Universum 2 0

8 ANNALES HISTORICI PRESOVIENSES PRESOVIENSES HISTORICI ANNALES

UNIVERSUM 2008 ANNALES HISTORICI PRESOVIENSES VOL. 8/2008

Redakčná rada: Milan Belej (Prešov) Imrich Belejkanič (Prešov) Roman Holec (Bratislava) László Koszta (Szeged) Albert Kotowski (Bonn) Rastislav Kožiak (Banská Bystrica) Imrich Michnovič (Prešov) Ján Mojdis (Prešov) Martin Pekár (Prešov) – predseda Milan Podrimavský (Bratislava) Karl Schwarz (Wien) Peter Švorc (Prešov) Peter Zmátlo (Ružomberok)

Autori: Mgr. Marcela Domenová, PhD., PhDr. Ján Džujko, PhD., Mgr. Ján Endrödi, Mgr. Karin Fábrová, PhD., doc. PhDr. Libuša Franková, CSc., PhDr. Ľudovít Hallon, CSc., PhDr. Martin Javor, PhD., PhDr. Nadežda Jurčišinová, PhD., PaedDr. Miroslav Kmeť, prof. PhDr. Peter Kónya, PhD., PhDr. Peter Kovaľ, PhD., doc. PhDr. Ján Moj- dis, CSc., Mgr. Andrea Nociarová, doc. PaedDr. Martin Pekár, PhD., Mgr. Mária Petro- vičová, PaedDr. Marta Sendeková, PhDr. Michal Schvarc, PhD., Mgr. Jana Šišjaková, doc. PhDr. Michal Šmigeľ, PhD., Marek Vizdal, doc. PhDr. Marián Vizdal, CSc.

Recenzenti: PhDr. Milan Belej, CSc., doc. PhDr. Miloslava Bodnárová, CSc., doc. PhDr. Libuša Franková, CSc., PhDr. Anton Karabinoš, PaedDr. Miroslav Kmeť, doc. PaedDr. Martin Pekár, PhD., PhDr. Milan Podrimavský, CSc., doc. PhDr. Dušan Škvarna, CSc., doc. PhDr. Michal, Šmigeľ, PhD., prof. PhDr. Peter Švorc, CSc., prof. PhDr. Ferdinand Uličný, DrSc., doc. PhDr. Marián Vizdal, CSc., Mgr. Peter Zmátlo, PhD.

Za obsah príspevkov zodpovedajú jednotliví autori.

ISSN 1336-7528 OBSAH

ŠTÚDIE

Marián Vizdal – Marek Vizdal: Výsledky využitia programu Google Earth pri archeologickej prospekcii Východoslovenskej nížiny a Zakarpatskej oblasti Ukrajiny ...... 9 Karin Fábrová: Hospodársky a urbanisticko-architektonický rozvoj mesta Kežmarok v 13. až 15. storočí ...... 26 Ján Endrödi: Mikulášska legenda na maľbách v Chráme sv. Kataríny vo Veľkej Lomnici ...... 39 Marcela Domenová: Zdravotníctvo, hygiena a údržba poriadku v meste Prešov na prelome 15. a 16. storočia ...... 51 Peter Kónya: Evanjelická cirkev v povstaní Františka II. Rákociho ...... 72 Libuša Franková: K otázkam tolerancie a intolerancie na prešovskom kolégiu v prvej polovici 19. storočia ...... 90 Nadežda Jurčišinová: Prejavy česko-slovenskej vzájomnosti v národopisnej činnosti Pavla Socháňa do vzniku Československa ...... 103 Miroslav Kmeť: Békešská župa v texte Michala Žilinského v publikácii Die österreichisch-ungarische Monarchie in Wort und Bild (1891) ...... 117 Ján Mojdis: Helena Turcerová-Devečková a vznik Československa ...... 130 Ján Džujko: Prehľad po slovensky písaných novín a časopisov vychádzajúcich na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1938 ...... 138 Peter Kovaľ: Jan Húsek, Ján Ruman a Andrej Dudáš – tri pohľady na slovenský etnický priestor na severovýchode Slovenska v 1. polovici 20. storočia ...... 155 Ľudovít Hallon: Hospodárske aktivity Tatra banky na východnom Slovensku v rokoch 1918 – 1938 ...... 173 Michal Šmigeľ – Jana Šišjaková: Povojnový antisemitizmus na východnom Slovensku ...... 197

DOKUMENTY

Martin Javor: Modlitby pre slobodomurárov ...... 220 Michal Schvarc – Martin Pekár: Situačné správy prešovského konzulátu Veľkonemeckej ríše k vybraným udalostiam vojnových rokov ...... 243 ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ AKTIVITA

Marta Sendeková: Dioklecián a vznik tetrarchie ...... 276 Mária Petrovičová: Mestskí a verejní notári v Bardejove v 15. storočí ...... 287 Andrea Nociarová: Prechod oddielov UPA územím Slovenska v roku 1947 ...... 299

KRONIKA, RECENZIE, GLOSY ...... 318 CONTENTS

STUDIES Marián Vizdal – Marek Vizdal: The Efﬁciency Results of the Google Earth Application for the Archaeological Prospection of Eastern Slovak Lowland and the Transcarpathian Ukraine ...... 9 Karin Fábrová: Economic, town-planning and architectural development of Kežmarok in the 13th – 15th century ...... 26 Ján Endrödi: St. Nicholas Legend in the St. Catherine of Alexandria Church Paintings in Veľká Lomnica ...... 39 Marcela Domenová: Health Care, Hygiene and Cleaning in Prešov in the Turn of the15th and the 16th Century ...... 51 Peter Kónya: Evangelical Church in the Francis II. Rákóczi Uprising ...... 72 Libuša Franková: About Questions of Tolerance and Intolerance in Evangelical Grammar School of Prešov in the First Half of the 19th Century ...... 90 Nadežda Jurčišinová: Expressions of Czech-Slovak Intercommunity in Ethnographical Activities of Pavol Socháň till Creation of Czechoslovakia ...... 103 Miroslav Kmeť: Békes County in the Michal Žilinský’s Book Die österreichisch-ungarische Monarchie in Wort und Bild (1891) ...... 117 Ján Mojdis: Helena Turcerová-Devečková and the Establishment of Czechoslovakia ...... 130 Ján Džujko: Outline of Slovak Magazines and Newspapers Issued in the Eastern Slovakia during 1919 – 1938 ...... 138 Peter Kovaľ: Jan Húsek, Ján Ruman and Andrej Dudáš – Three Views on the Slovak Ethnic Territory in North-Eastern Slovakia in the First Half of 20th Century ...... 155 Ľudovít Hallon: Economic Activities of Tatra Banka in the Eastern Slovakia during 1918 – 1938 ...... 173 Jana Šišjaková – Michal Šmigeľ: Anti-Jewish Riots after World War II – East Slovakia in 1945 – 1947 ...... 197

DOCUMENTS Martin Javor: Prayers for Freemasons ...... 220 Michal Schvarc – Martin Pekár: The Prešov Consulate of the German Reich Situation Reports Regarding the Selected Events of the War Period ...... 243 STUDENTS’ SCIENTIﬁC WORK Marta Sendeková: Diocletianus and the Institution of Tetrarchy ...... 276 Mária Petrovičová: Town and Public Notaries in Bardejov in the 15th Century .. 287 Andrea Nociarová: Ukrainian Insurgent Army Crossing Through the Territory of Slovakia in 1947 ...... 299

CRONICLE, REVIEWS, ANNOTATIONS ...... 318 ŠTÚDIE ARTICLES

VÝSLEDKY VYUŽITIA PROGRAMU GOOGLE EARTH PRI ARCHEOLOGICKEJ PROSPEKCII VÝCHODOSLOVENSKEJ NÍŽINY A ZAKARPATSKEJ OBLASTI UKRAJINY

Marián Vizdal – Marek Vizdal

VIZDAL, Marián – VIZDAL, Marek: The Efficiency Results of the Google Earth Application for the Archaeological Prospection of Eastern Slovak Lowland and the Transcarpathian Ukraine. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 9-25. Beginning with the introductory overview of the history of Eastern Slovak Lowland’s archaeological survey and the human activities that initiated them, this paper contains a briefly described development of the archaeological aerial survey in Slovakia. The core of the paper lies in the presentation of the efficiency results of the Google Earth application used in the archaeological survey of Eastern Slovak Lowland and Transcarpathia since the year 2006. Efficiency of this method, based on the Earth’s surface mapping from orbiting satellites, has been proven by tens of localities with identified point/line attributes. These provide a new perspective on the form and extent of prehistoric and early historic anthropogenic objects in the above-mentioned regions. The new findings need to be further validated by geophysical measuring that can recognize potential natural anomalies. Based upon such results we will be able to classify some of the closed simple and multiple circular objects as a confirmed presence of localized roundels in the North- eastern part of the Tisza river basin. To sum up, in a near future we shall expect it to play a vital role in the archaeological prospection and cultural landscape documentation in connection with the aerial archaeology and archaeological remote sensing.

K prvým systematicky vedeným prieskumom na Východoslovenskej nížine zame- raným na zisťovanie stôp po pravekých sídliskách patria výskumné aktivity Š. Janšáka a jeho spolupracovníkov. V rokoch 1930 – 1933 realizoval v predpoliach Zemplínskych vrchov – „Zemplínskeho ostrova“ povrchové zbery zamerané na získavanie a štúdium obsidiánovej štiepanej industrie.1 Posun v poznaní intenzity osídlenia ako aj kultúrnej rôznorodosti pravekých spoločenstiev priniesli terénne prieskumy vyvolané výstav- bou Trate družby na trase Košice – Čierna nad Tisou (od roku 1951).2 S postavou K. Andela je spätý najrozsiahlejší prieskum terénov Východoslovenskej nížiny metó- dou „per pedes“. Výsledkom jeho pozoruhodných prospekcií v rokoch 1953 – 1954 sú desiatky objavených lokalít z obdobia pravekých, včasnohistorických i stredovekých

1 JANŠÁK, Štefan: Praveké sídliská s obsidiánovou industriou na východnom Slovensku. Bra- tislava 1935. 2 SOUDSKÝ, Bohumil – BŘEŇ, Jiří: Archeologický průzkum Trati družby Košice – Čierna nad Tisou v r. 1951. In: Archeol. rozhl., 6, 1954, s. 463-464.

9 Marián Vizdal – Marek Vizdal dejín.3 Získaný materiál z viacerých nálezísk je doteraz východiskom pri formulova- ní téz o ekonomických, spoločenských a kultúrnych prejavoch ako aj o ich zmenách v uvedených obdobiach. Zároveň je potrebné uviesť fakt, že nemálo K. Andelom ob- javených lokalít je pre jeho spôsob určovania miest nálezov orientovaný len k názvom polôh v chotároch obcí dnes „nezvestných“. Z ďalších bádateľov, ktorí na tomto území pravidelne vykonávali archeologické prieskumy, musíme spomenúť V. Budinského- -Kričku, J. Vizdala a S. Šišku. S ich činnosťou je vo výraznej miere spojené Zemplín- ske múzeum v Michalovciach, ktoré malo v osobe zakladateľa a riaditeľa J. Vizdala tri desaťročia fundovaného odborníka a organizátora archeologických terénnych prác. Spoločným menovateľom povrchových zberov je zisťovanie a štúdium lokalít na zá- klade archeologických artefaktov, ktoré sú v dôsledku ľudskej činnosti istým spôsobom narušené. Terénne prospekcie prebiehajú najčastejšie na poliach s každoročne narúšanou humóznou vrstvou. Ak sú orbou zasiahnuté tmavosfarbené výplne objektov antropogén- neho pôvodu (sídliskových jám, hliníkov, hrobov a i.), dostávajú sa artefakty a ďalšie doklady ľudskej činnosti na povrch. Budovanie diaľkových rozvodov energie v 70. rokoch 20. stor. prinieslo nové mož- nosti vyhľadávania archeologických nálezísk. Sledovaním proﬁlov rýh v dĺžke desiatok kilometrov sa zistili a záchrannými výskumami preskúmali aj lokality, ktoré dnes môžeme pokladať za klasické (napr. Ižkovce, Veľké Raškovce). Ďalšou z možností zís- kavať doklady o pravekom osídlení v extravilánoch našich obcí je sledovanie meliorač- ných a rekultivačných prác, ktoré boli uskutočňované vo veľkom rozsahu do roku 1989. Zo zákona je nevyhnutná prítomnosť archeológov v teréne pri prácach, ktoré prinášajú veľkoplošné porušenie pôdneho krytu a v dôsledkoch trvalú zmenu krajinného reliéfu – skrývky pri otváraní povrchových baní, výstavba vodných diel, priemyselných parkov, diaľníc a i. Špeciﬁckým dôvodom pre sledovanie pobrežných línií vodných nádrží je odplavovanie povrchových vrstiev pôdy, čím sa môže dosiahnuť úroveň, na ktorej sa začínajú črtať pôdorysy archeologických objektov.4 Dnes musíme registrovať skutočnosť, že v nebývalých rozmeroch a množstve dochá- dza k nezámernému odkrývaniu „podzemného archívu“. Rýchlosť, s akou sa realizujú zemné práce a výstavba, hrozia reálnym nebezpečím, že sa nenávratne zničia archeolo- gické nálezové celky, ktoré sú jedinečné a neobnoviteľné. V súčasnosti sa archeologická veda usiluje získať z nálezísk čo najväčší počet infor- mácií. Tento zámer nevyhnutne vyžaduje širokú spoluprácu z ďalšími odbormi prírod- ných, humanitných a matematicko-fyzikálnych vied. Dochádza k uplatňovaniu nových terénnych metód a techník, ktoré nahrádzajú tradičné postupy archeologických priesku- mov nedeštruktívnym vyhľadávaním a vyhodnocovaním archeologických objektov

3 ANDEL, Karol: Výsledok archeologického prieskumu na zemplínsko-užskej nížine v r. 1953 – 1954. In: Vlastivedný sborník I. Košice 1955, s. 144-171. 4 Typickým príkladom je objav staroneolitického sídliska na južnom okraji bazéna Zemplín- skej Šíravy v extraviláne Zalužíc v roku 1991. Sídliskové jamy v centrálnom areáli osady boli zistené a preskúmané vďaka odplaveniu asi 60 cm hrubej vrstvy pôdy v priebehu 26 rokov existencie vodnej nádrže (od roku 1965).

10 Výsledky využitia programu Google Earth pri archeologickej prospekcii Východoslovenskej nížiny a Zakarpatskej oblasti Ukrajiny a štruktúr. Poznatky získané nedeštruktívnym archeologickým prieskumom majú pred- bežný či doplňujúci ráz.5 Ako zvlášť efektívny spôsob komplexného a nedeštruktívneho prieskumu krajiny sa javí fotografická dokumentácia krajiny z lietadiel, resp. satelitov. Porastové a pôdne príznaky umožňujú leteckej archeológii identifikovať doteraz neznáme archeologické objekty a ich zoskupenia. Pri dokumentácii lokality, kde bol archeologický výskum už vykonaný, umožňuje nám veľkoplošný záber z výšky (kolmý alebo šikmý) rozoznať priestorové súvislosti medzi objektmi a uvedomiť si celkovú rozlohu a štruktúru ná- leziska. Úspešnosť leteckej prospekcie je podmienená úrovňou vegetačných, klimatic- kých, atmosférických a optických podmienok. Prvé letecké fotografie archeologických lokalít alebo architektonických pamiatok sú z územia Slovenska zaznamenané v 30. rokoch 20. storočia. Patrí k nim kolmá snímka rímskeho tábora v Iži z roku 1936.6 K prvým snímkam z „vtáčej“ perspektívy na východ- nom Slovensku možno zaradiť dokumentačnú fotografiu Spišského hradu z roku 1937.7 V období po druhej svetovej vojne vývoj leteckej archeológie vo všetkých socialistických štátoch z politických dôvodov ustrnul. Situácia na Slovensku je načrtnutá v štúdii Letecká prospekcia v archeológii na Slovensku.8 Ako prvá archeologická pamiatka zistená z lie- tadla sa uvádza objav ranostredovekého hradiska pri Majcichove (1967). Počiatok ciele- ného rozvíjania programu leteckej archeológie pod vedením I. Kuzmu je spojený s rokom 1987.9 Bol zameraný, a vo veľkej miere je tomu tak dodnes, na oblasť JZ Slovenska. Pre región východného Slovenska je príznačné zaostávanie vo využívaní mapovania a vyhľa- dávania archeologických nálezísk pomocou leteckej archeológie. Letecké snímkovanie tu bolo používané najmä z dôvodu dokumentácie stavu pravekých a najmä stredovekých pamätníkov. Od polovice 90. rokov 20. storočia umožnili prostriedky z rozsiahlych in- vestičných akcií niekoľko prieskumných letov v regiónoch stredného a východného Slo- venska.10 V oblasti JZ Slovenska vďaka priaznivým podmienkam v rokoch 1999 – 2000, došlo k viacerým významným objavom, kedy sa porastové príznaky kontrastne prejavovali nad archeologickými objektmi, antropogénnymi zásahmi i anomáliami geologické- ho podložia.11 Situácia v regiónoch východného Slovenska bola výrazne nepriaznivejšia. Na Východoslovenskej nížine nebol zistený ani jediný objekt.12 Výnimkou boli pozitívne

5 KUNA, Martin a kol.: Nedestruktivní archeologie. Praha 2004, s. 15. 6 MENCL, Václav: Středověká architektúra na Slovensku. Praha; Prešov 1937, Obr. 1. 7 SCHÜRER, Oskar – WIESE, Erich: Deutsche Kunst in der Zips. Brünn; Wien; Leipzig 1938. 8 HANZELYOVÁ, Elena – KUZMA, Ivan – RAJTÁR, Ján: Letecká prospekcia v archeológii na Slovensku. In: Archeol. rozhl., 1996, 2, s. 194-212. 9 KUNA, Martin a kol.: Nedestruktivní archeologie. Praha 2004. 10 HANZELYOVÁ, Elena – KUZMA, Ivan – RAJTÁR, Ján: Letecká prospekcia v archeológii..., s. 196. 11 KUZMA, Ivan – BLAŽOVÁ, Elena – BARTÍK, Martin – RAJTÁR, Ján: Letecká prospekcia na Slovensku. In: AVANS 2000. Nitra 2001, s. 112-138. 12 KUZMA, Ivan – TIRPÁK, Ján: Niektoré výsledky leteckej prospekcie v rokoch 1999 – 2002 v AÚ SAV Nitra. In: Ve službách archologie IV. Brno 2003, s. 30.

11 Marián Vizdal – Marek Vizdal príznaky v obilí zistené v Čerhove, okr. Trebišov, svedčiace o prítomnosti sídliskových objektov v polohe Pri hradskej.13 Na základe povrchových zberov, ktoré v tejto oblasti vykonáva od roku 2002 M. Iľko v spolupráci s Inštitútom histórie FF PU, ich môžeme zaradiť do obdobia mladého neolitu až eneolitu. Z východného Slovenska sú spomínané aj „stopy priekopových opevnení, oválneho, kruhového alebo kruhovitého tvaru s priemerom 25-30 metrov“, avšak bez bližšieho uvedenia lokalít.14 Autori príspevku od roku 2006 aplikujú na štúdium Východoslovenskej nížiny in- ternetový program Google Earth. Satelitné zobrazenia zemského povrchu s možnosťou jeho detailného priblíženia sú obsahom viacerých internetových stránok. Z dostupných programov predstavujú užitočnú formu štúdia krajiny, ktorá je zachytená v istom ča- sovom bode a vystupuje tak ako statický obraz. K pozitívnym stránkam uvedeného programu z hľadiska archeologickej prospekcie patrí: 1. ekonomická nenáročnosť pri ča- sovo neobmedzenom prehľadávaní terénu, 2. možnosť skúmať ľubovoľné miesto zem- ského povrchu s možnosťou zmeny výšky, svetových strán a uhla pohľadu, 3. zastavenie pohybu nad krajinou a približovanie k optimálnemu bodu rozlíšenia, 4. zistené bodové alebo líniové objekty sú okamžite súradnicovo ﬁxované, k dispozícii sú údaje o nadmor- skej výške a sklone terénu, 5. útvary môžeme zmerať v rôznych mierkach (cm, m, km a i.). Nevýhodou programu je pomerne dlhá doba, v ktorej je obraz krajiny ponechaný v programe bez zmeny.

Východoslovenská nížina

Už prvé prieskumy Východoslovenskej nížiny priniesli pozitívne dôkazy o možnos- ti využívania programu Google Earth pri identiﬁkovaní pravekých sídelných areálov, pohrebísk resp. ich častí zviditeľnených porastovými a pôdnymi príznakmi. Zároveň bolo možné pozorovať farebné zmeny v pôde a vegetácii signalizujúce rozdiely v zlo- žení geologického podložia, prejavy zložitých hydrologických pomerov – naplaveniny, podmáčané plochy, staré riečne meandre. Z farebných príznakov, ktoré môžeme pokladať za stopy antropogénnych aktivít sa v priestore Východoslovenskej nížiny ako najpočetnejšie objavujú bodové objekty. Dete- kovali sa aj vegetačné líniové príznaky reprezentované líniami priekop a uzatvorenými lineárnymi útvarmi. Zvláštnou skupinou zistených útvarov sú objekty v podobe štylizo- vaných obrazcov. Otázka ich pôvodu, vysvetlenie spôsobu ich vzniku a prípadne účelu bude predmetom ďalšieho výskumu (tab. 1). Pravekú krajinu Východoslovenskej nížiny na základe pozorovaní môžeme vnímať ako istý súbor viac či menej rozsiahlych sídelných areálov. Stretávame sa aj s kontinuál- nym záujmom o istý typ krajiny, v ktorom morfológia objektov svedčí o jej dlhodobom

13 KUZMA, Ivan – BLAŽOVÁ, Elena – BARTÍK, Martin – RAJTÁR, Ján: Letecká prospekcia na Slovensku..., s. 116. 14 Tamže, s. 113.

12 Výsledky využitia programu Google Earth pri archeologickej prospekcii Východoslovenskej nížiny a Zakarpatskej oblasti Ukrajiny

Tabuľka č. 1: Druhy antropogénnych objektov zistených na lokalitách Východoslovenskej nížiny.

1. Michalovce ● 2. Lúčky ● ● 3. Hnojné ● 4. Závadka ● ● 5. Fekišovce ● 6. Sobrance ● 7. Vojnatina ● 8. Sejkov ● ● 9. Jenkovce ● 10. Svätuš ● 11. Lesné ● ● 12. Moravany ● ●? 13. Čečehov ● 14. Lastomír ● ●? 15. Trhovište ● ● 16. Laškovce 17. Pozdišovce ● 18. Vinné ● 19. Bánovce nad Ondavou ● 20. Hatalov ● 21. Bracovce ● ● 22. Budkovce ● ● 23. Dúbravka ● ● 24. Slavkovce ● 25. Malčice ● ● 26. Malé Raškovce ● ● 27. Palín ● ● ● 28. Syretava ● ● 29. Vysoká nad Uhom ● 30. Tušická Nová Ves ● 31. Sečovce ● 32. Kuzmice ● ● ● 33. Nižný Žipov ● 34. Krišovská Liesková ●

13 Marián Vizdal – Marek Vizdal

35. Čierne Pole ● ● 36. Zemplínske Jastrabie ● ● 37. Vojany ● 38. Cejkov ● 39. Luhyňa ● 40. Čerhov ● ●? 41. Veľká Tŕňa ● 42. Malá Tŕňa ● ●

Legenda: – bodové vegetačné príznaky – porastové príznaky v podobe – kruhové priekopové útvary veľkých plošných útvarov – pravidelné štvoruhlové pôdorysy – uzavreté – objekty usporiadané vo vnútri – vegetačné líniové príznaky – neuzavreté väčšieho líniového útvaru – kruhové žľaby – hroby, mohyly využívaní, vytváraním a udržiavaní. Polykultúrne osídlenie lokality sa v teréne prejavuje v podobe palimpsestu (Malé Raškovce, Stretava, Malčice a i.). Celkovo bolo rozpozna- ných 42 lokalít (50 polôh) s predpokladanými archeologickými objektmi (mapa č. 1).

Mapa č. 1: Východoslovenská nížina. Prehľad lokalít, na ktorých boli aplikovaním programu Google Earthu rozpoznané bodové a líniové príznaky. (Čísla na mape sú zhodné s číslami v tabuľke č. 1)

14 Výsledky využitia programu Google Earth pri archeologickej prospekcii Východoslovenskej nížiny a Zakarpatskej oblasti Ukrajiny

Údaje o zistených náleziskách:

1. Michalovce poloha Široké, jamy, pozitívne porastové príznaky, nedatované. 2. Lúčky (okr. Michalovce), poloha Na pláňach, líniový porastový príznak (165x112m) vnútorne členený obdĺžnikovými útvarmi, nedatované, bodové porastové príznaky (500m Z od hrádze), nedatované (obr. 1). 3. Hnojné (okr. Michalovce), poloha Veľká lúka, jamy, pozitívne pôdne príznaky regis- trované v dĺžke 500m v smere JZ-SV., sídliskové objekty, kultúra s mladou lineár- nou keramikou (obr. 1).

Obr. 1: Vysoká nad Uhom (okr. Michalovce). Situačný plán s trojitým rondelom (?). Mierka 1:10 000

4. Závadka (okr. Michalovce), poloha Za mŕtvou cestou, JZ časť extravilánu obce, bo- dové pozitívne porastové príznaky, dvojitá kruhová priekopa, priemer vonkajšieho kruhu – 115m, priemer vnútorného kruhu – 36m, nedatované, (obr. 1). 5. Fekišovce (okr. Sobrance), poloha Dlhé lúky, J časť extravilánu obce, kruhové pôdne a porastové príznaky (mohyly?) priemer 26-28m, nedatované. 6. Sobrance poloha Široké pod Lukavicou, kruhová priekopa, priemer – 300m, sídlisko (?), nedatované. Miestna časť Komárovce, poloha Kľukatina, kruhová priekopa, priemer – 420 m, sídlisko (?), nedatované. 7. Vojnatina (okr. Sobrance), poloha Ortáš, JZ časť extravilánu obce negatívne obdĺž- nikový líniový útvar (100x60 m), hrádok (?), nedatované.

15 Marián Vizdal – Marek Vizdal

8 Sejkov (okr. Sobrance), poloha Farský grúň, JZ časť chotára, oblúkovitá priekopa, kruhové žľaby, nedatované. 9. Jenkovce (okr. Sobrance), poloha Na hlbokej brázde, Z časť chotára, bodové porasto- vé príznaky, poloha Paškov, J časť chotára, bodové porastové príznaky, nedatované. 10. Svätuš (okr. Sobrance), poloha Moľva, SZ časť extravilánu obce, pozitívne bodové príznaky, nedatované.

Obr. 2: Vojnatina (okr. Sobrance) poloha Ortáš. Situač- ný plán s vyznačeným negatívnym porastovým príznakom. Mierka 1:10 000

11. Lesné (okr. Michalovce), poloha Funduš, S časť chotára, kruhový útvar s priemerom 285 m, kruhové žľaby (hroby?), V svah Pozdišovskej pahorkatine, nedatované. 12. Moravany (okr. Michalovce), poloha Štredne poľo, jamy, pôdne príznaky, dokumen- tácia areálu neolitického sídliska, poloha Vyše roška, porastové príznaky sformované do kruhového líniového útvaru, obe polohy situované na Z svahoch Pozdišovskej pahorkatiny (nadm. v. – 165 – 175 m n. m.), nedatované. 13. Čečehov (okr. Michalovce), poloha Nové lazy, SZ časť extravilánu, bodové, porasto- vé príznaky, plocha – 370 x 290 m, nedatované. 14. Lastomír (okr. Michalovce), poloha Diely, JZ časť extravilánu, bodové objekty, dvoj- násobný oblúkovitý líniový útvar (kruh?), plocha 900 x 200 m, nedatované. 15. Trhovište (okr. Michalovce), poloha Vyše cesty (Dubková), V časť chotára, bodové objekty, líniové priekopy nepravidelného obdĺžnikového tvaru, nedatované (obr. 3). 16. Laškovce (okr. Michalovce), poloha Prídavky, Z časť extravilánu, jamy, bodové po- rastové príznaky, jednoduchá kruhová priekopa – priemer 110 m, nedatované. 17. Pozdišovce (okr. Michalovce), poloha Plušte, Z časť extravilánu (chrbát Pozdišovskej pahorkatiny), bodové porastové príznaky, nedatované.

16 Výsledky využitia programu Google Earth pri archeologickej prospekcii Východoslovenskej nížiny a Zakarpatskej oblasti Ukrajiny

18. Vinné (okr. Michalovce), poloha Varkond, ľavá strana cesty Michalovce – Vinné, J od Šíravského kanála, jamy, porastové príznaky (sídlisko), plocha 450 x 200 m, nedatované. 19. Bánovce n/Ondavou (okr. Michalovce), poloha Na Revickom, V časť extravilánu, jamy, bodové porastové príznaky, plocha 1 100 x 400 m, nedatované (obr. 3).

Obr. 3: Situačný plán s vyznačením bodových a líniového príznaku v extravilánoch obcí Trhovište a Bánovce nad Ondavou (okr. Michalovce). Mierka 1:25 000

20. Hatalov (okr. Michalovce), poloha Veterník, JV časť extravilánu, bodové porastové príznaky, sídlisko kruhový priekopový útvar, priemer 166 m, evidovaná polykultúr- na lokalita (eneolit, ml. doba bronzová, ml. doba rímska, včasný stredovek).15 21. Bracovce (okr. Michalovce), poloha Ceholňa, V časť extravilánu, bodové porastové príznaky, dvojitá (?) kruhová priekopa, priemer – 185 m, nedatované. 22. Budkovce (okr. Michalovce), poloha Konopianky, Z časť chotára, bodové porastové príznaky a líniové priekopy, nedatované.

15 HORVÁTHOVÁ, Eva – HREHA, Rastislav: Nálezy z Hatalova. In: AVANS 2005. Nitra 2007, s. 86.

17 Marián Vizdal – Marek Vizdal

23. Dúbravka (okr. Michalovce), poloha Komanica, S časť extravilánu, kruhový prieko- pový útvar, priemer – 68 m, bodové porastové príznaky, nedatované. 24. Slavkovce (okr. Michalovce), poloha Pánska pažiť, SZ časť chotára, jamy – porastové príznaky, sídlisko, neolit. 25. Malčice (okr. Michalovce), poloha Za mlynom, V časť extravilánu, nepravidelná kruhová priekopa, priemer – 328 m (sídlisko?), bodové porastové príznaky, nedato- vané (obr. 4).

Obr. 4: Malčice (okr. Michalovce). Situačný náčrt so zistenými uzavretými líniovými útvarmi. Mierka 1:10 000

26. Malé Raškovce (okr. Michalovce), poloha Sušiareň tabaku, Z časť chotára, dvojitá (?) kruhová priekopa, priemer – 167 m, bodové porastové príznaky, nedatované. 27. Palín (okr. Michalovce), poloha Návozok, SZ časť chotára, bodové porastové prízna- ky, dva obdĺžnikové pôdorysy s vnútorným členením, nedatované. Poloha Za Laborcom (Horný les), Z časť extravilánu pri katastrálnej hranici s Budkovcami, bodové porastové príznaky, 2-3 násobná kruhová priekopa, priemer vonkajšieho kruhu – 97 m, nedatované. 28. Stretava (okr. Michalovce), poloha Na palínsku cestu, S časť chotára, dve kruhové priekopy, priemery – 155 a 120 m, nedatované. Poloha Čejma (Zadrik), V časť chotára, porastový veľkoplošný príznak „postava“, plocha 850 x 440 m, polykultúrna lokalita (neolit – slovanské obdobie), poloha Kana- še, V časť chotára, pozitívny porastový príznak orientovaný v smere SZ – JV, dĺžka – 300 m, nedatované. 29. Vysoká nad Uhom (okr. Michalovce), miestna časť Vysocký Dvor, poloha Pod jablon- kami, trojitý kruhový útvar, priemer vonkajšieho kruhu – 365 m, stredného – 240 m, vnútorného – 82 m, nedatované (obr. 5).

18 Výsledky využitia programu Google Earth pri archeologickej prospekcii Východoslovenskej nížiny a Zakarpatskej oblasti Ukrajiny

Obr. 5: Situačný plán so zistenými útvarmi v extravilánoch obcí Lúčky, Hnojné a Závadka (okr. Michalovce). Mierka 1:10 000

Obr. 6: Stretava (okr. Michalovce). Situačný plán kruhových priekop. Mierka 1:10 000

19 Marián Vizdal – Marek Vizdal

30. Tušická Nová Ves (okr. Michalovce), poloha Pri kanáli, JZ časť chotára, obdĺžnikový líniový útvar (164 x 131 m), nedatované. 31. Sečovce (okr. Trebišov), poloha Hlinky, J časť chotára bodové porastové príznaky, nedatované. 32. Kuzmice (okr. Trebišov), poloha Tokoš, Z časť chotára, bodové porastové príznaky, trojitý (?) kruhový útvar, priemer vonkajšieho 65 m, vnútorný kruhový žľab – priemer – 27 m, mohyla (?), južne sa nachádza obdĺžnikový líniový útvar (86 x 77 m), nedatované. 33. Nižný Žipov (okr. Trebišov), poloha Číž, JZ časť extravilánu, bodové porastové prí- znaky a kruhové žľaby (mohyly ?), nedatované. 34. Krišovská Lieskova (okr. Trebišov), poloha Pri cintoríne, elipsovitý priekopový útvar – rondeloid, dlhšia os – 63 m, nedatované. 35. Čierne Pole (okr. Trebišov), poloha Pri jazere Ortov, dvojitá kruhová priekopa, priemer vonkajšej 46,5 m, 450 m JV, štvorcový útvar – 75 m, nedatované. 36. Zemplínske Jastrabie (okr. Trebišov), poloha Pri Jastrabskom potoku, JJV časť extra- vilánu, bodové porastové príznaky, dvojitá kruhová priekopa, priemer – 165 – 170 m, nedatované. 37. Vojany (okr. Trebišov), poloha Pri osade, JV časť extravilánu, výrazný kruhový útvar (mohyla ?), priemer 36,5 m, nedatované. 38. Cejkov (okr. Trebišov), poloha Šibenica, SSV časť extravilánu, pravá strana cesty do Zemplínskeho Jastrabia, J od potoka Lagaš, bodové porastové príznaky, nedatované. 39. Luhyňa (okr. Trebišov), poloha Veľké hony, JJV časť chotára, bodové porastové prí- znaky a kruhové žľaby, poloha Pod Ondrejským kopcom, bodové porastové prízna- ky, nedatované. 40. Čerhov (okr. Trebišov), poloha Pri hradskej, J časť extravilánu, bodové porastové príznaky, mladý neolit, eneolit, kruhový terénny signál. Poloha Závory, bodové pôdne príznaky, eneolit, doba bronzová, doba rímska. 41. Veľká Tŕňa (okr. Trebišov), poloha Za Čiernou horou, J časť extravilánu, bodové porastové príznaky, nedatované. 42. Malá Tŕňa (okr. Trebišov), poloha Pod lesom, oválny kruhový útvar, dlhšia os – 148 m, SZ časť extravilánu, kruhový priekopový útvar, priemer – 153 m, nedatované.

Zakarpatská oblasť Ukrajiny

Program Google Earth bol uplatnený aj pri štúdiu nížinných priestorov na území Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, ktoré predstavujú južné predpolia Východných Karpát. Toto horstvo, ktorého súčasťou sú na východnom Slovensku Vihorlatské vrchy, ohrani- čuje severné okraje Východoslovenskej a Zakarpatskej nížiny. Rozpoznané koncentrácie porastových príznakov signalizujúce zoskupenia jám a zahĺbených obydlí predstavujú už známe, v minulosti aj archeologicky skúmané lokality, ale aj nové, doteraz nepo- znané sídliská, resp. pohrebiská. Dôležité sú aj ďalšie rozpoznané útvary predstavujúce pravouhlé pôdorysy, priekopy, žľaby a i. Kruhové priekopy (aj viacnásobné) objavené na Zakarpatí môžeme s veľkou pravdepodobnosťou spájať s mladoneolitickými-staroe-

20 Výsledky využitia programu Google Earth pri archeologickej prospekcii Východoslovenskej nížiny a Zakarpatskej oblasti Ukrajiny neolitickými rondelmi, ktoré sa z Potisia rozšírili až do povodia hornej Tisy. Výsledkom prospekcie JZ priestorov Zakarpatia použitím programu Google Earth, bolo zistenie 11 polôh s bodovými, resp. líniovými porastovými príznakmi.

Údaje o zistených náleziskách:

1. Pavlovo. Necelých 800m od slovensko-ukrajinskej hranice, medzi obcami Pavlovo – Prikordonnoje, zistený kruhový útvar s priemerom 237m (nadm. v. 105-106m), ne- datované (obr. 7).

Obr. 7: Zakarpatská oblasť. Situačný náčrt s kruhovou priekopou pri obci Pavlovo. Mier- ka 1:50 000

2. Časlivci. V od obce rozpoznané dvojité kruhové opevnenie, zistený jeden krídlový vstup, priemer vonkajšej priekopy je 137 m, vnútornej 41 m. Severne od kruhového opevnenia zistená obdĺžniková priekopa (80 x 50 m), nedatované. 3. Baraninci. J od obce sme zistili dva kruhové útvary, ktoré sa javili ako porastové príznaky. Prvý s jednoduchou, mierne nepravidelnou priekopou má priemer 295 m.

21 Marián Vizdal – Marek Vizdal

Čiastočne je narušený eróziou. S bol zistený pravdepodobne trojitý rondel. Priemer von- kajšej priekopy je 150 m, vstupy nezistené, nedatované. Opísané lokality s kruhovými priekopami sa nachádzajú v okruhu do 10 km od Užho- rodu (obr. 8). 4. Vovkovo. JV od obce zistený viacnásob- ný kruhový priekopový útvar s priemerom vonkajšieho kruhu 160 – 170 m. V okolí rondelu (?) výskyt bodových porastových príznakov. Lokalita sa nachádza 2,5 km JZ od mesta Seredne, nedatované. 5. Dubrivka. Na pravej strane cesty Mukačevo – Seredne, 1 500 m SV od stredu obce sa na vyvýšenie s J sklonom rozpoznali dve oblú- kovité priekopy ohraničujúce okraje hradiska, šírka priekop 15 – 18 m, nedatované. 900 m od Z okraja obce zistené na ploche 850 x 400m početné bodové porastové prí- znaky a štvoruholný líniový útvar. Rôzno- rodosť vegetačných príznakov, zoskupení jám umožňuje predpoklad o polykultúrnom charaktere náleziska, nedatované. 6. Drisino. Obec sa nachádza 11 km J od Mu- kačeva. SZ okraju obce dominuje kuže- ľovitý kopec (158m n.m.) 1 500 m SZ od spomínanej vyvýšeniny sa nachádza poly- kultúrna lokalita (neolit, neskorý bronz, la- tén, slovanské obdobie) zistená v roku 1972. Preskúmané boli aj objekty zaradzované do raného horizontu polgárskej kultúry v hor- Obr. 8: nom Potisí.16 Početné bodové porastové prí- Zakarpatská oblasť. Situačný náčrt znaky (plocha 800 x 500 m). Ďalšie bo- líniových útvarov v extravilánoch dové porastové príznaky spolu s líniovým obcí Časlivci a Baraninci. Mierka priekopovým útvarom boli zistené 3 200 m 1:75 000 SZ od uvedenej vyvýšeniny, nedatované.

16 Kol.: Archeologični pamjatki Prikarpatja i Volini kamjanogo viku. Kijev 1981, s. 153, 154. GRIBOVIČ, R. T. – MACKEVOJ, L. G. – PELEŠČIŠIN, N. A. – SAVIČ, V. P. – ČERNYŠ, A. P.: Archeologija Prikarpaťja, Volyni i Zakarpaťja (Kamnnyj vek). Kijev 1987, s. 119. PEŇ- JAK, S. I. – POPOVIČ, I. I. – POTUŠNJAK, M. F.: Raskopki v zonach novostroek Zakarpať- ja. In: Archeologičeskije otrkyťija, 1987 r. – M; 1977, s. 352, 353.

22 Výsledky využitia programu Google Earth pri archeologickej prospekcii Východoslovenskej nížiny a Zakarpatskej oblasti Ukrajiny

SV od obce zistená koncentrácia rôzne veľkých kruhových príznakov (mohýl?) s priemermi 5 – 15,5 m narúšajúcimi trojitý kruhový útvar, nedatované. 7. Velika Bigaň (?). V blízkosti ukrajinsko-maďarskej hranice zistené zoskupenie lí- niových útvarov orientovaných pozdĺžnou osou v smere SZ – JV. V obdĺžnikovom pôdoryse so zaoblenými rohmi (122 x 60 m) sa nachádza elipsovitý útvar, ktorého dlhšia os meria 36 m. Objekty sa rozpoznali na základe pozitívnych porastových príznakov. Lokalita je vzdialená 9 km SZ od Berehova, nedatované. 8. Didovo. V blízkosti ukrajinsko-maďarskej hranice zistená časť kruhovej priekopy s priemerom 45 m. Lokalita sa nachádza 8 km Z od Berehova, nedatované. 9. Veliká Bakta. V JZ časti extravilánu obce zistené na základe pozitívnych porasto- vých príznakov zoskupenie jám a oblúkovitého líniového útvaru. Lokalita vzdialená 4,5 J km od Berehova, nedatované.

Zistené informácie o nemovitých pamiatkach sú výsledkom aplikácie programu Go- ogle Earth v priestore od slovensko-ukrajinských hraníc po oblasť Berehova (mapa č. 3). Potvrdzujú významnú úlohu tejto oblasti SV Potisia v praveku a včanohistorickom ob- dobí, na ktorú poukazujú aj doterajšie výskumy ukrajinských archeológov. V budúcnosti možno predpokladať objavenie ďalších archeologických nálezísk týmto nedeštruktív- nym spôsobom aj vo východných regiónoch Zakarpatia. Príspevok dokumentuje nebývalú efektivitu aplikácie programu Google Earth ako prospekčnej archeologickej metódy. V rokoch 2006 – 2008 bolo na Východoslovenskej

Mapa č. 3: Zakarpatská oblasť Ukrajiny. Prehľad lokalít s rozpoznanými bodovými a líniovými príznakmi. (Čísla na mape sú zhodné s číslami v texte)

23 Marián Vizdal – Marek Vizdal nížine a JZ časti Zakarpatia identiﬁkovaných 61 lokalít, resp. polôh s príznakmi antro- pogénnych objektov. Vypovedacia hodnota získaných údajov je nepochybne rozličná, avšak u väčšiny z nich môžeme už teraz predpokladať fakt, že odrážajú reálny archeo- logický kontext. Pri dokumentovaní polôh s lokalitami, kde už archeologický výskum (najčastejšie záchranný) bol vykonaný, zistené pôdorysy objektov skrytých pod povr- chom nám vytvárajú celkom nový obraz o charaktere nálezísk (Lučky, Hnojné Morava- ny, Slavkovce, Malé Raškovce). Získané informácie o zistených areáloch sa vyznačujú spoľahlivosťou údajov k ich rozsahu, štruktúre a umiestnení v krajine.17 Za súčasného stavu, kedy na východnom Slovensku absentuje systematická letecká prospekcia, je využívanie programu Google Earth ako archeologickej metódy takmer jej rovnocennou náhradou. Zistené informácie, ktoré predstavujú dôležité indície o are- áloch aktivít v SV Potisí, bude potrebné precizovať geofyzikálnym prieskumom ako overovacou metódou.18 Prvoradou úlohou geofyzikálnej metódy je potvrdenie antropogénneho pôvodu objektu, resp. rozpoznanie prírodnej anomálie prejavujúcej sa ako porastový príznak. Rozpoznanie uzavretých, jednoduchých aj viacnásobných, kruhových až oválnych lineárnych útvarov môže u časti z nich znamenať prvú lokalizovanú prítomnosť rondelov v SV Potisí (mapa č. 2). Pre potvrdenie pôvodu týchto objektov je nevyhnutný plošný magnetometrický prieskum. Rondelové štruktúry rôznych typov časovo zaradzované najmä do mladého neolitu (4 800 – 4 000 pr. n. l.) sú rozšírené v strednom Podunajsku (JZ Slovensko, J Mora- va, Dolné Rakúsko, Zadunajsko) odkiaľ sa rozšírilo do horného Podunajska, do Čiech a stredného Nemecka. V maďarskom Potisí od zač. 80. rokov 20. stor. sa v oikumene formujúceho polgár- skeho kultúrneho komplexu podarilo objaviť šesť lokalít s rondelovými štruktúrami (Szarvas, Füzesabony, Hódmezövásárhely – Gorza, Berettyóújfalu – Herpály, Jánoshida – Portelek, Polgár – Csöszhalom).19 Tieto náleziská s kruhovou architektúrou boli dosiaľ najvýchodnejšie rozšírenými, letecky lokalizovanými kruhovými priekopami. Nebývalý nárast zistených nálezísk a poznatkov o nich programom Google Earth na skúmanom teritóriu, predznamenáva rozširovanie heuristických možností archeológie.

17 O význame a výsledkoch použitia programu Google Earth ako prospekčnej archeologickej metódy na Východoslovenskej nížine informoval Marián Vizdal na zjazde slovenských ar- cheológov v Nitre (17. 4. 2007). Presné súradnice zistených objektov sa nachádzajú v registri archeologických lokalít na Inštitúte histórie FF PU v Prešove. 18 KUNA, Martin a kol.: Nedestruktivní..., s. 129. 19 KOVÁRNÍK, Jaromír: K významu pravěkých kruhových příkopů. Úvahy k hospodárství, ná- boženství a organizovanosti starých zemědelských civilizací. Brno 1997, s. 9. PODBORSKÝ, Vladimír a kol.: Pravěká sociokultovní architektúra na Moravě. Brno 1999, s. 8, 9. RÁCZKY, Pál – ANDERS, Alexandra – HAJDÚ, Zsigmond – NAGY, Emese Gy.: Zwischen Himmel und Erde – Polgár – Csöszhalom, eine Siedlung in Ostungarn. In: „Zeitreise Heldenberg – Geheimnisvolle Kreisgräben“ : Katalog zur Niederösterrweichischen Landesaustellung 2005. Hrsg. Daim, F. – Neubauer, U. Horn; Wien 2005, s. 203-209.

24 Výsledky využitia programu Google Earth pri archeologickej prospekcii Východoslovenskej nížiny a Zakarpatskej oblasti Ukrajiny

Mapa č. 2: Prehľad lokalít so zistenými kruhovými priekopovými útvarmi.

V budúcnosti môžeme očakávať v spojitosti s leteckým, resp. diaľkovým prieskumom jeho rozhodujúci podiel na archeologickej prospekcii a dokumentácii kultúrnej krajiny. Pravidelné monitorovanie konkrétnych záujmových území môže významne prispieť k ochrane pamiatok, ich evidencii a prípadným predstihovým archeologickým vý- skumným aktivitám.

25 HOSPODÁRSKY A URBANISTICKO-ARCHITEKTONICKÝ ROZVOJ MESTA KEŽMAROK V 13. AŽ 15. STOROČÍ

Karin Fábrová

FÁBROVÁ, Karin: Economic, Town-planning and Architectural Development of Kežmarok in the 13th – 15th Century. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 26-38. After the city of Kežmarok was granted city privileges in 1269, it became one of important economic and trade centres in today´s Spiš region. The following privileges of trade character had signiﬁcant contribution to the city´s economic development, namely those of market right, the right to organize fairs, and the warehousing right. The property ownership of Kežmarok as a legal person, being increased by the activity of the citizens themselves, also bears witness to the economic prosperity of the city. The economic development of Kežmarok brought favourable conditions for the town-planning and architectural area growth.

V roku 1269, kedy hostia usadení na území dnešného Kežmarku získali od uhorského kráľa Bela IV. mestské výsady, došlo k spojeniu troch sídlisk v jeden urbanistický celok, nazývaný jedným menom Kasmark.1 Kežmarok sa na základe udelených mestských vý- sad stáva výsadným mestom, ktoré boli v období stredoveku dôležitými hospodárskymi centrami uhorského štátu a zároveň finančnými zdrojmi uhorského panovníka. Uvedené mestá sa aj po udelení základného mestského privilégia naďalej rozvíjajú, a to hlavne hospodársky, ale aj po majetkovo-právnej stránke a samozrejme v urbanisticko-architek- tonickej oblasti. Z miest sa stávajú prirodzení konkurenti, ktorí sa snažia získať pre seba, ako právnickú osobu, čo najvýhodnejšiu pozíciu v rámci uhorskej spoločnosti ako aj v samotnom hospodárskom dianí v danom období. Konkurenčné prostredie prispelo k vytvoreniu rozdielnej hospodársko-právnej úrovne jednotlivých výsadných miest v Uhorsku, a teda sa im dostávalo aj rozdielnej pozornosti od uhorského panovníka vo forme udeľo- vania hospodárskych výsad, rôznych ochranných nariadení a finančných úľav. Analýzou mešťanmi nadobudnutých privilégií a ich vzájomným porovnaním s vý- sadami iných miest je možné vytvoriť skutočný obraz o hospodárskej vyspelosti mesta a o jeho skutočnom význame a postavení v Uhorsku. Do úvahy je potrebné brať aj mieru podpory rozvoja daných miest zo strany uhorského panovníka motivovanú politickými udalosťami, štátnym záujmom, ale aj vhodnejšou finančnou investíciou.

Vlastníctvo a užívanie pozemkov a potokov v chotári mesta

Vyspelosť mesta Kežmarok a jeho rozvoj v 13. až 15.storočí je možné pomerne dobre sledovať aj na jeho hospodárskej prosperite, získaných hospodárskych výsadách a dis- ponovaní s jeho majetkom.

1 Štátny archív Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 11.

26 Hospodársky a urbanisticko-architektonický rozvoj mesta Kežmarok v 13. až 15. storočí

Po získaní mestských výsad v roku 1269 došlo k vymedzovaniu chotárnych hraníc medzi Kežmarkom a Ľubicou. Spor o chotár medzi týmito susednými sídliskami bol pravdepodobne dlhšie trvajúcou záležitosťou, pretože ich vzájomné hranice boli ustaľo- vané niekoľkokrát.2 Z roku 1301 sa nám zachovala správa o odpredaji pozemkov mesta Kežmarok rich- tárovi Tylovi z Belej a jeho synovi Mikulášovi. Noví majitelia sa zaviazali richtárovi a mestskej rade z Kežmarku, že na kúpenej pôde založia novú obec.3 Kežmarčania už teda v danom období jednoznačne vystupujú ako vlastníci pôdy a využívajú svoje výsadné postavenie, spočívajúce predovšetkým na voľnej dispozícii s vlastným majetkom. V roku 1411 sa Kežmarčania obrátili na uhorského kráľa Žigmunda so sťažnosťou o porušovaní ich zvykového práva, podľa ktorého sú ako jediní oprávnení loviť ryby vo vodách patriacich mestu. Uhorský kráľ Žigmund vydáva nariadenie, na základe ktorého zakazuje šľachticom ako aj iným ľuďom stavu, chytať ryby v riekach a potokoch patriacich mestu Kežmarok. Kežmarčanom priznáva právo prichytených vinníkov chytiť a odobrať im nádoby so živými rybami a iné veci, ktoré u nich nájdu.4 Uvedené nariadenie je adresované spišskému županovi, predstavenému spišskej šľachty, ako aj richtárom 24 spišských miest, ktorí mali rešpektovať právo rybolovu Kežmarčanov vo vlastnom chotári. Z uvedeného vyplýva, že dané právo porušovali osoby (šľachtici a mešťania) podliehajúce pod jurisdikciu uvedených hodnostárov.

2 Hranice boli ustaľované v rokoch 1288, 1290 a neskôr v roku 1294. Listiny z rokov 1288 a 1290 sa vo fonde Magistrátu mesta Kežmarok nenachádzajú. Sú evidované ako stratené, zachované sú však ich regesty v Súpise Beneho, s. 1-2. (Súpis Beneho, nachádzajúci sa v ŠA Levoča, pob. Poprad, je jediná archívna pomôcka k fondu Magistrát mesta Kežmarok. Bol vyhotovený v roku 1952, nie však na základe priameho štúdia listín, ale podľa predlohy zostavenej historickým inštitútom v Kežmarku v roku 1940/ 42. Mnohé písomné pramene sa v uvedenom archíve už nenachádzajú, stratili sa totiž pri pri evakuácii archívov z východného Slovenska v rokoch 1944 – 45. Zo stratených listín sa zachovali iba regesty v danom Súpise, ale nie všetky regesty sú spoľahlivé, túto skutočnosť sme zistili pri štúdiu listín nachádzajúcich sa v archíve mesta Kežmarok a ich následným porovnávaním s regestami v Súpise.) Zachovaná je listina z roku 1294. ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 36. 3 ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 2. 4 „... igitur vestris fidelitatibus mandamus firmiter et discrete, quatenus talibus nobilibus ac alterius condicionis hominibus... nostrae maiestatis in persona inhibere debeatis ut ...in pra- enotate civitatis nostrae foricaseorum aquis et fluviis pisces prendere non debeant...iudici et civibus praenotae civitatis nostrae foricaseorum ...committimus ...ut tales nobiles seu alios ... conditiones homines depraehendere ... potuerunt ... ab eisdem barcas seu alias res per tunc apud ipsos repertas ... recipiendi plenam et omnimodam habeant facultatem... „ ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 16. Regesty listín sú v Súpise B. Beneho zaevi- dované ako perg. 17 a perg. 16. Pri obidvoch označeniach síce uvádza, že listina sa vo fonde mesta Kežmarok nenachádza. Listina je však súčasťou uvedeného fondu pod označením perg. 16. Ako sme uviedli, Súpis B. Beneho, v súčasnosti najmladšia archívna pomôcka k archívne- mu fondu, nie je úplne spoľahlivý a obsahuje množstvo chýb.

27 Karin Fábrová

Kežmarčania sa snažili chrániť nielen svoje výsady, ale aj svoj majetok. Jedným z najväčších konkurentov Kežmarku v danom období bolo výsadné mesto Levoča. Me- dzi obyvateľmi oboch miest dochádzalo k rôznym sporom. Jeden z nich vyústil až do sťažnosti, zo strany Kežmarčanov prednesenej uhorskému panovníkovi. Podľa tvrdenia obyvateľov Kežmarku si Levočania neoprávnene dovolili chytať ryby vo vodách, ktoré boli majetkom mesta Kežmarok, a tým porušili ich práva. Tento spor bol vyriešený v roku 1417 v podobe nariadenia uhorského kráľa Žigmunda, ktorým zakazuje Levočanom, ale aj ďalším obyvateľom Spiša loviť v riekach, ktoré patria k majetku mesta Kežmarok a zároveň nariaďuje zachovávať práva a výsady Kežmarčanov.5 Ochranu svojho majetku si Kežmarčania v tom istom roku zabezpečili od uhorské- ho panovníka ešte jedným nariadením v podobe zákazu ťažby dreva v lesoch, ktoré sa nachádzali v katastri mesta. Podľa tohto Žigmundovho nariadenia z roku 1417, kto neoprávnene bude ťažiť drevo v kežmarských lesoch, môže byť pokutovaný troma zla- tými. Ak by však nemohol pokutu zaplatiť, mohli mu byť zabavené kone aj voz, pokiaľ svoj dlh nevyrovná.6 V roku 1424 uhorský kráľ Žigmund povoľuje mestu zníženie ročnej dane. Pôvodne malo mesto zaplatiť „85 graves marcas minus uno lot argenti“. Daň sa však znižuje o „13 graves marcas uno fortune argenti“ a to z toho dôvodu, že úľava na dani bola udelená aj iným spišským mestám. Mešťania z Kežmarku sú teda na základe rozhodnutia z roku 1424 povinní zaplatiť každoročne daň vo výške „72 graves marcas et tres lot argenti“.7 Kežmarskí mešťania získali od Žigmunda niekoľkokrát úľavu na dani. Vo viacerých prípadoch mali byť ﬁnančné prostriedky, podľa vyjadrenia uhorského kráľa, použité na prestavbu mestského opevnenia. V roku 1424 nebolo síce presne určené, ako sa majú dané ﬁnancie investovať, no určite táto výhoda prispela k obohateniu mesta. V priebehu 15. storočia disponovali už kežmarskí mešťania so značným množstvom majetku, ktorého bohatstvo prispievalo k ekonomickému napredovaniu mesta. Mešťania

5 „ ... nullus omnium hospitum ... contra eorundem dicte nostrae civitatis Kesmark civium voluntatem in quibuslibet aquis, tam magnis parvis ad eandem civitatem Kesmark... piscare praesument nec debent ... tamen nonnulli vestrum et praecipue piscatores ad nostram civitatem Leuchoviensis ... ad dicte civitatis nostrae Kesmark aquas veniendo in eisdem piscaren- tur...nos praefate civitatis nostrae Kesmark cives et incoles in ipsorum libertatibus iuribus et praerogativis observari velimus... mandamus ..., quatemus nostrae civitatis kesmark cives et incolas ipsorum libertatibus iuribus ... perfrui ... in praedictorum ipsorum aquis piscari et pisces prendere ... contra ipsorum voluntatem nullatemus ...“. ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 27. 6 „ ... aliis ex vobis ... suis civibus sive vehiculis, Qui dictis ipsorum silvis lignea absaderint... tres florenis puri auri accipere valeant et possint ...et eosdem vehicula equos ...tam diu tenere ... donec ipsis civibus de dictis tribus florenis auri satisfacione impodent...“ ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 25. 7 „... censu seu collecta nobis et fisco nostro regio singulis annis dumtaxat graves marcas septuaqintaduas et tres lot argenti solvere tenebuntur...“ ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 34.

28 Hospodársky a urbanisticko-architektonický rozvoj mesta Kežmarok v 13. až 15. storočí v danom období vystupujú ako zvrchovaní majitelia pozemkov, lesov a vôd, s výsadnou možnosťou ich užívania. Ich právo bolo však často porušované zo strany spišskej šľach- ty a levočských mešťanov. Ich vzájomné spory boli opäť riešené na kráľovskom dvore, pričom uhorský panovník vydaním svojich mandátov chránil záujmy a práva svojich verných mešťanov z Kežmarku.

Trh a jarmok

Právo konať slobodný trh je na území dnešného Kežmarku prvýkrát písomne dolože- né v listine z roku 1251. Podľa tejto listiny prináležalo právo konať slobodný a tradičný trh obyvateľom osady Sasov pri Kostole sv. Alžbety.8 V listine sa však uvádza, že ide o tradičný trh, takže obchodovanie na území dnešného mesta sa realizovalo ešte pred rokom 1251 a to v réžii domáceho slovenského obyvateľstva z osady pri Kostole sv. Krí- ža.9 Trh bol hlavným elementom, ktorý prilákal nemecké obyvateľstvo. Keď uhorský kráľ Belo IV. daroval roku 1251 osadu Sasov pri Kostole sv. Alžbety spolu s chotárom kláštoru premonštrátov v Turci, tento trh sa naďalej vyvíjal ako slobodný, čo znamenalo, že panovník sa vzdal nároku na získané trhové poplatky a tento príjem prináležal vlast- níkom práva. V roku 1269 v mestských výsadách sa znova potvrdzuje hosťom z Kež- marku právo, ktoré už predtým užívali.10 Právo konať slobodný trh sa vo výsadných lis- tinách vyskytuje výnimočne. Mešťania iných miest právo konať slobodný trh nežiadali, pretože trh už bol tradovanou zvyklosťou. V prípade Kežmarku je možné predpokladať, že vzhľadom na bývalé majetkovo-vlastnícke vzťahy, mohol niekto túto slobodu Sasov ohrozovať a tak si vyžiadali od panovníka formálne znovu potvrdenie. Existenciu slobodného, tradičného týždenného trhu máme teda doloženú na území dnešného mesta už pred rokom 1251, pričom dvakrát došlo aj k písomnému potvrdeniu tohto práva a to v rokoch 1251 a 1269. Právo konať výročný jarmok je však dôkazom, že mesto hospodársky prosperovalo a bolo aj záujmom panovníka jeho rozvoj podporiť. Pro- sperita mesta bola však predovšetkým odrazom činorodosti jeho obyvateľov, ich schopnosti presadiť sa v konkurenčnom živote a získať čo najviac výsad vo svoj prospech. Jedno z najdôležitejších privilégií ovplyvňujúce jeho ďalší hospodársky rozvoj získa- lo mesto v roku 1419. Na žiadosť kežmarského richtára Mikuláša udeľuje uhorský kráľ Žigmund Kežmarčanom právo konať výročný jarmok tak, ako je to zvykom v iných

8 „ ... Item volumus , ut dicti hospites in eadem villa sancte Elisabeth commorantes secunda feria forum habeant liberum et consuetum ...“ MARSINA, R.: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislava 1987, dok. č. 370, s. 258. 9 Zo zápisov a obsahu uhorských zákonníkov a listín z 11. a 12. storočia je nepochybné, že v Uhorsku a aj na slovenskom území sa vtedy rozvíjal diaľkový aj domáci obchod. Usku- točňoval sa na trhoviskách, ktoré jestvovali v mestách, ale aj na trhových miestach sídlisk. ULIČNÝ, F.: Trhy a mestá na Slovensku v 9. – 12. storočí. In: Zborník príspevkov k sloven- ským dejinám. Bratislava 1998, s. 60. 10 „ ... eisdem forum liberum solito more duximus concedendum ...“ ŠA Levoča, pob. Poprad. Magistrát mesta Kežmarok, perg. č. 11.

29 Karin Fábrová mestách. Jarmok sa mal konať dvakrát do roka, počas troch dní okolo sviatkov Očiste- nia blahoslavenej Panny Márie (1. – 3. februára) a okolo sviatkov svätého Petra a Pavla, apoštolov (28. – 30. jún). Všetkým účastníkom, ako uhorským, tak aj zahraničným, ktorí jarmok navštívia, poskytuje Žigmund svoju zvláštnu ochranu.11 Zaujímavou skutočnosťou je, že kráľ Žigmund o štyri roky neskôr, teda v roku 1423, vydáva pre Kežmarok opäť privilégium v podstate toho istého významu – právo ko- nať výročný jarmok, len s menšími obsahovými zmenami. Podstatná zmena spočívala v tom, že došlo k zmene termínu konania uvedeného jarmoku.12 V privilégiu z roku 1419 sa totiž len uvádza, že jarmok má byť organizovaný v dňoch, ktoré bezprostredne pred- chádzajú a nasledujú po dvoch pevne stanovených sviatkoch. V roku 1423 bol jarmok presunutý na sobotu, nedeľu a pondelok pred stanovenými sviatkami. K zmene dĺžky trvania jarmoku dochádza následne aj v roku 1435, kedy Kežmarča- nia získali od uhorského kráľa Žigmunda právo skladu. V porovnaní s rokmi 1419 a 1423 je jeho dĺžka presne určená 14. dňami pred aj po pevne stanovených sviatkoch Očistenia Panny Márie a apoštolov Petra a Pavla.13 Konanie slobodného, tradičného týždenného trhu na území mesta Kežmarok máme doložené už pred rokom 1251, pričom dvakrát došlo aj k písomnému potvrdeniu tohto práva a to v rokoch 1251 a 1269. Jedno z dôležitých privilégií pre hospodársky rozvoj mesta nadobudli Kežmarčania v roku 1419 v podobe práva konania výročného jarmoku, ktoré im bolo znovu potvrdené v rokoch 1423 a 1435. Právo usporiadať jarmok v meste máme síce písomne doložené, ale až v zač. 15. storočia, čo je v prípade miest tohto charakteru pomerne neskoro. Z tohto dôvodu je potrebné uvažovať o tom , či k jeho realizácii nedochádzalo už skôr, niekedy v 14. storočí, aj keď daná skutočnosť nie je písomne potvrdená.

11 „ ... pro utilitate et comodo regnum nostri hungarie praedicti ac civium et comunitatis eorundem ad ... nostram civitatem Kesemark nundinas liberas seu fora annualia annis singulis in ... festivitatibus festorum purificacionis beate Marie virginis gloriose et beatorum Petri et Pauli apostolorum ceterisque diebus huiusmodi festivitates inmediate precedentibus et subscequ- entibus ...“ ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 30. 12 „ ... mundinas liberas seu fora annualia annis singulis in omni proxima die dominica ante festum purificacionis beate Marie virginis gloriose et in ... festivitatibus beatorum Petri et Pauli apostolorum ceterisque huiusmodi diem dominicam et festivitatibus inmediate precedentibus et subsequentibus ... vos universos et singulos mercatores iustitores et viatores ac quoslibet alios tam regnicolas nostros que forenses praesentibus affidamus certificamus et assecuramus ...“ ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 33. 13 „ ... nec non XIV.diebus easdem festivitates praecedentibus ...“ WAGNER, C.: Analecta Sce- pusii sacri et profani I. Viennae 1773, s. 56.

30 Hospodársky a urbanisticko-architektonický rozvoj mesta Kežmarok v 13. až 15. storočí

Právo skladu

Situáciu, ktorá nastala v meste po rabovaní a pustošení husitov v roku 1433, sa Kež- marčania snažili využiť vo svoj prospech a zo svojho postavenia vyťažiť ďalšie výhody pre budúce prosperovanie mesta. Jednou z ich snáh bol boj o znovu potvrdenie svojho výsadného postavenia prostredníctvom opätovného udelenia mestských výsad, medzi ktorými vraj pôvodne ﬁgurovalo aj právo skladu. Uvedené tvrdenie Kežmarčanov nezodpovedalo skutočnosti, čo bolo aj hlavnou prí- činou protestov zo strany konkurenčného mesta Levoče. Spor Levoče a Kežmarku sa dostáva na žiadosť uhorského kráľa Žigmunda v roku 1434 pred Spišskú kapitulu, ktorú panovník poveril, aby danú záležitosť prešetrila.14 Spišská kapitula následne oznámila, že na základe svedectva riadnych, predvolaných svedkov sa zistilo, že Kežmarok uvedené právo skladu spolu s ďalšími výsadami získa- nými od uhorských kráľov vlastnil a užíval. Listiny, ktoré by uvedenú skutočnosť mohli dokázať však zhoreli pri vpáde husitov.15 Z výsledkov vyšetrovania vyplýva, že nešlo o samotnú iniciatívu uhorského kráľa Žigmunda, ako sa to uvádza v literatúre o dejinách Kežmarku, ktorý by na len základe vlastného rozhodnutia a určitej náklonnosti potvrdil Kežmarčanom niečo, na čo v sku- točnosti nemali nárok. Skôr je možné v danom prípade vidieť predovšetkým iniciatívu samotných mešťanov, ktorí si nejakým podvodným spôsobom získali svedkov na svoju stranu. Privilegiálna listina udeľujúca Kežmarčanom právo skladu sa nezachovala. Tento fakt však nie je ešte dôkazom, že v minulosti nemohla existovať. Po analýze zachované- ho písomného materiálu k dejinám mesta Kežmarok sa nám však javí pravdepodobnejšia skutočnosť, že Kežmarok uvedené právo pred rokom 1434 nemal.

14 „ ..., ut antiquis libertatibus eorum et praerogativis ... per duos reges hungarie nostrae, ut puta praedecessores consequentereque per nostram maiestati concessis ..., quilibet mercatores omnes suas venales res et quevis bona mercimonia ....maneri.. civitatem nostram ... deponendi ...exponendi...puta ferrum, cuprum, ceram et sebum... ad appendedi ... ponderandi... plenam habuerint...sed nunc iudicis ac iuratoribus et incole civitatis nostrae Leuchaviensis et plenique alterius status ... audito et ...cognito ...movitur... per hussitas literas et literalia istrumenta nostra privilegia super huiusmodi eorum libertatibus et gratiatis ... deperdita et alienata forent...“ ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 41. 15 „ ... quod praefata civitas Kesmark et praefati iudex, cives et hospites, semper ab antiquo ...tempore, cuis contrarium memoria... non exsistit, talibus ... libertatibus ... eorum et gra- tiarum ... per duos reges hungariae ...per regia maiestatem concessit ... usi ...et gravissi fuissent...“ ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 41. Podľa tvrdenia B. Pollu sa nedozvedáme, či Spišská Kapitula sťažnosť prešetrila. POLLA, B.: Kežmarok (Výsledky historickoarcheologického výskumu). Bratislava 1971, s. 131. Listina, ktorá obsahuje odpoveď Spišskej Kapituly sa však zachovala a je súčasťou archívu mesta Kežmarok. Je však uložená pod signatúrou perg. 41, tak ako aj uvedený mandát uhorského kráľa Žigmunda z roku 1434.

31 Karin Fábrová

V žiadosti Žigmunda o prešetrenie prípadu z roku 1434, ale aj v odpovedi Spišskej kapituly z roku 1434 sa uvádza že, Kežmarčania sa tešili výsadám udeleným dvoma uhorskými kráľmi a potvrdenými aj našou vznešenosťou (Žigmundom).16 Pravdepodobne nemali teda na mysli separátnu listinu udeľujúcu právo skladu, ale konfirmačnú listinu z roku 1399, ktorej súčasťou malo byť, podľa ich tvrdenia, aj uve- dené právo. Kežmarčania získali totiž mestské privilégium v roku 1269 od uhorského kráľa Bela IV. V roku 1270 si ho nechali druhýkrát potvrdiť Štefanom V. a v roku 1399 dochádza opäť k jeho potvrdeniu Žigmundom.17 Listina s mestskými výsadami z roku 1399 sa zachovala, teda nezhorela pri požiari v roku 1433 a dodnes je súčasťou archívu mesta Kežmarok. V konfirmácii z roku 1399 sa nachádza znenie listiny z roku 1269 aj z roku 1270. Ustanovenie o práve skladu však neobsahuje. Ak právo skladu nebolo udelené Kežmarčanom nejakou samostatnou listinou, niet pochýb, že súčasťou konfirmačnej listiny z roku 1399 nebolo. Do pozornosti je potrebné dať zároveň aj skutočnosť, že okrem listiny z roku 1399 sa dodnes zachovali vo fonde listiny s datovaním pred rokom 1433, takže archív nezhorel počas husitského vpádu. V tomto archíve sa nachádza aj už uvedená listina z roku 1433 od uhorského kráľa Žigmunda, ktorá obsahuje znovu potvrdenie mestských výsad kežmarských mešťanov, pretože mestské listiny, ako to uviedli Kežmarčania, boli zničené husitmi.18 Ustanovenie o práve skladu sa v tejto konfirmácii nenachádza. Kežmarčania teda získali potvrdenie svojho výsadného postavenia hneď po husitskom vpáde v roku 1433. Z uvedeného je možné predpokladať, že v roku 1434, kedy žiadali o konfirmáciu svojich práv, sa snažili v podstate získať právo skladu a dôvod, ktorý uviedli použili len ako nepravdivú zá- mienku na uskutočnenie svojho cieľa. Spôsob potvrdenia mestských výsad súčasne s právom skladu v roku 1435 tiež nepriamo potvrdzuje názor, že Kežmarčania do roku 1435 právo skladu nemali . V uvedenej žiadosti Žigmunda z roku 1434 o prešetrenie, ako aj v následnej odpovedi Spišskej kapituly z roku 1434, a napokon aj v privilegiálnej listine od Žigmunda z roku 1435 pre Kežmarčanov sa presne neuvádza, aké konkrétne výsady Kežmarčania mali a užívali. Výnimkou je len právo skladu s presným vymedzením na aký tovar a na ktorých ob- chodníkov sa táto povinnosť vzťahuje.19

16 „ ... per duos reges hungariae nostrae....per nostram maiestatis concessis ...“ ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 41. 17 Originál listiny z roku 1269, ani konﬁrmácia od Štefana V. z roku 1270 sa nezachovali. Zacho- vaná je len konﬁrmácia z roku 1399 od uhorského kráľa Žigmunda, ktorá obsahuje text listín z roku 1269 a z roku 1270. ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 11. 18 „ ....duximus annuedum eisdem omnibus libertatibus ... frui et gaudere valeant...“ ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 47. 19 „...antiquis libertatibus eorum et praerogativis ... per duos hungariae nostrae concessis ...mercatores omnes suas venales res et quavis bona mercimonia ...maneri ... civitatem nostram ...

32 Hospodársky a urbanisticko-architektonický rozvoj mesta Kežmarok v 13. až 15. storočí

Pre ďalší rozvoj mesta však bolo dôležité hlavne rozhodnutie samotného panovníka, ktorý v roku 1435 Kežmarčanom znovu potvrdzuje mestské výsady získané od uhor- ských kráľov a zároveň im potvrdzuje aj právo skladu.20 Právo skladu bolo potvrdené Kežmarčanom len na niektoré druhy tovarov, konkrét- ne na vosk, loj, meď, olovo, oceľ, železo.21 Povinnosť zastaviť sa v meste a predávať svoj tovar mali nielen zahraniční, ale aj domáci obchodníci, ktorí vozili súkno a iný tovar na ľahkých vozoch.22 Uhorský panovník zároveň opäť potvrdzuje Kežmarčanom právo konať jarmok, pri- čom v porovnaní s rokmi 1419 a 1423 je dĺžka jeho konania už presne určená 14 dňami pred aj po pevne stanovených sviatkoch Očistenia Panny Márie a apoštolov Petra a Pavla.23 Nakoniec boli Kežmarčanom potvrdené aj ostatné výsady, ktoré už oddávna užívali. Získaním práva skladu sa zvýhodnili pre kežmarských mešťanov podmienky, pod- ľa ktorých sa mohli zúčastňovať na medzinárodnom, ale aj domácom obchode. Jeho vlastníctvom sa na určité obdobie približujú k úrovni hospodársky vyspelejších miest v Uhorsku, ktoré dané právo vlastnili dlhšie, čo im umožnilo rýchlejší hospodársky rozvoj. Právo skladu je možné považovať za dôkaz rozvinutosti medzinárodných obchod- ných stykov a Kežmarčania si ním upevnili svoju pozíciu v slovensko-poľskom obcho- dovaní. Právo skladu dlhé roky vlastnila Levoča, najväčší obchodný konkurent mesta Kež- marok. Levočskí mešťania ho získali od Karola Róberta a v roku 1364 im túto výsadu opäť potvrdil Ľudovít Veľký. V tomto období sa právo skladu v Levoči vzťahovalo len na zahraničných obchodníkov s cieľom zabrániť predovšetkým zahraničnej konkurencii. Podľa tohto práva boli zahraniční kupci povinní vybaliť v Levoči všetky svoje tovary a 15 dní ich predávať. Až v roku 1411 dostali levočskí mešťania súhlas, že môžu právo skladu uplatňovať aj na domácich obchodníkoch.24

deponendi ... exponedi ... puta ferrum, cuprum, ceram et sebum ...“ ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 41. 20 V archíve mesta Kežmarok sa nachádza transumpt tohto privilégia, ktorý bol vydaný v roku 1436 Spišskou Kapitulou. ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 43. Ori- ginál listiny z roku 1435 bol publikovaný. WAGNER, C.: Analecta Scepusii sacri et profani I. Viennae 1773, s. 55-57. 21 „ ... ceram, sebum, cuprum, plumbum, Chalybem, ferrum, et alias res vaenales ponderari et pre ponderationem vendi, et emi solitas per ipsos...“. WAGNER, C.: Analecta Scepusii sacri et profani I. Viennae 1773, s. 56. 22 „ ... ac per quoscunque alios Mercatores tam Regnicolas nostros quam forenses...ac pro pannis, et aliis rebus venalibus ... currus communes, et leves pannis, et aliis rebus venalibus ...“ . WAGNER, C.: Analecta Scepusii sacri et profani I. Viennae 1773, s. 56. 23 „ ...in cunctis festivitatibus beatae Mariae Virg. gloriosae, ac beatorum Petri et Pauli apostolorum, nec non XIV. diebus easdem festivitates precedentibus et aliis XIV. subsequentibus nundinae liberae...“. WAGNER, C.: Analecta Scepusii sacri et profani I. Viennae 1773, s. 56. 24 SUCHÝ, M.: Stredoveké právo núteného skladu. In: Historický časopis, 10, 1962, č. 2, s. 203- 204.

33 Karin Fábrová

Od 14. storočia až do polovice 15. storočia mali teda levočskí mešťania jedno z naj- výhodnejších postavení v rámci medzinárodného, ale aj tuzemského obchodu na Spiši. Je len prirodzené, že aj obyvatelia ostatných spišských miest a mestečiek sa snažili zís- kať čo najvýhodnejšie podmienky pre svoju obchodnú činnosť, ktoré by im umožnili hospodárske napredovanie. Kežmarčanom sa to podarilo v roku 1435, aj keď nie v takej miere ako Levočanom, ktorí vlastnili právo skladu na všetok tovar naložený na ťažkých vozoch. Nadobudnutím uvedeného práva sa však kežmarským mešťanom podarilo do určitej miery eliminovať monopolné obchodné postavenie Levoče a potvrdiť svoju pozíciu vážneho obchodného súpera.

Urbanisticko-architektonický rozvoj mesta

Ak sa sústredíme na urbanisticko-architektonický vývoj mesta Kežmarok, zistíme, že na území dnešného mesta už v polovici 13. storočia existovalo niekoľko murovaných stavebných objektov, čo nebolo v tom období typické pre každé sídlisko. V 1. pol. 13. storočia tu stáli na tak malej rozlohe až tri murované kostoly. Najstarším kostolom na území dnešného mesta bol Kostol sv. Michala. Najstaršia zachovaná písom- ná zmienka o kostole z roku 1251 dokazuje nielen jeho existenciu, ale aj skutočnosť, že jeho výstavba začala pred uvedeným rokom.25 Podľa výsledkov archeologického vý- skumu z roku 1987 bol Kostol sv. Michala postavený už niekedy koncom 12. storočia.26 Vzhľadom na preukázateľný ráz dediny a zamestnania jej obyvateľstva je možné hypo- teticky predpokladať, že dedina s kostolom existovala už niekedy koncom 11. storočia. Pred príchodom nemeckého obyvateľstva existovalo na území dnešného mesta ešte jedno sídlisko, ktoré sa rozprestieralo na pravom brehu rieky Poprad v okolí Kostola sv. Kríža. Podľa najstaršej zachovanej zmienky o kostole z roku 1383, bol kostol postavený na mieste, kde kedysi stála drevená kaplnka.27 Výsledky architektonického výskumu posunuli začiatok jeho výstavby do 1. pol. 13. storočia.28 Kostol sv. Kríža bol teda vybu- dovaný na mieste staršieho dreveného kostola, niekedy v 1. polovici 13. storočia. V 1. pol. 13. stor. sa na území dnešného Kežmarku usídlilo aj nemecké obyvateľstvo v priestoroch medzi ramenami riek Poprad a Ľubica. V areáli dnešného kaštieľa si za- ložili dedinu a vybudovali Kostol sv. Alžbety. Kostol sv. Alžbety sa prvý krát písomne

25 Originál listiny sa nezachoval. Je zachovaná len v odpise z roku 1286. MOL, Budapest, DL 346. Listina bola viackrát publikovaná. MARSINA, R.: CDSL 2, č. 370, s. 256-258. 26 SLIVKA, M.: Príspevok k lokovaniu mesta Kežmarok. In: Archeologia historica. Brno 1989, s. 182. 27 „... quod ecclesia superior que nunc haberertur pro parochiali et principali ecclesia in dicto Forocaseorum ... tum adhuc capella extitisset lignea ...“. Originál listiny je uložený v archíve v Šoproni Lad. VIII, H.I. 24. Listina bola publikovaná v NAGY, I.: Codex diplomaticus pat- rius IV. Budapest, č. 163, s. 219, 221. 28 PUŠKÁROVÁ, B.: Opravy a dominanty mestskej pamiatkovej rezervácie v Kežmarku. In: Pamiatky a príroda, 1979, č. 2, s. 20-23.

34 Hospodársky a urbanisticko-architektonický rozvoj mesta Kežmarok v 13. až 15. storočí spomína v roku 1251 29 a v roku 1964 boli pri archeologickom výskume objavené aj jeho základy.30 Nedá sa presne určiť, kedy sa kostol začal stavať a kedy bola stavba ukončená. Podľa spomínanej listiny je isté, že v roku 1251 už stál. Uvedené kostoly neboli však v 13. storočí jedinými murovanými objektmi na úze- mí dnešného mesta. Podľa výsledkov urbanisticko-architektonického výskumu z rokov 1977 – 1978 možno v dnešných domoch na Hlavnom námestí čísla 3 a 5 identifikovať časti z uvedeného obdobia. Sú to typy tzv. vežovitých domov. Vznikli ešte pred posta- vením mestských kamenných múrov. Boli to vlastne pevnôstky – bašty individuálnych vlastníkov – mešťanov. Umiestnené boli teda pri najstaršej cestnej komunikácii vedúcej od priestoru Hornej brány k brodu.31 Ďalšie, o niečo menšie veže, sa nachádzali na Starom Trhu, kde bolo slovenské síd- lisko rybárov a neskôr aj najstaršie centrum stredovekého mesta. Kedysi pred vnútornou zástavbou mesta medzi Starým Trhom a Kostolom sv. Kríža boli tieto vežovité domy orientované k vode a k sakrálnemu centru.32 Nemecké obyvateľstvo po získaní mestských výsad postupne ovládlo aj územie slovenského sídliska na pravom brehu rieky s výhodnejšou polohou, bližšie pri brode. V uvedenom priestore sa nachádzal aj Kostol sv. Kríža, ktorý sa neskôr (s určitosťou od roku 1368) stáva farským kostolom v meste. V jeho okolí sa nachádzalo aj najstaršie centrum stredovekého mesta. Zámer Kežmarčanov používať Kostol sv. Kríža ako farský a Kostol sv. Alžbety postupne zanechať, je viditeľný už v 1. polovici 14. storočia. V tomto období začala totiž prestavba Kostola sv. Kríža. K pôvodnej veži a severnému a západnému múru pristavali objekt, o ktorého rozmeroch dáva predstavu veža na západe a ukončenie sakristie smerom na východ. Bol to objekt úctyhodných rozmerov, ktorý bol adekvátny rozsiahlemu, podľa architektonického výskumu možno aj najväčšiemu stredovekému námestiu na Slovensku.33 Rozsiahlosť stavby opäť poukazuje na hospodársku prosperitu mesta a solventnosť mestského patriciátu, ktorý danú prestavbu financoval. Nový rozsiahly farský kostol, v tom čase v strede námestia, plne vyhovoval novým požiadavkám. Bol priestranný, veľkolepý a odzrkadľoval finančné možnosti mešťanov. Podľa darovacej listiny z roku 1368 prenechali Kežmarčania následne Kostol sv. Al- žbety ako už nepotrebný lendackým rehoľníkom. Noví majitelia Kostola Alžbety si postavili v období rokov 1368 – 1392 kláštornú budovu tesne pri kostole. Jej základy boli odkryté pri spomínanom archeologickom výskume na hradnom nádvorí v roku 1964.34

29 „ ... villam Saxonum apud ecclesiam sancte Elisabeth ...“ MARSINA, R.: CDSl 2. Bratislava 1987, č. 370, s. 258. 30 POLLA, B.: Kežmarok (Výsledky historickoarcheologického výskumu). Bratislava 1971. 31 PUŠKÁROVÁ, B. – PUŠKÁR, I.: Kežmarok (Pamiatková rezervácia). Bratislava 1979, s. 18. 32 PUŠKÁROVÁ, B. – PUŠKÁR, I.: Kežmarok (Pamiatková rezervácia). Bratislava 1979, s. 18- 19. 33 PUŠKÁROVÁ, B. – PUŠKÁR, I.: Kežmarok (Pamiatková rezervácia). Bratislava 1979, s. 20. 34 PUŠKÁROVÁ, B. – PUŠKÁR, I.: Kežmarok (Pamiatková rezervácia). Bratislava 1979, s. 20.

35 Karin Fábrová

V 14. storočí bolo mesto chránené už vlastným mestským opevnením. V prvej etape výstavby vznikol pás hradieb s priekopou, ku ktorému neskôr pribudli brány, veže a bašty. Výsadná listina udeľujúca Kežmarčanom právo vybudovať mestské opevnenie sa nezachovala. Nevieme teda presne určiť, kedy bol mestský fortifikačný systém posta- vený, je však zrejmé, že to bolo niekedy pred rokom 1368. Z tohto roku totiž pochádza najstaršia písomná zmienka o mestských hradbách.35 Okrem týchto písomne doložených stavieb museli v tomto storočí jestvovať už via- ceré meštianske domy. Z troch strán lemovali centrum mesta – námestie s kostolom – obytné domy. Na dnešnom Hlavnom námestí zo strany východnej a južnej a zo strany západnej na Starom Trhu. Napriek tomu sa presne nepodarilo zistiť, o ktoré domy ide. Je isté, že typ domu postavený na dlhej parcele, ktorý bol orientovaný priečelím na námestie, sa v podstate zachoval do súčasnosti, i keď pochopiteľne v zmenenej podobe. V mnohých domoch sa zachovalo kamenné murivo, jasne viditeľné len v suterénoch, alebo kamenné deliace múriky medzi jednotlivými domovými parcelami.36 Niekedy v 14. storočí postupne vzniká zástavba aj druhej strany prístupovej komuni- kácie vedúcej od Hornej brány k brodu, pri ktorom vtedy stál Kostol sv. Alžbety. 37 Napriek tomu, že z obdobia 13. až 14. storočia sa nezachovalo veľa písomných pra- meňov, predsa multidisciplinárnym prístupom je možné vytvoriť podrobnejší obraz o dejinách mesta v uvedenom období. Predovšetkým výsledky urbanisticko-architekto- nického výskumu nám prinášajú konkrétnejšiu predstavu o následnom urbanistickom rozvoji mesta a jeho vyspelosti. V 13. a 14. storočí dochádza k urbanisticko-architektonickému rozvoju mesta, čo nepriamo svedčí aj o jeho hospodárskej prosperite a napredovaní. K jednej z najväčších investícií patrila prestavba Kostola sv. Kríža, s ktorým sa počítalo ako s farským na území mesta. V jeho susedstve si meštianske rodiny vybudovali niekoľko murovaných obytných objektov, a tak sa postupne profilovalo aj centrum mesta. Kostol sv. Alžbety bol v roku 1368 darovaný krížovníkom z Lendaku, pravdepodobne svojimi rozmermi nestačil rozrastajúcemu sa mestu a znamenal pre mesto len nadbytočné finančné zaťaženie. Jednou z najdôležitejších zmien na území mesta bola výstavba mestských hradieb, niekedy pred rokom 1368. Výstavba fortifikačného systému tiež potvrdzuje úspešné napredovanie a rozvoj Kežmarku. V 15. storočí bola kežmarským mešťanom niekoľkokrát poskytnutá úľava na dani za účelom obnovy a výstavby mestských hradieb ako aj samotného mesta.

35 „ ... iuxta muros situatam ...“ WAGNER, C.: Analecta Scepusii sacri et profani I. Viennae 1773, s.412. 36 PUŠKÁROVÁ, B. – PUŠKÁR, I.: Kežmarok (Pamiatková rezervácia). Bratislava 1979, s. 20. 37 PUŠKÁROVÁ, B. – PUŠKÁR, I.: Kežmarok (Pamiatková rezervácia). Bratislava 1979, s. 20.

36 Hospodársky a urbanisticko-architektonický rozvoj mesta Kežmarok v 13. až 15. storočí

V roku 1404 odpúšťa kráľ Žigmund mestu Kežmarok platenie daní v období 12. rokov. Mesto, ako sa uvádza v kráľovskom nariadení, postihol požiar, ktorého následkom zhorela jeho väčšia časť. Podľa panovníkovho vyjadrenia občania mesta v minulosti svojimi službami a znášaním výdavkov preukázali vernosť a oddanosť kráľovskej korune a z tohto dôvodu chce prispieť aj kráľ teraz k jeho obnove.38 Samozrejme je potrebné v tomto rozhodnutí vidieť aj záujmy samotného kráľa. Kežmarok, podobne ako ostatné výsadné mestá, predstavoval pre kráľovskú pokladnicu pravidelný zdroj príjmov. V prí- pade potreby malo mesto, ako stúpenec uhorského panovníka, chrániť a hájiť aj jeho záujmy. V tomto smere predstavovalo teda pre neho určitý druh podpory, napríklad ako protiváha voči narastajúcej moci domácej uhorskej šľachty. Takže bolo aj v záujme pa- novníka, aby sa mesto naďalej rozvíjalo a hospodársky prosperovalo. Kežmarok bol dôležitý aj svojou polohou, neďaleko hraníc s Poľskom, vďaka ktorej nadobúda mesto nielen hospodársky, ale aj politický a vojenský význam voči Poľsku. Túto skutočnosť potvrdzuje aj Žigmundove nariadenie, aby Kežmarčania dane za obdobie 6 rokov použili na obnovu hradieb a iných častí mesta.39 V roku 1423 vymohol kežmarský richtár Mikuláš a prísažní mesta Peter a Juraj pre Kežmarok ďalšie ústupky zo strany uhorského panovníka v podobe úľavy na dani. Mes- tu boli pôvodne znížené dávky o štyri marky ročne na obdobie ôsmich rokov. Mešťania dali vykopať okolo mesta na jeho obranu nové priekopy. Pri tomto zdokonaľovaní mest- ského opevnenia museli zbúrať viaceré domy. Keďže rozširovanie a modernizovanie fortiﬁkačného systému je vnímané aj ako osoh a úžitok pre uhorské kráľovstvo, zníženie daní bolo mestu predĺžené na obdobie dvanástich rokov.40 Kráľovské nariadenia z 15. storočia v podobe ﬁnančného zvýhodnenia kežmarských mešťanov mali pomôcť k obnove a prestavbe mesta a jeho obranného systému. Kežma- rok v danom období predstavoval pre Uhorské kráľovstvo, okrem iného, aj významné strategické miesto, takže bolo aj v záujme samotného uhorského kráľa vyhovieť žiados- tiam mešťanom a byť im nápomocný pri výstavbe mesta.

38 „ ... ut ipsa civitas, quae pro maiore sui parte ignis incendio combusta et cremata existit, reﬁci, reformari et commodis suis reaediﬁcari valeat....census collectos ... XII. annorum re- volutiones solvere tenerentur taliter relaxandum duximus et gratiosius remittendum ...“ ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 13. 39 „ ... ut puta quod eosdem census seu collectas sex annorum continuo subsequentium ad refor- mationem muri, fossatorum et aliorum locorum ipsius civitatis...“ ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 13. 40 „ ...que ...ipsis pertuicionem et municionem civitatis ...pro bono et utilitate totius regni novo fasssato circumfodissent ... plures domos incolarum ipsuis civitatis ex parte quarum in so- lutionem censorum ...fuissent abolite ... per nos infra octo annorum spatium praemitas date et concesse incipiendo ... in futurorum annis ... duximus et relaxamus ... quatemus usque praescriptorum duodecim annorum spatiam praescriptas quator marcas de censu praedicto super praescriptos cives nostros collere seu levare ...“. ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 32.

37 Karin Fábrová

Kežmarok nadobudol v období stredoveku význam pre svoju strategickú polohu predstavoval pre Uhorské kráľovstvo pravidelný zdroj príjmov pre kráľovskú pokladnicu, ako aj podporu pre uhorského kráľa voči narastajúcej moci domácej uhorskej šľach- ty. Uhorskí panovníci podporovali mesto prostredníctvom udeľovania rôznych prívilégií a výsad, ktoré umožnili jeho rozvoj vo všetkých oblastiach života. Samotná iniciatíva však vychádzala predovšetkým zo strany Kežmarčanom , ktorí sa snažili udalosti v krajine využiť vo svoj prospech a ich ambície smerovali naďalej k upevneniu ich postavenia v spoločnosti a k prosperite mešťanov predovšetkým v oblasti hospodárstva, ktorá sa následne prejavila aj vo urbanisticko-architektonickom rozvoji mesta.

38 MIKULÁŠSKA LEGENDA NA MAĽBÁCH V CHRÁME SV. KATARÍNY VO VEĽKEJ LOMNICI

Ján Endrödi

ENDRÖDI, Ján: St. Nicholas Legend in the St. Catherine of Alexandria Church Paintings in Veľká Lomnica. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 39-50. The ancient settlement of Veľká Lomnica offers a great deal of yet not researched history materials and topics. New discoveries of tangible cultural items, especially the archaeological excavations and the cultural artefacts expand the limited extend of preserved written sources. The ongoing restoration and study of the St. Catherine of Alexandria Church paintings and its partial conclusions have led us to the newly established facts, which we correlate to the historic and diplomatic production. Based on the proposed analysis and on the research of the structural relationships and space-time continuum synchrony of the whole painting, we have concluded the following. The St. Nicholas – the bishop cult reached Veľká Lomnica in 13th century, thanks to the local feudal lords. The lords of Lomnica, in the capacity of mundane patrons of the church and the parish, applied this religious and liturgical veneration in the form of a painting, depicting a cycle of the saint‘s legend. The painting was realized in the south-east corner of yet unfinished nave, where it fulfilled the function of the altar. It is a proper late Roman fresco, based on the coin-Roman ornament renowned by the duecento miniature, dated to the second half of the 13th Century. Inconsistencies in style are obvious in the lower sections of the display, which are counter to the St. Nicholas legend. Whereas in the top painting, a very conventionally depicted saint presents gifts to three virgins, the figures in the lower painting are depicted in a modern and relaxed manner, full of gestures and individualism. By conducting a structural analysis we have come to the conclusion that the lower depiction is of no episodic character, but it rather depicts the patrons adoring St. Michael. Historical and diplomatic approach to the painting specifies its commissioners and its dating. The depicted four young men are distinguishable as Kakas, Rikolf (II), Jan and Henrich, the sons of the Count (comes) Rikolf from Lomnica, as leaving the manor house, on which they base their predicate. Based on their relation to their property, these lords assumed their right of patronage in 1290. An approximate date of consecration of the Lomnica church and the partial paintings of the St. Nicholas cycle is evident from the corroboration of the charter Count (comes) Rikolf from Lomnica, and is dated as Easter 1289.

Starobylá spišská obec Veľká Lomnica, podobne ako mnohé ostatné lokality na Spi- ši, ponúka svojimi bohatými dejinami stále značné množstvo doposiaľ nespracovaného materiálu a tém. Hoci sa toto penzum zdá byť pre obdobie stredoveku limitované kvan- titou zachovaných listín, ďalšie nové objavy možno očakávať v oblasti hmotnej kultúry predovšetkým pri archeologických nálezoch a zhodnotení umeleckohistorických pamiatok. Práve prebiehajúci reštaurátorský výskum zameraný na nástenné maľby v Kostole svätej Kataríny Alexandrijskej vo Veľkej Lomnici a jeho parciálne výsledky nás viedli k novozisteným skutočnostiam, ktoré hodláme v nasledujúcom predložiť odbornej verejnosti v korelácii predmetného hmotného prameňa so súdobou diplomatickou pro-

39 Ján Endrödi dukciou. V neposlednom rade by predkladané konštatovania a postrehy mohli viesť aj k upresneniu niektorých datovaní. Prv než pristúpime k vlastnej téme tohto príspevku, súc poučení staršími bádania- mi, predložme si aspoň v stručnosti a podstatnom znaku metodológiu nášho bádania. Napriek lákavému ikonograﬁckému a ikonologickému postupu, ktorý sa javí ako vari najvhodnejší pre takú prioritne kunsthistorickú tému akou bezpochýb materiál násten- nej maľby je, rozhodli sme sa aj o čosi odlišnejší prístup. „Podobne ako nemôžeme stredoveký obraz obmedziť na znázornenie vnímateľnej skutočnosti, musíme sa taktiež vyvarovať tendencií zhliadnuť v ňom iba obyčajnú ilustráciu textu“. Vychodiac z tohto zásadného stanoviska Jeana-Claudea Schmitta prikláňame sa aj k jeho názoru, že „historik musí zo svojho slovníka vylúčiť tak rozšírený výraz ´čítanie obrazov´“1. Kým totiž význam textov odhaľujeme diachrónnym štúdiom, význam obrazu tkvie naopak v syn- chronizovanom priestore (a dodajme, že aj čase), ktorý je potrebné chápať štrukturálne, v usporiadaní postáv na zobrazovanej ploche, vo formálnych a zároveň symbolických vzťahoch, ktoré medzi nimi panujú. Úvodom ešte stručne pripomeňme naše zistenia z predošlej štúdie Ku genealógii a názvu rodu Berzeviczy2 v tomto zborníku, z ktorých budeme naďalej vychádzať. Na základe uvedených prípadov skúmaných petícií a narrácií listín a tiež ďalšími ar- gumentmi sme rezultovali ako pôvodný názov rodu označenie páni z Lomnice, dnes Veľkej Lomnice. Oproti tomuto autentickému predikátu je na druhej strane v doterajšej historickej spisbe úplne neadekvátne označenie Berzeviciovci (a jeho obmeny ako páni z Brezovice a podobne), ktoré považujeme za neopodstatnené a nenáležité do polovice 14. storočia. Už v uvedenej práci sme pri hľadaní rodového sídla a od neho odvodeného predikátu pánov z Lomnice okrem listinných prameňov siahli aj k výtvarnému zobrazeniu tejto rezidencie3. Predpokladaný výjav sme našli na nástennej maľbe v Chráme svätej Kataríny Alexandrijskej vo Veľkej Lomnici, v pasáži maľby súvisiacej s miku- lášskou legendou. Keďže vlastná maľba nebola témou nášho príspevku, nebolo možné venovať jej primeranú pozornosť. Žiaľ, podnes toto cenné dielo ostalo nespracované predovšetkým z umenovedného pohľadu a napriek svojmu významu a pozoruhodnej funkčnosti ostáva pomerne neznámym. Tieto dôvody boli pre nás motívom ku komplex- nejšiemu zhodnoteniu a analýze.

♦♦♦

Kostol sv. Kataríny vo Veľkej Lomnici sa stal známym širšej odbornej i laickej verejnosti predovšetkým vďaka objavu cyklu ladislavskej legendy, v stredoeurópskych reláci- ách špičkovej a výnimočnej nástennej maľby z počiatku 14. storočia. Tento objav, patriaci

1 SCHMITT, Jean-Claude: Obrazy. In: Encyklopedie středověku. Zost. Jacques Le Goff a Je- an-Claude Schmitt. Praha 2002, s. 434-435. 2 ENDRŐDI, Ján: Ku genealógii a názvu rodu Berzeviczy. In: Annales historici Presovienses. Vol. 6/2006. Zost. Martin Pekár a Patrik Derﬁňák. Prešov 2006, s. 43-57. 3 Tamže, s. 51-52.

40 Mikulášska legenda na maľbách v Chráme sv. Kataríny vo Veľkej Lomnici medzi najvýznamnejšie v modernej ére slovenskej pamiatkovej starostlivosti, bol viac- -menej dielom šťastnej náhody, keď sa pľuzgierovito vzduté vrstvy mladších omietok v sakristii kostola začali rozpadať a pod nimi sa ukázala farebná vrstva s neznámou kres- bou. O tejto skutočnosti svedomito informoval vtedajší Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody správca lomnickej rímsko-katolíckej fary, kaplán expositus Jozef Kubičár v júli 1957. Na základe jeho listu prebehla v rokoch 1960 – 1962 prvá etapa reštaurátorských prác na tejto maľbe v kolektíve Františka Sysela a Márie Spoločníkovej. Po viac ako dvojročnej pauze práce pokračovali druhou etapou s celkovým reštaurova- ním v rokoch 1964 – 1966. Napokon bola v roku 1967 pre Východoslovenské múzeum v Košiciach vyhotovená faksimilná kópia ladislavskej legendy na prenosnej podložke4. Už počas týchto prác na maľbe v sakristii boli sondami preskúmané aj ostatné steny v interiéri aj exteriéri kostola, ktoré potvrdili, že kostol bol už v stredoveku vyma- ľovaný vo viacerých vrstvách zvnútra i zvonku. Medzi prvé, od roku 1960 odhalené maľby patril pritom fragment výjavu Abrahámovho lona na severnej vonkajšej stene kostola a časti kompozícií Madony Ochrankyne a mikulášskej legendy na vnútorných stenách (severnej a južnej) lode5. Napriek viac ako nádejným objavom, okrem prác na ladislavskej legende v sakristii, nepokračovalo reštaurovanie malieb na stenách lode ani presbytéria. Súčasná pamiatková obnova sa započala za pôsobenia farára Vladimíra Fajkusa. Počas reštaurovania hlavného oltára v roku 2002 boli v prirodzených sondách nájdené viaceré stredoveké vrstvy nástenných malieb na východnej stene presbytéria. Následne bol od apríla roku 2003 vykonaný obhliadkový a sondážny prieskum, na kto- rý kontinuálne nadviazala realizácia reštaurátorského výskumu a obnovy malieb stien presbytéria a mikulášskej legendy v lodi pod vedením doc. Vladimíra Plekanca, akad. mal. a poslucháčov Katedry reštaurovania VŠVU v Bratislave. Na výskume v lete 2003 participovali aj pedagóg a študenti New York University – Department of Restoration6. Súbežne boli reštaurované aj gotické oltáre Panny Márie a sv. Mikuláša, čo umožnilo prístup k okolitým stenám. Pod vedením Vl. Plekanca a na základe rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu v Prešove bol preto reštaurátorský výskum nástenných malieb v interiéri kostola okrem vyhodnotenia priestoru presbytéria rozšírený aj o vybrané miesta na stenách lode kostola, predovšetkým na miestach predchádzajúcich nálezov. Spomedzi nich si najväčšiu po- zornosť zaslúžila časť cyklu o svätom Mikulášovi na južnej stene lode v kontakte s vý- chodnou stenou, na ktorej cyklus pokračuje. Po odkrytí v 60-tych rokoch 20. storočia bola neskôr táto maľba opätovne zatretá. Po sondážnom výskume, doplnenom o chemic- ko-technologickú analýzu toto reštaurovanie realizovala pod náležitým pedagogickým a metodickým dohľadom poslucháčka Katedry reštaurovania VŠVU Eva Škandíková,

4 SPOLOČNÍKOVÁ, Mária: Neskororománska nástenná maľba vo Veľkej Lomnici. In: ARS 1975/1976, 1-4, s. 159-180. 5 DVOŘÁKOVÁ, Vlasta – KRÁSA, Josef – STEJSKAL, Karel: Stredoveká nástenná maľba na Slovensku. Praha; Bratislava 1978, s. 163. 6 Veľká Lomnica. Kostol sv Kataríny Alexandrijskej Výskum nástenných malieb v presbytériu a juhovýchodnej časti lode. Zostavil Vladimír Plekanec. Bratislava 2003.

41 Ján Endrödi ako svoju absolventskú prácu7. Odkrytie, reštaurovanie a zhodnotenie maľby sa žiaľ obmedzilo len na južnú stenu lode. Východná stena lode, na ktorej maľba podľa sond kontinuálne pokračuje, ostala doposiaľ bez komplexného odkryvu a vyhodnotenia. Ikonograﬁa hornej, pomerne kompletne dochovanej časti maľby zobrazuje biskupa sv. Mikuláša s mitrou a biskupskou berlou ako hádže oblokom hrudu zlata trom spiacim devám. Literárny pendant k tomuto zobrazeniu vhodne ponúka Legenda aurea (vulgo Historia Lombardica) Jakuba de Voragine. Tento prameň sa nám pre komparáciu javí najvhodnejší z viacerých dôvodov. Dobou svojho vzniku8, ale predovšetkým (takmer okamžitou) populárnosťou zatienila Zlatá legenda svoje východisko Abbreviatio in ges- tis et miraculis sanctorum dominikána Jána z Mailly, aj preto, že bola nielen hojne opiso- vaná, ale aj prekladaná do národných jazykov. Ostatné významné zbierky legiend z 13. storočia boli pre spišské prostredie a svoju dostupnosť v časových reláciách vzniku lomnickej maľby primladé9. Na druhej strane iné zbierky, ako napríklad Liber epilogorum in gesta sanctorum Bartolomeja z Tridentu (z roku 1244), sumarizujú životopisy svätých natoľko, že sa z nich rozprávanie úplne vytratilo. Prednosťou Zlatej legendy je v tomto smere tak učená digresia pre klerikov, ako aj historky – exempla pre laikov10, ktoré sa stali zároveň po epickej stránke vhodným námetom pre cykly nástenných malieb. Lomnickému výjavu na nástennej maľbe zodpovedá text Zlatej legendy z legendy o svätom Mikulášovi ku dňu 6. decembra: „V tom čase jedného dosť urodzeného suseda núdza donútila, že sa rozhodol urobiť zo svojich troch dcér, ešte panien, neviestky, aby žil z ich obcovania v hanbe. Keď sa to svätec (sv. Mikuláš) dozvedel, zhrozil sa takéhoto zločinu, zabalil do kusu látky veľkú hrudu zlata, hodil ju v noci oknom do jeho domu a tajne sa vzdialil“11. Odhliadnuc od svätcovho zázračného detstva, je toto prvý zázrak sv. Mikuláša, ktorým sa začína jeho pôsobenie dokonca prv, ako sa stal biskupom v My- re. Spodobenie s biskupskou mitrou a berlou na obraze preto treba vnímať ako ustálené zobrazenie svätca s jeho základnými atribútmi, hoc` si ich získal až neskôr počas svojho života. Tento obraz je teda začiatkom lomnického cyklu o sv. Mikulášovi. Ostáva len domnievať sa, či na výjavoch zatiaľ neodkrytej východnej steny lode pokračuje udalosť s troma pannami ich opätovným obdarovaním (spolu trojnásobným) a následným odha- lením svätcovho dobrodenia, alebo sú tam už hneď ďalšie zázraky.

7 ŠKANDÍKOVÁ, Eva: Písomná časť práce k reštaurovaniu nástenných malieb v kostole sv. Kataríny vo Veľkej Lomnici. Ateliér reštaurovania nástennej maľby, Katedra reštaurovania VŠVU. Bratislava 2005. 8 Prikláňame sa skôr k datovaniu do konca päťdesiatych rokov 13. storočia. Napriek rôznosti mienok o čase vzniku Zlatej legendy sa ako najneskorší dátum jej zostavenia uvádza rozpä- tie rokov 1261 – 1266, ktoré je pre náš problém stále prijateľné. K datovaniu porovnaj VID- MANOVÁ, Anežka: Legenda aurea a Čechy. Spletitá cesta Zlaté legendy do české literatury. In: Jakub de Voragine. Legenda aurea. Zost. Anežka Vidmanová. Praha 1998, s. 16. 9 Máme tu na mysli hlavne Speculum sanctorale Bernarda Guidonis z Limousin a legendár Petra Cala. 10 Tamže, s. 11. 11 Jakub de Voragine. Legenda aurea. Zost. Anežka Vidmanová. Praha 1998, s. 41.

42 Mikulášska legenda na maľbách v Chráme sv. Kataríny vo Veľkej Lomnici

Najvýraznejším slohovým znakom tejto pasáže maľby, opísaného prvého obrazu, je zmeravená lineárna štylizácia a schematizácia. Schematickosť badať najsilnejšie na bazálne poňatom dome troch panien. Jeho strecha je vlastne len naznačená a neúmer- ne horizontálne predĺžená. Naopak, a proti všetkým stredovekým architektonickým zvyklostiam, je neobvykle exponované okno domu na úkor všetkých jeho stien, aby umožnilo maliarovi situovať doň tri spiace panny. Podobne poloha troch ležiacich panien – nad sebou vo výraznej perspektívnej skratke – poukazuje na silnú schematickosť. Bez konkrétnych identiﬁkačných (botanických) čŕt je vyjadrený aj strom, vypĺňajúci priestor za postavou sv. Mikuláša vo zvyšnej tretine výjavu. Lineárna štylizácia spo- číva predovšetkým v končitých záhyboch odevov, kreslených ostrou červenou čiarou a zalamujúcich sa do niekoľkých nad sebou vrstvených klinov. Najzreteľnejšie čitateľné je to v spodnej nariasenej časti svätcovho odevu. Lineárnosť prevláda aj na základnej obrysovej kresbe tvárí diev a ich šablónovitom úsmeve. Kolorit maľby sa obmedzuje na niekoľko tónov (3 až 4) červenej rumelky, svetlú farbu slamového okru a zemitej zelenej. Tieto farby sa striedajú aj v rámujúcej ornamentálnej bordúre, kde k nim v geometrickej linke rámu pribúda čierna. Vlasta Dvořáková vidí v dominantom motíve bordúry bežný peniažtekový románsky ornament, známy z miniatúr 13. storočia a aj podľa neskororo- mánskeho lámaného slohu maľbu (z odkrytého fragmentu sondy) vcelku opodstatnene datovala rámcovo do druhej polovice 13. storočia12. Ostatný reštaurátorský výskum naviac odhalil a konzervoval aj pozoruhodnú spodnú časť maľby, doposiaľ neznámu. Napriek odlišnej umelecko-slohovej kvalite, ale vďaka jednotnému ohraničeniu bordúrou, je táto partia spolu s hornou polovicou súčasťou giornatta, teda z rovnakého času vyhotovenia. Poukazuje na to aj použitie techniky pravej fresky a rovnakých pigmentov ako vyššie, na spoločnej vrstve vyhladeného intonaka. Vizuálne je spodná časť od hornej oddelená iba strohou jednoduchou základovou líniou. Spodnú polovicu približného štvorca (mierne predĺženého na výšku) giornatta opäť roz- deľuje postava sv. Mikuláša, stojaca v osi pod tou hornou. Svätec je opäť pootočený v po- loproﬁle (na pohľad) vpravo, s rovnakými atribútmi (biskupskou mitrou a berlou v tejže pozícii) a totožným držaním tela s tým rozdielom, že ruku hádžúcu dar v hornom výjave vystriedala v dolnom ruka so žehnajúcim gestom. Vľavo za svätcom stoja tri živo gestiku- lujúce devy, najbližšia za sv. Mikulášom je obrátená k nemu, ďalšie dve vzájomne komu- nikujú. Oproti tejto skupine postáv stojí štvorica mládencov v pozícii a geste orantov so zopätými rukami voči svätcovi. Za posledným z mladíkov je polymorfná architektúra. Pre takýto a ani žiaden obdobný výjav nenachádzame oporu v texte Zlatej legendy. Úloha troch panien sa končí po ich trojnásobnom obdarovaní13 a tým väčšmi nesúvisia so žiadnou štvoricou mládencov. Skupina mládencov je podľa legendy nemenej ťažko interpretovateľná. Ako všeobecné zobrazenie davu ich nemožno stotožniť s biskupmi

12 DVOŘÁKOVÁ, Vlasta – KRÁSA, Josef – STEJSKAL, Karel: Stredoveká nástenná maľba na Slovensku. Praha; Bratislava 1978, s. 163. 13 Z panien sa v legende vydala vďaka Mikulášovmu obdarovaniu len najstaršia, no ani tá s ním nebola v bezprostrednej interakcii.

43 Ján Endrödi pri voľbe sv. Mikuláša za biskupa v Myre, ani s biskupmi koncilu v Níkai, na ktorom sa mal sv. Mikuláš zúčastniť14. Rovnako títo mládenci zjavne nepredstavujú skupinu námorníkov zachránených svätcom pred búrkou, iných námorníkov pomocou ktorých biskup odvrátil hlad v celej diecéze, resp. ani námorníkov, ktorých vyslobodil zo spárov Dianinho ohňa15. Text legendy obsahuje aj iné zmienky o mužských skupinách. Či už však hovorí o kniežatách Nepotianovi, Ursovi a Apilionovi alebo o zachránení nespra- vodlivo odsúdených vojakov, vždy sa títo vyskytujú v trojici, nie vo štvorici postáv. Po- dobne zázračne sa sv. Mikuláš zachoval aj po svojej smrti k trom mládencom, resp. k ich otcom, ku každému však osve v inej epizóde16. Jedinú číselnú zhodu nachádzame v opise prenesenia ostatkov (translationis) sv. Mi- kuláša: „Po dlhom čase potom Turci zničili mesto Myru. Vypravilo sa tam však 47 vojakov z Bari, tí otvorili hrob svätého Mikuláša, ktorý im ukázali štyria mnísi, a s úctou preniesli jeho kosti plávajúce v oleji do mesta Bari roku Pána tisíceho osemdesiateho siedmeho.“17 Ani túto udalosť nemôžeme implikovať v problémovom lomnickom zobra- zení. Napriek zlej čitateľnosti odevov, ktoré by vari aj mohli byť jednoduchými mníš- skymi habitmi, na odkrytých hlavách mládencov absentuje torzúra a akékoľvek ostatné znaky rehoľného stavu. Oproti adorujúcim postavám je naopak stojaca postava živého svätca a celá kompozícia nanajvýš eliminuje výjav translatio. Pre architektúru na obraze by sa prípadne našla paralela v cisárskom paláci (kam vnikol sv. Mikuláš prostredníc- tvom sna cisára Konštantína), eventuálne v paláci nespravodlivého konzula (kde zas sv. Mikuláš násilím otvoril zavretú bránu, aby vyslobodil nevinných odsúdencov18), no aj v týchto prípadoch to celé kompozičné riešenie priamo popiera. Obsah tejto partie maľby, jej ikonograﬁa a ikonológia preto na rozdiel od hornej časti nie sú vôbec také jednoznačné a na ich obsahový výklad zjavne Zlatá legenda neposta- čuje. Práve pri ich interpretácii preto neostáva iné, ako pridŕžať sa v úvode citovanej premisy Jeana-Claudea Schmitta. Ako vidieť, predmetná freska zďaleka nie je obyčaj- nou ilustráciou textu (legendy), preto „čítanie“ tohto obrazu je viac ako nevhodné a je potrebné nahradiť ho štrukturálnym vnímaním zobrazených skutočností, formálnych i symbolických vzťahov a usporiadania postáv. Keďže sa teda nejedná o výjav z legendy o sv. Mikulášovi, ako možné vysvetlenie sa ponúka zobrazenie objednávateľov maľ- by v ďakovnej polohe voči svätcovi. Týmito abonentmi mohli byť iba svetskí patróni chrámu, páni z Lomnice. Predpokladané synchronizované zobrazenie reálnych feudálov (súdobých s časom vyhotovenia maľby) s historickým svätcom z legendy nie je pritom v stredovekej nástennej maľbe ničím neobvyklým, problémom ostáva presná a spoľah- livá identiﬁkácia tohto určenia. Právny podklad predmetnému zobrazeniu dáva prirodzene patronátne právo (ius pat- ronatus privatorum) ako vecné právo k určitému cirkevnému benefíciu, ústavu alebo

14 Jakub de Voragine. Legenda aurea..., s. 41. 15 Tamže, s 42-43. 16 Tamže, s. 43-46. 17 Tamže, s. 44. 18 Tamže, s. 43.

44 Mikulášska legenda na maľbách v Chráme sv. Kataríny vo Veľkej Lomnici zriadeniu, obsahujúce rad čiastkových oprávnení, ale aj povinností. Medzi najdôleži- tejšie oprávnenia patrili pritom v súbore patronátnych práv hneď po práve prezentácie takzvané čestné práva (iura honoris). Podľa týchto výsad mal svetský patrón miestnej cirkvi najmä právo na čestnú hrobku v chráme alebo pri ňom, čestné miesto v kostole (sedadlo, sedes in choro), právo na vyvesenie mena, erbu, štítu v kostole, právo na ka- didlovú poctu etc.19 Obrazne, prenesene, ale aj doslovne je využitím týchto práv zobrazenie svetských patrónov na zvolenej nástennej maľbe. V istom zmysle je to ich vyvesenie mena, prenesene aj erbu. Máme tu konkrétne na mysli opísanú kompozíciu štyroch mládencov vychádzajúcich z architektúry za nimi. Stavba v takto poňatej štruktúre jednoznačne poukazuje na opevnené šľachtické rodové sídlo, od ktorého20 si tunajší patróni ecclesiae páni z Lomnice odvodzovali svoj predikát. Vyjadrovalo zdroj a symbol ich feudálnej moci, nobility a v nastolenej spojitosti vyjadruje a podľa patronátneho práva aj symbo- licky vyvesuje ich meno v podobe domicilu. Tento symbolický systém pravda nezobra- zuje uvedené rodové sídlo verne ako akúsi vedutu, či pohľad na lomnický zemepanský hrádok. Funkčne vyjadruje majetkové a vlastnícke vzťahy patrónov kostola a vydáva svedectvo o nich samotných (ich mene, predikáte) ako aj o ich vzťahu ku kostolu a jeho cirkvi21. Ostane zrejme otázne, nakoľko je vyobrazená výtvarná podoba lomnického ze- mepanského sídla verná skutočnosti z druhej polovice XIII. storočia. Pomerne rozložitá architektúra predstavuje červeno (škridľou?) zastrešený obytný palác s priľahlou vežou, obkolesený masívnym fortiﬁkačným múrom, ktorý je podobne ako palác lemovaný na- vrchu cimburím. Skôr ako snahu o reálne spodobenie lomnického hrádku tu badať silnú mieru štylizácie zachytávajúcu základné charakteristické rysy objektu, podobne ako to bolo v prípade domu s troma spiacimi pannami vyššie. V tomto náhľade je maľba verná príznačnej neskororománskej schematickosti. Čo sa takejto štylizovanosti a schematickosti týka, hádam najväčší otáznik celého obrazu vzbudzuje výrazný, nahor zúžený červený lichobežník, voľne umiestnený nad uvedenou architektúrou. Svojím tvarom i farbou prípomína pálenú tehlu. Isté vysvetlenie pre tento útvar ponúka listina z roku 1285, svojím datovaním veľmi blízka obdobiu vyhotovenia fresky. Vo fassii Hodnoverného miesta Spišská kapitula je spísomnená vendícia, ktorej účastníkmi boli „Comes Rycolphus de Lumnicz et Gochalcus Judex de villa Matthey cum villanis omnibus ejusdem ville“. Predmetná transakcia sa týkala istých polí „jacent autem predicti agri, cum itur de villa Matthey ad Lumnicz, ad extus ultra Poprat in latere montis“22. Žiaľ, ďalšie metačné upresnenie sa ohľadom darovaných polí

19 LUBY, Štefan: Dejiny súkromného práva na Slovensku. Bratislava 2002. s. 421-422. 20 de Lumniz, de Lumnicz, de Lumpniz etc. Porovnaj ENDRŐDI, J.: Ku genealógii... V štúdii zároveň okrem upresnenia pomenovania rodu podávame aj presnú identiﬁkáciu najstaršieho rodového sídla Lomnických, na ktoré sa táto maľba vzťahuje. 21 Semioticky je tu obrazom vyjadrená relácia: „šľachtici z (hradu) Lomnice, ergo patróni lomnického kostola“. 22 BÁRDOSSY, Joannes: Supplementum analectorum terrae Scepusiensis. Ed. Michael Schmauck. Leutschoviae 1802, nr. LIV, s. 245-248.

45 Ján Endrödi v tejto perenálnej fassii už nenachádza, a čo je horšie s uvedeným pomiestnym názvom sa už v mladších písomnostiach nestretávame. Menovaný „Tehlový vrch“, pod ktorým sa nachádzali nielen uvedené polia, ale aj lomnické rodové sídlo, možno stotožniť len s dnešným kopcom Barich (poprípade s jeho tiahlym masívom až k Matejovciam). Tehla zobrazená na výjave nad architektúrou, by tak podľa našej hypotézy zobrazovala práve tento Tehlový vrch (dnešný Barich), ktorý je aj reálne nad lomnickým sídlom. Isteže, ta- káto miera štylizovanosti sa zdá byť nielen priveľká, lež v stredoeurópskom dobovom vý- tvarnom prejave nemá ani obdoby23. Na druhej strane, ak sa chceme v nastolenej metodo- lógii vyvarovať tendencii zhliadnuť v skúmanej nástennej maľbe iba obyčajnú ilustráciu textu a predložili sme si za cieľ synchrónny výskum v danom chronotope a jeho štruk- turálnu analýzu, symbolickú skratku tehla – Tehlový vrch a vzťahy, ktoré tu na obraze potvrdzuje, zároveň nesmieme ani nijako vylúčiť. Práve v tomto duchu sa totiž skúmaný stredoveký obraz neobmedzuje na bezprostredné znázornenie vnímateľnej skutočnosti. V prezentovanom náhľade a nazeraní na problematickú pasáž maľby, ako zobraze- ní svetských patrónov miestnej cirkvi a objednávateľov diela, sa dá podstatne presnej- šie určiť predmetná štvorica mladíkov. Po deľbe najstarších rodových majetkov medzi Ruthkerovými synmi Rikolfom a Polanom v roku 1257 sa stáva jediným a plnoprávnym lomnickým zemepánom Rikolf24. Takto jednotlivo vystupuje Rikolf ešte pri potvrdení a rozšírení deľby rodového nedielu (ohľadom Lomnice, Huncoviec a ostatných majetkov) s Polanovým synom Andrejom aj v roku 128525, hoci retrospektívou už vieme, že v tom- to čase už žili viacerí jeho synovia. Všeobecne sú uvedení v roku 1289 ako eventuálni dedičia, ktorí dali súhlas na spísomnenie škultécie svojmu otcovi26. Už v nasledujúcom roku sú títo všetci Rikolfovi dedičia menovite uvedení v divisionálnej fassii Spišskej kapituly. I keď tu vystupujú ešte stále ako synovia komesa Rikolfa z Lomnice, ktorí nie je označený ako nebohý27, z kontextu listiny je zrejmé, že ich otec bol už po smrti. Magistri Kakas, Ján, Rikolf (mladší) a v zastúpení aj ich bratia Henrich a Makov si spoločne touto listinou potvrdili deľbu majetkov oproti svojmu bratrancovi komesovi Andrejovi synovi komesa Polana. Všetci Rikolfovi synovia sa zároveň (okrem iných ďalších majetkov a ich náležitostí a práv) ujímajú držby Lomnice, ako je vymedzená v listine28.

23 Presnejšie, pre takýto ideogram zatiaľ nepoznáme v nástennej maľbe ducenta vhodnú para- lelu. Za dôležité upozornenie autor ďakuje Dr. Bibiane Pomfyovej. 24 „terra ville Lomnucha cum curia et molendino in eadem villa sito et aliis utilitatibus et fructibus eiusdem ville in ius et proprietatem cederet Rycolphi pleno iure“. MARSINA, Ri- chard: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislavae 1987, nr. 586, s. 406-407. 25 BÁRDOSSY, J.: Supplementum..., s. 234. 26 „nos Rycolphus Comes de Lumpniz, nostrique heredes, habito nostrorum amicorum consilio...“ WENZEL, Gustáv: Árpád-kori új okmánytár Codex diplomaticus arpadianus continuatus. Pest 1860-1874, 9. Kötet, nr. 373, s. 516-517. 27 „Magister Kokos, Johannes et Rycholfus, ﬁlii Comitis Rycholﬁ per se et fratribus suis He- inrico et Macow...“ MOL DL 68764. Napokon, ako nebohý v listine nie je označený ani Andrejov otec Polan. 28 „...Lomnicza folua cessit magistro Kokos, Johanni et Rycholfo, Heinrico et Macow Mete autem...“ MOL DL 68764.

46 Mikulášska legenda na maľbách v Chráme sv. Kataríny vo Veľkej Lomnici

Komes Rikolf mal teda až piatich synov. Makova (Machowa, či Mochova a podobne), však v listinách nachádzame iba sporadicky. Ako najmladší sa feudálneho vlastníc- tva Lomnických až na drobnejšie statky nezúčastňoval. Bola mu zrejme určená kariéra štúdií alebo dvorského úradníka a na prelome 80. a 90. rokov 13. storočia bol podľa všetkého len v útlom veku. Napokon aj o čosi staršieho Henricha, zrejme ešte neplnole- tého, zastupovali v roku 1290 ostatní bratia. Podľa takejto zostavy synov komesa Rikol- fa z Lomnice ako petentov listín môžeme medzi štyroch mládencov na maľbe započítať Kakasa, Jána, Rikolfa (II., mladšieho) a Henricha. Takpovediac diplomatický aspekt celej maľby a jej skúmania prostredníctvom súdo- bých listinných zdrojov by mohol napokon pomôcť určiť, či aspoň upresniť jej datovanie. Významný predpoklad pre upresnenie času vzniku maľby tu opäť tvorí Rikolfova škul- técia z roku 1289, konkrétne jej koroboračná formula. Podľa nej boli v Lomnici práve na Veľkú noc prítomní spišský prepošt magister Jakub a Ján, opát rádu cistercitov na Spiši29, ktorí svojimi pečaťami potvrdili platnosť zmluvy. Prítomnosť dvoch vtedy naj- významnejších spišských prelátov v Lomnici, teda mimo ich cirkevných sídiel (na Spiš- skej Kapitule, resp. v Spišskom Štiavniku) v najväčší kresťanský sviatok v liturgickom kalendári sa bezpochýb nezaobišla bez významného cirkevného slávenia. Ba naopak, dôvodom ich prítomnosti v takýto termín zaiste nebola svetsko-právna písomnosť a jej potvrdenie. Za takéto slávenie predpokladáme predovšetkým vysviacku lomnického chrámu, ktorá mohla byť vykonaná po významnejšej prestavbe alebo obnove kostola. Kunsthistorickou analýzou je architektúra Kostola sv. Kataríny Alexandrijskej vo Veľ- kej Lomnici (odhliadnuc od prestavby na dvojlodie začiatkom 15. storočia) datovaná do roku 128030. Berúc do úvahy, že pertraktovaná maľba sa nachádza na vôbec prvej stratigraﬁcky zistenej vrstve v celom kostole, a že bola realizovaná v ešte neomietnutom interiéri priamo na kamenné murivo31, táto nástenná maľba je v súvislosti s citova- nou koroboráciou listiny z roku 1289 novým významným datačným prostriedkom pre celú pamiatku. Mozaiku indícií takto vhodne dopĺňa, uzatvára a kompletizuje jej vyššie predložená ikonológia, podľa ktorej je na maľbe zobrazená nová, nastupujúca generácia lomnických zemepánov, štyroch mládencov, ktorí sa práve v nasledujúcom roku ujali

29 „In cuius eciam maioris ﬁrmitatis plenitudinem honorabilium uirorum, Magistri Jacobi Prepositi de Cypis, et domini Johannis Abbatis de Ordine Cysterciensi sigilla petiuimus appendenda. (...) Datum in Lumpniz in festo Pasche, anno ab Incarnacione Domini MoCCo- LXXXoIXo.“ WENZEL, Gustáv: Árpád-kori új okmánytár Codex diplomaticus arpadianus continuatus. Pest 1860 – 1874, 9. Kötet, nr. 373, s. 517. 30 Porovnaj ŽÁRY, Juraj: Dvojloďové kostoly na Spiši. Bratislava 1986, s. 248. Toto datovanie považujeme za ostatné aktuálne a doposiaľ najopodstatnenejšie. Predošlé (rôzne a nepresné) datovania kostola sú uvedené v citovanej monograﬁi. 31 Tento jav vyzdobovania interiérov hneď po postavení kostola, v ešte neomietnutom priestore, nie je ojedinelý, vychádzajúc z analógií (Horné Jaseno, Koš) bol skôr pravidlom. PLE- KANEC, Vladimír: Reštaurovanie stredovekej maliarskej výzdoby v Kostole sv. Kataríny Alexandrijskej vo Veľkej Lomnici. In: Zborník prednášok VI. medzinárodného seminára o reštaurovaní. Bardejov 2006, s. 61.

47 Ján Endrödi svojich majetkov a aj patronátnych práv ako páni z Lomnice. Architektonické datovanie k roku 1280 to napokon nijako nenarúša, keďže štýlotvorné prvky mohli byť v prirodze- nom predstihu pred ﬁnálnymi prácami a samotnou vysviackou stavby. Po predošlom pokuse o štrukturálny rozbor maľby načim ešte uviesť a sumarizo- vať jej funkciu. Jednoznačnými zadávateľmi, objednávateľmi ako aj donátormi maľby boli páni z Lomnice, z titulu miestnych feudálov a patrónov kostola. Pretože sa na vý- jave pod jedným z obrazov legendy o sv. Mikulášovi nechali Lomnickí aj sami spodo- biť v adoračnej a ďakovnej polohe voči svätcovi, vyjadrili tak svoj vrúcny vzťah a úc- tu k tomuto patrocíniu. Na tomto mieste sa natíska otázka, prečo tak neučinili aj voči sv. Kataríne ako hlavnej titulárnej patrónke lomnického kostola? Odpoveďou je zrejme starobylosť pôvodného patrocínia, na zavedení ktorého nemali páni z Lomnice podiel, keďže patronátne práva nad tunajším sídliskom a jeho cirkvou získali odvodene – nado- budnutím panujúceho pozemku kráľovskou donáciou z roku 1209. Podľa diplomatickej a obsahovej analýzy tejto významnej listiny32 bolo darované územie osídlené už pred začiatkom XIII. storočia a malo aj svojho skoršieho predošlého zemepána, Šebuša. Dá sa teda oprávnene predpokladať, že pri svetskom zriadení a správe tu už prvšie jestvovala aj cirkevná obec, so svojím patrocíniom – sv. Katarínou Alexandrijskou, pannou a mu- čenicou33. Zavedenie ďalšieho, sekundárneho patrocínia do chrámu bolo teda zásluhou Lomnických. V tejto súvislosti, pri zodpovedaní otázok funkčnosti patrocínia, jeho kultu a význa- mu, dnes neraz len intuitívne a nedôsledne vnímaného s mnohými rezervami v našom poznaní a nazeraní, je pozoruhodná ďalšia skutočnosť a vzťah Lomnických k sv. Mi- kulášovi. Opäť nie náhodne nesie patrocínium práve tohto svätca, sv. Mikuláša biskupa z Myry, kostol v Lendaku. V tom Lendaku, na ktorý sa vzťahovala škultécia komesa Ri- kolfa z Lomnice z roku 1289, podľa ktorej datujeme hypotetickú vysviacku lomnického kostola a mikulášskeho cyklu v ňom... Funkčnosť ochrany sv. Mikuláša a jeho obľubu a popularitu u Lomnických (et vice versa...) môžeme viac ako v akejsi etnickej spätosti a súvise (údajnej všeobecnej obľube sv. Mikuláša u Nemcov) hľadať a nazerať v schopnostiach tohto svätca ako mystického patróna. Páni z Lomnice boli hneď viacnásobnými klientmi v tomto duchovnom vzťahu. Lomnica ležala na dôležitej hradskej, vedúcej povodím Popradu zo západu na východ a do Poľska. Táto frekventovaná suchá i vodná cesta si vyžadovala ochrancu obchod- níkov a kupcov, tiež všetkých plavebných remesiel a pltníkov, ktorým bol sv. Mikuláš. Lomnickí sa už v polovici 13. storočia a potom aj viackrát neskôr postarali o stavbu mlynov vo svojom chotári34, preto im padla vhod ochrana patróna mlynárov, pekárov

32 Rozbor sme priniesli v už citovanej štúdii. 33 Toto starobylé patrocínium hojne obľúbené na Spiši si zasluhuje väčšiu pozornosť. Istotne nie náhodou je sv. Katarína (od stredoveku až podnes) patrónkou farností obcí Veľkej Lom- nice, Lomničky a Holumnice, ktoré mali murované kostoly už v XIII. storočí. 34 Najstarší doklad o mlyne na Poprade medzi Veľkou Lomnicou a Huncovcami je z roku 1257. MARSINA, Richard: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislavae 1987, nr. 586, s. 406-407.

48 Mikulášska legenda na maľbách v Chráme sv. Kataríny vo Veľkej Lomnici a obchodníkov s obilím, ktorým bol taktiež sv. Mikuláš. Za úvahu tiež stojí dosiaľ nepo- tvrdená existencia lomu, či kameňolomu v chotári Veľkej Lomnice (podľa etymológie jej názvu), keďže sv. Mikuláš z Myry ochraňuje aj kamenárov a robotníkov v lomoch. Napokon, vychádzajúc z jeho legendy, tento svätec je aj patrónom nevydatých dievok a mládencov35 a prímluvca za šťastnú svadbu36. Po stránke liturgickej plnila nástenná maľba úlohu bočného oltára. Podnes o tom výrečne svedčia jej ohorené časti od sviečok, nachádzajúce sa v pasáži maľby s ado- rujúcimi štyroma mládencami. Táto zástupná symbolická obeta zapaľovaná práve na mieste zobrazenia svetských patrónov a donátorov nemôže byť lepším a výstižnejším príkladom skúmanej synchrónnosti a predložených štruktúr. Perspektívu mikulášskeho kultu u Lomnických uzavrime ešte jedným diplomatic- kým svedectvom. Po eskalácii otvoreného a dlhodobého konﬂiktu medzi pánmi z Hr- hova (rod Gőrgey) a Lomnice, ktorý sa vyhrotil až do vraždy Thydrica, syna komesa Arnolda z Hrhova, zasadol v roku 1307 zmierovací súd. Jeho výsledkom bolo okrem iných početných ustanovení a sankcií aj nariadenie, že istý Herman (zvaný) Bank, ná- jomný vrah najatý magistrom Kakasom na spomenutú vraždu, má vykonať kajúcnu púť. Táto púť a jej cesta mala viesť do Ríma, z Ríma k svätému Mikulášovi do Bari a odtiaľ naspäť do Ríma, a potom ďalej k svätému Jakubovi (Staršiemu) do Santiaga de Com- postela a odtiaľ k Preblahoslavenej Panne do Achenu37. Nakoľko a či vôbec bolo toto ná- kladné a namáhavé kajúcne putovanie aj uskutočnené nemôžeme bez ďalších písomných zmienok posúdiť, každopádne poukazuje na bezprostredný kontakt s apúlskym mestom Bari, kde boli po translácii uložené a uctievané relikvie sv. Mikuláša.

♦♦♦

Nevyhnutným predpokladom pre úplný záver našej štúdie by mal byť ďalší reštaurá- torský výskum na východnej stene interiéru lode Kostola sv. Kataríny Alexandrijskej vo Veľkej Lomnici. Pri jeho absencii a na základe predloženej analýzy na báze skúmania štrukturálnych vzťahov a časopriestorovej synchrónnosti celej maľby zhrňme po prezentovanom historickom i umenovednom bádaní aspoň niekoľko zistení.

35 Práve na prelome 13. a 14. storočia mohla mať nastupujúca generácia pánov z Lomnice ur- gentný aj tento problém svadby a zabezpečenia dedičov, najmä kvôli vyhroteným vzťahom s okolitou spišskou šľachtou, predovšetkým s rodom Gőrgey (z Hrhova). Porovnaj text nižšie a poznámku č. 37. 36 Prehľad ostatných početných patronátov sv. Mikuláša (patrón Ruska, Lotrinska, sudcov, ad- vokátov, notárov, etc. etc.) ponúka napr. RAVIK, Slavomír: Velká kniha světců. Praha 2002, s. 412. 37 „preterea Hermannus, Bank met quartus honestarum personarum Romam tenebitur pe- regrinari, de Roma ad Sanctum Nicolaum de Bar, deinde Romam redeundo cum personis sibi sociatis, duo iunctarum sibi personarum ad propriam redibunt, Hermannus vero bank cum una iunctarum sibi personarum tenebitur ad Sanctum Iacobum, de Sancto Iacobo Achis ad beatam virginem, deinde ad propria remanendo.“ SEDLÁK, Vincent: Regesta diploma- tica nec non epistolaria Slovaciae. Tomus I. Bratislavae 1980, nr. 465, s. 213.

49 Ján Endrödi

Kult svätého Mikuláša biskupa sa do Veľkej Lomnice dostal v 13. storočí pričinením miestnych feudálov. Páni z Lomnice, ako svetskí patróni kostola a farnosti, aplikovali toto náboženské a liturgické uctievanie vo forme nástennej maľby s obrazovým cyk- lom zobrazujúcim legendu svätca. Maľba bola realizovaná v ešte neomietnutom interiéri novostavby lode v jej juhovýchodnom rohu, kde mala funkciu bočného oltára, o čom svedčí aj ohorenie a voskové škvrny. Kunsthistoricky ju možno charakterizovať ako pravú fresku v neskorománskom lámanom slohu, podľa peniažtekového románskeho or- namentu známeho z miniatúr ducenta, datovateľnú do druhej polovice 13. storočia. Istá slohová nesúrodosť je v spodnej časti giornatta na výjave, ktorý nekorešponduje s legendou o sv. Mikulášovi. Kým horný obraz svätca obdarúvajúceho tri spiace panny je stvárnený konvenčne, postavy na spodnom výjave sú zachytené v pomerne modernom, neštylizovanom a uvoľnenom chápaní, so živou gestikuláciou a individuálnym poňatím. Štrukturálnym rozborom sme dospeli k záveru, že spodný výjav nemá epizodický charakter, ale zobrazuje svetských patrónov adorujúcich k sv. Mikulášovi. Historický prí- stup k maľbe na diplomatickej báze upresňuje jej objednávateľov a datovanie diela, po- ťažne i architektúry. V zobrazených štyroch mládencoh môžeme vidieť Kakasa, Rikolfa (II., mladšieho), Jána a Henricha, synov komesa Rikolfa z Lomnice, ktorí vychádzajú zo zemepanského sídla, od ktorého odvodzujú svoj predikát. Podľa ich vzťahu k lom- nickým majetkom sa títo zemepáni stávajú reálnymi užívateľmi patronátneho práva od roku 1290. Pravdepodobný dátum vysviacky lomnického kostola a jeho čiastkovej vý- maľby v podobe mikulášskeho cyklu ponúka koroborácia a datácia škultécie z Veľkej noci v roku 1289.

50 ZDRAVOTNÍCTVO, HYGIENA A ÚDRŽBA PORIADKU V MESTE PREŠOV NA PRELOME 15. A 16. STOROČIA

Marcela Domenová

DOMENOVÁ, Marcela: Health Care, Hygiene and Cleaning in Prešov in the Tur n of the15th and the 16th Century. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 51-71. The medieval urban society needed the health care delivery and personal hygiene providing, plus sanitation. On the basis of the analysis of the city and private and legal documents it is possible to state that there was a functional hospital besides the city spa in Prešov designated for sick and poor people, that means, connected to an almshouse. The almshouse was related to the Virgin Marry church or also known as a church hospital. The town provided maintenance (building, floor, windows, decorating), furnishing (an oven, tubs, cooking pots, boilers etc.), moreover it paid for services and drugs to foreign doctors or bonesetters and to blacksmiths (for shoeing of horses). The city spa was rented to spa renter (balneator) for duration of one year for 10 fl. (aureus, florenus) in the turn of the 15th and 16th century. Water supply was significant necessity for life in the town. There are both private and public documented wells but mainly reservoirs – (the rock) tanks in the square, these tanks were filled by non-potable water probably conveyed in wooden pipelines under the ground. A hydraulic mechanism was used to convey water in the next century. The books of the town document the existence of functional sewage system – the surface sewage, open sewers, which headed to the city ditch. A dogcatcher was paid for killing of stray animals – the dogs and disposal of carrions, in addition to city cleaning after the fire. Public premises, squares, sewage systems and city ditches were maintained by the city servants, chiefly laborers clearing away mud, snow, dirt and dung were paid for that work. Town in line with need paid them after completion, giving them a wage of around 1 – 25 den. (denarius).

K mapovaniu života v stredovekom meste patrí aj problematika zdravotníctva, mest- ského špitáľa a kúpeľov, hygieny čistoty a údržby mesta ako prejavu životnej úrovne, hmotnej a duchovnej kultúry vtedajšej spoločnosti. Dejiny mesta Prešova sú prezen- tované viacerými odbornými prácami,1 no tejto problematike sa historici venovali iba okrajovo – popri architektúre, urbanizme, cirkevných otázkach2 či podobám životnej

1 Nosnou a doteraz neprekonanou prácou sú dvojzväzkové dejiny Prešova z roku 1965, na kto- rých sa podieľal najmä Ferdinand Uličný a Michal Suchý. Pre stredovek Dejiny Prešova I. Ed. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1965. 287 s. Dejinám mesta sa čiastočne venovali SABOL, Štefan: Prešov v minulosti a dnes. Bratislava : Nakladateľstvo Čas, 1943, 183 s.; KLEIN-TESNOSKALSKÝ, Belo: Pamätná kniha mesta Prešov. 1. Prešov 1934, 261 s. (rukopis). Čiastočne aj práce Prešov a okolie. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Vý- chodoslovenské vydavateľstvo, 1965, 118, [2] s., [3] mp. príl; Prešov. Zost. Ladislav Deneš, Michal Danilák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1974, [128] s. 2 URBANOVÁ, Norma: Prešov. Pamiatková rezervácia. Bratislava : Tatran, 1986, 169 s.; KOVAČOVIČOVÁ-PUŠKÁROVÁ, Blanka: Architektonický vývoj Prešova v období feuda-

51 Marcela Domenová

úrovne mešťanov.3 Zmienky o zdravotnej starostlivosti, špitáli, meskej priekope, prívode vody atď. sa vyskytli aj v prácach popularizačného charakteru,4 alebo v staršej odbornej spisbe, kde boli niektoré faktograﬁcké údaje zachytené komparatívne v celoslovenskom kontexte.5 Napriek tomu prezentovaná téma ponúka možnosť ďalšieho výskumu, hoci je limitovaná archívnymi prameňmi. V očiach verejnosti ostáva táto problematika kaž- dodennosti a stavu stredovekej životnej úrovne často skreslená, ovplyvnená populárno- vednou literatúrou spravidla zahraničnej proveniencie, nepodloženými či naratívnymi informačnými zdrojmi. Zdravotný stav obyvateľov stredovekých miest bol celkovo podmienený nielen kli- matickými podmienkami, ale aj hospodárskymi a sociálnymi faktormi, výživou a vodou (žalúdočné problémy), náročnosťou práce (pracovné úrazy), pracovným prostredím, kvalitou obydlí, ktoré mali hlavne slúžiť ako ochrana pred nepriazňou počasia (pľúcne choroby) a hygienou (hnojiská, nečistoty z ľudských i živočíšnych odpadkov – kožné problémy), ale aj vtedajším zdravotníckym personálom. Bežnými boli v stredovekom období aj problémy stomatologické, choroby z podvýživy i nadvýživy a nedostatku pohybu. Choroby v stredovekom meste vyplývali z ľudskej prirodzenosti, ale aj z dobo- vých podmienok, ktoré nám stroho dokladá aj zachovaný archívny materiál.

Zdravotníctvo a mestský špitál

Mestská komunita si vyžadovala prítomnosť zdravotníckych zariadení a personá- lu vykonávajúceho príslušné zásahy do ľudského organizmu, t. j. ošetrovania chorých a chudobných. Okrem duchovných osôb, kňazov a niektorých cirkevných rádov a kláš- torov v duchu kresťanskej charity poskytovali zdravotnícke služby lazarety (vysunu-

lizmu. In: Nové obzory 8. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské múzeum, 1966, s. 195-222; 3 BODNÁROVÁ, Miloslava: Kultúra života mešťanov Pentapolitany v 16. storočí. In: Sloven- ská archivistika, roč. 39, 2004, č. 2, s. 102-123. MAREČKOVÁ, Marie: Majetková struktura a sociální rozvrstvení obyvatel východoslovenských královských měst v raném novověku. In: Historický časopis, roč. 42, 1994, č. 3, s. 425-445, Východoslovenská města a měšťanstvo na prahu novověku. Brno : Masarykova univerzita, 1995, 191 s. 4 Sprievodca po historickom Prešove. Ed. Peter Švorc. Prešov : Universum, 1997. 114 s. ISBN 80-967001-7-0. Pre porovnanie novšie práce pre iné lokality LUKAČKA, Ján: Pramene k mestským špitálom na juhozápadnom Slovensku. In: Historické štúdie, roč 42, 2002, s. 139-144; LENGYELOVÁ, Tünde: Zdravotníctvo, hygiena a sociálne služby v zemepanských mestách v 16. – 17. storočí. In: Historické štúdie, roč. 42, 2002, s. 145-152; STIEBEROVÁ, Mária: Cechový život v Bratislavskom Podhradí so zvláštnym zreteľom na zdravotnícke povolania. In: Historické štúdie, roč. 42, 2002, s. 153-158. 5 Bližšie o dejinách medicíny RIPPA, Blažej Konštantín: K histórii medicíny na Slovensku. Bratislava : SAV, 1956. 200, [2] s; BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Zdravotníctvo na Sloven- sku v období feudalizmu. Bratislava : SAV, 1973. 348, [9] s, Dejiny zdravotníctva na Sloven- sku. Martin : Osveta, 1989. 375 s. DUKA-ZÓLYOMI, Norbert: Cechy ránhojičov, kúpeľníkov a holičov na Slovensku. In: Vlastivedný časopis, roč. 25, 1976, č. 3, s. 128-132. Uvádza roz-

52 Zdravotníctvo, hygiena a údržba poriadku v meste Prešov na prelome 15. a 16. storočia té aj mimo miest), špitále – xenodochiá, ktorých súčasťou bolo infirmárium či kúpeľ. Lekári sa zaoberali iba liečením vnútorných chorôb. Z obdobia 13. až 16. storočia sú napríklad známe predpisy, prísahy pre bakalárov, absolventov tzv. slobodných umení a medicíny, ktorou sa zaväzovali nevykonávať (krvavé) chirurgické zásahy.6 V starostlivosti o zdravie človeka sa realizovali aj nekvalifikované osoby – ránhojiči (chirurgovia), ktorých činnosť bola na hranici remesla a slobodného povolania. Mestské kúpele poskytovali okrem hygienických služieb zdravotnícke a estetické úkony, naprí- klad holičské – vykonávané britvou, nožnicami či hrebeňom. V 15. storočí sa od kú- peľníkov oddelili barbíri, ránhojiči či chirurgovia.7 Úkony, napr. krvavé liečiteľské, ošetrovanie rán, naprávanie zlomenín, liečenie vredov, púšťanie žilou, fixovanie zlo- menín až po amputácie končatín postupne vykonávali remeselne vyučení chirurgovia – ránhojiči. Pri liečbe sa používali aj pijavice, preháňadlá, púšťania žilou, liečivá zo zvieracích výkalov, čo bolo zrejme oveľa drastickejšie ako samotná choroba. Liečenie pozostávalo z odvarov (bylín, nerastov, aj z časti zvierat), tabliet – práškov a ovplyv- ňovala ho mágia, povery i ľudové liečiteľstvo. Odvary podávali a podobné úkony vy- konávali aj holiči, ktorí až do 18. storočia nemuseli študovať na vysokej škole,8 tiež kúpeľníci, lekárnici či litotomi (odstraňovali kamene), herniotomi (rezali prietrž), podkováči, miškári, potulní šarlatáni a ľudoví liečitelia (bylinkári, mastičkári, olejká- ri), pôrodné pomocnice (babice), ktoré sa výlučne venovali pôrodníckej starostlivosti o rodičky, prípadne vykonávali obhliadky ženských tiel pre súdne účely. Napriek ne- kvalifikovanosti mali dôveru a vykonávali zásahy do ľudského organizmu. V súvislosti s pojmami chirurg a kúpeľník nie je doteraz presne špecifikovaná ich pracovná náplň,

dielne informácie s inou literatúrou. Prvé zmienky o ránhojičoch v Prešove spadajú do rokov 1509 a 1534, o mestskom chirurgovi vo funkcii miškára v Bardejove k roku 1436, o ránhoji- čovi v Košiciach k roku 1467. 6 Podľa cirkevnej zásady „ecclesiae abhorretur a sanguine“ aj svetské vrchnosti zakazovali kňazom chirurgické zákroky, napríklad 2. lateránska synoda (v roku 1189), tourská synoda (v roku 1163), pápež Inocent 3. (v roku 1215) a panovníci Henrich 2. (v roku 1216) a Fridrich 2. (v roku 1240). DUKA–ZÓLYOMI, Norbert: Cechy ránhojičov, kúpeľníkov a holičov na Slovensku. In: Vlastivedný časopis, roč. 25, 1976, č. 3, s. 128-130. Lekári sa zaoberali lieče- ním vnútorných chorôb. Od 15. storočia ponúkali mestá lekárom možnosť usadiť sa vo funkcii mestského úradného lekára (fyzikus), za čo poskytoval všetky verejno-zdravotné i hygienic- ké služby a bezplatne liečil chudobných občanov. Doložení boli v Košiciach i Bardejove bez uvedenia kvaliﬁkácie. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 27, 29. 7 RIPPA, Blažej Konštantín: K histórii medicíny na Slovensku. Bratislava : SAV, 1956, s. 8. Tvrdenie o špecializácii v 15. storočí uvádza WINTER, Zikmund: Zlatá doba měst českých. Praha : Odeon, 1991, s. 206. 8 Prvý cech v západnej Európe pre ránhojičov – holičov je doložený v prvej polovici 14. storočia v Paríži. DUKA-ZÓLYOMI, Norbert: Cechy ránhojičov, kúpeľníkov a holičov na Slovensku. In: Vlastivedný časopis, roč. 25, 1976, č. 3, s. 128-130. Bližšie o medicíne v 15. storočí a o pôso- bení vzdelaných lekárov, o liečebných praktikách a hygiene aj DVOŘÁKOVÁ, Daniela: Rytier a jeho kráľ. Budmerice : Rak, 2003, s. 190-197.

53 Marcela Domenová podobne ako aj u ránhojičov, u ktorých možno predpokladať vybavenú dielňu s chirur- gickými nástrojmi, masťami, bylinkami, náplasťami, púšťadlami, obväzmi či inými po- môckami a nástrojmi.9 V mestách sa od 14. storočia zakladali lekárne a pôsobili v nich lekárnici,10 ale v Prešove nateraz doložení nie sú. V Sabinove je doložený lekárnik menom Ján (Johan- nes) Appotecarius k roku 146111 a mestský špitál k roku 1481, v Bardejove očný lekár k roku 146912 a v Košiciach pôsobil lekárnik Bartolomej, u ktorého je doložený v roku 1475 predaj liekov.13 Do Košíc smeroval aj testamentárny ﬁnančný odkaz prešovského mešťana v roku 1496, pre tamojšieho lekárnika.14 Väčší dosah a dopad na život stredovekej spoločnosti mali choroby infekčného charakteru, spravidla označované ako mor.15 Morová epidémia (pestis) je doložená v Budíne

9 Najstaršie zachované artikuly pre prešovských holičov a ránhojičov – felčiarov sú z roku 1647. Boli vydané richtárom a mestskou radou v nemeckom jazyku a spomínali sa v nich šiesti majstri. V roku 1664 predstavení holičského cechu v Košiciach vydali listinu (v maďarčine) o uzavretí spoločnej dohody s cechom v Prešove. Štátny archív Prešov, pobočka Prešov, Fond Cechy mesta Prešova 1377 – 1895 (ďalej ako ŠA PO, pob. PO, Fond Cechy mesta Prešova 1377 – 1895), Cech holičský a felčiarsky, inv. č. 1, 2, krab. č. 1. Bližšie aj Michal Suchý v Dejinách Prešova 1. Ed. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1965, s. 140. 10 Lekáreň pochádza z gréckeho jazyka apothéké/apothéni – odkladať (liečivá). Dal sa v nej kúpiť aj spotrebný tovar – vosk, med, sviečky, korenie. BOKESOVÁ – UHEROVÁ, Mária: Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 25. Na Slovenskú sú správy o mestských ránhojičoch napríklad v Banskej Štiavnici k roku 1373, Banskej Bystrici k roku 1392, v Trnave k roku 1394/1395 (morová epidémia), v Kremnici k roku 1423/1424 a v Bra- tislave k roku 1448 (morová epidémia). DUKA-ZÓLYOMI, Norbert: Cechy ránhojičov, kú- peľníkov a holičov na Slovensku. In: Vlastivedný časopis, roč. 25, 1976, č. 3, s. 130. Podľa Summy legum Raimundi býval obžalovaný a vinný i neskúsený lekár (medicus), ktorý zlou starostlivosťou, operáciou či podaním zlého lieku spôsobil smrť. Štátny archív Prešov – Po- bočka Bardejov, Fond Magistrát mesta Bardejov – Knihy (ďalej ako ŠA PO, pob. Bard., MMB – K), sign. 4435 (SLR), 3. kniha, Cap. 38– 41. 11 Štátny archív Prešov – Pobočka Prešov, Fond Magistrát mesta Sabinov – Knihy (ďalej ako ŠA PO, pob. PO, MMS – K), č. 97 (Liber Annalum), fol. 8a. 12 Štátny archív Prešov – Pobočka Bardejov, Fond Magistrát mesta Bardejov – Missiles (ďalej ako ŠA PO, pob. Bard., MMB – M), sign. 1780 (21. 6. 1469). List R. Rozgoňa z Vranova o za- platení (práce) očného lekára. 13 ŠA PO, pob. Bard., MMB – M, sign. 1978/a (rok 1475). 14 Štátny archív Prešov, Fond Magistrát mesta Prešov – Listy a listiny (ďalej ako ŠA PO, MMP – LL), sign. 595 (Item apotecario in Cassa Bartholomeo 1 ﬂ. et ort. 1 den...). 15 Mor bol podľa Hainovej kroniky aj v Prešove tri týždne v roku 1555 a neskôr v roku 1563. Dejiny Prešova I. Ed. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1965, s. 120. Prvý protimorový poriadok vydaný kráľovskou kanceláriou je z roku 1562, kedy epidémia ohrozovala panovníka vo Viedni. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 30. Mor (morová rana, čierna smrť) v pravom slova zmysle sa rozšíril v Európe už v polovici 14. storočia z Krymu. Mal dve formy – žľazový (bubonic- ký) a pľúcny.

54 Zdravotníctvo, hygiena a údržba poriadku v meste Prešov na prelome 15. a 16. storočia k roku 1481, kedy richtár Košíc oznamoval Bardejovu ich neúčasť pre epidémiu na ta- verníckom súde.16 Vyskytovali sa aj iné epidemické či infekčné choroby ako týfus (bruš- ný a škvrnitý zo zlých hygienických pomerov), kašeľ, kiahne a osýpky.17 O chorobách, respektíve ich výskyte sa mestá navzájom informovali.18 O spôsobe života, sociálnom a spoločenskom postavení vtedajších lekárov, felčiarov sú informácie nedostatočné.19 Mesto Prešov platilo za služby aj cudzích, bližšie nešpecifikovaných lekárov.20 V roku 1441 lekárovi (medicus) za vyliečenie Anselma (Anshelmus) Pellifica dalo mesto 200 den., v roku 1449 majstrovi menom Beneschen za medicínu – liek až 8 fl., v roku 1503 lekárovi za službu kráľovi 1 fl. a na jeho pohostenie 25 den.21 Okolo roku 1514 sa cena nešpecifikovaných liekov pohybovala od 0,5 fl. Za ošetrenie zlomenej nohy dal Pre- šov košickému lekárovi v roku 1525 až 10 fl., v ktorých boli zahrnuté výdavky na cestu a prevoz. Okrem obyvateľov miest postihovali choroby a zranenia aj statok, čo je doložené aj v Prešove. U (chromého) koňa mohlo mesto za starostlivosť zaplatiť aj kováčovi, naprí- klad v roku 1526 v sume 1 fl. a vyskytli sa položky na lieky – medicínu pre koňa, ktoré sa v 16. storočí pohybovali na sume 3 až 20 den.22

V areáli dnešného Gréckokatolíckeho biskupstva sa v stredoveku nachádzal Kostol sv. Panny Márie, nazývaný aj špitálsky kostol (Ecclesia Beate Virginis, ecclesia hospitalensis). Bol postavený okolo roku 1429 na mieste kaplnky stojacej pri mestskom špitáli a po mene známy správca, resp. kostolník (vitricus) kostola Juraj bol doložený k roku

16 MERTANOVÁ, Štefánia: Ius tavernicale. Štúdie o procese formovania práva taverníckych miest v etapách vývoja taverníckeho súdu v Uhorsku 15. – 17. stor. Bratislava : Veda, 1985, s. 58. 17 Za šírenie živelných chorôb mohli podľa dobových predstáv hviezdy, chudoba, hlad a (zlí) ľudia. Na ochranu sa používali amulety, prstene, kamene, pila sa prevarená voda a odvar z bylín. V českých krajinách sa šaty po more nespaľovali, ale obliekali sa naďalej. Opatrenia- mi na predchádzanie chorôb bolo kúpanie, púšťanie žilou (aspoň dvakrát ročne), spravidla na ramene, alebo na mieste kde sa človek sťažoval na bolesť. WINTER, Zikmund: Zlatá doba měst českých. Praha : Odeon, 1991, s. 249. 18 ŠA PO, MMP – LL, sign. 1020 (list z Bardejova, 22. 6. 1520), 1127/a (rok 1523). 19 Lekári, lekárnici boli oslobodení od všetkých poplatkov (mýto, mostné, tridsiatok a clo), za čo mali zadarmo ošetriť všetkých chudobných a poskytnúť im lieky. Dejiny Bratislavy. Zost. Darina Lehotská, Ján Pleva. Bratislava : Obzor, 1966, s. 125. Mestský lekár bol označený ako chirurgus, physicus. 20 V roku 1567 vyšlo nariadenie, podľa ktorého bolo každé mesto povinné vydržiavať učeného lekára s ročným platom 100 zlatých. BODNÁROVÁ: Milica: Slasti a starosti prešovských mešťanov. In: História, roč. 4, 2004, č. 5-6, s. 9. 21 Štátny archív Prešov, Fond Magistrát mesta Prešov – Knihy (ďalej ako ŠA PO, MMP – K), sign. 2682, 2678. 22 ŠA PO, MMP – K, sign. 2681, 2676 (v roku 1518:...super certis medicane(nti)bus equi inﬁrmi d. 12; v roku 1520: ...pro medicaminibus equis civ. ...20 den.), 2678 (v roku 1502: ...pro alumi- ne equo Civitatis pro medicina 3 den.).

