Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi, Letná 50, 052 01 Spišská Nová Ves
Štúdia potenciálu regiónu pre zážitkové vzdelávanie – región Spiš
Štúdia vypracovaná pre: Základná škola, Ing. O. Kožucha 11, Spišská Nová Ves Názov projektu: Vzdelávanie bez hraníc ITMS: 26110130476 Moderné vzdelávanie pre vedomostnú spoločnosť/Projekt je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ 1
2
Obsah
Úvod...... 8
1. Všeobecná charakteristika regiónu Spiš...... 10
1.1 Vymedzenie územia...... 10
1.2 Fyzickogeografická charakteristika...... 14
1.2.1 Litogeografická charakteristika...... 14
1.2.2 Geologická charakteristika...... 15
1.2.3 Morfogeografická charakteristika ...... 35
1.2.4 Klimageografická charakteristika...... 46
1.2.5 Hydrogeografická charakteristika ...... 49
1.2.6 Pedogeografická charakteristika...... 50
1.2.7 Biogeografická charakteristika...... 54
1.2.8 Ochrana prírody...... 79
1.3 Základná humánnogeografická charakteristika...... 94
1.3.1 Historický vývoj...... 94
1.3.1.1 Vývoj sídelných pomerov na Spiši...... 94
1.3.1.2 Stručný prehľad vývinu národnostných a náboženských pomerov na Spiši..102
1.3.1.3 Stručný prehľad politického, hospodárskeho a kultúrného vyvoja Spiša...... 108
1.3.1.4 Vývoj verejnej správy Spiša...... 114
1.3.1.5 Najvýznamnejší kultúrne pamiatky Spiša...... 121
1.3.1.6 Historicko geografický slovník vybraných sídiel Spiša ...... 130
1.3.2 Charakteristika obyvateľstva...... 146
3
1.3.2.1 Vývoj počtu obyvateľov...... 146
1.3.2.2 Pohyb obyvateľstva...... 151
1.3.2.3 Biologické znaky...... 152
1.3.2.4 Kultúrne znaky...... 153
1.3.2.5 Socio ekonomické znaky...... 156
1.3.3 Charakteristika hospodárstva...... 157
1.3.3.1 Charakteristika výrobnej sféry...... 157
1.3.3.2 Charakteristika infraštruktúry...... 161
2. Analýza skúmanej oblasti podľa jednotlivých predmetov...... 166
2.1 Slovenský jazyk a literatúra (Miroslav Števík)...... 166
2.2 Fyzika (Pavol Chromý)...... 177
2.3 Chémia (P. Mackovjaková, Z. Krempaská)...... 186
2.3.1 Chémia ako veda (Patrícia Mackovjaková)...... 186
2.3.2 Geológia, paleontológia (Zuzana Krempaská)...... 193
2.4 Biológia (M. Nižnanská, P. Chromý)...... 207
2.4.1 Botanika (Marta Nižnanská)...... 207
2.4.2 Živočíšstvo (Pavol Chromý)...... 220
2.5 Dejepis (Miroslav Števík)...... 245
2.6 Geografia (Vladimíra Lišková)...... 258
2.7 Občianka náuka (Juraj Pavlis)...... 273
2.8 Náboženská výchova (Margita Kočišová)...... 284
2.9 Matematika (V. Lišková, P. Mackovjaková)...... 294
4
2.9.1 Praktické úlohy...... 302
2.10 Informatika (Vladimíra Lišková)...... 304
2.10.1 Praktické úlohy...... 306
2.11 Svet práce a technika (Pavol Chromý)...... 310
2.12 Výtvarná výchova (Mária Staňová Michalková)...... 322
2.13 Hudobná výchova (Bernadeta Kiczková)...... 331
2.14 Telesná a športová výchova (Juraj Pavlis)...... 341
3. Interaktívne mapy Spiša podľa vyššie vymenovaných vyučovacích predmetov s interaktívnymi odkazmi na textovú časť štúdie (viď CD verzia štúdie)
4. Interaktívna mapa Spiša zachytávajúca miestopisné geografické pojmy s interaktívnym prepojením na textovú časť štúdie v jednotlivých predmetoch (viď CD verzia štúdie)
5. Návrh trás na poznávacie tematické trasy...... 343
6. Záver...... 348
7. Zoznam najdôležitejších použitých výrazov...... 349
8. Zoznam použitých miestopisných bodov...... 359
9. Bibliografia...... 363
10. Mapová príloha:
Mapa č. 1 Vymedzenie územia a širšie územné vzťahy regiónu Spiš
Mapa č. 2 Základná situácia v regióne Spiš
Mapa č. 3 Geologická stavba regiónu Spiš
Mapa č. 4 Geomorfologické členenie regiónu Spiš
Mapa č. 5 Klimatické oblasti regiónu Spiš
Mapa č. 6 Pôdne typy regiónu Spiš 5
Mapa č. 7 Pôdne druhy regiónu Spiš
Mapa č. 8 Potenciálna vegetácia regiónu Spiš
Mapa č. 9 Chránené vtáčie územia a chránené územia európskeho významu v regióne Spiš
Mapa č. 10 Písomne doložené sídla stredovekého Spiša
Mapa č. 11 Významnejšie majetkové domény na Spiši do začiatku 14. storočia
Mapa č. 12 Národnostné pomery na Spiši podľa vizitácie spišského prepošta Sigraya z roku 1700
Mapa č. 13 Územno správne členenie Spiša v roku 1802
Mapa č. 14 Majoritné konfesie sídiel Spiša v roku 1880
Mapa č. 15 Majoritné národnosti sídiel Spiša v roku 1880
6
Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi, Letná 50, 052 01 Spišská Nová Ves
Štúdia potenciálu regiónu pre zážitkové vzdelávanie – región Spiš 1. časť: Všeobecná charakterisktika regiónu Spiš
Štúdia vypracovaná pre: Základná škola, Ing. O. Kožucha 11, Spišská Nová Ves Názov projektu: Vzdelávanie bez hraníc ITMS: 26110130476 Moderné vzdelávanie pre vedomostnú spoločnosť/Projekt je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ 7
Úvod
Len neznáme a nepoznané je nepochopiteľné, cudzie a vzdialené. Slovenský básnik Andrej Sládkovič nám v jednej zo svojich básní zanechal tento odkaz:
Beda, kto v mori vidí len vodu, Kto nepočuje nemú prírodu, Kto v skalách vidí len skaly! Zázrak je nemú počuť prírodu? Dosť ráz ste sa vy, myšlienky rodu, Slepými zrakmi dívaly!
Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi prijalo od Základnej školy Ing. Kožucha v Spišskej Novej Vsi ponuku na spoluprácu v projekte „Vzdelávanie bez hraníc“, zúčastnilo sa verejnej súťaže, v ktorej bolo úspešné. Pre odborných pracovníkov múzea bolo vypracovanie „Štúdie potenciálu pre zážitkové vzdelávanie – región Spiš“ výzvou, aby poskytli výsledky svojich výskumov realizovaných niekoľko desiatok rokov v rôznych odboroch spoločenských a prírodných vied a v rôznych oblastiach a miestach v regióne Spiš. Úloha, ktorá pred nami stála, nebola jednoduchá. Štúdia, ktorej rozsah textovej časti presahuje 300 strán bola vytvorená za účelom posilnenia medzipredmetových vzťahov, teda prepojenia poznatkov, informácií, získaných vedomostí v rámci jednotlivých predmetov (odborov). Zámerom bolo , aby žiaci pod vedením pedagógov nadobudli zručnosti a schopnosti pracovať aktívne s týmto „vedomostným obsahom“, aby dokázali pochopiť súvislosti, náväznosti a logické prepojenia. Cesta – metóda , ktorú sme zvolili, bola zážitková . Výsledkom – výstupom textovej časti štúdie boli navrhnuté tematické trasy v regióne, kde by žiaci videli navštívenú lokalitu regiónu Spiš z viacerých aspektov: kultúrno spoločenského, geografického, historického a prírodovedného. Formu tematických trás si môžu vybrať pedagógovia a sú to exkurzie, exkurzno poznávacie vychádzky, výlety a pod. Ako nás nabáda Andrej Sládkovič, nepozerajme sa slepým zrakom – najjednoduchšia cesta poznania prírody a histórie je priamy kontakt s ňou. Dotýkať sa skál, rastlín, živočíchov pohľadom, rukami obdivovať úžasné kultúrne a technické diela, ktoré nám zanechali naši predkovia, všetkými zmyslami – aby sme videli, počuli, voňali, cítili a prežívali všetku tú nádheru našej prekrásnej domoviny, nášho regiónu Spiš, ktorý patrí medzi klenoty 8
Slovenska. Len keď vlastnými nohami prejdeme stovky kilometrov, skutočne poznáme akému veľkému bohatstvu sme hospodári. Len poznanie nám pomôže pochopiť, ale aj získať vzťah, vedieť si vážiť a naučiť sa chrániť. Na záver prajeme pedagógom i žiakom príjemnú prácu s touto štúdiou a veríme, že odbornosť, vedomosti, skúsenosti a lektorské zručnosti pracovníkov Múzea Spiša v SNV Základná škola Ing. Kožucha v Spišskej Novej Vsi využije aj v budúcnosti.
Zuzana Krempaská riaditeľka Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi
9
1. Všeobecná charakteristika regiónu Spiš
Ak chceme poznať vlastný domov, rodný kraj, musíme sa zamerať na celkový charakter územia a procesy jeho transformácie. Súčasný stav je odrazom celkovej genézy a dôsledkom prírodných a socio ekonomických faktorov. Prírodné faktory sú determinantmi ďalšieho vývoja územia. Geologický vývoj a stavba územia, geomorfologické procesy, reliéf ako taký, klimatické, hydrologické, pedologické podmienky a v neposlednom rade rastlinná pokrývka s výskytom živočíšnych druhov podmienili ráz krajiny, no aj jej funkčné využitie. Antropogénne procesy prevládajú v územiach spĺňajúcich hlavné životné potreby. Od splnenia týchto potrieb závisí aj história územia, dotýkajúca sa hlavne človeka. Všeobecná charakteristika územia, pozostávajúca z vymedzenia, fyzicko a humánnogeografickej charakteristiky, ktorú predkladáme čitateľovi je komplexným súhrnom najpodstatnejších doteraz zistených faktov o Spišskom regióne. Čiastkové charakteristiky nám pomôžu lepšie pochopiť súvislosti a okolnosti za akých sa región vyvíjal, no rovnako si ho vďaka celkovému poznaniu môžeme viac vážiť. Región Spiš je jedinečný svojim prírodným a kultúrno historickým bohatstvom. Rozmanitosť územia podmienila rôznorodosť aktivít a to od agrárnej činnosti, cez baníctvo až po duchovný život a intelektuálne realizovanie sa otcov slovenského národa. Veríme, že nasledujúce kapitoly budú pre čitateľa prínosom, že obohatia jeho vedomosti, oboznámia ho s kultúrnym dedičstvom, ktoré nám naši predkovia zanechali a na ktoré by sme mali byť všetci hrdí a to aj v období globalizácie.
1.1 Vymedzenie územia (Vladimíra Lišková) Spiš sa rozprestiera na severovýchode územia Slovenska (mapa č. 1). Počas ôsmich storočí svoje hranice nemenil. Podľa súčasného územno správneho členenia sa región rozprestiera na území s rozlohou 3 560,63 km 2 v Košickom a Prešovskom kraji. Tvorí ho 188 obcí, pričom 14 z nich má štatút mesta. V roku 2011 žilo na Spiši 378 086 obyvateľov, hustota obyvateľstva bola 104 obyvateľa na km 2. Najsevernejšou obcou je Lesnica v okrese Stará Ľubovňa, najjužnejšou je Smolník v okrese Gelnica, najzápadnejšou Starý Smokovec v okrese Poprad a najvýchodnejšou Obručné v okrese Stará Ľubovňa. Najrozsiahlejšou obcou je Starý Smokovec (okres Poprad), rozlohou najmenšou je obec Majere v okrese Kežmarok (ŠÚ 10
SR, 2014). Spišský región je tvorený šiestimi okresmi (Poprad, Kežmarok, Stará Ľubovňa, Levoča, Spišská Nová Ves a Gelnica). Okres Poprad sa nachádza v severozápadnej časti regiónu, jeho rozloha je 1 105,1 km 2. Je najrozsiahlejším okresom Spiša. Z územno správneho hľadiska patrí do Prešovského samosprávneho kraja. Z juhu susedí s okresom Rožňava, z juhozápadu s Breznom, zo západu s Liptovským Mikulášom, severná hranica je tvorená štátnou hranicou s Poľskom, zo severovýchodu s Kežmarkom (najdlhšia hranica), z východu s Levočou a z juhovýchodu so Spišskou Novou Vsou. Okres je tvorený 29 obcami. V roku 2012 žilo na území okresu 104 297 obyvateľov. Poprad je tretí najhustejšie zaľudnený okres v Spišskom regióne, jeho hustota bola 94,4 obyvateľa na km 2 (ŠÚ SR, 2014). Okres patrí medzi najvyššie položené okresy nie len na Spiši, ale aj v celej Slovenskej republike. Nachádza sa tu aj najvyšší vrch a jeden zo symbolov Slovenska, Gerlachovský štít s výškou 2655 m nad morom. Podstatná časť je tvorená najstarším národným parkom TANAP om. Prírodné krásy Tatier je možné obdivovať počas celého roka, preto patrí medzi najväčšie lákadlá nie len pre slovenských turistov, ale aj pre mnohých zahraničných. Jedinečnosť tatranských štítov, plies a prírody vytvára ideálne podmienky na liečenie mnohých ochorení, najmä respiračných (napríklad Vyšné Hágy, Vysoké Tatry, Dolný Smokovec). Oblasť pod Tatrami bola už od praveku obývaná, čoho dôkazom je travertínový odliatok mozgu neandertálskej ženy (Homo ganovcensis) približne 105 tisíc rokov starý, nájdený v Gánovciach pri Poprade. Mesto Poprad je najväčším mestom v regióne (s počtom obyvateľov 52 765 v roku 2012), disponuje medzinárodným letiskom (najvyššie položeným letiskom v strednej Európe, v nadmorskej výške 718 m). Popradom prechádza hlavná železničná trať (stanica pre rýchliky, EC, IC, medzištátne vlaky) a od roku 2009 aj diaľnica D1. Preto má Poprad, tak ako mesto, tak aj okres najvýhodnejšiu dopravnú polohu zo všetkých okresov Spiša (Lišková, 2013). Okres Kežmarok sa nachádza severovýchodne od okresu Poprad. Hraničí so štyrmi okresmi, z juhu s Levočou, juhovýchodne so Sabinovom, severovýchodne so Starou Ľubovňou a severná hranica je tvorená štátnou hranicou s Poľskom. Z územno správneho členenia patrí pod Prešovský samosprávny kraj. Okres sa rozprestiera na ploche 629,9 km 2, pozostáva zo 41 obcí, z toho iba Kežmarok, Spišská Belá a Spišská Stará Ves majú štatút mesta. Do 1. 1. 2011 sa v okrese nachádzal aj vojenský obvod Javorina. V roku 2012 tu žilo
11
71 389 obyvateľov a hustota zaľudnenia bola 113,3 obyvateľa na km 2 (ŠÚ SR, 2014). Okres je tak druhým najhustejšie osídleným okresom regiónu. Kežmarok bol kedysi vďaka nemeckej kolonizácii veľmi významnou oblasťou. Až do začiatku 20. storočia bolo mesto jedným z významných centier vzdelávania na Spiši (evanjelické lýceum), no po vybudovaní Košicko bohumínskej železnice stráca na svojom význame, keďže tadiaľ nevedie hlavná trať. Dnes láka najmä svojimi prírodnými krásami Pieniského národného parku a rieke Dunajec. Významnými sú aj Spišská Stará Ves a Červený kláštor, ktoré môžete vidieť na brehu Dunajca počas plavby plťou. Nemenej významné sú aj Kežmarské trhy so zameraním na kultúru a remeslá regiónu, ktoré sú najväčším podujatím svojho druhu v celom regióne (Lišková, 2013). Najsevernejším okresom je Stará Ľubovňa s rozlohou 707,9 km 2. Okres sa nachádza v Prešovskom samosprávnom kraji, hraničí s troma okresmi (na západe s Kežmarkom, na juhovýchode so Sabinovom a na východe s Bardejovom), no najdlhšiu hranicu má s Poľskom. V roku 2012 tu žilo 53 140 obyvateľov, hustota zaľudnenia bola 49,9 obyvateľa na km 2 (ŠÚ SR, 2014). Okres pozostáva zo 44 obcí z toho iba 2 majú štatút mesta, sú nimi Stará Ľubovňa a Podolínec. Túto oblasť ovplyvnilo viacero kolonizačných vĺn (nemecká, valašská, kopaničiarska). Neďaleko mesta Stará Ľubovňa sa nachádzajú najvýznamnejšie pamiatky a to Ľubovniansky hrad a skanzen s dreveným kostolíkom (Lišková, 2013). Najmenším okresom Spiša je okres Levoča s rozlohou 421,0 km 2 nachádzajúci sa v centrálnej časti regiónu v Prešovskom samosprávnom kraji. Hraničí s piatimi okresmi – na západe s Popradom (najkratšia hranica), na severe s Kežmarkom, na severovýchode so Sabinovom, na východe s Prešovom a na juhu so Spišskou Novou Vsou (najdlhšia hranica). V roku 2012 tu žilo 33 372 obyvateľov, hustota zaľudnenia bola 50,2 obyvateľa na km 2 (ŠÚ SR, 2014). Okres pozostáva z 33 obcí z toho dve majú štatút mesta (Levoča a Spišské Podhradie). Levoča bola po stáročia historickým centrom Spiša. Mesto bolo tiež významným centrom vzdelávania (evanjelické lýceum), no najvýznamnejší je rezbár Majster Pavol z Levoče a jeho veľkolepé diela, ktoré sú súčasťou kostolov v širokom okolí. Najznámejší je jeho najvyšší drevený oltár v chráme svätého Jakuba v Levoči (Lišková, 2013). Okres Spišská Nová Ves sa nachádza v juhozápadnej časti regiónu Spiš v Košickom samosprávnom kraji. Jeho rozloha je 587,5 km 2. Okres hraničí s piatimi okresmi – Poprad na
12
severozápade, Rožňava na juhozápade, Gelnica na juhu (najdlhšia hranica), Prešov na východe (najkratšia hranica) a Levoča na severe. Okres Spišská Nová Ves tvorí 36 obcí z toho tri majú štatút mesta (Spišská Nová Ves, Krompachy a Spišské Vlachy). V roku 2012 tu žilo 98 244 obyvateľov, jeho hustota zaľudnenia bola 50,6 obyvateľa na km 2 (ŠÚ SR, 2013). Oblasť nie je významná iba svojou bohatou baníckou históriou, ale aj najvyššou kostolnou vežou na Slovensku (87 m) v meste Spišská Nová Ves, jeho najdlhším šošovkovitým námestím v Európe, ale aj prírodnou scenériou Národného parku Slovenský raj, ktorý je nie len turistami označovaný za jeden z najkrajších na svete. Symbolom Spiša je Spišský hrad týčiaci sa na travertínovom kopci nad Spišskou Kapitulou. Neďaleko hradu sa nachádza travertínová kopa, ktorá je známym paleontologickým náleziskom nazývaným Dreveník, ktorý však patrí do okresu Levoča (Lišková, 2013). Najjužnejším okresom je Gelnica rozprestierajúca sa na rozlohe 584,43 km 2. Gelnica patrí do Košického samosprávneho kraja, hraničí so štyrmi okresmi – Spišská Nová Ves na severe, Rožňava na západe, Košice okolie na juhu až juhovýchode a Prešov na severovýchode. Z hľadiska zaľudnenia bola Gelnica v roku 2012 najmenej obývaným okresom Spiša (31 368 obyvateľov), hustota zaľudnenia bola v spomínanom roku 50,5 obyvateľa na km 2 (ŠÚ SR, 2014). Okres pozostáva z 20 obcí, pričom štatút mesta má iba okresné mesto Gelnica. Gelnica je bývalým kráľovským baníckym mestom s bohatou históriou. Dnes môžeme obdivovať krásu okolitej prírody a pozostatky po banskej činnosti, ako napríklad starobylé stavby, štíty banských štôlni. Zároveň sa môžeme zúčastniť tradičných podujatí ako Gelnický kľúč (festival komornej hudby), Gelnický šľapajcug (turistika), Gelnický jarmok (prehliadka kultúry a remesiel) a Na baňu klopajú je najtypickejším miestnym podujatím. Región Spiš patrí medzi najviac zalesnené územia. V roku 2013 podľa ŠÚSR lesy tvorili viac ako 57,3 % z celého regiónu (ŠÚ SR, 2014). Je bohatý na nerastné suroviny a taktiež na zásoby podzemnej pitnej vody, minerálne a termálne pramene. Pramene sa využívajú v termálnych kúpaliskách (AquaCity Poprad, Thermal Park Vrbov) a minerálne pramene využívané na predaj, napríklad Baldovská voda, Ľubovnianka a iné (Lišková, 2013).
13
1.2 Fyzickogeografická charakteristika
Fyzickogeografická charakteristika je súhrnom participiálnych, čiastkových, charakteristík daného územia. Tento súhrn vytvára obraz prírodnej štruktúry krajiny sledovaného územia s jej funkčným využitím. V prípade štúdia fyzikogeografických pomerov je determinantom geologická stavba a vývoj územia. Od geologickej stavby a vlastností jej zložiek závisí geomorfologický vývoj, procesy a nimi vznikajúce geomorfologické formy. Vlastnosti reliéfu územia – sklon, expozícia, formy – v súčinnosti s klimatickými a hydrologickými faktormi podmienili vznik pôdnych typov a druhov, na ktoré sú viazané špecifické druhy rastlinstva a živočíšstva. V nasledujúcich podkapitolách predkladáme čitateľovi stručnú litogeografickú, morfogeografickú, klimatickú, hydrologickú, pedogeografickú, biogeografickú charakteristiku a charakteristiku chránených území, čím mu poskytujeme základné poznatky o prírodných pomeroch na území regiónu Spiš.
1.2.1 Litogeografická charakteristika (Zuzana Krempaská)
Litogeografia je vedná disciplína fyzickej geografie. Skúma vrchnú časť litosféry – zemskú kôru z geografického hľadiska. Popisuje látkový a štruktúrny horninový záznam geologického vývoja krajiny, ktorý obsahuje informáciu o horninách najrôznejšej genézy, veku i zloženia. Zároveň odhaľuje procesy, ktoré viedli k vzniku a formovaniu krajiny. Georeliéf – teda členitosť zemského povrchu ovplyvňuje vrchná časť litosféry – zemská kôra, ktorá je zložená z rôznych typov hornín, odlišných minerálnym zložením, štruktúrou a textúrou, chemickými i fyzikálnymi vlastnosťami, čo sa odráža na rôznej odolnosti hornín voči pôsobeniu exogénnych procesov (zvetrávanie). Geomorfologické pomery územia (georeliéf) však nezávisia len od litologického charakteru hornín. Určujúce sú aj endogénne procesy (vulkanizmus, horotvorné a tektonické pohyby). Zásadný význam má priestorová tektonická diferenciácia, štruktúra a priebeh významných zlomových línií (úložné pomery), ktoré sa zreteľne prejavujú i v súčasnom georeliéfe. Dôležité sú neotektonické a recentné (súčasné) pohyby krýh zemskej kôry a seizmicita príslušných území.
14
Chápať krajinu vo všetkých jej súvislostiach a vzťahoch dokážeme len vtedy, ak poznáme jej geologickú stavbu . Aby sme však pochopili geologickú stavbu územia regiónu Spiš, teda bezprostredného okolia, v ktorom žijeme, musíme najprv porozumieť celkovému geologickému vývoju Slovenska trvajúcemu niekoľko stoviek miliónov rokov.
1.2.2 Geologická charakteristika Územie Slovenska patrí z hľadiska geologického vývoja do alpsko himalájskej sústavy a je súčasťou jednej z hlavných geologických jednotiek Európy – Alpíd. Karpaty vznikli a formovali sa od konca druhohôr (vrchnej kriedy) a v treťohorách alpínskym vrásnením, ktoré bolo iniciované kolíziou (zrážkou) africkej litosferickej platne s európskou. V niekoľkých etapách počas alpínskej orogenézy (vrásnenia) tak vznikli pásmové pohoria v Európe, tzv. alpínskeho oblúka, zasahujúceho od severozápadnej Afriky (pohorie Atlas) cez Európu (Pyreneje, Alpy, Karpaty, Dinaridy, Apeniny). Toto mohutné celosvetové horské pásmo končí pohoriami v Malej Ázii a Himalájach. Alpidy sú zastúpené na území Slovenska Karpatskou sústavou, ktorú tu tvoria prevažne Západné Karpaty a časť Východných Karpát – tieto pokračujú na území Ukrajiny. Jednotlivé stavebné prvky Západných Karpát sa tiahnu oblúkovito od západu na východ a na území Slovenska vytvárajú pásmovú stavbu. Smerom od vnútorného po vonkajší okraj, teda od juhu na sever sú to: vnútorné a vonkajšie Západné Karpaty. V priebehu niekoľkých fáz alpínskeho vrásnenia bolo celé územie Západných Karpát opakovane prevrásnené. Hlavným znakom tejto relatívne mladej geologickej jednotky z hľadiska tektoniky je zložitá príkrovová stavba. Z hľadiska horninového zloženia je to prevaha sedimentov.
