59. 5 AGAP, Bežná agenda, Spisy, inv. č. 434, sign. 1016; Ako prípad trestného konania proti gréckokatolíc- kym kňazom pre tzv. rusofilstvo a panslavizmus je možné uviesť napr. začatie trestného konania proti kňazovi A. Molcsányimu, pozri AGAP, Bežná agenda, Spisy, inv. 431, sign. 1345; pozri tiež Štátny archív v Prešove, fond: Šarišská župa – hlavný župan, oddelenie: Spisy, inv. č. 175, r. 1917, sign. 4881. Pozri tiež správu hlavného župana Zemplínskej župy Uhorskému kráľovskému ministerstvu vnútra z 21. 9. 1914, DUDEKOVÁ, G. Perzekúcia gréckokatolíckych kňazov za rusofilské prejavy. In Pramene k dejinám Slovenska XI b. Slováci v prvej svetovej vojne 1914 – 1918. Kováč, D. (ed.). Bratislava : LIC, 2010, s. 129 – 132.

129 ČINNOSŤ CENTRÁLNEJ KOMISIE BYZANTSKÝCH KATOLÍCKYCH BISKUPSTIEV V UHORSKU (1915 – 1918) A JEJ VPLYV NA DIANIE V PREŠOVSKOM GRÉCKOKATOLÍCKOM BISKUPSTVE na jej rokovaniach. Jej vicepredsedom bol zástupca uhorskej vlády – stal sa ním tajomník Ministerstva kultu a výuky. Prešovské, Mukačevské a Hajdudorožské biskupstvo zastupovali jednotlivé subkomisie (z každého biskupstva v nej boli štyria členovia, ktorí museli byť schválení prímasom). Centrálna komisia sa nakoniec uzniesla na prijatí týchto základných reforiem: - reforma bohoslužobných obradov; - prijatie gregoriánskeho kalendára; - odstránenie cyrilského písma; - reforma výchovy kňazského dorastu v seminároch; - zreformovanie Rádu sv. Bazila Veľkého.

Reforma, ktorá sa stretla s veľkým nesúhlasom gréckokatolíckych veriacich, bola reforma písma, teda zmena cyrilského písma (azbuky) na latinku. Významnou mierou sa na vylúčení cyriliky z praxe, najmä v školstve, a jej nahradenie latinkou s maďarskou fonetikou, angažoval aj prešovský biskup Š. Novák. Tento proces prebiehal za neustálej kontroly uhorskej vlády, najmä Ministerstva kultu a výuky (ako to dosvedčuje bohatá korešpondencia medzi týmito inštitúciami). Už koncom roka 1914 zaslal ministerský predseda prešovskému biskupovi viaceré prípisy, ktoré sa týkali gréckokatolíckeho obyvateľstva, jeho výchovy a novej koncepcie pri vzdelávaní tohto ľudu. Ministerský predseda chcel v spomínaných prípisoch presne ohraničiť jazykovú výučbu pre gréckokatolíkov, ako aj ich kultúrny rozvoj. Hlavným cieľom bolo vylúčenie cyriliky z praxe, čím by sa podľa neho „zamedzilo možnej propagande zo strany nepriateľského Ruska, čo by mohlo mať za následok, že by sa Ruténi mohli oddeliť od svojej materskej krajiny – Uhorska“.6 Biskup Š. Novák sa s týmto návrhom stotožnil a aby sa tento proces podarilo zrealizovať, navrhol čo najrýchlejšie vydať nový Katechizmus a Sväté písmo, pretože: „bez vydania týchto kníh tlačených latinkou a bez vyučovania náboženstva v materinskom jazyku by nebolo možné vylúčiť cyriliku“.7 Centrálna komisia byzantských katolíckych biskupstiev na svojom zasadnutí 9. augusta 1915 vydala nariadenie pre gréckokatolíckych biskupov, aby od školského roku 1915/1916 zaviedli do všetkých cirkevných ľudových škôl latinku. Ministerstvo kultu a výučby išlo v tomto smere ešte ďalej a nariadilo biskupovi Š. Novákovi, aby sa postaral o „vylúčenie“ cyriliky nielen z učebníc, ale aj z modlitebných kníh.8 Ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas pre tento účel zriadil osobitnú komisiu, ktorá mala pripraviť vydávanie liturgických kníh pre gréckokatolícku cirkev v latinke.9 Biskup mal postupovať v súlade smerníc, ktoré mu ministerstvo zaslalo ešte 1. júla 1915 – išlo o znakový a fonetický prepis cyriliky do maďarskej abecedy, ktorý bol schválený členmi tejto komisie.10 Toto nariadenie biskup Štefan Novák

6 AGAP, Prezidiálne spisy, inv. č. 58, sign. 2. 7 Tamže. 8 AGAP, Prezidiálne spisy, inv. č. 58, sign. 5. 9 Prímas to prešovskému biskupovi oznámil v liste zo 7. júla 1915. In AGAP, Prezidiálne spisy, inv. č. 58, sign. 10. 10 AGAP, Prezidiálne spisy, inv. č. 58, sign. 12.

130 Jaroslav CORANIČ zobral na vedomie a zároveň ho prikázal dať vytlačiť.11 Aj keď väčšina cirkevnej hierarchie a gréckokatolíckych kňazov už bola silne pomaďarčená, predsa sa v biskupstve našli niektorí kňazi a kantori, ktorí toto nariadenie nerešpektovali. Z tohto dôvodu šarišský župan v mene verejnosprávneho výboru Šarišskej župy zaslal 15. mája 1916 biskupovi Štefanovi Novákovi list, v ktorom ho požiadal, aby sa väčšmi zasadzoval u svojho duchovenstva za zmenu písma. Župan v liste poznamenáva, že odstránením cyriliky a následnou správnou vlasteneckou výchovou, sa u žiakov dosiahne nárast vlasteneckého cítenia. Zbavením sa „ruského alfabetu” tak budú veriaci ochránení od škodlivých slovanských ideí (okrem iného sa napr. v školách zakazovali rôzne spomienky na sv. Cyrila a Metoda, sv. Bazila Veľkého či iných východných svätcov). Na záver župan konštatuje, že tento cieľ sa podarí dosiahnuť iba vtedy, ak bude gréckokatolícka cirkev spolupracovať so štátnymi úradmi.12 Vo veci používania rusínskeho vyučovacieho jazyka na cirkevných školách biskup Š. Novák napísal ministrovi obchodu barónovi Jánosovi Harkányimu list, v ktorom mu hneď na začiatku pripomína jemu už známy fakt, a to, že „v školách svojej eparchie som nariadil vyučovanie rusínskeho jazyka podľa písomnej maďarskej fonetiky. Z tohto dôvodu v praxi používané učebnice je potrebné prepísať, alebo dať vytlačiť nové“.13 V rusínskom jazyku, ale písané latinkou mali byť postupne vydané tieto knihy: Šlabikár s čítankou pre III. ročník, Obrázkový katechizmus pre III. – V. ročník (s prípadným liturgickým doplnkom), Obrázková biblia pre III. – V. ročník, Malý modlitebník pre IV. – VI. ročník, Čítanka pre IV. – V. ročník, Zborník pre dospelých (spevník a modlitebník zozbieraných a aj liturgických modlitieb), Denník a ľudový kalendár.14 Z hore uvedených učebníc nakoniec tlačou vyšiel Šlabikár s čítankou pre III. ročník spolu s Čítankou pre IV. – V. ročník. Obe knihy sledovali znaky maďarskej fonetiky. Obsahom prvej učebnice boli z ⅔ rôzne čítania a z ⅓ spoznávanie abecedy. V druhej knihe boli časti vybrané z rusínskych kníh i časti z maďarských prekladov. O vydanie týchto kníh sa osobne zaujímal aj minister kultu a výučby Dr. Béla Jankovich, ktorý ešte pred ich vydaním zaslal biskupovi Š. Novákovi list, v ktorom ho oboznámil so svojím názorom. Zaujímavý je najmä záver listu, v ktorom sa o. i. píše: „Čítania s náboženským smerovaním prirodzene môžu byť prijateľné, zvlášť ak by smerovali k odtrhnutiu sa od veľkého slovanstva. Básnické diela zahraničných Slovanov sú úplne nežiaduce, diela domácich slovanských básnikov sú prijateľné iba v prípade, že budú z národného hľadiska bezchybné, alebo že budú z umeleckej stránky nenahraditeľné. Prijateľné sú aj jednoduché diela rusínskej poézie.“15 Aj keď v prípravnom konaní na vydanie boli aj ďalšie učebnice,

11 Proti cyrilike. Prešovský gréckokatolícky biskup dr. Štefan Novák vydal nariadenie, ktorým zakázal v školách jeho diecézy užívanie cyriliky. In Slovenský denník, 6, 29. 9. 1915, s. 4; tiež Slovenské ľudové noviny, 6, 1. 10. 1915, s. 3. 12 AGAP, Prezidiálne spisy, inv. č. 59, sign. 33. 13 List zo dňa 19. 1. 1916. In AGAP, Prezidiálne spisy, inv. č. 59, sign. 2. 14 SZÉKELY, Pavol. Biskup Dr. Štefan Novák (život a dielo). Diplomová práca na GTF PU. Prešov 2004, s. 35 – 36. 15 AGAP, Prezidiálne spisy, inv. č. 58, sign. 13. Dôverná správa ministra kultu a výučby prešovskému biskupovi ohľadne obsahu pripravovaných čítaniek pre školy pre 3. – 5. ročník.

131 ČINNOSŤ CENTRÁLNEJ KOMISIE BYZANTSKÝCH KATOLÍCKYCH BISKUPSTIEV V UHORSKU (1915 – 1918) A JEJ VPLYV NA DIANIE V PREŠOVSKOM GRÉCKOKATOLÍCKOM BISKUPSTVE ich konečnému vydaniu a distribúcii zabránili viaceré okolnosti spojené s vojnovými udalosťami I. svetovej vojny. Na podporu maďarizačnej politiky sa uhorská vláda už v roku 1915 rozhodla začať tlačiť pre gréckokatolíckych veriacich ľudové noviny a kalendár latinskými písmenami. Výraznú podporu tejto iniciatíve vyslovil aj prešovský biskup Š. Novák. V predmetnej veci zaslal predsedovi vlády Istvánovi Tiszovi list, v ktorom poznamenáva, že „vynechanie zaužívanej cyriliky by oslabilo a vylúčilo vplyv Ruska na našich veriacich, čím by sa zabránilo aj možnému odpadnutiu ľudu od únie s Rímom, má to tiež za cieľ povzniesť maďarské vlastenectvo aj z hľadiska nábožensko- morálneho“. Biskup zároveň navrhoval, aby noviny vychádzali ako týždenník. Zároveň predsedu vlády upozornil, že vylúčenie cyriliky nebude také jednoduché a rýchle. Poznamenáva, že práve naopak, musí sa to diať pomaly a cieľavedome, lebo iba tak bude úspešné. Preto hneď od začiatku navrhoval vykonať dobrú reklamnú kampaň so zámerom spopularizovať tieto zámery doma, ale aj medzi krajanmi žijúcimi v Amerike.16 V januári 1916 bol jeho zásluhou založený nový gréckokatolícky kultúrny týždenník Nase otecsesztvo (vychádzal v Prešove v rokoch 1916 – 1919). Týždenník bol písaný rusínsky, ale latinkou s maďarskou transkripciou a jeho cieľom bolo okrem pestovania gréckokatolíckej viery najmä povzbudzovať veriacich k láske k uhorskému štátu. Úvodník k prvému číslu, ktoré vyšlo 7. januára 1916 (na prvý deň vianočný podľa „starého“ kalendára) napísal sám biskup Novák:

„Sz nami Boh. Rozsdesztvenna szvjata nocs, radostnöj prazdnik rozsdesztva Chrisztovaho priblizsilszja nam. Sz jakoju velikoju radosztiju ocsekovali szme ho vsze pred töm! Jakij prekrasznöj i radosztnöj böl doroszlomu i malomu, sztaromu i molodomu! Sz jakoju szvjatoju radosztiju szpisili szme na polnocsi do cerkvi i ot virö, ot szerdca szpivali: Sz nami Boh. Tohorocsne Rozsdesztvo uzs druhe szmutne Rozsdesztvo Szvjatu tisinu Szvatoj nocsi bezpokojit hrom kanonov, krik hroznoj vojnö, no mö proto lem pojme: Sz nami Boh!...... Vojnu szme szobi ne hlyadali, ani ne pozsadali, vgycsno böli szme zsili v pokoju sz cilöm szvitom. No koli zlobnöj neprijately, krasznu Uhorscinu szpusztositi, tohda szme szja otrazsili na okrutnu vojnu i na vszi sztradanija, kotrö sz neju szoklyucsennö...“17

Viditeľným zásahom do východnej tradície gréckokatolíckej cirkvi boli aj návrhy uhorskej vlády (prostredníctvom ostrihomského arcibiskupa a Centrálnej komisie byzantských katolíckych biskupstiev), týkajúce sa vydania nových liturgických kníh. Ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas János Csernoch v liste prešovskému biskupovi Š. Novákovi oznámil, že Centrálna komisia vydá nanovo texty liturgických kníh v staroslovienskom jazyku. Išlo o päť kníh: Liturgikon (bohoslužobné texty liturgií), Evanjelium, Apoštol (Skutky apoštolov a listy sv. Petra, Pavla a Jakuba),

16 List biskupa Nováka zo 16. 3. 1915, ktorým reaguje na spomenutú iniciatívu vlády. Pozri AGAP, Prezidiálne spisy, inv. č. 58, sign. 1. 17 NOVÁK, Š. Sz nami Boh. In Nase otecsesztvo. 7. 1. 1916, s. 1 – 2.

132 Jaroslav CORANIČ Euchologion (Trebnik – kniha obradov) a Oktoich (osmohlasnik – obsahuje menlivé časti kanonických hodín na deň týždňového okruhu).18 Uhorská vláda vyvíjala vo všetkých smeroch veľký tlak na to, aby všetky knihy, najmä Euchologion a Liturgikon boli podľa pôvodného prekladu gréckeho originálu. Zabúdalo sa tu však na fakt, že vývoj gréckej a byzantsko-slovanskej tradície sa medzitým upravil tak, že v praktických veciach týchto obradov bolo viacero odlišností. Centrálna komisia mala taktiež viacero pripomienok, ktoré sa predovšetkým týkali byzantsko-slovanskej cirkevnej tradície. Išlo napr. o viaceré terminologické výhrady (nahradenie slova Carja, sobornaja, pravoslávnyj, russkaja vira, atď. inými termínmi) či výhrady k vyjadrovaniu úcty niektorým východným svätcom, ktorých si zároveň uctievala aj pravoslávna cirkev (napr. sv. Anton, sv. Paraskieva, sv. Boris a Gleb, sv. Vladimír, sv. Oľga či sv. Gregor Solúnsky). Neprijateľným bol napr. aj sviatok Ochrany Presvätej Bohorodičky, ktorý sa uhorskej vrchnosti videl veľmi proruský, preto vláda žiadala zmenu textov piesní pri tomto sviatku, lebo vraj urážali národné cítenie Maďarov v Uhorsku. Výhrady boli aj voči sláveniu spoločného sviatku sv. Cyrila a Metoda, pretože: „by to mohlo prerásť na slovanský národný sviatok, čo v skutočnosti na území Uhorska nie je zapotreby.“19 Takéto „nevyhovujúce“ mali byť postupne nahradené sviatkami – spomienkami na stúpencov z rodu Arpádovcov alebo iných významných uhorských svätcov. Ako prvý na tieto námietky a výhrady reagoval liturgický výbor mukačevskej eparchie, ktorý sa jednoznačne postavil na obranu doteraz zaužívanej tradície. V liste zaslanom ostrihomskému arcibiskupovi sa o. i. píše: „Kto si toto praje, ten odmieta nariadenia a úmysly cirkvi, popiera minulosť, nohami šliape milostiplné priľnutie veriacich k svojím obradom a ponúka zbrane len pre nepriateľov cirkvi a príležitosť k tomu, aby oni v nepokojoch lovili... Kto sa hanbí za naše starodávne obrady, alebo ich nenávidí, nech si zvolí podľa svojho priania iný obrad, avšak život viery našich veriacich nech neruší znervozňovaním a nech nehľadá schizmatické vysvetľovania v takých liturgických knihách, ktoré sa vydali s aprobáciou Sv. Stolca. V nich je vyjadrená príslušnosť ku katolíckej cirkvi oveľa vypuklejšie, ako v ponúkaných starogréckych knihách.“ 20

*****

Schválenie reformy liturgického kalendára, teda zmenu kalendára z juliánskeho na gregoriánsky, spôsobilo v gréckokatolíckej cirkvi taktiež zväčša odmietavý postoj (predovšetkým v Mukačevskom biskupstve a z veľkej časti aj v Prešovskom biskupstve). Tento návrh prijala Centrálna komisia byzantských katolíckych biskupstiev na svojom zasadnutí 9. augusta 1915. Predseda tejto komisie, ostrihomský arcibiskup János Csernoch o ňom informoval gréckokatolíckych biskupov, prešovského Štefana 18 AGAP, Prezidiálne spisy, inv. č. 58, sign. 26. List prímasa J. Csernocha prešovskému biskupovi Štefanovi Novákovi z 29. augusta 1915. 19 AGAP, Prezidiálne spisy, inv. č. 58, sign. 26, s. 14 – 15. Vybrané postrehy na gréckokatolícke liturgické knihy. 20 AGAP, Prezidiálne spisy, inv. č. 58, sign. 30, s. 7. Vybrané postoje liturgického výboru mukačevskej eparchie k vydaniu liturgických kníh.

133 ČINNOSŤ CENTRÁLNEJ KOMISIE BYZANTSKÝCH KATOLÍCKYCH BISKUPSTIEV V UHORSKU (1915 – 1918) A JEJ VPLYV NA DIANIE V PREŠOVSKOM GRÉCKOKATOLÍCKOM BISKUPSTVE Nováka,21 mukačevského Antona Pappa a hajdudorožského Štefana Miklósyho, pričom ich zároveň požiadal o zaslanie stanovísk k tejto záležitosti. Hajdudorožský a prešovský biskup sa k reforme kalendára vyjadrili kladne. V Hajdudorogu sa k nej postavilo kladne aj duchovenstvo, v Prešovskom biskupstve však klérus a ani veriaci nenasledovali príklad biskupa a väčšinou sa postavili proti zmene. V Mukačevskom biskupstve bola táto reforma spoločne odmietnutá biskupom, duchovenstvom a aj veriacimi. Predstavitelia Mukačevského biskupstva dokonca ešte pred jej schválením 22. júna 1915 vypracovali memorandum, v ktorom protestovali proti chystanej zmene kalendára. Memorandum následne odovzdali apoštolskému nunciovi vo Viedni. Ten sa po preskúmaní všetkých skutočností nakoniec stotožnil s požiadavkami memoranda a využijúc svoje právo, vetoval rozhodnutie vlády, čím sa od reformy muselo na istý čas upustiť. 22 Aj keď bola v Prešovskom biskupstve reakcia na reformu kalendára vo všeobecnosti odmietavá,23 v niektorých dekanátoch sa kňazi postavili za ňu. Jej uskutočnenie napríklad požadovali kňazi Cserhátskeho dekanátu, ktorí 14. novembra 1915 zaslali biskupovi Novákovi list, v ktorom ho požiadali, aby sa po vzore Hajdudorožského biskupstva (spustenie reformy kalendára v biskupstve sa začalo už na jeseň 1915) urýchlene dohodol s mukačevským biskupom a spoločne spomínanú reformu prijali. Pre podporu prijatia reformy uvádzajú aj niektoré konkrétne argumenty. Vo svojom liste poukazujú, že „nejednotnosť kalendárov spôsobuje gréckokatolíckym veriacim značné problémy, keď napr. úradníci, nádenníci, či sluhovia musia pracovať počas svojich sviatkov. Svetské úrady tieto sviatky tiež nerešpektujú a počas týchto dní pozývajú gréckokatolíkov na súdne pojednávania, vykonávajú vojenské odvody, uskutočňujú sa rôzne trhy, či prehliadky koní. Všetky tieto skutočnosti potom často deprimujú veriacich a sú tiež dehonestujúce pre duchovenstvo“. Ďalším dôvodom na zanechanie starého kalendára podľa nich je aj to, že jeho používanie ich často dostávalo do politického podozrenia uhorskej vlády („...v týchto ťažkých vojnových časoch štátne orgány upodozrievajú ich vlastenectvo a veľakrát ich aj pre najmenší dôvod očiernia, ba niekedy aj zatvoria”).24 Dňa 4. mája 1916 sa v Nyiregyháze uskutočnilo ďalšie kolo rokovaní Centrálnej komisie byzantských katolíckych biskupstiev, na ktorom sa rozhodlo o definitívnej reforme kalendára. Komisia o týchto záveroch informovala apoštolskú nunciatúru vo Viedni a cisársky dvor. Gréckokatolícki biskupi o predmetnej veci informovali aj ministerského predsedu, v spoločnom liste napríklad vyjadrili nádej, že v prípade určitých ťažkostí rátajú s vplyvnou podporou zákonodarnej moci. Keďže toto zjednotenie kalendárov dopredu nekonzultovali ani so Svätou stolicou a ani s veriacimi, prosili ministerského predsedu, aby v prípade protichodného postoja Svätej stolice k tejto záležitosti, ich úmysel podporil diplomatickou cestou. Najvhodnejší čas na zmenu kalendára nastal v roku 1916, keďže v tomto roku 21 AGAP, Prezidiálne spisy, inv. č. 58, sign. 25. 22 LACKO, M. Z našej minulosti : Biskup Anton Papp. In Mária. 6, 1982, s. 15. 23 O odmietaní reformy kalendára duchovenstvom a veriacimi Šarišskej župy pojednáva list Verejno- správneho výboru Šarišskej župy biskupovi Novákovi zo dňa 15. 5. 1916. Pozri: AGAP, Prezidiálne spisy, inv. č. 59, sign. 33. 24 AGAP, Bežná agenda, Spisy, inv. č. 431, sign. 667.

134 Jaroslav CORANIČ sa určujúci „medzník“ liturgického kalendára – Veľká noc slávila v ten istý deň podľa „starého“ a aj podľa „nového“ kalendára. Uhorská vláda pritom nevyčkala na stanovisko Ríma a nariadila mukačevskému, hajdudorožskému a prešovskému biskupovi, aby od 24. júna 1916 (sviatok Narodenia sv. Jána Krstiteľa) vo svojich biskupstvách zaviedli gregoriánsky kalendár.25 Oficiálne vyhlásenie nového kalendára sa udialo po zverejnení spoločného pastierskeho listu týchto troch biskupov (list vyšiel aj v novinách Magyar Kurir 23. mája 1916). V spomínaných novinách biskupi vysvetľovali, že je vedecky dokázaná nepresnosť juliánskeho kalendára a taktiež, že jeho používanie je „na kultúrnom rozvoji neudržateľné“, čo pre gréckokatolíkov znamená aj určité sociálne zaostávanie. Nevýhodou bolo najmä časovo rozdielne slávenie sviatkov v porovnaní s veriacimi latinského obradu. Nastávala tu istá izolovanosť, ktorá sa odzrkadľovala hlavne v sociálnej a hospodárskej sfére gréckokatolíckych veriacich. Podľa biskupov bolo každodennou skúsenosťou, že čoraz viac gréckokatolíkov strácalo vernosť k svojmu obradu práve kvôli nepraktickosti juliánskeho kalendára. Preto sa rozhodli vyjadriť spoločnú mienku, že „juliánsky kalendár nepredstavuje organickú tvorivú časť povznášajúci gréckokatolícky obrad, a preto je jeho ďalšie používanie neopodstatnené, ba pre zachovanie vernosti gréckokatolíckeho obradu a dobre pochopenému dobru a pokroku je doporučené ho zanechať“. 26 Prešovskému gréckokatolíckemu biskupovi Štefanovi Novákovi sa pre jeho podporné stanovisko k reforme kalendára dostalo viacero pochvál od najvyšších cirkevných, ale aj vládnych či regionálnych inštitúcií, spolkov alebo iba jednotlivých veriacich. Z viacerých možno spomenúť list uhorského prímasa, kardinála Jánosa Csernocha, ktorý ho pochválil za jeho múdrosť ako si počína pri zavádzaní nového kalendára, pričom mu ponúkol svoju pomoc, ak by pri uskutočňovaní reformy vznikli nejaké ťažkosti. V liste napokon konštatuje, že „gréckokatolícki veriaci sa s úprimným presvedčením viažu k rímskokatolíckej cirkvi a určite sa tešia, že istý vonkajší múr, ktorý doteraz oddeľoval oba katolícke obrady, teraz padne“. Blahoprajné listy a gratulačné telegramy prišli napr. aj od hlavných županov Šarišskej, Zemplínskej a Spišskej župy, rožňavského biskupa, rímskokatolíckych duchovných Jágerského arcibiskupstva, veriacich z Debrecína, Košíc či od prezidiálnej rady Gréckokatolíckeho maďarského krajinského výboru v Budapešti.27 Pri prevádzaní nariadenia zmeny kalendára biskup Š. Novák spolupracoval so županmi jednotlivých žúp, ktorí často využívali mocenský aparát na potlačenie protestov. Odpor veriacich Prešovského a Mukačevského biskupstva proti spomenutému vládnemu nariadeniu sa naplno prejavil v roku 1917, kedy gréckokatolícki veriaci museli byť doslova žandármi prinútení, aby veľkonočné sviatky slávili podľa nového kalendára (Veľkonočná nedeľa pripadla v roku 1917 na 8. apríla). Podobná situácia sa zopakovala aj v nasledujúcom roku (31. marca 1918). V predveľkonočnom období vzniklo niekoľko hnutí gréckokatolíckych

25 AGAP, Bežná agenda, Spisy, inv. 432, sign. 730. 26 AGAP, Vária – obežníky, pastierske listy, reči; inv. č. 1275, r. 1910 – 1924. Pozri tiež Magyar Kurir, Budapest 1916, roč. 6, č. 2, s. 1 – 2. 27 SZÉKELY, Pavol. Biskup Dr. Štefan Novák (život a dielo). Diplomová práca na GTF PU. Prešov 2004, s. 53.

135 ČINNOSŤ CENTRÁLNEJ KOMISIE BYZANTSKÝCH KATOLÍCKYCH BISKUPSTIEV V UHORSKU (1915 – 1918) A JEJ VPLYV NA DIANIE V PREŠOVSKOM GRÉCKOKATOLÍCKOM BISKUPSTVE veriacich, ktoré protestovali proti prechodu na gregoriánsky kalendár. Proti mnohým organizátorom týchto hnutí bolo preto začaté trestné konanie a niektorí z ich členov boli aj uväznení.28 Aby biskup Š. Novák utíšil túto atmosféru v biskupstve, začiatkom novembra 1918 nariadil používanie gregoriánskeho kalendára fakultatívnym. Podľa tohto nariadenia sa v novembri a decembri roku 1918 uskutočnili vo farnostiach akési plebiscity, na ktorých sa veriaci rozhodli buď pre nový, alebo starý kalendár. Absolútna väčšina farností Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva sa vyjadrila odmietavo k novému kalendáru a požadovali vrátiť sa naspäť k starému, juliánskemu kalendáru. Pri týchto zápisniciach je zaujímavá aj iná skutočnosť, a to tá, že v drvivej väčšine boli zapísané v maďarčine, a to aj napriek tomu faktu, že už existovala Československá republika.29 Návrat k starému kalendáru sa uskutočnil aj samotnom centre biskupstva, v Prešove. Samotné prevedenie tohto rozhodnutia sa uskutočnilo 7. decembra 1918, kedy generálny vikár Mikuláš Russnák nariadil, aby sa v nasledujúci deň 8. decembra 1918, slúžili bohoslužby podľa liturgického kalendára pripadajúce na 24. november. Z dôvodu blížiaceho sa konca I. sv. vojny, uhorská vláda už nemala dostatok času, aby spomínané reformy previedla tak, aby sa ujali. V podstate sa ako tak ujala iba reforma kalendára a písma, a to iba u malej časti gréckokatolíckych veriacich v Uhorsku. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 sa gréckokatolíci v následníckom Československu (v Prešovskom a Mukačevskom biskupstve) rozhodli zostať pri starom juliánskom kalendári a cyrilskom písme. V Maďarsku (v Hajdudorožskom biskupstve a od roku 1923 aj v novovzniknutom apoštolskom exarcháte v Miškovci) sa zase veriaci priklonili ku gregoriánskemu kalendáru a latinke. Neskôr sa dokonca v tomto biskupstve a exarcháte stala maďarčina popri cirkevnej slovančine ďalším oficiálnym liturgickým jazykom. Pod vplyvom týchto maďarských gréckokatolíkov prijala gregoriánsky kalendár aj časť gréckokatolíkov maďarskej národnosti na Slovensku, po vzniku samostatného Československa sa však väčšinou vrátili naspäť ku kalendáru juliánskemu.

28 O násilnostiach, ktoré toto nariadenie sprevádzali na Veľkú noc 1917 na Podkarpatskej Rusi pozri BIRČAK, A. Na Novych Zemľach. Lviv 1938, s. 154 – 155. 29 Zápisnice z jednotlivých farností ohľadom ich rozhodnutia pre gregoriánsky, resp. pre juliánsky kalendár sa nachádzajú v Archíve gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove vo fonde Vária – obežníky, pastierske listy, reči, inv. č. 1275, časť tiež v AGAP, Bežná agenda, Spisy, inv. č. 434, sign. 4122.

136 Jaroslav CORANIČ A bizánci katolikus püspökségek központi bizottságának tevékenysége a történelmi Magyarország területén (1915 – 1918) és befolyása az eperjesi görög katolikus egyházmegye történéseire

Ennek a cikknek a tárgyát az 1915-1918-as években történelmi Magyarország területén működő bizánci katolikus püspökségek központi bizottságának létrehozása és fenntartása képzi. Külön taglalja a bizánci katolikus püspökségek központi bizottságnak 1915-ös megalakulását a történelmi Magyarország területén, valamint a megalakulásakor felmerülő feladatokat. A bizánci katolikus püspökségek központi bizottságának fő feladata minden görög katolikus püspökség politikai koordinációja volt. A bizottság elnöke az esztergomi érsek és Magyarország hercegprímása Csernoch János lett, aki ezáltal a tárgyalások elnökévé is vált. Helyettese a történelmi Magyarország kormányának képviselője volt– a kulturális és oktatásügyi titkár. Az Eperjesi, Munkácsi és Hajdúdorogi püspökséget az egyes albizottságok képviselték (minden egyes püspökségből négy tag, akiket a Magyarországi hercegprímás hagyott jóvá). A reform, amelyekkel a görög katolikus hívek nem értettek egyet, az írás megreformálás volt, tehát a cirill ábécéről a latin írásra való áttérés. Tekintettel az első világháború közeledő végéhez, a magyar kormánynak nem volt elég ideje a módosítás megvalósításához.

Діяльність Центральної комісії візантійських католицьких єпископств в Угорщині (1915-1918) і її вплив на події Пряшівського греко-католицького єпископства

У розвідці розглядається створення і функціонування урядової комісії для греко-католиків Угорщини в 1915 - 1918 рр. З цієї причини в 1915 році було засновано т. зв. Центральну комісію візантійських католицьких єпископств, яка мала допомогти підтримати і в той же час контролювати і координувати політику своєї лінії в усіх греко-католицьких єпархіях Угорщині. Головою комісії став примас Угорщини і архієпископ Естергома Янош Чернох, який також очолював її обговорення. Депутат угорського уряду − секретар Міністерства культури і навчання був його віце-президентом. Поступово ряд реформ було примусово введено державними органами, як реформа в релігійному обряді, календарна реформа, письмова реформа (скасування кирилиці), реформи освіти священиків в семінаріях, реформа Чину св. Василія Великого. У зв’язку з наближенням кінця Першої світової війни угорський уряд не мав досить часу для проведення цих реформ.

137 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY1

Patrik DERFIŇÁK

Expositions, fund-raisings, concerts. Activities of Šariš citizens aiding soldiers, widows and orphans during the First World War The paper presents through concrete examples several ways of providing aid to the population in the area of Šariš, which was directly or indirectly affected by the events of the war between 1914 and 1918. The occupation of the great part of Šariš county by Russian armies caused that contrarily to other parts of the monarchy which were not affected by the war, the citizens of this county found themselves in a much more difficult situation. Except for the great number of active male population joining different military fronts, the county had to deal with the destruction of dozens of houses in the north-east Šariš. In addition to that, there was a flow of refugees from the affected areas, as well as from Halič and later from Transylvania to the towns and villages in Šariš, which caused considerable pressure on the supplies for the local population. For better orientation we divided the aid organized by different means into three main areas. Firstly, the aid was provided by the central, predominantly Budapest government. Secondly, there were some activities, fund-raisings and events organized by the local county administration, which often supplemented the previous group. Lastly, the most heterogeneous group included several charity organizations, unions or individuals attempting to simplify, by different means, the conditions and situation for the people who got into existential difficulties through no fault of their own. The concrete examples of individual activities constitute an important part of the paper. Their successes relatively varied. Although for the moment they are quite unknown part of the First World War in our area, they remain very essential.

Key words: Šariš, First World War, Aid, Exhibitions, Fund-raisings, Concerts.

Začiatok prvej svetovej vojny a ďalšie udalosti s ním spojené znamenali veľmi výrazný zásah do života prakticky všetkých vrstiev spoločnosti na území habsburskej monarchie. I keď sa celkové dopady líšili v rámci jednotlivých skupín obyvateľstva 1 Prezentovaný text predstavuje výstup z projektu „Obraz východného Slovenska na Zakarpatskej Ukrajine a Zakarpatskej Ukrajiny na Slovensku v 17. až 20. storočí“. Č. p. CBC02/PSK-I/049.

138 Patrik DERFIŇÁK či regiónov, v konečnom dôsledku dlhotrvajúci vojnový konflikt, na ktorý krajina nebola pripravená, viedol nakoniec nielen k celkovej ekonomickej, politickej a vojenskej deštrukcii, ale k úplnému zániku monarchie. Samotná vojenská mobilizácia v úvodnej fáze konfliktu pritom prebehla bez väčších ťažkostí, dokonca propaganda prezentovala nadšenie nastupujúcich vojakov. Súčasne vyzdvihovala všeobecné pre- svedčenie, že vojna bude krátka a skončí sa víťazstvom. V dobovej periodickej tlači, ale i príležitostných tlačiach, prezentované spra- vodlivé pohnútky a nadšenie, neodrážali viacero reálnych problémov. Medzi tie naj- vážnejšie pritom patrilo napríklad riešenie sociálnych otázok, v prvom rade materi- álne zabezpečenie rodín vojakov, ktorí smerovali na bojiská. Išlo o mladých mužov s rodinami, pričom rozhodujúca časť z nich patrila k sociálne slabším skupinám oby- vateľstva, nachádzajúcim prácu alebo v poľnohospodárstve, alebo v robotníckych či nádenníckych profesiách. Časť z týchto mladíkov, povolaných do armády v prvých mesiacoch po vypuknutí vojny, tvorili aj drobní remeselníci, živnostníci či zamestnanci. Prevažná väčšina z nich bola existenčne odkázaná na pravidelné príjmy z pracovnej činnosti. I preto je zaujímavé, že až v závere augusta 1914 sa v úradnej tlači objavili konkrétnejšie informácie o prípravných prácach na vytvorení centrálnych úradov pre poskytovanie vojnovej pomoci (Hadsegélyező hivatal), ktoré mali sídliť vo Viedni a Budapešti. Podľa prvých informácií mali na ich čele stáť vysokopostavení generáli. Predpokladalo sa, že ich úlohou, resp. náplňou činnosti úradov, ktoré viedli bude jednak zhromažďovanie podpory z rôznych zdrojov a jej následné prerozdeľo- vanie. Mimo ich kompetencií bolo ošetrovanie chorých a ranených, zabezpečované osobitným spôsobom (Červený kríž). Rovnako osobitným zákonom mala byť riešená tiež otázka poskytovania podpory pre rodiny vojakov, ktorí už odišli na bojiská. To, že sa tieto otázky začali reálne riešiť až takmer mesiac po vypuknutí vojny ukazuje, že príprava na vojnu, zo strany rakúsko-uhorskej monarchie bola vo viacerých smeroch nedostatočná.2 Svedčí o tom tiež skutočnosť, že okrem centrálnych úradov mali ostať v činnosti dovtedy založené spolky, výbory a centrá pomoci, ktoré už poskytovali vojnovú pomoc. Dokonca úrady pre vojnovú pomoc mali urobiť všetko preto, aby sa táto dobrovoľnícka činnosť mohla ďalej rozvíjať v čo najväčšom rozsahu.3 Odchod množstva mladých mužov na fronty prvej svetovej vojny tak spôso- bil, že ich rodiny sa veľmi často a v krátkej dobe dostali do zložitej životnej situácie. Nielenže prišli o živiteľov, ale najmä v prípade nami sledovaného priestoru severo- východného Šariša, často tiež o strechu nad hlavou a všetok hnuteľný majetok. Vpád ruských vojsk a s ním spojené niekoľko mesiacov trvajúce krvavé boje totiž ešte vý- razne zhoršil už i bez toho komplikovanú situáciu v regióne. To, že centrálne úrady reagovali na vzniknutú situáciu s istým oneskorením, ešte zvyšovalo napätie a celko- vú neistotu v spoločnosti. Problematike priebehu, výsledkom a celkovým dôsledkom udalostí prvej svetovej vojny priamo na priestor severovýchodného Slovenska, venovali doteraz pozornosť viacerí autori vedeckých i popularizačných prác. Väčšina sa však sústredila na priebeh bojov v období rokov 1914 – 1915, prípadne analyzovali 2 KOVÁČ, Dušan a kol. Slovensko v 20. storočí II. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2008, s. 161 a n. 3 A m. kir. belügyminisztériumnak 607-1914. elm. számú körrendelete a hadsegélyező – hivatal mega- lakitása ügyében. In Sárosvármegye hivatalos lapja. 1914, 19, č. 36, s. 257.

139 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY problematiku z pohľadu miestnych regionálnych dejín, sústredených na vývoj uda- lostí u konkrétneho sídla.4 Podstatne menšia pozornosť však bola venovaná snahám o obnovu zničených oblastí či základnej starostlivosti o ľudí, ktorí v týchto vojnou priamo postihnutých oblastiach žili. O tom, že situácia priamo v priestore, kde prenikli ruské jednotky a došlo k dl- hodobým a intenzívnym bojom bola mimoriadne zlá, svedčia okrem iného viaceré zachované dobové záznamy. Za najdôležitejšie z nášho pohľadu však považujeme rôzne správy, hlásenia a hodnotenia situácie, ktorými oficiálne budapeštianske, ale predovšetkým miestne úrady zaznamenávali situáciu nielen na vojnou priamo po- stihnutých územiach, ale i ostatných oblastiach vybraného regiónu.5 O neustále pre- biehajúcich bojoch, osudoch vojakov či stave, v akom sa nachádzali jednotlivé oblasti regiónu, však prinášala množstvo cenných, navyše aktuálnych informácií dobová tlač. Tá počas vojnových rokov pravidelne vychádzala, napriek značným obmedzeniam, ktoré so sebou prinášala silná cenzúra prejavujúca sa napríklad v „menej opatrných“ periodikách väčšími či menšími bielymi plochami neschválených a vynechaných strán.6 I keď jednotlivé čísla obsahujú značnú časť vlastenecky orientovaných správ, najmä miestna, regionálna tlač je v súčasnosti dôležitým zdrojom doplňujúcich in- formácií, dobre dokresľujúcich každodenný život obyvateľov Šariša. V tomto smere sú i napriek menej výhodnej dvojtýždňovej periodicite zaujímavým, i keď zatiaľ bá- dateľmi v oblasti regionálnych dejín málo využívaným zdrojom informácií napríklad noviny Eperjes, vydávané pri gréckokatolíckom biskupstve v Prešove. V priebehu rokov 1914 – 1915 v nich silne rezonovala nielen otázka priebehu a dôsledkov vojny, ale predovšetkým bojov, ktoré postihli severovýchodné časti Šariša, Zemplína a dnešnú oblasť Podkarpatskej Rusi. Pravidelne sa tiež uverejňovali výzvy na potrebu čo naj- rýchlejšej obnovy oblastí zničených počas bojov a vpádu ruských jednotiek na toto

4 Z viacerých novších prác slovenských historikov je v tomto smere potrebné spomenúť predovšetkým publikáciu KOVÁČ, Dušan a kol. Slovensko v 20. storočí II. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2008. 325 s. Pre sledovanú problematiku majú výz- nam napríklad štúdie vojenského historika I. Slepcova, ako SLEPCOV, Igor. K problematike I. svetovej vojny na východnom Slovensku v rokoch 1914 – 1915. In Historie a vojenství. Časopis Historického ústavu Armády České republiky. 1993, 42, č. 3, s. 55 – 78, resp. SLEPCOV, Igor. Z histórie karpatskej ofenzívy ruských vojsk v rokoch 1914 – 1915. In Vojenská história. 2000, roč. 4, č. 2, s. 3 – 13. K problematike regionálnych dejín, zastúpenej predovšetkým monografiami miest a obcí z regiónu, ktorý bol priamo postihnutý vpádom ruských vojsk možno spomenúť prácu Zborov. Dejiny obce a makovic- kého panstva. Ed. Gabriel Lukáč – Ján Adam. Zborov : Obecný úrad Zborov, 2005. 245 s. Dôležitými zdrojmi informácií, aj keď často poznačenými dobovými vlasteneckými interpretáciami sú napríklad materiály ako Az Oroszok a Kárpátokban. In Világháború képes kronikája. 46 füzet/1915. Szerkesztő Süle Antal. Budapest, 1915. s. 197 – 208. Sledovanej problematike však venujú pozornosť tiež viaceré parciálne publikácie, napríklad problematiku historickej demografie predstavujúcaHáborúk, válsá- gok, diktatúrák demográfiai hatásai. I. A Nagy Háború. Szerkesztő Rácz Attila. Budapest : Központi statisztikai hivatal, 2014. 71 s. 5 Množstvo týchto prameňov sa zachovalo najmä ako súčasť fondov Šarišská župa. Hlavnoslúžnov- ský miestodržiteľ a hlavný župan 1861 – 1922 či Šarišská župa. Podžupan 1860 – 1919. Uložené sú v Štátnom archíve v Prešove. 6 Napríklad v Košiciach vzdávané periodikum Felsőmagyarorzság, i napriek dlhodobo prezentovanej lojalite vykazuje v priebehu rokov 1914 a 1915 istý počet cenzúrou „vybielených“ častí strán, napríklad v roku 1914 (ročník 30) č. 401, 435, v roku 1915 (ročník 31) čísla 38, 73, 82, 84, 94 atď.

140 Patrik DERFIŇÁK územie na prelome rokov 1914 a 1915.7 V dvojtýždenníku Eperjes sa v tomto smere napríklad objavila výzva určená predovšetkým gréckokatolíckym kňazom a učiteľom, aby zaznamenali a následne ponúkli na zverejnenie informácie o situácii na oslobodených územiach. Od začiatku roku 1915 sa potom niektoré z týchto textov objavili aj v dobovej tlači. Z viacerých uverejnených príspevkov možno spomenúť napríklad texty Mirona Petrassovicsa, gréckokatolíckeho duchovného z obce Stročín (dnes okr. Svidník). Ten popri tom, že s veľkým pátosom a vo vlasteneckom duchu popisoval utrpenie vidieckeho obyvateľ- stva v tomto regióne, zachytil okrem vlastných pozorovaní tiež viaceré výpovede ľudí, ktorí zostali na tomto území i počas ruského vpádu. Ako v jednom z publikovaných príspevkov uviedol: „... Tunajší ťažkým osudom prenasledovaný ľud mal po piatich mesiacoch iba jednu túžbu, opäť vidieť svoju dedinu, vrátiť sa domov. Vracali sme sa tak, ako sme mohli, s cieľom pozrieť si aspoň rumoviská, čo ostali po našich domoch.“8 I samotný Miron Petrassovics sa vracal do svojej farnosti s obavami, uvedomujúc si však svoju povinnosť, pôsobiť ako vzor a morálna opora pre svojich farníkov. O tom, že prostredie, do ktorého prichádzali bolo úplne zničené, sa zachovalo pomerne veľa správ. V priebehu nasledujúcich mesiacov sa dokonca pripravovalo celkové vyčísle- nie škôd, keď v rámci samotnej Šarišskej stolice dosiahli podľa jednotlivých hlásení pripravených pre hlavného župana sumu 19 059 925,53 korún.9 Samotný stročínsky kňaz v tomto smere, najmä pri úvahách čo bude ďalej s ľuďmi vracajúcimi sa do svojich zničených domovov, zaznamenal svoje osobné dojmy z tohto prostredia: „... zem krížom krážom rozrytá krátermi po výbuchoch a zákopmi.. Pred zákopmi 5 – 6 radov zátarasov z ostnatého drôtu. Veľké plochy lesa boli zničené, ostali z nich iba kýpte stromov. Vtákov, hoci je jar nepočuť. Až nečakane som sa v tom tichu zľakol, keď som v lese vyplašil zajaca z kríkov. Zhorené kríže na cintoríne a rumoviská budov naznačujú miesta, kde ešte nedávno boli dediny a kde prebiehali boje.“10 Takéto a podobné zázna- my sa stali vo viacerých ďalších prípadoch priamym dobovým svedectvom a napriek nesporne nie vždy úplne objektívnym hodnoteniam existujúcej situácie, predstavujú cenný zdroj informácií umožňujúci lepšie pochopenie dobových súvislostí.11 Podobný, aj keď o niečo všeobecnejší pohľad na situáciu nielen počas, ale pre- dovšetkým po ruskom vpáde do severného Šariša prináša aj ďalší dobový text, určený

7 DERFIŇÁK, Patrik. Pred a počas prvej vojny. Noviny Eperjes v rokoch 1913 a 1915. In Knižná kultúra Slovenska koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia. (Osobnosti, udalosti, dobová tlač). Ed. Marcela Domenová. Prešov : Štátna vedecká knižnica, 2015, s. 166. 8 PETRASSOVICS, Miron. Otthon a muszka invázió után. In Eperjes. 1915, 3, č. 10, s. 3. 9 SLEPCOV Igor. Prvá svetová vojna na východnom Slovensku v rokoch 1914 – 1915. In Prvá sveto- vá vojna. Pozabudnuté cintoríny. Zostavili Miron Mikita, Michal Bača, Gabriela Bilaninová, Lenka Strambová. Svidník : Regionálna rozvojová agentúra Svidník, 2005, s. 40. O výške sumy, či už vzhľa- dom na snahu zapisovať iba bezpečne doložené škody v rámci štátom určených a regulovaných cien, alebo vzhľadom na vojnovú infláciu, je možné diskutovať. Vzhľadom na nielen materiálne straty, ale predovšetkým osobnú ujmu, ktorú utrpeli mnohé rodiny na Šariši však v žiadnom prípade nezohľad- ňovala všetky škody. 10 PETRASSOVICS, Miron. Otthon a muszka invázió után. In Eperjes. 1915, 3, č. 10, s. 4. 11 DERFIŇÁK, Patrik. Pred a počas prvej svetovej vojny. Noviny Eperjes v rokoch 1913 – 1915. In Kniž- ná kultúra Slovenska koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia. (Osobnosti – udalosti – dobová tlač). Ed. Marcela Domenová. Prešov : Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2015, s. 157 – 170.

141 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY vtedajšej širokej verejnosti. Okrem konštatovania, že práve Šariš a Zemplín boli v dô- sledku zimnej ruskej ofenzívy najviac poškodené, uvádza tiež, že napríklad v Mar- marošskej stolici „bol druhý ruský vpád úplne bezvýznamným podnikom.“12 I napriek tomu však nielen vo vojnou priamo poškodených, ale i v okolitých uhorských sto- liciach sa hospodársky vývoj na dlhší čas zastavil. Situáciu, na základe svojej osobnej návštevy vojnou postihnutých oblastí v polovici roku 1915 opísal šarišský rodák, v tom čase predseda Uhorskej akadémie vied dr. Albert Berzeviczy.13 Ako uviedol: „... Od Giraltoviec počnúc, hrozný pohľad poskytujú inak pôvabné šarišské polia, malebné údolia a zalesnené vrchy. Z polí iba veľmi malá časť je osiata alebo kvôli oneskorenej sejbe obrobená. Kvôli vojne zostala ležať ladom väčšina oráčin a ešte i tá osiata je viac menej zničená. Všade nám udrú do očí krátery v tvare lievika, ktoré do zeme vyryli granáty, aj na lesnom poraste vidíme obrovské škody, ktoré na stromoch spôsobili delové výstrely, ale i sekery vojakov. Veľké plochy poľnohospodárskej pôdy sú natvrdo udupané, pokryté nábojnicami. V lesoch sa niekedy ozývajú výbuchy, naši vojaci, ktorí hľadajú zabudnuté ruské míny ich nechávajú vybuchnúť, aby sa niekomu nestala škoda. Často nachádzame hroby, aj vedľa cesty, hoci najviac ich je vysoko na hrebeňoch hôr, hlboko v lesoch, kde sa odohrávali najkrvavejšie boje, na Makovici, Čiernej hore a Kaštieli- ku.“14 I v ďalšom opisovaní vojnou zničených oblastí upozornil autor na viaceré po- škodené objekty, provizórne vojenské cintoríny i ďalšie konkrétne dôsledky ruského vpádu. Okrem iného píše „... pod Duklianskym priesmykom sa dvadsať dedín úplne stratilo z povrchu zeme, na ich mieste nevidíme nič iné iba zuhoľnatené zvyšky ovoc- ných stromov a rozhádzané spálené ruiny.“ Doktor Albert Berzeviczy spolu so svojimi sprievodcami absolvoval cestu k Duklianskemu priesmyku, aby následne mohol konštatovať nielen miliónové škody, ktoré regiónu spôsobila vojna, ale i potrebu čo najrýchlejšie obnoviť život na týchto územiach.15 Podobných dobových záznamov o situácii sa síce zachovalo viacero, no zatiaľ iba niektoré vyvolali väčší záujem historikov.16 Naším zámerom nie je a na stanovenom priestore ani nemôže byť podrobné analyzovanie všetkých dôsledkov prvej svetovej vojny na obyvateľstvo vybraného re- giónu. Skôr na konkrétnom príklade priestoru Šariša predstaviť aspoň niektoré z ak- tivít, ktoré mali ambíciu pomôcť nielen obyvateľom priamo poškodeným vpádom 12 Az Oroszok a Kárpátokban. In Világháború képes kronikája. 46 füzet/1915. Szerkesztő Süle Antal. Budapest, 1915. s. 197. 13 Dr. Albert Berzeviczy zastával v závere 19. a na začiatku 20. storočia viaceré významné funkcie v po- litickom živote i štátnej správe, okrem iného bol napríklad ministrom školstva. Počas celého svojho života sa intenzívne zaujímal o svoj rodný Šariš a patril medzi osobnosti, ktoré sa silne angažovali pri obnove vojnou postihnutých oblastí. Bližšie aj Osobnosti Šariša I. Ed. Martin Pekár. Prešov : Vydava- teľstvo Prešovskej univerzity, 2010, s. 27 – 29. 14 Az Oroszok a Kárpátokban. In Világháború képes kronikája. 46 füzet/1915. Szerkesztő Süle Antal. Budapest, 1915, s. 199. 15 Az Oroszok a Kárpátokban. In Világháború képes kronikája. 46 füzet/1915. Szerkesztő Süle Antal. Budapest, 1915, s. 200. 16 Z týchto záznamov možno spomenúť opisy zachytávajúce stav sakrálnych pamiatok, predovšetkým gréckokatolíckych chrámov a fár na území obsadenom ruskými jednotkami. Bližšie DERFIŇÁK, Patrik. K histórii cirkevných objektov poškodených vojnovými operáciami v rokoch 1914 – 1915 na severe Šariša. In Historia Ecclesiastica : časopis pre dejiny cirkví a náboženstiev v strednej Európe. 2010, roč. 1, č. 1 – 2, s. 314 – 331.

142 Patrik DERFIŇÁK ruských vojsk na prelome rokov 1914 – 1915, ale i ďalších skupín ľudí, ktorí v dôsled- ku viac ako štyri roky trvajúcej vojny prišli o obživu, strechu nad hlavou či rodinu, trpeli rôznymi infekčnými chorobami a nemali reálnu možnosť zabezpečiť si zdroje potrebné na prežitie vlastnými silami.

Pomoc štátu a miestnej správy

Je logické, že rodiny či jednotlivci, ktorí sa v rôznych obdobiach 20. storočia ocitli v dôsledku politických či hospodárskych zmien v zložitej sociálnej situácii sa obracali so svojimi žiadosťami o poskytnutie pomoci na štátne či miestne inštitúcie. V prípade prvej svetovej vojny mali snahy získať finančné alebo materiálne podpory rôznu formu a intenzitu. I v priestore Šariša sa priamym podnetom na ich podávanie stali jednak odchody živiteľov, jednak zničenie obydlí, majetku a strata možnosti za- bezpečenia obživy. Množstvo žiadostí o odškodnenie, podporu či štátnu výpomoc, malo za cieľ zabezpečiť aspoň akési životné minimum, pomocou ktorého by obyvatelia, predovšetkým ženy, deti či starci, mohli vydržať až do skončenia vojny a ná- vratu živiteľov domov. V tomto smere sa objavuje viacero skupín žiadateľov, ktorí sa alebo individuálne, alebo prostredníctvom rôznych inštitúcií usilovali o získanie štátnej podpory. Ich množstvo je veľké, pričom najmä v prvých mesiacoch vojny doslova zaplavovali stoličné úrady. Kompetentným rozhodnúť o poskytnutí podpory z centrálnych štátnych zdrojov, ale i fondov tvorených miestnou správou bol v prvom rade úrad šarišského podžupana. Aj zlomok zachovanej písomnej agendy v tomto smere dostatočne naznačuje, aké rôznorodé boli osudy jednotlivých žiadateľov, resp. samotných podaných žiadostí. Prostredníctvom niekoľkých konkrétnych príkladov predkladáme aspoň základný pohľad na problémy, ktoré museli riešiť nielen osoby, ktoré utrpeli vo vojne materiálne škody, ale i stoliční úradníci, ktorí jednotlivé prípa- dy museli preverovať. Osobitným listom sa napríklad na úrad podžupana Šarišskej stolice 5. januára 1915 obrátil J. Müller. Vo svojej žiadosti o pridelenie štátnej podpory okrem iného uviedol: „... Ako do Zborova príslušný a tam aj dane platiaci obyvateľ som bol pred piatimi týždňami úradne odsunutý pred vojnovou hrozbou. Nútený som bol všetok svoj nehnuteľný majetok tam zanechať. Ten bol však odvtedy úplne zničený, o čom som sa presvedčil na vlastné oči. Doteraz som sa pretĺkal životom tak, ako mi to umožňovalo zostávajúce malé množstvo peňazí, no teraz odvšadiaľ vyhnaný, bez možností zárobku a postarať sa o seba a zo šiestich členov pozostávajúcej rodiny. Bez prostriedkov nemô- žem pokračovať ani v obchode s vajíčkami, ktorý som mal v Zborove, tak v najväčšej núdzi a nedostatku hľadím do budúcnosti.“17 Jeho prípad, ktorý ani zďaleka nebol ojedinelý, ešte pred vydaním rozhodnutia nechal úrad podžupana preveriť prostredníctvom hlavného slúžneho bardejovského obvodu. Ten 29. marca 1915 podal svoje hlásenie, v ktorom okrem iného zvádza: „... J. Müller je majetný obchodník s vajíčkami a hoci je pravdou, že počas ruského vpádu

17 ŠA Prešov. Fond Šarišská župa, Podžupan (1860 – 1919). Inv. č. 476 (1915), kr. 670. Žiadosť J. Müllera podžupanovi Šarišskej stolice zo dňa 5. januára 1915.

143 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY a kvôli ustavičným vojenským presunom utrpel veľmi vysoké straty, vzhľadom na výšku svojho osobného majetku je jeho obživa zabezpečená. Preto pridelenie výpomoci nemô- žem doporučiť.“18 Ukážkou toho, že v opodstatnených prípadoch dokázali úrady vychádzať v ústrety predovšetkým obyvateľstvu prichádzajúcemu najmä z území obsadených ruskými vojskami je napríklad prípad I. Ladomérszkej. Hlavný slúžny prešovského obvodu podstúpil v januári roku 1915 jej žiadosť úradu podžupana, pričom okrem iného uviedol: „... Vdova Irena Ladomérszka, ktorá býva v obci Radács,19 bola prinú- tená spolu so svojou 16-ročnou dcérou Viktóriou utiecť z vlastného domu v Ladomé- rvágasi20 pred vojnovými udalosťami. Teraz sa zdržiava v Radács, u vdovy po Petrovi Koszturkovi. Keďže na zaplatenie nájmu a potrebných základných potravín nemá dostatok peňazí, požiadala o výpomoc z centrálnej vojnovej základiny.“ Samotný hlavný slúžny však konštatoval, že vdova má iba jednu dcéru. Preto ako vojak z jej rodiny nikto neodišiel bojovať, a z tohto dôvodu nemá na zaradenie medzi tých čo dostávajú výpomoc z centrálnej vojnovej základiny nárok. Napriek tomu však uvádza, že vdova sa s dcérou nemôže vrátiť domov, pretože ich dom a hospodárstvo sú úplne zničené, o čom sa bola I. Ladomérszka už aj osobne presvedčiť. V tomto konkrétnom prípade preto doporučil uvedené ženy zaradiť medzi tých, čo sa podieľali na „spoločenskej“ výpomoci, poskytovanej rôznymi, predovšetkým miestnymi charitatívnymi inštitú- ciami.21 Najmä z obdobia prvých dvoch rokov vojny sa v rámci Šariša zachovalo hneď niekoľko rozsiahlejších žiadostí o poskytnutie podpory, ktoré v mene vojakov 67. pešieho pluku so sídlom v Prešove, vypracovali ich velitelia. V tomto smere možno uviesť aspoň jeden príklad konkrétnej žiadosti, ktorú v mene 35 vojakov adresoval podžupanovi Šarišskej stolice K. u. k. Ersatzbataillonskader des Infanterieregiments Freiherr Kray Nr. 67., koncom decembra 1914 z Füzesabony. Ako sa v dokumente uvádza: „... V priloženom zozname uvedených vojakov rodiny (rodičia) alebo veľmi malú, alebo vôbec žiadnu štátnu výpomoc nedostávajú. Preto týmto prosím poverené úrady aby zabezpečili, že rodiny (rodičia) uvedených členov mužstva sa budú podieľať na štátnej výpomoci ...“.22 V priloženom zozname tridsiatich piatich vojakov a pod- dôstojníkov 67. pešieho puku sa nachádzajú nielen základné údaje o nich samotných, ale tiež o ich rodinách, resp. materiálnej situácii, v akej sa nachádzali.23

18 ŠA Prešov. Fond Šarišská župa, Podžupan (1860 – 1919). Inv. č. 476 (1915), kr. 670. List hlavného slúžneho bardejovského obvodu Gejzu Várady – Szakmáryho podžupanovi Šarišskej stolice zo dňa 29. marca 1915. 19 Dnes obec Radačov, okr. Prešov. 20 Dnes obec Ladomírová, okr. Svidník. 21 ŠA Prešov. Fond Šarišská župa, Podžupan (1860 – 1919). Inv. č. 476 (1915), kr. 670. List hlavného slúžneho prešovského obvodu podžupanovi Šarišskej stolice zo dňa 15. januára 1915. 22 ŠA Prešov. Fond Šarišská župa, Podžupan (1860 – 1919). Inv. č. 476 (1915), kr. 670. List veliteľa K. u. k. Ersatzbataillonskader des Infanterieregiments Freiherr Kray Nr. 67. podžupanovi Šarišskej stolice zo dňa 14. decembra 1915. 23 ŠA Prešov. Fond Šarišská župa, Podžupan (1860 – 1919). Inv. č. 476 (1915), kr. 670. Névjegyzék.

144 Patrik DERFIŇÁK Tabuľka č. 1. Výber zo zoznamu vojakov 67. pešieho pluku žiadajúcich o výpomoc z centrálnej vojnovej základiny pre voje rodiny (rodičov), 27. decembra 1915.242526 Č. Meno, Slúžil narukoval bydlisko Počet Pridelená Poznámka priezvisko v roku detí Podpora 1. Lencsa Jozef 1910 1. augusta Kecerovské 2 Nie Nádenník, nemajetný, dieťa 1914 Pekľany 2 roky, rodina odkázaná na dobročinnosť 2. Fech Juraj 1904 3. augusta 1914 Drienica 4 Nie Roľník, má málo pôdy, dlžoby 600 K, žije so starými a nevládnymi rodičmi, ktorých hospodárstvo viedol, deti vo veku od 2 mesiacov do 5 rokov 3. Knapp Ján 1908 1. augusta 1914 Prešov 1 Nie Roľník, žije spoločne s matkou a dvoma bratmi, majú spoločný dom, pôdu obrába spoločne s bratom, druhý je v Amerike 4. Kusnyir Juraj 1911 1. augusta 1914 Prešov 1 Áno, žena Nádenník, nemajetný, dieťa má dostala 3 x 15 K 2 mesiace 5. Harcsarik 1902 2. augusta 1914 Prešov 5 Áno, žena Kováčsky pomocník, nemajetný, Vincent v septembri deti vo veku 5 –13 rokov, žena dostala 35 K chromá, neschopná zarábať 6. Máhr Edmund 1903 2. augusta 1914 Prešov - Áno, Holič, holičstvo je však odkedy v septembri, narukoval zatvorené. Manželka odvtedy nie ostala úplne bez obživy 7. Klein Móric 1905 2. augusta 1914 Prešov 2 Áno, Obchodník, nemajetný, deti vo v septembri, veku 6 mesiacov a 4 a pol roka odvtedy nie 8. Kazsimír 1903 1. augusta 1914 Terjakovce 2 Nie Roľník, má malý dom Michal a polovičnú usadlosť, deti vo veku 6 a 8 rokov 9. Kolenics Juraj 1904 3. augusta 1914 Radačov 2 Nie Hospodársky úradník, nemajetný, deti vo veku 2 a 5 rokov. Rodina je v núdzi 10. Marincsák 1910 1. augusta 1914 Fulianka 1 Nie Roľník, aj s rodinou býva Štefan u rodičov, ktorým pomáha na hospodárstve, dieťa vo veku 3 mesiace 11. Feczkó Štefan 1907 3. august 1914 Slovenský 2 Nie Roľník, s matkou a štyrmi Solivar25 súrodencami má spoločne jeden dom a 5 holdov pôdy, zaťažené dlžobou 3 000 K. Deti vo veku 2 mesiace a 2 roky 12. Lelyák Michal 1905 2. augusta 1914 Solivar 1 Nie Rodina je v núdzi 13. Motyil Štefan 1911 2. augusta 1914 Bodovce26 - Nie Roľník, slobodný žije spoločne s matkou, ktorej vedie hospodárstvo. Dlžoby 1 200 K 14. Simkó Ján 1905 2. augusta 1914 Gregorovce 1 Nie Roľník, má malý dom a málo pôdy, na nich 1 000 K dlhu. Dieťa vo veku 11 mesiacov 15. Lescsák Jozef 1907 2. augusta 1914 Pečovská 3 Nie Roľník, spolu s dvoma bratmi Nová Ves majú dom a málo pôdy. Deti vo veku od 2 mesiacov do 3 a pol roka. Dlhy vo výške 2 400 K (Zdroj ŠA Prešov. Fond Šarišská župa, Podžupan (1860 – 1919). Inv. č. 476 (1915), kr. 670. Névjegyzék.). 24 Z tridsiatich piatich vojakov sme vybrali tých, ku ktorým sa zachovalo relevantné vyjadrenie k situácii ich rodín a doporučenie prideliť, resp. neprideliť štátnu výpomoc. 25 Tótsóvár, v tom čase samostatná obec, s 1 373 obyvateľmi (1910), dnes súčasť prešovskej mestskej časti Solivar. Tá vznikla po druhej svetovej vojne spojením troch samostatných obcí, Solivaru (Slo- venského), Švábov (Nemecký Solivar, v roku 1910 tu žilo 428 obyvateľov) a Soľnej Bane (983). Išlo o na miestne pomery veľkú obec, len pre porovnanie Prešov ako centrum Šarišskej stolice mal v tom čase 16 323 obyvateľov. Bližšie A Magyar Szent Korona Országainak 1901-1910. évi Népmozgalma községenkint. Budapest : A Magyar kir.központi statistikai hivatal, 1913, s. 236 – 239. 26 V origináli Bodonlaka, dnes obec Bodovce, okr. Sabinov.

145 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY I touto žiadosťou sa stoličné úrady podrobne zaoberali, pričom vo viacerých prípadoch sa veľmi zreteľne ukázal rozdiel v pohľade jednotlivých strán na konkrét- ny stav. Vzhľadom na nedostatok ďalších doplňujúcich informácií nie je možné jed- noznačne určiť, ktorý z prezentovaných názorov je z vtedajšieho pohľadu na situáciu bližší pravde, objektívnejší či spravodlivejší. Nie je to ani našou úlohou. V každom prípade však prezentované zdroje ukazujú komplikovanosť a navyše nie vždy jed- noznačnú interpretovateľnosť údajov, ktoré v súčasnosti máme k dispozícii pri popi- sovaní udalostí spojených s prvou svetovou vojnou. V tomto konkrétnom prípade najrýchlejšie na požiadavku úradov o vyšetrenie skutočného stavu pri poskytovaní, resp. neposkytovaní výpomoci rodinám uvede- ných vojakov reagoval úrad starostu Prešova. Už 25. januára 1915 mohol starosta Prešova J. Faragó podať podžupanovi oficiálne hlásenie, podľa ktorého: „Rodina Jána Knappa dostáva ako výpomoc denne sumu 2,20 K, čo je s pou- kázaním na to, že tí členovia čo zastali doma môžu pracovať, na vyžitie dostatočné. Nezodpovedá teda pravde to, že podporu nedostávajú. Manželka Juraja Kusnyira doteraz ako samostatne žijúca osoba naozaj dostávala výpomoc denne iba 93 halierov, no keď sa im započíta aj ich dieťa, zvýši sa pridelená podpora o ďalších 46 halierov denne. Rodina Vincenta Harcsarika dostáva výpomoc 1,73 K na deň, preto nezodpovedá pravde, že od októbra nedostávajú výpomoc. Manželka Jána Máhra ako jediný člen rodiny dostáva iba polovičnú výpomoc, pretože pokračuje v prevádzke manželovho holičského podniku, z čoho môže vyžiť. Manželka Móra Kleina dostáva výpomoc vo výške 1,89 K denne, z čoho môže vyžiť. Nezodpovedá teda pravde, že od októbra nedostáva výpomoc.“27

Nielen úrad prešovského starostu sa postavil v podstate pomerne kriticky k uvedeným požiadavkám a sťažnostiam vojakov. Aj hlavný slúžny prešovského obvodu uskutočnil podrobný prieskum situácie a koncom februára 1915 mohol nadria- denému úradu podať hlásenie, podľa ktorého: „.... Členov rodiny Juraja Kolenicsa, hospodárskeho úradníka v Radacs,28 nebolo možné v roku 1914 zaradiť medzi tých, čo dostávali výpomoc z vojenskej základiny, pretože jeho zamestnávateľ mu plat a pôžitky, ktorý poberal vyplatil až do konca roku 1914. Manželka a deti začali dostávať výpomoc až od 1. januára 1915. Rodina Michala Kazsimíra, sedliaka z Terjakoviec sa v tomto období ešte nemôže podieľať na výpomoci poskytovanej štátom, pretože hospodárstvo s veľkosťou 3/8 je za- tiaľ dostatočným zdrojom príjmov na prežitie rodiny. Štefan Marincsák z Fulianky vlastní nielen poľnohospodársky majetok o veľkosti 2/8, ale i jedno želiarske hospodárstvo. Majetným človekom je aj jeho svokor, preto ani táto rodina by sa nemala podieľať na vojnovej výpomoci. Štefan Feczkó je roľníkom a jeho rodina má tiež dostatok majetku na živobytie, preto by sa na výpomoci poskytovanej prostredníctvom miestnych úradov nemala po- dieľať. 27 ŠA Prešov. Fond Šarišská župa, Podžupan (1860 – 1919). Inv. č. 476 (1915), kr. 670. List starostu mesta Prešov Jozefa Faragóa podžupanovi Šarišskej stolice zo dňa 25. januára 1915. 28 Dnes obec Radačov, okr. Prešov.

146 Patrik DERFIŇÁK Rodina Michala Lelyáka sa už nachádza na zozname tých, ktorí štátnu výpomoc dostávajú.“29

V podobnom duchu sa k prešetreniu záležitosti sťažnosti vojakov 67. pešieho pluku postavil, aj keď s istým oneskorením, tiež hlavný slúžny sabinovského obvodu so sídlom v Sabinove. Začiatkom apríla 1915 vo svojom hlásení uviedol: „... Štefanovi Motilymu, bodonlackému30 obyvateľovi nemôžem doporučiť pridelenie vojnovej výpomoci, keďže vlastní 2,5 štvrtín urbárskych pozemkov a ďalších šesť holdov pôdy. Rodine Jána Simka odporúčam výpomoc prideliť. Rodine Juraja Fecha je už vojnová výpomoc poskytovaná.“31

I keď sa jednotliví úradníci v otázke poskytovania či naopak neposkytovania výpomoci jednotlivým žiadateľom spravidla vyjadrovali v rovine návrhov alebo doporučení, sabinovský hlavný slúžny sa v jednom prípade vyjadril neobvykle jed- noznačne. Ako uviedol: „... Jozef Lescsák, obyvateľ Pečovskej Novej Vsi nemôže dostať žiadnu výpomoc, pretože vlastní v chotári Pečovskej Novej Vsi majetok o výmere šesť a v chotári Sabinova osem uhorských holdov pôdy, okrem toho hospodárstvo a dom v hodnote 6 000 K. Dlžoba 2 600 K nie je vzhľadom na veľkosť majetku vysoká, preto mu žiadna podpora nepatrí.“32 V zozname vojakov, ktorí žiadali o výpomoc sa nachádzali tiež vojaci z mako- vického regiónu s centrom vo Vyšnom Svidníku, bardejovského alebo giraltovského obvodu, ktorých domovy a majetky boli vojnovými udalosťami zničené. Spomenúť možno napríklad Ondreja Sefcsika z Jurkovej Vole,33 ktorý narukoval 2. augusta 1914. V jeho prípade nedostávala rodina podľa jeho vyjadrenia žiadnu podporu, i keď mal dve deti vo veku 7 mesiacov a 5 rokov. Pôvodne bol stolár, nemajetný i keď mal vlastný dom, ktorý mu však vypálili ruskí vojaci.34 Ako sa nakoniec uzavrel jeho prípad nie je jasné. Napriek tomu, že dobová tlač konštatovala už začiatkom roku 1915, že úrady napríklad vo Vyšnom Svidníku obnovujú svoju činnosť, bližšie údaje o podpore pre týchto konkrétnych vojakov zatiaľ nemáme.35 Možno preto len predpokladať, že v týchto prípadoch bola výpomoc pre ich rodiny prideľovaná bez väčších výhrad.

29 ŠA Prešov. Fond Šarišská župa, Podžupan (1860 – 1919). Inv. č. 476 (1915), kr. 670. List hlavného slúžneho prešovského obvodu podžupanovi Šarišskej stolice zo dňa 26. februára 1915. 30 Bodonlaka, dnes obec Bodovce, okr. Sabinov. 31 ŠA Prešov. Fond Šarišská župa, Podžupan (1860 – 1919). Inv. č. 476 (1915), kr. 670. List hlavného slúžneho sabinovského obvodu podžupanovi Šarišskej stolice zo dňa 2. apríla 1915. 32 ŠA Prešov. Fond Šarišská župa, Podžupan (1860 – 1919). Inv. č. 476 (1915), kr. 670. List hlavného slúžneho sabinovského obvodu podžupanovi Šarišskej stolice zo dňa 2. apríla 1915. 33 Györgyfölde, dnes Jurkova Voľa, obec v okrese Svidník. 34 ŠA Prešov. Fond Šarišská župa, Podžupan (1860 – 1919). Inv. č. 476 (1915), kr. 670. Névjegyzék. 35 Podľa oficiálnych správ už v závere januára 1915 bola aj v severnej časti Šariša obnovená činnosť miestnej správy, pričom hlavný slúžny Štefan Gallotsik dozeral predovšetkým na rozdeľovanie potra- vín a krmiva pre miestne obyvateľstvo, postihnuté vojnovými udalosťami. Dokonca mali bez vážnej- ších ťažkostí pracovať aj miestne školy, s výnimkou niekoľkých dedín v pohraničnej oblasti. Bližšie A közigazgatás Sárosmegyében. In Felsömagyarország. 1915, 31, č. 39, s. 2.

147 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY Vzhľadom na priebeh a dĺžku vojny, najmä v spojení s vysokými stratami za- znamenanými nielen počas prvých mesiacov bojov, ale prakticky počas celého obdobia trvania vojny, bolo potrebné riešiť aj otázku odškodnenia pozostalých a rodín padlých vojakov. I tabuľka č. 1 ukazuje, že išlo predovšetkým v prvých etapách vojny o mladých ľudí, ktorí boli často živiteľmi rodín s malými deťmi. Po ich smrti sa vdovy a deti dostávali z materiálneho hľadiska do prakticky neriešiteľnej situácie. Preto ako síce celkovo nedostatočná, no z materiálneho hľadiska významná pomoc, sa v tej- to situácii chápala otázka vyplácania aspoň minimálnych penzií. Výšku prípadného nárokovateľného príspevku odstupňovali podľa viacerých kritérií. Dôležitú úlohu pritom zohrávala predovšetkým hodnosť, ktorú padlý mal, bez ohľadu na to, či išlo o profesionálneho vojaka, alebo povolaného záložníka. V prípade ak dotyčný padol priamo počas prebiehajúceho boja, dôchodok sa mohol zvýšiť až o 50 %. Vdova po kapitánovi tak mala podľa zákona nárok na ročný dôchodok 1 000 K, po nadporu- číkovi 900 K, poručíkovi 750 K, po vojakoch zaradených do XII. hodnostnej triedy 700 K. Po tých dôstojníkoch, ktorí neboli zaradení do dostatočne vysokej hodnostnej triedy mali ich vdovy nárok najmenej na 400 K ročne. Za každé dieťa, až do jeho 24. roku života sa zvyšoval dôchodok vdovy o jednu pätinu. Obyčajný vojak, najpočet- nejšie zastúpený v rakúsko- uhorských jednotkách mal z tohto pohľadu najmenšiu hodnotu, vdova po ňom mohla žiadať o penziu maximálne vo výške 96 K ročne, po slobodníkovi 192 K a strážmajstrovi 240 K. Siroty, chlapci do veku 16 a dievčatá do veku 14 rokov mali nárok na ročný príspevok 48 K, určený „na výchovu“. Suma všet- kých príspevkov, ktoré si mohli nárokovať vdovy po vojakoch a poddôstojníkoch, však nemala prekročiť výšku 540 K. Úplná sirota bez rodičov dostávala ročne 72 K, no ani ak súrodencov bolo viac, maximálna poberaná suma nesmela prekročiť výšku 360 K ročne. Okrem toho siroty po vojakoch, ak v škole dosahovali dobré výsledky, mohli mesačne žiadať príspevok vo výške 4 – 6 K, a to až do dvadsiateho štvrtého roku svojho života. Žiadosti o dôchodok alebo podporu museli oprávnené osoby podávať na ministerstvo obrany alebo cez hospodársku zložku príslušných doplňu- júcich veliteľstiev.36 V tejto oblasti starostlivosti o jednotlivé skupiny obyvateľstva, ktorých sa týkalo poskytovanie penzií a podpôr, mali rozsiahle právomoci tiež miestne predovšetkým sirotské úrady. V prípade Šariša už v závere roku 1914 boli na základe rámca vytvore- ného centrálnymi úradmi prijaté prvé konkrétne zásady, podľa ktorých sa malo po- stupovať pri poskytovaní pomoci predovšetkým vojnovými udalosťami poškodeným maloletým deťom z chudobných rodín, resp. čiastočným alebo úplným sirotám. Si- rotský úrad v Prešove prijal viaceré konkrétne kroky, s ktorými boli prostredníctvom obežníkov oboznámení predstavitelia obcí, mestskí i obvodní notári, a následne aj celá šarišská verejnosť. Niektoré zo zásad sa formulovali všeobecnejšie, motivované vlasteneckým cítením a potrebou pripomenúť povinnosť postarať sa o deti tých, čo bojovali za svoju vlasť. Iné naopak koncipovali konkrétnejšie. Podľa bodu č. 2 tak na- príklad obecné zastupiteľstvá, prostredníctvom dôveryhodných ľudí mali čo najčas-

36 Az elesettek özvegyeinek nyugdija. In Felsömagyarország. 1915, 31, č. 58, s. 3. Nároky vdov boli upra- vované podľa zákonov z rokov 1887, 1891, 1897 a 1907. Reálne prideľovanie penzií a iných nárokov však neprebiehalo automaticky, išlo spravidla o dlhší a náročný proces, nie vždy s úspešným koncom.

148 Patrik DERFIŇÁK tejšie a vopred neohlásené preverovať či maloleté deti vojakov sú dostatočne zaopat- rené, resp. či sa pridelená podpora využíva výhradne na zabezpečenie ich potrieb. Za dôležitú označovali zodpovední aj zásadu č. 5, podľa ktorej : „... Vedenie každej z obcí (miest) nech sa usiluje čo najcielenejšie, s podporou županom menovaných miestnych výborov, nájsť také šľachetné rodiny a jednotlivcov, ktoré deti rodičov padlých vo vojne či nezvestných, vo vlastnom dome príjmu, budú stravovať, obliekať, vychovávať a budú ochotní znášať náklady spojené s ich primeraným vzdelávaním. Koho materiálna si- tuácia umožňuje tieto finančné obete prinášať, no cudzie dieťa, hoci jeho otec za vlasť a každého z nás zomrel, do rodiny prijať nechcú, je možné zabezpečiť ich umiestnenie do štátneho sirotinca, keď sa zaviažu na platenie s tým spojených poplatkov.“37

Podpora miestnej správy

Okrem centrálnych, predovšetkým budapeštianskych úradov sa pri obnove vojnou zničených oblastí či starostlivosti o sociálne ohrozené skupiny obyvateľstva významne angažovala tiež stoličná správa. Vo viacerých smeroch dokonca vyvíjala samostatné aktivity. Konkrétna poskytovaná podpora, organizovanie či propagácia rôznych zbierok mali rôznu formu a treba konštatovať, že aj rôzny výsledok. V priebehu rokov prvej svetovej vojny sa najmä finančných zbierok objavil celý rad. Ohlas u verejnosti i úspešnosť mali rôznu. Zatiaľ, žiaľ, nie je možné uspokojivo zhodnotiť všetky komplexne, preto sa v ďalšom texte sústredíme iba na niektoré z nich. Už v čase hneď po vypuknutí prvej svetovej vojny sa miestna správa na Šariši pokúsila organizovať pomoc pre chudobné rodiny, ktoré prišli o svojich živiteľov. Ako reakciu na konkrétne vzniknutú situáciu, obrátil sa podžupan Šarišskej stolice Jozef Tahy na hlavných slúžnych, mestské rady a notárov s verejnou výzvou. Jej cieľom bolo propa- govanie myšlienky prostredníctvom verejnej zbierky vytvoriť základinu, z ktorej by sa následne rozdeľovala pomoc, pre rodiny vojakov nachádzajúce sa v materiálnej núdzi. Na priebeh zbierky a následné rozdeľovanie prostriedkov mali dozerať dôve- ryhodné osoby. Tie mali zabezpečiť aj to, aby: „... sa finančné zbierky začali a zhro- maždené prostriedky, ktoré nemožno využiť priamo v obci, nech pošlú na moju adresu (podžupana), s označením účelu“.38 V tomto konkrétnom prípade je už na začiatku vojny pozoruhodný veľmi zreteľný záujem, aby poskytovaná podpora nebola preroz- deľovaná centrálnym byrokratickým aparátom, ale s dôrazom na miestne pomery. O tom, že práve spojenie s regiónom predstavovalo jeden z dôležitých predpokladov pre celkový úspech zbierky svedčí skutočnosť, že v tomto prípade už po necelom mesiaci sa pre rodiny vojakov podarilo vyzbierať 6 252,19 K. To v chudobnom re-

37 A harcbavonultáknak és kiskorú gyermekeiknek fokozott gyámhatósági védelme. In Sárosvármegye hivatalos lapja. 1915, 20, č. 4, s. 29. Poplatky spojené s výchovou detí v sirotincoch či štátnych útul- koch pritom boli pomerne vysoké. Za dieťa do jedného roka sa ročne platilo 240 K. Deti od jedného do dovŕšenia siedmeho roku si vyžadovali poplatok 168 K ročne. Dieťa 7 – 15-ročné si vyžadovalo ročné náklady vo výške 192 K. Náklady na štátom zabezpečenú výchovu jedného dieťaťa, od narodenia až do dovŕšenia 15. roku života tak na prelome rokov 1914/1915 vyčíslili na 2 748 K. 38 Gyüjtés a hadiszolgálatra bevonult szegénységben maradt hozzátartozói javára. In Sárosvármegye hivatalos lapja. 1914, 19, č. 32, s. 200. (29. júla 1914)

149 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY gióne ako bol Šariš, navyše v období, keď sa organizovalo viacero podobných aktivít, predstavovalo nesporný úspech.39 V priebehu nasledujúcich mesiacov sa mnohé z podobných prvých živelne or- ganizovaných zbierok a základín pretransformovali, resp. prešli pod centrálnu bu- dapeštiansku správu. Iné po vybudovaní a sfunkčnení systému podpôr a výpomocí prirodzene zanikli. Niektoré však ostali v činnosti počas celého trvania prvej svetovej vojny. Doslova vzorovým príkladom celkovo veľmi úspešnej iniciatívy z prostredia miestnej správy, ktorá našla u verejnosti širokú a dlhotrvajúcu podporu, sa stala napríklad zbierka na vytvorenie osobitnej základiny pre vojnové siroty Šarišskej stolice (Sárosvármegyei hadiárvak alap). Táto základina vznikla v apríli roku 1916 z priameho podnetu predstaviteľov Správneho výboru Šarišskej stolice (Sárosvár- megye közigazgatási bizottság). Cieľom tejto akcie sa stalo v prvom rade vytvorenie dostatočných finančných zdrojov potrebných na starostlivosť o deti, ktoré v dôsledku vojnových udalostí čiastočne alebo úplne osireli. Zbierky na túto základinu prebiehali po celom Šariši s veľkou podporou miestnych úradov a za pomoci širokej propagácie. Zapájali sa do nich nielen miestni sto- liční úradníci, notári a učitelia, ale mala tiež oficiálnu podporu aj predstaviteľov rím- skokatolíckej a gréckokatolíckej cirkvi. Osobitne aktívne v tomto smere vystupoval najmä prešovský gréckokatolícky biskup Štefan Novák. Podporu zbierke vyjadrovali aj viaceré miestne periodiká. Jednak tým, že pravidelne zverejňovali mená darcov a výšku sumy, ktorú venovali na podporu sirôt, jednak tým, že celú akciu pri každej vhodnej príležitosti medzi čitateľmi propagovali. V tomto smere sa hneď od vyhláse- nia zbierky zapojili nielen úradné Sárosvármegye hivatalos lapja, ale i Eperjesi Lapok, Naša zastava a Nase Otecsesztvo. Niektorí redaktori nielenže propagovali túto zbierku, ale i sami aktívne pristupovali k získavaniu finančných prostriedkov. Z viacerých príkladov možno uviesť redaktora V. Dvortsáka, ktorý prostredníctvom zbierky v redakcii Eperjesi Lapok získal 339 K.40 No nielen redaktori miestnych novín alebo stoliční úradníci vystupovali aktív- ne pri získavaní financií. Silne angažovaní boli tiež mestskí či obvodní notári. Práve s nimi sa veľmi často stretávame nielen ako so sprostredkovateľmi individuálnych darov či odkazov, ale tiež ako s organizátormi zbierok priamo v rámci vlastných obvodov. Čo je zaujímavé pri tejto skupine úradníkov ich aktivita počas štyroch rokov vojny neochabovala. Tak ako iniciatívne pristupovali k získavaniu finančných prostriedkov v priebehu leta a jesene roku 1914, tak tvorili významnú zložku prispieva- teľov aj v priebehu prvej polovice roku 1918. Ešte napríklad koncom roku 1917 ob-

39 Zaujímavá je aj pomerne široká „diverzifikácia“ darcov a organizátorov zbierania finančných podpôr. Úrady tak osobitne evidovali individuálnych, resp. organizátorov v širšom meradle, keď napríklad Felix Szinyei Merse od 20 ďalších darcov vyzbieral 386,50 K, L. Ridarovszky v Zborove získal ďalších troch prispievateľov, dr. L. Barcsy trinástich, dr. M. Beszkid v Lukove šiestich. Osobitne sa evidovali tiež zbierky v podnikoch či slúžnovských obvodoch. Počas augusta sa napríklad podarilo získať pomerne významné sumy v bardejovskom, sabinovskom a dolnotoryskom slúžnovskom obvode. Bliž- šie: A Sárosvármegye telüretéröl hadbavonult katonák visszamaradt családtagjainak segélyezésére Sárosvármegey alispánjánál a következő adományok folytak be 1914. Évi augusztus ho 25-ikéig. In Sárosvármegye hivatalos lapja. 1914, 19, č. 36, s. 253 – 256. 40 A sárosvármegyei hadiárvák alapja javára az eperjesi kir. adóhivatalba, mint Sárosvármegye gyámpé- nztára a következő adományok folytak be. In Sárosvármegye hivatalos lapja. 1917, 22, č. 4, s. 26.

150 Patrik DERFIŇÁK vodný notár v Kojaticiach, Emil Tokár v rámci svojho obvodu zorganizoval zbierku, ktorá vyniesla v samotných Kojaticiach 158,78 K. Pomerne úspešný i napriek celkovo komplikovanej situácii vidieckeho obyvateľstva bol i v ďalších obciach, Malom Šariši (90,82 K), Lažany (30,11 K), Šarišské Lužianky (39,65 K), Brežany (56,19 K), Svinia (70,61 K), Chminianska Nová Ves (140,44 K) a v Župčanoch (56,56 K).41 Obvodní notári, vďaka vplyvu i rešpektu, ktorí mali medzi vidieckym obyva- teľstvom, dokázali zhromaždiť pre zbierku prostriedky aj v oblastiach, kde boli iní neúspešní. V tomto smere možno spomenúť napríklad notára Ignáca Kropacsa, kto- rý v rámci stročínskeho obvodu dokázal získať pre základinu prostriedky v každej z obcí i napriek tomu, že: „... v uvedených obciach sa priamo bojovalo a boli pol roka v ruských rukách...“. V samotnom Stročíne sa koncom roku 1916 vyzbierali najviac, celkovo 43 K. V rámci svojich skromných možností však prispeli aj obyvatelia ďalších dedín ako Tisinec (19 K), Duplín (27 K), Nová Polianka (Mergeška) (17 K), Vislava (33,50 K), Potoky (10 K), Krušinec (13 K) či Vyškovce (11 K).42 Prispievateľov však v konečnom dôsledku bolo veľké množstvo, pričom medzi nimi nachádzame i miestne podniky, podnikateľov či jednotlivcov. V prvých dňoch roku 1917 napríklad medzi darcami priamo vedľa seba figurujú Prešovská elektráreň (Eperjesi Villámvilágitási és Erőátviteli részvénytársaság), ktorej vedenie odsúhlasilo dar vo výške 100 K, ďalej „Neznáma osoba dobrého srdca, ktorá zakázala uviesť svoje meno, pre vojnové siroty po Jánovi Mlinaricsovi, bývalom učiteľovi v Cigelke“ dar 300 K, ale tiež Ján Fabián zo Šarišských Michalian, ktorý venoval jednu korunu.43 Vďaka všetkým darcom, bez rozdielu výšky ich podpory mohol začiatkom roku 1917 župan Šarišskej stolice J. Bujanovics konštatovať: „... S radosťou a uspokojením oznamujem, že na základinu pre vojnové siroty Šarišskej stolice sa od 14. apríla 1916, keď zbierka začala, podarilo za krátkych osem mesiacov vyzbierať 22 428 korún a 22 halierov. To všetko výlučne z darov obyvateľov stolice. Ak vezmeme do úvahy kruté údery, ktoré postihli Šarišskú stolicu, ruský vpád, ich polročné pustošenie a nezmerateľné utrpenie, kto- ré obyvateľom spôsobili boje, je to naozaj pekný výsledok. No koľko je ešte takých, ktorí vlastným materiálnym pomerom primeraným spôsobom iba veľmi málo či dokonca nič neobetovali na tento ušľachtilý cieľ. To však nemôže zostať tak!“44 Vlastenecky ladený príhovor pripomenul utrpenie sirôt, ktoré kvôli vojne prišli o jedného alebo dokonca o oboch rodičov, i povinnosť postarať sa o tieto siroty. Celkovo zbierku hodnotil ako úspešnú, pričom v januári roku 1917 vyzbieraná suma viac ako 22-tisíc korún, ktorá ak by sa rozdelila, znamenala pre jednu šarišskú sirotu 44 K. O tom, že na rozdiel od iných podobných aktivít sa v tomto prípade podarilo udržať podporu verejnosti až do roku 1918, svedčí i skutočnosť, že v polovici januára 1918 už základina šarišských

41 A sárosvármegyei hadiárvák alapja javára az eperjesi kir. adóhivatalba, mint Sárosvármegye gyámpé- nztára a következő adományok folytak be. In Sárosvármegye hivatalos lapja. 1917, 22, č. 1, s. 4. 42 A sárosvármegyei hadiárvák alapja javára az eperjesi kir. adóhivatalba, mint Sárosvármegye gyámpé- nztára a következő adományok folytak be. In Sárosvármegye hivatalos lapja. 1916, 21, č. 47, s. 294. 43 A sárosvármegyei hadiárvák alapja javára az eperjesi kir. adóhivatalba, mint Sárosvármegye gyámpé- nztára a következő adományok folytak be. In Sárosvármegye hivatalos lapja. 1917, 22, č. 5, s. 29. 44 BUJANOVICS, Gyula. Tárgy. A sárosvármegyei hadiárvák alapja javára az eperjesi kir. adóhivatalba, mint Sárosvármegye gyámpénztára a következő adományok folytak be. In Sárosvármegye hivatalos lapja. 1917, 22, č. 1, s. 24.

151 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY vojnových sirôt vykazovala aktíva vo výške takmer 75 000 K. O mesiac neskôr to už bolo dokonca viac ako osemdesiattisíc korún.45 O situácii v regióne, často práve s dôrazom na poskytovanie pomoci a organi- záciu práce pri obnove vojnou zničených obcí v pravidelných intervaloch informovali stoliční úradníci. Cenným zdrojom informácií sú v tomto smere predovšetkým správy predkladané podžupanom Šarišskej stolice na osobitných zasadaniach. Jedno z nich sa na začiatku roku 1916 stalo vhodnou príležitosťou, kedy sa na zasadnutí stoličného výboru nielen schvaľovala pravidelná štvrťročná správa podžupana Jozefa Tahyho o situácii v Šarišskej stolici, ale bilancovali sa tiež niektoré ďalšie aktivity. V každom prípade v súvislosti s poskytovaním pomoci obyvateľstvu, predovšetkým ľuďom žijúcim alebo sa vracajúcim na územia zničené ruským vpádom, bolo možné konštatovať: „... Práce na obnove dedín zničených pri ruskom vpáde pokračujú, aj keď v zimnom období sa zameriavajú predovšetkým na zhromažďovanie stavebného ma- teriálu. Vpádom postihnuté obyvateľstvo bolo zabezpečené potravinami, predovšetkým kapustou o čo sa postaral hospodársky výbor. Župan pre hladujúcich poslal 4 957 met- rických centov čerstvej kapusty. Okrem toho stoličný hospodársky spolok poslal obyva- teľom na spustošených územiach 8 kráv, 97 kusov sudov, 14 vozov, 14 párov konských postrojov, 300 železných hrncov, 250 kusov brán, 300 hrotkov na dojenie mlieka, tri hoblíky na kapustu. Tieto dary boli už z väčšej časti rozdelené obyvateľstvu, menšia časť z nich ešte čaká na odvoz. Okrem toho však i ďalšiu podporu pripravili a rozdali ľuďom postihnutým ruským vpádom.“46 Podžupan vo svojej správe okrem iného konštatoval tiež skutočnosť, že centrál- ne i miestne výbory na poskytovanie pomoci ďalej úspešne pokračujú vo svojej ne- ľahkej práci. Osobitne ocenil dosiahnuté výsledky a najmä schopnosť miestnej správy v stále väčšej miere zapájať do jednotlivých aktivít i obyvateľstvo. Centrálny výbor pre poskytovanie pomoci od 16. júna do 21. decembra 1915 vybavil celkovo 1 487 záležitostí a približne 2 500 osôb bolo „vypočutých!“. Prízvukoval, že pri poskytovaní pomoci sa každý prípad posudzoval osobitne. Jednak, aby sa každému kto pomoc potrebuje aj dostala, jednak preto, aby sa nikomu nestala krivda. Osobitný dôraz však podžupan vo svojej správe kládol na skutočnosť, že predovšetkým činnosť miestnych výborov na poskytovanie pomoci sa stále rozširuje a väčšina z nich vykazuje výborné výsledky. Napriek všetkým verejným vyhláseniam, však pomoc zo strany štátu nebola poskytovaná úplne zdarma.47 Pre vidiecke oblasti postihnuté ruským vpádom, najmä pre ich najchudobnejších obyvateľov zo štátnej pomoci od 16. októbra 1915 do za- čiatku januára 1916 pridelili ako výpomoc na pokrytie potrebných základných potra- 45 Közjótékonyság. In Sárosvármegye hivatalos lapja. 1918, 23, č. 3, s. 2. 46 Közigazgatás.Alispáni jelentés. In Eperjesi Lapok. 1916, 41, č. 1, s. 2. Zasadnutie stoličného výboru sa uskutočnilo 10. januára 1916, všetky uvedené údaje sú k tomuto termínu. 47 Z dnešného pohľadu je iste zaujímavé, že v tom čase sa akosi ani nepočítalo s tým, že by niekomu, najmä ak vlastnil pôdu, resp. nebol zdravotne postihnutý, venoval štát niečo zdarma. V prípade živelných katastrof sa i v priestore Šariša na začiatku 20. storočia pomoc zo strany štátu poskytovala ako pôžička. V prípade tovarov, osiva alebo krmiva, ich ponúkali spravidla s istou zľavou, okolo 20 – 30 % v porovnaní s bežnými cenami. Poskytnuté pôžičky však budapeštianske ministerstvá dôsledne vymáhali. Bližšie napríklad DERFIŇÁK, Patrik. Barón Imrich Ghillány, šarišský župan v rokoch 1904 – 1905. In Annales historici Presovienses. 2014, 14, č. 1, s. 72 – 105.

152 Patrik DERFIŇÁK vín 2 827 metrických centov kukurice v hodnote 94 118 K a 1 486 metrických centov zemiakov v hodnote 13 374 K. Ako podporu na zabezpečenie nových hospodárskych zvierat štátne úrady vyčlenili pre obnovované gazdovstvá 194 kusov kráv a jalovíc v hodnote 168 780 K a 60 kusov kôz, v hodnote 7 200 K. Zemiaky a kukuricu však neprideľovali automaticky všetkým. Obyvateľstvo si ju v tomto prípade mohlo iba kúpiť, treba však povedať, že s 20 – 30 % zľavou oproti štátom stanovenej maximálnej oficiálnej cene. Kravy a jalovice mohli jednotliví hospodári získať dokonca až s 50 % zľavou oproti ich úradne stanovenej cene. Kozy sa tým najchudobnejším rodinám prideľovali úplne zadarmo.48 Nie každá z akcií, ktorú pripravili alebo podporili miestne úrady sa však skon- čila úspešne. Jednou z tých, ktoré sa i napriek značnej propagácii a zapojeniu pred- staviteľov stoličnej správy nestretli so širším ohlasom a skončili fiaskom bola zbierka určená na podporu vojakov, ktorí sa dostali do nepriateľského zajatia. Na prelome rokov 1914 a 1915 sa totiž na úrady, ale i širokú verejnosť obrátili s konkrétnou výzvou dr. László Farkas a dr. Ignác Darányi. Urobili tak ako zástupcovia osobitného výboru, ktorý mal v rámci Uhorského Červeného kríža organizovať zabezpečovanie pomoci pre vojakov, ktorí sa dostali do nepriateľského zajatia. V rozsiahlejšom sprievodnom dokumente v prvom rade vyzdvihli dovtedajšiu obetavosť obyvateľstva pri podpore rôznych charitatívnych zbierok. Súčasne však upozornili, že v snahe pomôcť rôznym skupinám obyvateľstva sa akosi pozabudlo na často chorých či ranených vojakov, ktorí sa dostali do zajatia. V snahe napraviť túto situáciu sa preto pod oficiálnou hlavičkou Uhorského Červeného kríža obrátili k širokej verejnosti so žiadosťou o fi- nančnú podporu.49 Na túto výzvu prakticky okamžite reagoval podžupan Šarišskej stolice Jozef Tahy. V osobitnom obežníku už 3. februára 1915 rozposlal budapeštiansku výzvu: „... hlav- ným slúžnym siedmich obvodov, richtárom troch slobodných kráľovských miest a niekto- rým obecným a obvodným notárom, aby zbierku na tento mimoriadne dôležitý, vlas- tenecký cieľ vo svojom obvode urýchlene rozbehli a prichádzajúce vyzbierané príspevky zaslali do hlavnej pokladnice Uhorského Červeného kráža a o tom mne neodkladne podali hlásenie.“50 Povinnosťou oslovených bolo primeraným spôsobom o celej záležitosti informovať verejnosť a urobiť všetko potrebné pre konečný úspech celej akcie. Niektorí z oslovených úradníkov reagovali pomerne rýchlo, iní o výsled- koch tejto aktivity informovali s väčším časovým odstupom. Hlavný slúžny pre- šovského obvodu už 9. apríla 1915 mohol podžupanovi ohlásiť, že do centrálnej pokladnice Uhorského Červeného kríža zaslal 16 K a priamo do úradu na podporu vojnových zajatcov v rámci Uhorského Červeného kríža poštovou poukážkou ďal- ších 50 K a 64 halierov. Ďalšie hlásenia však už neboli takéto optimistické. Lakonicky sa k tejto záležitosti vyjadril v máji roku 1915 napríklad hlavný slúžny bardejovského obvodu, keď v hlásení napísal: „... z územia obvodu neprišli žiadne dary určené pre

48 Közigazgatás. Alispáni jelentés. In Eperjesi Lapok. 41, 1916, č. 1, s. 2. 49 Výzva bola publikovaná v rámci Úradných novín Šarišskej stolice, konkrétne Sárosvármegye hivatalos lapja. 20, 1915, č. 5, s. 33 - 34. 50 Obežník bol rozoslaný pod číslom 561/1915 a súčasne publikovaný v úradných novinách, Sárosvár- megye hivatalos lapja. 20, 1915, č. 5, s. 34.

153 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY zbierku na pomoc vojakom, ktorí padli do zajatia.“51 Otvorenejší bol hlavný slúžny lipianskeho obvodu, ktorý koncom októbra 1915 okrem iného uviedol: „... hlásim, že v tejto záležitosti vyhlásená zbierka nemala žiaden výsledok, čo je dôsledok toho, že obyvateľstvo je mnohými požiadavkami už vyčerpané.“52 V rovnakom termíne informoval o výsledkoch zbierky i hlavný slúžny sabi- novského obvodu. Ani tu táto iniciatíva nakoniec nezískala širšiu podporu, pričom on sám do hlásenia napísal: „... žiadne dary na podporu pre vojenských zajatcov sa ku mne nedostali, no pre iné zbierky bolo vyzbieranej veľa pomoci a vznikla aj sabinovská pobočka Červeného kríža.“53 Otvorenejšie sa však o neúspešnom výsledku zbierky priamo v Sabinove vyjadril starosta mesta A. Eiselt,54 keď do formulára zaslaného úradu podžupana uviedol: „... k nariadeniu 561/1915 oznamujem, že zbierka pre vojenských zajatcov nebola úspešná, tunajšie obyvateľstvo žije v podmienkach veľkej drahoty a je veľmi zaťažené rôznymi zbierkami pre dobročinné ciele, na každú takúto zbierku nemôže prispieť.“55 V priebehu novembra 1915 o výsledkoch tejto zbierky postupne informovali úrad podžupana i ďalší slúžni a starostovia. Všetci nakoniec konštatovali, že sa im nepodarilo vyzbierať vôbec žiadne prostriedky pre tento účel. Väčšinou sa síce vyjadrovali o negatívnom výsledku iba veľmi stručne a opatrne. O tom, že ekono- mická situácia obyvateľstva najmä v severných častiach Šariša nebola jednoduchá, svedčia správy tamojších úradníkov. Napríklad hlavný slúžny giraltovského obvodu v tomto smere do hlásenia napísal: „... výzva sa objavila v čase, keď obyvatelia tohto obvodu boli zaťažení starostlivosťou o 5 000 utečencov, preto som zbierku ani nevyhlasoval.“56 Hlavný slúžny vyšnosvidníckeho obvodu Š. Galottsik zasa vo svojom hlásení okrem iného uviedol: „... K nariadeniu č. 561/915 oficiálne oznamujem, že pre vojakov, ktorí sa dostali do zajatia som žiadne dary nevyzbieral, pretože žiaľ samo obyvateľstvo celého obvodu je odkázané na podporu.“57 Celkový neúspech 51 ŠA Prešov. Fond Šarišská župa, Podžupan (1860 – 1919). Inv. č. 476 (1915), kr. 670. List hlavného slúžneho bardejovského obvodu Gejzu Várady – Szakmáryho podžupanovi Šarišskej stolice zo dňa 3. mája 1915. 52 ŠA Prešov. Fond Šarišská župa, Podžupan (1860 – 1919). Inv. č. 476 (1915), kr. 670. List hlavného slúžneho lipianského obvodu podžupanovi Šarišskej stolice zo dňa 29. októbra 1915. 53 ŠA Prešov. Fond Šarišská župa, Podžupan (1860 – 1919). Inv. č. 476 (1915), kr. 670. List hlavného slúžneho sabinovského obvodu podžupanovi Šarišskej stolice zo dňa 31. októbra 1915. 54 Antal Eiselt zastával funkciu starostu (resp. mešťanostu) Sabinova nezvykle dlhé obdobie, v rokoch 1886 – 1919. V období prvej svetovej vojny napriek snahe miestnych úradov musel neraz konštatovať veľmi zlú situáciu v oblasti zásobovania, ale i starostlivosti o skupiny obyvateľstva priamo postihnuté vojnovými udalosťami. Od roku 1916 zavedený prídelový systém situáciu nedokázal účinne riešiť a iba dočasne zmiernil negatívne dôsledky vojny. Všeobecný nedostatok, ktorý neumožňoval reali- zovať významnejšie charitatívne projekty, sa prejavil aj v neúspešných rekviráciách v priebehu rokov 1916 a 1917. Ani pod hrozbou sankcií nebolo mesto a jeho obyvatelia schopní plniť najmä predpísané dodávky potravín. Bližšie napríklad KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Sabinova. Sabinov : Mestský úrad Sabinov, 2000, s. 279 – 280. 55 ŠA Prešov. Fond Šarišská župa, Podžupan (1860 – 1919). Inv. č. 476 (1915), kr. 670. List starostu Sabi- nova podžupanovi Šarišskej stolice zo dňa 2. novembra 1915. 56 ŠA Prešov. Fond Šarišská župa, Podžupan (1860 – 1919). Inv. č. 476 (1915), kr. 670. List hlavného slúžneho giraltovského obvodu podžupanovi Šarišskej stolice zo dňa 22. novembra 1915. 57 ŠA Prešov. Fond Šarišská župa, Podžupan (1860 – 1919). Inv. č. 476 (1915), kr. 670. List hlavného slúž- neho vyšnosvidníckeho obvodu Š. Galottsika podžupanovi Šarišskej stolice zo dňa 6. novembra 1915.