55 Marcela Domenová

1430.23 V jeho susedstve sa nachádzal aj chudobinec.24 Pôsobnosť kostola bola spojená práve s mestským špitálom a s pomocou chudobným.25 V kostole sa združovalo aj doteraz bližšie nešpeciﬁkované Bratstvo Panny Márie, no Panna Mária sa ako patrónka cechu a iných bratstiev vyskytla v skúmanom období niekoľkokrát a s oltárom vo via- cerých sakrálnych objektoch.26 Mesto Prešov vyvíjalo aj charitatívnu činnosť, ktorú inak vykonávala cirkev a jednot- liví mešťania formou testamentárnych odkazov. Najbežnejším zvykom prešovských meš- ťanov bolo zabezpečiť konanie bohoslužobných obradov – odslúženie omší po smrti zo- stavovateľa poslednej vôle. So špitálom súviseli aj odkazy potravín či iných prostriedkov pre chudobných spoluobyvateľov mesta. Zvláštnosťou však bolo odkazovanie urobenia – „pripravenia stolov,“ t. j. najskôr nakŕmenia mestskej chudoby.27 Mesto však podporovalo špitál a chudobných spoluobyvateľov, vdovy i siroty zbierkami, potravinami a odev-

23 ŠA PO, MMP – K, sign. 2677 (...consors parvi Georgii condam vitrici ecclesiae beate virginis legavit...). 24 Údaje o výstavbe k roku 1429 uvádza Béla Iványi a po ňom Dejiny Prešova 1. Ed. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1965, s. 223. V 17. storočí patril kostol slovenskému obyvateľstvu a v roku 1686 ho dostal rád minoritov. URBANOVÁ, Norma: Pre- šov: Pamiatková rezervácia. Bratislava : Tatran, 1986, s. 65; MENCL, Václav: Středověká města na Slovensku. Bratislava : Učená Spoločnosť Šafárikova, 1938, s. 100. 25 Kostolu boli odkazované hlavne financie na stavbu, údržbu, ale aj na jeho vybavenie, tabule – tabuľové maľby Panny Márie, napríklad v rokoch 1502 – 1506. ŠA PO, MMP – LL, sign. 399, 689, 707, 719, 728, 974. 26 V spojení s Bratstvom (blahoslavenej) Panny Márie sa vyskytli položky najmä finančného charakteru, určené pre nemocnicu (in hospitale) či špitálsky kostol (ad ecclesia Hospitalensi). Prispelo naň mesto, napríklad v roku 1506 sumou 2 fl. na oltár. ŠA PO, MMP – LL, sign. 399, 670, 696. ŠA PO, MMP – K, sign. 2678. Bratstvo ševcov – obuvníkov (fraternitas sutorum, fraternitas sutorum alias Beate/gloriose/dive Virginis, bruderschaft der junckfraw) malo za patrónku Pannu Máriu a bolo združené okolo jej oltára vo farskom kostole sv. Mikuláša. ŠA PO, MMP – LL, sign. 707 (...ad altare M. Virginis in ecclesia parochialis...), 399, 863, 992. Odkazy na tabuľovú maľbu Panny Márie sa vyskytli aj bez lokácie kostola. ŠA PO, MMP – LL, sign. 393 (v roku 1474: ...in dy Kirche czw unszer liben frawen bilde...). Ojedinelo bol testamentárny odkaz určený ako cechu, napríklad v rokoch 1479, 1486 a 1502. ŠA PO, MMP – LL, sign. 399, 438, 492 (testátorka však používa pojem cechy aj pre iné bratstvá, nevyní- majúc Bratstvo Božieho tela), 689. Štatúty cechu obuvníkov sú z roku 1511. Oltár či Bratstvo Panny Márie sa malo nachádzať aj v kláštore (claustrum, Cluster), ale i v Kostole sv. Leonar- da. ŠA PO, MMP – LL, sign. 399, 524, 696, 1000. ŠA PO, MMP – LL, sign. 577a (v roku 1498: ...czv dem Altare vnseser liben ffraw...). 27 ŠA PO, MMP – LL, sign. 529 (v roku 1492: ...Item legavit ut ad duas mensas pauperes vocat et eos reficiat.). Podobne v Košiciach AMK, MMK – K, sign. H III./2 pur 2. (v roku 1472: ..eyn tag Armelewte .. czu eynen Tysche). Rovnako sa vyskytli odkazy urobenia stolov – nakŕme- nia chudobných v iných mestách v cudzine, napr. v Prahe. Napríklad v testamente z roku 1508 sa určovalo robenie týždenne dva stoly po dobu päť rokov, za každým stolom malo sedieť po dvanásť osôb. WINTER, Zikmund: Kulturní obraz českých měst : Život veřejný v XV. a XVI. věku. Díl II. V Praze : Matice česká, 1892, s. 117.

56 Zdravotníctvo, hygiena a údržba poriadku v meste Prešov na prelome 15. a 16. storočia mi, ale aj v podobe finančných úľav, najmä pri požiaroch. Finančnú pomoc (subsidium) a podporu mesto poskytlo obyvateľom, respektíve aj svojim zamestnancom napríklad v čase svadby či pohrebu, v chudobe a chorobe – najmä financiami a potravinami.28 Jednu z foriem organizovanej zdravotnej starostlivosti v Prešove predstavoval špitál (hospital) popri možných kláštorných útulkoch.29 Najstaršie doložené údaje o špitáli sú v daňovom registri z roku 1428 (výnimočne aj s vyrubenou daňovou kvótou),30 inak sa v podstate jeho budova (možno aj majetok) nezdaňovala31 a v daňových registroch ne- býval ani uvádzaný. Špitál sa podľa písomných prameňov lokalizoval na tzv. Maďarskú ulicu (Platea Hungarorum, Quartale Hunarorum) či na Fossatu – tzv. Ulicu pri hradbách, ako plne funkčný, a preto nemožno vylúčiť, že existoval už skôr. Nachádzal sa teda na južnom okraji mesta, resp. stál pôvodne za mestskými hradbami (ako tomu bolo aj v iných lokalitách, napr. aj v Košiciach), čo bolo výhodné v prípade epidémie a pri sepa- rovaní nakazených. Až po rozšírení hradieb Prešova (v 2. polovici 15. storočia) sa dostal do areálu mesta. Špitál bol zriadený a podporovaný mestom.32 Vyskytuje sa priebežne v mestských účtoch,33 kde sa naň a osadenstvo prispievalo spravidla finančne.34 Na špitál sa pamätalo aj v testamentoch; napr. už v roku 1447 u Kataríny Blumen, ktorá na špitálsky kostol a zabezpečenie obživy chudobným odkázala časť svojho majetku – výnosy z dolného mlyna.35 Špitál teda vykonával charitatívnu činnosť a bol spojený s chudobincom, na čo

28 ŠA PO, MMP – K, sign. 2682 (v roku 1445: ...Item solvimus pro panibus Nuncio Ladislao in infirmitate d.10), 2678 (v roku 1517: ...civitatis famulo in subsidium tempore decimarum 25 den.; ...Petro dyak pro subsidio 12 den.). 29 Hospital bol odvodený od slova hospes – hosť. Predstavoval skôr chudobinec nemocničného typu, ktorý poskytoval prechodný útulok aj pocestným. RIPPA, Blažej Konštantín: K histórii medicíny na Slovensku. Bratislava : SAV, 1956, s. 12. 30 Daňový register z roku 1428 obsahuje zápis o špitáli v dvoch štvrtiach, a to v štvrti Mateja richtára, ktorý je preškrtnutý a v Maďarskej štvrti (s daňou 1 marca 2 nesik 3 gebert). ŠA PO, MMP – LL, sign. 147. ŠA PO, MMP – K, sign. 2677. Pre porovnanie bol v Levoči v roku 1416 založený dobročinný spolok, ktorý mal podporovať chudobných a špitál. Podobne tomu bolo v Bardejove. Mesto platilo špitál, vydržiavalo preň kaplána, lekára i lekárnika. RIPPA, Blažej Konštantín: K histórii medicíny na Slovensku. Bratislava : SAV, 1956, s. 13-14. 31 Špitály neplatili dane ani cirkevné poplatky z nehnuteľností a darov. BOKESOVÁ-UHERO- VÁ, Mária: Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 23. V daňových registroch Prešova sa vyskytovali aj mená zamestnaneckého charakteru – špitálnik. Napríklad v rokoch 1510 – 1511 to bol Štefan (Isthvan Spital) a nebola mu vyrubená daň. ŠA PO, MMP – LL, sign. 147, 297. ŠA PO, MMP – K, sign. 2675. 32 Mesto si viedlo aj registre dlhov, napríklad v roku 1449 sa takto evidovalo splatenie 5 fl. špi- tálu. V roku 1451 boli výdavky mesta najmä na stavbu novej veže a špitálu 304,5 červených fl., 794 fl. a 82,5 den. ŠA PO, MMP – LL, sign. 253, 267/b. 33 ŠA PO, MMP – LL, sign. 153. ŠA PO, MMP – K, sign. 2682. 34 ŠA PO, MMP – K, sign. 2682 (v roku 1446: ...pauperibus ad hospitale ...100 den.). Rovnako tomu bolo aj v 16. storočí. V roku 1503 dalo mesto chudobným do špitála napríklad sud piva za 75 den. alebo chlieb a ryby za 33 den. ŠA PO, MMP – K, sign. 2678, 2676. 35 ŠA PO, MMP – LL, sign. 240.

57 Marcela Domenová poukazujú aj ďalšie testamentárne odkazy, najmä v podobe financií, odevov, potravín, ale aj pôdy a látok na zaodetie.36 Odkazovali sa mu rôzne položky aj na konkrétne účely, napríklad v roku 1504 suma 1 fl. určená na zvon do špitála, v rokoch 1519 – 1520 na strechu a jej renováciu.37 Chudobní a chorí sa zvykli modlievať za blaho svojich dobro- dincov. Špitál stál pri Kostole Panny Márie, čím doň plynuli ďalšie príležitostné príjmy z omší, ofier, almužien a podobne.38 V roku 1486 sú doložené na stavbu špitála, resp. kostola sklenené okná a zvýšene výdavky sú aj k rokom 1485 – 1486 a k roku 1501, kedy sa objekty rozširovali.39 Nezachovali sa však písomnosti týkajúce sa vybavenia priestorov, prípadne informácie o dostatočnom počte lôžok, či klientov špitála.40 Udržiavanie a prevádzkovanie špitála bolo finančne náročné a počet prijatých osôb mohol závisieť od jeho príjmov. V rámci špitálskeho areálu bola osobitná miestnosť pre chudobných41 a nie je vylúčené, že časť obživy si zabezpečovali aj žobraním. Špitál i kostol nadobudli majetky a výnosy aj v okolitých obciach, napríklad v Gregorovciach v rokoch 1501 a 1506 od dverníka, župana Mojžiša (Moyses) Buzlaya, ktorý ich venoval na vydržiavanie špi-

36 ŠA PO, MMP – LL, sign. 399 (...pauperibus ad hospitale legat 1 iugerum semiatum...), 588 (Item pauperibus in hospitali degentibus alias octo capecias frugum hyemalium....similiter unam vacam...), 697 (Item in hospitale reedificare stubam pauperum ut possint pauperes in ipso balneari..), 758 (...duos saccos cum farina legavit pro pauperibus pistandum ad usum pauperum), 827 (Duo stamina panni pro vestitu pauperum hominum expedivit...). 37 ŠA PO, MMP – LL, sign. 1000, 1024. ŠA PO, MMP – K, sign. 2676, 2678. V Bardejove sa testamentárne odkazovali chudobným a do špitálskeho kostola financie, odev a potraviny (na- príklad slanina a syr). ŠA PO – Pob. Bard, MMB – M, sign. 3050. 38 ŠA PO, MMP – LL, sign. 799 (...dem Herrn Merten im spital dasz her mess lesen szal...), 863 (...ad structuram ecclesie hospitalensi legavit 20 fl.), 867 (Ad hospitale pro fabrica ecclesie hius deputavit 1 fl. 25 den.). 39 ŠA PO, MMP – LL, sign. 492/a (Item dy stangin czu glasfenstern und was dor czu gehoret.). ŠA PO, MMP – K, sign. 2678. 40 Pre porovnanie mala Banská Bystrica v polovici 16. storočia okolo 2700 obyvateľov a v privi- légiu Ľudovíta II. z roku 1524 bol stanovený počet opatrovaných na 24 osôb v budove špitála. SLIVKA, Michal: Obraz stredovekého mesta na Slovensku. In: Vlastivedný časopis, roč. 35, 1986, č. 1, s. 65. Podľa Jozefa Sotáka bol prešovský špitál v tzv. maďarsko-uhorskej(!) štvrti pod vedením rádu minoritov. Do nemocnice boli prijímaní ôsmi až dvanásti chudobní pacien- ti. Rádovým bratom pomáhali laici – špitálmajsti. Bližšie Sedemdesiatka prešovskej nemocnice 1935 – 2005. Zost. Peter Biroš. Prešov : Express Print, 2004, s. 8. Publikácia obsahuje viacero dezinformácií. Číselný údaj bol zrejme prevzatý od Bokesovej, podľa ktorej sa počet prijatých osôb zvykol určovať už v zakladacej listine. Priemerne to bolo osem až dvanásť ľudí. V Trnave sa v polovici 16. storočia v špitáli zabezpečoval pobyt a ošatenie dvanástim osobám a tento stav sa udržiaval do 18. storočia. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 23, 25. Podobne Stibor zo Stiboríc zalo- žil v Skalici špitál sv. Alžbety pre dvanástich bedárov. DVOŘAKOVÁ, Daniela: Rytier a jeho kráľ. Budmerice : Rak, 2003, s. 320. V 15. storočí bolo v Starom a Novom Meste pražskom šesť špitálov. PETRÁŇ, Josef: Dějiny hmotné kultury I. (2). Praha : SPN, 1985, s. 540. 41 ŠA PO, MMP – K, sign. 2678 (v roku 1501:...muratoribus celarii sub stuba pauperum 110 den.).

58 Zdravotníctvo, hygiena a údržba poriadku v meste Prešov na prelome 15. a 16. storočia tála.42 V novoveku bol špitál stále plne funkčný a dobre zabezpečený dotáciami mestskej rady, milodarmi, či z poddanských majetkov.43 Správu špitála mal na starosti tzv. špitálnik, ktorým býval muž najskôr z radov klé- ru.44 Napríklad v roku 1494 zastával túto funkciu Martin, zvaný hospitalensis, v roku 1498 Marek hospitalensis, v roku 1502 Martin označovaný ako špitálnik alebo farár, ale aj nový špitálnik Baltazár, ktorý bol na tomto poste evidovaný aj v roku 1506. V rokoch 1509 – 1511 bol špitálnikom Martin hospitalensis, ktorý bol aj častým prizvaným svedkom pri uzatváraní posledných vôli.45 O leprosáriu (leprosárium – nemocnica pre malomocných) v Prešove správy nie sú, hoci niektorí historici ho vo svojich prácach evidujú.46 Nachádzalo sa však v okolitých mestách, napríklad okrem mestského špitála sv. Ducha je leprosórium sv. Leonarda do- ložené v Bardejove za hradbami mesta.47

42 ŠA PO, MMP – LL, sign. 659/a (...dedimus omnes proventus ordinarios census et omnia victualia et etiam servitia illorum nostrorum jobagionum quos in Gergellaka habemus ad hospitale quod est in civitate Eperyes vel extra muros civitatis...), 659 (...dedimus omnes proventus possesionis nostre Gergellka vocate ad hospitale quod est in medio vestri...), 730, 734. Vovedenie do vlastníctva majetku v Gregorovciach v roku 1506 vykonala Spišská kapitula na príkaz Vladislava II. Uvádzal sa dar šľachtica Mojžiša (Moysis Bwzlay de Gergellaka), ale aj jeho brata Mikuláša z Bucľoviam. Predstaveným prešovského špitála (rector hospitalis) bol magister Baltazár (Balthasar). Iným príkladom je donácia pre mestský špitál z roku 1522 v dedine Šalgovik/Šalgov (Salgo) a vovedenie do vlastníctva bolo vykonané na základe mandátu Maximiliána II. Archív Rímskokatolíckeho biskupského úradu v Spišskej Kapitule – Spišskom Podhradí. Hodnoverné miesto Spišská kapitula, Scrinium 4, fasciculus 1, numero 20. (Introductoria comit. Šariš); Scrinium 4, fasciculus 11, numero 7.; Scrinium 4, fasciculus 11, numero 2a. V roku 1506 dalo mesto špitálskému kostolu vo veci vovedenia do majetku v Gregorovciach 24 ﬂ. a 53,5 den. a za hodvábny pás (asi na ochranu) k písomnosti ešte 18 den. ŠA PO, MMP – K, sign. 2678. 43 V 16. storočí mal špitál poddanské majetky v Gregorovciach, Kojaticiach a v Šalgove. BOD- NÁROVÁ, Milica: Kultúra života mešťanov Pentapolitany v 16. storočí. In: Slovenská archivistika, roč. 39, 2004, č. 2, s. 118. 44 Správou špitála mohol byť poverený niekto z mestskej rady, farár alebo príslušník niektorej rehole, ktorá vykonávala ošetrovateľské a liečiteľské práce. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 23. Účty špiláta (výdavky aj strava) sú známe z roku 1567. Neskôr – v roku 1572 bol špitál spojený s chudobincom. BOD- NÁROVÁ, Milica: Slasti a starosti prešovských mešťanov. In: História, roč. 4, 2004, č. 5-6, s. 9-10. 45 ŠA PO, MMP – LL, sign. 566 (...hospitalarius et rector ecclesie beate Marie Virginis), 561, 626, 678, 678/a, 734 (Balthasarus, rector hospitalis beate Marie virginis...), 802, 822, 832. ŠA PO, MMP – K, sign. 2678. V roku 1507 sa spomína ale Martin Pellifex (ako patron ecclesie hospitalensis). ŠA PO, MMP – LL, sign. 751. 46 Malomocenstvo – lepru doniesli účastníci križiackych výprav. Absenciu leprozória v Pre- šove a Košiciach uvádza aj BODNÁROVÁ, Miloslava: Kultúra života mešťanov Pentapoli- tany v 16. storočí. In: Slovenská archivistika, roč. 39, 2004, č. 2, s. 119. Jozef Soták uvádza, že leprosálium sa nachádzalo v Prešove a ďalšie boli v Levoči a Bardejove. Sedemdesiatka prešovskej nemocnice 1935 – 2005. Zost. Peter Biroš. Prešov : Express Print, 2004, s. 8. Nor-

59 Marcela Domenová

Mestské – verejné kúpele a charitatívna činnosť

Predstavy o stredovekej hygiene bývajú dosť skreslené a negatívne.48 Otázka osobnej hygieny stredovekého obyvateľa mesta bola úzko spojená so záujmom o verejnú hygienu v kúpeľoch,49 ktoré zabezpečovali jeho telesnú očistu. Prvýkrát sa v Prešove spomína kúpeľ v testamente Mikuláša Stiera (zvaného aj Thurkutus), správcu Kostola sv. Miku- láša z roku 1389.50 Ďalšia zmienka o existencii kúpeľa v meste je z roku 1424, kedy sa spomínal spolu s budovou nemocnice i chudobinca.51 Mestské kúpele boli osadené spravidla pri bránach, najmä hradbách, aby sa použitá voda mohla odvádzať do mestskej priekopy, teda von z mesta. V Prešove boli kúpele lokalizované pri špitáli na vtedajšej „Maďarskej ulici.“ V druhej polovici 15. storočia (mestské) kúpele52 lokalizujú daňové registre na susedné Fossatum (Ulica pri hradbách, v južnej – juhozápadnej časti mesta) a budovu špitála do Maďarskej ulice.53 Mestské kú- pele boli už v roku 1429 plne funkčné a zrejme na kvalitnej úrovni, keďže mesto zaplatilo kúpeľníkovi Erasmovi za kúpeľ pre služobníkov kráľa 28 den.54 Mesto platilo kúpeľ aj

ma Urbanová pri nákrese stavebno-historickom popise Prešova uvádza pod č. 18. cestu do nemocnice pre malomocných, a to na západnej strane od mesta. Myslí tým asi Kostol sv. Leonarda alebo sv. Ladislava. Bližšie BURIAN, Dušan a kol.: Gotika. Dejiny slovenského vý- tvarného umenia. Bratislava : Slovenská národná galéria, Vydavateľstvo Slovart s.r.o., 2003, s. 279. Belo Klein -Tesnoskalský uvádzal liečenie malomocných (v 14. storočí) pri Kostole sv. Ladislava (odvoláva sa na Jozefa Hörka) a lokalizoval ho do blízkeho susedstva rybníka, ktorý bol južne od nižného mlyna. KLEIN-TESNOSKALSKÝ, Belo: Pamätná kniha mesta Prešov. 1. Prešov 1934, s. 109, 110. 47 ŠA PO, pob. Bard., MMB – M, sign. 3050. ŠA PO, pob. Bard., MMB – K, sign. 1649 (pôvodná sign. 524). Odkazy pochádzajú z testamentov. Podobne špitál pre malomocných – leprosó- rium zasvätený sv. „Lenhartovi,“ datovaný v dokumentoch k roku 1429 spomína SEDLÁK, Imrich: 60 rokov Šarišského múzea v Bardejove. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 184. 48 V západnej Európe sú doložené dokrášľovacie prostriedky – maste, krémy (sadlo, olivový olej, mandľové mlieko), pleťové vody, farby na vlasy a parfumy (muškát). PERNOUDOVÁ, Regine: Žena v době katedrál. Praha : Vyšehrad, 2002, s. 80. 49 Pre porovnanie kúpele sa spomínajú v Sabinove Miloslavou Bodnárovou k roku 1481. Dejiny Sabinova. Ed. Peter Kónya. Sabinov : Mestský úrad, 2000, s. 114. 50 ŠA PO, MMP – LL, sign. 87. 51 Dejiny Prešova 1. Ed. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1965, s. 224. Podľa Miloslavy Bodnárovej bol mestský kúpeľ v roku 1424 kamenný s oknami a ﬁguroval ako bahenné kúpele a sauna. BODNÁROVÁ, Milica: Slasti a starosti prešovských mešťanov. In: História, roč. 4, 2004, č. 5-6, s. 10. 52 V dobových dokumentoch označované spravidla ako „balneum, balnea stuba civitatis, balneum publicum.“ 53 ŠA PO, MMP – LL, sign. 297, 373, 476. Boli teda približne v miestach dnešného areálu Gréc- kokatolíckeho biskupstva. 54 ŠA PO, MMP – LL, sign. 153.

60 Zdravotníctvo, hygiena a údržba poriadku v meste Prešov na prelome 15. a 16. storočia svojim zamestnancom a príležitostne i remeselníkom pracujúcim v jeho réžii, napríklad v roku 1497 zaplatilo za kúpeľ tesárov 12 den.55 Mestské účty – výdavky smerovali aj na stavbu a údržbu kúpeľov,56 napríklad v roku 1441, kedy mesto popri kúpeľoch podporovalo špitál a chudobinec. V rokoch 1445 – 1446 za kúpeľníka Jána (Johannnes) boli mestom určené vyššie položky na stavbu, podlahu a zariadenie kúpeľov a v roku 1447 na sklenené okná s vitrážou.57 Výstavba kúpeľa pokračovala v roku 1448, výraznejšie okolo roku 1450, keď sa zachoval i zlomok účtov týkajúcich sa výstavby kúpeľnej izby58 a v rokoch 1451, 1454 – 1485. Okrem špeciálnych registrov na stavebné účely mesto do- tovalo kúpele finančne, napríklad v roku 1450 platilo za pec/kachle 100 den., za cínový hrniec/kotol 1 fl., o rok za kotol 11 fl., v rokoch 1464 a 1466 prispelo na trámy – dosky (možno na drevenú podlahu – dylen).59 V roku 1486 sa v účtoch mesta spomínajú popri bežných výdavkoch na ovos, klince, výrobné nástroje aj sklenené okná,60 v roku 1499 sud – kaďa pre kúpele za 27 denárov. a v roku 1504 koryto za 25 denárov. Mesto dbalo o kvalitu a čistotu kúpeľných interiérov, napríklad v roku 1523 zaplatilo za bielenie kú- peľnej izby.61 Kúpanie v stredoveku bolo všeobecným zvykom pre všetky spoločenské vrstvy, pri- čom kúpele poskytovali aj zdravotnícke služby a zákroky, keďže kúpeľníci ako i ránho- jiči zabezpečovali hygienu, telesnú vôňu, celkové skrášľovanie a úpravu návštevníkov.62 Pôvodne sa kúpavali ženy i muži spoločne, od 16. storočia oddelene.63 Okrem klasického

55 ŠA PO, MMP – K, sign. 2678. 56 V Bratislave, Trnave, Banskej Bystrici a v Banskej Štiavnici sa kúpele budovali v 14. storočí z mestských finančných prostriedkov. Mesto dalo kúpele súkromným osobám do prenájmu, ktorí sa za určitý podiel z výnosu starali o ich prevádzku a údržbu. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 15. 57 ŠA PO, MMP – K, sign. 2682 (v roku 1447: ...pictori de fenestris vitreis in Balneo 1 fl. auri). Stavba chudobinca a špitálu sa spomína aj k roku 1424. Dejiny Prešova I. Ed. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské múzeum, 1965, s. 223-224. 58 ŠA PO, MMP – LL, sign. 245/a (v roku 1448:...Item civitas recepit pro edificatione balnei et domus pedelli...), 256/a, 267/b (v roku 1451: ...zymmer lewten...), 510/a. 59 ŠA PO, MMP – LL, sign. 339, 349 (...Cristan mulner vor dylin czu den Badsube 1 fl.). ŠA PO, MMP – K, sign. 2682. 60 ŠA PO, MMP – LL, sign. 492/a. 61 ŠA PO, MMP – K, sign. 2678 (v roku 1503: ..Nicolao Schewenflegel...stratifivcan(do) Balne- um 16 den.), 2676 (v roku 1523: ...pro lignis et dealbatorio stube in Bal(neum) d. 17). 62 Kúpanie je napríklad u Židov náboženským predpisom a zmyslom telesnej očisty je aj po- zbavenie tela duchovných nečistôt. Kúpeľníctvo sa za remeslo pokladalo od 15. storočia a postupne sa vytvárali cechy, napríklad v Bratislave v roku 1540 pre kúpeľníkov, holičov a ránhojičov. Kúpanie sa v spoločnosti považovalo za profylaxiu proti malomocenstvu a iným infekčným chorobám. 63 V kúpeľoch mohli poskytovať aj masáže. V Košiciach boli v 14. storočí dva špitále. BOKE- SOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 15, 23. Bližšie o kozmetickej starostlivosti aj PETRÁŇ, Josef: Dějiny hmotné kultury I. (2). Pra- ha : SPN, 1985, s. 895.

61 Marcela Domenová očistného kúpeľa v drevenej kadi (doložené napríklad na oltári sv. Alžbety v Košiciach) poznali i parný kúpeľ.64 Kúpele mohli mať aj saunu, drevené kade, kde sa voda ohrievala v kotloch. Súčasťou očisty bolo aj pohostenie, ako uvádza aj domáca literatúra, vychá- dzajúca najskôr zo zachovanej dobovej ikonografie, kódexovej a knižnej sbisby – v podobe iluminácií a drevorezov. Kúpanie bolo zrejme finančne nákladné. V akých intervaloch sa opakovalo, je doložiteľné iba pri niektorých spoločenských stavoch. V dobových, nie však prešovských cechových artikulach sa napríklad uvádza, že tovariši mali absol- vovať kúpeľ raz za dva týždne.65 Odborná slovenská literatúra predpokladá v meštian- skych rodinách vyhľadávanie hygienického kúpeľa aspoň raz do týždňa,66 realizovaného doma či vo verejných – mestských kúpeľoch. Skúmané dobové písomné pramene však neobsahujú zmienky o praktizovaní a intervaloch kúpania sa v súkromných priestoroch, v domácnostiach Prešovčanov v takom rozsahu, aby sa prakticky mohli dané poznatky komparovať s faktografiou západoeurópskej či maďarskej historiografie, a teda predstava dobovej hygieny zostáva v istých tematických okruhoch otvorená, často len deduko- vaná, čo však môžu spresniť údaje z novovekého materiálu. Na chudobných a chorých spoluobyvateľov mesta sa pamätalo aj v posledných vôľach. Častým testamentárnym odkazom Prešovčanov bolo určenie finančných polo- žiek na „urobenie kúpeľa – zádušného kúpeľa“ (balneum animarum, selbaden),67 t. j. za- bezpečenie riadneho kúpeľa v mestských kúpeľoch. Na oplátku sa chorí a chudobní mali

64 Financovanie kúpeľov bolo dosť náročné. Budova bola spravidla kamenná s viacerými miest- nosťami, s rôznymi kaďami, aj na zohrievanie vody. Mohli tam byť zamestnané pomocné sily a ženy, čo bolo v iných remeslách neprípustné. Kúpele podľa viacerých historikov mohli byť klasické vaňové či parné. Podľa účtov Prešova z roku 1535 bol kúpeľ kamenný so sklenenými oknami. BODNÁROVÁ, Miloslava: Kultúra života mešťanov Pentapolitany v 16. storočí. In: Slovenská archivistika, roč. 39, 2004, č. 2, s. 118. V špitály sa maľba stien vzhľadom na účelo- vé zameranie interiéru zrejme nevyžadovala z hygienických dôvodov, z estetického hľadiska to však bolo možné. V roku 1644 dal prešovský lekár a lekárnik Ján Weber (1612 – 1648) pre mor a syﬁlis dočasne kúpele zavrieť. Parné kúpele v spise „Amuletum“ zakazoval pre množ- stvo infekcií. 65 Podľa nemenovaných cechových štatútov predpokladá Ľudmila Nemeskürthyová, že kúpa- nie bolo ﬁnančne nákladné a tovariši ho dostávali okrem mzdy, povinne raz za dva týždne, v sobotu po večerných vešperách. NEMESKÜRTHYOVÁ, Ľudmila: Mestské kúpeľníctvo za feudalizmu. In: Pamiatky a múzeá, 2001, č. 1, s. 9. Podľa Josefa Petráňa cechové artikuly v Čechách zaručovali tovarišom návštevu kúpeľov raz týždenne alebo aspoň raz za mesiac v určitý deň, vtedy im majstri prispeli na pivo po kúpeli. PETRÁŇ, Josef: Dějiny hmotné kultury I. (2). Praha : SPN, 1985, s. 537. 66 BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 15. 67 Termín evokuje synonymum vykonania zádušných omší – o kúpeľ spojený s kultom mŕtvych (ako symbolikou očistca). V skutočnosti išlo o riadny kúpeľ v mestských kúpeľoch. ŠA PO, MMP – LL, sign. 393, 529, 591, 701, 991. Archív mesta Košice, Fond Magistrát mesta Košice – Knihy (ďalej ako MK, MMK – K), sign. H III./2 pur 2. (rok 1475: ...czeit vier Selbath). 68 Zikmund Winter vidí rovnako pod termínom „zádušní lázně“ naozajstný kúpeľ, topený zadarmo pre chudobných a chorých. Mali sa pre nich robiť spravidla dva až štyrikrát do roka

62 Zdravotníctvo, hygiena a údržba poriadku v meste Prešov na prelome 15. a 16. storočia za testátorov modliť.68 Poručitelia priemerne na jeden zádušný kúpeľ odkazovali peniaze spravidla v sume 1 – 2 fl., ale najčastejšie ich vykonanie bolo uvedené všeobecne, bez určenia príslušnej položky alebo vykonávateľov, ktorými bývali zväčša rodinní prísluš- níci testátorov. Postavenie kúpeľníka bolo zakotvené čiastočne aj pri právnych úkonoch, v ktorých sa napríklad jeho svedectvo podľa tavernikálneho práva vyžadovalo pri obhliadke rán spôsobených bitkou.69 Kúpeľníkom mohol byť človek domáceho pôvodu, ale do služieb sa ponúkali i cudzinci,70 respektíve obyvatelia iných miest. Tak tomu bolo aj v Prešove, kde možno z časti rekonštruovať mená a pôsobenie jednotlivých kúpeľníkov. Najstarším a po mene doloženým kúpeľníkom bol Erasmus v roku 1429.71 Mestské kúpele mesto prenajímalo kúpeľníkovi na jeden rok za poplatok72 a mestské účty vykazujú i príjmy od kúpeľníka z dane (census balnee stube). Napríklad v roku 1498 bol kúpeľníkom majster Lasselnn (platil za prevádzkovanie kúpeľov 7 fl.) a v roku 1499 majster Ján (Jo- nes balneator so sumou 10 fl. a 80 den.). V účtoch mesta sa uvádzal i výdavok spojený s dovezením nového balneatora zo Sabinova, ktorým mohol byť od roku 1500 Anton (platil nízku sumu 61 den.) Známy po mene bol až kúpeľník majster Juraj v roku 1503 (Georgius, platil 7 fl.). Celkový ročný poplatok za prevádzkovanie mestských kúpeľov sa však pohyboval na inej sume, ktorá sa nemusela vyplatiť naraz, ale aj v rámci „bu- dúcoročných príjmov“ mesta z dodatočne vyplatených dlhov a podlžností. V roku 1505 bol týmto spôsobom evidovaný majster Lukáš (Lucas so sumou 2 fl. a 29 den.), pričom v účtoch mesta sa uvádzal aj nový kúpeľník Jakub (balneator Jacobus). Začiatkom 16. storočia bol ročný poplatok mestu za prenájom kúpeľov 10 fl. Napríklad v rokoch 1509 – 1521 pôsobil v meste kúpeľník majster Bernhard (Berenhardus), ktorý v roku 1509 zaplatil za ročné prevádzkovanie sumu 10 fl., v roku 1510 – 6 fl., v roku 1513 – 9 fl., v roku 1520 – 7,5 fl. (vo vyrovnaní dlhov mestu ešte 2,5 fl.) a v roku 1521 – 10 fl. V rokoch 1522 – 1523(?), keďže jeho meno je škrtnuté, pôsobil v Prešove majster Ján (Johannes), ktorý ročne platil za prevádzkovanie kúpeľov rovnaký poplatok 10 fl. V roku 1524 je uvedený ako kúpeľník majster Bernhart so sumou 10 fl. a v roku 1525 majster Ján, ktorý za štvrťrok prevádzkovania dal mestu sumu 2,5 fl. (čo by ročne robilo 10 fl.), potom už nezaplatil, lebo bol oslobodený pre požiar. Kvôli požiaru mesto nemalo príjmy z kúpeľa ani v rokoch 1526 a 1527.73 Postavenie, majetkový status a domácnosť kúpeľníkov sú ťažko rekonštruovateľné pre nedostatok archívneho materiálu. Napríklad kúpeľníkom v meste bol podľa mena

s poskytnutím občerstvenia (chlieb a pivo). Na tento účel sa pamätalo aj v pražských testamentoch (ﬁnancie, inventár domácností). WINTER, Zikmund: Kulturní obraz českých měst : Život veřejný v XV. a XVI. věku. Díl II. V Praze : Matice česká, 1892, s. 116-117. 69 ŠA PO, MMP – LL, sign. 2677 (Tavernicalbuch). 70 Záujem o miesto kúpeľníka bolo zrejme atraktívnejšie v Bardejove, kde svoje služby ponúkal v roku 1446 aj Johannes Magyerlin z Přemyslu. ŠA PO, pob. Bard., MMB – M, sign. 867. 71 ŠA PO, MMP – LL, sign. 153. 72 Podobne HOFFMAN, František: České město ve středověku. Praha : Panorama, 1992, s. 173. 73 ŠA PO, MMP – K, sign. 2678, 2676.

63 Marcela Domenová aj Ladislav (Ladislaus balneator), po ktorého manželke – už ako vdove Barbore, sa zachoval testament z roku 1509.74 Pochovať sa dala pri farskom kostole (za 1 fl.), pričom pamätala finančnými odkazmi na Bratstvo Božieho tela, Bratstvo obuvníkov, oltár sv. Kataríny a oltár Márie Magdalény i na farský kostol sumami 1 až 12 fl. Po 1 fl. sa malo dať spovedníkovi Jurajovi (zo Sabinova) a svedkovi testamentu Martinovi špitálnikovi. Uvedené sumy sa mali vyplatiť po predaji jej domu, ktorého cenu odhadla približne na 13 fl. V prípade, že by sa nejaké peniaze po predaji domu zvýšili, mali sa rozdeliť na dve rovnaké polovice a dať na oltár sv. Anny a tabuľu sv. Leonarda. Spálňový inventár – dve periny s obliečkami, ležadlo, vankúš, dve prestieradlá a dva obrusy odkázala žene menom Dorota Mensatrix. Mažiar, tri (vínové) kanvice (v objeme pinta, media, quartale), dve malé cínové misky a všetky iné potrebnosti, náradie – vybavenie domu sa mali predať a z financií zabezpečiť obrad pohrebu. Prípadné zvyšné peniaze sa mali dať na slúženie omší za jej dušu. Exekútormi testamentu boli Ján Spariszgelt a Juraj Selator, ktorý mal zdediť aj jednu veľkú ladu. Majetkové odkazy testátorky nijako špeciálne ne- naznačovali čím sa živila, respektíve kto bol jej manžel a či prevádzkoval dané remeslo. Podľa mestských účtov bol kúpeľníkom v tých rokoch niekto iný. Keďže sa v testamente nespomínali potomkovia, ich manželstvo bolo najskôr bezdetné.

Voda, mestská priekopa a povrchová kanalizácia

Dostatočná zásoba vody bola každodennou nevyhnutnosťou. Nachádzala sa vo ve- rejných i súkromných studniach, v nádržiach – (kamenných) cisternách a mohla byť znehodnocovaná cez odpadové jamy. Zásobovanie obyvateľov pitnou a úžitkovou vodou bolo aj pre Prešovčanov dôležitou existenčnou otázkou. Používala sa aj povrchová voda, voda z blízkej Torysy a Sekčova, či z potokov a studní. Privádzanie úžitkovej vody sa realizovalo v novoveku aj hydraulickým zariadením, ktoré bolo zrejme dostatočne doriešené.75 Na južnej strane mesta bol v stredoveku Mlynský potok (jarok), dnes už z väčšej časti zasypaný, do ktorého sa odvádzala použitá a zvyšná voda.76 V roku 1527

74 ŠA PO, MMP – LL, sign. 802. 75 V Kremnici a Banskej Bystrici sa už od polovice 15. storočia privádzala do mesta voda dre- venými potrubiami zo vzdialenejších vodných tokov. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: De- jiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 14. V Košiciach popri špitály na Alžbetinej ulici či kúpeľa je v 15. storočí doložený aj akvaduktor Peter. V roku 1424 mu mali Košičania zaplatiť 40 ﬂ. a povozné, najskôr za vodovod. ELIÁŠ, Štefan: Košické kúpeľníctvo. In: Historica Carpatica 35. Zost. Dárius Gašaj. Košice : Východoslovenské múzeum, 2004, s. 146. Michal Slivka pripúšťa existenciu vodovodov a v Prešove podobne ako v iných mestách mohli byť hlinené, ale najskôr ich tvorili drevené (dubové) rúry, pozdĺž prevŕtané s otvorom o svetlosti 5 – 10 cm. ŠIMONIOVÁ, Laura: Meštiansky renesančný dom na Slovensku. In: Vlastivedný časopis, roč. 29, 1980, č. 2, s. 65, konštatuje, že v pivniciach domov boli často studne. O vodovodnom systéme miest SLIVKA, Michal: Obraz stredovekého mesta na Slo- vensku. In: Vlastivedný časopis, roč. 35, 1986, č.1, s. 65. 76 Bližšie o polohe a toku Mlynského jarku/potoka HOCHMUTH, Zdenko, LACOVÁ, Alena, MATLOVIČ, René: Vlastiveda Prešova. Košice : Pedagogická fakulta UPJŠ, 1994, s. 10.

64 Zdravotníctvo, hygiena a údržba poriadku v meste Prešov na prelome 15. a 16. storočia sa v účtoch mesta dokladá privádzanie vody do mesta z Torysy „novým akvaduktom,“ na ktorý mesto dalo sumu 13 fl. a 20 den.77 Na dotvorenie obrazu o privádzaní vody do mesta, okrem využívania súkromných studní, možno uviesť Casparovu mapu (1768),78 z ktorej možno dedukovať, že graficky zachytený konštrukčne vylepšený systém nádrží a studní napodoboval zrejme starší zaužívaný systém, ktorým sa z mestského kumštu dreveným potrubím pod zemou, spádom a tlakom dovádzala voda na námestie do (10) studní, v novoveku už do kamenných cisterien rozmiestnených po námestí a niektorých uliciach.79 Voda z cisterien/studní sa naberala vedrami a prebytočná odtekala jarčekmi – otvorenými kanálmi do hradobnej priekopy a odtiaľ do Torysy. Súkromné studne Prešovčanov a verejné studne (fons), výnimočne aj ich oprava, zlepšenie a dokonca i čistenie sú doložené písomne. V roku 1498 sa spomína verejná studňa na Maďarskej ulici a jej opravy za 1 fl., neskôr výdavky na železo – železné ná- ležitosti k studni za 106 den. a iné nešpecifikované práce boli platené 1 fl. Na verejných studniach a na studni zvanej spodná (inferioris) robil aj kamenár Vavrinec (dostal vo viacerých termínoch po 1 – 2 fl.), z čoho vyplýva, že studne už skôr boli kamenné a mu- rované. Ku spodnej studni, možno že išlo aj o studňu na Maďarskej ulici, zaplatilo mesto kováčovi Blažejovi za vedro (urna) na vodu 32 den. a v roku 1500 za čistenie verejnej studne na Slovenskej ulici 1 fl. V roku 1504 podporilo mesto sumou 25 den. opravu studne nachádzajúcej sa pred domom Juraja Nossiga (na začiatku 1. štvrte mesta).80 Náklady

77 ŠA PO, MMP – K, sign. 2676 (v roku 1527: ...In nouum aquaductum ﬂuuii Tharcza expo. 13 ﬂ. d. 20.) 78 Objekt kumštu vznikol v prvej polovici 15. storočia (?!) po dobudovaní nových – rozšírených mestských hradieb smerov na západ, kedy bola jedna z bášt staršieho opevnenia prebudovaná na vodnú vežu. Datovanie zvzniku funkčného hydraulického zariadenia dostupná literatúra však neuvádza. V podzemí bolo umiestnené koleso poháňané konskou silou. Voda sa samo- spádom viedla do mesta drevenými potrubiami. Sprievodca po historickom Prešove. Ed. Pe- ter Švorc. Prešov : Universum, 1997, s. 79. Casparova veduta z roku 1768 znázorňuje cisterny a voľným okom je viditeľných šesť. Literatúra uvádza ich počet na sedem až desať. Kumšt je zaznačený ako vodná veža – štvorboká vežovitá stavba v severozápadnej časti mesta, v ktorej boli umiestnené stroje (Machina Hydraulica, ope cuius cisternae aqua replentur) na napĺňanie mestských cisterien, sústredených najmä na námestí. URBANOVÁ, Norma: Prešov. Pamiat- ková rezervácia. Bratislava : Tatran, 1986, s. 20. Podľa Matloviča mal Prešov desať kamen- ných vodných nádrží, z nich sa dodnes zachovala len jedna – „Neptúnová fontána“, ktorú dal postaviť v 19. storočí Marek Holländer, prvý Žid a obchodník natrvalo usadený v meste. HOCHMUTH, Zdenko, LACOVÁ, Alena, MATLOVIČ, René: Vlastiveda Prešova. Košice : Pedagogická fakulta UPJŠ, 1994, s. 23, 57; PUŠKÁROVÁ-KOVAČOVIČOVÁ, Blanka: Ar- chitektonický vývoj Prešova v období feudalizmu. In: Nové obzory 8. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské múzeum, 1966, s. 205. Napríklad v Košiciach potok Čermeľ pre- tekal priamo hlavným námestím. 79 ŠA PO, pob. Bard., MMB – M, sign. 3994, 3998 (v roku 1507 je doložený aj „mgr. Cisternae“), 4517 (zlomok účtov z roku 1515: ...Ad citerna inferiore...). Mestské cisterny sú doložené aj v iných mestách. 80 Podľa Štefana Sabola bolo záhadné poverenie kamenárskeho majstra Serváca, ktorý v roku 1498 dodal ozdobné kresanie na verejnú studňu v sume 800 den. SABOL, Štefan: Prešov

65 Marcela Domenová určené na studne evokujú, že mohlo ísť nie o bežné studne ale cisterny. Pitnú vodu pou- žívali Prešovčania pravdepodobne zo studní, ale poznali aj (minerálne) pramene v okolí mesta – Borkut a Cemjata,81 z ktorých dovážali vodu a využívali ju na pitie. Otázne je či i na kúpanie,82 ktoré je doložené v prameňoch v okolí Bardejova.83 Jednotlivé meštianske domy v meste boli zvyčajne navzájom pospájané tak, že obyt- ný trakt domu vždy susedil s priechodom predošlého. Podobne je v stredoveku otázny a ešte neuzavretý problém susedskej uličky, ktorý bol určovaný najskôr dvoma staveb- nými opatreniami, a to právom susedskej steny a právom susedskej uličky.84 Právo susedskej uličky sa zasa uplatňovalo pri domoch izolovaných, oddelených od seba uličkou širokou aspoň pol metra, ktoré boli smerom do fasády skryté maskovanou murovanou

v minulosti a dnes. Bratislava : Čas, 1943, s. 117. Údaje prevzal z rukopisu kroniky KLEIN- -TESNOSKALSKÝ, Belo: Pamätná kniha mesta Prešov. 1. Prešov 1934, s. 95. Uložený ŠA PO, pob. PO. Ako nesignovaná jednotlivina (staré inv. č. 66/I.). V skutočnosti dostal Serua- cius Lapicida v jednotlivých výplatách po 1 – 2 fl., ale nie vždy je špecifikované, že ide o tú istú studňu či jeho prácu a sumy spolu vykazujú vyššiu hodnotu. ŠA PO, MMP – K, sign. 2678. 81 Pitnú vodu si Prešovčania dovážali len z okolitých minerálnych prameňov. URBANOVÁ, Norma: Prešov: Pamiatková rezervácia. Bratislava : Tatran, 1986, s. 21. Minerálne pramene v okolí Prešova sa nachádzajú v doline zvanej Borkut, Vydumanec – Kvašná voda a Kadlu- bek, v Išli a (tri) na Cemjate. Existenciu kúpeľov v blízkosti Prešova (Ružbachy, Lipovce) a minerálnych prameňov spomína aj Juraj Wernher. Jeho spis De admirandis Hungariae aquies hypommemation vyšiel tlačou prvýkrát v Basely roku 1549. Identifikácia prameňov v okolí Prešova, uvedených v práci Wernera nie je jednoznačná, ide zrejme o prameň kyselky v Malom Šariši a prameňa v Haniske, ktorý Matej Bel v Notítiách o Šarišskej stolici, podľa referencií vtedajšieho stoličného lekára Jána Adama Raimana, nazval Gonoszkút (t. j. zlý, škodlivý prameň), popri druhom v jeho blízkosti zvanom Borkút. REBRO, Augustín: Vzácne a obdivuhodné vody Slovenska. Piešťany : Balneologické múzeum, 1996, s. 135. 82 Podľa Bokesovej mnohé studené (využitie na pitie) či termálne (na kúpanie) liečivé pramene boli známe od 13. storočia, ale využívali sa vo väčšej miere od 16. storočia. BOKESO- VÁ-U HEROVÁ, Már ia: Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 26. Cesty k minerálnym prameňom za účelom kúpeľa boli aktuálne až v novoveku. Bližšie NE- MESKÜRTHYOVÁ, Ľudmila: Mestské kúpeľníctvo za feudalizmu. In: Pamiatky a múzeá, 2001, č.1, s. 10. 83 Minerálne pramene sú písomne doložené k rokom 1247 – 1432 a k roku 1505 vyberanie po- platku za kúpanie. GUTEK, František a kol.: Bardejov a okolie. Košice : Východoslovenské tlačiarne, 1997, s. 68. Podobne o liečivých prameňoch v Bardejove a výverov sú zmienky k roku 1247. Samotné počiatky kúpeľníctva na liečebné účely spadajú do konca 17. storočia. DVOŘÁKOVÁ, Viera a kol: Bardejov: Mestská pamiatková rezervácia. Bratislava : Sloven- ský ústav pamiatkovej starostlivosti, 1991, s. 36. 84 Podľa práva susedskej steny bola (susedská) stena medzi domami spoločná, a teda sa do nej mohli robiť výklenky. Opierali sa o ne klenby, pričom ľavá susedská stena patrila ľavému a pravá pravému susedovi. Pri stavbe domu medzi dvoma skôr postavenými domami bola postavená len uličná a dvorná fasáda, kým smerom k susedom sa použili už stojace múry, čo viedlo k sporom. Tak sa zaužívala prax, hoci porušovaná, že takýto dom musel primurovať na susedské strany stenu širokú aspoň na pol lakťa vo všetkých podlažiach.

66 Zdravotníctvo, hygiena a údržba poriadku v meste Prešov na prelome 15. a 16. storočia kulisou a prístupné iba zo zadných častí parciel. Slúžili na údržbu domu, možno ako prevencia proti požiarom, ako povrchové žľaby, ktorými sa odvádzali z domu splašky a dažďová voda na ulicu, do mestských priekop pri ceste alebo do odpadových jám. Majetkovo boli spoločné.85 Napríklad podľa taverníckeho práva mal každý majiteľ domu právo na chodník (podľa zvyku mesta Budína) pri dome v šírke 1,5 stopy.86 Dažďovú vodu mal odvádzať odkvapom – kanálom, nespôsobujúc škodu susedovi. Aj dva susedné domy mohli mať spoločný odtok či (povrchový) kanál. Susedský pomer bol korigovaný aj vo veci rozšírenia domu smerom do ulice tak, aby neznemožnil výhľad susedovi. Pod- ľa Summy legum Raimundi mal mať každý občan pred domom vymedzený podobný priestor určený pre dažďovú, odpadovú vodu padajúcu zo strechy a podobne rovnaký priestor na chodník.87 Splašky, blato, nečistoty z domácností, dielní i z verejných priestorov bolo potreb- né z mesta odstrániť, preto mestská priekopa (pozostávajúca z viacerých častí) spĺňala viacero funkcií, pričom jej hĺbka a šírka nemuseli byť po celej dĺžke rovnaké.88 V jed- notlivých úsekoch nemusela byť voda a z časti mohla slúžiť ako smetisko (so šírením zápachu, hlodavcov i hmyzu v dôsledku rozkladu organických látok). Mohli sa na nej nachádzať mlyny,89 alebo sa v jej časti či v blízkosti Fossaty (Ulici pri hradbách), mestskej priekopy západne od mesta chovali ryby, čo je doložené aj v Prešove. Napríklad už k roku 1441 sa v mestských účtoch vyskytli položky nielen na práce na mestskej priekope, ale aj na rybník, na osvetlenie a o rok na to aj na násadu rýb za 50 den. Polohu

85 PIFFL, Alfréd: Osnova vývoja architektúry stredovekej. Bratislava, 1954, s. 97-102. Uvádza že, na rozdiel od miest v nemeckých krajinách, kde mešťania využívali priestor striech na obytné a skladovacie miestnosti, v našich podmienkach sa plne podstrešné priestory nevyuží- vali a na najvyššom poschodí sa vsúvali veľké okná, ktoré však neviedli v nakašírovanej atike do miestnosti, ale do priestoru povaly. 86 ŠA PO, MMP – K, sign. 2661. Tavernicalbuch, 1. kniha, čl. 9-12. Nemecký rukopis uvádza pojem odkvap, latinský prepis právnej zbierky uvádza termín canalis – kanál, odtok. Bližšie k nemeckém exempláru právnej zbierky aj WIEDERMANOVÁ, Oľga: Prešovská tavernikál- na kniha. In: Acta facultatis Philosophicae universitratis Šafarikanae. Spoločensko vedný zborník História. 1984, s. 150. 87 ŠA PO – Pob. Bard., MMB – K, sign. 4435 (SLR), fol 23b (..nullus civius ante domum suam quoque iuris habet nisi vnum passum pedis ad dimidio (partem?) quem stillicidia sua cadunt de tecto...). Tavernikálna kniha (v lat. prepise: ..quam vestigium unius pedis cum dimidio vestigio). 88 Belo Klein-Tesnoskalský určil nielen veľkosť mestských hradieb (k 30. rokom) 15. storočia, ale aj rozmery mestskej priekopy, ktorá mala podľa neho šírku 12 a hĺbku 4 siahy. KLEIN- -TESNOSKALSKÝ, Belo: Pamätná kniha mesta Prešov. 1. Prešov 1934, s. 45-46. 89 V Bardejove bola priekopa na severe a východe od hradieb mesta zásobovaná vodou z mlyn- ského náhonu, na západe a juhu mesta najskôr vodou z vodovodu z kopca, nazývaného Rúrňa. Napustenie priekopy vodou sa spomína v roku 1426. SEDLÁK, Imrich: 60 rokov Šarišského múzea v Bardejove. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 177-178. V Prešove sa v roku 1544 spomínajú tri rybníky. Bližšie BODNÁROVÁ, Miloslava: Kultúra života mešťa- nov Pentapolitany v 16. storočí. In: Slovenská archivistika, roč. 39, 2004, č. 2, s. 111. ŠA PO, MMP – K, sign. 2679.

67 Marcela Domenová rybníka možno deduktívne lokalizovať do blízkosti Torysy a podľa písomných dokladov z roku 1466 priamo v blízkosti strednej brány a v roku 1509 pri Dolnom mlyne.90 Bežný- mi boli výdavky mesta na údržbu, očistenie, vysekanie ľadu, ohradenie rybníka a chov šťúk a na práce na mestskej priekope (grab) v niekoľkých denároch.91 V účtovných písomnostiach sa vyskytujú aj výdavky mesta na čistenie a opravy mestských kanálov (canal), resp. akýchsi povrchových kanálov, priepustov, zákopov či žľabov92 v niekoľkých intervaloch do roka.93 Tieto „kanály“ sa čistili od nánosov a špiny, od blata, ale aj od snehu (najmä v jarných a jesenných mesiacov) a poplatky za prácu boli opätovne nízke, len do 1 ﬂ. Napríklad v roku 1502 zaplatilo mesto za vyhádzanie snehu z kanála jatiek 8 den. a z okolia radnice za 4 den.94 Poplatky, respektíve výdavky mesta za čistiace práce boli výnimočne vyššie sumy a spojené zrejme s čistením celého námestia, mestskej priekopy, alebo aj čistiaco-opravnými či stavebnými prácami.95 Čis- tenia (povrchových) kanálov a mestskej priekopy robili pre mesto nielen nádenníci, ale aj niektorí z mestských sluhov. V roku 1466 sa napríklad pri špitáli spomína i špitálsky sluha, ktorému mesto zaplatilo v júni za vývoz blata/hnoja (myst) 0,5 orta den.96 V roku 1445 sa spomína v účtoch – výdavkoch mesta kanál pri mestskom výseku mäsa, pri radnici (pretorium) a pri špitáli (bola i priekopa – fossa).97 Kanály možno lokalizovať aj ne- skôr. V roku 1497, podľa výdavkov mesta, to bol kanál nad kúpeľmi pri (či prechádzajú- ci) tržnici s mäsom – výsekom (macellis) alebo nad nimi, pri mestskom rybníku a jeden kanál viedol aj pri dome bedella (v severovýchodnej časti Slovenskej ulice). V roku 1498 sa robili práce na kanáli pri mestskom majeri (opravovaný po požiari), pri fare a v roku

90 ŠA PO, MMP – LL, sign. 349 (v roku 1466: ...den teych greben von dem myttel thor 30 fl.). ŠA PO, MMP – K, sign. 2678. 91 ŠA PO, MMP – LL, sign. 339, 349. 92 Tento termín môže byť interpretovaný doslova ako kanál, kanalizácia (N. Urbanová) – povr- chová kanalizácia, kamenný kanál (M. Uličný), alebo iba ako žľab (B. Szeghyová) či odkvap (O. Wiedermanová). Stav hygieny, kanalizačných systémov a v nich sekundárne zachovaných zvyškov materiálnej – hmotnej kultúry odráža popri písomných prameňoch najlepšie archeo- logický výskum, ktorý ale v Prešove nie je dokončený. 93 ŠA PO, MMP – LL, sign. 339, 349. ŠA PO, MMP – K, sign. 2676 (v roku 1526: ..congresato- ribus luti in foro 45 den.). 94 ŠA PO, MMP – K, 2678 (v roku 1502: ...pro canale super domo Communitatis 26 den.). 95 ŠA PO, MMP – K, sign. 2678. 96 ŠA PO, MMP – K, sign. 2682. ŠA PO, MMP – LL, sign. 349. 97 V roku 1445 sa cena za vyčistenie kanála od snehu pri výseku mäsa pohybovala na 14 den. V marci v roku 1451 mesto za odvoz hnoja a blata (mist) z námestia (Mark) zaplatilo 48 den., v roku 1502 za vývoz blata z okolia radnice 5 den., za odpratanie blata na ulici pri kúpeľoch (in Platea Balnei) 45 den., za čistenie priekopy medzi múrmi mesta 115 den. V roku 1505 sa za vyhádzanie blata okolo radnice zaplatilo 50 den., za odpratanie blata z Maďarskej ulice 75 denárov a za čistenie mestskej priekopy 2 fl. bez orta. Iné (kvalifikovanejšie) práce ako čistenie pixíd stáli mesto napríklad 1 fl. V roku 1506 sa blato pri radnici odpratalo za 10 den., v roku 1511 sa vyhádzal snehu z výseku mäsa aj za 2 – 10 den. ŠA PO, MMP – K, sign. 2676, 2682, 2678.

68 Zdravotníctvo, hygiena a údržba poriadku v meste Prešov na prelome 15. a 16. storočia

1500 nad domom mýtnice a čistila sa aj mestská priekopa medzi múrmi – hradbami mesta. V roku 1501 je uvedený kanál pri dome Thordaya (Maďarská ulica), v roku 1502 pri radnici, v roku 1503 (ako aj v ďalších rokoch) pri rybníku i mestskej vinárni a v roku 1510 aj pri kaplnke farského kostola. O kanály sa zrejme starali miestni remeselníci z radov tesárov a murárov, bývali nekryté i kryté (drevenými doskami), čo je doložené aj v Bardejove.98 Rúry boli najskôr drevené, možno aj s kovovými – železnými spojmi. V Prešove teda možno doložiť povrchovú kanalizáciu, ale aj akúsi podzemnú, krytú, ktorú bolo potrebné udržiavať. Kanalizačný systém – povrchovú kanalizáciu a otvorené stoky, ktoré smerovali do mestskej priekopy a tak do mestského náhonu dokladá aj archeologický výskum na dnešnej Hlavnej a Floriánovej ulici.99 Podľa Casparovej mapy Prešova (z roku 1768), ktorá zachytila aj spôsob regulácie dažďovej vody (nadväzovala na starší systém) vidieť jej odvádzanie ponad chodník dlhými drevenými žľabmi medzi strechami susediacich domov, odkiaľ voľne padala z výšky na námestie. Do náhonu (mestskej priekopy) na západnom okraji mesta – pod hradbami ústili tri priečne rigoly z námestia, ktoré slúžili aj ako odvodňovacie stoky studní – cisterien na dnešnej Hlavnej ulici Prešova.100

Údržba čistoty mesta

Mestské spoločenstvo s väčšou dynamikou života odzrkadľovalo aj vyššiu spotrebu a nečistoty, odvádzanie odpadu z produkcie domácností, remeselnej výroby, z poľno- hospodárskych aktivít, chovu domácich zvierat pre vlastnú spotrebu priamo v meste, na dvoroch a majeroch. Prešov a jeho obyvatelia budovali popri zásobovacích jamách aj jamy odpadové, ktoré boli priepustové (vsakovacie). Pri chlievoch a stajniach bývali hnojiská, kôlne, šopy i dielne, čo dokladajú aj testamenty. Organický odpad bol aj z ved- ľajších produktov – chovu domácich zvierat. Možno predpokladať, že ich vypúšťanie na verejné miesta – ulice, námestie či cintorín bolo zakázané, prípadne ich vypustenie mohlo byť trestané pokutou.101 Popularizačná literatúra vykresľuje každodenný život

98 ŠA PO – Pob. Bard., MMB – M, sign. 1673. V roku 1467 sa tarnowský „kanalizačný majster“ a murár Michal ponúkal do Bardejova na miesto po nebohom murárovi Petrovi. 99 ULIČNÝ, Marián: Archeologický prieskum počas rekonštrukčných prác v centre Prešova. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1999. Nitra : Archeologický ústav SAV, 2000, s. 140-141. Stoka na dnešnej Floriánovej ulici tiekla od námestia a slúžila aj ako odvodňovacia stoka (vyústenie odpadového kanála) cisterien z Hlavnej ulice. V Prahe možno doložiť gravitačný vodovod už k roku 1331, čerpacie zariadenie v Starom Meste pražskom k roku 1427, v Brne v roku 1415 a v Hradci Králové v roku 1431. Bližšie BERANOVÁ, Mag- daléna: Jídlo a pití v pravěku a ve středověku. Praha : Academia, 2005, s. 115. 100 Tieto priečne rigoly mohli byť aj v stredovekom období tri (?), prezentované ulicami Flori- ánova, Metodova a Tkáčska – Svätoplukova, možno novoveké nadväzovali priamo na star- ší charakter a ich využitie. HOCHMUTH, Zdenko, LACOVÁ, Alena, MATLOVIČ, René: Vlastiveda Prešova. Košice : Pedagogická fakulta UPJŠ, 1994, s. 23. 101 Podobne WINTER, Zikmund: Zlatá doba měst českých. Praha : Odeon, 1991, s. 40.

69 Marcela Domenová stredovekých miest v pestrých obrazoch, napríklad v českej spisbe Zikmund Winter uvádzal aj vylievanie nečistôt i fekálií z okien na ulicu, čo je ale nepodložené a nemusí zodpovedať skutočnosti. K znečisťovaniu mesta mohla prispieť aj remeselná výroba, spracujúca organický materiál s výrobnými odpadmi a výparmi, napríklad výrobcov mydla a sviečok, mäsia- rov, garbiarov i tehliarov žijúcich a prevádzkujúcich remeslo najmä v okrajových čas- tiach mesta a predmesiach,102 ale z časti aj vo vnútornom meste (čo naznačujú daňové registre). K znečisťovaniu mesta prispievali trhy, sviatky, verejné slávnosti – procesie, divadelné predstavenia, popravy či príchod významných hostí. V čase ich príprav, konania a po akcii dochádzalo spravidla aj k väčšiemu čisteniu Prešova. Tuhé odpadky sa najskôr spaľovali priamo v dome a zvyšnú špinu zvádzali umelými rigolmi, ktoré spravidla vyúsťovali do priekop.103 Dažďovú vodu a odpady odvádzali žľaby.104 Stredoveké mesto nepoznalo kanalizáciu v dnešnom slova zmysle, ani z hľadiska technického. Rovnako neexistovali chodníky, ani dláždené ulice v dnešnom ponímaní.105 V 16. storočí sa námestia miest zvykli dláždiť riečnym kamením,106 čo dokladá dnes

102 Podľa Michala Slivku boli niektorí remeselníci v Prešove vysunutí na predmestia (napríklad tehliari) alebo v rámci hradieb (výrobcovia diel). SLIVKA, Michal: Obraz stredovekého mesta na Slovensku. In: Vlastivedný časopis, roč. 35, 1986, č. 1, s. 67. V Čechách je doložené úradné nariadenie mešťanom, aby v čase dažďa tlačili na ulice hnoj z domov, ktorý sa tak splavil odpadovými kanálmi. WINTER, Zikmund: Zlatá doba měst českých. Praha : Odeon, 1991, s. 40. 103 Najstarším archeologicky zisteným kanalizačným systémom je kanál v Banskej Štiavnici z druhej polovice 16. storočia vedený námestiami, o rozmeroch 120 x 180 cm. Bližšie SLIV- KA, Michal: Obraz stredovekého mesta na Slovensku. In: Vlastivedný časopis, roč. 35, 1986, č. 1, s. 64-65. V Prešove sa kanalizácia dnešného charakteru vystavala na prelome 19. a 20. storočia. 104 ŠA PO, MMP – K, sign. 2678 (v roku 1509: ...pro lintre ad efﬂuxum aque e Civitate den. 42.). 105 Paríž sa dláždil koncom 12. storočia, v Nemecku v 14. storočí a v Prahe k roku 1429. WIN- TER, Zikmund: Zlatá doba měst českých. Praha : Odeon, 1991, s. 39. V inej práci uvádzal dláždenie Prahy okolo roku 1561, osvetlenie ulíc lucernami v 18. storočí a od roku 1717 pet- rolejovými lampami. WINTER, Zikmund: Kulturní obraz českých měst : Život veřejný v XV. a XVI. věku. Díl I. Praha : Matice česká, 1890, s. 501, 524. Stredoveké mestá nepoznali ani verejné osvetlenie. SLIVKA, Michal: Obraz stredovekého mesta na Slovensku. In: Vlasti- vedný časopis, roč. 35, 1986, č. 1, s. 66. Bližšie o budovaní modernej kanalizácie, vodovodov a elektrického osvetlenia v 19. storočí v Prešove napríklad KIŠ, Gejza: Emlékirat A Szab. Kir. Eperjes Városában Létesitendő Uj Vizvezeték És Villamos Utczavilágitas Ügyeben. Eperjes : Kósch Árpád Könyvnyomdája, 1885. 35 s., 1 mapa. 106 V Bardejove bol v 16. storočí verejný vodovod (drevené rúry). MAREČKOVÁ, Marie: Vý- chodoslovenská města a měšťanstvo na prahu novověku. Brno : Masarykova univerzita, 1995, s. 25. V Bratislave sa dláždenie spomína na konci 15. storočia. SEGEŠ, Vladimír: Prešporský pitaval. Bratislava : Perfekt, 2005, s. 61. 107 Z prelomu stredoveku a novoveku pochádza napríklad okruhliaková dlažba pred budovou grécko-katolíckeho biskupstva v Prešove. ULIČNÝ, Marián: Archeologický prieskum po-

70 Zdravotníctvo, hygiena a údržba poriadku v meste Prešov na prelome 15. a 16. storočia archeologický výskum v Prešove, a to v podobe kameňov – okruhliakovej dlažby.107 Nie je však vylúčené, že poznali aj inak opracovaný – zatesaný kameň aplikovaný na úpra- vu ciest i námestia, no toto konštatovanie si vyžaduje ďalší výskum. Ulice patrili obci, teda mestu, ktoré sa staralo o ich údržbu a čistotu. Podobne to bolo s okolitými cestami, ktoré bolo potrebné udržiavať. Mesto malo paralelne troch, štyroch až piatich mestských sluhov (stadtdiner, stadtknecht) vyplácaných týždenne. Popri nich platilo aj iných za- mestnancov. Sanitárnu funkciu v meste vykonával aj kat (tortor), jeho pomocníci, ale najmä šarha (canicida),108 ktorý bol platený mestom za služby v čase po požiari, kedy bolo potrebné odpratať mrciny, alebo za likvidáciu potulných zvierat.109 Napríklad v roku 1443 dostal takto jednorázovo aj 310 den. a v roku 1445 sumu 72 den. V roku 1497 mesto zaplatilo šarhovi za prácu, ktorú inak vykonával kat, sumu 68 den., neskôr ešte 40 den. a v roku 1499 okolo 58 den. Inak sa menovite tento zamestnanec ojedinele vyskytol ešte v roku 1501, kedy dostal ako mzdu 24 a 25 den. (podobne bol platený mestský sluha bedellus) a v roku 1502 sumu 48 den., ale za aký úkon nebolo špeciﬁkované. V roku 1509 dostal od mesta 60 den., v roku 1511 za prácu spolu 128 den. (po 12, 80 a 26) a na voz – dvojzáprah na odvoz psov mu mesto dalo 18 den. V roku 1515 dostal menovite tento zamestnanec od mesta 44 den., v roku 1517 spolu okolo 119 den. a bol platený hneď viackrát za sebou. V roku 1522 dostal od mesta okolo 116 den., v roku 1525 po požiari dostal plat okolo 100 den. vo viacerých termínoch.110 Nápomocné boli aj námezdné sily – nádenníci, ktorí vynášali blato, špinu a hnoj, čistili kanály, priekopy a odpratávali blato spravidla z námestia, z pred radnice a ulíc. Za odpratávanie blata a nečistôt (hnoja), najmä v jarných mesiacoch po topení snehu a po daždi, platilo mesto nádenníkov jednorázovo niekoľkými denármi.

V sledovanom období pôsobnosť mestského špitálu a chudobinca, fungovanie mest- ského verejného kúpeľa, starostlivosť mešťanov o vlastnú čistotu, potreba zabezpečenia pitnej a úžitkovej vody ako neodmysliteľnej súčasti bežného života stredovekého člove- ka v každej sociálnej vrstve, ale aj doloženie údržby čistoty a poriadku v meste Prešov – naznačuje nielen sociálne cítenie, zdravotnícku starostlivosť, ale aj stupeň vyspelosti stredovekej mestskej spoločnosti s jej každodennými potrebami a službami, ktoré dosahovali úroveň iných miest Slovenska, resp. Uhorska.

čas rekonštrukčných prác v centre Prešova. In: Archeologické výskumy a nálezy na Sloven- sku v roku 1999. Nitra : Archeologický ústav SAV, 2000, s. 140. 108 ŠA PO, MMP – K, sign. 2678 (v roku 1497: ...Canicide alias Tortorj ...68 d.). 109 V Bratislave potulných psov likvidoval kat s pomocníkmi, v rokoch 1509/1510 utratili 98 a v rokoch 1511/1512 – 69 psov. Za zabitie psa kat či šarha inkasoval od mesta 2 den. a za utratenie sučky 4 den. Špinu a odpad mal na starosti „Missgraff,“ latríny a odvoz hnoja „Kottnkönig.“ SEGEŠ, Vladimír: Prešporský pitaval. Bratislava : Perfekt, 2005, s. 63-64. 110 ŠA PO, MMP – K, sign. 2682. ŠA PO, MMP – K, sign. 2678 (v roku 1497: ...Canicide alias tortori 68 den.).

71 EVANJELICKÁ CIRKEV V POVSTANÍ FRANTIŠKA II. RÁKOCIHO*

Peter Kónya

KÓNYA, Peter: Evangelical Church in Francis II. Rákóczi Uprising. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 72-90. The Francis II. Rákóczi Uprising holds a notably significant position in the history of the Evangelical Church. After the period of violent recatholization and constrained freedom of religion, granted by the so-called Sopron articles, the real freedom of religion was established. As a result of the meeting of the Hungarian Diet held near Szécsény in 1705, the three denominations – Catholic, Evangelical, and Reformed, were made equal, and hundreds of churches, schools and parish houses were restituted to the Church. Classes at secondary schools and at the college in Prešov, which regained the position of the only evangelical college in the country, were reestablished. The issues concerning internal development of the church, church administration and the attitude towards new theological movements became a discussion topic at the synod of Ružomberok in 1707, which affirmed four church districts lead by four superintendents (bishops), and disapproved of pietism. A number of Protestants were the Senate members and held the highest positions in the rebellious army and in the state. During the lengthy armed conflict the church increased in strength and after decades of persecution the evangelical classes regained their self-confidence.

Evanjelická a. v. cirkev pred povstaním

Evanjelická cirkev augsburského vyznania (resp. lutherská cirkev) a jej cirkev- nosprávne štruktúry sa v Uhorsku skonštituovali na začiatku 17. storočia. Umožnila to situácia po víťaznom povstaní Štefana Bočkaja (Bocskai), keď snem r. 1608 prijal zákon o náboženskej slobode pre všetko obyvateľstvo krajiny a evanjelický palatín gróf Juraj Turzo (Thurzo) zvolal do Žiliny prvú krajinskú (generálnu) synodu, na ktorej sa zúčast- nili delegáti dolnouhorských fraternít, seniorátov a zborov. Títo na synode vytvorili jed- notnú cirkevnú organizáciu s vlastnými dištriktmi (superintendenciami) a superintendentmi (biskupmi). K tejto cirkvi sa o štyri roky, r. 1614 na synode v Spišskom Podhradí pridali evanjelici v Hornom Uhorsku. Keďže v Zadunajsku vznikla podobná územná organizácia evanjelikov ešte na prelome storočí, tým sa uzavrel vývin evanjelickej a. v. na území uhorského kráľovstva.1 V čase vzniku cirkvi a jej štruktúr žila väčšina veriacich na území Dolného Uhor- ska, menej v Zadunajsku a v najmenšom počte v hornouhorských stoliciach. Z hľadiska

* Príspevok vznikol ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA MŠ SR 1/4690/07. 1 Zsilinszky, Mihály: Az 1610-ik évi Zsolnai evangélikus zsinat háromszázados emlékünne- pén. Selmecbánya 1910, s. 25-32.

72 Evanjelická cirkev v povstaní Františka II. Rákociho národnostnej skladby bolo medzi nimi najviac Slovákov, ktorí dominovali vo všetkých dolnouhorských cirkevných dištriktoch a slovenskej národnosti boli aj všetci štyria superintendenti zvolení na žilinskej synode. 2 Nemci žijúci v mestách a Maďari, obývajúci južné stolice, disponovali iba vlastnými inšpektormi. Samozrejme, zadunajskí evanjelici boli maďarskej a nemeckej národnosti. V Hornom Uhorsku žilo evanjelické oby- vateľstvo vo väčšine iba v troch stoliciach (Spiš, Šariš, Gemer) a v šiestich slobodných kráľovských mestách (Košice, Prešov, Bardejov, Levoča, Sabinov a Kežmarok). Popri väčšine nemeckých a slovenských evanjelikov existovalo aj na tomto území niekoľko maďarských zborov. 3 V kráľovstve tak na začiatku 17. storočia predstavovala evanjelická cirkev väčšinovú cirkev, ktorá stála v ostrom konﬂikte nielen s katolíckou, ale aj s ďalšou veľkou protes- tantskou cirkvou, s reformovanými. Hlavnými oporami, mecénmi a politickými podpo- rovateľmi, ktorí nielen materiálne pomáhali cirkvi, ale podľa nemeckého vzoru, mali rozhodujúcu úlohu v jej organizačných štruktúrach. 4 V tom období bola evanjelického náboženstva veľká väčšina magnátov, šľachty a mešťanov kráľovských miest a spolu s nimi aj poddaných. Táto situácia sa však už v priebehu storočia podstatne zmenila. Počas úspešne napre- dujúcej rekatolizácie prestúpila na katolicizmus väčšina magnátov, ktorí neskôr prinútili k prestupu aj svojich poddaných. 5 Tak stratila cirkev nielen materiálnu, ale aj politickú podporu a postupne sa aj na sneme dostala do menšinového postavenia. Významnejšími oporami cirkvi ostali vtedy už iba stoličná šľachta a kráľovské mestá, nedisponovali však potrebným vplyvom. Pritom slobodné kráľovské mestá, ako panovníkovi poddaní, boli veľmi citlivé na zmeny politickej situácie. 6 Tak evanjelická cirkev bola už v polovici storočia viac vystavená víťaziacej rekatolizácii ako reformovaná, s ktorou však

2 Nemeckí a maďarskí evanjelici si zvolili vlastných inšpektorov, podriadených superintendentom. 3 Mestské maďarské zbory existovali v Košiciach a v Prešove, vidieckych bolo najviac v Ge- merskej, menej v Šarišskej stolici. 4 S tým rozdielom, že magnáti nedisponovali takou mocou ako nemecké kniežatá, čo sa potom v priebehu rekatolizácie obrátilo proti cirkvi. 5 Násilné obracanie poddaných na katolícku vieru začalo na cirkevných majetkoch, pokračo- valo v obciach patriacich katolíckym alebo rekatolizovaným magnátom. Tak rekatolizácia už v polovici storočia získala veľké úspechy v Dolnom Uhorsku, na východe krajiny však na začiatku storočia prestúpili iba niekoľkí magnáti, ako napr. Drugethovci. 6 To sa po prvý raz prejavilo na sneme r. 1662, kde protestantské stavy nedokázali obhájiť svoje záujmy. Bohaté slobodné kráľovské mestá sa stali vzdelávacími a kultúrnymi centrami cirkvi a podľa svojich možností ju podporovali. To môže ilustrovať aj založenie kolégia hornouhor- ských stavov v Prešove, ktoré nielen vzniklo na pôde mesta, ale mestá sa významným dielom podieľali na jeho činnosti. Mešťania, ako panovníkovi poddaní, boli aj v iných krajinách často vystavení rekatolizácii bez možnosti obrany a neraz prinútení k exilu (Bavorsko, Bádensko, Čechy a Morava, Francúzsko).

73 Peter Kónya bola stále vo vážnom konflikte miesto toho, aby hľadala cestu ku spoločnej obrane pred silnejúcim katolicizmom. 7 Najväčšie škody evanjelickej cirkvi priniesla absolutistická politika Leopolda I. a jeho rekatolizačné opatrenia. Zrušenie cirkvi, konfiškácia všetkých kostolov a cirkevné- ho majetku a represie štátu proti účastníkom odboja (Wesselényiho sprisahania) mali zničujúce dôsledky. Počas prešporských krvavých súdov (1673 – 1674) stratila cirkev nielen všetkých biskupov, ale aj svojich kňazov a učiteľov. Skonfiškované chrámy, školy a fary (medzi nimi aj jediná vysoká škola, prešovské kolégium) prevzali jezuiti, príp. iní rehoľníci, ktorí sa odvtedy starali o duchovný život dosiaľ stále evanjelického ľudu. 8 V sedemdesiatych rokoch, počas tzv. tragického desaťročia (1671 – 1681) prestúpili na katolícku vieru aj mnohí zámožnejší zemania a nasledovali ich desaťtisíce poddaných a obyvateľov mestečiek. 9 Šopronský snem r. 1681 síce obnovil obmedzenú slobodu vyznania, cirkev však už vonkoncom nezaujala svoje niekdajšie pozície. Z dominujúcej, fakticky „panujúcej“ cirkvi sa dostala do postavenia trpenej cirkvi, ktorej prívrženci museli zápasiť s mnohý- mi prekážkami a diskrimináciou v hospodárskom a spoločenskom živote. V zmysle sne- mových zákonných článkov disponovala cirkev vo väčšine stolíc iba jedným, nanajvýš dvoma kostolmi, podobne v slobodných kráľovských a kráľovských banských mestách si mohla postaviť predmestský drevený kostol. 10 Namiesto nedávno prekvitajúcich gym- názií a mestských škôl mohla zakladať iba základné, triviálne školy. V prvej polovici 80. rokov potom povstanie Imricha Tököliho (Thököly) umožnilo reštitúciu predchádzajúcich pomerov a aj evanjelici prechodne obsadili svoje niekdajšie kostoly a školy. Táto situácia trvala najdlhšie v hornom Uhorsku, aj tam však už na za- čiatku roku 1687 došlo k nastoleniu stavu, daného šopronskými článkami. 11 V roku 1691 vydal Leopold I. ešte prísnejšiu zákonnú normu pre protestantov pod názvom Explanatio Leopoldina. Podľa nej bola odvtedy rozoznávaná dvojaká nábožen-

7 Ešte aj začiatkom 17. storočia bojovala cirkev proti kryptokalvinizmu a slobodné kráľovské mestá ešte aj počas Tököliho povstania odmietali pôsobenie reformovaných kazateľov. ŠA Prešov, ŠŽ II: Sťažnosť prešovských kalvínov Šarišskej stolici z r. 1683. 8 Obsadzovanie kostolov na viacerých miestach sprevádzal odpor veriacich a niekde došlo aj k ozbrojeným stretnutiam (Turá Lúka, Senica). Konﬂikty prebiehali takisto v nasledujúcich rokoch, ako napr. v Sabinove, kde mešťania so svojím bývalým evanjelickým kňazom vtrhli do kostola a vyhnali katolíckeho farára. Evanjelický a. v. zborový archív Prešov: Status et fatorum Ecclesiae Evangelicae utriusque nationis Germanicae aequae Slavicae in Regia ac Libera Civitate Cibiniensi succincta descriptio a primus Reformationis temporibus usque in presentem Annum 1778-um. 9 V tom období rekatolizácia výraznejšie prenikla aj do hornouhorských stolíc, kde ju podporovali niektorí magnáti, ako napr. Žoﬁa Báthoryová, matka Františka I. Rákociho. 10 Výnimkou boli hornouhorské stolice, kde snem rešpektoval status quo, keďže toto územie bolo vtedy v rukách kurucov, ktorí odovzdali chrámy protestantom. Corpus Iuris Hungarici. 1657-1740. évi törvényczikkek. Budapest 1900, s. 285-287. 11 ŠA Prešov, Pobočka Prešov, Mag. Prešov, Knihy 2773: Instructio Leopoldi, 19. XI. 1686.

74 Evanjelická cirkev v povstaní Františka II. Rákociho ská prax: verejná a súkromná. Verejné vyznávanie náboženstva bolo potom dovolená iba na tzv. artikulárnych miestach (určených šopronskými artikulmi), ktorých počet, najmä v hornom Uhorsku, keďže neboli v zákone priamo vymenované, sústavne klesal. Zeme- páni si síce mohli stavať vlastné súkromné kaplnky, avšak iba pre potreby svoje a svojich rodín. Verejná náboženská prax mimo artikulárnych miest bola prísne zakázaná. Keďže za porušenie zákazu hrozil trest, tak bol napr. v r. 1703 verejne palicovaný kňaz zo Spiš- ského Podhradia. Aj na artikulárnych miestach boli však evanjelickí kňazi podriadení katolíckym farárom, ktorým museli odvádzať štolárne poplatky a plniť iné povinnosti. 12 V posledných rokoch storočia postihli však cirkev nové straty. Aj keď Prešovský kr- vavý súd z r. 1687 nemal len vyslovene náboženské, teda rekatolizačné ciele, keďže však spomedzi jeho dvadsiatich štyroch obetí bolo dvadsať evanjelikov (a štyria reformova- ní), je z toho zrejmé, že celá udalosť bola namierená aj proti evanjelickej cirkvi.13 Pritom aj reálne náboženské pomery v krajine na prelome storočí stále vo viacerých aspektoch neboli v súlade so šopronskými článkami. Vo východných stoliciach, kde mali evanjelici v rukách viac kostolov, ktoré neboli v zákone, došlo ešte do konca storočia k zabra- tiu niekoľko stoviek chrámov zemepánmi alebo stoličnými úradníkmi. Na niektorých miestach však nebola rešpektovaná ani táto obmedzená sloboda vyznania, napr. v Pre- šove až do r. 1704 nemohla evanjelická cirkev pôsobiť a nedostala ani miesto na stavbu predmestského dreveného chrámu.14 V Bardejove richtár a magistrát viackrát nechali vyhnať evanjelického kňaza, a napokon r. 1702 nechali zbúrať predmestský drevený kostol. 15 V slobodných kráľovských a kráľovských banských mestách boli evanjelickí mešťania vylúčení zo senátov a spravidla ďalších orgánov samosprávy a dokonca niekde aj z cechov. Podobne boli diskriminovaní aj evanjelickí zemania v stoličných orgánoch. V rozpore so šopronskými článkami nemohla cirkev voliť nových superintendentov, a tak ku koncu storočia bol jediným žijúcim superintendentom bardejovský nemec- ký kňaz Jakub Zabler. Aj jeho dala mestská rada viackrát uväzniť a nakoniec vyhnať z mesta, až sa utiahol do obce Kuková, kde naďalej pôsobil a v tajnosti ordinoval nových kňazov.16 Cirkev, ktorá stratila možnosť vyššieho vzdelávania v krajine, bola na prelome storočí viac otvorená novým teologickým prúdom, ktoré k nám v podobe pietizmu pri-

12 Bližšie napr. KOWALSKÁ, Eva: Evanjelické a. v. spoločenstvo v 18. storočí. Bratislava 2002; BUCSAY, Mihály: Geschichte des Protestantismus in Ungarn. Stuttgart 1959; OTTLYK, Ernő: Hüség Istenhez és népünkhöz egyházunk történelmében. Budapest 1964; ZSILIN- SZKY, Mihály: A magyarhoni protestáns egyház története. Budapest 1907. 13 Bližšie napr. KÓNYA, Peter: Prešovský krvavý súd z r. 1687. Prešov 2001; KÓNYA, Péter: Az Eperjesi Vértörvényszék. Budapest 1994; KÓNYA, Péter: Az Eperjesi Vértörvényszék. Lelkipásztor 1992, 67, 7-8. sz. 14 Evanjelický a. v. zborový archív Prešov: Annales fata et vicissitudines Ecclesiae Evangelicae Epperiessiensis continentes ab anno 1671 usque annum 1721 opera egregii Michaelis Melcz in gratiam posteritatis conscripti et post funera ejus Communitati hujati evangelicae oblati. Liber primo. 15 Evanjelický a. v. zborový archív Bardejov: Protocollum Pastorale vetustior, s. 117. 16 Ev. a. v. zborový archív Bardejov: Protocollum Pastorale vetustior, s. 116.

75 Peter Kónya nášali mladí kňazi alebo študenti z nemeckých univerzít, najmä z Halle. Po príchode do vlasti sa dostali do ostrého konﬂiktu s domácimi kňazmi, stúpencami lutherskej ortodo- xie a cirkev tak začala byť ohrozovaná aj zvnútra vieroučnými spormi.

Evanjelická cirkev počas povstania

Keď v júni 1703 vypuklo posledné protihabsburské povstanie, spájali s ním evanjelici veľké nádeje a očakávania. Už na konci leta 1703 vítali kurucké vojská evanjelickí meš- ťania v prvých obsadených slobodných kráľovských mestách a po počiatočnom váhaní sa pridali k povstaniu. V mestách, kde neboli cisárske vojenské posádky, protestantskí obyvatelia ľahko presvedčili katolícke magistráty o vydaní mesta. Tak bez akéhokoľ- vek odporu otvorili kurucom svoje brány Sabinov, Bardejov, Levoča a banské mestá. 17 Už v prvých rokoch povstania zaujali evanjelici, sčasti z radov luteránskych mešťanov, sčasti spomedzi zemanov, popredné funkcie v povstaleckom štáte. Nebolo náhodou, že v prvom vrcholnom orgáne povstania, v Dvornej rade (Consilium Aulicum) tiež väčšinu tvorili evanjelici: Žigmund Jánoky, Juraj Gerhard, Alexander Platthy, Ján Radvánsky (Radvánszky), Alexander Bujovský (Bulyovszky), Pavol Príleský (Prileszky), Andrej Radič (Radics), Pavol Kajali a barón Ján Gottfried Hellenbach.18 Aj keď František II. Rákoci (Rákóczi) medzi ciele povstania zaradil aj spravodlivé riešenie náboženskej otázky, náboženské pomery a najmä otázky rozdelenia cirkevného majetku sa v prvých rokoch odboja zmenili iba minimálne. Do miest a dedín sa vrátili evanjelickí kňazi, svoje kostoly však naspäť nedostali. Na niektorých miestach (napr. v Košiciach, Ružomberku či v iných mestách) evanjelickí mešťania svojvoľne obsadili svoje bývalé chrámy, výnimočne samotné knieža prikázalo navrátenie niektorých budov evanjelickej cirkvi. Takým bolo aj Kolégium hornouhorských stavov v Prešove, ktoré už nasledujúci mesiac po obsadení mesta kurucmi, v januári 1705 na rozkaz Rákociho odňal František Berthóty jezuitom a odovzdal evanjelikom. Po úspešnej celokrajinskej zbierke sa opäť stalo vysokou školou uhorských evanjelikov.19 Počas rokov 1704 a 1705 získali evanjelici späť svoje pozície v samospráve slobodných kráľovských a kráľov- ských banských miest, v ktorých spravidla získali úrad richtára a väčšinu v mestskej rade (z hornouhorských miest vo všetkých okrem Košíc).20 Členovia tejto meštianskej elity sa v nasledujúcich mesiacoch stali Rákociho vernými stúpencami a v ďalších po- litických udalostiach vždy stáli na jeho strane (Michal Róth a Ján Klesch v Prešove, Jakub Kray v Kežmarku, Ján Ocherland a Adam Péchy v Bardejove, Štefan Váncsay

17 Köpeczi, Béla-R. Várkony, Ágnes: II. Rákóczi Ferenc. Budapest 2004, s. 634-635. KÓNYA Peter: Prešov, Bardejov a Sabinov počas protireformácie a protihabsburských povstaní (1670- 1711). Prešov 2000. 18 KÖPECZI, Béla-R. – VÁRKONY, Ágnes: II. Rákóczi Ferenc. Budapest 2004, s. 188. 19 EOL Budapest, V. 12: Kniha verejnej zbierky na prešovské kolégium 1706 – 1710. (Lectori Bonis literis faventi Cultum, Ofﬁcia, Amorem). 20 Bližšie napr. KÓNYA Peter: Prešov, Bardejov a Sabinov počas protireformácie a proti- habsburských povstaní (1670 – 1711). Prešov 2000.

76 Evanjelická cirkev v povstaní Františka II. Rákociho v Košiciach či Ján Klement v Banskej Bystrici). Podobne aj evanjelickí zemania zaujali popredné pozície vo viacerých stoliciach. Napriek tomu evanjelickí mešťania i zemania očakávali predovšetkým navrátenie kostolov, škôl a fár a neskrývali nespokojnosť s naťahovaním a odkladaním riešenia tohto problému. Evanjelici sa tak zatiaľ iba dostali späť do centier miest, kde na nábo- ženské ciele vyčlenili domy, hostince a iné vyhovujúce objekty. Svojvoľné obsadzovanie kostolov Rákoci odmietal a viackrát prísne zakázal. Povolil však slobodné vyznávanie náboženstva a zakladanie, resp. stavbu škôl. V auguste vydal Rákoci nové nariadenie vo veciach náboženstva, v ktorom upravoval platenie štóly a ďalších cirkevných poplatkov, používanie cintorínov a ďalšie, na cirkevný majetok sa vzťahujúce záležitosti, pričom opäť prísne zakázal obsadzovanie kostolov.21 Popri iných dôvodoch sa takto chcel vy- hnúť novým neprávostiam a násilnostiam, ktoré sa vo veľkom počte diali počas pred- chádzajúceho Tököliho povstania. Knieža, vedomé si veľkej podpory reformovaného a evanjelického obyvateľstva, sa už na začiatku roku 1704 pokúšal upokojiť nespokojných protestantov a prisľúbil im ná- pravu konfesijných krívd z predchádzajúceho obdobia cestou krajinského snemu, ktorý mal zvolať v krátkom čase.22 Hornouhorské stolice jeho sľuby upokojili a dokonca vrátili aj chrámy, ktoré predtým svojvoľne odňali katolíckej cirkvi. Iná situácia však bola v zá- padnej časti krajiny, kde očakávali viac ako sľuby. Delegáti jedenástich dolnouhorských stolíc (Prešporská, Nitrianska, Komárňanská, Tekovská, Hontianska, Trenčianska, Tur- čianska, Oravská, Liptovská, Zvolenská a Novohradská) sa po prvý raz zišli v marci 1704 v Gyöngyösi, kde vystúpili s viacerými požiadavkami, predovšetkým navrátenia majetku evanjelickej cirkvi. Rákoci vtedy opätovne vyhlásil, že riešenie náboženských sťažností bude v kompetencii nadchádzajúceho snemu. Ani to ich však neutíšilo a v jeseni sa ďalej domáhali splnenia všetkých svojich požiadaviek, obsiahnutých v memoran- de, ktoré na zasadnutí zostavili. 23 Žiadali predovšetkým navrátenie všetkých evanjelických chrámov a jednostranné vyriešenie oprávnených sťažností evanjelikov. Mocenské rozhodnutie kniežaťa v tejto otázke by však vážne poškodilo záujmy odboja, predovšetkým by ohrozilo jeho pozí- ciu v katolíckych krajinách, najmä v spojeneckom Francúzsku. Bolo to ostatne v záujme Leopolda, aby mocnosti hodnotili nové povstanie v Uhorsku ako náboženskú vojnu protestantov. Okrem toho, takýto krok by mohol viesť takisto k odstúpeniu Rákociho prívr- žencov z radov katolíckej aristokracie a cirkevnej hierarchie. Tak v jeseni 1704 v Gyön- gyösi ohrozovali evanjelickí delegáti dolnouhorských stolíc povstanie zvonku i zvnút- ra.24 V pozadí týchto aktivít stál turčiansky zeman a uznávaný právnik Pavol Okoličáni (Okolicsányi), ktorý sa v kruhoch stoličnej šľachty tešil veľkej autorite. Okoličáni sa

21 ŠA Prešov, Pobočka Prešov, Mag. Sabinov, 104/1590-1808: Rákociho nariadenie pre stolice a kráľovské mestá z 13. VIII. 1704. 22 KÖPECZI, Béla-R. – VÁRKONY, Ágnes: II. Rákóczi Ferenc. Budapest 2004, s. 218. 23 II. Rákóczi Ferenc Emlékiratai a magyarországi háborúról, 1703-tól annak végéig. Budapest 1978, s. 342-343. 24 Tamže.

77 Peter Kónya s Rákocim poznal už dávno a na prelome storočí bol jeho právnym poradcom a r. 1701 sa aj on zapojil do príprav odboja. Po ich vyzradení ušiel do Poľska a po návrate do vlasti ostal verným panovníkovi. Na jeho strane ostal aj po vypuknutí povstania a zastupoval jeho záujmy na mierových rokovaniach. Tak Okoličáni, aj keď spolupracoval s Rákocim, stále slúžil Leopoldovi. Nespokojných stoličných delegátov sa napokon podarilo utíšiť novému kniežaciemu dvormajstrovi (Aulae Prefectus) Jurajovi Otlíkovi (Ottlyk), evanje- lickému zemanovi z Trenčianskej stolice, veteránovi predchádzajúceho povstania, ktorý mal medzi šľachtou veľkú autoritu. 25 Otázku navrátenia chrámov, spolu s ďalšími problémami riešil nakoniec prvý ku- rucký snem, zasadajúci od 1. septembra do 2. októbra 1705 v Sečanoch v Novohradskej stolici. Snem sa náboženskými záležitosťami zaoberal vo svojom 13. – 17. zákonnom článku. Rozhodujúci význam pre evanjelickú cirkev malo, že spolu s katolíckym a re- formovaným náboženstvom bolo aj evanjelické náboženstvo augsburského vyznania zaradené medzi tri rovnoprávne prijaté náboženstvá. Verejná náboženská prax bola do- volená na celom území krajiny, bez akéhokoľvek obmedzenia a prekážok, pre všetky stavy i neprivilegované obyvateľstvo v zmysle zákonov z r. 1608 a 1647. Mimoriadne pálčivú otázku rozdelenia chrámov a ďalšieho cirkevného majetku sa snem usiloval vy- riešiť spravodlivo, tak, aby mala v každej obci právo na užívanie kostola väčšina, avšak bez upierania tohto práva pre menšinu. Rozdelenie kostolov, skonﬁškovaných od snemu r. 1647 v stoliciach a kráľovských mestách sa malo v zmysle zákonných článkov snemu uskutočniť cestou pokojnej dohody.26 Evanjelickí delegáti prišli do Sečian s veľkými očakávaniami, ich predstavy o na- vrátení chrámov a škôl sa však nie vždy naplnili. Pre Košičanov bolo iste veľkým skla- maním, že iba nedávno evanjelikmi obsadený Chrám sv. Alžbety museli odovzdať ka- tolíkom, podobne ako Levočania, ktorí sa v zmysle rozhodnutia museli deliť o farský kostol s katolíckou cirkvou. Vo väčšine kráľovských miest však farské chrámy dostali do užívania evanjelici, ako v Prešove, Bardejove, Sabinove, Kežmarku, Banskej Bystrici, Zvolene, Banskej Štiavnici, Kremnici a hornouhorských banských mestách. V stoliciach sa dokonca viackrát aj proti vôli kniežaťa podarilo evanjelickým delegátom presadiť na- vrátenie kostolov.27 Keďže pri rokovaniach o rozdelení cirkevného majetku dochádzalo k búrlivým diskusiám a sporom, vymenoval Rákoci na zavádzanie náboženských zá- konov do praxe šiestich protestantských delegátov. Evanjelickými členmi tejto komisie boli: Ján Radvánszky (Radvanský), Alexander Platthy a Peter Szirmay (Sirmai).28

25 Tamže. 26 Articuli Inclytorum Regni Hungariae Statuu met Ordinem pro Libertate Confoederatorum in Generali Eorundem Conventu ad Oppidum Szécsény praeterito mense Septemb. Anno 1705 Indicto Conclusi. In: A Rákóczi-szabadságharc (Ed. R. Várkonyi, Ágnes – Kis, Domokos, Dániel). Budapest 2004, s. 127-133. 27 Csécsi János naplója a Szécsényi országgyűlésről. In: Rákóczi tükör. Naplók, jelentések, ké- ziratok a Rákóczi-szabadságharcról II. (Ed. Köpeczi, Béla – R. Várkonyi, Ágnes). Budapest 1973, s. 171-172. 28 Tamže, s. 172.

78 Evanjelická cirkev v povstaní Františka II. Rákociho

Pri náboženských rokovaniach snemu, a teda aj pri prijatí zákonov o náboženskej slobode a rozdelení chrámov zohrali významnú úlohu evanjelici, pôsobiaci v najvyšších funkciách povstaleckého štátu. Takými boli generál barón Štefan Petrőczi, dvorný kan- celár Žigmund Jánoki, štátny pokladník Ján Radvánsky, tajomník snemu Daniel Bulyov- szky či dvormajster Juraj Otlík. U nich sa radili vyslanci evanjelických a reformovaných stavov a svojou autoritou sa zasadili za spravodlivé riešenie otázky kostolov a ďalších náboženských problémov.29 Na rozdelenie chrámov, škôl a ďalšieho cirkevného majetku podľa nových zákonov na území dvadsiatich štyroch stolíc vymenoval snem deväť konfesionálne zmiešaných komisií. Ich členovia už v nasledujúcich dňoch po ukončení rokovaní navštívili im urče- né stolice a kráľovské mestá, kde na mieste pristúpili k rozdeleniu kostolov a škôl medzi dve, príp. tri cirkvi. V každej komisii bol popri katolíkovi a reformovanom zastúpený aj jeden evanjelik. Týmito evanjelickými členmi komisií boli Ján Breznay (pre stolicu Abovskú, Boršodskú a Zemplínsku), Juraj Sentmiklóši (Szentmiklósy) (pre stolicu Ge- merskú a Turniansku), František Bohuš (pre Trenčiansku a Turčiansku stolicu), Gašpar Okoličáni (pre stolice Zvolenskú, Hontiansku, Novohradskú a Hevešskú), Gašpar Balog (pre Tekovskú, Komárňanskú a Ostrihomskú stolicu), Krištof Okoličáni (pre Oravskú a Liptovskú stolicu), Imrich Görgey (pre stolicu Spišskú a Šarišskú), Mikuláš Gostoni (Gosztonyi) (pre Prešporskú a Nitriansku stolicu) a Ján Roth (pre stolice Užskú, Berež- skú, Ugočskú, Samársku a Sabolčskú).30 Tieto komisie odišli do príslušných stolíc už na začiatku októbra, bezprostredne po ukončení snemu. Ich činnosť neskončila odovzdaním jednotlivých kostolov, škôl a fár evanjelikom či reformovaným, ale ostali pôsobiť i naďalej a zaoberali sa rôzny- mi náboženskými sťažnosťami na teritóriu im zverených stolíc, vrátane kráľovských miest. Zmiešané náboženské komisie v čase od jesene 1705 do jari nasledujúceho roku v niekoľko sto obciach a mestách odovzdali chrámy evanjelickej cirkvi, resp. vyme- dzili cirkvi miesto na stavbu nového kostola.31 Komisári postupovali prísne v zmysle princípov prijatých v Sečanoch a proti ich rozhodnutiach protestovali spravidla miestni dekani, farári či katolícki zemepáni. Keďže komisie ich sťažnosti väčšinou neuznávali, sťažovali sa ďalej, u Berčéniho (Bercsényi) alebo u samého Rákociho, ktorý vo väčšine prípadov potvrdil stanovisko komisií. Po sečianskom sneme získala vtedy evanjelická a. v. cirkev niekoľko stoviek svojich bývalých chrámov. Avšak ani evanjelické obyvateľstvo nebolo všade spokojné s čin- nosťou a rozhodnutiami zmiešaných komisií. V slobodných kráľovských a kráľovských banských mestách boli zväčša kostoly rozdelené spravodlivo, tak, že evanjelická väčšina dostala farský chrám na námestí a katolíckej menšine všade ostal aspoň jeden kostol. Iba v Košiciach, Levoči (na polovicu) a Krupine boli farské kostoly ponechané katolíkom. V stoliciach však neraz došlo k prípadom, keď evanjelická väčšina v dôsledku rozhod-

29 Tamže, 144-175. 30 ZSILINSZKY, Mihály: A magyar országgyűlések vallásügyi tárgyalásai a reformatiótól kezdve, IV. Budapest 1897, s. 166. 31 Tamže, s. 166-200.

79 Peter Kónya nutia komisie alebo odporu katolíckeho zemepána, ostala bez kostola. Takými boli v Be- režskej stolici Kászony, v Šarišskej stolici Pečovská Nová Ves, Kamenica a Veľký Šariš (kde si sám Rákoci ponechal vrchnostenské právo a nechal kostol katolíckej menšine), v Trenčianskej stolici Považská Bystrica, Kamenná Poruba, Mitešice, Petrova Lehota, Beckov a Beluša, vo Zvolenskej stolici Slovenská Ľupča, v Hontianskej Svätý Antol a Balašské Ďarmoty, v Tekovskej Zay-Uhrovec, v Nitrianskej Senica, Nitrianska Nová Ves a Dvorníky a v Prešporskej stolici mesto Modra.32 Niektorými z nich sa, spolu s ďalšími sťažnosťami, zaoberali náboženské komisie. Keďže tieto prípady sa ponajviac stávali opäť na území dolnouhorských solíc, stavy šestnástich stolíc už na začiatku roku 1706 zhrnuli svoje sťažnosti v spise Gravamina Status evangelici augustanae confessionis.33 Keďže v priebehu činnosti zmiešaných náboženských komisií i po nej sa naďalej hromadili sťažnosti na rozdelenie cirkevného majetku (aj polí a lúk, patriacich ku chrá- mom a farám, vybavenia kostolov, zvonov, kalichov a i.), čo sústavne ohrozovalo jednotu povstaleckého tábora, zasadnutie Senátu v Rožňave vo februári 1707 rozhodlo o opä- tovnom vyslaní komisií. V týchto pôsobili spravidla tí istí komisári ako pred rokom, po sečianskom sneme. Komisie sa v mestách a stoliciach zaoberali najmä rozdelením hnuteľného majetku a dôchodkov medzi cirkvi, ako aj platmi farárov. Na niektorých miestach bolo však treba nanovo rozhodnúť o navrátení kostolov alebo určení miesta na stavbu chrámu evanjelikom, čo dovtedy katolícky zemepáni alebo cirkevní hodnostá- ri dovtedy neumožnili. Takéto problémy bolo treba vyriešiť napr. v Piešťanoch, Senici a Vrbovom v Nitrianskej stolici, v meste Svätý Jur v Prešporskej, v Slovenskej Ľupči vo Zvolenskej stolici, v slobodnom kráľovskom meste Krupina a na iných miestach. 34 Napriek tomu, že počas náboženského prenasledovania v poslednej tretine storočia sa podarilo prekonať luthersko-kalvínsky konﬂikt, aj počas povstania Františka II. Rá- kociho dochádzalo k prípadom, keď opäť dominujúca evanjelická cirkev upierala refor- movaným právo na navrátenie či vybudovanie chrámu. Došlo k tomu napr. v Prešove, kde nový väčšinovo evanjelický magistrát nedovolil reformovanej menšine stavbu dreve- ného kostolíka.35 Naopak v Lučenci, museli s reformovanou väčšinou zápasiť o právo na stavbu kostola miestni evanjelici.36 Tieto problémy aspoň sčasti vyriešil potom ónodský snem. Keďže zákony sečianskeho snemu sa nezaoberali Zadunajskom, evanjelici v tejto časti krajiny vynaložili v priebehu roku 1706 veľké úsilie v záujme usporiadania svojich náboženských záležitostí. 37

32 Fabiny, Tibor: II. Rákóczi Ferenc valláspolitikája. Budapest 1973. Kézirat, 67-90. l. 33 Tamže, s. 92-93. 34 Zsilinszky, Mihály: A magyar országgyűlések vallásügyi tárgyalásai a reformatiótól kezdve, IV. Budapest 1897, s. 232-243. 35 Csécsi János naplója a Szécsényi országgyűlésről. In: Rákóczi tükör. Naplók, jelentések, ké- ziratok a Rákóczi-szabadságharcról II. (Ed. Köpeczi, Béla – R. Várkonyi, Ágnes). Budapest 1973, s. 171-172. 36 MOL Budapest, G-19: List prešovského magistrátu Rákocimu z 8. IV. 1706. 37 Fabiny, Tibor: II. Rákóczi Ferenc valláspolitikája. Budapest 1973. Rkp., s. 90-91.

80 Evanjelická cirkev v povstaní Františka II. Rákociho

Druhý kurucký krajinský snem, zasadajúci v máji a júni 1707 v Ónode, sa tiež zaoberal náboženskými otázkami, aj keď zďaleka nie v takom rozsahu ako predchádzajú- ci. Snem už neprijal nové osobitné náboženské zákony, snažil sa však o dodržiavanie sečianskych zákonných článkov a vyriešenie oprávnených sťažností. Tieto ciele zhrnul samotný vodca odboja vo svojom dlhom prejave a vymenoval ústrednú komisiu na prešetrovanie náboženských sťažností.38 Evanjelické stavy v komisii zastupoval senátor Juraj Gehard. Väčšina sťažností sa už natoľko netýkala evanjelickej cirkvi, ako skôr reformovaných a katolíckej cirkvi, ktorá sa neraz sťažovala na evanjelikov. Popri iných problémoch rozhodol snem aj v luthersko-kalvínksom spore a stavbu prešovského refor- movaného kostola podmienil vybudovaním evanjelického chrámu v Lučenci. 39

Budovanie cirkvi

Keďže evanjelická cirkev prešla v priebehu uplynulého storočia významnými zmenami a výrazne sa zmenili aj vonkajšie podmienky jej existencie, nevyhnutným sa stala modernizácia usporiadania a fungovania cirkvi. Uhorská evanjelická a. v. cirkev bola na začiatku storočia nie v najlepšom stave. Rekatolizácia z predchádzajúceho storočia, najmä udalosti tzv. tragického desaťročia, prenasledovanie kňazov, diskriminácia veriacich a likvidácia školstva priniesli cirkvi obrovské škody. Tá potom aj kvôli oslabeniu svetského stavu nebola schopná už ani v atmosfére obmedzenej náboženskej slobody v rámci danom šopronskými článkami nahradiť tieto straty. Posledné všeobecne plat- né cirkevné zákony, upravujúce vnútorné záležitosti, organizačnú výstavbu, poriadok služieb Božích a vonkajšie veci, pochádzali ešte od evanjelických synod zo začiatku 17. storočia, vznikli teda v úplne odlišnej domácej i zahraničnopolitickej situácii. Ani tie však neboli rovnako dodržiavané na celom území a v cirkvi neexistoval orgán, ktorý by mohol kontrolovať ich rešpektovanie. Cirkev nebola schopná reagovať na aktuálne vnútropolitické, hospodárske, spoločenské alebo zahraničnopolitické zmeny. Jednotlivé senioráty zavádzali odlišné zvyky, piesne, agendy a rozličné novoty, ktoré neraz vyvolá- vali nevôľu veriacich. Okrem toho, z nemeckých krajín, najmä z Pruska, sa k nám šírili myšlienky pietizmu, ktoré nachádzali v uhorskej cirkvi tak stúpencov, ako aj zarytých odporcov. Už aj tak oslabenú cirkev začali ohrozovať aj vnútorné vieroučné spory.40 Nové starosti priniesla evanjelickej cirkvi aj faktická náboženská sloboda, nastolená počas posledného protihabsburského povstania. Akoby zo dňa na deň prišla cirkev k nie- koľkým stovkám nových kostolov, desiatkam škôl, fár, polí, lúk, lesov a k ďalšiemu majetku. V rámci danom šopronskými článkami však nedisponovala dostatočným počtom

38 Bártfai követek naplója az Ónodi országgyűlésröl. In: Történelmi naplók 1663 – 1719. (Ed. Thaly, Kálmán) Budapest 1875, s. 173-174. 39 ZSILINSZKY, Mihály: A magyar országgyűlések vallásügyi tárgyalásai a reformatiótól kezdve, IV. Budapest 1897, s. 249-256. 40 FABINY, Tibor: Rákóczi és az evangélikusok. In: Rákóczi-tanulmányok (Szerk. Köpeczi, B., Hopp, L., R. Várkonyi, Á.) Budapest 1980, 374-375. l; ZSILINSZKY, Mihály: Egy forradalmi zsinat története. Budapest 1889, s. 1-8.

81 Peter Kónya dobre pripravených kňazov, a tak sa na nové fary často dostali duchovní povolaní z exilu, alebo mladí kazatelia, študujúci na nemeckých univerzitách. Domáci kňazi a veriaci sa však obávali, že títo do uhorských zborov prinesú učenie pietizmu. V náboženskom živote sa už skôr vo veľkom počte rozšírili uvedené zmeny a novoty a v novej situácii sa ešte viac prejavili nerovnosti a rozdiely medzi jednotlivými dištriktmi, seniorátmi a zbormi. Kedysi vysoko rozvinuté školstvo a katechizácia boli vo veľmi zlom stave. Stredné školy, zakázané šopronskými článkami, na začiatku povstania sotva pôsobili a vyššie evanjelické školstvo v celej krajine neexistovalo vôbec. Vo vnútornom živote cirkvi vystúpili na povrch také závažné problémy, ktoré mohla vyriešiť iba synoda.41 Keďže v celej cirkvi bol v tom čase iba jeden superintendent – bardejovský nemec- ký kňaz Jakub Zabler, jedným z najzávažnejších problémov a najdôležitejších úloh bola voľba nových superintendentov. Z toho dôvodu zvolal ešte r. 1704 barón Ján Gottfried Hellenbach prvú partikulárnu synodu do Cerova v Hontianskej stolici. Na nej delegáti zo Zvolenskej, Hontianskej, Novohradskej stolice a vyslanci kráľovských banských miest zvolili za nového superintendenta (banského) banskoštiavnického farára Štefana Pilá- rika. Ešte v tom istom roku ďalšia partikulárna synoda zvolila Andreja Bodóa za superintendenta (gemerského) pre stolice Gemerskú, Malohontskú, Turniansku, Boršodskú a Hevešskú. O dva roky (r. 1706) zvolila šľachta severozápadných stolíc za svojho biskupa (bytčianskeho) Daniela Krmana. Všetkých troch nových superintendentov vysvätil najstarší úradujúci superintendent Jakub Zabler.42 Je zaujímavé, že tak zvolanie synody, ako aj vyriešenie problémov v cirkvi oveľa rozhodnejšie než kňazi žiadali svetskí evanjelici. Aj táto skutočnosť veľa vypovedá o vtedajšej situácii v cirkvi. Najviac sa týmito otázkami zaoberali evanjelici zastávajúci popredné funkcie v povstaleckom štáte a armáde. Práve oni rokovali vo februári 1706, počas zasadnutia Senátu v Miškovci o chybách a nedostatkoch v cirkvi a najvážnejšie problémy zhrnuli do memoranda pozostávajúceho z trinástich bodov.43 V tomto spise (Memoriale) žiadali vykonávanie riadnych cirkevných vizitácií superintendentmi s dô- razom na kontrolu škôl, odstránenie svojvoľne zavedených novôt v náboženskej praxi a sporov vyplývajúcich z národnostných rozdielov, prísne vystúpili proti zanechávaniu farností a škôl farármi a učiteľmi, takisto proti svetským zamestnaniam, rozšíreným medzi kňazmi a prepychovému oblečeniu farárok, zdôrazňovali dôležitosť volieb fará- rov, odporúčali ich priebeh a pod. Popritom v mene evanjelických senátorov a funkcio- nárov ubezpečovali superintendentov o svojej podpore a pomoci pri prekonaní ťažkostí a riešení načrtnutých problémov. Okrem tohto trinásťbodového memoranda predložili zástupcovia svetského stavu ďalší spis, v ktorom sa zaoberali takými otázkami v cirkevnom živote, ako bolo používanie neslušných výrazov kňazmi, odstránenie obrazov

41 Tamže. 42 DZURIAK, Karol: Ružomberská synoda evanjelickej cirkvi v kontexte povstania Františka II. Rákócziho. In: Memorialis. Historický spis slovenských stolíc. (Ed. Kovačka, M., Augus- tínová, E.) Martin 2008, s. 199-200. 43 ZSILINSZKY, Mihály: Egy forradalmi zsinat története. Budapest 1889, s. 10.

82 Evanjelická cirkev v povstaní Františka II. Rákociho z chrámov, sobášenie príliš mladých snúbencov, chrámovou hudbou a každodenným modlením.44 Za duchovných odpovedal svetskému stavu na tieto podnety banský superintendent Štefan Pilárik, ktorý odmietal takéto zasahovanie svetských osôb do cirkevných záleži- tostí a obhajoval kňazov, odvolávajúc sa na skoršie cirkevné zákony a rozhodnutia jed- notlivých seniorátov, avšak schvaľoval myšlienku urýchleného zvolania synody.45 Reakcia kňazov tak ešte viac presvedčila svetský stav o nevyhnutnosti zvolania synody v čo najkratšom čase. Museli však zodpovedať ďalšiu otázku, a to, kto je opráv- nený zvolať synodu. Prvé synody na začiatku predchádzajúceho storočia zvolal palatín, o sto rokov neskôr nebol však už žiadny evanjelický magnát medzi najvyššími hodnos- tármi kráľovstva. Najvýznamnejšími funkcionármi spomedzi evanjelických šľachticov boli v tom čase nesporne členovia Senátu. Títo vo februári 1707 pri príležitosti zasadnutia Senátu v Rožňave pozvali do mesta na osobitné rokovania najvyšších duchovných a svetských predstaviteľov cirkvi. Tam rozhodli, že na začiatok apríla toho istého roku vyhlásia zvolanie synody do Ružomberku, na ktorú mali byť pozvaní superintendenti, seniori a delegáti seniorátov a stolíc.46 Za predsedu synody zvolili člena Senátu generá- la baróna Štefana Petrőcziho. Pozvánky rozposlali z Rožňavy v maďarskom (svetské- mu stavu) a latinskom jazyku (duchovným delegátom), ako „senátori, radcovia a ďalší príslušníci magnátskeho a šľachtického stavu augsburskej konfesie.“ Potom rozposlali vlastné obežníky superintendenti, z ktorých najobsažnejší napísal severozápadný alebo bytčiansky superintendent Daniel Krman. Jeho podstatnú časť venoval pietizmu, ktorý ostro napadol a jeho domácich stúpencov nazval „líškami, pustošiacimi vinicu Pánovu“. Z jeho spisu je zrejmé, že popri iných závažných problémoch cirkvi bude jednu z hlav- ných otázok rokovania synody predstavovať práve pietizmus. 47 Synoda zasadala v dňoch 3. – 7. apríla 1707 v Ružomberku v Liptovskej stolici za účasti 82 delegátov. Okrem štyroch biskupov sa do Ružomberku zišli seniori a význam- ní kňazi a spolu s generálom barónom Petrőczim sa na synode zúčastnili viacerí ďal- ší vysokí činitelia povstania. Spomedzi senátorov bol na rokovaniach v Ružomberku krajinský pokladník Ján Radvánsky a kniežací kancelár Žigmund Jánoky, okrem nich potom početní stoliční a mestskí delegáti ako Mikuláš Szirmay, Pavol Prileszky alebo už niekoľko týždňov po synode na ónodskom sneme popravený Krištof Okoličáni. Popri už skôr určenom svetskom predsedovi bol prvý deň rokovania za cirkevného predsedu synody zvolený hornouhorský superintendent Jakub Zabler. 48 Hlavným cieľom synody bola prestavba správy evanjelickej cirkvi, zreformovanie poriadku služieb Božích, od- stránenie negatívnych javov a novôt, znovuvybudovanie školstva, ako aj úprava sviatkov, obradov, kňazského odevu a iných záležitostí.

44 Tamže, s. 11. 45 Tamže, s. 12-13. 46 Tamže, s. 14. 47 Tamže, s. 15. 48 Tamže, s. 27-28.

83 Peter Kónya

Okrem uvedených problémov sa jednou z hlavných tém stal pietizmus, ktorému venovala synoda veľkú pozornosť. Najväčším domácim protivníkom pietizmu bol superintendent Daniel Krman, ktorý tento smer už vo svojom pozývacom obežníku podrobil tvrdej kritike. Takisto na synode ako prvý proti nemu ostro vystúpil a v nasledujúcich dňoch ho viackrát napadol. Stúpencov pietizmu na synode reprezentovali iba bansko- bystrický učiteľ Ján Burius a pezinský kňaz Adam Mitúch, a tak búrlivé diskusie ponajviac tlmil predseda synody a iní svetskí delegáti. 49 Pietizmus sa počas povstania u nás ešte viac rozšíril. Hlásali ho najmä kňazi, vraca- júci sa z exilu v nemeckých krajinách a študenti alebo mladí kňazi, prichádzajúci z ne- meckých univerzít. Takým bol jeden z prvých uhorských pietistov Ján Burius, rektor v Banskej Bystrici, superintendent Štefan Pilárik ml. alebo banskobystrický slovenský kňaz Ján Simonides. Medzi maďarskými evanjelikmi propagovala myšlienky pietizmu Kata Sidónia Petrőcziová, ktorá do maďarčiny preložila hlavné dielo Johanna Arndta Das wahre Christentum. Nevôľa najvyšších domácich cirkevných predstaviteľov, s ktorou vystúpili proti pietizmu však nebola náhodná. Toto hnutie, ktoré sa v Nemecku vyvi- nulo na moderný teologický smer vnútri evanjelickej cirkvi, v Uhorsku mohlo skutočne vážne ohrozovať zoslabnutú, po mnohoročnom prenasledovaní ľahko zraniteľnú cirkev. Zdôrazňovanie náboženského horlenia, mysticizmu, prehnanej zbožnosti a „obrátenia“, oproti základným dogmám a princípom evanjelickej cirkvi, to všetko mohlo viesť k ne- bezpečnému synkretizmu. Tak v cirkvi, v ktorej už mnoho rokov chýbalo systematické školstvo a katechizácia, erudované kňazstvo a dostatočná podpora svetských stavov, mohli mať ľahko úspech unionistické snahy vtedajšieho katolicizmu, ktoré mohli napokon opäť vážne oslabiť alebo dokonca i zlikvidovať samotnú evanjelickú cirkev augs- burského vyznania. 50 Synoda prijala dvadsaťpäť záverov (zákonov), ktoré sa týkali najdôležitejších strá- nok cirkvi a náboženského života. Prvé štyri zákony stanovovali nové územnosprávne členenie cirkvi. V cirkevnosprávnom členení boli vytvorené štyri dištrikty (superintendencie), na čele ktorých stál Jakub Zabler a ďalší traja superintendenti, zvolení v pred- chádzajúcich troch rokoch (Štefan Pilárik, Andrej Bodó, Daniel Krman). Prvý alebo vý- chodný (potiský) dištrikt sa rozprestieral na území stolíc Spišskej, Šarišskej, Zemplín- skej, Abovskej, Užskej, Berežskej, Ugočskej, Satmárskej a Biharskej, vrátane šiestich slobodných kráľovských miest na tomto teritóriu. Druhý alebo banský cirkevný dištrikt tvorili dolnouhorské slobodné kráľovské mestá, Tekovská, Hontianska, Novohradská, Turčianska, Zvolenská, Peštianska, Pilišská a Šoltská stolica. Do severovýchodného či preddunajského dištriktu patrili slobodné kráľovské mesto Prešporok, malokarpatské mestá (Modra, Svätý Jur, Pezinok) a stolice Nitrianska, Trenčianska, Oravská, Liptov- ská, Ostrihomská a Komárňanská. Posledný, gemersko-južný dištrikt sa rozprestieral na území Gemerskej, Malohontskej, Turnianskej, Boršodskej, Hevešskej a Solnockej

49 DZURIAK, Karol: Ružomberská synoda evanjelickej cirkvi v kontexte povstania Františka II. Rákócziho. In: Memorialis. Historický spis slovenských stolíc. (Ed. Kovačka, M., Augus- tínová, E.) Martin 2008, s. 233. 50 Tamže, s. 231.

84 Evanjelická cirkev v povstaní Františka II. Rákociho stolice. 5. a 6. záver synody určovali povinnosti superintendentov, 7. sa zaoberal kultom a cirkevnými obradmi, pričom zdôrazňoval potrebu zostavenia spoločnej trojjazyčnej agendy, 8. hovoril o používaní zvonov, 9. o popoludňajších službách Božích a nasledu- júci o prisluhovaní Večere Pánovej. 11. záverečný článok synody stanovoval cirkevné sviatky a nasledujúci každodenné modlitby, ďalšie tri zákony sa zaoberali náležitosťami, krstov, sobášov a pohrebov, 16. hovoril o odeve kňazov. 18. a 19. zákon synody sa zaoberal zabezpečením farárskych vdov a chorých kňazov. Nasledujúci záverečný článok určil pravidlá spoločného používania chrámov dvoma národnosťami, 21. hovoril o kľa- kaní pri službách Božích, 22. sa zaoberal fíliami a 23. disciplínou kňazov. Dva osobitné články (17. a 24.) boli venované cirkevnému školstvu. Najväčšiu starostlivosť nariadila synoda Kolégiu hornouhorských stavov v Prešove, ako najvyššej vzdelávacej inštitú- cii cirkvi. O zabezpečenie jeho činnosti sa mala starať celá cirkev. Posledný zákon sa zoberal otázkou vytvorenia najvyššieho súdneho orgánu v uhorskej evanjelickej cirkvi. Ustanovil dve konzistóriá, jedno pre preddunajské a druhé pre predtiské a zátiské stolice, v ktorých bolo rovnomerne zastúpení duchovné a svetskí predstavitelia. Na ich čele stáli barón Ján Gottfried Hellnenbach a Mikuláš Szirmay. 51 Ani protesty viasćerých delegátov neodradili Krmana a jeho stúpencov v snahe o prísne odsúdenie pietizmu. Nakoniec po dlhých diskusiách synoda rozhodla, že každý z delegátov mal byť povinný zložiť prísahu na symbolické knihy (Liber Concordiae). Biskup šiel ešte ďalej a k dvadsiatim piatim zákonom synody svojvoľne pridal osobitný článok, podľa ktorého synoda potvrdila Augustanu a jej Apológiu, šmalkaldské články, Lutherov malý a veľký katechizmus a zvlášť Formulu svornosti (Formula Concordiae) a zatratila „všetky kacírstva a sekty“, zvlášť „pietizmus spolu so všetkými jeho odnoža- mi“. Tento osobitný článok však pôvodné rukopisné zákony synody neobsahovali a po prvý raz sa objavil až v ich tlačenej verzii, ktorú vydal Krman na prelome roku 1707 a 1708 v Žiline. 52 V záujme prešovského kolégia, ale rovnako aj s politickými cieľmi rozhodla synoda o vyslaní posolstva pod vedením superintendenta Daniela Krmana ku švédskemu krá- ľovi XII., ktorý sa vtedy zdržiaval v Poľsku, od ktorého mal prosiť materiálnu pomoc pre kolégium. Popri tom chceli akiste kráľa, najväčšieho ochrancu evanjelikov v strednej Európe, žiadať aj o politickú podporu cirkvi a azda aj vojenskú pomoc povstaniu. Ka- rol XII. Sa totiž netajil tým, že za určitých okolností by bol ochotný vojensky vystúpiť proti Jozefovi I. a zasiahnuť do udalostí v Uhorsku. (Najväčším problémom bolo však spojenectvo Rákociho s Ruskom, s ktorým Karol XII. viedol práve vojnu.) Krmanovo posolstvo nebolo ostatne prvou diplomatickou cestou uhorských evanjelikov ku švéd- skemu kráľovi. Už v lete 1705 vyslali inšpektori Kolégia hornouhorských stavov v Pre- šove mestského cirkevného dozorcu Michala Melczela a seniorátneho dozorcu Mikuláša

51 EOL Budapest, I. a 9. 20: Originale Synodi Rosenbergensis Evangelicae in Memoria serenissime Posteritati conservatur. 52 ZSILINSZKY, Mihály: Egy forradalmi zsinat története. Budapest 1889, s. 79. DZURIAK, Karol: Ružomberská synoda evanjelickej cirkvi v kontexte povstania Františka II. Rákócziho, s. 235-236.

85 Peter Kónya

Szirmaya do Poľska, kde sa vtedy kráľ zdržiaval. Títo vyslanci rokovali so švédskym kancelárom a so súhlasom Karola XII. Získali nielen sľub materiálnej podpory pre pre- šovské kolégium, ale aj osem štipendijných miest pre absolventov tejto školy na ich ďal- šie štúdium na švédskej univerzite v Greifswalde.53 Podľa rokovaní synody v Ružomber- ku mal s Krmanom túto cestu pôvodne podniknúť tiež Michal Melczel a potom Mikuláš Szirmay. Z viacerých príčin však títo neboli ochotní podniknúť cestu ešte raz a takisto sa príliš natiahli prípravy celého podniku. Napokon sa realizoval až na jar nasledujúceho roku a spoločníkom superintendenta bol trenčiansky mešťan Samuel Pohorský. Svoju cestu a jej výsledky opísal Krman vo svojom známom diele Itinerarium.54 Zákony synody boli uvádzané do praxe iba ťažko a nie všade bez problémov. Kato- lícka hierarchia, stojaca na strane panovníka synodu rozhodne odsúdila, jej rozhodnutia odmietla a katolícke stavy ju vyhlásili za neplatnú. Niektorí dokonca začali požadovať vyhostenie evanjelikov z krajiny. Predovšetkým preto sa niektorí významní predstavitelia evanjelickej cirkvi zdráhali uvádzať zákony synody do života, ako aj uznať jej zákonnosť a odmietali novoty zavedené v Ružomberku do náboženskej praxe, a to pre- dovšetkým v západných stoliciach, blízko dedičných habsburských krajín. Rozhodnutia synody najenergickejšie presadzoval superintendent Daniel Krman. Už v nasledujúcich týždňoch vydal obsiahly pamätný spis, v ktorom podrobne vysvetlil záverečné články a pripojil k nim aj vlastný návrh novej jednotnej cirkevnej agendy.55 Avšak zákony Ru- žomberskej synody už vo väčšej časti krajiny neboli dlho v platnosti. V nasledujúcom roku, po tragickej trenčianskej porážke, boli obsadené severozápadné stolice a centrom kuruckého štátu sa v záverečnej fáze povstania stalo horné Uhorsko. Ďalšia výstavba evanjelickej cirkvi sa potom obmedzovala zväčša iba na toto územie. Tam, v Prešove, sa 13. mája 1709 zišiel hornouhorský evanjelický konvent, ktorý svojimi závermi ďaleko presahoval rozhodnutia synody. Popri viacerých ďalších otáz- kach rokoval najmä o ďalšom rozvoji Kolégia hornouhorských stavov v Prešove. Dele- gáti konventu schválili obsiahly plán ďalšej výstavby tohto ústavu, ktorý by podstatne zmenil systém jeho fungovania a viedol by k jeho transformácii na skutočnú univerzitu. Popritom prisúdil kolégiu aj viaceré iné celokrajinské úlohy. Takými bolo vytvorenie ústrednej evanjelickej knižnice a ústredného evanjelického archívu v priestoroch kolégia a zriadenie ústredných evanjelických zápisníc, kam mali byť zaznamenané najvýznam- nejšie udalosti doby (kurucké snemy, Ružomberská synoda a v neposlednom rade aj dejiny ústavu). Tak konvent plánoval pretvoriť kolégium v Prešove nielen na univerzitu, ale aj na najvýznamnejšiu vzdelávaciu a kultúrnu inštitúciu evanjelikov v celej krajine.56

53 HÖRK, József: Az Eperjesi Ev. Ker. Collegium története. Kassa 1896, s. 72. 54 KRMAN, Daniel ml.: Itinerarium. Cestovný denník. Szerk; MINÁRIK, Jozef – VIKTORY, Gustáv. Bratislava 1969. 55 ZSILINSZKY, Mihály: Egy forradalmi zsinat története. Budapest 1889, s. 90-92. 56 ŠA Prešov, EKP 101: Projectum circa Requisita per Statum Augustam Evangelicum in Ge- nere et Signante ad Collegium Epperiessiense procuranda: Epperiessini Die 13. May 1709 Signatum.

86 Evanjelická cirkev v povstaní Františka II. Rákociho

Žiaľ, nepriaznivý vnútropolitický vývin, vojenské porážky, morová epidémia a nakoniec porážka povstania neumožnili už realizáciu rozhodnutí ani jeho, ani Ružomberskej synody.

Cirkev a porážka povstania

Väčšina uhorských evanjelikov vydržala na strane odboja až do posledných dní a via- cerí z nich vykonávali aj popredné funkcie v správe a vojsku povstaleckej krajiny. Jeden z najvyšších úradov v hospodárskej správe zastával Rákociho dvormajster a predseda Dvornej hospodárskej rady (Consilium Oeconomicum Aulicum) Juraj Otlík. Podobne vysoký ekonomický úrad predstavoval krajinský pokladník senátor Ján Radvánsky. Žigmund Jánoky naďalej pôsobil ako kniežací kancelár a neskôr podkancelár. Andrej Szirmay ako prezident krajinskej súdnej tabule a Pavol Kajali ako vrchný vojenský sudca stáli na čele najvyšších súdnych orgánov. Barón Ján Gottfried Hellenbach ako „vrchný banský gróf“ naďalej viedol dolnouhorskú banskú komoru. Ďalšími evanjelickými členmi Senátu boli ešte Štefan Török a Juraj Gerhard, ktorý, podobne ako Daniel Bulyovszky a Alexander Platthy pôsobili v Hospodárskej rade (Consilium Oeconomicum). Spome- dzi evanjelikov vo vysokých vojenských funkciách generálsku hodnosť získal barón Štefan Petrőczi, hodnosť brigadiera57 získali legendárny veliteľ hajduského pluku Urban Celder (Czelder), hornouhorský (košický) druhý vicekapitán Ján Juraj Roth, vrchný in- špektor delostrelectva Ján Sréter, Ladislav Fodor a Ján Szentiványi.58 Okrem nich ešte mnohí iní evanjelickí zemania, mešťania alebo kňazi pôsobili na strane povstania v roz- ličných hodnostiach, úradoch alebo funkciách. Evanjelikov však nenachádzame iba v tábore kurucov, ale takisto aj na strane panov- níka. Ich najvýznamnejším predstaviteľom bol už spomínaný známy turčiansky zeman a právnik Pavol Okoličáni, tešiaci sa v dolnouhorských stoliciach veľkej autorite. Na- priek tomu, že ešte na prelome storočí pôsobil ako právny poradca mladého Františka II. Rákociho, jeho povstanie odmietol. Ostal verný panovníkovi a v jeho mene rokoval s anglickými a holandskými sprostredkovateľmi. Počas nich aj v iných oblastiach svojej činnosti však vždy rozhodne hájil záujmy evanjelikov. Usiloval sa o získanie dol- nouhorskej evanjelickej šľachty na stranu Leopolda a bol to on, kto stál za poradami v Gyöngyösi a Memorialom Turčianskej stolice. Keďže v Turčianskej a susedných stoliciach mal veľkú autoritu, mnohí evanjelickí zemania z tejto oblasti ho otvorene alebo v tajnosti nasledovali.59 Ich počet výrazne vzrástol od jesene 1708, keď po trenčianskej porážke mnohí evan- jelickí zemania na území obsadenom cisárskym vojskom, prešli na stranu panovníka. Tak aj evanjelici boli potom prítomní na rokovaniach snemu v Prešporku v r. 1708 a 1709,

57 Táto hodnosť, prevzatá z francúzskeho vojska, zodpovedá súčasnej hodnosti brigádneho ge- nerála, počas povstania však medzi generálske hodnosti nepatrila. 58 HECKENAST, Gusztáv: Ki kicsoda a Rákóczi-szabadságharcban? Budapest 2004. 59 Tamže, s. 314. l; FABINY, Tibor: Rákóczi és az evangélikusok. In: Rákóczi-tanulmányok (Ed. Köpeczi, B., Hopp, L., R. Várkonyi, Á.) Budapest 1980, s. 369-374.

87 Peter Kónya ktoré Rákoci a jeho prívrženci odmietali. Očakávali od nich garancie náboženskej slobody, udržanie aspoň časti chrámov, možnosť voľby kňazov a učiteľov, vymanenie svojich zborov spod zvrchovanosti katolíckej hierarchie, odstránenie diskriminácie protestantov v politickej a hospodárskej oblasti a pod. Na sneme r. 1708 delegáti obidvoch protestant- ských konfesií vytvorili tzv. protestantský konvent, v ktorom evanjelikov reprezentovali vyslanci Šopronskej, Prešporskej a Rábskej stolice a miest na ich území (Prešporok, Šopron, Ráb, Rust). Konvent predložil memorandum zložené z deviatich bodov, v ktorom požadovali: aby im boli vrátené odňaté protestantské kostoly, aby si mohli slobodne voliť superintendentov, aby neboli nútení na účasť na katolíckych obradoch, aby im nebolo bránené vo výkone funkcií v cechoch a úradoch, aby každý mohol slobodne prestú- piť z katolíckej na evanjelickú vieru, aby deti náboženstvom nasledovali svojich rodičov a pod. Katolícka cirkevná hierarchia a katolícki delegáti, predstavujúci na sneme drvivú väčšinu však všetky požiadavky protestantského konventu kategoricky odmietli, ba via- cerí napadli samotnú legitimitu evanjelickej cirkvi v krajine.60 Podobne ani na nasledujúcom sneme, konanom rovnako v Prešporku r. 1709, na ktorom sa evanjelici zišli už v podstatne väčšom počte, nedokázali presadiť svoje záujmy. V konvente bolo už zastúpených dvadsaťpäť mestských a stoličných evanjelických dele- gátov zo stolíc Šopronskej, Prešporskej, Nitrianskej, Trenčianskej, Rábskej, Zvolenskej, Turčianskej, Oravskej a Liptovskej a zo slobodných kráľovských a banských miest na ich území. Na ich čele stál už Pavol Okoličáni, ktorému sa medzitým podarilo oslobodiť z väzenia, kam sa dostal po ónodskom sneme. Sťažnosti a požiadavky evanjelických delegátov predostrel Okoličáni vo forme memoranda. Delegáti snemu z radov katolíckej hierarchie a stavov však tieto požiadavky odmietli a protestantských vyslancov označili za vzbúrencov. Takisto panovník Jozef I. bol ochotný iba na potvrdenie šopronských ná- boženských článkov. V tomto duchu vydal na konci roka osobitné memorandum, v ktorom protestantov ubezpečil o rešpektovaní náboženskej slobody a zakázal obsadzovanie kostolov a iné, šopronským článkom odporujúce skutky. O to isté, teda o dôsledné dodržiavanie šopronských artikúl a ďalších platných zá- konov, týkajúcich sa náboženskej praxe protestantov, sa usilovali aj evanjelickí delegáti snemu, konaného r. 1710. Ich ponosy a požiadavky predstavil opäť Okoličáni a zhrnul ich v troch nových memorandách. 60 Z týchto udalostí bolo zrejmé, v akom zmysle môžu evanjelici čakať garancie ná- boženskej slobody po porážke povstania. Satmársky mier vo svojom 3. článku obsa- hoval iba sľub dodržiavania náboženských zákonov.61 Deﬁnitívnu, symbolickú bodku za výdobytkami povstania Františka II. Rákociho pre evanjelickú cirkev položil snem, konaný v r. 1712 – 1715. Ten slobodu vyznania protestantov opäť potvrdil iba v rámci danom šopronskými článkami. Okrem toho neobišiel ani kuruckú synodu v Ružomberku a vo svojom 31. zákonnom článku zrušil „ružomberskú schôdzku, konanú pod titulom synody, spolu s jej rokovaniami a rozhodnutiami“ a nasledujúci článok zrušil aj všetky

60 ZSILINSZKY, Mihály: A magyar országgyűlések vallásügyi tárgyalásai a reformatiótól kezdve, IV. Budapest 1897, s. 312-328. 61 Tamže, s. 352. l., 415-422. l.

88 Evanjelická cirkev v povstaní Františka II. Rákociho rokovania a opatrenia, uskutočnené počas povstania a s nimi tak aj sečianske zákony o náboženskej slobode. 62 Napriek všetkému však má povstanie Františka II. Rákociho v dejinách evanjelickej a. v. cirkvi mimoriadne významné miesto. Počas dlhého ozbrojeného boja cirkev zosilnela a po desaťročiach perzekúcie opäť vzrástlo sebavedomie evanjelických stavov. Na sečianskom sneme sa vrátilo cirkvi veľa kostolov, ktoré síce užívala spravidla iba niekoľko rokov, aj to však prispelo k oživeniu cirkvi po období násilnej rekatolizácie. Evanjelická šľachta v prvej polovici 18. storočia v novej situácii po satmárskom mieri energickejšie a rozhodnejšie hájila oprávnené záujmy cirkvi a dosiahla nejeden parciál- ny úspech, pričom tak zosilnela pozícia neordinovaných v cirkevnej správe a cirkevnom živote.63 Zákonné články z r. 1715 a novšie náboženské zákony či patenty umožnili aplikovanie šopronských článkov aj tam, kde boli evanjelikom na konci storočia upierané.64 Napokon ani Ružomberská synoda neupadla úplne do zabudnutia. Biskupi sa usilovne pustili do práce na novej agende a ešte na konci roku 1707 zostavil Krman slovenskú a Zabler nemeckú agendu, ktorá však už nebola vydaná. Agenda superintendenta Krma- na vyšla nakoniec tlačou po mnohých ťažkostiach až r. 1734 a ešte mnoho rokov bola po- užívaná ako prvá a dlho jediná slovenská cirkevná agenda.65 Počas 18. storočia naďalej pôsobili superintendenti potvrdení synodou a ich cirkevné dištrikty (superintendencie) sa s menšími zmenami udržali po celé nasledujúce storočie.66

62 PULYAI, János: Szatmári békesség. Ed. Bánkúti, Imre. Budapest 2007. 63 Corpus Juris Hungarici. Magyar törvénytár. 1657 – 1740. törvénycikkek. Budapest 1900, s. 464-481. 64 Ako napr. Juraj Otlík, ktorému sa r. 1724 podarilo postaviť evanjelický kostol v Horných Ozorovciach v Trenčianskej stolici. 65 Od r. 1715 si aj prešovskí evanjelici postavili drevené predmestské kostoly a školu a obmedze- ná sloboda vyznania bola rozšírená aj na stolice, neuvedené v šopronských článkoch. 66 DZURIAK, Karol: Ružomberská synoda evanjelickej cirkvi v kontexte povstania Františka II. Rákócziho, s. 212-213. 67 Tak sa v prvej polovici storočia gemerský dištrikt zlúčil s Potiským dištriktom. MATLOVIČ, René: Historickogeograﬁcký pohľad na cirkevnú územnú organizáciu evanjelikov a. v. na vý- chodnom Slovensku v 1. pol. 19. storočia. In: Eliáš Ladiver a Michal Greguš, osobnosti a ich dielo v obraze doby. Prešov 1995.

89 K OTÁZKAM TOLERANCIE A INTOLERANCIE NA PREŠOVSKOM KOLÉGIU V PRVEJ POLOVICI 19. STOROČIA*

Libuša Franková

FRANKOVÁ, Libuša: About Questions of Tolerance and Intolerance in Evangelical Grammar School of Prešov in the First Half of the 19th Century. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 90-102. Prešovské evanjelické kolégium was a distingushed educational intitution in the Slovak region during the first half of the 19. century. From 1667 till the beginning of the 19. century it experienced a complex period of development in the field of education and science within existing socio-political condicions of Austrian Monarchy. To improve the quality of education, it offered courses of philosophy, theology and gradually disciplines of law, providing the latest scientific results and ideas considering freedom of religious conviction. Within this period one can observe tolerance and intolerance when looking at denominational questions. On the other hand, it also occurs in questions of nationality, because of the expansion of Hungarian efforts, also in questions of the Lutheran Church´s attitude towards Hungarian reforms in the sense to transform tahe power of tahe Esates into Hungarian national hegemony.

Kolégium v Prešove bolo od začiatku školskej činnosti 18. októbra 16671 významnou školskou inštitúciou v živote Evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku, ktorá školstvo považo- vala za neoddeliteľnú súčasť svojej samobytnosti. Evanjelické školstvo svojou výchov- novzdelávacou činnosťou, rozvíjajúcou sa na ľudových a demokratických základoch, zohrávalo dôležitú úlohu pri vzdelávaní obyvateľov Uhorska prostredníctvom ľudových a latinských škôl – gramatických, humanitných (gymnázií) a akademických (lýceí a ko- légií), ktoré priniesli vyučovaním ﬁlozoﬁckých a teologických kurzov nový – vyšší typ

* Štúdia vyšla v rámci riešenia grantového projektu VEGA MŠ SR č.1/3741/06 Konfesionalita ako faktor formovania národného povedomia v interetnickom prostredí (východné Slovensko 18. – 20. storočie). 1 Založenie kolégia v Prešove, Collegium Statuum evangelicorum superioris Hungariae, bolo oﬁciálne proklamované 18. novembra 1665 v Košiciach vydaním zakladacej listiny, v ktorej zástupcovia protestantských stavov, slobodných kráľovských miest východného Slovenska (Košíc, Kežmarku, Levoče, Bardejova, Sabinova, Prešova), banských miest, trinástich spiš- ských miest aj evanjelických cirkví zo Zadunajska zdôraznili, že v slobodnom kráľovskom meste Prešov bude vysoká škola Certum Collegium Scholasticum rozvíjať činnosť v záujme evanjelických cirkevných aj svetských stavov. 16. apríla 1667 uzavrelo mesto Prešov so za- kladateľmi kolégia zmluvu o právnom postavení školy. Bližšie FRANKOVÁ, Libuša: Dejiny prešovského kolégia v kontexte národnokultúrneho života Slovákov. Prvá polovica 19. storo- čia. Prešov : ManaCon, 1999, s. 6-11.

90 K otázkam tolerancie a intolerancie na prešovskom kolégiu v prvej polovici 19. storočia vzdelania.2 Do realizácie školskej činnosti na prešovskom kolégiu od jeho vzniku zasahovali politicko-vojenské udalosti vyplývajúce z protireformačnej politiky viedenského dvora, protihabsburských povstaní uhorskej šľachty a jozefínskych osvietenských reforiem uhorského školstva, ktoré postupne prechádzalo z kompetencie cirkví pod štátny dozor, ale pri zachovaní značného vplyvu konfesií na obsah vzdelania. V prvej polovici 19. storočia školskú činnosť na kolégiu výrazne ovplyvnili maďarizačné snahy uhor- ských vládnucich síl. Od začiatku 19. storočia kolégium zabezpečovalo výučbu filozofie, teológie a postupne aj právnických disciplín, ktoré vychádzali z prezentovania moderných filozofic- kých a teologických smerov a najnovších vedeckých poznatkov s myšlienkami slobody vierovyznania. Dôraz začalo klásť na systematickú modernizáciu výučby a realizáciu viacerých modifikácií učebných osnov v záujme skvalitňovania poskytovaného vzdelania. Študenti kolégia získavali nielen vyššie vzdelanie, ale upevňovali si aj svoje nábo- ženské sebavedomie. Kolégium sa stávalo významnou vedecko-vzdelávacou inštitúciou nielen v mieste svojho pôsobenia, v jeho okolí a na území Slovenska, ale aj v samotnom Uhorsku.3 Tolerancia a intolerancia boli prítomné v školskom kolegiálnom živote od jeho sa- motného začiatku a v prvej polovici 19. storočia ich možno sledovať v konfesijnej oblasti, z hľadiska konfesionálneho zloženia študentov a v národnostnej a cirkevnej oblasti, v súvislosti s národnostným zložením študentov, s postupným narastaním maďarizač- ných tendencií v duchu transformácie uhorskej stavovskej moci v maďarskú národnú hegemóniu a tiež v súvislosti s kompetenciami a postojom evanjelickej cirkvi a. v. k po- litickému vývoju v Uhorsku, konkrétne k maďarským reformným snahám. Z konfesionálneho hľadiska študovali do začiatku 19. storočia na kolégiu, najmä po vydaní Karolovej rezolúcie – Resolutio Carolina v roku 1731, ktorá upevnila podriade- nosť evanjelickej cirkvi panovníkovi a katolíckej hierarchii, a tiež v dôsledku vydáva- ných intimátov, dôverných oznámení Ministerskej rady, ktoré zasahovali do kolegiál-

2 Kolégiá vznikali od konca 16. storočia pod vplyvom humanizmu a renesancie, zápasov stú- pencov reformácie a protireformácie, a tiež vývoja starších školských inštitúcií. Reprezen- tovali vzdelanie so znalosťou latinskej gramatiky, poetiky a rétoriky, ktoré študenti získali počas gymnaziálneho štúdia, ale aj vzdelanie, ktoré získali počas akademického štúdia osvo- jením si vedomostí z logiky, etiky, metafyziky a fyziky, z časti zredukovaných oproti univer- zitnému štúdiu a tiež z diel novoscholastických teológov. 3 V rokoch 1803 – 1810 boli na kolégiu počtom študentov najpočetnejšie zastúpené stolice Šariš- ská, Zemplínska, Spišská, Abovská, Gemerská, Sabolčská, Boršodská a Liptovská, v rokoch 1811 – 1820 stolice Šarišská, Spišská, Zemplínska, Gemerská, Abovská, Sabolčská a Boršod- ská, v rokoch 1821 – 1830 stolice Šarišská, Spišská, Zemplínska, Gemerská, Abovská, Sa- bolčská, Boršodská. V rokoch 1831 – 1840 stolice Šarišská, Spišská, Gemerská, Zemplínska, Abovská, Sabolčská, Liptovská, Boršodská a Satumárska a v rokoch 1841 – 1849 stolice Ša- rišská, Spišská, Gemerská. Zemplínska, Abovská, Liptovská, Boršodská, Sabolčská, Békeš- ská, Turnianska a študenti z Bačky. Štátny archív Prešov, fond Evanjelické kolégium Prešov. Inv. č. 244, 245. Matricula Universae Juventutis III. Collegii (1803 – 1813, 1813 – 1831), inv. č.

91 Libuša Franková neho školského života,4 viac menej iba študenti evanjelického vierovyznania. Samotné kolégium od svojho založenia malo poskytovať neúplné akademické vzdelanie najmä protestantskej študujúcej mládeži zo severných stolíc Uhorska, ktorá dovtedy mohla zís- kať univerzitné vzdelanie len za hranicami krajiny, najmä v Nemecku. Zároveň malo plniť aj funkciu opozície voči rozvíjajúcemu sa vyššiemu katolíckemu školstvu v Trnave a najmä v Košiciach, kde bola 26. februára 1657 zriadená neúplná jezuitská univerzita, tzv. studium generale.5 V 18. storočí, keď vývoj kolégia prebiehal v rámci uhorského školstva, ktoré postupne prechádzalo, ako už bolo uvedené, z kompetencie cirkví do kompetencie štátneho dozoru,6 si protestantské školstvo bránilo školskú autonómiu. Na- priek laicizácii školstva v Uhorsku mali konfesie aj naďalej značný vplyv na obsah vzdelania. Rámec činnosti protestantských škôl právne vymedzil v roku 1781 Tolerančný patent Jozefa II., ktorý rozšíril náboženskú slobodu v duchu zásady, že osobné aktivity jednotlivcov nemajú byť viazané na konfesionálnu príslušnosť. Patent prispel k ožive- niu protestantského školstva v Uhorsku, ktoré sa pre evanjelikov a. v. stávalo ešte viac prejavom cirkevnej samostatnosti a autentičnosti, brániac sa celkom prirodzene oddeleniu všeobecného – reálneho vyučovania od náboženského, a tiež zjednoteniu metodiky a školskej administratívy s katolíckym školstvom v duchu štátnych záujmov, t. j. nad- radenosti občianskeho princípu nad konfesionálny a dôležitosti jednotného vzdelania. Evanjelici začali postupne vnímať školu ako prostriedok k zabezpečeniu ich rovnopráv- neho a hodnotného postavenia v modernizujúcej sa spoločnosti.7

246. Matricula Juventutis Studiosae in Collegio Distr. Ev. Eperiessiensi. (1831 – 1840) a inv. č. 248. Az eperjesi ev. Egyházkerületi Collegium Anyakönyve (1840 – 1871). 4 Napríklad od roku 1754 nemohli rektori prijímať na evanjelické školy katolícke deti pod pokutou 12 zlatých a väčšina gymnázií na slovenskom území, aj prešovské kolégium, boli de- gradované na gramatické školy. Bližšie FRANKOVÁ, Libuša: Dejiny prešovského kolégia v kontexte národnokultúrneho života Slovákov. Prvá polovica 19. storočia. Prešov : Mana- Con, 1999, s. 19. 5 Bližšie VESELÝ, Daniel: Dejiny kresťanstva na Slovensku. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 1994, s. 34; KVAČALA, Ján: Dejiny reformácie na Slovensku. Liptovský Sv. Mikuláš : Tra- noscius, 1935, s. 265-270; HALAGA, Ondrej R.: Z dejín košickej univerzity. K 300 ročnému jubileu založenia. In: Historický časopis, roč. 4, 1956, č. 4, s. 526-529. 6 Panovmík si privlatňoval právo kontroly nad školami. Napríklad v roku 1766 zriadila Mária Terézia pre Uhorsko samostatnú študijnú komisiu pri Uhorskej miestodržiteľskej rade, ktorej podliehalo osem školských obvodov – dištriktov a ktorá mala okrem iného vypracovať nový študijný poriadok pre katolícke školstvo. Do jej právomoci sa dostali aj evanjelické školské otázky. Vládne snahy uskutočniť jednotný školský system aj pre nekatolíkov a legalizovať všeobecnú školskú dochádzaku vyústili v roku 1777 do novej školskej organizácie Ratio educationis. Vzťahovala sa na všetkých obyvateľov, bez ohľadu na konfesijnú príslušnosť, v záujme výchovy a vzdelania budúcich občanov štátu. Aj keď sa v jej zmysle reformovalo len katolícke školstvo, reforma prezentovala požiadavku úpravy aj protestantského školstva. Bližšie BILČÍK, Jozef: Vývoj školstva na Slovensku do roku 1960. In: Slovenská archivistika, roč. 10, 1975, č. 1, s. 58. 7 V roku 1783 povolil panovník Jozef II. všetkým náboženským vyznaniam štúdium práva, lekár- stva a ﬁlozoﬁe na vyšších školách a v roku 1788 stanovil v inštrukcii pre vizitátorov ľudových

92 K otázkam tolerancie a intolerancie na prešovskom kolégiu v prvej polovici 19. storočia

S Tolerančným patentom sa tak stával cirkevný život evanjelikov nezávislejším. Zá- konný článok 26 uhorského snemu z roku 1791 zabezpečil protestantom nielen nábo- ženskú slobodu, ale aj školskú autonómiu s podmienkou, že sa v organizácii školstva prispôsobia školám zriadeným podľa vládnych noriem. Organizácia protestantského školstva v tom čase však nebola jednotná a prispôsobiť ju vládnemu systému škôl, alebo zaviesť jednotnú organizáciu všetkých protestantských škôl bola takmer nemožná aj z ﬁnančných dôvodov, a to aj napriek ojedinelým snahám na evanjelických školách od konca 18. storočia, či úsiliu Generálneho konventu Evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku v priebehu prvej polovice 19. storočia.8 Od začiatku 19. storočia sa vedenie kolégia už nebránilo prijímaniu študentov iného vierovyznania a tak sa postupne rozširovalo konfesijné zloženie študujúcej mládeže aj na kalvínov, pravoslávnych, židov a rímskokatolíkov.9 Vedenie kolégia rešpektovalo záujem o štúdium na škole nielen u uchádzačov z miesta svojho pôsobenia a jeho okolia, či z územia Slovenska, ale aj z dnešných oblastí Za- karpatska, Slavónska, Vojvodiny, Rumunska, a tiež zo vzdialenejších maďarských sto- líc, z českých a rakúskych krajín, aj keď do začiatku 30. rokov bolo ich zastúpenie medzi študujúcou mládežou sporadické. Vo väčšom počte prichádzali uchádzači o štúdium na kolégiu z uvedených oblastí v nasledujúcom období.10 Výraznejší záujem o štúdium na slovenských školách aj samotnom kolégiu bol zo strany srbských študentov, najmä z Voj- vodiny. Ako uviedol Risto Kovijanić „srbskú mládež priťahovali na Slovensko chýrne mená dobrých škôl a profesorov, náboženská a nacionálna tolerancia... a duch veľkých

škôl povinnú školskú dochádzku od 6 do 12 rokov, ktoré Ratio educationis ešte nevymedzilo. Bližšie KOWALSKÁ, Eva: Kontúry politického zápasu o charakter protestantského školstva v období osvietenstva. In: Prešovské evanjelické kolégium. Jeho miesto a význam v kulútnych dejinách strednej Európy. ACEP I. Zost. Peter Kónya, René Matlovič. Prešov : Biskupský úrad Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, 1997, s. 231-239. 8 Snahy generálneho konventu zaviesť jednotný študijný poriadok na všetkých evanjelických školách sa nestretli s úspechom, aj kvôli maďarizačným tendenciám v školstve. Možno dodať, že vyvolali nielen odpor zo strany slovenských evanjelikov, ale aj politickú aktivitu ich národ- ných predstaviteľov s konkretizáciou slovenských kultúrnych a školských požiadaviek, ktoré sa stávali súčasťou slovenského národného programu. Bližšie MÁTEJ, Jozef a kol.: Dejiny čes- kej a slovenskej pedagogiky. Bratislava : SPN, 1976, s. 151-152. 9 V rokoch 1803 – 1848 boli prirodzene z celkového počtu 4562 zaevidovaných študentov najpo- četnejšie zastúpení evanjelici, a to 3484. Neuvedené vierovyznania, alebo poškodený zápis je u 26 študentov. Bližšie FRANKOVÁ, Libuša: Dejiny prešovského kolégia v kontexte národno- kultúrneho života Slovákov. Prvá polovica 19. storočia. Prešov : ManaCon, 1999, s. 61-62. 10 Napríklad od 30. rokov boli v kolegiálnych matrikách zapísaní 14 študenti zo stolice Arad- skej, 12 z Krašovskej, 4 z Čanádskej, 6 z Fejérskej, 3 z Rábskej, 6 z Banátu. V roku 1809, 1891 a 1837 bol zapísaný 1 študent, v roku 1846 boli zapísaní 2 študenti a od roku 1847 študoval na kolégiu 1 študent z Rakúska. Po jednom študentovi sa zapísali uchádzači na kolégium z Čiech v rokoch 1805, 1811, 1821, 1830, 1832, 1833, dvaja v roku 1831 a po jednom v roku 1839, 1841 a 1842. V roku 1828 a 1841 boli zapísaní v matrike kolégia 2 študenti z Moravy. Bližšie uve- dené matriky v odk. 3.