Foto: Satelitná mapa Alpského oblúka s vyznačením Slovenska 15
Geologický vývoj Karpát na území Slovenska Geologický vývoj Slovenska siaha do obdobia pred stovkami miliónov rokov. Počas tejto geologickej doby sa tu niekoľkokrát vystriedali obdobia morskej sedimentácie s obdobiami suchozemského vývoja a rozsiahlymi horotvornými fázami. Výsledkom uvedených procesov je zložitá tektonická stavba a pestré horninové zloženie. V zásade geologický vývoj Slovenska prebiehal v dvoch základných etapách: ako predalpínsky vývoj, teda v období paleozoika (prvohôr) až po obdobie vrchnej kriedy (mezozoikum – druhohory) a alpínsky vývoj, kedy v rámci alpského orogénu vznikli i Západné Karpaty. Stručne charakterizujme vývoj Slovenska počas jednotlivých geologických období.
Predalpínsky geologický vývoj Prvohory (pred 570 – 250 mil. rokov). Stopy geologického vývoja v predprvohornom období sú dosť nejasné. V jadrách viacerých pohorí sa nachádzajú premenené horniny, ako sú ruly, svory, migmatity a granitoidy, ktoré sú pravdepodobne staršie ako prvohorné. Medzi najstaršie horniny na Slovensku patria kryštalické bridlice zemplínskej hráste pri obci Byšta na východnom Slovensku. V moriach starších prvohôr vznikli niekoľko tisíc metrov hrubé usadeniny, neskôr premenené na fylity, kremence a pieskovce. Ich sedimentácia bola sprevádzaná intenzívnou sopečnou činnosťou. Z tohto obdobia pochádzajú horniny gelnickej skupiny vo Volovských vrchoch. Stopy vývoja koncom starších prvohôr a v mladších prvohorách sa zachovali na viacerých miestach. V devóne (pred 410 – 360 mil. rokov) vznikli vrstvy vápencov s krinoidami a bridlice známe z Malých Karpát. Počas mladších prvohôr (pred 360 – 250 mil. rokov) prebehlo vo viacerých fázach varíske vrásnenie, sprevádzané tvorbou rozsiahlych granitoidných hornín. V teplom karbónskom mori žilo množstvo organizmov – trilobitov, rameňonožcov koralov, ktoré sa zachovali v okolí Jelšavy a Ochtinnej. Karbónskeho veku sú aj ložiská významnej nerastnej suroviny – magnezitu (medzi Lučencom a Košicami), ktoré vznikli premenou organogénnych vápencov uložených na dne plytkého mora. Časť územia Slovenska bola v karbóne súšou s bujným rastlinstvom papraďorastov, ktorých zvyšky sa našli najmä v okolí Dobšinej, Rudnian a Jelšavy. Koncom prvohôr už väčšinu územia Slovenska tvorila súš, na ktorej sa ukladali suchozemské úlomkovité sedimenty .
16
Druhohory (pred 250 – 66 mil. rokov). Na začiatku druhohôr pokračovala suchozemská sedimentácia. Neskôr (asi pred 240 mil. rokov) pevninu zalialo teplé tropické more. Na jeho dne vznikli hrubé vrstvy vápencov a dolomitov, ktoré sú dnes súčasťou viacerých pohorí Západných Karpát. Pri horotvorných pohyboch vo vrchnom triase (pred 215 mil. rokov) sa niektoré oblasti vynorili, väčšina územia však zostala zaplavená morom. Zvyšky suchozemských usadenín s odtlačkami a spórami rastlín a stopami dinosaura (Coelurosaurichnus tatricus) sa zachovali v Západných Tatrách. Nález stupají dinosaura je zatiaľ jediný na Slovensku. V jure (pred 210 – 140 mil. rokov) bolo celé územie zaliate morom s nerovným dnom. V priehlbinách sa usadzovali hlbokovodné sedimenty (radiolarity, sliene), na vyvýšeninách plytkovodné vápence. V mori sa darilo najmä hlavonožcom – amonitom a belemnitom, ramenonožcom i lastúrnikom . Na jeho dne žili prichytené ľaliovky, ktoré vytvárali súvislé „podmorské lúky“ . Zvyšky tejto bohatej fauny sa zachovali na mnohých lokalitách. Najznámejšie nálezisko ramenonožcov je na lokalite Hybe . Bohaté nálezy amonitov pochádzajú z okolia Myjavy, Malých Karpát, Vršateckého bradla či z bradla Oravského hradu. Vzácnosťou sú pyritizované amonity, ktoré sa našli na jedinej lokalite na Slovensku v Litmanovej. V kriede (pred 97 mil. rokov) prebiehali hlavné tektonické fázy alpínskeho vrásnenia. Veľké masy hornín sa presúvali v podobe príkrovov a hladina mora kolísala. Na konci druhohôr bola už väčšia časť územia súšou. More sa presunulo na severné okraje vynárajúceho sa horstva Západných Karpát.
Alpínsky vývoj Západných Karpát na území Slovenska. Koncom spodnej kriedy more ustúpilo . Sedimentárne súbory boli spolu s podložím na začiatku vrchnej kriedy zvrásnené alpínskym horotvorným procesom. Silným stlačením v smere od juhu na sever boli výplne mezozoických pánví zvrásnené do zložitých príkrovov, ktoré sa presúvali od juhu na sever na vzdialenosť 50 – 100 km. Vznikla najstaršia alpínska stavba Západných Karpát, vnútorné karpatské jednotky . Na severnom okraji Vnútorných Karpát , ku ktorým patrí gemerské a veporské pásmo, ako aj pásmo jadrových pohorí, došlo koncom druhohôr (vo vrchnej kriede) k výraznému prehĺbeniu mora a vytvorila sa druhotná geosynklinála, v ktorej sa v období od vrchnej kriedy a počas starších treťohôr (paleogén) usadzoval úlomkovitý a ílovitý materiál znesený z okolitých morí. Za stáleho tektonického nepokoja vznikali striedajúce sa súvrstvia zlepencov, pieskovcov a bridlíc – flyš. Tieto sedimenty boli zvrásnené koncom paleogénu a začiatkom neogénu ďalšími fázami
17
alpínskeho vrásnenia. Vytvorili sa ďalšie príkrovy, ktoré boli presúvané na veľké vzdialenosti od juhu na sever. Vznikla i najsevernejšia geologická jednotka Západných Karpát – flyšové pásmo . Pri vrásnení flyšovej geosynklinály boli znovu zvrásnené i staršie sedimenty na severnom okraji Vnútorných Karpát, severne od Jadrových pohorí. Vzniklo územie s veľmi zložitou tektonickou stavbou – bradlové pásmo. Začiatkom mladších treťohôr sa na obvode flyšových Karpát vytvorila geosynklinála, v ktorej sa usadzovali štrky, piesky a piesočnaté íly. Medzi flyšovými Karpatmi a Českým masívom tak vznikla stavebná jednotka – čelná karpatská predhlbeň . Morská sedimentácia však netrvala dlho. Došlo k ústupu mora a koncom miocénu ďalšia fáza alpínskeho vrásnenia spôsobila presunutie časti flyšových Karpát cez čelnú karpatskú predhlbeň. Na vnútornom okraji Karpát sa pri tomto vrásnení vytvorili hlboké zlomy, pozdĺž ktorých v niekoľkých fázach vystupovala andezitová a ryolitová láva a sypký sopečný materiál. Vznikol oblúk vulkanických pohorí, ktorý sa začína na našom území na západe Pohronským Inovcom, prebieha Maďarskom a končí na východe Vihorlatom a Popričným.
Život v treťohorách (pred 66 – 1,8 mil. rokov) Suchozemský vývoj z konca druhohôr pokračoval aj na začiatku treťohôr. Ukončila ho morská záplava, ktorá prenikla do oblasti dnešného Slovenska zo severu i z juhu. Na dne postupujúceho mora sa usadzovali najprv zlepence. Neskôr (pred 55 – 24 mil. rokov), keď sa more najmä na severe prehĺbilo, uložili sa v ňom hrubé súvrstvia striedajúcich sa pieskovcov a ílovcov (flyš). V teplom mori starších treťohôr (paleogéne) žilo množstvo živočíchov – dierkavcov, machoviek, koralov, lastúrnikov, krabov a rýb. Vzácne sú najmä nálezy rýb z okolia Handlovej, z Bystrého nad Topľou či Hornádskej kotliny. Najčastejšími skamenelinami z tohto obdobia sú dierkavce (numulity), ktorých nálezy pochádzajú najmä z Liptovskej kotliny a okolia Bojníc. Koncom starších a začiatkom mladších treťohôr (pred asi 24 mil. rokov) more opäť ustúpilo. V neogéne ( pred 15 – 13 mil. rokov) zostali zaplavené už len viedenská a východoslovenská panva, čiastočne dunajská panva a vnútrokarpatské kotliny. More tu zanechalo tisícky metrov hrubé vrstvy usadenín, v ktorých sa nachádza množstvo skamenených zvyškov živočíchov. Svetoznámym náleziskom s neogénnou faunou je Sandberg pri Bratislave – Devínskej Novej Vsi, kde bolo zistených viac ako 300 druhov živočíchov. Hojné boli nálezy i vo výplni trhliny Bonanza , vo vápencoch
18
bývalej Štokeravskej vápenky (Devínska Kobyla), z ktorých sú mimoriadne vzácne zvyšky tuleňov a nový druh žaby (Bufo priscus). Po ústupe mora (pred 13 – 11,5 mil. rokov) z panví a vnútrokarpatských kotlín, zostalo už územie Slovenska súšou. Na pevnine, najmä na strednom a východnom Slovensku, prebiehala v mladších treťohorách intenzívna sopečná činnosť. Vznikali sopečné horniny, andezity, ryolity a čadiče a v Kremnických a Štiavnických vrchoch významné ložiská nerastných surovín. Sopečné plyny často usmrtili živočíchy žijúce v okolí sopiek. Ich zvyšky sa dobre zachovali v jemných sopečných horninách. Mnohé nálezy treťohornej fauny, najmä tapírov a mastodontov, sú známe z vulkanických jazerných usadenín v okolí Hajnáčky pri Fiľakove (Cerová vrchovina) . Pred 5 – 1,8 mil. rokov pokrývala väčšinu krajiny trávnatá step, ktorú obývali rôzne druhy kopytníkov a šeliem. V zmiešaných lesoch okolia riek a jazier žili hlavne mastodonty, nosorožce a jelene. Ich unikátne nálezy poznáme z okolia Topoľčian a Slepčian. Koncom mladších treťohôr (neogénu ) sa začal výrazne utvárať i reliéf. V najmobilnejších častiach Karpát sa tvorili výrazné poklesové štruktúry – neogénne panvy a vnútrohorské kotliny. Výškové rozdiely medzi horskými pásmami a kotlinami zrejme neboli veľké (najviac 300 m). K výraznejšiemu výškovému rozčleneniu reliéfu došlo až koncom treťohôr (v pliocéne), keď sa pohoria začali dvíhať pozdĺž zlomov a vznikali antiklinály obrovských rozmerov. Tieto tektonické pohyby pokračovali i v štvrtohorách a uplatňujú sa výrazne aj v súčasnej dobe. Horské oblasti sa dvíhajú, nížinné naopak poklesávajú.
Štvrtohory (pred 1,8 mil. rokov – súčasnosť) V pleistocéne sa na vývoji Karpát významne podieľalo i zaľadnenie. Pevninský ľadovec, ktorý zasahoval až k severnému úpätiu Karpát a Sudet prenikol len v oblasti Ostravskej panvy a Moravskej brány a tak neovplyvnil výrazne tvárnosť krajiny (zanechal tu bludné balvany). V starších štvrtohorách sa však vo Vysokých Tatrách, Nízkych Tatrách, v Malej Fatre vytvorili horské ľadovce, ktoré modelovali reliéf v týchto pohoriach. Vznikali skalné štíty, korytovité doliny (trógy), kary, morény a pod.
Život v štvrtohorách Staršie štvrtohory – pleistocén (pred 1,8 mil. – 10 000 rokmi) sa vyznačovali výrazným ochladením a striedaním chladných období (ľadové doby) s teplými (medziľadové doby). V medziľadových dobách bolo teplé a vlhké podnebie, priaznivé na tvorbu pôd a
19
travertínov. Zalesnenú krajinu obývali slony, lesné druhy nosorožcov, jelene, srny, diviaky a množstvo drobných živočíchov. Známym náleziskom teplomilnej fauny je travertínová kopa v Gánovciach. Jedinečný bol i nález mastodonta (Mammut borsoni) na Dreveníku. Nemenej známou lokalitou je Šaľa, odkiaľ pochádzajú dobre zachované zuby lesného slona a nosorožca. V chladných obdobiach pokrývala vyššie položené územia tundra a nížiny chladná step. Tvorili sa spraše, viate piesky a v nivách riek sa usadzovali štrkopieskové náplavy. Na studené prostredie boli dobre prispôsobené mamuty srstnaté, nosorožce srstnaté, soby a ďalšie subarktické a stepné živočíchy. Najkompletnejší nález mamuta srstnatého (Mammuthus primigenius) na Slovensku bol vykopaný r. 1961 v spraši pri Senci. Počas teplejších fáz poslednej ľadovej doby obývali stepi rôzne kopytníky, ako tur, bizón, los, jeleň obrovský a kôň. Jaskyne boli domovom mnohých šeliem, najmä medveďov a hyen. Hojné zvyšky medveďa jaskynného (Ursus spelaeus) boli objavené vo viacerých slovenských jaskyniach, napríklad v Medvedej a Stratenskej jaskyni v Slovenskom raji. Po skončení poslednej ľadovej doby (asi pred 10 000 rokmi), v mladších štvrtohorách, čiže holocéne, sa otepľovalo a rozšírili sa druhy, ktoré u nás žijú dodnes, ako jeleň srnec, diviak, medveď, vlk, líška a iné.
1.2.2.1 Geologická stavba regiónu Spiš Región Spiš je charakterizovaný veľkou mnohotárnosťou reliéfu, ktorá vznikla ako dôsledok zložitej geologickej stavby. Zložitý tektonický vývoj, komplikovaná petrografická stavba a pestré mineralogické zloženie sú charakteristické pre túto oblasti. Komplexný pohľad na geologickú stavbu regiónu Spiš získame tak, že popíšeme geologickú stavbu jednotlivých geomorfologických celkov, pričom v podrobnosti popisu geologickej stavby zohľadníme rozsah akým celky zasahujú do popisovaného územia regiónu Spiš. Jednotlivé celky sú odlišné spôsobom vzniku – genézou, vekom i geologickým zložením. Geomorfologické jednotky, ktoré vystupujú v skúmanom území smerom od juhu na sever sú tieto: Volovské vrchy, Spišsko gemerský kras, Nízke Tatry, Čierna hora a Branisko, Hornádska kotlina, Kozie chrbty, Levočské vrchy, Podtatranská kotlina, Tatry, Spišsko šarišské medzihorie, Podtatranská brázda, Spišská Magura, Ľubovnianska vrchovina a Pieniny.
20
Výrez mapy Slovenska – Regionálne geologické mapy 1: 50 000 – región Spiš Výrez geomorfologickej mapy, Mazúr, Lukniš 1986, región Spiš
Geologickú stavbu regiónu Spiš komplexne a najprehľadnejšie zobrazujú regionálne geologické mapy, ktoré sú výsledkom podrobného geologického mapovania, realizovaného odbornými kolektívmi počas niekoľkých desiatok rokov. Popisované územie je dobre zmapované a v mierke 1: 50 000 boli vydané geologické mapy s vysvetlivkami, s ktorými sme pracovali i pri tvorbe tejto štúdie a odporúčame ich aj pre pedagógov, ako doplnkový materiál k výučbe geológie. V použitej literatúre uvádzame názvy a autorské kolektívy (citácie). Skôr ako pristúpime k popisu geologickej stavby jednotlivých častí regiónu Spiš je potrebné zhrnúť spoločné východiská. Tvarová pestrosť vyššie uvedených geomorfologických jednotiek vyplýva z rôznych vlastností hornín, ktoré sa podieľajú na pomerne zložitej geologickej stavbe popisovaného územia. Na relatívne malom území sa vyskytujú prvohorné (paleozoické) , druhohorné ( mezozoické ), treťohorné ( terciérne ) i kvartérne komplexy hornín. Z pohľadu geologickej stavby širšie územie buduje šesť paleoalpínskych (vznikli pred vrchnou kriedou) príkrovových jednotiek . Odspodu nahor sú to : tatrikum, veporikum, hronikum (jednotka je synonymne označované ako chočský príkrov) , gemerikum, meliatikum, silicikum. Je dôležité si uvedomiť, že každá z uvedených tektonických jednotiek má inú litostratigrafickú výplň, pretože pochádzajú z rôznych paleogeografických zón niekdajšieho tetýdneho oceánu . Ich dnešná superpozícia (umiestnenie na sebou, prekrytie) formou príkrovov, vzniklo ako výsledok stlačenia a uzatvorenia oblastí pôvodného usadzovania a následného tektonického presúvania v generálnom smere od juhu na sever.
21
Znamená to tiež, že superpozične najvyššie tektonické jednotky sa pôvodne nachádzali na juhu, odkiaľ boli neskôr presunuté na svoje predpolie. Ďalej na popisovanom území vystupujú mezozoické (bradlové pásmo) a paleogénne horninové súbory ( vnútrokarpatský paleogén, flyšové pásmo), ako aj kvartérne súvrstvia. Zložitý tektonický vývoj skúmaného územia je limitujúcim nielen z pohľadu geologickej stavby, ale aj pre výskyt nerastov, viazaných na rôzne typy mineralizácii v početných ložiskách Volovských vrchov.
Zdroj: https://www.google.sk/search?q=Tektonick%C3%A9+jednotky+Slovenska+mapa 1.2.2.1.1 Geologická stavba Spišsko gemerského Rudohoria (Volovských vrchov)
Volovské vrchy – predstavujú rozlohou i významom najväščiu časť popisovaného územia. Historicky tradovaným názvom pre toto územie je Spišsko gemerské rudohorie . Tento názov je pre verejnosť najznámejší i v súčasnosti, preto ho budeme používať i my. Spišsko gemerské rudohorie (ďalej SGR) je po geologickej stránke jedným z najzaujímavejších a zároveň najvýznamnejších území Západných Karpát. Z praktického hľadiska je Spišsko gemerský rudný rajón svojím bohatstvom nerastných surovín najdôležitejší v celých Západných Karpatoch a význam tohto územia potvrdila slávna banícka história. SGR patrí k vnútorným (centrálnym) Západným Karpatom, teda k horstvu, ktoré svoje podstatné geologické črty získalo počas alpínskeho vrásnenia v priebehu treťohôr, v štvrtohách sa dotvárali do súčasnej podoby. Geologicky relatívne mladý vek formovania však neznamená, že sa na jeho stavbe nezúčastňujú horniny starších geologických útvarov a že
22
jeho vývoj neovplyvňovali staršie horotvorné procesy. Tak ako to bolo uvedené pri geologickom vývoji Slovenska – Západných Karpát, aj SGR je polyorogénne – teda niekoľkonásobne prevrásnené územie. Najprehľadnejšie znázorňuje geologickú stavbu SGR geologická mapa. Z nej môžme vyčítať, že na geologickej stavbe SGR sa podieľajú tektonické jednotky gemerikum, veporikum, silicikum a meliatikum. V rámci týchto jednotiek sú ďalej definované litostratigrafické skupiny a súvrstvia a v každej skupine sú vymenované hlavné horninové typy, ktoré ich budujú. Zjednodušene by sa táto mapa dala prečítať nasledovne. Geologický vývoj SGR je veľmi zložitý. Jeho najstaršie komplexy sú staroprvohorné (kambrium devón) a budujú strednú najrozsiahlejšiu časť SGR. Najstaršou je gelnická skupina nazývaná tiež porfyroidová, podľa hornín ktoré ju reprezentujú. Je to niekoľko tisíc metrov mocný vulkano sedimentárny komplex, kde sa rôzne sedimentárne (usadené) horniny ako bridlice, pieskovce, kremence striedali s vulkanickými horninami ako sú tufy, tufity, kremité porfýry. Pri horotvorných pohyboch boli tieto horniny slabo premenené, čím vznikli z bridlíc fylity, z pieskovcov a kremitých pieskovcov kvarcity, z vápencov kryštalické vápence a zo sopečných hornín porfyroidy. Mladšia rakovecká skupina nazývaná tiež fylit – diabázová – vznikla v devóne a je morského pôvodu. Počas jej usadzovania prebiehala intenzívna podmorská sopečná činnosť bázických hornín, v dôsledku ktorej vznikli lávové prúdy diabázov rôzneho druhu. Po okrajoch gelnickej a rakoveckej skupiny vystupujú dobšinská a krompašská skupina, ktoré vznikli v mladších prvohorách (karbón – perm) a sú reprezentované zlepencami, pieskovcami, ale aj ich premenenými formami ako sú metabazalty. Perm bolo geologické obdobie charakterizované v tejto oblasti suchým púšťovým podnebím. Permské horniny majú pestré farby (fialové, zelené). V lagúnach sa v období permu usadzovali sádrovce a anhydrity. Druhohorné útvary vystupujú po okrajoch týchto skupín a sú reprezentované prevažne rôznymi typmi vápencov a dolomitov. Zvláštne postavenie majú granitoidné horniny, ktoré sa nachádzajú v centrálnej časti gemerika, prevažne v gelnickej skupine (Hnilec).
Mladé komplexy treťohôr sú vo Volovských vrchoch zastúpené centrálnokarpatským paleogénom a na geologickej stavbe sa podieľajú v oblasti Spišskej Novej Vsi – Kluknavy. Štvrtohorné sedimenty sa vyvinuli hlavne ako aluviálne usadeniny v dolinách riek.
23
Nerastné suroviny Spišsko gemerského rudohoria
Slovensko ako krajina bolo obdarené veľkým nerastným bohatstvom. Rudy drahých kovov – zlato, striebro a meď, ale aj rudy železa, zinku, niklu, kobaltu, mangánu, antimónu, ortute, uránu sú geologicky viazané na oblasť Západných Karpát, ktorá je významnou metalogenetickou jednotkou i v rámci Európy. Nerastné bohatstvo sa stalo základom pre rozvoj baníctva, ktoré už od stredoveku zabezpečovalo hospodársku prosperitu Slovenska a bolo zdrojom príjmov pre rozvoj remesiel, hutníctva, lesníctva, mincovníctva, obchodu, ale aj pre rozvoj vedy, kultúry a spoločenského života. Technická a technologická úroveň baníctva na Slovensku bola vysoká a v spojení s majstrovstvom ľudí, napríklad zvonolejárov, predstavovali technológie a výrobné zariadenia vrchol v európskom i celosvetovom meradle. Niet snáď oblasti života Slovákov, ktorej by sa baníctvo nedotklo, a tak sa stalo dôležitou súčasťou identity slovenského národa. Zachovanie montánneho dedičstva na Slovensku má preto interdisciplinárny význam.
Spišsko gemerské rudohorie je z metalogenetického hľadiska najvýznamnejšou rudnou oblasťou Západných Karpát, ktorá je charakterizovaná rôznymi typmi mineralizácií. Tieto vznikali v niekoľkých zrudňovacích epochách. Región sa vyznačuje najbohatším výskytom železných, medených a kobalt niklových rúd, ale aj rúd ortute, zlata, striebra a uránu v Západných Karpatoch. Podľa genézy (vzniku) sa v SGR vyskytuje niekoľko typov ložísk. Najvýznamnejšie sú hydrotermálne žilné ložiská, ktoré sa tiahnu v pruhu od Dobšinej cez Mlynky, Bindt k Rudňanom, Gelnici a ďalej ku Košiciam. Južný pruh sa tiahne od Železníka cez Jelšavu, Rožňavu k Drnave a Nižnému Medzevu. V strednej časti SGR sa vyskytujú ložiská malého významu, ktoré boli ťažené v minulosti ako Stará Voda, Henclová, Nálepkovo, Švedlár, Mníšek n. Hnilcom, Helcmanovce. Baníctvo predstavovalo dôležitý historický úsek dejín regiónu Spiš. Táto oblasť bola známa ako oblasť dobývania a spracovania rúd už odpradávna. Existovalo množstvo baní na meď, železo a striebro, pracovali tu aj huty a hámre, čoho svedectvom sú historické záznamy, banské diela, banské a hutnícke odvaly. Našou povinnosťou je uchovávať si v pamäti históriu a zachovávať úctu k jedinečným technickým a kultúrnym pamiatkam, ktoré sú dôkazom o mimoriadnych zručnostiach a ume našich predkov. Múzeum Spiša v SNV, ale aj mesto Spišská Nová Ves, obce Rudňany, Hnilčík, Smolník Gelnica a mnohé ďalšie obce na Gemeri a východe Slovenska sa preto zapojili do projektov: Slovenská banská cesta, Európska železná cesta
24
na Slovensku a Hornouhorská banská cesta, ktoré sú zamerané na záchranu kultúrnych pamiatok. Tento počin má význam nielen z pohľadu histórie Slovenska, ale má význam aj v kontexte európskych dejín.