154 Patrik DERFIŇÁK a slabá odozva zo strany širokých vrstiev obyvateľstva k tejto konkrétnej zbierke len názorne ukazuje komplikované pomery, ktoré v regióne vládli už v priebehu roku 1915. Predsa len o niečo lepšie prebiehali zbierky organizované na podporu alebo priamo osobám, alebo konkrétnym akciám organizovaným priamo v regió- ne. V týchto prípadoch, kde výsledky bolo možné priamo sledovať sa ešte ľudia dokázali aspoň čiastočne mobilizovať. Osobitnú časť činnosti miestnych úradov v sledovanej oblasti tvorili aktivity spojené so získavaním finančnej a materiálnej podpory potrebnej pre obnovu obcí zničených na severe Šariša pri ruskom vpáde. V druhej polovici roku 1915 výzvy na pomoc pre obyvateľov týchto oblastí našli širšiu odozvu nielen u uhorskej vlády, ale aj u miest a regiónov v uhorskom vnútrozemí. Jedným z miest, ktoré sa v tomto smere silne angažovalo bol Debrecín. Jeho obyvatelia ponúkli pomoc pri obnove vojnou zničeného Zborova. Pri tejto príležitosti prebehli nielen viaceré jednania, ale predstavitelia Debrecína aj niekoľkokrát osobne navštívili Šarišskú stolicu. Jedna z týchto návštev sa uskutočnila v úplnom závere roku 1915. Takýmto podporným akciám, de- monštrujúcim spolupatričnosť a ľudskosť obyvateľstva monarchie, bol spravidla pri- kladaný značný význam. S obľubou ich využívali aj na propagandistické účely. Svedčí o tom tiež skutočnosť, že delegácii smerujúcej z Debrecína do Zborova zabezpečila správna rada Uhorských železníc osobitný vozeň, „aby nebolo potrebné prestupovať na staniciach“.58 Početná delegácia, na čele ktorej stáli starosta Debrecína dvorný radca Endre Márk a jeho námestník, súčasne tabulárny sudca Elek Szabó, dorazila do Prešova 27. decembra 1915 dopoludnia. Hneď zo stanice smerovali na viaceré zdvorilostné náv- števy. V prvom rade k županovi Šariša Š. Szinyei Merse, starostovi Prešova a súčasne kráľovskému radcovi Jozefovi Faragó i ďalším osobnostiam. Keďže do Zborova mali vyraziť až nasledujúci deň ráno, prenocovali v prešovskom dome V. Kirchmayera. Nasledujúci deň, opäť vlakom vyrazila celá spoločnosť do Bardejova. Tu sa k nim ako osobitní sprievodcovia pripojili hlavný slúžny Gejza Várady – Szakmáry a poštový dozorca Róbert Szutórisz. Pripravenými autami sa spoločne odviezli do neďaleké- ho Zborova. Tu ich čakali pripravení miestni obyvatelia, na čele so starostom Eu- genom Szutóriszom a notárom Jozefom Schultzom. Oficiálne poďakovanie hosťom sa odohrávalo jednak v miestnom poškodenom rímskokatolíckom kostole, jednak v priestoroch štátnej ľudovej školy. I napriek tomu, že sa hostitelia usilovali o čo naj- väčšie pohodlie pre hostí, všade boli zreteľné dôsledky vojny, všadeprítomné a dobre viditeľné kopy sutín, provizórne stavby i rozsah pohromy, ktorá toto pokojné šarišské mestečko postihla. Slávnosť pripravená pre delegáciu z Debrecína bola srdečná. Radosť miestneho obyvateľstva však bola ešte väčšia, keď sa ukázalo, že hostia okrem prísľubov prostriedkov na znovuvybudovanie aspoň časti Zborova, priniesli aj ďalšie dary. V Debrecíne totiž v snahe pomôcť miestnemu obyvateľstvu prekonať zložité zimné obdobie, usporiadali dva dobročinné koncerty. Ich výnos, spolu 1 300 korún investovali jednak do nákupu potrebných potravín, jednak do zabezpečenia teplého ob- lečenia pre deti. Čo sa týka potravín, delegácia priviezla dva metrické centy fazule,

58 Debreczeniek Debreczenfalván. In Eperjesi Lapok. 1916, 41, č. 1, s. 9.

155 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY rovnaké množstvo pšeničnej kaše, tri metráky múky, sto kilogramov cukru a odevy v hodnote 800 korún. Priamo v budove školy odovzdali vo vopred stanovenom po- radí určenom podľa čísiel domov, každej rodine po jednom litri zo všetkých potra- vín. Nerozdaný zvyšok prevzal starosta Zborova, ktorý ho navrhol neskôr použiť pre najmenšie deti. V priebehu roku 1916 sa potom vďaka poskytnutým finančným prostriedkom mohlo prikročiť k výstavbe celkovo 76 menších obytných domov v čas- ti Podhradie. Ďalšiu pomoc poskytla tiež uhorská vláda, preto sa mohlo postaviť niekoľko ďalších domov v častiach na Ulici, v Zakucu a Pasternaku. Začalo sa tiež s opravami farského kostola.59 Možnosti poskytovania rôznych podpôr a výpomocí nielen miestnym úra- dom, ale i organizáciám či jednotlivcom komplikovali okrem iného počas vojno- vých rokov stále narastajúce zásobovacie ťažkosti. Už od roku 1916 bol v mnohých smeroch stále intenzívnejšie pociťovaný nedostatok nielen priemyselných tovarov, ale i niektorých poľnohospodárskych plodín. Napriek tomu, že Uhorsko bolo poľnohospodárskou krajinou, nedostatok potravín, ale tiež technických plodín sa prejavoval stále výraznejšie. Vláda sa preto usilovala prostredníctvom rôznych na- riadení regulovať nielen trhové ceny potravín či ich kvalitu, ale tiež množstvo. Nie- ktoré z nich platili centrálne, napríklad v prípade múky. Iné, vydávané miestnymi úradmi, aj v samotnom priestore Šariša, prechádzali v rámci jednotlivých oblastí určitými zmenami. V priebehu roku 1916 sa tak napríklad pomerne kriticky vyvíjala situácia v zá- sobovaní obyvateľstva cukrom. Bolo ho tak málo, že za úradne stanovené ceny ho takmer nebolo možné kúpiť. Aj na čiernom trhu sa zháňal iba veľmi ťažko. Bez cukru sa aj v minulosti existovalo naozaj iba ťažko. Jeho kritický nedostatok v druhej polovici roku 1916 preto štátne orgány, i mestské zastupiteľstvá prinútil rázne konať. V Prešove sa tak napríklad už 10. októbra objavil nový vojnový plagát. Vyhláška, podpísaná starostom Prešova Jozefom Faragóm, upravovala nielen obchodovanie s cukrom, ale aj jeho spotrebu obyvateľmi mesta. Podľa nej napríklad: „Cukor, ktorý obchodníci dostanú, na základe svojich objednávok, sa považuje za zhabaný a predávať ho bude možné iba za presne stanovených podmienok. Starosta mesta na to vydá prís- lušné povolenie, pričom každý z obyvateľov mesta môže mesačne kúpiť najviac 60 dkg cukru.“60 Pôvodne sa počítalo s predajom 1,2 kilogramu cukru na osobu a mesiac. V tomto zmysle boli vytlačené aj prídelové lístky. Vzhľadom na nedostatok cukru však bola ich „hodnota“ znížená na 50 %, takže na každý z lístkov s hodnotou 40 dkg bolo možné kúpiť iba 20 dkg cukru. Obchodníci museli povinne týmito prídelovými lístkami dokladovať predané množstvá cukru. Nesmelo sa ani obchodovať s lístkami na cukor. Ak sa totiž zistilo, že niekto venoval či predal svoje lístky inej osobe, cukor, ktorý bol na ne vydaný, jednoducho prepadol v prospech obce. No nielen to. Ak uvedené pravidlá porušil ob- chodník pri predaji alebo prostý občan pri manipulovaní s jemu patriacim cukrom, 59 Zborov. Dejiny obce a makovického panstva. Ed. Gabriel Lukáč – Ján Adam. Zborov : Obecný úrad, 2005, s. 129. V nasledujúcich rokoch sa však v súvislosti s prílevom utečencov zo Sedmohradska situ- ácia opäť zhoršila a nielen z centrálnych zdrojov, ale i z darov oblastí Uhorska poskytovaná pomoc sa znížila na minimum. 60 Czukor. In Eperjesi Lapok. 1915, 40, č. 30, s. 3.

156 Patrik DERFIŇÁK bol podľa nariadenia potrestaný dvojtýždenným väzením a pokutou vo výške 600 korún, čo v tom čase bola naozaj značná suma.61 V rovnakom čase, ako starosta Prešova, vydal osobitnú vyhlášku týkajúcu sa používania cukru aj mestský policajný kapitán G. Salyi. Upravovala vydávanie a predaj cukru, prípadne výrobkov z neho. Týkala sa majiteľov a prevádzkovateľov reštau- rácií, kaviarní, hostincov, výčapov, cukrárni, liehovarov, ale aj obchodov so sladkos- ťami. Vo viacerých paragrafoch tohto vcelku zaujímavého textu sa môžeme dočítať: „... cukor sa smie hosťovi vydať iba k nápojom alebo jedlu, pričom najmä u nápojov je potrebné brať do úvahy aj predávané množstvo nápoja. K celej dávke nápoja (spravidla 0,5 l) je možné servírovať maximálne 18 g cukru, resp. 4 malé kocky.“ Podľa tohto vzoru sa postupovalo aj pri ostatných objednávkach. K jednej šálke či poháru (0,3 l) sa mohlo servírovať 13 g cukru, čo predstavovalo 3 maličké kocky. Pokiaľ mal pohár objem ešte menší (0,2 l a menej) mal zákazník nárok maximálne na 9 g cukru alebo 2 malé kocky. Žiadna z kociek pritom nesmela mať hmotnosť väčšiu ako 4,4 g.62 V súčasnosti sa takéto malicherné váženie, doslova počítanie každého zrniečka cukru, môže zdať nepravdepodobné, no policajná vyhláška šla vo svojich príkazoch ešte ďalej. V žiadnom zo spomínaných podnikov, či to už bola kaviareň alebo cukrá- reň, nesmela byť voľne na stole položená cukornička a ani iná nádoba s cukrom nesmela voľne kolovať medzi hosťami. Dokonca ani pečivo a zákusky, pokiaľ ich niekto vyrábal, nesmeli byť posypané cukrom. A o tom, že mestská polícia tento oznam bra- la veľmi vážne svedčí aj skutočnosť, že oficiálne vyhláška musela byť vo všetkých ob- chodných priestoroch, po celom meste, umiestnená na dobre viditeľných miestach. Každé, aj to najmenšie porušenie tohto nariadenia, to znamená aj „nadmerné“ osla- denie čaju alebo posypanie koláča cukrom, sa bez milosti trestalo dvojtýždenným väzením a vysokou peňažitou pokutou. Relatívne dobré úrody cukrovej repy v nasle- dujúcich rokoch síce umožnili prejsť k o niečo miernejšiemu prídelovému režimu, prídelový systém sa však udržal až do konca prvej svetovej vojny, do októbra 1918.63 Nielen ceny cukru však v stále väčšej miere podliehali cenovej regulácii, resp. obmedzovaniu množstva, ktoré jednotlivci mohli nakúpiť. Už pri hodnotení prvých mesiacov roku 1915 totiž museli predstavitelia stoličnej správy priznať, že v regió- ne stále citeľnejšie chýbajú viaceré základné potraviny. Dôvodom zložitej situácie nebola iba ich menšia produkcia, ale tiež nutnosť postarať sa o utečencov z území obsadených ruským vojskom. Z Bardejova, Svidníka, ale i desiatok dedín v ich okolí totiž úrady museli urýchlene evakuovať tisícky obyvateľov. Časť z nich našla dočasné útočisko priamo v Prešove. Ďalších rozmiestnili po dedinách v okolí Sabinova, v oblasti smerom na Košice a niekoľko rodín pridelili aj do Veľkého Šariša. Títo ľudia utekali často nielen bez osobného majetku, ale i bez akýchkoľvek zásob. Ich stravovanie preto predstavovalo značný problém. Ten ešte zvýraznila skutočnosť, že obyva-

61 DERFIŇÁK, Patrik. Prešov v rokoch 1701 – 1919. Kapitoly z dejín mesta a jeho obyvateľov. In Pamät- ná kniha mesta Prešova. Diel II. (1701 – 1919). Zostavila Marcela Domenová. Prešov : Štátna vedecká knižnica, 2012, s. LXIV. 62 Czukor. In Eperjesi Lapok. 1915, 40, č. 30, s. 3. 63 DERFIŇÁK, Patrik. Prešov v rokoch 1701 – 1919. Kapitoly z dejín mesta a jeho obyvateľov. In Pamät- ná kniha mesta Prešova. Diel II. (1701 – 1919). Zostavila Marcela Domenová. Prešov : Štátna vedecká knižnica, 2012, s. LXIV.

157 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY teľstvo muselo živiť aj množstvo vojakov nachádzajúcich sa v tejto oblasti. Dokonca budapeštianske úrady žiadali, podobne ako od roľníkov v iných oblastiach Uhorska, predpísané dodávky obilia, zemiakov, kukurice a mäsa. Vedenie Šarišskej stolice sa usilovalo tieto problémy riešiť. V prvom rade sa obrátilo na „nášho“ ministra poľnohospodárstva, baróna Imricha Ghillányho z Fri- čoviec.64 I vďaka nemu dosiahli napríklad to, že sa zo Šariša nesmeli viac vyvážať zemiaky. Minister navyše zabezpečil, aby obyvatelia z regiónu Šariša nemuseli v prvom polroku 1915 plniť povinné dodávky pre centrálny zásobovací úrad v Budapešti. Už táto pomoc bola v čase vojny mimoriadna. Najdôležitejšie však bolo zabrániť hro- ziacemu hladu v jarných a letných mesiacoch, kým nebude k dispozícii nová úroda. Z tohto dôvodu vznikol osobitný projekt, v ktorom kľúčovú úlohu zohrával Veľký Šariš, presnejšie tunajší parný mlyn. Budapeštianske ministerstvo poľnohospodár- stva totiž regiónu pridelilo zo svojich rezerv mimoriadnu výpomoc, celkovo 1 500 ton obilia a 1 930 ton kukurice. Toto množstvo malo pokryť aspoň základné potreby miestnych obyvateľov. Problém však bol so spracovaním a následnou distribúciou vyrobenej múky. To mohol zabezpečiť iba ekonomicky silný a dôveryhodný podnik. Mlyn vo Veľ- kom Šariši sa v tomto smere tešil vynikajúcej povesti. Pravdepodobne preto mohol podžupan Šariša J. Tahy, i bez potrebného súhlasu stoličného výboru, uzavrieť zmluvu práve s týmto podnikom. Až dodatočne požiadal nielen o schválenie svojho rozhodnutia, ale i podmienok za ktorých dohodu uzavrel. Podľa nej sa veľkošarišský mlyn zaviazal, že si za každý metrický cent spracovanej suroviny, ktorú dopraví zo železničnej stanice vo Veľkom Šariši do mlyna, zabezpečí jej sušenie, čistenie, zomle- tie, vrecovanie, skladovanie a spätnú dopravu na stanicu, bude účtovať maximálne 3 koruny a 50 halierov. Vedenie mlyna sa tiež zaviazalo uhradiť štátu celkovú nákupnú cenu surovín. Bolo to nutné, pretože rakúsko-uhorská monarchia žiadnu z mimoriadnych výpo- mocí neposkytovala svojim obyvateľom úplne zadarmo. Tieto peniaze sa mlynu mali vrátiť z peňazí, ktoré za vyrobenú múku dostával od obchodníkov. I vďaka tomu mohol veľkošarišský podnik vystupovať ako dôležitý garant toho, aby sa s múkou nešpe- kulovalo na čiernom trhu. Účinná kontrola totiž predstavovala základný predpoklad fungovania vytvoreného prídelového systému. Múky totiž z mlyna mohli vydať iba toľko, koľko sa jej v rámci prídelového systému predalo obyvateľstvu. Toto množ- stvo jednotliví obchodníci dokladovali prídelovými lístkami. Kontrola vydávaného množstva múky umožňovala aj regulovanie jej ceny tak, : „... aby sa obchodníkom pokrývali iba skutočné výdavky, a povolil sa im len minimálny zisk, aby nebohatli na nešťastí tých najchudobnejších.“65 Vďaka pravidelne predkladaným vyúčtovaniam, ktoré pre úrady pripravovalo vedenie mlyna vieme, že v krízových mesiacoch prvej polovice roku 1915 sa nakoniec podarilo dosiahnuť stanovený cieľ. Každý z dospelých obyvateľov Šariša dostal možnosť kúpiť si za regulovanú cenu mesačne 8 kilogramov múky. To malo, spolu 64 Ministrom poľnohospodárstva bol v rokoch 1913 – 1917. Bližšie DERFIŇÁK, Patrik. Barón Imrich Ghillány, šarišský župan v rokoch 1904 – 1905. In Annales historici Presovienses. 2014, roč. 14, č. 1, s. 100 – 104. 65 DERFIŇÁK, Patrik. Ako nakŕmiť našich ľudí. In Veľkošarišan. 25, č. 9 (271), s. 6.

158 Patrik DERFIŇÁK s ostatnými prijatými opatreniami, postačovať na zabezpečenie aspoň základného minima na prežitie. Obchodovanie s obilím, zemiakmi či kukuricou síce bolo možné aj v priebehu roku 1915, no iba za regulované ceny, ktoré určovalo budapeštianske Ministerstvo obchodu. Za 100 kg pšenice tak mohol predávajúci žiadať maximálne 41 K. Za rovnaké množstvo raže 33 K, ovsa 27,50 K a kukurice 24 korún. Košická obchodná a priemy- selná komora zase obmedzila ceny surovín. Napríklad u soli, určenej pre potreby priemyslu sa jeden metrický cent v roku 1915 nesmel predávať za cenu vyššiu ako 2,57 K. U jemnejšej soli stanovili maximálnu cenu za jeden metrický cent na 2,17 K.66 Nedostatok potravín pritom mal vážny vplyv aj na reálne možnosti poskytovania podpory jednotlivým vrstvám obyvateľstva. I preto sa v snahe zabezpečiť zá- kladné potreby ľudí už od roku 1916 objavuje stále väčší počet rôznych náhradiek, ktoré mali pomôcť kompenzovať chýbajúce plodiny a tovary. Z viacerých v tomto smere možno spomenúť napríklad propagovaný recept, ktorý mal nahradiť nedostatok kávy. Káva, aj tá druhotriedna sa v závere roku 1916 predávala za pred vojnou neuveriteľných 24 K za kilogram. Prudko vzrástla aj cena kávovinových náhrad, zná- mych a rozšírených už pred prvou svetovou vojnou. Firma Franck, so sídlom v Koši- ciach vyrábala vyhľadávanú kávovinu, ktorej základom sa stala čakanka.67 I jej cena, predovšetkým pre veľký podiel ručnej práce pri je získavaní, počas vojny prudko vzrástla a pre mnohých sa stala nedostupnou. V snahe „postaviť sa bezohľadnej cene“, začali pôvodní zákazníci vo väčšom meradle využívať rôzne produkty z praženého jačmeňa. Jeden z návodov na úpravu spočíval v tom, že dôkladne vyčistený jačmeň sa premyl od prachu a ešte vlhký začal pražiť. Z upraženého jačmeňa sa spravidla pou- žilo dvojnásobne väčšie množstvo ako originálnej kávy, pričom ho stačilo pomlieť na bežnom kávovom mlynčeku. Kto mal možnosť, mohol pridať k praženému jačmeňu aj rovnaké množstvo kávovinovej náhrady. Aj bez nej sa však údajne pražený jačmeň, navyše v bezkonkurenčnej cene 70 – 80 halierov za kilogram, vyhlasoval za dobrú náhradu predraženej kávy.68 Rôzne náhradky sa postupne stali počas rokov prvej svetovej vojny bežnou súčasťou nielen každodenného života obyvateľov, ale i doplnkom pomoci poskytovanej obyvateľstvu.

Podpora zo strany spoločenských organizácií, škôl a jednotlivcov

Celkovo nedostatočnú pripravenosť rakúsko-uhorskej monarchie na vojnu ukázali nielen priame vojenské strety či hospodárske ťažkosti, ale tiež problémy pri riešení sociálnych otázok. Štátna podpora spolu s aktivitami miestnych úradov v pro-

66 Podrobnejšie informácie o cenových limitoch, zmenách a obmedzeniach prinášali jednotlivé čísla Sárosvármegye hivatalos lapja (Úradných novín Šarišskej stolice). 67 S jej pestovateľmi, na Zemplíne napríklad s rodinou Andrássyovcov, mala košická továreň uzatvore- né dlhodobé zmluvy, vďaka ktorým mohla postupne zvyšovať svoju výrobu. Franckova kávovinová náhrada sa už v závere 19. storočia stala vyhľadávanou pomerne lacnou náhradou kávy. Bližšie aj DERFIŇÁK, Patrik – ADAM, Ján. Pramene k dejinám techniky a priemyselnej výroby na východnom Slovensku. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2012, s. 14 – 15. 68 Pótoljuk a kávét. In Eperjesi lapok. 1917, 42, č. 4, s. 7.

159 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY spech rodín vojakov, ktorí odišli na bojiská, odhliadnuc od rôznych komplikácií, ktoré s ňou súviseli, pokrývala aspoň do istej miery základné potreby iba jednej časti obyvateľstva. Ako naznačil aj v predošlom texte uvedený prípad vdovy I. Ladomérsz- kej, ďalšie veľké skupiny obyvateľstva, ktoré sa po vypuknutí vojny dostali do zložitej životnej situácie, museli hľadať iné riešenie. Vo väčšine prípadov vyhľadávali pomoc, ktorú poskytovali rôzne, spoločenské, ale predovšetkým charitatívne a náboženské inštitúcie. Tie už v prvých týždňoch po vypuknutí vojny museli výrazne zdynami- zovať svoju činnosť a prispôsobiť ju novým požiadavkám, ktoré so sebou prinieslo vojnové obdobie. I v rámci samotného Prešova tak veľmi rýchlo vznikol miestny výbor pre organizovanie pomoci. Jeho vedenie sa usilovalo koordinovať činnosť všetkých zložiek nielen v rámci poskytovania rôznych podpôr a služieb, ale usmerňovať tiež aktivity viacerých miestnych organizácií. V tomto smere boli už od prvých dní vojny veľmi aktívne napríklad prešovská pobočka Uhorského Červeného kríža, Šarišského žen- ského dobročinného spolku, Židovského ženského spolku a viacerých ďalších, spravidla v miestnom prostredí už dlhodobo pôsobiacich organizácií. Červený kríž v Prešove založili už roku 1882, jednak ako miestnu pobočku celouhorskej organizácie, jednak ako centrálu pre celú Šarišskú stolicu. Z inicia- tívy vedenia tejto centrály boli potom v nasledujúcom období zakladané a riade- né aj ďalšie pobočky na Šariši. Napríklad v roku 1884 v dolnotoryskom, širockom a toplianskom obvode, roku 1885 v makovickom obvode a roku 1891 v Sabinove, Bardejove a hornotoryskom obvode. V spolupráci s miestnymi lekármi sa členovia centrály i jednotlivých pobočiek usilovali prostredníctvom širokého spektra aktivít zlepšiť celkovú situáciu v oblasti zdravotnej starostlivosti. S výsledkami ich činnosti sa môžeme stretnúť prostredníctvom popularizačných i odborných prednášok, pri zabezpečovaní a rozdávaní nevyhnutných liekov alebo pomoci pri epidémiách in- fekčných chorôb.69 Prvá svetová vojna znamenala pre členskú základňu Červeného kríža úplne novú situáciu. Najmä početnejšia ženská časť našla už v prvých týždňoch a mesiacoch po začatí bojov uplatnenie pri plnení náročných úloh. Okrem iného sa i v rámci Prešova a celého šarišského regiónu veľmi intenzívne podieľali na vzniku a prevádz- kovaní vojenských a záchytných nemocníc. Okrem samotného ošetrovania chorých a ranených vojakov pracovali predovšetkým na zabezpečovaní potrebného zdra- votníckeho materiálu a potravín. Práve táto naposledy uvádzaná činnosť stúpala na význame, keď s ústupom frontu klesol počet ranených v miestnych nemocniciach. O tom, že táto činnosť nebola jednoduchá svedčí aj nutnosť zabezpečiť realizáciu na- riadení štátnej a miestnej správy, napríklad v oblasti stravovania v roku 1915. Podľa neho: „... vojakom, ktorí sa vrátili z bojového poľa chorí a zranení, patria prídely suro- vého mäsa – a to vo vojenských nemocniciach a nemocniciach domobrany – každý deň na hlavu aspoň 300 gramov. Toto nariadenie pre vojakov sa musí dodržiavať aj v sú- kromných nemocniciach. Spracované musí mať toto mäso aspoň 150 gramov. Okrem toho majú vojaci nárok na jednoduchšie druhé raňajky (desiatu) a olovrant. Keď pri

69 Sárosvármegyei Kalauz. Eperjes, Bártfa, Kisszeben Szab. Kir. Városok És Sárosvármegye Községeinek Czímtára. Szerkesztette És Kiadta Kósch Árpád. Eperjes : Kiadta Kósch Árpád, 1910, s. 131.

160 Patrik DERFIŇÁK konkrétnom chorom vidí veliteľ nemocnice, nemocničný lekár alebo riaditeľ potrebu, môže povoliť ešte denný prídel 250 gramov chleba. Všetko musí smerovať k tomu, aby sa raneným a chorým vojakom prichádzajúcim z bojísk o najskôr s pomocou primeranej starostlivosti vrátili sily.“70 Výbor centrálneho šarišského Uhorského Červeného kríža patril v rámci za- bezpečovania vojnovej pomoci k veľmi aktívnym miestnym organizáciám. Reagoval na každú významnejšiu výzvu úradov, bez ohľadu na to, či išlo o potravinovú, fi- nančnú alebo materiálnu pomoc. Z mnohých môžeme spomenúť napríklad reakciu na žiadosť týkajúcu sa zbierky zimného ošatenia určeného pre bojujúcich vojakov. Výsledkom zbierky priamo v Prešove sa stalo zhromaždenie celkovo 415 svetrov, 190 šálov, 73 ohrievačov kolien, 28 kusov ochrany predkolenia, piatich hodvábnych a dvoch teplých košieľ, dvoch kapucní, dvoch viest a jedného zimného kabáta. Všetky získané kusy odevov boli po zabalení zaslané Úradu pre vojenskú pomoc.71 Pod patronátom Červeného kríža sa uskutočňovalo tiež množstvo kultúrnych, často vlastenecky zameraných podujatí, ktorých finančný alebo materiálny výnos sa následne prerozdeľoval. Aby zaujali verejnosť, organizovali nielen tradičné hudobné koncerty či tanečné zábavy, ale využívali tiež „moderné“ prostriedky ako fotografo- vanie alebo film. Práve do tejto skupiny, možno ako vzorový príklad zaradiť aj pre- mietanie filmu „A magyar föld ereje“, ktorý začiatkom roku 1917 poslala do Prešova budapeštianska centrála Červeného kríža. V miestnom kine Olympia sa tak 25. ja- nuára uskutočnili tri predstavenia. To poobedňajšie o tretej hodine malo bezplatný vstup, pričom sa ho zúčastnili predovšetkým vojaci, doliečujúci sa v prešovských nemocniciach. Večerné predstavenia o šiestej a pol deviatej určili pre verejnosť, u ktorej malo filmové predstavenie „podporiť jej vlastenecký postoj.“72 Zaujímavý bol však aj finančný efekt, keďže na vstupnom, daroch a podporách sa vybralo 694,30 K. Niektorí z návštevníkov totiž zaplatili za svoj lístok aj viac ako bolo stanovené vstupné. Náklady na dve predstavenia tvorili 94,30 K, keď najviac zaplatili tlačiarni Á. Kóscha za plagáty a lístky (26,60 K), hudbu (20 K), premietačovi (10 K), polícii (10 K) atď. Dosiahnutý zisk z predstavenia vo výške 600 K rozdelili na dve nerovnaké časti. Menšiu vo výške stopäťdesiat korún ponechali pre potreby ša- rišskej pobočky Červeného kríža. Zostávajúcich 450 korún odoslali budapeštianskej centrále tejto inštitúcie.73 K úlohám miestnej správy, zdravotného výboru pracujúceho pri stoličnej prá- ve, obvodných lekárov, ale počas vojny i samotného Červeného kríža patrilo moni- torovanie zdravotného stavu obyvateľov Šariša. Zhoršujúca sa situácia najmä v zá- sobovaní potravinami a liekmi samozrejme najviac doliehala na chudobné vidiecke i mestské obyvateľstvo. To muselo riešiť celý rad základných, doslova existenčných problémov. Jedným z vážnych dôsledkov celé roky trvajúceho vojnového konfliktu sa stal tiež napríklad zvýšený výskyt infekčných chorôb. Tie aj v lepších dobách pred- 70 ŠA Prešov. Fond Šarišská župa. Hlavnožupanský miestodržiteľ a hlavný župan. Inv. č. 173/1915. Kr. 112. 71 Köszönet és elszámolás. In Eperjesi Lapok. 1916, 41, č. 2, s. 6. 72 BUJANOVICS, Gyula. A magyar föld ereje. In Eperjesi Lapok. 1917, 42, č. 6, s. 4. /4. februára 1917/ 73 Okrem 450 korún ešte centrále zaplatili poplatky aj za možnosť premietať film a jeho expresné doru- čenie, vo výške 7,20 K. BUJANOVICS, Gyula. A magyar föld ereje. In Eperjesi Lapok. 1917, 42, č. 6, s. 4. /4. Februára 1917/

161 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY stavovali, najmä kvôli zlým hygienickým podmienkam, jednostrannej výžive a iba čiastočne realizovanému preventívnemu očkovaniu pre obyvateľstvo vážne nebez- pečenstvo. V priebehu rokov 1915 – 1916 boli viaceré oblasti Šariša postihnuté rozsiahlymi epidémiami, keď okrem cholery, týfusu či šarlachu, sa často objavovali aj kiahne alebo záškrt. Pravidelne uverejňované úradné správy nám pritom umožňujú pomerne presne mapovať postupné šírenie týchto chorôb, ich dôsledky a v niektorých prípa- doch tiež zdroj či pôvodcov ochorení, ktoré si na šarišskom vidieku, ale i v mestách vyberali svoju krutú daň. Tak ako sa vojna predlžovala, postupne každoročne stúpal tiež počet chorých civilistov. Toto, z pohľadu celej krajiny i nášho regiónu všeobecne platné konštatovanie, malo iba niekoľko málo výnimiek. Jednou z lokalít, kde sa situ- ácia vyvíjala lepšie ako naznačovali uhorské štatistiky, bol práve Veľký Šariš.74 Samozrejme i tu sa postupne objavili viaceré vážne, neraz dokonca smrteľné prípady. V roku 1915 sa tak z úradne evidovaných infekčných chorôb vo Veľkom Ša- riši vyskytol jeden prípad nakoniec úspešne vyliečených ovčích kiahní a dva prípady pravých kiahní. Tie do obce priniesli vojaci, vracajúci sa na dovolenky, resp. liečenie domov. O tom, že išlo o vážnu hrozbu, kvôli ktorej oboch pacientov okamžite prísne izolovali, svedčí skutočnosť, že obaja nakazení nakoniec chorobe podľahli. Zvýšenú pozornosť obyvateľstva i úradov vyvolalo ďalšie nebezpečenstvo, keď lekári v mesteč- ku diagnostikoval brušný týfus. Nakoniec ochorelo osem osôb, pričom jeden z miestnych obyvateľov chorobe podľahol. Informácia o infekčných chorobách evidovaných v priebehu roku 1915 môže vyznievať tragicky. No v porovnaní s inými obcami, kde sa objavoval podstatne vyšší počet ochorení i úmrtí, boli na tom miestni obyvatelia pomerne dobre.75 K ďalšiemu zhoršeniu situácie došlo v priebehu roku 1916. Ani v tomto prípade však nebol Veľký Šariš v štatistikách zaradený medzi nebezpečné lokality vyžadujú- ce osobitne zvýšenú pozornosť príslušných úradov. V priebehu roka sa tu napríklad objavilo päť prípadov nakoniec úspešne vyliečeného brušného týfusu a jeden prípad osýpok. Horšie bolo, že zomrel jeden z miestnych obyvateľov, u ktorého diagnostiko- vali záškrt. Z dvadsiatich ôsmich prípadov tunajšej epidémie šarlachu nakoniec tejto chorobe podľahli traja obyvatelia. Najhoršie dôsledky si vyžiadal opätovný výskyt mimoriadne nebezpečných pravých kiahní. Časť z nich opäť do obce priniesli vojaci, vracajúci sa z frontu na dovolenku. Z trojice, u ktorej sa objavili, zomreli dvaja. 74 Sledovanie zdravotného stavu obyvateľstva v samotnom Prešove nie je možné kvôli značnému po- hybu obyvateľstva. Prichádzajúce vojenské jednotky, smerujúce z Prešova priamo na front, utečenci, resp. prechádzajúce skupiny obyvateľstva prinášali so sebou tiež infekčné choroby. Situáciu na prelome rokov 1914 a 1915 komplikovala tiež čiastočná evakuácia mesta, kvôli hrozbe postupujúcich ruských jednotiek. Mestečko Veľký Šariš sa v tomto smere ukazuje ako celkovo dobrá vzorka, keďže stav miestneho obyvateľstva v zásade výraznejšie nekolísal, pôsobil tu miestny lekár a sociálna situácia tu bola pomerne vyvážená. 75 Podstatne väčší výskyt týchto chorôb bol zaznamenaný napríklad v Prešove. Zatiaľ nebol realizovaný podrobnejší výskum, ktorý by zmapoval práve súvislosti medzi výskytom infekčných chorôb, vojen- skými jednotkami či nedostatočnou výživou obyvateľstva. O tom, že počas prvej svetovej vojny tu viaceré súvislosti boli svedčí tiež niekoľko prác venovaných neskoršiemu obdobiu, napríklad KOVAĽ, Peter. Dejiny zdravotníckych zariadení a zdravotná starostlivosť v Prešove v rokoch 1918 – 1939. In Kapitoly z dějin medicíny, farmacie a veterinárního lékařství. Brno : Technické muzeum v Brně, 2015, s. 44 – 57.

162 Patrik DERFIŇÁK Kiahne sa však neskôr rozšírili aj medzi obyvateľstvom, pričom z pätnástich civilných osôb nakoniec zomrelo až osem. To, že vo Veľkom Šariši v rokoch 1915 – 1916 infekčné choroby nemali také rozsiahle rozšírenie ako v niektorých iných lokalitách na Šariši, možno pripísať via- cerým faktorom. K tým najdôležitejším patrila napríklad relatívne vyrovnaná majet- ková skladba v mestečku. Tesne pred prvou svetovou vojnou sa tu neobjavovali vý- nimočne bohatí ľudia, pričom nikto z miestnych dlhodobejšie nefiguroval ani medzi 150 najväčšími platcami daní na Šariši. Na druhej strane vo Veľkom Šariši neevidovali v pomere k počtu obyvateľov toľko úplne nemajetných, ako v iných častiach regiónu. Ani tu sa síce nežilo ľahko, ale existencia veľkého a prosperujúceho parného akciové- ho mlyna, poloha na frekventovanej železničnej trati či blízkosť Prešova umožňovali aj tým rodinám, ktoré nemali dostatok vlastnej pôdy zarobiť si na živobytie. Práve to, že si ľudia mohli zarobiť a kúpiť si aspoň základné potraviny, zabezpečovalo v prvých rokoch vojny tiež čiastočnú prevenciu pred rôznymi chorobami. Rovnako dôležitá sa však stala súčinnosť obecného zastupiteľstva so stoličnými úradmi v Prešove. Obec- ná pokladnica vo Veľkom Šariši nedisponovala spravidla dostatkom prostriedkov. No vedenie mestečka i napriek tomu v rámci svojich možností ochotne podporilo založenie tunajšej malej provizórnej nemocnice.76 Usilovalo sa tiež získať kvalitné- ho lekára a v neposlednom rade dbalo na čistotu verejných priestranstiev. To všetko nakoniec v boji s infekčnými chorobami zohrávalo dôležitú úlohu a zachraňovalo životy miestnych obyvateľov. Svoj význam však mala i pomerne veľká úspešnosť miestnych mužov pri získa- vaní odkladov nástupu do armády. O tom, aké náročné bolo odloženie služby kvôli „verejnému záujmu“ svedčí tiež prípad Jána Báňasa z Veľkého Šariša. Začiatkom roku 1916 sa musel hlásiť v prešovských kasárňach, i keď mal už po štyridsiatke. Tu kedysi absolvoval výcvik u 3. honvédskeho delostreleckého pluku, pričom získal aj poddôs- tojnícku hodnosť. Akcia s cieľom zabezpečiť mu aspoň dočasný odklad prebehla ne- zvyčajne rýchlo. V prvom rade obvodný notár v Prešove pripravil žiadosť o jeho do- časné uvoľnenie z vojenskej služby. Najdôležitejšiu časť žiadosti tvoril súpis dôvodov, pre ktoré žiadosť podávali a tiež rôzne potvrdenia. V prípade Jána Báňasa zohrávali úlohu najmä tri dôvody. Najmenej zavážilo, že bol ženatý a mal tri deti vo veku do desať rokov, ktoré ho nemohli zastúpiť pri práci na hospodárstve. Takýchto žiadostí bola väčšina, preto ich armáda zamietala. Druhým podstatne vážnejším dôvodom sa stalo, že ako vlastník približne pätnástich hektárov poľnohospodársky využiteľnej pôdy bol pomerne významným výrobcom potravín. Dokonca uzavrel zmluvu o do- dávkach s niektorými štátnymi úradmi, preto mohol byť aspoň dočasne, na výkon sezónnych prác oslobodený od vojenskej služby. Ani táto skutočnosť by však pravdepodobne nepostačovala na dlhodobejší odklad. V tomto prípade sa ako rozhodu- júca ukázala skutočnosť, že popri hospodárení na svojom statku sa venoval aj ďalšej

76 Malú záchytnú nemocnicu tu na prelome 19. a 20. storočia nechal vybudovať obvodný lekár širockého obvodu dr. A. Breyer, práve ako preventívne opatrenie v prípade výskytu infekčných chorôb. Naj- častejšie tu hospitalizovali či lepšie povedané izolovali osoby s chorobami ako: kiahne, brušný týfus, cholera, pokročilé štádium tuberkulózy či záškrt. Bližšie DERFIŇÁK, Patrik. Zdravotníctvo na Šariši v závere 19. storočia. In Fragmenty z historie medicíny a veterinárního lékařství. Brno : Technické muzeum v Brně, 2016, s. 104 – 112.

163 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY príležitostnej podnikateľskej činnosti. Konkrétne dovozu a spracovaniu stavebného kameňa. V čase vojny, sa takíto drobní podnikatelia stali doslova nenahraditeľnými pri realizácii množstva rekonštrukčných a stavebných prác. Samotný Ján Báňas mal uzatvorené viaceré zmluvy na dodávky kameňa, predovšetkým s pobočkou Uhor- ského kráľovského štátneho stavebného úradu v Prešove. Dodával stavebný kameň potrebný pri úpravách a výstavbe ciest v okolí Sabinova či na úseku Prešov – Levoča na kilometroch 8 – 15. Pre potreby stavebného úradu mal dopraviť tiež 440 metrov kubických stavebného kameňa z vápencových lomov v okolí Margecian. Ten musel navyše spracovať a pripraviť na ďalšie použitie. Kým ho odviedli na vojnu, podarilo sa mu dodať iba 110 kubických metrov kameňa. Cesty však mali v tomto období stra- tegický význam, preto potvrdenie Uhorského kráľovského štátneho stavebného úra- du v Prešove zohralo v celom procese získavania odkladu vojenskej služby zásadnú úlohu.77 Vo Veľkom Šariši bolo viacero podobných drobných podnikateľov, niektorí dokonca s technickým vzdelaním. Tým, že nemuseli odísť na bojiská, prispeli nielen k zlepšeniu situácie vlastných rodín, ale i mestečka, čo sa odzrkadlilo v zachovaných štatistikách. Predstavitelia Uhorského Červeného kríža patrili k tým najaktívnejším nielen pri sledovaní zdravotného stavu či sociálnej situácie, ale aj pri oslovovaní obyvateľ- stva na Šariši so žiadosťou o pomoc. Výsledkom ich činnosti bolo nielen množstvo zbierok, spoločenských akcií a prednášok, ale i zakladanie nových pobočiek, ktoré následne prispievali k ďalšiemu rozširovaniu celého spektra aktivít tejto organizácie. Jedna z posledných menších samostatných pobočiek Uhorského Červeného kríža na Šariši vznikla začiatkom roku 1917 v Slovenskom Solivare. Pri jej zrode stál nielen hlavný slúžny prešovského obvodu Koloman Klauszer, ale predovšetkým miestny rímskokatolícky farár Ján Dobránszky. Práve vďaka ich agitácii a neustále prezentovanej potrebe pomáhať vojakom i civilnému obyvateľstvu sa im v pomerne krátkom čase podarilo zhromaždiť potrebný počet členov. Zakladajúce valné zhromaždenie zvolané na 28. januára 1917, pod vedením vedúceho hlavného banského úradu B. Porubszkeho, ktorý bol vzápätí zvolený za predsedu pobočky. Okrem schválenia navrhovaných členov výboru sa predovšetkým stanovil program činnosti pobočky, pričom prvé umelecky orientované podujatia sa začali realizovať už v priebehu feb- ruára 1917. Ich cieľom bolo získať potrebné prostriedky na ďalšiu vlastnú činnosť, ale i podporu pre bojujúcich vojakov, ich rodiny a siroty.78 77 Spomínaný J. Baňas získal odklad veľmi rýchlo. 10. januára 1916 mal obvodný notár pripravenú kompletnú žiadosť i s príslušnými podkladmi. Nasledujúci deň pripojil svoje potvrdenie aj vedúci stavebného úradu. Celý spis, osobne posúdený, schválený a podpísaný županom Šarišskej stolice Jú- liusom Bujanovicsom, následne odoslali na ministerstvo obrany do Budapešti. Dňa 26. januára 1916 podpísal štátny tajomník rozhodnutie, ktorým schválil poskytnutie odkladu na dobu neurčitú. O dva dni neskôr ho opäť parafoval župan Šarišskej stolice. Nezabudol však pri tom zdôrazniť, že odklad sa poskytuje iba na obdobie potrebné na to, aby Ján Báňas splnil svoje záväzky voči štátnym úradom. Jeho spis, podobne ako viaceré ďalšie sa zachoval ŠA Prešov. Fond Šarišská župa. Hlavnožupanský miestodržiteľ a hlavný župan 1861 – 1922. Inv. č. 174 (1916). kr. 120. 78 Új vöröskereszt – fiókegylet Tótsóváron. InEperjesi Lapok. 1917, 42, č. 6, s. 4. Vo výbore mali značné zastúpenie aj ženy. Podpredsedom sa stal farár Ján Dobránszky, tajomníkom lesný inžinier Tomáš Orosz. Vo výbore však zasadli tiež manželky baróna L. Ghillányho, B. Porubszkeho, N. Nemesa atď. Podrobnejšia analýza činnosti Červeného kríža v priestore Šariša, nielen v období prvej svetovej vojny zatiaľ nebola publikovaná, i keď by pre lepšie poznanie vývoja nielen v oblasti regionálneho zdravot-

164 Patrik DERFIŇÁK K významným formám uplatňovania podpôr pre tých najchudobnejších, naj- mä žien a detí, ktorých manželia a otcovia museli odísť na bojiská patrilo v rámci samotného Prešova prevádzkovanie tzv. ľudovej kuchyne. Táto inštitúcia vznikla už v roku 1905 pri príležitosti 50. výročia založenia Prešovského židovského ženského spolku. Išlo o návrh tajomníka spolku, na základe ktorého sa mala zriadiť osobitná kuchyňa či vývarovňa, v ktorej sa vydávalo jedlo pre všetkých chudobných bez rozdielu vierovyznania.79 Už po uverejnení prvých správ o snahe založiť ľudovú kuchyňu sa začali obja- vovať prví darcovia, ktorí sa podľa svojich možností usilovali pomôcť. Miestna tlač v pravidelných intervaloch uverejňovala mená darcov i rôzne sumy, ktoré poskytli či už na prevádzku, alebo na vytvorenie finančnej základiny. Prakticky vzápätí naprí- klad prišli s finančnou podporou vo výške 100 korún sudca a politik J. Szmrecsányi, 20 K venovali podnikateľ Á. Kósch s manželkou. Desiatimi korunami prispeli stredo- školskí profesori dr. K. Flórián a dr. F. Raffay.80 Kuchyňa bola slávnostne otvorená na začiatku roku 1905, v prenajatých priestoroch na dnešnej Slovenskej ulici v Prešove. Ľudia mohli využívať jej služby, no iba v prípade, že sa preukázali potvrdením mest- ského úradu alebo osvedčením prešovského policajného kapitána o chudobe. Priesto- ry jedálne sa navyše v zimných mesiacoch stali vhodným a využívaným miestom na zohriatie. Súčasťou ľudovej kuchyne sa stali tiež osobitné miestnosti určené výhradne pre študentov, kde sa najmä chudobní gymnazisti mohli zadarmo najesť a zohriať. Založenie ľudovej kuchyne predstavovalo v tomto smere prvý výraznejší krok aj smerom k ostatným obyvateľom Prešova. Takúto aktivitu sa usilovalo vedenie spolku podporiť nielen rozsiahlejšou publicitou v rámci verejnosti, ale tiež snahou zvýšiť príjmy spolku a zabezpečiť dostatok prostriedkov nielen na každoročné vý- davky. Dostatočným svedectvom v tomto smere je tabuľka č. 2, ktorá dokumentuje nárast uvedených ukazovateľov v sledovanom období. Tabuľka č. 2. Príjmy a výdavky Prešovského židovského ženského spolku v rokoch 1903 – 1905 (v korunách) Rok Príjmy spolku Výdavky na dobročinnosť Základina ľud. kuchyne Majetok spolku celkovo 1903 1 180,40 898,55 - 8 831,88 1904 2 734,26 1 470,55 - 10 095,59 1905 6 827,60 2 653,69 4 013,82 10 255,58 1906 4 819,53 2 841,75 4 975,01 13 194,55 (Zdroj: Výročné správy Prešovského židovského ženského spolku publikované v novinách Eperjesi Lapok v rokoch 1904 – 1907)

níctva predstavovala nepochybne značný prínos. 79 Az Eperjesi Izraelita Nőegylet jubileuma. In Eperjesi Lapok. 1905, 30, č. 3, s. 4. 80 V prípade J. Szmrecsányiho síce niektorí miestni politici poukazovali na skutočnosť, že ako kandidát za prešovský obvod do budapeštianskeho parlamentu si takto získava popularitu, dr. K. Flórián a dr. F. Raffay však v tom čase pôsobili ako podporovatelia opozičného kandidáta dr. K. Halmosa z Košíc. Zaujímavá je však skôr skutočnosť, že prvý z uvedených darcov bol katolíkom, dokonca bratom dvoch rímskokatolíckych biskupov, ostatní zasa veľmi aktívni evanjelici. Ich dary a podpora projektu ľudovej kuchyne však dokazuje, že celý zámer si získal pomerne širokú podporu obyvateľstva bez ohľadu na konfesionálnu príslušnosť.

165 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY Od roku 1906 sú už v jednej položke zahrnuté príjmy i výdavky spolku či samotnej ľudovej kuchyne. Zo získaných prostriedkov boli zabezpečované tiež všet- ky dovtedajšie aktivity, ako starostlivosť o chorých, chudobných, siroty a študen- tov. Od uvedeného roku však už začala jednoznačne dominovať aktivita spojená s prevádzkou ľudovej kuchyne. Jej príjmy, od darcov a z rôznych základín dosiahli 3 274,21 K, výdavky však len 1 329, 87 korún. I vďaka tomu sa darilo vedeniu spolku vcelku úspešne priebežne plniť plánovaný cieľ, vybudovať väčšiu finančnú základinu, ktorá by umožnila plynulú prevádzku tejto inštitúcie, bez ohľadu na momentálnu výšku dobročinných príspevkov od jednotlivcov či inštitúcií.81 Začiatok prvej svetovej vojny zásadným spôsobom ovplyvnil i činnosť Prešov- ského židovského ženského spolku. Jeho členky, okrem zapojenia sa do množstva ďalších aktivít, tak celkom prirodzene prevzali na seba náročnú, pritom však mimoriadne potrebnú činnosť, s ktorou už navyše mali skúsenosti. V pre nich netradič- nom termíne, už od polovice augusta 1914 pristúpili k otvoreniu priestorov ľudovej kuchyne. Strava, ktorá sa tu pripravovala, bola určená predovšetkým rodinným prí- slušníkom vojakov, ktorí narukovali a už odišli na front. Bezplatne ju dostávali tí jednotlivci a rodiny, ktoré získali od miestneho Výboru pre organizovanie pomoci potvrdenie, že na túto pomoc majú nárok.82 Vo vzniknutej situácii pre nemajetných obyvateľov mesta, ale onedlho i pre zástupy utečencov hľadajúcich útočisko pred postupujúcimi ruskými jednotkami, predstavovala ľudová kuchyňa žiadanú pomoc. Už začiatkom septembra, teda pri- bližne tri týždne po jej otvorení, poskytovala dvakrát denne teplé jedlo 169 osobám, najmä ženám a deťom vojakov. Denne sa tak vydávalo 338 porcií obedov a večerí, čo bolo o niečo viac v porovnaní s pôvodne plánovanými 150 osobami. Ani toto číslo však nakoniec nebolo konečné. Počet osôb stravujúcich sa v ľudovej kuchyni pomaly stúpal aj v nasledujúcich týždňoch. Vedenie ľudovej kuchyne ani Prešovského židovského ženského spolku neodmietalo, pokiaľ to kapacitné dôvody umožňovali, žiadosti žiadnej z rodín, ktorých živitelia museli narukovať. Dokonca osobne kontrolovali, aby každý, kto na to mal nárok skutočne dostal primerané zaopatrenie.83 Práve činnosť tohto spolku a zabezpečovanie prevádzky ľudovej kuchyne v priebehu jednotlivých rokov prvej svetovej vojny veľmi názorne dokumentujú, s akými ťažkosťami sa, najmä kvôli nedostatku potravín, a v prostredí neustále stúpajúcich cien aj tých najzákladnejších tovarov, udržiavala prevádzka takéhoto zariadenia. Pro- striedky, ktoré členky spolku zhromažďovali v podobe finančných základín zaručujú- cich do budúcnosti stabilitu tejto dobročinnej organizácie, totiž museli už v priebehu roku 1915 a 1916 použiť na pokrytie rýchlo stúpajúcich nákladov na prevádzku. V priebehu jarných mesiacov roku 1915 sa nakoniec podarilo vytlačiť rus- ké jednotky späť za hrebene Karpát a oslobodiť rozsiahle oblasti severného Šariša a Zemplína. Tlak na potrebu postarať sa o utečencov z týchto regiónov sa napriek tomu znižoval iba pomaly. Ich návrat na oslobodené územia, i napriek snahe úradov či dokonca cirkví, sa však uskutočňoval iba so značnými ťažkosťami. Chýbali naprí-

81 Egyleti közgyülés. In Eperjesi Lapok. 1907, 32, č. 4, s. 3. 82 Népkonyha megnyitása. In Eperjesi Lapok. 1914, 39, č. 34, s. 6. 83 A népkonyha müködése. In Eperjesi Lapok. 1914, 39, č. 36, s. 5.

166 Patrik DERFIŇÁK klad dopravné prostriedky a ťažné zvieratá, ktoré by tam rodiny dopravili. Ešte väč- šou komplikáciou sa stalo ubytovanie či zásobovanie ľudí vo vojnou úplne zničených oblastiach. Obnova vojnou zdevastovaných oblastí sa preto stala pre miestnu správu dôležitou prioritou.84 Tých, na podporu a pomoc odkázaných, ktorých sa predsa len postupne vracali do svojich zničených domovov však rýchlo nahrádzali rodiny, najmä ženy a deti, kto- rých príjmy či od štátu poberaná podpora nepostačovali na pokrývanie stále rastúcich životných nákladov. Vedeniu spolku sa i napriek značným ťažkostiam podarilo, tak ako v predošlých rokoch opäť 15. novembra 1915, otvoriť priestory ľudovej kuchyne. Vydávaná strava, predovšetkým rôzne polievky, prívarky a chlieb, bola vzhľadom na aktuálnu situáciu stále určená jednak pre prešovských chudobných, jednak pre rodiny vojakov odvelených na front. Už v prvých dňoch po otvorení ju navštevovalo 180 ľudí, no toto číslo sa postupne so zhoršujúcim sa počasím zvyšovalo. Koncom januára 1916 už na teplé obedy prichádzalo denne priemerne 209 ľudí.85 Začiatkom roku 1916 sa situácia v zásobovaní obyvateľstva ďalej komplikovala. Okrem snahy o reguláciu cien základných potravín dochádzalo zo strany vlády aj k postupnému stanovovaniu maximálnych denných prídelov u jednotlivých komodít. Už v prvých mesiacoch roku 1916 vstúpili v tomto smere do praxe viaceré konkrétne obmedzenia, týkajúce sa napríklad množstva múky a chleba. V prípade chleba bol napríklad denný prídel pre jednu osobu stanovený na 240 g.86 To sa celkom logicky prejavovalo i na náraste počtov záujemcov o služby tohto zariadenia. Rok 1916 bol celkovo v rámci existencie a činnosti spolku dosť špecifickým obdobím. Napriek neustálemu získavaniu nových darov a finančných príspevkov, sa existujúce zdroje a rezervy jednoducho vyčerpali. Činnosť sa napriek tomu vďaka značným dotáciám z osobných prostriedkov niekoľkých členov spolku, najmä jeho tajomníka dr. Jozefa Proppera, podarilo udržať až do jarných mesiacov roku 1918.87 K tradičným inštitúciám pôsobiacim v Prešove v oblasti dobročinnosti patrila Prvá prešovská chudobné deti ošacujúca stolová spoločnosť /Első Eperjesi Sze- génygyermekeket Felruházó Aztaltársaság/. Založila ju v roku 1905 skupina niekoľ- kých prešovských obchodníkov, remeselníkov a drobných úradníkov. Pri spoločných priateľských stretnutiach v hostinci začali pravidelne realizovať zbierky, najčastejšie

84 Jednou z týchto aktivít, ktoré mali v prvom rade zmapovať situáciu na oslobodených územiach, bola napríklad niekoľkomesačná inšpekčná cesta budapeštianskeho staviteľa A. Hofhausera, uskutočnená v roku 1915. Jeho úlohou sa stalo sledovanie zničených a poškodených stavieb (chrámy, fary, ško- ly, hospodárske objekty a pod.), patriacich nielen gréckokatolíckej, ale tiež rímskokatolíckej cirkvi v priestore severovýchodného Slovenska. Okrem toho zaznamenal i stavby patriace židovským nábo- ženským obciam v tomto priestore. Podobnú analýzu pripravili tiež prešovské úrady. Napriek tomu, že v niektorých jednotlivých prípadoch sa ich odhady škôd líšili, v konečnom dôsledku išlo o mimoriadne škody. Bližšie DERFIŇÁK, Patrik. K histórii cirkevných objektov poškodených vojnovými operáciami v rokoch 1914 – 1915 na severe Šariša. In Historia Ecclesiastica. 2010, 1, č. 1 – 2, s. 314 – 331. 85 Az eperjesi Izr. Nőegylet. In Eperjesi Lapok. 1916, 41, č. 6, s. 5. 86 Január 10-ikém lép életbe a kenyér jegy. In Eperjesi Lapok. 1916, 41, č. 1, s. 3. 87 Bližšie o histórii a konkrétnych aktivitách tejto organizácie DERFIŇÁK, Patrik. Prešovský židovský ženský spolok a jeho činnosť v rokoch 1855 – 1918. In Annales historici Presovienses. 2015, roč. 15, č. 1, s. 46 – 87.

167 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY v podobe halierových príspevkov. Vyzbierané prostriedky spočiatku spravidla venovali niektorému z prešovských dobročinných spolkov. Od roku 1908 však začali zo zhromaždených prostriedkov nakupovať oblečenie a obuv, ktoré následne, najmä pri príležitosti vianočných sviatkov rozdeľovali pre deti z chudobných na pomoc odká- zaných rodín.88 Na tejto ich aktivite nič nezmenili ani roky prvej svetovej vojny. Tesne pred jej vypuknutím sa počet členov tejto „stolovej spoločnosti“ rozrástol na takmer tri stovky. I keď ich individuálna aktivita bola rôzna a jednotlivé finančné príspevky nepravidelné, poskytovali každoročne materiálnu pomoc niekoľkým desiatkam detí z Prešova i okolitých obcí. V tejto činnosti pokračovali tiež počas vojnových rokov. Počas vianočných sviatkov v roku 1915 tak napríklad vedenie spolku zabezpečilo zimné ošatenie pre 70 chudobných detí. Pri rozdeľovaní teplých šiat a topánok sa sústredili predovšetkým na vojnové siroty alebo deti z rodín, ktorých otcovia bojovali na fronte. Významnou zmenou však bolo to, že na rozdiel od predošlých rokov sa už nespoliehali iba na vlastné zdroje. Tie sa vzhľadom na rýchlo stúpajúce ceny textilu a obuvi zrazu ukazovali ako nedostatočné. I preto v rámci slávnosti, počas ktorej sa vybraným deťom rozdeľovala pomoc, ďakovali za poskytnuté prostriedky viacerým svojim podporovateľom. Medzi významných prispievateľov patrili napríklad vojaci a poddôstojníci Cis. a kráľ. 66. pešieho pluku, ktorí venovali 712 K, poddôstojní- ci Uhorského kráľovského 3. honvédskeho delostreleckého pluku (492,90 K), vojaci a poddôstojníci 18. delostreleckého pluku (237,70 K) alebo členovia Šarišského poľ- nohospodárskeho liehovarníckeho spolku (300 K). Okrem ďalších menších darcov možno spomenúť aj 50 kusov chleba venovaných prešovským pekárskym majstrom F. Peringerom.89 Ďalšou tradičnou dobročinnou organizáciou pôsobiacou nielen v samotnom Prešove, ale prakticky v celom priestore Šariša, bol Šarišský ženský dobročinný spolok. Jeho počiatky siahajú do polovice štyridsiatych rokov 19. storočia. Po prechod- nom útlme, počas revolučných rokov a následnom období tzv. Bachovho absolu- tizmu, sa od šesťdesiatych rokov 19. storočia jeho činnosť opäť obnovila.90 Členky sa dlhodobo venovali starostlivosti o chudobné deti. Osobitný dôraz pritom kládli na zabezpečenie vhodnej výchovy pre čiastočné alebo úplné siroty. Vďaka postupne zhromažďovaným finančným prostriedkom sa im podarilo v závere 19. storočia zria- diť v Prešove sirotinec, ktorý postupne rozširovali.91 Starostlivosť o siroty, ale i ľudí, ktorí sa v dôsledku vojnových udalostí dostali do ťažkostí, zabezpečovali členky spolku i počas rokov prvej svetovej vojny. Vzhľa- dom na to, že členskú základňu tvorili predovšetkým dámy z miestnych vyšších spo- ločenských vrstiev, pomerne úspešné boli nielen pri priamom získavaní finančných prostriedkov, ale pri organizovaní rôznych dobročinných koncertov, kultúrnych pod-

88 DERFIŇÁK, Patrik. Z minulosti charitatívnych organizácií v Prešove na prelome 19. a 20. storočia. In Pravoslávny teologický zborník 27/12. Prešov : Prešovská univerzita, Pravoslávna bohoslovecká fakulta, 2004, s. 374 – 388. 89 Felruházó ünnepély. In Eperjesi Lapok. 1916, 41, č. 2, s. 5 – 6. 90 DERFIŇÁK, Patrik. Z minulosti charitatívnych organizácií v Prešove na prelome 19. a 20. storočia. In Pravoslávny teologický zborník 27/12. Prešov : Prešovská univerzita, Pravoslávna bohoslovecká fakulta, 2004, s. 376. 91 TÓTH, Sándor. Sáros vármegye monográfiája III. Budapest : A Vármegye Költségén, 1912, s. 315.

168 Patrik DERFIŇÁK ujatí či tanečných zábav. Najmä počas prvých mesiacov vojny, keď mestu i regiónu hrozilo priame nebezpečenstvo zo strany ruských vojsk, sa mnohé členky významne angažovali pri starostlivosti o ranených a chorých vojakov, zabezpečovaní zdravot- níckeho materiálu a potravín. Keď priame ohrozenie pominulo, opäť prevážila práca pri udržiavaní sirotinca a zhromažďovaní potrebných finančných prostriedkov pre rôzne, s vojnovou dobročinnosťou spojené účely.92 Do organizovania vojnovej dobročinnosti sa veľmi intenzívne či už prostred- níctvom finančných zbierok, kultúrnymi aktivitami, alebo priamo pracovnou čin- nosťou, zapojili aj učitelia a študenti prešovských škôl. I v tomto prípade by si táto pomerne pestrá oblasť nepochybne zasluhovala osobitnú pozornosť. Z viacerých väčších vzdelávacích inštitúcií však vzhľadom na kapacitné možnosti prezentovanej štúdie vyberáme aspoň jednu. Medzi významné prešovské vzdelávacie inštitúcie nadregionálneho významu patril Uhorský kráľovský ženský učiteľský ústav, založený v roku 1893. Jeho úlohou bolo vychovávať predovšetkým učiteľky pôsobiace na ľu- dových školách, pričom nezanedbateľnú úlohu pri jeho vzniku zohrávala i rastúca potreba poskytnúť ženám nielen možnosti získať primerané vzdelanie, ale i vhodnú prácu. Postupne si aj vďaka vysokej náročnosti vybudoval ústav solídnu povesť a stal sa vyhľadávanou vzdelávacou inštitúciou pre mladé ženy predovšetkým z priestoru dnešného východného Slovenska. Roky prvej svetovej vojny však významne zasiahli do života aj tejto inštitúcie. Prakticky hneď od vypuknutia vojny sa študentky i sa- motné učiteľky veľmi intenzívne zapojili do rôznych zbierok i charitatívnych akcií. Iný rozmer však ich účasť dostala, keď od 1. septembra 1915 školu a internát zabra- la armáda, ktorá v nej zriadila nemocnicu Uhorského Červeného kríža.93 Časť štu- dentiek sa pod vedením učiteliek zapojila do práce v provizórnej krajčírskej dielni, kde šili bielizeň pre pacientov, posteľnú bielizeň a zdravotnícky materiál. Druhá časť pomáhala v kuchyni ústavu pri príprave stravy. Od októbra 1914 navyše študentky i učiteľky pracovali v rámci jednotlivých aktivít koordinovanými miestnou organizá- ciou Červeného kríža. Tie mali rôznu podobu. Už v októbri 1914 napríklad pridelila prešovská pobočka Červeného kríža ústavu päť kilogramov bavlnenej priadze, z ktorej študentky v priebehu niekoľkých dní vyrobili zimné čiapky pre vojakov. Manželky učiteľov M. Moyzesa a M. Slajchóa organizovali raz týždenne stretnutia venované šitiu a plateniu. Vďaka tomu mohli iba počas októbra a novembra 1914 odoslať Úra- du pre vojenskú pomoc ďalších 83 párov zimných čiapok, osem párov ohrievačov kĺbov, štyri páry chráničov kolien, 27 kusov bielizne, 22 kusov teplých nohavíc a 18 nábrušníkov.94 Ďalšou dôležitou aktivitou, ktorá i v nasledujúcich vojnových rokoch 92 Práve Šarišský ženský dobročinný spolok patril k mimoriadne aktívnym pri organizovaní dobročin- ných koncertov, na ktorých vystupovali jednak členky tejto organizácie, jednak pozvaní hostia. Po- čet týchto podujatí v priebehu vojnových rokov bol značný, pričom medzi nimi možno nájsť malé, takmer súkromné podujatia, rovnako ako veľké koncerty či kultúrne pásma. Táto problematika, nielen v prípade samotného Šarišského ženského dobročinného spolku nie je zatiaľ v priestore Šariša spracovaná. 93 DERFIŇÁK, Patrik. Z histórie Uhorského kráľovského ženského učiteľského ústavu v Prešove (1893 – 1925). In Dejiny [elektronický zdroj] : internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove. 2010, roč. 5, č. 2, s. 73. 94 Az eperjesi m. király állami elemi népiskolai tanítónőképző – intézet értesítője az 1914 – 1915 tanévröl . Szerkesztette Dúzs, M. Eperjes : Kósch Árpád, 1915, s. 6.

169 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY mala pomerne značný význam, bol zber liečivých rastlín. Ešte v priebehu októbra 1914 nazbierali a usušili študentky viac ako tri kilogramy listov černíc. Vzhľadom na postupne rastúci nedostatok liečiv mala táto činnosť nielen vo vzťahu k samotným vojakom, ale i civilnému obyvateľstvu značný význam. Je zaujímavé, že nielen učiteľ- ky ústavu, ale i jeho študentky v pravidelných intervaloch organizovali medzi sebou finančné zbierky, ktoré rovnako ako prostriedky vyberané na koncertoch a spolo- čenských podujatiach, venovali fondu na vyplácanie podpôr pre vdovy a siroty po padlých učiteľoch.95 Prostriedky potrebné na poskytovanie takejto pomoci sa nezískavali ľahko. Jednou z mnohých ciest, ktoré v pravidelných intervaloch prinášali do pokladnice celouhorského výboru pre poskytovanie pomoci v Budapešti, ale i pre miestne orga- nizácie a základiny pomerne značný objem prostriedkov, sa stali dobročinné verej- né umelecké akcie. Vedenie výboru usporiadalo množstvo takýchto akcií, niektoré z nich dokonca i v Prešove. V rámci nich napríklad v priebehu roku 1915 vystúpili v centre Šariša Achiles Baán alebo slávny huslista Jan Kubelík. Existuje však viacero príkladov toho, že okrem veľkých a široko propagovaných akcií, sa na mnohých miestach po celom Šariši uskutočnili síce menej známe, no v každom prípade po- trebné podujatia. K takýmto pozoruhodným akciám, ktoré si získali aj širší ohlas možno zaradiť napríklad prípravu vianočných sviatkov pre vojakov v závere roku 1915. Pod heslom „Pripravme chorým a raneným vo vojenskej nemocnici šťastný vianočný večer.“ sa začalo v samotnom Prešove širšie hnutie, ktoré viedla manžel- ka dr. Karola Miklera. Išlo o veľmi agilnú dámu, s ktorej menom sa okrem iného možno stretnúť v súvislosti s organizovaním podpory pre vojakov, ktorí na rôznych frontoch oslepli. Postupne sa vytvorili tri skupiny, ktoré sa podieľali na organizovaní vianočnej akcie. Prvá skupina, kde okrem p. Miklerovej pracovali i manželka Gustáva Csengeyho, Mariška a Gizela Laczkové či ďalšie dámy, mala na starosti zabezpečenie darčekov pre vojakov. V období stále zhoršujúceho sa zásobovania to predstavovalo mimoriadne náročnú úlohu, ktorú sa však nakoniec podarilo úspešne zvládnuť. Dru- há skupina, pod vedením manželky Jozefa Szent-Iványho, zorganizovala finančnú zbierku. Posledná tretia skupina, v ktorej boli okrem iných i hlavný slúžny František Pasuth a obvodný notár M. Lefkovics, sa pokúsila zhromaždiť na oslavu potrebné potraviny, resp. suroviny. Vianočný večer pre vojakov prebiehal podľa presne stanoveného scenára. Naj- prv organizátori navštívili ľahšie ranených a chorých, následne prešli do tých odde- lení vojenských nemocníc, kde ležali ťažšie prípady. Čo v tomto období nebolo vždy zvykom, vyhľadali a obdarovali aj ruských zajatcov. V kasárňach pri rozžiarenom vianočnom stromčeku predniesli kázne a modlitby najprv po maďarsky M. Martin- csek, evanjelický poľný duchovný, potom po nemecky a slovensky rímskokatolícky vojenský duchovný J. Horák.96 Prešovským dámam sa počas vianočných sviatkov roku 1915 nakoniec podarilo navštíviť 600 vojakov. Každý z nich dostal ako darček 95 Časť prostriedkov, ktoré sa im podarilo získať do základín spolkov pôsobiacich pri škole tiež venovali na charitatívne účely. Samotné učiteľky zasa ako podporu vláde a krajine v jej vojnovom úsilí investovali každoročne časť mzdy do uhorských vojnových dlhopisov. Napríklad v prvom polroku 1915 to bolo 9 700 K. 96 Karácsony estéje a katomai korháznak. In Eperjesi Lapok. 41, 1916, č. 1, s. 8.

170 Patrik DERFIŇÁK ochutený biely koláč, vážnejšie chorým rozdelili i víno. Najpríjemnejším prekvape- ním však bol osobitný prídel nedostatkových cigariet. Zabezpečenie na toto obdobie štedrých Vianoc pre vojakov umožnilo jednak získanie viacerých finančných príspevkov v celkovej výške 615,30 K, pričom k naj- väčším prispievateľom patrili biskup dr. Štefan Novák (100 K), Veľkošarišský mlyn (80 K) a Prešovská banková jednota (20 K).97 Ešte väčší význam však mali materi- álne dary. Starosta Prešova Jozef Faragó zabezpečil, aby múku potrebnú na koláče dodalo mesto. Desiatky ďalších darcov však prispeli vo vojnovom období cennými príspevkami, každý podľa svojich možností. Ako konkrétne jednotlivci prispievali na túto vianočnú akciu: manželka T. Fuckera venovala dva balíky tabaku a cigaretové papieriky, manželka Karola Révésza 10 fliaš zaváranín, manželka Marka Sterna pol kila saloniek, Ilka Melioriszová 6 kilogramov jabĺk, manželka dr. Teofila Rosenberga päť fliaš vína a pod. Všetky koláče, pripravené z prinesených surovín upiekol vo svoje pekárni zdarma Izák Klein.98 I napriek postupne sa zhoršujúcemu zásobovaniu, snaha pripraviť pre ranených vojakov vianočné sviatky priamo v prešovských nemocniciach sa objavila i v nasle- dujúcom roku. Pod oficiálnou záštitou miestnej pobočky Červeného kríža a jej pred- sedníčky vdovy po B. Semseym sa realizovala podobnou formou ako v predošlom roku. Jedna skupina členiek sa sústredila na získanie potrebných finančných prostriedkov. Od menších i väčších darcov a rôznych miestnych organizácií sa im podarilo vyzbierať 2 071 K a 50 halierov. Druhá časť výboru sa sústredila na získavanie materiálnych darov. Tak ako v predošlom roku mesto Prešov poskytlo na tento účel 250 kilogramov múky. Akciu podporilo niekoľko desiatok obyvateľov jablkami, cigaretami, mydlom na holenie, niekoľkými fľašami vína či medovníkmi. V porovnaní s predošlým rokom však išlo už o podstatne skromnejšie príspevky. Vojnový nedostatok prakticky všetkých tovarov sa prejavoval stále citeľnejšie, o to väčší význam sa pripisoval úspešnému usku- točneniu celej akcie.99 Dary a finančné zbierky, ktorými prispel Debrecín či ďalšie mestá a obce z ce- lého Uhorska na obnovu zničeného severného Šariša, koordinované predstaviteľmi stoličnej správy, predstavovali iba jednu z oblastí zabezpečenia potrebnej podpory. Postupne sa k týmto aktivitám pripojilo aj viacero významnejších individuálnych darcov, ktorí sa usilovali prispieť podľa svojich možností. Medzi nimi bolo nielen množstvo drobných, v podstate neznámych ľudí, ale tiež viacero zaujímavých osob- ností, ktorých prístup dobre dokumentuje dobovú atmosféru. O tom, že sa zapojili naozaj všetci svedčí napríklad príspevok oslavujúci šarišských sedliakov. Popri via- cerých propagandistických a vlastenecky ladených úvodných prehláseniach, je zau- jímavých predovšetkým niekoľko dôležitých informácií. Konštatovanie, že „šarišský sedliak v tomto rýchlo meniacom sa svete si vždy zastal svoje miesto, pričom krva- 97 Celková suma nebola vysoká, vzhľadom na veľký počet zbierok prebehajúcich v závere roka väčšina zúčastnených venovala sumy vo výške 1-2 koruny. 98 Karácsony estéje a katomai korháznak. In Eperjesi Lapok. 1916, 41, č. 1, s. 8. 99 Karácsony. In Eperjesi Lapok. 1917, 42, č. 1, s. 4. i v tomto prípade sa čoraz výraznejšie prejavovala zvyšujúca sa inflácia. Ľudia mali síce viac peňazí, ktoré mohli poskytnúť do zbierok. Odovzdať však mohli o to menej materiálnych darov.

171 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY vým zápasom prechádza úplne rovnako ako domácimi prácami“ je iste zaujímavé, no ešte zaujímavejšie je hodnotenie, že práve na vidieckom obyvateľstve leží veľká časť bremien vojny. Okrem toho, že bojujú na rôznych bojiskách, odvádzajú najväčšie dane. No okrem toho sú neustále zaťažovaní požiadavkami na dary, zbierky vojno- vé pôžičky, na podporu utečencov, na pamätníky vojakom, na siroty. Napriek tomu „prejavujú mimoriadnu silu a ochotu pomáhať“. Dobové periodiká prinášajú tiež viacero konkrétnych príkladov. „... V prvom rade sedliaci z Jerne.100 Ich farár Marcell Gallé oslovil sedliakov pri príležitosti korunovačnej slávnosti so zbierkou. Za niekoľko hodín darovali 500 korún darovali na Zitinu základinu (základina cisárovnej Zity), z ktorej ich použijú na pomoc pre siroty pochádzajúce práve z Jerne. Päťsto korún z jednej malej, slamou pokrytej slovenskej roľníckej dediny tak dali ľudia za niekoľko málo ho- dín.“101 K tým najväčším darcom, ktorí nielen v rámci samotného Šariša, ale i v podstatne širšom meradle vzbudili pozornosť, patril napríklad Július Kovács, dôchodca žijúci v Hajduszoboszló. Ten sa práce pod vplyvom informácií o utrpení obyva- teľstva a škodách na majetku, spôsobených ruským vpádom, rozhodol darovať na obnovu šarišského regiónu majetok v hodnote viac ako 400-tisíc korún. Správa vyvolala senzáciu. Je potrebné povedať, že oprávnene. Na tú dobu išlo o obrov- skú sumu. Peniaze sa mali použiť na obnovu niekoľkých dedín a na zaopatrenie ich obyvateľov. Celkom prirodzene sa tak objavila otázka, kto je veľkorysý, navyše v našom regióne úplne neznámy dôchodca. Išlo o rodáka z Hajduszoboszló, naro- deného 2. októbra 1860. Jeho rodina patrila síce k nižšej šľachte, disponovala však slušným majetkom. On sám vyštudoval právo a získal advokátsky diplom. Angažo- val sa nielen v kultúrnom a spoločenskom živote, ale postupne zastával i viaceré vý- znamnejšie funkcie. Okrem tohto že bol v rokoch 1894 – 1901 starostom rodného mesta, od roku 1901 bol poslancom uhorského parlamentu. V rokoch 1906 – 1914 ho menovali za podžupana stolice Hajdu. Tento všestranne angažovaný a aktívny muž stal pri vzniku viacerých podnikov i významných objektov, ktoré najmä v rodnom meste dodnes pripomínajú jeho činnosť. Na konci roku 1914 však odišiel zo zdravotných dôvodov do penzie. Z možnosti získať obrovskú sumu sa však v Prešove a na severe Šariša netešili dlho. Ako sa vzápätí ukázalo, prvá správa, ktorú priniesla miestna tlač, nebola celkom presná. Už v nasledujúcich dňoch preto došlo k jej spresneniu. Július Kovács síce uvedený majetok bol ochotný odovzdať na obnovu Šariša, nie však hneď. Kým žil, majetok vznášal ročne zhruba 14 000 korún. Z tohto príjmu chcel každoročne 10 000 korún venovať nášmu regiónu. Až po jeho smrti by celý majetok prešiel do správy Šarišanov, pričom by bolo podľa potreby rozhodnuté o jeho predaji alebo pre- nájme. I po tomto spresnení išlo o veľmi zaujímavý a skutočne veľkorysý dar. Aby sa „doladili“ jednotlivé podmienky a aby sa Júliu Kovács osobne presvedčil o tom, že jeho peniaze sú naozaj potrebné, navštívil v polovici augusta 1915 Prešov i severný Šariš osobne. Pri tomto pobyte ho sprevádzali viacerí miestni predstavitelia, naprí- klad podžupan Šariša Jozef Tahy. Spoločne niekoľko dní zostali v Bardejovských kú-

100 Dnes obec Jarovnice, okr. Sabinov. 101 A sárosi paraszt. In Eperjesi Lapok. 1917, 42, č. 5, s. 1.

172 Patrik DERFIŇÁK peľoch. Ich liečivá voda a síce vojnou poškodené, no predsa len príjemné prírodné prostredie poskytli chorému Júliusovi Kovácsovi aspoň miernu úľavu.102 Pravdepodobne jednania s predstaviteľmi Šariša, rovnako ako návšteva vojnou poškodených miest čiastočne zmenili rozhodnutie Júliusa Kovácsa o rozdelení svojho majetku. Peniaze boli potrebné hneď, preto výslednú zmluvu nakoniec koncipovali odlišne. Pre Prešov a región Šariša vyčlenil darca iba 50 000 korún. Tie sa mali použiť na obnovu jednotlivých dedín. Ďalších tristotisíc korún mal určený správ- ca pozostalosti použiť podľa svojho uváženia v prospech chudobných ľudí v celom Uhorsku. Zostávajúce peniaze i pôdu, prostredníctvom menších i väčších darov, dostali najmä školy a nemocnice v okolí darcovho rodiska. Jedna zo škôl tak napríklad získala takmer 25 hektárov polí, výnos ktorých sa mal použiť na jej prestavbu, doplnenie pomôcok či platy učiteľov. Július Kovács zomrel 16. mája 1916 v Debrecíne. Nikdy sa neoženil a keďže nemal žiadnych súrodencov vymrela ním jedna samo- statná vetva starobylého zemianskeho rodu Kovácsovcov. Celý svoj majetok rozdal v snahe pomôcť tým, ktorí to najviac potrebovali. Žiaľ, už o dva roky neskôr rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik nových štátov spôsobili, že väčšina založených základín a fondov zanikla. V priebehu rokov prvej svetovej vojny obyvatelia nielen samotného Prešova, ale i celého Šarišského regiónu usporiadali množstvo charitatívne zameraných podu- jatí, s cieľom získať finančné prostriedky na pomoc pre tých najchudobnejších. Oso- bitné postavenie medzi nimi mali výstavy umeleckých diel, na príprave ktorých sa podieľali nielen miestni výtvarníci, ale tiež umelci z celého Uhorska. Najmä po vytlačení ruských vojsk za hrebene Karpát v jarných mesiacoch roku 1915 v úsilí zmierniť dopady vojny na sociálne slabšie skupiny obyvateľstva už na je- seň roku 1915 bola v budapeštianskom Szépmüvészeti múzeu otvorená veľká výstava. Hlavné ceny pre zlosovanie vstupeniek venovali známi umelci Pavol Szinyei Merse a Július Benczúr. Nakoľko však výnos z takejto výstavy prispel k pomoci obyvateľ- stvu, to v súčasnosti zatiaľ nie je možné spoľahlivo zistiť.103 O priebehu a výsledkoch tejto predajnej výstavy nie je dostatok informácií. V každom prípade však zapojenie významných osobností i možnosť nákupom umeleckých diel podporiť obnovu vojnou zničených oblastí, sa stali tiež výhodným nástrojom propagácie vlasteneckého cítenia. Vzhľadom na pomerne vysoké náklady, ktoré si organizovanie podobných akcií vyžadovalo, sa však takéto predané i príležitostné výstavy mohli stať len doplnkom celého spektra dobročinných aktivít. Jednu z najväčších výstav umeleckých diel počas rokov prvej svetovej vojny však na Šariši pomohla zorganizovať aj gréckokatolícka cirkev. Vojnové udalosti citeľne zasiahli najmä v severne položených častiach sledovaného regiónu aj do náboženské- ho života obyvateľov. Navyše mnohé z objektov, chrámy, ale i farské budovy a rôzne hospodárske objekty boli úplne zničené.104 I napriek tomu však cirkev a jej najvyšší 102 DERFIŇÁK, Patrik. Cez vojnu trpeli ľudia i zvieratá... In Prešovský večerník. 2015, roč. 26, č. 6077, s. 14. 103 GROŠKO, Imrich. Výtvarné výstavy v Prešove do roku 1957. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1973, s. 15. 104 Bližšie napríklad DERFIŇÁK, Patrik. K histórii cirkevných objektov poškodených vojnovými operá- ciami v rokoch 1914 – 1915 na severe Šariša. In Historia Ecclesiastica : časopis pre dejiny cirkví a nábo- ženstiev v strednej Európe. 2010, roč. 1, č. 1 – 2, s. 314 – 331.

173 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY predstavitelia vo všeobecnosti zostávali významnou oporou habsburskej vládnucej dynastie. Keďže okrem toho existovala v mestách i na vidieku početná skupina prí- slušníkov stredných a vyšších vrstiev, bolo možné prostredníctvom vzájomnej spo- lupráce rozvinúť intenzívnu charitatívno-kultúrnu činnosť. Vďaka tomu dochádzalo i v rokoch 1916 a 1917 okrem iného k viac či menej pravidelnému organizovaniu rôz- nych zbierok, dobročinných i kultúrnych podujatí s cieľom pomôcť vojakom, ich ro- dinám, ale tiež trpiacim civilistom. Jedným z takýchto, v tom čase veľmi populárnych podujatí bola aj veľká výstava vojenských a umeleckých pamiatok. Uskutočnila sa od 2. mája do 2. júna 1917, pričom organizačný výbor využil v tomto prípade rozsiahle a veľmi pekné priestory gréckokatolíckeho biskupského paláca. Pre potreby výstavy tu bolo vyhradených spolu 22 miestností, pričom exponáty rozmiestnili v šestnástich sálach. Takmer celé poschodie paláca, v čase od 10.00 do 13.00 a od 15.00 do pol šiestej, sprístupnili verejnosti, pričom získané vstupné sa malo použiť na dobročinné ciele. Celkovo 36 členov prípravného výboru, pod vedením I. Semseyovej, manželky J. Bujanovicsa, sa usilovalo nielen čo najvhodnejším spôsobom vybrať a rozmiestniť ponúkané exponáty, ale tiež zabezpečiť čo najvyššiu návštevnosť. Okrem intenzívnej propagácie tomu malo napomôcť aj zvýhodnené vstupné. To vo všedné dni stanovili na 1 K. V trhové a sviatočné dni, keď do mesta prichádzalo množstvo obyvateľov z okolitých dedín ho znížili na polovicu. Deti a mládež platili po 20 halierov. Okrem zachovaných kratších oznamov v tlači a úradných správ, podrobnú in- formáciu o tom, čo vystavovali miestni zberatelia, rôzne inštitúcie i samotní tvorcovia z celého dnešného východného Slovenska prináša predovšetkým rozsiahly kata- lóg, ktorý svojím podrobným spracovaním umožňuje vytvorenie si veľmi názornej predstavy o celej akcii. Práve tento dokument je súčasne najlepším svedectvom toho, že ľudia sa v tom čase radi obklopovali peknými predmetmi. Hneď vo vstupných priestoroch a na chodbách sa návštevníci mohli oboznámiť napríklad s rozsiahlou kolekciou obrazov známych miestnych výtvarníkov i talentovaných amatérov. Okrem P. Szniney-Merseho, M. Kurtha, E. Rákosiho, J. Töröka, M. Jordána či A. Bal- lóa, svoje práce predstavili napríklad tiež J. Koreny, dr. J. Horowitz, P. Ludmannová, E. Csatáryová alebo manželka E. Thomae. Starožitné predmety, pochádzajúce najmä z 18. a 19. storočia, naplnili väčšinu miestností. Nábytok, zbrane, zástavy, listiny či drobné úžitkové predmety zapožičali majitelia a rôzne inštitúcie, najmä z územia Šariša. Niektoré zo sál vyhradili porcelá- nu, sklu či strieborným predmetom súvisiacim so stolovaním. Ďalšie dali k dispozícii miestnym zberateľom. Jedným z nich bol napríklad prešovský lekár dr. J. Holénia. Ten „svoju“ miestnosť naplnil ukážkami nábytku z 18. a 19. storočia, obrazmi a kni- hami, medzi ktorými mala osobitné miesto evanjelická biblia z roku 1546. Celé police naplnila jeho zbierka porcelánu, v ktorej dominovala kolekcia sošiek z Ludwigsbur- gu. Záujem najmä mužských návštevníkov výstavy priťahovala tiež ukážka sto naj- krajších kúskov z unikátnej zbierky fajok. Samotní predstavitelia cirkvi sa v rámci tejto výstavy usilovali prezentovať jednak vlastnými individuálnymi zbierkami predmetov, jednak ukážkami umeleckých pokladov, ktoré boli počas stáročí zhromaždené v šarišských chrámoch. Osobitnej pozornosti sa tešili napríklad exponáty etnografickej povahy, ktoré poskytli viace-

174 Patrik DERFIŇÁK rí miestni zberatelia. Najväčší priestor vyhradili ukážkam keramiky, predovšetkým z kolekcie J. Töröka. Desiatky umeleckých predmetov datovaných od 15. do 19. sto- ročia poskytli cirkevné inštitúcie. Priestor dostali tiež zberatelia, tvorcovia a vysta- vovatelia textílií. Okrem populárnej miestnej solivarskej čipky sa návštevníci mohli oboznámiť s kolekciami bruselskej čipky či francúzskych módnych doplnkov. Propagovanou a hojne navštevovanou bola vojenská časť výstavy. V rámci nej, okrem historických artefaktov či rôznych druhov moderných zbraní, vystavovali aj výrobky samotných vojakov. Okrem ručne vyrábaných medených a hliníkových prsteňov, sošiek, príborov alebo popolníkov, obsahovali pripravené police tiež desiatky kresieb, fotografií, plánikov, modely lietadiel, ukážky listov a pod. Civilistom aj takouto formou umožňovali aspoň sčasti nazrieť do každodenného vojenského života. Dnes už nie je možné zistiť nakoľko výstava podporila morálku miestneho obyvateľstva, ktorá v tom čase bola už tri roky trvajúcou vojnou značne oslabená. V každom prípade nám však dáva možnosť nahliadnuť do záujmov ľudí prostredníc- tvom ich vlastnej tvorby či často celé desaťročia budovaných zbierok. Aj tento aspekt v konečnom dôsledku potvrdzuje vzdelanostnú i kultúrnu úroveň obyvateľov Šariša a samotného Prešova.105 Posledný rok prvej svetovej vojny, i keď sa už medzi obyvateľstvom niesol v zna- mení celkovej únavy a apatie zo zdĺhavého vojenského konfliktu, priniesol z hľadiska organizovania umeleckých výstav v samotnom Prešove viaceré zaujímavé podujatia. Vo februári 1918 sa napríklad uskutočnila pomerne veľká predajná výstava, na ktorej predstavilo svoje práce 84 umelcov z rôznych častí Uhorska. Z tých miestnych bol osobitne spomínaný predovšetkým Mikuláš Jordán. Spomedzi piatich stoviek vysta- vovaných prác takmer tretinu tvorili diela Teodora Moussona, pre ktorého to bola jedna z prvých jeho výstav.106 I nasledujúce, počtom vystavujúcich umelcov i ume- leckých diel menšie výstavy mali charitatívny zámer. Tu možno spomenúť napríklad októbrovú výstavu organizovanú V. Kellnerom v miestnom obchodnom dome Gerö. Celý príjem získaný zo vstupného venoval organizátor vojnovým sirotám.107 Niektoré z organizovaných umeleckých výstav zaznamenali väčší, iné naopak menší ohlas. Spektrum aktivít, ktoré mali prispieť k zmierneniu existujúcich ťažkostí, no súčasne tiež prezentovať solidaritu, súcit s trpiacimi a v neposlednom rade i vlas- tenecký postoj organizátorov, je veľmi pestré. Do veľkej skupiny dobročinných akti- vít, ktoré rámcovo môžeme označiť ako koncertné, divadelné či jednoducho ume- lecké produkcie, môžeme zaradiť takmer všetko od jednoduchých príležitostných detských vstúpení na dedinských základných školách, až po divadelné predstavenia a koncerty uznávaných umelcov. K tým produkciám, ktorými sa často dokumentovalo vlastenectvo najširších vrstiev obyvateľstva a podpora tým, ktorých vojnové udalosti najviac postihli, patrili

105 K výstave vydali organizátori samostatný, pomerne podrobný katalóg, Sárosvármegyei Hadiemlék – És Mükiállitás Katalógusa. Eperjes, 1917, Május 2. Eperjes 1917. 120 s. Bližšie tiež pozri DERFIŇÁK, Patrik. Zaujímavá vojnová výstava. In Prešovský večerník. 2013, roč. 24, č. 5716, s. 15. 106 V rámci ohlasov na výstavu vysoko hodnotili predovšetkým jeho pár menších štúdií. GROŠKO, Im- rich. Výtvarné výstavy v Prešove do roku 1957. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1973, s. 16. 107 GROŠKO, Imrich. Výtvarné výstavy v Prešove do roku 1957. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1973, s. 16.

175 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY školské besiedky, pásma a divadelné predstavenia. Spomedzi stoviek takýchto pod- ujatí uskutočnených v priestore Šariša počas vojnových rokov 1914 – 1918, možno ako typické spomenúť napríklad vianočné divadelné predstavenie, ktoré so svojimi žiakmi pripravil Gustáv Gleviczky, učiteľ na rímskokatolíckej ľudovej škole v Drie- nove. Výnos z vybraného vstupného rozdelili organizátori na dve časti. Jednu sa rozhodli venovať pre potreby miestnych chudobných, no dobrých žiakov. Druhú časť zo vstupného, v celkovej výške 20 korún sa rozhodli venovať na základinu pre vdovy a siroty po padlých učiteľoch.108 Množstvo dobročinných akcií, umeleckých produkcií, koncertov, zbierok ale i prideľovaných podpôr bolo v priebehu rokov 1914 – 1918 v priestore Šariša veľ- ké. Neexistujú presné záznamy o tom, koľko sa ich rôznym inštitúciám, spolkom či jednotlivcom podarilo realizovať. Rovnako už nikdy nebude možné v celom rozsahu získať informácie o podpore, ktorú obyčajní, často bezmenní ľudia poskytli svojim blízkym, susedom, ale i úplne neznámym ľuďom len preto, lebo ju jednoducho potrebovali. Nebude, samozrejme, možné zistiť ani údaje o tom, koľko finančných prostriedkov na vojnovom utrpení a nedostatku niektorí jednotlivci či spoločnos- ti dokázali zarobiť. V každom prípade, bez úsilia získať v tomto smere čo najviac informácií, nebudeme môcť uspokojivo poznať históriu a vývin šarišského regiónu v zložitom 20. storočí.

Záver

Problematika prvej svetovej vojny, je v priestore nielen samotného Šariša, ale i celého východného Slovenska analyzovaná v podstatne menšej miere, ako naprí- klad udalosti druhej svetovej vojny. Napriek tomu, že došlo k vpádu ruských vojsk na toto územie, pozornosť bádateľov sa sústreďuje na priamy priebeh bojov, resp. na otázky vojenskej techniky, cintorínov, strategických a taktických zámerov veliteľov a pod. Situácii obyvateľstva, ktoré hrôzy niekoľko rokov trvajúcej vojny muselo priamo znášať a pri každodennom zápase o dôstojné prežitie vyvíjalo často mimoriadne úsilie, zatiaľ v tomto priestore nebola venovaná väčšia pozornosť. Cieľom príspevku nebolo vyčerpávajúcim spôsobom spracovať túto komplikovanú a mnohovrstevnú problematiku. Usilovali sme sa skôr ukázať, často iba v podobe odkazov či príkladov, že ide o oblasť, ktorá prípadným záujemcom poskytuje stále široký, zatiaľ stále málo využitý, priestor.

108 Iskolai szinjáték. In Eperjesi Lapok. 1917, 42, č. 5, s. 5.

176 Patrik DERFIŇÁK Kiállítások, gyűjtések, koncertek. Sáros megye lakosainak tevékenysége, a katonák, özvegyek és árvák megsegítésére az első világháború idején

A tanulmány konkrét példákon bemutatja a Sáros megye lakosainak nyújtott különböző támogatási formákat, amelyek közvetve vagy közvetlenül érintik a hábo- rús eseményeket az 1914-1918-as évek alatt. Az 1914-1915-ös évek fordulóján az orosz csapatok elfoglalják Sáros megye nagy részét, és ellentétben a monarchia más részeivel, amelyeket nem érintett közvetlenül a háború, a helyi lakosság egy sokkal bonyolultabb helyzetben találta magát. Nem elég, hogy a munkaképes férfiak nagy része a frontokon harcolt, a lakosságnak szintén meg kellett birkóznia a ténnyel, hogy Sáros megye északkeleti részén több tucat települést elpusztítottak az ellenséges csapatok. Továbbá a menekültáradat nem csak a megrongált területekről, de Galícia és később Erdély területéről is, Sáros megye falvaiban csoportosult, amely jelentősen csökkentette a lakosság élelmezési lehetőségeit. A több irányból érkező támogatást, egy jobb szervezés érdekében, három fő részre oszthatjuk. Az elsőt a központi, főleg a budapesti kormány által nyújtott támogatások jellemzik. Gyakran kiegészítve az előzőt, a második csoportot az események, gyűjtések és rendezvények alkotják, amelyeket a helyi megyei hatóságok biztosítottak be. A harmadik, a legheterogénebb csoport arra törekedett, hogy különböző módon megkönnyítse az emberek állapotát és helyzetét. A különböző jótékonysági szervezetek, bizottságok vagy magánszemé- lyek azoknak segítettek, akik nem saját hibájuk miatt küzdöttek a megélhetésért. Mivel a családfenntartók a háborúban harcoltak, többnyire a katonák családjainak, özvegyeknek és árváknak segítettek, vagyis azoknak a családoknak, akik elvesztették elsődleges bevételforrásaikat. Fontosak voltak azok a tevékenységek, amelyek a hábo- rú által elpusztított területek helyreállításáért feleltek. E célok elérése érdekében, az egyes csoportok igyekeztek kihasználni az eseményeket, például a gyűjtéseket, kon- certeket és kiállításokat. A konkrét példák fontos részét képezik az adományoknak. A sikerek különböző eredményeket értek el, viszont minden esetben fontosak voltak, még akkor is, ha az első világháború töredékei viszonylag kevéssé ismertek a mi területünkön.

Виставки, збори благодійних пожертв, концерти. Діяльність жителів Шариша на користь солдат, вдів і сиріт під час Першої світової війни.

В статті, на основі конкретних прикладів, наближені різні форми допомо- ги населенню Шариша, яке прямо або непрямо постраждало від воєнних подій протягом 1914-1918 рр. Саме захоплення великої частини Шариського комі- тату російськими військами на зламі 1914-1915 рр. зумовило, що, на відміну від інших частин монархії, яких війна не торкнулася прямо, місцеве населення опинилося в набагато складнішій ситуації. Крім відходу великої частини чоло- віків продуктивного віку на різні фронти, довелося населенню примиритися зі знищенням декількох десятків поселень в північно-східній області Шари-

177 VÝSTAVY, ZBIERKY, KONCERTY. AKTIVITY OBYVATEĽOV ŠARIŠA V PROSPECH VOJAKOV, VDOV A SIRÔT POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY ша. До того ж, приплив біженців не лише з цих знищених областей, а також з Галичини і, пізніше, Трансільванії, до міст і сіл Шариша, викликав значний тиск на постачання населення. Допомогу, яка була організована різними спо- собами, ми, для кращої орієнтації, поділили на три групи. Першу з них займає центральна, передусім будапештським урядом надана допомога. Другу групу, яка часто поповнювала попередню, представляли почини, збори благодійних пожертв і заходи, організовані місцевими управами комітату. Третю, найбільш гетерогенну групу, яка намагалася різним способами полегшити стан і стано- вище людей, що не своєю виною попали в екзистенційні проблеми, представ- ляли благодійні організації, комітети або окремі особи. Допомогу надавали в основному сім’ям воїнів, вдовам і сиротам, які відходом своїх годувальників на фронт, втратили основне джерело заробітку. Важливими, однак, були і заходи, метою яких стало оновлення війною знищених областей. Для досягнення своїх цілей, окремі групи намагалися використати різні заходи, збори благодійних пожертв, концерти чи виставки. Конкретні приклади окремих починань пред- ставляють важливу складову частину статті. Їхні результати були різними, од- нак у кожному випадку вони є важливою, хоч до сих пір мало відомою складо- вою частиною Першої світової війни в нашому просторі.

178 STÉ VÝROČIE VEĽKEJ VOJNY (K OBRAZU PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V SLOVENSKEJ HISTORIOGRAFII V ROKOCH 2013 – 2015)

Ľubica HARBUĽOVÁ

The First World War centenary (On the view of the First World War in Slovak historiography in the years 2013 – 2015) Anniversaries of important historic events are usually accompanied by the interest of the general public and media, however, historians perceive them as the opportunity for new scientific views and new elaborations in the scope. The First World War centenary did not make any exception as it was commemorated by Europe and the whole world in 2014. The centenary of the outbreak of the Great War was accompanied by the remarkable interest of the media, the general public as well as professional circles. Scholars started again lively debates about the causes of the war, the course of the war, its outcomes and consequences. The first scientific works dealing with various partial aspects of the outburst and the course of the First World War already appeared in 2012 in both European and non-European historiographies. Individual national historiographies progressively presented the synthetizing views on the World War I. The year 2014 was in many European historiographies perceived as the first year of commemorating the four- year period of the Great War. We believe that historians and other scholars will continue to contribute in the following years and in the year of the anniversary of the end of the First World War by means of new works in order to broaden the scope of Slovak historiography regarding this turning point from the beginning of the 20th century.

Key words: Historiography. The First World War centenary. Europe.

Okrúhle výročia významných historických udalostí bývajú sprevádzané záuj- mom širokej verejnosti a médií, no pre historikov sú príležitosťou pre nové odborné pohľady a spracovania. Výnimkou nebolo ani 100. výročie vypuknutia prvej svetovej vojny, ktoré si Európa i svet pripomenuli v roku 2014. Sté výročie začatia veľkej vojny bolo sprevádzané nebývalým záujmom médií, širokej verejnosti, ale aj odborných kruhov. V odborných kruhoch sa opäť rozprúdili diskusie o príčinách vojny, o jej priebehu, výsledkoch i dôsledkoch.