93 Libuša Franková slovenských dejateľov, buditeľov a obroditeľov Šafárika, Kollára a Štúra... do Prešova prichádzal pod vplyvom dobrého mena kolégia, profesorov a rektorov Andreja Maye- ra, Michala Greguša, Andreja Čupku, Andreja Vandráka a rektora Antonína Ľudovíta Munyaya“.11 Pre srbských študentov bol teda veľmi významný najmä národnotolerantný faktor, respektíve štúdium v jazykovo blízkom prostredí s myšlienkami slovanskej vzá- jomnosti, najmä od druhej polovice 30. rokov v čase intenzívnejšieho rozvoja srbsko- -chorvátskej a slovensko-srbskej spolupráce v Uhorsku, čí vzájomné spolužitie Srbov a Slovákov vo Vojvodine a pôsobenie slovenských vzdelancov v srbskom prostredí, na- príklad Pavla Jozefa Šafárika v Novom Sade. Dôležitú úlohu zohrával u srbských štu- dentov zrejme aj ekonomický faktor, kedže výška študijného na kolégiu v Prešove bola nižšia ako v Bratislave a bola tu aj možnosť lacnejšieho stavovania.12 Intolerancia začínala byť prítomná v kolegiálnom školskom živote v súvislosti s vy- stúpením uhorských stavov a úradníctva proti modernizujúcim školským reformám vie- denského dvora od konca 18. storočia, ktoré presadzovali jeho kompetenciu vo veciach výchovy a školstva. Odrážala vznik a postupný rozvoj maďarského národného hnutia presadzujúceho zavedenie maďarčiny namiesto nemčiny ako úradného jazyka a ako povinného predmetu na vyšších, tzv. latinských školách.13 Jazyková otázka sa v mo- censkom zápase medzi Pešťou a Viedňou stávala postupne, najmä od 30. rokov, spolu s narastaním národnej intolerancie stále viac politickou otázkou. Prezentovala snahy po uhorskej štátnopolitickej samostatnosti. Maďarizačné tendencie z prelomu 18. a 19. sto- ročia, namierené najmä proti Slovákom obývajúcim kompaktné územie, ktoré boli v tom

11 V 18. a 19. storočí študovalo na Slovensku približne 2300 Srbov, z toho na kolégiu 185. K faktorom, ktoré ovplyvňovali ich voľbu miesta štúdia bola skutočnosť, že prešovské kolégium bolo v tom istom štáte a že evanjelické školy boli v prvej polovici 19. storočia centrami slovanskej vzájomnosti. Na kolégiu študovali aj neskôr významné osobnosti srbského národného života ako Jovan Ilić (básnik, politik, štátnik, prekladateľ diel Jána Kollára a Andreja Slád- koviča), Alex Janković (politik, diplomat, štátnik), Peter Radovanić (riaditeľ srbských ľudo- vých škôl, professor lýcea, tajomník ministerstva osvety, člen Srbskej učenej spoločnosti), Miloš Dimitrijević (predseda Matice srbskej, politik obhajujúci aj práva slovenského národa). Bližšie KOVIJANIĆ, Risto: Štúdium srbských študentov na Slovensku v 18. – 19. storočí. In: Prešovské kolégium v slovenských dejinách. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 131-137. 12 Bližšie SIRÁCKY, Ján: K problematike štúdia Srbov na slovenských školách. In: Prešovské kolégium v slovenských dejinách. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydava- teľstvo, 1967, s. 139-140. 13 Panovník František II. potvrdil v roku 1805 zákonný článok 7 uhorského snemu z roku 1792 o maďarskom jazyku ako riadnom predmete na uhorských školách a vydal odporúčanie, aby sa používal aj pri výklade iných predmetov. Na snahy uhorskej vládnej moci o vypracovanie vlastnej školskej organizácie však reagoval, bez súhlasu uhorského snemu, vydaním novej školskej reformy Ratio educationis v roku 1806. Na vyšších školách reforma realizovala aj spomínané ustanovenia o maďarčine a požiadavku, aby učitelia na ľudových školách ovládali maďarský jazyk, aby ho mohli vyučovať. Bližšie MÁTEJ, Jozef a kol.: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1976, s. 118-192.

94 K otázkam tolerancie a intolerancie na prešovskom kolégiu v prvej polovici 19. storočia

čase ešte len v začiatkoch sa naplno prejavili v maďarizačných zákonoch uhorského snemu z rokov 1830, 1832 – 1836, 1838 – 1840, 1843 – 1844 a zasiahli aj do kolegiálneho života. Predchádzali im však nariadenia v niektorých stoličných štatútoch,14 ktoré odrá- žali reálny stav maďarizačných tendencií smerom k nemaďarskému obyvateľstvu Uhor- ska. Prítomnosť nemaďarských etník v Uhorsku bola buď ignorovaná, alebo z právneho jazykového hľadiska pokladaná za irelevantnú, s povinnosťou občanov prispôsobiť sa oﬁciálnym jazykovým požiadavkám z rozličných dôvodov. Stoličné štatúty veľmi často prekračovali obsah snemových zákonov a len výnimočne považovali za potrebné pred- ložiť svoje štatúty v zmysle zákonných ustanovení vyšším miestam na schválenie pred ich implementáciou do života. Nadradené miesta sa o nich viac menej dozvedali len zo zápisníc, ktoré dostávali zvyčajne nepravidelne a oneskorene. V prípade stolíc v Uhor- sku nešlo tak o maďarizáciu sankcionovanú zákonom. Uvedený stav trval do začiatku 40. rokov.15 Predstavitelia Šarišskej stolice sa už v roku 1805 vyjadrili za používanie maďar- činy a jej rozširovanie prostredníctvom škôl. V čase snemových rokovaní v roku 1807 a 1811 – 1812 podporili maďarizačné aktivity s cieľom úplného pomaďarčenia školstva. Generálny konvent Evanjelickej cirkvi a. v. Potiského dištriktu v roku 1821 zdôraznil potrebu „väčšej starostlivosti a usilovnosti“ v pestovaní maďarského jazyka, čo sa od- razilo aj v postupnom zavádzaní maďarčiny do vyučovacieho procesu na kolégiu.16 Ša- rišská stolica išla v tom čase v zavádzaní maďarčiny do úradov a súdov zrejme najďalej na slovenskom území a pokračovala aj v tendenciách šíriť maďarčinu prostredníctvom učiteľov ﬁnančne zvýhodnených, učebníc, školských kníh a inšpekcií na školách, najmä ľudových. Rozvoj školy a školstvo boli všeobecne stolicami považované za najvhodnejší prostriedok šírenia maďarčiny a vplyv stoličných nariadení sa výrazne prejavil aj na kolégiu.17

14 Kedže v dôsledku odporu nemaďarských a najmä chorvátskych zástupcov a činiteľov blíz- kych panovníckemu dvoru na sneme, ako aj samotného viedenského dvora a vládnych čini- teľov zachovávali snemové zákony v maďarizačnom procese v zmysle natio magyarica do konca 30. rokov istú zdržanlivosť. 15 Vydávanie množstva stoličných štatutárnych a iných úprav aj nariadení začiatkom 40. rokov takmer prestalo. Súviselo to s prijatím novších zákonných úprav uhorským snemom v rokoch 1839 – 1840 a najmä v rokoch 1843 – 1844, ktoré naplno zaviedli do verejného, národného, cirkevného a školského života maďarský jazyk. 16 Bližšie RAPANT, Daniel: Ilegálna maďarizácia 1790 – 1840. Turčiansky Sv. Martin : Matica Slovenská, 1947, s. 5-18, 20 a n; ČERVENKA, Jaromír: Prešovské ev. Kolégium v dejinách ﬁlozoﬁe. In: Sborník prác profesorov ev. kolegiálneho slovenského gymnázia v Prešove 1940. Prešov : Slovenská štátna kníhtlačiareň, 1940, s. 125. 17 Dokonca sa neuspokojila len s uvedenou formou šírenia maďarčiny. Uznesením z 29. novembra 1830 odporúčala obyvateľom stolice, aby maďarčinu prijali nieln za spoločenskú reč, ale aj za domácu – rodinnú reč v záujme jej všeobecného rozšírenia prostredníctvom rodinnej výchovy, ktorú mali zabezpečiť ženy ovládajúce maďarský jazyk. Bližšie RAPANT, Daniel: Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842, I. Liptovský Sv. Mikuláš : Tranoscius, 1943, s. 8-9, 31-35.

95 Libuša Franková

V národnostne diferencovanom prostredí na prešovskom kolégiu došlo pod vplyvom uvedených skutočností k výrazným jazykovým zmenám v pedagogickom procese, aj keď latinčina bola ešte stále vyučovacím jazykom. S kladením dôrazu na jazykovú pripravenosť študentov z hľadiska ich profesionálneho zamerania sa spájal nielen zápas o jazyk, ale aj tendencia preferovať maďarský jazyk. Za podpory niektorých profesorov a cirkevných hodnostárov bolo v šk. r. 1821/22 rozhodnuté, že študenti, ktorí počas piatich rokov nezvládnu maďarský jazyk nedostanú štipendium.18 Na kolégiu prijali v roku 1826 profesora maďarského jazyka a podľa nariadenia správy kolégia sa mal učiteľ Mi- chal Mateják naučiť maďarský jazyk do roku 1827, profesor gramatiky Jozef Benczur do konca šk. r. 1830/31, Eduard Fröhlich do roku 1833, Ľudovít Kolmár do roku 1834 a Ján Kengyel do roku 1835. Od roku 1828 sa maďarčina stala na kolégiu povinným vy- učovacím predmetom. V roku 1830 začal ako prvý prednášať na kolégiu v maďarskom jazyku Michal Greguss. Po latinsky sa o niečo neskôr prednášalo iba v teologickom kur- ze a maďarčina sa dostávala aj do úradných kníh. Školské snahy v stoliciach v prospech maďarského jazyka však nedosahovali predpokladaný výsledok a stoliciam nepomáhali ani vydávané jazykové príkazy donucovacieho charakteru, ktoré nebrali do úvahy pa- novníkovu rezolúciu z roku 1830, zdôrazňujúcu neprípustnosť núteného a násilného ší- renia maďarčiny. Maďarizačné snahy v školstve mohol tak zabezpečiť len celokrajinský zásah v podobe snemových uznesení. Po vydaní snemového zákonného článku 8 z roku 1844, ktorý zaviedol maďarčinu ako vyučovací jazyk na školách, bola aj na kolégiu väčšina predmetov prednášaná po maďarsky a maďarská literatúra sa stala pravidelne prednášanou disciplínou.19 Intolerancia v jazykovej otázke na prešovskom kolégiu odrážala už od vydania zákonného článku 6 z roku 1840 maďarizačné snahy v prospech ďalšieho rozšírenia používania maďarského jazyka nielen v štátnych inštitúciách, podaniach panovníko- vi, obežníkoch Uhorskej miestodržiteľskej rady, či vo vzájomnom styku svetských a cirkevných úradov, ale aj v samotných cirkvách. Kňazi boli pokladaní za verejných úradníkov a vzťahovali sa na nich, podobne ako na učiteľov aj snemové uznesenia o jazykovej otázke v Uhorsku.20 Maďarizačné tlaky v cirkevnej oblasti sa dotkli naj-

18 Kolégium sa od svojho založenia vyznačovalo jazykovou nestálosťou. Na prešovských ško- lách už v rokoch 1440 – 1555 prevládal nemecký jazyk a v rokoch 1555 – 1644 maďarský jazyk. Od roku 1667 sa vo štvrtej triede kolégia stala povinným predmetom popri maďarčine aj nemčina a neskôr latinčina. Po 20. júli 1774 bola Miestodržiteľskou radou zavedená v Uhor- sku na stredných a vysokých školách, vrátane prešovského kolégia, ako vyučovací jazyk nem- čina. V učebných osnovách z roku 1785 bol zavedený aj „slovanský jazyk“. Bližšie ÓNODY, Oliver: Vplyv udalostí na dejiny kolégia. In: Prešovské kolégium v slovenských dejinách Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 62. 19 Bibliograﬁa k dejinám prešovského školstva. Zost. Juraj Paška. Martin : Matica Slovenská, 1984, s. 91 a n. 20 Zákon nariaďoval zaviesť do troch rokov maďarčinu do vedenia matrík aj v nemaďarských cirkevných zboroch a uvádzať do farských, kazateľských a diakonských úradov len osoby, ktoré ovládali maďarský jazyk. Predstavitelia maďarskej nacionálne liberálnej šľachty ve-

96 K otázkam tolerancie a intolerancie na prešovskom kolégiu v prvej polovici 19. storočia mä evanjelikov a ich školstva. Evanjelická školská autonómia umožňovala maďarským vládnuci silám rýchlejší postup maďarizácie než u katolíckeho školstva, ktoré v ko- nečnom dôsledku podliehalo vláde a brzdiacim činiteľom bol aj vysoký katolícky klé- rus, zväčša politický prívrženec vlády. Podobná situácia bola aj v otázke používania liturgickej reči. Pevnejšia hierarchická podriadenosť v katolíckej cirkvi a prevaha la- tinského liturgického jazyka nedovoľovala také maďarizačné snahy, aké sa uplatňovali v evanjelickej cirkvi. Otázka bohoslužobnej reči patrila u evanjelikov do kompetencie nižších miestnych a seniorálnych konventov, v ktorých svetské stavy presadzovali as- poň čiastočné pomaďarčovanie bohoslužieb, a to aj v zboroch prevažne alebo úplne nemaďarských. Maďarizačné snahy v Evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku, ktorá bola národnostne slovenská, nemecká a maďarská vyvrcholili na jej generálnom konvente v roku 1840 a organizovanú podobu dostali v aktivitách Karola Zaya, zvoleného za generálneho dozorcu evanjelickej cirkvi a škôl v Uhorsku. Generálny konvent skoordi- noval od šk. r. 1841/42 evanjelické nižšie aj vyššie školy novým školským poriadkom, učebným plánom a ustanoveniami o maďarčine a jej postupnom zavádzaní do vyučo- vania. V maďarskom jazyku sa mali vyučovať všetky predmety u ktorých sa pri pre- kladaní z latinčiny narážalo na väčšie ťažkosti v terminológii, ako dejepis, zemepis, prírodné vedy a právo. Maďarský jazyk sa mal vyučovať vo všetkých triedach, najmä v nižších a aj školské vysvedčenia a správy posielané školami Uhorskej miestodržiteľ- skej rade mali byť v maďarčine.21 K urýchleniu maďarizácie slovenských evanjelikov mal prispieť najmä Zayov plán z 26. februára 1841 o únii luteránov a kalvínov v Uhor- sku, ktorý priniesol prvé vážnejšie stretnutie maďarizačných snáh a národnoobraných aktivít Slovákov v samotnej evanjelickej cirkvi. Superintendenti mali napríklad podľa nariadenia generálneho konventu z roku 1841 nevysvätiť do kňazského úradu kandi- dátov, ktorí neovládali maďarský jazyk a podobne mali postupovať aj pri obsadzovaní učiteľských a profesorských miest na školách. Vnútrokolegiálne spory národnostného charakteru sa v tomto čase prejavili v správe kolégia pri obmedzovaní nemeckého ja-

denej Lajosom Kossuthom predložili na sneme požiadavky, aby kňazi a učitelia boli povinní šíriť maďarčinu aj za osobitné odmeny a iné výhody a aby všetci obyvatelia Uhorska povinne ovládali maďarčinu. Bližšie RAPANT, Daniel: Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842 I. Liptovský Sv. Mikuláš : Tranoscius, 1943, s. 31-51. 21 V dôsledku nespokojnosti a pripomienok učiteľov k uvedeným opatreniam došlo na porade u Karola Zaya v Uhorovci 20. – 27. júla 1841, ktorej sa zúčastnil aj profesor prešovského kolé- gia Anton Ľudovít Munyay, k úprave školského poriadku. Tlačou vyšiel v roku 1842 pod ná- zvom Školský poriadok evanjelikov aug. vyznania maďarskej vlasti. Nebol však deﬁnitívnou úpravou školského poriadku na evanjelických školách, ale priniesol zároveň posledné zmeny v zabezpečení ich dovtedajšej jednoty v prvej polovici 19. storočia. Bližšie RAPANT, Daniel: Slovenský pestolný prosbopis z roku 1842 I. Liptovský Sv. Mikuláš : Tranoscius, 1943, s. 14- 15, 27-29, 49-56, 62-63, 82 a Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842, II. Dokumenty. Do- kument č. 63. Porada v Uhrovci 20. – 27. júla 1841 k novému učebnému poriadku. Liptovský Sv. Mikuláš : Tranoscius, 1943, s. 246-249; Štátny archív Prešov, fond Evanjelické kolégium Prešov. Inv. č. 129. Elaboratum Conventus Scholastici in Zay-Ugrocz… 1842. Systema Scho- larum Evangelicorum.

97 Libuša Franková zyka vo výučbe a v dlhšie trvajúcich snahách o presadenie maďarského jazyka v kole- giálnom cirkevnom živote. Až v roku 1840 vedenie kolégia rozhodlo o bohoslužbách v maďarskom jazyku raz za mesiac.22 Vedenie kolégia, napriek uvedeným skutočnostiam, tolerovalo niektoré reálne fakty dotýkajúce sa kolegiálneho školského života. V oblasti disponovania s tak dôležitými ﬁ- nančnými prostriedkami pre študentov a školu v podobe štipendijných základín a nadá- cií rešpektovalo podmienky ich udelenia aj národnostný charakter. Pri založení základín sa totiž zvyčajne určovali podmienky ich udelenia, a to spravidla pre sociálne slabých študentov, alebo pre študentov zo šľachtických rodín, prípadne boli orientované profesij- ne, alebo miestom sídla školy – Prešovom a založené boli buď v podobe sponzorského daru alebo testamentu.23 Napríklad základina Jonáša Záborského v sume 500 zlatých z roku 1844 bola určená „študentom narodeným v Uhorsku bez rozdielu národností“, ktorí študovali vo vyšších triedach a zaujímali sa o slovanské jazyky a literatúru.24 Zá- kladina grófky Johanny Róthovej-Telekyovej z júna 1812 v sume 100 000 zlatých bola určená evanjelikom a. v. za účelom „podpory vzdelaniachtivých ľudí“.25 V prvej polovici 19. storočia tolerovalo vedenie kolégia aj záujmovú jazykovú a kul- túrnu spolkovú činnosť študentov spravidla na etnickom princípe, ale pri dodržiava- ní školských zákonov a pod patronátom profesora školy. Na evanjelických stredných a vyšších školách sa záujmová spolková činnosť začala rozvíjať od 20. rokov v súvis- losti so zavedením štatútu o všestrannej príprave študentov pre ich budúce povolanie

22 Navonok vládni činitelia aj zasadnutia Generálneho konventu Evanjelickej cirkvi a. v. v Uhor- sku ubezpečovali verejnosť, že šírením maďarčiny nechcú nikoho zbaviť jeho jazyka, ani zasahovať cirkvám do používania materinského jazyka v bohoslužbách. Bližšie RAPANT, Daniel: Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842, II. Dokumenty. Dokument č. 2, s. 5-10, č. 18, s. 61-62; SZIKLAY, Ladislav: K slovensko-maďarským kultúrnym a literárnym vzťa- hom na prešovskom kolégiu. In: Prešovské kolégium v slovenských dejinách. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 197-203. 23 V rokoch 1804 – 1848 malo kolégium k dispozícii približne 58 základín a nadácií určených na hradenie výdavkov školy, alumnae a štipendií v celkovej sume 18 548 zlatých a 58 grajciarov. Štátny archív Prešov, fond Evanjelické kolégium Prešov. Inv. č. 121. Anno 1834. 26. júna. Sti- pendi ex ﬁsco Collegi distribuenda; Inv. č. 124. Informatio tabellaris de Stipendiario Funda- tionis Josepho-Jettinianae in Lyceo Evang. Aug. Conf. Eperjesiensis scholas frequentante… 1834/35, inv. č. 934. Alapitványok 1725 – 1910, inv. č. 938. Az eperjesi collegium vygyonát képviselö legrégibb Allapitványok és vég. (1795 – 1845). 24 Určená bola prešovskému kolégiu a evanjelickým lýceám v Bratislave a Kežmarku. Štátny archív Prešov, fond Evanjelické kolégium Prešov. Inv. č. 131. Fundatio Jana Zaborszky. Litera Fundationates… 21. augusta 1844. 25 Štipendium malo byť vyplácané na jednej alebo viacerých evanjelických školách v Uhorsku na základe rozhodnutia superintendentov. Informácie o štipendiu boli každoročne zverejnené v Informatio de Stipendiatis et Candidatis pro Stipendio Johanna Rothiano anno scholasti- co… Štátny archív Prešov, fond Evanjelické kolégium Prešov. Inv. č. 106. Fundationes Scho- lae Distr. Eperiessiensis. Néhai nagymélt. Királyfalvi Róth Johanna asszonyságnak, gróf teleki Jósef ur özvegyének végrendelete.

98 K otázkam tolerancie a intolerancie na prešovskom kolégiu v prvej polovici 19. storočia a s dôrazom aj na ich jazykovú pripravenosť v rodnej reči, pri zachovaní latinského vyučovacieho jazyka.26 Spočiatku, od konca 20. rokov, mala študentská spolková čin- nosť na evanjelických školách samovzdelávací charakter. Postupne odrážala aj aktivity národných hnutí. Na prešovskom kolégiu bola založená študentská Maďarská spoloč- nosť v roku 1829,27 Slovenská spoločnosť v roku 1832 a Nemecký spolok – Deutsches Verein. 28 Kým vedenie kolégia na jednej strane tolerovalo činnosť študentských spoločností na etnickom princípe, v národnostnej otázke, najmä v jazykovej presadzovalo maďarizač- né tendencie. Aj keď činnosť študentských spoločností nebola spočiatku sprevádzaná vážnejšími národnostnými rozpormi, ako to bolo na iných stredných a vyšších školách na území Slovenska, dochádzalo na kolégiu k nacionálnym rozporom medzi slovenský- mi a maďarskými študentmi v dôsledku aktivít maďarských študentov, podporovaných niektorými profesormi. Napríklad už ustanovenia kolégia z roku 1828 zakazovali štu- dentom národnostné roztržky na škole.29 V čase východoslovenského povstania v roku 1831, kedy sa na kolégium v šk. r. 1831/31 zapísalo len 72 študentov30 a jeho začiatok bol posunutý na 10. október, zasiahli študentské nepokoje aj do školského života. Uda- losti ovplyvnili správanie sa časti študentov k profesorom aj k rektorovi. Vedenie školy bolo nútené na zasadnutiach školskej rady a školskej súdnej stolice vyšetriť študentské nepokoje, sprísniť nariadenia pre študentov a dokonca zriadiť školské väzenie – kar- cer, trestnú miestnosť. Už Ratio educationis z roku 1806 predpisovalo prísne pravidlá správania sa študentov a pre „nenapraviteľných“ odporúčalo telesné tresty, väzenie

26 Študenti prešovského kolégia, najmä teológovia sa začali aj za podpory superintendenta Pavla Jozeffyho, ktorý na škole uskutočňoval pravidelné návštevy – kanonické vizitácie a udržiaval písomné kontakty s vedením kolégia, združovať v jazykových spolkoch. Štátny archív Pre- šov, fond Evanjelické kolégium Prešov. Inv. č. 113. Az eperjesi ev. Rev. Collegium Canonica Visitatiories 1826 Jozeffy Pál. 27 Najaktívnejšie sa činnosť spoločnosti rozvíjala v rokoch 1833 – 1836, kedy prekročila rámec školy a začala zohrávať dôležitú úlohu v živote mesta, realizujúc kultúrne, najmä divadelné predstavenia pri rôznych slávnostných príležitostiach pre mestské obyvateľstvo. V 40. rokoch jej aktivity nadobudli národnopolitcký charakter. V apríli roku 1845 ju navštívil Alexander Petöﬁ, ktorý na zasadnutí spoločnosti prednášal básne a na ktorého počesť uskutočnili ma- ďarskí študenti slávnostný sprievod mestom. Bližšie BODOLAY, Géza: Vrcholné obdobie prešovskej Maďarskej spoločnosti v minulom storočí. In: Prešovské kolégium v slovenských dejinách. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 175-194. 28 Pravdepodobne začal pracovať už v 20. rokoch (obyvatelia nemeckej národnosti boli v tomto období druhou najpočetnejšou skupinou obyvateľstva v meste), aj keď najstarší zachovaný dokument pochádza z roku 1842 a sú ním stanovy spoločnosti. Štátny archív Prešov, fond Evanjelické kolégium Prešov. Inv. č. 129. Gesetztafel des im Jahre 1842 am Eperieser Colle- gio entstandenen Deutschen Vereins. 29 ULIČNÝ, Ferdinand: Niekoľko poznámok. In: Prešovské kolégium v slovenských dejinách. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 128. 30 Štátny archív Prešov, fond Evanjelické kolégium Prešov. Inv. č. 246. Matricula Juventutis studiosae in Collegio District. Ewang. Aug. Eperiensi 1831 – 1840.

99 Libuša Franková alebo vylúčenie zo štúdia. Prešovské kolégium uvádza väzenie prvýkrát v školských zákoch až v roku 1832.31 Negatívne postoje zaujali maďarskí študenti napríklad k osobnosti Antona Ľudovíta Munyaya, ktorý ako rektor kolégia poskytol slovenským študentom pomoc pri založe- ní Slovenskej spoločnosti a stal sa jej predsedom. Dohliadal na dodržiavanie spolko- vých zákonov, každoročne usporadúval voľby jej výboru, určoval témy cvičných kázní a dbal o ich zapísanie, aj každej literárnej práce s obsahom jej zamerania do Pamätníka Spoločnosti homiletickej slovenskej v Prešove (1832 – 1839) a Pamätníka Spoločnosti slovenskej v Prešove (1834 – 1845).32 Zámerom Slovenskej spoločnosti prepožičal svoju autoritu i postavenie profesora a rektora školy, kedže kolegiálne prostredie nepre- javilo v tom čase väčšie pochopenie pre založenie spoločnosti slovenských študentov a pre prebúdzanie ich národného vedomia formou rozvíjania národnokultúrnych aktivít a prekonávania izolovanosti školského prostredia od ostatných oblastí Slovenska.33 Na- priek uvedeným skutočnostiam nebol Anton Ľudovít Munyay pre slovenských študentov na kolégiu tou oporou ako Ján Blahoslav Benedikty a Matej Slavkovský v Kežmarku, ale najmä Michal Hlaváček v Levoči. Možno to vydedukovať z listu Bohuslava Nosá- ka v mene bratislavského Ústavu slovanského prešovským študentom v šk. r. 1838/39: „Žalujete sa, že prí u vás málo samostatných slovanských duší... se naléza. Příčinu této nevšímavosti národního života u mladíků Prešovských udávate nedostatek učitelů veřej- ných, kteří by se o záležitosti Vaše postarali a mladistvou žáctva slovenského krev na spůsob Levočského Hlaváčka k milování vlastního jazyka a národa horlivě povzbuzova- li. Těšíme sě, že tím, čím jste vlastními silami ste se stali... A Vy tedy ač žádných pomůcek nemáte, vlastní horlivostí a štědrosti Ústav Váš povýšiti můžete“34 Munyay mal však v menej priaznivých prešovských pomeroch nezastupiteľné miesto v rozvíjaní národ- nokultúrneho života slovenských študentov. A to aj napriek tomu, že sa len zúčastňoval zasadnutí Slovenskej spoločnosti pri príležitosti otvorenia a ukončenia školského roku a ako rektor každoročne potvrdzoval stanovy spoločnosti. Na túto skutočnosť upozornil napríklad v liste Samovi Bohdanovi Hroboňovi v roku 1838 aktívny člen spoločnosti

31 Študentské nepokoje a výtržnosti riešilo vedenie kolégia aj v 40. rokoch. Štátny archív Pre- šov, fond Evanjelické kolégium Prešov. Inv. č. 119. Leges Collegii Districtualis Eperiessiensis Discipulos Concernentes. 1832. 32 Štátny archív Prešov, fond. Evanjelické kolégium Prešov. Inv. č. 371. Pamětnjk Společnosti Homiletické Slowenské v Prešowe; Slovenská národná knižnica – Archív literatúry a umenia Martin. Sig. C 14 46. Pamětjk Společnosti Slowenské v Prešowě; DOBŠINSKÝ, Pavol: O kul- túrnych ústavoch na území Slovákmi obývanom z doby poreformacionálnej. In: Slovenské pohľady, roč. 5, 1885, č. 2, s. 202. 33 Proces národného vývinu na východnom Slovensku sa oproti iným oblastiam oneskoril, ná- rodnouvedomelá inteligencia tu bola málopočetná a študujúca mládež slovenského pôvodu, ktorá v iných regiónoch na slovenskom území reprezentovala v tom čase slovenské národné snahy, bola v Prešove málo aktívna a dokonca sa postupne odnárodňovala. 34 Slovenská národná knižnica – Archív literatúry a umenia. Sig. M 47 A 42. Listár Spolku Učen- ců řeči Českoslowanské. R. 1835/6ho. List č. 106. List na Prešowské Slowáky, s. 178-179.

100 K otázkam tolerancie a intolerancie na prešovskom kolégiu v prvej polovici 19. storočia

– homiletického krúžku Ľudovít Jaroslav Haan v tom zmysle, že jej predsedom je síce Munyay, ale ten „ani dostatočného času nemá, ani není dosti tým národným duchem nadšený, aby se našeho spolku horlivě zaujímal; kromě neho pak žádneho z veřejmých učitelů nemáme“.35 Anton Ľudovít Munyay však často zdôrazňoval, že „dokiaľ on bude v Prešove, spoločnosť slovenská nesmie zahynúť“.36 Slovenskí študenti, napriek vyššie uvedeným skutočnostiam, už počas štúdia na ko- légiu pozitívne vnímali úlohu Munyaya v ich spolkových aktivitách. Napríklad Jozef Srnka, zakladateľ Slovenskej spoločnosti, v uvítacej reči pri otvorení jej činnosti v šk. r. 1834/35, v ktorej zhodnotil jej dovtedajšie aktivity a predstavil nový program činnos- ti, vyzdvihol Munyayovu úlohu pri rozvíjaní spolkových aktivít slovenských študen- tov.37 V roku 1844 odchádzal z kolégia po ročnom štúdiu Ondrej Vlastimil Srnka, ktorý v rozlúčkovej reči 20. júna 1844 zdôraznil v prioritných úlohách prešovskej Slovenskej spoločnosti zámery a ciele štúrovského hnutia, ktoré sa nesústreďovali len na vzdeláva- nie sa v rodnom jazyku. Ľudovíta Štúra predstavil ako významného národovca a vodcu Slovákov, Jána Kollára vnímal ako otca slovenskej mládeže a Antona Ľudovíta Munyaya ako človeka, ktorý otváral prešovským študentom cestu k národnosti.38 Jonáš Záborský, spoluzakladateľ Slovenskej spoločnosti na kolégiu vo Vlastnom životopise na adresu Munyaya okrem iného uviedol, že „novoprišlý a jediný profesor Anton Muňay prijal predsedníctvo a niesol sa hrozitánskym národovcom, ač sebe skutkom divne odporoval. V rodine svojej bol dokonalý nemčúr, deti svoje ani čítať slovensky nenaučil. Ale v Spo- ločnosti pohovoril neraz také reči, že sme až tŕpli za neho. A nie bez príčiny. Mohlo ho to, pri ješitnosti maďarónskej, stáť život... Keď sedel na jar pod stromom v záhrade, zaznel spoza múra výstrel a broky sa sypali nad jeho hlavu do stromu“.39 Aktivity Antona Ľudovíta Munyaya smerom k Slovenskej spoločnosti však stačili na to, aby členovia študentskej Maďarskej spoločnosti v šk. r. 1835/36 vo vydávaných týždenníkoch Duda – Trúba a najmä Eperjesi Kurjancs! – Prešovský krikľún! pod re- dakciou Imricha Vahotu, ktoré kolovali medzi študentmi na kolégiu s príspevkami o vý- znamných udalostiach na škole, ale aj o samotných študentoch a profesoroch, zosmieš- ňovali osobnosť profesora a rektora Munyaya.40

35 Slovenská národná knižnica – Archív literatúry a umenia Martin. Sig. 44 B 18. List Ľudovíta Jaroslava Haana Samovi Bohdanovi Hroboňovi z 3. novembra 1838. 36 REPČÁK, Jozef: Historický vývoj kolegiálnej knižnice. In: Prešovské kolégium v sloven- ských dejinách. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 279. 37 Slovenská národná knižnica – Archív literatúry a umenia Martin. Sig. C 14 46. Pamětnjk Společnosti Slowenské v Prešowě. 38 Slovenská národná knižnica – Archív literatúry a umenia Martin. Sig. C 14 46. Pamětnjk Společnosti Slowenské v Prešowě. Rozlúčková reč Srnku z júna 1844. 39 ŠKULTÉTY, Jozef: Vlastný životopis Jonáša Záborského. In: Slovenské pohľady, roč. 32, 1912, č. 1, s. 56. 40 BODOLAY, Géza: Vrcholné obdobie Prešovskej maďarskej spoločnosti v minulom storočí. In: Prešovské kolégium v slovenských dejinách. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslo- venské vydavateľstvo, 1967, s. 188-189.

101 Libuša Franková

Uvedené skutočnosti a samotný fakt, že pokiaľ zostávali slovenskí študenti vo svojej spolkovej činnosti pri jazykových a kultúrnych aktivitách, národnostné rozpory v čase, keď maďarskí študenti už rozvíjali národnopolitické snahy v otázke maďarského jazyka sa nevyhranili do takej miery ako na iných školách. Napriek tomu maďarské vládne sily prostredníctvom vedenia kolégia registrovali prejavy slovenských študentov s nedô- verou a vyvíjali na slovenských študentov, napríklad Jonáša Záborského, Jozefa Srnku a ďalších perzekučné tlaky, v snahe zabrániť nadväzovaniu a udržiavaniu ich kontaktov s predstaviteľmi slovenského národného života – Jánom Kollárom, Gašparom Fejérpa- taky-Belopotockým, Michalom Hlaváčkom, Alexandrom Boleslavínom Vrchovským, Karolom Kuzmánym, Jánom Kadavým, či Františkom Cyrilom Kampelíkom, pred- staviteľom mladočeskej inteligencie v Brne, a tiež so študentskými centrami v Levoči, Kežmarku, ale najmä s bratislavskou Spoločnosťou česko-slovanskou, založenou v roku 1829, Vzájomnosťou, založenou v roku 1837 a od 40. rokov s Ústavom slovanským v Bratislave a s ústrednou Jednotou mládeže slovenskej – Bratstvom slovenským, zalo- ženou v roku 1845 v Levoči.41 Národnostné rozpory na kolégiu nemôže spochybniť ani individuálna spolupráca niektorých členov Maďarskej spoločnosti so Slovenskou spo- ločnosťou, napríklad Jozefa Szekácsa, slovenského pôvodu, Júliusa Sárossyho, maďar- ského pôvodu a Ľudovíta Jaroslava Haana, pochádzajúceho z nemeckej rodiny, ktorá sa začiatkom 19. storočia poslovenčila a ktorý aktívne pracoval aj v Slovenskej spoločnosti. Všetci prišli na štúdiá do Prešova zo študentského prostredia v Sarvaši, kde spolužitie národností a istá spolupráca boli považované za celkom prirodzené.42 Prešovské kolégium, ktoré vo svojom dovtedajšom vývoji muselo neustále brániť svoju školskú existenciu, podľahlo v prvej polovici 19. storočia maďarizačným tlakom a ich politickým cieľom s protinárodnostnými prejavmi, ktoré sa naplno prejavili o nie- čo neskôr, najmä po vydaní národnostného zákona v roku 1868 a najvýraznejšie na prelome 19. a 20. storočia.

41 SEDLÁK, Imrich: K metodike výskumu maďarsko-slovenských vzťahov. In: Prešovské kolé- gium v slovenských dejinách. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavteľstvo, 1967, s. 126-127. 42 SZIKLAY, Ladislav: K slovensko-maďarským kultúrnym a literárnym vzťahom na prešov- skom kolégiu. In: Prešovské kolégium v slovenských dejinách. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 197-203.

102 PREJAVY ČESKO-SLOVENSKEJ VZÁJOMNOSTI V NÁRODOPISNEJ ČINNOSTI PAVLA SOCHÁŇA DO VZNIKU ČESKOSLOVENSKA

Nadežda Jurčišinová

JURČIŠINOVÁ, Nadežda: Expressions of Czech-Slovak Intercommunity in Ethnographical Activities of Pavol Socháň till Creation of Czechoslovakia. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 103-116. Among prominent personas of Slovak national life of the end of 19th and beginning of 20th century belonged Pavol Socháň. His whole life work he has signiﬁcantly contributed to development of Slovak ethnographic, mainly in the area of material culture of Slovak folk. Activities of Pavol Socháň in ethnographical work were in several connections joint with Czech cultural environment. They were especially expressed during his study stays in Prague during 1882 – 1885 and 1886 – 1891. Cooperation in ethnographical area had various forms. His ﬁrst impulse to this lifetime orientation on ethnographic activities accrued during his stay in Moravia. In Czech and Moravian environment he found support and understanding in organization of exhibitions of Slovak folk art, and also with support in form of publication of his contributions with ethnographical themes, on the pages of Czech newspapers, magazines and various publications. He familiarized the Czech public with Slovak folk culture through lectures, and also by organization of exhibitions of Slovak folk art in Czech towns. With his activity he contributed not only to deeper knowledge of Slovak spiritual, but mainly material folk culture in Czech environment, but with that he also took part in development of Czech-Slovak intercommunity.

Na rozhraní 19. a 20. storočia bola slovenská národopisná činnosť jedným z mála prostriedkov, ktorá umožňovala zachovať, ale aj pozdvihnúť národné hodnoty a pesto- vať národné povedomie. Rozvíjala sa aj napriek sťaženým podmienkam, aké pre rozvoj kultúry v Uhorsku boli. Udržala sa zásluhou inštitúcií a ľudí, ktorí si uvedomovali, že predovšetkým prostredníctvom národopisu sa môže život slovenského ľudu najviac zviditeľniť. K popredným slovenským národopisným pracovníkom tohto obdobia patril nesporne Pavol Socháň. Bol horlivým zberateľom, oddaným bádateľom a dokumenta- ristom, ale najmä neúnavným organizátorom, publicistom a propagátorom slovenského národopisu. Ako jeden z prvých poukazoval na krásu a význam slovenského ľudového umenia. Na jeho hodnoty upozornil nielen slovenskú, ale aj českú verejnosť. Narodil sa 6. júna 1862 vo Vrbici pri Liptovskom Sv. Mikuláši v rodine sedlárskeho majstra. Už na ľudovej evanjelickej škole v Liptovskom Sv. Mikuláši sa prejavil ako talen- tovaný žiak v kreslení a aj vďaka tomu sa dostal na evanjelické gymnázium do Kežmarku (1873 – 1878). So spolužiakmi utvoril súkromný slovenský vzdelávací krúžok. Jeho čle- novia sa stretávali uňho v byte a vzdelávali sa v slovenskej gramatike a literatúre. Keď sa o tejto jeho aktivite, založenej na slovenskom národom cítení, dozvedel profesorský zbor, bol nútený školu opustiť (1879). Keďže patril medzi svedomitých a dobrých žiakov, umožnili mu pokračovať v štúdiu na učiteľskom ústave v Lučenci. Nezaháľal a založil

103 Nadežda Jurčišinová medzi tunajšími slovenskými študentmi tajný vzdelávací slovenský spolok a vydával aj písaný časopis Žiara. Po odhalení bol 31. marca 1881 spolu so šiestimi spolužiakmi pre „nevlastenecké zmýšľanie“ vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku. Tento zákaz bol ešte uhorským ministerstvom kultu a vyučovania umocnený tým, že žiaden diplom, ktorý získajú za hranicami im nebude v Uhorsku uznaný. Museli opustiť školu aj mesto. Keďže Socháň vynikal v ľudovej škole, gymnáziu i učiteľskom ústave v kreslení, rozhodol sa pokračovať v štúdiu na maliarskej akadémii v Prahe, kde študoval štyri roky. Zároveň, ako mimoriadny poslucháč filozofickej fakulty na českej univerzite, navštevo- val prednášky Josefa Durdíka, Otakara Hostinského, Miroslava Tyrša a Josefa Ladislava Píča o umení a národopise.1 Zapojil sa i do študentského života, kde opäť prejavil svoje organizačné schopnosti. V spomienkach uviedol: „Vidiac, že títo Slováci (žijúci v Pra- he – pozn. N. J.) nemajú nijakého centra, kde by sa schádzali, poznávali, sdružovali a spolu vzdelávali i zabávali, hneď som pomýšľal na založenie slovenského spolku.“2 Výsledkom jeho iniciatívy bolo ustanovenie slovenského študentského spolku Detvan v Prahe 15. marca 1882, pre ktorý vypracoval stanovy a navrhol aj jeho názov Detvan na počesť básne Andreja Sládkoviča. Predsedom sa stal vtedy študent filozofie Jaroslav Vl- ček a Socháň bol tajomníkom spolku.3 Aktívne pôsobil aj v iných českých a moravských spolkových združeniach, ako napr. v Moravskej besede a v literárnom spolku Slávia, v oboch spolkoch bol aj členom výboru, ale aj v Akademickom čitateľskom spolku. Na ich pôde najmä prostredníctvom prednášok „šíril známosti o Slovákoch a o Slovensku“4, a tak naplňoval myšlienku česko-slovenskej vzájomnosti a spolupráce. Počas Socháňo- vých štúdií v Prahe vrcholilo české národné hnutie a dosahovalo významné úspechy v literatúre, hudbe a vo výtvarnom umení. Manifestáciou uvedomelosti českých národ- ných síl bolo aj otvorenie Národného divadla v roku 1883. To všetko ho utvrdzovalo v uvedomelom postoji k vlastnému národu a podnecovalo ho venovať svoje sily práci v prospech národa. Podľa všeobecného zvyku vtedajších absolventov maliarskej akadémie rozšíriť zís- kané vedomosti študijným pobytom v zahraničí, rozhodol sa i Socháň absolvovať štu- dijný pobyt mimo Rakúsko-Uhorska. A tak školský rok 1885/1886 strávil v Mníchove, kde navštevoval Bavorskú maliarsku akadémiu a zároveň sa učil fotografovať v ateliéri Th. Menzela.5 Aj tu uplatnil svoj organizátorský talent a medzi slovenskými a českými študentmi – umelcami založil spolok Skreta, stal sa jeho tajomníkom a redaktorom spol-

1 Archív literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice (ALU SNK) Martin. Sign. 93 I 21. Autobiograﬁa Pavla Socháňa v rukopise. 2 SOCHÁŇ, Pavel: Založenie spolku „Detvan“ v Prahe roku 1882. In: Detvan 50 rokov v Pra- he. Rozpomienky, štúdie, úvahy. Praha : slovenský akademický spolok Detvan v Prahe, 1932, s. 7. 3 Všestudentský archív Karlovej univerzity v Prahe. Fond Detvan, kart. č. B 319. Zápisnica z valnej hromady. Socháň je podpísaný ako Pavel B. Socháň, študujúci maliarstvo. 4 SOCHÁŇ, Pavel: Založenie spolku „Detvan“ v Prahe roku 1882. In: Detvan 50 rokov v Prahe. Rozpomienky, štúdie, úvahy. Praha : slovenský akademický spolok Detvan v Prahe, 1932, s. 9. 5 Slovenský biograﬁcký slovník. Zv. V. R – Š. Martin : Matica slovenská, 1992, s. 308.

104 Prejavy česko-slovenskej vzájomnosti v národopisnej činnosti Pavla Socháňa do vzniku Československa kového bulletinu Paleta.6 Predsedom tohto česko-slovenského združenia bol v prvom semestri moravský maliar Jóža Úprka,7 s ktorým Socháň v Mníchove býval. Obaja sa často rozprávali o ľudovom umení a najmä o krojoch a ručných ozdobách na nich. (Kresby z nich posielali na uverejnenie do viacerých časopisov.) Sľúbili si, ako v spomienkach Socháň uvádza, že sa budú po návrate domov venovať „štúdiu tohto národného pokladu umeleckého. Ja som potom vo voľných chvíľach svedomite chodil do univerzitnej knižni- ce študovať diela o krojoch a ornamentike, aby som bol dôkladne pripravený prikročiť cez prázdniny roku 1886 k dielu“.8 Po návrate z mníchovského pobytu žil opäť v Prahe, ale na svoje predsavzatie nezabudol a už počas prázdnin v roku 1886 ho realizoval. Vy- dal sa na študijnú cestu po Morave a Slovensku s odhodlaním venovať pozornosť ume- leckým výtvorom tu žijúceho ľudu. Práve táto cesta rozhodla o Socháňovej celoživotnej orientácii na slovenský národopis. Morava bola v čase Socháňovho príchodu v popredí národopisného hnutia najmä zásluhou vlasteneckej rodiny Wanklovej. Práve v nej istý čas zotrval. Venovali sa mu najmä dcéry Jindřicha Wankla – Vlasta Wanklová, vydatá Havelková a slečna Madléna Wanklová, ktoré ho zaviedli i do Musea Vlasteneckého spolku v Olomouci, kde bola ich zásluhou zhromaždená bohatá zbierka krojov a výšiviek z Moravy.9 Zvlášť Vlasta Wanklová-Havelková vo svojej literárnej činnosti a v príspev- koch, ktoré uverejňovala v Časopise museálnej společnosti v Olomouci, uviedla do ži- vota hnutie za vedecké a umelecké zhodnotenie ľudového umenia. Vyvrcholením aktivít bola výstava moravských ľudových výšiviek v roku 1885 v sídle spoločnosti v Olomou- ci. Význam tejto výstavy a záujem o ňu bol taký prenikavý, že na roky ovplyvnil a určil smer názorov a bádaní o ľudovom umení. Hnutie sa dovolávalo zachovávania starých národných, t. j. dedinských zvykov v živote človeka.10 Socháň počas študijnej cesty nav- štívil aj moravské mestečká Uherské Hradiště a Strážnicu. Po ceste sa zastavil v Holíči na fare u Boorov, v Senici v rodine Fajnorovcov a v Čáčove u seniora Jána Mocku. Počas cesty kreslil, robil si poznámky a zozbieral množstvo výšiviek, keramiky a urobil štúdie krojov. Po príchode do Turčianskeho Sv. Martina začal propagovať myšlienku výstavy v tomto mestečku. Študijná cesta po Morave a Slovensku ho priviedla k presvedčeniu, že „Slovensko je takmer nedotknutou rezerváciou prastarej ľudovej kultúry, ktorú treba chrániť a jej hodnoty náležite oceniť“.11 Rozpoznal, že Slovensko oplýva ešte väčším

6 ALU SNK Martin. Sign. 93 I 21. Autobiograﬁa Pavla Socháňa v rukopise. 7 SLIVKA, Martin – STRELINGER, Alexander: Pavol Socháň. Martin : Osveta, 1985, s. 11. V druhom semestri bol predsedom združenia Skreta Alfons Mucha. 8 VÁCLAVÍK, Antonín: Kronika. Pavel Socháň 70-ročný. In: Slovenské pohľady, roč. 48, 1932, č. 6, s. 384. 9 VÁCLAVÍK, Antonín: Kronika. Pavel Socháň 70-ročný. In: Slovenské pohľady, roč. 48, 1932, č. 6, s. 383. 10 PRAŽÁK, Vilém: Jubileum Pavla Socháně. In: Príspevky k praveku, dejinám a národopi- su Slovenska. Sborník archeologického a národopisného odboru Slovenského vlastivedného múzea za rok 1924 – 1931. Ed. Eisner Jan, Hofman Jan, Pražák Vilém. Bratislava : Universum, 1931, s. 162. 11 ALU SNK Martin. Sign. 181 CG 13. Dr. Alžbeta Gunterová o Pavlovi Socháňovi.

105 Nadežda Jurčišinová a dochovanejším bohatstvom ľudového umenia ako Morava. Usúdil, že je potrebné tieto poklady ľudovej kultúry, ktoré si na Morave tak vysoko cenili, oceniť aj na Slovensku a oboznámiť s nimi aj zahraničie. Rozhodol sa, že podľa vzoru z Olomouca usporiada výstavu slovenských výšiviek. O pomoc a podporu požiadal advokáta Štefana Fajnora, aby sa myšlienky ujal a zorganizoval výstavu pri príležitosti augustových dní Živeny v Martine. Zároveň mu odovzdal aj list v tejto záležitosti, ktorý adresoval tlačovému orgánu Slovenskej národnej strany Národným novinám. Ešte v ten istý rok (1886) na Vianoce zorganizoval zo zozbieraných výšiviek, keramiky a kresieb ukážkovú výstavu v Paulíny-Tóthovskom neobývanom dome v Turčianskom Sv. Martine. Napokon sa mu podarilo získať pre myšlienku výstavy výšiviek martinských činiteľov vrátane Svetozá- ra Hurbana Vajanského. Výbor Živeny so svojím vtedajším tajomníkom Ambrom Pieto- rom, šéfredaktorom Národných novín, sa rozhodol výstavu výšiviek usporiadať. Socháň pripravoval pôdu pre toto podujatie aj tým, že na stránkach Národných novín publikoval na pokračovanie svoje poznatky z absolvovanej cesty pod názvom Slovenská výtvarno- -umelecká národnia tradícia. Vyslovil v nich názor na ľudovú kultúru a umenie. Národ sa podľa neho prejavuje v reči, v náboženstve, vo zvykoch, v hrách, v speve, v bájkach, v priemysle a obchode, v poézii a v umení. Umenie považoval za ozdobu života. Záchra- nu slovenskej umeleckej tradície videl v návrate k všetkému, čo ľud vytvoril. V národo- pisnej činnosti videl jediný prostriedok proti silnejúcej maďarizácii.12 Spolu s Andrejom Kmeťom sa staral predovšetkým o umeleckú a technickú stránku výstavy, pričom im pomáhal aj veľký počet záujemcov z Čiech a Moravy. Zakrátko sa organizátorom podarilo sústrediť do Martina výšivky – doklady starobylého i súdobého ľudového umenia skoro z celého Slovenska. Výstava slovenských výšiviek bola otvorená 3. augusta 1887 v Turčianskom Sv. Mar- tine a stala sa prvým veľkým celonárodným národopisným podujatím. Uskutočnila sa pod záštitou slovenského ženského spolku Živena pri príležitosti matičných augusto- vých slávností v Paulíny-Tóthovskom dome s veľkým pristaveným pavilónom. Výstavu otvoril Ambro Pietor, ktorý poukázal nielen na nesmierne bohatstvo Slovákov skryté v národných spevoch, bájach, hrách a obyčajoch, ale aj na význam produktov hmotnej ľudovej kultúry: „Dôkazom našej kultúry je aj malebný kroj nášho ľudu a na tom kroji slovenské výšivky. Každá stará plachta, čepiec, košeľa, oplecko, alebo aj len kus výšivky je kusom našich kultúrnych dejín.“ Vyslovil nádej, že „výstavka bude v tomto ohľade prvým a nie posledným pomníkom duševnej schopnosti, obratnosti a vysokého umelec- kého nadania nášho ľudu“.13 Poslaním tohto podujatia bolo ukázať nielen charakteris- tické črty tejto zložky slovenského ľudového umenia, ale aj podnietiť k cieľavedomejšej starostlivosti o záchranu hodnôt slovenskej ľudovej umeleckej výroby. Socháň v sérii 35 článkov pod názvom Výstavka slovenských výšiviek podrobne popísal vystavované

12 SOCHÁŇ, Pavel: Slovenská výtvarno-umelecká národnia tradícia. In: Národnie noviny, XVII, 1886, č. 164, s. 2; SOCHÁŇ, Pavel: Slovenská výtvarno-umelecká národnia tradícia. In: Národnie noviny, XVII, 1886, č. 165, s. 2. 13 Reč, ktorou predseda výstavkového výboru Ambro Pietor otvoril výstavku slovenských výši- viek 3. augusta 1887 v Turč. Sv. Martine. In: Národnie noviny, XVIII, 1887, č. 90, s. 3.

106 Prejavy česko-slovenskej vzájomnosti v národopisnej činnosti Pavla Socháňa do vzniku Československa exponáty.14 Na výstave dominovali tie najhodnotnejšie výšivky, ktorých počet bol 1676 od 149 zberateľov a 580 majiteľov. Vystavené predmety boli roztriedené podľa stolíc. Svoje zastúpenie našli všetky regióny, kde žili Slováci. Autorky najlepších prác získali osobitné diplomy. Výstava sa stala dôkazom, že slovenský ľud sa neodnárodnil. Socháň ju považoval za prvú kultúrnu manifestáciu ľudového umenia, na ktoré bola upozornená široká verejnosť.15 S veľkým záujmom sa stretla nielen na Slovensku, ale aj v Čechách a na Morave. O exponátoch s nadšením písali Národnie noviny a iné slovenské časopisy, ale i tlač, ktorá vychádzala v habsburskej monarchii i mimo nej. Národnie noviny v sérii článkov pod názvom Časopisy o slovenských výstavkách (bolo ich vyše 20) oboznamovali svojich čitateľov s najdôležitejšími myšlienkami, názormi a hodnoteniami výstavy.16 Dôležitou súčasťou výstavy boli obrazy českého maliara Jaroslava Věšína17 s motívmi zo života slovenského ľudu. Na záver výstavy, ktorá trvala do 3. septembra 1887, Ambro Pietor vyzdvihol najmä mravný dosah podujatia. Socháňa toto úspešné podujatie povzbudilo v jeho úsilí o štúdium „tvorby rúk slo- venského ľudu“. Krátko po výstave sa opäť vybral zbierať materiál pre svoju zbierku po Slovensku a začiatkom roku 1888 odišiel do Prahy, kde pokračoval v štúdiu a v porovná- vaní výšiviek. Boli to prvé pokusy u nás triediť a porovnávať materiál, radiť ho do urči- tého systému podľa dopredu stanovených kritérií, vypracovaných na základe dôkladné- ho poznania.18 Bol v kontakte so všetkými známymi českými odborníkmi v národopise. Zdržiaval sa väčšinou v Prahe, odkiaľ organizoval väčšie i menšie výstavky slovenského ľudového umenia po rozličných českých mestách, ako v Hradci Králové, v Chrudimi, v Čáslavi, vo Vysokom Mýte, ale aj vo Viedni, v Lipsku a v Berlíne.19 V kruhu svojich známych založil Společnost přátel starožitnosti českých a so svojou zbierkou usporiadal v lete 1889 výstavu v Náprstkovom českom priemyselnom múzeu v Prahe a viac- krát zorganizoval výstavy aj v spolku Umelecká beseda. Zároveň sa zdokonaľoval vo

14 SOCHÁŇ, P. B.: Výstavka slovenských výšiviek. In: Národnie noviny, XVIII, 1887, č. 93, s. 3; SOCHÁŇ, P. B.: Výstavka slovenských výšiviek. In: Národnie noviny, XVIII, 1887, č. 94, s. 2-3; SOCHÁŇ, P. B.: Výstavka slovenských výšiviek. In: Národnie noviny, XVIII, 1887, č. 95, s. 2-3; SOCHÁŇ, P. B.: Výstavka slovenských výšiviek. In: Národnie noviny, XVIII, 1887, č. 96, s. 2-3; SOCHÁŇ, P. B.: Výstavka slovenských výšiviek. In: Národnie noviny, XVIII, 1887, č. 97, s. 2-3 a ďalšie. 15 ALU SNK Martin. Sign. 93 I 21. Autobiografia Pavla Socháňa v rukopise; SOCHÁŇ, Pavol: Životopis. In: Príspevky k praveku, dejinám a národopisu Slovenska. Sborník archeologické- ho a národopisného odboru Slovenského vlastivedného múzea za rok 1924 – 1931. Ed. Eisner Jan, Hofman Jan, Pražák Vilém. Bratislava : Universum, 1931, s. 167. 16 Časopisy o slovenských výstavkách. In: Národnie noviny, XVIII, 1887, č. 93, s. 1-2; Časopisy o slovenských výstavkách. In: Národnie noviny, XVIII, 1887, č. 94, s. 1; Časopisy o sloven- ských výstavkách. In: Národnie noviny, XVIII, 1887, č. 95, s. 1 a ďalšie čísla. 17 Jaroslav Věšín (1859 – 1915) sa istý čas zdržiaval na Slovensku. Pôsobil ako profesor výtvar- nej akadémie v Sofii, bol dvorný maliar Ferdinanda I. Koburského. 18 URBANCOVÁ, Viera: Slovenská etnografia v 19. storočí. Vývoj názorov na slovenský ľud. Martin : Matica slovenská, 1987, s. 229. 19 ALU SNK Martin. Sign. 93 I 21. Autobiografia Pavla Socháňa v rukopise.

107 Nadežda Jurčišinová fotografovaní formou učňovskej stáže v ateliéri najvýznamnejšieho pražského fotografa Jindřicha Eckerta. Po krátkom postgraduálnom štúdiu ako absolvent maliarskej akadé- mie získal výučný list fotograﬁstu – živnostníka.20 Ešte pred návratom na Slovensko sa spolupodieľal na úspešnej Jubilejnej krajinskej výstave v Prahe v júli 1891, ktorá sa z pôvodne „zemského“ (krajinského) zmenila na národné, t. j. české podujatie, ktoré pre- zentovalo úspechy českého národného života. Prejavom záujmu oň bola aj účasť 150-člen- nej slovenskej delegácie vedenej predsedom Slovenskej národnej strany (SNS) Pavlom Mudroňom.21 Socháň spolupracoval aj pri zhromažďovaní a zasielaní národopisného materiálu na Národopisnú výstavu českoslovanskú (NVČ) v Prahe, ktorá sa uskutočnila v roku 1895. Hnutie, súvisiace s jej prípravou a priebehom pomohlo k rozmachu národopisného vý- skumu u Slovákov koncom 19. storočia. Prvoradým zámerom výstavy bolo manifesto- vať rastúce sebavedomie českého národa a jeho spätosť s ostatným slovanským svetom, konkrétne i so Slovákmi. Tí ponúknutú možnosť zúčastniť sa na NVČ s nadšením prijali. Videli v tom jednu z mála príležitostí prezentovať slovenskú kultúru pred svetom. Vý- ber a zhromažďovanie ľudovoumeleckých predmetov si vyžadovali cieľavedomé úsilie a značné materiálne zdroje, aby slovenská expozícia naplnila hlavný zámer – odzrkad- ľovať samobytnosť slovenskej kultúry a spôsob života slovenských ľudových vrstiev. Na túto náročnú prácu sa podujal Slovenský výstavkový výbor (SVV) NVČ v Turčianskom Sv. Martine. Predsedal mu Matúš Dula a Socháň spolu s Andrejom Halašom v ňom zastupovali Muzeálnu slovenskú spoločnosť.22 Aby bola zberateľská práca čo najúspešnej- šia, SVV NVČ navrhol čo zbierať a tým inšpiroval spolupracovníkov: „Sberatelia nech skladávajú všetko, čo je individuálne slovenského, čo je pre Slovákov charakteristické- ho,“23 napr. sviatočné kroje mládencov a dievčat, ľudové výšivky a čipky, na každej mal byť upevnený lístok s údajmi, z ktorej stolice a dediny pochádzajú, fotograﬁe žien a mu- žov v krojoch a samotných krojov, starodávnych sedliackych domov a chalúp, nábytku a náradia, starých stavieb, ako kostolov, zámkov, hradov a veží, pomníkov a historicky pamätných miest. Odosielať mali aj zaujímavé kusy nábytku, náradie, hrnčiarske, ka- menné i drevené nádoby, ľudové piesne v pôvodnom dialekte, staré obrazy, sochy a rez- bárske predmety. Organizátori výstavy z Martina odporúčali zberateľom, aby zasielali aj „predmety, ktoré znázorňujú slovenskú povahu, život, zvyky a obyčaje, svetový názor, spôsob výživy, spôsob rátania, čítanie ľudové, snáre, kalendáre, rozprávky, hry a pod.“. Očakávali čo najširšie zapojenie sa slovenskej verejnosti s cieľom, aby „sbierka sloven- ská bola skvelá, aby zastúpení sme boli dôstojne a aby dokázané bolo aj nepriateľom

20 SLIVKA, Martin – STRELINGER, Alexander: Pavol Socháň. Martin : Osveta, 1985, s. 11. 21 PODRIMAVSKÝ, Milan: Česko-slovenské vzťahy. In: Dejiny Slovenska III. Zost. Podrimav- ský Milan. Bratislava : Veda, 1992, s. 692. 22 JURČIŠINOVÁ, Nadežda: Slováci na Národopisnej výstave českoslovanskej v Prahe roku 1895. In: Slovanský přehled. Lidé a doba. Praha, roč. LXXXVIII., 2002, č. 4, s. 593-600. 23 ALU SNK Martin. Sign. M 102 C 11. List Slovenského výstavkového výboru Národopisnej výstavy v Prahe F. Šujanskému z októbra 1894.

108 Prejavy česko-slovenskej vzájomnosti v národopisnej činnosti Pavla Socháňa do vzniku Československa našim, že sme starý kultúrny národ“.24 SVV NVČ v Martine spolupracoval i s mnohými kultúrnymi pracovníkmi z jednotlivých oblastí Slovenska. Medzi súkromných zbera- teľov, ktorí svoje zbierky posielali prostredníctvom Andreja Halašu na výstavu, patril i Socháň.25 Spolu s architektom Dušanom Jurkovičom vybudoval slovenské oddelenie národopisnej výstavy. Slovenských čitateľov s týmto významným podujatím oboznámil v článku Národopisná výstava českoslovanská v Prahe roku 1895.26 Po ukončení Národopisnej výstavy českoslovanskej v októbri 189527 bola v nasledu- júcom roku vydaná pamätná publikácia pod názvom Národopisná výstava českoslovan- ská, do ktorej prispel Socháň obsiahlym a prehľadným článkom Kroje slovenského lidu v Uhrách, obohateným o početné ilustrácie. Bola to prvá štúdia tohto druhu v českej literatúre.28 Dôležitou súčasťou Socháňovej práce ako národopisca bola národopisná literárna činnosť. V článkoch a štúdiách, ktoré boli uverejnené v rôznych časopisoch, kalendá- roch, knihách približoval a popisoval rôzne stránky slovenského národopisu. Venoval sa predovšetkým plodom materiálnej kultúry slovenského ľudu a svoj záujem upriamil najmä na popis slovenských krojov a výšiviek. Neobišiel ani popis skvostov duchovnej kultúry ľudu. Jeho príspevky boli často doplnené kresbami alebo fotograﬁami. Uverej- nili ich viaceré slovenské aj české tituly. Z českých časopisov to boli pražské – Světozor, Ruch, Zlatá Praha, Politika, Český lid, Národní listy a na Morave mu uverejňoval štúdie Časopis Vlasteneckého museálneho spolku v Olomouci, kde písal o slovenských výšiv- kách a slovenskom ľudovom umení.29 Prelom 80. a 90. rokov bol plný záujmu o Sloven- sko a jeho umenie a Socháň tomuto záujmu vychádzal článkami v ústrety. Od roku 1891 začal v Prahe vydávať vlastným nákladom jeden z najstarších vzorkovníkov výšiviek

24 ALU SNK Martin. Sign. M 102 C 11. List Slovenského výstavkového výboru Národopisnej výstavy v Prahe F. Šujanskému z októbra 1894; ALU SNK Martin. Sign. M 102 C 11. List M. Dulu F. Šujanskému z októbra 1894. 25 Bližšie: ALU SNK Martin. Sign. 37 U 93. List P. Makovického Slovenskému výstavkovému výboru v Martine. List A. Halašovi z Bieleho Potoka z 19. februára 1895 a i. 26 SOCHÁŇ, Pavel: Národopisná výstava českoslovanská v Prahe roku 1895. In: Sborník Muzeál- nej slovenskej spoločnosti, I, 1896, s. 30-50, 121-132. 27 Národopisnú výstavu českoslovanskú v Prahe otvorili 15. mája 1895 a trvala do 25. októbra 1895. Na výstavu prišla 115-členná slovenská delegácia vedená predsedom SNS Pavlom Mud- roňom. 28 SOCHÁŇ, Pavel: Kroje lidu slovenského v Uhrách. In: Národopisná výstava českoslovanská Praha 1895, s. 192-206. Podobný článok uverejnil Socháň už predtým v roku 1889 do maďar- sky písanej publikácie, ktorá bola venovaná popisu rakúsko-uhorskej monarchie. 29 PRAŽÁK, Vilém: Jubileum Pavla Socháně. In: Príspevky k praveku, dejinám a národopi- su Slovenska. Sborník archeologického a národopisného odboru Slovenského vlastivedného múzea za rok 1924 – 1931. Ed. Eisner Jan, Hofman Jan, Pražák Vilém. Bratislava : Universum, 1931, s. 162. Bližšie: SOCHÁŇ, Pavel. Bibliograﬁa. In: Príspevky k praveku, dejinám a ná- rodopisu Slovenska. Sborník archeologického a národopisného odboru Slovenského vlasti- vedného múzea za rok 1924 – 1931. Ed. Eisner Jan, Hofman Jan, Pražák Vilém. Bratislava : Universum, 1931, s. 170-189.

109 Nadežda Jurčišinová pod názvom Vzory slovenského vyšivání. Vyšiel však len jeden zošit, pretože záujem nebol až taký, aký pôvodne očakával. V roku 1892 začal s vydávaním svojej najvýznam- nejšej vedeckej pomôcky pre štúdium slovenských výšiviek, krojov a ľudového umenia, a to s prácou Slovenské národné ornamenty. Toto obsiahle dielo obohatené 320 ilustrá- ciami pozostáva z ôsmich 40-listových zväzkov. Pracoval na ňom od roku 1886 do roku 1912, teda v jeho spracovávaní pokračoval aj po odchode z Prahy v roku 1891. Keďže trpel nedostatkom ﬁnančných prostriedkov, kopíroval svoje snímky ručne pri dennom svetle a tak toto dielo vyšlo len skromne v ôsmich až desiatich exemplároch. Je veľkou vzácnosťou. V tom čase bol Socháň už v českých kruhoch zaslúžene považovaný za znalca slovenskej ľudovej kultúry. S jeho spoluúčasťou sa v Čechách počítalo pri každej väčšej publikácii, ktorá sa týkala Slovenska. Keď Umelecká beseda v Prahe vydala v roku 1901 publikáciu Slovensko, Socháň do nej prispel štúdiou O slovenských krojoch.30 Stal sa aj členom kolektívu spolupracovníkov pri spracovaní Ottovho slovníka náučného (v roku 1904), do ktorého prispel viacerými článkami o Slovensku a Slovákoch, napr. písal o ich živote, národnom charaktere, kroji, zamestnaní a ľudovom umení. Slovník bol zdrojom informácií pre českú verejnosť o Slovákoch v tomto smere.31 V roku 1905 vydala Spoločnosť národopisného múzea v Prahe celý XI. ročník Národopisného sbor- níku českoslovanského z obsiahlej Socháňovej štúdie Kroje a svadba v Lopašove v Nit- rianskej stolici so 44 obrázkami krojov.. V Národopisnom Věstníku českoslovanskom v roku 1906 bol uverejnený jeho príspevok Habánska majolika a českobratrští exulanti v Uhrách, ktorý vzbudil veľkú pozornosť v zahraničí a niektoré časopisy ho vo veľkej miere aj reprodukovali.32 V úsilí oboznámiť českú verejnosť s krásami slovenskej ľu- dovej tvorby prispel do časopisu Revue Naše Slovensko, českého mesačníka na obranu záujmov uhorských Slovákov.33 Do jeho prvého ročníka zaslal dva významnejšie články pod názvom Italská renaissance a slovenské ornamenty a Turci v Uhrách a slovenské ornamenty, kde doplnil svoje predchádzajúce názory o pôvode slovenskej ornamentiky. Do druhého ročníka revue v roku 1909 napísal článok Ženský kroj v Bošáci.34 K bližšiemu poznaniu slovenskej ľudovej tvorby prispeli aj príspevky slovenských a českých autorov, ktoré boli súčasťou významného prejavu spolupráce Čechov a Slová-

30 SOCHÁŇ, Pavel: Slovenské kroje lidové. In: Slovensko. Sborník statí věnovaných kraji a lidu slovenskému. Praha 1901, s. 66-74. 31 PRAŽÁK, Vilém: Jubileum Pavla Socháně. In: Príspevky k praveku, dejinám a národopi- su Slovenska. Sborník archeologického a národopisného odboru Slovenského vlastivedného múzea za rok 1924 – 1931. Ed. Eisner Jan, Hofman Jan, Pražák Vilém. Bratislava : Universum, 1931, s. 163. 32 ALU SNK Martin, sign. 93 I 21. Autobiograﬁa Pavla Socháňa v rukopise. 33 Časopis vydával od roku 1908 do roku 1910 slovakoﬁlský spolok Českoslovanská jednota v Prahe, ktorý bol ustanovený v Prahe 7. mája 1896. Stal sa organizačnou základňou pre sys- tematické rozvíjanie česko-slovenskej spolupráce a poskytovania pomoci Slovákom. 34 SOCHÁŇ, Pavel: Italská renaissance a slovenské ornamenty. In: Revue Naše Slovensko, roč. I., 1908, s. 110-112; SOCHÁŇ, Pavel: Turci v Uhrách a slovenské ornamenty. In: Revue Naše Slovensko, roč. I., 1908, s. 289-295; SOCHÁŇ, Pavel: Ženský kroj v Bošáci. In: Revue Naše Slovensko, roč. II., 1909, s. 112-114.

110 Prejavy česko-slovenskej vzájomnosti v národopisnej činnosti Pavla Socháňa do vzniku Československa kov v kultúrnej sfére, a to Slovenskej čítanky, ktorú v roku 1911 v Prahe vydala Morav- sko-slezská beseda. Na výzvu jej zostavovateľov reagovali aj Slováci, z nich štyria venovali príspevky rôznym aspektom slovenského národopisu. Socháň bol jedným z nich.35 Do Slovenskej čítanky prispel štyrmi štúdiami, v ktorých popísal slovenské kroje, slo- venskú majoliku, slovenské výšivky a domový priemysel na Slovensku, ktorý sa orientoval na zhotovovanie krojov.36 Text každej štúdie obohatil obrázkový materiál. So zámerom priblížiť českej mládeži Slovákov vydal okolo 400 národopisných ilu- strácií v podobe pohľadníc, ktoré boli používané v českých stredných školách ako ná- zorná pomôcka o Slovensku.37 Ešte počas pobytu v Prahe nabádal tamojších priateľov ľudového umenia, aby založili družstvo na výrobu a predaj produktov ľudového umenia, ale nepochodil, pretože panovala v tom období mienka, že záujem o ľudové umenie je len dočasný. Jeho myšlienka sa realizovala až v roku 1900, keď bolo založené obchod- né družstvo Zádruha. Socháň touto rôznorodou činnosťou v českom prostredí rozvíjal česko-slovenskú vzájomnosť a spoluprácu, článkami a štúdiami priblížil život a kultúru slovenského ľudu v Uhorsku. Na jeseň 1891 sa rozhodol opustiť Prahu. Odišiel do Liptovského Sv. Mikuláša a o dva roky neskôr do centra slovenského národného života – Turčianskeho Sv. Martina. Tu pokračoval v národopisnej práci. V plnom rozsahu rozvinul svoju etnografickú, zbera- teľskú činnosť a súčasne sa venoval aj národopisnej fotografii. Otvoril si aj fotografický ateliér. Práve jeho mnohostranná národopisná činnosť tvorila základňu jeho fotografickej tvorby.38 V Martine sa zapojil aj do kultúrno-spoločenskej a organizačnej práce. Spolu s ostatnými slovenskými predstaviteľmi sa zasadzoval o to, aby Slováci mohli v Uhorsku založiť národopisné múzeum. Na jeho potrebu upozornila výstavka sloven- ských výšiviek v roku 1887, ktorá ukázala, že na podobné celoslovenské podujatia nemá Turčiansky Sv. Martin priestory, a tak sa začala zbierka na Národný dom. Socháň ešte pred jeho otvorením vyzýval v článku Museum uverejnenom v roku 1888 v Národných novinách jeho aktérov, aby sa v jeho priestoroch našlo miesto i na národopisné zbierky.39

35 Ďalšími boli Karol Anton Medvecký, ktorý prispel dvoma článkami, v ktorých opisoval život ľudu na Detve a priblížil význam a úlohu ľudového priemyslu na Slovensku. Jozef Ľudovít Holuby sa v troch príspevkoch venoval poverám na Slovensku, slovenskej mytológii a bota- nike. Mikuláš Schneider-Trnavský prispel do Slovenskej čítanky článkom o zbieraní sloven- ských ľudových piesní a o maďarskej ľudovej piesni. 36 SOCHÁŇ, Pavel: Slovenská majolika. In: Slovenská čítanka. Praha : Moravsko-slezská beseda, 1911, s. 454-460; SOCHÁŇ, Pavol: Kroje lidu slovenského. In: Slovenská čítanka. Pra- ha : Moravsko-slezská beseda, 1911, s. 460-479; SOCHÁŇ, Pavel: Slovenské vyšívání lidové. In: Slovenská čítanka. Praha : Moravsko-slezská beseda, 1911, s. 479-488; SOCHÁŇ, Pavel: Domový průmysl pro spotřebu krojovou. In: Slovenská čítanka. Praha : Moravsko-slezská beseda, 1911, s. 492-511. 37 ALU SNK Martin. Sign. 93 I 21. Autobiograﬁa Pavla Socháňa v rukopise. 38 Bližšie: SLIVKA, Martin – STRELINGER, Alexander: Pavol Socháň. Martin : Osveta, 1985, s. 13-20. 39 P. B. S. (P. Socháň): Museum. In: Národnie noviny, XIX., 1888, č. 16, s. 2.

111 Nadežda Jurčišinová

Táto požiadavka bola zohľadnená spoluvlastníkmi Národného domu už v júni 1890, keď v schválených pravidlách sa hovorilo, že účelom združenia je chrániť muzeálne a kniž- ničné predmety. Národný dom bol slávnostne otvorený 12. augusta 1890 v Turčianskom Sv. Martine a v jeho priestoroch mali svoje miesto Múzeum a Bibliotéka.40 V roku 1891 prišiel Socháň s novou iniciatívou, ktorú zakomponoval do článku Otázky etnografie. Nadväzujúc na Vajanského výzvu organizačne zabezpečiť zber etnografických údajov, žiadal v ňom zriadiť pri Múzeu etnografický odbor, ktorý by uverejňoval v novinách návrhy na zber národopisného materiálu v jednotlivých krajoch obývaných Slovákmi. Samotnú náplň etnografického bádania podal v piatich kapitolách svojho príspevku pod názvom Návod na zber etnografického materiálu, ktorý, ako na záver poznamenal, mal byť návodom nie ako zbierať, ale čo zbierať. Napriek tomu, že neplánoval svoj Návod ako rukoväť pre výskumy, v jeho závere sa nachádzajú konkrétne a užitočné pokyny pre zberateľov. Vysvetľuje v nich, ako majú postupovať pri zdôvodnení svojej práce v te- réne, na nutnosť konfrontovať získané údaje s viacerými ľuďmi, aby sa vyhlo omylom zo strany zberateľa a prípadne skresľovaniu údajov samotnými informátormi. Dôležité bolo jeho upozornenie, aby zberatelia sledovali jav v podaní viacerých generácií a takto zistili jeho najstarší variant a zmeny, ku ktorým v priebehu vývoja javu došlo.41 Socháň patril taktiež k spoluzakladateľom Muzeálnej slovenskej spoločnosti (MSS). Ako člen dočasného výboru MSS vo funkcii dočasného tajomníka sa podieľal na vy- pracovaní jej stanov v roku 1893. MSS začala svoju činnosť 22. augusta 1895 pod pred- sedníctvom Andreja Kmeťa a Socháň sa podieľal na jej aktivitách ako člen výboru.42 V činnosti MSS tvoril výskum duchovnej a hmotnej kultúry ľudu jednu zo základných náplní práce zakotvenej aj v jej stanovách.43 V ťažkom období stupňujúcej sa asimilácie slovenského národa sa pre jeho predstaviteľov ukazovala ako dôležitá úloha zachovať a udržať všetko, v čom sa zrkadlil národný svojráz Slovákov. V roku 1896 na návrh So- cháňa boli zriadené na pôde MSS štyri odbory, jedným z nich bol odbor národopisný. Referentmi pre národopis sa stali Socháň a Jozef Ľudovít Holuby. Cieľom MSS bolo tak- tiež objasniť produkty hmotnej a duchovnej kultúry slovenského ľudu a oboznámiť s nimi verejnosť najmä prostredníctvom tlačových orgánov Zborníka Muzeálnej slovenskej spoločnosti (bol skôr vedeckým orgánom) a Časopisu Muzeálnej slovenskej spoločnosti (viac informačný orgán). Ich prostredníctvom boli výsledky bádania slovenského náro- dopisu prezentované, čím pozitívne ovplyvňovali národopisnú činnosť na Slovensku.

40 SOKOLÍK, Andrej: Z bojov o pokladnicu slovenskej kultúry. Martin : Matica slovenská, 1966, s. 35. 41 URBANCOVÁ, Viera: Slovenská etnograﬁa v 19. storočí. Vývoj názorov na slovenský ľud. Martin : Matica slovenská, 1987, s. 225-226. 42 VÁCLAVÍK, Antonín: Kronika. Pavel Socháň 70-ročný. In: Slovenské pohľady, roč. 48, 1932, č. 6, s. 385; SOKOLÍK, Andrej: Z bojov o pokladnicu slovenskej kultúry. Martin : Matica slovenská, 1966, s. 64 a 71. Socháň sa podieľal aj na spracovaní knižného fondu Bibliotéky Národného domu. 43 Stanovy Muzeálnej slovenskej spoločnosti. In: SOKOLÍK, Andrej: Z bojov o pokladnicu slovenskej kultúry. Martin : Matica slovenská, 1966, s. 166-167.

112 Prejavy česko-slovenskej vzájomnosti v národopisnej činnosti Pavla Socháňa do vzniku Československa

MSS skoncentrovala sily a usilovala sa zabezpečiť systematický zber národopisného materiálu a jeho spracovávanie. Popri pôsobení na pôde MSS nezabúdal Socháň ani na výskumnú a zberateľskú prá- cu. Z Turčianskeho Sv. Martina podnikal často výjazdy a exkurzie po Slovensku, počas ktorých zbieral a zhromažďoval národopisný materiál. Poznatky z týchto ciest zúročil a odovzdal verejnosti prostredníctvom článkov a štúdií, ktoré boli uverejnené v rozlič- ných časopisoch a knihách. Zo slovenských to boli predovšetkým Národnie noviny, Slo- venské pohľady a Živena, ktorej bol redaktorom. Socháňove prvotiny v národopisnej literárnej činnosti sa viažu práve k Národným novinám, do ktorých na výzvu Svetozára Hurbana Vajanského prispieval už v roku 1886. Predovšetkým jeho referovanie o vý- stave slovenských výšiviek v roku 1887 bolo vlastne prvou väčšou súbornou štúdiou o slovenských výšivkách, ktorá vzbudila pozornosť odborníkov najmä bohatosťou uve- dených poznatkov a informácií, ale aj prvým triedením techník a výšivkových typov.44 Čitateľov Národných novín oboznámil nielen s materiálom, ktorý využívali ženy, ale upozornil na rôzne najstaršie a najznámejšie techniky vyšívania, uprednostňované farby, využitie výšiviek a opísal rôznosť ornamentov. Z dôležitejších jeho článkov, ktoré uverejnili Národnie noviny si zaslúži pozornosť článok Návod na opisy a sbieranie slo- venských krojov a ľudových výšiviek slovenských a malovaných vajíček, ktorý bol uve- rejnený v roku 1895.45 Zároveň písal aj do Slovenských pohľadov, kde uverejnil viacero podnetných článkov.46 Základom bohatej a mnohotvárnej činnosti Socháňa bola teda etnografická práca, v ktorej sa upriamil nielen na zber a štúdium hodnôt hmotnej a duchovnej kultúry slo- venského ľudu, ale aj na ich propagáciu v tlači. Téma ľudového odevu a ornamentiky bola hlavnou aj v jeho fotografickej tvorbe. Samostatnej výtvarnej práci sa nevenoval, plne sa realizoval vo fotografii. Vynikol v portrétovej ateliérovej tvorbe a v národopisnej dokumentácii. V publicistike spájal aspekty národopisné, výtvarné i literárno-estetické. Jeho príspevky sú nielen dokladom dejín národopisu, ale v materiálnej rovine zostávajú nezastupiteľným zdrojom poznania ľudovej kultúry vtedajších čias. Popri národopisnej činnosti sa počas pobytu v Liptovskom Sv. Mikuláši a v Turčian- skom Sv. Martine venoval písaniu hier, ktoré hrávali ochotnícke divadlá na Slovensku a aj v krajania v Spojených štátoch amerických. Jedna z jeho hier pod názvom Sedliacka nevesta, ktorá bola knižne vydaná v roku 1910, vyvolala veľkú nevôľu niektorých ma- ďarských kruhov. Maďarské časopisy ho za to napadli a štátny zástupca žiadal zaviesť proti nemu tlačový proces „pre poburovanie proti Maďarom a zemianskej triede“. Vte-

44 SOCHÁŇ, Pavel: Výstavka slovenských výšivok. In: Národnie noviny, roč. 18, 1887, č. 93, s. 3, č. 94, s. 2, č. 96, s. 2, č. 98, s. 3, č. 100, s. 2, č. 106, s. 2. 45 Podobný návod na zbieranie produktov hrnčiarského remesla uverejnil v III. ročníku Časopi- su Muzeálnej slovenskej spoločnosti. 46 Bližšie: SOCHÁŇ, Pavel: Bibliograﬁe. In: Príspevky k praveku, dejinám a národopisu Slo- venska. Sborník archeologického a národopisného odboru Slovenského vlastivedného múzea za rok 1924 – 1931. Ed. Eisner Jan, Hofman Jan, Pražák Vilém. Bratislava : Universum, 1931, s. 170-189.

113 Nadežda Jurčišinová dajší ministerský predseda Karol Khuen-Héderváry viedol v tom čase umiernenú ná- rodnostnú politiku. V intenciách jeho vládnej politiky a nátlaku vyšších miest sa proces nekonal. Napriek tomu bol nútený pre nepriazeň maďarských kruhov v Martine mesto v roku 1912 opustiť. Ako viackrát predtým opäť sa uchýlil s rodinou do Prahy, kde sa venoval najmä redaktorskej a novinárskej práci.47 Prvá svetová vojna prerušila spoluprácu Socháňa s redakciami českých časopisov i s českým prostredím. Po jej vypuknutí Socháňa ako národne uvedomelého Slová- ka uhorské vládne kruhy evidovali ako „personu non grata“ a po vypuknutí vojny bol naňho vydaný zatykač, pred ktorým unikol v novembri 1914 do USA. Hneď po prícho- de na americkú pôdu vstúpil do Slovenskej ligy, v ktorej päť rokov pôsobil v prospech česko-slovenskej vzájomnosti. Usadil sa najprv v New Yorku, kde žil do roku 1917, keď bol v júni povolaný za redaktora Slovenského hlásnika v Pittsburghu.48 Prostredníctvom tohto časopisu otvoril peňažnú zbierku v prospech česko-slovenskej akcie. V záujme rozvoja česko-slovenskej vzájomnosti podnikal prednáškové turné po mestečkách obývaných Slovákmi, písal do novín, časopisov, kalendárov a spolupracoval s vedúcimi osobnos- ťami zahraničného odboja. Ako sám vo svojom životopise uviedol, posielal informačný materiál o slovenských otázkach do Washingtonu kancelárii Tomáša G. Masaryka.49 Popri politických aktivitách neprestal sa ani v tomto prostredí venovať národopis- nej činnosti. V rôznych slovenských i českých spolkoch prednášal o národopise a tým budil národnú hrdosť tu žijúcich Slovákov. Zároveň rozširoval pohľadnice s národo- pisnou tematikou a vzory slovenských ornamentov, organizoval výstavy v New Yorku a v Pittsburghu. Začiatkom decembra 1917 pri príležitosti česko-slovenskej výstavy v Metropolitan Museum of Art v New Yorku predniesol pred početným obecenstvom prednášku o národopise, ktorú obohatil vlastnými diapozitívmi. Prednáška sa stretla s pozitívnym ohlasom, čo dokladovali aj referencie muzeálneho vestníka Bulletin of the Metropolitan Museum of Art.50 Aj národopisnú literárnu činnosť preniesol do sloven- ských časopisov, ktoré vychádzali v USA. Ešte pred príchodom do USA mu v roku 1908 uverejnil newyorský Sokolský sborník článok O slovenských krojoch a Kalendár Slo- venského sokola publikoval jeho článok O slovenských švadlenách (vyšívačkách). Jeho publikačná činnosť v oblasti národopisu sa na americkej pôde rozrástla po jeho príchode do USA. Po vzniku Československa sa v roku 1919 vrátil do Prahy a odtiaľ sa presťahoval do Bratislavy. Krátko po príchode do novoutvoreného československého štátu sa usiloval prostredníctvom Ministerstva s plnom mocou pre správu Slovenska o zriadenie referátu

47 ALU SNK Martin. Sign. 93 I 21. Autobiograﬁa Pavla Socháňa v rukopise. 48 SLIVKA, Martin – STRELINGER, Alexander: Pavol Socháň. Martin : Osveta, 1985, s. 12. V Pittsburghu žil od roku 1917 do roku 1919. Počas pobytu v USA pôsobil ako učiteľ v kra- janských školách, ako novinár a publicista. 49 ALU SNK Martin. Sign. 93 I 21. Autobiograﬁa Pavla Socháňa v rukopise. 50 SOCHÁŇ, Pavel: Životopis. In: Príspevky k praveku, dejinám a národopisu Slovenska. Sbor- ník archeologického a národopisného odboru Slovenského vlastivedného múzea za rok 1924 – 1931. Ed. Eisner Jan, Hofman Jan, Pražák Vilém. Bratislava : Universum, 1931, s. 169.

114 Prejavy česko-slovenskej vzájomnosti v národopisnej činnosti Pavla Socháňa do vzniku Československa alebo komisariátu pre slovenský národopis, na pôde ktorého by mohol naďalej realizo- vať svoju národopisnú činnosť. V tomto smere zostavil program celej akcie, ktorý našiel pochopenie u ministra s plnom mocou pre správu Slovenska Martina Mičuru a Tomáša G. Masaryka. Myšlienku podporila aj Národopisná spoločnosť československá v Prahe, avšak pre nepochopenie a neústretovosť rozhodujúcich činiteľov sa nerealizovala. So- cháňovi išlo predovšetkým o to, aby sa národopisnej práci Slovákov venovala intenzívna pozornosť a bola organizovaná. Rovnako mu išlo aj o zabezpečenie vlastného živobytia, čo by mu umožňovalo venovať sa plne národopisnej práci.51 Napokon sa národopisnej práci venoval len súkromne. Sústredil sa na spracovanie najmä hmotných prejavov ľudo- vej kultúry, ale pozornosť obrátil aj na zvykoslovie, zrejme len preto, že štúdium hmot- ných prejavov bolo spojené s psychickou a fyzickou námahou a značnými ﬁnančnými nákladmi, a tie si nemohol dovoliť. Bolo preňho jednoduchšie slovom a písmom zaznačiť si potrebné údaje zo zvykoslovia, jazyka, piesne, obradov, čo pri štúdiu a zhromažďova- niu hmotných produktov ľudovej kultúry nestačilo. Pri nich bolo potrebné nielen popí- sať, napr. obrazy krojov, ozdoby a techniku ich výroby, ale bolo dôležité zabezpečiť aj ich udržiavanie a postarať sa o ich umiestnenie. Rovnako ako pred vojnou aj po nej mu spôsobovalo veľké ťažkosti nájsť nakladateľa na svoje práce, pretože ich súčasťou boli drahé reprodukcie.52 Socháň napriek ťažkostiam uverejnil do roku 1930 vyše 500 národopisných člán- kov v rozličných novinách, časopisoch a knihách. V rukopise sa zachovalo množstvo písomného a obrazového materiálu.53 Zúročil tak svoje poznatky a vedomosti, ktoré získal najmä počas študijných a zberateľských ciest po Slovensku. Venoval sa aj orga- nizačno-obchodným činnostiam v oblasti výšiviek, čipiek a krojov. Aktivity Socháňa v národopisnej práci boli vo viacerých súvislostiach späté s českým kultúrnym prostre- dím. Zvlášť sa prejavili počas jeho pobytov v Prahe v rokoch 1882 – 1885 a 1886 – 1891. Spolupráca v národopisnej oblasti mala rôzne podoby. Počas jeho pobytu na Morave vzišiel prvotný impulz k tejto celoživotnej orientácii na národopisnú činnosť. V českom a moravskom prostredí našiel podporu a porozumenie pri organizovaní výstav sloven- ského ľudového umenia, ale aj tým, že na stránkach českých novín, časopisov a rôznych publikácií mu boli uverejňované príspevky s národopisnou problematikou. Českú ve- rejnosť oboznamoval so slovenskou ľudovou kultúrou prostredníctvom prednášok, ale aj tým, že organizoval v českých mestečkách výstavy slovenského ľudového umenia. Svojou činnosťou prispel nielen k hlbšiemu poznaniu slovenskej duchovnej, ale najmä

51 Pracoval v ťažkých existenčných podmienkach. Musel zabezpečiť obživu pre svojich sedem detí. 52 VÁCLAVÍK, Antonín: Kronika. Pavel Socháň 70-ročný. In: Slovenské pohľady, roč. 48, 1932, č. 6, s. 386. 53 Okolo 200 článkov bolo beletristického charakteru, dramatických hier a pod. V roku 1930 uverejnil podrobnú personálnu bibliograﬁu svojich uverejnených aj ešte neuverejnených člán- kov.

115 Nadežda Jurčišinová materiálnej ľudovej kultúry v českom prostredí, ale podieľal sa aj na rozvíjaní česko-slovenskej spolupráce. Samozrejme, jeho národopisné aktivity sa prejavili aj v slovenskom prostredí, čo bolo s prihliadnutím na spoločensko-politické postavenie Slovákov v predvojnovom ob- dobí dôležité. Význam etnografie a folkloristiky v národnej vede v tom čase podčiar- kovali i aktuálne potreby národnoobranného zápasu. Išlo predovšetkým o to, aby sa na základe dokumentovania a vedeckého výkladu etnografického a folkloristického mate- riálu podporili tézy o historickej, národnej a kultúrnej samobytnosti Slovákov a čelilo sa asimilačným a maďarizačným tlakom na slovenské obyvateľstvo v Uhorsku.54 Báda- telia-národopisci i slovenské kultúrne inštitúcie sa snažili prostredníctvom duchovnej a materiálnej ľudovej kultúry dokladovať pôvodnosť a starobylosť slovenského národa, snažili sa, aby bol vnímaný ako svojbytný, plnohodnotný národ s vlastnou kultúrou, a nie ako súčasť maďarského národa v Uhorsku. Svojou činnosťou formovali národné povedomie a povzbudzovali sebavedomie slovenského národa. Medzi popredných bá- dateľov-národopiscov tejto doby sa zaradil aj Socháň. Usporiadal výstavy, písal články, propagoval slovenské ľudové umenie, fotograficky zachytil krásu slovenských ľudových krojov a výšiviek.55 Národopisnej práci zostal verný celý svoj život. Zomrel 26. janu- ára 1941 v Bratislave. Zaslúžene je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine. Už za svojho života venoval podstatnú časť svojich zbierok, najmä krojových, Muzeálnej slovenskej spoločnosti.

54 Dejiny Slovenska III. Zost. Podrimavský Milan. Bratislava : Veda, 1992, s. 753. 55 ALU SNK Martin. Sign. 10 J 15. Nekrológ o Pavlovi Socháňovi; ALU SNK Martin. Sign. 93 I 21. Autobiograﬁa P. Socháňa v rukopise; VÁCLAVIK, Antonín: Pavel Socháň 70-ročný. In: Slovenské pohľady 48, 1932, č. 6, s. 384.

116 Békešská župa v texte Michala Žilinského v publikácii Die österreichisch-ungarische Monarchie in Wort und Bild (1891)

BÉKEŠSKÁ ŽUPA V TEXTE MICHALA ŽILINSKÉHO V PUBLIKÁCII DIE ÖSTERREICHISCH-UNGARISCHE MONARCHIE IN WORT UND BILD (1891) 1

Miroslav Kmeť

KMEŤ, Miroslav: Békes County in the Michal Žilinský’s Book Die österreichisch- ungarische Monarchie in Wort und Bild (1891). In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 117-129. The core of contribution reveals the document, particular text of the Hungarian-Slovak historiographer M. Žilinský (Mihály Zsilinszky) from Lowland (Alfőld). The information density of this text is very high as it contents an interesting data about historical, geographical, cultural and ethnological part of life in the second half of 19th century. It describes combination as well as competition of tradition and modernization in the dynamically developing lowland Békes region of that period. Žilinský published it during millenium celebrations in the representative publication and he also adds one of the views at homeland, nation, ethnic and so on. The document has not been published in Slovak language so far, however it is very convenient material for work at students´ practising lessons.

V oblasti Dolnej zeme – tam, kde Biely, Čierny a Bystrý Kereš vtekajú do seba a potom ešte aj Bereťu priberajú, aby jedným tokom vtiekli do vzdialenej Tisy a utvorili spoločné koryto, sa rozprestiera Békešská župa. Kvôli tejto geograﬁckej polohe sa v minulosti usilovalo o spojenie tejto župy s územím juhovýchodnej časti susednej Biharskej župy, nazývaným Körösköz.2

1 Spomedzi početnej historiograﬁckej produkcie profesionálneho politika, publicistu a historika (z obdobia dualizmu) M. Žilinského je určite veľmi zaujímavý jeho príspevok do rozsiahleho projektu vlastivedného diela o rakúsko-uhorskej monarchii v dvoch rovnocenných jazyko- vých verziách – nemeckej a maďarskej – Die österreichisch-ungarische Monarchie in Wort und Bild /Az Osztrák-Magyar Monarchia irásban és képben (Rakúsko-uhorská monarchia slovom a obrazom), ktoré vzniklo z iniciatívy korunného princa Rudolfa a arcivojvodkyne Štefánie. Na príprave a vydávaní diela v r. 1886 – 1902 pracovali teda dve redakcie – jedna vo Viedni a druhá v Budapešti. V nemčine vyšlo napokon 24 knižných zväzkov a v maďarčine 21. Medzi uhorským a rakúskym vydaním je niekoľko rozdielov, ktoré mali politické a nacio- nálne príčiny. Reprezentatívna encyklopédia monarchie dosiahla približne 12 tisíc strán, tvorí ho 587 statí od odborníkov z celej monarchie a na ilustráciách pracovalo 264 umelcov. Michal Žilinský (jeden z niekoľkých Slovákov pracujúcich na textoch) napísal do druhého zväzku venovaného Uhorsku (Viedeň 1891) text s názvom Von der dreikachen Körös bis zur Marus (Od Troj-kereša po Marušu), v ktorom z hľadiska slovenskej dolnozemskej problematiky je kľúčovou kapitolou stať o Békešskej župe na s. 435-450. 2 T. j. Medzikerešie (či Medziriečie Kerešov).

117 Miroslav Kmeť

O vzniku pomenovania Békés hovorí povesť, že Hunmi zanechaní Sikuli neskôr v čase „zaujatia vlasti“ s Maďarmi spoločne uzavreli zväzok, „mier“ (= béke). Fakt, že táto oblasť už pred historickou dobou bola obývaná, dokazujú pomníky a hlinené nádo- by z kamennej doby, bronzové nástroje a zbrane, hlavne však avarská bronzová helma, ktorá našla svoje miesto v Múzeu Békešskej župy. Obyvatelia Békešskej župy sa zaoberali už v časoch Arpádovcov sčasti roľníctvom, sčasti chovom dobytka. Viedli ich k tomu prírodné podmienky a oblasti, v ktorých sa tiahli polia, ležali popri brehoch riek, pri lesoch, sihlách,3 lúkach a močiaroch. Pod vládou rôznych kráľov z rôznych dynastií sa menil rozsah župy a rástol význam jednotlivých lokalít, podľa toho akým zemepánskym rodinám patrili. Popri rodinách Maróthyovcov, Abrahámffyovcov, Nadányiovcov, Hunt-Pázmánovcov, Czibakovcov a Simayovcov4 nájdeme tu aj urodzený rod Ajtósovcov z Ajtósu, z ktorého pochádza známy nemecký maliar Albrecht Dürer.5 V blízkosti Ďuly6 sa nachádza pusta Ajtós, kde otec Albrechta Dürera prežil svoje chlapčenské roky. Práve tu mal sídlo aj syn kráľa Mateja, Ján Korvín, ako békešský hlavný župan; jeho vdova Katarína Frangepánová priniesla so svojou rukou i svoje majetky a jej hlavné županstvo markgrófovi Jurajovi von Brandenburgovi. Vtedajší pomerný pokoj župy bol narušený len smutnou udalosťou, Dóžovým roľníckym povstaním. Po moháčskej katastrofe sa békešskí zemepáni rozdelili, ako aj v susedných župách, na dve strany. Najlepšie na tom bol ten, kto vlastnil Ďulu, lebo ovládal celú oblasť; preto zohrali hlavnú úlohu pri bojoch, ktoré nasledovali po zásahoch Turkov, hradní páni z Ďuly, medzi nimi hlavne Gašpar Mágocsy, Benedikt Bornemisza, Blasius Kun a Ladislav Kerecsényi, ktorý v roku 1566 pevnosť bránil proti útokom pašu Pertasa. Ale hneď ako Ďula padla, dostala sa celá oblasť pod tureckú moc. Naša ilustrácia ukazuje ešte zachované ruiny hradu.7 Vláda Turkov ťažila aj obyvateľstvo tejto župy. Zemepáni zväčša opustili svoje pozemky, len poddaní zostali na svojich usadlostiach a dostali nových pánov, spravidla tureckých spáhijov alebo zaimov. Pritom ale úplne nezabudli na svojich bývalých pánov,

3 V pôvodnom texte Rohrbrüche. 4 Podrobnosti o genealógii a histórii jednotlivých šľachtických rodov spracoval a vydal v nie- koľkých regionálno-historických prácach Ľudovít Haan (1818 – 1891), svokor M. Žilinského. 5 V pôv. texte Thürer. Genealogickému výskumu pôvodu rodiny slávneho umelca z Norimber- gu A. Dürera (1471 – 1528) sa venoval Ľudovít Haan, ktorý r. 1878 v Békešskej Čabe vydal publikáciu s názvom Dürer Albert családi nevéről (O pôvode rodiny Albrechta Dürera; 55 s.). Knižku dedikoval mestskému architektovi v B. Čabe Ernő Sztrakovi, ktorý bol synom čabianskeho učiteľa, básnika a slovenského národovca Karola Straku. Publikácia obsahuje aj prepis niekoľkých dokumentov v latinčine z r. 1456, 1515, 1517, 1518, 1525, 1532, 1564, ako aj erb „magyar nemes család“, teda šľachtickej rodiny z Ajtósu. Reprint Haanovej práce s dodatkami vydala r. 1991 Mogyoróssyho knižnica v Gyule (ed. Frerenc Szabó). 6 V maďarčine aj Németh-Gyula (Nemecká Ďula) bola pôvodným sídelným župným mestom. Významnú časť obyvateľov mesta tvorili práve Nemci. Na konci 19. storočia to bolo približne 25 – 30 % obyvateľstva mesta. 7 V pôvodine je ilustrácia hradu v Ďule na s. 437.

118 Békešská župa v texte Michala Žilinského v publikácii Die österreichisch-ungarische Monarchie in Wort und Bild (1891) ale prejavili im znak vernosti posielaním darov. A keďže časť zemepánov držala s uhor- ským kráľom, iná časť s kniežaťom Sedmohradska, stalo sa, že Békešská župa mala aj troch pánov, a to kráľa Uhorska, knieža Sedmohradska a tureckého sultána. Vlastne toto pustošenie skončilo až v časoch po Szatmárskom mieri. Vtedy ale v župe jestvovalo len 11 obývaných lokalít a aj tieto sa nachádzali v rozvalinách, lebo pustošením vyľakaní obyvatelia skoro všetci utiekli. Len ťažko sa dalo predstaviť, že do týchto poničených dedín a hradov zase niekedy príde život. A predsa sa to stalo. Potom ako utíchli boje povstania Františka Rákociho II. a ako Karol III. pristúpil k reorganizácii krajiny, bola opäť Békešská stolica pripojená k materskej krajine. Do- stala nového zemepána a začal sa nový život. Hlavný župan Jakub von Löwenburg dal vykonať v roku 1717 sčítanie obyvateľstva, ale mohol zaregistrovať len 2 tisíc duší na 62 štvorcových míľach zeme! Bývalí vlastníci počas dlhých vojen zahynuli, časť ušla. Ne- závislá trieda, ktorá mocou inteligencie a schopnosťami vládla, opustila Békešskú župu. Dlhý čas museli byť do vyšších úradov volení schopní muži z iných žúp. Vysoké šľachtické rodiny v Békešskej župe ešte aj dnes pozostávajú z potomkov rodov ženských línií vtedajšieho nového zemepána, ktorý v hodnote 24 000 zlatých od Kráľovskej komory v Segedíne získal zeme od Karola III. Boli to nasledujúce lokality: Ďula, Békeš, Doboz, Gerla, Čaba, Körös-Ladány, Gyarmat, Öcsöd, Vésztő, Szentes, Sarvaš a Szeghalom.8 Novým zemepánom sa stal vojenský komisár a komorský radca Ján Juraj Haruckern, ktorý pochádzal z Dolného Rakúska. Nemohol sa hrdiť maďarský- mi predkami a ani neobetoval svoju krv za idey, ktoré oduševňovali Maďarov, ale po- litickými okolnosťami privedený na toto územie, stal sa uhorským magnátom a potom hlavným županom Békešskej župy, ktorú znovu vybudoval. Nezúfal, keď videl všetko spustošené. Jeho prvou starosťou bolo znovu osídliť poničené lokality. Zverejnil výzvu, v ktorej všetkým obyvateľom krajiny prisťahovaným do Békešskej stolice prisľúbil po- nechanie pozemkov a úplnú voľnosť, čo sa týka viery. Nato prúdili ľudia v húfoch do tohto komitátu, hlavne tí, ktorí boli v hornej časti krajiny pre svoju vieru prenasledovaní. O zdravom rozume múdreho a humánneho kolonizátora vypovedá, že v záujme cirkev- ného a národnostného pokoja osídlil lokality ľuďmi rovnakého jazyka a rovnakej viery, s výnimkou Poľného Berinčoka, kde popri evanjelických Slovákoch a Nemcoch bývali aj reformovaní Maďari, a Ďuly, ktorej obyvatelia pozostávali z rímskokatolíckych Ma- ďarov a Nemcov, reformovaných Maďarov a pravoslávnych9 Rumunov. Aby prisťaho- valcov ešte pevnejšie pripútal k pôde, ponechal im pôžitok zo základných benefícií. Ak nemohli zaplatiť požadované dane, tak im dal bez úrokov, ale tiež len v nízkej hodnote.

8 Názvy obcí uvádzame zväčša v maďarčine; výnimku tvoria zaužívané slovenské pomenovania obcí so slovenskou väčšinou (Békešská Čaba – Békéscsaba, Sarvaš – Szarvas, Poľný Berinčok – Mezőberény, Slovenský Komlóš – Tótkomlós, Kondoroš – Kondoros) a všeobecne známe názvy miest a riek (Ďula – Gyula, Békeš – Békés, Kereš – Körös, Bereťa – Beretyó), ktoré po slovensky písali aj miestni historici, pokiaľ ich publikovali v bibličtine alebo sloven- čine. M. Žilinský v nemeckom texte všetky názvy dôsledne uvádzal po maďarsky. 9 ... a gréckokatolíckych ...

119 Miroslav Kmeť

A tak sa Békešská župa čoskoro pokryla veľkými obcami.10 Žiaden div, že za takýchto výhodných podmienok sa obyvateľstvo mohlo tešiť z blahobytu a aj v zlých časoch, keď také prišli, ľahko ich prekonali. Politický pohyb krajiny a cudziny len zriedkavo narúšali pokoj Békešskej župy. Po- kiaľ kuruci, podieľajúci sa na bojoch Františka Rákociho II., nevymreli, mal národ sú- stavne svojich vlastných politikov, ktorí cez populárne meno veľkého kniežaťa nestrácali nádej na lepšiu budúcnosť. Tejto okolnosti sa pripisuje, že keď sa v roku 1735 Srbi11 pod vedením Péra vzbúrili v južných častiach Uhorska v záujme svojich cirkevných a poli- tických práv a tento pohyb spojili s menom Rákociho, bývalí kuruci Békešskej župy boli okamžite ochotní siahnuť po zbraniach. Ale povstanie malo nešťastný koniec.12 Odvtedy tu, okrem správ o tureckých vojnách, už len myšlienky francúzskej revolúcie vyvolali odozvu.

10 Migrácia a usadzovanie sa Slovákov v rôznych častiach Uhorska vyvolali záujem viacerých intelektuálov so záujmom o históriu, resp. o vlastivedné bádanie, najmä v radoch prisťahova- leckých komunít. Pod historiografiou na Dolnej zemi rozumieme predovšetkým regionálnu históriu a cirkevné dejiny, doplnené tzv. historiografickou publicistikou. Súčasťou slovenskej regionálnej historiografie v 19. storočí je aj dolnozemská slovenská regionálna história, hoci v dobe jej vzniku viacerí z jej autorov a prijímateľov nepochybovali, že ide predovšetkým o príspevky k historiografii uhorskej vlasti. Békešsko-čanádska oblasť si v priebehu 19. sto- ročia zachovala kvalitatívnu i kvantitatívnu prevahu v knižnej aj časopiseckej produkcii re- gionálno-historických prác oproti iným oblastiam južného Uhorska, kde žili dolnozemskí Slováci. 11 V nemeckom texte uvádzal M. Žilinský pomenovania etník nasledovne: Raizen (Ráci, t. j. Srbi), Walachen (Valasi, Olasi, t. j. Rumuni), Deutschen (Nemci), Magyaren (Maďari) a Slo- vaken (Slováci). 12 O povstaní Péra Segedinaca písal M. Žilinský viac v iných prácach, napr. v štúdiách Pérovo ľudové povstanie v Békešskej stolici r. 1735 a Niečo k povstaniu Pérovmu, v ktorej podal zoznam poškodených, súpis škôd, čiže aj povstalcami ulúpených predmetov a ich cenu na základe súdobých prameňov podľa jednotlivých lokalít. Štúdie vyšli v A Békésvármegyei Regészeti és Mívelődéstörténelmi Társulat évkönyve (Ročenke Spolku pre výskum starožit- ností a dejín vzdelanosti v Békešskej stolici) v r. 1876 a 1881. Srbskí hraničiari pod vedením kapitána Petra Péra Segedinaca sa údajne vzbúrili proti snahe úradov donútiť ich k uniatiz- mu a formálne sa hlásili k ideálom kurucov, navyše v tom čase boli ovplyvnení správou, že knieža vraj práve vstúpil do Uhorska. Povstalci 1. mája 1735 vyrabovali B. Čabu, pritom brutálne zbili miestneho ev. farára Samuela Buriana. Zachovali sa však aj údaje, že asi desiati mladí Slováci sa vtedy pridali k povstalcom. Dokonca osobným tajomníkom a pisárom vodcu povstania bol Slovák Pavel Matula, ktorého Péro vymenoval za podkapitána pechoty. Väčšina Slovákov v regióne sa ale kvôli násiliu a lúpežiam zo strany povstalcov k nim nepridala, ako o tom písal aj M. Žilinský. Naopak pridali sa k vojskám, ktoré povstalcov porazili. J. Kollár spomínané udalosti zveršoval v Národných zpiewankách: „Slawně někdy tam pri Erdőhedi / Naši Slowakowé, Sarwašané, / Berinčané, z Čaby, Komlošané / Rebellanty zbili, wpadše na ně / Po dnes na jich kosti Arad hledj / Zproněwěřilých Karlowi králi / Wšech Slowáci do nohy wyťali“.

120 Békešská župa v texte Michala Žilinského v publikácii Die österreichisch-ungarische Monarchie in Wort und Bild (1891)

Počas hnutí v 30. a 40. rokoch sa Békešská župa nachádzala medzi opozičnými župa- mi a s rozhodnosťou sa zúčastňovala parlamentných zápasov, ktoré viedli k oslobodeniu lesnej a poľnohospodárskej pôdy, k obhajobe a premene starej ústavy. Aj v takých smutných časoch, aké nastali po udalostiach rokov 1848 a 1849, nebol všetok život vyhasnutý. Patrioti, ktorí boli vytlačení z verejného života, sa ale usilovali raz v roku stretnúť na známej čákovskej poľovačke,13 aby svoju bolesť nad vlasťou zmiernili a svoju vieru v lepšiu budúcnosť posilnili. Tu sa stretávalo veľa mužov, ktorí sa stali najsilnejšími oporami trónu a vlasti. Obyvateľstvo rástlo a získavalo na blahobyte i v duchovnej oblasti. V roku 1717 iba 2 tisíc ľudí obývalo stolicu, odvtedy počet obyvateľov dosiahol 230 tisíc a ich bohatstvo, ktoré pred jeden a pol storočím malo hodnotu 46 520 zlatých, rástlo tak rýchlo, že dnes, čo sa týka štátnych daní, odovzdáva viac ako 1,5 milióna zlatých ročne. V takom istom pomere sa vyvíjala i kultúra. Predtým pustá oblasť vytrvalosťou a usilovnosťou obyvateľov ožila veľkými obcami. Močiare sa prostredníctvom kultivácie zmenili na bohaté poľnohospodárske oblasti. Svorky vlkov a milióny vodného vtáctva tzv. Sárrét opustili a uvoľnili miesto domácim zvieratám roľníkov. Čarovný obraz „délibáb“14 sa zrejme ešte stále ukazuje, ale teraz už nemôže svoje nekonečné jazero zrkadliť, lebo jeho vlny sa často lámu na množstve vznik- nutých taní,15 na hustých skupinách stromov a stohov. Tiež starodávne mohyly ešte stoja, ale nie pri pätách chatrčí pastierov. Obraz minulosti sa zásadne zmenil. Boli vybudova- né obce a mestá, v ktorých sa pretekali kultúra a obchod s duchovným pokrokom. Tieto mestá a obce sa nachádzajú najmä na brehoch Kerešov. Sotva sa v župe nachádza obec, ktorá nemá tečúcu vodu, ale tieto kanály sú zväčša nového pôvodu. Pri Bielom Kereši kvitne mesto Ďula, sídlo župy, s približne 20 tisíc maďarskými, nemeckými a rumunský- mi obyvateľmi, s ruinami starého hradu a pekným zámkom grófa Wenckheima.16 S Ďu- lou právom v dôstojnosti a vážnosti súperí Békešská Čaba,17 mesto s 35 tisíc obyvateľmi,

13 „Csákó Jagden“. 14 „Délibáb“ čiže fatamorgána. 15 Namiesto pojmu „taňa“ (z maď. tanya) sa v regióne používa tiež „sálaš“. Označuje samotu uprostred polí, t. zn. obytné a hospodárske stavby, ktoré obklopovali južnodolnozemské obce a agrárne mestá. 16 V Békešskej stolici žili dve šľachtické rodiny s priezviskom Wenckheim, jedna s grófskym, druhá s barónskym titulom. 17 Medzi jednotlivými slovenskými dolnozemskými historikmi, konkrétne v békešsko-čanád- skej oblasti, môžeme hovoriť o značných rozdieloch medzi jednotlivými historikmi z hľadis- ka prejavenej etnickej identity či národnej orientácie, ako aj z odborného hradiska. Zväčša išlo o historikov – amatérov, kňazov a učiteľov. Z nich vynikli Ľudovít Haan a Michal Žilin- ský, ktorí sa vďaka vysokej odbornej úrovni svojich prác a zároveň aj v dôsledku svojich po- litických postojov stali členmi Uhorskej akadémie vied. Istým problémom je teda aj odborná erudícia, schopnosť nájsť a vyťažiť pramene, inklinovanie k popularizačnej literatúre, indi- viduálny štýl autora, množstvo publikačných jednotiek a žánrová klasiﬁkácia textov. Niektorí nižšie uvedení autori sa cieľavedome a so záujmom venovali výskumu a publikovaniu, iní skôr ojedinele resp. príležitostne.

121 Miroslav Kmeť ktoré leží na riečnom kanáli, a predstavuje uzlový bod uhorskej štátnej železnice. Toto najväčšie a najviac kvitnúce mesto v župe má množstvo faktorov pre rozmach kultúrneho života, pre duchovný a materiálny rast. Bývalé sídlo župy Békeš leží na mieste, kde do seba vtekajú Biely a Čierny Kereš, a opäť vzrastá na význame aj napriek mnohým povod- niam. V starom koryte Čierneho Kereša leží obec Doboz, kde rodina Wenckheimovcov vlastní veľmi pekný zámok s parkom; a ďalej vyššie Gyula-Vári. Takisto nájdeme v oblasti Bystrého Kereša a Berete veľké a bohaté, väčšinou kalvín- ske obce ako Füzes-Gyarmat, na dotyku s Bereťou s močarinami, potom Szeghalom a Körös-Ladány pri Bystrom Kereši a Vésztő pri slatinách tejto rieky. Ďalej nižšie pri rieke, ktorá sa tu už nazýva Dvojitý Kereš, nasledujú Körös-Tarcsa a Poľný Berinčok, pri Trojitom Kereši podľa poradia z hľadiska veľkosti obce Gyoma, Endröd, Sarvaš, Szent-András a Öcsöd. Viac bokom od tečúcej vody leží pri dolnozemskej železnici Orosháza s 18 tisíc oby- vateľmi a v blízkosti Csorvás, Szent-Tornya a Bánfalva, potom Kondoroš, všetko nové osady. V južnej časti župy leží Slovenský Komlóš s usilovným zväčša slovenským oby- vateľstvom, ďalej Kétegyháza, osídlená väčšinou Rumunmi, s pekným zámkom grófa Kolomana Almássyho. Ako skromne sa obec Új-Kigyós medzi svojimi stromami skrýva, tak o to s väčšou hrdosťou a silou sa týči v Ó-Kigyós veľkolepý zámok grófa Friedricha Wenckheima so svojou vysokou vežou, ktorá ponúka široký pohľad na okolie.18 Kde pred

Z hľadiska národnej orientácie môžeme, aj keď zjednodušene, rozdeliť slovenských dolno- zemských (najmä regionálnych) historikov do troch skupín: a/ jednoznačne alebo skôr proslo- vensky sa prejavujúci – Andrej Školka (napísal práce o Poľnom Berinčoku a Orošháze, 1814, 1815), Daniel Zajac (spolu s Ľ. Haanom publikoval dejiny Nadlaku, 1853), Karol Jesenský (autor monografie o dejinách obce Poľný Berinčok, 1861), Ondrej Seberíni (aktívy publicista, napísal práce o dejinách ev. cirkvi v Nadlaku, životopisy významných osobností ev. cirkvi atď., tiež pozoruhodný román Slováci a sloboda, 1886), Ján Pravdoľub Bella (publikoval niekoľko článkov s historickou a etnografickou problematikou), Martin Cinkotský (autor monografie o obci Čanád-Alberti, 1884); b/ z hľadiska slovenského národného hnutia ambivalentné postoje prejavujúci (formálne idea tzv. dvojitej identity, resp. dvojkultúrnosti) – Ľudovít Haan a Mi- chal Žilinský (obaja čabianski Slováci boli autormi viacerých monografií, antológií, štúdií a článkov z cirkevných a regionálnych dejín župy, B. Čaby a Sarvašu), c/ skôr promaďarské postoje prejavujúci – Samuel Horváth (napísal text o dejinách Slovenského Komlóša, 1881) a Pavol Gajdáč (autor monografie Slovenského Komlóša v maďarčine, 1896). Mimoriadny význam pre rozvoj historiografie v békešsko-čanádskej oblasti mala Békés vármegyei Régésze- ti és Mívelődéstörténelmi Társulat évkönyve (Ročenka Archeologickej a osvetovo-historickej spoločnosti Békešskej župy). Zakladateľom a podpredsedom Archeologickej a osvetovo-historickej spoločnosti Békešskej župy (BVRMT) bol Ľ. Haan. V ročenke uverejňoval zaujímavé štúdie a pramene, správy o nových archeologických nálezoch atp. Dlhoročným tajomníkom spoločnosti, hlavným redaktorom ročenky a jedným z najaktívnejších prispievateľov bol Haa- nov zať M. Žilinský. Niektoré čísla ročenky boli v zásade postavené na ich študiách. 18 V priebehu 19. storočia sa postupne zvyšoval počet regionálnych historikov, ako aj prijímate- ľov, záujemcov a sympatizantov o poznávanie minulosti kraja, čo zodpovedalo spoločenskej atmosfére predovšetkým v druhej polovici storočia, nehovoriac o prípravách miléniových

122 Békešská župa v texte Michala Žilinského v publikácii Die österreichisch-ungarische Monarchie in Wort und Bild (1891) storočím bola len pustatina, prekvitajú veľké obce so školami a kostolmi, v niektorých väčších obciach aj s továrňami. Doprava sa uskutočňuje po železnici a väčšie obchody aj cez peňažné inštitúcie, menovite sporiteľne, ktoré sa nachádzajú vo všetkých väčších obciach. Takáto veľká zmena nie je mysliteľná bez väčšieho duševného úsilia a práce. Bé- kešská župa mala v tomto smere svoje vlastné vývinové stupne a kultúrne inštitúcie. Nechýbali ľudové, stredné a odborné školy. Už v 16. storočí navštevovali mladí ľudia z tejto župy univerzity v Krakove a Wittenbergu, aby dosiahli vyššie vzdelanie a doma sa stali dôstojnými apoštolmi civilizácie. V časoch reformácie kvitli vyššie školy v Ďule a v Békeši, počas tureckej nadvlády ale všetko upadlo, až po vyhnaní Turkov znovu nastal duchovný pohyb, hlavne v dobe vlády cisára Jozefa II. Hlavne v Sarvaši a Čabe nastal v tomto značný pokrok. Jeden veľmi usilovný kňaz na Sarvaši, Samuel Tešedík, založil v minulom storočí jeden z mála ústavov, v ktorom bolo mládeži poskytnuté praktické vyučovanie popri vše- obecnom vzdelávaní.19 S ohľadom na záujmy poľnohospodárov a obchodníkov založil

osláv. Okrem už uvedených mužov, ktorých sme zaradili do kontextu slovenskej historiografie, k nim patrili ďalší bádatelia a autori historických (resp. i etnografických) prác. Napr. János Hellebranth napísal prácu o Sarvaši (1822), János Ágoston sa zaoberal B. Čabou (1826), dejinami Gyuly Miklós Komáromy (1832), Gábor Ecsedy (1834) a János Mogyoróssy (1858), János Jankó publikoval štúdiu o Slovenskom Komlóši (1887), Sámuel Szemian sa v jednej štúdii čiastočne memoárového charakteru zaoberal ľudovými zvykmi a tradíciami čabian- skych Slovákov v minulosti, József János Ardealan napísal monografiu prevažne rumunskej obce Kétegyháza (1893), József Veres práce o Orošháze (1886, 1895), Márton Szilágyi prá- cu o Füzesgyarmate a histórii tamojšej kalvínskej cirkevnej obce (1898). Dejinám Békešskej župy sa po priekopníkovi v tomto bádaní Ľ. Haanovi venovali György Oláh (1892) a János Karácsonyi (1896), dejinami Čanádskej župy sa zaoberal Samu Borovszky (1896). Z vlas- tivedného hľadiska podal opis békešsko-čanádskeho regiónu Imre Palugyay ml. (1855). Aj etnický pôvod miestnych maďarských historikov vypovedá o multietnickom charaktere regi- ónu. Štyria z vyššie uvedených regionálnych historikov – J. Hellebranth, J. Jankó, S. Szemian a S. Borovszky – mali jednoznačne slovenský etnický pôvod, J. J. Ardealan bol pôvodom Rumun a J. Karácsonyi pochádzal z pomaďarčenej arménskej rodiny. 19 S. Tešedík formuloval ciele svojej školy nasledovne: „1. Abych nedostatky wyučowání sskol- ského nahradil wěcnými wědámi tak, žeby mládež o Bohu a geho skutcích čjstssji pochop dostala, žeby z mých žáků rozumnj a samostatně smysslegicí lidé byli, kteřížby – oswoboze- ni gsauce od sprostácké půwěrčiwosti, od sskodliwých předsaudků, od neřádnosti a hřícha – welikého stwořitele a zdržowatele swěta uměli práwě ctíti, aby spokogni, rozssafní, přirodu použit wědaucí umělcowé byli, wedeni gsauce k zemskému i nebeskému blahoslawenství. 2. Pozorowal sem na to, aby maudra nařizení a lidu k dobrému směrugicí ustanowení kraginské wrchnosti náležitě pochopena byla, aby lid k skutečnému následowání těchto ustanowení po- bízen a skrze cwičení tatam přjweden byl, žeby gíž w práci sskolských dítek zgewowala gistá následowáni hodná schopnost“. ŽILINSKÝ, Michal: Dějepis Městečka Sarwaš a opi nyněgs- sích jeho poměrů. V Pešti 1872, s. 82-83. M. Žilinský prejavil sympatie voči Tešedíkovým pedagogickým aktivitám viackrát v niekoľkých prácach.

123 Miroslav Kmeť

školu pre poľnohospodárstvo a remeslá. Na jednom pozemku, ktorý mu veľkoryso prenechal sarvašský zemepán, založil odbornú školu s knižnicou, a to na vlastné náklady, a zabezpečil aj potrebné náradie a nástroje. Neskôr pokračoval vo svojom diele s pomocou cirkvi, ktorá vybudovala veľké budovy. On bol v Uhorsku prvým apoštolom myš- lienok zlepšovania pôdy, aklimatizoval nové rastliny, napr. lucernu. Počet jeho žiakov vzrástol na 900 a získal pre ich výučbu najlepších profesorov. Tento ústav bol navštevo- vaný mnohými vynikajúcimi mužmi aj veľa cudzincov sa o ňom vyjadrovalo pochvalne. Avšak i napriek svojmu dobrému menu musela jeho činnosť v roku 1798 prestať. Ani sám kráľ František nemohol zabezpečiť tejto inštitúcii pevné postavenie, lebo vyčerpaná štátna pokladnica v dôsledku francúzskych vojen mu zabránila podporovať ju ﬁnančne – a tak zažil Tešedík v roku 1806 veľký žiaľ, keď sa jeho životné dielo zrútilo. Hospodárske pomery boli v tomto období vo všeobecnosti nie veľmi priaznivé. I napriek tomu dosiahol energický Tešedíkov duch v roku 1792 založenie továrne na výrobu hodvábu v Békešskej Čabe, ktorá zamestnala a učila približne 800 detí. Prvý úspech nebol len uspokojivý, ale predstavoval veľké nádeje. Výroba hodvábu mala veľký úspech a župa vymenovala vlastnú komisiu na podporu výroby hodvábu. Ale napokon táto vý- roba nebola rentabilná, sčasti v dôsledku francúzskych vojen a sčasti v dôsledku nízke- ho dopytu po hodvábe na trhu. Popri tomto tešedíkovskom smere vznikol aj ďalší duchovný pohyb iniciovaný du- chovným pastierom Danielom Bockom v Sarvaši, ktorého výsledkom bolo založenie gymnázia v Poľnom Berinčoku (1802). Táto inštitúcia bola neskôr (1834) premiestnená evanjelickým seniorátom Békešskej župy do Tešedíkovej cirkevnej budovy v Sarvaši. V súčasnosti patrí k najlepším školám tejto kategórie v krajine a je jednou z najsilnejších kultúrnych pák v župe.20 Na ňu nadväzuje 6-ročné kalvínske gymnázium v Békeši, kto-

20 Do r. 1897 bolo v Békešskej župe iba jedno osemtriedne gymnázium – v Sarvaši. Bývalý absolvent i profesor sarvašského gymnázia Michal Žilinský zdôvodnil pôvodné umiestnenie takejto školy v Poľnom Berinčoku faktom, že obyvateľstvo obce pozostávalo zo slovenských, nemeckých a maďarských obyvateľov (Slováci vtedy tvorili polovicu, Nemci štvrtinu a Ma- ďari tiež štvrtinu Berinčanov) a školská mládež by si v tomto prostredí podľa zámerov seni- orátneho konventu skôr osvojila všetky tri jazyky. Ako dôvod presídlenia školy do Sarvaša uviedol ﬁnančné a materiálne problémy, ktoré pomohli vyriešiť najbohatší zemepáni v Sar- vaši (gróf J. Bolza, grófka A. Batthyányová, grófka J. Mitrovská), ktorí ako katolíci garan- tovali protestantský charakter školy, ale zdôraznili podmienku, aby vyučovacou rečou bola jednoznačne maďarčina. ŽILINSKÝ, M.: Dejepis mestečka Sarvaš (reprint vydania z r. 1872 v maď. a bibl. češtine). M. Kmeť, J. Chlebnický (ed.). Békéscsaba: VÚSM, 2004, s. 90-95. O postupujúcej maďarizácii na gymnáziu písali podrobnejšie už prispievatelia Slovenských národných novín v r. 1846 a 1847. Na prelome storočí sa prejavovala zvýšená kontrola a sledovanie správania študentov, perspektívne podozrivých z „nevlasteneckej“ činnosti, a následne ostrá perzekúcia. Najznámejšou udalosťou bolo vylúčenie 8 študentov zo sarvašského gym- názia a učiteľskej školy (z toho dvoch nielen z učiteľskej školy, ale zo všetkých škôl Uhorska) za založenie „tajného spolku na pestovanie slovenského zmýšľania a cítenia“. Jenő Neumann napísal, že pomaďarčovanie sarvašských Slovákov „sa môže pokladať za potešiteľný pokrok, už aj preto, lebo ináč počas dvoch storočí nijak nepreukazovali snahu dobrovoľne sa poma-

124 Békešská župa v texte Michala Žilinského v publikácii Die österreichisch-ungarische Monarchie in Wort und Bild (1891) ré vzniklo s podporou grófa Jozefa Wenckheima v roku 1844, ako aj 4-triedne evanje- lické podgymnázium v Békešskej Čabe, zriadené v roku 1858 pri príležitosti narodenia korunného princa Rudolfa. Ľudové školstvo vzrástlo v tom istom pomere ako blahobyt a počet obyvateľstva. Medzi rôznymi školami nastalo zdravé súperenie o ich podporu, lebo každý začínal cí- tiť, že na vzdelanostnom stupni mladej generácie závisí aj budúcnosť cirkví. Nekonfe- sijná škola nebola zvlášť obľúbená, pretože bola považovaná ľudom za školu bez viery. V súčasnosti dostáva elementárne vzdelanie v 27 obciach s 214 školami viac ako 33 tisíc žiakov. Z nich je 59 obecných škôl s asi 700 deťmi, ostatné sú úplne konfesionálne školy a majú 7 tisíc rímskokatolíckych, 800 pravoslávnych, 12 tisíc kalvínskych, 13 tisíc evan- jelických a 1 200 izraelitských žiakov.21 Mesto Čaba, ktoré ešte v „Hármas Kistükör“ („Trojnásobnom malom zrkadle“), t. j. v učebnici zemepisu pre ľudové školy bolo na- zvané „najväčšou dedinou“, nechalo v predošlom desaťročí vybudovať pekné maďarské divadlo. Pokrok v duchovnej kultúre sa prezentuje v niektorých novovybudovaných múzeách. V Sarvaši sa nachádzajú staré mince a prírodné predmety, tiež obrazy a sochy, v Ďule starožitnosti, archeologické nálezy z územia župy a iné cennosti, v Čabe dobre zoradená zbierka poľnohospodárskych a remeselných exponátov. Z umenia vieme, že významné miesto má zlatníctvo v Ďule a v novšom čase vý- znamné maliarske diela Samuela Orlayho, Antona Haana a Jána Jankóa, ktorí pochádza- jú z našej župy, ďalej Michala Munkácsyho, ktorý i keď sa nenarodil v Békešskej župe, ale prežil na jej pôde svoju mladosť a začala sa tu aj jeho kariéra. Spomedzi architektov

ďarčiť“, zároveň vysvetlil, že to nevyplývalo „z ich tótskeho národnostného šovinizmu, tobôž z panslavistického cítenia, len z konzervativizmu, ktorý ich skutočne charakterizuje ... keby sarvašská evanjelická cirkev nebola mala svojich výborných maďarsky cítiacich farárov (...) a vedúcich mužov (...), pravdepodobne ani pomaďarčovanie by nebolo natoľko postúpilo“. NEUMANN, J.: Szarvas nagyközség története. Szarvas, 1922, s. 166-167. 21 Istý model školstva v regióne predstavoval vývoj miestneho školstva v B. Čabe. V r. 1866, keď Ľudovít Haan vydal 2. rozšírené vydanie svojich Pamätností békeš-čabianskych, bolo v Békešskej Čabe 19 škôl, z toho 11 slovenských evanjelických elementárnych škôl. Z vyšších škôl v B. Čabe jestvovala vyššia meštianska škola pre chlapcov (od 1842) a nižšie štvortriedne gymnázium (od 1864 – a od 1897 už ako hlavné t. j. osemročné gymnázium). Školy sa členili z náboženského hľadiska na evanjelické (väčšina), rímskokatolícke (tri), miestni pravoslávni, hlavne Rumuni, mali vlastnú pravoslávnu školu (od 1837) a čabianski Židia v tom čase viedli a financovali svoju súkromnú školu. V čabianskych školách v tom čase ešte prevažovala slo- venčina ako jazyk komunikácie, ale z rôznych aktuálnych dôvodov sa postupne presadzovala maďarčina, spočiatku na báze dvojjazyčnosti. Snahy rozšíriť užívanie maďarčiny v školách boli výrazne podporované aj stoličnou vrchnosťou. B. Čaba, ako aj ďalšie mestá a osady v bé- kešsko-čanádskej oblasti, mala rozľahlý chotár so špecifickou formou hospodárenia („tanyás gazdalkodás“, resp. v etnologickej terminológii dvojrezidenčnosť hospodárskeho života s tzv. sálašmi), na ktorom kvôli dochádzke detí museli vzniknúť „sálašské“ alebo „pokútne“ školy (zugiskolák) s nekvalifikovanými učiteľmi, na ktorých sa vyučovalo po slovensky.

125 Miroslav Kmeť treba spomenúť Antona a Viktora Cziglerovcov a z početného radu hudobníkov Franza Erkela, ktorých s hrdosťou menujú békešské deti.22 Priemysel a tradičná domáca výroba ľudu sa mení podľa potreby a stále sa meniacim požiadavkám života. Veľký vplyv na to mala geograﬁcká poloha a prírodné bohatstvo oblasti, potom všeobecné zmýšľanie národa, ktoré sa mení v závislosti na vzdelaní ľudu. Pletenie rohoží a košíkov sa rozvíja v Sárréte a pozdĺž riek, pradenie a tkanie vo väčšine obcí, ale predovšetkým v Čabe a Sarvaši. Väčšina obyvateľstva sa však venuje poľnohospodárstvu. Najcennejším vlastníctvom obyvateľov sú pozemky a dobytok, ktorý na nich chovajú. Zväčša sa seje a pestuje pšeni- ca, jačmeň a kukurica, a keďže po kukurici je zvyčajne lepšia úroda pšenice, nahrádza úhor. Väčší majitelia úspešne pestujú repku a tabak, menší majitelia zotrvávajú pri tra- dičných plodinách a postupoch. Na osevnej ploche sa kvôli zachovaniu pôvodných lúk pestovala lucerna a vika zmiešaná s ovsom. Klíma sa veľmi rýchlo mení, po studených zimách nasledujú horúce letá, po chladných dňoch zväčša tropické horúčavy a aj dažde sú nepravidelné, čo závisí od smeru vetra, a tak sa dá povedať, že podľa mienky ľudu je pre úrodnosť rozhodujúce počasie a nie práca. Ale bieda, veľká učiteľka v novodobom poľnohospodárstve, naučila všeličo, i keď kedysi sa o tom nechcelo počuť. Využívanie hnojiva a poľnohospodárskych strojov ľudu prináša osvetu a začína si na ne zvykať. Popri chove zvierat, hlavne koní, vzrástlo aj pestovanie ovocia. Pri každom sálaši je vidieť záhradu, v ktorej majiteľ pestuje ovocie a zeleninu. Celé prekrásne územie je po- siate sálašmi s hájmi stromov, takže okoloidúci sa má čím kochať, keď jeho oči padnú na túto nádheru. Odvtedy ako sa rozmohli dopravné prostriedky a skoro každá obec v Békešskej župe je ľahko dosiahnuteľná železnicou, priaznivo sa vyvíja aj obchod. Rieky, ktoré každo- ročne svojimi záplavami spôsobovali veľké škody, sú už väčšinou regulované a sčasti majú kanále a hrádze (ako Hoszusoker-, Határ-, Gyepes- a Kereš-kanály), čo napomohlo vzrastu poľnohospodárskej produkcie. Takéto podmienky poľnohospodársky ľud tešili. Šetrným a jednoduchým životom sa stal tento ľud bohatým, i napriek tomu, že jeho potreby a vzdelanie neboli veľké. Je to tzv. sedliacka aristokracia, ktorá sa hodnotí ako menejcenná oproti ľuďom z mesta, kto- rí sú vzdelaní. V skutočnosti sú to vidiečania, pre ktorých väčšina úradníkov existuje, ktorých produkty zužitkúva a väčšina obchodníkov, ktorá z ich produktov žije a usiluje sa ich potreby pokryť. Preto sedliak v Békešskej župe má v sebe veľa sebavedomia, hrdosti a v niektorých ohľadoch aj namyslenosť. Hlavným cieľom jeho ctižiadostivosti je vlastníctvo pôdy a popri tom i úradná pozícia, obzvlášť richtára obce alebo cirkevného kurátora. Mužovi z Békešskej župy veľmi záleží na slušnosti a spravodlivosti, váži si svojich nadriadených, hlavne duchovných, učiteľa a notára. Ale aj cudzincovi preukazuje česť.

22 A hoci sa Žilinský nevyjadril k ich etnickému pôvodu, okrem Orlayho ostatní neboli pôvo- dom Maďari, ale Nemci a Slováci. Z uvedených výtvarníkov boli dvaja dolnozemskí Slováci – A. Haan z B. Čaby a J. Janko zo Slovenského Komlóša, M. Munkácsy bol Nemec z Muka- čeva (pôvodným priezviskom Lieb).

126 Békešská župa v texte Michala Žilinského v publikácii Die österreichisch-ungarische Monarchie in Wort und Bild (1891)

V jeho povahe je pohostinnosť a priateľstvo. V tomto ohľade pre neho nie sú problé- mom ani národnostné rozdiely. Medzi rôznojazyčnými susednými obcami sa rozvinuli srdečné vzťahy a ich obyvatelia sa navzájom navštevovali. Maďari posielali svoje deti na výmenu do slovenských alebo nemeckých obcí, aby sa naučili jazyky, a takisto Slováci, Nemci a Rumuni posielali svoje deti na výmenu alebo do služby do maďarských obcí, aby sa naučili ich jazyk. Ľud sám uznáva, že je nevyhnutné udržať maďarský jazyk ako štátny – a tak sám zavádza tento jazyk ako jazyk škôl a kostolov, ako jazyk na verejné prejavy a kázne.23 Zo spôsobu života ľudu je zrejmé, že medzi obyvateľstvom Békešskej župy neboli nikdy žiadne konfesionálne spory, ani v obciach, kde žili obyvatelia rozličnej viery. Naj- početnejší v približne rovnakom pomere sú evanjelici a kalvíni. Evanjelici sú väčšinou Slováci, Nemci a sčasti aj Maďari. Počet protestantov predstavuje 170 tisíc, katolíkov 50 tisíc, pravoslávnych a gréckokatolíkov 8 tisíc, židov 7 tisíc.24 Vo všeobecnosti sú obyvatelia telesne dobre vyvinutí a dožívajú sa vysokého veku. A že staré dobré zvyky u nich ešte nevymreli, vychádza z pomerne priaznivých faktorov.

23 Prirodzene, uvedené konštatovanie bolo najmä jeho osobným presvedčením a súčasne maďa- rizačným prostriedkom vládnej politiky. M. Žilinský bol dlhoročným predstaviteľom vlád- nej Liberálnej strany, bol poslancom, dvakrát županom (v Čongrádskej a Zvolenskej župe), tajomníkom provládneho Uhorsko-krajinského slovenského vzdelávacieho spolku (MTKE) atď. Stále – aj v Békešskej župe – pôsobili vzdelanci, ktorí by so Žilinského vyjadrením ne- súhlasili. Nepochybne aj spomenuté šírenie maďarčiny a iné črty akulturácie nemaďarských etník považoval za súčasť harmonického súžitia, ale aj za príznak civilizačného pokroku v Uhorsku, podobne ako poľnohospodársku kultiváciu krajiny, rozmach priemyslu a dopravy, zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva, budovanie škôl a kultúrnych inštitúcií a stieranie etnických vonkajškových odlišností u obyvateľov moderným (mestským) oblečením. 24 O postupujúcej maďarizácii, resp. o zmenách v etnickom zložení či v subjektívnom chápaní identity svedčil aj príspevok v Národnom hlásnikovi r. 1891. Anonymný dopisovateľ kritizoval stav školstva z národného uhla pohľadu. Tvrdil, že v meste sa nenachádzajú školy „čisto slovenské“ a hlavne fakt, že „učitelia sú síce rodom Slováci, ale srdcom až na jednoho, veru nie“, príčina ich odnárodnenia podľa neho spočívala v tom, že „chodili po maďarských ško- lách a tam nabrali iného ducha“ (roč. 24, č. 4, s. 4). Učitelia v zmysle vlastnej submisivity voči štátnej a spoločenskej „objednávke“ zvyčajne sami pripravovali maďarizáciu školskej mládeže. Zmeny národnostných a jazykových pomerov v dôsledku akulturácie časti obyva- teľstva aj maďarizácie školstva vypovedá napr. nasledujúci štatistický prehľad 372 žiakov zapísaných v školskom roku 1900/1901 do čabianskeho gymnázia. Z národnostného hľadiska bolo z celkového počtu študentov 82,7 % Maďarov, 10,4 % Slovákov, 3,6 % Nemcov a 3,1 % Rumunov. Keďže väčšina evanjelikov v tom čase by mala byť slovenského alebo nemecké- ho pôvodu, resp. väčšina pravoslávnych by mala byť rumunského a väčšina reformovaných maďarského pôvodu – zaujímavé údaje o zmenách etnickej príslušnosti predstavujú údaje o náboženskom zložení. Z celkového počtu žiakov bolo 35,9 % evanjelikov, 28,8 % judaistov, 21,7 % katolíkov, 8,7 % kalvínov a 4,8 % pravoslávnych (CHLEBNICKÝ, J. a kol.: Čabianska čítanka / Csabai olvasókönyv. Békéscsaba: VÚSM, 1996, s. 124-126). Uvedené údaje neko- relujú z hľadiska vyššie spomínaného predpokladu, t. j. zreteľne odrážajú zmeny národnost- ných pomerov.

127 Miroslav Kmeť

V súvislosti s náboženskými a národnostnými pomermi je Békešská župa doslova malým zrkadlom celej krajiny. Každá konfesia a každá národnosť sa drží svojich zvykov, bez toho, aby brala právo na vlastné hodnoty tradícií iným. Z toho vyplýva pestrosť vo vonkajších prejavoch ľudu, v oblečení a domácom vybavení, pestrosť, ktorá ale nikdy nevyústi do kričiacich protikladov. Obyvatelia jedného a toho istého mesta sa už na prvý pohľad odlišujú jazykom a náboženskou príslušnosťou. Samostatný charakter jednotli- vých častí mesta je zvláštny, či ho obývajú Maďari, Nemci, Slováci alebo Rumuni. Tento charakter sa prejavuje v architektúre domov, v zariadení a rozdelení domu, v podobe dvora a záhrady, vo výzdobe vonkajších múrov a plotov, takže pozorný ces- tujúci podľa týchto etnických znakov môže spoznať stupeň kultúry tej alebo onej ná- rodnosti. Zmysel pre krásu sa prejavuje u žien poriadkom a čistotou prvých izieb, ktoré neslúžili na bývanie, ale používali sa len na privítanie hostí. Maľby na stenách, ktoré sa nachádzajú aj okolo dvier a okien, jemne poukazujú nato, že v dome býva dievča na vydaj a návštevy mladých ľudí sú vítané. Najznámejším odevom Maďarov je svojrázny kroj, ktorý ale pripúšťa aj nejaké lokál- ne odlišnosti, napr. Maďar v Békeši alebo Orošháze dáva prednosť klobúku so širokou strieškou, v Dobozi a Sárréte klobúku s úzkou strieškou. Ku krátkym, bielym súčastiam odevu (košeľa a gate) nosia obyvatelia žijúci v strede župy kabát a nohavice zo súkna; ale vrchné šaty (szür, bunda a békeš) v severovýchodnej časti župy sú úplne v štýle ma- ďarských obyvateľov Potisia, na východe obyvatelia Sárrétu ukazujú väčší vplyv bihar- ského kroja. Maďarský kroj z oblasti Potisia najviac napodobňujú Slováci, menej Nemci a najmenej Rumuni. Ak niekto porovná kroj Slováka z Čaby a Berinčoka, z Komlóša a Sar- vaša, ktorý sa nosil pred polstoročím – s dnešným, spozná veľmi zaujímavé vývojové stupne. Slováci z Čaby nosili voľakedy klobúky so širokou strieškou a ozdobené perím z volavky. Ich vrchný odev bol biely, ozdobený ovčou kožou. Bohatí si obliekali čierny krátky kožušinový kabátec zvaný ködmön. Dnes tam všade vidno malé maďarské klo- búky a priliehavé čierne kabáty. Kroj Slovákov zo Sarvašu tvoril predtým vyšší klobúk s úzkou strieškou, krátka košeľa, úzke nohavice so širokým koženým opaskom. Dnes sa vôbec neodlišuje od kroja Maďarov. Tomuto sa podobá aj kroj zo Slovenského Komlóša, ktorý je mu približne podobný tak, ako slovenský z Berinčoku slovenskému z Čaby. Ködmöny sú vo všeobecnosti málo viditeľné; kožušnícke výrobky sa obmedzujú na vy- hotovenie búnd (ovčích kožuchov). Nemec z Ďuly má, ako aj Rumun, starší typ svojho národného kroja ešte pomerne zachovaný. Najnápadnejší je však rozdiel módy u ženských a dievčenských krojov, ktoré nepre- zrádzajú len dobrý vkus, ale aj luxus. Bez hodvábnej šatky sa dokonca ani najjedno- duchšia slúžka necíti šťastne. Dcéry bohatých roľníkov nepoznajú žiadne hranice pri ich záujme o zástery, lajblíky a sukne z hodvábu a zamatu. Táto márnomyseľnosť, ktorá zvlášť zaútočila na zvyky Maďarov, výrazne sa rozširuje aj u Slovákov a Nemcov. Je to naozaj zaujímavé divadlo, vidieť pestro oblečené dievčatá, keď v sviatočných šatách idú domov z kostola alebo vyhľadávajú svoje miesta na debaty. Je to vlastne malé etnogra- ﬁcké múzeum plné života, ktoré nám umožňuje vidieť u mládeže jej zmýšľanie a radosť zo zábavy.

128 Békešská župa v texte Michala Žilinského v publikácii Die österreichisch-ungarische Monarchie in Wort und Bild (1891)

Izby na tkanie a na páranie peria strácajú postupne svoju dôležitosť, ktorá spočívala v tom, že sa v týchto priestoroch stretávali mladí ľudia oboch pohlaví a spoznávali sa počas zábavy a vtipkovania. Dnes sa toto zmiešané publikum stretne skôr na taneč- nom parkete, ako napr. „Ples majstrov“ alebo „Ples poľnohospodárov“, kde ľudové typy a zvyky postupne strácajú svoj pôvodný charakter a miznú. Len krst detí, svadby a ka- ry si ponechávajú svoje ľudové tradície. Tam ešte vystupujú originálne postavy, ktoré cez verše, privítacie alebo rozlúčkové reči vyvolajú radosť alebo smútok. Tieto postavy predstavujú hrdosť ľudu a sú jeho skutočnou autoritou, keďže sa v spoločenskom živote uplatňujú ako silné vodcovské typy. Obchodníci a majetní roľníci sa prispôsobujú aj kultúrnym záujmom verejného a spo- ločenského života. Zoskupujú sa v poľnohospodárskych, obchodníckych a čitateľských spolkoch. V Ďule, Čabe a Sarvaši vychádzajú noviny, ktoré sa zaoberajú miestnymi zá- ležitosťami a záujmami. A týmto je ukončené zobrazenie ľudu a jeho pomerov v Békešskej župe.25

25 Pre porovnanie so Žilinského textom venovanom Békešskej župe je možné využiť stať Črty z cesty po Dolnej zemi, ktorú takisto r. 1891 publikoval Emil Kolényi v časopise Obzor. Na rozdiel od Žilinského venoval sa aj téme čabianskej chudoby z predmestí – a preto chudobní „Čabänia“ zakladajú sálaše a osady (napr. Medeš) na „komassovaných“ roliach a „tisnú sa“ do polí: „... aj teraz ešte roje púšťajú ... vyzerá to tam, jako v nejakej novej Amerike. Na kto- rúkoľvek stranu okom hodíš a veru aj na tri hodiny cesty, všade vidíš domy, pasienky, vinice, zahrady, stajne a pasúci sa drobný a väčší statok ...“ (č. 8, s. 113-114). Žilinský a E. Kolényi sa obaja vo svojich opisoch Békešskej stolice z r. 1891 (samozrejme, zohľadniac adresáta) zhodovali hodnotení úspešného hospodárskeho rozvoja regiónu, civilizačného pokroku, spol- kového života a niektorých prejavov akulturácie dolnozemských Slovákov. M. Žilinský sa na rozdiel od E. Kolényiho cieľavedome usiloval o neutrálny postoj pri vlastivednom opise etnicky rôznorodého obyvateľstva župy a zrejme bol presvedčený o svojej korektnosti v tejto oblasti. Viac priestoru prenechal kultúrnej (včítane školskej) a etnograﬁckej problematike. Nevenoval však pozornosť sociálnej problematike v regióne, ktorá bola viac-menej ukrytá za veľkými „civilizačnými“ zmenami krajiny v priebehu najmä 19. storočia. Kým Kolényi si všímal aj mentálne a komunikačné schopnosti krajanov v rôznych enklávach, Žilinský sa zmienil skôr o vonkajškovej charakteristike, teda o rozdieloch v oblečení sarvašských, berin- ských, komlóšskych a čabianskych Slovákov a podobne o miestnych Rumunoch, Nemcoch a Maďaroch.

129 HELENA TURCEROVÁ-DEVEČKOVÁ A VZNIK ČESKOSLOVENSKA

Ján Mojdis

MOJDIS, Ján: Helena Turcerová-Devečková and the Establishment of Czechoslovakia. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 130-137. A lot of works about the foundation of ﬁrst Czechoslovak republic in 1918 exist in our historiography. In those books are from different perspectives remembered the deeds of personalities, who participated on building and development of this state. One of less known personalities, who devoted life for international acceptance of Czechoslovakia, was Slovak historian, slavist and translator H. Turcerová-Devečková. Her acquisition could be seen long since First World War. She spread the word about history of Slovakia by historical research among the French society. After the First World War, she masterfully used her knowledge about France for the beneﬁts of newly created state. H. Turcerová -Devečková helped to improve bilateral Czechoslovak-French relations as member of expert groups and worked also in all the other areas of education and politics

Vznik Československej republiky roku 1918 bol významným medzníkom v dejinách Čechov a Slovákov, a to nielen z politického, spoločenského a hospodárskeho hľadiska, ale aj z hľadiska rozvoja možností pre uplatnenie sa celého radu osobností, ktoré v pred- chádzajúcom období nemali možnosť sa plne realizovať z najrôznejších dôvodov. Oso- bitný význam mal pre nové možnosti rozvoja slovenského národa a osobností z radov Slovákov a Sloveniek. Jednou z takýchto menej známych osobností, ktoré videli nové a nebývalé príležitosti pre uplatnenie svojich ambícií v novom štáte, ktoré chceli dať svoje sily do služieb nového československého štátu, bola historička a prekladateľka He- lena Turcerová-Devečková.1 Nové možnosti sa pre ňu začali po skončení prvej svetovej vojny a vzniku Českoslo- venska. Nakoľko značnú časť svojho života prežila nielen na Slovensku, ale aj v Rusku a študovala vo Francúzsku, ovládala dobre francúzsky jazyk, po vojne začala sa venovať v oveľa väčšej miere aj politickému dianiu a rozširovaniu československo-francúzskej spolupráce. Chcela dať k dispozícii všetky svoje kontakty a skúsenosti, ktoré získala po- čas štúdia vo Francúzsku, a pomáhať užšiemu rozvoju spolupráce s týmto najvýznam- nejším spojencom novovzniknutého štátu. Veď aj Ústava, armáda a ďalšie oblasti budovania nového štátu boli vytvárané podľa vzoru Francúzska. Jedným z veľkých problémov pre jej zapojenie sa do spoločensko-politického života tohto obdobia bolo to, že bola „ženou“. Musíme si uvedomiť, že otázka ženskej eman- cipácie v danom období nebola na programe dňa a ďalším problémom bolo aj to, že Devečková-Turcerová veľmi dlhý čas žila mimo Slovenska, či už v Rusku alebo vo Fran-

1 Bližšie pozri MOJDIS, J.: Francúzi a Slovensko v rokoch 1900 – 1920. Prešov 1997, s. 51-60.

130 Helena Turcerová-Devečková a vznik Československa cúzsku, a tak nemala významnejšie politické či osobné kontakty s osobnosťami vtedaj- šej československej politiky a novozniknutý štát si iba vytváral svoju administratívnu, politickú a kultúrnu štruktúru. Jej manžel, ako to dokladá aj jej korešpondencia, nebol veľmi náchylný myšlienke, aby sa jeho manželka spoločensky a už vôbec nie politicky angažovala. Jej postavenie po vydaji nebolo práve najšťastnejšie. Do tohto obdobia zapa- dá aj list Albertovi Pražákovi, ktorého spoznala počas svojho študijného pobytu v Prahe: „...nebudem nič obšírnejšie písať, priveľa pesimisticky by vyznel tento list... Teraz len jediná žiadosť a starosť, aby som našla zamestnanie... môžbyť máte niekoho známeho, kto by potreboval na čas aspoň učiteľku.“2 Napriek tomu, že sa vydala a žila v Jaseno- vej cítila, že sa jej sny a predstavy nenaplnili tak, ako očakávala. „V Paríži, keď som bola voľná, som sa zaujímala o školy, počnúc od materských, o učebnice všelijakého druhu, o knihy, časopisy poučné aj zábavné pre deti. Snívala som si ďalej svoj sen, ako si založím nielen lýceum, ale aj niečo solídnejšie ešte pre výchovu našich dievčat... Sen zostal navždy snom. Muž chce naďalej pôsobiť v Jasenovej. Mne je týmto moja práca znemožnená. Nuž taká je to rana pre mňa.“3 Jej situácia sa značne zmenila po vytvorení Československa, keď mala možnosť sa v oveľa väčšej miere angažovať v spoločnosti. Avšak ako žena to mala oveľa ťažšie ako muži. Pomerne rýchlo sa H. Turcerovej-Devečkovej podarilo nadviazať kontakty predo- všetkým s okruhom politikov okolo Š. Osuského. Bolo to umožnené tým, že v novovzniknutom Československu bol citeľný nedostatok odborníkov, ktorí by mali aj zahra- ničné skúsenosti a aj vďaka tomu sa už v roku 1919 zúčastnila na mierových rokovaniach v Paríži ako členka československej delegácie. Ministerstvo zahraničných vecí ČSR jej poskytlo doklady, na základe ktorých „....všetkým civilným aj vojenským úradom sa na- riaďuje, úrady cudzích krajín sa prosí, aby pani Dr. Phil. Helene Devečkovej, ktorá cestuje ako člen československej delegácie na mierovú konferenciu z Prahy do Paríža a späť, bola prepustená, aby jej bola poskytnutá všestranná pomoc v prípade potreby“.4 Počas mierových rokovaní v Paríži spolupracovala predovšetkým so slovenským členom československej delegácie Štefanom Osuským, pre ktorého robila rôzne preklady oﬁci- álnych dokumentov, ako aj preklady podkladov pre rokovania československej delegá- cie. Štefan Osuský bol generálnym sekretárom československej mierovej delegácie a tak úloha Turcerovej bola dôležitá preto, že všetky preklady dokumentov a iných materiálov museli byť preložené na odborne vysokej úrovni, aby vyhovovali po stránke gramatickej, významovej a právnej. Okrem iného napríklad preložila pre Š. Osuského prácu Magyars et Pangermanistes. Táto kniha bola výťahom pôvodného diela O maďarskej politike za vojny. Š. Osuský sa obával: „...žeby politikovia obšírnejšie dielo nečítali, preto pripravil som stručný prehľad maďarskej politiky.“5 Napísal jej aj list, v ktorom jej prízvukoval dôležitosť tohto prekladu a zároveň jej oznamoval, že sám sa pripravuje napísať prácu,

2 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign. 29 D 45. 3 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign. 29 D 45. 4 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign. 29 D 45. 5 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign. 29 D 45.