Slovenská banská cesta
Hornouhorská banská cesta
Železná banská cesta
25
Na tomto mieste treba spomenúť aj význam akvizičnej (zbierkotvornej) činnosti Múzea Spiša v SNV, ktoré dokumentuje vo svojom fonde viac ako 4000 minerálov a hornín z regiónu Spiša a od roku 1985 boli realizované na území Volovských vrchov vedecko výskumné úlohy, z ktorých správy sú archivované v múzeu (ložiská: Rudňany, Poráč, Slovinky, Smolník, Henclová, Stará voda, Bindt, Nálepkovo, Gelnica, Prakovce....). Múzeum realizovalo niekoľko výstav s tématikou geológia a baníctvo a v stálej expozícii múzea návštevníci získajú základné informácie a vedomosti z tejto oblasti prostredníctvom viac ako 400 vystavených minerálov a hornín, ale aj v reinštalovanej expozícii baníctva.
1.2.2.1.2 Geologická stavba Spišsko gemerského krasu
Táto geomorfologická jednotka je v širšom okolí Spišskej Novej Vsi zastúpená podcelkom Slovenský raj, ktorý lemuje SZ okraj Volovských vrchov. Slovenský raj je jedno z najkrajších a najvýznamnejších krasových území na Slovensku. Jeho charakteristická geomorfológia, vyznačujúca sa pestrosťou krasového reliéfu je daná geologickou stavbou tohto územia.
Slovenský raj je budovaný prevažne druhohornými horninami (trias – krieda), ktoré sú tu zastúpené širokou škálou vápencov: biele – wettersteinské, čierne – gutensteinské vápence, organogénne – teutloporelové vápence, steinmalské vápence, dolomity a dolomitické vápence. Tieto horniny sú za určitých podmienok rozpustné. Proces rozpúšťania vápenca a jeho vyzrážania je možné vyjadriť chemickou rovnicou:
2+ CaCO 3 + H 2O +CO 2 ←→ Ca + 2HCO 3
V rovnici vstupujú do reakcie vápenec, voda a vo vode rozpustený oxid uhličitý. Vzniká hydrogénuhličitan vápenatý. Celá reakcia je obojsmerná, čo predstavuje v smere zľava doprava rozpúšťanie vápenca a v smere opačnom, sprava doľava, vyzrážanie, teda vznik napr. kvapľovej výzdoby v jaskyni.
Staršie – prvohorné (paleozoické) horniny lemujú južný a juhovýchodný okraj Slovenského raja a zastúpené sú horninami: pieskovce, kremence, bridlice, fylity, diabázy, diabázové tufy. Mladšie – treťohorné (paleogénne) horniny lemujú severnú časť Slovenského raja so zastúpením hornín: zlepence – prevažne vápenaté, pieskovce a ílovce. Najmladšie sedimenty štvrtohôr sa v Slovenskom raji vyskytujú ako svahové tak i eluviálne a fluviálne (riečne) sedimenty. Sú to rôzne nespevnené sedimenty ako štrky, piesky a hliny. 26
Kras v Slovenskom raji je tvorený množstvom povrchových i podzemných foriem .
Na území Slovenského raja je zaevidovaných 69 jaskýň, prístupná pre verejnosť je len Dobšinská ľadová jaskyňa, ktorá bola v roku 2 000 pre svoju mimoriadnu prírodnú hodnotu zapísaná do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Jaskynný systém Stratenskej jaskyne je jedinečný nielen svojou dĺžkou (je dlhý viac ako 20 km), ale i paleontologickými nálezmi medveďa jaskynného (Ursus spealeus). Neopakovateľnú tvár tomuto územiu dávajú rozsiahle planiny so závrtmi, hlboké rokliny s vodopádmi, množstvo prameňov, vyvieračiek a ponorov. Slovenský raj bol pre svoje unikátne prírodné hodnoty 18. januára 1988 vyhlásený za Národný park Slovenský raj .
Múzeum Spiša v SNV a jeho stála expozícia Prírody a histórie regiónu venuje jednu časť aj orografickému celku Slovenský raj. V zbierkových fondoch múzea sú zastúpené nielen horniny, minerály, ale aj unikátna kolekcia paleontologických nálezov v počte okolo 3000 kusov z medzinárodného paleontologického výskumu Medvedej jaskyne (roky 2009 – 2012).
1.2.2.1.3 Nízke Tatry a Kozie chrbty
Nízke Tatry a Kozie chrbty zasahujú do oblasti regiónu Spiš len malou časťou. Budujú ich predterciérne horninové súbory paleozoika a mezozoika. Významnejšie sa na stavbe tejto časti regiónu podieľa tektonická jednotka hronika, ktorá vystupuje v Kozích chrbtoch (Vikartovský chrbát). Malužinské súvrtvie tvorí povrch Kozích chrbtov, ktoré sa tiahnu na území Spiša od obce Spišský Štiavnik k Vikartovciam a Šuňave. Oblasť je budovaná horninami permu, teda ml. paleozoika (knolské a malužinské súvrtvie). Nachádzame tu typické pestré (fialové a zelené) ílovité bridlice a vulkanity (bazalty). Ukážkou je lom Kvetnica, kde sa v paleobazaltoch – melafýroch vyskytujú zberateľmi vyhľadávané rôznofarebné prúžkované acháty, ktoré vytvárajú geódy v hornine. Ukážkou fialových bridlíc je aj odkryv v blízkosti železničného mosta na ľavej strane cesty smerom od Betlanoviec do Spišského Štiavnika.
Kolekcia achátov z lomu Kvetnica pri Poprade, ktoré sa radia k ozdobným a drahým kameňom často využívaným i v šperkárstve a klenotníctve, tvorí súčasť mineralogického fondu Múzea Spiša v SNV.
27
1.2.2.1.4 Geologická stavba Čiernej hory a Braniska
Tieto celky ostro ohraničujú popisované územie z východu a tvoria výrazný morfologický, horský chrbát S J smeru, ktorý je voči Hornádskej kotline a Levočským vrchom obmedzený mohutným zlomom. Z geologického hľadiska je stavba Braniska a Čiernej hory veľmi rôznorodá a podieľajú sa na nej takmer všetky jednotky budujúce vnútorné Západné Karpaty. Hlavne tatrikum, veporikum, gemerikum, druhohorné obalové jednotky, v širšom okolí vystupujú súvrstvia vnútrokarpatského paleogénu a neogénu. Aby sme ľahšie pochopili túto zložitú geologickú stavbu predstavíme si, že kryštalické jadro Braniska a Čiernej hory je budované kryštalickými bridlicami (pararuly, svory, ortoruly, migmatity) a granitoidnými horninami. Obal tohto jadra v severnom okraji je tvorený horninami permu (najml. prvohory) a reprezentujú ho horniny: zlepence, arkózy, pestré bridlice. Hlavnú časť obalu jadra tvoria druhohorné útvary (kremence, zlepence, pestré bridlice, dolomity, tmavé vápence, rohovcové vápence, krinoidové vápence, slienité a svetlé vápence).
Pracovníci Múzea Spiša v SNV dokumentovali odbermi vzoriek, ale aj fotodokumentáciou stavbu tunela Branisko.
1.2.2.1.5 Geologická stavba Hornádskej kotliny, Popradskej kotliny, Levočských vrchov, Spišsko šarišského medzihoria a Šarišskej vrchoviny.
Horninové súbory predterciérneho podložia lemujú celý južný okraj časti popisovaného regiónu (Kozie chrbty, Slovenská raj, Galmus, Branisko, Sľubica – Čierna hora), severný okraj paleogénnych sedimentov je limitovaný zhruba priebehom bradlového pásma a podtatranského zlomu , pozdĺž ktorého je vyzdvihnutý ružbacký mezozoický ostrov v náväznosti na východný okraj Tatier. Podtatranský zlom v týchto miestach je prikrytý hrubými polohami kvartéru, tvoriacimi tzv. tatranské predpolie. Východné obmedzenie determinuje hornádske zlomové pásmo oddeľujúce paleogénne sedimenty od neogénnych usadenín Prešovskej kotliny.
Geologický vývoj, ktorý prebehol na Spiši pred približne 45 miliónmi rokov v období starších treťohôr (v paleogéne) môžeme popísať nasledovne. Koncom druhohôr sa navždy stali súšou už spomenuté oblasti južne a juhovýchodne od Spišskej Novej Vsi. Teda staršie horninové súbory – prvohorné a druhohorné (Kozie chrbty, Slovenský raj, Galmus, Branisko, Sľubica, Čierna hora). Na severe tvorila hranicu paleogénu tektonická línia na 28
styku s bradlovým pásmom, severozápadný okraj paleogénu bol ohraničený podtatranským zlomom a východným okrajom Vysokých Tatier. Veľké depresie, ktoré vznikli medzi uvedenými pohoriami Západných Karpát boli v starších treťohorách zaliate morom a vypĺňané materiálom z už vyzdvihnutých pohorí z okolia. Tak vznikli mohutné súvrstvia usadených hornín, ktoré tvoria tzv. vnútrokarpatský paleogén. Tento tvorí výplň Hornádskej a Popradskej kotliny, Levočských vrchov, Spišskej Magury a Šarišskej vrchoviny.
Paleogénne sedimenty v popisovanej časti regiónu Spiš sú zachované v úplnom vrstevnom slede, počínajúc kontinentálnymi – predtransgresívnymi sedimentami, v nadloží už s preukázateľne morskými bazálnymi členmi, vyššie s hrubým súvrstvím ílovcov a flyšu, končiac najvyšším prevažne pieskovcovým súvrstvím. Na stavbe územia sa podieľajú súvvrstvia, ktoré uvádzame od najspodnejšieho: borovské súvrtvie, nad ktorým leží hutianske súvrstvie, pokračuje zuberecké súvrstvie a najvrchnejšiu pozíciu má bielopotocké súvrstvie. Uvedené súvrstvia sa svojou petrografickou náplňou odlišujú. Najspodnejšie borovské súvrtvie a hutianske súvrstvie budujú Hornádsku kotlinu a úplný vývoj môžeme veľmi dobre pozorovať v priamom okolí Spišskej Novej Vsi. Geologicky je toto okolie veľmi dôležité, boli tu popísané viaceré stratotypové profily (v lome Ďurkovec pri Sp. Tomášovciach je stratotypový profil tomášovských vrstiev, pod Farskou skalou v obci Chrásť nad Hornádom je stratotypový profil chrastianskych vrstiev ). Borovského súvrstvie sa skladá z hornádskych, chrastianskych a tomášovských vrstiev , ktorých charakter petrografickej náplne sa mení podľa prostredia, teda spôsobu sedimentácie (usadzovania), v ktorom vznikali. Na základe paleontologických nálezov bol určený aj vek súvrstvia, ako to uvádza tabuľka.
29
Členenie a vekový rozsah borovského súvrstvia v Hornádskej kotline.
Zostavili: Filo a Siráňová (1986).
Stratigrafická kolónka borovského súvrtvia Hornádskej kotliny 1 – tomášovské vrstvy, 2 borovské súvrtvie: a) nekarbonátový litotyp, b) karbonátový litotyp, 3 – chrastianske vrstvy, 4 hornádske vrstvy
Geologická stavba Hornádskej kotliny je pomerne jednoduchá. Je vyplnená sedimentami paleogénu, ktoré v spodnej časti začínajú tzv. bazálnymi zlepencami. Tieto lemujú južný okraj Hornádskej kotliny na styku s Galmusom, Volovskými vrchmi a Stratenskou hornatinou (Slovenský raj). Z uvedených pohorí pochádza i valúnový materiál, z ktorého sú zlepence tvorené. V nadloží bazálneho súvrstvia vystupujú súvrstvia pieskovcov, ílovcov, siltovcov. Ich zastúpenie vo vrstvách je pozdĺž kotliny premenlivý a mení sa i stupeň ich bridličnatosti a rozpadu. Charakter uvedených sedimentov nasvedčuje vznik v neritickej zóne (hĺbka mora do 200 m), ako aj prítomnosť príbrežných transgresívnych (príliv, odliv) a deltových (ústia riek) fácií. Túto skutočnosť potvrdzujú i časté nálezy odtlačkov listov, semien i drevitých
30
častí paleogénnej flóry, ako aj skameneliny živočíchov charakteristické pre túto morskú oblasť.
(Popísaný úkaz veľmi pekne vidíme napríklad v obci Markušovce. Je tu označený náučný chodník a pri jednotlivých zastaveniach sú umiestnené tabule, ktoré popisujú geologické deje i petrografickú stavbu. Napríklad kontakt druhohorných vápencov a treťohorných zlepencov a pieskovcov tzv. Markušovská transgresia, ale aj ukážkový profil bazálneho paleogénu pri obci Matejovce – zlepence vznikali pred transgresiou (zaplavením) mora, čomu odpovedá ich štruktúra).
Morfologicky výrazným fenoménom v Hornádskej kotline sú travertíny okolia Spišského Podhradia, ktoré vznikli koncom treťohôr, v neogéne (pliocéne) vyzrážaním z minerálnych prameňov obohatených o hydrouhličitam vápenatý, ktoré vyvierali pozdĺž hlbokozaložených zlomov z podložia paleogénu. Príkladom súčasnej tvorby travertínu sú dnes minerálne pramene Sivej Brady. Dôkazom pliocénneho veku travertínov sú odtlačky rôznych druhov drevín. Travertínové kopy Dreveník, Ostrá hora, kopa Spišského hradu, Sobotisko, Pažica a Sivá brada predstavujú z prírodného i krajinárskeho pohľadu hodnotné územia. Územie okolia Spišsého Podhradia pod názvom „Spišský hrad a prírodné pamiatky jeho okolia" bolo 11. 12. 1993 zapísané do Zoznamu svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO. Podobne vznikali travertíny aj v ďalších častiach Hornádskej a Popradskej kotliny (Hôrka, Gánovce).
Odborní pracovníci Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi dlhodobo realizujú paleontologický výskum centrálnokarpatského paleogénu v oblasti Spiša, so zameraním na územie Hornádskej kotliny , kde prostredníctvom skamenených zvyškov organizmov získavajú nové dôkazy a informácie o živote v období treťohôr na Spiši. Najčastejšie sa vyskytujúcimi skamenelinami z oblasti Hornádskej kotliny sú lastúrniky zastúpené druhmi: Pholadomya puschi (Goldfuss), Panopea heberti (Bosquet), Cyprina islandica (Agossiz), Tellina sp., Pitaria sp. ,Cardium sp., Thracia sp., Ostrea sp., Pecten sp., Chlamys sp., Gryphaea sp.. Dobre zachované sú i jadrá rôznych druhov ježoviek, najčastejší druh Schizaster sp.. Nálezy ulitníkov sú sporadickejšie. V poslednom období sa objavujú odtlačky, či jednotlivé časti tiel a schránok krabov. Zvyšky rybej fauny sú veľmi vzácne. Hodnotným a zatiaľ jediným nálezom je odtlačok rybky Serranus budensis a zub žraloka Xiphodolania sp., z lokality Ďurkovec a Carcharoides catticus (Philippi, 1846) z lokality Hlinisko pri Spišskej Novej Vsi .
31
V oblastiach so zníženou slanosťou mora nájdeme druhy Modiolus sp., Gervillia sp., pri obci Odorín.
Popradská kotlina má podobné petrografické zloženie ako Hornádska kotlina, je však vyplnená i mocnými sedimentami štvrtohôr , vzniknutými v ľadovej dobe, kedy zo zaľadnených Vysokých Tatier vytekali mohutné rieky a donášali so sebou množstvo materiálu.
Geologická stavba severnej časti regiónu: Spišsko šarišské medzihorie a Šarišská vrchovina
Borovské súvrstvie prechádza súvisle do ílovcov hutianskeho súvrtvia . V tzv. šarišskom paleogéne boli rozlíšené ďalšie dve súvrstvia: súvrstvie s vysokou prevahou ílovcov nad pieskovcami a drobnorytmický distálny flyš vystupujúci napríklad medzi Novou Ľubovňou a Jakubanmi. Ďalej je tu definované šambrónske súvrtvie. Hrúbka hutianskeho súvrtvia v rámci regiónu je premenlivá. Kým v Hornádskej a Popradskej kotline kolíše od 100 do 500 m, v Šarišskej vrchovine od 600 do 800 m. V území Spišsko šarišského medzihoria sú publikované údaje o 200 – 1200 m hrúbke (včítane 300 m hrúbky šambronských vrstiev ). Vrstevný sled do nadložia pokračuje zubereckým súvrstvím . Môžeme ho charakterizovať ako typický sediment turbiditných prúdov, reprezentujúci najhlbšiu litofáciu paleogénu podtatranskej skupiny (vek najvyšší priabón až oligocén). V jeho nadloží vystupuje bielopotocké súvrstvie, ktoré je tvorené stovkami metrov hrubým súborom monotónneho, prevažne pieskovcového súvrstvia. Toto súvrstvie už nemá flyšový charakter, pretože pomer pieskovcov ku ílovcom je 10 – 30 : 1. Vek bielopotockého súvrstvia bol stanovený na obdobie celého oligocénu.
1.2.2.1.6 Geologická stavba Pienin, Ľubovnianskej vrchoviny a Spišskej Magury
Územie tejto časti regiónu Spiš je budované horninami mezozoika – haligovská jednotka, bradlového pásma, vnútrokarpatského paleógénu a kvartéru. Morfologicky je územie výrazne diferencované. Najvýraznejšie sa prejavujú mezozoické horniny bradlového pásma (Pieninské bradlové pásmo) a ružbackého mezozoika. Protikladom vystupujúcich bradlových foriem sú erózne depresie modelované v ľahko rozrušiteľných sedimentoch. Jedinečnosťou morfologickej modelácie v tomto území sú vyčnievajúce tvrdoše (bradlá) práve vo vymodelovanej depresii. Bradlové pásmo v minulosti bolo významným fenoménom, ktorý delil vonkajšie flyšové Karpaty od vnútorných Západných Karpát. Nové geofyzikálne 32
výskumy ukázali, že sa do hĺbky stráca a skôr sa javí ako povrchový fenomén uviaznutý vo flyšových sedimentoch. Bradlové pásmo je v kontexte k Západným Karpatom súčasťou výraznej približne 600 km dlhej úzkej zóny na rozhraní vnútorných Karpát vonkajšieho flyšového pásma. Vyznačuje sa mimoriadne komplikovanou stavbou. V Pieninách vytvára pásmo z mezozoických a paleogénnych súvrství široké asi 1,3 – 4,7 km.
Súvrstvia bradlového pásma začínajú stredným triasom a končia vrchným senónom (krieda). Pôvodne tvorili súvrstvia normálny vrstevný sled, niekedy s kratšími prerušeniami sedimentácie (hiátmi), neskôr boli na seba ponasúvané a tak sa vedľa seba nachádza viacero vrstevných sledov nerovnakého vývinu.
Haligovská jednotka – vystupuje nad obcou Haligovce na okraji bradlového pásma. Na jej stavbe sa podieľa mezozoikum a paleogén. Mezozoikum zastupujú stredno triasové dolomity na južnom úpätí Haligovských skál, nad ktorými sa nachádzajú dolomitické vápence a vápence, jurské krinoidové vápence. Kriedu predstavujú prevažne tmavosivé oganogénne až slabo krinoidové vápence.
Bradlové pásmo – pokrýva celé územie Pieninského národného parku a je súčasťou cca 600 km dlhého bradlového pásma. Vyznačuje sa mimoriadne komplikovanou stavbou. Je budované mezozoikom od strednej jury až po vrchnú kriedu. V území Pienin sa sporadicky nachádzajú strednojurské krinoidové vápence najmä vo východnej časti, nad nimi sa nachádzajú čorštýnske hľúznaté vápence s výskytom radiolaritov a radiolaritových vápencov. Kriedu zastupujú piesčité vápence, škvrnité sliene a ílovce. Paleogén predstavuje pročsko jarmutské súvrstvie, ktoré je zložené prevažne z piesčitých vápencov až vápnitých pieskovcov až ílovcov.
Vnútrokarpatský paleogén – sedimenty vnútrokarpatského paleogénu majú svoje zastúpenie v ochrannom pásme Pieninského národného parku, pričom podstatné zastúpenie majú šambrónske vrstvy doskovitých drobových pieskovcov, prachovcov a sivých vápnitých ílovcov. Na pieskovce sa viažu výskyty čírych kryštálikov kremeňa „marmarošské diamanty", lokalizované najmä v okolí Veľkého Lipníka. Paleogén je tvorený vápencami, pieskovcami, vápnitými ílovcami, zlepencami až brekciami karbónového charakteru.
Kvartér – predstavujú sedimenty rôzného typu a pôvodu. Fluviálne sedimenty vznikali v údoliach hlavných tokov, kde sa ukladali piesčité a hlinité štrky, piesky, hliny a íly. V
33
sedimentoch Dunajca sa nájdu predstavitelia mezozoika aj kryštalinika. Proluviálne sedimenty v bočných prítokoch majú charakter netriedeného a zahlineného materiálu. Eluviálno deluviálne sedimenty predstavujú rozsiahlejšie strmé osypové kužele.
V popisovanom regióne sa vyskytujú aj holocénne travertíny, najmä v okolí Haligoviec a Veľkého Lipníka a zosuny, ktoré sú výrazné najmä v osturnianskej brázde a v okolí Jezerska.
Spišská Magura
Územie Spišskej Magury je geologický menej pestré. Celá časť územia Spišskej Magury je budovaná pieskovcami a vápnitými ílovcami – flyšom, len v hrebeňových častiach sa nachádzajú pieskovce a na odvrátenej strane v okolí Ždiaru aj zlepence, pieskovce, vápence a brekcie.
Múzeum Spiša v SNV získalo vlastným zberom jedinečné paleontologické nálezy amonitov – skamenelých zvyškov už vyhynutých živočíchov (hlavonožcov Cephalopoda), z ktorých mnohé druhy boli v období druhohôr predátormi vtedajších morí. Zastúpené sú lokality: Kamienka, Litmanová, Vabec, Skalky pri Litmanovej, lom Jarabina....).
Mineralogickou zvláštnosťou sú „marmarošské diamanty“ – kryštáliky kremeňa, ktoré sú vyhľadávané zberateľmi. Vyskytujú sa vo flyšových súvrstviach nad obcou Veľký Lipník.
1.2.2.1.7 Geologická stavba Tatier Mnohotvárnosť regiónu Spiš jednoznačne dotvára územie Tatier. Majestátne veľhory Slovenska, ktoré sú na Spiši viditeľné z každého už popísaného geomorfologického celku. Tatry sa delia na dva základné podcelky Západné Tatry a Východné Tatry. Východné Tatry sa delia na 2 časti – Vysoké Tatry a Belianske Tatry. Práve tieto zasahujú aj do popisovaného územia regiónu Spiš.
Územie Tatier patrí do povodia riek Poprad a Dunajec. Ich vody tečú do Baltského mora.
Tektonicky Tatry predstavujú relatívne vysoko vyzdvihnutú kryhu hrásťového typu, takmer úplne lemovanú sedimentmi vnúrokarpatského paleogénu. Južnú a centrálnu časť Tatier reprezentujú horniny kryštalinika tvoriace predmezozoické podložie, kým západná, severná a severovýchodná časť je budovaná prevažne mezozoickými horninami. Výrazný poruchový systém zlomového a násuvného charakteru, ako aj stratigraficko litologická analýza
34
jednotlivých súborov hornín pomohli dešifrovať vnútornú stavbu Tatier. Ako najzložitejšia štruktúrnogeologická jednotka v Tatrách je najspodnejší štruktúrny element – tatrikum, budované z kryštalinika a permsko mezozoických sekvencií. Litologicky kryštalinikum Tatrika vo východnej časti (Vysoké Tatry) zastupujú hlavne granitoidy (žuly, pegmatity, aplity).