179 STÉ VÝROČIE VEĽKEJ VOJNY (K OBRAZU PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V SLOVENSKEJ HISTORIOGRAFII V ROKOCH 2013 – 2015) Prvé odborné práce venované rôznym parciálnym aspektom vzniku i priebehu prvej svetovej vojny sa v európskych i mimoeurópskych historiografiách objavovali už v roku 2012. Syntetizujúce pohľady na prvú svetovú vojnu postupne predstavili jednotlivé národné historiografie. Z prác, ktoré upútali pozornosť odbornej verejnosti možno spomenúť monografiu Cristophera Clarca, austrálskeho historika pô- sobiaceho na univerzite v Cambridge, Sleepwalkers. How Europe went to War in 1914 vydanú v Londýne v roku 2012.1 Istou reagenciou na Clarcovu prácu bola kniha britskej historičky Margaret Mac Millan The War That Ended Peace.2 Z ďalších mo- nografických prác možno spomenúť monografiu Seana McMeekinga3 alebo prácu rakúskeho historika Manfreda Rauchensteinera venovanú príčinám rozpútania vojny.4 Ruská historiografia prispela do tejto plejády vedeckých prác rozsiahlou synté- zou analyzujúcou nielen ekonomickú, sociálnu i politickú situácia v Rusku v rokoch prvej svetovej vojny, ale aj postavenie Ruska na medzinárodnopolitickej scéne.5 Značnú pozornosť problematike začatia prvej svetovej vojny venovali aj historici v Čechách. Okrem množstva odborných štúdií a článkov publikovaných v rôznych odborných a populárno-odborných periodikách tu boli uverejnené aj monografické práce a knižné publikácie. Za všetky možno spomenúť napríklad monografickú prá- cu Prvá světová válka a česká otázka, ktorá charakterizuje vývoj českej politickej scé- ny v rokoch prvej svetovej vojny.6 Ďalšie odborné práce sa venovali okolnostiam sa- rajevského atentátu,7 problematike československých légií 8 a špeciálne aj pôsobeniu československých légií na území Ruska.9 Zaujímavou knižnou publikáciou bola práca amatérskeho historika a zberateľa Václava Dobrého Světová válka 100 let od největší tragédie v dejinách lidstva. Začátek světové války v datech a dobových pohledni- cích, v ktorej je predstavená unikátna zbierka pohľadníc zobrazujúcich prvú svetovú vojnu.10 Pôvodné práce českých historikov boli v rokoch 2014 – 2015 doplnené aj početnou prekladovou literatúrou venovanou problematike prvého svetového vojno- vého konfliktu. V prevažnej väčšine išlo o monografické práce historikov anglosaskej proveniencie.11

1 CLARC, Cristopher. Sleepwalkers. How Europe went to War in 1914. London 2012. Český preklad: Námesičníci. Jak Evropa v roce 1914 dospěla k válce. Brno : BB/art, 2014. 2 MAC MILLAN, Margaret. The War That Ended Peace. The Read to 1914. London 2013. 3 MCMEEKING, Sean. July 1914. Coutdown to War. New York 2013. Česky preklad: Červenec 1914. Poslední dny před válkou. Brno : CPress, 2014. 4 RAUCHENSTEINER, Manfred. Der Erste Weltkrieg und das Ende Habsburgermonarchie 1914-1918. Wien – Kóln – Weimar 2013. 5 Rossija v gody pervoj mirovoj vojny. Ekonomičeskije položenije, sociaľnyje procesy, političeskij krizis. Moskva 2014. 6 Prvá světová válka a česká otázka. Praha 2014. 7 JEŽEK, Martin – TROJAN, Pavel. Tak nám zabili Ferdinanda. Praha 2014. 8 CHARFREITAG, Jiří – ŠPITÁLNIK, Zdeněk. Československé légie 1914-1920. Stejnokroje a výstroj. Praha 2014. 9 ORIÁN, Edmund – PANUŠ, Bernard – STEHLÍK, Eduard – ŠTEDLER, František. Československé légie v Rusku 1914 – 1920. Díl I. Praha 2014. 10 D OBRÝ, Václav. Světová válka 100 let od největší tragédie v dejinách lidstva. Začátek světové války v datech a dobových pohlednicích. Plzeň 2014. 11 Za všetky možno uviesť napríklad: CLARC, Cristopher. Náměsičníci. Jak Evropa v roce 1914 dospěla

180 Ľubica HARBUĽOVÁ Publikácie vydané k 100. výročiu prvej svetovej vojny v jednotlivých európ- skych historiografiách charakterizuje žánrová aj tematická pestrosť. Okrem tradič- ných tém – príčiny vojny, priebeh vojny, vojenské aspekty vývoja vojny – spracovávali sa aj také témy ako sociálny rozmer vojny – vplyv vojny na život ľudí v zázemí, kaž- dodenný život vojakov na fronte, problém vojenských zajatcov, postavenie žien a detí vo vojne, otázky historickej pamäti a podobne. Uverejnenie nových vedeckých publi- kácií bolo doplnené početnými medzinárodnými konferenciami, inštaláciou mono- tematických výstav v múzeách a galériách a ďalšími sprievodnými akciami. Za všetky možno spomenúť napríklad cyklus konferencií k stému výročiu prvej svetovej vojny organizovanými Vojenským historickým ústavom v Prahe pod názvom Léta do pole okovaná 1914 – 1918.12 Pozornosť pútali aj akcie Československej obce legionárskej v Prahe, ktoré boli realizované v rámci projektu Légie 100 2014 – 2020.13 Renesanciu záujmu o problematiku prvej svetovej vojny v poslednom desať- ročí zaznamenala aj slovenská historiografia. Toto oživenie bolo viditeľné už pred rokom 2014, keď vznikali práce analyzujúce vplyv prvej svetovej vojny na Slo- vensko. V centre záujmu bádateľov bolo predovšetkým obdobie tzv. Karpatskej zimy na prelome rokov 1914 – 1915, kedy sa východný front dostal až na územie dnešného Slovensko.14 Publikované príspevky približovali boje na severovýchode Slovenska, no časť z nich bola venovaná aj otázkam ďalšieho uchovania pamätní- kov na tieto vojnové udalosti. Autori príspevkov dokumentovali záujem historikov i milovníkov histórie o obnovu hrobov vojakov padlých na území severový- chodného Slovenska. Medzi autormi dominuje dvojica autorov Martin Drobňák a Radoslav Turik, ktorí ako autori štúdií i editori prehľadových prác (v spolupráci s Matúšom Korbom) vychádzajúc z archívnych materiálov vytvorili súpisy a opisy vojnových cintorínov nachádzajúcich sa v jednotlivých okresoch severovýchodné- ho Slovenska, no súčasne poukázali aj na historický vývoj týchto cintorínov i ich súčasný stav. Opísali starostlivosť o cintoríny z prvej svetovej vojny v medzivojno- vej Československej republike, no priblížili aj súčasne aktivity Klubu vojenskej his- tórie Beskydy späté so snahou o rekonštrukciou uvedených pamiatok a pamätných miest. 15 k válce. Brno 2014., WESTWELL, Ian. První světová válka den po dní. Praha 2013., MC MEEKING, Sean. Červenec 1914. Poslední dny před válkou. Brno 2014., SIMKINS, Peter – JUKES, Geoffrey – HI- KEY, Michael. První světová válka. Válka, která měla být poslední. Praha 2015. 12 ZAŤKOVÁ, Jana. Medzinárodná vedecká konferencia „Léta do pole okovaná. In Vojenská história. 2015, roč. 19, č. 4, s. 183 – 184. 13 VRÁBEL, Ferdinand. Legiovlak sa vydal na cestu po českých a slovenských železničných tratiach. In Vojenská história. 2015, roč. 19, č. 4, s. 180 – 181.; VRÁBEL, Ferdinand. Druhý ročník medzinárodnej legionárskej konferencie v Parhe 29. – 30. novembra 2014. In Vojenská história. 2015, roč. 19, č. 1., s. 189 – 190. 14 Prvá svetová vojna. Pozabudnuté cintoríny. Eds. M. Mikita, M. Bača, G. Bilaninová, L. Strambová. Svidník 2005. Prvá svetová vojna boje v Karpatoch. Eds. V. Fedič, S. Husťák. Humenné 2007., KORBA, Matúš. Posledné tajomstvo ruského generála. Mirbacha In Vojenstvo. Bitky a bojiská modernej histó- rie. 2013, roč. 1, č. 1, s. 6 – 11. 15 Z prác Martina Drobňáka a Radoslava Turika vyberáme: Mementá prvej svetovej vojny – cintoríny v okresoch Humenné a Medzilaborce. Humenné 2008, Mementá prvej svetovej vojny (diel 2) – cinto- ríny v okresoch Snina a Stropkov. Humenné 2009, Mementá prvej svetovej vojny (diel 3) – cintoríny v okresoch Bardejov a Svidník. Eds. M. Drobňák, M. Korba, R. Turik. Humenné 2010, TURIK, Ra-

181 STÉ VÝROČIE VEĽKEJ VOJNY (K OBRAZU PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V SLOVENSKEJ HISTORIOGRAFII V ROKOCH 2013 – 2015) Tematicky autori príspevkov rozpracovali aj také parciálne okruhy ako bol dopad vojny na situáciu v slovenských mestách (konkrétne v Košiciach) počas vojny,16 vplyv vojny na obyvateľstvo Slovenska alebo škody, ktoré vojenské akcie spôsobili na severovýchode Slovenska. Poškodené boli nielen obydlia tunajšieho obyvateľstva, ale aj sakrálne stavby. Patrik Derfiňák v štúdii o poškodení cirkevných objektov vo- jenskými akciami na prelome rokov 1914 – 1915 na severe Šariša konštatoval, že časť sakrálnych objektov bola úplne zničená, časť bola podľa stavu poškodenia určená na sanáciu a tretiu skupinu tvorili objekty, kde stupeň poškodenia bol taký, že umož- ňoval rekonštrukciu objektov. Poškodené objekty patrili predovšetkým gréckokato- líckej cirkvi, no poškodené boli aj židovské objekty napríklad synagóga v Zborove a komplex židovských stavieb vo Vyšnom Svidníku.17 Publikované boli aj príspevky venované obnovujúcej sa historickej pamäti a oživenému záujmu odborných kruhov i širokej verejnosti o udalosti prvej svetovej vojny.18 Zaujímavú skupinu tvorili príspevky upozorňujúce na sociálne rozmery vojny. Túto problematiku rozoberali predovšetkým štúdie Jany Zaťkovej z Vo- jenského historického ústavu v Bratislave, ktorá otvorila v slovenskej historiografii otázku vojnových zajatcov z obdobia prvej svetovej vojny na území Slovenska. Po sérii prípravných štúdií19 jej systematický výskum vyústil do monografickej práce s názvom Zabudnutí vojaci. Zajatci v oblasti Vojenského veliteľstva Brati- slava 1914 – 1918.20 V monografii autorka charakterizovala fenomén zajatectva v rokoch vojny, vytváranie zajateckých táborov v Rakúsko-Uhorsku, fungovanie prvých táborov, vytváranie nových táborov po roku 1915. Podrobne priblížila fungovanie zajateckých táborov, každodenný život i pracovné nasadenie zajatcov až po otázky repatriácie zajatcov. Syntetizujúcim spôsobom sa výskumu vplyvu prvej svetovej vojny na Sloven- sko a postaveniu Slovákov v čase vojny venovali dve kolektívne monografie histori-

doslav. Starostlivosť o vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny v medzivojnovom Československu. In Vojenská história. 2010, roč. 10, č. 4, s. 3 – 23., TURIK, Radoslav. Exumácie vojnových hrobov z prvej svetovej vojny na severovýchodnom Slovensku v medzivojnovom období. In Vojenská história. 2013, roč. 17, č. 4, s. 76 – 97., DROBŇÁK, Martin. Začiatok výskumu archeológov a historikov na bojisku prvej svetovej vojny pri obci Výrava. In Vojenská história. 2013, roč. 17 č, 1, s, 260 – 261, DROBŇÁK, Martin. Vojnové cintoríny z 1. svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska. In Stretnutie mladých historikov II. Priesečníky spoločenskej histórie krajín V 4. Košice UPJŠ 2013, s. 83 – 93. http:// www.upjs.sk /public/media /5596/ Stretnutie-mladých-historikov.pdf. 16 GERGELY, Ladislav. Verejný poriadok v meste Košice v období prvej svetovej vojny. In Mesto a dejiny. 2013, roč. 2, č. 2, s. 75 – 90. 17 DERFIŇÁK, Patrik. K histórii cirkevných objektov poškodených vojnovými operáciami v rokoch 1914 – 1915 na severe Šariša. In Historia Ecclesiastica. 2010, roč. I, č. 1 – 2, s. 314 – 331. 18 VRÁBEL, Ferdinand. Prvá svetová vojna ako fenomén obnovujúcej sa historickej pamäti? In Vojenská história. 2012, roč. 16, č. 4, s. 108 – 123. 19 ZAŤKOVÁ, Jana. Zajatecké tábory v oblasti V. zborového veliteľstva. In Vojenstvo. Bitky a bojiská modernej histórie. 2013, roč. 1, č. 2, s. 40 – 43., ZAŤKOVÁ, Jana. Zdravotno-hygienické podmienky a epidémie v zajateckých táboroch v oblasti V. zborového veliteľstva Bratislava v rokoch 1914 – 1915. In Od špitála k nemocnici. Zdravotníctvo sociálna starostlivosť a osveta v dejinách Slovenska. Bratislava : SNA, 2013, s. 380 – 387. 20 ZAŤKOVÁ, Jana. Zabudnutí vojaci: Zajatci v oblasti Vojenského veliteľstva Bratislava 1914 – 1918. Bratislava : VHU v spolupráci s pro Militaria Historica, 2013. 175 s.

182 Ľubica HARBUĽOVÁ kov z Historického ústavu SAV v Bratislave, ktorých editorom bol Dušan Kováč. Išlo o monografiu Slovensko v 20. storočí. Prvá svetová vojna 1914 – 191821 a o prácu Slováci v prvej svetovej vojne 1914 – 1918. Pramene k dejinám Slovenska a Slová- kov.22 Obe publikácie tvoria fundamentálne východisko pre každý parciálny výskum uvedeného obdobia a uvedenej problematiky. Na odborné práce slovenských historikov vydané v rokoch 2004 – 2013 nadviazala slovenská historická produkcia aj v roku osláv stého výročia začatia prvej svetovej vojny. V rokoch 2014 – 2015 v slovenskej historiografii boli publikované práce rôzneho charakteru a zamerania, no spájala ich ústredná problematika – prvá svetová vojna. Žánrovo boli zastúpené monografické práce, popularizačné knižné publikácie, zborníky, odborné štúdie, populárno-odborné a publicistické články. Po- četne menej bolo monografických prác. Boje v Karpatoch v rokoch 1914 – 1915 prehľadovým spôsobom približuje práca Jakuba Horvátha.23 Zaujímavou publiká- ciou je práca, ktorú edične pripravili múzejníčky Z. Lentanayová a D. Čambalová pod názvom Príbeh predmetu. Rok 1914. Práca vznikla v súlade s iniciatívou slo- venských múzejníkov priblížiť prvú svetovú vojnu prostredníctvom vyrozprávania príbehov predmetov, ktoré boli súčasťou života vojakov na frontoch alebo súčasťou ich spomienok na účasť vo vojne. Cez príbehy predmetov tak priblížili aj osudy ľudí, ktorí sa stali aktérmi prvého veľkého vojnového konfliktu na začiatku 20. storočia.24 Širšej verejnosti je určená knižná publikácia Ferdinanda Vrábela Sarajevský atentát, v ktorej autor priblížil tragický osud následníka trónu a jeho ženy, ale aj ich vzťah k Slovensku a konkrétne k Rusovciam.25 Publikácia bola venovaná 100. výročiu sa- rajevského atentátu a má populárno-odborný charakter. Diapazón príspevkov venovaných prvej svetovej vojny je žánrovo najpočetnej- šie zastúpený odbornými štúdiami, ktoré sa dotýkajú rôznych oblastí a rôznych par- ciálnych tém výskumu ústrednej problematiky. Osobitnú pozornosť zasluhuje mo- notematické číslo periodika Vojenská história vydávaného Vojenským historickým ústavom v Bratislave, v ktorom boli uverejnené odborné štúdie a materiály, venované rôznym aspektom prvej svetovej vojny.26 V úvodnej štúdii periodika Dušan Kováč analyzoval najnovšiu odbornú literatúru vydanú európskymi historiografiami, pri- čom si všímal predovšetkým pertraktáciu príčin vojny, ciele jednotlivých svetových veľmocí a ich imperiálne záujmy, ktoré priviedli k vojne. Mnohí európski historici nanovo otvorili otázku vojnových cieľov veľmocí. Väčšina z nich uvádzala, že sara- jevský atentát bol pre vtedajších politikov prekvapením. Dušan Kováč však poukazo- val na to, že pre politikov to až také prekvapenie nebolo, pretože Európa musela riešiť

21 KOVÁČ, Dušan a kol. Slovensko v 20. storočí 2. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava : Veda – HU SAV, 2008. 321 s. 22 KOVÁČ, Dušan (ed.). Slováci v prvej svetovej vojne 1914 – 11918. Pramene k dejinám Slovenska a Slo- vákov XIb.: Zmeny na politickej mape Európy a odchod Slovenska z Uhorského kráľovstva do Česko-Slo- venskej republiky. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2010. 359 s. 23 HORVÁTH, Jakub. Boje v Karpatoch 1914 – 1915. Banská Bystrica : J. Horváth, 2014. 132 s. 24 LENTANAYOVÁ, Zdenka – ČAMBALOVÁ, Daniela. Príbeh predmetu. Rok 1914: The Story of an Objekt. Year 1914. Bratislava : Zväz múzeí na Slovensku, 2014. 61 s. 25 VRÁBEL, Ferdinand. Sarajevský atentát. Následnícky pár a Slovensko. Bratislava 2014. 26 Vojenská história. 2014, roč. 18, č. 4.

183 STÉ VÝROČIE VEĽKEJ VOJNY (K OBRAZU PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V SLOVENSKEJ HISTORIOGRAFII V ROKOCH 2013 – 2015) politické krízy už pred vypuknutím svetovej vojny a samotné veľmoci mali záujem na rozpútaní vojny.27 Vojnový konflikt výrazne zasiahol aj do ekonomického vývoja európskych kra- jín. Rakúsko-Uhorsko sa preto rozhodlo využiť na stabilizovanie ekonomiky aj prácu vojenských zajatcov. Problematike využitia dohodových zajatcov v rakúsko-uhorskej monarchii počas prvej svetovej vojny sa v uvedenom monotematickom čísle periodika zaoberala Jana Zaťková.28 Autorka v príspevku podotýka, že zajatci boli rôznej národnosti – Rusi,29 Srbi, Taliani, Čiernohorci, Albánci, Rumuni. Využití boli hlavne v poľnohospodárstve, na železniciach, v lesnom hospodárstve, pri banských a cest- ných prácach, pri prácach vo fabrikách. Podmienky boli v rôznych táboroch rôzne, no aj tak zajatci trpeli zlou stravou, zlým oblečením, chorobami. Po skončení vojny sa snažili vrátiť domov, no istý čas ostávali pracovať a žiť v Československu. Poslední zajatci sa vracali domov začiatkom 20. rokov 20. storočia. Pavol Mičianik upozornil na to, že v prácach o prvej svetovej vojne sa zvyčajne spomínali mená vojakov a dôstojníkov slúžiacich v légiách, na zabúdalo sa na tých, ktorí bojovali v radoch rakúsko-uhorskej armády. Do monotematického čísla Vojen- skej histórie prispel spomienkami Michala Baláža, jedného z tisícok Slovákov, ktorý bojoval v rakúsko-uhorskej armáde na srbskom fronte.30 Okrúhle výročie začatia prvej svetovej vojny vyvolalo záujem širokej verejnosti, čo sa premietlo aj do záujmu o miesta, kde sa odohrávali priame boje a o cintoríny, kde sú pochovaní vojaci. Štúdia Radoslava Turika a Martina Drobňáka priniesla súpis cintorínov z prvej svetovej vojny nachádzajúcich sa na severovýchode Slovenska.31 Odborníci obrátili pozornosť verejnosti aj na také atribúty vojenského života, akými boli rady a vyznamenania vojakov32 či predmety dennej potreby vojakov, alebo zachované písomné výpovede vojakov o vojne i jej priebehu.33 Množstvo odborných štúdií a článkov publikovaných v priebehu rokov 2014 – 2015 je možné podľa ich tematického zamerania rozdeliť do niekoľkých okruhov. Väčšina štúdií zachytáva vplyv prvej vojny na Slovensko, a to prostredníctvom účas- ti Slovákov – vojakov na frontoch vojny alebo vplyvu vojnových udalostí na život

27 KOVÁČ, Dušan. Vypuknutie prvej svetovej vojny: príčiny a zámienky . In Vojenská história. 2014, roč. 18, č. 4, s. 29 – 53. 28 ZAŤKOVÁ, Jana. Hospodárske využitie dohodových zajatcov v rakúsko-uhorskej monarchii počas prvej svetovej vojna. In Vojenská história. 2014, roč. 18, č. 4, s. 89 – 103. 29 Osudy ruských vojnových zajatcov počas prvej svetovej vojny v oblasti vojenského veliteľstva Brati- slava spracovala Jana Zaťková v samostatnej štúdii: ZAŤKOVÁ, Jana. Ruskí vojnoví zajatci v oblasti vojenského veliteľstva Bratislava počas prvej svetovej vojny. In Zborník téz a vystúpení z Medzinárod- nej konferencie K 100. výročiu začiatku Prvej svetovej vojny 1914 – 1918. Bratislava : OZ Spoločnosť slovensko-ruského priateľstva, 2014, s. 101 – 106. 30 MIČIANIK, Pavel. Michal Baláž – spomienky na prvú svetovú vojnu. In Vojenská história. 2014, roč. 18, č. 4, s. 104 – 117. 31 TURIK, Radoslav – DROBŇÁK, Martin. Významné cintoríny z prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska In Vojenská história. 2014, roč. 18, č. 4, s. 118 – 150. 32 GRAUS, Igor. Prvá svetová vojna z pohľadu faleristiky. In Vojenská história. 2014, roč. 18, č. 4, s. 54 – 88. 33 BOLERÁZSKY, Andrej. Výstava „inter arma silent musae 1914-1918 a prvá svetová vojna pohľadom múzejníka. In Vojenská história. 2014, roč. 18, č. 4, s. 159 – 174.

184 Ľubica HARBUĽOVÁ slovenského mestského i vidieckeho obyvateľstva.34 Mnohí autori zamerali svoju po- zornosť na analýzu vplyvu vojny na jednotlivé regióny Slovenska, napríklad Kysuce, Orava, severovýchodné Slovensko.35 Uvedeného tematického okruhu sa dotýkali aj početné odborné články publikované v populárno-odborných periodikách.36 Ďalším tematickým okruhom, ktorému sa slovenskí historici venovali boli otázky spojené s účasťou Slovákoch na frontoch prvej svetovej vojny v radoch ra- kúsko-uhorskej armády, ale aj v légiách. Peter Chorvát hodnotil pôsobenie Slovákov v rakúsko-horskej armáde v rokoch 1914 – 1918,37 kým Marianna Oravcová spracovala zabudnutú účasť Slovákov v bojoch na sočskom fronte.38 Slováci sa zúčastnili bojových akcií aj ako členovia légií a bojovali na mnohých európskych bojiskách. Pôsobenie Slovákov v légiách v rokoch prvej svetovej vojny priblížil Peter Chorvát.39 Pôsobeniu československých légií na území Ruska sa venoval Ferdinand Vrábel.40 Odborné štúdie analyzujúce uvedený tematický okruh dopĺňali početné odborné a popularizačné články.41

34 DUDEKOVÁ, Gabriela. Veľká vojna v meste a jej sociálne dôsledky – príklad Prešporka/Bratislavy. In Slovensko v labyrinte moderných európskych dejín. Pocta historikovi Milanovi Zemkovi. Michálek Slavomír a kol. Bratislava : HU SAV Prodama, 2014, s. 49 – 65., DUDEKOVÁ, Gabriela. Vojnové nadšenie alebo odpor? Reakcie na vypuknutie I. svetovej vojny. In Historická revue. 2014, roč. 25, č. 7, s. 24 – 30. 35 CHMELÍK, Martin. Obyvatelia Oravy vo víre Prvej svetovej vojny. In Zborník téz a vystúpení z Medzi- národnej konferencie K 100. výročiu začiatku Prvej svetovej vojny 1914 – 1918. Bratislava : OZ Spoloč- nosť slovensko-ruského priateľstva, 2014, s. 78 – 88., JESENSKÝ, Miloš. Následky prvej svetovej vojny na Kysuciach. In Zborník téz a vystúpení z Medzinárodnej konferencie K 100. výročiu začiatku Prvej svetovej vojny 1914 – 1918. Bratislava : OZ Spoločnosť slovensko-ruského priateľstva, 2014, s. 47 – 50. 36 CHORVÁT, Peter. Vpád ruskej armády na severovýchodné Slovensko. In Obrana. Mesačník MO SR, roč. 22, č. 3, 2014, s. 46., KIRINOVIČOVÁ, Naďa. Delostrelecké opevnenie z prvej svetovej vojny v Bratislave – Dúbravke. In Monument revue. 2014, roč. 3, č. 1, s. 28 – 29., KURINCOVÁ, Elena. Majetok a krv za nášho cisára. In Pamiatky a múzeá. 2014, roč. 62, č. 4, s. 26 – 30., PROKEŠ, Svetozár. Prvá svetová vojna a Stupava. In Záhorie. 2014, roč. 23, č. 5, s. 2 – 7. RENDEK, Lukáš. Rekvirácie zvo- nov počas prvej svetovej vojny na príklade prešovskej gréckokatolíckej eparchie. In Monument revue. 2014, roč. 3, č. 1, s. 13 – 17., ŠVANDA, Petr. Šarišský a haličský Zborov vo Veľkej vojne. In Monument revue. 2014, roč. 3, č. 1, s. 8 – 12., TAHELKA Tomáš. Rusko alebo Európa? Slovenské perspektívy v osudovom roku 1914 In Historická revue. 2014, roč. 25, č, 7, s. 51 – 53., VODIČKA, Ľuboš. Pamiatky vojny na Dúbravskej Hlavici. In Záhorie. 2014, roč. 13, č. 4, s. 2 – 6., ZAŤKOVÁ, Jana. Prvá svetová vojna a Slovensko. In Líder. 2014, roč. 3, č. 4, s. 40 – 49. 37 CHORVÁT, Peter. Slováci v rakúsko-uhorskej armáde počas prvej svetovej vojny (1914 – 1918). In Vojenská osveta. Spoločenskovedné semináre. 2014, roč. II, č. 2, s. 44 – 55. 38 ORAVC OVÁ, Marianna. Sto rokov zabudnutia: Slováci na sočskom fronte – v slovenskej a kolektívnej pamäti. In Dejiny – internetový časopis Inštitútu histórie FF PU. 2013, roč. 8, č. 2 http:// dejiny.unipo. sk , s. 132 – 141. 39 CHORVÁT, Peter. Slováci v československých légiách (1914 – 1918). In Vojenská osveta. Spoločensko- vedné semináre roč. 2014, 11, č. 1, s. 21 – 33. 40 VRÁBEL, Ferdinand. Vojna a politika. Prípadová štúdia na príklade čs. legionárov v Rusku. (nové ruské pohľady a hodnotenia). In Studia politica Slovaca. Časopis pre politické vedy, najnovšie politické dejiny a medzinárodné vzťahy. 2014, roč. 7, č. 1, s. 66 – 76. 41 KONTRÍK, Alojz. Kysučania v 71. pešom pluku počas prvek svetovej vojny. In Zborník téz a vystúpení z medzinárodnej konferencie k 100. výročiu začiatku Prvej svetovej vojny 1914 – 1918. Bratislava OZ Spoločnosť slovensko-ruského priateľstva, 2014, s. 53 – 60., ZAŤKOVÁ, Jana. Bitka na Piave a rozpad rakúsko-uhorskej armády. In Obrana. 2014, roč. 22, č. 8, s. 46., ZAŤKOVÁ, Jana. vzbura v Kragujeva- ci. In Obrana. 2014, roč. 22, č. 9, s. 46.

185 STÉ VÝROČIE VEĽKEJ VOJNY (K OBRAZU PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V SLOVENSKEJ HISTORIOGRAFII V ROKOCH 2013 – 2015) Prvá svetová vojna priniesla zásadné mocensko-politické zmeny v Európe i vo svete. Predpoklady na realizáciu týchto zmien sa vytvárali už v rokoch vojny. Počas vojny začal v Čechách aj na Slovensku domáci aj zahraničný odboj, ktorého cieľom bolo vytvorenie samostatného štátu. Otázky česko-slovenského odboja a vznik Čes- koslovenska tvoria ďalší tematický okruh, ktorému sa vo svojich štúdiách venovali Matej Beránek, František Hanzlík, Štefan Kucík a Peter Švorc.42 Jubileum vypuknutia prvej svetovej vojny oživilo záujem odbornej i širšej verejnosti o pamätníky pripomínajúce prvý svetový konflikt v 20. storočí. Odborné historické kruhy sa preto okrem spoločensko-politických aspektov vojny venovali aj otázkam spätých s obnovou cintorínov z prvej svetovej vojny (Turik, Drobňák),43 ale aj súpisu rôznych pamiatok z obdobia prvej svetovej vojny zachovaných v rôz- nych oblastiach Slovenska (napríklad Komárno, Prešovský kraj, Žilinský kraj).44 Okrem prác, ktoré upozorňovali na hmotné pamiatky z obdobia prvej svetovej vojny boli publikované aj štúdie a články, ktoré približovali zachované písomné pramene a dokumenty nachádzajúce sa vo fondoch slovenských archívov.45 Pripomínanie si 100. výročia začatia veľkej vojny sa nieslo aj v znamení organizovania početných vedeckých konferencií. Jednou z nich bola vedecká konferencia Prvá svetová vojna v archívnych dokumentoch, ktorá bola súčasťou XVIII. archív- nych dní v Slovenskej republike, konaných 20. – 22. mája 2014 v Prešove. Jej hlavným organizátorom bola Spoločnosť slovenských archivárov. Na konferencii odznelo 13 príspevkov, ktoré pripomenuli príčiny rozpútania veľkej vojny, no priniesli aj infor- mácie o archívnych materiáloch súvisiacich s udalosťami prvej svetovej vojny, nachá- dzajúce sa vo fondoch Slovenského národného archívu v Bratislave, Archívu Mati- ce Slovenskej, v Archíve Národnej banky Slovenska, ale aj v súkromných zbierkach alebo v pozostalostiach významných osobností slovenského politického a spoločen-

42 BERÁNEK, Matej. Československý odboj počas prvej svetovej vojny a jeho vplyv na formovanie samostatnej ČSR. In Zborník téz a vystúpení z medzinárodnej konferencie k 100. výročiu začiatku Prvej svetovej vojny 1914 – 1918. Bratislava OZ Spoločnosť slovensko-ruského priateľstva, 2014, s 89 – 95., HANZLÍK, František. Česko-slovenský zahraničný odboj v USA (1914 – 1918) český pohled. In Slo- venské a české krajanské hnutie. KUCÍK, Štefan – VACULÍK, Jaroslav et al. Prešov : Universum, 2014, s. 88 – 117., KUCÍK, Štefan – ŠVORC, Peter. Česko-slovenský zahraničný odboj v USA (1914 – 1918) – slovenský pohľad. In Slovenské a české krajanské hnutie. KUCÍK, Štefan – VACULÍK, Jaroslav et al. Prešov : Universum, 2014, s. 65 – 87. 43 DROBŇÁK, Martin – TURIK, Radoslav. Významné vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska. In Vojenská história. 2014, roč. 18, č. 4, s. 118 – 150. 44 TÓTH, Imrich. Komárňanské pamiatky vzniknuté po prvej svetovej vojne. In Monument revue. 2014, roč. 3, č. 1, s. 26 – 27., SABOL, Dominik. Dotyky a stopy prvej svetovej vojny na území Prešovského kraja In Zborník téz a vystúpení z medzinárodnej konferencie k 100. výročiu začiatku Prvej svetovej vojny 1914 – 1918. Bratislava OZ Spoločnosť slovensko-ruského priateľstva, 2014, s. 68 – 70., TURÓCI, Martin. Reflexie prvej svetovej vojny. Pamätníky konfliktu na území Žilinského kraja. InZborník téz a vystúpení z medzinárodnej konferencie k 100. výročiu začiatku Prvej svetovej vojny 1914 – 1918. Bratislava OZ Spoločnosť slovensko-ruského priateľstva, 2014, s. 50 – 52. 45 DRAHOŠOVÁ, Šarlota. Prvá svetová vojna v dokumentoch Štátneho archívu v Nitre. In Zborník téz a vystúpení z medzinárodnej konferencie k 100. výročiu začiatku Prvej svetovej vojny 1914 – 1918. Brati- slava OZ Spoločnosť slovensko-ruského priateľstva, 2014, s. 74 – 78., ZACHAROVÁ, Mária. Pramene k dejinám 1. svetovej vojny a prevratu v roku 1918 na Záhorí. I. In Zborník Záhorského múzea v Skalici 7. Skalica Záhorské múz 37 – 42., ZAŤKOVÁ, Jana. Vypálenie Zborova v roku 1915 v archívnych dokumentoch. In Vojenská história. 2015, roč. 19, č. 4, s. 109 – 119.

186 Ľubica HARBUĽOVÁ ského života. Príspevky, ktoré na konferencii odzneli boli publikované v zborníku Spoločnosti slovenských archivárov za rok 2014.46 Z ďalších vedeckých podujatí je možné spomenúť konferenciu organizovanú Občianskym združením Spoločnosť slovensko-ruského priateľstva, Medzinárodná rusko-slovenská konferencia k 100. výročiu začatia prvej svetovej vojny sa konala 24. 7. 2014 v Bratislave. Na podujatí zaznelo 25 referátov, ktoré tvoria obsah zborníka pod názvom Zborník téz a vystúpení z medzinárodnej konferencie k 100. výročiu začiatku prvej svetovej vojny 1914 – 1918.47 Vojnové udalosti prvej svetovej vojny sa priamo dotkli územia severovýchod- ného Slovenska. Priebeh vojnových udalostí, ale aj ich dopad na obyvateľov východ- ného Slovenska analyzovala medzinárodná konferencia pod názvom Prvá svetová vojna a východné Slovensko, ktorá sa konala v Košiciach z iniciatívy Klubu vojenskej histórie Beskydy a Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach. Príspevky trinástich sloven- ských, maďarských a poľských odborníkov boli venované rôznym parciálnym otáz- kam. Približovali napríklad život obyvateľov Zemplína v rokoch vojny a jeho zachytenie na stránkach dobovej tlače, osudy vojakov, problematiku obnovy vojenských cintorínov a pod. Výstupom z tejto konferencie bol zborník referátov pod názvom Prvá svetová vojna a východné Slovensko.48 K vytvoreniu obrazu o priebehu prvej svetovej vojny medzi širšou verejnosťou prispeli aj početné výstavy a popularizačné prednášky, ktoré organizoval napríklad Historický ústav SAV v Bratislave. Svoju úlohu pri popularizácii tejto historickej udalosti zohrali aj početné výstavy pripravené slovenskými múzeami a galériami. Za všetky je možné spomenúť výstavu Prvá svetová vojna. Tragédia, ktorá postihla všetkých, ktorá bola otvorená 21. 8. 2014 v priestoroch Bratislavského hradu. Výstava približovala život vojakov na frontoch, život v zázemí i vzťah vojny a umenia.49 Slovenská historiografia si pripomenula storočnicu prvej svetovej vojny v dvoch rovinách. Prvú predstavovalo odborné spracovanie rôznych aspektov výsku- mu tejto historickej udalosti. Vedecký výskum uvedenej problematiky bol prioritne zameraný na parciálne témy, ktoré boli spracované predovšetkým formou odborných štúdií a článkov. Tematicky bádatelia sústredili svoju pozornosť na analýzu vplyvu vojny na Slovensko a participáciu Slovákov na vojenských akciách. Otvorili sa však aj také otázky ako sociálne dôsledky prvej svetovej vojny či problematika historickej pamäti vo vzťahu k ústrednej téme výskumu. Druhá rovina pripomenutia si stého výročia začatia prvého svetového konfliktu mala popularizačno-odborný charakter. Všetkým týmto aktivitám dominovali popularizačné prednášky a snaha odborníkov o záchranu možno ešte posledných zbierkových predmetov z obdobia vojny, ale aj snaha o zachovanie písomných prameňov ani nie tak oficiálnej proveniencie, ako skôr súkromnej, ktorá by vypovedala o živote vojakov na fronte, respektíve priblíži-

46 Zborník Spoločnosti slovenských archivárov 2014. Eds. M. DOMENOVÁ, H. ŽAŽOVÁ. Bratislava 2015. 227 s. 47 Zborník téz a vystúpení z medzinárodnej konferencie k 100. výročiu začiatku Prvej svetovej vojny 1914 – 1918. Bratislava OZ Spoločnosť slovensko-ruského priateľstva 2014. 48 Prvá svetová vojna a východné Slovensko. Eds. M. DROBŇÁK, V. SZABÓ. Košice 2015. 136 s. 49 FIALOVÁ, Ivana. Vernisáž výstavy Prvá svetová vojna. Tragédia, ktorá postihla všetkých. In Vojenská história. 2014, roč. 18, č. 3, s. 179.

187 STÉ VÝROČIE VEĽKEJ VOJNY (K OBRAZU PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V SLOVENSKEJ HISTORIOGRAFII V ROKOCH 2013 – 2015) la život v zázemí počas vojny. Tieto snahy našli vyjadrenie v množstve výstav v mno- hých slovenských múzeách. Rok 2014 bol v mnohých európskych historiografiách chápaný ako počiatočný rok pripomínania si štyroch rokov trvania prvej svetovej vojny. Veríme, že historici i ďalší odborníci prispejú v nasledujúcich rokoch a v roku výročia ukončenia prvej svetovej vojny novými prácami, ktorými rozšíria poznatky slovenskej historiografie o tejto zlomovej udalosti zo začiatku 20. storočia.

A Nagy háború száz éves évfordulója (Az első világháború képe a szlovák történetírásban 2013-2015 között)

Jelentős történelmi események kerek évfordulóit nagy nyilvánosság és médiafi- gyelem kíséri, de a történészek számára lehetőségek új szakmai nézetek megformá- lására és azok feldolgozására. Ez alól az első világháború kitörésének 100-ik évfor- dulója sem jelent kivételt, amelyre Európában és világszerte is 2014-ben emlékeztek. A nagy háború századik évfordulója szokatlan érdeklődés kísérte, mind a médiában, a nyilvánosság körében és a szakmai berkekben. A szakmai körökben újra elindultak a viták a háború kirobbanását előidéző okokról, a háború lefolyásáról és következmé- nyeiről. Az első szakmunkák, amelyek az első világháború keletkezésével és meneté- vel különböző parciális szempontok alapján foglalkoztak, már 2012-ben megjelentek Európai és Európán kívüli historiográfiákban. Az egységes nézeteket az első világ- háborúval kapcsolatban fokozatosan bemutatták az egyes nemzeti historiográfiák. A 2014-es év sok európai történetírásban az első világháború négy éves történéseiről való megemlékezés kezdőéveként van számon tartva. Bízunk benne, hogy a történé- szek és további szakemberek a következő években és az első világháború befejezésé- nek évfordulóján új munkákkal hozzájárulnak a 20. század elején bekövetkezett nagy változást kiváltó történés szlovák historiográfiai ismeretek kibővítéséhez.

Сторіччя Великої війни (До питання про Першу світову війну у словацькій історіографії в 2013-2015 рр.)

Ювілеї важливих історичних подій, як правило, супроводжуються інтересом широкої громадськості і масмедій, але для істориків вони представляють мож- ливості нових фахових поглядів і опрацювань. Винятком не була ані сота річ- ниця початку Першої світової війни, яку Європа і світ відзначали в 2014 році. Сторіччя початку Великої війни викликало небувалий інтерес засобів масової інформації, широкої громадськості, а також професійних кіл. Між фахівцями знову розпочалися дискусії про причини війни, її перебіг, про результати й наслідки. Перші фахові роботи, присвячені різним частковим аспектам виник- нення і ходу Першої світової війни, почали в європейських і неєвропейських історіографіях появлятися вже в 2012 році. Синтезуючі погляди на Першу сві-

188 Ľubica HARBUĽOVÁ тову війну поступово ввели у науковий обіг окремі національні історіографії. 2014 рік в багатьох європейських історіографіях розглядався як перший рік згадки про чотири роки Першої світової війни. Віримо, що історики та й інші фахівці своїми новими роботами у найближчі роки і в річницю закінчення Першої світової війни поширять відомості словацької історіографії про цей переломний момент початку ХХ століття.

189 LEHOCZKY TIVADAR KRÓNIKÁJA AZ I. VILÁGHÁBORÚRÓL „VILÁGHÁBORÚNK” (1914-1915)

CSATÁRY György

Tivadar Lehoczky Chronicle about the First World War entitled “Our Wolrd War” (1914-1915) Published works by Tivadar Lehoczky are quite well-known. Even contemporary regional historiography gets a lot of information from them. However, there are some works which remain untouched in archives, or some collections of old manuscripts. One of such unanalysed manuscripts is Lahoczky’s diary from the period of the First World War entitled “Our World War” recorded from the beginning of the world until author’s death. Lehoczky received information about the events on the fronts via his family and acquaintances. Thanks to his language skills, he managed to get more information from the Russian or other Slavonic war prisoners in the military camps surrounding Mukacheve, which eventually gave his manuscript a certain touch of authenticity. The research related to the scientific work of Tivadar Lehoczky (1830-1915) can be appropriated to two institutions today. On the one side, there is the Scientific Institute of Tivadar Lehoczky established in 2005 at the University of Ferenc Rakoczi II in Brehov. On the other side, there is the Subcarpathian Museum of National Geography, which chose the name of Tivadar Lehoczky for its institution in order to commemorate his work.

Key words: Diary, First World War, Tivadar Lehoczky, 1914-1915.

Az első világégés történetének tanulmányozása Kárpátalján leginkább a százéves jubileum alkalmával élénkült meg. Számunkra azért is fontos a részletek feltárása, mivel ennek a háborúnak lett a következménye a trianoni békediktátum, amelynek következményei máig hatnak. A Kárpátaljai Állami Levéltárban gazdag iratanyag áll a kutatók rendelkezésére az I. világháborút illetően, azonban a Nagy Háborúban történt események egyik legjelentősebb forrásanyaga, a Bereg megyei polihisztor Lehoczky Tivadar (1830-1915) által írt krónika „Világháborúnk” címmel. A kézirat szerzője nagy részét Munkácson töltötte, jogászként tevékenykedve, de leginkább régészként és történészként vált híressé. Lehoczky a történelmi ereklyék gyűjtőjeként és kutató

190 CSATÁRY György történészként írta be magát vidékünk történetébe. Ezen túl nagymértékben hozzájárult a vidék élővilágának, valamint a Beregben élő ruszinok, magyarok, szlovákok, németek népköltészetének, néprajzának a megismeréséhez. Minden korábbi és későbbi kutatónál nagyobb eredményeket ért el. Már gimnazistaként lebilincselték a múlt emlékei. Születésének 185. és halálának 100. évfordulója alkalmából elevenítsük fel életútját vidékünk talán legismertebb és legtermékenyebb historiográfusának.1 A Lehoczkyak a XIII. századig vezették vissza a családfájukat. A leendő kutató szüleit messzire sodorta az élet: Lehoczky Tivadar – Lehoczky János és Gottir Anna gyermekeként – az Adriai-tenger partján fekvő kikötőváros, Fiume (ma: Rijeka) közelében, Fuzsine községben látta meg a napvilágot 1830. október 5-én, ahol édesapja magyar királyi kincstári erdészeti felügyelőként dolgozott. A família azonban nemsokára visszaköltözött a Felvidékre, s a családfő magas hivatali állásokat töltött be a liptóújvári kincstári uradalomban. Hét éves korában elveszítette az édesapját. Özvegy édesanyja ezt követően egyedül nevelte gyermekét. Előbb Rózsahegyen laktak, csaknem színtiszta szlovák környezetben, itt sajátította el ezt a nyelvet, melynek később nagy hasznát látta népköltészeti gyűjtései során. Gimnazista kisdiákként gyakran felkereste a közeli, romos likavai várat. A múlt üzenetét őrző, romantikus hangulatot árasztó középkori falak pedig fellobbantották benne a történelem iránti vonzalmat, amely egész életén át elkísérte. 1847-ben felvételt nyert a Kassai Jogi Akadémiára, az 1848–1849. évi forradalom és szabadságharc vihara azonban őt is magával sodorta. Belépett a honvédseregbe, ahol előbb a gyalogsághoz került, majd tüzértiszti kiképzést kapott és tüzér hadnagyként, küzdötte végig a szabadságharcot. Még az ütközetek között is arra használta fel szabad perceit, hogy bepillantson egy-egy falu, vidék múltjába, az ott élők szokásaiba, életmódjába. 1849 nyarán, a függetlenségért vívott harc végén a Bánságban feloszlatták a hadtestét. Végigbujdosva a fél országot, hazatért, 1851-ben befejezte az akadémiát, törvényszéki hivatalnoki állást vállalt, 1862-től 1865-ig főszolgabíróként dolgozott Bereg vármegyében, 1865-ben pedig a Schönborn grófok tulajdonát képező Munkácsi és Beregszentmiklósi Hitbizományi Uradalom ügyvédje, majd főügyésze lett. 1860. január 26-án megválasztják a Magyar Természetrajzi Társaság rendes tagjává. Rövid időn belül a Történelmi Társulat választmánya tagjai sorába emelkedett. A Társulat kebelén belül külön archeológiai bizottság is működött. Szabolcs megyében 1868. december 1-én létrejött Régészeti Egylet sikeres működése – no meg az alapító Jósa Andrással ekkor szövődő kapcsolata, amely később barátsággá mélyült – arra ösztönözte Lehoczkyt, hogy ő is létrehozza a Bereg megyei régészeti egyletet. Ehhez a döntő elhatározást a szolyvai honfoglaló magyar sírnak sikeres felkutatása adhatta volna meg 1870-ben, de ez nem hozta meg

1 Lehoczky Tivadar életére vonatkozóan lásd: 1. VÁRADI STERNBERG, János. Vidékünk lelkes kutatója (Lehoczky Tivadar). In Kárpáti Kalendárium. 1965.; 2. КОБАЛЬ, Й. В. Бібліографічний покажчик праць Тивадара Легоцкого (1830 – 1915). Ужгород 1990.; 3. KOBÁLY, József. Sine ira et stúdió. Ungvár 1998.; 4. KOBÁLY, József (szerk.). Lehoczky Tivadar: Bereg vármegye. Ungvár 1995.; 5. CSATÁRY, György. A Lehoczky hagyaték. Ungvár 2001.; 6. BOROS, László – KOSZTYÓ, Gyula. Az országos Lehoczky-múzeum régészeti tevékenysége a források tükrében. KMMI-füzetek 2009.; 7. BOROS, László. Az Országos Lehoczky-múzeum létrejötte és működésének kezdete (1907 – 1928). In Acta Academiae Beregsasiensis 9. évf. 3. köt. / 2010. 161 – 168 old.

191 EHOCZKY TIVADAR KRÓNIKÁJA AZ I. VILÁGHÁBORÚRÓL „VILÁGHÁBORÚNK” (1914-1915) a Bereg megyei Múzeum megalapítását.2 A Társulat éves Zemplén–Ung megyei vándorgyűlésén az ún. leleszi bizott- ságába delegálták, a későbbiekben sokat kutatott ebben a levéltárban. Az itt általa átrajzolt vízjeleket, 2001-ben publikáltuk.3 A nagy részletességgel és hozzáértés- sel megírt monográfiái, tanulmányai, ma is nélkülözhetetlenek a helytörténészek számára. Az általa 1907-ben alapított múzeumegylet kifejthette tevékenységét, de életében az általa hőn óhajtott múzeum nem jöhetett létre. Munkács városa jóval halála után, a csehszlovák időszakban különített el helyiséget múzeumnak a város- háza területén. A polihisztor 1915. november 25-én hunyt el, a halála után újrarendezett magángyűjteménye vetette meg az ungvári Kárpátaljai Honismereti Múzeum alapját, amely 2015-ben az ő nevét vette fel. Úgy gondolom, hogy ez a tény újabb lökést adhat a Lehoczky kutatásoknak és ezután már nem csupán Nyíregyházán, lesznek Lehoczky életművét bemutató kiállítások, hanem Ungváron és Munkácson is. Az alábbiakban Lehoczky Tivadar utolsó munkáját a Világháborunk4-at vizsgáljuk. Jellemző munkásságára, hogy a négy monográfiáját hetvenedik életévének betöltése után írta. Minden bizonyára 85 éves kora után is termékeny kutató lehette volna, ha nem az a rozsdás szeg, amitől teste halálosan elfertőzött és aminek következtében elhunyt. A Világháborúnk kéziratát így 1915. október 31-ével fejezte be, a szöveg végén három ponttal. Írásában nem vehetünk észre változást. Lehoczky az Osztrák-Magyar Monarchia patriótájaként írja a kéziratot, hazafisága teljes egészében áthatja a kézirat szellemét. A szerző kiváló nyelvtudása révén nem csupán a Munkácson állomásozó magyar katonákkal és sebesültekkel kommunikált, hanem a városban elszállásolt orosz hadifoglyokkal is. Leírta külsejüket, megbeszélték a hadi eseményeket, kikérdezte őket életükről stb. Rendszeres tudósítások kapnak helyet a naplóban a frontvonalról, a Kárpátok közelében kibontakozó harcokról, Przemycl várának ostromáról, a cári csapatok betöréseiről az országba, a kezdeti lelkesedésről, az egészségügyi helyzetről, a helyi lakosság helyzetéről stb. Ez alkalommal nincs mód arra, hogy az egész 4 kötetet részleteiben is elemezzük, de a szerző hangulatára, életének egyes részleteire a kézirat alapján szeretnék utalni. A margókon bejegyzett részeken a kiemelt téma szerepel, evvel választódnak el a hírek, így jelöli meg az általa kiemelt összefoglalókat.5 Már az első kötet bevezető részében, a szerző összefoglalja a világháború előzményeit, a szláv-germán konfliktust. A szerbeket a szlávság legszívósabb népének nevezi, szerinte ez a nép a Monarchia szláv lakta területei elnyerésére irányítja

2 Részletes adaokat Lehoczky Tivadar életrajzához lásd: КОБАЛЬ, Й. В. Бібліографічний покажчик праць Тивадара Легоцкого (1830 – 1915). Ужгород 1990. 1. КОБАЛЬ, Йосип – КОБАЛЬ, Олена. Тивадар Легоцкий. Ужгород 2015. ст. 5 – 6. 3 Lásd: CSATÁRY, György. A Lehoczky hagyaték. Ungvár 2001. 155 – 172 old.; LEHOCZKY, Tivadar. Történelmi kalászok. Szerk. Kobály József. Ungvár 1997. 6 – 8 old. 4 A kézirat eredetijét lásd: Kárpátaljai Állami Levéltár (KÁL) „Munkácsi Lehoczky Tivadar- Múzeumegyesület” KÁL, F.1555, op.2, od.zb.41 – 44. A négy kéziratkötetre osztott írás a következőképp oszlik el a levéltári egységek (od.zb.) között: 1. kötet. 1914. VI. 28 – X. 20. 199 old.; 2 kötet. 1914. X. 1 – XII. 31. 228 old.; 3 kötet. 1915. I. 1. – IV. 30. 221 old.; 4. kötet. 1915. V. 1 – X. 31. 308 old. 5 Lásd a tanulmány illusztrációjaként a kéziratot ábrázoló oldalakat.

192 CSATÁRY György törekedéseit. Aláhúzza, hogy a cárnak kitűzött célja és törekvése az összes szlávság egyesítése Oroszország vezetése alatt.6 A kéziratban a nemzetközi kapcsolatok szálait is elemzi, párhuzamosan azokkal az eseményekkel, amelyek szűkebb északkeleti régiónk frontvonalain történtek. A Munkácshoz közeli harcokról részleteiben beszámol, saját megfigyelései és családtagjai-ismerősei segítségével. Az alábbiakban ezekből a részletekből idézünk a szerzőtől. Lehoczky bővebb családi köréből többen voltak katonák, erről így ír: „Én is sóvárogva várom vejeim és ismerőseim értesítéseit. Számosan vannak, kik a Monarchia fegyveresei közt állandóan szolgálnak. Így csak a közelebbieket nevezi meg ,fia Lehoczky János, törzstiszt jellegű százados az I. honvédezredben; veje Csicsery Zsigmond, ezredes és magyar királyi testőrfőhadnagy Budán; ennek egyik fia László hajóhadnagy; másik fia Gyula a hadi akadémiából most tüzér- hadnaggyá kinevezett növendék. Másik veje Némethi Kálmán, alezredes a Szegedi honvédezredben és fia Imre, szintén hadnagy ugyan ott, Szentmiklóssy Pál, százados a munkácsi II. honvédezredben. Bízott Istenben, hogy szerencsésen hazakerülnek a frontról és örömteljes lesz viszontlátásunk.7 Előadja, hogy a munkácsi 65. gyalogezred itteni zászlóaljai kiegészültek: „Augusztus 6-kán megérkeztek a többi zászlóaljai Miskolcról, a törzsekkel és zenével, a derék és szemrevaló legénység teljesen fel volt szerelve új kellékekkel és másnap augusztus 7-én reggel a gyakorlótérre a város nyugati oldalán az egész ezred hadilag fölszerelve kivonult és ott tábori mise után letette a hadi esküt, épen ugyan, mint másnap az itteni 11. honvéd ezred is, mely szintén egészen elkészült és lelkesen várja a harcba indulást s a további rendelkezést”.8 Közlései során folyamatosan utal hozzátartozóira is: „Augusztus. 14-kén Munkácson elbúcsúzott vőm Szentmiklóssy Pál, az itteni II. honvédezrednél százados, ki nálunk házamnál hagyván nejét, Margit és Kati leányai valamit Palkó és Antal fiával együtt elment a teljesen fölszerelt s fölvirágozott ezredével az oroszok ellen … Az ezredes lippahorai Pillipec Dezső. – Isten vezérelje szerencsésen! Vőm legénye Drága György Nagylucskáról. Az első zászlóalj már tegnap indult el, elkísérve az egész város közönségétől s annak jó kívánataitól. A viszont látásra!”9 A munkácsi csapatmozgásokról is részletesen beszámol: „Aug. 14-kén jött Munkácsra egy nagy csapat a 80. számú cs. és kir. (lengyel) ezredből Galiciából Lembergből; nagy részét a munkácsi vár üres helységeiben s a környékbeli községekben szállásolták el, úgy a 13-dik cs. és kir. A gyalogosok egyszersmind újoncaikat fogják itt kiképezni. Pletykaként beszéltek gyanúsításról is, de alaptalanul, mert idejövetelük célja: újoncaik kiképzése volt. Dragonyos lovasok is e végből kerültek ide. Mégis később kiderült, hogy e lengyel tartományi határszéli területekről való osztrák katonaság nem megbízható s azért a négy ezernyi csapatokat ide internálták s részint Bereg, részint a szomszéd Szabolcs és Szatmár megyék helységeibe elszállásoltan itt

6 KÁL, F.1555, op.2, od.zb.41, 1b-2 old. 7 KÁL, F.1555, op.2, od.zb.41, 15 old. 8 KÁL, F.1555, op.2, od.zb.41, 21 old. 9 KÁL, F.1555, op.2, od.zb.41, 39 old.

193 EHOCZKY TIVADAR KRÓNIKÁJA AZ I. VILÁGHÁBORÚRÓL „VILÁGHÁBORÚNK” (1914-1915) tartják. Fura dolog…. „10 Ismerteti a munkácsi közhangulatot, ami a divatban, a frizurákban és a visel- kedésben is kimutatható volt a szerző kitűnő megfigyelőképességének köszönhető- en: „Magyar nők és leányok jogosan kifogásolják a nem rég divatba jött angolmódra lenyírt bajusz viseletét. Szerintem ez inkább szláv, mint angol modor. Liptói tótok nyírják le ily csúf módon bajuszukat. Talán e fránya divat hozta a háború világot is a nyakunkra: mert hát nem férnek a bőrükbe s maskarákká válnak. A nők kiáltják: „le az angol bajusszal” s ajánlják, hogy II Rákóczi Ferencet kövessék, kinek kedves és magyaros bajusza volt. A francia kecske szakállt pedig immár csak a szánalmas férfi viselheti. Ne fogadjuk el, ne szégyelljük magyar voltunkat, főleg ha az pénzünkbe sem kerül s férfias szép jellegünket feltűnővé teszi! 11”

„De érdekesebbek bakáinknak mosoni harcias népies nótái. Az egyik ilyen:

Ferenc Jóska öreg már a csatára, Rábízza a vitéz magyar bakára, Meg is tesszük a királynak kedvére, Rácot fűzűnk a szuronyunk hegyére.

Arra kérlek, jó manlichek fegyverem, Hogyha majd a rongyos rácot elverem, Ne töltselek utolszor meg hiába, Vigyél golyót Péter király hasába!

Ferenc József nem mehet el a bálba, Öreg ember, nem könnyű már a lába. Sebaj, ha már nem bírja is a táncot, A táncot, a táncot. — Megforgatjuk helyette is a rácot. Ferenc József levelet írt ma reggel, Masírozni szeretne a sereggel; Ne masérozz édes öreg királyunk, Királyunk, — királyunk — Te csak nézzed, amit mi majd csinálunk.

Ferenc József fölment egy hegytetőre, Messzelátón onnét tekint előre, Mindig csak azt nézegeti, ha ráér, Ha ráér — ha ráér, Hogy verekszünk a királyért s hazáért!12

10 KÁL, F.1555, op.2, od.zb.41, 48 old. 11 KÁL, F.1555, op.2, od.zb.41, 66 old. 12 KÁL, F.1555, op.2, od.zb.41, 68-69 old.

194 CSATÁRY György Az orosz foglyokról a következőket mondja el: Az Északkeleti vasutunkon augusztus 25-én vonult át az orosz határról 166 orosz katona huszárok és ulánusok, 10 tiszt és 1 tábornok. A tiszteken látszott a lehangoltság, a legények azonban vígan fogyaszták a jó ebédet. Tegnap, augusztus 29-én délben ismét hozott a vasút ide 955 közlegényt és 3 tisztet, akik között egy őrnagy volt. Ezek itt megebédeltek. Megnéztem őket. Mindenféle termetű és alakú legényekből állott a gyalogság és sok zsidó is volt közöttük… Meglehetősen kopottan néztek ki már most is…bő zubbony, bő bugyogó, részint csizma, részint bakancsban voltak s fejükön tál nagyságú lapos sapkát viseltek. A foglyokat Puhacsa Sándor hadnagy az itt tartózkodó lengyel népfelkelő csapattal kísérve, míg az előbbi szállítmányt 50 népfelkelő Dzián Márton főhadnagy vezetése alatt kísérte szintén Esztergom felé. Azt hiszem, hogy ezek sem fognak egykönnyen visszakívánkozni Oroszországba.”13

A lengyel népfelkelőkről azt olvashatjuk, hogy a lengyel gyalogos népfelkelő csapatot, magánházakban, telkeken, így Lehoczky szomszédságában is csoportosan szállásolták el. „Most holmi ócska kopott egyenruhán kívül, sokan polgári öltönyt viseltek s batyut és tarisznyát, s különösen feltűnt a számos zsidó férfi, kik torzonborz hajjal és hosszú szakállal jelentek meg, s csak kevesen voltak lőfegyverrel ellátva. Ez is eszembe jutott a 49-ki harcunkat, midőn annak vége felé kaszáz és lándzsás népfelkelők követék a honvédsereget.”14 Ismerősei közül több katonával találkozik és folyamatosan informálódott tőlük. Róluk a következőket írja: „Ma délután találkoztam a munkácsi fő utcán dr. Sipos Zsigmonddal, Beregszászi alkapitány és íróval, ki néhány hét előtt, mint a 65. gyalogezred tartalékos őrmestere épen, duzzadt egészségben elment Galíciába csatázni. Most bekötött bal karral, megfogyva s elsápadtan láttam ismét. Alig hittem szemeimnek. Tomasovnál lőtte át karját a puska. Gratuláltam neki! Az itteni katonai kórházban ápolják.” „Ma éjjel érkezett haza az orosz harctérről Fazekas Endre, II. Honvéd ezredbeli főhadnagy, karja van átlőve. Meglátogattam s tudakozódtam érdekelteink fölül. Jól vannak. Vele jött haza őrnagya Dessewffy Géza is, ki ott a táborozáskor valamely szuronyba botlott, s azzal megvágta lábát. Hej de sok vér fog még kifolyni az északi tereken, míg Isten tudja, mikor és hogy fog e csak most megindult hadjárat befejeződni.” 15 Lehoczky idős ember létére gondozta, pontosabban műveltette szőlejét. Krónikájában ezek a történések is megjelennek: „Szeptember 18.(1915) Délután kimentem szálhegyi szőlőmet megnézni, mert birtokostársaim siettetik a szüretet, attól tartván, nehogy – mások egyék meg a szőlőtermést, mert mi tagadás benne, az itt tanyázó lengyel népfelkelők el-el látogatnak oda s lakomáznak. Mint a kerülők beszélik, minap az északi sarkon levő Papp-féle szőlőbe vagy nyolc fegyveres lengyel katona portyázás közben felment s ott, jóllehet abban még a szőlő éretlen volt, zabáltak, a kerülők tiltakoztak ez eljárás ellen s feljelentéssel fenyegetőztek. Ekkor két katona kirántott a tőkékből karókat s azzal vagy tíz lépésnyi területen leverték a tőkéket, lepocsékolták a különben is silány termést s nagy dühösen eltávoztak.

13 KÁL, F.1555, op.2, od.zb.41, 87 old. 14 KÁL, F.1555, op.2, od.zb.41, 123 old. 15 Sipos Zsigmond rendőrkapitány létére történetíró volt. Nevéhez fűződik Borzsova monográfiája, amit Beregszászban, 1911-ben adott ki.

195 EHOCZKY TIVADAR KRÓNIKÁJA AZ I. VILÁGHÁBORÚRÓL „VILÁGHÁBORÚNK” (1914-1915) Azóta egyik kerülőnket behívták a népfelkelőkhöz, a másikat a tartalékba s fogadtak helyükbe újakat, fiatalabbakat s íme ezekből is egyet most besoroztak, annyira, hogy alig van egy őrzője is a szőlőknek. Most jóformán csak a jó Isten őrzi. Pedig szükség lenne rá, mert a régi történeti szójárás alapja, mely vidékünkön származott: ”Res tuas custodi, autfevant poloni” (őrizd értékeidet, nehogy elvigyék a lengyelek), most is kezd ismétlődni és érvényesülni – de különben mozgalmaink mellett városunkban kissé meglazult a régi megszokott jó rend; a szabott árakat nem respektálják, így a bérkocsisok is dupla árakat követelnek stb s kifogásokra azzal felelnek, hogy a rendőrhatóság most nagyobb dolgokkal lévén elfoglalva, nem ér rá aprókkal bíbelődni.16 Megfigyelései és tájékozódása a katonaság állomáshelyeire is kiterjedt amiről így ír: „Mint értesültem a lembergi kerületi parancsnoksághoz tartozó hadtesti katonaság úgy van Munkácson, illetve Bereg s a szomszéd megyékben elhelyezve: Kiegészítési (pót) zászlóaljak a következő gyalogezredekből: 24. ezredből Szoploncban Máramarosban. 25. ezredből Ungváron és Ung megyében. 30. ezredből Ungváron és Ung megyében 41. ezredből Bocskón, Máramarosban. 55. ezredből Beregrákoson. 58. ezredből Máramarosban. 80. ezredből Munkácson és Bereg megyében. 95. ezredből Máramarosban.

Kiegészítő (pót) zászlóaljak a cs.és k. honvéd (Landweszt) 90. s más gyalogezredekből: 19. ezred Ungváron, 20. ezred Máramarosban 22, 35, 36 különféle helyeken

Pótosztagok (Eskodron) a következő cs.k. ulánus ezredektől: a 4. ezredből, különféle helyeken, 7. ezredből, Nagykárolyban és Szatmár megyében. 8. ezredből, különféle helyeken. 13. ezredből, Szabolcs megyében, Nyíregyházán. 9. dragonyos ezredből ugyanott.

A vadászzászlóaljakból a 18-dik Ungban, 27. Ugocsában Veresmarton, és a 30- dik Máramarosban.17 Saját maga állapotáról is beszámol, amikor még jó egészségnek örvendett: „Ma van születésem 85. évfordulója (október 5). Hála istennek jó erővel és nyugalommal folytatom családi és magán ügyeimet. Vidám kedéllyel és jó hangulattal telik életem kedves és hűséges nőm körében. Ragaszkodása és szeretete hozzám páratlan a mostani

16 KÁL, F.1555, op.2, od.zb.41, 154 old. 17 KÁL, F.1555, op.2, od.zb.41, 109 – 110 old.

196 CSATÁRY György anyagias világban. Midőn a minapi közzavarban említem előtte, hogy talán jó lenne, ha ő egy időre Budapestre ottani három jó állapotban élő gyermekeinkhez menne, míg e tájon a rendes nyugalom visszatér s én addigra vackomra ügyelek, ajánlatomról hallani sem akart többet, sőt könnyezve kijelenté, hogy itt marad, bűnnek tartaná engem rövid időre is elhagyni s ezt most tenni, midőn negyvenhét évig hűen kitartott s a kolera és ellenség közeledése veszélyesen fenyeget. Együtt maradtunk tehát s örülünk annak, hogy a vész elmúlt s mi is érintetlenül megéltünk minden legkisebb baj nélkül.”18 A polihisztor rajzokkal és csataleírásokkal gazdagította a krónika tartalmát, amelyet nagyszerű írói tehetségének köszönhetően –a száraz tények közlése mellett- gördülékennyé és olvasmányossá tudta tenni az utókor számára is. Lehoczky Tivadar Világháborúnk című krónikájának kiadása jelenleg folyamatban van, az összesen közel ezer oldalnyi írás feldolgozása és közkincsé tétele méltó ajándék lehet a történelmet kedvelőknek, az első világháború ugyancsak 100. évfordulója alkalmából.

Kronika Tivadara Lehoczkého o prvej svetovej vojne s názvom „Naša svetová vojna” (1914 – 1915)

Práce publikované Tivadarom Lehoczkým sú pre nás známe, dokonca ešte aj súčasná regionálna historiografia z nich čerpá mnohé údaje. Avšak existujú i také práce, ktoré sa do dnešných dní nachádzajú nepreskúmané v archívoch či zbierkach starých rukopisov. Takýmto doteraz nespracovaným rukopisom je aj Lehoczkého denník z obdobia prvej svetovej vojny pod názvom ,,Naša svetová vojna”, písaný od začiatku vojny až do autorovej smrti. O vojenských udalostiach na frontoch sa dozvedal prostredníctvom svojej rodiny, blízkych, známych. Vďaka svojim jazykovým schopnostiam dokázal informácie získať aj od ruských či iných slovanských zajatcov v táboroch v okolí Mukačeva, čo dodáva jeho rukopisu značnú autenticitu. Bádanie o vedeckej činnosti a živote Tivadara Lehoczkého (1830 – 1915) si dnes môžu prisvojiť dve inštitúcie. Jednak Výskumný ústav Tivadara Lehoczkého na Vysokej škole Františka II. Rákócziho v Berehove, ktorý vznikol v roku 2005, na strane druhej aj Podkarpatské vlastivedné múzeu, ktoré si od roku 2015 zvolilo meno Tivadara Lehoczkého za názov svojej inštitúcie a zaviazalo sa ďalej rozvíjať jeho pamiatku.

Хроніка „Наша світова війна” Тиводара Легоцького про Першу світову війну (1914-1915 рр.)

Роботи Тиводата Легоцькоого нам відомі, навіть сучасна регіональна історія з них бере багато даних. Однак існують і такі роботи, які донині не досліджені і знаходяться в архівах або колекціях старих рукописів. Таким, до цього часу неопрацьованим рукописом, є і Легоцького щоденник періоду

18 KÁL, F.1555, op.2, od.zb.42, 8 old.

197 EHOCZKY TIVADAR KRÓNIKÁJA AZ I. VILÁGHÁBORÚRÓL „VILÁGHÁBORÚNK” (1914-1915) Першої світової війни, названий „Наша світова війна”, який автор писав з початку війни до своєї смерті. Про воєнні події на фронтах він дізнавався через свою родину, родичів і знайомих. Завдяки своїх мовним здібностям він одержувати інформації також від російських чи інших слов’янських полонених в таборах біля Мукачева, що надає його рукопису значну автентичність. Вивчення наукової діяльності і життя Тиводара Легоцького (1830-1915) можутъ сьогодні присвоїти собі дві установи. Це Науково-дослідний центр ім. Тіводaра легоцького Закарпатського угорського інституту ім. Ференца Ракоці ІІ в Берегові створений у 2005 р., а також Закарпатський обласний краєзнавчий музей, який з 2015 року вибрав ім’я Тіводaра легоцького для назви своєї установи і зобов’язався далі вшановувати його пам’ять.

198 PRVÁ SVETOVÁ VOJNA OČAMI REFORMOVANÉHO KAZATEĽA V SLANCI

Annamária KÓNYOVÁ

The First World War through the Eyes of the Reformed Preacher in Slanec This paper deals with the presentation of the writings of the reformed parish in the Abov village called Slanec. A part of the writing written in the years 1914-1935 is devoted to the events of the Great War. Historical science has enough knowledge about the great historical events, but thanks to new sources their interpretations and evaluations often change. Many interesting information on the impact of major historical events on the lives of individuals or small communities are present in sources such as chronicles, diaries, private notes and many others. One of the sources is the “chronicle” of the Reformed parish of the village Slanec. Until the year 1933, a preacher Barnabas Idrányi, an author of the chronicle, subconsciously assumed that the events in 1914 should have been recorded, and unfortunately he was right. He recorded the news on the basis of newspaper articles, as well as message delivery, or his own experience. Except for the war reports, the preacher recorded the events in the village writings about his sons, the economic situation, but also about other interesting events. These local news, personal attitudes and beliefs provide interesting information about the war and its impact on a daily life in a village of specific population groups. It reveals stereotypes, an image of a collective identity. The highest number of records come from the early years of the war, the records of 1917 are shorter, brief and clearly show the apathy towards the war as well as expectations of its early end. Many records are of course about military, but also political events in 1918. Even after the war, the preacher continued in his records, since the end of the war brought revolutionary changes in the political sphere.

Keywords: Slanec, Abov, Reformed group, Barnabas Idrányi, the First World War.

V súčasnej modernej historiografii už dávno nie je úlohou historického báda- nia odkrývanie alebo odhaľovanie veľkých historických udalostí v duchu pozitivis- tického bádania 19. storočia, práve naopak. Dnešná historiografia na pozadí nových prameňov stojí pred úlohou hlavne prehodnocovania starých konštatovaní, vytvára- nia nových interpretácií a pohľadov, rušenia resp. búrania historických stereotypov vo veľkých, ,,chronicky” známych dejinných udalostiach. Okrem toho pre poznanie veľkých dejín, resp. ich lepšie pochopenie, poznanie ich dosahov na obyčajné ľud-

199 PRVÁ SVETOVÁ VOJNA OČAMI REFORMOVANÉHO KAZATEĽA V SLANCI ské indivíduum, jeho každodennosť slúžia práve udalosti menšieho, ,,regionálneho” dosahu. Poznanie regionálnej histórie, jej udalostí, ,,obyčajných aktérov”, ale aj ich osobné vnímanie, hodnotenie môžu pomôcť lepšie pochopiť a interpretovať históriu, odstrániť jednostranné a často aj cielené dezinterpretácie či mylné stereotypy. Na zá- klade toho bude možné lepšie spoznať najmenšie detaily dejinných udalostí, ale aj ich rôznorodé dopady na každodenný život indivídua. Pri záujme o akúkoľvek historickú udalosť je najväčšou výzvou práve otázka interpretácie.1 Tá je ešte citlivejšia (problematickejšia) pri takých otázkach historic- kého bádania, ktoré sú do istej miery závislé od determinantov, ktoré môžu do inter- pretácie vnášať subjektivizmus, ako napríklad v prípade skúmania dejín cirkví, vojen- ských konfliktov a pod. Práve preto aj v tejto oblasti bádania je poznanie regionálnych dejín dôležitým článkom na lepšie pochopenie veľkých historických udalostí. Na regionálnej úrovni môže byť takýmto cenným zdrojom poznania historic- kých súvislostí, ale aj etnografie, náboženských pomerov, každodennosti dedinská alebo mestská kronika, alebo aj samotná osoba jej pisateľa. V súčasnosti práve ta- kýto typ historického prameňa, akým je kronika, denník či memoáre – spomienky, predstavuje nový a veľmi širokospektrálny zdroj pre skúmanie a poznávanie dejin- ných udalostí. Je nespochybniteľné, že hodnota takéhoto prameňa nespočíva v jej úplnej objektívnosti, resp. vernom opise reality, lebo už samotný výber zaznamena- ných tém podlieha subjektívnemu výberu zapisovateľa, kronikára. Ale práve vďaka tomuto ,,subjektívnemu výberu“ sa môže bádateľ dozvedieť o tom, čo pre konkrét- neho jednotlivca alebo menšie spoločenstvo, komunitu predstavovali, resp. akými boli tie pomyslené ,,dôležité“ udalosti. Cez subjektívny opis môže bádateľ zachytiť dosah historických udalostí na život konkrétneho jednotlivca (hlavne v denníkoch) alebo na menšie spoločenstvo ľudí, ako to je hlavne v prípade miestnych kroník. Ako poznamenáva historik Tamás Dobszay: ,,Pomocou nich sa ukáže často v dôsledku veľ- kých historických udalostí zabudnutá rôznorodosť našej spoločnosti, život z hlavných vývojových línií vypadnutých ,,porazených” spoločenstiev alebo fenomény jestvujúce v protiklade k vedúcim smerom, ideológiám, teda ťažkosti a problémy hlavného prúdu a s tým späté straty.”2 Oproti denníkom, memoárom alebo súkromnej korešpondencii majúcim vyslovene súkromný charakter, pridanou hodnotou kroniky, zápisnice je skutočnosť, že predsa len vznikala ako úradný dokument, takže aj napriek osobe kronikára je mie- ra subjektivizmu nižšia. Výpovednú hodnotu kroniky možno takto skúmať v troch rovinách, jednak cez osobné spomínanie na isté udalosti, ďalej cez skúmania prv- kov kolektívnej identity a nakoniec cez formu kolektívnej pamäte. Ďalšou rovinou je výpovedná hodnota diela z hľadiska komplexného literárno-historického výskumu, teda s dôrazom na jazyk, štýl, charakter a formy výpovedí a pod.3 Samozrejme zvlášť cenné sú výpovede kroniky ohľadom každodennosti dotvárajúcej lepší obraz o mi- nulých reáliách. 1 Bližšie pozri: ECO, Umberto. Od stromu k labyrintu: historická studie o znaku a interpretaci. Praha : Argo, 2012; JIRKOVÁ, Klára – ČERMÁK, Aleš (eds.). Formování historie: interpretace dějin z pohledu různých států. Praha : Akademie výtvarných umění ve spolupráci s nakl. Ausdruck Books, 2012. 2 DOBSZAY, Tamás. Emlék, felidézés, önéletírás. Egy civis memoár tapasztalatai. In Korall. 41, 2010, s. 35. 3 DOBSZAY, Tamás. Emlék, felidézés, önéletírás. Egy civis memoár tapasztalatai. In Korall. 41, 2010, s. 36.

200 Annamária KÓNYOVÁ V minulosti boli kronikármi svojich obcí, miest do veľkej miery farári, často pokračujúci v tradícii svojich predchodcov v zaznamenávaní bežných, ale aj mimoriadnych udalostí svojich farností. Ako príklad možno spomenúť kroniku evanje- lického kazateľa v Soli Mateja Rojku z obdobia konca 18. storočia a prvej polovice 19. storočia4 či známu Sarvašskú kroniku písanú Samuelom Tešedíkom. V období veľkých historických udalostí sa záznamy o týchto udalostiach ešte znásobujú, či už vo forme spomínaných záznamov v denníkoch, memoároch, kronikách, zápiskoch alebo iných formách písomných prameňov osobnej či verejnej povahy. Prvá svetová vojna bola nepochybne takouto udalosťou. Úplnou náhodou,5 ale v celkom vhodnej chvíli, keď si v Európe, ale aj u nás pripomínali 100. výročie Veľkej vojny, sa mi dostala do rúk kronika obce Slanec písaná tamojším reformovaným kazateľom Barnom (Barnabášom) Idrányim. Dotyčný dokument nemá ani oficiálny názov kroniky, ale je zápisnicou vedenou kazateľom reformovanej farnosti od 5. mája 1914 do 7. júla 1935.6 Do októbra 1933, až do svojej smrti ju viedol farár, neskôr senior Abovského reformovaného seniorátu Barnabáš Idrányi, potom v nej pokračoval jeho nástupca. Zápisnica teda bola v prvom rade určená na zapisovanie uznesení presbyterstva farnosti, ale na sklonku vypuknutia prvej svetovej vojny, o ktorej nikto nepredpokladal, že dosiahne také rozmery, považoval slanský kazateľ podvedome potrebné zanechať v kronike farnosti záznam. Ani predtým, ani potom sa už v kronike neopakovali záznamy iného charakteru než dotýkajúce sa farnosti, presnejšie zasadnutí a uzne- sení presbyterstva. Obec Slanec, až do roku 1920 ako Veľký Slanec (Nagyszalánc), sa nachádza v južnej časti východného úpätia Slanských vrchov. Dominantou obce je Hradný vrch (Várhegy) rozprestierajúci sa na rozlohe 24 ha. Dejiny obce boli vždy úzko späté s hradom, ktorý dal v 13. storočí postaviť rod Abovcov.7 V listine z roku 1270 sa spomína hrad Zelench (Zelanch), ktorý bol kráľom Štefanom V. darovaný majstrovi Rajnoldovi. Osídlenie daného miesta sa však archeologicky dá dokázať už v období mladšej doby rímskej v 2. – 5.storočí.8 Zmienka o samotnej obci pochádza z roku 1303. Hrad a podhradie malo počas stáročí viacero majiteľov, Szalánciovcov, neskôr v 14. storočí patril Drugethovcom a Losonczyovcom, dokonca v roku 1440 ho dal Ján Jiskra zbúrať, ale majiteľmi bol opätovne vybudovaný. V roku 1601 sa stal majetkom Forgáchovcov. V čase protihabsburských povstaní bol Jurajom I. Rákóczim vypále- ný a roku 1679 počas povstania Imricha Thökölyho zbúraný. Zachovanou ostala len ústredná veža (donjon), kde si rodina Forgáchovcov zriadila rodové múzeum.9 4 Kronika evanjelického cirkevného zboru v Soli. Peter Kónya (ed.). Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013. 5 Na upozornenie súčasného reformovaného kazateľa v obci Slanec Mgr. Andrása Lucskaya, ktorému sa chcem ešte raz touto cestou poďakovať. 6 A Nagyszalánczi ref. Egyház jegyzőkönyve 1914. IV 5. – 1935. VII 7. (uložené na Reformovanom fars- kom úrade v Slanci). 7 BOROVSKY, Samu – SZIKLAY, János. Magyarország vármegyéi és városai. Abaúj-Torna vármegye és Kassa. Budapest : Apolló Irodalmi és nyomdai részvénytársaság, 1896. 8 Niektoré zdroje uvádzajú aj nálezy z obdobia neolitu a doby bronzovej. BOROVSKY, Samu – SZIKLAY, János. Magyarország vármegyéi és városai. Abaúj-Torna vármegye és Kassa. Budapest : Apolló Irodal- mi és nyomdai részvénytársaság, 1896. 9 Vlastivedný slovník obcí na Slovensku 3. Bratislava : VEDA, 1986, s. 43 – 44.

201 PRVÁ SVETOVÁ VOJNA OČAMI REFORMOVANÉHO KAZATEĽA V SLANCI Začiatkom 20. storočia mala obec 888 a počas posledného sčítania obyvateľ- stva pred prvou svetovou vojnou, v roku 1910 850 obyvateľov. V národnostnom zlo- žení prevládali obyvatelia maďarskej národnosti, v roku 1900 ich bolo 841 a v roku 1910 693. Naopak zvyšoval sa podiel slovenského obyvateľstva, ktorých počet sa zvý- šil zo 48 na 149. Okrem týchto dvoch majoritných etník žili v obci dvaja a podľa posledných údajov ôsmi Nemci. Stabilnejšie bolo konfesionálne zloženie obyvateľov Slanca, najväčšie zastúpenie mali reformovaní (501, potom 467), za nimi nasledovali rímskokatolíci (280, potom 296), okolo päťdesiat obyvateľov sa hlásilo ku gréckoka- tolíckemu vyznaniu.10 Príslušníci dvoch najpočetnejších vierovyznaní mali v obci vlastný kostol. Rímskokatolícky pochádza z roku 1754 a reformovaní si kostol postavili v roku 1784.11 V obci žilo roku 1900 45 židov, v roku 1910 38. Najmenšie zastúpenie mali evanjelici a. v. (9 a 8).12 Väčšina obyvateľstva sa zaoberala poľnohospodárstvom, niektorí si však našli uplatnenie ako tesári, výrobcovia trámov alebo na ťažbe kameňa. Ešte v poslednej tretine 19. storočia bola cez obec vybudovaná železničná trať.13 Okrem spomína- ných stavieb v polovici 18. storočia bol v Slanci v klasicistickom štýle vybudovaný kaštieľ Forgáchovcov. Okrem toho okolo kaštieľa bol na rozlohe 3 000 ha zriadený aj rozľahlý zverinec. Kazateľ Barnabáš Idrányi začal v zápisnici reformovaného zboru v Slanci za- znamenávať udalosti o Veľkej vojne takýmto konštatovaním: ,,Uhorsko tvoriace jeden spolok s Rakúskom, dokonca celá Európa stojí pravdepodobne na prahu nové hranice tvoriacej krvavej vojny. Takže tieto riadky nezaznamenávam z cirkevných účelov, ale keďže uhorská reformovaná cirkev bola vždy úzko prepojená so záležitosťou národa, a zdá sa, že v tisícročnej histórii tohto národa nastal obrat, pokladám za dôležité udalosti tohto roka zaznamenať pre budúce generácie.“ 14 Kazateľ Idrányi považoval za potrebné prípadného budúceho čitateľa uviesť do problematiky, teda načrtnúť medzinárodno-politickú situáciu vedúcu k vypuknutiu takéhoto konfliktu. Stručne sa vracia k udalostiam berlínskeho kongresu ešte v roku 1876, opisuje príčiny postupného úpadku moci Osmanskej ríše na Balkáne a naopak posilnenie ostatných balkánskych štátov, hlavne Srbska, spomína záujmy Ruska na Balkáne, uzavretie spojeneckých zmlúv a aj balkánske vojny. Aj keď sa kaza- teľ snaží k opisu udalostí počas celého obdobia pristupovať z neutrálnej pozície, teda okrem opisu udalostí, vyhýbať sa subjektívnym konštatovaniam alebo hodnoteniam, v prípade Srbska mal autor jasný názor prezentovaný takto: ,,Krajina, ktorá každého svojho panovníka odstráni za pomoci nájomnej vraždy a svojho kráľa Alexandra Ob- renoviča so svojou manželkou dá zabiť vo vlastnej spálni a ich mŕtvoly vyhodiť z okna, a potom ustanoví napriek protestom mocností za nového kráľa Petra Karadjordeviča, človeka v zahraničí pripravujúceho túto vraždu, ako aj vrahov ustanoví do funkcií – 10 A Magyar korona országainak 1900.évi népszámlálása II. rész. Dostupné na: http://konyvtar.ksh.hu/ inc/kb_statisztika/Manda/MSK/MSK_002.pdf 11 Vlastivedný slovník obcí na Slovensku 3. Bratislava : VEDA, 1986, s. 43 – 44. 12 A Magyar korona országainak 1910.évi népszámlálása II. rész. Dostupné na: http://konyvtar.ksh.hu/ inc/kb_statisztika/Manda/MSK/MSK_002.pdf 13 Vlastivedný slovník obcí na Slovensku 3. Bratislava : VEDA, 1986, s. 43 – 44. 14 A Nagyszalánczi ref. Egyház jegyzőkönyve 1914. IV 5. – 1935. VII 7., s. 6.

202 Annamária KÓNYOVÁ takýto štát nie je vhodný na to, aby s ním narábali ako s kultúrnym národom, dokonca ani na to aby dali jeho slovám nejakú váhu.“15 Kazateľ opísal mocenské ambície Srbska a snahu Národnej obrany o vytvorenie Veľkého Srbska. Samozrejme spomína udalosti osudného sarajevského atentátu 28. júna 1914 na dediča trónu Františka Ferdinanda a jeho manželku Žofiu. Tu sa v krátkosti autor venoval aj pôvodu Žofie a jej manželstvu s následníkom trónu. Idrányiho vnímanie následníka trónu a jeho vzťah k Uhorsku priblížil v krátkom odseku, kde spomenul, že v roku 1913 sa konali veľké vojenské cvičenia práve v Hornom Zemplíne a Šariši, kde za hlavného veliteľa bol kráľom ustanovený František Ferdinand, ten však krátko pred skončením ma- névrov nastúpil do pripravovaného automobilu a bez kontaktu s miestnou aristo- kraciou rýchlo odcestoval. Kazateľ trocha ironicky poznamenal, že následník trónu, ktorý mal skôr bližší vzťah k Čechom a slovanským etnikám zomrel práve slovan- skou guľkou. Preto na vysvetlenie dodal, že niet divu, že v samotnej krajine jeho smrť nevyvolala väčšie reakcie a väčšina národa zastávala vlažný postoj, ľútosť prejavila skôr k jeho sirotám. V ďalšej časti zápisu autor stručne opísal ultimátum Srbsku a následné vyhlá- senie vojny a aj údajné začatie obliehania Belehradu. Keďže udalosti nasledujúcich dní nadobudli rýchly sled, augustové záznamy mali charakter jednovetných zápisov (proklamáciu kráľa Františka Jozefa ,,Svojim národom“, vyhlásenie mobilizácie, reakcie Ruska, Francúzska, Nemecka). Pri vyhlásení všeobecnej mobilizácie poznamenal, že aj jeho syn Vojtech ako dobrovoľník narukoval do Košíc. Kazateľ samozrejme svoje informácie čerpal hlavne z tlače, pričom aj pri svojich zápisoch dával poznámky o pravdivosti alebo dôveryhodnosti daných správ (napr. že Francúzsko posiela 15 autami 1 miliardu cez Rakúsko-Uhorsko do Ruska, pričom Pesti Hirlap informoval, že na rôznych miestach krajiny, napr. pri Myjave auto s 30 mil. boli takého autá zadr- žané). Ako poznámku dal kazateľ zamyslenie, aké veľké mohli byť autá prevážajúce takýto obrovský náklad. Okrem toho napísal, že ostatné denníky o takýchto správach neinformovali, takže celá vec bude zrejme len klebetou. Tu poznamenáva, že krajina je údajne plná tajných agentov a množia sa mnohé dezinformácie. Prvé správy z bojiska boli v kronike zaznamenané 15. augusta, kedy bol vojskom dobytý Šabac. Znova uviedol, vraj, v celej krajine všeobecne rozšírenú správu, že významnejšie víťazstvo by sa malo dosiahnuť na panovníkove narodeniny. Po- kračujú tézovité záznamy politických a vojenských udalostí aj v priebehu mesiaca september. V súvislosti so životom obce a vojnou je zaujímavý záznam, kde uvá- dza, že 30. augusta 1914 vznikla v obci filiálka Červeného kríža. Viedla ju manželka dr. Vojtecha Kalmána a mala 50 členov. Činnosť členov organizácie sa sústreďovala na železničnú stanicu, kde denno-denne zabezpečovali vodu a jedlo pre zranených. Zriadila sa aj nemocnica pre 50 pacientov, pričom 18 postelí bolo vo veľkej učebni, po 8 postelí vo dvoch domoch a dve izby pre panstvo v tzv. mašinovom dome. Ďalší zaujímavý záznam o živote v obci bol zo 17. augusta, kedy sa kazateľ na vlastné oči presvedčil, že aj miestny gróf Štefan Forgách a plukovník domobrany v dôchodku Ignác Bydlo, prenajímajúci v obci dom, sa balia a sťahujú do Košíc. Gróf si dal svoj cenný americký organ v hodnote 100 000 rozobrať a uložiť do debien.

15 A Nagyszalánczi ref. Egyház jegyzőkönyve 1914. IV 5. – 1935. VII 7., s. 8.

203 PRVÁ SVETOVÁ VOJNA OČAMI REFORMOVANÉHO KAZATEĽA V SLANCI Na otázku kazateľa prečo tak činí odpovedal: ,,Ak zničia orgán, nech zastrelia aj mňa, lebo mňa len toto drží a keď to zničia už si iný vyrobiť nedám, to je isté!“16 Kazateľ poznamenal, že gróf sa akiste dostal pod vplyv plukovníka, na popud ktorého sa rozhodol pre sťahovanie. Neistá nálada samozrejme prevládla aj medzi dedinčanmi. Kazateľ Idrányi poznamenal, že sám sa snaží každý týždeň na bohoslužbe venovať aj vojenským udalostiam predchádzajúceho týždňa a spomenúť niečo pozitívnejšie, aby ,,upevnil po- zitívne nádeje ľudu“, avšak ,,ani pred týždňom ani teraz nevedel nič povzbudzujúce povedať“. (20. septembra).17 22. októbra bolo do Slanca dopravených ďalší 62 zranených, 50 z nich ošetril Červený kríž, 12 si zobral na starosť gróf. O mesiac na to sa obmedzila aj železničná doprava, vlaky chodili len po Michalovce. Gróf Forgách sa definitívne rozhodol odísť. Náladu v obci opísal kazateľ ako všeobecne veľmi skleslú a zlú. Na mnohých miestach poznamenal, že noviny prinášajú cenzurované informácie. Kazateľ vyjadril svoj názor aj na Halič, podľa neho by ho mali dať Rusom, alebo aspoň tie časti, ktoré obsadili, Krakov a Přemysl by si mala monarchia ponechať. Ako sa ukázalo Rakúšania nevedia narábať ani s Poliakmi, celá Halič a Bukovina je jednoznačným nepriateľom Rakúska. 31. decembra 1914 prináša zápisnica správu o ruskom vpáde pri Koškovciach a následnom obsadení Humenného, Sniny a pod., v dôsledku čoho sa zo Zemplína pod ich moc dostalo 70 obcí s približne 70 000 obyvateľmi. Vpád nastal 19. novembra, správy priniesli železničiari, po dvoch týždňoch sa Rusov podarilo vytlačiť. 1. decembra vtrhli do Šariša, v Bardejove sa údajne zdržali 13 dní, po Prešov už nezišli. Aj odtiaľ ich vybili asi po desiatich dňoch. ,,Od Bardejovského starostu sa vraj ruský veliteľ lúčil so slovami: dovidenia!“ Kazateľ pokračuje takto. ,,Údajne sme ich vybili. Od 19. decembra však sústavne počujeme delá. Naše vojenské velenie už v novinách z 28. decembra priznáva, že Rusi dostali posily a tak sú naše vojská zatlačené na hrebene Karpát. Dnes, teda 31. decembra, už vieme, že Barde- jov je evakuovaný, už 25. boli zvolaní ľudia na zákopové práce, z dediny 5 osôb, ale v Medzilaborciach im prednosta stanice odporúčal, aby každý utekal kde môže.“ Tento krátky záznam o bojoch v Karpatoch uzatvoril pisateľ otázkou ,,Čo prinesie nový rok?“18 Prvé správy sú v novom roku zaznamenané 8. januára a dementujú správy z predchádzajúcich dní o vytlačení Rusov z Užskej stolice. Rusi vraj držia v rukách všetky hrebene Karpát. Boje pokračovali aj v nasledujúcich dňoch, záznamy píšu o dunení diel a Idrányi predpokladal, že prichádzali z údolia Užskej stolice, kde pravdepodobne smerovali aj nemecké jednotky premiestňujúce sa železnicou. Na margo šírenia informácií Idrányi poznamenal, že ľudia si už postupne zvykli na skutočnosť, že dobré správy sa šíria na krídlach (teda rýchlo), kým zlé chodia na olovených nohách. Viackrát sa ukázalo, že o dobrých správach sa dozvedeli rých- lo, ale o zúfalých a zlých správach sa dozvedali až s niekoľkotýždňovým oneskorením. V polovici februára boli do zápisnice zaznamenané niekoľkotýždňové boje me-

16 A Nagyszalánczi ref. Egyház jegyzőkönyve 1914. IV 5. – 1935. VII 7., s. 15. 17 A Nagyszalánczi ref. Egyház jegyzőkönyve 1914. IV 5. – 1935. VII 7., s. 16. 18 A Nagyszalánczi ref. Egyház jegyzőkönyve 1914. IV 5. – 1935. VII 7., s. 19.

204 Annamária KÓNYOVÁ dzi Duklianskym a Užockým priesmykom, ako aj príchod ďalších nemeckých vojakov na podporu domácich oddielov. S vojenskými udalosťami nesúvisiacu, ale pre bežné dianie v obci zaujímavú, správu zapísal slanský kazateľ v poslednom februáro- vom zápise, kde informoval o návrate grófa Forgácha zo Szombathelyu, kde strávil 3 mesiace.19 Nasledujúci záznam kazateľ zapísal až po mesačnej odmlke. Podľa jeho slov sa nič také významné neudialo, akurát na konci marca informoval o zrážke vlakov na stanici v Slanci, pri ktorej sa ale našťastie nikto nezranil, spomenul aj vlak plný ruských zajatcov (pravdepodobne okolo 1 000), opísal ich ako dobre oblečených a ži- vených, zdravých mládencov, ktorí akiste dobre zvládajú záťaž. Spomínal aj údajný pád Přemyšlu, ktorý sa vzdal vraj kvôli nedostatku zásob. Idrányi kriticky poznamenal, že veliteľ ktorý v dostatočnej miere nezabezpečí zásoby svojej pevnosti by si zaslúžil obesenie. Rovnako kriticky píše o armáde aj v nasledujúcich riadkoch spomí- najúc veľkú blamáž a hanbu, keď sa ukázalo, že vojenská obuv – podrážka čižiem bola vyrobená z papiera a vojakom doručili dámske vlnené oblečenie. Traja ziskuchtiví obchodníci v Budapešti predávajúci takýto nevyhovujúci tovar boli následne zatknu- tí, avšak v správach sa potrestanie vojenských úradníkov, ktorí takýto nevyhovujúci tovar prebrali nespomínalo. Postupne v záznamoch pribúda aj stále väčšia apatia z vojny. Podľa Idrányiho bude pád Přemyšlu vo veľkej miere znamenať posun vo vojenských operáciách, ale pre Uhorsko s tragickým koncom, avšak podľa všeobecnej mienky ľuďom by už ani tak nevadila prehra, len nech by už zavládol čím skôr mier. V priebehu leta v krát- kych záznamoch bolo spomenuté dobytie späť Přemyšlu, ako aj Lembergu. Idrányi v augustových záznamoch roku 1915 prvýkrát spomenul drahotu a strádanie počas zimy. Uvádza, že žatva v lete 1914 priniesla slabú úrodu a v dôsledku toho sa už začiatkom jesene zdvihli ceny pšenice a tie v nasledujúcich mesiacoch ďalej stúpali a z pôvodných 28 – 29 korún už začiatkom roku 1915 dosiahli úroveň 40, neskôr aj 50 korún. Vo februári dal štát spísať a zabrať všetky zásoby pšenice, raže, kukurice a jačmeňa a stanovili maximálne ceny. Takisto štát vydal nariadenie, aby sa pšenica nepoužívala v čistom, ale iba v zmiešanom zložení s ražou alebo kukuricou. V priebehu mája bol pomer pšenice a raže 30 : 70. Mestské obyvateľstvo sa často sťažovalo, že mnohokrát dostáva len čistý, kukuričný chlieb, aj ten iba ťažko alebo vôbec. Zvýšili sa aj ceny mäsa, na porovnanie pisateľ uvádzal, že kým začiatkom vojny bola cena vola 2 400 korún, aktuálne dosiahla 4 000 korún. ,,Našťastie sa ukazuje, že úroda v lete 1915 bude dobrá, štát už dopredu úrodu rekviroval a stanovil ceny.“ Do konca roku 1915 boli záznamy kazateľa pomerne striedme a skôr informovali o udalostiach na Balkáne, Taliansku a hlavne sa venovali vstupu Bulharska do vojny. 20 Prvou zaujímavou, avšak smutnou správou, ako to poznamenal reformova- ný kazateľ bolo úmrtie grófa Alexandra Forgácha. Gróf zomrel 29. februára 1916 vo veku 61 rokov, dedičkou majetku sa stala jeho slobodná, dvadsaťštyriročná dcéra 19 Počas tohto pobytu si gróf krátil čas učením sa jazdiť na automobile, následne si spravil aj šoférsky kurz a vo Viedni si kúpil nový automobil. Podľa opisu to bol štvormiestny Opel s výkonom 25 koní, s elektrickým zapínaním a svetlami v cene 16 500 korún. A Nagyszalánczi ref. Egyház jegyzőkönyve 1914. IV 5. – 1935. VII 7. 20 A Nagyszalánczi ref. Egyház jegyzőkönyve 1914. IV 5. – 1935. VII 7., s. 22.

205 PRVÁ SVETOVÁ VOJNA OČAMI REFORMOVANÉHO KAZATEĽA V SLANCI Alžbeta. Farár o grófovi zaznamenal, že to bol dobrý človek a zemepán. Ako veľmi dobrú správu si koncom mája kazateľ poznačil úspechy uhorskej ar- mády na juhotirolskom fronte, obsadenie mnohých miest, ako aj 30 000 talianskych zajatcov. Zápisom osobného charakteru bola správa o jeho synovi Vojtechovi, ktorý bol povýšený na poručíka a dostal 18-dňovú dovolenku. O mladšom synovi Zol- tánovi poznamenal, že zložil maturitu. K menej pozitívnym správam patrilo ďalšie zvyšovanie cien, v roku 1916 stál vôl už 6 000 korún. Koncom augusta narukoval do vojska aj kazateľov mladší syn Zoltán, išiel na severný front. Jesenné udalosti roku 1916 predstavujú hlavne zápisy o komplikovanej vnútropolitickej situácii, rozdrobení politickej scény, pričom svoju politickú analýzu končí konštatovaním, že ,,veľkí ľudia sa snažia osobné city a záujmy potlačiť“. V septembri kazateľ písal aj o dianí vo východnej Haliči, hlavne z dôvodu, že tam bojoval jeho syn Vojtech a vojsko pod vedením veliteľa Hoffmana po trojdňo- vej bitke dosiahlo úspech, dokonca sa im podarilo zabrať aj ďalšie územia. Koncom leta písal o žatve a očakávanej úrode, ktorá v celej krajine bude zrejme slabá a podľa kazateľových odhadov ak sa vojna čoskoro neskončí, čochvíľa nastane hlad a stráda- nie. K zúfalej situácii prispel aj rumunský vpád do Sedmohradska, kde sa 500 vagó- nov potravín dostalo ,,do rúk prefíkaných Rumunov“. Podľa prepočtov by ukradnuté potraviny stačili pre 40 000 ľudí. Podľa kazateľa Idrányiho Rumuni dobre poznali situáciu s úrodou, ale práve preto zaútočili, nepomohlo ani to, že sme boli spojenci. Antipatie, ktoré kazateľ prechovával k Rumunom sú vnímateľné aj v jeho októbro- vých záznamoch, kde niekoľkými výkričníkmi zdôraznil vyhnanie Rumunov zo Sed- mohradska. 21 V novembri 1916 Idrányi spomenul v zápisoch svojich synov. Mladšiemu Zol- tánovi, ktorý nedávno narukoval a ako telefonista bojoval proti Rusom na bližšie ne- špecifikovanom mieste a za statočnosť preukázanú v boji, bola udelená strieborná medaila. Starší syn Vojtech bol od začiatku októbra v nemocnici so žalúdočnými problémami. Veľa pozornosti venoval smrti panovníka Františka Jozefa I. a hodno- teniu jeho vlády, čo vyjadril takýmito slovami: ,,Jeho panovanie sa začalo v krvi a aj sa skončilo rovnako“. Vyzdvihol však, že patril k panovníkom, ktorý vládol v súlade s ústavou. Pohreb panovníka tragicky poznamenalo železničné nešťastie. Pri zrážke dvoch vlakov, kde v jednom cestovali hlavne ľudia vracajúci sa z pohrebu vo Viedni, ako aj vojaci prichádzajúci na dovolenky, na mieste zomrelo 52 ľudí a viac ako sto bolo zranených. ,,Zdá sa že Pán Boh je v každom prípade proti nám. Túto krajinu ne- zasiahlo toľko nešťastia ako počas tejto Veľkej vojny. V čase mieru bolo Uhorsko známe malým počtom nehôd, ale počas vojny dennodenne prichádzajú správy o železničných nešťastiach. Čo sa ešte udeje?!“22 Začiatkom januára 1917 Idrányi napísal stručný prehľad o vojnových udalostiach v jednotlivých krajinách a hlavne o ich vojnových cieľoch. Ako záverom poznamenal, uvedené ambície krajín zapísal z dôvodu, aby bolo zrejmé, koľko je v nich utópie. Koncom júla si do záznamov zaznamenal vojenské úspechy uhorského vojska v Haliči, kde sa im podarilo znova získať niektoré mestá napr. Tarnopol, Stanislav.

21 A Nagyszalánczi ref. Egyház jegyzőkönyve 1914. IV 5. – 1935. VII 7. 22 A Nagyszalánczi ref. Egyház jegyzőkönyve 1914. IV 5. – 1935. VII 7., s. 33.