131 Ján Mojdis ktorá by zosumarizovala neprávosti Maďarov voči Slovákom. „Pôvodného úmyslu som sa ešte nevzdal a verím, že niekedy budem môcť na pár mesiacov odskočiť od štátnej práce, aby som dielo dokončil – jedná sa mi hlavne o dobu od prímeria do podpísania mierovej zmluvy.“6 V Paríži mala Turcerová-Devečková možnosť spoznať sa s mnohý- mi významnými československými politikmi, osobnosťami a novinármi. Sídlom dele- gácie bol v Paríži dom v Rue Bonaparte, kde sídlila počas prvej svetovej vojny Česko- slovenská národná rada. Presadzovanie nárokov ČSR na konferencii sa opieralo o úzke spojenie Československej republiky s Francúzskom, vtedy najsilnejším kontinentálnym štátom, a vychádzalo z reálnej úvahy, že Francúzsko podobne ako Československo má čo najväčší záujem oslabiť nemecký vplyv v strednej Európe a že spriatelená veľmoc presadí v prospech malého spojenca viac, ako by prebojoval sám. Turcerová-Devečková tak napomáhala československej delegácii svojimi osobnými kontaktmi s významnými francúzskymi intelektuálmi presadzovať takéto tendencie vo francúzskom prostredí. V Paríži sa Turcerovej opäť naskytla vhodná príležitosť využiť svoje dávnejšie osob- né kontakty s francúzskymi intelektuálmi, s ktorými sa zoznámila už počas svojich štú- dií. Predovšetkým išlo o prof. E. Denisa, L. Legera či ďalších profesorov z parížskej Sorbony. Prvého apríla 1919 pozdravila s delegáciou slovenských žien Ernesta Deni- sa a poďakovala mu za jeho prácu a námahu, s ktorou pomáhal počas vojny Čechom a Slovákom, a za jeho celoživotný záujem a pomoc pre naše národy. E. Denis pomohol Turcerovej už počas jej štúdia, ale významné aktivity rozvíjal aj vo vzťahu k českoslo- venskému zahraničnému odboju v období prvej svetovej vojny, keď pomáhal českým a slovenským politikom nadväzovať kontakty vo Francúzsku a výrazne im napomáhal aj v obhajobe československých záujmov vo Francúzsku, napríklad vydávaním časopisu a podobne. V dvadsiatych rokoch 20. storočia sa H. Turcerová-Devečková zaujímala nielen o po- litické a kultúrne dianie, ale aj o postavenie a prácu žien. Bola zamestnaná ako učiteľka na obchodnej škole v Dolnom Kubíne, kde zabezpečovala výučbu slovenčiny, francúzšti- ny a nemčiny, neskoršie pracovala aj ako školská inšpektorka. Veľkú pozornosť venovala rozvoju slovenskej kultúry a umeniu. Medzi jej zásluhy patrí aj objavenie a rozvoj talen- tu významného slovenského výtvarníka Ľudovíta Fullu, ktorý sa narodil v roku 1902 v Ružomberku. Nakoľko od detstva rád maľoval a na úkor tejto svojej záľuby zanedbával štúdium na gymnáziu v Ružomberku, otec ho dal študovať na Obchodnú akadémiu do Dolného Kubína, kde si jeho talent všimla práve H. Turcerová-Devečková a na jej na- liehanie mu potom jeho otec umožnil študovať v Bratislave v maliarskej škole Gustáva Mallého, čím potom začala jeho veľká výtvarná kariéra. V roku 1923, keď sa jej manžel stal riaditeľom Štátnej obchodnej školy v Kežmarku, sa presťahovali a ich spoločná práca v škole aj mimo nej viedla ku kultúrnemu pozdvihnutiu tejto časti Slovenska. Nakoľko Turcerová bola aj prvou Slovenkou a prvou slovenskou historičkou, kto- rá získala na parížskej Sorbone doktorát z dejín, často sa na ňu obracali o rady pre- dovšetkým tí, ktorí sa zaoberali osobnosťou Ľ. Štúra, keďže jej doktorská práca bola

6 Z pozostalosti H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign. 104 D 6.

132 Helena Turcerová-Devečková a vznik Československa venovaná tejto významnej osobnosti slovenských dejín. Dokladom toho je list J. Am- bruša H. Turcerovej-Devečkovej, v ktorom sa okrem iného píše: „Pripravujem do tlače Štúrove básne. Vo svojom článku uverejnenom v Živene (1925) spomínate akýsi zväzoček Štúrových ľúbostných básní, ktoré J. Kiss mal poslať, ak sa pamätám r. 1881 Slovenským pohľadom. V spomenutom článku ráčite sa zmieňovať, že nie je isté, či básne skutočne pochádzali od Štúra, a sľúbite, že sa touto otázkou budete zaoberať. Dosiaľ som však nič podobné nenašiel. Prosím vás teda láskavo, aby ste mi odpísali, kde ste sa s uvedenými básňami stretli...“7 Po návrate na Slovensko z misie vo Francúzsku, aby sa osobne poďakovala svojmu bývalému učiteľovi E. Denisovi, preložila do slovenčiny jeho prácu Otázka Rakúska – Slováci. Táto práca vyšla v roku 1922 pod vedením Jána Paričku v rozsahu 306 strán v Ružomberku. E. Denis skúmal francúzske vplyvy na jednotlivé etapy slovenských dejín a vplyv francúzskych encyklopedistov nachádzal v prácach takých osobností slo- venských dejín, akými boli J. Kollár, P. J. Šafárik či Ľ. Štúr. V dielach či iných prácach menšieho charakteru týchto osobností je veľmi výrazne badateľný vplyv francúzskeho filozofického myslenia, ktorý, aj keď bol často iba sprostredkovaný, našiel svoje uplatnenie a isté pretavenie na podmienky stredoeurópske a slovenské. E. Denis odsudzoval snahy slovenských predstaviteľov, ktorí sa pokúšali o kodifikáciu slovenského spisovné- ho jazyka, či už išlo o A. Bernoláka alebo jeho nasledovníkov, avšak obzvlášť kritický bol k Ľ. Štúrovi a jeho spisovnej slovenčine. Prípravy a samotné uzákonenie slovenské- ho spisovného jazyka nazýval E. Denis separatizmom Slovákov a pripomínal, že to vyvolalo veľmi nepriaznivú odozvu v Čechách, kde mnohí v tom videli zradu slovenského národa na Čechoch. Aj napriek významu Ľ. Štúra v dejinách Slovákov vyjadroval sa o ňom dosť nelichotivo až urážlivo: „Chýbala mu obrazotvornosť. Jeho básne sú bez- významné, jeho vedecké práce nie sú založené na žiadnom pevnom základe, jeho naj- významnejšia práca «Slovanstvo a svet budúcnosti » je iba úbohým rozvinutím hegelo- vých teórií... Romantizmus dosahuje u neho karikatúrnych rozmerov.“8 Podľa E. Denisa Ľ. Štúr nepoznal dobre dejiny a nerozumel im, pretože študoval iba filozofiu a zabúdal pri svojich hodnoteniach na neprekonateľnú silu minulosti, ktorá vytvorila nezničiteľné národné osobnosti. Zdá sa, že E. Denis nepochopil dielo Ľ. Štúra a kriticky posudzoval aj jeho orientáciu na sociálne otázky a ich prepojenosť na sedliakov a na najnižšie vrstvy spoločnosti. E. Denis k takýmto záverom nedospel iba na základe osobného poznania či osobnej skúsenosti, ale na základe štúdia iba českej literatúry o slovenskej otázke a o vzťahoch Čechov a Slovákov Táto kniha patrila medzi prvé historické práce francúz- skeho autora, s ktorými sa mohla oboznámiť širšia slovenská verejnosť. Popri tom ako členka plebiscitnej komisie sa H. Turcerová-Devečková zúčastňovala riešenia sporných území medzi ČSR a Poľskom v oblasti Oravy. V neskoršom období práve jej účasť v tejto komisii viedla k tomu, že v Poľsku bola vnímaná H. Turcerová- -Devečková ako osoba, ktorá výrazným spôsobom poškodila Poľsko. Udržiavala písom-

7 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign. 104 A 2. 8 DENIS, E.: Otázka Rakúska – Slováci. Ružomberok 1921, s. 159.

133 Ján Mojdis né kontakty s literátmi, historikmi a politikmi z Francúzska, V. Británie, Poľska, Ruska a ďalších krajín. Mala písomné kontakty napríklad so srbským profesorom Korijaničo- m,9 varšavským advokátom Kurnatowskim,10 Rusom V. A. Francevom,11 vo V. Británii s F. Pepperom12 a vo Francúzsku hlavne s E. Denisom a jeho rodinou.13 Osobitnou kapitolou boli jej kontakty v českom prostredí, kde zvlášť veľa priateľov a známych našla v kruhu českých frankoﬁlov. H. Turcerová-Devečková svoj kladný postoj k Čechom prezentovala aj vo svojej doktorandskej práci, za ktorú získala doktorský titul na parížskej Sorbone. V nej chronologicky sleduje životnú cestu a osudy Ľ. Štúra na pozadí dejinného vývoja Slovákov a ich vzťahov k Čechom a Moravanom. Úvod práce venovala exkurzu do najstarších dejín Slovákov a Čechov, pričom nezabudla zdôrazniť, že Slováci, Česi sú dva veľmi príbuzné národy, ktorých vzájomná prepojenosť sa odrá- ža v celom dejinnom vývoji. „Slovensko v súčasnosti patrí do Uhorského kráľovstva,“ píše Turcerová, „obýva ho slovanský ľud, Slováci, ktorí sa často pripájajú k Čechom z Moravy a Čiech.“14 Poukazuje na názorovú roztrieštenosť pri posudzovaní dejín Veľ- kej Moravy a po jej rozpade porovnáva vývoj na Morave, v Čechách a na Slovensku, pri- čom podčiarkuje, že v ďalšom vývoji jednotlivých národov významnú úlohu zohrávala náboženská otázka, ktorá bola vždy viac či menej spätá aj s národným hnutím. „Národ- né cítenie, ktoré sa v Prahe hneď zjednotilo s náboženskými reformnými snahami, zdá sa, preniklo k Slovákom oveľa neskoršie.“15 A oneskorovanie náboženských reforiem na Slovensku malo za následok, že aj v oveľa neskorších obdobiach slovenských dejín to viedlo k náboženskej nejednotnosti, čo sa priamo odrážalo v národnom hnutí. „...po- kroky katolicizmu na Slovensku sú predsa len pomalšie ako v Čechách. Náboženstvo, ktoré kedysi vytvorilo medzi dvoma skupinami silné spojivo, ich teraz skôr rozdeľuje.“16 V Čechách nezohrávala náboženská otázka takú dominantnú úlohu, nakoľko tam nábo- ženská tolerantnosť bola oveľa zreteľnejšia, ako na Slovensku. Možno povedať, že celý český národ bez ohľadu na konfesionálnu príslušnosť stál na národných pozíciách – bol národne homogénny – zatiaľ čo na Slovensku náboženská netolerancia silne pôsobila aj na charakter národného hnutia. Preto „....spojenie všetkých katolíkov a protestantov na národnej báze bolo určené nevyhnutnosťou spojenia proti maďarskému ohrozeniu“.17 Veľkou vzpruhou v národnom zápase pre Slovákov bola vždy pomoc Čechov, ktorú autorka vysoko oceňovala. Veľkou chybou Ľ. Štúra bolo to, že nedostatočne rozvíjal spoluprácu s Čechmi. Osobitne negatívne na Čechov zapôsobila skutočnosť, že z jeho

9 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign. 104 B 6. 10 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign.104 B 10. 11 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign 104 B 10. 12 Z korešpondencii H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign. 104 B 24. 13 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign. 104 A 8. 14 TURCEROVÁ, H.: Louis Stur et ĺ ideé ĺ indenpence Slovaque (1815 – 1856). Paris 1913, s. 5. 15 TURCEROVÁ, H.: Louis Stur et ĺ ideé ĺ indenpence Slovaque (1815 – 1856). Paris 1913, s. 6. 16 TURCEROVÁ, H.: Louis Stur et ĺ ideé ĺ indenpence Slovaque (1815 – 1856). Paris 1913, s. 7. 17 TURCEROVÁ, H.: Louis Stur et ĺ ideé ĺ indenpence Slovaque (1815 – 1856). Paris 1913, s. 4.

134 Helena Turcerová-Devečková a vznik Československa iniciatívy došlo k uzákoneniu spisovnej slovenčiny, čím proti sebe popudil značnú časť českých intelektuálov a tak došlo k rozštiepeniu jednotného československého kmeňa. Čulé kontakty mala H. Turcerová-Devečková s Vladislavom Vančurom, s ktorým ju spájala aj prepojenosť na rodinu Denisových. V. Vančura po smrti E. Denisa začal pod- nikať kroky, aby mu bol v Československu postavený pomník ako prejav vďaky, preto sa obrátil o pomoc aj na H. Turcerovú-Devečkovú, avšak ani jej, ani Vančurovi sa nepodarilo zrealizovať túto ušľachtilú myšlienku. Následne mu zaslala množstvo materiálov a podkladov, keďže V. Vančura sa chystal napísať životopis E. Denisa. Podobne dobré vzťahy mala aj s J. Fričom, ktorý ju považoval za veľmi dobrú znalkyňu slovenských pomerov a slovenskej literatúry. Dokladá nám to časť z jedného listu, kde Frič píše: „Keby ste mi láskavo poradila vo veciach slovenskej literatúry – snáď ste mi láskavo poznamenala niektoré pochybnosti alebo nejaké zmeny vôbec. Každá vaša rada mi bude drahá.“18 H. Turcerová-Devečková trvale rozvíjala slovensko-české kontakty aj v podmienkach Československa napriek tomu, že jej manžel sa skôr prikláňal k zástancom slovenského autonomizmu. Výrazne pomáhala tak českým, ako aj slovenským študen- tom, ktorí odchádzali študovať do Francúzska, predovšetkým tým, že ich pripravila na podmienky, ktoré ich čakajú vo Francúzsku, či kontaktovala ich s ľuďmi, ktorí im mohli vo Francúzsku pomôcť. Jej pomoc oceňovali aj iní odborníci, ako to dokladá list českého lekára Hoščálka H. Turcerovej-Devečkovej: „Predovšetkým tu v Paríži som očarovaný v pravom slova zmysle. Paríž síce nie je „une réve“ ako som Vám písal v liste odtiaľ, ale je naozaj „une réve“ podľa Vašich slov – sen ohromujúci., skvelý, nezabudnuteľný. Pri- vítanie a vôbec všetky moje styky s Francúzmi mi zostanú v najlepšej spomienke. Zozná- mil som sa napríklad so slávnym bádateľom o rakovine, profesorom lekárskej fakulty a bol som priamo ohromený jeho laskavosťou a ochotou, s akou mi vyšiel v ústrety...“19 Zachovalo sa nám veľa listov, v ktorých nachádzame žiadosti o pomoc pri nadväzova- ní kontaktov s francúzskymi intelektuálmi, či žiadosti o spracovanie tém týkajúcich sa Francúzska.20 Osobitnou oblasťou snaženia H. Turcerovej-Devečkovej po vzniku ČSR bola jej prekladateľská činnosť. Pretože výborne ovládala francúzsky a ruský jazyk, začala sa orientovať na preklady z týchto jazykov. V prvých rokoch existencie ČSR v snahe od- strániť nedostatok detskej zahraničnej literatúry preložila do slovenčiny knihy Rozpráv- ky pre malých a veľkých od francúzskej spisovateľky Ariel, čoskoro vychádza preklad dvojzväzkových Tukupových Bájok pre deti a Timovského Sergej Sumov. Venovala sa aj významným autorom pre dospelých čitateľov a prekladala diela Balzaca, Bourgeta, Du- masa, Anatola Francea, Gida, Kuprina, Ostrovského, Kaszewského, Benoita, Stendhala a iných. Jej významnou aktivitou bola aj práca na výbere noviel od francúzskych autorov, ktorých témou boli osudy detí, a spracovala aj výber Dieťa v ruských novelách. Svojimi prekladmi približovala slovenskej verejnosti tie diela, ktoré boli slovenským

18 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign. 104 A 11. 19 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign. 104 A 18, s. 2. 20 Napríklad prosba o spracovanie údajov o L. Legerovi a jeho tvorbe pre časopis Prúdy SNK – ALU Martin, sign. 104 A 4, 104 B 19 a podobne.

135 Ján Mojdis

čitateľom nedostupné, a to z najrôznejších dôvodov. Vďaka nej sa tak slovenská čitateľ- ská verejnosť mohla zoznámiť s výbermi prác takých autorov, ako je Romain Rolland, či s Diderotovými článkami, výberom diel Gleba Uspenského, alebo aj s myšlienkami ruského revolucionára Plechanova či Belinského.21 V memoárovom diele od ruského autora Gercena sa podarilo H. Turcerovej-Devečkovej vystihnúť citovosť a spoločen- skú závažnosť autorových slov, za čo jej vyslovil vysoké uznanie Jozef Hvišč: „...obdiv a vďaku za prekrásny preklad, za veľké dielo Gercena, ktoré ste tak nádherne preložili do slovenčiny...zo samotného čítania mohol som nazbierať aj množstvo veľmi významných poznatkov, faktov zo života poľskej emigrácie...“22 Dospelým čitateľom tlmočila diela Balzaca, Bourgeta, Dumasa, Anatola Franceho, Gida, Kuprina, Ostrovského a mnohých iných. Spracovala výber noviel od štyridsiatich francúzskych autorov, ktorých hlavnou témou boli osudy detí. Okrem toho sa zaujímala o všetko kultúrne dianie, najmä o prácu žien, a sledovala možnosti ich uplatnenia v konkrétnej praxi. Venovala sa pedagogickej praxi na obchodnej škole v Dolnom Kubíne, kde pôsobila ako učiteľka a neskôr ako in- špektorka. Neskôr, keď sa presťahovali do Kežmarku, pokračovala v tejto práci aj tam. Okrem prekladov z francúzštiny a ruštiny prekladala neskôr H. Turcerová-Devečková aj z poľštiny či angličtiny. So svojím bratom Dr. Andrejom Kostolným23 preložila niekoľko kníh z francúzštiny. Veľmi dobré kontakty mala H. Turcerová-Devečková s českými predstaviteľmi a čes- kými intelektuálmi, ktorí pôsobili na Slovensku po roku 1918. Svedčí o tom aj veľmi bohatá korešpondencia, v ktorej badať aj to, akú autoritu a vážnosť mala medzi týmito ľuďmi. Po podpísaní Mníchovskej dohody v roku 1938 a vyhlásení autonómnej vlády na Slovensku sa H. Turcerová-Devečková zapájala do pomoci pre tých českých intelektuá- lov, ktorí museli opustiť Slovensko. V období ohrozenia Československa nastupujúcim fašizmom sa H. Turcerová-De- večková aktívne zúčastňovala na pomoci tým, ktorí boli najviac ohrození. Napomáhala židovským spoluobčanom tým, že spolu s manželom pripravovali krst Židov, a takto sa ich snažili zachrániť pred perzekúciami. Dozvedáme sa to aj z Matriky narodených evanjelickej augsburského vyznania cirkvi z Kežmarku 1940 – 1971, kde sú uvedené desiatky pokrstených Židov a medzi krstnými rodičmi sú uvádzaní aj H. Turcerová-De- večková so svojím manželom. Tieto krsty sa nevykonávali v kostole, nakoľko nemecký senior by to nedovolil, ale v domácnostiach. V roku 1928 bola H. Turcerová-Devečková vymenovaná za inšpektorku pre ﬁlologic- ké predmety na obchodných školách a na obchodných akadémiách, o čom sa dozvedá- me z blahoželania Františka Malotu k tejto významnej funkcii: „...práve sa dozvedám, že ste boli vymenovaná za inšpektorku pre ﬁlologické predmety... Dovoľte, abych Vám

21 HROMADOVÁ, A.: Helena Turcerová-Devečková prvá Slovenka, ktorá dosiahla doktorát na parížskej Sorbone. In: Slovenka, roč. 10, 1957, s. 4. 22 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign. 104 A 19. 23 Andrej Kostolný bol slovenským básnikom, prozaikom a literárnym historikom. Po absolvo- vaní FF v Bratislave študoval vo Francúzsku, pracoval na rôznych pozíciách v školstve a venoval sa aj prekladu.

136 Helena Turcerová-Devečková a vznik Československa prial k tejto významnej funkcii všetkého zdaru.“24 Za svoje zásluhy v oblasti vedeckého bádania bola H. Turcerová-Devečková 18. apríla 1929 zvolená za riadnu členku Učenej spoločnosti Šafárikovej. H. Turcerová-Devečková pracovala v 30. rokoch 20. storočia aj ako členka skúšobných komisií pre kandidátov obchodných učilíšť, do ktorých bola menovaná ministerstvom školstva a kultúry v roku 1935. V septembri 1939 sa H. Turce- rová-Devečková zúčastnila na prvom zjazde slovanských ﬁlológov v Prahe. Po skončení druhej svetovej vojny v roku 1948 sa spolu s manželom presťahovali do Bratislavy, kde sa už venovala iba prekladateľskej práci. V Bratislave 4. novembra 1964 vo veku 79 rokov zomrela.

24 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej a F. Malotu.. SNK – ALU Martin, sign. 104 B 13.

137 PREHĽAD PO SLOVENSKY PÍSANÝCH NOVÍN A ČASOPISOV VYCHÁDZAJÚCICH NA VÝCHODNOM SLOVENSKU V ROKOCH 1919 – 1938

Ján Džujko

DŽUJKO, Ján: Outline of Slovak Magazines and Newspapers Issued in the Eastern Slovakia during 1919 – 1938. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 138-154. Foundation of Czechoslovak republic became a great landmark in the history of Slovak journalism. Advancement of national and cultural life in Slovakia after 1918 was naturally reﬂected in the area of press. This progress is documented not only by mere quantitive rise in number of slovak newspapers in era bertween wars, but also in their gradual qualtiative developement. Eastern Slovakia wasn‘t trailing in this trend compared to other slovak regions. Said contribution brings survey of slovak newspapers and magazines written in slovak language in years 1919 – 1938. It also clariﬁes their division into groups from persvective of press sytem, which was created and established in between wars era. Particularly, it outlines 153 periodicals, published by multiferious political parties, organizations, churches and associations – mainly for great mass of population.

Politický, národný a sociálny útlak zo strany uhorskej vládnucej moci, ktorá pred rokom 1918 dusila každý prejav národného a kultúrneho života Slovákov už v jeho zárodku, sa prejavil aj v oblasti novinárstva a snahách vydávať periodiká písané po slovensky. Sil- nejúca maďarizácia, cenzúra, nízky počet inteligencie hlásiacej sa k slovenskej národnos- ti, ale i istá negramotnosť Slovákov sťažovali pôsobenie slovenských novín a časopisov. V konečnom dôsledku tak v období vzniku Československej republiky nebol stav sloven- ského novinárstva pozitívny. Z kvantitatívneho hľadiska zo 45 pred prvou svetovou vojnou vychádzajúcich periodík ich vojnu prežilo len 23.1 Zhoršené podmienky vo vydávaní tlače v rokoch 1914 – 1918 tak skoro prispeli k zániku slovenského novinárstva.2 Ak bol teda stav slovenskej žurnalistiky v čase vzniku Československa nepriaznivý, tak o novinách a časopisoch na východnom Slovensku nemožno hovoriť takmer vôbec. Vo všetkých etapách slovenského novinárstva tu od jeho počiatkov až do konca roku 1918 vychádzalo spolu len 14 slovenských periodík.3 Z tohto počtu boli časopisy Bubon

1 DARMO, Jozef: Slovenská žurnalistika 2. Martin : Matica slovenská, 1966, s. 12. 2 Medzi základné príčiny, ktoré spôsobili úpadok slovenského novinárstva v období prvej svetovej vojny možno zaradiť najmä: cenzúru, perzekúciu, konfiškácie novín a časopisov, nedostatok finančných prostriedkov, vysoké výrobné náklady periodík a následne zvyšovanie ich ceny, nízky počet abonentov a čitateľov, ale i samotných prispievateľov, redaktorov a noviná- rov. Pozri bližšie RUTTKAY, Fraňo: Dějiny československé žurnalistiky II. Slovenský perio- dický tisk do roku 1918. Brno : Nakladatelství a vydavatelství Novinář, 1984, s. 161-178. 3 POTEMRA, Michal: Bibliografia slovenských novín a časopisov do roku 1918. Martin : Ma- tica slovenská, 1958, s. 63-116.

138 Prehľad po slovensky písaných novín a časopisov vychádzajúcich na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1938

(1867 – 1868), Lancuško, Slovák (asi 1865), Svit (1867 – 1868), Včela (1866), Zore (1865) vydávané v Revúcej, Holubica (1846 – 1847), Považja (1847 – 1848), Živuot (1846) vychádzajúce v Levoči, Lúč, Púčky (1912 – 1913) vychádzajúce v Kežmarku, písané rukou a väčšinou to boli študentské časopisy. Príležitostne v Košiciach vydávaný sociálnodemokratický Rothe Richtung – Červeni mir – Vörös irány (1897) a týžden- ník Zipser Anzeiger – Szepesi értesítő – Spišský oznamovateľ (1863 – 1867)4 vychá- dzajúci v Levoči boli trojjazyčné časopisy písané v slovenčine, maďarčine a nemčine. Posledným zo štrnástich periodík bola Naša zastava (1907 – 1918) vydávaná v Prešove. Napriek tomu, že bola písaná v šarišskom nárečí, podporovala odnárodňovaciu politiku maďarskej vlády a šírila uhorské vlastenecké myšlienky medzi obyvateľstvom východ- ného Slovenska.5 Okrem týchto 14 periodík sa v Košiciach, v roku 1911 tlačil ešte ča- sopis Jednota katolíckeho ľudu (1908 – 1918). Ako z uvedeného stručného prehľadu vidno, tieto noviny a časopisy, vzhľadom na dĺžku svojho trvania i charakteru, nemohli pred rokom 1918 výrazne zasiahnuť do politického, hospodárskeho, kultúrneho, nábo- ženského či národného života na východnom Slovensku. 28. október 1918 sa však stal významným medzníkom aj v oblasti slovenského no- vinárstva. Existencia nového štátneho útvaru, v ktorom Slováci získali podmienky na svoj slobodný rozvoj, sa prejavila aj vo sfére novinárskej a časopiseckej produkcie. Tento pozitívny rozmach najlepšie dokumentuje postupný nárast počtu slovenských periodík v celom medzivojnovom období.6 Na území Slovenska vychádzalo v rokoch 1919 – 1938 celkovo 17547 novín a časopisov.8 Z nich bolo približne 1000 písaných po slovensky a ostatné periodiká boli inojazyčné, prevažne maďarské. Tento progres slovenského ča- sopisectva chápal Vilém Pražák ako jeden z kultúrnych prejavov, ktorý odzrkadľoval rozvoj slovenského duchovného života zbaveného tlaku maďarskej politiky.9 Popri sa-

4 Zipser Anzeiger – Szepesi értesíto – Spišský oznamovateľ – boli to prvé noviny na Spiši. Vychádzali ako orgán Poľnohospodárskeho spolku Spišskej župy a trojjazyčný názov mal zamedziť prípadným národnostným nedorozumeniam na Spiši, no napriek tejto skutočnosti možno týždenník považovať skôr za nemecký, pretože príspevkov v slovenčine, ale aj v ma- ďarčine v ňom bolo veľmi málo. Bližšie POTEMRA, Michal: Bibliografia inorečových novín a časopisov na Slovensku do roku 1918. Martin : Matica slovenská, 1963, s. 173-175. 5 O úlohách a cieľoch Našej zastavy pozri viac TAJTÁK, Ladislav: Naša zastava – nástroj politiky maďarských vládnucich tried. In: Nové obzory 8. Zost. I. Sedlák. Košice : Východoslo- venské vydavateľstvo 1966, s. 78-107. 6 V roku 1920 vychádzalo 120 po slovensky písaných periodík, v roku 1928 ich bolo 186 a v roku 1937 to bolo už 250 titulov novín a časopisov vychádzajúcich na Slovensku. Pozri VÁTRAL, Jozef: Slovenské novinárstvo v Československej republike (od októbra 1918 do Mníchova 1938). In: Slovensko. Kultúra – II časť. Zost. K. Rosenbaum. Bratislava : Obzor, 1980, s. 585. 7 V tomto počte novín sú podľa Bibliografie slovenských a inorečových novín a časopisov z rokov 1919 – 1938 zahrnuté aj noviny a časopisy, ktoré začali vychádzať na Slovensku čiastočne na území Čiech a Moravy už po 28. októbri 1918. 8 KIPSOVÁ, Mária a i.: Bibliografia slovenských a inorečových novín a časopisov z rokov 1919 – 1938. Martin : Matica slovenská, 1968, s. 17. 9 PRAŽÁK, Vilém: Slovenské popřevratové časopisectvo. Bratislava 1928, s. 3.

139 Ján Džujko motnom kvantitatívnom raste novín a časopisov dochádzalo postupne aj k zvyšovaniu ich kvality. K tomu napomohla najmä rozšírenosť a modernizácia tlačiarenskej techniky, zlepšenie materiálneho vybavenia redakcií, vyšší počet profesionálnych novinárov, ale aj rozmanitejší obsah periodík. V novinách sa popri kvalitnejšom domácom a zahranič- nom spravodajstve udomácnili stále rubriky, prílohy, romány na pokračovanie, inzercia či reklama. Aj to prispelo k zvýšeniu počtu čitateľov a predplatiteľov jednotlivých peri- odík a následne tak k stúpajúcim nákladom ich výtlačkov. Významným prvkom rozvoja tlače bola i otázka tlačového poriadku a cenzúry. Ústava z 29. februára 1920 v § 113 zaručovala slobodu tlače: ,,Svoboda tisku, jakož i právo klidně a beze zbraně se zhromažďovati a tvořiti spolky jsou zabezpečeny.“10 Na- ďalej však platilo 16 rakúskych a uhorských predpisov a 34 ďalších československých noriem.11 Mnohé z nich v prípade potreby umožňovali aj zásah štátnej moci. V tomto smere vynikal najmä zákon na ochranu republiky č. 50/1923 Sb. zák. a nař. umožňujúci Ministerstvu vnútra väčšiu kontrolu informácií uverejnených v novinách a časopisoch a pripúšťajúci úplné zastavenie periodík aj v prípade, ak súd sa iba domnieval, že sú pokračovaním už predtým zastaveného tlačového orgánu.12 Druhým takýmto zákonom bola tlačová novela zákona č. 124/1924 Sb. zák. a nař. namierená najmä proti zodpoved- ným redaktorom novín a časopisov, ktorým za zanedbávanie starostlivosti o obsah tlače hrozilo väzenie a ﬁnančná pokuta.13 Zaviedla sa tak ľubovôľa perzekúcie i koordinácia zásahov do tlačovej slobody medzi štátnym zastupiteľstvom a policajným riaditeľstvom, o čom svedčia prázdne biele miesta na stránkach novín, druhé opravené vydania peri- odík i rôzne tlačové procesy a súdne spory s redaktormi.14 Vláda tak získala nielen prí-

10 Zákon ze dne 29. února 1920, kterým se uvozuje ústavní listina Československé republiky. In: Sbírka zákonů a nařízení státu československého 1920. Praha 1920, s. 265. 11 Až do 23. mája 1922 platila na Slovensku i Podkarpatskej Rusi predbežná cenzúra. 12 Pozri bližšie Zákon ze dne 19. března 1923 na ochranu republiky. In: Sbírka zákonů a nařízení státu československého 1923. Praha 1923, s. 207-217. 13 Pozri bližšie Zákon ze dne 30. května 1924 o změne příslušnosti trestních soudů a odpověd- nosti za obsah tiskopisu ve věcech křivého obvinění, utrhání a urážek na cti. In: Sbírka zá- konů a nařízení státu československého 1924. Praha 1924, s. 801-807. 14 Rokom 1922 bola aj na Slovensku prípustná iba dodatočná cenzúra, čo znamenalo, že mohli byť skonfiškované len periodiká, ktoré boli už vytlačené. V praxi to vyzeralo takto: prvý vý- tlačok časopisu bol dodaný na policajné riaditeľstvo alebo v menšom meste na okresný úrad. Tam policajný úradník zaškrtol miesta, ktoré považoval za neprípustné a takto označené číslo poslal štátnemu zastupiteľstvu. To definitívne rozhodlo o návrhu poskytnutom cenzorom, ktorý následne dodatočne prejednal krajský súd. Potom bol vydavateľ a redaktor informovaný o prí- slušnom náleze a číslo mohlo byť po odstránení vyznačených miest vydané ako druhé vydanie. Konfiškované miesta však neboli ničím nahradené, a tak časopis vyšiel s bielym miestom. Vytlačenie nového opraveného čísla, resp. celého nákladu daného periodika však spôsobovalo značné finančné straty. Keďže po predložení prvého čísla policajnému úradníkovi bolo mož- né rozširovať časopis, pretože neplatila predbežná cenzúra, pokiaľ úradník časopis prečítal a štátny úrad rozhodol o konfiškácii, časť periodík sa stihla aj tak predať. Pozri viac DOLEJŠÍ, Vojtech: Noviny a novináři. Praha : Nakladatelství politické literatury, 1963, s. 229-230.

140 Prehľad po slovensky písaných novín a časopisov vychádzajúcich na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1938 ležitosť zbaviť sa tlačou šírených pre ňu nepríjemných názorov, ale aj možnosť ﬁnančne zlikvidovať nevhodné, resp. voči nej opozične stojace periodiká. Z hľadiska organizovania slovenského novinárstva na Slovensku sa zriadili odboč- ky Československej tlačovej kancelárie v Bratislave (1919) a Košiciach (1919).15 Naj- významnejšou odborovou novinárskou organizáciou sa stal Syndikát denního tisku čes- koslovenského, od roku 1926 Syndikát československých novinářů, ktorý mal odbočky v Bratislave (1919), Košiciach (1922) a Žiline (1938). Východné Slovensko bolo pred rokom 1918 perifériou národnopolitického a kultúr- neho života na Slovensku. Vznikom ČSR dochádza postupne k rozvoju tohto regiónu po každej jeho stránke. Slovenské novinárstvo tu však po skončení prvej svetovej vojny nemalo žiadne zastúpenie v podobe tlače a rozvíjalo sa takpovediac od nuly. V prvých dvoch poprevratových mesiacoch koncom roka 1918 tu nevyšiel žiaden nový slovenský časopis.16 Popri oživení časopiseckej produkcie na západnom a strednom Slovensku, tak v tomto období ešte ,,východ mlčal“.17 Súviselo to predovšetkým s vtedajšou spoločen- sko-politickou situáciou na východe krajiny.18 Samotný počet slovenských novín a časo- pisov v tomto regióne rástol veľmi pomaly.19 V roku 1919 však začalo vychádzať prvých 9 po slovensky písaných periodík.20

15 Vavro Šrobár síce v januári 1919 založil v Žiline Slovenskú tlačovú kanceláriu, ale po presťa- hovaní Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska do Bratislavy sa 10. 2. 1919 zlúčila s Československou tlačovou kanceláriou. 16 V uvedenom období tu vychádzala len v šarištine písaná, promaďarsky orientovaná Naša zastava (1907 – 1918), ktorá však v decembri 1918 prestala vychádzať. Pozri POTEMRA, Michal: Bibliograﬁa slovenských novín a časopisov do roku 1918. Martin : Matica slovenská, 1958.; KIPSOVÁ, Mária a i.: Bibliograﬁa slovenských a inorečových novín a časopisov z rokov 1919 – 1938. Martin : Matica slovenská, 1968. 17 PRAŽÁK, Vilém: Slovenské poprevratové časopisectvo. Bratislava 1928, s. 17. 18 Príslušníci maďarskej a nemeckej menšiny reprezentovaní úradníkmi, žandármi, učiteľmi, cirkevnými predstaviteľmi všetkých konfesií spájajúcich svoju existenciu s bývalým Uhor- skom, bránili presadzovaniu československej štátnosti a šíreniu slovenského národného povedomia na východnom Slovensku. Jedným zo spôsobov ako spomaliť konsolidáciu pomerov na východe krajiny v prvých mesiacoch samostatnej Československej republiky bolo aj úsilie znemožniť vznik nových slovenských periodík a ich šírenie medzi slovenským obyvateľ- stvom. Pozri ŠVORC, Peter: Prouhorské integračné snahy na území Slovenska na konci roku 1918. In: Historický časopis, 47, 1999, č. 1, s. 45. O politických, hospodárskych, sociálnych a národnostných pomeroch na konci roku 1918 na východnom Slovensku pozri podrobnejšie TAJTÁK, Ladislav: Národnodemokratická revolúcia na východnom Slovensku v roku 1918. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1972, 159 s. 19 Medzi po slovensky písané periodiká sme zahrnuli aj noviny a časopisy vychádzajúce v šariš- tine, češtine, ako aj dvojjazyčné a trojjazyčné periodiká, ktorých jeden z jazykov bol sloven- ský. 20 Boli to tieto periodiká: Košicke červene noviny (1919), Naša červená zástava (1919), Novinky pre slovenské deti (1919, 1923 – 1925), Slovenský východ (1919 – 1937), Šarišské hlasy (1919 – 1920), Tatry (1919 – 1922), Úradné listy riaditeľstva československých štátnych železníc

141 Ján Džujko

V roku 1928 ich už bolo 27 a v roku 1937 – 41 titulov periodickej tlače. V celom nami sledovanom období tu vychádzalo alebo sa tlačilo 163 slovenských novín a časopisov.21 K tomu možno pripočítať ešte ďalších 18 tzv. neoverených periodík.22 Nie všetky však vychádzali v čase svojej existencie na východnom Slovensku. Niektoré po určitej dobe zmenili miesto vychádzania a tlače aj niekoľkokrát, a to nielen v rámci regiónu, ale aj mimo jeho hraníc. Napriek tomu tu v celej dĺžke svojho trvania vychádzalo 134 periodík. V mnohých prípadoch však išlo len o pokusy vydávať noviny a časopisy. Ich existencia bola krátka a výnimkou neboli ani periodiká, ktoré vyšli raz alebo dvakrát.23 Približne 60 titulov novín a časopisov zaniklo v priebehu jedného roka. Pod túto ich nie príliš dlhú životnosť sa podpísali rôzne prekážky, s ktorými museli vydavatelia tlače zápasiť. Najčastejšie to boli ﬁnančné problémy, nízky počet čitateľov, ale aj chudobný obsah novín spôsobený nedostatkom dopisovateľov či neschopnosťou redaktorov zaplniť ich stránky, čo bolo zas podmienené nerozvinutým agentúrnym spravodajstvom, slabou po- lygraﬁckou vybavenosťou a napokon i nedostatkom profesionálnych novinárov. Okrem krátkodobo vychádzajúcich novín a časopisov sa však medzi čitateľmi šírili aj úspeš- nejšie periodiká venujúce sa skoro všetkým skupinám obyvateľstva. Noviny a časopisy vychádzali na východnom Slovensku takmer v každom väčšom meste. Spolu to bolo 23 miest a obcí, ktoré sa mohli popýšiť svojimi po slovensky písanými novinami alebo časopisom prevažne regionálneho a lokálneho charakteru.24 Významnými centrami slovenského novinárstva sa stali najmä mestá Košice, Prešov, Spišská Nová Ves. Podľa zoznamu na Slovensku vychádzajúcich periodík z roku 1929 sa čo do počtu vydávaných novín a časopisov práve Košice umiestnili po Bratislave na druhom mieste.25

(1919 – 1938), Úradné noviny správy košicko-bohumínskej železnice – A kassa-oderbergi va- sút üzletvezetőségének hivatalos lapja (1919 – 1920), Úradné noviny župy Abauj-turňanskej a mesta Košíc – Abáuj-Torná vármegye és Kassa város hivatalos lapja (1919 – 1922). 21 V rokoch 1919 – 1938 vychádzalo na východnom Slovensku 153 novín a časopisov a tlačilo sa tu 10 periodík. Ďalšie 2 časopisy vychádzajúce mimo územia východného Slovenska, tu mali svoje redakcie: v rokoch 1933 – 1934 v Spišských Vlachoch mesačník Administratívny Vestník (1921 – 1941) a v rokoch 1936 – 1938 v Košiciach a Michalovciach mesačník Zem (1935 – 1938). 22 Podľa Bibliograﬁe slovenských a inorečových novín a časopisov z rokov 1919 – 1938 ide o pe- riodiká, ktoré nemožno overiť s materiálom v ruke, a tak zistiť, či skutočne vychádzali. O ich existencii sa dozvedáme len sprostredkovane z iných periodík alebo z výmerov policajného riaditeľstva, župného alebo okresného úradu, ktoré zobrali na vedomie vydávanie alebo zánik jednotlivých periodík. 23 Iba raz vyšiel časopis Dereš (1920), Slovenský žiak (1923). Len dvakrát vyšiel časopis: Bo- hema (1926), Holič – Borbély (1921), Priateľ prírody (1926), Realit (1930) a Naša červená zástava (1919). 24 Boli to tieto mestá a obce východného Slovenska: Bánovce nad Ondavou, Bardejov, Jelšava, Kežmarok, Košice, Levoča, Michalovce, Nový Smokovec, Poprad, Prešov, Rožňava, Rudňa- ny, Sabinov, Sirk, Spišská Nová Ves, Spišská Stará Ves, Spišské Podhradie, Spišský Štiavnik, Starý Smokovec, Stropkov, Štrba, Tatranská Lomnica a Vranov. 25 Pozri Soznam časopisov na Slovensku dľa stavu zo dňa 1. júla 1929. Bratislava : Tlačový referát prezídia Krajinského úradu, 1929, s. 6.

142 Prehľad po slovensky písaných novín a časopisov vychádzajúcich na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1938

Silnú pozíciu mali na východnom Slovensku inojazyčné noviny a časopisy. Najpočet- nejšie zastúpenie mala po maďarsky vychádzajúca tlač nadväzujúca na predchádzajúce obdobie. Takmer 20 jej titulov kontinuálne vychádzalo ďalej aj po roku 1918. Popri lep- šom technickom, personálnom a spravodajskom vybavení, ktorým disponovali maďar- skí vydavatelia to bolo čiastočne spôsobené aj tým, že národne ešte nevyhranení Slováci čítali naďalej maďarskú tlač, tá však na strane druhej mala vyššiu úroveň a ponúkala aktuálnejšie správy ako novoznikajúca sieť slovenskej tlače. Okrem maďarských peri- odík tu vychádzali aj noviny a časopisy v nemeckom, ukrajinskom, ruskom, hebrejskom či latinskom jazyku. Inojazyčná tlač tvorila väčšiu časť z celkového počtu približne 340 novín a časopisov vychádzajúcich na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1938. Z hľadiska dostupnosti k jednotlivým titulom tlače mali väčší prístup obyvatelia miest ako obyvatelia žijúci na vidieku. Čitatelia v mestách si mohli noviny a časopisy zakúpiť v traﬁkách, predajniach novín, na ulici u kamelotov alebo si ich prečítať v ka- viarňach, reštauráciách, knižniciach či spoločných priestoroch rozličných spolkov, or- ganizácií, ktorých boli členmi a napokon v neposlednom rade si svoje obľúbené periodikum mohli aj predplatiť. Čitatelia na vidieku boli odkázaní práve na možnosť predplácať si noviny alebo časopisy.26 V niektorých prípadoch náboženskej, ale i politickej tlače pomáhali šíriť dané periodiká v obciach aj duchovní predstavení objednávajúci väčší počet periodík. Tie následne rozširovali medzi svojimi veriacimi, a tak im v prípade záujmu odpadli starosti s predplatným, ako aj povinnosť jeho pravidelného odoberania. Intenzívnejšie, v období pred voľbami, zas roznášali po dedinách noviny a časopisy jed- notlivých politických strán politickí agitátori. Prostredníctvom agitátorov sa dostávala k čitateľom v mestách i na dedinách aj ilegálne vychádzajúca tlač alebo periodiká vydá- vané v zahraničí, ktorých predaj v ČSR bol však oﬁciálne zakázaný. K rozširovaniu tla- če bez ohľadu na to, či býval čitateľ v meste alebo na dedine, motivovali aj administrácie periodík. Čitateľom, ktorí získali nových abonentov, poskytovali zľavy na predplatnom alebo im určitý čas zasielali noviny či časopis zadarmo. Zriedkavosťou nebolo ani to, ak sa na predplatné novín alebo časopisu zložili viacerí chudobnejší čitatelia alebo im dané periodikum objednali ich zámožnejší rodinní príslušníci zo zahraničia. Rok 1938 sa stal ďalším dôležitým medzníkom v dejinách slovenského novinárstva. Politické udalosti jeho druhej polovice, akými boli: prijatie Mníchovskej dohody, abdi- kácia prezidenta Eduarda Beneša, vyhlásenie autonómie Slovenska či Viedenská arbit- ráž mali vplyv aj na fungovanie a štruktúru tlače na Slovensku. Nové politické pomery spôsobili to, že stará sieť periodík postupne zanikala alebo bola likvidovaná. Bolo to podmienené jednak zánikom tlačových orgánov jednotlivých politických strán, ale i zá-

26 Výhodnejšie bolo pre abonentov daného periodika v dedine alebo meste, ak si nechali admi- nistráciou novín doručiť noviny vo väčšom množstve prostredníctvom železničnej dopravy, pretože ich adresát mohol vyzdvihnúť hneď po príchode vlaku. Ak bola zásielka menšia, bola doručená pomocou pošty s ostatnou poštou na poštovný úrad, kde si ich mohol adresát vybrať v čase úradných hodín, čím sa často k novinám odberateľ dostal aj s viacdňovým one- skorením. Pozri bližšie KOUDELKA, Jaroslav: Noviny co jsou a jak se dělají. Praha : Státní nakladatelství, 1932, s. 66.

143 Ján Džujko nikom niektorých spolkov a organizácií a následne tak aj ich periodík. Niektoré z nich však zanikli aj z objektívnych príčin – zmenou politickej situácie sa ich program a ciele stali jednoducho neaktuálnymi. V neposlednom rade k tejto zmene prispelo aj úsilie HSĽS postupne zlikvidovať alebo ovládnuť neľudácku tlač. Vo vychádzaní pokračovali najmä náboženské, odborné i záujmové periodiká. V priebehu roku 1938 tak na Sloven- sku zaniklo 125 titulov po slovensky písaných periodík.27 Na východnom Slovensku v tom istom roku z rozličných príčin prestalo vychádzať 22 novín a časopisov. Z hľadiska systému tlače a jej rozdelenia sa v Československu v medzivojnovom ob- dobí sformovali dve veľké skupiny periodík. Prvá a najvplyvnejšia bola tlač jednotlivých politických strán, druhú tvorila záujmová tlač.28 Vychádzalo tu teda široké spektrum periodík vydávaných rôznymi spoločenskými, hospodárskymi, kultúrnymi, cirkevnými organizáciami a spolkami orientujúcimi sa na všetky vrstvy obyvateľstva.

Noviny a časopisy politických strán

Jedným z charakteristických znakov politického systému medzivojnového Českoslo- venska bol vysoký počet politických strán. V republike označovanej aj ako ,,štát poli- tických strán“ ﬁgurovalo v priebehu jej dvadsaťročnej existencie približne 60 až 100 politických subjektov.29 Popri tom, že politické strany boli základnou súčasťou štruktúry politického systému, zasahovali aj do nepolitických oblastí života spoločnosti a ovplyv- ňovali tak každodenný život občanov. Budovali rozličné záujmové, odborové a hospo- dárske organizácie ponúkajúce rôzne výhody, čím k sebe priťahovali určitú časť obyva- teľstva. Klasickým nástrojom, pomocou ktorého šírili svoje idey i program a prostred- níctvom ktorého pôsobili na verejnosť, boli, a v medzivojnovom období napriek začiatku vysielania rozhlasu zostali, noviny a časopisy. V roku 1928 vychádzalo v ČSR podľa štatistík štátnych zastupiteľstiev spolu 914 novín a časopisov s politickým obsahom.30 Každá zo strán sa snažila vydávať periodiká vplývajúce na čitateľov a získavajúce ich pre svoje politické ciele. Navyše špeciﬁckým znakom slovenskej žurnalistiky bolo to, že vydavateľmi periodickej tlače neboli súkromno-podnikateľské kruhy, ale práve politické strany, rôzne organizácie a spolky.31 Okrem periodík otvorene sa hlásajúcich k niektorej

27 FEDOR, Michal: Bibliograﬁa periodík na Slovensku v rokoch 1939 – 1944. Martin : Matica slovenská, 1969, s. 21. 28 TUŠER, Andrej: Ako sa robia noviny. Bratislava : Sofa, 2003, s. 31. 29 HARNA, Josef: Stranickopolitický systém v Československu v letech 1918 – 1938. In: MA- LÍŘ, Jiří, MAREK, Pavel a kol.: Politické strany. Vývoj politických stran a hnutí v českých zemích a Československu 1861 – 2004. I. díl 1861 – 1938. Brno : Nakladatelství Doplněk, 2005, s. 542. 30 Pozri Statistický přehled republiky Československé. Praha : Státní úřad statistický v Praze, 1930, s. 240. 31 DARMO, Jozef: Slovenská žurnalistika 2. Martin : Matica slovenská, 1966, s. 11. Stretáva- me sa však aj s prípadmi, kedy vydavateľmi niektorých novín a časopisov boli aj súkromné osoby. Existencia týchto periodík bola väčšinou krátka, pod čo sa podpísali predovšetkým ﬁnančné problémy jednotlivých vydavateľov.

144 Prehľad po slovensky písaných novín a časopisov vychádzajúcich na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1938 z politických strán, môžeme do tohto okruhu tlače zaradiť aj formálne tzv. nezávislé, nestranné, nepolitické periodiká. Reálne však mohli existovať len pod vplyvom niektorej zo strán. Vtedajší profesionálny novinár a redaktor Václav Cháb písal takmer o ne- možnosti vydávať ,,nestranný list“. Tie periodiká, čo to o sebe tvrdili, podľa neho, len zakrývali pred čitateľom svoje skutočné zámery a zorný uhol, pod ktorým interpretovali udalosti na svojich stránkach.32 Aj keď ústredné tlačové orgány jednotlivých politických strán nevychádzali práve na východnom Slovensku, vychádzalo tu niekoľko politických titulov novín a časopisov tvoriacich jednu z najpočetnejších skupín periodík vydávaných v tomto regióne. Každá z politických strán si totiž uvedomovala, aký význam má nielen ústredná tlač, ale i re- gionálne periodiká umožňujúce udržiavať stály kontakt strany so svojimi členmi i stúpen- cami. A hoci úroveň regionálnych novín a časopisov nebola obzvlášť vysoká, predsa len spĺňala úlohu organizačného a propagandistického nástroja jednotlivých politických strán snažiacich sa po roku 1918 postupne vydávať aspoň jeden regionálny časopis alebo noviny. Treba však poznamenať, že orientácia a úroveň regionálnej tlače závisela vždy aj od sily i organizačnej vyspelosti strany v danej oblasti a samozrejme tiež od osobností, ktoré dané periodikum formovali a ovplyvňovali. Jej úlohou bolo reﬂektovať špeciﬁcké záujmy regiónov a uvádzať ich do súladu s ústrednou politikou strany. Regionálne noviny a časo- pisy prirodzene podporovali regionalizmus a obhajovali záujmy príznačné pre región. Politická línia najsilnejšej politickej strany medzivojnového Československa – Re- publikánskej strany zemedelského a maloroľníckeho ľudu preniknúť medzi slovenské roľníctvo sa prejavila i na poli novinárskej a časopiseckej produkcie. Práve tlači venovala agrárna strana už od začiatku mimoriadnu pozornosť. Najväčší rozmach tlače zaznamenala strana v dvadsiatych rokoch, kedy rástol ňou vydávaný počet periodík, ale aj jej odbormi i záujmovými organizáciami. Medzi významné ústredné tlačové orgány strany patrili denníky: Slovenský denník (1918 – 1938)33, Slovenská politika (1920 – 1945) a týždenníky: Slovenský týždenník (1903 – 1938) a Slovenská vlasť (1919 – 1938). Popri nich mala rozvinutú aj početnú sieť regionálnej tlače. Dokázala odhadnúť vzťah medzi centrom a regiónmi, vzťah medzi všeobecnými a oblastnými záujmami roľníctva, čo ju viedlo k podpore regionálnych centier a ich tlačových orgánov. Na východnom Sloven- sku bol najvýznamnejším tlačovým orgánom strany denník Slovenský východ (1919 – 1937) vydávaný v Košiciach. Okrem neho tu vychádzali denne ďalšie štyri periodiká: Slovenský hlásnik (1935 – 1936), Východ republiky (1935 – 1936)34, Novosti (1937 – 1938), začiatkom januára 1938 Slovenský hlas (1938 – 1939).35 Regionálnu tlač agrár-

32 Pozri viac CHÁB, Václav: Jak se dělají noviny. Praha : Nakladen Svazu národního osvoboze- ní, 1932, s. 20-21. 33 Slovenský denník obnovený v Ružomberku ako orgán Slovenskej národnej rady v novembri 1918 bol prvým slovenským denníkom vychádzajúcim v ČSR. 34 Slovenský hlásnik a Východ republiky boli hlavičkovými novinami Slovenského východu, ktorými chcela agrárna strana preniknúť na stredné a severné Slovensko i Podkarpatskú Rus. 35 Ak je pred názvom periodika uvedený rok alebo roky, znamená to, že na východnom Sloven- sku vychádzal len v tomto uvedenom období, t. j. nie v celom čase svojej existencie. Zo 153 na

145 Ján Džujko nej strany, čo sa týka periodicity, tvorili predovšetkým týždenníky. Najvýznamnejším z nich boli Gazdovské noviny (1920 – 1938) vydávané v Prešove, neskôr v Košiciach, tie nasledovali Naša pravda (1922) vychádzajúca v Spišskej Novej Vsi, Podtatranská Slovač (1923 – 1933) vydávaná v Kežmarku, následne v Spišskej Novej Vsi, Zástava (1927) – od júna 1927 Slovenská zástava36 a Šarišské noviny (1928) vychádzajúce v Prešove. Pod vplyvom agrárnej strany bol aj v Prešove v období od októbra 1922 do marca 1923 vydávaný dvojtýždenník Slovenský hostinský a kaviarnik (1922 – 1923). Na východnom Slovensku, konkrétne v Košiciach sa tlačil v rokoch 1934 – 1938 ešte republikánsky týždenník Podtatranský kraj (1934 – 1938). Slovenská národná a roľnícka strana, ktorá v roku 1922 splynula s Republikán- skou stranou zemedelského a maloroľníckeho ľudu, vydávala na Slovensku už spomí- nané periodiká Slovenský denník a Slovenský týždenník. Tie sa neskôr stali tlačovými orgánmi agrárnej strany. Na východnom Slovensku ju v období samostatnej existencie reprezentovali týždenníky: Šarišské hlasy (1919 – 1920) vydávané v Prešove a Kež- marčan (1920), ktorý neskôr vychádzal s novým titulom Hlas Tatier (1920), vychá- dzajúce v Kežmarku. Medzi významnejšie ústredné tlačové orgány najsilnejšej a najmasovejšej strany na Slovensku – Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) patrili denníky Slovák (1919 – 1945), Slovenská pravda (1936 – 1945), týždenníky Slovák – týždenník (1919 – 1945) a Slovenské ľudové noviny (1910 – 1930). Okrem hlavných titulov novín a časopisov sa HSĽS snažila, podľa vzoru agrárnej strany, vybudovať si aj sieť regionálnej tlače. V po- rovnaní s ňou však skončilo toto jej úsilie s menším úspechom. Oproti 30 republikánskym regionálnym týždenníkom stálo len 10 regionálnych týždenníkov HSĽS, ktoré vznikli prevažne v tridsiatych rokoch. Na východnom Slovensku vydávali ľudáci len 3 periodiká. Počtom tu tak nemohli zápasiť s agrárnou tlačou zastúpenou 10 titulmi novín a časopi- sov. Čiastočne to bolo spôsobené aj tým, že východ Slovenska bol prevažne roľnícky a súčasne konfesionálne najviac heterogénny. Najdlhšie vychádzajúcim časopisom HSĽS na východnom Slovensku v rokoch 1920 – 1931 bol týždenník Slovenská pravda (1920 – 1936). Druhým týždenníkom šíriacim program a idey strany sa stal Východný Slovák (1922 – 1935) vydávaný v Prešove.37 Po zmene politických pomerov na Slovensku, v novembri 1938 začal v Prešove vychádzať denník Slovenská sloboda (1938 – 1944).

východnom Slovensku vychádzajúcich novín a časopisov, tu v nami sledovanom období len 19 periodík vychádzalo aj mimo územia tohto regiónu. 36 V prípade zmeny titulu periodika sme sa pridržiavali metodiky aplikovanej v Bibliograﬁi slovenských a inorečových novín a časopisov z rokov 1919 – 1938. Podľa nej v prípade, kde bola zmena názvu malá alebo číslovanie v zmenenom titule priamo nadväzovalo na predchá- dzajúci titul, išlo o pôvodné periodikum, ak nie uvádza ho osobitne ako nový titul. Bližšie KIPSOVÁ, Mária a i.: Bibliograﬁa slovenských a inorečových novín a časopisov z rokov 1919 – 1938. Martin : Matica slovenská, 1968, s. 7. 37 Východný Slovák šíril politiku strany Slovenskej ľudovej strany na východnom Slovensku len v rokoch 1922 – 1923, neskôr sa stal tlačovým orgánom niekoľkých ďalších menších politic- kých strán.

146 Prehľad po slovensky písaných novín a časopisov vychádzajúcich na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1938

Noviny a časopisy Československej strany národnosocialistickej nemali na Slo- vensku zo začiatku veľký úspech. Medzi dlhodobejšie vychádzajúce periodiká môže- me zaradiť týždenník Slovenské slovo (1921 – 1929), denník Slovenský večerník (1929 – 1935) a večerník A-Zet (1935 – 1938). Regionálnu tlač Československej strany národ- nosocialistickej zastupoval na východnom Slovensku v rokoch 1927 – 1928 v Košiciach vydávaný týždenník Stráž východu (1927 – 1929). V roku 1932 sa v tomto meste denne krátko tlačili aj noviny Slovenská krajina (1929 – 1933). Československá strana ľudová vydávala na Slovensku denník Ľudová politika (1925 – 1938) a týždenník Ľudovej politiky Ľudový chýrnik (1926 – 1938). Na východ- nom Slovensku ju v rokoch 1925 – 1926 reprezentoval mesačník Slovenský gazda (1925 – 1938) vychádzajúci v Poprade. V roku 1930 tlač Československej národnodemokratickej strany tvorila šestinu z celkového počtu politických periodík vydávaných v českých krajinách. Na Slovensku však strana nemala také silné pozície. Významnejším oficiálnym orgánom strany bol denník Bratislavské noviny (1922 – 1923), ktorý ďalej pokračoval ako Národný denník (1924 – 1935). Na východnom Slovensku politiku strany obhajoval týždenník Echo vý- chodu (1932 – 1935) vydávaný v Košiciach. Hlavné tlačové orgány Národnej strany práce vychádzali najmä v Čechách. Oficiál- nym orgánom strany bol týždenník Národní práce (1925 – 1930). Na Slovensku vychá- dzal týždenník Nový smer (1923 – 1926). Na východe krajiny boli jej zástancami týž- denníky Košické noviny (1926) a České noviny ze Slovenska a Podkarpatské Rusi (1926 – 1928) vydávané v Košiciach. Tlač Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej na Slovensku nebola taká početná ako v Čechách. Ústredným tlačovým orgánom strany na Slovensku boli denne vychádzajúce Robotnícke noviny (1909 – 1938). Po XIII. zjazde strany v Pra- he v roku 1920 bola strana nútená budovať nový systém svojej tlače. Slovensko bolo organizačne rozdelené na štyri obvody. Pre každý obvod vydávala strana jeden časopis. Pre košický obvod vychádzal v Košiciach týždenník Žiara východu (1921 – 1922). Pod vplyvom strany bol aj v rokoch 1922 – 1925 v Prešove vydávaný mesačník Vestník ko- minárskych pomocníkov (1920 – 1925).38 Časopis bol hlásateľom Organizácie komi- nárskych pomocníkov, ktorá sa v decembri 1920 pripojila k Československej sociálno- demokratickej strane robotníckej a stala sa jej odborárskym združením. Tlač Komunistickej strany Československej (KSČ) vyzývala svojich čitateľov k boju proti vznikajúcemu štátu, a preto sa stala predmetom záujmu štátnych orgánov, ktoré ju podrobovali ostrej cenzúre. Takmer sústavná perzekúcia periodík KSČ mala nepriazni- vé dôsledky prejavujúce sa jednak v podobe finančných strát, súdnych procesov či väz- nenia redaktorov, ale i stratou periodík, čím prichádzala o možnosť agitácie najmä pred voľbami. Nezáujem o tlač bol aj zo strany čitateľov, príčinou čoho bol tiež nudný spôsob písania týchto periodík prinášajúcich informácie o zjazdoch, rôzne teoretické traktáty

38 Od roku 1921 Zvestník kominárskych pomocníkov, v roku 1922 naspäť Vestník kominár- skych pomocníkov.

147 Ján Džujko

či správy robotníckych dopisovateľov. Strana tiež mala rozšírenú aj sieť ilegálnej tlače. Tlačovými orgánmi KSČ na Slovensku boli týždenníky: Hlas ľudu (1919 – 1926), Prav- da chudoby (1920 – 1925; 1932 – 1935) vychádzajúca v rokoch 1925 – 1935 ako denník Pravda a Slovenské zvesti (1936 – 1938). Pravda chudoby bola často cenzurovaná a od septembra 1933 do mája 1934 bolo jej vydávanie zastavené. V tejto etape vychádzala ilegálne na rôznych miestach Slovenska. Na východnom Slovensku to bola v Poprade vychádzajúca Spišská pravda (1934). Ku komunistickým novinám a časopisom mô- žeme zaradiť i periodiká z obdobia trvania Slovenskej republiky rád.39 Na východnom Slovensku vychádzala v Prešove Naša červená zástava (1919) a v Košiciach Košicke červene noviny (1919). Pre úplnosť prehľadu po slovensky písaných novín a časopisov politických strán vy- chádzajúcich na východnom Slovensku uvádzame ešte tlač maďarskej Krajinskej kres- ťansko-socialistickej strany. Jej významnejšími periodikami na Slovensku boli týž- denníky Népakarat (1919 – 1925), Magyar néplap (1927 – 1936). Pre východoslovenský región vychádzal v slovenčine týždenník Kresťanský robotník (1920 – 1921), ktorý ďalej pokračoval so zmeneným názvom Ľud (1921). Pod jej vplyvom bol aj dvojja- zyčný mesačník Tabakový robotník – Dohánygyári munkás (1924 – 1938). Všetky 3 vyššie uvedené periodiká strany vychádzali v Košiciach.

Záujmové noviny a časopisy

Záujmové noviny a časopisy tvoria druhú veľkú skupinu tlače medzivojnového obdobia v Československu. Sú to predovšetkým periodiká patriace rozličným spoločenským organizáciám, spolkom či kultúrnym inštitúciám snažiacim sa osloviť určitú sociálnu skupinu obyvateľstva alebo ich záujmovú oblasť. Napriek úsiliu o nestrannosť a nepoli- tickosť tohto okruhu tlače viaceré z periodík boli pod vplyvom niektorej z politických strán. Tie však na druhej strane prispeli k lepšej kvalite a dlhšej existencii daného časo- pisu. Podľa zamerania môžeme tieto periodiká rozčleniť na tlač: hospodársku, nábožen- skú, kultúrnu a umeleckú, detskú a mládežnícku, humoristickú, športovú a telovýchov- nú, vedeckú a odbornú, spoločenskú a spolkovú. Snaha vydávať časopisy hospodárskeho charakteru vychádzala ešte z obdobia predvojnového úsilia o roľnícku osvetu. Po roku 1918 dochádza k zániku hospodársko- -osvetového časopisectva a nové hospodársky orientované periodiká vznikajú pod vplyvom niektorej z politických strán. Predmetom ich záujmu sa stala najmä pôdohospodár- ska tlač. Do okruhu hospodárskej tlače môžeme zaradiť aj živnostenské a družstevné

39 Revolučná vláda Slovenskej republiky rád zakázala všetky ,,buržoázne noviny a časopisy“. Na jej území tak vychádzala len proletárska tlač. Okrem po slovensky, resp. šarišsky písa- ných novín Naša červená zástava (1919) a Košickych červenych novín (1919) vychádzali na východnom Slovensku aj po maďarsky písané periodiká. Boli to denníky: Kassai munkás (1919), Kassai vörös ujság (1919) vychádzajúce v Košiciach a Eperjesi munkás (1919) vychá- dzajúci v Prešove. Bližšie KUČMA, Ivan: Tlač Slovenskej republiky rád. In: Otázky žurnalis- tiky, XXXII, 1989, č. 3, s. 4-15.

148 Prehľad po slovensky písaných novín a časopisov vychádzajúcich na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1938 periodiká, ale tiež i noviny a časopisy venujúce sa obchodu, doprave. Na východnom Slovensku vychádzalo niekoľko hospodársky zameraných periodík. Išlo predovšetkým o mesačníky, zaoberajúce sa predovšetkým poľnohospodárstvom a oslovujúce tak pre- važne roľnícke obyvateľstvo žijúce na vidieku. Boli to v Prešove vychádzajúce periodi- ká: Agra (1927 – 1938), od 1932 Slovenská agra, Slovenský drevársky-priemysel – Szlovenszkói faipar (1928), Svojpomoc (1929 – 1939), od roku 1938 Šarišská svojpomoc, Poľnohospodár (1933), Prameň lacného života (1933 – 1938), od 1937 Pra- meň, v Košiciach vydávané časopisy Poľnohospodár (1930 – 1932), Zásobovatel (1933 – 1937) a napokon v Štrbe vychádzajúci Slovenský lesník a hospodár (1928 – 1929). K periodikám obchodného charakteru patril v rokoch 1920 – 1922 v Košiciach vydávaný Kníhkupec a papiernický obchodník, Könyv – és papirkereskedő (1920 – 1928). Do- prave sa venovali v Košiciach vychádzajúce časopisy Cestovný obzor – Fahrplan-Zei- tung – Menetrendi ujság (1925 – 1926) a v roku 1934 Cestovný zpravodaj ČSD (1934 – 1937). Živnostenskú tlač zastupovali tiež v Košiciach vydávané časopisy: v rokoch 1921 – 1922 Graﬁka (1921 – 1942) a Kominársky pomocník (1938). Do okruhu hos- podársky zameraných periodík by sme okrajovo mohli zaradiť aj reklamné a informačné časopisy vyznačujúce sa však svojou veľmi krátkou existenciou. V Košiciach vychádza- li periodiká: Čs. burza (1921), Výstavný oznamovateľ hospodárskej a priemyselnej výstavy v Košiciach od 1. – 9. septembra 1922 (1922), Slosovací oznamovateľ – Sor- solási értesitő – Verlosungs Anzeiger (1925 – 1929), Realit (1930), Thermia (1930), Cenový informátor (1932 – 1933), Illustrovaný československý lázeňský zpravodaj (1934), Výstavné noviny (1938), v Novom Smokovci vydávali Tatranský Nový Smo- kovec – Ujtátrafüred – Neuschmecks (1921 – 1922) a napokon v Kežmarku vychádzal časopis Čo nového v cudzineckom ruchu na Slovensku (1936 – 1937). Zástupcom družstevnej tlače na východnom Slovensku bol v Prešove vydávaný Družstevný zpravodaj (1929 – 1939). Slovensko bolo v medzivojnovom období silne religióznou krajinou, a to napriek tomu, že sa počet obyvateľov bez vyznania postupne zvyšoval, aj keď nepatrne. Už pred rokom 1918 tvorili konfesijné periodiká jednu z väčších skupín predvojnového ča- sopisectva. Aj po vzniku ČSR viaceré z nich pokračovali vo svojom vychádzaní ďalej, pričom vznikalo aj množstvo nových titulov. Z náboženských periodík mala najsilnejšie postavenie na Slovensku katolícka tlač. Postupne tu vychádzalo 60 slovenských titulov adresovaných nielen veriacim, ale aj rozličným cirkevným združeniam a reholiam.40 Evanjelická tlač nemala také zastúpenie ako katolícka, čo bolo dané aj vzájomným kvan- titatívnym pomerom katolíkov a evanjelikov. Na Slovensku tak vychádzalo približne 21 po slovensky písaných evanjelických periodík. Aj keď to nebol vysoký počet, roky 1918 – 1938 sa stali v dejinách evanjelickej tlače dobou jej najväčšieho rozmachu, pod čo sa podpísala nová vlna cirkevného, národného i politického oživenia slovenského evanje-

40 VÁTRAL, Jozef : Slovenské novinárstvo v Československej republike (od októbra 1918 do Mníchova 1938). In: Slovensko. Kultúra – II časť. Zost. K. Rosenbaum. Bratislava : Obzor, 1980, s. 594.

149 Ján Džujko lictva po roku1918.41 Náboženská tlač na východnom Slovensku tvorila jednu z najväč- ších skupín záujmovej tlače. Najpočetnejšie zastúpenie tu mali prevažne nepravidelne vychádzajúce katolícke periodiká: v rokoch 1930 – 1939 Svätá rodina (1908 – 1945) v Spišskej Kapitule, neskôr v Spišskom Štiavniku, v roku 1932 Hlasy z domova a z mi- sií (1915 – 1945) v Spišskom Štiavniku, Diecezánsky obežník biskupstva spišského (1923 – 1944) v Spišskom Podhradí, v rokoch 1931 – 1938 Zvesti stanislavovské (1927 – 1944), od 1932 Stanislavovské zvesti v Košiciach, Zprávy katolíckej školskej rady na Slovensku (1929 – 1936) v Rožňave, Košické kat. cirkevné zprávy (1930 – 1938) v Košiciach, Vestník sdruženia svätého Jozefa (1934 – 1945) v Stropkove, Jednota (1934) v Bardejove, Školské zprávy rím. a gr. kat. biskupských úradov na Slovensku a Podkarpatskej Rusi (1937 – 1941) v Bardejove, Úsvit (1938) v Košiciach, Vestník tretieho rádu svätého Dominika na Slovensku (1938) v Košiciach. Paletu katolíckej časopiseckej produkcie doplňovali aj periodiká HSĽS, ktoré hájili jej postoje i pozície cirkvi na Slovensku. Protestantskú tlač reprezentovali nepravidelne vychádzajúci Dobrý lutherán (1923 – 1926) v Sirku, mesačníky Slovenské kalvínske hlasy (1930 – 1944) v Bánovciach nad Ondavou a Evanjelický východ (1933 – 1938) v Prešove a štyrikrát ročne v Košiciach vydávaný Košický evanjelik (1935 – 1938). Jedným z pozitívnych dôsledkov rozvoja slovenskej kultúry bol aj vznik nových titulov kultúrnej a umeleckej tlače. Tá sa však ešte väčšinou, aj keď s menším úspe- chom, špecializovala na divadelnú, ﬁlmovú, literárnu či výtvarnú oblasť. V mnohých prípadoch šlo iba o pokusy vydávať periodikum zamerané na jednotlivý umelecký druh, a preto tieto noviny a časopisy nemali dlhú trvácnosť. Výnimkou boli len literárne časo- pisy, ktoré dávali priestor aj iným druhom umenia. Veľkú skupinu tvorili kultúrno-osve- tové periodiká orientujúce sa na široké vrstvy obyvateľstva. Na východnom Slovensku bola najpočetnejšie zastúpená práve osvetová tlač. Postupne tu vychádzali týždenníky: Tatry (1919 – 1922) v Spišskej Novej Vsi, Zemplínska stráž (1922 – 1923) vo Vranove, Národná obrana (1925 – 1927) v Spišskej Novej Vsi, neskôr v Košiciach, Šariš (1927 – 1928) v Sabinove, Zpravodaj roľníckej vzájomnej pokladnice v Bardejove (1930 – 1932) v Bardejove, Šariš (1930 – 1938) v Prešove, Náš ľud (1931 – 1932) v Prešove, Šafárikov kraj (1932 – 1938) v Rožňave, Zemplín (1936) v Michalovciach, Rovnosť (1937) v Košiciach, Košice (1937 – 1938) v Košiciach. K osvetovým periodikám by sme mohli zaradiť aj jediný vlastivedný časopis vychádzajúci, nepravidelne v Michalovciach – Vlastivedný zborník východného Slovenska (1928). Po roku 1918 sa vytvorili priaz- nivé podmienky aj pre rozvoj literatúry prežívajúcej tvorivú konjunktúru. Jedným z dô- kazov jej rozmachu bol aj vznik mnohých literárnych periodík. Na východnom Sloven- sku zastupovali túto skupinu tlače mesačníky vychádzajúce v Košiciach Strom (1927 – 1928) a Bohema (1926). V rokoch 1933 – 1937 sa tu ešte v Prešove tlačili mesačníky DAV (1924 – 1937) a v rokoch 1936 – 1938 Svojeť (1925 – 1938). Slovensko nemalo v prvých rokoch po vzniku republiky žiaden časopis adresovaný divadelníctvu, a tak

41 BACHLETOVÁ, Eva: Ľudové časopisy evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku (1918 – 1938). In: Otázky žurnalistiky, XLIII, 2000, č. 3, s. 216.

150 Prehľad po slovensky písaných novín a časopisov vychádzajúcich na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1938 sa otázky a problémy týkajúce sa divadla riešili v rôznych rubrikách dennej a týždennej tlače. Neskôr, podobne ako všade na Slovensku, aj na východe krajiny začali vznikať pe- riodiká venujúce sa výlučne divadlu. V Košiciach vychádzali dva takéto týždenníky Za oponou (1924 – 1928) a Divadelní svět (1930). Postupný rozvoj filmového umenia sa odzrkadlil aj v snahách vydávať výlučne filmové periodiká. Na východnom Slovensku, konkrétne v Košiciach sa zrodil aj jeden z prvých pokusov vydávať dvakrát mesačne samostatný filmový časopis Kinový svet – Mozi világ (1924 – 1925). V období prvej republiky sa rozliční vydavatelia pokúšali postupne vydávať aj pri- bližne 100 rôznych novín a časopisov pre deti a mládež.42 Niektoré z týchto pokusov sa nedostali ani do tlače a zostávajúca väčšina mala krátku životnosť. V porovnaní s det- skou tlačou bola mládežnícka úspešnejšia aj z toho dôvodu, že o mládež sa zaujímali aj jednotlivé cirkvi a politické strany. Na východnom Slovensku vychádzalo spolu 8 me- sačníkov patriacich do tejto skupiny tlače. Z nich tu pre deti v Košiciach vychádzal je- diný časopis Novinôčky (1931 – 1933). Najdlhšie vychádzajúcim periodikom určeným mladším žiakom boli Novinky pre slovenské deti (1919, 1923 – 1925) vydávané v Pre- šove. Okrem nich boli žiakom adresované aj časopisy Pod Muráňom (1925) vychádza- júci v Michalovciach a Prameň (1936 – 1937) vydávaný v Jelšave. Medzi mládežnícke periodiká patrili Slovenský žiak (1923) vychádzajúci v Prešove, v rokoch 1926 – 1938 v Košiciach vydávaný časopis Buď pripravený (1922 – 1938) a Lúč (1931 – 1932) vy- chádzajúci v Michalovciach. V rokoch 1934 – 1936 sa tu ešte v Prešove tlačil mesačník Šíp (1934 – 1936) a v roku 1936 v tom istom meste mesačník Noviny mladých (1936) blízke KSČ. Pre študentov na východnom Slovensku v Košiciach vychádzal len jediný časopis Podrast (1929 – 1930). V rokoch 1919 – 1938 vzniklo na Slovensku približne 30 pokusov vydávať humoris- tické a satirické periodiká.43 Niektoré z nich mali politický charakter a písali sa v duchu politicko-spoločenských intencií politických strán. Na východnom Slovensku v Koši- ciach postupne vychádzali s rôznou periodicitou 3 humoristicky ladené časopisy. Boli to: Dereš (1920), Exkize (1930 – 1931) a Osožný humor života (1931 – 1933). Na východnom Slovensku v medzivojnovom období nevyšiel žiaden vedecký ča- sopis. V porovnaní s vedeckou tlačou bola však odborná tlač omnoho početnejšia. Na Slovensku vychádzalo množstvo odborných periodík venujúcich sa najrozličnejším oblastiam ľudskej činnosti. Do popredia sa v súvislosti s rozvojom školstva, ktoré sa muselo prispôsobiť novým štátoprávnym podmienkam a potrebám, dostala pedagogická tlač. Na východnom Slovensku v Prešove vychádzali mesačne tieto odborné pedagogické časopisy: v rokoch 1922 – 1927 Sborník Spolku profesorov Slovákov (S. P. S.) (1922 – 1944), Učiteľský pedagogický časopis (1933 – 1939) a štvrťročne vydávané časopisy

42 VÁTRAL, Jozef : Slovenské novinárstvo v Československej republike (od októbra 1918 do Mníchova 1938). In: Slovensko. Kultúra – II časť. Zost. K. Rosenbaum. Bratislava : Obzor, 1980, s. 610. 43 VÁTRAL, Jozef : Slovenské novinárstvo v Československej republike (od októbra 1918 do Mníchova 1938). In: Slovensko. Kultúra – II časť. Zost. K. Rosenbaum. Bratislava : Obzor, 1980, s. 614.

151 Ján Džujko

Za novú pedagogiku a výchovu (1935 – 1938) a Kronika (1936 – 1937). Z ďalších prevažne mesačne vychádzajúcich odborných časopisov boli na východnom Slovensku vydávané: Mlynárske listy – Molnárok lapja (1920 – 1924), od roku 1921 Mlynárske listy v Prešove, Holič – Borbély (1921) v Prešove, Polytechnika (1922) v Košiciach, Včelár na Slovensku (1922) v Spišskej Novej Vsi, Sborník výkladů obchodní nauky a praxe (1922 – 1923) v Košiciach, v roku 1922 Jednota (1922 – 1924) v Košiciach, neskôr v Spišskej Novej Vsi, Nimrod (1923 – 1931) v Prešove, Hostinské noviny (1924 – 1925) v Košiciach, Slovenské mlynárske noviny – Molnárok lapja – Müllerzeitung (1925 – 1939) v Prešove, v období od augusta 1926 do marca 1927 Mäso-výroba – Hú- sipar (1926 – 1927) od novembra 1926 Mäso-výroba – Húsipar (Fleischindustrie) v Košiciach, Slovenské pekárske noviny – Szlovenszkói sütők lapja – Slovakische Bäcker-Zeitung (1927 – 1939) v Prešove, Restaurater (1929 – 1930) v Košiciach, De- kor (1930 – 1931) v Košiciach, Chovateľ (1930 – 1931) v Košiciach, Notársky vest- ník (1932) v Košiciach, Vestník auto club Košice – Auto club Košice közlönye (1933 – 1934) v Košiciach, Zprávy hasičskej okresnej jednoty číslo 49. (1934 – 1935) v Mi- chalovciach, Spoločenský rádce (1934 – 1935) v Košiciach. V rokoch 1929 – 1933 sa tu v Spišskej Novej Vsi a neskôr v Prešove tlačil ešte mesačník Lovec (1927 – 1945). So stúpajúcim záujmom o šport vzniklo postupne i na Slovensku niekoľko športo- vých novín a časopisov. Vychádzalo tu približne 50 titulov tejto tlače, pričom najpočet- nejšiu sieť periodík mala telovýchovná organizácia Sokol vydávajúca až 20 periodík.44 Neskôr aj ďalšie nešportové noviny a časopisy sa na svojich stránkach začali venovať i športu. Na východnom Slovensku vychádzalo 7 športových a telovýchovných peri- odík: mesačníky Sokolská zástava (1922 – 1925) v Prešove, neskôr v Košiciach a Pria- teľ prírody (1926) v Prešove, v rokoch 1929 – 1937 týždenník Športový týždeň (1928 – 1937) v Košiciach, mesačník Zpravodaj sokolskej župy východoslovenskej Jána Kollára (1929 – 1937) v Košiciach a týždenníky: v rokoch 1931 – 1933 Vysoké Tatry (1931 – 1940) v Starom Smokovci, neskôr v Novom Smokovci, Východ republiky pon- delník (1935) v Košiciach a Športové novosti (1937) v Košiciach. Spoločenské noviny a časopisy mali na Slovensku prevažne regionálny charakter. Snaha vydávať pre čitateľov časopis vyhovujúci ich spoločenským potrebám často skĺz- la do roviny, v ktorej prinášalo dané periodikum prevažne rôzne senzácie z daného regi- ónu. S touto skupinou tlače sa spája často aj predstava o ich slabej úrovni a nízkom štýle písania. Na východnom Slovensku mali tiež svoje zastúpenie, avšak nemožno hovoriť o ich nižšej úrovni. Svojím formátom, cenou i obsahom sa nelíšili od ostatných periodík vydávaných v tomto regióne. Všeobecne možno povedať, že sa usilovali byť nepolitic- kými a chceli nestranne reagovať na politické, hospodárske a kultúrne dianie v regióne i na Slovensku. Aj preto väčšina z nich po krátkom čase zanikla. Vychádzali tu týžden- níky: Slovenský svet (1921 – 1925) v Prešove, Nový svet (1924 – 1925) v Prešove, Pon-

44 VÁTRAL, Jozef : Slovenské novinárstvo v Československej republike (od októbra 1918 do Mníchova 1938). In: Slovensko. Kultúra – II časť. Zost. K. Rosenbaum. Bratislava : Obzor, 1980, s. 611.

152 Prehľad po slovensky písaných novín a časopisov vychádzajúcich na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1938 dělník východního Slovenska a Podkarpatské Rusi (1925) v Košiciach, Zemplínske noviny (1928 – 1929) v Michalovciach, Týždeň (1929) v Košiciach, Hlasy týdne (1931 – 1932) v Košiciach, Košické noviny (1931 – 1933) v Košiciach, Spišské noviny (1931 – 1933) v Spišskej Novej Vsi, Slovo (1933 – 1934) v Košiciach, v rokoch 1933 – 1934 Československý ilustrovaný zpravodaj (1933 – 1935), od 1933 Slovenský ilustrovaný zpravodaj v Košiciach, Spišské hlasy (1934 – 1939) v Spišskej Novej Vsi, Cesta ku štěstí – Der Weg zum Glück (1936 – 1937) v Košiciach, Liptovské hlasy (1936 – 1939) v Spišskej Novej Vsi, Nový Zemplín (1938) v Michalovciach. V rokoch 1932 – 1933 sa tu ešte v Košiciach tlačil aj týždenník Riporter (1932 – 1934) a v rokoch 1933 – 1934 v Revúcej dvojtýždenník Slovenská tribúna (1933 – 1939). Niektoré z významnejších spolkov sa rozhodli vydávať aj vlastné periodiká. Väč- šinou sa snažili byť nestrannými a ﬁnancovali ich z peňazí spolku, čo malo za násle- dok ich krátku existenciu. Prevažná časť týchto časopisov mala charakter, resp. povahu podľa spolku, ktorého tlačovým orgánom sa stali. Išlo tak o rôzne odborné, kultúrne či športové periodiká. Pri tejto skupine tlače je tak charakteristické to, že sa problematika spolkových a napr. odborných časopisov často prekrýva. Inak tomu nebolo ani na východnom Slovensku. Aj tu vychádzali spolkové časopisy s odborným charakterom. Nebolo však tomu tak pri všetkých periodikách. Pre spolkové noviny bola charakteris- tická ich krátka životnosť. Ich zánik však nesúvisel vždy so zánikom spolku. Príčinou ich krátkej životnosti bol väčšinou nudný obsah, ktorý informoval o cieľoch, činnosti či členoch daného spolku, čo sa stávalo menej zaujímavým pre v spolku nijako nezaintere- sovaných čitateľov. Do tejto skupiny tlače by sme mohli zaradiť časopisy: dvojtýždenník Naša Magura (1922 – 1924) vydávaný v Spišskej Starej Vsi, nepravidelne v Košiciach vychádzajúci časopis Dôchodkár (1926) a týždenník Slovenský domov (1937 – 1938) vydávaný v Košiciach. V rokoch 1931 – 1933 sa v Prešove ešte tlačil spolkový dvojtýž- denník Slovenský hostinský (1922 – 1933). Obraz slovenských periodík vychádzajúcich na východnom Slovensku kompletizuje 10 členná skupina administratívnych a úradných periodík. Postupne tu prevažne týžden- ne alebo dvakrát mesačne vychádzali: Úradné noviny správy košicko-bohumínskej že- leznice – A Kassa-oderbergi vasút üzletvezetőségének hivatalos lapja (1919 – 1920) v Košiciach, Úradné noviny župy Abauj – Turňanskej a mesta Košíc – Abáuj-Torná vármegye és Kassa város hivatalos lapja (1901 – 1922)45, od septembra 1919 Úradné noviny župy Abaujturňanskej a mesta Košíc – Abaujtorna vármegye és Košice vá- ros hivatalos lapja v Košiciach, Úradné listy riaditeľstva československých štátnych železníc v Košiciach (1919 – 1938) od roku 1924 Úradný list riaditeľstva štátnych železníc v Košiciach, v Košiciach, neskôr v Tatranskej Lomnici, Úradný časopis župy Spišskej – Szepes vármegye hivatalos lapja (1903 – 1922)46, od roku 1921 Úradný časopis župy Spišskej – Amtsblatt des Zipser Komitates v Levoči, Zemplín (1920

45 Pred rokom 1919 vychádzali v maďarčine pod názvom Abauj-Tornamegyei és Kassai közlöny. 46 Pred rokom 1919 vychádzal v maďarčine pod názvom Szepesvármegye hivatalos lapja.

153 Ján Džujko

– 1922) v Michalovciach, Úradný list riaditeľstva pôšt a telegrafov v Košiciach (1920 – 1938) v Prešove, Úradné noviny župy Šarišskej (1921 – 1922) v Prešove, Úradné noviny župy Košickej (1923 – 1928) v Košiciach, Úradné noviny politického okresu Košického (1929 – 1931) v Košiciach, Slovenská obecná samospráva (1931 – 1944) v Rudňanoch, Spišskej Novej Vsi, Prešove, Kežmarku. Prevažne regionálne a lokálne periodiká vychádzajúce na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1938 nemohli súperiť s celoštátne alebo celoslovensky vydávanou tla- čou. To však nebolo ani ich poslaním. Zaoberali sa predovšetkým politickým, hospodár- skym, kultúrnym, náboženským dianím v regióne, pričom na periférii ich záujmu nezo- stávalo ani domáce a zahraničné spravodajstvo. V snahe získať čo najviac predplatite- ľov jednotlivé redakcie periodík poskytovali svojim abonentom rôzne zľavy a postupne zlepšovali formálnu i obsahovú stránku novín a časopisov. Najlepším ukazovateľom úspešnosti daného periodika však bolo to, aký široký okruh predplatiteľov si dokázalo získať. Ak bol tento počet nízky a časopis nepodporovala žiadna organizácia, politická strana či spolok, znamenalo to jeho zánik. Popri takýchto neúspešných pokusoch však na východnom Slovensku vychádzalo niekoľko významných periodík, ktoré si získali čitateľov nielen v rámci regiónu, či celej republiky, ale aj za jej hranicami.

154 JAN HÚSEK, JÁN RUMAN A ANDREJ DUDÁŠ – TRI POHĽADY NA SLOVENSKÝ ETNICKÝ PRIESTOR NA SEVEROVÝCHODE SLOVENSKA V 1. POLOVICI 20. STOROČIA

Peter Kovaľ

KOVAĽ. Peter: Jan Húsek, Ján Ruman and Andrej Dudáš – Three Views on the Slovak Ethnic Territory in North-Eastern Slovakia in the First Half of 20th Century. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 155-172. The article deals with three studies on the issue of delimiting the Slovak-Ruthenian ethnic borderline. The efforts taken to ultimately resolve the problem were mainly the efforts of Ruthenian political representatives (supported by Hungarians aiming at the revision of Trianon Peace Treaty) to push the Slovak-Subcarpathia geographical border farther on the west, and in doing so get the Slovak territory into possession. The Slovak party meant to have more than enough evidence against the Ruthenian tendencies, which is why they encouraged the surveillance of this territory carried out not only by native and foreign scientists but also by laymen. In the first half of the 20th century, Slovaks got a hold of a powerful argument, the official statistics. They believed in the census that evidenced the insignificance of Ruthenian requirements, and that corresponded with the opinion of the most of Slovak population, since they considered the territory of North-Eastern Slovakia to be Slovak with the Ruthenian ethnic group, as the only ethnic group present.

Vnímanie slovenského etnického priestoru na severovýchode Slovenska v rokoch 1918 – 1945 je možné postrehnúť na podklade viacerých zdrojov. Hlásenie sa k svojmu národu sa odzrkadľovalo v rôznych oznamoch, hláseniach a sťažnostiach občanov na príslušných slovenských úradoch. Dobrým zdrojom však v tomto smere je aj dobová publicistika, kde mnohí občania v spomínanom období prezentovali svoj názor na uvedenú problematiku. Najkomplexnejším zdrojom informácií súvisiacich s touto otázkou sú dobové práce či štúdie, potvrdzujúce fakt, že o vyriešenie otázky slovensko-rusínskej etnickej hranice, o ktorú v tomto geograﬁckom priestore hlavne išlo, sa snažili viacerí domáci, ale aj za- hraniční vedci alebo laici, priamo či nepriamo v tejto otázke zaangažovaní. Tento príspevok je preto venovaný trom prácam, ktoré sa, podľa nášho názoru, svo- jím obsahom (aj keď rozsahovo nie sú rovnaké) priamo dotýkajú problému stanovenia slovensko-rusínskeho pomedzia a pokúšajú sa ho riešiť. Práce vzišli z troch odlišných prostredí. Prvá (Národopisná hranice mezi Slováky a Karpatorusy) je napísaná na základe etnograﬁckého výskumu, pochádza teda z ve- deckého prostredia. Druhá práca (Otázka slovensko-rusínskeho pomeru na východnom Slovensku) vznikla z potrieb spolku Slovenská liga, brániaceho záujmy Slovákov rovnako na severovýchodnom, ako aj ostatnom Slovensku, a autorom bol oblastný tajomník spolku. Poslednú (Rusínska otázka a jej úzadie) vytvoril autor znalý pomerov na seve- rovýchodnom Slovensku z dôvodu dlhodobého pôsobenia na poste župného úradníka. Treba povedať, že Slováci po vzniku Československa boli aj na severe a severovýchode

155 Peter Kovaľ konfrontovaní so slovanskými etnikami – nielen Rusínmi, ale aj Poliakmi, nárokujúcimi si časť slovenského územia. Zo strany Poľska to bol záujem o Spiš, Oravu i Kysuce, ale najmä o Spiš, ktorý bol celé stáročia v poľskom zálohu, čo v 20. storočí vytvorilo akési zázemie pre poľských nacionalistov, aby územie Spiša pokladali za poľské a robili si naň nároky. Z vonkajšieho hľadiska sa tak ohrozovala integrita územia ČSR a konkrétne pre- dovšetkým integrita územia Slovenska.1 Samozrejme, pretrvávali maďarské nároky na Slovensko a popri tom všetkom vstupovali do hry Rusíni, resp. ich politickí reprezentanti a v čase 2. svetovej vojny ešte teoreticky aj sovietska Ukrajina, resp. ZSSR, ktorého bola Ukrajina súčasťou. To boli faktory, determinujúce a vyvolávajúce slovenské obavy o vlast- né územie, nachádzajúce sa v bezprostrednom kontakte s poľským i rusínskym/ukrajin- ským prostredím. Preto badáme v medzivojnovom období záujem slovenskej strany jasne deﬁnovať svoje územie a dokázať, že aj severovýchod Slovenska je skutočne slovenským územím. Zároveň však vidieť aj istú nervozitu a možno i podráždenosť na slovenskej strane, ak sa neustále objavovali tvrdenia, vo veľkej miere nepodložené faktickou argumentá- ciou, ale účelovo vykonštruované, že obyvateľstvo severovýchodného Slovenska je alebo poľské, alebo rusínske, je nanajvýš poslovenčované či poslovenčené, ale nie je slovenské. To snáď boli impulzy, prečo sa niektorí politickí činitelia na regionálnej úrovni pustili do písania publicistických, ale aj knižných prác, aby zdôvodnili slovenskosť severovýchodu a nedopustili jeho stratu v prospech kohokoľvek cudzieho. V tomto prípade máme na mysli Jána Rumana a neskôr aj Andreja Dudáša. Jan Húsek patril do inej kategórie autorov. Najhodnotnejšou, čo sa týka historického využitia spomínaných prác, sa nám zdá práca Jana Húseka. Autor v nej totiž prezentoval svoj výskum a svoj názor, ktorý nebol ničím predpojatý, už len z toho hľadiska, že Húsek pochádzal z českého (moravského) prostredia. Ďalšie dve práce, aj keď sa čiastočne opierajú o nepopierateľné argumenty (napr. o úradné štatistiky), boli napísané autormi, ktorí mohli a aj boli do otázky slovensko-rusínskeho pomedzia zaangažovaní a vniesli do svojich prác vlastné subjektívne názory a istú tendenčnosť. Preto sa po ich vydaní nevyhli kritike, aj keď predovšetkým z rusínskej strany. Práce boli vydané v rozmedzí desiatich rokov (v polovici 20., v polovici 30. a na začiatku 40. rokov), no v odlišných politicko-spoločenských situáciách. Kým prvé dve boli vydané v čase, keď sa rusínski politickí predstavitelia snažili presvedčiť o prevahe rusínskeho etnika na severovýchode Slovenska, a teda o oprávnenosti ich požiadavky o posunutie krajinskej hranice medzi Podkarpatskou Rusou a Slovenskom na západ, tak posledná vznikla v období, keď štátny režim obmedzoval rusínske národné hnutie až do takej miery, že sa snažil o poslovenčenie a diskreditáciu rusínskej menšiny.

1 Pozri: DEÁK, Ladislav: Hra o Slovensko : Slovensko v politike Maďarska a Poľska v rokoch 1933 – 1939. Bratislava : Veda, 1991; ORLOF, E. – ROSZKOWSKI, J. M.: Regulacje granicy państwowej na Spiszu w okresie międzywojennym (1920 – 1938). In: Terra Scepusiensis: Stav bádania o dejinách Spiša. Levoča; Wrocław : Slovensko-poľská komisia humanitných vied Ministerstva školstva SR; Kláštorisko n. o., Centrum Badań Śląskoznawczych i Bohe- mistycznych Uniwersytetu Wrocławskiego, 2003, s. 893.

156 Jan Húsek, Ján Ruman a Andrej Dudáš – tri pohľady na slovenský etnický priestor na severovýchode Slovenska v 1. polovici 20. storočia

Jan Húsek a jeho etnograﬁcký pohľad na slovensko-rusínske pomedzie

Na začiatku 20. rokov vykonal etnografické výskumy slovensko-rusínskeho pomedzia český etnograf, dialektológ a sociológ Jan Húsek2. S finančnou podporou Matice slovenskej (na štúdium a pobyt na skúmanom území mu poskytla štipendium 1000 ko- rún) vykonal v rokoch 1922 a 1923 študijnú cestu od Popradu až po Užhorod s cieľom preskúmania miestnych pomerov. Húsek bol popredným českým vedcom – etnografom, spolupracoval s Luborom Niederlem, v Európe uznávaným národopiscom, a na otázku slovensko-rusínskeho pomedzia sa pozeral z čisto vedeckého hľadiska, nebol do nej za- interesovaný, predpojatý ani politicky, ani nacionálne, snažil sa byť čo najobjektívnejší. To, či sa Húsekovi jeho predsavzatia podarilo naplniť, posúdili už Húsekovi súčasníci. Jeho etnografické výskumy podporovala hlavne slovenská strana, presvedčená o sloven- skosti severovýchodného Slovenska. Tá potrebovala vyjadrenie „nezávislého“ bádateľa, ktoré by pomohlo zdôvodniť politické rozhodnutia neustúpiť požiadavke rusínskych či- niteľov posunúť hranicu Podkarpatskej Rusi na západ podľa myslenej a prezentovanej etnickej hranice. Matica slovenská, ktorá vzala na seba úlohu ochrancu národných práv Slovákov, teda iniciatívne podporila Jana Húseka. Samozrejme, o vyjasnenie tejto otáz- ky sa zaujímala aj česká veda, ale najmä politika. Od českých politikov sa totiž očakávali arbitrážne vyjadrenia aj zo strany Rusínov, ale aj zo strany Slovákov, hoci títo problém svojej východnej hranice nebrali príliš vážne, a najmä nie existenčne.3 Jan Húsek výsledky svojho výskumu zhrnul do práce Národopisná hranice mezi Slováky a Karpatorusy4. Toto dielo vzniklo za finančnej pomoci Ministerstva školstva a národnej osvety v Prahe, Českej akadémie v Prahe, Spoločnosti zemědelského muzea v Bratislave, Spoločnosti vlastivedného muzea v Bratislave a Matice slovenskej v Mar- tine. Vydalo ho vydavateľstvo časopisu Prúdy, aj keď pôvodne sa o to mala postarať Matica slovenská. Práca aj kvôli tomu napokon vyšla v českom jazyku. Vedecké výskumy slovensko-rusínskej etnickej hranice, resp. slovenského etnického priestoru na východe, sa začali už omnoho skôr a dostatočne zamestnávali slovenských vedcov. Húsek dokonale poznal závery Pavla Jozefa Šafárika či Samuela Czambela, nakoniec tak, ako aj riešenie tejto otázky z ostatných neslovenských strán. Mohol sa preto od nich vo svojom výskume odraziť.

2 JAN HÚSEK (1884 – 1973), profesor reálneho gymnázia v Bratislave a na viacerých miestach na Morave. Venoval sa národopisu i dialektológii, neskôr aj otázke slovensko-rusínskych, slovensko-českých a slovensko-poľských etnických hraníc. Bol tajomníkom národopisného odboru Matice slovenskej, Učenej spoločnosti Šafárikovej, vedúci Národopisnej rady pre Slo- vensko, referent národopisného odboru Spoločnosti Slovenského vlastivedného múzea. Bliž- šie pozri Slovenský biograﬁcký slovník, E – J, II. zv. Martin : Matica slovenská, 1987, s. 442. 3 ŠVORC, Peter: Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou (1919 – 1939). Prešov : Universum, 2003, s. 219. 4 HÚSEK, Jan: Národopisná hranice mezi Slováky a Karpatorusy. Bratislava : Prúdy, 1925, 509 s.

157 Peter Kovaľ

Húsek považoval stanovenie slovensko-rusínskej etnickej hranice za jeden z najťaž- ších problémov slovanského národopisu. Hneď prvým problémom, s ktorým sa vedec stretával, bolo pomenovanie etnika susediaceho s etnikom slovenským. Mnohí bádatelia pred ním používali rozličné pomenovania – Rusi, Rusíni, Rusnáci, Karpatorusi, Maloru- si, Ukrajinci – „vůbec je v pojmenování těchto Rusů taková promiskuita, i u těchže spi- sovatelů (např. u Perfeckého), že by bylo nejlépe zůstati při starých názvech Rus, ruský, jak se vžily v naši i v evropské literatuře a jak jich i lid sám užívá“.5 Bádatelia skúmajúci slovensko-rusínske rozhranie sa museli vysporiadať aj s ľahko ovplyvniteľným obyvateľstvom, ktorému chýbalo národné povedomie. To nemalo v pr- vých desaťročiach existencie Československa vždy jasno vo svojej vlastnej etnicite. Dá sa povedať, že sa samo ani nezaoberalo takýmito otázkami. V podstate príslušnosť k ur- čitej národnosti nemala za následok zmenu jeho postavenia v republike, a preto sa prostý ľud zaoberal skôr svojimi každodennými existenčným problémami. V čase sčítavania obyvateľstva si nechal poradiť, resp. ľahko sa dal ovplyvniť, vzdelanejšími vrstvami (učiteľom, notárom či kňazom). Húsek jednoznačne prehlásil, že „je těžko v této chvíli vésti pevnou rozhraničovací čáru mezi Slováky a Rusy jako národy (resp. kmeny), a to nejen z toho důvodu, že ani ruský, ani slovenský lid na rozhraní nemá vlastně náležitého národního (resp. kmenového) povědomí, ale i z té príčiny, že národní povědomí je něco živoucího, co se vyvíjí jako nějaký organizmus…“6. Pri svojich výskumoch musel Húsek načrieť do histórie sporného či kontaktného slovensko-rusínskeho územia. Oprel sa o dovtedy známe historické práce. No ani tie mu nedali jednoznačnú odpoveď na to, kto je oprávnený nárokovať si na územie severo- východného Slovenska. Z historického hľadiska by tak mohli urobiť, podľa Húseka, až tri slovanské národy – Poliaci, Rusíni a Slováci. Aj keď v 20. rokoch 20. storočia ostalo toto územie zmiešané, teda sporné, z väčšej časti bolo slovenské, a to aj preto, že Poliaci a Rusíni sa poslovenčili. Húsek však nevnímal toto poslovenčenie ako násilný, ale skôr ako dobrovoľný akt. Nemohol hovoriť o šovinistickom nacionalizme u Slovákov, keď oni sami podliehali maďarizácii, podobne ako ostatné nemaďarské národy uhorskej monarchie.7 Aj keď sa severovýchodné Slovensko politicky javilo sporným, de jure sa hranice medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou meniť nemohli, iba v prípade, ak by väčšina obyvateľstva prejavila záujem administratívne patriť pod Podkarpatskú Rus. To však, podľa Húseka, nehrozilo, pretože aj keď by sme na tomto území našli Rusínov, tak len Rusínov, ktorí boli sociálno-hospodárskymi, kultúrnymi a administratívnymi zväzkami tuho spojení so slovenskou väčšinou a vždy si priali zostať súčasťou Slovenska. Priestor vo svojej práci musel Húsek venovať aj cirkevným dejinám severovýchod- ného Slovenska, pretože mnohí stotožňovali náboženskú príslušnosť s príslušnosťou národnostnou. Hlavným pravidlom, ktorým sa riadili ľudia snažiaci sa o posunutie kra-

5 HÚSEK, Jan: Národopisná hranice…, s. 17. 6 HÚSEK, Jan: Národopisná hranice…, s. 9. 7 HÚSEK, Jan: Národopisná hranice…, s. 40.

158 Jan Húsek, Ján Ruman a Andrej Dudáš – tri pohľady na slovenský etnický priestor na severovýchode Slovenska v 1. polovici 20. storočia jinskej hranice smerom na západ, bolo známe „čo gréckokatolík, to Rusín“. Húsek to spochybňoval a na základe štatistiky z roku 1921 predložil konfesionálnu príslušnosť jednotlivých obcí 23 okresov Podtatranskej a Košickej župy. Z nej vyčítal, že nie je pravidlom príslušnosť každej gréckokatolíckej obce k rusínskej národnosti, rovnako ako rímskokatolíckej k slovenskej. Osobitnú pozornosť tiež venoval štatistikám podľa vierovyznania, jazyka a národného cítenia, pretože si uvedomoval ich odlišnosť. Slovensko-rusínskym jazykovým pohraničím sa už na začiatku 20. storočia zaoberal Samuel Czambel, no a Jan Húsek nemohol pri svojich výskumoch nevziať do úvahy aj dialektologické hľadisko. Húsek dobre poznal bádateľské výsledky východoslovenských nárečí od Šafárika, Mišíka, Bazovského, ale aj Czambela či nórskeho slavistu Olafa Brocha8. Pri svojich analýzach východoslovenských dialektov vychádzal práve z prác či štúdií uvedených autorov, ale aj z vlastných skúseností. Na základe vlastného výskumu, realizovaného v rokoch 1922 a 1923 dospel, podobne ako väčšina bádateľov, k názoru, že je ťažko určiť presnú hranicu medzi východoslovenskými a karpatoruskými dialek- tami, pretože navzájom do seba prechádzajú, sú dialektologicky veľmi blízke. Samotný jazyk nemôže byť rozhodujúcim pri určovaní národnosti, pretože ho ovplyvňuje viacero faktorov, ako napr. viera. Viera pomáha udržiavať a rozširovať reč. Na druhej strane viera, resp. jej udržova- telia, šíritelia – kňazi dokážu ľahko ovplyvniť svojich veriacich. Húsek uvádza prípady, kedy gréckokatolícki alebo naopak rímskokatolícki kňazi dokázali za dlhší či kratší čas primäť používať svojich veriacich slovenčinu, alebo cirkevnoslovančinu, resp. rusínsky dialekt nielen ako bohoslužobný jazyk, ale aj v bežnej hovorovej reči. A tak sa z rusín- skych dedín stávali slovenské a naopak.9 Preto Húsek pri svojich výskumoch oddeľoval vieru od jazyka a jazyk od národnosti; nepovažoval stanovenie jazykovej hranice medzi dvoma slovanskými národmi za pevné, pretože nárečia sú v kontaktnom území dosť premiešané a sú stále vo vývoji. Húsekova jazyková hranica10, resp. štatistika obcí podľa jazyka, sa odlišuje od štatistiky obcí podľa vierovyznania, pretože ako Húsek stále pri- pomínal, náboženstvo neurčuje reč a ani národnosť.

8 Nárečové výskumy spomínaných autorov pozri BAZOVSKÝ, Ľudovít: Nárečia viaceré zo Zemplína a zo Šariša. In: Slovenské pohľady, 1900, Sošit 4, s. 205-206; Sošit 5, s. 254-255; BROCH, Olaf: Studien von der slowakisch-kleinrussischen Sprachgrenze in östlichen Un- garn. Kristiania 1897, 76 s.; CZAMBEL, Samuel: Slovenská reč a jej miesto v rodine slovan- ských jazykov. I. Východoslovenské nárečie. Martin : Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1906, 624 s.; MIŠÍK, Štefan: Akej viery sú Slováci? In: Slovenské pohľady, 1895, Sošit 9, s. 566-569; Sošit 10, s. 623-631.; ŠAFÁRIK, Pavol Jozef: Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1992, 414 s.; ŠAFÁRIK, Pavol Jozef: Slovanský národopis. Košice : Oriens, 1995, 226 s. 9 HÚSEK, Jan: Národopisná hranice…, s. 144. 10 Jazykovú hranicu medzi Slovákmi a Rusínmi pozri HÚSEK, Jan: Národopisná hranice…, s. 198-200.

159 Peter Kovaľ

Jan Húsek sa ako etnograf pokúšal porovnávať aj iné rozdiely, skutočnosti medzi Slovákmi a Rusínmi, ktoré by mu dopomohli pri stanovení deﬁnitívnej slovensko-rusín- skej etnickej hranice. No ani antropologický popis týchto dvoch národností, porovnanie ich domov, charakteru dediny, krojov, zvykov a obyčají či zamestnania mu veľmi nepo- mohlo, pretože obe národnosti žili v susedstve už veľmi dlhú dobu a vzájomné kontakty, prepojenia, vzájomné premiešanie znemožňovalo určiť presné odlišnosti na základe uvedených činiteľov. Jediným spravodlivým delidlom národnosti sa Húsekovi zdalo národné povedomie. K základným znakom národného povedomia Húsek rátal jazyk a telesné črty ľudí, k druhotným znakom priradzoval kultúru. No hovoriť či písať o národnom povedomí na východnom Slovensku sa mu nezdalo ľahké. „U velké části není možno mluviti o národ- ním povědomí, poněvadž lidé žijí buď jen rodinným egoismem, nebo krajovým patrio- tismem, anebo ještě kmenovým povědomím, jehož složkami jsou hlavně řeč a víra, takže jen menší částka povznáší se k širšímu povědomí národnímu.“11 A nakoniec aj pre tú menšiu čiastku sú hlavnými zložkami národného povedomia reč, viera a štátna prísluš- nosť. Medzi obyvateľstvom s nízkym národným povedomím je ťažké určiť národnosť. Dotyčná osoba či osoby sa pri sčítavaní obyvateľstva dávajú zapísať alebo podľa jazyka, alebo podľa viery, poprípade podľa straníckej príslušnosti či apaticky to nechávajú na sčítacieho komisára. Mnohokrát rozhodla momentálna nálada, no ešte viackrát pre- svedčovanie zo strany druhej osoby – kňaza, učiteľa a pod. Národné povedomie nebolo, podľa Húseka, medzi východoslovenským obyvateľstvom ešte rozvinuté, a preto bolo nestále, a teda meniace sa. Takto sa dali vysvetliť aj rozdiely v uhorských a českosloven- ských štatistikách, keď sa stávalo že jedna dedina v priebehu niekoľkých rokov dokázala zmeniť svoje národné cítenie niekoľkokrát. Húsek zastával názor, že národné povedomie závisí aj od veku. Príslušníci staršej generácie odvodzovali svoju národnosť väčšinou podľa bohoslužobného jazyka a konfesie a hlásili sa k rusínskej národnosti. Mladá ge- nerácia čoraz viac používala ako dorozumievací prostriedok slovenský jazyk, a preto sa aj čoraz viac hlásila k slovenskej národnosti, no nebývalo to pravidlom. Nakoniec nielen Rusíni, ale aj východní Slováci neoplývali, podľa Húseka, pred prvou svetovou vojnou, a ani po nej, veľkým slovenským národným povedomím. Etnograﬁcká hranica medzi Slovákmi a Rusínmi sa líšila od hranice, ktorú stanovil Samuel Czambel a ostatní bádatelia. Húsekovi pri jej určení bolo rozhodujúce národné cítenie a nie reč alebo viera. Viera a reč sú síce podstatnými znakmi pojmu národnosti, ale nevyčerpávajú ho úplne. Aj keď na východnom Slovensku sú to dôležité momenty pri určovaní národnosti, národnosť netvorí len reč alebo len viera. Obyvatelia tohto kúta Slovenska si to často neuvedomovali a bolo to, podľa Húseka, na samotnom etnografovi, aby prostredníctvom rozhovoru zisťoval národnosti. Na základe vlastných výskumov východného Slovenska a gréckokatolíckeho obyvateľstva dospel Húsek k štyrom typom ľudí – gréckokatolíkov: „1. Rusy (Rusíny, Rusňáky, Ruské atp.), 2. ruské Sloviaky, 3. Slo- viaky (ba i Slováky) a 4. rusňáky.“12 Ruskí Sloviaci sú podľa neho Rusíni, ktorí síce už

11 HÚSEK, Jan: Národopisná hranice…s. 344. 12 HÚSEK, Jan: Národopisná hranice…, s. 361-362.

160 Jan Húsek, Ján Ruman a Andrej Dudáš – tri pohľady na slovenský etnický priestor na severovýchode Slovenska v 1. polovici 20. storočia boli poslovenčení, ale ešte dlho sa nazývali Rusnákmi, a takto označovali svoju vieru a aj národnosť, hlavne, keď sa ocitli v neslovenskom inojazyčnom prostredí. V prípade, že ostanú v prostredí slovenskom, tak títo Rusíni postupne preberajú slovenský jazyk. Seba začnú nazývať Slovákmi a svoju vieru ako ruskú. Samotných Sloviakov Húsek ešte delil na Sloviakov katolíkov a kalvínov a na Sloviakov rusnákov, ktorých ešte rozdelil na Rusnákov-sloviakov a Sloviakov-rusnákov. Rozdiel chápal asi tak, že Rusnáci-sloviaci sú gréckokatolíci národnosti rusínskej, ale reči slovenskej a Sloviaci-rusnáci sú grécko- katolíci aj reči, aj národnosti slovenskej. Húsek zdôraznil, že pojmy Sloviak-slovenský pre neho neznamenajú to isté ako Slovák-slovenský a že nie je pravidlom, aby boli všetci rusnáci Rusínmi, tak ako ani všetci Slováci katolíkmi a ani všetci katolíci Slovákmi. Etnickú hranicu medzi Slovákmi a Rusínmi sa Húsek pokúsil určiť na základe ná- rodného povedomia. A tak obec po obci skúmal, aké národné cítenie prebýva medzi obyvateľstvom v kontaktom slovensko-rusínskom prostredí, ale aj v ostatných obciach.13 Národné cítenie medzi ľudom severovýchodného Slovenska však nebolo veľmi rozvinu- té, bolo ešte vo vývoji, a tak sa aj často menilo. Húsek pri mnohých okresoch zistil, že aj keď sa obyvateľstvo hlásilo k rusínskej národnosti, používalo, resp. dorozumievalo sa slovenčinou. Slovenský jazyk pre nich nebol cudzí, ale naopak potrebný pre komu- nikáciu s ostatnými slovenskými obcami. Aj keď sa slovenčina používala vo veľkom, prihlásiť sa k tej či onej národnosti bolo pre väčšinu obyvateľov problematické a dá sa povedať, že mnohokrát si nechali poradiť, preto vznikali časté rozdiely medzi úradnými štatistikami. Húsek tvrdil, že nemožno stotožňovať vieru s národnosťou, a to mu dokazoval aj prípad zo sninského okresu z obce Stakčín, kde sa nachádzali rímskokatolíci, ktorí sa však hlásili k Rusínom. Húsek takisto pri svojich výskumoch nerozlišoval len dve základné národnosti na spornom území – slovenskú a rusínsku, ktoré jediné tam reálne existovali, ale všímal si aj tzv. Slovjakov, odlišujúcich sa od Slovákov katolíkov či evanjelikov. Na Zemplíne v Michalovskom okrese sa Húsek stretol aj s názorom, že obyvatelia sa považovali za akýsi prechod medzi Slovákmi a Malorusmi, pretože ovlá- dali dobre aj jeden, aj druhý jazyk. Húsek hranicu národného povedomia vnímal ako etnickú hranicu a od Popradu až po rieku Uh ju naznačil takto: „Tato hranice se počína Lipníkem (v staroveskem okrese XIX. župy v býv. Spiši), jde Folvarkem (v tomtéž okrese), Kamjonkou, Jarembinou, Matišovou, Hajtuvkou (v okrese starolubovenském), odkud přes Ujak a Orlov klesne na Kríže, Bogliarku, Krivé, ruskoslovenskou již Kružlovou, na ruský Gerlachov a rusko- slovenský již Kurov, obejde slovenský Gaboltov na ruskou Pitrovou, Nižné Tvarožce, Stebník, Komlošu, Niž. Polanku, Jedlinku, klesne na Niklovou, Andrejovou a Belovežu v okrese bardiovském, odkud přejde do Kurimky a Černiny v okrese svidnickém, vrací se na Ortutovou, slovenskoruskou již Brezuvku, ruskou Sašovou a ruskoslovenskou Li- povou v bardiovském okrese, klesá na ruské Kožany, Štefurov, Maťovce, Kobulnicu, na ruskoslovenskou již Vlaču, ruský Dzurdzoš, ruskoslovenský Prosáčov a slovenskoruské Remeniny v okrese giraltovském, přechází na ruský Dětrík v okrese vranovském, stoupá

13 HÚSEK, Jan: Národopisná hranice…, s. 343-397.

161 Peter Kovaľ na ruské obce Válkov, Bžany, Lomné, Mrázovce a Tokajík v giraltovském okrese, klesá na ruskoslovenské obce Hrabovec a Petejovce ve vranovském okrese a na ruské Rafajovce v okrese humenském, odkud rovně nahoru stoupne do ruských Piskorovců v humenském okrese a do Pritúlan, ruskoslovenské Ruské Kajně, do Radvaně (Nižné a Vyšné), do Hu- menského a Zbudského Rokytova v medzilaborském okrese, odkud přejde do ruskoslo- venských obcí Nižné Jablonky, Nechvál-Polanky a Zubného v okrese sninském, odkud se vrátí do ruských obcí Dzedačova a Maškovců v humenském okrese a (znovu Zubným) přes ruské Pichné do ruského Stakčína, odkud klesá do ruských Valaškovců v sninském okrese a do slovensko-německé Německé Poruby v okrese sobraneckém, odtud přes slo- venskoruské Vyšné Remety obejde slovenské Hámry a klesne na slovenskoruské Hliviště a na ruskoslovenské obce Baškovce a Choňkovce; odtud přejde na slovenskoruské obce Koňuš a Priekopu, klesne do ruskoslovenské Porúbky, slovenskoruských Kolibabovců, ruskoslovenských Koromle a Husáku, odkud přes ruskoslovenské Petrovce obejde slovenskou Hutu do ruské Kamenice v župě užhorodské a přes slovenskoruské již Onokovce a ruskoslovenské Domanince se vrátí do ruskoslovenského Vyšného Německého (v sobr. okrese), odkudž klesne do ruskoslovenských Pinkovců, obešedši slovenský Záhor (v tom- též okrese) a do rusko-slovensko-maďarsko-židovské Jovrodermy (v užhorodské župě), odkud jde dále do Užhorodu (který je národnostně smíšený, a to maďarsko-českosloven- sko-židovsko-ruský), do Radvanky a do Horjan, také tak smíšených jako Jovroderma, kde se ztrácí mezi maďarskými (resp. pomaďarštělými) obcemi užhorodské župy.“14 Za etnickou hranicou sú slovenské ostrovy na strane rusínskej a rusínske ostrovy na strane slovenskej. Húsek si uvedomoval, ako sme to už viackrát spomenuli, že jeho etnická hranica, resp. hranica národného povedomia nie je stála, že sa neustále vyvíja podľa toho, ako sa vyvíja národné povedomie, t. j. táto hranica ostáva naďalej sporná. Uvedomoval si, že ako východné Slovensko, tak aj Podkarpatská Rus predstavuje akýsi imaginárny most, cez ktorý prechá- dza kultúra západu na východ a kultúra východu na západ. Mestá, ako boli Prešov, Košice a Užhorod, boli kultúrnymi strediskami Slovákov, ale aj Rusínov a stávali sa tiež strediskami nových foriem slovanskej vzájomnosti. Slovensko-rusínska etnická hranica tvorila v medzivojnovom období základ slovensko-rusínskych vzťahov. Vyriešenie a presné stanovenie tejto hranice tak, aby boli spo- kojné obe strany, by znamenalo vyriešenie aj slovensko-rusínskych nezhôd, ktoré sa v tomto čase točili hlavne okolo krajinskej hranice medzi Podkarpatskou Rusou a Slo- venskom. Záujem o vyriešenie tohto sporu mali nielen Slováci a Rusíni, ale tiež Česi, resp. české politické špičky. Preto sa do vedeckých výskumov okolo slovensko-rusínske- ho pomeru púšťali aj českí etnografi, národopisci či historici. Jan Húsek do svojej knihy zhrnul výskum ako z historickej, tak aj z etnografickej, jazykovednej či sociologickej oblasti. Aj keď jeho výskumy slovensko-rusínske spory definitívne nevyriešili, toto dielo slúžilo a využívalo sa pri argumentáciách okolo týchto sporov počas celého medzivoj- nového obdobia, podľa situácie – zo slovenskej aj z rusínskej strany.

14 HÚSEK, Jan: Národopisná hranice…, s. 399-400.

162 Jan Húsek, Ján Ruman a Andrej Dudáš – tri pohľady na slovenský etnický priestor na severovýchode Slovenska v 1. polovici 20. storočia

Ján Ruman ako predstaviteľ Slovenskej ligy a jeho predstavy o slovenskom etnickom priestore

V závere 20. rokov a v 30. rokoch 20. storočia rusínski politici stále razantnejšie žia- dali posunúť hranicu Podkarpatskej Rusi na západ. Do presadzovania svojich požia- daviek zapájali medzinárodné inštitúcie15 a touto činnosťou do istej miery destabilizo- vali obyvateľov severovýchodného Slovenska a vyvolávali uňho pochybnosti o ďalšom osude ich dedín, mestečiek a pod. Spomínané aktivity zároveň nútili Slovákov, aby sa vyjadrili k otázke svojho územia. Pre slovenské obyvateľstvo žijúce na strednom a západnom Slovensku, prípadne aj pre spišských Slovákov bolo územie Slovenska jasné – aj na východe. Otáznym sa stá- valo pre časť slovenského obyvateľstva v Šariši a na Zemplíne. Tento problém citlivo vnímali predstavitelia Slovenskej ligy na Slovensku, ktorí v 30. rokoch presunuli svoju pozornosť z južných oblastí na sever a východ Slovenska, aby bránili slovenské záujmy. To, že vznikali snahy dokázať, že severovýchodné Slovensko je slovenským etnic- kým územím, je svedectvom toho, že aj v medzivojnovom období ešte slovenská spoloč- nosť hľadala odpovede na rozpriestranenosť svojho etnika. Na obranu severovýchodného Slovenska ako slovenského etnického územia sa pod- ujala Slovenská liga. Jej predstaviteľ Ján Ruman16 vydal v Košiciach v roku 1935 prácu pod názvom Otázka slovensko-rusínskeho pomeru na východnom Slovensku. Toto infor- mačné dielo malo poskytnúť, a aj poskytlo, Slovákom a osobitne slovenským gréckoka- tolíkom argumenty, na základe ktorých vyvrátili tvrdenie niektorých rusínskych pred- staviteľov „čo gréckokatolík, to Rusín“. Pomocou tejto tézy sa predstavitelia rusínskych autonomistických kruhov snažili dokázať svoju početnú prevahu na území východného Slovenska a pomocou toho argumentovať, prečo chcú posunúť krajinskú hranicu medzi Podkarpatskou Rusou a Slovenskom ďalej na západ. Autor, oblastný tajomník Sloven- skej ligy v Košiciach, napísal túto prácu z poverenia jej Ústrednej správy. Slovenská liga17 chcela svoju pomoc poskytnúť gréckokatolíkom Slovákom žijúcim na území severovýchodného Slovenska, zvlášť, keď na začiatku 30. rokov rusínski pred-

15 ŠVORC, Peter: Krajinská hranica…, s. 251-280. 16 JÁN RUMAN (1901 – ?), oblastný tajomník Slovenskej ligy, profesor na slovenskom ev. kolé- giu v Prešove. Zaoberal sa štúdiom národnostných otázok. Bližšie pozri Reprezentačný lexi- kon Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Bratislava 1936, s. 279-280. 17 Slovenská liga na Slovensku, ako znel jej oﬁciálny názov, bola založená z iniciatívy Igná- ca Gessaya 22. októbra 1920 v Bratislave. Bola v podstate pokračovateľkou Slovenskej ligy v Amerike založenej v roku 1907 v Clevelande. Ciele tohto spolku boli obsiahnuté v jeho stanovách. V širšom zmysle mala Slovenská liga dvíhať duševne, spoločensky a hmotne slo- venský ľud; pracovať na úplnom očistení Slovenska od všetkého, čo brzdí národný rozvoj Slovenska a Československej republiky vôbec; rozširovať znalosť slovenčiny ako štátnej reči všade na pomaďarčenom, ponemčenom a vôbec miešanom území Slovenska a upevňovať slovenského ducha nielen medzi Slovákmi, ale i medzi inorečovým obyvateľstvom na Slo- vensku. K užším cieľom patrila starostlivosť o kultúrne, ale aj materiálne potreby Slovákov

163 Peter Kovaľ stavitelia zvýšili svoje aktivity za posunutie krajinskej hranice smerom na západ a podporovali výmenu vyučovacej reči na niektorých východoslovenských školách zo slovenskej na ruskú. Rusínski predstavitelia by zmenou vyučovacej reči dosiahli dosadenie rusínskych učiteľov do slovenských dedín, pričom tí by naplno začali s rozširovaním hesla „čo gréckokatolík, to Rusín“ aj medzi gréckokatolíkmi Slovákmi. Pre spomínanú skutočnosť sa v dňoch 8. – 10. júna 1934 konal v Spišskej Novej Vsi X. kongres Sloven- skej ligy, ktorý sa o. i. zaoberal aj rusínskou otázkou. S hlavným referátom vystúpil Ján Ruman. Slovenská liga vyvracala fámy, žeby bola protirusínsky zameraná, ale na druhej strane sa jednoznačne postavila proti snahám, ktoré sledujú posunutie hraníc Podkarpatskej Rusi na západ z akýchkoľvek dôvodov. Slovenská liga sa kategoricky postavila proti revízii hraníc doma i v zahraničí.18 Čo sa týka stotožňovania gréckokatolíkov s Rusínmi, na kongrese odznelo: „Neuznávame totožnosť gréckokatolíckeho alebo gréckoorientál- neho cirkevného príslušenstva s rusínskou národnosťou. Preto protestujeme proti tomu, aby Slováci gréckokatolíckeho a gréckoorientálneho náboženstva boli vyhlasovaní za Rusínov. Čo je rusínske, nech ním zostane, ale čo je slovenské, to nesmie pod žiadnym rúškom, či cirkevným, či národným, byť znásilňované.“19 Otázka slovensko-rusínskeho pomeru sa tak v medzivojnovom Československu nestala len predmetom vedeckého bá- dania, ale hlavne problémom politickým. Ján Ruman bol presvedčený o nutnosti stručne, jasne, prehľadne informovať sloven- skú verejnosť o slovensko-rusínskom pomere na východnom Slovensku. V práci Otáz- ka slovensko-rusínskeho pomeru na východnom Slovensku ponúka analýzu slovensko- -rusínskych vzťahov, pričom kvôli objektivite ponúka širokú škálu argumentov proti tvrdeniam rusínskych autonomistov. Na základe topograﬁe a ostatných historických výskumov dospieva k názoru, že súčasný stav osídlenia severovýchodného Slovenska je výsledkom asimilácie (rusínska a slovenská kolonizácia prebiehala takmer súčasne), na- koľko slovenský živel mal väčšiu asimilačnú schopnosť a tiež rusínske osady boli málo ľudnaté, „politické ašpirácie podkarpatoruských autonomistov po stránke historickej sú neodôvodnené tým skôr, keďže vlivom väčšej asimilačnej schopnosti slovenského živlu územie východného Slovenska z najväčšej čiastky je slovenské“20. O šírenie myšlienky „čo gréckokatolík, to Rusín“ medzi obyvateľstvom východné- ho Slovenska sa starali nielen predstavitelia svetských rusínskych kruhov, ale predo- všetkým predstavitelia gréckokatolíckeho duchovenstva, ktoré, treba poznamenať, bolo v tom čase, t. j. v prvej polovici 20. storočia značne pomaďarčené. Ruman vo svojej práci dokazoval, že nie každý, kto sa hlásil ku gréckokatolíckej viere, sa hlásil aj k rusínskej

hlavne tam, kde žili spoločne s národnostnými menšinami, neraz, čo do počtu ako menšina, a aj takýmto spôsobom prispieť k tomu, aby sa neodnárodňovali. Bližšie pozri LETZ, Róbert: Dejiny Slovenskej ligy na Slovensku (1920 – 1948). Martin : Matica slovenská, 2000, s. 24. 18 RUMAN, Ján: Otázka slovensko-rusínskeho pomeru na východnom Slovensku. Košice : Ústredná správa Slovenskej ligy, 1935, s. 4. 19 RUMAN, Ján: Otázka slovensko-rusínskeho pomeru…, s. 4. 20 RUMAN, Ján: Otázka slovensko-rusínskeho pomeru…, s. 9.

164 Jan Húsek, Ján Ruman a Andrej Dudáš – tri pohľady na slovenský etnický priestor na severovýchode Slovenska v 1. polovici 20. storočia národnosti. K týmto úvahám mu poslúžili štatistiky. Z nich Ruman vyčítal, že v roku 1890 z celkového počtu gréckokatolíkov bola ani nie polovica (45,5%) Rusínov. To isté platilo pre roky 1900 (42,27%), 1910 (48,11%), 1921 (42,72%) a 1930 (38,36%). Aj na základe týchto údajov mohol Ruman zdôrazňovať, že vierovyznanie neurčuje národnosť. Pojem národnosti pre neho tvorila predovšetkým reč. Jazyková hranica medzi Slovákmi a Rusínmi sa nedala určiť s úplnou presnosťou z dôvodov jazykovej príbuznosti oboch etník. To si uvedomoval aj sám Ruman, ktorý dobre poznal výskumy a prácu ﬁlológa Samuela Czambela Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov. I. (Martin 1906). Priznával, že medzi rímskokatolíckym a gréckokatolíckym obyvateľstvom môže existovať jazykový rozdiel, pretože, kým oby- vateľstvo rímskokatolícke bolo naviazané z náboženského hľadiska na slovenský západ, gréckokatolícka viera pochádzala z východu a odtiaľ si „priniesla“ aj kultúru a „niekoľ- ko starých slov, častokrát i výslovnosť a niekoľko výrazov skutočne ruských. Tak ostali rímskokatolíci Sloviakmi, gréckokatolíci Rusniakmi. Avšak jazykove sú všetci i naďalej Slovákmi“.21 Ďalšie dôkazy o prevahe Slovákov nad Rusínmi na východnom Slovensku poskyt- li Jánovi Rumanovi úradné štatistiky. Aj na základe nich považoval snahy po admi- nistratívnom pripojení niektorých severovýchodných krajov k Podkarpatskej Rusi za neopodstatnené. Vychádzal vôbec z piatich štatistík (z rokov 1890, 1900, 1910, 1921, 1930) a všímal si celkovo 24 okresov východného Slovenska. Zo štatistických údajov mu následne vyšlo, že len 3 okresy mali v uvedených rokoch percentuálnu prevahu čo do počtu Rusínov.22 Preto sa mu politické ašpirácie rusínskych autonomistov zdali ne- opodstatnené. Na druhej strane uznal, že v aj v štatistikách našiel badateľný postupný presun v prospech rusínskeho živlu. Zdôvodňoval to propagandou gréckokatolíckeho duchovenstva, a to hlavne v okresoch národne málo uvedomelých, a preto opierať sa len o úradné štatistiky pri stanovení slovensko-rusínskeho etnického pohraničia nepovažo- val za celkom správne. Ruman uviedol aj jeden príklad, kedy užhorodský gréckokatolíc- ky biskup Gebej krátko pred sčítaním obyvateľstva vydal obežník, v ktorom apeloval na svojich veriacich, aby sa prihlásili k rusínskej národnosti.23 Ruman sa vo svojej práci snažil priblížiť aj aktivity rusínskych cirkevných a poli- tických kruhov v medzivojnovom Československu. Videl v nich veľké nebezpečenstvo, pretože podľa jeho slov rusínske hnutie „rozsieva medzi Rusínmi a zvlášť medzi gréc- kokatolíkmi nenávisť k Slovákom a zároveň vytvára iredentu maďaroﬁlskú, ohrozujúcu integritu nášho Slovenska“24. Aktivity rusínskych predstaviteľov mali za cieľ poruštiť gréckokatolícke obyvateľstvo východného Slovenska a následne pričleniť určité kraje východného Slovenska k Podkarpatskej Rusi.

21 RUMAN, Ján: Otázka slovensko-rusínskeho pomeru…, s. 16. 22 Ide o okresy Medzilaborce, Snina, a Stropkov. Celú tabuľku percentuálneho zastúpenia slo- venského a rusínskeho obyvateľstva všetkých 24 okresov v uvedených rokoch pozri RUMAN, Ján: Otázka slovensko-rusínskeho pomeru…, s. 29-30. 23 RUMAN, Ján: Otázka slovensko-rusínskeho pomeru…, s. 31. 24 RUMAN, Ján: Otázka slovensko-rusínskeho pomeru…, s. 32.

165 Peter Kovaľ

K „porušteniu“ obyvateľstva dochádzalo aj tak, že gréckokatolícke obyvateľstvo žiadalo zmenu vyučovacieho jazyka zo slovenského na ruský vo všetkých obciach s ru- sínskou väčšinou. Iniciatíva vychádzala zo strany gréckokatolíckeho duchovenstva ru- sínskej národnosti v snahe zabrániť odnárodňovaniu Rusínov a ich prípadnému poslo- venčeniu. Najpresvedčivejší argument, ktorý využívali a ktorý sa stretol s ohlasom, bol argument zachovania „starootcovskej viery“, teda gréckokatolíckeho náboženstva. K tomu však mala celkom logicky prispieť škola a vzdelanie. A tak sa na dedinách, kde žili gréckokatolíci, zdôvodňovalo, že „keď škola nebude rusínska, nebudú sa ich deti vedieť modliť z ruských kníh, čím stratia svoju ruskú vieru“.25 Začiatkom 30. rokov 20. storočia táto akcia nadobudla hromadný charakter (v roku 1933 si žiadosť o zmenu vyučovacieho jazyka podalo vyše 100 obcí). O agitáciu smerujúcu k „porušťovaniu“ sa starali predovšetkým gréckokatolícki fa- rári, v tom čase ešte stále mnohí značne pomaďarčení. Kňazi, ktorí sa cítili byť Slovák- mi a „dovolili si hájiť slovenské národné záujmy svojich veriacich, z trestu sú prekla- daní na najchudobnejšie fary a na miesta čo najviac vzdialené od kultúrnych stredísk slovenských“26. Autor práce kritizoval aj používanie cirkevnoslovanského jazyka, de facto jazyka používaného Rusínmi, v oﬁciálnych cirkevných dokumentoch, absenciu slovenskej náboženskej tlače a literatúry pre gréckokatolíckych Slovákov. Politické zámery predstaviteľov rusínskeho hnutia na východnom Slovensku boli autorovi práce jasné: „Exponentom rusínskeho hnutia až na malé výnimky nikdy nešlo o kultúrne a hospodárske povznesenie gréckokatolíckeho ľudu, ale len o to, aby v duchu svojej hungaroﬁlskej tradície miesto slovanskej solidarity a kultúrneho zblíženia slovensko-rusínskeho vytvorili vzájomnú nenávisť a nežiadúce národnostné trenice.“27 Hlavné nebezpečie rusínskeho hnutia pre Slovákov videl Ruman v nezdravom jadre pomaďarče- ného gréckokatolíckeho duchovenstva. Ruman písal o dvoch hlavných príčinách expanzie rusínskeho hnutia. Prvú videl v spolitizovaní slovenského verejného života, t. j. v tom, že stranícko-politický záujem sa kládol nad záujem štátu či národa. Myslel tým hlavne na situáciu v roku 1935, keď boli všetky československé politické strany ochotné k viacerým ústupkom pred parlament- nými voľbami kvôli hlasom rusínskych obyvateľov. Tým mal na mysli predovšetkým vyhovenie žiadostí 35 obciam o zmenu vyučovacieho jazyka zo slovenského na ruský (rusínsky). Za druhú príčinu spomenutej expanzie považoval autor práce nedostatok gréckoka- tolíckych cirkevných učiteľov. Rumanovi, ako predstaviteľovi Slovenskej ligy, išlo o to, aby upozornil na všetky záujmové a politické agitácie, smerujúce k „porušťovaniu“ a následne k administratív- nemu pripojeniu územia severovýchodného Slovenska k Podkarpatskej Rusi. Sloven- ská liga, na pôde ktorej sa robili analýzy slovenského národného života na zmiešaných

25 RUMAN, Ján: Otázka slovensko-rusínskeho pomeru…, s. 32. 26 RUMAN, Ján: Otázka slovensko-rusínskeho pomeru…, s. 34-35. 27 RUMAN, Ján: Otázka slovensko-rusínskeho pomeru…, s. 35-36.

166 Jan Húsek, Ján Ruman a Andrej Dudáš – tri pohľady na slovenský etnický priestor na severovýchode Slovenska v 1. polovici 20. storočia

územiach, ústami svojho predstaviteľa navrhovala postup, ako zabrániť odnárodneniu obyvateľstva na zmiešanom území, tým dávala aj svoj oﬁciálny návod pre politických predstaviteľov vládnej politiky na riešenie národnostnej rusínskej otázky.28 Treba poznamenať, že samotné „porušťovanie“ obyvateľstva sa nevnímalo v tomto období, a nevnímal ho ani autor práce, ako protislovenský akt, ak, tak len ako návrat k pôvodnej etnicite, ktorý sa ale netýkal veľkého počtu ľudí. Boli tu skôr obavy z toho, že za rusínskym hnutím sa skrýva snaha promaďarských síl o pripojenie východného Slovenska k Maďarsku hneď po tom, ako by sa zväčšilo územie rusínske – teda Pod- karpatská Rus. Avšak medzi „porušťovaním“ a snahou o pripojenie tohto územia k Ma- ďarsku videla Slovenská liga bezprostrednú súvislosť. Preto bol postoj Jána Rumana k rusínskemu hnutiu negatívny. Práca Jána Rumana Otázka slovensko-rusínskeho pomeru na východnom Sloven- sku sa snažila poukázať na nebezpečenstvá rusínskeho hnutia na severovýchodnom Slovensku smerujúce k „porušteniu“ a k revízii krajinskej hranice medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou. Zároveň z nej možno vyčítať, ako zástupcovia Slovenskej ligy vnímali slovenský etnický priestor. Vnímali ho vo svetle úradných štatistík, ktoré do- kazovali, že nemožno prisudzovať všetkým gréckokatolíkom rusínsku národnosť a že severovýchodné Slovensko je podľa národnostného zloženia hlavne slovenské. Súčasne si boli vedomí toho, že k určitým odchýlkam vo výsledkoch jednotlivých štatistík došlo v dôsledku agitácií zo strany gréckokatolíckej cirkvi a bol potrebný okamžitý zásah proti týmto tendenciám, aby nedochádzalo k „porušťovaniu“ gréckokatolíkov Slovákov.

Andrej Dudáš a jeho pohľad na národnostne zmiešané územie severovýchodného Slovenska

Andrej Dudáš29 pochádzal síce zo Starej Haliče v okrese Lučenec, no pomery na zmiešanom slovensko-rusínskom území severovýchodu Slovenska poznal dosť dobre, veď ako úradník tam strávil desať rokov svojho života. Túto skutočnosť dokumentuje

28 Konkrétne išlo o tieto požiadavky: „1. aby na exponované miesta slovensko-rusínske, ako je Bardejov, Medzilaborce, Snina, Stropkov, Vranov, ustanovení boli len národne spoľahliví úradníci a učitelia; 2. aby venovaná bola zvýšená pozornosť gréckokatolíckemu ľudovému školstvu na východnom Slovensku a výchove slovenského gréckokatolíckeho učiteľského do- rastu; 3. aby slovenské gréckokatolícke farnosti na východnom Slovensku vyzdvihnuté boli z právomoci neslovenských biskupov a aby pre tieto bolo zriadené samostatné slovenské gréckokatolícke biskupstvo; 4. aby slovenskému živlu na Podkarpatskej Rusi úmerne k celko- vému jeho počtu dostalo sa slovenského školstva všetkých typov, menovite aby bolo obnovené slovenské gymnázium v Užhorode; 5. Konečne je potrebné, aby Slovenská liga organizačne zakotvila tiež na exponovaných miestach slovensko-rusínskych, prevádzala tam národnú politiku a primala Rusínov, aby svoju frontu obrátili nie proti Slovákom, ale proti Maďarom.“ Pozri RUMAN, Ján: Otázka slovensko-rusínskeho pomeru…, s. 43-44. 29 ANDREJ DUDÁŠ (1895 – 1945), právnik, vojenský dôstojník v rokoch 1. svetovej vojny, štátny úradník, v r. 1940 – 1945 zastával post šarišsko-zemplínskeho župana v Prešove, 1943

167 Peter Kovaľ jeho práca Rusínska otázka a jej úzadie30, ktorú vydala zahraničná Matica slovenská v roku 1970, t. j. vyše 20 rokov po jeho smrti. Autor túto prácu napísal v roku 1943 a pôvodne bola určená ako správa prezidentovi, predsedovi vlády a ministrovi vnútra vojnovej Slovenskej republiky. Andrej Dudáš sa v nej pokúsil rozobrať rusínsku otázku v celej jej hĺbke na historickom pozadí a podal v nej fakty, na základe ktorých odhaľo- val, že rusínsku otázku nastoľovali vlastne predstavitelia maďarských kruhov snažiac sa rozleptávať integritu slovenského územia. Išlo o subjektívne názory autora a vydanie práce, hlavne kvôli jej záverom, podľa ktorých Rusíni sú „pôvodom a charakterom slo- venskí“, bolo medzi rusínskou verejnosťou prijaté s veľkým rozhorčením. Aj keď práca bola označená za tendenčný spis, Dudášove poznámky podané v tejto knihe ukazujú, ako časť slovenských verejných činiteľov, predstaviteľov na prelome 30. a 40. rokov 20. storočia vnímala východné Slovensko, jeho národnostné pomery, ale hlavne postavenie Slovákov na tomto území. Dudáš sa v práci sústredil na Rusínov, no popritom vlastne riešil aj slovenskú problematiku. Slovenským vládnym orgánom a slovenskej spoločnosti vôbec chcel prostred- níctvom analýzy rusínskych aktivít týkajúcich sa východného Slovenska ukázať, kde sú ich korene a súčasne posilniť presvedčenie o dominancii Slovákov aj na východe územia. Dudášovým cieľom bolo opísať tzv. rusínsku otázku takú, aká v skutočnosti bola, predstaviť ju v nesfalšovanej podobe. Vyjadruje to aj slovami: „Životným záujmom slovenskej samostatnosti a štátnosti teda je, očistiť rusínsku otázku u nás od všetkého cudzieho vplyvu, vyslobodiť náš rusínsky ľud z moci maﬁe (maďaroﬁlsky orientovaných rusínskych predstaviteľov – pozn. P. K.), ktorá sťahuje do svojich rúk jeho politické vedenie, usmerňované spoza hraníc, a začleniť tento ľud do slovenského tela tak, ako by to bolo i s jeho rusínskym – nie však nijakým ruským, maloruským alebo ukrajinským – charakterom, ale aj so slovenskou samostatnosťou a štátnosťou najlepšie zlúčiteľné. Nejde však ani o začlenenie v tom zmysle, akoby išlo vari o nejaké samostatné teleso. Náš rusínsky ľud je s nami zlúčenou a zrastenou súčiastkou slovenského tela.“31 Veľkou chybou v riešení rusínskej otázky, podľa Dudáša, bola samotná neznalosť alebo nedostatočné poznanie tejto otázky a názorová nejednotnosť v nej. Tieto fakty mali za následok 4 skutočnosti: „a) skutočnosť, že politické vedenie rusínskeho živlu dostalo sa skoro celkom do rúk hungaristických živlov; b) skutočnosť, že toto vedenie osadilo sa v metropole východného Slovenska, v slovenskom Prešove; c) skutočnosť, že tomuto vedeniu podarilo sa utvoriť značne rozvetvenú sieť kontaktu tak s vyššími poli- tickými, ako aj štátoprávnymi fórami slovenskými; d) skutočnosť, že toto vedenie môže skoro ako jedine povolaný orgán – ako uznaná autorita – vplývať na utváranie názorov

vládny radca. Bližšie pozri: Slovenský biograﬁcký slovník, A – D, I. zv. Martin : Matica slo- venská, 1986, s. 516; tiež MEČIAR, Stanislav: Predslov. In: DUDÁŠ, Andrej: Rusínska otáz- ka a jej úzadie. Buenos Aires : Zahraničná Matica slovenská, 1970, s. 5-8. 30 DUDÁŠ, Andrej: Rusínska otázka a jej úzadie. Buenos Aires : Zahraničná Matica slovenská, 1970, 238 s. 31 DUDÁŠ, Andrej: Rusínska otázka…, s. 11.

168 Jan Húsek, Ján Ruman a Andrej Dudáš – tri pohľady na slovenský etnický priestor na severovýchode Slovenska v 1. polovici 20. storočia na rusínsku otázku, na politické zameriavanie v tejto otázke, ako aj na prax slovenských úradov, a to nielen v takzvaných rusínskych veciach, ale aj vo veciach čisto nábožen- ských, totiž gréckokatolíckych, ba neraz i vo veciach východoslovenských vôbec.“32 Za to, že rusínski politickí predstavitelia sa dostali do rúk hungarofilských živlov, vinil nezaujatosť slovenských politikov o rusínsku otázku v čase, keď ich nadovšetko zaujímal len boj o autonómiu a samostatnosť, t. j. v roku 1938 a 1939. Slovenskí politici, podľa Dudáša, premeškali príležitosť vysporiadať sa s týmito živlami, ktoré tu pôsobi- li počas celého obdobia medzivojnového Československa a sami rozdúchavali rusínsku otázku so zámerom pričleniť územie východného Slovenska k Maďarsku, a teda vytvorili priestor pre ohrozenie slovenského živlu na území, ktoré mu patrilo. Pri rozoberaní druhej skutočnosti Dudáš spomínal na október 1938, kedy sa paralelne s komárňanskými rokovaniami konala aj schôdzka rusínskych predstaviteľov v Prešo- ve, na ktorej bola 13. októbra obnovená Ruská národná rada pod predsedníctvom Teodora Rojkoviča. Medzi zvolených členov tejto rady patrili predovšetkým predstavitelia gréckoka- tolíckeho duchovenstva a niekoľko svetských intelektuálov, ktorí však, podľa Dudáša, boli maďarofilsky orientovaní. Autor práce uvádza, že hlavnou úlohou Ruskej národnej rady bolo: „Dobyť východné Slovensko alebo aspoň pripraviť ho na dobytie pomocou hesla „Od Popradu až po Tisu!“ a ničím neopodstatnenej, zpoza hraníc importovanej, nehanebnej požiadavky – „prisoedinenija Prjaševskoj Rusi k Podkarpatskoj“ pre Svä- toštefánsku korunu.“33 Táto úloha sa musela nastoliť práve na zasadnutí v Prešove a nie niekde inde, lebo toto mesto bolo hlavným strediskom severovýchodného Slovenska a navyše aj sídlom gréckokatolíckeho biskupa, „ktorý svojím postavením mohol umožniť jej rozvinutie, mohol ju vziať i pod svoju ochranu, ba mohol ju dokonca – ako „epis- copus Ruthenorum“ – podoprieť a vyvýšiť. Nikde inde nebola by sa mohla tak uplatniť a spôsobiť toľko zla, ako práve tu“.34 Dudáš ďalej opravoval názory, že slovenskí predstavitelia obviňovali prostý rusín- sky ľud z maďarónstva. Ako písal, nikdy ani on, ani nikto iní toto netvrdil. Ak niekoho vinili, tak to nebolo samotné rusínske obyvateľstvo, ale činitelia, ktorí sa ich snažili zastupovať. Dudáš pre skupinu týchto ľudí použil termín „pseudorusínska mafia“. Ona bola, podľa Dudáša, maďarónska a prostým nástrojom zahraničnej propagandy a vždy jej išlo len o to, aby si získala oporu zo slovenskej strany, ktorá by jej následne umožnila: „1.) dostať sa k najvyšším predstaviteľom nášho národného a štátneho života, 2.) stať sa tak – je vedľajšie a skoro bezvýznamné, či skutočne alebo len zdanlive – plnoprávnou reprezentantkou rusínskeho ľudu u nás, 3.) demonštrovať akúsi krízu v rusínskej otáz- ke na strane slovenskej, 4.) nastoliť rusínsku otázku v jej vlastnom podaní a 5.) dať jej taký spád, ktorý by koniec koncov mohol znamenať pre nás i stratu celého východného Slovenska.“35

32 DUDÁŠ, Andrej: Rusínska otázka…, s. 19. 33 DUDÁŠ, Andrej: Rusínska otázka…, s. 39. 34 DUDÁŠ, Andrej: Rusínska otázka…, s. 39. 35 DUDÁŠ, Andrej: Rusínska otázka…, s. 68.

169 Peter Kovaľ

Kľúčom k poznaniu rusínskej otázky sa Dudášovi stali pojmy rusniak-rusín, ktoré však podľa jeho slov nemožno brať ako etnografické pojmy. Prvý z nich je starší a vznikol, podľa autora práce, pomenovaním obyvateľstva, podľa uniatských kňazov, pochá- dzajúcich z Ruska. Kňazi boli ruskí a ich veriaci sa nazývali podľa nich rusniakmi, aj keď pôvodom neboli Rusi. Dudáš ďalej tvrdil, že pojem rusín vznikol neskôr a zaviedli ho Rusi práve pre tento „rusniacky ľud s tendenciou – dostať ho najskôr do rodiny a potom už aj pod spoločnú strechu so živlom ruským“36, a tým uspokojiť svoje veľmocenské tendencie na západ od ich územia. Termín rusín považoval Dudáš za zdokonalený ná- stupnícky pojem termínu rusniak. Ten už neplnil len funkciu náboženskú, ale aj etnickú, s čím Dudáš zjavne nesúhlasil. Základnou a pôvodnou funkciou týchto pojmov bola, podľa Dudáša, funkcia nábo- ženská, a síce, že sa uniati odlišovali od veriacich latinského obradu. No v čase, keď vznikla táto práca (40-te roky 20. storočia), už plnili oba termíny odlišnú funkciu. Pojem rusniak náboženskú a pojem rusín etnickú. Avšak pôvodný pojmový zmysel týchto ná- zvov Dudáš vysvetlil takto: „rusniak môže byť – karpatský uniat s náterom a či prílep- kom akejsi ruskosti ...rusín – rusniak, ako živel – pravda, načisto umelý – príbuzný živlu ruskému a preto veľmi dobre sa hodiaci na poruštenie.“37 Andrej Dudáš vo svojej práci išiel oveľa hlbšie do problému. Nezaoberal sa len pôvo- dom názvu rusínskeho obyvateľstva severovýchodného Slovenska, ale pokúsil sa priblí- žiť aj etnický pôvod tohto ľudu. Zastával názor, že rusínske obyvateľstvo nemožno považovať za súčasť ruskej vetvy. Dudáš si všimol, že medzi rusínskym obyvateľstvom sa často používalo a používa aj do dnešných čias prídavné meno ruský, napr. ruská viera, ruský kostol, ruská fara, ruská škola atď. No považoval ich predovšetkým za náboženské a nie etnické pojmy. Podobne je tomu aj v názvoch dedín, kde sa toto adjektívum vyskytuje. Zdôrazňovali totiž fakt, že obyvatelia obce sú ruskej, t. j. gréckokatolíckej či pravoslávnej viery. Obyvateľstvo používajúce termín ruský národ myslelo tým národ rusínsky. Samotných Rusov nazýva- lo Moskaľmi a všetko ruské moskaľské. Aj keď pojmy Rusín-Rusíni nemožno, podľa Dudáša, používať v etnografickom zmysle, jeho argumentácii o neruskosti rusínskeho obyvateľstva to vyhovovalo: „Ak teda pojem Rusíni, znamenajúci toľko ako rusínsky ľud berieme ako pojem etnografic- ký, tak si ho vlastne predstavujeme ako pojem etnicky zaokruhlený, zacelený a na seba zatvorený.“38 Autor práce presadzoval názor, že gréckokatolícke náboženstvo, resp. predstave- ní gréckokatolíckej cirkvi sa snažili zdôrazňovať určité osobitosti gréckokatolíkov od ostatných. Poukazovaním na dištinkciu ich chceli separovať a využívať pre svoje záme- ry. Etnické osobitosti sa mohli prejavovať aj v reči rusínskych gréckokatolíkov. V otázke jazyka rusínskeho obyvateľstva bol autor práce presvedčený, že ešte pred rokom 1919 neexistovali veľké odchýlky medzi rečou Slovákov a Rusínov. Reč Rusínov

36 DUDÁŠ, Andrej: Rusínska otázka…, s. 73. 37 DUDÁŠ, Andrej: Rusínska otázka…, s. 101. 38 DUDÁŠ, Andrej: Rusínska otázka…, s. 114.

170 Jan Húsek, Ján Ruman a Andrej Dudáš – tri pohľady na slovenský etnický priestor na severovýchode Slovenska v 1. polovici 20. storočia bola skôr akýmsi odtienkom troch východoslovenských nárečí – šarišského, spišského a zemplínskeho. K prenikaniu ruských, resp. ukrajinských prvkov do reči rusínskeho ľudu po roku 1919 dochádzalo úmyselne a nielen v dôsledku geograﬁckej blízkosti s vý- chodoslovanskými národmi. Na pôvodnú reč mala rovnako nezdravý vplyv pravoslávna i gréckokatolícka cirkev a ich bohoslužobný jazyk, ktorý sa vôbec nerozvíjal, čím sa vzďaľoval slovenskej reči. Ostatne asi najväčší priestor vo svojej práci venoval Dudáš problematike gréckoka- tolíckej cirkvi, ktorá bola v tom čase značne zmaďarizovaná. Uviedol dôvody, čo viedlo gréckokatolícku cirkev k zblíženiu sa s maďarskými vládnymi kruhmi: „Sloviensko- -grécky rítus (gréckokatolícka cirkev) v Karpatskej kotline od zblíženia s Maďarstvom očakával síce predovšetkým ochranu proti náporu latinského rítu (západnej cirkvi), ale toto zaiste nebolo všetko. ...v tomto zblížení videla záblesk možnosti stať sa dôležitým faktorom, predvojom náporu východného (ázijského, ruským živlom zastúpeného) sveta na západný (európsky) svet. Panrusizmom a rusko-pravoslávnym duchom ovplyvnená gr. kat. cirkev v Karpatskej kotline zatúžila po svetskej moci a sláve a splnenie tejto svojej túžby očakávala práve od zblíženia s Maďarstvom.“39 Na druhej strane sa Maďari, podľa Dudáša, chceli zblížiť s gréckokatolíckou cirkvou, aby si z nej spravili nástroj svojej expanzie a panovačnosti. Aj preto sa Maďari prihovárali za vytvorenie dvoch gréckokatolíckych biskupstiev v Užhorode (založené v roku 1771) a v Prešove (v roku 1818). Maďarizácia sa mala konať etapovito, nástrojom maďarizačnej politiky sa mali stať už vyššie spomenuté pojmy rusniak-rusín. Tieto pojmy, spájané „s pojmom Rus, položili napokon aj základy tzv. rusínskej otázky, zostrojenej (na tomto priestore) v premyslení a podľa operačného – denacionalizačného – plánu maďarskej vlády, rozdeleného na tieto postupné etapy: rusniak – Rusín (podkarpatský Rusín) – Rus (podkarpatský Rus) – maďarský Rus (magyarorosz) – po rusky hovoriaci Maďar – Maďar“40. Čiže úlohou gréckokatolíckej cirkvi bolo, aby presvedčila všetkých rusniakov, t. j. gréckokatolíckych veriacich, že sú Rusíni, resp. podkarpatskí Rusíni (v etnickom zmysle slova), následne, že Rusíni sú vlastne Rusi (podkarpatskí Rusi), aby cez ďalšie etapy splynuli s Maďarmi. Prvá etapa, ako ju chápal Dudáš, už prebiehala v agitácii vyjadrenej heslom: „Čo gréc- kokatolík, to Rusín“. Dudáš aj preto všetkých Rusínov nechápal ako samostatné etnikum, nechápal ich ani ako súčasť ruského či ukrajinského národa. Vlastné chápanie uvedenej problematiky vyjadril v poslednej kapitole svojej práce: „Tzv. rusínsky ľud podľa etnických vlastností a podľa náboženstva je súčiastkou toho etnického rámca, v ktorom práve je. Tzv. „ru- sínsky ľud“ v Karpatskej kotline je pôvodom a charakterom – slovenský. Všetky opačné tvrdenia – akoby išlo o nejaký ruský ľud, dokonca o ruský národ – sú nepodložené, podvodné a sú iba mostom, ktorý by mal umožniť prechod od rusínsko-ruského ľudu k maďarskoruskému (magyarorosz).“41

39 DUDÁŠ, Andrej: Rusínska otázka…, s. 195. 40 DUDÁŠ, Andrej: Rusínska otázka…, s. 209. 41 DUDÁŠ, Andrej: Rusínska otázka…, s. 226.

171 Peter Kovaľ

Andrej Dudáš vo svojej práci Rusínska otázka a jej úzadie pochopil rusínsku otáz- ku ako denacionalizačný prostriedok maďarskej expanzívnej politiky. Jej hlavný prob- lém nevidel v probléme, či sú Rusíni samostatným národom, prípadne súčasťou národa ruského alebo ukrajinského, ale skôr v snahách maďarských vládnych kruhov oddeliť Rusínov od Slovákov a následne ich pripojiť spolu aj s územím, ktoré obývajú, k maďar- skému štátu, podobne ako sa to stalo s Podkarpatskou Rusou v roku 1939. Snáď aj práve z tejto obavy o integritu územia Slovenska prišiel vo svojej práci k záveru, že Rusíni sú vlastne pôvodom Slováci. Dudáš tiež postrehol, ako sa Slováci zvykli rozlišovať na tzv. západniarov a východ- niarov a ako sa toto rozlíšenie rýchlo udomácňovalo na východnom Slovensku. Toto delenie chápal ako skrytý prejav slovjactva, s ktorým už Slováci mali skúsenosti, hlavne na začiatku 20. storočia a považoval ho za rovnako, ak nie viac, nebezpečný ako rusín- sku otázku. Tzv. rusínsku otázku, tak ako ju predstavil Andrej Dudáš vo svojej práci, možno chápať ako nástroj, prostredníctvom ktorého sa slovenskí nepriatelia pokúšali odrezať východné Slovensko od ostatného územia Slovenska. Umelo vytvárali dojem, že na vý- chodnom Slovensku žijú dve odlišné etniká, ktoré majú svoje špeciﬁká, osobitosti, na základe ktorých by si zaslúžili viesť svoj vlastný kultúrno-politický život na svojom vlastnom autonómnom území. Dudáš za tým videl predstaviteľov maďarských vládnu- cich kruhov snažiacich sa o revíziu Trianonskej mierovej zmluvy, revíziu povojnových hraníc a obnovu predvojnového Uhorska. Svojou prácou prezentoval tiež zaujímavý ná- zor na etnicitu severovýchodného Slovenska, pretože tým, že všetkých Rusínov vlastne považoval za gréckokatolíckych Slovákov, vnímal toto územie za jednoznačne slovenské a všetky snahy agitátorov v duchu „čo gréckokatolík, to Rusín“ odmietal v plnom rozsahu. Výskumy slovensko-rusínskej etnickej hranice v medzivojnovom období nadväzova- li na predchádzajúce pokusy o stanovenie slovenského etnického priestoru v 19. storočí a zo začiatku 20. storočia. Dôvodom snáh o deﬁnitívne vyriešenie tohto problému bolo predovšetkým úsilie rusínskych politických predstaviteľov posunúť krajinskú hranicu ďalej na západ, a teda zabrať slovenské územie, za ktorým stála maďarská strana usi- lujúca sa o revíziu Trianonskej mierovej zmluvy. Slovenská strana chcela mať v rukách čo najviac argumentov proti týmto rusínskym tendenciám, a tak podporovala vedecké výskumy tohto územia, ako tomu bolo v prípade Matice slovenskej (Jan Húsek) a Slo- venskej ligy (Ján Ruman). Vo vojnových rokoch 1939 – 1945 sa problematikou slovensko-rusínskeho pomedzia a v tej súvislosti tzv. rusínskym hnutím slovenská strana zao- berala naďalej. Slováci, ako v predchádzajúcom období, tak i vtedy, mali silný argument v úradných štatistikách. Verili sčítaniu obyvateľstva, dokazujúceho neopodstatnenosť rusínskych požiadaviek a podporujúceho názory väčšiny slovenského obyvateľstva, ktorá považovala územie severovýchodného Slovenska za slovenské a len s rusínskou etnickou menšinou.