V Belianskych Tatrách je podobne komplikovaná geologická stavba ako v Pieninách. Medzi Tatranskou Kotlinou a Ždiarom sa nachádza kombinácia vrstiev piesčitých a škvrnitých vápencov, rádiolaritov a hľuznatých vápencov s pestrými ílovitými bridlicami, pieskovcami, ku ktorým pristupujú dolomity, tmavé (gutensteinské) a rohovcové vápence. Medzi týmito vrstvami sa nachádzajú ostrovy pieskovcov, slieňovcov, ílovcov, flyšu, miestami rohovcových vápencov a vrstevnatých ílovitých vápencov, slieňovcov a brekcií. Na rozhraní Belianskych a Vysokých Tatier sa nachádza pás kremencov, pieskovcov a ílovitých bridlíc. Na nich nadväzujú v orografickom celku Vysoké Tatry postupne páskované okaté ruly a migmatity, porfýrické granodiority až granity. V západnej časti územia vystupujú biotitické tonality až granodiority, miestami porfýrické. Na podhorí Tatier prevládajú v celom území pieskovce a vápnité ílovce.
Záverom môžeme geologický vývoj Tatier zhrnúť nasledovne: súčasný vzhľad Tatier spôsobili najmä pohyby zemskej kôry, magma a ľadovce. Tatry boli vyzdvihnuté v mladších treťohorách alpínskym vrásnením, avšak najstaršie horniny, ktoré sú prazákladom Tatier vznikali v praoceánoch pred viac ako 500 milión rokmi. Po výzdvihu Tatier sa v mladších treťohorách začal tvarovať ich povrch, hlavne činnosťou potokov a ľadovcov (riečny a ľadovcový reliéf).
1.2.3 Morfogeografická charakteristika (Vladimíra Lišková)
Morfogeografia skúma morfologické štruktúry krajiny, využíva poznatky z geomorfológie a to z geografického hľadiska. Geomorfológia je vedná disciplína, študujúca tvary, genézu a vek zemského povrchu – na súši, na morskom a oceánskom dne. Predmetom geomorfológie je štúdium tvarov zemského povrchu. Objektom je reliéf planéty Zem – Georeliéf (Demek, 1987). Reliéf je
35
výsledkom antagonického a kompenzačného vzťahu hlavných typov geomorfologických procesov – endogénnych a exogénnych. Geomorfologický proces je dynamická kategória, ktorá sa v dôsledku pôsobenia zemskej gravitácie, vnútornej nestability litosféry a zmien odohrávajúcich sa v tzv. vonkajších geosférach (atmosfére, hydrosfére, biosfére atď.) podieľa na neustálych zmenách tvarov zemského povrchu. Geomorfologický proces vytvára geomorfologickú formu. Niekedy sa používa aj synonymický termín reliéfotvorný proces. Klasifikácia geomorfologických procesov: endogénne (vnútorné) geomorfologické procesy (napríklad magmatizmus, vrásnenie, sopečná činnosť) exogénne (vonkajšie) geomorfologické procesy (napríklad denudácia, erózia) V rámci exogénnych procesov rozlišujeme: svahové geomorfologické procesy (procesy svahovej modelácie) glaciálne (ľadovcové) geomorfologické procesy periglaciálne geomorfologické procesy krasové a sufózne geomorfologické procesy fluviálne (riečnie) geomorfologické procesy eolitické (veterné) geomorfologické procesy organogénne geomorfologické procesy astrogénne geomorfologické procesy antropogénne geomorfologické procesy. Geomofologická forma je statická kategória, ktorá vyjadruje momentálny stav pôsobenia geomorfologického procesu. Synonymami geomorfolgickej formy sú geomorfologický tvar alebo forma georeliéfu. Príkladmi foriem sú lávový prúd, výmoľ, škrapové pole. Klasifikácia geomorfologických foriem – geomorfologické procesy sa zvyčajne neprejavujú izolovane. No ak jeden z procesov výrazne dominuje, hovorí sa o dominantnom geomorfologickom procese, kedy sa vytvárajú jednoduché geomorfologické formy. Častejší je však výskyt reliéfu, ktorý vznikol spolupôsobením viacerých rovnocenných geomorfologických procesov vytvárajúcich polygenetické geomorfologické formy.
36
Geomorfologické formy sú delené na: megaformy (Karpaty), makroformy (Západné Tatry), mezoformy (riečna terasa, náplavový kužeľ) a mikroformy (škrapy, zárty).
Podľa kritéria tvaru sú rozlišované: elevačné (vyvýšené) a depresné (vhĺbené) geomorfologické formy líniové a plošné geomorfologické formy Základnými charakteristika každej geomorfologickej formy sú: morfografia (základná charakteristika geomorfologických foriem vyjadrujúca ich tvar, napr. svah, plošina, rovina, terasa, vrch, depresia, chrbát, hrebeň, pohorie, kotlina) morfometria (základná charakteristika geomorfologických foriem vyjadrujúca ich veľkosť. Morfometrické vlastnosti – nadmorská výška, expozícia, sklon, vertikálna členitosť, horizontálna členitosť, vertikálna krivosť, horizontálna krivosť) morfogenéza (základná charakteristika geomorfologických foriem vyjadrujúca ich vzťah ku geomorfologickým procesom, ktoré sa na ich tvorbe podieľali. Rozdelenie na najvyššej úrovni – endogénna a exogénna morfogenéza) vek (geomorfologickej formy je spravidla určený geologickým obdobím, v ktorom vznikla. Celkový geochronologický vek sa určuje pre horniny. Od ich veku sa odvodzuje vek geomorfologickej formy, ktorá je nimi tvorená) (http://www.tuzvo.sk, 2014). Povrch Spiša bol formovaný fluviálnymi, svahovými, eróznymi, eolitickými, krasovými a glaciálnymi procesmi, ktoré zanechali geomorfologické útvary pozorovateľné dodnes. Najviditeľnejšími formami sú fluviálne, glaciálne a krasové formy georeliéfu. Fluviálny reliéf vzniká v prostredí kladnej vodnej bilancie pôsobením geomorfologickej činnosti tečúcej vody, ktorá je jedným z hlavných exogénnych činiteľov. Činnosť vody v podobe vodného toku patrí do skupiny vodou indukovaných geomorfologických procesov, ktoré môžeme chápať ako geomorfologické pôsobenie vodných tokov v korytách, nivách, inundačných rovinách a nížinách. Okrem eróznej a akumulačnej činnosti taktiež prispieva ku stráňovým procesom a k planácii reliéfu.
37
Pohyb vody v koryte môže mať rôzne podoby. Podľa rýchlosti rozoznávame pohyb laminárny (pomalý, pravidelný) a turbulentný (rýchly, vírivý). Každý pohyb vody sa podieľa na fluviálnych geomorfologických procesoch. Parciálnymi geomorfologickými procesmi fluviálnej modelácie sú fluviálna erózia, transport a akumulácia. Medzi erózne a akumulačné fluviálne formy patria riečne koryto (priame koryto, riečna zákruta, meandrové koryto, rozvetvené koryto), vádí, meander (voľný meander, dolinný meander; taktiež časti meandra: meandrová šija, nárazový breh, nánosový breh), brod, štrková lavica, štrkový ostrov, sihoť, riečny ostrov, rameno, mŕtve rameno, niva, riečna terasa (erózna, akumulačná, kombinovaná), náplavový kužeľ, terasový kužeľ, agradačný val, prikorytový val, delta, obtočník, riečna dolina, prielomová dolina / prielom (epigenetická, antecendentná), windgap, obrí hrniec. Fluviálne formy na Spiši nájdeme v povodí všetkých riek, od riečnych korýt, nív, terás až po meandre, mŕtve ramená a i. Činiteľom podmieňujúcim glaciálne geomorfologické procesy je ľadovec. Podmienkou vzniku ľadovcov je dlhodobá záporná teplotná bilancia a dostatočný úhrn pevných zrážok zabezpečujúci stálu akumuláciu snehu a výskyt trvalej snehovej pokrývky. Rôzne ťahové napätie spôsobené zmenami rýchlosti pohybu ľadovca vplývajú na vznik trhlín. Tvoria sa zvyčajne kolmo na smer pohybu ľadovca, hlavne v miestach menšej mocnosti, a teda i menšej plasticity ľadovca. Trhliny sú okrem iného miestom akumulácie vody, ktorá ich eróziou pretvára na korytá. Vodné toky v rámci ľadovca môžeme rozdeliť vzhľadom na ich polohu na supraglaciálne, interglaciálne a subglaciálne. Vplývajú na vznik glacifluviálnych foriem georeliéfu. Podobne ako u predošlých typov georeliéfu aj glaciálne procesy pozostávajú z eróznej, transportnej a akumulačnej zložky. Výsledkom ich pôsobenia sú glaciálne formy georeliéfu. Medzi glaciálne formy patria : ľadovcový kotol (kar), ľadovcový amfiteáter, ľadovcová dolina (tróg), plece trógu, fjord, visutá dolina, konfluenčný stupeň, nunatak, karling / Matterhorn, fjeld, guliak / mutón / oblík, ryha (exaračná, deterzná), drumlin, moréna (povrchová, vnútorná, spodná, bočná, stredná: pravá a nepravá, čelná, náporová, základná), eratický / bludný balvan. Najvyššie pohoria boli pretvárané činnosťou horských ľadovcov. Glaciálne formy reliéfu pozorujeme v oblasti Tatier, Nízkych Tatier, Veľkej a Malej Fatry, Babej hory a Pilska. Najväčšie plošné zastúpenie mali horské ľadovce v Tatrách. Najdlhší ľadovec s
38
dĺžkou približne 13 km v rámci nášho územia sa nachádzal v Bielovodskej doline. V Tatrách (Spiš) pozorujeme mnoho glaciálnych foriem reliéfu, od plies, cez trógy, plesá, kary, až po morény, ryhy a iné. Vznik krasového reliéfu je podmienený výskytom krasových hornín a vody, ktorá je hlavným činiteľom pri tvorbe krasu. V krasových horninách vytvára rozmanité povrchové a podzemné krasové formy. Charakteristickými znakmi krasových hornín , t. j. hornín podliehajúcich krasovateniu, sú rozpustnosť vo vode a priepustnosť. Hlavnými typmi sú karbonátové a halogénne horniny. Najväčší význam spomedzi karbonátových hornín majú na zemskom povrchu často sa vyskytujúce vápence či dolomity, no do tejto skupiny zaraďujeme aj kriedu, mramor, vápnité pieskovce, zlepence, sliene a spraše. Medzi halogénne krasové horniny patrí sádrovec, kamenná soľ, anhydrit a rôzne soľné a sádrovcové íly. Na základe horninového zloženia rozlišujeme karbonátový, soľný a sadrovcový kras. Do skupiny vodou indukovaných procesov patria aj krasové geomorfologické procesy . Hlavnými skupinami procesov krasovej morfogenézy sú krasovatenie, vyzrážanie, akumulácia rozpustených látok a krasové gravitačné procesy. Ku krasovým formám patria škrapy, krasová jama / závrt (puklinový, rútivý), krasová priepasť, úvala, hum, mogot, polje, krasová planina, kaňon, tiesňava, roklina, slepá dolina, poloslepá dolina, vrecovitá dolina, jaskyňa, stalagmit, stalaktit, stalagnát, brčko, sintrová terasa, sintrová kaskáda, sintrový závoj, sintrový povlak, travertínový kráter, travertínová misa, travertínová kopa, travertínový vodopád, travertínová terasa, travertínový vodopád. Na našom území sa výskyt krasu viaže najmä na príkrovy a obaly jadrových pohorí, nájdeme ho však aj na bradlových tvrdošoch. Najrozsiahlejšou krasovou oblasťou Slovenska i celej strednej Európy je územie Slovenského krasu (www.geomorfo.sk, 2014). Významným krasovým územiam na Spiši je Spišsko gemerský kras (na Spiši Slovenský raj). Krasové útvary nájdeme aj v Belianskych Tatrách (Belianska jaskyňa) a Pieninách (jaskyňa Aksamitka). Podľa geomorfologického členenia Mazúra a Lukniša (1986) sa územie Spiša nachádza v Alpsko himalájskej sústave, Karpatskej podsústave, provincii Západné Karpaty a v suprovinciách Vonkajšie a Vnútorné západné Karpaty (tabuľka č. 1). Územie pozostáva zo štyroch oblastí, z toho iba oblasť Východné beskydy, ležiaca v najsevernejších miestach
39
Spiša (s celkami Ľubovnianska vrchovina a Pieniny), patrí do subprovincie Vonkajšie západné Karpaty. Z juhu zasahuje oblasť Slovenské rudohorie so svojimi celkami Spišsko gemerský kras, Volovské vrchy, Čierna hora. Západná a centrálna časť územia patrí do Fatransko tatranskej oblasti s geomorfologickými celkami: Tatry, Podtatranská kotlina, Kozie chrbty, Nízke Tatry, Hornádska kotlina a Branisko. Podhôľno magurskej oblasti zasahuje do územia Spiša zo severu až severovýchodu so svojimi geomorfologickými celkami: Podtatranská brázda, Spišská Magura, Spišsko šarišské medzihorie a Levočské vrchy. Povrch Spiša je výrazne členitý, od rovín, cez pahorkatiny, vrchoviny, nižšie a vyššie hornatiny až po veľhornatiny. Najnižším bodom Spiša je miesto s nadmorskou výškou 280 m, kde rieka Hornád prechádza hranicou Spiša, nachádza sa na východe regiónu na území obce Jakabovce. Najvyšším bodom je súčasne najvyšší bod Slovenska, Tatier a celých Karpát, a to Gerlachovský štít so svojou výškou 2655 m n. m. Podľa relatívnej výškovej členitosti rozdeľujeme reliéf na päť typov (geography.upol.cz): roviny (výšková členitosť do 30 m) pahorkatiny (výšková členitosť 30 až 150 m) vrchoviny (výšková členitosť 150 až 300 m) hornatiny (výšková členitosť 300 až 600 m) veľhornatiny (výšková členitosť nad 600 m) Reliéf Spiša bol počiatočne formovaný niekoľkými vrásneniami (Kaledónske, Váriske a Alpínske, pozri litogeografickú charakteristiku).
1.2.3.1 Geomorfologické členenie a stavba Geomorfologické charakteristiky sú v zmysle mapových výstupov Tremboša a Minára (2002), Mazúra a Lukniša (1986) a Hrnčiarovej et al. (2002). Povrch najnižšie položených častí, hlavne v mestách ako Svit, Spišská Nová Ves, Stará Ľubovňa, ale aj Spišské Podhradie, ktoré ležia v povodí riek, je rovinatý . Sú to iba ojedinelé ostrovčekové územia, ktoré prechádzajú do pahorkatín. Tieto územia majú reliéf nív. Poprad, Svit, Spišská Nová Ves a Spišské Podhradie sú tvorené negatívnymi vrásovo zlomovými morfoštruktúrami (priekopové prepadliny). Pahorkatiny tvoria takmer tretinu súvislého územia, tvoreného v centrálnej časti Podtatranskou a Hornádskou kotlinou, ale taktiež Ľubovnianskou kotlinou a Ľubotínskou pahorkatinou na severovýchode. Reliéf Popradskej kotliny má prevažne charakter 40
kotlinových pahorkatín, juhovýchodné územie tiahnuce sa od Popradu ku Kežmarku a juhovýchode od Tatier má charakter pedimentových podvrchovín a pahorkatín. Kotlina je tvorená negatívnymi vrásovo blokovými morfoštruktúrami (priekopovými prepadlinami) a morfoštruktúrnymi depresiami kotlín. Rieky tu vytvorili úvalinové doliny a úvaliny kotlín a brázd. V blízkosti Tatier sa vytvorili podhorské morény a glaciofluviálne kužele. Okrem toho sa tu vyskytujú riečne terasy, štruktúrne tvrdoše a na okrajoch aj morfologicky výrazné stráne. Hornádska kotlina je veľmi podobná Popradskej kotline z hľadiska typu reliéfu aj jeho morfoštruktúr, jediným rozdielom sú chýbajúce glaciálnofluviálne útvary, avšak nachádzajú sa tu prielomové nekaňonovité doliny a zosuvy. Aj Ľubovnianska kotlina má rovnaký charakter ako Popradská s výnimkou glaciálnofluviálnych typov reliéfu. Podobne ako v Hornádskej kotline aj tu sa vyskytujú prielomové nekaňonovité doliny. Ľubotínska pahorkatina na rozdiel od spomínaných oblastí má reliéf eróznych brázd prechádzajúci až do vrchovinového. Reliéf je tvorený prechodnými štruktúrami vrásovo blokovej morfoštruktúry. Vyskytujú sa tu štruktúrne tvrdoše, úvalinové doliny a úvaliny kotlín a brázd, okrem toho aj riečne terasy a zosuvy.
41
Tabuľka č. 1: Geomorfologické členenie regiónu Spiš podľa Mazúra a Lukniša (1986)
42
Vrchoviny tvoria hranicu medzi najnižšie a najvyššie položenými časťami Spiša, netvoria súvislý celok, avšak podobne ako pahorkatiny, tvoria podstatnú časť územia. Takmer celé severné územie pri hranici s Poľskom je tvorené vrchovinami, od Spišskej Magury (okrem Veterného vrchu), cez Pieniny, Ľubovniansku vrchovinu, Spišsko šarišské medzihorie až po Čergov. Taktiež Levočské vrchy sú obkolesené Levočskými planinami a Levočskou vrchovinou. Na juhu Spiša tvoria okraje Kozích vrchov, Nízkych Tatier, Slovenského raja a Volovských vrchov. Spišská Magura má členitý reliéf, Staroveská kotlina na severe má reliéf pedimentových podvrchovín a pahorkatín, zvyšok má vrchovinový reliéf. Z hľadiska morfoštruktúr sa tu nachádza vrásovo bloková morfoštruktúra s hrasťami a klinovými hrasťami centrálnokarpatských flyšových pohorí. Čo sa útvarov týka, nájdeme tu morfologicky výrazné stráne, na úbočiach zosuvy, príkrovové trosky, štruktúrne chrbty bez výraznej asymetrie, štruktúrne tvrdoše, úvalinové doliny a úvaliny kotlín a riečne terasy. Pieniny sú tvorené hornatinovým reliéfom s negatívnou a prechodnou vrásovo blokovou a šupinovou štruktúrou depresie peripieninského (pribradlového) lineamentu. Nachádzajú sa tu útvary ako bradlové tvrdoše, jaskyne, úvalinové doliny a riečne terasy. Ľubovnianska vrchovina je značne členitá. Severovýchod má vrchovinový reliéf s rovnakou morfoštruktúrou ako Pieniny s výskytom štruktúrnych tvrdoší, hlbokými V dolinami v povodí riek a zosuvmi na úbočiach. Ostatná časť územia je tvorená vrchovinovým a na okrajových častiach hornatinovým reliéfom. Územie je tvorené prechodnými mierne vyzdvihnutými zlomovo vrásovými morfoštruktúrami. Vyskytujú sa tu útvary ako vysoké riečne terasy, štruktúrne tvrdoše, morfologicky výrazné stráne a mnoho zosuvov. Čergov má hornatinový reliéf s pozitívne vysoko vyzdvihnutými blokovými zlomovo vrásovými štruktúrami. Severo západný okraj tvoria prielomové nekaňonovité doliny, na západe Čergov lemujú bradlové tvrdoše. Rieky vytvorili hlboké V doliny bez nív alebo so slabo vyvinutou nivou. Levočské planiny a Levočská vrchovina sú tvorené vrchovinovým reliéfom, ktorý prechádza do planačno rázsochového. Výnimkou je časť Levočských planín, Oľšavická planina, ktorá má reliéf nekrasových planín. Celé územie je tvorené semimasívnou kotlinovou rudohorskou morfoštruktúrou. Z útvarov sú najviac zastúpené hlboké V doliny, štruktúrne tvrdoše, štruktúrne chrbty bez výraznej asymetrie na juhu, miestami sedlá (prielazy) a na úbočiach zosuvy. Nižšie hornatiny , ktoré sú lemované vrchovinami, netvoria súvislý celok. Silne členitou nižšou hornatinou je Veterný vrch na severe Spišskej Magury. K nižším hornatinám
43
patria aj Levočské vrchy, časť Kozích chrbtov, Slovenský raj, všetky podcelky Volovských vrchov na Spiši a Branisko. Z hľadiska erózno denudačného reliéfu časť nižších hornatín Spiša má vysočinový podhôľny, hornatinový, ale aj vrchovinový reliéf. Veterný vrch Spišskej Magury má hornatinový reliéf tvorený vrásovo blokovými morfoštruktúrami s hrasťami a klinovými hrasťami centrálno karpastkých flyšových pohorí. Pre Veterný vrch sú typické štruktúrne chrbty bez výraznej asymetrie a štruktúrne tvrdoše. Centrálna časť Levočských vrchov je tvorená vysočinovým podhôľnym reliéfom a prechádza do hornatinového. Rovnako ako podcelok Veterný vrch, aj celok Levočské vrchy sú tvorené vrásovo blokovými morfoštruktúrami s hrasťami a klinovými hrasťami centrálnokarpatských flyšových pohorí. Severovýchodná hranica vrchov je tvorená morfologicky výraznými stráňami na tektonických poruchách, juhovýchodná hranica je tvorená prielomovými nekaňo novitými dolinami. V Levočských vrchoch pramení mnoho malých riek, ktoré sú prítokmi Popradu, Torysy aj Hornádu. Práve tieto rieky vytvorili hlboké V doliny bez nivy alebo so slabo vyvinutou nivou. V severovýchodnej časti vrchov sa vyskytujú sedlá (prielazy), ale aj mnoho štruktúrnych tvrdoší a na úbočiach zosuvy. Juhozápadná časť Kozích chrbtov , Kozí kameň, je tvorená vysočinovým podhôľnym reliéfom, zvyšok je hornatinový a vrchovinový reliéf s pozitívnymi vrásovo blokovými morfoštruktúrami s hrasťami a klinovými hrasťami jadrových pohorí. Slovenský raj je tvorený reliéfom krasových planín, ale okraje, resp. severná časť na Spiši, je tvorená hornatinovým reliéfom semi masívnej mierne vyklenutej blokovej rudohorskej morfo štruktúry. Slovenský raj je významný najmä kvôli jeho prielomovým kaňonovitým dolinám a tiesňavám (najznámejší kaňon je Prielom Hornádu), nachádzajú sa tu aj hlboké V doliny bez nivy alebo so slabo vyvinutou nivou (dolina Bieleho Potoka) (obrázok 4, 5). Reliéf Volovských vrchov je členitý, najvyššie časti, Zlatý stôl, majú vysočinový podhôľny reliéf, prevažná časť, aj s nadmorskou výškou nad 1 000 m n.m. má hornatinový reliéf, prechádzajúci do vrchovinového reliéfu, vyskytuje sa tu aj reliéf nekrasových planín a pedimentových podvrchovín a pahorkatín (obrázok 6). Toto územie je tvorené semimasívnou mierne vyklenutou blokovou rudohorskou morfoštruktúrou. Severnú časť tiahnuca sa od Spišskej Novej Vsi po Tepličku nad Hornádom tvoria morfologicky výrazné stráne na tektonických poruchách, kde sa vyskytujú prielomové kaňonovité doliny a tiesňavy, rieky vytvorili hlboké V doliny bez nivy alebo so slabo vyvinutou nivou, v južnej časti sa vyskytujú sedlá (prielazy) a na úbočiach aj zosuvy. Výnimkou Volovských vrchov je Hnilecké Podolie s reliéfom eróznych brázd, z hľadiska morfoštruktúry je Podolie rovnaké
44
ako zvyšok vrchov. Podolie má reliéf eróznej brázdy a kotliny, Hnilec vytvára dolinu s nivou, vyskytujú sa tu aj proluviálne kužele a riečne terasy. Branisko má hornatinový reliéf, jeho morfoštruktúra súhlasí s morfoštruktúrou Volovských vrchov. Lemujú ho morfologicky výrazné stráne na tektonických poruchách a rieky vytvárajú hlboké V doliny bez nivy alebo so slabo vyvinutou nivou. Vyššie hornatiny prevažne lemujú najvyššie pohorie Slovenska, Tatry, no patria tu aj Kráľovohoľské Tatry Nízkych Tatier a malá časť Kozích chrbtov. Majú vysočinový podhôľny reliéf, pozitívne vrásovo blokové morfoštruktúry, kde prevažujú hraste a klinové hraste jadrových pohorí. Okraj Kozích chrbtov tvoria morfologicky výrazné stráne na tektonických poruchách, sledovaná časť územia je tvorená pozitívne vysoko vyzdvihnutými blokovými zlomovo vrásovými štruktúrami flyšových Karpát. V Kráľovohoľských Tatrách prevažujú hlboké V doliny bez nivy alebo so slabou vyvinutou nivou a kary. Vyššie hornatiny Tatier lemujú morfologicky výrazné stráne na tektonických poruchách, vyskytujú sa tu kary, jaskyne, najznámejšiu je Belianska jaskyňa, monoklinálne hrebene aj chrbty a štruktúrne tvrdoše. Jedinými veľhornatinami na území nielen Spiša, ale celého Slovenska sú Tatry . Reliéf Tatier je silne až extrémne členitý, veľhorský hôľny, glaciálno hôľny až glaciálny. Tatry sú tvorené pozitívnou vrásovo blokovou morfoštruktúrou, kde dominujú hraste a klinové hraste jadrových pohorí. Z glaciálnych útvarov sú najčastejšie kary. Jedinečným geologickým aj geomorfologickým javom vyskytujúcim sa na Spiši sú travertínové kopy . Travertín je rôzne intenzívne spevnený, zvyčajne značne pórovitý sladkovodný vápenec, ktorý sa ukladá z vôd studených a teplých prameňov (tzv. pramenit), obvykle za spoluúčasti rastlinstva (ktoré vode odoberá CO 2 a tým vyvoláva zrážanie uhličitanu vápenatého). Ako travertín bývajú označované aj podobné usadeniny, napríklad pri vodných tokoch, tzv. penovce. Kompaktné odrody travertínu sa intenzívne ťažia ako dekoračný kameň (Petránek, 2013). Na Spiši sa nachádza niekoľko lokalít, kde sa vyskytujú travertínové kopy, ba dokonca niektoré sú vyhlásené za národnú prírodnú pamiatku (Travertíny pri Spišskom Podhradí). Jednou z najznámejších travertínových kôp je kopa v Gánovciach pri Poprade, kde sa našiel odliatok lebky neandertálskej ženy ( homo ganovcensis ). Ďalšou významnou lokalitou je Spišské Podhradie, konkrétne Dreveník a Sivá brada (môžeme sledovať recentnú tvorbu travertínu, obrázok 7), tieto lokality sú bližšie
45
rozobrané v nasledujúcich častiach venovaných chráneným územiam. Kopy môžeme nájsť aj na Repisku (podcelok Spišskej Magury) aj v okolí Spišskej Starej Vsi (Lišková, 2013).