206 Annamária KÓNYOVÁ Znova pri týchto správach spomína mladšieho syna, ktorý sa vyznamenal v bitke pri Zborove, za čo dostal tentoraz bronzové vyznamenanie. V letných záznamoch bolo spomenuté veľké sucho majúce vplyv na slabú úrodu a následnú drahotu a zvyšo- vanie cien. Cena vola dosiahla hodnotu 6 – 7 000 korún, ako najväčší nedostatok spomína nedostatok v odievaní a drahotu topánok, dámskeho oblečenia. Celkovo zásobovanie bolo zlé a aj keď ľudia mali peniaze, nemohli si za to nič kúpiť, keďže všetkého bolo nedostatok a opatrenia úradov v tomto smere pokladal za nedosta- točné. V júni 1917 musela obec odovzdať vojenským úradom dva obecné kostolné zvony, za ktoré im mal daňový úrad v Košiciach vyplatiť sumu 4 500 korún.23 Záznamy z roku 1917 boli kratšie, avšak oveľa podrobnejšie sú z nasledujúceho roka. Už v januári kazateľ informoval o začatí mierových rokovaní, o vnútropolitickej situácii, ale aj politických aktivitách českých politikov či mierových dohodách. Z jeho záznamov sú zrejmé jeho antipatie k americkému prezidentovi Wilsonovi, ktorého vlastnosti pokladal za diktátorské. Samozrejme v zápise nechýba ani správa o novej chorobe decimujúcej obyvateľstvo Európy. Ako príklad obete španielskej chrípky uviedol reformovaného biskupa a jeho rodinu. Ako katastrofu označil v správe 21. októbra 1918 odpoveď W. Wilsona sformulovanú do 14 bodov, kde ,,spečatil osud Rakúska a Uhorska“. Podrobne rozobral základné ustanovenia dokumentu, následne informoval o vypuknutí revolúcie v Budapešti. Samozrejme, aj keď sa prvá svetová vojna na jeseň 1918 skončila, následné vnútropolitické udalosti v monarchii, ale aj vývoj medzinárodno-politickej situácie logicky viedli kazateľa Idrányiho k pokračovaniu v zaznamenávaní veľkých historic- kých zmien. Idrányi svoj zápis neskončil a priebežne pokračoval v zaznamenávaní aj ďalších politických udalostí nového československého štátu, ale aj významnejších udalostí v dedine.24 Kazateľ Idrányi na základe novinových správ, ale aj počutých a zažitých správ zaznamenával do zápisnice reformovanej cirkvi najdôležitejšie politické, vojenské udalosti prvej svetovej vojny. V jeho zápisoch nechýbajú ani opisy hospodárskej situ- ácie krajiny, všeobecných nálad obyvateľstva demonštrovaných na vlastných skúse- nostiach. Ako to vo svojich zápisoch často zdôrazňoval išlo mu hlavne o objektívne udalosti a snažil sa vyvarovať prílišnému subjektivizmu alebo vnášaniu osobných zá- žitkov, emócií. Zrejme pod vplyvom istých hraničných situácií a vypätia, ktoré kaž- dý pociťoval sa z času na čas potreboval i pisateľ ,,vyrozprávať a vyjadriť aj osobné postoje a názory“. Práve vďaka nim je však ,,kronika“ o to čitateľsky aj v bádateľskom význame hodnotnejšia. Je v nej možné sledovať postoj jednak konkrétneho človeka, ale aj predstaviteľa – reprezentanta istej skupiny obyvateľstva (kazateľ – inteligencia, maďarská etnicita, protestant – reformovaní, dedinské prostredie a pod.). Aj táto pomerne skromná zápisnica o Veľkej vojne je dobrým príkladom premietnutia sa ,,veľ- kých“ historických udalostí do životov konkrétnych aktérov a menších spoločenstiev.

23 A Nagyszalánczi ref. Egyház jegyzőkönyve 1914. IV 5. – 1935. VII 7., s. 15. 24 A Nagyszalánczi ref. Egyház jegyzőkönyve 1914. IV 5. – 1935. VII 7.

207 PRVÁ SVETOVÁ VOJNA OČAMI REFORMOVANÉHO KAZATEĽA V SLANCI Az első világháború a Szalánci református pap szemével

A referátum témája egy abaúji falu, Szalánc református jegyzőkönyvének be- mutatása, pontosabban annak a részének közelebbi vizsgálata amely a Nagy háború eseményeit mutatja be. Tehát a forrás nem teljesen krónika, mert a református egy- ház presbiteri gyűléseinek jegyzőkönyve 1914 – 1935 időszakából. Egészen 1933-ig a református lelkész, később esperes Idrányi Barna írta és ő valahogyan tudat alatt úgy vélte, hogy ez olyan esemény amely feljegyzése fontos lehet a következő nemze- dékeknek. Sajnos igaza lett. Idrányi a feljegyzéseit elsősorban újság hírekből vette, de szintén feljegyezte a hallott eseményeket, maga vagy ismerősei által átélt dolgokat, de szintén rövidebb információkat fiairól és azok részvételéről a háborúban, vagy a falusi eseményekről. Elsősorban igyekezett objektívan írni, illetve objektív híreket feljegyezni, de természetesen nem mellőzte saját véleményét, egyes esetek értékelését és kommentálását. Pont ezek a lokális hírek, magán nézetek értékesek, mert lehetővé teszik betekinteni egy nagy történelmi esemény behatásaira egy kisseb közösség mindennapi életére, de szintén az egyénre, annak nézeteire, belátásaira, kollektív identi- tásra és stb.. A mai történetírás feladata már természetesen nem a nagy történelmi események leírásában van, de inkább azok hatásaiban és átélésében konkrét szemé- lyek, közösségek életében. Idrányi az feljegyzéseiben először egy történelmi analízist csinált, tehát igyekezet vázolni a háborút kiváltó okokat, egyes országok elvárásait, céljait. Természetes módon a legrészletesebb feljegyzések a háború első és az utolsó éveiből vannak, az 1916, 1917 év eseményei kevésbé részletesek az eseményekre, ér- zékelhető bennük az elcsüggedés, mely nemcsak a nehéz élet körülményekből (említi a folyamatos drágulást, gyenge termést, az áruk hiányosságát), de a háború hosszas elhúzódásából is adódott. Idrányi feljegyzései 1918 után is folytatódnak, hiszen pont ezután következtek be az ,,igazi,, nagy változások.

Перша світова війна очима кальвінського проповідника в селі Сланець

В данiй роботі розглядаєтъся протокол кальвінського приходу с. Сланець в абовському регіоні. Частина протоколу, яка була написана в 1914- 1935 рр., присвячена подіям Великої війни. Історична наука має досить знань про великі історичні події, але завдяки новим джерелам часто змінюється їхня інтерпретація, оцінки. Багато цікавих інформацій про вплив великих історичних подій на життя людей, менших громад, знаходиться в таких джерелах як хроніки, щоденники, приватні записки тощо. Зразком такого джерела є „хроніка” кальвінського приходу в селі Сланець. До 1933 р. її писав проповідник Барнабаш Ідрані, який підсвідомо припускав, що події 1914 р. потрібно записати, на жаль, мав рацію. Проповідник у своїх записках виходив з газетних статей, але й опосередкованих повідомлень або з власного досвіду. Крім фронтових повідомлень і перебігу війни проповідник записував події, які відбувалися в селі, згадував своїх синів, економічну ситуацію та інші цікаві події. Саме ці місцеві новини, особисті підходи і погляди приносять цікаві

208 Annamária KÓNYOVÁ знання про воєнні переживання, про вплив війни на повсякдення життя одного села, певної групи людей. Хроніка оголює загальновживані стереотипи, картину колективної ідентичності. Більшість записів було зроблено в перші роки війни, записи з 1917 р. вже дещо коротші, тезові, переконливо вказують на апатію до війни й очікування її скорого кінця. Багато записів, звісно, торкаєтся воєнних, але і політичних подій 1918 р. Проповідник продовжував у писанні записок і після закінчення війни, оскільки кінець війни приніс корінні зміни у сфері політики.

209 REFLEXIA BOJOV 1. SVETOVEJ VOJNY V ROKOCH 1914 – 1915 NA ÚZEMÍ DNEŠNÉHO SLOVENSKA NA ZÁKLADE ANALÝZY DOBOVEJ TLAČE

Ján DŽUJKO

The Reflexion of the First World War struggles in 1914-15 in the territory of present- day Slovakia on the basis of contemporary press analysis In the First Worls War, in 1914 – 15, the armies of Russia, the German Empire and the Austro-Hungarian Empire battled in the Carpathians. The struggles, which took place there, also affected the territory of present-day Slovakia, the part of the Austro- Hungarian Monarchy at that time. War operations of the mentioned armies were realized mostly in the north-eastern part of Slovakia since the end of November 1914 up to the beginning of next year May. The contemporary Slovak press was trying to reflect these events. Individual periodicals tried to bring the most up-to-date news from the front course of events to readers. Slovenský denník, Slovenský týždenník, Národnie noviny, Národný Hlásnik, Slovenské ľudové noviny and Robotnícke noviny dealt with war course of events in more details. At the end of the year, especially the news dealing with concerns of Prešov, Bardejov and Levoča citizens and the first information about struggles which started to realize in this territory dominated. In 1915 they dealt with Russian counter-offensive in March, Easter battle in the Carpathians, and at last the retreat of Russian army from the territory of Hungarian part of monarchy.

Key words: First World War. Struggles in the Carpathians. Slovakia. The Austro- Hungarian Empire. Slovak press.

Boje v Karpatoch prebiehajúce v rokoch 1914 – 1915, boli jedinými bojmi 1. svetovej vojny, odohrávajúcimi sa na území dnešného Slovenska. Priame bojové stretnutia zasiahli síce túto oblasť len okrajovo a na krátky čas, ale tá sa stala priamo operačným pásmom armád východného frontu. Severovýchodné oblasti Slovenska v tomto čase predstavovali aj pohraničné pásmo historického Uhorska.1 S výnimkou demonštratívnej akcie armády generála Alexeja Alexejeviča Brusilova, kedy došlo k prieniku na územie dnešného Slovenska, sa tu bojovalo od konca novembra 1914

1 HRONSKÝ, M. – KRIVÁ, A. – ČAPLOVIČ, M. Vojenské dejiny Slovenska IV. 1914 – 1939. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1996, s. 18.

210 Ján DŽUJKO do začiatku mája 1915.2 Informácie o bojoch, prebiehajúcich v Karpatoch, a teda čiastočne aj na úze- mí dnešného Slovenska, sa, prirodzene, dostávali aj na stránky slovenskej tlače. No- viny a časopisy venovali udalostiam spätým s dianím vo vojne zvýšenú pozornosť. Usilovali sa priniesť čo najnovšie správy z celosvetového vojnového diania. Niektoré z nich mali aj samostatné rubriky, v rámci ktorých, na základe pre nich dostupných informácií, opisovali najnovšie udalosti. V neposlednom rade dôležitým faktorom bola aj cenzúra. Zverejnenie niektorých citlivých vojenských informácií mohlo mať ďalekosiahle následky.3 Minister vnútra zastavil vychádzanie Národného hlásnika práve pre ,,uverejňovanie článkov ohrožujúcich záujmy vojny“.4 Bojom v Karpatoch sa dlhodobejšie a pravidelne zo slovenskej tlače venoval Slovenský denník, Slovenský týždenník, Národnie noviny, Národný Hlásnik, Slovenské ľudové noviny, Robotnícke noviny.5 Slovenský denník informoval v novembri 1914 o priaznivej situácii na severo- východnom bojisku. Rusi sa neúspešným útokom snažili prekročiť hranicu chráne- nú rakúsko-uhorským vojskom. Napriek tomu sa však medzi obyvateľmi Spiša šírila istá nespokojnosť a obavy. V Nowom Saczi, kde Rusi neboli vôbec prítomní, sa jeden úradník rozhodol opustiť mesto a spolu s ním sa vybralo niekoľko obyvateľov smerom do uhorskej časti monarchie. Krátko nato bola situácia pod kontrolou a neskôr sa upo- kojilo aj obyvateľstvo Spiša. Jeho hlavný župan požiadal ministerského predsedu o nariadenie, ak by sa predsa len nepriateľ na územie Spiša dostal. Prišla mu však zamietavá odpoveď s odôvodnením, že stolici nehrozí žiadne nebezpečenstvo a navyše ho ochra- ňuje hrubá vrstva snehu v Karpatoch.6 Silný zvuk delostreleckej paľby však vystrašil aj Prešovčanov, pričom niektorí z nich z mesta aj odišli. Po niekoľkých dňoch sa však vrátili a Prešov žil ďalej svojím tradičným životom. Kaviarne boli opäť plné, začalo sa aj korčuľovanie, v divadle sa odohralo divadelné predstavenie.7 Mešťanosta Prešova Jozef Faragó oznamom upozornil obyvateľov, že neexistuje reálny dôvod na to, aby mesto opustili. Kompetentné úrady si totiž boli vedomé svojej zodpovednosti a včas by o hro- ziacom nebezpečenstve ľudí informovali. V ťažkých časoch tiež považoval za zbytočné v dôsledku paniky míňať peniaze na cestovanie.8 Koncom novembra 1914 už bola v tlači avizovaná prítomnosť ruských jednotiek v oblasti Zemplína. Tie však boli porazené a utrpeli vysoké straty.9 Rovnako 2 HRONSKÝ, M. – KRIVÁ, A. – ČAPLOVIČ, M. Vojenské dejiny Slovenska IV. 1914 – 1939. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1996, s. 18; KORBA, M. Východný front a boje v Karpatoch 1914 – 1915. In Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch. Zost. Drobňák Martin; Turik Radoslav; Korba Matúš. Humenné : Redos, 2007, s. 9 – 20. 3 H. Cenzúra. In Slovenský denník. 26. 1. 1915, roč. VI, č. 17, s. 1. 4 Administrácia. Zastavený časopis. In Národnie noviny. 20. 3. 1915, roč. XLVI, č. 55, s. 34. 5 Informácie o vojnovom dianí sa sporadicky vyskytli aj v iných po slovensky písaných periodikách, avšak nie s takou intenzitou a pravidelnosťou. My sme analýze podrobili vyššie spomenuté periodiká, pričom treba poznamenať, že informácie vo viacerých z nich sa vo väčšej miere opakovali. 6 Nová Ves (Spiš), 20. nov. In Slovenský denník. 22. 11. 1914, roč. V, č. 202, s. 1. 7 Prešov, 23. nov. In Slovenský denník. 25. 11. 1914, roč. V, č. 204, s. 1. 8 Prešov, 29. Novembra... In Slovenský denník. 1. 12. 1914, roč. V, č. 208, s. 1; Z Prešova ... In Slovenské ľudové noviny. 4. 12. 1914, roč. V, č. 49, s. 2. 9 ,,Uh. tel. kanc.“ Oznamuje z Nyiregyházu... In Slovenský denník. 28. 11. 1914, roč. V, č. 206, s. 1.

211 REFLEXIA BOJOV 1. SVETOVEJ VOJNY V ROKOCH 1914 – 1915 NA ÚZEMÍ DNEŠNÉHO SLOVENSKA NA ZÁKLADE ANALÝZY DOBOVEJ TLAČE Rusi postupujúci smerom na Humenné boli zatlačení späť. Vtrhla tu približne, čo do počtu, polovica armádneho zboru. Po krátkych bojoch sa dostala až do mesta, ale po krátkom čase ho musela opustiť smerom na sever. Cestu k ústupu sa im však podarilo zahatiť. Po delostreleckom boji nasledoval aj boj zblízka. Zajatých bolo pri- bližne 1 500 vojakov, ostatní sa údajne rozutekali po okolitých horách.10 Gróf Ale- xander Andrássy ohľadom bojov v meste potvrdil, že jeho kaštieľ ostal nepoškodený, ani len okná sklenenej verandy neboli povybíjané. Poškodených však zostalo viacero domov, paradoxne vraj tých, ktoré ich majitelia pred blížiacim sa vojskom opustili.11 Ruské vojsko sa mohlo presvedčiť, že žito pre nich v Uhorsku nekvitlo, pretože mali do činenia s nepriateľom, odhodlaným za každú cenu ochrániť svoju krajinu. Ich vpád do nej sa považoval za bezvýznamný. Potvrdiť to mal vysoký počet zajatcov a vojnového materiálu, ktorého sa rakúsko-uhorské vojsko zmocnilo nielen pri Hu- mennom.12 V severných oblastiach Zemplína však boje naďalej pretrvávali.13 Istý kapitán automobilového zboru z Levoče sa šiel osobne presvedčiť až k frontovej línii, kde stála jazdectvom posilnená rakúsko-uhorská armáda. Podľa neho bola v Haliči nepriechodná línia chrániaca hranice vlasti. Navyše delá na oboch stranách stáli vo vysokom snehu.14 Aj hlavný barón Artur Wieland a podžupan Ľudovít Nógrá- dy na automobile obišli pohraničné obce, prešli až k frontu a presvedčili sa, že Šariš- skej a Spišskej stolici nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Túto skutočnosť dali ľuďom na známosť aj prostredníctvom plagátov. Snažili sa tak upokojiť civilné obyvateľstvo. Každý deň vysielali na automobile vojenských a žandárskych dôstojníkov na bojisko. Tí donášali informácie o ústupe nepriateľa v Haliči, čo malo za následok, že sa situ- ácia upokojila.15 Na hranici Spišskej župy stojaci žandár ubezpečoval: ,,Tu na hranici je ticho. My nevidíme nijakého Rusa. Naše srdce, náš rozum, naša smelosť je na pravom punkte. Naše nervy a naša najlepšia priateľka: manlicherovka sú v poriadku.“16 Podžupan Spišskej stolice vydal toto prehlásenie: ,,Doterajšie zkúsenosti dosvedčujú, že ľudia, ktorí posledný menší poplach zapričinili sú práve tí, ktorých odchod aspoň zabezpečuje pokoj tu doma ostalých. Fakt je, že cez priesmyk pri Dukle vrhly početné ruské vojská, voči tomuto nepriateľskému vojsku ale protipostavilo sa aj z našej strany silné vojsko, ktoré – dľa zprávy hlavného župana stolice šarišskej, - zahatilo ďalšie po- stupovanie nepriateľa. V Spiši ku obavám niet príčiny. Zo správ denne dochádzajúcich môžeme tvrdiť, že ani pri Spišskej Starej Vsi, ani pri Starej Ľubovni niet nepriateľského nápadu a tam stanujúce naše vojská sú úplnou zabezpekou hraníc. Osvedčujem sa, že ako otvorene uvedomil som obecenstvo o položení doteraz, s tou istou úprimnosťou 10 Úradná zpráva... In Slovenský denník. 1. 12. 1914, roč. V, č. 208, s. 1; V Karpátoch na Humenné ... In Národnie noviny. 1. 12. 1914, roč. XLV., č. 141, s. 3; Michalovce, 30 novembra. In Slovenský denník. 3. 12. 1914, roč. V, č. 210, s. 2; Vojna všetkých proti všetkým. In Slovenský týždenník. 4. 12. 1914, roč. XII, č. 49, s. 1; Vojna všetkých proti všetkým. In Slovenský týždenník. 4. 12. 1914, roč. XII, č. 49, s. 1. 11 Gróf Andrássy o Humennom. In Národnie noviny. 3. 12. 1914, roč. XLV, č. 142, s. 3. 12 Víťazné boje v Karpatoch. In Robotnícke noviny. 2. 12. 1914, roč. XI, č. 49, s. 1. 13 Nytregyháza, 29. novembra. In Slovenský denník. 1. 12. 1914, roč. V, č. 208, s. 1. 14 Levoča, 28. novembra. In Slovenský denník. 1. 12. 1914, roč. V, č. 208, s. 1. 15 Levoča, 29. nov. (Uh. tel. kanc) ... In Slovenský denník. 1. 12. 1914, roč. V, č. 208, s. 1 – 2; Levoča, 39. novembra ... In Národnie noviny. 1. 12. 1914, roč. XLV., č. 141, s. 3. 16 Nová Ves, 2. decembra... In Národnie noviny. 5. 12. 1914, roč. XLV, č. 143, s. 1; Uhorskej Telegrafičnej Kancelrárii ... In Slovenské ľudové noviny. 4. 12. 1914, roč. V, č. 49, s. 2.

212 Ján DŽUJKO urobím to aj vtedy, keby skutočne hrozilo nebezpečenstvo.“17 Plagátmi bolo upozornené aj obyvateľstvo ďalších šarišských miest, aby zachovalo pokoj a súčasne formou úrad- ných správ informovalo aj o tom, že ruské vojská boli zatlačené späť.18 Štefan Szinyei Merse, hlavný župan Šarišskej stolice, prostredníctvom úradné- ho časopisu opísal obyvateľom situáciu na bojisku. Na základe telegrafického spojenia s grófom Štefanom Tiszom upozornil, že hraniciam stolice nehrozí nebezpečen- stvo. Osobne sa bol tiež na aute informovať v Duklianskom priesmyku.19 V Košiciach na upokojenie situácie mešťanosta Béla Blanár uverejnil nasledujúci oznam: ,,Dľa sdelenia veličenstva sboru dávam na vedomie, že niet príčiny k úteku z mesta. Rozši- rovatelia poplašných chýrov sa vystopujú a čo najprísnejšie potrestajú.“20 Do mesta sa vrátila aj filiálka Uhorskej všeobecnej úverovej banky, ktorá opustila Košice.21 Začiatkom decembra 1914 pokračovala snaha vytlačiť nepriateľa z územia Zemplínskej stolice, ako aj z oblasti východného Šariša. Východne od Zemplína prebiehali len drobné, ale úspešné boje. Jedna silnejšia ruská kolóna obsadila severový- chodnú pohraničnú oblasť Šarišskej stolice. Opatrenia voči jej postupu boli v plnom prúde. Na vidieku realizovala vojenská správa potrebné kroky, napríklad čo sa týka odvozu ranených. Tie však nemali znepokojovať obyvateľstvo, ktoré bolo opäť pla- gátmi vyzývané k zachovaniu pokoja. Navyše ranení, prichádzajúci z bojiska, tvrdili, že Rusi neboli schopní začať žiadnu ofenzívu a ich odpor bol potrebný len na to, aby bezpečne a koordinovane stiahli delostrelectvo a vozatajstva za hranice. Obyvateľstvo opustilo len tie časti vidieka, ktoré boli bezprostredne dotknuté bojmi, ale za frontom administratívne vrchnosti úradovali ďalej.22 Podľa úradných správ zo 4. decembra nepriateľ ako v Zemplínskej, tak aj v Ša- rišskej župe postupne ustupoval. Pod jeho kontrolou bolo už len malé pohraničné pásmo. Pokus opevniť sa zostal neúspešný.23 Barón Arthur Wieland, hlavný župan Spišskej stolice, dostal od vládneho komisára správu, že rakúsko-uhorské vojská ne- priateľa ako zo Zemplína, tak i zo Šariša zatlačili smerom k hraniciam. Obec Strop- kov, ktorá padla na krátky čas do ruských rúk, bola opäť oslobodená. Železničná premávka až po Bardejov a Orlov a po Stakčín bola znovu obnovená. Bardejov bol tiež oslobodený a ruská okupácia mu nespôsobila väčšie škody. Starosta mesta ostal na svojom mieste a prihováral sa u ruského komandanta za mesto. Všetky architekto- nické pamiatky ostali nezničené. Zemplín bol tiež od Rusov vyčistený a Medzilabor- ce obsadili rakúsko-uhorské vojská. Do Prešova a Bardejova povolali naspäť štátnych 17 Spišská Nová Ves, 7. dec. In Slovenský denník. 10. 12. 1914, roč. V, č. 215, s. 1. 18 Košice 5. decembra. In Slovenský týždenník. 11. 12. 1914, roč. XII, č. 50, s. 1. 19 Prešov, 29. nov. In Slovenský denník. 2. 12. 1914, roč. V, č. 209, s. 1; Vojna všetkých proti všetkým. In Slovenský týždenník. 27. 11. 1914, roč. XII, č. 48, s. 1; V Šariši niet nebezpečia. In Slovenské ľudové noviny. 4. 12. 1914, roč. V, č. 49, s. 2. 20 Košice, 28. novembra... In Slovenský denník. 1. 12. 1914, roč. V, č. 208, s. 1; Košice, 7. decembra. In Národnie noviny. 10. 12. 1914, roč. XLV, č. 145, s. 2. 21 Košice, 7. decembra. In Slovenský denník. 10. 12. 1914, roč. V, č. 215, s. 1. 22 Košice, 5. dec. ... In Slovenský denník. 8. 12. 1914, roč. V, č. 213, s. 1; ,,Bud Tud“ oznamuje... In Slovenský denník. 5. 12. 1914, roč. V, č. 211, s. 1; Košice 5. decembra. In Slovenský týždenník. 11. 12. 1914, roč. XII, č. 50, s. 1. 23 ,,Bud. Tud.“ oznamuje.... In Slovenský týždenník. 11. 12. 1914, roč. XII, č. 50, s. 1; Pešť, 11. decembra. In Národnie noviny. 15. 12. 1914, roč. XLV, č. 147, s. 1.

213 REFLEXIA BOJOV 1. SVETOVEJ VOJNY V ROKOCH 1914 – 1915 NA ÚZEMÍ DNEŠNÉHO SLOVENSKA NA ZÁKLADE ANALÝZY DOBOVEJ TLAČE úradníkov.24 Po týchto pozitívnych informáciách z polovice decembra 1914 sa však v slovenskej tlači začiatkom roka 1915 objavili ďalšie informácie týkajúce sa bojov na dnešnom území Slovenska. Na severných hraniciach Šarišskej a Zemplínskej stolice bolo rakúsko-uhorské vojsko v dobre opevnených pozíciách. V týchto miestach nenastala žiadna zmena. Útoky Rusov boli odrazené a rakúsko-uhorské vojsko pre nepriaznivé počasie nepodnikalo žiadne útoky.25 Niekoľko vpredu vysunutých baté- rií delostrelectva rozloženého v severnej časti Zemplínskej stolice, však prekvapilo paľbou po cestách pochodujúce ruské vojsko a jeho prevažnú časť zničilo.26 Ďalšie boje pretrvávali aj pri Krásnom Brode. V Karpatoch, na výšinách ležiacich západne od tejto obce, bola po krvavých zrážkach odrazená značná časť ruských síl, pričom nepriateľ utrpel vysoké straty, a aj južne od obce prebiehali silné boje.27 Koncom marca 1915 naďalej prebiehali prudké boje v Karpatoch. Na výšinách, ležiacich západne od Duplína, bol odrazený ruský útok s vysokými stratami pre ne- priateľa. Hrdinsky a príkladne bojovali najmä regimenty IV. jazdeckej divízie a čaty I. Landsturm brigády. Po krátkej prestávke silné boje pokračovali naďalej.28 Podobne aj na fronte od Bardejova až po Užok, Rusi napádali rakúsko-uhorské vojská, naproti tomu pozdĺž železnice Mukačevo – Stryj nemecké a rakúsko-uhorské vojská útočili na opevnené ruské pozície.29 Začiatkom apríla 1915 v Šarišskej stolici zúrila silná metelica, znemožňujúca akúkoľvek vojenskú operáciu. Rusi využili túto prestávku na pochovanie mŕtvych. Boje z predchádzajúcich dní priniesli na strane rakúsko-uhorskej armády len menšie straty.30 Častejšie sa z tohto obdobia objavujú informácie o bojoch v oblasti riek La- borec a Ondava. Na fronte vo východných Beskydách prebiehali boje v hornej doline Laborca a na výšinách južne od Výravy, neskôr na oboch stranách doliny Laborca. Protiútok prevedený na východne susediacich výšinách, prudko útočiacich Rusov vytlačil z niektorých pozícií. Východne od Výravy bol odrazený silný ruský útok, pričom do zajatia padlo 2 020 Rusov.31 Úspech mala aj nemecká armáda. Na výši- nách, ležiacich východne od Laborca, získali spolu s rakúsko-uhorskými vojakmi sil- nú ruskú pozíciu a zajali pri tom 5 040 Rusov. V tejto oblasti odrazili viacero ďalších

24 ,,Uh. tel. kanc.“ ... In Slovenský týždenník. 4. 12. 1914, roč. XII, č. 49, s. 1; Košice, 7. decembra. In Národnie noviny. 10. 12. 1914, roč. XLV, č. 145, s. 2; Prešov, 7 decembra. In Slovenský týždenník. 11. 12. 1914, roč. XII, č. 50, s. 1; Pešť, 11. decembra. In Národnie noviny. 15. 12. 1914, roč. XLV, č. 147, s. 1. 25 Novinárský válečný stán... In Slovenský denník. 28. 2. 1915, roč. VI, č. 40, s. 2. 26 Košice, 2. marca. In Slovenský denník. 4. 3. 1915, roč. VI, č. 43, s. 2. 27 Nemecká úradná zpráva, ... In Slovenský denník. 27. 2. 1915, roč. VI, č. 39, s. 2; Podmaršal Höter: Úradná zpráva, In Slovenský denník. 20. 3. 1915, roč. VI, č. 54, s. 2; Podmaršal Höfer. Úradná zpráva, vydaná 27. marca ... In Slovenský denník. 30. 3. 1915, roč. VI, č. 60, s. 1. 28 Podmaršal Höfer. Úradná zpráva, vydaná 29. marca ... In Slovenský denník. 31. 3. 1915, roč. VI, č. 61, s. 1; Novinárský válečný stán, 30. marca. In Slovenský denník. 1. 4. 1915, roč. VI, č. 62, s. 1; Podmaršal Höfer. Úradná zpráva, vydaná 29. marca... In Slovenské ľudové noviny. 2. 4. 1915, roč. VI, č. 14, s. 2. 29 Petrohrad, 30. marca. (Cez Rím)... In Slovenský denník. 1. 4. 1915, roč. VI, č. 62, s. 2. 30 Karpatské bojište, 2 apríla ... In Slovenský denník. 4. 4. 1915, roč. VI, č. 64, s. 3. 31 Úradná zpráva, vydaná 3. apríla... In Slovenský denník. 6. 4. 1915, roč. VI, č. 65, s. 1. Úradná zpráva, vydaná 4 . apríla ... In Slovenský denník. 6. 4. 1915, roč. VI, č. 65, s. 2.

214 Ján DŽUJKO útokov.32 Bojisko sa rozšírilo a ani veľké operácie, ktoré rakúsko-uhorská a nemecká armáda vykonala spolu, znamenajúce postup vo východných výšinách doliny Labor- ca, nezavážili natoľko, aby rozhodli definitívne. V moderných bitkách sa k víťazstvu dopracúva armáda pomalšie, a preto nebolo možné očakávať okamžité víťazstvo.33 Ani na veľkonočné sviatky boje v Karpatoch neprestali. Rusi s veľkými silami útočili na rakúsko-uhorské pozície, ležiace v doline Laborca a na výšinách ležiacich okolo.34 Počet Rusov zajatých na výšinách východne od doliny Laborca sa zvýšil o ďalších 730 mužov. Okrem zajatcov to bol aj vojenský materiál – 2 delá, 7 stro- jových pušiek, 5 000 pušiek.35 Napokon v doline Laborca a v priestore Duklianskej kotliny, prvý, v strede marca začatý, pokus prerazenia frontu sa pre Rusov skončil s ťažkými stratami. Pozitívne bolo, že nepriateľ bol nielen odrazený, ale aj v počte ukoristeného vojenského materiálu sa považoval za úspešný.36 Neprestajné útoky Ru- sov na oboch stranách doliny Laborca pokračovali potom, čo nepriateľ sústredil časť vojska od Przemyśla. Napriek tomu sa rakúsko-uhorským vojskám podarilo zaujať niekoľko ruských pozícií. Silné boje prebiehali na jednotlivých úsekoch východne od Laborca.37 Vo Veľkonočný pondelok sa začal útok Rusov smerom na Humen- né. Boje trvali až do utorka veľkonočného týždňa. Ten sa však skončil len malými úspechmi sprevádzanými vysokými stratami. Nedali sa porovnať s veľkým postupom rakúsko-uhorskej a nemeckej armády východne od doliny Laborca až po Výravu.38 Na šarišskom fronte ležiacom južne od Dukly Rusi nahrádzali svoje obrovské straty. V dôsledku toho neútočili, niekde aj ustúpili. Obyvateľstvo na najsevernej- šom bode v Bardejove bolo údajne celkom pokojné.39 Pravé ruské krídlo nadobudlo po troch mesiacoch niekoľko kilometrov priestoru na cestách vedúcich z Koniecznej a Nižnej Polianky do Zborova avšak bez toho, že by sa mohli dostať k Bardejovu. Krvavé útoky sa odohrali pozdĺž doliny Ondavy od Nižnej Polianky a Duklianskeho priesmyku smerom k Stropkovu. Boje sa odohrávali aj v okolí Výravy a v celej hornej doline Laborca. Unavení Rusi sa tu však nevedeli dlhšie udržať a na mnohých miestach ustúpili z pozícií.40 Správy, že Rusi obsadili obec Cigeľku, severovýchodne od Bardejova, sa ukázali ako nepravdivé. Ruské útoky na hranici boli ľahko odrazené.41 V duklianskej oblasti nevyvíjali žiadne aktivity. Nálada obyvateľstva v meste bola pokojná a v dôsledku dô- very vo svoju armádu život v meste prebiehal tradične. Mesto a aj vonkajšie pozície armády navštívil arciknieža Friedrich. Vojaci ho prijali s oduševnením. Popoludní sa vrátil do hlavného stanu.42 Na šarišskom fronte prebiehal delostrelecký boj s úspeš- 32 Úradná zpráva, vydaná 6. apríla... In Slovenský denník. 8. 4. 1915, roč. VI, č. 66, s. 2. 33 Novinársky válečný stán, 6. apríla. In Slovenský denník. 8. 4. 1915, roč. VI, č. 66, s. 2. 34 Novinársky válečný stán, 6. apríla. In Slovenský denník. 8. 4. 1915, roč. VI, č. 66, s. 2. 35 Úradná zpráva, vydaná 7 apríla ... In Slovenský denník. 10. 4. 1915, roč. VI, č. 67, s. 2. 36 Novinársky válečný stan, 7. apríla. In Slovenský denník. 10. 4. 1915, roč. VI, č. 67, s. 2. 37 podmaršál Höfer.: Úradná zpráva, vydaná 8. apríla ... In Slovenský denník. 10. 4. 1915, roč. VI, č. 67, s. 2. 38 Novinársky válečný stan, 8. apríla. In Slovenský denník. 10. 4. 1915, roč. VI, č. 67, s. 2. 39 Prešov, 8. apríla. In Slovenský denník. 10. 4. 1915, roč. VI, č. 67, s. 2. 40 Berlín, 9. apríla. In Slovenský denník. 10. 4. 1915, roč. VI, č. 68, s. 2. 41 Prešov, 10. apríla. In Slovenský denník. 13. 4. 1915, roč. VI, č. 69, s. 1. 42 Prešov, 12. apríla. In Slovenský denník. 14. 4. 1915, roč. VI, č. 70, s. 2; Prešov, 13. apríla. In Slovenský

215 REFLEXIA BOJOV 1. SVETOVEJ VOJNY V ROKOCH 1914 – 1915 NA ÚZEMÍ DNEŠNÉHO SLOVENSKA NA ZÁKLADE ANALÝZY DOBOVEJ TLAČE nejším koncom pre rakúsko-uhorské vojsko. Pri Zborove zničilo jednu ruskú ťažkú batériu. Ich vpád smerom na Radom sa pre nich skončil porážkou a s veľkými stratami.43 Podľa správ zo zahraničia sa ruský front zakrútil východným smerom na uhor- ské územie a tiahol sa severne od Ondavy cez Chmeľovú, Svidník a Duplín, potom od Stropkova severne na Krásny Brod a tiahla sa rovnobežne s hranicami cez Výravu, Osadné, Polianku, Jalovec, Zboj a Stužicu severne až po Užocký priesmyk.44 Nemecké a rakúsko-uhorské vojsko východne od doliny Laborca, na okolí Užockého priesmyku a v doline Ondavy postupovalo na pred.45 Rusi sa zo zemplín- skej strany pokúšali prejsť dolinou Hlbokého potoka, vtekajúceho pri Uliči do potoka Uličky, vtekajúceho nižšie do Uhu. Tento postup nepriateľa viedol k prudkej zrážke pri dedinke Zboj. Tu boli Rusi porazení a ich postup do doliny Uhu bol prekazený, pričom sa niektorí dostali aj do zajatia.46 Ruské vojenské kruhy pripisovali väčšiu dôležitosť ofenzíve, ktorá sa vyvinula na čiare Užok – Berezno. Reálne však bol postup Rusov smerom na Medzilaborce zastavený.47 V Humennom bolo obyvateľstvo pokojné a bez rozruchu vyčkávalo vývoj ďalších udalostí.48 V Duklianskej kotline sa neudiali žiadne významnejšie vojenské operácie slabých delostreleckých bojov. Na pochovávanie mŕtvych museli úradníci povolať v rámci verejných prác civilné obyvateľstvo.49 Na šarišskom fronte Duklianskej kotliny bol medzi Zborovom a Malou Kurimou delostrelecký boj, na južnej strane frontu vládol pokoj. Pri Malej Kurime sa Rusi pokúsili o menší izolovaný útok, boli však od- razení a mali aj značné straty. Vyzeralo to tak, že neboli schopní ďalších akcií. Dôvera vo vlastnú armádu sa preniesla aj na obyvateľstvo za frontom, a to v plnom vedomí konečného víťazstva v najväčšom pokoji konalo svoje každodenné práce.50 V Karpatoch nepriateľ sústredil svoje útoky len na najdôležitejšie úseky frontu. Zastavil svoje aktivity v oblastiach, chrániacich vhodné cesty do Rakúsko-Uhorska, t. j. do doliny Ondavy, Laborca a Uhu. V lesnatých Karpatoch medzi dolinami La- borca a Uhu sa však nepriateľ pokúšal s veľkými silami o prelomenie línie, odbočiac od hlavnej čiary svojho postupu. Cieľom tohto prielomu týmto smerom malo byť zlomenie odporu rakúsko-uhorských pozícií v doline a k nej pripájajúcich sa výšino- vých pozícií, ktorý frontálnym útokom aj pri tých najťažších stratách bol nezdolaný. Následne tak nastali nové boje pri Veľkej Poľane v hornej doline riečky Cirochy, ako aj na celom území jej prameňov, trvajúce niekoľko dní a nocí. Prudký ruský útok však aj tu skončil neúspechom. Po niekoľkotisícových stratách prestali Rusi útočiť, pričom 3 000 z nich sa podarilo zajať. V bojoch pri Veľkej Poľane, Osadnom a Zvale

denník. 15. 4. 1915, roč. VI, č. 71, s. 2. 43 Prešov, 13. apríla. In Slovenský denník. 15. 4. 1915, roč. VI, č. 71, s. 2. 44 Rotterdam, 13. apríla. In Slovenský denník. 15. 4. 1915, roč. VI, č. 71, s. 2. 45 Berlín, 14. apríla. In Slovenský denník. 17. 4. 1915, roč. VI, č. 72, s. 2. 46 Ungvár, 15. apríla. In Slovenský denník. 17. 4. 1915, roč. VI, č. 72, s. 2. 47 Berlín, 15. apríla. In Slovenský denník. 17. 4. 1915, roč. VI, č. 72, s. 2. 48 Ungvár, 16 . apríla. In Slovenský denník. 18. 4. 1915, roč. VI, č. 73, s. 2. 49 Prešov, 18. apríla. In Slovenský denník. 20. 4. 1915, roč. VI, č. 74, s. 2. 50 Prešov, 19. apríla. In Slovenský denník. 21. 4. 1915, roč. VI, č. 75, s. 2; Prešov, 20. apríla. In Slovenský denník. 22. 4. 1915, roč. VI, č. 76, s. 2.

216 Ján DŽUJKO bolo zajatých 7 ruských dôstojníkov a 1 425 ruských vojakov.51 V Duklianskej kotline bol pokoj prerušený delostreleckým súbojom a záko- povým bojom pri Veľkej Poľane.52 Po zdĺhavých bojoch bol Rusom úplne znemož- nený prielom v Duklianskej kotline, takže sa museli uspokojiť s tým, že mohli svoje vojsko v Rakúsko-Uhorsku len v celkom chatrnej miere stabilizovať po čiaru Zbo- rov – Stropkov – Výrava. Ďalej na východ sledoval front presne rakúsko-uhorské hranice.53 Ďalšie ruské útoky boli ľahko odrážané, pričom nepriateľ na ne doplá- cal vysokými stratami. Na fronte Becherov – Zborov – Vyšné Čabiny boli Rusi až na delostrelecké boje úplne nečinní.54 Ich útok v doline Cirochy neďaleko Veľkej Poľany bol pravdepodobne posledným pokusom na úseku Dukla – Užok.55 Na brehu Ondavy delostrelectvo strieľalo s úspechom na ruské výšinové pozície nepriate- ľa, ktoré boli objavené vďaka leteckému prieskumu v tejto oblasti. Konkrétne v Niž- nej a Vyšnej Olšave.56 Na duklianskom fronte Rusi nepreukazovali žiadne aktivity. Na fronte Beche- rov – Zborov došlo k delostreleckému boju, pri ktorom došlo k umlčaniu ruských batérií.57 Pri obci Soboš delostrelectvo prinútilo jedno ruské lietadlo typu Sikorsky k pristátiu. V lietadle boli štyria letci, z ktorých troch našli už mŕtvych, pilota zajali živého.58 Na karpatskom fronte prebiehali miestami delostrelecké boje, najmä po- zdĺž Ondavy. Činnosť delostrelectva bola vnímaná pozitívne. Medzi obcami Kurima a Dubinné prinútili jedno ruské lietadlo typu Bleriot pristáť.59 Začiatkom mája 1915 sa v tlači objavujú informácie, potvrdzujúce ruskú pre- hru a postupný ústup Rusov z územia Rakúsko-Uhorska. Na pravom brehu Ondavy sa ešte bojovalo a dochádzalo aj k delostreleckým bojom menších rozmerov. Na fronte Becherov – Zborov bolo úplné ticho. Ruskí zajatci tvrdili, že posily od Przemyślu boli už celkom vysilené.60 Ku krátkym delostreleckým súbojom dochádzalo aj na ša- rišskom fronte. Pri Kurime bolo ďalšie ruské lietadlo prinútené pristáť, pričom piloti padli do zajatia. Bolo to už tretie ruské lietadlo, ktoré v tejto časti frontu v krátkom čase padlo.61 Ruský front v Beskydách na úrovni Zborov – Stropkov – Lupkov sa stal ne- udržateľný. Rakúsko-uhorská a nemecká armáda postupovali od západu smerom na Jaslo a Zmigród, nepriateľ na západnej časti frontu bol na úplnom ústupe z Ra-

51 Podmaršal Höfer. In Slovenský denník. 24. 4. 1915, roč. VI, č. 77, s. 2; Podmaršal Höfer. In Slovenské ľudové noviny. 23. 4. 1915, roč. VI, č. 17, s. 2. 52 Úradná zpráva, vydaná 23. apríla... In Slovenský denník. 25. 4. 1915, roč. VI, č. 78, s. 2. 53 ,,Uh. tel. kanc.“ oznamovala 24. aprila... In Slovenský denník. 27. 4. 1915, roč. VI, č. 79, s. 2. 54 Prešov, 25. apríla. In Slovenský denník. 27. 4. 1915, roč. VI, č. 79, s. 3. 55 Berlín, 25. apríla. In Slovenský denník. 27. 4. 1915, roč. VI, č. 79, s. 3. 56 Prešov, 26. apríla. In Slovenský denník. 28. 4. 1915, roč. VI, č. 80, s. 2; Prešov, 27. apríla. In Slovenský denník. 29. 4. 1915, roč. VI, č. 81, s. 2. 57 Prešov, 27. apríla. In Slovenský denník. 29. 4. 1915, roč. VI, č. 81, s. 2. 58 Prešov, 27. apríla. In Slovenský denník. 29. 4. 1915, roč. VI, č. 81, s. 2. 59 Prešov, 29. apríla. In Slovenský denník. 1. 5. 1915, roč. VI, č. 82, s. 2; Prešov, 30. apríla. In Slovenský denník. 2. 5. 1915, roč. VI, č. 83, s. 2. 60 Prešov, 2. mája. In Slovenský denník. 4. 5. 1915, roč. VI, č. 84, s. 2. 61 Prešov, 4. mája. In Slovenský denník. 6. 5. 1915, roč. VI, č. 86, s. 2.

217 REFLEXIA BOJOV 1. SVETOVEJ VOJNY V ROKOCH 1914 – 1915 NA ÚZEMÍ DNEŠNÉHO SLOVENSKA NA ZÁKLADE ANALÝZY DOBOVEJ TLAČE kúsko-Uhorska. V úseku 150 km boli Rusi porazení a pri svojom ústupe prenasledo- vaní.62 Na hraniciach Šarišskej stolice stojace vojsko prenasledovalo ustupujúcich Rusov, ktorí už z územia Šariša celkom odišli a následne sa v oblasti Haliče usilovali udržať spojenie s ruským, zo západnej Haliče ustupujúcim, vojskom.63 Hneď ako bolo zrejmé, že Rusi opustia svoje pozície v Šariši a pred nebezpečenstvom obkľúčenia od Dukly uhnú smerom na haličské územie, nebolo pochýb, že ustúpia aj zo svojich pozícií zemplínskeho frontu, ktorý tvoril pokračovanie ich pozície v Šariši. Ustupovali aj inde, preto sa očakávalo, že v krátkom čase nebude na území Rakúsko-Uhorska prítomný ani jeden ruský vojak.64 Na časti šarišského frontu sa tak menila situácia veľmi rýchlo. Priestor, ktorý opustilo ruské vojsko, sa neustále zväčšoval. Na línii Konieczna – Nižná Polianka boli Rusi zatlačení až k hraniciam. Rakúsko-uhorské vojsko opustilo líniu Kurima – Radoma – Fijaš a zaujalo pozíciu Varadka – Nižná Jedľová, pričom rýchlo napredovalo.65 Armáda Svetozara Boroevičova, prenasledujúca Rusov sťahujúcich sa z pohraničného pásma Šarišskej a Zemplínskej stolice, prekročila rakúsko-uhorské hranice a sledovala nepriateľa k haličským svahom Karpát. Na území Rakúsko- Uhorska riadnej ruskej armády už nebolo. Po dolinách a skrytých cestách sa snažili utiecť už len malé skupinky, ktoré boli rovnako prenasledované.66 Na výšinách pri Duklianskom priesmyku rakúsko-uhorské vojsko predvečer 8. mája 1915 o 4 hod. a 15 minúte vztýčilo uhorskú trikolóru. 128 dní trvajúce panstvo Rusov v Šariši sa tak skončilo. 30. decembra 1914 zmocnili sa Rusi po prvýkrát sedla pri Dukle a 6. mája 1915 Rusi odišli zo Šarišskej stolice. Odtiahnutie nepriateľa tu nikoho neprekvapilo. Život za frontom so svojím pokojom a vedomím bezpečnosti bol aj v období ich prítomnosti očakávaním od ich oslobodenia. Z pohraničných obcí odídené obyvateľstvo vracalo sa späť, ale nemohlo sa ešte vrátiť do obcí, ktoré bolo potrebné zbaviť ruských mín. Obyvateľstvo oslobodeného pohraničného pásma dostávalo zrno k výsevu, aby sa mohli poľnohospodárske práce čím skôr začať. Administratívne vrchnosti na svojich predošlých sídlach začali rekonštrukčné práce.67 O stave v Šarišskej župe sa vyjadril aj jej župan. Od 6. mája 1915 nebolo už v stolici ruského vojaka. Administratívni pracovníci sa vrátili na svoje miesta. V bojovej línií bolo asi 80 obcí. Z nich zo 45 bolo potrebné vysídliť obyvateľstvo a umiestniť ho do iných obcí. Materiálne škody boli veľké. Niektoré dediny boli úplne spustošené a nezostal v nich kameň na kameni. Najviac bolestným bolo spustošenie Zborova. Poškodený bol aj Rákociho zámok. Z kostola Rákociho zostali len ruiny, z druhého polovica. Len niekoľko nepoškodených domov zostalo v celej obci. Dediny boli prázdne, polia neobhospodárené. V jednej časti Rusmi obsadených dedín, obyvatelia porobili všetko potrebné na poli, ostatné ostali v lete ležať úhorom. Ministerstvo poľnohospodárstva dodalo osivo, zemiaky a kukuricu potrebné k obžive.68 62 Podmaršal Höfer.: Úradná zpráva, vydaná 5. mája... In Slovenský denník. 8. 5. 1915, roč. VI, č. 87, s. 2. 63 Prešov, 6. mája. In Slovenský denník. 8. 5. 1915, roč. VI, č. 87, s. 3. 64 Humenné, 6. mája. In Slovenský denník. 8. 5. 1915, roč. VI, č. 87, s. 3. 65 Prešov, 6. mája. In Slovenský denník. 8. 5. 1915, roč. VI, č. 87, s. 3. 66 Prešov, 7. mája. In Slovenský denník. 9. 5. 1915, roč. VI, č. 88, s. 2. 67 Prešov, 8. mája. In Slovenský denník. 11. 5. 1915, roč. VI, č. 89, s. 2. 68 Čo je v Šariši po karpatských bojoch. In Národnie noviny. 11. 5. 1915, roč. XLVI, č. 55, s. 3.

218 Ján DŽUJKO V rámci bojov v Karpatoch 1914 – 1915 sa bojisko prvej svetovej vojny dostalo aj na územie dnešného Slovenska, ktoré bolo vtedy súčasťou rakúsko-uhorskej monarchie. Severovýchod Slovenska sa stal miestom, kde sa odohrávali prudké boje. O ich intenzite svedčí aj počet padlých vojakov v tomto teritóriu. Priamo v bojoch alebo v dôsledku zranení tu zomrelo 37 400 vojakov rakúsko-uhorskej, ruskej a nemeckej armády a asi 250 000 vojakov bolo ranených alebo zajatých.69 Priebeh týchto bojov sa usilovala čitateľom priblížiť aj slovenská tlač. Tej pravdepodobne neboli dostupné všetky informácie potrebné na to, aby mohla objektívne informovať o aktuálnych vojenských udalostiach odohrávajúcich sa v Karpatoch. Napriek tomu, že rakúsko-uhorská i nemecká armáda utrpela od nepriateľa niekoľko prehier a musela aj ustupovať do vnútrozemia krajiny, pričom utrpela tiež značné straty, tlač sa venovala predovšetkým ruským neúspechom a štatistickým počtom mŕtvych a zajatých vojakov. Prirodzene, nechýbali správy o ďalších bojoch odohrávajúcich sa vo svete. Vďaka cenzúre i obmedzeným zdrojom informácií nemožno považovať všetky príspevky publikované na stránkach slovenskej dobovej tlače za objektívne a pravdivé.

Použitá literatúra:

FUČÍK, Jozef. Karpatská zima 1914 – 1915. In Prvá svetová vojna – Boje v Karpatoch. Zost. Vasil Fedič, Svätoslav Husťák. Humenné : Redos, 2007, s. 19 – 28. HORVÁTH, Jakub. Boje v Karpatoch 1914 – 1915. Banská Bystrica : vydal Jakub Horváth, 2014, 132 s. HRONSKÝ, M. – KRIVÁ, A. – ČAPLOVIČ, M. Vojenské dejiny Slovenska IV. 1914 – 1939. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1996, 264 s. KORBA, M. Východný front a boje v Karpatoch 1914 – 1915. In Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch. Zost. Drobňák Martin, Turik Radoslav, Korba Matúš. Humenné : Redos, 2007, s. 9 – 20. KOVÁČ, Dušan. Boje v Karpatoch (1914 – 1915) v širších súvislostiach. In Prvá svetová vojna – Boje v Karpatoch. Zost. Vasil Fedič, Svätoslav Husťák. Humenné : Redos, 2007, s. 7 – 17. Národnie noviny (1914 – 1915) Národný hlásnik (1914 – 1915) Robotnícke noviny (1914 – 1915) Slovenské ľudové noviny (1914 – 1915) Slovenský denník (1914 – 1915) Slovenský týždenník (1914 – 1915)

Az első világháború 1914-1915-ös harcainak visszatükröződése a mai Szlovákia területén a korabeli sajtó elemzése alapján

Az első világháború 1914-1915-ös éveiben a Kárpátokban találkozott Oroszország, a Német Birodalom és az Osztrák-Magyar Monarchia hadserege. Az itt folytatott harcok elérték a mai Szlovákia területét, amely akkoriban az Osztrák- Magyar Monarchia része volt. A már említett hadseregek háborús műveletei főleg Északkelet Szlovákiában zajlottak, 1914 novemberének végétől 1915 májusáig.

69 KORBA, M. Východný front a boje v Karpatoch 1914 – 1915. In Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch. Zost. Drobňák Martin, Turik Radoslav, Korba Matúš. Humenné : Redos, 2007, s. 20.

219 REFLEXIA BOJOV 1. SVETOVEJ VOJNY V ROKOCH 1914 – 1915 NA ÚZEMÍ DNEŠNÉHO SLOVENSKA NA ZÁKLADE ANALÝZY DOBOVEJ TLAČE Természetesen ezeket az eseményeket a kortárs szlovák sajtó is próbálta tükrözni. Egyes folyóiratok igyekeztek az olvasók tudtára adni a legfrissebb híreket a fronton végbemenő eseményekről. A Kárpátokban lezajló háborús eseményeket az alábbi szlovák folyóiratok közölték: Slovenský denník, Slovenský týždenník, Národnie noviny, Národný Hlásnik, Slovenské ľudové noviny, Robotnícke noviny. Az év végén elsősorban azok a hírek domináltak, melyek Eperjes, Bártfa és Lőcse lakosainak aggodalmáról szóltak és az első információforrások a harcról, amely akkor kezdődött el ezen a területen. Ezek a folyóiratok 1915-ben inkább az orosz márciusi ellentámadással és a kárpáti húsvéti csatával foglalkoztak, és végül az orosz hadsereg visszavonulásával az akkori monarchia magyar területéről.

Рефлексія боїв Першої світової війни в 1914-1915 рр. на території сьогоднішньої Словаччини на основі тогочасної преси

Протягом Першої світової війни в 1914-1915 роках в Карпатах зустрілися армії Росії, Німецької імперії і Австро-Угорщини. Бої, які там відбувалися, зачепили також територію нинішньої Словаччини, яка була в той час складовою частиною Австро-Угорської монархії. Воєнні операції згаданих армій відбулися в основному в північно-східній Словаччині з кінця листопада 1914 року до початку травня наступного року. Ці події, звичайно, намагалася наблизити читачам також тогочасна словацька преса. Періодична преса старалася друкувати останні новини з першої лінії фронту. Детальнішу увагу воєнним подіям в Карпатах присвячували періодичні видання „Slovenský denník”, „Slovenský týždenník”, „Národnie noviny”, „Národný Hlásnik”, „Slovenské ľudové noviny”, „Robotnícke noviny”. Наприкінці року переважали на їхніх сторінках вісті про побоювання жителів міст – Пряшева, Бардієва, Левочі і друкувалися в них перші інформації про бойові дії, які відбувалися в цій області. В 1915 році преса присвятила детальнішу увагу російському березневому контрнаступу, Великодньому бою в Карпатах, і, нарешті, відступу російської армії з території угорської частини монархії.

220 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV1

Marcela DOMENOVÁ

Prints Published During the First World War in the Historical Funds and Libraries of the City of Prešov The study deals with the research in the field of the history of the book culture, and namely the preserved old prints (and periodicals) from the years 1914- 1918, i.e. during the First World War in four memory institutions – libraries in the city of Prešov. It is a fund of the historical Collegiate Library in Prešov (closed fund), historical Library of Eparchy (closed fund), newly established historical fund of the University Library University of Prešov (closed fund) and historical collection of the State Scientific Library in Prešov (incomplete fund–still being established). All funds are retrospectively processed or reviewed, i.e. it is an incomplete research with an option of increasing measurable indicators. The study focuses on the state of processing and disclosure of documents, and subsequently it presents the preserved historical documents dating back to the above-mentioned years, not only in terms of statistics, but also of territorial provenance, language and theme. It highlights the titles associated with the war events, directly or secondarily, their informative value. It focuses on the Slovakia-related prints, activity of printers and publishers.

Key words: First World War, Historical Funds, Libraries of the City of Prešov, culture.

Inter arma silent musae?, alebo skôr keď rinčia zbrane, múzy nemlčia...

Hoci sa dejinám knižnej kultúry Prešova už venuje istá pozornosť, problematika výskumu dokumentov v kontexte obdobia 1. svetovej vojny, s poukázaním na ich historickú i kultúrnu hodnotu, je vyslovene okrajová.2 Stanovená téma sa teda via- že na výskum kultúrnych dejín mesta Prešov a už spomenutých špecifických dejín knižnej kultúry, a to konkrétne v rokoch 1914 – 1918 z viacerých pohľadov. V prvom 1 Štúdia je parciálnym výstupom v rámci projektu CBC02/PSK-I/049 – Obraz východného Slovenska na Zakarpatskej Ukrajine a Zakarpatskej Ukrajiny na Slovensku v 17. až 20. storočí, Program: SK08 – FM EHP a NFM 2009 – 2014. 2 Ide skôr o výskum politických, etnických či konfesionálnych pomerov, prípadne dokumentovanie primárnej pramennej bázy aj v kontexte retrospektívnej bibliografie a knihovedy.

221 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV rade ide o otázku, či sa vôbec a ak, v akom počte zachovali historické, resp. staré tlače s vročením do daných rokov vo vybraných historických knižniciach mesta Prešov. Či je možné zachované dokumenty sumarizovať nielen z pohľadu štatistických uka- zovateľov, ale aj retrospektívnej bibliografie a ich významu pre regionálne a kultúrne dejiny. Aké sú determinanty výskumu – počnúc stavom spracovania a sprístupnenia historických dokumentov odbornej verejnosti. Heuristika a následne výskum sa realizoval v štyroch pamäťových inštitúci- ách. Ide o fond Kolegiálnej knižnice v Prešove (vo vlastníctve evanjelickej cirkvi a. v.),3 Eparchiálnej, resp. Diecéznej knižnice,4 novovyčleného historického fondu Univerzitnej knižnice Prešovskej univerzity v Prešove5 a napokon v historikom fonde Štátnej vedeckej knižnice v Prešove, ktorý sa stále buduje a retrospektívne spracováva. V jednotlivých fondoch nás zaujal celkový prehľad doložených alebo spraco- vaných dokumentov – starých tlačí, ich proveniencia, jazykové zastúpenie i téma (resp. relevantnosť zdrojov v stanovenej problematike), vojnové udalosti, prípadne rozpad rakúsko-uhorskej monarchie a vznik nových štátnych útvarov. V rámci mesta, čiastočne regiónu vystala aj otázka zachovania a charakteru historických slovacík, existencia – resp. riadne fungovanie miestnych oficín a vydavateľstiev počas obdobia prvej svetovej vojny, čiastočne aj sonda do dobových a tlačou vydávaných periodík (pravidelné, nepravidelné periodiká) a ich zachovanie.

Bella gerant alii. Ovidius

Historická Kolegiálna knižnica v Prešove a slovaciká

Kolegiálna knižnica v Prešove predstavuje jednu z najväčších a najstarších knižníc v Prešove. Je súčasťou evanjelického kolégia (* 1667). Prvá zmienka o kniž- nici je z roku 1673, no základy knižnice mladšieho obdobia spadajú do roku 1731.6 Ide o historickú a dnes uzavretú (t. j. už systematicky nebudovaný fond) knižnicu. Jej vývoj, rovnako ako vývoj a význam kolégia, bol ovplyvnený najmä politickými, konfesionálnymi, hospodárskymi i spoločenskými pomermi. Je tvorená z viace- rých v starších knižníc – škôl, spolkov i jednotlivcov. Medzi najväčšie celky v nej patrí tzv. Veľká kolegiálna knižnica, Knižnica teologickej a právnickej akadémie, Sirmaiho či Binderova knižnica.7 V súčasnosti sa v nej nachádza vyše 58 000 zv.

3 Konkrétne Biskupský úrad Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi a. v. (ECAV) na Slovensku. 4 Vo vlastníctve gréckokatolíckej cirkvi, umiestnenie na UK3. UK3 – t. j. pracovisko Univerzitnej kniž- nice č. 3, v budove Gréckokatolíckej teologickej fakulty (GTF) PU v Prešove. 5 Vo vlastníctve univerzity, umiestnenie UK2. UK2 – t. j. pracovisko Univerzitnej knižnice č. 2, v budove – priestoroch FZO PU v Prešove. 6 REPČÁK, Jozef. Historický vývoj Kolegiálnej knižnice. In Prešovské kolégium v slovenských dejinách. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 273 – 274. 7 Porovnaj Tlače 16. storočia v knižnici Evanjelického kolégia a v Štátnej vedeckej knižnici v Prešove. Zost. Kamil Lacko. Prešov : Štátna vedecká knižnica , 2003, s. 5.

222 Marcela DOMENOVÁ dokumentov.8 Základnú orientačnú pomôcku vo fonde predstavuje lístkový – autorský ka- talóg (cca zo začiatku 2. polovice 20. storočia) radený podľa abecedného princípu. Osobitne v podobe tematických knižných katalógov (printová verzia) sú spracované len tlače 16. storočia a historické slovaciká.9 Práve slovacikám či už územným alebo jazykovým možno venovať bližšiu pozornosť aj v tomto príspevku. Z rokov 1914 – 1918 sa nateraz eviduje 58 vydaných titulov (v 68 zväzkoch (ďalej zv.)/exemplároch – z pohľadu duplikátov alebo väzby),10 čo predstavuje cca 0,11 % (Tab. 1) z celko- vého fondu knižnice. Ako vidieť, výskyt tlačí k jednotlivým rokom postupne klesá. Súvisí to aj so samotným budovaním knižnice, slúžiacej potrebám kolégia, dejinami evanjelického kolégia, resp. stavu školstva – výučby11 v tomto období. Knižnica sa dopĺňala kúpou (tlače aj časopisy z bežnej vydavateľskej produkcie). Najviac tlačí sa datuje do roku 1914 (23 jednotiek, ďalej ako jd.), najmenej do roku 1918 (2 jd.). Za- čiatkom 20. storočia (1904 a n.) pre materiálne zabezpečenie knižnica dostala štátnu podporu. V roku 1913 náklady na knižnicu predstavovali 4 800 korún. Základnú formu dopĺňania knižnice (knihy, časopisy) predstavoval nákup bežnej vydavateľskej produkcie. Počet darov klesal.12 Obdobie prvej svetovej vojny nemožno nazvať úplne obdobím stagnácie kolégia, no rozvoj knižnice možno označiť podľa Jozefa Repčáka za zmarený, po roku 1918 za stagnačný. Teologická a právnická akadémia boli zruše- né (po 1918), došlo k zlúčeniu a poštátneniu učiteľského ústavu.13 V rámci pestrého tematického zloženia dokumentov v knižnici je ich záber prirodzeným dôsledkom rôznorodých záujmov pôvodných vlastníkov,14 mecénov a podporovateľov kolégia, ale aj charakteru jednotlivých knižníc – zlúčených do tzv. Kolegiálnej knižnice.

8 Stav kolégia – knižnice a jej častí pred 1. svetovou vojnou pozri Magyar Minerva A Magyarországi Mú- zeumok És Könyvtárak Címkönyve : Kiadja A Múzeumok És Könyvtárak Orsz. Főfelügyelősége És Orsz. Tanácsa . V. Kötet 1912 – 13. Budapest : Az Athenaeum Részvénytársulat Nyomása, 1915, s. 203 – 204. Počet 58 000 zv. sa traduje a preberá z literatúry. Pozri aj Štátna vedecká knižnica Prešov 1952-2002. Zost. Anna Hudáková. Prešov : Štátna vedecká knižnica, 2002, s. 26. 9 Katalog slovacikalnych knih do roku 1918 Kolegialnej kniznice v Presove. Ed. Kolodziejský. Martin : Matica slovenská; Národná knižnica, 1969. 598 s. (ďalej ako Katalog slovacikalnych knih do roku 1918 Kolegialnej kniznice v Presove, s.). V rámci registrov evidujeme niekoľko nezrovnalostí – sú najskôr spôsobené technickou redakciou. Tlače sme však identifikovali. 10 Heuristika realizovaná cez register podľa miest, vydavateľstiev a tlačiarov. Pozri Katalog slovacikalnych knih do roku 1918 Kolegialnej kniznice v Presove, s. 533 – 586. 11 Najnovšie o udalostiach a výučbe pozri VAŠKOVÁ, Gabriela. Správa Prešovského kolégia, teologická akadémia a právnická akadémia kolégia v školských rokoch 1914/1915 – 1917/1918. In Knižná kultú- ra Slovenska koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia (Osobnosti, udalosti, dobová tlač). Ed. Marcela Domenová. Prešov : Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2015, s. 94 – 124. Autorka dokumentuje vývoj počtu študentov a mapuje, či sa vojnové udalosti podpísali pod záujem o štúdium. 12 REPČÁK, Jozef. Knihy, knižnice a kníhtlačiarstvo v Prešove : (z dejín knižnej kultúry). In Knižničný zborník 1970. Martin : Matica slovenská, 1970, s. 121, 129. 13 REPČÁK, Jozef. Vznik a vývoj Kolegiálnej knižnice v Prešove. In Katalog slovacikalnych knih do roku 1918 Kolegialnej kniznice v Presove, s. XLV. 14 REPČÁK, Jozef. Historický vývoj Kolegiálnej knižnice. In Prešovské kolégium v slovenských dejinách. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 285 – 286.

223 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV Tabuľka 1 Prehľad tlačí v Kolegiálnej knižnici podľa vročenia Rok 1914 1915 1916 1917 1918 Počet titulov 23 (+2 exemp.) 12 (14 zv.) 12 (+4 exemp.) 9 (+2 exemp.) 2

Podľa jazykovej analýzy tlačí dominuje maďarský – ako úradný jazyk (cca 91 %) nad slovenským alebo nemeckým a českým jazykom (Tab. 2), čo odráža národnostné a konfesionálne hľadisko. Slovenský jazyk nachádzame výnimočne, a to v Zápisni- ciach zasadnutia riadneho výročitého konventu, Liptovského ev. a. v. seniorátu z rokov 1914 a 1915 v Liptovskom Ružomberku, ktoré vyšli tlačou J. Páričku.15 Sem sa radí aj Malý Katechismus... od Martina Luthera, ktorý vydal a vytlačil v Myjave Daniel Pažický v roku 1917.16 V jednom prípade ide o preklad pôvodnej kázne z nemčiny do slovenčiny. Išlo o prácu Hermanna Bezzela – Kázání, které držel v neděli jubilate dne 3. máje roku 1914 v chrámě církve evngelické a. v. v měste Pozsony...., a to pri prí- ležitosti posvätenia nového domu diakonisiek s nemocnicou i sirotincom. Preklad do slovenčiny pre porozumenie veriacich dr. Fridrich Baltík. Práca v rozsahu 11 s. vyšla v roku 1914 v Budapešti (nákladom výboru Zpěvníkového, tlač. V. Hornyán- szky).17 V nemčine ide o titul s podobným charakterom, a to Festpredigt und Gebete welche gelegentlich des Gottesdienstes am 7. December des Jagres 1913... Kežmarok 1914, tlač Pavol Sauter, 32 s.18

Tabuľka 2 Jazykové zastúpenie tlačí v Kolegiálnej knižnici Jazyk slovenský maďarský nemecký Počet 4 53 1

Jednotlivé tlače pochádzajú z dnešných maďarských tlačiarní (Budapest, Mis- kolcz, Nyíregyháza), výnimočné je prepojenie Budín – Bratislava19 alebo ide o jed- notliviny z viacerých slovenských tlačiarní, ktoré možno pre tento ich výskyt v Pre- šove považovať za vzácny (Tab. 3). Tri tituly sú nateraz bez typografických údajov (s. l.). Pre komplexnosť údajov uvádzame všetky lokality a doložených tlačiarov či vydavateľov s uvedením ich celkovej doby pôsobnosti. Ako vidieť, niektorí z nich boli činní krátko, iným (resp. ich nástupcom) sa podarilo úspešne podnikať až do polovice 20. storočia.

Tabuľka 3 Proveniencia tlačí v Kolegiálnej knižnici Krajina Slovensko Maďarsko Slovensko – Maďarsko s. l.

Počet 29 25 1 3

15 Kolegiálna knižnica (ďalej Ev. kol.), sign. A 547/8, A 547/9. Celkovo sa v knižnici zachovali zápisnice z riadnych i mimoriadnych konventov z rokov 1906 – 1915, nie sú úplné. 16 Ev. kol., sign. G 470. 17 Ev. kol., sign. C 655. 18 Ev. kol., sign. C 680, G 498. 19 KOVÁCS, Sándor. ... eköszöntő beszéde.... Pozsony – Budapest 1917. Ev. kol., sign. B 649, C 692.

224 Marcela DOMENOVÁ Ďalšie staré tlače pochádzajú z Bratislavy (Pozsony) – kde vieme doložiť produkciu Štefana Edera (I. Eder, 1887 – 1934),20 V. Hornyánszkého (ktorý však pôso- bil v Budapešti)21 a Karola Fridricha Wiganda (t. j. úč. spoločnosť, 1867 – 1950);22 z Komárna (Komárom), a to tituly z produkcie tlačiarne Sv. Štefana (Szent István, 1913 – 1924)23 a Szénássy, Sipos a Munka (Sipos és Szénássy, 1912 – 1915);24 z Levíc (Léva) Nyitrai a spol. (Nyitrai és társa, 1884 – 1949).25 Tlače v Kolegiálnej knižnici pochádzajú aj z iných regiónov Slovenska. Zo Spiša je zastúpená tlačiarenská produkcia z Kežmarku (Késmark), a to od – Pavla Sautera (1886 – 1949);26 z Levoče (Löc- sae) – produkcia Spišského dejepisného spolku (Szepesmegyei Tőrténelmi Társulát, 1883 – 1946) a Jozefa Teodora Reissa (J. Reiss, 1879 – 1920);27 zo Spišskej Novej Vsi (Igló) – Spišské listy (Szépesi Lapok 1907 – 1936).28 Košické (Kassa) tlače boli vypro- dukované vo Sv. Alžbete, úč. spoločnosti (Szent-Erszébet, 1907 – 1949)29 a Košickej kníhtlačiarskej a vyd. úč. spoločnosti (Kassai-Könyvnyomda, 1910 – 1922).30 Výnimočné sú tituly z oficín v Lučenci (Losonc) – od Žigmunda Karmána (Zs. Kármán, 1903 – 1918);31 Myjavy (Magawa) – od Daniela Pažického (1906 – 1949);32 z Piešťan (Pőstyen) od Alexandra Foldeša (Földes, 1912 – 1917);33 z Revúcej (Nagy- rőcze) – od Leopolda Fehéra (1910 – 1940),34 z Ružomberka (Liptovský Ružombe- rok) od vydavateľa Jána Páričku (1909 – 1914, no môže ísť skôr o Jána Páričku a syna, 1914 – 1932).35

20 Pozri PROEHLE, Henrik. Keresztyén vallástan Luther kis kátéja nyomán... 2. Kiadás. Pozsony 1916. Ev. kol., sign. G 546. 21 Pod Hornyánszky Viktor nyomda Budapest (1863 – 1944). Podľa databázy http://typographia.oszk. hu/html_clavis/hun/egyszeru.php. Ako ukážku možno uviesť tlač SZELÉNYI, Ödön. Fihte vallásphi- losophiai fejlődése néni tanulsággal napjaink philosophálására. Poszony 1915. Pozri Ev. kol., sign. M 769. 22 Roky pôsobenia tlačiarov dopĺňame podľa Tlačiarne na Slovensku 1477 – 1996. Ed. Vojtech Breza. Bratislava : Univerzitná knižnica; Martin : Matica slovenská, 1997. 214 s. Podľa údajov OSZK sa firma eviduje pod Wigand Károly Frigyes nyomda, kiadó, könyvkereskedő Pozsony (1818 – 1913). Ako ukážku doloženej tlače v Kolegiálnej knižnici možno uviesť SZLÁVIK, Matej. A két protestáns vallási tipus kerdéséhez. Pozsony 1914. Ev. kol., sign. C 543. 23 Ide o tlač Második előadó javaslat a magyarországi ág. hitv. evang. keresztyén egyház alkotmánya II. és III. Részénk módositása... Komárom 1914. Ev. kol., sign. E 630. 24 Emléklapok Lárdori Dr. Kéler Zoltán fejér-komáromi ev. egyházmegyei felügyelö 1915 évi junius hó 29- én történt beiktatásáról. Komárom 1915. Ev. kol., sign. A 338. 25 Pozri A barsi ág. hitv. ev. egyházmegye Lávan 1916 júliusho 18-án tartott közgyülésének jegyzökönyve. Léva 1916. Ev. kol., sign. A 532. 26 Festpredigt und Gebete welche gelegentlich des Gottesdiensdies... Késmark, 1914. Bližšie: Ev. kol., sign. C 680, G 498. 27 BAL, Jeromos. Szepesvára története... Löcse 1914. Ev. kol., sign. Gy 161c; III 352/2. 28 GÖRGEI, Albert. Görgei Arthur. 1818-1916. Osszeállította... Igló 1917. Ev. kol. sign. II. 431. 29 A magyarországi Kárpátegyesület kassai osztályának tavaszi, nyári és öszi kirándulásai az 1914-dik évben. Kassa 1914. Bližšie: Ev. kol., sign. V 515. 30 KEMÉNY, Lajos. Kassa város műemlékei... Kassa 1917. Ev. kol., sign. I 1665. 31 SOLMÓ, Károly. Közhausznu Zsebkönyv. Általános ismeretek tára... Losonc 1918. Ev. kol. sign. K 751. 32 Viac o jeho činnosti Bibliografia kníhtlačiarne a nakladateľstva Daniela Pažického na Myjave 1906 – 1950. [Zost.] Pažický, Ivan D. Myjava : Mestská knižnica 1967. 86 s., príl. 33 Pozri KOZLAY, Kálmán. Meleg üzenet a hideg havasokba... Pőstyén 1916. Ev. kol., sign. B 499. 34 A gömöri ág. hitv. ev. ker. Egyházmegye 1914... Nagyrőcze 1914. Ev. kol., sign. A 570/10. (obr. 1). 35 Pozri: Zápisnica zasadnutia riadneho výročitého konventu, ktorý ev. a. v. seniorát liptovský mal dňa 12.

225 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV Svoje miesto si v knižnici našli aj tlače z miestneho Prešova (Eperjes). Spájajú sa s aktivitami Henrika Sziklaiho (majiteľa podniku – kníhkupectva Révaiho),36 Sa- muela Révaiho (podnik, 1897 – 1919),37 Arpáda Kóscha – synovia (v tlačiach naďalej len pod tradičným označením – značkou ako Árpád Kósch, 1913 – 1940)38 – inak najproduktívnejšej (čo dokladajú aj fondy iných historických knižníc). Druhú skupinu tvoria tlače zo špecifickej produkcie – tlačiacej hlavne konfesionálnu literatúru pre veriacich východného obradu, a to kníhtlačiarne Sv. Mikuláš (Szent Miklós, 1913 – 1947).39 Ako uvádza Jozef Šelepec bola známa používaným cirkevnoslovanským písmom, cyrilikou v rusínsko-ukrajinskom jazyku, tlačila aj v latinke podľa pravidiel maďarského pravopisu – na čo ešte poukážeme. V rokoch 1913 – 1914 bol kníhtla- čiarenský priemysel v meste na vrchole rozvoja i prosperity. V Prešove pôsobilo až šesť tlačiarní,40 no ťažké vojnové pomery zmenili postavenie i význam miestnych tlačiarov i kníhkupectiev. Z pohľadu problematiky – tém tlačí dominuje teologická literatúra, náboženská problematika, zastúpená je aj homiletika, Biblia, katechizmus, ale aj úradné zápisnice – všetko v kontexte evanjelickej cirkvi a. v. Nachádzame tu aj tituly z dejín, cirkev- ných dejín, štatistiky, čo odrážalo potreby kolégia a evanjelického školstva. Literatúra, práce s prepojením na problematiku vojnových udalostí sú výni- močné a v podstate sa v nich skôr nachádzajú zmienky, popri inej relevantnej fakto- grafii z cirkevných, školských i regionálnych dejín. Ako príklad možno uviesť Zápisnice ev. a. v. Liptovského seniorátu (obr. 2). V zápisnici riadneho výročného konventu ev. a. v. Liptovského seniorátu zo dňa 12. 7. 1914 v Liptovskom Mikuláši, ktorú zostavili farár dr. Metod Bella a dozorca Ján Pál- ka, sa dozvedáme aj o počiatkoch vojny na viacerých miestach. A to v rámci začiatku textu návrhu seniorátneho dozorcu dr. Jozefa Burjana vo veci vzdania pietnej úcty (povstaním z miest) a vyslovením sústrasti konventu cestou kabinetnej kancelárie panovníkovi – kráľovi Františkovi Jozefovi I. V úvode slov sa eviduje atentát v Sara- jeve, strata následníka trónu s manželkou („Hrozná udalosť v Sarajeve..., žiaľu nad osudným odumretím Jeho cis.-kráľovskej Výsosti, následníka trónu Františka Ferdinand a jeho vznešenej manželky.“). Na inom mieste pred samotnou seniorátnou výročnou júla 1914 ... Liptovský Ružomberok, 1914. Ev. Kol., sign. A 547/8. 36 EREKY, István. Jogtörténelmi és közigazgatási jogi tanulmányok... 1. rész. Eperjes, Sziklai H. /tlač Á. Kósch/, 1914. Ev. kol., sign. VI. 280. 37 Pozri OBÁL, Béla. Az egyház és a városok a reformáció elött. A városok szerepe a reformáció előkeszité- sében. Eperjes 1914. Ev. kol P 635. 38 Ako ukážku možno uviesť prácu od FRENYÓ, Ľudovít. A megváltó eljövetelének elökészitése az ószövetségben... Eperjes, 1914. Ev. kol., sign. A 593. A. Kósch zomrel v roku 1912, podnik prevzali jeho synovia Ernest a Fridrich. Udržali si aj pôvodných zákazníkov. Zmeny – finančné straty v dovtedy prosperujúcom kóschovskom podniku (vrátane papiernictva, kníhkupectva i tlačiarne) priniesla 1. svetová vojna. Pozri DERFIŇÁK, Patrik. Arpád Kósch, významný prešovský kníhtlačiar a vydavateľ. In Z minulosti a súčasnosti knižnej kultúry Prešova. Zost. Marcela Domenová. Prešov : Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2007, s. 57 – 59. 39 Tlače z tejto produkcie tu nateraz nenachádzame. 40 Išlo o tlačiarne Karol Divald a syn; Hermann M. Klein; G. Einstädter, Arpad Kósch, Pannonia a Sv. Mikuláš. Údaje zo štúdie ŠELEPEC, Jozef. Prešovskí vydavatelia, tlačiari a kníhkupci v rokoch 1901 – 1918. In Z minulosti a súčasnosti knižnej kultúry Prešova. Zost. Marcela Domenová. Prešov : Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2007, s. 39, 44.

226 Marcela DOMENOVÁ správou sa spomína smrť cisárovho syna Rudolfa (1889), strohý priebeh udalostí 28. 6. 1914 – odrazenie bomby, zastrelenie Františka Ferdinanda d‘Este guľkou a smrť jeho manželky Žofie, ktorá ho pred smrtonosnou strelou chcela chrániť vlastným telom. Smrť Františka Ferdinanda d‘Este prestavovala veľkú stratu, vyzdvihovali sa jeho duševné prednosti a povaha („uspôsobilosť, ambícia, rozvaha, vedychtivosť, spra- vodlivosť, húževnatosť“), ktoré ho predurčovali stať sa „jedným z najslávnejších“ pa- novníkov. Vyzdvihuje sa patriotizmus, vernosť panovníkovi (k pomazanému nášmu staručkému zemepánovi) a potreba modlitby – za kráľa (aby [Boh] požehnal zdarom všetky jeho šľachetné snahy a chránil jeho život pred zákernou rukou nepriateľa), trón (aby stál neporušene i v najťažších búrkach sveta), korunu, kráľovskú berlu, správcov ríše, vlasť (aby bola matkou, ktorá sa s rovnakou láskou stará o všetkých svojich synov a dcéry, bez rozdielu stavu, reči a náboženstva), cirkev i za seba samých.41

Obr. 1 – 2 Ukážky zachovaných cirkevných zápisníc z roku 1914

V roku 1915 v zápisnici riadneho výročného konventu liptovského seniorátu ev. a. v. (z 25. 6. 1915, Liptovský Mikuláš), sa popri 500-ročnej pamiatke upálenia Jana Husa a cirkevných záležitostiach dozvedáme o vojnovom stave o čosi viac, keďže mal dosah aj na seniorát a predstavoval čiastočné ochromenie administratívnej i cirkevnej činnosti. Nedošlo napr. ani k úradným návštevám cirkevných zborov seniorom či seniorátnym predsedníctvom. Neusporiadali sa tzv. náboženské večierky v obciach. Udalosti spôsobili straty na životoch, zranenia, hoci sa boje Liptova bezprostredne nedotkli. Seniorský konvent vyjadril panovníkovi vernosť, poddanskú lojalitu a za- 41 Zápisnica riadneho výročitého konventu, ktorý ev. a. v. seniorát liptovský mal 12. júla 1914 v Liptovskom Svätom Mikuláši... Liptovský Ružomberok : Tlačou kníhtlačiarne Jána Páričku, 1914, s. 5 – 7. Ev. kol., sign. A 547/1914.

227 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV slal mu v danej veci telegram v maďarčine, na čo dostal aj odpoveď (telegram – sig- novaný Kabinetiroda). V septembri 1914 – januári 1915 vojsko obsadilo školy vo Važci, Východnej, Hybiach (škoda pre cirkev predstavovala vyše 900 K) a Nemeckej Ľupči. Zo školských miestností sa stali nemocnice alebo byty, vyučovanie neprebiehalo. V iných školách sa výučba nerealizovala z dôvodu povolania učiteľov k vojsku. Išlo v tom čase o obce „Boca, Hybbe, Nemecká Ľupča, Paludza, Porúbka, Pribylina, Smrečany, Sv. Ján, Sv. Peter, Štrba, Trnovec, Važec, Vrbický Sv. Mikuláš, Východná“. Zápisnica menovite uvádza 37 učiteľov – čas povolania k vojsku (ako odobratý) alebo či bol dočasne oslobodený, informácie o ich činnosti a pohybe (pri vojsku v off. (t. j. oficírskej) škole, stráži mosty), zdravotnom stave (v nemocnici) i o stave (nič nepočuť o ňom, v ruskom zajatí, služba v zdravotnom oddiele), zranení (strata reči následkom výbuchu granátu) i smrti (padol v boji). Preto zvážili možnosti spojenia tried, zabez- pečenia výučby tzv. „námestnými“ učiteľmi či samotnými kňazmi.42 Zápisnica dokumentuje tzv. I. a II. vojnové pôžičky – úpisy pre evanjelických veriacich z Liptova predstavovali 1 milión a 12 000 K, obr. 3),43 išlo nielen o farárov, učiteľov, jednotlivcov, ale aj o samotné cirkvi, seniorát či potravinové (potravné) spolky.

Obr. 3

Všetky vojnové štáty siahli po inflačnom financovaní vojnových výdavkov. Jed- ným z riešení boli práve verejné vojenské pôžičky. Neboli však výhodné, hoci mali byť vo vojnovom inflačnom prostredí jedným z najlepších prostriedkov ako investo- vať úspory. Prvýkrát sa na ne upisovalo v novembri 1914. Potom ešte osemkrát, naposledy na jar 1918. Celkovo sa v monarchii upísalo 53 miliárd K, z toho v Uhorsku 18,5 miliárd K.44

42 Zápisnica riadneho výročitého konventu, ktorý ev. a. v. seniorát liptovský mal 25. júna 1915 v Liptov- skom Svätom Mikuláši... Liptovský Ružomberok : Tlačou kníhtlačiarne Jána Páričku, 1915, s. 6 – 15, 19. Ev. kol., sign. A 547/1914. 43 Poznámka z textu na s. 12, z tabuľky na s. 14 – 15 iné údaje vyplýva, že 1. vojnová pôžička (válečná pô- žička) predstavovala 105 100 K, 2. predstavovala 906 050 K, pre obe spolu tabuľka uvádza 1 061 150 K. 44 Štát mal garantovať výhodnú úrokovú mieru 5,5 – 6 % a možnosť splátok (pri 1. vklade stačilo vložiť

228 Marcela DOMENOVÁ V senioráte sa začala samaritánska činnosť – obetavosť civilistov (finančné zbierky, zbierky šatstva i potravín v spojení s nemocnicami Červeného kríža; opatro- vanie a ošetrovanie chorých, zranených, zajatých), aktivity spolku Tranoscius.

Eparchiálna knižnica v Prešove – sonda do historického fondu45

V historickej Eparchiálnej knižnici (po vzniku biskupstva, *1816 ) sa eviduje celkovo cca 10 222 zv. dokumentov (stav k roku 1995). Koncom 19. storočia pre ňu postavili samostatnú budovu, no dnes je presťahovaná do iných priestorov archie- parchie.46 Najmladšie tlače by, podľa dedukcií na základe dejín knižnice, mali spadať práve do obdobia zač. 20. rokov 20. storočia, no vo fonde nachádzame aj tituly zo 40. rokov 20. storočia. V rámci výskumu je komplikovanejšia nielen heuristika z dôvodu existencie parciálnych a starších knižničných pomôcok47 mimo elektronického systé- mu, ale aj práca s dokumentmi – pre ich nedostupnosť.48 Na základe dostupných pomôcok do rokov 1914 – 1918 možno nateraz zaradiť 73 dokumentov – kníh (Tab. 4),49 mimo periodík či drobných tlačí, čo je cca 0,5 % 40 % celkovej sumy). Propaganda povýšila dobrovoľný nákup štátnych cenných papierov na vlaste- neckú povinnosť a verejné deklarovanie lojality voči štátu. Pozri Slováci v prvej svetovej vojne 1914 – 1918 : zmeny na politickej mape Európy a odchod Slovenska z Uhorského kráľovstva do Česko-Sloven- skej republiky. Eds. Dušan Kováč et al. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2010, s. 109 – 113. Čiastočne iné údaje, ktoré uvádzajú celkovo 8 vojnových pôžičiek v Rakúsko-Uhorsku pozri Vojenské dějiny Československa : 2. díl (1526 – 1918). Praha : Naše vojsko, 1986, s. 479. Podľa Dejiny Slovenska IV. (od konca 19. stor. do roku 1918). Zost. Pavel Hapák. Bratislava : Veda vydavateľstvo SAV, 1986, s. 411 – na 1. vojnovú pôžičku bolo upísaných v Rakúsku 2 200, Uhorsku 1 170 miliónov korún, na 2. vojnovú pôžičku 2 650 a 1 120 miliónov korún. Prvá vojnová pôžička sa uskutočnila koncom roka 1914 a ďalších sedem sa do konca vojny opakovalo každý polrok. 45 Ide o historickú Eparchiálnu knižnicu, ktorá je od roku 2008 v správe Prešovskej univerzity, resp. Univerzitnej knižnice Prešovskej univerzity v Prešove. Stala sa súčasťou fakultnej knižnice – Knižnice Gréckokatolíckej teologickej fakulty (GTF) a je umiestnená v priestoroch GTF, na mieste niekdajšieho historického archívu. Archív sa naopak presťahoval do priestorov skôr určených pre knižnicu. Túto Eparchiálnu knižnicu označujú dokumenty ako fond tzv. „Kováčovej historickej knižnice“. V súčasnej spisbe ju autori dokonca označujú nesprávne ako Bibliotéka Kovacsciana, čím vzniká u bádateľov problém s jej správnou identifikáciou. Ján Kováč bol zakladateľom Eparchiálnej knižnice (1819), daroval jej svoju súkromnú knižnicu (základina z r. 1820). Viac REPČÁK, Jozef. Diecézna knižnica v Prešove a jej katalógy. In Nové obzory 8. 1966, s. 241 – 242. 46 K roku 1900 obsahoval fond cca 10 800 zv. K roku 1913 sa odhadoval fond na cca 11 530 zv., v roku 1932 na cca 12 000 zv. Pozri REPĆÁK, Jozef. Vývoj knižnej kultúry na východnom Slovensku : tézy. S. l. : s. n., b. r., strojopis, s. 28.; REPČÁK, Jozef. Diecézna knižnica v Prešove a jej katalógy. In Nové obzory 8. 1966, s. 246 – 247; Magyar Minerva A Magyarországi Múzeumok És Könyvtárak Címkönyve : Kiadja A Múzeumok És Könyvtárak Orsz. Főfelügyelősége És Orsz. Tanácsa. V. Kötet 1912 – 13. Budapest : Az Athenaeum Részvénytársulat Nyomása, 1915, s. 202. Dnes je stav dokumentov fondu nižší. 47 Bádateľom je dostupná klasická lístkovnica uložená v ŠVK Prešov (spojená s inými historickými cir- kevnými knižnicami). Ako interný archívny materiál je k nahliadnutiu dostupný parciálny predbežný abecedný menný katalóg (7 500 jd.) v strojopise cca zo 40. – 50. rokov 20. storočia, odovzdávací pro- tokol ŠVK Prešov z roku 1995 – dokumenty sú radené podľa signatúr (chronologicky). 48 Resp. pre nevhodné uloženie dokumentov v depozitári. Dokumenty nie sú usporiadané podľa sig- natúr (numericky), ale podľa veľkostí políc, pričom nie je vyhotovený ani repozitný register. Viacero dokumentov nebolo na mieste. Jednotlivé pomôcky sú nekompletné. 49 Stav výskumu k aprílu 2016.

229 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV z celkového fondu. Počet tlačí nie je konečný, odráža stav výskumu. Ako vidieť v ta- buľke, číselné ukazovatele pre jednotlivé roky majú v podstate klesajúcu tendenciu. Súvisí to však rovnako so stavom budovania knižnice v danom období. Najvyšší po- čet titulov evidujeme pre rok 1915 (cca 26 %) a najmenej pre rok 1918 (cca 12,3 %). Po roku 1918 knižnica stagnovala, prírastky kníh pozostávali iba z darov, prístup do knižnice bol obmedzený.50

Tabuľka 4 Prehľad nateraz doložených tlačí z obdobia rokov prvej svetovej vojny Rok 1914 1915 1916 1917 1918 Počet 17 19 16 12 9

Z pohľadu proveniencie aj tu nachádzame dokumenty zo slovenských (cca 13,7 %) i zahraničných tlačiarní (Tab. 5). Z nich dominujú tlače z maďarských oficín (cca 56 %) – a to Budapest, Debreczen, Kalocsa i Pannonhalma. Najpočetnejšie je za- stúpená spisba – diela maďarského spisovateľa, básnika, dramatika a novinára Gézu Gárdonyiho (1863 – 1922). Z dnešnej Českej republiky pochádzajú tlače z oficín v mestách Praha, Brno, Nova Paka; ďalej sa stretávame s tlačami z Rakúska – Wien, Innsbruck; z Nemecka – Bielefeld, Wittenberg, Bonn, München. Ojedinelé sú tlače z Lotyšska – Riga, Švédska – Stockholm; Slovinska – Ljubljana. Z územia dnešnej Ukrajiny sa vo fonde nachádzajú tlače pôvodom z miest Užhorod (Ужгород) a Ivano-Frankivsk (Івано-Франківськ). Svojím zameraním a témou patria mimo nosnú tému výskumu. Ako ukážku však možno uviesť práce Girňjak, Julijan: Osnovi chemii dľa vyššich kľjas gimnazijaľnich, Ľvov 1914; Hadz- sega, G.: Sz. Márk evángéliumának... Užhorod (Ungvár) 1915; Chomišin, Grigorij: Poslanije pastirske... Ivano-Frankivsk (Stanislaviv) 1916; Hadzsega, G.: Szentirasi kánon-és ... Užhorod (Ungvár) 1917.51 Minimálna časť dokumentov sa viaže na ob- lasť dejín, ide napr. o Rudnyckyj, Štefan (István): Ukraina és az Ukrainaiak. Buda- pest 1914 (obr. 4).52

50 REPČÁK, Jozef. Knihy, knižnice a kníhtlačiarstvo v Prešove : (z dejín knižnej kultúry). In Knižničný zborník 1970. Martin : Matica slovenská, 1970 , s. 130. 51 Eparchiálna knižnica (Ep.), sign. 7218, 8151, 8538, 8543. Prepisy názvov – transliteráciu uvádzame ako je zaevidovaná v knižničných pomôckach. Rovnakým spôsobom sme postupovali aj pri iných azbučných záznamoch v ďalších knižniciach. 52 Ep., sign. 6739.

230 Marcela DOMENOVÁ

Obr. 4 – Titulný list tlače

Tabuľka 5 Proveniencia tlačí v Eparchiálnej knižnici Krajina Slovensko Maďarsko Ukrajina Rakúsko Nemecko Počet jd. 10 41 4 5 4 Krajina ČR Lotyšsko Švédsko Slovinsko s. l. Počet jd. 5 2 1 1 0

V rámci územia Slovenska evidujeme tlače pochádzajúce podľa impresa z Mar- tina, Prešova, Revúcej a Rimavskej Soboty. Najväčšie zastúpenie majú prešovské tlače, čo je na základe dedukcií i logické. Odráža to záujem o región i jednotlivých autorov, konfesiu či etnicitu, ale aj kúpyschopnosť a dostupnosť miestnej knižnej produkcie. V Prešove vyšli práce Mikuláša Rusznáka (1878 – 1945) o očistci a východnej cirkvi, kanonického práva Purgatorium és a Keleti Egyház 1914, o novom kanonickom kó- dexe a disciplíne východnej cirkvi – Az új kánonkódex és a Keleti Egyház jogfegyel- me 1918 alebo Az Eperjesi egyházmegye nyugdijügye 1918.53 Aj tu možno spomenúť menovite tlačiarne a tlačiarov, ktorých aktívnu činnosť v sledovanom období možno doložiť. V rámci Martina ide o Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, ktorý do svojho programu zahrnul aj vydavateľskú, aj kníhkupeckú činnosť; z Prešova ide o produkciu tlačí od Arpáda Kóscha – t. j. správne jeho synov (podnik Árpád Kósch, činní

53 Pozri Ep., sign. 5358, 5372, 5430.

231 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV 1913 – 1940) a tlačiareň Sv. Mikuláš (Szent Miklós püspoki könyvnyomda, 1913 – 1947); z Revúcej o Dezidera Fehéra (Dezső Feher, aktívny v rokoch 1910 – 1934), z Rimavskej Soboty ide o Mikuláša Rábeľa a syna (Rábely M. Fia, činní v rokoch 1910 – 1939).54 Z pohľadu jazyka dokumentov dominuje maďarský jazyk (cca 67 %). Sloven- čina je zriedkavá – a to v práci poľského autora Alexandra Fredra Dámy a husári. Veselohra v 3 dejstvách, ktorú poslovenčil Ján Francisci. Vyšla v Martine 1914 alebo veselohra Ženské slzy od Karla Augusta Görnera, Martin 1914.55

Tabuľka 6 Jazykové zastúpenie tlačí Jazyk maďarčina nemčina ukrajinčina ruština latinčina Počet 49 7 3 5 (?) 4 Jazyk slovenčina čeština slovinčina angličtina viac. jaz. Počet 2 1 1 1 +

Z tematického hľadiska prevláda náboženská a teologická literatúra, cirkevné dejiny, schematizmus, vyskytla sa aj beletria, učebnice, menej odborná spisba. Len niekoľko titulov sa viaže na vojnové udalosti, reflektuje na dobové súvislosti. Za mienku stojí rozmermi neveľká knižočka Boh moja nádej. Rozjimania, modlitby a piesne pre slovenských katol. vojakov na čas války. Zostavil ju „E. K.“ Kniha vyšla v Prahe v Cyrilo-Methodějskej Kníhtlačiarni, v nakladateľstve V. Kotrba 1916 (obr. 5).56 V úvode tlače sú spomenuté skoršie aktivity grófky Alžbety Pálffyovej, zo- stavenie modlitebnej knižky pre katolíckych veriacich v maďarčine („Ježiš Potešiteľ“) pre tých, ktorí majú blízkych na bojiskách, ktorá vyšla v slovenskom preklade pro- stredníctvom bratislavských terciárov. Minul sa z nej náklad 4 000 výtlačkov.

Obr. 5. Boh moja nádej.... Praha 1916 54 Porovnaj Tlačiarne na Slovensku 1477 – 1996. Ed. Vojtech Breza. Bratislava : Univerzitná knižnica, Martin : Matica slovenská, 1997, s. 101, 103. 55 Ep., sign. 8930. 56 Ep., sign. 6906.

232 Marcela DOMENOVÁ Knižka Boh moja nádej... bola zostavená podľa vzoru inej nemeckej literatúry (*1915) a určená bola tým, ktorí sú priamo na bojiskách – t. j. vojakom. Delí sa na tri časti: rozjímania, modlitby a piesne. Pre krajanov, vojakov sú určené viaceré osobité rozjímania (Na bojišti, V boji, Ranený, Posledný boj) a modlitby (modlitba za pad- lých kamarátov, modlitba v čas vojny, modlitba po víťazstve, modlitba po nešťastnej bitke, modlitba po uzavretí mieru), z ktorých na ukážku možno uviesť:

„Modlitba po nešťastnej bitke. Nešťastie zastihlo nás, naši nepriatelia zvíťazili. Oni plesajú, my smutíme hľa, Pane, my prichádzame k Tebe, aby sme žiaľ svojeho srdca pred Tebou vyliali a u Teba útechu hľadali. Ty si nás pokoril; či sme to azdaj nezaslúžili? V povedomí svojej viny uznávame tvoje súdy a prosíme o milosť. Obráť zase svoju tvár k nám! Neprestaneme volať k Tebe a snažne ťa prosiť o tvoje milosrdenstvo, až nás zase vyslyšíš. Nech zvedia naši nepriatelia, že kresťanskou mysľou znášame svoje nešťastie, aby sme práve tým tvoje požehnanie vydobyli pre našu zbraň. Priveď nás skoro zase k víťazstvu a my chceme uznať tvoju pomoc a velebiť meno tvoje na veky. Amen.

Modlitba po víťazstve. Chvála a sláva Tebe, Pane zástupov! Ty si nám víťazstvo nad našimi nepriateľmi udeliť ráčil. Priveď ich sám skrze ich nešťastie k pokojným myšlienkam! Ráč víťazom vštepiť lásku k premoženým; daj padlým vojakom večné odpočinutie, vylieč ranených, pomôž všetkým, ktorí pri tom jakoľvek trpeli! Veď srdcia kniežat, aby meč k obrane len tak dlho upotrebili, na koľko je nutne potrebné! Daj nám, aby sme i nad všetkými ne- priateľmi svojich duší zvíťazili a raz do večného života došli, skrze Krista Pána našeho! Amen.“57

Popri už spomenutých tlačiach vo fonde nachádzame aj tlačoviny, obežníky, periodiká. Tu možno spomenúť Circulares Dioecesania Cassovienses pro annno Do- mini ... Košice (1915 – 1916) v latinsko-maďarskom jazyku, ojedinelo doplnené o jazyk slovenský – so zmienkami o hrôzach vojny, potrebe starostlivosti o duše ovečiek, ako aj modlitieb.58 Z periodík, ktoré by sa mali dnes nachádzať v Eparciálnej knižnici – žiaľ, ne- kompletne – patrí Naša Zastava, Prešov 1914; Nase oteczesztvo, Prešov 1918; z bu- dapeštianskych titulov napr. Magyar nyelv (1914 – 1918), Pesti hirlap (1916 – 1918), Vasárnapi Ujság (1916),59 no o niektorých z nich sa ešte zmienime neskôr v širšom kontexte existencie východoslovenských periodík z vojnového obdobia.

Válka jest největším vychovatelem lidsta.60

57 Boh moja nádej. Rozjimania, modlitby a piesne. Pre slovenských katol. vojakov na čas války sostavil E. K. Praha : Cyrilo-Methodějska Kníhtlačiareň a Nakladateľstvo V. Kotrba, (1916), s. 106 – 108. 58 Ep., sign. 7648. Neúplné. Pomôcky evidujú roky 1915 – 1927. 59 Bližšie: Ep., sign. 7570, 7633; 7700, 7702, 8982. 60 UK PU, sign. F92 714.