172 HOSPODÁRSKE AKTIVITY TATRA BANKY NA VÝCHODNOM SLOVENSKU 1918 – 1938

Ľudovít Hallon

HALLON, Ľudovít: Economic Activities of Tatra Banka in the Eastern Slovakia during 1918 – 1938. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 173-196. After the formation of Czechoslovakia, there were favorable national and political conditions for the development of nationally Slovak banking sector. This was particularly true about the most important Slovak financial institution Tatra Banka. In the first years of the existence of Czechoslovakia the bank started a successful capital expansion and enlarged its concern of subsidiaries from 4 to 47 of them. One of the strategic aims of Tatra was enlarging the subsidiary concern into spheres with the dominance of citizens of other nations, namely to south regions of the country and also to eastern Slovakia where Slovak financial capital only had a marginal position before 1918. Until the end of Habsburg monarchy Tatra Banka built only one subsidiary in eastern Slovakia, in Prešov. In the first half of the 20s, however, there was a turn. An important network of Tatra subsidiaries was formed in eastern Slovakia with very attractive trade activities. The subsidiaries in Kosice and Prešov ranked among the greatest and economically most successful offices in the whole diversified bank concern. The number of subsidiaries in the given region grew to eight. The successful development of the beginning of 20s was interrupted by the war economic and deflationary crises, as well as subjective mistakes in the bank management. A few subsidiaries including some eastern Slovak were led into serious economic situation. Tatra underwent rehabilitation from the state and in the rehabilitation program had to liquidate some subsidiaries. At the end of the 20s, there was economic recovery which was, though, again interrupted by the influence of the great economic crises. The bank once again became subject of rehabilitation. The eastern Slovak part of the subsidiary concern nevertheless saw partial economic successes in the 30s. The favorable trend was stopped by the termination of Czechoslovakia and the loss of a part of the concern including the subsidiary in Kosice.

Najvýznamnejší peňažný ústav národne slovenského bankovníctva pred rokom 1948 Tatra banka vznikol v rokoch 1884 – 1886 z iniciatívy predstaviteľov slovenského ka- pitálu a národného hnutia. V podmienkach Uhorska plnila Tatra banka hospodárske, ako aj národnopolitické ciele. Dosiahla pozoruhodné hospodárske výsledky a kľúčovú pozíciu v expanzii národne slovenského kapitálu. Vplyvom neuvážených aktivít v zámorí sa však v poslednom období pred prvou svetovou vojnou dostala do veľmi ťažkej hospodárskej situácie. Hlavnou základňou obchodnej činnosti Tatra banky v období existencie habsburskej monarchie bolo severozápadné Slovensko a niektoré ďalšie oblasti stredného a západného Slovenska. Tu vytvorila aj svoje úradovne. Centrála banky sa nachádzala v Martine a pobočky v Dolnom Kubíne, Bytči a Senici. Ako jedna z prvých národne slovenských bánk Tatra už pred zánikom Uhorska podnikla aj expanziu na východné Slovensko, kde založila pobočku v Prešove.

173 Ľudovít Hallon

Táto napriek zložitým národno-politickým podmienkam v regióne zaznamenala vcelku úspešný rozvoj.1 Vznik Československej republiky a národné oslobodenie Slovákov roku 1918 mali pre vedenie Tatra banky a jej akcionárov nielen prelomový národno-politický, ale aj hos- podársko-politický význam. V dôsledku štátoprávnych zmien sa totiž zásadným spô- sobom zmenila hospodársko-politická pozícia banky. Kontakty na vládnych miestach predstavovali nové aspekty v celkovom postavení banky, aké práve v sledovanom obdo- bí potrebovala. Napriek eufórii z národného oslobodenia sa Tatra nachádzala v zložitých hospodárskych pomeroch následkom vysokých strát z predvojnového obdobia. Jej vedenie ostávalo v rovnakom zložení ako pred zánikom monarchie. Na čele manažmentu stál hlavný riaditeľ Cyril Kresák a námestný hlavný riaditeľ Ján Hvizdák, zvolený do funkcie roku 1917. Počas vojny nadobudol vplyvnú pozíciu vo vedení dirigent filiálky v Bytči Vladimír Jesenský. Do výkonných orgánov a správy banky sa z frontových línií vrátil aj brat V. Jesenského Fedor Jesenský. Tento už pred vojnou pôsobil vo vysokej funkcii hlavného účtovníka.2 Prvý rok v novom štáte 1919 sa na pôde Tatra banky niesol v znamení celkovej hospo- dárskej konsolidácie. Všeobecný hlad po investíciách a imobilita maďarsko-nemeckých bánk otvárali značný priestor pre obchody národne slovenského peňažníctva. Predstavi- telia Tatry chystali na podnet vládnych miest expanziu „najslovenskejšej“ banky do regió- nov s prevahou inonárodného obyvateľstva a menovite na východné Slovensko, aby tak upevnili pozície slovenského kapitálu v nových hospodársko-politických podmienkach. Tatra banka však svoje aktivity mohla zatiaľ rozvinúť len v rámci pomerne skromných kapitálových možností. Roku 1919 sa preto ešte nepodarilo realizovať vytýčený plán rozšírenia koncernu filiálok do východoslovenských oblastí otvorením pobočky v Koši- ciach.3 Reálnu zmenu v celkovej stratégii Tatra banky, vrátane kapitálovej expanzie na východné Slovensko, priniesli až roky 1920 – 1921, ktoré predstavovali obdobie zlomu v hospodárskom rozvoji ústavu. Prvá polovica roka 1920 patrila k obdobiam najväčšieho rozmachu úverových investí- cií a priamych kapitálových vstupov Tatra banky do podnikovej sféry. Predpokladom ka- pitálovej expanzie bol relatívny prebytok voľných peňažných prostriedkov, ktoré plynuli zo zdrojov domáceho slovenského obyvateľstva a zahraničných Slovákov. Tatra banka v sledovanom období zakúpila väčší počet akcií asi v 15 účastinných spoločnostiach. Podstatne vzrástli aj rôzne druhy úverových a iných obchodov. Úvery bežne presahovali 1 mil. Kč. Moment zlomu nastal 17. 6. 1920 na valnom zhromaždení akcionárov. Potom, čo valné zhromaždenie potvrdilo dlhšie plánované zvýšenie kapitálu na 5 mil. Kč, vystú- pili predstavitelia banky s návrhom vlády a najvyšších finančných kruhov na podstatné

1 Bližšie pozri: HOLEC, Roman – HALLON, Ľudovít. Tatra banka v zrkadle dejín. Bratislava : AEPress, 2007, s. 31-124. 2 Valné zhromaždenie Tatra banky 12. 7. 1919. Slovenský národný archív (ďalej SNA), fond (f.) Tatra banka-zápisnice ústredia (ďalej TB-ZÚ), kartón (ďalej k.) 2, inventárne číslo (ďalej inv. č.) 2. 3 Valné zhromaždenie Tatra banky 17. 6. 1920. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 2.

174 Hospodárske aktivity Tatra banky na východnom slovensku 1918 – 1938 urýchlenie procesu kapitálového rastu. Podľa návrhu mal akciový kapitál v najkratšom možnom čase dosiahnuť hodnotu 50 mil. Kč. Problém spôsobu upisovania akcií nepriamo napomohla vyriešiť vláda, keď Tatra banku určila za jeden z hlavných bodov procesu koncentrácie peňažníctva.4 V nasledujúcich mesiacoch sa jedným z rozhodujúcich postupov zvyšovania jej kapitálu stalo prelievanie kapitálových hodnôt fuzionovaných bánk. Fúzie mali podstatný podiel na zvýšení akciového kapitálu banky a značne sa podie- ľali aj na celkovom raste bilančnej hodnoty. Medzi kľúčové patrila fúzia s významnou Martinskou sporiteľňou. Po jej uzavretí v auguste 1920 sa do čela Tatry dostal štvorčlen- ný výkonný výbor hlavných riaditeľov v zložení Cyril Kresák, Vladimír Jesenský, Fedor Jesenský a Ľudovít Vanovič, ktorý postupne uzurpoval hospodárske a personálne riadenie banky. Práve fúzie sa stali jedným z hlavných nástrojov prenikania Tatry do nových regiónov, predovšetkým na južné a východné Slovensko. Nový strategický smer vývoja banky umožnil rýchle zvyšovanie všetkých hospodárskych ukazovateľov. V porovnaní rokov 1919 – 1920 predstavoval celkový rast bilančnej hodnoty skoro 550 %. Už na jeseň 1920 sa však začali prejavovať nepriaznivé sprievodné znaky hektického rozvoja.5 Roku 1921 sa zavŕšilo prelomové obdobie vo vývoji Tatra banky po vzniku ČSR. Jeho výsledkom bolo zvýšenie akciového kapitálu až na 75 mil. Kč. Uvedená hodnota bola v rozhodujúcej miere výsledkom preberania akcií fuzionovaných peňažných ústa- vov. Kľúčovou súčasťou mohutnej vlny fúzií boli transakcie s bankami na východnom Slovensku. Na jeseň 1921 doviedli predstavitelia Tatry do záverečného štádia rokovanie s desiatimi peňažnými ústavmi. Konečným cieľom týchto dohovorov malo byť dlhšie plánované zvýšenie akciového kapitálu na 50 mil. Kč cestou fúzií s predmetnými bankami. V októbri 1921 však Tatra banka dostala návrh na veľkorysejší projekt. Jeho záme- rom bolo vybudovanie najväčšieho peňažného ústavu Slovenska, vytvoreného zlúčením niekoľkých významných národne slovenských bánk.6 Otcom projektu bol popredný slo- venský politik, vodca agrárneho hnutia, niekoľkonásobný minister a tiež premiér vlády ČSR Dr. Milan Hodža. M. Hodža predložil svoj projekt ako predseda správy Slovenskej roľníckej banky v Košiciach a člen správnej rady Americko-slovenskej banky, založenej americko-slo- venským bankárom Michalom Bosákom. Keďže M. Bosák pochádzal z oblasti Šariša, konkrétne z Okrúhleho pri Prešove, Americko-slovenská banka rozvinula na východnom Slovensku bohatú obchodnú činnosť a v Prešove otvorila jednu zo svojich najvýznam- nejších ﬁliálok. Slovenská roľnícka banka v Košiciach vznikla roku 1919 z iniciatívy M. Hodžu a zaslúžilého legionára Rudolfa Gabriša, priekopníka národne slovenského bankovníctva na východnom Slovensku. Uvedená košická banka predstavovala prvý pokus o realizáciu dlhodobej idey M. Hodžu vybudovať silnú banku agrárneho kapitálu. Za

4 Ref. 3; Povolenie zvýšenia kapitálu Tatra banky ministrom Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska (ďalej MPS) I. Dérera z 24. 6. 1920. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 2. 5 Vzájomný dohovor o fúzii Tatra banky a Martinskej sporiteľne z 25. 8. 1920. SNA, f. TB-fú- zie, k. 196, inv. č. 410. 6 Zápisnica z rokovania o fúzii medzi Tatra bankou, Americko-slovenskou bankou a Slovenskou roľníckou bankou Košice v Bratislave 30. 10. 1921. SNA, f. TB-fúzie, k. 196, inv. č. 410.

175 Ľudovít Hallon dva roky existencie dosiahla akciový kapitál 4,5 mil. Kč a založila šesť úradovní v rôznych regiónoch východného Slovenska. Ďalším hospodárskym plánom M. Hodžu v medzivojnovom období bolo vytvorenie silného centra národne slovenského finančného kapitálu. Preto inicioval zlúčenie Slovenskej roľníckej banky, Americko-slovenskej banky a Tatra banky do veľkého spojeného ústavu za účasti viacerých menších bánk. Hodnota kapitálu spojenej banky mala dosiahnuť 100 mil. Kč. Spojenie s Tatra bankou podporila väčšina zástupcov správnych orgánov Slovenskej roľníckej banky. Súhlas nebol prekvapením, keďže funkciu predsedu správnej rady zastával M. Hodža a členmi správy boli riaditelia Tatra banky C. Kresák a Ľ. Vanovič. Valné zhromaždenie Americko-slovenskej banky v decembri 1921 však pripravovanú transakciu odmietlo. Americkí akcionári v čele s Mi- chalom Bosákom sa totiž jednoznačne vyslovili proti zlúčeniu s Tatrou, čo by znamenalo faktický zánik vtedy prosperujúcej Americko-slovenskej banky.7 Po odstúpení americko-slovenského kapitálu sa plánovaná fúzia uskutočnila v ob- medzenom rozsahu. Tatra banka uzavrela zmluvy o fúzii s ôsmimi peňažnými ústav- mi vrátane Slovenskej roľníckej banky v Košiciach. Prevzatím akcií zanikajúcich bánk Tatra zvýšila kapitál na 65,5 mil. Kč a ďalšou emisiou akcií na konečných 75 mil. Kč. Do vytýčenej cieľovej sumy 100 mil. Kč chýbalo plánovaných 25 mil. Kč základného kapitálu Americko-slovenskej banky. Predstavitelia bývalej Slovenskej roľnícke banky M. Hodža a Dr. Ján Sekáč vstúpili do správnej rady Tatra banky. Riaditeľ zanikajúceho ústavu R. Gabriš sa stal filiálnym riaditeľom novej košickej pobočky a celoústavným riaditeľom Tatra banky. Zároveň prevzal funkciu obvodného riaditeľa novozriadeného košického obvodu filiálok Tatry. K fúzii sa pripojil tiež afilovaný ústav Slovenskej roľ- níckej Občianska banka v Moldave nad Bodvou. Pobočky Slovenskej roľníckej v Kežmarku, Michalovciach, Humennom a Vranove nad Topľou, ako aj úradovňa banky v Moldave nad Bodvou, sa stali filiálkami Tatra banky. Vedúci pobočiek aj dirigent ústavu v Moldave ostali na svojich miestach ako vedúci prokuristi nových filiálok. Spomedzi významnejších osobností prišiel zo Slo- venskej roľníckej do Tatry napríklad Anton Klinovský, pôsobiaci potom ako zástup- ca riaditeľa košickej filiálky. Dlhoročným riaditeľom košickej pobočky sa po odchode R. Gabriša do Bratislavy stal jeho brat Pavel Gabriš, pôvodne radový úradník Slovenskej roľníckej banky.8 V sledovanom období Tatra banka prijala tiež ponuku účasti na nostrifikácii pobo- čiek budapeštianskej Maďarskej eskontnej a zmenárenskej banky (Magyar leszámitoló és pénzváltó bank) na Slovensku. Tatra vystupovala v úlohe zástupcu „národne spo- ľahlivého“ kapitálu pri transformácii bratislavskej a košickej pobočky uvedenej banky na nový peňažný ústav. Maďarská eskontná mala až do polovice roka 1921 povolenie vykonávať v ČSR obchodnú činnosť. V júni 1921 však ministerstvo vnútra zamietlo Ma-

7 Ref. 6; Návrh podmienok fúzie Tatra banky s Americko-slovenskou bankou z 20. 11. 1921. SNA, f. TB-fúzie, k. 196, inv. č. 410; Amer.-slovenská banka vedeniu Tatra banky z 12. 12. 1921. SNA, f. TB-fúzie, k. 196, inv. č. 410. 8 Valné zhromaždenie Tatra banky 22. 12. 1921. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 2; Výročná správa Tatra banky za rok 1921. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 1922.

176 Hospodárske aktivity Tatra banky na východnom slovensku 1918 – 1938

ďarskej eskontnej povolenie na ďalšiu činnosť. K zamietavému stanovisku vlády prispeli sťažnosti vtedajšieho riaditeľa Slovenskej roľníckej banky v Košiciach Rudolfa Gabriša na nekalé aktivity miestnej pobočky Maďarskej eskontnej. R. Gabriš totiž zastával aj funkciu komisára revízneho odboru ministerstva financií. Napríklad v apríli 1921 informoval ministerstvo financií, že košická pobočka transferovala vklady v čsl. korunách do Maďarska, ale výplaty uskutočňovala v inflačných maďarských korunách. Od určitého času úplne odmietala vyplácať vklady a úradné knihy viedla v zahraničí. Vláda následne rozhodla o zaradení košickej a bratislavskej filiálky Maďarskej eskontky do nostrifikač- ného procesu za účasti Tatra banky a významného bratislavského nemecko-židovského ústavu Hospodárskej banky. Nostrifikáciu uskutočnili na základe trojstrannej zmluvy, uzavretej v Prahe 19. 12. 1921. Hospodárska banka prevzala pobočky Maďarskej eskontky v Bratislave a Košiciach, čím vznikol nový ústav Eskontná a hospodárska banka s centrálou v Bratislave a s majoritným podielom Tatra banky. Najvýznamnejšie posty predsedu správnej a dozornej rady nového ústavu obsadili V. Jesenský a R. Gabriš.9 Zložitý proces fúzií roku 1921 umožnil najväčší prírastok filiálok Tatra banky za celú jej existenciu. Expanziu na východnom Slovensku umožnila práve fúzia so Slovenskou roľníckou bankou v Košiciach spolu s jej štyrmi pobočkami, ako aj s malým ústavom v Moldave nad Bodvou. Tatra od Slovenskej roľníckej banky prevzala tiež malú pobočku v Kráľove nad Tisou (Korolevo) na Podkarpatskej Rusi, kde na krátky čas zriadila expo- zitúru. V polovici roka 1921 uvažovala banka o zriadení ďalších kancelárií v hlavných centrách Podkarpatskej Rusi, napríklad v Mukačeve. Od plánov však napokon ustúpi- la. Operatívne riadenie koncernu filiálok, ktorých počet sa zvýšil na 27, si vyžiadalo decentralizáciu organizačnej štruktúry. Vedenie banky rozdelilo sieť pobočiek na tri obvody s pomerne širokými právomocami. Vznikla aj funkcia obvodného riaditeľa. Filiálky v postavení sídla obvodu, medzi nimi aj košická pobočka, preberali niektoré kompetencie centrály ústavu. Sústreďovali napríklad finančné prebytky ostatných pobo- čiek obvodu a zodpovedali za ich mobilitu. V rámci obvodu sa mali riešiť skoro všetky obchodné a personálne záležitosti spadajúce do príslušného regiónu, vrátane riadenia koncernových podnikov. Nové posty obvodných riaditeľov prevzali pre bratislavský obvod s deviatimi pobočkami V. Jesenský, pre martinský obvod s jedenástimi kancelária- mi F. Jesenský a funkcia riaditeľa košického obvodu so siedmimi filiálkami pripadla na podklade zmluvy o fúzii so Slovenskou roľníckou bankou R. Gabrišovi.10 Pre nasledujúce roky 1922 – 1924 bolo charakteristické prehlbovanie hospodárskych problémov Tatra banky a úsilie obchodného vedenia ústavu o ich prekonanie. Krízové javy a disproporcie, ktoré mali pôvod v predchádzajúcom období hektického rastu, sa plne prejavili pod vplyvom povojnovej hospodárskej krízy a súčasnej bankovej krízy,

9 Hlásenie komisára revízneho odboru ministerstva ﬁnancií R. Gabriša zo 17. 4. 1921. Národný archív Praha (ďalej NAP), f. ministerstvo ﬁnancií (ďalej MF), k. 567, číslo jednacie (ďalej č. j.) 43675 IIA/3 – 21; Protokol trojstrannej zmluvy medzi Maďarskou eskontnou. a zmenáren- skou bankou v Budapešti, Hospodárskou bankou v Bratislave a Tatra bankou z 19. 12. 1921. NAP, f. MF, k. 567, č. j. 92940 IIA/3 – 21. 10 Valné zhromaždenie Tatra banky 22. 12. 1921. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 2.

177 Ľudovít Hallon spôsobenej defláciou meny. Väčšina opatrení prijímaných na riešenie hospodárskych problémov mala kontraproduktívny dopad. Táto skutočnosť bola dôsledkom sústrede- nia rozhodovacích právomocí do rúk úzkej skupiny vysokých úradníkov bez spätnej väzby dostatočnej kontroly. Šlo o skupinu štyroch hlavných riaditeľov, ktorí od jesene 1921 predstavovali výkonný výbor ústavu. Nesprávne rozhodnutia a subjektívne chyby členov tohto orgánu patrili k hlavným príčinám vysokých hospodárskych strát banky v krízovom období 1922 – 1924. Napríklad len straty z financovania dvoch najväčších koncernových podnikov Drevárskeho účastinárskeho spolku a Bratislavskej obchodnej spoločnosti dosiahli približne 64 mil. Kč. Do konca roka 1924 vzrástli investície Tatra banky do účastinných podnikov takmer na 181 mil. Kč. Na úvery a účastinné podiely v stratových podnikoch pripadlo 61 % uvedenej sumy.11 Rozširovanie siete pobočiek pokračovalo až do polovice 20. rokov napriek tomu, že silneli hlasy spochybňujúce rentabilitu neúmerne rozvetveného koncernu filiálok. Na východnom Slovensku sa roku 1922 rozšírila filiálka v Humennom o tunajšiu poboč- ku Sečovského peňažného ústavu. Získaná bola formou odkúpenia od materskej banky v Sečovciach a poskytnutím odstupného 50 tis. Kč vedúcemu ústavu. V nasledujúcom roku 1923 vytvorila Tatra v Sečovciach expozitúru. Roku 1922 vznikli ďalšie expozitú- ry v Sabinove v šarišskej oblasti a na Zemplíne v Trebišove. Expozitúry pracovali s ma- lým objemom obchodov pri neúmerne vysokých nákladoch. Preto boli spravidla stratové a väčšina z nich do konca 20. rokov postupne zanikla.12 Predstavitelia správy a obchodného vedenia Tatra banky rezignovali na ďalšie zvy- šovanie kapitálu cestou fúzií. Čiastočnú motiváciu k fúziám predstavovala možnosť umiestniť dovtedy nesplatené akcie ústavu, ako aj možnosť prevziať vojnové pôžičky a predvojnové renty, ktoré vlastnili vo vyšších hodnotách najmä nemecko-maďarské a židovské banky. V sledovaných rokoch sa preto hlavná pozornosť zameriavala na tzv. neslovenské ústavy. Roku 1923 Tatra banka ovládla dve maďarsko-nemecko-židovské banky v Bardejove. Menšiu Gazdovskú banku, predtým afilovaný ústav Slovenskej roľ- níckej banky v Košiciach a väčšiu Bardejovskú prvú úvernú banku. Časť akcionárov Tatry už prejavovala silný odpor k celému procesu fúzií. Transakcie s uvedeným bankami ukázali, že odporcovia fúzií vyjadrovali pochybnosti do značnej miery oprávnene. Prevzatie akciového kapitálu Gazdovskej banky v nominálnej hodnote 0,180 mil. Kč sa uskutočnilo tým spôsobom, že 1200 účastín po 150 Kč za kus Tatra vymenila za 800 svojich akcií po 200 Kč. Akciový kapitál Prvej úvernej banky v nominálnej hodnote 0,480 mil. Kč Tatra banka preliala za tých podmienok, že akcionári zanikajúceho ústa- vu dostali za tri akcie po 200 Kč nominálnej hodnoty iba jednu účastinu Tatra banky. Uvedený kurz vyvolával pochybnosti o bonite prevzatej banky. Následný vývoj tieto pochybnosti potvrdil. Koncom roka 1924 museli byť oba menované ústavy zaradené spolu

11 Výročné správy Tatra banky z rokov 1922 – 1925. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 1922; Referát V. Jesenského o vývoji strát a o sanácii Tatra banky z 26. 4. 1926. SNA, f. TB- -ZÚ, k. 4, inv. č. 26. 12 Správna rada Tatra banky 29. 4. 1922. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, in. č. 22; Výročné správy Tatra banky z rokov 1922, 1923. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 1922.

178 Hospodárske aktivity Tatra banky na východnom slovensku 1918 – 1938 s viacerými ďalšími bankami do sanačnej akcie. Obchody fuzionovaných ústavov predstavovali základ novej pobočky Tatra banky v Bardejove. Vedúcim prokuristom novej filiálky, sa stal bývalý účtovník Gazdovskej banky Emil Šimko. Nezdravé hospodárske základy však spôsobovali bardejovskej pobočke neustále problémy.13 V polovici 20. rokov zaznamenala organizačná štruktúra Tatra banky niekoľko zá- važných zmien. Tieto súviseli s prijatím nových tzv. finančných zákonov v októbri 1924, ako aj s dlhšie pripravovanou reorganizáciou ústavu. Zároveň vyplývali z podmienok predložených Tatra banke vládou v rámci procesu sanácie strát z povojnového obdobia. Hospodárske straty rokov hospodárskej a bankovej krízy 1921 až 1924, znásobené chybami v obchodnom riadení ústavu, musela Tatra v nasledujúcom období 1925 – 1929 riešiť sanáciou za pomoci štátu. Vládne orgány na podklade finančných zákonov zachrá- nili Tatra banku, ako aj celú úverovú sústavu ČSR, pred kolapsom v rámci dlhodobého ozdravovacieho programu. Štát poskytol bankám pomoc formou dlhopisov Zvláštneho fondu a Všeobecného fondu bánk a tiež výhodnými pôžičkami, štátnymi vkladmi a iný- mi prostriedkami, ktoré slúžili na vykrytie strát v bilanciách. Prostriedky na sanáciu bánk schvaľoval osobitný orgán Kuratórium Zvláštneho fondu. Objem strát prihlásených Tatra bankou k sanácii na jar 1925 predstavoval 130,2 mil. Kč. Skutočná hodnota stra- tových položiek však dosiahla 201,2 mil. Kč. Tatra banka dostala najväčší podiel dlhopisov zo všetkých peňažných ústav Slovenska a jeden z najväčších v rámci ČSR. V rokoch 1926 až 1929 jej štát poskytol tri veľké prídely rôznych sanačných prostriedkov v celkovej hodnote 211,768 mil. Kč a podpory v ďalších formách v hodnote asi 20,5 mil. Kč.14 Vzhľadom na sanačný proces musela banka do značnej miery zmeniť aj charakter obchodnej činnosti. Objem nových investícií sa v rokoch 1925 – 1929 v porovnaní s pred- chádzajúcim obdobím podstatne obmedzil. Najväčšie obchody dosahovali namiesto mi- liónových len stotisícové hodnoty. V orientácii obchodnej činnosti nastal značný posun od veľkopriemyslu, veľkoobchodu, veľkostatkov a veľkých klientov v terciárnej sfére k stredným a drobným živnostníkom, roľníkom a fyzickým osobám. Predpokladom riešenia hospodárskych ťažkostí Tatry bola aj prestavba organizačnej štruktúry a personálne zmeny vo vedení ústavu. Najdôležitejšiu zmenu v správnej rade predstavovalo ukončenie mandátu dlhoročného predsedu banky, niekdajšieho čelného predstaviteľa národného hnutia Matúša Dulu a voľba poprednej osobnosti hospodár- skeho a politického života Slovenska a medzivojnovej ČSR, senátora za agrárnu stranu Kornela Stodolu do najvyššej funkcie v správe banky v júli 1926. Po odhalení osobnej zodpovednosti najvyšších úradníkov za mimoriadnej vysoké straty ústavu museli v ob- dobí od júna 1925 do júla 1926 z výkonného výboru a zároveň aj z dovtedajších funkcií

13 Správna rada Tatra banky 17. 4. 1925. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 25; Valné zhromaždenie Tatra banky 16. 4. 1924. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 25; Výročné správy Tatra banky z rokov 1924, 1925. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 1922. 14 Referát V. Jesenského o vývoji strát a o sanácii Tatra banky z 26. 4. 1926. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 26; Valné zhromaždenie Tatra banky 13. 6. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 10; Val- né zhromaždenie Tatra banky 21. 5. 1928. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 11; Valné zhromaždenie Tatra banky 11. 5. 1929. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 12.

179 Ľudovít Hallon odstúpiť hlavný riaditeľ Cyril Kresák a námestní hlavní riaditelia Vladimír Jesenský a Fedor Jesenský. Z bývalých členov ostal vo výkonnom výbore iba Ľudovít Vanovič, menovaný v júli 1925 za nového hlavného riaditeľa. Na uvoľnené miesta vo výkonnom výbore správna rada povolala riaditeľa filiálky v Košiciach Rudolfa Gabriša ako ná- mestného hlavného riaditeľa a filiálneho riaditeľa pobočky v Žiline Rudolfa Kubiša vo funkcii celoústavného riaditeľa. Osobitný význam malo zvolenie vedúceho bratislavskej filiálky českej Agrárnej banky Karola Hellmutha do funkcie námestného hlavného ria- diteľa. K. Hellmuth bol totiž v skutočnosti dosadeným dôverníkom celoštátnych finanč- ných inštitúcií a agrárnej strany. Voľbou K. Stodolu a K. Hellmutha do vedenia sa začal proces prehlbovania vplyvu vládnej agrárnej strany na vývoj Tatra banky. Direktórium pracovalo od roka 1926 pod označením obchodná správa. Tvorili ju novovymenovaní hlavní riaditelia Ľ. Vanovič, K. Hellmuth a R. Gabriš, ako aj celoústavný riaditeľ R. Ku- biš. Správnu radu zastupoval predseda K. Stodola.15 Na jeseň roku 1925 sa zrušili aj funkcie troch obvodových riaditeľov. Tento akt bol výsledkom centralizácie riadenia koncernu filiálok do jedného centra, ktorým sa stalo tzv. kontrolné oddelenie filiálok v Bratislave. Centralizáciou zaniklo územné rozdelenie filiálok na tri obvody, a tým aj kompetencie obvodových riaditeľov. Likvidácia obvodov bola súčasťou širšie koncipovanej reorganizácie banky. Mala za cieľ podriadiť činnosť vedúcich filiálok priamej kontrole predstaviteľmi vedenia banky a zamedziť machináciám obvodových riaditeľov. Sieť pobočiek dosiahla v polovici 20. rokov najväčší rozsah za celé medzivojnové obdobie. Na prelome rokov 1925 – 1926 koncern Tatra banky pozo- stával z 35 filiálok a 12 expozitúr.16 Stav pobočiek na východnom Slovensku a personál- ne obsadenie ich vedenia v kulminačnom bode rozvoja siete filiálok Tatra banky roku 1925 zobrazuje tabuľka č. 1. Napriek ťažkej hospodárskej situácii Tatra banka aj po roku 1924 pokračovala vo fú- ziách, lebo to vyžadovali sanačné podmienky zo strany vládnych orgánov. Významným dejiskom fúzií bolo opäť východné Slovensko. Ministerstvo financií v rámci celoštát- neho sanačného plánu požiadalo Tatra banku, aby sa podieľala na sanácii niekoľkých menších bánk formou fúzií. Tatra mala za úlohu prevziať štyri banky, medzi nimi ma- ďarsko-nemecké ústavy Sabinovskú úvernú banku, Jelšavský úverný ústav a Rožňav- skú banku. Niektoré z nich viedli s Tatrou jednania o možnej fúzii už pred rokom 1925. Valné zhromaždenie 16. 5. 1925 doporučilo uskutočniť nové fúzie s bankami v Jelšave a Sabinove s celkovým kapitálom 0,420 mil. Kč len v prípade zabezpečenia sanačných prídelov od Zvláštneho fondu. Hospodárska situácia oboch peňažných ústavov bola zrejme veľmi ťažká. Z celkového počtu 500 účastín Jelšavského úverného ústavu po 200 Kč za kus Tatra už pred rokom 1925 vlastnila 301 akcií. Zostatok prevzala v pomere 1:2 vo

15 List vrch. riaditeľa Bankového úradu pri ministerstve ﬁnancií A. Nováka riaditeľovi bratislav. odbočky Agrobanky K. Hellmuthovi z 10. 7. 1925. SNA, TB-korešpondencia. hlav. riaditeľa, k. 34, inv. č. 395; Prejav Kornela Stodolu na valnom zhromaždení Tatra banky 12. 7. 1926. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 9. 16 Výročné správy Tatra banky z rokov 1925, 1926. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 1922; Valné zhromaždenie Tatra banky 12. 7. 1926. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 9.

180 Hospodárske aktivity Tatra banky na východnom slovensku 1918 – 1938

Tabuľka č. 1: Personálne obsadenie vedúcich miest v pobočkách Tatra banky ku koncu roka 1925 a/ ﬁliálky vedené riaditeľmi a dirigentmi

zástupcovia filiál. filiálni filiálka riaditeľa, významní dirigenti riaditelia prokuristi Košice Rudolf Gabriš A. Klinovský Prešov I. Sitár, J. Meličko Bohuslav A. Rydlo Rožňava Mikuláš Polóny b/ filiálky riadené vedúcimi prokuristami a expozitúry

vedúci úradníci vedúci prokuristi ﬁliálky expozitúry expozitúr ﬁliálok účtovníci, pokladníci Alojz Szabadoš Bardejov Ján. E. Šimko Sabinov dirigent Jozef Kokoška Dobšiná František Štembera Sečovce vedúci prokurista Humenné Ladislav Schäffer Trebišov Anton Goldbach Jelšava Pavel Urbanec Štítnik Ľudovít Košina Kežmarok Oskar Való Michalovce Štefan Stankovič Moldava nad Bodvou Fraňo Szövérffy Vranov n. Topľou Jozef Žiačik

Pramene: Zasadania správnej rady Tatra banky v roku 1925. SNA, TB – KÚ, škat. 4, inv. č. 25; Zasad. výkonného výboru Tatra banky v rokoch 1924 – 1925. Tamže, škat. 7, inv. č. 54; SKOR- KOVSKÝ, J.: Banky a peněžní ústavy na Slovensku a Podkarpatské Rusi. Praha 1926. svoj prospech. Úvernú banku v Sabinove ovládla výmenou 3000 účastín po 100 Kč za 600 vlastných akcií, čo znamenalo, že transakcia sa uskutočnila v pomere 1:2,5. Po ukončení predmetných fúzií sa zdravšia časť obchodov stala súčasťou kapitálového po- tenciálu jelšavskej ﬁliálky a sabinovskej expozitúry Tatra banky.17 V druhej polovici roka 1925 začal výkonný výbor Tatra banky pripravovať fúziu s Rožňavskou bankou. Hospodárska situácia tohto ústavu bola natoľko kritická, že me-

17 Valné zhromaždenie Tatra banky 16. 5. 1925. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 8; Správna rada Tatra banky 16. 5. 1925. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 25.

181 Ľudovít Hallon dzi podmienkami si Tatra okrem sanačnej výpomoci zo Zvláštneho fondu nárokovala aj možnosť odstúpiť od plánovanej fúzie v prípade konkurzu. Novú transakciu predbežne schválilo valné zhromaždenie k 7. 1. 1926 za predpokladu mimokonkurzného vyrovnania s veriteľmi Rožňavskej banky. Jednania viedol už od jesene 1925 v mene Tatry F. Jesenský. Veritelia požadovali celkom 16 mil. Kč. Počas jarných mesiacov 1926 nároky postupne znížili na 10 mil. Kč. Rožňavská banka musela zrušiť staršiu afilačnú zmluvu s poprednou Slovenskou všeobecnou úvernou bankou. Táto postúpila svoj podiel na kapitále Rožňavskej banky v podobe 400 kusov akcií Tatre. Účastiny Rožňavskej banky sa vzhľadom na jej hospodársky stav menili v pomere dve akcie v nominálnej hodnote po 200 Kč za jednu akciu Tatra banky. Centrála skrachovanej, ale pomerne veľkej banky v Rožňave poslúžila jednotlivými položkami bilancií ako základ novej filiálky. Zaniknutá banka mala aj vlastné pobočky, z ktorých Tatra dostala k dispozícii úradovne v Dobšinej, Veľkej Revúcej, Plešivci a Tornali. V Plešivci vznikla expozitúra a ostatné menované filiálky rozšírili už existujúce pobočky Tatra banky. Po schválení fúzie sedriou v Banskej Bystrici boli v júni 1927 prevzaté pravdepodobne ešte dve ďal- šie filiálky Rožňavskej banky.18 Odvrátenou stranou hektického rozvoja koncernu filiálok Tatra banky bolo hro- madenie vysokých strát. Ich veľkú časť sa podarilo likvidovať za pomoci sanačných prostriedkov od štátu. Sanáciu v druhej polovici 20. rokov však sprevádzali ultimatívne podmienky. Medzi hlavné patrila podmienka likvidovať viacero nerentabilných pobo- čiek. Išlo najmä o filiálky a expozitúry vytvorené z úradovní stratových fuzionovaných peňažných ústavov, ako bola Rožňavská banka. Podľa špeciálnych podmienok Kuratória Zvláštneho fondu mala Tatra banka zrušiť k 11. 1. 1927 osem neúspešných pobočiek, medzi nimi filiálku vo Vranove a expozitúru v Plešivci. Agenda zrušených pobočiek sa premiestnila do väčších filiálok alebo sa koncentrovala do Bratislavy. Zníženie početné- ho stavu filiálok v dôsledku plnenia sanačných podmienok sa v rokoch 1928 – 1929 čias- točne nahradilo pretvorením niektorých expozitúr na filiálky. Išlo napríklad o sabinov- skú expozitúru. Táto prevzala dôverníctvo vo Feledinciach a expozitúru v Sečovciach. Ku koncu roka 1929 pozostával koncern Tatra banky z 38 filiálok a 3 expozitúr. Podľa oficiálnych hlásení obchodnej správy bolo z uvedeného celkového počtu k 1. januáru 1929 osem pobočiek stratových. Počet úradovní vykazujúcich prevádzkovú stratu sa do konca roka 1929 údajne znížil na tri.19

18 Správna rada Tatra banky 28. 7. 1925. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 25; Správna rada Tatra banky 19. 6. 1926. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 26; Valné zhromaždenie Tatra banky 7. 1. 1926. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 9; Valné zhromaždenie Tatra banky 12. 7 1926. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 9; Valné zhromaždenie Tatra banky 13. 6 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 10. 19 Výročné správy Tatra banky z rokov 1927 – 1929. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 1922; Správna rada Tatra banky 28. 4. 1928. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 29; Správna rada Tatra banky 29. 4. 1929. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 30; Valné zhromaždenie Tatra banky 21. 5. 1928. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 11; Valné zhromaždenie Tatra banky 11. 5. 1929. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 12.

182 Hospodárske aktivity Tatra banky na východnom slovensku 1918 – 1938

V období kulminácie hospodárskej konjunktúry druhej polovice 20. rokov sa oživila obchodná činnosť Tatra banky. K novým kapitálovým vstupom do podnikovej sféry však bolo vedenie Tatry nanajvýš opatrné. Skutočnú výnimku v tomto smere predstavovalo odkúpenie šestinového podielu na akciovom kapitále Trebišovského cukrovaru. Transak- ciu iniciovali vládne finančné kruhy a špičky agrárnej strany na Slovensku v spolupráci s českou Agrobankou, ktorá sledovaný akciový podiel v lukratívnom odvetví cukrovar- níctva Tatra banke prepustila. Kapitálový vstup do uvedeného podniku zároveň predstavoval jednu z mála úspešných aktivít národne slovenského kapitálu v nostrifikačnej akcii. Nová priama investícia v spolupráci s českou Agrobankou vyvolala značný odpor u niektorých predstaviteľov Tatra banky. Transakcia spadala do druhej fázy nostrifi- kačného procesu na Slovensku po uzavretí obchodnej zmluvy s Maďarskom. Podiel na nostrifikácii bol priamym dôsledkom rastu vplyvu agrárnej strany v Tatra banke na po- zadí sanačného procesu, ako aj spolupráce s Agrárnou bankou, najmä prostredníctvom osoby K. Hellmutha. Agrárna banka v spolupráci s Československou jednotou repárov podnikla v 20. rokoch veľmi úspešnú kapitálovú expanziu do cukrovarníckeho priemyslu českých krajín. Kapitálová skupina vedená Agrobankou čiastočne prenikla aj na Slo- vensko, kde už v prvej fáze nostrifikácie zakúpila 25 tis. akcií Trebišovského cukrovaru. Za pomoci konexií Republikánskej strany a pod tlakom legislatívy pozemkovej reformy sa predmetnej skupine podarilo v rokoch 1925 – 1926 lacno zmocniť ďalších 30 tis. akcií z celkového počtu 60 tis. účastín Trebišovského cukrovaru v nominálnej hodnote 9 mil. Kč. Z ovládnutého balíka účastín pripadalo po 10 tis. kusov na Agrobanku a Českoslo- venskú jednotu repárov, ktorá prepustila 5 tis. akcií svojmu slovenskému odboru. Zo- stávajúcich 10 tis. účastín mala podľa rozhodnutia vládnych agrárnych kruhov prevziať Tatra banka.20 Za vládnymi iniciatívami s cieľom zapojiť národne slovenský kapitál do nostrifikácie priemyslu stál minister M. Hodža. Vedenie Tatra banky oficiálne oznámilo plán kapitálovej transakcie v jednom z naj- väčších cukrovarov Slovenska na zasadnutí správnej rady v septembri 1927. Príčiny vstupu do nostrifikácie priemyslu zdôvodňovalo nasledovne: „...Z iniciatívy vládnych kruhov rozhodli sme sa zakúpením 10 000 účastín tohto podniku... zúčastniť sa znacio- nalizovania cukrovaru v Trebišove... Pohnútky v tejto transakcii boli určované pokynom vlády a národnou myšlienkou, ktorej slúžime...“21 Viacerí členovia predstavenstva banky však prijali správu o novej kapitálovej transakcii rezervovane a niektorí otvorene vyjadrili odmietavý postoj. V Tatra banke vládla po miliónových stratách z kapitálových účastí a z financovania priemyslu značná averzia voči veľkým kapitálovým akciám. Na druhej strane, vláda banku tlačila do novej expanzie v podnikovej sfére. Jeden z opo- zičníkov v správnej rade, exponent Slovenskej národnej strany, J. Janoška sa k postupu vlády vyjadril: „...že vládne kruhy poverili Tatra banku misiou nacionalizovania prie-

20 Valné zhromaždenie Tatra banky 12. 7 1926. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 9; Správna rada Tatra banky 24. – 25. 5. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 27; NOVOTNÝ, Jiří – ŠOUŠA, Jiří: Banka ve znamení zeleného čtyřlístku. Agrárni banka 1911 – 1938 (1948). Praha : Karolinum, 1996, s. 106. 21 Správna rada Tatra banky 2. 9. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 28.

183 Ľudovít Hallon myselných podnikov, napĺňa nás dôverou, zaráža však trochu tá okolnosť, že ide o nejaké riziko, a preto, že je snaha sanovať náš ústav, je divné počuť o riskantnom obchode, ktorý nám vláda odporúča...“22 J. Janoška poukázal aj na skutočnosť, že Trebišovský cukrovar nemal zabezpečený kontigent cukrovej repy. Výhrady pochybovačov však len ťažko mohli zastaviť realizáciu vládou „doporučeného“ projektu. Každá iniciatíva zo strany vládnych miest sa totiž v súdobej situácii Tatra banky chápala ako podmienka zdarného priebehu sanačného procesu. Kapitálový vstup do Trebišovského cukrovaru ešte v septembri 1927 schválili. Sle- dovaný podnik náležal k stredne veľkým, ale aj k najmodernejším, cukrovarom v ČSR. V kampani zamestnával do 700 robotníkov. V ostatnej kampani pred kapitálovým vstupom Tatra banky na prelome rokov 1926/27 vyrobil 4200 ton cukru. Výrobná kapacita však bola viac ako dvojnásobná. Trebišovský podnik zároveň patril k veľkým pesto- vateľom cukrovej repy. Vlastnil alebo prenajímal niekoľko rozsiahlych hospodárstiev s celkovou výmerou pôdy 11 503 ha. Obhospodarované majetky boli na podklade konexií Agrobanky vyňaté z procesu pozemkovej reformy. Štát podniku prisľúbil ﬁnančnú pomoc na meliorácie, ktoré mali zvýšiť výnosy cukrovej repy. Zisky z poľnohospodárskej činnosti vykrývali prípadné straty cukrovaru.23 Správa Tatra banky schválila zakúpenie 10 tis. akcií v nominálnej hodnote 1,5 mil. Kč za kurzovú cenu 3,4 mil. Kč a stala sa akcionárom Trebišovského cukrovaru s podielom približne 17 %. S Agrobankou uzavrela syndikátnu zmluvu, ktorá zabezpečovala hodnotu jej kapitálového podielu v prípa- de znehodnotenia účastín majoritným vlastníkom akcií. Dohodnutá bola aj účasť Tatra banky na ﬁnancovaní cukrovaru. Predstavovala tretinu z celkového úverového rámca 23 mil. Kč. Skutočný rámec kampaňových úverov zo strany Tatra banky dosiahol do roka 1930 hornú hranicu 8,5 mil. Kč. K tomu pristupoval podiel banky na garančných úveroch v sume 3,9 mil. Kč.24 Tatra banka však vstúpila do cukrovarníckeho priemyslu v menej priaznivom období po odlive konjunkturálnej vlny cukrovarníctva, kulminujú- cej v rokoch 1924 – 1926. Krátko po prevzatí akciového podielu sa začali objavovať prvé príznaky agrárnej krízy, spustenej práve poklesom výroby v exportne orientovanom cukrovarníckom priemysle. Vedenie banky preto v prípade prevzatých účastinných podnikov, ako aj u viacerých úverovaných podnikateľských subjektov, pristúpilo k nekompromisnému vymáhaniu po- hľadávok. Výsledkom boli konkurzy a dražby významných továrenských a iných účas- tinných podnikov, ako napríklad Továrne na remeň v Košiciach. Jej úvery u Tatra banky v hodnote 1,539 mil. Kč museli byť roku 1926 vymáhané cestou konkurzu a vyrovnania.

22 J. Janoška na správnej rade Tatra banky 2. 9. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 28. 23 Správna rada Tatra banky 2. 9. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 28; Prehľad priemyselnej výroby Slovenska roku 1927. Bratislava 1927, s. 235; NOVOTNÝ – ŠOUŠA, ref. 20, s. 106. 24 Správna rada Tatra banky 24.-25. 5. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 27; Správna rada Tatra banky 2. 9. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 28; Správna rada Tatra banky 3. 11. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 28; Správna rada Tatra banky 9. 1. 1929. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 31; Správna rada Tatra banky 24. 3. 1930. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 31; NOVOTNÝ – ŠOUŠA, ref. 20, s. 106, 238.

184 Hospodárske aktivity Tatra banky na východnom slovensku 1918 – 1938

Banka najskôr prevzala továreň do vlastníctva a prenajímala objekty závodu pôvodnej vlastníckej firme, čím plánovala pokryť neuhradené podlžnosti. Tieto pokusy mali iba minimálny efekt, preto banka pristúpila k vymáhaniu pohľadávok. Počas roka 1927 boli záväzky postupne uhradené dlžníkmi, odpredajom nehnuteľností továrne a výťažkom z prenájmu. Vedenie banky muselo priznať, že podiel na krachu košických koželužní mala aj neúmerná výška úrokov z pôžičiek a vysoké nájomné. Napriek značnému posunu v charaktere úverových obchodov si Tatra banka v druhej polovici 20. rokov udržala niekoľkých významnejších klientov. Patrili k nim aj niektoré úspešné drevárske firmy na východnom Slovensku, napríklad Sabinovský drevoobrá- bajúci podnik. Tento v období od septembra 1927 do mája 1931 prevzal od banky úvery vo výške 3,1 mil. Kč. Spolupráca s uvedenou firmou priniesla niektoré rušivé momenty, prameniace z chýb subjektívnej povahy. Súviseli s nečistými praktikami v obchodnej činnosti vedúceho pobočky Tatra banky v Prešove Bohuslava A. Rydla. Tento vedúci českého pôvodu svojvoľne zvyšoval pôžičky sabinovskému podniku. V apríli 1928 predstavovali úvery oficiálne 1,9 mil. Kč, v skutočnosti však 2,5 mil. Kč. Roku 1929 vedenie ústavu zamietlo ako neplatnú zmluvu medzi mestom Prešov a tunajšou odbočkou Tatry o poskytnutí úveru na zakúpenie rozsiahleho lesného revíru. Podľa zmluvy, ktorú doho- dol práve B. A. Rydlo, mala revír s plochou približne 3 tis. ha obhospodarovať Tatra banka vo vlastnej réžii po dobou 20 rokov. Išlo o jeden z viacerých súdobých megaloman- ských projektov za účasti medzinárodného kapitálu s cieľom drancovať lesné bohatstvo východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi.25 Pomerne úspešné úverové vzťahy nadviazala Tatra banka aj s významným drevárskym podnikom Vyšnorybnický lesný závod Michalovce. Spolupráca s uvedenými firmami sa rozšírila najmä počas hospodárskeho vzostupu na sklonku 20. rokov, keď ich záväzky dosiahli výšku od 1,2 mil. až do 2,3 mil. Kč. Vyššie pôžičky Tatra banka poskytovala najmä spoločnostiam, ktoré sa zameriavali na obchod s drevom. Spomenúť treba najmä poprednú firmu Slesinger Poprad.26 Medzi významných klientov Tatra banky v oblasti potravinárstva sa zaradil aj podnik Slovenský liehový priemysel Malacky. Túto spoločnosť s kapitálom 5 mil. Kč uvádzame preto, lebo okrem významnej rafinérie liehu v Malackách vlastnila ďalší podobný závod v Levoči. Patrila k najväčším a najúspešnejším podnikom svojho druhu v ČSR. Tatra banka spoločnosť financovala v súčinnosti s Agrobankou, popredným účastinárom ma- lackého podniku. Keďže tieto aktivity Tatra banky spadali do obdobia odlivu veľkých obchodov po roku 1926, významne napomohli zvýšeniu hospodárskych ukazovateľov. V období od novembra 1927 do apríla 1929 Tatra banka uvoľnila pre liehovary v Ma- lackách a Levoči garančné a iné úvery v celkovej sume 3,2 mil. Kč.27 Z ďalších výcho-

25 Správy o revízii ﬁliálky Tatra banky v Prešove z 24. – 26. 10. 1927, 27. 6. 1928 a zo 6. – 15. 5. 1931. SNA, f. TB-revízie ﬁliálok, k. 95-96, inv. č. 178. 26 Správna rada Tatra banky 28. 4. 1928. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 29; Správna rada Tatra banky 29. 4. 1929. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 30. 27 Správna rada Tatra banky 3. 11. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 28; Správna rada Tatra banky 29. 4. 1929. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 30; Správna rada Tatra banky 24. 3. 1930. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 31; NOVOTNÝ – ŠOUŠA, ref. 20, s. 108-109.

185 Ľudovít Hallon doslovenských liehovarníckych podnikov Tatra financovala napríklad likérku Schwarz a Glasner, továreň na rum a likéry, úč. s. Prešov. K mlynárskym podnikom sa Tatra banka dostala prostredníctvom fúzií. Keďže finančné spojenia s mlynmi Tatra banka preberala už ako problémové, končili spravidla so značnými stratami. Okrem dlhodobé- ho úverového spojenia s koncernovým podnikom Zemiansko-olčovský mlyn uzavrela banka pomerne vysoké pôžičkové obchody s firmou Lujza, parný mlyn Michalovce. Na konci 20. rokov dosahovali sumu 3,1 mil. Kč.28 Čulý stavebný ruch počas hospodárskych konjunktúr 20. rokov vyvolával značný dopyt po úverových prostriedkoch v priemysle stavebných hmôt, ako aj u stavebných firiem. Tatra banka financovala stavebný ruch prostredníctvom viacerých podnikov. Ne- úspechom však skončila transakcia s tehelňou E. Gellért pri Prešove. Banka odkúpila závod na dražbe v roku 1929 s cieľom uhradiť vložené prostriedky. Z celkovej inves- tovanej sumy 0,9 mil. Kč však aj po realizácii konkurzu a vyrovnania zostávala strata 0,2 mil. Kč. Stavebné podniky si požičiavali investičné prostriedky spravidla v rozme- dzí od 0,6 mil. do 1 mil. Kč. Boli medzi nimi firmy ako A. Zbojan, staviteľ Michalovce, Ing. I. Toszög a Ing. A. Federbér Prešov a ďalší.29 Vo sfére poľnohospodárskej výroby dosahovali vyššie hodnoty pôžičky Tatry na parceláciu pôdy v rámci pozemkovej reformy a úvery veľkostatkom. Na konci 20. rokov financovala Tatra významné parcelácie Schlesingerovského majetku v Dolných Ozorov- ciach a veľkostatku Csehy-Wachter pri Prešove. Delenie pôdy rodiny Schlesinger v rozlohe asi 600 ha medzi nových kolonistov podporila banka v rokoch 1929 – 1930 pôžičkami v hodnote 1,4 mil. Kč. Tieto mali slúžiť na pokrytie rôznych dlhov a záväzkov, ktorými bola pôda zaťažená. Banka zároveň financovala 50 % nákladov kolonistov na zakúpe- nie príslušného podielu z celkovej výmery majetku. Podľa vyjadrenia vedenia ústavu sa Tatra banka zúčastnila na Schlesingerovskej parcelácii najmä so zámerom spropagovať pozemkovú reformu a poukázať na význam banky v tomto procese. Pre účely delenia a výkupu pôdneho vlastníctva veľkostatku Csehy-Wachter banka uvoľnila roku 1930 úver 0,950 mil. Kč. Vzhľadom na celkový rozsah pozemkovej reformy bol však podiel Tatra banky na parceláciách pôdy napriek oficiálne proklamovaným hospodársko-politickým cieľom pomerne malý. Väčší rozsah mali úverové obchody veľkým poľnohospodárskym závodom. Napríklad východoslovenským veľkostatkom J. Zámojského z Prešova, G. An- drássyho z Košíc a H. Dörga z obce Marhaň správa banky na konci 20. rokov odsúhlasila

28 Správy o revízii filiálky Tatra banky v Prešove z 24. – 26. 10. 1927. SNA, f. TB-revízie filiá- lok, k. 95-96, inv. č. 178; Direktórium Tatra banky 22. 1. 1925. SNA, TB-direktórium, k. 148; Správna rada Tatra banky 24. 3. 1930. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 31; Správna rada Tatra banky 2. 5. 1931. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 32; Správna rada Tatra banky 30. 10. 1931. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 32. 29 Obchodné správy k záverečným účtom filiálky Tatra banky v Prešove z roka 1929. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 399, inv. č. 1922; Správy o revízii filiálky Tatra banky v Prešove zo 6. – 15. 5. 1931. SNA, f. TB-revízie filiálok, k. 95-96, inv. č. 178; Správna rada Tatra banky 29. 4. 1929. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 30; Správna rada Tatra banky 28. 6. 1930. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 31; Správna rada Tatra banky 2. 5. 1931. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 32;

186 Hospodárske aktivity Tatra banky na východnom slovensku 1918 – 1938

úvery v rozsahu od 1 mil. až do 2,5 mil. Kč. Veľkostatkami v okolí Trebišova boli kryté pôžičky Dr. J. Beňovského z Liptovského Mikuláša v hodnote 0,517 mil. Kč.30 Dôležité miesto v podnikateľských aktivitách Tatra banky zameraných na pôdo- hospodárstvo zohrávali poľnohospodárske a lesné majetky koncernových podnikov. Napríklad vlastníctvo akcií Trebišovského cukrovaru znamenalo spoluúčasť banky na rozsiahlom podnikaní v poľnohospodárstve. Cukrovarský podnik prenajímal veľké hospodárstvo s výmerou 11 503 ha s mnohostrannou rastlinnou a živočíšnou výrobou. V záujme dosiahnutia čo najvyššej miery sebestačnosti v zásobovaní cukrovou repou trebišovský podnik prenajímal aj ďalšie veľkostatky. Zisky z poľnohospodárskej výroby slúžili na krytie prípadných strát cukrovaru a naopak, výnosy z cukrovarníckej výroby sa mohli použiť pri riešení finančných problémov hospodárstva.31 Pomerne širokú klientelu mala Tatra banka v rôznych oblastiach terciárnej sféry a kultúrno-spoločenského života. Patrili k nim aj turizmus a hoteliérstvo. Popri hoteloch a sanatóriách svojho koncernu banka financovala viacero klientov z hotelových, kúpeľ- ných a zdravotníckych služieb. Napríklad vo Vysokých Tatrách išlo o dve významné sa- natóriá v Tatranskej Lomnici a Tatranskej kotline, ktorých záväzky voči banke vzrástli do konca 20. rokov na celkovú hodnotu 1,8 mil. Kč. Prešovská filiálka na začiatku 20. rokov vložila značné úverové prostriedky do kúpy, rekonštrukcie a prevádzky podniku na využitie prameňa minerálnej vody Salvator. Investície dosiali roku 1924 celkovú sumu 3,1 mil. Kč. Podnik, vyvážajúci až 90 % produkcie, však v dôsledku povojnovej hospo- dárskej krízy nebol schopný pohľadávky banky uhradiť. Filiálka preto musela podnik odkúpiť na dražbe a v počas 20. rokov prenajímať, čím sa pokryla časť nedobytných položiek. Zostávajúca vykázaná strata 0,4 mil. Kč bola prihlásená k sanácii. Prešovská filiálka mala dlhodobé úverové spojenie s podnikom knižnej kultúry, ktorým bolo Ste- hrovo kníhkupectvo v Prešove. Úvery kníhkupectva dosiahli 0,730 mil. Kč.32 Osobitné miesto na poli investícií v terciárnej sfére mali pôžičky orgánom regionálnej a miestnej samosprávy. Okrem nevýrobných účelov sa totiž využívali na financovanie podnikateľ- ských aktivít obcí, miest a žúp v priemysle, obchode alebo v doprave. Z požadovaných 0,5 mil. Kč na investície do mestského bitúnku v Michalovciach Tatra banka uvoľni-

30 Správna rada Tatra banky 28. 4. 1928. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 29; Správna rada Tatra banky 29. 4. 1929. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 30; Správna rada Tatra banky 1. 10. 1929. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 30; Správna rada Tatra banky 24. 3. 1930. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 31. 31 Správna rada Tatra banky 24.-25. 5. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, in. č. 27; Správna rada Tatra banky 2. 9. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, in. č. 28; NOVOTNÝ-ŠOUŠA, ref. 20, s. 106. 32 Správna rada Tatra banky 28. 4. 1928. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 29; Správna rada Tatra banky 28. 6. 1930. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 31; Správna rada Tatra banky 24. 3. 1930. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 31; Správna rada Tatra banky 2. 5. 1931. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 32; Správna rada Tatra banky 30. 10. 1931. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 32; Správy o revízii ﬁliálky Tatra banky v Prešove zo 22. 5. 1929. SNA, f. TB-revízie ﬁliálok, k. 95-96, inv. č. 178; Správna rada Tatra banky 14. 5. 1924. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 24; Správna rada Tatra banky 24. – 25. 4. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 28.

187 Ľudovít Hallon la v novembri 1924 iba čiastku 0,2 mil. Kč. Záväzky mestského zastupiteľstva Jelšavy 0,3 mil. Kč boli roku 1924 prevzaté od fuzionovaných bánk.33 Do hospodárskeho života Tatra banky na východnom Slovensku najhlbšie zasiahli dve najväčšie a zároveň hospodársky najúspešnejšie pobočky sledovaného regiónu pre- šovská a košická filiálka. V 20. rokoch patrili ku skupine hospodársky najprínosnejších pobočiek Tatry spolu s úradovňami v Banskej Bystrici, Liptovskom Mikuláši a Žiline Prešovská filiálka, ktorá si už pred rokom 1918 začala vytvárať stabilnú klientelu medzi živnostníkmi rôzneho pôvodu v meste a medzi slovenským poľnohospodárskym obyva- teľstvom na vidieku. Zverené prostriedky preto v bilanciách pobočky za rok 1927 dosahovali pomerne vysokú hodnotu. Do roka 1927 sa táto zvýšila na 27,5 mil. Kč. Viac ako dve tretiny uvedenej hodnoty tvorili vklady na knižky. V šarišskom regióne bol veľký záujem aj o úverové investície a menovite o zmenkové pôžičky. Z úhrnu položky dlžní- kov a zmeniek 20 mil. Kč ku koncu roku 1927 pripadalo na zmenkové úvery 52 %. K in- vestíciám patrila aj výpomoc centrálam v Bratislave a Martine, dosahujúca roku 1928 skoro 6 mil. Kč. Okrem toho vlastnila pobočka v uvedenom roku nehnuteľnosti približne za 3 mil. Kč. Čistý zisk sa zvýšil počas rokov 1927 – 1929 z 0,530 mil. na 0,707 mil. Kč.34 Kameňom úrazu v hospodárení prešovskej filiálky sa však stali pohľadávky voči miestnym akciovým podnikom. Boli medzi nimi napríklad Prameň Salvator alebo Košická továreň na remeň. Najväčšie straty spôsobilo financovanie Sabinovského drevospracu- júceho podniku, dohodnuté vedúcim B. A. Rydlom. U pobočky sa postupne hromadili žalované zmenky, ktorých hodnota už roku 1928 predstavovala 0,556 mil. Kč. Z druhej sanačnej dávky dostala filiálka 0,302 mil. Kč. Zároveň ale z vlastných prostriedkov poskytla do centrálnych sanačných fondov okolo 1,3 mil. Kč. Po prepustení B. A. Rydla zo služieb Tatra banky sa vedúcim prešovskej pobočky stal J. Meličko, otec známej herečky H. Meličkovej.35 Filiálka v Košiciach patrila hospodárskymi parametrami medzi významné, ale nie najväčšie pobočky. Možno konštatovať, že pre Tatra banku mala svojím umiestnením v hlavnom centre východného Slovenska najmä strategický význam. Zároveň sa zaradi- la aj medzi úspešnejšie rentabilné pobočky. Výška investícií v rubrike dlžníkov a zmeniek 9,1 mil. Kč za rok 1927 bola podobná ako napríklad u žilinskej filiálky. Suma vkladov na knižky a bežné účty 12,6 mil. Kč však bola nižšia ako u filiálok, ktoré pôsobili v regiónoch s väčším podielom slovenského obyvateľstva. Voľné peňažné prostriedky presunuté do Bratislavy boli tiež o niečo nižšie 4,3 mil. Kč. Čistý zisk roku 1927 dosiahol 0,202 mil. Kč. Úspešný vývoj pokračoval až do konca 20. rokov. K 31. 12. 1929 mala pobočka na knižkách a bežných účtoch vklady v hodnote 13,5 mil. Kč. Položka zmeniek

33 Výkonný výbor Tatra banky 15. 11. 1924. SNA, f. TB-ZÚ, k. 7, inv. č. 53; ; Správna rada Tatra banky 14. 5. 1924. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 24. 34 Obchodné správy k záverečným účtom filiálky Tatra banky v Prešove z roka 1927 – 1930. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 399, inv. č. 1922. 35 Obchodné správy k záverečným účtom filiálky Tatra banky v Prešove z roka 1927 – 1930. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 399, inv. č. 1922; Správy o revízii filiálky Tatra banky v Prešo- ve za roky 1927 – 1931. SNA, f. TB-revízie filiálok, k. 95-96, inv. č. 178.

188 Hospodárske aktivity Tatra banky na východnom slovensku 1918 – 1938 a dlžníkov vykazovala investície v hodnote 14,6 mil. Kč a čistý zisk predstavoval 0,290 mil. Kč. V sledovanom období viedol filiálku direktor Štefan Hreusík.36 Väčšina významnejších filiálok na západ, juh a východ od centrálnej časti Slovenska hospodárila v 20. rokoch so značnými problémami. Práve v týchto oblastiach pôsobi- li nové pobočky vytvorené fúziami s hospodársky problémovými peňažnými ústav- mi. Patrili k nim filiálky v Bardejove a Michalovciach, ako aj niektoré menšie filiálky a expozitúry. Hospodárenie a dobré meno filiálky v Bardejove poškodil defraudačný škandál jedného z úradníkov. Za defraudáciu sa musel zodpovedať vedúci filiálky Ján Schimko. Defraudácie sa dopustil aj vedúci prokurista pobočky v Michalovciach Štefan Stankovič. Okrem toho na sklonku 20. rokov vedenie tejto filiálky bez súhlasu centrály podstatne zvýšilo úverový rámec podniku Lujza mlyn.37 Problémové kancelárie končili obchodný rok 1926 a 1927 so stratou. Ich hospodárska činnosť bola do značnej miery závislá na pôžičkách z prostriedkov sústredených na účtoch centrálnych filiálok v Bra- tislave a v Martine. Z jednotlivých sanačných dávok plynuli do spomínaných pobočiek miliónové prídely. Zároveň treba ale pripomenúť, že objem ich strát ďaleko zaostával za sumou stratových položiek, ktoré v 20. rokoch vykazovala bratislavská a martinská centrála. Za pomoci sanačnej akcie a vplyvom hospodárskej konjunktúry sa do konca 20. rokov podarilo ozdraviť stav aktív a pasív väčšiny problémových filiálok. Preto v rokoch 1929 – 1930 už skoro všetky dosiahli zisk.

Tabuľka č. 2: Prehľad hlavných hospodárskych ukazovateľov ﬁliálok Tatra banky v Košiciach a Prešove k 31. 12. 1927 v mil. Kč A/ aktíva

ﬁliálka zmenky dlžníci nehnuteľnosti účty ﬁliálok Košice 4,466 4,660 1,127 4,259 Prešov 10,381 9,613 2,566 5,061

B/ pasíva

vklady veritelia na účty čistý ﬁliálka strata na knižkách bežných účtoch ﬁliálok zisk Košice 10,163 2,543 0,875 0 ,202-- Prešov 18,829 8,632 0,068 0,530 --

Pramene: Obchodné správy k záverečným účtom ﬁliálky Tatra banky v Prešove z roka 1927 – 1930. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 399, inv. č. 1922; Obchodné správy k záverečným účtom ﬁliálky Tat- ra banky v Košiciach z roka 1927 – 1930. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 305, inv. č. 1922.

36 Obchodné správy k záverečným účtom ﬁliálky Tatra banky v Košiciach z roka 1927 – 1930. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 305, inv. č. 1922. 37 Správna rada Tatra banky 13. 3. 1931. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 32.

189 Ľudovít Hallon

V období rokov 1930 – 1931 začala Tatra banka opäť signalizovať ekonomické prob- lémy a neúmerné zvyšovanie stratových položiek. Príčiny spočívali v nástupe veľkej hospodárskej krízy. Pod jej dopadmi sa program sanácie z 20. rokov, počítajúci s dlho- dobým ozdravovaním, postupne zrútil. V zložitej situácii musela Tatra banka požiadať vládu o účasť na ďalšej veľkej sanačnej akcii. Túto parlament schválil roku 1932 na podklade novelizácie tzv. ﬁnančných zákonov z roka 1924. Vláda však argumentovala, že Tatra banka obdržala v 20. rokov mimoriadne veľké hodnoty sanačných prostriedkov a poskytla jej len 12 mil. Kč fondových dlhopisov a 26 mil. Kč formou garančných úve- rov. Uvedené hodnoty mohli pokryť len malú časť skutočných strát, ktoré opäť dosiahli fatálnu úroveň, konkrétne 176 mil. Kč.38 Pričinením ministra a od roka 1935 predsedu vlády ČSR Dr. Milan Hodžu začali vznikať rôzne koncepcie ako zachrániť najväčšiu banku Slovenska pred istým kolapsom. Do úvahy prichádzalo napríklad zlúčenie Tatra banky s Bankou československých lé- gií, ktorá v sledovanom období viedla na východe ČSR úspešnú kapitálovú ofenzívu, ale ako vhodnejší sa javil starší Hodžov zámer spojenia Tatry so Slovenskou bankou, druhým najvýznamnejším peňažným ústavom Slovenska. Roku 1934 vznikol plán fúzie dvoch hlavných centier slovenského bankovníctva, za ktorým stál práve M. Hodža. Pre odpor hlavného predstaviteľa Slovenskej banky Vladimíra Makovického sa však neuskutočnil. M. Hodža potom už ako premiér presadil sanáciu Tatra banky za prísľub jej vedenia, že sa kapitálovo prepojí s ľudovým peňažníctvom, konkrétne s družstevnou centrálou Zväz roľníckych vzájomných pokladníc. Spojenie so Zväzom, ktorý bol hlavným kapitálovým zázemím agrárneho hnutia, znamenalo zavŕšenie procesu postupného ovládnutia Tatra banky agrárnym kapitálom a agrárnou stranou. Sanácia Tatry a vstup agrárneho kapitá- lu prostredníctvom jeho predstaviteľov v správnej rade banky boli odsúhlasené valným zhromaždením v auguste 1938. Realizáciu sanačného plánu však znemožnili politické udalosti jesene 1938 a následný zánik ČSR, preto musel byť odsunutý na neurčito.39 Na východnom Slovensku si Tatra banka aj napriek vplyvom veľkej hospodárskej krízy udržala najvýznamnejších obchodných partnerov. Platilo to predovšetkým o Tre- bišovskom cukrovare, ktorý bol v 30. rokoch najväčším priemyselným podnikom s priamym akciovým podielom Tatra banky. Moderný cukrovarnícky závod pracoval s vyu- žitím podstatnej časti výrobných kapacít aj počas hospodárskej krízy. V kampaniach rokov 1931 – 1933 dosahovala produkcia 5 tis. až 8,8 tis. ton, zatiaľ čo napríklad v kampani 1925/1926 sa vyrobilo len 4,2 tis. ton surového cukru. Na objem výroby mala vplyv iba nižšia kvalita cukrovej repy v roku 1932, pokles domácej spotreby cukru asi na 80 % predvojnovej úrovne a povinné zníženie produkcie o 20 %, nariadené medzinárodným kartelom. V rokoch 1932 a 1937 sa podarilo zvýšiť domáci kontingent cukrovaru vďaka politickým konexiám Agrobanky. Počas obdobia hospodárskej depresie a konjunktúry

38 HALLON, Ľudovít: Sanačný proces v bankovníctve Slovenska v medzivojnovom období. In: Ľudia, peniaze, banky. Zborník z konferencie. Bratislava : Academic Electronic Press, 2003, s. 285-286. 39 HALLON, ref. 38, s. 286-288; HALLON, Ľudovít: Úloha Milana Hodžu v komerčnom ban- kovníctve Slovenska v rokoch 1918 – 1938. In: Historický časopis, roč. 53, 2005, č. 1, s. 65-70.

190 Hospodárske aktivity Tatra banky na východnom slovensku 1918 – 1938

1934 – 1937 výroba dosahovala nižšiu úroveň 4,8 tis. až 6,3 tis. ton surového cukru. Od roka 1935, keď podnik dosiahol čistý zisk 1,315 mil. Kč, sa mohlo obnoviť vyplácanie dividend vo výške 5 %, prerušené v období hospodárskej krízy.40 V polovici 30. rokov bolo rozhodnuté o zvýšení akciového kapitálu cukrovaru z 9 mil. na 15 mil. Kč. Z iniciatívy Agrobanky pristúpilo vedenie Tatry v roku 1935 po značnom váhaní k odkúpeniu ďalších 5000 akcií podniku v kurzovej cene po 340 Kč, čiže za 1,7 mil. Kč. Tatra sa uvedenou transakciou stala vlastníkom celkového počtu 15 tis. účastín. Ostávala však minoritným akcionárom, lebo Agrobanka súčasne odkúpila 10 tis. akcií od Ústrednej jednoty repárov. Tatra banka si vyhradila právo vrátiť zakúpené účastiny, v prípade, že jej postavenie menšinového vlastníka akcií nebude náležite zabezpečené v pripravovanej syndikátnej zmluve.72 Predtým než Tatra zakúpila nové účastiny, bola upozornená Revíznou jednotou bánk, že ako držiteľka vysokého štátneho vkladu musí najskôr požiadať o súhlas ministerstvo financií. K podpísaniu syndikátnej zmluvy nakoniec došlo 26. 3. 1936. Na jej základe mohla Tatra banka delegovať do správnej rady cukrovaru ďalšieho zástupcu. Okrem K. Hellmutha a člena dozornej rady Juraja Sopku, vyslaných do vedenia podniku v roku 1932, bol preto do správy cukrovaru delegovaný ďalší predstaviteľ banky Dr. Ján Kohút.41 Tatra banka mala naďalej podiel na financovaní cukrovaru vo výške jednej tretiny z celkovej hodnoty pôžičiek, pričom ostatné dve tretiny zabezpečovala Agrobanka. Roku 1931 bol úverový rámec podniku zvýšený z 23 mil. na 31 mil. Kč. Pre nedostatok vlast- ných prostriedkov však Tatra banka mohla garantovať svoj tretinový podiel iba do výšky 27 mil. Kč. Roku 1931 povolila cukrovaru pôžičkový rámec 6 mil. Kč, ktorý bolo možné počas kampane prechodne zvýšiť až na 9 mil. Kč. Okrem toho sa zaviazala poskytovať garančné úvery do výšky 4,5 mil. Kč. V skutočnosti celková hodnota pôžičiek dosahovala počas roka asi 5,1 mil. až 8,5 mil. Kč a v prípade garančných úverov okolo 3,5 mil. Kč. Úroky z týchto pôžičiek predstavovali 8,5 % až 9 %, čo sa predstaviteľom Agrobanky zdalo neúmerne veľa. Na Slovensku však išlo o bežnú výšku úrokových sadzieb.42 Plány vládnych agrárnych kruhov na Slovensku perspektívne počítali s rozšírením expanzie národne slovenského akciového a úverového kapitálu do potravinárstva ako aj do iných odvetví. Tatra banka sa mala napríklad podieľať na financovaní nového podni-

40 Výročné správy Tatra banky z rokov 1931 – 1938. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, in. č. 1922; Valné zhromaždenie Tatra banky 5. 9. 1932. SNA, f. TB-ZÚ, k. 3, inv. č. 15; NOVOT- NÝ – ŠOUŠA, ref. 20, s. 238. 41 Výročné správy Tatra banky z rokov 1935 – 1938. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 1922; Správna rada Tatra banky 16. 8. 1932. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 34; Správna rada Tatra banky 19. 12. 1935. SNA, f. TB-ZÚ, k.5, inv. č. 38; Správna rada Tatra banky 28. 2. 1936. SNA, f. TB-ZÚ, k. 5, inv. č. 39; Správna rada Tatra banky 4. 11. 1936. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 39; NOVOTNÝ – ŠOUŠA, ref. 20, s. 238. 42 Správna rada Tatra banky 2. 5. 1931. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 32; Správna rada Tatra banky 4. 11. 1932. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 34; Správna rada Tatra banky 7. 5. 1936. SNA, f. TB- -ZÚ, k. 5, inv. č. 39; Obchodná správa Tatra banky 4. 11. 1938. SNA, f. TB-ZÚ, k. 38, inv. č. 117; NOVOTNÝ – ŠOUŠA, ref. 20, s. 238.

191 Ľudovít Hallon ku stavebných hmôt v Košiciach Východoslovenských cementární. Na prípravné práce uvoľnili roku 1938 úvery v hodnote 0,531 mil. Kč. Po Viedenskej arbitráži a strate území sa však od výstavby závodu upustilo. Tatra banka si bez prerušenia udržala kontakty s tradičným obchodným partnerom firmou Slovenský liehový priemysel v Malackách a jej filiálkou v Levoči. V najťažšom krízovom období 1932-1933 dosahoval opätovne potvrdený garančný liehodaňový úver malackému podniku 2,8 mil. Kč. Špeciálne pre filiálku v Levoči povolila banka roku 1935 liehodaňový úver 1,3 mil. Kč. Úspešnosť podniku bola okrem iného výsledkom realizácie zákona o povinnom miešaní liehu do benzínu z roka 1932.43 Vplyvom krízových javov a neúrody sa v priebehu roka 1930 podstatne urýchlil prírastok žalovaných zmeniek Tatra banky voči malým roľníkom do 10 tis. Kč a voči stredným roľníkom do 50 tis. Kč. Napríklad v prešovskej filiálke vzrástol na dvojná- sobok. Nemovitosti banky sa rozšírili o majetky desiatok malých poľnohospodárskych závodov, ktoré museli byť podrobené exekúcii. Patová hospodárska situácia maloroľníc- tva a hroziace sociálne dôsledky krízy v poľnohospodárstve prinútili vládne inštitúcie ČSR k mimoriadnym opatreniam. Dňa 25. 5. 1933 prijalo národné zhromaždenie zákon o moratóriu na vymáhanie dlhov roľníctva exekúciami a dražbami. Vedenie banky si uvedomovalo oprávnenosť zákona a vo viacerých prípadoch z vlastnej iniciatívy ustú- pilo od vymáhania nedobytných pohľadávok malých a stredných sedliakov. Moratórium však ešte zhoršilo už aj tak veľmi nízku hospodárnosť úverových obchodov Tatra banky.44 Jej správa preto s uľahčením konštatovala, že správca veľkostatku Parchovjany (Parchovany) pri Sečovciach G. Andrássy prevzal roku 1933 na svoju osobu nedobytné pohľadávky veľkostatku v hodnote 0,7 mil. Kč. V prípade, že by podlžnosti prešli na roľníkov, ktorým bola pôda veľkostatku pravdepodobne rozparcelovaná alebo prenajatá, banka by ich v dôsledku moratória nemohla vymáhať. Tatra musela odročiť aj splácanie väčších dlhov stredných roľníkov, ako napríklad podlžností sečovských gazdov J. Vargu a J. Rusňáka vo výške 0,220 mil. a 0,106 mil. Kč. Pokiaľ sa týkalo parcelačných ak- cií, neuhradené záväzky voči banke v sume 0,213 mil. Kč mal tiež právnik M. Wollner z Prešova, organizátor parcelácie majetkov veľkostatku Pinciná pri Lučenci.45 V 30. rokoch Tatra banka pokračovala vo financovaní poľnohospodárskej výroby v rámci kon- cernových podnikov. Išlo najmä o hospodárstvo cukrovaru Trebišov. Počas 30. rokov banka spolu s ďalšími financujúcimi subjektami poskytla cukrovarníckej spoločnosti

43 Správna rada Tatra banky 4. 11. 1932. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 34; Správna rada Tatra banky 30. 1. 1934. SNA, f. TB-ZÚ, k. 5, inv. č. 37; Správna rada Tatra banky 4. 11. 1932. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 34; Správna rada Tatra banky 12. 9. 1935. SNA, f. TB-ZÚ, k. 5, inv. č. 39; Obchodná správa Tatra banky 2. 12. 1938. SNA, f. TB-ZÚ, k. 38, inv. č. 116. 44 Obchodné správy k záverečným účtom ﬁliálky Tatra banky v Prešove z roka 1929 – 1934. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 399, inv. č. 1922; Výročné správy Tatra banky z rokov 1930 – 1933. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 1922. 45 Správna rada Tatra banky 9. 6. 1933. SNA, f. TB-ZÚ, k. 5, inv. č. 35; Obchodné správy k zá- verečným účtom ﬁliálky Tatra banky v Prešove z roka 1935. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 399, inv. č. 1922.

192 Hospodárske aktivity Tatra banky na východnom slovensku 1918 – 1938 väčšie investičné prostriedky na výstavbu objektov a zariadení pre spracovanie poľno- hospodárskych produktov a rozvoj živočíšnej výroby, najmä chovu dobytka. Hospodár- stvo cukrovaru dostalo napríklad k dispozícii úver 0,9 mil. Kč na stavbu sypárne obilia. Schválené bolo tiež uvoľnenie 2,5 mil. Kč na realizáciu programu rozvoja mliekarenskej výroby, spracovania tabaku a rozsiahlych meliorácií.46 Väčšie investície do družstevníctva zameraného no výrobu a spracovanie poľnohos- podárskej produkcie schválila Tatra banka napríklad pre Východoslovenské družstvo pestovateľov vína a ovocia v Slovenskom Novom Meste. Roku 1933 pod vplyvom vrcholiacej krízy musela banka pristúpiť k vymáhaniu pohľadávok tohto platby neschopného družstevného podniku od jeho ručiteľov. Rôznorodé aktivity Tatra banky v terciárnej sfére čiastočne nadväzovali na obchody z 20. rokov, podarilo sa však získať aj niekoľko nových obchodných partnerov. Banka napríklad pokračovala v poskytovaní vysokých a pravidelne splácaných úverov Stehrovmu kníhkupectvu v Prešove, ktoré patrilo židov- skej firme I. Landau. Bežnoúčtové, garančné a iné úvery, určené predovšetkým na nákup učebníc, boli v roku 1934 zvýšené na 1,1 mil. a roku 1937 na 1,6 mil. Kč. Úverové investí- cie do sociálnej a zdravotnej starostlivosti boli v 30. rokoch zastúpené vysokými pôžička- mi cirkevnej nemocnici v Rožňave. Roku 1936 dosiahli hodnotu 1,4 mil. Kč. V súvislosti s mimoriadnymi zákonnými opatreniami mohlo byť v roku 1933 zastavené vymáhanie dlhov formou dražby od ďalšieho sociálneho zariadenia sirotinca Možný v Kežmarku.47 Koncern filiálok Tatra banky zaznamenal v 30. rokoch v porovnaní s predošlým ob- dobím len malé zmeny. Početný stav, vnútorná štruktúra a územné rozmiestnenie filiá- lok boli od konca roka 1929 až do jesene 1938 rovnaké. Významnejšie zmeny nastali iba po kvalitatívnej stránke. Súviseli najmä s nepriaznivým hospodárskym vývojom a stále väčším tlakom na znižovanie prevádzkových nákladov. V 30. rokoch stagnoval aj proces fúzií peňažných ústavov. Tatra banka vykazovala celé sledované obdobie počet 38 fi- liálok a tri expozitúry. Najhustejšiu sieť filiálok mala na severozápadnom Slovensku, Liptove, Pohroní a v určitých regiónoch východného Slovenska. V dôsledku hospodárskej krízy a úsporných opatrení prudko klesali ukazovatele aktív aj pasív. Obchodná agenda viacerých kancelárií musela byť obmedzená na mini- mum. Zásadné úsporné opatrenia patrili k hlavným podmienkam novej sanačnej akcie z roku 1932. Nepriamo tu bola obsiahnutá aj požiadavka celkového zoštíhlenia kvanta- tívneho rozsahu celého koncernu. Požiadavku reštrikcie filiálok Kuratórium zvláštneho fondu explicitne vyjadrilo vedeniu Tatra banky v prípise z 1. 2. 1933. V záujme zníže-

46 Výročné správy Tatra banky z rokov 1931 – 1938. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 1922; Správna rada Tatra banky 30. 10. 1931. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 32; Obchodná správa Tatra banky 16. 12. 1938. SNA, f. TB-ZÚ, k. 37, inv. č. 115. 47 Správna rada Tatra banky 9. 6. 1933. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 35; Správna rada Tatra banky 30. 1. 1934. SNA, f. TB-ZÚ, k. 5, inv. č. 37; Správna rada Tatra banky 4. 4. 1935. SNA, f. TB-ZÚ, k. 5, inv. č. 38; Správna rada Tatra banky 13. 8. 1936. SNA, f. TB-ZÚ, k. 5, inv. č. 39; Správna rada Tatra banky 29. 4. 1937. SNA, f. TB-ZÚ, k. 5, inv. č. 40; Správna rada Tatra banky 30. 11. 1937. SNA, f. TB-ZÚ, k. 5, inv. č. 40; Obchodná správa Tatra banky 16. 12. 1938. SNA, f. TB-ZÚ, k. 37, inv. č. 115.

193 Ľudovít Hallon nia vecných a osobných nákladov sa mali zrušiť malé pobočky v Moldave nad Bodvou a Štítniku. Agenda ďalších desiatich kancelárii, medzi ktorými boli pobočky v Dobšinej a Trebišove, sa mala presunúť do najbližšej väčšej filiálky. Kuratórium nariadilo uve- dené pobočky zúžiť na tzv. platobné miesta alebo zberne, kde pôsobil iba jeden likvi- dátor a pokladník. Po premiestnení agendy by úradníci na platobné miesto sporadicky dochádzali.48 Od úplnej likvidácie pobočiek sa nakoniec upustilo. Úradovne v Moldave a Štítniku sa tiež premenili na zberne, resp. platobné miesta. Transformácia na platobné miesta prebehla v rokoch 1933 – 1934. Oficiálne vzniklo 12 tzv. platobní. Okrem me- novaných kancelárií platobňa vznikla pravdepodobne aj z filiálky v Sabinove. Na úkor uvedených pobočiek sa rozšíril objem agendy filiálok v Jelšave, Rožňave, Prešove, Ko- šiciach, Sečovciach a v ďalších filiálkach na strednom a západnom Slovensku. Výrazné obmedzovanie vecných a osobných nákladov sa týkalo aj významnejších filiálok. Ku- ratórium zvláštneho fondu plánovalo tiež zlučovanie pobočiek rôznych bánk v menších mestách s neúmerne veľkým počtom filiálok rôznych ústavov. V sledovanom období sa ale k realizácii podobných zámerov nepristúpilo.49 Pokles hlavných ukazovateľov aktív a pasív v bilanciách Tatra banky po roku 1930 odrážal hospodársku situáciu väčšiny filiálok. Negatívne tendencie sa prejavili aj v od- bočkách, ktoré v 20. rokoch zaznamenali pomerne úspešný vývoj. Zachovanie alebo dokonca zvyšovanie objemu a rentability obchodnej činnosti v porovnaní s predkrízovou úrovňou bolo vzácnou výnimkou. Odliv zverených prostriedkov a úverových obchodov postihol takmer všetky filiálky. Viaceré sa museli vyrovnať so skutočnosťou, že pomerne vysoké zisky z predošlých rokov sa zmenili na prevádzkovú stratu. Veľké problémy spôsoboval únik vkladov. Situácia úverových investícií však bola ešte vážnejšia. Pozitív- ne tendencie sa čiastočne obnovili až v druhej polovici 30. rokov. Umŕtvenie investičnej činnosti malo za následok relatívne prebytky voľných peňažných prostriedkov aj napriek kritickému znižovaniu vkladov. Prebytky sa sústreďovali do Bratislavy. Spoločným znakom pobočiek celého koncernu bol rast hodnoty nehnuteľností, čo súviselo s likvidáciou starších pohľadávok cestou exekúcií a konkurzov. Na rozdiel od zverených prostriedkov a dlžníkov dochádzalo preto v bilanciách väčšiny pobočiek k ná- rastu rubriky aktívnych účtov filiálok a nemovitostí. Zvýšenie mohla práve v kritickom období hospodárskej krízy dočasne zaznamenať aj hodnota zmeniek. Zvýšenie však ne- súviselo s oživením zmenkových obchodov, ale bolo predovšetkým dôsledkom embarga na vymáhanie pohľadávok roľníkov. Práve táto časť klientov často preberala úvery na podklade zmeniek. Veľká časť zmenkového materiálu preto pozostávala v predmetnom období zo žalovaných a bezúročných zmeniek. Hospodárske výsledky pobočiek v Prešove a Košiciach patrili aj napriek vážnej ekonomickej situácii k najúspešnejším, najmä v určitých ukazovateľoch. Napríklad tradične vysoká hodnota zmeniek u prešovskej filiálky v období hospodárskej krízy ešte vzrást-

48 Podmienky sanácie Tatra banky podľa rozhodnutia ministerskej rady 28. 7. 1932. NAP, f. MF, k. 1326, č. j. 93946 IIA/3 – 32; Správna rada Tatra banky 3. 3. 1933. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 35; Výročná správa Tatra banky z roka 1935. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 1922. 49 Ref. 48.

194 Hospodárske aktivity Tatra banky na východnom slovensku 1918 – 1938 la. Mierne zníženie nastalo až v polovici 30. rokov. Na druhej strane sa však hromadili žalované zmenky, ktorých suma v závere roka 1934 predstavovala 4,5 mil. Kč z objemu položky 9,340 mil. Kč. Veľký podiel nadobudli aj bezúroční a žalovaní dlžníci. Podiel kulminoval v bilanciách z roku 1935, keď predstavoval až 54 %. Rubrika dlžníkov sa zá- roveň prudko znižovala v absolútnych číslach. Konkrétne v porovnaní rokov 1930 – 1937 o 46 %. Postupne museli byť odpísané vysoké straty Sabinovského drevospracujúceho podniku, prameňa Salvator, ako aj dubiózne pohľadávky niektorých ďalších význam- ných dlžníkov. Úbytok vkladov na knižkách a bežných účtoch bol v uvedených rokoch približne 30 %. Počas 30. rokov sa neustále znižoval zisk, ale prevádzkovej strate ﬁliálka dokázala predísť.50 Košická ﬁliálka ako jediná z významnejších pobočiek Tatry dokázala v predmetnom období 1930 – 1937 mierne zvýšiť hodnotu zverených prostriedkov. Vývoj aktív však už bol menej úspešný. Úhrn položiek zmeniek a dlžníkov vykazoval v závere roka 1937 o 45 % nižšiu hodnotu ako v bilanciách za rok 1930. Hodnota žalovaných zmeniek pritom tvorila až 47 % z celkovej hodnoty položky k 31. 12. 1937. Naproti tomu, pohľa- dávky voči dlžníkom pozostávali väčšinou zo zdravých obchodov s vyšším zúročením.

Tabuľka č. 3: Stav hlavných hospodárskych ukazovateľov ﬁliálok Tatra banky v Košiciach a Prešove k 31. 12. 1930 a k 31. 12. 1937 v mil. Kč A/ aktíva

zmenky dlžníci nehnuteľnosti účty ﬁliálok ﬁliálky 1930 1937 1930 1937 1930 1937 1930 1937 Košice 6,126 3,839 13,117 6,731 1,000 2,701 1,088 2,161 Prešov 8,451 7,290 13,565 7,343 3,117 1,368 3,901 5,201

B/ pasíva

vklady na veritelia na účty ﬁliálok čistý zisk ﬁliálky knižkách bežných účtoch 1930 1937 1930 1937 1930 1937 1930 1937 Košice 12,057 13,335 2,614 2,920 4,752 0,439 0,254 0,219 Prešov 22,604 18,007 5,762 1,818 0,272 1,846 0,810 0,187

Pramene: Obchodné správy k záverečným účtom ﬁliálky Tatra banky v Prešove z roka 1930, 1933, 1935 – 1937. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 399, inv. č. 1922; Obchodné správy k závereč- ným účtom ﬁliálky Tatra banky v Košiciach z roka 1930, 1936, 1937. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 305, inv. č. 1922.

50 Obchodné správy k záverečným účtom ﬁliálky Tatra banky v Prešove z roka 1930, 1933, 1935-1937. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 399, inv. č. 1922.

195 Ľudovít Hallon

Zároveň si filiálka udržala relatívne vysokú ziskovosť, najmä v porovnaní so situáciou v iných pobočkách.51 Úspešne započatú konsolidáciu Tatra banky, spojenú s dokončovaním sanácie strát z medzivojnového obdobia, náhle prerušili medzinárodné a vnútropolitické udalosti na jeseň roka 1938. Politické, štátoprávne a územné zmeny vedúce k zániku ČSR citeľne zasiahli aj do vývoja koncernu filiálok Tatra banky. V hektických dňoch mobilizácie v druhej polovici septembra 1938 vzrástol význam viacerých vidieckych filiálok. Prí- činou bolo bezprostredné ohrozenie chodu centrálnej agendy v Bratislave predpokla- daným útokom nemeckých vojsk z Rakúska. Obchodná správa rozhodla o urýchlenom presune všetkých dôležitých častí agendy z Bratislavy do vidieckych filiálok. Medzitým však postihli koncern pobočiek podstatne vážnejšie straty. V dôsledku Viedenskej ar- bitráže a následného odtrhnutia južných území sa až sedem pobočiek Tatra banky dostalo za štátne hranice okliešteného Československa. K 30. 6. 1938 mali tieto kancelárie 67,8 mil. Kč zverených prostriedkov a 65,4 mil. Kč rôznych druhov investícií. Od novembra 1938 pôsobili ako zahraničné pobočky. Na východnom Slovensku išlo o kance- lárie v Košiciach, Rožňave, Moldave nad Bodvou a Jelšave.52

51 Obchodné správy k záverečným účtom ﬁliálky Tatra banky v Košiciach z roka 1930, 1936, 1937. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 305, inv. č. 1922. 52 Výročná správa Tatra banky z roka 1938. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 1922; Hlásenie o záverečnom stave likvidácie pobočiek Tatra banky v Maďarsku k 31. 12. 1943. Správny a dozorný výbor Tatra banky 8. 3. 1944. SNA, f. TB-ZÚ, k. 22, inv. č. 92.

196 PROTIŽIDOVSKÉ PREJAVY NA VÝCHODNOM SLOVENSKU V PRVÝCH POVOJNOVÝCH ROKOCH (1945 – 1947)

Jana Šišjaková – Michal Šmigeľ

ŠIŠJAKOVÁ, Jana – ŠMIGEĽ, Michal: Anti-Jewish Riots after World War II – East Slovakia in 1945 – 1947. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 197-217. Central Europe was affected by strong anti-Semitic wave after World War II. Slovakia wasn’t an exception in this way. Especially its eastern regions had to deal with this problem. That region was affected by war events and its consequences in a large extent (catastrophic social situation, national problems, insufficient food-supply and smuggling). The first anti- Jewish actions happened in the first days and the first weeks after the end of World War II. Consequently it spread into other parts of Slovakia, too. This Anti-Jewish propaganda was connected with economic, social as well as national motives. Mostly it spread through posters and demonstrations. Murders of the Jews in Snina district in November and December 1945 and connection with Banderians presents a specific problem.

V prvých rokoch po skončení druhej svetovej vojny bol minimálne v celom (nielen) stredoeurópskom priestore realitou nárast protižidovských nálad, ktorých skonkre- tizovaná forma vyústila do antisemitsky zameraných javov rôznej podoby a intenzity. K zákrokom voči židovskému obyvateľstvu v povojnovom období nedochádzalo len v Československu (a nielen v jeho slovenskej časti), ale boli realitou minimálne v celej strednej Európe. V blízkom zahraničí dosahovali aj oveľa vyššiu intenzitu a brutalitu – v tomto prípade môžeme hovoriť nielen o výtržnostiach a demonštráciách, ale vo veľkej miere tiež o pogromoch a vraždení židovského obyvateľstva. Stránky dobovej tlače informovali o prípadoch demonštrácií a vrážd Židov v Maďarsku – v Miškovci, v mestách Ózd, Sajószentpéter, Szegvár a Tótkomlós, viacero obetí si vyžiadali pogromy v obciach Kunmadaras a Diósgyőr, stovky Židov boli zavraždené v poľských mestách Kielce, Kra- kov, Varšava a iných, nehovoriac o poľutovaniahodnej situácii židovského obyvateľstva v oblastiach západnej Ukrajiny. Mnoho Židov z okolitých krajín hľadalo nádej v úteku a záchranu práve v Českoslo- vensku, kde sa v porovnaní s pomermi vo vlastných krajinách cítili predsa len relatívne bezpečnejšie, respektíve krajinu využívali tranzitne v ceste na Západ, eventuálne do Palestíny. V súvislosti s vystupňovaním protižidovských nálad v prvých povojnových rokoch dochádzalo k niekoľkým hromadným prechodom Židov z Poľska a Maďarska do Československa, respektíve Slovenska, vo vlnách zodpovedajúcim aktuálnemu stavu ich postavenia v týchto krajinách.1 Podobná situácia bola aj v prípade Židov zo Zakar-

* Štúdia je výstupom z grantového projektu VEGA č. 1/0723/08 Prejavy antisemitizmu na Slo- vensku v povojnovom období (1945 – 1948). 1 Napríklad Okresné veliteľstvo Národnej bezpečnosti (NB) v Starej Ľubovni dňa 13. novembra 1945 hlásilo: „Židia z Poľska hromadne utekajú cez hranice ČSR a udávajú, že sú v Poľsku

197 Jana Šišjaková – Michal Šmigeľ patskej Ukrajiny (z bývalej Podkarpatskej Rusi anektovanej Sovietskym zväzom v roku 1945), ktorým bola odmietnutá možnosť opcie československého občianstva a legálne- ho presídlenia na územie ČSR.2 V Československu títo utečenci neboli bezvýhradne, z pochopiteľných dôvodov, prijímaní, v snahe vyhnúť sa nekontrolovateľnému prílivu cudzincov do republiky. Napriek relatívne pozitívnemu svetlu v zahraničí, skutočné postavenie židovského obyvateľstva v Československu však nie je možné označiť za bezproblémové a bezpeč- né. Jednoznačne vyplývalo z povojnovej situácie krajiny a z jej zápasenia o stabilizá- ciu spoločensko-politickej a ekonomickej sféry. Slovenskí Židia sa v povojnovej realite často stretávali s typickými problémami, podobne ako väčšinové obyvateľstvo – so zabezpečovaním základných životných potrieb – stravy, šatstva, základnej sociálnej a zdravotnej starostlivosti, pálčivým problémom bolo najmä bývanie. A hoci protiži- dovské zákony boli na Slovensku rušené už počas SNP – protižidovské zákony z čias Slovenskej republiky boli prehlásené za neplatné nariadením Slovenskej národnej rady (SNR) č. 1 z dňa 1. septembra 1944 – mnohí príslušníci židovskej národnosti sa z obáv pred neistou budúcnosťou v novej republike pokúšali začleniť do majoritnej spoločnos- ti. Zrejme vzhľadom na predchádzajúce negatívne skúsenosti sa postupne snažili asi- milovať – upúšťali od praktizovania svojej viery, žili v zmiešaných manželstvách, po- slovenčovali si mená. (Napríklad približne do 18. júna 1945 bolo podaných 594 žiadostí o zmenu priezvísk (aj mien), z toho sa Židov týkalo 539 žiadostí – t. j. 90,75 % všetkých žiadostí. Väčšina z nich bola vybavená priaznivo).3 To bol tiež dôvod skutočnosti, že mali hlboko ambivalentný vzťah k svojmu židovstvu – ten obsiahol celý rozsah od úpl- ného dištancovania sa a popierania až k plnej identiﬁkácii sa s ním, ako poznamenáva

prenasledovaní bezpečnostnými orgánmi a tiež zo strany obyvateľstva, kdekoľvek jednotlivca zastihnú, tak ho ubijú na smrť.“ 2 Podobná situácia bola aj v prípade maďarských Židov. Slovenský národný archív (SNA) Bra- tislava, f. Povereníctvo vnútra (PV) – bezpečnosť (bezp.), k. 1. Situačné správy za rok 1945. Tiež SNA Bratislava, f. PV – prezídium (prez.), k. 71, č. 3433/1947. Zoznam Židov, ktorí uprchli z Maďarska a Poľska; Tamtiež, f. PV – sekretariát (sekr.)., k. 75, č. 966/1945-1946. Nedovolené prekročovanie štátnych hraníc – bezpečnostné opatrenia. 3 Ich žiadosti vyhovené nebolo na základe protokolu k Zmluve medzi Československou repub- likou a ZSSR o Zakarpatskej Ukrajine z 29. júna 1945. Podľa neho právo optovať pre čes- koslovenské občianstvo mali len osoby českej a slovenskej národnosti, ktoré mali na území Zakarpatskej Ukrajiny trvalé bydlisko. O inej národnosti (nemeckej, maďarskej, rusínskej, a teda ani židovskej) sa v protokole priamo nepíše. Ak sa však jednalo o Židov, museli preu- kázať, že sa k českej alebo slovenskej národnosti hlásili pri sčítaní ľudu v roku 1930, českou výchovou rodiny a českými stykmi. Židia nemeckej alebo maďarskej národnosti museli pre- ukázať činnosť v odboji a kladné stanovisko k ČSR. Národný archív v Prahe, f. Úrad pred- sedníctva vlády, k. 1034, č. 1368/1946. Opcia príslušníkov Zakarpatskej Ukrajiny židovského vyznania a maďarského alebo nemeckého jazyka. Tiež SNA Bratislava, f. PV – sekr., k. 75, č. 966/45-46. Hlásenie Hlavného veliteľstva Národnej bezpečnosti č. 224 zprav./1945; tiež ŠMIGEĽ, Michal – MIČKO, Peter: K problematike utečeneckých vĺn na Slovensko v rokoch 1944 – 1946. In: Acta historica Neosoliensia, č. 9/2006. s. 181-183.

198 Protižidovské prejavy na východnom Slovensku v prvých povojnových rokoch (1945 – 1947)

Alena Heitlingerová.4 Na druhej strane, predovšetkým tí Židia, ktorí prežili na slovenskom území, sa veľkou mierou zaslúžili o skonsolidovanie života židovskej komunity.5 Na území Slovenska po vojne žilo približne 28 – 30 tisíc Židov a koncom roka 1949 bolo registrovaných 41 židovských náboženských obcí.6 V prvých povojnových rokoch obce nezaisťovali len obnovu náboženského života (náboženstvo totiž nebolo hlavným článkom, ktoré členov obcí po vojne spájalo), ale za pomoci zahraničných židovských organizácií sa starali tiež o zabezpečovanie sociálnych a zdravotných potrieb svojich členov. Na východnom Slovensku bolo židovské obyvateľstvo podobne ako na ostatnom území Slovenska počas vojny následkom deportácií silne zredukované. Len nepatrný počet sa ich vrátil z koncentračných táborov s podlomeným zdravím, mnohí bez detí, ro- dičov, manželiek, s neúplnými rodinami, bez príbuzných a známych. Ďalší prichádzali z jednotiek domácej či zahraničnej armády, z exilu, od partizánskych oddielov a z úkry- tov, kde sa im podarilo prežiť často len za pomoci slovenského obyvateľstva. Židov- ské náboženské obce po vojne pôsobili v Košiciach, Kežmarku, Sečovciach, Spišskom Podhradí, Prešove, Bardejove, Humennom, Kapušanoch, Michalovciach, Kráľovskom Chlmci, Sobranciach, Stropkove a vo Vranove nad Topľou.7 Na postavenie Židov priamo vplýval vnútropolitický vývoj a celková spoločenská si- tuácia v krajine, prechádzajúcej obdobím sociálnej, politickej, ale aj mravnej povojnovej krízy. Prvé povojnové roky boli obdobím, keď v českých krajinách doznievali dôsledky nacistickej okupácie a na Slovensku ľudáckeho vplyvu. Tí, ktorí sa vrátili z koncentrač- ných táborov alebo z emigrácie, neboli všade vítaní (niekde skôr nevítaní). Spochyb- ňovala sa ich štátna príslušnosť a národná spoľahlivosť, ale aj majetkové nároky, keď- že sa dožadovali späť zabratého hnuteľného i nehnuteľného majetku, ktorý bol kedysi v ich osobnom vlastníctve.8 Je len pochopiteľné, že keď sa v táboroch ťažko skúšaní židovskí obyvatelia vrátili domov, a neraz podráždení, v zložitom psychickom a fyzic- kom rozpoložení, s pocitmi hnevu, rezignácie, bezmocnosti, pocitom krivdy, ale i viny (nevynímajúc pocit viny za vlastné prežitie, pričom iní neprežili), v mnohých prípadoch sa odhodlane a húževnato dožadovali reštitúcie pôvodného stavu a svojich niekdajších majetkových práv, ale na druhej strane i istého odškodnenia či akýchsi (mimoriadnych) výhod z titulu prežitého utrpenia. Práve to spôsobovalo postupné napätie vo vzťahu s väčšinovým obyvateľstvom. V rokoch 1945 – 1948 väčšina antisemitských vystúpení v Československu mala korene práve v majetkových otázkach, pričom v Čechách išlo skôr o získanie židovského

4 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 442, č. 5021/1945. Prehľad v žiadostiach podaných vo veci zmeny priezvisk a osobných mien. 5 Vychádza pritom zo sociologického výskumu realizovaného s deťmi československých Židov, ktorí prežili holokaust (tzv. druhá generácia). HEITLINGEROVÁ, Alena: Ve stínu holocaustu a komunismu. Čeští a slovenští židé po roce 1945. Praha 2007, s. 78. 6 Pozri BÜCHLER, Y. R.: Znovuoživenie židovskej komunity na Slovensku po druhej svetovej vojne. In: Acta Judaica Slovaca 4, s. 66-71. 7 www.postoy.sk/node/519-18k Cit. 12. februára 2008. 8 Tamtiež.

199 Jana Šišjaková – Michal Šmigeľ majetku, na Slovensku skôr o jeho udržanie.9 Zdĺhavé riešenie (resp. neriešenie) reš- titúcií bolo jedným zo základných ohnísk antisemitizmu. Hoci bol vydaný reštitučný prezidentský dekrét č. 5/1945 z 19. mája 1945, bol bez prevádzacieho zákona, takže sa mohol interpretovať, a zrejme sa aj interpretoval, rôzne – v závislosti na konkrétnej si- tuácii. Navyše, reštitúcia židovského majetku úzko súvisela s konfiškáciou nemeckého a maďarského majetku (konfiškácia sa vzťahovala aj na židovský majetok, pokiaľ sa majitelia pri sčítaní obyvateľstva pred rokom 1929, resp. 1938 hlásili k nemeckej či ma- ďarskej národnosti). Helena Krejčová v tejto súvislosti uvádza, že „s proklamovanou i uskutočňovanou denacifikáciou v Československu prebiehal i proces znárodňovania, vlastne teda nacionalizácie s prvkami socializácie“, čo v niektorých prípadoch viedlo až k národnostnému šovinizmu.10 Prezident, ministri či povereníci a predstavitelia jednotli- vých politických strán si uvedomovali, že reštitučné záležitosti sú povestným „kameňom úrazu“ a vyzývali dotknuté osoby k trpezlivosti, odsudzovali akékoľvek antisemitsky zamerané prejavy a hovorili o nekompromisnom postihovaní tých, ktorí protižidovské nálady iniciujú či podporujú. Realita bola predsa len trochu iná – miera postihovania vinníkov bola prinajmenšom diskutabilná. V mnohých prípadoch zohrala úlohu neocho- ta kompetentných orgánov tieto prečiny objektívne (ak vôbec) riešiť, keďže faktory, kto- ré túto (ne)ochotu determinovali, plynuli z vlastných straníckych, majetkových, osob- ných či iných pohnútok, a dokonca aj vo vyjadreniach niektorých politikov (napr. Václav Kopecký, Mikuláš Ferjenčík, Jozef Lettrich) bolo možné postupom času badať jasné antisemitské postoje. Snahy o odstraňovanie legislatívnych a administratívnych preká- žok kladených pred židovských občanov a brániacich ich plnohodnotnému začleneniu sa do spoločnosti boli skomplikované tiež prejavmi „zdola“, motivovanými subjektívnymi pohnútkami civilného obyvateľstva, berúceho „spravodlivosť“ do vlastných rúk. Povojnová obnova republiky a návrat do konsolidovaných pomerov boli konfronto- vané s mnohými problémami – napr. vyrovnanie sa so zmenenou politickou situáciou a sformovanie vnútornej i zahraničnopolitickej línie, narastajúca rivalita medzi politic- kými stranami, pokusy o potrestanie tých osôb a skupín obyvateľstva, ktoré akýmkoľ- vek spôsobom boli podporovateľmi či sympatizantmi minulého režimu, obnova vojnou zničenej infraštruktúry a bytových fondov, ťažkosti spojené so zabezpečovaním základ- ných životných potrieb atď. V najhoršej situácii, predovšetkým sociálno-ekonomickej, sa však po vojne nachá- dzalo obyvateľstvo východného Slovenska, ktoré bolo v dôsledku prechodu frontu vojno- vými udalosťami najviac zasiahnuté. Najzúfalejšie pomery boli v jeho severovýchodnej časti (najmä v okresoch Medzilaborce, Svidník, Stropkov, Snina a Sobrance – kde žilo prevažne rusínske obyvateľstvo). V lete 1945 tu až takmer 50 000 osôb nemalo vlastnú strechu nad hlavou. Veľké problémy boli aj v poľnohospodárstve, ktoré predstavovalo

9 Pozri napr. Štátny archív (ŠA) Prešov – pobočka Humenné, f. Okresný národný výbor (ONV) v Snine 1945 – 1949, k. 3, č. 14841/46-I. List ONV v Snine. 10 SVOBODOVÁ, Jana: Projevy antisemitizmu v českých zemích v letech 1948 – 1992. In: HO- ENSCH, J., BIMAN, S., LIPTÁK, Ľ.: Emancipácia Židov – antisemitizmus – prenasledovanie v Nemecku, Rakúsko-Uhorsku, v českých zemiach a na Slovensku. Bratislava 1999, s. 194.

200 Protižidovské prejavy na východnom Slovensku v prvých povojnových rokoch (1945 – 1947) primárny zdroj obživy obyvateľstva regiónu, a tie pretrvávali následkom neúrody, sucha aj počas nasledujúcich rokov. Ako dôsledok toho sa v oblasti prudko rozmohli krádeže, rabovanie, pytliactvo, cezhraničné pašeráctvo a čierny obchod, a to najmä s potravinami a dobytkom, nevylučujúc ani prejavy banditizmu. Chudoba narastala do hrozivých rozmerov a mnohí ľudia – i celé rodiny – doslova bojovali o prežitie. Väčšina obyvateľov bola nútená spoľahnúť sa na štátom zabezpečované prídelové zásobovanie, resp. prídely UNRRA. To však, mierne povedané, pokrivkávalo – nebolo pravidelné, jednotlivé (zá- kladné) potravinové články nepostačovali a chýbali aj základné druhy priemyselného a spotrebiteľského tovaru. Pravidelne na kompetentné povereníctva prichádzali hláse- nia o katastrofálnej situácii obyvateľstva, ktoré minulo svoje zásoby a doslova živorilo. Zárobková činnosť v niektorých okresoch bola takmer mizivá a cestovanie za prácou komplikovali obmedzené dopravné možnosti.11 Ďalšie problémy plynuli z nacionálnych či náboženských rozdielov a osobných pohnútok a tiež z častých konfliktov obyvateľstva s nekvalifikovaným administratívnym a bezpečnostným aparátom na miestnej úrovni, ktorý nebol schopný tieto naliehavé problémy riešiť a vyriešiť (nehovoriac o ľahostaj- nosti, klientelizme, korupcii štátneho aparátu a pod.). Neutešené pomery v prvých po- vojnových rokoch na východnom Slovensku navyše komplikovali vniknutia oddielov Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA, tzv. banderovci) a poľských zločineckých sku- pín z juhovýchodného Poľska.12 Do uvedenej situácie ako jeden z fenoménov doby, kto- rý konsolidáciu tunajších pomerov rozhodne neuľahčil, vstúpili protižidovské nepokoje, ktoré sa v tomto ťažko skúšanom regióne Slovenska prejavili osobitnou mierou. Povojnové prejavy protižidovského charakteru na Slovensku boli badateľné konti- nuálne, ale predsa je možné vyprofilovať vlny ich zvýšeného výskytu. Prvá vlna prebehla v prvých mesiacoch po skončení vojny (leto – jeseň 1945), ďalšia v letných mesiacoch roka 1946 a tretia v prvej polovici roka 1947 (v súvislosti s prebiehajúcim súd- nym procesom s Jozefom Tisom a jeho následnou popravou). S tým korešpondovala aj situácia v oblasti východného Slovenska. Objavujúce sa antisemitsky zamerané prejavy boli v podstate zamerané na zastrašenie obyvateľov židovského náboženstva či pôvodu a snahe vyvolať v ich radoch rozruch a neistotu, poprípade ich donútiť k odchodu, resp. odsťahovaniu sa z istého miesta. Na východnom Slovensku sa zväčša jednalo o letákové akcie, rozširovanie poplašných správ, hoci verejným manifestáciám a potýčkam (inci- dentom) a dokonca pogromu sa nevyhol ani tento región. Najrozsiahlejšou formou protižidovských prejavov na Slovensku boli letákové akcie a boli hlásené z mnohých oblastí východného Slovenska. Už začiatkom mája 1945 (5. – 6. mája – teda ešte v čase vojny) sa začali v oblasti Spišskej Novej Vsi objavovať prvé letáky s protižidovským obsahom, ktoré v textoch (často nekriticky) zohľadňovali už spomínané politické a sociálne aspekty. Na ilustráciu uvádzame: „...lojálni židia slo- venského a českého národného ducha budú mať zaručenú svoju existenciu. Nesmieme

11 KREJČOVÁ, Helena: Čechy na úsvitu nové doby: Český antisemitizmus 1945 – 1948. In: Antisemitismus v posttotalitní Evropě. Praha 1993, s. 103-110. 12 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 1. Situačné správy za rok 1945.

201 Jana Šišjaková – Michal Šmigeľ trpieť a nestrpíme však, aby germanizujúci a maďarizujúci židia sa v našom štáte i v bu- dúcnosti rozťahovali a grófsky si žili na úkor nášho slovenského ľudu... Nezabudneme nikdy, že židia za 20 rokov ČSR zdierali slovenský a český pospolitý ľud, bohatli z biedy a nešťastia proletariátu, zaujímali väčšinu slobodných povolaní v štáte, držali v rukách 80 % všetkého obchodu..., kresťanstvom opovrhovali..., za Slovenského povstania v jeseni 1944 koncentrovali sa v Banskej Bystrici (...) a chovali sa tak vyzývavo, že slovenskí vlastenci sa nad tým priam pohoršovali, (...) ale aj teraz ani jeden žid neberie zbraň do ruky (...) ale tlačia sa do úradov a súdov (...) ponevierajú sa po uliciach s falošnými lekárskymi vysvedčeniami o práce neschopnosti...“13 A už v prvý mierový deň (!) – 9. mája 1945 – pri oslavách ukončenia vojny sa v slávnostných manifestačných zhromažde- niach ozývali výkriky „Židov von, na úradoch nechceme Židov!“14, v Poprade sa o nie- koľko dní nato objavili letáky s textom „Občania pozor! Židia kupujú zbrane. Potrebujú ich na nás!“ a „Smrť Židom!“15 Čo letákové akcie zväčša spájalo, bol fakt, že vzhľadom na možné sankcie boli rozširované (vylepované, rozhadzované) v nočných hodinách ne- známymi osobami, po ktorých pátranie až na malé výnimky nedopadlo úspešne. K ďalším podobným akciám dochádzalo na jeseň 1945, v čase, keď rozvírili ešte viac hladinu verejnej mienky i politických kruhov udalosti na hornej Nitre (Topoľčany a okolie) a nepochybne našli svoj odraz (v menšej miere) aj na východnom Slovensku. Od septembra sa opäť vo zvýšenej miere objavovali v Poprade letáky požadujúce odchod Židov najmä z úradov, keďže cielene útočili na konkrétnu osobu, a to predsedu poprad- ského ONV a člena Komunistickej strany Slovenska (KSS) Jeleňa. Následne začiatkom októbra 1945 bol v Poprade rozširovaný okrem letákov „Smrť Židom“ a „Žeňte Židov do Palestíny“ aj leták „Za smrť Žida Jeleňa 20 000 odmena“.16 Podobne to bolo aj v Prešove, kde popri protištátne zameraným letákom – „Von s českými okupantmi“, „Chceme Slo- venskú republiku“ a „Chceme HSĽS a smrť zradcom Slovenskej republiky“ – sa v uliciach mesta objavili letáky typu „Von so Židmi a von s komunistami“.17 Na narastajúce antisemitské nálady medzi obyvateľstvom upozornil už v lete 1945 prednosta 2. oddelenia Hlavného veliteľstva Národnej bezpečnosti (HVNB) Povereníc- tva vnútra SNR v hlásení zo 7. júla 1945: „...v ľude sa veľmi šíri protižidovská nálada vyvolaná jednak fašistickými živlami a jednak niektorými výčinmi Židov. Je isté, že toto

13 Bližšie k sociálno-ekonomickej situácii obyvateľstva v oblasti pozri ŠMIGEĽ, Michal – KRUŠKO, Štefan: Opcia. Proces opcie a presídlenia občanov Československa do ZSSR na základe československo-sovietskej dohody z 10. júla 1946. Prešov 2005, s. 97-109; BOBÁK, Ján – ŠUTAJ, Štefan: Obnova vojnou zničených obcí východného Slovenska v rokoch 1945 – 1948. In: Historica Carpatica, XII/1981. Košice 1981, s. 33-60. 14 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, inv. č. 362, k. 278, č. 322/1945. Protižidovské letáky v Spišskej Novej Vsi. 15 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, k. 277, č. 280/1945. 16 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, k. 278, č. 384/1945. Poprad – proti- židovské letáky. 17 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, k. 281, č. 1130/1945. Letáky proti- židovského smeru rozširované neznámym páchateľom.

202 Protižidovské prejavy na východnom Slovensku v prvých povojnových rokoch (1945 – 1947) hnutie nachádza medzi fašizmom naočkovanom ľude vhodnú pôdu a hrozí rozrásť sa do veľkých rozmerov“ – čo sa napokon aj stalo. Nemalou mierou k tomu prispeli aj sporné (či vnímané ako sporné) rozhodnutia správcov majetku pod dočasnou národnou správou (na základe prezidentského dekrétu č. 5/1945). „Rôznymi chybami ONV pri rozdeľovaní dočasných správcovstiev boli tieto (miesta) udelené aj Židom národne neuvedomelým.18 Židia si v niektorých prípadoch úplne právom vyslúžili od Slovákov nenávisť, lebo sa k nim chovajú veľmi arogantne a panovačne. Pozoruhodným pri tom všetkom je aj to, že niektoré miesta dočasných správcov alebo miesta v zdravotníctve boli obsadené Židmi dekrétmi priamo z povereníctva SNR a to niekedy aj v takých prípadoch, kedy kom- petentný pre udeľovanie miesta bol ONV. Zo strany Židov prichádzajú naproti tomu veľké sťažnosti na zaobchádzanie s nimi a sú veľmi sklamaní postojom obyvateľstva. Skoro všetci si poslovenčujú mená a systematicky vyvíjajú tlak, aby zámerne obsadili dôležité hospodárske, verejné a politické miesta, kde potom podporujú svojich súkme- ňovcov. Podľa ešte nezistených správ kupujú Židia zbrane a ručné granáty a platia za ne údajne dosť veľké sumy peňazí.“19 Samotné úrady teda v istom zmysle tiež boli šíriteľ- mi poplašných, neoverených informácií. Situácia sa postupom času zostrovala a napätie v spoločnosti naberalo na intenzite. Medzi jedno z prvých vystúpení s protižidovským zameraním patrí demonštrácia za zlepšenie prídelového systému v Prešove. Tlačový orgán KSS v Prešove Hlas ľudu, informoval o udalostiach, ktoré sa v meste odohrali 26. a najmä 28. júla 1945 ako o „výtržnostiach protištátneho rázu, prevádza- ných typicky fašistickým spôsobom“. Dňa 26. júla skupina troch mužov pod vedením istého Žemličku vykrikovaním protižidovských hesiel údajne pripravovala náladu pre protištátnu demonštráciu, ktorá sa napokon uskutočnila 28. júla 1945. V ten deň sa pred prešovským ONV zhromaždila skupina cca 150 osôb – zväčšia žien, požadujúcich zvý- šenie prídelov. Následne sa k manifestujúcim pridal dav a v uliciach začalo dochádzať k výtržnostiam. Dav zaútočil na kuchyňu repatriačného úradu, vyraboval ju a zdemolo- val. Podľa uvedených novín: „Samozrejme všetko sa dialo pod vedením Žemličku a jeho dvoch hlavných spoločníkov Seglňaka a Petika. Žemlička bol zaistený, ale dav asi 50 ľudí vynútil jeho prepustenia na slobodu.“ Situáciu sa snažil upokojiť predseda ONV a zároveň oblastný predseda KSS Arnošt Pšenička (pravdepodobne židovského pôvodu), medzitým vraj Žemlička telegraﬁcky žiadal pomoc od „Sväzu partizánov v Košiciach“. Súčasne v uliciach mesta začalo dochádzať k inzultáciám židovských občanov a do- šlo aj k útoku na stanicu NB, odkiaľ boli ukradnuté zbrane. Vo večerných hodinách sa v meste uskutočnila manifestácia, ktorá prerástla do protištátnej demonštrácie a z davu boli vykrikované protištátne i protižidovské heslá a došlo aj k menším potýčkam s prí- slušníkmi NB. Demonštrácia bola zlikvidovaná až v neskorších večerných hodinách,

18 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 485, č. 550/1945. 19 Na túto skutočnosť Povereníctvo vnútra reagovalo nariadením, podľa ktorého pri určovaní národnej spoľahlivosti nebolo smerodajné vierovyznanie, ale to, k akej národnosti sa tieto osoby hlásili pred rokom 1939 alebo aká reč sa používa v rodine. ŠA Banská Bystrica – po- bočka Zvolen, f. ONV vo Zvolene 1945 – 1949, k. – neuvedené, č. 634/1945 prez.

203 Jana Šišjaková – Michal Šmigeľ

„keď bol Žemlička a jeho spolupracovníci zaistení a dodaní do väznice v Prešove“. Po incidente až 34 osôb (z toho 10 žien) bolo postavených pred tribunál Okresného ľudo- vého súdu v Prešove a obžalovaných paradoxne zo zrady na povstaní (!?). Žemlička bol odsúdený na 30 rokov väzenia,20 ostatní však obišli len s miernymi trestami. V tejto súvislosti je však zaujímavý ešte jeden fakt. Komunistickou tlačou bola na zodpovednosť za túto protištátnu demonštráciu (okrem „fašistov, gardistov a Maďarov“ – t. j. typické elementy, na plecia ktorých sa najľahšie zhadzovala zodpovednosť) braná aj miestna inteligencia, ktorá „sústavnou propagandou už dlhší čas zavádzala verej- nosť“ a strhla dav, teda nepriame obvinenia smerovali na konkurenčnú Demokratickú stranu (DS). Totiž 28. júla v časopise Ozvena, tlačovom orgáne DS, na margo situácie so zásobovaním a navracajúcimi sa Židmi odznelo: „Dnes sa hlásime o prídel my, štátni zamestnanci, lebo patríme do triedy sociálne najslabších! A právom! (...) Došli zásielky UNRRY. Čo sme my, štátni zamestnanci, z nich dostali? Nič, skoro nič! Čo nám treba? Všetko! Potrebujeme odev, obuv, chceme jesť! Chceme, čo nám patrí! (...) Vrátili a vracajú sa ľudia zo západu, z rozličných končín Európy, z bunkerov, z koncentračných táborov, z lágrov. Mnohí prichádzajú len s tým, čo majú na sebe, ako to sami hovoria a priznávajú. A pozoruhodné je, že o týždeň, o dva, keď ich vidíte korzovať, sedieť v ka- viarňach alebo postávať na ulici, sú elegantne vyobliekaní, na nohách krásne topánky, dámy napudrované, namaľované. Odkiaľ majú títo ľudia tieto veci? (...) Vy, čo máte na starosti vedenie UNRRY a delenie prídelov, deľte spravodlivo, podľa vykonanej práce, lebo aj my vieme našu ohnutú chrbtovú kosť vystrieť!“ Je zrejmé, na koho a na aké vrstvy či sociálne skupiny slová článku narážali, a nemuselo pritom ísť výlučne len o Ži- dov, a je pochopiteľné, že nezostali bez povšimnutia.21 Podobnou, čo do motivácie protižidovskej akcie, bola manifestácia partizánov (v počte asi 1000 osôb na čele s kpt. Palšom), ktorá sa konala v Bardejove o niečo skôr – 22. júla 1945. Po tejto manifestácii išli partizáni k pekárovi, kde našli biely chlieb, ktorý bol napečený údajne pre obyvateľov židovskej národnosti. „Tento chlieb partizáni vzali a odovzdali ho v nemocnici pre chorých s tým, že biely chlieb sa piecť nesmie. Ďalej boli zistené sťažnosti obyvateľstva voči občanom židovskej národnosti, že repatriačné kuchyne, v ktorých sa stravuje obyvateľstvo väčšinou židovskej národnosti, sú vybavené ryžou a dostatočným množstvom cukru a že sa v týchto kuchyniach stravujú i židia, kto- rí neprichádzajú zo zajateckých a koncentr. táborov, zatiaľ čo obyvateľstvo tieto články vôbec nedostáva.“ Obyvateľstvo tiež poukazovalo na to, že v tatranských rekreačných strediskách sa nachádza veľa Židov, „...ktorí si to vôbec nezasluhujú a títo po uplynutí rekreačnej doby usadzujú sa v Tatrách, preplácajú ceny a obchodujú na čierno“.22 Sťažnosti na prerozdeľovanie najmä potravinových a zriaďovanie repatriačných kuchýň sú známe nielen z Bardejova, ale aj z Levoče, Michaloviec a ich okolia, a to aj

20 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 442, č. 7510/1945. ONV a MNV – nedostatky – hlásenie. 21 Hlas ľudu, 3. októbra 1945, s. 1. 22 Porovnaj Hlas ľudu, 31. júla 1945 a Ozvena, 28. júla 1945. Podobne sa politický boj medzi DS a KSS rozpútal na východnom Slovensku aj o rok, krátko po voľbách do Ústavodarného

204 Protižidovské prejavy na východnom Slovensku v prvých povojnových rokoch (1945 – 1947) v nasledujúcom období.23 Podobné prípady sa však udiali aj v iných častiach Slovenska. V auguste 1945 HVNB v Bratislave informovalo, že „...dochádzajú tunajšiemu ve- liteľstvu hlásenia temer zo všetkých okresov a oblastí z celého východného Slovenska o nepriateľskom postoji slovenského a rusínskeho obyvateľstva proti občanom židovskej konfesie a tento nepriateľský postoj sa zo dňa na deň priostruje. Toto vrenie sa prejavuje najmä v oblasti Prešov, Humenné a Michalovce, kde sa vracajú príslušníci židovskej konfesie, obsadzujú živnosti a hospodárske podniky, sú percentuálne zastúpené v ONV, ďalej ako funkcionári KSS a pod.“. Je treba podotknúť, že nežidovské obyvateľstvo uvá- dzalo ako pádne dôvody svojho konania proti Židom nie samotnú skutočnosť, že sa títo obyvatelia vracajú, ale to, že: „...v mnohých prípadoch jednotlivci (Židia – pozn. autor), či už verejnoprávnych inštitúcií alebo hospodárskych podnikov dopúšťajú sa rôznych rukolapných prechmatov (najmä prideľovanie živností, hosp. podnikov, čierny obchod), a to tak, že neostanú zatajené pred verejnosťou. Tieto a podobné prechmaty či už ro- bené legálne, mylným zavedením kompetentných miest, alebo za úplatky, vedú všetky vrstvy obyvateľstva slovenskej a rusínskej národnosti k verejnému poburovaniu a k de- monštratívnym prípravám a zákrokom“ – konštatoval prednosta spravodajskej sekcie HVNB.24 Situácia bola komplikovaná a každý pokus o konsolidáciu je možné hodnotiť v istom zmysle pozitívne. Napr. prednosta Oblastného bezpečnostného referátu v Michalovciach konštatoval, že „obyvateľstvo je krajne proti nim (t. j. Židom – pozn. autor) zaujaté a stá- le poukazuje, že ešte len mesiac, alebo dva, čo prišli celkom otrhaní a teraz už sú samá bunda a paráda a že tiež všetky peniaze už majú oni v rukách. Všetka snaha prehovoriť a vysvetliť obyvateľstvu o pravom stave veci ostáva márna a nakoniec podozrievajú tie osoby, ktoré im to vysvetľujú, že sú od Židov kúpené, a preto ich zastávajú. Osobne som s vedúcimi Židov o veci rozprával a žiadal som ich, aby žiadali od svojich príslušníkov, aby sa tak vyzývave nechovali a nezväčšovali ešte nenávisť proti sebe. Bola mi v tejto veci sľúbená pomoc“, a navrhuje: „V tejto veci by bolo potrebné, aby na Povereníctve pre priemysel a obchod bolo zariadené, aby živnosti boli vydané podľa % zastúpenia, aby tak aj kresťania mohli sa v obchode uplatniť, a tým by snáď došlo k čiastočnému vyrovnaniu a zmierneniu nenávisti.“25 Podobným spôsobom – personálnymi zmenami v úradoch a inštitúciách – sa podarilo predísť, resp. zabrániť už aj napätiu, ktoré vzniklo medzi obyvateľstvom aj v iných častiach regiónu. Názorne to ilustruje prípad napätia medzi obyvateľstvom Humenného a Úradom ONV v meste, medzi úradníkmi ktorého bolo údajne množstvo Židov. Podľa hlásenia Oblastného veliteľstva NB v Humennom, „v tunajšej oblasti (...) náhľad obyva- teľstva národnosti slovenskej a rusínskej sa v poslednom čase voči národnosti židovskej

národného zhromaždenia, keď sa na stránkach tlače navzájom osočovali zo zodpovednosti za šírenie (nielen) protižidovských nápisov, zväčša pripisovaných neoprávnene DS. 23 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 1. Situačné správy za rok 1945. 24 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 2. Situačné správy za rok 1946 – máj. 25 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 483, č. 60/1945. Nálada obyvateľstva proti spoluobčanom židovskej konfesie.

205 Jana Šišjaková – Michal Šmigeľ zmiernil, a to tým, že ONV v Humennom bol pridelený v poslednom čase prednosta úra- du, ktoré miesto do tohto času zastával Žid. Taktiež na tento úrad bolo v poslednom čase pridelených niekoľko kvaliﬁkovaných úradníkov na miesta, ktoré taktiež boli obsadené osobami národnosti židovskej. Obyvateľstvo v tomto nachádza veľkú oporu a to tým, že sa ich dožiadaním splní všetko podľa možnosti zákona, a to tak, že nebudú odstrkovaní, aby prišli ten alebo onen čas, že im to nemajú kedy vybaviť“.26 Každá minca má však dve strany – a či všetky podobné kroky boli celkom v poriadku a „kóšer“ so zákonom, môžeme sa len domnievať. Nepriateľský postoj voči Židom v tomto období bol zaujímavý aj z iného dôvodu – z hľadiska národnostného – obyvatelia židovskej konfesie sa medzi sebou a na verejnosti rozprávali nemecky, prípadne maďarsky (mnohí ani neovládali slovenský jazyk), čo na obyvateľstvo, vzhľadom na predchádzajúce skúsenosti a vtedajšie postoje voči príslušníkom týchto národností, pôsobilo ako provokácia. Zvlášť v južných oblastiach východného Slovenska, ktoré bolo Viedenskou arbitrážou pričlenené k Maďarsku a po vojne opäť vrátené Československu, sa objavovali prípady, keď bolo židovské obyva- teľstvo obviňované z „prezliekania kabátov“, v zmysle „vy (Židia – pozn. autor) ste boli prví, ktorí ste vítali Maďarov a vyložili maďarské zástavy na svoje domy, po odchode Maďarov vítali ste ČA a teraz, keď je obnovená ČSR, hlásite sa za prvých Slovákov“.27 Hoci na fenomén rastúceho povojnového antisemitizmu poukázali už udalosti na vý- chodnom Slovensku v letných mesiacoch roku 1945, pozornosť celej republiky upútal a na nevyhnutnú potrebu zaoberania sa touto otázkou upozornil aj najvyššie politické kruhy až prípad Topoľčian. Topoľčiansky židovský pogrom (z 24. septembra 1945),28 ktorý bol čo do rozsahu a charakteru osobitým masovým protižidovsky zameraným vy- stúpením na Slovensku, značne znepokojil židovské obyvateľstvo krajiny, keď sa (na prvý pohľad) z pokojnej demonštrácie niekoľkých desiatok žien pred topoľčianskym ONV šírením nepravdivých antižidovských poplašných správ a davovou psychózou vy- vinul masový pogrom Židov v uliciach mesta (a následne sa rozšíril aj do blízkeho okolia – Žabokreky, Nedanovce).29 Židia boli surovo fyzicky napádaní, ich majetok a obydlia rabované i demolované, a to aj za súčinnosti niektorých príslušníkov miestnej Bezpeč- nosti a topoľčianskej vojenskej posádky, ktorí sa do pogromu zapojili. Až privolaním ďalšej vojenskej asistencie sa napokon príslušníkom NB podarilo obnoviť v meste poriadok. Pri incidente bolo pritom vážne zranených 47 Židov (z toho 15 bolo nemocnične ošetrených a 10 potrebovali nevyhnutnú hospitalizáciu v nemocnici).30 Mnohé židovské

26 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 1. č. 637/1945. Situačné správy za rok 1945. 27 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 1. Situačné správy za rok 1945. 28 ŠA Košice, f. Krajský súd v Košiciach 1872 – 1949, k. 525, č. 1891/1948. Verejné štvanie proti Židom v Ladmovciach. 29 K problematike pozri: KAMENEC, Ivan.: Pogrom a jeho pozadie. In: Pravda, 23. septembra 2000; KAMENEC, Ivan.: Správa o pogrome. In: Hľadanie a blúdenie v dejinách. Bratislava 2000, s. 373-382; KAMENEC, Ivan: Správa o pogrome. Topoľčany, september 1945. In: FOS (Fórum občianskej spoločnosti), 1999, č. 9, s. 29-31; KAMENEC, Ivan : Protižidovský pogrom v Topoľčanoch v septembri 1945. In: Studia historica Nitriensia 8. Nitra 2000, s. 85-99.

206 Protižidovské prejavy na východnom Slovensku v prvých povojnových rokoch (1945 – 1947) rodiny už v ten deň, resp. v noci odišli z mesta do lesov a okolitých obcí, kde sa ukryli.31 V nasledujúcom období sa Židia z Topoľčian postupne vysťahovali. Topoľčianske udalostiach ukázali aj jasné limity protižidovských prejavov medzi obyvateľstvom na Slovensku, vrátane pálčivej otázky pretrvávajúcich antisemitských tendencií v ozbrojených, bezpečnostných a odbojových zložkách, praktizovania čierne- ho obchodovania a obrovských ťažkostí v zásobovaní obyvateľstva. Následné vyjadrenia politikov pokryli celú škálu názorov, od výrokov, že celá situácia je „boj reakcie, ktorá nepriamo útočí na ústrednú vládu“ až po vyjadrenia, že „sú to teda hriechy minulosti“. Začalo sa dokonca hovoriť aj o existencii protižidovského podzemného hnutia šíriaceho medzi ľudom nespokojnosť.32 Kritika však smerovala i do vlastných radov. Námestník predsedu vlády Viliam Široký zodpovednosť za udalosti oprávnene kládol i na samot- ných vládnych a štátnych predstaviteľov, hoci dovtedy bola vina za antisemitské počiny priznávaná ľudovým vrstvám. „Politici si musia byť vedomí svojej vlastnej zodpovednosti a nemôžu zvaľovať všetku vinu na ľud, ktorý bol ponechaný vo svojej nevedomosti a v ktorom boli predsudky vlastne vypestované. Ľud nič nepočul o tzv. židovskej otázke, nedošlo k vydaniu žiadnych zákonov, ani k verejným výrokom zodpovedných štátnikov na schôdzach alebo v tlači, a preto sa musí táto otázka vyriešiť najprv politicky“ – kon- štatoval.33 Tieto udalosti v istom zmysle posunuli „riešenie židovskej otázky“ po vojne ďalej. Kým dovtedy sa slovenské politické kruhy nesnažili o obdobné zákony o navrátení ži- dovského majetku pôvodným majiteľom, ako to bolo v Čechách, pod vplyvom „Topoľ- čian“ centrálna vláda žiadala, aby reštitučný zákon nadobudol celoštátnu platnosť, pri- čom opatrenia boli SNR prijaté v apríli 1946. Situácia tým však vyriešená nebola – na jednej strane to vyvolalo úpornejšie dožadovanie sa svojich práv zo strany židovských obyvateľov, a na druhej strane opätovný nárast antisemitských nálad, ktoré sa stali sú- časťou povojnovej reality. Napriek tomu je otázne, či sa dá vo všetkých týchto prípadoch hovoriť jednoznačne o antisemitizme, keďže išlo primárne o majetok, a ako hodnotiť

30 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 484, č. 264/1945. Zvláštne udalosti – hlásenie; ŠA Nitra, f. Krajský súd v Nitre 1924 – 1949, k. 1754, č. 421/1947. P. V. a spol. – rušenie obecného pokoja; ŠA Nitra – pobočka Topoľčany, f. ONV v Topoľčanoch 1945 – 1960, k. 3, č. D1-457/1945 prez. Topoľčany, neprístojnosti obyvateľstva dňa 24. 9. 1945. 31 Archív Ústredného zväzu Židovských náboženských obcí, Bratislava. Zoznam poranených z dňa 24. septembra 1945. 32 SNA Bratislava, f. PV – prez., k. 2, č. 2087/1946. Protižidovské demonštrácie v Topoľčanoch – situačná správa pohotovostného oddielu NB v Bratislave. Tamtiež: k. 2, č. 2087/1946. De- monštrácia v Topoľčanoch. Hlásenie pre HVNB 2. odd. v Bratislave; k. 2, č. 2087/1946. Pro- tižidovské demonštrácie v Topoľčanoch – situačná správa; k. 2, č. 2087/1946. Správa podaná predsedovi ústrednej vlády. Porovnaj: Bol som svedkom pogromu proti Židom v Topoľča- noch. In: SME, 10. septembra 2005; V Topoľčanoch nebol pogrom, ale výtržnosti. In: Pravda, 24. septembra 2005. 33 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 1, č. 383/1945. Situačná správa z územia celého Slovenska za obdobie 15. 9. – 15. 10. 1945.

207 Jana Šišjaková – Michal Šmigeľ

živelné prejavy civilného obyvateľstva. Čo však potom jednoznačnejšie hodnotiť ako antisemitské počínanie? Možno by sa tak dalo označiť práve počínanie kompetentných miest v niektorých situáciách – svojvôľa v prípade bezpečnostných zložiek, nečinnosť (a tichá podpora) predstaviteľov štátnej správy, „tolerantné“ postihy, ale predovšetkým nejasný postoj a nedôsledný prístup lídrov štátu k tejto otázke (podpora židovských or- ganizácií, židovských utečencov, na druhej strane otázka reštitúcií, rozporuplné vyhlá- senia a vyjadrenia). Na vzniknutú situáciu, pochopiteľne, reagovalo aj bratislavské Povereníctvo vnútra SNR. Začiatkom októbra 1945 bolo všetkým okresným a miestnym národným výbo- rom, komisariátom a útvarom NB nariadené, aby boli podniknuté všetky opatrenia na zabránenie ďalších nepokojov, demonštrácií a akýchkoľvek protištátnych akcií. Prísluš- níci NB rozhodne nemali ľahkú úlohu pri zabezpečovaní verejného poriadku a nebolo to jednoduché ani z toho dôvodu, že situácia bola zložitá po tom, čo sa vyskytli prípady, keď sa príslušníci NB či vojaci pri postupe v tejto veci neraz dali ovplyvniť svojimi osobnými náhľadmi, sympatiou či antipatiou voči Židom, pridali sa na stranu demon- štrujúcich (aj v prípade spomínaného topoľčianskeho incidentu) alebo dokonca od nich samých vyšla iniciatíva k protižidovským výtržnostiam, ako to bolo napr. neskoršie v Želiezovciach (august 1946). Keďže k náprave v tomto smere nedochádzalo, HVNB reagovalo na situáciu razantnejšie: „Príslušník NB je povinný za každých okolností udr- žať priadok a poskytnúť a zaistiť v prípade potreby našim židovským spoluobčanom príslušné práva a ochranu (...) každý odklon od týchto zákonov bezpečnostných orgá- nov a prípadné rozlišovanie podľa náboženstva pri poskytnutí demokratického práva budem v budúcnosti stíhať čo najprísnejšie.“34 Vidieť tak snahu aj týmto spôsobom zložité pomery zmierniť či ich aspoň viac nezhoršovať. Aj napriek uvedeným opatreniam však počas prvých povojnových rokov zostávalo pomerne dosť priestoru, kde antisemitizmus prežíval. Ľútosť nad tým, čo židovské obyvateľstvo v rokoch 2. svetovej vojny postihlo, u slo- venského a rusínskeho obyvateľstvo na východnom Slovensku zrejme čoskoro pomi- nula a ich snaha o navrátenie strateného majetku sa stala jednou z hlavných príčin buj- nejúcich protižidovských nálad v niektorých vrstvách spoločnosti a regiónoch, ako na to poukazuje napr. hlásenie Okresného sekretariátu KSS v Snine: „Práve otázky okolo navrátenia bývalého majetku Židom vracajúcim sa do okresu sú teraz hlavným zdrojom antisemitizmu.“35 Na podobné nálady obyvateľstva voči Židom v severovýchodnom kúte Slovenska systematicky upozorňovalo bratislavské Povereníctvo vnútra aj Oblastné veliteľstvo NB v Humennom.36 Práve v tejto časti Slovenska došlo snáď k najkrvavej- šiemu židovskému pogromu (hoci v literatúre menej známemu), danému na vrub tzv.

34 Československo a Izrael v letech 1945 – 1956. Dokumenty. [Ed.:] K. Kaplan – J. Dufek – V. Šlosar – M. Bulínová. Praha 1993, s. 26. 35 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 498, č. 3/1947. Protižidovské výtržnosti – zamedzovanie. 36 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k 483, č. 60/1945. Hlásenie HVNB (2. odd.) č. 470 zprav./1945 z 8. augusta 1945.

208 Protižidovské prejavy na východnom Slovensku v prvých povojnových rokoch (1945 – 1947)

„banderovskej karte“, ktorá na Slovensku, a špeciálne v jeho východnej časti, vstúpila do kontextu protižidovských nálad. Prvé banderovské vniknutie (banderovci – príslušníci Ukrajinskej povstaleckej ar- mády (UPA) na územie východného Slovenska sa uskutočnilo v období 22. augusta – 24. septembra roku 1945 v sile okolo 500 príslušníkov UPA. Dôvodom akcií ukrajin- ských povstalcov na území Slovenska bola prieskumná činnosť, propagácia vlastného hnutia, objasňovanie jeho cieľov a predovšetkým aktívna antisovietska i antikomunis- tická propaganda.37 V tomto čase sa oddiely UPA nedopustili násilností ani výtržnos- tí voči slovenskému civilnému obyvateľstvu a československému vojsku sa vyhýbali (v podstate rovnako ako počas druhého propagandistického vniknutia (tzv. rejdu) v roku 1946) a jediným protiargumentom v ich neprospech bolo rekvirovanie potravín u ci- vilného obyvateľstva.38 Po skončení akcie sa stiahli späť na poľské územie. A práve po ich odchode sa na severovýchodnom Slovensku začali pohybovať bližšie neiden- tiﬁkovateľné ozbrojené skupiny, ktoré uskutočnili niekoľko prepadových akcií v po- hraničnom pásme a ich stopy sa následne strácali v Poľsku. A hoci nebolo priamych dôkazov, že išlo o oddiely UPA, a skôr to vyzeralo na poľské kriminálne (nevylučujúc ani lúpežné vládne vojenské, resp. bezpečnostné) oddiely ilegálne prekračujúce nestrá- žené hranice, obyvateľstvo a Národná bezpečnosť v regióne každého ozbrojeného je- dinca pohybujúceho sa za podozrivých okolností označovali za banderovca (hoci nie je možné vylúčiť pohyb aj týchto). Vo väčšine sa však pod menom a na účet banderovcov začali šíriť najmä zastrašujúce správy nielen voči Židom, ale aj útoky proti komunistom a ich prívržencom. V tejto situácii hladinu verejnej mienky a pomerov v regióne narušili práve udalosti v okrese Snina z konca novembra 1945 spojené s vraždami miestnych komunistov a Ži- dov. Najprv dňa 24. novembra 1945 boli v Novej Sedlici neznámym ozbrojeným oddielom zavraždení komunisti Mikuláš Kireš a Ivan Šiškan, Dávid Gelb (židovského pôvo- du) zostal od tej noci nezvestný (bol údajne ozbrojencami odvlečený do Poľska a tam popravený). O dva týždne neskôr – večer 6. decembra 1945 bola ozbrojenou bandou zavraždená v Uliči 4-členná rodina Žida a komunistu Alexandra Steina (z toho tri ženy) a došlo k hromadnej nočnej masakre (zo 6. na 7. decembra 1945) v dome židovského ob- chodníka Mendela Polláka v Kolbasove, pri ktorom tragicky vyhasli životy 11 mladých Židov (z toho 7 žien), pričom pri poslednom čine akoby zázrakom prežil jeden svedok – židovské dievča.39 Za vykonávateľov uvedených vrážd v Sninskom okrese boli označení banderovci a táto interpretácia sa na dlhé roky ujala v československej historiograﬁi a aj v publicis-

37 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 1 – 2. Situačné správy Oblastného veliteľstva NB v Humen- nom za roky 1945 – 1946. 38 KMEŤ, Miroslav: Vecná a umelecká literatúra o problematike Ukrajinskej povstaleckej ar- mády v Československu pred rokom 1990. In: Acta historica Neosoliensia, 8/2005. Banská Bystrica 2005, s. 163. 39 K problematike činnosti UPA na Slovensku pozri ŠMIGEĽ, Michal: Banderovci na Slovensku (1945 – 1947). Banská Bystrica 2008.

209 Jana Šišjaková – Michal Šmigeľ tike.40 Súčasné výskumy však spochybňujú predošlé hodnotenie a zo všetkých možných alternatív objasnenia židovského pogromu v okrese Snina a jeho okolností vyzdvihu- jú verziu, že vraždy, ktoré sa udiali koncom novembra – začiatkom decembra 1945, boli vykonané na objednávku za súčinnosti niektorých miestnych obyvateľov z dôvo- du odstránenia pre niekoho zreteľne nepohodlných osôb – Židov. Teda nie z rasových a politických dôvodov (pripisovaných banderovcom), ale skôr ekonomických, respektíve z dôvodu vyrovnávania si účtov, konkurenčných pohnútok atď. Túto verziu (prekvapivo) v marci 1946 vyslovilo aj samotné bratislavského Povereníctva vnútra. Rezort takmer so štvormesačným odstupom konštatoval (pravdepodobne na základe vyšetrenia prí- padov vrážd – dokumentácia z neho však doteraz nebola objavená), že oddiely UPA sa v poslednom období (t. j. koncom roku 1945) na území Slovenska nevyskytovali: „Vyu- žívali však tejto okolnosti rôzne lupičské a pašerácke bandy, ktoré pod známym názvom „banderovci“ terorizovali, drancovali a tiež vraždili obyvateľstvo v severovýchodnom cípe Slovenska. K týmto sa v niektorých prípadoch pridali zločinecké živly zo sninského okresu, zvlášť keďže tamojšie obyvateľstvo žije vo veľmi biednych pomeroch a nemá zárobkovej možnosti.“ Uvedené konštatovanie Povereníctva vnútra SNR tak zreteľne vylučuje účasť UPA na sninských vraždách a zrejme aj potvrdzuje teóriu, že za vraždami spáchanými v okrese Snina v novembri – decembri roku 1945 stoja kriminálne elementy (v podstate aj z radov domácich).41 Na základe výskumu situácie, aká bola toho času v okrese Snina, je možné dokonca rozšíriť toto podozrenie a za „objednávateľov“ vrážd sninských Židov označiť niektorých funkcionárov miestnej správy a príslušníkov sta- níc NB v okrese (medziiným členov KSS a podaktorých aj židovského vierovyznania).42 Jeden z dokumentov prešovskej Štátnej bezpečnosti (ŠtB) z roku 1952 dokonca priamo obviňuje jedného z funkcionárov ONV v Snine, ktorý údajne stál v pozadí židovských vrážd vykonaných koncom roka 1945 v Kolbasove43 a ktorý mal mať zvláštny záujem o odstránenie kolbasovských Židov, v snahe udržať si istú majetkovú (a na tú dobu pomerne výnosnú) záležitosť.44 Zaujímavým faktom však pri uvedených udalostiach je to, že podľa udania niekto- rých miestnych občanov z Novej Sedlice istá vdova Maťašovská (v regióne známa ako tzv. Medová baba) vraj akoby zdôvodňovala židovské vraždy tvrdiac, že „u Židov na-

40 Vojenský historický archív (VHA) Bratislava, f. Operace „Banderovci“, k. 50, inv. č. 175. Benderovci na Slovensku – zpráva za dobu 22. XI. – 22. XII. 1945. 41 Samotné vedenie UPA, ako je známe, sa od vrážd komunistov a Židov spáchaných v sninskom okrese koncom roka 1945 dištancovalo. Podrobnejšie pozri В’ЯТРОВИЧ, Володимир: Рейди УПА теренами Чехословаччини. Торонто; Львів 2001, s. 75-76. 42 Archív Bezpečnostných zložiek (ABS) Praha, f. 307-99-1. Ozbrojené tlupy na Slovensku, si- tuačné hlásenie z 20. marca 1946. 43 ABS Praha, f. 307-96-12. Pogrom v Uliči a Kolbasove – hlásenie Oblastného bezpečnostného referátu v Humennom. 44 Archív Ministerstva vnútra SR v Levoči, f. B-10-7, č. j. 84. Krajská správa ŠtB Prešov z 15. decembra 1952. (Týmto vyslovujem poďakovanie M. Gajdošovi za poskytnutie dokumentu.)

210 Protižidovské prejavy na východnom Slovensku v prvých povojnových rokoch (1945 – 1947)

šli za fľašu jedu, s ktorým v spojení s komunistami chceli tráviť tamojších ľudí“,45 čo v konečnom dôsledku ilustruje šírenie falošných poplašných správ v regióne niektorými obyvateľmi. Totiž rozširovanie poplašných správ bolo zároveň aj istou formou zastrašovania a ná- tlaku voči Židom a všeobecne rozšíreným javom povojnovej spoločnosti (teda zamera- ným aj na komunistov, Cigáňov, partizánov atď.). Dosvedčuje to i rozširovanie neprav- divých, vymyslených informácií o tom, že židovskí obchodníci otravujú cigarety a potraviny, (nielen) židovskí lekári zabíjajú (kresťanské) deti, Židia sa ozbrojujú a chystajú pomstu, či dokonca o chystanom ozbrojenom protižidovskom vystúpení slovenského obyvateľstva.46 Fenomén šírenia správ o údajnom vraždení ľudí (zvlášť detí) Židmi bol na Slovensku – ako aj napr. v Poľsku a Maďarsku – pomerne rozšírený – v Topoľčanoch, Šali, Banskej Bystrici, ale aj na mnohých ďalších miestach Slovenska, východ krajiny neobchádzajúc. Napríklad podľa vymyslených správ v Košiciach našli „kresťanské za- vraždené deti v židovskom kostole“.47 O niečo neskôr – začiatkom roku 1948 v Starej Ľubovni boli šírené vymyslené správy, že dvaja Židia – zamestnávatelia umelo uspáva- li svoje zamestnankyne a následne im odoberali veľké množstvo krvi, ktorá mala byť použitá na náboženské účely.48 Popritom sa podnikali nočné útoky na židovské domy – vybíjanie okien domov kameňmi, strieľanie do okien miestnosti, kde sa Židia zdržo- vali a pod. (na iných miestach Slovenska boli do židovských obydlí hádzané aj granáty). Mnohí jednotlivci tak konali z osobných pohnútok, z nevraživosti či predsudkov voči ži- dovskému obyvateľstvu, neraz podporenými aj osobnými (negatívnymi) skúsenosťami. Stalo sa tak napríklad v Starej Ľubovni, kde 24. a 31. januára 1946 boli hádzané kamene do oblúkov židovských domov, pričom v poslednom prípade páchateľ vedel, že v dome u Žida Ernesta Horáka (Höniga) sa zišli všetci staroľubovnianski Židia na oslave naro- denín menovaného.49 V noci 23. júna 1946 v neďalekom Kežmarku došlo k masívnej protižidovskej letákovej akcii, keď sa v uliciach meste objavili letáky: „Aj bez Židov budeme viesť republiku“, „Židia sú naši nepriatelia“, „Nechceme Židov“, „Zapojte sa do akcie biť Židov“, „Prečo sa nebúri ľud proti Židom!“, „Tvorte podzemné hnutie, zbrojte sa a ničte Židov!“50 Takéto a podobné prejavy napríklad okresný veliteľ NB v Michalov-

45 Bližšie pozri ŠMIGEĽ, Michal: Vraždy židov a komunistov na severovýchodnom Slovensku v roku 1945: Kolbasovská tragédia. In: Acta historica Neosoliensia, č. 10/2007, s. 217-231. 46 VHA Bratislava, f. Operace „Banderovci“ 1945 – 1948, k. 50, inv. č. 175. Hlásenie vojenského oddielu „Anton“ č. 1/Dôv.1946 z 2. januára 1946. 47 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, k. 284, č. 227/1946. Ozbrojený útok proti Židom. 48 ŠA Košice, f. Krajský súd v Košiciach 1872 – 1949, inv. č. 1185, k. 509, č. 1022/1946. Rozši- rovanie nepravdivých správ protižid. v Luciabani. 49 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, k. 299, č. 482/1948. 50 „Medzi obyvateľstvom izraelitského vierovyznania je z týchto útokov značné pobúrenie a ko- lujú medzi nimi hlasy, že budú žiadať na udržaní poriadku ČA a to na účet obce,“ – bolo kon- štatované v dobovom dokumente. SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 486, č. 108/1946. Útoky na občanov izraelitského vyznania v Starej Ľubovni.

211 Jana Šišjaková – Michal Šmigeľ ciach zdôvodňoval nespokojnosťou „kresťanského“ obyvateľstva, sťažujúceho sa, „že Izraeliti sú lepšie zásobovaní, majú mnoho peňazí, dobre sa obliekajú a obúvajú, ne- pracujú a chovajú sa provokačne voči kresťanom. Na základe toho, potom obyvateľstvo vymýšľa protižidovské heslá a táto príčina štve ľud na východnom Slovensku.“51 Pôsobenie oddielov UPA bolo aj v ďalšom období skutočne často využívaným faktorom na zastrašovanie Židov.52 Po ich druhom vniknutí na územie severovýchodného Slo- venska (v dobe 6. – 22. apríla 1946) a vzhľadom na tragédie v Sninskom okrese z konca roka 1945, židovské obyvateľstvo zo severovýchodných okresov (podľa niektorých hlásení) údajne utekalo do bezpečnejších miest – mimo oblasť pôsobenia operujúcich oddielov UPA. Správy o týchto skutočnostiach sa objavujú aj v hláseniach samotných ukrajinských povstalcov: „Jeden gazda nám rozprával, že všetci Židia z okolitých obcí utekajú do Humenného, ale ani tam sa necítia ako Židia, tak aj komunisti v bezpečí a utekajú až do Bratislavy.“ Vyskytli sa tiež prípady, keď miestne a (nielen) civilné slo- venské obyvateľstvo banderovcov priamo nabádalo k útokom proti Židom: „Pri stretnutí s dvoma žandármi zo stanice K. (v dokumente utajený názov obce – pozn. autor) zástup- ca veliteľa nám navrhol, aby sme prišli v noci do jeho dediny a pomohli im vybiť židov. Vysvetlili sme mu, aký je náš vzťah k židom, a rozhodne sme návrh odmietli.“53 Neboli nijakou výnimkou prípady, že na úkor banderovcov (čo v konečnom dôsledku poškodzovalo ich povesť a zároveň tvorilo legendu „krvilačných kriminálnych skupín“) obyvatelia šírili poplašné správy, riešiac si vlastné osobné potýčky, konajúc na vlastnú päsť a za istým účelom. Napríklad v obci Cejkov v okrese Trebišov istý muž vyhlasoval s cieľom zastrašiť miestne cigánske obyvateľstvo (hlásiace sa k členstvu v KSS), že pri- šiel k nemu banderovec a „dopytoval sa na príslušníkov komunistickej strany, na Židov, partizánov a dobrovoľníkov a že pri tom sa vyslovil, že tých všetkých oni – banderovci – vyvraždia“. Obviňovanie banderovcov zo šírenia antisemitizmu na Slovensku v prvých povoj- nových rokoch je neopodstatnené a minimálne neseriózne, vzhľadom na to, že sa na Slovensku nevyskytli (resp. nie sú dokumentačne podložené) prípady šírenia protiži- dovských nálad, podnecovania rasovej nenávisti či preukázateľného antisemitského po- čínania z ich strany. Velenie UPA v juhovýchodnom Poľsku totiž vo svojich inštrukciách pre tých, ktorí odchádzali na Slovensko, vyslovene prikazovalo: „Za nijakých okolností nie je dovolené zabíjať židov a krivdiť im, ani viesť antisemitskú propagandu. (...) Keď sa v rozhovoroch dotknete tejto témy, treba čo najviac odsudzovať hitlerovské zverstvá. Zdôrazniť, že v ukrajinskom štáte, za ktorý bojujeme, bude mať každý človek, teda aj českí a slovenskí židia, rovnaké občianske práva a náležitú slobodu. Ak to však nebude nevyhnutné, nedotýkať sa židovského problému vôbec.“ Dokonca aj samotní velitelia po

51 BUMOVÁ, Ivica: Protižidovské výtržnosti v Bratislave v historickom kontexte (august 1946). In: Pamäť národa, roč. III, 2007, č. 3, s. 17. 52 SNA Bratislava, f. PV – bezp, k. 1, č. 637/1945. Situačná správa OVNB Michalovce z 28. 11. 1945. 53 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 483, č. 60/1945. Hlásenie 2. oddelenia HVNB č. 470 zprav./ 1945.