1.2.4 Klimageografická charakteristika (Vladimíra Lišková)
Klimageografia je čiastková geografická disciplína skúmajúca klimatické pomery vzťahujúce sa k určitému územiu. Čerpá z dvoch vedných odborov – a to klimatológia a meteorológia. Počasie je okamžitý fyzikálny stav atmosféry charakterizovaný súborom meteorologických prvkov a javov, lokalizovaný na určité miesto (TUKE, 2014). Podnebie (klíma) je dlhodobý režim počasia určitého rozsiahlejšieho priestoru (TUKE, 2014). Klimatológia sa zaoberá štúdiom podnebia alebo klímy, sleduje dlhodobý charakter a celkové účinky meteorologických procesov prebiehajúcich na v rôznych a rôzne veľkých regiónoch a aj na celej Zemi. Ľudia, ktorí v tejto oblasti pracujú sú tiež meteorológovia alebo klimatológovia. Meteorológia sa zaoberá štúdiom zemskej atmosféry, dejmi a procesmi, ktoré v nej prebiehajú – je to fyzika atmosféry. Synoptická meteorológia, „synoptika" – je odbor meteorológie, ktorý študuje atmosférické procesy veľkej mierky, ktoré sú pozorované na zvolenom území, ktorej cieľom je predpoveď počasia. Predpoveďou počasia sa zaoberajú meteorológovia. Meteorologické javy najčastejšie vyskytujúce sa na území Spišského regiónu: Búrka – pod búrkou rozumieme súbor elektrických, optických a akustických javov vznikajúcich medzi oblakmi navzájom alebo medzi oblakmi a zemou. Často sa stretávame s neodborným prekladom slova storm z Angličtiny: Snow storm – nie snehová búrka ale fujavica, snehová víchrica, Wind storm – nie veterná búrka ale víchrica. Správne je: Thunderstorm – búrka. Môžeme si to zapamätať tak, že s búrkou sa vždy spájajú elektrické výboje – blesky (nemusí ju vždy sprevádzať silný vietor, dážď, krúpy a pod.) Hmla – je atmosférický aerosól zložený z veľmi malých vodných kvapiek alebo ľadových kryštálikov, rozptýlených vo vzduchu. Znižuje viditeľnosť pod 1 km. Hmla sa často vyskytuje na svahoch, hrebeňoch a vrcholkoch hôr, keď ich pokryjú nízko ležiace oblaky. Vtedy hovoríme, že je daná lokalita v oblakoch (napr.
46
Chopok). Pri hmle vzduch pôsobí sychravým dojmom, pri teplotách pod bodom mrazu môžu kvapky hmly namŕzať a tvoriť ľadovicu. Inoväť – krehká ľadová usadenina v tvare jemných ihiel alebo šupiniek. Vzniká spravidla pri teplote nižšej ako 8 °C na konároch stromov, na drôtoch a pod. pri hmle alebo aj bez nej. Odmäk – náhle, aspoň dva dni trvajúce oteplenie nad 0 °C, ktoré sa vyskytlo po súvislom, viac dní trvajúcom období mrazov a snehovej pokrývke. Odmäk je spojený so zmenou kvality a topením snehu, čo môže vyvolať povodne a lavíny. Poľadovica – je ľadová vrstva, ktorá vzniká ak dažďové kvapky alebo kvapky mrholenia zamrznú na zemi, voda z topiaceho sa snehu na zemi opäť zamrzne, zamrzne čiastočne roztopený sneh na ceste Prízemný mráz – mráz vo vrstve hrubej len niekoľko cm až niekoľko desiatok cm – vzniká radiačným ochladením. V prechodných ročných obdobiach spôsobuje škody v poľnohospodárstve (kvety, zelenina). Rozdiel medzi teplotou vzduchu meranou v štandartnej výške (2 metre nad povrchom) a teplotou pri povrchu býva 2 až 4 stupne. Rosa – usadenina vodných kvapiek na povrchu alebo na predmetoch pri povrchu, vznikajúca kondenzáciou vodnej pary zo vzduchu pri poklese teploty povrchu pod teplotu rosného bodu radiačným ochladzovaním za bezoblačnej a bezveternej noci (SHMÚ, 2014). Hlavnými sledovanými meteorologickými prvkami sú teplota vzduchu, vietor a úhrn zrážok. Tieto prvky tvoria základ pri charakterizovaní a regionalizovaní stavu atmosféry na danom území. Teplota vzduchu vyjadruje mieru zahriatia daného územia v určitom čase. SHMÚ a jeho meteorologické stanice merajú teplotu vzduchu v pravidelných intervaloch hodinových intervaloch. Pri charakterizácii daného územia sa vypočítavajú priemerné denné hodnoty (v časových intervaloch 7:00, 14:00, 21:00) a mesačné hodnoty, no rovnako sa berú do úvahy aj maximálne a minimálne namerané teploty. Vietor je pohyb vzduchu pozdĺž zemského povrchu, väčšinou vertikálnym alebo horizontálnym smerom. Prúdenie vzduchu charakterizuje smer a rýchlosť. Rýchlosť meriame v m.s 1. K zmeraniu rýchlosti vetra sa používa prístroj nazvaný anemometer. Ten využíva
47
silové účinky prúdiaceho vzduchu (Michaeli, 1999). Tieto údaje sú merané v rovnakých časových intervaloch ako pri teplote vzduchu.
Úhrn zrážok predstavuje množstvo atmosférických zrážok napadaných vo vybranom období. Zrážky sú zvyčajne v podobe dažďa alebo snehu. Údaje sú merané v mm v časovom intervale 24 hodín. Klímu na území Spiša ovplyvňuje niekoľko faktorov, sú nimi nadmorská výška, teplotný gradient, reliéf a jeho expozícia a sklon, no v neposlednom rade ju ovplyvňuje človek svojou činnosťou. Hornádska kotlina je podľa Lapina a iných (2002) najteplejšou časťou, spadá do mierne teplej oblasti a mierne teplého, mierne vlhkého okrsku so studenou zimou. Priemerná januárová teplota neklesne pod 3°C a v júli nestúpne vyššie ako 16°C, v celom okrsku je menej ako 50 letných dní ročne. Okrsok sa nachádza v nadmorskej výške do 500 m. Horný tok rieky Poprad, od Kežmarskej pahorkatiny cez Podolínec, Ružbašské predhorie, Ľubovniansku kotlinu až Ľubovniansku vrchovinu, sa nachádza v mierne teplom, vlhkom okrsku s chladnou až studenou zimou . Priemerné januárové teploty klesajú pod 3°C, v júli nestúpajú nad 16°C. Ročne tu nie je viac ako 50 dní s teplotným maximom nad 25°C (letné dni). Mierne teplý, vlhký, vrchovinový okrsok sa nachádza na najmenšej ploche územia, iba v podcelku Roháčka (celok Čierna hora, oblasť Volovské vrchy), Levočské úboče a Levočská vysočina, no sú to iba malé ostrovčekové územia. Okrsok je špecifický svojou nadmorskou výškou nad 500 m, priemerná teplota v júli je podobne ako v celej miernej oblasti pod 16 °C a počet letných dní nepresahuje 50. Takmer celý Spiš sa nachádza vo vlhkej chladnej oblasti v mierne chladnom okrsku s priemernými júlovými teplotami vyššími alebo rovnajúcimi sa 12°C a nižšími ako 16°C. Mierne horský okrsok sa nachádza len ako hranica medzi mierne chladným a studeným horským okrskom v Tatrách a v Kráľovohoľských Tatrách (Nízke Tatry), priemerné júlové teploty sú od 12°C do 16°C a okrsok je veľmi vlhký. Vodstvo v najvyššie položených miestach v Tatrách sa nachádzajú v studenom horskom okrsku s priemernou júlovou teplotou do 10°C (Lišková, 2013).
48
1.2.5 Hydrogeografická charakteristika (Vladimíra Lišková)
Hydrogeografia je čiastková geografická disciplína skúmajúca hydrologické pomery vzťahujúce sa k určitému územiu. Čerpá najmä z vedného odboru hydrológia. Hydrológia sa zaoberá štúdiom hydrosféry, hydrometeorológia je hraničný odbor medzi hydrológiou a meteorológiou – pracujú tam hydrológovia, prípadne meteorológovia, ale povolanie hydrometeorológ neexistuje (SHMÚ, 2014). Vodstvo Spiša, rovnako ako aj Slovenskej republiky, patrí do úmoria Atlantického oceánu. Rieky patria k úmoriam Čierneho a Baltského mora, pričom iba povodie Dunajca (Poprad a jeho prítoky), patria do povodia Visly, ktorá sa vlieva do Baltického mora. Väčšina vodstva spadá do povodia Hornádu (Hnilec, Torysa a ich prítoky).Tieto rieky sa vlievajú do Dunaja a ten do Čierneho mora (Zaťko, Lauko, Gurňák, 2002). Podľa Zaťka a Šima (2002) sa väčšina územia Spiša nachádza v stredohorskej oblasti so snehovo dažďovým režimom odtoku. Akumulácia prebieha od novembra do februára, vysoká vodnatosť je v období od marca do mája. Najvyššie hodnoty priemerného mesačného prietoku sú v máji, najnižšie v januári a februári. Okolie Tatier, najmä vodstvo Tatranského predhoria a Belianskych Tatier, taktiež patrí do stredohorskej oblasti so snehovo dažďovým režimom odtoku. Akumulácia však prebieha od novembra do marca, vysoká vodnatosť je od apríla do júna. Najvyšší priemerný mesačný prietok je v období máj – jún, pričom v júli je vyšší ako v apríli. Najnižší priemerný mesačný prietok je v januári a februári. Podružné zvýšenie vodnosti koncom jesene a začiatkom zimy je v oboch prípadoch mierne výrazné. Tok Hornádu za Spišskou Novou Vsou a jeho ľavostranné prítoky (napr. Levočský potok) sa nachádza vo vrchovinovo nížinnej oblasti s dažďovo snehovým režimom odtoku. Akumulácia vodnosti prebieha v období od decembra do februára. Vysoká vodnatosť je v mesiacoch marec, apríl. Najvyšší priemerný mesačný prietok je v marci, najnižší v septembri. Podružné zvýšenie vodnosti koncom jesene a začiatkom zimy je výrazné. Horný tok rieky Poprad (prameň a časť tečúca v Tatrách) spadá do vysokohorskej oblasti do prechodne snehového režimu odtoku. Akumulácia prebieha od októbra do marca, vysoká vodnosť je od apríla do júla. Najvyšší priemerný mesačný prietok je v období máj – jún, najnižší v januári a februári. Podružné zvýšenie vodnosti koncom jesene a začiatkom zimy nie je výrazné.
49
Z hľadiska hydrogeológie sa tu v zmysle Malíka a Švastu (2002) nachádzajú všetky určujúce typy priepustnosti , a to medzizrnová (obasť Tatier), puklinová (takmer celé územie), krasová a krasovo puklinová (oblasť Kozích chrbtov, Belianskych Tatier, Nízkych Tatier, Slovenského raja a Galmusu)(Lišková, 2013).
1.2.6 Pedogeografická charakteristika (Vladimíra Lišková)
Pedosféra je pôdny pokryv Zeme, je najmladšou časťou FGS, vznikla po osídlení súše živými organizmami. Pedogeografia je veda, ktorá skúma pôdu ako súčasť krajiny, skúma rozšírenie pôd, ich vzťah k ostatným zložkám krajiny (www.gta.sk , 2014). Pôda je špecifický prírodný útvar na zemskom povrchu, ktorý vznikol v interakcii pôsobenia ostatných endogénnych a exogénnych činiteľov. Má osobité postavenie, nakoľko sa vyvíja na styku atmosféry, hydrosféry a litosféry. K tvorbe pôdy okrem primárnych pôdotvorných procesov v našich zemepisných šírkach prispieva aj rozsiahla antropogénna činnosť (Mičian, 1986). Význam pôdy : je to základný výrobný prostriedok v poľnohospodárstve a lesníctve; ovplyvňuje hydrologické pomery – napomáha vytvárať zásoby podzemnej vody; spolu s rastlinstvom napomáha regenerácii ovzdušia (www.gta.sk , 2014). Pôdotvorný činiteľ – je všetko to, čo pôsobí na vznik, vývoj, vlastnosti a rozšírenie pôd (materská hornina, klíma, georeliéf, živé organizmy, podzemná voda, človek) Pôdotvorný proces – vzniká pôsobením pôdotvorných činiteľov – je to súbor fyzikálnych, chemických a biologických javov, ktoré prebiehajú v pôde (dochádza k rozkladu látok, premiestňovaniu a vzniku nových látok) Pôdne horizonty – vrstvy, vytvorené pôdotvorným procesom, odlišujú sa farbou a vlastnosťami Pôdny profil – kolmý rez pôdou (asi 120 150 cm), môžeme na ňom sledovať pôdne horizonty Vznik pôdy je spojený s rozpadom a rozkladom hornín pri zvetrávaní. Poznáme: 1. mechanické zvetrávanie hornín – prebieha hlavne pôsobením klimatických činiteľov (teplotné zmeny)
50
2. chemické zvetrávanie – prebieha medzi pôdnymi časticami, pôdnou vodou a slabými kyselinami – dochádza tu pomocou chemických reakcií k vzniku nových látok v pôde 3. biologické zvetrávanie – pôsobením živých organizmov – rozkladajú, rozpúšťajú, premiešavajú pôdu Pôdne horizonty : horizont A – humusový, má hrúbku 10 – 30 cm, hnedú až čiernu farbu, bohatý na živiny horizont B – nachádza sa pod horizontom A – obohatený alebo iluviálny horizont, vnútropôdne zvetrávanie, obsahuje menej organických látok, možný výskyt jemných ílovitých častíc, ktoré boli premiestnené presakujúcou vodou z horizontu A, žltá až hnedá farba horizont C – pôdotvorný substrát, tvorený zvetranou materskou horninou Zloženie pôdy: Pôda sa skladá z neživej a živej zložky – korene rastlín, pôdny edafón = pôdne organizmy (baktérie, plesne, huby, červy, hlodavce,...). Neživá zložka je tvorená anorganickou a organickou časťou. Anorganickú tvorí pevný (minerálne a horninové časti), kvapalný (pôdna voda) a plynný (pôdny vzduch) podiel. Pôdna voda a pôdny vzduch sú vo voľných priestoroch – pôdnych póroch. Organickú časť tvorí humus – vzniká premenou odumretých rastlín a živočíchov, veľkú časť humusu tvorí uhlík a dusík, ovplyvňuje úrodnosť pôdy Vlastnosti pôdy delíme na fyzikálne (zrnitosť a štruktúra), chemické (reakcie pôdy) a biologické (úrodnosť). Vlastnosti pôdnych typov vyskytujúcich sa na území regiónu Spiš: Hnedozeme – lemujú černozeme, pôdy mierne teplého a vlhkého podnebia, prebieha proces ilimerizácie – mechanický presun ílovitých častíc presakujúcich vodou z hornej časti pôdy do spodnej, kde sa hromadia, sú úrodné Luvizeme) – lemujú hnedozeme vo vyšších a vlhkejších oblastiach, intenzívny ilimerizačný proces, vznikli hlavne pod dubovo hrabovými lesmi, menej úrodné
51
Pseudogleje – v najvlhších častiach nížin a kotlín, presakujúca zrážková voda narazí v hĺbke niekoľko dm pod povrchom na málo priepustný horizont, horná časť sa tým periodicky zamokruje, málo úrodné pôdy Kambizeme – typické pôdy vrchovín, sú prevládajúcim pôdnym typom strednej Európy, v lesnatých oblastiach na nekarbonátových horninách, chemické zvetrávanie primárnych minerálov uvoľňuje Fe, ktorého zlúčeniny sfarbujú pôdu do hneda, vhodné pre lesné hospodárstvo Rendziny – horské pôdy na vápenatých horninách, hromadenie humusu, skeletnaté, neúrodné (www.gta.sk, 2014). Podľa Mišteru (1985) sú to azonálne pôdy, ktorých vznik závisí predovšetkým na vlastnostiach materského substrátu (obsah Ca 2+ : Mg 2+ ). Pararendziny – pôdy s melanickým karbonátovým horizontom, prípadne umbrickým. Na zvetralinách spevnených karbonátovo silikátových hornín (hlavne vápnité pieskovce, štrky, zlepence a brekcie, vápnité bridlice, sliene a vápnité spraše). Oproti rendzinám majú pestrejšie a priaznivejšie zastúpenie živín. Pôdy sú hlbšie, viac vododržné, patria k úrodnejším pôdam (web.ctu.cz, 2014). Podzolové pôdy – podzolizačný proces, oblasť ihličnatých lesov a kosodreviny, neúrodné (www.gta.cz , 2014) Fluvizeme a čiernice – pôdy okolia riek a potokov, čiernice patria medzi najúrodnejšie (www.gta.sk , 2014). Rankre – skupina obsahujúca prvotné pôdy, ktoré ešte nemajú vytvorený zreteľný horizont A. Rankre sú na skalnatých silikátových horninách (Mištera, 1985) Litozeme – vyvíjajú sa s ochrickým horizontom bez ďalších diagnostických znakov Organozeme – pôdy s rašelinovým horizontom o mocnosti viac ako 30 cm. Vzniká spomaleným rozkladom a humifikáciu organických látok v podmienkach prebytku vody a nedostatku atmosférického kyslíka. Dochádza k výraznej akumulácii obmedzene rozložených organických látok, k tvorbe rašeliny (web.czu.cz, 2014). Čo sa pôdneho fondu týka, takmer 66 % plochy tvorila v roku 2013 nepoľnohospodárska pôda. Krajinu tvorili najmä lesy, ktoré zaberali 58 % z celkovej výmery Spiša. Poľnohospodárska pôda tvorí necelých 35 %. Orná pôda zaberá necelých 13 % z celkovej výmery (ŠÚ SR, 2014).
52
1.2.6.1 Pôdne typy a pôdne druhy na území Spiša Pôdny typ je veľká skupina pôd, ktoré sa vyvíjali v bioklimatických a hydrologických podmienkach jedného typu, spravidla na určitých skupinách materského substrátu. Sú charakterizované výrazný prejavom základného pôdotvorného procesu, ktorý sa však môže kombinovať inými procesmi. Pôdny druh môžeme definovať ako skupinu konkrétnych pôd, ktoré majú zhruba rovnaké zastúpenie zrnistosných frakcií (Mičian, 1986). Keďže je územie Spiša z geomorfologického hľadiska veľmi členité, môžeme tu pozorovať vertikálnu zonálnosť pôd (najnižšie položené miesta – fluvizeme, čiernice, hnedozeme, luvizeme, pseudogleje, kambizeme, podzoly, litozeme a rankre). Rôznorodá geologická stavba a vodné toky sú dôvodom výskytu azonálnych pôd (rendziny, pararendziny). Charakteristika bola vytvorená na základe mapových výstupov Pôdne typy (Hraško a i., 1999) a Pôdne druhy (Čurlík, Šály 2002). Podľa Šályho a Šurinu (2002) sú plošne najrozsiahlejšími pôdnymi typmi Spiša kambizeme (prevažne kyslé) . Vyskytujú sa vo Volovských vrchoch, Kozích chrbtoch, Levočských vrchoch, Spišskej Magure a v Ľubovnianskej vrchovine. Vyššie položené miesta (Levočská vysočina, Nízke Tatry, okraj Tatier) pokrývajú podzoly . Najvyššie položené časti Spiša (Tatry) pokrývajú litozeme a rankre . Územie Podtatranského Podolia a Popradskej kotliny pokrývajú pseudogleje . V nižšie položených miestach, v Hornádskej a Popradskej kotline, sa vyskytujú hlavne kambizeme (prevažne nasýtené) . V blízkosti vodných tokov (Poprad, Hnilec) sú fluvizeme . Na častiach s vápencovým podložím vznikli rendziny a pararendziny (oblasti s výskytom travertínových kôp, najmä Nízke Tatry, Belianske Tatry, Slovenský raj, Galmus). V okolí Spišskej Novej Vsi, Spišského Podhradia a Spišskej Belej prevažujú čiernice . Okrem spomínaných pôd sa ojedinele vyskytujú aj hnedozeme, luvizeme a organozeme.
Pôdy Spiša majú rôznu zrnitosť, z hľadiska pôdnych druhov sú podľa Čurlíka a Šályho (2002) najrozšírenejšie piesčité pôdy , tie sa vyskytujú na nižšie položených miestach ako Hornádska kotlina, Hnilecké Podolie, Popradská kotlina, ale aj vo vyššie položených ako Spišská Magura, Ľubovnianska vrchovina, Slovenský kras, Nízke Tatry. Sú viazané na kambizeme, rendziny, pararendziny, ale aj fluvizeme a pseudogleje. Veľmi často sa vyskytujú aj piesčito hlinité pôdy , ktoré sú rozšírené na kambizemiach vo Volovských vrchoch, Kozích chrbtoch, Levočských vrchoch, Popradskej kotline a Ľubovnianskej vrchovine. V najnižšie položených častiach sa vyskytujú ílovito hlinité pôdy viazané najmä na fluvizeme, ale aj 53
kambizeme a rendziny a pararendziny. V najvyššie položených častiach sú rozšírené hlinito piesčité pôdy viazané na podzoly, litozeme a rankre (Lišková, 2013).
1.2.7 Biogeografická charakteristika (Marta Nižnanská – Pavol Chromý)
1.2.7.1 Fytogeografické členenie Z fytogeografického hľadiska patrí územie Spiša do oblasti západokarpatskej flóry (Carpaticum occidentale), obvodu predkarpatskej flóry (Praecarpaticum) s floristickými okresmi Slovenský raj, Stredné Pohornádie a časť Slovenského rudohoria, ďalej do obvodu flóry vysokých (centrálnych) Karpát (Eucarpaticum) s floristickými okresmi Pieniny, Tatry (Vysoké Tatry, Belianske Tatry) a Nízke Tatry, do obvodu flóry vnútrokarpatských kotlín (Intercarpaticum) s floristickými okresmi Podtatranské kotliny, podokresu Spišské kotliny a do obvodu východobeskydskej flóry (Beschidicum orientale), okresu Spišské vrchy (Futák, 1966).