233 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV Okrem historických cirkevných knižníc sa na území mesta Prešov eviduje nie- koľko vzdelávacích i pamäťových – kultúrnych inštitúcií. Len niektoré z nich vlastnia alebo spravujú historické tlače. Ako ukážku vyberáme Univerzitnú knižnicu (*1949) Prešovskej univerzity (v minulosti UPJŠ) a Štátnu vedeckú knižnicu Prešov, ktoré vznikli v roku 1952. Ich historické fondy v počiatkoch vznikali a rozrastali sa naj- mä prostredníctvom nakupovania nových knižničných jednotiek, prípadne darmi. Aj preto sú dnes dokumenty z rokov 1914 – 1918 zastúpené v oveľa vyššom počte v porovnaní s už spomenutými uzavretými a nebudovanými cirkevnými knižnicami. Ich počet môže v budúcnosti ešte narásť (retrospektívne spracovanie, ďalší nákup, dary). Pri výskume a selekcii údajov sme pracovali s údajmi v on-line databázach.61

Vyčlenený historický fond Univerzitnej knižnice Prešovskej univerzity v Prešove

Vznik Univerzitnej knižnice sa datuje do roku 1949, kedy bola vládnym výno- som založená v Košiciach Pobočka Pedagogickej fakulty Slovenskej univerzity v Bra- tislave. Spolu s ňou vznikla aj knižnica pod názvom Knižnica Pobočky Pedagogickej fakulty SU v Košiciach (PF SU). V roku 1952 bola Pobočka PF SU premiestnená do Prešova a pôsobila pod názvom Knižnica Pobočky Pedagogickej fakulty SU v Pre- šove. Od roku 1997 po zriadení Prešovskej univerzity v Prešove (PU)62 pôsobí pod názvom Univerzitná knižnica PU (UK PU) ako akademická knižnica, od roku 2002 ako pracovisko univerzity s celouniverzitnou pôsobnosťou.63 UK PU počas svojho pôsobenia, najmä už v 50. a 60. rokoch 20. storočia, nadobudla zbierku starých tlačí, tá sa dnes vyčlenila.64 V čase nášho výskumu – k 1. štvr- tine roka 2016 obsahovala cca 4 390 zv. kníh. V tomto vyčlenenom súbore evidujeme 326 relevantných, už elektronicky spracovaných záznamov dokumentov z rokov 1914 – 1918 (Tab. 7),65 čo predstavuje cca 7,4 % dokumentov z daného historického fondu knižnice. Najvyšší počet nateraz evidovaných dokumentov sa podľa vročenia viaže k roku 1914 (106) a 1916 (70), v iných rokoch sa pohybuje na podobných ko- eficientoch.66

Tabuľka 7 Prehľad dokumentov a ich zastúpenie Rok 1914 1915 1916 1917 1918 Počet titulov 106 47 70 48 55

Až na pár titulov – zatiaľ 4 jd. (bez uvedenia miesta vydania či tlače) možno

61 Našli sme niekoľko nezrovnalostí. Ďalší výskum s dokumentom v ruke môže modifikovať údaje do- stupné bádateľom v on-line databázach. 62 Zákon č. 361/1966 Z. z. pojednáva o rozdelení Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach na dve samostatné univerzity. Novovzniknutou je Prešovská univerzita v Prešove. 63 Za poskytnutie informácií a možnosť štúdia v „historickom fonde“ ďakujeme p. riaditeľovi, p. Ing. P. Haľkovi. 64 Fond sa priebežne vyčleňuje cca od roku 2000, spracováva sa v systéme ALEPH. 65 Počet mimo duplikátov, vyselektovanie časti periodík. 66 Pozri on-line katalóg na https://alis.pulib.sk/F

234 Marcela DOMENOVÁ jednotlivé tlače zadeliť podľa proveniencie. Proveniencia dokumentov je pestrá (Tab. 8). Dominujú tlače z Nemecka (111), a to z miest – Berlin, Bonn, Dresden, Esslin- gen am Neckar, Freiburg im Breisgau, Halle, Hannover, Heidelberg, Kempten, Kö- ningstein im Taunus, Leipzig, München, Paderborn a Stuttgart. Na druhom mieste sú zastúpené tlače z Čiech (104) z oficín z lokalít Brno, Hodonín, Hradec Králové, Olomouc, Praha (Žižkov), Prostějov, Tábor, Varnsdorf či Velké Meziříčí. Z územia dnešného Maďarska sa vyskytli tlače z miest Budapest, Békéscsaba a Pannohalma; z Rakúska išlo o tlače z Viedne (Wien); z Ruska sú zastúpené lokality Moskva, Petro- hrad, Jekaterinburg; z Anglicka London; z Francúzska Paris, Lugos, z USA New Yor- k,67 Scraton (Pensylvánia) či Lisle. Z Lisle išlo o Grammatiku spisovnej reči slovenskej, ktorú napísal Gregor K. Vaniščák (1884 – 1938) v roku 1916.68

Tabuľka 8 Krajina pôvodu starých tlačí podľa impresa Krajina Počet Krajina Počet Nemecko 111 Francúzsko 5 ČR 104 Ukrajina 3 Maďarsko 40 Chorvátsko 2 SR 18 Lotyšsko 2 Rakúsko 16 Švajčiarsko 1 Rusko 8 Taliansko 1 Anglicko 6 Škótsko 1 USA 6 s. l. 4

Tlače z Ukrajiny sú ojedinelé. Pochádzajú z Ľvova a Kyjeva. Antológiu ukrajinskej literatúry – Vyjimky z ukrajinskoji narodnoji ljiteraturu. časť 1., zostavil Olek- sander Barviňskyj. Tlač vyšla vo Ľvove (Vydavnyctvo škoľnych knyžok) v roku 1916. Tragédia od Spyrydona Čerkasenka (1876 – 1940) Pro ščo tyrsa šelestila-: trahedija (po 1917). Ide však o tlač, ktorá vyšla podľa impresa v Kyjeve-Viedni-Ľvove vo vy- davateľstve Čajka. Napokon sa sem radí aj povesť Zabobon od Lesa Martovyča (1871 – 1916) vo Ľvove (Nakladom Ukr. vydavnyčoji spilky) v roku 1917.69 Podobne vzácne sú aj tlače z Chorvátska, z miest Pula a Krk.70 Dva tituly sú z lotyšskej Rigy (v nemeckom jazyku).71 Švajčiarsko je zastúpené tlačou zo Ženevy (Genève) z roku 1916 67 Pozri: Univerzitná knižnica Prešovskej univerzity v Prešove (ďalej UK PU), sign. F 371268. Z newyor- kých tlačí možno spomenúť niekoľko z oblasti literatúry, dejín, školstva od Williama Makepeace Thac- kerayho: The history of Henry Esmond, Esq... 1914, od Calvina Olina Davisa: High school courses of study : a constructive study applied to New York city (Yonkers-on-Hudson, New York Yonkers-on-Hud- son, New York, 1915); od Alfreda Tennysona: Tennyson‘s Idylls of the king ... 1916. 68 Pozri: UK PU, sign. F 371268. 69 Bližšie: UK PU, sign. F 177887, F 36497, F 176226. 70 NAWRATIL, Hans. Schiffsmaschinenkunde : lerbuch für die maschinenschule der K. U. K. Kriegsmarine / im auftrage des K. U. K. Kriegsministeriums, marinesektion verfasst von Hans Nawratil. Pola 1915; VAJS, Josef. Abecedarium palaeoslovenicum in usum glagolitarum : accedunt paradigmata morpho- logica specimina lectionum e missali romano slavonico idiomate selecta specimina cantus glossarium composuit Ioseph Vais. Veglae 1917 – tento titul sa zachoval aj v ŠVK PO. 71 Ide o práce BENEDIX, Roderich. Der prozess : lustspiel von Roderich Benedix. Riga : Sichmann, 1914;

235 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV z oblasti psychológie dieťaťa Psychologie de l‘enfant et pédagogie expérimentale : intro- duction, historique problèmes, méthodes développment mental... 72 Taliansko zastupuje tlač z Turína (Torino) a Škótsko tlač z Edinburgu. Osobitnú pozornosť aj tu venujeme územným slovacikám. Nateraz ich evidujeme v počte 18, pochádzajú z miest: Levoča, Liptovský Mikuláš (Liptovský Sv. Miku- láš), Martin (Turčiansky Sv. Martin), Prešov, Rimavská Sobota a Ružomberok.

Tabuľka 9 Zastúpenie doložených územných slovacík Mesto Počet jednotiek Martin 8 Levoča 5 Prešov 2 Liptovský Mikuláš 1 Rimavská Sobota 1 Ružomberok 1

Najviac titulov pochádza z oficín v Martine – ide o diela v slovenčine od sloven- ského pedagóga (profesor na gymnáziu v Revúcej), advokáta, historika a žurnalistu Júliusa Botta (1848 – 1929) Krátka história Slovakov 1914. Za túto prácu bol v rokoch 1914 – 1918 súdne stíhaný a celý náklad publikácie bol nariadením vlády zhabaný.73 Básnik, prekladateľ, publicista, rímskokatolícky kňaz a politik Grebáč-Orlov, Ignác (1888 – 1957) bol autorom básnickej zbierky Piesne a dumky, 1914; nachádzame aj Sobrané spisy básnické Hviezdoslava. Sv. 2, Oddiel lyrický od Pavla Országha Hviezdo- slava (1849 – 1921) z roku 1914. V rovnakom roku vyšiel aj cestopis slovenského politika, národohospodára Kornela Milana Stodolu (1866 – 1946) Zo Španielska : zápisky cestovateľa... Práca bola uverejnená aj na pokračovanie v Slovenských po- hľadoch.74 Z roku 1915 sa zachovala Rukoväť spisovnej reči slovenskej, pod redakciou Škultétyho, t. j. 2. vydanie od jazykovedca Samuela Czambela (1856 – 1909). Ide o tzv. kodifikačnú prácu – rukoväť (= gramatiku) spisovnej reči, ktorá bola založená na stredoslovenskom nárečí, korigovala nedôslednosti hodžovsko-hattalovskej kodi- fikácie. Na titulnom liste tlače nachádzame rukopisnú vlastnícku poznámku – auto- gram K. A. Medvecký – najskôr ide o rímskokatolíckeho kňaza, etnografa, historika a politika Karola Antona Medveckého (1875 – 1937). Všetky publikácie vyproduko- val Kníhtlačiarsky účastinársky spolok (Knihtlač. Úč. spolok).75 Z roku 1915 evidujeme aj časopis Živena (zábavno-poučný časopis : orgán spolkov Živeny a Lipy), roč.

MUSÄUS, Johann Karl August. Unverhofft kommt oft : aus den Volksmärchen von J. K. Aug. Musäus. Riga : Sichmann, 1914. Pozri UK PU, sign. F 97818, F 97842. 72 UK PU, sign. F 36326. 73 Porovnaj Slovenský biografický slovník : (od roku 833 do roku 1990). I. zväzok, A – D. Martin : Matica slovenská, 1986, s. 308. 74 Prácu pripisujú on-line katalógy (napr. UK PU, ŠVK KE) ako aj Slovenský biografický slovník : (od roku 833 do roku 1990) . VI. zväzok, T – Ž. Výk. Red. Augustín Maťovčík. Martin : Matica slovenská, 1994, s. 356. 75 Pozri napr. UK PU, sign. F 200363, F 82273, F 70418.

236 Marcela DOMENOVÁ 6, ktorý redigovala Elena Maróthy-Šoltésová (1855 – 1939), vydaná [Lipou] a tlačou Kníhtlačiarsko-účastinárskeho spolku.76 Okrem nich v Martine z oblasti evanjelic- kých náboženských piesní vyšla tlač Stopäťdesiat poslovenčených nábožných piesní z Tranosciusa i zo Zpěvníka, ktorú poslovenčil Jozef Gašparík Leštinský. Rovnako on je aj autorom príručky – učebnice o pravopise a slovenskej gramatike Dĺžeň, mäkčeň a ypsilon : návod ako možno za tri dni naučiť sa správne po slovensky z roku 1918. J. G. Leštinský je v skutočnosti vlastným menom Jozef Gašparík (1861 – 1931). Pôsobil v rokoch 1897 – 1931 v Martine ako kníhkupec a kníhtlačiar.77 Tlače z Levoče (Löcsa) vyšli v maďarskom jazyku. Išlo o viaczväzkové dielo Közlemények Szepes vármegye múltjából... (r. 6 – 9) z rokov 1914 – 1917 spojené s menom Jenőa Förstera (1879 – 1919) z produkcie Szepesmegyei történelmi társulat.78 V Liptovskom Mikuláši v Tranosciu vyšla roku 1915 práca Juliusa Bodnára (1870 – 1935) – Ján Hus, venovaná 500 r. pamiatke jeho mučeníckej smrti.79 Na titule evidujeme posesorskú poznámku s menom Júliusa Botta. Prešovské tlače sú dve. Zastúpená je próza – Vežeň Akhtiarski od Móra Jókai- ho (1825 – 1904), ktorú preložil Vilmos Mikó. Tlač vyšla v Prešove v roku 1915. V poradí druhou je práca z oblasti výroby liehu/liehovín pod názvom A Sárosvár- megyei Mezőgazdasági Szesztermelők : Szeszfinomító- és Szeszértékesítő-Szövetkezeté- nek : alapszabályai... z roku 1916. Oba tituly vyšli u synov A. Kóscha (Árpád Kósch, Kósch Árpád Könyvnyomtató-Műintézetéből).80 Rimavská Sobota (Rimaszombat) je zastúpená regionálnou tlačou Zoltána Hanvaya (1840 – 1920) Falusi levél gömöri és országos dolgokról... 1918. Vytlačil ju Mikuláš Rábeľ a syn (v tlači ako Miklós Rábely, podnik činný 1910 – 1939).81 V roku 1914 vyšla v Ružomberku tlač u Jána Páričku, no obsahuje 3 diela od rôznych autorov, a to Pred odchodom : veselohra v jednom dej- stve od Ivana Ščeglova, Tragik z prinútenia od Antona Pavloviča Čechova a rovnako od toho istého autora O škodlivosti dohánu.82 Jazykové zastúpenie, podobne ako aj proveniencia, je pestré. Dominujú tlače v nemčine (vrátane nemecko-tureckých tlačí)83 a češtine. Štatistika poukazuje na jazyk, ktorý je uvedený v databáze ako prvý (neevidujú sa tu viacjazyčné tlače – hoci

76 Išlo o jediný vychádzajúci literárny časopisov. Pozri Dejiny Slovenska IV. (od konca 19. stor. do roku 1918). Zost. Pavel Hapák. Bratislava : Veda vydavateľstvo SAV, 1986, s. 415. 77 UK PU, sign. F 97253, F 97254 (na knihe evidujeme pečiatku: Dr. Milan Botto, pravotár, Revúca (župa Gemer)). 78 UK PU, sign. F 90483, F 190404, F 190405, F 190406, F 190407. 79 Ján Hus : k päťstoročnej pamiatke mučedlníckej smrti jeho napísal Julius Bodnár. Liptovský Svätý Mi- kuláš : Tranoscius, 1915. Pozri UK PU, sign. F 97193. 80 UK PU, sign. F 25301, F 110353. 81 UK PU, sign. F 84561. 82 UK PU, sign. F 34793. S tlačou by mali byť zviazané ešte ďalšie tri s vročením do rokov 1912 – 1915. Do roku 1915 sa radí veselohra Blázinec na cestách od C. Laufsa v preklade od Andreja Halašu. Pozri www://alis.pulib.sk 83 NÉMETH, Gyula. Türkisches Lesebuch mit Glossar : Volksdichtung und moderne Literatur von J. Né- meth. Berlin 1916; PAPASIAN, Thoros. Deutsch-türkisches Taschenwörterbuch : kurzgefasst für den täglichen Gebrauch von Thoros Papasian. Wien [1916]; SEIDEL, A. Türkische Chrestomathie : sam- mlung moderner türkischer Texte aus Literatur, Geschäfts- und Privatleben : in lateinischer Umschrift mit grammatischen und sachlichen Erläuterungen von A. Seidel. Wien [1916?].

237 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV ich vieme doložiť, minimálne v podobe slovníkov). Ako raritnejšie tlače možno uviesť Polak, Jakob Eduard (1818 – 1891): Deutsch-persisches Konversationswörter- buch : nebst einem Abriß der Formen- und Satzlehre ... bearbeitet und herausgegeben von F. Sättler. Wien [1914?]; Rosenberg, Isaak (1847 – 1914) – Assyrische Sprachlehre und Keilschriftkunde : für das Selbststudium : Grammatik, Syllabar, Chrestomathie und Vocabular auf Grundlage der assyrischen Keilschriftzeichen für einfache Silben metho- disch und leichtfasslich... Wien [1914]. Podobne je to s kombináciou v maďarskom jazyku.84 Tlače v ukrajinčine sú zriedkavé, okrem ukrajinských tlačiarní vychádzali vo Viedni.85

Tabuľka 10 Pohľad na najčastejšie zastúpené jazyky Jazyk Počet Jazyk Počet nemecký (+ viac.) 120 latinský (+ slavistika, učebnice) 8 český (+ slavistika) 101 ruský 7 maďarský 31 ukrajinský 5 slovenský 15 francúzsky 4 anglický 13 chorvátsky 1

Tematické hľadisko publikácií je rôzne. Popri literatúre a jazykovede sa vysky- tujú učebnice z rôznych odborov, slovníky, lexikóny (Révai nagy lexikona...), odbor- ná a umenovedná literatúra, publikácie z oblasti prírodných vied, cestopisy a iné. Aj v tejto knižnici nachádzame práce z dejín krajín v období pred prvou svetovou vojnou, ako napr. Sekey, Viktor Ján (1880 – 1960), ktorý zostavil Dejiny Čiernej Hory, Srbska a Bulharska až do konca roku 1913 : s mnohými obrázkami a s barvistou mapou najnovšieho podelenia Balkánu... Budapešť 1914. Alois Kolísek zostavil prácu Slováci do státu československého. Hodonín 1918; Adolf Černý (1864 – 1952) spracoval špecifickú problematikuLužická otázka : úvahy, studie a výzvy v době světo- vého převratu... Plzeň 1918.86 Publikácie vzťahujúce sa priamo na vojnové udalosti sú zriedkavé. Ojedinelé sú tituly o vojenstve, armáde – napr. ruskej,87 zahraničných vzťahoch,88 o príležitostnej literatúre venovanej vojnovým vdovám a sirotám.89 Zaujímavé sú tituly s prepojením na vojnu, vojenskú výchovu a školstvo. Ide o titul od Josefa Kálala (1882 – 1955), profesora zemskej vyššej školy v Příboře pod názvom Střelba na středních školách a její vztah k jednotlivým vyučovacím předmětům. Pří-

84 UK PU, sign. F 80984, F 84583. Pozri aj KUNOS, Ignác. Török nyelvkönyv : nyelvtan, olvasmányok, beszélgetések, szójegyzék. I a II rész. Budapest 1916. UK PU, sign. F 95597, F 95598. 85 VOZŇAK, Mychajlo (1881 – 1954). Pamiaty Ivana Franka : (opys žytťa, djijaľnosty i pochoronu) zladyv Mychajlo Vozňak. Videň 1916; ANTONOVYČ, Volodymyr (1834 – 1908). Chmeľnyččyna v povisty H. Sjenkevyča ... Videň 1917. Pozri UK PU, sign. F 36518. 86 UK PU, sign. F 82261, F 82080, F 6014. 87 MORSKOJ, A. Vojennaja mošč Rossii : predskazanija generaľ-adjutanta A. N. Kuropatkina i ich kritika grafom S. Ju. Vitte... Petrohrad 1915. UK PU, sign. F 83236. 88 Address of the President of the United States : delivered at a joint session of the two houses of Congress April 2, 1917 [Woodrow Wilson]. Garden City, N.Y. : Doubleday, Page & Company, 1917. Bližšie: UK PU, sign. F 38817. 89 1916 sborník : čeští spisovatelé vdovám a sirotkům našich vojínů redigoval a vydal V. Jiřina. Praha 1916. UK PU, sign. F 95005.

238 Marcela DOMENOVÁ ručka pro učitele i žáky. Olomouc 1916,90 nákladom Matice cyrilometodějské v Olo- mouci, tlačou Knížecí arcibiskupské knihtiskárny. Vyšla v rámci edície Knihovna pedagogické akademie, zv. 2. (obr. 6, 7). Ide o opodstatnenú príručku, učebný text pre strelecké cvičenie stredoškolských žiakov, ktoré sa od roku 1910 zaviedlo pre dobrovoľne sa hlásiacich žia- kov na posilnenie disciplíny, no od roku 1916 podľa min. výnosu zo dňa 2. 6. 1916 pod č. 533, sa stalo cviče- nie povinným pre žiakov posledných dvoch ročníkov (tried) stredných škôl. Organizácia streleckého cvičenia si vyžadovala súčinnosť iných vyučovacích predmetov, resp. aj pedagógov, ktorí ich vyučovali. Tvorilo tak sú- časť vojenskej prípravy dospievajúcej mládeže. Autor v úvode príručky poukázal na fakt, že študenti majú k dispozícii niekoľko podobných publikácií venova- ných výučbe streľby, ktoré sa však zaoberajú výhradne streľbou samotnou (popis zbrane, technické parametre a výkon, balistická terminológia). Kálalova práca mala slúžiť aj pedagógom – ako Obr. 6 – Titulný list príručky pomôcka, zostavená na základe relevantnej literatúry,91 obsahujúca 6 kapitol vrátane doslovu (označených A – F), v ktorých upozorňuje na manipuláciu so zbraňou, ponúka pohľad na strelca ako lovca (praktická stránka) a na výrobu zbraní i streliva (hospodársky význam). Ide o odbornú publikáciu doplnenú o tabuľky a obrazové prílohy. Postupne rozoberá dejiny strelných zbraní, českého puškárstva, terajší stav puškárskeho priemyslu; venuje sa aj popisu vojenskej pušky (vrátane otázok ráže). Text doplnil o tabuľku s údajmi o konštrukcii vojenských pušiek niektorých európskych štátov (obr. 7).

90 UK PU, sign. F 38804. Tlač v minulosti vlastnila Slovanská knihovna Bohoslovců v Olomouci a Ústredná knižnica Vyššej pedagogickej školy a FF v Prešove – čo dokladajú pečiatky. 91 Prehľad použitých spisov a prác (českej a nemeckej proveniencie) autor zhrnul na s. VI – VII. Na konci predslovu poďakoval Jaroslavovi Simonidesovi za rady ako aj pomoc pri obrazovej úprave knihy, kolegom odborníkom a Pedagogickej akadémii za možnosť vydania spisu.

239 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV

Obr. 7

Podrobnejšie popísal strelivo (strelivo v užšom slova zmysle, látky trhacie, za- paľovadlá, nábojnice, strely), balistiku, a to konkrétne vnútornú (terminológia, priebeh tlaku plynov), vonkajšiu (pohyb strely, otáčanie strely, účinky strely) a balistické prístroje. Osobitná pozornosť je venovaná „streleckému názvosloviu“, vznikol tak tezaurus v nemecko-českej verzii. K ďalším exemplárom z danej kategórie, t. j. prepojenie na vojnu, vojenskú vý- chovu a školstvo je 1. vydanie publikácie, pochádzajúcej taktiež z roku 1916 Škola a světová válka : příručka o organisaci naší armády a loďstva, sbírka vojenských a ná- rodohospodářských dat a početních příkladů, pokyny pro vojenskou přípravu mládeže pro školu... Praha 1916.92 Jej cieľom bolo podať základné tézy pojednávajúce o vý- chove mládeže vo vlasteneckom zmýšľaní a cítení. Podporovať takúto výchovu mali za úlohu aj na základe výziev školských úradov.93 Úlohou bolo vychovať z mládeže zdatných členov štátu a pomôcť im pochopiť význam a účel vojska. V texte je záro- veň zdôraznené, že v danej dobe sa stalo nevyhnutnosťou, aby mužská mládež nebola vyzbrojená len teoretickými vedomosťami, ale najmä praktickými informáciami a znalosťami, vychovávaná k povinnosti brániť štát zbraňou. Príručka obsahuje päť samostatných kapitol (označených písmenami A – E),94 ktoré sú vnútorne bohato čle- 92 Škola a světová válka : příručka o organisaci naší armády a loďstva, sbírka vojenských a národohospodářských dat a početních příkladů, pokyny pro vojenskou přípravu mládeže pro školu sestavili Bohuslav Beneš a Adolf Pfeiffer. V Praze : Ústřední nakladatelství, knihkupectví a papírnictví učitelstva českoslovanského, 1916. (ďalej ako Škola a světová válka..., s.). UK PU, sign. F 92714. Do- kument je napadnutý bielou plesňou. 93 Autor odkazuje na Výnos c. k. ministerstva kultu a vyučovania zo dňa 2. 6. 1915, č. 533 a zo dňa 14. 6. 1915, č. 1721; uznesenie c. k. zemskej školnej rady zo dňa 22. 6. 1915, č. III.-B 868/1, č. z. š. r. 34.563 a zo dňa 9. 11. 1915, č. III.-B 868/13, č. z. š. r. 72.535. 94 Nejvyšší panovnícky rod; C. a k. vojsko; Činnost pomocná; Některá data o zemích na Říšské radě

240 Marcela DOMENOVÁ nené na podkapitoly. Pre zaujímavosť témy sa možno podrobnejšie zamerať na obsah jednotlivých podkapitol. Zostavovatelia na začiatku predstavili najvýznamnejších členov panovníckeho rodu (Habsburgovcov); následne organizáciu rakúsko-uhorskej cisársko-kráľovskej armády, vojska – t. j. podobu braných síl 95 (pechota, jazdectvo, delostrelectvo, tech- nické či zdravotnícke zbory s prepočtom lekárov, pomocných síl, nosičov obväzov i ranených, povozov podľa vojenskej zlož- ky, divízií, v poľnej nemocnici i na bojisku); taktické skupiny (pešia divízia, jazdná di- vízia, armádny zbor); odporúčanú rýchlosť pochodu pre pechotu, jazdu a delostrelectvo (a to v krokoch za minútu vrátane behu či poklusu).96 Pri jazde a delostrelectve sa striedala spravidla 10 min. jazda krokom s 20 min. jazdou poklusom. Denný výkon pechoty dosahoval v menších oddieloch priemerne 20 km, vo väčších skupinách 15 km a najväčší denný presun predstavoval 50 km. Odpočinok v dĺžke 1 hod. bol mož- ný po 3 – 4 hod. pochodu pechoty, pri jazde a delostrelectve bolo možné si odpočinúť 1 hod. asi po 30 km.97 Základné informácie sa viažu aj na vojenské jednotky (útvary) – Obr. 8 Ukážka titulného listu tlače veľkosť v kontexte pochodu, dopravy vojska iným ako peším spôsobom alebo jazdou na koni (napr. železnicou, loďou), straty; výzbroj vojska (pechota, jazda, delostrelectvo, vrátane pušiek niektorých štátov), strelivo, účinok streľby a ochranu pred ňou. Zaujímavým spôsobom je popísaná technická výzbroj; zhotovovanie ľahkých poľ- ných opevnení, v podstate pohľad na zákopovú vojnu, ženistov – práce a podoby zákopov i zákrytov. Autor sa venuje ich parametrom, ale aj ploche a dĺžke výkopov, trvaniu prác pri ich zhotovení, stavaniu napr. drôtených prekážok a i. (obr. 8 – 12).

zastoupených; Pokyny pro vojenskou přípravu mládeže. 95 Branná moc Rakúsko-Uhorska a skladala z pozemných síl, ktoré sa členili na útvary pechoty, delostrelectva a jazdectva, na jednotky technické, spojovacie a tylové a z vojnového námorníctva, ktorej budovanie sa zintenzívnilo po roku 1905. Pozri Vojenské dějiny Československa : 2. díl (1526 – 1918). Praha : Naše vojsko, 1986, s. 440 – 451. Pozemné sily monarchie sa skladali zo spoločnej c. a k. armády, z 2 vlastibrán (Landwehr, Honvédy) a 2 domobrán (Landsturm, Népfelkelés). Viac SEGEŠ, Vladimír a kol. Slovensko – Vojenská kronika. Bratislava : Perfekt, 2007, s. 81. 96 Príručka uvádza, že pechota sa presúvala za minútu – 115 krokov o priemernej dĺžke kroku 75 cm, v behu 160 krokov za minútu o dĺžke 90 cm; jazda za minútu v kroku najmenej 140 krokov po 75 cm (cca 1 km za 10 min), v pokluse 300 krokov (cca 1 km za 5 min), v trysku 500 krokov za min (1 km za 2 2/3 min); delostrelectvo za 1 min 133 krokov po 75 cm (100 m za min), v pokluse 250 krokov za min (190 m za min), v trysku ako u jazdy. 97 Škola a světová válka..., s. 14 – 15.

241 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV Osobitne sa venuje pozornosť téme technické pomôcky, v rámci spojovacích prostriedkov i dopravy. Patrili sem telegraf, telefón, automobily, balóny, lietadlá a vzducholode,98 čo znamenalo zabezpečenie prepravy i prísun ľudí či materiálu, dobré spojenie zasa riadenie vojsk v taktickom, operačnom i strategickom meradle. Zaujímavé sú údaje o zásobovaní vojska vrátane určenia dennej dávky pre mužov prostredníctvom porcií plných, normálnych i zásobných, obsahujúcich pečivo, mäso, zeleninu a taktiež tabak. Samostatne boli vyčlenené kŕmne dávky pre kone (ovos, seno).99 Dôležitú úlohu pritom zohrávalo zásobovanie.

Ukážka dennej dávky pre muža:100101102 Doba Druh Porcie Doplnok zásob. porcie Plná Normálna Zásobná na normál. Raňajkové 2 kávové konzervy 92 g 92 g 92 g - konzervy 1 k. kons.100 Obed a večera Hovädzie mäso 400 g 400 g Konzerva: mäso = 200 g 200 g. s omáčkou a škatuľou = 355 g Zelenina 140 g 100 g - 140 g Soľ 30 g 30 g 30 g101 - Korenie [čierne] 0,5 g 0,5 g - 0,5 g (paprika) Tuk 20 g 20 g - 20 g Sušená zelenina 1 g 1 g - čerstvé 20 g Cibuľa (cesnak) 5 g - - 5 g Ocot 2 cl = 2 g - - 2 cl = 2 g Celý týždeň Chlieb (sucháre)102 700 (400) g 700 (400) g 200 g such. 200 g such. Víno ½ l - - ½ l 500 g 500 g Tabak (dôstojníci 36 g 18 g 18 g 18 g okrem toho 5 dútnikov alebo 25 cigariet)

98 Príručka uvádza, že v c. k. armáde sa používali dvojaké lietadlá (aeroplány), a to Etrichove jednoplošníky a šípovité dvojplošníky. Lietadlá dosahovali rýchlosť 70 – 140 km za hod., mohli lietať bez prestávky 2 – 8 hod.; rozložené – rozobraté lietadlo možno odviesť na 2 povozoch (vozoch) jeho cena sa pohybovala asi na 20 000 K. Loďstvo používalo námorné lietadlá, t. j. hydroplány. Nemecké vojsko používalo Zeppeli- nove vzducholode (cca 136 m dlhé, priemer 13 m, nosnosť 4 000 kg, spotreba benzínu asi 70 kg za hod., trvanie letu o rýchlosti 75 – 90 km za hod. najviac 24 hod., cena cez polovicu milióna korún). Tamže, s. 56 – 61. Na začiatku vojny mala rakúsko-uhorská armáda 15 leteckých rôt (eskadier) a 12 oddielov balónov, celkovo 84 lietadiel slúžiacich na prieskum a 35 výcvikových strojov. Lietadlá mali dolet 150 km a rýchlosť 90 – 100 km/hod. HRONSKÝ, Marián. I. Monarchia, Slovensko a Slováci v prvej svetovej vojne. In Vojenské dejiny Slovenska IV. zväzok 1914 – 1939. Bratislava : MO SR, 1996, s. 12. 99 Škola a světová válka..., s. 63, 65 – 66. 100 Skratka nerozpísaná, možno ide o kašovitú konzistenciu/klasické konzervy? 101 Uvedenie gramáže soli pri všetkých 3 porciách je vysoký, najskôr je chybný. Odporúčaná denná dávka soli v súčasnosti je 5 – 6 gramov. 102 Pre porovnanie možno uviesť stav k letu 1917 až 1918, v čase vážnej situácie v zásobovaní potravinami, kedy sa dávka chleba prepočítala pre 70 % mužstva po 700 g, pre 30 % po 560 g, porcie mäsa klesli pre 70 % mužstva na 300 g, pre 30 % na 200 g denne. HRONSKÝ, Marián. II. Prelom „Veľkej vojny“. In Vojenské dejiny Slovenska IV. zväzok 1914 – 1939. Bratislava : MO SR, 1996, s. 47.

242 Marcela DOMENOVÁ Z poznámky zostavovateľov vyplýva, že pešia divízia mala mať v zásobe pre každého muža 1 normálnu a 2 zásobné porcie na 3 dni; pešia zásobná kolóna 4 nor- málne a 2 zásobné porcie na 6 dní, celkom na 9 dní. Jazdná divízia viezla pre každého koňa 4 zásobné porcie na 4 dni, 2 normálne a 4 zásobné porcie na 6 dní, celkovo na 10 dní. V poľných pekárňach sa upieklo za 24 hod. asi 3 000 porcií, za 12 hod. (t. j. v pohodových dňoch) asi 1 500 porcií chleba. Čo sa týka vody – na muža bola denná dávka 3,5 l, z toho 2 l robila voda pitná.

Ukážka dennej dávky – krmiva pre koňa: Druh Pre ťažné kone Pre veľké kone Pre drobné kone krmiva Porcia v kg Porcia v kg Porcia v kg Plná Normálna Zásobná Plná Normálna Zásobná Plná Normálna Zásobná Ovos 7 7 5 6 5 3,5 4 3,5 2,5 Seno 12 - - 3 - - 3 - -

Kone popri automobiloch a železnici predstavovali jeden z rozhodujúcich fak- torov pohyblivosti armády.103 Samostatne sa predstavovala aj armáda iných štátov, a to vrátane vojnového loďstva (rakúske i cudzie). Ako ukážku možno uviesť pohľad na základné štatistické údaje o početnosti v armádach rôznych štátov:104

103 V roku 1915 mala mať armáda v poli 709 000 koní a koncom roku 1916 dokonca 969 000 koní. Do konca júla 1917 počet koní klesol na 495 000 kusov, a to aj z dôvodu nedostatku krmiva. Pozri HRONSKÝ, Marián. II. Prelom „Veľkej vojny“. In Vojenské dejiny Slovenska IV. zväzok 1914 – 1939. Bratislava : MO SR, 1996, s. 46. 104 Pre dotvorenie obrazu uvádzame, že v súčasnosti sa početnosť armád hlavných mocností, s ktorými vstupovali do bojov prvej svetovej vojny, resp. ktoré boli pri vypuknutí vojny bola u centrálnych mocností – Nemecko 2 147 000, v Rakúsko-Uhorsku 1 42100; na strane Dohody, t. j. Francúzska – 2 689 000, vo Veľkej Británii 258 000 a v Rusku – 2 500 000. Po ukončení mobilizácie sa počet navýšil, a to v Nemecku na 3 822 000, v Rakúsko-Uhorsku na 3 350 000, vo Francúzsku na 3 781 000, vo Veľkej Británii na 1 000 000 a v Rusku na 5 461 000. Pozri SEGEŠ, Vladimír et al. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov slovom a obrazom. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky; Vojenský historický ústav, 2013, s. 171. Rovna- ko SEGEŠ, Vladimír, a kol. Slovensko – Vojenská kronika. Bratislava : Perfekt, 2007, s. 82.

243 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV

105106

Počet mužov105 Štát V mieri Vo vojne (bez Poľné delá – počet Finančné náklady v mieri domobrany) v mil. korún Rakúsko-Uhorsko 415 000 2 750 000106 2 900 691 Nemecko 800 000 5 252 000 5 000 1 632 Turecko 280 000 1 800 000 2 000 - Anglicko 448 000 1 073 000 2 100 601 Belgicko 48 000 184 000 20 - Čierna Hora - 43 000 100 - Francúzsko 640 300 4 053 000 3 200 944 Taliansko 300 000 3 400 000 3 000 443 Japonsko 250 000 600 000 1 400 247 Rusko 1 384 000 7 600 000 5 800 1 553 Srbsko 131 000 400 000 500 -

Organizácia rakúsko-uhorskej armády, s ktorou vstupovala do bojov, bola v podstate vybudovaná už pred vojnou.107 Mobilizáciou108 sa počty armády doplnili z mierového stavu na stav vojnový.109

105 V tabuľke uverejnené údaje z publikácie Škola a světová válka, s. 66. 106 Počty mužov v zbrani sa líšia. V prvých dňoch vojny sa odhaduje okolo 3 miliónov mužov v Ra- kúsko-Uhorsku, počas celej vojny okolo 8 miliónov, z toho cca 3,8 milióna z územia uhorskej koruny. Pozri Dejiny Slovenska IV. (od konca 19. stor. do roku 1918). Zost. Pavel Hapák. Bratislava : Veda vydavateľstvo SAV, 1986, s. 409. Pre doplnenie obrazu z novšej spisby možno uviesť ukazovatele – početnosť armád hlavných veľmocí, s ktorými vstupovali do vojny. Zo strany centrálnych mocností malo Nemecko pred vypuknutím vojny 2 147 000 mužov, po ukončení mobilizácie 3 822 000 mužov; Rakúsko-Uhorsko pred vypuknutím vojny 1 421 000 mužov, po ukončení mobilizácie 3 350 000 mu- žov. Zo strany Dohody – Francúzsko malo pred vypuknutím vojny 2 689 000 mužov, po ukončení mobilizácie 3 781 000 mužov; Veľká Británia pred vypuknutím vojny 258 000 mužov, po ukončení mobilizácie 1 000 000 mužov; Rusko pred vypuknutím vojny 2 500 000 mužov, po ukončení mobili- zácie 5 461 000 mužov. Viac HRONSKÝ, Marián. I. Monarchia, Slovensko a Slováci v prvej svetovej vojne. In Vojenské dejiny Slovenska IV. zväzok 1914 – 1939. Bratislava : MO SR, 1996, s. 9 – 10. 107 V rakúsko-uhorskej armáde bola zavedená dvojročná základná služba (1912 nové branné zákony). U jazdy a jazdného vozatajstva (jízdniho dělostřelectva), ako aj u určitých špeciálnych druhov vojsk zostala 3-ročná základná vojenská služba a 7-ročná služba v zálohe. Branná povinnosť tých, ktorí boli zaradení do náhradnej zálohy sa zvýšila na 20 rokov. U vojnového námorníctva trvala riadna vojenská služba 4 roky, u domobrany trvala 2 roky v aktívnej službe a 10 rokov v zálohe, u jazdectva a jazdného vozatajstva bola aktívna služba 3 roky a 7 rokov v zálohe. Pozri Vojenské dějiny Československa : 2. díl (1526 – 1918). Praha : Naše vojsko, 1986, s. 428. 108 V Uhorsku došlo k čiastočnej mobilizácii 26. 7. 1914. Povolaná cca ½ zo 16 rakúsko-uhorských zborov mierovej armády, k všeobecnej mobilizácii c. a k. armády a vlastibrany 31. 7. 2014. Zo Slovenska bolo odvelených cca 400 000 mužov (t. j. asi 1/7 vtedajšieho obyvateľstva). Slováci robili cca 4 % rakúsko- uhorskej c. a k. armády. Slúžili v pechote (5 %), delostrelectve (6 %), ženijnom vojsku, v špeciálnych aj tylových jednotkách (3 – 7 %), v jazdectve (1 %) a vo vojenskom námorníctve i letectve. Pozri SE- GEŠ, Vladimír et al. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov slovom a obrazom. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky; Vojenský historický ústav, 2013, s. 172. Pozri aj SEGEŠ, Vladimír a kol. Slovensko – Vojenská kronika. Bratislava : Perfekt, 2007, s. 84 s. 109 Doplnenie z mierového stavu predstavovalo 450 000 ľudí. Armáda v poli predstavovala 1 421 250 mu- žov. Bližšie, rovnako ako o reorganizácii armády HRONSKÝ, Marián. I. Monarchia, Slovensko a Slováci v prvej svetovej vojne. In Vojenské dejiny Slovenska IV. zväzok 1914 – 1939. Bratislava : MO SR, 1996, s.

244 Marcela DOMENOVÁ Základné informácie sa týkajú typológie vyznamenaní, miezd c. a k. jednotiek, resp. vojakov (mužstva), ktorá sa vyplácala v korunách, a to vopred na 10 dní a pohybovala sa v rozmedzí od 1,60 – 7 korún (K) v čase mieru, od 3,60 – 9 K v čase vojny.110 Ukážka mzdy vojakov:111112113114115 Stav Obyčajný Slobodník112 Desiatnik113 Príslušník Šikovatel115 vojak111 stráže (závodčí)114 V mieri 1,60 2 3 4,50 7 Vo vojne 3,60 4 5 7 9

Publikácia predstavuje aj počet mužov povinných vojenskou službou, domob- ranou, vojenské oddiely v Českom kráľovstve. Zostavovatelia zverejnili tiež údaje o stratách nepriateľských vojsk za prvých šesť mesiacov vojny, ktoré predstavovali v prípade Ruska – 2 300 000 mužov, Francúzska – 1 100 000 mužov, Belgicka – 130 000 mužov, Anglicka – 104 000 mužov (neuvedený zdroj),116 ale vyčlenili aj vo- jenské náklady za 1. rok vojny (podľa správ z denných listov). Rakúsko-Uhorsko stálo na 5. mieste po Rusku, Nemecku, Anglicku a Francúzsku.117 Vojnové náklady za 1. rok vojny: Krajina Suma v korunách (K) Rakúsko-Uhorsko 10 368 000 000 Nemecko 14 255 000 000 Turecko 972 000 000 Anglicko 14 255 000 000 Anglicko (osady) 2 592 000 000 Belgicko 777 600 000 Čierna Hora 99 360 000 Francúzsko 12 385 500 000 Japonsko 1 020 384 000 Rusko 15 100 000 000 Srbsko 1 296 000 000

Čitateľ sa dozvie základné informácie taktiež o pomocnej činnosti, ktorú poskytovala napr. Rakúska spoločnosť Červeného kríža (pomoc v nemocniciach, ude-

10.; SEGEŠ, Vladimír, a kol. Slovensko – Vojenská kronika. Bratislava : Perfekt, 2007, s. 81, 84. 110 Škola a světová válka, s. 83. 111 Išlo najskôr o vojaka v pechote. 112 Bez uvedenia či ide o pechotu, alebo jazdectvo. 113 Ide o hodnosť poddôstojníka možno v pechote/pešom pluku i jazdectve. 114 Závodčí – u stráže zavádza/vedie stráž na stanovište, zastupuje veliteľa stráže v dobe jeho neprítom- nosti. Viac aj heslo Rakousko-uherská armáda. Dostupné on-line https://cs.wikipedia.org. [cit 2016- 05-20]. Pozri mužstvo, strelec (myslivec), nemecky Patrouillenführer. 115 Šikovatel – nemecky Feldwebel, slangovo félák – hodnosti medzi čatárom a kadetom, t. j. medzi pod- dôstojníkom a dôstojníkom. V súčasnosti možno práporčík. Pozri aj informácie online pechotu, pod- dôstojníkov na https://cs.wikipedia.org [cit 2016-05-20]. 116 Škola a světová válka, s. 21. 117 Škola a světová válka, s. 85. Poradie krajín uvádzame podľa dokumentu.

245 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV ľovanie čestných odznakov, pamätných listov); pomocný vojnový úrad; pomoc v podobe zbierok (darov) pre bojujúcich vojakov v poli (potraviny, odev, tabak, sladkosti, vreckovky, ručníky, mydlo, sviečky, toaletné potreby, harmoniky, vreckové nožíky, papier na písanie a i.), ale aj o sociálnom systéme, o štátnej podpore vdovám a siro- tám po padlých vojakoch, o vojnových poisteniach v prospech vdov a sirôt (o fonde pre siroty) po padlých vojakoch, o vyživovacích príspevkoch, o vojnovej pôžičke či vlasteneckej vojnovej zbierke kovov.118 Výpovednú a dokumentačnú hodnotu majú aj iné, takpovediac nevojensky orientované časti publikácie. Zaujímavé sú exkurzy z dejín, z heraldiky (štátnej), veľ- kosti/rozlohy jednotlivých krajín monarchie v roku 1914, informácie z demografie, prepočty obyvateľstva pomocou sčítania – celkový počet obyvateľstva (1910), po- čet narodených a zomrelých (1912), náboženské vyznanie obyvateľstva (1910), stav, resp. úroveň vzdelania obyvateľstva – detí vo veku nad 10 rokov (1910, cez ukazovatele vedia čítať a písať, vedia len čítať, nevedia ani čítať ani písať). Uverejnená je aj štatistika o stave používania jazyka (obcovací řeči) – kde sa evidoval jazyk „český (česko-moravsko-slovácky), poľský, rusínsky, slovinský, srbo-chorvátsky, nemecký, vlašsko-ladinský, rumunský a maďarský.“ K nim sa uviedol prepočet negramotných obyvateľov (v pomere k 100, vo viacerých vekových kategóriách od 11 – 20 až po 61 – 70 a po 70 rokov); stav národného predvojnového školstva – škôl (1912, typy škôl s počtom žiakov).119 Okrem vyššie uvedených tém je priestor venovaný stavu poľnohospodárstva (osevná pôda i výnos, obilie, tabak, ovocie), hospodárstva (cukrovary, pivovary, soľ, chov dobytka, baníctvo a hutníctvo a i.). Poukázalo sa na stav hospodárskych pomerov,120 otázky zásobovania (múkou).121 Nezabudlo sa pripomenúť, aby sa dbalo na šetrenie potravinami. Publikácia poukazuje na význam dopravy (cesty, železnice, vodné cesty) a i., aktuálnych prostriedkov telekomunikácií (pošta, telegraf, telefón). V exkurze sa predstavujú okruhy príjmov a výdavkov v českom kráľovstve pred vojnou (do roku 1911), zahraničný obchod a i. S cieľom dosiahnuť pokrok v oblasti výchovy mládeže boli publikované základ- né pokyny pre jej vojenskú prípravu, ukážky výcviku, povely (aj optické, signalizova-

118 Tá napr. v súčinnosti so školskou mládežou predstavovala napr. v Roudnickom okrese spolu 1 693 kg kovu (z toho v percentách 28 % meď, 33 % mosadz, 11,3 % cín, 12 % olovo, 7 % nikel, 8 % bronz, 0,7 % striebro). V čase vojny sa prejavoval nedostatok základných surovín potrebných pre vojenskú priemyselnú výrobu, zbrojárstvo atď. Popri smerniciach o šetrení kovov, zbere kovov (hl. farebných), nasledovali aj rekvirácie (napr. kotly, mažiare, zvony). Bližšie o výrobe surového železa a ocele, o výrobe zbraní pozri HRONSKÝ, Marián. I. Prelom „Veľkej vojny“. In Vojenské dejiny Slovenska IV. zväzok 1914 – 1939. Bratislava : MO SR, 1996, s. 41 – 46. 119 Údaje sa viažu na rakúsku časť monarchie. 120 Informácie o stave hospodárstva, priemyslu i zbrojnej výrobe v českých zemiach a Uhorsku pred 1. svetovou vojnou, ako aj výstavne železničných tratí napr. Vojenské dějiny Československa : 2. díl (1526 – 1918). Praha : Naše vojsko, 1986, s. 427 – 432. Práca sa následne venuje aj metodike odvodov a doplňovania armády. 121 V roku 1915 sa zaviedol prídel na múku, od decembra 1915 prídel chleba. V niektorých mestách najmä na severovýchodnom Slovensku bol prídel chleba zavedený už od marca 1915. V júli 1915 nariadenie uhorskej vlády hovorilo o zákaze predaja mäsa v utorok a piatok. Od novembra roku 1916 sa skracovali mesačné kvóty potravín Pozri Dejiny Slovenska IV. (od konca 19. Stor. do roku 1918). Zost. Pavel Hapák. Bratislava : Veda vydavateľstvo SAV, 1986, s. 411.

246 Marcela DOMENOVÁ nie nebezpečenstva počas dňa, v noci), nácvik v čate či potreba minima venovaného telocviku (v školstve). Výpovednú hodnotu majú štatistické ukazovatele, tabuľky i obrazové prílohy v podobe kresieb a fotografií, z ktorých sme vybrali ukážky v podobe príloh. Každá problematika v spracovaných jednotlivých podkapitolách A – D bola vždy na konci doplnená faktografickou, matematickou či logickou otázkou, či otáz- kami (v celej publikácii sa celkovo nachádza 292 otázok), ktoré boli adresované štu- dentom, aby preverili nadobudnuté vedomosti, prípadne či študenti správne pocho- pili danú problematiku.

Obr. 9 Obr. 10

Obr. 11 a 12

Facile est vincere non repugnantem

247 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV Historický fond Štátnej vedeckej knižnice (ŠVK) v Prešove

Z hľadiska sledovanej problematiky sa zatiaľ javí z kvantitatívneho i kvalita- tívneho historický fond ŠVK Prešov ako najväčší. Knižnica vznikla v roku 1952 ako nová a samostatná vedecko-kultúrna inštitúcia pod názvom Štátna študijná knižnica v Prešove, a to na základe nariadenia Povereníctva školstva, vied a umení v Bratisla- ve. Verejnosti začala slúžiť v roku 1953 a odvtedy prešla inštitucionálne i organizačne pomerne zložitým vývojom.122 Už v tomto období sa do jej knižničného fondu akvizi- čnou činnosťou postupne dostávali aj staré tlače (dar, kúpa, konfiškáty, včlenenie zru- šených školských či kaštieľnych knižníc, preberanie kníh z ľudových knižníc v kraji a pod.) často vo väčších celkoch. Dodnes predstavujú jednu z najhodnotnejších častí základného fondu knižnice. Samostatný historický fond sa pasportizáciou vyčlenil až v poslednom období. Eviduje sa v ňom celkovo vyše cca 16 000 zv. starých a vzácnych tlačí s vročením do roku 1918. Jeho odborné retrospektíve spracovanie dnes spadá pod oddelenie his- torických knižničných fondov (*2015). 123 Tlače sa priebežne spracovávajú (viď. Tab. 11) v systéme KIS Virtua (katalóg dostupný on-line),124 predpokladáme, že ich počet sa v budúcnosti zvýši retrospektívnym spracovaním (papr. príväzkov) a doplňova- ním fondu. Nateraz, k máju 2016, z rokov 1914 – 1918 evidujeme 669 tlačí – okrem periodík, seriálov a duplikátov,125 čo je necelých 4,2 % z celkového fondu.

Tabuľka 11 Prehľad počtu tlačí z obdobia vojny126 Rok 1914 1915 1916 1917 1918 Počet titulov – 187 127 114 124 158 záznamov k 4/2016 Záznamy k zač. 5/2016 191 127 114 124 158 Z toho tlače 182 121 112 117 137126

Provenienčné a jazykové zastúpenie je veľmi zaujímavé a pestré (Tab. 12). Tla- če pochádzajú najmä z územia dnešných Čiech – 233 (cca 34,8 %), Nemecka – 104 (15,5 %), Maďarska – 89 (13,3 %), Rakúska – 78 (11,7 %) a Ukrajiny – 48 (7,2 %). Menovite išlo o oficíny z Čiech – Beroun, Brno, Hodonín, Hronov, Kroměříž, Jino- šov, Praha (Královské Vinohrady), Olomouc, Ostrava, Pacov, Plzeň, Přerov, Tasov, Tábor, Trnávka, Třebíč, Třeboň, Velké Meziříčí, dominovala však Praha; z Nemecka – Berlin, Esslingen, Freiburg im Breisgau, Heidelberg, Jena, Konstanz, Leipzig, Mainz, München, Königstein im Taunus, Rastatt, Ravensburg, Salzwedel, Stará Říše (na Mo- 122 Pozri 40 rokov Štátnej vedeckej knižnice v Prešove. Zost. Anna Hudáková. Prešov : ŠVK Prešov, 1992, s. 1.; Štátna vedecká knižnica Prešov 1952 – 2002. Zost. Anna Hudáková. Prešov : ŠVK Prešov, 2002, s. 1, 9 – 10, 23 – 27. Knižnica spravovala od 50. rokov do 90. rokov 20. storočia aj historické cirkevné knižnice (Eparchiálna knižnica, Kolegiálna knižnica). 123 Dokumenty z historického fondu sú dostupné len na prezenčné štúdium v študovni starých tlačí. 124 Pozri www.kis3g.sk, staršie lístkové katalógy sú dostupné len parciálne, t. j. sú pre bádateľov nekom- pletné. 125 Vrátane príväzkov či prítlačkov – pokiaľ ich elektronický systém počas výskumu nevygeneroval. 126 Prvotný výskum sa realizoval v apríli 2016. Nižšie či iné ukazovatele sú zmenené pre vyselektovanie periodík, pre zadatovanie dokumentov (niektoré sú po r. 1918

248 Marcela DOMENOVÁ ravě), Stuttgart, Weinmar, Wetzlar, resp. v kombinácii Bielefeld a Leipzig, München a Leipzig, Königstein im Taunus a Leizig, Kempten a München, Berlin a Leipzig; z Maďarska, kde dominujú budapeštianske tlače; z Rakúska – Baden, Freistadt, Graz, Wien, kde dominovali tlačiari a vydavatelia z Viedne. Z územia dnešnej Ukrajiny evidujeme tlačiarne z miest Berehovo, Čerkasy, Dnepropetrovsk, Charkov, Katerynoslav, Kyjev, Ľvov, Užhorod či Žovkva. Išlo o tematicky rôznorodé práce viacerých známych autorov, napr. viaceré diela Antona Hodinku (1846 – 1946) z oblasti dejín – Užhorodský zámok, dejiny Ukrajiny, Zápo- rožia, práca venovaná dejinám kozákov od Andriana Feofanovyča Kaščenka (1858 – 1921) alebo dielo z dejín staroveku od Lesji Ukrajinky (1871 – 1913).127 Početne je zastúpená tiež beletria najmä vo forme románov od autorov Les’a Martovyča (1871 – 1916), Teodozija Ležohubs’kého (1869 – 1919), Panasa Myrnyja (1849 – 1920) či Volodymyra Vynnyčenka (1880 – 1951). Z poézie môžeme vybrať básnickú zbierku Kobzar od Tarasa Hryhorovyča Ševčenka (1814 – 1861) z roku 1914. Zastúpené sú aj ukrajinské piesne a verše od Mychajla Voznjaka (1881 – 1945); ľudová poézia z pera Mykola Fedorovyča Sumcova (1854 – 1922). V prekladoch do ukrajinčiny evidujeme dielo Francza Hoffmana (z nemčiny)128 alebo opačne z ukrajinčiny do nemčiny Ae- neidu od Kotljarevského od Alfreda Jensena. Zachovali sa aj niektoré ročenky stred- ných škôl, napr. dievčenskej školy a gymnázia v Berehove a Užhorode,129 výročné správy – napr. Zahal‘no-ukrajins‘kej kul‘turnej rady (Viedeň, Rakúsko),130 učebnice – napr. cirkevných dejín131 a i. Viacero titulov sa venuje problematike jazykovedy, etnografie, geografie, deji- nám – samotným Ukrajincom a Ukrajine (i Rusku), emigrácii do USA, zajateckým táborom, politickému zriadeniu.132 S témou vojny je spojená náboženská literatúra, napr. modlitebné knihy pre vojakov z rokov 1916 alebo 1917.133 127 HODINKA, Anton. Adalékok Az ungvári vár és tartomány : és Ungvár város történetéhez. Ungvár : „Unio Könyvnyomda Résvz.-Társ.” Könyvnyomdája, 1917; KAŠČENKO, Andrian Feofanovyč. Velykyj Luh zaporožs‘kyj. Katerynoslav : Ukrajins‘ke vydavnyctvo v Katerynoslavi, 1917; UKRAJINKA, Lesja. Starodavnja istorija schidnich narodiv. Katerynoslav : Ukrajins‘ke Vydavnyctvo, 1918. ŠVK PO, sign. MMA 5462; MMA 3557; C 1210. 128 GOFMAN`, Franc. Čudo-skazočki : dlja dětej mladšago vozrasta. Kijev` S.-Peterburg` Odessa : P. I. Bonadurer` vladělec` Južno-russkago knigoizdatel’stva F. A. Joganson, 1914. 129 A Beregszászi M. Kir. Állami Főgimnázium XXIV-Ik Évi Értesítője 1913-1914. Közzéteszi: Schürger, Ferencz Igazgató. Beregszász, [1914]; A Beregszászi M. Kir. Állami Polgári Leányiskola Értesítője Az 1916-17. Iskola Évről. Szerkesztette: Alexay Julia Igazgató. Beregszász 1917. Bližšie: ŠVK PO, sign. B 30159, B 30158; Az Ungvári M. Kir. Állami Polgári Leányiskola Értesítője Az 1916-17. Iskola Évről : XIII. Évfolyam. Szerkesztette Deák Gyula Igazgató. Ungvár 1917. Bližšie: ŠVKPO, sign. B 30155. 130 Zvidomlenje Zahal‘no-ukrajins‘koji kul‘turnoji rady : vid 5. ljutoho 1915 do žovtnja 1917 r. L‘viv : Za- hal‘no-ukrajins‘ka kul‘turna rada, 1918. ŠVK PO, sign. HB 56. 131 GRIGASSY, Julius. Isztorija cerkvi chrisztovoj dlya narodnoch skol. Ungvár : Unio, 1917. 132 RUDNYC’KYJ, Stepan L’vovyč. Korotka heohrafija Ukrajiny. Čast‘ II. L’viv : Nakladom Ukrajins’koho Pedagogičnoho Tovarystva, 1914; ZAKLYNS‘KYJ, Bohdan. Ščo treba znaty koždomu Ukrajincevy? Viden‘ : Sojuz vyzvolennja Ukrajiny, 1915; KYRYLENKO, Orest. Ukrajinci v Ameryci. Viden‘ : Sojuz vyzvolennja Ukrajiny, 1916; Zbirka „Vil‘noho slova“ za peršyj rik vydannja v polonji 1916 roku. Zal‘cve- del‘ : Sojuz vyzvolennja Ukrajiny , 1917; HRUŠEVS‘KYJ, Mychajlo. Jakoji avtonomiji i federaciji choče Ukrajina. Viden‘ : Sojuz vyzvolennja Ukrajiny, 1917; STEBNYC‘KYJ, Petro. L‘Ukraine et les Ukrai- niens. Berne : R. Suter et Cie, 1918. 133 Molytvennyk voyna : blahoslovenijem Kyr Antonija jepyskopa Mukačevskaho Sost. Avgustyn Vološyn.

249 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV Niekoľko ďalších titulov v počte 8 ostalo nateraz nezaradených, t. j. bez miesta vydania.

Tabuľka 12 Proveniencia tlačí z fondu ŠVK Prešov Krajina ČR Nemecko Maďarsko Rakúsko Ukrajina Počet jd. 233 104 89 78 48 Krajina SR Rusko USA Lotyšsko Viac krajín Počet jd. 43 25 7 8 5 Krajina Francúzsko Poľsko Švajčiarsko Turecko Taliansko Počet jd. 6 4 2 2 2 Krajina Bulharsko Anglicko Chorvátsko Kanada S. l. Počet jd. 2 1 1 1 8

Zaujímavé sú tituly z USA, z oficín v Clevelande, New Yorku a Pittsburgu, vy- tlačené nielen v angličtine, ale aj ukrajinčine či v slovenčine – ako Dejepis Slovákov od Jána Čajaka (1863 – 1944)134 či Americký úsudok o vojne ... od Samuela Hardena Churcha (1858 – 1943) – predsedu Carnegieho ústavu v Pittsburghu z roku 1915,135 uznávaného v Nemecku, Francúzsku i Anglicku, vo vedeckých, umeleckých aj spiso- vateľských kruhoch (obr. 13). V tomto prípade ide o zaujímavý titul, v podstate o jeho odpoveď (názor) na „Appel na civilisovaný svet“ od 93 nemeckých univerzitných profesorov (zástupcov vedy a umenia) so snahou strhnúť sympatie vzdelané- ho sveta na stranu Nemecka a Rakúsko-Uhorska, ktorý mu bol zaslaný dr. F. Schaperom, profesorom na univerzite v Berlíne. Reaguje na ich tvrdenia, že Nemec- ko nie je zodpovedné za vypuknutie vojny, na otázku narušenia neutrality Belgicka, na udalosti v Louvain, na postoj k spôsobu boja, militarizmus a i. Brožúru s textom Appelu ako aj odpoveď Churcha vydala v slovenskom preklade J. Vojtka Slovenská liga136 v Amerike (hoci nesúhlasila s jeho kozmopolizmom, stavajúcim medzinárodné svetoobčianstvo nad myšlienku národ- nú) v roku 1915. V úvode Ivana Daxnera a Alberta Mamateya za vydavateľa (predmluve) sa spomína i dô- Obr. 13 vod vydania prekladu ospovede – pre neuvedomelých Ungvar : Unio, 1916, alebo 2. vydanie Vsjim pobidyš : molytvoslov dlja žovnjiriv. (v Žovkvi) : (Nakla- dom Vydavnyctva Čyna sv. Vasylija V.), 1917. ŠVK PO, sign. HA 127, A 69885. 134 ČAJAK, Ján. Dejepis Slovákov. V Pittsburgh : Vydal Výbor „Štyroch kníh za dollár“, 1914. ŠVK PO, sign. B 9941. 135 CHURCH, Samuel Harden. Americky usudok o vojne : odpoved na „Appel civilizovanemu svetu“ od 93 nemeckych professorov, ktoru odpoved napisal Samuel Harden Church; prelozil J. Vojtko. Pittsburgh : Slovenska Liga v Amerike, [Carnegieho ústav], 1915. ŠVK PO, sign. B 68851. 136 Slovenská liga predstavovala zjednocujú základňu amerických Slovákov. Viac o aktivitách, Memoran- de, Clevelandskej dohode pozri Dejiny Slovenska IV. (od konca 19. stor. do roku 1918). Zost. Pavel Hapák. Bratislava : Veda vydavateľstvo SAV, 1986, s. 428 – 429.

250 Marcela DOMENOVÁ ľudí, ktorí sympatizujú s Nemcami a ich spojencami Maďarmi, ale i fakt, že aj medzi americkými Slovákmi existuje s tým spojené „chybné stanovisko poblúdilých krajanov rodu – a Slavjanstvu – časť amerických Slovákov nazývaných Austrijakmi“. Cieľom bolo túto brožúru rozšíriť po celom civilizovanom svete. Tlač je zaujímavým príkla- dom reakcie na formovanie verejnej mienky, jej cena predstavovala 10 centov. Unikátne sú tlače z Lotyšska – všetky z Rigy; ďalej z Francúzska – Annemasse, Paris; z Poľska – Kraków, Warszawa; z Bulharska – Sofia; zo Švajčiarska – Zürich; z Talianska – Venezia, Roma; z Chorvátska – Krk;137 z Anglicka – Dartmounth, ale aj Kanady – Toronto (tlač v ukrajinčine).138 Doložené sú aj tlače z Ruska – pôvodom z Moskvy, Petrohradu, Kazane. Ako vyplýva z analýzy, vyskytli sa aj tlače vytlačené podľa impresa v 2 – 3 kra- jinách. Išlo o kombinácie tlače Nemecka, Rakúska a Čiech (Leipzig – Wien – Praha), z Rakúska a Nemecka (Wien – Leipzig); z USA a Anglicka (New York – London); z Poľska a Ukrajiny (Warszawa – Ľvov). V ŠVK Prešov je vzácna aj časť fondu spojená s tlačami ruskej, ukrajinskej a bieloruskej emigrácie.139 Ide o tlače z vojnového obdobia, ktoré sa však viažu aj na ďalšie udalosti a zmenu politického systému v Rusku – revolúciu v roku 1917, nástup boľševickej vlády a dôsledky občianskej vojny. Ide o práce osobností, slavis- tov, spisovateľov i básnikov, ale aj politicky činných dejateľov, publicistov, pedagógov i vedcov. Pre potreby emigrantov vydávali ruské i ukrajinské ustanovizne diela klasikov, bez ktorých by bol nepredstaviteľný ďalší rozvoj a šírenie ich literatúry a kultúry. Osobnosti, resp. komunity ruskej a ukrajinskej emigrácie sa na našom území formovali postupne, a to v 20. – 30. rokov 20. storočia.140 Najviac sú z rokov 1914 – 1918 zastúpené tlače spojené s ukrajinskou emigráciou, žijúcou a pôsobiacou v Rakúsku a Nemecku. Pôvodcovia diel pracovali aj medzi vojnovými zajatcami v zajateckých táboroch oboch spomenutých krajín.141 Vojenské tábory boli zriadené aj na Sloven- sku, napr. v Košiciach. V roku 1918 v ňom bolo internovaných 1 110 vojakov.142 Vý-

137 VAJS, Josef. Abecedarivm Palaeoslovenicvm In Usum Glagolitarum : Accedunt Paradigmata Morpholo- gica Specimina Lectionum E Missali Romano Slavonico Idiomate Selecta Specimina Cantus Glossarivm / Composuit Dr. Joseph Vais, In C. R. Universitate Boh. Pragensi Docens. Veglae : Sumptibus Academiae Palaeoslavicae Veglensis, 1917. ŠVK PO, sign. R 3158. 138 ČAJKOVS’KYJ, Mykola. Jak ljudy navčylys‘ čyslyty? Toronto : Robitnyča knyhars‘ka i vydavnyča spilka, 1918. 139 Odhaduje sa, že zbierka tlačí tohto charakteru – spojená s emigráciou – je najväčšia v rámci slo- venských knižníc. Tlače sa sem dostali zo zrušených prešovských knižníc (napr. bývalého ruského gréckokatolíckeho učiteľského ústavu v Prešove, z knižnice ruského gymnázia v Prešove, z niektorých ľudových knižníc na území severovýchodného Slovenska) alebo zo Slovanskej knihovny v Prahe. 140 HARBUĽOVÁ, Ľubica. Osobnosti ruskej a ukrajinskej emigrácie na východnom Slovensku. In Osob- nosti ruskej a ukrajinskej emigrácie na východnom Slovensku. Eds. Ľubica Harbuľová, Mária Ňachajo- vá, Ľubica Babotová. Prešov : Štátna vedecká knižnica, 2008, s. 8, 14. 141 ŠELEPEC, Jozef. Úvod. In Tlače ruskej, ukrajinskej a bieloruskej emigrácie vo fondoch ŠVK v Prešove : bibliografia. Eds. Mária Ňachajová, Jozef Šelepec. Prešov : Štátna vedecká knižnica, 2007, s. 3 – 4. 142 Na území Československa išlo napr. o tábory v lokalitách Nemecké Jablonné, Liberec a Jozefov. V roku 1920 československá vláda začala vojenské tábory postupne rozpúšťať a transformovať ich na zvláštne pracovné oddiely. Na východnom Slovensku boli takéto pracovné oddiely zriadené v Michalovciach, vo Vranove a v Košiciach. HARBUĽOVÁ, Ľubica. Politická emigrácia z Ruska a východné Slovensko. In Ruská a ukrajinská emigrácia na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1945. Eds. Ľubica Harbuľo-

251 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV nimočné je zastúpenie v ŠVK aj tlačami bieloruskej emigrácie. Z tlačí ukrajinskej emigrácie vytlačenej v Rakúsku možno spomenúť vydania dokumentov z Freistadtu, a to z okruhu tém, v ktorých dominuje krásna literatúra, beletria, poézia. Môžeme sem zaradiť ukrajinského autora Leonida Ivanovyča Hlibo- va (1827 – 1893)143 a jeho Bájky z roku 1918, ktorá bola publikovaná v rámci edície Narodnaja Biblioteka v tlačiarni „Sojuza vyzvolennja Ukrajiny“. Práca obsahuje ešte dva príväzky od autorov – poeta Stepana Vasyl’oviča Rudans’kého (1834 – 1873)144 a prácu Veseli virši od spisovateľa, etnografa a umelca Oleksa Petroviča Storoženka (1805 – 1874)145 a jeho prácu Humorystyčni opovidannja. Všetky tri vyšli nákladom „Vistnyka žyttja“ v roku 1918. Ich niekdajším vlastníkom bol podľa posesorskej pe- čiatky dr. František Tichý (1886 – 1968) – významný český slavista a literárny historik.146 Z oblasti ľudovej slovesnosti ide o titul Ukrajins‘ki koljadky. Wien 1916 (náklad Sojuz vyzvolennja Ukrajiny, tlač Adolf Holzhausen).147 Medzi ukrajinské emigrantské tlače môžeme zaradiť aj ukrajinskú gramatiku Praktyčna hramatyka ukrajins‘koji movy. Rastadt 1918 (Ukrajins‘kyj ruch) od jazykovedca, filológa a kultúrneho činovníka Vasyl‘a Simovyča (1880 – 1944).148 Z prostredia zajateckého tábora z roku 1916, z Freistadtu (tlač Drukarnja Sojuza vyzvolennja Ukrajiny),149 pochádza tlač Dvi kazky. Obsahuje dve ukrajinské umelecké práce od Mykolu Stratyjčuka (Vid´ma) a Ivana Čumaka (Ptyči zmahannja).150 Dobové tlače sú aj z oblasti literárnej vedy, predstavujú vybrané osobnosti, ži- vot a dielo, majú teda charakter biografií. Príkladom je práca o Ivanovi Frankovi od publicistu a politického pracovníka Mychajla Mychajlovyča Lozyns’kého, (1880 – 1937)151 vydaná vo Viedni 1917 alebo predstavenie osobnosti Mychajla Pavlyka (joho vá, Mária Ňachajová, Ľubica Babotová. Prešov : Štátna vedecká knižnica, 2006, s. 9 – 10. 143 V databázach knižnice ako Hlinov alebo L. Hljibiv. Bližšie o osobnosti Encyklopedija ukrajinoznavstva : slovnykova častyna. vol. II/1. Holov. red. Volodymyr Kubijovyč. Paris – New York : Molode Žyttja, 1955, s. 387. Ako Hlibov dostupné na internete pod heslom Леонід Іванович Глібов аlebо Глібів Dostupné na internete https://uk.wikipedia.org. 144 Bližšie o osobnosti Encyklopedija ukrajinoznavstva : slovnykova častyna . vol. II/7. Holov. red. Volo- dymyr Kubijovyč. Paris – New York : Molode Žyttja, 1973, s. 2628, alebo heslo Pуданський Cтепан dostupné online na https://uk.wikipedia.org 145 Pozri Encyklopedija ukrajinoznavstva : slovnykova častyna. vol. II/8. Holov. red. Volodymyr Kubijo- vyč. Paris – New York : Molode Žyttja, 1976, s. 3066 alebo heslo Cтороженко Oлекса na internete https://uk.wikipedia.org 146 Jeho exlibris evidujeme aj v iných tlačiach. František Tichý. V ŠVK Prešov nachádzame časť jeho súkromnej knižnice. Pracovali sme aj s pomôckou Kataloh ukrajinika : vybir z biblioteky Františka Tichoho. Zost. Olena Pažur. Priašiv : Deržavna naukova biblioteka, 1968. [1], 9, 70 s. 147 ŠVKPO, sign. A 70967. 148 Encyklopedija ukrajinoznavstva : slovnykova častyna. vol. II/8. Holov. red. Volodymyr Kubijovyč. Pa- ris – New York : Molode Žyttja, 1976, s. 2840. Porovnaj aj Cімовиč Bасиль, dostupné online https:// uk.wikipedia.org 149 Cieľom Sojuzu... bolo zastávať ukrajinské záujmy, usilovať sa o vyhlásenie nezávislosti a jednotu Ukra- jiny. Vydával diela ukrajinských autorov, osobností emigrácie, produkcia sa viazala aj na komunity vojenských táborov – učebnice, kalendáre, osvetové i národnobuditeľské práce a i. Bližšie o Sojuze Vyzvolennja Ukrajiny napr. práca Únia pre oslobodenie Ukrajiny Sojuz Vyzvolennja Ukrajiny: 1914 – 1918 Viden‘. [obkladynka Edvarda Kozaka]. Nju Jork : Červona kalyna, 1979. 197 s. 150 ŠVK PO, sign. A 189791. 151 Pozri Encyklopedija ukrajinoznavstva : slovnykova častyna. vol. II/4. Holov. red. Volodymyr Kubijovyč.

252 Marcela DOMENOVÁ žytte i djijal‘nist‘) od Mychajla Lozyns’kého (Viedeň 1917, obe vyšli nákladom Sojuza Vyzvolennja Ukrajiny).152 Z oblasti geografie a etnografie sa v ŠVK eviduje titul Ukraina : Land und Volk ; eine Gemeinfassliche Landeskunde von Stephan Rudnyćkyj, Privatdozent der Geo- graphie an der Universität Lemberg. Autorisierte Übersetzung aus dem Ukrainischen. Wien, 1916153 od geografa Stepana Rudnyc‘kého (1877 – 1937),154 ktorú prv podľa exlibrisu (Zd. Bromana) vlastnil František Tichý; Ščo treba znaty koždomu Ukrajin- cevy? je národno-osvetová práca o základných poznatkoch pre Ukrajincov od ukra- jinského spisovateľa, folkloristu, literárneho kritika, redaktora a pedagóga Bohdana Zaklyns‘kého (1886 – 1946),155 ktorá vyšla vo Viedni v roku 1915,156 podporujúca vlastenectvo a vlastnú identitu (obsiahnuté sú z časti aj dejiny, heraldika). Ide o 2. vydanie (obr. 14, 15). Publikáciu ŠVK darovala Slovanská Knihovna v Prahe.

Obr. 14 – 15 Titulný list a začiatok textovej časti práce Paris – New York : Molode Žyttja , 1962, s. 1375. 152 Bližšie: ŠVK PO, sign. A 68123, A 189797. Túto publikáciu do fondu ŠVK Prešov darovala Slovanská knihovna v Praze. 153 Údaje z impresa: Verlag des Bundes zur Befreiung der Ukraina in Kommission für den Buchhandel: Wilhelm Frick Ges. m. b. H., Wien. Pozri ŠVK PO, sign. A 67663. 154 Bližšie: Encyklopedija ukrajinoznavstva : slovnykova častyna. vol. II/7. Holov. red. Volodymyr Kubi- jovyč. Paris – New York : Molode Žyttja, 1973, s. 2641, alebo heslo Pудницький Cтепан dostupné online na https://uk.wikipedia.org 155 Údaje doplnené podľa Encyklopedija ukrajinoznavstva : slovnykova častyna. vol. II/2. Holov. red. Vo- lodymyr Kubijovyč. Paris – New York : Molode Žyttja , 1955 – 57, s. 727. 156 Bližšie: 6. Na predsádke a obálke sa nachádzajú dôležité údaje – reklamné s informáciou o ďalších vydaniach Sojuza Vyzvolennja Ukrajiny vo Viedni.

253 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV Z oblasti hospodárskych dejín Uhorka (obchod, financie, doprava) je evidova- ný rozsahom krátky titul Uhorščyna. II.: Deržavni finansy i kredyt. Šljachy i transport. – Torhovlja. Wien 1918.157 Z územia Nemecka možno uviesť prácu Z kul‘turnoho žyttja Ukrajiny. Salzwe- del 1918, ktorá vyšla v rámci edície Biblioteka polonenych Ukrajinciv taboru Zal‘cve- del‘ (č. 5). Jej autorom bol etnograf, bibliograf, žurnalista Zenon Kuzelja (1882 – 1952).158 Tu sa radí aj Zbirka „Vil‘noho slova“ za peršyj rik vydannja v polonji 1916 rok. Salzwedel 1917 (Sojuz vyzvolennja Ukrajiny), ktorú môžeme zaradiť k ukrajinskej literatúre, hoci vzišla z prostredia zajateckého tábora v Nemecku. Z ďalších diel môžeme spomenúť literárnu čítanku ukrajinskej literatúry Perša čytanka. Materijal vzjatyj z čytanky O. Bilousenka „Vinok“. Salzwedel 1917 od publicistu, vedca a spiso- vateľa Oleksandra Lotoc‘kého (1870 – 1939),159 ktorú publikoval pod pseudonymom O. Bilousenko. Tlač nachádzame v 2 exemplároch. Na mieste frontispice je podobi- zeň ukrajinského básnika a spisovateľa Tarasa Hryhorovyča Ševčenka (1814 – 1861). Nemecky hovoriace krajiny reprezentuje tiež tlač švajčiarskeho Bernu vo fran- cúzštine pod názvom L‘Ukraine et les Ukrainiens, z roku 1918. Autorom bol Petro Stebnyc‘kyj (1862 – 1923) – spoločenský a politický činovník.160 Špecifické sú tlače z Turecka, konkrétne z Istanbulu (v tlačiach ako Carih- rad).161 Ide o emigrantské tlače z oblasti dejín od autorov Mychajla Hruševs‘kého (1866 – 1934) – profesor ukrajinských dejín na univerzite vo Ľvove, politický de- jateľ a publicista162 – Rus‘-Ukrajina Moskovščina-Rossija Istoryčno-poljityčna... Jak žyv ukrajins‘kyj narod : korotka istorija Ukrajiny. Istanbul (Carhorod) : Sojuz vyzvolennja Ukrajiny z roku 1915 – ide o 2. vydanie, alebo odborný titul Rus‘-Ukrajina Moskovščina-Rossija Istoryčno-poljityčna... od advokáta, publicitu a politika L‘ongi- na Cehel‘s‘kého (1875 – 1950),163 2. vydanie, ktoré vydal rovnako Sojuz vyzvolennja Ukrajiny v roku 1916.164 Na prednom prídoští nachádzame nalepený štítok z knižni- ce vojenského tábora v Raštate.165

157 ŠVK PO, sign. B 38391/II. 158 ŠVK PO, sign. A 74081. Na tlači je pečiatka: Geprüft! 16 Postprüfungsstelle des Gefangenlagers Salzwedel f.a. Viac o osobnosti Encyklopedija ukrajinoznavstva : slovnykova častyna. vol. II/4. Holov. red. Volodymyr Kubijovyč. Paris – New York : Molode Žyttja, 1962, s. 1225. 159 Pozri ŠVK PO, sign. A 88663, HB 60. Viac o osobnosti aj Encyklopedija ukrajinoznavstva : slovnykova častyna. vol. II/4. Holov. red. Volodymyr Kubijovyč. Paris – New York : Molode Žyttja, 1962, s. 1379. 160 ŠVK PO, sign. A 70968. Encyklopedija ukrajinoznavstva : slovnykova častyna. vol. II/8. Holov. red. Volodymyr Kubijovyč. Paris – New York : Molode Žyttja, 1976, s. 3043. Heslo Cтебницький Петро pozri on-line na https://uk.wikipedia.org 161 Carihrad predstavoval lokalitu, kde sa uchyľovali aj ruskí emigranti (cez prístavy Novorossijsk a Ode- sa). Stav v 20. rokoch 20. storočia opisuje HARBUĽOVÁ, Ľubica. Carihrad – prvá stanica. In HAR- BUĽOVÁ, Ľubica. Ruská porevolučná emigrácia v Európe a vo svete (Centrá a činnosť pooktóbrovej politickej emigrácie z Ruska v rokoch 1918 – 1945). Prešov : Metodické centrum Prešov, 1999, s. 16. 162 Viac o osobnosti Encyklopedija ukrajinoznavstva : slovnykova častyna. vol. II/2. Holov. red. Volodymyr Kubijovyč. Paris – New York : Molode Žyttja, 1955 – 57, s. 453. 163 Encyklopedija ukrajinoznavstva : slovnykova častyna. vol. II/-10. Holov. red. Volodymyr Kubijovyč. Paris – New York : Molode Žyttja, 1984, s. 3647. 164 ŠVK PO, sign. A 189790, A 189792 (v tlači je fotografia autora, mapová príloha – Карта України) a obsahuje nateraz nespracovaný príväzok. 165 Papierový štítok s textom: Біблїoтека „Просвітн. Видїлy“ С. В. У. в Раштатї. Число інвент. - , Знак:

254 Marcela DOMENOVÁ Svojím spôsobom unikátnou je tlač z oblasti bieloruskej emigrácie venovaná dejinám a vnútornej politike Bilorus‘ke vidrodžennje od básnika, esejistu, literár- neho kritika, prekladateľa Maksima Bohdanovyča (1891 – 1917).166 Tlač sa zachovala v preklade z bieloruštiny do ukrajinčiny vyšla vo Viedni v Sojuze vyzvolennja Ukrajiny roku 1916.167 Jej vlastníkom bol Ukrajinec, lingvista a folklorista dr. Ivan (Mychajlovyč) Zilyns’kyj168 (1879 – 1952), najskôr starý otec historika dr. Bohdana Zilynského, pôsobiaceho v Čechách. Osobitnú pozornosť vo fonde ŠVK Prešov si zasluhujú slovaciká, podobne ako to bolo vo vyššie prezentovaných knižniciach. Nateraz územné slovaciká evidujeme v počte 43 (Tab. 13), z jazykovej stránky ide v prevažnej miere, konkrétnejšie v 26 prípadoch o dokumenty v slovenčine. Tlače sa spravidla zachovali popri slovenskom, napr. aj v maďarskom i ukrajinskom jazyku. Tituly boli vydané v Bardejove, Bratisla- ve, Košiciach, Levoči, Liptovskom Mikuláši, Martine (Turčiansky sv. Martin), Prešo- ve – s najvyšším zastúpením (19 jd.), Ružomberku a Trnave.

Tabuľka 13 Prehľad nateraz doložených územných slovacík Mesto Počet Prešov 19 Košice 7 Martin 4 Liptovský Mikuláš 3 Ružomberok 3 Trnava 3 Levoča 2 Bardejov 1 Bratislava 1

V exkurze možno uviesť fakt, že aj tu nám dokumenty dokladajú aktívne pô- sobenie viacerých tlačiarov, nakladateľov alebo vydavateľov. Z Bratislavy sa zachovalo vydanie od Pozsonyi magyar tudományegyetem (Bratislavská uhorská vedecká univerzita?), no v skutočnosti ide o produkt kníhtlačiara Štefana Edera z roku 1918, ktorý pôsobil v meste v rokoch 1887 – 1934. Titul podáva informácie o situácii v Bra- tislave po mierových rokovaniach po prvej svetovej vojne, opisuje stav po rozpade Rakúsko-Uhorska, údaje a stanovisko reprezentujúce Bratislavu v roku 1918, infor- mácie týkajúce sa národnostného zloženia obyvateľstva – Pro Hungaria Magyaror- szág Igazsága Szózat A Békekonferenciához.... 169 Pri Trnave sa stretávame s vydaniami

Національна, Число бібл. 7. Na dokumente pečiatka: Der Bund zur Befreiung der Ukraina Zentral- stelle für Deutschland. Publikáciu ŠVK darovala Slovanská Knihovna v Prahe. 166 Bližšie informácie o osobnosti pod heslom Богданович, Максим Адамович dostupné na internete https://ru.wikipedia.org. 167 ŠVK PO, sign. A 85040. 168 Na titulnom liste pečiatka: „K.k. Ldst. Vgs. Offizial Dr. Johann Zilynski Etappenpost No 446.“ S pre- pisom mena osobnosti sa stretávame v rôznych podobách, napr. Ivan Mihajlovič Zìlins‘kij; Ivan Mi- chajlovič Zilins’kyj či Ivan Zilyns´kyĭ. 169 ŠVK PO, sign. B 35429.

255 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV Spolku Sv. Adalberta (t. j. Vojtecha)170 alebo s nákladom Elemíra Beža z roku 1918 pri titule Verše. I. od Martina Sládkovičova, t. j. Martina Miloša Braxatorisa (1863 – 1934),171 syna Andreja Sládkoviča. Z Levoče išlo o tlače, ktoré vydal Spišský dejepisný spolok (Kiadja a Sze- pesmegyei történelmi Társulat).172 Liptovský Mikuláš zastupuje knižné vydanie zo spolku Tranoscius173 (činný 1898 – 1953, 1990 –).174 Tlače z Ružomberka predstavujú produkciu, ktorá vyšla nákladom Jána G. Filipču (1914)175 alebo tlačou Jána Páričku (1919 – 1914).176 Tlače z Martina boli z produkcie už spomenutého Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku (činný 1870 – 1949). Pri Košiciach možno uviesť kníhtlačiareň Sv. Alžbety, úč. spol. („Szent Erzsébet“ – Nyomda Részvénytársaság Nyomása, Szent Erzsébet nyomda, činná 1907 – 1949)177 a mená iných menej známych osobností.178 Na Šariši môžeme spomenúť viacero tlačiarenských lokalít. Bardejov bol za- stúpený Móricom Salgóm (Salgó Mór Könyvnyomdájában, činný 1903 – 1938).179 Prešovské tlače dokladajú aktívnu činnosť už spomenutých synov A. Kóscha (Kósch Árpád Könyvnyomtató-itézetéből, raz v kombinácii s Našou zastavou),180 tlačiareň Sv. Mikuláša (Knihopecsatnya Obscs. Szv. Nikolaja, Nyomtatta és kiadja a szent Mik-

170 Napr. HÚSKA, Martin. Naša dedinka : obrázky zo sociálneho a mravného života našich roľníkov. 2. vyd. Trnava 1916. ŠVKPO, sign. A 24648. 171 Databázy tlačiarov však evidujú meno Gustáv Adolf Bežo. Dokument sa eviduje v dvoch exemplá- roch. ŠVK PO, sign. B 7464, A 73282. Gustáv Adolf Bežo (1890 – 1952) pôsobil ako kníhtlačiar a vy- davateľ v Trnave podľa Slovenského biografického slovníka v rokoch 1919 – 1932, v r. 1932 ju prenajal a v r. 1952 zanikla. Podľa Brezu G. A. Bežo a spol. pôsobil v rokoch 1918 – 1949. 172 Napr. Szepesvára Története. Irta Bal Jeromos – Pályadíjat Nyert A Szepesmegyei Történelmi Társulattól. Lőcse 1914. ŠVK PO, sign. MMB 1832. 173 ALBINI, Fedor. Panamský prieplav : Vývoj, stavba a význam, s vysvetlivkami a 17 obrázkami. Liptovský Sv. Mikuláš 1914. ŠVK PO, sign. B 9474. 174 Údaje podľa Brezu. Podľa Repčáka vznikol Tranoscius v roku 1879, ako vydavateľsko-kníhkupecký účastinársky spolok, s cieľom vydávať a predávať všetky evanjelické knihy. V roku 1918 otvoril Trano- scius v Liptovskom Mikuláši kníhkupectvo a papiernictvo. REPČÁK, Jozef. Knižná kultúra do roku 1945. In Slovensko. Kultúra. 2. Časť. Bratislava : Obzor, 1980, s. 498. 175 KÁLAL, Karel. Slovenská revolúcia. Napísal Karel Kálal. Ružomberok 1914. ŠVK PO, sign. A 78236. 176 SIENKIEWICZ, Henryk. Strážnik majáka. Henryk Sienkiewicz. Prel. [Peter Bella] Horal. Ružombe- rok 1914. ŠVK PO, sign. A 58520. 177 A Kassai Kir. Áll. Jogakadémia Könyvtárának Cimjegyzéke 1914. Évi Gyarapodás. I., A Jog-És Állam- tudományi Kar Megbizásából. Keszitette Dr. Rátvay Géza Kir. Jogakadémiai Ny. R. Tanár, Könyvtárőr. Kassa 1915. ŠVK PO, sign. R 2232. Tlač v minulosti vlastnil knihovník, bibliograf a bývalý riaditeľ knižnice dr. Jozef Repčák. 178 V záznamoch evidujeme napr. mená ako László Béla; Julius Kustra pre rok (1914). 179 Ide o výročnú správu gymnázia A Bártfai Magyar Királyi Állami Gimnázium XVIII. Évi Értesítője : Az 1913-14. Iskolai Évről. Közzéteszi: Erdős Tivadar Igazgató. Bártfán 1914. ŠVK PO, sign. B 10884/1913-14. 180 Vyberáme na ukážku prácu miestnej osobnosti, knihovníka a gymnaziálneho profesora FRENYÓ, Ľudovít. A Megváltó Eljövetelének Előkészítése Az Ószövetségben. Ószövetségi Élet- És Jellemképek S Ta- nítások. Közép-, Polgári-, Felső-Leányiskolák És Katonai Alreáliskolák I. Osztálya Számára. Írta Frenyó Lajos Eperjesi Ág. Hitv. Ev. Főgimn. Vallástanár. Szerző Sajátla. Eperjes 1914. ŠVK PO, sign. A 76643 prív. 7. Ide o prív. k hlavnému dielu v rámci konvolútu FRENYÓ, Ľudovít. Széchy Györgyné Homonnay Drugeth Mária ... Budapest 1901.

256 Marcela DOMENOVÁ lós Püspöki könyvnyomda)181 a Henricha Sziklaiho.182 Z tematického hľadiska je obsah titulov pestrý, zastúpené sú nielen rôzne vedné odbory, ale aj beletria a učebnice. Popri spomenutej literatúre majú dôležitú výpo- vednú hodnotu dokumenty vzťahujúce sa k mestám a regiónu, vydania prác miestnych, regionálnych (Viktor Dvorčák, Ján Gömöry, Ján Kizák) i známych (Július Bot- to, Karel Kálal) autorov. Ide o viacero ročeniek, výročných správ škôl alebo spolkov, a to v Bardejove,183 v Košiciach184 i v Prešove.185 K mestu sa viaže aj práca o Červenom kríži od Jána Gömöryho (1869 – 1966).186 Pri jazykovom zastúpení jednotlivých titulov, ktoré sa vo fonde nachádzajú, sme konkrétne prepočty v tejto štúdii uviedli zo spracovaných katalogizačných záznamov. Vzhľadom na neúplnosť záznamov budú však potrebné revízie, doplnenia/modifiká- cie najmä po stránke identifikácie slovanských jazykov, textov v ukrajinčine, rusínči- ne a tých, ktoré obsahujú aj cirkevnoslovanské ukážky či pasáže textov. Predbežne teda môžeme konštatovať, že po jazykovej stránke dominovali tlače v českom jazyku – 32,6 %, maďarčine – 16,6 %, nemčine – cca 15 % a ukrajinčine – 13,5 %. Zriedkavé sú tlače v latinčine (7) – išlo spravidla o nemecké vydania klasikov, francúzštine (8), angličtine (5), poľštine (4), z oblasti jazykovedy a slavistiky (4) – cirkevnoslovanskej, staroslovienčiny a hlaholiky a tlače v bulharčine (1). V jednom prípade evidujeme titul v taliančine, ale aj v šarišskom nárečí, a to v podobe prekladu pôvodnej práce Kálmána Mikszátha (1847 – 1910) Čarni kohut : rozpravka, ktorá vy- šla v Prešove, v imprese „Naša Zastava“ Politicke a společenske novinki s obrazkami pre vichodoslovenski ľud, tlač Kósch, Árpád, najskôr v roku 1914.187 Ide o mimoriadne zriedkavú tlač, vyžadujúcu si z jazykového hľadiska ďalší výskum.

181 Napr. Szbornik cerkovnöch pisznopinij vo cerkvach parochialnöch szoversajemöch. Szosztavil Joann Kizák Eperjes 1916. ŠVK PO, sign. HB 282. Ide o cirkevnoslovanský text v maďarskej pravopisnej úprave a prepísaný latinkou. 182 EREKY, István. Jogtörténelmi és közigazgatási jogi tanulmányok Ereky István. I. kötet, Tanulmányok. Eperjes 1917. ŠVK PO, sign. B 14904/I. 183 A Bártfai Magyar Királyi Állami Gimnázium XVIII. Évi Értesítője : Az 1913-14. Iskolai Évről. Köz- zéteszi: Erdős Tivadar Igazgató. Bártfán : Salgó Mór Könyvnyomdájában , 1914. ŠVK PO, sign. B 10884. 184 A Kassai „Kazincyz-Kör“ evkönyve 1913-1914. Kassa : [László Béla], 1914. ŠVK PO, sign. 78520. 185 Az Eperjesi Széchenyi-Kör Évkönyve 1911 – 1913. Szerkesztette Dr. Wallentínyi Samu Az Eperjesi Széchenyi-Kör Titkára. Eperjesen : Kósch Árpád Könyvnyomtató-Intézetéből , 1914; A Tiszai Ág. Hitv. Ev. Egyházkerület Eperjesi Collegiumának Értesítője ... z r. 1913/14, alebo aj 1916/17. tanévről. Eperjes 1914, 1917 a i. 186 GÖMÖRY, Ján. Jelentés : Az Orsz. Vöröskereszt-Egyesület : Eperjesi Fiókjának : 1914. Évi Működéséről / Irta: Gömöry János főgimnáziumi igazgató, az egyesület titkára. Eperjes : Kósch Áprád Könyvnyom- tató-Műintézete, 1915. 187 Pozri ŠVK PO, sign. MMA 5472.

257 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV Tabuľka 14 Jazykové zastúpenie tlačí188189 Jazyk český maďarský nemecký ukrajinský188 viacjazyčné dokumenty Počet jd. 218 111 100 90 62 Jazyk ruský slovenský francúzština latinčina angličtina Počet jd. 33 26 8 7 3 Jazyk poľština rusínky, bulharský taliansky šarišské nárečie karpato- rusínsky189 Počet jd. 4 3 2 1 1

Viacjazyčné dokumenty (cca 9 %, ich počet sa navýši) predstavujú publiká- cie o živote osobností – napr. kráľovnej Beatrix od Alberta Berzeviciho (doplnené o ukážky prameňov v iných jazykoch), práca z dogmatickej teológie, o očistci od Mi- kuláša Russnáka (1878 – 1954) z roku 1914,190 ďalej sú to napríklad viacjazyčné slovníky.191 Dominantné postavenie majú zoznamy, štatistiky a prehľady veteránov, chorých a zranených vojakov Rakúsko-Uhorska z prvej svetovej vojny – Nachrich- ten über Verwundete und Kranke... 1914 – 1916192 či Alphabetisches Verzeichnis der in den Verlustlisten [...] angeführten Namen... Wien, z rokov 1914 – 1915,193 nateraz nespracované kompletne. Z obsahového hľadiska ide o kvalitné, logicky štruktúrova- né a chronologicky radené spracovanie faktograficky bohatých údajov, ponúkajúcich relevantnú pramennú bázu pre výskum vojakov, resp. samotnej c. k. armády, o ich pohybe, zraneniach, stratách na živote atď. Jazykové ukrajiniká (ale aj rusiniká) evidujeme vytlačené nielen v ukrajinských oficínach, ale aj na Slovensku (Prešov), v Rakúsku (Wien, Freistadt), Nemecku (We- tzlar, Salzwedel, Rastat,), Bulharsku (Sofia), USA (Clevelend), Kanade (Toronto) a i. K stanovenej téme 1. svetovej vojny sa viaže menší počet titulov. Tu možno spomenúť pohľad na život vyhnancov na Sibíri (1917),194 súbor materiálov venova- ných prvej svetovej vojne (resp. veľkej vojne) Osztrák-magyar vöröskőnyv diplomáciai akták a háború elözményeinek történetéhez. 1914. Bevezetéssel ellátott népies kiadás, a hivatalos kiadás egész anyagának szövegével. Budapest : Athenaeum Irodalmi És Nyomdai Részvénytárslulat, 1915; Halmi, Gyula: A világháború gazdasági inditó okai és várható következményei Halmi, Gyula. Budapest 1915 sa venuje problematike vojny, jej ekonomickým predpokladom i očakávaným výsledkom.195 Naopak situáciu 188 Tu sú nateraz zarátané aj tlače, ktoré by mali byť identifikované aj v rusínskom jazyku 189 Ich počet bude vyšší. Ukazovatele uvádzame cez jazyky pridelené záznamom v súčasnosti. 190 RUSSNÁK, Mikuláš. A Purgatorium És A Keleti Egyház. Eperjesen : Kósch Árpád Könyvnyom- tató-Műintézetéből, 1914. 191 Napr. JELČIĆ, Ante. Slovník chorvátsko-srbsko-český. Brno : „Nový Lid“, 1914; Elektrotechnický slov- níček česko-německo-anglicko-francouzský s vysvětlivkami a seznamem slov: německo-českým, anglicko-českým a francouzsko-českým sestavil K. Sichrovský. V Praze : I. L. Kober, [1918]; Nimec‘ko-ukrajins‘kyj slovar. Kolomyja Kyjiv : Halyc‘ka Nakladnja, 1918. 192 ŠVK PO, sign. HC 107. 193 ŠVK PO, sign. HC 108. 194 SEMEŠKO, F. V časy vijny (chronika z žyttja zaslanciv na Sybiri). Cleveland : Robitnyk, 1917. ŠVK PO, sign. B 5251. 195 ŠVK PO, sign. B 22914; B 11393. Možno spomenúť aj Háborus Előadások : A Budapesti Kir. M. tudo-

258 Marcela DOMENOVÁ po vojne analyzuje tlač Co nového přinesla válka ve finančním hospodářství státním: Doplněk k Přehledu finančního hospodářství v Rakouském státě do května 1918... V Praze 1918.196 Autorom je Josef Drachovský (1876 – 1961), československý ná- rodohospodár, profesor finančného práva a štátneho účtovníctva na Právnickej fa- kulte UK v Prahe. Signoval ju v Prahe v máji 1918, obsahuje texty v 82 kapitolách (označovaných §).197 Sám v úvode spomína, že od vydania jeho iného diela „Přehled finančního hospodářství v Rakouském státu“ prešlo 7 rokov; naznačuje, že táto práca bude potrebovať doplnky alebo nové vydanie kvôli legislatívnym (zákonodarným) zmenám (obr. 16). Zaujímavé sú už spomenuté zoznamy a štatisti- ky vojakov. Okrem nich sa však z rokov predvojno- vých i vojnových vydávali aj oficiálne uhorské šta- tistiky z hospodárskej oblasti, obchodu, demografie i zamestnanosti a i.198 Vo fonde knižnice sa naprí- klad zachoval aj prehľad katolíckeho kléru v Ra- kúsko-Uhorsku z roku 1914/15.199

Obr. 16

mány-Egyetemen. Elmondották Az Egyetem Disztermében 1914 Deczember Havában. Lenhossék Mihá- ly Magyary Géza Grósz Emil Alexander Bernát Mihályfi Ákos Beöthy Zsolt. Budapest : Franklin-Társu- lat Magyar Irod. Intézet És Könyvnyomda, 1915. 196 ŠVK PO, sign. A 24703. 197 Publikácia s témami medzinárodné finančné právo, monopol (soľný, tabakový, umelých sladidiel), regál (lotéria, pošta, mincovníctvo), dane (pozemková, domová, zo mzdy a i., daň z cukru, liehu, piva, petroleja, potravín – mäsa a vína a i.), clo, poplatky (taxy a i.), štátny dlh, trestné právo (nielen finančné otázky), správa, rozpočet, hospodárstvo – štátne, okresné/obecné atď., doplnené o ukážky a štatistiky. 198 Na ukážku: Magyar Statisztikai Évkönyv : Új folyam . XX. , 1912. A Kereskedelemügyi Magyar Kir. Miniszter Rendeletéből Szerkeszti És Kiadja A Magyar Kir. Központi Statisztikai Hivatal. Budapest , 1914; A Magyar Szent Korona Országainak 1909., 1910., 1911. És 1912. Évi Népmozgalma : Öt Grafi- kai Térképpel A Magyar Kir. Kereskedelemügyi Miniszter Rendeletéből Szerkeszti És Kiadja A Magyar Kir. Központi Statisztikai Hivatal. Budapest 1916; A Magyar Szent Korona Országainak 1914. Évi Kül- kereskedelmi Forgalma. A Kereskedelemügyi Magyar Kir. Miniszter Rendeletéből Szerkeszti És Kiadja A Magyar Kir. Központi Statisztikai Hivatal. Budapest : Magyar Királyi Központi Statisztikai Hivatal, 1917. 199 Almanach des kath. Klerus Österreichs und Ungarns 1914/1915 : Generalschematismus . Jahrgang 3. / Hereausgegeben von: red. Ludwig Bräuer, ungarischer Teil redigiert von hochw. Herrn Johann Pallanik, Pfarrer der Diözese Csanád. Wien : Heinrich Kirsch, 1915. ŠVK PO, sign. B 60417/1914-15.

259 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV Časť titulov dokumentuje dejiny viacerých krajín pred samotnou vojnou, najmä z územia Balkánu,200 ale aj Slovenska, resp. Slovákov,201 pohyb obyvateľstva i emigráciu,202 zahraničnú politiku, exil a diplomaciu,203 vojsko a jeho organizá- ciu.204 V kontexte vojnových udalostí možno uviesť ukážky príležitostnej poézie, zbierok venovaných vdovám a sirotám, povojnovým oslavám pod názvom Čeští spiso- vatelé vdovám a sirotkům našich vojínů sborník. V Praze : V. Jiřina, 1916205 (obr. 17). Prispelo do neho 33 spisovateľov, poetov spravidla po jednej práci,206 zriedkavo dvoch – ako Otakar Theer (básnik, prozaik, dramatik a prekladateľ pôvodom z Bukoviny, dnes Ukrajina, 1880 – 1917), Jan z Wojkowicz, t. j. vlastným menom Jan Nebeský (1880 – 1944) – český prozaik a básnik či Jan Opolský (1875 – 1942) – básnik a prozaik, predstaviteľ symbolizmu; alebo štyroch – básnik, novinár a prekladateľ Karel Toman, t. j. vlastným menom Antonín Bernášek (1877 – 1946). Témy prác boli rôzne, vyskytli sa aj námety vojny, bojísk a vojakov, smrti, ale aj slobody, vlasti a domova. Iným titulom je zbierka Žalmy přítomnosti [básnické trio] : v den svobody české vlasti : 1918. Praha : [s. n.], 1918. Jej autorom bol František Kvapil (1855 – 1925 Praha), český básnik a prekladateľ (najmä z poľštiny)207 (obr. 18). V tejto tematickej skupine možno predstaviť ešte zbierku slovenského básnika, prozaika a prekladateľa Janka Jesenského (1874 – 1945) Zo zajatia Básne, vydanú v USA, v Pittsburghu Sloven- skou ligou v Amerike, tlačou Slovenského hlásnika v roku 1918 (obr. 19). Dielo, ktoré má podobu lyrického denníka, reflektuje jeho životné osudy a zážitky po odvelení na ruský front (1915) a obdobie, keď bol väznený (internovaný) v ruskom zajateckom

200 Balkán po válce roku 1913 s mapkou poloostrova s dnešním politickým rozdělením napsal J. V. Daneš. V Praze : Nakladatel Jos. R. Vilímek, [1914]; Dejiny Čiernej Hory, Srbska a Bulharska až do konca roku 1913 s mnohými obrázkami a s barvistou mapou najnovšieho podelenia Balkánu sost. Viktor Sekey. Budapešť : Viktor Sekey, 1914; Adolf Černý. Lužická otázka úvahy, studie a výzvy v době světového převratu. V Plzni : Karel Beníško, 1918. Budapešť : Viktor Sekey, 1918. 201 Slováci do státu československého napsal Alois Kolísek. V Hodoníně : Nákladem vlastním, [1918 – 1919]; VACOVSKÝ, ?. Slováci a Maďari. Politicko-historická úvaha. Pittsburgh : Slov. Líga v Amerike, 1914. 202 AUERHAN, Jan. Československé menšiny za hranicemi. Praha : Ant. Hajn, 1918. 203 Détruisez l‘Autriche-Hongrie! le martyre des Tchéco-Slovaques a travers l‘histoire Edvard Beneš. Paris : Librairie Delagrave, 1916. ŠVK PO, sign. A 109636. Tu možno spomenúť aj politickú exilovú tlač Československá samostatnost : orgán politické emigrace. Zachovaný len r. 2, 1916/17. ŠVK PO, sign. D 1233. 204 Die Entwicklung der Heeresorganisation seit Einführung der stehenden Heere von Otto Neuschler. Berlin und Leipzig : G. J. Göschen’sche Verlagshandlung G. m. b. H., 1914. 205 ŠVK PO, sign. B 22573 Titul evidujeme aj v UK PU, rovnako aj časť vyššie spomenutých tlačí k deji- nám štátov či otázke menšín. 206 Pre komplexnosť údajov formu mena a poradie autorov uvádzame podľa obsahu zbierky, t. j. v poradí, v akom boli zaradené ich diela. Menovite išlo o autorov: Ant(onín) Sova, Stanislav Lom, Arne Novák, Růžena Svobodová (manželka básnika F. X. Svobodu; v jej salóne sa združovali aj iní súdobí autori, medzi ktorých patrili aj niektorí z prispievateľov do tejto zbierky), F(rantišek) X(aver) Šalda, Alois Jirásek, Fráňa Šrámek, Božena Benešová, Bohumil Knoesl, Ivan Olbracht, Miroslav Rutte, Otakar Fischer, Viktor Dyk, Fr(antišek) Khol, Marie Majerová, F(rantišek) X(aver) Svoboda, Richard Weiner, Stanislav Hanuš, Helena Malířová, Jaroslav Kolman, Frant(išek) Drtina, Jiří Mahen, Otomar Schäfer, V(áclav) F(rantišek) Krejčí, Petr Křička, Jaroslav Hilbert, Jan Bor, Marie Zátková, Karel Šarlich. 207 ŠVK PO, sign. C 6756.