212 Protižidovské prejavy na východnom Slovensku v prvých povojnových rokoch (1945 – 1947)

Slovensku operujúcich banderovských sotní neskôr velenie UPA upozorňovali na mimoriadne silné protižidovské nálady slovenského obyvateľstva. „Dôležité, že na Slovensku sú antisemitské nálady. Židov nenávidia, považujú ich za netvorov a typických komunistov. Slováci sa stavajú k židom nepriateľsky, boja sa ich ako komunistických agentov, obchádzajú ich. Židia zotrvávajú hlavne v mestách a zaoberajú sa aj ďalej obchodom. Boľševici ich využívajú pre svoje ciele“ – hlásil jeden z veliteľov sotne operujúcej na východnom Slovensku.54 Podľa informácií Povereníctva vnútra z roku 1946, po príchode do tej-ktorej obce sa banderovci informovali o komunistoch, Židoch a politických pomeroch, ale nikde nedo- šlo k násilnostiam voči nim.55 Zaujímavé je, že aj po odchode oddielov UPA z východ- ného Slovenska boli v mene banderovcov rozširované v regióne protižidovské letáky. Je- den z nich sa objavil v júni 1946 v Piešťanoch a o mesiac neskôr v Prešove: „VŠETKÝM ŽIDOM. Odbor protižidovský vyzýva všetkých židov na Slovensku, aby sa do konca 31. júla 1946 bezpodmienečne vysťahovali z územia Slovenska. V inom prípade navštívia Vás Banderovci.“ Zjavne tu išlo o „iniciatívu“ miestneho obyvateľstva.56 Dokonca aj mimo východného Slovenska (napríklad v Zlatých Moravciach) sa objavovali v uvedenom období letáky s heslami „Slováci – komunizmus vás ničí. Židia vás ničia, cucajú a vydierajú“ a končili podpisom „Pozdravujú vás banderovci. Na stráž! Nitran!“.57 Bez- pochyby to bola práca domáceho slovenského obyvateľstva (ukrajinskí partizáni sa totiž nikdy nepodpisovali menom „banderovci“). Na jeseň 1947 sa napríklad na Spiši v oblasti Helcmanovce – Prakovce – Gelnica objavili letáky vyzývajúce Slovákov do spoločného boja s banderovcami proti boľševizmu, resp. židoboľševizmu. „My, Ukrajinskí povstalci, prišli sme k Vám ako hostia, a nie ako vrahovia. Bojujeme proti tým, ktorí chcú aj nad vašou vlasťou rozniesť chaos boľševického raja, pochovať slobodu Slovenska a každého jednotlivca. Voláme preto do boja proti neznabožstvu všetkých Slovákov, roduverných hlinkovcov, gardistov, ľudákov, katolíkov a evanjelikov. Pomstite sa za smrť najväčšieho martýra histórie dr. Jozefa Tisu! Židia ženú aj vás, slovenskí partizáni, do boja proti nám, ktorí nesieme vykúpenie z otroctva a suverenitu Slovenska bez komandovania Prahy a Moskvy. Nepočúvajte boľševických agentov! Prebehujte k našim oddielom! Do konca septembra príde nám posila a potom obsadíme celé Slovensko! Beda tým, ktorí nepočujú hlas národa! Smrť židoboľševizmu!!!“ Paradoxom však bolo to, že vyšetro- vaním sa ukázalo a z rozširovania uvedených letákov bol následne obvinený okresný tajomník KSS z Košíc.58

54 ABS Praha, f. 302-142-2. Raport z propagačného pochodu na Slovensko, uskutočneného oddielom „W-96“ v dobe 6. – 22. apríla 1946. Tiež Літопис Української Повстанської Армії. Томус 33. Ред. П. Потічний, І. Лико. Торонто; Львів 2001 s. 617-618, 621. 55 Літопис Української Повстанської Армії. Томус 33, s. 626. 56 ABS Praha, f. 307-99-1. Banderovci – situačná správa za obdobie 16. – 26. apríla 1946. 57 В’ЯТРОВИЧ, В.: Рейди УПА теренами Чехословаччини, s. 175. Tiež BUMOVÁ, I.: Proti- židovské výtržnosti v Bratislave v historickom kontexte (august 1946), s. 17. 58 MLYNÁRIK, Ján: Osud banderovců a tragédie řeckokatolické církve. Praha 2005, s. 34.

213 Jana Šišjaková – Michal Šmigeľ

Osobitnú kapitolu problematiky tvorí silnejúci antisemitizmus v bývalých odbojo- vých zložkách. Napr. vo Veľkej Lomnici v okrese Kežmarok v decembri 1945 došlo v hostinci k osobnej potýčke a bitke medzi istým miestnym Židom a bývalými partizán- mi, z ktorých bol jeden národným správcom na veľkostatku vo Veľkej Lomnici a druhý hostinským. Hostinský sa ponosoval na to, že „židia mu chcú tento hostinec odobrať, že za čo on ako partizán bojoval, pričom utratil svoje zdravie a židia, čo sedeli v bunke- roch dnes nám bojovníkom budú rozkazovať“. Prítomný Žid na neho následne fyzicky zaútočil a v roztržke pokračovali aj po privolaní polície.59 Nebol to však ojedinelý prípad a mnoho neprispôsobivých osôb najmä z radov bývalých partizánov, mimochodom ešte stále ozbrojených, v prvých povojnových rokoch boli postrachom i pre civilné obyvateľ- stvo. Dopúšťali sa výtržností, ktoré znepokojovali aj kompetentné úrady, ako uvádzajú dobové dokumenty, „...je u partizánov badať aj náladu protižidovskú, ktorej pôvodom je to, že väčšina Židov, hoci s menšími zásluhami ako partizáni o ČSR, resp. poväčšine bez zásluh o ňu, majú výhodné postavenie jak v úradoch (predsedovia národných výborov, členovia zastupiteľstiev – pozn. autor), tak aj v obchode a priemysle. V dôsledku tejto nespokojnosti ozývajú sa čím ďalej, tým častejšie hlasy z radov partizánov, že si budú musieť spraviť poriadok svojím spôsobom“.60 Pretrvávajúcu zášť voči Židom v radoch bývalých partizánov potvrdzoval už v auguste 1945 aj mjr. gšt. Ján Stanek, ktorý v správe pre námestníka predsedu SNR Karo- la Šmidkeho poznamenal: „Je nutné vyriešiť pomer Izraelitov k stabilizácii dnešného pokoja t. j. verejnosti života (...) Židia na Slovensku sa obohacujú na úkor chudobných vrstiev slovenského ľudu, ktorý v dobe slovenského ľudového povstania a v podzemnej činnosti priniesol tie najväčšie obete (...) V národe to proti Židom vrie. Nie sú to dozvuky fašizmu alebo snáď hitlerizmu, ale vlastencov, ktorí bojovali proti Nemcom a za zniče- nie hitlerizmu a fašizmu (...) Je preto obava, že národ už bude mať toho dosť, prevedie na Židov pogromy.“61 Kulminačne sa to prejavilo najmä pri príležitosti I. celoslovenského zjazdu partizánov, keď začiatkom augusta 1946 napriek bezpečnostným opatreniam (ale aj správam o chystanej protižidovskej akcie a silnej protižidovskej kampane prostred- níctvom štvavých letákov) došlo v Bratislave a na mnohých iných miestach Slovenska k výtržnostiam a protižidovským vystúpeniam zo strany radových členov odbojárskych odbočiek. Už 2. augusta 1946 boli v Bratislave a Komárne rabované obchody a byty, okrem toho v Komárne aj dom židovskej mládeže. Nasledujúci deň dochádzalo v Bra- tislave k viacerým inzultáciám Židov na uliciach a bola zdemolovaná židovská kuchy- ňa. Tretí deň antisemitské výtržnosti zosilneli – boli napadnutí a týraní ďalší židovskí obyvatelia a násilnosti sa rozšírili aj do Nových Zámkov (a okolia) a do Žiliny. Napokon 5. augusta 1946 bol v Bratislave napadnutý dievčenský židovský internát. Celková bi- lancia výtržností bola 19 vážne zranených (z toho 4 veľmi ťažko) a počet ľahko zrane-

59 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, inv. č. 364, k. 296, č. 1213/1947. 60 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, k. 283, č. 1362/1945. Verejné poburovanie. 61 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 2. Situačné správy za rok 1946 – máj.

214 Protižidovské prejavy na východnom Slovensku v prvých povojnových rokoch (1945 – 1947) ných nebol zistený. Zaistených bolo 31 výtržníkov, ale tresty boli opäť zanedbateľné.62 Okrem uvedených miest výtržnosti namierené proti Židom sa v tomto čase odohrali aj v Rajeckých Tepliciach, Vrbovom, Čadci, Košiciach, Michalovciach a opäť aj v Topoľ- čanoch. Rozdiel bol v tom, že keď po topoľčianskom pogrome (zo septembra 1945) vlá- da uvažovala o urýchlenom zavedení reštitučného zákona, teraz naopak oznámila, že na Slovensku nebude uskutočnený do tej doby, pokiaľ k zákonu nebudú vydané inštrukcie k jeho prevedeniu – teda išlo očividne o ústupok, ale nie v prospech Židov.63 V dôsledku stupňujúcich sa antisemitských prejavov a najmä ich množiacemu sa vý- skytu na viacerých miestach Slovenska HVNB v Bratislave informovalo svoje podria- dené bezpečnostné štruktúry o nariadení Povereníctva vnútra z 19. augusta 1946, ktoré ukladalo udržiavať verejný poriadok a zabrániť protižidovským prejavom na Slovensku. Za vinníkov protižidovských nepokojov boli opäť určené reakčné elementy a v žiadnom prípade nie „uvedomelí a pokrokoví“ odbojári, čo naznačuje aj istý alibizmus bratislav- ského bezpečnostného ústredia: „V poslednom čase na území Slovenska došlo k niekto- rým poľutovaniahodným protižidovským výtržnostiam. Po vyšetrovaní konkrétnych prípadov bolo zistené, že tieto vždy boli vyprovokované reakčnými elementmi, ktoré sa snažili vlnu antisemitizmu vniesť taktiež do odbojových organizácií. Našli sa v týchto organizáciách aj takí jednotlivci, ktorí naleteli provokačnej taktike a v zaslepenosti neu- vedomili si dosah ich počínania, keď sa dopustili protižidovských výtržností. Provokatéri sa obyčajne utiahli, nepodarilo sa ich vystopovať, ale doplatili vždy na to tí, ktorí naleteli.“ Z tohto dôvodu bolo prednostom okresných národných výborov (ONV) a okresných správnych komisií (OSK) a predsedom týchto úradov uložené prísne dbať na to, aby v ich okresoch nedošlo k podobnému porušovaniu poriadku a verejnej bezpečnosti. Prísluš- níci Národnej bezpečnosti o oblastní bezpečnostní referenti boli varovaní, že budú vy- vodené najprísnejšie sankcie, ak pri akýchkoľvek protižidovských, protištátnych alebo iných výtržnostiach nezakročia rozhodne a energicky a so všetkou vážnosťou. Všetkým funkcionárom odbočiek odbojových organizácií PV nariaďovalo vynaložiť úsilie, aby v zárodku potlačili akékoľvek šírenie antisemitizmu v radoch členstva.64 Medzi vyskytujúce sa protižidovské delikty z radov armádnych príslušníkov patri prípad Michaloviec, keď v uliciach nočného mesta 17. septembra 1946 dvaja podnapití vojaci z michalovskej posádky vykrikovali „Ja som gardista, ty si gardista – poďme biť židov!“ a následne vnikli do bytu Žida Samuela Berkoviča, kde inzultovali jeho rodinu. Na krik žien pribehli susedia a vojaci napokon museli utiecť. Jeden z nich bol však na ulici zadržaný hliadkou NB, proti ktorej vytiahol nôž a kričal: „Ženisti, pomoc, ženisti do zbrane, židi ma bijú!“. Z neďalekej krčmy privolaní vojaci sa dostali do potýčky s príslušníkmi NB a napokon svojho vojaka z rúk bezpečnosti vyslobodili (bez toho aby

62 ŠUTAJ, Štefan: Slovenské občianske politické strany v dokumentoch (1944 – 1948). Košice 2002, s. 128-129. 63 Porovnaj BUMOVÁ, I.: Protižidovské výtržnosti v Bratislave v historickom kontexte (august 1946), s. 11-27. 64 KREJČOVÁ, Helena: Český a slovenský antisemitizmus 1945 – 1948. In: Stránkami soudo- bých dějin. Sborník statí k pětašedesátinám historika Karla Kaplana. Praha 1993, s. 169.

215 Jana Šišjaková – Michal Šmigeľ

NB zistila jeho totožnosť). Denník Východoslovenská pravda na svojich stránkach tento incident odsúdil a následne vyzýval michalovské posádkové veliteľstvo, „aby vinníkov zistilo a čo najprísnejšie potrestalo“.65 Koncom roka 1946 a v roku 1947 prejavy antisemitizmu nabrali ďalší rozmer, sú- visiaci s prebiehajúcim procesom na Národnom súde v Bratislave s bývalým preziden- tom Slovenského štátu dr. Jozefom Tisom. Pre mnohých Slovákov zosobňoval slovenskú štátnosť a samostatnosť. Bolo zrejmé, že priebeh súdu i vynesenie samotného rozsudku smrti bolo politicky motivované a, pochopiteľne, „skutočný“ vinník bol tŕňom v oku aj civilnému obyvateľstvu, východné Slovensko nevynímajúc, hľadajúc ho kdekoľvek a v komkoľvek. Často nekriticky a s ohľadom na predchádzajúce skutočnosti (t. j. napr. riešenie židovskej otázky počas existencie Slovenského štátu 1939 – 1945) ho v nejed- nom prípade nachádzalo práve v Židoch, prípadne v kooperácii Židov s Čechmi či komunistami. A tak sa začali objavovať napr. v Kežmarku letáky s textami „Židia dali ukrižovať Krista. Teraz chcú dať zamordovať dr. J. Tisa, preto vysťahovať abo smrť“66, v Spišskej Starej Vsi – „Keď Tisu obesia, všetkých Židov a komunistov zabijeme. Nech dr. Tiso žije“ a „Občania! Židia, Česi a evanjelici na smrť odsúdili nášho vodcu Dr. Ti- su, toho, ktorý Slovákov chcel zbaviť cudzieho národného plevelu. Zapamätajme si dobre, kto sú to! Prečo ,Národný súd‛ nevysielali rozhlasom? Lebo sa báli súdu národa! (...) Začneme tedy súdiť i tých, čo dozerajú nad splnením tohto „spravodlivého rozsudku“! (...) Odplata príde. A tá bude spravodlivá! Prisaháme! Slováci“.67 Aj napriek sprísneným bezpečnostným opatreniam, týkajúcich sa protižidovských nepokojov, sa samotná situácia upokojovala príliš pomalým tempom, ako tomu nasved- čuje ďalší bratislavský pogrom v auguste 1948. Opäť vznikol z banálnej príčiny (roz- tržka a inzultovanie medzi Židovkou a Nežidovkou na bratislavskom trhu, čo v davovej psychóze vyústilo do rabovania židovských bytov, vybíjania okien a napadnutia židov- skej nemocnice). Zapojenie tejto otázky do mocenskopolitického konﬂiktu medzi KSS a DS (ako jedna z demagogických zbraní na postupné zdiskreditovanie DS v rokoch 1946 – 1947 na vnútropolitickom poli) krízu medzi židovstvom a majoritnou spoloč- nosťou len naďalej prehlbovalo a z nižších vrstiev spoločnosti ju presunulo na pozíciu politického vnímania. Ako uviedla I. Bumová: „Žida so svojou snahou o občiansku reha- bilitáciu sa stali zajatcami vnútropolitických rozporov a boja o moc.“68 Zmenou režimu po februári 1948 teda antisemitizmus na Slovensku nezanikol, do istej miery sa však zmenila jeho forma – mnohé prípady sa zamlčovali či boli „verejným tajomstvom“ alebo naopak – exemplárne sa prejavil napríklad v politických procesoch v 50. rokoch.

65 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 498, č. 3/1947. Verejný poriadok a verejná bezpečnosť – udr- žiavanie. Pozri tiež ŠA Košice – pobočka Michalovce, f. ONV v Michalovciach 1945 – 1948, k. 38, č. 637/1945 prez. 66 Východoslovenská pravda, 18. septembra 1946, s. 1. 67 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, k. 291, č. 1880/1946. Protižidovské letáky rozširované v Kežmarku. 68 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, k. 294, č. 595/1947. Protištátne letáky, rozširovanie neznámym páchateľom.

216 Protižidovské prejavy na východnom Slovensku v prvých povojnových rokoch (1945 – 1947)

Povojnový antisemitizmus bezpochyby vyplynul či vyrastal z holokaustu a niekoľ- koročnej protižidovskej propagandy na Slovensku (1939 – 1945), bezprostredných voj- nových a tiež povojnových skúseností, hoci nie je možné zanedbávať ani staršiu „tradí- ciu“ protižidovských postojov slovenského obyvateľstva už z čias medzivojnovej ČSR a uhorského obdobia dejín. Za hlavné príčiny bujnejúceho antisemitizmu na Slovensku v rokoch 1945 – 1948 je možné označiť snahu Židov o ich opätovné zapojenie do ob- čianskej spoločnosti a s tým úzko súvisiace otázky rehabilitácie a majetkovoprávnych vzťahov – týkajúcich sa bývalého židovského majetku, ktorý sa po vojne stále nachádzal v rukách niekdajších arizátorov, obyvateľov (aj z nižších sociálnych vrstiev), alebo bol pod národnou správou (paradoxne častokrát aj ako odmena za účasť v odboji!), a vôbec prieťahy v otázke jeho reštitúcie. Z toho sa následne odvíjalo spochybňovanie židov- skej účasti v SNP, štátno-národnej spoľahlivosti a preverovania účasti na germanizácií i maďarizácií, ako aj strach z prísunu Židov zo zahraničia a pod. Nepochybnou črtou napätia medzi židovským a nežidovským obyvateľstvom bol aj stav a vyspelosť samotnej povojnovej spoločnosti na Slovensku, Židov nevynímajúc. Protižidovské pohnútky, ktoré napokon vyústili do podoby rasovo motivovaných útokov, v mnohých prípadoch boli primárne čisto osobné, resp. boli primárne ekonomicky a sociálne podmienené. Neraz sa tak „vinníkom“ a „problémom“ stal ten, kto bol istým spôsobom odlišný, čo v niektorých prípadoch platilo na obidve strany, a nejednalo sa už len o jednotlivcov, ale o spoločenstvo ako také.

69 BUMOVÁ, I.: Protižidovské výtržnosti v Bratislave v historickom kontexte (august 1946), s. 16.

217

DOCUMENTY DOCUMENTS MODLITBY PRE SLOBODOMURÁROV

Martin Javor

JAVOR, Martin: Prayers for Freemasons. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 220-242 New view on f reemasons’ relat ionship to chu rch and religion gives Docu ment of Freemason Prayers from 1784. This work is a surprisingly factual concerning religious living and assignment of freemason lodges in the Middle Europe in 18th century. The text of prayers was transcripted in the time of 1914, founded in Latomica fund in State Central Archive (Státní ústřední archiv – SÚA) in Prague. The God and religion played an important role in freemason living in 18th century. They perceived faith in God as adoration, which is in imitating God’s attributes, the main God’s goodness, love and mercy.

Významnou pamiatkou slobodomurárskej činnosti v habsburskej monarchii počas vlády cisára Jozefa II. sú Modlitby pre slobodomurárov vydané r. 1784 v Prahe. Vznikli pre potreby „najdôstojnejšej provinciálnej lóže v Čechách a všetkým slobodomurárom jej okrsku“. Keďže sa toto dielo vyskytuje v dokumentoch viacerých lóží v Uhorsku a na Morave môžeme predpokladať, že Modlitby pre slobodomurárov boli rozšíreným a používaným dokumentom. Dielo je prekvapujúcim dôkazom o prežívaní a úlohe nábo- ženstva v slobodomurárskych lóžach 18. storočia v strednej Európe. Dokument neguje obraz slobodomurárov ako ateistov, či dokonca satanistov. Boh a náboženstvo zohrávali v živote slobodomurára 18. storočia dôležitú úlohu. Vieru v Boha chápali ako uctievanie, ktoré spočíva v napodobňovaní Božských vlastností, hlavne Božskej dobroty, lásky a milosrdenstva, ktorým „...Boh, Otec všetkého, utiera slzy z tvárí trpiaceho ľudstva“.1 V Modlitbách je predstavený cieľ slobodomurárskeho hnutia. Slobodomurár má svo- jím verejným životom potvrdzovať zásady, ku ktorým sa pri vstupe do lóže prihlásil. Je to apológia slobodomurárstva, ktorá pojednáva o úmysloch rádu, poukazuje na jeho ľudomilný ráz a bráni slobodomurárstvo pred rôznymi obvineniami, ktoré podľa autora, s najväčšom pravdepodobnosťou Ignáca Cornovu, pochádzajú z neznalosti a z predsudkov. Cornova poukazuje na fakt, že veľmi málo ľudí má správne predstavy o povahe slo- bodomurárstva a že väčšina ani netuší, čím sa vlastne pravý slobodomurár zaoberá a čím sa líši od ostatných občanov. Podľa neho hlavný základ pravého slobodomurárstva spočí- va vo vedomí vlastnej mravnej čistoty a v blaženom pokoji svedomia, ktoré sa raduje zo stáleho spojenia s Najvyšším Staviteľom, a z vykonávania činorodej lásky k blížnemu. Autor Modlitieb priznáva, že pravdepodobne bude množstvo osôb, ktoré majú o slobo- domurárstve úplne opačné názory. Nižšie i vyššie vrstvy sú často plné predsudkov, ktoré

1 Text modlitieb je prepisom z r. 1914, ktorý som objavil vo fonde Latomica v Státním ústřed- ním archivu (SÚA) v Prahe. Dokument sa nachádzal v osobnej zbierke historika českého slo- bodomurárstva Jaroslava Volfa. Jaroslav Volf je pravdepodobne aj autorom českého prekladu. Keďže fond Latomica je zatiaľ nespracovaný, tak je širokej verejnosti neprístupný.

220 Modlitby pre slobodomurárov ich rozum len zatemňujú, takže im zostáva podstata slobodomurárstva úplne neznámou. Sú takí ľudia, ako tvrdí, aj medzi najváženejšími a najväčšími osobnosťami, ktoré po- važujú slobodomurára, ak nie za ateistu tak aspoň za voľnomyšlienkára. Táto nedôve- ra v náboženstvo príslušníkov rádu tkvie podľa názoru autora v tom, že slobodomurári prijímajú do lóží príslušníkov všetkých náboženstiev. Cornova poukazuje na fakt, že jednou z hlavných zásad slobodomurárstva je náboženská tolerancia. Uisťuje, že každý muž, ktorý má nadanie, ale nemôže ho pre chudobu uplatniť, nájde u slobodomurárov, ako každý trpiaci, účinnú podporu a lásku. Podľa Ignáca Cornovu je podstatná povaha slobodomurárskych snáh, ktoré sa snaží uplatniť v lóžach i mimo nich skrytá v štyroch povinnostiach. Nikto nemôže byť dob- rým slobodomurárom, kto nie je dobrým kresťanom. Druhá povinnosť spočíva v staraní sa o seba. Pravý brat si preto kladie za jednu zo svojich hlavných povinností riadne sa starať o svoje zamestnanie a o svoju domácnosť. Tretia povinnosť spočíva v akejkoľ- vek podpore každého trpiaceho, štvrtou povinnosťou každého slobodomurára je jeho občianska lojálnosť. Tieto názory autora, ktoré predkladá v úvode svojich Modlitieb, ukazujú, že veľmi dobre poznal knihu konštitúcií, vypracovanú Jamesom Andersonom v r. 1723 v Londýne pod názvom „Staré povinnosti slobodomurárov“. Aj keď sa v diele mnohokrát poukazuje na lojalitu slobodomurára voči panovníkovi, dá sa cítiť v Mod- litbách aj odpor voči cisárovi. Ten je možné vidieť v absencii samostatnej modlitby za cisára ako bola bežná v podobných Modlitbách lóží napríklad v Prusku. Text modlitieb je mojim príspevkom k diskusii o vzťahu medzi slobodomurárstvom a náboženstvom.

Modlitby slobodomurára z r. 1784

ÚVOD Pravý slobodomurár je povinný slúžiť štátu, v ktorom mu Prozreteľnosť určila miesto, so všetkými svojimi telesnými i duševnými silami podľa svojho povolania ra- dostne a ochotne. Taktiež je povinný byť v úprimnej detinskej láske, úcte, poslušnos- ti, služobnej horlivosti a neporušenej vernosti stále nezameniteľne oddaný zemepánovi a vrchnosti. To sú pravé znaky skutočného slobodomurára. Naša osvietená spoločnosť predpísala nám slová, stisk a znamenia, podľa ktorých sa ako bratia poznávame. Tieto slová a znamenia nie sú bohužiaľ vždy neklamným znakom, že ten, ktorý ich prijíma a dáva, je taktiež dobrým bratom, teda slobodomurárom, pravým synom múdrosti. Je mi ľúto, že to musím povedať, ale smutná a nešťastná skú- senosť to dokazuje, že pod touto svätou pokrývkou sa ukrývali často šikovné líšky, draví vlci a jedovatí hadi. Kto je vlažným kresťanom, kto sa posmieva náboženstvu alebo Písmu, kto klame, kto sa chváli, kto nadsadzuje, kto nepočúva svoju vrchnosť a svojich predstavených, kto veľa hovorí, je pyšným, lakomým, závistlivým pomstychtivým, chlipným, nemilosrd- ným, ľudu nepriateľským, vo svojich náboženských, úradných, životných a domácich pomeroch z lenivosti nedbanlivým, ten dokazuje, aj keď mi môže udať slovo i znamenie,

221 Martin Javor

že nie je pravým bratom, ale len pabratom, žiadnym pravým synom múdrosti, ale jej nepriateľom, a že nie je hodný, aby nosil ctihodné meno slobodomurára. Kto je však zbožným kresťanom, pravým ctiteľom Boha a jeho slova, k nemu sa v pravej pokore srdca horlivo modlí, svoju vrchnosť a svojím predstaveným plnú posluš- nosť preukazuje, pokoru, pravdu a cnosť miluje a svojmu blížnemu skutky ľudomilnosti preukazuje – krátko, kto je pravým kresťanom a zároveň taktiež pravým patriotom, toho považujem vo svojich očiach za brata, hoci mi nemôže ukázať ani heslo, ani znamenie. Nie je to také ľahké, ako by si niekto predstavoval, pretože večný Staviteľ, darca všetkých darov, o to chce byť prosený, má nám túto milosť preukázať, pretože všetci máme na sebe chyby a nemôžeme byť bez modlitieb žiadnymi kresťanmi, preto Vás, moji bratia, prítomnou modlitebnou knihou obdarovávam. Prijmite ju ako dar, ktorý dáva moje srdce. Je to taktiež skutočne prejav môjho srdca.

VŠEOBECNÁ MODLITBA

Za odpustenie hriechov Ó, Ty večný, nehynúci, neviditeľný a jedine múdry Bože! Ó, Ty Spasiteľu sveta, Ty večná múdrosť a nebeský radca Boží! Ó Bože, Duchu svätý, Ty studnica božskej múdros- ti! Trojjediný Bože, ach, pozri, ja sa opovažujem s Tebou hovoriť, hoci som len zem a po- pol. Spomínam dnes na svoj hriech. Buď Ti vďaka, milosrdný a milostiplný Otče, že si ma nenechal v mojich hriechoch zomrieť, ale že si predĺžil život môj až k tomuto dni spásy. Ty sa teda neraduješ z mojej skazy. Vyznávam sa Ti preto zo všetkých svojich hriechov, vedomých i nevedomých a nezatajujem svoj zlý čin. Ach, Pane! Môj Bože! Moje hriechy sú ťažké, ja som Ťa nimi rozhneval a zaslúžil som si Tvoje tresty teraz i naveky. Ale ja ľutujem svoje hriechy zo srdca. Nespomínaj hriechy môjho detstva, ani mojich prečinov; spomni však na mňa podľa svojho veľkého milosrdenstva vo svojej dobrote! Spomni na hlboké rany svojho syna, na jeho trpkú smrť! Ježišová krv bola preliata aj za mňa. Ježiš umrel aj za mňa. Ach, Otče! Prijmi túto obeť, ktorú Ti vo viere predstavujem! On pre mňa trpel, čo moje prekročenia Tvojich svätých prikázaní zavinili. Ach, Ty skutočným, milostivý, láskavý a milostiplný Otče, Ty, Bože mieru, otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy! Veď si nám povedal: „ak sa hriešnik obráti, má žiť!“ Na toto Tvoje slovo spolieham a pevne verím, že mi pre svojho milého syna, môjho Pána a Spasiteľa, všetky moje hriechy odpustíš. Naďalej sa chcem brániť takému zarmúteniu svojej duše. K tomu mi napomáhaj trojjediný Boh Otec, Syn aj Duch Svätý. Amen! Amen, amen, amen!

Príhovor Ach, Bože, Ty Pán všetkých Pánov a kráľ všetkých kráľov! Mocný panovník celého zemského okrsku, vládca sveta! Ty, čo všetky vrchnosti ustanovuješ a ktorý si hovoril ústami svojho apoštola: „Nie je vrchnosti mimo od Boha, a kto vrchnosti odporuje, odporuje Božiemu rádu!“ Udeľ nám milosť, aby nad nami i nad všetkými poddanými spravodlivo vládli a nás chránili, aby sme mohli pod nimi žiť tichým a pokojným životom vo všetkej zbožnosti a poctivosti!

222 Modlitby pre slobodomurárov

A keďže máš, Ty, najláskavejší Otče, srdce kráľov vo svojej ruke a riadiš ich ako potoky vôd, ovládaj aj nášho najdrahšieho zemepána (.....) svojim svätým duchom a po- silňuj jeho trón! Daj mu Svoju božskú múdrosť, ktorá je okolo Tvojho trónu! Pretože pomocou nej panujú králi a radcovia. Daj, aby počúval nárek chudobných a neupieral právo vdov a sirôt! Nech ho ovládajú pravé kniežacie myšlienky a nech v nich žije! Daj mu, Ty všetvoriaca bytosť, najvyšší darca všetkých nebeských i pozemských statkov, šťastie Dá- vidovo, múdrosť Šalamúnovu, víťazstvo Josuovo, silu Samsonovu! Obdar ho láskou ku spravodlivosti, neohrozenou odvahou, pravdivou udatnosťou, stálym víťazstvom proti nepriateľom, šťastným výsledkom všetkých jeho zámerov a zdravým a dlhým životom! Daj mu verných, rozumných a múdrych radcov a uľahčuj ich pomoc. Ochraňuj ho svojimi svätými anjelmi! Požehnaj celú zem a daj našim hraniciam mier! Dobrotivý Otče, milostivý Bože, vezmi celé ľudstvo do svojej božskej ochrany, udeľ mu svoju pomoc, zmiluj sa nad nami, ako sa zmiluje otec nad svojimi deťmi! Vyslyš zbožných, ktorí k Tebe volajú, obráť bezbožných, aby sa naučili báť sa Tvojho mena. Veď a sprevádzaj cestujúcich; zaopatruj chudobných a núdzou trpiacich a vzbuď im dobrodinca, ktorý by sa ich ujal a ktorý by im pomáhal niesť ľahšie ich osud! Daj tým, ktorí by sa chceli poctivo živiť, príležitosť, aby si svoj chlieb mohli zarobiť a daj kaž- dému požehnanie v jeho práci. Udeľ zvlášť tým svoju mocnú ochranu, ktorí k obrane vlasti nosia meč a našu bezpečnosť a náš pokoj strážia. Daj im udatnosť, silu a šťastie pri všetkých ich krokoch a buď sám ich vodcom v boji. Ty večná sila! Občerstvuj každé- ho, kto pod silou svojho povolania omdlieva! Zachovaj každému jeho majetok v pokoji a mieri a zmiluj sa nad všetkými svojimi tvormi! Amen, amen, amen!

Poďakovanie Ó, Ty večný, silný a mocný Bože! Ty udržiavateľ sveta a Pán zástupov! Aká nevyspy- tateľná je Tvoja múdrosť, aká veľká je Tvoja milosť, aká nekonečná Tvoja láska, aká prekvitajúca Tvoja dobrotivosť, aká bezhraničná Tvoja milosrdnosť, aká krásna Tvoja spravodlivosť, aká čistá pravda a aká nepochopiteľná Tvoja všemohúcnosť! Predstúpme s vďakou pred jeho tvár a spievajme mu žalmy oproti! Poďte bratia, klaňajme sa mu a pa- dajme pred Pánom, ktorý nás stvoril, pretože on je náš Boh a my sme národ jeho pastvy a ovce jeho stáda. Vy, národy, uctievajte meno Pánovo! Modlite sa k Pánu vo svätej nád- here! Boj sa ho celý svet! Hory sa rozplývajú ako vosk pred Pánom, panovníkom celého sveta! Nebesá hlásajú jeho spravodlivosť a všetky národy jeho česť. Vyzdvihnite Pána, nášho Boha, modlite sa pri jeho nohách, pretože je svätý. Chváľte Pána všetci anjeli! Chváľte Pána všetci svätí! Chváľte Pána všetci pohani! Chváľte Pána všetky národy! Česť buď Bohu Otcovi, ktorý nás stvoril! Česť buď Bohu Synovi, ktorý nás vykúpil! Česť buď Bohu Duchu Svätému, ktorý nás posvätil! Česť buď svätej a vysoko pochvá- lenej Trojici, teraz až na veky! Aleluja! Amen, amen, amen!

Modlitba ranná Pán môj, môj hrad, moja skala, moja ochrana! Vyslyš moju prosbu, daj pozor na moje slovo, pretože sa chcem pred Tebou modliť. Pochválený buď, ó, Bože, Pán zástupov

223 Martin Javor a Bože Izraela, ktorý si dal odpočinúť môjmu telu, chránil si dušu moju tejto noci a zachoval si ma ešte jeden deň ďalej, aby som Ti mohol slúžiť a k Tvojmu svätému menu sa modliť. Pochválená buď Tvoja dobrotivosť, Ty život dávajúci ako nebeské svetlo života, dal si mojim očiam svetlo, aby som neumrel smrťou a že moje oko mohlo uvidieť dnešné svetlo dňa. Ty si ma uchoval pred hrôzou noci a oslobodil si ma pred zlom, ktoré sa pohybuje v tme. Ty si môj Boh a ja Ti chcem ďakovať a Tvoje meno chváliť vždy a večne. Zažeň, dobrotivý Bože, milostiplný, milosrdný Otče, moje previnenia ako noc a roz- ptýľ moje hriechy ako ranné mračná. Umy ma z mojej slabosti a očisti ma od mojich hriechov! Nauč ma plniť Svoju vôľu a zachovávať Svoje zákony: pretože Ty si môj Boh. Veď ma Svojim dobrým duchom, aby sa Tvojho mena bál! Odvráť moje oči od malicherností, Ty svetlo života, a nedaj, aby moje srdce bolo naklonené ku zlému! Riaď moje kroky podľa Svojho slova, aby ma žiadna slabosť ne- opanovala! Ó Bože mojej spásy, neopúšťaj ma, ujmi sa ma otcovsky a mojich bratov a všetkých ľudí! Pretože Ty jediný môžeš oslobodiť dušu moju od smrti, oči moje od slzí a nohy moje od pádu. Do Teba vkladám všetku moju dôveru. Česť buď Bohu Otcu, Synu i Duchu Svätému! Amen.

MODLITBY PRI STOLE:

Pred jedlom Dobrotivý darca všetkých statkov, milosrdný Otče a láskyplný Bože! Požehnaj nám tieto svoje dary, ktoré sme obdržali od Tvojej dobroty k zachovaniu nášho dočasného života a daj, aby sme ich v miernosti a s vďačnosťou požívali, pre Svojho jednorodeného božského syna, nášho Pána a Spasiteľa. Amen, amen, amen.

Po jedle Dobrotivý Bože, najmilší Otče! Ďakujeme Ti za všetky Tvoje milosti, ktorými si nás občerstvil a nasýtil, a prosíme Ťa, aby si nás aj naďalej všetkým potrebným zaopatril, aby sme mohli Tvoje meno tu dočasne a tam večne chváliť, ktorý žiješ a kraľuješ do večnosti! Amen, amen, amen!

Ďakovný žalm Ďakujte Pánovi! pretože je láskavý a jeho dobrotivosť trvá večne; on dáva všetkému stvoreniu stravu, on opatruje dobytku potravu, i mladým vranám, ktoré k nemu volajú. Pán dáva potravu tým, ktorí sa ho boja a spomína na svoju zmluvu. Pochválený buď Pán, Boh Izraela od večnosti do večnosti a všetok ľud povedz: Amen.

Modlitba večerná Veľký a nádherný Bože! Pochválená buď Tvoja dobrotivosť za všetky dobrodenia, ktoré si mi čas od času udelil. Zvlášť obetujem Ti svoju pokornú vďaku, že si i tento uplynulý deň Svojou nekonečnou dobrotivosťou na mne oslávil. Vo dne nás riadiš a ve-

224 Modlitby pre slobodomurárov dieš a v noci si náš strážca a naša ochrana. Preto sa utiekam i teraz k Tebe v tejto večer- nej hodine a prosím Ťa pokorne: buď mi milostivý, milosrdný Otče! Buď mi milostivý podľa Svojej veľkej dobrotivosti a zmaž moje hriechy podľa Svojho milosrdenstva. Daj, aby som teraz zároveň so svojimi šatami odložil aj poškvrnený kabát tela a zajtra aby som s ním obliekol šaty spásy a kabát spravodlivosti, teda nového človeka, ktorý je utvo- rený podľa Boha v poctivej spravodlivosti a svätosti! Daj, aby som sa zobudil ráno s no- vými úmyslami a novými silami, plný novej srdečnej horlivosti, Tebe, Ty Najsvätejší, podobný a s Tebou vždy viac sa zbližovať, až budem raz potom v nebeskej dokonalosti so všetkými anjelmi a svätými večne prespevovať: Svätý, svätý, svätý je náš Boh, Boh Zabaot! Amen, amen, amen!

Modlitby ranné a večerné na každý deň v týždni

Prvý deň

Ranná modlitba Veľký, všemocný panovník svetov, najmúdrejší staviteľ neba i zeme, ktorý od več- nosti do večnosti žiješ, kraľuješ a pôsobíš, ktorý všetky časy a toľko tisíc svetov podľa svojho zaľúbenia spravuješ a riadiš a sám nadovšetky zmeny a náhody povznesený stále zostávaš, Ty, ktorého roky nemajú koniec – my, ktorých dni sa krátia, ktorých život je ako nič pred Tebou, my, Tvoji sluhovia, blížime sa k Tebe pred Tvoj trón, aby sme sa Tebe, Večnému a Nekonečnému, klaňali a Tebe, ktorému patrí náš čas i všetko, čo sme a čo máme, posvätili prvotiny tohto týždňa. Buď Ti obeť našej úcty a naša poddanosť príjemnou! S ďakovaním prichádzame hneď z rána pred Tvoju tvár, Ty dobrotivý Bože a chvála Tvojej dobrotivosti má byť dnes i navždy náš prvý čin. Aká rada nádherných dušev- ných i telesných dobrých skutkov predstavuje sa nášmu duchu, keď hľadíme späť na minulú dobu! A komu inému než Tebe a Tvojej nezaslúženej milosti máme za ne ďa- kovať? Všetko, všetko prichádza od Teba, Otče svetla, prazdroj blaženosti: všetko sú dary Tvojej štedrej ruky. Každý deň, ba každá hodina minulého týždňa dokazuje Tvoju nevysloviteľnú dobrotivosť. Tvoja milosť je každé ráno nová a Tvoja vernosť je veľká. Tebe, Pane, Tebe náleží česť a chvála! Teba musia všetky Tvoje bytosti chváliť, pretože Ty si ich všetky stvoril, Ty máš zľutovanie so všetkými Svojimi skutkami a neprestávaš žehnať a dobre robiť. Ach! kiež by sa osvedčil taktiež každý deň a každá hodina minulého času a našej vďačnosti, o našej odvetnej láske a o našej poslušnosti k Tebe; ach, kiež nevystúpia raz proti nám a neobvinia nás zo zneužitia Tvojej dobrotivosti! Pane! Z koľko zabudnutých povinností voči Tebe a voči naším bratom, z koľko nevykonaného dobra, z koľko zlých činov musí nás minulý týždeň pred Tebou, Ty vševediaci, obžalovať! Ach Bože, zmiluj sa nad nami všetkými! Neprestaň nás chrániť a neodnímaj nám svoju dobrotu! Zmaž naše hriechy podľa Svojho veľkého milosrdenstva a daj im zapadnúť do mora zabudnutia!

225 Martin Javor

A tento nový týždeň, ktorý s Tvojou láskavosťou dnes nastupujeme, kiež, ach, naj- milší Otec, našu vinu nerozmnoží, ale našu dokonalosť a blaženosť podporuje! Kiež je pomocou Tvojou plodnejší na dobré kresťanské zmýšľanie a na lásku k Tebe, k Svojmu Pánovi a Majstrovi, a k našim blížnym a bratom než boli naše doterajšie dni! Daj, aby sme nezabudli nikdy na svoje vyššie určenie. Daj taktiež, Ty Otec večného svetla a úte- chy, ktorého dobrota je každého rána novou, aby sme svetlo, ktoré Tvoje všemohúce slovo „nech bude!“ dnešný prvý deň v týždni, stvorilo, vždy vyhľadávali a nachádzali, aby sme stále prítomné s budúcim spojovali a predovšetkým po tom túžili, čo je na nebe- siach! Uč nás stále spomínať, že musíme umrieť, aby sme sa stali múdri a blahoslavení! Amen!

Modlitba večerná Pán času a Pán večnosti! Už uplynul celý deň nového týždňa a tento prvý deň poskytol nový dôkaz Tvojej nekonečnej lásky, zľutovania a starostlivosti. Tvoja trpezlivosť nás niesla, Tvoja dobrotivá ruka nás chránila, že nás nepostihla žiadna nehoda, a že žiadne nešťastie nemohlo sa priblížiť k našim chatám. Najdobrotivejší pán, Ty si nám z prebytku Svojej dobrotivosti rozmnožil dnes nespočetné dobré skutky, ktoré si nám v minulom čase tak bohato preukazoval. Vďaka, tisíckrát vďaka, buď Ti za to od nás prinesená! Chceme sa Ťa báť a Teba milovať, v Tvojej dobrotivosti chceme hľadať vzor, ako by sme sa mali chovať k svojim blížnym a svoje povinnosti, ktoré od nás žiada náš stav, neobchádzať. Dobrotivý Bože, Pán minulosti, prítomnosti i budúcnosti, daj, nech je tento dnes šťastne začatý týždeň pre nás týždňom Tvojho otcovského zaľúbenia v nás, aby sme, keby mal v ňom prísť koniec našich dní, mohli byť uvedení do večných bytov mieru a blaženosti. Nedaj, aby Tvoja milosť od nás odstúpila a sľub Tvojho mieru aby zanikol: daj, aby sme zmluvu viery, bratskej lásky a dobrého svedomia verne a nezlomne dodr- žali! Buď pri nás aj v túto noc, aby sme zostali istí a šťastní. Nechaj nás zajtra v zdraví a veselosti opäť sa zobudiť, tak, ako si v dnešný deň zo svojho hrobu opäť povstal! Po- tom budeme, keď sa ráno opäť s novými silami prebudíme, s novou silou Tvojou chválu prespevovať a svojich bratov k rovnakým blaženým činom pobádať a hovoriť: Všetko, čo dýcha, nech chváli Hospodina!

Druhý deň

Ranná modlitba Všemohúci tvorca a strojca všetkých vecí, veľký Jehova, ktorý si dnešný deň stvoril nebo a zem si upevnil nad vodami a ktorého milosrdenstvo trvá večne, buď pri mojom precitnutí mojou prvou myšlienkou! Vďačnosť a láska musí byť dnes mojím prvým pocitom! Nech sa Ti zapáči obeť, ktorú Ti toto ráno prinesiem a prijmi milostivo moju vďaku za otcovskú ochranu, ktorou si ma minulú noc obdaril. Tvoje vševidiace oko bdelo minulú noc nado mnou, takže sa nemohlo žiadne nešťastie ku mne priblížiť. Je to Tvoj dar, najdobrotivejší Otče, že môžem dnes znovu činne vo svojich záležitostiach

226 Modlitby pre slobodomurárov k svojmu a k svojho blížneho dobru pôsobiť. Čo mám, čo by som nebol od Teba obdŕžal, Ty všemocná bytosť sily! Všetko prichádza od Tvojej dobrotivosti. Ja nemôžem bez Teba nič konať; nič činiť, ako by som mal, nič konať, aby sa to podarilo, nič konať, aby si mal na tom zaľúbenie. Ku všetkému musíš mi darovať milosť, silu a požehnanie, o to Ťa prosím. Ty trikrát veľký Bože: príď mi v mojej mdlobe na pomoc a buď mojou silou! Ak mám trpieť, daj, nech trpím ako kresťan v trpezlivosti a nádeji. Ak mám mať radosť, daj, aby som sa radoval ako kresťan v tichom duchu a v svätej vďačnosti k Tebe, Ty zdroj všetkých pravých radostí! Chráň ma, najmilší Otče, pred pokušeniami satana a môjho vlastného tela a krvi, aby som nekonal nič zlého a aby som proti Tebe nezhrešil. Nechaj Svojich svätých anjelov sprevádzať ma na mojich cestách, aby som bol otcovsky uchránený od všetkej škody. Buď mojou ochranou a záštitou, požehnaj môj vchod i východ, a neopúšťaj tých, ktorí poznajú Tvoje meno! Poteš všetkých zarmútených a chorých; pomôž všetkým v núdzi a opuste- ným! Požehnaj aj dnes a po celý týždeň, Ty bohatý zdroj požehnania, moju prácu, môj pokrm a činy môjho povolania, aby nebola moja námaha zbytočnou a aby som mohol byť svojmu blížnemu užitočným. Pomáhaj mi a všetkým mojim bratom, všetkým ľuďom! Pomáhaj, aby sme mohli všetci pred Tebou v živote aj smrti obstáť! Amen, amen, amen.

Modlitba večerná Pod Tvojou ochranou a milosťou, Ty Najvyšší, prežil som druhý deň včera začatého týždňa a užil v ňom veľa dobra, ktoré udeľuješ Ty Svojim tvorom, pre večnosť stvore- ným. Akým nevďačníkom by som bol, keby som chcel prijímať Tvoje dobré skutky s ne- vďačným srdcom! Veď je to rozkošné, Tebe, ó Pane, ďakovať a Tebe meno velebiť, Ty Najvyšší! ráno Tvoju milosť a v noci Tvoju pravdu hlásať. Ako môžem však Tvoje meno dosť vyvýšiť a Tvoju lásku náležito vychvaľovať, veľký Bože nebies a svetov, najvyšší staviteľu oblohy! Ó Ty nevyčerpateľný dobrodinec, ktorého láska k nám ľuďom a toľko dobrých skutkov, koľko nám stále udeľuješ, nedokážu žiadne slová popísať a žiadny jazyk vyjadriť, nahraď sám väčšou mierou Svojho ducha, čo potrebujem, aby som Teba, najblaženejšieho Pána svetov, dosť velebil! Posväť ma skrz na skrz, aby telo, duša i duch boli pred Tebou čisté! Daj mi zaspať s upokojujúcim pocitom a istým presvedčením, že si mi Ty, ó Bože môj, milosťou oplývajúci Otec, Ty Ježiš z Nazaretu, môj Spasiteľ a Ty, ó Duch milosti, mojou oporou! S vďakou chcem teraz zaspať a s chválospevom opäť precitnúť a v tomto blaženom konaní celý svoj život prežiť. Tam v radostnej večnosti, kde budú moje zmysly zošľach- tené, sa dozviem, ako je to rozkošné, Tebe ďakovať a Tvoje meno oslavovať, Ty Najvyšší! Amen, amen, amen!

Tretí deň

Ranná modlitba Ty všeobecný dobrodinec ľudstva! Ako Ťa mám chváliť, ak premýšľam o dobrých skutkoch, ktoré si mne i všetkým ľuďom, mojím bratom aj celému svetu milostivo ude-

227 Martin Javor lil. Aby sme poznali nekonečnú veľkosť Tvojej dobroty, je nutné zvážiť, že si dnešného dňa dal vzrásť zo zeme zeleným rastlinám, stromom, plodom a semenám ako potrave toľko miliónov ľudí. Ak obraciam na Teba svoj zrak, vidím nespočetné zázraky a dobré skutky bez konca. Všetko, čo som, čo mám a užívam, je Tvoj dar. Za všetky moje prežité dni vďačím Tebe. A tento mne nanovo udelený život, tento dych, táto myšlienka, ktorá patrí Tebe, a toto srdce, ktoré Ťa miluje, všetko, dobrotivý Otče, je účinok Tvojej nevy- sloviteľnej dobroty. Pozri, ó Pane a Bože môjho života! ja Ti obetujem v tejto rannej hodine všetko, čo si mi dal. Posväť si sám túto obeť a užívaj ju podľa svojich múdrych a svätých úmyslov. Moje telo i moja duša musí Ťa chváliť. Môj celý život chce hlásať Tvoju milosť. Svätý pud oduševňuje moje srdce, aby som činil dobro taktiež svojím bratom, bol im užitoč- ným v tom, čo si mi dal, a aby som sa vo všetkom správal ako múdry hospodár! Moje srdce a moja ruka nesmie byť zatvorená pred žiadnym nešťastníkom a núdzou trpiacim, ktorý odo mňa zmilovanie a pomoc očakáva! Ponáhľam sa teraz ku svojmu životnému zamestnaniu. Chcem ho vykonávať bez toho, aby som sa od Teba vzďaľoval, Ty predobrý Bože a Otče! Všetky náklonnosti môj- ho srdca, všetko moje konanie a jednanie, aby sa Tebe zapáčilo a veď ma po rovnej ceste! Amen, amen, amen!

Večerná modlitba Všemohúci, milosrdný Bože a Otče! nekonečné more otcovskej lásky a zľutovania! ktorý si v tento deň vodu ich miestach zhromaždil a zem suchú a plodnú urobil, aby niesla rastliny, stromy, ovocie a všetko, čo je k nášmu telesnému pokrmu potrebné, prosím Ťa v detskej pokore: zabráň, aby Tvoja duchovná záhrada, ktorú sám pestuješ, nebola zaplavená a spustošená, ale aby priniesla ku Tvojej cti mnoho ovocia. Najmilší Otče, zachovaj v nej i mňa ako plodný stromček a požehnaj ma, aby som mohol niesť množstvo plodov viery, lásky, nádeje, trpezlivosti a iných kresťanských cností, nestratil pod bed- rom kríža silu, ale stál pevne a nepohnuto ako silná palma! A až budem v tejto záhrade dosť dlho stáť, potom ma presaď Ty najmúdrejší, umelý záhradkár, do Tvojho nebeského raja, aby som sa tam mohol večne zelenať a kvitnúť. Ak je to však Tvoja milostivá vôľa, aby som uzrel denné svetlo, daj, aby som povstal s vďakou a chválou a robil, čo Ti je milé. Amen, amen, amen!

Štvrtý deň

Ranná modlitba Všemohúci staviteľ oblohy, ktorý si v tento štvrtý svetový deň slnko a mesiac a hviezdy ako jasné svetlá na oblohe nebies zasadil, aby delili deň od noci, a boli zároveň znameniami času, dní a rokov, a krajinu osvetľovali! prichádzam k Tebe z rána a ďaku- jem Ti z hlbokej svojej duše, že si i túto minulú noc ruku svojho otcovského milosrdenstva držal nado mnou, ochraňoval ma strážou svojich svätých anjelov a k Svojej chvále ma opäť povolal. Prosím Ťa pokorne, predobrý Otče, uchovaj ma i tento deň v rovnakej

228 Modlitby pre slobodomurárov milosti, láske a starostlivosti. Porúčam Ti svoje myšlienky, svoje srdce, svoje zmysly a všetky svoje zámery. Porúčam Ti svoje ústa a všetky svoje slová; porúčam Ti všetky svoje činy, aby Ti slúžili ku Cti a na prospech môjho blížneho. Nech žiari Tvoja tvár nado mnou, a ja neurobím chybu. A nech čokoľvek ma dnes stretne, radosť alebo žiaľ, všetko chcem z Tvojej otcovskej ruky s vďačnosťou a s pokorou prijímať. Veď si mojím Otcom, vedieš ma za pravú ruku, riadiš ma podľa svojej rady a prijímaš ma k sebe. Chváľ Pána, moja duša a všetko, čo je vo mne, jeho sväté meno.

Večerná modlitba Už som opäť, milostivý Bože a Otče, pri konci jedného dňa. Pod Tvojim milostivým dozorom a vedením som prežil šťastne taktiež tento deň. Teraz stíchlo opäť všetko okolo mňa, hluk sveta zanikol, moje zamestnanie skončilo. Toto nočné ticho, aké je slávnostné! Nič ma teraz neruší! Ó, noc, aká si krásna! práve k tomu stvorená, naplniť zbožnosťou dušu kresťana. Je mi ako keby som stál v chráme život tvoriaceho ohňa, ktorý má svoj stánok v najvyšších sférach nebeských. Pozdvihujem svoje oči a hocikde hľadím, vidím zázraky nášho veľkého Staviteľa. Tisíce zástupov hviezd žiaria nado mnou a hlásajú zvučne nádheru najmúdrejšieho umelca, ktorý ich stvoril. Tu chcem klesnúť na kolená a Tebe sa oddať. Veľké sú Tvoje zázraky, veľký je Je- hova, Ty Zázračný, Ty Nevyspytateľný! Neviditeľný vo svojej nádhernej podstate a Zá- zračný vo svojich dielach! Zázračný vo dne a Zázračný v noci; Nádherný vo svetle slnka, Nádherný vo svite mesiaca a Nádherný v lesku hviezd! Pane Bože môj, veľké sú Tvoje zázraky! Chcem len hlásať a chváliacim jazykom o nich hovoriť. Urob len milosti svojho ducha poznania Svoje zázračné dobroty v duši mojej stále živšie! Buď nado mnou, až budem spať! Buď mojim ochrancom a mojou záštitou. O to Ťa prosím v detinskej pokore, môj Bože, v ktorého dúfam. Amen, amen, amen.

Piaty deň

Ranná modlitba Najvyšší Staviteľ, nadovšetko múdry umelec, večný Bože a Otče, ktorý si tohto dňa pri stvorení sveta vyslovil Svoje požehnanie nad rybami vo vode a nad vtákmi v povetrí a ktorý plníš stále vody rybami a povetrie vtáctvom, daj nám úbohým ľuďom milosť, aby sme čerpali silnú útechu z tejto Tvojej bohatej prozreteľnosti, a v detskej dôvere verili, že nás, svoje úbohé deti, ktoré Tvoj milovaný syn, náš božský Vykupiteľ, svojou krvou vykúpil, neopustíš, ale že budeš o nás sa starať, nám žehnať a od všetkého zlého nás chrániť. Pomáhaj nám tiež, milosrdný Otče, aby sme boli ako dobré ryby v sieti Tvojho sväté- ho slova. Ach, môj Bože, veď si tiež prisľúbil, že chceš, tých, ktorí v Teba veria, chrániť ako robia vtáci so svojimi krídlami: rozprestri svoje všemohúce krídla milosti a vznášaj sa nad nami, aby nám pekelní dravci nemohli škodiť. Ako potom vtáctvo skoro ráno Teba veselým spevom chváli a aj počas dňa nepretržito svoju vďaku Tebe prespevuje, ach, tak otvor naše ústa, aby sme sa nedali predstihnúť týmito nerozumnými tvormi,

229 Martin Javor ale aby sme Ťa viac horlivejšie chválili a s anjelmi tu začali a tam u Teba nepretržite stále a stále prespevovali: Svätý, svätý, svätý je Pán, Boh zástupov, celý svet je plný jeho nádhery! Amen, amen, amen!

Večerná modlitba Pane, Bože Otče, plný milosti, dobroty a vernosti, ktorý preukazuješ milosrdenstvo tým, ktorí sa Ťa boja, až do tisíceho pokolenia! Velebená buď Tvoja dobrota za všetky dobré skutky, ktoré si mi čas od času a taktiež tohto dňa tak štedro preukázal! Daj, aby vedomie všetkých týchto skutkov vyvolalo vo mne požehnaný účinok, aby som deň po dni horlivejšie obetoval k Tvojej cti sám seba a všetko, čo som a čo mám. Nech je to je- diné konanie môjho života, Tvoju slávu každým slovom svojho jazyka a každým činom svojich rúk rozmnožovať, Tvoju česť chcem viac a viac šíriť a všetkých ľudí a bratov, s ktorými sa stýkam, pohnúť, aby Tvoje meno velebili a Teba nado všetko milovali. Tvoja láska a dobrota nech mi bude mocnou ochranou pred všetkým nebezpečen- stvom tejto noci a nielen mne, ale aj mojim bratom a priateľom, ba dokonca aj mojim nepriateľom. Nech mi slúži nočný pokoj k takému posilneniu, aby som opäť povstal z rána viac obratnejšie k Tvojej službe a k svojej práci. Pane Bože, udržiavateľ života, Ty si naše útočište na veky. Ty všetko dobre zariadiš, Tvoja večne trvajúca láska nech ma posilní v tejto občerstvujúcej nádeji: nech ma prinúti tak žiť, aby som sa Ti stále páčil, a upokoj ma, ak ma očakáva zármutok. Amen, amen, amen!

Šiesty deň

Ranná modlitba Ty, celým tvorstvom prenikajúci Všeduch, Ty, vo svojej podstate jednoduchý Bože, hovoril si šiesteho dňa ku svojej trojjedinej osobnosti: Urobme si človeka, obraz, ktorý má nám byť podobný! Ty si vystavil preto, keď si stvoril zvieratá, svoj posledný a naj- dokonalejší umelecký kúsok z hrsti najčistejšej a tinkturálnej zeme. Ty si vdýchol do nej živý dych a obdaril si ju nesmrteľnou a rozumnou dušou. Urobil si ho trochu nižším než anjeli, korunoval si ho cťou a nádherou a povýšil ho nad dielo svojich rúk. Podmanil si všetko jeho mocou, všetko ovocie a voly, taktiež zvieratá poľné, vtákov oblohy a ryby mora. Ó Pane, náš Pane, aké zázračné je Tvoje meno na celom zemskom povrchu! Všet- ko, čo si Najvyšší Staviteľ vykonal, všetko si urobil len kvôli jedinému človeku a stvoril a určil v jeho prospech a užívanie. Ako Ťa máme, Ty pralátka bytosti, z ktorej odvodzuje všetko svoj pôvod, za to dosť Ťa velebiť? Ty podstatná zábava večnej rozkoše, nekoneč- ne večné more! Kto môže zbadať nesmiernu veľkosť Tvojej milosrdnej lásky otcovskej a všemohúcnosti! Všetko, čo Tvoji tvorovia vidia, počujú, cítia, chutnajú – všetko pri- chádza len od Teba a od Tvojej bytosti. Áno, čo ešte viac? Ty Bože – človeče, predpove- daný v ohni na vrcholku Horebu a v ohni, dymu a pare, za hrmotu a tresku na hore Sinai od očisteného a učeného Mojžiša a iných prorokov Izraela, Ty si vykonal pre nás ľudí, ktorí si zaslúžili Tvoj hnev, všetky v božských knihách zaznamenané veľké zázraky, Ty si z lásky k nám svojim božským duchom poučil všetkých prorokov starého a Svo-

230 Modlitby pre slobodomurárov jich vyvolených poslov nového milostivého zákona a nakoniec vyplnil si nám predpoveď, ktorú si v takých rozličných dobách svojimi sluhami udelil, skrz svojho božského Syna na kríži, skropenom Tvojou ružovou krvou, a týmto splnením si vybojoval všetkým ľu- ďom, ktorí Tvoje príťažlivé milosti lásky sami neodporujú, moc ich spásy. Ďakujeme Ti, božský Vykupiteľu, za Tvoju svätú smrť a za Tvoje posledné slovo na kríži: „Je dokona- né“, pretože tým bol splatený každý náš hriech a nájdené večné vykúpenie. Nechaj nás teraz, Ty najslávnejší a najpožehnanejší kráľu, o Tvoje sväté telo s Jozefom z Arimathey prosiť, jeho do čistého plátna našej viery zaobaliť, myrhami a aloem mazať, to je srdeč- nou ľútosťou a zármutkom nad našimi hriechmi do našej pobožnosti prijať a do nového vierou očisteného srdca ako do nového hrobu položiť, aby samo a nikto viac v ňom nikdy neležal. Zapečať sám tento hrob svojim svätým Duchom, aby Ťa nikto, ani svet ani dia- bol z nášho srdca neukradol, aby sme Ťa nestratili, ale s Tebou umreli, z mŕtvych vstali a večne u Teba žili, boli a zostali, amen, amen, amen!

Večerná modlitba

Veľký, vševediaci sudca! Pri ukončení dnešného dňa, ktorý je pamätný utrpením Tvojho jednorodeného božského syna, nášho Spasiteľa, vyznávam sa Ti v pokore a v báz- ni, že na mne nie je nič iného než nespravodlivosť a že nie som hoden Tvojej božskej milosti a Tvojich dobrodení, ktoré si mi preukázal. Ale práve Tvoj milovaný Syn, Ježiš Kristus, urobil pre mňa dosť a jeho Ti dávam vo viere za rukojemníka. Koho mám, ja hriešny, na nebi i na zemi okrem Teba, ó Ježišu, môj Spasiteľ! Len Ty si mohol získať Svojim bratom odpustenie. Len Tvoja smrť mohla smrti, ktorá nám pre naše hriechy hrozila, jej strašnú moc vziať. Len Tvoj príhovor za mňa je dosť silný, aby som dostal od Tvojho otca všetko, čo je k môjmu spaseniu potrebné. Len Ty si moja cesta, pravda a život, jediná príčina mojej spásy, knieža mojej blaženosti, počiatok i koniec mojej viery, jediná obeť za moje hriechy. Len skrze Teba je pre mňa pripravené miesto v Tvojom večnom príbytku; len skrze Teba prídem k Bohu, len skrze Teba je mi otvore- ný prístup k Tvojej milosti. V mene tohto Tvojho milého syna, ktorý pre mňa Svoj život obetoval, blížim sa k Te- be, milosrdný Otče, a prosím Ťa s detinským srdcom: Neopúšťaj ma zo svojej ochrany v tejto začínajúcej noci! Neopúšťaj ma taktiež v hodine smrti a príjmy ma raz do Svojej slávy! Amen, amen, amen!

V siedmy a posledný deň týždňa

Ranná modlitba Od večnosti do večnosti veľký Bože, pred ktorým je tisíc rokov ako deň, ktorý včera uplynul! Ty Bože lásky, vernosti a pravdy! S vďakou a velebením dvíham opäť svoje otvorené oči k Tebe a chválim Tvoju dobrotu, ktorá ma opäť prebudila k Tvojej chvále a k užívaniu dobra, ktoré si prisľúbil svojim verným. Príjmy odomňa túto obetu, ktorú skladám pred trón Tvojej všemohúcnosti, a nájdi záľubu vo vďake, ktorú Ti v tejto rannej hodine vzdávam. Áno, velebiť Ťa chcem, môj Bože, kým budem dýchať. Chcem hlásať

231 Martin Javor

Tvoje milosrdenstvo a celý svet má to odo mňa počuť, ako milostivý si tým, ktorí Ťa hľadajú. A pretože si, všemohúci Staviteľu, v šiestich dňoch stvoril nebo i zem aj všetko, čo v nich je a siedmy deň si odpočíval, udeľ mi, Svojmu sluhovi, milosť, aby som bol v pravej viery účastný pokoja, ktorý mi získal Tvoj milý syn, Ježiš Kristus; nech moje sve- domie má pokoj od ťažkých duševných aj telesných protivenstiev, a až uznáš, že som v tomto slzavom údolí dosť pracoval, vypriahni ma podľa svojej milostivej vôle a veď ma do pokoja, kde budem so všetkými vyvolenými sláviť večný radostný sabat. To mi daj trojjediný Boh, Otec, Syn i Duch Svätý. Amen, amen, amen!

Večerná modlitba Vďaka Tvojej dobrote, ó Bože, tvorca a udržiavateľ môjho života, prežil som opäť jeden týždeň. Môžem pomýšľať späť len na týždeň, ktorý dnešný deň končí. Kde sú dni, hodiny, okamžiky, ktoré som v tomto týždni zažil? Kde sú radosti, ktoré ma obveseľo- vali, nádeje, ktorými som si lichotil, úmysly, ktoré som chcel urobiť? Kde sú hriechy, v ktorých som vzdychal? – Sú všetky tam, a ja som opäť bližšie večnosti. Nebol by som potešený, keby som nemohol proti tejto zmene všetkých vecí postaviť niečo trvalé a tým ukojiť pud svojho ducha po nesmrteľnosti. Ale aký som šťastný, že mám Teba, večného a nezameniteľného Boha! Hospodin, ak mám Teba, nepýtam sa nijako po nebi a zemi. Pretože Ty zostávaš, aký si, stále nevyčerpateľný zdroj blaženosti a radosti. Nech od- kvitnú všetky krásy prírody, len keď Ty mi zostaneš, Ty najkrajšia studnica svetla. Zhas- ni svoje slnko; zahaľ šedou temnotou svoje celé stvorenie, nivy nech stratia svoju ozdobu a hviezdy svoj lesk, nebo a zem nech sa prepadnú, čo stratím s celým svetom, ak mám Teba, Ty hojnosť všetkej krásy a dokonalosti? A keby hory padali, nedovolíš určite, aby milosť Tvoja nás opustila a zmluva Tvojho mieru zanikla, Hospodin.

TRI MODLITBY ZA MÚDROSŤ A ROZUM:

Prvá Nebeská múdrosť, Ty všetky najsilnejšie sily ďaleko prekonávajúca najsilnejšia sila! Nekonečný oheň večnej milosrdnej lásky, ktorým si tým nepochopiteľným umením svojej všemohúcnosti z lona svojho večného otca večne rodeného syna vytrhol, medzi nás smrteľných ľudí ponoril, jemu trpký kalich smrti piť dal, mŕtve telo k nesmrteľnosti a k sláve prebudil a na pravicu Otca posadil a tým toto zázračné dielo ukončil, ktorým bol človek, padajúci do siete satanovej, od večnej kliatby oslobodený a opäť znovustvo- rený ku krásnemu obrazu Najvyššieho, ku ktorému bol pôvodne stvorený! Skrze toto Tvoje nepochopiteľné umenie Tvojej všemohúcnosti, ó večne milosrdná nekonečná lás- ka, prosíme Ťa tým presláveným menom, pri ktorého zvuku sa všetky kolená na nebi, na zemi i pod zemou skláňajú, a všetka moc satana a všetkých jeho prívržencov do ničoty padajú, a v ktorom musíme byť všetci oslávení: v tomto najsvätejšom mene Ťa prosíme, zažeň všetky temnoty, ktoré zatemňujú naše oči, aby sme Ťa videli a poznávať Ťa sa učili! Osvieť temnotu nášho hlúpeho rozumu a veď nás k pravej múdrosti. Spáľ svojim

232 Modlitby pre slobodomurárov ničivým a večne milosrdným ohňom všetok trus našich ako kameň tvrdých sŕdc! Roztav, zmäkči a očisti ich! Priprav si ich k prívetivému útulku a dôstojnému dedičstvu Pána, aby sme sa mohli stáť múdrymi, nábožnými, spravodlivými, svätými a obratnými, aby sme nesmierne diela neprekonateľného Staviteľa spoznávali a jeho meno dôstojne chvá- lili, slávili a velebili! Rozviaž naše koktajúce jazyky, nekonečná krása, a riaď ich, aby sme hlásali vedenie duchom Tvojej múdrosti Tvoju slávu našim bratom a ukázali im dokonalo a správne Tvoje krásne, pôvabné a urovnané cesty a zároveň aj prostriedky, správne kráčať po nich a dôjsť k Tvojej múdrosti, a poučili ich dôkladne o utešujúcej a upokojujúcej pravde, aký si sladký a aké ľahké a príjemné je Tvoje bremeno! Pomôž nám konečne, aby sme ku Tvojej cti bez pochybenia v Kristu a v pravde až na koniec pevne zotrvali.

Druhá Panenská, láskyplná matka, božská múdrosť! Matka krásnej lásky bratskej a lásky k blížnemu, detinskej bázni, pravého poznania a svätej nádeje! U Teba je všetka milosť života a cnosti. Ty jediná nasýtiš svojimi plodmi každého, kto po Tebe túži a k Tebe príde. Pretože Tvoj duch predčí všetky myslené sladkosti a Tvoja pamäť trvá na veky a večne. Koho kŕmiš a napájaš, ten sa nasýti a pociťuje stále viac a viac hlad a smäd po Tebe. Kto Ťa počuje, nepríde k hanbe, a kto s Tvojou pomocou svoje dielo vykonáva, nezablúdi na veky. Uč nás svoju nebeskú krásu dobre poznávať. A ako miluješ, kto Ťa miluje, podporuj našu dušu, nášho ducha a naše srdce svojim najsilnejším a všetko zohrievajúcim ohňom lásky, aby sme Teba, najvyšší, najlepší, lásky najhodnejší, najdokonalejší a najrozkošnej- ší, jedine pravý poklad v plnej sile svojich sŕdc Teba úplne oddaní nepretržito milovali.

Tretia Stredisko nepochopiteľného božského svetla, večné sídlo božskej múdrosti! Osvieť temnotu nášho rozumu! Pohni, ó božská múdrosť naše jazyky k Svojej chvále; rozdrv mocou naše srdce, aby sa Ti stalo príjemným a ľúbezným stánkom, teda pravým dedič- stvom Hospodina. Majster všetkých svetov, Bože kovov, najmúdrejší Staviteľ, pomáhaj nám vytrvalo hľadať najušľachtilejší, najväčší a najroztomilejší poklad a najrozkošnejšiu perlu. Pomá- haj, aby sme skrotili zvieracieho človeka! Daj, nech sa zriekneme v duchu a v pravde nielen pozemského sveta a všetkých jeho zábav, ale taktiež hlavnej našej samolásky a všetkých iných nečistých náklonností a zmyselností, spolu so všetkým, čo máme, nech prinesieme všetko večnej múdrosti ako príjemnú obeť a nech sa ponoríme sami takým spôsobom do našej ničoty, aby sme na budúce neposkytli našej vlastnej vôli vôbec žiad- ny čas k spamätaniu, ale aby sme žili úplne podľa večnej múdrosti. Ó, Ty blažené veškerenstvo, Ty pôvodca všetkých vecí, my Ťa prosíme z plného srdca, daj nám z nekonečného mora Svojej všemohúcnosti len niekoľko kvapiek nebeského osvietenia, aby Tvoja božská múdrosť bola s nami a pri nás, s nami pracovala a nás na cestu spravodlivosti viedla, aby sme podľa jeho svätej vôle a zaľúbenia žili a v najvyššej múdrosti skrz Ježiša Krista do neba sa dostali. Amen, amen, amen!

233 Martin Javor

Za dobročinnosť Predobrý Bože, Ty blahodarné, lásky najplnšie a jediné pravé dobro! Kto by Ťa nemal v duchu a v pravde nadovšetko milovať? A keďže miluješ všetkých ľudí na celom svete nekonečne väčšou láskou než najnežnejší otec svoje vlastné dietky, a síce so vše- obecne rovnakou láskou: kto by nemiloval taktiež všetkých ľudí, svojich bratov, práve tak, ako sám seba? Ach, Ty dobrý, prebohatý, milý Bože a Otče, ktorý nám poskytuješ denne všetko dobro, ktorý však taktiež vo svojom slove hovoríš: „Kto si zatvára uši, aby nepočul nárek chudobných, bude sám raz nariekať a nikto ho nevypočuje“, daj mi dobré srdce, aby som zo srdce dobrovoľne každému robil dobro, bez rozdielu a bez nádeje na odplatu, jedine z čistej lásky a len pre Tvoju lásku a dobrotu a pre Tvoje mnohé dobrodenia, ktoré si mi v tak bohatej miere poskytol a poskytuješ. Nech poznám, že moje statky nepatria mne, ale Tebe, a že si ma len učinil ich správcom. Áno, nech poznám, že som povinný, nielen všetkými svojimi statkami, ktoré si mi zveril, ale aj svojím životom blížnemu slúžiť. Daj mi také srdce, aby som zhromaždil poklady v nebi, ktoré zlodeji ne- ukradnú a mole nezničia. Nech si položím dobrý základ pre budúcnosť! Pretože Ty Pane Bože, láskyplný priateľ a Otec chudobných, sľubuješ tomu, kto sa ujíma chudobných, že ho Hospodin v zlej dobe ochráni. Hospodin ho zachová a udrží pri živote a bude sa mu dobre vodiť na zemi a nevydá ho do vôle jeho nepriateľov. Ty, najláskavejší a najdobroti- vejší Otče, občerstvíš ho v jeho chorobe a ochrániš mu od všetkých jeho chorôb. Uč ma premýšľať o slove, ktorí si povedal: „Dajte, a bude aj Vám dané; vrchovatá miera bude do Vášho lona vsypaná“. Daj mi také srdce a presvedčenie, že je dobročin- nosť a zľutovanie s chudobnými pôžičkou, poskytnutou Tebe, môjmu nebeskému Tvor- covi, za ktoré Ty mne opäť mnoho dobrého preukážeš. Pretože ako loď pláva po mori a vracia sa naplnená mnohým tovarom naspäť, tak sa podobajú almužny a skutky milosrdenstva takejto lodi, ktorá svojmu veselému darcovi jeho vklad dvakrát a mnohokrát nahradí.

Za mlčanlivosť Hospodin, Bože Otče a Pán môjho života! daj mi tichého a mierneho ducha a vždy mlčanlivé ústa. Uč ma jazyk krotiť a riadiť, aby som sa neprevinil v slovách a neklesol preto ako bezbožní a rúhači. Pripomeň mi svoje slovo: „Blázni majú svoje srdce v ústach, ale múdri majú svoje ústa v srdci“. Uč ma, že ten je múdrym, ktorý má spojené svoje pery, pretože pri mnohých slovách obíde sa málo kto bez hriechu. Kto na svoje ústa dbá, zachováva svoj život, kto ale nimi hýri, prichádza do strachu. Preto ma uč, najmilší Otče, aby som položil zámok na svoje ústa a pritisol na ne pevnú pečať, aby som neklesol a aby ma môj jazyk neskazil! Ako mnohí nechcem upadnúť len pre vlastné ústa do veľ- kého nešťastia! Smrť a život sú v moci jazykov; kto svoje ústa a jazyk v tichosti chová, zachováva aj svoju dušu pred bázňou. Aj blázon bude ctený ako múdry, ak bude mlčať, a bude považovaný za rozumného, len kým neotvorí svoje ústa. Preto, ó Ty predobrý Bože, milosrdný Otče, daj mi ušľachtilú cnosť mlčanlivosti; otvor však moje ústa, keď majú moje pery Tvoju slávu hlásať.

234 Modlitby pre slobodomurárov

Rozjímanie v protivenstvách My ľudia nie sme schopní vyskúmať, čo je riadiacou niťou, ktorá vedie v tmavých la- byrintoch tohto pozemského života osudy ľudstva k cieľu. Uprostred našich nárekov stoj ale pri nás stále hlboká úcta, ktorou sme najvyššiemu a najvznešenejšiemu Staviteľovi celku i jeho každého dielu povinní; táto úcta nás uč, aby sme tam, kde najdokonalejší ešte rozum zostáva s údivom stáť, pred bludnými cestami cúva alebo široko rozprestreté polnoci pred sebou vidí, hlboko sa koriaci padli na svoje kolená a položili ruku na ústa – a mlčali. Milosrdný, milostivý Bože, Otče milosrdenstva a Bože všetkej útechy! chcem Tvoj hnev ochotne znášať, pretože som zhrešil proti Tebe. Ty si kráčal predo mnou, Ty si mi ukazoval svoje cesty. Bez kríža a bez utrpenia nedá sa žiť život. Beda mi! keby som dobu svojho navštívenia nevyužil a Tvoju milosť zneužil. Ach, Bože, nedaj, aby Tvoja ruka bola príliš ťažká, aby som nezahynul! Chcem rád piť kalich, ktorý si mi, milý Otče, napl- nil. Len nedaj, aby som bol kalichom hnevu, ale skôr kalichom Tvojej milosti! Ach, Otče, ak je to Tvoja vôľa, aby som niesol tento kríž, tak nech sa stane Tvoja vôľa na mne, nie k mojej skaze, ale k môjmu dobru a k mojej blaženosti! Zachovaj ma pod týmto krížom, milosrdný Otče! Ty si ma zranil; uzdrav ma opäť! Ty si ma usmrtil, daj mi opäť život! Ty si ma zaviedol do pekla, vyveď ma opäť z neho von! Daj, nech mi vyjde v temnotách opäť slnko Tvojej milosti, aby som videl svoju rozkoš v Tvojej milosti! Pomáhaj, aby som znášal s pevnosťou skúšky, ktoré sa mi zdajú tvrdé a obtiažne! Posilni moju nádej, aby nepochybovala, moju trpezlivosť, aby neochabovala! Nedaj zhasnúť mojej slabej viere ako slabo horiacemu knôtu a nezlom úplne rozšľapanú trstinu! Bože, Tebe dôverujem, nedaj, aby som sa niekedy v Tebe sklamal! Vysloboď ma skrze svoju spravodlivosť, na- kloň ku mne svoj sluch a pomôž mi! Pretože Ty si moja skala, môj hrad, moja sila! Preto som tak pokojný a odhodlaný a čakám na Teba, Pane. Ty, Bože môj, ma vyslyšíš!

V chorobe Pane môjho osudu a mojich dní! Tvoje šípy sú vo mne a Tvoja ruka spočíva ťažko na mne. Nič zdravého nie je v mojom tele pred Tvojou hrozbou a nie je mierou v mojich údoch pred mojimi hriechmi. Pretože moje hriechy kráčajú pred mojou hlavou a stali sa mi ako ťažké bremeno príliš ťažkými. Moje srdce sa chveje, moja sila ma opustila, a svetlo mojich očí nie je u mňa. Ach, môj milý Bože a Otče, zachovaj dušu moju pred všetkým protivenstvom! Daj, nech je táto telesná choroba liekom mojej duši, aby sa pomocou neho uzdravila. Ó Ty nebeský lekár, Ježišu Kriste, môj Spasiteľ, uľav mojim bolestiam a uzdrav ma svojimi ranami! daj, aby Tvoje trpké utrpenie a Tvoja smrť bola mojim liekom! Ak je to Tvoja vôľa, Ty pôvodca a Pán môjho života, aby som išiel cestou všetkého sveta: nuž, nech sa stane vôľa Tvoja! Ty máš moc vziať mi môj život, ktorý si mi dal. Nie som lepším, než boli moji otcovia; prepusť teda, Pane, v pokoji sluhu svojho, ako si hovoril; pretože moje oči uvideli Svojho Spasiteľa, ktorého si Ty všetkým národom pripravil ako svetlo, aby si osvietil pohanov a oslávil svoj národ izraelský.

235 Martin Javor

Poďakovanie za uzdravenie Boh života a Boh dobroty, Bože, Ty sudca, Ty spravodlivý sudca! Tvoj tvor sa raduje s chvením z Tvojho zľutovania. Áno, raduje sa vo svojom tvorcovi a má radosť, vzdiale- nú hrdosti Bohom nenávidených rúhačov, je vyšší než nebesia, radosť s pokorou! Bože, Ty si ma dnes znovu prebudil k životu, Ty si ma opäť dnes z ničoty vytiahol; pre Tvoju, môj tvorca, pre Tvoju česť cítim radosť! Nie je to Bože! toto telo bolestí, súžené od päty až k hlave a tak dlho? Bože, je to toto telo uzdravené, posilnené v Teba sa radujúce. Toho, ktorý viac nemal nádeje – a vysilený, často celé noci preplakal, si utešil. Hospo- din! Čo som, že si na mňa spomínaš? Je dielo pred očami majstra taktiež niečo? Je hrieš- nik, ktorý od Teba ustúpil, ešte niečo pred Tebou? A Ty si sa ma, stratené dieťa, ujal ako otec s láskou, ktorá ma pôvodne stvorila a potom spasila. Bože, ja cítim – Bože!! a ktorý jazyk dokáže vyjadriť srdce, ktoré tak nežne cíti? A ktoré srdce má dosť citu, aby Teba, Svojho Tvorcu, úplne precítilo? Čo pociťoval blažený priateľ Spasiteľov, ktorý počul v hrobe jeho hlas? S hlbokým obdivom prichádza a vidí svojho Vykupiteľa. A padne a objíme a bozká, bozká vďačne nohy Vykupiteľa. A ja plačem, Bože, pred Tebou v pra- chu, a cítim, čo on cítil. Aká múdrosť, Bože! a aké poznanie! Aká láska, že nás vedieš skrze utrpenie do hlbín svojho božstva! Božské cesty! Ty si svätý, mocný a vznešený; a ako vlastne niečím sú všetci ľudia! V Tebe žije a pohybuje sa všetko, tvorca, udržia- vateľ! Tvoja útecha posilni moju dušu. Bože, môj sudca, môj umiernený otec! Ty, Ty si ma uchránil pred súdom, keď si ma potrestal. Miernejšie tresty, než šťastie hriešnika! Blažená ľútosť, už nebudem večne ľutovať; božská ľútosť! Hospodin, môj život žehná Tvoje cesty! Daj nech roky môjho nového detstva bohatšie kvitnú než prvé roky, a znáša- jú ovocie! Neponáhľaj rozdrviť v pomste mládenca, ktorý bez Teba zablúdil a ušetri ho, ako si ušetril otcovsky moju dušu! Ak mám trpieť! – Bože, len nie ako hriešnik! Ak som zvádzal iných svojich príkladom: posilni ma teraz silno, aby som priviedol zvedených k Tebe!

Modlitba veľmajstra Pane, zdroj a základ všetkej múdrosti, Najvyšší Staviteľ sveta, Adonai, vladár na nebi i na zemi! Ty si stvoril vo svojej nekonečnej múdrosti človeka, aby vládol nad tvorstvom, ktoré si stvoril, a aby panoval vo svätosti a spravodlivosti na svete. Daj mi múd- rosť, ktorá je stále okolo Tvojho trónu, ktorý si nadprirodzeným svetlom, zvláštnym darom Božím, znamením milosti Tvojich vyvolených, zástava večného spasenia, ktorá dvíha človeka od pozemských vecí k nebeským statkom a ktorá pretvaruje človeka zvieracieho v duchovného. Zošli ju od trónu svojej slávy, múdrosť, ktorá pozná Tvoje skutky a ktorá bola pri Tebe pri stvorení sveta, ktorá poznáva, čo je Ti milé! Zošli ju, aby stála pri mne a aby pracovala so mnou, aby som takto poznal v čom máš zaľúbenie! Naše vedenie je veľmi obmedzené, pokiaľ telesná schránka rozptýlené zmysly obklopuje. Ale múdrosťou Tvojou sa rozsvietia oči moje! Ak je bohatstvo pôvabnou vecou, čím viac je jej múdrosť! Čo je bohatšie než múdrosť, ktorá všetko tvorí? Ona je tajnou radou v poznaní Boha a ukazuje jeho činy, ona môže uhádnuť oboje, čo pominulo aj čo príde. Ó Bože mojich otcov a Hospodin všetkej dobroty, ktorý si učinil svojím slovom všetky

236 Modlitby pre slobodomurárov veci, daj mi skrz svoju múdrosť pravé poznanie a rozum, aby som sa Teba pevne držal a podľa Tvojej vôle živý bol! Daj mi skrze ňu náklonnosť k pravde a obratnosť, aby som zastával svoj úrad a svoje povolanie tak, ako sa Tebe páči! Daj však taktiež, milostivý Bože a najláskavejší Otče, aby som Ťa, Ty Pane zástupov, dobre poznával, Teba sa bál, Teba nadovšetko miloval a Teba bez prestania velebil, Tebe z plného srdca ustavične ďakoval a stále slúžil! Daj, aby som nasledoval svetlo prírody, miloval pokoru ducha, bol dobrým predstaveným svojich podriadených a viedol ich k Tvojej múdrosti, aby sme boli nájdení v každom čase užitočnými a dôstojnými občanmi štátu! Pomáhaj nám, predobrý Bože, aby sme štátu, v ktorom podľa určenia Tvojej prozreteľnosti žijeme, podľa svojich telesných i duševných síl a v pomeru nášho povolania úprimne slúžili a svojmu najdrah- šiemu zemepánovi (titul) a vrchnostiam v úprimnej detinskej láske, úcte, poslušnosti, služobnej horlivosti a neporušenej vernosti stále nezameniteľne boli oddaní! Daj taktiež, aby sme svojmu núdzou trpiacemu blížnemu, koľkokrát môžeme, v láskyplnej činnosti radou i skutkom na pomoc sa ponáhľali! Pošli svojho anjela predo mnou, ktorý by mi pripravil cestu pre všetko moje konanie, ako si túto milosť všetkým svojím verným slu- žobníkom od začiatku preukazoval. Drž sám, Ó, Ty strážca Izraela, stráž ma a ochraňuj môj vchod i východ od teraz až do večnosti! Amen, amen, amen!

Modlitba majstra Veľký, obdiv zasluhujúci Bože, Ty Boh mojich otcov a Pán všetkého zľutovania! Večný Staviteľ, najmúdrejší panovník, Ty tvorca všetkých vecí! Neprosím o pozemské poklady tohto sveta; ale o to Ťa prosím, Ty najmiernejší Otec a darca všetkých statkov, aby si mi ráčil udeliť najušľachtilejší poklad, najdrahocennejšiu perlu, svoju múdrosť. Pretože ona je majstrom všetkého umenia, ona je dychom božskej sily, obrazom jeho dobroty, ona je krajšia ako slnko a všetky hviezdy, ona siaha od jedného konca sveta ku druhému a ovláda všetko dobré. Ach Pane, môj Bože, buď mi milostivý a ovládaj ma svojim Svätým Duchom, aby som zariadil činy svojho konania a všetky svoje veci podľa Tvojho Božského slova. Daj mi ducha rady, múdrosti a rozumu, aby som sa vo svojich radách nezmýlil! Nech je anjel veľkej rady mojim majstrom a radcom! Pretože ktorý človek pozná radu Boha a kto môže tušiť, čo Boh chce? Myšlienky smrteľníkov sú totiž chabé a naše úmysly nebez- pečné. Preto zošli z hory Tvoju múdrosť, ktorá by ma naučila tomu, čo sa Tebe páči a ktorá by moje konanie na zemi riadila. Osvieť môj rozum svojim božským svetlom! Pretože Ty osvetľuješ moju sviečku, Ty Pane, môj Bože, činíš z mojej temnoty svetlo. Pošli svoju múdrosť, aby stála pri mne a pracovala so mnou! Urob ma zdatným v úrade, do ktorého si ma postavil, a v dielach, ktoré mám vykonať! Pretože nie som sám zo seba schopný, aby som našiel radu, raď Ty mne sám ako Svojmu nástroju a nádobe Svojej milosti, aby som mohol dary, ktoré si mi zveril, dobre užívať, Tebe ku cti a svojmu blížnemu a svojím bratom ku prospechu. A keďže ja sám nerozumiem ani počiatku, ani prostriedku, ani koncu, ako by som mal svoj úrad správne viesť, urob Ty, môj milý Bože, najvyšší majstre na okrsku zemskom, sám počiatok, vládni prostriedkom a požehnaj koniec, daj šťastný priebeh a priaznivý výsledok! Pomáhaj mi, aby som vykonával zo

237 Martin Javor všetkých svojich síl skutky milosrdenstva a ľudomilnosti, aby som sa radoval z blaha svojho blížneho a svojich bratov, a aby mi išla ich núdza k srdcu. Pomôž mi, aby som sa radoval s tými, ktorí sa radujú, a aby som plakal s tými, ktorí tu plačú. Daj mi miernosť pri všetkom mojom jednaní a konaní, za to však pravú horlivosť pre Tvoju česť, pre blaho mojich bratov a pre vykonávanie mojich povinností! Ó Pane, daj mi silu Svojho ducha! Amen, amen, amen!

Modlitba tovaryša Veľký Bože! Najmenší prášok v slnku práve tak ako obdivuhodné veľkosti nepo- četných svetových telies, ako aj nezameniteľný rád ich pravidelných pohybov na ich rozličných dráhach svedčí o Tvojej existencii! Ty najvyšší večný a nekonečný Staviteľ! Všetko, čo je viditeľné a hmatateľné, žiari do oka a znie v uchu človeka ako Tvoja ne- konečná dokonalosť. S pokorou sa blížim k Tvojmu trónu velebný Bože a Pane zástupov a prosím Ťa v detinskej úctivosti a poníženosti, aby si mi ráčil udeliť milosť, aby som obrátil myšlienky svojho srdca k Tebe, skôr ako niečo začnem a vykonám; a aby so k vô- li Tebe v Tebe, k Tebe a skrze Teba všetko činil, čo je Ti milé; aby som vo všetkých veciach vyskúmal modlitbou Tvoju vôľu a vošiel s Tebou po radu a podľa nej rozhodol, čo je správne a Tebe milé; aby som nasledoval verne i radu svojich predstavených, zostával vo svojom povolaní a nie mimo neho, nezačínal nič nad svoje sily a tak dobre rozpozná- val čas aj miesto, prítomné aj budúce! Uč ma skúmať duchov a rozoznávať, aby som mohol uniknúť osídlam diabla a jeho nástrojom, a sieťam bludu a temnoty! Pomáhaj, aby som sa ponoril do Tvojej svätej vôle a očakával skrze Tvoje božské slovo v útechypl- nom očakávaní blaženosti radostnú večnosť, ktorá nás prenesie do nebeských príbytkov, kde budeme so všetkými vyvolenými v Tebe samotnom ako vo svojom jedinom cieli a v pravom pokoji nepretržito bývať a radovať sa. Pretože oko nevidelo a ucho nepočulo a do srdca človeka nevstúpilo, čo si tým pripravil, ktorí Teba milujú. A ako je vnútor- ný človek, jeho duch je podľa srdca Boha očistený a jeho telo je dokonale umŕtvené, utešiteľ, čo on všetkým svojim vyvoleným posiela, najľúbeznejším chrámom, v ktorom tróni jeho múdrosť a v ktorom sa dá nájsť dôstojné poznanie tvorcu, tak sa otvoria mi- láčikom múdrosťou požehnané tajomstvá, skrývané však jeho dobročinnou múdrosťou pod kliatbou pozemským tvorom, a jeho verní budú odmenení veselým životom, cťou a bohatstvom tu na zemi, v nebeských však príbytkoch blaženosťou nepochopiteľných radostí, uvidiac Boha tvárou v tvár! Tak mi k tomu pomáhaj, Ty božská múdrosť, pre Svoje meno. Amen, amen, amen!

Modlitba učňa Ach, Ty večný, nehynúci, neviditeľný a jedine múdry Bože, Ty podstata svetov, Ty večná sila! Padám v úctivej pokore pred trónom Tvojej velebnosti na kolená, Ty božský, večný a všemohúci Staviteľ a Pán zástupov, a prosím Ťa vrúcne, aby si ma ráčil podľa Svojej nekonečnej milosti a milosrdenstva udeliť dať, aby som na Tebe, svojho tvorca, udržiavateľa, Vykupiteľa a Spasiteľa ako na svoje najvyššie, najlepšie a jedine pravé dobro v pravej a živej viere pozeral a nadovšetko, čo kedy mimo Teba ľudská myseľ

238 Modlitby pre slobodomurárov a ľudský dôvtip môže a chce vymyslieť, sebe Teba si prial, dúfal a žiadal, zo všetkých svojich telesných, duševných a duchovných síl a zo svojho celého srdca viac než nebo samo nepretržite dokonalo miloval a Teba ako jediný prazdroj všetkého života, všetkého tvorstva a všetkého dobra správne poznával, pri Tebe bez prestania zotrval a v svätosti a spravodlivosti úplne len Tebe žil a slúžil, Tebe a Tvojej najsvätejšej vôli úplne sa venoval a oddala ničoho neopomenul, len jediné vo svätom, pravdivom a jedinom úmysle, Tvoju najsvätejšiu vôľu verne plniť. Ty si pravda, cesta a život, najvyššia múdrosť. Daj, aby som sa sám v chudobe ducha do svojej vlastnej ničoty ponoril, pri všetkom zmysel- nom bol necitlivým, sám seba pilne pozoroval a svojou vôľou v každej dobe s Tvojou najsvätejšou vôľou dokonale spojil. Pomôž mi, aby moje zmyslové náklonnosti, moje neporiadne žiadosti a moja sebaláska boli potlačené a zničené. Pretože čím viac sa to deje, tým väčšia milosť je do nás vlievaná a môj vnútorný duchovný človek sa blíži stále viac a viac Tvojmu obrazu, Ty veľký majstre sveta. Večná múdrosť, ku ktorej nemá nič nečistého prístup, Ty lesku večného svetla, ne- poškvrnené zrkadlo božskej sily, obraz božskej dobroty, opravdivé svetlo! Ty nechceš osvietiť ľudí, zrodených z krvi alebo z vôle mäsa, ani z vôle muža, ale len všetky z Boha zrodených a im chceš dať moc, aby sa stali deťmi múdrosti. Uč ma Teba, Ty zdroj života a ohnisko svetla, mňa samého a svet poznávať a veď ma k pravému poznaniu samého seba! Pretože ako v parných letných dňoch ovlažujúca ranná rosa zvädnutú a hyniacu kvetinu v záhrade, ovocie a byliny na poli a mierny dážď zem, spálenú vedrom slneč- ných paprskov, oplodní a občerství, práve tak oživí a obmäkčí pravé poznanie seba sa- mého ľudské srdce, zmyselnosťami vysušené, pusté a urobí ho do tej miery plodným a čulým, že sa ihneď otvorí a samo sa obráti k túžbyplnej a žhavej žiadosti po Bohu, jeho ríši a jeho spravodlivosti a síce kajúcimi slzami, vyronenými s pokorou a so zdrveným srdcom v duchu a v pravde. A zdrveným a kajúcim srdcom neopovrhneš, ó Bože! udeľ mi, láskyplný Otče, pud k pravej múdrosti, vernosti a poslušnosti voči mojim vyšším a predstaveným a dokonalú lásku k bratom a k blížnym. Daj, aby som svoje povinnosti v každý čas verne a ochotne plnil, svojho blížneho ako samého seba miloval a od toho aby ma ani sebectvo ani akákoľvek iná príčina neodvrátila. Ó, Pane, udeľ mi silu svojho ducha! Amen, amen, amen!

Modlitba sluhu Nebeský Otče, jediný múdry Bože! Večná múdrosť, Ježišu Kriste! Bože, Duch svä- tý, Ty studňa božskej múdrosti! Ja vyznávam a viním sa pred Tebou z vrodenej slepoty a roztopašnosti svojho srdca, že nie som od prírody schopný niečo dobré myslieť alebo u samého seba radu nájsť a že nepociťujem u seba žiadnu túžbu po Tvojej božskej múd- rosti, ale že nachádzam viac záľubu v telesnosti a v náklonnosti k márnosti tohto sveta. Ach, odpusť mi tento hriech a odvráť odo mňa trest, ktorým hrozíš tým, ktorí sú ako kone, ktorým musí byť daná pevná uzda, ak nechcú k Tebe. A keďže máš zaľúbenie len v tom, kto v Tvojej múdrosti zostáva, veď ma na ceste múdrosti, Ty, ktorý panuješ múdrym! Pretože v Tvojej ruke, najmúdrejší Staviteľ, sme obaja, my sami a naša reč a k tomu všetka chytrosť a umenie vo všetkom konaní. Daj, predobrý Bože, aby som

239 Martin Javor sa stal zbožným, horlivým a bohabojným kresťanom s bezúhonným životom, ktorý by o tajomstvách náboženstva, o Tvojom svätom slove, a o Tvojom najsvätejšom mene neustále s úctou hovoril, v duchu a v pravde s pokorou srdca horlivo k Tebe sa modlil a mravne skromným a pobožným sa stal. Pomôž, aby som počúval ochotne a dokonalo svojich predstavených a aby som voči nim a voči svojim bratom bol verným a úprimným, v ostatnom ale bol mlčanlivým, statočným, pokorným, opravdivým a nezištným, skutky milosrdenstva konal a všetko to v duchu a v pravde bez prestania robiť mohol, a síce v tomto čistom a jedinom úmysle, Tebe, Ty trojjediný Bože, stále viac a viac poznávať a Tvoju najsvätejšiu vôľu neustále verne a dokonale plniť. Ráčiš mi to udeliť, milosrdný Bože, Ty darca všetkého dobra, pre Svoje sväté meno. Amen, amen, amen!

ŽALMY

Prvý Zo srdca Ťa mám rád, Hospodin! moja sila, Hospodin, moja skala, môj hrad, môj Vykupiteľ, môj Bože, moja záštita, na ktorú spolieham, môj štít a roh mojej spásy a moja ochrana! Chcem chváliť a velebiť Hospodina a tak budem všetkých svojich nepriateľov zbavený. Stráž ma, ochraňuj ma v tieni svojich krídel. Dúfam v to, že budeš tak milosti- vý, moje srdce sa raduje, že tak rád pomáhaš, chcem Pána velebiť, že koná toľko dobra na mne. Radujem sa a som veselý v Tebe a chválim Tvoje meno, Ty Najvyšší! Pane, náš vládca, ako krásne je Tvoje meno po všetkých krajinách, keď sa Ti v nebi ďakuje! Chvá- lime sa, že nám pomáhaš a v Tvojom mene otvárame panciere. My myslíme na meno Hospodina, nášho Boha! Pane, dvihni sa vo svojej sile a my budeme ospevovať a velebiť Tvoju moc. Pán je moja sila a môj štít, na ktorý spolieha moje srdce a moje srdce je veselé a ja mu chcem ďakovať piesňou. Pomáhaj Svojmu národu a žehnaj Svojmu dedičstvu a pas ho a povýš ho na veky! Dôverujte mu navždy, milí ľudia, vyprázdnite pred ním svoje srdcia! Boh je naša dôvera.

Druhý Chváľ Pána duša moja! Pane, môj Bože, Ty si nádherný, Ty si krásne a slávne ozdo- bený,. Svetlo je Tvoje rúcho, ktoré máš na sebe, Ty si rozprestrel nebesá ako koberec. Ty jazdíš na oblakoch ako na voze a chodíš na krídlach vetra, ktorý si urobil zo svojich anjelov vetry a zo svojich služobníkov ohnivé plamene. Ty si založil zemskú ríšu na pevnej pôde, aby trvala vždy a na veky. Sláva tomu, ktorého pomocou je Boh Jakubov, ktorého nádej v Hospodina, jeho Boha, je pevná, ktorý stvoril nebo, zem, more a všetko, čo v nich je, a ktorý drží večne vieru; kto- rý dáva právo tým, ktorí trpia násilie a ktorý nasycuje hladných. Náš Pán je veľký a jeho sila je mocná a je nepochopiteľný, ako panuje. Všetko, čo dýcha, chváľ Pána! Alleluja!

Tretí Veseľte sa v Pánovi, Vy spravodliví! Pobožní nech ho krásne velebia! Pán ničí rady

240 Modlitby pre slobodomurárov pohanov a obracia myšlienky národov; ale rada Hospodina zostáva večná a taktiež myš- lienky jeho srdca. Bože, ľud Ťa chváli v tichosti Siona, Tebe platí sľuby, Ty vypočuješ modlitbu, preto prichádza všetko telo k Tebe. Ty si moja radosť, a preto sa držím Boha a dôverujem v Pána, hlásam všetky jeho skutky. Spoliehajte na Pána, on nám rád pomô- že. Buďte veselí, Vy spravodliví! Pán pomáha svojim služobníkom.

Štvrtý Ó Bože, zachráň ma skrze svoje meno, a súď ma svojou mocou, ó Bože, vyslyš moju modlitbu, prijmi ku svojmu sluchu slova mojich úst! Zachráň ma pred mojimi nepriateľmi, ó môj Bože, a vysloboď ma od tých, ktorí proti Tebe sa postavili. Zachráň ma pred lotrami a vysloboď ma od krvilačných. Vyslyš moju modlitbu, ó Bože, keď sa k Tebe modlím; zachráň moju dušu pred bázňou pred nepriateľom. Vysloboď a zachráň ma svojou spra- vodlivosťou, nakloň svoj sluch ku mne a pomáhaj mi! Daj mi znamenie, aby ho videli, kto ma nenávidia, a aby trpeli hanbou; pretože si ma, ó Hospodin, pomáhal a mňa potešoval. Spravodliví budú chváliť meno Tvoje a poctiví budú bývať pred Tvojou tvárou. Prespevuj- te Hospodinovi novú pieseň, jeho chvála nech je počuť do zhromaždenia svätých.

Piaty Skúšaj ma, ó Bože, a poznaj moje srdce, preskúmaj ma a poznaj moje cesty! Viď, či je vo mne nejaká cesta nespravodlivosti a riaď moje kroky na večnú cestu! Daj mojej modlitbe vystúpiť k nebesám ako vonnému dymu! Ó Bože, zmiluj sa nado mnou podľa svojho veľkého milosrdenstva a podľa mnohosti Svojich zľutovaní zahľaď môj zločin! Odvráť ťažké rany Svoje odo mňa! Silou Tvojej ruky, ktorá ma potrestala, stal som sa chabým. Ale spoliehal som na Tvoje milosrdenstvo. Moje srdce bude pri Tvojej pomoci radosťou plesať. Chcem spievať Pánovi, ktorý mi preukázal toľko dobra, a meno Naj- vyššieho chcem velebiť. Môj Pane a Bože, chcem Ťa večne velebiť. Alleluja!

Šiesty Ó Pane, Ty vieš všetko, čo príde a čo bolo. Tvoje vedenie je obdivuhodné a príliš vysoké, než aby som ho dosiahol. Preto vyslyš, Pane, Ty Bože zástupov, moju modlitbu a daj pozor na môj hlas. Osvieť moje srdce, moje oči a môj rozum, aby som Tvoje meno velebil! Ty si nasýtil hladných a Ty si ich zahrnul svojimi dobrodeniami. Ó Bože, dvihni sa nad nebesá a Tvoja sláva bude rozšírená po celom svete, aby boli spasení všetci, ktorých miluješ. Pomôž mi a ja budem zachovaný a budem vždy Tvoje prikázania plniť. Ó Bože zástupov, priveď nás do svojej viery a ukáž nám svoju tvár. Vytvor vo mne, ó Bože, čisté srdce a obnov vo mne úprimného ducha! Neopovrhni mnou pred svojou tvárou a neber svojho svätého Ducha odo mňa! Daj mi opäť svoju spasiteľnú radosť a posilni ma výborným duchom! Hospodin, otvor moje pery a moje ústa budú hlásať Tvoju slávu. Zachráň nás Hospodin, náš Bože, a zhromaždi nás na zemi, aby sme mohli Tvoje sväté meno velebiť a v Tvojej chvále sa skvieť. Požehnaný buď Hospodin a Boh Izraela od večnosti do večnosti a všetok ľud nech spieva: Staň sa, staň sa!

241 Martin Javor

Siedmy Hospodin je moja sila a moja chvála; on sa mi stal spásou. Keby nebol býval Pán s nami, keď ľudia proti nám povstali, boli by nás možno za živa požrali, pretože splanul ich hnev proti nám. Boh je naše útočisko a sila; on nám pomáha v protivenstvách, ktoré nás kruto zasiahli. Preto sa nechceme báť, aj keď sa bude zem triasť a keď budú hory ponorené do hĺbok morských, a jeho vody budú šumieť a búriť sa a hory pred jeho mocou sa triasť. Ó Bože, dvihni sa nad nebesá a rozšír svoju slávu cez celý svet! Pripravili slučku pre moje nohy a skľúčili moju dušu. Vykopali pred mojou tvárou jamu a sami do nej padli. Zraz ich dole, ó Hospodin, a rozdeľ ich jazyky! Pretože vidím mesto plné nespravodlivosti a sporu. Vo dne aj v noci obchádza zloba po jeho hradbách, nebezpečenstvo a nespravodlivosť sídli uprostred neho. Boh mi ukáže, čo očakáva mojich nepriateľov. Nezabi ich, aby to nebolo zabudnuté. Rozptýľ ich svojou silou a uvrhni ich k zemi, ó Hospodin, môj ochranca Ty si ma chránil pred zhromaždením zlých a pred veľkým zástupom ktorí zle robia. Buď mi aj naďalej ochranou a opevneným miestom, aby si ma zachránil: pretože Ty si moja sila a moje útočisko: Ako veľké a mnohonásobné dobrodenia si mi ukázal! Ty si sa opäť ku mne obrátil, mňa oživil a z priepasti zeme ma vyviedol. Ty si svojou slávu zmnohonásobil a mňa opäť potešil. chcem Tvoju pravdu pred Tebou na harfách ospevo- vať. Ó, Ty svätý Bože Izraela, chcem na citare Tvoju chválu spievať. Moje pery aj moja duša, už si vykúpil, budú sa veseliť, až budem Tvoju chválu spievať. Taktiež môj jazyk bude celý deň o Tvojej spravodlivosti hovoriť, až budú tí, ktorí zle proti mne zmýšľajú, zahanbení a zničení! Moje ústa chváľte Hospodina a všetko tvorstvo veleb vždy a večne jeho meno. Alleluja, alleluja, alleluja!

242 SITUAČNÉ SPRÁVY PREŠOVSKÉHO KONZULÁTU VEĽKONEMECKEJ RÍŠE K VYBRANÝM UDALOSTIAM VOJNOVÝCH ROKOV*

Michal Schvarc – Martin Pekár

SCHVARC, Michal – PEKÁR, Martin: The Prešov Consulate of the German Reich Situation Reports Regarding the Selected Events of the War Period. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 243-273. At the beginning of 1941, the German Consulate headed by a diplomat Peter von Woinowich, born in Austria, was established in the town of Prešov. The importance of the consulate increased during the times when the eastern part of Slovakia became the scene of some significant events, for instance the war against the Soviet Union in June 1941, or the final period of the World War II. The chosen documents deal with the mentioned events. Based on their contents it may be assumed that the German consul relied on his contacts with the representatives of the Slovak State and mostly identified with their ideas.

Nemecko si na území Slovenska vybudovalo už v medzivojnovom období sieť tvore- nú úradovňami organizácií rôzneho charakteru. Jej štruktúra zodpovedala zahranično- politickým záujmom a potrebám nemeckej politiky a prirodzene reagovala na kľúčové udalosti 20. a 30. rokov 20. storočia. Východné oblasti Slovenska mali už v medzivojnovom období v rámci Českosloven- ska ale i v rámci stredoeurópskej medzinárodnej politiky špeciﬁcké postavenie. V revi- zionizmom poznačenej politike Maďarska boli tradične považované za oblasti s najmen- šími väzbami na ČSR. Intenzívnejšie ako na ostatnom území republiky sa preto realizovala promaďarská propaganda v bývalých župách Spišskej, Šarišskej a Zemplínskej.1 Postupom času tu však narastali aj záujmy Nemecka. Od roku 1926 sa súčasťou štruktúry nemeckého Zahraničného úradu stal konzulát, neskôr konzulárna pobočka v Košiciach. Napriek tomu, že konzulát na východe Slovenska nemal prvoradý význam, podarilo sa jeho existenciu udržiavať. Po Viedenskej arbitráži a následnom odstúpení Košíc Maďar- sku ostal východ Slovenska bez nemeckého diplomatického zastupiteľstva.2 Geopolitické zaťaženie regiónu sa zväčšilo práve v súvislosti so známymi udalosťa- mi v čase od jesene 1938 do vyhlásenia samostatnosti v marci 1939. Na konci tohto obdobia bol východ Slovenska značne okliešteným hraničným územím novovzniknutého štátu, voči ktorému mali územné požiadavky všetky susedné krajiny.

* Príspevok vznikol v rámci riešenia projektu VEGA MŠ SR č. 1/4538/07 a vedeckovýskumnej úlohy Historického ústavu SAV Kolónia či protežant? Hospodárstvo Slovenska v období 1918 – 1945. 1 DEÁK, Ladislav: Hra o Slovensko. Slovensko v politike Maďarska a Poľska v rokoch 1933 – 1939. Bratislava : Veda, 1991, s. 157. 2 „Tretia ríša“ a vznik Slovenského štátu. Dokumenty I. Eds. M. Schvarc, M. Holák, D. Schrifﬂ. Bratislava : ÚPN; SNM – Múzeum kultúry karpatských Nemcov, 2008, s. XXXIV.

243 Michal Schvarc – Martin Pekár

K opätovnému zriadeniu konzulátu Nemecko pristúpilo v podmienkach existencie samostatného slovenského štátu začiatkom roka 1941 po ďalšom náraste významu i ex- ponovanosti regiónu v súvislosti s prípravou plánu Barbarossa, v ktorom Slovensko ﬁ- gurovalo ako priestor presunu a nástupu nemeckých vojsk pri útoku na ZSSR.3 Genéza myšlienky zriadenia konzulátu vo vtedajšej metropole východného Sloven- ska je však staršieho dáta. Prvýkrát sa tento návrh objavil začiatkom roku 1940 a jeho realizácia sa rozbehla krátko po salzburskom diktáte. Slovenská vláda s nastolenou ne- meckou požiadavkou zriadiť v meste konzulát súhlasila. Okrem toho sa ešte zaviazala, že v Prešove nevzniknú diplomatické zastupiteľstvá tretích krajín.4 Zahraničný úrad poveril prípravami skúseného kariérneho diplomata rakúskeho pôvodu Petra von Woino- vicha.5 Slovenské ministerstvo zahraničných vecí mu udelilo exequatur 27. decembra 1940. Konzulát začal oﬁciálne činnosť v januári 1941. Jeho pôsobnosť sa neobmedzo- vala len na územie Šarišsko-zemplínskej župy, ale do jeho okrsku spadali aj východné okresy Pohronskej a Tatranskej župy.6 Zriadenie konzulátu v Prešove bolo z pohľadu Nemecka celkom logickým krokom v prípravách na vojnu proti Sovietskemu zväzu. Skutočné poslanie konzulátu nazna- čuje pokyn slovenskej vlády, že jeho zriadenie má byť „dôverné“ a ani slovenská, ani nemecká verejnosť sa na konzulát so svojimi žiadosťami obracať nemajú.7 Počas celého obdobia existencie konzulátu, t. j. až do evakuácie na prelome rokov 1944/1945, zastával post konzula spomenutý P. von Woinovich. Zaujímavosťou je, že hodnosť konzula I. triedy mu bola udelená až koncom januára 1945, keď už konzulát sídlil v Kežmarku.8 Konzulárnym tajomníkom bol Wilhelm Krämer. Činnosť nemeckého konzulátu v Prešove ako aj samotného konzula je možné vnímať z viacerých uhlov pohľadu. Toto pôsobenie bolo prirodzene podriadené prvoradej úlohe zastupiteľstva – presadzovaniu nemeckých záujmov vo vymedzenom priestore a mapovaniu tunajšej situácie. Predpokladom úspešného zvládnutia týchto úloh bolo rýchle roz- behnutie činnosti konzulátu a nadviazanie kontaktov s predstaviteľmi politického a spo- ločenského života regiónu, čo bol za daných okolností bezproblémový proces. Zriadenie

3 SCHÖNHERR, Klaus: Die Slowakei im militärischen Kalkül des Deutschen Reiches, 1939 – 1945. In: Slovensko a druhá svetová vojna. Zost. F. Cséfalvay, M. Púčik. Bratislava : VHÚ, 2000, s. 163. 4 Akten zur deutschen auswärtigen Politik (ďalej ADAP), Serie D, Band 2, dokument 263, s. 307; Politisches Archiv des Auswärtigen Amtes Berlín (ďalej PA AA), R 29 921, 176 631. Telegram vyslanca M. von Killingera AA z 2. 8. 1940. 5 PA AA, Osobný spis P. von Woinovicha (016878). Prípis AA z 23. 10. 1940. P. von Woinovich pôsobil na rakúskych legáciách v Berlíne, Königsbergu a vo Vroclave. V rokoch 1933 – 1938 bol legačným tajomníkom rakúskeho vyslanectva v Ankare. Po „anšluse“ Rakúska prešiel do nemeckej zahraničnej služby. 6 Štátny archív v Banskej Bystrici (ďalej ŠA Banská Bystrica), f. Pohronská župa 1940 – 1945, š. 11, III b 487/1941 prez. PA AA, Osobný spis P. von Woinovicha (016878). Cestovný výkaz z 31. 1. 1941. 7 PEKÁR, Martin: Východné Slovensko 1939 – 1945. Prešov : PU v Prešove, FF, 2007, s. 92. 8 PA AA, Osobný spis P. von Woinovicha (016877). Prípis AA z 30. 1. 1945.

244 Situačné správy prešovského konzulátu Veľkonemeckej ríše k vybraným udalostiam vojnových rokov nemeckého konzulátu v Prešove posilnilo význam mesta a samotný konzul nielenže nadviazal čulé kontakty, ale sa aj aktívne zapojil do života v meste i v regióne, ba dokonca čoskoro začal aktívne ovplyvňovať politické dianie v prospech radikálnych ľudákov. Prítomnosť konzulátu pôsobila stimulujúco aj na nemeckú menšinu, ktorá bola v oblastiach s rozptýleným osídlením, t. j. v Šariši a Zemplíne, nevýrazná. Približne rok pracoval na konzuláte vo funkcii referenta pre menšiny predstaviteľ prešovských Nemcov Bruno Kolb. Rovnako aj ďalšie pomocné sily čerpalo nemecké diplomatické zastupiteľ- stvo takmer výlučne z tohto rezervoára.9 Význam tunajšieho zastupiteľstva z pohľadu Nemecka stúpal v tých obdobiach, keď sa východ Slovenska stával dejiskom udalostí spätých s veľkou politikou a prvoradými záujmami nacistov. Tieto udalosti zároveň výrazne zasahovali do života miestneho oby- vateľstva a pri spätnom pohľade je možné dokonca ich považovať za periodizačné medz- níky vývoja režimu minimálne na regionálnej úrovni. Ide sa predovšetkým o udalosti súvisiace s prípravami a vypuknutím vojny proti Sovietskemu zväzu v júni 1941 a tiež o obdobie konca vojny, keď hrozil príchod a prechod frontu. Predložený súbor dokumentov tvoria správy nemeckého konzula k uvedeným kľúčovým udalostiam z rokov 1941 a 1944. Dopĺňa ich jedna rozsiahlejšia analytická správa o situácii na východe Slovenska v roku 1942. Obsah dokumentov naznačuje, že ich pôvodca sa pri získavaní informácií do značnej miery spoliehal na svoje kontakty s predstaviteľmi režimu a zároveň sa s nimi zväčša aj názorovo stotožnil. Tento rámec je prekročený len zriedkavo, najmä v dokumente č. 4. Vybraté dokumenty sú uložené vo forme fotokópií v Národnom archíve Českej republiky, vo fonde 136 Auswärtiges Amt, resp. v Archíve Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Originály sa nachádzajú v Politickom archíve Zahraničné- ho úradu v Berlíne, fond Vyslanectvo Bratislava (Gesandtschaft Preßburg).

Dokument 1 Deutsches Konsulat Preschau Preschau, den 30. Juni 1941 Tgb. Nr. 187 Betr.: Lage in der Ostslowakei nach Beginn der Feindseligkeiten mit der UdSSR 3 Durchschläge Der Ausbruch des Krieges mit der UdSSR hat naturgemäß in der dem Kriegsschauplatz besonders nahegerückten Ostslowakei in allen Kreisen der Bevölkerung tiefsten Eindruck erweckt. Wenn die slowakische Intelligenz mit der Möglichkeit eines solchen Konﬂiktes auch gerechnet hatte, so bewirkte doch die Plötzlichkeit des Ausbruches der Feindseligkeiten

9 Pozri napr. Slovenský národný archív (ďalej SNA), f. Ministerstvo zahraničných vecí 1939 – 1945 (ďalej MZV), š. 216, 516/1941.

245 Michal Schvarc – Martin Pekár eine gewisse Nervosität. Bei der Landbevölkerung konnte in den ersten Tagen eine gedrückte Stimmung und eine übertriebene Angst vor roten Fliegern festgestellt werden. Diese Fliegerangst hat sich nach dem Eintritt der Slowakei in den Krieg und besonders am 26. ds. Mts., als der sowjetische Luftangriff auf Kaschau bekannt wurde, auch auf die Stadtbevölkerung übertragen. Die slowakischen Mobilisierungsmaßnahmen finden besonders bei der bäuerlichen Bevölkerung keinen Anklang, da das Einrücken von männlichen Arbeitskräften unmittelbar vor der Ernte in diesen Kreisen besonders empfunden wird. Jüdische Flüsterpropaganda, die jederzeit zur Verbreitung unwahrer Nachrichten bereits ist, vermehrt die Niedergeschlagenheit der Landbevölkerung und macht sich auch in Preschau selbst bemerkbar. Bei dieser Sachlage kann von einer Kriegsbegeisterung weiterer Kreise nicht die Rede sein, doch bewahren die verantwortlichen slowakischen Stellen ihre volle Ruhe und beeinflußen hierdurch die allgemeine Stimmung in günstigem Sinne. Es steht mit Sicherheit zu erwarten, daß sich die anbahnenden großen Erfolge der deutschen Wehrmacht ihre Wirkung auch auf die Stimmung der hiesigen Bevölkerung nicht verfehlen werden. In den russinisch besiedelten Grenzgebieten herrscht nach Äußerung einer mir als zuverlässig bekannten offiziellen Persönlichkeit volle Ruhe. Einzelmeldungen aus ukrainischen Landgemeinden lassen auch hier auf Bemühungen der Juden schließen, die Bevölkerung durch unwahre Nachrichten zu beunruhigen. So meldet ein ukrainischer Lehrer aus Šašov, daß die Bauern der Umgebung durch die in der Marktgemeinde Kurima wohnhaften jüdischen Kaufleute mit Nachrichten des Londoner Rundfunks versehen wurden. Ähnliche Meldungen liegen von volksdeutscher Seite aus den Ortschaften des Bezirkes Vranov vor. Die Flüsterpropaganda arbeitet zur Zeit anscheinend mit panslawistischen Schlagworten und findet hiermit in gewissen Kreisen der Bevölkerung Anklang. Zweifellos könnte angesichts der religiösen Einstellung der Bevölkerung die Kirche – sowohl die katholische, wie die griechisch-katholische – durch eine entsprechende Einwirkung auf die Gemeinden im antibolschewistischen Sinne viel für die Volkstümlichkeit des Kampfes in der Ostslowakei beitragen. Ich habe von einer derartigen, großangelegten Propaganda der Kirchen bisher keine Nachricht und bin im Begriffe, mit den zuständigen kirchlichen Autoritäten in Preschau diesbezüglich die Fühlung zu nehmen. Die Preßburger und Preschauer Rundfunksendungen für die Ukrainer werden nach wie vor in russischer Sprache gehalten. Angesichts der gegenwärtigen Umstände scheint dies nicht sonderlich am Platz. Es würde sicherlich bei der ukrainischen Bevölkerung einen günstigen Eindruck erwecken, wenn die in Rede stehenden Rundfunksendungen nunmehr in der für die einfachen Leute verständlichen russinischen Mundart gehalten werden könnten. Woinovich

246 Situačné správy prešovského konzulátu Veľkonemeckej ríše k vybraným udalostiam vojnových rokov

An die Deutsche Gesandtschaft in P r e ß b u r g .

NA ČR, f. Auswärtiges Amt 136-76-1, D 634 495 – 497, fotokópia, strojopis.

Dokument 2 Deutsches Konsulat Preschau Preschau, den 7. Juli 1941 Tgb. Nr. 195 Im Anschluß an den Bericht vom 30. Juni 1941 Tgb. Nr. 187 Betr.: Lage in der Ostslowakei nach Beginn der Feindseligkeiten mit der UdSSR 3 Durchschläge Wie im vorletzten Absatz meines nebenbezeichneten Berichtes erwähnt, hat das Konsulat mit dem röm.-kath. Bischof Čarsky, dem griech.-kath. Bischof Gojdič und dem evangelischen Bischof Čobrda Fühlung genommen um diese kirchlichen Behörden zu veranlassen, in ihrem Wirkungskreis auf die Stimmung der Bevölkerung in der Ostslowakei beruhigend und ermutigend einzuwirken. Die in Rede stehenden kirchlichen Würdenträger stimmten in der Auffassung überrein, daß die Stimmung der Bevölkerung nach Eintritt der Slowakei den Krieg gegen die UdSSR gedrückt sei, daß die kommunistische Propaganda der Juden zugenommen habe und daß es nötig wäre, durch geeignete Gegenmaßnahmen auf die Bevölkerung beruhigend einzuwirken. Meine Anregungen, die den Bischöfen unterstellte Geistlichkeit in geeigneter Form – gegebenenfalls durch einen Hirtenbrief – anzuweisen, die Bevölkerung in Predigten und bei sonstigen Anlässen über die Verhältnisse in der UdSSR entsprechend aufzuklären usw., scheinen wenigstens teilweise auf fruchtbaren Boden gefallen zu sein. Allerdings kann die Erlassung eines Hirtenbriefes nur im Einvernehmen mit dem Bischof-Seniorat erfolgen. Bischof Čarsky wird sich diesbezüglich mit dem stellvertretenden Senior, dem Bischof von Neutra, in Verbindung setzen, doch hält er einen Erfolg nicht für wahrscheinlich, da auch im Weltkrieg 1914 – 1918 kein Hirtenbrief erlassen worden ist. Im Übrigen haben sich die beiden katholischen Bischöfe über den einzuschlagenden Weg geeinigt und werden die unterstellte Geistlichkeit in der Stadt und auf dem Land veranlassen: 1) Unmittelbar in den Sonntagspredigten und 2) Mittelbar durch Vertrauensleute (Katholische Aktion) auf die Stimmung der Bevölkerung in dem gewünschten Sinne einzuwirken.

247 Michal Schvarc – Martin Pekár

Bei der Besprechung dieser Fragen bemerkte Bischof Čarsky, daß sich die Stimmung in den letzten Tagen infolge der Meldungen über die militärischen Erfolge der deutschen Wehrmacht im Osten merklich gehoben habe. Er bemerkte jedoch, daß eine hinreichende Lebensmittelversorgung in der Bevölkerung sehr wichtig sei, und die jetzige starke Einschränkung der Zuteilung von Mehl und Brot zu einem Rückschlag in der Stimmung führen könnte. Der evangelische Bischof Čobrda stellte zwar in Aussicht, daß er sich hinsichtlich der für den evangelischen Teil der Bevölkerung zu ergreifenden Maßnahmen mit dem röm.-kath. Bischof Čarsky besprechen werde, sprach jedoch die Befürchtung aus, daß kirchliche Maßnahmen auf die evangelische Bevölkerung keinen großen Eindruck machen würden. Woinovich An die Deutsche Gesandtschaft in P r e ß b u r g .

NA ČR, f. Auswärtiges Amt 136-76-1, D 634 508 – 510, fotokópia, strojopis.

Dokument 3 Deutsches Konsulat Preschau Preschau, den 31. Juli 1941 Tgb. Nr. 230 Im Anschluß an den Bericht vom 7. Juli 1941 Tgb. Nr. 195 Betr.: Stimmung in der Ostslowakei In letzter Zeit hat es den Anschein, als würden sich in weiten Kreisen der Ostslowakei panslawistische Strömungen verstärken, die bisher mehr auf den Westen der Slowakei beschränkt waren. Maßgebend hierfür scheint die in den betreffenden Kreisen die Befürchtung zu sein, daß die Niederwerfung des Bolschewismus eine Aufspaltung des großen slawischen Rußlands in kleinere, unter deutschen Einﬂuß stehende Staaten nach sich ziehen könnte, wodurch der in einigen exaltierten Köpfen immer noch genäherte Traum eines großslawischen Reiches endgültig vernichtet würde. Äußerungen, die auf solche Gedankengänge schließen lassen, sind mir auch aus Kreisen der slowakischen Wehrmacht zur Kenntnis gekommen. So soll zur Zeit im slowakischen Wehrdienst stehende Bruder des slowakischen Gesandten im Quirinal, Zvrškovec, im Freundeskreis bemerkt haben, daß der gegenwärtige Krieg kein Kampf gegen den Bolschewismus, sondern ein Kampf der Germanen gegen die Slawen sei. In diesem Zusammenhang darf ich nochmals darauf hinweisen, daß bei mehreren Formationen der slowakischen Wehrmacht, solange sich diese noch im Hinterlande

248 Situačné správy prešovského konzulátu Veľkonemeckej ríše k vybraným udalostiam vojnových rokov befanden, keine kriegsbegeisterte Stimmung festzustellen war. Auch unter den Soldaten wurde mit dem „großen slawischen Bruder“ Propaganda gegen den Krieg gemacht. Beim Inf. Rgt. 103/B 1. Rotte, Zipser-Neudorf, scheint diese Propaganda besonders krasse Formen angenommen zu haben. In Zipser-Neudorf ist übrigens am 9. Juli ds. Js. ein Zugführeraspirant der slowakischen Flieger verhaftet worden, der am Bahnhof offen kommunistische Propaganda trieb. Auch über die Stimmung der Artillerie Rgt. Topoľčany liegen dem Konsulat ähnliche Meldungen vor. Major Vaclav, der Kommandeur des in Preschau liegenden Ersatzbat. des slowakischen I. R. Nr. 6. wird von vertrauenswürdiger volksdeutscher Seite als Deutschenhasser, Tschechoslowake und Russenfreund gekennzeichnet. Der genannte macht aus seiner Gesinnung durchaus keinen Hehl. Major Vaclav ist ehemaliger Legionär. In seinem Truppenteil gelten die Ofﬁzierstellvertreter Repa, Hos und Knopik sowie der Rottmeister Giba als seine Gesinnungsgenossen. Anderseits muß festgestellt werden, daß mit dem Fortschreiten des deutschen Angriffes im Osten die Aktivität der russenfreundlichen Elemente an Elan verliert. Die von der Front zurückkehrenden Soldaten scheinen von kommunistischen Ideen gründlich geheilt zu sein und es steht zu hoffen, daß zu einem späteren Zeitpunkt die slowakischen Teilnehmer an dem Feldzug wirksamste Gegenpropaganda gegen den Kommunismus machen werden. Zur Zeit muß immer noch damit gerechnet werden, daß ein Teil der Industrie- und Gruben-Arbeiterschaft von kommunistischen Ideen geleitet wird. In meinem Amtsbezirk gilt dies besonders vom Stahlwerk Prakendorf bei Göllnitz, das zwar militärisch besetzt ist, in dem aber nach Meldungen von Vertrauensleuten die kommunistische Propaganda trotzdem weiter betrieben wird. In den gut gesinnten Kreisen der Bevölkerung wird besonders der Mangel einer durchgreifenden Initiative in der Judenfrage schmerzlich empfunden. In diesem Zusammenhang darf ich auf den Fall des vor 1918 getauften Juden Alfred Ardo hinweisen, der in Kelemeš, 3 km von Preschau wohnt und dem es offenbar durch Schiebung möglich gewesen ist, seine beiden Personalkraftwagen zu behalten, während viel beschäftigte Ärzte und Gutsbesitzer, die Dutzende von Kilometern von der Stadt entfernt wohnen, ihre Wagen dem Militär zur Verfügung stellen mußten. Die lokalen Behörden und die Hlinka-Garde behaupten in diesem Fall machtlos zu sein, da Ardo über ausgezeichnete Verbindungen nach Preßburg verfüge. Ein Durchgreifen in diesem Fall wäre im Interesse der Stimmung in hiesigen deutschfreundlichen Kreisen außerordentlich erwünscht. Woinovich 1) Gmelin: Mitteilung an Minister Mach 2) Banyai

An die Deutsche Gesandtschaft P r e ß b u r g .

NA ČR, f. Auswärtiges Amt 136-76-1, D 634 511 – 513, fotokópia, strojopis.

249 Michal Schvarc – Martin Pekár

Dokument 4 Deutsches Konsulat Preschau Preschau, den 19. Dezember 1942 AZ: Tgb. Nr. 357 Betrifft: Stimmung in der Ostslowakei 2 Doppel V e r t r a u l i c h !

Wenn man die Stimmung aller Bevölkerungskreise in der Ostslowakei registriert, kann man alsbald den engen Zusammenhang erkennen, der zwischen der wirklichen oder vermeintlichen Lage an den Fronten des Krieges und den Schwankungen der Stimmung besteht. So einfach aber diese Formel für die Beurteilung der Verhältnisse im Grossen sein mag, so verwickelt und manigfaltig wird die Angelegenheit, sobald man beginnt, den Ursachen nachzugehen, die die Geisteshaltung der verschiedenen in der Ostslowakei lebenden Volksgruppen und der verschiedenen sozialen Schichten innerhalb derselben bestimmen, und die die ausschlaggebenden Faktoren für die Einstellung der ostslowakischen Bevölkerung zum Deutschen Reich und zum gegenwärtigen Kriege anzusehen sind. Insoweit sich um die slowakische Bevölkerung handelt, wird man, um die Lage richtig zu beurteilen, an der Tatsache nicht vorübergehen können, dass der grössere Teil der Slowaken die verflossene tschechoslowakische Republik keineswegs als Gefängnis seiner nationalen Freiheit empfunden und daher auch die Befreiung von vorne herein nicht als ein Glück begrüsst hat. Dem Grossteil der Slowaken ist es in der Tschechoslowakei kulturell und materiell nicht schlecht gegangen. Die wirtschaftliche Lage war günstig, die Lebenshaltungskosten ungewöhnlich niedrig. Besonders die Lebensmittel waren so billig, dass auch über die verhältnismässig sehr kleine Einkommen verfügenden Arbeiter und kleinen Beamten an eine viel üppigere Verpflegung gewöhnt waren wie die Arbeiter im Reich. Einfache Leute beurteilen die Politik leicht nach ihrer unmittelbaren Auswirkung auf den Magen. Und die Masse der Slowaken, auch Grossteil ihrer Intelligenz, sind im Grunde sehr einfache Leute. Wirkliches Verständnis für höhere Interessen findet man daher wenig. Diese Kreise haben in der ČSR ihre Ansprüche auf nationale Kultur durch den freien Gebrauch ihrer Sprache, durch die slowakischen Schulen und durch die slowakische Predigt gedeckt, und sie haben dies nach dem schweren nationalen Druck, der während der ungarischen Herrschaft auf ihnen gelastet hatte, als das Ziel ihrer nationalen Wünsche empfunden. Über gelegentliche Unstimmigkeiten mit den Tschechen haben die in der ČSR besonders gepflegten panslawistischen Gedankengänge hinweggeholfen, die in weite Kreise der Bevölkerung durch intensive illegale Propaganda schon lange vor Ausbruch des ersten Weltkrieges hineingetragen worden sind. Unzufrieden war nur eine dünne Schicht von ehrgeizigen und geschäftshungrigen Personen, die nicht auf ihre Rechnung kam, weil die Tschechen an die besten Krippen ihre Leute gestellt hatten. Daneben noch eine verschwindend kleine Zahl von Idealisten, die sich um die Person Hlinkas gesammelt hatte.

250 Situačné správy prešovského konzulátu Veľkonemeckej ríše k vybraným udalostiam vojnových rokov

Bei dieser Sachlage ist die Schaffung der selbstständigen Slowakei also nicht die Erfüllung eines nationalen Wunschtraumes gewesen und sie hat durch die Abtrennung weiter Gebiete an Ungarn, die teilweise mit Slowaken besiedelt sind, oder es nach slowakischer Auffassung wenigstens sein sollen, einen bitteren Beigeschmack erhalten, der um so schmerzlicher empfunden worden ist, als der nationale Gegensatz zum Ungarntum ein historischer Faktor in der slowakischen Mentalität ist. Die Masse des Volkes hat sich nicht ohne Grund stets von den Ungaren verachtet gefühlt und dieser Umstand hat dem Gegensatz zwischen beiden Völkern eine hasserfühlte Note gegeben. Der Sieg über das Ungarntum in den Parisern Vorortverträgen hat auch vielen slowakischen Autonomisten in der ČSR schmackhaft gemacht. Daher ist der Wiener Schiedsspruch besonders in der Ostslowakei, wo er den Verlust des wirtschaftlichen und administrativen Zentrums Kaschau nach sich gezogen hat, nicht nur wirtschaftlich und politisch, sondern auch gefühlsmässig ausserordentlich schmerzlich empfunden worden. In den Augen der meisten Slowaken erscheint die jetzige slowakische Regierung mit der Hypothek dieses Verlustes belastet. Sie und ihre Politik sind daher unpopulär. Eine Ausnahme bildet bis zu einem gewissen Grade der Staatspräsident, dem als katholischen Priester die in der Slowakei immer noch weitaus wirksame Propaganda von der Kanzel herab zur Verfügung steht. Die panslawistische Einstellung weiter Kreise bringt es zudem mit sich, dass der durch Deutschland verursachte Niedergang des Slawentums mit Bedauern gesehen wird. Wie aber bereits eingangs angedeutet, sind es die wirtschaftlichen Kriegsfolgen, die die nachhaltigen Einflüsse auf die Stimmung ausüben. Der Krieg ist, zumal er keinen Wiedergewinn der an Ungarn verlorenen Gebiete erhoffen lässt, in der Ostslowakei unpopulär und daher werden die von ihm geforderten Opfer nur widerwillig gebracht. Teuerung und Mangel werden nicht den Gegnern des neuen Europa, sondern dem Verbündeten Deutschland angelastet. Mit jeder neuen Schwierigkeit erscheint dem einfachen Mann die verflossene ČSR in einem hellern Licht der Verklärung. Die Feindpropaganda hat es daher nicht schwer: In den Städten wie im flachen Land werden die Moskauer und Londoner Rundfunksendungen gern und ständig gehört und wörtlich geglaubt. Hier ansässige Tschechen, sowie aktivistische Slowaken aus tschechenfreundlichen und panslawistischen Kreisen helfen der Stimmung durch Flüsterpropaganda nach. Auch jüdische Einflüsse sind noch vorhanden, da viele reiche und einflussreiche Juden von der Judenaussiedlung ausgenommen worden sind. Insoweit sich um slowakische Intelligenz und Kleinbürgertum handelt, stehen bei der innerlichen Einstellung gegen Deutschland panslawistische Beweggründe im Vordergrund. Anders der slowakische Bauer und Arbeiter, der einfachere und ihm nahe liegende Formel braucht. Hier finden kommunistische Gedanken einen Nährboden. Kleinbauern und Arbeiter sind zwar durchaus keine aktiven Kommunisten, aber der Bolschewismus ist für sie in keiner Weise ein Schreckengespenst und sie sind immer geneigt, die Darstellungen des Moskauer Senders zu glauben, wie sie andererseits mit Hartnäckigkeit den deutschen Nachrichten über Kommunismus und selbst den Erzählungen slowakischer Soldaten, die von der Front zurückkehren und die wahren Verhältnisse in der UdSSR schildern, den Glauben verweigern. Dabei muss bemerkt

251 Michal Schvarc – Martin Pekár werden, dass es den Bauern, auch den kleineren unter ihnen, durchaus nicht schlecht geht. Sie merken von den Versorgungsschwierigkeiten, unter denen besonders die minderbemittelten Bevölkerungsteile und in erster Linie die industrielle Arbeiterschaft angesichts der mangelhaften Erfassung und Erteilung der Produktion zu leiden haben, am allerwenigsten, und sie können ihren Warenbedarf trotz der ständig steigenden Preise unvermindert decken, da sie im Schwarzhandel für ihre Produkte ein Vielfaches der festgesetzten Preise erzielen. Bei den durch Schwarzhandel, Warenknappheit und täglichen Preissteigerungen charakterisierten wirtschaftlichen Verhältnissen ist neben der industriellen Arbeiterschaft die sehr ungenügend besoldete Beamtenschaft besonders schlimm daran. Dies hat eine Steigerung der landesüblichen Korruption zur Folge, ein Umstand, der auf der anderen Seite wieder auf die Stimmung weiter Bevölkerungskreise drückt. Der Grossteil der Beamten verhält sich nach aussen dem Staat gegenüber loyal, die innere Einstellung ist aber meist nicht besser als anderswo. Als verslässlich können nur die wenigen Leute gelten, die sich auf den deutschfreundlichen Kurs so festgelegt haben, dass sie von einer Kursänderung für ihre Person nichts mehr erwarten dürfen. Was die slowakische Armee anbelangt, so habe ich den Eindruck, als wäre sie im Grunde wenig populär. Das slowakische Offizierkorps wird mir übrigens von allen Seiten als durchaus nicht deutschfreundlich geschildert. Unkontrollierbaren Gerüchten zufolge soll die Armee in ständiger Verbindung mit den Bolschewiken stehen und zwar durch einen systematisch organisierten Kurierdienst von Überläufern nach beiden Richtungen hin. Trotz des wenig erfreulichen Bildes, das diese Skizze bietet, besteht in meinem Amtsbezirk kein Anlass zu ernster Besorgnis. Die Masse der slowakischen Bevölkerung im Osten ist durchaus passiv und zu stumpf, um grossen politischen Fragen ein vordringliches Interesse abgewinnen zu können. Daran wird keine deutsche Propaganda etwas ändern können, aber auch die Feindpropaganda wird dadurch letzten Endes um die Früchte ihrer Tätigkeit gebracht. Da bei 99% der Bevölkerung die Versorgungsfrage im Vordergrund des Interesses steht, ist eine Einflussnahme auf Erfassung, Verteilung und Preisbildung für uns von politischer Bedeutung. Die deutsche Volksgruppe, die in meinem Konsulatsbezirks in der Ober- und Unterzips, wo sie zum Teil in geschlossenen Siedlungen sitzt, neben den Slowaken einen erheblichen Bevölkerungsanteil stellt, und die ausserdem in Streusiedlungen auch östlich des Branisko Stützpunkte besitzt, nimmt, abgesehen von einigen politischen Mitläufern, dank ihrer Führung und einer wenigstens vom besten Willen erfüllten Unterführung, in den vorstehend geschilderten Wirrnissen eine befriedigende Grundhaltung ein. Die Stimmung unterliegt auch hier Schwankungen, was begreiflich ist, da bei dem engen Zusammenleben mit den Slowaken Auslandsnachrichten auch bei den Deutschen verbreitet werden. Die Haltung der Karpathendeutschen meines Bezirkes darf aber im Grossen und Ganzen als eine ruhige und gefestigte charakterisiert werden, und ich habe den Eindruck, dass bei den Volksdeutschen das unbedingte Vertrauen in den Führer der für die Stimmung ausschlaggebende Faktor bleibt. Naturgemäss stehen die Volksdeutschen dem Kriege weniger passiv gegenüber, als die Slowaken, zumal sie sich

252 Situačné správy prešovského konzulátu Veľkonemeckej ríše k vybraným udalostiam vojnových rokov darüber Rechenschaft geben, dass ihre weitere Existenz nur vom Siege der deutschen Waffen abhängt. Damit will ich nicht sagen, dass unter den Volksdeutschen etwa eine ﬂammende Begeisterung herrschen würde, denn auch unter ihnen ist gerade in der jüngsten Zeit ein Absinken der Stimmung bis zu einem gewissen Grade wahrnehmbar. Durch die Musterung der volksdeutschen Mannschaft für die Waffen-SS ist zum ersten Mal seit Kriegsbeginn der volle Ernst des Krieges an die Karpathendeutschen herangetragen worden. Zu ihrer Ehre darf man sagen, dass sie sich fast vollzählig zur Musterung gestellt haben. Lediglich ganz vereinzelte Mitläufer sind aus der Partei ausgetreten, um dem Dienst mit der Waffe aus dem Wege zu gehen. Aus der Oberzips sind mir sieben solche Fälle bekanntgegeben worden. In gewisser Hinsicht haben die Musterungen allerdings auch in volksdeutschen Kreisen Besorgnis erregt, da der Eindruck besteht, dass die Slowaken die Gelegenheit benutzen, um die Arbeitsplätze der zur Waffen-SS abgehenden deutschen Männer zu besetzen. Dieser Besorgnis ist eine gewisse Berechtigung nicht abzusprechen, umsomehr, als die Slowaken in jüngster Zeit offensichtlich weniger Rücksicht auf volksdeutsche Interessen und Belange in der Ober- und Unterzips zu nehmen scheinen, und stets betriebenen Slow akisierungsbestrebungen im verstärkten Masse und unverhüllter in Erscheinung treten. Im Norden und Nordosten meines Amtsbezirkes wohnen Rusinnen im geschlossenen Gebiet und darüber hinaus weithin nach Süden in Streusiedlungen. Dieser ukrainische Volksstamm, dem seine Geistlichkeit und Lehrerschaft eine der grossrussischen Sprache ganz nahe stehende Schriftsprache aufgedrängt hat, war zu den Zeiten der ČSR ein Lieblingskind der Prager Politiker. In den ersten Jahren der selbstständigen Slowakei ist er dann ein Sorgekind der Pressburger Regierung gewesen, da ukrainische Führer und die Geistlichkeit sich teils im grossukrainischen, teils im magyarischen Fahrwasser befanden. Das Volk selbst, das noch ausserordentlich primitiv ist, war zu keiner Zeit zu einer selbstständigen politischen Meinungs- und Willensbildung fähig und ist es auch heute nicht. Nachdem die ukrainischen Führer, oder besser gesagt Agitatoren, abgewandert oder ausgeschaltet sind, und der von ihnen geträumte Traum einer Gross- Ukraine unerfüllbar erscheint, ist es sehr still um Russinen geworden. Infolge ihrer Sprache und ihrer ungünstigen wirtschaftlichen Lage – es sind meist kleinste Bauern und Waldarbeiter – hat man die Russinen stets kommunistischen Einﬂüssen für besonders zugänglich gehalten. Wenn dies auch insofern zutreffend mag, als für den russinischen Arbeiter und Bauern hinsichtlich seiner Einstellung zum Kommunismus durchaus dasselbe zutrifft, was weiter oben über slowakische Arbeiter und Bauern gesagt worden ist, so muss anderseits in Betracht gezogen werden, dass Intelligenz und Kulturstand der Russinen wesentlich unter dem Niveau der Slowaken liegen, sodass hier ein aktiver Kommunismus auf noch grössere Schwierigkeiten stösst als in der übrigen Slowakei. Zudem sind die griechisch-katholischen Russinen in ihrer politischen Willensbildung stark von ihren Pfarrern abhängig. Einigen von diesen ist seinerzeit von den slowakischen Behörden im Hinblick auf gross-ukrainische bezw. magyarophile Umtriebe Congrua entzogen worden. Die meisten der Betroffenen haben nunmehr, nach einer gewissen Bewährungsfrist, diese staatlichen Geldunterstützungen wieder erlangt und hüten sich, sie neuerdings aufs Spiel zu setzen.

253 Michal Schvarc – Martin Pekár

Die wirtschaftliche Lage der Bevölkerung hat sich zufolge der Preissteigerungen insofern gebessert, als Holz, Holzfuhren und die im Schwarzhandel verkauften Produkte der kleinen Wirtschaften ausserordentlich hoch bezahlt werden, während der Bedarf an Gütern, die nicht selbst produziert werden und daher zu den stark verteuerten Preisen gekauft werden müssten, nach wie vor ein sehr geringer geblieben ist. Als Beispiel hierfür mag dienen, dass in den russinischen Gegenden die an sich knapp bemessenen Kopfquoten der staatlichen Zuckerzuteilung auch jetzt noch nicht überall voll ausgeschöpft werden. Bei dieser Sachlage ist der von Russinen besiedelte Teil meines Amtsbezirkes derjenige, der am wenigstens Sorgen bereitet. Als letzte Gruppe der in meinem Konsularbezirk wohnhaften Nationalitäten, bleibt die ungarische Volksgruppe zu besprechen. Sofern übrigens der Ausdruck „Volksgruppe“ von dem Begriff „Volk“ hergeleitet werden soll, gibt es weder im Gau Šariš-Zemplin noch in der Zips eine ungarische Volksgruppe, wohl aber eine Oberschicht von Bürgern, Industriellen und Gutsbesitzern, die infolge ihrer meist überragenden Bildung und ihrer ﬁnanziellen Mittel einen beträchtlichen Faktor in der Ostslowakei bildet. Dass es sich hierbei meist um magyarisierte Zipser Deutsche handelt sei nebenbei erwähnt, zumal dies den stets brennenden Gegensatz zwischen den hiesigen Volksdeutschen und Ungarn verständlich macht. Unter diesen Ungarn gibt es zweifellos vereinzelt verlässlich deutschfreundliche Elemente. Das sind die wenigen von ihnen, die einsichtsvoll genug sind, zu erkennen, dass Ungarn und Ungarntum jetzt wie stets in der Geschichte mit Deutschland steht und fällt. Leider ist die restlose Erkenntnis dieser Tatsache durchaus noch nicht bei allen Ungarn verbreitet. Der blinde ungarische Chauvinismus liebt es noch immer, im Deutschen wenn nicht einen Feind, so doch einen Ausbeuter Ungarns zu sehen, eine Folge der seit 1867 in Ungarn betriebenen antiösterreichischen Propaganda, bei der Österreich und Deutschtum vielfach einfach identiﬁziert worden sind. Da sich diese Ansichten zum Teil auch noch heute auswirken, ist die Mehrzahl der hiesigen Ungarn im Grunde nicht unbedingt deutschfreundlich. Eine gewisse Abneigung gegen den Nationalsozialismus spielt dabei auch eine Rolle, da sich der typisch magyarische Komplex vom ungarischen Herrenmenschen mit der nationalsozialistischen Volksgemeinschaft schwer vereinbaren lässt. Dazu tritt, ähnlich wie bei den Slowaken, aber mit umgekehrter Vorzeichen, bei den hiesigen Ungarn die Enttäuschung über den Wiener Schiedsspruch, der ihnen, die Heimkehr in das Mutterland versagt hat. Gefühlsmässig verargen sie dies dem Deutschen Reich, ebenso wie das Zusammengehen mit den von ihnen verachteten Slowaken. Eine gewisse für uns günstige Korrektur hat diese Grundstimmung der ungarischen Kreise mit dem Eintritt Ungarns in den Krieg gegen die Bolschewiken, und besonders seit dem Sommer 1942 mit der verstärkten militärischen Beteiligung Ungarns an diesem Kriege, erfahren. Dass hinsichtlich dieser Beteiligung bisweilen phantastische Übertreibungen im Umlaufe sind, ändert nichts an der günstigen Auswirkung dieser Tatsache. Irgendwie mag dabei allerdings die stille Hoffnung mitspielen, dass als Entgelt für diese Beteiligung doch noch eine Abtretung der Ostslowakei an Ungarn in Frage kommen könnte.

254 Situačné správy prešovského konzulátu Veľkonemeckej ríše k vybraným udalostiam vojnových rokov

Zufolge der Intelligenz der ungarischen Kreise, aber auch zufolge des bei jedem Ungarn stark entwickelten gesamtungarischen Patriotismus, ist die Anteilnahme der hiesigen Ungarn am Kriegsgeschehen eine ungleich lebhaftere als bei den Slowaken. Allerdings macht sich bei ihnen infolge ihrer fast durchwegs günstigen Lage Mangel und Teuerung auch nicht so sehr geltend, so dass diese Sorgen doch weiter in den Hintergrund gedrückt werden können, als es bei den Slowaken Fall ist. Trotzdem hat sich auch der ungarischen Kreise besonders seit den letzten Ereignissen in Afrika eine gewisse Depression bemächtigt. Da die Ungarn im allgemeinen leicht zu begeistern, beim Eintritt von Schwierigkeiten aber auch leicht zu entmutigen sind, kann dies nicht überraschen. Auch hier werden die Erfolge unserer Wehrmacht ausschlaggebend die Hebung der Stimmung sein. Die Deutsche Gesandtschaft in Preßburg hat Abschrift dieses Berichtes erhalten. gez: Woinovich An das Auswärtige Amt in B e r l i n .

NA ČR, f. Auswärtiges Amt 136-76-1, D 634 567 – 577, fotokópia, strojopis.

Dokument 5 Deutsches Konsulat Preschau Preschau, den 17. September 1944 A.Z.: Pol 3 Nr. 7a g. Betr.: Lage in der Ostslowakei 3 Doppel Vertraulich!

Die Lage in der Ostslowakei wird zur Zeit im Wesentlichen durch 3 Faktoren bestimmt: Der militärischen Lage an der unmittelbar verlagerten Karpathenfront, der Entwicklung auf dem Sektor der Bandenbewegung im eigenen Raum und durch die Aufstandsbewegung in der Mittelslowakei, die eine weitgehende Abschnürung der östlichen Landesteile bewirkt. 1) Militärische Lage Die sowjetischen Angriffe aus der Gegend von Krosno haben die eigene Front bis in die Gegend von Dukla zurückgedrückt. Der Ort Dukla befand sich gestern in eigener Hand, ein Einbruch westlich davon war abgeriegelt. Durchsickerte Feindkräfte, die vor einigen Tagen bis in die Gegend von Bartfeld und Svidnik vorfühlten, wurden zum Teil vernichtet, zum Teil eingekesselt. Die Lage am Duklapass wird von militärischer Seite positiv beurteilt, die Kämpfe sind jedoch hart; die Haltung der deutschen Truppen ist vorbildlich. Im östlichen Sektor, bei Medzilaborce, ist die Lage undurchsichtig, der gegnerische Druck jedenfalls sehr stark, Näheres nichts zu erfahren.

255 Michal Schvarc – Martin Pekár

2) Bandenbewegung Angesichts der starken auf der Kampffront lastenden Druckes, bleiben zur Bandenbekämpfung nicht viel Kräfte verfügbar. Immerhin ist es durch grössere Aktionen in den ersten Septembertagen gelungen, in dieser Hinsicht etwas Luft zu schaffen. Zahlreiche ehemalige slowakische Soldaten sind infolge der von militärischer Seite gestarteten Flügelzettel- und Lautsprecherpropaganda aus den Wäldern gekommen und in ihre Dörfer zurückgekehrt. Die Banden scheinen damals mit stärkeren Kräften nach Westen abgezogen zu sein. Im Konsulatsbezirk sind vor allem die Gegend um Kotterbach, das Hernadtal, das nördliche Grenzgebiet und die Waldzone nordöstlich der Strasse Sabinov – Altlublau Bandenzentren. In diesen Gebieten sollen in den letzten Nächten sehr zahlreiche feindliche Fallschirmjäger abgesetzt worden sein. Kleinere Gruppen, die raubend und plündernd Güter und Dörfer überfallen, sind freilich im ganzen Land verstreut. Die grösseren Orte des Konsulatsbezirkes sind mit Ausnahme von Dobschau partisanenfrei. In Dobschau liegen die Kommunisten. In der Oberzips ist die Lage gefestigt, nur am Südhang der Hohen Tatra halten sich stärkere Banden. Die Wälder um Leutschau und der Branisko sind unsicher, ebenso die Gegend westlich von Zipser Neudorf. Göllnitz, Schwedler, Wagendrüssel, Einsiedel und Metzenseifen sind frei. 3) Verkehrslage Da ein ausreichender Bahnschutz von der Wehrmacht nicht gestellt werden kann, sind Sprengungen und Minenablage auf den Bahnstrecken noch sehr häuﬁg. Zurzeit ist aus Preschau der Bahnverkehr über Orlov nach dem Generalgouvernement und über Kostolany nach Kaschau zeitweilig möglich. Auf der westlichen Hauptstrecke wurde der Verkehr bis Batisovce westl. Poprad eröffnet, er kann jedoch wegen gesprengter Bahnobjekte nur durch Umsteigen aufrecht erhalten werden. Die Strecke Presov – Strazske ist infolge der Sprengung des grössten Viaduktes bei Hanusovce stillgelegt. Der Verkehr auf der Strasse nach Kaschau und von dort nach der Unterzips (Metzenseifen) ist möglich. Nach der Oberzips über den Branisko – Leutschau – Poprad ist von militärischer Seite Geleitzugzwang eingeführt. Nach dem Osten ist besonders die südliche Strasse über Secovce nach Michalovce mit entsprechender Vorsicht benutzbar. Die nach Norden führenden Nachschubstrassen der Wehrmacht werden offen gehalten. Fernsprechverbindungen mit den meisten Orten des Konsulatsbezirks bestehen über militärische Leitungen. Die Ostslowakei ist seit 3 Wochen ohne Postverbindung mit dem Westen. Telegraf und Telefon liegen gleichfalls still. (Nur Wehrmachtsabteilungen) Der Minister Mach hat die baldige Einführung eines Peagezuges über Ungarn nach Pressburg in Aussicht gestellt. 4) Ostslowakische kriegswichtige Industrie. Die Asbestwerke in Dobschau, das in Händen der Aufständischen ist, fallen zur Zeit aus. Die leitenden Ingeneure des Werkes, Direktor Erlbeck und Ing. Bianchi sind vor drei Tagen in Kaschau gewesen und wollten nach dem Reich abreisen. Ich haben den deutschen Konsul in Kaschau, der mich davon unterrichtet hatte, gebeten, die Herren

256 Situačné správy prešovského konzulátu Veľkonemeckej ríše k vybraným udalostiam vojnových rokov anzuweisen, sich vorläufig nach Metzenseifen zu begeben, da ich es für nötig halte, sie zur Ingangbringung der Werken zur Hand zu haben, sobald Dobschau frei wird. Prakovce, Marienhütte bei Göllnitz und Helmanovce sowie die Unter-Zipser Manganwerke arbeiten. Ebenso das Krompacher Kupferwerk. In Kotterbach ist vor drei Tagen die Elektrizitätszentrale gesprengt worden. Das Werk steht. Zur Sicherung der Industrie in der Unterzips ist eine SS Einheit (Vosshagen) eingesetzt gewesen. Diese hat heute Marschbefehl erhalten und wird abgezogen. Da keine Wehrmachtseinheiten in der Unterzips liegen, erscheint die Industrie durch diese Massnahme auf das Äusserste gefährdet. Ich bitte daher dringend das Erforderliche zum Schutz der kriegswichtigen Industrien zu veranlassen. Diesbezüglich habe ich heute auch telegrafisch berichtet. Ebenso wichtig ist die Geldversorgung dieser Industrien. Wenn die Arbeiter nicht bezahlt werden können, ist der Zusammenbruch mit Sicherheit vorauszusehen. Ich habe diesbezüglich vor einigen Tagen einen Fernspruch des Kreisleiters Keil an die Gesandtschaft durchgegeben und bitte nochmals um rasches Durchgreifen. 5) Wirtschaftliche Lage. Trotz der völligen Abschnürung der Ostslowakei sind ausgesprochene wirtschaftliche Panikerscheinungen noch nicht aufgetreten. Eine Verknappung mancher Waren ist allerdings zu verzeichnen, die zum Teil auf die Leerung der Vorratslager, zum Teil auf spekulative Zurückhaltung von Waren zurückgeführt werden kann. Gewisse Besorgnis herrscht hinsichtlich der Kohlenversorgung für Elektrizitätswerke und für die grosse Zuckerfabrik in Trebisov, deren Kampagne Mitte Oktober beginnt. Die Lebensmittelversorgung vollzieht sich reibungslos. Die Ernte in der Ostslowakei scheint eine erträgliche Mittelernte zu sein. Sie ist noch fast ohne Störung hereingekommen. Grössere Grundbesitzer haben allerdings vielfach durch Raub und Plünderung durch Partisanen schweren Schaden besonders an Vieh- und Pferdebestand erlitten. Inwieweit sich dies im Laufe der Zeit auf die Versorgungslage auswirken wird, lässt sich zur Zeit mangels genauer Kenntnis des Gesamtausmasses der Schäden, noch nicht übersehen. 6) Stimmung Die Stimmung bei der Bevölkerung ist allgemein sehr gedrückt. Die städtische Bevölkerung steht unter dem Eindruck der letzten sowjetischen Fliegerangriffe. In Preschau sind die bisherigen Schäden nicht gross. Die Verluste durch die Bomben und Bordwaffen betragen 10 Tote und 30 Verletzte. Die Angst ist jedoch ungeheuer. Bartfeld, Svidnik und Medzilaborce scheinen schlimmer mitgenommen zu sein. Allerdings müssen Berichte aus der Bevölkerung über solche Ereignisse mit Vorsicht gewertet werden, da vieles übertrieben wird. Auch die ländliche Bevölkerung ist ängstlich und beeindruckt durch die Verluste der Partisanen und deren zum Teil aus ihren Kreisen stammenden Mitläufer. Die aus den Bandenlagern zurückgekehrten Soldaten und Burschen fürchten trotz gegenteiliger Versicherung der deutschen Wehrmachtsdienststellen zukünftige Verfolgung. Im Zusammenhang damit darf ich auf den Umstand hinweisen, dass die slowakischen Soldaten und Offiziere, die sich am 31. 8. ohne Widerstand entwaffnen liessen, ausser

257 Michal Schvarc – Martin Pekár

Landes gebracht worden sind, während jene, die zu den Partisanen gestossen sind, zum Teil gegen Deutsche gekämpft haben und nun sich bei den Behörden melden und ihre Waffen abgeben, frei nach Hause gehen. Die Massnahme ist insofern richtig, als den Aufständischen hierdurch starke Kräfte entzogen werden, während bei anderen Vorgehen die Gefahr einer Versteifung des Widerstands bestünde. Die Angehörigen der Internierten empﬁnden es jedoch als ungerecht. 7) Behörden und slow. Verwaltung. Die Behörden in Gau Saris-Zemplin haben sich fast durchwegs von den Aufständischen distanziert. Von einem offenen Überlaufen zu den Banden ist mir kein Fall bekannt geworden. In der Unterzips hatte der Gendarmerieführer Befehle erlassen, die ihn als Aufständischen brandmarken. Die Preschauer Behördenleiter, besonders der Zupan Dr. Dudas und der Bürgermeister Sabol-Palko haben den deutschen General und Kommandeur der ostslowakischen Kampfgruppe sofort ihre Mitarbeit angeboten. In den ersten Tagen des September konnte man allerdings auch bei den loyalen Behörden eine weitgehende Ratlosigkeit feststellen. Dies hat sich gebessert, nachdem der Feldkommandant General Stahr die Behördenleiter zu sich gebeten hatte und ihnen in geschickter Weise und unter Betonung der Selbstständigkeit der Slowakei die Notwendigkeit gewisser militärischer Massnahmen auseinandergesetzt hatte. Der Besuch Ministers Mach hat sich in dieser Hinsicht auch positiv gewirkt. Der Zupan Dr. Dudas hat sich von den seelischen Zusammenbruch, den er um die Wende des Juli/August offenbar im Hinblick auf die sich damals schon abzeichnenden Anzeichen des militärischen Verrats und auf seine Unterstellung unter General Malar erlitten hatte, einigermassen erholt und zeigt wieder einige Aktivität. Die Gendarmerie des Gaues ist im Grossen gesehen, von der Aufstandsbewegung ferngeblieben. In Humenné allerdings scheinen 10 Gendarmen nach ihrer Entwaffnung zu den Banden übergegangen zu sein. Die Wiederbewaffnung der Gendarmerie soll in Angriff genommen werden. Der Aussonderung unverlässlicher Elemente müsste dabei besondere Aufmerksamkeit gewidmet werden. In den von Deutschen bewohnten Gebieten erscheint das Wiedererscheinen slowakischer Gendarmerie unerwünscht. Der Preschauer Rundfunk ist sofort nach der Entwaffnung der slow. Truppen unter deutsche militärische Kontrolle gestellt worden und sendet weiter. In der Ostslowakei erscheint gleichfalls unter militärischer Zensur – die Zeitung „Slovenska Sloboda“ in verkleinerter Form. Die Massnahme war besonders dringend, da seit dem 25. August keine Zeitungen aus dem Westen nach der Ostslowakei gelangen. 8) Deutsche Volksgruppe. Die deutsche Volksgruppe hat sich in den kritischen Tagen im allgemeinen gut gehalten und besonders dort, wo sich energische Führer fanden, ihre Pﬂicht getan. Die Aufstellung des Heimatschutzes in der Ober- und Unterzips ist im vollen Gange. Bei der Unsicherheit der Lage müssten vorbereitenden Massnahmen auf weitere Sicht getroffen werden. Eine vorsorgliche Evakuierung von Frauen und Kindern besonders der

258 Situačné správy prešovského konzulátu Veľkonemeckej ríše k vybraným udalostiam vojnových rokov städtischen Volksdeutschen, die im Notfall nicht trecken können, käme in Frage, zumal hierzu genügend slowakische Waggons bereitstehen würden, die über Orlov – Krakau entweder ins Reich oder in die Westslowakei geführt werden könnten. Hierbei muss in Betracht gezogen werden, dass zwar im Augenblick eine unmittelbare Gefahr vielleicht nicht besteht, dass aber in dem Augenblick, wo eine solchen eintreten sollte, nach den gemachten Erfahrungen mit der Möglichkeit eines Bahntransports kaum gerechnet werden kann. In dieser Frage wäre ich für umgehende Weisungen dankbar. Ein Besuch des Volksgruppenführers in der Ostslowakei erscheint aus den vorstehend angedeuteten Gründen besonders erwünscht, zumal die Volksgruppe durch einen solchen Besuch einen starken Auftrieb erhalten würde. gez. Woinovich An die Deutsche Gesandtschaft in P r e s s b u r g . A MSNP, f. IX, š. 8, fotokópia, strojopis.