1.2.7.1.1 Potenciálna prirodzená vegetácia Celé študované územie bolo v minulosti pokryté lesmi. Podľa Geobotanickej mapy Slovenska (Michalko et al. 1986) sa v severnej časti územia Spiša vyskytovali bukové a jedľové lesy kvetnaté (Eu Fagenion p.p.maj.), ktoré sa striedali s bukovými kyslomilnými lesmi horskými (Luzulo Fagion p.p.maj.). Medzi nimi menšie plochy pokrývali bukové lesy vápnomilné (Cephalanthero Fagenion), bukové kvetnaté lesy podhorské (Eu Fagenion p.p.min.), jedľové a jedľovo smrekové lesy (Abietion, Vaccinio Abietenion p.p.) a veľmi zriedkavo dubovo hrabové lesy lipové (Tilio Carpinenion betuli). Smerom na juh – v oblasti Levočských vrchov najväčšiu rozlohu zaberali jedľové a jedľovo smrekové lesy (Abietion, Vaccinio Abietenion p.p.) a v oblasti Hornádskej a Popradskej kotliny dubovo hrabové lesy lipové (Tilio Carpinenion betuli). Severozápadnú časť v oblasti Tatier pokrývali prevažne alpínske kyslomilné spoločenstvá (Juncetea trifidi, Salicetea herbacea, Thlaspietea rotundifolii p.p.). Menšiu rozlohu zaberali smrekové lesy čučoriedkové (Eu Vaccinio Picenion p.p.), smrekové lesy zamokrené (Eu Vaccinio Piceenion p.p.), smrekové lesy vysokobylinné (Athyrio Piceetalia), smrekovo smrekovcové lesy a trávinné spoločenstvá (Erico Pinion p.p., Vaccinio Piceion p.p., Seslerio Asterion p.p.). V najvyšších polohách sa vyskytovali smrekové lesy limbové (Vaccinio Piceetum cembretosum), subalpínske kosodrevinové a trávinné vápnomilné spoločenstvá (Pinion mugo p.p., Calamagrostion
54
variae, etc.), subalpínske kosodrevinové a trávinné kyslomilné spoločenstvá (Pinion mugo p.p., Nardion p.p., Calamagrostion vilosae, C. arundinaceae), spoločenstvá horských pramenísk a vysokobylinných subalpínskych nív (Cardamino Montion, Cratoneurion commutati, Adenostylion alliariae) a alpínske vápnomilné spoločenstvá (Elyno Seslerietea, Asplenietea trichomanis p.p., Thlaspietea rotundifolii p.p., Seslerion tatrae). Južnú časť územia pokrývali prevažne bukové kvetnaté lesy (Eu Fagenion p.p.maj.), ktoré sa striedali s bukovými kyslomilnými lesmi horskými (Luzulo Fagion p.p.maj.) a bukovými kyslomilnými lesmi podhorskými (Luzulo Fagion p.p.min.). Menšie rozlohy zaberali jedľové a jedľovo smrekové lesy (Abietion, Vaccinio Abietenion p.p.), smrekové lesy zamokrené (Eu Vaccinio Piceenion p.p.), smrekové lesy čučoriedkové (Eu Vaccinio Picenion p.p.), dubovo hrabové lesy karpatské (Carici pilosae Carpinenion betuli) a bukové lesy vápnomilné (Cephalanthero Fagenion). Okolo tokov v celom území regiónu Spiš sa vyskytovali lužné lesy podhorské a horské (Alnenion glutinoso incanae, Salicion triandrae p.p., Salicion eleagni).
1.2.7.1.2 Súčasná krajinná štruktúra Reálna vegetácia Vplyvom človeka došlo k zmenám vegetačného krytu. Lesy boli vyklčované a premenené na polia, lúky a pasienky. Súčasná vegetácia je teda značne pozmenená oproti pôvodnej prirodzenej vegetácii. Nelesná vegetácia vznikla druhotne ako náhradná po odstránení pôvodných lesných porastoch. Územie Spiša sa vyznačuje vysokou ekologickou diverzitou rastlín, ktoré sú viazané na glaciálne modelovaný reliéf, rokliny a kaňony, planiny, travertínové kopy s minerálnymi prameňmi, genofondovo hodnotné lúky a pasienky, ale aj slatinné rašeliniská, ktorých pôvod je neskoro pleistocénny, alebo ranno holocénny. Klenotom Spiša sú Kopanecké lúky v Slovenskom raji a Belianske slatinné lúky s jedinečným genofondom rastlín.
Rastlinstvo NP Pieniny – stručná charakteristika Rastlinstvo NP Pieniny je druhovo bohaté a vyznačuje sa veľkou početnosťou rastlinných spoločenstiev. Na pestrosť vegetačného krytu má vplyv nezasiahnutie územia ľadovcom v pleistocéne. Pieniny svojou rozlohou zasahujú do dvoch floristických okresov západokarpatskej a východobeskydskej flóry – Pienin a Spišských vrchov. Osobitosťou Pienin je výskyt endemických druhov. Medzi endemity Pienin sú radené púpava pieninská
55
(Taraxacum pieninicum) a horčičník pieninský (Erysimum pieninicum), ktoré sa vyskytujú iba na poľskej strane. Za endemit Pienin bola dlhú dobu považovaná chryzantéma pieninská (Dendranthema zawadskii). Ďalšie floristické výskumy ukázali, že tento druh sa vyskytuje v Rusku v okolí mesta Kursk a Orla, pri Archangelsku, východne od Uralu a v juhovýchodnej Ázii. Endemickým taxónom pre územie Pienin je soldanelka horská pieninská (Soldanella pseudomontana subsp. pieninica). Z lokalít Sedem mníchov, Aksamitka a Haligovské skaly sú uvádzané neoendemity ako rozchodník prudký vápencový (Sedum acre var. c alcigenum), kurička štetinatá pieninská (Minuartia setacea var. pienina ) sa uvádza z Lesníckeho potoka a z poľskej strany. Zistená bola aj na ďalších lokalitách – v Tatrách a na južnom Slovensku. Za endemit Pienin sa udávala aj astra alpínska lysá (Aster alpinus subsp. glabratus). Keďže tieto taxóny pravdepodobne rastú aj mimo územia Pienin, je nevyhnutné ich prehodnotenie zaradenia medzi endemity Pienin. Ojedinelý výskyt v území má borievka netatova (Juniperus sabina), ktorá sa zo Západných Karpát vyskytuje iba v Pieninách, kde je jej severná hranica rozšírenia. Na slovenskej strane rastie na skalných bralách na Siedmich mníchoch a na lokalite Kače. Jej výskyt sa tu považuje za reliktný z predľadového obdobia. Okrem pieninských endemitov a subendemitov sa v tomto území vyskytujú aj karpatské a západokarpatské endemity a subendemity, ako napríklad bodliak laločnatolistý (Carduus lobulatus), nevädza Triumfettova úzkolistá (Cyanus triumfetii) subsp. dominii), horčičník Wittmannov (Erysimum wittmannii), večernica voňavá snežná (Hesperis matronalis nivea), klinček včasný pravý (Dianthus praecox subsp. praecox ). Zaujímavosťou pieninskej flóry je jej veľká ekologická a geografická rôznorodosť. Rastú tu druhy, ktoré sú od svojich ďalších lokalít izolované, ale stretávajú sa tu aj predstavitelia rôznych geografických elementov. Vyskytujú sa tu druhy západokarpatské a východokarpatské. Z východokarpatských je na území pomerne hojný kostihoj srdcovitolistý (Symphytum cordatum), menej sa vyskytuje veronika žihľavolistá (Veronica urticifolia). Najzápadnejšiu hranicu svojho výskytu tu dosahuje skopólia kranská (Scopolia carniolica). Rastlinstvo Pienin je možné porovnať s rastlinstvom Belianskych Tatier. Rastú tu druhy horské až vysokohorské, ktoré sem prenikli pozdĺž Dunajca alebo sa zachovali z pleistocénu, a to spolu s druhmi teplomilnými. Významnú úlohu má aj nadmorská výška, kde dochádza k stretávaniu druhov typicky nížinných s druhmi horskými.
56
Z územia Pienin sa udáva 960 druhov taxónov vyšších rastlín, z toho je do rôznych kategórií ohrozenosti a vzácnosti zaradených 7,12% taxónov. Z 267 druhov machorastov do Červeného zoznamu je radených 36 taxónov, t.j. 13,5%.
Rastlinstvo NP Vysoké Tatry – stručná charakteristika Rastlinstvo Tatier patrí do obvodu flóry vysokých centrálnych Karpát a v rámci nich do dvoch fytogeografických okresov: Tatry a Sivý vrch. Podhorie Tatier patrí do obvodu flóry vnútrokarpatských kotlín, fytogeografického okresu Podtatranské kotliny, podokresu Liptovská kotlina a Spišské kotliny a obvodu východobeskydskej flóry, okresu Spišské vrchy.
Na vývoj rastlinstva v Tatrách vplývalo viacero faktorov – veľkosť územia, veľké výškové rozmedzie, striedanie rôznych geologických podloží, reliéf, geomorfológia územia, pôdne pomery, špecifické klimatické podmienky a mikroklimatické podmienky v hlbokých dolinách, ale aj historické činitele. Vyskytujú sa tu druhy teplomilné, vlhkomilné, podhorské, horské až druhy alpínske. Z územia Tatier je opísaných okolo 1650 druhov a variet siníc a rias, 1200 druhov lišajníkov, viac ako 720 druhov machov a pečeňoviek a 1400 druhov cievnatých rastlín. Viaceré z nich sú radené medzi chránené alebo ohrozené.
Na území Tatier sa zachovali viaceré glaciálne relikty (druhy z ľadových dôb), z ktorých niektoré práve na tomto území dosahujú južnú hranicu svojho areálu. Z glaciálnych reliktov sa tu vyskytuje napríklad dryádka osemlupienková (Dryas ostopetala), medvedík alpínsky (Arctous alpina), lomikameň zohnutolistý (Saxifraga retusa), iskerník ľadovcový (Ranunculus glacialis ), ostrica čiernohnedá (Carex atrofusca), sitina gaštanová (Juncus castaneus), sitina trojplevová (J. triglumis) , ostrička myšia (Elyna myosuroides).
Rastú tu aj druhy, ktoré majú v Tatrách jediné miesto výskytu na Slovensku, prípadne aj v celých Západných Karpatoch, a radené sú k druhom tatranským, západokarpatským alebo karpatským endemitom. Vyskytuje sa tu napríklad lyžičník tatranský (Cochlearia tatrae), zvonček hrubokoreňový (Campanula serrata ), zvonček tatranský (C. tatrae) , mak tatranský (Papaver tatricum), ostropysk poľný tatranský (Oxytropis campestris subsp. tatrae), očianka tatranská (Euphrasia tatrae), pakrálik alpínsky tatranský (Leucanthemum alpina subsp. tatrae), bodliak laločnatolistý (Carduus lobulatus), kostrava tatranská (Festuca tatrae) , voskovka holá tatranská (Cerinthe glabra subsp. tatrica) a ďalšie druhy.
Veľkou vzácnosťou v území je výskyt nasledujúcich druhov, ktoré sa vyskytujú iba na jednej alebo niekoľkých lokalitách: poniklec jarný (Pulsatilla vernalis), trávnička alpínska 57
(Armeria alpina), skalokráska pyrenejská (Petrocallis pyrenaica), ostrica černastá (Carex parviflora).
Najmä v blízkosti hornej hranici lesa pútajú svojim vzhľadom lišajníky, ktorých bohaté stielky visia na tenkých konárikoch a kmeňoch stromov. Najnápadnejšie sú druhy z rodu bradatec (Usnea sp.), fúzatec (Bryoria) a konárik (Evernia sp.) Tieto druhy patria k najväčším ohrozeným alebo už vymierajúcim taxónom. Nápadné žltozelené sfarbenie žulových skál spôsobujú stielky druhov rodu zemepisník (Rhizocarpon sp.) a na skalách žiarivožlté sfarbenie tvoria mnohospórovky ( Acarospora oxytona ).
Významnou skupinou rastlín sú machorasty, najmä skupina arkticko alpínskych druhov, napríklad z pečeňoviek korýtkovec Degenov (Scapania degenii), kvetuška (Anthelia juratzkana), zárezovka (Lophozia opacifolia) a z machov dvojhrot (Dicranum groenlandicum), kužeľník (Conostomum tetragonum), bankovec (Brachythecium glaciale), drobivka (Grimmia holleri), zmáčanec severský (Hygrohypnum polare).
Rastlinstvo NP Slovenský raj
NP Slovenský raj patrí k najhodnotnejším územiam Slovenska a predstavuje jedno z najvýznamnejších území v Západných Karpatoch. Je krasovým územím s členitým reliéfom s množstvom roklín, tiesňav a kaňonov, ako aj planín s rôznymi krasovými formami. Väčšiu časť Slovenského raja pokrývajú lesné spoločenstvá, ktoré zaberajú 90% rozlohy národného parku. Na strmých skalnatých svahoch sa vyskytujú vápnomilné bukové lesy, ktoré sú v území najrozšírenejším lesným biotopom. Veľmi vzácny je výskyt reliktného druhu – tisa obyčajného (Taxus baccata). Druhým najrozšírenejším biotopom sú jedľovo bukové lesy. Na hrebeňoch a skalných bralách sa vyskytujú reliktné vápnomilné borovicové a smrekovcové lesy, ktoré predstavujú pozostatok poľadového vývoja vegetácie a v súčasnosti patria medzi vzácne biotopy. Svahové a roklinové sutiny osídľujú lipovo javorové sutinové lesy. Sutiny vo vyšších horských polohách osídľujú javorovo bukové horské lesy, ktoré sú veľmi zriedkavé a vyskytujú sa iba na malých plochách. V okrajových častiach Slovenského raja na kyslých, minerálne chudobných horninách sa vyskytujú kyslomilné bukové lesy. Veľmi malé plochy pokrývajú smrekové lesy a na podmáčaných miestach horských pramenísk sa veľmi vzácne vyskytujú rašeliniskové smrekové lesy s výskytom rašelinníka (Sphagnum sp.). Okolo tokov a na nivách sa vyskytujú jaseňovo jelšové podhorské lužné lesy a horské jelšové lesy.
58
Nelesnú vegetáciu tvoria spoločenstvá skál a skalných štrbín, lúk a pasienok, slatín a rašelinísk, ale aj pramenísk a vodných tokov. Lúky a pasienky predstavujú iba okolo 5% z celkovej rozlohy NP. Najhodnotnejšie sú Kopanecké lúky, ktoré sa nachádzajú vo výške 1000 m n.m. v k.ú. Vernára medzi Hrabušicami a Dobšinskou ľadovou jaskyňou. Patria medzi druhovo najbohatšie lúky v Európe, na 1 m² rastie 74 druhov vyšších rastlín. Na vlhkých lúkach sa vyskytuje žltohlav európsky (Trollius europaeus). Lúky sú významným biotopom výskytu druhov orchideí, z ktorých medzi najvzácnejšie patrí chránený a ohrozený druh červenohlav ihlanovitý (Anacamptis pyramidalis), ktorý tu má najpočetnejší výskyt v rámci Slovenska. Charakteristickou črtou Slovenského raja je teplotný zvrat – inverzia pásiem. Stanovištia na výslnných, vyššie položených miestach roklín, osídľujú teplomilné druhy rastlín ako napríklad poniklec slovenský (Pulsatilla slavica), cesnak bledožltý ( Allium ochroleucum ), bodliak sivastý ( Carduus glaucinus). Stanovištia na nižšie položených miestach roklín osídľujú horské až vysokohorské druhy rastlín, napr. prvosienka holá (Primula auricula), stokráska Micheliho ( Bellidiastrum michelii), kortuza Matthioliho (Cortusa matthioli). V území Slovenského raja sa vyskytujú viaceré glaciálne relikty, ako napríklad jazyčník sibírsky (Ligularia sibirica) a dryadka osemlupienková (Dryas octopetala). Územie NP Slovenský raj sa vyznačuje vysokou druhovou pestrosťou (biodiverzitou). Vyskytuje sa tu 950 druhov vyšších rastlín, z ktorých do zoznamu medzi ohrozené patrí 146 druhov. Z nich tu rastie napríklad ostrica pevná (Carex firma), rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia), lykovec voňavý (Daphne cneorum) , starček oranžový (Senecio aurantiacus) , vstavač bazový (Dactylorhiza sambucina) , prvosienka pomúčená (Primula farinosa) , žltohlav európsky (Trollius europaeus).
Rastlinstvo Hornádskej kotliny Hornádska kotlina je v rámci regiónu Spiša najviac premenená ľudskou činnosťou a v súčasnosti predstavuje skôr poľnohospodársky využívanú krajinu. Aj napriek tomu sa zachovali zvyšky niekdajších hodnotných spoločenstiev na medziach medzi poliami, na okrajoch lesov, na svahoch v záveroch dolín, pri výveroch minerálnych prameňov alebo v alúviu potokov a rieky Hornád. Môžeme spomenúť napríklad xerotermné spoločenstvá na melafýroch pri Švábovciach a Hôrke, halofytnú a slatinnú vegetáciu pri Gánovciach, Hôrke, Baldovciach a Sivej Brade, slatiny v Spišskej Teplici, Hozelci a Gánovciach, teplomilné spoločenstvá na skalných stenách v oblasti Markušoviec vľavo od toku Hornád, v okolí 59
Spišského Hrhova, na severnom okraji Levoče, ale aj v okolí Odorice južne od Levoče. Osobitnú pozornosť si vyžadujú brehové porasty. Medzi najhodnotnejšie patria brehové porasty v okolí toku Bicír, Brusník, Margecianky, zachovalé brehové porasty sa vyskytujú aj na niektorých úsekoch rieky Hornád. Lesné porasty sú pozmenené a dosahujú malé rozlohy. Najhodnotnejšie a najvzácnejšie sú travertínové kopy v okolí Spišského Podhradia, ktoré tvoria v otvorenej krajine Hornádskej kotliny výrazné dominanty a predstavujú z botanického hľadiska unikátne a jedinečné územie. Vegetácia týchto travertínových kôp sa líši od ostatného rastlinstva vyskytujúceho sa v okolí. Travertínové kopy ležia akoby na rozhraní medzi Tatrami a Braniskom, Slovenským krasom a Slovenským rajom. Tieto vápencové kopy sú akýmisi „ostrovčekmi“ na flyši a predstavujú jeden z najsevernejších výbežkov ponticko panónskej flóry, ktorá sem prenikla údolím Hornádu alebo zo Slovenského krasu cez Muránsku planinu. Viazaná je na geologický podklad – vápenec a na jej vývoj vplývala a vplýva geografická poloha územia vzhľadom k širšiemu okoliu, vek travertínovej kopy, reliéf, ako aj špecifické mikroklimatické, pôdne a hydrologické pomery. V NPR Dreveník sa zachovali rastlinné druhy z obdobia striedania ľadových a medziľadových dôb, v dôsledku čoho tu možno vedľa seba nájsť teplomilné druhy spolu s druhmi horskými. Južné, juhozápadné a juhovýchodné svahy, terasy a ploché skaly pokrýva spoločenstvo s prevládajúcou ostricou nízkou (Carex humilis) a kostravou tvrdou (Festuca pallens) alebo mrvicou peristou (Brachypodium pinnatum). Charakter a vzhľad vegetácie v jarných mesiacoch udáva najmä nátržník piesočný (Potentilla arenaria) a kozinec dánsky (Astragalus danicus). Skalné steny a skalné bralá pokrývajú skalničník guľkovitý lysavejúci (Jovibarba globifera subsp. glabrescens), rozchodník biely (Sedum album), rozchodník prudký (Sedum acre), dvojštítok hladkoplodý (Biscutella laevigata), z tráv je najhojnejšia kostrava tvrdá (Festuca pallens) a ostrevka vápnomilná (Sesleria albicans). Z Dreveníka bol udávaný výskyt plesnivca alpínskeho (Leontopodium alpinum), tento údaj sa však nepodarilo potvrdiť. Na západnom a juhozápadnom svahu sa vyskytuje nepôvodný borovicový les. Najcharakteristickejšími rastlinami pre územie Dreveníka sú poniklece – poniklec slovenský (Pulsatilla slavica) a poniklec prostredný (Pulsatilla subslavica), ktorých populácia na základe ich početnosti na relatívne malej ploche (približne 60ha) sa považuje za jednu z najbohatších lokalít v rámci Slovenska. Po okraji travertínovej kopy na skalných stenách rastie aj kosatec bezlistý (Iris aphylla) a včelník rakúsky (Dracocephalum
60
austriacum) , ktorý tu dosahuje najsevernejšiu hranicu svojho výskytu. Tieto druhy patria medzi druhy európskeho významu. Okrem druhov európskeho významu rastú na Dreveníku aj druhy, ktoré sú zaradené medzi druhy národného významu a ohrozené druhy v rámci Slovenska. Vyskytuje sa tu napríklad zvonček karpatský (Campanula carpatica), astra alpínska (Aster alpinus), astra spišská (Aster amelloides), kavyľ Ivanov (Stipa joannis), ostrica málokvetá (Carex pediformis), prilbica jedhoj (Aconitum anthora), veternica lesná (Anemone sylvestris), plamienok rovný (Clematis recta), horec krížatý (Gentiana cruciata), ľan žltý (Linum flavum), ľan rakúsky (Linum austriacum) a ďalšie druhy. Podobné floristické zloženie má aj travertínová kopa Ostrá hora, na ktorej sa vyskytujú najmä spoločenstvá s prevládajúcou ostricou nízkou (Carex humilis) a kostravou tvrdou (Festuca pallens), po okraji s mrvicou peristou (Brachypodium pinnatum) s výskytom viacerých chránených a ohrozených druhov. Travertínová kopa Sobotisko bola v šesťdesiatych rokoch 19. storočia zalesnená borovicou lesnou (Pinus sylvestris), borovicou čiernou (Pinus nigra) a smrekovcom opadavým (Larix decidua). V súčasnosti sú niektoré plochy poznačené kalamitou a teplomilná vegetácia s výskytom viacerých chránených a ohrozených druhov rastlín sa zachovala iba ostrovčekovite. Medzi mladšie travertínové kopy patrí travertínová kopa Pažica. Porastená je lúčnymi teplomilnými spoločenstvami s výskytom viacerých chránených a ohrozených druhov rastlín, ale ich počet v porovnaní s ostatnými travertínovými kopami je oveľa nižší. Najhodnotnejšie sú teplomilné spoločenstvá po okraji travertínovej kopy smerom k Spišskému salašu a teplomilný svah nad cestou smerujúcou do Baldoviec. Vyskytujú sa tu už iba menšie plochy kedysi hojne rozšíreného druhu ľanu austrálskeho (Linum austriacum) , ktorý rástol aj na planine Pažice. Okolo jazierka na Pažici sa vyskytovala halofytná a mokraďná vegetácia. Jej zloženie je závislé od hydrologických pomerov, od prítomnosti hladiny vody v jazierku. V súčasnosti je degradované a pokýva ho mokradná vegetácia tvorená prevažne druhmi ostríc (Carex sp.), sitín (Juncus sp,.) a bahničky močiarnej (Eleocharis palustris). Najmladšou travertínovou kopou je Sivá brada, ktorá je z botanického hľadiska veľmi významnou lokalitou. Travertínová kopa je pokrytá teplomilnými a xerotermnými spoločenstvami. Na minerálne pramene je viazaná slanomilná (halofytná) a slatinná vegetácia, ktorá sa vyskytuje na východnom a západnom úpätí travertínovej kopy, ale vyskytuje sa aj
61
v xerotermých spoločenstvách na plochách, kde kedysi boli činné minerálne pramene. V xerotermných spoločenstvách rastie okrem prevládajúcej trávy (Carex humilis) nátržník piesočný (Potentilla arenaria), cesnak horský (Allium montanum), ometlina štíhla (Koeleria macrantha) a ďalšie druhy. Flóra a fauna travertínových kôp – Dreveníka, Ostrej hory, Spišského hradného vrchu, Pažice a Sivej brady vyniká pestrosťou druhov, osobitosťou, vzácnosťou a jedinečnosťou. Z tohto dôvodu boli zaradené medzi územia európskeho významu NATURA 2000 ako „Travertíny pri Spišskom Podhradí“ .