260 Marcela DOMENOVÁ tábore. Spomínaná zbierka patrí k vrcholom poézie spätej s národnooslobodzovacím bojom slovenského ľudu v období prvej svetovej vojny. 208

Obr. 17 – 19 Titulné listy zbierok

Kalendáre a periodiká

V rámci fondu ŠVK Prešov sa zachovalo pomerne málo historických kalen- dárov. Dôvodov je viacero. Jednak kvôli praktickosti, opotrebovanosti, pretože išlo o tlače určené na každodenné používanie v istom obmedzenom čase, ako aj preto, lebo produkcia tohto typu publikácií v danom (vojnovom) čase bola na vý- chodnom Slovensku nižšia. Zachovanie historických kalendárov možno aj z týchto dôvodov označiť ako zriedkavé až vzácne.209 Ide len o niekoľko titulov z územia východného Slovenska, pritom nezachovaných kompletne.210 V Bardejove, Levoči, Michalovciach, Rožňave či Užhorode v rokoch 1914 – 1918 nevychádzal žiaden kalendár, v Košiciach len kalendáre,211 v Ružomberku sa vydávalo alebo tlačilo naopak až 12 kalendárov so širokým územným záberom klientov, no pre špecifických objednávateľov i odoberateľov, akými boli napríklad banky, no na druhej strane

208 ŠVK PO, sign. A 81617. Bližšie Slovenský biografický slovník : (od roku 833 do roku 1990). II. zväzok, E – J. Martin : Matica slovenská, 1987, s. 554 – 555. 209 Prehľad týchto publikácií je dostupný v publikácii Bibliografia slovenských i inorečových kalendárov 1701 – 1965. Eds. Mária Kipsová, Tatiana Vančová, Želmíra Gešková. Martin : Matica slovenská, 1984. 864 s. 210 Najnovšie sa problematike venovala FIRCÁKOVÁ, Kamila. Kalendáre z východného Slovenska v rokoch prvej svetovej vojny. In Knižná kultúra Slovenska koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia (Osob- nosti, udalosti, dobová tlač). Ed. Marcela Domenová. Prešov : Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2015, s. 142 – 156. 211 Išlo o tituly: Gemeinnütziger unterhaltender und illustrierter vaterländischer Haus-Kalender (1900 – 1914, 1916); Kassai Ujság naptára (1912 – 1914, 1916); Neu eingerichteter, gemeinnütziger, unterhaltender, illustrierter Schreib-und Familien-Kalender (1916). Pozri Bibliografia slovenských i inorečových kalendárov 1701 – 1965. Eds. Mária Kipsová, Tatiana Vančová, Želmíra Gešková. Martin : Matica slovenská, 1984, s. 702 – 705.

261 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV sa tu tlačil rodinný typ kalendára.212 Bol to národný kalendár, ktorý ale neušiel pozornosti uhorskej cenzúry. Najproduktívnejším tlačiarom, ktorý produkoval ka- lendáre v slovenskom jazyku s pramennou i kultúrno-historickou hodnotou, 213 bol Ján Párička. V Prešove vychádzali v danom období len dva kalendáre – „Naša zastava“ : Veľki obrazkovi Prešovski Kaľendar na običajni/prestupni rok... (1908 – 1919) – t. j. kalendár politického týždenníka Naša zastava, ktorý bol písaný v šarišskom náre- čí214 a cirkevný kalendár pre gréckokatolíkov, Rusínov Podkarpatskij kalendar (1916 – 1918). Nateraz vieme doložiť len jeden exemplár Podkarpatszkij Kalendar Sz Tüpi- kom na 1916 hod voszokosznoj Imujuscsij 366 dnej. V polyzu i upotreblenije grekokath. ruszkaho naroda ..., ktorý zostavil gréckokatolícky kňaz Ján Kizák. V redakcii mu boli nápomocní Štefan Gojdič a Emil Suchý. Tlač vyšla v Prešove v Kníhtlačiarni sv. Mikuláša v roku 1915.215 Kalendár vychádzal v rusínčine a cirkevnej slovančine. Jeho snahou bolo presadzovať politiku maďarizácie (zrušenie cyriliky a cielený prechod na latinku).216 Iným príkladom vzácnych cudzojazyčných no zahraničných kalendárov je Pamjatkova knyžka Sojuza vyzvolennja Ukrajiny i kalendar‘ na 1917 rik : z 103 il- justracijamy. Vydaný vo Viedni (Viden‘) Sojuzom vyzvolennja Ukrajiny v roku 1917, nateraz doložený v dvoch exemplároch.217 Novonadobudnutým titulom v knižnici (máj 2016) je ilustrovaný ukrajinský kalendár z prostredia vojenských zajatcov Rozvaha iljustrovanyj kalendar na rok 1916. a 1917. („Розвага“ Илюстрований Калєндар на p. p. 1916. i 1917...) vydaný vo Freistadte Zachodom „Vydavnyčoho tovarystva im. Ivana Franka“ v roku 1916, tlačou často spomínaného Sojuza vyzvolennja Ukrajiny (v tlači ako Z taborovoji dru- karnji Sojuza vyzvolennja Ukrajiny). Pridanú výpovednú hodnotu majú aj v tomto titule texty radené za kalendárom, a to pre výskum ukrajinskej literatúry, dejín, dopl- 212 Predstavujú ich tituly: Hospodársky kalendár (1911 – 1931), Kalendár Hospodárskej banky v Trnave (len tlač, 1914), Kalendár Ľudovej banky v Novom meste nad Váhom úč. spol. (len tlač, 1915), Kalendár Mešťanskej banky účast.spol. v Trenčíne (len tlač, 1914), Kalendár Úvernej banky (1912 – 1915), Malý ružomberský kalendár (1912 – 1921), Páričkov vreckový kalendár (1914 – 1924), Slovenský rodinný ka- lendár (1911 – 1914, 1916 – 1930), Slovenský rodinný kalendár [2. vyd.] (1915), Tranowský ewanjelický kalendár (len tlač, 1918 – 1919), Vreckový kalendár kovorobotníkov (len tlač, 1918 – 1919), Vreckový kalendár so zápisníkom (1915). Bližšie: Bibliografia slovenských i inorečových kalendárov 1701 – 1965. Eds. Mária Kipsová, Tatiana Vančová, Želmíra Gešková. Martin : Matica slovenská, 1984, s. 716 – 717. 213 GEŠKOVÁ, Želmíra. Kalendáre Jána Páričku. In Fragmenty z kultúrnej histórie v kalendároch. Pekařo- vá, Katarína a kol. Bratislava : Univerzitná knižnica v Bratislave, 2015, s. 70 – 75. 214 Bibliografia Kipsovej uvádza, že by sa mal nachádzať fyzicky aj v Prešove pod sign. ŠVK Preš. MS SC 168. Uvedená signatúra pre označenie nejakého dokumentu dnes neexistuje, t. j. kalendár nevieme nájsť. 215 ŠVK PO, sign. B 5665/1916. O jeho obsahu FIRCÁKOVÁ, Kamila. Kalendáre z východného Slovenska v rokoch prvej svetovej vojny. In Knižná kultúra Slovenska koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia (Osobnosti, udalosti, dobová tlač). Ed. Marcela Domenová. Prešov : Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2015, s. 154. 216 GLEVAŇÁK, Michal. „Podkarpatszkij kalendar“ – kalendár Prešovskej gréckokatolíckej eparchie v období prvej svetovej vojny. In Studia bibliographica Posoniensia 2012. Bratislava : Univerzitná kniž- nica v Bratislave, 2012, s. 215 – 227. Na konci tlače sa nachádza dobová reklama v maďarskom a tzv. „karpato-rus’kom“ jazyku. 217 ŠVK PO, sign. MMA 2536, HA 83.

262 Marcela DOMENOVÁ nenia či overenia štatistiky (úmrtnosť v tábore). Na základe textov možno predpokla- dať, že plnil aj ľudovýchovné funkcie, posilňoval duch vlastenectva.218 Špecifickou otázkou sú dobové periodiká. V tejto knižnici sa zachovalo asi najviac titulov či ich fragmentov. Ide o viacero periodík slovenskej i zahraničnej proveniencie, ktoré stoja mimo vyššieho celkového štatistického ukazovateľa tlačí (zahrnutých v tabuľkách č. 11 – 14).219 Najskôr je však potrebné uviesť, že v Pre- šove v čase prvej svetovej vojny vychádzali (slovenské a inorečové) periodiká, a to Bártfa Gyógyfürdő Vendégeinek Névsora (1908 – 1917), Bártgai Kath. Értesítő (1915 – 1918), Eperjes (1913 – 1917),220 Eperjesi Ujság (1917 – 1918), Gazdasági Lapok (1913 – 1918), Gyülekezeti Élet (1918), Községi Közigazgatás (1914), Lu- dig-Baka (1917), Petrezselyem (1914), Sáros (1914) a Skecs (1914). Tie však fyzicky nateraz doložiť nevieme. V štyroch skúmaných knižniciach sa zachovali len fragmenty z titulov Egyház és iskola s podnázvom az Eperjesi egyházmegye egyházi és tanügyi hivatalos közlönye Sz. István Szémán. Eperjes : Szent Miklós könyvnyom- da, 1918-1919, no i pre dané roky nie sú dostupné úplne. Tento cirkevnoškolský časopis vychádzal v maďarčine.221 K ďalším prešovským periodikám vychádzajú- cim aj počas prvej svetovej vojny, ktoré vieme v stanovených historických fondoch či knižniciach doložiť patril Eperjesi Lapok (1877 – 1918),222 Magyar Kisdednevelés és Népoktatás (1914 – 1918)223 a Sárosvármegye Hivatalos Lapja (t. j. Úradné noviny Šarišskej stolice, 1914 – 1918)224 a Naša Zastava : Politicke a společenske novinki s obrazkami pre vichodnoslovenski ľud (1907 – 1918),225 ktorá predstavuje prešov- ské špecifikum – jednak jazykovo a jednak obsahom, podávajúcim správy nielen z domova (Novini – napr. cez jednotlivé župy, Krajinski chirňik), ale i cudziny (Z caleho šveta).

218 „Розвага“ Илюстрований Калєндар на p. p. 1916. i 1917. (Калєндар на рік 1916. на початку книжки, на 1917. на кинцї книжки) Памятна Книжка Полонених Українцїв. Видання Української Таборової Орґанїзації В Фрайштадтї. Фрайштадт, 1916. p. Заxодом „Видавничого товариства ім. Івана Франка“. З таборової друкарнї Союза Визволення України“. Ide o titul da- rovaný knižnici p. prof. M. Mušinkom. ŠVK PO, sign. MMB 2260. Na titule sa nachádzajú pečiatky: Zentralstelle des Bundes z. Befreiung der Ukraine Berlin W. 66, Leipzigerstr. 131. – Бібліотекa М. Мушинки Пряшів Knižnica M. Mušinku Prešov. 219 Prehľad periodík vychádzajúcich na Slovensku dostupný v Bibliografia slovenských novín a časopisov do roku 1918. Zost. Michal Potemra. Martin : Matica slovenská, 1958. 145 s.; Bibliografia inorečových novín a časopisov na Slovensku do roku 1918. Zost. Michal Potemra. Martin : Matica slovenská, 1963. 820 s. 220 Najnovšie sa problematike vo vybraných rokoch venoval DERFIŇÁK, Patrik. Pred a počas prvej vojny. Noviny Eperjes v rokoch 1913 a 1915. In Knižná kultúra Slovenska koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia (Osobnosti, udalosti, dobová tlač). Ed. Marcela Domenová. Prešov : Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2015, s. 157 – 170. Autor sa venuje aj historickému exkurzu k problematike vydávania, cha- rakteristike a úspešnosti miestnych – prešovských periodík od konca 19. storočia, s dôrazom na tituly vychádzajúce v maďarskom jazyku. Tamže, s. 157 – 160. Pracoval s titulom zachovaným fyzicky v ŠA Prešov. 221 ŠVKPO, sign. B 25206/1918-1919 (zachovaný roč. 1, 1918, zv. I č. 1-25; roč. 2, 1919, č.1-3). 222 Ev. kol., sign. Rf 16. 223 Pozri ŠVK PO, sign. B 15641. 224 ŠVK PO, sign. C 15038. 225 Pozri Ep., sign. 7570, Ev. kol. sign. J 757.

263 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV Naša zastava vychádzala týždenne – každú nedeľu vo vydavateľstve „Kósch Ár- pada“. Redakciu tvoril dr. Štefan Dessewffy (zodpovedný, hl. redaktor), Gejza Žeb- racký (Zsebráczky, redaktor) a hlavní spolupracovníci Ľudovít Liptai a Metód Goj- dics. Predplatná cena na rok v Uhorsku predstavovala 3 koruny (K), pre Rakúsko, Bosnu a Dalmáciu 5 K, do iných krajín 8 K a 75 halierov, do USA 1 dolár a 75 centov (v periodiku evidujeme aj rubriku O našich Rodach v Ameriki).226 Keďže išlo o týž- denník, snažiaci sa svojich čitateľov informovať s čo najaktuálnejšími správami, už v čísle 27, roč. 8, zo dňa 5. 7. 1914 informoval o atentáte na dediča trónu s manželkou – ktorú považoval za nevinnú, za krásnu dušu, nemajúcu nič proti Srbom, ba ani sa nezaoberajúcu politikou „Jeho Visokosc dedič tronu Ferenc Ferdinánd a manželka jeho Hohenber Zsófia princessa minulu ňedzeľu predobedom vov Sarajevo jednemu strašnemu, bridkemu attentatu padli v obetu. Pirko še treše vov rukoch našich, jak o tim pišeme...“. Atentátnika článok označuje ako „Mordar bestialni, chtoremu buduci kraľ Uherskej v obetu padnul, serbski dziak, chtori pre politiku ošľepnoscu spachal svoj strašni skutek, jakbi s tim bul schasnoval veci svojej.“ 227 Texty sú citovo podfarbené, plné rozhorčenia, apelujúce na neprávosť, vyjadrujúc lojalitu cisárovi (...staruškovi, našemu premilemu kraľovi, chtoreho vov jeho dluhim živce jedno za druhim spodkaľi podobne strašne ňeščesca...). Inde Františka Jozefa I. nazývajú „muž bolesci; naš stari, mudri kraľ; najmocnejša a najvekša podpora švetskeho pokoja“. Badať priebežne zjav- ný patrioticizmus a prouhorskú orientáciu (napr. Každi muši vidzic, že fundament, skalovi zaklad tronu je naša Uherska krajina; šerdco tej krajini je bezpečnim, mekim hňizdečkom vernosci; ruka krajini je mocna, tucha, ociľova; a vernosc jej je diamant tvardi.).228 Publikované vyjadrenia sa viažu i k predošlým udalostiam v Bosne,229 postojom Srbskej vlády a následným udalostiam, ktoré viedli k vyhláseniu vojny. V článkoch redakcie sa prináša nielen popis priebehu atentátu a dolapenie atentát- nikov; ale aj reakcie a otázky prejednávané v parlamente. Texty sú doplnené o za- ujímavé a autentické, no nesignované fotografie zo Sarajeva, zo súkromia cisárskej rodiny i rodiny Františka Ferdinanda (poľovačka) z jeho ciest (manévre) a i.230 Svoje miesto v periodiku mali i správy o oficiálnych pohrebných a smútočných obradoch, ale i tie, ktoré sa uskutočnili v Prešove v deň pohrebu manželského páru 3. 7. 1914. V tom čase sa na domoch vyvesili smútočné zástavy; zádušnú omšu (rekviem) slúžil v gréckokatolíckej katedrále o 9 hod. biskup dr. Štefan Novák, o 10 hod. v tzv. veľkom rímskokatolíckom kostole Vojtech Zaborovszký; v nedeľu – dňa 5. 7. 1914 – sa smú- točné obrady konali o 10 hod. v evanjelickom kostole, v rovnakom čase v ortodoxnej

226 Redakcia vyzývala, aby americkí rodáci – predplatitelia predplatné nezasielali cez banky, ale na Mo- ney-order (amerikanski poštovi utalvány), čo bolo lacnejšie i istejšie. 227 Serajevski attentat. In Naša Zastava. roč. 1914, 8, č. 27, s. 2. 228 Lučeňe od dediča tronu. In Naša Zastava. 1914, roč. 8, č. 28, s. 3 – 4. Iné články, napr. LIPTAI, Lajos. Miluj svoju vlast. In Naša Zastava. 1914, roč. 8, č. 37, s. 2. 229 „Bosnia, chtoru naša armadia, našo vojsko odebralo od turkoch, a chtoru veľmi rozum našich štatnich mužoch, praca ušilovna austriackich a herskich uradňikoch, i peňeži našo za vwľku utvorelo zos bidne- ho kraju, za najkvitnejšu provinciu caleho Balkana, a chtora v najnovšich časoch zos dobrej vuľi kraľa a obidvoch krajinoch i konštituciu dostala...“ Viac v článku Serajevski attentat. In Naša Zastava. 1914, roč. 8, č. 27, s. 2. 230 Šmerc dediča tronu a manželki jeho. In Naša Zastava. 1914, roč. 8, č. 27, s. 3 – 6.

264 Marcela DOMENOVÁ synagóge a o 11.15 hod. v neologickej synagóge. 231 Kým sa v článku zo dňa 26. 7. 1914, aj na základe slov grófa Štefana Tiszu (prednesených v parlamente),232 vojna pokladala za posledné riešenie, o pár dní už bola realitou, označujúcou ju aj ako vojnu spravodlivú. Spomína sa mobilizácia a jej verejná podpora, napr. zo strany župy (Jozef Tahy),233nájdeme tu zverejnené postoje cirkví a priebežne ich pastierske listy, s povolením cirkvi aj modlitby, napr. za vlasť v čase vojny.234 Redakcia uverejňovala aj praktické rady – ako korešpondovať s vojakmi na fronte,235 texty vyjadrujúce morálnu podporu vojakom (hrdinom), ale aj základne informácie o vojnových pôžičkách.236 Ďalšie články, reportáže ponúka- jú pohľad na priebeh prvej svetovej vojny, postoje jednotlivých štátov, očakávania víťazstva. Vojnové udalosti však mali iný priebeh. Cenné sú týždenné – najnovšie správy z frontu. Periodikum pravidelne ponúkalo v exkurze pohľad na Slovensko i svet v čase vojny i mimo nej.237 Faktografia si však zasluhuje bližšiu analýzu i kritiku. Najväčší prínos však majú jednotlivé rubriky a príspevky pre výskum regionálnych dejín a dejín mesta, každodenného života v ňom. Osobitný priestor má sumarizácia charitatívnych aktivít spolkov (Ženský spolok a i.), Červeného kríža, ako aj problematika vyhlasovania zbierok, podporných akcií (aj Šarišskej stolice), vybudovania a podpory vojenskej nemocnice pre zranených vojakov,238 hrozba nebezpečenstva infekčných chorôb (cholera),239 pohyb cien potravín v Prešove a i., ktoré by si pre svoj rozsah zasluhovali samostatný príspevok. Špecifický titul, ktorý nemožno vynechať, predstavujeNaše Otečestvo, resp. Nase otecsesztvo : poucsitelynöja i obscsesztvennöja nivinö : vöchogyat kazsdu negyi- lyu. Eperjes : [Gréckokatolícka eparchia]. Vychádzal v rokoch 1916 – 1919, zacho- vané sú však iba fragmenty z rokov 1916 – 1918.240 Z prešovských titulov môžeme ďalej spomenúť titul Cerkov i škola : Official‘nyj organ eparchial‘nago pravitel‘stva prjaševskago. Prešov : [Gréckokatolícka eparchia], vychádzal v rokoch 1918 – 1924,

231 Cirkvene žalobne odpravi. In Naša Zastava. 1914, roč. 8, č. 28, s. 7. 232 „Vojna je ostatňa možnosc, ku chtorej še nešľebodno dotknuc, zakľa veci inakší hodzen ridzic, ale na chtoru schopni a hotovi ma bic, a chtoru chcec ma každi narod, každi štat, ked štatom, ked narodom chce zostac.“ Pozri Z tiždňa. In Naša Zastava. roč. 8, č. 30, s. 2. 233 TAHY, József. Ohlas ku Spoluvlastencom Sarišskej stoľici! In Naša Zastava. 1914, roč. 8, č. 32, s. 5 – 6; Ohlas. In Naša Zastava. 1914, roč. 8, č. 33, s. 3 – 4. 234 Modľitba za vlast. In Naša Zastava. 1914, roč. 8, č. 33, s. 4 – 5. 235 Logrova pošta. Jak može ľist pisac do vojni scahnutim vojakom. In Naša Zastava. 1914, roč. 8, č. 33, s. 7. 236 Z tiždňa. In Naša Zastava. 1914, roč. 8, č. 48, s. 2; Vojnova požička. In Naša Zastava. 1914, roč. 8, č. 48, s. 10 – 12 (text napísal dr. G. Horovitz a do slovenčiny preložil K. Petz). 237 Zaujímavé sú aj príspevky, ktoré sa neviažu na vojnu. Periodikum prinieslo aj informáciu o smrti pápeža Pia X., pohľad na jeho život i voľbu nástupcu, napr. Zsebráczky, Géza: + Pius X. (1835 – 1914). In Naša Zastava. 1914, roč. 8, č. 36, s. 3. 238 Poraňene vojaci v Prešove. In Naša Zastava. 1914, roč. 8, č. 38, s. 4 – 5. 239 Rozkaz ministerprezidenta o ochrani proci koleri. In Naša Zastava. 1914, roč. 8, č. 42, s. 4 – 5. V tejto súvislosti sa neodporúčala konzumácia liehovín. Pozri Vistraha! In Naša Zastava. 1914, roč. 8, č. 43, s. 3 – 4. 240 ŠVKPO, sign. MMI 232/1916-1918 (a to r. 1 (1916) č. 51; r. 2 (1917) č. 3 – 31, 33 – 52; r. 3 (1918) č. 11, 15. Pozri aj Ep., sign. 7633.

265 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV no reálne evidujeme až ročník 1919 a vyššie.241 Celkový počet uvedených titulov naznačuje oživenie hospodárskeho života, funkčnosť, variabilitu novín i periodík, ako aj vyprofilovanú odberateľskú základňu v podobe širšieho okruhu verejnosti v meste i regióne. Ďalším vyskytujúcim sa miestom vydávania v regióne východného Slovenska, je územie Zemplína. Žiaľ, napr. z periodík Felvidéki Hirlap (1912), Hommona és Vi- déke (1901 – 1914), vychádzajúcich v Humennom, alebo z periodík z Michaloviec, ako Felső=Zemplén (189 – 1918) či z Trebišova Zempléni Hirlap (1914) neevidujeme v konkrétne nami skúmaných knižniciach ani jeden titul. Problematika vojnových rokov sa však stala predmetom zaujímavých výstupov košických retrospektívnych bibliografov.242 Podobne je to v Prešove aj s nezachovaním periodík z Kyjeva, kde napr. vychádzali Slovenské Hlasy: príloha „Čechoslovana“, neodvislého listu boja za sa- mostatnosť národa v Kijeve (1915 – 1917). V ŠVK Prešov sme realizovali aj heuristiku mladšieho fondu, ktorá ukázala aj zachovanie niekoľkých ďalších zahraničných periodík z rokov 1914 – 1918, resp. ich jednotlivých ročníkov či čísel,243 no informácie sú zavádzajúce, ide o staršie244 alebo spravidla o ich mladšie ročníky,245 mimo stanovenej témy rozsahu rokov 1914 – 1918. T. j., jednotlivé tituly sa nezachovali dodnes v ŠVK komplexne. V kontexte výskumu témy možno však spomenúť aspoň noviny Vistnyk polityky, literatury j 241 ŠVK PO, sign. B 14718, B 73722, B 73723, B 73724. Ide o roč. 1919, 1920, 1921, 1923 a 1924. 242 Periodiká sú dostupné vo fonde ŠVK Košice. Na základe ich excerpcie – ako napr. Felsőmagyarországi Hirlap, Felső-Zemplén, Felvidéki Hirlap, Felvidéki Ujság, Homonna és Vidéke, Zemplén vzniklo viacero kvalitných prác SZABÓ, Viktor. Zemplínska šľachta a meštianstvo na stránkach miestnej tlače v čase prvej svetovej vojny (1914 – 1918). In Knižná kultúra Slovenska koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia (Osobnosti, udalosti, dobová tlač). Ed. Marcela Domenová. Prešov : Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2015, s. 180. Komplexnejšie spracovanie podáva bibliografiaObyvatelia Zemplína a okolia v dobovej tlači : (inorečové noviny a časopisy z rokov 1901 – 1918). Ed. Katarína Barriová. Košice : Štátna vedecká knižnica, 2013. 767 s. 243 Napr. Československá samostatnost : orgán politické emigrace. Paris : [s. n.], (1915 – 1919) ako ukáž- ka exilovej tlače, kde sa zachoval rok 1916/17. ŠVK PO, sign. D 1233 (r. 2, 1916/17, č. 1-24); La Nation Tchèque : revue mensuelle. Paris : s. n., (1915 – 1919), ŠVK PO, sign. C 980/1915 (status vyradený), C 980/III 1917/18; Rozpravy České akademie věd a umění. Třída II, Mathematicko-přírodnická. Praha : Česká akademie věd a umění, (1917 – 1936) – zachovali sa r. 26 z r. 1917 a r. 27 z r. 1918. Pozri ŠVK PO, sign. C 809/1917. 244 Napr. Niva : illjustrirovannyj žurnal literatury, politiki i sovremennoj žizni : vychodit ježenedel‘no (52 No v god), s priloženijem ... S. Peterburg : A. F. Marks, (1870 – 1918). Evidujeme len rok 1898. Pozri ŠVKPO, sign. C 3325. 245 Dělnická osvěta : věstník Dělnické akademie v Praze. Praha : Fr. Tomášek, (1915 – 1948) – existuje fyzicky až od r. 1925. ŠVK PO, sign. B 234055; The Australasian Engineer. Sydney : Maxwell Newton Pty Ltd., (1915 – 1973) – evidujeme len r. 1960. ŠVK PO, sign. B 20285; The Journal of laboratory and clinical medicine : the official publ. of the Central Society for Clinical Research. St. Louis : Mosby (1915 – 2006) – zachovaný z r. 1956, ŠVK PO, sign. C 3436/1956. Ďalej možno uviesť The Architectural forum. The magazine of building. New York : Billboard Publications, (1917 – 1974) – fyzicky až od r. 1933. Pozri ŠVK PO, sign. C 5808/1933. Podobne je to s titulmi Bjulleten‘ Moskovskogo obščestva ispy- tatelej prirody, Otdel biologičeskij. Moskva : Izdatel‘stvo Moskovskogo Universiteta, 1917. Pozri ŠVK PO, sign. C 1466 a C 1467 (zachovaný až r. 1954 – 55); The Czechoslovak Review. Chicago : Emil F. Frantner, (1917 –), fyzicky dostupný len r. 1921. ŠVK PO, sign. B 31792; Duchovný pastier : revue pre teológiu a duchovný život. Ružomberok/Trnava... (1917 –), no dostupný je až po r. 1980. Pozri ŠVKPO, sign. B 47890; Právny obzor : teoretický časopis pre otázky štátu a práva (1917 –) je dostupný až od r. 1981. ŠVK PO, sign. B 11734.

266 Marcela DOMENOVÁ žyttja: Vydaje i vidpovidaje za redakciju Mykola Troc‘kyj. Wien (Mykola Troc‘kyj), z ktorých sa zachoval fragment z roku 1918.246 Na záver možno konštatovať, že determinantami k vyvodeniu definitívnych záverov a určeniu presných ukazovateľov, boli pri našom výskume čiastočná nedo- stupnosť či komplexnosť a variabilita pomôcok starých tlačí (v podobe lístkových katalógov, elektronických databáz, strojopisných súpisov archívneho charakteru), fy- zická nedostupnosť niekoľkých dokumentov (Eparchiálna knižnica). Na druhej strane prebiehajúce odborné retrospektívne spracovanie či rekatalogizácia dokumentov v dvoch inštitúciách, ktoré hodnotíme síce pozitívne,247 no pribežne posúvalo stav heuristiky, ako aj samotné merateľné ukazovatele (počet dokumentov) počas reali- zovania nášho výskumu. Ten sa teda stáva nateraz neuzavretým. Predpokladáme, že výskyt dokumentov z daného obdobia môže byť v budúcnosti navýšený.248 Dané štyri historické fondy svojím obsahom kopírujú či odrážajú charakter, zamerania tej-ktorej knižnice, jej terajšieho vlastníka/zriaďovateľa, ale i predchá- dzajúcich posesorov kníh a ich záujmy. Platí to najmä v prípade uzavretých fondov historickej Kolegiálnej a Eparchiálnej knižnice. V čase prvej svetovej vojny môžeme hovoriť o období ústupu budovania knižničných fondov. V skladbe fondov klesá skôr dominujúca teologická literatúra. Naopak v druhej polovici 20. storočia boli zriadené dve verejné knižnice – Univerzitná knižnica a Štátna vedecká knižnica v Prešove, do ktorých sa dostali dokumenty iných (spravidla zaniknutých, zrušených knižníc) z radov fyzických i právnických osôb, a to rôznou formou akvizície, najčastejšie kú- pou a darom, čím sa aj nami analyzované dokumenty – tlače stali riadnou súčasťou ich knižničných fondov. Vo všetkých štyroch inštitúciách, pri dokumentoch s vroče- ním do rokov 1914 – 1918, dominovali tlače zahraničnej proveniencie, dochádzalo v nich aj k dopĺňaniu fondov novovychádzajúcou literatúrou. Z obdobia prvej svetovej vojny sa nateraz celkovo počet analyzovaných dokumentov pohybuje od 0,1 do 7,4 % z ich historických fondov. Tematicky je v pomerne malej miere zastúpená odborná spisba, reflektujúca dobové udalosti. Výnimku pred- stavujú tlače z oblasti politických dejín, geografie, etnografie, biografie, učebnice, slovníková či encyklopedická literatúra, emigrantská produkcia, úradné pramene či oficiálne štatistické prehľady a príručky, výročné správy či ročenky. Vo väčšej miere sa objavuje beletria, poézia, príležitostná a subjektívna tvorba, ale aj náboženská lite- ratúra (napr. v špecifických modlitebných knihách) a publikácie z viacerých vedných odborov. Na druhej strane výskum potvrdil aktívnu činnosť na Slovensku pôsobia- cich tlačiarov, vydavateľov i kníhkupcov, zdôraznil ich špecifickosť, resp. špecializá- ciu produkcie na konkrétny jazyk, konfesiu i témy knižnej produkcie cez recipientov. Do roku 1918 sa na Slovensku a Zakarpatskej Ukrajine eviduje 189 tlačiarní. Ich vybavenie sa charakterizuje ako skromné.249 Po roku 1918 nastalo nové obdobie

246 ŠVK PO, sign. C 13672/1918 (5, 1918, č. 3-16). 247 Analytické retrospektívne spracovanie jednotlivých starých tlačí a periodík v elektronickom systéme hodnotíme pozitívne, pretože až potom sa stávajú bádateľom dostupnými. 248 Časť dokumentov z tohto dejinného obdobia získavajú verejné knižnice, ako pamäťové inštitúcie aj v súčasnosti (dar, kúpa, pozostalosť a i.). Dochádza k priebežnému budovaniu ich historických fondov (HKF). 249 Spolu 154 rýchlolisov, 6 viktoriek, 237 tygloviek. V roku 1934 na Slovensku pôsobilo 226 kníhtla-

267 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV v rozvoji kníhtlačiarstva, počet tlačiarní v roku 1934 sa odhaduje na 280, ich osudy však ovplyvnila svetová hospodárska kríza. Na druhej strane v nových politických i kultúrno-spoločenských podmienkach vzrastala potreba produkcie slovenských kníh, vychádzali práce nových autorov, modifikovala sa aj vydavateľská činnosť. Po roku 1918 fungovali viaceré slovenské vydavateľstvá – Kníhtlačiarsky účasti- nársky spolok, Živena, Ján Párička, František Klimeš, Ján Bežo, Spolok sv. Vojtecha alebo aj Tranoscius.250 Po vzniku Československej republiky boli položené základy niektorých väčších tlačiarní už na priemyselnej úrovni.251 Rovnako nastali zmeny a reorganizácia aj v oblasti kníhkupectva,252 resp. na poli kníhkupecko-vydavateľské- ho podnikania. Zmeny priniesol novoprijatý Živnostenský poriadok pre Slovensko a Zakarpatskú Ukrajinu (1924),253 ktorý určoval základný právny rámec pre zakladanie, fungovanie i rušenie tlačiarní a vydavateľstiev, no to už je témou iného výskumu.

Zoznam bibliografických odkazov

Pramene

Eparchiálna knižnica v Prešove Kolegiálna knižnica v Prešove Štátna vedecká knižnica v Prešove – historický fond Univerzitná knižnica Prešovskej univerzity – historický fond

Literatúra

Bibliografia inorečových novín a časopisov na Slovensku do roku 1918. Zost. Michal Potemra. Martin : Matica slovenská, 1963. 818 s. Bibliografia slovenských i inorečových kalendárov 1701 – 1965. Eds. Mária Kipsová, Tatiana Vančová, Žel- míra Gešková. Martin : Matica slovenská, 1984. 864 s. Bibliografia slovenských novín a časopisov do roku 1918. Zostavil Michal Potemra. Martin : Matica sloven- ská , 1958. 145 s. Dejiny Slovenska IV. (od konca 19. Stor. do roku 1918). Zost. Pavel Hapák. Bratislava : Veda vydavateľstvo SAV, 1986. 536 s. čiarenských podnikov. Pozri REPČÁK, Jozef. Knižná kultúra do roku 1945. In Slovensko. Kultúra. 2. Časť. Bratislava : Obzor, 1980, s. 499. 250 REPČÁK, Jozef. Knižná kultúra do roku 1945. In Slovensko. Kultúra. 2. Časť. Bratislava : Obzor, 1980, s. 502. 251 Tlačiarne na Slovensku 1477 – 1996. Ed. Vojtech Breza. Bratislava : Univerzitná knižnica Martin : Matica slovenská, 1997, s. 16. 252 Viacero kníhkupectiev fungovalo aj po roku 1918. Odhaduje sa, že v roku 1925 sa na Slovensku vy- skytovalo 223 kníhkupectiev. REPČÁK, Jozef. Knižná kultúra do roku 1945. In Slovensko. Kultúra. 2. Časť. Bratislava : Obzor, 1980, s. 504 – 505. Repčák spomína živnostenský zákon z roku 1925 – myslí asi na vročenie tlače. 253 Dostupný vo viacerých tlačených vydaniach, napr. o Foltin, František – Sykora, Čenek Frantisek: Ziv- nostensky zakon pre uzemie Slovenska a Podkarpatskej Rusi zo dna 10. oktobra 1924, c. 259 Sb. z.a.n., so zakonami a nariadeniami : o podomovom obchode, o zavodnych vyboroch, o domackej praci, o praci deti, o 8-hod. dobe pracovnej atd., ako aj s prislusnym vykladom a s niektorymi rozhodnutiami najvy- šieho spravneho sudu. Praha : Nakl. Ceskoslovenskeho kompasu, 1925; alebo vydanie Bratislava : n. vl. , 1924, 1926.

268 Marcela DOMENOVÁ DERFIŇÁK, Patrik. Arpád Kósch, významný prešovský kníhtlačiar a vydavateľ. In Z minulosti a súčasnos- ti knižnej kultúry Prešova. Zost. Marcela Domenová. Prešov : Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2007, s. 46 – 61. ISBN 978-80-85734-67-6. DERFIŇÁK, Patrik. Pred a počas prvej vojny. Noviny Eperjes v rokoch 1913 a 1915. In Knižná kultúra Slo- venska koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia (Osobnosti, udalosti, dobová tlač). Ed. Marcela Do- menová. Prešov : Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2015, s. 157 – 170. ISBN 978-80-89614-20-2. Encyklopedija ukrajinoznavstva : slovnykova častyna. Vol. II/1 – 11. Holov. red. Volodymyr Kubijovyč. Paris – New York : Molode Žyttja, 1955 – 1995. FIRCÁKOVÁ, Kamila. Kalendáre z východného Slovenska v rokoch prvej svetovej vojny. In Knižná kultú- ra Slovenska koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia (Osobnosti, udalosti, dobová tlač). Ed. Marcela Domenová. Prešov : Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2015, s. 142 – 156. ISBN 978-80-89614- 20-2. GEŠKOVÁ, Želmíra. Kalendáre Jána Páričku. In PEKAŘOVÁ, Katarína a kol. Fragmenty z kultúrnej his- tórie v kalendároch. Bratislava : Univerzitná knižnica v Bratislave, 2015, s. 70 – 75. ISBN 978-80- 89303-43-4. GLEVAŇÁK, Michal. „Podkarpatszkij kalendar“ – kalendár Prešovskej gréckokatolíckej eparchie v obdo- bí prvej svetovej vojny. In Studia bibliographica Posoniensia 2012. Bratislava : Univerzitná knižnica v Bratislave, 2012, s. 215 – 227. ISBN 978-80-89303-35-9.. HARBUĽOVÁ, Ľubica. Carihrad – prvá stanica. In HARBUĽOVÁ, Ľubica. Ruská porevolučná emigrácia v Európe a vo svete (Centrá a činnosť pooktóbrovej politickej emigrácie z Ruska v rokoch 1918 – 1945). Prešov : Metodické centrum Prešov, 1999, s. 16. ISBN 80-8045-149-4. HARBUĽOVÁ, Ľubica. Osobnosti ruskej a ukrajinskej emigrácie na východnom Slovensku. In Osobnosti ruskej a ukrajinskej emigrácie na východnom Slovensku. Eds. Ľubica Harbuľová, Mária Ňachajová, Ľubica Babotová. Prešov : Štátna vedecká knižnica, 2008, s. 7 – 18. ISBN 978-80-85734-74-4. HARBUĽOVÁ, Ľubica. Politická emigrácia z Ruska a východné Slovensko. In Ruská a ukrajinská emigrá- cia na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1945. Eds. Ľubica Harbuľová, Mária Ňachajová, Ľubica Babotová. Prešov : Štátna vedecká knižnica, 2006, s. 9 – 24. ISBN 80-85734-63-X. HRONSKÝ, Marián. I. Monarchia, Slovensko a Slováci v prvej svetovej vojne; II. Prelom „Veľkej vojny“. In Vojenské dejiny Slovenska IV. zväzok 1914 – 1939. Bratislava : MO SR, 1996, s. 9 – 66. ISBN 80- 88842-05-0. Katalog slovacikalnych knih do roku 1918 Kolegialnej kniznice v Presove. Ed. Kolodziejský. Martin : Matica slovenská; Národná knižnica, 1969. 598 s. Kataloh ukrajinika : vybir z biblioteky Františka Tichoho. Zost. Olena Pažur. Priašiv : Deržavna naukova biblioteka, 1968. [1], 9, 70 s. Magyar Minerva A Magyarországi Múzeumok És Könyvtárak Címkönyve : Kiadja A Múzeumok És Kö- nyvtárak Orsz. Főfelügyelősége És Orsz. Tanácsa. V. Kötet 1912 – 13. Budapest : Az Athenaeum Részvénytársulat Nyomása, 1915. IV, 1127 s. Obyvatelia Zemplína a okolia v dobovej tlači : (inorečové noviny a časopisy z rokov 1901-1918) : bibliografia. Ed. Katarína Barriová. Košice : Štátna vedecká knižnica, 2013. 767 s. ISBN 978-80-85328-65-3. Práce ruské, ukrajinské a běloruské emigrace vydané v Československu 1918 – 1945 (Bibliografie s biografic- kými údaji o autorech). Díl I. , zv. 1 – 3. Eds. Zdeňka Rachůnková, Michaela Řeháková, Jiří Vacek. Praha : Národní knihovna České republiky – Slovanská knihovna, 1996. REPĆÁK, Jozef. Vývoj knižnej kultúry na východnom Slovensku : tézy. S. l. : s. n., b. r. 33 s. Strojopis. REPČÁK, Jozef. Diecézna knižnica v Prešove a jej katalógy. In Nové obzory 8, 1966, s. 238 – 263. REPČÁK, Jozef. Historický vývoj Kolegiálnej knižnice. In Prešovské kolégium v slovenských dejinách. Ko- šice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 271 – 287. REPČÁK, Jozef. Knihy, knižnice a kníhtlačiarstvo v Prešove : (z dejín knižnej kultúry). In Knižničný zbor- ník 1970. Martin : Matica slovenská, 1970, s. 89 – 146. REPČÁK, Jozef. Knižná kultúra do roku 1945. In Slovensko. Kultúra. 2. Časť. Bratislava : Obzor, 1980, s. 465 – 506. REPČÁK, Jozef. Vznik a vývoj Kolegiálnej knižnice v Prešove. In: Katalog slovacikalnych knih do roku 1918 Kolegialnej kniznice v Presove. Ed. Kolodziejský. Martin : Matica slovenská ; Národná knižnica, 1969, s. XXI – XLVIII.

269 TLAČE Z OBDOBIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V HISTORICKÝCH FONDOCH A KNIŽNICIACH MESTA PREŠOV SEGEŠ, Vladimír et al. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov slovom a obrazom. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky ; Vojenský historický ústav, 2013. 407 s. ISBN 978-80-89523-18-4. SEGEŠ, Vladimír a kol. Slovensko – Vojenská kronika. Bratislava : Perfekt, 2007. 200 s. ISBN 978-80-8046- 381-6. Slováci v prvej svetovej vojne 1914 – 1918 : zmeny na politickej mape Európy a odchod Slovenska z Uhorské- ho kráľovstva do Česko-Slovenskej republiky. Eds. Dušan Kováč et al. Bratislava : Literárne informač- né centrum, 2010, s. 109 – 113. ISBN 978-80-8119-027-8. Slovenský biografický slovník. Zv. 1. – 6.Martin : Matica slovenská, 1986 – 1994. SZABÓ, Viktor. Zemplínska šľachta a meštianstvo na stránkach miestnej tlače v čase prvej svetovej vojny (1914 – 1918). In Knižná kultúra Slovenska koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia (Osobnosti, udalosti, dobová tlač). Ed. Marcela Domenová. Prešov : Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2015, s. 171 – 181. ISBN 978-80-89614-20-2. ŠELEPEC, Jozef. Úvod. In Tlače ruskej, ukrajinskej a bieloruskej emigrácie vo fondoch ŠVK v Prešove : bibliografia. Eds. Mária Ňachajová, Jozef Šelepec. Prešov : Štátna vedecká knižnica, 2007, s. 3 – 5. ISBN 978-80-85734-70-6. ŠELEPEC, Jozef. Prešovskí vydavatelia, tlačiari a kníhkupci v rokoch 1901 – 1918. In Z minulosti a súčas- nosti knižnej kultúry Prešova. Zost. Marcela Domenová. Prešov : Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2007, s. 37 – 45. ISBN 978-80-85734-67-6. Štátna vedecká knižnica Prešov 1952 – 2002. Zost. Anna Hudáková. Prešov : ŠVK Prešov, 2002. 40 s. + 14 s. obr. príl. ISBN 80-85734-45-1. 40 rokov Štátnej vedeckej knižnice v Prešove. Zost. Anna Hudáková. Prešov : ŠVK Prešov, 1992. 14, [2] s. ISBN 80-85734-00-1 . Tlače 16. Storočia v knižnici evanjelické Tlače 16. storočia v knižnici Evanjelického kolégia a v Štátnej vedeckej knižnici v Prešove. Zost. Kamil Lacko. Prešov : Štátna vedecká knižnica, 2003, s. 5 – 6. ISBN 80-85734-51-6. Tlače ruskej, ukrajinskej a bieloruskej emigrácie vo fondoch ŠVK v Prešove : bibliografia. Eds. Mária Ňacha- jová, Jozef Šelepec. Prešov : Štátna vedecká knižnica, 2007. 180 s. ISBN 978-80-85734-70-6. Tlačiarne na Slovensku 1477 – 1996. Ed. Vojtech Breza. Bratislava : Univerzitná knižnica; Martin : Matica slovenská, 1997. 214 s. ISBN 80-85170-25-6. VAŠKOVÁ, Gabriela. Správa Prešovského kolégia, teologická akadémia a právnická akadémia kolégia v školských rokoch 1914/1915 – 1917/1918. In Knižná kultúra Slovenska koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia (Osobnosti, udalosti, dobová tlač). Ed. Marcela Domenová. Prešov : Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2015, s. 94 – 124. ISBN 978-80-89614-20-2. Vojenské dějiny Československa : 2. díl (1526 – 1918). Praha : Naše vojsko, 1986. 589 s.

Online zdroje

CERL Thesaurus : accessing the record of Europe’s printed heritage. Dostupný na https://thesaurus.cerl. org/ Clavis Typographorum Regionis Carpathicae. Dostupný na http://typographia.oszk.hu/ https://alis.pulib.sk/F http://www.kis3g.sk http://www.worldcat.org https://cs.wikipedia.org. https://ru.wikipedia.org https://uk.wikipedia.org

270 Marcela DOMENOVÁ Nyomtatványok az első világháború idejéből Eperjes városának könyvtáraiban

A tanulmány kötődik a könyvkultúra történetének kutatásához, a régi nyom- tatványok (és folyóiratok) megőrzéséhez az 1914-1918-as időszakból, tehát az első világháború idejéből a négy adathordozó intézményben - könyvtárakban, amelyek Eperjes területén találhatóak. Ide tartozik az eperjesi Kollegiális Könyvtár történelmi alapja (zárt alap), az Egyházmegyei Könyvtár történelmi alapja (zárt alap), az Eper- jesi Egyetem, Egyetemi Könyvtárának újra kiosztott történelmi alapja (zárt alap) és végül az eperjesi Állami Tudományos Könyvtár történelmi alapja (lezáratlan alap). Mindegyiket fokozatosan, visszamenőleg feldolgozzák és felülvizsgálják. Ez a kuta- tás még nincs lezárva, mivel a mérhető mutatók még növekedhetnek. A tanulmány bemutatja a dokumentumok nyilvánosságra hozását, majd a fennmaradt történelmi iratokat, melyek az adott évekre nyúlnak vissza, nemcsak statisztikai szempontból, hanem a területi származás, nyelvi helyettesítés és tematikus szempontból. Közvet- lenül vagy másodlagosan, de kiemeli a háborús eseményekkel kapcsolatos címeket, azok információs értékét. Megfigyeli a területi slovacikumokat, a nyomdák és kiadók aktív körét.

Книжкова продукція періоду Першої світової війни в історичних фондах і бібліотеках м. Пряшева

В розвідці розглядаються дослідження книжкової культури, а саме дослідження старих друкованих видань (в тому числі періодичних) 1914- 1918 рр., тобто періоду Першої світової війни в чотирьох установах пам’яті − бібліотеках м. Пряшева. Йдеться про фонд історичної бібліотеки Колегіуму в м. Пряшеві (закритий фонд), історичної Єпархіалної бібліотеки (закритий фонд), недавно створений історичний фонд Пряшівської університетської бібліотеки (закритий фонд), і, нарешті, історичний фонд Державної наукової бібліотеки в Пряшеві (неповний фонд, який попoвнюється). Всі фонди ретроспективно оброблені або розглянуті, значить це незакінчене дослідження з можливістю підвищення вимірних показників. Дослідження спрямоване на стан опрацювання документів і на відкриття доступу до них, і згодом представляє збережені історичні документи з датуванням вищезазначених років, не тільки з боку статистики, але і територіального походження, мови та тематичної точки зору. В ньому висвітлюються заголовки пов’язані з воєнними подіями прямо або опосередковано, їхня інформативна вартість. Звертається в ньому увага на книжкову продукцію поєднану з територією Словаччини, на активність друкарів і видавців.

271 VOJENSKÝ CINTORÍN V TRNAVE

Silvia HALADOVÁ

Military graveyard in Trnava Campaigns during the World War I. affected also contemporary territory of Slovakia. Battles went on for a half year and brought huge amount of victims. Remembrances of these tragical events are military graveyards, which are places of ultimate reposal for fallen soldiers of many nationalities. One of the piet places of fallen soldiers is military graveyard in Trnava. Custody over these reverent sites after the war assumed hierarchy of departments of modern Czechoslovak Republic.

Key words: World War I., military, grave, graveyards, victim, Trnava.

Prvá svetová vojna rezonuje v našich dejinách ako ničivý a rozsiahly vojenský konflikt, v ktorom padlo, zomrelo následkom zranení, zostalo nezvestných a zahynulo v zajatí až 69 000 vojakov zmobilizovaných z dnešného územia Slovenskej republiky. Mementami prvej svetovej vojny dodnes zostávajú miesta posledného odpočinku jej obetí. Jeden z mnohých vojenských cintorínov, evidovaných po celom území Slo- venska v počte 236,1 sa nachádza aj v Trnave. Existencia cintorína na tomto mieste je doložená z roku 1781.2 I keď sa už od mája 1915 vojenské operácie prvej svetovej vojny nášho úze- mia nedotkli, boje v karpatskej oblasti východného frontu zanechali za sebou veľké množstvo obetí. Za účelom systematického pochovania padlých bolo rakúsko-uhorskou armádou zriadených päť tzv. oddielov vojnových hrobov, ktoré boli poverené všestrannou starostlivosťou o padlých vojakov. Vzhľadom na veľké množstvo obe- tí nebolo možné očakávať, že bude ich práca dôsledná.3 Severovýchodné Slovensko bolo poznačené ťažkými bojmi, tento karpatský úsek východného frontu si vyžiadal 37 400 obetí. V priebehu bojov nebolo vždy možné dôstojne pochovať padlých vojakov, mnohí neboli pochovaní vôbec alebo boli umiestnení do masových, spoločných alebo jednotlivých hrobov. Väčšina vojakov bola pochovaná v plytkých provizórnych hroboch a mnohí neboli pochovaní nikdy a do konca vojny sa situácia veľmi nezlep- šila.4 1 DROBŇÁK, M. – KORBA, M. – TURIK, R. Mementá prvej svetovej vojny. Humenné : Redos, 2008, s. 5. 2 HORVÁTHOVÁ, A. Sprievodca po trnavských cintorínoch 2000-2001 : slovenské osobnosti v Trnave. 1. časť. Trnava : Miestny odbor Matice slovenskej v Trnave, 2002, s. 7. 3 DROBŇÁK, M. – TURIK, R. – KORBA, M. Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch. Humenné : Redos, 2007, s. 21. 4 Klub vojenskej histórie Beskydy (el. časopis). TURIK, R. Nesprávne vyhotovovanie úmrtných dokladov. [online 7. 2. 2013] Dostupné na internete: http://www.kvhbeskydy.sk/nespravne-vyhotovova-

272 Silvia HALADOVÁ Ukončením prvej svetovej vojny a zánikom habsburskej monarchie v roku 1918, ktorá sa rozpadla na niekoľko štátnych celkov, nasledovala novozriadená Čes- koslovenská republika uznesenia povojnových medzinárodných zmlúv, s čím súvise- la i zodpovednosť za vojnové hroby a cintoríny. Všetky tri mierové zmluvy upravo- vali problematiku vojnových zajatcov a hrobov. V totožnom znení zaväzovali krajiny poznačené vojnou starať sa a udržiavať hroby vojakov pochovaných na ich území, podieľať sa na evidencii, podporiť prevoz pozostatkov vojakov do rodných vlastí a taktiež poskytnúť kompletný zoznam zosnulých so všetkými údajmi, ktoré pomohli pri zisťovaní totožnosti. Ich povinnosťou bolo tiež dodať údaje o počte a o umiestne- ní hrobov neznámych vojakov.5 Preto bolo aj v Československu základným cieľom vytvoriť systém prehľadnej a efektívnej evidencie vojnových hrobov na jeho území. Za týmto účelom bola zriadená hierarchia inštitúcií. Zastrešujúcim úradom bol Ústredný inšpektorát vojnových hrobov v Prahe, patriaci pod Ministerstvo národ- nej obrany. Celkovú agendu pre Čechy, Moravu, Slovensko a Podkarpatskú Rus za- bezpečovali Zemské inšpekcie vojnových hrobov a Československé zemské vojenské veliteľstvá v Bratislave a Košiciach. Centrálne orgány koordinovali činnosť obecných úradov, četníckych staníc, vojenských duchovných správ, posádkových veliteľstiev a správcov cintorínov, aby zhromaždili všetky dostupné informácie o obetiach po- chovaných na území pod ich správou so zámerom vytvoriť centrálny register.6 Podľa výnosu Ministerstva národnej obrany z júla 1921 však vojenské du- chovné správy a dozorní dôstojníci vojenských hrobov nepracovali na vyhotovova- ní úmrtných listov, ich zoznamov a plánov dostatočne zodpovedne. Zoznamy boli podľa ministerstva vypracované nezrozumiteľne, úmrtné listy boli nekompletné, bez čísiel hrobov a bez zhody s evidenčnými listami.7 Keďže sa tieto nedostatky opakovali, apelovanie na dodržanie presnej evidencie sa znovu uvádzalo v nariadení z ok- tóbra 1921, ktoré bolo doručené Zemským vojenským veliteľstvám v Prahe, Brne, Bratislave a Užhorode. Ministerstvo opäť zaznamenávalo sťažnosti o nespoľahli- vých informáciách o stave cintorínov a o počte pochovaných vojakov, predovšet- kým cudzích štátnych príslušníkov. Neúplnosť materiálov komplikovalo zemským inšpekciám vojnových hrobov a ministerstvu ukončiť výmenu úmrtných dokladov s cudzími štátmi a založiť presnú evidenciu pochovaných vojakov na území Česko-

nie-umrtnych-dokladov-dokument/. 5 Versailleská zmluva, 7. časť, bod VI. – Vojnoví zajatci a hroby, od. 2, čl. 225 – 226. [online]. Dostupné na internete: http://cs.wikisource.org/wiki/Versaillesk%C3%A1_smlouva#Odd.C3.ADl_II._-_Hroby. Saintgermainská mierová zmluva, 7. časť, VI. – Vojnoví zajatci a hroby, od. 2, čl. 171 – 172. [online]. Dostupné na internete: http://cs.wikisource.org/wiki/Saintgermain- sk%C3%A1_m%C3%ADrov%C3%A1_smlouva_% 28velk%C3%A1%29#Odd.C3.ADl_II._-_Hroby. Trianonská mierová zmluva, 7. časť, VI. – Vojnoví zajatci a hroby, od. 2, čl. 155 – 156. [online]. Do- stupné na internete: http://cs.wikisource.org/wiki/Trianonsk%C3%A1_m%C3%ADrov%C3%A1_ smlouva/%C4%8C% C3%A1st_VI_-_V%C3%A1le%C4%8Dn%C3%AD_zajatci_a_hroby 6 TURIK, R. Exhumácie vojnových hrobov z prvej svetovej vojny na severovýchodnom Slovensku v medzivojnovom období. In Vojenská história. 2013, roč. 17, č. 4, s. 77. 7 Vojenský historický archív (ďalej VHA) Bratislava, f. Zemské vojenské veliteľstvo (ďalej ZVV) Brati- slava, šk. 149, Bratislava 1921, Válečné hroby 561 – 1512, f. 723. Nedostatky vojenských duchovných správ na posádkových veliteľstvách.

273 VOJENSKÝ CINTORÍN V TRNAVE slovenska.8 Problematika evidencie vojnových hrobov však nebola zvládnutá ešte niekoľko rokov po ukončení vojny. Smernica o usporiadaní evidencie vojnových hrobov podľa Zemského vojenského veliteľstva bola vydaná v roku 1924. Podľa nej sa mali doklady o vojnových hroboch vojakov našich i cudzích štátnych príslušníkov rozdeliť do dvoch základných skupín, na evidenciu padlých a zosnulých cudzincov a na evidenciu padlých a zosnulých československých príslušníkov. Evidencia pad- lých a zosnulých cudzincov i československých príslušníkov sa ďalej kategorizovala na tri oblasti. Prvou bol zoznam dokladov pochovaných vojakov v územnej pôsob- nosti Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, kam spadali doklady bývalých zajatcov a internovaných príslušníkov spojeneckých armád, príslušníkov bývalej ra- kúsko-uhorskej armády, pokiaľ zomreli a boli pochovaní na území Československa v obvode Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave. Tieto doklady mali byť uspo- riadané podľa jednotlivých cintorínov. Druhou skupinou boli staré rakúske doklady cudzincov, pochovaných v obvode iného Zemského vojenského veliteľstva mimo Bratislavy. Do tretej skupiny patrili doklady bývalých zajatcov a internovaných inej štátnej príslušnosti, ktorí boli zaradení do niektorého z bývalých zajateckých táborov na území republiky, no zomreli v iných zajateckých táboroch alebo v pracovných tá- boroch v rôznych krajinách mimo Československa. Súhrnné odovzdávanie zhromaž- dených materiálov malo tiež presný systém usporiadania.9 Ďalšou z povinností posádkových veliteľstiev bolo podľa nariadení ministerstva viesť presné plány cintorínov s konkrétne vyznačenými hrobmi. V liste z augusta 1921 ministerstvo žiadalo Expozitúru inšpekcie vojenských hrobov v Bratislave dohliadnuť na miestne úrady vo veci vypracovávania plánov cintorínov. Každý vo- jenský cintorín mal mať vyhotovený veľký, presný a prehľadný plán so zakreslením všetkých čísiel vojnových hrobov a farebne odlíšených zápisov jednotlivých národ- ností padlých, vrátene československej. Plán sa mal vypracovať v dvoch kópiách, pre potreby ministerstva a miestneho úradu. Pre ministerstvo boli tieto plány podkladmi pre spracovanie úmrtných dokladov.10 Pri vyhotovení skíc vojenských cintorínov a vojenských hrobov v jednotlivých obvodoch bolo nutné dbať o čo najpresnejšie umiestnenie jednotlivých cintorínov. V miestach, kde sa nachádzalo viac cintorínov, mal byť červenou farbou rozlíšený cintorín zajatecký, vojnový, posádkový a vojenský cintorín, s uvedením celkového počtu hrobov11 a zosnulých.12 Ministerstvo taktiež vydalo nariadenie o nutnosti zamestnať stálych hrobárov na vojenských cintorínoch

8 VHA Bratislava, f. ZVV Bratislava, šk. 149, Bratislava 1921, Válečné hroby 561 – 1512, f. 970. Smerni- ca k nesprávnemu vyhotovovaniu úmrtných dokladov. 9 VHA Bratislava, , f. ZVV Bratislava, šk. 156, Bratislava 1924. Smernice k usporiadaniu evidencie voj- nových hrobov. 10 VHA Bratislava,, f. ZVV Bratislava, šk. 149, Bratislava 1921, Válečné hroby 561 – 1512, f. 844. Vypra- covanie plánov cintorínov zemskou inšpekciou Bratislava. 11 V októbri 1921 bolo Zemským vojenským veliteľstvám v Prahe, Brne, Bratislave a Užhorode doručené nariadenie Ministerstva národnej obrany o opatrení všetkých vojenských hrobov v celej republike jednotnými náhrobnými evidenčnými tabuľkami. Na vyhotovenie presnej evidencie mali miestne vo- jenské správy iba desať dní. VHA Bratislava, f. ZVV Bratislava, šk. 149, Bratislava 1921, Válečné hroby 561 – 1512, f. 969. Smernica k potrebe náhradných evidenčných tabuliek. 12 VHA Bratislava, f. ZVV Bratislava, šk. 149, Bratislava 1921, Válečné hroby 561 – 1512, f. 665. Zhoto- venie skíc umiestnenia cintorína.

274 Silvia HALADOVÁ v celej republike.13 Podmienky v riešení otázky starostlivosti o padlých vojakov prvej svetovej vojny boli diametrálne odlišné pre dnešnú oblasť východného Slovenska a dnešnú oblasť západného Slovenska. Západného Slovenska sa boje nedotkli, preto sa toto územie vyhlo rozsiahlemu náporu obetí bojov. V regiónoch mimo dnešného východného Slovenska preto možno nájsť len zlomok z celkového počtu vojenských cintorínov našej krajiny. Vojenský cintorín v Trnave bol zriadený v roku 1781. Nachádza sa na Nitrian- skej ulici, v susedstve s cintorínom židovským a evanjelickým. Jeho súčasné zachovanie je iba torzovité. O tom, ako vyzeral cintorín okolo roku 1920 vypovedá ojedi- nelá fotografia, nadväzujúca pravdepodobne na katastrálny list vojenského cintorína z roku 1920, kde možno pozorovať navýšené vojenské hroby, opatrené jednoduchými drevenými krížmi, bez evidenčných tabuliek.14 O tom, ako presne má vyzerať voj- nový hrob, hovorila smernica Ústredia inšpekcie vojnových hrobov z marca 1922, adresovaná Expozitúre zemskej inšpekcie vojnových hrobov v Bratislave. Nákres uvádzal presné rozmery, hĺbku vloženia do zeme a prevedenie náhrobnej tabuľky.15 Ústredná inšpekcia vojenských hrobov taktiež definovala pojem „hrobu riadne zria- deného a udržiavaného“, za ktorý bol určený len ten hrob, ktorý spĺňal stanovené podmienky. K nim patrilo napríklad jeho umiestnenie, ktoré zaručovalo, že hrob nebude zničený. Hrob mal byť v riadnej starostlivosti príslušných orgánov, opatrený nánosom hliny, kameňa alebo iného trvanlivého materiálu, náboženský symbol mal byť v zachovalom stave a náhrobná tabuľka na ňom dobre čitateľná.16 Tieto nariadenia sa zavádzali do praxe postupne, čo bolo zrejmé aj v prípade vojenského cintorína v Trnave. Zo zachovanej fotodokumentácie vyplýva, že všetky podmienky v období rokov 1920 – 1922 tu ešte neboli splnené. Posádkové veliteľstvo reagovalo taktiež na hlásenie ministerstva z júna 1921 o vyhotovení plánov umiestnenia cintorínov. Detailne vypracovaný plán vojenského cintorína v Trnave, približne v rozmere A3, pochádzal z decembra 1921. Plán podával podrobný popis cintorína s číselným ozna- čením jednotlivých hrobov s aktuálnym údajom o počte 938 pochovaných vojakov.17 Najdôležitejšou úlohou príslušných orgánov bolo vedenie presnej evidencie vo- jenských cintorínov. Československá vojenská správa cintorínov posádkového a ob- vodného veliteľstva v Trnave vypracovala pre Expozitúru inšpekcie vojenských hrobov v Bratislave základnú evidenciu cintorínov v Trnave v správe z 20. marca 1920.18 13 VHA Bratislava,, f. ZVV Bratislava, šk. 149, Bratislava 1921, Válečné hroby 561 – 1512, f. 971. Smer- nica k potrebe hrobárov na vojenských cintorínoch. 14 VHA Bratislava, Archívna zbierka „Vojnové hroby a vojenské cintoríny, pomníky a pamätníky“, Ka- tastrálny list vojenského cintorína v Trnave, šk. č. 70. Presné datovanie fotografie nie je známe. 15 VHA Bratislava, Archívny fond Zemské vojenské veliteľstvo v Bratislave – Válečné hroby 1922, šk. č. 152. Vzor čestného vojenského hrobu. Vojenský hrob mal hornú dĺžku 190 cm, dolnú 200 cm, šírka prednej časti bola 60 cm, zadnej časti 45 cm. Výška prednej časti bola 60 cm, zadnej časti 50 cm. Hĺbka uloženia truhly bola stanovená na 180 cm. 16 VHA Bratislava, f. ZVV Bratislava, šk. 149, Bratislava 1921, Válečné hroby 561 – 1512, f. 1422. Vyme- dzenie pojmu hrobu riadne zriadeného a riadne udržovaného. 17 VHA Bratislava, Archívna zbierka „Vojnové hroby a vojenské cintoríny, pomníky a pamätníky“, Ka- tastrálny list vojenského cintorína v Trnave, šk. č. 70. 18 VHA Bratislava, Archívna zbierka „Vojnové hroby a vojenské cintoríny, pomníky a pamätníky“, šk. č.

275 VOJENSKÝ CINTORÍN V TRNAVE Táto správa pozostávala zo zoznamu katastrálnych listov jednotlivých trnavských cintorínov, medzi ktorými mal dominantné zastúpenie práve vojenský cintorín, ku ktorému bolo priložených 140 evidenčných listov.19 Hlásenie okrem toho obsaho- valo nákresy cintorínov, vyhotovené podľa katastrálnej mapy vyžiadanej z mestské- ho úradu a 4 fotografie ku každému z katastrálnych listov.20 Súborne vypracovaný abecedný zoznam všetkých pochovaných vojakov na vojenskom cintoríne v Trnave v rokoch 1914 – 1919 vyhotovila Správa vojenského cintorína v Trnave v decembri 1928. Kompletný abecedný zoznam uvádzal 1 058 vojakov pochovaných v Trnave. Súpis obsahoval meno, štátnu príslušnosť, rok úmrtia, číslo hrobu a číslo matrič- ného záznamu. Tomuto súbornému zoznamu predchádzali inventáre pochovaných vojakov na trnavskom vojenskom cintoríne, vypracované v auguste 1928. Jednotlivé súpisy sa týkali národností a príslušných údajov pochovaných vojakov. Boli to zoznamy vojakov národnosti československej v počte 272, rakúskej v počte 29, maďarskej v počte 111, poľskej v počte 72, ruskej v počte 105, rumunskej v počte 100, juhoslo- vanskej v počte 359, talianskej v počte 37 a vojakov bez známej totožnosti v počte 9 a bez evidenčných listov 103. Zoznamy uvádzali i údaje jedného Lotyša, Estónca a Nemca.21 Z uvedených dát vyplývalo, že obetí bolo vzhľadom na okolnosť, že sa priame boje Trnavy ani jej širokého okolia nedotkli, značne veľa. Tento fakt sa vzťa- hoval k existencii nemocnice v meste. V roku 1824 bola v Trnave zriadená verejná nemocnica Bratislavskej župy.22 Do priamej súvislosti s rozsiahlym množstvom obetí však možno klásť nemocnicu, kam boli dovážaní zranení vojaci z bojísk. Potvrde- ním tohto predpokladu bol súpis pamätihodností mesta Trnava pred rokom 1914 profesorom gymnázia I. Namethueberom. Medzi svetskými objektmi uviedol okrem iných i vojenskú nemocnicu.23 V súčinnosti so smernicou z roku 1924 bol v prípade československých obetí pre každého československého príslušníka vyhotovený evidenčný list, s uvedením úplných osobných údajov pochovaného. V každom evidenčnom liste sa uvádzalo meno, rok narodenia padlého vojaka, jeho hodnosť, vojenský oddiel, národnosť, štát- na príslušnosť, bydlisko, náboženstvo, zamestnanie, kedy a kde zomrel a aká bola prí- čina úmrtia, číslo hrobu, ktoré muselo byť zhodné s číslom hrobu zakresleným v celkovom pláne cintorína, ďalej údaj, na ktorom cintoríne bol pochovaný a informácia, či bola na hrobe evidenčná tabuľka, kríž či pomník. V prípade cudzích štátnych prí- slušníkov bol taktiež vyhotovený jeden úmrtný list v češtine a jeden evidenčný list. V týchto dokladoch boli uvedené súborné, zhodujúce sa osobné údaje zosnulého,

70. 19 Okrem vojenského cintorína je tu uvedený cintorín verejný so 4 evidenčnými listami, cintorín evanje- lický s 1 evidenčným listom, cintorín židovský s 5 evidenčnými listami. Dva evidenčné listy sa týkali zosnulých prevezených do rodnej obce. 20 Zachované sú fotografie vojenského a židovského cintorína. VHA Bratislava, Archívna zbierka „Voj- nové hroby a vojenské cintoríny, pomníky a pamätníky“, Katastrálny list vojenského cintorína v Trna- ve, šk. č. 70. 21 VHA Bratislava, Archívna zbierka „Vojnové hroby a vojenské cintoríny, pomníky a pamätníky“, Ka- tastrálny list vojenského cintorína v Trnave, šk. č. 70. 22 ŠIMONČIČ, J. – WATZKA, J. Dejiny Trnavy. Trnava 1989, s. 108. 23 ŠIMONČIČ, J. – WATZKA, J., Dejiny..., s. 322.

276 Silvia HALADOVÁ predovšetkým miesto narodenia a štátna príslušnosť. Pochovanie v spoločnom hrobe bolo vyznačené na evidenčnom liste. Vypracované a jednotne upravené úmrtné a evidenčné listy mali byť postúpené zahraničným vládam.24 Problematiku evidencie, starostlivosti a údržby vojenských cintorínov a vojno- vých hrobov formovali kompetentné československé úrady postupne. V priebehu pr- vých povojnových rokov sa mapoval stav vojenských cintorínov, začiatkom 30. rokov boli vypracované projekty na výstavbu centrálnych cintorínov s pamätníkmi, čo sa však v praxi takmer nezrealizovalo. Po druhej svetovej vojne značne klesol záujem o zveľaďovanie cintorínov z obdobia prvej svetovej vojny. Bolo to jednak z dôvodu, že tento konflikt istým spôsobom odsunul a zastrel hrôzy prvej svetovej vojny a tak- tiež nové vládnuce štruktúry nevenovali z politických príčin vojenským cintorínom z prvej svetovej vojny takmer žiadnu pozornosť. Tieto objekty sa preto nevyhli rozsiahlemu pustnutiu. Nastolený trend pokračoval do roku 1989, odkedy prichádzalo k pozvoľným rekonštrukciám zanedbaných vojenských cintorínov.25 Problematika vojnových hrobov nadobudla legislatívnu úpravu až v roku 2002. Týmto opatrením boli zadefinované základné pojmy. Problematiku práva a povinností obce ako správ- cov vojenských hrobov pri zabezpečovaní starostlivosti o vojnové hroby, poskytovanie finančného príspevku zo štátneho rozpočtu na vojnové hroby a slovenské vojnové hroby v zahraničí či pôsobnosť orgánov štátnej správy na úseku vojnových hrobov upravuje zákonná norma s účinnosťou od 1. januára 2003 a jej novelizácia v záko- ne z roku 2005.26 Boli to prvé a postupné kroky k obnoveniu starostlivosti o tieto kultúrne pamiatky. Možno však konštatovať, že vojenské cintoríny stáli na periférii záujmu mestských samospráv, donedávna nevynímajúc vojenský cintorín v Trnave. V súčasnosti je vojenský cintorín v Trnave rozdelený na dve zóny.27 Vo von- kajšej časti cintorína, ktorá nie je oplotená, sú od strany susediaceho evanjelického cintorína zachované dva náhrobné kamene a jeden pomník so železným krížom s ná- pisom 1914 – 1918. Nachádza sa tu tiež pomník padlých v druhej svetovej vojne, po- zostávajúci zo štyroch spojených mramorových tabúľ, na ktorých sú uvedené mená a dátumy narodení a úmrtí padlých vojakov. Celý priestor je lemovaný neúplnými betónovými obrubníkmi, zarastenými trávou, ktoré naznačujú prvotné rozloženie hrobov. V prednej časti vonkajšej zóny, smerujúcej k susediacemu židovskému cin- torínu, sú zachované ešte dva náhrobné kamene.28 Pôvodná parcela, na ktorej bol situovaný vonkajší cintorín, mala tvar trojuholníka,29 pričom hroby boli umiestne- né v akýchsi blokoch, rozdelené stredovou cestičkou smerujúcou k pomníku. Toto

24 VHA Bratislava, f. ZVV Bratislava , šk. 156, Bratislava 1924. Smernice k usporiadaniu evidencie voj- nových hrobov. 25 DROBŇÁK, M. – TURIK, R. – KORBA, M. Cintoríny..., s. 22. 26 Zákon č. 441/2002 Z. z. o vojnových hroboch a jeho novelizácia Zákon č. 130/2005 Z. z. 27 Z fotografie z 30. rokov je zrejmé, že v tomto období bol celý objekt oplotený a tvoril jednu zónu. ŠELESTIAK, J. Premeny Trnavy vo fotografii. Trnava : Tirna, 2005, s. 151. 28 Nápisy na náhrobných kameňoch sú veľmi dobre čitateľné. Zaujímavosťou je, že v týchto hroboch boli pravdepodobne pochovaní bratia alebo veľmi blízki rodinní príslušníci. Prvý nápis nesie meno Jozsef Semenyuk, s dátumom úmrtia 10. október 1918 vo veku 36 rokov a druhý nápis uvádza meno Michal Semenyuk, ktorý zomrel 1. októbra 1918 vo veku 35 rokov. Pozn. autorky. 29 Pozri poznámku č. 17.

277 VOJENSKÝ CINTORÍN V TRNAVE členenie sa časom pozmenilo, parcela cintorína sa zrejme oproti pôvodnému stavu zmenšila a okolo jednotlivých hrobov boli dobudované betónové obruby. Vnútor- ný cintorín je uzamknutý a uzatvorený murovaným plotom, s dĺžkou 88,2 metra. Nachádza sa tu okolo 70 zachovaných náhrobných kameňov s rôznou mierou čita- teľnosti nápisov. Ostatné náhrobné kamene v podobnom počte sú polámané a povy- vracané. Boli tu pochovaní nielen vojaci a vojenskí dôstojníci rôznych národností, ale aj ich manželky, prípadne ďalší rodinní príslušníci a to v rozpätí od konca 18. storočia až po obdobie po druhej svetovej vojne. Zlý stav vojenského cintorína zaznamenal vo svojom článku J. Matovič v roku 1975. Konštatoval, že vonkajšia časť cintorína bola zanedbaná, no vo vnútri bolo ešte zachovaných niekoľko kamenných náhrobkov s menami. Pri múre od vchodu naľavo sa nachádzalo šesť hrobov z rokov 1774 – 1896. Na pozdĺžnej strane boli umiestnené hroby dôstojníkov s nemecký- mi nápismi. Hroby radových vojakov tvorili kopčeky zarastené trávou, avšak bez akéhokoľvek označenia.30 Táto situácia bola viac-menej totožná s dnešnou. Okrem uvedených pomníkov sa tu nachádzali tri upravené mramorové náhrobné pamätníky sovietskych vojakov, zdobené kvetmi,31 ktoré boli ako jediné udržiavané, samozrejme z politických dôvodov. Tieto pamätníky sú dodnes v najlepšom stave zachovania. V priebehu nasledovných rokov miesto chátralo a postupne boli pomníky poniče- né či rozkradnuté. Stav vojenského cintorína bol neutešený, miesto bolo neupravené a spustnuté. Sporadicky sa priestor iba kosil a čistil. Vytvoriť z cintorína dôstojné pietne miesto sa zaviazali príslušné orgány mestskej samosprávy. Mesto Trnava niekoľko rokov čakalo na finančný príspevok z Mi- nisterstva vnútra Slovenskej republiky s cieľom čiastočne revitalizovať priestory vo- jenského cintorína. K prideleniu finančnej dotácie žiaľ nikdy neprišlo.32 Zodpovedné inštitúcie dlhodobo nevyvíjali dostatočné úsilie v podpore obnovovania a údržby týchto kultúrnych pamiatok, situáciu preto čiastočne kompenzovali členovia vojen- ských klubov a spoločností či občianske združenia. Trnavský klub vojenskej histó- rie je však prevažne zameraný na aktivity späté s druhou svetovou vojnou. Rekon- štrukcie a revitalizácie vojenských cintorínov prvej svetovej vojny možno sledovať predovšetkým v bojmi poznačenej karpatskej oblasti severovýchodného Slovenska, kde aktívne pôsobí viacero klubov vojenskej histórie, ktoré sa intenzívne podieľajú na obnove vojenských cintorínov.33 Aktuálne prevzal iniciatívu postupnej obnovy lokality Mestský úrad Trnava. Prvým krokom bola renovácia vstupného portálu do oplotenej zóny cintorína v roku

30 MATOVIČ, J. Trnavské cintoríny. In Kultúra a život Trnavy. November 1975, roč. VI, s. 8. 31 ŠIMONČIČ, J. Hroby sovietskych vojakov v Trnave. In Kultúra a život Trnavy. August 1975, roč. VI, s. 19. 32 BRIŠKA, P. Hrob vojaka mesto nenašlo. In Trnavské Echo. 21. 2. 2014, ročník 9, č. 6, s. 1 – 2. 33 Ich činnosť spočíva v renovovaní chátrajúcich cintorínov, ktoré lokalizujú, vyčistia, navŕšia hrobové polia a opatria drevenými krížmi. Takto zrenovované objekty bývajú slávnostne posvätené. Časté je aj prepojenie vojenských cintorínov s turistickými náučnými chodníkmi s informačnými tabuľami, kto- ré priblížia verejnosti udalosti z prvej svetovej vojny s nadväznosťou na daný región. Bližšie: DROB- ŇÁK, M. – TURIK, R. – KORBA, M. Cintoríny..., s. 5.

278 Silvia HALADOVÁ 2015.34 Momentálne35 prebiehajú rekonštrukčné práce, ktorých cieľom je podľa vzorovej úpravy hrobového poľa upraviť aj ostatné hroby, čo si vyžaduje odkopať, vyčistiť, zarovnať a vybetónovať pôvodné obrubníky. Chodník by mal byť vydláždený historickou dlažbou, samozrejmosťou je úprava zelene a cestičiek medzi hrobmi či ďalšie terénne zásahy. Podľa finančných možností mestskej samosprávy sa v budú- com roku zrealizuje oplotenie vonkajšej časti cintorína. Je príkladné, že mesto Trnava sa konečne podieľa na renovácii tohto pietneho miesta. Dôstojná atmosféra, uprave- ný a veľkorysý priestor sú predpokladom záujmu nielen Trnavčanov, ale i návštevní- kov tohto mesta.36 Odkaz vojenských cintorínov z obdobia prvej svetovej vojny je stále živý. Do dnešných dní hľadajú svojich príbuzných prostredníctvom ambasád mnohé rodiny zo zahraničia. Je úlohou kompetentných úradov a osôb poukazovať na nespor- ný kultúrno-spoločenský prínos vojenských cintorínov. Ich doterajší stav vypovedal o tom, že záujem o vojnové cintoríny sa netešil veľkej pozornosti mestských a obec- ných samospráv. V tejto záležitosti však badať v poslednom období zlepšenie, ako sme to uviedli na príklade vojenského cintorína v Trnave. Podporiť tieto tendencie je možné poznaním historických súvislostí vzniku vojenských cintorínov, ktoré dodnes pripomínajú dramatické momenty vojenského konfliktu, prvej svetovej vojny, ktorý na niekoľko mesiacov zachvátil naše dnešné územie. Tieto pietne miesta sú varo- vaním pred tragickými udalosťami, ktoré nedobrovoľne ukončili životy tisícok ľudí. Práve týmto obetiam vzdávame úctu udržiavaním miest ich posledného odpočinku.

Katonai temető Nagyszombatban

Az első világháborús mementók továbbra is az áldozatok utolsó nyughelye. Az egyik a sok katonai temető közül Nagyszombatban van. Szlovákia területén csaknem 236 van nyilvántartva. A temető létezése ezen a helyen 1781-től igazolt. Habár még 1915 májusától az első világháború katonai műveletei nem érték el a mi földün- ket, a Kárpátok keleti frontján végbemenő harcok rengeteg áldozatot hagytak maguk után. Annak érdekében, hogy rendszeresen eltemessék az elesett katonákat, az osztrák-magyar hadseregből felállítottak öt olyan szakaszt, amelyek a háborús sírok kialakításáról gondoskodtak. Az első világháborús katonai temetők öröksége még mindig él. Sok külföldi család még a mai napig is keresi elhunyt rokonait a követsé- geken keresztül. Az illetékes hatóságok embereinek az a feladata, hogy rámutassanak a katonai temetők kulturális és társadalmi előnyeire. Az állapotuk arról tanúskodik, hogy a helyi önkormányzatok nem szenteltek nagy figyelmet a háborús temetőknek. Ez a helyzet a közelmúltban javult, ahogy már említettük, jó példa erre a nagyszom-

34 Honosná železná brána, spolu s menšou bočnou bráničkou, je po bokoch lemovaná murovanými stĺpmi, na ktorých sú umiestnené dve okrúhle kartuše s vyobrazením z koruny vyrastajúceho koruno- vaného dvojchvostého leva. Pozn. autorky. 35 Máj 2016. Pozn. autorky. 36 BOJNIČAN, E. Desaťročia chátral, no radnica prichádza s plánom: Vojenský cintorín začnú opravovať. [online]. Trnava 24. Spravodajský portál, 3. máj 2016. Dostupné na internete: http://trnava.dnes24.sk/ desatrocia-chatral-no-radnica-prichadza-s-planom-vojensky-cintorin-zacnu-opravovat-236794.

279 VOJENSKÝ CINTORÍN V TRNAVE bati katonai temető. A katonai temetők történelmi összefüggéseinek megismerése elengedhetetlen ahhoz, hogy támogassuk e kulturális örökségeket, amely még mindig emlékeztet az első világháborús katonai konfliktus drámai pillanataira, a több hóna- pon át tartó rabságra.

Воєнний цвинтар в м. Трнавi

Кампанії першої світової війни вплинули також на територію сучасної Словаччини. Бої тривали півтора року і принесли величезну кількість жертв. Воєнні цвинтарі, які представляють місця останнього спочинку полеглих воїнів багатьох національностей стали пам’ятниками на увічнення трагічних подій. до місць вічного спочинку полеглих солдатів належить і воєнний цвинтар в м. Трнаві. Опіку над цими місцями пошани взяли на себе після війни установи нової Чехословацької Республіки.

280 PRVÁ SVETOVÁ VOJNA A SLOBODOMURÁRI V SEVEROVÝCHODNOM UHORSKU

Martin JAVOR

The First World War and the Masons in the North-eastern Region of Kingdom of Hungary The First World War affected the lives of all groups and communities in the monarchy. The Masons were not the exception either. The First World War meant a complete disaster for them, which the Hungarian Freemasonry was not able to recover from. Unlike in Austria, Freemasonry was allowed in the Kingdom of Hungary in 1867 and it belonged to the best periods of its existence. In June 1915, there were 82 lodges with 7370 members in the whole Kingdom of Hungary, and 477 members in Slovakia. Since the beginning of the century, the social structure of the lodges has changed a lot. The nobles, who had originally an important position, have been pushed away by citizens, entrepreneurs or freelancers. The lists of the members of all lodges in Slovakia show that the ideas of the Freemasons, as a sort of exclusive club of big businessmen and the super- rich people, are inaccurate.

Keywords: Freemasons, north-eastern Kingdom of Hungary, First World War, lodge, 20th century.

Prvá svetová vojna zasiahla do života všetkých skupín a spoločenstiev v monarchii. Výnimku netvorili ani slobodomurári. Prvá svetová vojna pre nich znamenala úplnú katastrofu, z ktorej sa maďarské slobodomurárstvo už nevedelo spamätať. Od roku 1867 bolo v Uhorsku, na rozdiel od Rakúska, slobodomurárstvo povolené a zažívalo najlepšie obdobie svojej existencie. V júni 1915 bolo v celom Uhorsku 82 lóží so 7 370 členmi, na území Slovenska mali 477 členov.1 Od začiatku storočia sa sociálna štruktúra lóží dosť zmenila. Vysoká šľachta, ktorá pôvodne mala dôležité postavenie, bola zatláčaná mešťanmi, podnikateľmi, príslušníkmi slobodných povo- laní. Zoznamy členov v lóžach na území Slovenska ukazujú, že predstavy o slobodo- murároch ako akéhosi exkluzívneho klubu veľkopodnikateľov a superbohatých ľudí sú nepresné. Väčšina lóží bola prevažne „inteligentská“. Do bratislavskej lóže Bratstvo, ktorá vznikla roku 1902, vstúpilo 29 úradníkov a riaditeľov podnikov, 21 učiteľov a stredo-

1 Podľa údajov v MOL v Budapešti.

281 PRVÁ SVETOVÁ VOJNA A SLOBODOMURÁRI V SEVEROVÝCHODNOM UHORSKU školských profesorov, 17 advokátov, 9 lekárov, 7 inžinierov, 4 továrnici a obchodníci, lekárnik a herec. Lóžu Imrich Thököly XXX v Prešove založili roku 1902, prevažne pedagógovia z právnickej akadémie, gymnázia. Aj z novoprijatých členov do roku 1918 bolo 12 pedagógov, 9 úradníkov a riaditeľov, 5 advokátov, 4 obchodníci, 3 lekári, 2 lekárnici, po jednom inžinierovi a podnikateľovi.2 Podobné zloženie, s vysokým podielom úradníkov, pedagógov a príslušníkov slobodných povolaní, mali aj iné lóže. Prejavilo sa to v tom, že väčšina zápasila s nedostatkom peňazí, pretože prevádzka lóže bola dosť nákladná – museli mať osobitnú miestnosť, vybavenie. Mnohí záujemcovia nemali ani na príspevky, a tak sa museli organizovať pomocné akcie, pedagógovia ako tradične sociálne slabší dostávali rôzne zľavy. Malým lóžam muselo ústredie často odpúšťať nedoplatky a veľké lóže im prispievali na vybavenie predpísaným zariadením. V roku 1915 lóža Spiš upozorňovala, že sú v inom postavení ako bohaté peštianske lóže: „Väčšina vidieckych bratov sú slabo platení úradníci, ktorí už teraz s najväčšími obeťami a napätím síl dokážu posky- tovať lóžami vyžadované príspevky pre charitatívne a progresívne ciele.“3 Viaceré lóže, napríklad v Žiline, v Nových Zámkoch, v Spišskej Novej Vsi ešte v 19. storočí zanikli, najmä pre nedostatok solventných členov. Bohužiaľ, väčšina záznamov k dejinám lóži na území dnešného Slovenska kon- čí rokom 1914. O vojnových rokoch v lóžach sa dozvedáme iba o lóžach v Lučenci, Košiciach a Prešove. V Lučenci bola prvá lóža „Phönix“ založená v roku 1878. Existovala len do r. 1890.4 Lóžu „Phönix“ obnovili v r. 1913. Lóža mala dobrý finančný základ v zámož- ných továrnikoch, riaditeľoch, ale orientovala sa podľa vtedajších tendencií a smerníc pre vidiecke lóže cieľavedome na pedagógov. S ich získavaním mala ťažkosti, preto navrhovali Veľkej lóži, aby sa v niektorých oblastiach skončilo s prehnaným utajo- vaním činnosti slobodomurárstva. V roku 1914 lóža Phonix prijala program, ktorý je významným dokumentom o predstavách a ideovom svete slobodných murárov v tom čase. Prostredníctvom svojich členov i spoluprácou s inými lóžami plánovali: 1. Úradne dať do poriadku a zorganizovať starostlivosť o chudobných v meste. 2. Zaangažovať sa do skautského hnutia. 3. Zorganizovať slobodné lýceum. 4. Založiť dispenzár pre chorých na TBC, ľudovú kuchyňu a detský domov. 5. Zastaviť vysťahovalectvo. 6. Zriadiť domov pre deti.

Pre každý z týchto plánov zriadili zvláštny výbor. V rokoch vojny lóža rozvíjala veľkú humanitárnu aktivitu. V lučeneckom Dobročinnom výbore boli prevažne čle- novia lóže, spolok koordinoval všetky humanitárne akcie v meste. Roku 1916 lóža vypracovala návrh na perspektívne zaopatrenie vojnových sirôt. 2 MOL Budapest, Szabadkömüves szervezetek levéltára, P 1083, 128 – LXX: Magyarországi symbolikus nagypáholy (Thököly Imre – Eperjes 1902 – 1918). 3 LIPTÁK, Ľ. Slobodní murári a modernizácia Slovenska. In OS – Fórum občianskej spoločnosti. 2000/2, s. 25. 4 MOL Budapest, Szabadkömüves szervezetek léveltára, P 1081, 9 – XXXIII: Magyarországi jánosrendü nagypáholy (Phönix – Losonc 1878 – 1885).

282 Mar tin JAVOR Košická lóža „Resurrexit“ vstúpila do prvej svetovej vojny veľkolepým otvo- rením svojich nových priestorov v júni 1914. Hoci na stavbu svojej budovy použili všetky svoje financie, snažili sa obnoviť v týchto „zlých časoch“ filantropickú čin- nosť lóže. Príkladná bola pomoc rodinám vojakov. Hneď po vypuknutí I. svetovej vojny lóža zorganizovala zbierku, z ktorej zisk odovzdali do mestskej kancelárie na pomoc rodinám vojakom. Predsedom mestskej kancelárie bol vtedy člen lóže dr. Grósz Sándor. Pozornosť sa venovala vojenským nemocniciam. Napríklad v prvom roku vojny do vojenských nemocníc poslali 100 košieľ, 100 topánok a 100 pančušiek. Iní čle- novia, hlavne lekári, pôsobili v Červenom kríži. Člen lóže Rössler Richárd založil bezplatný výdaj potravín a ďalší člen Janovitz Dávid mal veľké zásluhy na obstarávaní mlieka. Napriek týmto akciám, lóža v časoch prvej svetovej vojny upadala. V roku 1916, pri celkovom počte členov 92, bol priemerný počet návštevníkov zasadaní 25. Lóža chcela túto situáciu vyriešiť tak, že pre členov zavedie povinné zasadnutia. Ani v nasledujúcom roku sa však situácia nezmenila.5 Lóža už od svojho vzniku podporovala denník „Világ“ a to nielen mravne, ale aj finančne. V roku 1916 tak napríklad odoberala tieto noviny vo výške 500 korún pre župných učiteľov a notárov; okrem toho sa starala o to, aby sa v košickom obvode tento denník rozširoval vo väčšom počte. Slobodomurári „nadhodili“ aj myšlienku otvorenia „Múzea sociálnej dediny“, z ktorej však nakoniec ustúpili. Lóža taktiež na príslušný úrad podala návrh na zriadenie štátneho dievčenské- ho gymnázia a inštitúcie pre výchovu detských opatrovateliek. Najväčšou filantro- pickou akciou košickej lóže „Resurrexit“ však bolo na vyzvanie budapeštianskeho spolku „Chlieb zdarma“ založenie filiálky, ktorú viedli 4 roky. Na začiatku rozdávali denne 50 – 100 kg chleba, neskôr až 150 – 200 kg. Aj počas vojny lóža zabezpečovala prednáškovú činnosť. Člen lóže „Március“ Karol Jancsó mal v Košiciach prednášku o vývoji novej strednej Európy po vojne; člen lóže „Budapest“ mal prednášky na tému „Vojna a mier“ a „Slobodomurárska myšlienka mieru“; Manó Kertész rozprával napríklad o bosorkách. Ku konci vojny sa lóža začala zaoberať osvetou, kde najlepším prostriedkom boli noviny. Začiatkom roku 1918 sa lóži podarilo vyriešiť aj tento problém. Košic- ký súkromný podnik, tlačiareň a vydavateľstvo „Felsömagyarország“ sa pretvorilo na akciovú spoločnosť, pričom väčšina akcií sa dostala do rúk košickým slobodo- murárom, ktorí si tak zabezpečili právo rozhodovať v tejto spoločnosti. Noviny spo- ločnosti začali vychádzať pod názvom „Kasai Napló“, ktorých vedením bol poverený člen lóže dr. Szepessi Miksa. Z členov lóže sa dokonca vytvoril dozorný výbor, ktorý sledoval smerovanie novín; a súčasne slúžil ako sprostredkovateľ medzi novinami a lóžou. Po smrti Františka Jozefa I. lóža zorganizovala smútočné zasadnutie. Úctu pamiatke kráľa vyjadril slávnostnou rečou Alexander Grosz. Ďalšou lóžou aktívnou počas I. sv. vojny bola lóža Thokoly Imre v Prešove. Te- ofil Rosenberg píše 30. marca 2015 na uhorskú symbolickú veľkolóžu do Budapešti: „Boje, ktorých vlny sa dostali aj do našich končín, hoci boli zničené oceľovou stenou

5 JAVOR, M. Slobodomurárske Košice. Bratislava : Sova, 2010, s. 147.

283 PRVÁ SVETOVÁ VOJNA A SLOBODOMURÁRI V SEVEROVÝCHODNOM UHORSKU našej obrany, predsa zanechala tá ničivá víchrica, ako je to všeobecne známe, v na- šej župe také stopy, v odstránení ktorých boli činní so sebaobetovaním a nadšením všetci verní synovia vlasti a medzi nimi na prvom mieste aj naši bbΔ. Ako každý v našom regióne, aj členovia našej lóže veľa vytrpeli počas rušných chvíľ vojny. Hro- ziaca nepriateľská invázia, ktorá donútila obyvateľov nášho mesta k úteku, neskôr nepokojnosť v dôsledku blízkosti frontu zapríčinili úplnú absenciu nášho lóžového života v minulej pracovnej sezóne. Neprítomnosť mnohých bratov, ktorí zbraňou slúžia vlasti, ohromná finančná záťaž mnohých, spojená s únikom, spolu so stále sa stupňujúcou drahotou mali za výsledok také nahromadenie nedoplatku členského príspevku, že sa naša lóža, žiaľ, dostala do takej beznádejnej finančnej situácie, že sotva nachádzame krytie na najnutnejšie výdavky, na nájomné, kúrenie, osvetlenie. Vzhľadom na túto mimoriadnu situáciu sa obraciame k symbolickej veľkolóži Uhor- ska s tou žiadosťou, aby bola milostivá s ohľadom na mimoriadny stav výnimočne odpustiť úhradu našich príspevkov, uvedených vo výkaze zo dňa 24. marca tohto roku. S dôverou odporúčame v tejto situácii, žiaľ, nanútenej mimoriadnymi okolnos- ťami svoju úctyhodnú žiadosť do vrelej podpory vašej bratskej lásky!“6 Stav prešovskej lóže bol naozaj kritický. Hlavným problémom bola neprí- tomnosť mnohých členov, ktorí slúžili v uhorskom vojsku. O beznádejnej situácii vypovedá aj ďalší list do Budapešti: „Už ste dávno nepočuli o pôsobení lóže Imre Thököly, pracujúcej na výchΔ Prešova. Od vypuknutia vojny sa v našej dielni iba zriedka ozýval úder kladiva, zvolávajúci na prácu. K práci slobodomurárstva je po- trebný duševný pokoj. A pokoj nášho srdca bol narušený. Naša duša lietala sem a tam ako ranené vtáča, s roztrhnutými krídlami, so zahmleným zrakom, nemohli sme lie- tať vysoko, nemohli sme vidieť jasno, veď náš najvzácnejší poklad: náš domov, naše mäkké hniezdo bolo v ohrození. Značnú časť našej župy okupoval nepriateľ, niekoľko kilometrov od nás duneli delá, ktorých tupý hrmot naplnil obavami naše trasúce sa srdcia. V takom duševnom rozpoložení je človek neschopný veľkého diela, položí kladivo a modlí sa k veľkému staviteľovi vesmíru pre duševný balzam. Naše náradie v týchto ťažkých časoch odpočívalo, úder kladiva sa neozýval v našich dielňach, ale úder našich sŕdc bol o to búrlivejší, o to živší. Náš zmysel pre povinnosť a slobo- domurársky charakter bol čulý aj teraz a s pokojným srdcom môžeme povedať, že v týchto ťažkých, krízových časoch sme vo zvýšenej miere plnili svoju slobodomu- rársku povinnosť. Každý člen našej lóže bol prítomný všade, kde bolo treba utešo- vať skormútených, posilniť zúfalých, utrieť slzy z očí vdov a sirôt, balzamom lásky zmierniť krvavé rany zranených, starať sa o trasúcich sa príbuzných vojakov, uctiť si pamiatku tých, ktorí hrdinsky zomreli za vlasť, vytvoriť nový život nad troskami našej župy, zničenej nepriateľom. Vo vedení každej dobročinnej organizácie, spoje- nej s vojnou, bola prítomná neviditeľná, tajná ruka našej lóže. Členovia lóže Imre Thököly môžu bez chvastania, ale s dobrým sebavedomím povedať, že si splnili svoju povinnosť. Veľký staviteľ vesmíru bol k nám milostivý. Veľké mračná zmizli z neba našej župy a našej vlasti, s jeho pomocou ich zahnali naši hrdinskí vojaci svojou chrabrosťou, ktorá pohŕda smrťou, svojou titanskou prácou, svojou glóriou sebaobetovania. Naša duša sa uspokojila, do našich teplých hniezd sa vrátila nádej, šťastie a pokoj, namiesto

6 MOL Budapest, P1083, 128 cs., 38. tétel, LXX Thokoly Imre 1902 – 1918. fol. 647.

284 Mar tin JAVOR zrúcanín sa znova stavia, srdcia majú znova nádej a vieru, v lóžach sa silne ozýva úder kladiva: „Bratia, na prácu! Hor sa na tvrdšiu, zvýšenejšiu prácu! V blízkej budúcnosti budete potrebovať stokrát viac každú bunku svojho mozgu, všetku silu svojich ramien, každý úder svojho srdca! Treba pripraviť veľkú slávnu budúcnosť. Naši hrdinskí vojaci nám spravia základy, náš ľud nám pozbiera stavebný materiál: plány budovy veľkého, vzdelaného, obrovského maďarského národného štátu musíte urobiť vy! Maďarské slo- bodomurárstvo nikdy nemalo velebnejšie, slávnejšie poslanie.“ Mocný brat veľmajster! Členovia lóže Imre Thököly počuli údery kladiva, ktoré vzbudilo v ich srdciach stoná- sobnú ozvenu. Ochotne sme brali do rúk náradie, všetku prácu nášho mozgu, všetky svaly našich ramien, všetku lásku nášho srdca porúčame pre vznešenú úlohu. Ale naša duša ani teraz nie je celkom upokojená, a bez duševného pokoja nebude naša práca po- žehnaná! Odokryjeme pred tebou, Mocný brat veľmajster, celú svoju dušu s mužskou otvorenosťou, so slobodomurárskym zmyslom pre povinnosť, aby si nás upokojil, aby si odohnal z nášho neba znepokojujúce mračná! Podlá a perfídna podkopná činnosť, ktorou sa talianske slobodomurárstvo zúčastňovalo mesiace, ba možno roky na prípra- ve tejto strašnej vojny, nás naplnila pocitom hanby a zatrpknutosti. Naša snehovo biela vlajka bola odvrhnutá, blatom pošpinená, hnietili nenávisť namiesto lásky, vojnu namiesto mieru. S členmi toho združenia, ktoré je schopné vo svojej univerzalite na takú podlú prácu, my nechceme žiť ďalej v bratskej reťazi ani po vojne. Naša veľkolóža s nimi prerušila spojenie, veď počas vojny ani nemohlo byť inak, naším želaním je, aby sa táto reťaz nekovala do jednoty znova ani v budúcnosti a to dajme na vedomie aj Ta- lianom, aj našej profánnej verejnosti. S ešte väčšou bolesťou, ešte väčším rozhorčením sme prijali fakt, že sa viacerí našli aj v maďarskom slobodomurárstve, ktorí zabúdajúc na sľub, daný združeniu, zabúdajúc na vlastenecké povinnosti, zabúdajúc na individu- álne svedomie spôsobili škodu armáde, škodu národu, z vlastných podlých a sebec- kých dôvodov. Našli sa takí, ktorí zbohatli na tovare, ktorým chcelo armádne vedenie zmierniť útrapy našich hrdinských vojakov a napomáhať ich víťazstvu. Zbohatli na tých hrdinských vojakoch, ktorí bojujú, trpia a krvácajú za svoju vlasť a za nás všetkých, teda aj za ich ničomný život. Našli sa takí medzi bratmi, ktorí sa postavili medzi potravino- vých úžerníkov, aby život nešťastných doma zostalých ľudí robili ešte ťažším a nevydr- žateľnejším. Mocný brat veľmajster! Z nás nehovorí túžba po pomste, ale sebavedomie a budúce záujmy maďarského slobodomurárstva. Ktorí sa takto pozabudnú, ktorí takto špinia a hanobia naše združenie, tí si nezaslúžia ohľaduplnosť, tí si zaslúžia, ak budú obvinení, aby aj lóža začala voči nim disciplinárne konanie a ak budú odsúdení, naozaj ich má odsúdiť aj veľkolóža aj pred širokou verejnosťou, dávajúc každému na vedomie, že dotyčných vylúčila zo združenia. Naším želaním, našou prosbou je, aby veľkolóža vykonala aj činom tú nádhernú časť našej prijímacej ceremónie, podľa ktorej: Vytasíme zbrane. Je to zvykom pradávnych časov, ktorého symbolickým významom je, že beda tomu, kto poruší svoj slobodomurársky sľub. Dávno mu meč srdce prebodol. Dnes je jeho trestom odňatie našej úcty. Mocný brat veľmajster! Členovia lóže Imre Thököly majú silu, majú nadšenie, majú súcitné srdce, ale majú aj mužné slobodomurárske sebavedomie. Toto nám diktovalo tieto riadky. My chceme nehlučne pracovať vo svojom malom svete, v tichu našej dielne. Netúžime po sláve, uznaní, vavrínoch, ale vo vonkaj- šom, profánnom živote chceme vykračovať hrdo, s hlavou vztýčenou; z našich nepria-

285 PRVÁ SVETOVÁ VOJNA A SLOBODOMURÁRI V SEVEROVÝCHODNOM UHORSKU teľov nech nám nikto nevyhadzuje na oči, že je medzi nami v bratskej reťazi aj človek nečestný, ktorý sa pozabudol, chceme, aby sme mohli v takýchto smutných, poľutova- niahodných prípadoch predložiť odsúdenie veľkolóže, ktoré potvrdzuje, že naše hlavné fórum považuje dotyčného za nehodného na najčestnejší, najvýnimočnejší titul: na to, že je slobodný muž s dobrou povesťou! Mocný brat veľmajster, rozpráš naše obavy, náš nepokoj a vtedy s radosťou, mužnou silou, citlivým srdcom, múdrosťou chytíme do rúk našu bielu vlajku a budeme ju nosiť z víťazstva do víťazstva. V tejto našej šľachetnej snahe nech nám aj Vám pomáha Veľký staviteľ vesmíru!“7 Napriek tomuto nezávideniahodnému stavu bola prešovská lóža mimoriadne aktívna v charitatívnej a filantropickej oblasti. V roku 1918 žiadal veľmajster symbolickej lóže Uhorska všetky lóže vo svojej pôsobnosti, aby podali správu o svojej čin- nosti počas vojny. Prešovská lóža napísala: „Odvolávajúc sa na tvoju ctenú výzvu č. 1374/1918 s láskou hlásim, že naša lóža a jej členovia sa snažili vo vojnových rokoch plniť svoju smΔ povinnosť v oblasti ľudomilstva. Podotknem, že na začiatku vojny vystálo obyvateľstvo Prešova najväčšie útrapy kvôli vpádu nepriateľa do župy Šariš a z toho istého dôvodu náš lóžový život dlhý čas absentoval, pri posúdení našej vojnovej činnosti buď taký milostivý brať ohľad aj na to, že počet členov lóže na východe Prešova je veľmi malý. Prihliadajúc na všetky tieto ťažkosti o našej vojnovej činnosti informujú nasle- dovné údaje: 1. Lóža ako taká iniciovala, respektíve podporovala nasledujúce úspešné akcie: a) Nazbierala 5 000 K na vytvorenie denného vyhrievaného domova, ktorého cieľom je mať vhodné miesto počas dňa pre starostlivosť o deti chudobných rodičov, ktorí sú v práci a sú vzdialení od svojho domova. Túto akciu prevza- la mestská rada a jej úlohou je túto inštitúciu udržiavať pri našom neustálom prejavení záujmu. b) Pre chudobných žiakov stredných škôl získala 2 000 K činnosťou jedného agilného bΔ-a. c) V záujme udržania blahodarne pôsobiacej izr. ľudovej jedálne vykonali členovia našej lóže svojou obetavosťou v spoločenskej oblasti všetko, aby v týchto ťažkých časoch, keď deti mnohých bojujúcich živiteľov rodín tu dostali teplý obed, nenastali žiadne prekážky v pôsobení tejto inštitúcie. Naša lóža z vlastnej pokladnice podporovala ľudovú jedáleň vo vojnových časoch, podľa svojich možností, ohľadne detí bojujúcich vo zvýšenejšej miere v po- rovnaní s obdobím mieru. d) Pre pozostalých príslušníkov padlých hrdinov sme vykázali k rukám starostu 300 K z pokladnice lóže.