Dokument 1 Nemecký konzulát Prešov Prešov 30. júna 1941 Č. pod. denníka 187 Vec: Situácia na východnom Slovensku na začiatku vojny so ZSSR 3 kópie

Vypuknutie vojny so ZSSR prirodzene vzbudilo pozornosť vo všetkých kruhoch obyvateľstva najmä na východnom Slovensku, ktoré sa nachádza v tesnej blízkosti bo- jiska. Ak aj slovenská inteligencia počítala s možnosťou takéhoto konﬂiktu, náhlosť vy- puknutia vojny spôsobila istú nervozitu. Medzi vidieckym obyvateľstvom bola počas prvých dní badateľná stiesnená nálada a prehnaný strach pred červenými lietadlami. Tento strach sa po vstupe Slovenska do vojny10 a najmä po 26. t. m., keď sa rozšírila sprá- va o sovietskom nálete na Košice,11 preniesla aj na mestské obyvateľstvo.

10 Slovenská republika vyhlásila vojnu ZSSR 24. júna 1941, o deň skôr sa do bojových operácií nemeckej armády zapojila jednotka slovenskej armády známa pod označením Rýchla skupina, ktorej velil pplk. Rudolf Pilfousek. 11 Okolnosti leteckého útoku na Košice nie sú úplne jasné. Pokiaľ ide o útočníka, existujú via- ceré verzie. Oﬁciálna maďarská diplomacia a dobová propaganda označila za útočníka ZSSR. Na základe toho vyhlásila maďarská vláda v ten istý deň ZSSR vojnu. Neskôr sa však objavili špekulácie o tom, že za náletom stálo Nemecko, resp. Rumunsko.

259 Michal Schvarc – Martin Pekár

Mobilizačné opatrenia slovenských úradov nenašli ohlas najmä medzi roľníckym obyvateľstvom, pretože odliv mužských pracovných síl bezprostredne pred žatvou poci- ťujú najmä tieto kruhy. Židovská šepkaná propaganda, ktorá je kedykoľvek pripravená šíriť lživé správy, znásobuje skľúčenosť vidieckeho obyvateľstva a prejavuje sa aj v samotnom Prešove. Za takejto situácie nemožno hovoriť o vojnovom nadšení širokých vrstiev, avšak zodpovedné slovenské úrady zachovávajú pokoj a tým priaznivo ovplyvňujú všeobecnú náladu. S istotou možno očakávať, že črtajúce sa veľké úspechy nemeckej brannej moci sa neminú účinkom ani na nálade tunajšieho obyvateľstva. V pohraničnej oblasti obývanej Rusínmi vládne podľa vyjadrenia jednej oﬁciálnej osoby, ktorú považujem za spoľahlivú, úplný pokoj. Z jednotlivých hlásení z ukrajinských12 obcí možno aj tu vybadať snahu Židov vyvo- lať znepokojenie obyvateľstva prostredníctvom nepravdivých správ. Tak napr. ukrajinský učiteľ zo Šášova hlási, že roľníci z okolia disponujú správami londýnskeho rozhlasu od židovského obchodníka žijúceho v obci Kurima. Podobné informácie hlásia aj slovenskí Nemci13 z obcí Vranovského okresu. Šepkaná propaganda pracuje momentálne podľa všetkého s panslavistickými heslami a nachádza ohlas medzi istými kruhmi obyvateľstva. K popularizácii vojny na východnom Slovensku by vzhľadom na religiozitu obyva- teľstva mohla prispieť bezpochyby cirkev – katolícka, ako aj gréckokatolícka, a to adek- vátnym pôsobením na obce v protiboľševickom zmysle. O takejto rozsiahlej propagande cirkví však doposiaľ nemám žiadne správy a z toho dôvodu som pripravený nadviazať v tejto veci styky s kompetentnými cirkevnými autoritami v Prešove. Bratislavské a prešovské rozhlasové vysielanie pre Ukrajincov sú aj naďalej vedené v ruštine. Vzhľadom na súčasné okolnosti sa mi to zdá nevhodné. Medzi ukrajinským obyvateľstvom by isto vzbudilo priaznivejší dojem, keby sa mohli rozhlasové vysielania realizovať v rusínskom dialekte, ktorý je pre jednoduchých ľudí zrozumiteľný. Woinovich Nemecké vyslanectvo v B r a t i s l a v e .

NA ČR, f. Auswärtiges Amt 136-76-1, D 634 495 – 497.

12 Tu aj ďalej rozumej rusínskych. Počet etnických Ukrajincov bol na Slovensku minimálny. 13 V origináli von volksdeutscher Seite.

260 Situačné správy prešovského konzulátu Veľkonemeckej ríše k vybraným udalostiam vojnových rokov

Dokument 2 Nemecký konzulát Prešov Prešov 7. júla 1941 Č. pod. denníka 195 V nadväznosti na správu z 30. júna 1941 č. 187 Vec: Situácia na východnom Slovensku po začatí vojny so ZSSR 3 kópie

Ako som v predposlednom odseku mojej vyššie uvedenej správy uviedol, nadviazal konzulát kontakt s rímskokatolíckym biskupom Čárskym, gréckokatolíckym biskupom Gojdičom a evanjelickým biskupom Čobrdom. Dal som týmto cirkevným úradom podnet, aby vo svojej oblasti pôsobnosti pôsobili upokojujúco a povzbudivo na náladu oby- vateľstva východného Slovenska. Uvedení cirkevní hodnostári súhlasili s názorom, že nálada obyvateľstva po vstupe Slovenska do vojny proti ZSSR je stiesnená, že komunistická propaganda Židov nabrala na intenzite a že je potrebné prijať vhodné protiopatrenia, ktoré by obyvateľstvo upokojili. Zdá sa, že moje podnety inštruovať vhodnou formou biskupom podriadené duchovenstvo – poprípade prostredníctvom pastierskeho listu –, aby v kázňach či pri iných príležitos- tiach informovalo obyvateľstvo o pomeroch v ZSSR, padli len sčasti na úrodnú pôdu. V každom prípade môže byť biskupský list prečítaný len na základe súhlasu biskup- ského seniorátu. Biskup Čársky sa chce v tejto záležitosti obrátiť na zastupujúceho seniora, nitrianskeho biskupa,14 avšak si od neho nesľubuje veľký úspech, keďže ani počas svetovej vojny v rokoch 1914 – 1918 nebol vydaný žiadny pastiersky list. Ostatne sa obaja katolícki biskupi dohodli na postupe a podriadené duchovenstvo v meste a na vidieku inštruovali, aby: 1) priamo v nedeľných kázňach a 2) nepriamo prostredníctvom dôverníkov (Katolícka akcia) pôsobili v požadovanom zmysle na náladu obyvateľstva. Pri prerokúvaní týchto otázok biskup Čársky poznamenal, že v posledných dňoch v dôsledku správ o vojenských úspechoch nemeckej armády na východe sa nálada vidi- teľne pozdvihla. Poznamenal však, že veľmi dôležité je dostatočné zásobovanie obyva- teľstva potravinami a že momentálne výrazne krátenie prídelov múky a chleba by mohlo mať k spätný účinok na [jeho] náladu. Evanjelický biskup Čobrda síce prisľúbil, že sa ohľadne aplikácie podniknutých opatrení medzi evanjelickou časťou obyvateľstva pozhovára s rímskokatolíckym biskupom Čárskym, vyslovil však obavu, že cirkevné opatrenia nespravia na evanjelické obyvateľstvo žiadny väčší dojem. Woinovich

14 Karol Kmeťko.

261 Michal Schvarc – Martin Pekár

Nemecké vyslanectvo v B r a t i s l a v e .

NA ČR, f. Auswärtiges Amt 136-76-1, D 634 508 – 510.

Dokument 3 Nemecký konzulát Prešov Prešov 31. júla 1941 Č. pod. denníka 230 V nadväznosti na správu zo 7. júla 1941 č. 195 Vec: Nálada na východnom Slovensku

V poslednom čase sa zdá, ako by sa v širokých kruhoch na východnom Slovensku posilnili panslavistické prúdy, ktoré sa doteraz obmedzovali viac na západné Slovensko. Zdá sa, že rozhodujúcim dôvodom je obava týchto kruhov, že potlačenie boľševizmu môže spôsobiť rozštiepenie veľkého slovanského Ruska na menšie štáty pod nemeckým vplyvom, čím by v niekoľkých exaltovaných hlavách došlo k deﬁnitívnemu zrúteniu sa ešte stále živeného sna o veľkoslovanskej ríši. Vyjadrenia, z ktorých vyplývajú takéto myšlienkové pochody, sú mi známe aj z kruhov slovenskej armády. Tak napr. brat slovenského vyslanca v Quirináli,15 Zvrškovec, ktorý momentálne vykonáva vojenskú prezenčnú službu, v kruhu svojich priateľov údaj- ne poznamenal, že terajšia vojna nie je bojom proti boľševizmu, ale bojom Germánov proti Slovanom. V tejto súvislosti si dovoľujem ešte raz upozorniť na to, že vo viacerých jednotkách slovenskej armády, pokiaľ sa tieto nachádzajú ešte v zázemí, nebolo možné konštatovať bojachtivú náladu. Aj medzi vojakmi začala pôsobiť propaganda „veľkého slovanského brata“ proti vojne. Zdá sa, že v 1. rote pešieho pluku 103/B v Spišskej Novej Vsi nadobudla táto propaganda mimoriadne extrémne formy. Okrem toho bol v Spišskej Novej Vsi 9. júla t. r. zadržaný čatár ašpirant slovenského letectva, ktorý na železničnej stanici otvorene robil komunistickú propagandu. Konzulát disponuje podobnými správami aj o nálade delostreleckého pluku v Topoľčanoch. Majora Václava, veliteľa 1. doplňovacieho práporu 6. slovenského pluku dislokova- ného v Prešove, považujú dôverníci z radov tunajšieho nemeckého obyvateľstva za ger- manofóba, Čechoslováka a rusoﬁla. Menovaný svoje zmýšľanie ani nepopiera. Major Václav je bývalý legionár. V jeho jednotke sú za jeho stúpencov považovaní jeho zástup- ca Repa, Hos, Knopík, ako aj rotmajster Giba.

15 Jozef M. Zvrškovec, od júna 1939 do júna 1940 slovenský vyslanec v Ríme.

262 Situačné správy prešovského konzulátu Veľkonemeckej ríše k vybraným udalostiam vojnových rokov

Na druhej strane je potrebné konštatovať, že pokračujúci nemecký útok na východe spôsobuje útlm aktivity proruských elementov. Zdá sa, že navrátivší sa vojaci z frontu poriadne vytriezveli z komunistických ideí a možno dúfať, že účastníci ťaženia zo Slo- venska budú neskôr robiť najúčinnejšiu kontrapropagandu proti komunizmu. V súčasnosti je potrebné ešte stále počítať s tým, že časť robotníctva zamestnaného v priemysle a baníctve je vedená komunistickými myšlienkami. V mojom okrsku to pla- tí najmä o oceliarni v Prakovciach pri Gelnici, ktorá je síce pod vojenským dozorom, ale aj napriek tomu podľa hlásení dôverníkov komunistická propaganda neustáva. Pozitívne zmýšľajúce kruhy obyvateľstva pociťujú bolestivo najmä nedostatok dô- raznej iniciatívy v židovskej otázke. V tejto súvislosti si dovoľujem poukázať na prípad Žida Alfréda Arda, pokrsteného pred rokom 1918, ktorý býva v Kelemeši16, vzdialenom 3 km od Prešova. Zrejme vďaka podvodným manipuláciám je možné, že sa mu podarilo ponechať si obe svoje osobné vozidlá, kým mnohí zaneprázdnení lekári a statkári, býva- júci niekoľko desiatok kilometrov od mesta, museli dať svoje autá k dispozícii armáde. Miestne úrady a Hlinkova garda tvrdia, že sú v tomto prípade bezmocní, pretože Ardo má veľmi dobré kontakty v Bratislave. Dôrazný zákrok v tomto prípade by bol v záujme nálady tunajších pronemeckých kruhov mimoriadne potrebný. Woinovich 3.) Gmelin17 : Správa ministrovi Machovi 4.) Banyai

Nemecké vyslanectvo B r a t i s l a v a .

NA ČR, f. Auswärtiges Amt 136-76-1, D 634 511 – 513.

Dokument 4 Nemecký konzulát Prešov Prešov 19. decembra 1942 Spis. značka: č. 357 Vec: Nálada na východnom Slovensku 2 kópie D ô v e r n é !

Ak niekto sleduje nálady všetkých vrstiev obyvateľstva na východnom Slovensku, ihneď rozpozná veľkú súvislosť, ktorá jestvuje medzi skutočnou či domnelou situáciou na frontoch vojny a zmenami nálad. Hoci sa môže zdať, že táto jednoduchá formulka

16 Dnešné Ľubotice. 17 Hans Gmelin (1911 – 1991), vyslanecký radca nemeckého vyslanectva v Bratislave, referent pre národnostné záležitosti a osobný tajomník vyslanca Hannsa Elarda Ludina.

263 Michal Schvarc – Martin Pekár platí pre hodnotenie pomerov vo všeobecnosti, nie je to tak. Hneď ako sa však veci začnú zapletať a rôzniť, človek začínať pátrať po príčinách, ktoré určujú postoje rozdielnych národností a sociálnych vrstiev žijúcich na východnom Slovensku, a tiež po faktoroch, ktoré považuje za rozhodujúce pre postoj východoslovenského obyvateľstva k Nemeckej ríši a k súčasnej vojne. Pokiaľ ide o slovenské obyvateľstvo, človek nemôže prehliadnuť skutočnosť, ak chce situáciu správne posúdiť, že väčšia časť Slovákov nepovažovala bývalú Československú republiku v žiadnom prípade za žalár svojej národnej slobody, a preto aj oslobodenie18 už od začiatku nevítala ako úspech. Prevažná časť Slovákov sa za Československa nemala po kultúrnej a materiálnej stránke najhoršie. Hospodárska situácia bola priazni- vá, životné náklady neobyčajne nízke. Najmä potraviny boli také lacné, že aj pomerne nízke príjmy stačili tunajším robotníkom a nižším úradníkom na oveľa štedrejšie za- obstaranie ako u robotníkov v ríši. Jednoduchí ľudia posudzujú politiku ľahko podľa jej bezprostredného účinku na žalúdok. A masy Slovákov, aj väčšina ich inteligencie, sú v podstate veľmi jednoduchí ľudia. Skutočné pochopenie pre vyššie záujmy preto človek veľmi nenájde. Slobodným používaním svojho jazyka, existenciou slovenských škôl a používaním slovenčiny pri kázňach sa týmto kruhom počas ČSR naplnili ich ná- roky na národnú kultúru, čo po období ťažkého národnostného útlaku za uhorskej vlády, ktorý na nich doliehal, považovali za cieľ svojich národných túžob. Príležitostné spory s Čechmi pomáhali prekonávať v ČSR veľmi hojné panslavistické myšlienkové prúdy, ktoré sa medzi širokými kruhmi obyvateľstva šírili už dlho pred vypuknutím prvej svetovej vojny prostredníctvom intenzívnej ilegálnej propagandy. Nespokojná bola len úzka vrstva ctižiadostivých a po uplatnení túžiacich osôb, ktorá si neprišla na svoje, keďže Česi si k najlepším korytám dosadili svojich ľudí. Okrem nich to bol ešte mizivý počet idealistov, ktorí sa zoskupili okolo Hlinku. Za tejto situácie sa vznik samostatného Slovenska nejavil ako naplnenie národných túžob a odstúpením rozsiahlych území Maďarsku,19 ktoré sčasti obývajú aj Slováci, resp. podľa slovenskej mienky ich mali obývať, mal horkastú pachuť, ktorá bola pociťovaná o to bolestivejšie, keďže národnostný spor s maďarstvom sa stal historickým faktorom v slovenskej mentalite. Masa národa sa cítila byť Maďarmi bezdôvodne opovrhovaná, a táto okolnosť pridala konﬂiktu medzi oboma národmi nenávistnú podobu. Víťazstvo nad Maďarmi v podobe zmlúv uzavretých na parížskych predmestiach bolo počas ČSR po chuti aj mnohým slovenským autonomistom. Preto je Viedenská arbitráž zvlášť po- ciťovaná najmä na východnom Slovensku, pretože spôsobila stratu hospodárskeho a ad- ministratívneho centra, Košíc, a to nielen po stránke hospodárskej a politickej, ale aj po emocionálnej. Súčasná slovenská vláda je preto v očiach väčšiny Slovákov zaťažená hypotékou tejto straty. Preto je, rovnako ako jej politika, nepopulárna. Istú výnimku

18 Rozumej vznik slovenského štátu. 19 Slovensko bolo nútené na základe Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 odstúpiť Maďar- sku 10 390 km2 územia s 854 277 obyvateľmi, z ktorých bolo 274 145 Slovákov a Čechov. DEÁK, Ladislav (ed.). Viedenská arbitráž (2. november 1938). Dokumenty II., okupácia (2. november 1938 – 14. marec 1939). Matica slovenská : Martin, 2003, s. 9.

264 Situačné správy prešovského konzulátu Veľkonemeckej ríše k vybraným udalostiam vojnových rokov predstavuje štátny prezident, ktorý má ako katolícky kňaz k dispozícii na Slovensku ešte stále veľmi účinnú propagandu z kazateľnice. Panslavistický postoj širokých kruhov prináša okrem toho so sebou aj to, že Nemec- kom spôsobovaný úpadok slovanstva vnímajú s poľutovaním. Ale ako som už v úvode naznačil, sú to hospodárske dôsledky vojny, ktoré majú na náladu obyvateľstva silný vplyv. Vojna, keďže neprináša nádej na opätovné získanie území odstúpených Maďarsku, je na východnom Slovensku nepopulárna, a preto obete, ktoré si vyžaduje, prináša [obyvateľstvo] len s veľkou nevôľou. Zdražovanie a núdza nie je pripisovaná protivníkom novej Európy, ale spojencovi Nemecku. Bývalá ČSR sa s každým novým problémom javí jednoduchému človeku čoraz v lepšom svetle. Nepriateľská propaganda to preto nemá ťažké: v mestách, ako aj na nížine sa s ob- ľubou a sústavne počúvajú vysielania moskovského a londýnskeho rozhlasu. Ľudia im aj doslova veria. Tunajší usadení Česi a aktivistickí Slováci z pročeských a panslavis- tických kruhov pomáhajú nálade šepkanou propagandou. Badateľný je ešte aj židovský vplyv, pretože viacerí bohatí a vplyvní Židia dostali výnimky a neboli vysídlení. Pokiaľ ide o slovenskú inteligenciu a malomeštiactvo, za ich vnútorným protinemec- kým postojom sú panslavistické pohnútky. Ináč to je v prípade slovenského roľníka a ro- botníka, ktorí si vyžadujú jednoduchšie a im ľahšie pochopiteľné formulácie. Komunis- tické myšlienky nachádzajú medzi nimi živnú pôdu. Maloroľníci a robotníci nie sú síce aktívnymi komunistami, ale boľševizmus nie je pre nich žiadnym strašiakom a sú neustá- le náchylní veriť líčeniam moskovského rozhlasu. Naopak, tvrdošijne odmietajú uveriť nemeckým správam o komunizme a aj samotným tvrdeniam slovenských vojakov, ktorí sa vrátili z frontu a popisujú skutočné pomery v ZSSR. Pritom je potrebné poznamenať, že roľníci, a to aj tí malí, sa nemajú vôbec zle. Najmenej pociťujú problémy so zásobova- ním, ktoré vzhľadom na nedostatočný výkup a prídel produkcie postihujú zvlášť menej majetné vrstvy obyvateľstva a v prvom rade priemyselné robotníctvo. Napriek neustále rastúcim cenám si v nezmenšenej miere dokážu pokrývať svoj dopyt po tovare, pretože na čiernom trhu dostanú za svoje produkty mnohonásobok z pevne stanovenej ceny. Pri týchto hospodárskych pomeroch, pre ktoré sú charakteristické čierny obchod, nedostatok tovarov a každodenné zvyšovanie cien, je popri priemyselnom robotníctve na tom zle najmä veľmi neuspokojivo platené úradníctvo. To má za následok nárast všadeprítomnej korupcie, okolnosť, ktorá na druhej strane vplýva na náladu širokých kruhov obyvateľstva. Prevažná časť úradníkov sa síce navonok stavia voči štátu lojálne, ale ich vnútorné zmýšľanie je vo väčšine také ako inde. Za spoľahlivých možno považo- vať len málo ľudí, ktorí sa pronemeckého kurzu pridŕžajú tak pevne, že v prípade zmeny kurzu nemôžu ani nič viac očakávať. Pokiaľ ide o slovenskú armádu, tak mám dojem, ako by bola menej populárnejšia. Slovenský dôstojnícky zbor mi je zo všetkých strán opisovaný ako nie práve pronemecky naklonený. Podľa neoverených chýrov je armáda údajne v neustálom styku s boľševik- mi, a síce prostredníctvom systematicky organizovanej kuriérnej služby z radov prebeh- líkov na oboch stranách. Napriek menej potešiteľnému obrazu, ktorý tento náčrt ponúka, nie je v mojom okrsku dôvodu na vážnejšie obavy. Masy slovenského obyvateľstva na východe sú takmer

265 Michal Schvarc – Martin Pekár pasívne a príliš apatické, aby mohli veľké politické otázky vzbudiť ich akútny záujem. Nič na tom nezmení ani nemecká propaganda, ale ani nepriateľská propaganda nevyťaží z toho v konečnom dôsledku žiadny kapitál. Keďže u 99 % obyvateľstva stojí v popredí otázka zásobovania, z politického hľadiska má pre nás význam, aby sme mali vplyv na výkup, rozdeľovanie potravín a tvorbu cien. Nemecká národnostná skupina, ktorá v mojom konzulárnom okrsku na hornom a dolnom Spiši, pričom možno hovoriť o sčasti kompaktnom osídlení, tvorí popri Slová- koch podstatnú časť obyvateľstva20 a má svoje oporné body aj v rozptýlených sídlach vý- chodne od Braniska, zaujíma aj napriek uvedeným zmätkom, odhliadnuc od niekoľkých politických súbežcov, vďaka svojmu vedeniu uspokojivý základný postoj. Aj ich nálada podlieha výkyvom, čo je pochopiteľné, keďže pri spolunažívaní so Slovákmi sa aj medzi Nemcami šíria zahraničné správy. Postoj karpatských Nemcov v mojom okrsku v celku vzaté možno charakterizovať ako pokojný a pevný, a mám dojem, že bezpodmienečná dôvera vo vodcu je u etnických Nemcov rozhodujúcim faktorom, ktorý má vplyv na ich náladu. Je prirodzené, že etnickí Nemci sa k vojne stavajú menej pasívne ako Slováci, najmä preto, že si uvedomujú, že len od víťazstva nemeckých zbraní závisí ich ďalšia existencia. Tým však nechcem tvrdiť, že medzi etnickými Nemcami vládne plamenné nadšenie, pretože v poslednom čase aj medzi nimi badať pokles nálady až po istý stu- peň. Odvodom mužov do Waffen-SS sa medzi karpatskými Nemcami prvýkrát prejavila v plnej miere vážnosť vojny. Ctí ich, že sa na odvody dostavili takmer v plnom počte.21 Len niekoľko ojedinelých súbežcov vystúpilo zo strany, aby sa vyhlo službe so zbraňou. Viem o siedmich takýchto prípadoch z horného Spiša. Odvody do istej miery vzbudili obavy aj v nemeckých kruhoch, keďže tu vzniká dojem, že Slováci využívajú príležitosť na to, aby obsadili pracovné miesta po nemec-

20 Na Spiši žilo (okresy Dobšiná, Gelnica, Kežmarok, Poprad, Levoča, Stará Ľubovňa a Spišská Nová Ves) podľa sčítania ľudu z 15. decembra 1940 35 482 osôb nemeckej národnosti. Tre- ba dodať, že nie všetci spišskí Nemci sa stotožňovali s ideológiou nacionálneho socializmu, ktorý razila Deutsche Partei (DP). Najmä medzi staršou generáciou prevládali silné uhorské, resp. maďarské resentimenty. Rovnako ani vzťahy s funkcionármi strany neboli najlepšie. Keď koncom júla 1942 DP začala na Spiši sústreďovať tzv. asociálne osoby na transport do Nemecka, vyskytol sa hojne názor, „nech vraj sú odsťahovaní zo Slovenska takí Nemci, ktorí nie sú zo Slovenska“. (SNA, f. 209-755-11. Situačná správa Okresného úradu v Kežmarku za júl 1942). V Gelnickom okrese sa zas viacerí Nemci angažovali v ilegálnej KSS. 21 Odvody sa začali 23. novembra 1942. Predchádzali im rokovania medzi slovenskou vládou a nemeckým vyslanectvom v Bratislave, ktoré sa začali začiatkom septembra. Slovenská vlá- da nekládla náboru karpatských Nemcov žiadne vážnejšie prekážky. Sporným bodom bola len otázka vyplácania podpôr, pretože sadzby SS boli nepomerne vyššie ako v slovenskej armáde. Konzulove tvrdenie o hojnej účasti na odvodoch je otázne. K 5. decembru 1942 sa dostavilo k odvodom 622 osôb, z ktorých bolo 391 uznaných za schopných vojenskej služby vo Waffen-SS. (SNA, f. NS, Tn ľud 13/1946 – O. Kubala, mikroﬁlm II. A 923. Rieglerova správa z 9. 12. 1942.) O tomto jave svedčia aj správy okresných náčelníkov. (SNA, f. NS, Tn ľud 49/1945 – P. Starinský, mikroﬁlm II. A 873. Všeobecné politické správy za mesiace november, december 1942 a január 1943.)

266 Situačné správy prešovského konzulátu Veľkonemeckej ríše k vybraným udalostiam vojnových rokov kých mužoch rukujúcich do Waffen-SS. Tieto obavy majú určité oprávnenie o to viac, že Slováci, ako sa zdá, v poslednom čase berú zjavne menší ohľad na záujmy Nemcov na hornom a dolnom Spiši a snahy o slovakizáciu sa prejavujú v čoraz silnejšej a neskry- tejšej forme.22 Na severe a severovýchode môjho okrsku žijú Rusíni v kompaktnom osídlení. Okrem toho žijú rozptýlene aj na juhu. Táto ukrajinská národnostná skupina, ktorej du- chovenstvu a učiteľstvu bol vnútený spisovný jazyk blízky veľkoruskému, bola počas ČSR maznáčikom pražských politikov. V prvých rokoch samostatného Slovenska sa stala problémovým dieťaťom bratislavskej vlády, pretože ukrajinskí vodcovia a duchovenstvo sa nachádzali sčasti pod veľkoukrajinským, sčasti pod maďarským vplyvom. Ľud samotný, ktorý je ešte mimoriadne primitívny, nebol a nie je ešte ani dnes schopný samostatného politického zmýšľania. Potom, ako odišli, resp. boli odstavení ukrajinskí vodcovia, či lepšie povedané agitátori, a ich sen o veľkej Ukrajine sa javí ako nesplniteľ- ný, nastalo okolo Rusínov veľké ticho. V dôsledku svojho jazyka a svojej nepriaznivej hospodárskej situácie – väčšinou ide o maloroľníkov a lesných robotníkov – sú Rusíni považovaní za zvlášť náchylných ku komunistickým vplyvom. Nie je to úplne výstižné, pretože ohľadom postoja ku komunizmu platí pre rusínskych robotníkov a roľníkov prakticky to isté, čo som uviedol vyš- šie o slovenských robotníkoch a roľníkoch. Na druhej strane je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že inteligencia a kultúrny stav Rusínov je na oveľa nižšej úrovni ako u Slo- vákov, takže aktívny komunizmus tu naráža ešte na väčšie problémy ako na ostatnom Slovensku. Gréckokatolícki Rusíni sú okrem toho vo svojom politickom zmýšľaní veľmi závislí na svojich farároch. Slovenské úrady svojho času niekoľkým z nich z dôvodu veľkoukrajinských, resp. maďaroﬁlských machinácií odňali kongruu. Väčšina z postih- nutých, po určitej skúšobnej lehote, dostala tieto štátne príspevky späť a vystríha sa, aby sa znovu nevystavila nebezpečenstvu. Hospodárska situácia obyvateľstva sa v dôsledku nárastu cien zlepšila do tej miery, keďže za drevo, prevoz dreva a produkty predávané na čiernom trhu sa malým hospo- dárstvam platia vysoké sumy, kým dopyt po tovaroch, ktoré sami neprodukujú a ktoré preto musia kupovať za premrštené ceny, zostáva aj naďalej veľmi nízkej úrovni. Ako príklad tohto možno uviesť, že v rusínskych oblastiach ešte ani teraz nebola všade plne vyčerpaná už aj tak nízko stanovená kvóta štátneho prídelu cukru na osobu. Za tejto situácie, je tá časť môjho okrsku, v ktorej žijú Rusíni, najmenej problémová. Ako posledná národnosť v mojom okrsku, o ktorej ešte nebola reč, je maďarská ná- rodnostná skupina. Pokiaľ je výraz „národnostná skupina“ odvodený od pojmu „národ“, nemožno ani v Šariško-zemplínskej župe, ani na Spiši hovoriť o akejsi maďarskej národ- nostnej skupine, azda skôr o hornej vrstve mešťanov, priemyselníkov a statkárov, ktorá vďaka svojmu zväčša vynikajúcemu vzdelaniu a svojim ﬁnančným prostriedkom tvorí jeden z významných faktorov na východnom Slovensku. Že ide väčšinou o pomaďarče-

22 Sťažnosti o postupujúcej slovakizácii boli súčasťou Karmasinovej nátlakovej politiky voči vláde. Je potrebné dodať, že nie príliš úspešnej.

267 Michal Schvarc – Martin Pekár ných spišských Nemcov, uvádzam len mimochodom, keďže táto skutočnosť spôsobuje pochopiteľne neustále rozpory medzi tunajšími etnickými Nemcami a Maďarmi. Medzi týmito Maďarmi sa bezpochyby vyskytujú ojedinele aj spoľahlivé pronemec- ké elementy. Sú to niektorí z nich, ktorí si uvedomujú, že Maďarsko a maďarstvo, tak ako v minulosti a ako dnes, stojí a padá s Nemeckom. Žiaľ, tento názor nie je rozšírený medzi všetkými Maďarmi. Zaslepený maďarský šovinizmus vidí v Nemcoch ešte stále ak nie nepriateľa, tak určite vykorisťovateľa Maďarska, čo je dôsledok protirakúskej propagandy, šírenej v Uhorsku od roku 1867, ktorá často nerozlišovala medzi Rakúskom a nemectvom. Keďže tieto názory sa sčasti prejavujú ešte aj v súčasnosti, nie je väčši- na tunajších Maďarov bezvýhradne pronemecká. Svoju rolu tu zohráva aj istá antipatia proti nacionálnemu socializmu, pretože typický maďarský komplex uhorského panstva je v príkrom rozpore s nacionálnosocialistickým národným spoločenstvom. K tomu sa pridáva, podobne ako u Slovákov, len v obrátenej podobe, sklamanie tunajších Maďarov z Viedenskej arbitráže, ktorá im zabránila v návrate do materskej krajiny. Emotívne to pripisujú za vinu Nemeckej ríši a jej spolupráci so Slovákmi, ktorými opovrhujú. K istej zmene tejto nálady maďarských kruhov v náš prospech došlo po vstupe Maďarska do vojny proti boľševikom,23 a najmä od leta 1942, kedy Maďarsko zintenzívnilo svoju účasť v tomto konﬂikte. To, že sa odvtedy z času na čas objavili aj fantazmagorické zveličovania, nemení nič na pozitívnom účinku tejto skutočnosti, hoci Maďari stále v tichosti dúfajú, že odmenou za ich účasť bude predsa len odstúpenie východného Sloven- ska Maďarsku. V dôsledku silno vyvinutého celomaďarského patriotizmu je zainteresovanosť ma- ďarskej inteligencie, ale vôbec každého Maďara oveľa väčšia ako u Slovákov. Pravda, nedostatky, ani zdražovanie sa až tak neprejavujú na ich vcelku priaznivej situácii, takže tieto starosti sú na rozdiel od Slovákov zatláčané viac do úzadia. Napriek tomu sa aj maďarských kruhov, najmä po posledných udalostiach v Afrike zmocnila istá depresia. Pretože Maďari sa vo všeobecnosti dokážu ľahko nadchnúť a naopak pri problémoch zas aj ľahko upadnúť do depresie, ani to neprekvapuje. Aj v tomto prípade budú mať rozhodujúci vplyv na zlepšenie nálady úspechy našej armády. Odpis tejto správy dostalo aj nemecké vyslanectvo. pod: Woinovich

Zahraničný úrad v B e r l í n e .

NA ČR, f. Auswärtiges Amt 136-76-1, D 634 567 – 577.

23 Pozri dokument 1.

268 Situačné správy prešovského konzulátu Veľkonemeckej ríše k vybraným udalostiam vojnových rokov

Dokument 5 Nemecký konzulát Prešov Prešov 17. septembra 1944 S. z.: Pol 3 Nr. 7a g. Vec.: Situácia na východnom Slovensku 3 kópie Dôverné!

Situáciu na východnom Slovensku v podstate momentálne ovplyvňujú tri faktory: vojenská situácia na neďalekom karpatskom fronte, vývoj v sektore partizánskeho hnu- tia24 a pomerne veľká izolovanosť východných oblastí, spôsobená povstaleckým hnutím na strednom Slovensku. 1) Vojenská situácia Sovietske útoky z oblasti Krosna zatlačili vlastný front až k Dukle. Kóta Dukla bola včera v našich rukách, prielom na západ od nej bol odrazený. Prenikajúce nepriateľské sily, ktoré sa ocitli v priestore Bardejova a Svidníka, boli sčasti zničené a sčasti obkľú- čené. Po vojenskej stránke je situácia na Duklianskom priesmyku posudzovaná pozi- tívne, avšak boje sú tvrdé; morálka nemeckých jednotiek je príkladná. Vo východnom sektore, pri Medzilaborciach, je situácia neprehľadná, nepriateľský tlak je v každom prípade veľmi silný, nič bližšieho sa však nedá zistiť. 2) Partizánske hnutie Vzhľadom na silný tlak na fronte nezostávajú na boj proti partizánom príliš veľké sily. Počas prvých septembrových dní sa prostredníctvom väčších akcií podarilo predsa len v tomto ohľade niečo vyriešiť. Mnohí bývalí slovenskí vojaci sa na základe letáko- vej a reproduktorovej propagandy, s ktorou začala nemecká armáda, vrátili z lesov do svojich obcí. Zdalo sa, že partizáni sa s väčšími silami stiahli na západ. Predovšetkým oblasti okolo Rudnian, údolie Hornádu, severné pohraničné oblasti a lesy severovýchod- ne od cesty Sabinov – Stará Ľubovňa sú v okrsku konzulátu partizánskymi centrami. Údajne v týchto oblastiach zoskočilo počas posledných nocí mnoho nepriateľských vý- sadkárov. Menšie skupiny, ktoré plieniac a rabujúc prepadávali statky a obce, sa prirodzene rozptýlili po celom kraji. Všetky väčšie sídla v konzulárnom okrsku okrem Dobšinej sú bez partizánov. V Dobšinej zostávajú komunisti. Na hornom Spiši je situácia skonsolidovaná, len na južnom úpätí Vysokých Tatier sa zdržujú silnejšie partizánske skupiny. Lesy v okolí Levoče a Braniska sú neisté, rovnako aj priestor západne od Spišskej Novej Vsi. Gelnica, Švedlár, Vondrišel,25 Mníšek a Me- dzev sú voľné.

24 V origináli je použitý dobový nemecký názov pre partizánov – Banden. 25 Dnešné Nálepkovo.

269 Michal Schvarc – Martin Pekár

3) Dopravná situácia Keďže Wehrmacht nie je v stave postaviť dostatočnú železničnú ochranu, sú odstrely a kladenie mín na železničných trasách ešte stále častým javom. Železničné spojenie z Prešova je momentálne dočasne možné len cez Orlov smerom do Generálneho gouver- nementu a cez Kostoľany26 smerom na Košice. Na hlavnej západnej trati bola doprava obnovená po Batizovce, nachádzajúce sa západne od Popradu, pre vyhodené železničné objekty je doprava možná len s prestupmi. Trať Prešov – Strážske je z dôvodu odstrelu veľkého viaduktu až po Hanušovce nepriechodná. Možná je aj doprava po ceste do Košíc a odtiaľ na dolný Spiš (Medzev). Smerom na horný Spiš cez Branisko, Levoču a Poprad zaviedli vojenské orgány sprievodnú ochranu vlakov. Smerom na východ je zvlášť málo bezpečná južná cesta vedúca cez Sečovce do Michaloviec. Prísunové cesty Wehrmachtu vedúce na sever sú voľné. Diaľkové hovory sú vo väčšine miest konzulárneho okrsku možné prostredníctvom vojenského spojenia. Východné Slovensko je už tri týždne bez poštového styku so západom. Telegraf a te- lefón taktiež nefungujú. (Iba prostredníctvom oddielov Wehrmachtu.) Minister Mach prisľúbil skoré zavedenie peážnej dopravy do Bratislavy cez Maďarsko. 4) Východoslovenský vojenský priemysel Azbestové závody v Dobšinej, ktorá je v rukách povstalcov, sú momentálne mimo. Vedúci inžinieri podniku riaditeľ Erlbeck a Ing. Bianchi boli pred troma dňami v Koši- ciach a chceli odcestovať do ríše. Preto som požiadal nemeckého konzula v Košiciach,27 ktorý ma o tom informoval, aby pánom nariadil odcestovať predbežne do Medzeva, pre- tože považujem za nevyhnutné, aby zostali k dispozícii pri spustení podniku hneď ako bude Dobšiná voľná. Prakovce, huta Mária pri Gelnici, Helcmanovce a dolnospišské mangánové závody pracujú. Rovnako aj mediarsky závod v Krompachoch. V Rudňanoch došlo pred troma dňami k odstrelu elektrárne. Fabrika nepracuje. Na zabezpečenie priemyslu na dolnom Spiši bola nasadená jednotka SS (Voshagen). Táto však dnes dostala rozkaz na odchod a stiahne sa. Keďže na dolnom Spiši nie sú k dispozícii žiadne jednotky Wehrmachtu, toto opatrenie môže mimoriadne ohroziť tu- najší priemysel. Žiadam preto, aby sa bezodkladne zariadilo všetko potrebné pre ochranu branno-hospodárskych priemyselných odvetví. V tejto veci som už dnes podal tele- graﬁckú informáciu. Rovnako dôležité je aj ﬁnančné zabezpečenie týchto podnikov. Ak nebudú robotníci dostávať mzdu, je viac ako pravdepodobné, že dôjde k ich ochromeniu. V tejto záleži- tosti som pred niekoľkými dňami postúpil vyslanectvu telefonický hovor s krajským vedúcim Keilom28 a žiadam znovu o rýchly zákrok.

26 Dnes súčasť Družstevnej pri Hornáde. 27 Gróf Matuschka. 28 Sigmund Keil (1887 – 1946), podnikateľ. Od roku 1935 bol senátorom v Senáte Národného zhromaždenia za Karpatendeutsche Partei (KdP). Od marca 1940 poslanec Snemu SR. Od jesene 1938 bol krajským vedúcim DP v kraji Dolný Spiš, od januára 1939 pôsobil vo funkcii

270 Situačné správy prešovského konzulátu Veľkonemeckej ríše k vybraným udalostiam vojnových rokov

5) Hospodárska situácia Napriek úplnej izolácii východného Slovenska sa doposiaľ neprejavili náznaky hos- podárskej paniky. Objavil sa síce nedostatok istých tovarov, to však z dôvodu minutia zásob a sčasti pre špekulatívne zadržiavanie tovarov. Určité obavy spôsobujú dodávky uhlia pre elektrárne a veľký cukrovar v Trebišove, ktorý začne so zberom cukrovej repy v polovici októbra. Zásobovanie potravinami je bezproblémové. Úroda na východnom Slovensku bola priemerná. Žatva sa uskutočnila takmer bez akýchkoľvek rušivých vplyvov. Väčšie veľko- statky však utrpeli následkom partizánskeho rabovania a plienenia veľké škody, a to najmä pokiaľ ide o dobytok a kone. Do akej miery sa to medzičasom prejaví na situácii v zásobo- vaní, nedokážem to odhadnúť pre nedostatok informácií o celkovom rozsahu škôd.29 6) Nálada Vo všeobecnosti je nálada obyvateľstva veľmi stiesnená. Mestské obyvateľstvo je pod vplyvom posledných sovietskych náletov. Doterajšie škody však nie sú v Prešove príliš veľké. Pokiaľ ide o straty spôsobené bombami a palubnými zbraňami, bolo hláse- ných 10 mŕtvych a 30 ranených. Strach je však obrovský. Zdá sa, že Bardejov, Svidník a Medzilaborce postihli nálety oveľa horšie. Správy obyvateľstva o týchto udalostiach je však potrebné brať s rezervou, pretože mnohé príliš preháňajú. Aj vidiecke obyvateľstvo je vyplašené a dotknuté stratami partizánov, keďže časť z nich pochádza z jeho kruhov. Vojaci a mladíci, ktorí sa vrátili z partizánskych táborov, sa aj napriek ubezpečeniam nemeckých vojenských orgánov obávajú možných represií. V súvislosti s tým si dovoľujem poukázať na okolnosť, že slovenskí vojaci a dôstoj- níci, ktorí sa 31. 8. bez odporu vzdali,30 boli odvezení mimo krajinu, kým tí, ktorí prešli k partizánom a sčasti bojovali proti Nemcom a ohlásili sa na úradoch a odovzdali svoje zbrane, sa vrátili voľne do svojich domovov. Toto opatrenie je do tej miery oprávnené, po- kiaľ ide o zredukovanie sily povstalcov, pretože pri opačnom postupe by vzniklo nebez- pečenstvo zosilnenia odporu. Príbuzní zaistencov to však vnímajú ako nespravodlivosť. 7) Úrady a slovenská administratíva Úrady v Šarišsko-zemplínskej župe sa takmer bez výnimky dištancovali od povstalcov. Pokiaľ ide o otvorený prechod k partizánom, neviem o žiadnom takom prípade. Ve- liteľ žandárstva na dolnom Spiši vydával také rozkazy, ktoré ho usvedčovali z činnosti v prospech povstalcov. Vedúci prešovských úradov, najmä župan Dr. Dudáš a mešťanosta Sabol-Palko po- núkli nemeckému generálovi a veliteľovi východoslovenskej bojovej skupiny31 okamžitú

inšpektora DP. Na jeseň 1944 sa spolupodieľal na organizovaní Heimatschutzu na dolnom Spiši. Po vojne bol súdený Národným súdom v Bratislave a bol odsúdený na trest smrti. Roz- sudok bol vykonaný 22. júna 1946. 29 Porovnaj Štátny archív v Levoči, pobočka Spišská Nová Ves, f. Okresný úrad v Gelnici 1923 – 1945, š. 76, D1-1718/1944. Hlásenie okresného náčelníka v Gelnici z 10. 10. 1944. 30 Ide o akciu „Kartoffelernte“, ktorú realizovali vyčlenené nemecké jednotky skupiny armád „Severná Ukrajina“. 31 Generál Enno von Rintelen.

271 Michal Schvarc – Martin Pekár spoluprácu. Avšak počas prvých septembrových dní sa aj u lojálnych úradov prejavila obrovská bezradnosť. To sa zlepšilo až po tom, ako si poľný veliteľ generál Stahr povolal k sebe vedúcich úradov a obratne im, s dôrazom zachovávania nezávislosti Slovenska, vysvetlil potrebu určitých vojenských opatrení. Pozitívny účinok mala v tomto ohľade aj návšteva ministra Macha.32 Župan Dr. Dudáš, ako sa zdá, sa po nervovom zrútení na prelome júla/augusta, ktoré utrpel v dôsledku svojho podriadenia generálovi Malárovi a prvých rysujúcich sa názna- kov vojenskej zrady, do istej miery zotavil a preukazuje čiastočnú aktivitu. Župné žandárstvo ako celok sa k povstaleckému hnutiu nepripojilo. Iba v Humen- nom prebehlo po odzbrojení asi 10 žandárov k partizánom. Žandárstvo sa má byť znovu vyzbrojené. Mimoriadna pozornosť však musí byť pritom venovaná vyradeniu nespoľahlivých živlov. V oblastiach obývaných Nemcami nie je návrat slovenských žandárov želateľný. Prešovský rozhlas bol ihneď po odzbrojení slovenských jednotiek podrobený nemeckej vojenskej kontrole a vysiela ďalej. Na východnom Slovensku, rovnako pod dohľadom vojenskej cenzúry, vychádzajú aj naďalej noviny „Slovenská sloboda“, avšak v redukovanej podobe. Toto opatrenie bolo mimoriadne naliehavé, pretože od 25. augusta neboli zo západného Slovenska distribu- ované žiadne noviny. 8) Nemecká národnostná skupina Nemecká národnostná skupina sa vo všeobecnosti počas kritických dní držala dobre, a to najmä v tých miestach, kde mala energických vodcov, ktorí si konali svoje povinnosti. Formovanie Heimatschutzu33 na hornom a dolnom Spiši prebieha. Pri neistej situácii bolo potrebné prijať prípravné opatrenia v dlhšom časovom hori- zonte. Do úvahy prichádza starostlivo pripravená evakuácia žien a detí, najmä v mestách žijúcich etnických Nemcov, ktorých nie je možné v prípade naliehavej potreby vysťaho- vať v kolónach, keďže nie je k dispozícii dostatok slovenských vlakov, ktoré by mohli premávať cez Orlov – Krakov, resp. na západné Slovensko. Pritom je však potrebné vziať do úvahy skutočnosť, hoci momentálne nejestvuje bezprostredné nebezpečenstvo, že v okamihu, keby také nastalo, možno na základe nadobudnutých skúseností len sotva

32 O čomsi inom vypovedá správa krakovskej SD z 2. októbra 1944, v ktorej je uvedené: „Ná- zory na jeho návštevu sa veľmi rôznia, a podľa všetkého je aj jeho osoba v širokých vrstvách obyvateľstva veľmi rozporuplaná. Ozývali sa hlasy, že Mach má svoj podiel viny na slovenskom povstaní, pretože mal včas informácie o formovaní sa partizánskych jednotiek, avšak nič proti ich potlačeniu nepodnikol. Naopak vo svojom rozhlasovom prejave existenciu bánd poprel.“ (Bundesarchiv Berlín, R 70 Slowakei/262.) 33 Heimatschutz (Nemecká domobrana). Rozkaz na jej formovanie vydal F. Karmasin koncom júla 1944. Tvorili ju príslušníci polovojenskej organizácie Freiwillige Schutzstaffel (FS), Kriegerbundu a Deutsche Jugend vo veku 17 – 18 rokov. Jej účelom bola ochrana nemeckých obcí pred partizánmi, organizácia evakuácie. Zúčastňovala sa však aj na perzekúciách účast- níkov SNP či rasovo prenasledovaných osôb.

272 Situačné správy prešovského konzulátu Veľkonemeckej ríše k vybraným udalostiam vojnových rokov počítať so železničným transportom. Pokiaľ ide o túto otázku, bol by som povďačný za okamžité inštrukcie. Z uvedených dôvodov sa mi javí ako veľmi potrebná návšteva vodcu národnostnej skupiny34 na východnom Slovensku, keďže takáto návšteva by národnostnej skupine dodala dostatočnú vzpruhu. pod. Woinovich

Nemecké vyslanectvo v B r a t i s l a v e .

A MSNP, f. IX, š. 8.

34 Franz Karmasin (1901 – 1970), poľnohospodársky inžinier. Tento rodák z Olomouca prišiel na Slovensko na jeseň 1926. Dlhé roky pôsobil ako pracovník Nemeckého kultúrneho zväzu na Spiši, neskôr v Bratislave. Politicky sa aktivoval v KdP. V roku 1935 sa stal poslancom v NZ a neoﬁciálnym, od októbra 1937 oﬁciálnym zástupcom Konráda Henleina na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Počas roku 1938 prechádza na pozície nacionálneho socializmu. V čase vrcholiacej sudetskej krízy uteká do Viedne, kde sa pokúša o formovanie Karpatskonemecké- ho dobrovoľníckeho zboru. Začiatkom októbra 1938 sa vracia na Slovensko a po rokovaniach s predstaviteľmi slovenskej autonómnej vlády obnovuje činnosť KdP pod názvom DP a stáva sa štátnym tajomníkom pre záležitosti nemeckej národnostnej skupiny na Slovensku. DP sa pod Karmasinovým vedením stáva jedinou povolenou organizáciou slovenských Nemcov, postavenou na vodcovskom princípe a nacistickej ideológii. F. Karmasin patril počas celej existencie slovenského štátu medzi horlivých zástancov jeho najužšieho pripútania k Nemec- ku, požadoval radikálne „riešenie židovskej a českej otázky“. Najmä jeho pričinením bola nemecká komunita na Slovensku zahrnutá pod princíp kolektívnej viny a v priebehu roku 1946 vysídlená do spojencami rozdeleného Nemecka. Národný súd v Bratislave ho po vojne v neprítomnosti odsúdil na trest smrti.

273

ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ AKTIVITA STUDENTS’ SCIENTIFIC WORK DIOKLECIÁN A VZNIK TETRARCHIE

Marta Sendeková

SENDEKOVÁ, Marta: Diocletianus and the Institution of Tetrarchy. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 276-286. In the second half of the 3. century internal and external wars have plunged the Roman Empire into a deep crisis. Emperor Diocletian (284 – 305) appeared on world stage under these circumstances. A great circumspection and the spirit of resourcefulness were signiﬁcant for his twenty-year reign. From a policy-making point of view he can be considered a reformer no less than a creator of new institutions, even though in the area of religion he was a reactionary as he pursued to restore traditional Roman religion. In spite of this he is deservedly regarded as a preserver of the country’s integrity. Military, tax and economic systems were based on new foundations aimed at the restoration of traditional religious values. The spectacular complex of reforms and political achievements was carried out through the system of government called the tetrarchy. It was based upon the rule of four sovereigns with supreme power in two pairs: two augusti and two caesars.

V druhej polovici 3. storočia vnútorné aj vonkajšie vojny priviedli Rímske impérium do hlbokej krízy, v ktorej sa viac-menej vytratili všetky pozostatky tradičného občian- skeho a spoločenského zriadenia. V tejto situácii sa na javisku svetových dejín objavil cisár Dioklecián (284 – 305) a ukončil obdobie rímskej histórie označované ako „vojen- ská anarchia“ alebo „cisárske krízy“ (235 – 284). Oslavné panegyriká ho nazývali „nový Jupiter na Zemi“, ktorý mal nastoliť poriadok a poraziť nepriateľov. Jeho dvadsaťročná vláda sa vyznačovala veľkou obozretnosťou a duchom vynaliezavosti. Z hľadiska poli- tického riadenia ho môžeme pokladať sa reformátora, ba dokonca tvorcu nových inšti- túcií, hoci v náboženskej oblasti bol reakcionárom, pretože sa chcel vrátiť k obnoveniu tradičného rímskeho náboženstva. Napriek tomu je právom považovaný za záchrancu jednoty impéria.

Vznik tetrarchie

Diokleciánovi sa pripisuje vytvorenie prvej organickej reformy administratívneho a vojenského usporiadania. Rímske impérium bolo nanovo zjednotené s odstránením uzurpátorov v Británii a v Egypte a chránené proti barbarom a Peržanom. Vojsko, daňový systém, byrokracia, ekonomické a peňažné zriadenie boli založené na nových základoch zameraných na obnovenie tradičných náboženských hodnôt proti šíreniu kresťanstva najprv mierových prostriedkami, neskôr pomocou prenasledovania. Rímske občianske prá- vo bránilo odchýleniam a deviáciám, ktoré spôsobovala tvorba miestnych zákonov. Tento veľkolepý komplex reforiem, vojenských a politických realizácií sa uskutočnil prostred- níctvom vládneho systému, ktorý sa nazýva tetrarchia.1 Zakladala sa na vláde štyroch

1 Tento termín je všeobecne používaný v dielach súčasných historikov, nie však v antických prameňoch.

276 Dioklecián a vznik tetrarchie najvyšších panovníkov so zvrchovanou mocou, rozdelených na dva páry: dvaja augustovia a dvaja cézari2. Ak by sme tento vládny systém považovali v celku za začiatok ab- solútnej monarchie alebo dominátu alebo za rozvoj štátoprávnych a politických faktorov prítomných už v dejinách principátu, je na mieste otázka výskumu, v ktorej by som sa chcela zamerať na formu vlády a administrácie, ako aj záležitosť vykonávania moci. Tetrarchia bola originálna konštrukcia spôsobu vlády. V období principátu môže- me sledovať určité snahy u niektorých cisárov, ktorí sa snažili prostredníctvom adopcie alebo udelením moci svojim kolegom vytvoriť politické a štátoprávne predpoklady pre svojich nástupcov. Ale nebol vytvorený žiaden podobný model a preto tetrarchiu po- važujem za výtvor tohto obdobia, podmieneného pravdepodobne viac nevyhnutnosťou organizácie moci než ako uvedomelý dopredu naplánovaný elaborát. Dioklecián, vlastným menom Gaius Valerius Diokles, sa narodil v roku 245 v Dio- clei neďaleko mesta Salona v Dalmácii. Pochádzal z chudobnej ilýrskej rodiny. Vstúpil do armády a ako jednoduchý vojak prešiel všetkými etapami vojenskej kariéry. V roku 284 počas vojenského ťaženia proti Peržanom bol zavraždený cisár Marcus Aurelius Carus (282 – 283). Rímska ríša bola rozdelená medzi jeho dvoch synov: Numerianus (283 – 284) vládol vo východnej časti a Carinus (283 – 285) v západnej.3 Čoskoro na to Numerianus zomrel za záhadných okolností neďaleko Nikomedie.4 V tom čase bol Dioklecián veliteľom jeho cisárskej stráže. Vojsko následne vyhlásilo v Kalcedónii v roku 284 Diokleciána za augusta5: „ducum consilio tribunorumque“6. V tomto období prijal Dioklecián úradné meno Gaius Aurelius Valerius Diocletianus a sám seba začal nazývať titulom dominus et deus. Po aklamácii vojska vykonal v Nikomedii slávnost- ný vstup oblečený v purpure za sprievodu manifestácii zástupov ľudu.7 Avšak Carinus

2 V období neskorého cisárstva sa používal termín augustus ako titul rímskeho cisára a cézar ako titul pre cisárovho následníka. 3 VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Epitome de Caesaribus 38, 2. In: VICTOR, SEXTUS AU- RELIUS: Sexti Aurelii Victoris Liber de caesaribus, praecedunt De viris illustribus Urbis Romae, subsequitur Epitome de caesaribus. Recesuit. Fr. Pichlmayr, Lipsiae: In Aedibus B. G. Teubneri, 1961, s. 163. 4 „Hic est auctor necis Numeriani.“ Podľa antických prameňov bol za jeho smrť zodpovedný svokor Arrius Aper, praefectus praetorio cisára Marca Aurelia Cara. In: Scrittori della storia Augusta 13, 2. A cura di Paolo Soverini, Torino: UTET, 1983, s. 1208. 5 Presný dátum vyhlásenia vlády je neistý. Predpokladá sa, že Dioklecián sa ujal vlády medzi 17. septembrom a 20. novembrom 284. In: BARNES, Timothy D.: The New Empire of Diocle- tian and Constantin. Cambridge, MA : Harvard University Press, 1982, s. 4; ENSSLIN, Wil- helm: Valerius Diocletianus. In: Real-Encyklopädie der classischen Altertumswissenschaft. Volume 26. Stuttgart : J. B. Metzlersche Verlagsbuchhandlung, 1948, s. 2419-2421. 6 VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 1. In: VICTOR SEXTUS AURE- LIUS: Sexti Aurelii Victoris Liber de caesaribus, praecedunt De viris illustribus Urbis Ro- mae, subsequitur Epitome de caesaribus. Recesuit Fr. Pichlmayr. Lipsiae : In Aedibus B. G. Teubneri, 1961, s. 116-117. 7 Scrittori della storia Augusta 13, 1 ..., s. 1206-1207; VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Epi- tome de Caesaribus 39, 1..., s. 163. KIENAST, Dietmar: Römische Kaisertabelle: Grundzüge

277 Marta Sendeková nesúhlasil s voľbou Diokleciána a vojensky proti nemu vystúpil. Ich vojská sa stretli v roku 285 v bitke na rieke Margus (pri sútoku Moravy a Dunaja) v Moesii.8 Aj keď Carinus zaznamenal vojensky úspech, bol zavraždený svojimi veliteľmi. A tak Diokle- cián ako jediný vládca získal kontrolu nad celou ríšou.9 Nastalo nové obdobie rímskych dejín nazývané tiež dominát. Dioklecián sa snažil od začiatku zabezpečiť systém vlády, ktorý by garantoval a vy- rovnával kontrolu teritoriálne rozsiahleho impéria ohrozovaného vojensky na viacerých frontoch. Cisárska moc nebola ešte natoľko pevná, aby dokázala stabilizovať sociálne pomery v krajine a odolávať vonkajším nepriateľom. Na severných hraniciach ríše, ktoré tvorili rieky Rýn a Dunaj, ohrozovali Rímsku ríšu Germáni (Alamani a Sarmati).10 V roku 283 začala roľnícka vzbura Bagaudov v Galii pod vedením Aelianusa a Amandusa.11 Východnú hranicu ohrozovali Peržania a v Afrike sa snažil uchopiť moc uzurpátor Ju- lianus.12 V danej situácii bolo nevyhnutné posilniť cisársku moc. A preto na jar v roku 285 Dioklecián vymenoval Maximiána (285 – 305, Marcus Aurelius Valerius Maxi- mianus) za cézara.13 Aurelius Victor charakterizoval Maximiána ako človeka oddaného v priateľstve, tiež trochu nudného ale veľkých vojenských schopností.14 Dioklecián ho adoptoval za ﬁlius Augusti. Rýchla nominácia Maximiána za cézara je interpretovaná podľa niektorých historikov ako znak vzájomného dlhodobého priateľstva a tiež vojen- ských skúseností.15 Takto získal Dioklecián verného spojenca v západných provinciách impéria, zatiaľ čo on dozeral na východné provincie. Maximián mal zaistiť západnú hranicu proti invázii germánskych kmeňov a zároveň nastoliť mier v Galii.

einer römischen Kaiserchronologie. Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1996, s. 266-267. 8 VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 11..., s. 164. 9 EUTROPIUS: Breviarium ab urbe condita IX, 19-21. Con note del Antonio Calvi. Torino: Società Editrice Internazionale, 1946, s. 134 - 136. 10 Panegirici Latini II [X], 2, 6; III [II], 6, 6. Lassandro, Domenico-Micunco, Giuseppe (eds.). Torino : Unione tipograﬁco-Editrice Torinese, 2000, s. 74-76; s. 108. 11 „Namque ubi comperit Carini discessu Helianum Amandumque per Galliam excita manu agrestium ac latronum, quos Bagaudas incolae vocant, populatis late agris plerasque urbium tentare.“ In: VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 17..., s. 118. Porovnaj: EUTROPIUS: Breviarium ab urbe condita IX, 20 ..., s. 135. 12 „Eodem tempore Orientem Persae, Africam Iulianus ac nationes Quinquegentanae graviter quatiebant.“ In: VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 22 ..., s. 119. 13 Otto SEECK uvádza, že Maximián bol nominovaný za cézara pravdepodobne 1. apríla 285. In: SEECK, Otto: Geschichte des Untergangs der antiken Welt. Darmstadt : Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1966, s. 25. Timothy D. BARNES uvádza dátum nominácie v júli 285. In: BARNES, Timothy D.: The New Empire of Diocletian and Constantin. Cambridge, MA : Har- vard University Press, 1982, s. 4; BARNES, Timothy D.: Constantine and Eusebius ..., s. 6. 14 „Maximianum statim ﬁdum amicitia quamquam semiagrestem, militiae tamen atque ingenio bonum imperatorem iubet.“ In: VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 17 ..., s. 118. 15 BARNES, Timothy D.: Constantine and Eusebius ..., s. 6; WILLIAMS, Stephen: Diocletian and the Roman Recovery. New York : Routledge, 1997, s. 43-44.

278 Dioklecián a vznik tetrarchie

V priebehu nasledujúcich rokov kritickým miestom zostávala situácia v Británii. Koncom roka 286 alebo začiatkom roka 287 tu bol vyhlásený vlastnými vojakmi za augusta rímsky vojenský veliteľ Carausius. Ovládol Britániu a severnú časť Galie.16 Tento uzurpátor nebol nikdy Diokleciánom právoplatne uznaný. Maximiánovo ťaženie proti Carausiovi sa skončilo neúspechom, jednota rímskeho impéria bola ohrozená. A pre- to Dioklecián povýšil 1. apríla 286 Maximiána za augusta, pravdepodobne v dôsledku uzurpácie Carausia v Británii. Maximián prijal titul Imperator Caesar Marcus Aurelius Valerius Maximianus Augustus Herculius.17 Napriek fyzickej vzdialenosti medzi dvoma cisármi Dioklecián dôveroval Maximiánovi a takto mu dal účasť na cisárskej moci, za- tiaľ čo Maximián ho plne rešpektoval a konal v súlade s jeho vôľou.18 Vláda dvoch augustov, tzv. diarchia začala rozdeľovací proces, ktorý viedol k systematickému štátnemu zriadeniu tetrarchie. Dvojitá vláda nepriniesla iba formálne rozdelenie Rímskeho cisárstva. Každý cisár mal vlastný dvor, vojsko a úradnú rezidenciu. To môžem považovať za záležitosti prak- tické. Dioklecián sa často presúval po rôznych mestách východnej časti impéria. Jeho sídlom sa stala Nikomedia a Maximián sídlil v meste Mediolanum (Miláno).19 Ale cisár- ska propaganda zastávala názor o jedinom a nedeliteľnom Ríme, patrimonium indivi- sum. Rečník Mamertinus vo svojom oslavnom panegyriku na cisára Maximiána z roku 289 vyzdvihol spoločné vlastníctvo impéria v rukách dvoch panovníkov, ich vzájomnú zhodu a jednotné riadenie Rímskej ríše.20 Všetky legálne rozhodnutia a cisárske sláv- nosti sa konali v mene oboch panovníkov, taktiež boli razené rovnaké mince v oboch častiach impéria.21 Cisári sa stretávali sporadicky mimo Ríma. Tieto stretnutia poskytovali príležitosti na vymedzenie hlavných línii vnútornej politiky. V januári v roku 291 sa stretli v Mi- láne, aby prediskutovali politické a vojenské záležitosti vo východnej a západnej časti ríše.22 Počas spoločnej dvojročnej vlády sa augustovia zamerali na posilnenie obrany na hraniciach a aplikovanie administratívnych reforiem. Ale v tomto období bolo nutné prehodnotiť politický režim a aktualizovať program obnovenia mieru v cisárstve s pred-

16 FRERE, Sheppard Sunderland: Britannia: a history of Roman Britain. London : Routledge & Kegan Paul, 1978, s. 376-380. Porovnaj: WILLIAMS, Stephen: Diocletian and the Roman Recovery ..., s. 47; VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 20-21 ..., s. 118- 119; EUTROPIUS: Breviarium ab urbe condita IX, 21 ..., s. 135-136. 17 BARNES, Timothy D: Constantine and Eusebius ..., s. 6-17; KIENAST, Dietmar: Römische Kaisertabelle: Grundzüge einer römischen Kaiserchronologie ..., s. 272. 18 WILLIAMS, Stephen: Diocletian and the Roman Recovery ..., s. 49. 19 Začiatok nového politického usporiadania charakterizovalo vedomé zanechanie Ríma ako hlavného mesta cisárskej rezidencie. Časť hlavnej správy a celý cisársky sprievod opustili Palatín a nasledovali panovníkov do ich nového sídla a v ich presunoch. Rím nebol viac než teoretickým hlavným mestom impéria. 20 Panegirici Latini II [X], 9, 4 ..., s. 84-85. 21 AMICI, Angela: Divus Constantinus: Le testimonianze epigraﬁche. In: Rivista storia dell´an- tichitá, 30, 2000, s. 186-216. 22 Panegirici Latini III [II], 11-12 ..., s. 116-119.

279 Marta Sendeková pokladom zabezpečenia hraníc.23 Riešením sa stala koncepcia, podľa ktorej sa vybrali dvaja schopní spolupracovníci poverení predovšetkým riadením naliehavých vojenských záležitostí. Jeden cézar k Maximiánovi, ktorý mal vyriešiť cisársku schizmu v Británii, a druhý cézar k Diokleciánovi, ktorý mal vzdorovať novým útokom Perzie na rímskych hraniciach. Takto sa posilnil domus Augusta o dvoch zdatných cézarov, ktorí sa vyzna- čovali zrelosťou, fyzickou a morálnou silnou. Boli podriadení augustom a prijali titul nobilissimi Caesares. Dioklecián ustanovil k Maximiánovi ako cézara Konštancia Chlora (293 – 305), ktorého Maximián vyhlásil pravdepodobne v Miláne. Prijal úradné meno Marcus Fla- vius Valerius Constantius Chlorus a jeho sídlom sa stala Augusta Treverorum (Trevír).24 Konštancius mal pokračovať v boji proti vojenskému uzurpátorovi v Británii, zatiaľ čo Maximián strážil hranicu pozdĺž rieky Rýn. Niekoľko mesiacov potom, 20/21. mája 293, Dioklecián nominoval k sebe cézara Galeria (293 – 305) s úradným menom Gaius Gale- rius Valerius Maximianus v Nikomedii.25 Jeho sídelným mestom bolo Sirmium a vojensky mal chrániť východnú hranicu impéria proti Peržanom.26 Takýmto spôsobom sa dospelo k deﬁnitívnemu usporiadaniu diokleciánovej monarchie, ktorá mala dvoch augustov a dvoch cézarov. Teritoriálne rozdelenie impéria vyzeralo v konečnom dôsledku takto: Konštancius mal pridelenú správu Británie, Galie, Hispánie a časť Mauretánie (Tingitana), Maximián mal pod svojou vládou Italiu, sever- nú rímsku Afriku a časť Mauretánie (Caesariensis), Galérius spravoval podunajské provincie (Noricum a Pannonia) a balkánsky polostrov a Dioklecián kontroloval východné provincie (Asia Minore, Siria, Palestina, Cirenaica), Egypt a grécke ostrovy. Jednota Rímskeho impéria bola zachovaná hoci bolo rozdelené na dve väčšie a dve menšie časti, čo pokladám za výborný prostriedok obrany a lokálneho administratívneho riadenia. Zákony vydával Dioklecián stále v mene štyroch panovníkov. Tieto opatrenia platili pre celé cisárstvo a každý z nich ich prevzal do svojho teritória. Politický systém tetrarchie smeroval okrem vojenských účelov tiež k zabezpečeniu následníctva na cisársky trón v ktoromkoľvek momente. Takto sa mala konsolidovať cisárska autorita a centrálna moc zabezpečením ochrany proti uzurpátorom.27 Na zá- klade daných skutočností môžem poznamenať, že plán tetrarchie dozrieval počas nie- koľkých rokov vládnutia. Nemôže tu byť pochybnosť o úradnej vojenskej moci cézarov

23 V roku 289 bol Dioklecián zaneprázdnený vojenským ťažením proti Sarmatom vo februári v roku 290 bojoval proti Saracénom. In: Panegirici Latini III [II], 5, 4; III [II], 7, 1; IV [II], 5, 1..., s. 108-109, s. 110-111, s. 136-137. 24 BARNES, Timothy D.: The New Empire of Diocletian and Constantin ..., s. 60; KIENAST, Dietmar: Römische Kaisertabelle: Grundzüge einer römischen Kaiserchronologie ..., s. 280. 25 EUTROPIUS: Breviarium ab urbe condita IX, 22, 1..., s. 136; BARNES, Timothy D.: The New Empire of Diocletian and Constantin ..., s. 61; KIENAST, Dietmar: Römische Kaiserta- belle: Grundzüge einer römischen Kaiserchronologie ..., s. 283. 26 VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Epitome de Caesaribus 40, 1..., s. 164. 27 Augustus Maximián mal syna Maxentia, ktorý taktiež rozvíjal vojenskú kariéru. Ale Diokle- cián určil Maximiánovi za cézara Constantia Chlora, čím bol oﬁciálne Maxentio vylúčený z nástupníctva na cisársky trón.

280 Dioklecián a vznik tetrarchie a o vzťahu medzi ich nomináciou a požiadavkami vojenského charakteru. Separatistické zotrvávanie Carausia v Británii, tlak barbarov na Dunaji a na Rýne a vojenská hroz- ba Perzie tvorili reálne motívy, ktoré rozhodli o rozšírení domus Augusta a rozdelení jednotlivých vojenských obranných operácií. Obaja cézari boli teda v dôsledku adopcie a dynastických manželstiev včlenení do rodu Diokleciána. Galérius bol donútený zavrh- núť svoju manželku a oženiť sa s Valériou, dcérou Diokleciána, a následne bol adopto- vaný. Konštancius v tom čase už bol zaťom Maximiána, pretože sa oženil s jeho dcérou Teodorou a tiež bol ním adoptovaný. Dynastická idea bola iba prostriedkom pre zabez- pečenie efektivity najvyššieho vojenského riadenia. Zodpovedala hlavnému charakteru štátneho usporiadania Diokleciána. Otto Seeck deﬁnoval tetrarchiu ako štátne zriadenie vo výnimočnom stave.28 Podľa môjho názoru to bola konštitúcia štátu, ktorá sa postupne vytvárala na základe nevyhnutnosti. So svojím vnútorným členením bola unikátnou od- poveďou na danú historickú situáciu.

Ideologická koncepcia tetrarchie

Ideologická koncepcia Diokleciánovej monarchie tvorila konštitučný základ tetrarchie. Preto je dôležité pochopiť prvky náboženského kultu, ktoré boli pôvodom novej formy štátu. Náboženský charakter cisárskej moci panovníkov bol vyjadrený v apelatívoch Iovius pre Diokleciána a Herculius pre Maximiána, ktoré prijali hneď po svojom nástupe.29 Jupiter bol uctievaný s prívlastkom Conservator Augusti, chránil a posväcoval vládu Di- okleciána.30 Kult Jupitera a Herkula mal najväčšiu dôležitosť v období Diokleciána.31 Svedčia o tom početné numizmatické dôkazy, ktoré prinášajú venovania Jupiterovi a Herkulovi, alebo obom spoločne. Zriedkavo sa na minciach nachádzajú apelatívy Jo- vius a Herculius, ale sú prítomné v historických prameňoch a v epigraﬁi.32 Dioklecián a Maximián boli prvými rímskymi cisármi, ktorí používali apelatívy bohov Jupiter a Herkules. Ich účelom bolo uznať božskú podstatu monarchie, t. j. cisári

28 SEECK, Otto: Geschichte des Untergangs der antiken Welt ..., s. 28. 29 VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Epitome de Caesaribus 39, 2; 40, 5.., s. 164; Panegirici La- tini II [X] ..., s. 69-96. Apelatív Iovius znamenal syn od boha Jupitera a Herculius syn od boha Herkula. 30 Panegirici Latini II [X], 7, 5..., s. 82 - 83. 31 „Iovi, Herculi, Victoriae/ imperator Caesar gaius Aurelius Valerius Diocletianus Pius.“ In: DESSAU, Hermann: Inscriptiones latinae selectae. Vol. I. Berolini : apud Weidmannos, 1892, č. 617, 623, 628, 631-635. 32 AMICI, Angela: Divus Constantinus: Le testimonianze epigrafiche. In: Rivista storia dellán- tichitá, 30, 2000, s. 186-216; ARNALDI, Adelina: Aeternitas e perpetuitas nella monetazione di etá tetrarchica. In: Rivista italiana di Numismatica e scienze affini, 79, 1977, s. 109-133; LACTANTIUS, Firmianus Lucius Caecilius: De mortibus persecutorum LII, 3. In: L. Caeli Firmiani Lactanti Opera omnia: accedunt carmina eius quae feruntur et L. Caecilii qui in- scriptus est De mortibus persecutorum liber. Vindobonae: F. Tempsky, Lipsiae: G. Freytag, 1893, s. 237.

281 Marta Sendeková boli bohovia alebo mali božskú podstatu a konali ako dosadení od bohov.33 Panegyriká dokonca charakterizovali vládcov, že boli obdarení cnosťami a božskými silami hneď od narodenia, a nie od nástupu na trón.34 Dioklecián zároveň vytvoril novú teokratickú koncepciu, z ktorej vyplývalo, že iba vládnuci augustovia mali právo vyhlásiť ďalších cézarov. Nezávisiac od senátu a od vojska, Jovius Diocletianus sám vymenoval svojich spolucisárov (cézarov) a následne ná- stupcov, ktorí prostredníctvom neho boli určení bohmi. Týmto spôsobom sa vytvárala božská rodina. Dioklecián vylúčil z účasti na cisárskej moci každého, kto nepatril do tohto „božského spoločenstva“. Rodina Jupitera a Herkula, ktorá sa predstavovala ako posvätný výtvor, mala silný vplyv v oblasti verejného práva. Bol to revolučný fenomén, že do domus divina patrili iba samotní cisári. Ich ženy a deti neboli zahrnuté do spoločen- stva Jupitera a Herkula, aj keď súdržnosť cisárskeho tetrarchického kolégia bola posilne- ná prostredníctvom manželských zväzkov. Vedľa samotných cisárov sa nikdy neobjavujú v nápisoch a na minciach prvej tetrarchie iní členovia cisárskej rodiny. Maxencius (syn Maximiliána) a Konštantín (syn Konštancia) neboli považovaní za členov spoločenstva Jupitera a Herkula. Štyria cisári vytvárali božskú rodinu, ktorá nebola dynastická vo vlastnom zmysle slova. Neprítomnosť žien v tejto rodine znamenala, že integrácia nových členov sa mohla vykonať prostredníctvom adopcie. Dikolecián po prvý raz a naposledy vytvoril v rímskej histórii skutočné a vlastné adoptívne cisárstvo. Takto sa inšpiroval starými tradíciami rímskeho náboženstva. Jeho cieľom bolo diskreditovať uzurpátorov, kontrolovať vojsko a zabrániť návratu vojenskej anarchie. Tieto nové náboženské idey posilňovali rôzne druhy propagandy, aby v cisárstve priniesli poriadok a pokoj. Antické pramene zdôrazňujú zmeny ceremoniálu cisárskeho dvora a obliekania.35 Cisár vymenil červený plášť z obdobia principátu za plášť z purpuru pretkaný zlatom a drahokamami podľa vzoru perzských kráľov. Žil ďaleko od ľudí vo vnútri svojho svä- tého paláca, kde vládlo posvätné ticho. Tu prijímal úradné osoby, dvoranov a veľvyslan- cov, ktorí boli pripustení do prítomnosti cisára, aby vykonali adoratio. V dopredu sta- novenom čase delegáti čakali v paláci v prijímacej sále. Vystúpiť mohli pred cisára len osamote podľa podrobne pripraveného úradného poriadku: postupovali dopredu v tichu, so zahalenými rukami a vykonali gesto hlbokej úcty προσκύνησις.36

33 DE FRANCISCI, Pietro: Arcana imperii III Tomo I. Roma: M. Bulzoni, 1970, s. 7-11; KOLB, Frank: Lídeologia tetrarchica e la politica religiosa di Diocleziano. In: BONAMENTE, Gior- gio: - NESTORI, Aldo: I cristiani e límpero nel IV secolo. Colloquio nel mondo antico (Atti del Convegno Marcerata 17-18 dicembre 1987), Macerata: Università degli studi di Macerata, 1988, s. 17-44. 34 Panegirici Latini II [X], 1, 2-3; II [X], 4, 2..., s. 73, s. 79. 35 VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 2 ..., s. 117; LACTANTIUS, Firmia- nus Lucius Caecilius: De mortibus persecutorum XIX, 2; XIX, 5..., s. 194, 195; EUTROPIUS: Breviarium ab urbe condita IX, 26..., s. 138-139. 36 Gesto cisárskej úcty προσκύνησις bolo prevzaté z Perzie. Bližšie pozri: CHASTAGNOL, An- dré: Láccentrarsi del sistema: la tetrarchia e Costantino. In: Storia di Roma 3 Léta tardoan- tica I. Crisi e trasformazioni. Torino : Giulio Einaudi editore s. p. a., 1993, s. 200.

282 Dioklecián a vznik tetrarchie

Podľa Eutropia bol Dioklecián prvý, ktorý nahradil salutatio prejavom najhlbšej úcty adoratio, nosil plášť a obuv z drahokamov a nechal sa nazývať dominus, zaviedol cere- moniál perzského typu.37 V diele Epitomae de Caesaribus sa obnova prisudzovala cisá- rovi Aureliánovi.38 Historik cisárskeho ceremoniálu Andreas Alföldi tvrdí, že výšivky v zlate sa objavovali na šatách cisárov už koncom obdobia cisára Comoda a Dioklecián iba imitoval perzské vzory.39 Hoci charakterizuje Diokleciána ako panovníka orientálne- ho, nepokladá za problém zlučiteľnosť tohto námetu s celu politikou cisára, ktorý chcel obnoviť jednotu cisárstva a obranu rímskeho impéria. O tejto politike svedčí prenasledovanie proti kresťanom a dielo rozvinuté v oblasti zákonodarstva. Pietro De Francisci sa pokúšal odstrániť význam tejto dôležitosti rozlišujúc súkromné právo od verejného, pretože Dioklecián bol najmä obnovovateľ verejného práva, ale v oblasti súkromného práva kontrastuje s tendenciou deﬁnovania monarchistického režimu božského práva podľa orientálneho vzoru.40 Dôležitosť náboženských faktov v Diokleciánovej tetrarchii smeruje k vytvoreniu teokratického základu moci ako právneho spôsobu štátneho usporiadania. Tieto faktory boli dôležitou súčasťou cisárskej propagandy, ktorú cisári podporovali u obyvateľstva prirodzené presvedčenie o ich moci, ale nemôžu byť považovaní ako inštitucionálne zložky. Daný charakter rímskych božstiev prijatých ako symbol vlády podporuje politiku obnovenia rímskeho sveta, aby čelil novej kresťanskej mystike.

Menovanie do úradu a právomoci tetrarchov

Ako už bolo spomenuté, Dioklecián bol vyhlásený za cisára v roku 284 vojskom. Historia Augusta predstavuje túto udalosť ako reakciu vojenských oddielov proti prefectus praetorio. Arrius Aper bol obvinený z vraždy Numeriána, pretože sa chcel zmocniť vlády. Dioklecián bol vyhlásený jednotne vojskom za cisára bez vykonania nejakej aktivity, nevinný zo smrti predchodcu a pomstiteľ zločinu.41 Táto udalosť sa takto zachová- vala v rímskej tradícii a nového vládcu pokladala za osloboditeľa štátu od krutých tyra- nií, za muža múdreho a čnostného, predurčeného zachrániť cisárstvo.42 Aurelius Victor

37 EUTROPIUS: Breviarium ab urbe condita IX, 26 ..., s. 139. 38 VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 1-2 ..., s. 118-119. 39 Bližšie pozri: ALFÖLDI, Andreas: Die monarchische Repräsentation im römischen Kaiser- reiche. Darmstadt : Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1980, 323 s. 40 DE FRANCISCI, Pietro: Arcana imperii III Tomo II ..., s. 10-44. 41 „Et cum quaereretur, quis vindex Numeriani iustissimus ﬁeret, quis daretur rei p. bonus prin- ceps, Diocletianum omnes divino consensu, cui multa iam signa facta dicebantur imperii, Au- gustum appellaverunt.“ In: Scrittori della storia Augusta 13, 1 ..., s. 1206. „At Numerianus amis- so patre simul confectum aestimans bellum, cum exercitum reductaret, Apri praefecti praetorio soceri insidiis exstinguitur.“ In: VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 38, 6..., s. 116. Porovnaj: VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Epitome de Caesaribus 38, 4..., s. 163. 42 „Virtute vestra rem publicam dominatu saevissimo libertam.“ In: Panegirici Latini III [II], 5, 3..., s. 106-107.

283 Marta Sendeková zaznamenal, že Dioklecián bol ducum consilio tribunorumque43, teda nešlo o consesus universorum. Môžem povedať, že pôvod jeho vlády je spätý s vôľou veliteľov vojska. Alebo je tiež pravdepodobné, že to mohlo byť aj spontánne gesto vojakov so schválením ich veliteľov. Takáto voľba je známa z mnohých prípadoch predchádzajúceho obdobia. Nemôžem tvrdiť ani vyvrátiť, či sa udialo po aklamácii vojska aj formálne menovanie Diokleciána zo strany senátu. Na mieste je teda otázka, či Doklecián vykonal cestu do Ríma a požiadal o menovanie senát. Na základe diela Historia Augusta, podľa ktoré- ho bol Dioklecián medzi cisármi perreverentes Romani senatus44, vzniká domnienka, že požiadal menovanie od senátu. Životopisy štyroch cisárov napísal Claudius Eusthenius, ktorý bol ab epistulis45, teda oficiálny životopisec na cisárskom dvore, a ten zaznamenal úctivý postoj k senátu. Cesta do Ríma nie je potvrdená v historických prameňoch, napr. latinské panegyriká ju nespomínajú v tomto období.46 Je teda možný predpoklad, že se- nát prikročil k formálnemu aktu uznania nového cisára, hoci to mohla byť jednoduchá formalita, pretože politika Diokleciána nesmerovala k obnovenie moci senátu. Ďalšie fakty o spôsobe udelenia moci sa dajú vyvodiť z nominovania Maximiána za augusta. Historické pramene nepodávajú podrobnosti o menovaní zo strany senátu, ani o aklamácii vojska. Moc teda bola udelená od Diokleciána, čo potvrdzuje aj ofici- álna propaganda panegyrík.47 Ani pri nominácii dvoch cézarov nie je pochybnosť, že sa konala z vôle Diokleciána a so súhlasom Maximiána, ktorý mal svoju autoritu vo vojsku.48 Keďže formálna moc senátu nebola legálne zrušená, tak sa nemôže vylúčiť uskutočnenie investitúry aj zo strany senátu.49 Ale z daných historických podmienok zjavne vyplýva, že vojsko tvorilo významnú časť v Rímskom impériu. Cisár bol zvolený vojenskou zložkou a náboženská mystika, ktorá obklopovala jeho osobu, mala za cieľ spojiť absolútnu moc panovníka s priazňou božstva. Definovať právomoc tetrarchov nie je jednoduché, pretože chýbajú o tom dostatoč- né zmienky v historických prameňoch. Isto vieme, že dvaja augustovia mali vznešenejší pôvod ako dvaja cézari. Moc tetrarchie bola kolektívnej povahy rozdelená medzi dvoch augustov a neskôr aj medzi dvoch cézarov. Definícia moci tetrarchie, ktorú Laktancius prisudzuje Galeriovi, nie je určená presne.50 Ale apelatívy Iovius a Herculius vo vzťahu k dvom božstvám rozdielneho stavu zdôrazňujú charakteristickým spôsobom rozdielnosť úrovne medzi dvoma augustami. Historické pramene opisujú postavenie Diokleciána ako

43 VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 1..., 1961, s. 116 - 117. 44 Scrittori della storia Augusta 18, 4..., s. 1214. 45 Scrittori della storia Augusta 18, 5..., s. 1214. 46 Cesta do Ríma je potvrdená u oboch augustov pri príležitosti osláv dvadsaťročnej vlády. LACTANTIUS, Firmianus Lucius Caecilius: De mortibus persecutorum XVII, 2..., s. 190- 191; EUTROPIUS: Breviarium ab urbe condita IX, 27, 2..., s. 139-140. 47 Panegirici Latini II [X] 3, 1..., 76-77. 48 LACTANTIUS, Firmianus Lucius Caecilius: De mortibus persecutorum XIX, 1..., s. 194. 49 ENSSLIN, Wilhelm: Zur Ostpolitik des Kaisers Diokletian ..., s. 45 - 56. 50 LACTANTIUS, Firmianus Lucius Caecilius: De mortibus persecutorum XVIII, 5..., s. 192- 193.

284 Dioklecián a vznik tetrarchie hlavného autora rozhodnutí a Maximiána ako vykonávateľa.51 V štátnych ustanoveniach (napr. edikty), ktoré mali politický účel, je Dioklecián stále menovaný ako prvý.52 Admi- nistratívne správy boli stanovené od obidvoch augustov.53 Legislatívna moc sa teda javí vykonávaná spoločne, ale so vzájomným rešpektom. Hoci Dioklecián zakročil v zále- žitostiach, ktoré sa týkali území podriadených priamej moci Maximiána.54 Dozeral na dodržiavanie stanovených nariadení všeobecného charakteru a žiadal svojich kolegov, aby ich uskutočňovali.55 Takže je predpoklad, že Dioklecián mal medzi tetrarchami postavenie potior auctorita alebo auctor imperii, ktorému musela byť daná pietas a ﬁdes, čiže mal titulus primi nominis et ordinis.56 Dioklecián bol prvý a najvznešenejší spomedzi štyroch cisárov. Vlastné trvalé sídla dvoch augustov v pravom zmysle slova v tomto období neexistovali. Antiochia, Sirmium a Nikomedia boli miestami Diokleciánovej rezidencie, ale žiadne z nich nebolo hlavné mesto Orientu. Miláno sa stalo na krátky čas sedes imperii kvôli prítomnosti dvoch cisárov a delegácie senátorov.57 Dioklecián nebol obmedzovaný záležitosťami východnej časti Rímskej ríše.58 Hoci administratívna správa impéria bola rozdelená, je nutné dodať, že Dioklecián si uchoval moc kontroly a riadenia ako vo vý- chodných tak aj v západných častiach cisárstva. Postavenie cézarov bolo podriadené augustom a ich vzájomný vzťah bol kolegiálny, jedná sa ale o kolektívnosť rozdielnu. Antickí autori zaznamenávajú rozdelenie teritórií ku každému tetrarchovi.59 Tým sa však nechce narušiť jednotná idea cisárstva, pretože bola základom štátotvornej koncepcie Diokleciána. Ale je evidentné, že panovníci mali odlišné právomoci, hoci boli jednotní v rozdielnych úlohách podľa tradičného vzoru. Vládli a spravovali svoje provincie ako sféry kompetencií v priestore v duchu jednotné- ho velenia. Cisárska moc sa rozvinula v tomto období smerom k forme rozhodne autoritatívnej. Nové štátne zriadenie bolo vypracované pod doliehajúcou nevyhnutnosťou vojenského poriadku a muselo zodpovedať vlastným charakteristikám štátu. Rozvíjalo sa v závis-

51 Panegirici Latini II [10], 3-4 ..., s. 84-85. 52 Mosaicarum et Romanarum legum Collatio. In: Fontes iuris romani antejustiniani. Floren- tiae : Apud S. A. G. Barbéra, 1968, s. 541-589. 53 STRAUB, Johannes A.: Vom Herrscherideal in der Spätantike. Stuttgart : W. Kohlhammer, 1964, s. 39. 54 Dioklecián poslal priamo list v roku 296 Juliánovi, prokonzulovi provincie Afrika, ohľadom opatrení proti manichejcom v provincii. In: BARZANÓ, Alberto: Il cristianesimo nelle leggi di Roma imperiale. Milano : Paoline, 1996, s. 138. 55 Napr. dodržiavanie ediktu o prenasledovaní kresťanov. In: LACTANTIUS, Firmianus Lucius Caecilius: De mortibus persecutorum XV, 6 ..., s. 189. 56 STRAUB, Johannes A.: Vom Herrscherideal in der Spätantike ..., s. 39. 57 Panegirici Latini III [II], 12, 2..., s. 116-117. 58 V roku 288 bol Dioklecián v Raetii, kde bojoval proti Germánom a Alamanom. In: Panegirici Latini II [10], 9, 1 ..., s. 84-85. 59 LACTANTIUS, Firmianus Lucius Caecilius: De mortibus persecutorum VIII, 3..., s. 182; VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 30..., s. 119-120.

285 Marta Sendeková losti od vojska. Administratívne reformy Diokleciána sa zdajú byť tiež prostriedkom, ktorý garantoval istotu a trvanie vojenskej sily. Takto sa to javí u antických autorov.60 Príznačné je rozšírenie cisárskych právomocí v oblasti legislatívy. Súkromné a úrad- né osoby sa obracali na cisárov v jednotlivých otázkach práva. To dokazuje, že základ- nou autoritou v oblasti zákonodarstva bol panovník. Odpovede Diokleciána mali umier- nený štýl a nie vznešený, typický pre právnikov tohto obdobia, ktorý sa môže prisvojo- vať k tradicionalizmu právnych doktrín.61 Cisárska činnosť nespočívala iba vo vydávaní dekrétov, ale najmä noriem všeobecného charakteru, t. j. ediktov, ktoré prináležali Dio- kleciánovi hlavne v politickej oblasti. Hoci cisárske právomoci boli bez nejakých ohraničení, predsa len cisárstvo nezodpovedalo charakteru cisárstva orientálnych štátov, v ktorých vôľa panovníka bola nad akékoľvek nariadenie. Ale právny charakter moci sa stretával s určitým ohraničením, aj keď zákonodarstvo a súdna právomoc boli v rukách panovníka a jeho ministrov a úrad- níkov. Absolútny charakter moci sa ukazuje vo všetkých oblastiach sociálneho života aj v ekonomike, ktorá bola podriadená autoritatívnym zákrokom. Napr. Edictum de pretiis rerum venalium, t. j. edikt o úradne stanovených cenách – jedinečný dokument v histórii antiky, ktorý predstavuje spolu s mincovou reformou vyvážený pokus v oblasti ekono- mického a ﬁnančného systému. Dioklecián prevzal na seba úlohu riadenia všetkej legislatívnej a právnej činnosti aby obnovil rímsky svet. Cisárstvo muselo byť chránené a garantované vo svojej jednote proti vonkajším nebezpečenstvám a separatistickým tendenciám. Taktiež musela byť sledovaná jednota právnického usporiadania proti deformáciám závisiacich od lokálnych potrieb a pretrvávania národných práv najmä vo východných provinciách a v Egypte.

60 LACTANTIUS, Firmianus Lucius Caecilius: De mortibus persecutorum VII ..., s. 179-181; VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 30-31 ..., s. 119 - 120. 61 Bližšie pozri: GRELLE, Francesco: Diritto e società nel mondo romano. A cura di Lucia Fanizza. Roma : L‘Erma di Bretschneider, 2005, 561 s.

286 MESTSKÍ A VEREJNÍ NOTÁRI V BARDEJOVE V 15. STOROČÍ

Mária Petrovičová

PETROVIČOVÁ, Mária.: Town and Public Notaries in Bardejov in the 15th Century. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 287-298. The present article aims to explore diplomatic activity of the medieval town Bardejov in the 15th century. Its purpose is to find out the first representatives of town chancellery, identify them, describe their activity and sorts of documents they produced. The town notary is one of the most significant positions in the administration of the medieval town. The oldest known notary in Bardejov is master Mikuláš, who brought the document of the Queen Mária from the year 1385 to Spišská kapitula for confirmation. It may be supposed, that Bardejov has had organized town chancellery in the 14th century, although the first written reference comes from the 15th century. The acitivity of notaries in Bardejov may be explored based on the chosen town books and letters. According to them we may find out the competences of the notary within the town administration, civil law, tax collection, but also his salary, education and origin. A special field of influence of the town notaries is the institution of public notaries. In Bardejov, there are 12 notarial deeds produced by the public notaries. Based on our research we may say that at least four of the town notaries were also public notaries. The area of their activity includes the cases of patronage law and cases related to clergymen.

Dôležitou súčasťou správy stredovekého mesta bola mestská kancelária s jej pred- staveným, mestským notárom. Pôvod tohto pomenovania súvisí s gramotnosťou a s po- znaním písomných značiek – notae.1 V počiatkoch existencie mestských kancelárií vy- konávala diplomatickú činnosť len jedna osoba, ktorá bola pisárom a notárom zároveň.2

1 SPIRITZA, Juraj – SPIRITZA, Roman: O titulovaní stredovekých a ranonovovekých mest- ských pisárov aj o nimi používaných formulároch a listároch. In: Slovenská archivistika, roč. XLI, 2006, č. 1, s. 17-42. 2 V bardejovských písomnostiach sa stretávame s termínmi „notarius“ a „scriptor“. Termí- nom „notarius“ je označený najstarší doložený mestský notár (MV SR, Štátny archív Pre- šov, pobočka Bardejov, fond Magistrát mesta Bardejov (ďalej MMB) Listiny a Listy, sign. 26.), u ktorého môžeme predpokladať, že vykonával aj pisársku funkciu. Termín „notarius“ teda označuje tak mestského notára a pisára v jednej osobe, ako aj mestského notára ako predstaveného mestskej kancelárie. S termínom „scriptor“ sme sa stretli pri označení pisára mestskej sýpky z roku 1435, čo je pomenovanie pre osobu špecializovanú na pisárske práce v rámci istej oblasti mestského hospodárstva. (FÉJERPATAKY, Lászlo: Magyarországi váro- sok régi szamadáskönvey. (Selmeczbánya, Poszony,Beszterczebánya, Nagyszombat,Sopron, Bartfa és Körmöczbánya városok levéltáraiból.) Budapest : Magyar tudományos akadémia, 1885, s. 355).V nemčine používaný termín „Stadtschreiber“ môže označovať tak pisára ako aj notára. Predpokladáme však, že v 15. storočí označoval osobu mestského notára v zmysle predstaveného mestskej kancelárie a bol synonymom lat. slova notarius.

287 Mária Petrovičová

S nárastom administratívnej agendy mesta sa mestská kancelária rozrastá o ďalších čle- nov so špecializovanými kompetenciami (pisári), pričom mestský notár je jej predsta- vený a môže zastávať aj ďalšie funkcie v mestskej správe (mestský vyslanec, prísažný, richtár). Cieľom našej štúdie je preskúmať činnosť mestskej kancelárie v Bardejove v 15. storočí na základe vybraných mestských kníh a korešpondencie notárov.3 Pokúsime sa identiﬁkovať osoby mestských notárov pôsobiacich v Bardejove v uvedenom období. Budeme si všímať kompetencie mestského notára, jeho ﬁnančné a hmotné zabezpečenie a vzdelanostnú úroveň. Osobitnou oblasťou pôsobenia niektorých bardejovských mest- ských notárov je inštitúcia verejného notariátu. Na základe preskúmaných verejnonotár- skych listín sa pokúsime nájsť odpoveď na otázku, akú úlohu zohrávala táto špeciálna inštitúcia v právnom živote stredovekého Bardejova. Predpokladom vzniku a činnosti mestskej kancelárie v Bardejove bolo dosiahnutie istého stupňa mestskej samosprávy. Privilégium kráľa Karola Róberta pre nemeckých hostí z roku 1320 umožnilo doosídlenie Bardejova a iniciovalo jeho rozvoj podporova- ný ďalšími výsadami udeľovanými v priebehu 14. storočia.4 Z hľadiska mestskej sprá- vy charakterizuje obdobie od roku 1320 do roku 1376 inštitúcia dedičného richtárstva, popri ktorej môžeme od druhej polovice 14. storočia písomne doložiť mestskú radu ako volené predstavenstvo bardejovských mešťanov.5 Predpokladáme, že hospodárska čin- nosť a právomoci dedičného richtára v oblasti mestskej správy a súdnictva6 si museli vy- žadovať minimálne služby školeného pisára. Z tohto obdobia však zatiaľ nemáme žiad-

3 V doterajšej odbornej literatúre sa téme mestskej kancelárie venoval okrajovo V. Jankovič ako autor kapitoly o stredovekých dejinách Bardejova (KOL. AUTOROV: Dejiny Bardejova. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1975.), ktorý sa obmedzil len na všeobecné kon- štatovanie, že Bardejov mal v stredoveku kanceláriu s notárom a pisármi. (Dejiny Bardejova, s. 57.) Spomína aj slovenského (českého) pisára v súvislosti v bratríkmi (s. 60). Pozornosť bádateľov priťahoval bardejovský mestský notár Leonard z Uničova v súvislosti s mestským erbom (Dejiny Bardejova, c. d., s. 57) a najstaršou zachovanou ľúbostnou piesňou. (JAN- KOVIČ, Vendelín: Kto je autorom najstaršej slovenskej ľúbostnej piesne z roku 1457, nájde- nej v Bardejove? In: Slovenská literatúra. 1967, roč. 14, č. 4, s. 428-432. TISCHLER, Mária – TISCHLER, Paul: Das mittelalterliche deutsche Lied aus Bartﬂed/Bardejov und seine Ver- fasserschaft. In: Beiträge zur Geschichte der deutschen Sprache und Literatur. 119 Band, 3 Heft. Tübingen 1997, s. 460). Na základe zachovanej korešpondencie analyzuje Leonardovo pôsobenie v Bardejove štúdia F. Guteka (GUTEK, František: Leonard z Uničova a Bardejov. In: Kniha 2003 – 2004. Martin 2004, str. 130-137. 4 Dejiny Bardejova, s. 40; RÁBIK, Vladimír: Nemecké osídlenie na území východného Slo- venska v stredoveku. Bratislava : Karpatskonemecký spolok na Slovensku, 2006, s. 130-131. 5 RÁBIK, V.: c. d., s. 131. ULIČNÝ, Ferdinand: K vývinu správy šarišských a zemplínskych miest a mestečiek v 14. – 16. storočí. In: Vývoj správy miest na Slovensku. Martin : Osveta, 1984, s. 126. 6 V roku 1365 získal Bardejov výsadu hrdelného práva. Do súdnej kompetencie dedičného rich- tára nepatrili len bardejovskí mešťania, ale aj obyvatelia priľahlého okolia. Dejiny Bardejova, s. 47., ULIČNÝ, F.: c. d., s. 124.

288 Mestskí a verejní notári v Bardejove v 15. storočí nu zmienku o existencii mestskej kancelárie. V roku 1376 vykúpil kráľ Ľudovít Veľký úrad a majetky bardejovského dedičného richtára a daroval ho bardejovským mešťanom spolu s výsadami košických a budínskych hostí a s právom slobodnej voľby richtára7. Je nepochybné, že s dosiahnutým stupňom mestskej správy súvisí aj existencia a fungovanie mestskej kancelárie. Meno najstaršieho doloženého bardejovského notára nachádzame v listine Spišskej kapituly z roku 1385, ktorá potvrdzuje listinu kráľovnej Márie vzťahu- júcu sa k sporu tulčianskych mýtnikov s Bardejovčanmi.8 Listinu kráľovnej Márie pred- ložili pred kapitulu (bývalý alebo starý) richtár Hencz(e) a notár magister Mikuláš.9

Najstaršie mestské knihy ako produkty činnosti mestských notárov

Vlastnú diplomatickú činnosť mestskej kancelárie môžeme sledovať na mestských knihách, z ktorých najstaršie sa nám zachovali z prvej polovice 15. storočia.10 Ako vý- chodisko pre náš výskum sme si vybrali mestské knihy správneho, účtovného a evidenč- ného charakteru.11 O kompetenciách mestského notára v oblasti písomnej produkcie mestskej kancelá- rie nás informuje Košický radný poriadok richtára Jána Hebenstreyta z roku 1404, ktorý prevzali pre svoju potrebu aj Bardejovčania.12 Tento štatút obsahuje ustanovenie, že prá- vo viesť mestské knihy a mestskú korešpondenciu má mestský notár.13 Prísaha zaväzo- vala mestského notára, že bude mlčať o tajnostiach prerokovávaných mestskou radou, že nikoho o nič neukráti, že bude čestne nakladať so zverenými peniazmi a nič nevpíše do mestskej knihy bez súhlasu mestskej rady.14 Richtár a členovia rady nemali právo- moc zapisovať do mestskej knihy, ako to uvádza aj článok 18. bardejovského mestského

7 Dejiny Bardejova, c. d., s. 47, RÁBIK, V.: c. d., s. 131. 8 MMB, Listiny a Listy, sign. 26. 9 „...quod magister Nicolaus Notarius civitatis Barthfa et hencze antiqus Judex cives de eadem Barthfa, ad nostram personaliter venientes presentiam exhibuerunt nobis in suis ac totius universitatis Civium de eadem Barthfa personis litteras serenissime domine nostre Marie...“ Tamže. 10 Vo fonde MMB, Knihy, je ako najstaršia mestská kniha vedený Mestský štatút z roku 1404. Niektorí bádatelia vyslovili pochybnosť o tomto datovaní. Mária Tischlerová ho datuje s otáz- nikom do roku 1429 a 1594 (TISCHLEROVÁ, Mária: Hans Hebenstreyt. In: Die deutsche Literatur des Mittelalters. Verfasserlexikon. Band 11, Berlin 2001, s. 596.). 11 MMB, Knihy,Štatút mesta Bardejov, sign. 1, Judicium bannitum 1416 – 1443, sign. 2; Regis- trum arrestationum 1429, sign. 3; Judicium banitum 1439 – 1447, sign.4; Mestská záznamová kniha 1436 – 1498, sign. 431, Daňový a účtovný zoznam mesta Bardejov, sign. 918.,Účtovná kniha výdavkov mesta Bardejov, sign. 1639. a Účtovná kniha výdavkov mesta Bardejov, sign. 1643; publikované v edícii FÉJERPATAKY, L.: c. d., s. 163-617. 12 Obsah bardejovského štatútu je prevzatý z košického štatútu Articuli pro consulibus multum utiles, qui memoriae commendandi existnut. Publikovali ho KOLOSVÁRI, Sándor - OVÁRI, Kelemen: A magyar törvényhatóságok jogszabályainak gyüjtteménye. Budapest 1890. 13 HALAGA, O. R.: Archív mesta Košíc. Sprievodca po fondoch a zbierkach. Praha 1957, s. 23. 14 Tamže, s. 24.

289 Mária Petrovičová

štatútu15. Podľa košického štatútu listiny a listy vyhotovené na základe uznesenia mestskej rady sa museli najprv čítať na zasadnutí rady, v naliehavých prípadoch aspoň pred jej jedným alebo dvoma členmi.16 Listy, ktoré došli na adresu mestskej rady a richtára mohol otvárať a čítať iba notár, len v naliehavých prípadoch richtár, po upovedomení aspoň jedného člena mestskej rady17. Podobné ustanovenie obsahuje bardejovský štatút, v ktorom sa píše, že v prípade, že notár je jedinou vzdelanou osobou spomedzi členov mestskej rady, má prečítať list v prítomnosti (aspoň) jedného prísažného.18 Mestská kniha Judicium bannitum z rokov 1416 – 144319 obsahuje záznamy zo zasa- daní mestských súdov v oblasti civilného súdnictva. Mestský notár bol na týchto súdoch osobne prítomný a zaznamenával ich priebeh a výsledky. Najstarší zápis v uvedenej mestskej knihe pochádza z roku 1416. Zápisy sa týkajú zabavení majetku mešťanov (za dlžoby), finančných transakcií mešťanov (pôžičky), dedičských konaní. Priebeh týchto právnych aktov sa odohrával pred richtárom mesta a mestskou radou (consilium), ktorá bola zároveň súdnou stolicou. Netýkali sa výlučne bardejovských mešťanov, stránkami sporu boli aj cirkevné osoby, šľachtici alebo mešťania iných miest. Niektoré spory sa riešili na viacerých pojednávaniach, pričom vyriešené prípady naznačuje preškrtnutie v mestskej knihe. V knihe môžeme rozoznať viacero pisárskych rúk, avšak identifiko- vať sa nám podarilo iba notára Juraja Stocka, ktorého verejnonotársky znak sa nachádza na pergamenovom obale knihy. Podľa jeho pisárskych rúk vieme určiť, že je pôvodcom záznamov za rok 1443 na prvej strane knihy.20 Registrum arestationum 21 z roku 1429 obsahuje záznamy o zabavení majetku meš- ťanov. Na poslednej strane knihy sa nachádza záznam z Judicium bannitum z roku 1447, ktoré predsedalo pod vedením richtára Juraja Stencela. Obsahovo je táto kniha príbuzná Judicium bannitum z rokov 1439 – 144722. V posledne zmienenej knihe nachádzame odpis listiny richtára a prísažných mesta Bardejov, ktorý vyhotovil notár František (Withe) v roku 1439.23 Od neho pochádzajú záznamy v uvedenej knihe do roku 1442. Od roku 1442 do roku 1447 viedol zápisy v tejto knihe notár Juraj Stock, ako o tom svedčí nadpis Judicium bannitum..... anno qaudragesimo secundo per Georgium Stock, notarium24. Mestská záznamová kniha z rokov 1436 – 149825 obsahuje záznamy o dedičských konaniach mešťanov, finančných transakciách (dlžoby, pôžičky) a odpisy mestských lis-

15 „keyn Rathher oder Richter soll lasen schreyben in der Stadtbuch.“ MMB, Knihy, sign.1., Článok 18, s. 14-15. 16 HALAGA, O. R.: c. d., s. 24. 17 Tamže. 18 „...vnd wenn ein Stadtschreyber nur alleyn gelört ist vnd die anderen des Raths nicht, aus dem Rath soll eyner do bey sein, do der brieff gelesen wyrdt er wen man yn vorsigelt...“ MMB, Knihy, sign. 1., Článok 39, 27. 19 MMB, Knihy, sign. 2. 20 MMB, Knihy, sign. 2, s. 1. 21 MMB, Knihy, sign. 3. 22 MMB, Knihy, sign. 4. 23 Tamže, sign. 4, s. 5. 24 Tamže, s. 6.

290 Mestskí a verejní notári v Bardejove v 15. storočí tín. Jej súčasťou je kniha testamentov, kniha pôvodu mešťanov (Registrum nationum hominum et concivium certorum civitatis Bartpha) a kniha mešťanov, ktorým boli ude- lené meštianske práva (Registrum iuris civilis). Rôznorodosť sa prejavuje tak v obsahu spomenutej knihy, ako aj pri sledovaní pisárskych rúk jej zapisovateľov. Identiﬁkáciu notárov umožňuje poznámka na konci niektorých zápisov, ktorá uvádza meno notára.26 V rokoch 1436 – 1437 viedol zápisy notár Maternus.27 Po ňom pozorujeme zmenu v pís- me v roku 1438, kde sa zrejme vystriedali dvaja pisári.28 Od roku 1439 sa stretávame s notárom Františkom (Withe), od ktorého pochádzajú niektoré záznamy z roku 1440.29 Najneskôr od roku 1442 viedol záznamy notár Juraj Stock.30 Na poste mestského notára ho vystriedal v roku 1447 Leonard z Uničova, ktorého prvý záznam v tejto knihe je z nedele Oculi.31 Počas Leonardovho pôsobenia sa v knihe na konci záznamov dedič- ských konaní nachádza formulka, v ktorej potvrdzuje, že dané svedectvo bolo zapísané za prítomnosti richtára a mestskej rady a na žiadosť stránok zaznamenané do mestského registra.32 Leonardova činnosť končí v roku 1456.33 Od roku 1457 do roku 1465 vedie záznamy bakalár Juraj.34 Bakalár Baltazár (Walthezar) Fewchter je pôvodcom zázna- mov v rokoch 1466 – 1469.35 V knihe testamentov ﬁguruje vo viacerých záznamoch poslednej vôle mešťanov ako prísažný.36 Tento prípad spojenia funkcie mestského notára s funkciou popredného predstaviteľa mestskej samosprávy nie je ojedinelý. Ako svedok poslednej vôle Petra Magera v roku 1480 vystupuje mestský notár Michal Lanng, ktorý je zároveň prísažným37 a v roku 1483 aj mestským richtárom.38 Dôležitým zdrojom mestských príjmov bolo každoročné zdaňovanie obyvateľstva, ktoré sa zaznamenávalo do daňových a účtovných kníh.39 Zoznamy daňovníkov sa vyho-

25 MMB, Knihy, sign. 431. 26 Napr. „Leonardo notario consignante“ alebo „per me prefatum Michlem notarium manu propria“. Tamže. 27 MMB, Knihy, sign. 431, s. 2. 28 Tamže, s. 3-4. 29 Tamže, s. 7-9. 30 Tamže, s.10. 31 Tamže, s. 24. 32 „Geschehen und geschriben zu kegenwörtikeyt der obenpenanten Gerichtlewth im Jar und Tag obenperurt von allenthalben pegert,dy Sachen in unsere Stadt Register zu merken und zuschreyben bey dem Richter und Rath als oben penomet ist peschreybende das und merken- de. Leonardus zu dieser zeyt Stadtschreyber“ MMB, Knihy, sign. 431., s. 26. 33 Tamže, s. 36. 34 Tamže, s. 37. 35 Tamže, s. 50-57. 36 Tamže, s. 92. Podobne v adrese listu pre notára Baltazára sa uvádza : „domino Baltazar con- sule ac notario civitatis Bardphensis“ MMB, Listiny a Listy, sign. 1627. 37 „In presencia mei Michaelis Lanng, publici ac civitatis Bartpha notarii et ... jurati“ Tamže. s. 94. 38 Tamže. s. 99. 39 Proces zdaňovania bardejovského obyvateľstva podrobne popísala A. Gácsová (GÁCSOVÁ, Alžbeta: K zdaneniu bardejovského obyvateľstva v prvej polovici 15. storočia. In: Historické

291 Mária Petrovičová tovovali každoročne, podľa starších zoznamov, pozemkovej knihy a obchôdzok domác- ností. Je zrejmé, že vedenie daňových kníh bolo v kompetencii mestského notára, ktorý sa na procese zdaňovania mohol podieľať aj osobne. O tom svedčí zmienka v nadpise daňového a účtovného registra z roku 1419 : „Registrum de tractibus, quos exigerunt Jo- hannes et Jodocus notarius civitatis.“40 Nevieme, či v tomto prípade mestský notár ﬁgu- roval aj vo funkcii provizora, alebo sa zúčastnil vyberania daní z dôvodu vyhotovovania daňových zoznamov. Úlohy súvisiace s procesom zdaňovania mohol mať v neskoršom období na starosti mestský pisár, alebo osoba špeciálne na to určená.

Obsadzovanie funkcie mestského notára a jeho hmotné a ﬁnančné zabezpečenie

Nepoznáme presne spôsob, akým si mesto vyberalo vhodného adepta na funkciu mestského notára. Je nesporné, že kritériom pri výbere bolo vzdelanie a prax v záleži- tostiach súdobého práva aj miestnych zvyklostiach. Postup mesta pri hľadaní vyhovu- júceho kandidáta ilustruje list Jána Stocka z Levoče z roku 1483, ktorý po tom, čo sa na neho obrátili predstavitelia mesta, odporúča za mestského notára do Bardejova bakalára slobodných umení Valentína, ktorý dva roky pôsobil ako zástupca v právnych záleži- tostiach.41 Ďalším príkladom je list sandomierskeho mýtnika Žigmunda z roku 1484, ktorý odporúča svojho brata, sandomierskeho notára za notára do Bardejova.42 V liste sa zmieňuje o jeho schopnostiach a ovládaní pisárskeho štýlu.43 O tom, ako mesto postupovalo po vybratí vhodného kandidáta na post mestského notára sa dozvedáme z textu dvoch dohôd zachovaných na konci Mestskej záznamovej knihy.44 Obe Conventia spísomňujú povinnosti mesta voči notárovi, najmä z hľadiska ﬁ- nančného zabezpečenia. Texty dohôd sú písané poetickým štýlom vo forme hexametrov a pentametrov. Conventio Francisci notarii nás informuje o tom, že notár František z mesta Vroclav v roku 1439 s richtárom Jurajom Stenczelom a prísažnými uzavrel dohodu o vyplatení 28 ﬂorénov, poskytnutí oblečenia, obilia a príbytku. V súvislosti s notárom Františkom uvádza M. Tischlerová, že v Bardejove pôsobil už od roku 1437 ako mestský pisár a ča- kal na uprázdnenie notárskeho miesta, k čomu došlo v roku 1439 po odchode Materna z Falneku z postu bardejovského mestského notára.45

štúdie, roč. VIII, 1963, s. 117-128; Spoločenská štruktúra mesta Bardejov r. 1437. In: Historic- ký časopis, X, 1962, s. 22-50; Spoločenská štruktúra Bardejova v 15. storočí a v prvej polovici 16. storočia. Bratislava 1972.). 40 MMB, Knihy, sign. 918, s. 1. FÉJERPATAKY, L.: c. d., s. 175. 41 „... so ist bey vns gewesen eyn(...) Erbar gelernter man genant Valentinus der freyn Kunst ein baccalarius czway Jar ein vorweser vnseren Schuben...“ MMB, sign. 2267. 42 MMB, Listiny a Listy, sign. 2370. 43 „...pro fratre mer Notario Sandomiriensi quem restre caritati recommendatum effeci ipsnm promonendo assequi stilus notariatus Civitatis vestre...“ Tamže. 44 Conventio Francisci notarii a Conventio Leonardi notarii. MMB, Mestská záznamová kniha, sign. 431, str. 119. 45 TISCHLER, M. – TISCHLER, P.: Das mittelalterliche ..., s. 460.

292 Mestskí a verejní notári v Bardejove v 15. storočí

Z Conventia notarii Leonardi sa dozvedáme, že Leonard z Uničova bol v Bardejove slávnostne prijatý richtárom a radou mesta v roku 1447 v deň sviatku sv. Fabiána a Se- bastiána.46 Podľa dohody mu mesto vyplatilo 40 zlatých podobne ako Jurajovi Stockovi pred ním, patrilo mu aj isté množstvo obilia, plátno, letné a zimné oblečenie.47 Texty oboch Conventií zapísali do mestskej knihy ich aktéri, notári František a Leonard, každý vlastným vycibreným štýlom a charakteristickým rukopisom. Financie a naturálie obsiahnuté v Conventiu neboli jediným príjmom mestských notá- rov. Mesto im vyplácalo za služby mzdu.48 Netvorila ju rovnaká suma, ani nebola vyplá- caná v pravidelných termínoch.49 V niektorých prípadoch mesto vyplatilo notárovi jeho plat v závere roka (24. december).50 Niekedy bol notárovi vyplatený finančný obnos nad rámec jeho platu.51 Zaujímavosťou je záznam z r. 1433, kedy notárov plat okrem florénov predstavovalo aj víno od jednotlivých mešťanov, spolu v hodnote 243 fl., 69 denárov.52 V neprítomnosti notára prijímala tieto platby jeho manželka.53 Okrem platu dostával no- tár odmeny za niektoré služby. Napríklad v r. 1434 za jeden list 450 denárov54. Za vyhoto- venie verejnonotárskeho inštrumentu v r. 1438 mesto zaplatilo notárovi 150 denárov55. Okrem platu notára mesto hradilo rôzne výdavky spojené s pôsobením notára ako verejného funkcionára mesta. Spolu s richtárom alebo členmi mestskej rady sa zúčastňo- val na rôznych rokovaniach, zasadaniach snemu, cestách v rámci krajiny aj v zahraničí. Z roku 1419 máme záznam o vyplatení 2 florénov a 24 denárov notárovi na výdavky v Šariši56. Mýto na ceste do Krakova platilo mesto v roku 1437 počas troch notárových ciest57. Výdavky mestského notára a richtára Juraja Stenczela u Jána Cudara činili v roku 1435 120 florénov58.

46 MMB, Knihy, sign. 431, s. 119. 47 „...pro solario quo dari uti Georgio Stock (...) et hoc auri floreni puri( ...)quadrageni Quan- tum de frugibus liquet horum nutibus per circum anni curiensis duplaquae panni( ...)vestis pariter et hyemis.“ Tamže. 48 Metódou sondy sme vybrali tri účtovné knihy (MMB, Knihy, sign. 918, 1639 a 1643), avšak údaje o plate notára sa dajú sledovať až v Účtovnej knihe mesta Bardejov za roky 1432 – 1438. (MMB, Knihy, sign. 1643). 49 V roku 1432 a 1433 činil plat notára 200 florénov, v roku 1435 283 + 6 ½ floréna, vyplácané buď 24. decembra alebo 30. decembra. Z roku 1436 je zaznamenaná čiastka 27½ floréna vy- platená 30. novembra. V roku 1437 bol plat vyplácaný v menších čiastkach, podobne v roku 1438. FÉJERPATAKY, L.: c. d., s. 347, 360, 370. 50 Tamže. 51 Napríklad notárovi Martinovi (Maternovi? ) vyplatili v roku 1434 80 zlatých okrem platu. „ Martino notario dederunt super suo salario anni praeteriti et est solutum totum fl.80.“ FÉ- JERPATAKY, L.: c. d., s. 340. 52 Tamže. FÉJERPATAKY, L.: c. d., s. 315. 53 Tamže. 54 Tamže, s. 346. 55 Tamže. s. 383. 56 „Item dedimus notario civitatis ad Sarus pro expensis.“ FÉJERPATAKY, L.: c. d., s. 181. 57 FÉJERPATAKY, L.: c. d., s. 372, 376, 378. 58 Tamže, s. 355.

293 Mária Petrovičová

Mesto platilo notárovi aj výdavky spojené s každodenným životom. Často sa spomí- najú rôzne typy odevov pre mestského notára, čo zrejme súviselo s jeho reprezentačnou funkciou. V r. 1432 dostal Philip Cromern 6 ﬂorénov za hoffgewant (dvorský odev?) pre mestského notára59. V roku 1433 dostal notár 2 fúry dreva v hodnote dvoch ﬂorénov60.

Vzdelanostná úroveň mestských notárov

Dôležitým hľadiskom skúmania pôsobenia mestských notárov je ich vzdelanostná úroveň. Pôsobenie vo funkcii mestského notára si vyžadovalo okrem všeobecne dostup- ných vedomostí aj poznatky z oblasti cirkevného a svetského práva, zručnosti v kon- cipovaní úradných písomnosti nielen v latinčine, ale aj v materinskom jazyku. Okrem toho boli potrebné poznatky z hospodársko – ﬁnančnej oblasti, aj ovládanie notárskeho umenia (ars notaria). V 15. storočí umožňovala blízkosť stredoeurópskych univerzít (Praha, Viedeň, Krakov) vysokoškolské štúdium širšiemu okruhu študentov spomenuté- ho regiónu. V rámci triviálneho stupňa štúdia septem artes liberales sa na univerzitách vyučovala nielen rétorika, ale aj koncipovanie listín a listov s pomocou formulárov a lis- tárov. Mnohí študenti univerzít absolvovali štúdium bez získania titulu, alebo s titulom bakalár.61 Svoje uplatnenie našli v mestách, kde popri funkcii mestského notára mohli vyučovať aj na mestských školách. Funkciu notára mohol zastávať univerzitne vzdela- ný laik aj klerik.62 Prvý doložený bardejovský notár Mikuláš bol magister. U ďalších sa stretávame s používaním titulu bakalár (Baltazár Fewchter, notár Juraj). V prípade notára Materna z Falneku úroveň dosiahnutého vzdelania dokumentuje záverečná formulka ním vydaného verejnonotárskeho inštrumentu, v ktorej uvádza „scolaris olomo- censis dyoecesis“63. Môžeme sa len domnievať, či Maternus nebol študentom niektorej z kapitulských škôl, ktoré poskytovali v 15. storočí podobnú učebnú látku ako artistické fakulty stredoeurópskych univerzít.

Verejní notári v Bardejove

Medzi písomnosťami mestského magistrátu nachádzame od tridsiatych rokov 15. storočia verejnonotárske inštrumenty, ktoré jednoznačne poukazujú na pôsobenie ve- rejných notárov v diplomatickej praxi mesta. Činnosti verejných notárov v stredove- kých mestách sa dosiaľ venovalo veľmi málo pozornosti zo strany odborného výskumu. V staršej literatúre prevláda názor, že verejní notári sa v Uhorsku nemohli plne presadiť, pretože služby, ktoré vykonávali v iných krajinách Európy, u nás plne nahrádzali hodno-

59 Tamže, s. 309. 60 Tamže, s. 326. 61 SOPKO, Július: O školstve a vzdelanosti na Slovensku v stredoveku. In: Historický časopis, roč. 36, 1988, č. 2, s. 184. 62 Klerikmi boli najmä verejní notári pôsobiaci pri kapitulách. 63 MMB, Listiny a Listy, sign. 313.

294 Mestskí a verejní notári v Bardejove v 15. storočí verné miesta.64 Čiastkový výskum poukazuje na to, že najmä od 15. storočia boli verejní notári samozrejmou súčasťou právnej praxe v Uhorsku.65 Počiatky pôsobenia verejných notárov v Uhorsku sa do roku 1348 viažu prevažne na cudzincov, pôsobiacich v službách pápežských legátov.66 K udomácňovaniu tejto inštitúcie na našom území dochádza v období rokov 1348 – 1405.67 Medzníkom v jej vývine je Žigmundov menší dekrét, článok 3. z roku 1405, ktorý pôsobenie verejných notárov redukoval na prípady, v ktorých aspoň jednu stránku sporu predstavuje cirkevná osoba alebo inštitúcia, prípadne na spory prerokovávané na cirkevných fórach a pred vikárskym súdom.68 Predpokladáme, že toto opatrenie si vynútila praktická potreba re- gulovať prenikanie verejných notárov do rôznych oblastí vtedajšieho právneho života. Obdobie rozmachu verejného notariátu trvalo do roku 1530, po tomto termíne je pôsobe- nie verejných notárov u nás veľmi zriedkavé.69 Okrem ostrihomského vikárskeho súdu pôsobili verejní notári pri niektorých kapitulách a v mestách.70 O tom, že mesto Bardejov v 15. storočí využívalo služby verejných notárov svedčí 12 zachovaných verejnonotárskych inštrumentov a 3 koncepty. Ich pôvodcami sú klerici jágerskej a ostrihomskej kapituly a verejní notári pôsobiaci v Prešove a Bardejove. V našom výskume sme sa sústredili na verejných notárov pôsobiacich v Bardejove. Zaujímalo nás, akú úlohu zohrával verejný notár v právnom živote mesta, aké úkony spísomňoval a či dochádzalo ku kompetenčnému prieniku funkcie mestského a verej- ného notára. Väčšina zo zachovaných verejnonotárskych inštrumentov je súčasťou sporu bar- dejovských mešťanov s košickým mešťanom Jurajom Schwarczom o vinice v Tályi.71

64 LEHOTSKÁ, Darina: Príručka diplomatiky. Bratislava : Slovenská archívna správa, 1972, s. 285. 65 ZAVARSKÝ, Svorad: Verejný notariát v stredovekej Bratislave. In: Diplomatická produkcia v stredovekom meste. Bratislava 2005, s. 172-180. 66 ZAVARSKÝ, S. v c. d., s. 173., uvádza mená dvoch domácich verejných notárov z rokov 1317 a 1319, súvislý rad domácich verejných notárov však nasleduje až po roku 1348. 67 Tamže. 68 „Decrevimus insuper; quod nullus publicus notarius, in causis quae inter duos laicos vertun- tur, sive coram judice ecclesiastico, sive saeculari, procurare audeat : vel ullatenus advoca- re: sed tantum in foro spirituali , seu vicariorum curiis, locum habeat. §. 1. Nec nobiles, seu viri ecclesiastici, inquisitiones possint facere contra eos.“ MÁRKUS, D. (ed.): Corpus iuris hungarici (Magyar törvenytár). Budapest 1899, s. 212. 69 ZAVARSKÝ, S.: c. d., s. 174. 70 ZAVARSKÝ, S.: c. d., str. 174 – 175. 71 Sú to listiny vo fonde MMB, Listiny a Listy, sign. 2800, 3151, 3152, 3156, 3176, 3203, 3254, 3274. Do tohto sporu bola zainteresovaná cirkevná vrchnosť, pričom došlo až k exkomuniká- cii obecenstva mesta a k exkomunikácii bardejovského richtára a dvoch mešťanov. Spor trval od roku 1489 do roku 1496, skončil zrušením kliatby a odškodnením bardejovských mešťa- nov. IVÁNYI, Béla: Bártfa szabad királyi város levéltára 1319 – 1501. I. kötet. Budapest 1910. (slovenský preklad DROBNIAK, František: Magistrát mesta Bardejov Listiny a listy 1319 – 1500. Inventár. Bardejov 1959).

295 Mária Petrovičová

Niektoré fázy tohto sporu boli spísomnené pred verejnými notármi, väčšinou klerikmi jágerskej diecézy. Ich účinkovanie v tomto spore je v súlade s kompetenciami udelený- mi v Žigmundovom dekréte, pretože do sporu bola zainteresovaná cirkevná vrchnosť prostredníctvom delegovaných sudcov. Samotný spor by si vyžadoval samostatný vý- skum, avšak pozoruhodné je to, že obe stránky sporu sa obracali v tomto prípade na verejných notárov ako na dôveryhodnú a nezainteresovanú právnu ustanovizeň. Z hľadiska našej témy sú zaujímavé verejnonotárske inštrumenty pochádzajúce od verejných notárov pôsobiacich v meste Bardejov.72 V roku 1437 spísomnil verejný notár Maternus z Falneku povinnosti bardejovského farára Kristiána.73 Týkali sa slúženia a organizácie spievaných omší za účasti žiakov (pravdepodobne mestskej) školy a kaplánov. Listina ustanovuje povinnosť bardejovské- ho farára podporovať vo výdavkoch učiteľa školy.74 Mesto sa zaviazalo, že bude vyplácať farárovi 20 ﬂorénov na sviatok Narodenia Pána.75 Uvedená listina vyjadruje kompetencie mesta v oblasti patronátneho práva, kam patrili povinnosti mestského farára voči mestu, aj jeho ﬁnančné zabezpečenie. K právnemu pokonaniu došlo medzi Kristiánom na jednej strane a richtárom a radou mesta Bardejov na strane druhej76. Oblasti patronátneho práva sa týka ďalší inštrument z roku 1443, ktorý vyhotovil verejný notár Juraj Stock. Vo svojej poslednej vôli Dorota z Kobýl odkázala deviatky dediny Kobyly bardejovskému mestskému špitálu, deviatky dediny Hertník kláštoru sv. Jána v Bardejove, ako aj obe dediny so všetkými zostatkami, úžitkami, príjmami, po- platkami a právami bratstvu Božieho tela bardejovskej cirkvi sv. Egídia.77 Tento právny akt si vyžadoval účasť predstaviteľov bardejovskej cirkvi, ktorú reprezentovali farár Kristián a kaplán Juraj, a Juraja, richvaldského farára. Cirkevnej oblasti sa týkajú aj ďalšie dva inštrumenty, ktoré neboli vyhotovené barde- jovskými notármi, ale verejnými notármi prizvanými do Bardejova. Z roku 1452 pochá- dza inštrument vyhotovený verejným notárom Petrom Lugariom, klerikom ostrihomskej diecézy, ktorý spísomňuje ustanovenia bratstva Matky Milosrdenstva v Bardejove

72 MMB, Listiny a Listy, sign. 313, 410, 1763 (koncept inštrumentu). 73 MMB, Listiny a Listy, sign. 313. 74 „Debet etiam magistrum scole suis tenere in expensis et fovere, advertens inter cetera se- pedictus dominus Cristannus, quod magister scole cum scolaribus et tota scola maturam missam soliti erant decantare, qua de re scolares et pueri in ipsorum studiis magis extitissent neglecti et plus ac plus negligerentur, quare consuluit sufﬁcere aliquod ex capellanis cum magistro scole vel ipsius loco quatvor aut quinque de potioribus adolescentibus scole die feriali eandem decantari, ita tamen, quod ad minus semper duo capellani deberent interese“ MMB, Listiny a Listy, sign. 313. 75 Tamže. 76 Tamže. 77 „pre omnibus decimas ville koberdorff ad hospitale pauperum in Bartffa denno decimas ville herknecht ad Monasterium sancti Johannis in Bartffa et ipsas supradictas duas villas cum omnibus et singulis reliquis fructibus redditibus censibus Juribus (...) universis ad ecclesiam sancti Egidii in Bartffa ad societatem sive fraternitatem (...)corporis christi“ MMB, Listiny a Listy, sign. 410.

296 Mestskí a verejní notári v Bardejove v 15. storočí ohľadom majetku jeho zomrelých členov.78 K tomu došlo v Bardejove za prítomnosti správcov a starších bratstva, bardejovského farára Kristiána, richvaldského farára Juraja a farárov Jakuba z Kobýl a Damiána z Mokroluhu.79 Veronika Magerová, vdova po bardejovskom richtárovi Petrovi Magerovi, vo svojej poslednej vôli darovala 3000 ﬂorénov mestu Bardejov na vydržiavanie kaplána a slú- ženie omší v kaplnke kostola sv. Egídia.80 Notársky inštrument vyhotovil verejný notár Erhard, syn Petra (de Luhan), klerik jágerskej kapituly v roku 1491.81 Na základe týchto listín môžeme konštatovať, že diplomatická produkcia bardejov- ských verejných notárov sa týkala oblasti patronátneho a testamentárneho práva, pričom cirkevné osoby predstavujú vždy zúčastnenú stránku pokonania. Spôsob spísomnenia týchto právnych aktov formou verejnonotárskeho inštrumentu svedčí o vierohodnosti a vážnosti takéhoto svedectva. V nami skúmanom období sme objavili štyroch mest- ských notárov, ktorí pôsobili zároveň ako verejní notári. Boli to Maternus z Falneku, Juraj Stock, František Withe (zachovaný verejnonotársky znak na pergamenovom obale účtovnej knihy82) a Baltazár Fewchter (koncept inštrumentu)83. Funkcia verejného no- tára si nevyžadovala len zodpovedajúce vzdelanie, ale aj špeciálne poverenie.84 Je zrej- mé, že ak miesto mestského notára obsadil človek s takouto pôsobnosťou, spísomňoval pokonania týkajúce sa mesta, mešťanov, svetských aj cirkevných osôb vo vymedzenej právnej oblasti. Táto funkcia mu nijako nebránila vykonávať povinnosti mestského notá- ra, dokonca z ﬁnančného hľadiska predstavovala ďalší zdroj príjmov. Predsa však spojenie týchto dvoch funkcií v osobe jedného notára nebolo úplnou samozrejmosťou, o čom svedčí fakt, že väčšinu inštrumentov v Bardejove vydali cudzí verejní notári.

Záverom môžeme konštatovať, že najneskôr od 80. rokov 14. storočia pôsobil v meste Bardejov mestský notár. V jeho kompetencii bolo vedenie písomnej agendy mesta a spo- čiatku zrejme vykonával všetky funkcie spojené s chodom mestskej kancelárie. Podľa preskúmaných mestských kníh môžeme konštatovať, že sa osobne zúčastňoval súdnych pojednávaní v rámci mestského civilného súdnictva, ktoré písomne zaznamenával a tak- tiež sa podieľal na procese zdaňovania obyvateľstva. Mestskí notári sa uplatnili aj v sprá- ve mesta ako mestskí vyslanci, senátori prípadne richtári. Za vykonané služby im mesto vyplácalo plat, zabezpečovalo bývanie a hradilo rôzne výdavky súvisiace s každoden- ným životom. Z hľadiska vzdelanostnej úrovne mestských notárov pôsobiacich v Bar- dejove predpokladáme, že boli absolventmi stredoeurópskych univerzít, o čom svedčí aj používanie titulu bakalár, prípadne magister. Špeciálnou právnou oblasťou pôsobenia

78 MMB, Listiny a Listy, sign. 681. 79 Tamže. 80 MMB, Listiny a Listy, sign. 2890. 81 Tamže. 82 MMB, Knihy, Daňový súpis a účtovná kniha 1437 – 1444. sign. 936. 83 MMB, Listiny a Listy, sign. 1763. 84 V záverečnej (kompletizačnej) formule verejnonotárskych inštrumentov sa pri mene a titule notára uvádza, že danú funkciu vykonáva z panovníckej moci (imperiali auctoritate).

297 Mária Petrovičová niektorých bardejovských mestských notárov je inštitúcia verejného notariátu, o čom svedčia nimi vydané inštrumenty týkajúce sa patronátneho a testamentárneho práva. Na základe preskúmaných dokumentov sa nám podarilo identiﬁkovať týchto mestských notárov pôsobiacich v Bardejove: Magister Mikuláš – okolo 1385. Jodocus – okolo 1419.85 Maternus z Falneku (Fulneku?), mestský a verejný notár. V Bardejove pôsobil najne- skôr od roku 1426 do roku 1438.86 Peter Bochner z mesta Biecz, mestský notár od roku 1438 do roku 1439.87 František Withe, mestský a verejný notár, pôvodom z mesta Wroclaw. Pôsobil v Barde- jove od roku 1439 pravdepodobne do roku 1442.88 Juraj Stock, mestský a verejný notár, pôsobil v Bardejove od roku 1442 do roku 1447. Potom sa stal mestským notárom v Levoči.89 Leonard z Uničova – mestský notár, pochádzal z Nového mesta na Morave. V Bardejove pôsobil od roku 144790 najneskôr do júna 145891. Jeho pôsobenie je dosiaľ najviac pre- skúmané aj kvôli autorstvu najstaršej ľúbostnej básne a návrhu bardejovského erbu. Bakalár Juraj, mestský notár, v Bardejove pôsobil od roku 1458 do roku 1465.92 Bakalár Baltazár Fewchter, mestský a verejný notár, člen mestskej rady, pôsobil v Bar- dejove od roku 1466 do roku 1469.93 Michal Lanng, mestský notár okolo roku 1480. V roku 1483 zastával funkciu mestského richtára.94 Pavol, mestský notár okolo roku 1484.95

85 MMB, knihy, Daňový a účtovný zoznam mesta Bardejov za roky 1418 – 1419, sign. 918. 86 MMB, knihy, sign. 1639. 87 FÉJERPATAKY, L.: c. d., s. 397. 88 MMB, knihy, sign. 431, s. 119. 89 Svedčia o tom dva zachované listy, napísané z Levoče bardejovskej mestskej rade. (MMB, Listiny a Listy, sign. 487 a 489). Je pravdepodobné, že Juraj Stock v Bardejove vlastnil dom. O tom svedčí zachovaný list, ktorý Iványi datuje medzi roky 1441 – 1442. (Iványi, B.: Bártfa szabad királyi város levéltára 1319 – 1500, I. kötet, Budapest 1910.) MMB, Listiny a Listy, sign. 382. O tom, že sa do Bardejova vrátil, svedčí zápis v knihe testamenov z roku 1470, kde sa uvádza ako „concivis huius civitatis“. MMB, Knihy, Mestská záznamová kniha, sign. 431. 90 MMB, Knihy, Mestská záznamová kniha, sign. 431. 91 List varadínskeho kanonika z 28. júna 1458 je adresovaný notárovi Jurajovi. MMB, Listiny a Listy, sign. 1025. 92 MMB, Listiny a listy, sign. 1025; Knihy, sign. 431, s. 37. 93 MMB, Listiny a listy, sign. 1629, MMB, Knihy, sign. 1669, s. 174. 94 MMB, knihy, sign. 431, s. 94, 99. 95 MMB, sign.2320, 2324. Pavol ako vyslanec mesta informuje mestskú radu o politických udalostiach.

298 PRECHOD ODDIELOV UPA ÚZEMÍM SLOVENSKA V ROKU 1947*

Andrea Nociarová

NOCIAROVÁ, Andrea: Ukrainian Insurgent Army Crossing Through the Territory of Slovakia in 1947. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 299-315. The Ukrainian Insurgent Army often called Banderites (by them commander) got involved very importantly into the history of Czechoslovakia in the years 1945 – 1948. Its Detachments passed of the Czechoslovak frontiers after the end of the World War II. The reason for it was the Polish Army offence. They want to disseminate their propaganda in the Eastern Slovakia, to. But in 1947 they had another intention. Author in this work writes about new intention of the Ukrainian Insurgent Army in the territory of Slovakia in 1947. Their reason for passing of Czechoslovak were losing support and help in the Poland. Author describes Banderites in the territory of Slovakia in 1947 and differs among them members of three special army detachments (called sotňa) of Hromenko, Burlaka and Brodyč.

Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) bola ozbrojenou zložkou, resp. armádou Or- ganizácie ukrajinských nacionalistov (OUN)1 a svojím vznikom v priebehu 2. svetovej vojny znamenala vytvorenie svojráznej tretej vojenskej sily medzi postupujúcou soviet- skou Červenou armádou a okupačnou hitlerovskou armádou. Bola to svojím charakterom partizánska armáda, „ktorej poslaním bol boj proti okupujúcemu vojsku za účelom

* Štúdia je výstupom z grantovej úlohy VEGA č. 2/7187/27 „Fenomén „Burlaka“ a jeho vyšet- rovanie v kampani proti banderovcom na Slovensku a v Poľsku“. 1 OUN vznikla na I. Kongrese ukrajinských nacionalistov vo Viedni 28. 1. – 3. 2. 1929, a to ako reakcia na neúspech Ukrajincov v oslobodzovacích bojoch v rokoch 1914 – 1920. OUN nebola politickou stranou, ale predstavovala akési ideologicko- politické hnutie pod vedením Jevhena Konovalca, ktorého cieľom bolo vytvorenie samostatného ukrajinského štátu. Po zavraždení J. Konovalca sa v roku 1938 do jej čela postavil Andrej Meľnyk podporujúci úzku spoluprácu s Nemeckom. V roku 1940 došlo na kongrese v Krakove v OUN k rozkolu. OUN sa rozdelila na dve paralelne existujúce frakcie, a to na meľnykovskú (OUN – M) a banderovskú (OUN – B), ktorá sa vytvorila okolo Stepana Banderu. Súčasne došlo k formovaniu dvoch ukra- jinských dobrovoľníckych práporov s názvami Légia Roland (z frakcie OUN – M) a Légia Nachtigall (z frakcie OUN – B). Po počiatočnej spolupráci s Nemeckom však banderovská frakcia prešla do opozície proti Nemecku, čo bolo dôsledkom udalostí vo Ľvove. Po prepade ZSSR sa vo Ľvove ocitli banderovci a jednotky Nachtigall o sedem hodín skôr ako nemecká armáda a vyhlásili tu obnovenie nezávislej Ukrajiny. Vytvorenie samostatného slovanského štátu nebolo v diplomatických a ani v strategických zámeroch hitlerovského Nemecka. Ne- mecko totiž „od počiatku konﬂiktu počítalo na východe s doslova koloniálnym systémom.“ AUSKÝ, Stanislav A.: Dobrovolníci a druhá světová válka. Praha : Petrklíč, 2007, s. 104.

299 Andrea Nociarová vyhlásenia vlastnej štátnosti“.2 V duchu tohto cieľa pretrvala aj po skončení vojny rá- tajúc so skorým vypuknutím nového konﬂiktu v rámci antihitlerovskej koalície medzi Veľkou Britániou/ USA a ZSSR, v dôsledku ktorého by došlo k vytvoreniu samostatnej Ukrajiny. V tomto ich povojnovom pláne sa mali ich strategickými partnermi stať práve národy strednej a východnej Európy, ktoré sa „ocitli v boľševickom jarme ZSSR“. Preto sa vedenie UPA uchýlilo k taktike tzv. rejdov3, teda propagačných ťažení, pri ktorých „na územia susedných štátov vysiela špeciálne pripravené oddiely UPA, ktoré na spôsob rejdov mali organizovať medzi miestnym obyvateľstvom rôzne formy politicko-propa- gačnej práce.“4 Príslušníci oddielov UPA5, známi v Československu ako banderovci, začali na úze- mie Slovenska prenikať už v roku 1945, a to z oblasti juhovýchodného Poľska, kde si za podpory tu žijúcej ukrajinskej menšiny vybudovali dokonalú podzemnú sieť.6 Svoj prvý rejd na územie Slovenska uskutočnili už 22. augusta 1945, keď tri zosilnené sotne UPA prekročili poľsko-slovenskú hranicu. Spočiatku sa pohybovali len v okresoch Me- dzilaborce, Stropkov a Giraltovce, no neskôr rozšírili svoju činnosť aj do ďalších okresov východného Slovenska.7 V týchto okresoch uskutočňovali v slovenských dedinách antikomunistickú, antisovietsku a vojenskú propagandu, v rámci ktorej oboznamovali ich obyvateľov so svojím programom.8 Prítomnosť príslušníkov oddielov UPA na úze- mí Slovenska v roku 1945 však bola zneužitá zo strany neznámych kriminálnych bánd,

2 ŠMIGEĽ, Michal: Banderovci na Slovensku (1945 – 1946): K problematike činnosti a propa- gačných antikomunistických aktivít oddielov Ukrajinskej povstaleckej armády. In: ŠMIGEĽ, M. a kol.: Radikálny socializmus a komunizmus na Slovensku (1918 – 1989): Spoločnosť medzi demokraciou a totalitou. Banská Bystrica : Kh FHV UMB v Banskej Bystrici – Historic- ký ústav SAV v Bratislave, 2007, s. 138. 3 V priebehu rokov 1945 – 1950 uskutočnila UPA rejdy na územie Bieloruska, Poľska, Rumun- ska a Československa. ŠMIGEĽ, M.: Banderovci na Slovensku (1945 – 1946): K problematike činnosti a propagačných antikomunistických aktivít oddielov Ukrajinskej povstaleckej armá- dy, s. 139. 4 ŠMIGEĽ, M.: Banderovci na Slovensku (1945 – 1946): K problematike činnosti a propagač- ných antikomunistických aktivít oddielov Ukrajinskej povstaleckej armády, s. 139. 5 UPA vznikla v októbri 1942 a bola zložená prevažne z OUN – B a bola vysoko motivovaná ukrajinským vlastenectvom. AUSKÝ, S. A.: Dobrovolníci..., s. 105. 6 RODÁK, Jozef: Vpád banderovcov na východné Slovensko. In: Apologia, 1997, č. 12, s. 34. 7 ŠMIGEĽ, Michal: Banderovci na Slovensku 1945 – 1947: Niektoré aspekty pôsobenia jednotiek Ukrajinskej povstaleckej armády na území krajiny. 1. vyd. Banská Bystrica : Katedra his- tórie Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela – Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela, 2007, s. 90. 8 „Do slovenských dedín prichádzali banderovci tesne pred súmrakom. Obsadili všetky východy z obce a súčasne silný oddiel obkľúčil stanicu národnej bezpečnosti. Potom dostal predseda národného výboru rozkaz okamžite zvolať schôdzu obyvateľov obce. Prehovoril na nej niekto- rý z banderovských propagandistov, prípadne z činovníkov demokratickej strany. Potom sa obvykle nechávali hostiť obyvateľmi.“ Uvádzal na margo toho napríklad KAUCKÝ, František – VANDŮREK, Ladislav: Ve znamení trojzubce. Praha : Naše vojsko, 1965, s. 39-40.

300 Prechod oddielov UPA územím Slovenska v roku 1947 ktoré sa dopustili niekoľkých vrážd, ktoré boli zo strany marxistickej historiograﬁe jed- noznačne pripísané na účet banderovcov.9 V apríli roku 1946 (pred voľbami do ÚNZ v Československu) uskutočnili banderovci druhý rejd na územie severovýchodného Slovenska10, ktorého hlavným cieľom bolo rozširovanie pripraveného propagačného materiálu. V ňom vyzývali obyvateľov Čes- koslovenska do spoločného boja proti „poľsko-boľševickému barbarstvu ZSSR a komunistov.“11 Ich prítomnosť bola preto dávaná do súvislosti s nadpriemerným víťazstvom Demokratickej strany (DS) vo voľbách v máji 1946.12 Najdôležitejším vo vzťahu príslušníkov oddielov UPA k územiu Slovenska však bol rok 1947. Už na jeho začiatku sa začali na východnom Slovensku objavovať menšie skupiny banderovcov. Tak 7. januára 1947 boli prepadnuté kasárne Finančnej stráže (FS) vo Fričke pri Bardejove skupinou asi 30 až 40 banderovcov.13 Ďalšie prieniky banderovcov na územie Slovenska v tomto roku súviseli s vývojom situácie v Poľsku. Tam totiž po zavraždení zástupcu poľského ministra národnej obrany generála K. Swierczewského14 príslušníkmi UPA pristúpili poľské orgány k deﬁnitívnej likvidácii banderovského pod-

9 V Novej Sedlici bol v noci z 23. na 24. novembra 1945 zavraždený lesný hájnik Ivan Šiškan. V obci Ulič 6. decembra 1945 zavraždili Sendera Steina s manželkou, Lýdiu Riedermanovú a Ester Klehorovú. Ešte v tú istú noc bolo v obci Kolbasov v dome Emanuela Polláka zavraž- dených ďalších jedenásť ľudí. Pozri: ČOBEJOVÁ, Eva: Kolbasovská tragédia: Ešte v decembri 1945 v Uličskej doline banderovci vraždili židovské rodiny. In: SME, roč. 4 a 49, 16. 11. 1996, č. 268, s. 5; FEDIČ, Vasil: Tragédia mikulášskej noci: Čo sa udialo v Kolbasove 6. decembra 1945. In: Podvihorlatské noviny, roč. 37, 20. 11. 1996, č. 47, s. 6; HRUBOVČÁK, Jozef: Dom č. 23. In: Nedeľná pravda, roč. 1, 25. 12. 1992, č. 39, s. 6; HRUBOVČÁK, Jozef: Hlas mŕtvych žaluje: Smutné povojnové dielo banderovcov v Uličskej doline. In: Republika, roč. 1, 15. 10. 1993, č. 165 (166), s. 7; HRUBOVČÁK, Jozef: Krv a plač zanechávali za sebou banderovci. In: Bojovník, roč. 45, 2000, č. 24, s. 8; HRUBOVČÁK, Jozef: Na mušku si brali hlavne Židov: Svedectvá o brutalite banderovcov v Uličskej doline. In: Slovenský východ, roč. 2, 19. 6. 1992, č. 143, s. 5; ŠMIGEĽ, M.: Banderovci..., s. 107-127. Niektorí zo súčasných historikov zastávajú názor, že jednoznačné pripisovanie týchto vrážd na účet banderovcov, nie je adekvátne k faktu, že „dôkladné vyšetrenie zločinov sa neusku- točnilo a prezentované poznatky boli založené skôr na dohadoch.“ ŠMIGEĽ, M.: Banderovci na Slovensku 1945 – 1947..., s. 114. 10 Zúčastnili sa ho tri sotne (Myron, Karmeluk a Bir) v počte asi 500 mužov. KROUPA, Vlasti- slav: Sbor národní bezpečnosti 1945 – 1948. Praha : Naše vojsko, 1977, s. 111. 11 MLYNÁRIK, Ján: Osud Banderovců a tragédie řeckokatolické církve. Praha : Libri, 2005, s. 32. 12 Treba však skonštatovať, že banderovci mali napriek všetkému veľmi nízky vplyv na výsledky volieb, nakoľko boli severné časti východného Slovenska jednou z dvoch oblastí so značne malou podporou DS. SYRNÝ, Marek: Demokratická strana a voľby 1946 na Slovensku. In: MEDVECKÝ, Matej (zost.): Posledné a prvé slobodné (?) voľby – 1946, 1990. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2006, s. 96. 13 FIALA, Jan: Zpráva o Akci B. Praha : Vyšehrad, 1994, s. 110 14 Bol zavraždený 28. marca 1947 príslušníkmi skupiny Chrin. BÍLEK, J. a kol.: Vojenské ději- ny Československa V. díl (1945 – 1955), s. 196.

301 Andrea Nociarová zemného hnutia na svojom území. „Po zavraždení generála Swiercenowského začalo poľské vládne vojsko bezohľadný vyčisťovací boj proti tlupám.“15 Deﬁnitívnu likvidáciu banderovského podzemného hnutia na území juhovýchodného Poľska zohrala operácia poľskej armády známa ako „Akcia Visla“, v dôsledku ktorej banderovci stratili civil- né zázemie a podporu.16 Výsledkom týchto operácií poľskej armády bolo rozhodnutie banderovského podzemného hnutia ukončiť svoju činnosť v Poľsku. Podľa nariadenia z centrály ukrajinského nacionalistického hnutia v Mníchove (UHVR) mala v prípade totálnej blokády územia Poľska časť oddielov UPA prejsť na teritórium Ukrajinskej SSR, časť mala byť demobilizovaná a časť mala ustúpiť17 do americkej okupačnej zóny v Rakúsku a v Nemecku.18 Iba tu sa mohli totiž príslušníci ukrajinskej povstaleckej ar- mády vyhnúť trestu smrti, ktorý ich čakal zo strany poľských a sovietskych orgánov.19 Tak banderovcom zostávala jediná možnosť, a to prebiť sa cez územie Československa na Západ,20 kde sa nachádzalo ich zahraničné vedenie a istota, že ich nebudú americké úrady trestne stíhať. Rozkaz na cestu na Západ však dostali len vybrané sotne, a to sotňa Burlaka, Lastivka, Krylač, Hromenko a Brodyč. Sotne Burlaka, Lastivka a Krylač postupovali k poľsko-československým hraniciam spoločne, no v dôsledku ťažkých bojov s poľskou armádou utrpeli značné straty. Z pôvodného počtu okolo 250 mužov zostalo krátko pred ich vstupom na územie Slovenska len 104 mužov. V bojoch padli aj velitelia oddielov Lastivka a Krylač, a tak sa na prechod do Bavorska spojili zvyšky týchto sotní pod velením Burlaka. Hranice sa príslušníkom oddielov UPA podarilo prekročiť v údolí Údavy pri Osadnom. Hromenkov oddiel sa pokúšal o prechod už od 10. júna 1947,21

15 Slovenský národný archív (SNA), fond (f.) Povereníctvo vnútra, inventárne číslo (inv. č.) 8, krabica (k.) 9, Situačná správa o činnosti a pohybe benderovských tlúp od 25. 4. do 12. 5. 1947, spravodajské oddelenie (sprav.). 16 Vojenský historický archív (VHA) Trnava, fond (f.) Veliteľstvo 4. oblasti Bratislava 1945 – 1950 (VO4), inventárne číslo (inv. č.) 264, 1947, číslo spisu (č. sp.) 722, krabica (k.) 51. 17 A to aj napriek tomu, že vedenie OUN a UPA v juhovýchodnom Poľsku uvažovalo o podob- nom propagačnom rejde na Slovensko, aký uskutočnili v apríli 1946. ŠMIGEĽ, M.: Bande- rovci na Slovensku 1945 – 1947..., s. 173. 18 ŠMIGEĽ, M.: Banderovci na Slovensku 1945 – 1947..., s. 175. 19 Tridsaťštyri trestov smrti pre benderovcov v Poľsku. In: ČAS, roč. 4, 23. 8. 1947, č. 192, s. 3. O rovnakom osude informoval svojich spolubojovníkov veliteľ sotne Burlaka, ako sa to do- zvedáme z protokolu z vypočúvania zadržaného člena Burlakovej sotne, Michajla Sichlické- ho – pseudo Halajda. „...keby sa nám Burlak nebol vyhrážal, že keď sa vzdáme, že nás pošlú do Poľska alebo do Ruska, kde nás čaká smrť, veľmi veľa by sa nás už bolo vzdalo.“ VHA Trnava, f. VO4, inv. č. 264, 1947, č. sp. 721, k. 51. 20 Dokazujú to mnohé záznamy z vypočúvaní pochytaných banderovcov. Štátny archív (ŠA) Banská Bystrica, pobočka Banská Bystrica, fond (f.) Okresný národný vý- bor (ONV) v Banskej Bystrici 1945 – 1949, krabica (k.) 174, číslo( č.) 33 509 administratívne spisy (adm.). 21 Podľa J. Rodáka prenikla sotňa Hromenko na územie Slovenska už v tento deň a nie 17. júna 1947 ako tvrdí J. Fiala. RODÁK, J.: Vpád banderovcov na východné Slovensko, s. 35.