Rastlinstvo Volovských vrchov Flóra a vegetácia Volovských vrchov je veľmi zaujímavá a pestrá. Je výsledkom dlhodobého historického vývoja a dokumentuje stupeň antropogénnej premeny územia, ktorý nastal v dôsledku zmien v spôsobe využívania tohto územia človekom. Prevažnú časť Volovských vrchov tvoria lesy. V nižších polohách prevládajú najmä karpatské dubové hrabiny s dubom, hrabom a brezou. Menšie rozlohy zaberajú lipové jedliny. Vo vyšších polohách, najmä v severne orientovaných dolinách, sa vyskytujú jedľovo smrekové lesy. Južné, juhozápadné a juhovýchodné expozície pokrývajú zmiešané jedľovo bukové lesy alebo čisté bučiny. V najvyšších nadmorských výškach na holiach rastú klimaxové smrečiny. Menšie rozlohy na sutinových stanovištiach zaberajú sutinové lesy tvorené brestovými javorinami. Okolo potokov sa vyskytujú pripotočné jelšiny, ktoré predstavujú dnes už len zvyšky pôvodne veľmi hojných nivných spoločenstiev. Na prameniskových nivách sa vyskytujú prameniskové jelšiny. Pomerne veľké rozlohy zaberajú sekundárne smrečiny, ktoré vznikli zámernou výsadbou smreka alebo jeho zmladením zo semien. Nelesnú vegetáciu tvoria najmä lúky a pasienky, vlhké lúky, ale aj slatiny. Na obhospodarovaných lúkach a pasienkoch sa vyskytujú spoločenstvá ovsíkových lúk. Prevládajú v nich vysokosteblové až stredne vysoké trávy, najmä ovsík obyčajný (Arrhenatherum elatius). Vyznačujú sa vysokou biodiverzitou. Na týchto lúkach sa vyskytujú viaceré druhy chránených a ohrozených rastlín ako napríklad mečík škridlicovitý (Gladiolus imbricatus), päťprstnica obyčajná (Gymnadenia conopsea), vstavač obyčajný (Orchis morio), vstavačovec bázový (Dactylorhiza sambucina), vstavačovec Fuchsov (Dactylorhiza fuchsii), vstavačovec Fuchsov pravý (Dactylorhiza fuchsii subsp. fuchsii), vstavačovec májový pravý (Dactylorhiza majalis subsp. majalis), vstavačovec strmolistý (Dactylorhiza incarnata), bradáčik vajcovitolistý (Listera ovata), vemenník dvojlistý (Platanthera bifolia) , horec 62
krížatý (Gentiana cruciata), šafrán spišský (Crocus scepusiensis) a ďalšie. Na chudobnejších, nehnojených, čerstvo vlhkých až presýchavých plochách sa vyskytujú psicové porasty. V minulosti boli viac rozšírené, vyskytovali sa na holiach v najvyšších polohách. V dôsledku neobhospodarovania začali postupne zarastať a tvoria rôzne sukcesné štádiá. Druhovo sú chudobné. Z chránených a ohrozených druhov sa tu vyskytujú: bieloprst belavý (Pseudorchis albida), konvalinka voňavá (Convallaria majalis), vemenník dvojlistý (Platanthera bifolia), soldanelka uhorská ( Soldanella hungarica) a ďalšie. Veľmi cenné sú vlhké lúky, ktoré sa zachovali v alúviu tokov, ale aj na podmáčaných plochách. Veľkou vzácnosťou sú slatinné biotopy, ktoré znásobujú prírodovedné hodnoty tohto územia a v súčasnosti patria medzi vzácne a zároveň veľmi ohrozené. Porasty sú zväčša druhovo chudobné. Vysokú pokryvnosť dosahujú machy – zvyčajne 100% a vyššie rastliny okolo 50 – 70%. Vyskytujú sa na trvalo zamokrených biotopoch, v ktorých sa hromadí odumretá organická hmota. Viazané sú na prítomnosť podzemných vôd s nižším obsahom živín, ale aj na povrchovú vodu. Rastlinné spoločenstvá tvoria druhy ostríc ( Carex sp.), páperníky (Eriophorum latifolium, E. angustifolium), druhy sitín (Juncus inflexus, J. effusus, J. conglomeratus, J. filiformis), škripina lesná (Scirpus sylvaticus), lipkavec močiarny (Galium palustre), nátržník rovný (Potentilla erecta), nezábudka močiarna (Myosotis scorpioides agg.), čertkus lúčny (Succisa pratensis), praslička močiarna (Equisetum palustre), brusnica čučoriedková (Vaccinium myrtillus), brusnica obyčajná (V.vitis idaea). Z chránených a ohrozených druhov v území na týchto biotopoch rastie rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia) , vachta trojlistá (Menyanthes trifoliata), vŕba rozmarínolistá (Salix rosmarinifolia), tučnica obyčajná (Pinguicula vulgaris), všivec močiarny (Pedicularis palustris), fialka močiarna (Viola palustris), sedmokvietok európsky (Trientalis europaea) a ďalšie druhy.
1.2.7.2 Zoogeografické členenie Charakterizovať faunu Spiša nemôžeme bez širšieho pohľadu na faunu Slovenska v kontexte s faunou Európy. Na tak malom území, ktoré popisujeme, pôsobia viaceré faktory, ktoré určujú druhovú diverzitu živočíchov. Najdôležitejšími sú klimatické, orografické, pôdne a hydrologické faktory, ktoré priamo podmieňujú potravné možnosti pre živočišně druhy. Nie menej významným faktorom je historicko geologický vývoj územia, ako aj samotný historický vývoj ovplyvnený osídľovaním územia.
63
Fauna ako prvok krajiny, ktorý je veľmi pohyblivý, je zároveň prvkom, ktorý veľmi rýchlo reaguje na zmeny podmienok. Vývoj fauny na našom území bol poznamenaný od historických období vývojom klímy, ktorá je determinujúcim faktorom pre rozvoj producentov ako základnej bázy trofických pyramíd. Zmeny klímy vytvárali preto podmienky pre rozvoj a šírenie a taxónov fauny na naše územie. Hoci naše územie nie je bohaté na druhovú diverzitu fauny, ktorá tvorí len 3,3 % druhov celosvetovej fauny, je to územie, ktoré leží na rozhraní niekoľkých súborov faunistických prvkov (BUCHAR 1984). Takúto charakteristiku môžeme uplatniť parciále aj na územie regiónu Spiš. Prelínanie týchto prvkov fauny je podmienený aj hrizontálmnou aj vertikálnou členitosťou celého regiónu.
1.2.7.2.1 Zoogeografické členenie Slovenska Zoogeografické členenie Slovenska
ríša oblasť podoblasť zóna provincia Subprovincia
Západopanónska Panónska Stepi Matransko zemplínska Holarktis panva Paleoarktická Eurosibírska Východopanónska (Arctogea) Listnaté Západokarpatská Karpaty lesy Východokarpatská http://www.infoweby.sk/slovensko/geografia/522 zivocistvo
Z hľadiska zoogeografického členenia terestrického biocyklu patrí územie Slovenska, teda aj Spiša, do oblasti palearktickej, podoblasti Eurosibírskej, provincie stepí, listnatých lesov a stredoeurópskych pohorí. Provincia stredoeurópskych pohorí je na našom území zastúpená podprovinciou karpatských pohorí, ktorá sa člení na úsek východokarpatský (Bukovské vrchy) a západokarpatský (Oravské Beskydy, Veľká a Malá Fatra, Tatry a Nízke Tatry) (JEDLIČKA, KALIVODOVÁ 2002).
64
Doteraz bolo popísaných takmer 29 tisíc živočíšnych druhov a tisíc druhov prvokov. V dôsledku činnosti človeka, najmä extenzívneho využívania prírodných zdrojov, početné rastlinné a živočíšne druhy vyhynuli, niektoré sa stali vzácnymi a iné sú ohrozené. Sledované územie je prienikom súborov niekoľkých prvkov fauny: arboreálnej (fauna viazaná na lesné ekosystémy), boreálnej (centrum šírenia bolo v mongolskej oblasti), mediteránnej (druhy viazané na listnaté lesy ), kaspickej a mandžuskej, stepnej (škrečok, syseľ, myš domová), oreotundrálnej (žiabronôžka, kamzík), kozmopolitnej (vlk), prvky limnického biocyklu (úhor, mihula), prvky epiareálovej fauny (havran, populácie myšiaka zo severu). Limnický biocyklus sa delí na (HENSEL, KRNO 2002): I. atlantická provincia 1. okres popradský (povodie rieky Dunajec a Poprad), II. pontokaspická provincia 1. hornovážsky okres (povodie Váhu po profil za Vrútkami), 2. podunajský okres 2.1. západoslovenská časť (povodie riek Morava, Malý Dunaj, hranica je Dudváh a dolné úseky povodia Váhu, Hronu, Ipľa), 2.2. stredoslovenská časť (povodie Váhu medzi Strečnom a Kolárovom, Hron, Ipeľ), 3. potiský okres 3.1. slanská časť (povodie toku Slaná s Bodvou a Hornádom), 3.2. latorická časť (povodie Bodrogu).
1.2.7.2.2 Charakteristika fauny Spiša V tejto štúdii sme pre základnú charakteristiku fauny Spiša zvolili ekologický prístup. Charakterizujme faunu pohorí, lesov, lúk a pasienkov, vôd, rašelinísk a stepí, ktoré sú charakteristické pre významné územia Spiša. Venujeme sa endemickým druhom s dôrazom na územie, v ktorom sa vyskytujú, upozorňujeme na významné biotopy Natury 2000 z pohľadu zastúpenia jednotlivých druhov živočíchov. Jednotlivé druhy uvádzame podľa
65
systematického zaradenia do tried, pri hmyze do radov. Cicavce, vtáky, plazy, obojživelníky, ryby, resp. motýle, chrobáky, blanokrídlovce, dvojkrídlovce. Územie Spiša je charakteristické morfologickou rôznorodosťou a pestrosťou. Striedajú sa tu vysoké pohoria s kotlinami, strmé svahy s miernejšími aluvialnými sedimentami riek, vrchovinový a pahorkatinový reliéf s krasovými roklinami a planinami. Podľa geomorfologickej mapy Slovenska na území Spiša sú zastúpené tieto geomorfologické jednotky: Volovské vrchy, Čierna Hora, Spišsko gemerský kras – podcelok Slovenský raj, Nízke Tatry, Hornadská kotlina, Branisko, Kozie chrbty, Levočské vrchy Podtatranská kotlina, Tatry, Spišsko šarišské medzihorie, Podtatranská brázda, Spišská Magura, Ľubovnianská vrchovina a Pieniny.
Tatry
Jedlička a Kalivodová (2002) podľa terestrického biocyklu zaraďujú Vysoké Tatry do provincie stredoeurópskych pohorí, podprovincie karpatských pohorí a východokarpatského úseku. V limnickom biocykle patria podľa Hensela a Krna (2002) Vysoké Tatry do atlantickej provincie, v rámci ktorej spadajú do popradského okresu. Súčasný stav rozšírenia živočíchov na území Tatier je výsledkom dlhodobého pôsobenia prírodných ako aj ľudských faktorov. Veľký vplyv na tatranskú faunu mali najmä studené obdobia (v dobách ľadových), z ktorých pochádzajú potomkovia druhov obývajúcich severskú tajgu a tundru. Studené obdobia vystriedali teplejšie obdobia s teplomilnejšími druhmi z východnej a juhovýchodnej Európy. Tatranskú faunu preto charakterizujú rozličné geografické zložky, z ktorých sú zastúpené najmä kozmopolitné, palearktické, európske (eurosibírske, boreoalpínske, boreálne, samarské, sudetokarpatské) a endemické druhy. Kozmopolitnú a palearktickú zložku reprezentujú druhy vyskytujúce sa v nižších polohách. Európska zložka je zastúpená mnohými druhmi bezstavovcov i stavovcov ako napr. skokan zelený (Rana esculenta), žlna zelená (Picus viridis) a iné. K početnejším zložkám sa radí eurosibírska, ktorú reprezentuje značný počet druhov bezstavovcov i stavovcov, napr. skokan hnedý (Rana temporaria), vretenica severná (Vipera berus), tetrov hoľniak ( Lyrurus tetrix), jariabok hôrny (Tetrastes bonasia), sýkorka chochlatá (Parus cristatus ). 66
Boreálnu (severskú) zložku reprezentuje napr. šidlo belasé (Aeschna coerulea ), chochláč severský (Bombycilla garrulus) , myšiak severský (Buteo lagopus). Boreoalpínsku zložku charakterizujú druhy rozšírené najmä pri hornej hranici lesa, napr. piskor vrchovský (Sorex aplinus), myšovka vrchovská (Sicista betuliana), hraboš snežný (Microtus nivalis), pomerne značné množstvo rôznych skupín bezstavovcov a patrí sem aj glaciálny relikt žiabronôžka severská (Branchinecta paludosa). Charakteristická pre Tatry je zložka alpínska, ktorú reprezentujú druhy: svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris), kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), ľabtuška vrchovská (Anthus spinoletta), rôzne druhy ulitníkov (Gastropoda), pavúkov (Arachnida), chvostoskokov (Collembola) a hmyzu (Insecta). Sudetokarpatská zložka je zastúpená napr. slizniakom karpatským (Bielzia coerulans ), chvostoskokom obrovským (Tetrodontophora bielanensis). Sarmatská zložka je v Tatrách zastúpená pomerne málo. Z cicavcov patrí do tejto zložky napr. ryšavka tmavopása (Apodemus agrarius). Významnú zložku tatranskej fauny tvoria endemity (tatranské, karpatské a alpskokarpatské). Napríklad z cicavcov hraboš tatranský (Pitymys tatricus), z kôrovcov bežec tatranský (Nebria tatrica), z motýľov priadzovec tatranský (Kessleria tatrica), z chrobákov fúzač zemolezový (Pseudogaurotina exellens) a iné. Členitý reliéf a pestrá paleta biotopov vytvára príležitosť pre existenciu spoločenstiev bezstavovcov, ktoré zahŕňajú rozmanité formy živočíchov obývajúce prakticky všetky typy biotopov. Presný počet bezstavovcov dodnes nepoznáme, pretože výskumy potvrdzujú stále nové druhy. Stavovce sú v TANAP e zastúpené 11 druhmi rýb a 2 druhmi kruhoústnic. Ďalej tu žije 6 druhov obojživelníkov, 5 druhov plazov, 102 druhov hniezdiacich vtákov a 14 druhov cicavcov. Podobne ako u rastlinstva i u živočíšstva existuje vertikálne usporiadanie. Veľká absolútna i relatívna nadmorská výška Tatier umožnila vznik širokej škály vertikálneho usporiadania živočíšstva, a to od podhorského a horského stupňa, stupňa kosodreviny (subalpínsky), po alpínsky až subniválny stupeň. Podhorský (submontánny) vegetačný stupeň tvoria najnižšie situované časti územia národného parku do nadmorskej výšky približne 800 – 850 m. Medzi typických predstaviteľov sa radí hraboš poľný (Microtus arvalis), zajac poľný (Lepus europaeus), sokol
67
myšiar (Falco tinnunculus), jarabica poľná (Perdix perdix), chrapkáč poľný (Crex crex), skokan hnedý (Rana temporaria) , ropucha bradavičnatá (Bufo bufo), slepúch lámavý (Anguis fragilis) a iné. Celý horský (montánny) vegetačný stupeň Tatier patrí do oblasti prirodzeného rozšírenia smreka v Karpatoch. Z bezstavovcov (Evertebrata) sú pre montánny vegetačný stupeň typické lesné druhy ulitníkov napr. slizniak karpatský (Bielzia coerulans ) – karpatský endemit. Bohatšia fauna je na vápencoch a dolomitoch, napr. endemit Chondrina tatrica , ale aj iné ulitníky ako Macrogastra borealis a Bulgarica cana . Veľmi početná je skupina hmyzu (Insecta). Zo vzácnych a chránených druhov chrobákov je to fúzač zemolezový (Pseudogaurotina excelens), ktorý sa vyskytuje na viacerých lokalitách Tatier. Bohatá je fauna motýľov (Lepidoptera). Osobitné postavenie majú endemické druhy, často malé a nenápadne sfarbené ako je Kessleria tatrica, Aethes rutilla tatrica. V Štrbskom plese je evidovaný výskyt geneticky čistej populácie síh maréna (Coregonus maraena). Dominantné postavenie majú v montánnom stupni vtáky. Dominujúce sú pinka obyčajná (Fringilla coelebs) a sýkorka uhliarka (Parus ater). Typické druhy pre horskú tajgu v podmienkach Tatier sú kôrovník dlhoprstý (Certhia familiaris), orešnica perlavá (Nucifraga caryocatactes), hýľ obyčajný (Pyrrhula pyrrhula), sýkorka čiernohlavá (Parus montanus), hlucháň hôrny (Tetrao urogallus), pôtik kapcavý (Aegolius funereus), kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum), ďubník trojprstý (Picoides tridactylus), sýkorka chochlatá (Parus cristatus), krivonos smrekový (Loxia curvirostra). Vzácne treťohorné relikty sú zastúpené pôtikom kapcavým (Aegolius funereus), ďubníkom trojprstým (Picoides tridactylus), kuvičkom vrabčím (Glaucidium passerinum), orešnicou perlavou (Nucifraga caryocatactes) a drozdom kolohrivcom (Turdus torquatus). Z významných a ohrozených druhov dravých vtákov a sov sú tu zastúpené orol skalný (Aquila chrysaetos), orol krikľavý (Aquila pomarina), sokol myšiar (Falco tinnunculus), myšiak hôrny (Buteo buteo), výr skalný (Bubo bubo). Z cicavcov bol zistený výskyt, napr. piskor lesný (Sorex araneus), piskor vrchovský (Sorex alpinus), bielozúbka krpatá (Crocidura suaveolens), myšovka vrchovská (Sicista betulina), hrdziak hôrny (Clethrionomys glareolus), z netopierov ucháč svetlý (Plecotus auritus), netopier fúzatý (Myotis mystacinus), netopier severský (Eptesicus nilsoni), netopier pobrežný (Myotis dasycneme). Z veľkých šeliem je to v súčasnosti pomerne silná populácia medveďa hnedého (Ursus arctos), rys ostrovid (Lynx lynx), vlk dravý (Canis lupus). Tatranské vodné toky sú domovom a lovným teritóriom vydry riečnej (Lutra lutra).
68
Subalpínsky (kosodrevinový) stupeň je tvorený v podstate zónou kosodrevinových porastov, je to prechodné pásmo medzi horským (montánnym) a vysokohorským (alpínskym) vegetačným stupňom. Faunu tohto stupňa tvorí mozaika lesných a špecifických vysokohorských druhov. Endemitom je nosáčik Trachysoma beigerae , ktorý bol opísaný z poľskej strany Tatier, endemickým druhom je tiež malý a slepý behúnik Duvaliopsis pilosellus . Do subalpínskeho a alpínskeho stupňa vystupuje aj pestro kovovolesklo sfarbená bystruška zlatolesklá (Carabus auronitens) , bystruška fabríciová (Carabus fabricii). Z motýľov sú to napr. druhy rodu Erebia – Erebia pandrose a Erebia manta , glaciálny relikt jasoň červenooký (Parnassius apollo). Z cicavcov sa v subalpínskom a alpínskom stupni nachádzajú reliktné druhy hraboš tatranský (Pitymys tatricus), hraboš snežný (Microtus nivalis mirhanreini), svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris) a kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), ktoré sú existenčne viazané len na tieto biotopy. Sporadicky do biotopov alpínskeho stupňa prenikajú medveď hnedý (Ursus arctos), vlk dravý (Canis lupus), rys ostrovid (Lynx lynx), líška hrdzavá (Vulpes vulpes). Z drobných zemných cicavcov tu majú stály výskyt: hraboš podzemný (Pitymys subterraneus), hraboš poľný (Microtus arvalis), ryšavka žltohrdlá (Apodemus flavicollis) a iné. Osobitné postavenie má kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), ktorý sa vyvinul na autochtónnu endemickú subspéciu Tatier (Blahout, 1976). čo je geneticky potvrdené i analýzou vzoriek medzinárodnými odborníkmi v Rakúsku, Nemecku a Švajčiarsku.
Pieniny
Zoogeografickú výnimočnosť územia Pienin určuje značná geomorfologická členitosť Vlastné územie je výrazne výškovo členené, od nadmorskej výšky 429 m až po 1050 m. Širšie doliny sa striedajú s kaňonovitými roklinami, hlboké lesy sa striedajú s lúkami a skalnými a stepnými stráňami, rieka Dunajec so svojimi prítokmi vytvára vhodné prostredie pre mnohé druhy živočíchov. Zároveň rozdeľuje toto územia na poľskú a slovenskú časť. Endemické druhy – chvostoskok (Onychiurus carpenteri), karpatský endemit stonôžka (Hybomiscus mariae). K vzácnym druhom patrí kobylka pieninská (Isopha pienensis), z 69
karpatských prvkov koníček (Tetrix wagai), kosec (Paranemastoma kochi), utekáčik (Trichus pulpami), bystruška lesklá (Carabus obsoletum), utekáčik štíhly (Abax schúppeli rendschmidti). Relikty – zachovali sa tu viaceré druhy pôvodne obývajúce ihličnaté lesy tajgového charakteru, ako je z vtákov pôtik kapcavý (Aegolius funereus), kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum), ďubník trojprstý (Pisoides tridactyla), tesár čierny (Dryocopus martinus), z cicavcov piskor vrchovský (Sorex alpinus) a hraboš močiarny (Microtus agrestis). K preglaciálnym reliktom patrí z hmyzu koník belasonohý (Posisma pedestris) a jasoň červenooký (Parnassius apollo). V Pieninách sa vyskytujú teplomilné druhy pôvodom z oblasti Stredomoria, Čierneho mora, Malej a Prednej Ázie. (http://www.infoweby.sk/slovensko/priroda/532 narodny park pieniny)
Cicavce – Hmyzožravce, hlodavce a zajace Táto skupina živočíchov má v národnom parku veľmi bohaté zastúpenie. Azda najznámejším hmyzožravcom je jež západný ( Erinaceus europaeus), piskor vrchovský (Sorex alpinus) , piskor malý (Sorex minutus) a pri vode žijúca dulovnica väčšia (Neomys fodiens) a krt obyčajný (Talpa europea). veverica stromová (Sciurus vulgaris), bobor vodný (Castor fiber) , ktorému sa tu v poslednom období začalo dariť. V lesoch žije aj plch sivý (Glis glis) a pĺšik leskový (Muskardinus avellanarius), ryšavka tmavopása (Apodemus agrarius), hraboš močiarny (Microtus agrestis). V okolí obydlí v krovinatých spoločenstvách a na okrajoch lesa žije zajac poľný (Lepus europaeus).
Netopiere S výskytom jaskýň súvisí aj prítomnosť viacerých druhov netopierov. Najhojnejšími a na tomto území rozmnožujúcimi sa druhmi sú netopier obyčajný (Myotis myotis), netopier brvitý (Myotis emarginatus), podkovár malý (Rhinolophus hipposideros), netopier vodný (Myotis daubentonii) , podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum). Jaskyňa Aksamitka bola v 60 tych a 70 tych rokoch minulého storočia charakteristická výskytom lietavca sťahovavého (Miniopterus schreibersii), ktorého výskyt od vtedy nebol potvrdený.
70
Šelmy Územie Pienin vytvára vhodné prostredie pre život mnohých cicavcov. Z veľkých šeliem tu žije medveď hnedý (Ursus arctos) , vlk dravý (Canis lupus), rys ostrovid (Lynx lynx), z tých menších je tu mačka divá (Felis silvestris), líška hrdzavá (Vulpes vulpes), kuna skalná (Martes foina), kuna lesná (M. martes), tchor tmavý (Mustela putorius) a jazvec lesný (Meles meles). Vodu vyhľadáva vydra riečna (Lutra lutra). Malé šelmy zastupuje hranostaj čiernochvostý (Mustela erminea) a lasica myšožravá (Mustela nivalis).
Vtáky Podmienkou zachovania vtáčích druhov je zachovanie, udržiavanie a obnova dostatočnej. rozmanitosti a rozlohy ich biotopov, za účelom zaistenia ich prežitia a reprodukcie v areáloch ich rozšírenia. V Pieninách na pomerne malom území žijú v tesnej blízkosti populácie s krajne rozdielnymi ekologickými nárokmi. Popri horských na skalné biotopy, žijú vodné, močiarne, lesné, lesostepné a lúčne druhy. druhoch, typických pre hrebene karpatského oblúka a druhoch vyslovene viazaných.
Vodné vtáctvo Takmer polovica európskych vtákov je viac alebo menej viazaná na mokraďové a vodné platyrhynchos), labuď hrbozobá (Cygnus olor), volavka popolavá (Ardea cinerea), v zimnom období k nám prilieta aj potápka hnedá (Tachybaptus ruficolis), potápač veľký (Mergus merganser) , potápač dlhozobý (Mergus serrator), kormorán veľký (Phalacrocorax carbo ) a hlaholka severská (Bucefala clangula). Vo vodách Dunajca loví rybár riečny (Sterna hirundo), čajka sivá (Larus canus), čajka striebristá (Larus argentatus ) a čajka smejivá (Larus ribidundos). V blízkosti vôd, na brehoch potokov a riek a brehových porastoch žije trasochvost horský (Motocila cinerea), trasochvost žltý (Motacila flava), vodnár potočný (Cinclus cinclus), sliepočka vodná (Galinula chloropus).
Vtáctvo lesov, lúk a polí. Do tejto skupiny patrí vtáctvo, ktoré využíva na hniezdenie lesné biotopy, ale potravu si hľadá nielen v lese, ale aj na lúčnych a poľných biotopoch a otvorenej krajine. Typickými obyvateľmi našich lesov sú ďatle. Je to ďateľ veľký (Dendrocopu smajor), tesár čierny (Dryocopus martius), ďubník trojprstý (Picoides tridactilus). Zo vzácnejších, ohrozených alebo zoogeograficky významných druhov treba spomenúť pôtika kapcavého (Aegolius 71
funereus), kuvika vrabčieho (Glaucidium passerinum), sovu dlhochvostú (Strix uralensis), sovu lesnú (Strix aluco), výra skalného (Bubo bubo). V lesných porastoch hniezdi aj vzácny bocian čierny (Ciconia nigra), orol krikľavý (Aquila pomarina), jastrab veľký (Accipiter gentilis), jastrab krahulec (A. nisus) , orol skalný (Aquila chrysaetos) a sokol myšiar (Falco tinunculus). Horské ihličnaté lesy obýva krivonos smrekový (Loxia curvirostra), tetrov hlucháň (Tetrao urogalus), tetrov hôľniak (Lyrurus tetrix) a jariabok hôrny (Tetrastes bonasia).