2. O vojnovej činnosti a obetavosti členov lóže referujeme nasledovne: a) S horlivou spoluúčasťou bΔ-ov vznikla nemocnica pobočky prešovského Červeného kríža, ktorá blahodarne pôsobí od prvých dní vojny až dodnes. Predseda, tajomník a pokladník Červeného kríža sú všetci členmi našej lóže. b) Komisia na podporu armády, ktorá vyvíja svoju blahodarnú činnosť tiež

7 MOL Budapest, P1083, 128 cs., 38. tétel, LXX Thokoly Imre 1902 – 1918. fol. 657 – 665.

286 Mar tin JAVOR od začiatku vojny, verbovala svojich členov, možno povedať, z radov bbΔ- ov. Najmä dvaja naši bΔ vykonávajú tu veľkú prácu vo vedúcom postavení. c) Rôzne spolky nášho mesta, slúžiace altruistickým cieľom, ktoré pri iných ľu- domilských akciách sú úspešne činní najmä v starostlivosti o vojnové siroty a v založení fondu vojnových sirôt, stoja bez výnimky pod vedením bbΔ-ov. d) Keďže sme v takej priaznivej situácii, že riaditelia miestnych finančných in- štitúcií a obchodných podnikaní sú bbΔ, skrze nich aj tieto inštitúcie priná- šajú väčšie obete pre vojnové ciele. e) Nakoniec treba spomenúť, že členovia ☐-e nielen iniciujú a riadia vojnové akcie, ale aj každý samostatne podľa svojej finančnej situácie podporuje tieto ciele. Najkrajším príkladom takejto obetavosti je bΔ Mór Glasner, ktorý so svojou ženou z príležitosti, že jeho obchodný podnik pôsobí už 20 rokov, daroval 16 000 K na rôzne vojnové dobročinné ciele.

Načrtnutá vojnová činnosť našej malej lóže sa výsledkami nemôže porovnávať s činnosťou iných bohatších a početnejších lóží. Na dosiahnuté výsledky predsa mys- líme so spokojnosťou, lebo čo sme vykonali, to sme robili so skutočnou smΔ-skou dušou a myslíme si, že pri prítomnom pomere síl by nemohli vykonať viac ani iní.“8 Ďalšou lóžou, o ktorej máme relevantné údaje je lóža Mlčanlivosť v Prešporku. V roku 1932 totiž lóža vydala pri príležitosti 60. výročia svojho vzniku dejiny svojej lóže. Na ilustráciu pridávam pasáž, venujúcu sa I. svetovej vojne a dejinám lóže. „Medzitým v lete vypukla svetová vojna a postavila spoločenstvo do stredu no- vých vzťahov. Už na jeseň boli bratia Kießling, László a Sloboda na bojisku, Emil Bondy narukoval. 16. októbra sa na konferencii funkcionárov lóže rozhodlo, že bežné záležitosti budú usporiadané na konferencii učňov, a potom budú schôdze dočasne prerušené. Utorkové stretnutia s lóžou Testvériség sa konali naďalej a aj každá dobro- činná akcia prebiehala ruka v ruke s maďarskou lóžou. Od začiatku boli bratia k dis- pozícii pre mestskú sociálnu činnosť, keďže však zostali nevyužití, vytvorili medzi sebou vlastný sociálny výbor, ktorý začal svoju činnosť na jeseň. V detskej polepšovni sa od polovice novembra delilo o obed denne 90 detí. Náklady na stravovanie predstavovali mesačne 300 korún a boli kryté z vdov- ského fondu a z bratských darov. V budove lóže bol zriadený denný domov pre 40 – 50 detí, v ktorom mohli deti pobudnúť pod dozorom sestier a bratov od 10. hodiny predpoludním do 2. hodiny popoludní. Na otváracej schôdzi prvého polroka vojny 23. októbra vyjadrilo spoločenstvo poďakovanie sestrám Schmidtovej a Dachovej ako aj bratom Kninovi a Johannovi Ludwigovi za ich pomoc v dennom domove. V tom istom mesiaci zomreli bratia Josef Schick a Siegmund Bárány. Odišiel Moritz Sprinzl ml. Brat M. Schmidt z Černovíc, ktorý už dávno žil mimo bratstva, poslal v tomto roku lóži ako dar vlastnoručne utkanú tapisériu a v decembri osobne navštívil lóžu. Z penzijného fondu a z vdovského fondu bola za 2 000 korún upísaná vojnová pôžič- ka. Posledná schôdza v tomto roku sa konala 18. decembra. Na schôdzi odznelo, že pri vykonanej kontrole budovy bolo všetko v poriadku a bol vytvorený nový zoznam zariadenia budovy lóže. V tom istom mesiaci bola zaplatená časť zostávajúceho dlhu

8 MOL Budapest, P1083, 128 cs., 38. tétel, LXX Thokoly Imre 1902 – 1918. fol. 657 – 665.

287 PRVÁ SVETOVÁ VOJNA A SLOBODOMURÁRI V SEVEROVÝCHODNOM UHORSKU za stavbu budovy. Všetky dokumenty týkajúce sa tejto záležitosti boli uložené do ar- chívu. Celkovo sa uskutočnilo 24 schôdzí a konferencií. Majster lóže Schmidt považoval za svoju povinnosť udržiavať život lóže na no- hách aj napriek čoraz ťaživejším vojnovým pomerom a nový rok 1915 začal povzbu- divými slovami určenými bratom. Schôdze alebo konferencie sa odteraz konali dva- krát do mesiaca. Začiatkom nového roku prevzal správu budovy lóže Dr. Fischer. Informácie o novinách mali na starosti Dr. V. Falb, ktorý si za roky získal zásluhy ako rečník, Dr. Celler alebo Maul. Namiesto do armády povolaného Dr. Frühwirtha, ktorý ešte vypracoval výročnú správu, vykonával istý čas funkciu zapisovateľa Dr. O. Reiß, až kým si aj on nemusel obliecť vojenský mundúr a nemusel sa rozlúčiť s brat- stvom. Koncom roka 1915 boli vojakmi bratia Emil Bondy, Dr. Frühwirth, Helene, Kießling, László, Maul, Menzel, Polgár, Prax, Dr. O. Reiß, Sloboda a ešte štyria cudzí bratia. V máji prišiel Kießling z bojiska na dovolenku a čoraz menej početné bratstvo ho srdečne privítalo. Pri rôznych príležitostiach potešil brat Gindra-Vady bratov spe- vom. Za zmienku stojí príčina vystúpenia brata Bertholda Manheimera z bratstva, ktorý požiadal o odchod z lóže, pretože bol rozčarovaný zo zlyhania slobodomurár- skej idey vo svetovej vojne. Odchod mu bol umožnený. Vo voľbách lóže konaných 12. marca prevzal Richard Geyduschek funkciu pokladníka a v priebehu pätnástich rokov ju vykonával tak svedomito a šikovne, že súčasný priaznivý stav majetku našej lóže je z väčšej časti jeho zásluha. Neskoro na jeseň zomreli staromajstri Friedrich Melde a Stefan Eder, ktorý bol 41 rokov členom našej lóže. V decembri sa konali zás- nuby dcéry nášho majstra lóže. Keďže viedenské lóže v dôsledku vojnových pomerov prestali platiť nájomné, čo bolo v dôsledku všeobecného rozvratu občianskeho života časom ľahko pochopiteľné, bol centrálny výbor požiadaný podniknúť v tejto zále- žitosti určité kroky. Veľkolóža počas vojnových rokov neposielala žiadne obežníky. Lóže, ktoré jej podliehali, mali úlohu oznámiť jej čas od času mená padlých bratov. Naše spoločenstvo priaznivo prijalo rozhodnutie veľkolóže založiť spolok starostlivosti o invalidov. Hefty ešte stále pôsobil ako náš zástupca na zasadnutiach Spolkovej rady. Veľkolóža na svojom zasadnutí zaujala stanovisko voči zaslepenému vojnovému štvaniu zahraničných lóží a okrem toho oznámila, že vzťahy so slobodomurársky- mi veľkolóžami v Nemecku sa vyvíjali čoraz priaznivejšie. Zároveň nabádala, aby sa na jeseň obnovili rituálne schôdze, ktoré u nás neboli nikdy úplne prerušené. V tom- to roku 23. apríla získali svetlo prokurista Philipp Eichner a inžinier Artur Springer. Uskutočnila sa jedna prednáška o právach národov, na inej prednáške hovoril jeden z bratov o diele Európska obnova. V októbri zomrela naša verná sestra Batková. ktorá po celé desaťročia riadila košíkovú zbierku. Na pokračovanie zbierky bol vytvorený nový výbor pozostávajúci z piatich sestier a štyroch bratov. V sestre Batkovej stratila lóža ušľachtilo zmýšľajúcu, dobrú ženu, ktorá neúnavne pracovala v prospech nášho humanitárneho snaženia a našej lóži bola úprimne oddaná po celý svoj život. Nech je jej preto navždy zacho- vaná verná spomienka. Mesto v tomto roku prisúdilo detskej ordinácii 1 400 korún, Nespor daroval 600 korún pre fondy lóže. Dary prichádzali aj z inej profánnej strany. Spolu s lóžou Testvériség sme do mája už spomínaným spôsobom pokračovali v akcii na pomoc

288 Mar tin JAVOR deťom. Na tento účel bratia medzi sebou vyzbierali 1 800 korún. V polovici novembra znovu začalo stravovanie detí, na ktoré boli tentoraz použité prostriedky fondu detskej ordinácie. Stravovanie stálo mesačne 280 korún a uskutočňovalo sa vďaka výpomoci vývarovne a dobročinných ženských spolkov. Stravovanie mali na starosti majster lóže Dach a sestra Tauscherová. Denne bolo trom škôlkam rozdelených 70 porcií. Keďže však vývarovňa čoskoro nemala žiaden chlieb, zabezpečil brat Johann Ludwig na tento účel dostatočnú zásobu múky, z ktorej potom Bäumler nechal upie- cť chlieb. V tomto roku splatná splátka za stavbu bola vybraná z fondu ordinácie za štvorpercentný úrok. Celkovo sa uskutočnilo 12 schôdzí a konferencií. Schôdze a konferencie pokračovali napriek nepriaznivým vojnovým časom ďa- lej, bratia sa stretávali každých 14 dní o siedmej večer v budove lóže. Na schôdzi 7. januára 1916 považoval majster lóže za primerané skritizovať niekoľkými slovami vojnové štvanie zahraničných slobodomurárskych lóží, ktoré nepovažovali pod svoju dôstojnosť vedome či nevedome pracovať s klamstvom a vy- zdvihovať nacionalizmus, ktorý by bol nemeckej lóži určite vyčítaný. Taktiež pova- žoval za potrebné poukázať na to, že je v prvom rade povinnosťou slobodomurárstva spolupracovať po vojne na veľkom diele obnovy. Podobné vety zazneli 18. januára, keď bol našim hosťom veľmajster Bokay. Schôdza sa vtedy uskutočnila spoločne s ló- žou Testvériség, riadil ju Dach. Veľmajster pritom konštatoval že naše spoločenstvá zostali najaktívnejšími spomedzi všetkých lóží Uhorska, ktoré ešte vôbec pracovali. Pri tejto príležitosti prečítal Theiß spomienky Dr. Cellera na históriu našej lóže, ktoré neskôr vyšli v náklade 300 kusov v nemeckom a maďarskom jazyku. Hlavný tón, ktorý v tento večer zaznel vo všetkých prejavoch, smeroval k tomu, že proti vojne sa musí bojovať predovšetkým spopularizovaním nášho okruhu myšlienok. Niektorí bratia posielali správy zo zákopov, ktoré sa čítali na otvorenej lóži. Občas sa objavil dovolenkujúci brat, ktorého potom bratstvo srdečne privítalo. Slobodovi, ktorého nová divadelná hra vtedy zožala veľký úspech, sme poslali blahoželanie. 7. apríla sa konala smútočná slávnosť za zosnulých bratov Meldeho a Edera, na ktorej Schmidt predniesol pekný výrok, podľa ktorého všetci tí, ktorí pri obrane svojej vlasti padli hrdinskou smrťou, sú murármi bez zástery. Jánska slávnosť 6. júna bola zároveň sláv- nostnou schôdzou pri príležitosti štyridsiateho murárskeho jubilea nášho zaslúžilého brata Hansa Theißa a jeho takmer dvadsaťpäťročnej činnosti ako rečníka lóže. Lóža vyjadrila svoju úctu a lásku k bratovi Theißovi tým, že mu odovzdala obraz z dielne Rigeleho zobrazujúci imperátora. Na počesť Theißa bol akciový fond premenovaný na Theißov fond a pod týmto názvom existuje tento fond ešte aj dnes. Správy o no- vinách mal na starosti Dr. V. Falb. Vďaka snahe majstra lóže sa podarilo vymôcť pre dom lóže daňovú slobodu na viac než jedno desaťročie. 5 000 korún z fondov bolo upísaných ako vojnová pôžička. Viedenské lóže už do Prešporku takmer vôbec neprichádzali a zdalo sa, že pracujú už len vo Viedni a v Šoproni. Keďže neplatili ani nájomné a my sme si tak nemohli plniť naše platobné povinnosti plánovaným spôsobom, uvažovali sme aj nad možnosťou predať novú budovu lóže. Našťastie sme čoskoro od tohto zámeru upustili. Vo Viedni bolo vtedy slobodomurárstvo obviňo- vané z rozpútania vojny a tým začala lož spriadať šedú sieť, ktorú nebolo možné roz- trhať ani v priebehu nasledujúcich desiatich mierových rokov. V ostatných maďar-

289 PRVÁ SVETOVÁ VOJNA A SLOBODOMURÁRI V SEVEROVÝCHODNOM UHORSKU ských lóžach v krajine panovali v tom čase, ako to vyplýva z protokolov, neradostné pomery. Veľkolóža a Spolková rada spisom požadovali, aby výkonná moc všetkých lóží bola presunutá na veľkolóžu. Ako vždy pri takýchto záležitostiach bola naša odpoveď zamietavá. Kontakty, ktoré vtedy veľkolóža nadviazala s veľkolóžami v Tu- recku a v Grécku, priniesli pozitívny výsledok v tom, že sa podarilo zmierniť osud vojnových zajatcov. Daň z hlavy, ktorá v tomto roku stúpla z 10 korún na 20, museli platiť ďalej aj bratia, ktorí narukovali, no bolo povolené aj oslobodenie od tejto dane. Z pravidelne prichádzajúcich peňazí veľkolóža čiastočne obnovila Rusmi zni- čenú obec Medzilaborce a podporovala vojenskú nemocnicu v Budapešti s takmer 500 posteľami. Podpora nemocnice stála ročne okolo 87 000 korún. Viaceré diskusie bratstva boli vzhľadom na nové pomery zamerané na otázku hospodárskeho pripojenia sa k Nemecku. Rezervným dôstojníkom bolo odteraz umožnené vstupovať so súhlasom okresného veliteľa do slobodomurárskych lóží. Aby sa zabránilo triešteniu slobodomurárskych síl, vytvorila Spolková rada dvanásťčlenný výbor pre spoločné záujmy slobodomurárstva. Z návrhov predložených výborom sa naše spoločenstvo začalo okamžite zaoberať otázkami ochrany dojčiat, boja proti alkoholizmu, pohlav- ných chorôb a tuberkulózy ako aj zaobstarávania bytov po vojne. Na tento účel bol vytvorený vlastný výbor. Stravovanie detí pokračovalo v tomto roku za pomoci dobročinných ženských spolkov, pričom sa obidve lóže predbežne venovali najmä obstarávaniu chleba a jeho rozdeľovaniu. Počnúc aprílom však už aj stravovanie detí bolo celkom v rukách bratov obidvoch lóží. Celkové náklady na túto činnosť predstavovali v júni 1 685,41 korún. Fond detskej ordinácie získal z jednej pozostalosti 1 000 korún, fond získa- val dary aj z rôznych iných strán. Lóža poskytla účinnú pomoc pri stavbe sirotinca v Karpatoch a aj sedmohradským vojnovým utečencom. Vzhľadom na panujúce pomery lóža uhradila dlh zo stavebnej pôžičky jednej zahraničnej sesterskej lóže. Košíková zbierka vyniesla 619,45 korún. Koncom novembra zomrel brat Drodtleff, ktorý sa svojho času veľmi zaslúžil o organizáciu rôznych koncertov. Lóžu opustil Karl Maul. Kvôli úmrtiu cisára Františka Jozefa I. bola zrušená konferencia naplá- novaná na 24. novembra. Spomienke na cisára bola venovaná slávnostná smútočná lóža 1. decembra. Z dôvodu úmrtia cisára veľkolóža nariadila trojmesačný smútok. 6. júna získal svetlo inžinier Max Wilhelm Neumayer. Na zriedkavých prednáškach sa hovorilo o slobodomurárstve a katolicizme, o pevnostiach, o slobodomurárstve ako výsledku svetovej vojny, o živote cisára Františka Jozefa I. a o pozemkovej reforme. Jeden z bratov prezentoval súčasné myšlienky o zmysle života. Spoločne s lóžou Tes- tvériség sme sa v diskusiách zaoberali otázkou vzdelávania žien a ženských povolaní. Tento rok priniesol 17 schôdzí a konferencií. Rozdeľovanie chleba pokračovalo v novom roku 1917 až do jari. Celkovo bolo v týchto mesiacoch rozdaných 5 452 kusov chleba v hodnote 4 900 korún. Denne bolo osobám odkázaným na pomoc, ktoré vyhľadali sestry, rozdaných 50 a viac chle- bov. Budapeštiansku akciu „Chlieb zadarmo“, ktorú v Rijeke, Košiciach a Prešporku realizovali miestne pobočky, podporila naša organizácia ročným príspevkom 1 000 korún, no 200 korún z tejto sumy predstavoval členský príspevok. Rozdeľovanie chleba v tomto roku mali na starosti Weinert a Dr. Schwarz. To, do akej miery do-

290 Mar tin JAVOR kázala všeobecná bieda obmäkčiť ľudské srdcia, ukazuje výnos z košíkovej zbierky z predchádzajúceho roka vo výške 1 159 korún. Ten dosiahol takmer dvojnásobnú výšku v porovnaní s minulými rokmi. Rozdeľovanie chleba bolo v lete prerušené a pokračovalo opäť počnúc 1. decembrom. Na základe plánov veľkolóže bolo rozhod- nuté podporovať ochranu dojčiat takým spôsobom, že spoločnosti pre vzdelávanie žien bol venovaný ročný príjem fondu detskej ordinácie. Boli tiež podniknuté kroky na vytvorenie dojčenského ústavu a kvôli tomu sa zbierali podpisy bratov radných na žiadosti mestskej správe. Na rovnaký účel mal byť využitý aj ešte existujúci fond detského útulku. Takým spôsobom neustávala filantropická činnosť lóže ani v týchto hrozných časoch a bolo to pochopiteľné. Na prvej schôdzi v novom roku 12. januára vyjadril majster lóže vo svojom po- zdravnom príhovore nádej, že mier príde už čoskoro. Prezieravo však dodal, že sa tak skoro nepodarí znovu spojiť celosvetovú slobodomurársku reťaz. Čas mu dal čiastoč- ne za pravdu aj keď sa medzitým už podarilo odstrániť všetko rozdeľujúce. V januári sa konala kontrola sejfu a kníh, ktorá nezistila žiadne nedostatky. Spoločenstvo malo začiatkom roka 1917 majetok v hodnote 107 044,58 korún, ktorý sa skladal zo 17 kusov záložných listov v hodnote 26 000 korún, z troch vojnových pôžičiek v sume 7 000 korún, 4 252,30 korún v hotovosti uložených v sporiteľni, z fondov a z hodnoty podielu na budove lóže. Napriek vojnovým časom vykazovali všetky fondy vzrast. S ohľadom na potrebu šetriť sa oslavy vzniku lóže v tomto roku konali v našej konfe- renčnej miestnosti. Pri tejto príležitosti lóže srdečne zablahoželala zaslúžilému bratovi Bäumlerovi, svetoznámemu prešporskému botanikovi a prírodovedcovi, k jeho sedemdesiatym narodeninám. Na volebnej lóži sa 9. marca zúčastnilo 16 bratov. O novinách referovali Theiß a Dr. V. Falb. V rámci schôdze 13. apríla sa konala oslava 30. slobodomurárskeho výročia čestného majstra lóže Weinerta, ktorého srdečne po- zdravila aj sesterská maďarská lóža. Na slávnostnej smútočnej schôdzi 27. apríla sme si pripomenuli pamiatku všetkých bezmenných hrdinov, ktorí padli na bojiskách ako aj zosnulých bratov Drodtleffa a Eduarda Ruland-Kleina. 1. mája 1917 uplynulo už 10 rokov od úmrtia veľkého majstra lóže Kovátsa. V tento deň položili bratia na jeho hrob veniec. Jánska slávnosť 8. júna bola zároveň v primeranej miere spomienkovou slávnosťou pri príležitosti dvojstého výročia historicky dokázanej existencie slobodo- murárstva. 16. novembra pozdravili majster lóže a Theiß vo svojich dôkladne pripra- vených prejavoch štvorsté výročie reformácie. V tom istom mesiaci zomrel zaslúžilý brat Knina. Veľkou stratou pre lóžu bolo v decembri úmrtie verných bratov Johanna Batku a Karla Angermayera. Čo všetko títo bratia v predchádzajúcich desaťročiach pre bratstvo, pre ich rodné mesto a pre trpiace ľudstvo urobili, vidno z predchádzajú- cich riadkov. Na počesť Batku bol na verejnej lóži prečítaný jeho rozlúčkový list, ktorý pri príležitosti svojho odchodu v roku úmrtia majstra lóže Kovátsa adresoval bratom. List bol potom uložený do archívu. Hummelov prešporský pamätník vďačí za svoj vznik predovšetkým Batkovi. Vzťah maďarských lóží k veľkolóži sa v tomto roku za- čal trochu vyostrovať. Kým sa naša lóža musela bránila voči centralistickým snahám veľkolóže už niekoľkokrát, tak teraz svoju nespokojnosť vyjadrili aj iné sesterské lóže a žiadali, aby bola veľkolóža zmenou jej stanov postavená na novej báze a aby boli jej právomoci zúžené. Naše stanovisko v tejto záležitosti, ktoré voči lóži obhajoval

291 PRVÁ SVETOVÁ VOJNA A SLOBODOMURÁRI V SEVEROVÝCHODNOM UHORSKU aj Hefty, bolo také, že nie je potrebná zmena stanov veľkolóže na to, aby sa dosiahlo zlepšenie, pretože nedostatky nespočívali vo forme veľkolóže, ale v povahe ľudí, ktorí ju riadili. Veľkolóža v tom čase zastrešovala 102 lóží s 7 337 bratmi. V prvom roku vojny bol zaznamenaný prírastok 435 členov, potom nastala stagnácia. Veľkolóža sa v tomto roku v duchu nášho zväzu pustila do práce na rýchlom ukončení vojny a s takýmto cieľom nadviazala kontakty s veľkolóžami vo Švajčiarsku a Holandsku. Okrem toho zostavila vlastný mierový výbor a o jeho činnosti čas od času informovala lóže. Naša lóža takéto snahy srdečne uvítala. Keď budapeštianska lóža Archimedes vyzbierala vo vlastných radoch 10 000 korún, aby bolo možné vyslať do Štokholmu mierového vyjednávača, a tento krok bol v budapeštianskych novinách označený ako vlastizrada, rozhodli sme sa v našom spoločenstve na podporu všetkých takýchto mierových snáh zriadiť výbor a túto dobrú vec podporovať mesačnou sumou 500 korún, ktoré sme posielali veľkolóži. Na druhej strane v okruhu našich bratov zaznelo želanie, aby sa od nás na tieto ciele nevyžadovala príliš veľká obeť, aby sme nemuseli prestať s našimi vlastnými snahami v Prešporku. V apríli bola v našom meste založená nová viedenská lóža Fortschritt (Pokrok), ktorá vzišla z lóže Kosmos, takže v Prešporku vtedy malo v murárskom zmysle slova domov, samozrejme, viac menej podľa povestí, 13 viedenských a 1 pražská lóža, ktoré mali celkovo 1 181 bratov. Vtedy sa vynorila aj otázka, či tieto lóže budú u nás pra- covať naďalej aj po vojne a verili sme, že tomu tak bude. Osud však o tom rozhodol inak. Snažili sme sa priviesť späť dlhujúcich členov, čo však pri vtedajšom všeobec- nom rozvrate nebola ľahká vec. Od viedenskej lóže Gleichheit sme napr. dostali sprá- vu, že musí svoju činnosť na neurčitý čas zastaviť, pretože všetci jej bratia stáli pred nepriateľom. Pražská lóža Hiram bola jedinou lóžou, ktorá platila včas. Pre porušenie teritoriálneho práva v Trnave a Senici podali prešporské lóže protest. Už dlhé roky bolo zvykom pripomenúť nedbanlivým bratom osobným poho- vorom ich povinnosti. Tento postup bol aj počas vojnových rokov sprevádzaný úspe- chom. Cellerovo historické obhliadnutie sa za existenciou nášho spoločenstva bolo podrobne prediskutované veľkolóžou a veľkolóža sa s ním čiastočne aj zoznámila. Neuskutočnilo sa žiadne prijímanie nových členov. Prednášky sa venovali dejinám Poľska, veselosti, výrobe kakaa. Steclekhuber raz referoval o reformných snahách vnútri maďarského slobodomurárstva. Schôdze a konferencie navštevovalo počas vojnových rokov v priemere 13 až 19 bratov, no často prichádzali aj hostia. Rok priniesol celkovo 16 stretnutí. Vojna sa blížila k svojmu koncu a pre mesto Prešporok sa tým začalo blýskať na časy, o akých sa mu ešte pred desaťročím ani len nesnívalo. V jesenných mesiacoch 1918 začala byť situácia v meste neistejšia z týždňa na týždeň. Medzi bratmi panovala už začiatkom roka stiesnená nálada. Majster lóže síce na prvej schôdzi v ja- nuári 1918 bratov vyzval, aby každý z nich neochvejne robil to svoje a potom sa všetko usporiada aj ako celok, ale samotné jeho slová nemohli na nezadržateľnom vplyve udalostí nič zmeniť. Lóža mala v tomto roku 52 členov, z ktorých bolo ešte 9 v armáde, 11 bývalo mimo a 32 v Prešporku. Majetok lóže mal hodnotu 114 264,91 korún, z ktorých bolo 1 000 korún opäť vložených na vojnovú pôžičku. V cenných papieroch bolo uložených 10 000 korún a na pokladničných potvrdenkách, ktoré

292 Mar tin JAVOR boli nakúpené vo februári tohto roku, pribudlo 6 000 korún. Diskutovalo sa o po- užití úrokov z penzijného fondu. Pri tejto príležitosti sa Schmidt vyslovil rozhodne proti rozbitiu fondu a budúcnosť mu dala za pravdu. Finančná situácia spoločenstva, od ktorej koniec koncov závisela celá humanitárna činnosť lóže, však preto nebola o nič priaznivejšia, pretože, ako už bolo spomenuté, nájomné od viedenských lóži celé roky neprichádzalo, hoci sa s týmito peniazmi pri zostavovaní ročného rozpočtu muselo rátať. Keďže viedenskí bratia už neprichádzali do Prešporka pracovať, musela sa lóža v októbri opätovne obrátiť na centrálny výbor, aby tento dané pomery vysvet- lil. Koncom novembra sme sa konečne dozvedeli, že viedenské lóže chceli vytvoriť vlastnú veľkolóžu. Depeša maďarskej veľkolóže priniesla 17. decembra informáciu, že viedenské lóže boli zo symbolickej veľkolóže Uhorska vylúčené. Tým nastala v ži- vote lóže zmena, ktorá mala následky v mnohých smeroch. Chod lóže bol v druhej polovici roka čoraz nevýraznejší, čomu sa pri neistom behu udalostí ani nebolo možné diviť. Za celý rok sa lóža zišla iba 18-krát, pričom išlo takmer výlučne o konferencie. V neskorú jeseň, v mesiacoch politického zvra- tu a neskutočného chaosu, v ktorom tisícročné spoločenské zriadenie čiastočne klesalo do prepadliska dejín, bolo na návrh vedeckého výboru prijaté rozhodnutie upustiť predbežne od prednášok a pokračovať len v konferenciách a schôdzach, aby sa nezanedbávali bežné záležitosti. S novembrom do mesta prenikol čierny búrli- vý príval. Ulicami sa rozliehala streľba a šarvátky červených gardistov, ani pevná kovová brána neochránila obchody pred plienením bezuzdných vojenských hôrd, prepady na otvorenej ulici boli na dennom poriadku. Vtedy boli napr. dvaja naši bratia, Koppel a Löwinger uprostred mesta vykradnutí. Vzhľadom na tieto pomery, ktorých ostrie bolo v prvom rade namierené proti domácemu meštianstvu, sa zva- žovala najprv možnosť pripojenia sa k niektorej buržoáznej strane. Nadviazali sme kontakty s Národnou radou, ktorá sa medzitým v Maďarsku vytvorila, boli sme jej ako povolanej ochrankyni poriadku k dispozícii a pre jej potreby sme jej prostred- níctvom veľkolóže poukázali 1 500 korún. Na podporu občianskej gardy, ktorá sa medzitým v meste vytvorila, prebiehala medzi bratmi zbierka. Voči ľudovej vláde, ktorá sa v týchto týždňoch snažila strhnúť na seba všetku moc, sme z dobrého dô- vodu prechovávali nedôveru. Na schôdzi 6. decembra privítal majster lóže bratov, ktorí sa vrátili z bojísk a s radosťou mohol konštatovať, že sa všetci vrátili domov zdraví. Julius Schmidt bol v týchto ťažkých časoch tým správnym chlapom, ktorý dobre vedel, že tam, kde je pevná vôľa a rozum, sa úspech dostaví sám. Rovnako sa aj veľkolóža snažila nejako prispôsobiť novým časom a udržať sa nad hladinou, pretože pre slobodomurárstvo sa začali ťažké prechodné roky. Zo všetkých strán sa na neho valili obvinenia, že bolo hlavnou príčinou vypuknutia svetovej vojny (Wichtelovo Slobodomurárstvo atď.) a v krajinách, v ktorých sa k moci dostali socializmus všet- kých možných odtieňov, fašizmus alebo iné obmedzené reakčné sily, vstúpilo slobo- domurárstvo do boja za svoje bytie či nebytie. V tomto období prosila veľkolóža vo vlastnej depeši, aby sa v denníkoch nezverejňovali žiadne správy o slobodomurár- skom živote alebo dobročinnej činnosti. Sám veľmajster Bokay odstúpil zo svojho postu po tom, čo sa na verejnosť dostali určité podozrenia. Už v letných mesiacoch sa k nám dostala správa o činnosti mierového výboru veľkolóže. V nej sa hovorilo

293 PRVÁ SVETOVÁ VOJNA A SLOBODOMURÁRI V SEVEROVÝCHODNOM UHORSKU aj o tom, že francúzskym bratom, ktorí sa chceli zúčastniť na mierových jednaniach vo Švajčiarsku, neboli vydané pasy na vycestovanie. Vyslanec veľkolóže odcestoval vtedy do Ruska, aby rokoval o výmene vojnových zajatcov a aby rodinným prísluš- níkom priniesol správy od zajatých bratov. Ústava veľkolóže bola zmenená ešte pred rozpadom Rakúsko-Uhorska a v takejto podobe sme ju prevzali s výnimkou bodu, ktorý by zakazoval slobodné sebaurčenie lóže. V neskorú jeseň bola na mimoriadne zasadnutie zvolaná Spolková rada, na ktorej sa však lóža nemohla zúčastniť kvôli zlému dopravnému spojeniu. Veľkolóža súčasne vydala pokyn nadviazať kontakty s národmi v Maďarsku, aby slobodomurárstvo získalo vplyv aj tam, no všetky tieto opatrenia sa vzhľadom na stav vecí ukázali ako oneskorené a neúčinné.“9

Az első világháború és az északkelet-magyarországi szabadkőművesek

Az első világháború befolyásolta a monarchiában elő közösségek minden egyes csoportját. A szabadkőművesek sem képeztek ez alól kivételt. Az első világháború szá- mukra a teljes katasztrófát jelentette, amelyből a magyar szabadkőművesség már nem tudott talpra állni. Magyarországon, ellentétben Ausztriával, 1867 óta engedélyezték a szabadkőművességet, mely ekkor élte fénykorát. Magyarországon 1915 júniusában nem kevesebb, mint 82 páholyt létesítettek 7370 taggal. Szlovákia területén 477 tagja volt. A század elejétől, a páholyok társadalmi struktúrája egészen megváltozott. Az eredetileg fontos pozícióban álló főnemességet elnyomták a polgárok, vállalkozók és a szabadfoglalkozásúak. Szlovákia területén a páholyok tagjainak listája kimutatja az elképzelések pontatlanságát a szabadkőművesekről, miszerint a szabadkőművesek egy exkluzív klub nagyvállalkozói és szuper gazdag emberei.

Перша світова війна і масони в північно-східній Угорщині

Перша світова війна вплинула на життя всіх груп і громад в монархії. Виняток не становили ані масони. Перша світова війна була для них повною катастрофою, з неї угорське масонство вже не опам’яталося. На відміну від Австрії була діяльність масонства в Угорщині з 1867 року дозволена і масон- ство зазнавало кращий період свого існування. В червні 1915 року існувало в Угорщині 82 масонські ложі з 7370 членами, на території Словаччини вони мали 477 членів. З початку століття соціальна структура лож досить змінилася. Вище дворянство, яке спочатку відігравало провідну роль, стали витісняти мі- щани, підприємці, представники вільних професій. Списки членів масонських лож на території Словаччини показують, що уяви про масонів як свого роду вибраного товариства великого бізнесу і супер багатих людей, не є точними.

9 Geschichte der Gerechten und vollkommenen Johannisloge zur Verschwiegenheit im Oriente. Pressburg 1872 – 1932, s. 152 – 174.

294 „… EGYMÁSRA ZUHANÓ SŰRŰ TÖRTÉNÉSEK…” A CSEHSZLOVÁK HATALOMÁTVÉTEL BEREGSZÁSZBAN AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚT KÖVETŐEN1

SZAKÁL Imre

”…the cluster of events falling on itself…” Taking over the power in Berehovo after finishing the First World War The paper deals with microsynthesis of events in Berehovo after the First World War and originating Czechoslovakia. The objective of the author is to show the living through the population of the town in this new political and social situation, incorporating Berehovo into the new state unit and its administration. The paper is worked on the bases of archive documents of the Town Council from 1919 which provide information especially about activities of administration, organization of town life and about the relationships between military command in the town and headquarters of Berehovo. Incorporating the territory, later known as and called Sub-Carpathia, into Czechoslovakia started on January 12, 1919 by occupation of Uzhhorod by the Czechoslovak army. Berehovo got into hands of the Czechoslovak army on June 23rd. Approximately 200 legionnaires headed by colonel Ján Hostas came into the town. The administrative incorporation into the new state started together with the military occupation. At that time, Berehovo counted approximately 16 thousand inhabitants mostly of Hungarian nationality, and there was also a great number of the Jews. Berehovo was the residence of Berehovo district with the established town council in the monarchy. Mukačevo became the district residence in the Czechoslovak republic. Delimitation of boundaries was the first change the inhabitants were confronted with. There was a zone with check points made between the territory controlled by the Czechoslovak army and Hungarian army. Night curfew and prohibition of alcoholic drinks sales were introduced in the town. Newspaper sale was bound to permission. The currency conversion was interesting. Old stamped money and new Czechoslovak currency were in circulation for a certain time and the town also issued its own money. The arrival of the Czechoslovak army was without incidents and resistance of local people. Though the population of Berehovo and other locations believed in temporariness of the state of things, after the winter 1919 they realized the persistent presence of boundaries. It lasted a certain time to cope with this change internally.

Key words: Berehovo, Czechoslovak legions, Administration, Boundaries.

1 A tanulmány címében szereplő idézet Tamás Mihály Két part közt fut a víz című regényéből szárma- zik. A teljes mondat így hangzik: Az egymásra zuhanó sűrű történések megriasztották az embereket, mint az űzött nyáj a karámban, úgy húzódtak meg házuk falai mögött. TAMÁS, Mihály. Két part közt fut a víz. Bratislava : Madách, 1983. 27. p.

295 „… EGYMÁSRA ZUHANÓ SŰRŰ TÖRTÉNÉSEK…” A CSEHSZLOVÁK HATALOMÁTVÉTEL BEREGSZÁSZBAN AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚT KÖVETŐEN A nők valamennyien sírtak, s az idősebb férfiak közül is többnek könnybe lá- badt a szeme.

Hennoque tábornok az ének hangjára megállt az ajtóban: - Qu’est-ce que c’est que ce chant funebre? (Mi ez a gyászos ének?) – kérdezte Kürthy Bélához fordulva. - Ez a magyar nemzeti Himnusz, tábornok úr – felelte az öreg bohém, könnyeit törülgetve. - Á, úgy? – bólintott a tábornok. Paszományos fövegét jobb kezével melle ma- gasságához emelve, balját pedig nadrágja varrásához szorítva, vigyázzállásban hallgatta végig a nemzeti éneket. Aztán – az ünneplésre összegyűlt tömeg szótlan sorfala között – ingerült, gyors léptekkel kivonult a porogjászi Megyeházáról. Kísérete zavartan követte.2

Sokaknak ismerősek lehetnek a fenti sorok Pálóczi Horváth Lajos befejezetlen regényciklusából. A fikciót és a történeti tényeket elegyítő műben3 a fenti jelenettel – mely a regény utolsó momentuma – zárul az az ünnepélyes ceremónia, amelyen Edmund Hennoque4 tábornok bejelenti, hogy Porogjász (az író így nevezi a mű- ben Beregszász városát) és környéke csehszlovák fennhatóság alá kerül. A csehszlo- vák időszak első éveiben, részben szintén Beregszászon játszódik Tamás Mihály Két part közt fut a víz5 című regénye, melyben olvashatunk a városban a csehszlovák megszállást követően kialakuló közhangulatról. Nem meglepő, hogy az első világhá- borút követő hatalomváltás, mely város történetének kétségtelenül traumatikus időszaka megihlette az idézett szépírókat. Olyan történészi szakmunka azonban nem áll rendelkezésünkre, mely alapkutatások segítségével vizsgálná az államfordulatot Beregszászban. Ennek a hiánynak a betöltésére törekvő kutatás első eredményeit kí- vánom bemutatni a tanulmányban. A Kelet-Közép-Európában lezajlott változásokat, az Osztrák-Magyar Monar- chia felbomlásának különböző okait és következményeit, az utódállamok létrejöt- tének körülményeit, sokan, sokféle szempontból tárgyalták már. Egyre inkább teret kap a szakirodalomban az eseménysorozat mikroszinten tetten érhető történetének

2 PÁLÓCZI HORVÁTH, Lajos. Két világ határán. Budapest : Hatodik Síp Alapítvány, 1993. 323. p. 3 Pálóczi két regényében (Álompákász, Két világ határán) saját élettörténetén keresztül mutatja be a 19. és 20. század fordulójának Beregszászát. A művekben irodalmi fikció és történelmi tények viszonyáról részletesebben lásd: PAPP, Adrienn: Fikció és valóság Pálóczi Horváth Lajos műveiben. In Terek, in- tézmények, átmenetek. Határhelyzetek. A Balassi Intézet Márton Áron Szakkollégium Kutatói Szakkol- légiumának Évkönyve. VIII. Szerkesztette: Fedinec Csilla, Sorozatszerkesztő: Papp Z. Attila. Budapest : Balassi Intézet Márton Szakollégium, 2015. 4 Edmond Charles Adolphe Hennocque – francia tábornok, 1919 – ben Kárpátalja katonai parancsnoka. 5 TAMÁS, Mihály. Két part közt fut a víz., Bratislava : Madách, 1983. – A regény először a 1934-ben jelent meg folytatásokban Magyar írásban Halálugrás címen, majd könyvként 1936-ban, akkor már Két part közt fut a víz címmel. Erről, és a regény egyéb vonatkozásairól részletesebben lásd: PAPP, Adrienn. Identitás alakító tényezők Tamás Mihály Két part közt fut a víz című regényében. In Közösség és identitás a Kárpát-medencében. Határhelyzetek. A Balassi Intézet Márton Áron Szakkollégium Kuta- tói Szakkollégiumának Évkönyve. VII. Szerkesztette: Fedinec Csilla, Szoták Szilvila, Sorozatszerkesztő: Papp Z. Attila. Budapest : Balassi Intézet Márton Szakollégium, 2015.

296 SZAKÁL Imre kutatása is. Úgy vélem, az első Csehszlovák Köztársaság kialakulásának időszakát is érdemes abból a szempontból vizsgálni, hogy egy-egy kisebb közösség hogyan viszo- nyult az újonnan létrejövő államhatalomhoz, annak első tapasztalható jelenségeként a megszálló hadsereghez. A csehszlovák katonai térnyerés, majd az azt követően fokozatosan kialakuló polgári közigazgatás, és a Felvidék, valamint Kárpátalja terüle- tén élők viszonyának tanulmányozásában semmiképp nem úttörő jelen tanulmány. A szakirodalom több település történetét vizsgálja különböző megközelítésekben az államfordulat időszakában. Alapkutatások vizsgálták a csehszlovák hatalom kiépíté- sének hónapjait Pozsony6, Komárom7, Nyitra8, Eperjes9, Ungvár10, Munkács11, sőt kisebb települések12 esetében is, és a felsorolás természetesen nem teljes. Ezzel az írással arra vállalkozom, hogy bemutassam, hogyan zajlott Beregszá- szban a csehszlovák államhatalom megjelenése, ez a mindennapokban milyen válto- zásokat jelentett, és a helyi közösség ezekre hogyan reagált, milyen alkalmazkodási, esetleg ellenállási stratégiákat választott az új helyzetre válaszul. A kutatás fő for- rásbázisa a Beregszász Városi Tanácsának 1919. évi iratanyaga, melyet a Kárpátaljai Területi Állami Levéltár 108. számú fondjában13 őriznek, és a levéltárosok rendsze- rező munkájának hála 2015-ben hozzáférhetővé vált a kutatók számára. A doku- mentumokból elsősorban a helyi közigazgatás működtetéséről, a város életének szer- vezéséről, és a megszálló katonai parancsnokság valamint a város vezetése közötti kapcsolatról szerezhetünk információt. Ezek alapján kívánok adalékokkal szolgálni Beregszász 1919. évi történetéhez.

6 KOVAČ, Dušan. Medzi Prešporkom a Bratislavou. Premeny mesta v revolučných mesiacoch 1918 – 1919. In Veľká doba v malom priestore. Zlomové zmeny v mestách stredoeurópskeho priestoru a ich dôsledky (1918 – 1929). Zostavili: Peter Švorc a Harald Heppner. Prešov : Universum, 2012. 131 – 146. p., DUDEKOVÁ, Gabriela. „Z druhého mesta Uhorska” na „hlavné mesto Slovenska”. Pressburg/Po- zsony/Prešporok v závere prvej svetovej vojny a jeho premena na Bratislavu. In Veľká doba v malom priestore…, i.m. 2012, 110 – 131. p. 7 KOVÁCS, Éva. Határváltó diskurzusok: Komárom 1918 – 1922, 1938. In Konfliktusok és kezelésük Közép-Európában. Technikák és hagyományok. Szerkesztette: Bárdi Nándor. Budapest : Teleki László Alapítvány, 2000. 181 – 212. p. 8 KISS, Balázs. Államfordulat Nyitrán (1918 – 1923). In Kisebbségkutatás. 2008. 2. szám. 9 ĎURIŠIN, Martin. Prešov ako centrum „revolúcie” – Slovenská republika rád (1919). In Veľká doba v malom priestore…, i.m. 2012, 179 – 200. p. 10 FEDINEC, Csilla. Ungvár és vonzáskörzete betagozódása a csehszlovák államba (1918-1928). In Limes. 2004/3. 101 – 112. p., LICHTEJ, Igor. Užhorod vo víre společensko-politických dianí v rokoch 1918 – 1918. In Veľká doba v malom priestore. Zlomové zmeny v mestách stredoeurópskeho priestoru a ich dôsled- ky (1918 – 1929). Zostavili: Peter Švorc a Harald Heppner. Prešov : Universum, 2012. 147 – 165 p. 11 ŠNICER, Igor. Mesto Mukačevo a jeho obyvatelia v rokoch 1919 – 1929. In Veľká doba v malom priestore…, i.m., 2012., 165 – 179. p. 12 HUPKO, Daniel. Situácia v obci Smolenice v rokoch 1918 – 1919. In Historické rozhľady. III / 2006. 13 Kárpátaljai Területi Állami Levéltár (Державний архів Закарпатської області) – továbbiakban: KTÁL, Fond 108. – Beregszászi Városi Jegyzői Hivatal (Берегівське міське нотарське управління, м. Берегове, 1919 – 1939).

297 „… EGYMÁSRA ZUHANÓ SŰRŰ TÖRTÉNÉSEK…” A CSEHSZLOVÁK HATALOMÁTVÉTEL BEREGSZÁSZBAN AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚT KÖVETŐEN Az Antant hatalmak 1918. június 29-én a leendő Csehszlovákiát képviselő politikai szervezetként ismerték el a Csehszlovák Nemzeti Tanácsot. A francia képviselők függetlenséget ígértek az új államnak „történelmi határain” belül. Ugyanígy járt el augusztus 9-én Nagy-Britannia, szeptember 2-án az Amerikai Egyesült Államok, októ- ber 24-én pedig Olaszország is. Ez azt jelentette, hogy az államot elismerték, a tényle- ges országterület kialakulását megelőzően. 1918. október 18-án Párizsban közzétették a Washingtoni nyilatkozatot, amelyet a Tomas Garrigue Masaryk kormányfőként, Edvard Beneš kül- és belügyminiszterként, Milan Rastislav Štefanik nemzetvédel- mi miniszterként aláírtak, s kinyilvánították az ország függetlenségét. Ezt követően 1918. október 28-án Prágában is kihirdették az első Csehszlovák Köztársaság me- galakulását.14 Az állam területi igényeinek a demarkációs vonalaknak megfelelően megkezdték a leendő államterület birtokbavételét. A köztársaság 1918 novemberétől 1920 tavaszáig eltelt időszakát a nemzeti diktatúra időszakának nevezi a történetírás. A későbbi Podkarpatská Rus területén a csehszlovák időszak gyakorlatilag 1919. janu- ár 12-én, Ungvár csehszlovák katonaság általi megszállásával kezdődött. A csehszlo- vák hadmozdulatokkal párhuzamosan megindult a Felső-Tiszavidéken a román katonai térfoglalás. A későbbi kormányzói központ megszállása az olasz egyenruhás légionáriuspok által az 1918. december 23-i antantjegyzékben kijelölt demarkációs vonalnak megfelelően történt. Az 1919. március 22-én létrejött Tanácsköztársaság ellen a román csapatok április 16-án kezdték meg a hadmozdulatokat, melyek so- rán május 1-re elfoglalta az egész Tiszántúlt15, április 20-21-én Beregszászt.16 A 1918. decemberi demarkációs vonalat a csehszlovák csapatok csak április 26-án lépték át, csatlakozva a román hadsereg tíz nappal korábban, a Tanácsköztársaságot ellen indí- tott támadásához. A békekonferencia a véglegesnek szánt csehszlovák – magyar or- szághatárt 1919. július 11-én hagyta jóvá, ezt a döntést, mely értelmében Beregszász is az első köztársaság területéhez tartozott, két nappal később jegyzékben közölték.17 Ennek megfelelően 1919. július 23-án cserélt „gazdát” a románok és csehszlovákok között a város. Augusztusra a légionáriusok elérték Beregszász körzetében azt a vonalat, mely a későbbi csehszlovák-magyar határt jelentette.18 Ezeket a területszerzése- ket az 1919. szeptember 10-én aláírt saint-german-en-lay-i, majd az 1920. június 4-ei trianoni szerződések véglegesítették. Beregszász jelentőségét a csehszlovák térfoglalás időszakában elsősorban közigazgatási státusza adta. Bereg megye központja, rendezett tanácsú város volt, törvényszékkel rendelkezett. Lakossága az 1910. évi népszámlálás alapján 12933 fő volt, amelynek 96,1 % - át magyar anyanyelvűként regisztráltak. Ezt a képet némileg árnyalja, hogy az összlakosságból 2 770 fő izraelita vallású volt.19 A városi vezetés

14 MICHELA, Miroslav. Csehszlovákia létrejötte és a szlovák kérdés 1918-1920. [online]. [letöltés ideje: 2015. december 2.] http://www.modern-tortenelem.hu/clanek/csehszlovakia-letrejotte-es-a-szlovak-kerdes-1918-1920/ 15 ROMSICS, Ignác. Magyarország története a XX. században. Budapest : Osiris Kiadó, 2004. 129 – 130. p. 16 FEDINEC, Csilla. A kárpátaljai magyarság történeti kronológiája 1918 – 1944. Galánta – Dunaszerda- hely : Fórum Intézet, Lilium Aurum Könyvkiadó, 2002. 53. p. 17 FEDINEC, Csilla. A kárpátaljai magyarság történeti kronológiája 1918 – 1944 …, i.m., 2002. 54 p. 18 FEDINEC, Csilla. A kárpátaljai magyarság történeti kronológiája 1918 – 1944 …, i.m., 2002. 55 p. 19 A magyarországi népszámlálások adatai 1784 és 1990 között. 1910. In Népszámlálási Digitális Adattár

298 SZAKÁL Imre 1919-es közlése szerint az év végén Beregszász lakossága meghaladta a 16 ezer főt.20 Az 1918 őszétől 1919 nyaráig eltelt időszak eseménydús volt a város életében. Az őszirózsás forradalom hírére 1918. november 1-én megalakult a Beregszászi Nemzeti Tanács. A polgármesteri tisztségben 1918-1919 folyamán többször is változás állt be. Gáthy Zsigmond polgármester 1918 végén történt nyugdíjazása következtében Lin- ner Jenő közigazgatási tanácsnok, polgármester-helyettes vette át a város irányítását, aki a tanácshatalomig maradt ebben a pozícióban. A Tanácsköztársaság idején Simon Mózes vezette a beregszászi direktóriumot. A román megszállás kezdetén vette át a város vezetését Hunyady Gyula főjegyző, aki helyettes polgármesterként irányította a várost a hatalomváltás időszakában. 1919. július 22-én kétszáz cseh légionárius Jan Hostas ezredes vezetésével különvonaton érkezett meg Beregszászba, és felhívás útján tájékoztatták a város közösségét arról, hogy „A Cseh-szlovák Köztársaság katonai-kirendeltsége Beregszász városát megszállotta. A csapatok a nép akaratára jöttek ide, mint barátok és kívánatos, hogy annak tekintessenek. A cseh-szlovák nemzet kultúrája elég biztosíték ahhoz, hogy minden katona a polgárság becsületét, vagyonát és életét osztály- és valláskülönbség nélkül meg fogja védelmezni. Egyes katonai személyek által elkövetett kihágás esetén a panaszos a városparancsnoksághoz forduljon. Bereg vármegye egész területén katonai diktatúra lép életbe…” Minden közhivatalnok, aki a Cseh-szlovák Köztársaságnak a fogadalmat leteszi, megmarad hivatalában, de ezek is olyan hatáskörben, mint ahogy törvényesen fel vannak jogosítva, vagyis a hivatali helyettesek a helyettesítéstől vissza- lépni kötelesek. „21 A csehszlovák csapatok megérkezésének másnapján a városi és vármegyei hivatalnokok megjelentek Hostas előtt fogadalomtételre, melyen egy pénzügyi segéd- titkár és egy törvényszéki jegyző kivételével mindenki át is esett.22 A július 23-i foga- dalomtételen a Beregszászi Magyar Gimnázium városban maradt tanári kara is részt vett Schrüger Ferenc igazgató vezetésével.23 Itt fontos megjegyezni, hogy Hostas előtti letett fogadalom nem volt egyenlő azzal, a már polgári közigazgatás alatt kért eskütétellel, melynek megtagadása miatt többen elvesztették hivatalukat. Nagy Ernő, korábbi alsóvereckei főszolgabíró, a megszállás idején Bereg megye alispánhelyettese 1922-es elmondása szerint akkor, 1919 nyarán a katonai parancsnok előtt szóban volt szükséges megfogadni azt, hogy a tisztviselők hivatalaikat nem hagyják el, és a rendet fenntartják. „Az általános hangulat az volt, hogy mindenki maradjon a helyén, […] nehogy a megüresedő helyekre idegenek kerüljenek.” – számolt be róla az alispánhe- lyettes.24

– Központi Statisztikai Hivatal Könyvtára. [online]. [letöltés ideje: 2016. március 10.]. http://library. hungaricana.hu/hu/collection/ksh_neda_nepszamlalasok_1910/ 20 KTÁL, Fond 108, op. 7., od.zb. 24 21 Nemzetgyűlési napló, 1922. I. kötet • 1922. június 19 - 1922. július 12. - [online]. [letöltés ideje: 2015. november 23.]. http://library.hungaricana.hu/hu/view/OGYK_KN-1922_01/?pg=33&layout=s 22 Nemzetgyűlési napló, 1922. I. kötet • 1922. június 19 - 1922. július 12. - [online]. [letöltés ideje: 2015. november 23.]. http://library.hungaricana.hu/hu/view/OGYK_KN-1922_01/?pg=33&layout=s 23 A Beregszászi Magyar Gimnázium története 1864 - 1989. Összeállította: Báthory Katalin, Benda István, Cséke Miklós, Dalmay Árpád, Göndöcs László. Budapest : Magyarságkutató Intézet, 1990. 24 Nemzetgyűlési napló, 1922. I. kötet • 1922. június 19 - 1922. július 12. - [online]. [letöltés ideje: 2015.

299 „… EGYMÁSRA ZUHANÓ SŰRŰ TÖRTÉNÉSEK…” A CSEHSZLOVÁK HATALOMÁTVÉTEL BEREGSZÁSZBAN AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚT KÖVETŐEN A katonai megszállással párhuzamosan elkezdődött a polgári közigazgatás át- szervezése is. 1919 nyarán az immár zsupának nevezett megyei közigazgatást Mun- kácson szervezték meg, ahová azonban már nem minden megyei hivatalnok volt hajlandó áthelyezni a működését. Az első zsupán Kaminszki József lett, aki korábban Szabó Oreszt ruszka krajnai miniszter titkáraként, a Tanácsköztársaság időszakában pedig Ruszka Krajna politikai megbízottjaként működött. 25 Beregszászban pedig a zsupának egy kirendeltsége jött létre Zseltvay János korábbi osztálytanácsos veze- tésével.26 A hivatalnokok közül tehát többen együttműködtek az ideiglenes közigaz- gatási szervezet fenntartásában. A korabeli elmondások szerint, melyeket az állam- fordulattal foglalkozó szakirodalom is megerősít, a helyi lakosság, így a tisztviselők is csupán ideiglenes állapotként tekintettek a kialakult helyzetre, melyet egyébként a megszálló csapatok katonai vezetői is ideiglenes helyzetként kommunikáltak.27 Ez a diskurzus 1919 végére változott, amikor is a rendeletben kötelezték a tisztviselő- ket, hogy tegyék le hűségesküjüket a Csehszlovák Köztársaságra. Erre már a tisztvi- selői gárda egy része nem vállalkozott. Miután a csehszlovák haderő kiürítette Bereg megye Beregsurány – Tarpa – Jánd – Ugornya – Barabás vonallal határolt területét, az így magyar fennhatóság alatt maradt huszonöt beregi község területére helyezték át működésüket a megyei hivatalnokok Gulácsy István korábbi beregi alispán vezeté- sével.28 A város gimnáziumának tizenhét fős tanári karából pedig csak egy személy vállalkozott az esküre.29 A városi közigazgatásban jelentős személyi változások nem álltak be 1919 júliusa és decembere között.30 A város vezetése a csehszlovák polgári igazgatás kiépüléséig, így a korábbi tisztviselő gárdára hárult, 1919. december 1-ig a Magyar Királyság törvényeinek megfelelően.31 Mint a fentebb elmondottakból is látható, a megyei közigazgatási rendszerre épülve többé-kevésbé működésképesen fenn- maradtak még 1919 decemberéig a korábbi hivatalok, azonban ezek mind, a teljes megszállt területen bevezetett katonai közigazgatás – ahogyan a korszakban nevezték: „katonai diktatúra” – alárendelt szervei voltak. A katonai közigazgatás vezetője Edmund Hennoqce tábornok volt, a Beregi zsupa katonai vezetője a Be- regszászt is megszálló Jan Hostas, a Beregszászban szerveződött helyőrséget Jan

november 23.]. http://library.hungaricana.hu/hu/view/OGYK_KN-1922_01/?pg=33&layout=s 25 FEDINEC, Csilla. A kárpátaljai magyarság történeti kronológiája 1918 – 1944 …, i.m., 2002, 51 p.; FEDINEC, Csilla: Állami és nemzeti kötődések a kárpátaljai regionális politikában. In Etnopolitika. A közösségi, magán- és nemzetközi érdekek viszonyrendszere Közép-Európában. Szerkesztette: Bárdi Nándor, Fedinec Csilla. Budapest : Teleki László Alapítvány, 2003, 141 p. 26 KTÁL, Fond 108, op. 7., od.zb. 17. 27 SIMON, Attila. A Csehszlovákiához került felvidéki magyarok (1918–1921). Impériumváltás és nem- zetállamok 1918 – 1921 In Kisebbségi magyar közösségek a 20. században. Fedinec Csilla – Bárdi Nán- dor – Szarka László. Budapest : Gondolat – MTA Kisebbségkutató Intézet, 2008. 28 A Csonka-Bereg területén kialakított közigazgatásról részletesebben lásd: NÉMETH, Péterné: Adatok az 1918 – 1919-évi forradalmak beregi történetéhez. In Szabolcs-Szatmár megyei helytörténetírás. 3 – 4. Nyíregyháza 1982. 29 A Beregszászi Magyar Gimnázium története 1864 – 1989. Összeállította: Báthory Katalin, Benda Ist- ván, Cséke Miklós, Dalmay Árpád, Göndöcs László. Budapest : Magyarságkutató Intézet, 1990. 16 p. 30 KTÁL, Fond 108, op. 7., od.zb. 36. 31 KTÁL, Fond 108, op. 7., od.zb. 21.

300 SZAKÁL Imre Schauer vezette azzal a katonai csendőrséggel együtt, melyet a Hungária szálló32 nagytermében rendeztek be, s melynek feladata a városi rend fenntartása mellett a határellenőrzés volt. A város utcáin szinte heti rendszerességgel jelentek meg tucatjával azok a pla- kátok, amelyek útján a katonai parancsnokság tájékoztatni kívánta a lakosságot a rendeleteiről. Beregszász átvételét követően leghamarabb a határellenőrzésről szóló rendelettel szembesülhettek a lakosok. A gyakorlat az volt, hogy a csehszlo- vák haderő által megszállt területek, illetve a magyar fennhatóság alatt megmaradt területek között egy semleges zónát alakítottak ki. A zóna mentén ellenőrző pontokat állítottak fel, ahol a megszálló katonaság végezte a határellenőrzést. Az ellenőrző pontok felállításáig azonban a hivatalos katonai és diplomáciai kikül- detésben utazókon kívül másnak nem volt szabad átlépnie a határt. Miután az ellenőrző pontok felállítása megtörtént, utazási engedély megszerzésével lehetett közlekedni. Ezt az igénylők a községi elöljáróktól, Beregszászban a városi elöljáró- ságtól igényelhették, amelyet a helyi katonai parancsnokság hitelesített, és megsza- bta az érvényességi idejét. A megszállt területre érkezőknek fel kellett keresniük a városi tanács illetékes hivatalát, ahol szintén kaptak utazási engedélyt, amellyel visszatérve átléphették a határt. Értelemszerűen többen voltak, akik munkájukból, hivatalukból kifolyólag napi rendszerességgel mozogtak a megszállt és a semleges területek között, számukra állandó igazolványt adtak ki. A határellenőrzés nem csupán a személyek mozgását szabályozta, hanem az áruk és személyes tárgyak szállítását is. Az áruszállításra vonatkozó kérelmeket a legközelebbi katonai pa- rancsnokság engedélyezhette, de tilos volt például a levelek és újságok szállítása a határvonalon keresztül. Utóbbiakat elkobozták, és a hadosztály parancsnoká- hoz továbbították.33 Természetesen nem volt egyszerű egyik napról a másikra ha- tárrezsimet bevezetni olyan területen, ahol korábban országhatár nem húzódott. 1919-1920-ban a hatóságok gyakran jelentették, hogy útlevél nélkül iratok nélkül járnak át a határokon.34 A katonaság és a katonai csendőrség nem csupán a megszállt területek hatá- rellenőrzéséért volt felelős. A fennhatóságuk alatt lévő területek rendfenntartását is igyekeztek a kezükbe venni, mely feszültségterhes kérdés volt abból a szempontból, hogy a beregszászi rendőrség, és rajta keresztül a helyi közigazgatás is igyekezett ezt a feladatát ellátni. Ez utóbbit nehezítette az a tény, hogy Győrffy Aladár rendőrkapi- tány a Tanácsköztársaság idejétől Nagyszőlősön tartózkodott, és a helyettes polgár- mester többszöri hívására sem volt hajlandó ellátni feladatait. A rendfenntartással kapcsolatos kompetenciakérdéseket már a város megszállását követően rendeletileg

32 A Hungária Szálloda a cseh időszakban Szlávia néven működött, a bérleti díjjal a református egyház bírt. 1945 után fogyasztási szövetkezet, majd egy múlva járási szakorvosi rendelő kapott itt helyet. A rendszerváltozást követően a református egyház visszakapta a tulajdonjogot, és a Kárpátaljai Magyar Tanárképző Főiskola működött az épületben. Napjainkban a Beregszászi Kálvin János Református Kol- légiumnak ad otthont. – ZUBÁNICS, László. Tájba írt történelem. Kultúrtörténeti időutazás Kárpátalja legmagyarabb városában és vonzáskörzetében. Ungvár – Budapest : Intermix Kiadó, 2011. 48 – 49 p. 33 KTÁL, Fond 108, op. 7., od.zb. 24. 34 RYCHLÍK, Jan. Határrezsim Kárpátalján 1919 – 1939 között. In Kárpáti Ukrajna : Vereckétől Husztig. Egy konfliktustörténet nemzeti olvasatai. Szerk.: Fedinec Csilla. Pozsony : Kalligram Kiadó, 2014. 39 p.

301 „… EGYMÁSRA ZUHANÓ SŰRŰ TÖRTÉNÉSEK…” A CSEHSZLOVÁK HATALOMÁTVÉTEL BEREGSZÁSZBAN AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚT KÖVETŐEN szabályozta a katonai igazgatás. Megszabták, hogy mely kihágások esetén léphet fel a megszálló katonaság, és mely esetben a polgári szervek. Ennek értelmében pél- dául a katonaság nem járhatott el politikai vétségek esetén, azonban köztörvényes bűnesetek bekövetkeztekor a katonaság is intézkedhetett, ítéletet azonban csak a polgári bíróság hozhatott. Szintén eljárhatott a katonaság olyan esetben, ha vala- ki a Csehszlovák Köztársaság intézményei, személyei, vagy az antant csapatok ellen vétettek. Külön kitértek a bolsevik eszmék terjesztésében résztvevő személyek felku- tatására és letartóztatására, s mivel a rendelet visszaható erővel bírt, ez vonatkozott azokra a személyekre, akik valamilyen módon segítették a tanácshatalom kiépítését és működését Beregszászban.35 A város ellenőrzését átvevő katonai hatóságoknak azonban nem csak a rend- fenntartásról, és a határellenőrzésről kellett gondoskodniuk, hanem szembesülniük kellett azokkal a megélhetési nehézségekkel, mellyel a város küzdött, illetve kényte- lenek voltak azokat a közszükségleti cikkeket is pótolni, amelyekből hiány mutatkozott. A város vezetésének hivatali levelezéséből kitűnik az, hogy a Nagy Háború következtében általánosan jelentkező gazdasági, élelmezési nehézségek Beregszászt sem kerülték el. A város 1919. évi költségvetéséből látszik, hogy nem csupán a vi- lágháború volt a közszükségleti cikkek hiányának oka, de a román, és a csehszlovák megszálló csapatok ellátásának költségei is. A város csehszlovák megszállását követő napokban maximálták az árakat, illetve bizonyos közszükségleti cikkek ellátását is bi- ztosította a katonai igazgatás. Hunyady helyettes polgármester 1919. augusztus 5-én kelt, Jan Schauer állomásparancsnoknak címzett levelében leírta, hogy a város milyen cikkekben szenvedett hiányt. Ilyen volt a cukor, gyertya, szappan, petróleoum, szabókellékek, szövetek, bőr, cipő, vászon, fehérnemű. A későbbi keltezésű iratokból kiderül, hogy ezek egy részét a katonai hatóságok biztosították a város számára.36 A közszükségleti cikkek beszerzését nem csupán az áruk hiánya nehezítette, hanem a pénzhasználat terén tapasztalható zűrzavar is. 1919 második felére a megszállt területeken az Osztrák Magyar Bank által kibocsátott bankjegyeket a megszálló hatósá- gok bélyeggel látták el, nosztrifikálták. Ezeken kívül azonban érvényesek voltak a lebé- lyegezetlen bankjegyek is átmeneti jelleggel, 1919 októberének végéig a bélyegzettekkel egyenlő értékűként, azt követően 2:1 arányban. Természetesen megjelentek a Csehszlo- vák Köztársaság által kibocsátott új bankjegyek is, ezen túl pedig Beregszász városa szükségpénzt is kiadott. Ez a helyzet több problémát is eredményezett. A kereskedők nem akarták elfogadni a régi bankjegyeket, erre vonatkozólag a hatóságok többször is felhívást intéztek a lakossághoz.37 A másik gond pedig az volt, hogy a zűrzavart ki- használva széles körben kezdődött pénzhamisítás a megszállt területeken. A források érdekes információval szolgálnak a megszálló hatóságok, illetve a helyi lakosság viszonyáról. Már a megszállás pillanatától megfigyelhető volt az, hogy rendeletekben, felhívásokban – melyeket tucatjával tettek közzé az utcákon, illetve dobszóval is a lakosság tudomására hoztak – a Beregszászra érkező katonaság igazolni kívánta a megszállás jogos, és szükségszerű voltát. Jan Hostas a megszálláskor

35 KTÁL, Fond 108., op. 7., od.zb., 4. 36 KTÁL, Fond 108., op. 7., od.zb., 53. 37 KTÁL, Fond 108., op. 7., od.zb. 34.

302 SZAKÁL Imre kiadott felhívásában így fogalmazott: „A csapatok a nép akaratára jöttek ide, mint ba- rátok és kívánatos, hogy annak tekintessenek.”38 A fentebb idézettekhez hasonló stílus- ban jelent meg az utcákon 1919 nyarán az a felhívás, melyben Hennocque tábornok közölte a megszállt területek lakosságával, hogy Jan Brejcha lesz a polgári közigazga- tás vezetője. Ahogyan a dokumentumban szerepel: „Ez a kinevezés biztosítékot nyújt nektek arra, hogy a Csehszlovák köztársaság keretében, amelyhez a szláv vér kötelékei fűznek, szabadon fejlesszétek: függetlenségeteket, nemzetiségeteket, nyelveteket, valláso- tokat, intézményeiteket és nemzeti szokásaitokat.” Ugyanitt így írnak: „Elmúlt a rette- netes nyomor öt esztendeje, amelyet a borzalmas háború idézett elő. Most már meg kell gyógyítani a még mindig fájdalmas sebeket és békében és munkában élni.” Továbbá: „A Csehszlovák Köztársaság hűen nemes elveihez, amelyek egyszersmind a Tietek is, szeretettel nyújtja felétek kezét: fogadjátok bizalommal hívó szózatát.”39 Az idézetekben megjelenő fogalomhasználat természetesen nem jelent meg mindenhol, nem csupán az utcákon masírozó fegyveres katonaság látványa ébresztett kétséget a lakosokban a megszállás békés volta felől, a rendeltek fogalomhasználata is sok esetben inkább szigorról árulkodott. 1919. október 13-án jelent meg az a hirdetmény, melyben a la- kosságot felszólították az Ungvári Katonai parancsnokság által nem engedélyezett fegyverek beszolgáltatására. Ebben egyrészt házkutatásokat irányoztak elő, másré- szt így fogalmaztak a városon kívül elrejtett fegyverekkel kapcsolatosan: „A feltalált fegyverek számához képest a lakosság egy része internáltatni fog. A kiválasztás sorshúzás útján történik.” Egy 1919 decemberében kiadott rendelkezés pedig a következő bün- tetésformát helyezték kilátásba arra az esetre, hogyha a csehszlovák haderő ellen vétő személyt nem tudják elfogni: „Oly eseteknél ahol a tettes kézre kerítése lehetetlenné válik, a felső parancsnokság áltat a környéken 10 km távolságon belül fekvő községekből túszok lesznek kijelölve, akik internálva lesznek.” Látható tehát a kommunikáció ket- tős volta, amely egyrészt a csehszlovák katonai jelenlét békés, igazságos, a lakosság akaratát tükröző voltát igyekezetek igazolni, utalva itt feltételezhetően az amerikai ruszinok népszavazására40, vagy Központi Ruszin Nemzeti Tanács 1919. május 8-i döntésére41. Ezzel együtt megfigyelhető, hogy mintegy ellenpontként állították be a világháború elmúlt éveinek minden szörnyűségét. Másrészt esetenként fenyegető hangnemben, minden kétséget kizáróan a lakosság tudtára adta, hogy itt fegyveres katonai megszállásról, és katonai szervek által felügyelt közigazgatás kialakításáról van szó. Természetesen a lakosság hangulatát meghatározták a mindennapokban beállt változások is. A határellenőrzés jelenségéről már volt szó. Ezen kívül éjszakai kijárási

38 Nemzetgyűlési napló, 1922. I. kötet • 1922. június 19 - 1922. július 12. - [online]. [letöltés ideje: 2015. november 23.]. http://library.hungaricana.hu/hu/view/OGYK_KN-1922_01/?pg=33&layout=s 39 KTÁL, Fond 108, op. 7., od.zb. 15. 40 1918. november 12-én Scrantonban a Ruszinok Amerikai Néptanácsa megszavazta Szepes, Sáros, Zemplén, Abaúj, Gömör, Borsod, Ung, Ugocsa, Bereg és Máramaros Csehszlovákiához való csatolá- sát. FEDINEC, Csilla. A kárpátaljai magyarság történeti kronológiája 1918 – 1944 …, i.m., 2002, 13 p. 41 Az eperjesi, ungvári és huszti ruszin tanácsok Avgusztin Volosin elnökletével 1919. május 8-án meg- alakította a Központi Ruszin Nemzeti Tanácsot Ungváron, amely kimondta a Csehszlovákiához való önkéntes csatlakozást. FEDINEC, Csilla. A kárpátaljai magyarság történeti kronológiája 1918 – 1944 …, i.m., 2002, 13 p.

303 „… EGYMÁSRA ZUHANÓ SŰRŰ TÖRTÉNÉSEK…” A CSEHSZLOVÁK HATALOMÁTVÉTEL BEREGSZÁSZBAN AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚT KÖVETŐEN tilalmat vezettek be. Betiltották a szeszes italok árusítását, az újságárusítást engedély- hez kötötték, akárcsak a város elhagyását, illetve a városba történő látogatást. Azon- ban sem a katonai sem a polgári hatóságok nem rekvirálhattak, minden ilyen eset lo- pásnak minősült. A forrásaink a lakosság hangulatával kapcsolatosan is tartogatnak információt. 1919 júliusában-augusztusában keletkezett iratok egyértelműen a lakos- ság békés viselkedéséről számolnak be. Ellenállás a megszálló katonasággal szemben nem alakult ki. Ennek következtében olyan gyászos esetekről sincs Beregszász ese- tében tudomásunk, mint amilyen Ungváron volt Pós Alajos42 meggyilkolása, vagy még több életet követelő pozsonyi eset43. A megszálló katonaság békés fogadtatása leginkább annak volt a következménye, hogy a helyiek a kialakult állapotot ideigle- nesnek fogták föl. Erre a jellegzetességre, már a Hostas előtt letett fogadalom esetén is felhívtam a figyelmet. Maguk a megszálló katonaság vezetői is beszámoltak a békés fogadtatásukról. Hostas augusztusban Kaminszkynak írt levelében így fogalmazott: „a cseh-szlovák csapatokat ezen vidék megszállása alkalmával mindenütt barátságosan fogadták.”44 Jan Schauer, a beregszászi állomásparancsnok a városi tanács számára írt levélben pedig következőképp fogalmazott: „Szívből köszönöm Önöknek Uraim, mint olyanoknak, kik előttem Beregszász városát képviselik, a hálának azon meleg szavait, amelyek tisztikarunk és legénységünk munkásságának legszebb elismerését képezik. Nagy örömmel tölt el az a tudat is, hogy az Önök kedves kis városának lakosságával ilyen jó egyetértésben élhetünk. Meggyőződésem, hogy a közöttünk meglévő jó egyeté- rtés idővel a viszonyokhoz mérten a lehető legszívélyesebben fog erősödni. Meggyőző- désem, hogy a mai nehéz idők dacára is sikerülni fog nekem az Önök nagyra becsült és hathatós támogatása mellett célomat elérni, hogy, mint e város katonai parancsnoka megértéssel és demokratikus szellemben a rendet, tisztességet és közbiztonságot a lehető legnagyobb fokra emeljem.”45 1919 őszétől azonban a helyzet némileg változott. Miután 1919. szeptember 10-én aláírták a saint-german-en-lay-i békét megkezdődött a polgári közigazgatás rendszerének megszilárdítása. Persze jelentős ellenállást a város lakossága ekkor sem fejtett ki, de ahogyan egyre nyilvánvalóbbá vált a csehszlovák hatalom megszilárdulá- sa, úgy figyelhetőek meg a helyiek elégedetlenségének apró jelei. Ilyen volt például az, amikor a törvényszék épületének ajtaján egy, a csehszlovák haderő tagjait becsmérelő cédula jelent meg. Ennél több kellemetlenséget okozott a katonai igazgatásnak, hogy a városban és a környező falvakban is ismeretlen tettesek rongálták meg a távíró és telefonvonalakat. Kétségtelenül negatívan hatottak a városi lakosság hangulatá- ra az olyan rendelkezések, mint amely 1919. október 25-én kelt, és a Csehszlovák Köztársaság kikiáltásának október 28-án esedékes első évfordulójának méltatásáról rendelkezett a következőképp: „Az összes házak legyenek a Cseh Köztársaság nemzeti színű zászlóival díszítve. Minthogy háztulajdonosok bizonyosan rendelkeznek magyar

42 Ungváron 1919. március 7-én a csehszlovák katonák a nyílt utcán megölték Pós Alajos újságírót. 43 1919. február 12 – én Pozsonyban tömeggyűlésre került sor, ahol a magyar és német lakosok szociális követelések megfogalmazása mellett, tiltakoztak Pozsony Csehszlovákiához csatolása ellen. A cseh- szlovák katonák a tüntetők közé lőtték, nyolcan meghaltak, tizennégyen megsérülte. – SIMON, Attila. A Csehszlovákiához került felvidéki magyarok (1918 – 1921). i.m., 2008, 37 p. 44 KTÁL, Fond 108., op. 7., od.zb. 4. 45 KTÁL, Fond 108, op. 7. od.zb. 53.

304 SZAKÁL Imre nemzeti színű piros-fehér-zöld zászlókkal, a szövethiány miatt a zászlókérdés úgy volna megoldható, hogy a fenti számú átirat értelmében s alapján, hívja föl a város lakos- ságát a szokásos módon, hogy a magyar nemzeti színű zászlókból elvéve a zöld színt, az már a Cseh Köztársaság nemzeti színű lobogója lesz, amikkel kell tehát a házakat díszíteni.”46 Szlávik Emil, a Kaminszkit váltó beregi zsupán, 1919 novemberében kiadott rendelete is világossá tette, hogy az ideiglenes katonai megszállás, tartós közigaz- gatássá alakul: „A határok Magyarországgal szemben úgy vannak megállapítva, hogy egész Bereg vármegye, továbbá Ugocsa, Máramaros egy része is beleesnek a Csehszlo- vák Köztársaság területébe. E területeken a Csehszlovák Köztársaság hátrányára semmi körülmények között változtatva nem lesz.”47 Az 1919. év második felében bekövetkező katonai megszállás Beregszászban békésen, a helyi lakosság ellenállása nélkül zajlott le. A városi elöljáróság, a telepü- lés hivatalnokainak jelentős része az év végig a helyén maradt, feladataikat a kialakult helyzethez alkalmazkodva igyekeztek ellátni. A beregszásziak remélték, hogy a csehszlovák fennhatóság ideiglenesen lesz, azonban az 1919 telére állandósulni látszott. Beregszászon, akárcsak a többi kárpátaljai magyar közösségben időt vett igé- nybe, annak a tudatosítása, hogy a határok véglegesek.48 Tamás Mihály a már emlí- tett regényében erről a jelenségről így írt: A kábulat már engedni kezdett, az emberek hideg szemmel kezdték nézni az eseményeket, de senki se hitte, hogy az állapot állandó maradjon: mindenki valami megváltó csodát várt.49

Források és irodalom

Források és korabeli sajtó

Határszéli Újság, 1919. Kárpátaljai Területi Állami Levéltár (Державний архів Закарпатської області), Fond 108. – Beregszászi Városi Jegyzői Hivatal (Берегівське міське нотарське управління, м. Берегове, 1919 – 1939) Nemzetgyűlési napló, 1922. I. kötet http://library.hungaricana.hu

Irodalom

HUPKO, Daniel. Situácia v obci Smolenice v rokoch 1918 – 1919. In Historické rozhľady. III/2006. KOVAČ, Dušan. Medzi Prešporkom a Bratislavou. Premeny mesta v revolučných mesiacoch 1918 – 1919. In Veľká doba v malom priestore. Zlomové zmeny v mestách stredoeurópskeho priestoru a ich dôsled- ky (1918 – 1929). Zostavili: Peter Švorc a Harald Heppner. Prešov : Universum, 2012. FEDINEC, Csilla. A kárpátaljai magyarság történeti kronológiája 1918 – 1944. Galánta – Dunaszerdahely : Fórum Intézet, Lilium Aurum Könyvkiadó. 2002. FEDINEC, Csilla. Magyar pártok Kárpátalján a két világháború között. In Fórum Társadalomtudományi Szemle. 2007/1.

46 KTÁL, Fond 108, op. 7., od.zb. 20 47 KTÁL, Fond 108, op. 7., od.zb. 17. 48 FEDINEC, Csilla. Magyar pártok Kárpátalján a két világháború között. In Fórum Társadalomtudomá- nyi Szemle. 2007/1., 104 p. 49 TAMÁS, Mihály. Két part közt fut a víz…, 1983., i.m. 42 p.

305 „… EGYMÁSRA ZUHANÓ SŰRŰ TÖRTÉNÉSEK…” A CSEHSZLOVÁK HATALOMÁTVÉTEL BEREGSZÁSZBAN AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚT KÖVETŐEN FEDINEC, Csilla. Ungvár és vonzáskörzete betagozódása a csehszlovák államba (1918 – 1928). In Limes. 2004/3. FEDINEC, Csilla. Állami és nemzeti kötődések a kárpátaljai regionális politikában. In Etnopolitika. A közösségi, magán- és nemzetközi érdekek viszonyrendszere Közép-Európában. Szerkesztette: Bárdi Nándor, Fedinec Csilla. Budapest : Teleki László Alapítvány, 2003. DUDEKOVÁ, Gabriela. „Z druhého mesta Uhorska” na „hlavné mesto Slovenska” Pressburg/Pozsony/ Prešporok v závere prvej svetovej vojny a jeho premena na Bratislavu. In Veľká doba v malom priestore. Zlomové zmeny v mestách stredoeurópskeho priestoru a ich dôsledky (1918 – 1929). Zosta- vili: Peter Švorc a Harald Heppner. Prešov : Universum, 2012. LICHTEJ, Igor. Užhorod vo víre společensko-politických diani v rokoch 1918 – 1918. In Veľká doba v malom priestore. Zlomové zmeny v mestách stredoeurópskeho priestoru a ich dôsledky (1918 – 1929). Zostavili: Peter Švorc a Harald Heppner. Prešov : Universum, 2012. ŠNICER, Igor. Mesto Mukačevo a jeho obyvatelia v rokoch 1919 – 1929. In Veľká doba v malom priestore. Zlomové zmeny v mestách stredoeurópskeho priestoru a ich dôsledky (1918 – 1929). Zostavili: Peter Švorc a Harald Heppner. Prešov : Universum, 2012. KISS, Balázs. Államfordulat Nyitrán (1918 – 1923). In Kisebbségkutatás. 2008. 2. szám. KOVÁCS, Éva. Határváltó diskurzusok: Komárom 1918 – 1922, 1938. In Konfliktusok és kezelésük Kö- zép-Európában. Technikák és hagyományok. Szerkesztette: Bárdi Nándor. Budapest : Teleki László Alapítvány, 2000. ĎURIŠIN, Martin. Prešov ako centrum „revolúcie” – Slovenská republika rád (1919). In Veľká doba v malom priestore. Zlomové zmeny v mestách stredoeurópskeho priestoru a ich dôsledky (1918 – 1929). Zostavili: Peter Švorc a Harald Heppner. Prešov : Universum, 2012. MICHELA, Miroslav. Csehszlovákia létrejötte és a szlovák kérdés 1918 – 1920. http://www.modern-tortenelem.hu/clanek/csehszlovakia-letrejotte-es-a-szlovak-kerdes-1918-1920/ NÉMETH, Péterné. Adatok az 1918 – 1919-évi forradalmak beregi történetéhez. In Szabolcs-Szatmár megyei helytörténetírás. 3 – 4. Nyíregyháza 1982. PÁLÓCZI HORVÁTH, Lajos. Két világ határán. Budapest : Hatodik Síp Alapítvány, 1993. PAPP, Adrienn. Fikció és valóság Pálóczi Horváth Lajos műveiben. In Terek, intézmények, átmenetek. Ha- tárhelyzetek. A Balassi Intézet Márton Áron Szakkollégium Kutatói Szakkollégiumának Évkönyve. VIII. Szerkesztette: Fedinec Csilla, Sorozatszerkesztő: Papp Z. Attila. Budapest : Balassi Intézet Márton Szakollégium, 2015. PAPP, Adrienn. Identitás alakító tényezők Tamás Mihály Két part közt fut a víz című regényében. In Közös- ség és identitás a Kárpát-medencében. Határhelyzetek. A Balassi Intézet Márton Áron Szakkollégium Kutatói Szakkollégiumának Évkönyve. VII. Szerkesztette: Fedinec Csilla, Szoták Szilvia, Sorozat- szerkesztő: Papp Z. Attila. Budapest : Balassi Intézet Márton Szakollégium, 2015. RYCHLÍK, Jan. Határrezsim Kárpátalján 1919 – 1939 között. In Kárpáti Ukrajna : Vereckétől Husztig. Egy konfliktustörténet nemzeti olvasatai. Szerk.: Fedinec Csilla. Pozsony : Kalligram Kiadó, 2014. ROMSICS, Ignác. Magyarország története a XX. században. Budapest : Osiris Kiadó, 2004. SIMON, Attila. A Csehszlovákiához került felvidéki magyarok (1918 – 1921). Impériumváltás és nemze- tállamok 1918 – 1921 In Kisebbségi magyar közösségek a 20. században. Fedinec Csilla, Bárdi Nán- dor, Szarka László. Budapest : Gondolat – MTA Kisebbségkutató Intézet, 2008. TAMÁS, Mihály. Két part közt fut a víz. Bratislava : Madách, 1983. ZUBÁNICS, László. Tájba írt történelem. Kultúrtörténeti időutazás Kárpátalja legmagyarabb városában és vonzáskörzetében. Ungvár – Budapest : Intermix Kiadó, 2011.

306 SZAKÁL Imre „… na seba padajúci zhluk udalostí…” Preberanie moci Československom v Berehove po skončení prvej svetovej vojny

Príspevok sa venuje mikrosyntéze udalostí v Berehove po prvej svetovej vojne a vzniku Československa. Cieľom autora bolo poukázať na prežívanie tejto novej politicko-spoločenskej situácie obyvateľmi mesta, včleňovanie sa Berehova do nového štátneho celku, jeho administratívy. Príspevok je spracovaný na základe archívnych dokumentov Mestskej rady z roku 1919, z ktorých sa dajú získať informácie hlavne o činnosti administratívy, o organizácii života mesta, ako aj o vzťahu vojenského ve- liteľstva v meste a samotného vedenia Berehova. Včleňovanie územia neskoršie nazý- vaného Podkarpatská Rus do Československa sa začalo 12. januára 1919 obsadením Užhorodu československým vojskom. Berehovo sa dostalo do rúk československého vojska 23. júna. Do mesta prišlo okolo dvesto legionárov pod vedením plukovníka Jána Hostasa. Paralelne s vojenským obsadením mesta sa začalo aj jeho adminis- tratívne včleňovanie do nového štátu. V danom období žilo v Berehove približne 16-tisíc obyvateľov, v drvivej väčšine maďarskej národnosti, početné zastúpenie mali aj Židia. V monarchii bolo Berehovo sídlom Berežskej župy a mestom so zriade- ným magistrátom. V Československej republike sa sídlom župy stalo Mukačevo. Prvá zmena, s ktorou boli obyvatelia mesta konfrontovaní bolo vytýčenie hraníc a hranič- ná kontrola. Medzi územím kontrolovaným československým vojskom a maďarským bola vytvorená zóna s kontrolnými miestami. V meste bol zavedený zákaz nočného vychádzania, predaj alkoholických nápojov, predaj novín bol viazaný na povolenie. Zaujímavý bol prechod na novú menu, istý čas boli v obehu staré okolkované peniaze, nová československá mena a mesto vydalo aj vlastné peniaze. Príchod českoslo- venských vojsk prebehol bez incidentov, bez odporu miestneho obyvateľstva. Hoci obyvateľstvo Berehova aj iných sídel verilo v dočasnosť tohto stavu, po zime 1919 si uvedomilo trvalú prítomnosť hraníc, avšak vnútorne sa vyrovnať s touto zmenou trvalo ešte nejaký čas.

Захоплення влади Чехословаччиною в Берегові після закінчення Першої світової війни

В статті розглядається мікросинтез подій в Берегові після Першої світо- вої війни і виникнення Чехословаччини. Метою автора було показати, як на- селення міста сприймало цю нову суспільно-політичну ситуацію, як Берегово інтегрувалося у нове державне утворення, його адміністративні органи. Стат- тя підготовлена на основі архівних матеріалів Міської ради з 1919 року, з яких можна одержати інформацію головним чином про діяльність адміністрації, організацію міського життя, а також про відносини між військовим коман- дуванням в місті і керівництвом Берегова. Інтеграція території, пізніше відо- мої як Підкарпатська Русь до Чехословаччини, розпочалася 12 січня 1919 року окупацією Ужгорода чехословацьким військом. Берегово потрапило в руки чехословацького війська 23 червня. В місто прибуло біля 200 легіонерів під ко-

307 „… EGYMÁSRA ZUHANÓ SŰRŰ TÖRTÉNÉSEK…” A CSEHSZLOVÁK HATALOMÁTVÉTEL BEREGSZÁSZBAN AZ ELSŐ VILÁGHÁBORÚT KÖVETŐEN мандування полковника Яна Гостаса. Паралельно з військовою окупацією мі- ста почалася його адміністративна інтеграція у нову державу.. В той час жило в Берегові приблизно 16.000 мешканців, переважно угорської національності, численною була група євреїв. В монархії було м. Берегово центром Березького комітату і містом з власним магістратом. В Чехословацькій Республіці центром комітату стало м. Мукачево. Першою зміною, з якою жителі міста зустрінули- ся, була демаркація кордонів і прикордонний контроль. Між територією, яка була під контролем чехословацького війська і тою, під контролем угорського війська, було створено зону контрольних постів. В місті було запроваджено нічний комендантський час, заборонений був продаж алкогольних напитків, а продаж газет був пов’язаний з отриманням дозволу. Цікавий був перехід на нову грошову одиницю, деякий час в обігу були старі гроші, позначені гербо- вими марками, нові чехословацькі гроші, я ще місто випустило власні гроші. Прибуття чехословацьких військ пройшло без інцидентів, без опору місцевого населення. Хоч населення Берегова та інших поселень вірило в тимчасовість цього стану, після зими 1919 року усвідомило постійнiсть кордонів, хоч вну- трішньо примиритися з цією зміною тривало ще деякий час.

308 VÝVOJ MESTA KOMÁRNO PO PRVEJ SVETOVEJ VOJNE OD KONCA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY DO POLOVICE ROKU 1919

Tibor DOHNANEC

The Development of the town of Komarno after World War I. Since the end of World War I until the mid-1919 The peace treaties after World War I. transformed the state borders in the eastern part of Central Europe beyond recognition. The most significant changes occurred after the collapse of the Austro-Hungarian Empire. This created several new state formations, among others, the First Czechoslovak Republic and Hungary. New national borders that divided the town of Komarno into two parts were also outlined between the countries. The historic city center was occupied by the Czechoslovak army, while the southern part of the city remained in Hungary. Komarno initially responded to the incident peacefully, the presence of the Czechoslovak army was seen as a temporary condition. Gradually, however, there were also conflicts. The largest was the unsuccessful decline of Komarno by the working class of the Hungarian Soviet Republic. It was evident that the city will be a permanent part of Czechoslovakia in early summer of 1919 and thus the gradual integration of Komarno in the Czechoslovak Republic began. The Peace Treaty of Trianon confirmed the given boundary, which confirmed the existence of the city, divided by national borders.

Key words: Komarno, Czechoslovak Republic, Hungary, Border issues, 1918 – 1919, „The Komarno private events“.

Prvá svetová vojna v rokoch 1914 – 1918 a mierové zmluvy, ktoré ju uzavreli, rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili dejiny Európy v 20. storočí. Na mieste starého kontinentu – slovami historika Júliusa Popélya – sa narodila „nová, chorá a života neschopná Európa“.1 Mierové zmluvy podpísané v blízkosti Paríža premenili štát- ne hranice vo východnej časti strednej Európy k nepoznaniu. Najvýraznejšie zmeny nastali po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie. Na jej troskách vzniklo niekoľko nových štátnych útvarov, okrem iných aj prvá Československá republika a Maďarská republika. K proklamácii Československej republiky došlo 28. októbra 1918 v Prahe a k tomuto novému česko-slovenskému štátu sa jednomyseľne prihlásila aj sloven- 1 POPÉLY, Gy. Ellenszélben. Bratislava : Kalligram, 1995, s. 8.

309 VÝVOJ MESTA KOMÁRNO PO PRVEJ SVETOVEJ VOJNE OD KONCA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY DO POLOVICE ROKU 1919 ská politická reprezentácia v Martinskej deklarácii z 30. októbra 1918.2 Maďarská republika bola vyhlásená 16. novembra 1918 po víťaznej tzv. astrovej revolúcii.3 Vlá- da Michala Károlyiho sa všemožne snažila udržať si územie Slovenska minimálne do mierovej konferencie, napr. proklamovala zrovnoprávnenie národov Uhorska, vyhlásila pokrokový program sociálnych a politických premien, pozemkovú reformu a pripútala si maďarské národné rady, ktoré vznikli na území Slovenska.4 Pražská vláda sa napokon rozhodla vyriešiť tento spor obsadením územia Slovenska,5 avšak problematická bola najmä južná hranica územia, ktoré malo byť obsadené. Problematikou vytýčenia hraníc sa zaoberá množstvo publikácií, vedeckých štúdií a článkov v slovenskej a tiež v maďarskej historiografii.6 V rámci tohto prí- spevku bude bližšia pozornosť venovaná iba dvom koncepciám, resp. návrhom demarkačných čiar. Prvou je demarkačná čiara, ktorú vytýčili a schválili maďarský minister obrany Albrecht Bartha, vyslanec prvej československej vlády v Budapešti

2 KOVÁČ, D. Dejiny Slovenska. Praha : NLN, 1998, s. 179 – 180. 3 Po maďarsky: Őszirózsás forradalom. K tomu bližšie pozri napr. MERÉNYI, L. Az őszirózsás forradalom. Budapest : Akadémiai Kiadó, 1983, 145 s. 4 Takáto maďarská národná rada vznikla aj v Komárne 30. októbra 1918. KECSKÉS, L. Komárom az erődök városa. Budapest : Zrínyi Katonai Kiadó, 1984, s. 211. 5 LIPTÁK, Ľ. Slovensko v 20. storočí. Bratislava : Kalligram, 1998, s. 84 – 85. 6 V slovenskej historiografii sa danej problematike venoval hlavne Marián Hronský, napr.: HRONSKÝ, M. Boj o Slovensko a Trianon 1918–1920. Bratislava : Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, 1998. 327 s.; HRONSKÝ, M. Trianon. Vznik hraníc Slovenska a problémy jeho bezpečnosti (1918-1920). Bratislava : Veda, 2011. 685 s.; HRONSKÝ, Marián: K strategickým aspektom utvárania južnej hranice Slovenska v rokoch 1918-1919 z hľadiska česko-slovenských požiadaviek na mierovej konferencii. In Historické štúdie 43. Bratislava : Veda, 2004, s. 79 – 89.; HRONSKÝ, M. Priebeh vojen- ského obsadzovania Slovenska československým vojskom od novembra 1918 do januára 1919. In Histo- rický časopis. ISSN 0018-2575. 1984, roč. 32, s. 734 – 757.; HRONSKÝ, M. K otázke účasti slovenských dobrovoľníkov na obsadzovaní Slovenska československým vojskom (november 1918 – marec 1919). In Historický časopis. ISSN 0018-2575. 1972, roč. 20, s. 541 – 583.; HRONSKÝ, M. Vznik Česko-Slovenska. Vojenské obsadzovanie územia Slovenska a utváranie jeho hraníc (1918-1920). In Pohľady na slovenskú politiku. Miroslav Pekník (zost). Bratislava : Veda, 2000, s. 112 – 133 atď.; zo slovenskej historiografie ďalej: BARTLOVÁ, A. Misia dr. Milana Hodžu v Budapešti. In Historické štúdie 43. Bratislava : Veda, 2004, s. 53 – 63.; HOUDEK, F. Vznik hraníc Slovenska. Bratislava : Prúdy, 1931. 412 s.; KRAJČOVIČ, M. Hranice Slovenska – plány a spory 1848 – 1922. In Historické štúdie 43. Bratislava : Veda, 2004, s. 31 – 52.; KLIMKO, J. Politické a právne dejiny hraníc predmníchovskej republiky (1918 – 1938). Bratislava : Veda, 1986. 180 s.; KOLESÁR, I. Obsadzovanie Slovenska. In Služba národu I. Štefan Osuský. Bratislava : Štú- rova evanjelická spoločnosť v Bratislave : Tranoscius, 1938, s. 215 – 240. Z maďarskej historiografie napr.: GULYÁS, L. A magyar-szlovák határ kérdése a versailles-i békekonferencián. A csehszlovák területi igé- nyek beterjesztése. In Fórum Társadalomtudományi Szemle. ISSN 1335-4361. 2006, roč. 8, č. 2, s. 117 – 131.; GULYÁS, László. A magyar-szlovák határ kérdése a versailles-i békekonferencián. A csehszlovák területi igények tárgyalása. In Fórum Társadalomtudományi Szemle. ISSN 1335-4361. 2006, roč. 8, č. 3, s. 129 – 144., KOVÁCS, É. Határváltó diskurzusok. Komárom (1918 – 22, 1938). In Államhatár és iden- titás – Komárom/Komárno. Vajda Barnabás (zost.). Komárno : Selye János Egyetem Tanárképző Kara, 2011, s. 99 – 132.; MÁCZA, M. A politikai erőviszonyok alakulása egy dél-szlovákiai határvárosban az első Csehszlovák Köztársaság idején. Komárom 1919 – 1938. In Új Mindenes Gyűjtemény. 1980, s. 86 – 111.; MÁCZA, M. Az impériumváltás és következményei Komáromban (1919 – 1938). In Limes Tudományos Szemle. ISSN 0238-9266. 2004, roč. XVII., s. 113 – 126.; ORMOS, M. Padovától Trianonig 1918 – 1920. Budapest : Kossuth Kiadó, 1983. 451 s.; POPÉLY, Gy. Felvidék 1914 – 1920. Budapest : Fo- kusz Egyesület, 2010. 442 s.; POPÉLY, Gy. Felvidék 1918 – 1928 : Az első évtized csehszlovák uralom alatt. Budapest : Kárpátia Stúdió, 2014. 486 s.

310 Tibor DOHNANEC Milan Hodža a veliteľ budapeštianskej misie Dohody podplukovník Fernand Vix.7 Táto demarkačná čiara sa snažila prispôsobiť sa skutočným etnickým hraniciam. Hranicu územia, ktoré malo byť odovzdané Československej republike, mali tvoriť nasledovné obce: Devín, Svätý Jur, Pezinok, Malé Šenkvice, Galanta, Vráble, Kozá- rovce, Bátovce, Hontianske Nemce, Litava, Lešť, Lučenec, Hnúšťa, Revúca, Betliar, Smolník, Margecany, Trebišov, Sečovce, Sobrance, Humenné, Medzilaborce. V zmysle tejto dohody mali významné centrá maďarského jazykového územia8 a tiež aj celá Podkarpatská Rus až po haličské hranice zostať v maďarských rukách.9 Hodža nebol spokojný s vymedzeným územím a s týmto kompromisným riešením súhlasil len preto, lebo vedel, že situácia sa onedlho opäť zmení, a preto trval na tom, aby do textu dohody bola zakomponovaná veta, že táto demarkačná čiara zostáva v platnosti len dovtedy, kým z Paríža dorazia nové inštrukcie ohľadom demarkačnej čiary.10 Druhú demarkačnú čiaru určila Vojenská rada víťazných dohodových moc- ností na návrh československých zástupcov. Táto hranica už bola nakreslená oveľa južnejšie v porovnaní s predošlou a stala sa známou ako Pichonova demarkačná čia- ra, ktorú formou nóty francúzskeho ministra zahraničných vecí Stephena Pichona oficiálne predostrel maďarskej vláde šéf vojenskej misie Dohody v Budapešti podplu- kovník Vix 24. decembra 1918. Táto demarkačná čiara sa mala tiahnuť nasledovne: „Pichonova demarkačná čiara sa tiahla pozdĺž starej hranice medzi Dolným Rakúskom a Uhorskom, až k ústiu rieky Moravy do Dunaja – stred toku Dunaja až k ústiu rieky Ipeľ – ďalej po rieke Ipeľ [...] – stadiaľ cez Rimavskú Sobotu, Tornaľu, Perkupu, Hi- dasnémeti, Lastovce k ústiu Uhu do Laborca – potom po rieke Uh až k Užskému priesmyku na starých hraniciach haličsko-uhorských. Pritom všetky menované miesta mali patriť do územia Slovenska.“11 Definitívna hranica mala byť vytýčená až na mierovej konferencii.12 Podľa Pichonovej demarkačnej čiary pokračovala hranica medzi Čes- koslovenskou republikou a Maďarskom od Bratislavy po dnešné Štúrovo13 stredom rieky Dunaj, čo znamenalo, že nová hranica mala rozdeliť mesto Komárno, ležiace na oboch brehoch rieky Dunaj,14 na dve časti.15

7 Okrem vytýčenia hraníc mali určiť aj veľkosť území, ktoré mali byť vyprázdnené. ORMOS, M. Pado- vától Trianonig 1918 – 1920. Budapest : Kossuth Kiadó, 1983, s. 105. 8 Boli to mestá Bratislava, Dunajská Streda, Komárno, Nové Zámky, Levice, Šahy, Lučenec, Rimavská Sobota, Rožňava, Košice, Kráľovský Chlmec, Berehovo, Užhorod, Mukačevo. 9 POPÉLY, Gy. Ellenszélben, s. 25. 10 POPÉLY, Gy. Felvidék 1914 – 1920. Budapest : Fokusz Egyesület, 2010, s. 212 – 213. 11 HRONSKÝ, M. Priebeh vojenského obsadzovania Slovenska československým vojskom od novembra 1918 do januára 1919. In Historický časopis. ISSN 0018-2575. 1984, roč. 32, s. 747. 12 POPÉLY, Gy. Felvidék 1914 – 1920, s. 220. 13 Do roku 1948 malo mesto názov Parkan (po maďarsky Párkány), až v uvedenom roku ho premenovali na Štúrovo. 14 Mesto Komárno bolo s protiľahlou dedinou Új-Szőny na pravom brehu Dunaja spojené v roku 1896. SIMON, A. Mesto na hranici : Štátnou a etnickou hranicou rozdelené Komárno medzi dvoma vojnami. In Česko-slovenská historická ročenka 2011. Brno – Bratislava – Praha : Česko-slovenská/Sloven- sko-česká komise historiků, 2012, s. 55. 15 Historické centrum mesta na ľavom brehu Dunaja malo pripadnúť ČSR, kým menšia časť pod ná- zvom Komárom –Újváros zostala na území Maďarska.

311 VÝVOJ MESTA KOMÁRNO PO PRVEJ SVETOVEJ VOJNE OD KONCA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY DO POLOVICE ROKU 1919 Mesto Komárno, disponujúce bohatou históriou,16 prežívalo v období druhej polovice 19. storočia obdobie vleklého a pomalého rozvoja,17 ktorý sa ako-tak zrých- lil v momente, keď bolo mesto zapojené do železničnej premávky18 a keď boli vybu- dované mosty cez Dunaj.19 Na prelome storočí bolo v meste postavených niekoľko tovární, napr. lodenice, strojáreň, pradiareň ľanu, atď., čím sa mesto opätovne zapojilo do hospodárskeho života Uhorska, zároveň bola vybudovaná kanalizácia, systém vodovodných potrubí, nové cesty, a pod. Priaznivý vývoj sa odzrkadlil aj v náraste počtu obyvateľov mesta, kým v roku 1869 obývalo Komárno 13 595 obyvateľov,20 tento počet vzrástol do roku 191021 na 18 863 osôb.22 Väčšina obyvateľov patrila k maďarskej národnosti, slovenský materinský jazyk malo 768 osôb.23 V hierarchii miest Uhorska patrila Komárnu 39. pozícia, patrilo k župným centrám s neúplnými kompetenciami.24 Po vypuknutí prvej svetovej vojny ožilo aj Komárno.25 V meste vzrástol po- čet továrenských robotníkov, čo súvisí predovšetkým so zvýšenou výrobou v továrni na výrobu nábojov. Počet pracovníkov tejto továrne bol pomerne vysoký, preto ku koncu vojny, keď ubúdali objednávky a dochádza k mnohým prepúšťaniam, v meste sa objavila hromadná nezamestnanosť. Väčšina týchto zle platených alebo nezamest- naných robotníkov vytvorila po vojne silnú sociálnodemokratickú bázu, ktorá sa postarala o značnú labilitu mestskej spoločnosti a zároveň predstavovala aj najväčší

16 Slovami autora prvej monografickej práce o dejinách mesta, historika Sándora Takátsa:„Komárno bolo vždy malým mestom, aj dnes ním je, iba jeho minulosť je veľká“. SZÉNÁSSY, Z. Új komáromi Olympos. Komárno : KT Könyv- és Lapkiadó, 2006, s. 6. 17 Dôvodmi pomalého rozvoja boli úpadok prepravy tovaru vodnou cestou, nevýhodnosť kedysi dobrej strategickej polohy mesta a jeho vojenský charakter. K dejinám Komárna v druhej polovici 19. storočia do vypuknutia prvej svetovej vojny bližšie pozri: MÁCZA, M. Komárom. Történelmi séták a városban. Bratislava : Madách, 1992, s. 11 – 14. 18 V roku 1884 bola sprevádzkovaná železničná trať Budapešť – Győr so stanicou na pravom brehu Du- naja v obci Új-Szőny, železničné trate Bratislava – Dunajská Streda – Komárno a Nové Zámky – Ko- márno boli sprevádzkované v roku 1892. SIMON, A. Mesto na hranici : Štátnou a etnickou hranicou rozdelené Komárno medzi dvoma vojnami, s. 55. 19 Cestný most bol odovzdaný do prevádzky z 1. na 2. septembra 1892 o polnoci. Kol. autorov: Erzsébet -híd Komárom : Dunajský most Komárno : 1892 – 1992. Komárom : Komáromi Nyomda és Kiadó Kft., 1992, s. 48 – 49; železničný most bol postavený až v roku 1910. DUBÁNEK, M. Rakousko-uherská strážnice v Komárně. In Vojenská história. ISSN 1335-3314. 2010, roč. 14, č. 4, s. 105. 20 Komárno sa v rámci poradia miest Uhorska nachádzalo v tom období na 61. mieste, čo naznačuje značný úpadok, najmä keď zoberieme do úvahy, že pri súpise daňovníkov z roku 1715 išlo o piate najľudnatejšie mesto Uhorska. SIKOS, T. T. – TINER, T. Egy város – két ország. Komárno – Komárom. Komárno : Selye János Egyetem Kutatóintézete, 2007, s. 34. 21 Sčítanie obyvateľstva z roku 1910 obsahuje v prípade mesta Komárno údaje z obidvoch mestských častí. 22 A Magyar Szent Korona országainak 1910. évi népszámlálása. Első rész. Budapest : Athenaeum, 1912, s. 762. 23 A Magyar Szent Korona országainak 1910. évi népszámlálása. Első rész. Budapest : Athenaeum, 1912, s. 22*, 26*. 24 Na rovnakej úrovni sa nachádzali napr. Ostrihom, Trenčín, alebo Sátoraljaújhely. SIKOS, T. T. – TI- NER, T. Egy város – két ország. Komárno – Komárom, s. 41. 25 Bližšie o živote mesta Komárno počas prvej svetovej vojny viď: SZÉNÁSSY, Z. Rév-Komárom. Komá- rom : KT Kiadó, 1998, s. 252 – 262.

312 Tibor DOHNANEC faktor neistoty pre československé vojsko.26 Jeseň v roku 1918 zastihla obyvateľov Komárna vo veľkých neistotách. Od ok- tóbra už bolo zrejmé, že Uhorsko sa bude na konci vojny nachádzať v tábore pora- zených krajín.27 Rozčarovanie z tohto faktu však bolo len dočasné, v miestnej tlači sa onedlho objavili články, ktoré vítajú blížiaci sa mier a možnosť vytvorenia samo- statného Maďarska.28 Postupne boli zrušené obmedzenia, ktoré boli v platnosti po- čas vojny. V dôsledku toho sa zintenzívnila politická diskusia na stránkach miestnej tlače, ktorá prinášala bohaté informácie o dianí v meste.29 Najdôležitejšími udalosťa- mi týchto dní boli: založenie Národnej rady, ku ktorej sa pridali mesto aj pevnosť,30 založenie Rady pracujúcich, alebo aj zhromaždenie Sociálnodemokratickej strany na Klapkovom námestí. Na Vianoce 1918 sa obyvateľstvo z peštianskych novín dozvedelo o Pichonovej demarkačnej čiare, ktorá mala mesto rozdeliť. Obyvatelia mestskej časti na ľavom brehu Dunaja sa tak prvýkrát stretli s hrozbou obsadenia mesta československým vojskom. V posledných dňoch roku 1918 už bolo zrejmé, že československé vojenské vedenie plánuje obsadiť aj spomenutú časť mesta a miestna tlač začala vyzývať ľudí ku kladeniu odporu.31 Prvé novoročné čísla Komárňanských listov,32 Komárňanských novín33 aj Komárňanského spravodaja34 zverejnili stanovisko maďarských politických strán voči obsadeniu území za Pichonovou demarkačnou čiarou a vyzývali obyva- teľstvo k odporu. Toto nadšenie bolo stlmené stanoviskom maďarskej vlády, ktorá

26 BESE, L. 1. mája v Komárne : Dejiny zabudnutej bitky na Alžbetinom ostrove. Diplomová práca. Ko- márno : Pedagogická fakulta Univerzity J. Selyeho, 2011, s. 12 – 13. 27 Reakciou na tento fakt bol článok na stránkach časopisu Komáromi Lapok s názvom v preklade Ti- sícročné Uhorsko je v Božích rukách. Bližšie pozri: Isten kezében van az ezeréves Magyarország. In Komáromi Lapok. 19. 10. 1918, č. 42, s. 1. 28 Mit tehetünk? In Komáromi Lapok. 16. 11. 1918, č. 46, s. 1. 29 K tomu bližšie pozri: KOVÁCS, É. Határváltó diskurzusok. Komárom (1918 – 22, 1938). In Államhatár és identitás – Komárom/Komárno. Vajda Barnabás (zost.). Komárno : Selye János Egyetem Tanárké- pző Kara, 2011, s. 107 – 108; skoršie vydanie: KOVÁCS, É. Határváltó diskurzusok. Komárom (1918 – 22, 1938). In Konfliktusokés kezelésük Közép-Európában : Technikák és hagyományok. Bárdi Nándor (szerk.). Budapest : Teleki László Alapítvány, 2000, s. 186 – 189. 30 Pozri poznámku č. 4. 31 Napr. článok z časopisu Komáromi Hírlap vyzýva k obrane, keďže Česi chcú obsadiť aj Žitný ostrov a Komárno. Komáromi Hírlap. 29. 12. 1918. 32 Komáromi Lapok : Komárom megyei közlöny bol najdôležitejším tlačovým orgánom mesta, ktorý po- dával správy nielen o miestnych, ale aj o celoštátnych udalostiach a politike. Ponúkal presné a detailné správy, čím predstavuje veľmi dôležitý prameň pre bádateľov dejín Komárna. Hlavným redaktorom bol dr. Július Kiss, neskôr dr. Július Gaál, vychádzal týždenne, neskôr dvakrát týždenne. Blžšie pozri: KOVÁCS, É. Határváltó diskurzusok. Komárom (1918 – 22, 1938). 2011, s. 105 – 106. 33 Komáromi Újság – spoločenský a ekonomický týždenník župy a mesta, hlavným redaktorom bol dr. Jozef Baranyai. Týždenník charakterizuje umiernená nacionálna orientácia, o udalostiach infor- muje čitateľov korektne. Vychádzal do konca roku 1919. KOVÁCS, É. Határváltó diskurzusok. Komá- rom (1918 – 22, 1938). 2011, s. 105. 34 Komáromi Hírlap – nezávislý politický týždenník, ktorého hlavným redaktorom bol dr. Gejza Peredi. Publikoval aj provokatívne témy, nevyhýbal sa antisemitizmu alebo protičesky orientovaným témam, nezamlčal konflikty a snažil sa ich využiť na posilnenie národnej identity. Začiatkom roku 1920 sa presťahoval na územie Maďarska. Tamže.

313 VÝVOJ MESTA KOMÁRNO PO PRVEJ SVETOVEJ VOJNE OD KONCA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY DO POLOVICE ROKU 1919 odmietala akúkoľvek formu odporu proti postupu československého štátu.35 Obsadenie územia dnešného juhozápadného Slovenska opísal Marián Hron- ský nasledovne: „39. pluk vyrazil už z obsadenej Bratislavy 5. januára. Jeho jednotky postupovali bez vážnejších problémov. 9. januára 1919 obsadili Nové Zámky, Parkan a 10. januára Komárno. 12. januára dokončil pluk obsadzovanie svojho úseku bez boja.“36 Obsadenie mesta sa udialo bez incidentov, vedenie Komárna takmer slávnostne odovzdalo mesto československému vojsku. Možno to odôvodniť tým, že obyvatelia mesta nevideli vo vojsku nepriateľov a rozbíjačov Uhorska, ale skôr ich vnímali ako dočasných okupantov, ktorí majú zabezpečiť poriadok a verejnú bezpečnosť.37 Miestnu posádku Komárna vytvoril skúsený vojak plukovník Egidio Macaluso z nasledovných zložiek: štyri roty 39. pešieho pluku talianskych légií, čata „Ardita“, jeden oddiel s plameňometmi, jedna batéria 1. delostreleckého pluku, 12. peší pluk, menšie jednotky 19. práporu a 5. pluku husárov a ozbrojená posádka továrne na vý- robu streliva. Ich celkový počet bol 1 100 osôb. Plukovník Macaluso zorganizoval obranu mesta s dôkladnosťou a opatrnosťou skúseného vojaka. Na každé dôležité miesto dal silnú posádku, poriadok v meste mali zabezpečiť časté hliadky. Zvláštnu pozornosť venoval obrane cestného a železničného mostu cez rieku Dunaj.38 Maca- luso bol oboznámený s miestnymi podmienkami a preto bol nútený k opatrnosti. Vedel, že takmer celé obyvateľstvo mesta je maďarskej národnosti39 a musel si dať pozor na už spomenutú silnú sociálnodemokratickú bázu v meste, ktorá venovala udalostiam v Maďarsku veľkú pozornosť. Spočiatku sa, aspoň zdanlivo, neuskutoč- nilo nič rušiace, mesto si žilo svoj každodenný život, čo zvečnili aj Komárňanské listy: „Od českej okupácie panuje v našom meste ticho a pokoj. Napätie revolučných čias akoby zaniklo a prepustilo miesto miernejšiemu a pokojnejšiemu chápaniu sveta. S dô- verou očakávame budúcnosť a v znamení poriadku pozeráme na nasledujúce udalosti. [...] V tomto tichom uspokojení zohráva veľkú úlohu aj chápavé humánne správanie veliteľstva okupačných vojsk, ktoré dosiahlo úplnú dôveru aj v duši občanov.“40 Tento stav bol mierne narušený na začiatku februára 1919 jednak celosloven- ským štrajkom41 a na druhej strane zrušením poštovej dopravy medzi Komárnom

35 BESE, L. Odraz štátneho prevratu v Komárne v miestnej tlači (1918 – 1920). Bakalárska práca. Komár- no : Pedagogická fakulta Univerzity J. Selyeho, 2009, s. 15 – 18. 36 HRONSKÝ, M. Priebeh vojenského obsadzovania Slovenska československým vojskom, s. 755. 37 Odovzdanie mesta zvečnila aj miestna tlač. Bližšie pozri: Komárom megszállása. In Komáromi Lapok. 11. 1. 1919, č. 2, s. 1 – 2; A csehek Komáromban. In Komáromi Hírlap. 12. 1. 1919, č. 2, s. 1 – 3; Komá- rom a megszállás alatt. In Komáromi Újság, 16. 1. 1919, č. 3, s. 1 – 2. 38 KECSKÉS, L. Komárom az erődök városa, s. 211 – 212. 39 Pri sčítaní obyvateľstva roku 1919 až 96,75 % obyvateľstva Komárna uviedlo ako svoj materinský jazyk maďarský, 1,64 % československý, 0,94 % nemecký a 0,63 % iný. Népszámlálás eredménye Komárom- ban. In Komáromi Lapok. 16. 9. 1919, č. 39, s. 3. 40 A cseh megszállás óta. In Komáromi Lapok. 25. 1. 1919, č. 4, s. 3. 41 Februárový štrajk bol prejavom nespokojnosti robotníkov a niektorých vrstiev štátnych zamestnan- cov, ktorí takto protestovali proti zhoršovaniu životných podmienok, opatreniam Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska a zásahom vojenského velenia do záležitostí civilnej správy. Štrajk začali 3. februára 1919 železničiari v Komárne a Bratislave, ktorí boli platení vládou Károlyiho. KRO- PILÁK, M. (ed.). Dejiny Slovenska V. 1918 – 1945. Bratislava : Veda, 1985, s. 42.

314 Tibor DOHNANEC a československým vojskom neobsadeným územím.42 Tieto udalosti mierne naštr- bili pokojný chod mesta, avšak nenastali žiadne konflikty medzi obyvateľmi mesta a československým vojskom. K prvému vážnemu konfliktu došlo 19. februára 1919, keď bol zastrelený komárňanský rybár František Nagy, ktorý mal oficiálne povolenie na vykonávanie tejto činnosti od veliteľstva československých vojsk.43 Tento prípad vyvolal obrovské pohoršenie v meste a na pohrebe sa zúčastnilo takmer 1 500 ľudí na znak akéhosi tajného protestu.44 Relatívne pokojné časy prvých mesiacov roku 1919 boli definitívne ukončené po zavedení ďalších opatrení: Alžbetin most bol uzavretý,45 bol zakázaný dovoz tlače z Maďarska, začali sa rekvirácie v okolitých de- dinách a boli zakázané aj oslavy 15. marca.46 Medzitým sa od 27. februára 1919 začalo rokovanie československého výboru na mierovej konferencii.47 Z členov výboru nikto nespochybnil oprávnenosť nárokov československého štátu na územie Slovenska, avšak v záležitosti nových štátnych hraníc sa názory rozchádzali. Anglickí, americkí a talianski delegáti navrhovali, aby územie Žitného ostrova bolo ponechané Maďarsku, podľa americkej strany aj spolu s mestom Komárno. Podľa talianskeho návrhu sa mala hranica tiahnuť od Komárna východným smerom severnejšie, aby sa čo najmenej Maďarov dostalo do nového štátu. Tieto ná- vrhy však napokon neprešli, najmä vďaka tvrdému odporu Francúzov, a tak sa výbor do 14. marca 1919 definitívne dohodol v záležitosti novej štátnej hranice medzi ČSR a Maďarskom,48 ktorá sa pri Komárne mala tiahnuť v polovici rieky Dunaj. Rovnako v marci 1919 bola Károlyiho vláda informovaná o tom, že hranice s Rumunskom sa posunú ďalej na západ. Po tejto správe sa Károlyi rozhodol odovzdať moc sociálnym demokratom a 21. marca 1919 vznikla Maďarská republika rád.49 Reakciou na udalosti v Maďarsku bolo už 25. marca 1919 vyhlásenie štatária na území Slovenska.50 Zavedenie stanného práva, silná cenzúra tlače, kontrolovanie spoločenského života a ďalšie opatrenia mali urýchliť proces integrácie mesta Ko- márno do československého štátu. Aj napriek uvedeným opatreniam obyvateľstvo

42 A telefon és postaforgalom megszüntetése. In Komáromi Lapok. 1. 2. 1919, č. 5, s. 5. 43 Komárom halottja. In Komáromi Lapok. 23. 2. 1919, č. 6, s. 1. 44 DEMMEL, J. – MICHELA, M. „Az Apponyi-szerű Krisztus“ és „a Wilson arcú Pilátus“ – A komáromi Tuba János végső nyughelye, avagy egy sírkőállítás anatómiája. In Államhatár és identitás – Komárom/ Komárno. Vajda Barnabás (zost.). Komárno : Selye János Egyetem Tanárképző Kara, 2011, s. 45. 45 Az Erzsébet-híd elzárása. In Komáromi Lapok. 1. 3. 1919, č. 7, s. 3; Az Erzsébet-híd elzárása. In Komá- romi Lapok. 8. 3. 1919, č. 8, s. 2; Az Erzsébet-híd elzárása. In Komáromi Lapok. 15. 3. 1919, č. 9, s. 3. 46 „Župan a vojenský veliteľ nepovolili verejné oslavy a ani ozdobenie domov vlajkami.“ Március idusa. In Komáromi Lapok. 15. 3. 1919, č. 9, s. 2. Okrem tohto opatrenia československé úrady nechceli pustiť miestnych obyvateľov maďarskej národnosti na oslavy do Maďarska a tí, čo sa v týchto dňoch zdr- žiavali na území Maďarska, boli prísne evidovaní. SIMON, A. Mesto na hranici : Štátnou a etnickou hranicou rozdelené Komárno medzi dvoma vojnami, s. 56. 47 Bližšie pozri: POPÉLY, Gy. Felvidék 1914 – 1920, s. 266 – 269. 48 ORMOS, M. Padovától Trianonig 1918 – 1920, s. 197 – 201. 49 LIPTÁK, Ľ. Slovensko v 20. storočí, s. 87 – 88. 50 Podpísaný V. Šrobár odvolávajúc sa „na udalosti, ktoré sa udiali v Budapešti a na iných miestach Ma- ďarskej republiky“ vyhlásil: „ [...] zakazujem všetky verejné zhromaždenia, zoskupovanie na uliciach, nosenie akýchkoľvek zbraní jednotlivcom občanom“. V prípade akéhokoľvek porušenia verejného poriadku sa počítalo s ozbrojeným zásahom, resp. s najvyšším trestom po zrýchlenom súdnom procese. POPÉLY, Gy. Felvidék 1914 – 1920, s. 295 – 296.

315 VÝVOJ MESTA KOMÁRNO PO PRVEJ SVETOVEJ VOJNE OD KONCA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY DO POLOVICE ROKU 1919 pravdepodobne málo uznávalo tento stav a objavila sa aj myšlienka kladenia odporu, čo vnímalo aj miestne vojenské velenie.51 Vyhlásenie Maďarskej republiky rád malo vplyv samozrejme aj na obyvateľov Komáromu52 na pravom brehu Dunaja. Aj tu bola vytvorená robotnícka rada, ne- skôr došlo k zorganizovaniu jednotiek Červenej armády. Jednotky z Komárňanskej župy boli podriadené veliteľstvu štvrtej divízie v Győri. Miestna posádka Komáromu, ktorej veliteľom sa stal podplukovník Štefan Achácz, dostala za úlohu obranu 40 km dlhého úseku hraníc.53 Posledný aprílový týždeň sa pozornosť Československa sústreďovala najmä na útok54 smerom na Miškovec,55 kým v Maďarsku panovala naďalej napätá atmo- sféra. V takejto situácii sa vďaka agitátorom, pôsobiacim na území Maďarska, začali šíriť správy o tom, že československý ľud túži po revolúcii podobnej, ako sa odohrala v Maďarsku, a len čaká na príležitosť, aby sa vzbúril proti republike.56 Tieto, evident- ne mylné informácie len posilnila miestna tlač.57 V nej uverejnené správy naznačo- vali čitateľom, že československé robotníctvo očakáva len impulz a československý štát nemusí byť porazený vo vojne. To vytvorilo aj principiálny základ komárňanskej akcie, keď do boja nasadili robotníkov, vojensky nevycvičených.58 Strediskom, kde sa útok proti Komárnu naplánoval, bolo boľševické direktó- rium v Győri, kam 27. apríla 1919 prišli delegácie z miest Komárom a Tata. Delegáti tvrdili, že československá posádka Komárna nebude klásť odpor a mesto je možné obsadiť bez boja. Prítomní členovia direktória z Győru, najmä inžinier miestnej va- gónky Ľudovít Mayer, prijali správy s nadšením a k útoku, naplánovanému na 28. apríla 1919, prisľúbili pomoc robotníkov mesta Győr. Politický poverenec divízie

51 Obyvatelia Komárna na oboch brehoch Dunaja pravdepodobne vnímali vtedajší stav ako prechod- ný a dočasný, o čom svedčí aj to, že napr. miestna tlač informovala o vývoji v Maďarsku, akoby išlo o vnútropolitické záležitosti a Prahu vnímala ako zahraničie. SIMON, A. A kettéosztott város : Az államhatár és az etnikumok közötti választóvonal által kettéosztott Komárom a két háború között. In Fórum : Társadalomtudományi Szemle. ISSN 1335-4361. 2011, roč. XIII, č. 2, s. 88. 52 Vtedajší názov mestskej časti na pravom brehu Dunaja bol Komárom-Újváros, až v roku 1923 dostala názov Komárom. 53 KECSKÉS, L. Komárom az erődök városa, s. 212. 54 Prepad Komárna v noci na 1. mája 1919 bol krvavým prológom tohto vojenského konfliktu. HRON- SKÝ, M. Trianon : Vznik hraníc Slovenska a problémy jeho bezpečnosti. Bratislava : Veda, 2011, s. 222. 55 Po vyhlásení Maďarskej republiky rád pripravovalo Rumunsko a ČSR vojenskú intervenciu na jej územie. Československé vojsko malo obsadiť uhoľné polia a priemyselne vyspelé okolie mesta Sal- gótarján, ďalej mesto Miškovec a územie Podkarpatskej Rusi. Československé jednotky začali útok 29. apríla 1919, obsadili Miškovec a dostali sa až k mestu Jáger. Útok smerom na Salgótarján však bol odrazený, Červená armáda Maďarskej republiky rád znovu obsadila Miškovec a dokázala, že česko- slovenské vojsko je pomerne slabé a nemá chuť bojovať. LIPTÁK, Ľ. Slovensko v 20. storočí, s. 90. 56 Agitátori zjavne neúmerne zväčšili činnosť komunistických skupín, existujúcich na území ČSR roz- trieštene. 57 Časopis Vörös Újság (v preklade Červené noviny) v Győri píše 25. apríla nasledovné: „Čo sme každý deň očakávali, konečne sa stalo skutočnosťou. Odštartovala revolúcia v krajine Slovákov. […] Budapeš- tianska česká a slovenská socialistická sekcia […] vyzvala všetkých českých a slovenských vojakov, aby nasledovali príklad z Užhorodu, Lučenca a Nových Zámkov.“ BÁRDOS, L. I. A „Komáromi magának- ció“. In Komárom dicső múltjából 1848–1849 és részletek 1919. évi történetéből. Bárdos László István – Piskolti Béla. Komárom : Komárom Városi Tanács Végrehajtó Bizottsága, 1960, s. 64. 58 BESE, L. 1. mája v Komárne, s. 18 – 19.

316 Tibor DOHNANEC v Győri, Leopold Hochfelder, však kontaktoval ľudového komisára Vojtecha Szántóa, ktorý prostredníctvom telefonického nariadenia útoku zabránil.59 Zaznelo síce nie- koľko výstrelov, avšak k žiadnym bojom nedošlo. Stroskotanie akcie z 28. apríla nikoho neodradilo od myšlienky, že oslobodenie Komárna bude úspešné. Jedným z najväčších predstaviteľov myšlienky útoku bol Ján Vavricza, socialistický tajomník z Nitry, ktorý bol presvedčený o boľševickom cí- tení československých vojakov a podpore vlády maďarskej rádovej republiky.60 Ako Vavricza hovoril: „Obsadené územie od Košíc po Komárno je pripravené na revolúciu, na prijatie proletárskej diktatúry, musíme sa dostať len do Komárna.“61 Vavricza teda bezvýhradne veril v úspech útoku.62 Nadšení agitátori chodili neúnavne do rajónov jednotlivých rôt a presviedčali vojakov o účasti v útoku. Rečníci nahovorili vojakom, že „my [vojaci Červenej armády] nie sme vojaci, ale proletári a ako takí vykonáme túto akciu“.63 V Győri zatiaľ nariadili vyzbrojenie robotníkov miestnej vagónky a ich prepravu do Komáromu, čím sa prípravy útoku dostali do záverečnej fázy.64 Z československého pohľadu sa situácia pri Komárne zdala byť nebezpečná už od začiatku apríla 1919. Vojenské velenie zaviedlo niekoľko opatrení: 5. apríla uvádzajú Komárňanské listy sprísnenie cenzúry,65 26. apríla zas prinášajú správu o úplnom uzavretí Alžbetinho mostu.66 Ľud a vojsko bolo vystavené komunistickej propagande. 28. apríla 1919 požiadal minister s plnou mocou pre správu Slovenska, Vavro Šrobár, o zásah pražského ministerstva zahraničných vecí kvôli letákom, ktoré takmer zaplavili obce ležiace v blízkosti hraníc s Maďarskom.67 Letáky, resp. osobná agitácia, zvyšovali napätie nielen v okolí Komárna, ale aj ďalších miest, napr. v okolí Nových Zámkov, Štúrova, Šale a Levíc. Atmosféru v Komárne názorne predstavuje správa slovenského úradníka z konca apríla: „Naša situácia je ťažká, lebo nami, expo- 59 Jeho nariadenie znelo nasledovne: „Vlastné oddiely sa z politických dôvodov pripravovaných udalostí aktívne zúčastniť nemôžu a ofenzívne sa správať nesmú. Čo sa chystá na druhej strane demarkačnej čiary, to je revolučný čin proletariátu. Keď následkom úspechu revolúcie odíde česká miestna posádka, vtedy môžu červené oddiely bez jediného výstrelu pochodovať vpred.“ BÁRDOS, L. I. A „Komáromi magánakció“, s. 65. 60 BESE, L. 1. mája v Komárne, s. 20. 61 SZÉNÁSSY, Z. Rév-Komárom, s. 264. 62 Vojenský expert Imrich Pogány upozornil direktórium, že Komárno nie je možné dobyť prepadom, iba systematickým obliehaním, k čomu považoval za potrebné minimálne 10 000 vojakov. Jeho názor však zostal nepovšimnutý. Tamže. 63 BESE, L. 1. mája v Komárne, s. 20. 64 Tamže, s. 20 – 21. 65 Cenzúra; Sajtó nélkül, levegő nélkül: A légmentesen elzárt Komárom. In Komáromi Lapok. 5. 4. 1919, č. 12, s. 1. 66 A komáromi híd végleges elzárása. In Komáromi Lapok. 26. 4. 1919, č. 15, s. 3. Dovtedy mohli cez most prechádzať iba lekári a obyvatelia mesta mužského pohlavia, ktorí disponovali mimoriadnym povolením. SIMON, A. Mesto na hranici : Štátnou a etnickou hranicou rozdelené Komárno medzi dvoma vojnami, s. 57. 67 Letáky obsahovali nasledovný text: „Vyzývame všetkých súdruhov, konajúcich službu na okupovanom území […] aby za účelom zaistenia triumfu proletárskej diktatúry a v záujme úplného nášho víťaz- stva vstúpili bezodkladne do štrajku a zastavili okamžite každú prácu […] Pokiaľ by bolo v záujme nášho víťazstva potrebné ozbrojené povstanie, v povstaní nech sa zúčastnia. So súdružským pozdra- vom, z poverenia revolučnej vládnej rady ľudový komisár Landler. HOLUB, O. Komárenský masakr. In Československý voják. 1971, č. 9, s. 14.

317 VÝVOJ MESTA KOMÁRNO PO PRVEJ SVETOVEJ VOJNE OD KONCA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY DO POLOVICE ROKU 1919 novanými ľuďmi obyvatelia a boľševickí robotníci opovrhujú, oni sú tí najnebezpečnejší a najbezuzdnejší ľudia. Obyvateľstvo je štvané proti vojsku. […] Nositelia župných úra- dov majú kontakt na komunistov a na ľudí Vojtecha Kuna. Mestský úradnícky zbor, na čele s primátorom, Júliusom Gaálom, je úplne pod vplyvom tamojších sociálnych demokratov […] V záujme bezpečia treba tohto starostu, J. Gaála internovať, taktiež sociálno-demokratických vodcov.“68 Správy o prípravách na pravom brehu Dunaja sa rýchlo dostali aj k vojenskému veleniu Komárna a čoskoro došlo aj k prvému incidentu. V noci z 27. na 28. apríla 1919 neznámy páchateľ, resp. páchatelia zaútočili ručným granátom na posádku cest- ného mostu. Páchateľovi, resp. páchateľom, sa vďaka vzniknutému chaosu podarilo ujsť,69 vojaci ako odpoveď zadržali niekoľkých mužov z okolitých domov. Po tejto správe plukovník Macaluso vykonal v Komárne potrebné opatrenia, okrem iného mimoriadnu pozornosť venoval neustálej kontrole a stráženiu oblastí blízko Dunaja. Ďalej nariadil, aby na Alžbetinom ostrove bola každú noc vykonaná kontrola silnou hliadkou.70 Táto kontrola nebola ľahkou úlohou. Ostrov, ktorý bol vlastne iba polo- strovom,71 bol dlhý 2,5 km a široký 350 m, bol rozdelený po dĺžke piatimi a po šírke dvomi priečnymi cestami. Vnútro ostrova bolo vyplnené záhradami, ktoré oddeľoval hustý porast, nachádzalo sa tu veľa obytných domov, víl a drevených stánkov. Ostrov teda poskytoval množstvo úkrytov, ale zároveň aj pascí. 30. apríla 1919 vo večerných hodinách dostal veliteľ posádky v Komárome, podplukovník Achácz správu od obvodného vojenského veliteľa Hochfeldera, v ktorej ľudový komisár Szántó prísne zakázal útok.72 Achácz však zasiahnuť nemohol, ke- ďže vplyvom agitátorov stratil moc nad svojimi oddielmi.73 V poslednej chvíli sa sna- žil zasiahnuť aj vedúci predstaviteľ Maďarskej republiky rád Vojtech Kun,74 avšak ani jeho tvrdé slová nezabrali.75 Medzitým na ľavom brehu Dunaja prebiehala kontrola ostrova československou hliadkou, ktorá ale žiadne podozrivé okolnosti nezistila.76 Krátko pred polnocou sa teda začal útok proti Komárnu. Útočné oddiely boli vytvo-

68 KECSKÉS, L. Komárom az erődök városa, s. 213. 69 Plán útoku na 28. apríla počítal aj s účasťou mužov pracujúcich v nočnej zmene v lodeniciach na ľa- vom brehu Dunaja. Existuje niekoľko zmienok o tom, že sa im podarilo vykonať pár sabotážnych akcií a zrejme oni zaútočili ručným granátom na posádku mosta, ale v útoku v noci z 30. apríla už nehrali žiadnu úlohu. Nočná zmena, ktorá mala nastúpiť 30. apríla, bola totiž po tomto incidente internovaná. BESE, L. 1. mája v Komárne, s. 20 – 21. 70 KECSKÉS, L. Komárom az erődök városa, s. 213. 71 Na západnej strane ostrova bolo užšie rameno Dunaja prehradené hrádzou, tým pádom mal ostrov bezprostredný kontakt s mestom na ľavom brehu Dunaja. 72 BÁNLAKY, J. A magyar nemzet hadtörténelme. [online]. [cit. 14. 5. 2016]. Dostupné na internete: http://mek.oszk.hu/09400/09477/html/0024/3034.html 73 KECSKÉS, L. Komárom az erődök városa, s. 214. 74 Kun sa snažil zastaviť útočníkov telefonicky okolo 11. hodiny večer. SZAMÓDY, Zs. – CSIKÁNY, T. – HORVÁTH, Cs. Komárom erődváros. Komárom : Komárom Város Önkormányzata, 1998, s. 126. 75 Kun vyhlásil, že za prípadný neúspech budú zodpovedné jedine útočiace oddiely. BESE, L. 1. mája v Komárne, s. 22. 76 Svedčí o tom aj správa vrchného veliteľa československých jednotiek na Slovensku, generála Luigi G. Piccioneho: „Veliteľ práporu vyslal len jednu hliadku na ostrov a táto hliadka – snáď preto, že nepostihla dobre dôležitosť úlohy – po prehliadke ostrova vrátila sa späť do kasární, kam dorazila v noci o 23.30.“ HOLUB, O. Komárenský masakr, s. 15.

318 Tibor DOHNANEC rené z robotníkov z miest Győr, Tata a Komárom, ku ktorým sa pridalo aj niekoľko sto vojakov červených gárd. Presný počet útočníkov nie je známy, rozličné zdroje uvádzajú minimálne 1 400,77 maximálne 2 400 mužov.78 Tieto oddiely prešli cez Du- naj v štyroch skupinách, boli podporovaní delostrelectvom z pravého brehu Dunaja. Počet obrancov bol 1 100,79 aj keď agitátori hovorili o väčšom počte, ale zdôrazňovali, že len malá časť obrancov bude klásť odpor, ostatní sa pridajú k „osloboditeľom“.80 Útok bol zahájený oddielom, ktorý okolo polnoci prešiel člnmi na ľavý breh Dunaja a napadol posádku strážnice železničného mostu.81 Po krátkom, ale tvrdom boji sa útočníkom podarilo strážnicu obsadiť a uvoľniť tak cestu pred ďalšou skupinou, ktorá prešla cez železničný most. Ďalším cieľom útočiacich oddielov bola že- lezničná stanica v Komárne, ktorú mohli dosiahnuť iba prekonaním tzv. Palatínskej línie,82 kde boli ubytované oddiely 39. pluku. Počas postupu útočiacich oddielov sa do boja zapojilo aj maďarské delostrelectvo, ktorého cieľmi boli vojenské objekty ko- márňanského pevnostného systému. Streľba z diel zobudila a zalarmovala posádku Komárna, ktorej sa časom podarilo zastaviť postup maďarských oddielov smerom k železničnej stanici.83 Súčasne s akciou proti železničnému mostu sa zapojil do boja ďalší oddiel útoč- níkov, ktorý člnmi prešiel na Alžbetin ostrov, potom ručnými granátmi a paľbou za- útočil na strážcov mostu. Vzniknutý chaos využila aj štvrtá skupina útočníkov, ktorá bola pripravená prebehnúť cez most a zapojiť sa do útoku. Československá posádka na moste pomaly ustupovala, ale ustavične bojovala až do príchodu československej pechoty a oddielu s guľometmi, ktoré donútili útočníkov k ústupu. Tí sa však doká- zali ešte raz zoradiť a zaútočiť. Vtedy zachránili situáciu československí delostrelci s dvomi delami. Útok sa pod ostrou paľbou rozpadol, maďarské útočiace oddiely boli nútené ustúpiť.84

77 Napr. HOLUB, O. Komárenský masakr, s. 15.; HRONSKÝ, M. Trianon : Vznik hraníc Slovenska a pro- blémy jeho bezpečnosti, s. 222. 78 BÁRDOS, L. I. A „Komáromi magánakció“, s. 73. 79 Posádka Komárna pozostávala z 2., 4., 6. a 7. roty 39. pluku talianskych légií, z čaty úderných oddielov „Ardita“, zo sekcie vrhačov plameňov, z batérie 1. delostreleckého pluku, z asi 600 mužov z 12. pešie- ho, 19. mysliveckého a 5. husárskeho pluku a z ozbrojeného pracovného oddielu muničnej továrne. HOLUB, O. Komárenský masakr, s. 15. 80 BÁRDOS, L. I. A „Komáromi magánakció“, s. 73. 81 Strážnica železničného mostu bola najmladším prvkom Komárňanského pevnostného systému, ktorá bola vybudovaná v roku 1914. Bližšie pozri: DUBÁNEK, M. Rakousko-uherská strážnice v Komárně. In Vojenská história. ISSN 1335-3314. 2010, roč. 14, č. 4, s. 104 – 110. 82 Palatínska línia zabezpečovala obranu mesta a pevnosti Komárno pred útokmi zo západnej strany. Nachádzala sa približne 2 – 2,5 km od centrálnych opevnení. Pozostáva z 5 bastiónov (I. – V.), vybu- dovaných v rokoch 1839 – 1847 a v období po roku 1849. Bližšie viď. GRÁFEL, Ľ. Nec Arte Nec Marte. Komárňanský pevnostný systém. Komárno : Nec Arte s.r.o., 1999, s. XXIV – XXVII. 83 Veliteľ záprahovej jednotky 39. pluku, poručík Václav Kropáček spomínal na tento okamih nasledovne: „V noci z 30. apríla na 1. mája bol som prebudený ranou z dela a ponáhľal som sa k svojmu zápraho- vému oddielu, ubytovanému v pevnosti č. 3. Môj oddiel medzitým zalarmovaný rozdelil sa na dve časti k obsadeniu cesty, vedúcej pozdĺž pevnosti a obsadenej trati. Medzitým vnikli už Maďari priechodmi z druhej pevnosti a činili na nás útok. Na počiatku útoku sme boli nútení ustúpiť po ceste smerom k stanici asi 200 krokov ...“. HOLUB, O. Komárenský masakr, s. 15. 84 KECSKÉS, L. Komárom az erődök városa, s. 215.

319 VÝVOJ MESTA KOMÁRNO PO PRVEJ SVETOVEJ VOJNE OD KONCA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY DO POLOVICE ROKU 1919 Plukovník Macaluso medzitým stihol vykonať najpotrebnejšie opatrenia. Te- lefonicky požiadal o okamžitú ozbrojenú pomoc 34. peší pluk z Nových Zámkov. Hneď potom poslal posily k železničnej stanici, k cestnému mostu, postavil posád- ky na breh Dunaja a Váhu, na mosty cez Váh, zároveň zabezpečil poriadok v meste silnými pešími a jazdeckými hliadkami. Tieto udalosti opisujú Komárňanské listy nasledovne: „V uliciach panovalo smrteľné ticho. Hliadky okupantských vojsk zaplavili ulice a zbraňou v ruke kontrolovali obyvateľstvo, aby sa do boja nedostali zvedavé zlož- ky obyvateľstva. Všetky okná museli byť zakryté závesmi, brány museli zostať zamknu- té. Bohužiaľ, je viacero obetí z tých, ktorí tento príkaz porušili.“85 Po 3. hodine v noci bol bombou zasiahnutý sklad munície na ľavom brehu rieky Váh a mestom otriaslo niekoľko silných explózií.86 Boj o Komárno prebiehal so striedavými úspechmi až do skorých ranných hodín. O osude bitky napokon rozhodol rýchlym zásahom III. prápor 34. legio- nárskeho pešieho pluku z Nových Zámkov, ktorý dorazil do Komárna po železnici o 5. hodine nadránom. Tento prápor najprv vytlačil útočníkov z mesta, následne prešiel do rýchleho protiútoku v smere k železničnému mostu, ktorý sa jednej rote podarilo obsadiť okolo 5. hodiny a 30. minúty. Po odrezaní tejto únikovej cesty zvolili útočníci útek v menšom počte smerom na západ k obci Nová Stráž, ale hlavne na Alžbetin ostrov. Po obsadení železničného mostu sa ďalšej rote 34. pluku a čate vojakov s guľometmi podarilo obsadiť aj cestný most, čím dostali zvyšky útočiacich oddielov do pasce.87 O tom, k čomu následne došlo na ostrove, sa vrchný veliteľ československých vojsk na Slovensku, Luigi G. Piccione vyjadril nasledovne: „...spáchané boli činy, kto- ré sa priečia zásadám civilizácie“.88 Ostrov bol dôkladne preskúmaný, domy, hospo- dárske budovy, ale aj možné skrýše boli skontrolované a zadržaní príslušníci ma- ďarských oddielov boli zabití. Rovnako sa postupovalo aj s civilným obyvateľstvom, ktoré poskytlo maďarským jednotlivcom útočisko. O tom vypovedal aj veliteľ prvého práporu major Antonín Basl: „...na mňa samotného vypálená bola rana z pušky z jed- ného domu na vzdialenosť troch krokov. Sám s vojakmi a poručíkom Havlátom od II. práporu vnikol som do oného domu a našiel som tam niekoľko vojakov červenej gardy

85 Fekete május: 1919. május 1. Az utca és a polgárság. In Komáromi Lapok. 10. 5. 1919, č. 16, s. 1. 86 Aj túto udalosť zvečnili Komárňanské listy: „Koho delá a hukot zbraní ešte nevystrašil, aj tých vydesil strašný výbuch, ktorý otriasol všetkými domami mesta o 3. hodine a 20. minúte. Taký bol ten výbuch, akoby to bolo zemetrasenie. Jeden zapálený granát trafil pri vážskom moste na Várfölde (Kanonieri) ležiaci menší muničný sklad a vyhodil ho do vzduchu. Tam zhromaždené výbušniny boli za okamih zahalené v plameňoch a podľa tvrdenia jedného svedka jeden obrovský ohnivý lúč presvišťal smerom do neba do výšky niekoľkých kilometrov. […] na mieste výbuchu, kde nezostal kameň na kameni a aj základné múry boli zničené. […] Všetci boli presvedčení, že granát zasiahol ich dom a čakali na zrútenie stien, ktoré sa minútu triasli od strašného vzdušného tlaku. Aj strešné krytiny domov nachádzajúcich sa v blízkosti explózie utrpeli škodu, v meste sa vylomilo tisíc a tisíc okien a veľa – aj žalúziou uzavretých – výkladov. Fekete május: 1919. május 1. A robbanás. In Komáromi Lapok. 10. 5. 1919, č. 16, s. 2. 87 „[…] zahnali Maďarov smerom k veľkému cestnému mostu cez Dunaj. Avšak v tomto okamihu sa zne- nazdajky vyrútilo naše vojsko, takže podarilo sa dosiahnuť vchodu na veľký most a umiestniť tam guľomety, čím bola odseknutá spiatočná cesta Maďarom, ktorí zostali na ostrove. Maďari, zovretí takto medzi dva ohne, utrpeli značné straty a hľadali spásu v preplávaní Dunaja, ale len málo ich dosiahlo protiľahlého brehu. O siedmej hodine bol už celý ostrov v našej moci.“ HOLUB, O. Komárenský masakr, s. 15. 88 SZÉNÁSSY, Z. Rév-Komárom, s. 269.

320 Tibor DOHNANEC a tiež niekoľko civilistov a žien, ďalej tam bolo nájdené väčšie množstvo zbraní, zod- povedajúce počtu prítomných mužov [...] niektorí z týchto mužov boli pre svoje zranenia obviazaní a ako zranení odvedení do nemocnice, nezranení civilisti boli popravení na samom mieste, alebo odvedení do hlavnej pevnosti a tam popravení ...“.89 Mnohí z ostrova si chceli zachrániť život útekom cez Dunaj člnmi, resp. preplávaním rieky, ale aj oni boli väčšinou zastrelení. Straty útočníkov boli obrovské. Na cintoríne bolo pochovaných okolo 120 osôb,90 k čomu je potrebné pripočítať osoby, ktoré zahynuli pri úteku cez Dunaj, ale aj osoby, pochované mimo cintorína.91 Počet padlých útoč- níkov odhadoval major Basl na 250 – 300 mužov.92 Oproti týmto stratám boli straty československého vojska neporovnateľne menšie; padlo 15 vojakov,93 25 osôb sa zra- nilo a 9 osôb bolo zajatých.94 Už 1. mája popoludní vyslala maďarská strana na most parlamentárov, ktorí vyslovili ľútosť nad udalosťami a zdôraznili, že išlo o „samostatnú akciu“, nie o útok vojska. Zároveň odovzdali československej delegácii zoznam s 360 menami a požia- dali o výmenu zajatcov.95 Na spomenuté udalosti reagovala aj miestna tlač, avšak publikovať mohla len oficiálne správy,96 čo spôsobilo, že vyššie spomenuté tri tlačové orgány mesta ponúkli čitateľom takmer identické informácie. Všetky tri tlačové orgány jednoznačne od- súdili udalosti, vyjadrovali hlboký žiaľ a upozorňovali na nešťastný osud mesta. Vy- zdvihovali, že obyvatelia mesta sa bojov nezúčastnili97 a že miestne obete sú z radov

89 HOLUB, O. Komárenský masakr, s. 15. 90 Marián Hronský uvádza 116 mŕtvych: HRONSKÝ, M. Trianon : Vznik hraníc Slovenska a problémy jeho bezpečnosti, s. 223.; iné zdroje zas uvádzajú 102 mŕtvych pochovaných v spoločnom hrobe a 19 obyvateľov Komárna, ktorí sú pochovaní zvlášť. Išlo o nasledovné osoby: Šimon Nagy, Ján Ivanics, Jozef Kiss, Jozef Róka, Jozef Pirstitz, Eugen Szendrei, Nándor Dvornicsek, Štefan Dékány, Jozef Ján Csuti, František Varga, František Lengyel, Ján Jankulár, Július Ganzer, Žigmund Kecskés, Karol Már- ton, Štefan Baráth, Ján Paradi, Štefan Petrovics, František Nagy. Posledná rozlúčka s obeťami sa konala 4. mája 1919 na rímskokatolíckom cintoríne v Komárne pri obrovskej sústrasti obyvateľov mesta. BESE, L. 1. mája v Komárne, s. 30; SZÉNÁSSY, Z. Rév-Komárom, s. 268. 91 Vojenský historik Ota Holub vo svojom príspevku cituje spis Gustáva Koštiala, ktorý bol poslaný vládnemu poradcovi ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, Pavlovi Varsikovi. V tomto spise sa Koštial priznáva, že vojaci po obsadení ostrova hádzali mŕtvoly priamo do Dunaja a ďalších popra- vených pochovali do spoločného hrobu mimo mesta. HOLUB, O. Komárenský masakr, s. 27. 92 KECSKÉS, L. Komárom az erődök városa, s. 216. 93 Padlí československí vojaci boli pochovaní na rímskokatolíckom cintoríne v Komárne. 28. mája 1928 bol odhalený pomník s nápisom PADLÝM ZA SLOBODU, na ktorom je umiestnená tabuľa s menami pochovaných vojakov: Bohumil Kolář, Ján Pumperla, Emanuel Paulus, Jozef Haveta, František Venc, František Chleborád, Jozef Procházka, Filip Pavel, Jozef Grigar, Jiří Krištof, František Krajzl, Ctibor Veselý, Jozef Ivan, Otokar Neužil, Martin Chudáček, Tomáš Pavlovič, Richard Novák, Rudolf Martinek, Ján Čícha, Tomáš Dvořák, Ondrej Škach, Ján Pytlík, Karel Frank, František Daněk, Tomáš Zálešák. Štátny archív v Nitre – Pobočka Archív Komárno. Fond Okresný úrad Komárno, 490/1929, Soznam padlých v roku 1919 pri bolševickom vpáde na Slovensko. 94 HRONSKÝ, M. Trianon : Vznik hraníc Slovenska a problémy jeho bezpečnosti, s. 223. 95 Vojaci talianskej légie boli zajatí pri napadnutí strážnice železničného mostu. 96 KOVÁCS, É. Határváltó diskurzusok. Komárom (1918 – 22, 1938). 2011, s. 110. 97 Napr. Komárňanské listy uvádzajú: „O tom, že by sa jednotlivci pridali k útočníkom, nevieme.“ Fekete május: 1919. május 1. Az utca és a polgárság. In Komáromi Lapok. 10. 5. 1919, č. 16, s. 1.

321 VÝVOJ MESTA KOMÁRNO PO PRVEJ SVETOVEJ VOJNE OD KONCA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY DO POLOVICE ROKU 1919 neopatrných a zvedavých ľudí.98 Po utíchnutí bojov pri Komárne vykonalo československé velenie mesta najpo- trebnejšie bezpečnostné opatrenia. Miestne hliadky boli posilnené, mužské obyva- teľstvo ostrova, robotníci lodeníc a mnohí obyvatelia mesta boli internovaní. Až 23. mája 1919 bolo 41 internovaných mužov prepustených na slobodu.99 Aj tlač podlie- hala prísnej cenzúre, väčšina článkov sa venovala iba zanedbateľným mestským udalostiam, napr. praktickým ťažkostiam spôsobeným novou hranicou. Odkaz týchto správ je však jasný: noviny informujú o tom, ako česká byrokracia postupne preberá najdôležitejšie administratívne úrady, čím sa Komárno začalo izolovať od mestskej časti na pravom brehu Dunaja.100 Na prelome mája a júna sa vojská maďarskej rádovej republiky opäť dostali do tesnej blízkosti Komárna a to najmä po obsadení Nových Zámkov 3. júna 1919.101 V týchto dňoch bola na každodennom poriadku streľba z diel medzi dvomi mest- skými časťami, od začiatku mesiaca ostreľovali mesto monitory maďarskej Červe- nej armády.102 Obyvateľstvo prežívalo tieto dni v pivniciach v strachu o život, keďže ostreľované boli všetky budovy mesta bez výnimky. 5. júna prevzal hlavné velenie pevnosti francúzsky generál Juraj Bonnaud.103 Ten istý deň bola na území Slovenska – teda aj v Komárne – vyhlásená vojenská diktatúra.104 Mesto prežilo tieto ťažké dni disciplinovane. Stav obliehania bol zrušený až 24. júna, keď na vyzvanie Parížskej mierovej konferencie začala Maďarská republika rád sťahovať vojská za určenú hra- ničnú čiaru. Dňa 24. júna 1919 vyšlo mimoriadne číslo Komárňanských listov, kde už prvá strana oznamuje čitateľom: „Nepriateľstvo sa zrušilo! Plukovník Costier oznámil úradu primátora nasledovné: 23. jún, večer 8. hodina: Na komárňanskom úseku postu- pujúce jednotky v kontakte s Bonnaudovým novozámockým oddielom úplne vyčistili líniu Komárno – Nové Zámky. Obsadili sme Starú Ďalu105 a Svätý Peter. Plukovník Costier. / 24. jún, ráno 5. hodina: Maďarské veliteľstvo prijalo podmienky ultimáta pos-

98 Pre podrobnejšiu analýzu reakcie tlače v Komárne a Győri na udalosti 1. mája 1919 pozri bližšie. BESE, L. 1. mája v Komárne, s. 33 – 37. 99 Az internáltak egy része megérkezett. In Komáromi Lapok. 31. 5. 1919, č. 19, s. 3. 100 KOVÁCS, É. Határváltó diskurzusok. Komárom (1918 – 22, 1938). 2011, s. 110. 101 Vojsko Maďarskej republiky rád obsadilo 30. mája Lučenec, 31. mája Szikszó a Rimavskú Sobotu, 1. júna obec Tiszalúc, 4. júna Tokaj, 5. júna Sátoraljaújhely, 6. júna Košice, 9. júna Prešov, Michalovce, Humenné a Vranov a 10. júna Bardejov. HRONSKÝ, M. Boj o Slovensko a Trianon 1918 – 1920. Bra- tislava : Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, 1998, s. 177 – 178. Vojská Červenej armády sa teda posunuli o 60 – 150 km na sever. POPÉLY, Gy. Felvidék 1914 – 1920, s. 304. 102 SZAMÓDY, Zs. – CSIKÁNY, T. – HORVÁTH, Cs. Komárom erődváros, s. 126. 103 Generál Bonnaud ihneď po nástupe do veliteľskej pozície vydal nasledovný manifest: „Vojaci Česko -slovenskej republiky! Obyvatelia Komárna! Česko-slovenská republika preniesla na mňa hlavné veli- teľstvo mesta Komárno. Tento rozkaz splním a ťažkým delostrelectvom, ktoré mám k dispozícii, mesto radšej zrovnám so zemou, akoby som ho prepustil nepriateľovi. Akékoľvek porušenie disciplíny, tiež aj zradu budem trestať na mieste, bez ohľadu na osobu a titul. Ja nepoznám žiaden iný trest – iba smrť. V Komárne, 5. júna 1919, Hlavný veliteľ Komárna: Juraj Bonnaud.“. Komárom fekete napjai : Hadiál- lapot a város környékén. In Komáromi Lapok. 14. 6. 1919, č. 20, s. 1. 104 Nariadenie podpísali minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár a veliteľ západoslo- venského vojenského obvodu generál Mittelhauser. Dokument bol tiež uverejnený v Komárňanských listoch. Komárom katonai diktatúra alatt. In Komáromi Lapok. 14. 6. 1919, č. 20, s. 2. 105 Po roku 1948 Hurbanovo.

322 Tibor DOHNANEC laného Dohodou. Česko-slovenské a maďarské vojská 24. júna ráno o 5. hodine zrušia nepriateľský stav. Plukovník Costier.“106 Dočasné prímerie, uzavreté 24. júna 1919, neskôr definitívne prímerie, pod- písané v Bratislave 1. júla 1919, prinieslo aj pre mesto Komárno dávno očakávané dni mieru.107 Československý vládny komisár čoskoro vymenoval nové mestské predstavenstvo a každodenný život Komárna sa začal postupne prispôsobovať čes- koslovenskému štátnemu poriadku. V každej sfére života sa stali určujúcimi nové československé zákony a nariadenia, štátni zamestnanci, ako napr. úradníci, lekári, učitelia, atď., mohli pokračovať vo svojom povolaní až po zložení vernostnej prísahy československému štátu. Na jeseň 1919 sa teda mohol začať každodenný život mesta Komárno v rámci Československej republiky. Spornú hranicu 4. júna 1920 definitív- ne potvrdila Trianonská mierová zmluva, ktorá potvrdila existenciu mesta rozdele- ného štátnou hranicou.

Komárom városának fejlődése az első világháború után Az első világháború végétől 1919. közepéig

Az 1914 és 1918 között zajló első világháború, valamint az utána megkötött békeszerződések meghatározó módon befolyásolták Európa 20. századi történelmét. A Párizs környékén megalkotott békék Közép-Európa keleti részén a felismerhetet- lenségig átalakították az országhatárokat. A legjelentősebb változások az Osztrák-Ma- gyar Monarchia felbomlása után következtek be, melynek területén több új állam jött létre, többek között az első Csehszlovák Köztársaság és a Magyar Köztársaság. A két új ország közé új államhatárt is ki kellett jelölni. Az 1918 decemberében meghúzott Pichon-vonal értelmében a Morva és az Ipoly folyók torkolata között a Duna köze- pén húzódott a határvonal. Ez a határ kettévágta a Duna mindkét partján elterülő Komárom városát, melynek történelmi központja a Csehszlovák, míg déli, Komá- rom-Újváros nevű városrésze a Magyar Köztársaság részévé vált. A Duna bal partján lévő városrészt 1919. január 10-én foglalta el a csehszlovák hadsereg mindenféle ellenállás nélkül. A város a csehszlovák fennhatóság első két hónapjában nyugodtan élte tovább életét, a megszálló csapatokkal – egy kivétellel – csak kisebb konfliktusok fordultak elő. A külpolitikai helyzet változásai miatt azonban márciusban feszültebbé vált a légkör és a város katonai vezetése néhány korlátozó biztonsági előírást vezetett be. A Magyar Tanácsköztársaság megalakulása, ill. a sta- tárium kihirdetése után bevezetett intézkedések igyekeztek meggyorsítani Komárom integrációját a csehszlovák államba, azonban a városi lakosság még mindig csak át- meneti állapotnak tekintette a csehszlovák fennhatóságot. Április végén, mikor a csehszlovák hadvezetés a Magyar Tanácsköztársaság elleni hadműveletre koncentrált, a Duna jobb partján elterjedt az a hír, miszerint a csehszlovák nép is hasonló forradalomra vár, mint amilyen Magyarországon végbe-

106 Megszűnt az ellenségeskedés. In Komáromi Lapok. 24. 6. 1919, č. 22, s. 1. 107 Ani napriek ukončeniu bojových operácií v blízkosti Komárna nebolo na území mesta zrušené štatá- rium.

323 VÝVOJ MESTA KOMÁRNO PO PRVEJ SVETOVEJ VOJNE OD KONCA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY DO POLOVICE ROKU 1919 ment. A győri bolsevik direktóriumban ekkor eltervezték Komárom megtámadását, mivel az agitátorok elterjesztették, hogy csak Komáromot kell elfoglalni ahhoz, hogy az onnantól Kassáig terjedő területen proletárforradalom menjen végbe. Eközben a Duna bal partján a határhoz közeli falvakban is megnőtt a kommunista propaganda mértéke. A Komárom elleni támadást először 1919. április 28-ára tervezték, ám ezt Szántó Béla népbiztos parancsa még meg tudta akadályozni. Az április 30-ról május 1-re való éjszakára tervezett támadást azonban sem ő, sem Kun Béla nem tudta meg- állítani. 1919. április 30-án röviddel éjfél előtt meg is indult a „komáromi magánakció- ként” is ismert támadás, amelyben a győri, tatai és a komáromi munkásság vett részt. A kezdeti magyar sikerek után – a vasúti híd elfoglalása, behatolás a városba, a köz- úti híd őrségének fokozatos visszaszorítása – a harc minden színhelyén kiegyenlített küzdelem folyt, egészen addig, míg hajnali 5 óra körül meg nem érkezett a csehszlo- vák 34. légionárius gyalogezred zászlóalja Érsekújvárból. Ez a zászlóalj eldöntötte a küzdelmet, kiszorította a városból a támadókat, majd elzárta mindkét hidat, amelyen keresztül a támadók megmenekülhettek volna. Majd ezután a dunai szigetet (ma Erzsébet-sziget) tisztították meg csehszlovák alakulatok, foglyokat nem ejtve, minden megtalált támadót és néhány civilt kivégezve. Ezzel gyakorlatilag véres drámába fulladt a komáromi magánakció. Az 1919. május 1-i események után Komáromban szigorú intézkedések léptek életbe, a városi járőröket megerősítették, a férfiak egy részét pedig internálták. A cseh bürokrácia a helyi közigazgatás legfontosabb hivatalait fokozatosan átvette, meg- kezdve Komárom tényleges beépítését a csehszlovák államba. Június elején a Magyar Tanácsköztársaság hadseregének monitorai lőtték a várost, a lakosság azonban a katonai diktatúra nehéz napjait fegyelmezetten vészelte át. 1919. június 24-én létrejött az átmeneti fegyverszünet, majd július 1-én Pozsonyban a Csehszlovák Köztársaság és a Magyar Tanácsköztársaság aláírta a végleges fegyverszünetet. Ezzel Komárom városa számára is békés napok következtek. Nyártól a város mindennapi élete kezdett fokozatosan a csehszlovák államrendhez alkalmazkodni és Komárom lassan beletö- rődött, hogy a város a Csehszlovák Köztársaság része lett. A trianoni békeszerződés pedig megerősítette egy olyan város létezését, amelyet egy államhatár szelt ketté.

Розвиток міста Комарна після Першої світової війни. З кінця Першої світової війни до середини 1919 р.

Мирні угоди після першої світової війни змінили державні ккордони в східній частині Центральної Європи до невпізнання. Найвизначніші зміни відбулися після розпаду Австро-Угорської імперії. Це призвело до утворення нових держав, між іншими, першої Чехословацької Республіки і Угорщини. Нові національні кордони, які розділили місто Комарно на дві частини, ста- ли також державними кордонами. Історичний центр міста окупувала Чехо- словацька армія, в той час як південна частина міста залишилася в Угорщині. Місто Комарно спочатку на цей інцидент відреагувало спокійно, присутність

324 Tibor DOHNANEC Чехословацької армії вважалася тимчасовою. Поступово. Однак, виникали і конфлікти, дійшло до занепаду міста. Було очевидним, що місто початком літа 1919 р. стане постійною складовою частиною Чехословаччини і, таким чином, почалася поступова інтеграція м. Комарна у Чехословацьку Республіку. Тріа- нонський мирний договір підтвердив дану границю, що ратифікувало існуван- ня міста, розділеного державними кордонами.

325 BIELORUSKO V ROKOCH PRVEJ SVETOVEJ VOJNY

Luciána HOPTOVÁ

Belarus in the years of the First World War For centuries, the territory of the present-day Belarus was a part of the large state entities. Despite the fact that at the beginning of the 20th century, the Belarusians did not have their own State they kept up their own culture, shared identity and self-determination. The change in the development occurred at the beginning of the first decade of the last century when the Belarusian national movement began to form. Formation and activation of the Belarusian national movement was influenced mainly by awakened efforts of Belarusian poets and writers, the opening of the Belarusian schools, Belarusian intelligence centred round the Belarusian newspapers Naša doľa and Naša niva, and the First World War as well. The First World War and the occupation of the Belarusian governorships by Germany and Tsarist Russia had ultimately a significant impact on shaping the statehood of Belarus. Over the years of the First World War, several variants of the Belarus statehood were designed, but their implementation failed. A major milestone in the development of Belarusian statehood became the last year of World War I. On March 25, 1918 the first Republic in history of the Belarusian nation was proclaimed in Minsk – Belarusian People´s Republic.

Key words: Belarus, First World War, 20th century, Belarusian national movement.

Prvá svetová vojna, ktorá vypukla v roku 1914, bola prvou celosvetovou konfrontáciou s dovtedy nepredstaviteľnou mobilizáciou národov. Vojna, ktorá trvala štyri roky, zasiahla takmer všetky štáty. Ľudia, ktorí túto vojnu zažili, ju nazvali „veľkou vojnou“, pretože žiaden iný vojenský konflikt sa dovtedy neodohrával v takom veľkom rozsahu. Vojna znamenala mobilizáciu síl v nevídanom meradle, použitie novej vojenskej techniky, ale aj mobilizáciu všetkých národnostných zdrojov. Vojna priniesla smrť miliónom vojakov a civilistom, radikálne zmenila hospodárstvo krajín, ale spôsobila aj rozpad mnohých mocností, na základe ktorých sa kreovali nové štáty. Jednou z krajín, ktorá bojovala v prvej svetovej vojne, bolo cárske Rusko. Súčasťou cárskeho Ruska, ktoré v prvej dekáde minulého storočia prešlo viacerými hospodárskymi zmenami, bolo aj územie Bieloruska.1 Územie Bieloruska v tom

1 Samostatný štát s oficiálnym názvom Bieloruská republika vznikol až rozpadom Sovietskeho zväzu

326 Luciána HOPTOVÁ čase tvorili západné gubernie cárskeho Ruska, a to Vilenská, Grodnenská, Vitebská, Mogilevská a Minská gubernia.2 Západné gubernie cárskeho Ruska sa vo vojnovom stave nachádzali prakticky od začiatku vojny. Na ich územiach sa začali formovať vojenské orgány, gubernátori začali disponovať neobmedzenými právami a dochádzalo aj k vytváraniu vojenských súdov. V bieloruských guberniách bolo zakázané distribuovať noviny a knihy, uskutočňovať manifestácie, štrajky a zhromaždenia. V prvých dňoch a týždňoch vojny boli na území bieloruských gubernií realizované aj rôzne finančné zbierky na obranu vlasti, napríklad v októbri 1914 bolo ruskému cárovi Mikulášovi II. odovzdaných od obyvateľov Minska 30 000 rubľov.3 Dejiskom bojov prvej svetovej vojny sa západné gubernie cárskeho Ruska stali až v lete roku 1915. Nemecké vojská v auguste 1915 zaútočili v smere Kovno – Vilno – Minsk. V septembri 1915, pod tlakom nemeckých vojsk, bola ruská armáda nútená odstúpiť časť bieloruských gubernií v ich prospech. Sídlo vrchného veliteľa ruských vojsk presídlilo z mesta Baranoviči do Mogileva. Začiatkom októbra 1915 sa front stabilizoval na línii Dvinsk – Braslav – Postavy – Smorgoň – Baranoviči – Pinsk.4 V nasledujúcom roku 1916 sa cárska armáda pokúsila viackrát prelomiť front (marec 1916, jún – júl 1916), ale jej snahy nepriniesli požadované výsledky, ba naopak, priniesli značné straty pre cársku armádu. Napríklad len v júli 1916 v okolí Baranoviči stratilo cárske Rusko okolo 80 000 vojakov.5 Front tak ostal ustálený a územie Bieloruska bolo de facto rozdelené na dve časti. Západná časť sa ocitla pod nemeckou okupačnou správou a východná časť bieloruských gubernií ostala pod kontrolou cárskych orgánov. Nemci okupovali územie, ktoré predstavovalo približne jednu štvrtinu západných gubernií cárskeho Ruska a na ktorom pred vojnou žilo okolo 2 miliónov obyvateľov. Pod nemeckou okupáciou sa ocitli mestá ako Brest, Pinsk, Baranoviči, Novogrudok, Kobrin a iné. Obsadenie územia nemeckými vojskami spôsobilo rozvrat dovtedajšej cárskej správy vo Vilenskej a Grodnenskej gubernii. Nemecko začalo v okupovaných bieloruských guberniách zavádzať nový poriadok, pre ktorý boli príznačné krádeže, lúpeže, konfiškácia obuvi, oblečenia, potravín, ale aj násilné vyvražďovanie a finančné drancovanie bieloruského obyvateľstva. Príkladom je mesto Grodno, v ktorom Nemci od obyvateľov mesta v roku 1916 nútene vybrali 10 000 rubľov ako kontribúciu.6

začiatkom 90. rokov minulého storočia. Aj napriek tejto skutočnosti budeme pre potreby práce používať termín Bielorusko, ako ho používajú vo svojich prácach samotní bieloruskí historici. 2 Gubernia – administratívno-teritoriálna jednotka v cárskom Rusku od 18. storočia do začiatku 20. storočia, neskôr aj v Sovietskom Rusku a Sovietskom zväze. Gubernie v cárskom Rusku boli vytvorené na základe rozhodnutia Petra I. Zo správneho hľadiska sa gubernia delila na menšie jednotky – újazdy. 3 KOL. AUTOROV. Istorija Belarusi: učeb. posobije. Minsk : Ekoperspektiva, 1997, s. 188. 4 GOLUBOVIČ, V. I. – BOCHAN, Ju. N. Istorija Belarusi: v kontekste mirovych civilizacij. Učebno- metodičeskoje posobije. Minsk : Ekoperspektiva, 2011, s. 197. 5 GOLUBOVIČ, V. I. – BOCHAN, Ju. N. Istorija Belarusi: v kontekste mirovych civilizacij. Učebno- metodičeskoje posobije. Minsk : Ekoperspektiva, 2011, s. 197. 6 KOL. AUTOROV. Istorija Belarusi: učeb. posobije. Minsk : Ekoperspektiva, 1997, s. 189.

327 BIELORUSKO V ROKOCH PRVEJ SVETOVEJ VOJNY Nemci zavádzali na okupovanom území rôzne druhy daní, napríklad daň z duše, ktorú museli platiť obyvatelia vo veku do 16 do 60 rokov. Na okupovanom území bol ničený bieloruský priemysel, ale aj poľnohospodárstvo krajiny. Závody, ktoré neboli Nemcami zničené, vyrábali iba tovary potrebné pre front. Do Nemecka boli vyvážané nielen tisíce kubíkov dreva z Bielovežského pralesu, ale aj bieloruské obyvateľstvo, ktoré pre Nemecko predstavovalo lacnú pracovnú silu.7 Na obsadenom území začali Nemci otvárať svoje školy a na už existujúcich školách sa začal vyučovať nemecký jazyk. V západnej časti Bieloruska bola zakázaná akákoľvek politická činnosť. Jediné čo Nemci povolili bieloruskému národu, ako aj iným národom, obývajúcim toto územie, bola ekonomická a kultúrna činnosť. Nemecká okupačná správa realizovala politiku spolupráce s miestnym obyvateľstvom a podpory ich kultúrnych aktivít preto, aby tak zamedzila vplyvu ruskej propagandy. Bielorusi tak de facto po prvýkrát vo svojej histórii dostali možnosť rozvíjať svoju kultúru, jazyk a národné vedomie. Rozvoj národného povedomia však prebiehal v ťažkých podmienkach a pri nedostatku národnej inteligencie. Bieloruské národné hnutie malo v rokoch svetovej vojny na územiach okupovaných Nemcami svoje špecifiká. Centrom bieloruského národného hnutia sa stalo mesto Vilno, v ktorom vychádzali v rokoch 1916 – 1918 bieloruské noviny Homon, ktorých šéfredaktorom bol V. Ju. Lastovskij.8 Na okupovanom území sa otvárali bieloruské odborné inštitúcie, bieloruské knižnice, boli tu vydávané učebnice a literatúra pre národné školy. V novembri 1915 bola vo Vilne otvorená prvá bieloruská verejná základná škola. Od januára 1916 sa začalo s výučbou na bieloruskom gymnáziu. K ďalším edukačným bieloruským inštitúciám patril napríklad bieloruský učiteľský seminár v meste Svisloč. Výučba v tomto seminári prebiehala od 15. októbra 1916 do 15. novembra 1918 a v priebehu týchto rokov seminár vychoval 144 učiteľov.9

V priebehu rokov vojny v podmienkach nemeckej okupácie boli sformované predstaviteľmi bieloruského národného hnutia aj viaceré varianty získania bieloruskej štátnosti. Prvý plán získania bieloruskej štátnosti rátal s obnovením Litovského veľkokniežatstva. V kniežatstve by boli bieloruský a litovský kraj zlúčený 7 Respublika Belarus: Enciklopedija: V 6. t. Tom 1. G. P. Paškov (hlavný redaktor). Minsk : Belaruskaja encyklapedyja, 2005, s. 258. 8 V. Ju. LASTOVSKIJ (1883 – 1938) – spisovateľ, historik, politik a etnograf. Vo veku 19 rokov sa stal členom socialistického hnutia. V roku 1909 pracoval pre noviny Naša niva. V roku 1910 v novinách Naša niva uverejnil Krátku históriu Bieloruska, prvú prácu, ktorá prezentovala dejiny Bieloruska z národného pohľadu. Počas prvej svetovej vojny pracoval ako novinár. Bol tiež editorom a vydavateľom niekoľkých periodík. V rokoch 1919 – 1923 viedol vládu Bieloruskej národnej republiky v exile, v meste Kovno v Litve. Do roku 1927 žil v Litve a zaoberal sa politikou a vedeckou prácou. V roku 1927 sa presťahoval do Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky a venoval sa vedeckej činnosti v rámci Inštitútu bieloruskej kultúry. Bol aj riaditeľom Bieloruského štátneho múzea. V roku 1930 bol počas doby Stalinových politických represií zadržaný a uväznený. V roku 1937 bol popravený ako „nepriateľ ľudu“. In ZAPRUDNIK, J. Historical Dictionary of Belarus. London : The Scarecrow Press, Inc., 1998, s. 140. 9 GOLUBOVIČ, V. I. – BOCHAN, Ju. N. Istorija Belarusi: v kontekste mirovych civilizacij. Učebno- metodičeskoje posobije. Minsk : Ekoperspektiva, 2011, s. 198.

328 Luciána HOPTOVÁ na princípe autonómie a najvyšším orgánom moci by bol sejm so sídlom vo Vilne.10 Túto myšlienku presadzovali predovšetkým bratia A. I. a I. I. Luckievičovci.11 Druhý plán získania štátnosti navrhovala organizácia Zväz nezávislosti a nedeliteľnosti Bieloruska, v čele ktorej stál V. Ju. Lastovskij. Organizácia odmietala spojenie s Litvou aj s Ukrajinou. V. Ju. Lastovskij presadzoval úplnú štátnu nezávislosť Bieloruska a územnú celistvosť v jeho etnografických hraniciach. Práve V. Ju. Lastovskij bol prvým spomedzi bieloruských politikov, ktorý hovoril o idei plnej štátnej nezávislosti Bieloruska.12 S medzinárodnou pomocou a podporou rátal tretí plán. V roku 1916, na konferenciách národov Ruska v Štokholme (apríl 1916) a v Lausanne (jún 1916), bola požiadavka samostatnosti Bieloruska po prvýkrát riešená na medzinárodnom fóre. Delegáti Štokholmskej konferencie sa telegraficky obrátili aj na amerického prezidenta W. Wilsona s prosbou o pomoc. Ich snahy však nevzbudili záujem prezidenta USA, ba ani politikov v Európe.13 Posledný plán získania bieloruskej štátnosti úzko súvisel s podporou nemeckých vojsk, tak ako to bolo v prípade Litvy. Sformovanie litovskej Taryby v roku 1917 vyvolalo u niektorých litovských predstaviteľov snahu o opätovné získanie bieloruského územia. Na tieto plány reagoval Bieloruský klub,14 ktorý vyhlásil protestnú rezolúciu proti nárokom Taryby a „... dožadoval sa toho, aby nemecká moc umožnila konanie bieloruskej konferencie vo Vilne za účelom vytvorenia vlastného zastupiteľského orgánu na príklade Litovcov“.15 Vo Vilne, ktoré sa nielen pre Litovcov, ale aj pre Bielorusov stalo strediskom koncentrácie národných síl, tak pred pádom cárizmu, existovalo niekoľko plánov na dosiahnutie bieloruskej štátnosti mimo hraníc Ruska, realizácia ktorých ale stroskotala. Ťažká sociálno-ekonomická a politická situácia bola v rokoch prvej svetovej vojny aj na neokupovaných územiach Bieloruska, teda v guberniách, ktoré ostali pod kontrolou cárskeho Ruska. Príznačné pre prvé mesiace vojny na tomto území bolo to, že s nástupom nemeckých vojsk, tisíce ľudí migrovalo smerom na východ. Len v roku 1915 z územia Minskej, Mogilevskej a Vitebskej gubernie migrovalo okolo 2

10 GOLUBOVIČ, V. I. – BOCHAN, Ju. N. Istorija Belarusi: v kontekste mirovych civilizacij. Učebno- metodičeskoje posobije. Minsk : Ekoperspektiva, 2011, s. 199. 11 A. I. LUCKIEVIČ (1884 – 1946) – narodil sa v roku 1884 v Litve. Okrem toho, že bol politicky činný, pôsobil aj ako historik, publicista, literárny kritik, pričinil sa o vydávanie novín Naša niva a v rokoch 1922 – 1931 pôsobil ako učiteľ na gymnáziu. V priebehu 30. rokoch 20. storočia pracoval v múzeu vo Vilne. V septembri 1939 bol zatknutý a prevezený do Kazachstanu, kde v roku 1946 zomrel. In KOCHANOVSKIJ, A. G. Istorija Belarusi: polnyj kurs. Minsk : Junipress, 2010, s. 279. I. I. LUCKIEVIČ (1884 – 1940) – bol bieloruským archeológom, historikom, etnografom, aktívnym predstaviteľom bieloruského národného hnutia v Litve. Ako redaktor pôsobil v novinách Naša doľa a Naša niva. Na jeho podnet bolo vo Vilne otvorené Bieloruské múzeum. In KOCHANOVSKIJ, A. G. Istorija Belarusi: polnyj kurs. Minsk : Junipress, 2010, s. 279. 12 GOLUBOVIČ, V. I. – BOCHAN, Ju. N. Istorija Belarusi: v kontekste mirovych civilizacij. Učebno- metodičeskoje posobije. Minsk : Ekoperspektiva, 2011, s. 199. 13 GOLUBOVIČ, V. I. – BOCHAN, Ju. N. Istorija Belarusi: v kontekste mirovych civilizacij. Učebno- metodičeskoje posobije. Minsk : Ekoperspektiva, 2011, s. 199. 14 Bieloruský klub – bieloruská kultúrna inštitúcia, ktorá bola sformovaná vo Vilne v roku 1916. 15 SAHANOVIČ, H. – ŠYBIEKA, Z. Dějiny Běloruska. Praha : Lidové noviny, 2006, s. 141.

329 BIELORUSKO V ROKOCH PRVEJ SVETOVEJ VOJNY miliónov ľudí.16 Cárske orgány využívali bieloruských utečencov ako lacnú pracovnú silu, predovšetkým na stavbu vojenských objektov. Ďalším charakteristickým znakom bola skutočnosť, že po vyhlásení mobi- lizácie do ruskej armády bolo z územia Minskej, Mogilevskej a Vitebskej gubernie odvedených viac ako 633-tisíc osôb, teda viac ako polovica práceschopného mužského pokolenia.17 Mobilizovaní muži boli posielaní na front ďaleko od svojej domoviny. Bieloruské cárske gubernie boli naopak zapĺňané ruskými vojakmi a úradníkmi. V rokoch prvej svetovej vojny sa na východnom území nachádzalo viac ako 1,5 milióna ruských vojakov, ktorí do značnej miery ovplyvnili aj ďalší vývoj v Bielorusku.18 Prvá svetová vojna sa odrazila vo viacerých oblastiach a vyvolala viaceré zmeny vo východných bieloruských guberniách. Vojna zasiahla bieloruské územie predovšetkým v oblasti hospodárstva. V priebehu rokov 1914 – 1917 boli ničené osevné plochy. V porovnaní s predvojnovým stavom ich ostalo len 15,6 %, pričom podobný pokles nastal aj u dobytka, na úroveň 11,4 %.19 V rokoch vojny došlo k viacerým rabovaniam majetku statkárov zo strany roľníkov, ktorí sa nachádzali v neľahkej životnej situácii. Vojna nedávala roľníkom možnosť uživiť sa a postarať sa o svoju rodinu. Roľníci boli nútení pracovať v porovnaní s predvojnovým obdobím o niekoľko hodín dlhšie. V rokoch vojny došlo aj k poklesu bieloruského roľníckeho stavu. Bieloruské robotnícke hnutie v rokoch vojny v porovnaní s ostatnými centrami cárskeho Ruska, nemalo taký rozmach, zmena nastala až po Februárovej revolúcii v roku 1917. Nepriaznivá situácia bola aj v priemyselnej oblasti. Mnohé závody znížili svoju produkciu alebo došlo k ich zatváraniu. Ku koncu roka 1917 zo 690 závodov Minskej, Mogilevskej a Vitebskej gubernie existovalo len 458 závodov.20 Závody boli zatvárané v mestách ako Minsk, Gomeľ, Bobrujsk, Vitebsk a iných. Zmeny nastali aj v tom, že práceschopné obyvateľstvo predstavovali predovšetkým ženy a mládež, nakoľko muži boli mobilizovaní do armády. V dôsledku vojny došlo aj k nárastu mestského obyvateľstva, ktoré vzrástlo dvojnásobne. Nárast bol spôsobený príchodom vojakov a utečencov. Okrem nárastu obyvateľstva vzrástli aj výdavky na každodenný život. Ceny potravín a oblečenia v priebehu rokov 1914 – 1917 vzrástli 5 – 8 násobne. Začiatkom roka 1917 poklesla kúpna schopnosť rubľa, a to len na 27 kopejok.21 Nepriaznivý vývoj vo východných bieloruských guberniách mal vplyv aj na vývoj bieloruského národného hnutia, pre ktoré boli charakteristické dva rysy. Prvým bolo to, že vo východných bieloruských guberniách boli menej priaznivé

16 SAHANOVIČ, H. – ŠYBIEKA, Z. Dějiny Běloruska. Praha : Lidové noviny, 2006, s. 142. 17 GOLUBOVIČ, V. I. – BOCHAN, Ju. N. Istorija Belarusi: v kontekste mirovych civilizacij. Učebno- metodičeskoje posobije. Minsk : Ekoperspektiva, 2011, s. 200. 18 ZAPRUDNIK, J. Historical Dictionary of Belarus. London : The Scarecrow Press, Inc., 1998, s. 128. 19 KOL. AUTOROV. Istorija Belarusi: učeb. posobije. Minsk : Ekoperspektiva, 1997, s. 189. 20 KOVKEĽ, I. I. – JARMUSIK, E. S. Istorija Belarusi: s drevnejšich vremen do našego vremeni. Minsk : Aversev, 2010, s. 240. 21 Respublika Belarus: Enciklopedija: V 6. t. Tom 1. G. P. Paškov (hlavný redaktor). Minsk : Belaruskaja encyklapedyja, 2005, s. 259.

330 Luciána HOPTOVÁ podmienky ako na území okupovanom Nemcami. Cárske Rusko povolilo Bielorusom jedinú činnosť, a to humanitárnu. Dokonca aj kultúrna činnosť bola zakázaná. V roku 1915 boli zakázané noviny Naša niva, Lučynka či časopis Sacha.22 Túto skutočnosť potvrdzuje aj fakt, že na území, ktoré nebolo okupované Nemcami, nevychádzali do roku 1917 ani jedny bieloruské noviny.23 Druhým rysom bola skutočnosť, že bieloruské aktivity sa rozvíjali len v Minsku, ktoré sa tak po Vilne stalo druhým centrom bieloruského hnutia. V Minsku sa bieloruská inteligencia koncentrovala okolo organizácie Bieloruská chatka, ktorá usporadúvala nelegálne večierky pre utečencov. Na večierkoch vystupovali bieloruskí spisovatelia a básnici, ktorí prednášali svoje diela.24 Bieloruské národné hnutie sa tak v prvých rokoch vojny nachádzalo v nevýhodnej situácii. Hnutie či už v guberniách pod kontrolou Nemecka, alebo pod kontrolou cárskeho Ruska, nemalo masový charakter a malo len veľmi obmedzený ohlas u obyvateľov.25 Zmena nastala až v posledných mesiacoch vojny. Mimoriadne dôležitý dopad na bieloruské národné hnutie, ale aj na celkový spoločensko-politický vývoj Bieloruska, mala Februárová revolúcia. Vláda Romanovcov v Bielorusku nebola populárna a zanechala po sebe aj neľahké dedičstvo. Okrem priamych ľudských strát, utrpel bieloruský ľud aj straty spoločensko-kultúrneho charakteru. „V priebehu rokov cárskej nadvlády stratil skúsenosť politickej samosprávy, prišiel o perspektívne uniatstvo, v miestnych tradíciách spočívajúce profesionálne umenie a o tretí stav, ktorý vyrastal zo šľachticko-roľníckeho prostredia.“26 Pádom Romanovcov sa začala v Bielorusku aktivizovať politická scéna, politické strany a organizácie vyšli z ilegality. Už v marci 1917 sa uskutočnilo prvé stretnutie predstaviteľov politických strán a hnutí pôsobiacich na území Bieloruska, ktorého výsledkom bolo vytvorenie Bieloruského národného výboru.27 Na druhom zjazde zástupcov bieloruských strán a národných organizácií v júli 1917 bola vytvorená Ústredná rada bieloruských organizácií, ktorá bola v októbri 1917 premenovaná a transformovaná na Veľkú bieloruskú radu a stala sa reálnou ústrednou politickou silou bieloruského národného hnutia. Predstavitelia Veľkej bieloruskej rady, po októbrových udalostiach v Petrohrade, boli nútení uznať sovietsku moc, naďalej však odmietali uznať, aby mocou v Bielorusku disponoval len Výkonný výbor Sovietov robotníckych, vojenských a roľníckych poslancov

22 Respublika Belarus: Enciklopedija: V 6. t. Tom 1. G. P. Paškov (hlavný redaktor). Minsk : Belaruskaja encyklapedyja, 2005, s. 260. 23 GOLUBOVIČ, V. I. – BOCHAN, Ju. N. Istorija Belarusi: v kontekste mirovych civilizacij. Učebno- metodičeskoje posobije. Minsk : Ekoperspektiva, 2011, s. 201. 24 SAHANOVIČ, H. – ŠYBIEKA, Z. Dějiny Běloruska. Praha : Lidové noviny, 2006, s. 143. 25 REZNIK, M. Bělorusko. Stručná historie států. Praha : Libri, 2003, s. 57. 26 SAHANOVIČ, H. – ŠYBIEKA, Z. Dějiny Běloruska. Praha : Lidové noviny, 2006, s. 144. 27 Bieloruský národný výbor mal 18 členov a vyhlásil sa za najvyššiu inštitúciu v krajine. Vo výbore boli zastúpení predstavitelia rôznych národno-demokratických strán a hnutí. Najväčší počet, 10 zástupcov, mala najvplyvnejšia strana – Bieloruská socialistická hromada, ktorá obnovila svoju činnosť v roku 1917. Do čela výboru bol zvolený pinský veľkostatkár a bývalý člen Štátnej dumy R. Skirmunt. Bližšie pozri: KRUTALEVIČ, V. A. Istorija Belarusi: Stanovlenije nacionaľnoj deržavnosti (1917 – 1922 gg). In Očerki istorii gosudarstva i prava Belarusi. V. A. Krutalevič. Minsk : Pravo i ekonomika, 2007, s. 26.

331 BIELORUSKO V ROKOCH PRVEJ SVETOVEJ VOJNY Západnej oblasti a frontu,28 ktorý bol vytvorený 26. novembra 1917. Koncom roka 1917 zvolala Veľká bieloruská rada spolu s Bieloruským oblastným výborom29 prvé celobieloruské zhromaždenie, na ktorom sa malo rozhodnúť o ďalšom vývoji krajiny. Na Prvom celobieloruskom zjazde,30 ktorého sa zúčastnilo 1 872 reprezentantov politických strán a hnutí, samospráv, odborov, vojenských oddielov, utečeneckých spolkov, bol schválený návrh realizovať právo národov na sebaurčenie podľa vzoru európskych štátov. Pokus o prevzatie moci bol však zlikvidovaný predstaviteľmi Výkonného výboru Sovietov robotníckych, vojenských a roľníckych poslancov Západnej oblasti a frontu. Ešte pred rozohnaním zjazdu stihli delegáti prijať uznesenie, na základe ktorého vznikla Celobieloruská rada roľníckych, vojenských a robotníckych poslancov a Výkonný výbor Rady Celobieloruského zjazdu. Koncom roka 1917 tak o moc v Bielorusku súperili dva konkurujúce si vládne orgány. Navyše, začiatkom roka 1918, sa Bielorusko stalo dejiskom novej vlny rusko-nemeckých bojov a opätovnej nemeckej okupácie, čo malo za následok ďalšiu aktivizáciu predstaviteľov bieloruského národného hnutia a presadzovanie myšlienky nezávislej bieloruskej štátnosti. Po neúspešnom rokovaní o mieri medzi Sovietskym Ruskom a Nemeckom v Breste zahájilo Nemecko 18. februára 1918 nový útok na východnom fronte.

28 Výkonný výbor Sovietov robotníckych, vojenských a roľníckych poslancov Západnej oblasti a frontu bol prvý zákonodarný orgán sovietskej moci na území Bieloruska, ktorý vykonával svoju činnosť od 26. novembra 1917 do 2. januára 1919. Od začiatku vystupoval tento výbor proti bieloruskému národnému hnutiu. Za predsedu Výkonného výboru Sovietov robotníckych, vojenských a roľníckych poslancov Západnej oblasti a frontu bol zvolený N. V. Rogozinskij , ktorého vo funkcii neskôr vystriedal A. F. Miasnikov. 29 Bieloruský oblastný výbor existoval od novembra 1917 až do začiatku roka 1918. Vystupoval s požiadavkou autonómie Bieloruska v rámci Sovietskeho Ruska. Začiatkom roka 1918 sa neúspešne pokúsil o zvolanie Druhého celobieloruského zjazdu. Bližšie: KANČER, E. S. Iz istorii obščestvennych, nacionaľnych i revoľucionnych dviženij Belorusov. Belorusskij oblastnoj komitet pri Vserossijskom sovete kresťanskich deputatov. In Nioman. 1993, č. 1, s. 138 – 167. 30 Prvý celobieloruský zjazd sa konal 5. – 17. (18.) decembra 1917. V prvý deň zjazdu pricestovalo do Minska iba 300 delegátov, preto bolo rozhodnuté, že je potrebné počkať na ďalších delegátov. Hlavná úloha, ktorá stála pred delegátmi zjazdu, bola otázka organizácie územnej moci a ďalšieho smerovania krajiny. Delegáti Prvého celobieloruského zjazdu boli rozdelení do dvoch táborov. Prvý tábor delegátov, ktorý predstavovali zástupcovia národno-demokratického hnutia, požadoval realizáciu práva národov na sebaurčenie podľa vzoru európskych štátov. Túto požiadavku presadzovala väčšina delegátov zjazdu. Druhá časť delegátov sa prikláňala k boľševikom a videla svoju budúcnosť v autonómii v rámci Sovietskeho Ruska. Hlavným cieľom celobieloruského zhromaždenia z pohľadu Sovietskeho Ruska, ktoré povolilo konanie Prvého celobieloruského zjazdu, mala byť legalizácia boľševickej moci v Bielorusku a uznanie moci Výkonného výboru Sovietov robotníckych, vojenských a roľníckych poslancov Západnej oblasti a frontu. Väčšina delegátov zjazdu však nesúhlasila s tým, že ústrednou mocou v krajine má disponovať len Výkonný výbor Sovietov robotníckych, vojenských a roľníckych poslancov Západnej oblasti a frontu. Delegáti zjazdu odmietali aj čelného predstaviteľa výboru A. F. Miasnikova, ktorému vyčítali, že nezastupuje záujmy Bielorusov, ale záujmy Sovietskeho Ruska. V dôsledku rozkolu, ku ktorému medzi delegátmi došlo, prestal zjazd plniť svoju funkciu. V noci zo 17. na 18. decembra 1917 Soviet ľudových komisárov Západnej oblasti a frontu rozhodol zjazd rozohnať a anulovať všetky jeho rozhodnutia. Bližšie o Prvom celobieloruskom zjazde pozri: KRUTALEVIČ, V. A. Stanovlenije nacionaľnoj deržavnosti (1917 – 1922 gg.). Minsk : Pravo i ekonomika, 1999. 388 s.; REZNIK, A. N. Pervyj Vsebelorusskij s´jezd (dekabr´ 1917 goda). Minsk : Enciklopediks, 2007. 84 s.; PLATONOV, R. – STAŠKEVIČ, N. Ternistyj puť k svobode. K voprosu o stanovleniji belorusskoj nacionaľnoj gosudarstvenosti. In Nioman. 1992, č. 10, s. 129 – 155.

332 Luciána HOPTOVÁ Nemecké vojská postupovali smerom od Bobrujska na Minsk. V noci z 19. na 20. februára 1918 poprední činitelia Výkonného výboru Sovietov robotníckych, vojenských a roľníckych poslancov Západnej oblasti a frontu vyhlásili, že aj napriek postupu nemeckej armády v Minsku zotrvajú, ale už 21. februára 1918 boli nútení Minsk opustiť. Túto situáciu využili predstavitelia Výkonného výboru Rady Celobieloruského zjazdu, ktorý sa nachádzal v ilegalite. 19. februára 1918 vystúpili z ilegality a prehlásili sa za najvyšší mocenský orgán v Bielorusku. Výkonný výbor Rady Celobieloruského zjazdu spomedzi svojich členov zvolil 20. februára 1918 prvú bieloruskú vládu, ktorá sa nazvala Národný sekretariát Bieloruska. Táto skutočnosť bola zakotvená v základnom zákone štátu, ktorý niesol názov Prvá ústavná listina k národom Bieloruska. Nasledujúcim právnym aktom zo dňa 9. marca 1918, Druhou ústavnou listinou k národom Bieloruska, bola vyhlásená na území, kde mali početnú prevahu Bielorusi, Bieloruská národná republika. Svoju nezávislosť Bieloruska národná republika vyhlásila až prostredníctvom Tretej ústavnej listiny Rady Bieloruskej národnej republiky 25. marca 1918. Bieloruská národná republika bola prvým štátnym útvarom v novodobých bieloruských dejinách. Z hľadiska medzinárodného práva, nová republika nespĺňala atribúty zvrchovaného štátu. Bieloruská národná republika nedisponovala viacerými zložkami štátnej moci. Absentovala moc nad územím, ktoré sa v tom čase nachádzalo v područí Nemcov, chýbali orgány miestnej samosprávy, súdny systém, prostriedky na vyberanie daní a dodržiavanie zákonov, ako aj vojenské ozbrojené sily a orgány vnútornej bezpečnosti. Tieto skutočnosti boli podmienené aj tým, že Bieloruská národná republika nemala čas vyformovať tieto základné zložky štátu.31 Nedá sa však uprieť novej republike snaha položiť základy školského a vzdelávacieho systému, ako aj základy ďalšej štátnosti Bieloruska.32 Jednou z príčin, prečo nová republika nezotrvala, bola aj skutočnosť, že nenašla dostatočnú oporu u obyvateľstva, ktoré v roku 1918 podporovalo soviety vytvárané boľševikmi. Bieloruské obyvateľstvo odsudzovalo spoluprácu predstaviteľov novej republiky s nemeckými okupačnými orgánmi a svoju budúcnosť videlo v spoločnom zväzku s ruským národom. Ďalšou z príčin, ktorá zastavila kreovanie republiky, bola absencia medzinárodného uznania zo strany svojich susedov, ktorí si na územie Bieloruska robili nároky. Nezávislosť Bieloruskej národnej republiky de jure nikdy neuznali ani

31 Bližšie o Bieloruskej národnej republike pozri: KRUTALEVIČ, V. A. O Belorusskoj Narodnoj Respublike. (Analitičeskije zametki i kommentarii). Minsk : Pravo i ekonomika, 2005. 209 s.; REZNIK, A. N. K voprosu o gosudarstvennosti BNR, ili Tak byla li BNR gosudarstvom? Minsk : UP Technopint, 2002. 36 s.; LICKIEVIČ, Aleg. Belaruskaja virtuaľnaja respublika. In Belaruskaja dumka. ISSN 0023- 310, 2008, č. 3, s. 68 – 73 a iné. 32 Jednou z činností, ktorú vyvíjala Bieloruská národná republika, bola realizácia bezplatných kurzov na prípravu učiteľov bieloruských škôl. Kurzy sa realizovali v rozsahu 6 – 10 hodín a učilo sa v nich viacero predmetov: história Bieloruska, rodný jazyk, história bieloruskej literatúry, história bieloruskej kultúry, geografia, pedagogika a didaktika, metodika rodného jazyka, metodika aritmetiky, ručné práce, spev a iné. In Nacionaľnyj archiv Respubliki Belarus. Minsk. (Národný archív Bieloruskej republiky. Minsk.) Fond: Belaruskaja nacionaľnaja respublika, op. 1, d. 15, l. 45.

333 BIELORUSKO V ROKOCH PRVEJ SVETOVEJ VOJNY veľmoci, vrátane Sovietskeho Ruska a Nemecka.33 Napätý vnútropolitický vývoj a obsadenie Bieloruska Červenou armádou koncom roka 1918 spôsobil, že čelní predstavitelia Bieloruskej národnej republiky, boli nútení emigrovať do zahraničia, resp. žiť v ústraní mimo politického diania.34 Záverom možno konštatovať, že prvá svetová vojna priniesla pre Bielorusko značné ľudské obete, finančné a hospodárske straty, ale aj rozdelenie bieloruského územia medzi Nemecko a cárske Rusko. Vojna mala dopad aj na bieloruské národné hnutie, ktoré síce nemalo masovú podporu, ale aj napriek tomu, sa jeho predstavitelia pričinili v roku 1918 o vyhlásenie prvého štátneho útvaru v bieloruských dejinách. Napätý a hektický vnútropolitický vývoj v Bielorusku v posledných mesiacoch prvej svetovej vojny tak priniesol kreovanie, ale aj zánik Bieloruskej národnej republiky. Zánikom Bieloruskej národnej republiky, odchodom jej predstaviteľov do emigrácie, a vyhlásením Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky 1. januára 1919 v Smolensku, tak nastala nová etapa bieloruských dejín.

Fehéroroszország az első világháború éveiben

A mai Fehéroroszország területe évszázadokon keresztül nagy államalakulatok része volt. Annak ellenére, hogy a 20. század elején a fehéroroszoknak nem volt önálló államuk, megőrizték saját kultúrájukat, közös identitásukat és önrendelkezésüket. Változás a fejlődésükben a múlt század első évtizedében állt be, amikor elkezdődött a fehérorosz nemzeti mozgalom szerveződése. A fehérorosz nemzeti mozgalom mozgósítására és szerveződésére főleg a nemzeti öntudatra ébredt költők és írók voltak hatással, ezen kívül a fehérorosz iskolák megnyitása, a fehérorosz értelmiség a Naša doľa a Naša niva című újság köré szerveződése, valamint az első világháború is befolyásolta. Az első világháború és az fehérorosz kormányzóság német és orosz megszállása végül jelentős hatással volt a fehérorosz államiság kialakulásában. Az első világháború évei alatt az államiság megszerzésére többféle lehetőség is megfogalmazódott, de a megvalósításuk meghiúsult. A fehérorosz államiság fejlődésében jelentős mérföldkő csak az első világháború utolsó évében, 1918. március 25.-én következett be Minszkben, amikor kikiáltották az első fehérorosz köztársaságot - a Belorusz Népköztársaságot.

33 Predstavitelia Bieloruskej národnej republiky sa všetkými možnými silami a prostriedkami snažili presadiť svoje práva aj na Parížskej mierovej konferencii v roku 1919, ale ich kroky nepriniesli požadované výsledky. Bieloruskú národnú republiku ako nezávislý štát neakceptovala ani Spoločnosť národov. Bližšie pozri: KOBRIN, M. V. Belorusskij vopros v dokumentach britanskich diplomatov 1918 – 1919 gg. In Voprosy istorii. ISSN 0042-8779, 2012, č. 5, s. 146 – 150.; MICHAĽUK, D. Popytky dobiťsa priznanija nezavisimosti BNR v period Parižskoj konferenciji. In Versaľsko – Vašingtonskaja meždunarodno-pravovaja sistema: voznikovnenije, razvitije, krizis, 1919 – 1939 gg. Je. Ju. Sergejev. Moskva : IVI RAN, 2011, s. 169 – 179. 34 Hoci sa reprezentanti bieloruského národného hnutia nachádzali v exile, naďalej sa snažili ovplyvniť vývoj na území Bieloruska, kde aktivizovali rôzne povstania, vytvárali si vlastné vlády prostredníctvom svojich prívržencov a vyjadrovali sa k všetkým závažným skutočnostiam súvisiacim s vnútropolitickým vývojom Bieloruska.

334 Luciána HOPTOVÁ Білорусь у роки Першої світової війни

Територія сучасної Білорусі була протягом багатьох століть складовою частиною великих державних утворень. Незважаючи на те, що на початку ХХ століття в білорусів не було своєї держави, вони зберегли свою власну культуру, спільну ідентичність і самовизначення. Зміна в розвитку відбулася на початку першого десятиліття минулого століття, коли почав формуватися білоруський національний рух. На формування і активізацію білоруського національного руху мали вплив, в основному, нові намагання білоруських поетів і письменників, відкриття білоруських шкіл, формування білоруської інтелігенції, зосередженої навколо білоруських газет „Наша доля” і „Наша ніва”, як також і Перша світова війна. Перша світова війна і окупація білоруських губерній Німеччиною і Російською імперією мали, в кінці кінців, значний вплив на формування білоруської державності. Протягом Першої світової війни було розроблено кілька варіантів для здобуття білоруської державності, однак вони не увінчалися успіхом. Важливою віхою в розвитку білоруської державності став останній рік Першої світової війни. 25 березня 1918 року в Мінську було проголошено першу республіку в історії Білорусі − Білоруську Народну Республіку. Білоруська Народна Республіка була першим державним утворенням в сучасній білоруській історії, однак з точки зору міжнародного права, новій державі бракували атрибути суверенної держави (відсутні були влада над територією, органи місцевого самоврядування, судова система, засоби збору податків, збройні сили і внутрішні органи безпеки). Відсутнім було і міжнародне визнання з боку сусідів, які претендували на територію Білорусі. Незалежність Білоруської Народної Республіки де-юре ніколи не визнали ані наддержави, в тому числі ані Радянський Союз ані Німеччина. Напружений внутрішній політичний розвиток в Білорусі приніс в останній рік Першої світової війни виникнення, але й кінець Білоруської Народної Республіки, але також створення нової республіки Білоруської Радянської Соціалістичної Республіки, проголошення якої означало новий етап в білоруський історії.

335 „Supported by a grant from Norway“ „Co - financed by the State Budget of the Slovak Republic“ „Projekt je financovaný z grantu Nórskeho kráľovstva prostredníctvom Nórskeho finančného mechanizmu“ „Spolufinancované zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky“

Názov projektu: „Obraz východného Slovenska na Zakarpatskej Ukrajine a Zakarpatskej Ukrajiny na východnom Slovensku v 17. až 20. storočí.“ Výška NFP: 114 440 eur Číslo projektu: CBC02/PSK-I/049 Názov prijímateľa: Prešovská univerzita v Prešove

„Slovensko – Ukrajina: Spolupráca naprieč hranicou“ – „Slovakia – Ukraine: Cooperation across the Border“ www.norwaygrants.sk www.eeagrants.sk

PRVÁ SVETOVÁ VOJNA V KARPATOCH

Editor: Prof. PhDr. Peter KÓNYA, PhD. Recenzenti: Doc. PhDr. Vladimír SEGEŠ, PhD. Doc. Mgr. Ján ADAM, PhD. Dr. PALLAI László, PhD. Preklad rezumé: Doc. PhDr. Ľubica BABOTOVÁ, CSc. PhDr. Helena ČURIOVÁ, PhD. Noémi HARASZTHYOVÁ Orsolya FILIPOVÁ Franciska ZUBRICKÁ Jazyková úprava: Mgr. Lucia ŠTEFLOVÁ Obálka a sadzba: Marek SEDLÁK Vydanie: prvé Počet strán: 338 strán Náklad: 200 kusov Vydal: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity Tlač: GRAFOTLAČ, Prešov ISBN: 978-80-555-1717-9