302 Prechod oddielov UPA územím Slovenska v roku 1947 avšak až 17. júna 1947 sa mu prienik podaril. V noci z 21. na 22. júna 1947 prenikla na územie Československa aj sotňa Burlaka. „Boli to jediné skupiny, ktoré v lete 1947 pre- chádzali Československom v celých sotniach.“22 Sotňa Brodyč sa v tom čase nachádzala odrezaná od ostatných oddielov UPA na území západnej Lemkoviny. Vlastný banderovský prienik sa uskutočnil v dňoch 17. – 22. júna 1947.23 Na rozdiel od predchádzajúcich prienikov v roku 1945 a 1946 už nemal propagandistický charakter. Tomu samozrejme prispôsobili banderovci aj taktiku prechodu naším územím. Sú- stredili sa hlavne na vyhľadávanie potravy, pričom sa vyhýbali priamym stretom a bojom s československými bezpečnostnými jednotkami. Pritom sa vynikajúco pohybovali a skrývali v hornatom lesnom teréne na území Slovenska. Skupiny banderovcov vyni- kali svojou pohyblivosťou. Dokázali sa veľmi rýchlo a hlavne nepozorovane pohybovať. Väčšinou pritom postupovali ďalej najmä v nočných hodinách. Pri takomto pochode do- kázali za jednu noc prejsť 8 až 12 kilometrov. V niektorých prípadoch to bolo až 30 či 40 kilometrov v závislosti od terénu.24 Sotňa Hromenko mala pri svojom prechode na územie Slovenska približne 120 mu- žov25 a silnú výzbroj – 10 ľahkých guľometov, ku každému 700 – 1000 nábojov, asi 20 samopalov a pušky s dostatočným množstvom streliva a 1 – 3 ručné granáty na osobu.26 Veliteľom sotne bol Hromenko vlastným menom Michal Duda. Sotňu Burlaka pri prechode tvorilo 97 mužov.27 Mala asi 12 ľahkých guľometov so- vietskeho vzoru28 a množstvo ďalších zbraní, ale bez dostatočnej munície. Jej veliteľom bol dvadsaťsedemročný Burlaka – vlastným menom Wolodymir Szchelski. Je známe, že si vedel udržať autoritu. S jeho sotňou prechádzal územím Československa aj vyšší funkcionár UPA Ing. Lubomir Bachtalovskij – pseudoným Zenko29 – ako aj členka civil- nej siete Oľga Chanasová známa ako Ofélia. Sotňu Brodyč tvorilo približne 86 mužov.30 Jej veliteľom bol Brodyč – vlastným menom Roman Hrobelskyj. Pred akciami poľskej armády v roku 1947 hľadala jeho sotňa záchranu v opakovaných prechodoch na územie Slovenska, a to hlavne do Čergovského a Levočského pohoria. Avšak celá Brodyčova sotňa v roku 1947 neprechádzala územím Slovenska.

22 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 120. 23 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 120. 24 RODÁK, J.: Vpád banderovcov na východné Slovensko..., s. 35. 25 ŠMIGEĽ, M.: Banderovci..., s. 176. 26 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 120. 27 ŠMIGEĽ, M.: Banderovci..., s. 180. 28 KAUCKÝ, F. – VANDŮREK, L.: Ve znamení trojzubce..., s. 63. 29 Bol členom Ukrajinského centrálneho komitétu a súčasne bol aj v styku s Organizáciou ukra- jinských nacionalistov, ktorá pôsobila po likvidácii Banderovej vlády v ilegalite. FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 122. 30 RODÁK, J.: Vpád banderovcov na východné Slovensko..., s. 35.

303 Andrea Nociarová

Ako prvá z týchto troch jednotiek v roku 1947 prenikla na územie východného Slo- venska práve Hromenkova sotňa. Po prekročení štátnych hraníc v noci zo 16. na 17. júna 1947 v údolí Údavy pri Osadnom sa vydala smerom do vnútrozemia. Pri postupe československým územím sa snažili príslušníci tohto banderovského oddielu vyhýbať stretnutiam s československými vojenskými hliadkami, no aj napriek tomu utrpela táto sotňa najväčšie straty. Dňa 17. júna 1947 vojenské jednotky proti nej podnikli akciu pri Osadnom, kde padlo do zajatia päť banderovcov. O dva dni nato sotňa obsadila obec Papín, v ktorej sa nachádzala vojenská hliadka, ktorú zajali. No už nasledujúci deň do- šlo k zrážke príslušníkov tohto banderovského oddielu s československými vojenskými jednotkami pri Nechvalovej Polanke a pri Slovenskom Krivom, pri ktorej stratili svojho zajatca ako aj dvoch svojich členov. Následne zamierila sotňa priamo na západ. Po prekročení Laborca sa 24. júna 1947 pri Vyšných Ladičkovciach zrazila s vojenskou jednotkou. Po tejto zrážke prekročila Ondavu a obsadila obce Detrik a Petejovce, kde si jej členovia doplnili potraviny. Dňa 30. júna 1947 chceli vstúpiť aj do obce Zlatník, no vojenská hliadka ich od nej odrazila. V súvislosti s častými stretmi oddielu Hromen- ka s vojenskými hliadkami J. Fiala konštatuje, že už vtedy, teda necelé dva týždne od prekročenia československých štátnych hraníc, prišla sotňa Hromenko o troch padlých a devätnásť zajatých mužov.31 Hromenkov oddiel bol od 11. júla 1947 prenasledovaný práporom SNB „Javor“ a „Sokol“ v priestore Kotrbachy – Závadka – Bindt, kde prišiel o ďalších dvoch členov.32 Avšak ešte v tú istú noc sa príslušníci Hromenkovej jednotky pokúsili obsadiť osady Mlynky a Havrania Dolina, no stráže ich odrazili.33 Po tejto zráž- ke sa oddiel vydal smerom na Rožňavu.34 Pri svojom ďalšom postupe opäť narazil na československé vojenské jednotky, južne od obce Hrabušice, kde stratil dvoch mužov.35 Po tejto zrážke sotňa prepadla osadu Vernár, kde však narazila na vojenské jednotky. Práve tu došlo k azda najväčšej zrážke tejto banderovskej jednotky s československý- mi vojenskými jednotkami, pri ktorej bol zranený aj jej samotný veliteľ,36Hromenko, a ďalší traja Hromenkovi muži padli do zajatia. Takéto oslabenie sotne využili vojenské jednotky a už v noci zo 16. na 17. júla 1947 podnikla 3. rota práporu „Rys“ proti Hro- menkovmu oddielu akciu pri Liptovskej Tepličke, pri ktorej získali troch zajatcov. Jadro sotne preniklo do Nízkych Tatier, kde získali potraviny na niekoľkých salašoch. Pluk SNB „Slovensko“ s práporom „Tiger“ a rotou „Rys“ ju obkľúčil v priestore Veľký Bok – Čertovica. Jednotka sa pokúšala z tohto obkľúčenia od 20. do 23. júla 1947 niekoľko-

31 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 122. 32 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 130. 33 Archív Ústavu pamäti národa (A ÚPN), fond (f.) E 10 – 3 – v, inventárna jednotka číslo (inv. j. č.) 1, 1947, krabica (k.) 2, Spisy o bandách UPA od 12. VII. do 18. VII. 1947. 34 A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 2, Záznam správ za dobu od 8. 7. 1947 do 12. 7. 1947. 35 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 130. 36 „Podľa výpovede zajatcov vodca tlupy Hromenko bol pri prestrelke pri Vernári dňa 15. júla 1947 vážne zranený do pravej strany pŕs. Jeho zástupca je tiež ranený do pravej nohy.“ A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 2, Spisy o bandách UPA od 12. VII. do 18. VII. 1947.

304 Prechod oddielov UPA územím Slovenska v roku 1947 krát prebiť, čo sa jej podarilo južne od Malužinej.37 Pritom však prišla o ďalších členov, nakoľko pri tejto zrážke s vojenskými jednotkami mala okrem niekoľkých ranených aj dvoch mŕtvych a štyroch zajatých. Potom sa sotňa vydala po hrebeni Nízkych Tatier a 26. júla 1947 obsadila obce Paučina Lehota a Lazisko.38 Po doplnení si zásob sa rozdelila na menšie skupinky,39 ktoré sa lesnatým terénom prebíjali cez Šturec, Blatnickú dolinu, Martinské hole a Rajecké vrchy na západ. Predpokladáme, že v noci z 29. na 30. júla 1947 navštívila obec Turčianska Blatnica v okrese Turčiansky Sv. Martin jedna zo skupiniek tohto oddielu.40 Pravdepodobne tá istá skupina bola videná 1. augusta severo- východne od obce Krahulec – Blatnica.41 Iná skupinka banderovcov bola zaznamenaná 1. augusta na salaši v Hornej Jaseni.42 V dôsledku toho, že sa v tomto období vojenské jednotky sústredili hlavne na likvi- dáciu najväčšej banderovskej sotne Burlaka, sa viacerým menším skupinám vytvore- ným z Hromenkovej jednotky podarilo prejsť cez územie Československa do Rakúska. Sotňa Burlaka prekročila československé štátne hranice z 21. na 22. júna 1947 v údo- lí Údavy pri Osadnom, teda štyri až päť dní po Hromenkovi a na rozdiel od Hromenka celkom bez strát. Po prekročení hraníc sa vydala smerom na juh a už 22. júna 1947 obsadila obec Osadné.43 Po niekoľkých ďalších stretnutiach s vojenskými hliadkami prenikla do Parihuzoviec, kde napadla stanicu Národnej bezpečnosti a vyrabovala obec. O dva dni neskôr sotňu pri získavaní potravín v obci Pčoliné prekvapila vojenská hliadka, kto- rá dokonca zajala jedného jej príslušníka. No 26. júna 1947 však moment prekvapenia využili práve banderovci zo sotne Burlaka, ktorí prepadli obec Pichné. Po niekoľkých dňoch, keď sa jednotka stratila v lesoch, sa opäť objavila 30. júna 1947 v obciach Deda- čovo a Hrubov.44 Podľa hlásení už 29. júna okolo 21.00 hod. vyrabovalo obec Petkovce asi 200 banderovcov.45 Ešte v tú istú noc zamieril tento oddiel aj do obce Dedačov, ktorú obsadil a v čase od 22.00 do 02.00 nasledujúceho dňa si jeho členovia od obyvateľov vyžiadali potraviny. Fakt, že išlo o sotňu Burlaka dosvedčuje tvrdenie, že „v bande bola žena v koženom plášti (predtým zistená pri Telepovciach v bande Burlaka).“46 Oddiel ustúpil k Vyšným Ladičkovciam a v noci 30. júna asi o 23. 00 hod. vstúpil do obce Hru- bov. Z 1. na 2. júla medzi 24.00 a 01.00 hod sa v obci Hankovce okres Humenné objavila desaťčlenná skupina banderovcov. O dva dni, teda 3. júla Burlakova jednotka vy-

37 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 131. 38 HUML, Vladimír.: Slovensko před rozhodnutím.1. vyd. Praha: Naše vojsko , 1972, s. 179. 39 Hromenko vedel, že celá sotňa ďalej už nemôže pokračovať vcelku bez toho, aby si ju nikto nevšimol, a preto ju rozdelil. 40 A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 1, list číslo (č.) 18. 41 A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 1, č. 19. 42 A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 1, č. 18. 43 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 122. 44 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 123. 45 A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 2, Spisy o bandách UPA od 28. VI. 1947 do 12. VII. 1947. 46 A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 2, Spisy o bandách UPA od 28. VI. 1947 do 12. VII. 1947.

305 Andrea Nociarová rabovala obec Kvakovce.47 7. júla 1947 ju československé vojenské jednotky odrazili pri pokuse o obsadenie obce Zlatá Baňa.48 Následne oddiel prekročil Torysu a zamieril na juhozápad. Tu 13. júla 194749 vyraboval obec Zlatá Idka a ustúpil do lesného masívu Tro- hanka.50 Skupina „Teplice“ s prápormi „Orol“, „Lev“ a „Rys“ ju chceli v tomto priestore obkľúčiť, avšak bez úspechu. Burlakova jednotka sa 15. júla 1947 z ich obkľúčenia prebila.51 Po tejto zrážke zamierila sotňa smerom k Vojtechovej Osade ležiacej južne od Spišskej Novej Vsi. Ešte v ten istý deň sa pokúsila o prepadnutie Novoveskej Huty. Na druhý deň narazila pri Vernári na postavenie práporu „Rys“, „ktoré bolo také riedke, že sám Burlaka ho spozoroval až vtedy, až keď ním sotňa prešla.“52 Zajali pritom jedného ašpiranta, ktorého viedli dva dni so sebou. V ďalších dňoch sa pri pokuse o prechod Čierneho Váhu pod Čertovicou pri Liptovskej Tepličke stretla s menšou časťou práporu „Rys“. Tá vedomá si banderovskej presily ustúpila. Banderovci pritom zajali dvoch ra- nených a ďalších dvoch ašpirantov. „Burlaka nechal ranených ošetriť, a potom všetkých zajatcov prepustil.“53 Následne pokračovala jednotka západným smerom po hrebeni a svahoch Nízkych Tatier. Pod Veľkou Vápenicou došlo 28. júla 1947 k ďalšej prestrelke, pri ktorej boli dvaja jej členovia zajatí.54 Koncom júla 1947 sa sotňa priblížila k údoliu Boce južne od Kráľovej Lehoty.55 Veliteľstvo „Teplice“ predpokladalo smer jej ďalšieho postupu, a preto prehradilo Nízke Tatry medzi Kráľovou Lehotou, Vyšnou Bocou a Mý- tom pod Ďumbierom postavením práporov „Rys“ a „Lev“ v údolí Boce a Štiavničky. Ťažisko postavenia bolo určené v priestore Malužinej. V tomto priestore došlo 31. júla 1947 k zrážke Burlakovho oddielu s práporom „Rys“.56 Táto zrážka znamenala v bojoch proti banderovcom prelom. Pri nej stratil Burlaka dvoch členov svojej jednotky – z toho jedného lekára. „Malužiná“ tak znamenala zlom v tom zmysle, že dovtedy postupovala sotňa Burlaka viac-menej bez strát. No od „Malužinej“ sa jej situácia zmenila.57 Voľnú cestu si tu totiž vybojovali Burlakovi muži len za cenu väčších strát a ďalej na nich čaka- li ďalšie postavenia československých vojenských jednotiek, cez ktoré sa už nedokázali

47 A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 2, Spisy o bandách UPA od 28. VI. 1947 do 12. VII. 1947. 48 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 130. 49 Podľa archívnych materiálov došlo k prepadu tejto obce v noci na 14. júla 1947. A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 2, Spisy o bandách UPA od 12. VII. 1947 do 18. VII. 1947. 50 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 132. A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 2, Spisy o bandách UPA od 12. VII. 1947 do 18. VII. 1947. 51 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 132. 52 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 133. 53 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 133. 54 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 133. 55 A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 1, č. 8. 56 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 138. 57 Krátko po tejto zrážke zadržala stanica Národnej bezpečnosti v Liptovskom Mikuláši Severí- na Karpu a stanica Národnej bezpečnosti v Malužinej Ľubomíra Čurnáka. Obaja boli členmi sotne Burlaka. A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 1, č. 33.

306 Prechod oddielov UPA územím Slovenska v roku 1947 prebiť. Dôležitú úlohu tu zohrala hlavne taktika uzatváracích kordónov,58 ktorú použilo veliteľstvo „Teplice“ už pri Malužinej. Po zrážke pri Malužinej sa sotňa priblížila k samote Lúčky v údolí Lúčanky pod Chopkom. Informácie, ktoré získali od civilistov, že pred nimi nie sú žiadne vojenské jednotky však neboli pravdivé. V údolí Lúčanky sa chystal zaujať svoje postavenie prápor „Orol“. Opäť došlo k zrážke, pri ktorej boli niekoľkí banderovci zo sotne Burlaka ranení a museli na mieste zrážky zanechať časť výzbroje a zásob. Pod tlakom československých vojenských jednotiek tak boli nútení ustupovať na juh. Prekročili pritom potok Priečno a cez Dereš postupovali ďalej na západ.59 Veliteľstvo „Teplice“ zaujalo nové postavenie z práporov „Lev“ a „Rys“ a jednej roty SNB „Osika“ južne od Partizánskej Ľupče v údo- lí Ľupčanky a cez vrchol Latiborskej hole. Piateho augusta sa sotňa Burlaka pokúsila prekročiť Ľupčanku pri hájovni na Vŕškoch.60 Časť práporu „Rys“ však tento ich pokus odrazila. Banderovci sa následne stiahli na vrchol Magura Lipče. Na rozkaz veliteľstva skupiny „Teplice“ bol uskutočnený prieskum miesta zrážky, avšak bez výsledku. Veli- teľstvo vydalo rozkaz na zopakovanie prieskumu do väčšej hĺbky. Na túto úlohu bola určená len samopalná čata 1. roty v počte 18 mužov bez ľahkých guľometov. „Úloha, ktorú hliadka dostala, zodpovedala – podľa neskoršieho vyjadrenia veliteľstva pechoty – najmenej posilnenej rote s ťažkými guľometmi a ďalšími posilovými prostriedkami.“61 Asi okolo šiestej hodine večer dorazila samopalná čata 1. roty k vrcholu Magury Lipče, kde našli dymiace ohnisko a zakrvavené obväzy. Keď sa pokúšali preskúmať okraj lesa, zaútočili na nich banderovci. Výsledkom zrážky tejto prieskumnej hliadky s banderovcami bolo šesť mŕtvych a päť ťažko ranených ašpirantov. Ostatní vojaci sa vrátili do Par- tizánskej Ľupče. Ranených vojakov nechal Burlaka ošetriť lekárom svojej sotne, pričom údajne vyhlásil, že „pasca bola odplatou za Malužinú, že tri prápory sú na neho málo a keď československí vojaci nestrieľajú iba do vzduchu, tak to nebude robiť ani on.“ 62 Táto zrážka je považovaná za najväčší neúspech československých jednotiek v boji proti banderovcom v roku 1947. Po tejto zrážke zmenil Burlaka smer postupu na sever. Ešte v tú istú noc prekročil so svojou sotňou rieku Váh severne od Partizánskej Ľupče a unikol do Chočského pohoria,63 kde sa zdržal do 7. augusta asi do 9.00 hod., a potom jeho sotňa „odišla z Choča smerom na Ružomberok.“64

58 Pri tejto taktike sa budovali obranné postavenia – kordóny, ktoré prehradzovali smer predpo- kladaného postupu banderovcov. Kordóny sa budovali hlavne na prechodoch cez komuniká- cie a skladali sa z pascí, ktoré sa postupne zužovali. Tieto postavenia boli starostlivo utajené a zamaskované. Určené jednotky ich včas zaujali a budovali v nich opevňovacie objekty, ako napr. zákopy, palebné stanovištia, úkryty so strieľňami a pod. Boj na nich prebiehal spravidla v noci. Banderovcov pritom nechali priblížiť sa na čo možno najmenšiu vzdialenosť– cca 20 metrov a menej, a potom ich prekvapili paľbou. FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 140. 59 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 140. 60 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 141. 61 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 143. 62 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 144. 63 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 146. 64 A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 1, č. 51 – 52.

307 Andrea Nociarová

Generál Nosko sa rozhodol sústrediť na boj proti Burlakovej jednotke väčšinu prostriedkov a zanechal stíhanie sotne Hromenko. V priebehu augusta 1947 tak do boja proti banderovcom pribudol prápor „Sup“, kombinovaná tanková rota „Vlk“ a tretí prá- por pluku Slovensko „Dub“. V Čechách boli zostavené ešte dva prápory, a to prápor „Kamzík“ a „Srnec“. Tie došli do Žiliny 27. a 28. augusta 1947. Skupinu „Teplice“ do- plnila ešte rota NB „Zafír“. Všetky tieto posily sa od 7. augusta 1947 začali postupne presúvať na severný breh Váhu proti sotni Burlaka.65 Skupina „Teplice“ postupne obkľúčila priestor Veľkého Choča, uzavrela údolie Bie- lej Oravy a Zázrivky medzi Hruštincom a Párnicou a obkľúčila priestor Kysuckej Vr- choviny medzi Žilinou, Čadcou a Zázrivou. Burlakov oddiel sa však v tom čase v obkľúčených priestoroch nenachádzal. 13. augusta 1947 previedol Burlaka svoju sotňu cez údolie Rozsutca66 a zamierili k Terchovej.67 Vzápätí veliteľstvo skupiny „Teplice“ nechalo obkľúčiť severnú časť Malej Fatry (Fatran- ský Kriváň) na pravom brehu Váhu na čiare Varín – Belá – Terchová – Zázrivá – Párnica – Šútovo – Turany – Vrútky – Strečno – Varín.68 Okolo Burlakovej sotne sa tak uzavrel kruh, ktorý sa v priebehu ďalších dní súčasne zmenšoval od východu. Keď Burlaka zistil, že sa so svojou jednotkou ocitol v obkľúčení, uvedomil si, že ďal- ší postup s celou sotňou je nemožný, a preto sa rozhodol ju rozdeliť na menšie skupinky, ktoré mali lepšie perspektívy na prebitie sa z obkľúčenia. Svoj oddiel Burlaka rozdelil69 na 7 skupín,70 ktoré sa mali podľa jeho rozkazu pokúsiť samostatne prebiť obkľúčením. Následne sa rozišli. V prvých dňoch sa skrývali v lesoch a žili zo zásob, ktoré získali pred obkľúčením. Po dvoch dňoch sa v lese stretli štyri skupinky, a to prvá (na čele s Burlakom), druhá, štvrtá a siedma. Ich cieľom bolo prebiť sa na sever k Žiline a odtiaľ postupovať ďalej na západ.71 19. augusta došlo k zrážke tejto skupiny Burlakovej sotne pri hájovni Dvor na kopci, kde chcel Burlaka získať potraviny. Hájovňa však bola zais- tená štvorčlennou hliadkou 3. roty práporu „Javor“. Po príchode ich posily banderovci ustúpili. Na druhý deň začala skupina „Teplice“ dvojdenný prieskum Malej Fatry, avšak bez výsledku. Iba 3. rota práporu SNB „Javor“ narazila v priestore Jedlovina na jadro zbytku sotne, ktoré však po prestrelke zmizlo v lese.72

65 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 146. 66 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 147. 67 A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 1, č. 72. 68 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 147. 69 Podľa J. Fialu k rozdeleniu došlo 16. augusta 1947. FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 147. 70 Podľa protokolu z vypočúvania zadržaného Michajla Sichlickijho – pseudo Halajda – rozdelil Burlak svojich ľudí do týchto 7 skupiniek: I.sk.: Burlak, Hak, Julek, Ofelia, Nestor, Stapovij, Hrab, Snehor, Ver a Panas; II.sk.: Kučerjavy, Kvitka, Zenko I., Smyk, Verba, Solovejko, Vouk, Listok, Halajda, Skála, Zenko II.; III.sk.: Marko, Czumak, Mara, Voronij, Vorobec, Dunaj, Sopran, Martin, Mrunka; IV. sk.: Sahajdak, a 10 ďalších mužov; V. sk.: Holý a 10 ďalších mužov; VI. sk.: Bilij, Vouk, Chomik a 8 ďalších; VIII. sk.: Burkun, Šulika, Krilik a 8 ďaších mužov. VHA Trnava, f. VO4, inv. č. 264, 1947, č. sp. 720, k. 51. 71 VHA Trnava, f. VO4, inv. č. 264, 1947, č. sp. 720, k. 51. 72 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 149.

308 Prechod oddielov UPA územím Slovenska v roku 1947

Zvyšok banderovcov sa po týchto zrážkach stiahol juhovýchodne od Krasnian. V tomto priestore sa nachádzal prápor „Osika“. Velenie omylom tento prápor stiahlo z postavenia. Burlaka sa domnieval, že daný úsek nie je obsadený a pokúsil sa o únik z obkľúčenia. Vydal sa cez potok Kúr ku Krasňanom. Tu však narazil na družstvo ZNB. Došlo k zrážke, pri ktorej zahynul jeden z veliteľov družstva.73 „Burlaka sa márne snažil manévrovať so svojimi družstvami a trikrát opakovať útok... Boj rozhodla čata tankov, pred ktorou sa dali banderovci na ústup.“74 Táto zrážka československých vojenských jednotiek so zbytkom Burlakovho oddielu pri Krasňanoch 20. – 21. augusta 1947 patrí k najväčším bojom v roku 1947. Po tejto zrážke Burlaka prehlásil, že „už nie sú bojovou jednotkou a doporučil, že kto chce, aby sa vzdal československým orgánom.“75 Zbytok sotne sa rozišiel a s Burlakom zostalo päť banderovcov a Ofélia. Československé vojenské jednotky postupne zatýkali zbytky banderovcov, ktoré boli roztrúsené v lesoch severnej časti Malej Fatry. Z obkľú- čeného priestoru sa podarilo ujsť len niekoľkým jednotlivcom. Podľa J. Fialu sa tak na konci augusta nachádzalo v Malej Fatre už asi iba 15 banderovcov.76 V tejto situácii došlo aj k vystriedaniu jednotiek v skupine „Teplice“.77 Koncom augusta tak zostala v obkľúčení už len najzápadnejšia časť Malej Fatry. Burlaka sa aj naďalej so zvyškom svojho štábu skrýval v lesoch Malej Fatry. 2. septembra upozornil veliteľa roty SNB „Zafír“ napobyt banderovcov v senníku pri Kľača- noch občan Váňa. Prepad tejto banderovskej skupinky sa nepodaril a Burlakovi sa opäť podarilo uniknúť. Veliteľstvo sa v dôsledku toho rozhodlo zmeniť taktiku. Obkľúčený priestor si rozdelili na niekoľko častí, ktoré pridelili jednotlivým jednotkám.78 Tie do týchto častí vyslali 2. septembra hliadku dobrovoľníkov v počte 21 mužov s rádiovou stanicou. Burlaka si bol vedomý toho, že tento boj už asi nevyhrá, a preto rozhodol, že sa vzdajú. Následne 3. septembra 1947 vyslal Oféliu s týmto odkazom za československý- mi jednotkami. Pri tejto ceste sa Ofélia stretla s lesným robotníkom Ilčukom. Ten jej tvrdil, že južný breh Váhu už nie je obsadený a navrhol jej, že ich prevezie cez Váh. Burlaka však vycítil, že ide o pascu a nemienil zmeniť svoje rozhodnutie. Ilčuk informoval o Burlakovom zámere prápor „Tiger“. Riadenia ďalšej akcie proti Burlakovi sa ujali kapitán Andrej Jeník, poručík Vladimír Vykydal, nadporučík Michal Lašanda, kapitán Viktor Kvapil a poručík Štefan Mauréry. Neskôr zasiahol do akcie aj

73 Podľa výpovede zadržaného člena Burlakovej sotne, ktorý sa osobne zúčastnil tejto zrážky, bol zabitý tzv. Kučerjavy. VHA Trnava, f. VO4, inv. č. 264, 1947, č. 720, k. 51. 74 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 150. 75 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 150. 76 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 151. 77 Dňa 25. augusta 1947 sa prápor „Jastrab“ presunul do mierových posádok. Prápor „Rys“ odišiel 30. augusta do Bzenca, kde prešiel do zálohy 3. vojenskej oblasti. Na ich miesta nastúpili nové jednotky, a to prápory „Sup“, „Srnec“ a „Kamzík“. FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 151. 78 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 154.

309 Andrea Nociarová náčelník štábu skupiny „Teplice“ kapitán Jan Stejskal. Títo veľmi nedôverovali Burla- kovmu návrhu a premýšľali, či sa nejedná o pascu. V priebehu dňa vybraná jednotka obkľúčila samotu Jánošíkovo a obsadila trosky budov. Voľná zostala len prístupová cesta. Vojenská jednotka zaujala postavenie a čaka- la na príchod Burlaka. Ten s dvomi členmi svojho štábu, Oféliou a Zenkom – prišiel na samotu večer 3. septembra 1947. Obyvateľom samoty odovzdali zbrane a požiadali ich o jedlo. Následne Burlaka vyslal Oféliu cez prievoz na druhý breh Váhu. Obkľúčenie Jánošikova sa uzavrelo. O 23.15 hod. poručík V. Vykydal obsadil s vybranými vojakmi všetky možné východy z chaty, a potom do nej vstúpili.79 Tak sa Burlaka 3. septembra 1947 krátko pred polnocou spolu so svojím štábom vzdal80 severne od Vrútok,81 čím „ukončila československá armáda likvidáciu najnebezpečnejšej banderovskej sotne.“82 V nasledujúcich dňoch po zajatí Burlaka zrušilo veliteľstvo skupiny „Teplice“ obkľúče- nie Malej Fatry.83 V zajatí napísal Burlaka leták s výzvou k dobrovoľnému vzdaniu sa ostatných banderovcov, ktorí sa ešte pohybovali na území Slovenska. Na tomto letáku bola pre zvý- šenie hodnovernosti umiestnená Burlakova fotograﬁa. Po rozmnožení boli tieto letáky zhadzované z lietadiel nad predpokladanými miestami výskytu banderovcov. Českoslo- venské orgány dúfali, že sa banderovci začnú dobrovoľne prihlasovať, avšak „výzva ... nepriniesla žiadny výsledok.“84

79 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 155. 80 Paradoxne viacerí autori nepripúšťajú fakt, že sa Burlaka dobrovoľne a z vlastnej iniciatívy vzdal československým orgánom. Š. Mauréry, ktorý sa osobne zúčastnil zajatia Burlaka, vo svojom článku tvrdí, že sa Burlaka chcel prebiť z obkľúčenia. J. Fiala konštatuje, že Ofélia išla s Ilčukom, aby oznámila československým vojenským jednotkám, že sa im chcú vzdať, tak Š. Mauréry tvrdí, že Ofélia išla s Ilčukom prekontrolovať priechod, či je voľný. Svoje tvrdenie ešte prikrášľuje Š. Mauréry tým, že vraj počul čľupnúť zbraň, ktorú Ofélia vhodila do rieky potom, ako došlo k vystreleniu svetlice. Svojimi tvrdeniami podľa nášho názoru Š. Mauréry zámerne podporuje mýtus o hrdinskej československej armáde, ktorá udatne bojovala proti „fašistickým teroristom“, ktorí sa chceli prebiť na Západ, aby tak mohli rozpútať ďalšiu svetovú vojnu. Armáda tak určite získala väčšiu vážnosť, keď sa na verejnosti rozšírilo, že zatkli dlho obávaného Burlaka, ako keby sa verejnosť dozvedela, že sa im Burlaka sám vzdal. Bližšie MAURÉRY, Štefan: Pred polstoročím sme zatkli Burlaka. In: Bojovník, roč. 42, 18. 9. 1997, č. 19, s. 7. 81 J. Mlynárik v tejto súvislosti konštatuje, že Burlaka padol do zajatia jedine preto, lebo bol zranený a nemohol vydržať dlhé nočné pochody. Svojim zranením však nechcel ohroziť celú sotňu. MLYNÁRIK, J.: Osud Banderovců a tragédie řeckokatolické církvě..., s. 48. 82 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 156. 83 Došlo aj k presunu tejto skupiny na stredné Slovensko a presídleniu jej veliteľstva zo Žiliny do Brezna. FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 158. 84 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 158. V tejto súvislosti ešte J. Fiala spomína, že traja banderovci prepadli osadu Jánošíkovo, kde hľadali V. Ilčuka a A. Jakla, ktorí dopomohli k zajatiu Burlaka. Chceli sa im pomstiť, no nenašli ich.

310 Prechod oddielov UPA územím Slovenska v roku 1947

Po zajatí Burlaka väznili a vypočúvali v Žiline. Neskôr bol prevezený do zajatecké- ho tábora v Košiciach. Odtiaľ sa mu podarilo 12. februára 1948 ujsť.85 Po čase ho opäť chytili pri Kopalovej horárni a 29. júla 1948 ho spolu s ďalšími eskortovali do Ostravy a následne ho odovzdali poľským orgánom, ktoré ho celú jeseň vyšetrovali. Začiatkom januára 1949 sa konal súd s Burlakom. Bol uznaný za vinného vo veci niekoľkých vrážd a vypálenia tridsiatich piatich dedín v Poľsku. Odsúdený bol na trest smrti. Voči rozsudku sa odvolal a zároveň podal žiadosť o milosť. Jeho žiadosti však nebolo vyhovené. Rovnako mu milosť neudelil ani prezident, a tak bol vodca najsilnejšej sotne prechádza- júcej v roku 1947 územím Československa 7. apríla 1949 o 20.15 hod. popravený.86 Po tom, ako sa Burlaka s časťou svojho oddielu začiatkom septembra 1947 vzdal československým orgánom, na území Slovenska už nebola žiadna ucelená banderovská sotňa, ale iba niekoľko menších skupín. Väčšina z nich bola zneškodnená. Iba niektorým jednotlivcom a malým skupinám sa podarilo dostať do Rakúska.87 V súvislosti s prítomnosťou a pôsobením banderovských sotní na území Slovenska československá vláda88 prijímala mimoriadne bezpečnostné opatrenia, ktoré mali na- pomôcť k rýchlemu pochytaniu príslušníkov UPA. Tieto opatrenia postihli v najväčšej miere hlavne oblasť východného Slovenska, ako aj oblasť stredného a sčasti aj západ- ného Slovenska. Išlo o obmedzenia v súvislosti so záverečnými hodinami v reštauráciách a v dedin- ských krčmách, ktoré boli určené na 21.00 hod.89 Mimoriadnymi opatreniami bol značne obmedzený aj pohyb v nočných hodinách. V súvislosti s leteckým sledovaním pohybu ukrajinských partizánov bolo zakázané aj zakladanie ohňov v lesoch, ako aj samotné chodenie do lesa.90 Súčasťou nariadení bolo aj odporúčanie na vytvorenie akejsi miest-

85 RODÁK, J.: Vpád banderovcov na východné Slovensko..., s. 35. 86 RODÁK, J.: Vpád banderovcov na východné Slovensko..., s. 35. 87 SYRNÝ, Marek: „Banderovci“ a slovenská spoločnosť v rokoch 1945 – 1947, s. 158. 88 Mimoriadne opatrenia boli vydávané Povereníctvom vnútra vo forme vyhlášok a nariadení určených príslušným Okresným a miestnym národným výborom. V ojedinelých prípadoch sa stretávame aj s vlastnou iniciatívou zo strany okresných národ- ných výborov, ktoré zavádzali preventívne bezpečnostné opatrenia v okresoch. ŠA Banská Bystrica, pobočka Banská Štiavnica, f. ONV v Banskej Štiavnici 1945 – 1960, k. 23, č. 300/ 1947 prez. 89 V nariadeniach však boli aj určité výnimky, ktoré mohli mať výnimočne predĺžené zatváracie hodiny. Išlo hlavne o podniky v Bratislave, Košiciach, v kúpeľných miestach, či iných miestach, kde sa konali oslavy. ŠA Banská Bystrica, pobočka Banská Bystrica, f. ONV v Banskej Bystrici 1945 – 1949, k. 18, č. 1350 prez. 90 V tejto súvislosti bolo zakázané aj poľovanie. V oblasti stredného Slovenska v súvislosti s po- hybom banderovcov bolo od 29. júla 1947 zakázané chodiť do lesa v masíve Nízkych Tatier a Veľkej Fatry. „Upozorňuje sa obyvateľstvo, že každý, kto sa bude od rána 29. júla 1947 zdržovať v lese, robí tak na vlastné nebezpečie a vystavuje sa nebezpečiu zastrelenia.“ ŠA Banská Bystrica, pobočka Banská Bystrica, f. ONV v Banskej Bystrici 1945 – 1949, k. 18, č. 1350 prez.

311 Andrea Nociarová nej domobrany z obyvateľov obcí vlastniacich zbrojný pas a zbrane, ktorá mala strážiť obec v čase od 22.00 do 4.00 hod. pred vpádom banderovcov. Úrady vyzývali mnohých aj k samostatnej iniciatíve91 v boji proti banderovcom, a to či už skorým informovaním92 o nich, či dokonca samostatnou aktivitou. „Vyskytli sa i prípady, v ktorých civilné obyvateľstvo samo zajalo a odzbrojilo niekoľko príslušníkov bánd.“93 Samostatnú aktivitu obyvateľov pri likvidácii banderovcov na území Českoslo- venska podporovalo Povereníctvo vnútra aj vypísaním odmeny 10 000 Kčs za každého chyteného banderovca. Dodržiavanie týchto mimoriadných nariadení si Povereníctvo vnútra vynucovalo zavedením trestných sankcií za ich nedodržiavanie, ktoré sa pohybovali od 2000 do 4000 Kčs v prípade peňažného trestu alebo vzatím do väzby na 8 až 12 dní. V prípade opakovaného porušenia týchto nariadení peňažným trestom 5000 Kčs alebo vzatím do väzby na 14 dní.94 V závere bojov s banderovcami sa nimi veľmi intenzívne zaoberalo Národné zhro- maždenie. Po 25. septembri 1947 prejednávali na niekoľkých schôdzach za prítomnosti najvyšších predstaviteľov armády a bezpečnosti správy slovenského povereníka vnútra gen. Dr. M. Ferjenčíka, o bezpečnostných pomeroch na Slovensku.95 12. novembra 1947 branný a bezpečnostný výbor Národného zhromaždenia na spoločnom zasadnutí prijali rezolúciu schvaľujúcu správu povereníka vnútra, ako aj správu ministra národnej obrany gen. L. Svobodu, ktorý oznámil vláde, že pokus ukrajinských partizánov o prechod územím Československa na Západ stroskotal a zároveň jej predložil záverečnú správu

91 „Boj proti týmto lúpežným bandám vedie vojsko a jednotky NB, ale tento boj môže byť úspeš- ný len vtedy, keď sa do neho zapoja najširšie vrstvy obyvateľstva už aj preto, lebo sa jedná práve o záchranu majetku a životov tých samých občanov, preto je povinnosťou každého ob- čana zapojiť sa do boja proti jeho vlastným škodcom.“ ŠA Banská Bystrica, pobočka Banská Bystrica, f. ONV v Brezne 1945 – 1948, k. 42, č. 2485/ 1948 prez. 92 Podľa nariadenia Predsedníctva Zboru poverencov zo 6. júna 1947 sa rozhodlo o povinnom udavačstve. Na jednej strane bolo povinnosťou oznámiť príslušným bezpečnostným orgánom všetky poznatky o banderovských jednotkách, prednostne uskutočňovať všetky opatrenia týkajúce sa ich pôsobnosti a smerujúce k uľahčenia boja proti banderovcom. No na druhej strane bolo zároveň povinnosťou oznámiť každého štátneho zamestnanca, ktorý je podozrivý zo spolupráce s banderovcami. MLYNÁRIK, J.: Osud Banderovců a tragédie řeckokatolické církve..., s. 44. A tak bolo ONV zavádzané povinné hlásenie výskytu neznámych osôb v okrese. „Obyvateľ- stvu sa nariaďuje hlásiť každé objavenie sa podozrivého jednotlivca alebo skupiny jednotlivcov, pokiaľ sa týka bánd UPA, tzv. Benderovcov, a to buď v najbližšej stanici NB alebo voj. Jednotke.“ ŠA Banská Bystrica, pobočka Banská Bystrica, f. ONV v Brezne 1945 – 1948, k. 42, č. 2485/ 1948 prez. 93 Občianstvo ďakuje armáde a NB za čistku od benderovcov. In: ČAS, roč. 4, 13. 9. 1947, č. 209, s. 2. 94 ŠA Banská Bystrica, pobočka Banská Bystrica, f. ONV v Banskej Bystrici 1945 – 1949, k. 18, č. 1350 prez. 95 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 215.

312 Prechod oddielov UPA územím Slovenska v roku 1947 o ich likvidácii96 ako aj návrh, aby ďalšie stíhanie banderovcov prevzalo Ministerstvo vnútra. Následne bolo 17. novembra 1947 o 18.00 hod. akcia proti príslušníkom UPA zo strany československej armády ukončená. Jednotný štáb pre vedenie akcií proti banderovcom ukončil svoju činnosť 22. novembra 1947.97 Akcia B sa skončila. Prieniky a pôsobenie banderovcov na území Slovenska v roku 1947 mali okrem vo- jenského aspektu aj značný politický rozmer. Prebiehali „v období boja politických strán a síl o demokratický a totalitný charakter československého štátu, na Slovensku hlavne medzi Demokratickou stranou (DS) a Komunistickou stranou Slovenska (KSS).“98 Komunisti sa jednoducho akosi nevedeli zmieriť s porážkou v parlamentných voľbách na Slovensku v máji 1946. Snažili sa ovládnuť mocenskú sféru aj na Slovensku. V ich plánoch zohrali banderovci nemalú úlohu. Ich prítomnosť na území Slovenska totiž vy- užili komunisti na to, aby mohli obviniť demokratické a katolícke kruhy99 zo spolupráce s nimi ako aj z ich podpory. Vo svojich plánoch došli až tak ďaleko, že dokonca začali rozširovať správy o tom, že banderovci prichádzajú na územie Slovenska ako spojenci domácej reakcie v boji proti Čechom a za obnovenie samostatnosti Slovenska.100 Síce je veľmi pravdepodobné, že sa príslušníci UPA pri prienikoch na územie Slo- venska spoliehali na značnú pomoc ukrajinského a rusínskeho obyvateľstva ako aj na pomoc z prostredia Demokratickej strany,101 ako to potvrdil aj samotný Burlaka pri jednom zo svojich výsluchov. „Predpokladal som, že na území ČSR nebude kladený taký odpor zo strany československej armády a bezpečnostných zborov, ako tomu bolo v Poľ- sku. Mal som správy ..., že na východnom Slovensku ... je asi 80 percent demokratov. Predpokladal som u nich sympatie102 pre naše hnutie a bol som presvedčený, že nebudú

96 KROUPA, V.: Sbor národní bezpečnosti 1945 – 1948..., s. 114. 97 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 220. 98 SYRNÝ, M.: „Banderovci“ a slovenská spoločnosť v rokoch 1945 – 1948..., s. 158. 99 Komunisti obvinili gréckokatolícku cirkev z podpory banderovcov. Dňa 18. decembra 1948 sa v Prahe konal súdny proces s obvinenými kňazmi. Na základe § 2 a § 6 zákona č. 50/1923 Zb., teda zákona na ochranu republiky boli odsúdení gréckokatolícki kňazi – Pavel Hučko na 15 rokov väzenia, Gregor Buranyč na doživotie a Šebestián Sabol na doživotie. MLYNÁRIK, J.: Osud Banderovců a tragédie řeckokatolické církve..., s. 67. 100 MLYNÁRIK, J.: Osud Banderovců a tragédie řeckokatolické církve..., s. 45. 101 Toto tvrdenie podporuje aj J. Fiala tvrdiac, že „jedným z predpokladov, z ktorého pri ceste na západ vychádzali, bolo, že tu nenarazia na účinný odpor a že tu nájdu pomoc domáce- ho obyvateľstva, ktoré je protikomunistického zamerania a bude prijímať ich propagandu.“ FIALA, J.: Zpráva o Akci B, s. 159. 102 V tejto súvislosti J. Fiala poznamenáva, že nádeje banderovcov na získanie pomoci zo strany obyvateľov Československa nevyšli a im nezostalo nič iné, len získavať zásoby kradnutím. Pričom dodáva, že len Burlakova sotňa v tomto smere spôsobila škody za viac ako tri štvrte milióna Kčs. FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 159. Na inom mieste sa zase zmieňuje o tom, že niektoré súhrnné hodnotenia o správaní sa civilného obyvateľstva v Akcii B sa sťažujú na podporu banderovcov. FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 160.

313 Andrea Nociarová proti nám nepriateľsky vystupovať.“103 Rozhodne však nemožno súhlasiť s tvrdeniami prednovembrovej historiograﬁe a komunistických kruhov, že ich cieľom bolo rozbitie Československa.104 Ľudácku propagandu tak komunisti pripísali príslušníkom UPA na účet, aby tak zís- kali ďalší argument na ich prenasledovanie na území Slovenska. Ako píše J. Fiala „žiad- na iná činnosť politického charakteru (s výnimkou ich propagandistickej činnosti), ve- domá materiálna diverzia – sabotáže a pod. – u nich preukázaná nebola, rovnako ani spojenie s akýmikoľvek ilegálnymi skupinami alebo osobami vo vnútri Československa. Jednotlivé skupiny, ktoré prišli z Poľska, nemali ani vzájomné spojenie medzi sebou.“105 Túto skutočnosť nevedome potvrdil aj samotný Burlaka. „O celkovom počte jednotli- vých sotní na území ČSR sa nemôžem vyjadriť, lebo to neviem. Pokiaľ viem, náhodnými informáciami a nájdením dokumentov som zistil, že mám pred sebou sotňu Hromenko ... . Viem tiež, že pred nami neprechádzali hromadne iné sotne, ale len jednotliví dezertéri alebo kuriéri. O úmysle alebo úlohe iných sotní na území ČSR neviem ... . Na území ČSR som nemal a ani som nepoužíval spojky alebo kuriérov.“106 Dopredu plánované spojenie ukrajinských povstalcov s nejakými podzemnými or- ganizáciami na území Československa, tak jednoznačne preukázané nebolo, čo potvrdilo aj Povereníctvo vnútra vo svojej neverejnej situačnej správe z 15. septembra 1947, v ktorej sa okrem iného píše, že „priame spojenie s banderovcami nemali (myslia sa Ti- sove pohotovostné oddiely) a banderovskú otázku využívali zatiaľ len propagačne.“107 Na obnovené vpády banderovcov zareagovala aj tlač na Slovensku. O banderovcoch vytvárala nasledujúci obraz: „Zkade noha, zkade ruka a v nej samopal. Čo sú to za ľu- dia? V žalúdku im cigáni, klince kujú, prídel potravín nemajú, ale majú dlhé prsty, ... . Čo ešte majú? Skvelé výhľady do budúcnosti, povraz, hák o trám šibenice alebo „hrdinská“ smrť za humnom s vyplazeným jazykom. V Poľsku ich pália podošvy od horúcej pôdy.“108 V médiách okrem tohto obrazu banderovcov ako štvancov a lupičov vystupovala a bola zvýrazňovaná ešte jedna stránka obrazu banderovcov, a to ich ukrutnosť. „Banderovci sú hrozne ukrutní,“109 nebolo ojedinelé vyhlásenie v období vpádov príslušníkov ukrajinskej povstaleckej armády na územie Slovenska. Pritom bol kladený dôraz aj na ich spôsob boja, pri ktorom „ boli chránení obrovskými lesmi, ba pralesmi, v ktorých sa

103 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 159. 104 „Je však potrebné povedať, že sa banderovci nikdy nestavali vo svojich letákoch ani na jednu, ani na druhú stranu, oslovovali Čechov a Slovákov spoločne ako synov kultúrnych, demokratických, „politicky veľmi zrelých národov“ a s nádejami na obnovenie slovenskej štátnosti z doby druhej svetovej vojny nemali nič spoločného.“ MLYNÁRIK, J.: Osud Ban- derovců a tragédie řeckokatolické církve..., s. 45. 105 FIALA, Jan.: Banderovci a politická krize v Československu v roce 1947. In: Revue dějin socialismu, roč. 9, 1969, č. 5, s. 713. 106 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 162. 107 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 174. 108 Benderovci. In: Východoslovenská pravda, 1947, č. 3, s. 1. 109 Benderovské bandy sú na ústupe. ČAS, roč. 4, 2. 8. 1947, č. 173, s. 3.

314 Prechod oddielov UPA územím Slovenska v roku 1947 dobre vyznali.“110 „Sú všade a nikde.“111 V neposlednom rade bolo kladený dôraz aj na to, že „sú to skúsení vojaci, vycvičení špeciálne pre taktické bojové úlohy.“112 Prítomnosť banderovcov a akcie československej armády a Národnej bezpečnosti proti nim sa teda odrazili aj v tlači a stali sa predmetom ostrých politických sporov medzi politickými stranami na Slovensku. Kým na jednej strane komunisti veľmi ostro odsudzovali prieniky banderovcov, tak na druhej strane demokratická strana vo svojom tlačovom orgáne, Čas, uverejnila článok, „Banderovci a Nechatice“, prebratý zo Svobod- ného slova. „Pár stoviek otrhaných štvancov sa odkiaľsi z východu snaží prejsť našou krajinou kamsi na západ. Asi majú k tomu svoje dôvody. Bolo by skutočne najmúdrejšie nechať ich prejsť tam, kde si myslia, že nájdu pokoj.“113 V Svobodnom zítřku bol dokonca v článku Karla Niesnera114 prezentovaný názor, že by mala byť banderovcom na Slovensku poskytnutá amnestia. Tieto dva absolútne protikladné názory boli výsledkom veľmi komplikovanej a zlo- žitej vnútropolitickej situácie. Vznikali totiž v období boja dvoch politických strán o charakter štátu. Do boja proti banderovcom sa totiž prihlásili aj partizáni, ktorí boli pod vplyvom komunistickej strany. „Vyzbrojenie a pôsobenie bývalých partizánov na Slovensku sa uskutočňovalo v čase, keď ich reálny vklad do protibanderovského boja bol minimálny, zato mal však veľký vplyv na presadenie komunistických požiadaviek v jesennej politickej kríze na Slovensku (ale aj neskôr vo februárových udalostiach roku 1948 na nastolenie komunistickej diktatúry v krajine).“115

110 Benderovské bandy sú na ústupe. In: ČAS, roč. 4, 2. 8. 1947, č. 173, s. 3. 111 Smrť chodí po horách. In: ČAS, roč. 4, 24. 8. 1947, č. 193, s. 1. 112 Benderovské bandy sú na ústupe. In: ČAS, roč. 4, 2. 8. 1947, č. 173, s. 3. 113 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 176. 114 Ide o článok Desperáti v lesích, ktorý bol uverejnený 18. septembra 1947 v Svobodnom zítř- ku. 115 ŠMIGEĽ, M.: Banderovci..., s. 194.

315

KRONIKA, RECENZIE, GLOSY CHRONICLE, REVIEWS, ANNOTATIONS Životné jubileum prof. PhDr. Ferdinanda Uličného, DrSc.

Okrúhle životné jubileum je vhodnou príležitosťou pripomenúť si doterajšiu vedec- kovýskumnú a pedagogickú prácu slovenského archivára, historika a bývalého vysoko- školského pedagóga univ. prof. PhDr. Ferdinanda Uličného, DrSc. Ferdinand Uličný sa narodil 18. augusta 1933 v Ploštíne, v rodine Martina a Emílie Uličných. Rodák z Ploštína pochádza zo starého rodu, ktorého korene siahajú niekoľko storočí do minulosti. Po získaní základného a stredoškolského v Liptovskom Mikuláši pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Druhý ročník vysokoškolských štúdíí absolvoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, odkiaľ sa vrátil do Bratislavy, kde v roku 1957 s vyznamenaním ukončil uni- verzitné štúdium v odbore archívnictvo – dejepis. Svoju profesijnú činnosť začal v Štátnom archíve v Bratislave, kde pripravoval výber dokumentov pre celoštátnu výstavu v Prahe. Z Bratislavy odišiel do Prešova a v rokoch 1958 – 1961 pracoval ako vedúci v Štátnom oblastnom archíve. Svoju bádateľskú po- zornosť orientoval predovšetkým na dokumenty z obdobia stredoveku, ktoré postupne sprístupňoval aj verejnosti. Bol vedúcim autorského kolektívu, ktorý zostavil Sprievod- cu po Štátnom archíve v Prešove a vypracoval inventáre k fondom šľachtických rodov Drugetovcov, Uzovcov a Farkašovcov. V danom období zároveň už externe prednášal na Katedre dejín Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Od roku 1961 sa stal interným zamestnancom, odborným asistentom na uvedenej katedre a tu pôsobil do roku 1971. Počas svojho pôsobenia na danom pracovisku stretol aj svoju životnú partnerku Valentínu rod. Mohyleckú, ktorá pôsobila ako vysokoškolská pedagogička. Narodili sa im tri deti Ferdinand (1964), Milena (1966) a Mária (1969). Neoddeliteľnou súčasťou pôsobenia Ferdinanda Uličného na katedre dejín bola aj pedagogická činnosť. Prednášal a viedol semináre z pomocných vied historických, zo stredovekých všeobecných dejín a z dejín Česko-Slovenska. Pod jeho vedením pracovali študenti aj v rámci študentskej vedeckej činnosti, viedol ročníkové a diplomové práce a bol členom komisie na štátnych záverečných skúškach. Pri previerkach v súvislosti s výmenou členských preukazov KSČ bol zo strany vy- lúčený a následkom neprávom prepustený z Filozofickej fakulty UPJŠ. Od roku 1972 opäť pracoval ako archivár v Štátnom oblastnom archíve v Prešove. Od roku 1981 bol zaradený ako vedecký pracovník , nakrátko bol poverený aj vedením archívu. V tomto období sprístupňoval najmä fond Šarišskej župy a vedecky sa venoval štúdiu dejín osíd- lenia Liptova, Šariša i Zemplína. Revolúcia v novembri 1989 priniesla zmeny aj v jeho pracovnom živote. V roku 1990 sa stal opäť odborným asistentom na Katedre dejín FF UPJŠ a stal sa garantom novo- otvoreného odboru dejepis – archívnictvo. V roku 1991 bol po úspešnej habilitácii vy- menovaný za docenta a dva roky neskôr v Historickom ústave SAV v Bratislave obhájil prácu Dejiny osídlenia Šariša a získal hodnosť doktora historických vied. V roku 1994 bol zvolený za dekana FF UPJŠ a v tom istom roku po inauguračnom konaní sa stal .uni- verzitným profesorom. V rokoch 1997 – 2001 bol vedúcim Katedry slovenských dejín a archívnictva FF Prešovskej univerzity v Prešove, kde pôsobil do roku 2004.

318 Ferdinand Uličný bol členom viacerých profesijných a odborných komisií. Medzi, ktorými je potrebné spomenúť funkciu predsedu výboru Východoslovenskej pobočky Slovenskej historickej spoločnosti, podpredsedu výboru Slovenskej historickej spoloč- nosti pri SAV v Bratislave ako aj členstvo v Kolégiu historických vied pri SAV. Zároveň bol predsedom a členom Vedeckej rady Filozofickej fakulty a členom Vedeckej rady Pre- šovskej univerzity. Predsedal viacerým habilitačným a inauguračným komisiám. V sú- časnosti je predsedom spoločnej odborovej komisie pre doktorandské štúdium v odbore slovenské dejiny, členom pre udeľovanie vedeckej hodnosti doktor historických vied. Ako uznávaný odborník predniesol svoje príspevky na mnohých sympóziách, se- minároch a konferenciách. V zahraničí vystupoval na viacerých vedeckých podujatiach v Poľsku, na Ukrajine i v Maďarsku. Vo svojom vedeckom výskume sa venoval viacerým témam z dejín Slovenska v stredoveku a v novoveku. Výrazne prispel k objasneniu problematiky vývoja osídlenia. Vý- sledky svojich výskumov publikoval v monografických dielach Dejiny osídlenia Lipto- va (uverejnené v zborníku Liptov r. 1982, 1985, 1987), Dejiny osídlenia Šariša (Košice 1990), Dejiny osídlenia Užskej župy (Prešov 1995) a Dejiny osídlenia Zemplínskej župy (Michalovce 2001). Nové poznatky priniesol vo výskume dejín miest a štátnej a verejnej správy, ktoré boli uverejnené vo vedeckých štúdiách Trh a mestá na Slovensku v 9. – 12. stor. (Zborník príspevkov k slovenským dejinám. Zost. Vincent Sedlák. Bratislava 1998) a Výsadnosť mešťanov od 13. stor. (Historický časopis, 49, 2001). Svoju pozornosť zameral na náboženské (Problematika metodského kresťanstva na Slovensku, HČ, 47, 1999), národnostné (O pôvode Rusínov a ich spoločenskom vývine na Slovensku do 18. stor. In: Rusíni: Otázky dejín a kultúry. Zost. Fedor Barna, Prešov 1994) problémy ako i na pôvod šľachty (Najstaršia šarišská a užská šľachta. In: Najstaršie rody na Slovensku. Zost. Katarína Štulrajterová. Martin 1994). Jeho doterajšia produkcia obsahuje mnohé monografie, vedecké štúdie, odborné články a archívne pomôcky. Jeho kompletná personálna bibliografia od roku 1957 do roku 2004 bola spracovaná Michalom Sochom (Ferdinand Uličný, personálna bibliografia. Prešov 2004). Aj po odchode z FF Prešovskej univerzity do dôchodku pokračuje vo svojom vedeckom výskume a je naďalej publikačne činný. V tomto období mu vyšli v spolupráci s autorským kolektívom ďalšie dve významné monografické práce k deji- nám mesta Liptovského Mikuláša (Bratislava 2006) a jeho rodnej dediny Ploštín (Lip- tovský Mikuláš 2007). K životnému jubileu prof. PhDr. Ferdinanda Uličného, DrSc., úprimne blahoželáme a prajeme mu naďalej pevné zdravie, veľa spokojnosti a osobnej pohody v kruhu rodiny i priateľov.

Karin Fábrová

319 Doctor honoris causa, prof. PhDr. Michal Danilák, CSc., oslávil životné jubileum

Začiatkom novembra uplynulého roku oslávil doctor honoris causa, prof. Dr. Michal Danilák, CSc., svoje 75. narodeniny. Michal Danilák sa narodil 9. 11. 1933 v maloroľ- níckej rodine v dedinke Vojnatina, okres Sobrance. Detstvo prežil v rodnej dedine a tu aj vychodil ľudovú školu. Meštiansku školu navštevoval v rokoch 1944 – 1948 v Sob- ranciach. Na strednú školu ho zapísali na Gymnázium v Michalovciach, no po zriadení gymnázia v Sobranciach prešiel na novovytvorené gymnázium, ktoré v roku 1952 absolvoval s vyznamenaním. Záujem o dejiny ho priviedol v tom istom roku na Karlovu univerzitu do Prahy, kde na Filozofickej fakulte začal študovať odbor história. Veľký vplyv na odborné formovanie Michala Daniláka počas jeho vysokoškolského štúdia mal univ. prof. Jozef Polišenský a ruský historik univ. prof. Anatolij Florovskij, pod vplyvom ktorého sa začal orientovať na dejiny východných Slovanov a na dejiny Ruska. Jeho záujem o túto problematiku vyústil do napísania a obhajoby diplomovej práce Sedliacka vojna v Rusku pod vedením Stepana Razina. Po ukončení vysokoškolského štúdia v roku 1957 so vrátil na východné Slovensko a začal pôsobiť ako stredoškolský učiteľ na Jedenásť ročnej strednej škole v Sobran- ciach, kde zastával aj funkciu zástupcu riaditeľa školy. Zásadným medzníkom v jeho živote bol rok 1960, kedy bol preložený na Pedagogický inštitút do Prešova. V meste nad Torysou sa začala písať nová etapa života Michala Dani- láka. Etapa vysokoškolského učiteľa, vedeckého pracovníka i akademického funkcioná- ra. V roku 1964 vznikla v Prešove Pedagogická fakulta ako súčasť Univerzity P. J. Šafá- rika v Košiciach. Na fakulte bola vytvorená aj samostatná katedra dejín, na ktorej Michal Danilák pôsobil najskôr ako odborný asistent a neskôr, od roku 1967 do roku 1978, ako vedúci katedry. V roku 1978 došlo na Univerzite P. J. Šafárika k zlučovaniu rovnakých katedier, v dôsledku čoho došlo tiež k spojeniu katedier dejín na Filozofickej a Pedagogic- kej fakulte UPJŠ v Prešove. Michal Danilák sa stal vedúcim novovytvorenej Katedry de- jín na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Túto funkciu vykonával v rokoch 1978 – 1981 a v rokoch 1986 – 1990. Michal Danilák stál aj pri zrode myšlienky o užšej špecializácii odborných pracovníkov na slovenské a všeobecné dejiny. Keď 1. 9. 1998 bola vytvorená na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity katedra všeobecných dejín stal na jej čele práve univ. prof. Michal Danilák, ktorý profiloval jej činnosť až do roku 2003. Počiatky vedecko-výskumných aktivít Michala Daniláka siahajú do začiatku 60. rokov 20. storočia. V roku 1963 nastúpil do externej ašpirantúry na Filozofickej fakulte Univerzity J. E. Purkyně (dnešnej Masarykovej univerzity) v Brne. Jeho školiteľom bol známy český historik univ. prof. PhDr. Jozef Macůrek, DrSc. Kandidátsku prácu pod názvom Haličskí, bukovinskí a zakarpatskí Ukrajinci v revolúcii 1848 obhájil v roku 1968 a v roku 1969 mu bol priznaný titul kandidáta historických vied. Orientácia na ukrajinské dejiny v 19. storočí a na problematiku medzislovanských vzťahov sa stala celoživotnou doménou Danilákovho vedeckého záujmu. Koncom 60. a začiatkom 70. rokov 20. storočia venoval uvedenej problematike niekoľko rozsiah- lejších štúdií, ktoré vyústili do monografickej práce Halycki bukovinski zakarpatski Ukra- jinci v revolucii 1848 – 1849, vydanej v Bratislave v roku 1972. Ako uznávaný odborník

320 na ukrajinskú problematiku 19. storočia participoval aj na rozsiahlej syntetizujúcej práci Dejiny Slovenska IV. V nasledujúcom období sa vedecko-výskumne venoval dominantnej ukrajinskej problematike, otázke medzislovanských vzťahov v 19. storočí či analýze hos- podárskych, sociálnych, národnostných i náboženských pomerov na severovýchodnom Slovensku v druhej polovici 19. storočia. K uvedeným tematickým okruhom publikoval množstvo odborných štúdii a článkov a participoval aj na ďalších knižných publikáciách. Úspešná vedecko-výskumná i pedagogická činnosť Michala Daniláka bola sprevádza- ná aj jeho odborným rastom. V roku 1973 sa stal docentom a v roku 179 bol vymenovaný za univerzitného profesora v odbore všeobecné dejiny. Výsledky svojej vedeckovýskumnej činnosti prezentoval na desiatkach domácich i medzinárodných konferenciách, zúčastnil sa troch svetových kongresov historikov (v roku 1970 v Moskve, v roku 1980 v Bukurešti, v roku 1985 v Stuttgarde), aktívne vystúpil aj na medzinárodných kongresoch slavistov v Prahe v roku 1968 a vo Varšave v roku 1973. V rokoch 1971 – 1973 absolvoval pred- náškové pobyty na Ukrajine, na dnešnej Užhorodskej národnej univerzite, kde prednášal výberové prednášky venované slovensko-ukrajinským vzťahom do roku 1918. Práve zá- sluhou univ. profesora Michala Daniláka sa v nasledujúcich rokoch začali rozvíjať kontakty medzi košickou a užhorodskou univerzitou v oblasti vedeckovýskumnej i pedagogickej činnosti. Užhorodská národná univerzita pri príležitosti 55. výročia svojho vzniku oceni- la vedecko-pedagogickú činnosť Michala Daniláka i jeho zásluhy na rozvoji spolupráce oboch univerzít a 18. 10. 2000 mu udelila čestný titul Doctor honoris causa. Nezanedbateľným rozmerom pôsobenia Michala Daniláka na prešovských vysoko- školských pracoviskách bola jeho pedagogická činnosť. Jeho bývalí študenti si dodnes pamätajú na jeho vysoko erudované prednášky z novovekých i najnovších setových de- jín i to s akým zanietením a elánom, jemu vlastným, ich prednášal. Viedol množstvo diplomových prác, rigoróznych prác, bol školiteľom dizertačných prác. S menom Michala Daniláka je spätý rozvoj nielen prešovských fakúlt, ale aj Uni- verzity P. J. Šafárika v Košiciach, na činnosti ktorej sa v rokoch 1973 – 1990 podieľal ako prorektor pre pedagogickú činnosť. Bol členom vedeckých rád, členom celoštátnych komisií pre doktorandské štúdium, členom Kolégia historických vied pri SAV, členom odborných komisií pre habilitačné a inauguračné konania, predsedom slovensko-ukrajinskej komisie historikov. Jeho odborná, pedagogická činnosť i akademické aktivity počas jeho aktívneho pôsobenia bola bohatá a mnohorozmerná a dostalo sa jej mnohých ocenení na rôznych úrovniach. Michal Danilák nestratil kontakt s odbornými kruhmi a akademickou pôdou ani po odchode na dôchodok. Aktívne sa zúčastnil mnohých vedeckých konferencií na domácej prešovskej pôde, ale aj v Bratislave, Brne, v Užhorode či Rzeszowe. Tematicky sa naďa- lej sústreďuje na problematiku Ukrajincov východného Slovenska a na genézu vzťahov Zakarpatskej oblasti a východného Slovenska. K životnému jubileu prof. PhDr. Michalovi Danilákovi, CSc., za všetkých jeho kolegov, priateľov i bývalých študentov srdečne blahoželáme a do ďalších rokov mu prajeme pevné zdravie, osobnú i rodinnú pohodu, tvorivú invenciu a dostatok síl, aby nás svojou prítomnosťou, životnou múdrosťou, elánom a optimizmom tešil čo najdlhšie. Ľubica Harbuľová

321 Životné jubileum PhDr. Dariny Vasiľovej, PhD.

Vysokoškolská učiteľka na Inštitúte histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove, vedúca Katedry novovekých a najnovších slovenských dejín PhDr. Da- rina Vasiľová, PhD., oslávila začiatkom novembra tohto roka svoje životné jubileum. Narodila a 8. novembra 1958 v Prahe, Česká republika. Základné a gymnaziálne štú- dium absolvovala v rokoch 1965 – 1978 v Humennom, po ktorom pokračovala v rokoch 1978 – 1983 v štúdiu na Filozofickej fakulte v Prešove Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, v študijnom odbore učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov, v špecia- lizácii ruský jazyk a literatúra – dejepis. Vysokoškolské štúdium úspešne absolvovala s vyznamenaním zo štátnych skúšok a diplomovej práce na tému Spoločnosť pre hospo- dárske a kultúrne zblíženie s novým Ruskom, získajúc cenu dekana a akademický titul PhDr. Akademicko-vedeckú hodnosť PhD. získala v roku 2004 na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove, obhájením dizertačnej práce na tému Prešovské ko- légium Potiského dištriktu evanjelickej cirkvi a. v. v rokoch 1850 – 1918 (Teologická akadémia a právnická akadémia). Po ukončení vysokoškolského štúdia pôsobila PhDr. Darina Vasiľová, PhD. v rokoch 1983 – 1987 ako učiteľka na Základnej škole v Turcovciach, okres Humenné. Od roku 1987 pôsobí na Filozofickej fakulte v Prešove Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Koši- ciach a od roku 1997 na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove ako odbor- ná asistentka na Katedre dejín, od roku 1990 na Katedre dejín a archívnictva, od roku 1998 na Katedre slovenských dejín a archívnictva a od roku 2005 na Inštitúte histórie, kde od tohto času iniciatívne a zodpovedne vykonáva funkciu vedúcej Katedry novove- kých a najnovších slovenských dejín. Zároveň v rokoch 1992 – 1993 pôsobila ako externá učiteľka na Základnej škole 17. novembra v Prešove a v rokoch 1995 – 1996 na Súkrom- nej obchodnej akadémii ESO, spol. s r. o. Euroškola Slovensko v Prešove. Vo vysoko- školskej pedagogickej činnosti zabezpečuje výučbu didaktiky dejepisu, vedie výberové prednášky a semináre z dejín školstva na Slovensku, historický seminár a diplomový seminár a je garantom pedagogickej praxe študentov študijného odboru učiteľstvo vše- obecnovzdelávacích predmetov v kombinácii – dejepis. Úspešne viedla a vedie desiatky diplomových prác, je školiteľkou rigoróznych prác a od roku 2007 predsedníčkou rigo- róznej komisie na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove pre udeľovanie akademického titulu doktor pedagogiky – PaedDr. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa PhDr. Darina Vasiľová, PhD. systematicky a tvo- rivo zameriava na výskum problematiky Prešovského kolégia Potiského dištriktu evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku v rokoch 1850 – 1918, s dôrazom na kolegiálnu teologic- kú akadémiu, právnickú akadémiu, učiteľský ústav a vyššie gymnázium v historickom kontexte dejín školstva a pedagogiky na Slovensku, a tiež na problematiku didaktiky dejepisu, so zameraním na teóriu poňatia dejepisného vyučovania a metodiku dejepisu, pedagogickú prax a projektovanie výučby dejepisu v triedno-hodinovom systéme a počas mimovyučovacích organizačných foriem. Aktivity svojej výskumnej práce doteraz prezentovala v niekoľkých desiatkach vedeckých prác publikovaných vo vedec- kých zborníkoch a časopisoch doma aj v zahraničí, troma odbornými knižnými prácami

322 vydanými v domácich vydavateľstvách, osemnástimi textovými učebnými pomôckami – metodickými listami pre žiakov aj učiteľov, textovou učebnou pomôckou schválenou Ministerstvom školstva SR v roku 1997, v desiatkach hesiel v slovníkoch a vo väčšom množstve redakčných a zostavovateľských prác, ako aj aktívnou účasťou na domácich a zahraničných vedeckých konferenciách a na odborných seminároch pre učiteľov dejepisu Prešovského kraja a Košického kraja, v spolupráci s Metodicko-pedagogickým centrom v Prešove. Participovala na riešení dvanástich grantových projektov VEGA, z toho dva koordinovala. V rokoch 1996 – 2001 pôsobila aj ako členka skúšobnej komisie pre 1. kvaliﬁkačnú skúšku pri Metodickom centre v Prešove. V rokoch 2003 – 2007 pôsobila v Akademickom senáte Filozoﬁckej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove ako predsedníčka Pedagogickej komisie, a tiež členka Disciplinárnej komisie a Študijnej komisie. Od roku 2001 je členkou Historického odboru Matice slovenskej. PhDr. Darine Vasiľovej, PhD. k jej životnému jubileu úprimne blahoželáme a do daľ- ších rokov jej v osobnom aj v pracovnom živote prajeme dobré zdravie, tvorivú invenciu a ešte veľa osobných a pracovných úspechov.

Členovia Inštitútu histórie Filozoﬁckej fakulty PU v Prešove

Výberová bibliograﬁa PhDr. Dariny Vasiľovej, PhD.

ADF VEDECKÉ PRÁCE V DOMÁCICH NEKARENTOVANÝCH ČASOPISOCH 1. VASIĽOVÁ, Darina: Združenie poslucháčov práva na Právnickej akadémii Prešov- ského kolégia Potiského dištriktu evanjelickej církvi a. v. v Uhorsku v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia. In: Annales historici Presovienses 6/2006. Zost. Mar- tin Pekár, Patrik Derﬁňák. Prešov : Universum, 2006, s. 138-157. ISSN1336-7528. 2. VASIĽOVÁ, Darina: Aktivity študentského Vnútromisijného spolku na Teologickej akadémii Prešovského kolégia Potiského dištriktu ev. a. v. cirkvi v Uhorsku koncom 19. a začiatkom 20. storočia. In: Dejiny : internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove, roč. 2, 2007, č. 1, s. 40-48 [online]. Zodp. red. Darina Vasiľová. [cit. 2007-06-30]. Dostupné na internete: . ISSN 1337-0707. 3. VASIĽOVÁ, Darina: Záujmové aktivity študentov v oblasti samovzdelávania, sociál- nej podpory, umenia a športu na Právnickej akadémii Prešovského kolégia Potiského dištriktu evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku v rokoch 1850 – 1918. In: Acta historica Neosoliensia 10. Zost. Rastislav Kožiak, Imrich Nagy. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela; Fakulta humanitných vied; Katedra histórie, 2007, s. 140-151. ISSN 1336-9148. AED VEDECKÉ PRÁCE V DOMÁCICH RECENZOVANÝCH VEDECKÝCH ZBORNÍKOCH 1. VASIĽOVÁ, Darina: Prešovské kolégium Potiského dištriktu evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, organizačné zmeny správy po roku 1892. In: Acta collegii evangelici Prešoviensis IX. Miscellanea Anno 2000. Ed. Peter Kónya, René Matlovič. Prešov : Biskupský úrad Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, 2001, s. 81-88. ISBN 80-967951-7-1.

323 2. VASIĽOVÁ, Darina: Organizácia štúdia na Právnickej akadémii v Prešove v zrkadle študijných predpisov a učebných plánov v rokoch 1851 – 1919. In: Historický zborník 13. Zost. Ján Bobák. Martin : Matica slovenská, 2003, č. 1 – 2, s. 147-157. ISSN 1335- 8723. 3. VASIĽOVÁ, Darina: Dr. Andrej Vandrák – človek ideí dobra, krásna, pravdivého a božského. Kolegiálny profesor, rektor kolégia, dekan právnickej akadémie/Dr. An- drej Vandrák – Mensch der Ideen des Guten, Schönen, des Wahrhaftigen und Göttli- chen. Kollegialer Professor, Rektor des Kollegiums, Dekan der juristischen Akade- mie. In: Osobnosti prešovského školstva v historickom kontexte 17. – prvej polovice 20. storočia/Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens im historischen Kontext des 17. bis in die erste Hälfte des 20. Jahrhunderts : Zborník elektronických verzií prí- spevkov/Sammelband von elektronischer Versionen der Beiträge. Ed. Darina Vasi- ľová. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004, s. 27-43. ISBN 80-7165-487-6.

AFC PUBLIKOVANÉ PRÍSPEVKY NA ZAHRANIČNÝCH VEDECKÝCH KONFERENCIÁCH 1. VASIĽOVÁ, Darina: Problematika prvej svetovej vojny na stránkach slovenských učebníc dejepisu a Internet ako motivačný činiteľ. In: Místo historie a úloha učitele dě- jepisu při formování multikultúrní společnosti. Sborník příspěvků z mezinárodní konference. Ed. Jaroslav Vaculík, Jiří Mihola. Brno : Masarykova univerzita v Brně; Ma- gistrát města Brno; International Visegrad Fund, 2003, s. 70-80. ISBN 80-210-3076-3. 2. VASIĽOVÁ, Darina: Informačné kompetencie v edukácii budúcich učiteľov dejepisu (analýza výsledkov prieskumu. In: Trendy technického vzdělávání. Technická a informační výchova : Sborník mezinárodní konference. Ed. Miroslav Chráska, Jiří Kropáč. Praha; Olomouc : VOTOBIA; Univerzita Palackého; Pedagogická fakulta, 2004, s. 363-366. ISBN 80-7220-182-4. 3. VASIĽOVÁ, Darina: Informačné kompetencie v systéme vzdelávania učiteľov dejepisu/Informative Competencies in the System of History Teatcher’s Education. In: XXII. mezinárodní kolokvium o řízení osvojovacího procesu zaměřené k aktuálním problémům vědy, výchovy, vzdělávání a rozvoje tvůrčího myšlení : Sborník elektro- nických verzí príspěvků na CD-ROM. Vyškov : Vysoká vojenská škola pozemního vojska; Fakulta ekonomiky a managementu, 2004. 10 s. ISBN 80-7231-116-6. 4. VASIĽOVÁ, Darina: Využitie regionálnych dejín školstva v dejepisnom vyučova- ní (Osobnosti prešovského školstva – študenti na Právnickej akadémii v Prešove)/ Application of Regional History of Education in History Teaching (Personalities of Prešov Pedagogy – Students at Law Academy in Prešov). In: XXVI. mezinárodní kolokvium o řízení osvojovacího procesu : Sborník elektronických verzí recenzova- ných príspěvků na CD-ROMu. CD-ROM. Red. Eva Hájková, Rita Vémolová. Brno : Univerzita obrany; Fakulta ekonomiky a managementu, 2008, s. 1-10. ISBN 978-80- 7231-511-6. (+ Zborník abstraktov s anglickým resumé, s. 68).

AFD PUBLIKOVANÉ PRÍSPEVKY NA DOMÁCICH VEDECKÝCH KONFERENCIÁCH 1. VASIĽOVÁ, Darina: Systém vzdelávania a výchovy na Právnickej akadémii v Pre- šove v druhej polovici 19. storočia. In: Perspektívy rozvoja vzdelanosti v Prešov-

324 skom kraji v kontexte spoločenských premien a pri vstupe do 21. storočia : Zborník z vedeckej konferencie. Ed. Milan Darák. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove; Fakulta humanitných a prírodných vied, 1998, s. 53-58. ISBN 80-88885-36-1. 2. VASIĽOVÁ, Darina: Predmet didaktiky dejepisu v dimenziách súčasnej vedy a odbornej praxe. In: Didaktika v dimenziách vedy a praxe : Zborník príspevkov z konferencie s medzinárodnou účasťou konanej 06. – 07. októbra 2005 v Prešove. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove; Fakulta humanitných a prírodných vied; Ústav pedagogiky a psychológie; Pedagogicko-metodické centrum Prešov, 2006, s. 357-363. ISBN 80-969578-0-5. 3. VASIĽOVÁ, Darina: Prejavy národného vedomia študentov na pôde prešovského evanjelického kolégia v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia. In: Cirkvi a národy strednej Európy (1800 – 1950))Die Kirchen und Völker Mitteleuropas (1800 – 1950). Eds. Peter Švorc, Ľubica Harbuľová, Karl Schwarz. Prešov; Wien : Universum, 2008, s. 110-123. ISBN 978-80-89-89046-47-8.

BAB ODBORNÉ KNIŽNÉ PRÁCE VYDANÉ V DOMÁCICH VYDAVATEĽSTVÁCH 1. VASIĽOVÁ, Dar ina: Typológia vyučovacích hodín dejepisu. 1. vydanie. Prešov : Metodické centrum, 1999. 53 s. ISBN 80-8045-137-0. 2. vydanie. Prešov : Metodické centrum, 2000. 53 s. ISBN 80-8045-186-9. 2. VASIĽOVÁ, Darina et al.: Osobnosti prešovského školstva – študenti (Slovník) I./Per- sönlichkeiten des Prešover Schulwesens – Studenten (Wörterbuch) I. Ed. Darina Vasi- ľová. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2007. 96 s. ISBN 978-80-7165-663-0.

FAI R EDAKČNÉ A ZOSTAVOVATEĽSKÉ PRÁCE 1. Osobnosti prešovského školstva/Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens 1. Slov- ník/Wörterbuch. Ed. Darina Vasiľová. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004. 76 s. ISBN 80-7165-483-3. 2. Osobnosti prešovského školstva v historickom kontexte 17. – prvej polovice 20. sto- ročia/Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens im historischen Kontext des 17. bis in die erste Hälfte des 20. Jahrhunderts : Zborník elektronických verzií príspev- kov/Sammelband von elektronischer Versionen der Beiträge. Ed. Darina Vasiľová. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004. 240 s. ISBN 80-7165-487-6. 3. Osobnosti prešovského školstva/Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens. Slov- ník 2/Wörterbuch 2. Ed. Darina Vasiľová. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2005. 82 s. ISBN 80-7165-539-2. 4. Osobnosti prešovského školstva v historickom kontexte 17. – prvej polovice 20. sto- ročia/Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens im historischen Kontext des 17. bis in die erste Hälfte des 20. Jahrhunderts : Zborník elektronických verzií príspevkov 2/Sammelband von elektronischer Versionen der Beiträge 2. Ed. Darina Vasiľová. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2005. 162 s. ISBN 80-7165-541-4. 5. Osobnosti prešovského školstva/Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens. Slovník III/1/Wörterbuch III/1. Ed. Darina Vasiľová. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006. 88 s. ISBN 80-7165-586-4.

325 6. Osobnosti prešovského školstva/Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens. Slov- ník III/2/Wörterbuch III/2. Ed. Darina Vasiľová. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006. 80 s. ISBN 80-7165-587-2. 7. Osobnosti prešovského školstva v historickom kontexte 17. – prvej polovice 20. sto- ročia/Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens im historischen Kontext des 17. bis in die erste Hälfte des 20. Jahrhunderts : Zborník elektronických verzií príspevkov III./Sammelband von elektronischer Versionen der Beiträge III. Ed. Darina Vasiľo- vá. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006. 172 s. ISBN 80-7165-585-6. 8. Osobnosti prešovského školstva v historickom kontexte 17. – prvej polovice 20. sto- ročia. Multimediálny slovník. Ed. Darina Vasiľová. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006. 220 s. slovenská verzia + 242 s. nemecká verzia. ISBN 80-7165-114-1. 9. Osobnosti prešovského školstva z radov študentov v historickom kontexte 17. – prvej polovice 20. storočia/Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens aus den Reihen der Studenten im historischen Kontext des 17. bis in die erste Hälfte des 20. Jahrhun- derts : Zborník elektronických verzií príspevkov I./Sammelband von elektronischer Versionen der Beiträge I. Ed. Darina Vasiľová. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2007. 260 s. ISBN 978-80-7165-664-7.

Zost. Libuša Franková

326 Kontinuita a diskontinuita genealógie a heraldiky na Slovensku, Martin, 12. – 13. november 2008

Heraldika a genealógia patria medzi vedné disciplíny, o ktoré sa v súčasnosti zaují- ma nielen odborná ale aj laická verejnosť. Otázkam kontinuity a diskontinuity slovenskej heraldiky a genealógie bola venovaná odborná konferencia, ktorá sa uskutočnila v Martine v dňoch 12. – 13. novembra 2008 pod taktovkou Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti v spolupráci so Slovenskou národnou knižnicou v Martine a kated- rou archívnictva a pomocných vied historických FF UK. Prvý konferenčný deň otvoril referát Jána Lukačku Možnosti výskumu najstaršej vrstvy aristokracie vo včasnostredovekom Uhorsku. Autor v ňom poukázal na skutoč- nosť, že najstarším rodom sa systematicky začala venovať slovenská historiograﬁa až po roku 1989. Táto diskontinuita v genealogickom bádaní súvisela s chýbajúcimi prameňmi a nedostatočnými metódami ich skúmania. Genealógiu rodu Hunt-Poznanovcov uviedol autor ako príklad bádania o najstarších rodoch na Slovensku. Dvestoročné dejiny rodu Turzovcov predstavil Marián Skladaný vo svojom príspev- ku Genealogická kontinuita a diskontinuita Turzovcov na Slovensku. Autor poukázal na fakt, že z príslušníkov kopijníckej šľachty sa stali najprv bohatí mešťania a neskôr aj významní magnáti a zároveň v príspevku spomenul jednotlivých príslušníkov tohto rodu, ktorí zastávali dôležité funkcie v krajine. Špeciálnou kategóriou hospodárskych úradníkov v 19. storočí sa zaoberal Peter Ke- resteš v referáte Dynastia Appelovcov z Mojmíroviec. Vyzdvihol konkrétnych členov tohto rodu, ich vzdelanostnú úroveň a špičkové vedenie hospodárstva v oblasti chovu koní a oviec. Podnikateľský rod Kuchynkovcov, ktorého príslušníci pôsobili v rôznych kútoch Slovenska v 19. a začiatkom 20. storočia a významne sa zaslúžili o rozvoj sklárstva, predstavil Ján Žilák v príspevku Rodová kontinuita a diskontinuita na príklade rodu Kuchynkovcov. Druhý blok príspevkov bol tematicky zameraný na heraldiku. František Oslanský sa v referáte Symbolika arcibiskupskej šľachty na Slovensku v stredoveku zaoberal vývo- jom cirkevnej šľachty, pričom poukázal na to, že najmä v počiatkoch formovania tejto vrstvy nobility sa šľachtictvo nadobúdalo udelením cirkevnej hodnosti. Účasti nobilito- vaných zložiek spoločnosti pri utváraní protomestských komunít sa venoval Vladimír Rábik v referáte Vznik mestských komunít a uhorská šľachta. Poukázal na podobnosť medzi šľachtickými a mestskými výsadami. Charakteristikou meštianskych znakov a ich porovnaním so zásadami erbového práva sa zaoberal príspevok Márie Petrovičovej Meštianske znaky alebo meštianske erby? Príspevok k meštianskej heraldike v Bardejo- ve. Bohatý obrazový materiál erbov zachovaných na architektonických pamiatkach Bra- tislavy prezentovala Jana Oršulová v príspevku Erb – identiﬁkačný a pomocný datovací prvok na architektonických pamiatkach. V referáte Kontinuita a diskontinuita vývoja heraldických knižných značiek – exlibrisu a supralibrosu na Slovensku zhrnul Ľubomír Jankovič svoje doterajšie poznatky z výskumu tohto heraldického fenoménu a zároveň naznačil obdobia jeho rozvoja aj stagnácie.

327 Poobedňajší program konferencie vyplnilo valné zhromaždenie Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti. Večer sa účastníci stretli na spoločenskom podujatí, ktoré obohatil detský spevácky zbor Svetlušky a zmiešaný spevácky zbor dospelých z Marti- na. V rámci tohto večera boli prezentované dve publikácie, ktoré v poslednom období vydala Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť. Autor Zdenko Ďuriška predstavil svoju knihu Medzi mlynmi a bankami. Dejiny rodu Makovickovcov, v ktorej spracoval genealógiu tohto rodu, z ktorého pochádza viacero pozoruhodných osobností. Objav stredovekých listín v literárnom archíve Spolku sv. Vojtecha v Trnave viedol Vladimíra Rábika k ich preskúmaniu a nakoniec aj publikovaniu. Diplomatarium sancto – Adal- bertinum obsahuje šesťdesiatsedem originálov stredovekých listín tvoriacich rodový ar- chív veľmožského rodu Drágfiovcov, ktoré sú vďaka tejto publikácii sprístupnené už aj pre odbornú verejnosť. Druhý deň konferencie odznel referát Ladislava Vrteľa Kontinuita a diskontinuita heraldiky. V takmer filozofickej úvahe sa autor zamýšľal nad zmyslom heraldiky, ktorá kontinuitne pretrvala do 21. storočia a zároveň nad jej diskontinuitou v podmienkach slovenského heraldického vývoja v 20. storočí. Aj túto diskontinuitu chápe autor ako pozitívum, ktoré umožňuje revidovať doterajší heraldický vývoj. Činnosť heraldickej komisie a hodnotenie obecnej heraldiky z hľadiska jej symboliky a použitých metód predstavil Peter Kartous v referáte Kontinuita a diskontinuita ko- munálnej sfragistiky a heraldiky. Pečate cirkevných hodnostárov a náčrt vývoja biskup- skej a arcibiskupskej heraldiky až do 20. storočia názorne predstavil referát Miroslava Glejteka Kontinuita a diskontinuita vývoja cirkevnej heraldiky na Slovensku. Na vývoj symboliky používanej v erboch fyzických a právnických osôb v Košickej arcidiecéze poukázal Peter Zubko v príspevku Cirkevná heraldika v Košickej arcidiecéze. Sfragis- tickým vývojom pečatí županov a slúžnych, z ktorých sa neskôr vyvinuli pečate stolíc sa zaoberal Leon Sokolovský v referáte Kontinuita a diskontinuita vo vývoji a používaní stoličných pečatí a znakov. V poslednom bloku referátov sa Zdenko Alexy zaoberal symbolikou administratív- nych celkov v 20. storočí v príspevku Znaky územných celkov na Slovensku do roku 1925 a po roku 2001. Špecifická oblasť faleristiky – štátne vyznamenania bola témou príspevku Kontinuita a diskontinuita vo vývoji štátnych vyznamenaní na území Slo- venskej republiky, ktorý predniesol Igor Graus. Ľubomír Pajtinka predstavil výsledky žiackej genealogickej súťaže v príspevku Budovanie vzťahu mladej generácie k rodinnej histórii. Zhrnutie skúseností z niekoľkých ročníkov žiackej súťaže Putovanie za predkami. Praktickým otázkam genealogického výskumu bol venovaný referát Petra Nagya a Radoslava Ragača Genealogické služby v minulosti a dnes. Prínos konferencie nespočíval iba v prezentácii výsledkov genealogického a heral- dického bádania, ale aj vo vzájomnej odbornej a ľudskej interakcii. Verím, že obohate- nie pre odbornú aj širšiu verejnosť prinesie táto konferencia aj v podobe pripravovaného zborníka.

Mária Petrovičová

328 Exkurzia Bulharsko 2008

Snaha rozširovať možností vytvárania vzájomných pedagogických i študentských kontaktov s pracoviskami na Slovensku i v zahraničí, vyústil na Inštitúte histórie Fi- lozoﬁckej fakulty PU v Prešove do prípravy viacerých projektov. Jedným z nich bola aj odborná exkurzia, ktorej cieľom bolo skúmať historické a kultúrne pamiatky na území Bulharskej republiky. Hlavným zámerom organizátorov bolo v rámci niekoľkých dní priblížiť aspoň niektoré z pozoruhodných, no i pre odborníkov zatiaľ menej známych lokalít nachádzajúcich sa vo vnútrozemí tejto krajiny známej predovšetkým ako vyhľa- dávané prímorské letovisko. V spolupráci s lektorom bulharského jazyka dr. N. Nikolo- vom, pôsobiacim na Prešovskej univerzite, bol pre 45 študentov a 5 pedagógov priprave- ný náročný, no na druhej strane dostatočne pestrý program. Svoje miesto si v ňom našli významné archeologické lokality z viacerých období praveku, staroveku i stredoveku, pamiatky cirkevné i svetské, prírodné zaujímavosti no i múzeá a galérie rôzneho zamerania. Exkurzia, ktorá dostala pracovný názov Bulharsko 2008, sa začala v sobotu 3. 5. 2008 v popoludňajších hodinách odchodom z Prešova. Jednou z veľkých výhod členstva v Európskej únii sa opäť ukázalo odbúranie niekoľkohodinového čakania na hraničných prechodoch. Aj preto bolo možné využiť takto ušetrený čas napríklad na prehliadku centra Bukurešti a predovšetkým aspoň na krátku návštevu tamojšieho Národného mú- zea. Tu si účastníci exkurzie pozreli nielen pozostatky antických pamiatok, ale najmä pokladnicu, ukrývajúcu predmety z drahých kovov od najstarších čias až po súčasnosť. Prvé ubytovanie na území Bulharska bolo zabezpečené v Ruse, kde sa v pondelok, 5. mája, začal postupne napĺňať aj pripravený program exkurzie. Medzi miesta, ktoré určite utkvejú účastníkom nadlho v pamäti možno, okrem múzea v samotnom Ruse zná- meho viacerými unikátnymi pokladmi z tráckeho, resp. rímskeho obdobia, zaradiť skal- né kláštory Dimitar Besarabovski a Ivanovski, a zrúcaniny významnej skalnej pevnosti a stredovekého mesta Červen. V pondelok podvečer mohla byť celá výprava ubytovaná v objektoch študentského domova univerzity v Šumene, pričom od nasledujúceho rána sa postupne začal napĺňať ďalší pripravený program. Spomedzi tých významnejších bodov programu je potrebné ešte spomenúť aspoň na- príklad unikátnu lokalitu v Madare známu výnimočným reliéfom jazdca, ale aj svojim múzeom a jaskynnou svätyňou, múzeum antickej mozaiky v Devni či pozostatky treťo- horného skameneného lesa Pobiti Kamani. Varna ponúkla účastníkom exkurzie, okrem Archeologického múzea a množstva historických pamiatok, aj možnosť aspoň nakrátko relaxovať pri mori. I v nasledujúcich dňoch bolo cieľom vedúcich exkurzie v čo možno najväčšej miere napĺňať naplánovaný program. Streda bola určená na návštevu Arbanasi, pozoruhodnej obce so zachovanou stredovekou a včasno novovekou vidieckou architektúrou i atypic- kými sakrálnymi objektmi. Nasledovala návšteva mesta Veliko Trnovo, v poradí tretieho hlavného mesta Bulharska. Prehliadku obrovského stredovekého hradného a súčasne mestského komplexu nebolo možné z časových dôvodov absolvovať celú, bolo potrebné sa uspokojiť s návštevou múzea a Kalojanovho mauzólea. Aspoň čiastočné odškodnenie preto predstavoval úchvatný výhľad na okolitú nádhernú, členitú krajinu. Romantickým

329 možno označiť ubytovanie v Drjanovskom kláštore, ktorého počiatky siahajú do 12. sto- ročia. V jeho tesnej blízkosti sa nachádza jaskyňa Bačo Kiro, ktorej prehliadka bola spojená s prezentáciou dokladov osídlenia od stredného paleolitu. Predposledný deň exkurzie začal výstupom na Šipku, priesmyk dobre známy z rusko-tureckých bojov. Žiaľ nedostatok času neumožňoval využiť všetky možnosti, ktoré sa na ďalšie spestrenie programu po ceste ponúkali. S ťažkým srdcom bolo potrebné oželieť návštevu múzea humoru v Gabrove, i múzea ruží v Kazanlaku. V Kazanlaku sa však napriek tomu podarilo realizovať aspoň prehliadku tamojšej zrekonštruovanej trác- kej hrobky i múzea s unikátnymi zlatými a striebornými pokladmi. Okolie tohto mesta sa vyznačuje nezvyčajnou koncentráciou tráckych nálezísk. Bohatstvo pamiatok, ktoré po sebe zanechal tento pozoruhodný staroveký národ, a ktoré v podobe mohýl často možno pozorovať priamo z idúceho autobusu, robí z tejto oblasti jednu z najbohatších archeologických lokalít v Európe. Posledným cieľom, ktorý účastníci exkurzie navštívili bola Soﬁa. Žiaľ očakávaná náročná cesta domov umožnila stráviť v hlavnom meste Bul- harska iba pomerne krátky čas. Ten bol naplnený prehliadkou centra, návštevou Arche- ologického múzea, Národnej galérie a mešity. V rámci osobného voľna mali jednotliví účastníci možnosť navštíviť aj ďalšie pamiatky či inštitúcie podľa vlastného výberu. Exkurzia Bulharsko 2008 úspešne naplnila väčšinu cieľov, ktoré si jej organizátori naplánovali. V tejto súvislosti je potrebné oceniť aj správanie študentov, ktorí sa exkurzie zúčastnili. Popri tom, že bez väčších problémov zvládli náročnú odbornú časť, preukázali aj v rámci voľno časových aktivít schopnosť kultivovane sa baviť a nemalou mierou tak prispeli k šíreniu dobrého mena Prešovskej univerzity.

Patrik Derﬁňák

330 ŘEPA, Milan: Poetika českého dějepisectví. (porov. vyššie uvedených autorov) a umelec- Brno : Host, 2006. 260 s. ký/beletristický (z českých autorov uvedieme ISBN 80-7294-189-5. ako príklad Aloisa Jiráska, Zikmunda Win- Brniansky historik a bohemista Milan tera či Jana Vrbu), ale aj akýsi medzistupeň Řepa sa podujal preskúmať štylistické aspek- predstavovaný populárno-náučnou literatúrou ty českej historiografie. Za materiálovú bázu o dejinách. Z českých autorov by sa dal ako zvolil 31 prevažne knižných prác od 16 po- príklad uviesť prozaik Vladislav Vančura a je- predných českých historikov tvoriacich zhruba ho Obrazy z dějin národa českého s výraznou v rozmedzí druhá polovica 19. až prvá polovi- básnickou a fiktívnou evokáciou minulosti. ca 20. storočia. Ide o bádateľov Jaroslav Goll, Je možné, že sa proporcie historickej empírie Rudolf Holinka, František Hrubý, Zdeněk a autorovej fikcie a proporcie využitia štýlo- Kalista, Josef Klik, Bedřich Mendl, Václav tvorných prvkov líšia aj v závislosti na tom, Novotný, Otakar Odložilík, František Palacký, či ide o autorov profesionálne vyškolených Josef Pekař, Jaroslav Prokeš, Jan Slavík, J. V. v histórii (Jirásek, Winter) či autorov tak pove- Šimák, Josef Šusta, Wácslav Wladiwoj Tomek diac laikov v odbore história (Vančura, Vrba). a Rudolf Urbánek, teda o autorov, ktorí písali V prípade Vojtecha Zamarovského a Pavla najmä o českých, ale aj o československých Dvořáka, popredných slovenských autorov po- i európskych a svetových dejinách a ktorí sú pulárno-náučnej historickej literatúry (popri súčasným slovenským i českým historikom vedeckých dielach), zjavne prevažuje empíria viac alebo menej známi. nad fikciou. Skúmanie umeleckej, t. j. literárnej, po- Gros knihy je venované citovaniu a ko- etickej dimenzie vedeckej historickej spisby mentovaniu vybraných ukážok štylistických chápe M. Řepa ako príspevok k širšiemu rám- prostriedkov poetizácie textov identifikova- cu otázok, či historické práce patria svetu vedy ných v materiálových zdrojoch. Autor postupu- či literatúry alebo či sú kombináciou vedy je od trópov (metafora, metonymia, personifi- a umenia. V súvislosti s filozofiou sa obdob- kácia) cez figúry (definícia, dilema, rozlíšenie, nými otázkami zaoberá Paulína Šišmišová vo oprava, antitéza a ďalšie), štýly (pojmovosť, svojej monografii Literatúra alebo filozofia? zážitkovosť, expresivita, spojitosť, primera- (Prešov, 2003). nosť), kompozíciu (obraz, epika, argument Autor si je samozrejme vedomý faktu, že – rozprava, opis, charakteristika, výklad, roz- zameranie na vedecký či umelecký štýl, prí- právanie – narácia) až po kategórie (postava, padne snaha o skĺbenie oboch, že dobové ten- čas, pohľad, dej) a stratégie (autor – rozprávač, dencie v ponímaní historiografie ako vedy či pôsobivosť, súd). Je tu využitá bohatá škála umenia a ohľad na čitateľa nepredstavujú úpl- prostriedkov oživujúcich vedecký text a sprí- ný výpočet štýlotvorných činiteľov. jemňujúcich čitateľský zážitok. Sú ilustrované Je tu ešte vlastný tvorca a jeho osobitý spravidla na dlhších výňatkoch, a preto odka- rukopis. Parafrázujúc Buffona pre oblasť his- zujeme záujemcov o príklady na knihu samu. toriografie, mohli by sme povedať Styl, toť Autor sa opiera o imponujúce množstvo historik sám. Svoju úlohu napokon zohráva aj aktuálnej sekundárnej literatúry celosvetovej podávaná matéria. Apriórne možno očakávať proveniencie týkajúcej sa štýlu, osobitne štýlu limitovanejší zástoj poetických ozdôb a teda textov o histórii, štylistiky, poetiky, rétoriky. aj menší čitateľský zážitok v Pekařovej knihe Zo slovenských autorov sa citujú práce J. Mis- České katastry 1654 – 1789 se zvláštním zře- tríka, V. Krupu, F. Mika, T. Žilku. telem k dějinám hospodářským a ústavním Nie vždy sa názory teoretikov na jednotli- (1932) než v Knihe o Kosti (1935) od toho is- vé prostriedky poetizácie prozaických textov tého autora. zhodujú alebo sú tieto prostriedky teoreticky V tejto súvislosti spomeňme pre úplnosť, nie celkom vyhranené, kategoriálne rigorózne že literatúra o dejinách nemá len pól vedecký vymedzené. Tým si treba vysvetliť aj niektoré

331 diskutabilné hodnotenia štýlotvorných prvkov lice však oklamal se v naději, že neobyčejná historických textov. Tak výraz jedl hořký chléb smělost a důvěra jeho najde v srdci Jindřicho- vyhnanství (s. 29; „znášal ťažký údel vyhnan- vě ohlas soucitný; k tomu cíli byl by především stva“) sa hodnotí ako metafora a výraz rychle musel hlaholiti ušlechtilým kovem (ibid.; súcit se vyzulo z dětských střevíčků (s. 29; „rýchlo – prospechárstvo). Podobne výrazy ironic- dospelo“) sa klasifikuje ako metonymia. V obi- ký nadhľad a ironický komentár (s. 114-115) dvoch prípadoch, nazdávame sa, ide o prirov- znamenajú rozšírenie rozsahu termínu irónia nanie k parciálnemu a vonkajšiemu aspektu s dominantnou črtou humoru, komiky, vtipu, ťažkého údelu a k parciálnemu a vonkajšiemu žartu v jeho obsahu. Je to nepochybné oboha- aspektu rýchleho prechodu do dospelosti. Ide tenie teórie irónie. o obrazné vyjadrenia založené na rovnakom Použitie takýchto prvkov v historiografic- modeli, ktoré by teda mohli patriť do rovnakej kých textoch patrí k najpresvedčivejším dokla- kategórie. dom schopnosti a umenia autorov serióznych V náuke o poetike sa irónia (autor ju za- historických prác odľahčiť text a sprístupniť radil pod pôsobivosť v rámci autorskej straté- vo väčšej miere jeho percepciu. Vyhnúť sa im gie) zvykne chápať ako použitie slova/výrazu by napokon znamenalo oklieštenie obrazu his- s opačným významom, kladné sa mení na ne- torických udalostí. Sú totiž ich integrálnou sú- gatívne a prípadne negatívne na kladné so sú- časťou a tiež súčasťou historického povedomia časným humorným, výsmešným, posmešným (pripomeňme si tu aspoň stratu kardinálskeho efektom vyjadrenia (porov. T. Žilka, Poetický klobúka pri úteku križiakov pred husitským slovník). V bežnej reči sa irónia neterminolo- vojskom). gicky používa v širšom význame na označenie Kniha M. Řepu podáva plastický, nový humorného, uštipačného, pichľavého vyjadre- a objavný pohľad na využívanie poetických nia, pričom zmena kladného na negatívne či výrazov v dejepisnej tvorbe. Je dokladom toho, naopak nie je prítomná. Početné prípady po- že ich používanie vôbec neznamená oslabenie užitia výrazov irónia, ironický, ironicky v obi- či spochybnenie vedeckej úrovne spisu či jeho dvoch významoch sa nachádzajú napr. v ro- posunutie k tvorbe beletristickej povahy. Mož- máne Inny Mirovskej, A jiný glóbus nemáte? no ju vnímať aj ako akýsi praktický pendant (Praha, 1998). Príklad terminologického pou- k teóriám štylistiky tým, že názorne ilustruje žitia: „Kdo by vás neznal“, ironicky protáhla predmet, štruktúru a metódy štylistického roz- druhá. Mohlo to být pro nás lichotivé, kdyby boru v danom prípade vedeckého štýlu. to neřekla tak výsměšně (s. 175; „dobre vieme, čo ste zač“). Príklad neterminologického Karel Sekvent použitia: „Tři věci oslabují člověka: Strach, cestování a hřích!“ „Doufám, žes to ocitova- la doslovně,“ prohodila jsem ironicky (s. 215; BAHN, Paul: Archeologie. Průvodce pro prosté podpichnutie). každého. Praha : Dokořán, 2007. 130 s. Zdá sa, že M. Řepa (porov. najmä s. 227n.) ISBN 978-80-7363-065-2. ide v ponímaní irónie ešte ďalej a nechápe ju Práce P. Bahna nebývajú veľmi často pred- iba ako tróp, lež ako špecifickú formu humoru, metom recenzií v špecializovaných vedeckých komiky, pobavenia nielen čitateľa nad knihou, časopisoch. Tento autor totiž väčšinu zo svo- ale aj historika nad dejinami. Takto chápaná jich početných publikácií venoval popularizá- irónia vyplýva z explicitne vyjadreného pro- cii vedného odboru, o ktorom mnohí z nás ro- tikladu vlastností. Uvedieme aspoň dva prí- manticky snívajú, no iba málo ľuďom sa z neho klady z F. Palackého: „Měčislav II., příjmím podarí urobiť aj svoje povolanie. Aj anotovaná, Líný, jenž ale ukazoval se zpočátku dosti při- svojim rozsahom neveľká publikácia vydaná činlivým, zvláště když se mu chtělo zemí a dílů ako piaty zväzok v rámci edície sprievodcov bratrských (s. 229; lenivý – príčinlivý); „Ve- pre každého, má v prvom rade za cieľ prispieť

332 k lepšiemu pochopeniu tohto náročného ved- Už na konci 16. storočia popísal W. Cam- ného odboru. Snahou autora je predovšetkým den, prvý veľký anglický starožitník štúdium prostredníctvom prezentácie nielen odborných pamiatok predovšetkým ako túžbu spoznať termínov, ale predovšetkým množstva zau- minulosť. V podaní P. Bahna ide v rámci ar- jímavostí, prispieť k tomu, aby podnietil jej cheológie a histórie, okrem seriózneho vedec- čitateľa siahnuť nielen po ďalších, odborne ná- kého bádania, súčasne aj o nevšednú a nikdy ročnejších prácach, ale aj k tomu, aby si nároč- nekončiacu zábavu. To v knihe ostatne do- nú prácu archeológa vyskúšal priamo v teréne kumentujú aj početné karikatúry. Ako však pod dohľadom skúseného odborníka. nezabudol pripomenúť nádejným adeptom tú- Publikácia je rozdelená do desiatich kapitol, žiacim skúmať našu minulosť a zasvätiť tomu ktoré veľmi príťažlivou a nenásilnou formou celý svoj život: „...neočakávajte, že pri tom postupne mapujú nielen počiatky archeológie, zbohatnete.“ rôzne formy datovania objavených pamiatok či technologické postupy používané v praveku Patrik Derﬁňák a staroveku, ale aj ich každodenný život. Okrem týchto oblastí ľudskej činnosti, dobre dokumen- tovateľných množstvom nájdených artefaktov, NICOLLE, David: Crusader Warfare. By- sa však púšťa aj do interpretácie rôznych ná- zantium, Western Europe and the Battle for zorov na to, ako ľudia vo vzdialenej minulosti the Holy Land. London : Hambledon Conti- uvažovali alebo ako a prečo sa veci menia. To nuum, 2007. 306 s. ISBN 978 1 84725 030 8 krátke slovíčko „prečo“ zahŕňa v sebe netušené Odbornej literatúry o vojenstve v križiac- množstvo problémov, ktoré nedajú spávať ge- kych štátoch a v Byzancii je na našom trhu neráciám bádateľov, medzi nimi aj historikov žalostne málo. Túto medzeru sa aspoň čiastoč- a archeológov. Je zaujímavé sledovať, ako sa ne snaží zaplniť pražské vydavateľstvo Grada postupne menil spôsob kladenia i prekladania Publishing, ktoré ponúka v českom preklade rôznych odpovedí, i skutočnosť, že proces ich publikácie britského vydavateľstva Osprey, vývinu a zmien stále nie je ukončený. zameriavajúceho sa výlučne na vojenskú his- Archeológia, podobne ako ostatné vedné tóriu. Vďaka tomu sa aj do našich kníhkupec- odbory má však aj množstvo problémov. Tým tiev dostali diela uznávaného britského histo- najviditeľnejším a najtrvalejším je samozrej- rika Davida Nicollea, odborníka na stredoveké me nedostatok peňazí, ku ktorému sa však vojenstvo v Európe, Byzancii i v moslimských v posledných desaťročiach pripájajú aj ďalšie štátoch Prednej Ázie. Šesťdesiatpäťročný uni- nové ťažkosti. Z mnohých spomeňme aspoň verzitný pedagóg David Nicolle napísal už v poslednom období často prezentovaný ne- vyše sedemdesiat kníh z oblasti stredovekého priateľský postoj voči výskumu pohrebísk, vojenstva a v roku 2007 predstavil svoju no- kladúcich túto záležitosť do morálnej roviny vinku s názvom Crusader Warfare. Publikácia rušenia a okrádania mŕtvych, či kritiku zane- tentoraz nevyšla v Nicolleovom „domovskom“ dbávania skúmania úlohy žien na rozvoji jed- vydavateľstve Osprey, ale v konkurenčnom notlivých civilizácií. Navyše sa predstavitelia londýnskom Hambledon Continuum. archeologickej obce často príliš zameriavajú Rozsiahlu prácu o vojenstve v období kri- na svoju prácu a zanedbávajú, prípadne pod- žiackych výprav rozdelil autor na dve časti. Tá ceňujú vhodnú prezentáciu výsledkov svojej prvá, ktorú sme mali k dispozícii aj my, má činnosti pred verejnosťou. To znižuje nielen podtitul Byzantium, Western Europe and the možnosti rozvoja cestovného ruchu, ale i nádej Battle for the Holy Land. Na vyše tristo strana väčší rozvoj archeologického bádania ako nách sa Nicolle snažil podať čo najpodrobnejší takého. Nedostatočná osveta súčasne vedie a zároveň najvernejší obraz vojenstva v Zá- k zbytočnému ničeniu množstva často veľmi padnej Európe, v križiackych štátoch na Blíz- cenných pamiatok. kom Východe a v Byzancii v rozmedzí rokov

333 1050 až 1300. Autor nemal záujem popisovať byzantských prameňov (Anna Komnena, Ni- priebeh jednotlivých križiackych výprav, tejto ketas Choniates), ale ani pohľad zo strany problematike sa už venoval v predchádzajúcich moslimských autorov (Usáma Ibn Munkiz). dielach ( stále je na našom trhu jeho První kří- Tretia kapitola s názvom The Military Heri- žová výprava 1096 – 1099. Praha: Grada Pub- tage and Impact of Crusading Warfare on the lishing, 2007). Cieľom bolo zobraziť rozdielny Christian World je na jednej strane akýmsi zá- spôsob vedenia vojenských operácií na Západe verečným bilancovaním a zároveň pozvánkou a v Byzancii, porovnať výzbroj armád, taktiku na preštudovanie aj druhého dielu Crusader boja, spôsoby budovania fortiﬁkácií, využitia Warfare. vojnového námorníctva a pod. V úvode autor Súčasťou publikácie je aj slovník odbor- naznačil, že poslaním publikácie má byť aj bú- ných výrazov použitých v texte s podrobným ranie najrôznejších mýtov a nepravdivých in- anglickým vysvetlením a skutočne rozsiahly formácií o križiakoch a ich vojenskom umení, zoznam literatúry k danej téme. Publikácia ktoré sa za tie stáročia nahromadili. Crusader Warfare bude nepochybne užitoč- Dielo je rozdelené na tri hlavné kapitoly. nou pomôckou každému historikovi, ktorého Prvá má názov Western Europe and the Cru- doménou sú križiacke výpravy a dejiny By- sader States a obsahuje pätnásť podkapitol. zancie. Na záver si však neodpustíme trpké V nich Nicolle podrobne rozoberá najrôznejšie konštatovanie, že podobných odborných prác aspekty vedenia vojny a zostavovaní armád v slovenskom alebo českom preklade sa, žiaľ, v Západnej Európe od 11. storočia a porovná- asi tak skoro nedočkáme. va ich so situáciou v križiackych štátoch na Blízkom Východe. Dotýka sa pritom aj takých Martin Konečný záležitostí ako ﬁnancovanie armády, rozdiely medzi feudálnym a žoldnierskym vojskom alebo využitie pyrotechnických zbraní križiakmi Je. P. SERAPIONOVA: Karel Kramarž po príchode do Svätej zeme. Nicolle pracuje i Rossija. 1890 – 1937 gody. Moskva : Nauka, s dobovými prameňmi nielen križiackej (latin- 2006. 510 s. ISBN 5-02-033997-0 skej), ale aj moslimskej proveniencie, čo pri- Karol Kramář patrí k tým osobnostiam spieva k lepšiemu a objektívnejšiemu obrazu českého i československého politického života o nastolenej problematike. prvej polovice 20. storočia, ktorého život a po- Druhá kapitola nesie názov Byzantium litické aktivity po dlhé desaťročia vyvolávali and the Ortodox Christian States. Členená je a vyvolávajú záujem, no súčasne aj protikladné podobne ako úvodná časť ešte na ďalších pät- hodnotenia. V posledných rokoch sa osobnosť násť podkapitol. Dôraz je daný na zobrazenie Karola Kamářa teší opätovnému záujmu čes- armády, spôsobu boja a vojenskej techniky kých i zahraničných odborných historických Byzancie, no kapitola aspoň stručne pojedná- kruhov, ktoré priniesli niekoľko nových prác va aj o armádach iných kresťanských štátov obsahujúcich hodnotenia Kramářovej osob- na Východe. Išlo buď o najčastejších spojen- nosti i jednotlivých aspektov jeho politických cov, alebo naopak nepriateľov Byzancie, takže aktivít. nechýba pohľad na vojenstvo Arménie, Bul- Ruská historička Jelena Pavlovna Serapi- harska či Kyjevskej Rusi. Nicolle nevynechal onova sa dlhodobo venuje problematike vnút- ani priblíženie najdôležitejších a prelomových ropolitického vývoja v Československu v pr- vojenských stretnutí tohto obdobia. V knihe vej polovici 20. storočia. Po desiatkach štúdií nájdeme katastrofu byzantskej armády pri venovaných rôznym aspektom vnútropolitic- Mantzikerte (1071) a pri Myriokefalone (1176), kého života medzivojnového Československa aj zdrvujúcu porážku križiackych vojsk neďa- i samotnej osobnosti Karola Kramářa, ktoré leko Hattínu (1187), ktorú im uštedril sultán uverejnila na stránkach ruských i českých Saladín. Opäť nechýbajú údaje z pôvodných odborných periodík a zborníkov pristúpila

334 Serapionová k monografickému spracovaniu štáte. V nasledujúcich kapitolách monografie vybranej osobnosti. autorka kladie dôraz na analýzu aktivít Karo- Ústredným problémom anotovanej mo- la Kramářa na Parížskej mierovej konferen- nografie je vzťah Karola Kramářa k Rusku cii. Podrobne približuje jeho úsilie pomôcť v období rokov 1890 – 1937. Výber témy autor- bielogvardejskému hnutiu na území Ruska ka zdôvodnila v úvode práce, kde uvádza, že a zapojiť sa do boja proti boľševickej vláde. k jej hlavnými determinantom patrila potreba Jeho rokovania v Paríži s predstaviteľmi pro- vrátiť sa k slovanským ideám a ich neosla- tiboľševickej opozície vyústili do Kramářovho vistickým prejavom na začiatku 20. storočia. presvedčenia primäť aj ďalších oficiálnych čes- V tomto kontexte sa snažila nanovo pozrieť aj koslovenských predstaviteľov k tomu, aby ČSR na vzťah Čechov k Rusku, ktorý sa podľa nej podporilo boj proti boľševizmu a vyslovilo sa premietal aj do výberu zahraničnopolitickej za podporu silného demokratického Ruska. No orientácie novovzniknutého československé- preto toto svoje presvedčenie a nadšenie nena- ho štátu a transformoval sa do voľby východ šiel v Prahe podporu. Individuálne podnikol alebo západ. Tento širší spoločensko-politický v jeseni 1919 súkromnú cestu k Denikinovi na a historický kontext determinoval aj rámce po- juh Ruska s cieľom podporiť protiboľševický litických aktivít Karola Kramářa. Kramářov odpor a poskytnúť mu v prípade potreby aj záujem a orientácia na Rusko nevyplýval konkrétnu pomoc. To bola posledná Kramářo- podľa autorky iba z profesionálnych pohnútok va cesta do Ruska. Problematike Ruska venoval alebo z politického presvedčenia či z jeho kon- Karol Kramář aj monografickú prácu Ruská taktov na spoločensko-politické ruské kruhy, kríza, ktorej analýze venovala autorka samo- ale silnou determináciou bol pre neho osobný statnú kapitolu. Podrobne tiež priblížila aj Kra- faktor, ktorým bolo zoznámenie sa a následný mářom skoncipovaný projekt ústavy budúceho sobáš s Nadeždou Nikolajevnou Abrikosovou demokratického Ruska, ktorý Kramář pripravil (rod. Chludovou). v roku 1919. Po odchode z kresla premiéra však Monografia Je. P. Serapionovej má premys- Karol Kramář naďalej ostal na českej politickej lenú logickú štruktúru. Autorka v chronologic- scéne ako poslanec a aktívny člen národno-de- kej následnosti v pätnástich kapitolách pribli- mokratickej strany. Významné miesto v živote žuje jednotlivé etapy formovania sa Kramářov- Kramářa a jeho ženy v medzivojnovom obdo- ho vzťahu k Rusku. V úvodných kapitolách bí patrilo ich kontaktom s emigrantmi, ktorí predstavila Kramářovo rodinné prostredie, po roku 1917 opustili Rusko. Kramář venoval počiatky jeho politických aktivít i prvé preja- značné úsilie na zabezpečenie finančnej alebo vy záujmu o Rusko, ktorý vyústil do jeho prvej materiálnej pomoci početným žiadateľom z ra- cesty do Ruska. Približuje Kramářovo zozná- dov exulantov z Ruska, ktorí sa na neho a jeho menie sa Nadeždou Nikolajevnou Abrikoso- ženu obracali. Je len prirodzené, že autorka vou, pričom osobnosti Kramářovej manželky neobišla ani túto kapitolu Kramářovho života je venovaná osobitá kapitola práce. Značnú a venuje mu primeranú pozornosť v závereč- pozornosť sústredila autorka na charakteristi- nej kapitole monografie. Hodnotiac Kramářov ku koreňov a prejavov neoslavizmu na prelome vzťah k Rusku autorka v závere práce konšta- 19. a 20. storočia a na zachytenie Kramářovych tuje, že to nebola slepá láska, pretože Karol aktivít v tomto hnutí až do obdobia prvej sveto- Kramář sa zaujímal o históriu krajiny, sledoval vej vojny. Kramářove rusofilské postoje a neo- súčasný stav jej vývoja a podieľala sa aj na prí- slavistické aktivity neostali v čase prvej sveto- prave budúcnosti Ruska. Serapionová podotý- vej vojny bez povšimnutia a boli dôvodom jeho ka, že Kramář bol aj kritický, no konštruktívne uväznenie. Reputácia človeka, ktorý obhajoval kritický, ale neboli mu cudzie ani prvky idea- české záujmy ho vrátila na sklonku vojny do lizácie starého Ruska. Do konca svojho života politického diania a v konečnom dôsledku pri- Kramář neprestal veriť v krach boľševizmu. viedla aj k postu premiéra v novovzniknutom Hodnotiac Kramářa ako politika Serapionová

335 konštatuje, že „Kramář bol politik – praktik, Hoci sa na prvý pohľad zdá, že ide o veľmi ktorý mal svoje geopolitické názory a koncep- špecifickú a úzko koncipovanú problematiku, cie, v centre ktorých bolo Rusko.“ ktorá môže priniesť iba málo nových poznat- Jelena Pavlovna Serapionová erudovaným kov, pravý opak je pravdou. Nesmierne ná- spôsobom charakterizuje miesto Ruska v ži- rodnostná, konfesionálna i kultúrna pestrosť vote a politických aktivitách K. Kramářa, no obyvateľstva na území dnešného Slovenska súčasne analyzuje aj determinanty, ktoré zá- vytvára veľmi široký priestor na výskum sadným spôsobom tento vzťah modifikovali. s množstvom prekvapujúcich výstupov a zis- Bohatý poznámkový aparát presvedčivo doka- tení. V tomto smere v ničom nezaostáva ani zuje autorkinu dokonalú orientáciu v primár- zborník Tradičné hospodárenie v Podunajskej nych prameňoch (archívy ruské, české, slo- nížine. Deväť autorov v štrnástich rozsiah- venské), ale aj v existujúcej (staršej i novšej) lejších príspevkoch analyzovalo nielen rôzne českej, slovenskej i ruskej literatúre. oblasti tradičného roľníckeho hospodárenia Monografická práca Jeleny Pavlovny Sera- v tejto časti Podunajskej nížiny ale i rôzne pionovej rozširuje mozaiku pohľadov na túto výmenné a obchodné transakcie a majetkovú osobnosť českých dejín a nepochybne si nájde štruktúru rôznych typov hospodárstiev. Hlbšiu svoje pevné miesto medzi existujúcou histo- analýzu by si nesporne zaslúžili všetky pub- riografiou hodnotiacou život a prácu Karola likované príspevky, aspoň stručnú poznámku Kramářa. by sme sa však chceli venovať aspoň dvom z nich. V tom prvom, pod názvom Tradičné Ľubica Harbuľová hospodárenie v obciach Neded a Vlčany v zrkadle archívnych prameňov sa autorka V. No- váková sústredila na prezentáciu s nimi spo- Tradičné hospodárenie v Podunajskej nížine. jených písomných materiálov od stredoveku Neded, Vlčany. Zost. I. Danterová. Galanta : až po 19. storočie. Vzhľadom na skutočnosť, Vlastivedné múzeum v Galante, 2006. 297 s. že obe obce sa spomínajú už v zoborskej lis- ISBN 80-969062-2-4. tine z roku 1113, súbor materiálov je rozsiahly V priebehu osemdesiatych rokov už mi- a veľmi pestrý. To dokumentujú aj priložené nulého storočia pripravili pracovníci štyroch kópie niekoľkých listín. múzeí pôsobiacich v oblasti Podunajskej ní- Ako veľmi podnetný možno hodnotiť text žiny rozsiahly výskumný projekt zameraný I. Danterovej s názvom Majetková štruktúra predovšetkým na poznávanie rôznych foriem a charakteristika roľníckych hospodárstiev hospodárenia, ale i každodenného života v obciach Neded a Vlčany. Autorka ho roz- v jednotlivých oblastiach tohto regiónu. Ako delila do viacerých častí, v ktorých pomocou miesto realizácie už v poradí štvrtej etapy vhodne volených grafov a tabuliek analyzuje toho rozsiahleho zámeru, na ktorom sa podie- nielen samotnú majetkovú štruktúru roľníc- ľalo celkovo deväť výskumníkov, boli zvolené kych hospodárstiev v oboch obciach, ale cha- obce Neded a Vlčany, pričom po prezentácii rakterizuje aj jednotlivé spoločenské skupiny a konfrontácii jednotlivých parciálnych ziste- miestnych roľníkov podľa lokalizácie, veľ- ní na odborných seminároch, boli záverečné kosti ich majetkov, podľa množstva výrobných výskumné správy vo forme vedeckých štúdií prostriedkov, ktoré mali k dispozícii, ale aj zhrnuté do podoby recenzovaného zborníka. z hľadiska ich samozásobovania, štruktúry Jednotlivé príspevky sa iba okrajovo zameria- nákupov a množstva vlastnej a cudzej využí- vajú na výskum celkovej histórie obce. Vo väč- vanej pracovnej sily. šine prípadov sa ich autori pomerne vyhrane- Zborník Tradične hospodárenie v Podu- ným spôsobom sústreďujú iba na prezentáciu najskej nížine svojim obsahom v mnohých rôznych foriem hospodárskej činnosti v dvoch smeroch vyčerpávajúco charakterizuje rôzne vybraných obciach. formy hospodárenia i každodenný život miest-

336 nych obyvateľov. Takto prezentovaný súbor Prvá kapitola nesie názov Početný stav štúdií vytvára vlastne akúsi monografiu, ktorá rómskej populácie na Slovensku do roku 1940. takouto formou prináša spracovanie agrárnych Ako už sám názov napovedá, autor sa snažil dejín mikroregiónu a môže byť v mnohých priblížiť populačný vývoj rómskeho obyvateľ- ohľadoch vhodnou inšpiráciou aj pre iné ob- stva. Pri svojom bádaní zachádza až do 13. sto- lasti Slovenska. ročia a stručne sa približuje až do spomínané- ho roku 1940. V tejto kapitole sa venuje najmä Patrik Derfiňák súpisom obyvateľstva, problémom, ktoré sa pri ich uskutočňovaní vyskytovali a vysvetlenie príčin, prečo k nim dochádzalo. Okrem počtu JANAS, Karol: Zabudnuté tábory. Trenčín: Rómov, stručne charakterizuje aj ich koncen- Trenčianska univerzita Alexandra Dubče- tráciu a miesta s najväčším výskytom. ka, 2008. 133 s. ISBN 978-80-8075-310-8. Druhá kapitola Hospodárske a sociálne V roku 2008 vyšla ďalšia publikácia Karola postavenie Rómov v Slovenskom štáte sa skla- Janasa. Aj v tejto práci sa venuje obdobiu dru- dá z dvoch podkapitol. Prvá, Perzekučné opat- hej svetovej vojny, konkrétne pracovným útva- renia zamerané na likvidáciu kočovníctva, sa rom, v ktorých sa zameriava najmä na Rómov. venuje najmä štátnemu občianstvu a hlavné- Ako sám autor uvádza, v tejto knihe sa zaoberá mu dokumentu Zákonu o štátnom občianstve premenami hospodárskeho a sociálneho posta- z roku 1939. Tento zákon však prinášal mnohé venia slovenských Rómov s osobitným zame- problémy pri jeho udeľovaní, najmä rómske- raním na tábory perzekučného a internačného mu obyvateľstvu. Okrem občianstva kapito- charakteru na severozápadnom Slovensku. la približuje ďalšie opatrenia proti Rómom Kniha pozostáva z úvodu, štyroch kapitol, v prvých rokoch existencie Slovenského štátu záveru, zoznamu použitých prameňov a ob- a to najmä likvidovanie kočovníctva, živností, sahuje tiež resumé v anglickom a nemeckom obchodu a pod. Významným momentom tej- jazyku. to doby bolo vydávanie cigánskych legitimá- V úvode Karol Janas odhaľuje situáciu cií a množstvo zákazov pre Rómov, či už išlo rokov 1939 až 1945, najmä jej zastúpenie o zákaz cestovať dopravnými prostriedkami, v historiografii. Najmenej z tohto obdobia je zákaz chovať domáce zvieratá (kone a psy), prebádaná otázka perzekučných opatrení Slo- zákaz vlastniť dopravné prostriedky atď. Už venského štátu zameraných proti rómskemu v tejto kapitole spomína zriaďovanie pracov- obyvateľstvu. Sám túto perzekúciu následne ných útvarov, ktoré mali slúžiť ako pracovné približuje. Píše o priamej fyzickej likvidácii miesta na hospodárske využitie pracovných síl rómskeho obyvateľstva a úlohe nemeckej ar- so zreteľom výchovným a karanténnym. Boli mády na nej. Okrem tejto skutočnosti spomína určené na všeobecne prospešné práce. Prvé aj protirómske opatrenia, ktoré sa prejavovali pracovné útvary vznikli v Očovej a v Moste najmä formou budovania táborov, ktoré boli na Ostrove, tie však fungovali len do novem- síce určené pre asociálov, ale väčšinu z nich bra 1941. Riešenie rómskej problematiky do tvorili Rómovia. Autor sa pri písaní práce značnej miery ovplyvnila židovská otázka. opieral o dve línie – prvou bolo zmapovanie Okrem týchto skutočností sa autor zmieňuje pokusov vlády Slovenského štátu o likvidáciu aj o rómskych obydliach a ich odstraňovaní rómskeho kočovníctva, pokusy o násilné usa- od ciest, o zriaďovaní cigánskych osád na od- dzovanie a následný vznik prvých rómskych ľahlých miestach. Druhá podkapitola, Orga- osád, s čím súviselo aj ich asociálne správanie, nizácia pracovných útvarov pre Rómov a tzv. keďže boli zbavení svojho zvyčajného spôso- asociálne osoby, je venovaná organizovaniu bu života a novým podmienkam sa nevedeli pracovných útvarov od roku 1942. Spomedzi prispôsobiť. Druhou líniou bolo zmapovanie týchto pracovný útvarov prvým a najvýznam- pracovných útvarov. nejším sa nachádzal v Hanušovciach nad Top-

337 ľou, ktorého zaradenci pracovali na výstavbe ktorých zaujíma toto obdobie a osudy nielen železničnej trate Prešov- Strážske. Tento pra- rómskeho obyvateľstva, ale všetkých ľudí covný útvar mal ďalšie množstvo pobočných v ňom. útvarov (Petič, Bystré, Nižný Hrabovec, Jara- Lenka Pacigová bá). K týmto pracovným útvarom na východe krajiny pribudli útvary v Dubnici nad Váhom, Ilave, Revúcej a Ústí nad Oravou, zaraden- MEDVECKÝ, Matej: Spravodajské eso slo- ci v týchto útvaroch budovali vodné diela. venského štátu : Kauza Imrich Sucký. Bra- Okrem útvarov spomína aj samotné vyberanie tislava : ÚPN, 2007. 239 s. ISBN 978-80- zaradencov, ako aj podmienky a okolnosti po- 969296-7-2 bytu v nich. Bude to znieť paradoxne, ale práca M. Tretia kapitola, Pracovné útvary pre Cigá- Medveckého, ktorú vydal Ústav pamäti národa nov a asociálne osoby na severozápadnom Slo- v edícii Monograﬁe, nie je v podstate ani o slovensku, sa v tejto práci stáva nosnou. V troch venskom štáte ani o Suckom. Uvedomuje si to podkapitolách sú rozobrané samotné pracovné aj sám autor, keď v poslednom odstavci textu útvary nachádzajúce sa v Dubnici nad Váho- píše, že Sucký „ ...bol jedným z najúspešnej- m, Ilave a v Ústí nad Oravou. Vo všetkých ších slovenských spravodajcov. Na jeho jedi- troch podkapitolách sa autor zameral na prí- nečnom životnom osude sa premietajú všetky činy a podmienky vzniku útvarov, na počet historické epochy, ktoré sa prehnali územím zaradencov, kde porovnával počet rómskych Slovenska v 20. storočí“ (s. 200). Názov je a árijských zaradencov, na organizáciu a sprá- však opodstatnený – vrchol svojej kariéry zaží- vu útvarov, na pomery v nich (strava, obleče- val Sucký ako vedúci 4. (protikomunistického) nie, ubytovanie, krádeže a pod.) a na plnenie oddelenia Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB), noriem. ktorej existencia je spätá s prvou SR, a je to Poslednou štvrtou kapitolou je Zaisťovací osud práve tejto postavy, ktorý tvorí červenú tábor pre Cigánov v Dubnici nad Váhom, kto- niť v epizódach z dejín policajných úradov na rý sa vytvoril z tunajšieho pracovného útvaru. Slovensku v 20. storočí. Až prekvapivo aktu- Autor sa vyjadruje o postavení osôb v tomto álnou sa pre mňa kniha stala po tom, čo som tábore, o vysokej úmrtnosti v ňom, najmä ma- si prečítal, že začiatkom sedemdesiatych rokov lých detí, o chorobách, následnej karanténe minulého storočia Suckého preveroval vtedy a o strachu okolia z tohto tábora. Táto kapitola začínajúci dôstojník ŠTB Jaroslav Svěchota, by sa dala nazvať aj najsmutnejšou, keďže sa známejší ako bývalý námestník súčasnej SIS. Nemci neustále usilovali o vyvraždenie sem Kniha M. Medveckého má štyri vnútorne zaradených osôb. Osud tohto tábora bol napl- štruktúrované kapitoly. V prvých troch je Suc- nený po nemeckej okupácii Slovenska. Vtedy ký postavou, ktorá sa z času na čas čitateľovi bol tábor postupne rozkradnutý, žandári a Ró- vynára textov venovaných v prvom rade štruk- movia z neho utiekli. Nakoniec bol spálený ne- túre a činnosti ÚŠB, najmä jej protikomunis- meckými jednotkami. tického oddelenia. Štvrtá kapitola má obrátené V Závere práce autor sumarizuje hospo- garde. Autor na príklade povojnového osudu dárske a sociálne postavenie Rómov, hodnotí Suckého ukazuje charakter a systém práce po- pracovné útvary a celkovú situáciu, ktorá je vojnových policajných orgánov. jednou z najhorších v dejinách Slovenska, čo Prvé dve časti publikácie, ktoré sú veno- dokazuje 176 masových hrobov na území Slo- vané ÚŠB a osobitne jej protikomunistické- venska s 3723 obeťami. mu oddeleniu, sú vlastne prvým syntetizujú- Táto kniha je doplnená početnými tabuľ- cim pokusom o podanie dejín tejto inštitúcie. kami, dokumentmi, nákresmi, ale aj fotogra- Autor pri písaní vychádzal z legislatívnych ﬁami z tohto obdobia. Publikácia nie je určená dokumentov a zmapoval vývoj organizačnej len pre odbornú verejnosť, ale pre všetkých, i personálnej štruktúry ÚŠB. Tretia kapitola je

338 významným príspevkom k napraveniu krivého ŠPROCHA, Branislav – TIŠLIAR, Pavol: obrazu dejín komunistického hnutia a k jeho Vývoj úmrtnosti na Slovensku v rokoch 1919 doplneniu o detaily. Na základe poznania ar- – 1937. Bratislava : Stimul, 2008. 204 s. chívneho materiálu, hlavne z prostredia retri- ISBN 978-80-89236-44-2 bučných súdov, a jeho konfrontáciou s inými zdrojmi naznačuje postoje či mieru zodpo- ŠPROCHA, Branislav – TIŠLIAR, Pavol: vednosti jednotlivých osôb. Robí to nenásilne Plodnosť a celková reprodukcia obyvateľ- a bez toho, aby čitateľovi vnucoval svoj vlast- stva Slovenska v rokoch 1919 – 1937. Brati- ný názor alebo zjednodušené čierno-biele vi- slava : Stimul, 2008. 164 s. ISBN 978-80- denie. Práve naopak, sám upozorňuje na kom- 89236-50-3 plikovanosť akéhokoľvek hodnotenia udalostí Pre komplexné poznanie historických ja- či osôb v tak špecifickom kontexte. Mimoriad- vov a procesov je dnes viac ako kedykoľvek ne zaujímavé boli pre mňa pasáže, v ktorých v minulosti potrebné využívať interdiscipli- sa autor pokúsil nazrieť do vzájomných vzťa- nárny výskum. V prípade výskumu sloven- hov jednotlivých postáv a odhaliť spôsob ich ských dejín prvej polovice 20. storočia nám myslenia, resp. motiváciu ich konania. Štvrtá svoje najnovšie výsledky ponúka demografia kapitola odhaľuje na pozadí životného osudu – v podobe troch zväzkov série, ktorá si za I. Suckého tienisté stránky povojnového vý- svoj cieľ dala zmapovanie a vysvetlenie zá- voja v Československu. Autor v nej túto po- kladných demografických procesov na Slo- stavu dal do polohy pamäte, minulosti, ktorá vensku počas medzivojnového obdobia a kto- dobiehala významných aktérov nastupujúcej rá začala vychádzať v roku 2008. Autorsky komunistickej totality, a to nielen v samotnom sa na nich podieľali B. Šprocha (Výskumné Československu. Sucký na to doplatil a aj jeho demografické centrum, Infostat Bratislava) samého dobehla vlastná minulosť. Vedomosti a P. Tišliar (Katedra archívnictva a pomoc- o realite komunistického odboja z neho urobili ných vied historických, FiF UK v Bratislave). objekt mimoriadneho záujmu ŠTB, čo viedlo Historikom dávajú k dispozícii výsledky svo- k jeho únosu z Viedne a následnému niekoľ- jej náročnej a dlhodobej práce s modernou koročnému väzneniu. štatistikou. Anotovaná publikácia popri obsahových Ako prvá zo séria vyšla publikácia o vý- znesie i náročné formálne kritéria. Má pre- voji sobášnosti. Veľmi pozitívne je potrebné hľadný a zrozumiteľný poznámkový aparát, vyzdvihnúť koncepciu publikácie, keď autori menný register, anglické resumé. Viac náma- túto demografickú kategóriu nesledujú vytrh- hy si snáď bolo potrebné dať len s technickým nutú z kontextu či už demografického alebo zvládnutím príloh. historického. Uvádzajú ju analýzou právnych Kniha M. Medveckého je vedeckou publi- noriem, ktoré na území Slovenska upravovali káciou, ktorá má potenciál svojou témou i prí- manželské právo, a stručným prehľadom vý- stupným štýlom osloviť širší okruh čitateľov. voja populácie na Slovensku. Jadro práce au- Domnievam sa, že patrí k tomu najlepšiemu, tori rozdelili do niekoľkých kapitol, v ktorých čo ÚPN vo svojej doterajšej produkcii verej- celý rad parciálnych problémov (napr. sobáš- nosti ponúklo. ny vek, celková intenzita sobášnosti, sezón- na sobášnosť atď.) osciluje okolo základných Martin Pekár údajov, t.j. okolo počtu sobášov v skúmanom období a hrubej miery sobášnosti. Osobitnú pozornosť si zaslúži fakt, že práca sleduje nie- ŠPROCHA, Branislav – TIŠLIAR, Pavol: len celoslovenský, ale tiež regionálny vývoj. Náčrt vývoja sobášnosti na Slovensku v ro- Autori na základe vlastnej analýzy viacerých koch 1919 – 1937. Bratislava : Stimul, 2008. sociálno-ekonomických a historických fakto- 162 s. ISBN 978-80-89236-38-1 rov vyslovujú základný záver, že sobáš „v na-

339 šom georegióne predstavoval v prvej polovici znamy prameňov a literatúry, ktoré dokazujú dvadsiateho storočia podnet pre začiatok re- výbornú znalosť problematiky. Nevyhnutnou produkčného správania (...) Bol takto dôleži- a zároveň neoceniteľnou súčasťou publikácií, tou udalosťou s vysokým spoločensko-ekono- či už textu samotného alebo v prílohách, sú micko-sociálnym významom a dôsledkami pre desiatky grafov, tabuliek, kartogramov a máp. obyvateľstvo“ (s. 130). V každom zväzku nechýba anglické resumé. Druhý zväzok série je venovaný vývoju Publikácie B. Šprochu a P. Tišliara spĺňajú úmrtnosti. Hoci je táto kategória z hľadiska prísne vedecké kritériá a poznatky obsiahnuté vývoja populácie a jej charakteristík kľúčo- v nich by sa mali stať samozrejmou výbavou vou, doteraz jej na Slovensku bola venovaná pri výskume slovenských dejín 20. storočia. len minimálna pozornosť a hlbšia analýza Bolo by dobré, keby po nich nasledovalo mo- mortality nebola doposiaľ predmetom samo- derné syntetické spracovanie populačných de- statnej práce (viď prehľad, ktorý podávajú jín Slovenska v 20. storočí. autori v úvode k publikácii, s. 5-8). Z tohto dôvodu možno prácu označiť za priekopnícku Martin Pekár a snáď z rovnakého dôvodu sa autori rozhodli do nej zaradiť o čosi všeobecnejšie koncipo- vaný úvod o úmrtnosti ako demografickom HETÉNYI, Martin: Slovensko-maďarské procese v starom režime i po demografickej pomedzie v rokoch 1938 – 1945. Nitra : FF revolúcii. Venujú sa ďalej parciálnym otáz- UKF, 2008. 218 s. ISBN 978-80-8094-444-5. kam s dôrazom na regionálne disproporcie Nitriansky historik Martin Hetényi sa vo podmienené ekonomicky, úrovňou hygieny, svojom výskume špecializuje na problematiku zdravotnou či sociálnou situáciou. Autori sa maďarskej menšiny a slovensko-maďarských tak nevyhnutne nepriamo dotýkajú dejín zdra- vzťahov s dôrazom na obdobie rokov 1938 votníctva či sociálnej politiky. Najdôležitejšie – 1945. Do tohto rámca zapadá aj anotovaná zistenia s osobitným dôrazom na zistené špe- práca. Je výsledkom dlhodobejšieho záujmu cifiká čitateľom ponúka rozsiahly zhrňujúci autora podporeného solídnym výskumom pra- záver. mennej bázy a znalosťou staršej i najnovšej Tretia publikácia sa zameriava na pôrod- odbornej literatúry. nosť a plodnosť, procesy, ktoré v prvej polovi- Publikácia je rozdelená do dvanástich ci 20. storočia patrili medzi najsledovanejšie kapitol, ktoré pokrývajú ťažiskové problémy, demografické javy. Štruktúru publikácie sa zapadajúce do vymedzenej témy. Po úvode, autori snažili prispôsobiť predošlým dvom v ktorom sa autor vyrovnáva s publikovanou publikáciám, no prácu im sťažovala nekompa- literatúrou a naznačuje koncepčné otázky, tibilita údajov. Práca opäť začína teoretickou nasleduje rozsiahlejšia vstupná kapitola o zá- časťou, po ktorej nasledujú ďalšie kapitoly ve- kladných determinantoch slovensko-maďar- nované parciálnym a špecifickým problémom. ských vzťahov v skúmaných rokoch. Po nej Výsledky predložených analýz možno stručne sa autor postupne venuje takým problémom, zhrnúť do konštatovania, že v medzivojnovom akými boli napr. pohraničný styk, cestovanie, období dochádza na Slovensku k výraznému utečenci, pašovanie, propaganda atď. Obsah poklesu intenzity plodnosti ako aj k postupné- publikácie veľmi výstižne a hutne približuje mu znižovaniu pôrodnosti, čo malo (napriek podrobný záver, ktorý záujemcom poskytne zlepšujúcim sa úmrtnostným pomerom) za základnú orientáciu nielen v samotnej publi- následok znižovanie prirodzeného prírastku kácii ale i v celej problematike. obyvateľstva (s. 138). Súčasťou knihy sú farebné mapy, obrázky Všetky tri publikácie sú výsledkom sys- a prehľadné tabuľky. Ak sa jej dá niečo vy- tematického dlhodobého výskumu. Obsahujú tknúť, je to absencia miestneho registra a ma- precízne spracovaný poznámkový aparát, zo- ďarského resumé.

340 Publikácia vyšla v nízkom náklade, pre príspevky. R. Marsina sa v príspevku O sloven- záujemcov je ale v elektronickej podobe voľne skej historickej terminológii sústredil na jemu k dispozícii na stránke www.forumhistoriae.sk. najbližšie stredoveké dejiny. Vyslovil vlastný názor na to, ako riešiť problém označovania Martin Pekár najstarších slovanských obyvateľov, pomenovania krajiny, ktorú obývali, a jazyka, ktorým hovorili. V tomto bloku sa ešte I. Käfer venoval Pons Strigoniensis. Studia IX. Maďarsko- slovenskej vzdelanosti v publikácii Régi Magy- -slovenské terminologické otázky. Materiály arországi Nyomtatványok, P. Kónya vybraným z medzinárodných konferencií usporiada- problémom slovenskej terminológie obdobia ra- ných 8. júna a 1. decembra 2006 v Ostriho- ného novoveku a P. Andruška otázkam názvo- me. Pilíšska Čaba; Ostrihom : Filozofická slovia v každodennom jazykovom prejave. fakulta Katolíckej univerzity Petra Pázmá- Druhý blok zborníka nesie pomenovanie nya; Výskumná skupina strednej Európy Ľud a národ. Obsahuje šesť príspevkov pre- Svätého Vojtecha Ústavu slavistiky – stred- važne maďarských autorov. Ich obsah osciluje nej Európy, 2008. 182 s. ISSN 1588-2322. najmä okolo pojmov Uhor – Maďar (M. Maj- ISBN 978-963-9206-59-5 tán, L. N. Szelestei) či tót (K. Wlachovský), Terminológia je pre každého vedca zá- alebo okolo konkrétnych historických uda- kladným nástrojom uchopenia skúmanej rea- lostí (terminologické otázky v revolúcii 1848 lity ako aj jej artikulácie či artikulácie vlast- – I. Nyomárkay, resp. v národnostnom zákone ných výsledkov výskumu. Je preto logické z roku 1868 – L. Szarka). B. Ábrahám v štú- a žiaduce, aby bola čo najpresnejšia a zároveň dii Maďarskí Nemci, Tóti, Slovjaci, Maďarskí podľa možností univerzálna. Táto zdanlivo Rusi, Vendi. Etnonymum a identita v 19. sto- jednoduchá a primárna podmienka však dnes ročí uvažuje o vzťahu uvedených dvoch kate- v slovenskej historiografii nie je úplne splnená górií na príklade štyroch národne nevyzretých a, žiaľ, domnievam sa, že jej nie je venovaná uhorských etník (Nemcov, Slovákov, Slovin- ani primeraná pozornosť. Ďalšou, snáď ešte cov a Rusínov) v prvej polovici 19. storočia. komplikovanejšou podobou terminologické- Vychádza zo skutočnosti, že oficiálne uhorské ho problému (už v rámci historickej vedy) je, vládnuce kruhy podporovali ich asimiláciu, keď vedecké jazyky rozličných historiografií keď spájali vlastenectvo len s maďarským et- pomenúvajú z rôznych príčin tie isté udalosti nickým spoločenstvom. a procesy inak. V tomto smere je signifikantný Tretí blok je o Biľagujúcich slovách. Pojed- problém slovenskej a maďarskej historiogra- náva o panslavizme (Zs. Vesztróczy, J. Dem- fie, ktoré, skúmajúc vlastne rovnaký predmet, mel), šovinizme (I. Bertényi ml.) a o pojme sa najčastejšie z dôvodu nazerania z inej per- maďarón (P. Káša). I. Halász vo svojom prí- spektívy terminologicky odlišujú, ba neraz spevku Lojálni Slováci alebo dobrí uhorskí úplne rozchádzajú. Zamyslením nad uvede- vlastenci? Niekoľko myšlienok o maďarsko- ným stavom sa stali dve vedecké podujatia slo- -slovenských terminologických problémoch venských a maďarských odborníkov, ktorých položil cieľ rozlíšiť a spresniť niektoré pojmy výsledkom je anotovaný zborník. označujúce postoje časti slovenskej spoločnosti Zborník vyšiel určite na radosť oboch v 19. storočí. Na konci svojej štúdie prezentuje strán kompletne v oboch jazykoch. Obsahuje zaujímavú charakteristiku dobovej maďarskej dvadsať príspevkov väčšinou lingvistického predstavy o dobrých vlastencoch slovenského charakteru, ktoré však nevyhnutne musia za- pôvodu, resp. o dobrých lojálnych Slovákoch. padať do historického kontextu. Príspevky sú Posledný blok zborníka je venovaný Ze- rozdelené do štyroch tematických blokov. mepisným názvom. Autorsky sa na ňom po- Prvý blok s názvom Terminológia, historic- dieľali P. Žigo, I. Kollai, J. S. Tóth, B. Tarján ké vedomie, národné povedomie obsahuje štyri a K. Wlachovský.

341 Jednotlivé príspevky v zborníku majú rôz- päť hektárov, či I. Zombora zaoberajúceho ny obsah. Niektoré problém konštatujú, iné sa problematikou osídlenia priestoru rímskej kladú nové otázky a niektoré majú skutočne Dácie. Kým prvý predkladá čitateľom výsled- analytický charakter. Tento fakt vyplýva sa- ky archeologických výskumov z obdobia ro- mozrejme z typu publikácie. Na záver možno kov 1977 – 2005, druhý je postavený skôr na povedať, že zborník je významným prínosom analýze prameňov písomnej povahy. Medzi nielen k vedeckej diskusii, ale tiež ku konsoli- pozoruhodné materiály zaoberajúce sa stre- dácii narušených slovensko-maďarských vzťa- dovekými dejinami zasa možno zaradiť štúdiu hov cestou objektivizácie spoločnej traumati- V. Bobkova sledujúcu doklady „východného“ zujúcej minulosti. kresťanského obradu v starouhorských pohreb- ných praktikách v priebehu 10. – 11. storočia. Martin Pekár Na príkladoch z dvadsiatich dvoch pohrebísk, a spolu takmer 1200 hroboch, analyzuje na- príklad polohu rúk jednotlivých pochovaných. Carpatika – Карпатика. Випуск 34. Давня Pritom, okrem iného konštatuje, že v celkovo та середньовiчна icторiя Карпатo – Ду- 12 rôznych variantoch prevláda uloženie rúk найського ареалу. Ed. Котигорошко, В. Г. mŕtvych voľne vedľa tela, resp. ich prekríženie Ужгород : Ужгородський нацiональний na hrudi. унiверситет, 2006. 248 с. Anglické abstrakty pri jednotlivých prí- Produkcia ukrajinských historikov síce nie spevkoch umožňujú aspoň základnú orientáciu je na Slovensku neznáma, jednotlivé publiká- v obsahu textov aj pre bádateľov už neznalých cie, predovšetkým vedecké zborníky vydávané azbuky. Na druhej strane sa, napriek nespo- v nízkych nákladoch, sa však k bádateľom na renej snahe zostavovateľa, jednotliví autori Slovensku dostávajú pomerne komplikovaným nevyhli viacerým pochybeniam pri prepisoch spôsobom. Napriek tomu je potrebné konštato- cudzojazyčných prameňov, čo je žiaľ zjav- vať, že v prípade Carpatiky, zborníka každo- né najmä pri publikáciách pochádzajúcich zo ročne vydávaného Užhorodskou univerzitou, Slovenska. Dojem inak z veľmi pekného, po- sa spravidla úsilie vynaložené na jej získanie četnými nákresmi a ilustračnými mapkami oplatí. Už v poradí tridsiaty štvrtý zväzok tejto doplneného zborníka kazí aj jeho mäkká, po- edície je navyše venovaný osobitne zaujímavej merne jemná väzba, vyžadujúca opatrnú ma- téme – pravekej, starovekej a stredovekej histó- nipuláciu. Napriek tomu preštudovanie tohto rii karpatsko – dunajského priestoru. Jednotli- nesporne zaujímavého materiálu venovaného vé príspevky prinášajú informácie o najnovších prevažne oblastiam ležiacim v bezprostrednej výskumoch predovšetkým z oblasti archeo- blízkosti Slovenska iste obohatí nielen profe- lógie. Tie sú však navyše vhodne dopĺňané aj sionálnych historikov, ale všetkých záujemcov teoretickými materiálmi a bibliograﬁami, pri- o minulosť tohto regiónu. čom vzhľadom na povahu odboru nie je zried- kavosťou publikovanie aj viacerých príspevkov Patrik Derﬁňák od jedného autora. I keď zborník svojim obsahom pokrýva veľmi rozsiahle časové obdobie, osobitná pozornosť je venovaná predovšetkým Ružomberský historický zborník II. Eds. M. kultúrnym, etnickým a politickým procesom, Huťka, P. Zmátlo. Ružomberok : KU v Ru- ktorými sledovaný región prechádzal v období žomberku, FF, 2008. 269 s. ISBN 978-80- 1. storočia p. n. l. – 2. storočí n. l. 8084-405-9. Z osobitne zaujímavých materiálov je Stalo sa takmer pravidlom, že pracoviská, možné spomenúť napríklad text V. Kotigo- na ktorých sa realizuje historický výskum, sa roška, venovaný výskumu dáckeho hradiska okrem iných aktivít prezentujú svojou ročen- Mala Kopanija, zaberajúceho plochu viac ako kou. Nedávno sa o tento krok pokúsili aj na

342 Katedre histórie FF KU v Ružomberku. Po pr- Limes 1/2008. Studia i materialy z dziejów vom kroku sa podaril i druhý a čitateľom sa do Europy środkowo-wschodniej. Rzeszów : rúk dostáva druhý ročník Ružomberského his- Wydawnictwo Uniwersytetu Rzeszowskie- torického zborníka. Je venovaný súčasnému go, 2008. 321 s. ISSN 1689-5002. vedúcemu katedry PhDr. P. Mačalovi, CSc. Rozvoj vzájomnej spolupráce na medzi- k jeho životnému jubileu. národnej úrovni prináša, najmä v posledných Ťažiskovou časťou anotovaného zborníka rokoch, množstvo nových možností. Okrem je blok štúdií, ktorý obsahuje 13 textov od slo- nesporne dôležitých kontaktov, myšlienok, venských i zahraničných autorov. Ako to už prednášok či výmenných pobytov pedagógov pri publikáciách tohto typu býva, jednotlivé a študentov, je aj možnosťou, ako sprostred- príspevky tvoria pomerne širokú tematickú kovať aspoň príležitostnú výmenu monografií i kvalitatívnu škálu. Reprezentujú však zame- a vedeckých periodík. K základným povin- ranie a charakter výskumu materského praco- nostiam vedca patrí publikovanie svojich zis- viska, vrátane väzieb na zahraničie. tení a myšlienok, no náklady špecializovaných V tejto súvislosti si osobitnú pozornosť za- zborníkov a rôznych publikácií sú spravidla slúži publikovanie textu maďarského historika veľmi nízke. Informácie o nich sú spora- T. Almásiho zo špičkového pracoviska – zo dické a ich distribúcia predstavuje osobitný Szegedskej vedeckej univerzity, ktorý sa ob- a v súčasných podmienkach ťažko riešiteľný sahovo viaže k stredovekým dejinám Gelnice. problém. Medzi materiály, o ktorých zatiaľ Dojem z príspevku však kazí slabší preklad, u nás nie je veľa informácií, patrí aj nové poľ- ktorý naznačuje už nezmyselný názov. Z pre- ské periodikum Limes, vydávané historikmi kladu názvu nie je jasné, či sa meno Ladislava z univerzity v poľskom Rzeszove. Už samotný IV. spája s privilégiom alebo konfirmáciou; podtitul, štúdie a materiály z histórie stred- správne adjektívum od pojmu privilégium je nej a východnej Európy, dostatočne vystihuje privilegiálny (nie privilegovaný) a spojenie zameranie i obsah tohto časopisu. Do zväzku konfirmačná listina je z hľadiska slovenskej 1/2008 zostavovatelia a redakčná rada vybrali diplomatickej terminológie nesprávne. celkovo štrnásť štúdií rôzneho obsahu i rozsa- K rozsahovo i obsahovo ťažiskovým prí- hu. Je tu možné nájsť texty venované cirkev- spevkom zborníka patrí text P. Zmátla Dobo- ným dejinám, školstvu, charitatívnej činnosti, vá slovenská regionálna tlač na východnom kultúre, vojenským dejinám i historiografii. Slovensku v období prvej Československej Značný tematický rozptyl v tomto prípade republiky z pohľadu historika. Po krátkom tenie je na škodu. Plne dokumentuje množstvo oretickom úvode v ňom autor upriamuje svoju zaujímavých problémov a otázok, ktoré sú pozornosť na analýzu základných charakte- v tomto etnicky, kultúrne i nábožensky pes- ristík vybranej vzorky regionálnych periodík. trom priestore v centre pozornosti súčasných Text je zjavne výsledkom mimoriadne prácne- bádateľov. Súčasne väčšia rôznorodosť pred- ho štúdia dobovej publicistiky. kladaných textov v prvých číslach novo vzni- Okrem dvoch uvedených autorov do blo- kajúcich periodík spravidla výrazne rozširuje ku štúdií prispeli ešte M. Babic, D, Papajík, okruh nových potencionálnych záujemcov Gy. Szabados, D. Hardi, M. Huťka, P. Olexák, o časopis. M. Ďurčo, K. Hollý, M. Marťák, Z. Vokálová V každom periodiku či zborníku sú tex- a J. Strapková. ty, ktoré zaujmú konkrétneho čitateľa o niečo Súčasťou zborníka je prehľadový článok viac ako tie ostatné. I keď všetky texty zara- o dejinách Spišského múzea v Levoči, blok dené do tohto čísla Limesu predstavujú kva- anotácií a publikáciu uzatvára zoznam prác ob- litné práce podložené primeranou pramennou hájených na pracovisku v rokoch 2006-2008. bázou, nedá nám, aby sme osobitne nespome- nuli aspoň niektoré z nich podrobnejšie. Pri Martin Pekár ich výbere sme samozrejme nemohli vylúčiť

343 istý subjektívny pohľad a záujem o konkrét- „Sprawiedliwość trojakie miala pobudki ..“ ne témy. Prof. S. Nabywaniec sa vo svojej s podtitulom Dzieje procesu Wieniawskich. rozsiahle štúdii Historiografia eparchii prze- Podrobne analyzuje pozadie súdneho procesu, myskiej do 2000 r., venoval publikáciám, edí- ktorý mal riešiť vraždu a lúpež, za ktorou stáli ciám prameňov a materiálom popisujúcim na príslušníci rodiny Wieniawskich. Celý proces rôznej úrovni minulosť nesporne pozoruhod- je zaujímavý z viacerých dôvodov. Nielen že nej diecézy, v ktorej bolo zastúpení pravo- sa v prostredí šľachtických snemov vliekol slávni i gréckokatolícki veriaci. Jeho záujem neprimerane dlho, ale bol ovplyvňovaný aj sa sústredil na texty vychádzajúce od 19. do hľadaním podpory u mocných poľských mag- konca 20. storočia, pričom zachytáva viacero nátov a vysokých hodnostárov. Materiál plne pokusov o spracovanie tejto problematiky a to dokazuje, že vymožiteľnosť práva nebola jed- hneď z viacerých aspektov. noduchou záležitosťou ani v minulosti. Ďalší z textov, ktorý si podľa nášho názoru Časopis Limes, okrem vedeckých štúdií, zasluhujú osobitnú pozornosť je štúdia W. Za- obsahuje aj ďalšie kratšie materiály, ktoré sú witkovskej O wiecu w Korytnicy raz jeszcze, zahrnuté do osobitného bloku. V rámci neho ktorá v plnej miere dokazuje skutočnosť, aké sa tak k čitateľovi dostávajú nielen správy užitočné je venovať sa revízii starších názorov o konferenciách a odborných stretnutiach, ale aj renomovaných historikov v prípade analýzy čo je rovnako dôležité, v podobe recenzií aj už známych stredovekých listín. Otázka ich informácie o nových knihách a materiáloch. datovania, v tomto smere ide listinu datovanú Vo všeobecnosti možno konštatovať, že nové do rokov 1222-1227, vyžaduje osobitný, veľmi periodikum vydávané poľskými historikmi náročný komplex postupov, ktoré sa stali sú- je tak po stránke obsahovej, ako aj po stránke časťou publikovaného materiálu. Za rovnako grafickej hodnotným materiálom, ktorí si ne- pozoruhodný text, ktorý plne dokumentuje pochybne nájde svoje pevné miesto v povedo- zložitosť vnútropolitickej situácie poľské- mí domácich aj zahraničných historikov. ho kráľovstva v prvej polovici 18. storočia, možno považovať štúdiu autorky K. Kuras Patrik Derfiňák

344 ANNALES HISTORICI PRESOVIENSES VOL. 8/2008

Jazyková úprava PhDr. Anna Švorcová autori

Anglické abstrakty Mgr. Katarína Pekárová autori

Výkonný redaktor doc. PaedDr. Martin Pekár, PhD.

Sadzba Ing. Stanislav Kurimai

Pre Inštitút histórie na Filozoﬁckej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove Ul. 17. novembra č. 1, 080 78 Prešov

vydalo vydavateľstvo UNIVERSUM Javorinská 26, Prešov v roku 2009 (www.universum-eu.sk)

ISSN 1336-7528