Vtáctvo pasienkov a lúk Lúky a pasienky s rozptýlenou drevinnou vegetáciou obýva strakoš veľký (Lanius excubitor), hrdlička poľná (Streptopelia turtur). S pribúdajúcou poľnohospodárskou krajinou sa objavuje jarabica poľná (Perdix perdix), zriedkavý chrapláš poľný (Crex crex), ľabtuška lúčna (Anthus pratensis) , škovráhok poľný (Alauda arvensis) a kanárik poľný (Serinus serinus). Poľné monokultúry sú potravinovým zdrojom pre havrana poľného (Corvus frugilegus ), myšiaka hôrneho (Buteo buteo) a sokola myšiara (Falco tinnunculus ). Vtáctvo lesných okrajov a lúk. Krovinnú a stromovú vegetáciu obývajú penica čiernohlavá (Sylvia atricapila), penica hnedokrídla (S. communis), slávik červienka (Erithacus rubecula ), strnádka lúčna (Emberiza citrinela) , vrchárka modrá (Prunela modularis), drozd čierny (Turdus merula), drozd plavý (T. philomelos), sýkorka bielolíca (Parus major), sýkorkač (Parus montanus), hýľ lesný (Pyrrhula pyrrhula) a oriešok hnedý (Troglodites troglodites). Vtáctvo skalných biotopov. Z typu skalného prostredia, na území Pienin hojne zastúpeného, nachádzajú vhodné hniezdne podmienky vzácne druhy ako je výr skalný ( Bubo bubo), z poľskej časti Pienin udávaný je výskyt vzácneho skaliara pestrého ( Monticola saxatilis) a murárika červenokrídleho (Tichodroma muraria). V skalách zvykne hniezdiť aj sokol myšiar (Falco tinnunculus), orol skalný (Aquila chrysaetos) a krkavec čierny ( Corvus corax).
Obojživelníky a plazy Územie PIENAP u a jeho ochranné pásmo sa vyznačuje rôznorodosťou biotopov, čo vytvára vhodné prostredie pre výskyt a rozmnožovanie obojživelníkov a plazov. Vyššia prirodzená vlhkosť prostredia a horské a podhorské polohy sú typickým životným prostredím salamandry škvrnitej (Salamandra salamandra). Najhojnejším a celoplošne rozšíreným je skokan zelený (Rana temporaria). Ďalším veľmi prispôsobivým druhom je kunka žltobruchá (Bombina variegata) , hojná je aj v mlákach na lesných a poľných cestách. V blízkosti
72
ľudských sídiel možno spozorovať ropuchu bradavičnatú (Bufo bufo), zriedkavejšia je ropucha zelená (Bufo viridis) . Prítomnosť jazier v ochrannom pásme podmieňuje výskyt mloka vrchovského (Triturus alpestris), mloka karpatského (Triturus montandoni) a mloka bodkovaného (Triturus vulgaris). Lúčne spoločenstvá a vyhrievané slnečné polohy sú domovom zriedkavej jašterice krátkohlavej (Lacerta agilis) a tiež pomerne početného druhu jašterice živorodej (Lacerta vivipara). V dolnej časti horského stupňa na lúčnych spoločenstvách sa zriedkavejšie vyskytuje slepúch lámavý (Anguis fragilis). V Prielome Dunajca ako aj na výslnných stráňach Haligovských skál má domov vretenica obyčajná (Vipera berus). Blízkosť vodných biotopov vyhľadáva užovka obojková (Natrix natrix). Z poľskej strany Pienin sa udáva výskyt druhov ako rosnička zelená (Hylla arborea), skokan zelený (Rana esculenta) a užovka hladká (Coronella austriaca). Aj keď je predpoklad ich existencie aj na našom území, nemáme hodnoverné údaje o ich existenci u nás.
Ryby Rieka Dunajec pričleňuje severnú časť územia Slovenska k povodiu Baltického mora, a tým vytvára určité špecifikum aj po stránke hydrobiologickej. Z hľadiska výskytu druhov zo zoznamu NATURA 2000 v Dunajci žije mrena škvrnitá (Bambus peloponensius), hlavátka podunajská (Hucho hucho) a lipeň tymiánový ( Thymallus thymallus). V prítokoch Dunajca najbežnejšími druhmi sú pstruh potočný (Salmo trutta m. fario ) a hlaváč pásoplutvý (Cottus poecilopus), ďalšími najčastejšie sa vyskytujúcimi druhmi sú čerebl'a pestrá (Phoxinus phoxinus) a slíž severný (Barbatula barbatula). Dolné úseky potoka Rieka a Lipnického potoku majú ich už charakter lipňového pásma. Prevládajúcim druhom tu však nie je lipeň tymiánový (Thymallus thymallus), ale mrena karpatská (Barbus carpaticus) a jalec hlavatý (Leuciscus cephalus). Okrem uvedených druhov boli v dolných úsekoch Rieky, alebo Lipnického potoka zistené: podustva severná (Chondrostoma nasus), hrúz škvrnitý (Gobio gobio), belička európska (Albumus albumus), mrena severná (Bambus barbus), jalec maloústy (Leuciscus leuciscus), pstruh dúhový (Oncorhynchus mykiss), hlaváč bieloplutvý (Cottus gobio) a ostriež zelenkastý (Perca fIuviatilis). Vybudovaním bariér na reke Dunajec bolo zabránené prirodzej migrácii rýb z oblasti Baltického mora. Ďalšie druhy ako úhor riečny (Anguilla anguilla), pstruh dúhový (Oncorhynchus mykiss), hlavátka podunajská (Hucho hucho) a kapor obyčajný (Cyprinus carpio) sa v Dunajci vyskytujú iba vd'aka aktivitám rybárskych organizácií, keďže ide o 73
hospodársky zaujímavé druhy rýb. Hlavátka sa v tomto povodí udomácnila, výskyt ostatných troch druhov je závislý od ich vysádzania. Ďalšie zmeny sa dajú očakávať najmä vo výraznejšom presadení sa druhov žijúcich v nádržiach Czorsztyn – Niedzica, ako sú plotica červenooká (Rutilus rutilus), jalec hlavatý, ploska pásavá (Alburnoides bipunctatus), zubáč velkoústy (Stizostedion lucioperca), ostriež zelenkastý a hrebenačka škvrnitá (Gymnocephalus cernuus).
Slovenský raj
Na území Národného parku Slovenský raj sa vytvorili dva výrazne odlišné typy spoločenstiev. Charakteristickým a prevládajúcim typom sú spoločenstvá planín, skalnatých brál a tiesňav. Druhým, výrazne odlišným typom spoločenstva, sú spoločenstvá lesnatých vrchov v juhovýchodnej časti územia. Druhové zastúpenie živočíchov planín, skalnatých brál a tiesňav je veľmi pestré, podmienené nielen geologickým podkladom s pestrou vegetáciou, ale i značnou horizontálnou a vertikálnou členitosťou terénu. Podstatne jednotvárnejšia je fauna v juhovýchodnej časti územia, podmienená prítomnosťou súvislých horských smrečín. Živočíšstvo Slovenského raja je pestré a unikátne, avšak v mnohých prípadoch i veľmi ohrozené a jeho zachovanie si vyžaduje osobitnú ochranu.
Cicavce Na území Slovenského raja je ich evidovaných 40 rôznych druhov. Na vodný biotop Hornádu, Hnilca či iných menších vodných tokov sa viažu niektoré drobné hlodavce – najmä myši a hraboše, či prirodzený predátor v tomto prostredí vydra riečna (Lutra lutra). Z kozmopolitnejších európskych druhov tu žijú šelmy medveď hnedý (Ursus arctos), vlk obyčajný (Canis lupus), rys ostrovid (Lynx lynx), mačka divá (Felis silvestris). V jaskýniach Slovenského raja zimujú viaceré druhy netopierov – netopier pobrežný (Myotis dasycneme), netopier Brandtov (Myotis brandti), netopier ostrouchý (Myotis blythi) či netopier fúzatý (Myotis mystracinus ), uchaňa čierna (Barbastella barbastellus), podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum) a podkovár malý (Rhinolophus hipposideros).
74
Vtáky Z veľkého počtu vtáčich druhov (viac ako 100 druhov) je potrebné spomenúť aspoň tie typické a vzácne druhy – myšiak hôrny (Buteo buteo) , včelár obyčajný ( Pernis apivorus) , orol skalný (Aquila chrysaetos), výr skalný (Bubo bubo), sova obyčajná (Strix aluco) , kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum). Ďalšími významnými vtáčimi druhmi Slovenského raja sú bocian čierny (Ciconia nigra), hlucháň obyčajný (Tetrao urogallus), tetrov obyčajný (Tetrao tetrix), ďublík trojprstý (Picoides tridactylum), rybárik obyčajný (Alcedo atthis).
Plazy Sú zastúpené len malým počtom druhov. Vyskytuje sa tu slepúch lámavý (Anguis fragilis), uvidíme tiež užovku obyčajnú (Natrix natrix), užovku hladkú (Coronella austriaca ), vretenicu obyčajnú (Vipera berus), jaštericu bystrú (Lacerta agilis) , jaštericu živorodú (Lacerta vivipara) a jaštericu múrovú (Lacerta muralis).
Obojživelníky Medzi najznámejšie druhy patrí skokan hnedý (Rana temporaria), kunka žltobruchá (Bombina variegata), ropucha obyčajná (Bufo bufo), ropucha zelená (Bufo viridis ). salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra), mlok vrchovský (Triturus alpestris), mlok karpatský (Triturus montandoni). Zaradené k európsky významným druhom.
Ryby Typickými obyvateľmi Hornádu, Hnilca či iných vodných tokov a plôch sú pstruh potočný (Salmo trutta morfa fario), lipeň obyčajný (Thymallus thymallus), slíž obyčajný (Noemacheilus barbatulus), jalec hlavatý (Leuciscus cephalus), mrena stredomorská (Barbus meridionalis), mrena obyčajná (Barbus barbus), hlaváč obyčajný (Cottus gobio), hlaváč pásoplutvý (Cottus poecilopus) , mrena stredomorská (Barbus meridionalis), vzácna mihuľa potiská (Eudontomyzon danfordi).
Bezstavovce Nemenej výraznú časťu živočíšstva Slovenského raja predstavujú bezstavovce, ktorých tu žije viac ako 4000 druhov: Motýle sú najlepšie preskúmanou skupinou bezstavocov. S 2162 zistenými druhmi predstavujú viac ako polovicu z celkového počtu bezstavovcov Slovenského raja. Profesor
75
Andrej Reiprich v Slovenskom raji objavil a popísal dva nové druhy motýľov – psota Reiprichova (Scrobipalpa reiprichi) a obalovač spišský (Ancylis sepusensis). Týmto sa motýlia fauna Slovenského raja stáva atraktívnejšou a pútavejšou pre nových objavovateľov. Nájdeme medzi nimi jasoňa červenookého ( Parnasius apollo) , očkaňa lúčneho (Maniola jurtina), perlovca dvanásťškvrnného (Clossiana selene) či modráčika čiernoobrúbeného (Plebejus argus).
Chrobáky Popísaných je asi 400 druhov. Patria k ním známejšie druhy ako fúzač obyčajný (Leptura rubra), krivák obyčajný (Rivulogamarus fossarum), bystruška záhradná (Carabus hortensis), fúzač pižmový ( Aromia moschata), zlatoň obyčajný (Cetonia aurata ), bežec vrchovský (Nebria gyllenhali), behúnik horský (Trechus pulchllus), fúzač smrekový (Tetropium castaneum). Dvojkrídlovce, blanokrídlovce, rovnakokrídlovce – na lúkach Slovenského raja žije kobylka hryzavá (Decticus verrucivorus), koník čiarkovaný (Stenobothrus lineatus), čmeľ zemný (Bombus terrestris), čmeľ hájový (Bombus lucorum), čmeľ hôrny (Bombus sylvarum), čmeľ záhradný (Megabombus hortorum) alebo čmeľ skalný (Pyrobombus lapidarius)
Mäkkýše Zastúpenie tu má 150 druhov, spomenieme aspoň tieto druhy: slizniak karpatský (Bielzia coerulans), závornatka kyjovitá (Clausilia pumila), korýtko riečne (Unio crassus), pimprlík močiarny (Vertigo geyeri), pimprlík mokraďný (Vertigo angustior), korýtko riečne (Unio crassus). Na území Národného parku Slovenský raj sa vyskytuje vyše 160 chránených druhov živočíchov. Nájdeme tu karpatské endemity, ktoré žijú len v len v oblasti Karpát, ako napríklad fúzač zemolezový (Gaurotes excelens), mäkkýš Iphigena latestria . a glaciálne relikty, ako pozostatok z doby zaľadnenia – motýľ jasoň červenooký (Parnasius apollo). Z európsky významných druhov živočíchov tu žije: zo šeliem – medveď hnedý (Ursus arctos) , vlk obyčajný (Canis lupus), rys ostrovid (Lynx lynx), vydra riečna (Lutra lutra), z dravých vtákov – orol skalný (Aquila chrysaetos), orol krikľavý (Aquila pomarina), sokol sťahovavý (Falco peregrinus), včelár lesný (Pernis apivorus), zo sov – kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum), pôtik kapcavý (Aegolius funereus), sova dlhochvostá (Strix uralensis) , výr skalný (Bubo bubo), z ďatľov – ďateľ trojprstý (Picoides tridactylus), ďateľ 76
bielochrbtý (Dendrocopos leucotos), ďateľ čierny (Dryocopus martius) , žlna sivá (Picus canus) , z lesných kúr – jariabok hôrny (Bonasa bonasia), tetrov hlucháň (Tetrao urogallus ) a tetrov hoľniak (Tetrao tetrix), zriedkavý bocian čierny (Ciconia nigra) a ďalšie druhy vtákov.
Volovské vrchy
Plazy Počas táborov ochrancov prírody a krajiny v rokoch 1996 a 2004 herpetologická sekcia zistila 6 druhov plazov patriacich do 4 čeľadí (Lacertidae, Anguidae, Colubridae a Viperidae) . K najpočetnejším druhom patrili jašterica živorodá (Zootoca vivipara), slepúch lámavý (Anguis fragilis) a vretenica severná (Vipera berus). Užovka obojková (Natrix natrix), jašterica obyčajná (Lacerta agilis) . Pozoruhodným je výskyt užovky frkanej (Coronella austriaca) v nadmorskej výške 800 a 1100 m n. m. Išlo o lúku v blízkosti skalnej steny na severne exponovanom svahu pri obci Smolník. Predpokladaný výskyt jašterice múrovej (Podarcis muralis) na tejto lokalite sa nepodarilo potvrdiť. (Smolinský 2005).
Vtáky Podobne ako v Slovenskom raji, aj tu sa vyskytujú európsky významné druhy, ktorých prítomnosť sa stala podnetom k vyhláseniu Volovských vrchov za vtáčie územie. Z dravých vtákov je to orol skalný (Aquila chrysaetos), orol krikľavý (Aquila pomarina), sokol sťahovavý (Falco peregrinus), včelár lesný ( aniš apivorus), zo sov – kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum), pôtik aniš (Aegolius funereus), sova dlhochvostá (Strix uralensis) , výr skalný (Bubo bubo), z ďatľov ďateľ trojprstý (Picoides tridactylus), ďateľ bielochrbtý (Dendrocopos leucotos), ďateľ čierny (Dryocopus martius) , žlna sivá (Picus canus) , z lesných kúr – jariabok hôrny (Bonasa bonasia), tetrov hlucháň (aniš urogallus ) a tetrov hoľniak (aniš tetrix), zriedkavý aniš čierny (Ciconia nigra) a ďalšie druhy vtákov. Z európsky významných druhov živočíchov tu žije: zo šeliem – medveď hnedý (Ursus arctos) , vlk obyčajný (aniš lupus), rys ostrovid (Lynx lynx), vydra riečna (Lutra lutra).
Hornadská kotlina Živočíchy na travertínoch v okolí Spišského podhradia Výhrevný a výživný podklad travertínov, prítomnosť vody, minerálnej i liečivej a rôznorodosť rastlinnej potravy už odpradávna priťahoval živočíchov, ktorí tu nachádzali
77
priestor pre odpočinok, dobytie energie k následnej migrácii. A takými zostali tieto travertíny dodnes i napriek rôznym zásahom človeka. Na travertínových kopách okrem bežných druhov, charakteristických pre širšiu oblasť, nájdeme teplomilnejšie druhy, ktoré tu nachádzajú vhodné biotopy s dostatkom potravy. Najlepšie boli preskúmané motýle a ulitníky, ktorým bádatelia venovali viacej pozornosti a potvrdili jedinečnosť travertínov pre výskyt druhov, ktoré sa mimo týchto lokalít nenachádzajú, napr. pri motýľoch druhy drobník pomúčený ( Bohemannia pulverosella), vejačka dúšková (Klimeschia transversella), môľka Haworthova ( Glyphipterix haworthana), psota borievčia ( Sophronia marginella), psota anglická ( Syncopacma vinella), psota bieločelová ( Syncopacma albifrontella), líšajníkovec (Paidia murina). Za slnečného počasia môžeme tiež vidieť poletovať hnedáčiky mriežkované či očkane prstovkové. Z chrobákov nás isto zaujme z radu nosorožtekov (Odontaeus armiger), či pavučinová nástraha križiaka pruhovaného ( Argiope bruennichi). Náš zrak priláka aj bzdocha pásavá (Graphosoma lineata) ako si pochutnáva na kvetovej potrave. Tieto druhy sú postupne evidované aj na iných teplomilných lokalitách. Ich prítomnosť dokazuje, že dochádza k postupnému otepľovaniu aj v týchto končinách. Druhy, ktoré sme tu v minulosti evidovali len sporadicky, sa tu vyskytujú celkom bežne a neuniknú pozornosti ani návštevníkovi týchto lokalít. Vyskytuje sa tu celý rad ďalších druhov, ktoré patria k rôznym stupňom ohrozenia a vzácnosti výskytu v rámci fauny Slovenska. Z mäkkýšov Clausilia dubia ssp. carpatica, Helix lutescens, viacero druhov z čeľade bystruškovité (Carabidae) – Carabus coriaceus, Carabus ulrichii. Z veľkých denných motýľov vidlochvost ovocný ( Iphiclides podalirius), vidlochvost feniklový ( Papilio machaon). Nechýbajú ani stavovce. Z plazov sa tu vyskytuje jašterica múrová ( Lacerta muralis), užovka obojková ( Natrix natrix), slepúch lámavý ( Anquis fragilis), jašterica bystrá ( Lacerta agilis). Z drobných cicavcov hlavne syseľ pasienkový ( Citellus citellus), ktorý sa potravnou bázou silno prispôsobil zvýšenej antropizácii a návštevnosti najmä na hradnom travertínovom kopci Spišského hradu. Hniezdi tu tiež sokol myšiar ( Falco tinunculus) a viacero druhov spevavcov. Na Dreveníku sme zaznamenali tiež dudka chochlatého ( Upupa epops). Z lietajúcich cicavcov poslednými výskumami boli potvrdené niektoré druhy netopierov, ktoré využívajú menšie podzemné priestory, štrbiny a jaskyne v travertínových kopách. Netopier obyčajný ( Myotis myotis), netopier ostrouchý ( Myotis blythii), netopier
78
brvitý (Myotis emarginatus), netopier riasnatý (Myotis nattereri), podkovár malý (Rhinolophus hipposideros), uchaňa čierna ( Barbastella barbastellus), netopier vodný ( Myotis daubentonii), ucháč svetlý ( Plecotus auritus), podkovár veľký ( Rhinolophus ferrumequinum).
Levočské vrchy Budujú ich mocné vrstvy pieskovcov, tenšie vrstvy bridlíc, zlepence a brekcie. Levočské vrchy ležia v dažďovom tieni Tatier, čo spôsobuje menej zrážok. Najvyšším vrchom je Čierna hora 1290 m (ďalšie vrchy Siminy 1287 m, Ihla 1282 m, Repisko 1250 m, Javorina 1224 m). Masívne a ťažšie prístupné chrbty Levočského pohoria pokrývajú kompaktné smrekové lesy s hojnou prímesou jedle, najmä vo vlhkých dolinách. Na juhozápadnom a južnom okraji pohoria sa v miernejších polohách zachovali plochy bukovo dubových lesov s prímesou jedle.
Živočíšstvo Levočské vrchy sú od 1. 1. 2013 chráneným váčím územím. Ochrana sa vzťahuje na zabezpečenie priaznivého stavu biotopov druhov vtákov európskeho významu a biotopov sťahovavých druhov vtákov bociana čierneho, ďatľa trojprstého, chriašteľa poľného, jariabka hôrneho, kuvika kapcavého, kuvika vrabčieho, muchárika sivého, orla krikľavého, orla skalného, prepelice poľnej, rybáríka riečneho, sovy dlhochvostej, strakoša sivého, tesára čierneho, tetrova hlucháňa, tetrova hoľniaka, včelára lesného, výra skalného a žlny sivej. (Vyhláška MŽP SR z 19.12. 2012, uloženej v zbierke zákonov 434/2012 ). V posledných rokoch priaznivé podmienky prilákali do Levočských vrchov aj bobra vodného (Casto fiber). Ohryzy na vŕbach a topoľoch boli pozorované na niektorých prítokoch Popradu ako sú Vrbovský potok, Zlaty potok, Ruskinovský potok, na ktorých boli vybudované umelé vodné nádrže a tieto si postupne bobor privlastňuje a dobudováva svoj domov.
1.2.8 Ochrana prírody (Marta Nižnanská – Pavol Chromý) Spiš je klenotnicou prírodných krás. Na jeho území sa vyskytujú 4 národné parky a to Pieninský národný park, Tatranský národný park, Národný park Slovenský raj a v západnej časti do územia Spiša zasahuje aj Národný park Nízke Tatry. Okrem toho sú v území vyhlásené národné prírodné rezervácie, prírodné rezervácie, chránené areály, chránené vtáčie
79
územie, územia európskeho a národného významu. Zhodnotiť tieto prírodné krásy a danosti na niekoľkých stranách je veľmi problematické, pretože každé chránené územie je jedinečné, osobité a vyžaduje si spracovanie v samostatnej kapitole. Preto sme sa rozhodli podať iba heslovite základné údaje o národných parkoch a viac pozornosti venovať Národnému parku Slovenský raj a významným územiam, ktoré sú v jeho pôsobnosti.
1.2.8.1 Ochrana prírody – legislatíva Aktuálne znenia zákonov, vyhlášok, vládnych nariadení a všeobecných právnych predpisov sú publikované v Zbierke zákonov SR v JASPI (Jednotný Automatizovaný Systém Právnych Informácií) www.minzp.sk/postupy ziadosti/ochrana prirody krajiny/pravne predpisy/
Zoznam všeobecne záväzných právnych predpisov uverejnených v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a nariadení Európskej únie na úseku ochrany prírody a krajiny a ochrany druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi (stav k 1. decembru 2013) je uvedený na www.minzp.sk/postupy ziadosti/ochrana prirody krajiny/pravne predpisy/
Zákony, vyhlášky a dôležité linky:
Zákon o ochrane prírody a krajiny č. 543/2002 Z. z.
Vyhláška č. 24/2003 MŽP SR, ktorou sa vykonáva zákon o ochrane prírody a krajiny
Vyhláška č. 579/2008MŽP SR, ktorou sa mení vyhláška MŽP SR č. 24/2003 Z.z.
Vyhláška č. 173/2011, ktorou sa mení a dopĺňa Vyhláška MŽP SR č. 579/2008
Výnos MŽP SR č. 3/2004 5.1 zo 14.7.2004, ktorým sa vydáva národný zoznam území európskeho významu http://www.sopsr.sk http://www.sopsr.sk/natura/index1.php?p=2&lang=sk http://www.sopsr.sk/webs/redlist/
80
1.2.8.2 NATURA 2000 – Európska sústava chránených území v SR (Zdroj: www.sopsr.sk/natura ).
Vstupom do Európskej únie 1. mája 2004 sa Slovenská republika zaradila do spoločenstva štátov, ktoré je postavené na základoch spoločnej vnútornej zahraničnej politiky. Spoločné pravidlá a normy sú záväzné rovnako pre všetky členské štáty EÚ a sú nadradené ich jednotlivým národným zákonom. V oblasti ochrany prírody sú platné dve právne normy EÚ: