Štúdia Potenciálu Regiónu Pre Zážitkové Vzdelávanie – Región Spiš

Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi, Letná 50, 052 01 Spišská Nová Ves

Štúdia potenciálu regiónu pre zážitkové vzdelávanie – región Spiš

Štúdia vypracovaná pre: Základná škola, Ing. O. Kožucha 11, Spišská Nová Ves Názov projektu: Vzdelávanie bez hraníc ITMS: 26110130476 Moderné vzdelávanie pre vedomostnú spoločnosť/Projekt je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ 1

Obsah

Úvod...... 8

1. Všeobecná charakteristika regiónu Spiš...... 10

1.1 Vymedzenie územia...... 10

1.2 Fyzickogeografická charakteristika...... 14

1.2.1 Litogeografická charakteristika...... 14

1.2.2 Geologická charakteristika...... 15

1.2.3 Morfogeografická charakteristika ...... 35

1.2.4 Klimageografická charakteristika...... 46

1.2.5 Hydrogeografická charakteristika ...... 49

1.2.6 Pedogeografická charakteristika...... 50

1.2.7 Biogeografická charakteristika...... 54

1.2.8 Ochrana prírody...... 79

1.3 Základná humánnogeografická charakteristika...... 94

1.3.1 Historický vývoj...... 94

1.3.1.1 Vývoj sídelných pomerov na Spiši...... 94

1.3.1.2 Stručný prehľad vývinu národnostných a náboženských pomerov na Spiši..102

1.3.1.3 Stručný prehľad politického, hospodárskeho a kultúrného vyvoja Spiša...... 108

1.3.1.4 Vývoj verejnej správy Spiša...... 114

1.3.1.5 Najvýznamnejší kultúrne pamiatky Spiša...... 121

1.3.1.6 Historickogeografický slovník vybraných sídiel Spiša ...... 130

1.3.2 Charakteristika obyvateľstva...... 146

1.3.2.1 Vývoj počtu obyvateľov...... 146

1.3.2.2 Pohyb obyvateľstva...... 151

1.3.2.3 Biologické znaky...... 152

1.3.2.4 Kultúrne znaky...... 153

1.3.2.5 Socioekonomické znaky...... 156

1.3.3 Charakteristika hospodárstva...... 157

1.3.3.1 Charakteristika výrobnej sféry...... 157

1.3.3.2 Charakteristika infraštruktúry...... 161

2. Analýza skúmanej oblasti podľa jednotlivých predmetov...... 166

2.1 Slovenský jazyk a literatúra (Miroslav Števík)...... 166

2.2 Fyzika (Pavol Chromý)...... 177

2.3 Chémia (P. Mackovjaková, Z. Krempaská)...... 186

2.3.1 Chémia ako veda (Patrícia Mackovjaková)...... 186

2.3.2 Geológia, paleontológia (Zuzana Krempaská)...... 193

2.4 Biológia (M. Nižnanská, P. Chromý)...... 207

2.4.1 Botanika (Marta Nižnanská)...... 207

2.4.2 Živočíšstvo (Pavol Chromý)...... 220

2.5 Dejepis (Miroslav Števík)...... 245

2.6 Geografia (Vladimíra Lišková)...... 258

2.7 Občianka náuka (Juraj Pavlis)...... 273

2.8 Náboženská výchova (Margita Kočišová)...... 284

2.9 Matematika (V. Lišková, P. Mackovjaková)...... 294

2.9.1 Praktické úlohy...... 302

2.10 Informatika (Vladimíra Lišková)...... 304

2.10.1 Praktické úlohy...... 306

2.11 Svet práce a technika (Pavol Chromý)...... 310

2.12 Výtvarná výchova (Mária Staňová Michalková)...... 322

2.13 Hudobná výchova (Bernadeta Kiczková)...... 331

2.14 Telesná a športová výchova (Juraj Pavlis)...... 341

3. Interaktívne mapy Spiša podľa vyššie vymenovaných vyučovacích predmetov s interaktívnymi odkazmi na textovú časť štúdie (viď CD verzia štúdie)

4. Interaktívna mapa Spiša zachytávajúca miestopisné geografické pojmy s interaktívnym prepojením na textovú časť štúdie v jednotlivých predmetoch (viď CD verzia štúdie)

5. Návrh trás na poznávacie tematické trasy...... 343

6. Záver...... 348

7. Zoznam najdôležitejších použitých výrazov...... 349

8. Zoznam použitých miestopisných bodov...... 359

9. Bibliografia...... 363

10. Mapová príloha:

Mapa č. 1 Vymedzenie územia a širšie územné vzťahy regiónu Spiš

Mapa č. 2 Základná situácia v regióne Spiš

Mapa č. 3 Geologická stavba regiónu Spiš

Mapa č. 4 Geomorfologické členenie regiónu Spiš

Mapa č. 5 Klimatické oblasti regiónu Spiš

Mapa č. 6 Pôdne typy regiónu Spiš 5

Mapa č. 7 Pôdne druhy regiónu Spiš

Mapa č. 8 Potenciálna vegetácia regiónu Spiš

Mapa č. 9 Chránené vtáčie územia a chránené územia európskeho významu v regióne Spiš

Mapa č. 10 Písomne doložené sídla stredovekého Spiša

Mapa č. 11 Významnejšie majetkové domény na Spiši do začiatku 14. storočia

Mapa č. 12 Národnostné pomery na Spiši podľa vizitácie spišského prepošta Sigraya z roku 1700

Mapa č. 13 Územnosprávne členenie Spiša v roku 1802

Mapa č. 14 Majoritné konfesie sídiel Spiša v roku 1880

Mapa č. 15 Majoritné národnosti sídiel Spiša v roku 1880

Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi, Letná 50, 052 01 Spišská Nová Ves

Štúdia potenciálu regiónu pre zážitkové vzdelávanie – región Spiš 1. časť: Všeobecná charakterisktika regiónu Spiš

Úvod

Len neznáme a nepoznané je nepochopiteľné, cudzie a vzdialené. Slovenský básnik Andrej Sládkovič nám v jednej zo svojich básní zanechal tento odkaz:

Beda, kto v mori vidí len vodu, Kto nepočuje nemú prírodu, Kto v skalách vidí len skaly! Zázrak je nemú počuť prírodu? Dosť ráz ste sa vy, myšlienky rodu, Slepými zrakmi dívaly!

Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi prijalo od Základnej školy Ing. Kožucha v Spišskej Novej Vsi ponuku na spoluprácu v projekte „Vzdelávanie bez hraníc“, zúčastnilo sa verejnej súťaže, v ktorej bolo úspešné. Pre odborných pracovníkov múzea bolo vypracovanie „Štúdie potenciálu pre zážitkové vzdelávanie – región Spiš“ výzvou, aby poskytli výsledky svojich výskumov realizovaných niekoľko desiatok rokov v rôznych odboroch spoločenských a prírodných vied a v rôznych oblastiach a miestach v regióne Spiš. Úloha, ktorá pred nami stála, nebola jednoduchá. Štúdia, ktorej rozsah textovej časti presahuje 300 strán bola vytvorená za účelom posilnenia medzipredmetových vzťahov, teda prepojenia poznatkov, informácií, získaných vedomostí v rámci jednotlivých predmetov (odborov). Zámerom bolo , aby žiaci pod vedením pedagógov nadobudli zručnosti a schopnosti pracovať aktívne s týmto „vedomostným obsahom“, aby dokázali pochopiť súvislosti, náväznosti a logické prepojenia. Cesta – metóda , ktorú sme zvolili, bola zážitková . Výsledkom – výstupom textovej časti štúdie boli navrhnuté tematické trasy v regióne, kde by žiaci videli navštívenú lokalitu regiónu Spiš z viacerých aspektov: kultúrnospoločenského, geografického, historického a prírodovedného. Formu tematických trás si môžu vybrať pedagógovia a sú to exkurzie, exkurznopoznávacie vychádzky, výlety a pod. Ako nás nabáda Andrej Sládkovič, nepozerajme sa slepým zrakom – najjednoduchšia cesta poznania prírody a histórie je priamy kontakt s ňou. Dotýkať sa skál, rastlín, živočíchov pohľadom, rukami obdivovať úžasné kultúrne a technické diela, ktoré nám zanechali naši predkovia, všetkými zmyslami – aby sme videli, počuli, voňali, cítili a prežívali všetku tú nádheru našej prekrásnej domoviny, nášho regiónu Spiš, ktorý patrí medzi klenoty 8

Slovenska. Len keď vlastnými nohami prejdeme stovky kilometrov, skutočne poznáme akému veľkému bohatstvu sme hospodári. Len poznanie nám pomôže pochopiť, ale aj získať vzťah, vedieť si vážiť a naučiť sa chrániť. Na záver prajeme pedagógom i žiakom príjemnú prácu s touto štúdiou a veríme, že odbornosť, vedomosti, skúsenosti a lektorské zručnosti pracovníkov Múzea Spiša v SNV Základná škola Ing. Kožucha v Spišskej Novej Vsi využije aj v budúcnosti.

Zuzana Krempaská riaditeľka Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi

1. Všeobecná charakteristika regiónu Spiš

Ak chceme poznať vlastný domov, rodný kraj, musíme sa zamerať na celkový charakter územia a procesy jeho transformácie. Súčasný stav je odrazom celkovej genézy a dôsledkom prírodných a socioekonomických faktorov. Prírodné faktory sú determinantmi ďalšieho vývoja územia. Geologický vývoj a stavba územia, geomorfologické procesy, reliéf ako taký, klimatické, hydrologické, pedologické podmienky a v neposlednom rade rastlinná pokrývka s výskytom živočíšnych druhov podmienili ráz krajiny, no aj jej funkčné využitie. Antropogénne procesy prevládajú v územiach spĺňajúcich hlavné životné potreby. Od splnenia týchto potrieb závisí aj história územia, dotýkajúca sa hlavne človeka. Všeobecná charakteristika územia, pozostávajúca z vymedzenia, fyzicko a humánnogeografickej charakteristiky, ktorú predkladáme čitateľovi je komplexným súhrnom najpodstatnejších doteraz zistených faktov o Spišskom regióne. Čiastkové charakteristiky nám pomôžu lepšie pochopiť súvislosti a okolnosti za akých sa región vyvíjal, no rovnako si ho vďaka celkovému poznaniu môžeme viac vážiť. Región Spiš je jedinečný svojim prírodným a kultúrnohistorickým bohatstvom. Rozmanitosť územia podmienila rôznorodosť aktivít a to od agrárnej činnosti, cez baníctvo až po duchovný život a intelektuálne realizovanie sa otcov slovenského národa. Veríme, že nasledujúce kapitoly budú pre čitateľa prínosom, že obohatia jeho vedomosti, oboznámia ho s kultúrnym dedičstvom, ktoré nám naši predkovia zanechali a na ktoré by sme mali byť všetci hrdí a to aj v období globalizácie.

1.1 Vymedzenie územia (Vladimíra Lišková) Spiš sa rozprestiera na severovýchode územia Slovenska (mapa č. 1). Počas ôsmich storočí svoje hranice nemenil. Podľa súčasného územnosprávneho členenia sa región rozprestiera na území s rozlohou 3 560,63 km 2 v Košickom a Prešovskom kraji. Tvorí ho 188 obcí, pričom 14 z nich má štatút mesta. V roku 2011 žilo na Spiši 378 086 obyvateľov, hustota obyvateľstva bola 104 obyvateľa na km 2. Najsevernejšou obcou je Lesnica v okrese Stará Ľubovňa, najjužnejšou je Smolník v okrese Gelnica, najzápadnejšou Starý Smokovec v okrese Poprad a najvýchodnejšou Obručné v okrese Stará Ľubovňa. Najrozsiahlejšou obcou je Starý Smokovec (okres Poprad), rozlohou najmenšou je obec Majere v okrese Kežmarok (ŠÚ 10

SR, 2014). Spišský región je tvorený šiestimi okresmi (Poprad, Kežmarok, Stará Ľubovňa, Levoča, Spišská Nová Ves a Gelnica). Okres Poprad sa nachádza v severozápadnej časti regiónu, jeho rozloha je 1 105,1 km 2. Je najrozsiahlejším okresom Spiša. Z územnosprávneho hľadiska patrí do Prešovského samosprávneho kraja. Z juhu susedí s okresom Rožňava, z juhozápadu s Breznom, zo západu s Liptovským Mikulášom, severná hranica je tvorená štátnou hranicou s Poľskom, zo severovýchodu s Kežmarkom (najdlhšia hranica), z východu s Levočou a z juhovýchodu so Spišskou Novou Vsou. Okres je tvorený 29 obcami. V roku 2012 žilo na území okresu 104 297 obyvateľov. Poprad je tretí najhustejšie zaľudnený okres v Spišskom regióne, jeho hustota bola 94,4 obyvateľa na km 2 (ŠÚ SR, 2014). Okres patrí medzi najvyššie položené okresy nie len na Spiši, ale aj v celej Slovenskej republike. Nachádza sa tu aj najvyšší vrch a jeden zo symbolov Slovenska, Gerlachovský štít s výškou 2655 m nad morom. Podstatná časť je tvorená najstarším národným parkom TANAPom. Prírodné krásy Tatier je možné obdivovať počas celého roka, preto patrí medzi najväčšie lákadlá nie len pre slovenských turistov, ale aj pre mnohých zahraničných. Jedinečnosť tatranských štítov, plies a prírody vytvára ideálne podmienky na liečenie mnohých ochorení, najmä respiračných (napríklad Vyšné Hágy, Vysoké Tatry, Dolný Smokovec). Oblasť pod Tatrami bola už od praveku obývaná, čoho dôkazom je travertínový odliatok mozgu neandertálskej ženy (Homo ganovcensis) približne 105 tisíc rokov starý, nájdený v Gánovciach pri Poprade. Mesto Poprad je najväčším mestom v regióne (s počtom obyvateľov 52 765 v roku 2012), disponuje medzinárodným letiskom (najvyššie položeným letiskom v strednej Európe, v nadmorskej výške 718 m). Popradom prechádza hlavná železničná trať (stanica pre rýchliky, EC, IC, medzištátne vlaky) a od roku 2009 aj diaľnica D1. Preto má Poprad, tak ako mesto, tak aj okres najvýhodnejšiu dopravnú polohu zo všetkých okresov Spiša (Lišková, 2013). Okres Kežmarok sa nachádza severovýchodne od okresu Poprad. Hraničí so štyrmi okresmi, z juhu s Levočou, juhovýchodne so Sabinovom, severovýchodne so Starou Ľubovňou a severná hranica je tvorená štátnou hranicou s Poľskom. Z územnosprávneho členenia patrí pod Prešovský samosprávny kraj. Okres sa rozprestiera na ploche 629,9 km 2, pozostáva zo 41 obcí, z toho iba Kežmarok, Spišská Belá a Spišská Stará Ves majú štatút mesta. Do 1. 1. 2011 sa v okrese nachádzal aj vojenský obvod Javorina. V roku 2012 tu žilo

71 389 obyvateľov a hustota zaľudnenia bola 113,3 obyvateľa na km 2 (ŠÚ SR, 2014). Okres je tak druhým najhustejšie osídleným okresom regiónu. Kežmarok bol kedysi vďaka nemeckej kolonizácii veľmi významnou oblasťou. Až do začiatku 20. storočia bolo mesto jedným z významných centier vzdelávania na Spiši (evanjelické lýceum), no po vybudovaní Košickobohumínskej železnice stráca na svojom význame, keďže tadiaľ nevedie hlavná trať. Dnes láka najmä svojimi prírodnými krásami Pieniského národného parku a rieke Dunajec. Významnými sú aj Spišská Stará Ves a Červený kláštor, ktoré môžete vidieť na brehu Dunajca počas plavby plťou. Nemenej významné sú aj Kežmarské trhy so zameraním na kultúru a remeslá regiónu, ktoré sú najväčším podujatím svojho druhu v celom regióne (Lišková, 2013). Najsevernejším okresom je Stará Ľubovňa s rozlohou 707,9 km 2. Okres sa nachádza v Prešovskom samosprávnom kraji, hraničí s troma okresmi (na západe s Kežmarkom, na juhovýchode so Sabinovom a na východe s Bardejovom), no najdlhšiu hranicu má s Poľskom. V roku 2012 tu žilo 53 140 obyvateľov, hustota zaľudnenia bola 49,9 obyvateľa na km 2 (ŠÚ SR, 2014). Okres pozostáva zo 44 obcí z toho iba 2 majú štatút mesta, sú nimi Stará Ľubovňa a Podolínec. Túto oblasť ovplyvnilo viacero kolonizačných vĺn (nemecká, valašská, kopaničiarska). Neďaleko mesta Stará Ľubovňa sa nachádzajú najvýznamnejšie pamiatky a to Ľubovniansky hrad a skanzen s dreveným kostolíkom (Lišková, 2013). Najmenším okresom Spiša je okres Levoča s rozlohou 421,0 km 2 nachádzajúci sa v centrálnej časti regiónu v Prešovskom samosprávnom kraji. Hraničí s piatimi okresmi – na západe s Popradom (najkratšia hranica), na severe s Kežmarkom, na severovýchode so Sabinovom, na východe s Prešovom a na juhu so Spišskou Novou Vsou (najdlhšia hranica). V roku 2012 tu žilo 33 372 obyvateľov, hustota zaľudnenia bola 50,2 obyvateľa na km 2 (ŠÚ SR, 2014). Okres pozostáva z 33 obcí z toho dve majú štatút mesta (Levoča a Spišské Podhradie). Levoča bola po stáročia historickým centrom Spiša. Mesto bolo tiež významným centrom vzdelávania (evanjelické lýceum), no najvýznamnejší je rezbár Majster Pavol z Levoče a jeho veľkolepé diela, ktoré sú súčasťou kostolov v širokom okolí. Najznámejší je jeho najvyšší drevený oltár v chráme svätého Jakuba v Levoči (Lišková, 2013). Okres Spišská Nová Ves sa nachádza v juhozápadnej časti regiónu Spiš v Košickom samosprávnom kraji. Jeho rozloha je 587,5 km 2. Okres hraničí s piatimi okresmi – Poprad na

severozápade, Rožňava na juhozápade, Gelnica na juhu (najdlhšia hranica), Prešov na východe (najkratšia hranica) a Levoča na severe. Okres Spišská Nová Ves tvorí 36 obcí z toho tri majú štatút mesta (Spišská Nová Ves, Krompachy a Spišské Vlachy). V roku 2012 tu žilo 98 244 obyvateľov, jeho hustota zaľudnenia bola 50,6 obyvateľa na km 2 (ŠÚ SR, 2013). Oblasť nie je významná iba svojou bohatou baníckou históriou, ale aj najvyššou kostolnou vežou na Slovensku (87 m) v meste Spišská Nová Ves, jeho najdlhším šošovkovitým námestím v Európe, ale aj prírodnou scenériou Národného parku Slovenský raj, ktorý je nie len turistami označovaný za jeden z najkrajších na svete. Symbolom Spiša je Spišský hrad týčiaci sa na travertínovom kopci nad Spišskou Kapitulou. Neďaleko hradu sa nachádza travertínová kopa, ktorá je známym paleontologickým náleziskom nazývaným Dreveník, ktorý však patrí do okresu Levoča (Lišková, 2013). Najjužnejším okresom je Gelnica rozprestierajúca sa na rozlohe 584,43 km 2. Gelnica patrí do Košického samosprávneho kraja, hraničí so štyrmi okresmi – Spišská Nová Ves na severe, Rožňava na západe, Košice okolie na juhu až juhovýchode a Prešov na severovýchode. Z hľadiska zaľudnenia bola Gelnica v roku 2012 najmenej obývaným okresom Spiša (31 368 obyvateľov), hustota zaľudnenia bola v spomínanom roku 50,5 obyvateľa na km 2 (ŠÚ SR, 2014). Okres pozostáva z 20 obcí, pričom štatút mesta má iba okresné mesto Gelnica. Gelnica je bývalým kráľovským baníckym mestom s bohatou históriou. Dnes môžeme obdivovať krásu okolitej prírody a pozostatky po banskej činnosti, ako napríklad starobylé stavby, štíty banských štôlni. Zároveň sa môžeme zúčastniť tradičných podujatí ako Gelnický kľúč (festival komornej hudby), Gelnický šľapajcug (turistika), Gelnický jarmok (prehliadka kultúry a remesiel) a Na baňu klopajú je najtypickejším miestnym podujatím. Región Spiš patrí medzi najviac zalesnené územia. V roku 2013 podľa ŠÚSR lesy tvorili viac ako 57,3 % z celého regiónu (ŠÚ SR, 2014). Je bohatý na nerastné suroviny a taktiež na zásoby podzemnej pitnej vody, minerálne a termálne pramene. Pramene sa využívajú v termálnych kúpaliskách (AquaCity Poprad, Thermal Park Vrbov) a minerálne pramene využívané na predaj, napríklad Baldovská voda, Ľubovnianka a iné (Lišková, 2013).

1.2 Fyzickogeografická charakteristika

Fyzickogeografická charakteristika je súhrnom participiálnych, čiastkových, charakteristík daného územia. Tento súhrn vytvára obraz prírodnej štruktúry krajiny sledovaného územia s jej funkčným využitím. V prípade štúdia fyzikogeografických pomerov je determinantom geologická stavba a vývoj územia. Od geologickej stavby a vlastností jej zložiek závisí geomorfologický vývoj, procesy a nimi vznikajúce geomorfologické formy. Vlastnosti reliéfu územia – sklon, expozícia, formy – v súčinnosti s klimatickými a hydrologickými faktormi podmienili vznik pôdnych typov a druhov, na ktoré sú viazané špecifické druhy rastlinstva a živočíšstva. V nasledujúcich podkapitolách predkladáme čitateľovi stručnú litogeografickú, morfogeografickú, klimatickú, hydrologickú, pedogeografickú, biogeografickú charakteristiku a charakteristiku chránených území, čím mu poskytujeme základné poznatky o prírodných pomeroch na území regiónu Spiš.

1.2.1 Litogeografická charakteristika (Zuzana Krempaská)

Litogeografia je vedná disciplína fyzickej geografie. Skúma vrchnú časť litosféry – zemskú kôru z geografického hľadiska. Popisuje látkový a štruktúrny horninový záznam geologického vývoja krajiny, ktorý obsahuje informáciu o horninách najrôznejšej genézy, veku i zloženia. Zároveň odhaľuje procesy, ktoré viedli k vzniku a formovaniu krajiny. Georeliéf – teda členitosť zemského povrchu ovplyvňuje vrchná časť litosféry – zemská kôra, ktorá je zložená z rôznych typov hornín, odlišných minerálnym zložením, štruktúrou a textúrou, chemickými i fyzikálnymi vlastnosťami, čo sa odráža na rôznej odolnosti hornín voči pôsobeniu exogénnych procesov (zvetrávanie). Geomorfologické pomery územia (georeliéf) však nezávisia len od litologického charakteru hornín. Určujúce sú aj endogénne procesy (vulkanizmus, horotvorné a tektonické pohyby). Zásadný význam má priestorová tektonická diferenciácia, štruktúra a priebeh významných zlomových línií (úložné pomery), ktoré sa zreteľne prejavujú i v súčasnom georeliéfe. Dôležité sú neotektonické a recentné (súčasné) pohyby krýh zemskej kôry a seizmicita príslušných území.

Chápať krajinu vo všetkých jej súvislostiach a vzťahoch dokážeme len vtedy, ak poznáme jej geologickú stavbu . Aby sme však pochopili geologickú stavbu územia regiónu Spiš, teda bezprostredného okolia, v ktorom žijeme, musíme najprv porozumieť celkovému geologickému vývoju Slovenska trvajúcemu niekoľko stoviek miliónov rokov.

1.2.2 Geologická charakteristika Územie Slovenska patrí z hľadiska geologického vývoja do alpskohimalájskej sústavy a je súčasťou jednej z hlavných geologických jednotiek Európy – Alpíd. Karpaty vznikli a formovali sa od konca druhohôr (vrchnej kriedy) a v treťohorách alpínskym vrásnením, ktoré bolo iniciované kolíziou (zrážkou) africkej litosferickej platne s európskou. V niekoľkých etapách počas alpínskej orogenézy (vrásnenia) tak vznikli pásmové pohoria v Európe, tzv. alpínskeho oblúka, zasahujúceho od severozápadnej Afriky (pohorie Atlas) cez Európu (Pyreneje, Alpy, Karpaty, Dinaridy, Apeniny). Toto mohutné celosvetové horské pásmo končí pohoriami v Malej Ázii a Himalájach. Alpidy sú zastúpené na území Slovenska Karpatskou sústavou, ktorú tu tvoria prevažne Západné Karpaty a časť Východných Karpát – tieto pokračujú na území Ukrajiny. Jednotlivé stavebné prvky Západných Karpát sa tiahnu oblúkovito od západu na východ a na území Slovenska vytvárajú pásmovú stavbu. Smerom od vnútorného po vonkajší okraj, teda od juhu na sever sú to: vnútorné a vonkajšie Západné Karpaty. V priebehu niekoľkých fáz alpínskeho vrásnenia bolo celé územie Západných Karpát opakovane prevrásnené. Hlavným znakom tejto relatívne mladej geologickej jednotky z hľadiska tektoniky je zložitá príkrovová stavba. Z hľadiska horninového zloženia je to prevaha sedimentov.

Foto: Satelitná mapa Alpského oblúka s vyznačením Slovenska 15

Geologický vývoj Karpát na území Slovenska Geologický vývoj Slovenska siaha do obdobia pred stovkami miliónov rokov. Počas tejto geologickej doby sa tu niekoľkokrát vystriedali obdobia morskej sedimentácie s obdobiami suchozemského vývoja a rozsiahlymi horotvornými fázami. Výsledkom uvedených procesov je zložitá tektonická stavba a pestré horninové zloženie. V zásade geologický vývoj Slovenska prebiehal v dvoch základných etapách: ako predalpínsky vývoj, teda v období paleozoika (prvohôr) až po obdobie vrchnej kriedy (mezozoikum – druhohory) a alpínsky vývoj, kedy v rámci alpského orogénu vznikli i Západné Karpaty. Stručne charakterizujme vývoj Slovenska počas jednotlivých geologických období.

Predalpínsky geologický vývoj Prvohory (pred 570 – 250 mil. rokov). Stopy geologického vývoja v predprvohornom období sú dosť nejasné. V jadrách viacerých pohorí sa nachádzajú premenené horniny, ako sú ruly, svory, migmatity a granitoidy, ktoré sú pravdepodobne staršie ako prvohorné. Medzi najstaršie horniny na Slovensku patria kryštalické bridlice zemplínskej hráste pri obci Byšta na východnom Slovensku. V moriach starších prvohôr vznikli niekoľko tisíc metrov hrubé usadeniny, neskôr premenené na fylity, kremence a pieskovce. Ich sedimentácia bola sprevádzaná intenzívnou sopečnou činnosťou. Z tohto obdobia pochádzajú horniny gelnickej skupiny vo Volovských vrchoch. Stopy vývoja koncom starších prvohôr a v mladších prvohorách sa zachovali na viacerých miestach. V devóne (pred 410 – 360 mil. rokov) vznikli vrstvy vápencov s krinoidami a bridlice známe z Malých Karpát. Počas mladších prvohôr (pred 360 – 250 mil. rokov) prebehlo vo viacerých fázach varíske vrásnenie, sprevádzané tvorbou rozsiahlych granitoidných hornín. V teplom karbónskom mori žilo množstvo organizmov – trilobitov, rameňonožcov koralov, ktoré sa zachovali v okolí Jelšavy a Ochtinnej. Karbónskeho veku sú aj ložiská významnej nerastnej suroviny – magnezitu (medzi Lučencom a Košicami), ktoré vznikli premenou organogénnych vápencov uložených na dne plytkého mora. Časť územia Slovenska bola v karbóne súšou s bujným rastlinstvom papraďorastov, ktorých zvyšky sa našli najmä v okolí Dobšinej, Rudnian a Jelšavy. Koncom prvohôr už väčšinu územia Slovenska tvorila súš, na ktorej sa ukladali suchozemské úlomkovité sedimenty .

Druhohory (pred 250 – 66 mil. rokov). Na začiatku druhohôr pokračovala suchozemská sedimentácia. Neskôr (asi pred 240 mil. rokov) pevninu zalialo teplé tropické more. Na jeho dne vznikli hrubé vrstvy vápencov a dolomitov, ktoré sú dnes súčasťou viacerých pohorí Západných Karpát. Pri horotvorných pohyboch vo vrchnom triase (pred 215 mil. rokov) sa niektoré oblasti vynorili, väčšina územia však zostala zaplavená morom. Zvyšky suchozemských usadenín s odtlačkami a spórami rastlín a stopami dinosaura (Coelurosaurichnus tatricus) sa zachovali v Západných Tatrách. Nález stupají dinosaura je zatiaľ jediný na Slovensku. V jure (pred 210 – 140 mil. rokov) bolo celé územie zaliate morom s nerovným dnom. V priehlbinách sa usadzovali hlbokovodné sedimenty (radiolarity, sliene), na vyvýšeninách plytkovodné vápence. V mori sa darilo najmä hlavonožcom – amonitom a belemnitom, ramenonožcom i lastúrnikom . Na jeho dne žili prichytené ľaliovky, ktoré vytvárali súvislé „podmorské lúky“ . Zvyšky tejto bohatej fauny sa zachovali na mnohých lokalitách. Najznámejšie nálezisko ramenonožcov je na lokalite Hybe . Bohaté nálezy amonitov pochádzajú z okolia Myjavy, Malých Karpát, Vršateckého bradla či z bradla Oravského hradu. Vzácnosťou sú pyritizované amonity, ktoré sa našli na jedinej lokalite na Slovensku v Litmanovej. V kriede (pred 97 mil. rokov) prebiehali hlavné tektonické fázy alpínskeho vrásnenia. Veľké masy hornín sa presúvali v podobe príkrovov a hladina mora kolísala. Na konci druhohôr bola už väčšia časť územia súšou. More sa presunulo na severné okraje vynárajúceho sa horstva Západných Karpát.

Alpínsky vývoj Západných Karpát na území Slovenska. Koncom spodnej kriedy more ustúpilo . Sedimentárne súbory boli spolu s podložím na začiatku vrchnej kriedy zvrásnené alpínskym horotvorným procesom. Silným stlačením v smere od juhu na sever boli výplne mezozoických pánví zvrásnené do zložitých príkrovov, ktoré sa presúvali od juhu na sever na vzdialenosť 50 – 100 km. Vznikla najstaršia alpínska stavba Západných Karpát, vnútorné karpatské jednotky . Na severnom okraji Vnútorných Karpát , ku ktorým patrí gemerské a veporské pásmo, ako aj pásmo jadrových pohorí, došlo koncom druhohôr (vo vrchnej kriede) k výraznému prehĺbeniu mora a vytvorila sa druhotná geosynklinála, v ktorej sa v období od vrchnej kriedy a počas starších treťohôr (paleogén) usadzoval úlomkovitý a ílovitý materiál znesený z okolitých morí. Za stáleho tektonického nepokoja vznikali striedajúce sa súvrstvia zlepencov, pieskovcov a bridlíc – flyš. Tieto sedimenty boli zvrásnené koncom paleogénu a začiatkom neogénu ďalšími fázami

alpínskeho vrásnenia. Vytvorili sa ďalšie príkrovy, ktoré boli presúvané na veľké vzdialenosti od juhu na sever. Vznikla i najsevernejšia geologická jednotka Západných Karpát – flyšové pásmo . Pri vrásnení flyšovej geosynklinály boli znovu zvrásnené i staršie sedimenty na severnom okraji Vnútorných Karpát, severne od Jadrových pohorí. Vzniklo územie s veľmi zložitou tektonickou stavbou – bradlové pásmo. Začiatkom mladších treťohôr sa na obvode flyšových Karpát vytvorila geosynklinála, v ktorej sa usadzovali štrky, piesky a piesočnaté íly. Medzi flyšovými Karpatmi a Českým masívom tak vznikla stavebná jednotka – čelná karpatská predhlbeň . Morská sedimentácia však netrvala dlho. Došlo k ústupu mora a koncom miocénu ďalšia fáza alpínskeho vrásnenia spôsobila presunutie časti flyšových Karpát cez čelnú karpatskú predhlbeň. Na vnútornom okraji Karpát sa pri tomto vrásnení vytvorili hlboké zlomy, pozdĺž ktorých v niekoľkých fázach vystupovala andezitová a ryolitová láva a sypký sopečný materiál. Vznikol oblúk vulkanických pohorí, ktorý sa začína na našom území na západe Pohronským Inovcom, prebieha Maďarskom a končí na východe Vihorlatom a Popričným.

Život v treťohorách (pred 66 – 1,8 mil. rokov) Suchozemský vývoj z konca druhohôr pokračoval aj na začiatku treťohôr. Ukončila ho morská záplava, ktorá prenikla do oblasti dnešného Slovenska zo severu i z juhu. Na dne postupujúceho mora sa usadzovali najprv zlepence. Neskôr (pred 55 – 24 mil. rokov), keď sa more najmä na severe prehĺbilo, uložili sa v ňom hrubé súvrstvia striedajúcich sa pieskovcov a ílovcov (flyš). V teplom mori starších treťohôr (paleogéne) žilo množstvo živočíchov – dierkavcov, machoviek, koralov, lastúrnikov, krabov a rýb. Vzácne sú najmä nálezy rýb z okolia Handlovej, z Bystrého nad Topľou či Hornádskej kotliny. Najčastejšími skamenelinami z tohto obdobia sú dierkavce (numulity), ktorých nálezy pochádzajú najmä z Liptovskej kotliny a okolia Bojníc. Koncom starších a začiatkom mladších treťohôr (pred asi 24 mil. rokov) more opäť ustúpilo. V neogéne ( pred 15 – 13 mil. rokov) zostali zaplavené už len viedenská a východoslovenská panva, čiastočne dunajská panva a vnútrokarpatské kotliny. More tu zanechalo tisícky metrov hrubé vrstvy usadenín, v ktorých sa nachádza množstvo skamenených zvyškov živočíchov. Svetoznámym náleziskom s neogénnou faunou je Sandberg pri Bratislave – Devínskej Novej Vsi, kde bolo zistených viac ako 300 druhov živočíchov. Hojné boli nálezy i vo výplni trhliny Bonanza , vo vápencoch

bývalej Štokeravskej vápenky (Devínska Kobyla), z ktorých sú mimoriadne vzácne zvyšky tuleňov a nový druh žaby (Bufo priscus). Po ústupe mora (pred 13 – 11,5 mil. rokov) z panví a vnútrokarpatských kotlín, zostalo už územie Slovenska súšou. Na pevnine, najmä na strednom a východnom Slovensku, prebiehala v mladších treťohorách intenzívna sopečná činnosť. Vznikali sopečné horniny, andezity, ryolity a čadiče a v Kremnických a Štiavnických vrchoch významné ložiská nerastných surovín. Sopečné plyny často usmrtili živočíchy žijúce v okolí sopiek. Ich zvyšky sa dobre zachovali v jemných sopečných horninách. Mnohé nálezy treťohornej fauny, najmä tapírov a mastodontov, sú známe z vulkanických jazerných usadenín v okolí Hajnáčky pri Fiľakove (Cerová vrchovina) . Pred 5 – 1,8 mil. rokov pokrývala väčšinu krajiny trávnatá step, ktorú obývali rôzne druhy kopytníkov a šeliem. V zmiešaných lesoch okolia riek a jazier žili hlavne mastodonty, nosorožce a jelene. Ich unikátne nálezy poznáme z okolia Topoľčian a Slepčian. Koncom mladších treťohôr (neogénu ) sa začal výrazne utvárať i reliéf. V najmobilnejších častiach Karpát sa tvorili výrazné poklesové štruktúry – neogénne panvy a vnútrohorské kotliny. Výškové rozdiely medzi horskými pásmami a kotlinami zrejme neboli veľké (najviac 300 m). K výraznejšiemu výškovému rozčleneniu reliéfu došlo až koncom treťohôr (v pliocéne), keď sa pohoria začali dvíhať pozdĺž zlomov a vznikali antiklinály obrovských rozmerov. Tieto tektonické pohyby pokračovali i v štvrtohorách a uplatňujú sa výrazne aj v súčasnej dobe. Horské oblasti sa dvíhajú, nížinné naopak poklesávajú.

Štvrtohory (pred 1,8 mil. rokov – súčasnosť) V pleistocéne sa na vývoji Karpát významne podieľalo i zaľadnenie. Pevninský ľadovec, ktorý zasahoval až k severnému úpätiu Karpát a Sudet prenikol len v oblasti Ostravskej panvy a Moravskej brány a tak neovplyvnil výrazne tvárnosť krajiny (zanechal tu bludné balvany). V starších štvrtohorách sa však vo Vysokých Tatrách, Nízkych Tatrách, v Malej Fatre vytvorili horské ľadovce, ktoré modelovali reliéf v týchto pohoriach. Vznikali skalné štíty, korytovité doliny (trógy), kary, morény a pod.

Život v štvrtohorách Staršie štvrtohory – pleistocén (pred 1,8 mil. – 10 000 rokmi) sa vyznačovali výrazným ochladením a striedaním chladných období (ľadové doby) s teplými (medziľadové doby). V medziľadových dobách bolo teplé a vlhké podnebie, priaznivé na tvorbu pôd a

travertínov. Zalesnenú krajinu obývali slony, lesné druhy nosorožcov, jelene, srny, diviaky a množstvo drobných živočíchov. Známym náleziskom teplomilnej fauny je travertínová kopa v Gánovciach. Jedinečný bol i nález mastodonta (Mammut borsoni) na Dreveníku. Nemenej známou lokalitou je Šaľa, odkiaľ pochádzajú dobre zachované zuby lesného slona a nosorožca. V chladných obdobiach pokrývala vyššie položené územia tundra a nížiny chladná step. Tvorili sa spraše, viate piesky a v nivách riek sa usadzovali štrkopieskové náplavy. Na studené prostredie boli dobre prispôsobené mamuty srstnaté, nosorožce srstnaté, soby a ďalšie subarktické a stepné živočíchy. Najkompletnejší nález mamuta srstnatého (Mammuthus primigenius) na Slovensku bol vykopaný r. 1961 v spraši pri Senci. Počas teplejších fáz poslednej ľadovej doby obývali stepi rôzne kopytníky, ako tur, bizón, los, jeleň obrovský a kôň. Jaskyne boli domovom mnohých šeliem, najmä medveďov a hyen. Hojné zvyšky medveďa jaskynného (Ursus spelaeus) boli objavené vo viacerých slovenských jaskyniach, napríklad v Medvedej a Stratenskej jaskyni v Slovenskom raji. Po skončení poslednej ľadovej doby (asi pred 10 000 rokmi), v mladších štvrtohorách, čiže holocéne, sa otepľovalo a rozšírili sa druhy, ktoré u nás žijú dodnes, ako jeleň srnec, diviak, medveď, vlk, líška a iné.

1.2.2.1 Geologická stavba regiónu Spiš Región Spiš je charakterizovaný veľkou mnohotárnosťou reliéfu, ktorá vznikla ako dôsledok zložitej geologickej stavby. Zložitý tektonický vývoj, komplikovaná petrografická stavba a pestré mineralogické zloženie sú charakteristické pre túto oblasti. Komplexný pohľad na geologickú stavbu regiónu Spiš získame tak, že popíšeme geologickú stavbu jednotlivých geomorfologických celkov, pričom v podrobnosti popisu geologickej stavby zohľadníme rozsah akým celky zasahujú do popisovaného územia regiónu Spiš. Jednotlivé celky sú odlišné spôsobom vzniku – genézou, vekom i geologickým zložením. Geomorfologické jednotky, ktoré vystupujú v skúmanom území smerom od juhu na sever sú tieto: Volovské vrchy, Spišskogemerský kras, Nízke Tatry, Čierna hora a Branisko, Hornádska kotlina, Kozie chrbty, Levočské vrchy, Podtatranská kotlina, Tatry, Spišskošarišské medzihorie, Podtatranská brázda, Spišská Magura, Ľubovnianska vrchovina a Pieniny.

Výrez mapy Slovenska – Regionálne geologické mapy 1: 50 000 – región Spiš Výrez geomorfologickej mapy, Mazúr, Lukniš 1986, región Spiš

Geologickú stavbu regiónu Spiš komplexne a najprehľadnejšie zobrazujú regionálne geologické mapy, ktoré sú výsledkom podrobného geologického mapovania, realizovaného odbornými kolektívmi počas niekoľkých desiatok rokov. Popisované územie je dobre zmapované a v mierke 1: 50 000 boli vydané geologické mapy s vysvetlivkami, s ktorými sme pracovali i pri tvorbe tejto štúdie a odporúčame ich aj pre pedagógov, ako doplnkový materiál k výučbe geológie. V použitej literatúre uvádzame názvy a autorské kolektívy (citácie). Skôr ako pristúpime k popisu geologickej stavby jednotlivých častí regiónu Spiš je potrebné zhrnúť spoločné východiská. Tvarová pestrosť vyššie uvedených geomorfologických jednotiek vyplýva z rôznych vlastností hornín, ktoré sa podieľajú na pomerne zložitej geologickej stavbe popisovaného územia. Na relatívne malom území sa vyskytujú prvohorné (paleozoické) , druhohorné ( mezozoické ), treťohorné ( terciérne ) i kvartérne komplexy hornín. Z pohľadu geologickej stavby širšie územie buduje šesť paleoalpínskych (vznikli pred vrchnou kriedou) príkrovových jednotiek . Odspodu nahor sú to : tatrikum, veporikum, hronikum (jednotka je synonymne označované ako chočský príkrov) , gemerikum, meliatikum, silicikum. Je dôležité si uvedomiť, že každá z uvedených tektonických jednotiek má inú litostratigrafickú výplň, pretože pochádzajú z rôznych paleogeografických zón niekdajšieho tetýdneho oceánu . Ich dnešná superpozícia (umiestnenie na sebou, prekrytie) formou príkrovov, vzniklo ako výsledok stlačenia a uzatvorenia oblastí pôvodného usadzovania a následného tektonického presúvania v generálnom smere od juhu na sever.

Znamená to tiež, že superpozične najvyššie tektonické jednotky sa pôvodne nachádzali na juhu, odkiaľ boli neskôr presunuté na svoje predpolie. Ďalej na popisovanom území vystupujú mezozoické (bradlové pásmo) a paleogénne horninové súbory ( vnútrokarpatský paleogén, flyšové pásmo), ako aj kvartérne súvrstvia. Zložitý tektonický vývoj skúmaného územia je limitujúcim nielen z pohľadu geologickej stavby, ale aj pre výskyt nerastov, viazaných na rôzne typy mineralizácii v početných ložiskách Volovských vrchov.

Zdroj: https://www.google.sk/search?q=Tektonick%C3%A9+jednotky+Slovenska+mapa 1.2.2.1.1 Geologická stavba Spišskogemerského Rudohoria (Volovských vrchov)

Volovské vrchy – predstavujú rozlohou i významom najväščiu časť popisovaného územia. Historicky tradovaným názvom pre toto územie je Spišskogemerské rudohorie . Tento názov je pre verejnosť najznámejší i v súčasnosti, preto ho budeme používať i my. Spišskogemerské rudohorie (ďalej SGR) je po geologickej stránke jedným z najzaujímavejších a zároveň najvýznamnejších území Západných Karpát. Z praktického hľadiska je Spišskogemerský rudný rajón svojím bohatstvom nerastných surovín najdôležitejší v celých Západných Karpatoch a význam tohto územia potvrdila slávna banícka história. SGR patrí k vnútorným (centrálnym) Západným Karpatom, teda k horstvu, ktoré svoje podstatné geologické črty získalo počas alpínskeho vrásnenia v priebehu treťohôr, v štvrtohách sa dotvárali do súčasnej podoby. Geologicky relatívne mladý vek formovania však neznamená, že sa na jeho stavbe nezúčastňujú horniny starších geologických útvarov a že

jeho vývoj neovplyvňovali staršie horotvorné procesy. Tak ako to bolo uvedené pri geologickom vývoji Slovenska – Západných Karpát, aj SGR je polyorogénne – teda niekoľkonásobne prevrásnené územie. Najprehľadnejšie znázorňuje geologickú stavbu SGR geologická mapa. Z nej môžme vyčítať, že na geologickej stavbe SGR sa podieľajú tektonické jednotky gemerikum, veporikum, silicikum a meliatikum. V rámci týchto jednotiek sú ďalej definované litostratigrafické skupiny a súvrstvia a v každej skupine sú vymenované hlavné horninové typy, ktoré ich budujú. Zjednodušene by sa táto mapa dala prečítať nasledovne. Geologický vývoj SGR je veľmi zložitý. Jeho najstaršie komplexy sú staroprvohorné (kambriumdevón) a budujú strednú najrozsiahlejšiu časť SGR. Najstaršou je gelnická skupina nazývaná tiež porfyroidová, podľa hornín ktoré ju reprezentujú. Je to niekoľko tisíc metrov mocný vulkanosedimentárny komplex, kde sa rôzne sedimentárne (usadené) horniny ako bridlice, pieskovce, kremence striedali s vulkanickými horninami ako sú tufy, tufity, kremité porfýry. Pri horotvorných pohyboch boli tieto horniny slabo premenené, čím vznikli z bridlíc fylity, z pieskovcov a kremitých pieskovcov kvarcity, z vápencov kryštalické vápence a zo sopečných hornín porfyroidy. Mladšia rakovecká skupina nazývaná tiež fylit – diabázová – vznikla v devóne a je morského pôvodu. Počas jej usadzovania prebiehala intenzívna podmorská sopečná činnosť bázických hornín, v dôsledku ktorej vznikli lávové prúdy diabázov rôzneho druhu. Po okrajoch gelnickej a rakoveckej skupiny vystupujú dobšinská a krompašská skupina, ktoré vznikli v mladších prvohorách (karbón – perm) a sú reprezentované zlepencami, pieskovcami, ale aj ich premenenými formami ako sú metabazalty. Perm bolo geologické obdobie charakterizované v tejto oblasti suchým púšťovým podnebím. Permské horniny majú pestré farby (fialové, zelené). V lagúnach sa v období permu usadzovali sádrovce a anhydrity. Druhohorné útvary vystupujú po okrajoch týchto skupín a sú reprezentované prevažne rôznymi typmi vápencov a dolomitov. Zvláštne postavenie majú granitoidné horniny, ktoré sa nachádzajú v centrálnej časti gemerika, prevažne v gelnickej skupine (Hnilec).

Mladé komplexy treťohôr sú vo Volovských vrchoch zastúpené centrálnokarpatským paleogénom a na geologickej stavbe sa podieľajú v oblasti Spišskej Novej Vsi – Kluknavy. Štvrtohorné sedimenty sa vyvinuli hlavne ako aluviálne usadeniny v dolinách riek.

Nerastné suroviny Spišskogemerského rudohoria

Slovensko ako krajina bolo obdarené veľkým nerastným bohatstvom. Rudy drahých kovov – zlato, striebro a meď, ale aj rudy železa, zinku, niklu, kobaltu, mangánu, antimónu, ortute, uránu sú geologicky viazané na oblasť Západných Karpát, ktorá je významnou metalogenetickou jednotkou i v rámci Európy. Nerastné bohatstvo sa stalo základom pre rozvoj baníctva, ktoré už od stredoveku zabezpečovalo hospodársku prosperitu Slovenska a bolo zdrojom príjmov pre rozvoj remesiel, hutníctva, lesníctva, mincovníctva, obchodu, ale aj pre rozvoj vedy, kultúry a spoločenského života. Technická a technologická úroveň baníctva na Slovensku bola vysoká a v spojení s majstrovstvom ľudí, napríklad zvonolejárov, predstavovali technológie a výrobné zariadenia vrchol v európskom i celosvetovom meradle. Niet snáď oblasti života Slovákov, ktorej by sa baníctvo nedotklo, a tak sa stalo dôležitou súčasťou identity slovenského národa. Zachovanie montánneho dedičstva na Slovensku má preto interdisciplinárny význam.

Spišskogemerské rudohorie je z metalogenetického hľadiska najvýznamnejšou rudnou oblasťou Západných Karpát, ktorá je charakterizovaná rôznymi typmi mineralizácií. Tieto vznikali v niekoľkých zrudňovacích epochách. Región sa vyznačuje najbohatším výskytom železných, medených a kobaltniklových rúd, ale aj rúd ortute, zlata, striebra a uránu v Západných Karpatoch. Podľa genézy (vzniku) sa v SGR vyskytuje niekoľko typov ložísk. Najvýznamnejšie sú hydrotermálne žilné ložiská, ktoré sa tiahnu v pruhu od Dobšinej cez Mlynky, Bindt k Rudňanom, Gelnici a ďalej ku Košiciam. Južný pruh sa tiahne od Železníka cez Jelšavu, Rožňavu k Drnave a Nižnému Medzevu. V strednej časti SGR sa vyskytujú ložiská malého významu, ktoré boli ťažené v minulosti ako Stará Voda, Henclová, Nálepkovo, Švedlár, Mníšek n. Hnilcom, Helcmanovce. Baníctvo predstavovalo dôležitý historický úsek dejín regiónu Spiš. Táto oblasť bola známa ako oblasť dobývania a spracovania rúd už odpradávna. Existovalo množstvo baní na meď, železo a striebro, pracovali tu aj huty a hámre, čoho svedectvom sú historické záznamy, banské diela, banské a hutnícke odvaly. Našou povinnosťou je uchovávať si v pamäti históriu a zachovávať úctu k jedinečným technickým a kultúrnym pamiatkam, ktoré sú dôkazom o mimoriadnych zručnostiach a ume našich predkov. Múzeum Spiša v SNV, ale aj mesto Spišská Nová Ves, obce Rudňany, Hnilčík, Smolník Gelnica a mnohé ďalšie obce na Gemeri a východe Slovenska sa preto zapojili do projektov: Slovenská banská cesta, Európska železná cesta

na Slovensku a Hornouhorská banská cesta, ktoré sú zamerané na záchranu kultúrnych pamiatok. Tento počin má význam nielen z pohľadu histórie Slovenska, ale má význam aj v kontexte európskych dejín.

Slovenská banská cesta

Hornouhorská banská cesta

Železná banská cesta

Na tomto mieste treba spomenúť aj význam akvizičnej (zbierkotvornej) činnosti Múzea Spiša v SNV, ktoré dokumentuje vo svojom fonde viac ako 4000 minerálov a hornín z regiónu Spiša a od roku 1985 boli realizované na území Volovských vrchov vedecko výskumné úlohy, z ktorých správy sú archivované v múzeu (ložiská: Rudňany, Poráč, Slovinky, Smolník, Henclová, Stará voda, Bindt, Nálepkovo, Gelnica, Prakovce....). Múzeum realizovalo niekoľko výstav s tématikou geológia a baníctvo a v stálej expozícii múzea návštevníci získajú základné informácie a vedomosti z tejto oblasti prostredníctvom viac ako 400 vystavených minerálov a hornín, ale aj v reinštalovanej expozícii baníctva.

1.2.2.1.2 Geologická stavba Spišskogemerského krasu

Táto geomorfologická jednotka je v širšom okolí Spišskej Novej Vsi zastúpená podcelkom Slovenský raj, ktorý lemuje SZ okraj Volovských vrchov. Slovenský raj je jedno z najkrajších a najvýznamnejších krasových území na Slovensku. Jeho charakteristická geomorfológia, vyznačujúca sa pestrosťou krasového reliéfu je daná geologickou stavbou tohto územia.

Slovenský raj je budovaný prevažne druhohornými horninami (trias – krieda), ktoré sú tu zastúpené širokou škálou vápencov: biele – wettersteinské, čierne – gutensteinské vápence, organogénne – teutloporelové vápence, steinmalské vápence, dolomity a dolomitické vápence. Tieto horniny sú za určitých podmienok rozpustné. Proces rozpúšťania vápenca a jeho vyzrážania je možné vyjadriť chemickou rovnicou:

2+ CaCO 3 + H 2O +CO 2 ←→ Ca + 2HCO 3

V rovnici vstupujú do reakcie vápenec, voda a vo vode rozpustený oxid uhličitý. Vzniká hydrogénuhličitan vápenatý. Celá reakcia je obojsmerná, čo predstavuje v smere zľava doprava rozpúšťanie vápenca a v smere opačnom, sprava doľava, vyzrážanie, teda vznik napr. kvapľovej výzdoby v jaskyni.

Staršie – prvohorné (paleozoické) horniny lemujú južný a juhovýchodný okraj Slovenského raja a zastúpené sú horninami: pieskovce, kremence, bridlice, fylity, diabázy, diabázové tufy. Mladšie – treťohorné (paleogénne) horniny lemujú severnú časť Slovenského raja so zastúpením hornín: zlepence – prevažne vápenaté, pieskovce a ílovce. Najmladšie sedimenty štvrtohôr sa v Slovenskom raji vyskytujú ako svahové tak i eluviálne a fluviálne (riečne) sedimenty. Sú to rôzne nespevnené sedimenty ako štrky, piesky a hliny. 26

Kras v Slovenskom raji je tvorený množstvom povrchových i podzemných foriem .

Na území Slovenského raja je zaevidovaných 69 jaskýň, prístupná pre verejnosť je len Dobšinská ľadová jaskyňa, ktorá bola v roku 2 000 pre svoju mimoriadnu prírodnú hodnotu zapísaná do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Jaskynný systém Stratenskej jaskyne je jedinečný nielen svojou dĺžkou (je dlhý viac ako 20 km), ale i paleontologickými nálezmi medveďa jaskynného (Ursus spealeus). Neopakovateľnú tvár tomuto územiu dávajú rozsiahle planiny so závrtmi, hlboké rokliny s vodopádmi, množstvo prameňov, vyvieračiek a ponorov. Slovenský raj bol pre svoje unikátne prírodné hodnoty 18. januára 1988 vyhlásený za Národný park Slovenský raj .

Múzeum Spiša v SNV a jeho stála expozícia Prírody a histórie regiónu venuje jednu časť aj orografickému celku Slovenský raj. V zbierkových fondoch múzea sú zastúpené nielen horniny, minerály, ale aj unikátna kolekcia paleontologických nálezov v počte okolo 3000 kusov z medzinárodného paleontologického výskumu Medvedej jaskyne (roky 2009 – 2012).

1.2.2.1.3 Nízke Tatry a Kozie chrbty

Nízke Tatry a Kozie chrbty zasahujú do oblasti regiónu Spiš len malou časťou. Budujú ich predterciérne horninové súbory paleozoika a mezozoika. Významnejšie sa na stavbe tejto časti regiónu podieľa tektonická jednotka hronika, ktorá vystupuje v Kozích chrbtoch (Vikartovský chrbát). Malužinské súvrtvie tvorí povrch Kozích chrbtov, ktoré sa tiahnu na území Spiša od obce Spišský Štiavnik k Vikartovciam a Šuňave. Oblasť je budovaná horninami permu, teda ml. paleozoika (knolské a malužinské súvrtvie). Nachádzame tu typické pestré (fialové a zelené) ílovité bridlice a vulkanity (bazalty). Ukážkou je lom Kvetnica, kde sa v paleobazaltoch – melafýroch vyskytujú zberateľmi vyhľadávané rôznofarebné prúžkované acháty, ktoré vytvárajú geódy v hornine. Ukážkou fialových bridlíc je aj odkryv v blízkosti železničného mosta na ľavej strane cesty smerom od Betlanoviec do Spišského Štiavnika.

Kolekcia achátov z lomu Kvetnica pri Poprade, ktoré sa radia k ozdobným a drahým kameňom často využívaným i v šperkárstve a klenotníctve, tvorí súčasť mineralogického fondu Múzea Spiša v SNV.

1.2.2.1.4 Geologická stavba Čiernej hory a Braniska

Tieto celky ostro ohraničujú popisované územie z východu a tvoria výrazný morfologický, horský chrbát SJ smeru, ktorý je voči Hornádskej kotline a Levočským vrchom obmedzený mohutným zlomom. Z geologického hľadiska je stavba Braniska a Čiernej hory veľmi rôznorodá a podieľajú sa na nej takmer všetky jednotky budujúce vnútorné Západné Karpaty. Hlavne tatrikum, veporikum, gemerikum, druhohorné obalové jednotky, v širšom okolí vystupujú súvrstvia vnútrokarpatského paleogénu a neogénu. Aby sme ľahšie pochopili túto zložitú geologickú stavbu predstavíme si, že kryštalické jadro Braniska a Čiernej hory je budované kryštalickými bridlicami (pararuly, svory, ortoruly, migmatity) a granitoidnými horninami. Obal tohto jadra v severnom okraji je tvorený horninami permu (najml. prvohory) a reprezentujú ho horniny: zlepence, arkózy, pestré bridlice. Hlavnú časť obalu jadra tvoria druhohorné útvary (kremence, zlepence, pestré bridlice, dolomity, tmavé vápence, rohovcové vápence, krinoidové vápence, slienité a svetlé vápence).

Pracovníci Múzea Spiša v SNV dokumentovali odbermi vzoriek, ale aj fotodokumentáciou stavbu tunela Branisko.

1.2.2.1.5 Geologická stavba Hornádskej kotliny, Popradskej kotliny, Levočských vrchov, Spišskošarišského medzihoria a Šarišskej vrchoviny.

Horninové súbory predterciérneho podložia lemujú celý južný okraj časti popisovaného regiónu (Kozie chrbty, Slovenská raj, Galmus, Branisko, Sľubica – Čierna hora), severný okraj paleogénnych sedimentov je limitovaný zhruba priebehom bradlového pásma a podtatranského zlomu , pozdĺž ktorého je vyzdvihnutý ružbacký mezozoický ostrov v náväznosti na východný okraj Tatier. Podtatranský zlom v týchto miestach je prikrytý hrubými polohami kvartéru, tvoriacimi tzv. tatranské predpolie. Východné obmedzenie determinuje hornádske zlomové pásmo oddeľujúce paleogénne sedimenty od neogénnych usadenín Prešovskej kotliny.

Geologický vývoj, ktorý prebehol na Spiši pred približne 45 miliónmi rokov v období starších treťohôr (v paleogéne) môžeme popísať nasledovne. Koncom druhohôr sa navždy stali súšou už spomenuté oblasti južne a juhovýchodne od Spišskej Novej Vsi. Teda staršie horninové súbory – prvohorné a druhohorné (Kozie chrbty, Slovenský raj, Galmus, Branisko, Sľubica, Čierna hora). Na severe tvorila hranicu paleogénu tektonická línia na 28

styku s bradlovým pásmom, severozápadný okraj paleogénu bol ohraničený podtatranským zlomom a východným okrajom Vysokých Tatier. Veľké depresie, ktoré vznikli medzi uvedenými pohoriami Západných Karpát boli v starších treťohorách zaliate morom a vypĺňané materiálom z už vyzdvihnutých pohorí z okolia. Tak vznikli mohutné súvrstvia usadených hornín, ktoré tvoria tzv. vnútrokarpatský paleogén. Tento tvorí výplň Hornádskej a Popradskej kotliny, Levočských vrchov, Spišskej Magury a Šarišskej vrchoviny.

Paleogénne sedimenty v popisovanej časti regiónu Spiš sú zachované v úplnom vrstevnom slede, počínajúc kontinentálnymi – predtransgresívnymi sedimentami, v nadloží už s preukázateľne morskými bazálnymi členmi, vyššie s hrubým súvrstvím ílovcov a flyšu, končiac najvyšším prevažne pieskovcovým súvrstvím. Na stavbe územia sa podieľajú súvvrstvia, ktoré uvádzame od najspodnejšieho: borovské súvrtvie, nad ktorým leží hutianske súvrstvie, pokračuje zuberecké súvrstvie a najvrchnejšiu pozíciu má bielopotocké súvrstvie. Uvedené súvrstvia sa svojou petrografickou náplňou odlišujú. Najspodnejšie borovské súvrtvie a hutianske súvrstvie budujú Hornádsku kotlinu a úplný vývoj môžeme veľmi dobre pozorovať v priamom okolí Spišskej Novej Vsi. Geologicky je toto okolie veľmi dôležité, boli tu popísané viaceré stratotypové profily (v lome Ďurkovec pri Sp. Tomášovciach je stratotypový profil tomášovských vrstiev, pod Farskou skalou v obci Chrásť nad Hornádom je stratotypový profil chrastianskych vrstiev ). Borovského súvrstvie sa skladá z hornádskych, chrastianskych a tomášovských vrstiev , ktorých charakter petrografickej náplne sa mení podľa prostredia, teda spôsobu sedimentácie (usadzovania), v ktorom vznikali. Na základe paleontologických nálezov bol určený aj vek súvrstvia, ako to uvádza tabuľka.

Členenie a vekový rozsah borovského súvrstvia v Hornádskej kotline.

Zostavili: Filo a Siráňová (1986).

Stratigrafická kolónka borovského súvrtvia Hornádskej kotliny 1 – tomášovské vrstvy, 2 borovské súvrtvie: a) nekarbonátový litotyp, b) karbonátový litotyp, 3 – chrastianske vrstvy, 4 hornádske vrstvy

Geologická stavba Hornádskej kotliny je pomerne jednoduchá. Je vyplnená sedimentami paleogénu, ktoré v spodnej časti začínajú tzv. bazálnymi zlepencami. Tieto lemujú južný okraj Hornádskej kotliny na styku s Galmusom, Volovskými vrchmi a Stratenskou hornatinou (Slovenský raj). Z uvedených pohorí pochádza i valúnový materiál, z ktorého sú zlepence tvorené. V nadloží bazálneho súvrstvia vystupujú súvrstvia pieskovcov, ílovcov, siltovcov. Ich zastúpenie vo vrstvách je pozdĺž kotliny premenlivý a mení sa i stupeň ich bridličnatosti a rozpadu. Charakter uvedených sedimentov nasvedčuje vznik v neritickej zóne (hĺbka mora do 200 m), ako aj prítomnosť príbrežných transgresívnych (príliv, odliv) a deltových (ústia riek) fácií. Túto skutočnosť potvrdzujú i časté nálezy odtlačkov listov, semien i drevitých

častí paleogénnej flóry, ako aj skameneliny živočíchov charakteristické pre túto morskú oblasť.

(Popísaný úkaz veľmi pekne vidíme napríklad v obci Markušovce. Je tu označený náučný chodník a pri jednotlivých zastaveniach sú umiestnené tabule, ktoré popisujú geologické deje i petrografickú stavbu. Napríklad kontakt druhohorných vápencov a treťohorných zlepencov a pieskovcov tzv. Markušovská transgresia, ale aj ukážkový profil bazálneho paleogénu pri obci Matejovce – zlepence vznikali pred transgresiou (zaplavením) mora, čomu odpovedá ich štruktúra).

Morfologicky výrazným fenoménom v Hornádskej kotline sú travertíny okolia Spišského Podhradia, ktoré vznikli koncom treťohôr, v neogéne (pliocéne) vyzrážaním z minerálnych prameňov obohatených o hydrouhličitam vápenatý, ktoré vyvierali pozdĺž hlbokozaložených zlomov z podložia paleogénu. Príkladom súčasnej tvorby travertínu sú dnes minerálne pramene Sivej Brady. Dôkazom pliocénneho veku travertínov sú odtlačky rôznych druhov drevín. Travertínové kopy Dreveník, Ostrá hora, kopa Spišského hradu, Sobotisko, Pažica a Sivá brada predstavujú z prírodného i krajinárskeho pohľadu hodnotné územia. Územie okolia Spišsého Podhradia pod názvom „Spišský hrad a prírodné pamiatky jeho okolia" bolo 11. 12. 1993 zapísané do Zoznamu svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO. Podobne vznikali travertíny aj v ďalších častiach Hornádskej a Popradskej kotliny (Hôrka, Gánovce).

Odborní pracovníci Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi dlhodobo realizujú paleontologický výskum centrálnokarpatského paleogénu v oblasti Spiša, so zameraním na územie Hornádskej kotliny , kde prostredníctvom skamenených zvyškov organizmov získavajú nové dôkazy a informácie o živote v období treťohôr na Spiši. Najčastejšie sa vyskytujúcimi skamenelinami z oblasti Hornádskej kotliny sú lastúrniky zastúpené druhmi: Pholadomya puschi (Goldfuss), Panopea heberti (Bosquet), Cyprina islandica (Agossiz), Tellina sp., Pitaria sp. ,Cardium sp., Thracia sp., Ostrea sp., Pecten sp., Chlamys sp., Gryphaea sp.. Dobre zachované sú i jadrá rôznych druhov ježoviek, najčastejší druh Schizaster sp.. Nálezy ulitníkov sú sporadickejšie. V poslednom období sa objavujú odtlačky, či jednotlivé časti tiel a schránok krabov. Zvyšky rybej fauny sú veľmi vzácne. Hodnotným a zatiaľ jediným nálezom je odtlačok rybky Serranus budensis a zub žraloka Xiphodolania sp., z lokality Ďurkovec a Carcharoides catticus (Philippi, 1846) z lokality Hlinisko pri Spišskej Novej Vsi .

V oblastiach so zníženou slanosťou mora nájdeme druhy Modiolus sp., Gervillia sp., pri obci Odorín.

Popradská kotlina má podobné petrografické zloženie ako Hornádska kotlina, je však vyplnená i mocnými sedimentami štvrtohôr , vzniknutými v ľadovej dobe, kedy zo zaľadnených Vysokých Tatier vytekali mohutné rieky a donášali so sebou množstvo materiálu.

Geologická stavba severnej časti regiónu: Spišskošarišské medzihorie a Šarišská vrchovina

Borovské súvrstvie prechádza súvisle do ílovcov hutianskeho súvrtvia . V tzv. šarišskom paleogéne boli rozlíšené ďalšie dve súvrstvia: súvrstvie s vysokou prevahou ílovcov nad pieskovcami a drobnorytmický distálny flyš vystupujúci napríklad medzi Novou Ľubovňou a Jakubanmi. Ďalej je tu definované šambrónske súvrtvie. Hrúbka hutianskeho súvrtvia v rámci regiónu je premenlivá. Kým v Hornádskej a Popradskej kotline kolíše od 100 do 500 m, v Šarišskej vrchovine od 600 do 800 m. V území Spišskošarišského medzihoria sú publikované údaje o 200 – 1200 m hrúbke (včítane 300 m hrúbky šambronských vrstiev ). Vrstevný sled do nadložia pokračuje zubereckým súvrstvím . Môžeme ho charakterizovať ako typický sediment turbiditných prúdov, reprezentujúci najhlbšiu litofáciu paleogénu podtatranskej skupiny (vek najvyšší priabón až oligocén). V jeho nadloží vystupuje bielopotocké súvrstvie, ktoré je tvorené stovkami metrov hrubým súborom monotónneho, prevažne pieskovcového súvrstvia. Toto súvrstvie už nemá flyšový charakter, pretože pomer pieskovcov ku ílovcom je 10 – 30 : 1. Vek bielopotockého súvrstvia bol stanovený na obdobie celého oligocénu.

1.2.2.1.6 Geologická stavba Pienin, Ľubovnianskej vrchoviny a Spišskej Magury

Územie tejto časti regiónu Spiš je budované horninami mezozoika – haligovská jednotka, bradlového pásma, vnútrokarpatského paleógénu a kvartéru. Morfologicky je územie výrazne diferencované. Najvýraznejšie sa prejavujú mezozoické horniny bradlového pásma (Pieninské bradlové pásmo) a ružbackého mezozoika. Protikladom vystupujúcich bradlových foriem sú erózne depresie modelované v ľahko rozrušiteľných sedimentoch. Jedinečnosťou morfologickej modelácie v tomto území sú vyčnievajúce tvrdoše (bradlá) práve vo vymodelovanej depresii. Bradlové pásmo v minulosti bolo významným fenoménom, ktorý delil vonkajšie flyšové Karpaty od vnútorných Západných Karpát. Nové geofyzikálne 32

výskumy ukázali, že sa do hĺbky stráca a skôr sa javí ako povrchový fenomén uviaznutý vo flyšových sedimentoch. Bradlové pásmo je v kontexte k Západným Karpatom súčasťou výraznej približne 600 km dlhej úzkej zóny na rozhraní vnútorných Karpát vonkajšieho flyšového pásma. Vyznačuje sa mimoriadne komplikovanou stavbou. V Pieninách vytvára pásmo z mezozoických a paleogénnych súvrství široké asi 1,3 – 4,7 km.

Súvrstvia bradlového pásma začínajú stredným triasom a končia vrchným senónom (krieda). Pôvodne tvorili súvrstvia normálny vrstevný sled, niekedy s kratšími prerušeniami sedimentácie (hiátmi), neskôr boli na seba ponasúvané a tak sa vedľa seba nachádza viacero vrstevných sledov nerovnakého vývinu.

Haligovská jednotka – vystupuje nad obcou Haligovce na okraji bradlového pásma. Na jej stavbe sa podieľa mezozoikum a paleogén. Mezozoikum zastupujú strednotriasové dolomity na južnom úpätí Haligovských skál, nad ktorými sa nachádzajú dolomitické vápence a vápence, jurské krinoidové vápence. Kriedu predstavujú prevažne tmavosivé oganogénne až slabo krinoidové vápence.

Bradlové pásmo – pokrýva celé územie Pieninského národného parku a je súčasťou cca 600 km dlhého bradlového pásma. Vyznačuje sa mimoriadne komplikovanou stavbou. Je budované mezozoikom od strednej jury až po vrchnú kriedu. V území Pienin sa sporadicky nachádzajú strednojurské krinoidové vápence najmä vo východnej časti, nad nimi sa nachádzajú čorštýnske hľúznaté vápence s výskytom radiolaritov a radiolaritových vápencov. Kriedu zastupujú piesčité vápence, škvrnité sliene a ílovce. Paleogén predstavuje pročsko jarmutské súvrstvie, ktoré je zložené prevažne z piesčitých vápencov až vápnitých pieskovcov až ílovcov.

Vnútrokarpatský paleogén – sedimenty vnútrokarpatského paleogénu majú svoje zastúpenie v ochrannom pásme Pieninského národného parku, pričom podstatné zastúpenie majú šambrónske vrstvy doskovitých drobových pieskovcov, prachovcov a sivých vápnitých ílovcov. Na pieskovce sa viažu výskyty čírych kryštálikov kremeňa „marmarošské diamanty", lokalizované najmä v okolí Veľkého Lipníka. Paleogén je tvorený vápencami, pieskovcami, vápnitými ílovcami, zlepencami až brekciami karbónového charakteru.

Kvartér – predstavujú sedimenty rôzného typu a pôvodu. Fluviálne sedimenty vznikali v údoliach hlavných tokov, kde sa ukladali piesčité a hlinité štrky, piesky, hliny a íly. V

sedimentoch Dunajca sa nájdu predstavitelia mezozoika aj kryštalinika. Proluviálne sedimenty v bočných prítokoch majú charakter netriedeného a zahlineného materiálu. Eluviálnodeluviálne sedimenty predstavujú rozsiahlejšie strmé osypové kužele.

V popisovanom regióne sa vyskytujú aj holocénne travertíny, najmä v okolí Haligoviec a Veľkého Lipníka a zosuny, ktoré sú výrazné najmä v osturnianskej brázde a v okolí Jezerska.

Spišská Magura

Územie Spišskej Magury je geologický menej pestré. Celá časť územia Spišskej Magury je budovaná pieskovcami a vápnitými ílovcami – flyšom, len v hrebeňových častiach sa nachádzajú pieskovce a na odvrátenej strane v okolí Ždiaru aj zlepence, pieskovce, vápence a brekcie.

Múzeum Spiša v SNV získalo vlastným zberom jedinečné paleontologické nálezy amonitov – skamenelých zvyškov už vyhynutých živočíchov (hlavonožcov Cephalopoda), z ktorých mnohé druhy boli v období druhohôr predátormi vtedajších morí. Zastúpené sú lokality: Kamienka, Litmanová, Vabec, Skalky pri Litmanovej, lom Jarabina....).

Mineralogickou zvláštnosťou sú „marmarošské diamanty“ – kryštáliky kremeňa, ktoré sú vyhľadávané zberateľmi. Vyskytujú sa vo flyšových súvrstviach nad obcou Veľký Lipník.

1.2.2.1.7 Geologická stavba Tatier Mnohotvárnosť regiónu Spiš jednoznačne dotvára územie Tatier. Majestátne veľhory Slovenska, ktoré sú na Spiši viditeľné z každého už popísaného geomorfologického celku. Tatry sa delia na dva základné podcelky Západné Tatry a Východné Tatry. Východné Tatry sa delia na 2 časti – Vysoké Tatry a Belianske Tatry. Práve tieto zasahujú aj do popisovaného územia regiónu Spiš.

Územie Tatier patrí do povodia riek Poprad a Dunajec. Ich vody tečú do Baltského mora.

Tektonicky Tatry predstavujú relatívne vysoko vyzdvihnutú kryhu hrásťového typu, takmer úplne lemovanú sedimentmi vnúrokarpatského paleogénu. Južnú a centrálnu časť Tatier reprezentujú horniny kryštalinika tvoriace predmezozoické podložie, kým západná, severná a severovýchodná časť je budovaná prevažne mezozoickými horninami. Výrazný poruchový systém zlomového a násuvného charakteru, ako aj stratigrafickolitologická analýza

jednotlivých súborov hornín pomohli dešifrovať vnútornú stavbu Tatier. Ako najzložitejšia štruktúrnogeologická jednotka v Tatrách je najspodnejší štruktúrny element – tatrikum, budované z kryštalinika a permskomezozoických sekvencií. Litologicky kryštalinikum Tatrika vo východnej časti (Vysoké Tatry) zastupujú hlavne granitoidy (žuly, pegmatity, aplity).

V Belianskych Tatrách je podobne komplikovaná geologická stavba ako v Pieninách. Medzi Tatranskou Kotlinou a Ždiarom sa nachádza kombinácia vrstiev piesčitých a škvrnitých vápencov, rádiolaritov a hľuznatých vápencov s pestrými ílovitými bridlicami, pieskovcami, ku ktorým pristupujú dolomity, tmavé (gutensteinské) a rohovcové vápence. Medzi týmito vrstvami sa nachádzajú ostrovy pieskovcov, slieňovcov, ílovcov, flyšu, miestami rohovcových vápencov a vrstevnatých ílovitých vápencov, slieňovcov a brekcií. Na rozhraní Belianskych a Vysokých Tatier sa nachádza pás kremencov, pieskovcov a ílovitých bridlíc. Na nich nadväzujú v orografickom celku Vysoké Tatry postupne páskované okaté ruly a migmatity, porfýrické granodiority až granity. V západnej časti územia vystupujú biotitické tonality až granodiority, miestami porfýrické. Na podhorí Tatier prevládajú v celom území pieskovce a vápnité ílovce.

Záverom môžeme geologický vývoj Tatier zhrnúť nasledovne: súčasný vzhľad Tatier spôsobili najmä pohyby zemskej kôry, magma a ľadovce. Tatry boli vyzdvihnuté v mladších treťohorách alpínskym vrásnením, avšak najstaršie horniny, ktoré sú prazákladom Tatier vznikali v praoceánoch pred viac ako 500 milión rokmi. Po výzdvihu Tatier sa v mladších treťohorách začal tvarovať ich povrch, hlavne činnosťou potokov a ľadovcov (riečny a ľadovcový reliéf).

1.2.3 Morfogeografická charakteristika (Vladimíra Lišková)

Morfogeografia skúma morfologické štruktúry krajiny, využíva poznatky z geomorfológie a to z geografického hľadiska. Geomorfológia je vedná disciplína, študujúca tvary, genézu a vek zemského povrchu – na súši, na morskom a oceánskom dne. Predmetom geomorfológie je štúdium tvarov zemského povrchu. Objektom je reliéf planéty Zem – Georeliéf (Demek, 1987). Reliéf je

výsledkom antagonického a kompenzačného vzťahu hlavných typov geomorfologických procesov – endogénnych a exogénnych. Geomorfologický proces je dynamická kategória, ktorá sa v dôsledku pôsobenia zemskej gravitácie, vnútornej nestability litosféry a zmien odohrávajúcich sa v tzv. vonkajších geosférach (atmosfére, hydrosfére, biosfére atď.) podieľa na neustálych zmenách tvarov zemského povrchu. Geomorfologický proces vytvára geomorfologickú formu. Niekedy sa používa aj synonymický termín reliéfotvorný proces. Klasifikácia geomorfologických procesov: endogénne (vnútorné) geomorfologické procesy (napríklad magmatizmus, vrásnenie, sopečná činnosť) exogénne (vonkajšie) geomorfologické procesy (napríklad denudácia, erózia) V rámci exogénnych procesov rozlišujeme: svahové geomorfologické procesy (procesy svahovej modelácie) glaciálne (ľadovcové) geomorfologické procesy periglaciálne geomorfologické procesy krasové a sufózne geomorfologické procesy fluviálne (riečnie) geomorfologické procesy eolitické (veterné) geomorfologické procesy organogénne geomorfologické procesy astrogénne geomorfologické procesy antropogénne geomorfologické procesy. Geomofologická forma je statická kategória, ktorá vyjadruje momentálny stav pôsobenia geomorfologického procesu. Synonymami geomorfolgickej formy sú geomorfologický tvar alebo forma georeliéfu. Príkladmi foriem sú lávový prúd, výmoľ, škrapové pole. Klasifikácia geomorfologických foriem – geomorfologické procesy sa zvyčajne neprejavujú izolovane. No ak jeden z procesov výrazne dominuje, hovorí sa o dominantnom geomorfologickom procese, kedy sa vytvárajú jednoduché geomorfologické formy. Častejší je však výskyt reliéfu, ktorý vznikol spolupôsobením viacerých rovnocenných geomorfologických procesov vytvárajúcich polygenetické geomorfologické formy.

Geomorfologické formy sú delené na: megaformy (Karpaty), makroformy (Západné Tatry), mezoformy (riečna terasa, náplavový kužeľ) a mikroformy (škrapy, zárty).

Podľa kritéria tvaru sú rozlišované: elevačné (vyvýšené) a depresné (vhĺbené) geomorfologické formy líniové a plošné geomorfologické formy Základnými charakteristika každej geomorfologickej formy sú: morfografia (základná charakteristika geomorfologických foriem vyjadrujúca ich tvar, napr. svah, plošina, rovina, terasa, vrch, depresia, chrbát, hrebeň, pohorie, kotlina) morfometria (základná charakteristika geomorfologických foriem vyjadrujúca ich veľkosť. Morfometrické vlastnosti – nadmorská výška, expozícia, sklon, vertikálna členitosť, horizontálna členitosť, vertikálna krivosť, horizontálna krivosť) morfogenéza (základná charakteristika geomorfologických foriem vyjadrujúca ich vzťah ku geomorfologickým procesom, ktoré sa na ich tvorbe podieľali. Rozdelenie na najvyššej úrovni – endogénna a exogénna morfogenéza) vek (geomorfologickej formy je spravidla určený geologickým obdobím, v ktorom vznikla. Celkový geochronologický vek sa určuje pre horniny. Od ich veku sa odvodzuje vek geomorfologickej formy, ktorá je nimi tvorená) (http://www.tuzvo.sk, 2014). Povrch Spiša bol formovaný fluviálnymi, svahovými, eróznymi, eolitickými, krasovými a glaciálnymi procesmi, ktoré zanechali geomorfologické útvary pozorovateľné dodnes. Najviditeľnejšími formami sú fluviálne, glaciálne a krasové formy georeliéfu. Fluviálny reliéf vzniká v prostredí kladnej vodnej bilancie pôsobením geomorfologickej činnosti tečúcej vody, ktorá je jedným z hlavných exogénnych činiteľov. Činnosť vody v podobe vodného toku patrí do skupiny vodou indukovaných geomorfologických procesov, ktoré môžeme chápať ako geomorfologické pôsobenie vodných tokov v korytách, nivách, inundačných rovinách a nížinách. Okrem eróznej a akumulačnej činnosti taktiež prispieva ku stráňovým procesom a k planácii reliéfu.

Pohyb vody v koryte môže mať rôzne podoby. Podľa rýchlosti rozoznávame pohyb laminárny (pomalý, pravidelný) a turbulentný (rýchly, vírivý). Každý pohyb vody sa podieľa na fluviálnych geomorfologických procesoch. Parciálnymi geomorfologickými procesmi fluviálnej modelácie sú fluviálna erózia, transport a akumulácia. Medzi erózne a akumulačné fluviálne formy patria riečne koryto (priame koryto, riečna zákruta, meandrové koryto, rozvetvené koryto), vádí, meander (voľný meander, dolinný meander; taktiež časti meandra: meandrová šija, nárazový breh, nánosový breh), brod, štrková lavica, štrkový ostrov, sihoť, riečny ostrov, rameno, mŕtve rameno, niva, riečna terasa (erózna, akumulačná, kombinovaná), náplavový kužeľ, terasový kužeľ, agradačný val, prikorytový val, delta, obtočník, riečna dolina, prielomová dolina / prielom (epigenetická, antecendentná), windgap, obrí hrniec. Fluviálne formy na Spiši nájdeme v povodí všetkých riek, od riečnych korýt, nív, terás až po meandre, mŕtve ramená a i. Činiteľom podmieňujúcim glaciálne geomorfologické procesy je ľadovec. Podmienkou vzniku ľadovcov je dlhodobá záporná teplotná bilancia a dostatočný úhrn pevných zrážok zabezpečujúci stálu akumuláciu snehu a výskyt trvalej snehovej pokrývky. Rôzne ťahové napätie spôsobené zmenami rýchlosti pohybu ľadovca vplývajú na vznik trhlín. Tvoria sa zvyčajne kolmo na smer pohybu ľadovca, hlavne v miestach menšej mocnosti, a teda i menšej plasticity ľadovca. Trhliny sú okrem iného miestom akumulácie vody, ktorá ich eróziou pretvára na korytá. Vodné toky v rámci ľadovca môžeme rozdeliť vzhľadom na ich polohu na supraglaciálne, interglaciálne a subglaciálne. Vplývajú na vznik glacifluviálnych foriem georeliéfu. Podobne ako u predošlých typov georeliéfu aj glaciálne procesy pozostávajú z eróznej, transportnej a akumulačnej zložky. Výsledkom ich pôsobenia sú glaciálne formy georeliéfu. Medzi glaciálne formy patria : ľadovcový kotol (kar), ľadovcový amfiteáter, ľadovcová dolina (tróg), plece trógu, fjord, visutá dolina, konfluenčný stupeň, nunatak, karling / Matterhorn, fjeld, guliak / mutón / oblík, ryha (exaračná, deterzná), drumlin, moréna (povrchová, vnútorná, spodná, bočná, stredná: pravá a nepravá, čelná, náporová, základná), eratický / bludný balvan. Najvyššie pohoria boli pretvárané činnosťou horských ľadovcov. Glaciálne formy reliéfu pozorujeme v oblasti Tatier, Nízkych Tatier, Veľkej a Malej Fatry, Babej hory a Pilska. Najväčšie plošné zastúpenie mali horské ľadovce v Tatrách. Najdlhší ľadovec s

dĺžkou približne 13 km v rámci nášho územia sa nachádzal v Bielovodskej doline. V Tatrách (Spiš) pozorujeme mnoho glaciálnych foriem reliéfu, od plies, cez trógy, plesá, kary, až po morény, ryhy a iné. Vznik krasového reliéfu je podmienený výskytom krasových hornín a vody, ktorá je hlavným činiteľom pri tvorbe krasu. V krasových horninách vytvára rozmanité povrchové a podzemné krasové formy. Charakteristickými znakmi krasových hornín , t. j. hornín podliehajúcich krasovateniu, sú rozpustnosť vo vode a priepustnosť. Hlavnými typmi sú karbonátové a halogénne horniny. Najväčší význam spomedzi karbonátových hornín majú na zemskom povrchu často sa vyskytujúce vápence či dolomity, no do tejto skupiny zaraďujeme aj kriedu, mramor, vápnité pieskovce, zlepence, sliene a spraše. Medzi halogénne krasové horniny patrí sádrovec, kamenná soľ, anhydrit a rôzne soľné a sádrovcové íly. Na základe horninového zloženia rozlišujeme karbonátový, soľný a sadrovcový kras. Do skupiny vodou indukovaných procesov patria aj krasové geomorfologické procesy . Hlavnými skupinami procesov krasovej morfogenézy sú krasovatenie, vyzrážanie, akumulácia rozpustených látok a krasové gravitačné procesy. Ku krasovým formám patria škrapy, krasová jama / závrt (puklinový, rútivý), krasová priepasť, úvala, hum, mogot, polje, krasová planina, kaňon, tiesňava, roklina, slepá dolina, poloslepá dolina, vrecovitá dolina, jaskyňa, stalagmit, stalaktit, stalagnát, brčko, sintrová terasa, sintrová kaskáda, sintrový závoj, sintrový povlak, travertínový kráter, travertínová misa, travertínová kopa, travertínový vodopád, travertínová terasa, travertínový vodopád. Na našom území sa výskyt krasu viaže najmä na príkrovy a obaly jadrových pohorí, nájdeme ho však aj na bradlových tvrdošoch. Najrozsiahlejšou krasovou oblasťou Slovenska i celej strednej Európy je územie Slovenského krasu (www.geomorfo.sk, 2014). Významným krasovým územiam na Spiši je Spišskogemerský kras (na Spiši Slovenský raj). Krasové útvary nájdeme aj v Belianskych Tatrách (Belianska jaskyňa) a Pieninách (jaskyňa Aksamitka). Podľa geomorfologického členenia Mazúra a Lukniša (1986) sa územie Spiša nachádza v Alpskohimalájskej sústave, Karpatskej podsústave, provincii Západné Karpaty a v suprovinciách Vonkajšie a Vnútorné západné Karpaty (tabuľka č. 1). Územie pozostáva zo štyroch oblastí, z toho iba oblasť Východné beskydy, ležiaca v najsevernejších miestach

Spiša (s celkami Ľubovnianska vrchovina a Pieniny), patrí do subprovincie Vonkajšie západné Karpaty. Z juhu zasahuje oblasť Slovenské rudohorie so svojimi celkami Spišsko gemerský kras, Volovské vrchy, Čierna hora. Západná a centrálna časť územia patrí do Fatranskotatranskej oblasti s geomorfologickými celkami: Tatry, Podtatranská kotlina, Kozie chrbty, Nízke Tatry, Hornádska kotlina a Branisko. Podhôľnomagurskej oblasti zasahuje do územia Spiša zo severu až severovýchodu so svojimi geomorfologickými celkami: Podtatranská brázda, Spišská Magura, Spišskošarišské medzihorie a Levočské vrchy. Povrch Spiša je výrazne členitý, od rovín, cez pahorkatiny, vrchoviny, nižšie a vyššie hornatiny až po veľhornatiny. Najnižším bodom Spiša je miesto s nadmorskou výškou 280 m, kde rieka Hornád prechádza hranicou Spiša, nachádza sa na východe regiónu na území obce Jakabovce. Najvyšším bodom je súčasne najvyšší bod Slovenska, Tatier a celých Karpát, a to Gerlachovský štít so svojou výškou 2655 m n. m. Podľa relatívnej výškovej členitosti rozdeľujeme reliéf na päť typov (geography.upol.cz): roviny (výšková členitosť do 30 m) pahorkatiny (výšková členitosť 30 až 150 m) vrchoviny (výšková členitosť 150 až 300 m) hornatiny (výšková členitosť 300 až 600 m) veľhornatiny (výšková členitosť nad 600 m) Reliéf Spiša bol počiatočne formovaný niekoľkými vrásneniami (Kaledónske, Váriske a Alpínske, pozri litogeografickú charakteristiku).

1.2.3.1 Geomorfologické členenie a stavba Geomorfologické charakteristiky sú v zmysle mapových výstupov Tremboša a Minára (2002), Mazúra a Lukniša (1986) a Hrnčiarovej et al. (2002). Povrch najnižšie položených častí, hlavne v mestách ako Svit, Spišská Nová Ves, Stará Ľubovňa, ale aj Spišské Podhradie, ktoré ležia v povodí riek, je rovinatý . Sú to iba ojedinelé ostrovčekové územia, ktoré prechádzajú do pahorkatín. Tieto územia majú reliéf nív. Poprad, Svit, Spišská Nová Ves a Spišské Podhradie sú tvorené negatívnymi vrásovo zlomovými morfoštruktúrami (priekopové prepadliny). Pahorkatiny tvoria takmer tretinu súvislého územia, tvoreného v centrálnej časti Podtatranskou a Hornádskou kotlinou, ale taktiež Ľubovnianskou kotlinou a Ľubotínskou pahorkatinou na severovýchode. Reliéf Popradskej kotliny má prevažne charakter 40

kotlinových pahorkatín, juhovýchodné územie tiahnuce sa od Popradu ku Kežmarku a juhovýchode od Tatier má charakter pedimentových podvrchovín a pahorkatín. Kotlina je tvorená negatívnymi vrásovoblokovými morfoštruktúrami (priekopovými prepadlinami) a morfoštruktúrnymi depresiami kotlín. Rieky tu vytvorili úvalinové doliny a úvaliny kotlín a brázd. V blízkosti Tatier sa vytvorili podhorské morény a glaciofluviálne kužele. Okrem toho sa tu vyskytujú riečne terasy, štruktúrne tvrdoše a na okrajoch aj morfologicky výrazné stráne. Hornádska kotlina je veľmi podobná Popradskej kotline z hľadiska typu reliéfu aj jeho morfoštruktúr, jediným rozdielom sú chýbajúce glaciálnofluviálne útvary, avšak nachádzajú sa tu prielomové nekaňonovité doliny a zosuvy. Aj Ľubovnianska kotlina má rovnaký charakter ako Popradská s výnimkou glaciálnofluviálnych typov reliéfu. Podobne ako v Hornádskej kotline aj tu sa vyskytujú prielomové nekaňonovité doliny. Ľubotínska pahorkatina na rozdiel od spomínaných oblastí má reliéf eróznych brázd prechádzajúci až do vrchovinového. Reliéf je tvorený prechodnými štruktúrami vrásovoblokovej morfoštruktúry. Vyskytujú sa tu štruktúrne tvrdoše, úvalinové doliny a úvaliny kotlín a brázd, okrem toho aj riečne terasy a zosuvy.

Tabuľka č. 1: Geomorfologické členenie regiónu Spiš podľa Mazúra a Lukniša (1986)

Vrchoviny tvoria hranicu medzi najnižšie a najvyššie položenými časťami Spiša, netvoria súvislý celok, avšak podobne ako pahorkatiny, tvoria podstatnú časť územia. Takmer celé severné územie pri hranici s Poľskom je tvorené vrchovinami, od Spišskej Magury (okrem Veterného vrchu), cez Pieniny, Ľubovniansku vrchovinu, Spišskošarišské medzihorie až po Čergov. Taktiež Levočské vrchy sú obkolesené Levočskými planinami a Levočskou vrchovinou. Na juhu Spiša tvoria okraje Kozích vrchov, Nízkych Tatier, Slovenského raja a Volovských vrchov. Spišská Magura má členitý reliéf, Staroveská kotlina na severe má reliéf pedimentových podvrchovín a pahorkatín, zvyšok má vrchovinový reliéf. Z hľadiska morfoštruktúr sa tu nachádza vrásovobloková morfoštruktúra s hrasťami a klinovými hrasťami centrálnokarpatských flyšových pohorí. Čo sa útvarov týka, nájdeme tu morfologicky výrazné stráne, na úbočiach zosuvy, príkrovové trosky, štruktúrne chrbty bez výraznej asymetrie, štruktúrne tvrdoše, úvalinové doliny a úvaliny kotlín a riečne terasy. Pieniny sú tvorené hornatinovým reliéfom s negatívnou a prechodnou vrásovoblokovou a šupinovou štruktúrou depresie peripieninského (pribradlového) lineamentu. Nachádzajú sa tu útvary ako bradlové tvrdoše, jaskyne, úvalinové doliny a riečne terasy. Ľubovnianska vrchovina je značne členitá. Severovýchod má vrchovinový reliéf s rovnakou morfoštruktúrou ako Pieniny s výskytom štruktúrnych tvrdoší, hlbokými V dolinami v povodí riek a zosuvmi na úbočiach. Ostatná časť územia je tvorená vrchovinovým a na okrajových častiach hornatinovým reliéfom. Územie je tvorené prechodnými mierne vyzdvihnutými zlomovovrásovými morfoštruktúrami. Vyskytujú sa tu útvary ako vysoké riečne terasy, štruktúrne tvrdoše, morfologicky výrazné stráne a mnoho zosuvov. Čergov má hornatinový reliéf s pozitívne vysoko vyzdvihnutými blokovými zlomovovrásovými štruktúrami. Severo západný okraj tvoria prielomové nekaňonovité doliny, na západe Čergov lemujú bradlové tvrdoše. Rieky vytvorili hlboké V doliny bez nív alebo so slabo vyvinutou nivou. Levočské planiny a Levočská vrchovina sú tvorené vrchovinovým reliéfom, ktorý prechádza do planačnorázsochového. Výnimkou je časť Levočských planín, Oľšavická planina, ktorá má reliéf nekrasových planín. Celé územie je tvorené semimasívnou kotlinovou rudohorskou morfoštruktúrou. Z útvarov sú najviac zastúpené hlboké V doliny, štruktúrne tvrdoše, štruktúrne chrbty bez výraznej asymetrie na juhu, miestami sedlá (prielazy) a na úbočiach zosuvy. Nižšie hornatiny , ktoré sú lemované vrchovinami, netvoria súvislý celok. Silne členitou nižšou hornatinou je Veterný vrch na severe Spišskej Magury. K nižším hornatinám

patria aj Levočské vrchy, časť Kozích chrbtov, Slovenský raj, všetky podcelky Volovských vrchov na Spiši a Branisko. Z hľadiska eróznodenudačného reliéfu časť nižších hornatín Spiša má vysočinový podhôľny, hornatinový, ale aj vrchovinový reliéf. Veterný vrch Spišskej Magury má hornatinový reliéf tvorený vrásovoblokovými morfoštruktúrami s hrasťami a klinovými hrasťami centrálnokarpastkých flyšových pohorí. Pre Veterný vrch sú typické štruktúrne chrbty bez výraznej asymetrie a štruktúrne tvrdoše. Centrálna časť Levočských vrchov je tvorená vysočinovým podhôľnym reliéfom a prechádza do hornatinového. Rovnako ako podcelok Veterný vrch, aj celok Levočské vrchy sú tvorené vrásovoblokovými morfoštruktúrami s hrasťami a klinovými hrasťami centrálnokarpatských flyšových pohorí. Severovýchodná hranica vrchov je tvorená morfologicky výraznými stráňami na tektonických poruchách, juhovýchodná hranica je tvorená prielomovými nekaňonovitými dolinami. V Levočských vrchoch pramení mnoho malých riek, ktoré sú prítokmi Popradu, Torysy aj Hornádu. Práve tieto rieky vytvorili hlboké V doliny bez nivy alebo so slabo vyvinutou nivou. V severovýchodnej časti vrchov sa vyskytujú sedlá (prielazy), ale aj mnoho štruktúrnych tvrdoší a na úbočiach zosuvy. Juhozápadná časť Kozích chrbtov , Kozí kameň, je tvorená vysočinovým podhôľnym reliéfom, zvyšok je hornatinový a vrchovinový reliéf s pozitívnymi vrásovoblokovými morfoštruktúrami s hrasťami a klinovými hrasťami jadrových pohorí. Slovenský raj je tvorený reliéfom krasových planín, ale okraje, resp. severná časť na Spiši, je tvorená hornatinovým reliéfom semimasívnej mierne vyklenutej blokovej rudohorskej morfoštruktúry. Slovenský raj je významný najmä kvôli jeho prielomovým kaňonovitým dolinám a tiesňavám (najznámejší kaňon je Prielom Hornádu), nachádzajú sa tu aj hlboké V doliny bez nivy alebo so slabo vyvinutou nivou (dolina Bieleho Potoka) (obrázok 4, 5). Reliéf Volovských vrchov je členitý, najvyššie časti, Zlatý stôl, majú vysočinový podhôľny reliéf, prevažná časť, aj s nadmorskou výškou nad 1 000 m n.m. má hornatinový reliéf, prechádzajúci do vrchovinového reliéfu, vyskytuje sa tu aj reliéf nekrasových planín a pedimentových podvrchovín a pahorkatín (obrázok 6). Toto územie je tvorené semimasívnou mierne vyklenutou blokovou rudohorskou morfoštruktúrou. Severnú časť tiahnuca sa od Spišskej Novej Vsi po Tepličku nad Hornádom tvoria morfologicky výrazné stráne na tektonických poruchách, kde sa vyskytujú prielomové kaňonovité doliny a tiesňavy, rieky vytvorili hlboké V doliny bez nivy alebo so slabo vyvinutou nivou, v južnej časti sa vyskytujú sedlá (prielazy) a na úbočiach aj zosuvy. Výnimkou Volovských vrchov je Hnilecké Podolie s reliéfom eróznych brázd, z hľadiska morfoštruktúry je Podolie rovnaké

ako zvyšok vrchov. Podolie má reliéf eróznej brázdy a kotliny, Hnilec vytvára dolinu s nivou, vyskytujú sa tu aj proluviálne kužele a riečne terasy. Branisko má hornatinový reliéf, jeho morfoštruktúra súhlasí s morfoštruktúrou Volovských vrchov. Lemujú ho morfologicky výrazné stráne na tektonických poruchách a rieky vytvárajú hlboké V doliny bez nivy alebo so slabo vyvinutou nivou. Vyššie hornatiny prevažne lemujú najvyššie pohorie Slovenska, Tatry, no patria tu aj Kráľovohoľské Tatry Nízkych Tatier a malá časť Kozích chrbtov. Majú vysočinový podhôľny reliéf, pozitívne vrásovoblokové morfoštruktúry, kde prevažujú hraste a klinové hraste jadrových pohorí. Okraj Kozích chrbtov tvoria morfologicky výrazné stráne na tektonických poruchách, sledovaná časť územia je tvorená pozitívne vysoko vyzdvihnutými blokovými zlomovovrásovými štruktúrami flyšových Karpát. V Kráľovohoľských Tatrách prevažujú hlboké V doliny bez nivy alebo so slabou vyvinutou nivou a kary. Vyššie hornatiny Tatier lemujú morfologicky výrazné stráne na tektonických poruchách, vyskytujú sa tu kary, jaskyne, najznámejšiu je Belianska jaskyňa, monoklinálne hrebene aj chrbty a štruktúrne tvrdoše. Jedinými veľhornatinami na území nielen Spiša, ale celého Slovenska sú Tatry . Reliéf Tatier je silne až extrémne členitý, veľhorský hôľny, glaciálno hôľny až glaciálny. Tatry sú tvorené pozitívnou vrásovoblokovou morfoštruktúrou, kde dominujú hraste a klinové hraste jadrových pohorí. Z glaciálnych útvarov sú najčastejšie kary. Jedinečným geologickým aj geomorfologickým javom vyskytujúcim sa na Spiši sú travertínové kopy . Travertín je rôzne intenzívne spevnený, zvyčajne značne pórovitý sladkovodný vápenec, ktorý sa ukladá z vôd studených a teplých prameňov (tzv. pramenit), obvykle za spoluúčasti rastlinstva (ktoré vode odoberá CO 2 a tým vyvoláva zrážanie uhličitanu vápenatého). Ako travertín bývajú označované aj podobné usadeniny, napríklad pri vodných tokoch, tzv. penovce. Kompaktné odrody travertínu sa intenzívne ťažia ako dekoračný kameň (Petránek, 2013). Na Spiši sa nachádza niekoľko lokalít, kde sa vyskytujú travertínové kopy, ba dokonca niektoré sú vyhlásené za národnú prírodnú pamiatku (Travertíny pri Spišskom Podhradí). Jednou z najznámejších travertínových kôp je kopa v Gánovciach pri Poprade, kde sa našiel odliatok lebky neandertálskej ženy ( homo ganovcensis ). Ďalšou významnou lokalitou je Spišské Podhradie, konkrétne Dreveník a Sivá brada (môžeme sledovať recentnú tvorbu travertínu, obrázok 7), tieto lokality sú bližšie

rozobrané v nasledujúcich častiach venovaných chráneným územiam. Kopy môžeme nájsť aj na Repisku (podcelok Spišskej Magury) aj v okolí Spišskej Starej Vsi (Lišková, 2013).

1.2.4 Klimageografická charakteristika (Vladimíra Lišková)

Klimageografia je čiastková geografická disciplína skúmajúca klimatické pomery vzťahujúce sa k určitému územiu. Čerpá z dvoch vedných odborov – a to klimatológia a meteorológia. Počasie je okamžitý fyzikálny stav atmosféry charakterizovaný súborom meteorologických prvkov a javov, lokalizovaný na určité miesto (TUKE, 2014). Podnebie (klíma) je dlhodobý režim počasia určitého rozsiahlejšieho priestoru (TUKE, 2014). Klimatológia sa zaoberá štúdiom podnebia alebo klímy, sleduje dlhodobý charakter a celkové účinky meteorologických procesov prebiehajúcich na v rôznych a rôzne veľkých regiónoch a aj na celej Zemi. Ľudia, ktorí v tejto oblasti pracujú sú tiež meteorológovia alebo klimatológovia. Meteorológia sa zaoberá štúdiom zemskej atmosféry, dejmi a procesmi, ktoré v nej prebiehajú – je to fyzika atmosféry. Synoptická meteorológia, „synoptika" – je odbor meteorológie, ktorý študuje atmosférické procesy veľkej mierky, ktoré sú pozorované na zvolenom území, ktorej cieľom je predpoveď počasia. Predpoveďou počasia sa zaoberajú meteorológovia. Meteorologické javy najčastejšie vyskytujúce sa na území Spišského regiónu: Búrka – pod búrkou rozumieme súbor elektrických, optických a akustických javov vznikajúcich medzi oblakmi navzájom alebo medzi oblakmi a zemou. Často sa stretávame s neodborným prekladom slova storm z Angličtiny: Snow storm – nie snehová búrka ale fujavica, snehová víchrica, Wind storm – nie veterná búrka ale víchrica. Správne je: Thunderstorm – búrka. Môžeme si to zapamätať tak, že s búrkou sa vždy spájajú elektrické výboje – blesky (nemusí ju vždy sprevádzať silný vietor, dážď, krúpy a pod.) Hmla – je atmosférický aerosól zložený z veľmi malých vodných kvapiek alebo ľadových kryštálikov, rozptýlených vo vzduchu. Znižuje viditeľnosť pod 1 km. Hmla sa často vyskytuje na svahoch, hrebeňoch a vrcholkoch hôr, keď ich pokryjú nízko ležiace oblaky. Vtedy hovoríme, že je daná lokalita v oblakoch (napr.

Chopok). Pri hmle vzduch pôsobí sychravým dojmom, pri teplotách pod bodom mrazu môžu kvapky hmly namŕzať a tvoriť ľadovicu. Inoväť – krehká ľadová usadenina v tvare jemných ihiel alebo šupiniek. Vzniká spravidla pri teplote nižšej ako 8 °C na konároch stromov, na drôtoch a pod. pri hmle alebo aj bez nej. Odmäk – náhle, aspoň dva dni trvajúce oteplenie nad 0 °C, ktoré sa vyskytlo po súvislom, viac dní trvajúcom období mrazov a snehovej pokrývke. Odmäk je spojený so zmenou kvality a topením snehu, čo môže vyvolať povodne a lavíny. Poľadovica – je ľadová vrstva, ktorá vzniká ak dažďové kvapky alebo kvapky mrholenia zamrznú na zemi, voda z topiaceho sa snehu na zemi opäť zamrzne, zamrzne čiastočne roztopený sneh na ceste Prízemný mráz – mráz vo vrstve hrubej len niekoľko cm až niekoľko desiatok cm – vzniká radiačným ochladením. V prechodných ročných obdobiach spôsobuje škody v poľnohospodárstve (kvety, zelenina). Rozdiel medzi teplotou vzduchu meranou v štandartnej výške (2 metre nad povrchom) a teplotou pri povrchu býva 2 až 4 stupne. Rosa – usadenina vodných kvapiek na povrchu alebo na predmetoch pri povrchu, vznikajúca kondenzáciou vodnej pary zo vzduchu pri poklese teploty povrchu pod teplotu rosného bodu radiačným ochladzovaním za bezoblačnej a bezveternej noci (SHMÚ, 2014). Hlavnými sledovanými meteorologickými prvkami sú teplota vzduchu, vietor a úhrn zrážok. Tieto prvky tvoria základ pri charakterizovaní a regionalizovaní stavu atmosféry na danom území. Teplota vzduchu vyjadruje mieru zahriatia daného územia v určitom čase. SHMÚ a jeho meteorologické stanice merajú teplotu vzduchu v pravidelných intervaloch hodinových intervaloch. Pri charakterizácii daného územia sa vypočítavajú priemerné denné hodnoty (v časových intervaloch 7:00, 14:00, 21:00) a mesačné hodnoty, no rovnako sa berú do úvahy aj maximálne a minimálne namerané teploty. Vietor je pohyb vzduchu pozdĺž zemského povrchu, väčšinou vertikálnym alebo horizontálnym smerom. Prúdenie vzduchu charakterizuje smer a rýchlosť. Rýchlosť meriame v m.s 1. K zmeraniu rýchlosti vetra sa používa prístroj nazvaný anemometer. Ten využíva

silové účinky prúdiaceho vzduchu (Michaeli, 1999). Tieto údaje sú merané v rovnakých časových intervaloch ako pri teplote vzduchu.

Úhrn zrážok predstavuje množstvo atmosférických zrážok napadaných vo vybranom období. Zrážky sú zvyčajne v podobe dažďa alebo snehu. Údaje sú merané v mm v časovom intervale 24 hodín. Klímu na území Spiša ovplyvňuje niekoľko faktorov, sú nimi nadmorská výška, teplotný gradient, reliéf a jeho expozícia a sklon, no v neposlednom rade ju ovplyvňuje človek svojou činnosťou. Hornádska kotlina je podľa Lapina a iných (2002) najteplejšou časťou, spadá do mierne teplej oblasti a mierne teplého, mierne vlhkého okrsku so studenou zimou. Priemerná januárová teplota neklesne pod 3°C a v júli nestúpne vyššie ako 16°C, v celom okrsku je menej ako 50 letných dní ročne. Okrsok sa nachádza v nadmorskej výške do 500 m. Horný tok rieky Poprad, od Kežmarskej pahorkatiny cez Podolínec, Ružbašské predhorie, Ľubovniansku kotlinu až Ľubovniansku vrchovinu, sa nachádza v mierne teplom, vlhkom okrsku s chladnou až studenou zimou . Priemerné januárové teploty klesajú pod 3°C, v júli nestúpajú nad 16°C. Ročne tu nie je viac ako 50 dní s teplotným maximom nad 25°C (letné dni). Mierne teplý, vlhký, vrchovinový okrsok sa nachádza na najmenšej ploche územia, iba v podcelku Roháčka (celok Čierna hora, oblasť Volovské vrchy), Levočské úboče a Levočská vysočina, no sú to iba malé ostrovčekové územia. Okrsok je špecifický svojou nadmorskou výškou nad 500 m, priemerná teplota v júli je podobne ako v celej miernej oblasti pod 16 °C a počet letných dní nepresahuje 50. Takmer celý Spiš sa nachádza vo vlhkej chladnej oblasti v mierne chladnom okrsku s priemernými júlovými teplotami vyššími alebo rovnajúcimi sa 12°C a nižšími ako 16°C. Mierne horský okrsok sa nachádza len ako hranica medzi mierne chladným a studeným horským okrskom v Tatrách a v Kráľovohoľských Tatrách (Nízke Tatry), priemerné júlové teploty sú od 12°C do 16°C a okrsok je veľmi vlhký. Vodstvo v najvyššie položených miestach v Tatrách sa nachádzajú v studenom horskom okrsku s priemernou júlovou teplotou do 10°C (Lišková, 2013).

1.2.5 Hydrogeografická charakteristika (Vladimíra Lišková)

Hydrogeografia je čiastková geografická disciplína skúmajúca hydrologické pomery vzťahujúce sa k určitému územiu. Čerpá najmä z vedného odboru hydrológia. Hydrológia sa zaoberá štúdiom hydrosféry, hydrometeorológia je hraničný odbor medzi hydrológiou a meteorológiou – pracujú tam hydrológovia, prípadne meteorológovia, ale povolanie hydrometeorológ neexistuje (SHMÚ, 2014). Vodstvo Spiša, rovnako ako aj Slovenskej republiky, patrí do úmoria Atlantického oceánu. Rieky patria k úmoriam Čierneho a Baltského mora, pričom iba povodie Dunajca (Poprad a jeho prítoky), patria do povodia Visly, ktorá sa vlieva do Baltického mora. Väčšina vodstva spadá do povodia Hornádu (Hnilec, Torysa a ich prítoky).Tieto rieky sa vlievajú do Dunaja a ten do Čierneho mora (Zaťko, Lauko, Gurňák, 2002). Podľa Zaťka a Šima (2002) sa väčšina územia Spiša nachádza v stredohorskej oblasti so snehovodažďovým režimom odtoku. Akumulácia prebieha od novembra do februára, vysoká vodnatosť je v období od marca do mája. Najvyššie hodnoty priemerného mesačného prietoku sú v máji, najnižšie v januári a februári. Okolie Tatier, najmä vodstvo Tatranského predhoria a Belianskych Tatier, taktiež patrí do stredohorskej oblasti so snehovodažďovým režimom odtoku. Akumulácia však prebieha od novembra do marca, vysoká vodnatosť je od apríla do júna. Najvyšší priemerný mesačný prietok je v období máj – jún, pričom v júli je vyšší ako v apríli. Najnižší priemerný mesačný prietok je v januári a februári. Podružné zvýšenie vodnosti koncom jesene a začiatkom zimy je v oboch prípadoch mierne výrazné. Tok Hornádu za Spišskou Novou Vsou a jeho ľavostranné prítoky (napr. Levočský potok) sa nachádza vo vrchovinovonížinnej oblasti s dažďovosnehovým režimom odtoku. Akumulácia vodnosti prebieha v období od decembra do februára. Vysoká vodnatosť je v mesiacoch marec, apríl. Najvyšší priemerný mesačný prietok je v marci, najnižší v septembri. Podružné zvýšenie vodnosti koncom jesene a začiatkom zimy je výrazné. Horný tok rieky Poprad (prameň a časť tečúca v Tatrách) spadá do vysokohorskej oblasti do prechodne snehového režimu odtoku. Akumulácia prebieha od októbra do marca, vysoká vodnosť je od apríla do júla. Najvyšší priemerný mesačný prietok je v období máj – jún, najnižší v januári a februári. Podružné zvýšenie vodnosti koncom jesene a začiatkom zimy nie je výrazné.

Z hľadiska hydrogeológie sa tu v zmysle Malíka a Švastu (2002) nachádzajú všetky určujúce typy priepustnosti , a to medzizrnová (obasť Tatier), puklinová (takmer celé územie), krasová a krasovopuklinová (oblasť Kozích chrbtov, Belianskych Tatier, Nízkych Tatier, Slovenského raja a Galmusu)(Lišková, 2013).

1.2.6 Pedogeografická charakteristika (Vladimíra Lišková)

Pedosféra je pôdny pokryv Zeme, je najmladšou časťou FGS, vznikla po osídlení súše živými organizmami. Pedogeografia je veda, ktorá skúma pôdu ako súčasť krajiny, skúma rozšírenie pôd, ich vzťah k ostatným zložkám krajiny (www.gta.sk , 2014). Pôda je špecifický prírodný útvar na zemskom povrchu, ktorý vznikol v interakcii pôsobenia ostatných endogénnych a exogénnych činiteľov. Má osobité postavenie, nakoľko sa vyvíja na styku atmosféry, hydrosféry a litosféry. K tvorbe pôdy okrem primárnych pôdotvorných procesov v našich zemepisných šírkach prispieva aj rozsiahla antropogénna činnosť (Mičian, 1986). Význam pôdy : je to základný výrobný prostriedok v poľnohospodárstve a lesníctve; ovplyvňuje hydrologické pomery – napomáha vytvárať zásoby podzemnej vody; spolu s rastlinstvom napomáha regenerácii ovzdušia (www.gta.sk , 2014). Pôdotvorný činiteľ – je všetko to, čo pôsobí na vznik, vývoj, vlastnosti a rozšírenie pôd (materská hornina, klíma, georeliéf, živé organizmy, podzemná voda, človek) Pôdotvorný proces – vzniká pôsobením pôdotvorných činiteľov – je to súbor fyzikálnych, chemických a biologických javov, ktoré prebiehajú v pôde (dochádza k rozkladu látok, premiestňovaniu a vzniku nových látok) Pôdne horizonty – vrstvy, vytvorené pôdotvorným procesom, odlišujú sa farbou a vlastnosťami Pôdny profil – kolmý rez pôdou (asi 120 150 cm), môžeme na ňom sledovať pôdne horizonty Vznik pôdy je spojený s rozpadom a rozkladom hornín pri zvetrávaní. Poznáme: 1. mechanické zvetrávanie hornín – prebieha hlavne pôsobením klimatických činiteľov (teplotné zmeny)

2. chemické zvetrávanie – prebieha medzi pôdnymi časticami, pôdnou vodou a slabými kyselinami – dochádza tu pomocou chemických reakcií k vzniku nových látok v pôde 3. biologické zvetrávanie – pôsobením živých organizmov – rozkladajú, rozpúšťajú, premiešavajú pôdu Pôdne horizonty : horizont A – humusový, má hrúbku 10 – 30 cm, hnedú až čiernu farbu, bohatý na živiny horizont B – nachádza sa pod horizontom A – obohatený alebo iluviálny horizont, vnútropôdne zvetrávanie, obsahuje menej organických látok, možný výskyt jemných ílovitých častíc, ktoré boli premiestnené presakujúcou vodou z horizontu A, žltá až hnedá farba horizont C – pôdotvorný substrát, tvorený zvetranou materskou horninou Zloženie pôdy: Pôda sa skladá z neživej a živej zložky – korene rastlín, pôdny edafón = pôdne organizmy (baktérie, plesne, huby, červy, hlodavce,...). Neživá zložka je tvorená anorganickou a organickou časťou. Anorganickú tvorí pevný (minerálne a horninové časti), kvapalný (pôdna voda) a plynný (pôdny vzduch) podiel. Pôdna voda a pôdny vzduch sú vo voľných priestoroch – pôdnych póroch. Organickú časť tvorí humus – vzniká premenou odumretých rastlín a živočíchov, veľkú časť humusu tvorí uhlík a dusík, ovplyvňuje úrodnosť pôdy Vlastnosti pôdy delíme na fyzikálne (zrnitosť a štruktúra), chemické (reakcie pôdy) a biologické (úrodnosť). Vlastnosti pôdnych typov vyskytujúcich sa na území regiónu Spiš: Hnedozeme – lemujú černozeme, pôdy mierne teplého a vlhkého podnebia, prebieha proces ilimerizácie – mechanický presun ílovitých častíc presakujúcich vodou z hornej časti pôdy do spodnej, kde sa hromadia, sú úrodné Luvizeme) – lemujú hnedozeme vo vyšších a vlhkejších oblastiach, intenzívny ilimerizačný proces, vznikli hlavne pod dubovohrabovými lesmi, menej úrodné

Pseudogleje – v najvlhších častiach nížin a kotlín, presakujúca zrážková voda narazí v hĺbke niekoľko dm pod povrchom na málo priepustný horizont, horná časť sa tým periodicky zamokruje, málo úrodné pôdy Kambizeme – typické pôdy vrchovín, sú prevládajúcim pôdnym typom strednej Európy, v lesnatých oblastiach na nekarbonátových horninách, chemické zvetrávanie primárnych minerálov uvoľňuje Fe, ktorého zlúčeniny sfarbujú pôdu do hneda, vhodné pre lesné hospodárstvo Rendziny – horské pôdy na vápenatých horninách, hromadenie humusu, skeletnaté, neúrodné (www.gta.sk, 2014). Podľa Mišteru (1985) sú to azonálne pôdy, ktorých vznik závisí predovšetkým na vlastnostiach materského substrátu (obsah Ca 2+ : Mg 2+ ). Pararendziny – pôdy s melanickým karbonátovým horizontom, prípadne umbrickým. Na zvetralinách spevnených karbonátovosilikátových hornín (hlavne vápnité pieskovce, štrky, zlepence a brekcie, vápnité bridlice, sliene a vápnité spraše). Oproti rendzinám majú pestrejšie a priaznivejšie zastúpenie živín. Pôdy sú hlbšie, viac vododržné, patria k úrodnejším pôdam (web.ctu.cz, 2014). Podzolové pôdy – podzolizačný proces, oblasť ihličnatých lesov a kosodreviny, neúrodné (www.gta.cz , 2014) Fluvizeme a čiernice – pôdy okolia riek a potokov, čiernice patria medzi najúrodnejšie (www.gta.sk , 2014). Rankre – skupina obsahujúca prvotné pôdy, ktoré ešte nemajú vytvorený zreteľný horizont A. Rankre sú na skalnatých silikátových horninách (Mištera, 1985) Litozeme – vyvíjajú sa s ochrickým horizontom bez ďalších diagnostických znakov Organozeme – pôdy s rašelinovým horizontom o mocnosti viac ako 30 cm. Vzniká spomaleným rozkladom a humifikáciu organických látok v podmienkach prebytku vody a nedostatku atmosférického kyslíka. Dochádza k výraznej akumulácii obmedzene rozložených organických látok, k tvorbe rašeliny (web.czu.cz, 2014). Čo sa pôdneho fondu týka, takmer 66 % plochy tvorila v roku 2013 nepoľnohospodárska pôda. Krajinu tvorili najmä lesy, ktoré zaberali 58 % z celkovej výmery Spiša. Poľnohospodárska pôda tvorí necelých 35 %. Orná pôda zaberá necelých 13 % z celkovej výmery (ŠÚ SR, 2014).

1.2.6.1 Pôdne typy a pôdne druhy na území Spiša Pôdny typ je veľká skupina pôd, ktoré sa vyvíjali v bioklimatických a hydrologických podmienkach jedného typu, spravidla na určitých skupinách materského substrátu. Sú charakterizované výrazný prejavom základného pôdotvorného procesu, ktorý sa však môže kombinovať inými procesmi. Pôdny druh môžeme definovať ako skupinu konkrétnych pôd, ktoré majú zhruba rovnaké zastúpenie zrnistosných frakcií (Mičian, 1986). Keďže je územie Spiša z geomorfologického hľadiska veľmi členité, môžeme tu pozorovať vertikálnu zonálnosť pôd (najnižšie položené miesta – fluvizeme, čiernice, hnedozeme, luvizeme, pseudogleje, kambizeme, podzoly, litozeme a rankre). Rôznorodá geologická stavba a vodné toky sú dôvodom výskytu azonálnych pôd (rendziny, pararendziny). Charakteristika bola vytvorená na základe mapových výstupov Pôdne typy (Hraško a i., 1999) a Pôdne druhy (Čurlík, Šály 2002). Podľa Šályho a Šurinu (2002) sú plošne najrozsiahlejšími pôdnymi typmi Spiša kambizeme (prevažne kyslé) . Vyskytujú sa vo Volovských vrchoch, Kozích chrbtoch, Levočských vrchoch, Spišskej Magure a v Ľubovnianskej vrchovine. Vyššie položené miesta (Levočská vysočina, Nízke Tatry, okraj Tatier) pokrývajú podzoly . Najvyššie položené časti Spiša (Tatry) pokrývajú litozeme a rankre . Územie Podtatranského Podolia a Popradskej kotliny pokrývajú pseudogleje . V nižšie položených miestach, v Hornádskej a Popradskej kotline, sa vyskytujú hlavne kambizeme (prevažne nasýtené) . V blízkosti vodných tokov (Poprad, Hnilec) sú fluvizeme . Na častiach s vápencovým podložím vznikli rendziny a pararendziny (oblasti s výskytom travertínových kôp, najmä Nízke Tatry, Belianske Tatry, Slovenský raj, Galmus). V okolí Spišskej Novej Vsi, Spišského Podhradia a Spišskej Belej prevažujú čiernice . Okrem spomínaných pôd sa ojedinele vyskytujú aj hnedozeme, luvizeme a organozeme.

Pôdy Spiša majú rôznu zrnitosť, z hľadiska pôdnych druhov sú podľa Čurlíka a Šályho (2002) najrozšírenejšie piesčité pôdy , tie sa vyskytujú na nižšie položených miestach ako Hornádska kotlina, Hnilecké Podolie, Popradská kotlina, ale aj vo vyššie položených ako Spišská Magura, Ľubovnianska vrchovina, Slovenský kras, Nízke Tatry. Sú viazané na kambizeme, rendziny, pararendziny, ale aj fluvizeme a pseudogleje. Veľmi často sa vyskytujú aj piesčitohlinité pôdy , ktoré sú rozšírené na kambizemiach vo Volovských vrchoch, Kozích chrbtoch, Levočských vrchoch, Popradskej kotline a Ľubovnianskej vrchovine. V najnižšie položených častiach sa vyskytujú ílovitohlinité pôdy viazané najmä na fluvizeme, ale aj 53

kambizeme a rendziny a pararendziny. V najvyššie položených častiach sú rozšírené hlinito piesčité pôdy viazané na podzoly, litozeme a rankre (Lišková, 2013).

1.2.7 Biogeografická charakteristika (Marta Nižnanská – Pavol Chromý)

1.2.7.1 Fytogeografické členenie Z fytogeografického hľadiska patrí územie Spiša do oblasti západokarpatskej flóry (Carpaticum occidentale), obvodu predkarpatskej flóry (Praecarpaticum) s floristickými okresmi Slovenský raj, Stredné Pohornádie a časť Slovenského rudohoria, ďalej do obvodu flóry vysokých (centrálnych) Karpát (Eucarpaticum) s floristickými okresmi Pieniny, Tatry (Vysoké Tatry, Belianske Tatry) a Nízke Tatry, do obvodu flóry vnútrokarpatských kotlín (Intercarpaticum) s floristickými okresmi Podtatranské kotliny, podokresu Spišské kotliny a do obvodu východobeskydskej flóry (Beschidicum orientale), okresu Spišské vrchy (Futák, 1966).

1.2.7.1.1 Potenciálna prirodzená vegetácia Celé študované územie bolo v minulosti pokryté lesmi. Podľa Geobotanickej mapy Slovenska (Michalko et al. 1986) sa v severnej časti územia Spiša vyskytovali bukové a jedľové lesy kvetnaté (EuFagenion p.p.maj.), ktoré sa striedali s bukovými kyslomilnými lesmi horskými (LuzuloFagion p.p.maj.). Medzi nimi menšie plochy pokrývali bukové lesy vápnomilné (CephalantheroFagenion), bukové kvetnaté lesy podhorské (EuFagenion p.p.min.), jedľové a jedľovosmrekové lesy (Abietion, VaccinioAbietenion p.p.) a veľmi zriedkavo dubovohrabové lesy lipové (TilioCarpinenion betuli). Smerom na juh – v oblasti Levočských vrchov najväčšiu rozlohu zaberali jedľové a jedľovosmrekové lesy (Abietion, VaccinioAbietenion p.p.) a v oblasti Hornádskej a Popradskej kotliny dubovohrabové lesy lipové (TilioCarpinenion betuli). Severozápadnú časť v oblasti Tatier pokrývali prevažne alpínske kyslomilné spoločenstvá (Juncetea trifidi, Salicetea herbacea, Thlaspietea rotundifolii p.p.). Menšiu rozlohu zaberali smrekové lesy čučoriedkové (EuVaccinio Picenion p.p.), smrekové lesy zamokrené (EuVaccinioPiceenion p.p.), smrekové lesy vysokobylinné (AthyrioPiceetalia), smrekovosmrekovcové lesy a trávinné spoločenstvá (EricoPinion p.p., VaccinioPiceion p.p., SeslerioAsterion p.p.). V najvyšších polohách sa vyskytovali smrekové lesy limbové (VaccinioPiceetum cembretosum), subalpínske kosodrevinové a trávinné vápnomilné spoločenstvá (Pinion mugo p.p., Calamagrostion

variae, etc.), subalpínske kosodrevinové a trávinné kyslomilné spoločenstvá (Pinion mugo p.p., Nardion p.p., Calamagrostion vilosae, C. arundinaceae), spoločenstvá horských pramenísk a vysokobylinných subalpínskych nív (CardaminoMontion, Cratoneurion commutati, Adenostylion alliariae) a alpínske vápnomilné spoločenstvá (ElynoSeslerietea, Asplenietea trichomanis p.p., Thlaspietea rotundifolii p.p., Seslerion tatrae). Južnú časť územia pokrývali prevažne bukové kvetnaté lesy (EuFagenion p.p.maj.), ktoré sa striedali s bukovými kyslomilnými lesmi horskými (LuzuloFagion p.p.maj.) a bukovými kyslomilnými lesmi podhorskými (LuzuloFagion p.p.min.). Menšie rozlohy zaberali jedľové a jedľovo smrekové lesy (Abietion, VaccinioAbietenion p.p.), smrekové lesy zamokrené (EuVaccinio Piceenion p.p.), smrekové lesy čučoriedkové (EuVaccinioPicenion p.p.), dubovohrabové lesy karpatské (Carici pilosaeCarpinenion betuli) a bukové lesy vápnomilné (CephalantheroFagenion). Okolo tokov v celom území regiónu Spiš sa vyskytovali lužné lesy podhorské a horské (Alnenion glutinosoincanae, Salicion triandrae p.p., Salicion eleagni).

1.2.7.1.2 Súčasná krajinná štruktúra Reálna vegetácia Vplyvom človeka došlo k zmenám vegetačného krytu. Lesy boli vyklčované a premenené na polia, lúky a pasienky. Súčasná vegetácia je teda značne pozmenená oproti pôvodnej prirodzenej vegetácii. Nelesná vegetácia vznikla druhotne ako náhradná po odstránení pôvodných lesných porastoch. Územie Spiša sa vyznačuje vysokou ekologickou diverzitou rastlín, ktoré sú viazané na glaciálne modelovaný reliéf, rokliny a kaňony, planiny, travertínové kopy s minerálnymi prameňmi, genofondovo hodnotné lúky a pasienky, ale aj slatinné rašeliniská, ktorých pôvod je neskoro pleistocénny, alebo ranno holocénny. Klenotom Spiša sú Kopanecké lúky v Slovenskom raji a Belianske slatinné lúky s jedinečným genofondom rastlín.

Rastlinstvo NP Pieniny – stručná charakteristika Rastlinstvo NP Pieniny je druhovo bohaté a vyznačuje sa veľkou početnosťou rastlinných spoločenstiev. Na pestrosť vegetačného krytu má vplyv nezasiahnutie územia ľadovcom v pleistocéne. Pieniny svojou rozlohou zasahujú do dvoch floristických okresov západokarpatskej a východobeskydskej flóry – Pienin a Spišských vrchov. Osobitosťou Pienin je výskyt endemických druhov. Medzi endemity Pienin sú radené púpava pieninská

(Taraxacum pieninicum) a horčičník pieninský (Erysimum pieninicum), ktoré sa vyskytujú iba na poľskej strane. Za endemit Pienin bola dlhú dobu považovaná chryzantéma pieninská (Dendranthema zawadskii). Ďalšie floristické výskumy ukázali, že tento druh sa vyskytuje v Rusku v okolí mesta Kursk a Orla, pri Archangelsku, východne od Uralu a v juhovýchodnej Ázii. Endemickým taxónom pre územie Pienin je soldanelka horská pieninská (Soldanella pseudomontana subsp. pieninica). Z lokalít Sedem mníchov, Aksamitka a Haligovské skaly sú uvádzané neoendemity ako rozchodník prudký vápencový (Sedum acre var. c alcigenum), kurička štetinatá pieninská (Minuartia setacea var. pienina ) sa uvádza z Lesníckeho potoka a z poľskej strany. Zistená bola aj na ďalších lokalitách – v Tatrách a na južnom Slovensku. Za endemit Pienin sa udávala aj astra alpínska lysá (Aster alpinus subsp. glabratus). Keďže tieto taxóny pravdepodobne rastú aj mimo územia Pienin, je nevyhnutné ich prehodnotenie zaradenia medzi endemity Pienin. Ojedinelý výskyt v území má borievka netatova (Juniperus sabina), ktorá sa zo Západných Karpát vyskytuje iba v Pieninách, kde je jej severná hranica rozšírenia. Na slovenskej strane rastie na skalných bralách na Siedmich mníchoch a na lokalite Kače. Jej výskyt sa tu považuje za reliktný z predľadového obdobia. Okrem pieninských endemitov a subendemitov sa v tomto území vyskytujú aj karpatské a západokarpatské endemity a subendemity, ako napríklad bodliak laločnatolistý (Carduus lobulatus), nevädza Triumfettova úzkolistá (Cyanus triumfetii) subsp. dominii), horčičník Wittmannov (Erysimum wittmannii), večernica voňavá snežná (Hesperis matronalis nivea), klinček včasný pravý (Dianthus praecox subsp. praecox ). Zaujímavosťou pieninskej flóry je jej veľká ekologická a geografická rôznorodosť. Rastú tu druhy, ktoré sú od svojich ďalších lokalít izolované, ale stretávajú sa tu aj predstavitelia rôznych geografických elementov. Vyskytujú sa tu druhy západokarpatské a východokarpatské. Z východokarpatských je na území pomerne hojný kostihoj srdcovitolistý (Symphytum cordatum), menej sa vyskytuje veronika žihľavolistá (Veronica urticifolia). Najzápadnejšiu hranicu svojho výskytu tu dosahuje skopólia kranská (Scopolia carniolica). Rastlinstvo Pienin je možné porovnať s rastlinstvom Belianskych Tatier. Rastú tu druhy horské až vysokohorské, ktoré sem prenikli pozdĺž Dunajca alebo sa zachovali z pleistocénu, a to spolu s druhmi teplomilnými. Významnú úlohu má aj nadmorská výška, kde dochádza k stretávaniu druhov typicky nížinných s druhmi horskými.

Z územia Pienin sa udáva 960 druhov taxónov vyšších rastlín, z toho je do rôznych kategórií ohrozenosti a vzácnosti zaradených 7,12% taxónov. Z 267 druhov machorastov do Červeného zoznamu je radených 36 taxónov, t.j. 13,5%.

Rastlinstvo NP Vysoké Tatry – stručná charakteristika Rastlinstvo Tatier patrí do obvodu flóry vysokých centrálnych Karpát a v rámci nich do dvoch fytogeografických okresov: Tatry a Sivý vrch. Podhorie Tatier patrí do obvodu flóry vnútrokarpatských kotlín, fytogeografického okresu Podtatranské kotliny, podokresu Liptovská kotlina a Spišské kotliny a obvodu východobeskydskej flóry, okresu Spišské vrchy.

Na vývoj rastlinstva v Tatrách vplývalo viacero faktorov – veľkosť územia, veľké výškové rozmedzie, striedanie rôznych geologických podloží, reliéf, geomorfológia územia, pôdne pomery, špecifické klimatické podmienky a mikroklimatické podmienky v hlbokých dolinách, ale aj historické činitele. Vyskytujú sa tu druhy teplomilné, vlhkomilné, podhorské, horské až druhy alpínske. Z územia Tatier je opísaných okolo 1650 druhov a variet siníc a rias, 1200 druhov lišajníkov, viac ako 720 druhov machov a pečeňoviek a 1400 druhov cievnatých rastlín. Viaceré z nich sú radené medzi chránené alebo ohrozené.

Na území Tatier sa zachovali viaceré glaciálne relikty (druhy z ľadových dôb), z ktorých niektoré práve na tomto území dosahujú južnú hranicu svojho areálu. Z glaciálnych reliktov sa tu vyskytuje napríklad dryádka osemlupienková (Dryas ostopetala), medvedík alpínsky (Arctous alpina), lomikameň zohnutolistý (Saxifraga retusa), iskerník ľadovcový (Ranunculus glacialis ), ostrica čiernohnedá (Carex atrofusca), sitina gaštanová (Juncus castaneus), sitina trojplevová (J. triglumis) , ostrička myšia (Elyna myosuroides).

Rastú tu aj druhy, ktoré majú v Tatrách jediné miesto výskytu na Slovensku, prípadne aj v celých Západných Karpatoch, a radené sú k druhom tatranským, západokarpatským alebo karpatským endemitom. Vyskytuje sa tu napríklad lyžičník tatranský (Cochlearia tatrae), zvonček hrubokoreňový (Campanula serrata ), zvonček tatranský (C. tatrae) , mak tatranský (Papaver tatricum), ostropysk poľný tatranský (Oxytropis campestris subsp. tatrae), očianka tatranská (Euphrasia tatrae), pakrálik alpínsky tatranský (Leucanthemum alpina subsp. tatrae), bodliak laločnatolistý (Carduus lobulatus), kostrava tatranská (Festuca tatrae) , voskovka holá tatranská (Cerinthe glabra subsp. tatrica) a ďalšie druhy.

Veľkou vzácnosťou v území je výskyt nasledujúcich druhov, ktoré sa vyskytujú iba na jednej alebo niekoľkých lokalitách: poniklec jarný (Pulsatilla vernalis), trávnička alpínska 57

(Armeria alpina), skalokráska pyrenejská (Petrocallis pyrenaica), ostrica černastá (Carex parviflora).

Najmä v blízkosti hornej hranici lesa pútajú svojim vzhľadom lišajníky, ktorých bohaté stielky visia na tenkých konárikoch a kmeňoch stromov. Najnápadnejšie sú druhy z rodu bradatec (Usnea sp.), fúzatec (Bryoria) a konárik (Evernia sp.) Tieto druhy patria k najväčším ohrozeným alebo už vymierajúcim taxónom. Nápadné žltozelené sfarbenie žulových skál spôsobujú stielky druhov rodu zemepisník (Rhizocarpon sp.) a na skalách žiarivožlté sfarbenie tvoria mnohospórovky ( Acarospora oxytona ).

Významnou skupinou rastlín sú machorasty, najmä skupina arktickoalpínskych druhov, napríklad z pečeňoviek korýtkovec Degenov (Scapania degenii), kvetuška (Anthelia juratzkana), zárezovka (Lophozia opacifolia) a z machov dvojhrot (Dicranum groenlandicum), kužeľník (Conostomum tetragonum), bankovec (Brachythecium glaciale), drobivka (Grimmia holleri), zmáčanec severský (Hygrohypnum polare).

Rastlinstvo NP Slovenský raj

NP Slovenský raj patrí k najhodnotnejším územiam Slovenska a predstavuje jedno z najvýznamnejších území v Západných Karpatoch. Je krasovým územím s členitým reliéfom s množstvom roklín, tiesňav a kaňonov, ako aj planín s rôznymi krasovými formami. Väčšiu časť Slovenského raja pokrývajú lesné spoločenstvá, ktoré zaberajú 90% rozlohy národného parku. Na strmých skalnatých svahoch sa vyskytujú vápnomilné bukové lesy, ktoré sú v území najrozšírenejším lesným biotopom. Veľmi vzácny je výskyt reliktného druhu – tisa obyčajného (Taxus baccata). Druhým najrozšírenejším biotopom sú jedľovobukové lesy. Na hrebeňoch a skalných bralách sa vyskytujú reliktné vápnomilné borovicové a smrekovcové lesy, ktoré predstavujú pozostatok poľadového vývoja vegetácie a v súčasnosti patria medzi vzácne biotopy. Svahové a roklinové sutiny osídľujú lipovojavorové sutinové lesy. Sutiny vo vyšších horských polohách osídľujú javorovobukové horské lesy, ktoré sú veľmi zriedkavé a vyskytujú sa iba na malých plochách. V okrajových častiach Slovenského raja na kyslých, minerálne chudobných horninách sa vyskytujú kyslomilné bukové lesy. Veľmi malé plochy pokrývajú smrekové lesy a na podmáčaných miestach horských pramenísk sa veľmi vzácne vyskytujú rašeliniskové smrekové lesy s výskytom rašelinníka (Sphagnum sp.). Okolo tokov a na nivách sa vyskytujú jaseňovojelšové podhorské lužné lesy a horské jelšové lesy.

Nelesnú vegetáciu tvoria spoločenstvá skál a skalných štrbín, lúk a pasienok, slatín a rašelinísk, ale aj pramenísk a vodných tokov. Lúky a pasienky predstavujú iba okolo 5% z celkovej rozlohy NP. Najhodnotnejšie sú Kopanecké lúky, ktoré sa nachádzajú vo výške 1000 m n.m. v k.ú. Vernára medzi Hrabušicami a Dobšinskou ľadovou jaskyňou. Patria medzi druhovo najbohatšie lúky v Európe, na 1 m² rastie 74 druhov vyšších rastlín. Na vlhkých lúkach sa vyskytuje žltohlav európsky (Trollius europaeus). Lúky sú významným biotopom výskytu druhov orchideí, z ktorých medzi najvzácnejšie patrí chránený a ohrozený druh červenohlav ihlanovitý (Anacamptis pyramidalis), ktorý tu má najpočetnejší výskyt v rámci Slovenska. Charakteristickou črtou Slovenského raja je teplotný zvrat – inverzia pásiem. Stanovištia na výslnných, vyššie položených miestach roklín, osídľujú teplomilné druhy rastlín ako napríklad poniklec slovenský (Pulsatilla slavica), cesnak bledožltý ( Allium ochroleucum ), bodliak sivastý ( Carduus glaucinus). Stanovištia na nižšie položených miestach roklín osídľujú horské až vysokohorské druhy rastlín, napr. prvosienka holá (Primula auricula), stokráska Micheliho ( Bellidiastrum michelii), kortuza Matthioliho (Cortusa matthioli). V území Slovenského raja sa vyskytujú viaceré glaciálne relikty, ako napríklad jazyčník sibírsky (Ligularia sibirica) a dryadka osemlupienková (Dryas octopetala). Územie NP Slovenský raj sa vyznačuje vysokou druhovou pestrosťou (biodiverzitou). Vyskytuje sa tu 950 druhov vyšších rastlín, z ktorých do zoznamu medzi ohrozené patrí 146 druhov. Z nich tu rastie napríklad ostrica pevná (Carex firma), rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia), lykovec voňavý (Daphne cneorum) , starček oranžový (Senecio aurantiacus) , vstavač bazový (Dactylorhiza sambucina) , prvosienka pomúčená (Primula farinosa) , žltohlav európsky (Trollius europaeus).

Rastlinstvo Hornádskej kotliny Hornádska kotlina je v rámci regiónu Spiša najviac premenená ľudskou činnosťou a v súčasnosti predstavuje skôr poľnohospodársky využívanú krajinu. Aj napriek tomu sa zachovali zvyšky niekdajších hodnotných spoločenstiev na medziach medzi poliami, na okrajoch lesov, na svahoch v záveroch dolín, pri výveroch minerálnych prameňov alebo v alúviu potokov a rieky Hornád. Môžeme spomenúť napríklad xerotermné spoločenstvá na melafýroch pri Švábovciach a Hôrke, halofytnú a slatinnú vegetáciu pri Gánovciach, Hôrke, Baldovciach a Sivej Brade, slatiny v Spišskej Teplici, Hozelci a Gánovciach, teplomilné spoločenstvá na skalných stenách v oblasti Markušoviec vľavo od toku Hornád, v okolí 59

Spišského Hrhova, na severnom okraji Levoče, ale aj v okolí Odorice južne od Levoče. Osobitnú pozornosť si vyžadujú brehové porasty. Medzi najhodnotnejšie patria brehové porasty v okolí toku Bicír, Brusník, Margecianky, zachovalé brehové porasty sa vyskytujú aj na niektorých úsekoch rieky Hornád. Lesné porasty sú pozmenené a dosahujú malé rozlohy. Najhodnotnejšie a najvzácnejšie sú travertínové kopy v okolí Spišského Podhradia, ktoré tvoria v otvorenej krajine Hornádskej kotliny výrazné dominanty a predstavujú z botanického hľadiska unikátne a jedinečné územie. Vegetácia týchto travertínových kôp sa líši od ostatného rastlinstva vyskytujúceho sa v okolí. Travertínové kopy ležia akoby na rozhraní medzi Tatrami a Braniskom, Slovenským krasom a Slovenským rajom. Tieto vápencové kopy sú akýmisi „ostrovčekmi“ na flyši a predstavujú jeden z najsevernejších výbežkov ponticko panónskej flóry, ktorá sem prenikla údolím Hornádu alebo zo Slovenského krasu cez Muránsku planinu. Viazaná je na geologický podklad – vápenec a na jej vývoj vplývala a vplýva geografická poloha územia vzhľadom k širšiemu okoliu, vek travertínovej kopy, reliéf, ako aj špecifické mikroklimatické, pôdne a hydrologické pomery. V NPR Dreveník sa zachovali rastlinné druhy z obdobia striedania ľadových a medziľadových dôb, v dôsledku čoho tu možno vedľa seba nájsť teplomilné druhy spolu s druhmi horskými. Južné, juhozápadné a juhovýchodné svahy, terasy a ploché skaly pokrýva spoločenstvo s prevládajúcou ostricou nízkou (Carex humilis) a kostravou tvrdou (Festuca pallens) alebo mrvicou peristou (Brachypodium pinnatum). Charakter a vzhľad vegetácie v jarných mesiacoch udáva najmä nátržník piesočný (Potentilla arenaria) a kozinec dánsky (Astragalus danicus). Skalné steny a skalné bralá pokrývajú skalničník guľkovitý lysavejúci (Jovibarba globifera subsp. glabrescens), rozchodník biely (Sedum album), rozchodník prudký (Sedum acre), dvojštítok hladkoplodý (Biscutella laevigata), z tráv je najhojnejšia kostrava tvrdá (Festuca pallens) a ostrevka vápnomilná (Sesleria albicans). Z Dreveníka bol udávaný výskyt plesnivca alpínskeho (Leontopodium alpinum), tento údaj sa však nepodarilo potvrdiť. Na západnom a juhozápadnom svahu sa vyskytuje nepôvodný borovicový les. Najcharakteristickejšími rastlinami pre územie Dreveníka sú poniklece – poniklec slovenský (Pulsatilla slavica) a poniklec prostredný (Pulsatilla subslavica), ktorých populácia na základe ich početnosti na relatívne malej ploche (približne 60ha) sa považuje za jednu z najbohatších lokalít v rámci Slovenska. Po okraji travertínovej kopy na skalných stenách rastie aj kosatec bezlistý (Iris aphylla) a včelník rakúsky (Dracocephalum

austriacum) , ktorý tu dosahuje najsevernejšiu hranicu svojho výskytu. Tieto druhy patria medzi druhy európskeho významu. Okrem druhov európskeho významu rastú na Dreveníku aj druhy, ktoré sú zaradené medzi druhy národného významu a ohrozené druhy v rámci Slovenska. Vyskytuje sa tu napríklad zvonček karpatský (Campanula carpatica), astra alpínska (Aster alpinus), astra spišská (Aster amelloides), kavyľ Ivanov (Stipa joannis), ostrica málokvetá (Carex pediformis), prilbica jedhoj (Aconitum anthora), veternica lesná (Anemone sylvestris), plamienok rovný (Clematis recta), horec krížatý (Gentiana cruciata), ľan žltý (Linum flavum), ľan rakúsky (Linum austriacum) a ďalšie druhy. Podobné floristické zloženie má aj travertínová kopa Ostrá hora, na ktorej sa vyskytujú najmä spoločenstvá s prevládajúcou ostricou nízkou (Carex humilis) a kostravou tvrdou (Festuca pallens), po okraji s mrvicou peristou (Brachypodium pinnatum) s výskytom viacerých chránených a ohrozených druhov. Travertínová kopa Sobotisko bola v šesťdesiatych rokoch 19. storočia zalesnená borovicou lesnou (Pinus sylvestris), borovicou čiernou (Pinus nigra) a smrekovcom opadavým (Larix decidua). V súčasnosti sú niektoré plochy poznačené kalamitou a teplomilná vegetácia s výskytom viacerých chránených a ohrozených druhov rastlín sa zachovala iba ostrovčekovite. Medzi mladšie travertínové kopy patrí travertínová kopa Pažica. Porastená je lúčnymi teplomilnými spoločenstvami s výskytom viacerých chránených a ohrozených druhov rastlín, ale ich počet v porovnaní s ostatnými travertínovými kopami je oveľa nižší. Najhodnotnejšie sú teplomilné spoločenstvá po okraji travertínovej kopy smerom k Spišskému salašu a teplomilný svah nad cestou smerujúcou do Baldoviec. Vyskytujú sa tu už iba menšie plochy kedysi hojne rozšíreného druhu ľanu austrálskeho (Linum austriacum) , ktorý rástol aj na planine Pažice. Okolo jazierka na Pažici sa vyskytovala halofytná a mokraďná vegetácia. Jej zloženie je závislé od hydrologických pomerov, od prítomnosti hladiny vody v jazierku. V súčasnosti je degradované a pokýva ho mokradná vegetácia tvorená prevažne druhmi ostríc (Carex sp.), sitín (Juncus sp,.) a bahničky močiarnej (Eleocharis palustris). Najmladšou travertínovou kopou je Sivá brada, ktorá je z botanického hľadiska veľmi významnou lokalitou. Travertínová kopa je pokrytá teplomilnými a xerotermnými spoločenstvami. Na minerálne pramene je viazaná slanomilná (halofytná) a slatinná vegetácia, ktorá sa vyskytuje na východnom a západnom úpätí travertínovej kopy, ale vyskytuje sa aj

v xerotermých spoločenstvách na plochách, kde kedysi boli činné minerálne pramene. V xerotermných spoločenstvách rastie okrem prevládajúcej trávy (Carex humilis) nátržník piesočný (Potentilla arenaria), cesnak horský (Allium montanum), ometlina štíhla (Koeleria macrantha) a ďalšie druhy. Flóra a fauna travertínových kôp – Dreveníka, Ostrej hory, Spišského hradného vrchu, Pažice a Sivej brady vyniká pestrosťou druhov, osobitosťou, vzácnosťou a jedinečnosťou. Z tohto dôvodu boli zaradené medzi územia európskeho významu NATURA 2000 ako „Travertíny pri Spišskom Podhradí“ .

Rastlinstvo Volovských vrchov Flóra a vegetácia Volovských vrchov je veľmi zaujímavá a pestrá. Je výsledkom dlhodobého historického vývoja a dokumentuje stupeň antropogénnej premeny územia, ktorý nastal v dôsledku zmien v spôsobe využívania tohto územia človekom. Prevažnú časť Volovských vrchov tvoria lesy. V nižších polohách prevládajú najmä karpatské dubové hrabiny s dubom, hrabom a brezou. Menšie rozlohy zaberajú lipové jedliny. Vo vyšších polohách, najmä v severne orientovaných dolinách, sa vyskytujú jedľovosmrekové lesy. Južné, juhozápadné a juhovýchodné expozície pokrývajú zmiešané jedľovobukové lesy alebo čisté bučiny. V najvyšších nadmorských výškach na holiach rastú klimaxové smrečiny. Menšie rozlohy na sutinových stanovištiach zaberajú sutinové lesy tvorené brestovými javorinami. Okolo potokov sa vyskytujú pripotočné jelšiny, ktoré predstavujú dnes už len zvyšky pôvodne veľmi hojných nivných spoločenstiev. Na prameniskových nivách sa vyskytujú prameniskové jelšiny. Pomerne veľké rozlohy zaberajú sekundárne smrečiny, ktoré vznikli zámernou výsadbou smreka alebo jeho zmladením zo semien. Nelesnú vegetáciu tvoria najmä lúky a pasienky, vlhké lúky, ale aj slatiny. Na obhospodarovaných lúkach a pasienkoch sa vyskytujú spoločenstvá ovsíkových lúk. Prevládajú v nich vysokosteblové až stredne vysoké trávy, najmä ovsík obyčajný (Arrhenatherum elatius). Vyznačujú sa vysokou biodiverzitou. Na týchto lúkach sa vyskytujú viaceré druhy chránených a ohrozených rastlín ako napríklad mečík škridlicovitý (Gladiolus imbricatus), päťprstnica obyčajná (Gymnadenia conopsea), vstavač obyčajný (Orchis morio), vstavačovec bázový (Dactylorhiza sambucina), vstavačovec Fuchsov (Dactylorhiza fuchsii), vstavačovec Fuchsov pravý (Dactylorhiza fuchsii subsp. fuchsii), vstavačovec májový pravý (Dactylorhiza majalis subsp. majalis), vstavačovec strmolistý (Dactylorhiza incarnata), bradáčik vajcovitolistý (Listera ovata), vemenník dvojlistý (Platanthera bifolia) , horec 62

krížatý (Gentiana cruciata), šafrán spišský (Crocus scepusiensis) a ďalšie. Na chudobnejších, nehnojených, čerstvo vlhkých až presýchavých plochách sa vyskytujú psicové porasty. V minulosti boli viac rozšírené, vyskytovali sa na holiach v najvyšších polohách. V dôsledku neobhospodarovania začali postupne zarastať a tvoria rôzne sukcesné štádiá. Druhovo sú chudobné. Z chránených a ohrozených druhov sa tu vyskytujú: bieloprst belavý (Pseudorchis albida), konvalinka voňavá (Convallaria majalis), vemenník dvojlistý (Platanthera bifolia), soldanelka uhorská ( Soldanella hungarica) a ďalšie. Veľmi cenné sú vlhké lúky, ktoré sa zachovali v alúviu tokov, ale aj na podmáčaných plochách. Veľkou vzácnosťou sú slatinné biotopy, ktoré znásobujú prírodovedné hodnoty tohto územia a v súčasnosti patria medzi vzácne a zároveň veľmi ohrozené. Porasty sú zväčša druhovo chudobné. Vysokú pokryvnosť dosahujú machy – zvyčajne 100% a vyššie rastliny okolo 50 – 70%. Vyskytujú sa na trvalo zamokrených biotopoch, v ktorých sa hromadí odumretá organická hmota. Viazané sú na prítomnosť podzemných vôd s nižším obsahom živín, ale aj na povrchovú vodu. Rastlinné spoločenstvá tvoria druhy ostríc ( Carex sp.), páperníky (Eriophorum latifolium, E. angustifolium), druhy sitín (Juncus inflexus, J. effusus, J. conglomeratus, J. filiformis), škripina lesná (Scirpus sylvaticus), lipkavec močiarny (Galium palustre), nátržník rovný (Potentilla erecta), nezábudka močiarna (Myosotis scorpioides agg.), čertkus lúčny (Succisa pratensis), praslička močiarna (Equisetum palustre), brusnica čučoriedková (Vaccinium myrtillus), brusnica obyčajná (V.vitisidaea). Z chránených a ohrozených druhov v území na týchto biotopoch rastie rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia) , vachta trojlistá (Menyanthes trifoliata), vŕba rozmarínolistá (Salix rosmarinifolia), tučnica obyčajná (Pinguicula vulgaris), všivec močiarny (Pedicularis palustris), fialka močiarna (Viola palustris), sedmokvietok európsky (Trientalis europaea) a ďalšie druhy.

1.2.7.2 Zoogeografické členenie Charakterizovať faunu Spiša nemôžeme bez širšieho pohľadu na faunu Slovenska v kontexte s faunou Európy. Na tak malom území, ktoré popisujeme, pôsobia viaceré faktory, ktoré určujú druhovú diverzitu živočíchov. Najdôležitejšími sú klimatické, orografické, pôdne a hydrologické faktory, ktoré priamo podmieňujú potravné možnosti pre živočišně druhy. Nie menej významným faktorom je historickogeologický vývoj územia, ako aj samotný historický vývoj ovplyvnený osídľovaním územia.

Fauna ako prvok krajiny, ktorý je veľmi pohyblivý, je zároveň prvkom, ktorý veľmi rýchlo reaguje na zmeny podmienok. Vývoj fauny na našom území bol poznamenaný od historických období vývojom klímy, ktorá je determinujúcim faktorom pre rozvoj producentov ako základnej bázy trofických pyramíd. Zmeny klímy vytvárali preto podmienky pre rozvoj a šírenie a taxónov fauny na naše územie. Hoci naše územie nie je bohaté na druhovú diverzitu fauny, ktorá tvorí len 3,3 % druhov celosvetovej fauny, je to územie, ktoré leží na rozhraní niekoľkých súborov faunistických prvkov (BUCHAR 1984). Takúto charakteristiku môžeme uplatniť parciále aj na územie regiónu Spiš. Prelínanie týchto prvkov fauny je podmienený aj hrizontálmnou aj vertikálnou členitosťou celého regiónu.

1.2.7.2.1 Zoogeografické členenie Slovenska Zoogeografické členenie Slovenska

ríša oblasť podoblasť zóna provincia Subprovincia

Západopanónska Panónska Stepi Matranskozemplínska Holarktis panva Paleoarktická Eurosibírska Východopanónska (Arctogea) Listnaté Západokarpatská Karpaty lesy Východokarpatská http://www.infoweby.sk/slovensko/geografia/522zivocistvo

Z hľadiska zoogeografického členenia terestrického biocyklu patrí územie Slovenska, teda aj Spiša, do oblasti palearktickej, podoblasti Eurosibírskej, provincie stepí, listnatých lesov a stredoeurópskych pohorí. Provincia stredoeurópskych pohorí je na našom území zastúpená podprovinciou karpatských pohorí, ktorá sa člení na úsek východokarpatský (Bukovské vrchy) a západokarpatský (Oravské Beskydy, Veľká a Malá Fatra, Tatry a Nízke Tatry) (JEDLIČKA, KALIVODOVÁ 2002).

Doteraz bolo popísaných takmer 29 tisíc živočíšnych druhov a tisíc druhov prvokov. V dôsledku činnosti človeka, najmä extenzívneho využívania prírodných zdrojov, početné rastlinné a živočíšne druhy vyhynuli, niektoré sa stali vzácnymi a iné sú ohrozené. Sledované územie je prienikom súborov niekoľkých prvkov fauny: arboreálnej (fauna viazaná na lesné ekosystémy), boreálnej (centrum šírenia bolo v mongolskej oblasti), mediteránnej (druhy viazané na listnaté lesy ), kaspickej a mandžuskej, stepnej (škrečok, syseľ, myš domová), oreotundrálnej (žiabronôžka, kamzík), kozmopolitnej (vlk), prvky limnického biocyklu (úhor, mihula), prvky epiareálovej fauny (havran, populácie myšiaka zo severu). Limnický biocyklus sa delí na (HENSEL, KRNO 2002): I. atlantická provincia 1. okres popradský (povodie rieky Dunajec a Poprad), II. pontokaspická provincia 1. hornovážsky okres (povodie Váhu po profil za Vrútkami), 2. podunajský okres 2.1. západoslovenská časť (povodie riek Morava, Malý Dunaj, hranica je Dudváh a dolné úseky povodia Váhu, Hronu, Ipľa), 2.2. stredoslovenská časť (povodie Váhu medzi Strečnom a Kolárovom, Hron, Ipeľ), 3. potiský okres 3.1. slanská časť (povodie toku Slaná s Bodvou a Hornádom), 3.2. latorická časť (povodie Bodrogu).

1.2.7.2.2 Charakteristika fauny Spiša V tejto štúdii sme pre základnú charakteristiku fauny Spiša zvolili ekologický prístup. Charakterizujme faunu pohorí, lesov, lúk a pasienkov, vôd, rašelinísk a stepí, ktoré sú charakteristické pre významné územia Spiša. Venujeme sa endemickým druhom s dôrazom na územie, v ktorom sa vyskytujú, upozorňujeme na významné biotopy Natury 2000 z pohľadu zastúpenia jednotlivých druhov živočíchov. Jednotlivé druhy uvádzame podľa

systematického zaradenia do tried, pri hmyze do radov. Cicavce, vtáky, plazy, obojživelníky, ryby, resp. motýle, chrobáky, blanokrídlovce, dvojkrídlovce. Územie Spiša je charakteristické morfologickou rôznorodosťou a pestrosťou. Striedajú sa tu vysoké pohoria s kotlinami, strmé svahy s miernejšími aluvialnými sedimentami riek, vrchovinový a pahorkatinový reliéf s krasovými roklinami a planinami. Podľa geomorfologickej mapy Slovenska na území Spiša sú zastúpené tieto geomorfologické jednotky: Volovské vrchy, Čierna Hora, Spišskogemerský kras – podcelok Slovenský raj, Nízke Tatry, Hornadská kotlina, Branisko, Kozie chrbty, Levočské vrchy Podtatranská kotlina, Tatry, Spišskošarišské medzihorie, Podtatranská brázda, Spišská Magura, Ľubovnianská vrchovina a Pieniny.

Tatry

Jedlička a Kalivodová (2002) podľa terestrického biocyklu zaraďujú Vysoké Tatry do provincie stredoeurópskych pohorí, podprovincie karpatských pohorí a východokarpatského úseku. V limnickom biocykle patria podľa Hensela a Krna (2002) Vysoké Tatry do atlantickej provincie, v rámci ktorej spadajú do popradského okresu. Súčasný stav rozšírenia živočíchov na území Tatier je výsledkom dlhodobého pôsobenia prírodných ako aj ľudských faktorov. Veľký vplyv na tatranskú faunu mali najmä studené obdobia (v dobách ľadových), z ktorých pochádzajú potomkovia druhov obývajúcich severskú tajgu a tundru. Studené obdobia vystriedali teplejšie obdobia s teplomilnejšími druhmi z východnej a juhovýchodnej Európy. Tatranskú faunu preto charakterizujú rozličné geografické zložky, z ktorých sú zastúpené najmä kozmopolitné, palearktické, európske (eurosibírske, boreoalpínske, boreálne, samarské, sudetokarpatské) a endemické druhy. Kozmopolitnú a palearktickú zložku reprezentujú druhy vyskytujúce sa v nižších polohách. Európska zložka je zastúpená mnohými druhmi bezstavovcov i stavovcov ako napr. skokan zelený (Rana esculenta), žlna zelená (Picus viridis) a iné. K početnejším zložkám sa radí eurosibírska, ktorú reprezentuje značný počet druhov bezstavovcov i stavovcov, napr. skokan hnedý (Rana temporaria), vretenica severná (Vipera berus), tetrov hoľniak ( Lyrurus tetrix), jariabok hôrny (Tetrastes bonasia), sýkorka chochlatá (Parus cristatus ). 66

Boreálnu (severskú) zložku reprezentuje napr. šidlo belasé (Aeschna coerulea ), chochláč severský (Bombycilla garrulus) , myšiak severský (Buteo lagopus). Boreoalpínsku zložku charakterizujú druhy rozšírené najmä pri hornej hranici lesa, napr. piskor vrchovský (Sorex aplinus), myšovka vrchovská (Sicista betuliana), hraboš snežný (Microtus nivalis), pomerne značné množstvo rôznych skupín bezstavovcov a patrí sem aj glaciálny relikt žiabronôžka severská (Branchinecta paludosa). Charakteristická pre Tatry je zložka alpínska, ktorú reprezentujú druhy: svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris), kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), ľabtuška vrchovská (Anthus spinoletta), rôzne druhy ulitníkov (Gastropoda), pavúkov (Arachnida), chvostoskokov (Collembola) a hmyzu (Insecta). Sudetokarpatská zložka je zastúpená napr. slizniakom karpatským (Bielzia coerulans ), chvostoskokom obrovským (Tetrodontophora bielanensis). Sarmatská zložka je v Tatrách zastúpená pomerne málo. Z cicavcov patrí do tejto zložky napr. ryšavka tmavopása (Apodemus agrarius). Významnú zložku tatranskej fauny tvoria endemity (tatranské, karpatské a alpskokarpatské). Napríklad z cicavcov hraboš tatranský (Pitymys tatricus), z kôrovcov bežec tatranský (Nebria tatrica), z motýľov priadzovec tatranský (Kessleria tatrica), z chrobákov fúzač zemolezový (Pseudogaurotina exellens) a iné. Členitý reliéf a pestrá paleta biotopov vytvára príležitosť pre existenciu spoločenstiev bezstavovcov, ktoré zahŕňajú rozmanité formy živočíchov obývajúce prakticky všetky typy biotopov. Presný počet bezstavovcov dodnes nepoznáme, pretože výskumy potvrdzujú stále nové druhy. Stavovce sú v TANAPe zastúpené 11 druhmi rýb a 2 druhmi kruhoústnic. Ďalej tu žije 6 druhov obojživelníkov, 5 druhov plazov, 102 druhov hniezdiacich vtákov a 14 druhov cicavcov. Podobne ako u rastlinstva i u živočíšstva existuje vertikálne usporiadanie. Veľká absolútna i relatívna nadmorská výška Tatier umožnila vznik širokej škály vertikálneho usporiadania živočíšstva, a to od podhorského a horského stupňa, stupňa kosodreviny (subalpínsky), po alpínsky až subniválny stupeň. Podhorský (submontánny) vegetačný stupeň tvoria najnižšie situované časti územia národného parku do nadmorskej výšky približne 800 – 850 m. Medzi typických predstaviteľov sa radí hraboš poľný (Microtus arvalis), zajac poľný (Lepus europaeus), sokol

myšiar (Falco tinnunculus), jarabica poľná (Perdix perdix), chrapkáč poľný (Crex crex), skokan hnedý (Rana temporaria) , ropucha bradavičnatá (Bufo bufo), slepúch lámavý (Anguis fragilis) a iné. Celý horský (montánny) vegetačný stupeň Tatier patrí do oblasti prirodzeného rozšírenia smreka v Karpatoch. Z bezstavovcov (Evertebrata) sú pre montánny vegetačný stupeň typické lesné druhy ulitníkov napr. slizniak karpatský (Bielzia coerulans ) – karpatský endemit. Bohatšia fauna je na vápencoch a dolomitoch, napr. endemit Chondrina tatrica , ale aj iné ulitníky ako Macrogastra borealis a Bulgarica cana . Veľmi početná je skupina hmyzu (Insecta). Zo vzácnych a chránených druhov chrobákov je to fúzač zemolezový (Pseudogaurotina excelens), ktorý sa vyskytuje na viacerých lokalitách Tatier. Bohatá je fauna motýľov (Lepidoptera). Osobitné postavenie majú endemické druhy, často malé a nenápadne sfarbené ako je Kessleria tatrica, Aethes rutilla tatrica. V Štrbskom plese je evidovaný výskyt geneticky čistej populácie síh maréna (Coregonus maraena). Dominantné postavenie majú v montánnom stupni vtáky. Dominujúce sú pinka obyčajná (Fringilla coelebs) a sýkorka uhliarka (Parus ater). Typické druhy pre horskú tajgu v podmienkach Tatier sú kôrovník dlhoprstý (Certhia familiaris), orešnica perlavá (Nucifraga caryocatactes), hýľ obyčajný (Pyrrhula pyrrhula), sýkorka čiernohlavá (Parus montanus), hlucháň hôrny (Tetrao urogallus), pôtik kapcavý (Aegolius funereus), kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum), ďubník trojprstý (Picoides tridactylus), sýkorka chochlatá (Parus cristatus), krivonos smrekový (Loxia curvirostra). Vzácne treťohorné relikty sú zastúpené pôtikom kapcavým (Aegolius funereus), ďubníkom trojprstým (Picoides tridactylus), kuvičkom vrabčím (Glaucidium passerinum), orešnicou perlavou (Nucifraga caryocatactes) a drozdom kolohrivcom (Turdus torquatus). Z významných a ohrozených druhov dravých vtákov a sov sú tu zastúpené orol skalný (Aquila chrysaetos), orol krikľavý (Aquila pomarina), sokol myšiar (Falco tinnunculus), myšiak hôrny (Buteo buteo), výr skalný (Bubo bubo). Z cicavcov bol zistený výskyt, napr. piskor lesný (Sorex araneus), piskor vrchovský (Sorex alpinus), bielozúbka krpatá (Crocidura suaveolens), myšovka vrchovská (Sicista betulina), hrdziak hôrny (Clethrionomys glareolus), z netopierov ucháč svetlý (Plecotus auritus), netopier fúzatý (Myotis mystacinus), netopier severský (Eptesicus nilsoni), netopier pobrežný (Myotis dasycneme). Z veľkých šeliem je to v súčasnosti pomerne silná populácia medveďa hnedého (Ursus arctos), rys ostrovid (Lynx lynx), vlk dravý (Canis lupus). Tatranské vodné toky sú domovom a lovným teritóriom vydry riečnej (Lutra lutra).

Subalpínsky (kosodrevinový) stupeň je tvorený v podstate zónou kosodrevinových porastov, je to prechodné pásmo medzi horským (montánnym) a vysokohorským (alpínskym) vegetačným stupňom. Faunu tohto stupňa tvorí mozaika lesných a špecifických vysokohorských druhov. Endemitom je nosáčik Trachysoma beigerae , ktorý bol opísaný z poľskej strany Tatier, endemickým druhom je tiež malý a slepý behúnik Duvaliopsis pilosellus . Do subalpínskeho a alpínskeho stupňa vystupuje aj pestro kovovolesklo sfarbená bystruška zlatolesklá (Carabus auronitens) , bystruška fabríciová (Carabus fabricii). Z motýľov sú to napr. druhy rodu Erebia – Erebia pandrose a Erebia manta , glaciálny relikt jasoň červenooký (Parnassius apollo). Z cicavcov sa v subalpínskom a alpínskom stupni nachádzajú reliktné druhy hraboš tatranský (Pitymys tatricus), hraboš snežný (Microtus nivalis mirhanreini), svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris) a kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), ktoré sú existenčne viazané len na tieto biotopy. Sporadicky do biotopov alpínskeho stupňa prenikajú medveď hnedý (Ursus arctos), vlk dravý (Canis lupus), rys ostrovid (Lynx lynx), líška hrdzavá (Vulpes vulpes). Z drobných zemných cicavcov tu majú stály výskyt: hraboš podzemný (Pitymys subterraneus), hraboš poľný (Microtus arvalis), ryšavka žltohrdlá (Apodemus flavicollis) a iné. Osobitné postavenie má kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), ktorý sa vyvinul na autochtónnu endemickú subspéciu Tatier (Blahout, 1976). čo je geneticky potvrdené i analýzou vzoriek medzinárodnými odborníkmi v Rakúsku, Nemecku a Švajčiarsku.

Pieniny

Zoogeografickú výnimočnosť územia Pienin určuje značná geomorfologická členitosť Vlastné územie je výrazne výškovo členené, od nadmorskej výšky 429 m až po 1050 m. Širšie doliny sa striedajú s kaňonovitými roklinami, hlboké lesy sa striedajú s lúkami a skalnými a stepnými stráňami, rieka Dunajec so svojimi prítokmi vytvára vhodné prostredie pre mnohé druhy živočíchov. Zároveň rozdeľuje toto územia na poľskú a slovenskú časť. Endemické druhy – chvostoskok (Onychiurus carpenteri), karpatský endemit stonôžka (Hybomiscus mariae). K vzácnym druhom patrí kobylka pieninská (Isopha pienensis), z 69

karpatských prvkov koníček (Tetrix wagai), kosec (Paranemastoma kochi), utekáčik (Trichus pulpami), bystruška lesklá (Carabus obsoletum), utekáčik štíhly (Abax schúppeli rendschmidti). Relikty – zachovali sa tu viaceré druhy pôvodne obývajúce ihličnaté lesy tajgového charakteru, ako je z vtákov pôtik kapcavý (Aegolius funereus), kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum), ďubník trojprstý (Pisoides tridactyla), tesár čierny (Dryocopus martinus), z cicavcov piskor vrchovský (Sorex alpinus) a hraboš močiarny (Microtus agrestis). K preglaciálnym reliktom patrí z hmyzu koník belasonohý (Posisma pedestris) a jasoň červenooký (Parnassius apollo). V Pieninách sa vyskytujú teplomilné druhy pôvodom z oblasti Stredomoria, Čierneho mora, Malej a Prednej Ázie. (http://www.infoweby.sk/slovensko/priroda/532narodnyparkpieniny)

Cicavce – Hmyzožravce, hlodavce a zajace Táto skupina živočíchov má v národnom parku veľmi bohaté zastúpenie. Azda najznámejším hmyzožravcom je jež západný ( Erinaceus europaeus), piskor vrchovský (Sorex alpinus) , piskor malý (Sorex minutus) a pri vode žijúca dulovnica väčšia (Neomys fodiens) a krt obyčajný (Talpa europea). veverica stromová (Sciurus vulgaris), bobor vodný (Castor fiber) , ktorému sa tu v poslednom období začalo dariť. V lesoch žije aj plch sivý (Glis glis) a pĺšik leskový (Muskardinus avellanarius), ryšavka tmavopása (Apodemus agrarius), hraboš močiarny (Microtus agrestis). V okolí obydlí v krovinatých spoločenstvách a na okrajoch lesa žije zajac poľný (Lepus europaeus).

Netopiere S výskytom jaskýň súvisí aj prítomnosť viacerých druhov netopierov. Najhojnejšími a na tomto území rozmnožujúcimi sa druhmi sú netopier obyčajný (Myotis myotis), netopier brvitý (Myotis emarginatus), podkovár malý (Rhinolophus hipposideros), netopier vodný (Myotis daubentonii) , podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum). Jaskyňa Aksamitka bola v 60 tych a 70tych rokoch minulého storočia charakteristická výskytom lietavca sťahovavého (Miniopterus schreibersii), ktorého výskyt od vtedy nebol potvrdený.

Šelmy Územie Pienin vytvára vhodné prostredie pre život mnohých cicavcov. Z veľkých šeliem tu žije medveď hnedý (Ursus arctos) , vlk dravý (Canis lupus), rys ostrovid (Lynx lynx), z tých menších je tu mačka divá (Felis silvestris), líška hrdzavá (Vulpes vulpes), kuna skalná (Martes foina), kuna lesná (M. martes), tchor tmavý (Mustela putorius) a jazvec lesný (Meles meles). Vodu vyhľadáva vydra riečna (Lutra lutra). Malé šelmy zastupuje hranostaj čiernochvostý (Mustela erminea) a lasica myšožravá (Mustela nivalis).

Vtáky Podmienkou zachovania vtáčích druhov je zachovanie, udržiavanie a obnova dostatočnej. rozmanitosti a rozlohy ich biotopov, za účelom zaistenia ich prežitia a reprodukcie v areáloch ich rozšírenia. V Pieninách na pomerne malom území žijú v tesnej blízkosti populácie s krajne rozdielnymi ekologickými nárokmi. Popri horských na skalné biotopy, žijú vodné, močiarne, lesné, lesostepné a lúčne druhy. druhoch, typických pre hrebene karpatského oblúka a druhoch vyslovene viazaných.

Vodné vtáctvo Takmer polovica európskych vtákov je viac alebo menej viazaná na mokraďové a vodné platyrhynchos), labuď hrbozobá (Cygnus olor), volavka popolavá (Ardea cinerea), v zimnom období k nám prilieta aj potápka hnedá (Tachybaptus ruficolis), potápač veľký (Mergus merganser) , potápač dlhozobý (Mergus serrator), kormorán veľký (Phalacrocorax carbo ) a hlaholka severská (Bucefala clangula). Vo vodách Dunajca loví rybár riečny (Sterna hirundo), čajka sivá (Larus canus), čajka striebristá (Larus argentatus ) a čajka smejivá (Larus ribidundos). V blízkosti vôd, na brehoch potokov a riek a brehových porastoch žije trasochvost horský (Motocila cinerea), trasochvost žltý (Motacila flava), vodnár potočný (Cinclus cinclus), sliepočka vodná (Galinula chloropus).

Vtáctvo lesov, lúk a polí. Do tejto skupiny patrí vtáctvo, ktoré využíva na hniezdenie lesné biotopy, ale potravu si hľadá nielen v lese, ale aj na lúčnych a poľných biotopoch a otvorenej krajine. Typickými obyvateľmi našich lesov sú ďatle. Je to ďateľ veľký (Dendrocopu smajor), tesár čierny (Dryocopus martius), ďubník trojprstý (Picoides tridactilus). Zo vzácnejších, ohrozených alebo zoogeograficky významných druhov treba spomenúť pôtika kapcavého (Aegolius 71

funereus), kuvika vrabčieho (Glaucidium passerinum), sovu dlhochvostú (Strix uralensis), sovu lesnú (Strix aluco), výra skalného (Bubo bubo). V lesných porastoch hniezdi aj vzácny bocian čierny (Ciconia nigra), orol krikľavý (Aquila pomarina), jastrab veľký (Accipiter gentilis), jastrab krahulec (A. nisus) , orol skalný (Aquila chrysaetos) a sokol myšiar (Falco tinunculus). Horské ihličnaté lesy obýva krivonos smrekový (Loxia curvirostra), tetrov hlucháň (Tetrao urogalus), tetrov hôľniak (Lyrurus tetrix) a jariabok hôrny (Tetrastes bonasia).

Vtáctvo pasienkov a lúk Lúky a pasienky s rozptýlenou drevinnou vegetáciou obýva strakoš veľký (Lanius excubitor), hrdlička poľná (Streptopelia turtur). S pribúdajúcou poľnohospodárskou krajinou sa objavuje jarabica poľná (Perdix perdix), zriedkavý chrapláš poľný (Crex crex), ľabtuška lúčna (Anthus pratensis) , škovráhok poľný (Alauda arvensis) a kanárik poľný (Serinus serinus). Poľné monokultúry sú potravinovým zdrojom pre havrana poľného (Corvus frugilegus ), myšiaka hôrneho (Buteo buteo) a sokola myšiara (Falco tinnunculus ). Vtáctvo lesných okrajov a lúk. Krovinnú a stromovú vegetáciu obývajú penica čiernohlavá (Sylvia atricapila), penica hnedokrídla (S. communis), slávik červienka (Erithacus rubecula ), strnádka lúčna (Emberiza citrinela) , vrchárka modrá (Prunela modularis), drozd čierny (Turdus merula), drozd plavý (T. philomelos), sýkorka bielolíca (Parus major), sýkorkač (Parus montanus), hýľ lesný (Pyrrhula pyrrhula) a oriešok hnedý (Troglodites troglodites). Vtáctvo skalných biotopov. Z typu skalného prostredia, na území Pienin hojne zastúpeného, nachádzajú vhodné hniezdne podmienky vzácne druhy ako je výr skalný ( Bubo bubo), z poľskej časti Pienin udávaný je výskyt vzácneho skaliara pestrého ( Monticola saxatilis) a murárika červenokrídleho (Tichodroma muraria). V skalách zvykne hniezdiť aj sokol myšiar (Falco tinnunculus), orol skalný (Aquila chrysaetos) a krkavec čierny ( Corvus corax).

Obojživelníky a plazy Územie PIENAPu a jeho ochranné pásmo sa vyznačuje rôznorodosťou biotopov, čo vytvára vhodné prostredie pre výskyt a rozmnožovanie obojživelníkov a plazov. Vyššia prirodzená vlhkosť prostredia a horské a podhorské polohy sú typickým životným prostredím salamandry škvrnitej (Salamandra salamandra). Najhojnejším a celoplošne rozšíreným je skokan zelený (Rana temporaria). Ďalším veľmi prispôsobivým druhom je kunka žltobruchá (Bombina variegata) , hojná je aj v mlákach na lesných a poľných cestách. V blízkosti

ľudských sídiel možno spozorovať ropuchu bradavičnatú (Bufo bufo), zriedkavejšia je ropucha zelená (Bufo viridis) . Prítomnosť jazier v ochrannom pásme podmieňuje výskyt mloka vrchovského (Triturus alpestris), mloka karpatského (Triturus montandoni) a mloka bodkovaného (Triturus vulgaris). Lúčne spoločenstvá a vyhrievané slnečné polohy sú domovom zriedkavej jašterice krátkohlavej (Lacerta agilis) a tiež pomerne početného druhu jašterice živorodej (Lacerta vivipara). V dolnej časti horského stupňa na lúčnych spoločenstvách sa zriedkavejšie vyskytuje slepúch lámavý (Anguis fragilis). V Prielome Dunajca ako aj na výslnných stráňach Haligovských skál má domov vretenica obyčajná (Vipera berus). Blízkosť vodných biotopov vyhľadáva užovka obojková (Natrix natrix). Z poľskej strany Pienin sa udáva výskyt druhov ako rosnička zelená (Hylla arborea), skokan zelený (Rana esculenta) a užovka hladká (Coronella austriaca). Aj keď je predpoklad ich existencie aj na našom území, nemáme hodnoverné údaje o ich existenci u nás.

Ryby Rieka Dunajec pričleňuje severnú časť územia Slovenska k povodiu Baltického mora, a tým vytvára určité špecifikum aj po stránke hydrobiologickej. Z hľadiska výskytu druhov zo zoznamu NATURA 2000 v Dunajci žije mrena škvrnitá (Bambus peloponensius), hlavátka podunajská (Hucho hucho) a lipeň tymiánový ( Thymallus thymallus). V prítokoch Dunajca najbežnejšími druhmi sú pstruh potočný (Salmo trutta m. fario ) a hlaváč pásoplutvý (Cottus poecilopus), ďalšími najčastejšie sa vyskytujúcimi druhmi sú čerebl'a pestrá (Phoxinus phoxinus) a slíž severný (Barbatula barbatula). Dolné úseky potoka Rieka a Lipnického potoku majú ich už charakter lipňového pásma. Prevládajúcim druhom tu však nie je lipeň tymiánový (Thymallus thymallus), ale mrena karpatská (Barbus carpaticus) a jalec hlavatý (Leuciscus cephalus). Okrem uvedených druhov boli v dolných úsekoch Rieky, alebo Lipnického potoka zistené: podustva severná (Chondrostoma nasus), hrúz škvrnitý (Gobio gobio), belička európska (Albumus albumus), mrena severná (Bambus barbus), jalec maloústy (Leuciscus leuciscus), pstruh dúhový (Oncorhynchus mykiss), hlaváč bieloplutvý (Cottus gobio) a ostriež zelenkastý (Perca fIuviatilis). Vybudovaním bariér na reke Dunajec bolo zabránené prirodzej migrácii rýb z oblasti Baltického mora. Ďalšie druhy ako úhor riečny (Anguilla anguilla), pstruh dúhový (Oncorhynchus mykiss), hlavátka podunajská (Hucho hucho) a kapor obyčajný (Cyprinus carpio) sa v Dunajci vyskytujú iba vd'aka aktivitám rybárskych organizácií, keďže ide o 73

hospodársky zaujímavé druhy rýb. Hlavátka sa v tomto povodí udomácnila, výskyt ostatných troch druhov je závislý od ich vysádzania. Ďalšie zmeny sa dajú očakávať najmä vo výraznejšom presadení sa druhov žijúcich v nádržiach Czorsztyn – Niedzica, ako sú plotica červenooká (Rutilus rutilus), jalec hlavatý, ploska pásavá (Alburnoides bipunctatus), zubáč velkoústy (Stizostedion lucioperca), ostriež zelenkastý a hrebenačka škvrnitá (Gymnocephalus cernuus).

Slovenský raj

Na území Národného parku Slovenský raj sa vytvorili dva výrazne odlišné typy spoločenstiev. Charakteristickým a prevládajúcim typom sú spoločenstvá planín, skalnatých brál a tiesňav. Druhým, výrazne odlišným typom spoločenstva, sú spoločenstvá lesnatých vrchov v juhovýchodnej časti územia. Druhové zastúpenie živočíchov planín, skalnatých brál a tiesňav je veľmi pestré, podmienené nielen geologickým podkladom s pestrou vegetáciou, ale i značnou horizontálnou a vertikálnou členitosťou terénu. Podstatne jednotvárnejšia je fauna v juhovýchodnej časti územia, podmienená prítomnosťou súvislých horských smrečín. Živočíšstvo Slovenského raja je pestré a unikátne, avšak v mnohých prípadoch i veľmi ohrozené a jeho zachovanie si vyžaduje osobitnú ochranu.

Cicavce Na území Slovenského raja je ich evidovaných 40 rôznych druhov. Na vodný biotop Hornádu, Hnilca či iných menších vodných tokov sa viažu niektoré drobné hlodavce – najmä myši a hraboše, či prirodzený predátor v tomto prostredí vydra riečna (Lutra lutra). Z kozmopolitnejších európskych druhov tu žijú šelmy medveď hnedý (Ursus arctos), vlk obyčajný (Canis lupus), rys ostrovid (Lynx lynx), mačka divá (Felis silvestris). V jaskýniach Slovenského raja zimujú viaceré druhy netopierov – netopier pobrežný (Myotis dasycneme), netopier Brandtov (Myotis brandti), netopier ostrouchý (Myotis blythi) či netopier fúzatý (Myotis mystracinus ), uchaňa čierna (Barbastella barbastellus), podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum) a podkovár malý (Rhinolophus hipposideros).

Vtáky Z veľkého počtu vtáčich druhov (viac ako 100 druhov) je potrebné spomenúť aspoň tie typické a vzácne druhy – myšiak hôrny (Buteo buteo) , včelár obyčajný ( Pernis apivorus) , orol skalný (Aquila chrysaetos), výr skalný (Bubo bubo), sova obyčajná (Strix aluco) , kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum). Ďalšími významnými vtáčimi druhmi Slovenského raja sú bocian čierny (Ciconia nigra), hlucháň obyčajný (Tetrao urogallus), tetrov obyčajný (Tetrao tetrix), ďublík trojprstý (Picoides tridactylum), rybárik obyčajný (Alcedo atthis).

Plazy Sú zastúpené len malým počtom druhov. Vyskytuje sa tu slepúch lámavý (Anguis fragilis), uvidíme tiež užovku obyčajnú (Natrix natrix), užovku hladkú (Coronella austriaca ), vretenicu obyčajnú (Vipera berus), jaštericu bystrú (Lacerta agilis) , jaštericu živorodú (Lacerta vivipara) a jaštericu múrovú (Lacerta muralis).

Obojživelníky Medzi najznámejšie druhy patrí skokan hnedý (Rana temporaria), kunka žltobruchá (Bombina variegata), ropucha obyčajná (Bufo bufo), ropucha zelená (Bufo viridis ). salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra), mlok vrchovský (Triturus alpestris), mlok karpatský (Triturus montandoni). Zaradené k európsky významným druhom.

Ryby Typickými obyvateľmi Hornádu, Hnilca či iných vodných tokov a plôch sú pstruh potočný (Salmo trutta morfa fario), lipeň obyčajný (Thymallus thymallus), slíž obyčajný (Noemacheilus barbatulus), jalec hlavatý (Leuciscus cephalus), mrena stredomorská (Barbus meridionalis), mrena obyčajná (Barbus barbus), hlaváč obyčajný (Cottus gobio), hlaváč pásoplutvý (Cottus poecilopus) , mrena stredomorská (Barbus meridionalis), vzácna mihuľa potiská (Eudontomyzon danfordi).

Bezstavovce Nemenej výraznú časťu živočíšstva Slovenského raja predstavujú bezstavovce, ktorých tu žije viac ako 4000 druhov: Motýle sú najlepšie preskúmanou skupinou bezstavocov. S 2162 zistenými druhmi predstavujú viac ako polovicu z celkového počtu bezstavovcov Slovenského raja. Profesor

Andrej Reiprich v Slovenskom raji objavil a popísal dva nové druhy motýľov – psota Reiprichova (Scrobipalpa reiprichi) a obalovač spišský (Ancylis sepusensis). Týmto sa motýlia fauna Slovenského raja stáva atraktívnejšou a pútavejšou pre nových objavovateľov. Nájdeme medzi nimi jasoňa červenookého ( Parnasius apollo) , očkaňa lúčneho (Maniola jurtina), perlovca dvanásťškvrnného (Clossiana selene) či modráčika čiernoobrúbeného (Plebejus argus).

Chrobáky Popísaných je asi 400 druhov. Patria k ním známejšie druhy ako fúzač obyčajný (Leptura rubra), krivák obyčajný (Rivulogamarus fossarum), bystruška záhradná (Carabus hortensis), fúzač pižmový ( Aromia moschata), zlatoň obyčajný (Cetonia aurata ), bežec vrchovský (Nebria gyllenhali), behúnik horský (Trechus pulchllus), fúzač smrekový (Tetropium castaneum). Dvojkrídlovce, blanokrídlovce, rovnakokrídlovce – na lúkach Slovenského raja žije kobylka hryzavá (Decticus verrucivorus), koník čiarkovaný (Stenobothrus lineatus), čmeľ zemný (Bombus terrestris), čmeľ hájový (Bombus lucorum), čmeľ hôrny (Bombus sylvarum), čmeľ záhradný (Megabombus hortorum) alebo čmeľ skalný (Pyrobombus lapidarius)

Mäkkýše Zastúpenie tu má 150 druhov, spomenieme aspoň tieto druhy: slizniak karpatský (Bielzia coerulans), závornatka kyjovitá (Clausilia pumila), korýtko riečne (Unio crassus), pimprlík močiarny (Vertigo geyeri), pimprlík mokraďný (Vertigo angustior), korýtko riečne (Unio crassus). Na území Národného parku Slovenský raj sa vyskytuje vyše 160 chránených druhov živočíchov. Nájdeme tu karpatské endemity, ktoré žijú len v len v oblasti Karpát, ako napríklad fúzač zemolezový (Gaurotes excelens), mäkkýš Iphigena latestria . a glaciálne relikty, ako pozostatok z doby zaľadnenia – motýľ jasoň červenooký (Parnasius apollo). Z európsky významných druhov živočíchov tu žije: zo šeliem – medveď hnedý (Ursus arctos) , vlk obyčajný (Canis lupus), rys ostrovid (Lynx lynx), vydra riečna (Lutra lutra), z dravých vtákov – orol skalný (Aquila chrysaetos), orol krikľavý (Aquila pomarina), sokol sťahovavý (Falco peregrinus), včelár lesný (Pernis apivorus), zo sov – kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum), pôtik kapcavý (Aegolius funereus), sova dlhochvostá (Strix uralensis) , výr skalný (Bubo bubo), z ďatľov – ďateľ trojprstý (Picoides tridactylus), ďateľ 76

bielochrbtý (Dendrocopos leucotos), ďateľ čierny (Dryocopus martius) , žlna sivá (Picus canus) , z lesných kúr – jariabok hôrny (Bonasa bonasia), tetrov hlucháň (Tetrao urogallus ) a tetrov hoľniak (Tetrao tetrix), zriedkavý bocian čierny (Ciconia nigra) a ďalšie druhy vtákov.

Volovské vrchy

Plazy Počas táborov ochrancov prírody a krajiny v rokoch 1996 a 2004 herpetologická sekcia zistila 6 druhov plazov patriacich do 4 čeľadí (Lacertidae, Anguidae, Colubridae a Viperidae) . K najpočetnejším druhom patrili jašterica živorodá (Zootoca vivipara), slepúch lámavý (Anguis fragilis) a vretenica severná (Vipera berus). Užovka obojková (Natrix natrix), jašterica obyčajná (Lacerta agilis) . Pozoruhodným je výskyt užovky frkanej (Coronella austriaca) v nadmorskej výške 800 a 1100 m n. m. Išlo o lúku v blízkosti skalnej steny na severne exponovanom svahu pri obci Smolník. Predpokladaný výskyt jašterice múrovej (Podarcis muralis) na tejto lokalite sa nepodarilo potvrdiť. (Smolinský 2005).

Vtáky Podobne ako v Slovenskom raji, aj tu sa vyskytujú európsky významné druhy, ktorých prítomnosť sa stala podnetom k vyhláseniu Volovských vrchov za vtáčie územie. Z dravých vtákov je to orol skalný (Aquila chrysaetos), orol krikľavý (Aquila pomarina), sokol sťahovavý (Falco peregrinus), včelár lesný ( aniš apivorus), zo sov – kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum), pôtik aniš (Aegolius funereus), sova dlhochvostá (Strix uralensis) , výr skalný (Bubo bubo), z ďatľov ďateľ trojprstý (Picoides tridactylus), ďateľ bielochrbtý (Dendrocopos leucotos), ďateľ čierny (Dryocopus martius) , žlna sivá (Picus canus) , z lesných kúr – jariabok hôrny (Bonasa bonasia), tetrov hlucháň (aniš urogallus ) a tetrov hoľniak (aniš tetrix), zriedkavý aniš čierny (Ciconia nigra) a ďalšie druhy vtákov. Z európsky významných druhov živočíchov tu žije: zo šeliem – medveď hnedý (Ursus arctos) , vlk obyčajný (aniš lupus), rys ostrovid (Lynx lynx), vydra riečna (Lutra lutra).

Hornadská kotlina Živočíchy na travertínoch v okolí Spišského podhradia Výhrevný a výživný podklad travertínov, prítomnosť vody, minerálnej i liečivej a rôznorodosť rastlinnej potravy už odpradávna priťahoval živočíchov, ktorí tu nachádzali

priestor pre odpočinok, dobytie energie k následnej migrácii. A takými zostali tieto travertíny dodnes i napriek rôznym zásahom človeka. Na travertínových kopách okrem bežných druhov, charakteristických pre širšiu oblasť, nájdeme teplomilnejšie druhy, ktoré tu nachádzajú vhodné biotopy s dostatkom potravy. Najlepšie boli preskúmané motýle a ulitníky, ktorým bádatelia venovali viacej pozornosti a potvrdili jedinečnosť travertínov pre výskyt druhov, ktoré sa mimo týchto lokalít nenachádzajú, napr. pri motýľoch druhy drobník pomúčený ( Bohemannia pulverosella), vejačka dúšková (Klimeschia transversella), môľka Haworthova ( Glyphipterix haworthana), psota borievčia ( Sophronia marginella), psota anglická ( Syncopacma vinella), psota bieločelová ( Syncopacma albifrontella), líšajníkovec (Paidia murina). Za slnečného počasia môžeme tiež vidieť poletovať hnedáčiky mriežkované či očkane prstovkové. Z chrobákov nás isto zaujme z radu nosorožtekov (Odontaeus armiger), či pavučinová nástraha križiaka pruhovaného ( Argiope bruennichi). Náš zrak priláka aj bzdocha pásavá (Graphosoma lineata) ako si pochutnáva na kvetovej potrave. Tieto druhy sú postupne evidované aj na iných teplomilných lokalitách. Ich prítomnosť dokazuje, že dochádza k postupnému otepľovaniu aj v týchto končinách. Druhy, ktoré sme tu v minulosti evidovali len sporadicky, sa tu vyskytujú celkom bežne a neuniknú pozornosti ani návštevníkovi týchto lokalít. Vyskytuje sa tu celý rad ďalších druhov, ktoré patria k rôznym stupňom ohrozenia a vzácnosti výskytu v rámci fauny Slovenska. Z mäkkýšov Clausilia dubia ssp. carpatica, Helix lutescens, viacero druhov z čeľade bystruškovité (Carabidae) – Carabus coriaceus, Carabus ulrichii. Z veľkých denných motýľov vidlochvost ovocný ( Iphiclides podalirius), vidlochvost feniklový ( Papilio machaon). Nechýbajú ani stavovce. Z plazov sa tu vyskytuje jašterica múrová ( Lacerta muralis), užovka obojková ( Natrix natrix), slepúch lámavý ( Anquis fragilis), jašterica bystrá ( Lacerta agilis). Z drobných cicavcov hlavne syseľ pasienkový ( Citellus citellus), ktorý sa potravnou bázou silno prispôsobil zvýšenej antropizácii a návštevnosti najmä na hradnom travertínovom kopci Spišského hradu. Hniezdi tu tiež sokol myšiar ( Falco tinunculus) a viacero druhov spevavcov. Na Dreveníku sme zaznamenali tiež dudka chochlatého ( Upupa epops). Z lietajúcich cicavcov poslednými výskumami boli potvrdené niektoré druhy netopierov, ktoré využívajú menšie podzemné priestory, štrbiny a jaskyne v travertínových kopách. Netopier obyčajný ( Myotis myotis), netopier ostrouchý ( Myotis blythii), netopier

brvitý (Myotis emarginatus), netopier riasnatý (Myotis nattereri), podkovár malý (Rhinolophus hipposideros), uchaňa čierna ( Barbastella barbastellus), netopier vodný ( Myotis daubentonii), ucháč svetlý ( Plecotus auritus), podkovár veľký ( Rhinolophus ferrumequinum).

Levočské vrchy Budujú ich mocné vrstvy pieskovcov, tenšie vrstvy bridlíc, zlepence a brekcie. Levočské vrchy ležia v dažďovom tieni Tatier, čo spôsobuje menej zrážok. Najvyšším vrchom je Čierna hora 1290 m (ďalšie vrchy Siminy 1287 m, Ihla 1282 m, Repisko 1250 m, Javorina 1224 m). Masívne a ťažšie prístupné chrbty Levočského pohoria pokrývajú kompaktné smrekové lesy s hojnou prímesou jedle, najmä vo vlhkých dolinách. Na juhozápadnom a južnom okraji pohoria sa v miernejších polohách zachovali plochy bukovo dubových lesov s prímesou jedle.

Živočíšstvo Levočské vrchy sú od 1. 1. 2013 chráneným váčím územím. Ochrana sa vzťahuje na zabezpečenie priaznivého stavu biotopov druhov vtákov európskeho významu a biotopov sťahovavých druhov vtákov bociana čierneho, ďatľa trojprstého, chriašteľa poľného, jariabka hôrneho, kuvika kapcavého, kuvika vrabčieho, muchárika sivého, orla krikľavého, orla skalného, prepelice poľnej, rybáríka riečneho, sovy dlhochvostej, strakoša sivého, tesára čierneho, tetrova hlucháňa, tetrova hoľniaka, včelára lesného, výra skalného a žlny sivej. (Vyhláška MŽP SR z 19.12. 2012, uloženej v zbierke zákonov 434/2012 ). V posledných rokoch priaznivé podmienky prilákali do Levočských vrchov aj bobra vodného (Casto fiber). Ohryzy na vŕbach a topoľoch boli pozorované na niektorých prítokoch Popradu ako sú Vrbovský potok, Zlaty potok, Ruskinovský potok, na ktorých boli vybudované umelé vodné nádrže a tieto si postupne bobor privlastňuje a dobudováva svoj domov.

1.2.8 Ochrana prírody (Marta Nižnanská – Pavol Chromý) Spiš je klenotnicou prírodných krás. Na jeho území sa vyskytujú 4 národné parky a to Pieninský národný park, Tatranský národný park, Národný park Slovenský raj a v západnej časti do územia Spiša zasahuje aj Národný park Nízke Tatry. Okrem toho sú v území vyhlásené národné prírodné rezervácie, prírodné rezervácie, chránené areály, chránené vtáčie

územie, územia európskeho a národného významu. Zhodnotiť tieto prírodné krásy a danosti na niekoľkých stranách je veľmi problematické, pretože každé chránené územie je jedinečné, osobité a vyžaduje si spracovanie v samostatnej kapitole. Preto sme sa rozhodli podať iba heslovite základné údaje o národných parkoch a viac pozornosti venovať Národnému parku Slovenský raj a významným územiam, ktoré sú v jeho pôsobnosti.

1.2.8.1 Ochrana prírody – legislatíva Aktuálne znenia zákonov, vyhlášok, vládnych nariadení a všeobecných právnych predpisov sú publikované v Zbierke zákonov SR v JASPI (Jednotný Automatizovaný Systém Právnych Informácií)www.minzp.sk/postupy ziadosti/ochranaprirodykrajiny/pravne predpisy/

Zoznam všeobecne záväzných právnych predpisov uverejnených v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a nariadení Európskej únie na úseku ochrany prírody a krajiny a ochrany druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi (stav k 1. decembru 2013) je uvedený na www.minzp.sk/postupyziadosti/ochranaprirody krajiny/pravnepredpisy/

Zákony, vyhlášky a dôležité linky:

Zákon o ochrane prírody a krajiny č. 543/2002 Z. z.

Vyhláška č. 24/2003 MŽP SR, ktorou sa vykonáva zákon o ochrane prírody a krajiny

Vyhláška č. 579/2008MŽP SR, ktorou sa mení vyhláška MŽP SR č. 24/2003 Z.z.

Vyhláška č. 173/2011, ktorou sa mení a dopĺňa Vyhláška MŽP SR č. 579/2008

Výnos MŽP SR č. 3/20045.1 zo 14.7.2004, ktorým sa vydáva národný zoznam území európskeho významu http://www.sopsr.sk http://www.sopsr.sk/natura/index1.php?p=2&lang=sk http://www.sopsr.sk/webs/redlist/

1.2.8.2 NATURA 2000 – Európska sústava chránených území v SR (Zdroj: www.sopsr.sk/natura ).

Vstupom do Európskej únie 1. mája 2004 sa Slovenská republika zaradila do spoločenstva štátov, ktoré je postavené na základoch spoločnej vnútornej zahraničnej politiky. Spoločné pravidlá a normy sú záväzné rovnako pre všetky členské štáty EÚ a sú nadradené ich jednotlivým národným zákonom. V oblasti ochrany prírody sú platné dve právne normy EÚ:

smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/147/ES zo dňa 30. novembra 2009 o ochrane voľne žijúceho vtáctva

smernica Rady č. 92/43/EHS o ochrane biotopov, voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín (smernica o biotopoch)

Cieľom smerníc je udržanie alebo zlepšenie priaznivého stavu vzácnych a ohrozených druhov rastlín, živočíchov a prirodzených typov biotopov a tým zachovanie biodiverzity na území štátov EÚ. Hlavným prostriedkom je vytvorenie súvislej sústavy chránených územní NATURA 2000, v rámci ktorej sa uplatňujú vhodné spôsoby hospodárenia v prospech zachovania týchto druhov a biotopov.

NATURA 2000 je tvorená dvoma typmi území:

1. Na základe smernice o ochrane voľne žijúceho vtáctva sa vyhlasujú tzv. chránené vtáčie územia (CHVU) na ochranu druhov vtákov uvedených v prílohách tejto smernice. Na Slovensku sa vyskytuje 341 voľne žijúcich druhov vtákov. 81 z nich patrí medzi druhy vzácne z európskeho hľadiska, pre ktoré sa vyhlasujú CHVU.

2. Na základe smernice o biotopoch sa navrhujú biotopové územia na ochranu biotopov, druhov rastlín a živočíchov uvedených v prílohách smernice o biotopoch, ktoré nazývame územia európskeho významu (SKÚEV).

Územia sústavy NATURA 2000 sa vyčleňujú v rámci biogeografických regiónov. V rámci EÚ je vyšpecifikovaných 9 biogeografických regiónov. Na území Slovenska sa vyskytuje alpský a panónsky biogeografický región. Košický a Prešovský kraj patrí k alpskému regiónu.

1.2.8.2.1 Územie európskeho významu Tatry Územie národného parku sa prekrýva s územím európskeho významu, ktoré je zaradené v národnom zozname území európskeho významu pod identifikačným kódom SKUEV0307.

Rozloha: 61735,30 ha

Nachádza sa v katastrálnom území: Lendak, Bobrovec, Jakubovany, Jalovec, Jamník, Konská, Kvačany, Liptovské Matiašovce, Liptovský Trnovec, Okoličné, Babky, Pribylina, Smrečany, Východná, Žiar, Štôla, Starý Smokovec, Štrbské Pleso, Tatranská Lomnica, Tatranská Javorina, Ždiar, Habovka, Vitanová a Zuberec

Predmet ochrany:

biotopy európskeho významu, prioritné biotopy *: Karbonátové skalné sutiny alpínskeho až montánneho stupňa (8120), Vresoviská a spoločenstvá kríčkov v subalpínskom a alpínskom stupni (4060), Kosodrevina (4070), Spoločenstvá subalpínskych krovín (4080), Alpínske trávinnobylinné porasty na silikátovom substráte (6150), Alpínske a subalpínske vápnomilné travinnobylinné porasty (6170), Kvetnaté vysokohorské a horské psicové porasty na silikátovom substráte (6230), Vlhkomilné vysokobylinné lemové spoločenstvá na poriečnych nivách od nížin do alpínskeho stupňa (6430), Horské kosné lúky (6520), Aktívne vrchoviská (7110), Horské vodné toky a bylinné porasty pozdĺž ich brehov (3220), Prechodné rašeliniská a trasoviská (7140), Oligotrofné a mezotrofné stojaté vody s vegetáciou tried Littorelletea uniflorae a/alebo IsoetoNanojuncetea (3130), Silikátové skalné sutiny v montánnom až alpínskom stupni (8110), Smrekovcovolimbové lesy (9420), Nespevnené karbonátové skalné sutiny montánneho až kolinného stupňa (8160), Karbonátové skalné steny a svahy so štrbinovou vegetáciou (8210), Silikátové skalné steny a svahy so štrbinovou vegetáciou (8220), Nesprístupnené jaskynné útvary (8310), Kyslomilné bukové lesy (9110), Bukové a jedľové kvetnaté lesy (9130), Javorovobukové horské lesy (9140), Vápnomilné bukové lesy (9150), Lipovojavorové sutinové lesy (9180), Brezové, borovicové a smrekové lesy na rašeliniskách (91D0), Reliktné vápnomilné borovicové a smrekovcové lesy (91Q0), Horské smrekové lesy (9410), Slatiny s vysokým obsahom báz (7230)

druhy európskeho významu – rastliny : poniklec slovenský (Pulsatilla slavica) , črievičník papučkový ( Cypripedium calceolus), zvonček hrubokoreňový (Campanula serrata), vrchovka

alpínska (Tozzia carpathica), lyžičník tatranský ( Cochlearia tatrae), klinček lesklý ( Dianthus nitidus)

druhy európskeho významu – živočíchy : korýtkovec ( Scapania massalongi ), grimaldia trojtyčinková ( Mannia triandra ), závitovka (Tortella rigens ), bystruška potočná (Carabus variolosus ), mihuľa potočná ( Lampetra planeri), mlok hrebenatý ( Triturus cristatus ), mlok karpatský ( Triturus montandoni ), kunka žltobruchá (Bombina variegata), kamzík vrchovský (Rupicapra rupicapra tatrica ), rys ostrovid ( Lynx lynx ), vydra riečna (Lutra lutra), medveď hnedý ( Ursus arctos), netopier veľkouchý (Myotis bechsteini), vlk dravý (Canis lupus ), hraboš tatranský ( Microtus tatricus), svišť vrchovský ( Marmota marmota latirostris ), uchaňa čierna ( Barbastella barbastellus ) a podkovár malý ( Rhinolophus hipposideros).

Podrobnejšie podmienky ochrany, vymedzenie územia a stupne ochrany sú uvedené vo výnose MŽP SR č. 3/20045.1 zo 14. júla 2004, ktorým sa vydáva národný zoznam území európskeho významu.

1.2.8.2.2 Územie európskeho významu PIENINY Územie národného parku sa prekrýva s územím európskeho významu, ktoré je zaradené v národnom zozname území európskeho významu pod identifikačným kódom SKUEV0337.

Rozloha: 1302,034ha

Nachádza sa v okresoch: Kežmarok, Stará Ľubovňa

Predmet ochrany:

biotopy európskeho významu, prioritné biotopy *: Horské vodné toky a bylinné porasty pozdĺž ich brehov 3220 , Horské vodné toky a ich drevinová vegetácia so Salix elaeagnos 3240 , Pionierske porasty na plytkých karbonátových a bázických substrátoch zväzu Alysso Sedion albi 6110*, Alpínske a subalpínske vápnomilné trávinnobylinné porasty 6170, Suché a dealpínske trávinnobylinné porasty 6190,Suchomilné travinnobylinné a krovinové porasty na vápnitom podloží 6210, Kvetnaté vysokohorské a horské psicové porasty na silikátovom substráte 6230*, Vlhkomilné vysokobylinné lemové spoločenstvá na poriečnych nivách od nížin do alpínskeho stupňa 6430, Nížinné a podhorské kosné lúky 6510, Slatiny s vysokým obsahom báz 7230, Nespevnené karbonátové skalné sutiny montánneho až kolínneho stupňa 83

8160*, Karbonátové skalné steny a svahy so štrbinovou vegetáciou 8210, Nesprístupnené jaskynné útvary 8310, Bukové a jedľovobukové kvetnaté lesy 9130, Vápnomilné bukové lesy 9150, Lipovojavorové sutinové lesy 9180*, Reliktné vápnomilné borovicové a smrekovcové lesy 91Q0

druhy európskeho významu rastliny : črievičník papučkový (Cypripedium calceolus) , chryzantéma pieninská (Dendranthema zawadskii)

druhy európskeho významu živočíchy : jasoň červenooký (Parnassius apollo), jasoň chochlačkový (Parnassius mnemosyne) , modráčik čiernoškvrnný ( Maculinea arion), spriadač kostihojový *( Callimorpha quadripunctaria), kunka žltobruchá (Bombina variegata), kováčik fialový (Limoniscus violaceus), netopier brvivý (Myotis emarginatus), netopier obyčajný (Myotis myotis), podkovár krpatý (Rhinolophus hipposideros), podkovár štíhlokrídly (Rhinolophus ferrumequinum) , uchaňa čierna (Barbastella barbastellus), rys ostrovid (Lynx lynx), vlk dravý * (Canis lupus ), vydra riečna (Lutra lutra)

1.2.8.2.3 Územie európskeho významu SLOVENSKÝ RAJ Územie národného parku sa prekrýva s územím európskeho významu, ktoré je zaradené v národnom zozname území európskeho významu pod identifikačným kódom SKUEV0112.

Rozloha: 15 696,07 ha

Nachádza sa v okresoch: Spišská Nová Ves, Rožňava, Poprad, Brezno

Katastrálne územie: Betlanovce, Dobšiná, Hrabušice, Mlynky, Smižany, Spišské Tomášovce, Dedinky, Hranovnica, Letanovce, Stratená, Telgárt, Vernár

Predmet ochrany:

biotopy európskeho významu, prioritné biotopy : pionierske porasty zväzu AlyssoSedion albi na plytkých karbonátových a bázických substrátoch (Pi 5, *6110), oligotrofné až mezotrofné stojaté vody s vegetáciou tried Littorelletea uniflorae a/alebo IsoetoNanojuncetea (Vo 1, 3130), prirodzené eutrofné a mezotrofné stojaté vody s vegetáciou plávajúcich a/alebo ponorených cievnatých rastlín typu Magnopotamion alebo Hydrocharition (Vo2, 3150), nížinné až horské vodné toky s vegetáciou zväzu Ranunculus fluitantis a Callitrichio Batrachion (Vo4, 3260), oligotrofné až mezotrofné vody s bentickou vegetáciou chár (Vo5, 84

3140), brehové porasty deväťsilov (Br6, 6430), porasty borievky obyčajnej (Kr2, 5130), suchomilné travinnobylinné a krovinové porasty na vápnitom substráte (dôležité miesta výskytu Orchidaceae ) (Tr1.1, *6210), suchomilné travinnobylinné a krovinové porasty na vápnitom substráte (Tr1, 6210), suché a dealpínske travinnobylinné porasty (Tr5, 6190), kvetnaté vysokohorské a horské psicové porasty na silikátovom substráte (Tr8, *6230), nížinné a podhorské kosné lúky (Lk1, 6510), horské kosné lúky (Lk 2, 6520), vysokobylinné spoločenstvá na vlhkých lúkach (Lk5, 6430), prechodné rašeliniská a trasoviská (Ra 3, 7140), slatiny s vysokým obsahom báz (Ra6, 7230), penovcové prameniská (Pr3, *7220), karbonátové skalné steny so štrbinovou vegetáciou (Sk1, 8210), nespevnené karbonátové skalné sutiny v montánnom až kolínnom stupni (Sk 6, 8160), nesprístupnené jaskynné útvary (Sk 8, 8310), jaseňovojelšové podhorské lužné lesy (Ls1.3, *91E0), horské jelšové lužné lesy (Ls 1.4, *91E0), lipovojavorové sutinové lesy (Ls4, *9180), bukové a jedľovobukové kvetnaté lesy (Ls 5.1, 9130), kyslomilné bukové lesy (Ls5.2, 9110), javorovobukové horské lesy (Ls 5.3, 9140), vápnomilné bukové lesy (Ls 5.4, 9150), reliktné vápnomilné borovicové a smrekovcové lesy (Ls 6.1, 91Q0), rašeliniskové smrekové lesy (Ls 7.3, *91D0), smrekové lesy čučoriedkové (Ls 9.1, 9410) a smrekové lesy vysokobylinné (Ls 9.2, 9410).

druhy európskeho významu – rastliny : kyjanôčka zelená ( Buxbaumia viridis ), črievičník papučkový ( Cypripedium calceolus ), kosatec bezlistý uhorský ( Iris aphylla subsp. hungarica ), jazyčník sibírsky ( Ligularia sibirica ), poniklec prostredný ( Pulsatilla subslavica )*, poniklec slovenský ( Pulsatilla slavica )* a zvonovec ľaliolistý ( Adenophora lilifolia )

druhy európskeho významu – živočíchy : bystruška potočná (Carabus variolosus) , fúzač alpský (Rosalia alpina) *, fuzáč veľký (Cerambyx cerdo) , jasoň červenooký (Parnassius apollo) , jasoň chochlačkový (Parnassius mnemosyne) , mlynárik východný (Leptidea morsei) , modráčik čiernoškvrný (Maculinea arion) , modráčik krvavcový (Maculinea teleius) , korýtko riečne (Unio crassus) , pimprlík močiarny (Vertigo geyeri) , pimprlík mokraďný (Vertigo angustior) , hlaváč európsky (Cottus gobio) , mrena stredomorská (Barbus meridionalis) , mihuľa potiská (Eudontomyzon danfordi) , kunka žltobruchá (Bombina variegata) , mlok hrebenatý (Triturus cristatus) , mlok karpatský (Triturus montandoni) , ropucha zelená (Bufo viridis) , jašterica bystrá (Lacerta agilis) , jašterica múrová (Podarcis muralis) , užovka hladká (Coronella austriaca) , bocian biely (Ciconia ciconia) , bocian čierny (Ciconia nigra) , ďateľ

bielochrbtý (Dendrocopos leucotos) , ďateľ čierny (Dryocopus martius) , ďateľ trojprstý (Picoides tridactylus) , chrapkáč poľný (Crex crex), jariabok hôrny (Bonasa bonasia) , kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum) , lelek lesný (Caprimulgus europaeus) , muchárik červenohrdlý (Ficedula parva) , orol krikľavý (Aquila pomarina) , orol skalný (Aquila chrysaetos) , pôtik kapcavý (Aegolius funereus) , rybárik riečny (Alcedo athis) , sokol sťahovavý (Falco peregrinus) , sova dlhochvostá (Strix uralensis) , strakoš červenochrbtý (Lanius collurio) , škovránok stromový (Lullula arborea) , tetrov hlucháň (Tetrao urogallus) , tetrov hoľniak (Tetrao tetrix) , včelár obyčajný (Pernis apivorus) , výr skalný (Bubo bubo) , žlna sivá (Picus canus) , mačka divá (Felis sylvestris) , medveď hnedý (Ursus arctos) *, myšovka horská (Sicista betulina) , netopier Bechsteinov (Myotis bechsteini) , netopier Blythov (Myotis blythi) , netopier Brandtov (Myotis brandti) , netopier brvitý (Myotis emarginatus) , netopier fúzatý (Myotis mystacinus) , netopier pobrežný (Myotis dasycneme) , netopier riasnatý (Myotis nattereri) , netopier veľký (Myotis myotis) , netopier vodný (Myotis daubentoni) , plch lieskový (Muscardinus avellanarius) , podkovár malý (Rhinolophus hipposideros) , podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum) , raniak hrdzavý (Nyctalus noctula) , rys ostrovid (Lynx lynx) , syseľ pasienkový (Spermophilus citellus) , ucháč sivý (Plecotus austriacus) , ucháč svetlý (Plecotus auritus) , uchaňa čierna (Barbastella barbastellus) , večernica pozdná (Eptesicus serotinus) , večernica severská (Eptesicus nilssoni) , večernica tmavá (Vespertilio murinus) , vlk dravý (Canis lupus) * a vydra riečna (Lutra lutra) .

V Slovenskom raji sa vyskytujú aj:

biotopy národného významu : vŕbové kroviny stojatých vôd (Kr8), vŕbové kroviny na zaplavovaných brehoch riek (Kr9), mezofilné pasienky a spásané lúky (Lk3), podmáčané lúky horských a podhorských oblastí (Lk6), psiarkové aluviálne lúky (Lk7), vegetácia vysokých ostríc (Lk10), prameniská horského a subalpínskeho stupňa na nevápencových horninách (Pr1) a jedľové a jedľovosmrekové lesy (Ls8)

druhy národného významu – rastliny : jamkatec pľúcny (Lobaria pulmonaria) , prilbica tuhá pravá ( Aconitum firmum subsp . firmum ), červenohlav ihlanovitý ( Anacamptis pyramidalis ), ostrica dvojdomá ( Carex dioica ), ostrica labkatá ( Carex pediformis ), chochlačka žltobiela ( Corydalis capnoides ), vstavačovec strmolistý pravý ( Dactylorhiza

incarnata subsp. incarnata ), lykovec voňavý (Daphne cneorum ), sklenobyľ bezlistá (Epipogium aphyllum ), trčuľa jednohľuza ( Herminium monorchis ), ľalia cibuľkonosná (Lilium bulbiferum ), trčníček jednolistý ( Malaxis monophyllos ), vstavač obyčajný ( Orchis morio ), vstavač počerný ( Orchis ustulata ), tis obyčajný ( Taxus baccata ), starček oranžový (Tephroseris aurantiaca ) a páperec nízky (Trichophorum pumilum ).

druhy národného významu – živočíchy : bystruška medená (Carabus cancellatus) , bystruška zlatá (Carabus auronitens) , čmeľ hájový (Bombus lucorum) , čmeľ zemný (Bombus terrestris) , adéla tavoľníková (Nemophora basella) , bielopásovec tavoľníkový (Neptis rivularis), hnedáčik čermeľový (Melitaea diamina) , hnedáčik nevädzový (Melitaea phoebe) , lišaj mliečnikový (Hyles euphorbiae) , modráčik horcový (Maculinea alcon) , rak riečny (Astacus astacus), vidlochvost ovocný (Iphiclides podalirius) , slimák žltkastý (Helix lutescens) , ploska pásavá (Alburnoides bipunctatus) , mlok bodkovaný (Triturus vulgaris) , ropucha bradavičnatá (Bufo bufo) , salamadra škvrnitá (Salamadra salamadra) , skokan hnedý (Rana temporaria), jašterica živorodá (Lacerta vivipara) , slepúch lámavý (Anguis fragilis) , užovka obojková (Natrix natrix) , vretenica severná (Vipera berus) , drozd kolohrivý (Turdus torquatus) , drozd trskotavý (Turdus viscivorus) , dudok chochlatý (Upupa epops) , holub plúžik (Columba oenas) , jastrab lesný (Accipiter gentilis) , jastrab krahulec (Accipiter nisus) , králiček ohnivohlavý (Regulus ignicapillus) , krutihlav hnedý (Jynx torquilla), kulík riečny (Charadrius dubius) , lyska čierna (Fulica atra) , muchár sivý (Muscicapa striata) , murárik červenokrídly (Tichodroma muraria) , prepelica poľná (Coturnix coturnix) , pŕhľaviar červenkastý (Saxicola rubetra) , pŕhľaviar čiernohlavý (Saxicola torquata) , sedmohlások hájový (Hippolais icterina) , sluka lesná (Scolopax rusticola) , sokol lastovičiar (Falco subbuteo) , sova lesná (Strix aluco) , svrčiak zelenkavý (Locustela naevia) , trasochvost horský (Motacilla cinerea) , trsteniarik spevavý (Acrocephalus palustris) , vlha hájová (Oriolus oriolus) , vodnár potočný (Cinclus cinclus) , vrchárka modrá (Prunella modularis) , žltochvost lesný (Phoenicurus phoenicurus) , žlna zelená (Picus viridis) , dulovnica menšia (Neomys anomalus) , hranostaj čiernochvostý (Mustela erminea) , jež bledý (Erinaceus concolor) , piskor malý (Sorex minutus) , piskor vrchovský (Sorex alpinus) , plch záhradný (Eliomys quercinus) a veverica stromová (Sciurus vulgaris) .

1.2.8.2.4 Chránené územia v pôsobnosti Správy NP Slovenský raj 1. Chránené územia v NP a ochrannom pásme NP Slovenský raj:

Národné prírodné rezervácie: Prielom Hornádu, Sokol, Vernárska tiesnina, Suchá Belá, Kyseľ, Tri kopce, Stratená, Hnilecká jelšina, Holý kameň, Piecky, Zejmarská roklina

Prírodné rezervácie: Čingovské Hradisko, Muráň, Kocúrová, Mokrá, Barbolica, Ostrá skala, Malé Zajfy, Vyšná Roveň, návrh – Havrania skala

Národné prírodné pamiatky: Dobšinská ľadová jaskyňa, Medvedia jaskyňa

Prírodné pamiatky: Hranovnícke pleso, Čertova diera, návrh – Občasný prameň

Chránený areál: Knola

2. Chránené územia mimo územia NP :

Národné prírodné rezervácie: Galmuská tisina, Červené skaly, dreveník, Sivá brada, Rajtopiky

Prírodné rezervácie: Čintky , Modrý vrch, Na Bani, Hájik

Národné prírodné pamiatky: Markušovské steny. Spišský hradný vrch

Prírodné pamiatky: Markušovská transgresia, Novoveská Huta, Sobotisko, Ostrá hora , Jazerec, Podhoranské, Zlatá brázda, Jazierko na Pažiti

Chránený areál: Kohwald (Uhliská )

1.2.8.2.5 Územie NATURA 2000 v pôsobnosti Správy NP Slovenský raj: Názov: Travertíny pri Spišskom Podhradí SKUEV 0105 katastrálne územie: Baldovce, Spišské Podhradie, Žehra výmera: 232,31 ha, stupeň ochrany: 2 – 5 dôvod ochrany: biotopy na slatinách, karbonátových skalných stenách, porasty borievky obyčajnej, suchomilné krovinaté porasty na vápenitom podloží, slaniská a slané lúky, lipovo

javorové sutinové lesy, jaskynné útvary, rastlinné a živočíšne druhy európskeho významu – poniklec slovenský, poniklec prostredný, kosatec bezlistý, včelník rakúsky, syseľ pasienkový, kunka žltobruchá, netopiere

Názov: Stráne pri Spišskom Podhradí SKUEV 0107 katastrálne územie: Jablonov, Nemešany, Spišské Podhradie, výmera: 51,64 ha, stupeň ochrany: 3 dôvod ochrany: biotopy na nížinných podhorských kosných lúkach, suchomilné krovinaté porasty na vápenitom podloží, slaniská a slané lúky, lipovojavorové sutinové lesy, jaskynné útvary, rastlinné druhy európskeho významu – poniklec prostredný

Názov: Dubiny pri Ordzovianoch SKUEV 0108 katastrálne územie: Ordzovany, Spišské Podhradie, Studenec výmera: 211,87 ha, stupeň ochrany: 2 dôvod ochrany: biotopy na nížinných podhorských kosných lúkach, v bukových a jedľových kvetných lesoch, dubovohrabových lipových lesoch, lužných vrbovotopoľových a jelšových lesoch, živočíšne druhy európskeho významu – mlok karpatský, vlk dravý

Názov: Dubiny pri Levoči SKUEV 0110 katastrálne územie: Levoča výmera: 559,25 ha, stupeň ochrany: 2 dôvod ochrany: biotopy v lipovojavorových sutinových lesoch, bukových a jedľových kvetnatých lesoch, dubovohrabových lesoch a lužných vŕbovotopoľových a jelšových lesoch, rastlinné a živočíšne druhy európskeho významu – zvonovec ľaliolistý, mlok karpatský, kunka žltobruchá, vlk dravý

Názov: Stráň pri Dravciach SKUEV 0111 katastrálne územie: Dravce výmera: 4,71 ha, stupeň ochrany: 3 dôvod ochrany: biotopy v nížinných podhorských kosných lúkach, suchomilné travinnobylinné a krovinové porasty na vápnitom podloží

Názov: Rajtopiky SKUEV 0109 katastrálne územie: Dúbrava, Harakovce výmera: 256,00 ha, stupeň ochrany: 2 – 5 dôvod ochrany: biotopy v bukových a jedľových kvetnatých lesoch, slatiny, penovcové prameniská, vápnomilné borovicové smrekovcové a bukové lesy, rastlinné a živočíšne druhy európskeho významu – črievičník papučkový, poniklec slovenský, vlk dravý, rys ostrovid

Názov: Jereňáš SKUEV 0224 katastrálne územie: Spišské Podhradie výmera: 137,09 ha, stupeň ochrany: 2 dôvod ochrany: biotopy v dubovohrabových lesoch a lipových, živočíšne druhy európskeho významu – kunka žltobruchá, rys ostrovid

Názov: Horný tok Hornádu SKUEV 0290 katastrálne územie: Hranovnica, Kravany, Spišské Bystré, Spišský Štiavnik, Vikartovce,

Betlanovce, Hrabušice

výmera: 290,06 ha, stupeň ochrany: 2 – 3 dôvod ochrany: biotopy v lužných vŕbovotopoľových a jelšových lesoch, slatiny, nížinné a podhorské kosné lúky, vlhkomilné lemové spoločenstvá na poriečnych nivách, živočíšne druhy európskeho významu – korýtko riečne, mrena stredomorská, hlaváč bieloplutvý, mihuľa potiská, mlok karpatský, kunka žltobruchá, vydra riečna, vlk dravý

Názov: Muráň SKUEV 0106 katastrálne územie: Spišská Nová Ves výmera: 176,41 ha, stupeň ochrany: 5 dôvod ochrany: biotopy v horských smrekových lesoch, živočíšne druhy európskeho významu – mlok karpatský, kunka žltobruchá, vlk dravý, medveď hnedý, rys ostrovid

Názov: Jánsky potok SKUEV 0291 katastrálne územie: Spišské Vlachy výmera: 26,27 ha, stupeň ochrany: 2 dôvod ochrany: biotopy v prirodzených stojatých vodách s vegetáciou plávajúcich alebo ponorených cievnatých rastlín, vlhkomilné lemové spoločenstvá na riečných nivách, lužné vŕbovotopoľové a jelšové lesy, slatiny, živočíšne druhy európskeho významu – mlok karpatský, kunka žltobruchá

Názov: Vápence v doline Hornádu SKUEV 0286 katastrálne územie: Chrasť nad Hornádom, Jamník, Markušovce, Odorín, Vítkovce výmera: 27,21 ha, stupeň ochrany: 2 – 4 dôvod ochrany: biotopy v lipovojavorových sutinových lesoch, reliktné vápnomilné borovicové a smrekovcové lesy, suchomilné krovinové porasty na vápnitom podloží, 91

neprístupné jaskynné útvary, karbonátové skalné steny a svahy so štrbinovou vegetáciou, vlhkomilné lemové spoločenstvá na poriečnych nivách, trávinnobylinné porasty, rastlinné a živočíšne druhy európskeho významu – poniklec prostredný, poniklec slovenský, kosatec bezlistý uhorský, kunka žltobruchá

Názov: Galmus SKUEV 0287 katastrálne územie: Krompachy, Olcnava, Poráč, Nižné Slovinky, Vyšné Slovinky, Spišské Vlachy, Vítkovce výmera: 2690,07 ha, stupeň ochrany: 2 – 5 dôvod ochrany: biotopy v skalných sutinách, nížinné a podhorské kosné lúky, slatiny, penovcové prameniská, reliktné borovicové a smrekovcové lesy, vápnomilné bukové lesy, lipovojavorové sutinové lesy, bukové a jedľové kvetnaté lesy, neprístupné skalné útvary, karbonátové skalné steny so štrbinovou vegetáciou, skalné sutiny , lužné vŕbovotopoľové a jelšové lesy, rastlinné a živočíšne druhy európskeho významu – črievičník papučkový, poniklec prostredný, poniklec slovenský, zvonovec ľaliolistý, fúzač veľký, mlok karpatský, kunka žltobruchá, vydra riečna, vlk dravý, rys ostrovid, medveď hnedý, netopiere

1.2.8.2.6 Chránené vtáčie územia 1.2.8.2.6.1 Chránené vtáčie územie Tatry (SKCHVU030 Tatry) Výmera: 54 611,29 ha

Nachádza sa v katastrálnych územiach: Liptovský Trnovec, Liptovské Matiašovce, Bobrovec, Babky, Jalovec, Smrečany, Žiar, Jakubovany, Konská, Jamník, Pribylina, Liptovská Kokava, Hybe, Vavrišovo, Svätý Štefan, Východná a Važec, v okrese Poprad v katastrálnych územiach Štrbské Pleso, Tatranská Lomnica, Tatranská Javorina a Ždiar a v okrese Tvrdošín v katastrálnych územiach Habovka, Tichá dolina a Zuberec.

Odôvodnenie návrhu ochrany: vyhlasuje sa za účelom zabezpečenia priaznivého stavu biotopov druhov vtákov európskeho významu orla skalného (Aquila chrysaetos), tetrova hlucháňa (Tetrao urogallus), kuvika kapcavého (Aegolius funereus), tetrova hoľniaka ( Tetrao

tetrix), kuvika vrabčieho ( Glaucidium passerinum), jariabka hôrneho ( Tetrastes bonasia), sokola sťahovavého (Falco peregrinus), bociana čierneho (Ciconia nigra ), orla krikľavého (Aquila pomarina), lelka lesného (Caprimulgus europaeus ), ďatľa čierneho ( Dryocopus martius), ďatľa trojprstého (Picoides tridactylus ), strakoša sivého ( Lanius excubitor) a zabezpečenia podmienok ich prežitia a rozmnožovania

1.2.8.2.6.2 Chránené vtáčie územie Volovské vrchy Výmera:121 420, 6500 ha

Nachádza sa v katastrálnych územiach: Smižany, Spišská Nová Ves, Spišské Vlachy, Olcnava, Chrasť nad Hornádom, Vítkovce, Markušovce, Kolinovce, Krompachy, Matejovce nad Hornádom, Teplička, Poráč, Rudňany, Šafárka, Nižné Slovinky, Mlynky, Hnilčík, Vyšné Slovinky, Hnilec, Medzev v okrese Gelnica: Kluknava, Margecany, Závadka, Rolová Huta, Žakarovce, Jaklovce, Gelnica, Švedlár, Nálepkovo, Prakovce, Helcmanovce, Veľký Folkmár, Mníšek nad Hnilcom, Kojšov, Stará Voda, Henclová, Smolník, Úhorná, Smolnícka Huta.

Odôvodnenie návrhu ochrany: Volovské vrchy sú jedným z troch najvýznamnejších území na Slovensku pre hniezdenie nasledujúcich druhov: bocian čierny (Ciconia nigra), včelár lesný ( Pernis apivorus ), sova dlhochvostá ( Strix uralensis), žlna sivá (Picus canus), ďateľ čierny (Dryocopus martius), muchárik červenohrdlý ( Ficedula parva) a muchárik bielokrký ( F. albicollis). Pravidelne tu hniezdi viac ako 1% národnej populácie druhov výr skalný ( Bubo bubo) , orol skalný ( Aquila chrysaetos ), orol krikľavý ( A. pomarina ), tetrov hoľniak (Tetrao tetrix ), tetrov hlucháň ( T.urogallus) , jariabok hôrny (Bonasa bonasia ), prepelica poľná (Coturnix coturnix ), rybárik riečny (Alcedo atthis ), ďateľ bielochrbtý (Dendrocopos leucotos ), krutihlav hnedý (Jynx torquilla ), penica jarabá ( Sylvia nisoria), hrdlička poľná ( Streptopelia turtur) , muchár sivý (Muscicapa striata) , kuvik kapcavý (Aegolius funereus ), kuvik vrabčí ( Glaucidium passerinum ), ďateľ trojprstý ( Picoides tridactylus) a strakoš červenochrbtý (Lanius collurio ).

1.2.8.2.6.3 Chránené vtáčie územie Levočské vrchy

Výmera: 45 597, 6347 ha

Nachádza sa v okrese Kežmarok v katastrálnych územiach: Holumnica, Jurské, Kežmarok, Krížová Ves, Ľubica, Ľubické Kúpele, Majerka, Ruskinovce, Stotince, Tvarožná a v okrese Levoča v katastrálnych územiach: Bijacovce, Brutovce, Doľany, Dvorce, Jablonov, Klčov, Levoča, Lúčka, Nemešany, Nižné Repaše, Oľšavica, Ordzovany, Pavľany, Spišské Podhradie, Spišský Hrhov, Studenec, Torysky, Uloža, Vyšné Repaše a Závada.

Odôvodnenie návrhu ochrany: územie bolo vyhlásené na zabezpečenie priaznivého stavu biotopov druhov vtákov európskeho významu a biotopov sťahovavých druhov vtákov bociana čierneho (Ciconia nigra) , ďatľa trojprstého (Picoides tridactylus) , chriašteľa poľného (Crex crex) , jariabka hôrneho (Bonasa bonasia ), kuvika kapcavého (Aegolius funereus ), kuvika vrabčieho (Glaucidium passerinum ), muchára sivého (Muscicapa striata), orla krikľavého (Aquila pomarina ), orla skalného (A. chrysaetos), prepelice poľnej (Coturnix coturnix ), rybárika riečneho (Alcedo atthis ), sovy dlhochvostej (Strix uralensis), strakoša sivého (Lanius excubitor) , tesára čierneho (Dryocopus martius) , tetrova hlucháňa (Tetrao tetrix ), tetrova hoľniaka (T. urogallus), včelára lesného (Pernis apivorus), výra skalného (Bubo bubo) a žlny sivej (Picus canus).

1.3 Základná humánnogeografická charakteristika

1.3.1 Historický vývoj (Miroslav Števík)

1.3.1.1 Vývoj sídelných pomerov na Spiši

Vo včasnostredovekom období (5. st. – pol. 13. st.) najpriaznivejšie podmienky pre trvalejšie osídlenie na Spiši poskytovala Hornádska kotlina, ktorej stredná a východná časť tvorí najstaršiu stredovekú sídliskovú vrstvu. Zásadnými faktormi v tomto smere sa stali klimatické pomery a bonita pôdy. Najúrodnejšie pôdy sa nachádzajú v centrálnej a východnej časti Hornádskej kotliny. „Spišský úrodný polmesiac“ začína na východe v okolí Spišských Vlách a Spišského Podhradia, pokračuje k Levoči, potom k Spišskej Novej Vsi a Spišskému Štvrtku. V Popradskej kotline sa najúrodnejšia pôda nachádza medzi Spišskou Belou a 94

Toporcom. V kontexte podtatranskej oblasti (Podhalie, Spiš, Liptov, Orava) možno konštatovať, že najvyššie hodnoty z hľadiska bonity pôdy dosahuje oblasť Spiša. Rovnako zrážkové pomery dokumentujú najpriaznivejšie, najnižšie hodnoty nielen v kontexte podtatranskej oblasti, ale celého severu Slovenska. Najsuchšími územiami sú okolie Spišských Vlách a Spišského Podhradia na východnej a okolie Spišského Štiavnika, Spišského Štvrtku a Levoče na západnej strane Hornádskej kotliny. Zrážkový tieň Tatier výrazne zasahuje i časť Popradskej kotliny, najmä v okolí Popradu a Kežmarku. Hornádska a Popradská kotlina majú z klimatického hľadiska (mierne teplá, mierne vlhká) najpriaznivejšie podmienky v kontexte celej podtatranskej oblasti. V rámci Spiša sa uvedené konštatovanie vzťahuje najmä na juhovýchodnú časť Hornádskej kotliny. Z analýzy uvedených prírodných podmienok vyplýva, že najstaršie stredoveké sídla na Spiši boli zakladané v Hornádskej kotline v okolí Spišského Podhradia a Spišských Vlách, ako aj Levoče, Spišského Štvrtku a Spišskej Novej Vsi, v Popradskej kotline v okolí Popradu a Kežmarku. S týmto konštatovaním korešpondujú aj výsledky početných archeologických výskumov.

Prítomnosť Slovanov na Spiši je spoľahlivo archeologicky doložená už od 6. storočia. V súlade s vyššieuvedenými konštatovaniami o napríhodnejších podmienkach pre trvalé osídlenie sa najstaršie obydlia (zemnice) Slovanov podarilo odkryť v okolí Spišského Štvrtku, Levoče, resp. Spišskej Novej Vsi (Iliašovce). Nie je preto žiadnym prekvapením, že práve v tomto priestore si Slovania vybudovali svoje správne centrum. V predveľkomoravskom období, resp. v časoch Pribinovho Nitrianskeho kniežatstva (805 – 833) ním bolo hradisko Čingov na ľavom brehu Hornádu (Slovenský raj), ktoré zaniklo počas 1. polovice 9. storočia (v roku 833) v dôsledku vpádu Moravanov do Pribinovho Nitrianska. Vo veľkomoravskom období (po roku 833) prevzalo úlohu správneho centra nové hradisko na pravom brehu Hornádu, postavené neďaleko pôvodného. Život Slovanov na Spiši pulzoval i v poveľkomoravskom období, resp. ranouhorskom období (po r. 906), o čom svedčia archeologické doklady zo spomínaných hradísk pri Hornáde, dokumentujúce sídelnú kontinuitu od 8. až do 13. storočia. Dosiaľ otvorenou zostáva otázka funkcie, resp. pozície hradiska Dreveník (okolie Spišského Podhradia) vo včasnostredovekom období. Vzhľadom na to, že sa nachádza uprostred ďalšej enklávy s výrazným slovanským osídlením (popri enkláve v okolí Spišského Štvrtku a Spišskej Novej Vsi), vo východnej časti „spišského úrodného polmesiaca“, nemuselo plniť len strážnu (obrannú), ale aj správnu funkciu. Proces začlenenia Spiša do Uhorského kráľovstva sa zavŕšil v závere 11. storočia. Spočiatku bolo 95

územie Spiša súčasťou komitátu Boršod. O sto rokov neskôr, v poslednej štvrtine 12. storočia bol v susedstve Dreveníka postavený Spišský hrad, ktorý plnil funkciu správneho centra novovzniknutého Spišského komitátu. Je pravdepodobné, že Spišský hrad nadviazal na správnu funkciu neďalekého hradiska na Dreveníku (názov Dreveník v zmysle drevený hrad). Na základe uvedeného možno zhrnúť, že prvé sídla Slovanov v Hornádskej kotline, počnúc 6. storočím, boli sústredené na území s najpríhodnejšími prírodnými podmienkami pre trvalé osídlenie, v okolí Spišského Štvrtku, Levoče, Spišskej Novej Vsi, Spišského Podhradia a Spišských Vlách. V tomto priestore sa časom vyvinuli správne centrá, Čingov a Dreveník. Prví Slovania sa v Popradskej kotline usídlili najneskôr v 8. storočí, a to v okolí Popradu a Kežmarku.

Najstaršie slovanské osídlenie malo spravidla charakter roztrúsených sídliskových jednotiek na spôsob lazov. Slovania sa v Hornádskej a Popradskej kotline usídľovali v blízkosti vodných tokov. Obrábali pôdu (pestovanie pšenice, ovsa, prosa, strukovín, ako aj technických plodín – konope a ľanu), venovali sa chovu domácich zvierat, zbierali lesné plody, lovili zver, stravu si dopĺňali rybami; venovali sa remeselnej výrobe (hrnčiarstvu, tkáčstvu, práci s drevom), dolovaniu a spracovaniu železa. Obydlia si budovali vo forme polozemníc – malých, čiastočne do zeme zahĺbených príbytkov s kolovou konštrukciou. Takéto obydlia boli charakteristické pre sídla starých Slovanov. Od 11. storočia nadobúdali sídla na Spiši ucelenejšiu podobu, k čomu prispievala aj výstavba kostolov. Počas 11. storočia sa v spomínanom regióne začal christianizačný proces. Najstaršia sakrálna architektúra na Spiši je podľa tradícií zachovaných v kanonických vizitáciách datovaná do 11. storočia, v rovnakých intenciách sa spravidla vyslovujú taktiež historici, historici umenia i archeológovia.

V súvislosti so začlenením Spiša do Uhorského kráľovstva sa v Hornádskej kotline v 11. storočí usadili prvé oddiely maďarských strážcov hraníc. Zabezpečovali predovšetkým obranné zariadenia pri dôležitých cestách smerujúcich z Hornádskej kotliny na juh. V druhej polovici 12. storočia zasiahla Spiš prvá vlna príchodu kolonistov zo západnej Európy. Predpokladá sa, že nemeckí osadníci sa usadili v Spišskom Podhradí a jeho okolí, v Gelnici, Valóni v Spišských Vlachoch. Počas 12. storočia došlo k vzniku maďarských strážnych osád v údolí rieky Poprad. Strážcovia tu založili štyri osady – Stráže pod Tatrami, Svätý Michal (pri Kežmarku), Strážky a Stragar (Bušovce). O sústredení osídlenia v regióne v 12. storočí

svedčí vznik trhových sídiel, z ktorých viaceré dostali názov podľa dňa, kedy sa v nich konali týždenné trhy. V Popradskej kotline dominantné postavenie nadobudli dve sídla – Kežmarok (pondelkový trh) a Spišská Sobota (sobotný trh), v Hornádskej kotline to boli Spišský Štvrtok (štvrtkový trh), Levoča (trhovú funkciu dokladá patrocínium Kostola sv. Mikuláša) a Spišské Podhradie (trhovisko pod hradom). K najvýznamnejším sídlam Hornádskej kotliny patrili ešte Spišské Vlachy a Spišská Nová Ves. Osídlenie na hornom Spiši z uhorskej strany siahalo do priestoru Stragaru (Bušovce). Podolínec, Hniezdne a Starú Ľubovňu osídlili počas 12. storočia poľskí osadníci a tieto sídla patrili spočiatku politickosprávne pod Krakovsko, cirkevno správne boli súčasťou Krakovskej diecézy. Pevnou súčasťou Spišského komitátu sa stali až na začiatku 14. storočia. V 12. storočí sa na Spiši vyvinula aj osobitá skupina sídiel, ktoré plnili určité služobnosti voči panovníkovi. Uhorskí králi sa zúčastňovali poľovačiek v rozsiahlych spišských lesoch. Služobnosti tohto charakteru vykonávalo obyvateľstvo sústredené v priestore medzi Levočou, Spišským Štvrtkom a Spišskou Novou Vsou. Smižany obývali kráľovskí psiari, Iliašovce medvediari, Dravce dravčiari, Psiare (dnes Dlhé Stráže) psiari.

Počas prvých desaťročí 13. storočia na Spiši vznikla nová, veľmi špecifická sídelná štruktúra obyvateľstva, ktoré vykonávalo vojenské povinnosti vo vzťahu k uhorskému kráľovi. Toto obyvateľstvo sa nazývalo spišskí kopijníci. Od panovníka im bol prideľovaný neveľký rozsah pôdy. Povinnosťou kopijníkov bolo v prípade potreby dodať do kráľovského vojska bojovníkov. Jadro kopijníckych osád tvorilo okolie Šváboviec, Spišského Štvrtku a Spišských Tomášoviec. Spravidla mali pomenovania podľa osobných mien ich zakladateľov. Do súčasnosti je možné túto špecifickú sídelnú štruktúru sledovať v okolí Spišského Štvrtku (Machalovce, Čenčice, Pikovce, Abrahámovce, Levkovce) a Šváboviec (Hozelec, Gánovce, Filice, Kišovce, Primovce, Ondrej, Hôrka atď.). Išlo o sústavu malých osád, ktoré sa jedna od druhej nachádzali v neveľkej vzdialenosti.

Novým impulzom ku kolonizačnej činnosti počas 1. polovice 13 storočia bolo založenie najstaršieho kláštora v regióne – cistercitského opátstva v Spišskom Štiavniku. Jeho vznik spadá do začiatku dvadsiatych rokov 13. storočia, prví mnísi tu prišli v roku 1223, resp. krátko na to. Cisterciti budovali svoje kláštory v dovtedy neosídlených, resp. veľmi slabo osídlených údoliach. V nich potom zakladali nové dediny a venovali sa, okrem iného, poľnohospodárstvu. Boli majstrami vo využívaní vodnej energie. Na Spiši im patrilo rozsiahle

územie východnej časti Hornádskej kotliny (Spišský Štiavnik), ako aj horná časť rieky Poprad (Mengusovce, Lučivná, Spišská Teplica, Olcnava – zaniknutá osada pri Poprade).

Výrazným predelom vo vývine sídelnej siete na Spiši bol tatársky vpád v roku 1241 a jeho dôsledky. Mnoho sídiel v krajine bolo nielen zničených priamo Tatármi, ale nepriaznivý dopad na obyvateľov mal následný hladomor. V rámci obnovy kráľovstva sa panovník Belo IV. rozhodol povolať do Uhorska ďalších osadníkov najmä z nemeckých krajín, ktorým udelil rozsiahle výsady mestského charakteru. Po roku 1242 zasiahla región mohutná vlna saských osadníkov. Títo sa usádzali najmä na územiach starších sídiel, ktorých stav nepochybne ovplyvnil vpád Tatárov a následný hladomor. Saskí osadníci významne prispeli k obnove sídelnej siete na Spiši. Usadili sa zväčša v obciach, ktoré tvorili fundament sídelnej siete regiónu v predtatárskom období. Z uvedeného dôvodu mnohé z nich majú názov slovenského pôvodu. V niektorých prípadoch si Nemci k týmto názvom vytvorili alternatívne pomenovania vo svojom jazyku (napr. Ig(o)lov – Neudorf , Poprad – Deutschendorf , Vrbov – Menhardsdorf , Spišská Sobota – Jurgenberg etc.). Zjednodušene povedané, saská kolonizácia po roku 1242 výraznejšie kvantitatívne nezasiahla sídelnú štruktúru Spiša, skôr ju obnovila po tatárskom vpáde a v prípade cca 25 lokalít jej dala kvalitatívne nový obsah (mestský charakter). Keď v roku 1317 obnovil, resp. upravil výsady spišských Sasov kráľ Karol Róbert, tieto sa týkali 43 sídelných jednotiek rôzneho charakteru (od mesta po kúriu). Ich jadro však tvorilo približne 25 miest a mestečiek Z uvedeného jadra sa časom sformovala Provincia XXIV spišských miest. Sídla Spoločenstva spišských Sasov boli sústredené do okolia Spišských Vlách, Spišského Podhradia, Spišskej Novej Vsi, Levoče, Spišského Štvrtku, Popradu, Kežmarku a Vrbova. Inými slovami najstaršia sídelná vrstva Spiša.

No príliv nemeckých osadníkov sa týkal aj sídiel dedinského charakteru. Od poslednej tretiny 13. storočia sa zakladali nové dediny na nemeckom práve, resp. naň prechádzali staršie obce. Tento proces sa výrazne týkal najmä horného Spiša. Pre dediny, ktoré vznikli na základe spomínaného práva mali často krát vo svojich názvoch meno prvého šoltýsa a nemeckú príponu hau , resp. maďarskú vágás , t.j. poruba. Dedinská kolonizácia na nemeckom práve zasiahla najmä severnú časť Spiša (Zamagurie a okolie Starej Ľubovne), teda územie, ktoré bolo do 13. storočia takmer neosídlené (výnimku tvorili – Podolínec, Hniezdne, Stará Ľubovňa a Spišská Stará Ves). K obciam, ktoré vznikli v závere 13. storočia, resp. v prvých desaťročiach 14. storočia patrili napríklad: Haligovce ( Helbingh Wagasa ), Havka ( Wyuagas ),

Jakubany ( Jacabvagasa ), Lacková ( Laczenhaw ), Matiašovce ( Mathyasuagasa ), Spišské Hanušovce ( Heymuschau ) či Veľká Franková ( Frankvagasa ). Osobné mená v názvoch týchto sídiel sú spravidla nemeckého pôvodu, keďže aj ich šoltýsi boli zväčša Nemci.

V druhej polovici 13. storočia a počas 14. storočia sa kvantitatívne významne rozšírila sídelná sieť na Spiši. Zasiahla aj dovtedy neosídlené, resp. veľmi riedko osídlené okrajové, horské časti Spiša. Z uvedeného dôvodu mali niektoré dediny názvy typu Pekný Les (Schönwald ), Veľká Lesná ( Reichwald ), resp. Šuňava ( Schönau ). Zmeny v sídelnej štruktúre sa najvýraznejšie týkali povodia riek Hnilec (okolie Gelnice) a Dunajec (okolie Spišskej Starej Vsi), ale aj okolia Starej Ľubovne. Druhá polovica 13. a prvá polovica 14. storočia znamenala najvýraznejšiu zmenu sídelnej štruktúry Spiša. Nikdy predtým a nikdy potom nedošlo k tak významnému nárastu počtu sídiel.

Situácia sa zmenila počas 15. storočia. Vývin sídelných pomerov ovplyvnili najmä nepriaznivé klimatické pomery. Nastalo niekoľko dlhotrvajúcich chladných rokov. Tak chladno ako v 15. storočí nebolo nikdy v rozmedzí rokov 1000 – 2000. Viedlo to k procesu pustnutia, resp. zániku sídiel najmä v okrajových, vyššie položených častiach Spiša, ktoré boli výraznejšie osídlované až v 13. a 14. storočí. Najviac dedín zaniklo na podhorí Spišskej Magury. Rizikové pásmo zániku sa nachádzalo od n. v. cca 700 m. Len na hornom Spiši, v povodí riek Poprad a Dunajec sa spustnutie dotklo každého štvrtého sídla. Najmä počas druhej polovice 15. storočia ľudia opúšťali sídla vo vyšších, okrajových polohách a sťahovali sa do nižšie položených sídiel, bližšie k veľkým vodným tokom, do oblastí s lepšími klimatickými podmienkami, resp. lepšou bonitou pôdy. A rozsah pustnutia sídiel by nadobudol ešte výraznejšie rozmery, ak by majitelia pozemkových majetkov nepovolávali na Spiš nových osadníkov, ktorí sa spravidla usádzali v celkom, resp. čiastočne spustnutých sídlach. Medzi novými osadníkmi, ktorí sa zúčastňovali kolonizácie na valašskom práve dominovali Rusíni. Pre toto obyvateľstvo bolo charakteristickou činnosťou pastierstvo. V okolí Starej Ľubovne sa Rusíni usadili počas 15. storočia v Kamienke, Jarabine a Jakubanoch. Príliv Rusínov na Spiš pokračoval aj počas 16. storočia. Dodnes sa sídla Rusínov nachádzajú v menej priaznivom prírodnom prostredí pre trvalé osídlenie na Spiši (horské a podhorské oblasti). Ani jedna v najstaršej sídelnej vrstve v Hornádskej či Popradskej kotline.

Obrat v nepriaznivom vývine sídelnej štruktúry nastal na Spiši od polovice 16. storočia. Pokračoval proces obnovy spustnutých sídiel (napr. Litmanová). V závere 16. storočia existovalo na Spiši približne 200 sídiel, z ktorých cca 40 malo mestský a 160 dedinský charakter.

Posledná významnejšia etapa doosídlovania regiónu sa uskutočnila od prelomu 16. a 17. storočia. Išlo o kolonizáciu na kopaničiarskom práve. Mnohé kopanice – folvarky sa stali základmi nových osád. Jednalo sa spravidla ešte o menej priaznivé prostredie ako v prípade osád obnovených, resp. založených na valašskom práve. Najvýraznejšie zasiahol tento proces sídla v oblasti Zamaguria (Čierna Hora, Repiská, Lapšanka, Osturňa, Malá Franková, Jezersko, Hágy, Zálesie etc.) a v okolí Starej Ľubovne (Kremná, Hraničné, Veľký Sulín, okolie Mníška nad Popradom). Osadníkom boli vyčlenené dlhé zárubky. Obyvatelia týchto osád sa primárne venovali poľnohospodárskej činnosti, ale aj pastierstvu a prácam v lese. Počas 17. storočia sa fakticky zavŕšil proces rozširovania sídelnej siete Spiša, ktorá sa na dlhý čas zastabilizovala. V ďalšom období už dochádzalo k vzniku nových sídiel ojedinele.

Päť najväčších miest Spiša v roku 1700

Spišská Nová Ves 5 300 obyvateľov Levoča 3 910 Kežmarok 2 819 Spišské Podhradie 2 084 Ľubica 2 047

Päť najväčších miest Spiša v roku 1843

Levoča 5 864 obyvateľov Gelnica 5 539 Spišská Nová Ves 5275 Smolník 4735 Kežmarok 4175

Päť najväčších miest Spiša v roku 1880 100

Spišská Nová Ves 7 521 obyvateľov Levoča 6 603 Kežmarok 4 475 Gelnica 4 353 Spišské Podhradie 3 256

Päť najväčších miest Spiša v roku 1921

Spišská Nová Ves 10 955 obyvateľov Levoča 7 477 Kežmarok 6 466 Krompachy 5 635 Gelnica 3 737

Špecifickým územím, ktoré zasiahlo zakladanie osád v pomerne neskorom období boli Tatry, presnejšie ich úpätie. Už v stredoveku tu došlo k založeniu dediny Martin ( Merthleer ), no jej obyvatelia podľa dokladu z roku 1360 boli odtiaľ zemepánom vyhnaní. Ak by aj k tomu nedošlo, sídlo by nepochybne v 15. storočí zaniklo. Nachádzalo sa totižto v extrémnej polohe (870 m n. m.). Od konca 18. storočia vznikali osady na úpätí Tatier z celkom iných dôvodov, ako tomu bolo na Spiši v predchádzajúcom období. S výstavbou najstaršej tatranskej osady – Schmeks – začal Štefan Csáky v roku 1793. Neskôr získala pomenovanie Starý Smokovec. Na mape z roku 1802 sú pri nej značky – (klimatické) kúpele, resp. kyslý prameň. Druhá najdôležitejšia osada na úpätí Tatier – Tatranská Lomnica – sa formovala o storočie neskôr, od roku 1892. Na konci 19. storočia sa už v okolí Starého Smokovca nachádzalo viacero ďalších osád – Nový, Horný, Dolný Smokovec. Tieto sídla plnili rekreačnú, kúpeľnú, resp. turistickú funkciu. V susedstve Tatranskej Lomnice ležala osada Matliare. Práve spomínané sídlo uchovalo pomenovanie po zaniknutej stredovekej osade Mertleer , v tomto prípade v hovorovej (skomolenej) forme. Pôvodný názov obsahoval nemeckú podobu mena Martin. Významovo ide teda o pomenovanie (Tatranský) Martin.

101

V roku 1920, resp. 1924 došlo v rámci zmien hraníc medzi Čekoslovenskom a Poľskom k odčleneniu 14 spišských dedín v prospech Poľska. Spiš ako administratívna jednotka zanikol po viac ako siedmych storočiach v roku 1922.

Od včasného stredoveku (5. storočie) po 19. storočie mal vývoj sídelnej siete na Spiši určité charakteristické rysy. Najstaršia sídlisková vrstva sa sformovala v centrálnej a východnej časti Hornádskej kotliny, ktorá vytvárala pre trvalé osídlenie najpríhodnejšie podmienky (klimatické pomery, bonita pôdy, konfigurácia terénu, hydrografické pomery etc.). V prvých storočiach stredoveku dochádzalo k častému presunu obydlí (zemnice, polozemnice), resp. osád do nových polôh. Z uvedeného dôvodu nachádzajú archeológovia relatívne veľké množstvo polôh slovanských osád spred ranouhorského obdobia (8. – 10. storočie). Od 11. storočia začínajú mať sídla ucelenejšiu podobu, k čomu prispievala aj výstavba sakrálnych objektov. Stabilizovala sa sídelná sieť. Počiatky mnohých dnešných miest a dedín ležiacich v najstaršej stredovekej sídelnej vrstve majú svoje počiatky práve v 11. a 12. storočí. Od polovice 12. storočia začali na Spiš prúdiť prví noví osadníci zo západnej Európy, Nemci a Valóni, aby hospodársky posilnili pohraničnú časť Uhorského kráľovstva. Počas prvej polovice 13. storočia sa sformovala v regióne špecifiká sieť malých sídiel spišských kopijníkov. Zakladanie obcí vo východnej časti Hornádskej kotliny iniciovalo cistercitské opátstvo v Spišskom Štiavniku. Najsilnejšia kolonizačná vlna zasiahla región po tatárskom vpáde. Saská kolonizácia mestského charakteru sa spolupodieľala na obnove včasnostredovekej sídelnej siete spred tatárskeho vpádu (spred roku 1241). Počas druhej polovice 13. storočia, resp. prvej polovice 14. storočia došlo k osídleniu okrajových, horských častí Spiša, ktoré boli do 13. storočia neosídlené, resp. veľmi slabo osídlené (údolie Hnilca, Zamagurie, okolie Starej Ľubovne). Tento proces iniciovali spišské šľachtické rody, ktorým tu boli udelené rozsiahle pozemkové majetky. Druhá polovica 15. storočia bola najvýraznejším obdobím zániku stredovekých sídiel. Tento nepriaznivý vývoj pokračoval aj v prvých desaťročiach 16. storočia. Majitelia panstiev ho eliminovali povolávaním nového obyvateľstva – valachov s dominantným postavením Rusínov. Na valašskú kolonizáciu, ktorá mala najmä pastiersky charakter nadviazala od prelomu 16. a 17. storočia kolonizácia na kopaničiarskom práve, majúca poľnohospodársky charakter. V 17. storočia sa v zásade ukončil proces doosídlovania Spiša. Od konca 18. storočia a počas 19. storočia sa vyvinula sústava osád na podhorí Tatier rekreačnéturistického, resp. kúpeľného (klimatického) charakteru. 102

1.3.1.2 Stručný prehľad vývoja národnostných a náboženských pomerov na Spiši

.Od 6. storočia sa na území Spiša začali usadzovať prví Slovania. Od 11. storočia v súvislosti so začlenením regiónu do Uhorska sa začala formovať slovenská národnosť. Popri Slovákoch sa v tomto období usádili v regióne Maďari a to najmä ako strážcovia hraníc, resp. vojenský element. Národnostný obraz Spiša sa rozšíril počas 12. storočia. Prví nemeckí osadníci sa pravdepodobne usadili v Spišskom Podhradí a jeho okolí, Valóni v Spišských Vlachoch. V severnej časti Spiša založili v tom čase svoje sídla poľskí osadníci (Podolínec, Hniezdne, Stará Ľubovňa).

Pevnejšie korene začalo kresťanstvo na Spiši zapúšťať v 11. storočí, kedy sa zavŕšil začleňovací proces regiónu do Uhorského kráľovstva. Už uhorský kráľ sv. Štefan nariadil stavať pre každých 10 dedín aspoň jeden kostol. Krajina bola rozdelená na 10 diecéz. Spiš sa stal v 11. storočí súčasťou Ostrihomskej diecézy. V okrajových častiach kráľovstva vznikli prepoštstvá – sedmohradské, bratislavské i spišské. Rozdiel medzi sedmohradským a spišským spočíval v tom, že sedmohradské sa vzťahovalo iba na tamojších Nemcov, zatiaľ čo spišské zahŕňalo všetkých obyvateľov regiónu bez ohľadu na ich národnosť. Spišské prepoštstvo vzniklo v závere 12. storočia, nedlho po konštituovaní Spišského komitátu (posledné desaťročia 12. storočia). Jeho vznik ovplyvnila akiste prítomnosť nemeckých osadníkov, ktorí požívali výsadné postavenie. Pri prepoštstve sa vyvinula kapitula, ktorú tvorili spočiatku 4 kanonici. Ich počet sa časom zvýšil na 12, potom sa ustálil na 10. V polovici 14. storočia Spišiaci vyvíjali iniciatívu premeniť Spišské prepoštstvo na biskupstvo. S toto žiadosťou sa na pápeža Klementa VI. obrátil v roku 1348 uhorský panovník Ľudovít Veľký. Farnosti na Spiši sa počas stredoveku združovali v tzv. bratstvách (fraternitách), nie v dekanátoch, ako to bolo inde. Už počas 13. storočia, okolo roku 1245 sa sformovala Fraternita 24 kráľovských farárov, ktorá združovala významnejšie sídla obývané spišskými Nemcami, zväčša mestského charakteru. V závere stredoveku popri spomínanom bratstve existovalo na Spiši sedem fraternít: Fraternita horného Hornádu, Fraternita dolného Hornádu, Fraternita Ľubovňa, Fraternita Dunajec, Fraternita dolného Popradu, Fraternita horného Popradu. Napriek tomu, že sa v roku 1412 časť Spiša ocitla v zálohu poľských kráľov, farnosti týchto sídiel naďalej podliehali spišskému prepoštstvu. V 13. a 14. storočí vznikli viaceré kláštory. Mimo vidieckych sídiel stáli kláštory cistercitov (Spišský Štiavnik), kartuziánov (Skala útočišťa a Lechnica) a benediktínov (Štôla). V mestskom prostredí to boli

103

františkáni (minoriti – Levoča, Gelnica), dominikáni (Gelnica), augustiniáni – eremiti (Spišské Podhradie), v dedinách antoniti (Dravce) a križovníci sv. Hrobu (Lendak).

V závere 13. storočia sa na Spši spomínajú nasledovné národnosti: Slováci ( Sclavi ), Nemci ( Theutonici, Saxones ), Maďari ( Hungari ) a Valóni (Latini ). Na začiatku 14. storočia sa pevnou súčasťou Uhorska stali sídla v okolí Podolínca a Starej Ľubovne, z ktorých niektoré boli obývané Poliakmi ( Poloni ). Od prelomu 14. a 15. storočia sa v regióne v súvislosti s kolonizáciou na valašskom práve začali usádzať obyvatelia, ktorých historické pramene nazývali Ruténi ( Valachos seu Ruthenos ). Z náboženského hľadiska išlo o pravoslávne obyvateľstvo prichádzajúce na naše územie z východnej oblasti Karpát. V roku 1402 spišský prepošt dostal od pápeža právo na udeľovanie špeciálneho rozhrešenia vzhľadom na prítomnosť Rusínov a Valachov v okolí. Počas 15. storočia začali región obývať kresťania východného obradu (pravoslávni kresťania), zvlášť v okolí Starej Ľubovne a Gelnice. Na začiatku 16. storočia, teda v závere stredoveku medzi obyvateľmi Spiša z národnostného hľadiska dominovali Slováci a Nemci, v menšej miere boli zastúpení Poliaci a Rusíni, z náboženského hľadiska dominovali katolíci, v menšej miere boli zastúpení pravoslávni kresťania. Mnohé sa však zmenilo nástupom reformácie. Výraznejšie sa tento proces začal prejavovať na Spiši od štyridsiatych rokov 16. storočia. Najvýznamnejšie mesto regiónu – Levoča prešlo na stranu reformácie v roku 1544. Z rozhodnutia Bratstva 24 kráľovských farárov bolo v roku 1569 vypracované tzv. spišské vierovyznanie (confesio Scepusiana ). Učenie Martina Luthera sa šírilo aj vplyvom čulých kontaktov medzi nemeckým meštianstvom na Spiši a nemeckými krajinami. Najvýznamnejšiu pozíciu v evanjelickom prostredí na Spiši získali školy v Levoči a Kežmarku, ktoré protestantský charakter nadobudli v tridsiatych, resp. štyridsiatych rokoch 16. storočia. Do záveru 16. storočia prešiel takmer celý Spiš na pozície protestantizmu. V uvedenom storočí zanikli všetky kláštory, ktoré tu vznikli v 13. a 14. storočí. K dobudovaniu evanjelickej cirkevnej správy došlo v roku 1614 na synode v Spišskom Podhradí. Na druhej strane na začiatku 17. storočia sa začala v regióne rekatolizácia, predovšetkým z iniciatívy spišských starostov z poľského šlachtického rodu Lubomirských. Najprv sa dotkla farností v zálohovaných sídlach v okolí Starej Ľubovne a Podolínca. Tento proces zašiel tak ďaleko, že z rozhodnutia Stanislava Lubomirského došlo k organizačnému začleneniu tamojších farností do Krakovskej diecézy. V roku 1643 sa z nich vytvoril tzv. Spišský dekanát v rámci sandeckého archidiakonátu. Jeho súčasťou boli farnosti v Podolínci, Starej Ľubovni, Hniezdnom, Novej Ľubovni, Chmeľnici a Nižných Ružbachoch. 104

Pod spišskú cirkevnú zvrchovanosť sa prinavrátili až v roku 1787. V tom čase nie však už pod prepoštstvo ale Spišské biskupstvo, ktoré krátko predtým vzniklo (1776).

V polovici 17. storočia v súvislosti s tzv. Užhorodskou úniou (1646) sa spišské pravoslávne cirkevné zbory zmenili na gréckokatolícke. Išlo o dohodu, ktorú uzavreli pravoslávni kňazi pôsobici v západnej časti Mukačevskej eparchie, vrátane spišského archipresbyteriátu. Na jednej strane si spomínané cirkevné zbory zachovali byzantsko slovanský obrad, na druhej strane sa zjednotili s Rímom. Krátko na to sa gréckokatolícke farnosti ocitli v špecifickej situácii, keď od roku 1662 boli vyčlenené spod jurisdikcie Mukačevskej eparchie (biskupstva) a podriadené spišskému prepoštovi a ostrihomskému arcibiskupovi. Tento stav trval viac ako 120 rokov. Gréckokatolícke farnosti na zálohovanom území (okolie Starej Ľubovne) zasa podliehali gréckokatolíckemu biskupovi v Przemyśli (Poľsko). Ako už bolo uvedené, katolícke farnosti na zálohovanom území (okolie Starej Ľubovne) od prvej polovice 17. storočia podliehali krakovskému biskupovi.

V súvislosti s rekatolizačným úsilím sa začali budovať na Spiši nové kláštory, keďže počas 16. storočia zanikli v regióne všetky stredoveké kláštory. V roku 1642 bola vydaná spišským starostom Stanislavom Lubomirským zakladacia listina piaristického kláštora v zálohovanom meste Podolínec. Rezidencia jezuitov vznikla v roku 1648 v Spišskej Kapitule, v sídle spišského prepošta. Piaristi i jezuiti sa venovali okrem iného vzdelávaniu mládeže a s ich pôsobením bol spätý rozvoj školstva v regióne. V roku 1671 sa jezuiti usadili v Levoči. Bolo to už v čase veľmi silnej protireformácie. V tom istom období sa v Spišskom Štvrtku usadili minoriti (1668) a v Spišskom Podhradí Milosrdní bratia (1672). Na začiatku sedemdesiatych rokov 17. storočia museli evanjelici odovzdať svoje kostoly do rúk katolíkov. Neskôr, od roku 1681 (Šopronský snem) si mohli stavať modlitebne, resp. chrámy (drevené artikulárne kostoly), avšak s rôznymi obmedzeniami (dva v každej stolici, resp. v mestách, pri ich výstavbe použiť iba jednoduchý materiál etc.). V 13 zo 16 spišských miest, ktoré boli súčasťou poľského zálohu si mohli evanjelici postaviť drevené kostoly na základe súhlasu spišského starostu Stanislava Heraklia Lubomirského z roku 1694. Postavenie protestantov a iných vierovyznaní (pravoslávni, kalvíni) sa zmenilo až od čias panovania cisára Jozefa II., v závere 18. storočia. Vydanie Tolerančného patentu Jozefom II. v roku 1781 znamenalo fakticky ukončenie protireformácie v Uhorsku.

105

V roku 1700 medzi obyvateľstvom Spiša dominovali Slováci a Nemci, ktorí obývali predovšetkým Hornádsku a Popradskú kotlinu. Na severe Spiša, v uhorskopoľskom pohraničí (okolie Starej Ľubovne a Spišskej Starej Vsi) dominovali Poliaci a Rusíni. Väčšia komunita Rusínov obývala niektoré obce v Levočských vrchoch (okolie Nižných Repáš). Na juhu Spiša (okolie Gelnice a Švedlára) dominovalo obyvateľstvo nemeckého a rusínskeho pôvodu. V Markušovciach bývali Slováci s Maďarmi. Z náboženského hľadiska v rovnakom čase dominovali Spišu katolíci a evanjelici. Katolíci najmä v sídlach obývaných Slovákmi (Hornádska kotlina) a Poliakmi (Zamagurie a okolie Starej Ľubovne), evanjelici najmä v sídlach obývaných Nemcami (Popradská kotlina a väčšina miest dolného Spiša, t.j. v povodí Hornádu a Hnilca). Gréckokatolíci dominovali v dedinách obývaných Rusínmi (okolie Starej Ľubovne, Nižných Repáš a Gelnice, resp. Švedlára). Šľachtici v Markušovciach, Maďari a Slováci, sa hlásili ku kalvinizmu. Na vierovyznanie poddaných v rozličnej miere pôsobili ich zemepáni. Napríklad v obci Poráč, obývanej Rusínmi sa polovica jej obyvateľov v roku 1700 hlásila ku kalvinizmu (vplyv šľachticov Máriássyovcov z Markušoviec).

Prehľad počtu obyvateľov podľa vierovyznaní v rokoch 1700, 1843, 1880, 1921

Vierovyznanie 1700* 1843 1880 1921 Rímski katolíci 36,8% (22 626) 62,6% (117 168) 64,1% (110 810) 67,8% (111 381) Grécki katolíci 6,1% (3779) 13,9% (26 047) 13% (22 506) 11% (20 053) Evanjelici 56,7% (34 836) 22,3% (41 760) 19,1% (33 101) 15,2% (25 020) Izraeliti 1,2% (2235) 3,4% (5941) 4,4% (7308) Iní 0,4% (246) 0% (4) 0,3% (523) 1,6% (2558)

* bez zálohovaných sídiel z okolia Podolínca a Starej Ľubovne, kde v tom čase dominovali rímski katolíci a grécki katolíci

V závere 18. storočia nastalo viacero zásadných mien v živote jednotlivých náboženských komunít. V roku 1772 sa ukončilo zálohovanie časti územia Spiša Poľsku. V roku 1776 na návrh Márie Terézie založila Svätá stolica 15. marca bulou Romanus Pontifex Spišské biskupstvo. V roku 1787 sa jeho súčasťou stali aj farnosti z okolia Starej Ľubovne, ktoré od polovice 17. storočia podliehali Krakovskému biskupstvu. Na druhej strane gréckokatolícke farnosti, ktoré predtým podliehali Spišskému prepoštstvu (od roku 1662), resp. Spišskému biskupstvu (od roku 1776), ako aj päť spišských gréckokatolíckych farností z 106

okolia Starej Ľubovne patriacich gréckokatolíckemu biskupstvu v Przemyśli, pripadli v roku 1786 Mukačevskej eparchii. Gréckokatolícke biskupstvo v Prešove bolo založené v roku 1818.

V roku 1781 vydal cisár Jozef II. už spomínaný tolerančný patent. No k úplnemu zrovnoprávneniu vierovyznaní došlo neskôr. Cisár Leopold II. v roku 1791 vydal náboženský dekrét, podľa ktorého nekatolíkom bola zaručená úplná sloboda. Protestanti získali cirkevnú autonómiu. V závere 18. storočia a v prvých desaťročiach 19. storočia boli postavené v spišských sídlach desiatky evanjelických kostolov.

Počas novoveku sa národnostná skladba na Spiši zmenila v tom, že od 17. storočia sa vo väčšej miere začali v písomných prameňoch spomínať Rómovia. Sporadické zmienky o nich sa objavujú už v stredoveku (15. storočie), ale národnostnú mapu Spiša významnejšie neovplyvnili. Vyplývalo to aj zo skutočnosti, že spravidla nežili usadlým spôsobom ale kočovali. V 18. storočí boli panovníckym dvorom (Mária Terézia, Jozef II.) vyvíjané snahy primäť ich k usadlému spôsobu života. V závere 19. storočia, presnejšie v roku 1880, tvorili Rómovia 0,7% obyvateľov Spišskej župy, na začiatku 20. storočia, v roku 1919, to boli približne 4%.

Od 18. storočia sa začali usadzovať na Spiši Židia, no ich podiel na celkovom počte obyvateľov bol minimálny. V tomto čase najvýznamnejšia komunita Židov v regióne obývala Huncovce, kde dlhý čas pôsobila ich najsilnejšia náboženská obec na Spiši. Až do polovice 19. storočia platili rôzne obmedzenia, ktoré im nedovoľovali usadzovať sa v mestách. Zmenilo sa to až po roku 1840, v prípade banských miest až po roku 1860. V polovici 19. storočia tvorili 1% obyvateľov Spiša, na začiatku 20. storočia 4%.

V roku 1880 medzi obyvateľstvom Spiša dominovali Slováci a Nemci, ktorí obývali predovšetkým Hornádsku a Popradskú kotlinu. Na severe Spiša, v uhorskopoľskom pohraničí (okolie Starej Ľubovne a Spišskej Starej Vsi) dominovali Slováci a Rusíni. Gorali, ktorých historické pramene ešte v 17. storočí uvádzali ako Poliakov nadobudli počas 18., resp. 19. storočia slovenské národné povedomie. Väčšia komunita Rusínov obývala niektoré obce v Levočských vrchoch (okolie Nižných Repáš), ako aj niektoré obce na juhu Spiša (okolie Gelnice a Švedlára). Povodiu rieky Hnilec dominovalo obyvateľstvo nemeckého pôvodu. Na rozdiel od predchádzajúcich storočí sa v tomto čase v regióne vyskytuje významnejší podiel 107

Maďarov, najmä v mestskom prostredí, čo ani tak nesúviselo s ich prílivom na Spiš, ako so skutočnosťou, že maďarské národné povedomie pod vplyvom maďarizácie nadobudli mnohí Nemci, resp. Slováci.

Z náboženského hľadiska v rovnakom čase dominovali Spišu katolíci a evanjelici. Katolíci najmä v sídlach obývaných Slovákmi (Hornádska kotlina, Zamagurie a okolie Starej Ľubovne), evanjelici najmä v sídlach obývaných Nemcami (Popradská kotlina a niektoré mestá v povodí Hnilca). Gréckokatolíci dominovali v dedinách obývaných Rusínmi (okolie Starej Ľubovne, Nižných Repáš a Gelnice, resp. Švedlára). Najsilnejšie židovské náboženské obce na v regióne boli v Huncovciach, Spišskej Starej Vsi, Kežmarku a Spišskom Podhradí.

Počas 20. storočia nastali v regióne výrazné zmeny z hľadiska národnostného i náboženského zloženia obyvateľstva. Najväčšmi sa na tom podpísali udalosti súvisiace s II. svetovou vojnou. Spiš prišiel takmer o celú komunitu Židov, ako aj Nemcov a Maďarov. Výrazne sa znížil podiel evanjelikov, niekdajšie pôsobenie židovských náboženských obcí pripomínajú už iba spustnuté židovské cintoríny...

1.3.1.3 Stručný prehľad politického, hospodárskeho a kultúrneho vývoja Spiša

Spiš svojou polohou v horskom prostredí vždy patril k okrajovému územiu štátnych útvarov, ku ktorým prináležal. Tie mali totižto svoje jadrá na nížinách. Takto to bolo v 9. storočí v prípade Nitrianskeho kniežatstva a Veľkej Moravy, ako aj v časoch Uhorského kráľovstva, ktorého súčasťou sa Spiš stal v 11. storočí. V rámci Spiša sa jeho správne centrá sústredili do Hornádskej kotliny, ktorá tvorila najstaršiu sídliskovú vrstvu regiónu s najvhodnejšími podmienkami pre trvalé osídlenie. V blízkosti Novoveskej kotliny to boli hradiská na Čingove, v priestore Podhradskej kotliny hradisko na Dreveníku a Spišský hrad. V rámci centrálnej polohy na Uhorskopoľskom pohraničí nadobudol región strategický význam a čoskoro, v posledných desaťročiach 12. storočia sa z neho vytvoril samostatný komitát. Jeho význam zvýrazňovala aj tá skutočnosť, že často krát vystupoval ako majetok niektorého z členov kráľovskej rodiny. Táto skutočnosť našla svoj odraz aj vo výstavbe mohutnej obytnej veže na Spišskom hrade, ktorá svojimi rozmermi nemala pendanta v Karpatskej kotline. Spiš po stáročia zohrával kľúčovú rolu v politických a hospodárskych kontaktoch medzi Uhorskom a Poľskom. Hospodársky aspekt bol zvlášť silný do 16. storočia, kým sa pod vplyvom objavu Ameriky nepresmerovali hlavné európske obchodné trasy. 108

Uhorskí králi posilnili región najmä prostredníctvom pozvania nemeckých osadníkov, ktorí sa tu začali usádzať od druhej polovice 12. storočia. O význame regiónu svedčí aj vznik cirkevnej ustanovizne – Spišského prepošstva už v závere 12. storočia. Prvá zmienka o Spiši sa zachovala z roku 1209, keď sa predmetom darovania v prospech spišského prepošta Adolfa a jeho sestry stalo územie medzi Žakovcami a Lomnickým štítom. Stalo sa základným rodovým majetkom šľachticov Lomnickovcov. Počas 13. storočia sa rozsiahle okrajové územia regiónu dostali do majetku svetským a cirkevným vlastníkom. Máriássyovci získali zem v okolí Markušoviec a Batizoviec, Zsigrayovci okolie Žehry, Görgeyovci Toporca. Šľachtické rody na svojich majetkoch rozvinuli rozsiahlu kolonizačnú činnosť. Pričinením kráľovskej rodiny (Ondreja II. a jeho syna Kolomana Haličského) získalo okolo roku 1223 veľké územia pri hornom toku Hornádu cistercitské opátstvo v Spišskom Štiavniku. Cisterciti sa okrem iného zaslúžili o zavádzanie nových techník v poľnohospodárstve (napr. ťažký záhonový pluh). Výrazným medzníkom v dejinách Spiša sa stal tatársky vpád v rokoch 1241 – 1242. Ľahká jazda Tatárov – lukostrelci na malých koníkoch – sa stala postrachom v mnohých krajinách. Po roku 1242 pozval Belo IV. na Spiš najmohutnejšiu vlnu nemeckých osadníkov, ktorí sa významne pričinili o obnovu zničenej krajiny. Osadníci získali kolektívne privilégium, ktoré im zaručovalo autonómne postavenie. Privilégium umožnilo týmto sídlam nadobudnúť mestský charakter. Jadro spomínanej komunity tvorilo približne 25 obcí. V roku 1271 Štefan V. privilégium Bela IV. potvrdil a upravil. Na Spiši sa sformovala hustá sieť sídiel mestského charakteru, ktorá nemala v Uhorsku obdobu. Najlepšie predpoklady na rozvoj remesiel a obchodu mali mestá na križovatkách ciest. Spišskí kupci prosperovali najmä z obchodu s Poľskom. Dominantné postavenie na hornom Spiši získal Kežmarok, na dolnom Levoča, ktorá sa zároveň stala hlavným mestom Spoločenstva spišských Sasov. Popri Levoči a Kežmarku mal hradby na Spiši vybudované už len Podolínec. Príchod nových osadníkov znamenal rozvinutie baníctva predovšetkým na územiach Gelnice, Smolníka a Spišskej Novej Vsi. Sústredené bolo na ťažbu železných a medených rúd. Posledné desaťročia 13. storočia a prvé desaťročia 14. storočia zmenili Spiš na nepoznanie. Nikdy potom už v regióne nevládol taký stavebný ruch ako práve v spomínanom období. Budovali sa mestá, gotické kostoly, kláštory, hrady... Dodnes je región klenotnicou gotickej architektúry, najmä z 13. a 14. storočia.

Pre hospodársky rozvoj miest bolo kľúčovým privilégium týkajúce sa práva skladu. Na Spiši ho ako prvé mesto získal Podolínec v roku 1292, v tom čase ešte podliehajúci 109

vládcom Krakovska (Václav II.). V roku 1321 ho Levoči udelil Karol Róbert. Spomínané právo zvýhodňovalo domácich kupcov, ktorí mohli od zahraničných kupcov prednostne odkúpiť tovar a výhodnejšie ho potom predať. Zo Spiša sa vyvážala meď, železo, víno a koža, dovážal sa textil, olovo, soľ. Najväčšími hospodárskymi konkurentmi Levoče na Spiši sa stali mestá Kežmarok a Spišská Nová Ves. Obom spomínaným mestám sa v 15. storočí podarilo získať právo skladu. V prípade Kežmarku to spôsobilo storočnú vojnu s Levočou, ktorá sa ukončila až v roku 1544. So 14. storočím súvisí udeľovanie práva konania výročných trhov. Ich organizovanie priaznivo vplývalo na rozvoj cechov a remesiel, ktoré boli sústredené v mestskom prostredí. Združovanie remeselníkov v cechoch malo primárne chrániť ich produkciu pred konkurenciou. Podľa cechových predpisov mohli remeselníci predávať svoje výrobky v iných mestách iba na výročných trhoch. Už počas stredoveku vzhľadom na existenciu početných miest bolo usporadúvanie jarmokov v regióne pomerne častou záležitosťou, čo umožňovalo aj miestnym kupcom s malými prepravnými nákladmi výhodne predávať tovar dovážaný zo zahraničia. 14. storočie, obdobie vlády Anjouovcov, ktorí výrazne prispeli k hospodárskemu rastu krajiny, možno vo všeobecnosti charakterizovať ako vôbec najstabilnejšie v dejinách Spiša. Hospodársky rozkvet regiónu a stabilné politické pomery prispeli k rozvoju vzdelanosti. Odrazilo sa to v existencii farských škôl, ktoré sa v ďalšom období pretvorili na vyššie latinské školy. O solídnej úrovni stredovekého školstva predovšetkým v najväčších hospodárskych centrách Spiša (Levoča, Kežmarok, Spišská Nová Ves etc.) svedčí počet študentov, ktorí navštevovali univerzity v Krakove a vo Viedni. Prejavom vzdelanosti bolo tiež zakladanie knižníc, ktoré existovali na Spišskej Kapitule, v spišských kláštoroch (kartuziáni, benediktíni etc.), pri kostoloch, v jednotlivých združeniach farárov – fraternitách, ako aj vo vidieckych šľachtických sídlach, či v domoch mešťanov.

Celkom iný charakter v dejinách Spiša malo 15. storočie. Už na jeho začiatku došlo k bezprecedentej udalosti. Žigmund Luxemburský sa rozhodol zálohovať poľskému kráľovi 16 spišských miest, dva hrady a 13 dedín z okolia Starej Ľubovne. Štvrtina územia Spiša sa ocitla zálohovoprávne v správe poľských kráľov. Tento stav nakoniec trval neuveriteľných 360 rokov. Tým, že mocenské ašpirácie uhorského kráľa Žigmunda boli orientované aj na České kráľovstvo, Uhorskému kráľovstvu sa nevyhli vpády husitov. V rokoch 1431 a 1433 spôsobili husiti na Spiši nemálo škôd. Vyplienili viaceré spišské kláštory, niekoľko dedín, dobyli opevnené mesto Kežmarok. Už o pár rokov (1438 – 39) vypukli boje medzi Albertom Habsburským a Vladislavom Jagelovským o nástupníctvo po Žigmundovi Luxemburskom. 110

Odohrávali sa rovnako na Spiši. Celú záležitosť komplikovala skutočnosť, že opevnené mesto Podolínec s pevnosťou bolo súčasťou zálohu a tak tvorilo strategický bod v presadzovaní poľských záujmov v Uhorsku. Protipólom mu bolo opevnené mesto Kežmarok, kde sústredil svojich vojakov Štefan Rozgony. A bojovalo sa aj o pár rokov neskôr. Záujmy uhorskej kráľovnej Alžbety proti Vladislavovi Jagelovskému hájil Ján Jiskra z Brandýsa. Z jeho bojovníkov, medzi ktorými bolo veľa husitov, sa neskôr vytvorili oddiely bratríkov. Bratríci pod vedením Petra Axamita a Talafúza si vybudovali na Spiši dva veľké tábory – v Haligovciach a na Zelenej hore pri Hrabušiciach. Odtiaľ napádali okolité sídla, najmä kláštorné majetky. Rozhárané pomery v regióne sa podarilo stabilizovať až v šesťdesiatych rokoch 15. storočia za panovania Mateja Korvína. V tomto čase sa do popredia dostali šľachtici Zápoľskí, ktorí získali úrad spišského župana do dedičnej držby v roku 1464 a udržali si ho až konca stredoveku (1527). Ak ešte v prvej polovici 15. storočia mali autonómne postavenie mestá Provincie XI spišských miest, sídla gelnického banského okruhu na čele s Gelnicou a Smolníkom, či Kežmarok so štatútom slobodného kráľovského mesta, nástupom Zápoľských sa situácia radikálne zmenila v tom smere, že sa spomínané majetky dostávajú do područia zemepánov – spišských dedičných županov. Napriek tomu však treba konštatovať, že Zápoľským záležalo na prosperite ich novonadobudnutých majetkov. Počas pôsobenia na Spiši sa aj ich pričinením uskutočnila výstavba, resp. prestavba viacerých sakrálnych (kostoly, kaplnky), resp. svetských objektov (hradov). Učebnicovým príkladom je mesto Kežmarok, v ktorom dali Zápoľskí vybudovať hrad a veľkolepo prestavať Kostol sv. Kríža. No najvýznamnejšou pamiatkou z tých čias je neskorogotická kaplnka Zápoľských v Spišskom Štvrtku, ktorá sa radí k vrcholným architektonickým stavbám stredovekého Slovenska. Každopádne, na Spiši už nikdy potom nebolo toľko samosprávnych území ako tomu bolo od 13. do polovice 15. storočia. Zo spomínanej rodiny pochádzal aj neskorší kráľ Ján Zápoľský, ktorý sa narodil na Spišskom hrade. Na začiatku novoveku však Zápoľskí stratili nad Spišom vplyv. Bolo to vo veľmi nepokojnom období, po Moháčskej katastrofe (1526), keď sa v regióne odohrávali dynastické boje medzi oboma uchádzačmi o uhorskú korunu – Ferdinandom Habsburským a Jánom Zápoľským. Zo súperenia nakoniec vyšiel víťazne prvý z menovaných. Spišské dedičné županstvo sa v roku 1531 dostalo do rúk ďalšieho významného rodu – Thurzovcov, ktorí tento post zastávali do roku 1638. 16. storočie možno označiť ako posledné, keď Spiš dosahoval hospodársku prosperitu porovnateľnú so 14. storočím. Svedčí o tom aj množstvo renesančných pamiatok, ktoré s

111

gotickými patria k tomu najhodnotnejšiemu, čo sa v architektúre regiónu zachovalo. V obchodných kontaktoch s Poľskom dominovala meď, železo, antimón, kože a kožušiny, vosk, víno, obilie, sušené ovocie, ako aj hotové medené a železné výrobky, z Poľska sa privážalo olovo, soľ, súkno, plátno, chmeľ a ryby. Kľúčovú rolu v tomto smere zohrávala Levoča, no domácemu obchodu prospievala aj tá skutočnosť, že 16 zálohovaných miest dostávalo privilégiá od uhorských a poľských kráľov. Obchodníci z týchto miest požívali v Uhorsku rovnaké výhody ako iní uhorskí kupci, v Poľsku sa zasa k ním pristupovalo ako k poľským kupcom. Hospodárska prosperita sa odrazila v umení i vzdelanosti obyvateľov Spiša. Za vrcholné diela umeleckého rezbárstva doznievajúcej gotiky a nastupujúcej renesancie sa pokladajú práce Majstra Pavla z Levoče z prvej polovice 16. storočia (najmä oltáre v Levoči a v Spišskej Sobote). Od polovice 14. storočia do začiatku 16. storočia pôsobila v Spišskej Novej Vsi slávna kovolejárska dielňa založená Majstrom Konrádom. Predovšetkým zvony a krstiteľnice z jej produkcie patria k vrcholným kovolejárskym dielam v celom stredoeurópskom priestore. Myšlienky humanizmu výrazne ovplyvnili ďalší vývoj školstva. Počas 16. storočia sa šírila reformácia, na pozície ktorej postupne prešiel takmer celý Spiš. Školy nadobudli protestantský ráz. Kvalitné mestské školy popri Levoči a Kežmarku existovali v Ľubici, Spišskej Belej, Spišskej Sobote, Spišskej Novej Vsi, Spišských Vlachoch či Spišskom Podhradí. Rovnako šľachta podporovala rozvoj vzdelanosti a zakladala vo svojich sídlach šľachtické školy. K popredným patrili v Markušovciach (Máriássyovci), Spišskom Hrhove a Toporci (Görgeyovci), ako aj v Strážkach (Horváth Stansithovci). Už v polovici 16. storočia vzniklo kníhkupectvo v Levoči zásluhou Bruna Brewera z Wittenbergu. Od 16. storočia v oveľa väčšej miere ako predtým pokračovali študenti zo Spiša v štúdiách na nemeckých univerzitách.

Celkom inak sa vyvíjali spoločenskopolitické pomery v regióne počas 17. storočia. Jedno stavovské (protihabsburské) povstanie striedalo druhé (Bocskay, Bethlen, Rákoczi, Thököli). Na druhej strane sa Spiš nestal súčasťou územia kráľovstva, ktoré v 16. a 17. storočí obsadili Turci. Pozíciu dedičných županov Spiša prevzali Csákiovci (1638 – 1918). Začala sa protireformácia, ktorá vyvrcholila v sedemdesiatych rokoch 17. storočia, keď boli protestantom odobrané kostoly a nastalo obdobie náboženskej neslobody. Obchod a remeslá už nedosahovali úroveň predchádzajúceho storočia. Dobrú pozíciu si na druhej strane udržiavala banská oblasť, najmä v súvislosti s úpadkom ťažby medi na okolí Banskej Bystrice. Vzrástol tiež význam železorudného baníctva. Popri evanjelických školách vznikali 112

počas 17. storočia v regióne katolícke školy. K najvýznamnejším patrili na Spišskej Kapitule (1604), v Levoči (1673) a Podolínci (1642). Piaristické kolégium v Podolínci malo výrazný presah na Poľsko. Breyerovci v Levoči založili kníhtlačiareň, ktorá existovala 130 rokov. Za toto obdobie v nej vyšlo cca 1000 titulov, vrátane diela Jana Amosa Komenského Orbis pictus .

Skončením posledného stavovského povstania na začiatku 18. storočia (1711) vedeného Rákoczim sa pomery na Spiši stabilizovali. V časoch panovania Márie Terézie (1740 – 1780) a Jozefa II. (1780 – 1790) nastali aj pod vplyvom osvietenských myšlienok významné zmeny v spoločenskopolitických pomeroch na Spiši. Márii Terézii sa po 360 rokoch podarilo prinavrátiť pod plnú správu Uhorska zálohovanú časť Spiša (1772). Zakrátko bolo z jej iniciatívy konštituované Spišské biskupstvo (1776). Urbárska regulácia zlepšila postavenie poddaných (1767). Podľa regulácie boli upravované poddanské pomery až do roku 1848, keď bolo poddanstvo zrušené. Mária Terézia zaviedla povinnú školskú dochádzku (1774). Znamenalo to výrazný impulz k vzdelaniu širokých vrstiev obyvateľstva. A bol to práve Spiš, kde už v roku 1819 vznikla prvá prípravka na výchovu učiteľov národných škôl a kantorov v kráľovstve (Spišská Kapitula). Vydanie tolerančného patentu (1781) Jozefom II. otvorilo cestu k náboženskej slobode, čo sa významne odrazilo aj na rozvoji evanjelického školstva. Od záveru 18. storočia sa budovali po spišských dedinách a mestách desiatky evanjelických kostolov. K pozoruhodným vedeckým prácam z tohto obdobia z oblasti hospodárstva patrí dielo spišského rodáka, osvietenského národohospodára Gregora Berzeviczyho (Veľká Lomnica), ktorý poukázal na potrebu zmien, pretože panujúce feudálne pomery sa stali brzdou pokroku. V remeselnej výrobe si prvenstvo stále udržiavala Levoča, no v prvej polovici 19. storočia pozíciu najväčšieho remeselného strediska na Spiši nadobudol Kežmarok. Popredné miesto v celokrajinskom meradle si udržiavalo baníctvo. V ťažbe a spracovaní železa bol Spiš po Gemeri druhou najvýznamnejšou oblasťou kráľovstva.

19. storočie prinieslo v živote Spišiakov viacero významných zmien. Cechovníctvo vstúpilo do poslednej etapy svojej existencie. Popri najväčších strediskách remeselnej výroby – Kežmarku, Levoči, Spišskej Novej Vsi a Gelnice sa táto sústredila ešte v Poprade, Spišskej Belej, Spišskom Podhradí, Ľubici a Spišských Vlachoch. Najväčší počet remeselníkov tvorili čižmári, krajčíri, ševci, mäsiari a kožušníci. V banských mestách sa obyvateľstvo popri ťažbe a spracovaní rúd zaoberalo ťažbou dreva, uhliarstvom a povozníctvom. V poľnohospodárstve

113

popri tradičných obilninách ako ovos a jačmeň sa v prvej polovici 19. storočia začali pestovať zemiaky. Vo veľkom meradle sa pestoval ľan, choval sa rožný statok a ovce. Ešte aj v 19. storočí sa na základe privilégií, udelených uhorskými, ale aj poľskými panovníkmi, uskutočňovali početné jarmoky a týždenné trhy. Vo významnejších strediskách sa konávali spravidla 4 jarmoky (výročné trhy), no v niektorých bývalých zálohovaných mestách ich bolo 7 (Spišská Belá, Stará Ľubovňa, Hniezdne), ba aj 8 (Podolínec). Okrem toho sa určité dni v týždni v niektorých mestách usporadúvali dobytčie, kramárske alebo mäsné trhy. Najväčšie dobytčie trhy sa konali v Kežmarku, Gelnici a Spišskej Novej Vsi, obilné v Poprade, trhy na súkno v Levoči a Gelnici. Spišskému obchodu (vývozu) v 19. storočí dominovalo plátno, meď, železo, pivo, šindle, na druhej strane sa do regiónu dovážalo obilie (pšenica, raž), rožný dobytok a víno. Vynikajúcu úroveň si aj v 19. storočí udržiavali lýceá v Kežmarku a Levoči. V oboch nadobudlo vzdelanie taktiež množstvo predstaviteľov slovenskej inteligencie. Spomínané mestá patrili k ohniskám slovenského národného života. Situácia sa dramaticky zmenila v posledných desaťročiach 19. storočia, keď sa v kráľovstve uplatňovala maďarizácia. Od polovice 19. storočia sa zavádzali mnohé zmeny, ktoré výrazne zasiahli do života obyvateľstva. V revolučnom roku 1848 bolo zrušené poddanstvo. V roku 1872 zaniklo v krajine cechovníctvo, ktoré sa formovalo ešte v 14. storočí. Výraznou zmenou v oblasti dopravy bolo vybudovanie železničnej trate Bohumín – Košice (1871). Z jej výstavby ťažili najmä mestá Poprad a Spišská Nová Ves. Naopak, svoje niekdajšie postavenie hospodárskych centier stratili Levoča a Kežmarok, ktoré sa ocitli mimo hlavnej trate. Na Spiši sa vybudovali viaceré továrne. Nové pomery umožnili mnohým ľuďom vysťahovať sa do iných krajín, najmä do USA. Vysťahovalectvo vyvrcholilo na prelome 19. a 20. storočia. Začiatok 20. storočia znamenal posledné roky existencie Spišskej stolice. Do osudov mnohých spišských rodín tragicky zasiahla prvá svetová vojna v rokoch 1914 – 1918. Po jej skončení sa rozpadlo RakúskoUhorsko a vznikla Československá republika. V nových pomeroch došlo k rozhodnutiu o zmene v administratívnom usporiadaní Slovenska. Spišská stolica zanikla 31. XII. 1922. V roku 1920 (definitívne 1924) pripadla časť Spiša (na severozápade) Poľsku.

1.3.1.4 Vývoj verejnej správy na Spiši

Slovania sa na Spiši usadzovali od 6. storočia v centrálnej a východnej časti Hornádskej kotliny. S tým súvisí aj vytvorenie najstaršieho stredovekého správneho centra na Spiši, ktoré sa nachádzalo na ľavom brehu Hornádu, v polohe Čingov. Nebolo vecou náhody,

114

že sa vytvorilo práve v centrálnej časti Hornádskej kotliny, ktorá bola Slovanmi najväčšmi osídlená už v predveľkomoravskom období. Hradisko plnilo pozíciu správnehgo centra regiónu ešte aj v časoch, keď bol Spiš súčasťou Nitrianskeho kniežatstva (805 – 833). Spomínané hradisko zaniklo v roku 833 v dôsledku vpádu Moravanov do Pribinovho Nitrianska. Od tých čias, vo veľkomoravskom období sa novým správnym centrom stalo nové hradisko na pravom brehu Hornádu, postavené neďaleko staršieho. Druhé najvýznamnejšie hradisko na Spiši sa nachádzalo na Dreveníku. Pred začlenením Spiša do Uhorského kráľovstva, čo sa udialo v druhej polovici 11. storočia, plnilo pravdepodobne správnu úlohu. Potom, čo sa Spiš stal súčasťou spomínaného kráľovstva, netvoril samostatnú administratívnu jednotku ale podliehal komitátu Boršod. Jeho strategická poloha na uhorskopoľskom pohraničí s výborným komunikačný prepojením v smere sever – juh, priaznivými prírodnými danosťami (klimatické pomery, bonita pôdy, konfiguráciu terénu, výskyt nerastného bohatstva etc.) boli rozhodujúcimi kritériami pre vytvorenie samostatnej strednostupňovej správnej jednotky kráľovstva. Nikde inde na severe dnešného Slovenska nevznikol tak skoro nový komitát, ako to bolo v prípade Spiša. Šariš, Orava, Liptov, Turiec etc. sa ako samostatné správne jednotky (komitáty) vytvorili až v neskoršom období. Spišský komitát sa konštituoval v posledných desaťročiach 12. storočia. Správa v regióne sídlila na Spišskom hrade, ktorý bol budovaný v závere 12. storočia, v blízkosti slovanského hradiska Dreveníka (Dreveník vo význame drevený hrad). Na hrade sídlil župan, ktorý sa za správu komitátu zodpovedal kráľovi. Najstarší písomne doložený spišský župan (z roku 1216) sa nazýval Dionýz. Zatiaľ čo najstaršie komitáty boli súčasťou kráľovského majetku, časom sa situácia začala meniť v prospech šľachty, keď sa veľké územia dostávali do majetku cirkevných a svetských vlastníkov. Zmena vlastníckych pomerov priniesla postupnú premenú kráľovských komitátov na šľachtické stolice (župy). Rovnako na Spiši bolo 13. storočie charakteristické darovaním rozsiahlych majetkov. Spišský komitát sa zmenil na stolicu sko inštitúciu spišskej šľachty na prelome 13. a 14. storočia. Od tohto času mala na správu stolice (župy) výrazný vplyv šľachta. Na Spiši k najvýznamnejším šľachtickým rodom patrili Berzeviczyovci (Veľká Lomnica), Görgeyovci (Spišský Hrhov) a Máriássyovci (Markušovce). Kráľ si vplyv na správu jednotlivých stolíc udržiaval tým, že menoval županov. Spišskí župani zastávali častokrát aj iné významné pozície, zdržiavali sa dlhodobo mimo Spiša, takže správu stolice zabezpečovali požupani, ktorých menovali župani. Podžupani častokrát vystupovali aj v pozícii kastelánov Spišského hradu. Spišská šľachta sa pravidelne stretávala na generálnych

115

kongregáciách (stoličných zhromaždeniach), kde sa príjmali zásadné rozhodnutia. Na generálnych kongregáciách sa každoročne volili štyria slúžni. Spiš sa delil na štyri slúžnovské okresy. Slúžni sa zúčastňovali súdnych rozhodnutí a boli nápomocní pri vymeriavaní a vyberaní štátnej dane. V 15. storočí sa znížil počet slúžnovských okresov zo štyroch na tri a tento stav pretrval až do roku 1798, keď sa opäť vytvorili štyri. Tieto okresy sa nazývali: Horský ( Processus Montanus ), Levočský ( Processus Leuchoviensis ), Magurský ( Processus Maguranus ) a Tatranský slúžnovský okres ( Processus Carpathicus ). Do Magurského okresu patrili sídla v Zamagurí, do Tatranského sídla v Podtatranskej kotline a pri hornom toku Hornádu, do Levočského sídla od horného toku Hnilca po Levočské vrchy, do Horského sídla od dolného toku Hnilca po Levočské vrchy. V 15. storočí sa zmenil aj charakter županstva, ktoré sa stalo od roku 1464 dedičným. V tejto pozícii vystupovali tri významné šľachtické rody – Zápoľských (1464 – 1527), Thurzovcov (1531 – 1636) a Csákyovcov (1638 – 1918). Od 16. storočia sa sídlom Spišskej stolice stala Levoče, kde dodnes stojí župný dom (v hornej časti námestia).

Správny vývoj Spiša mal však svoje špecifiká, ktoré v kráľovstve nemali obdobu. Na rozdiel od iných stolíc sa na Spiši sformovalo niekoľko autonómnych území, ktoré nepodliehali pod právomoc župana, resp. Spišskej stolici ako inštitúcii spišskej šľachty.

Počas prvej polovice 13. storočia sa sformovalo výsadné územie spišských kopijníkov, ktorí síce majetkovo nepatrili k bohatším obyvateľom Spiša, ale právne stáli dosť vysoko. Ich územie sa nazývalo Stolica X spišských kopijníkov a v protiklade k Spišskej stolici (Veľkej stolici) sa ich územie nazývalo Malá stolica. Na čele Malej stolice stál podžupan a jej centrum sa do 15. storočia nachádzalo v Spišskom Štvrtku, hoci spomínané mestečko nebolo súčasťou Malej stolice. Kopijnícke sídla ležali v okolí Šváboviec, Jánoviec a Spišských Tomášoviec. Na generálnych kongregáciách (stoličných zhromaždeniach) sa mohli zúčastňovať všetci kopijníci aj s manželkami. Na čele samosprávy stáli podžupan, jeden slúžny a notár, volení na jeden rok. Od roku 1726 si kopijníci určili za svoje sídlo Betlanovce, kde si v roku 1768 postavili stoličný dom. Jeho základy v obci stoja dodnes (v blízkosti renesančného kaštieľa, vedľa kostola). Kopijníci si svoje autonómne postavenie udržali až do roku 1803, keď Malá stolica splynula so Spišskou (Veľkou) stolicou.

Autonómne postavenie získali prisťahovalci zo západnej Európy, ktorí sa na Spiši usadzovali od 12. storočia. Najsilnejšia vlna zasiahla Spiš v štyridsiatych rokoch 13. storočia. 116

Saskí osadníci získali od Bela IV. výsady mestského charakteru. Na ich základe sa sformovalo Spoločenstvo spišských Sasov, ktorého fundament tvorilo približne 25 sídiel. V 14. storočí sa z tohto základu vytvorila Provincia 24 spišských miest. Na jej čele stál gróf, ktorého každoročne volila veľká rada. Veľkú radu tvorili zástupcovia jednotlivých miest v počte sto, starí richtári miest, noví richtári miest a starý gróf. Na druhej strane praktické záležitosti riadenia Provincie riešila Malá rada, ktorá pozostávala z grófa a richtárov všetkých miest. Zároveň bola najvyššou súdnou inštanciou Provincie. V spomínanom zložení existovala iba do začiatku 15. storočia. Na základe vydania zálohovej listiny kráľom Žigmundom Luxemburským sa po roku 1412 Provincia rozdelila na dve časti. Mestá, ktoré sa stali súčasťou zálohu si vytvorili Provinciu XIII spišských miest, tie ktoré zostali mimo zálohu Provinciu XI spišských miest. Proces rozdelenia sa dovŕšil v roku 1416. Ďalšie osudy oboch provincií boli rozdielne. Provincia XI spišských miest čoskoro stratila autonómne postavenie a stala sa príslušenstvom Spišskího hradu. Udialo sa tak v súvislosti s vymenovaním Zápoľskovcov dedičnými županmi Spiša. Jedenásť mestečiek začalo podliehať zemepánovi, nie kráľovi, ako to bolo predtým. Provincia XI spišských miest ako príslušenstvo Spišského hradu existovala do 17. storočia, no veľké rozdiely medzi postavením týchto mestečiek a okolitých poddanských dedín Spišského hradu neboli. Posledný dokument o existencii Provincie sa zachoval z roku 1638. V roku 1529 k Provincii XI spišských miest patrili sídla: Danišovce, Harichovce, Iliašovce, Kurimany, Mlynica, Odorín, Smižany, Spišský Štvrtok, Veľký Slavkov, Žakovce a Hrabušice.

Provincia XIII spišských miest bola súčasťou spišského zálohu do roku 1772. Jej organizácia bola obdobná ako v prípade Provincie XXIV spišských miest – gróf, veľká rada, malá rada. V rámci poľskej správy sídliacej na hrade Ľubovňa mal na starosti mestá Provincie správca (provizor) XIII miest. Jeho práca bola treťou najvyššie cenenou v rámci administratívy na zálohovanom území, hneď za starostom a podstarostom. Situácia sa zmenila v druhom období zálohu, keď sa v roku 1593 dostalo spomínané územie do majetku poľských šľachticov Lubomirských. Takto sa mestá dostali do područia zemepána. Od tých čias potvrdzovali voľbu grófa Lubomírskovci, ktorí si vyhradili aj právo odvolacej súdnej inštancie. Znamená to, že po rozhodnutí grófa a trinástich richtárov (Grófska stolica) sa bolo možné ešte odvolať k spišskému starostovi. V záverečnom období spišského zálohu, od roku 1747 sa súdne konanie zjednodušilo tým, že menšie priestupky riešil iba gróf a štyria richtári z miest Spišská Nová Ves, Ľubica, Spišská Belá a Spišská Sobota. Okrem týchto sídiel patrili 117

ešte k Provincii: Matejovce, Stráže nad Popradom, Veľká, Poprad, Vrbov, Tvarožná, Ruskinovce, Spišské Vlachy a Spišské Podhradie. Dodnes na námestiach týchto miest stoja mariánske stĺpy z 18. storočia, ktoré dali vystavať kniežatá z rodu Lubomirských.

Keď sa skončilo obdobie poľského zálohu (1772), zvažovala sa možnosť, že sídla Provincie XIII spišských miest začnú podliehať Spišskej stolici. No mestá si obhájili svoje autonómne postavenie aj v ďalšom období. V roku 1774 im panovníčka Mária Terézia obnovila samostatné postavenie s tým, že k pôvodným mestám Provincie pripojila Podolínec, Hniezdne a Starú Ľubovňu. V roku 1775 boli zvolení prví funkcionári Provincie XVI spišských miest. Na správu Provincie dohliadal administrátor, ktorého menoval kráľ. Na čele Provincie stál gróf a dvaja prísediaci. Bežné správne záležitosti riešilo Provinčné grémium, ktoré sa schádzalo niekoľko krát za rok. Okrem administrátora, grófa a dvoch prísediacich v ňom zasadali notár, podnotár, účtovník a právny zástupca. Centrom Provincie sa stala Spišská Nová Ves. Provincia zakúpila pre tieto účely (kancelárie, byty, zasadacia sieň etc.) niekoľko domov na námestí, vrátane radnice Spišskej Novej Vsi. Okrem toho v sedemdesiatych rokoch 18. storočia, po roku 1774 dala postaviť za mestom ulicu so 16timi domčekmi (tzv. Šestnástka), ktoré slúžili na ubytovanie zástupcov jednotlivých miest. V Spišskej Novej Vsi sa každoročne schádzalo Provinčné zhromaždenie (generálna kongregácia), na ktorom sa okrem členov Provinčného grémia zúčastňovali richtári 16 miest, ako aj tribúni 16 miest. Súdne záležitosti riešil Provinčný súd, na čele ktorého stál gróf. Sekundovali mu piati prísediaci, vyslaní mestami. Provincia XVI spišských miest si svoje autonómne postavenie udržala až do roku 1876. Samospráva v jednotlivých mestách bola zabezpečená prostredníctvom richtára, senátorov, tribúnov a Zvolenej obce. Na konci 18. storočia boli richtári každoročne volení spomedzi troch – štyroch kandidátov. Členmi mestskej rady boli štyria, šiesti, resp. ôsmi senátori, vždy párne číslo. Popri richtárovi, metskej rade existovala ešte tzv. Zvolená obec (širšia rada) – electa communitas , ktorú tvorilo 20, 24. resp. 30 členov, vždy párne číslo. Volieb sa zúčastňovali iba hlavy rodín alebo samostatne činní jedinci. Volebné právo sa viazalo na vlastníctvo domu. Richtár a členovia mestskej rady vykonávali správnu a súdnu právomoc. Richtári a členovia mestských rád sa volili každoročne. Členstvo vo Zvolenej obci (širšej rade) bolo spravidla doživotné. Na čele Zvolenej obce stál tribún ( tribunus ), ktorý tlmočil návrhy širšej rady, presadzoval záujmy Zvolenej obce, ako aj celého meštianstva. Reprezentantmi samosprávy miest teda boli

118

richtári, senátori, tribúni a členovia Zvolených obcí. Dôležité poslanie plnili vyberači daní (perceptor ), ako aj notári – mestskí pisári.

V stredoveku do značnej miery osobitým vývojom prešlo banské územie v povodí rieky Hnilec. Kľúčovú pozíciu zohrávala Gelnica, administratívne, súdne a banské centrum južného Spiša. Gelnický richtár vykonával nielen právomoc v rámci samotnej Gelnice, ale aj celého okolia. Z uvedeného dôvodu bol nazývaný comes terrestris – zemský gróf. Sídla na okolí Gelnice administratívne nepodliehali Spišskej župe, ale Gelnici, resp. Smolníku, ktoré mali pozíciu slobodných banských miest. K Smolníku patrila Tichá Voda a Štós, Švedlá a Mníšek boli v spoločnom užívaní Smolníčanov a Gelničanov, Gelnici podliehali Margecany, Slovinky, Žakarovce, Jaklovce, Veľký Folkmar, Kojšov, Helcmanovce a Prakovce. V súdnej oblasti podliehali Gelnici aj sídla ako Krompachy, Nálepkovo a Smolník. Obdobne ako tomu v prípade Provincie XI spišských miest, samostatné postavenie tohto územia sa ukončilo v súvislosti s ustanovením Zápoľských za dedičných županov Spiša, v roku 1465. Správne sa dostalo pod administráciu Spišskej stolice, do područia zemepánov Zápoľských, neskôr (od roku 1527) Thurzovcov.

Osobitým vývojom prešlo aj územie v okolí Starej Ľubovne, ktoré sa pevnou súčasťou Spiša stalo na začiatku 14. storočia, keďže predtým bolo predmetom uhorskopoľského sporu. Do začiatku 15. storočia bolo buď v majetku šľachticov (Omodejovci, Drugethovci, Horváthovci, Imrich z Perína), alebo v priamom vlastníctve kráľa. O zvláštnom postavení tohto územia – kráľovského domínia od polovice 14. storočia do konca 14. storočia svedčí jeho názov Provincia Ľubovňa ( Provincia Liblow ). Spravoval ju z hradu Ľubovňa kráľovský kastelán, ktorý zároveň vystupoval v pozícii komesa provincie ( castellanus et comes provincie ). Situácia sa zmenila od roku 1412, keď sa celá spomínaná oblasť dostala do poľského zálohu. Poľský kráľ získal do zálohu 16 miest (ich zoznam je totožný s mestami Provincie XVI spišských miest), dva hrady – Ľubovňa a Podolínec, ako aj 12 dedín – Jakubany, Nová Ľubovňa, Chmeľnica, Hajtovky (Haichen), Jarabina, Litmanová, Petrova Ves, Kamienka, Lacková, Forbasy, Vyšné Ružbachy a Nižné Ružbachy. Z celého zálohovaného územia sa vytvorilo Spišské starostovstvo. Poľský kráľ menoval spišských starostov, ktorí v jeho mene spravovali zálohovanú časť Spiša. Sídlili na hrade Ľubovne, začas aj na hrade v Podolínci. Starostovia správou územia poverovali kastelánov oboch hradov, neskôr podstarostami – ľubovnianskym a podolínskym. Na zálohovanom území

119

existovali dve hradné panstvá – podolínske a ľubovnianske. Podolínskemu hradu podliehali obce Nižné a Vyšné Ružbachy, Ľubovnianskemu ostatné vyššie uvedené zálohované dediny. Situácia sa zmenila v roku 1593, keď sa zálohované územie dostalo do majetku šľachticov Lubomirských. Tieto sídla už nevystupovali ako kráľovský majetok, ale ako súčasť domény spomínaných šľachticov. V roku 1772 sa ukončil spišský záloh. Je zaujímavé, že ani potom nepodliehali obce v okolí Ľubovne a Podolínca Spišskej stolici. Administratívne boli v roku 1778 začlenené do Provincie XVI spišských miest. Aj po skončení zálohu zdieľali bývalé zálohované sídla (mestá i dediny) spoločný osud v rámci Provincie XVI spišských miest, ktorej centrom bola Spišská Nová Ves. Správne boli spomínané dediny podriadené Spišskej stolici až v roku 1827.

Počas stáročí mali nezávislý vývoj od Spišskej stolice aj dve slobodné kráľovské mestá Levoča a Kežmarok (s istou prestávkou). V 19. storočí sa postupne celá správa územia zjednocuje. Existenciu ukončili aj posledné výsadné územia. V roku 1803 splynulo so Spišskou stolicou územie spišských kopijníkov (Stolica X spišských kopijníkov), v roku 1827 osobité postavenie stratili dediny Domínia Ľubovňa a Podolínec ( Dominium Lublo & Podolin ), v roku 1876 zanikla Provincia XVI spišských miest. Na konci 19. storočia sa už Spišská stolica ničím neodlišovala od iných uhorských strednostupňových administratívnych jednotiek. V roku 1880 bola rozdelená do 6 okresov: Banský okres, Levočský okres, Hornádsky okres, Tatranský okres, Popradský okres a Magurský okres. Po vzniku Československa (1918) došlo k dvom významným zmenám týkajúcim sa Spišskej stolice. V roku 1920 pripadlo Poľsku 13 spišských dedín: Čierna Hora, Durštín, Fridman (s osadou Falštín), Jurgov, Kacvín, Krempachy, Lapšanka, Nedeca, Nižné Lapše, Nová Belá, Repiská, Tribš a Vyšné Lapše. V nových pomeroch bolo rozhodnuté, že sa zmení územnosprávne členenie na Slovensku. Spišská stolica zanikla 31. decembra 1922. Existovala viac ako 700 rokov. Do súčasnosti sa zachovalo niekoľko objektov, ktoré plnili administratívne poslanie. Spišský hrad ako správne centrum Spišskej stolice v stredoveku, Malý a Veľký župný dom na námestí v Levoči, správne centrum Spišskej stolice v novoveku, Provinčný dom (stojí iba prízemie) Stolice X spišských kopijníkov v Betlanovciach v susedstve kostola, Ľubovniansky hrad a hrad v Podolínci (dnes radnica) ako sídla poľskej správy z obdobia spišského zálohu (1412 – 1772), Provinčný dom v Spišskej Novej Vsi ako sídlo Provincie XVI spišských miest (1774 – 1876).

120

1.3.1.5 Najvýznamnejšie kultúrne pamiatky Spiša

Spišský hrad

Hrady v minulosti plnili obytnú, správnu a obrannú funkciu. Výstavba najstarších kamenných hradov spadá do obdobia 11. – 12. storočia. Pre výstavbu Spišského hradu sa v centrálnej časti regiónu vhodnejšie miesto nenachádza. Ťažko prístupná travertínová kopa vynímajúca sa nad Podhradskou kotlinou vytvárala najvhodnejšie podmienky na jeho lokalizovanie. Hrad bol vybudovaný v závere 12. storočia ako správne centrum novozaloženého Spišského komitátu. Najstaršia stavebná fáza predstavovala typ románskeho hradu nazývaného donjon (donžon). Išlo o hrad s masívnou valcovou obytnou vežou (donžonom) s priemerom 22,5 m a jednoduchým opevnením, ktoré chránilo neveľké nádvorie. Hrúbka múrov donžonu dosahovala takmer 4 m a svojimi rozmermi patrila k jedinečným stavbám v rámci celého Uhorského kráľovstva. Podložie však tak obrovskú záťaž neunieslo a veža sa na začiatku 13. storočia zrútila. Do súčasnosti sa však zachoval iný objekt hradu z románskeho obdobia – palác. Okolo roku 1223 ho dal postaviť ako svoje sídlo Koloman Haličský, syn kráľa Ondreja II. Ide o najstaršiu dodnes stojacu svetskú stavbu na Spiši. V polovici 13. storočia bola v susedstve zrúteného donžonu vystavaná nová obranná veža kruhového pôdorysu, ktorá tú stojí dodnes. Pozostatky donžonu boli prestavané na cisternu. Popri veži a paláci zaujme hrad najmä obrovským predhradím. Predpokladalo sa, že ho vybudovali až v 15. storočí. Najnovšie výskumy ukázali, že predhradie sa vystavalo už v období po tatárskom vpáde, po roku 1241. V tom čase sa v Uhorskom kráľovstve budovali obrovské refúgia – útočištia, ktoré mali poskytnúť okolitému obyvateľstvu ochranu. Obdobné refúgium sa vtedy stavalo aj v Slovenskom raji, v dnešnej polohe Kláštorisko.

V štyridsiatych rokoch 15. storočia si uprostred predhradia dal Ján Jiskra z Brandýsa postaviť kruhovú pevnôstku, ktorej základy sú dodnes zachované. Po roku 1464 sa hrad stal majetkom dedičných spišských županov Zápoľských, ktorí uskutočnili jeho neskorogotickú prestavbu. Okrem iného dali vystavať novú kaplnku, palác a cisternu, čiastočne zachované do súčasnosti. Na hrade sa v roku 1487 narodil neskorší uhorský kráľ Ján Zápoľský (panoval v rokoch 1526 – 1540). V 18. storočí už hrady definitívne stratili svoj niekdajší význam. Spišský hrad podľahol požiaru v roku 1780. Jeho obnova sa začala po roku 1969. Spišský hrad a kultúrne pamiatky okolia boli zapísané v roku 1993 do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. 121

Spišské Podhradie – Spišská Kapitula

Spišské Podhradie patrí k najstarobylejším sídlam Spiša. Po výstavbe hradu a založení prepoštstva nadobudlo na význame ako jedno z centier remesiel a obchodu v regióne. S Podhradím sa spája aj usadenie prvých nemeckých osadníkov na Spiši v 12. storočí. Nemecky sa nazývalo Kirchdorf , Kostolná Ves. V rokoch 1412 – 1772 bolo mesto súčasťou spišského zálohu. K jeho najvýznamnejším pamiatkam patrí Kostol Narodenia Panny Márie. Z pôvodnej stavby sa zachovala hranolová veža. Z vnútorného zariadenia je najcennejší gotický krídlový oltár z roku 1521. Neďaleko kostola stojí kláštor Milosrdných bratov, ktorých tu v roku 1672 usadil spišský starosta Stanislav Heraklius Lubomirský. S menom jeho syna Teodora sa spája výstavba mariánskeho stĺpu na námestí (1726). A bolo to práve za starostovania Teodora, keď si Milosrdní bratia postavili nový kláštor (po roku 1731), ktorý v meste stojí dodnes. Za pozornosť stojí budova starej radnice (č. 6) na námestí z roku 1546 so zachovaným renesančným portálom so znakom mesta (kostol na dlani), ktorý korešponduje s nemeckou podobou názvu sídla – Kostolná Ves ( Kirchdorf ). K vzácnym pamiatkam mesta patrí synagóga z roku 1875. V meste od druhej polovice 19. storočia žila jedna z najpočetnejších židovských komunít na Spiši.

Nad mestom sa vyníma jedinečný komplex cirkevného centra Spiša – Spišská kapitula, ktorá bola od konca 12. storočia do roku 1776 sídlom Spišského prepoštstva, od roku 1776 Spišského biskupstva. Najcennejšou pamiatkou ohradeného cirkevného mestečka je pôvodne románska Katedrála sv. Martina. Koncom 15. storočia (1488 – 1493) k nej pristavali pohrebnú kaplnku Zápoľských podľa vzoru francúzskej Saint Chapelle . Z románskeho obdobia sa zachovala mimoriadne cenná kamenná plastika Leo Albus (Biely lev), z gotického nástenná maľba z roku 1317 s motívom korunovania Karola Róberta za uhorského kráľa. V chráme sa nachádza niekoľko vzácnych gotických oltárov, resp. neskorogotické a renesančné náhrobníky (napr. Imricha a Štefana Zápoľských). Oproti chrámu stojí prepoštský palác z 13. storočia. Smerom k mestu sa nachádzajú po oboch stranách cesty kanónie, z ktorých viaceré majú ešte gotické jadrá. Sídlili v nich kanonici. Okrem prepoštstva tu totižto vznikla aj kapitula (zbor kanonikov), ktorá mala istý čas až 12 kanonikov (kanonici – kňazi vykonávajúci slávnostné bohoslužby).

122

Žehra

Spiš sa vďaka množstvu gotických kostolov radí k najvýznamnejším oblastiam stredovekej sakrálnej architektúry v strednej Európe. Osobité miesto spomedzi nich prináleží ranogotickému Kostolu sv. Ducha v Žehre, ktorého výstavba sa začala po roku 1245. Nachádza sa v opevnenom areáli na návrší, čo bolo typickou polohou pre viaceré stredoveké spišské kostoly. Nástenné maľby tu vznikali vo viacerých obdobiach. V porovnaní s inými kostolmi vynikajú ucelenosťou a mierou dochovanosti. Osobitne zaujme maľba na severnej stene z druhej polovice 14. storočia predstavujúca Strom života (Živý kríž), najbohatšia na symboliku. Nástenné obrazy svojim obsahom slúžili ako biblia pauperum (biblia chudobných) a sprístupňovali náboženstvo prostým veriacim.

Levoča

Najvýznamnejšie historické mesto Spiša dodnes oplýva množstvo vzácnych pamiatok. Vzniklo plánovite na „zelenej lúke“ po tatárskom vpáde, okolo roku 1245, asi dva kilometre od pôvodnej (starej) Levoče. Jeho veľké obdĺžnikové námestie dodnes udivuje svojou rozsiahlosťou. Dominuje mu gotický Kostol sv. Jakuba, jeden z architektonicky najhodnotnejších objektov Slovenska, budovaný od polovice 13. storočia. Nachádza sa v ňom interiérové vybavenie mimoriadnej umeleckej hodnoty, vrátane hlavného oltára – diela Majstra Pavla, ktorý je najvyšším gotickým oltárom na svete (18, 6 m). Osobitnú pozornosť si zasluhujú aj plastiky (Skupinka betlehemu) od Majstra Pavla zo začiatku 16. storočia z oltára Narodenia. V susedstve kostola stojí renesančná radnica z polovice 16. storočia. Na jej južnej strane sa nachádza súbor fresiek s námetom občianskych cností. Medzi radnicou a kostolom stojí renesančná zvonica, ktorá bola neskôr barokovo upravená. Radí sa do sústavy typických spišských renesančných zvoníc budovaných od konca 16. do polovice 17. storočia. O významnom postavení mesta v medzinárodnom obchode svedčí stavba obchodného domu (Waaghaus ) z roku 1588, nachádzajúca sa severne od kostola. V tomto objekte museli cudzí kupci skladať svoj tovar a prednostne ho ponúknuť na predaj levočským obchodníkom, ktorí ho mohli následne výhodne odpredať (právo skladu). Sídlil tu aj úrad dohliadajúci na dodržiavanie presnosti mier a váh, ako aj zmenáreň. V hornej časti námestia stoja renesančný Malý župný dom a Veľký župný dom (empírová stavba z rokov 1805 – 1831), sídla správy Spišskej stolice. Na priečelí Malého župného domu sa zachoval erb stolice. Z množstva vzácnych domov levočských mešťanov vynikajú Thurzov dom (č. 7) s bohatou sgrafitovou 123

výzdobou, Dom Majstra Pavla, Krupekov dom s azda najkrajšou renesančnou fasádou námestia (kazetové a figurálne výjavy) či veľkolepý Hainov dom (dnes Spišské múzeum). V tomto dome sídlilo slávne evanjelické lýceum, v ktorom študovali aj viacerí slovenskí národovci. Gašpar Hain bol známym levočským kronikárom, Šebastián Krupek krakovským kupcom. V blízkosti hradieb pri Poľskej bráne sa nachádza starý kláštor minoritov (dnes cirkevné gymnázium) s Kostolom sv. Ladislava zo 14. storočia. Podľa barokového interiéru ho nazývajú čiernym kostolom. S Červeným kláštorom patria k najzachovalejším stredovekým kláštorom na Slovensku. Na druhej strane mesta, pri Košickej bráne stojí nový kláštor minoritov s Kostolom sv. Ducha z 18. storočia. Zachoval sa v ňom originálny barokový interiér z 2. polovice 18. storočia. Levoča bola v minulosti najlepšie opevneným mestom Spiša. 80% hradieb z celkovej dĺžky 2,5 km stojí do súčasnosti.

Markušovce

Na Spiši v stredoveku pôsobili štyri najvlyvnejšie šľachtické rody – Görgeyovci (Spišský Hrhov), Berzeviczyovci (Veľká Lomnica), Zsigrayovci (Žehra) a Máriássyovci. Posledne menovaný je od 13. storočia spätý s Markušovcami. Sídlu na návrší dominujú dva objekty – Kostol sv. Michala archanjela a hradný kaštieľ (opevnený kaštieľ), ktorý bol pôvodným rodovým sídlom Máriássyovcov. Pôvodne gotický hradný kaštieľ bol v 16. storočí renesančne prestavaný. V polovici 17. storočia dal spišský podžupan František III. Máriássy vystavať nový renesančný kaštieľ. Ide o typickú stavbu svojho obdobia, ktorá ešte v nepokojnom 17. storočí (stavovské povstania) reflektovala obrannú funkciu (nárožné okrúhle bašty). Pôvodne bol kaštieľ jednoposchodový, ukončený vysokou atikou. Počas rokokovej úpravy v rokoch 1770 – 1775 boli navýšené obvodové múry, čím objekt nadobudol dojem dvojposchodovej budovy. V závere 18. storočia vo francúzskom parku, ktorý obklopoval kaštieľ postavil Farkas Máriássy letohrádok Dardanely. Z pôvodného plánu sa však realizoval iba ústredný poschodový pavilón. Slávnostnú sieň, ktorá sa radí k najvýznamnejším koncertným sálam na Slovensku, zdobia rokokové nástenné maľby s mytologickými scénami.

Spišská Nová Ves

Spišská Nová Ves patrí k najstarobylejším sídlam Spiša. Jej počiatky siahajú najneskôr do 11. storočia. Od druhej polovice 13. storočia sa začalo formovať námestie vretenovitého tvaru nebývalých rozmerov. Jeho dominantou je gotický Kostol Nanebovzatia Panny Márie,

124

ktorý sa kvalitou architektúry radí k tomu najcennejšiemu na Slovensku. Osobitú pozornosť si zaslúži južný portál zo 14. storočia, z interiéru skupina Kalvárie, neskorogotická práca od Majstra Pavla z Levoče z obdobia okolo roku 1520, gotické tabuľové maľby Panny Márie a Vir Dolorum (Muž bolesti) z čias okolo roku 1490 z dielne Majstra Martina. Neogotická veža z konca 19. storočia vysoká 86 m je vôbec najvyššou na Slovensku. Druhým najcennejším objektom mesta je Provinčný dom, ktorý bol do roku 1775 radnicou, následne sídlom Provincie XVI spišských miest (do roku 1876). Hlavné priečelie so šiestimi alegorickými reliéfmi symbolizuje zásady, podľa ktorých by sa mali riadiť verejní činitelia, resp. funkcionári Provincie. Obdobie klasicizmu predstavujú objekty novej radnice (budovaná od roku 1777) a evanjelického kostola (budovaný na pôdorye gréckeho kríža bez veže od roku 1790), ktorý reprezentuje typický kostol aké sa v kráľovstve stavali po vydaní tolerančného patentu Jozefom II. Z obdobia secesie pochádza objekt Reduty zo začiatku 20. storočia, ktorý sa využíval na kultúrnospoločenské podujatia.

Spišský Štvrtok

Spišský Štvrtok patrí k najstarobylejším sídlam regiónu, miestom konania týždenných trhov ako aj sídlom, v ktorom svoje zhromaždenia v stredoveklu uskutočňovali spišskí kopijníci. Štvrtku a celému okoliu dominuje jeden z najcennejších gotických kostolov Spiša – Kostol sv. Ladislava. Pravdepodone v sedemdesiatych rokoch 15. storočia postavili v Spišskom Štvrtku svoju pohrebnú kaplnku Zápoľskí, ktorí od šesťdesiatych rokov 15. storočia patrili k najvplyvnejším šľachticom v kráľovstve. Na Spiši vlastnili viacero hradných panstiev a miest, medzi inými aj Spišský Štvrtok. Pre stavbu pohrebnej kaplnky si vybrali jednu z najvýraznejších dominánt tunajšieho kraja. Bolo to obdobie, v ktorom si vysoká šľachta stavala pohrebné kaplnky. Radí sa k vrcholnej architektúre obdobia gotiky na našom území. Jej výstavba súvisí s viedenskou svätoštefanskou hutou, kde sa našli náčrty štvrtockej kaplnky. Patrí do typu francúzskych palácových kaplniek.

Spišská Sobota

Spišská Sobota patrí k najstarším sídlam Spiša. Jej počiatky siahajú prinajmenšom do 12. storočia. Konávali sa tu sobotné trhy. Mestečko si dodnes zachovalo stredoveký urbanistický charakter. Námestiu dominuje gotický Kostol sv. Juraja. Z interiérového vybavenia vyniká hlavný oltár z dielne Majstra Pavla z Levoče z roku 1516, ktorý patrí

125

k vrcholným dielam neskorej gotiky na Slovensku. Precízne stvárnenie jazdeckej plastiky svätca i Poslednej večere svedčí o vysokej úrovni umeleckého rezbárstva na Spiši v tom čase. V susedstve kostola stojí typická spišská renesančná zvonica z roku 1598, barokovo upravená v roku 1728. Vo veži sa nachádzajú originálne zvony, vrátane zvona z roku 1511 vyhotoveného v slávnej kovolejárskej dielni v Spišskej Novej Vsi Majstrom Jánom Wagnerom. Mariánsky stĺp z roku 1689 (dnes replika) symbolizuje príslušnosť mestečka k spišskému zálohu v rokoch 1412 – 1772. Uprostred námestia stojí radnica. Radnice sa budovali v mestách od 15. storočia. O tom, že vydanie tolerančného patentu (1781) nebolo vecou náhody svedčí výstavba murovaného evanjelického kostola v mestečku už v roku 1777. V roku 1760 si murovaný kostol postavili aj evanjelici v Poprade. Pomery v Uhorskom kráľovstve sa postupne uvoľňovali v prospech náboženskej tolerancie. Veľmi cenným je v mestečku charakteristické domoradie s typickým zastrešením (sedlové strechy). Z úžľabov vyčnievajú do ulice chrliče – drevené žľaby.

Kežmarok

Druhým najvýznamnejším historickým mestom Spiša je Kežmarok. Jeho počiatky siahajú prinajmenšom do 11. storočia. O jeho bohatej minulosti vypovedá množstvo zachovaných pamiatok. K najcennejším z nich patrí gotická Bazilika sv. Kríža, monumentálna stavba prestavaná za podpory Zápoľských v 15. storočí. Sochy Kalvárie, ako aj ďalšie plastiky Madony patria do okruhu Majstra Pavla z Levoče. V susedstve kostola stojí umelecky najcennejšia spišská renesančná zvonica z obdobia okolo roku 1590. Nazývajú ju zlatou vežou. Za pozornosť stojí humanistická škola z roku 1536, typická renesančná stavba s „vnútornou“ strechou. Námestiu dominuje povôdne gotická radnica, ktorá prešla neskôr viacerými prestavbami, pričom ju najväčši poznačil renesančný a klasicistický sloh. Klasicistická veža sa pokladá za kópiu veže kláštorného kostola sv. Petra v Salzburgu. Obdobie klasicizmu reprezentuje aj reduta stojaca v susedstve radnice. V minulosti v nej bol hostinec, hotel či divadlo. Miestny hrad je najzachovalejším mestským hradom na území Slovenska. Jeho počiatky siahajú do šesťdesiatych rokoch 15. storočia a sú späté s rodinou Zápoľských. V novoveku bol hrad renesančne, resp. barokovo prestavaný. K jeho najcennejším častiam patria gotická vstupná hranolová veža, palác s gotickými oknami a portálom, sústava gotických a renesančných veží, ako aj ranobaroková kaplnka. Z obdobia neslobody protestantov pochádza drevený artikulárny kostol z roku 1717, zapísaný v rámci

126

vybraných drevených kostol Slovenska v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Jednoduchý vonkajší vzhľad barokového kostola kontrastuje s bohatou výzdobou interiéru, čo nie je typické pre evanjelické kostoly. K umelecky najhodnotnejším častiam interiéru patria oltár z roku 1722, kazateľnica z roku 1718, diela Jána Lercha, ako aj organ zo 17. storočia. V susedstve stojí monumentálna stavba nového evanjelického kostola z roku 1898, stavaná podľa projektu viedenského architekta Theofila von Hansena. Svojou hmotou „presahuje“ veľkosť Kežmarku. V blízkosti oboch kostolov sa nachádza slávne evanjelické lýceum. Kamenná budova sa začala stavať v roku 1775. Nachádza sa v nej najväčšia stredoškolská knižnica v strednej Európe, obsahujúca 150 000 zväzkov. K najcenneším patrí 53 inkunábulí – prvotlačí a 2600 tlačí zo 16. storočia. Slávne lýceu vynikajúcej úrovne navštevovali študenti mnohých národností a zohralo významnú pozíciu aj pokiaľ ide o vzdelanie mnohých generácií slovenskej inteligencie.

Strážky

Strážky patrili do sústavy štyroch strážnych osád z 12. storočia, ktoré sa vyvinuli v doline Popradu. Neskôr patrili viacerým šľachtickým rodinám. V polovici 16. storočia sa dostala do majetku HorváthovcovStansithovcov. Za ich pôsobenia v Strážkach prešiel tamojší kaštieľ v rokoch 1570 – 1590 renesančnou prestavbou a v tejto podobe v podstatnej miere pretrval do súčasnosti. V jeho susedsve stojí gotický Kostol sv. Anny bez veže zo 14. storočia, ktorého interiér obsahuje tri neskorogotické tabuľové oltáre, ako aj vzácne nástenné maľby. HorvátovciStansithovci iniciovali na prelome 16. resp. 17. storočia výstavbu renesančnej zvonice s bohatou sgrafitovou výzdobou. Okolie renesančného kaštieľa tvorí nádherný anglický park až po breh rieky Poprad. V 19. storočí sa majiteľmi kaštieľa stala rodina Mednyánszkych a Czóbelovcov. Pôsobil tu významný maliar Ladislav Mednyánszky.

Podolínec

Jedinečnosť mesta Podolínec spočíva v tom, že na pomerne malej ploche sa tu zachoval celý komplex pamiatok. Prvenstvo v rámci Slovenska patrí mestu pokiaľ ide o najstaršiu zmienku o opevnení, ako aj udelení práva skladu (1292), ktoré bolo vôbec najvýznamnejším privilégiom hospodárskeho charakteru udeľovaným mestám. Podolínec sa radí do skupiny troch spišských miest kompletne opevnených hradbami (Levoča, Kežmarok, Podolínec). Námestiu v tvare polovičnej šošovky dominuje gotický Kostol Nanebovzatia

127

Panny Márie. V jeho presbytériu sa nachádza súbor vzácnych gotických malieb z rokov 1380 – 1430. Gotická krstiteľnica z 2. polovice 14. storočia je najnovšie pripisovaná Majstrovi Konrádovi, zakladateľovi slávnej kovolejárskej dielne v Spišskej Novej Vsi. V susedstve kostola stojí renesančná zvonica z polovice 17. storočia. Po roku 1409 bol v meste vystavaný hrad, ktorého jadro tvorí dodnes budovu radnice. Na opačnej strane mesta stojí monumentálny dvojvežový ranobarokový Kostol sv. Stanislava a slávne piaristické kolégium. Dal ho postaviť spišský starosta Stanislav Lubomirský v roku 1642. Za mestom, na cintoríne stojí najstarší sakrálny objekt severného Spiša – Kaplnka sv. Anny. Obsahuje tri slohové fázy – románsku apsidu, gotickú oktogonálnu loď a renesančnú pozdĺžnu loď.

Stará Ľubovňa

Nad starobylým mestom s obdĺžnikovým pôdorysom sa vyníma Ľubovniansky hrad vystavaný v závere 13. storočia. Jeho najcennejšou časťou je hlavná veža kruhového pôdorysu – bergfried (nebojsa). V jej susedstve stál gotický palác, renesančne prestavaný po roku 1553. Tretí objekt horného hradu – veľkolepo riešený nový renesančný palác bol postavený v päťdesiatych rokoch 16. storočia na mieste gotickej kuchyne. Najcennejším objektom dolného hradu je renesančný ušnicový bastión z polovice 16. storočia, jediný dodnes stojaci objekt svojho druhu na území Slovenska. Posledná ranobaroková stavebná fáza sa realizovala v polovici 17. storočia z iniciatívy Stanislava Lubomirského, počas ktorej na hrade pribudli barokový palác (1642) a Kaplnka sv. Michala archanjela (1647). Ľubovniansky hrad plnil v rokoch 1412 – 1772 funkciu sídla poľskej správy na zálohovanom území Spiša.

V osemdesiatych rokoch 20. storočia bolo v podhradí sprístupnené múzeum ľudovej architektúry. Zo Spiša prezentuje iba jeho severnú oblasť, najmä obydlia a hospodárske stavby Rusínov a goralov.

Červený kláštor

Kláštor kartuziánov a kamaldulov patrí k jedinečným pamiatka svojho druhu na Slovensku. Vystavaný bol po roku 1319 a jeho prvé obdobie je späté s kartuziánmi (1319 – 1563). Kartuziáni umiestňovali svoje kláštory ďaleko od sídiel. Druhý spišský kláštor tejto rehole stál v Slovenskom raji (Kláštorisko). Najcennejšou architektúrou z tohto obdobia je bezvežový jednoloďový Kostol sv. Antona pustovníka z druhej polovice 14. storočia a gotická kapitulná sieň so vzácnymi nástennými maľbami s pašiovým cyklom. Druhé

128

obdobia, počas ktorého slúžil komunite mníchov je späté s kamaldulmi, ktorí sa tu usadili v roku 1711 a pôsobili následne do roku 1782. Rovnako ako kartuziáni aj kamalduli sa radia k najprísnejším reholiam západného kresťanstva. Z tohto obdobia sa v kláštore zachoval originálny mníšsky domček z roku 1719, členený na štyri časti – dormitorium (spálňa), oratorium (modlitebňa), laboratorium (pracovňa), celarium (sklad). Každý domček obýval jeden páter. Uprostred veľkého dvora stojí zvonica so slnečnými hodinami, ktorá bola v 18. storočí pristavaná k domu priora (predstavenému kláštora). V roku 1750 pristavali kamalduli ku kostolu barokovú vežu, ktorá bola typická pre viaceré kláštory kamaldulov. Novú rokokovú štukovú výzdobu klenby nadobudol v tom čase aj kláštorný kostol. V expozícii kláštora sa nachádza faximile prvého prekladu Svätého písma do slovenského jazyka, ktorý uskutočnili kamaldulskí mnísi pod vedením pátra Romualda Hadbavného, rodáka zo spišských Machaloviec (bývalá osada kopijníkov, dnes súčasť Jánoviec). Kamaldulskí mnísi tu pôsobili do roku 1782, keď boli z rozhodnutia Jozefa II. zrušené viaceré rehole.

Nedeca

Na území historického Spiša, ktorého časť sa v roku 1920 stala súčasťou Poľska stojí hrad Dunajec. Pôvodne tu existovalo iba opevnené šľachtické sídlo (pevnosť) Berzeviczyovcov. Na jeho mieste dal vystavať Viliam Drugeth po roku 1327 kamenný hrad. Dominoval mu mohutný palác obdĺžnikového tvaru, v nároží ktorého bola koncom 15. storočia z iniciatívy Zápoľských pristavaná neskorogotická veža. Počas tejto prestavby nadobudol hrad dnešný rozsah. Posledným výrazným zásahom do architektúry hradu bola jeho renesančná prestavba, ktorú na prelome 16. a 17. storočia inicioval Juraj Horváth Palocsay. Svedčí o tom tabuľa nad vstupom do hradu. Staršie i novopostavené objekty hradu vtedy nadobudli atiky spišského typu. V 19. storočí bol priestor južnej bašty prestavaný na kaplnku. Hrad sa delí na tri časti – horný, stredný a dolný. Svojim rozsahom ide o jeden z najmenších, no najzachovalejších hradov Spiša.

129

1.3.1.6 Historickogeografický slovník vybraných sídiel Spiša

Oficiálny názov Betlanovce Nadmorská výška 546 m Poloha obce západná časť Hornádskej kotliny, severozápadná časť Slovenského raja, severné svahy Slovenského rudohoria Historické názvy Bethleem, Bethlenfalva, Bethelsdorf, Bethlanowce Prvá písomná zmienka 1260 Pôvod názvu sídla názov sídla odvodený z osobného mena Betlen Poznámka sídlo Stolice X spišských kopijníkov, stoličný dom (od roku 1725)

Oficiálny názov Červený Kláštor Nadmorská výška 465 m Poloha obce dolina Dunajca a severozápadné svahy Pienin Historické názvy Rubrum Claustrum, Sublechnic, Nižné Šváby Prvá písomná zmienka 1786 – osídlenie majera nemeckými osadníkmi (ešte ako osada) názov sídla podľa pomenovania kláštora (zafarbenie použitého stavebného materiálu – tvárnice a pod.) Poznámka na území obce bol postavený po roku 1319 kartuziánsky kláštor, ktorý mnísi opustili v polovici 16. storočia; pôvodne sa na území obce nachádzal kláštorný majer, ktorý osídlili v roku 1786 nemeckí osadníci z Württemberska, ešte v roku 1808 sa sídlo (Podlechnica) uvádza ako praedium (majer), k vzniku samostatnej obce ( Alsólechnic – doložená v roku 1863) došlo až v priebehu 19. storočia

130

Oficiálny názov Dedinky – vznikli zlúčením Imrichoviec a Štefanoviec v roku 1933 Nadmorská výška 795 m Poloha obce Slovenské Rudohorie, dolina Hnilca Historické názvy Imrichsdorf, Stefansdorf, Imrichfalu, Istvánfalu; Dedinky Prvá písomná zmienka 1933 (ako Dedinky) Pôvod názvu sídla dnešný názov vznikol na základe spojenia dvoch malých dedín, názvy oboch pôvodných sídiel podľa osobných mien Imrich a Štefan Poznámka

Oficiálny názov Gánovce Nadmorská výška 650 m Poloha obce južná časť Popradskej kotliny v doline Gánovského potoka – ľavostranného prítoku Hornádu Historické názvy Gaan, Ganfalwa, Ganowcze Prvá písomná zmienka 1317 Pôvod názvu sídla názov sídla podľa osobného mena Gan (valónska podoba mena Ján) Poznámka

Oficiálny názov Gelnica Nadmorská výška 372 m Poloha obce severovýchodná časť Slovenského rudohoria na nive a terasovej plošine v doline Hnilca Historické názvy Gylnychbanya, Gelnic, Gelnicza Prvá písomná zmienka 1276 Pôvod názvu sídla názov obce podľa vodného toku Hnilec (od

131

gnil – pomaly tečúca voda), pod vplyvom nemčiny Slováci začali mesto nazývať Gelnica (nem. Gelnitz ) Poznámka stredoveké správne a súdne centrum banskej oblasti na juhu Spiša

Oficiálny názov Henclová / Tichá Voda Nadmorská výška 635 m Poloha obce východná časť Slovenského rudohoria v doline pri sútoku potokov Henclová a Tichá voda Historické názvy Henczfalwa, Henczlova / Lassyupatak, Stilbach Prvá písomná zmienka 1548 / 1344 Pôvod názvu sídla názov sídla podľa nemeckého osobného mena (Hencz), resp. potoka (Tichá voda) Poznámka sídla vystupujú ako jedna administratívna jednotka s názvom Henclová od roku 1925

Oficiálny názov Hnilčík Nadmorská výška 608 m Poloha obce severná časť Slovenského rudohoria v úzkej doline Železného potoka Historické názvy Hnilcsik, Hnilczek, Kishnilec Prvá písomná zmienka sídlo vystupuje ešte aj v roku 1808 ako majer (praedium ), ako samostatná sídelná jednotka sa vyvinul až počas 19. storočia ( Kishnilec – 1863) Pôvod názvu sídla názov sídla podľa vodného toku v zmysle Malý Hnilec – Hnilčík Poznámka v odbornej spisbe uvádzaný náhľad, že sa Hnilčík spomína už v roku 1315 ako parua Guylnitz je nesprávny, keďže išlo iba o názov vodného toku, nie sídla. V priestore dnešnej obce Hnilčík existovala v stredoveku osada Goldbachra (1345) – názov v zmysle Zlatý 132

potok; rovnako aj Hnilec vystupuje ešte aj v roku 1808 ako majer ( praedium ) a samostatnou obcou sa stal až počas 19. storočia; náhľad vyskytujúci sa v odbornej spisbe, že sa Hnilec spomína v roku 1315 ako Guylnicz je nesprávny, keďže ide iba o názov vodného toku, nie sídla. V roku 1863 sa spomína ako Nagyhnyilec .

Oficiálny názov Jakubany Nadmorská výška 610 m Poloha obce v Levočskej vrchovine, v Jakubianskej brázde Historické názvy Jacabvagasa, villa Iakubian, Jakubiany Prvá písomná zmienka 1366 Pôvod názvu sídla názov sídla podľa osobného mena Jakub – prvého šoltýsa obce Poznámka

Oficiálny názov Jánovce Nadmorská výška 591 m Poloha obce juhozápadný okraj Levočských vrchov v tektonickej nížine Historické názvy Bolman, villa Bulmanni, Jánfalva, Janocz Prvá písomná zmienka 1274 Pôvod názvu sídla názov sídla podľa osobného mena Bolman, resp. Ján Poznámka

Oficiálny názov Jarabina Nadmorská výška 587 m Poloha obce južné svahy strednej časti Ľubovnianskej vrchoviny

133

Historické názvy Ewer, Zombach, Yerubina Prvá písomná zmienka 1329 Pôvod názvu sídla názvy odvodené od maďarského výrazu stráž – őr , nemeckého zum – k, Bach – potok, resp. slovenského výrazu jarabina Poznámka

Oficiálny názov Kežmarok Nadmorská výška 626 m Poloha obce severovýchodná časť Popradskej kotliny v nesúmernej doline a na nive Ľubice Historické názvy Villa sancte Elisabeth, Kasmark, Forum Caseorum, Kezmark Prvá písomná zmienka 1251 Pôvod názvu sídla názov v zmysle trhovisko syrov, dedina pri kostole sv. Alžbety; pôvodný slovenský názov Kežmarku pravdepodobne obsahoval výraz trh (Starý trh?) Poznámka

Oficiálny názov Klčov Nadmorská výška 493 m Poloha obce na styku Levočských vrchov s Hornádskou kotlinou v doline potoka Havadlenec Historické názvy Kulchvan, Koltsch, Kolčowa Prvá písomná zmienka 1258 Pôvod názvu sídla názov slovenského pôvodu (od výrazu klčovať?) Poznámka

Oficiálny názov Kravany Nadmorská výška 734 m

134

Poloha obce horný tok Hornádu, v jeho priekopovej prepadline Historické názvy Cravan, villa Michaelis, Krawen, Krawjany Prvá písomná zmienka 1398 Pôvod názvu sídla názov sídla podľa osobného mena Michal, resp. podľa potoka (Kravský potok – porovnaj susednú obec Spišské Bystré – pôvodne Kuhbach ) Poznámka

Oficiálny názov Krompachy Nadmorská výška 379 m Poloha obce dolina Hornádu a jeho pravostranného prítoku Slovinka na styku Slovenského rudohoria s Braniskom Historické názvy Kurumpah Prvá písomná zmienka 1282 Pôvod názvu sídla názov sídla v zmysle krivý potok (z nemčiny – krumm , Bach ). Na Spiši existovali v minulosti tri sídla tohto názvu (Krempachy – dnes v poľskej časti Spiša, Kremná pri Starej Ľubovni) Poznámka

Oficiálny názov Levoča Nadmorská výška 570 m Poloha obce južné úpätie Levočských vrchov na ľavej strane Levočského potoka Historické názvy Leucha, Lewoče, Leutschaw, Leutschovia Prvá písomná zmienka 1249 Pôvod názvu sídla názov sídla podľa vodného toku v zmysle ľavostranný prítok Hornádu Poznámka hlavné mesto Spoločenstva spišských Sasov (1271), od 16. storočia sídlo Spišskej župy, 135

najvýznamnejšie mesto Spiša

Oficiálny názov Litmanová Nadmorská výška 668 m Poloha obce Ľubovnianska vrchovina, dolina potoka Rozdiel Historické názvy Lithmanowa Prvá písomná zmienka 1359 – zakladacia listina Pôvod názvu sídla názov sídla odvodený od nemeckého osobného mena Litman – meno prvého šoltýsa obce Poznámka Litmanová v závere stredoveku spustla a obnovená bola na valašskom práve v roku 1570 (osídlená Rusínmi)

Oficiálny názov Markušovce Nadmorská výška 435 m Poloha obce južná časť Hornádskej kotliny v doline Hornádu Historické názvy Villa Marci, Szentmichalur, Marcusfalua, Markosschowcze Prvá písomná zmienka 1280 Pôvod názvu sídla názov sídla podľa krstného mena Markus, alternatívny podľa patrocínia miestneho kostola (sv. Michal); vzácne je písomné slovenské doloženie názvu obce z roku 1410 – Markosschowcze Poznámka sídlo šľachticov rodu Máriássy

Oficiálny názov Niedzica (Poľsko) Nadmorská výška 500 m Poloha obce Spišská Magura, v doline rieky Niedziczanka

136

Historické názvy Nyzythz Prvá písomná zmienka 1320 Pôvod názvu sídla názov sídla slovanského pôvodu podľa vodného toku Poznámka v obci bol na začiatku 14. storočia postavený hrad Dunajec

Oficiálny názov Odorín Nadmorská výška 441 m Poloha obce južná časť Hornádskej kotliny v doline potoka Odorica Historické názvy Odorin, Edelen Prvá písomná zmienka 1263 Pôvod názvu sídla názov sídla slovenského pôvodu, podľa vodného toku? Poznámka

Oficiálny názov Ordzovany Nadmorská výška 543 m Poloha obce severovýchodná časť Hornádskej kotliny na styku s Levočskými vrchmi Historické názvy Redyolcz, Ordzowjany Prvá písomná zmienka 1260 Pôvod názvu sídla názov slovenského pôvodu Poznámka

Oficiálny názov Podolínec Nadmorská výška 572 m Poloha obce na styku Spišskej Magury, Popradskej kotliny a Levočských vrchov

137

Historické názvy Podolyn, Podolinecz, Podolino Prvá písomná zmienka 1235 Pôvod názvu sídla názov sídla podľa jeho polohy v údolí Poznámka hrad Podolínec bol v 15. – 17. storočí významným centrom poľskej správy zálohovanej časti Spiša – sídlo spišského starostu (striedavo s hradom Ľubovňa), podolínskeho podstarostu

Oficiálny názov Poprad Nadmorská výška 672 m Poloha obce juhozápadná časť Popradskej kotliny Historické názvy Villa Theutonicalis, Popradzaza, Dewchendorff Prvá písomná zmienka 1256 Pôvod názvu sídla pôvodný slovenský názov Poprad, alternatívny názov po usadení sa saských osadníkov po roku 1242 – Nemecká dedina Poznámka

Oficiálny názov Rudňany Nadmorská výška 490 m Poloha obce severná časť Slovenského rudohoria Historické názvy Kuffurbah Prvá písomná zmienka 1360 Pôvod názvu sídla názov odvodený z nemeckého pomenovania potoka – Medený potok ( Kupfer – meď, Bach – potok) Poznámka

Oficiálny názov Smižany Nadmorská výška 485 m

138

Poloha obce južná časť Hornádskej kotliny, severné svahy Slovenského rudohoria na oboch brehoch Hornádu Historické názvy Simik, Sumug, Smyssan, Smizany Prvá písomná zmienka okolo roku 1246 Pôvod názvu sídla názov sídla slovenského pôvodu, obyvatelia boli kráľovskí psiari Poznámka za prvú písomnú zmienku sa dosiaľ pokladal rok 1254, najnovšie výskumy pokladajú listinu vydanú okolo roku 1246 za pravú, v nej sa obec spomína ako Simik

Oficiálny názov Smolník Nadmorská výška 561 m Poloha obce severovýchodná časť Slovenského rudohoria v doline Smolníckeho potoka Historické názvy Semelnech, Smelnycz, Smolnykbanya Prvá písomná zmienka 1327 Pôvod názvu sídla názov sídla odvodený od výrazu smola Poznámka

Oficiálny názov Spišská Belá Nadmorská výška 625 m Poloha obce severná časť Popradskej kotliny medzi potokmi Čierna voda a Biela, stredom preteká Beliansky potok Historické názvy Bela Prvá písomná zmienka 1263 Pôvod názvu sídla názov sídla slovenského pôvodu podľa pomenovania vodného toku Poznámka

139

Oficiálny názov Spišská Nová Ves Nadmorská výška 430 m Poloha obce južná časť Hornádskej kotliny, severné svahy Slovenského rudohoria Historické názvy Nova Villa, Iglow, Iglo, Nowa Wes, Neudorf Prvá písomná zmienka 1268 Pôvod názvu sídla pôvodné slovenské pomenovanie Ig(o)lov, alternatívne pomenovanie z obdobia po roku 1242 v zmysle nová ves Poznámka sídlo Provincie XVI spišských miest, provinčný dom (od roku 1775 do roku 1876)

Oficiálny názov Spišská Stará Ves Nadmorská výška 515 m Poloha obce Spišská Magura v doline potoka Rieka Historické názvy Owfalu, Altendorff, Antiqua villa, Starbes Prvá písomná zmienka 1326 Pôvod názvu sídla názov sídla slovanského pôvodu v zmysle stará ves; slovenský názov obce bol zaznamenaný už v období stredoveku (Star[á] ves) Poznámka

Oficiálny názov Spišská Sobota Nadmorská výška 680 m Poloha obce juhozápadná časť Popradskej kotliny Historické názvy Forum Sabbathe, Sanctus Georgius, Sspiska Sobota Prvá písomná zmienka 1256 Pôvod názvu sídla názov podľa týždenného sobotného trhu, alternatívny názov podľa patrocínia miestneho kostola (Svätý Juraj)

140

Poznámka od roku 1946 mestská časť Popradu

Oficiálny názov Spišská Teplica Nadmorská výška 704 m Poloha obce južný okraj Popradskej kotliny, severné svahy Vikartovskej hraste Historické názvy Toplica, Teplica Prvá písomná zmienka 1280 Pôvod názvu sídla názov sídla podľa vodného toku v zmysle teplý potok Poznámka

Oficiálny názov Spišské Podhradie Nadmorská výška 430 m Poloha obce severovýchodná časť Hornádskej kotliny a južné svahy Levočských vrchov Historické názvy villa Saxonum sub castro, Suburbium, Kirchdorf, Varalja, Podhradze Prvá písomná zmienka 1249 Pôvod názvu sídla názov odvodený od polohy sídla pod Spišským hradom v zmysle podhradie; nemecké pomenovanie naznačuje, že sídlo sa pôvodne (pred výstavbou hradu, pred koncom 12. storočia) nazývalo Kostolná ves Poznámka

Oficiálny názov Spišské Tomášovce Nadmorská výška 532 m Poloha obce západná časť Hornádskej kotliny, severné svahy Slovenského rudohoria Historické názvy villa Thomae, Nag Tamassy, Tomesdorff Prvá písomná zmienka 1229

141

Pôvod názvu sídla názov sídla podľa osobného mena Tomáš Poznámka obec sa vyvinula za začiatku 13. storočia

Oficiálny názov Spišské Vlachy Nadmorská výška 389 m Poloha obce juhovýchodná časť Hornádskej kotliny pri vtoku potoka Margecianka do Hornádu Historické názvy Olazi, Latina Villa, Wallendorff, Wlahi Prvá písomná zmienka 1243 Pôvod názvu sídla názov podľa obyvateľstva románskeho pôvodu – Valóni Poznámka

Oficiálny názov Spišský Štvrtok Nadmorská výška 560 m Poloha obce juhozápadný okraj Levočských vrchov a severozápadná časť Hornádskej kotliny Historické názvy villa Sancti Ladislai, Quintoforum, Donners Marckt, Stwertek Prvá písomná zmienka 1263 Pôvod názvu sídla názov sídla podľa konania týždenných trhov vo štvrtok, alternatívne pomenovanie podľa patrocínia miestneho kostola (sv. Ladislav) Poznámka

Oficiálny názov Stará Ľubovňa Nadmorská výška 545 m Poloha obce na styku najsevernejšej časti Levočských vrchov a Ľubovnianskej vrchoviny v doline Popradu Historické názvy Libenow, Antiqua Liblaw, Libló, Libowla

142

Prvá písomná zmienka 1292 Pôvod názvu sídla názov sídla slovanského pôvodu podľa vodného toku Poznámka hrad sídlom poľskej správy zálohovanej časti Spiša v rokoch 1412 – 1772

Oficiálny názov Strážky Nadmorská výška 617 m Poloha obce severná časť Popradskej kotliny na terasách Popradu Historické názvy Eur, Nerer, Strasa Prvá písomná zmienka 1251 Pôvod názvu sídla názov sídla odvodený od slova stráž, podľa poslania jej pôvodných obyvateľov Poznámka sídlo rodu HorváthStančič (od roku 1556)

Oficiálny názov Svit Nadmorská výška 717 m Poloha obce juhozápadná časť Popradskej kotliny Historické názvy Svit Prvá písomná zmienka 1946 ako samostatné sídlo Pôvod názvu sídla názov nieslo mesto podľa mena prvého Baťovho podniku na tomto mieste: S lovenské VIzkózové Továrne Poznámka v roku 1934 vybudovala firma Baťa továreň na syntetické vlákna, v okolí fabriky vyrástlo sídlisko Svit, v roku 1946 bol Svit vyčlenený z obcí Lučivná, Poprad a Spišská Teplica

Oficiálny názov Švedlár Nadmorská výška 482 m Poloha obce severovýchodná časť Slovenského rudohoria

143

na nive a terénnej plošine Hnilca Historické názvy Swedler Prvá písomná zmienka 1338 Pôvod názvu sídla názov nemeckého pôvodu, pravdepodobne z osobného mena Poznámka

Oficiálny názov Teplička Nadmorská výška Toplica, villa Batiz, Tepliczka Poloha obce 550 m Historické názvy severná časť Slovenského rudohoria na pravom brehu Hornádu Prvá písomná zmienka 1328 Pôvod názvu sídla názov sídla podľa vodného toku (teplá voda) Poznámka

Oficiálny názov Vikartovce Nadmorská výška 756 m Poloha obce severné svahy Nízkych Tatier, južné svahy Vikartovskej hraste v priekopovej prepadline Hornádu Historické názvy villa Vykardi, Wikartowcze Prvá písomná zmienka 1283 Pôvod názvu sídla názov obce podľa nemeckého osobného mena Vikhard – prvého šoltýsa sídla Poznámka obec v 15. storočí spustla, v 16. storočí znovuosídlená valašským obyvateľstvom

Oficiálny názov Ždiar Nadmorská výška 895 m

144

Poloha obce Ždiarske podolie v doline Belej, severná časť chotára na svahoch Spišskej Magury Historické názvy Zdyar, Žjár Prvá písomná zmienka 1590 ako kopanica – folvarok, 1628 ako obec Pôvod názvu sídla názov slovanského pôvodu (podľa vypaľovania lesa – žiarenia – Žiar?) Poznámka obec sa vyvinula v prvej štvrtine 17. storočia; pri obci sa v časti odbornej spisby nesprávne píše, že sa spomína pod názvom Stragar v roku 1282. Toto pomenovanie sa týkalo Bušoviec.

Oficiálny názov Žehra Nadmorská výška 426 m Poloha obce východná časť Hornádskej kotliny Historické názvy Sygra, villa de Sancto Spiritu Prvá písomná zmienka 1245 Pôvod názvu sídla názov sídla slovenského pôvodu podľa pomenovania vodného toku, resp. patrocínia miestneho kostola (Duch svätý) Poznámka Kostol sv. Ducha – pamiatka UNESCO

1.3.2 Charakteristika obyvateľstva (Vladimíra Lišková)

1.3.2.1 Vývoj počtu obyvateľov Vďaka historickým sčítaniam obyvateľstva môžeme sledovať a porovnávať tendencie rastu, prípadne poklesu obyvateľstva. V tejto práci sledujeme vývoj počtu obyvateľstva od roku 1850 až po súčasnosť (2012). Historické udalosti, ktoré sa udiali na území sa odrazili aj na jeho počte obyvateľov. Tieto trendy sú znázornené v tabuľke č. 1 a následne aj v grafe č. 1. Zo zistených údajov vyplýva, že počet obyvateľov žijúcich v okresných mestách regiónu Spiš sa nevyvíjal vždy priaznivo. Prvý pokles obyvateľstva sledujeme v roku 1880, čoho dôsledkom pravdepodobne bola vlna sťahovania národov, ktorá zastihla aj Spiš. Rovnako

145

výstavba KošickoBohumínskej železnice mala vplyv na následný vývoj miest, či už pozitívny, alebo negatívny. Príkladom je mesto Gelnica, ktorá bola v roku 1869 tretím najpočetnejším mestom Spiša s 5210 obyvateľmi. Po vybudovaní železnice (70. roky 19. storočia) sledujeme úpadok mesta. Rovnako ani baníctvo už tak neprekvitalo. Vo vývoji Gelnice sledujeme striedavé pribúdanie a ubúdanie obyvateľstva. Industrializácia a opätovný rozvoj a podpora baníctva na Spiši znamenali postupný nárast počtu obyvateľov v meste. Výrazný nárast sledujeme v rokoch 1991 a 2001, kedy žilo v Gelnici najviac obyvateľov (6277 v roku 1991 a 6404 v roku 2001). Podľa posledných sledovaných údajov zo sčítania obyvateľstva z roku 2011 a štatistických údajov z roku 2012 však vyplýva opäť pokles počtu obyvateľov, ktorý môže byť zapríčinený reštrukturalizáciou, zánikom baníctva a celkovým úpadkom nielen mesta, ale aj celého okresu. Gelnica však má veľký prírodný aj kultúrno historický potenciál no pokiaľ sa nezlepší jej infraštruktúra a sa nezlepšia jej podmienky pre rozvoj, budeme pravdepodobne svedkami pomalého úbytku a to najmä z hľadiska migrácie obyvateľstva. Mesto Spišská Nová Ves bolo v roku 1869 druhým najpočetnejším mestom Spiša. Zároveň bolo administratívnym a baníckym centrom. Svoju pozíciu si zachovalo až dodnes, aj keď baníctvo už nie je najvýraznejším sektorom hospodárstva, no na území stále prebieha ťažba (Gretľa a Novoveská Huta). Medzi rokmi 1869 a 1880 sledujeme nárast počtu obyvateľov, čo mohlo byť dôsledkom zlepšenej dopravnej prístupnosti vytvorením spomínanej železnice, ktorej hlavná trať vedie priamo cez mesto. Rovnako ako v prípade Gelnice aj Novovešťanov medzi rokmi 1880 a 1890 ubudlo. Nepretržitý nárast počtu obyvateľov nastal od roku 1900, ktorý vyvrcholil v roku 1991, kedy mesto obývalo 39218 občanov. Najvýraznejšie zvyšovanie prebiehalo v období medzi rokmi 1970 až 1991. Po rozpade ČSFR sledujeme postupný úbytok až na 37 767 obyvateľov v roku 2012. Aj napriek tomu je mesto Spišská Nová Ves 16. najpočetnejším mestom na Slovensku a druhým najpočetnejším v regióne Spiš. Mesto je významným administratívnym, správnym aj zdravotníckym centrom, v jeho pôsobnosti sú nielen mestá a obce rovnomenného okresu, ale aj okresov Gelnica, Levoča a čo sa zdravotníckych služieb týka, tak aj Kežmarku. Levoča bola v roku 1869 najväčším a najvplyvnejším mestom Spiša. Pri porovnaní údajov z historických sčítaní opäť sledujeme striedavý nárast a pokles obyvateľstva. Najmenej obyvateľov žijúcich v meste bolo pri sčítaní po prvej svetovej vojne (7477 ob.). Najvýraznejší nárast nastal medzi rokmi 1970 a 1991 (z 9 333 ob. na 12 678 ob.). Najviac

146

obyvateľov tu žilo v roku 2011, kedy ich počet narástol na 14 830 ob. No pri porovnaní s najnovšími štatistickými údajmi, opäť sledujeme klesajúci trend. Vďaka výstavbe diaľnice D1, ktorá vedie v bezprostrednej blízkosti mesta, môžeme predpokladať zvýhodnenie podmienok pre ďalší rozvoj mesta. Mesto Poprad je vo vývoji počtu obyvateľov Spiša kuriozitou. V roku 1869 bolo toto mesto druhým najmenším mestom, jeho história nie je spätá s baníctvom, ani jeho kultúrno historický význam nebol taký, ako napríklad miest Levoča, Spišská Nová Ves, Kežmarok. Rovnako je zaujímavé, že ani po výstavbe železnice nenastal nárast počtu obyvateľstva, ba dokonca do roku 1900 ho neustále ubúdalo. Zlom nastal až v spomínanom roku 1900, od kedy sledujeme nepretržitý nárast až do roku 2001. Najvýraznejšie zvýšenie počtu obyvateľov nastalo v období medzi rokmi 19701991, kedy sa za relatívne krátke obdobie viac ako zdvojnásobil počet obyvateľov (takmer 2,5 krát vyšší počet) z 21 187 na 52 914. Tento jav je dôsledkom rozvoja priemyslu v meste. Po poslednom sčítaní v roku 2011 sledujeme mierny pokles v porovnaní so štatistickými údajmi z roku 2012. Ako už bolo v práci uvedené, mesto Poprad má najvýhodnejšiu polohu, najrozvinutejšiu infraštruktúru, čo sa dopravy týka, má vlastné letisko, vedie ním diaľnica aj hlavná železničná stanica so zastávkami regionálneho, celoštátneho aj medzinárodného významu. Poprad je doposiaľ najvýraznejšie rozvíjajúcim sa mestom na Spiši. Na rozdiel od všetkých okresných miest Spiša, počet obyvateľov mesta Kežmarok neustále narastal až do roku 1991. V roku 1869 bol s počtom obyvateľov 3 944 tretím najmenším mestom Spiša. Ani sťahovanie národov, ani výstavba železnice (Kežmarkom nevedie hlavná železničná trať), ani obdobie svetových vojen neznamenali pre mesto pokles počtu obyvateľov. Najvýraznejší nárast sledujeme v rozmedzí rokov 1970 až 1991, kedy sa dvojnásobne zvýšil, z 9 917 ob. na 20 294 obyvateľov. Opäť predpokladáme, že tento nárast môžeme pripísať industrializácii a celkovému zlepšeniu životných podmienok v meste v období socializmu. Po roku 2001 sledujeme postupný pokles počtu obyvateľov, čo môže byť zapríčinené naopak zhoršujúcimi sa podmienkami a slabou infraštruktúrou. V roku 1869 bolo mesto Stará Ľubovňa najmenším nami sledovaným mestom Spiša s počtom obyvateľov 2 299. Mierny nárast sledujeme do roku 1990, kedy nastáva mierny pokles a od roku 1921 počet obyvateľov až do súčasnosti stúpa. Najvýraznejší nárast sledujeme v rozmedzí rokov 1970 a 1991, kedy sa počet viac ako strojnásobil (z 4 406 na 13 995 ob.). Ďalší relatívne výrazný nárast sledujeme po ďalšom sčítaní z roku 2001, kedy sa

147

počet obyvateľov zvýšil o viac ako 2000 na 16 227. V súčasnosti má Stará Ľubovňa 16 351 obyvateľov a je tretím najmenším mestom Spiša (podľa posledných dostupných štatistických údajov z roku 2012).

Tabuľka č. 1: Vývoj počtu obyvateľov v okresných mestách regiónu Spiš v rokoch 1850 – 2012 Spišská Mesto/ Stará Gelnica Nová Levoča Poprad Kežmarok Rok Ľubovňa Ves

1850 5872 3523 2169

1869 5210 7071 8016 3683 3944 2299

148

1880 4358 7913 7737 3635 4481 2471

1890 3918 7769 7582 3613 4903 2482

1900 4093 9301 7866 4083 5606 2277

1910 3833 10525 7528 5217 6317 2074

1921 3737 10955 7477 6368 6466 2161

1930 3975 12258 8906 9394 7163 2437

1950 3686 12248 8654 10977 7776 2526

1961 4482 16878 8828 14032 8946 3470

1970 4640 22345 9333 21187 9917 4406

1991 6277 39218 12678 52914 20294 13995

2001 6404 39193 14366 56157 17383 16227

2011 6202 38045 14830 52862 16832 16341

2012 6206 37767 14799 52765 16774 16351

Zdroj: Retrospektívny lexikón obcí ČSSR, ŠÚ SR, 2014

Graf. č. 1: Vývoj počtu obyvateľov v okresných mestách Spiša v rokoch 1850 2012

149

Zdroj: Retrospektívny lexikón obcí ČSSR, ŠÚ SR, 2014

Vo vývoji počtu obyvateľov okresov Spiša, na základe grafu č. 2, sledujeme, že za posledných desať rokov sa zvýšil počet obyvateľov o 17 170 obyvateľov. Za trinásť sledovaných rokov nenastal žiaden pokles, počet obyvateľov neustále rastie. V porovnaní s trendom v celej SR (graf č. 3), sa počet obyvateľov v Spišskom regióne stále zvyšuje.

Graf č. 2: Graf č. 3

150

Zdroj: ŠÚ SR, 2014 Zdroj: ŠÚ SR, 2014

1.3.2.2. Pohyb obyvateľstva Prirodzený pohyb je výsledkom natality a mortality obyvateľstva. Podľa Mládka (1992) zahŕňa populačné procesy, ktoré súvisia s rozmnožovaním odumieraním obyvateľstva. V porovnaní s rokom 2008, v roku 2012 klesol prirodzený prírastok (tabuľka č. 2). Migračný pohyb podľa Abraháma (1991) možno posudzovať z hľadiska územia, do ktorého sa obyvateľstvo prisťahovalo a z hľadiska územia, z ktorého sa obyvateľstvo vysťahovalo. Migračný pohyb predstavuje rozdiel imigrovaných a emigrovaných obyvateľov. Oproti prvému sledovanému roku klesol počet emigrantov, no do roku 2012 prevláda vyššia miera emigrácie ako imigrácie (tabuľka č. 2). Celkový pohyb obyvateľstva je výsledok prirodzeného a migračného pohybu, prejavuje sa ako globálny prírastok, alebo úbytok obyvateľstva. Význam tohto ukazovateľa súvisí so schopnosťou charakterizovať dlhodobý i krátkodobý vývoj populácie a nevyhnutné je aj jeho použitie v prognózach vývoja obyvateľstva (Mládek, 1992). Pri celkovom pohybe obyvateľstva Spišského regiónu, pozorujeme rovnaký trend ako v prípade prirodzeného pohybu.

Tabuľka č. 2: Pohyb a stav obyvateľstva v okresoch Spišského regiónu v rokoch 2008 2012 151

Prirodzený Saldo Celkový Prirodzený Saldo Celkový prírastok sťahovania prírastok Obyvateľstvo Rok prírastok sťahovania prírastok na 1000 na 1000 na 1000 k 31. 12. ob. ob. ob. 2008 2 302 598 1 704 36,37 7,04 29,33 384 703 2009 2 618 535 2 083 38,79 7,59 31,19 386 786 2010 2 600 768 1 832 40,26 11,85 28,41 388 618 2011 2 466 806 1 660 37,44 11,76 25,67 390 377 2012 1 771 444 1 327 26,00 8,36 17,64 338 670 Zdroj: ŠÚ SR, 2014

1.3.2.3 Biologické znaky Základnými biologickými znakmi obyvateľstva sú pohlavná a veková štruktúra . Podľa Blehu (2003) sa pri štruktúre obyvateľstva zdôrazňuje prepojenosť pohlavnej a najmä vekovej štruktúry s jednotlivými zložkami demografickej dynamiky (natalita, mortalita a migrácia). Tieto zložky sa navzájom kauzálne ovplyvňujú. Zastúpenie jednotlivých vekových skupín v populácii v súčasnosti je výsledkom pôsobenia vyššie uvedených procesov prirodzeného pohybu a zároveň nepriamo procesov, ktoré ich ovplyvňujú (napr. sobášnosť) a migrácie v posledných zhruba 100 rokoch. V roku 2011 bol pomer mužov a žien takmer 1 : 1. Žien však bolo o 4 390 viac ako mužov, čo predstavovalo 1,1 % z celkovej populácie žijúcej na Spiši. Na základe urnovitého tvaru vekovej pyramídy (graf č. 4) je zrejmé, že počet narodených klesá. Takýto tvar pyramídy je typický pre regresívny typ vekovej štruktúry obyvateľstva. V budúcnosti je možný prechod až k vymieraniu populácie, no na druhej strane podľa štatistických údajov v predošlej kapitole, počet obyvateľov Spiša stápa. A to aj napriek negatívnemu trendu vymierania v rámci celej SR, aj EÚ.

Graf č. 4: Veková štruktúra obyvateľstva Spiša v roku 2011 152

Zdroj: ŠÚ SR, 2014

1.3.2.4 Kultúrne znaky

K základným kultúrnym znakom obyvateľstva daného územia patrí národnosť, náboženstvo a vzdelanie. V roku 2011 sa 82,36 % populácie hlásilo k slovenskej národnosti (graf č. 5). U takmer 9 % obyvateľov nebola národnosť zistená. K rómskej národnosti sa prihlásilo 6,51 % a k rusínskej 1,01 %. Obyvatelia s inou národnosťou spolu tvorili 1,16 %.

153

Graf č. 5: Národnostná štruktúra obyvateľstva Spiša v roku 2011

Zdroj: ŠÚ SR (SODB 2011), 2014

Náboženstvo sprevádza obyvateľstvo žijúce na území Spiša aj celého Slovenska stovky až tisíce rokov. Najsilnejší vplyv v posledných dvoch tisícročiach malo kresťanstvo. Hoci sa za vierozvestcov považujú práve Cyril a Metod, najnovšie archeologické výskumy dokazujú, že kresťanská viera bola na území Slovenska ešte skôr. Každopádne kresťanstvo a jeho formy mali a stále majú silný vplyv na kultúru a život obyvateľstva žijúceho na Spiši, aj na celom Slovensku. Až 69 % populácie Spiša bolo v roku 2011 rímskokatolíckeho vierovyznania (graf č. 6). Gréckokatolíkov bolo takmer 6 %. Vyše 3 % tvorili veriaci hlásiaci sa k evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Necelé 1 % sa hlásilo k pravoslávnej cirkvi. U 11 % obyvateľstva nebolo zistené vierovyznanie a vyše 8 % bolo bez vyznania. K ostatným vierovyznaniam sa hlásilo 1,5 % populácie Spiša.

Graf č. 6: Náboženská štruktúra obyvateľstva Spiša v roku 2011 154

Zdroj: ŠÚ SR, 2014 (SODB 2011) Vzdelanostná štruktúra obyvateľstva je štruktúrou podľa najvyššieho dosiahnutého vzdelania. Táto štruktúra Spiša je porovnateľná s celou SR. Každý piaty občan Spiša bol v roku 2011 bez vzdelania (graf č. 7). Medzi týmito ľuďmi sú deti do 16 rokov, ktoré ešte nenavštevovali základnú školu a ostatní obyvatelia bez ukončeného základného vzdelania. Takmer 19 % tvoria obyvatelia, ktorí majú úplné stredné odborné vzdelanie s maturitou. Treťou najväčšou skupinou sú občania, ktorí ukončili iba základnú školu (takmer 18 %). Vyše 12 % malo ukončené učňovské vzdelanie bez maturity. Takmer 9 % obyvateľov ukončilo stredné odborné vzdelanie bez maturity. Necelých 8 % ukončilo vysokoškolský stupeň vzdelania. Graf č. 7: Vzdelanostná štruktúra obyvateľstva Spiša v roku 2011

Zdroj: ŠÚ SR, 2014 (SODB 2011)

155

1.3.2.5 Socioekonomické znaky Ekonomická aktivita je údaj o postavení obyvateľa na trhu práce k rozhodujúcemu okamihu sčítania. Uvedený údaj mali povinnosť vyplniť všetci trvalo bývajúci obyvatelia (TBO) okrem cudzincov s pobytom v Slovenskej republike kratším ako 90 dní. Ekonomicky aktívne obyvateľstvo podľa výberového zisťovania pracovných síl sú osoby vo veku od 15 rokov, ktoré patria medzi pracujúcich alebo nezamestnaných (ŠÚ SR, 2014). Za ekonomickú aktivitu sa považujú: – pracujúci (okrem dôchodcov (33,8 % z TBO)), pracujúci dôchodcovia (1,5 % z TBO), osoby na materskej dovolenke (0,5 % z TBO), osoby na rodičovskej dovolenke (2,4 % z TBO), nezamestnaní (11,3 % z TBO), študenti stredných škôl (4,4 % z TBO), študenti vysokých škôl (2,9 % z TBO), osoby v domácnosti (0,6 % z TBO), dôchodcovia (16,7 % z TBO), príjemcovia kapitálových príjmov (0,1 % z TBO), deti do 16 rokov (21,9 % z TBO), iná (0,6 % z TBO) a nezistená (5,7 % z TBO) – údaje sú uvádzané z posledného sčítania obyvateľov domov a bytov v roku 2011. V spomínanom roku tvorili ekonomicky aktívni obyvatelia 47,2 % z celkovej trvalo bývajúcej populácie regiónu. Aj napriek poklesu počtu zamestnancov v podnikoch v okresoch Spiša v rokoch 2008 a 2009, v posledných sledovaných rokoch ich počet výrazne stúpol (grafu č. 8). Graf č. 8: Vývoj počtu zamestnancov v okresoch regiónu Spiš v rokoch 20092012

Zdroj: ŠÚ SR, 2014

Nezamestnanosť ako ukazovateľ, je percentuálny podiel počtu nezamestnaných z počtu ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Miera nezamestnanosti má od roku 2012 klesajúci trend a to ako v regióne Spiš, tak na celom Slovensku. Na základe grafu č. 8 je zrejmé, že najnižšia miera nezamestnanosti bola v roku 2007, kedy na Spiši dosahovala 12,3 % (v SR necelých 8 %). Najvyššia miera bola v roku 2001, kedy takmer každý štvrtý

156

ekonomicky aktívny občan regiónu bol nezamestnaný (SR 18,6 %). Vrcholy nezamestnanosti ako pre región Spiš, tak pre celé Slovensko, boli v rokoch 2001, 2009 a 2012.

Graf č. 8: Vývoj nezamestnanosti v SR a v okresoch regiónu Spiš v rokoch 2001 2013

Zdroj: ŠÚ SR, 2014

1.3.3 Charakteristika hospodárstva

1.3.3.1 Charakteristika výrobnej sféry Výrobnú sféru reprezentujú výrobné služby, medzi ktoré patria odvetvia ako poľnohospodárstvo, priemysel a služby stavebníctva (Dubcová – Kramáreková – Farkaš, 2007). Poľnohospodárske a lesné plochy tvoria takmer 94 % územia Spiša. V roku 2013 tvorili lesy takmer 60 % z celkovej výmery (graf č. 9). Poľnohospodárska pôda zaberala 34 %. Najväčšia časť poľnohospodárskej pôdy bola využívaná ako trvalý trávny porast, ktorý tvoril 21 % z celkovej výmery regiónu (61 % poľnohospodárskej pôdy). Orná pôda tvorila necelých 13 % z plochy regiónu (takmer 37 % poľnohospodárskej pôdy).

157

Graf č. 9: Štruktúra pôdneho fondu regiónu Spiš v roku 2013

Zdroj: ŠÚ SR, 2014

V okresoch Spiša (Gelnica, Spišská Nová Ves, Levoča, Poprad, Kežmarok a Stará Ľubovňa) sa z hľadiska rastlinnej výroby (graf č. 10) v roku 2012 vyprodukovalo najviac zrnín (48,1 %, 55 560 ton). Z toho vyše 99 % tvorili obilniny (55 110 ton). Viacročné krmoviny sa na produkcii podieľali 31 % (35 412 ton). V spomínanom roku sa na Spiši vyprodukovalo 17 807 ton (15,4 %).

Graf č. 10: Štruktúra poľnohospodárskych plodín pestovaných v okresoch Spiša v roku 2012

Zdroj: ŠÚ SR, 2014 Významným druhom hospodárskych zvierat, z hľadiska živočíšnej výroby na Spiši, je hydina. V roku 2012 sa na území okresov chovalo 288 616 kusov. Oproti predošlému roku (2011) sa počet kusov zvýšil, no v porovnaní s rokom 2009, klesla o viac ako polovicu. Významným bol aj chod oviec (43 152 kusov) a hovädzieho dobytka (33 532 kusov). Pričom oproti predošlému sledovanému roku (2011) počet kusov stúpol, no v porovnaní s rokom 2010 klesol. Podobne stúpol počet kusov oviec. Čo sa počtu kusov týka, bolo ošípaných najmenej (16 941 kusov). Ten oproti roku 2011 stúpol, no oproti roku 2008 klesol o viac ako 15 %.

158

Štatistická klasifikácia ekonomických činností SK NACE Rev. 2 je vydaná Vyhláškou Štatistického úradu Slovenskej republiky z 18. júna 2007 č. 306/2007 Z. z. Táto národná štatistická klasifikácia je vypracovaná na báze spoločnej štatistickej klasifikácie ekonomických činností v Európskom spoločenstve NACE Revision 2, ktorú pre krajiny Európskeho Spoločenstva stanovuje Nariadenie Európskeho Parlamentu a Rady (ES) č. 1893/2006 z 20. decembra 2006. Toto Nariadenie je záväzné v celom rozsahu vo všetkých členských štátoch a uplatňuje sa od 1. januára 2008 (ŠÚ SR, 2014). Graf 11: Vývoj počtu podnikov v okresoch regiónu Spiš v rokoch 20082012

Zdroj: ŠÚ SR, 2014 V okresoch regiónu Spiš sa za posledných päť rokov postupne zvyšoval celkový počet podnikov (graf č. 11) a to aj napriek problémom, ktoré nastali kvôli hospodárskej kríze. Z grafu č. 12, je zrejmé, že najviac podnikov bolo v roku 2012 z kategórie veľkoobchod a maloobochod (1 819 podnikov). Ich počet v porovnaní s predošlými rokmi (20082011) stúpol. Významnú úlohu, čo sa počtu podnikov týka, mali aj priemyselná výroba, stavebníctvo a odborné vedecké a technické činnosti.

159

Graf č. 12: Počet podnikov v okresoch regiónu Spiš podľa odvetví hospodárstva NACE v roku 2012

Zdroj: ŠÚ SR, 2014 Na druhej strane, najviac zamestnancov pracovalo v roku 2012 v priemysle. Významný podiel zamestnancov bol v podnikoch so zameraním na veľkoobchod a maloobchod, vzdelávanie a verejná správa (graf č. 13).

160

Graf č. 13: Počet zamestnancov v podnikoch podľa hospodárskeho odvetvia v okresoch regiónu Spiš v roku 2012

Zdroj: ŠÚ SR, 2014

1.3.3.2 Charakteristika infraštruktúry Pojem technická infraštruktúra zahŕňa všetko, čo súvisí s technickou vybavenosťou a obsluhou územia. Túto obsluhu zabezpečujú participiálne systémy (energetické, informačné a iné), ktorých súčasťou sú v základnom usporiadaní zdroje, rozvody, odberné a iné zariadenia, spotrebiče a ďalšie špecifické zariadenia. Jednotlivé prvky technickej infraštruktúry významne zasahujú do života celej spoločnosti tým, že ovplyvňujú životné prostredie, vytvárajú limity v podobe rôznych ochranných, bezpečnostných a hygienických pásiem, ale na druhej strane taktiež vytvárajú podmienky pre fungovanie všetkých ostatných systémov v spoločnosti (ukf.plzen.eu, 2014). Cestná sieť v okresoch Spiša bola podľa Slovenskej správy ciest v roku 2014 tvorená predovšetkým cestami III: triedy (52,03 % podiel z celkovej siete; 681,449 km). Viac ako štvrtina ciest bola II. triedy (344,716 km). Cesty I. triedy tvorili takmer 18 % (234,949 km). Diaľnica vedie iba okresmi Poprad a Levoča. V roku 2014 tvorila takmer 4 % podiel (48,605 km). Počiatky železničnej siete na území Spiša siahajú až do konca 19. storočia, kedy bola vybudovaná KošickoBohumínska železnica. V roku 1955 tento názov zanikol a od roku 1964

161

bola dokončená elektrifikácia celého úseku trate. Prítomnosť železnice mala veľký význam pre rozvoj priemyslu a industrializácie regiónu. Mestá a obce mimo trate, ktoré dovtedy prosperovali, začali po vzniku železnice upadať. Dnes je to porovnateľné s mestami a obcami v bezprostrednej blízkosti diaľnic. V roku 2012 disponovala viac ako štvrtina obcí železničnou stanicou (52 obcí). Z toho necelá polovica leží na hlavnej trati (Bratislava – Košice). Priemerná vzdialenosť obcí bez staníc k najbližšej železničnej stanice je 8,5 km. Najvýznamnejšími uzlami sú Štrba, Poprad – Tatry a Spišská Nová Ves. Železničná stanica Štrba je najvyššie položenou rýchlikovou zastávkou na tratiach ŽSR. Nachádza sa vo výške 897 m nad morom (ŽSR, 2014). K technickej vybavenosti obce sa podľa ŠÚ SR radí pošta, káblová televízia, verejný vodovod, kanalizácia, kanalizačná sieť pripojená na ČOV a rozvodná sieť plynu (rovnako aj železnica, no tá už bola v tejto práci charakterizovaná). V roku 2012 sa pošta nachádzala v 56,4 % obcí Spiša. Káblová televízia sa nachádzala v každej piatej obci. Verejným vodovodom disponovalo takmer 81 % obcí. Verejná kanalizácia bola zavedená v 51,6 % obcí. Takmer 46 % obcí malo kanalizačnú sieť pripojenú na čističku odpadových vôd. Takmer 80 % disponovalo rozvodnou sieťou plynu. Informačná infraštruktúra pozostáva z už spomínaných pôšt a káblových televízií, no patria tu aj telekomunikačné služby ako mobilné siete a internet. Územie Spiša je pokryté najmä vo viac obývaných častiach, a teda v blízkosti miest. Tieto oblasti pokryli aj operátori mobilných sieti, rovnako je tu aj pokrytie internetom. Do environmentálnej infraštruktúry spadajú podľa ŠÚ SR skládky komunálneho odpadu (v 6 obciach; 3,2 % podiel obcí Spiša), komunálny odpad (187 obcí; 99,5 %), využívaný komunálny odpad (174 obcí, 92,6 %) a zneškodňovanie komunálneho odpadu (186 obcí; 98,9 %). Údaje o obciach boli z posledných zverejnených štatistických údajov ŠÚ SR z roku 2012. V mestách regiónu Spiš sa v roku 2012 nachádzalo 153 škôl . Z toho 63 materských škôl, 47 základných škôl a 43 stredných škôl. Čo sa počtu žiakov týka, najviac ich navštevovalo v roku 2012 základné školy (ŠÚ SR, 2014). Zo sledovaných kultúrnych zariadení v roku 2012 nachádzalo 128 obcí s knižnicou a 10 obcí s kinom, v troch sa nachádzalo aj letné kino. Dvadsať spišských miest disponovalo kultúrnoosvetovým zariadením (ŠÚ SR, 2014). Čo sa vysokých škôl týka, na Spiši sa nachádzajú iba detašované pracoviská vysokých škôl a univerzít.

162

V okresoch Spiša sa podľa ŠÚ SR v roku 2012 nachádzalo 75 sociálnych zariadení s celkovou kapacitou 2 677 miest. Zariadenia pre seniorov poskytovali svoje služby 633 dôchodcom (najviac v okresoch Kežmarok, Poprad a Spišská Nová Ves). Domovy sociálnych služieb pre dospelých disponovali 943 miestami (najviac v okresoch Levoča a Poprad). Domovy sociálnych služieb pre deti ponúkali svoje služby 157 deťom (najviac v okresoch Gelnica a Spišská Nová Ves). Detské domovy mali celkovú kapacitu 315 miest (najviac v okresoch Spišská Nová Ves, Stará Ľubovňa a Poprad). V roku 2014 sa podľa Zoznamu zdravotníckych zariadení na území Spiša nachádzalo 455 zdravotníckych zariadení. Z toho takmer 70 % tvorili špecializované ambulancie (stomatologické, gynekologické, onkologické, endokrinologické, a i.). takmer 24 % podiel tvorili lekárne, pričom najviac ich bolo v mestách Poprad a Spišská Nová Ves. Nemocníc, polikliník a nemocníc s poliklinikami bolo v spomínanom roku 11, z toho 7 sa nachádzalo v najväčších mestách regiónu (Spišská Nová Ves a Poprad). Podobne na tom boli aj veterinárne ambulancie, tých bolo v regióne 9 z toho 7 v najväčších mestách. V roku 2014 vykonávalo činnosť 16 agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Centrom verejnej správy sú najmä mestá Poprad a Spišská Nová Ves, kde sa sústreďujú aj špeciálne úrady verejnej správy (Obvodný banský úrad v SNV a iné). Čo sa týka bánk v regióne nesídli žiadna banka, no v roku 2014 sa tu nachádzali pobočky 11 bánk (AXA Bank Europe, ČSOB, OTP Banka, Poštová banka, Prima banka, Sberbank Slovensko, a. s., Slovenská sporiteľňa, Tatra Banka, UniCredit Bank Slovakia, Všeobecná úverová banka) vrátane filiálky Národnej banky Slovenska v Poprade (www.kurzyonline.sk , 2014). V roku 2012 disponovali okresy zasahujúce do Spišského regiónu 619 ubytovacími zariadeniami s celkovou kapacitou 27 736 lôžok. V spomínanom roku tieto zariadenia navštívilo takmer 600 tisíc turistov, pričom v priemere každý prenocoval aspoň tri noci. Podľa ŠÚ SR počet ubytovacích zariadení od roku 2008 stúpol o 50 zariadení. Počet lôžok sa zvýšil o necelých 300. Na druhej strane oproti roku 2008 klesol počet návštevníkov o viac ako 57 tisíc. Porovnateľná bola iba doba prenocovania, v oboch rokoch to boli priemerne tri dni. Spiš je nesmierne bohatá krajina nielen z prírodného, ale aj kultúrneho a historického hľadiska. Patrí k najstaršie osídleným územiam na Slovensku. Svojimi pamiatkami (či už prírodnými alebo kultúrnohistorickými) prilákal v roku 2012 takmer 16 % z celkového počtu návštevníkov v SR. Cestovný ruch je mnoho rokov spätý so Spišským regiónom. Záujem

163

turistov priťahuje vďaka rozmanitým možnostiam od športu, pešej turistiky, cez kultúrne a historické pamiatky, až po kúpele a termálne kúpaliská.

164

Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi, Letná 50, 052 01 Spišská Nová Ves

Štúdia potenciálu regiónu pre zážitkové vzdelávanie – región Spiš

2. časť: Analýza skúmanej oblasti podľa jednotlivých predmetov

Štúdia vypracovaná pre: Základná škola, Ing. O. Kožucha 11, Spišská Nová Ves

Názov projektu: Vzdelávanie bez hraníc

ITMS: 26110130476

Moderné vzdelávanie pre vedomostnú spoločnosť/Projekt je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ

165

2. Analýza skúmanej oblasti podľa jednotlivých predmetov

2.1 Slovenský jazyk a literatúra Autor: Miroslav Števík

Slovenské výrazy v najstarších zachovaných písomných prameňoch z územia Spiša (historická jazykoveda)

Písomné záznamy slovenčiny sú zo stredoveku mimoriadne cenné. Na Spiši vtedy dominovala latinčina a nemčina. Najstaršie záznamy slovenských výrazov sa zachovali najmä v tých častiach latinských dokumentov, v ktorých sa opisovali hranice jednotlivých pozemkových majetkov (metácie). Týmto spôsobom pisári zapísali už do najstarších dokumentov z 13. storočia zo Spiša aj slovenské názvy pohorí, vrchov, potokov, údolí či skalných útvarov. Nie vždy ich zapísali presne, pretože spravidla slovenčinu neovládali. Nie všetkým vodným tokom či horám dali pomenovanie Slovania (Slováci). Niektoré názvy, najmä väčších riek a pohorí prevzali v 6. storočí od obyvateľstva, ktoré tu žilo predtým. Podľa všetkého sa to týka oboch najväčších riek regiónu – Popradu (1209) a Hornádu (Hornad , 1253), ako aj Tatier ( Turtur , 1251) a Pienin ( Penyn , 1282). Na druhej strane iné pomenovania už majú jednoznačne slovanský (slovenský) pôvod. Spišská Magura sa v stredoveku nazývala Javory ( Jawore , 1260), Dubina ( Dobodel , 1294) vo význame Dubov diel; Kráľovohoľské Tatry mali pomenovanie Golicha (1260) vo význame hoľa, holica (holý vrch). Z pomenovaní spišských vrchov majú jednoznačne slovenský pôvod Zlatý vrch severne od Kežmarku ( Gala , 1251) vo význame Hoľa, Homôlka ( Humolka , 1282), Jasova hora (Jasou , 1249), Javor ( Jawor , 1277), Krúžok ( Krwzch ), Lieskovec ( Lescoch , 1277), Rudník (Ruda , 1284), Sľubica ( Serubich , 1245) či Strážna hôrka ( Stroahorka , 1277). Zo skalných útvarov sa už z roku 1253 zachovalo pomenovanie Šarkanovej diery petra Dupe vo význame dúpä (diera), t.j. skalná diera, skala pri Chrasti nad Hornádom sa v roku 1255 zapisuje ako Scalka . Spomínané pomenovanie Šarkanovej diery je vôbec prvým záznamom (1253) o názve jaskyne na Spiši a zrejme i v celoslovenskom kontexte. Z názvov údolí má slovenský pôvod napríklad výraz valle Globocha – hlboká v zmysle hlboké údolie. Takmer všetky pomenovania vodných tokov Spiša majú slovenský pôvod. Najviac potokov sa nazýva Bela (Bela , 1253), t.j. biela podľa farby riečišťa, ďalej Bystrica – Bistrichpotoka , 1251 vo význame bystrá voda, Dubnica ( Doblica , 1293), Hlinný potok ( Glinipotoka , 1260), Hlboká (Globoka , 1310), Hnojník ( Gonoynuk , 1251), Hnilec ( Gylnich , 1255), Štiavnik ( Cheunuk , 166

1249), Jasenovec ( Iasnow , 1310), Kostrušín ( Kostrosyn , 1255), Lomnica ( Lampnicha , 1256), Lesnica ( Lechnicz , 1330), Levoča ( Leucha , 1263) vo význame ľavostranného prítoku Hornádu, Lodina ( Logina , 1253), Ľubica ( Lubicha , 1251), Lipník ( Lupeniz , 1286), Lesnica (Lysnycha , 1293), Obročina ( Obrochina , 1323), Odorín ( Odorin , 1263), Olšauka ( Olsauacha , 1245), Rudník ( Rednuk , 1317), Žehrica ( Sygricha , 1245), Smolník ( Szmolnynk , 1290), Teplica (Toplicha , 1260), Jamník ( Yemnik , 1255), Vysoká ( Visoka , 1277), Vrbov ( Werbew , 1251) etc. Uvedené výrazy sú vôbec najstaršími slovenskými slovami zo Spiša, písomne doloženými z 13. a 14. storočia.

Najstaršie slovensky písané pamiatky zo Spiša

Súvislejšie slovenské texty zo Spiša za zachovali z 15. storočia. Dokonca z regiónu pochádza najstaršia slovensky písaná pamiatka. Ide o Spišskú kázňovú modlitbu. Jej autorom je nemecký kňaz, ktorý si ju pripravil pre slovenských veriacich. Poznal český i slovenský jazyk. Táto jazykovoliterárna pamiatka sa našla v kódexe kartuziánskeho pôvodu. Odznela v chráme sv. Martina v Spišskej Kapitul e na sv. Mateja 25. februára 1480.

„Otec, syn a duch svatý, vše jeden hospodin, rač s nami byti a rači nam dati sve svate požehnane, mne ku vymloveni a vam ku posluchani. Bratři mili nebo sestři, kteři ste sue utekli k tejto svatej mši, slušno vám zvedeti dnešnie svate čtene, kterež popsal jest svaty J. v patym položení svych knech a tak sie vyklada slovenskym jazykam vedle tekstu: v ten čas atď. Take každy s vas klaknete na sva kolena, učinte obecnu prosbu k milemu spasiteli, aby nas račil uslyšeti v našich prosbách. Naperve poproste pana buoha za mir , za pokoj, za dobre povetře, aby nam račil mily pan buoh daci mir, pokoji v tej zemi i v jinych zemech chřestienskych. Take každy z vas nabožnym srdcem poproste mileho pana buoha za dva stavy, za svetsky i duchovny, nejprve za otca svateho papeža Sixtusa i za jeho kardinaly, patriarchy, legaty za jaršiky (t.j. arcibiskupov), biskupy, za prelaty, za plebany i za všechny kneze i za žaky svecene, keriž za vas verne buoha prošu na svich modlidbach. Proste take za stav svetsky, za našeho krala Matiaša uhuerskieho i za jeho vladyky tejto korony, kteríž o dobre pospolne pracuji .“

V tomto texte sa po prvý krát vôbec použilo označenie slovenčiny ako slovenský jazyk !

Z druhej polovice 16. storočia sa zachovali levočské prísažné formuly v slovenčine – dedinského richtára, drába, strážcu väzňov, mešťana.

167

Slovenská prísaha jednoduchého mešťana

Ja N. slibujem a prisaham panu Bohu i svatemu evangelium, že najjasnejšimu krali Matiašovi našemu najlaskavejšimu panu, jakšto pravemu dedičnemu panu, tež mudremu a opatrnemu panu richtarovi a poctivej raddy tehoto kralovskeho mesta Levoči, verny a poslušny byti a chcem: jejich prava, rozkazy, zapovedi a poradne potaveni trimati, jejich dobre, čest a užitek fedrovati a od škody varovati a je odvratiti podle nejlepšej možnosti mojej. A kdybych sa najakych veci dovedel, odkudby panu richtarovi anebo poctivej raddy anebo obecnemu mestu Levoči neštesti aneb škoda nastali mohla, jim vedle naležitosti oznamiti. A chcem všecko naplniti, činiti a zanechati čo vernemu meštianinovi proti vrchnosti svojej z obyčaju a prava dlužen jest verne a bez falše. Tak mi Buch pomahaj i jeho svate slovo. Amen.

Slovenská prísaha drába

Ja N. slibujem i prisaham panu Bohu i jeho svetemu slovu, že chcem veren a poslušen byt panu riktarovi i radze tohoto miesta, verne a spravedlive na vartie, na brane, na mure služiti a gdzekolik me poslati budu verno v týmto choditi. Tak že mi pan Buog pomahaj i jeho svete slovo. Amen.

Slovenská prísaha strážcu väzňov

Ja N. prisaham panu Bohu i jeho svatemu slovu, že chcem verny poslušny, melčivý a poddaný byti panu richtarovi y radde tohoto mesta, jich poctivost a užitek podle meho uradu obraniti a všecko čo by bylo proti mestu z nevernosti hnedky oznamiti pred mojimi pani a vždycky z gruntovej pravdy priti a na žadneho z nepravdy anebo z nenavisti u panov obžalovati. Věznuv, kteri su do meho vezeni dani verne zavarovati a jich tak opatriti mi od mich panu jest prikazano. A chcem sa ve všeckych vecech verne spravovati a žadnych daruv nepožadati, takže mi Panbuch pomahaj i jeho svate slovo Amen.

Od 16. storočia sa do popredia začínajú dostávať popri latinčine národné jazyky najmä vplyvom reformácie. Na Slovensku sa v písomnostiach používala čeština, ktorá sa slovakizovala. Staršia podoba kultúrnej slovenčiny sa vytvorila na západnom Slovensku. Od čias rekatolizácie ju používali katolíci, zatiaľ čo evanjelici uprednostnili češtinu. K prvému pokusu o kodifikáciu kultúrnej západoslovenčiny došlo na Spiši. Stalo sa tak v prostredí Červeného kláštora. V roku 1745 tu bolo založené tzv. professorium – teologické učilište pre 168

mladých kamaldulských mníchov. Pravdepodobne v tejto súvislosti vznikli v polovici 18. storočia významné diela slovenského písomníctva – prvý preklad Svätého písma, latinsko slovenský slovník, ako aj stručný návod – zásady slovenskej gramatiky. I keď tieto aktivity mali limitovaný dosah a prvú podobu spisovného jazyka na základe kultúrnej západoslovenčiny kodifikoval až Anton Bernolák, Červenému kláštoru a kamaldulským mníchom patrí v tomto smere prvenstvo. Titulná strana prekladu Biblie má text: Swaté biblia slowénské aneb Pjisma swatého částka I., která w sebe obsahuge Starého testamenta zákon a zákona historiu. 920 s. Částka 2., ktera w sebe obsahuge Prorokú, knihi Machabegské a celý Testament nowy.600 s. Jediný výtlačok Kamaldulskej Biblie sa zachoval na fare v Cíferi, no v expozícii v Červenom kláštore sa nachádza jej faximile. Dnešná slovenčina vychádza z kultúrnej stredoslovenčiny, o čo sa zaslúžil najmä Ľudovít Štúr, no aj staršie podoby kodifikácie spisovného jazyka mali vo vývine nášho jazyka svoj význam. V čase tvorby prekladu Biblie pôsobil v Červenom kláštore ako archivár, pisár, rodák zo Spiša (kúria Tiba – dnes súčasť Spišských Tomášoviec), páter Romuald Hadbavný. Predpokladá sa, že sa podieľal na prácach súvisiacich s prekladom Biblie. Občianskym menom sa volal Štefan Hadbavný a jeho rodičia mali pôvod v Machalovciach (dnes časť Jánoviec), hoci bývali v kúrii Tiba pri Spišských Tomášovciach, kde sa podľa všetkého Romuald Hadbavný v roku 1714 narodil. Obe sídla – Machalovce i Tiba – patrili do Stolice X spišských kopijníkov.

Používanie jazykov na Spiši

Spiš už v 12. storočí obývali príslušníci štyroch národností. Zaujímavé je to, že patrili k štyrom rozličným jazykovým skupinám. Od tohto času sa na Spiši okrem slovenčiny (slovanský jazyk) používala nemčina (germánsky jazyk), francúzština (románsky jazyk), ako aj maďarčina (ugrofínksa vetva uralskej jazykovej rodiny). Francúzštinu používali obyvatelia Spišských Vlách, ktoré obývali Valóni. Zo slovanských jazykov sa na Spiši už v stredoveku používala poľština (od 12. storočia v okolí Starej Ľubovne a Podolínca) a rusínština (od 15. storočia). Od 15. storočia sa v regióne vo väčšej miere usádzajú Rómovia, ktorých jazyk patrí medzi stredné indoárijské jazyky. V 17. storočí dominovala na Spiši slovenčina a nemčina, v menšej miere bola zastúpená poľština, rusínština, maďarčina a rómština. V písomnej podobe dominovala latinčina. Od 18. storočia pribudli v regióne ďalšie jazyky – hebrejčina a jidiš (jazyk zložený z hebrejských, nemeckých a slovanských slov), ktorými hovorili Židia. Hebrejčina patrí medzi semitské jazyky. V úradnej spisbe dominovala po stáročia latinčina,

169

nemčina, v menšej miere slovenčina, poľština a maďarčina. Od 19. storočia nadobudla na význame maďarčina, od roku 1918 dominuje slovenčina.

V rôznorodom jazykovom prostredí nebolo javom výnimočným, že spišské sídla mali viacero pomenovaní – slovenské, nemecké, maďarské, poľské, resp. latinské. Najčastejšie boli odvodené od názvu vodného toku, prípadne osobného mena. V prípade Spišskej Novej Vsi jej pôvodný slovenský názov znel Ig(o)lov, čo Maďari prevzali vo forme Igló. Po príchode saských osadníkov (po roku 1242) dostalo sídlo aternatívne pomenovanie Neudorf . Prekladom tohto názvu vznikol slovenský názov Nová Ves (poľsky Nowa Wieś ). Ten zatlačil do úzadia pôvodný slovenský názov Ig(o)lov. Tento model sa neuplatnil v prípade Popradu, ktorý sa po roku 1242 začal nazývať Deutchendorf (Nemecká dedina). Slovenské názvy, pokiaľ ich neprebrali v nezmenenej forme Nemci a Maďari (napríklad Bela ), sa v stredoveku vyskytovali v písomných záznamoch iba vzácne. Dobre to možno dokumentovať na príklade Slovenskej Vsi, ktorá je doložená v latinskej podobe ako villa Sclauvonicalis , v nemeckej Wintschendorf a maďarskej Tótfalva . Slovenské pomenovanie zo stredoveku sa však nezachovalo. Slovák sa v latinských záznamoch písal ako Sclavus , v nemeckých Windische , maďarských tót . K nemnohým výnimkám, kde sa dá doložiť aj slovenské pomenovanie, patrí Spišská Stará Ves, uvádzaná latinsky ako Antiqua villa , maďarsky Ófalu , nemecky Altendorf a slovensky Stara Ves . K cenným slovenským záznamom s koncovkou ovce zo stredoveku patria zápisy názvov obcí Batizovce a Markušovce. Na začiatku 15. storočia, v roku 1410 sa spomínajú ako Bothysschowcze a Markosschowcze . Od 16. storočia výrazne pribúdajú zápisy v slovenčine – názvy sídiel, priezvisk, vrátane šľachtických rodov, a vôbec všeobecne písomnosti v slovenskom jazyku (slovaciká).

Ukážka slovacika z roku 1758

V roku 1758 plánoval z huty v Prakovciach odcudziť meď obyvateľ Helcmanoviec Jakub Rab Bohušovský. Pre svoj plán potreboval získať niekoho, kto by nevzbudzoval pozornosť. Preto sa rozhodol nahovoriť krompašského zvonolejára Ondreja Fabča. Meď sa totižto používala pri zhotovovaní zvonov. Ten o celej záležitosti napísal nasledujúcu výpoveď:

170

Ja Onder Fabcso prisaham Panu Bohu Otcu, Sinu, i Duhu Svatemu, Svatej, a Nerozdelnej Trojici, Blahoslavenej Panne MARII, in wßickim Božim Svatim: Ze tento človek Jacub Rab Obivatel Helczmanovski, mne take slova povedel: Sluhaj lem Onder: tote ledajake Lude polaci znali kradnut, ale ne znali skrit: ale ti mne sluhaj: wines na kelo možeß v noci z Huti Medz, hodzi ku mne često jeden človek z Repaß, ten bere Medz, a dobre plati, ale do Huti se boji hodit, žebi ho do podežrena ne wzali, a ne ulapili. Ja totu Medz na Krompaski verh zakopem, a temu človekovi oddam, a on mne penezi za nu da, a tak budeme obidva dost penezi mat. Ten jisti človek z Repaß pred jednim Tižnom u mne bol, a ne davno sem ho na slovenskej hore stretnol z medzu, kteru dostal w Smolniku. Pri tim i to pod tu prisahu povedem, že ten jisti Rab tovarißil se velo, a pil z timi polakami Smelcarami, ktere utekli, a često v Hute Prakendorfskej s nimi i nocoval, nekedi i w Sobotu i w Nedelu aß do rana do pondelku, ked nijaku tam robotu ne mal. Tak mi Pan Boh pomahaj Blahoslavena Panna Maria,i Wßecke Bože Svati.

Knižnice a kníhtlačiarne na Spiši

Najstaršie knižnice na Spiši vznikli pri cirkevných inštitúciách. Najstaršia knižnica vznikla v 13. storočí na Spišskej kapitule. Rukopisné knihy mali v tom čase veľkú hodnotu. Svetské i duchovné osoby ich odkazovali knižniciam pri chrámoch, vrátane kapitulskej bibliotéky. Takto už v roku 1273 odkázal prepošt Mutimír knihy Kostolu sv. Martina na Spišskej Kapitule. Kapitulská bibliotéka bola vôbec jednou z najväčších v Uhorsku. Žiaľ, na začiatku 17. storočia počas stavovského povstania ju vyrabovali hajdúsi. Knihy boli uložené vo veži katedrálneho chrámu. Počas stredoveku sa knižnice nachádzali v spišských kláštoroch. V nich sa knihy aj prepisovali. Pisárskou činnosťou vynikali benediktíni (Štôla) a kartuziáni (Červený kláštor, Kláštorisko). Na Kláštorisku pôsobil páter Konrád, pisár nevšedných kvalít, ako aj skriptor – rodák z Nálepkova – páter Jodok. Významnú knižnicu mala Fraternita 24 kráľovských farárov na Spiši. Knižnica sa spomína už v roku 1405. Knihy boli sústredené neskôr v levočskej farskej knižnici. Zaslúžil sa o to miestny farár Ján Henckel v roku 1519, keď nechal pri chráme sv. Jakuba nad Kaplnkou sv. Juraja vybudovať spoločnú knižnicu fraternity. Knižnica ako priestor sa zachovala, avšak v súčasnosti je prázdna. Dve najvýznamnejšie historické knižnice na Spiši sa nachádzajú v Levoči a Kežmarku. Známejšou je lyceálna knižnica v Kežmarku, ktorá je najväčšou školskou historickou knižnicou v strednej Európe. Obsahuje 150 000 zväzkov, 53 prvotlačí, 2600 tlačí zo 16. storočia, 4000 slovacík.

171

Uložená je v budove starého lýcea a je verejnosti prístupná. Druhá najvýznamnejšia historická knižnica na Spiši sa nachádza v priestoroch evanjelického kostola na levočskom námestí. Knižnica Evanjelického a. v. cirkevného zboru obsahuje približne 20 000 zväzkov. Rovnako je na požiadanie prístupná verejnosti.

V polovici 16. storočia (1557) vzniklo zásluhou Bruna Brewera z Wittenbergu kníhkupectvo v Levoči, ktoré bolo až do 19. storočia jediné na Spiši. Najslávnejšiu éru prežívalo levočské kníhtlačiarstvo v 17. a 18. storočí (1624 – 1740). Zaslúžila sa o to tlačiarenská a vydavateľská rodina Brewerovcov. Keď bola väčšina Uhorska obsadená Turkami, bola to vôbec najvýznamnejšia tlačiareň v kráľovstve. V rokoch 1625 – 1700 tu vyšla takmer polovica knižnej produkcie berúc do úvahy dnešné územie Slovenska. Tlače vychádzali v latinčine, maďarčine, nemčine a slovenčine, evanjelické i katolícke. Svojou úrovňou sa vyrovnali aj najvyspelejším prácam holandských kníhtlačiarov. Zakladateľom tlačiarne bol Vavrinec Brewer. Iba za jeho pôsobenia (1625 – 1664) tu vyšlo 300 knižných jednotiek, okrem iného aj spevníky, kalendáre, učebnice Komenského. Za Samuela Brewera (1665 – 1698) to bolo až 400 titulov, vrátane Masníkovej Správy písma slovenského, jak se má dobre psáti, čisti a tisknouti (1696), ktorú vydal v slovakizovanej češtine, ako aj Komenského štvorjazyčné dielo Orbis pictus (1685). Tobiáš Masnik bol evanjelický kňaz a v spomínanom diele vyzýva Slovákov, aby pestovali svoj jazyk, ktorý vyzdvihuje ako starobylý a vznešený. Zariadenie tlačiarne zničil veľký požiar v roku 1745. Na slávnu tradíciu levočského kníhtlačiarenstva nadviazali v 19. storočí Werthmüllerovci. V ich tlačiarni vyšli diela Štúrovcov – Francisciho Slovenské povesti, Chalupkovo Kocúrkovo, Všetko naopak, Trasorítka, Almanach levočských študentov Jitřenka, Fejérpatakyho kalendáre, práce Bartholomeidesove, Hodžove, Záborského. Málo známou skutočnosťou je fakt, že sa tu tlačili Žiadosti slovenského národa , národnorevolučný program Slovákov z 10. mája 1848, ktorý zostavili poprední predstavitelia slovenského národného hnutia pod vedením Štúra, Hurbana, Hodžu, Daxnera a Francisciho. Od roku 1880 fungovala v Kežmarku kníhtlačiareň Sauter – Schmidt, ktorej zakladateľ Pavol Sauter bol dlhoročným redaktorom týždenníka Karpaten Post (Karpatská pošta), ktorý vychádzal v Kežmarku až do roku 1942. Vydával najmä diela spišských autorov.

172

Význam lýceí v Levoči a Kežmarku pre vzdelávanie slovenskej inteligencie, národné hnutie a rozvoj slovenskej literatúry

Vyspelé spišské školstvo, zvlášť v Levoči a Kežmarku, malo mimoriadny význam z hľadiska vzdelávania slovenskej inteligencie, národné hnutie i rozvoj slovenskej literatúry. Osobitne silno sa to prejavovalo počas 19. storočia. V dobe osvietenstva, v 18. storočí sa aj vplyvom oficiálnej politiky kráľovského dvora (Mária Terézia, Jozef II.) dostalo do popredia používanie národných jazykov. Vzdelanie sa rozšírilo na široké vrstvy obyvateľstva (povinná školská dochádzka). V katolíckom prostredí sa začala používať bernolákovčina, v evanjelickom pretrvávala slovakizovaná čeština. Od začiatku 19. storočia vznikali pri evanjelických lýceách Ústavy reči a literatúry československej, vrátane Kežmarku a Levoče. Na slávnom kežmarskom lýceu pôsobila celá plejáda významných slovenských spisovateľov. Vyučoval tu Karol Kuzmány, Ján Chalupka, študovali Pavol Jozef Šafárik, Samo Chalupka, Janko Kráľ, Jonáš Záborský. Už v roku 1824 tu vzniká slovenská literárna spoločnosť ako vôbec prvá svojho druhu na Slovensku. V roku 1838 na lýceu vzniká Ústav reči a literatúry československej. Do Kežmarku bol dokonca v roku 1840 na uvolnené miesto profesora katedry teológie pozvaný Ľudovít Štúr, ponuku však neprijal. V roku 1845 si slovenskí študenti založili Jednotu mládeže slovenskej a Spolok miernosti a striezlivosti. Disponovali tiež svojou slovanskou knižnicou. Z mladších generácií slovenských spisovateľov študovali v Kežmarku Pavol Ország Hviezdoslav, Ladislav Nadáši Jégé, Martin Kukučín, Janko Jesenský, Martin Rázus, Ivan Stodola... Počas kežmarských štúdií vydal Hviezdoslav svoju prvotinu veršov pod pseudonymom Jozef Zbranský. Hviezdoslav tu maturoval v roku 1870 a ako jediný z 27 maturantov odpovedal na samé jednotky. Písomné maturity sa vtedy robili z latinčiny, gréčtiny, matematiky, nemčiny, maďarčiny, ústne z náboženstva, logiky, latinčiny, gréčtiny, maďarčiny, nemčiny, dejepisu, fyziky a matematiky. K zaujímavostiam patrí údaj, že počas štúdia spoznal aj školské väzenie (karcer) pre neskorý príchod z prázdnin. Škola sa vyznačovala národnostnou a náboženskou tolerantnosťou. Už v roku 1703 sa v jej zákonníku píše: Všetci žiaci, prichádzajúci z rôznych miest alebo krajín, majú sa bratsky znášať a nesmú pohŕdať inou národnosťou alebo sa z nej vysmievať. Na škole študovali Nemci, Maďari, Slováci, Poliaci, Srbi, Chorváti, Čiernohorci, Bulhari, Česi, Moravania, Rusíni, po náboženskej stránke evanjelici, katolíci, kalvíni, pravoslávni, gréckokatolíci, židia, moslimovia. Od roku 1966 sa pravidelne poriada literárna súťaž – Literárny Kežmarok. Prvý

173

krát sa tak stalo pri príležitosti 100. výročia začiatku Hviezdoslavových štúdií na kežmarskom lýceu.

Nemenší zástoj vo vzdelávaní slovenskej inteligencie zohrávalo levočské lýceum. Rovnako ako v iných evanjelických centrách vzdelanosti na našom území, aj v Levoči vznikol Ústav reči a literatúry československej. Stalo sa tak v roku 1832 zásluhou profesora Michala Hlaváčka. V spomínanom ústave vládol v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. storočia čulý vzdelávací a literárny život, výstupom ktorého bolo vydanie almanachu Jitřenka v roku 1840. Vytlačila ho levočská tlačiareň Jána Werthmüllera. Hlaváček vyučoval slovenský jazyk a výraznou mierou sa zaslúžil o vznik jedného z najvýznamnejších národnovzdelávacích centier slovenskej mládeže svojej doby. Práve z uvedeného dôvodu prišlo v marci v roku 1844 na levočské lýceum 13 študentov (Ľudovít Reuss, Peter Kellner, Samuel Štúr, Mikuláš Dohnány, Janko Kráľ a i.) na čele s Jankom Franciscim z Bratislavy po zosadení Ľudovíta Štúra z tamojšej katedry. Spišské súvislosti má aj vznik textu našej hymny. Cestou z Bratislavy do Levoče slová hymnickej piesne Nad Tatrou sa blýska zložil Janko Matúška. V tom čase v Levoči už študovali Ján Botto, či Pavol Dobšinský. Francisci zaujal pozíciu námestníka profesora Hlaváčka a založil v roku 1845 Jednotu slovenskej mládeže. Ťažko by sme našli na Slovensku iné mesto, kde by výchova a vzdelávanie v národnom duchu nadobudla v tých rokoch takú intenzitu ako na levočskom lýceu pod vedením Hlaváčka a Francisciho. Študenti sa aktívne zapájali do rôznych aktivít, pripravovali sa na národnú činnosť. Zbierali ľudové piesne, rozprávky, príslovia. V tomto kontexte vzniklo Francisciho známe dielo Slovenské národné povesti, vydané v roku 1845 v levočskej tlačiarni Werthmüllerovcov. Popri literárnej činnosti Jednota slovenskej mládeže rozvíjala aj bohatú divadelnú činnosť. Jednoty slovenskej mládeže sa vytvorili po vzore Levoče aj v iných centrách vzdelanosti na Slovensku, vrátane Kežmarku. Hlavným správcom Jednoty sa stal Ján Francisci a jej hlavným sídlom Levoča. So štúdiom v Levoči je spätá celá plejáda slovenských básnikov a národovcov. Obľúbeným miestom stretnutí štúrovcov v rokoch 1844 – 1848 bola lúka Pod Kohlwaldom. Nachádza sa vľavo od cesty vedúcej smerom do Levočskej doliny. Na Kohwalde študenti spievali piesne, hrávali divadlo, zakladali vatry...

174

Slovenskí spisovatelia narodení na Spiši

Meno a priezvisko Rok narodenia Miesto narodenia

Nora Baráthová 1944 Kežmar ok

Július BarčIvan 1909 Krompachy

Juraj Buchholtz 1688 Kežmar ok

Ján Feješ 1764 Toporec

Ján Filický 1585 Vlková

Romuald (Štefan) Hadbavný 1714 Tiba (teraz časť Spišských Tomášoviec)

Edmund Hleba 1926 Spišské Podhradie

Štefan Hoza 1906 Smižany

Michal Klimko 1750 Smolník

Ján Korenko 1915 Švábovce

Vlastimil Kovalčík 1939 Matiašovce

Ervín Lazar 1905 Spišká Nová Ves

Rudolf Lesňák 1928 Levoč a

Ján Mišianik 1914 Nižná Šuňava

Alojz Miškovič 1902 Jurgov

Eliáš Mlynárových 1670 Spišské Bystré

Martin Novák 1620 Spišská Sobota

Anton Prídavok 1904 Kežmar ok

Pantaleon Jozef Roškovský 1734 Stará Ľubovňa

Karol Juraj Rumy 1780 Spišská Nová Ves

Ján Simonides 1648 Spišské Vlachy

Ján Skalka 1900 Spišské Vlachy

Juraj Sklenár 1744 Tiba (teraz časť Spišských Tomášoviec)

175

Matej Slavkovský 1797 Hranovnica

Pavol Suržin 1939 Smižany

Jan Štiavnický 1937 Spišské Vlachy

Viera Švenková 1937 Veľká

Jozef Telgársky 1919 Hrabušice

Niekoľko rokov pôsobila na Spiši aj spisovateľka Terézia Vansová, ktorá sa v roku 1875 vydala za farára Jána Vansu do Lomničky. Bývali tu až do roku 1882. Takmer 50 rokov sa uskutočňuje recitačná súťaž – celoslovenský festival prednesu žien – Vansovej Lomnička. Zo súčasných slovenských spisovateľov žije a tvorí v Tatrách Anton Marec, ktorý publikuje literárne diela so spišskou tematikou. V tomto roku oslávila sedemdesiate narodeniny kežmarská spisovateľka Nora Baráthová, ktorá sa po prvý krát prezentovala aj ako autorka divadelnej hry (premiéra sa uskutočnila 12. 6. 2014 v rámci 49. ročníka Literárneho Kežmarku).

Na základe uvedených informácií sú najzaujímavejšími lokalitami na Spiši spätými s predmetom slovenský jazyk a literatúra: Levoča (budova lýcea – Hainov dom, knižnica v evanjelickom kostole – Kohwald; kontaktná osoba – Astrid Kostelníková – 053/451 2773, 0905 897 927, [email protected] ), Kežmarok (lýceum s historickou knižnicou – Katarína Slavičková – 052/452 2242, [email protected]), Spišská Kapitula (archív a knižnica v kapitulnom chráme – Vladimír Olejník – [email protected] ) a Červený kláštor (kláštorná expozícia, faximile Kamaldulskej biblie – Mária Labantová – 052/482 2057, [email protected]).

Kľúčové slová: slovenský jazyk, slovenská literatúra, historická jazykoveda, slovenské písané pamiatky, slovaciká, knižnica, kníhtlačiareň, lýceum, spisovatelia

Zoznam sídiel: Levoča, Kežmarok, Spišská Kapitula, Červený Kláštor

Návrh trás: Spišská Nová Ves – Spišská Kapitula – Levoča

Spišská Nová Ves – Kežmarok – Červený Kláštor

176

2.2 Fyzika Autor: Pavol Chromý

Polymetalické zrudnenie a výskyt uránu

Urán

U3O8 upravený koncentrát oxidu uránu – triuranium oktaoxid

Smolinec oxid uraničitý (UO 2)

1g 235 U – 75 600 MJ energie

Prírodný urán pozostáva z troch izotópov uránu 238 U 99,27 %, polčas rozpadu 4,47 miliónov rokov, 235 U – 0,72 %, polčas rozpadu 234 U – 0,00015 %

Využitie uránu – do farbív pre sklárstvo a keramiku, jadrové zbrane, jadrová energetika – elektrárne.

Vyhľadávacie a prieskumné geologické práce na uránovú mineralizáciu na území Slovenska realizoval od roku 1947 do roku 1992 bývalý Uránový priemysel vo všetkých tektonických jednotkách Západných Karpát. Na Slovensku bolo zistených 11 ložísk uránových rúd, vyťažené boli ložiská Muráň, Kravany a Vikartovce , čiastočne sa ťažilo na ložiskách Novoveská Huta, Švábovce, Nižný Chmelienec, Kalnica a Selec.

Elektrárne a malé vodné elektrárne

Švedlár, Krompachy

Najstaršou elektrárňou v akciovej spoločnosti Slovenské elektrárne je malá vodná elektráreň (MVE) Rakovec na rieke Hnilec, ktorá bola uvedená do prevádzky v roku 1912, ďalšou bola MVE Švedlár v roku 1939. Pracujú s Francisovou špirálovou turbínou s výkonom 0,5 MW. Vroku 1931 MVE Krompachy s agregátom s klasickou Kaplanovou turbínou, ktorá má inštalovaný výkon 0,33 MW.

V súčasnosti je v rámci závodu Vodné elektrárne Slovenských elektrární, a.s. v prevádzke spolu 34 vodných elektrární na riekach Váh, Orava, Hron, Dunaj, Hnilec, Hornád a Ondava, v ktorých je spolu inštalovaných 90 turboagregátov. Na objednávku zabezpečuje

177

závod Vodné elektrárne aj prevádzku a jej riadenie vo VE Žilina na Váhu, ktorá nie je majetkom Slovenských elektrární, a.s.

Z hľadiska objemu vyrobenej energie však najvýznamejší podiel energie v energetickej sústave tvoria jadrové elektrárne a elektrárne využívajúce fosílne palivá a iné neobnoviteľné zdroje energie, s inštalovaným výkonom 3 658 MW a ročnou výrobou 23 180 GWh elektrickej energie.

Typy elektrární, a čo treba na výrobu 1 kWh elektriny? na fosílne palivá

0,32m3 zemného plynu

0,28 l vykurovacieho oleja

0,43 kg antracitového uhlia

1,30 kg hnedého uhlia

Okrem menších teplární sa veľké elektrárenské bloky na Spiši nenachádzajú. alternatívne – fotovoltické

Plný výkon 1 MW fotovoltiky na 3,5 sekundy (za bieleho dňa pri nulovej oblačnosti)

Odorín, Veľký Lipnik , Jánovce – väčšie fotovoltické celky, na veľkom počte súkromných domov v celom regióne najbližšie Spišská Nová Ves, Levoča – súkromný dom, Spišská Teplica – súkromný dom, Hôrka – súkromný dom ...... Na Spiši je už niekoľko desiatok prevádzkovateľov solárnych elektrárni. vodné

43,2 m3 vody pri spáde 10 m atómová

0,022 g prírodného uránu

178

Geotermálna energia

Lokality na Spiši – Vrbov, Poprad – vykurovanie skleníkov, rekreácia termálne bazény

Zatiaľ nevyužité zdroje – Stará Lesná, Veľká Lomnica, Arnutovce.

Biopalivá

Pod pojom biopalivá sa ukrýva veľký počet zdrojov energie organického pôvodu od dreva až po organický materiál na skládkach komunálneho odpadu.

Rastliny okrem toho, že ich môžeme získavať priamo z prírody, je možné aj špeciálne pestovať pre energetické účely. Biomasa v podobe rastlín je chemicky zakonzervovaná slnečná energia. Je to súčasne jeden z najuniverzálnejších a najrozšírenejších zdrojov energie na Zemi. Kvapalné a plynné formy biomasy (etanol, metanol, drevoplyn, bioplyn) je tiež možné použiť na pohon motorových vozidiel. Najväčším producentom kvapalných biopalív na svete je dnes Brazília.

Bionaftu je možné získať z viac ako 300 druhov rôznych rastlín, medzi ktorými je napr. repka olejnatá, slnečnica, oliva, sója, kokosový orech. Pri výrobe bionafty sa u nás najčastejšie ako vstupná surovina používa repkový olej. Vyrábaná z repky olejnatej je jediným kvapalným biopalivom, ktoré sa využíva aj u nás. Výroba biopalív na Spiši bola v BGV Stará Ľubovňa, Bioplus Spišská Nová Ves, Bio BHMG Spišský Hrušov.

Výrobňa v Spišskom Hrušove dodávala bionaftu aj pre potreby mestskej hromadnej dopravy. V Spišskej Novej Vsi takto od roku 1994 používalo bionaftu MDT pokusne 6 autobusov mestskej hromadnej dopravy. V priemere tieto vozidlá vykazovali o 10,2% vyššiu spotrebu paliva (2,6% až 43,6% podľa typu a veku vozidla) v porovnaní s klasickou naftou. Spišskú bionaftu okrem toho odoberalo aj niekoľko poľnohospodárskych družstiev v blízkom okolí.

Zdroj : z údajov MP SR, MH SR a z podkladov procesu posudzovania zámerov navrhovaných činností a ich vplyvu na životné prostredie podľa zákona č. 24/2006 Z. z.

Meteorológia

Meteorológia je veda, ktorá sa zaoberá všestranným štúdiom javov v ovzduší. Pozorovanie počasia zahŕňa 1. vizuálne sledovanie a predpovedanie atmosférických javov, 179

ktoré nemožno merať (búrka, rosa, hmla...), 2. meranie meteorologických prvkov, ako napríklad teplota, tlak a vlhkosť vzduchu, smer a rýchlosť vetra, množstvo zrážok, výška snehovej pokrývky pomocou prístrojov.

Počasie pozorujú meteorologické stanice. Existujú presne stanovené štandardy na meranie počasia. To zaručuje porovnateľnosť zistených informácii. Meranie teploty, tlaku, dĺžky slnečného svitu, smeru a sily vetra, množstva atmosferických zrážok. Možnosť merania množstva zrážok v milimetroch spadnutých na určitú plochu.

SHMÚ eviduje na Slovensku 80 meteostaníc. Najznámejšie sú v Bratislave, Hurbanove, na Sliači, v Poprade Gánovciach , v Spišských Vlachoch, Košiciach, Piešťanoch, na Lomnickom štíte . Centrálnym pracoviskom pre predpoveď počasia je na Slovensku Slovenský hydrometeorologický ústav v Bratislave, ktorý zbiera informácie meteorologických staníc na Slovensku.

Osobnosti so zameraním na fyziku zo Spiša

David Frölich (1595 – 1648) Frölich sa ako prvý z fyzikov pôsobiacich na Slovensku hlásil ku Koperníkovmu učeniu. Frölich pôsobil v Kežmarku . Priznával rotáciu Zeme, ale za stred vesmíru ešte stále bral Zem. Frölich bol prírodovedec, ktorý sa venoval aj rôznym fyzikálnym problémom. Pri výstupe na jeden z tatranských vrcholov si v roku 1625 uvedomil súvislost’ medzi atmosferickým tlakom a nadmorskou výškou. Bolo to ešte pred Pascalovými a Torricelliho pokusmi.

Jozef Maximilián Petzval *6. 1. 1807 Spišská Belá / †17. 9. 1891 Viedeň vynálezca svetového mena, matematik, fyzik, priekopník fotooptiky http://people.tuke.sk/zuzana.gibova/historia/slovenski_fyzici.htm http://www.hvezdaren.sk/zaujimavosti/spomienkynavyznacnychfyzikov/jozefmaximilian petzvalsvojraznyprofesor.html?page_id=780

Obdobie tesne pred rakúskouhorským vyrovnaním je poznačené zvýšeným záujmom o prírodné vedy. Zakladali sa rôzne prírodovedné spolky. V roku 1856 vznikol Bratislavský 180

lekárskoprírodovedný spolok, v ktorom hrala významnú úlohu aj fyzika. Do tohto obdobia spadá aj pôsobenie bratov Jozefa a Otta Petzvalovcov na zahraničných univerzitách. J. M. Petzval (1807 – 1891) sa narodil v Spišskej Belej. Na Budapeštianskej univerzite prednášal matematiku a mechaniku. Venoval sa aj akustike a balistike. Od roku 1837 prednášal matematiku na univerzite vo Viedni. Vydal dvojdielnu publikáciu Integration der linearen Differenzialgleichungen. Kniha patrila dlho medzi najlepšie učebnice v danej matematickej disciplíne. V roku 1874 Jednota menovala J. M. Petzvala svojim čestným členom, za čo jej napísal ďakovný list.

Ľudovú školu vychodil v Kežmarku. Nižšie gymnázium navštevoval v Podolínci, vyššie v Levoči. V rokoch 1823 – 1825 chodil do Kráľovskej akadémie v Košiciach. Potom začal študovať v Pešti, kde ukončil Institutum geometricum a získal inžiniersky diplom (1828). Petzval obhájil doktorát (1832) a od roku 1835 sa stal riadnym vysokoškolským profesorom matematiky, mechaniky a praktickej geometrie na Kráľovskej univerzite v Pešti. Vo Viedni bol 40 rokov profesorom vyššej matematiky (1837 – 1877). Bol členom Akadémie vied vo Viedni a aj Uhorskej akadémie.

Alexander Vojtech

* 31. 5. 1857, Kežmarok † 15. 1.1916, Budapešť

Lekár a fyzik. Stredoškolské vzdelanie získal v rodisku, potom študoval medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity v Budapešti. Po ukončení štúdia v roku 1881 pôsobil na Anatomickom ústave v Budapešti ako asistent, neskôr sa vracia do rodiska ako praktický lekár. Bol dlhoročným tajomníkom Spolku lekárov a lekárnikov na Spiši a redaktorom jeho ročenky. Špecializoval sa na röntgenológiu a už v roku 1896 prvý v Uhorsku robil röntgenologické pokusy. Jeho prvá snímka bola zhotovená už v roku 1898. Zhotovil sériu snímok embryonálny vývin človeka a podrobne rozobral vývoj pľúcnej tuberkulózy. Informácie o svojich výskumoch podal na zasadnutiach Spolku uhorských lekárov v Budapešti, kde prednášal o osifikácii kostí, čo dokumentoval svojimi snímkami. V roku 1905 sa zúčastnil na prvom zjazde röntgenológov, kde bol poverený predsedaním a jeho štúdie o röntgenologickej problematike boli publikované v nemeckých i anglických odborných časopisoch. V roku 1907 bol menovaný vedúcim novozriadeného röntgenologického

181

laboratória na klinike v Budapešti, kde sa v r. 1909 habilitoval z odboru röntgenológie. V roku 1914 bol menovaný za mimoriadneho profesora. O svojom výskume publikoval 59 vedeckých prác.

RNDr. Ľudmila Pajdušáková, CSc. *29. 06. 1916 Radošovce †06. 10. 1979 Vyšné Hágy astronómka, fyzička, objaviteľka komét, venovala štúdiu atmosféry Slnka, periodicity a variability slnečnej činnosti. Na jej počesť je pomenovaná planétka (3636) Pajdušáková.

Scholtz Karol (Karl) August – podnikateľ

*14. 3. 1799 Matejovce †30. 3. 1881 Matejovce

(Matejovce pri Poprade)

Jeho otcom bol evanjelický farár Ján Scholtz a matkou Anna Zuzana, rod. Roxerová. So Zuzanou Julianou, rod. Raabovou (*12. 2. 1809 – †1868) sa oženil v roku 1825, a mali 5 detí. Jeden z najznámejších a najvýznamnejších podnikateľov a obchodníkov pod Vysokými Tatrami. Už v tridsiatych rokoch 19. storočia viedol obchod s poľnohospodárskym železiarskym tovarom. V roku 1845 založil malú dielňu s vlastnou výrobou jednoduchšieho náradia. Bez dokonalejšieho náradia, v jednoduchých podmienkach začal s tromi pracovníkmi ručne vyrábať česáky na kone a dobytok a kravské zvonce. Plechy na túto výrobu donášali pešo z Horehronia, z Pohorelej, plechy na zvonce zo Zvolena. Dielňa začala prosperovať v päťdesiatych rokoch 19. storočia, od nástupu syna Jána (Johanna) Emila do firmy (1848).

Hažlinský (Haszlinsky) Fridrich August

(1818 – 1896)

Rodák z Kežmarku , kde študoval na lýceu, potom právo v Sárospataku, chémiu a fyziku vo Viedni. Pôsobil ako učiteľ v Debrecíne, Sárospataku, Viedni. Významný prírodovedec a mykológ. Od r. 1846 bol profesorom kolégia v Prešove (fyzika, matematika), neskôr rektorom. Venoval sa prírodným vedám. Zaujímal sa aj o topografiu Oravskej župy, o

182

geológiu, zoológiu, paleontológiu. Podľa jeho mena boli pomenované mnohé rastliny. Z výskumných dôvodov precestoval veľkú časť Uhorska. Je autorom desiatok samostatných prác, štúdií a článkov v odborných časopisoch.

Jeho vedecké záujmy sa sústreďovali na územie Slovenska, hlavne Spiš, Oravu a Vysoké Tatry. Publikoval diela z oblasti botaniky a mykológie. V roku 1864 publikoval prvú uhorskú encyklopédiu rastlín. Bol členom Uhorskej akadémie vied.

RNDr. Ladislav Šándor, CSc. 21. 05. 1941 Spišská Nová Ves Ukončil Prírodovedeckú fakultu UPJŠ v Košiciach, kde vyštudoval odbor jadrová a subjadrová fyzika. Od roku 1976 dodnes pôsobí v Ústave experimentálnej fyziky SAV v Košiciach. V roku 1976 získal vedeckú hodnosť „CSc.“ v SÚJV Dubna (Rusko) a v roku 1991 mu bol priznaný vedecký kvalifikačný stupeň I. Počas celej svojej odbornej kariéry sa venuje experimentálnej časticovej a jadrovej fyzike pri vysokých energiách. Bol činný vo viacerých odborných orgánoch, okrem iných bol členom Rady CERN (vedecký delegát Slovenska, 1993 – 95), je podpredsedom Výboru pre spoluprácu Slovenska s CERN a členom kolaboračnej rady experimentu ALICE.

Za kľúčový možno považovať jeho príspevok k rozvoju experimentálnej fyziky ťažkých iónov pri vysokých energiách na Slovensku.

Participuje v pedagogickom procese na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach, organizoval viacero medzinárodných sympózií a konferencií.

Prof. Jaroslav Fabian

1972 Spišská Nová Ves www.snv.sk/?tvarchiv=1&videoID=1303272 http://www.spisskypatriot.sk/spisiakvzahranicijaroslavfabian/ http://www.spisskanovaves.eu/

183

Jaroslav Fabian patrí k najúspešnejším slovenským fyzikom. Je svetovo uznávaným odborníkom, priekopníkom prudko sa rozvíjajúceho vedného odvetvia – spintroniky.

Narodil sa v Spišskej Novej Vsi. v rokoch 1981 – 1985 absovoval Gymnázium v Spišskej Novej Vsi. Po ukončení gymnázia sa rozhodol pokračovať v štúdiu na Matematicko fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po úspešnom absolvovaní štúdia pôsobil na univerzite ako ašpirant, no po získaní Fulbright Fellowship (najprestížnejšie vedecké štipendium) v roku 1993 odišiel do New Yorku. Prednášal na viacerých popredných amerických i nemeckých univerzitách a od roku 2004 pôsobí ako univerzitný profesor v Regensburgu.

Priekopníkom rodiaceho sa vedného odvetvia – spintroniky sa stal po tom, ako objasnil mechanizmus, ktorým sa postupne stráca „pamäť” elektrónu.

Spintronika je novým odborom elektroniky, ktorá využíva k prenosu, spracovaniu a uchovaniu informácie okrem náboja elektrónu taktiež jeho spin. Kým elektronika funguje na základe toho, že materiálom tečie prúd elektrónov s elektrickým nábojom, spintronika využíva inú vlastnosť elektrónov – spin.

Grafín a spintronika – tým sa venuje veľká časť svetových fyzikov súčasnosti.

Grafín je novoobjavený materiál na báze uhlíka, vďaka ktorému budú mať počítače, telefóny, či televízory budúcnosti hrúbku novinového papiera. Nuž a spintronika je časť fyziky, ktorá objav takéhoto materiálu umožnila.

RNDr. Alexander Dirner, CSc.

Ústav fyzikálnych vied PF UPJŠ

Katedra jadrovej a subjadrovej fyziky. ufv.science.upjs.sk/zamestnanec.php?id=3

184

Absolvoval Gymnázium v Spišskej Novej Vsi.

1973 – ukončené vysokoškolské štúdium na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach v odbore Experimentálna fyzika, odbor jadrová fyzika

1982 – obhajoba kandidátskej práce v Laboratóriu výpočtovej techniky a automatizácie v Spojenom ústave jadrového výskumu v Dubne, Rusko

1999 – priznaný titul RNDr.

RNDr. Ivan Škorvánek, CSc. fyzik, Ústav experimentálnej fyziky SAV

* 04. 10. 1957 Spišská Nová Ves

Vzdelanie: 1982 Prírodovedecká fakulta Univerzity P. J. Šafárika Košice

Študijné pobyty: 2000 Brazília, CBPF Rio de Janeiro, od 1998 viackrát Francúzsko, 1998 – 1999 Rakúsko, TU Viedeň, 1993 – 1994 USA, MIT Cambridge, 1991 – 1992 Nemecko (SRN), Forschungszentrum Geesthacht, od 1984 viackrát Poľsko

Pracoviská a významné funkcie: od 1982 Ústav experimentálnej fyziky SAV

Najdôležitejšie výsledky:

Vo výskume a vývoji nových magnetických nanoštruktúrnych materiálov na báze Fe, Co a vzácnych zemín.

RNDr. Marián Mihalik, CSc. fyzik, Ústav experimentálnej fyziky SAV

* 25. 08. 1956 Švedlár

Vzdelanie: 1980 Prírodovedecká fakulta Univerzity P. J. Šafárika Košice 185

Študijné pobyty: 2000 – 2001 Nemecko, 1996 Japonsko, 1992 – 1998 viackrát Holandsko

Pracoviská a významné funkcie: od 1980 Ústav experimentálnej fyziky SAV

Najdôležitejšie výsledky: Príprava vlastností materiálov, ktoré sú označované ako silné korelované elektrónové systémy. Javy elektrónovej hybridizácie, Kondov jav, fluktuácia náboja a spinu, heavyelektronové javy, magnetizmus a supravodivosť v heavyfermionových systémoch, elektrónových korelácií a magentického usporiadania, nonFermi liquid správania. Magnetické vlastnosti molekulárnych magnetov

Navrhované trasy:

Vikartovce, Kravany, Spišská Nová Ves, Novoveská Huta, Spišská Teplica – urán a polymetalické zrudnenie

Poprad, Gánovce, Vrbov, Jánovce, Odorín – meteorológia, termálne pramene, alternatívne zdroje energie

Rakovec, Dedinky, Švedlár, Ružin, Krompachy – vodné elektrárne

2.3 Chémia Autor: Patrícia Mackovjaková, Zuzana Krempaská

2.3.1 Chémia ako veda Na základe poznania prírodných zákonov sa vyvinula veda o prírode. Chémia, ako jedno z jej najmladších odvetví, sa zaoberá zmenami, ktoré zapríčiňujú premenu druhov látok. Skúma procesy, ktoré sa odohrávajú medzi atómami a molekulami, a usiluje sa cieľavedome utvoriť nové látky, ktoré sa v prírode nevyskytujú. Dá sa povedať, že chémia je dnes našim každodenným spoločníkom. Celý náš život je spätý s chemickými reakciami. Preto sa ľudia čoraz častejšie oboznamujú s tajomstvami chémie.

186

Chemické reakcie môžu prebiehať: v prírode – vznikajú prírodné látky (minerály, rudy, rastlinné a živočíšne produkty) v chemickom laboratóriu alebo v chemickom priemysle – vyrábajú sa syntetické látky

Vznik travertínu Travertín je druh vápenca, vznikajúceho sedimentáciou, vyzrážaním z vôd obohatených na CaCO 3. Dažďová voda obohatená oxidom uhličitým preniká pod povrch priepustnými horninami, ako napr. vápence. Pri prenikaní cez ne ich voda rozpúšťa a prijíma

ďalší rozpustený vápnik. Voda obohatená o Ca(HCO 3)2, využívajúc často tlak CO 2, stúpa prostredníctvom nehomogenít v horninách, spravidla puklinami, na povrch. Na povrchu pokles teploty a tlaku za súčinnosti niektorých rias alebo rastlín vedie k vyzrážaniu CaCO 3 v okolí výveru resp. minerálneho alebo termálneho prameňa. Pribúdaním nových a nových vrstvičiek CaCO 3 vzniká travertínová kopa s kráterom, z ktorého vyteká prameň. Prostredia vzniku travertínov sú však rôzne. Bežné sú pri výveroch minerálnych vôd pozdĺž mladých zlomových línií. V podzemnom krase dochádza k veľmi pomalému vyzrážavaniu z presakujúcich vôd, čím vznikajú sintrové kvaple. Za spoluúčasti organizmov môžu vznikať aj v tečúcej vode potokov a riečnych dolín a nív, najčastejšie na úpätí svahov.

Sivá Brada

Sivá Brada je travertínová kopa, ktorá sa nachádza neďaleko Spišského Podhradia. V roku 1979 sa stala Národnou prírodnou rezerváciou. Má rozlohu 19,5 hektára. Ako jediná je dodnes živou kopou, na ktorej neustále vyviera minerálna voda. V jazierku nepretržite bublá minerálna voda, preplynená oxidom uhličitým, ktorá v sebe obsahuje veľké množstvo rozpustných látok. Tie sa po vyvretí usádzajú na okraji jazierka a vytvárajú biely pramenit – plastickú hmotu, podobnú jaskynnému sintru, ktorá postupne tvrdne do podoby travertínu a vytvára tak celú kopu.

Pri tvorbe kúpeľného vrtu bol nájdený pretlakový prameň, z ktorého dnes prúdi voda v podobe gejzíru. V určitých časových intervaloch dosahuje výšku až troch metrov, inokedy bublá na hladine jazierka, ktoré sa vytvorilo na severnej strane kopca, viditeľnej od cesty. 187

Okrem známeho gejzíru vyvierajú pod Sivou bradou aj ďalšie dva pramene bohaté na oxid uhličitý. Jeden prameň je upravený ako studnička, ďalší vyviera v podobe gejzíru a tretí je ukrytý v kríkoch nad cestou.

Okolie Sivej Brady je známe aj hojnými minerálnymi prameňmi. Voda sa používala aj na kúpeľné účely.

Dreveník

Najväčším travertínovým útvarom na Slovensku je travertínová kopa tvaru stolovej hory v Hornádskej kotline Dreveník (609 metrov). Nachádza sa na hraniciach okresov Spišská Nová Ves a Levoča, nad obcou Žehra. Hrúbka dreveníckych travertínov miestami dosahuje až 100 metrov. Plošinatý vrch vznikol na konci treťohôr spojením niekoľkých travertínových kôp. Okraje vrchu sa v dôsledku zvetrávania a blokového zosúvania rozpadávajú na skalné veže a rokliny.

Toto územie s rozlohou 1 018 186 m 2 je chránené od roku 1925. Spolu s neďalekým Spišským hradom je od roku 1993 zaraďovaný medzi lokality svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Rezerváciu spravuje NP Slovenský raj.

Gánovce

Lokalitu tvoria výskyty sladkovodného vápenca travertíny. Gánovské travertíny sú národná prírodná pamiatka, ktorá bola vyhlásená v roku 1972. Nachádzajú sa v okrese Poprad v katastrálnom území obce Gánovce. Význam lokality spočíva v jedinečnom náleze výliatku mozgu neandertálca a iných fosílií. Sladkovodný vápenec je výsledkom výveru minerálnych vôd pravdepodobne bol plytkovodným jazierkom, do ktorého padali zvyšky rastlín, ktoré sa nám zachovali do dnes. Keďže pri výveroch termálnych vôd môžu vznikať jedovaté CO 2 výpary, ktoré ostávajú v najnižších častiach, zver, či neandertálec pri napájaní mohol uhynúť a padnúť do jazierka. Vápencové horniny vznikajú aj v súčasnosti, ako prevažne chemogénne sedimenty travertíny. V miestach výverov minerálnych vôd bohatých na Ca(HCO 3)2 a vznikajú kopovité útvary.

188

Nepriaznivý vplyv na životné prostredie má ťažba nerastných surovín Na zneškodnenie ťažobného odpadu sa budujú odkaliská.

Odkalisko je prírodné alebo umelo vybudované zariadenie na zneškodňovanie jemnozrnného ťažobného odpadu, spravidla hlušiny zmiešanej s rôznym množstvom vody pochádzajúcej z úpravy nerastov a z čistenia alebo recyklácie vody z prevádzky.

Odkaliská vznikajú akumuláciou kalu, ktorý je dopravovaný najčastejšie pomocou kalovodu (Mazúrek 1993). Odkalisko predstavuje priestor pre trvalé alebo dočasné ukladanie prevažne hydraulicky deponovaného kalu (Petrák, M. et al. 2011).

Z environmentálneho hľadiska predstavujú odkaliská veľmi negatívny prvok v krajine, nazývajú sa aj „ekologické časované bomby“. Odkaliská negatívne vplyvajú na zložky krajiny:

na kvalitu ovzdušia na podzemné a povrchové vody na pôdy na faunu a flóru na horninové podložie na človeka Slovinky – odkalisko Halňa

Priemyselné odkalisko Halňa, na ktorom je uložená železorudná troska a odpady z hutníctva medi, bolo uzavreté v roku 1999. Samotným uzatvorením odkaliska sa jeho vplyv na životné prostredie nevyriešil. Monitoringom podzemných vôd bolo zistené prekročenie povolených limitov viacerých prvkov (As, Cd, Ni, B, Zn, Sb). Zrážkové a podzemné vody premývajúce odkalisko produkujú výluhy priamo znečisťujúce rieku Hornád a jej sedimenty ťažkými kovmi. Nachádzajú sa tu aj nebezpečné kyanidy. Na skládke sa tvoril prach s vysokým obsahom zdraviu škodlivých ťažkých kovov, čo predstavuje priame ohrozenie zdravia ľudí žijúcich v susedstve odkaliska.

189

Markušovce – odkalisko

Odkalisko sa začalo stavať v r. 1960. Nachádza sa pred vyústením doliny Markušovského potoka do doliny Rudnianskeho potoka. Odkalisko sa nachádza v blízkosti upravárenskospracovateľského komplexu bývalého odštepného závodu Želba, a.s. Spišská Nová Ves v Rudňanoch. Pri výstavbe odkaliska bol odvedený Markušovský potok umelo vyrazeným tunelom pred hornou hrádzou popod kopec Hôrka smerom ku Markušovciam, kde sa vlieva do Hornádu. Tvar odkaliska kopíruje reliéf dolnej časti doliny Markušovského potoka a zvrchu je ohraničený plochou súčasného povrchu, narušeného priehlbeninami po ťažbe časti zásob ako nevyhradeného nerastu.

Okrem odkalísk je ďalším zdrojom znečistenia životného prostredia odpadová voda.

Odpadová voda

Podľa zákona o vodách sa považuje za odpadovú vodu voda použitá v sídliskách, obciach, domoch, zdravotných zariadeniach, poľnohospodárskych prevádzkach, priemyselných závodoch a iných objektov, keď má po použití zmenenú akosť. Sú tam rozpustené rôzne látky rôzneho zafarbenia a pachu. Patria sem aj vody z nich odtekajúce, ktoré môžu ohroziť akosť povrchových a podzemných vôd

Zdroje znečistenia vôd:

fyzikálne – zapríčiňujú ho nerozpustné prímesi org. alebo anorg. pôvodu, ktoré môžu byť vo vode rozptýlené ako suspenzia alebo tvoria usadeniny, kt. sa vznášajú alebo plávajú na hladine. chemické – rozpustné prímesi tuhého, kvapalného, alebo plynného skupenstva. biologické – sú to organizmy a produkty ich metabolizmu. Najnebezpečnejšie sú choroboplodné zárodky a rádioaktívne látky. Čistiareň odpadových vôd je zariadenie, ktoré slúži na zbavenie nečistôt a škodlivých látok zo splaškovej, či priemyselnej odpadovej vody a tak zabraňuje znečisťovaniu životného

190

prostredia. Podľa nariadenia Európskej Únie musí mať každé mesto nad 10 tisíc obyvateľov vybudovanú čistiareň odpadových vôd. V obciach nad 2 000 obyvateľov majú byť čistiarne postavené do roku 2014 . V čistiarni odpadových vôd sa voda čistí troma spôsobmi: mechanicky (usadzovanie kalu), chemicky (likvidácia rozpustených škodlivých látok), biologicky (prečistenie mikroorganizmami). Následne sa prečistená voda filtruje a vypúšťa naspäť do rieky alebo sa používa ako úžitková voda napríklad na zavlažovanie. Vo vodárenskej spoločnosti sa tým uzatvára celý kolobeh vody. Čistiarenský kal sa vo vyhnívacích nádržiach stabilizuje, následne sa vyhnitý kal zahusťuje a odvodňuje a napokon zneškodňuje. Kalový plyn vznikajúci pri tomto procese z vyhnívacích nádrží je akumulovaný v plynojemoch, z ktorých sa využíva na výrobu technologického a prevádzkového oleja. Čistiarne odpadových vôd: Spišská Nová Ves

Levoča

Kežmarok

Poprad

Stará Ľubovňa

Chemické laboratóriá :

EL spol. s.r.o. – Ekologické laboratóriá Spišská Nová Ves

Laboratórne skúšky a analýzy sa týkajú materiálov: − vody – pitné, povrchové, podzemné, bazénové, odpadové, minerálne, stolové a liečivé

− potraviny, nápoje, ostatné požívatiny, tabakové a kozmetické výrobky − lieky, liečivá, farmaceutické suroviny a pomocné látky, Aqua Purificata

− krmivá, ostatné poľnohospodárske produkty a rôznorodé biologické materiály − odpady a kaly

− pôdy, zeminy, horniny, nerastné suroviny, uhlie a popol − hnojivá, priemyselné výrobky a chemické látky Jedná sa o fyzikálnochemické analytické skúšky, mikrobiologické a biologické skúšky a skúšky ekotoxicity včítane vzorkovacích prác.

191

ŠGÚDŠ – Regionálne centrum Spišská Nová Ves

Odbor geoanalytických laboratórií

Laboratóriá zabezpečujú takmer kompletný servis analytických, fyzikálnochemických a mineralogických prác pre potreby geologického výskumu, prieskumu a vyhľadávania nerastných surovín, regionálnej geológie, hydrogeológie, geochemického mapovania.. Laboratóriá ďalej ponúkajú široký sortiment analýz organických polutantov a anorganických komponentov pre zhodnocovanie kontaminácií rôznych zložiek životného prostredia, doplnených ekotoxickými testami, hodnotením rizík a odbornými posudkami v oblasti nakladania s odpadmi v zmysle platnej legislatívy SR.

Chemický priemysel

Svit

výroba umelých vlákien – využitie chémie a techniky v technológii výroby mesto vybudované na priemyselnej báze výroby viskózových vláken S lovenské VI skózové T ovárne = SVIT

začiatok výstavby v roku 1935 podnikateľom zo Zlína Jánom Antonínom Baťom vo februári 1936 bola spustená výroba. V roku 1937 bola spustená nová výroba striže, r. 1938 výroba celofánu a r. 1939 sa do Svitu presťahovala punčochárska výroba z Liptovského Mikuláša. Vedúcim odvetvím je chemický priemysel firmy Chemosvit, a.s., Tatrasvit, a.s. a Výskumným ústavom chemických vlákien, a.s. Chemosvit sa zaoberá výrobou umelých vlákien, celofánu, fóliami PE, BOPP a ich tlačov a Tatrasvit výrobou bielizne a silónových pančúch. Viskóza je vlákno, ktoré je vyrobené na báze regenerovanej celulózy. Chemický roztok xantogenátu celulózy v lúhu sodnom, používaný na výrobu umelého hodvábu, celofánu a plastických látok. Základnou surovinou pre výrobu býva najčastejšie drevo alebo bavlna, popr. iná surovina s väčším obsahom celulózy. Cieľom ich výroby je práve to, aby sa svojimi vlastnosťami priblížili prírodným materiálom, ale zároveň priniesli do materiálov nové a príjemné vlastnosti.

192

Osobnosti chémie na Spiši

Aurel Viliam Scherfel PhMr . – (*1835 Veľká †1895 Veľká ) – lekárnik, chemik, botanik, Po ukončení svojich štúdií prebral vedenie lekárne Pelikán (1855) vo Veľkej a založil v roku 1882 jej filiálku v Starom Smokovci. Vo svojom chemickom laboratóriu urobil chemické analýzy minerálnych vôd zo Spiša a Šariša (Gánovce, Starý Smokovec, Ľubica, Hôrka, Cemiata, Baldovce, Slovenská Ves, Vyšné Ružbachy, Smerdžonka, Sivá Brada) a chemickú analýzu Herľanského gejzíru. Pri príležitosti osláv l00. výročia Spolku spišských a lekárov lekárnikov mu bola v roku 1967 vo Veľkej odhalená pamätná tabuľa.

RNDr. Dušan Budzák – (* 1953 Jezersko, okr. Kežmarok – † 2007 ČR) – po štúdiu organickej chémie pracoval vo výskumnom ústave chemických vlákien vo Svite, kde bol v roku 1993 vymenovaný za riaditeľa. Venoval sa výskumu v oblasti chemických vlákien a ich uplatneniu na Slovensku i v zahraničí.

Návrhované trasy

Travertínové kopy pohornadia – Dreveník, Sivá Brada, Pažica, Gánovce

Odkaliská Slovinky, Markušovce – Rudňany

ČOV Spišská Nová Ves, Poprad, Kežmarok

Ekologické laboratóriá Spišská Nová Ves, Svit umelé vlákna

2.3.2 Geológia, paleontológia Príbuzné predmety: geografia, chémia, fyzika, história

Sprievodné a možné odvodené predmety:matematika, hudobná výchova, náboženstvo....

Lokality v regióne Spiš – časť Volovské vrchy

1. Smolník

Je vzdialený od Spišskej Novej Vsi cca 45 km JJV smerom. Ložisko patrí medzi najstaršie a najvýznamnejšie ložiská v SGR. O význame ložiska svedčí veľký počet banských diel – 54 šachiet na 8 horizontoch do hĺbky 360 m, ktorými bolo v minulosti ložisko otvorené.

193

Začiatky získavania rúd v Smolníku a jeho okolí siahajú do dávnych čias. Dobývala sa tu meď, striebro a údajne aj zlato. Smolník vznikol ako banícka osada obyvateľov Gelnice v 13. storočí. Prvá písomná zmienka o tavbe železa, resp. ťažiarskych zariadeniach na jeho území (o. i. dnešná Smolnícka huta) sa zachovala z roku 1287. Vďaka rudnému bohatstvu osada nadobudla na význame a v roku 1327 Karol Róbert povýšil Smolník na kráľovské banské mesto, čím sa zaradil medzi významné uhorské banské mestá. Najväčší rozkvet tu malo baníctvo na prelome 14. a 15. storočia, kedy tu fungovala aj kráľovská mincovňa. Za vlády Karola Róberta sa razili strieborné mince – groše, denáre. Okolo roku 1465 pripadlo mesto panstvu Spišského hradu, stáva sa majetkom Zápoľských, neskoršie Thurzovcov a Csákyovcov. Roku 1691 prešli bane opäť do vlastníctva kráľa a spravovala ich banská komora. K veľkému rozmachu baníctva došlo opäť za panovania Márie Terézie (1740 – 1780), takže Smolník sa stal najvýznamnejším ložiskom Cu v Európe a smolnícka meď ovládla svetový trh. Najväčší rozmach v tomto období zaznamenala aj smolnícka mincovňa, kedy sa tu razili medené mince – grajciare, ale aj poltúry, grešle, šilingy, groše, soldá. Koncom 18. a zač. 19. storočia postihli bane pohromy, požiare, ale najmä prietrž mračien r. 1803, pri ktorej boli bane úplne zatopené a nepodarilo sa ich už odvodniť. V tomto období k 31. 12. 1828 bola definitívne zrušená aj smolnícka mincovňa. V 60. rokoch 19. stor. sa ťažba medených rúd v Smolníku skončila. Baníctvo v Smolníku opäť ožíva v druhej polovici 19. stor., keď sa tu začal ťažiť pyrit za účelom výroby síry pre chemický priemysel. Ťažba pyritu sa tu udržala do roku 1991, kedy bolo ložisko spolu s ďalšími ložiskami v SGR zatvorené. Smolnícky rudný rajón sa vyznačuje rôznymi typmi minerálizácií, z ktorých uvedieme hlavné. Sú to: žilná sideritovokremennosulfidická, kremennoantimonitová, kremenná a najväčší rozsah i význam má mineralizácia pyritovo chalkopyritová a polymetalická (obsahuje veľa rudných minerálov).

Hlavnými minerálmi sú pyrit a chalkopyrit, ktoré sa vyskytujú vo viacerých typoch rúd napr.: masívne pyritové rudy – bohaté medené rudy v ktorých prevládal chalkopyrit nad pyritom, páskované pyritové rudy, tzv. impregnačné (vtrúseninové) rudy nazývané tiež glimy a grocyny. Na lokalite bolo popísaných okolo 60 minerálov. Zo Smolníka pochádzajú aj 3 nové minerály (prvýkrát popísané vo svete): kornelit (1888), romboklas (1891) a szomolnokit (1891). Z ďalších minerálov uvedieme: pyrotín, markazit, arzenopyrit, chalkozín, tetraedrit, menej galenit, sfalerit, kobellit, covellín, epsonit, goethit, limonit, halotrichit, kuprit, malachit, mastenec, meď, melanterit, sadrovec a iné. 194

2. Slovinky

Lokalita je situovaná cca 35 km od Spišskej Novej Vsi smerom na Krompachy, 5 km JZ od tejto obce. Oblasť Sloviniek je známa výskytom viacerých rudných žíl, ložísk a menších výskytov, ktoré sa nachádzajú v oblasti od južného okraja obce na V až k severným svahom Ostrého vrchu. Tieto žily sa považujú za pokračovanie rudnianskoporáčskej žilnej zóny a smerom na V na ne naväzujú žily Žakarovskej a Gelnickej oblasti. Podobne ako na mnohých banských lokalitách v SGR aj ložisko Slovinky postihol útlm v baníctve. Ťažba na ložisku bola zastavená v roku 1993.

Slovinky sú prvý raz spomenuté v listine kráľa Ľudovíta Veľkého z 30. 1. 1368 ako sídlo v chotári Gelnice pod názvom Abukuk ( Abucuk ). Podľa zachovanej mapovej dokumentácie ani v jednej banskej oblasti Spišskogemerského rudohoria nebolo toľko šácht ako v slovinskogelnickej oblasti. Napríklad v roku 1866 existovalo v neveľkej vzdialenosti 30 šácht, niektoré z nich po rekonštrukcii slúžili svojmu účelu aj v novodobom baníctve. Napríklad šachta Adam a Eva, Tadeus, Bogdanec, Trinkel, Dorotea. Hlavnou a ekonomicky najvýznamnejšou mineralizáciou v Slovinkách bola sideritovomedená, menej kremenno medená mineralizácia. Ložisko v Slovinkách je tvorené systémom paralelných žíl, ktoré majú šošovkovitý tvar a označujú sa ako Hrubá, Nadložná, Podložná, Hlavná. V minulosti bola známa aj žila Kahlehohe, ktorá obsahovala i zlato viditeľné v kremeni a striebro viazané na minerál tetraedrit . Hlavnými minerálmi na ložisku boli: siderit, ankerit, chalkopyrit, kremeň, pyrit, tetraedrit. Sprievodnými minerálmi boli napríklad: arzenopyrit, baryt, dolomit, galenit, hematit, turmalín. Na opustených haldách môžete okrem hlavných minerálov nájsť i sekundárne minerály azurit, malachit, chryzokol, limonit.

3. Henclová (Tichá Voda)

Je vzdialená od Spišskej Novej Vsi cca 25 km južným smerom v oblasti Hnileckej doliny, v údolí potoka Tichá Voda.

História: rudný revír bol významnou baníckou oblasťou, kde sa ťažila strieborná a zlatá ruda. Dnešná obec Henclová vznikla v roku 1925 zlúčením s Tichou Vodou. Tichá Voda sa v písomných prameňoch spomína v roku 1344 a vyvíjala sa ako banské sídlo mestského charakteru. Nachádzali sa tu huty na spracovanie medenej rudy. V roku 1556 bolo mesto zničené. Neskôr bolo znovu vybudované. Ťažba striebra, zlata a medených rúd bola obnovená

195

v 17. storočí a trvala do druhej pol. 19. storočia. Koncom 19. stor. nastal úpadok baníctva. Počas prvej svetovej vojny sa v nepatrnom rozsahu ťažila pyritová ruda zo Žily Pater Noster. V rokoch 1937 – 1939 fy Montania sprístupnila v oblasti Tichej vody, Starej Vody a Švedlára 30 štôlní, najviac na žile Pater Noster, Boromeus, ale významnejší úspech sa nedosiahol, preto po roku 1940 činnosť v tejto oblasti ustala. Mineralizácia rudných žíl je kremeňovo karbonátovo sulfidická, kremeňovosulfidická až kremeňová. Najvýznamnejšou žilou v oblasti Henclovej bola žila Pater Noster. Dnes zvyšky po jej ťažbe nachádzame na severnom a západnom svahu Suchého vrchu. Medzi hlavné minerály, ktoré ťažená ruda obsahovala patrili: siderit, pyrit, chalkopyrit, tetraedrit, arzenopyrit, kremeň a dolomit. Popísané boli i minerály: ankerit, aragonit, baryt, bizmutín, galenit, goethit, chalkantit, kalcit, kobellit, sfalerit a iné.

Pre zberateľov minerálov sú zaujímavé sekundárne minerály, ktoré môžeme na haldách nájsť: malachit, langit, cornwallit, brochantit, azurit, covellín, limonit, posnjakit. Zaujímavou lokalitou v oblasti Henclovej je aj halda na žile Breziny, 500 m severne od obce Henclová, kde môžme ešte aj dnes nájsť veľmi pekné vzorky, ľadvinovitého, krápnikovitého limonitu. V oblasti Spišskogemerského rudohoria v jeho strednej časti sa vyskytuje i mnoho ďalších ložísk, ktoré boli ťažené v minulosti, a pri terénnych pochôdzkach môžme v okolí obcí Nálepkovo, Bindt, Stará Voda, Švedlár, Helcmanovce, Prakovce, Mníšek nad Hnilcom, Smolnícka Huta nájsť staré banské haldy, ako aj zvyšky po baníckej činnosti (staré štôlne, závaly, pingy ...).

4. Gelnica

Rozprestiera sa a 50 km VVJ smerom od Spišskej Novej Vsi. Ložisko je ďalším pokračovaním rudných žíl, ktoré sú priraďované k severnému pásu SGR a tiahnu sa oblúkovite od Rudnian, cez Slovinky, Žakarovce až do Gelnice. V tejto rudnej oblasti sa nachádza veľké množstvo sideritových a kremennosulfidických rudných žíl s veľmi pestrou a zaujímavou asociáciou minerálov.

Gelnica bola významným a rozsiahlym banským revírom už v dávnej histórii. Pôvodne sa tu ťažilo striebro, ortuť, neskôr najmä meď a to už od 13. storočia. Rozkvet baníctva bol zaznamenaný najmä v 14. a 15. storočí. Ťažba striebra však v druhej polovici 14. storočia úplne zanikla. Veľmi intenzívne sa začala dobývať ortuť v oblasti Cenderlingu – prvé

196

písomné zmienky siahajú do roku 1574. Ortuť sa ťažila až do roku 1921. Po druhej svetovej vojne pre neúspešnosť však ťažbu ukončili. V oblasti Gelnice vzniklo i mnoho banských diel na meď. Ťažili sa žily Krížová, Gelnická, Boží dar, ktorých ťažba zaznamenala úpadok v pol. 19. storočia a úplné zastavenie ťažby po druhej svetovej vojne. Minerálnu výplň žíl v oblasti Gelnice tvorila hlavne mineralizácia: kremennosulfidická a sideritovokremennosulfidická s pestrým zastúpením minerálov hlavných: chalkopyrit, pyrit, arzenopyrit, rumelka, siderit, tetraedrit (odroda schwazit so zvýšeným obsahom ortuti), kremeň. Zo sprievodných minerálov spomenieme: ankerit, antimonit, baryt, Fe – dolomit, galenit, gersdorffit, hematit, kobellit, magnetit, rutil a iné. Dnes na starých banských haldách, ktoré sú v oblasti Gelnice veľmi rozsiahle, napríklad Slovenské Cechy, Turzovská dolina, môžeme ešte stále nájsť zaujímavé minerály primárne, ale aj sekundárne, ktoré tu vznikli oxidáciou ako: aragonit, azurit, malachit, cerusit, covellín, chalkozín, kuprit, langit, limonit a ďalšie.

5. Novoveská Huta

Nachádza sa len cca 5 km južným smerom od mesta Spišská Nová Ves. Novoveská Huta je z histórie známa ako ložisko medených rúd. Podľa archeologických nálezov sa usudzuje (Münnich, 1896), že sa novoveskohutnianska meďnatá ruda využívala už v praveku. Podľa znenia privilégia z roku 1271, ktoré získali sídla Spoločenstva spišských Sasov (vrátane Spišskej Novej Vsi), mali obyvatelia mesta právo slobodne hľadať rudu a kovy, ako aj ich dolovať a spracovávať. Spišská Nová Ves už v 13. storočí bola významným banským sídlom Spiša. V roku 1487 sa stala členom Zväzu 7 hornouhorských banských miest. Zo Spiša do tohto zväzku patrila ešte Gelnica a Smolník. Novoveská Huta sa prvý krát spomína roku 1383 ako banská osada a príslušenstvo mesta. Podľa archívnych údajov sa do roku 1868 z ložiska vyťažilo 550 000 t rudy s obsahom 3 – 12% medi, čo predstavuje asi 6000 t kovu. Hlavné horizontálne banské diela boli: dedičná štôlňa Johanni, štôlňa Spodná Dolovajka. Hlbšia úroveň ložiska sa v banskom poli Johanni otvorila šachtou Johanni, ktorá bola v roku 1827 hlboká 170 m . Novodobé prieskumné práce sa začali po druhej svetovej vojne, pričom sa otvorili niektoré staré štôlne (Stredný Ladislav, Bartolomej). V roku 1991 bolo ložisko Novoveská Huta zavreté.

Dnes už o banskej činnosti v tejto oblasti svedčia len staré haldy a opustené štôlne. No napriek tomu, že ťažba ustala, stali sa haldy v oblasti Novoveskej Huty vyhľadávaným miestom pre zberateľov minerálov. Na ložisku boli popísané minerály: pyrit, chalkopyrit, Fe 197

dolomit, siderit, tenantit, kremeň, enargit, bornit, chalkozín, galenit, markazit, sfalerit, turmalín, kalcit,baryt, sadrovec, tetraedrit, magnetit, arzenopyrit, pyrotín a iné. Zvetrávaním na haldách vznikali nové minerály, nazývame ich tiež sekundárne. V Novoveskej Hute na haldách Horná Bartolomej a Vojtechova osada boli zistené sekundárne minerály ako: azurit, brochantit, covellín, limonit, kuprit, langit, malachit, posnjakit, cornwalit, chalkofylit, klinoklas, strašimirit, tirolit (T. Řídkošil, 1987), pričom strašimirit bol prvým výskytom v bývalom ČSSR a tretím vo svete. Podobne minerál klinoklas tu bol nájdený a popísaný ako nový minerál pre Slovensko.

Novoveská Huta bola známa i ťažbou uránových rúd, ktoré sa ťažili v oblasti Muráňa a Strážanského vrchu. Ťažba však trvala v 60. rokoch len krátku dobu. Z nerudných surovín v oblasti Novoveskej Huty ekonomický význam majú výskyty sadrovca a anhydritov, ktoré sa v Novoveskej Hute ťažili od 18. storočia a ťažba prebieha dodnes.

6. Rudňany

Lokalita je vzdialená cca 15 km juhovýchodným smerom od Spišskej Novej Vsi. Rudnianska ložisková oblasť je najvýznamnejšia v severnom páse Spišskogemerského rudohoria (SGR) s charakteristickou a intenzívne vyvinutou mineralizáciou. Do roku 1993 patrili Rudňany objemom ťažby a ekonomickým významom medzi najdôležitejšie ložiská na Slovensku. Situácia sa zmenila po revolúcii v roku 1989, kedy na celom Slovensku nastal veľký útlm v baníctve a dnes sa v oblasti Rudnian ťaží už len baryt na ložisku Poráč, ktoré je súčasťou rudnianskeho rudného poľa.

Presné počiatky baníctva v Rudňanoch nie sú známe. Prvé rudy tu boli pravdepodobne ťažené v období vlády Arpádovcov, ktorí povolávali do týchto oblastí nemeckých kolonistov, ktorí v SGR zakladali banícke obce. Starý názov obce je Kotterbachy a vzniklo podľa potoka Kufurbach (Medený potok), ktorý obcou pretekal. K rozvoju baníctva došlo za vlády Bela IV. (1235 – 1270). Najstaršia písomná zmienka o Rudňanoch pochádza z roku 1360. Vo vývoji obce sa striedali obdobia vzostupov a úpadkov, ktoré odrážali hospodársku situáciu v krajine. Väčší rozkvet ťažby medi a striebra bol zaznamenaný v 15. a 17. storočí. Koncom 17. stor., ale najmä od roku 1749 sa začínajú uskutočňovať rozsiahle banské práce, začína sa ťažiť do hĺbky 200 m, dobýva sa meď, striebro a ortuť. V tých časoch to boli jedny z najbohatších baní

198

v Uhorsku. Do roku 1793 sa ťažilo len na žile Droždiak štôlňami, najhlbšou z nich bola štôlňa Rochus.

Približne od roku 1847 sa začali ťažiť siderity ako železná ruda, tetraedrity ako ortuťová ruda a baryt ako vedľajší produkt. Veľký rozvoj baníctva v Rudňanoch v 18. storočí súvisel s ťažbou ortuťových rúd. Od 40. rokov 19. stor. sa datuje začiatok spracovania ortuti z tetraedritov (schwatzitu) v tunajších úpravniach. Spôsob získavania bol ojedinelý v celej Európe a produkcia pred druhou svetovou vojnou bola najväčšia v Československu. V rokoch 1918 – 1945 bolo v závode v Rudňanoch vyrobených až 1,5 tisíc t kovovej ortuti. V 70. rokoch 19. storočia ťažba medi a striebra poklesla a hlavným produktom sa stali sideritové rudy. Rozvoj ťažby Fe rúd súvisel s výstavbou železnice Košice – Bohumín (1870). V roku 1895 bane prevzalo Vítkovické banské a hutné ťažiarstvo, ktoré v roku 1896 buduje i novú úpravňu a pražiareň rúd. Do roku 1899 bolo na ložisku odhadom vyťažených okolo 1,2 milióna t Fe rúd.

Od roku 1899 do konca II. svetovej vojny až 7,5 miliónov ton. Po zoštátnení baní v roku 1946 bol závod Rudňany začlenený do národného podniku Siderit Železorudné bane Spišská Nová Ves. V rokoch 1960 – 1964 vznikol nový upravárenský komplex a nová ortuťovňa. Rudňany boli v tomto období najhlbšou hlbinnou rudnou baňou v Československu s kapacitou ťažby 1 mil. ton rudy ročne. Po roku 1989 sa objemy postupne znižovali a v roku 1993 bola ťažba ukončená. Rudnianske ložisko je polymetalickým ložiskom, bolo tu popísaných okolo 70 druhov minerálov. Hydrotermálne žily, ktoré ložisko tvoria, sú vyplnené niekoľkými typmi mineralizácií, ktoré vznikali v rôznych časových etapách. Hlavným minerálom je siderit, bohatá je i sulfidická mineralizácia na žilách s kremeňom a sideritom. Prevládajú minerály chalkopyrit, tetraedrit. Aj keď bolo na ložisku Rudňany popísaných desiatky minerálov, dnes môžeme na haldách v okolí Rudnian (haldy na Pätorakej, v okolí jamy Mier, Jozef, Zlatník na Poráči) nájsť len niektoré z nich: pyrit, chalkopyrit, tetraedrit, siderit, ankerit, kalcit, baryt, sadrovec, rumelka, limonit, hematit – spekularit, turmalín, kremeň, covellín. Vzácnejšie môžete nájsť: magnetit, arzenopyrit, markazit, gersdorfit, mušketovit, antimonit, sfalerit, galenit, celestín, stroncianit, malachit, annabergit, gersdorfit azurit, covellín...

199

Navrhované zastavenia k popisovaným lokalitám 1 až 6, ktoré sú situované vo Volovských vrchoch.

Konkrétne ukážky v regióne Spiš

Banský skanzen v Hnilčíku s múzejnou expozíciou, verejnosti sprístupnenou štôlňou a sústavou montánnych náučných chodníkov (Roztoky, Bindt, Údolím Železného potoka)

Symbolická banská veža v Spišskej Novej Vsi – architektonická replika ťažnej banskej veže, ozvučená a nesúca názvy 32 spišských banských obcí

Náučný banský chodník v Novoveskej Hute (pripravil Banícky spolok Spiš)

Centrum mestečka Smolník vyhlásené za pamiatkovú zónu, súbor meštianskych domov a iných objektov z rôznych historických období, medzi nimi Budova Kammerhofu, sídla komorských grófov a štátneho mediarskeho podniku, neskôr Vrchného inšpekčného úradu a továrne na tabakové výrobky, Kostol sv. Kataríny so stavebnými počiatkami v roku 1332, prestavaný po požiari v roku 1800, v interiéri oltárny obraz sv. Kataríny, patrónky baníkov od H. Fugera

Náučný montánny chodník v Smolníku (Banícky spolok Smolník)

Náučné tabule o baníctve v Mlynkách (miestna samospráva)

Školská modelová štôlňa Michal v Spišskej Novej Vsi – s expozíciou banskej techniky a banskej výstuže v suteréne bývalej Strednej priemyselnej školy baníckej a geologickej, (projekt renovácie a rozšírenia expozície Baníckeho spolku Spiš)

Rekonštruovaný portál Krížovej štôlne a štôlne Terézia v Rudňanoch (Banícky cech Rudňany)

Pamätník obetí banských nešťastí v Rudňanoch (Banícky cech Rudňany),

Expozícia Archív baníctva v Rudňanoch (Banícky cech Rudňany)

Rekonštrukcia štôlne Všetkých svätých na Poráči (OZ Banícke tovarišstvo Poráč)

Občianske aktivity v Jakubanoch – záchrana železnej pece

Expozícia baníctva v Múzeu Spiša v Spišskej Novej Vsi 200

Doplnkové zdroje informácií (podrobný popis, mapy a fotodokumentácia) môžu pedagógovia získať na portáloch webových stránok: Slovenská banská cesta www.slovenskabanskacesta.sk, Železná banská cesta a Hornouhorská banská cesta

Cieľom projektov je záchrana technických pamiatok po baníctve a hutníctve (príklady v regióne Spiš) :

banské diela, portály a zachované časti historických štôlní a šácht (Hnilčík – Bindt, Roztoky, Grétla, Gelnica, Rudňany, Smolník, Uhorná),

relikty šachtových budov, šácht a zariadení (Gelnica, Rudňany, Hnilčík – Roztoky),

bývalé správne budovy banských závodov (Hnilčík – Bindt, Roztoky, Gelnica, Rudňany, Žakarovce),

bývalé obytné areály zamestnancov banských závodov (Hnilčík – Roztoky, Gelnica, Žakarovce, Rudňany),

zbytky spracovateľských a úpravníckych areálov, pecí a hút ( Mlynky, Hnilec, Hnilčík – Bindt, Jakubany, Gelnica – Máriahuta, Smolnícka Huta),

vodotechnické pamiatky – banské tajchy a rozvodné kanály (Novoveská Huta, Smolník – Uhorná, Hnilčík – Bindt, Mlynky, Hnilec)

Lokality v regióne Spiš – Hornádska kotlina, Levočské vrchy

7. Spišská Nová Ves – Hlinisko

(Paleontológia je vedný odbor, ktorý má pre geologické vedy veľký význam. Zaoberá sa nielen štúdiom skamenelých zvyškov organizmov, ktoré žili v dávnych geologických dobách, ale aj ich triedením, popisom, objasňovaním vzniku a odhaľovaním vzťahov k dnes žijúcim organizmom. Podľa skamenelín vie geológ stanoviť geologický vek horninových vrstiev, čo

201

má veľký význam v ďalšom geologickom odbore – stratigrafii. Skameneliny sa najlepšie zachovali v usadených (sedimentárnych) horninách. )

Najstaršie skameneliny v širšom okolí Spišskej Novej Vsi pochádzajú z karbónu a sú to odtlačky a skamenené časti rastlín – karbónskej flóry. Tieto boli nájdené v karbónskych zlepencoch v oblasti Rudnian. Vzorky sú vystavené v stálej expozícii Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi. Mladšími skamenelinami, pochádzajúcimi z obdobia druhohôr sú zvyšky živočíchov a rastlín v organogénnych vápencoch, ktoré môžeme nájsť v oblasti Slovenského raja. Ako napríklad teutloporelové vápence.

Lokalita Hlinisko sa nachádza v katastri mesta Spišská Nová Ves na jeho západnom okraji, pri kontakte Hornádskej kotliny a Slovenského raja (časť Košiarny briežok). Názov lokality pochádza z obdobia, kedy sa na lokalite realizovala ťažba hliny (kvartérne íly a hliny), z ktorej sa v blízkej tehelni vyrábali tehly. Dnes je lokalita zaujímavou vďaka nálezom skamenelín treťohornej flóry a fauny. Hojné sú najmä výskyty ježoviek a odtlačkov listov.

8. Spišské Tomášovce – lom Ďurkovec

Dôkazy o existencii paleogénneho (treťohorného mora), ktoré zalialo oblasť Spiša pred 45 miliónmi rokov, nachádzame v lome Ďurkovec cca 1,5 km južne od obce Spišské Tomášovce. Lom je situovaný v Hornádske kotline v ochrannom pásme NP Slovenský raj. V treťohorných sedimentoch bolo pochovaných množstvo rôznych druhov ulitníkov, lastúrnikov, ježoviek, krabov, vzácne aj rýb, nachádzame i zvyšky treťohornej flóry v podobe odtlačkov listov rôznych druhov drevín a z týchto nálezov vieme previesť rekonštrukciu života i klímy v dávnych geologických dobách. Skameneliny môžeme nachádzať pozdĺž Hornádskej kotliny od Hranovnice až k Spišským Tomášovciam a ďalej smerom na Ferčekovce až k Markušovciam a Odorínu.

9. Spišské Podhradie

(Travertínové kopy okolia – Dreveník, Ostrá hora, Sobotisko, Kopa Spišského hradu, Pažica, Sivá Brada sú situované v katastri mesta Spišské Podhradie)

Travertínové telesá vznikli koncom treťohôr, v neogéne (pliocéne), vyzrážaním z minerálnych prameňov obohatených o hydrouhličitan vápenatý Ca(HCO 3)2. Pramene vyvierali

202

pozdĺž hlboko založených tektonických zlomov v dvoch smeroch (SJ a VZ) a ich zdrojom boli strednotriasové vápence a dolomity v hĺbke 200 – 300 m v podloží paleogénu. Podložie travertínových kôp tvoria paleogénne vrstvy centrálnokarpatského flyšu, zastúpené pieskovcami, ílovitými bridlicami s vložkami polymiktných zlepencov.

Travertín je chemická usadená hornina a jeho ťažba v okolí Spišského Podhradia siaha do dávnej histórie. Azda jednou z prvých stavieb, kde bol travertín využitý, je monumentálna stavba Spišského hradu. Stopy po historickej ťažbe (hlavne v JZ časti Dreveníka) sú už zacelené. Opustený je i lom Žehra, situovaný v centrálnej časti Dreveníka, kde bola ťažba pre zlú kvalitu ťaženého travertínu ukončená v roku 1991. Dnes sa travertín ťaží v lome Spišské Podhradie. Príkladom súčasnej tvorby travertínu sú dnes minerálne pramene Sivej Brady.

Pri ťažbe travertínu sa na lokalite Dreveník našli významné paleontologické nálezy , ako rôzne zvyšky a odtlačky živočíchov a rastlín pochádzajúcich z mladších treťohôr a štvrtohôr. Okrem odtlačkov listov napr. buka, duba, jelše, vŕby, svíbu, ihlíc a šišiek borovice, našli sa rôzne kosti a odtlačky kopytníkov a cicavcov. Najvýznamnejším nálezom z tejto lokality je skamenelina hlavovej časti a výliatky zubov paleomastodona Mammut borsoni (Hays,1834), ale aj skamenelina korytnačky močiarnej, ktoré sú vystavené v stálej expozícii Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi.

Travertínové kopy okolia Spišského Podhradia predstavujú z prírodného i krajinárskeho pohľadu hodnotné územie. Pod názvom „Spišský hrad a prírodné pamiatky jeho okolia“ bolo toto územie 11. 12. 1993 zapísané do Zoznamu svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO.

10. Levoča a okolie

Kataster mesta Levoča sa nachádza na rozhraní geomorfologických celkov Hornádskej kotliny a Levočských vrchov, ktorých geologická stavba je podobná, lebo horniny ktoré ich budujú vznikali v jednom sedimentačnom bazéne paleogénneho mora v treťohorách, kde prebiehala mohutná sedimentácia (usadzovanie). Jej výsledkom bol vznik hrubých súvrství pieskovcov, piesčitých bridlíc, ílovcov, ílovitých bridlíc. Rytmické striedanie takýchto súvrství nazývame flyšom. Tieto vrstvy nie sú však bohaté na výskyt skamenelín.

Levočské vrchy boli oproti Hornádskej kotline mierne vyzdvihnuté počas alpínskeho vrásnenia, ktoré tu bolo sprevádzané zlomovou tektonikou. Budované sú prevažne súvrstvím 203

pieskovcov s polohami šedých ílovitých bridlíc, miestami s vložkami zlepencov pestrého zloženia. Pieskovce podstatne prevládajú nad ílovitými horninami. Flyšové súvrstvie Levočských vrchov je popri svojej monotónnosti charakterizované veľmi častou prítomnosťou hieroglyfov. Sú to rôzne nerovnosti na vrchnej alebo spodnej strane lavíc pieskovcov, ktoré majú nepravidelné tvary. Vznikli jednak činnosťou organizmov, ako napríklad lezením červov po bahnitom dne, čo spôsobovalo rýhovanie, iné druhy sa zavŕtavali do dna a vytvárali tak rúrkovité útvary a pod. Druhá skupina týchto nerovností vznikla mechanickou cestou, napr. prúdením vody a nesením valúnikov, strhávaním bahna po šikmom dne a pod. Z organických zvyškov je najčastejšie viditeľná rastlinná sečka. Tieto javy môžeme sledovať bežne v teréne.

11. Markušovce

(Markušovská transgresia v Hornádskej kotline)

Markušovce patria medzi najstaršie osady Spiša. Vznikli pravdepodobne už v 12. storočí ako hraničná osada a strážna obec. Markušovce svojou históriou, no hlavne zachovanými a verejnosti sprístupnenými kultúrnymi pamiatkami patria dnes k najnavštevovanejším obciam na Spiši.

Z pohľadu prírodovedného sú situované v orografickom celku Hornádska kotlina, ktorá má veľkú krajinársku hodnotu práve v časti smerujúcej od obce Markušovce k Matejovciam a ďalej k Chrasti nad Hornádom. Tento úsek je malým geologickým múzeom v prírode, ktoré nám odhaľuje dejiny našej Zeme spred niekoľko desiatok miliónov rokov – Transgresia paleogénu. Zároveň je to ukážka, aké diela v podobe skalných útvarov dokáže vytvoriť „sochár príroda“ a to bez dláta a kladiva – Markušovský skalný hríb.

Transgresia paleogénu pri Markušovciach je situovaná v Hornádskej kotline na ľavom brehu Levočského potoka a rieky Hornád. Tvorí ju časť vysokej skalnej steny, začínajúcej v severovýchodnej časti intravilánu Markušoviec a tiahnucej sa smerom na severovýchod k Matejovciam. Na časti steny so sklonom 45º – 90º, ktorá je predmetom ochrany, je dobre pozorovateľná transgresia paleogénu (treťohôr) na trias (druhohory).

Bohatú históriu a neopakovateľné diela prírody i človeka prezentuje náučný chodník, ktorého prehliadka môže trvať 3, alebo 6 hodín podľa toho, či žiaci navštívia len prírodné, alebo aj kultúrnohistorické pamiatky (Kaštieľ Markušovce a letohrádok Dardanely v areáli 204

francúzskeho parku, ktorý bol sídlom rodiny Máriássy) . Vyučovacia hodina geológie priamo v teréne pomôže pochopiť a názorne vysvetliť žiakom pojmy ako brekcia, zlepenec, diskordancia, transgresia... Ukážka bazálnych zlepencov, ktoré vznikli ako prvá vrstva pri transgresii (zaliatí) mora v paleogéne.

12. Jakubany

( Levočské vrchy)

Jakubany patria do okresu Stará Ľubovňa, od ktorej sú vzdialené 9 km. Je to severná oblasť Spiša. V minulosti patrili Jakubany do Spišskej župy so sídlom v Levoči. Obec leží na severnom svahu Levočského pohoria, v širokej doline rieky Jakubianky, ktorá pramení pod Ihlou. Neďaleko odtiaľ je najvyšší vrch v Levočskom pohorí Čierna hora (nadm. výška 1291 m). Rieka Jakubianka tečie smerom na sever okolo Jakubian po východnej strane, ďalej do Starej Ľubovne, kde sa vlieva do rieky Poprad a táto sa vlieva do Visly, ktorá tečie cez Poľsko do Baltického mora.

Medzi jedinečnosti a vzácnosti baníckej histórie na Spiši patrí technická pamiatka – vysoká pec v Jakubanoch. Uhorská komora dala postaviť železiareň v Jakubanoch v 60. rokoch 18. storočia. Podmienkou pre jej fungovanie bol dostatok dreva a dostatok medenej rudy, ktorá bola dovážaná z ložiska Gretla (pri Spišskej Novej Vsi).

Najskôr tu existovali len dúchačky a hámre, no v roku 1776 tu bola už vysoká pec (niektoré pramene hovoria už o roku 1770). Realizovaná bola i úprava rieky Jakubianky, pre prívod vody k peci, na pohon dúchadiel.

Železiareň od roku 1820 patrila známym banským podnikateľom na Spiši Adolfovi a Andreasovi Probstnerovcom. Okrem železiarne tu pracovali 3 skujňovacie hámre a 1 vykúvací hámor v Novej Ľubovni. Vo vysokej peci sa vyrábalo okolo 560 ton surového železa ročne. Sortiment železiarne sa uplatňoval na vnútornom trhu, ale najmä v poľskej Haliči. Vysoká pec pracovala do roku 1870.

205

13. Pieniny

(Červený kláštor, Prielom Dunajca a Haligovské skaly)

Pieniny sú krajinný celok geomorfologickej oblasti Východné Beskydy, geologicky sú samostatným celkom a jediným samostatným pohorím, ktoré je tvorené bradlovým pásmom. Bradlá sú budované druhohornými horninami, pestrou škálou vápencov a dolomitov.

Pri splavovaní rieky Dunajec od Červeného Kláštora po Lesnicu je možné pozorovať jedinečnú geologickú stavbu a tektonické štruktúry (vrásy, prevrátené vrásy, zlomy, poklesy).

Haligovské skaly sa nachádzajú severne od obce Haligovce na pravej strane Lipnického potoka. Masív Haligovských skál je rozčlenený piatimi žľabmi, ktorých dná sú vyplnené vrstvou sutín. Skalné chrbáty medzi žľabmi sú silne skrasovatelé s mnohými formami podzemného krasu. Rozširovaním puklín mrazovými procesmi vzniklo v nich aj niekoľko skalných okien.

Najväčšou jaskyňou je jaskyňa Aksamitka, známa už z dávnej histórie ako archeologická, paleontologická a speleologická lokalita. Je vytvorená v popukaných sivých masívnych vápencoch mezozoického komplexu. Jaskyňa bola známa tým, že práve tu boli prvý krát na Slovensku popísané nálezy medveďa jaskynného J. P. Hainom v roku 1672 .

14. Stará Ľubovňa a okolie

( Litmanová a Jarabina)

Bradlové pásmo je výnimočné nielen svojou geomorfológiou, geológiou a impozantnými tektonickými štruktúrami. V mezozoických (druhohorných) komplexoch nachádzame unikátne paleontologické nálezy vyhynutých živočíchov – amonitov. Vzácnosťou sú pyritizované amonity, ktoré sa našli v jurských horninách – čiernych slieňoch na jedinej lokalite na Slovensku pri obci Litmanová.

Podobne je výskytom amonitov známa lokalita pri obci Jarabinná, ako aj lokalita Vabec pri Starej Ľubovni. 206

15. Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi

(www.muzeumspisa.com)

Expozícia prírody a histórie regiónu

Navrhované trasy

Smolník, Slovinky, Henclova, Gelnica, Novovesská Huta, Rudňany – Volovské Vrchy.

Spišská Nová Ves – hlinisko, Spišské Tomášovce – Ďurkovec, Spišské Podhradie, Levoča a okolie, Markušovce.

Jakubany, Pieniny, Stará Ľubovňa.

2.4 Biológia Autor: Marta Nižnanská, Pavol Chromý

2.4.1 Botanika

1. Spišská Nová Ves – Hlinisko

Hlinisko leží juhozápadne od mesta Spišská Nová Ves, medzi letiskom a Košiarnym briežkom. V území sa v minulosti vyskytovali lúčne a pasienkové spoločenstvá, na podmáčaných miestach a v terénnych depresiách mokraďná vegetácia. V dôsledku ich neobhospodarovania a nevyužívania postupne zarastali prevažne vŕbami ( Salix sp.), jelšou sivou (Alnus incana) , borovicou lesnou (sosnou) (Pinus sylvestris) , brezou previsnutou (Betula pendula) a topoľom osikovým (osikou) (Populus tremula) . Niekdajšie ovsíkové lúky sa vyskytujú už iba na malých plochách. Dominujú v nich vysokosteblové až stredne vysoké trávyovsík obyčajný (Arrhenatherum elatius), lipnica lúčna (Poa pratensis), kostrava lúčna (Festuca pratensis ), kostrava červená (Festruca rubra agg. ) a psiarka lúčna (Alopecurus pratensis). Z ostatných bylín sa vyskytujú lúčne druhy ako napríklad margaréta biela (Leucanthemum vulgare), šalvia lúčna (Salvia pratensis), zvonček konáristý (Campanula patula), chrastavec roľný (Knautia arvensis), nevädzovec frygický (Jacea phrygia), ďatelina lúčna ( Trifolium pratense ), ďatelina plazivá (T. repens) a ďalšie. Vyskytujú sa tu aj rôzne

207

druhy liečivých rastlín ako napríklad prvosienka jarná (Primula veris ), prvosienka vyššia (P. veris), repík lekársky (Agrimonia eupatoria) , pamajorán obyčajný ( Origanum vulgare ), dúška vajcovitá (Thymus pulegioides), skorocel kopijovitý (Plantago lanceolata) a iné. Vo vyťaženej jame (ktorá vznikla po vaťažení kvartérnych ílov a hliny, z ktorej sa vyrábala tehly) sa vyskytuje mokraďná vegetácia, tvorená prevažne pálkami (Typha angustifolia, T. latifolia ). V stojatých vodách v umelovytvorených kanáloch, vo vyťaženej jame a terénnych depresiách sa vyskytuje mäsožravá rastlina bublinatka nebádaná (Utricularia australis).

Lokalita Hlinisko je významná aj z hľadiska zoológie – vyskytujú sa tu viaceré druhy obojživelníkov, vtákov a pri vode žijúcich živočíšnych druhov, ako aj z hľadiska paleontológie. Odtlačky rastlín a živočíchov svedčia o výskyte paleogénnej flóry a fauny na území Spiša.

Exkurzia vhodná pre predmet prírodopis (botanika, geológia, zoológia), zemepis, ekologickú a environmentálnu výchovu.

2. Spišská Nová Ves – Modrý vrch (Blaumont) – Čintky

Lokalita Modrý vrch sa nachádza v katastrálnom území Spišská Nová Ves severovýchodným smerom. Porastená je nepôvodným, druhotným borovicovým lesom v podraste s teplomilnými spoločenstvami s výskytom viacerých druhov chránených rastlín ako napríklad veternica lesná (Anemone sylvestris), prilbica moldavská (Aconitum moldavicum), ľalia zlatohlavá (Lilium martagon), rôzne druhy orchideí (Orchideaceae) a iné. Táto lokalita o výmere 4,46ha bola v r. 1988 vyhlásená na ochranu. Hlavným dôvodom ochrany bol výskyt chránenej rastliny ľalie cibuľkonosnej (Lilium bulbiferum).

Lokalita Čintky leží v k. ú. Iliašovce. Porastená je nepôvodným, druhotným borovicovým lesom v podraste s teplomilnými spoločenstvami rastlín s výskytom viacerých chránených rastlín ako napríklad vemenník dvojlistý (Platanthera bifolia) a veternica lesná (Anemone sylvestris) . Lokalita o výmere 5,11ha bola v r. 1988 vyhlásená na ochranu. Predmetom ochrany je bohatý výskyt črievičníka papučkového ( Cypripedium calceolus ), ktorý je druhom európskeho významu. V súčasnosti sa na lokalite intenzívne šíri agát biely (Robinia pseudoacacia), ktorý patrí medzi invázne druhy rastlín.

Obidve lokality Modrý vrch a Čintky sú významné aj z hľadiska zoologického a krajinárskeho. Z Modrého vrchu vedie turistická značka cez les a pasienky na Čintky 208

a odtiaľ je možné pokračovať po turistickej značke ku kaplnke „Sanssouci“ – bývalému letohrádku, ktorý dal postaviť v r. 1773 gróf Štefan Csáky, rodák z Iliašoviec.

Exkurzia vhodná pre prírodopis (botanika, zoológia), environmentálnu a ekologickú výchovu, dejepis.

3. Spišská Nová Ves – Ferčekovce – Novoveská Huta

Zo Spišskej Novej Vsi od sídliska Tarča vedie cez Ferčekovce do Novoveskej Huty „Cestička zdravia“, na ktorej sú osadené informačné tabule týkajúce sa prírody a histórie územia, geológie, baníctva a ťažby rúd, ale aj pálenia drevného uhlia v minulosti, zloženia lesných porastov a osobitne Národnému parku Slovenský raj. Trasa „Cestičky zdravia“ vedie od Spišskej Novej Vsi vpravo od toku Holubnica (Dubnica) do Novoveskej Huty, kde pokračuje cez staré haldy smerom na Rybníky a Vojtechovú samotu. Potok Holubnica je v niektorých úsekoch prirodzene meandrujúcim tokom s výskytom zachovalých brehových porastov tvorených jelšou sivou (Alnus incana) a vŕbou krehkou (Salix fragilis). V alúviu toku sa vyskytujú viaceré druhy chránených a ohrozených rastlín. Na mokrade sú viazané druhy z čeľade orchideovité, hojný výskyt má chránený druh vstavačovec májový (Dactylorhiza majalis). V území medzi Ferčekovcami a Novoveskou Hutou bol zistený výskyt motýľa psota Reiprichova ( Scrobipalpa reiprichii). Tento druh opísal prof. Andrej Reiprich (profesor na Gymnáziu v Spišskej Novej Vsi a významný entomológ), ako prvý nález pre Slovensko (druhový názov motýľa je pomenovaný podľa nálezcu – „reiprichii“). Lúky a pasienky tohto územia sú pomerne zachovalé, najmä na lokalite Rittenberg a v oblasti Novoveskej Huty. Lesy sú tvorené prevažne jedľou bielou ( Abies alba), smrekom obyčajným (Picea abies) a bukom lesným (Fagus sylvatica).

Celé územie je zaujímavé a významné aj z hľadiska zoológie, geológie a baníctva. Exkurzia vhodná pre prírodopis (botanika,zoológia, geológia), environmentálnu a ekologickú výchovu, dejepis.

4. Spišská Nová Ves – Čingov – Prielom Hornádu (Slovenský raj)

Navrhovaná exkurzia Prielomom Hornádu prechádza severnou časťou Slovenského raja. Prielom Hornádu je dlhý 11 km a jedným z najväčších a najznámejších kaňonov na Slovensku. Tvorí ho úsek toku Hornádu od sútoku s Veľkou Bielou vodou pod Hrabušicami až po obec Smižany. Rastlinstvo je viazané na vápence, expozícia a rozdielne ekologické 209

podmienky podmieňujú jeho pestrosť. Na južne exponovaných výslnných svahoch sa vyskytuje teplomilná vegetácia. Rastie tu poniklec slovenský (Pulsatilla slavica), jagavka konáristá (Anthericum ramosum), cesnak bledožltý (Allium ochroleucum), ranostaj pošvatý (Coronilla vaginalis), rozchodník biely (Sedum album) a na skalných spoločenstvách prevláda ostrica nízka (Carex humilis). Na dne roklín a na svahoch so severnou expozíciou rastie kortúza Matthioliho (Cortuza matthioli), stokráska Micheliho (Belidiastrum michelii), tučnica alpínska (Pinguicula alpina) a fialka dvojkvetá (Viola biflora), ktoré sú radené medzi chránené a ohrozené druhy. V lesoch sa vyskytujú lesné druhy, prevláda v nich smlz pestrý (Calamagrostis varia), kyslička obyčajná (Oxalis acetosella) a tôňovka dvojlistá (Maianthemum bifolium). NPR Prielom Hornádu vedie náučný chodník.

Exkurzia vhodná pre prírodopis (botanika, zoológia, geológia).

5. Spišská Nová Ves – Dobšinská ľadová jaskyňa (Náučný chodník Mokrade Hnilca v lokalite Dobšinská ľadová jaskyňa)

V lokalite Dobšinská ľadová jaskyňa je vybudovaný náučný chodník, ktorý prechádza podmáčanými a slatinnými spoločenstvami. Na malom území sa tu nachádza viacero mokraďových biotopov: mokré lúky, slatiny, lužný les, ako aj meandrujúci tok. Desať informačných tabúľ poskytuje základné informácie o týchto cenných a zraniteľných spoločenstvách, o výskyte chránených a ohrozených druhov rastlín a živočíchov a o ich ochrane. Dĺžka chodníka je 500m a najviac zamokrenými miestami sa prechádza po drevených chodníkoch.

V blízkosti sa nachádza Dobšinská ľadová jaskyňa a NPR Hnilecká jelšina, ktorá sa rozprestiera v k. ú. Telgárt, Vernár, Stratená, Dobšiná a jej výmera je 84,59ha. Územie bolo vyhlásené za chránené za účelom ochrany zachovalých zriedkavých spoločenstiev nivy Hnilca s výskytom chránených a ohrozených druhov flóry a fauny. Prevažná časť má charakter mokradí národného významu. Charakteristickým prvkom sú karpatské podhorské jelšové lesy na vápencovom substráte, ktoré lemujú brehy Hnilca. Na ich okrajoch, ale aj v nadväzujúcich slatinách, rastie významný druh jazyčník sibírsky (Ligularia sibirica) , považovaný za zvyšok flóry z čias rozsiahleho zaľadnenia Európy na začiatku štvrtohôr.

Exkurzia vhodná pre prírodopis (botanika, zoológia), environmentálnu a ekologickú výchovu.

210

6. Spišská Nová Ves – Hnilčík (Bindt, Ráztoky)

Obec Hnilčík obkolesujú prevažne ihličnaté lesy, ktoré sú zložené z jedle bielej (Abies alba) a smreka obyčajného (Picea abies) , v ktorých sa vyskytuje aj buk lesný (Fagus sylvatica) , javor horský a mliečny (Acer pseudoplatanus, A. platanoides) , smrekovec opadavý (Larix decidua) . Lúky a pasienky boli donedávna kosené a spásané, vďaka čomu sa zachovali druhovo pestré lúčne a pasienkové spoločenstvá. Rastú tu viaceré liečivé rastliny – prvosienka jarná (Primula veris), prvosienka vyššia (P. elatior), skorocel kopijovitý (Plantago lanceolata), pamajorán obyčajný (Origanum vulgare), repík lekársky (Agrimonia eupatoria), dúška vajcovitá (Thymus pulegioides), rebríček obyčajný (Achillea millefolium), ľubovník bodkovaný (Hypericum perforatum), púpava lekárska (Taraxacum officinale). Na lúkach a pasienkoch sa vyskytujú viaceré druhy rastlín, ktoré v súčasnosti patria medzi ohrozené a chránené ako napríklad (Galanthus nivalis), šafrán spišský (Crocus discolor), druhy z čeľade orchideovitépäťprstnica obyčajná (Gymnadenia conopsea) , bradáčik vajcovitolistý (Listera ovata), vemenník dvojlistý (Platanthera bifolia), vstavačovec májový (Dactylorhiza majalis). Na mokrých lúkach rastie mečík škridlicovitý (Gladiolus imbricatus) a bielokvet močiarny (Parnassia palustris). Zanechaním tradičného spôsobu obhospodarovania – teda kosenia a spásania, tieto lúky a pasienky zarastajú krovinami a stromami. Veľkou vzácnosťou v území obce sú rastliny, ktoré rastú na slatinách a rašelinných biotopoch, ktoré patria v súčasnosti k ohrozeným biotopom. Rastie tu vachta trojlistá (Menyanthes trifoliata), rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia), všivec močiarny (Pedicularis palustris), kruštík močiarny (Epipactis palustris), valeriana celistvolistá (Valeriana simplicifolia). Na okrajoch lesov sa vyskytuje plavúň pučivý (Lycopodium clavatum) a plamienok alpínsky (Clematis alpina). V lesoch sa vyskytujú rôzne druhy húb.

Územím obce Hnilčík a osadami Bindt a Ráztoky prechádzajú náučné chodníky prezentujúce históriu, osobnosti, prírodu a baníctvo obce. V budove bývalej školy v dolnej časti Hnilčíka sa nachádza malá expozícia dokumentujúca históriu a prírodu obce a v osade Ráztoky je možné navštíviť baňu Ľudmila. Budova bývalej školy bola v roku 2013 zapísaná do Zoznamu kultúrnych pamiatok.

Exkurzia vhodná pre prírodopis (botanika, zoológia, geológia), dejepis.

211

7. Spišská Nová Ves – Nálepkovo – Tretí Hámor

Pôvodným rastlinstvom v k. ú. Nálepkova boli lesy. Do začiatku baníckej a valašskej kolonizácie sa tu vyskytovali pralesy. Rozvojom baníctva došlo k rapídnym zmenám v pôvodnom zložení lesov a drevo sa využívalo na drevné uhlie prevažne pre huty. Drevné uhlie sa pálilo v milieroch. Dôkazom tejto činnosti sú pozostatky niekdajších milierov, ktoré sa zachovali v podobe štietí v lesoch v celej doline Hnilca.

V katastrálnom území obce Nálepkovo medzi Druhým a Tretím Hámrom sa vyskytuje prechodné rašelinisko Zadné Hámorské lúky. Rozprestiera sa po oboch stranách rieky Hnilec v nadmorskej výške 640m. Na ploche 27 ha sa vyskytujú slatinné spoločenstvá, ktoré sa mozaikovito prelínajú s vlhkými lúkami a na niektorých miestach aj s ovsíkovými lúkami. Slatinné biotopy tvoria ostricovomachové spoločenstvá, ktorých fyziognómiu udávajú druhy ostríc, z nich najmä ostrica zobáčikatá (Carex rostrata), ostrica čierna (C. nigra), ostrica metlinatá (C. paniculata), páperník úzkolistý (Eriophorum angustifolium), páperník širokolistý (E. latifolium) a druhy sitín: sitina rozložitá (Juncus effusus), sitina kĺbkatá (J. conglomeratus). Okrem týchto druhov tu rastie škripina lesná (Scirpus sylvaticus), ostrica ježatá (Carex echinata), medúnok vlnatý (Holcus lanatus), psiarka lúčna (Alopecurus pratensis), psica tuhá (Nardus stricta), šišiak vrúbkovaný (Scutellaria galericulata), lipkavec močiarny (Galium palustre), lipkavec slatinný (G. uliginosum), nátržník vzpriamený (Potentilla erecta), iskerník plamenný (Ranunculus flammula), nezábudka močiarna (Myosotis scorpioides agg.), čertkus lúčny (Succisa pratensis) a ďalšie. Druhovo bohatá je aj machová etáž. Najväčšiu pokryvnosť dosahujú rašelinníky (Spahnum sp.), hojne zastúpené sú ploníky (Polytrichum commune, P. pallidisetum, P. strictum, P. piliferum), Dicranium bonjeanii , Bryum pseudotriquetrum a ďalšie. Na lokalite bol zistený výskyt druhu Calliergon trifarium, ktorý je zaradený medzi ohrozené druhy machov.

Z početného zastúpenia ohrozených druhov rastlín sa tu vyskytuje rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia), kosatec sibírsky (Iris sibirica), mečík škridlicovitý (Gladiolus imbricatus), vachta trojlistá (Menyanthes trifoliata), vŕba rosmarínolistá (Salix rosmarinifolia) a z orchideovitých rastlín vstavačovec májový (Dactylorhiza majalis), vstavačovec Fuchsov (Dactylorhiza fuchsii), vstavačovec bázový (Dactylorhiza sambucina), päťprstnica obyčajná (Gymnadenia conopsea), vemenník dvojlistý (Platanthera bifolia) a ďalšie druhy. Hodnotné

212

sú aj brehové porasty lemujúce tok Hnilca, ktoré sú významné nielen z botanického hľadiska, ale aj zoologického, krajinárskeho a estetického.

Exkurzia vhodná pre prírodopis (botanika, zoológia).

8. Spišská Nová Ves – Záhajnica – Henclová

Záhajnica leží v k. ú. Nálepkovo v Tichovodskej doline. Obhospodarovaním lúk a pasienkov sa zachovali druhovo pestré spoločenstvá s výskytom viacerých chránených a ohrozených rastlín. Rastie tu napríklad mečík škridlicovitý (Gladiolus imbricatus), rebríček bertrámový (Achillea ptarmica), soldanelka uhorská (Soldanella hungarica, všivec močiarny (Pedicularis palustris), rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia), popolavec oranžový (Tephroseris aurantiaca), žltohlav európsky (Trollius europaeus). Hojné zastúpenie majú aj druhy z čeľade orchideovité, z nich napríklad bieloprst belavý (Pseudorchis albida), krúštik močiarny (Epipactis palustris), päťprstnica obyčajná (Gymnadenia conopsea), smrečinovec plazivý (Goodyera repens), vstavač obyčajný (Orchis morio), vstavačovec bázový (Dactylorhiza sambucina), vstavačovec Fuchsov pravý (Dactylorhiza fuchsii subsp . fuchsii), vstavačovec májový pravý (Dactylorhiza majalis subsp. majalis ) a ďalšie.

V Tichovodskej doline v k. ú. Henclová sa nachádza Prírodná rezervácia Polianske rašelinisko. Z celkovej výmery 19,3ha pokrýva rašelinná a slatinná vegetácia plochu 2,1ha, ostatnú časť tvoria pasienky, ktoré v dôsledku neobhospodarovania zarastajú drevinami, prevažne brezou a borovicou. Najväčšiu pokryvnosť dosahujú druhy tráv, v ktorých dominuje psinček tenučký (Agrostis capillaris) a tomka voňavá ( Anthoxanthum odoratum ). Tieto trávy sú doprevádzané nízkosteblovými druhmi trávpsicou tuhou (Nardus stricta), chlpaňou poľnou (Luzula campestris), kostravou ovčou (Festuca ovina) a metluškou krivoľakou (Avenella flexuosa). Z ostatných bylín sa vyskytujú pasienkové a lúčne druhy ako napríklad margaréta biela (Leucanthemum vulgare), šalvia lúčna (Salvia pratensis), silenka obyčajná (Silene vulgaris), zvonček konáristý (Campanula patula), ľan prečisťujúci ( Linum catharticum ), chrastavec roľný (Knautia arvensis) , ľadenec rožkatý (Lotus corniculatus), klinček kartuziánsky (Dianthus carthusianorum), klinček slzičkový (slzičky) (D. deltoides) , krížavka jarná (Cruciata glabra), bedrovník lomikameňovitý (Pimpinella saxifraga), bedrovník väčší (P. major), púpavec srstnatý (Leontodon hispidus), nevädzovec frygický (Jacea phrygia), lucerna ďatelinová (Medicago lupulina), lipkavec mäkký (Galium mollugo),

213

lipkavec pravý (G. verum), prvosienka vyššia (Primula elatior), rožec obyčajný ( Cerastium holosteoides ), a ďalšie druhy.

Slatinné fytocenózy tvoria druhy ostríc (Carex sp.), praslička močiarna (Equisetum palustre), čerkáč obyčajný (Lysimachia vulgaris), škarda močiarna (Crepis paludosa), nátržník vzpriamený (Potentilla erecta), lipkavec močiarny (Galium palustre), lipkavec slatinný (G. uliginosum), vŕbovka močiarna (Epilobium palustre), fialka močiarna (Viola palustris), iskerník plamenný (Ranunculus flammula), hviezdica močiarna (Stellaria palustris). Hojné zastúpenie majú machy, najmä rašelinníky (Sphagnum sp). Inventarizačným výskumom v r. 1997 bolo na lokalite zistených 391 druhov vyšších rastlín. Z nich 10 druhov patrí medzi chránené a ohrozené druhy. Rastie tu napríklad vachta trojlistá (Menyanthes trifoliata), rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia), mečík škridlicovitý (Gladiolus imbricatus) , všivec močiarny (Pedicularis palustris), vstavačovec májový (Dactylorhiza majalis) a ďalšie. Na pasienkoch je bohatý výskyt soldanelky uhorskej (Soldanella hungarica).

Exkurzia vhodná pre prírodopis (botaniku).

9. Spišská Nová Ves – Markušovce – Markušovské steny – Markušovský hríb

Exkurzia zameraná na Markušovské skalné steny v k. ú. Markušovce. Strmé skalné vápencové steny vľavo od rieky Hornád sú porastené svojráznou teplomilnou vegetáciou s hojným výskytom európsky významných druhov ponikleca slovenského (Pulsatilla slavica) a kosatca bezlistého uhorského (Iris aphylla subsp. hungarica). Okrem nich sa tu vyskytujú aj ďalšie chránené a ohrozené druhy, napríklad veternica lesná (Anemone sylvestris), ľalia zlatohlavá (Lilium martagon), astra spišská (Aster amellus) a ďalšie. Značná časť územia je porastená druhotným lesom, v ktorom prevláda borovica lesná – sosna (Pinus sylvestris). Táto teplomilná vegetácia sa vyskytuje na skalných stenách a svahoch od Markušoviec až po Olcnavu.

Z Markušoviec k Markušovskému skalnému hríbu vedie náučný chodník s informačnými tabuľami o histórii obce, múzeu v Markušovciach, prírode, krajine.

Exkurzia vhodná pre prírodopis (botaniku, zoológiu, geológiu), dejepis.

214

10. Spišská Nová Ves – Levoča – Mariánska hora

Pod Mariánskou horou v k. ú. Levoča sa vyskytujú lúky a pasienky s vysokou druhovou pestrosťou, ktorá sa tu udržala vďaka obhospodarovaniu, a to kosením. V súčasnosti sa využíva iba časť týchto lúk, na ktorých prevládajú druhy tráv, najmä ovsík vyvýšený (Arrhenatherum elatior), psinček tenučký (Agrostis tenuis) a traslica prostredná (Briza media). Pestrosť lúk udávajú lúčne druhy ako napríklad štrkáč menší (Rhinanthus minor), praslička roľná (Equisetum arvense), púpavec srstnatý ( Leontodon hispidus), margaréta biela (Leucanthemum vulgare), rebríček obyčajný ( Achillea millefolium), veronika obyčajná (Veronica chamaedrys), ľubovník škvrnitý (Hypericum maculatum), púpava lekárska (Taraxacum officinale), repík lekársky (Agrimonia eupatoria), devätorník peniažtekový (Helianthemum nummularium), betonika lekárska (Betonica officinalis) a ďalšie druhy. Tieto lúky a pasienky sú oddelené remízkami, na ktorých sa vyskytujú rôzne druhy krovín ako napríklad svíb krvavý (Swida sanguinea), hloh (Crataegus sp.), ruža šípová (Rosa canina), slivka trnkova – trnka (Prunus spinosa), baza čierna (Sambucus nigra). Z drevín je najviac zastupená borovica lesná (Pinus sylvestris), breza previsnutá (Betula pendula), topoľ osikový (Populus tremula) a vŕba osiková – osika (Salix caprea).

Exkurzia vhodná pre prírodopis (botaniku), dejepis, náboženstvo.

11. Spišská Nová Ves – NPR Dreveník

V NPR Dreveník sa zachovali rastlinné druhy z obdobia striedania ľadových a medziľadových dôb, v dôsledku čoho tu možno vedľa seba nájsť teplomilné druhy spolu s druhmi horskými. Charakter a vzhľad vegetácie v jarných mesiacoch udáva najmä žltokvitnúci nátržník piesočný (Potentilla arenaria) a modrofialové kvety poniklecov – poniklec slovenský (Pulsatilla slavica) a poniklec prostredný (Pulsatilla subslavica).

Práve poniklece sú najcharakteristickejšími rastlinami týchto travertínových kôp, najmä Dreveníka. Napriek relatívne malej ploche (približne 60ha), je ich populácia taká početná, že Dreveník patrí medzi jednu z najbohatších lokalít ich výskytu na Slovensku . Po okraji travertínovej kopy Dreveníka rastie na skalných stenách aj kosatec bezlistý uhorský (Iris aphylla subsp. hungarica) a včelník rakúsky (Dracocephalum austriacum) , ktorý tu dosahuje najsevernejšiu hranicu svojho výskytu. Tieto druhy patria medzi druhy európskeho významu, pretože sa na území Európy vyskytujú veľmi vzácne. 215

Okrem druhov európskeho významu rastú na Dreveníku aj druhy, ktoré sú zaradené medzi druhy národného významu a ohrozené druhy v rámci Slovenska. Vyskytuje sa tu napríklad zvonček karpatský (Campanula carpatica), astra alpínska (Aster alpinus), astra spišská (Aster amelloides), kavyľ Ivanov (Stipa joannis), ostrica málokvetá (Carex pediformis), prilbica jedhojová (Aconitum anthora), veternica lesná (Anemone sylvestris), tarica horská Brymová (Alyssum montanum subsp . brymii), plamienok rovný (Clematis recta), horec krížatý (Gentiana cruciata), ľan žltý (Linum flavum), ľan rakúsky (Linum austriacum), nezábudka úzkolistá (Myosotis stenophylla).

Podobný charakter vegetácie majú aj ostatné travertínové kopy Ostrá hora, Spišský hradný vrch a Sobotisko. Striedajú sa na nich vzácne teplomilné (xerotermné) spoločenstvá s lúčnymi, ktoré vynikajú vysokou druhovou pestrosťou rastlín s početným výskytom chránených a ohrozených druhov.

Exkurzia vhodná pre prírodopis (botaniku, zoológiu, geológiu).

12. Spišská Nová Ves – NPR Pažica – NPR Sivá Brada

Travertínová kopa Pažica patrí medzi mladšie travertínové kopy. V minulosti mala podobné floristické zloženie ako travertínové kopy Ostrá hora alebo Sobotisko. Na časti travertínovej kopy boli umelo vysadené porasty s borovicou lesnou – sosnou (Pinus sylvestris), ktorá v súčasnosti tvorí súvislý les. Planina travertínovej kopy bola intenzívna spásaná hovädzím dobytkom a v dôsledku toho došlo k zmenám vo floristickom zložení. Najhodnotnejšie sú teplomilné spoločenstvá po okraji travertínovej kopy smerom k Spišskému salašu a teplomilný svah nad cestou smerujúcou do Baldoviec. V súčasnosti sa vyskytujú už iba menšie plochy kedysi hojne rozšíreného druhu ľanu austrálskeho (Linum austriacum) , ktorý rástol aj na planine Pažice a patrí medzi ohrozené druhy rastlín.

Okolo jazierka na Pažici sa vyskytovala halofytná a mokraďná vegetácia. Jej zloženie je závislé od hydrologických pomerov, od prítomnosti hladiny vody v jazierku. V súčasnosti je degradované a pokýva ho mokradná vegetácia tvorená prevažne druhmi ostríc (Carex sp.), sitín (Juncus sp,.) a bahničky močiarnej (Eleocharis palustris).

Travertínová kopa Sivá Brada je významnou a jedinečnou botanickou lokalitou. Jej svahy sú nápadné pestrofarebnými kvetmi teplomilných (xerotermných) spoločenstiev.

216

Okrem prevládajúcej ostrice nízkej (Carex humilis) tu rastie napríklad kozinec dánsky (Astragalus danicus), cesnak horský (Allium montanum), veronikovec klasnatý (Pseudolysimachion spicatum) , nevädza Triumfettova (Cyanus triumfettii), hrdobarka obyčajná (Teucrium chamaedrys), jagavka konáristá (Anthericum ramosum), lipkavec severný (Galium boreale), oman mečolistý (Inula ensifolia) a chránený druh vstavač ploštičný (Orchis coriophora). Na minerálne pramene je viazaná slanomilná (halofytná) a slatinná vegetácia vyskytujúca sa na jej východnom a západnom úpätí. Už z diaľky upúta nápadný tmavozelený koberec tvorený pápercom nízkym (Trichophorum pumilum) a ružovokvitnúce druhy: zemežlč spanilá (Centaurium pulchellum), zemežlč pobrežná slatinná (Centaurium littorale subsp . uliginosum) a prvosienka pomúčená (Primula farinosa). Z ďalších slanomilných druhov tu rastie škripinec dvojbliznový (Schoenoplectus tabernaemontani), hadomor máloúborový (Scorzonera parviflora), sivuľka prímorská (Glaux maritima), sitina Gerardova (Juncus gerardii), ostrica vzdialená (Carex distans), barička prímorská (Triglochin maritimum) a mach prútnik Marratov (Bryum marratii). Všetky tieto uvádzané druhy sú radené medzi chránené a ohrozené druhy rastlín v rámci Slovenska.

Flóra a fauna týchto šiestich travertínových kôp – Dreveníka, Ostrej hory, Spišského hradného vrchu, Sobotiska, Pažice a Sivej brady vyniká pestrosťou druhov, osobitosťou, vzácnosťou, unikátnosťou a jedinečnosťou. Z tohto dôvodu boli zaradené medzi územia európskeho významu NATURA 2000 ako „Travertíny pri Spišskom Podhradí“ .

Exkurzia vhodná pre prírodopis (botanika, zoológia, geológia), dejepis, náboženstvo.

13. Spišská Nová Ves – Uloža – Vyšné Repaše – Nižné Repaše

Uloža, Vyšné Repaše a Nižné Repaše ležia v Levočských vrchoch, v ktorých lesné spoločenstvá tvoria nepôvodné porasty borovice lesnej (Pinus sylvestris), smrekovca opadavého (Larix decidua) a smreka obyčajného (Picea abies). Územie je v silnom kontraste s odlesnenou Hornádskou kotlinou, s ktorou hraničí v južnej časti. Lúky a pasienky sú zväčša obhospodarované, čím sa zachováva ich druhová pestrosť. Vyskytujú sa tu ovsíkové lúky s bohatým zastúpením lúčnych druhov a výskytom chránených a ohrozených druhov rastlín. V terénnych depresiách sa vyskytujú vlhké lúky, v ktorých prevláda záružlie močiarne (Caltha palustris), túžobník brestový (Filipendula ulmaria) a mäta dlholistá (Mentha longifolia). Veľmi bohato sú zastúpené kroviny, ktoré rastú v líniach v remízkach a oddeľujú

217

takto jednotlivé políčka. Lúky a pasienky, kroviny a stromy významnou mierou prispievajú k stabilite územia a ich rozloženie v krajine dodávajú tomuto územiu osobitý ráz.

Z Ulože vedie turistická trasa smerom k Mariánskej hore, ktorá prechádza cez lúky a pasienky a pokračuje ďalej lesnými porastami.

Exkurzia vhodná pre prírodopis (botanika, zoológia, geológia), dejepis, náboženstvo.

14. Spišská Nová Ves – Belianske lúky (k. ú. Spišská Belá)

Národná prírodná rezervácia Belianske lúky (miestny názov Belské lúky alebo Kobylie hlavy) sa nachádza v k. ú. Spišská Belá v okrese Kežmarok a predstavuje jeden z najrozsiahlejších komplexov slatinných lúk na Slovensku. Belianske lúky sú posledným väčším nevyťaženým rašeliniskom v regióne Spiša. Vznikli pred viac ako 10 000 rokmi. Maximálna hĺbka rašeliny dosahuje až 2,8m. Vyznačuje sa svojráznou flórou s početným výskytom chránených a ohrozených druhov rastlín. Z vyšších druhov rastlín má hojné zastúpenie vachta trojlistá (Menyanthes trifoliata), botanickú hodnotu územia znásobuje ostrica barinná (Carex limosa) a všivec žezlovitý (Pedicularis palustris), ktorý v rámci Slovenska rastie iba v tatranskej oblasti. Rastú tu aj glaciálne relikty machorastovbarinovec trojradý (Calliergon trifarium) a bakuľka trojrohá (Meesia triquetra). Z dôvodu ochrany bolo územie o rozlohe 89,42ha v r. 1983 vyhlásené za chránené. Na Belianskych lúkach je vybudovaný náučný chodník „Belianske lúky“ s dĺžkou okruhu 800 m, ktorý lemuje sedem informačných panelov. V jeho závere sa nachádza drevený nadzemný chodník v dĺžke 250 m, ktorý umožní návštevníkom priamo nahliadnuť na územie prírodnej rezervácie.

Exkurzia vhodná pre prírodopis (botanika, zoológia).

15. Červený Kláštor – Prielom Dunajca – Kače – Lesnica – Haligovské skaly

Rastlinstvo Pienin je druhovo pestré, vyznačuje sa veľkou početnosťou rastlinných spoločenstiev a stále púta pozornosť botanikov. Už kamaldulský mních fráter Cyprián (vlastným menom Frantz Ignatz Jäschke), ktorý časť svojho života prežil v Červenom kláštore, vytvoril v druhej polovici 18. storočia (pravdepodobne v rokoch 1766 – 1771), herbár, ktorý je najstarším herbárom v rámci Slovenska. Obsahuje 97 listov s 283 rastlinami. Originál tohto herbára je uložený v Prírodovednom múzeu SNM v Bratislave, v expozícii v Červenom Kláštore je jeho kópia. 218

Osobitosťou Pienin je výskyt endemických druhov. Z územia Pienin sa udáva 960 taxónov vyšších rastlín a 267 taxónov machorastov. Vzácna a jedinečná flóra sa dá pozorovať napríklad v rámci exkurzie Prielomom Dunajca do Lesnice a potom ďalej cez Veľký Lipník na Haligovské skaly. Už v r. 1966 bol na trase Červený Kláštor – Lesnica vybudovaný prvý náučný chodník v bývalom Československu.

Prielom Dunajca tvorí územie modelované riekou Dunajec, ktorá je v dĺžke 17 km hraničnou riekou s Poľskou republikou. Pokrývajú ho z väčšej časti lesné spoločenstvá. Na skalných stenách sa vyskytuje teplomilná vegetácia, ktorá sa dá pozorovať aj na skalnom previse s názvom „Kače“ a na Haligovských skalách. Nad Lesnicou a nad Veľkým Lipníkom sa vyskytujú zachovalé lúčne a pasienkové spoločenstvá.

Z početného množstva horských druhov okrem uvedených karpatských endemitov v kapitole 2.6.1, rastie tu napríklad cesnak sivkastý horský (Allium senescens subsp. montanum), astra alpínska lysá (Aster alpinus subsp. glabratus), ostrevka vápnomilná (Sesleria albicans), bodliak sivastý (Carduus glaucinus), kurička vápencová a ďalšie. Z teplomilných druhov sa tu hojne vyskytuje kostrava tvrdá (Festuca pallens), taričník skalný (Aurinia saxatilis), mrvica peristá (Brachypodium pinnatum), nátržník piesočný (Potentilla arenaria), zvonček kĺbkatý (Campanula glomerata), hrdobarka horská (Teucrium montanum), veronikovec klasnatý (Pseudolysimachion spicatum), hlaváč žltkastý (Scabiosa ochroleuca), oman mečolistý (Inula ensifolia) a ďalšie. Podobne aj teplomilnejšie druhy krov a drevín rastú spolu s druhmi horskými a podhorskými. Z orchideovitých rastlín sú najviac zastúpené vstavačovec májový (Dactylorhiza majalis), vstavačovec Fuchsov pravý (Dactylorhiza fuchsii subsp. fuchsii), päťprstnica obyčajná (Gymnadenia conopsea), vemenník dvojlistý (Platanthera bifolia), bradáčik vajcovitolistý (Listera ovata). Menej sa vyskytuje vstavač vojenský (Orchis militaris), vstavač počerný (Orchis ustulata), črievičník papučkový (Cypripedium calceolus), koralica lesná (Corallorhiza trifida), krúštik modrofialový (Epipactis purpurata) a smrečinovec plazivý (Goodyera repens). V lesných spoločenstvách je hojné zastúpenie papraďorastov, rastie tu slezinník zelený (Asplenium viride), slezinník červený (A. trichomanes), jazyk jelení (Phyllitis scolopendrium), papraďovec laločnatý (Polystichum aculeatum), papraďovec Braunov (P. braunii) a ďalšie. Skalné steny lemuje nápadný mach – šupinka kučeravá (Neckera crispa).

Exkurzia vhodná pre prírodopis (botanika, geológia, zoológia). 219

2.4.2 Živočíšstvo Vikartovce

Malebná, rázovitá obec v pramennej oblasti rieky Hornád. Nachádza sa v ochrannom pásme Národného parku Nízke Tatry – NAPANT na severných svahoch Kráľovej hole. Od Podtatranskej kotliny ju oddeľuje masív Kozích chrbtov.

Nadmorská výška v strede obce je 756 m n. m. a v chotári 735 – 1555 m n. m. Členitý povrch chotára tvorí podkladové zlepencovopieskovcové súvrstvie karpatského treťohorného flyšu, pokryté štvrtohornými uloženinami, na svahoch kryštalinikum. Má hnedé lesné illimerizované, nivné glejové pôdy a rendziny. Z katastra obce je zaujímavý nález machu bakuľka trojrohá ( Meesia triquetra) , (Dítě, Šoltés, Jasík 2010). Ide o druh machorastu, ktorý považujeme za glaciálny relikt, pozostatok z doby ľadovej. Z doteraz na Slovensku známych lokalít je táto v katastri Vikartoviec rozlohou najväčšia a najrozsiahlejšia čo do výskytu spomínaného druhu. Nájdený bol v alúviu potoka Červenec v úseku od Kantorovej po rázcestie na Doštianky.

Východne od obce v alúviu Hornádu je udávaný aj výskyt všivca žezlovitého (Pedicularis sceptrumcarolinum).

Vyskytujú sa tu tiež dve mäsožravé rastliny – rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia) a tučnica obyčajná (Pinquicula vulgaris). Zistené boli aj niektoré druhy orchideí, ktoré patria k chráneným druhom našej kveteny. Na Vikartovských holiach bieloprst belavý (Pseudorchis albida) a vemenníček zelený (Coeloglossum viride) , v alúviach prítokov Hornádu a v okolí pramenísk vstavačovec májový (Dactylorhiza majalis, vstavačovec Fuchsov (Dactylorhiza fuchsii), päťprstnica obyčajná (Gymnadenia conopsea), kruštík močiarny (Epipactis palustris).

Zoológia

Kataster obce sa nachádza v ochrannom pásme NAPANT a je tiež v zóne chráneného vtáčieho územia Nízke Tatry. Predmetom ochrany sú druhy: orol skalný (Aquila chrysaetos) , tetrov hoľniak (Tetrao tetrix ), tetrov hlucháň (Tetrao urogallus), ďateľ trojprstý (Picoides tridactylus), kuvik kapcavý (Aegolius funereus), kuvik vrabčí (Glaucidium passerinum) a jariabok hôrny (Bonasa bonasia). Pravidelne tu hniezdi viac ako 1% národnej populácie druhov bocian čierny (Ciconia nigra), orol krikľavý (Aquila pomarina), výr skalný (Bubo 220

bubo), včelár lesný (Pernis apivorus), ďateľ bielochrbtý (Dendrocopos leucotos), žlna sivá (Picus canus), ďateľ čierny (Dryocopus martius), muchárik červenohrdlý (Ficedula parva), muchárik bielokrký (Ficedula albicollis), strakoš sivý (Lanius excubitor), prepelica poľná (Coturnix coturnix), žltochvost lesný (Phoenicurus phoenicurus), muchár sivý (Muscicapa striata) a lelek lesný (Caprimulgus europaeus).

Rieka Hornád

V katastri obce pramení rieka Hornád na východných svahoch Nízkych Tatier, pod Kráľovou hoľou nad obcou Vikartovce vo výške 1050 m n. m. Alúvium Hornádu pod obcou Vikartovce je začlenené do sústavy chránených území NATURA 2000.

Územie je navrhované z dôvodu ochrany biotopov európskeho významu:

Lužné vŕbovotopoľové a jelšové lesy, Slatiny s vysokým obsahom báz, Nížinné a podhorské kosné lúky, Vlhkomilné vysokobylinné lemové spoločenstvá na poriečnych nivách od nížin do alpínskeho stupňa a druhov európskeho významu: korýtko riečne (Unio crassus) , mrena stredomorská ( Barbus meridionalis), hlaváč bieloplutvý (Cottus gobio), mihuľa potiská (Eudontomyzon danfordi), mlok karpatský (Triturus montandoni), kunka žltobruchá (Bombina variegata), vydra riečna (Lutra lutra) a vlk dravý (Canis lupus).

V exkurzii je možné pokračovať sedlom nad Vikartovským mlynom do údolia rieky Čierny Váh. Cez obec Liptovská Teplička k prameňu Čierneho Váhu pod Kráľovou Hoľou, k prečerpávacej vodnej elektrárni Čierny Váh pod obcou Liptovská Teplička. Dolinou Váhu viedla úzkokoľajná želenica na zvážanie dreva až do Kráľovej Lehoty. Časť je deponovaná v skanzene v Pribiline. Predmetové väzby k Vikartovciam : F, CH – baníctvo, ťažba nerastných surovín – urán, mangán, železná ruda, Nv – kostol zasvätený Sv. Martinovi, Ov – rázovité nárečie ovplyvnené blízkosťou Liptovskej Tepličky, SNP – s väzbou na Nízke Tatry, pomoc obyvateľstva partizánom, TV – východisko pre turistiku. Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 3. časť

Monografia o obci Vikartovce

221

NP Slovenský raj

Zoológia

V Slovenskom raji zistili viac ako 4000 druhov bezstavovcov a 200 druhov stavovcov. Zistených bolo viac ako 2162 druhov motýľov (Lepidoptera) – prof. Andrej Reiprich, 400 druhov chrobákov (Coleoptera), 350 druhov dvojkrídlovcov (Diptera) , 180 druhov hlistovcov (Nematoda), 150 druhov mäkkýšov (Mallusca). Zo stavovcov bolo zistených vyše 100 druhov vtákov (Aves), 40 druhov cicavcov (Mammalia).

Profesor Andrej Reiprich objavil a popísal dva pre vedu nové druhy motýľov: psota Reiprichova (Scrobipalapa reiprichi) obalovač spišský (Ancylis sepusiensis)

Na uzemí Slovenského raja sa vyskytuje 15 kriticky ohrozených a 51 ohrozených druhov kruhoustnic a stavovcov. Z kriticky ohrozených druhov je to najmä: mihuľa potiská (Eudontomyzon danfordi), mlok karpatský (Triturus montandoni), mlok veľký (Triturus cristatus) , orol skalný (Aquila chrysaetos), sokol rároh (Falco cherrug), netopier pobrežný (Myotis dasycneme), vydra riečna (Lutra lutra). Doposiaľ sa tu zachovala stabilná populácia vrcholoýych predátorov: medveďa hnedého (Ursus arctos), vlka obyčajného (Canis lupus), rysa ostrovida (Lynx lynx).

Chránené vtáčie územie Slovenský raj bolo vyhlásené Vyhláškou MŽP SR z 22. 12. 2010, uloženej v zbierke zákonov 3/2011 na účel zabezpečenia priaznivého stavu biotopov druhov vtákov európskeho významu a biotopov sťahovavých druhov vtákov ako sú bocian čierny (Ciconia nigra), ďateľ čierny (Dryocopus martius), ďateľ trojprstý (Picoides tridactylus) , jariabok hôrny (Bonasa bonasia) , kuvik vrabčí (Glaucidium passerinum), orol krikľavý (Aquila pomarina), orol skalný (Aquila chysaetos), sokol sťahovavý (Falco peregrinus), sova dlhochvostá (Strix uralensis), tetrov hlucháň (Tetrao urogallus), tetrov hoľniak ( Tetrao tetrix ), včelár lesný (Pernis apivorus), výr skalný (Bubo bubo) a žlna sivá (Picus canus) a na zabezpečenie podmienok ich prežitia a rozmnožovania.

V okrese Spišská Nová Ves a Poprad sa to týka obcí Betlanovce, Hrabušice, Letanovce, Mlynky, Smižany a Spišské Tomášovce, Hranovnica, Spišské Bystré, Spišský Štiavnik a Vernár. 222

Spišská Nová Ves

Zoológia

Chránené a vzácne druhy vtákov a cicavcov intravilánu mesta doplňajú mozaiku chránených druhov, ktorých ochanu zabezpečujú osobitné predpisy a nariadenia velkoplošných chránených území NP Slovenský raj a CHVÚ Slovenský raj. Takými sú napríklad bocian biely (Coconia ciconia), rybárik riečny (Alcedo athis), prepelica poľná (Coturnix coturnix), kunka žltobruchá (Bombina variegata), lastovička obyčajná (Hirundo rustica), belorítka obyčajná (Delichon urbica), z cicavcov hlavne netopiere: večernica malá (Pipistrellus pipistrellus) , ucháč sivý (Plecotus austriacus), raniak hrdzavý (Nyctalus noctula). Na Slovensku bolo zistených 28 druhov netopierov. Z ďalších cicavcov na Hornáde bola pozorovaná vydra riečna (Lutra lutra).

Osobnosti mesta

Prírodné vedy

Reiprich Andrej

* 31. 07. 1912 v Dobšinej † 23. 02. 2002 v Spišskej Novej Vsi stredoškolský profesor fyziky a matematiky na Gymnáziu na Školskej ulici v Spišskej Novej Vsi, doplňujúca aprobácia z biológie a chémie, entomológ

Významné úspechy dosiahol v odbore entomológia. Venoval sa štúdiu motýľov hlavne na území Národného parku Slovenský raj a v okolí Spišskej Novej Vsi. Výsledkom jeho vedeckej činnosti sú viaceré publikácie a popis dvoch, pre vedu nových druhov motýľov (viď odstavec NP SLOVRAJ). Nositeľ Ceny mesta Spišská Nová Ves 1990, 1992 a Posol Slovenska za rok 1997. Člen Slovenskej entomologickej spol. od jej založenia. Čestný člen entomologickej spoločnosti od r. 1976.

Scherffel Aladár

* 18. 2. 1865 Spišskej Novej Vsi † 1. 6. 1939 Tihany, Maďarsko mikrobiológ, algológ

223

Študoval v Budapešti, Gratzi, Insbrucku ako asistent, 1928 – 39 knihovník v biologickom ústave v Tihanyi. Od roku 1927 člen korešpondent MAV, 1922 čestný doktorát a 1932 čestný mimoriadny profesor univerzity v Segedíne. Otec Teodor, matka Amália Zuzana, rod. Topscherová. Zaoberal sa výskumom flóry rias a húb, spracoval mikroflóru Spiša.

Scherffel (Tivadar) Teodor

* 4. 9. 1825 vo Veľkej, (rodičia – otec Ján, matka Zuzana Szaniterová) † 4. 10. 1892 v Spišskej Novej Vsi otec – Aladár praktický lekár v Spišskej Novej Vsi

Študoval na strednej škole v Spišskej Novej Vsi a v Prešove, kde absolvoval aj dvojročnú právnickú akadémiu. Medicínu študoval v Budapešti od roku 1845, potom vo Viedni v rokoch 1847 – 48. V roku 1850 bol promovaný na doktora medicíny.

Od roku 1851 pôsobil ako praktický lekár v Spišskej Novej Vsi. Venoval sa pediatrii – detskému lekárstvu. Od roku 1864 zanecháva lekársku prax a venuje sa len prírodným vedám zoológii, botanike – zbierka rastlín a vtákov (osud neznámy). V roku 1867 sa stal členom Spolku spišských lekárov a lekárnikov. Pôsobil vo viacerých verejných funkciách cirkevných, školských, župných a mestských ako člen výborov. Pomník, náhrobný kameň Teodora a Zuzany Scherffel sa nachádza na starom cintoríne v Spišskej Novej Vsi.

Münnich Adolf

* 21. 5. 1821 Spišská Nová Ves † 15. 2. 1899 Spišská Nová Ves

Svoje štúdiá začal v rodnom meste, gymnaziálne študium absolvoval v Rožňave a Prešove. Odborné štúdiá v odbore baníctva absolvoval na Banskej akadémii v B. Štiavnici a Banskej vysokej škole vo Freibergu a Sachsene.

Po štúdiách sa usadil vo svojom rodnom meste, aby sa venoval svojmu povolaniu. Čoskoro získal všeobecnú dôveru. Jeho odborné technické vedomosti boli cenené nielen na Spiši ale aj na Gemeri, Above, Liptove a Zemplíne a jeho meno malo najlepší zvuk. Bol

224

radcom pre viaceré banské ťažobné spoločnosti, okrem iného bol hlavným odhadcom na dobšinskej štôlni Mária, Zenberg a krompašských baní.

Ako riaditeľ spoločnosti Kobalt Nikel Maria Stellen Gruben pôsobil 24 rokov. Intenzívnu činosť vyvíjal tiež v oblasti metalurgie – hutníctva. V roku 1860 sa stal dôverníkom Hornouhorskej lesnej spoločnosti, potom, v roku 1871, ho zvolili za odhadcu spoločnosti a v roku 1888, po 40 ročnej činnosti ako banský manažér, za viceprezidenta. Jeho zásluhou bolo objavené ložisko uhlia pri Šalgótarjáne.

Münnich Kálmán

* 21. 1. 1854 v Spišskej Novej Vsi banský radca, (cirkevný hodnostár) inšpektor ev. cirkvi v Spišskej Novej Vsi a Spišskej župy

Starší syn Adolfa Münnicha je Koloman Münnich, odbornosťou baník, ktorý popri úspešnej odbornej činnosti a všestrannosti ako jeho otec vyvíja aktivity v oblasi školstva a cirkvi. Okrem školského inšpektorátu v materskej cirkvi zastával tiež funkciu seniorálneho cirkevného inšpektora XIII spišských miest.

Základnú a strednú školu absolvoval v Spišskej Novej Vsi na evanjelickom gymnáziu a iba štvrtý ročník študoval na ev. gymnáziu v Miškolci. V roku 1870 začal študovať na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici, ktorú po troch rokoch dokončil a od roku 1874 pôsobil na tej istej akadémii ako asistent na chemickej fakulte. V roku 1875 absolvoval kurz na Banskej akadémii vo Freibergu (Sasko) na fakulte železných a iných kovov. V roku 1876 na jar zložil štátnicu v Banskej Štiavnici. Bol prvým maďarským banským inžinierom, ktorý v Banskej Štiavnici zložil štátnicu.

Jeho činnosť sa týkala všetkých smerov spoločenského života, cirkevného, ekonomického a to nie iba v meste, ale aj v celej župe a tiež s jeho menom sa spája veľa novátorských a zakladateľských prác: Spišskonovoveská osvetľovacia spoločnosť, Novoveské kúpele, Korčuliarsky spolok.

225

Cirbes Jonaš Andrej evanjelický kňaz, senior XIII spišských miest, komplexný bádateľ Vysokých Tatier *12. 1. 1813 Spišská Nová Ves Rodné korene siahajú do Spišského Podhradia. Venoval sa zberateľskej činnosti popri pastoračných povinnostiach. Pozoruhodný je údaj o jeho výstupe na Kriváň v roku 1773 ( v SBS je uvedený rok 1772), ktorý je považovaný za prvý písomný doklad o výstupe na tento tatranský končiar.

Štúdiá: Dobšiná, Levoča, 1749 – 52 Bratislava, 1752 – 56 Halle, potom univerzita Göttingen

Funkcie: 1757 – ev. a.v. farár v Spišskej Novej Vsi

1783 – konsenior

1790 – pri základe evanjelického kostola v SNV

1791 – senior XIII spišských miest

V roku 1773 uskutočnil prvovýstup na Kriváň. Je to vôbec prvá písomná zmienka o výstupe na tento končiar Vysokých – Zápaných Tatier. 4. 8. 1773 s akcionármi Banskej spoločnosti novovesskosobotskej navštívil štôlne na Kriváni a zároveň uskutočnil výstup na Kriváň (Bohuš 1971).

Nevydané rukopisy o Tatrách – prvé syntetické geografické diela o Tatrách, spracováva údaje o polohe, rozlohe, reliéfe, klíme, vodopádoch, jaskyniach, horninách, mineráloch, rastlinách, vegetačných stupňoch, živočíšstve, baníctve a názvosloví.

Mal zbierku minerálov spišských banských miest, zbierku mincí a historickú knižnicu. Údajne boli postupne rozpredané.

Roth Martin priekopník turistiky, učiteľ

* 3. 8. 1841 Kežmarok † 25. 2. 1917 Spišská Nová Ves

Základné a stredné školy v Kežmarku, 1860 Budapešť, 1868 diplom učiteľa pre stredné školy.

226

Od 1870 učiteľ zemepisu a prírodopisu, riaditeľ gymnázia, propagátor turistiky, sprístupňoval rokliny Slovenského raja.

Spoluzakladateľ Karpatského múzea v Poprade, mineralóg, zberateľ, darca zbierok, autor prvej mineragickej expozície.

Teplička nad Hornádom

Leží JV od Spišskej Novej Vsi. Západne od obce sa vypína kóta Ježová hora, s charakteristickými spoločenstvami rastlín na východnom a západnom svahu. Rastú tu orchidey: črievičník papučkový, kruštík tmavočervený, kruštík širokolistý, na západnom svahu sa vyskytuje plamienok alpínsky.

Zo živočíchov tu boli zaznamenané viaceré druhy motýľov ako vidlochvost ovocný, vidlochvost feniklový, viacero druhov vretienok. Na ružovitých druhoch krov a bylín bola pozorovaná bzdocha pásavá, zlatoň obyčajný.

Je súčasťou CHVÚ Volovské vrchy na účel zabezpečenia priaznivého stavu biotopov druhov vtákov európskeho významu a biotopov sťahovavých druhov vtákov ako bociana čierneho, ďatľa bielochrbtého, ďatľa čierneho, ďatľa prostredného, ďatľa trojprstého, hrdličky poľnej, jariabka hôrneho, krutihlava hnedého, kuvika kapcavého, kuvika vrabčieho, muchárika bielokrkého, muchárika červenohrdlého, muchára sivého, orla krikľavého, orla skalného, penice jarabej, prepelice poľnej, rybárika riečneho, sovy dlhochvostej, strakoša červenochrbtého, tetrova hlucháňa, tetrova hoľniaka, včelára lesného, výra skalného a žlny sivej a zabezpečenia podmienok ich prežitia a rozmnožovania.

K obci patria aj obce Pod Tepličkou, Potok a Šafárka.

Šafárka

Je známa ťažbou sadrovca v povrchovom lome. V súčasnosti opustenom. Vplyvom exploatácie a deponovania nadložných vrstiev nad sádrovcovými sedimentami sa tu vytvorilo jazierko, umelý vodný biotop s výskytom vzácnejších druhov živočíchov a rastlín. Z orchideí sa tu vyskytuje vstavačovec májový, kruštík močiarny, zo živočíchov kunka žltobruchá, mlok karpatský, užovka obojková.

227

Nad polohami sádrovca sa vyskytovali rašelinné sedimenty, ktoré sa tvorili v období 60 000 – 16 000 rokov pred n. l. – z paleobotanického hľadiska veľmi významná lokalita dokladujúca vývoj územia vo štvrtohorách. Je súčasťou CHVÚ Volovské vrchy – pozri nižšie – Bindt.

Predmetové vzťahy:

CH – sedimentácia sadrovca, výroba sadry, tvrdnutie sadry,

F – fyzikálne vlastnosti sedimentárnych hornín,

Bind

Bane a úpravňa rúd pre hutu v Rudňanoch. Ruda sa dopravovala po úzkokoľajke do Rudnian.

Je súčasťou CHVÚ Volovské vrchy na účel zabezpečenia priaznivého stavu biotopov druhov vtákov európskeho významu a biotopov sťahovavých druhov vtákov – bociana čierneho, ďatľa bielochrbtého, ďatľa čierneho, ďatľa prostredného, ďatľa trojprstého, hrdličky poľnej, jariabka hôrneho, krutihlava hnedého, kuvika kapcavého, kuvika vrabčieho, muchárika bielokrkého, muchárika červenohrdlého, muchára sivého, orla krikľavého, orla skalného, penice jarabej, prepelice poľnej, rybárika riečneho, sovy dlhochvostej, strakoša červenochrbtého, tetrova hlucháňa, tetrova hoľniaka, včelára lesného, výra skalného a žlny sivej a zabezpečenia podmienok ich prežitia a rozmnožovania.

Predmetové vzťahy:

CH – obohacovanie rúd

F – fyzikálne vlastnosti kovov

Hnilčík

Je súčasťou CHVÚ Volovské vrchy na účel zabezpečenia priaznivého stavu biotopov druhov vtákov európskeho významu a biotopov sťahovavých druhov vtákov bociana čierneho, ďatľa bielochrbtého, ďatľa čierneho, ďatľa prostredného, ďatľa trojprstého, hrdličky poľnej, jariabka hôrneho, krutihlava hnedého, kuvika kapcavého, kuvika vrabčieho, muchárika bielokrkého, muchárika červenohrdlého, muchára sivého, orla krikľavého, orla

228

skalného, penice jarabej, prepelice poľnej, rybárika riečneho, sovy dlhochvostej, strakoša červenochrbtého, tetrova hlucháňa, tetrova hoľniaka, včelára lesného, výra skalného a žlny sivej a zabezpečenia podmienok ich prežitia a rozmnožovania.

Ďalšie obce CHVÚ Volovské vrchy v okrese Spišská Nová Ves v katastrálnych územiach Hnilčík, Hnilec, Chrasť nad Hornádom, Kolinovce, Krompachy, Markušovce, Matejovce nad Hornádom, Mlynky, Nižné Slovinky, Olcnava, Poráč, Rudňany, Spišská Nová Ves, Spišské Vlachy, Šafárka, Teplička, Vítkovce a Vyšné Slovinky, v okrese Gelnica v katastrálnych územiach Gelnica, Helcmanovce, Henclová, Kluknava, Kojšov, Margecany, Mníšek nad Hnilcom, Nálepkovo, Prakovce, Rolova Huta, Smolník, Smolnícka Huta, Stará Voda, Švedlár, Úhorná, Veľký Folkmar, Závadka a Žakarovce.

Levoča

Zoológia

Rozprestiera sa na južnom okraji Levočských vrchov. Pohorie samotné bolo v roku 2012 vyhlásené za Chránené vtáčie územie Levočské vrchy (CHVÚ) na účel zabezpečenia priaznivého stavu biotopov druhov vtákov európskeho významu a biotopov sťahovavých druhov vtákov bociana čierneho, ďatľa trojprstého, chriašteľa poľného, jariabka hôrneho, kuvika kapcavého, kuvika vrabčieho, muchárika sivého, orla krikľavého, orla skalného, prepelice poľnej, rybárika riečneho, sovy dlhochvostej, strakoša sivého, tesára čierneho, tetrova hlucháňa, tetrova hoľniaka, včelára lesného, výra skalného a žlny sivej.

(Vyhláška MŽP SR z 19.12. 2012, uloženej v zbierke zákonov 434/2012 ).

Chránené vtáčie územie sa nachádza v okrese Kežmarok v katastrálnych územiach Holumnica, Jurské, Kežmarok, Krížová Ves, Ľubica, Ľubické Kúpele, Majerka, Ruskinovce, Stotince, Tvarožná, v okrese Levoča v katastrálnych územiach Bijacovce, Brutovce, Doľany, Dvorce, Jablonov, Klčov, Levoča, Lúčka, Nemešany, Nižné Repaše, Oľšavica, Ordzovany, Pavľany, Spišské Podhradie, Spišský Hrhov, Studenec, Torysky, Uloža, Vyšné Repaše a Závada, v okrese Stará Ľubovňa v katastrálnych územiach Forbasy, Hniezdne, Jakubany, Kolačkov, Lomnička, Nižné Ružbachy, Nová Ľubovňa, Podolínec, Šambron.

229

Na západnom a severnom úpätí LV v povodiach horských potokov sa postupne udomácňuje bobor európsky (vodný). Ohryzy na pňoch pobrežnej vegetácie boli pozorované v potokoch Vrbovský, Ruskinovský a potok Zlatná pri Kežmarku.

Dubiny pri Levoči

Územie je navrhované z dôvodu ochrany biotopov európskeho významu: Lipovo javorové sutinové lesy, Bukové a jedľové kvetnaté lesy, Lužné vŕbovotopoľové a jelšové lesy, Dubovohrabové lesy lipové a druhov európskeho významu: zvonovec ľaliolistý (Adenophora lilifolia), kunka žltobruchá (Bombina variegata), mlok karpatský (Triturus montandoni) a vlk dravý (Canis lupus).

Osobnosti

Bystrický Ján, RNDr. , DrSc. geológ, paleontológ * 13. 5. 1922 v Levoči † 3. 6. 1986 v Bratislave Po univerzitných štúdiách pracoval ako geológ v Slovenskom geologickom ústave v Bratislave. V rokoch 1951 – 1953 bol geológom vo Východoslovenskom rudnom prieskume n. p., Spišská Nová Ves. Ako pracovník rudného prieskumu projektoval a usmerňoval kutacie práce na hematitových ložiskách.

V roku 1953 bol zaradený do kádra vedeckých pracovníkov GÚDŠ v Bratislave, kde viedol oddelenie hydrogeológie. Predmetom jeho výskumnej činnosti sa stalo geologické mapovanie Malej a Veľkej Fatry, Slovenského krasu a Muránskej planiny. Biostratigrafické problémy triasových karbonátových komplexov začal riešiť pomocou biostratigrafického výskumu zelených rias – dasykladaceí.

Greschik Viktor

* 29. 3. 1892 Levoča † 17. 8. 1946 Levoča botanik, historik, učiteľ

Ako botanik bol uznávaný v zahraničí ako znalec flóry Tatier a Spiša. Venoval sa štúdiu machorastov, lišajníkov, húb. Publikoval v periodikách Spišského historického spolku. Redigoval Zipser Bote.

230

Roth Samuel

* 1851 † 1889

Profesor levočského gymnázia, od roku 1887 jeho riaditeľ. Po štúdiu prírodných vied na univerzite v Budapešti sa zaoberal geológiou, glaciológiou, speleológiou a limnológiou Vysokých Tatire a ich okolia.

Napísal niekoľko učebníc z mineralógie, botaniky i zoológie. Pri skúmaní jaskýň v Tatrách, Pieninách a Ružíne dokázal ich osídlenie v staršej dobe kamennej.

Pochovaný je v Levoči.

Kežmarok

Zoológia: Pozri CHVÚ Levočské Vrchy

Osobnosti

Augustini ab Hortis Kristián (Christián)

* 6. 12. 1598 Kežmarok † 21. 8. 1650 Veľká Lomnica prírodovedec, farmaceut, botanik, lekár

V roku 1620 sa stal lekárom. Známy a vyhľadávaný odborník v Kežmarku. Liečil Ferdinanda II. Založil viedenskú botanickú záhradu, ktorú spravoval. Bol znalcom liečivých účinkov živicových olejov z karpatských drevín. Okolo roku 1640 vynašiel spôsob výroby „balsamum carpaticum“ resp. „hungaricum“ z kosodreviny.

V roku 1631 získava titul uhorského šľachtica s predikátom ab Hotris, dvorný radca. Od r. 1637 žil na svojom majetku vo Veľkej Lomnici.

Filarszky Ferdinand (Nándor)

* 18.10. 1858 Kežmarok

† 23. 6. 1941 Budapešť botanik

231

Uverejňoval štúdie o rastlinstve Tatier a Pienin.

Chronológia odborného rastu:

1884 PhDr.

1896 súkromný docent

1912 mimoriadny univerzitný profesor

1917 dopisujúci profesor

1919 riaditeľ Maďarského národného múzea

od r. 1922 prednáša botaniku na univerzite v Budapesti

1940 čestný člen MAV

Genersich Samuel

* 15. 2. 1768 Kežmarok † 2. 9. 1844 Levoča botanik, lekár

Študoval medicínu vo Viedni, pôsobil ako lekár v Kežmarku, potom ako hlavný lekár v Levoči. Znalec spišskej a najmä tatranskej kveteny. Zostavil zoznam spišskej kveteny – 950 druhov a katalóg zriedkavých druhov – 588. Jeho práce boli považované za prvotiny písané podľa Linného systému v Uhorsku.

Diela: „Florae Scepusiensis elenchus“ (Levoča, 1787)

„Catalogus plantarum ratiorum Scepusii“ (Levoča, 1801)

Grodkovsky (Grodkovszky) Gustáv

* 13. 9. 1873 Ľubica

† 21. 1. 1946 Ľubica botanik, lekár

232

Súkromný, neskôr obvodný lekár v Ľubici. Botanizoval hlavne v okolí bydliska, vo VT, Spišskej kotline. Herbár – 2450 položiek – v r. 1966 získalo SNM v Bratislave.

Hažlinský( Hazslinszky, Haslinský) Fridrich

* 6. 1. 1818 Kežmarok

† 19. 11. 1896 Prešov prírodovedec, botanik, stredoškolský profesor

Pôsobil ako učiteľ v Kežmarku, neskôr v Prešove na Kolégiu ako riaditeľ a rektor. Považujú ho za priekopníka výskumu bezkvetnej flóry – machy, lišajníky – v Uhorsku. Herbár je uložený v Podtatranskom múzeu v Poprade. Vydal 26 samostatných prác.

Kery Imrich (pôvodne Bittner)

* 12. 11. 1798 Kežmarok

† 15. 5. 1887 Sebes, Rumunsko lekár, botanik, astronóm, geograf

Ako lekár a botanik pôsobil vo viacerých európskych krajinách. Ako kráľovský radca dostal Zaslužilý kríž Františka Jozefa.

Mauksch Ján, Daniel

* 15. 5. 1749 Kežmarok † ? lekár, botanik

V roku 1776 ukončil štúdia na lekárskej fakulte v Trnave.

floristické správy z Kotliny siedmych prameňov v Belianskych Tatrách

1776 – 1780 lekár v Spišskej Sobote a v Kežmarku

233

Payer Hugo

*1823 †1898

Rodák z Matejoviec pri Poprade, kežmarský učiteľ, neskoršie raditeľ banky v Kežmarku. Publicisticky veľmi aktívny. Je autorom bibliografického diela Bibliotheca Carpatica (Kežmarok 1880) a mnohých príspevkov o Karpatoch. V roku 1873 spoluzakladateľom UKS a viac rokov jeho podpredsedom. Predsedom Spišského spolku učiteľov. (UKS – Uhorský Karpatský spolok)

Mauksch Tomáš

* 20. 12. 1749 Kežmarok † 10. 2. 1832 Kežmarok prírodovedec, botanik, učiteľ

1773 – rektor v Kežmarku

1784 – ev. Farár v Bardejove

1787 – vo Veľkom Slavkove

Po roku 1820 obchodník s osivom a tabakom v Kežmarku

skúma prírodu VT

zakladateľ tatranskej floristiky

vydáva súpis kveteny Spiša – 1508 druhov rastlín

Praetorius (Pretorius) David (Cesmarcensis)

* 1577 Kežmarok † 1654 Kežmarok botanik, pedagóg, mineralóg

V rokoch 1608 – 1646 rektor ev. lýcea v Kežmarku, za jeho pôsobenia dosiahlo uznanie a ohlas v celom Uhorsku. Znalec liečivých rastlín a prameňov v Tatrách a v okolí Kežmarku.

234

Sennowitz Matej

* 11. 2. 1763 Kežmarok † 11. 8. 1823 Prešov pedagóg, mineralóg, botanik

Zostavil a skatalogizoval 2 mineralogické zbierky. Botanike sa venoval hlavne v pedagogickej praxi

Spišská Belá

V katastri obce sa nachádzajú významné chránené územia navrhované do sústavy CHÚ NATURA 2000.

Belianske lúky

Územie je navrhované z dôvodu ochrany biotopov európskeho významu medzi ktoré patria bezkolencové lúky, slatiny s vysokým obsahom báz, suchomilné travinnobylinné a krovinové porasty na vápnitom podloží a druhu európskeho významu: jazyčník sibírsky (Ligularia sibirica).

Zoológia

Na území Belianskych lúk sa našlo 19 druhov mäkkýšov. Z ochranárskeho hľadiska je najdôležitejším výskyt pimprlíka mokraďného ( Vertigo angustior ) a pimprlíka močiarneho (Vertigo geyeri ), ktoré sú zaradené i do zoznamov európsky významných druhov. Pimprlík močiarny je kriticky ohrozeným druhom a zároveň významným reliktom z neskorej ľadovej doby. Pimprlík močiarny je považovaný za kriticky ohrozený druh.

Belianske lúky poskytujú hniezdisko vzácnym druhom mokraďových vtákov. Z najzaujímavejších druhov je výskyt močiarnice mekotavej ( Gallinago gallinago ), svrčiaka zelenkavého ( Locustella naevia ), strnádky trsťovej ( Emberiza schoeniclus ), bežný je i cibík chochlatý ( Vanellus vanellus ). Domov tu nájdu i bežne sa vyskytujúce druhy cicavcov. Za spomenutie stojí srnec lesný ( Capreolus capreolus ) a pred niekoľkými rokmi tu prenikol aj bobor európsky ( Castor fiber ), ktorý budovaním hrádzi začal vplývať na vodný režim (Drážil, Stanová, 2009 ).

235

Beliansky potok

Územie je navrhované z dôvodu výskytu druhu mihuľa potočná (Lampetra planeri).

Osobnosti

Gyorffyová Irma ( rod. Greisigerová)

* 16. 1. 1882 Spišská Belá † 29. 6. 1947 Gyongyos, Maďarsko botanička, učiteľka

Prvá ženská poslucháčka matematiky a prírodopisu na Univerzite v Kluži. Spolupracovala s manželom na výskume machov a rias vo VT. Dobrá znalkyňa tatranských očiarok (Euphrasia).

Dielo:

Euphrasia tanulmanyok – štúdie (čas. Acta Biologica, Segedín 1937, 1939)

Greisiger Michal

* 25. 12. 1851 Stráne pod Tatrami † 10. 9. 1912 Spišská Belá botanik, zoológ, archeológ, paleontológ, lekár

Mal široký záber záujmov a čiností:

zdravotnícka osveta, sociálne cítenie

vlastivedný výskum podtatranskej oblasti

zriadil botanickú záhradu liečivých rastlín

výskum vtákov a rýb Popradu a Dunajca

jaskynná fauna

archeológia – doba kamenná a doba bronzová v okolí Popradu

založenie paleontologickej zbierky z Gánoviec

zakladajúci člen a funkcionár Uhorského karpatského spolku 236

V roku 1872 maturoval na Gymnáziu v Kežmarku. Študoval prírodné vedy na Viedenskej univerzite. Lekársku fakultu skončil v Budapešti r. 1877. Pôsobil ako praktický lekár v Spišskej Belej, r. 1883 sa stal hlavným mestským lekárom. S manželkou Helenou Lerschovou mal štyri dcéry. Irma sa vydala za dr. Štefana Győrffyho. Druhá dcéra za dr. Karola Mauksa. Ako dobrý botanik a znalec prírodných pomerov pod Tatrami predpisoval často domáce lieky hlavne pre chudobných. Bojoval proti alkoholizmu a fajčeniu. Alkoholizmus považoval za príčinu výskytu tuberkulózy pod Tatrami. Spolupracoval s Viktorom Greschikom z Levoče. R. 1889 napísal štúdiu o tatranských ihličnatých stromoch, ktorá vyšla v časopise Turistak lapja, roč. I, č. 2.

Szutoris Fridrich

* 16. 3. 1854 Spišská Belá † 28. 2. 1926 botanik, učiteľ

Pracoval v prírodovednej sekcii Karpatského spolku, turistika a propagácia VT. Predsedal spolku Karpathenverein. Poslanec a župný podpredseda NSP.

Petzval Jozef Maximilián

* 6. 1. 1807 Spišská Belá † 17. 9. 1891 Viedeň fyzik, matematik, vynálezca, univerzitný profesor, Ing., PhDr . Štúdiá:

Základná škola v Spišskej Belej a v Kežmarku, gymnázium v Podolínci a Levoči, 1823 – 25 Kráľovská akadémia v Košiciach, 1826 – 28 Institutum geometricum v Budapešti, 1831 adjunkt na katedre fyziky, 1837 vymenovaný za profesora matematiky v tom istom roku bol pozvaný na Viedenskú univerzitu, kde prednášal matematiku 40 rokov.

Jozef Petzval je považovaný za zakladateľa modernej fotografie, v roku 1840 urobil výpočet portrétového objektívu, zároveň vypočítal i krajinársky objektív. Podľa jeho nákresov zostrojil viedenský optik F. Vojgtländer v roku 1840 portrétový objektív, skladajúci sa z dvoch sústav šošoviček, navrhol konštrukcie osvetľovacích a premietacích prístrojov, ďalekohľad a zrkadlovú Petzvalovu lampu, kde je maximálne možné využitie svetelnej energie. Hlavným prínosom v optike je matematický výpočet korekcie optických sústav. Jeho 237

menom (tzv. Petzvalova suma) sa nazýva charakteristický výraz pre zakrivenie poľa pri optických systémoch bez astigmatizmu.

V roku 1859 vytvoril teóriu kmitov napnutých strún. Pomocou exaktnej matematickej metódy vytvoril vlastnú teóriu tónových systémov, vypočítal i relatívne výšky a logaritmy relatívnych výšok všetkých 53 stupňov svojej stupnice. Skonštruoval klavír, ktorého klávesnica obsahovala tri rady klávesov.

Od roku 1846 bol dopisujúcim členom a od roku 1849 riadnym členom Viedenskej akadémie vied. Bol vyznamenaný radom Františka Jozefa. Jednota českých matematikov ho roku 1881 zvolila za čestného člena.

PIENAP

Červený Kláštor

Spišská Stará Ves

Fauna

Aj pre pieninskú faunu je typická druhová pestrosť, ktorú ovplyvňuje značná geomorfologická členitosť. Striedajú sa tu areály roršírenia druhov chladnomilných boreálnych, montánnych, glaciálnych reliktov s druhmi teplomilnýmimediteránnymi, pontickými, západoázijskými ako aj alpskokarpatské a západokarpatské s východokarpatskými. Z Pienin sa udáva len jeden endemický druh – chvostoskok (Onychiurus carpenteri).

K vzácnym druhom patrí kobylka pieninská (Isopha pienensis), z karpatských prvkov koníček (Tetrix wagai), kosec (Paranemastoma kochi) , utekáčik (Trichus pulpami), bystruška lesklá (Carabus obsoletum), utekáčik štíhly (Abax schúppeli rendschmidti), mnohé druhy mäkkýšov a karpatský endemit stonôžka (Hybomiscus mariae). Z obdobia postglaciálnej klímy sa v Pieninách ako relikty zachovali viaceré druhy pôvodne obývajúce ihličnaté lesy tajgového charakteru, ako je z vtákov pôtik kapcavý (Aegolius funereus), kuvičok v rabčí (Glaucidium passerinum), ďubník trojprstý (Pisoides tridactyla), tesár čierny (Dryocopus martinus), z cicavcov piskor vrchovský (Sorex alpinus) a hraboš močiarny (Microtus agrestis). K preglaciálnym reliktom patrí z hmyzu koník belasonohý (Posisma pedestris) a jasoň

238

červenooký (Parnassius apollo). V Pieninách sa vyskytujú teplomilné druhy pôvodom z oblasti Stredomoria, Čierneho mora, Malej a Prednej Ázie.

Zo vzácnejších druhov vtákov v Pieninách hniezdi výr skalný, myšiak hôrny, sokol myšiar, skaliar pestrý či ohrozené druhy tetrov hlucháň a jarabica poľná. V prielome Dunajca často loví bocian čierny, volávka popolavá. Zo vzácnejších cicavcov možno vidieť loviť vydru riečnu, vlka dravého či rysa ostrovida, z rýb sa tu vyskytuje pstruh potočný a dúhový, hlaváč obyčajný, lipeň obyčajný, jalec hlavatý a obyčajný, mrena obyčajná, šťuka obyčajná či hlavátka obyčajná.

Na rieke Dunajec a jeho prítokoch boli pozorované na pobrežnej vegetácii ohryzy bobra európskeho (vodného).

Doposiaľ bolo zaznamenaných

840 druhov motýľov

900 druhov chrobákov

98 druhov mäkkýšov

200 druhov stavovcov

Osobnosti

Franz Ignatz Jäschke (fráter Cyprián)

* 28. 7. 1724 v Sliezsku, v obci Polkovice † 16. 4. 1775

Veľmi dlho bolo jeho skutočné meno neznáme, podobne ako aj jeho občiansky pôvod. Dnes vieme, že sa volal Franz Ignatz Jäschke. Tradovalo sa, že ide o sirotu Martina, ktorého v roku 1717 poslal červenokláštorský konvent na výuku k levočskému chirurgovi J. M. Hoisovi. Po čase sa vrátil do kláštora a po vysvätení prijal meno Cyprián. Voľbu jeho mena údajne ovplyvnilo, že na Spiši volajú osirelé deti cypriánmi. Do Červeného kláštora prišiel v roku 1756 a tu sa do legiend a ľudových povestí zapísal predovšetkým svojou neodbytnou túžbou po lietaní. Venoval sa alchýmii a ľudovému liečiteľstvu. Zozbieral niekoľko stoviek bylín z okolia Červeného Kláštora a zhotovil herbár.

239

Samotný herbár má 94 číslovaných a 4 nečíslované strany – strana 81 chýba úplne. Rastliny sú k papieru lepené celou plochou alebo prúžkami textílií v poradí v akom ich Cyprián nachádzal a spracoval. Celkový počet rastlín dosahuje číslo 283, 23 z nich je duplicitných, pričom každá z rastlín je starostlivo označená v latinskom, gréckom, nemeckom, poľskom a slovenskom jazyku.

Osturňa

Osturňa je rázovitá obec nachádzajúca sa v Osturnianskej brázde na severných svahoch Spišskej Magury pri hraniciach s Poľskom pri dolinke Osturnianskeho potoka. S dĺžkou 7 kilometrov je pravdepodobne najdlhšou potočnou obcou na Slovensku. Vznikla valašskou kolonizáciou na prelome 16. a 17. storočia. Dodnes si obec zachovala poľnohospodárskopasienkársky charakter. Zachovali sa aj tradície, odev a drevená architektúra. Preto bola vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry (Chalupecký, Kopkáš, 2003; Bárta et al., 2001). Počtom pamiatkových objektov – 157 je druhou najväčšou rezerváciou svojho druhu na Slovensku (Pamiatkový úrad SR, 2007).

Veľké Osturnianske jazero

Naturovská lokalita v katastrálnom území Osturňa. Územie je navrhované z dôvodu ochrany biotopov európskeho významu: Slatiny s vysokým obsahom báz, Bukové a jedľové kvetnaté lesy, Prechodné rašeliniská a trasoviská, Prirodzené eutrofné a mezotrofné stojaté vody s vegetáciou plávajúcich alebo ponorených cievnatých rastlín typu Magnopotamion alebo Hydrocharition a druhov európskeho významu: kosáčik plavúňovitý (Drepanocladus vernicosus) , kunka žltobruchá (Bombina variegata), endemické druhy: mlok vrchovský (Triturus alpestris) a mlok karpatský (Triturus montandoni).

Spišské Vlachy

Spišské Podradie

Travertíny pri Spišskom Podhradí

Územia zaradené do sústavy CHÚ NATURA 2000

240

Okres Levoča : Baldovce, Spišské Podhradie, Okres Spišská Nová Ves : Žehra

Územie je navrhované z dôvodu ochrany biotopov európskeho významu:

Slatiny s vysokým obsahom báz, Karbonátové skalné steny a svahy so štrbinovou vegetáciou Dubovohrabové lesy lipové, Lipovojavorové sutinové lesy, Porasty borievky obyčajnej, Nížinné a podhorské kosné lúky, Suchomilné travinnobylinné a krovinové porasty na vápnitom podloží (dôležité stanovištia vstavačovitých rastlín), Dealpínske travinnobylinné porasty, Lužné vŕbovotopoľové a jelšové lesy, Vnútrozemské slaniská a slané lúky, Pionierske porasty na plytkých karbonátových a bázických substrátoch zväzu Alysso−Sedion albi, Reliktné vápnomilné borovicové a smrekovcové lesy .

Nesprístupnené jaskynné útvary a druhy európskeho významu: živočíchy – pimprlík mokraďný (Vertigo angustior), kunka žltobruchá (Bombina variegata), syseľ pasienkový (Spermophilus citellus), netopier obyčajný (Myotis myotis), netopier ostrouchý (Myotis blythi), uchaňa čierna (Barbastella barbastellus), podkovár malý (Rhinolophus hipposideros) a podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum).

Osobnosti

Karlchbrenner Karl

* 5. 5. 1807 Pottelsdorf, Rakúsko † 5. 6. 1886 Spišské Vlachy spišský mykológ, evanjelický farár, člen MAV

Strednú školu navštevoval v Győri, Šoproni, Budapešti, Bratislave. Teológiu vyštudoval v Šoproni a v Halle. Od r. 1832 – 1886 je evanjelickým farárom v Spišských Vlachoch. Od r. 1847 začína botanizovať na Spiši. Špecializoval sa na huby, od roku 1872 členom MAV, napísal okolo 70 druhov vedeckých prác, popísal 100 nových druhov a rodov. Dôležité sú jeho články o cievnatých rastlinách Spiša a Liptova.

Dielo:

„A sepesi gombak jegyzeke“ – Súpis húb na Spiši ( čas. Mtem. es Term. tud. Kozl. 1865a 1867).

„ A magyar gombasat fejlodeserol“ – O vývoji hubársstva v Maďarsku (Budapest 1873)

241

„Magyarorsag hartyagombanak valogatott kepei“ – Vybrané obrazy lístkovitých húb Maďarska (zoš. I. – IV., Pest, 1873 – 77)

Poprad

Rieka Poprad

Územie naturovského významu – NATURA 2000

Katastrálne územie: Okres Poprad: Batizovce, Mengusovce, Štôla, Poprad, Spišská Teplica, Svit. Územie je navrhované z dôvodu ochrany biotopov európskeho významu:

Nižinné až horské vodné toky s vegetáciou zväzu Ranunculion fluitantis a Callitricho – Batrachion a druhov živočíchov európskeho významu: hlavátka podunajská (Hucho hucho), mihuľa potočná (Lampetra planeri) a vydra riečna (Lutra lutra).

Spišskoteplické slatiny

Asi 1 km západne od Popradu

Územie je navrhované z dôvodu ochrany biotopov európskeho významu:

Vnútrozemské slaniská a slané lúky, Slatiny s vysokým obsahom báz a druhov európskeho významu: poniklec slovenský (Pulsatilla slavica), motýľ ohniváčik (Lycaena helle) a syseľ pasienkový (Spermophilus citellus).

Osobnosti

Husz (Huss) Vojech (Bela)

* 3. 2. 1892 Veľká † 15. 7. 1954 Budapešť botanik, mikrobiológ

Venoval sa hubovitým chorobám kultúrnych rastlín. Je autorom viac ako 400 štúdií, článkov a monografických prác. Opisuje tiež mikroskopické huby Tatier a Spiša.

242

Scherffel Aurel Viliam

* 23. 4. 1835 Veľká (Poprad) † 23. 4. 1895 Veľká lekárnik, chemik, botanik

Do r. 1891 viedol lekáreň vo Veľkej s filiálkou vo VT.

1868 – 70 starosta vo Veľkej

1860 – 86 presbyter ev. cirkvi vo Veľkej

1882 – založil Tatranské múzeum a riaditeľoval v ňom do r. 1916. Založil botanické záhrady vo Veľkej a v Smokovci, venoval sa pestovaniu vysokotatranskej kveteny.

Zvara Milan

* 29. 4. 1933 Dovho, Ukrajina † 30. 1. 2002 Poprad esperantista, mykológ, ochranár prírody

Absolvent Gymnázia v Kežmarku, CHTF VŠT Bratislava, odbor potravinárstvo, spracovanie a zužitkovanie lesných plodov. Postgradual tvorba a ochrana krajiny.

Práce:

Priemyselné spracovanie a zužitkovanie húb na Slovensku (1958)

Spracovanie lesných plodín a húb (1963, 1969)

Zbierame Huby (1966)

Zbierame lesné plody (1967)

Huby, trh a zdravie (1970)

Organizujeme nákup lesných plodov (1970)

Organizujeme nákup jedlých druhov húb (1970)

Huby ako súčasť chránenej prírody (1985)

243

Návrh trás biológia:

Spišská Nová Ves – Hlinisko

Spišská Nová Ves – Blaumont – Čintky

Spišská Nová Ves – Ferčekovce –Novoveská Huta

Spišská Nová VesČingovPrielom Hornádu (Slovenský raj)

Spišská Nová VesDobšinská ľadová jaskyňa (Náučný chodník Mokrade Hnilca v lokalite Dobšinská Ľadová Jaskyňa)

Spišská Nová VesHnilčíkHnilčík(Bindt)Hnilčík (Ráztoky)

Spišská Nová VesNálepkovo–Tretí Hámor

Spišská Nová VesZáhajnicaHenclová

Spišská Nová VesMarkušovceMarkušovské stenyMarkušovský hríb

Spišská Nová VesLevočaMariánska hora

Spišská Nová VesNPR Dreveník

Spišská Nová VesNPR PažicaNPR Sivá Brada

Spišská Nová VesUložaVyšné RepašeNižné Repaše

Spišská Nová VesBelianske lúky (k.ú. Spišská Belá)

Spišská Nová VesČervený KláštorPrielom DunajcaLesnicaHaligovské skaly

Spišská Nová Ves, Vikartovce, Čierny Váh – Liptovská Teplička, rieka Hornád územie NATURA 2000.

Slovenský raj Spišská Nová Ves,

Teplička nad Hornádom, Šafárka, Bind, Hnilčík

Levoča, Kežmarok, Spišská Belá

244

2.5 Dejepis Autor: Miroslav Števík

1. Spišský hrad – Spišské Podhradie – Spišská kapitula – Žehra (Dreveník)

Ide o jedinečný komplex objektov (hrad, kapitula, mesto, kostolík v Žehre), zapísaný v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Spišský hrad vybudovaný v 12. storočí plnil pozíciu správneho centra Spišskej župy (sídlo spišských županov). Jeho najcennejšou časťou je románsky palác (vybudovaný okolo roku 1223). Ide o najstaršiu svetskú architektúru regiónu zachovanú do súčasnosti. Z gotickej veže z polovice 13. storočia je nádherný výhľad na okolitú krajinu (Podhradská kotlina), ktorá vytvárala najstaršiu sídelnú vrstvu Spiša. Hrad poskytuje možnosti pre poznanie románskej a gotickej architektúry. Sídlil na ňom kráľovič Koloman Haličský (dal vystavať románsky palác), ako aj významné rody spišských dedičných županov – Zápoľskí, Thurzovci a Csákiovci. Napriek tradovanému názoru, že ide o najväčší hrad na území Slovenska, nie je to pravda. Spišská kapitula predstavuje komplex stavieb (katedrála, prepoštský palác, kanónie) počnúc románskym slohom, budovaný od konca 12. storočia. Odvtedy v nej sídlil spišský prepošt, od 18. storočia (1776) spišský biskup. Lokalita sa nazýva aj slovenský Vatikán. Okrem samotného areálu (zvlášť románskogotická Katedrála sv. Martina s neskorogotickou pohrebnou kaplnkou Zápoľských) je vhodné na prehliadku aj širšie okolie. Nachádza sa tu náučný chodník – Spišský Jeruzalem (modelová krajina podobná reálnemu Jeruzalemu) – vybudovaný v 17. storočí.

Spišské Podhradie predstavuje typické spišské mestečko. Na rozdiel od iných sídiel tu však dodnes stoja tri sakrálne objekty reprezentujúce náboženskú rozmanitosť regiónu typickú najmä pre druhú polovicu 19. storočia – rímskokatolícky kostol, evanjelický kostol a synagóga. Za pozornosť stojí renesančná radnica z roku 1546 (v zástavbe na námestí), mariánsky stĺp z roku 1726 (typický pre zálohované mestá) a barokový kláštor Milosrdných bratov z rokov 1727 – 1736 (patrí medzi rekatolizačné kláštory).

Zo Spišského hradu sa možno presunúť cez Dreveník do Žehry. Kostolík sv. Ducha v Žehre so zachovanými nástennými maľbami zo 14. a 15. storočia patrí k najpozoruhodnejším sakrálnym objektom Spiša i Slovenska. Samotná poloha ranogotického kostolíka na návrší

245

nad dedinou patrí k charakteristickým miestam výstavby kostolov na stredovekom Spiši. Vzdialenosti medzi jednotlivými lokalitami sú prijateľné aj na pešie presuny. Vhodnou kombináciou je prehliadka Spišskej Kapituly, Spišského Jeruzalema (Sivá Brada) a Spišského Podhradia. Ďalšiu možnosť ponúka návšteva Spišského hradu, Dreveníka (stálo tu slovanské hradisko – drevený hrad) a Žehry.

2. Levoča

Najvýznamnejšie historické mesto Spiša, hlavné mesto Provincie spišských Sasov, slobodné kráľovské mesto, od 16. storočia sídlo Spišskej župy. Mesto vybudované neďaleko (Starej) Levoče v novej polohe po tatárskom vpáde (po roku 1242). Obdĺžnikové námestie Levoče má väčšiu dĺžku ako námestie Krakova. Vzhliadnuť tu možno množstvo vzácnych pamiatok (Kostol sv. Jakuba s najvyšším dreveným oltárom na svete, vyhotoveným Majstrom Pavlom; starý kláštor minoritov, renesančná radnica, nový kláštor minoritov, evanjelický kostol, veľký a malý župný dom, meštianske domy). V evanjelickom kostole sa nachádza veľmi cenná, málo známa, historická knižnica. Unikátom je taktiež zachovaný komplex mestského opevnenia, dlhý viac ako 2 km. Pod opevnením vedie chodník, z ktorého možno spoznať systém budovania stredovekého opevnenia. Tvoril ho hradobný múr, pred ktorým sa nachádzal druhý parkanový múr. Za parkanovým múrom bola vyhĺbená priekopa, ktorá sa v prípade potreby napĺňala vodou. Hradby na viacerých miestach spevňujú bašty a veže. Levoča bola najlepšie opevneným mestom Spiša a dobyť sa ju nepodarilo ani husitom. K najpozoruhodnejším domom námestia patria domy Majstra Pavla (č. 21), Hainov dom (č. 40) – známeho levočského kronikára Gašpara Haina, Thurzov dom s pôsobivou fasádou (č. 42), Krupekov dom – krakovského obchodníka Sebastiána Krupeka s nádhernou renesančnou fasádou (č. 44), Spillenbergov dom (č. 45) – slávna lekárska rodina. V dome č. 36 pôsobila v 17. a 18. storočí Breuerova tlačiareň. V meste sídli Spišské múzeum s viacerými expozíciami (Majster Pavol z Levoče, Výtvarná kultúra na Spiši). Levoča si udržiavala po stáročia pozíciu najdôležitejšieho administratívneho, obchodného a remeselného centra na Spiši, strediska vzdelanosti a umenia. Do spolku Pentapolitana (1412) sa združila s mestami ako Košice, Bardejov, Prešov a Sabinov, teda najvýznamnejšími sídlami východného Slovenska. Vzhľadom na množstvo pamiatok a bohatú históriu mesta je vhodné plánovať prehliadku Levoče na celý deň. 246

3. Poprad – Spišská Sobota

Na území mesta Poprad existovalo v minulosti päť samostatných spišských mestečiek – Poprad, Spišská Sobota, Matejovce pri Poprade, Stráže pod Tatrami, Veľká. Do súčasnosti majú ich historické jadrá starobylý charakter. Najzachovalejšiu zástavbu z obdobia renesancie prezentuje jedinečný komplex meštianskych domov v Spišskej Sobote . Vzácna je celá sústava trojosových domov v dolnej časti námestia so strechami s podlomenicou, kde možno získať predstavu o spôsobe zastrešenia domov v spišských mestách v minulosti. Zo striech vyčnievali do ulice žľaby na odvádzanie vody z medzistrešného priestoru, ukončené chrličmi. V Kostole sv. Juraja sa nachádza hlavný oltár z dielne Majstra Pavla (možnosť porovnať rezbu Posledná večera s obdobným dielom na hlavnom oltári v Levoči) z roku 1516, ako aj ďalšie mimoriadne cenné vnútorné zariadenie (neskorogotické oltáre, Kalvária z roku 1489). Spišská Sobota bola po stáročia významným obchodnoremeselníckym centrom horného Spiša. V blízkosti kostola stojí pôvodne renesančná zvonica z roku 1598, neskôr barokovo upravená, ako aj radnica. Vo zvonici sa ako jednej z mála na Slovensku zachovali pôvodné zvony.

K typickým spišským mestečkám patril Poprad . Jeho najpozoruhodnejšími pamiatkami sú Kostol sv. Egídia so vzácnymi nástennými maľbami a renesančná zvonica z roku 1663. Kostol je voľne prístupný a vhodný pre poznanie charakteristických stredovekých nástenných malieb v sakrálnom objekte ( Biblia pauperum ). V meste sídli Podtatranské múzeum s expozíciami: Gánovce, nálezisko neandertálskeho človeka , Pravek a raný stredovek pod Tatrami , v Spišskej Sobote Cechy, remeslá a umenie , ako aj Podtatranská galéria. Aktuálne sa v múzeu prezentuje jedinečná výstava o hrobke germánskeho náčelníka z prelomu 4. a 5. storočia, nájdenej v roku 2006 na území mesta (Poprad – Matejovce).

4. Spišská Nová Ves – Smižany

Mesto s výnimočným urbanizmom (šošovkovité námestie nebývalých rozmerov). Za svoj rozkvet vďačí predovšetkým baníctvu (bohaté náleziská železných a medených rúd). Námestiu dominuje Kostol Panny Márie s najvyššou kostolnou (neogotickou) vežou na Slovensku z konca 19. storočia (87 m). Z interiérového zariadenia kostola je najcennejšia 247

skupina Kalvárie (neskorogotická práca od Majstra Pavla – okolo roku 1520). Druhou najvýznamnejšou stavbou mesta je Provinčný dom, sídlo Provincie XVI spišských miest (1774 – 1876), ktorý vznikol prestavbou starej radnice v rokoch 1775 – 1777. V súčasnosti sídlo Múzea Spiša s expozíciou Príroda a história okresu Spišská Nová Ves . Rozsiahle námestie umožnilo výstavbu viacerých ďalších objektov – novej radnice (stavaná od roku 1777), evanjelického kostola (1790 – 1796) na pôdoryse gréckeho kríža, čo bolo typické pre protestantské kostoly, ako aj secesnej stavby reduty zo začiatku 20. storočia. Mesto preslávené v stredoveku výrobou bronzových zvonov a krstiteľníc (zakladateľ kovolejárne Majster Konrád). Na námestí pri radnici sa nachádza originálny zvon vyhotovený na prelome 14. a 15. storočia v tejto dielni pre kostol v Markušovciach. V meste možno navštíviť Galériu umelcov Spiša . Samotný objekt umožňuje spoznať stavebné riešenie renesančných meštianskych domov (dvor s renesančnou loggiou – stĺpovou chodbou etc).

Smižany sa vyvinuli pôvodne ako služobnícka osada (psiari) v 12. storočí, ktorej obyvatelia sa zúčastňovali kráľovských poľovačiek so psami. V obci sa nachádzajú expozície Múzea Spiša – Národopisné múzeum a Rodný dom kpt. Jána Nálepku .

5. Markušovce

Starobylé sídlo významného šľachtického rodu Máriássyovcov, obývané v minulosti Slovákmi a Maďarmi. Šľachtici sa hlásili v novoveku ku kalvinizmu, čo bol na Spiši jav výnimočný. Obec bohatá na historické pamiatky, z ktorých najvýznamnejšiu pozíciu zastáva stredoveký opevnený hradný kaštieľ v susedstve neskororománskeho Kostola sv. Michala archanjela (oba objekty z 13. storočia), ďalej renesančný kaštieľ z roku 1643 so štyrmi nárožnými vežami a rokokový letohrádok Dardanely, z ktorého výstavbou sa začalo v roku 1775. Stavbu letohrádku zrejme podnietila plánovaná návšteva Jozefa II., spoluvládcu s rakúskou cisárovnou Máriou Teréziou. V kaštieli sa nachádza expozícia Múzea Spiša – Nábytkárske múzeum , v letohrádku Múzeum hudobných klávesových nástrojov , jediné svojho druhu na území Slovenska. V okolí kaštieľa a letohrádku je rozsiahly francúzsky park. V 16. – 17. storočí tu pôsobila humanistická škola, založená Máriássyovcami. V obci sa nachádza viacero šľachtických kúrií. Markušovce sa radia k najvýznamnejším šľachtickým sídlam na

248

Spiši (Veľká Lomnica – Lomnickovci, Toporec a Spišský Hrhov – Görgeyovci, Strážky – HorváthStansithovci).

6. Kežmarok

Historicky druhé najvýznamnejšie mesto Spiša (po Levoči). V minulosti známe najmä remeselnou výrobou. Na túto tradíciu v súčasnosti nadväzuje podujatie Európske ľudové remeslo, konané pravidelne v druhý júlový víkend. Mesto preslávila v minulosti vynikajúca škola – evanjelické lýceum. Študovali na ňom mnohé významné osobnosti rôznych národností, vrátane slovenských dejateľov. V budove sa v súčasnosti nachádza 150 000 zväzkov, 53 inkunábulí a 2600 tlačí zo 16. storočia. Je to najväčšia stredoškolská knižnica v strednej Európe. V jej susedstve sa nachádza drevený artikulárny kostol (pamiatka UNESCO) z roku 1717. Ide o typickú polohu evanjelických kostolov budovaných v čase náboženskej neslobody (na okraji miest, z najlacnejšieho materiálu, bez veží etc.). Jednoduchosť vonkajšieho vzhľadu kontrastuje s bohatým barokovým zariadením a výzdobou interiéru, čo však pre evanjelické kostoly nebol jav typický. V jeho susedstve stojí monumentálna stavba nového evanjelického kostola z konca 19. storočia, postavená na základe plánov Theofila von Hansena. Podľa pôvodného zámeru mal mať kostol dve veže, keďže celý projekt si zakladal na symetrii. Plán bol pôvodne určený pre oblasť Orientu a z tohto dôvodu pôsobí táto stavba v Kežmarku „exoticky“. K ďalším vzácnym pamiatkam mesta patrí gotický Kostol sv. Kríža (13. storočie, prestavaný v rokoch 1444 – 1498) a stredoveký mestský hrad (1462), o prestavbu (kostol), resp. výstavbu (hrad) ktorých sa zaslúžili spišskí dediční župani Zápoľskí. V susedstve kostola stojí architektonicky najcennejšia renesančná zvonica z rokov 1586 – 1591, nazývaná Zlatá veža. Za pozornosť stojí skutočnosť, že ukončenie kostolnej veže bolo prispôsobené ukončeniu renesančnej zvonice (atika). Z vnútorného zariadenia kostola je najcennejší hlavný oltár, ktorého vyhotovenie sa podľa najnovších výskumov pripisuje Majstrovi Pavlovi. Do jeho okruhu patria aj plastiky Kalvárie a Madony. K typickej trojici objektov v okruhu kostolov sa radí okrem zvonice ešte budova školy. Rovnako v Kežmarku stojí renesančná škola z roku 1536. V tomto prípade ide o učebnicový príklad riešenia zastrešenia renesančných objektov (vnútorná strecha v tvare písmena w so žľabmi odvádzajúcimi dažďovú vodu). Centru mesta dominuje radnica z polovice 15. storočia (1461), neskôr renesančne (1541 – 1543) a 249

klasicisticky prestavaná (1799). Klasicistická veža je kópiou veže kláštorného Kostola sv. Petra v Salzburgu. Objekt obsahuje gotické, renesančné a klasicistické stavebné prvky. Renesančné okná sú odkryté na dvoch stranách radnice. Na tejto stavbe sa dobre dokumentuje skutočnosť ako jednotlivé objekty časom prechádzali stavebnými úpravami. Pre prehliadku mesta je vhodný postup: artikulárny kostol – lýceum – radnica – Kostol sv. Kríža – zvonica – škola – hrad.

V meste sídli Kežmarské múzeum. Na hrade sú okrem iného sprístupnené expozície: Praveké a stredoveké osídlenie Kežmarku , Vývoj Kežmarku v 13. – 18. storočí , Kežmarský strelecký spolok . V meštianskom dome na námestí sa nachádza hodnotná expozícia meštianskej bytovej kultúry.

7. Spišská Belá – Strážky

Starobylé spišské mestečko s gotickým Kostolom sv. Antona pustovníka a renesančnou zvonicou. Vybudované bolo na vysokých brehoch potoka Belá tvoriac širokú potočnú ulicovku. V meste sa nachádza vysunutá expozícia Slovenského technického múzea – Múzeum Jozefa Maximiliána Petzvala, priekopníka modernej fotografickej optiky. Dokumentuje historický vývoj fotografickej a kinematografickej techniky.

V blízkosti mesta, v časti Strážky, stojí pôvodne gotické šľachtické sídlo, prestavané v 16. storočí na renesančný kaštieľ, v susedstve ktorého je rozsiahly anglický park. Pri kaštieli jestvovala latinská humanistická škola (1584 – 1711), založená Gregorom Horváthom Stansithom. Novo upravené okolie dáva vyniknúť Kostolíku sv. Anny (14. storočie) a renesančnej zvonici. V poslednom čase sa v kostolíku podarilo odkryť vzácne nástenné maľby a zvonica prešla komplexnou renováciou. V kaštieli sú prezentované stále expozície – Zbierka umeleckého remesla , Portrét 17. – 19. storočia na Slovensku , Ladislav Medňanský a Strážky . Ladislav Medňanský patrí k popredným impresionistickým maliarom stredoeurópskeho formátu. Za pozornosť stojí skutočnosť ako sa staviteľom podarilo zosúladiť vzhľad kaštieľa a zvonice, ktoré spoločne vytvárajú pôsobivý renesančný architektonický komplex. Exkurzia v Spišskej Belej a Strážkach ponúka široké možnosti poznávacích aktivít. Po prehliadke mesta (kostol, zvonica, námestie) a kaštieľneho areálu (zvonica, kostol, kaštieľ) je možné realizovať doplnkový vzdelávací a relaxačný program v príjemnom prostredí rozsiahleho anglického

250

parku pri brehu rieky Poprad. Inou alternatívou je návšteva Spišskej Belej, Strážok a Belianskej jaskyne.

8. Hrad Ľubovňa – Stará Ľubovňa

Stredoveký hrad z konca 13. storočia, v rokoch 1412 – 1772 sídlo správcov zálohovanej časti Spiša. Medzi zálohovanými sídlami bola aj Spišská Nová Ves. Hrad navštívilo 7 uhorských a poľských panovníkov, v rokoch 1656 – 1661 tu boli uschované poľské korunovačné klenoty. Hradnú väznicu spoznal v roku 1768 známy dobrodruh Móric Beňovský. Tunajšia architektúra reprezentuje gotický, renesančný a barokový sloh. Gotická veža z prelomu 13. a 14. storočia svojim vzhľadom pripomína vežu Spišského hradu. Na hrade bol nedávno sprístupnený veľkolepý renesančný palác z polovice 16. storočia. Najvýznamnejším objektom dolného hradu je unikátny ušnicový bastión z polovice 16. storočia s podzemnými chodbami, jediný zachovaný bastión tohto typu na území Slovenska. V susedstve hradu sa nachádza skanzen prezentujúci ľudovú architektúru severného Spiša a severozápadného Šariša. V skanzene stojí gréckokatolícky kostolík z Matysovej z roku 1833 so vzácnym ikonostasom zo 17. storočia. Jednotlivé objekty prezentujú kultúru bývania, hospodárske činnosti a ľudové zvyky pri významných životných udalostiach. Za skanzenom stojí stredoveký tábor. Hrad a skanzen spravuje Ľubovnianske múzeum. V meste možno navštíviť Dom mešťana predstavujúci bytovú kultúru meštianstva.

Prehliadka hradu umožňuje spoznať architektúru gotického (veža, neskorogotický portál – oslí chrbát), renesančného (palác, bastión) a barokového (kaplnka, palác Lubomirských) obdobia, ako aj históriu spišského zálohu (1412 – 1772), ktorého súčasťou bolo 360 rokov aj mesto Spišská Nová Ves. Ľudová architektúra v skanzene zasa predstavuje spôsob bývania vidieckeho obyvateľstva, resp. objekty typické pre vidiecke prostredie (drevenice, kostol, mlyn, kováčňa, sýpky, hospodárske dvory etc.). Severne od hradu a skanzenu sa nachádza rozsiahly lesopark (prístrešky, ohniská), ktorý vytvára dobré možnosti pre doplnkové vzdelávacie a relaxačné aktivity po prehliadke spomínaných pamiatok.

251

9. Podolínec

Jedno zo štyroch opevnených miest Spiša (Levoča, Kežmarok, Spišská Nová Ves – čiastočný systém hradieb). V roku 1409 tu bol za panovania Žigmunda Luxemburského z iniciatívy jeho tajného kancelára Imricha z Perína vystavaný mestský hrad (dnes Mestský úrad). Spoločne s hradom v Kežmarku predstavuje typickú lokalizáciu mestského hradu pri hlavnej bráne. Podolínec bol v minulosti preslávený významnou školou – piaristickým kolégiom (1643 – 1919). Veľkolepo riešené rozsiahle námestie v tvare polovičnej šošovky poskytovalo dobré podmienky pre konanie jarmokov a trhov, ktorých sa v Podolínci mohlo konať najviac v rámci celého Spiša. Jednej strane mesta dominuje bývalý hradný palác (dnes Mestský hrad), druhej dvojvežový ranobarokový Kostol sv. Stanislava. Uprostred námestia stojí Kostol Panny Márie z konca 13. storočia, v jeho susedstve najsevernejšie položená spišská renesančná zvonica. Najnovšie výskumy ukázali, že bronzová krstiteľnica v kostole z druhej polovice 14. storočia je dielom Majstra Konráda zo Spišskej Novej Vsi. V blízkosti kostola a zvonice boli nedávno objavené základy neznámej stavby obdĺžnikového pôdorysu. Podľa všetkého ide o objekt mestskej školy zo 16. storočia. Analogickú situáciu (kostol, zvonica, škola) nachádzame napríklad v Kežmarku. Na miestnom cintoríne stojí Kaplnka sv. Anny, ktorej apsida je románska, k nej priliehajúci oktogón (osemuholník) gotický a loď renesančná. Ide o vzácny príklad na seba nadväzujúcich troch stavebných fáz jedného objektu. Názory o tom, že na mieste kostolíka stála rotunda, sa nepotvrdili. Na viacerých miestach Podolínca sa zachovali mestské hradby. Podolínec je prvým mestom, z ktorého máme správy o opevnení ešte z 13. storočia (1292). Zároveň je to prvé mesto na území dnešného Slovenska, ktoré získalo právo skladu, najvýznamnejšieho privilégia hospodárskeho charakteru. Exkurziu po Podolínci je možné spojiť s návštevou neďalekých kúpeľov Vyšné Ružbachy, kde sú vhodné podmienky pre doplnkový vzdelávací a relaxačný program.

10. Červený kláštor (Pieniny)

Červený kláštor bol postavený po roku 1320 na pravom brehu rieky Dunajec. Obývali ho kartuziánski mnísi od 14. storočia do polovice 16. storočia. Ide o najprísnejšiu rehoľu západného kresťanstva. Mlčanliví mnísi sa zaoberali okrem iného prepisovaním kníh. Obývali jednotlivé cely po obvode kláštorného dvora. V 18. storočí v kláštore bývali kamalduli.

252

V tomto čase vznikol v Červenom kláštore prvý preklad Svätého písma do slovenčiny pričinením spišského rodáka Romualda Hadbavného (narodený v Machalovciach, miestnej časti Jánoviec). Známy je aj herbár frátra Cypriána, postavy opradenej legendou o lietajúcom mníchovi. Faximile herbára možno vzhliadnuť v expozícii. K najcennejším objektom kláštora z čias pôsobenia kartuziánov patrí jednoloďový gotický Kostol sv. Antona pustovníka, ako aj gotická kapitulná sieň so vzácnymi nástennými maľbami zo začiatku 16. storočia (Pašiový cyklus). V 18. storočí kamalduli barokovo prebudovali podstatnú časť kláštorného areálu. Vtedy nadobudol kostol nádhernú rokokovú štukovú výzdobu, ktorá kontrastuje s jednoduchým architektonickým riešením gotickej lode. Na niektorých oknách kostola sa zachovala vzácna sklenená výplň zo 16. storočia.

Z čias pôsobenia kamaldulov (18. storočie) sa do súčasnosti zachovala vysoká zvonica (veža) pristavaná ku kostolu, ako aj zvonica pri domčeku priora (predstaveného) kláštora a jeden kompletný mníšsky domček z roku 1719. Lokalita je vhodná na poznanie prísneho mníšskeho života, ako aj gotickej a barokovej architektúry. Červený kláštor a starý františkánsky kláštor v Levoči sú najzachovalejšie stredoveké kláštory Spiša. Návšteva Červeného kláštora sa dá vhodne doplniť s túrou po prielome Dunajca, prípadne výstupom na vrch Tri koruny (na poľskej strane).

11. Kláštorisko (Slovenský raj)

Najstarší kartuziánsky kláštor v Uhorsku, vystavaný na začiatku 14. storočia. Od osemdesiatych rokov pod vedením doc. M. Slivku prebieha jeho čiastočná rekonštrukcia. Dominoval mu Kostol sv. Jána Krstiteľa, v susedstve ktorého sa nachádzal rajský dvor. V dolnej časti kláštora stáli okolo veľkého dvora trojpriestorové mníšske cely. Mnísi sa zaoberali prepisovaním kníh, ale aj liečiteľstvom a alchýmiou. V roku 1543 sa presťahovali do Červeného kláštora, kde so sebou zobrali aj knižnicu. Kláštor bol následne zbúraný, aby sa nestal útočišťom lúpežných rytierov. V lokalite sa nachádza malé kláštorné múzeum so vzácnou zbierkou originálnych kachlíc. Návštevu lokality je vhodné spojiť s túrou od prielomu Hornádu. Počas letných mesiacov v areáli kláštora pracujú študenti, ktorí v prípade potreby poskytnú žiackej výprave podrobný výklad o jeho dejinách a architektúre. Na rozdiel od Červeného kláštora sa tu zachovalo pôvodné stredoveké priestorové riešenie kláštora,

253

ktorý bol opevnený hradbou. Okolie kláštora vytvára vhodné podmienky pre doplnkový vzdelávací a relaxačný pobyt.

12. Gelnica

Najvýznamnejšie banícke centrum Spiša v stredoveku. Mestské výsady dostala Gelnica už v 13. storočí (v roku 1276 označená ako civitas ). Po stáročia plnila pozíciu prirodzeného centra celej baníckej oblasti dolného Spiša, v ktorej sa nachádzali bohaté ložiská rúd (meď, železo, zlato, striebro). Od 15. storočia patrila k majetkom Spišského hradu, no stále si udržiavala významné postavenie, aj ako člen 7 banských miest horného Uhorska. O prosperite mesta v minulosti svedčí viacero zachovaných pamiatok, z ktorých vynikajú gotický kostol a radnica. Nad mestom existoval v minulosti hrad z 13. storočia, z ktorého sa zachovali iba ruiny. Na rozdiel od niektorých iných banských miest na Slovensku, kde došlo k útlmu ťažby, si Gelnica so Spišskou Novou Vsou a Smolníkom udržali významné postavenie aj v 17. – 19. storočí. Bohatú históriu tohto významného spišského mesta možno spoznať aj počas návštevy tunajšieho Baníckeho múzea .

13. Spišský Štvrtok

Vo včasnostredovekom období patril k významným trhovým sídlam na Spiši. Týždenné trhy sa tu konávali vo štvrtok. Vo Štvrtku sa stretávali na svojich zasadnutiach aj spišskí kopijníci, šľachtici s významnými právami a vojenskými povinnosťami. Od roku 1465 podliehal Štvrtok panstvu Spišského hradu (spišským dedičným županom Zápoľským). Obec neoplýva početnosťou pamiatok, ale jedna zaujíma mimoriadnu pozíciu v rámci stredoeurópskeho priestoru. V susedstve gotického kostola stojí poschodová gotická kaplnka Zápoľských z roku 1473, jedna z najpozoruhodnejších stavieb obdobia gotiky. Obdobná kaplnka z iniciatívy Zápoľských bola postavená aj na Spišskej Kapitule, nedosahuje však umeleckú hodnotu tej v Spišskom Štvrtku. Z polohy Kostola sv. Ladislava je dobrý výhľad na okolie, vrátane Myšej hôrky, kde existovalo staroveké mesto (tzv. Spišské Mikény). To, že sa Zápoľskí rozhodli vybudovať kaplnku práve v spomínanom mestečku nie je vecou náhody. Dominantná poloha Kostola sv. Ladislava na návrší popri najvýznamnejšej ceste regiónu (magna via) v Hornádskej kotline priam núkala umiestnenie tak honosnej stavby práve do 254

tohto priestoru. V roku 1672 v blízkosti kostola a kaplnky založili kláštor minoritov šľachtici Csákyovci. Návštevu lokality je možné realizovať ako zastávku pri ceste zo Spišskej Novej Vsi na horný Spiš.

14. Spišské Vlachy

Starobylé spišské mesto založené Valónmi (obyvatelia románskeho pôvodu z územie dnešného Belgicka) v 12. storočí. Na Spiši v 13. storočí sa spomínajú štyri národnosti – Slováci, Maďari, Nemci a Valóni. Z jazykového hľadiska ide o štyri rozličné skupiny. Slovenčina je slovanským jazykom, maďarčina ugrofínskym, nemčina germánskym a francúzština románskym. Na uvedenom príklade možno prezentovať národnostnú a jazykovú rôznorodosť stredovekého Spiša. Dorozumievacím jazykom bola po stáročia latinčina, ktorá sa stala základom najmä románskych jazykov. Rolu latinčiny možno v súčastnosti porovnať s pozíciou angličtiny.

Spišské Vlachy sa neskôr stali členom Spoločenstva spišských Sasov. Osobitné postavenie mala miestna fara, ktorá nepodliehala Spišskému prepošstvu, ale priamo ostrihomskému arcibiskupovi. V rokoch 1412 – 1772 bolo mesto súčasťou zálohovanej časti Spiša poľským kráľom. Miestny kostol patrí k najväčším dvojloďovým kostolom na Spiši, čo svedčí o ekonomickej sile mesta i početnosti jeho obyvateľov. V interiéri sa nachádza kríž vyhotovený v okruhu majstra Pavla z Levoče (1520). Námestiu dominuje radnica s gotickou vežou, Mariánsky stĺp zasa pripomína obdobie zálohu (1728), keďže ich v zálohovaných mestách dal vystavať spišský starosta Teodor Lubomirský. Návštevu Spišských Vlachov je možné naplánovať aj ako zastávku pri návrate do Spišskej Novej Vsi zo Spišského hradu a Žehry.

15. Vysoké Tatry

Tatry boli do 18. storočia neosídlené, hoci sa tu už v stredoveku uskutočňovali kutacie pokusy, nálezy rúd však boli skromné. Prvé tatranské turistické stredisko – Starý Smokovec – bolo založené v roku 1793. Jeho rozvoj nastal v 19. storočí zásluhou Jána Juraja Rainera. Turistický ruch sa tu rozvinul v súvislosti so založením košickobohumínskej železnice

255

(1871). V tom istom čase vzniká Nový Smokovec (1872). Postupne boli všetky strediská spájané cestnou magistrálou. V roku 1895 sa Tatry sprístupnili železnicou Poprad – Tatranská Lomnica. Pozemná lanovka na Hrebienok bola postavená v roku 1908. Rozvoj turizmu v Tatranskej kotline podporilo objavenie Belianskej jaskyne (1881). Najvýznamnejšiu pozíciu nadobudla Tatranská Lomnica ako prvé štátom spravované kúpeľné stredisko. V súčasnosti sa tu nachádza Múzeum Tatranského národného parku, v blízkosti aj botanická záhrada, resp. náučný chodník. Nedávno tu bolo sprístupnené súkromné múzeum lyžovania. V tatranskej architektúre má výrazné zastúpenie secesný sloh z prelomu 19. a 20. storočia. Do rozpadu RakúskoUhorska v roku 1918 boli Tatry navštevované príslušníkmi vyšších spoločenských vrstiev Uhorského kráľovstva. Po vzniku Československa začali byť hojne navštevované najmä turistami z Čiech.

Záver

Pri plánovaní dejepisných exkurzií po Spiši sa vychádzalo z požiadavky spájania prirodzených pamiatkových celkov, resp. poukázaním na možnosti realizácie doplnkového vzdelávacieho a relaxačného programu. Množstvo ďalších informácii súvisiacich s jednotlivými lokalitami obsahujú úvodné texty historického charakteru. Predkladané informácie sú obohatené o výsledky najnovších výskumov, ktoré dosiaľ neboli nikde publikované. Poukazuje sa v nich na rozličné širšie súvislosti, historický kontext, ako aj medzipredmetové vzťahy (dejepis, výtvarná výchova, slovenský jazyk a literatúra, telesná výchova, hudobná výchova, zemepis). Syntetický pohľad je najväčším prínosom uvedeného materiálu.

Kľúčové slová: dejiny, Spiš, pamiatky, architektúra, románsky sloh, gotický sloh, renesancia, barok, klasicizmus, secesia, kostol, kaplnka, hrad, radnica, hradby, škola, Majster Pavol z Levoče

256

Návrh trás:

Spišská Nová Ves – Markušovce – Spišské Vlachy – Spišský hrad – Spišské Podhradie – Spišská kapitula – Žehra

Spišská Nová Ves – Levoča – Spišský Štvrtok – Poprad – Spišská Sobota

Spišská Nová Ves – Kežmarok – Strážky – Spišská Belá – Vysoké Tatry

Spišská Nová Ves – Podolínec – Stará Ľubovňa – Čerevný Kláštor (Pieniny)

257

2.6 Geografia Autor: Vladimíra Lišková

Práca pozostáva zo stručnej všeobecnej charakteristiky vybraných vidieckych a mestských sídel Spiša (čiastkové charakteristiky FG: litogeografická, morfogeografická, klimageografická, hydrogeografická, pedogeografická, biogeografická – potenciálna vegetácia; HG: história, obyvateľstvo, poľnohospodárstvo, priemysel, doprava, služby, cestovný ruch). Historické hranice Spiša nesúhlasia s dnešným územnosprávnym členením. V súčasnosti je územie Slovenska rozdelené na 79 okresov (NUTS IV), pričom k okresným mestám boli pridelené spádové územia, ktoré nesúhlasí s históriu daných obcí. Preto hranice historického Spiša nekorešpondujú s dnešnými administratívnymi hranicami okresov, dokonca ani obcí.

Brutovce

Obec leží na východnej hranici Spiša, v okrese Levoča v Prešovskom kraji, v nadmorskej výške 846 m, s rozlohou 1 368,4 ha. Brutovce sa nachádzajú v Levočských vrchoch (flyšové pohorie), klíma oblasti je mierne chladná. Obcou preteká rieka Slavkovský potok (povodie Hornádu, úmorie Čierneho mora). Vyskytujú sa tu kambizeme, na ktorých by sa potenciálne mali nachádzať jedľovosmrekové lesné spoločenstvá. Z chránených území sa tu nachádza chránené vtáčie územie Levočské vrchy.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1319. V roku 2012 v obci žilo 199 obyvateľov. Podľa Sčítania obyvateľov, domov a bytov v roku 2011, tvorili 94 % obyvateľstva Slováci. Vyše 90 % sa hlásilo k rímskokatolíckemu vierovyznaniu. Takmer 45 % obyvateľstva dosiahla najvyššie vzdelanie učňovské a základné. V obci chýbajú ubytovacie a stravovacie zariadenia, cestné komunikácie (III. triedy) sú v dezolátnom stave. Brutovčania majú vypracované strategické dokumenty na zlepšenie situácie. Rovnako by chceli obnoviť poľnohospodárske družstvo.

Zaujímavosti: rímskokatolícky gotický kostol z prvej polovice 14. storočia, ktorý bol upravený v 18. a 20. storočí, so zachovanými gotickými plastikami z 14. a 15. storočia. Okrem toho sa na území obce nachádza ďalšia sakrálna pamiatka, ktorou je kaplnka, ktorá je dnes v poli. V centre obce bol vybudovaný pamätník 1. a 2. svetovej vojny. V obci vyviera 258

liečivý prameň pomenovaný po patrónovi obce – Svätý Vavrinec. Historickú ľudovú architektúru demonštrujú staré drevenice (http://www.brutovce.sk/?page_id=10, 2014).

Gelnica

Mesto sa nachádza na JV Spiša, na hranici s Gemerom. Gelnica je okresným mestom nachádzajúcim sa v Košickom kraji. Nadmorská výška obce je 365 m, rozprestiera sa na rozlohe 5 765,2 ha. Gelnica leží v jadrovom pohorí Volovské vrchy, ktoré je bohaté na nerastné suroviny (železné rudy – najmä železo a meď), čo v konečnom dôsledku podnietilo jeho vznik. Klíma mesta je na rozmedzí miernej a mierne chladnej oblasti, hlavným tokom je rieka Hnilec (povodie Hornádu, úmorie Čierneho mora). Z hľadiska pôd sa tu vyskytujú kambizeme, na ktorých by mali rásť prevažne bukové, smrekové a jedľové spoločenstvá a popri vodnom toku dubovohrabové a lužné lesy. Na území sa nachádza chránené vtáčie územie Volovské vrchy.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1276. V roku 2012 mesto obývalo 6 206 obyvateľov. Podľa SODB 2011 tvorili Slováci vyše 84 % obyvateľstva. Takmer 62 % sa hlásilo k rímskokatolíckej cirkvi. Najvyššie dosiahnuté vzdelanie každého piateho občana bolo podľa údajov stredoškolské s maturitou. Hospodárska situácia mesta je na zlej úrovni, mesto sa nachádza v depresnej a hospodársky problémovej oblasti, a to hlavne kvôli transformácii, úpadku tradičných odvetví, nízkemu ekonomickému potenciálu. Gelničania sa snažia o modernizáciu, chcú z Gelnice vytvoriť moderné centrum v dynamicky sa rozvíjajúcom regióne. Zatiaľ však môžu turisti navštíviť banícke múzeum, tradičné podujatia, ale aj malebnú prírodu Hnileckých vrchov.

Zaujímavosti: názov obce vznikol z mena rieky Gnilec (Hnilec), z čoho bol neskôr odvodený nemecký názov Gollnitz a z neho slovenský Gelnica. Gelnica bola od polovice 13. storočia kráľovským banským mestom. Ťažili sa tu nielen striebro a meď, ale aj zlato, ortuť, olovo a železná ruda. Dominantnými budovami sú bývalá radnica (dnes Banícke múzeum) a budova okresného úradu. Historický ráz vyzdvihujú aj starobylé domy v tereziánskom baroku z druhej polovice 18. storočia.

Sakrálne a svetské pamiatky: Dominikánsky kláštor (zvyšky klenieb zo stredovekej stavby, existoval takmer 300 rokov, bol zničený počas vnútorných nepokojov v roku 1543). 259

Budova radnice pochádza z roku 1802. Pôvodom renesančná budova (už len jadro) bola rozšírená o ďalšie budovy a upravená fasádou z tereziánskeho baroka. Nad portálovým rizalitom sa vypína mohutná baroková veža (symbol Gelnice). Od roku 1963 v budove sídli Banícke múzeum. Rímskokatolícky kostol je jednou z najstarších budov, pochádza z 14. storočia. Postavený bol v gotickom štýle. V kostole nechýba kamenná socha sv. Barbory z konca 15. storočia. Zvyšné pamätihodnosti kostola, rovnako ako aj budova farského úradu pochádzajú z 18. storočia. Kamenný most z polovice 19. storočia zdobí pamätná tabuľa s rokom výstavby (1837) a monogramom mesta G.B. (Göllnitzbánya). Typickou dominantou Gelnice je nevysoké bralo so zvyškami niekdajšieho Gelnického hradu, ktorý bol postavený v 13. storočí (www.gelnica.sk, 2014). Viac v sekciách: história, biológia (geológia – baníctvo)

Haligovce

Obec Haligovce sa rozprestiera na SV krajiny v okrese Stará Ľubovňa (Prešovský kraj) v blízkosti štátnych hraníc s Poľskom, v nadmorskej výške 506 m. Rozloha obce je 1 136,4 ha. Intravilán sa nachádza vo flyšovom pásme Spišskej Magury, ktoré je vytvorené z pieskovcov a ílovcov s prímesou vápencov. Sever územia prechádza do Pienin (Národná prírodná rezervácia Haligovské skaly, tvorené vápencami a dolomitmi), z paleontologického hľadiska je oblasť významná hlavne kvôli jaskyni Aksamitka, ktorá je náleziskom piritizovaných amonitov (z druhohôr). Haligovce sa nachádzajú v mierne studenej oblasti na sútoku Lesnianského a Lipnického potoka. Rieky patria do povodia Popradu a ten sa vlieva do Baltického mora. Haligovské pôdy sú málo úrodné kambizeme prevažne kyslé a v oblasti Haligovských skál sú to rendziny a pararendziny. Na území obce by sa mali nachádzať v bezprostrednej blízkosti toku lužné lesy, prevažná časť by mala byť tvorená bukovým lesným spoločenstvom a severná časť (Haligovské skaly) dubovohrabovými lesmi lipovými a bukovými lesmi vápnomilnými.

Prvá zmienka o obci pochádza z roku 1323 (vtedy pod názvom Svätý Peter). V roku 2012 v obci žilo 670 obyvateľov. Podľa SODB 2011 viac ako 96 % obyvateľstva bolo slovenskej národnosti. Rímskokatolíci tvorili viac ako 95 %, vyše 45 % nemalo ukončené vyššie ako základné vzdelanie. Zástavba je prevažne pozdĺž potoka na južných svahoch Haligovských skál. V minulosti bola obec poľnohospodárskeho charakteru (roľníctvo,

260

lisovanie ľanového oleja, pálenie vápna, drevorubačstvo, furmanka). Obcou prechádzajú cesty II a III. triedy. Je tu možnosť ubytovania sa, či už v chatovej osade a počas turistickej sezóny u súkromníkoch. Vďaka bezprostrednej blízkosti Pienin je táto oblasť pre turistov lákadlom.

Zaujímavosti: V polovici 15. storočia bývalí husitskí bojovníci rozvinuli bratrícke hnutie na čele s Petrom Aksamitom. Medzi centrá bratríkov patrili aj Haligovské skaly (mali tu svoj tábor) a tak bola po ňom pomenovaná jaskyňa Aksamitka (www.obechaligovce.sk, 2014). Viac v sekciách: biológia (zoológia, botanika, paleontológia, geológia).

Hnilčík

Obec sa nachádza na JZ Spiša, v okrese Spišská Nová Ves, v Košickom kraji. Obec sa rozprestiera v nadmorskej výške 678 m, na rozlohe 2 222,9 ha. Z geomorfologického hľadiska sa Hnilčík nachádza vo Volovských vrchoch (jadrové pohorie – ťažba medi a sideritu). Hnilčík má mierne chladnú klímu a preteká ním Železný potok (úmorie Čierneho mora). Z pôd sa tu vyskytujú kambizeme, drvivá väčšina územia je zalesnená. Lesné porasty by mali byť tvorené najmä bukmi, smrekmi a jedľami. Z chránených území tu zasahuje vtáčie územie Volovské vrchy.

Ako samostatná obec sa Hnilčík vyvinul až v 19. storočí. Predtým to bola osada. V 2012 žilo v obci 545 obyvateľov. Podľa SODB 2011 bolo vyše 97 % Slovákov, vyše 81 % vyznávalo rímskokatolícke vierovyznanie a takmer 19 % ukončilo učňovské vzdelanie bez maturity a rovnako 19 % ukončilo strednú odbornú školu s maturitou. Kvôli polohe, reliéfu, pôdam a klíme obec nie je najvhodnejšia na poľnohospodárstvo, po roku 1988 tu nastal aj úpadok priemyslu. Hnilčík vidí svoju budúcnosť v agroturistike, no najprv chce dobudovať technickú infraštruktúru. Rovnako sa plánuje rekonštrukcia cestných komunikácií, ktoré spájajú obec s mestami Spišská Nová Ves a Prešov.

Zaujímavosti: Výskyt radónu v geologickom prostredí, v roku 2011 poklesol v pôdnom vzduchu. Ručne robená štôlňa Ľudmila.

Jednotlivé sídelné časti dnešného Hnilčíka vznikali autonómne a v odlišných mocenských sférach záujmu. Spodná časť Hnilčíka a Bindt v čase vzniku patrila do vlastníctva markušovských Máriássyovcov. Osada Roztoky, horný Hnilčík (osídlenie pri

261

dnešnom kostole, Zimná dolina, Furmanec, Cechy, Štolvek) patrili do vlastníctva mesta Spišská Nová Ves. Horské osady – skôr zoskupenia niekoľkých domčekov – vznikali v blízkosti baní, alebo rudu spracujúcich zariadení, kde ťažiari budovali účelové stavby, okrem iného aj tzv. krámy – akési ubytovne pre baníkov v blízkosti ústí štôlní. Predpokladá sa, že v lesoch si zriaďovali svoje sídla aj uhliari, zberači smoly a pastieri. Charakter osídlenia sa v priebehu stáročí menil: osídlené časti sa „sťahovali“ podľa polohy prosperujúcich alebo zanikajúcich baní.

História baníctva v tejto oblasti prešla od úpadku k modernizácii. V roku 1894 majitelia Bindtu postavili na Železnom potoku vodnú turbínu. Táto hydroelektráreň pre závod Bindt vyrábala prúd pre pohon elektrických banských vŕtačiek, po roku 1904 aj slúžila aj pre osvetlenie povrchových prevádzok, a v neposlednom rade aj pre banícke osady. V čase vzniku to bola prvá výkonnejšia výrobňa elektrického prúdu na Spiši. V roku 1901 sa hĺbila šachta Karol. V tom istom roku postavili na Bindte prvú parnú lokomobilu na výrobu elektrickej energie pre elektrifikovanú úzkokoľajku a na iné prevádzkové účely. Druhú pražiareň na Bindte postavila firma Oberschlesiche Eisenindustrie A. G. v roku 1902. Od roku 1910 ju rozšírili o 6 pecí. V roku 1902 vyhĺbili šachtu Štefan. V roku 1906 závod v Bindte kúpila Banská a hutná spoločnosť od komory arcivojvodu Albrechta. Už v nasledujúcom roku vybudoval nový majiteľ mokrú gravitačnú úpravňu. V roku 1910 mokrá úpravňa na Bindte bola doplnená o nové zariadenie. Pražiareň z roku 1902 dali rozšíriť na 12 pecí a spojiť lanovkou typu Pohlig na parný pohon dĺžky 4 526 m a s prevýšením 67 m s Nálepkovom (po zrušení tamojšej pece).V roku 1913 sa začalo hĺbenie bindtianskej šachty Robert. Po prvej svetovej vojne a následne po svetovej hospodárskej kríze, ktorá sa odrazila aj baníctve. V oblasti začal definitívny úpadok, a to najmä baníctva. Ďalšie zaujímavosti a podrobnejšiu históriu obce nájdete na oficiálnej stránke obce (http://www.obechnilcik.sk/historia).

Zvony na Hnilčíku sú cenným dokladom miestnej histórie. Roztocký zvon pravdepodobne pochádza z roku 1445, mohol pochádzať z novoveskej dielne založenej Majstrom Konrádom po roku 1357. Druhý najstarší „šľachtický“ zvon z roku 1767 je starší ako hnilčícka farnosť (misia minoritu Žigmunda Munkacha, prvého rímskokatolíckeho kňaza, začína v roku 1780). Zvon z roku 1829, aj vzhľadom na motív nanebovzatia Panny Márie, bol od prvej chvíle určený dolnému Hnilčíku (Jerohute). Zvon v Bindte je dôkazom vplyvu a moci princa Alberta, bol odliaty cisárskym odlievačom vo viedenskej dielni, aj keď adresné

262

určenie pre Bindt nie je uvedené. Zvon pravdepodobne pochádza z roku 1865. Veľký zvon nazvali podľa prvého uhorského kráľa Štefana. Zvolený motív zrejme vyjadruje zásluhy štátu – Uhorska, ktorého symbolom bol práve prvý kresťanský panovník. Miestne zvony si zasluhujú pozornosť nielen miestnych občanov, ale aj odbornej verejnosti (viac o Hnilčíckych zvonoch na oficiálnej web stránke obce http://www.obechnilcik.sk/File/hnilcke%20zvony.pdf). Pri exkurzii odporúčame navštíviť ručne robenú štôlňu Ľudmila a návštevu Banského skanzenu a múzea.

Kežmarok

Kežmarok sa nachádza na severe Spišského regiónu v Prešovskom kraji, je okresným mestom o rozlohe 2483,1 ha, v nadmorskej výške 627 m. Územie mesta sa nachádza v mierne chladnej oblasti, vo flyšovom pásme na rozhraní Podtatranskej kotliny a Levočských vrchov. Kvôli svojej polohe voči Tatrám sa nachádza v zrážkovom tieni. Mestom preteká rieka Poprad, ktorá sa vlieva do Baltického mora. Popri rieke sa nachádzajú fluvizeme, inak prevažujú kambizeme. Na území by mali prevládať jedľové, dubovonátržníkové, hrabové a lužné spoločenstvá.

Prvá písomná zmienka o Kežmarku pochádza z roku 1251. V roku 2012 žilo v Kežmarku 16 774 obyvateľov, pričom podľa posledného SODB 2011 tu bolo takmer 85 % Slovákov, 67 % rímskokatolíkov, každý štvrtý občan bol buď bez vyznania, alebo jeho vyznanie nebolo zistené. Čo sa najvyššieho dosiahnutého vzdelania týka, 16 % tvorili obyvatelia bez vzdelania a takmer 27 % ukončilo strednú školu s maturitou. V meste pôsobí cca 230 firiem. Priemysel je zameraný hlavne na potravinársku výrobu (Tatranská mliekareň, a.s., Podtatranská hydina, a.s.), výroba vlekov (Tatrapoma, a.s.), rozvinutý je tu aj textilný priemysel, výroba plastov, drevospracujúci priemysel, stavebníctvo a i. Nemenej dôležité sú v meste aj služby a cestovný ruch. Do Kežmarku sa dostanete po cestách I., II., III. triedy, ale aj železnicou. Kežmarok láka turistov, ktorí bažia nie len po prírode (TANAP, PIENAP a i.), ale aj po histórii (2 národné kultúrne pamiatky – barokový drevený artikulárny evanjelický kostol, budova lýcea s jednou z najväčších historických školských knižníc v strednej Európe, okrem toho zaujmú aj renesančná zvonica, neskorogotická bazilika sv. Kríža a mnoho iných).

263

Zaujímavosti: Z hľadiska geomorfológie, Kežmarok patrí do celku Podtatranská kotlina. Z geomorfologických útvarov sa tu vyskytujú štrukturálne tvrdoše, riečne terasy, kotlinové pahorkatiny, úvaliny kotlín, glaciálnofluviálne kužele.

Levoča

Mesto leží v srdci Spiša, v Prešovskom kraji, na rozhraní Hornádskej kotliny (flyš) a Levočských vrchov (prevažne pieskovce) v nadmorskej výške 628 m, o rozlohe 11 476,7 ha. Územie Levoče, ležiace v Hornádskej kotline (juh), má miernu klímu, zatiaľ čo severná časť, spadajúca už do Levočských vrchov, má mierne chladnú klímu. Mestom preteká Levočský potok (úmorie Čierneho mora), vyskytujú sa tu kambizeme a pararendziny, na ktorých by sa mali nachádzať dubovonátržníkové, jedľovosmrekové, dubovohrabové a na vodné toky viažuce sa lužné rastlinné spoločenstvá. Z chránených území sa tu nachádzajú iba územia európskeho významu, a to Levočské dubiny a chránené vtáčie územie (zasahuje iba na severe) Levočské vrchy.

Levoča je významným historickým mestom, ktoré sa prvýkrát spomína v roku 1249, v roku 2008 bola zapísaná do svetového dedičstva UNESCO a dodnes je známym pútnickým miestom (Mariánska hora). V súčasnosti má mesto takmer 15 tisíc obyvateľov, z toho 83 % tvoria Slováci, vyše 70 % rímskokatolíckeho vierovyznania, takmer každý piaty občan je bez vzdelania, 17 % ukončilo základnú školu a 15 % strednú školu s maturitou. Mestom vedú cesty I., II. a III. triedy. Mesto je orientované prevažne na služby (zdravotnícke zariadenia, nemocnice, školy, špeciálne školy, galérie, múzeá, atď.) a cestovný ruch, ktorý „ťaží“ hlavne z kultúrnohistorického potenciálu mesta.

Zaujímavosti: Levoča bola postavená na vyvýšenej plošine, ktorá malá nie len obranný charakter, no poloha zamedzovala aj povodniam. Intravilán Levoče sa nachádza na strete dvoch geomorfologických celkov – Hornádska kotlina a Levočské vrchy, pričom hranice celkov tvoria výrazne stráne na tektonických zlomoch.

Náboženstvo, konkrétne rímskokatolícke, silno ovplyvňovalo (a stále ovplyvňuje) nielen obyvateľstvo, ale aj jej charakter. Neďaleko sa nachádza známe pútnické miesto – Mariánska hora

264

Poprad

Okresné mesto sa nachádza na SZ Spiša v Podtatranskej kotline (na J zasahuje do Kozích chrbtov) v Prešovskom kraji. Rozprestiera sa na rozlohe 6 311,3 ha. Intravilán mesta sa nachádza v nadmorskej výške 684 m, vo flyšovom pásme, podnebie je tu mierne chladné. Z geomorfologického hľadiska patrí do celku Podtatranská kotlina. Najvýznamnejším vodným tokom je rovnomenná rieka Poprad, vlievajúca sa do Baltického mora. V okolí mesta sa nenachádzajú veľmi úrodné pôdy, iba kambizeme a v okolí toku fluvizeme, na ktoré sa viažu jedľovosmrekové, dubovohrabové a lužné spoločenstvá.

Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 1256. V 2012 v Poprade žilo takmer 53 tisíc obyvateľov, svojim počtom obyvateľov je 10. najväčším mestom na Slovensku (je tvorené šiestimi mestskými časťami – Poprad, Matejovce, Spišská Sobota, Stráže pod Tatrami, Veľká, Kvetnica). Z hľadiska národnosti (podľa SODB 2011) Slováci tvorili takmer 82 %, výrazný podiel obyvateľov bol aj s nezistenou štátnou príslušnosťou (takmer 16 %). Na rozdiel od zvyšku Slovenska, v Poprade sa k rímskokatolíckej viere hlásilo iba 54 % obyvateľstva a tretina obyvateľov bola buď bez vyznania, alebo jej vyznanie nebolo zistené. Takmer tretina obyvateľstva mala ukončenú strednú školu s maturitou a každý siedmy občan bol bez vzdelania. Poprad je najvýznamnejším dopravným uzlom na Spiši. Mestom prechádza diaľnica D1,cesta medzinárodného významu E50, je križovatkou 2 ciest I. triedy (67 a 18), taktiež tade vedú cesty II. a III. triedy. Nemenej dôležitá je železničná stanica PopradTatry, ktorá je zastávkou vnútroštátneho aj medzinárodného významu (rýchliky, EC, IC a i.), no rovnako aj medzinárodné letisko, ktoré patrí medzi najvyššie položené letiská v Európe (718 m n.m.). Čo sa hospodárstva týka, v súčasnosti je tu rozvinutý elektrotechnický, potravinársky, tlačiarenský priemysel. Čo sa služieb týka, mesto je na veľmi dobrej úrovni, rovnako je na tom aj cestovný ruch. V meste sa nachádza Podtatranské múzeum Poprad, Tatranská galéria Poprad aj Mestská pamiatková rezervácia Spišská Sobota, okrem toho tu nájdeme klasicistický evanjelický Kostol Svätej Trojice, budovu múzea bývalého Karpatsko uhorského spolku, Redutu a mnoho iných.

Zaujímavosti: z hľadiska geomorfologických útvarov je Poprad významný najmä výskytom travertínových kôp nachádzajúcich sa v jeho okolí, no nájdeme tu aj štruktúrne tvrdoše, riečne terasy, kotlinové pahorkatiny, úvaliny kotlín, glaciálnofluviálne kužele.

265

Významné podniky: Chemosvit Folie – výroba, zušľachťovanie a predaj flexibilných fólií pre obalové účely a pre elektrotechnický priemysel, na výrobu a predaj výrobkov z plastov, polypropylénových vlákien a strojárenských výrobkov. Tatravagónka Poprad – jeden z najvýznamnejších výrobcov nákladných železničných vozňov a podvozkov v Európe. Moderné, neustále sa vyvíjajúce technológie, kvalitné konštrukcie.

Poráč

Obec sa nachádza v JV časti Spiša v okrese Spišská Nová Ves, v Košickom kraji. So svojou nadmorskou výškou 771 m patrí k najvyššie položeným obciam regiónu, jeho rozloha je 1 885,2 ha. Poráč patrí z geomorfologického hľadiska do Volovských vrchov (jadrové pohorie), severná časť do Galmusu a južná do Havraních vrchov. Územie je bohaté na nerastné suroviny, čo podmienilo jeho vývoj v minulosti aj súčasnosti. Vysoko položená obec leží v oblasti s mierne chladnou klímou, územím obce preteká Poráčsky potok (úmorie Čierneho mora). Na území prevládajú kambizeme, no na severe (Galmus) sa vyskytujú aj pararendziny. Z rastlinných spoločenstiev by tu mali byť zastúpené najmä bukové, jedľovo smrekové a v Poráčskej doline borovicové spoločenstvá. Kaňon Poráčskeho potoka bol vyhlásený za Národnú prírodnú rezerváciu Červené skaly s polokrasovým reliéfom. Taktiež sa tu nachádza chránené vtáčie územie Volovské vrchy.

Prvýkrát sa obec spomína v roku 1374. V súčasnosti má 1 018 obyvateľov. Podľa SODB 2011 z toho takmer 70 % tvoria Slováci a 17 % Rómovia, dve tretiny Poráčanov sú gréckokatolíci, jedna tretina ukončila iba základnú školu, každý piaty je bez vzdelania. Obec má poľnohospodárskopriemyselný charakter. Z poráčskych lesov sa ťaží drevo, je tu družstvo, chov oviec a stále sa ťaží baryt. Aj napriek dezolátnemu stavu cestných komunikácií je vyhľadávaným turistickým strediskom, a to najmä kvôli okolitej prírode a športu (lyžiarske strediská, turistické trasy, cyklotrasy atď). V Poráčskej doline je novovybudovaný PoráčPark, kde sa môžu ubytovať, najesť, rovnako poskytuje wellness služby, bowling a i.

Zaujímavosti: návštevníkom sa pri výstupe na Vysoký vŕšok vyskytne nádherný pohľad na Spiš (cez Tatry, Kráľovu hoľu až po Spišský hrad a Branisko), svojou vysokou polohou zaručuje výhľad na okolité mestá a dediny. Z Vysokého vŕška možno pozorovať stret treťohorných (pieskovcových) a druhohorných (vápencových) vrstiev, v okolí Markušoviec

266

(ľavý breh Hornádu). Baníctvo spájalo obec Poráč s obcou Rudňany poráčskorudnianskym ložiskom (vyše 2 000 rudných ložísk, z toho sa ťažilo cca 240). Všetky poráčske a rudnianske šachty boli pospájané po Rochus obzore (od Poráčskej šachty až po niekdajšiu úpravňu pri Oľši). Rochus obzor bol dlhý cca 12 km.

Spišská Belá Mesto leží v SV časti krajiny v okrese Kežmarok v Podtatranskej kotline, medzi Levočskými vrchmi a Tatrami. Rozprestiera sa na 3 396,4 ha v nadmorskej výške 622 m. Podložie Spišskej Belej je tvorené flyšom (pieskovce, vápnité ílovce), reliéf má charakter kotlinových pahorkatín s úvalinami. Klíma mesta je mierne chladná, preteká ním rieka Poprad (úmorie Baltického mora). Fluvizeme, pôdy viažuce sa na vodný tok, sa vyskytujú takmer na celom území. Z lesných spoločenstiev by sa tu mali objavovať prevažne jedľové a smrekové porasty. Na území sa nachádza Národná prírodná rezervácia Belianske lúky (jediné väčšie nedotknuté rašelinisko Popradskej kotliny).

Prvá zmienka o obci pochádza z roku 1263. V tom čase, až do 19. storočia tvorili väčšinu obyvateľstva Nemci. Malo poľnohospodárskoremeselnícky charakter. V roku 2012 žilo v Spišskej Belej 6449 obyvateľov. Podľa posledného sčítania obyvateľov, domov a bytov v roku 2011 sa 91,3 % hlásilo k slovenskej národnosti. Z hľadiska vierovyznania sa 82 % hlásilo k rímskokatolíckemu a 11,3 % obyvateľstva bolo buď bez vyznania, alebo vyznanie nebolo zistené. Každý piaty občan mesta (20 %) ukončil strednú školu s maturitou, no na druhej strane takmer každý piaty občan (18,7 %) bol bez vzdelania. Mesto je križovatkou ciest I. triedy (67 a 77), taktiež vedia tadiaľ cesta III. triedy a železničná trať. V meste sa nachádzajú zdravotnícke zariadenia, kultúrnohistorické pamiatky, kultúrnovzdelávacie inštitúcie, ubytovacie aj stravovacie zariadenia. Vďaka svojej bezprostrednej blízkosti Tatier, Belianskych Tatier, Popradu, Pienin a iných, je v meste rozvinutý cestovný ruch.

Zaujímavosti: podobne ako v Poprade a Kežmarku, aj tu nájdeme podobné geomorfologické útvary ako napríklad štrukturálne tvrdoše, riečne terasy, kotlinové pahorkatiny, úvaliny kotlín, glaciálnofluviálne kužele. Prírodné pomery okolia Spišskej Belej podmienili vznik rašelinísk a s nimi súvisiaci výskyt špecifickej fauny a flóry viažucej sa práve na tento typ ekosystému.

267

Spišská Nová Ves

Okresné mesto sa nachádza na JV Spiša v Košickom kraji v nadmorskej výške 506 m, má rozlohu 6 667,1 ha. Spišská Nová Ves sa nachádza na hraniciach Hornádskej kotliny (S, flyš), Volovských vrchov (J, jadrové pohorie) a Slovenského raja (JZ hranica mesta, krasové pohorie Spišskogemerského krasu). Intravilán mesta sa nachádza v miernej klimatickej oblasti, juh a extravilán v mierne chladnej. Mestom preteká niekoľko riek, no najvýznamnejším vodným tokom je Hornád (úmorie Čierneho mora). Z pôd prevažujú kambizeme a podzoly, ale nájdeme tu aj úrodné čiernice. Potenciálne by sa tu mali nachádzať prevažne dubovohrabové spoločenstvá (S), lužné lesy (v okolí vodných tokov), na juhu bukové, jedľové a smrekové spoločenstvá. Na území sa vyskytujú 4 chránené územia štátneho významu (Hutianske – PP, Knola – CHA, Modrý vrch – PR, Muráň PR) a chránené vtáčie územie Volovské vrchy.

Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 1268. V roku 2012 tu žilo takmer 38 tisíc obyvateľov, vďaka čomu je Spišská Nová Ves 16. najpočetnejším mestom na Slovensku. Podľa SODB 2011 bolo 80 % Novovešťanov slovenskej národnosti, 60 % rímskokatolíckeho vierovyznania, takmer tretina bola buď bez vyznania, alebo neveriacich, najvyššie ukončené vzdelanie každého štvrtého občana je stredná škola s maturitou a takmer každý siedmy bol bez vzdelania. V Spišskej Novej Vsi je rozvinuté hospodárstvo, najväčším zamestnávateľom je Emraco Slovakia (výroba kompresorov), tiež sa tu nachádzajú podniky zaoberajúce sa výrobou potravín, textilu, nábytku, ťažbou nerastných surovín a i. Mesto má dobrú dopravnú polohu, vedú tade cesty II., III. triedy a hlavná železničná trať. Taktiež služby a cestovný ruch sú na veľmi dobrej úrovni. Spišská Nová Ves ponúka svojim návštevníkom poznanie nielen jej bohatej histórie, kultúry, ale aj prírody.

Spišské Vlachy

Mesto sa nachádza na JV Spiša, v Košickom kraji, v nadmorskej výške 395 m, na rozlohe 4 221,3 ha. Územie Spišských Vlách na severe zasahuje do Hornádskej kotliny (flyš) a na juhu do Volovských vrchov (jadrové pohorie). Časť územia zasahujúca do Volovských vrchov má mierne chladnú klímu, časť v Hornádskej kotline miernu klímu. Územím preteká rieka Hornád, kde sa nachádza hydrometeorologická stanica a 2 vodné plochy (rybníky)

268

Zahura a Blatná. Čo sa pôd týka, v Spišských Vlachoch prevládajú rendziny, v menšej miere sú zastúpené kambizeme, hnedozeme, fluvizeme a pararendziny. Pôvodne by sa na území mali vyskytovať dubovohrabové, lužné a bukové spoločenstvá. Z chránených území tu zasahuje Národná prírodná rezervácia Galmuská tisina.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1243. V roku 2012 v mestečku žilo 3 610 obyvateľov. Podľa SODB 2011 tvorili Slováci takmer 94 %, 82 % rímskokatolíci, 17 % je bez vzdelania a najvyššie dosiahnuté vzdelanie takmer 19 % je stredná škola s maturitou. Spišské Vlachy majú železničnú stanicu a prechádzajú nimi cesty II. a III. triedy. Po roku 1989 nastali v meste zmeny, mesto upadalo. V posledných rokoch nastáva oživenie. Územie má výrazne poľnohospodársky charakter a má potenciál na služby a vidiecky cestovný ruch.

Zaujímavosti: Najväčší rozmach zaznamenali v 16. – 18. storočí. V roku 1923 im bol titul mesta odňatý a znovu priznaný až 1. mája 1992. Stred mesta tvorí pretiahnuté vretenovité námestie. Svoj stredoveký vzhľad stratilo po veľkých požiaroch v rokoch 1656, 1862 a 1924. Medzi najvýznamnejšie historické pamiatky mesta patrí pôvodne románsky, po prestavbe neskorogotický kostol sv. Jána Krstiteľa s barokovým interiérom, bronzovou krstiteľnicou a krucifixom z okruhu Majstra Pavla z Levoče, evanjelický kostol z roku 1787, Radnica s gotickou vežou z 15. storočia a iné. V meste žila aj sestra M. R. Štefánika (http://www.spisskevlachy.sk/index.php?page=omeste, 2014).

Rieka Hornád vytvorila fluviálny reliéf, kde môžeme sledovať útvary ako meandre, úvalinové doliny a iné. Okrem toho sa tu vyskytujú aj štruktúrne tvrdoše.

Stará Ľubovňa

Okresné mesto sa nachádza na SV hranici Spiša, v Prešovskom kraji, v nadmorskej výške 532 m, na rozlohe 3 078,6 ha, na rozhraní flyšových pohorí Spišskošarišské medzihorie a Levočské vrchy. Na území je v okolí rieky Poprad mierna klíma, v ostatnom území mierne chladná. Z pôd tu prevládajú kambizeme, v menšom zastúpení rendziny (S) a fluvizeme. Z hľadiska potenciálnej vegetácie by tu mali byť bukové a lužné lesné spoločenstvá. V katastrálnom území mesta sa nachádza Prírodná pamiatka Litmanovský potok.

269

Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1292. V roku 2012 tu žilo 16 351 obyvateľov. Podľa SODB 2011 tvorili 80 % podiel obyvateľstva Slováci, takmer 8 % Rómovia. K rímskokatolíckej cirkvi sa hlásilo 63 % obyvateľstva. Takmer každý piaty občan bol buď bez vzdelania, alebo jeho najvyšším dosiahnutým vzdelaním bola stredná odborná škola s maturitou. Región má mnoho nedostatkov (zanedbané priemyselné zóny, chýbajúci podnikateľský inkubátor, absencia niektorých druhov služieb a i.), no má vypracované strategické ciele, ktoré by mali do roku 2015 zlepšiť situáciu. Pre turistov je územie lákadlom z hľadiska histórie, ale aj prírody.

Zaujímavosti: sekcie venované geológii, paleontológii, biológia (zoológia a botanika)

Švedlár

Obec sa nachádza na JZ hranici Spiša, v Gelnickom okrese v Košickom kraji, v nadmorskej výške 481 m, na rozlohe 8 449 ha. Z geomorfologického hľadiska patrí do Volovských vrchov (jadrové pohorie), rovnako ako Gelnica, aj Švedlár vznikol ako banícka osada, kvôli jeho nerastnému bohatstvu (ťažba kremeňa). Severná časť Švedlára má miernu klímu, juh mierne chladnú, z tokov je najvýznamnejší Hnilec (úmorie Čierneho mora). Na najvyššie položených miestach sa vyskytujú podzoly, vo väčšine územia kambizeme. Mali by sa tu nachádzať bukové a smrekové spoločenstvá vo vyšších miestach, v nižších miestach dubovohrabové a lužné spoločenstvá. Z chránených území sa tu nachádza vtáčie územie Volovské vrchy.

Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1338. V roku 2012 v obci žilo 2 080 obyvateľov. Podľa SODB 2011 takmer ¾ tvorili Slováci. Rímskokatolíci tvorili 80 % podiel, 37% občanov dosiahlo najvyššie základné vzdelanie a 23 % bolo bez vzdelania. Po transformácii nastal v obci úpadok, v dnešnej dobe sa v obci ťaží drevo a chovajú ovce. Švedlárom vedú cesty III. triedy a je bez železničnej stanice. V obci sa nachádzajú farmy, ubytovacie a stravovacie zariadenia.

Zaujímavosti: sekcia geológia, baníctvo. Jeden z najvyšších vrchov na Spiši, Bukovec 1127 m nad morom ponúka výhľad takmer na celý Spiš. Môžeme tu sledovať vegetačné stupne, keďže prevýšenie od obce Švedlár po vrch Bukovca je 645 m (trasa je dlhá 4,2 km a trvá približne 1 h 36 m). 270

Tatranská Lomnica

Najväčšia tatranská osada sa nachádza v SZ časti Spiša, v Prešovskom kraji, na rozhraní Podtatranskej kotliny (flyš) a Tatier (jadrové pohorie, na V – Belianske Tatry – krasové pohorie) v TANAPe. Tatranská Lomnica sa nachádza v chladnej oblasti, môžeme v nej sledovať glaciálne (ľadovcové) procesy aj útvary, nájdeme tu mnoho horských potôčikov a plies. Kvôli rastúcej nadmorskej výške (osada je vo výške 850 m n.m., Lomnický štít 2633,8 m n.m., rozdiel 1783,8 m) môžeme sledovať vertikálnu zonálnosť ako u pôd, tak u rastlinstva i živočíšstva. Z pôd sa tu vyskytujú prevažne podzoly (hlavne pod ihličnatými lesmi) s rastúcou nadmorskou výškou prechádzajú do rankrov a litozemí. Pri jazde lanovkou si môžeme všimnúť ako sa ihličnatý les mení na kosodrevinu a v najvyššie položených miestach nachádzame už len machy, lišajníky a najvzácnejšie karpatské a tatranské endemity alpínskeho pásma. V katastrálnom územi Tatranskej Lomnice sa nachádza 18 chránených území (11 NPR, 5 PR a 2 PP), ako napríklad Belianska jaskyňa, Bielovodská dolina, Slavkovská dolina a i.

Osada vznikla v roku 1892, keďže sa nachádzala v katastrálnom území Veľkej Lomnice, dostala názov Tatranská Lomnica. Dnes plní niekoľko funkcií (turistickú, rekreačnú, liečebnú, výskumnú). Okrem lyžovačky a turistiky sa môžu návštevníci aj vzdelávať. Na Skalnatom plese sa nachádza astronomické observatórium (špecializuje sa na hviezdnu oblohu) s meteorologickou stanicou. Na Lomnickom štíte sa tiež nachádza astronomické observatórium, to sa však zameriava výlučne na slnečnú korónu. Astronómovia tohto observatória patria k svetovej špičke. Okrem toho sa tu nachádza najvyššie položená meteorologická stanica na Slovensku.

Zaujímavosti: sekcie venované fyzike a biológii.

Žehra

Obec sa nachádza v JV časti Spiša v Košickom kraji, na rozlohe 965,7 ha v nadmorskej výške 450m. Leží v Hornádskej kotline, na území tvorenom prevažne flyšom (J), no sever územia je tvorený travertínmi. Klíma obce je mierna, tečie tu niekoľko riek

271

(Margecianka, Žehrica a i. – úmorie Čierneho mora). Čo sa pôd týka, najviac sú zastúpené rendziny a pararendziny viažuce sa na vápence, na nich by sa mali vyskytovať najmä vápnomilné spoločenstvá (dubové, borovicové, hrabové) a v okolí riek lužné. Jedinečnosť obce a jej okolia dokazujú 4 chránené územia (Dreveník – NPR, Spišský hradný vrch – NPP, Ostrá hora – PP a Travertínová kopa Sobotisko – PP), nájdeme tu mnoho endemitov a reliktov rastlinnej a živočíšnej ríše.

Prvá zmienka o obci pochádza z roku 1245. V roku 2012 tu 2 208 obyvateľov. Podľa SODB 2011 tvorili 66 % podiel obyvateľstva Rómovia, takmer tretinu Slováci, ¾ boli rímskokatolíckeho vierovyznania a vyše 80 % občanov bolo buď bez vzdelania, alebo ukončilo iba základnú školu (spolu 84,2 %). Obcou prechádzajú cesty III. triedy. V posledných rokoch sa obec stala „zaujímavou“ hlavne kvôli kontroverznému starostovi. Žehra je jedna z mála obcí, ktorá nemá ani vlastnú web stránku, a teda je problém dozvedieť sa o jej súčasnom stave, o jej vízii a stratégii do budúcnosti. Možno budeme svedkami rozdelenia obce.

Zaujímavosti: sekcia biológia, história

Návrhy trás:

Spišská Nová Ves – Poráč – Spišské Vlachy – Delnica – Hnilčík

Spišská Nová Ves – Levoča – Brutovce – Žehra

Spišská Nová Ves – Kežmarok – Tatranská Lomnica – Spišská Belá

Spišská Nová Ves – Stará Ľubovňa – Haligovce

272

2.7 Občianka náuka Autor: Juraj Pavlis

Význačné lokality a miestopisné body na Spiši :

Počiatky verejnej správy siahajú na Slovensku už do obdobia existencie Veľkej Moravy. Vtedy aj na Spiši existovalo viacero hradísk. Najvýznamnejšími z nich boli hradisko na Čingove a hradisko Dreveník. Podobná sústava hradísk existovala na celom území dnešného Slovenska. Začlenením Slovenska do Uhorského kráľovstva (proces sa zavŕšil v závere 11. storočia) vznikli tzv. kráľovské komitáty (Spišský komitát sa vyvinul v 12. storočí). Tie sa postupne zmenili na šľachtické stolice (spišský kráľovský komitát sa zmenil na šľachtickú stolicu na prelome 13. a 14. storočia), ktoré boli samosprávnymi orgánmi šľachty. Po roku 1849 boli tieto stolice nahradené župami – inštitúciami miestnej štátnej správy.

Spišská župa sa rozkladala na území dnešných okresov Poprad (okrem jeho najzápadnejšej časti), Kežmarok, Levoča, Stará Ľubovňa (západná polovica tohto okresu) v Prešovskom kraji a na území okresov Spišská Nová Ves a Gelnica v Košickom kraji. Jej sídlom bol pôvodne Spišský hrad, no od 16. storočia kráľovské mesto Levoča. Župa zanikla v roku 1922.

Časť územia Spiša tvorila Stolica X spišských kopijníkov. Vznikla najneskôr v prvej polovici 13. storočia. Na Spiši existovala aj Provincia XXIV spišských miest (doložená v roku 1344). Tá sa v roku 1412 po poľskom zálohu rozdelila na Provinciu XIII spišských miest tzv. zálohovaných a Provinciu XI spišských miest, ktoré Poľsku neboli zálohované. Ľubovnianske hradné panstvo, mestá Stará Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne boli takisto v poľskom zálohu. Spomínané tri mestá spolu s Provinciou XIII spišských miest neskôr vytvorili Provinciu XVI spišských miest (1774). Banské mestá a mestečká v doline rieky Hnilec tvorili tzv. banské výsadné územie. Všetky tieto územia mali v rozličnej miere svoju samosprávu. V 19. storočí sa posledné samosprávne územia (Stolica X spišských kopijníkov v roku 1802 a Provincia XVI spišských miest v roku 1876) včlenili do Spišskej stolice, resp. župy.

273

Veľký župný dom v Levoči:

Nachádza sa na severnej strane Námestia Majstra Pavla. Je to nárožná dvojposchodová budova s jedenástimi oknami na prvom a druhom poschodí. Nad jej hlavným vchodom sa čnie balkón podopieraný mohutným stĺporadím zloženým zo štyroch dórskych stĺpov. Cez stĺporadie sa vchádza do budovy jej hlavným vchodom. Podľa plánov H. Gentza ju postavil v rokoch 1805 – 1831 levočský staviteľ A. Povolný. Do roku 1922 bola budova sídlom župného úradu, neskôr bola sídlom okresného úradu a ešte neskôr budovou miestneho národného výboru. Dnes je znovu sídlom okresného úradu.

Malý župný dom:

Je to renesančná stavba, v 19. a začiatkom 20. storočia prestavovaná. Na jej priečelí je výzdoba vo forme sgrafita v tvare erbu Spišskej župy. Dlhé desaťročia slúži ako sídlo Štátneho archívu v Levoči. Do výstavby Veľkého župného domu slúžila ako sídlo Spišskej župy, potom ako budova opatrujúca bohatý župný archív.

Radnica v Levoči:

Ide o mimoriadne reprezentatívnu budovu v strede levočského Námestia Majstra Pavla. Bola vybudovaná pravdepodobne po veľkom požiari mesta v roku 1550. Má prevažne renesančný charakter a je typická svojou pseudorenesančnou štítkovou výzdobou strechy z prelomu 19. a 20. storočia. Zo západnej a južnej strany má vybudované podlubie. Zo západnej strany je k nej pristavený aj balkón. Na južnej fasáde medzi oknami prvého poschodia sú namaľované alegórie cností mešťana v podobe ženských postáv. Sú to striedmosť s dvoma čašami, opatrnosť s dvomi hadmi so zrkadlom, udatnosť nesúca stĺp, trpezlivosť s baránkom a spravodlivosť s mečom a váhami. Zo severnej strany je radnica spojená s budovou zvonice.

274

Budova Slovenského národného múzea – Spišského múzea v Levoči – expozícia Výtvarnej kultúry na Spiši:

Toto múzeum dnes sídli v jednom z najstarších patricijských domov Námestia Majstra Pavla. Je to dom s popisným číslom 40 v juhozápadnom rohu námestia blízko pošty. V jadre ide o gotický dom, ktorý má však prevažne renesančný charakter pochodiaci zo 16. storočia. Vlastnili ho spišskí prepošti Ján Horváth a Martin Pethé, neskôr známy levočský kronikár Gašpar Hain. Od polovice 18. storočia slúžil evanjelickej cirkvi ako školská budova a pred polovicou 19. storočia v ňom sídlilo levočské evanjelické lýceum , kde po protestnom odchode z prešporského (bratislavského) evanjelického lýcea študovali prešporskí študenti – mladí štúrovci alebo inak zvaní aj generácia Mladé Slovensko v Ústave reči a literatúry českoslovanskej. Viedol ich tu profesor Michal Hlaváček a Ján Francisci Rimavský . Treba pripomenúť, že cestou na levočské lýceum mladý štúrovec Janko Matuška zložil text hymny „Nad Tatrou sa blízka“ .

Budova Sedrie v Levoči:

Je situovaná oproti Košickej bráne na Námestí Štefana Kluberta. Stavbu vybudovali v rokoch 1900 – 1901 v eklektickom slohu podľa projektu architekta J. Gascha z Prešova. Je to trojpodlažná budova s priečelím zakončeným atikou a štítom. Má polouzavreté nádvorie. Pôvodne slúžila ako sedria, t. j. justičný palác, neskôr ako sídlo krajského súdu, potom ako poliklinika a v súčasnosti slúži jej zadná časť ako väznica. Tu sa odohrala aj známa tzv. Levočská vzbura , v ktorej levočskí katolícki veriaci odmietli odovzdať svojho farára komunistickej Štátnej bezpečnosti. Táto vzbura bola potlačená a zúčastnení uväznení.

Klietka hanby v Levoči:

Je to kovová konštrukcia, na vrchu má kupolovitý tvar a stojí na kamennom podstavci. V stredoveku slúžila na zatváranie previnilých osôb. Väznené tu boli ženy, ktoré sa previnili voči morálke alebo aj menším priestupkami proti slušnému správaniu. Miestna legenda ale aj kniha maďarského spisovateľa Móra Jokaiho hovorí o tom, že tu bola raz na začiatku 18. storočia uväznená aj dcéra vtedajšieho levočského richtára a to preto, že sa po zotmení

275

pohybovala námestím bez sprievodu svojho otca, brata alebo manžela, čo sa vtedy považovalo za vyslovene neslušné správanie, samozrejme len u žien. Muži totiž po zotmení mohli sami alebo aj v skupinkách chodievať po meste podľa svojej ľubovôle. Pôvodne stála klietka hanby na mieste, kde dnes stojí levočský evanjelický kostol, na konci 19. storočia bola umiestnená v Probstnerovskej záhrade za hradbami mesta na mieste dnešnej levočskej nemocnice a na svoje terajšie miesto sa dostala niekedy na prelome 19. a 20. storočia, samozrejme v tej dobe už len ako kuriozita a pre svoj historický charakter.

Levočské mestské opevnenie:

Jedná sa o jedno z najlepšie zachovaných mestských opevnení na Slovensku. Levočania svoje kamenné hradby začali budovať už v 13. storočí. Opevnenie tvorí vysoký vnútorný múr, nižší vonkajší múr a vodná priekopa. Do mesta sa pôvodne vchádzalo štyrmi mestskými bránami: Vyšnou alebo aj Košickou od severovýchodu, Menhardskou od východu, Nižnou alebo Novoveskou od juhu a Poľskou od západu. Nižná brána dnes už neexistuje. Pomerne dobre je zachovaná mohutná bašta v severovýchodnom kúte hradieb a takisto aj pracháreň v severozápadnom cípe hradieb. Bašty na východnej strane hradieb, ako aj táto časť hradieb sú najlepšie zachované. Naopak hradby na južnej strane mesta sa prakticky nezachovali. O jednotlivé časti opevnenia, najmä bašty sa starali jednotlivé mestské remeselnícke cechy.

Kasárne:

Je to súbor budov postavených v rokoch 1886 – 1887 na základe architektonických návrhov viedenských staviteľov F. Grubera a G. Völknera. Pôvodne slúžili spoločnej rakúsko uhorskej cisárskokráľovskej armáde. Od roku 1918 ich využíva československá armáda, po nej od roku 1939 armáda slovenského štátu a od roku 1945 Československá ľudová armáda. Dnes slúžia prevažne školstvu.

276

tzv. Žižkova kasáreň:

Dnes v tejto trojpodlažnej klasicizujúcej budove pri mestských hradbách a hlavnej ceste sídli SOU Majstra Pavla, no od druhej polovice 19. storočia slúžila ako kasáreň. V období 1. Československej republiky jej prischlo pomenovanie po českom stredovekom husitskom hrdinovi Jánovi Žižkovi z Trocnova.

Levoča mala ešte jednu kasáreň a tá stála na námestí Majstra Pavla, na mieste, kde od začiatku 20. storočia stojí budova pošty.

vrch Šibeník pri Levoči:

Je to trávnatý vrch s krásnym výhľadom na mesto Levoča, Sivú bradu, Spišskú Kapitulu, Spišský hrad a Mariánsku horu. Vidno z neho mnoho dedín a osád stredného Spiša, Vysoké Tatry, hory Slovenského Raja, úpätie Levočských vrchov a pohorie Branisko. Nachádza sa východne od Levoče, smerom na dedinu Spišský Hrhov. Je súčasťou tzv. Medvedích vrchov, čo by naznačovalo, že tu predtým boli lesy obývané medveďmi. No už v stredoveku, ako naznačuje jeho meno, slúžil Levočanom ako miesto, kde vykonávali popravy obesením. Jeho relatívne veľká vzdialenosť od hradieb mesta (vyše dvoch kilometrov) bola výhodou pre používanie tohto vrchu pre účel umiestnenia šibenice z hygienických dôvodov. Navyše aj relatívna výška vrchu, ktorou sa čnie nad okolitou krajinou a to, že ide o kopec bez lesa, isto pôsobila odstrašujúco, nakoľko obesencov bolo vidno na kilometre ďaleko.

Socha Ľudovíta Štúra

Bola pri vchode do mestského parku vztýčená v roku 1945. Stojí na mieste, kde sa pôvodne nachádzala mestská verejná studňa. V druhej polovici 19. storočia tu stála socha honvéda (maďarského resp. uhorského vojaka – domobrancu). Tá bola po vzniku 1. Československej republiky strhnutá a nahradená výjavom husitského kalicha, ktorý mal symbolizovať novú československú štátnosť. Ten bol odstránení po vzniku slovenského štátu v roku 1939. Dnešná socha Ľudovíta Štúra má pripomínať pôsobenie štúrovcov v meste a to napriek tomu, že samotný Ľudovít Štúr v Levoči nepôsobil. 277

Kohlwald (Uhlisko):

Je miesto neďaleko Levoče asi 2,5 km severozápadne od mesta. Je tu lipová aleja, zrúcaniny horárne a tzv. štúrovský zrub, postavený na začiatu 70. rokov 20. storočia. V ňom bola v 70. a 80. rokoch 20. storočia umiestnená literárna expozícia Spišského múzea približujúca pôsobenie štúrovcov v Levoči. Na tomto mieste sa pred polovicou 19. storočia stretávali štúrovci študujúci na tunajšom lýceu. Zapaľovali tu vatry, hrávali divadelné hry a spievali národne piesne.

Hodnoverné miesto – Spišská Kapitula:

Cirkevné mestečko Spišská Kapitula sa nachádza na Martinskom vrchu tesne nad mestom Spišské Podhradie. Je opevnené a jeho srdce tvorí románskogotická Katedrála sv. Martina a biskupský palác. V mestečku sa nachádza rad ďalších budov a to najmä kanónií pozdĺž ulice, ktorá tvorí os mestečka.

Ešte v 13. storočí získala Spišská Kapitula funkciu tzv. hodnoverného miesta, t. j. dnešného notárskeho úradu a archívu, ktorú vykonávala pre celý Spiš a aj niektoré ďalšie okolité stolice.

Spišský hrad:

Pôvodne kráľovský hrad. Neskôr patril Thurzovcom, Zápoľským a Csákyovcom. Keďže príslušníci týchto rodov boli dedičnými županmi Spiša a hrad bol ich hlavným sídlom na Spiši, bol aj de facto sídlom Spišskej stolice. Zaujímavé je aj to, že práve na Spišskom hrade sa narodil Ján Zápoľský, ktorý sa v roku 1526 stal uhorským vzdorokráľom.

278

Provinčný dom v Spišskej Novej Vsi:

Dnešné sídlo Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi na Letnej ulici bolo pôvodnou mestskou radnicou. Mesto budovu v roku 1775 predalo Provincii XIII spišských miest a začalo s výstavbou novej radnice. Stará radnica sa stala provinčným sídlom. Je to jednoposchodová budova, vo dvore s pavlačou. Provinčný dom je spojený s budovou tzv. Levočskej brány. Na priečelí budovy je medzi oknami 6 kartuší, ktoré vo forme reliéfnych zobrazení a cez latinské nápisy poukazujú na to, akí majú byť úradníci. Nápisy hovoria: PONDERE SOLO (Len podľa váhy), UTQUIS MERETUR (Ako si kto zaslúži), SUUM CUIQUE (Každému, čo mu patrí), DIE NOCTUQUE (Vo dne aj v noci), IN SOMNIS CUSTOS (Strážca v snoch) a HINC OCULOS NUSQUAM (Odtiaľ oči nikam). Toto všetko znamená, že úradník sa pri výkone svojej funkcie (vysluhovanie spravodlivosti – každému, čo mu patrí) sa musí riadiť len materiálnou (váhou) a morálnou podstatou veci a bez ohľadu na akékoľvek okolnosti (vo dne i v noci) ho ani vo sne (strážca v snoch) nesmie napadnúť myšlienka nepridržiavať sa prísne litery zákona (odtiaľ oči nikam).

Radnica v Spišskej Novej Vsi:

Radnica stojí na námestí medzi katolíckym a evanjelickým kostolom. Bola vybudovaná v klasicistickom slohu v rokoch 1777 – 1779. Má dve poschodia. Hlavný vchod je umiestnený na severnej strane budovy, t. j. na tej strane, kde sa nachádza Letná ulica. Hlavné priečelie je orientované na juh ku Zimnej a Kožuchovej ulici. Okná prvého a druhého poschodia sú členené pilastrami. Južné priečelie je ukončené mohutným tympánom s erbom mesta uprostred.

Nová radnica – administratívna budova v Spišskej Novej Vsi na Štefánikovom námestí:

Bola postavená v rokoch 1938 – 1940 podľa návrhov architekta Milana Harminca.

279

Budova niekdajšieho Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi na Školskej ulici:

Táto budova sa nachádza neďaleko gymnázia, no na opačnej strane Školskej ulice. Bola postavená v roku 1909 podľa projektu F. Jablonského pre účely okresného súdu, no dnes slúži pre školské účely.

Iné pamätihodnosti mesta Spišská Nová Ves:

Architektonický vzhľad mesta Spišská Nová Ves dotvára Socha kapitána Nálepku na Radničnom námestí , Pamätník Slovenského národného povstania na Radničnom námestí , Pamätník Milana Rastislava Štefánika na Štefánikovom námestí , Dom, v ktorom žila matka generála Milana Rastislava Štefánika na Letnej ulici , Pamätník tzv. Malej vojny na Radničnom námestí , Banský kapitanát na Levočskej ulici , Budova banského kapitanátu na Letnej ulici .

Opevnenie mesta Spišská Nová Ves:

Mesto bolo opevnené múrmi a inými obrannými prvkami (priekopa, zástavba a pod.). Vchádzalo sa doň štyrmi bránami. Zo severu Levočskou, z juhu Rožňavskou, zo západu od Smižian Vyšnou a z východu od Markušoviec Nižnou. V 19. storočí sa mesto začalo rozširovať a preto bolo opevnenie zbúrané.

Šestnástka:

Bol to súbor 16 domov, ktoré počas svojho pobytu v meste Spišská Nová Ves využívali pre svoje ubytovanie zástupcovia 16 spišských miest. Tí sa tu v tzv. Provinčnom dome stretávali na rokovaniach Provincie XVI spišských miest. Dnes tieto domy už neexistujú. Na ich mieste stojí zimný štadión. Ich pripomienkou je pomenovanie dvoch spišskonovoveských ulíc, a to Šestnástka a Za šestnástkou.

280

Rodný dom kapitána Nálepku v Smižanoch:

V Smižanoch na Nálepkovej ulici stojí pôvodne roľnícky dom zo začiatku 20. storočia, v ktorom sa narodil a žil kapitán Ján Nálepka, významný slovenský protifašistický bojovník. V dome je umiestnená expozícia venovaná jeho životu ako aj protifašistickému odboju.

Stoličný dom v Betlanovciach:

Stoličný dom spišských kopijníkov je umiestnený v strede obce Betlanovce. Susedí s Kostolom svätých Kozmu a Damiána. V jeho blízkosti sa nachádza Thurzovský kaštieľ, dve kúrie a torzo parku. Je spätý s dejinami Stolice X spišských kopijníkov . Išlo o samosprávnu organizáciu nižšej šľachty. Do zemianskeho stavu ich povýšil kráľ Belo IV. v roku 1243. Do tej doby sa kladú aj začiatky samosprávy kopijníkov. Stolica pretrvala až do začiatku roku 1803 a to s krátkou prestávkou počas vlády Jozefa II. (ten vládol ako uhorský kráľ a nemecký cisár v rokoch 1780 – 1790). Vtedy bola na žiadosť samotných kopijníkov včlenená do Spišskej stolice.

Ako stavba stoličný dom predstavuje neskorobarokovú administratívnu budovu provinčného typu. Má takmer štvorcový pôdorys. Delí sa na severnú a južnú časť v strede medzi nimi bol vchod do budovy. Slúžila ako sídlo administratívy Stolice X spišských kopijníkov. Dokončená bola v roku 1768.

Evanjelické lýceum a. v. v Kežmarku:

História kežmarského školstva siaha až do 14. storočia, kedy už v meste existovala mestská škola. Lyceálnu budovu postavili pred hradbami mesta vedľa dreveného artikulárneho evanjelického kostola v roku 1775. Druhé poschodie nadstavili v roku 1865. Koncom 19. storočia tu pribudla aj mohutná budova nového evanjelického kostola postavená v maurskobyzantskom štýle. Popri mnohých významných slovenských literátoch ako P. O. Hviezdoslav tu študoval aj budúci autonomistický politik Martin Rázus. Ten sa stal počas 1. Československej republiky predsedom Slovenskej národnej strany.

281

Opevnenie mesta Kežmarok:

Okrem miest Levoča, Kežmarok a Spišská Nová Ves, mali svoje hradby aj mesto Podolínec a opevnenie stále má aj cirkevné mestečko Spišská Kapitula. Istý druh primitívneho opevňovania používala aj Spišská Sobota.

Kežmarský hrad:

Kedysi sa napájal na severnú časť hradieb mesta Kežmarok a mal tak charakter nížinného mestského hradu – pevnosti.

Hrad Ľubovňa

Uhorský kráľ a rímskonemecký cisár Žigmund viedol neúspešnú vojnu proti Benátkam. Na pokračovanie vojny potreboval peniaze, ktoré však nemohol získať na domácej pôde a preto si požičal od poľského kráľa Vladislava II. Jagellonského 37 000 kôp českých grošov. Stalo sa tak 8. novembra 1412. Do doby pokým ich Žigmund nevráti, dostal Vladislav do zálohu Ľubovniansky hrad s panstvom, to jest mestá Stará Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne a k tomu ešte 13 miest zo Spoločenstva spišských Sasov, a to Spišskú Novú Ves, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Ľubicu, Spišskú Belú, Vrbov, Tvarožnú, Ruskinovce, Poprad, Spišskú Sobotu, Veľkú, Matejovce pri Poprade a Stráže pod Tatrami. Záloh mal byť len krátkodobý. Nakoniec však trval až do roku 1772, teda 360 rokov. Počas tohto dlhého obdobia sídlil na hrade Ľubovňa starosta alebo inak kapitán, ktorý toto zálohované územie v mene poľského kráľa spravoval.

Hrad Nedeca:

Tento hrad bol pôvodne hradom strážiacim severnú hranicu Uhorska. Nazýval sa aj hrad Dunajec, podľa rieky, nad ktorou sa týči. Dnes sa nachádza na území Poľska.

282

Návrh trás:

Spišská Nová Ves – Spišské Podhradie – Spišská kapitula – Levoča

Spišská Nová Ves – Smižany – Betlanovce

Spišská Nová Ves – Kežmarok – Stará Ľubovňa – Nedeca

283

2.8 Náboženská výchova Autor: Margita Kočišová

Spišská Nová Ves

Rímskokatolícky farský kostol Nanebovzatia Panny Márie

Pôvodný kostol bol postavený pravdepodobne v 12. storočí. Architektúra kostola po prestavbe zo 14. storočia je zachovaná sčasti v pôvodnom stave dodnes. V interiéri sa nachádza viacero klenotov: relikviár v tvare kríža z prvej polovice 14. storočia, vysoký 42 cm. Cenné sú pacifikály z 15. storočia. Monštrancia pripisovaná košickému zlatníkovi Antóniovi pochádza zo 16. storočia. Kalich od Jána Kolbenhayera z Levoče z roku 1795, bronzová krstiteľnica z roku 1549, ktorej dolnú časť historici pripisujú prvej gotickej zvonolejárskej dielni na Spiši, založenej Majstrom Konrádom v Spišskej Novej Vsi. Najcennejšie súšošie Ukrižovania – Kríž, Sedembolestná Panna Mária a sv. Ján z dielne Majstra Pavla z Levoče, pochádzajú z obdobia okolo roku 1520. Tabuľový obraz znázorňujúci umučenie Krista a Bolestnú Pannu Máriu pochádza z obdobia okolo roku 1500 a zhotovil ho Majster Mikuláš z Levoče. Osemdesiatsedem metrov vysoká veža je najvyššou kostolnou vežou na Slovensku. Veža má sedem hodinových ciferníkov, ktoré poháňa jeden hodinový stroj.

Gotická zvonolejáreň

S mestom Spišská Nová Ves je úzko späté meno zvonolejára Majstra Konráda, ktorý založil najvýznamnejšiu gotickú zvonolejáreň na Slovensku. Donedávna sa nesprávne predpokladalo, že Konrád mal priezvisko Gaal. Prvá písomná správa o Majstrovi Konrádovi pochádza z roku 1357 a jeho nasledovníci udržali kovolejáreň v činnosti do prvej štvrtiny 16. storočia. Dodnes používané tvarove dokonalé a zvukovo bezchybné zvony i krásne vyzdobené krstiteľnice uliate v Spišskej Novej Vsi patria k našim najstarším a najvzácnejším bronzovým pamiatkam. Gotické kovolejárstvo na Slovensku nimi dosiahlo svoj vrchol. Dielo Majstra Konráda a jeho nasledovníkov (Jána Wagnera a i.) svojou úrovňou možno porovnať s prácami Majstra Pavla z Levoče.

284

Štefan Mišík *1.12.1843, Ondrášova, +27.7.1919, Spišská Kapitula

Národovec, historik, jazykovedec, etnograf.

Študoval filozofiu a teológiu v Spišskej Kapitule. V roku 1868 bol vysvätený za kňaza. Roku 1919 ho zvolili za kapitulného vikára Spišskej diecézy. Patril k najvýznamnejším osobnostiam z radov slovenského, národne uvedomelého katolíckeho kňazstva. Už v seminári si vyslúžil povesť „panslava“ a nevôľu maďarských svetských i cirkevných vrchností. Venoval sa štúdiu histórie a cudzích jazykov. Zozbieral spišské povesti a ľudové piesne, ktoré patria k základným zbierkam slovenského folklóru. V rokoch 1908 – 1919 bol predsedom Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Bol známy ako vynikajúci kazateľ. Okrem ulice je po ňom pomenované aj spišskonovoveské Cirkevné gymnázium.

Spišské Podhradie a okolie

Spišská Kapitula

Spišské biskupstvo vzniklo v rámci ostrihomskej arcidiecézy dňa 13. marca 1776. Pápež Pius VI. tak urobil na základe dekrétu Márie Terézie zo začiatku roka 1776. Sídlom biskupstva sa stala Spišská Kapitula, ktorej história siaha do 12. storočia. V rokoch 1198 (?) – 1776 tu bolo Spišské prepošstvo. V 13. storočí bola Spišská Kapitula vyhlásená za „hodnoverné miesto“ (mala právo vydávať a overovať listiny a vykonávať notárske a právne úkony). V 15. storočí pápež Sixtus IV. povolil spišským prepoštom používať na ich území biskupské insígnie. V roku 1776 vzniklo Spišské biskupstvo, ktorého súčasťou sa stali vtedajšie župy Spiš (väčšina územia), Liptov a Orava.

V roku 1684 tu bolo založené jezuitské gymnázium. Prvý biskup Karol Salbeck začal budovať kňazský seminár, ktorý začal svoju činnosť v roku 1815. Biskup Ladislav Pyrker tu v roku 1819 zriadil najstarší učiteľský ústav v bývalom Uhorsku.

Spišská diecéza má 177 farností, ktoré sú zadelené do 14 dekanátov. Súčasný diecézny biskup Mons. Štefan Sečka je 14 spišským biskupom od zriadenia diecézy.

285

Biskup Ján Vojtaššák *14.11.1877 Zákamenné, +4.8.1965 Říčany pri Prahe

Konsekrovaný na biskupa bol v roku 1921. Zaslúžil sa o obnovu duchovného života v diecéze. V roku 1922 zaviedol každodennú poklonu Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej po jednotlivých farnostiach diecézy podľa presného plánu, čo sa zachováva dodnes. V roku 1925 viedol diecéznu synodu, ktorej závery pomohli na dlhé roky zachovávať duchovný život a účinné riadenie diecézy aj počas nespravodlivého väznenia biskupa Vojtaššáka, ale aj po jeho smrti až do pádu komunizmu. Počas 2. svetovej vojny sa snažil o záchranu Židov a jeho zákroku u ministra Alexandra Macha sa pripisuje zásluha na zastavenie židovských transportov. Za službu cirkvi a národu bol v roku 1950 odsúdený a väznený. Pre jeho zásluhy, na podnet dnes už Svätého Jána Pavla II. sa v roku 1996 začal oficiálny proces jeho blahorečenia. V roku 2003 boli telesné pozostatky biskupa Vojaššáka prenesené do Katedrály sv. Martina v Spišskej Kapitule.

Spišský Jeruzalem

V Spišskej Kapitule a v lokalite zvanej Pažica skúmali v roku 2002 odborníci zo Slovenskej agentúry životného prostredia krajinný ráz regiónu. Objavili pri tom unikátnu koncepciu teritória, ktoré pripomína staroveký Jeruzalem. Objav potvrdili historici a archeológovia – kaplnky a ďalšie stavby tvoria symbolický Jeruzalem, takmer v mierke jedna k jednej. Veriacim v časoch, keď boli púte do Svätej zeme kvôli vojne s Turkami problematické, mali umožniť čo najvernejšie prežiť krížovú cestu. O jej výstavbu sa zaslúžili jezuiti, ktorí svoj zámer vybudovať kópiu jeruzalemskej kalvárie „Calvario Jerusalem“ realizovali pravdepodobne v rokoch 1666 – 1675. Podobná symbolická krajina sa nikde inde na Slovensku nenachádza.

Katedrálny chrám sv. Martina predstavuje Večeradlo – miesto Poslednej večere Pána Ježiša. Postavený bol v 13. storočí, v rokoch 1462 – 1478 bola západná románska časť a východná loď prebudovaná v gotickom slohu, v rokoch 1493 – 1499 bola pribudovaná pohrebná kaplnka Zápoľských.

Biskupská rezidencia predstavuje dom veľkňaza Kajfáša, miesto zasadnutia veľrady. Prízemie východného traktu budovy pochádza z 13. storočia. V rokoch 1777 – 1778 bola prestavaná v barokovom slohu.

286

Kaplnka sv. Rozálie na Pažici, postavená v roku 1666, predstavuje palác Herodesa. Sv. Rozália je patrónkou proti moru a cholere. Ku kaplnke chodievali mnohí pútnici a procesie.

Kaplnka sv. Františka Xaverského na Pažici, postavená v roku 1669, predstavuje pevnosť Antónia – sídlo Piláta. Ku kaplnke putovalo množstvo pútnikov s prosbou o uzdravenie.

Kaplnka sv. Kríža, postavená v roku 1675, predstavuje miesto ukrižovania Ježiša – Golgotu. Na vrchole Sivej Brady stál podľa legendy odpradávna drevený kríž. Konali sa tu veľké procesie za účasti spišských prepoštov, okolitej šľachty a veriacich zo širokého okolia.

Malé kaplnky – Božie muky situované na severnom a južnom okraji Pažice, v ktorých boli umiestnené obrazy zo života Ježiša Krista naznačujú priebeh pomyselných jeruzalemských hradieb. V súčasnosti je ich sedem.

Ďalším významným nálezom sú dokumenty o rybníkoch a parku juhovýchodne od obce Jablonov, za Vavrincovým potokom, čo predstavuje Getsemanskú záhradu. Táto časť zanikla, nezmenil sa však tok Vavrincovho potoka, ktorý evokuje potok Cedron, tečúci údolím popri hradbách starého Jeruzalema.

Synagóga

Mesto Spišské Podhradie bolo v minulosti charakteristické zmiešaným obyvateľstvom. Vedľa seba žili Slováci, Nemci a od roku 1840 aj Židia. V meste bol židovský rabinát. Židia tu mali svoje obradné kúpele – „mikva“, základnú školu – „Talmud Tora“ a vyššiu školu – „yeshiva“. Väčšina obchodov, malých dielní a majetku patrila alebo bola spravovaná Židmi. Prvú synagógu postavili v roku 1875. V roku 1905 však podľahla spolu s desiatkami domov veľkému požiaru. Na jej mieste bola postavená nová synagóga v modernejšom štýle. Je tyickým príkladom synagógálnej arhitektúry 19. storočia. V roku 1940 žilo v meste a hlásilo sa k židovskej viere 442 ľudí z 3120 obyvateľov. V súčasnosti už v Spišskom Podhradí nežijú žiadni židia. Nemými svedkami minulosti sú len židovský cintorín situovaný približne 3 km severne za mestom a synagóga v centre – jediná dodnes existujúca zo 14 na Spiši. V interiéri sa zachovala ženská galéria na liatinových stĺpoch, svätostánok (aron hakodeš) a pôvodná

287

bohatá stropná maľba. V súčasnosti sa synagóga využíva na koncertnú a výstavnú činnosť a v budúcnosti sa v nej uvažuje so zriadením múzea.

Ordzovany

Kaplnka sv. Juliany panny

Naoko nenápadná obec v blízkosti Spišského Podhradia skrýva vo svojej histórii niečo neopakovateľné. Je to úcta k sv. Juliane Falconieri. Jej osobnosť sa spája s rehoľou servitiek – služobníčok Panny Márie. Sv. Juliana Falconieri žila asketickým životom, bola horlivá vo viere, láskavá a súcitná ku každému. Do dejín duchovného života obce vstúpila po historických udalostiach, ktoré sa tu odohrali v rokoch 1814 – 1816, keď ničivé krupobitie zničilo dedinčanom všetku úrodu. Stalo sa to vždy 19. júna, keď sa v cirkevnom kalendári slávi spomienka na sv. Julianu Falconieri. Prestrašení občania videli v týchto udalostiach určité napomenutie a zaumienili si tento deň zasvätiť. Občania dali namaľovať obraz sv. Juliany ako nad ťažkými mračnami oroduje u Boha. Sprvoti obraz visel v kostole. V roku 1828 dal gazda Martin Kočiš Jurčovský postaviť kaplnku s týmto obrazom na oltári. Odvtedy sa každoročne putuje ku kaplne a bohoslužby sa konajú tu. Roku 1814 bol namiesto zvetraného obrazu nadobudnutý nový. Obraz predstavuje sv. Julianu s eucharistiou na prsiach. V strede obce stoji kostol zasvätený sv. Antonovi Pustovníkovi.

Žehra

Kostol Svätého Ducha

Je neskororománska sakrálna stavba z druhej polovice 13. storočia. Najvzácnejšie pamiatky v kostole predstavujú nástenné maľby, tvoriace ucelený ikonografický cyklus. Je nimi pokryté celé presbytérium, víťazný oblúk i celá severná stena. Najstaršie maľby vznikli na konci 13. storočia, prípadne v 14. storočí. Umelecky najhodnotnejšia je výmaľba presbytéria. Sú tu umiestnené medailóny s bustami prorokov ako predchodcov kresťanstva a uhorských kráľov sv. Štefana a Ladislava. Na klenbe sú štyri výjavy pripomínajúce byzantské ikony: Trojica vyobrazená ako jeden človek s troma hlavami, Abrahámove lono, Kristus v mandorle a Madona s dieťaťom. Stredná, hlavná časť stien, obsahuje pašijový cyklus šiestich 288

obrazov. V roku 1954 sa našli dve staršie maľby asi z roku 1420. Sú to Pieta a Živý kríž. Bohatý na symboliku je Živý kríž pozostávajúci z dvoch častí. Prvá predstavuje Synagógu – Starý zákon, druhá Ekléziu – Nový zákon.

Levoča

Kostol Ducha Svätého a Kláštor minoritov (nový)

História minoritského radu v Levoči siaha ďaleko do stredoveku, prví mnísi sem prišli v 13. storočí (starý minoritský kláštor). Usídlili sa neďaleko mestských hradieb, aby boli stále na blízku chudobným, o ktorých sa starali.

Kostol a komplex kláštorných budov (nový minoritský kláštor pri Košicekj bráne) bol postavený v rokoch 1748 – 1755 na mieste jedného z levočských kostolov, ktorý bol v roku 1747 zničený požiarom. Je jedným z mála zachovaných barokových kostolov na Spiši.

Minoriti, ktorí sa po nežnej revolúcií vrátili do kláštora sa okrem pastorácie v kostole venujú chorým v miestnej nemocnici, pracujú s deťmi, mládežou a rodinami.

Útulok sv. Františka

Po vzore sv. Františka z Assisi, ktorý cítil vo svojom srdci potrebu slúžiť tým najúbohejším – malomocným, rozhodli sa aj po vyše 800 rokoch bratia minoriti nasledovať príklad svojho zakladateľa starostlivosťou o malomocných 21. storočia – alkoholikov, narkomanov, gemblerov, bezdomovcov ... V septembri 2011 bol v budove kláštora zriadený Útulok pod názvom „Zariadenie sociálnej služby sv. Františka z Assisi“, ktorý poskytuje pomoc závislým jednotlivcom, ktorí sa nachádzajú v ťažko riešiteľnej životnej situácii z dôvodu straty domova.

Mariánska hora

Bazilika na Mariánskej hore v Levoči patrí medzi najstaršie pútnické miesta východného Slovenska. Počiatky mariánskeho kultu siahajú až do 13. storočia. V r. 1247 tu bola postavená prvá kaplnka, ktorá bola zasvätená Svätému Duchu. Hora sa vtedy volala

289

Olivovou. Za jej názov možno ďakovať križiakom, ktorí sa vrátili zo Svätej zeme, žiaľ na doživotie poznačení malomocenstvom. Tak sa prvými obyvateľmi Olivovej hory stali desiatky malomocných ako aj zostarnutí a unavení križiaci. Tak sa vo svojich prvopočiatkoch stáva Olivová hora miestom samaritánskej lásky. Posledný prípad malomocenstva tu bol zaznamenaný v roku 1311. V tom istom roku z vďaky, že strašná choroba zmizla, na naliehanie františkánov a za prispenia levočského farára Henricha zasvätil sa kostol Navštíveniu Panny Márie. V r. 1470 farár Servác dal kostol prestavať a umiestnil sem gotickú sochu Panny Márie. Ľudia sem neprestávali chodiť ani počas reformácie, avšak oživenie pútí nastalo až po rekatolizácii. Prvá veľká procesia a púť tu bola 2. júla 1671. O dva roky sa s pápežským povolením stal Kostol Navštívenia Panny Márie miestom získania odpustkov. Posledná prestavba sa uskutočnila v rokoch 1906 – 1914, keď kostol získal dnešnú podobu. Na hlavnom oltári, ktorý je dielom Ferdinanda Prinotha zo St. Ulrichu v Tirolsku dominuje pôvodná socha Navštívenia Panny Márie. Nový kostol bol vysvätený spišským biskupom Jánom Vojtaššákom 2. júla 1922. Dnes je tu vybudovaný exercičný a rehoľný dom a dom pre pútnikov. Z pútnického miesta pre veriacich latinského i gréckeho obradu z východného a stredného Slovenska sa postupne stalo celoslovenské pútnické miesto, ktoré navštevovali ľudia napriek problémom aj počas komunistického režimu. Význam tohto pútnického miesta si všimli aj v Ríme. Pápež Ján Pavol II. povýšil Kostol Navštívenia Panny Márie 26. januára 1984 na Baziliku minor. O 11 rokov (3. júla 1995) neskôr sa tu konala za jeho prítomnosti zatiaľ najväčšia púť, ktorej sa zúčastnilo vyše 650 000 ľudí.

Litmanová Hora Zvir

Obec Litmanová sa dostala do povedomia hlavne v súvislosti so zjaveniami Panny Márie na Hore Zvir, vzdialenej približne päť kilometrov od začiatku obce. Panna Mária sa zjavila dvom dievčatám, vtedy jedenásťročnej Ivete Korčákovej a dvanásťročnej Kataríne Češelkovej v izbičke dreveného zrubu, ktorý dodnes stojí na lúke. Predstavila sa ako Nepoškvrnená čistota. Zjavenia trvali od 5. augusta 1990 do 6. augusta 1995. Pravosť týchto zjavení je stále predmetom skúmania zo strany Cirkvi. Vzhľadom k tomu, že pútnici aj po skončení zjavení naďalej nepretržite putujú na toto miesto vo veľkom počte a hľadajú prehĺbenie duchovného života, bolo toto miesto 6. augusta 2004 ustanovené vladykom Jánom Babjakom SJ, prešovským eparchom, za Miesto modlitby a kaplnka bola zasvätená 290

Nepoškvrnenému Počatiu Panny Márie. 7. septembra 2008 bolo toto miesto povýšené a vyhlásené vladykom Jánom Babjakom SJ, prešovským arcibiskupom a metropolitom, za Gréckokatolícke mariánske pútnické miesto Prešovskej archieparchie. 8. augusta 2010, pri príležitosti archieparchiálnej odpustovej slávnosti, bol slávnostne zverejnený dekrét o ustanovení puta duchovného príbuzenstva tomuto mariánskemu pútnickému miestu na Hore Zvir s pápežskou bazilikou Santa Maria Maggiore v Ríme, ktorá je prvým a hlavným mariánskym chrámom na svete. Apoštolská penitenciária v Ríme udelila tomuto pútnickému miestu výsadu plnomocných odpustkov, aké má bazilika Santa Maria Maggiore.

Podolínec

Kláštor v Podolínci je významnou pamiatkou Podolínca a Spiša. Zakladajúca listina kláštora bola podpísaná v novembri 1642 v Krakove.

V rokoch 1642 – 1919 tu pôsobili piaristi.

V júli 1922 prišli do Podolínca redemptoristi. V apríli 1927 z Podolínca odišli. V auguste 1940 sa do Podolínca vrátili.

V noci z 13. na 14. apríla 1950 do decembra 1951 sa kláštor stal centralizačným a kárnym táborom, kde bolo internovaných okolo 650 rehoľníkov a kňazov z celého Slovenska.

Z tohto obdobia paradoxne pochádza socha Panny Márie z lipového dreva, ktorú tajne vyrezal rehoľný brat – jezuita Štefan Bača. Po páde totality, v roku 1994 autor plastiku dopracoval a zhotovil aj podstavec s reliéfom farského kostola a kláštora so strážnou vežou, pripomínajúcou sústreďovací tábor.

Od mája 1956 do decembra 1961 tu boli po likvidácií ženských reholí sústredené rehoľné sestry.

Od roku 1962 budova kláštora slúžila pre štátne účely.

Po páde totality, v januári 1990 sa redemptoristi do Podolínca vrátili.

291

Kláštorisko

Lokalita Kláštorisko svojou polohou uprostred divokej prírodnej scenérie bola miestom utočištným, ale i miestom pokoja a ticha. Vápencové skalné bralo sa od hladiny rieky Hornád vypína cez 200 metrov, takže jeho skalnaté útvary tvorili prirodzenú ochranu tohto miesta. Takto slúžil skalný vrch už v dobe halštatskej (okolo r. 500 pred n.l.), kedy na jeho západnej strane bolo vystavané kamennozemné opevnenie. V roku 1241 v snahe zachrániť si životy pred Tatármi sa tu uchýlili obyvatelia spišských obcí. Odtiaľ pochádza aj názov Lapis refugii – Skala útočišťa.

Na pamiatku záchrany pred Tatármi venovali spišskí Sasi toto miesto v závere 13. storočia kartuziánom. Prví mnísi sa tu usadili v roku 1307.

Kláštor mal prednú väčšiu budovu so spoločenskými miestnosťami a dielne pre bratov laikov. Pri budove bol krásny ranogotický kostol s vežou. Okolo kostola bol cintorín. Za cintorínom bola osada rehoľníkovpustovníkov. Každý mal izbietku a pri cele osobitnú záhradku. Všetky budovy boli ohradené múrom. V múre bol vchod do nižnej časti kláštora, kde boli hospodárske budovy. Kostol bol nádherne zariadený a stal sa chýrnym pútnickým miestom na sviatok sv. Jána Krstiteľa, ktorému bol zasvätený.

Rád kartuziánov založil sv. Bruno z Kolína nad Rýnom v roku 1084 vo Francúzsku. Kartuziáni sú rehoľníci s najprísnejšou regulou. Nosia biele rúcho. Okrem obvyklých rehoľných sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti sa zaväzujú, že po celý život budú žiť v prísnej mlčanlivosti. Preto sa im hovorí „nemí mnísi“. Verejnú dušpastiersku činnosť nevykonávali. Miesto ohlasovania slova Božieho pátri sa povinne venovali písaniu, odpisovaniu a ozdobovaniu kníh prevažne náboženského obsahu. Každý páter mal vo svojej cele potrebné pisárske potreby. Opát Konrád a Jodokus boli najznámejší kartuziánski skriptori na Kláštorisku. Vyhotovili rukopisné bohoslužobné knihy, no aj iné, ktoré v novšom čase vychádzajú na svetlo.

Kartuziáni na Skale útočišťa prežili aj krušné chvíle. Kláštor a kostol v roku 1431 a v roku 1433 vydrancovali husiti. Kartuziáni museli kláštor zanechať a vrátili sa doň až roku 1450. Roku 1453 vtrhli do kláštora vojská bratríkov a kartuziáni sa utiahli do Levoče. Roku 1543 sa kláštora zmocnili zbojníci. Hrozilo nebezpečenstvo, že kláštor bude zbojníkom výbornou pozíciou, ktorá im uľahčí časté výboje, tak mesto Levoča dalo kláštor 19. júla 1543

292

zdemolovať. Rehoľníci odišli do Levoče a do Červeného kláštora na Dunajci. Kláštor bol opustený a viac sa už neobnovil. O tom, že tam bol kedysi kláštor a dva gotické kostoly svedčia dnes ich obnovené základy.

Zoznam najdôležitejších použitých výrazov: kostol, chrám, bazilika, kaplnka, synagóga, bohoslužba, kláštor, zvonolejáreň, rehoľa, minoriti, kartuziáni,

Zoznam miestopisných bodov a lokalít:

Spiš, Levoča, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Ordzovany, Žehra, Podolínec, Litmanová, Slovenský raj – Kláštorisko

Návrh trás:

Spišská Nová Ves – Spišské Podhradie – Spišská kapitula – Ordzovany – Žehra

Spišská Nová Ves – Levoča – Podolínec – Litmanová (Zvir)

Spišská Nová Ves – Kláštorisko

293

2.9 Matematika Autor: Vladimíra Lišková, Patrícia Mackovjaková

Osobnosti matematiky na Spiši

Daniel Fröhlich (*1595, Ľubica pri Kežmarku, †1648, Levoča) – pôsobil ako súkromný učiteľ matematiky a dejepisu. Od panovníka Ferdinanda III. si vyslúžil titul cisársky a kráľovský matematik. Významný je Fröhlichov spis Anatomae revolutionibus mundanae čiže Výklad otáčania Zeme (Levoča, 1632). Ako prvý v Uhorsku obhajoval zväčša vedeckými argumentmi názor, že Zem sa otáča. V Kežmarku na Hradnom námestí, na dome č. 22, v ktorom údajne žil, sa nachádza na jeho počesť pamätná tabuľa. Akademik Jur Hronec (*1881, Gočov, okr. Rožňava, †1959, Bratislava) – Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Venoval sa štúdiu problémov Fuchsovej teórie lineárnych diferenciálnych rovníc a zovšeobecnil ich. Je autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc, z nich najvýznamnejšie sú: Algebraické rovnice a ich použitie na analytickú geometriu (1923, 1949), Lineárne diferenciálne rovnice obyčajné (1938), Diferenciálny a integrálny počet I, II (1941, 1957) – prvá slovenská vysokoškolská učebnica matematiky, Diferenciálne rovnice I, II. Akademik Hronec má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Veľkú pozornosť venoval aj stredoškolskej mládeži. Z jeho iniciatívy a za spolupráce viacerých matematikov sa na Slovensku organizovali matematické súťaže pre stredoškolákov. Tieto potom pracovali od roku 1951 v rámci Matematickej olympiády. Aktívne sa podieľal na podujatiach Matematickofyzikálnej spoločnosti v Bratislave. V Kežmarku na Hviezdoslavovej ulici, na budove ZUŠ bola osadená na jeho počesť pamätná tabuľa. Jozef Maximilián Petzval (*1807, Spišská Belá, okr. Poprad, †1891, Viedeň) Venoval sa akustike a to kmitaniu strún, diferenciálnym rovniciam kmitania strún, matematickej teórii hudobných nástrojov, ďalej balistike, analytickej mechanike, vypracoval projekty plavebného kanálu okolo Pešti. Osobitnú pozornosť venoval optike, kde sú najvýznamnejšie jeho výpočty fotografických objektívov. V roku 1840

294

dokončil návrhy dvoch objektívov – portrétového a krajinkárskeho. Petzvalov vynález objektívov má mimoriadny svetový význam. J. Petzval je zakladateľom modernej fotografie. Ďalej navrhol konštrukcie osvetľovacích a premietacích prístrojov, ďalekohľad, zrkadlovú Petzvalovu lampu, kde je maximálne možné využitie svetelnej energie. Petzvalovým prínosom bol predovšetkým matematický výpočet korekcie optických sústav. V Spišskej Belej sa nachádza v jeho rodnom dome múzeum – Múzeum Jozefa Maximiliána Petzvala.

Medzi ďalšie osobnosti matematiky, ktoré pochádzajú zo Spiša patria – RNDr. Viliam Ficker, CSc., rodák zo Spišskej Novej Vsi (zaoberal sa teóriou pravdepodobnosti a matematickou štatistikou), prof. Gabriel CorsanAvedano, rodák zo Smolníka (autor stredoškolských učebníc a zbierok príkladov z matematiky), doc. RNDr. Michal Grajciar, rodák z Oľšavice, okr. Levoča (autor vysokoškolských učebníc z matematiky, spoluautor televíznych scenárov popularizačnonáučného seriálu Matematika prevažne vážne ) a mnohých ďalších nájdete na web stránke: www.mat.savba.sk.

Spišské naj (Slovenský aj Európsky význam):

Najvyšší vyrezávaný oltár v Európe: oltár Majstra Pavla z Levoče (18,62 m).

Najväčší drevený oltár na svete: Kostol sv. Jakuba, Lokalita: Levoča a okolie Jedinečnosť: výška 18,6 m a šírka 6,3 m

Najväčšie a najhlbšie prírodné jazero: Veľké Hincovo pleso (20,1 ha/53,7 m).

Najvyššie položeným jazerom je Modré pleso vo Vysokých Tatrách. Leží v nadmorskej výške 2157 m v dolinke pod Sedielkom, najvyššej odnoži Malej Studenej doliny.

Najvyšší vodopád: Kmeťov vodopád (90 m) vo Vysokých Tatrách. Nachádza sa v Kôprovej doline.

Najrozsiahlejší hradný komplex strednej Európy: Spišský hrad (37 312,6 m 2)

Najvyšší vrch Karpát, Slovenska aj Spiša: Gerlachovský štít (2655 m n. m.)

Najväčší travertínový útvar na Slovensku – Dreveník, sa nachádza južne od Spišského hradu, v nadmorskej výške 609 m a toto chránené územie zaberá rozlohu približne 40 ha.

295

Najvyššie položená botanická záhrada v Európe – na Lomnickom štíte vo výške 2 634 m nad morom. Návštevníci tu majú možnosť vidieť 22 druhov rastlín na terasovitom chodníku.

Najvyšší bod štátnej hranice: Rysy Vysoké Tatry – 2 503 m.n.m.

Najvyššia kostolná veža SR aj Spiša: Spišská Nová Ves (87 m)

Najvyššie položená obec SR aj Spiša: Štrbské pleso, 1355 m nad morom

Najvyššie položený hotel: Encián na Skalnatom Plese, 1761 m nad morom

Najvyššie položená pošta: na vrchole Lomnického štítu, 2634 m nad morom

Miesto s najnižšou ročnou priemernou teplotou: vrchol Lomnického štítu (2 632 m n.m.) 3,7 °C

Lokalita s najvyšším priemerom zrážok za rok: Zbojnícka chata (1 960 m n.m.) – 2 130 mm

Najvyššie položená jaskyňa – Kamzíčia jaskyňa sa nachádza v Belianskych Tatrách (2004 m n. m.)

Najprudšou slovenskou riekou je Poprad.

Najmohutnejším vodopádom je Skok v strednej časti Mlynickej doliny.

Prvé letmo montované betónové mosty: mosty v Margecanoch a Jaklovciach z rokov 1964 až 1967, prvenstvo aj v rámci Európy.

Najvyššie položené diaľničné mosty: mosty pri obci Štrba, nadmorská výška približne 900 m n. m.

Kamenné mosty. Most s najväčšou svetlosťou oblaka most v Gelnici – svetlosť oblúka 16,2 m

Naj...v Slovenskom raji:

Národný park Slovenský raj je jediný z deviatich národných parkov (aj chránených krajinných oblastí) Slovenska, ktorého meno nie je odvodené od geografického názvu regiónu, v ktorom sa rozprestiera; tajomnosť, krásy a história vývoja krajiny.

296

Traduje sa, že menom RAJ nazvali prvýkrát kartuziánski mnísi svoj kláštor na Skale útočišťa – dnešnom Kláštorisku, keď ho po 200–ročnom pôsobení v roku 1543 opúšťali.

Územie Slovenského raja sa začalo chrániť od 21. 8. 1964 ako 1. slovenská chránená krajinná oblasť (Slovenský raj) v bývalej ČSR; od 1. 4. 1988 je Národným parkom Slovenský raj.

Prvá ochrana prírody v Slovenskom raji: už v r. 1890 zriadená prísna jelenia rezervácia na ploche 11,6 km² (Stratená, Veľký a Malý Sokol a Glac);

Najvyššie položeným miestom SRNAPu je Predná hoľa: 1 545 m.n.m.;

Najnižšie položeným miestom SRNAPu je hladina Hornádu pri Smižanskej Maši: 470 m.n.m;

Najvzácnejšie javy: zvrat pásiem v roklinách – rozsiahle reliktné vápencové smrekové boriny viazané na strmé svahy a bralá;

Najväčšou rezerváciou je NPR Kyseľ s výmerou 947,97 ha s roklinou Sokolia dolina;

Najstaršie rezervácie sú NPR Vernárska tiesňava (82,94 ha) a PR Mokrá (60,2 ha) vyhlásená už v r. 1966 ako ŠPR;

Najvyššia koncentrácia roklín v Karpatskom oblúku: 4,4 rokl/10 km²;

Najrozsiahlejšia zachovalá krasová planina: Glac, v okrajových svahoch ktorej sú vodou vyerodované najatraktívnejšie tiesňavy Slovenského raja;

Najdlhšou a najmohutnejšou roklinou je roklina Veľký Sokol: dĺžka 4,5 km a hĺbka 300 m, celá NPR Sokol má dovedna viac než 50 jaskýň;

Najkratšou a jedinou sprístupnenou roklinou obrátenou na juh je Zejmarská roklina: 0,8 km;

Najromantickejšou a zároveň najnavštevovanejšou je roklina Suchá Belá (v lete viac ako 1000 návštev za deň);

297

Najdlhší kaňon je Prielom Hornádu: 11,7 km od Hrdla Hornádu na Podlesku pri Hrabušiciach po most pri Smižanskej Maši, má aj najvyššiu druhovú diverzitu (460 druhov vyšších rastlín);

Najvyšší vodopád je Závojový vodopád v Sokolej doline: 70 m;

Najvyššia koncentrácia jaskýň na Slovensku: 1,8 jaskýň/km² ; v SRNAPe r. 2001 evidovaný celkový počet viac ako 350 jaskýň, 4 priepasti a 131 závrtov (v SR 4 234 jaskýň a priepastí);

Najväčší jaskynný priestor na Slovensku je Rozprávkový dóm v SPD – NPP Stratenská jaskyňa (objav. 1.12.1972): plocha 9 040 m², objem 79 017 m³, priestory o šírke do 20 m a výšky do 26 m;

Najväčšia podzemná dutina vznikla v Stratenskej jaskyni v Slovenskom raji. Je dlhá 150 m, široká 100 m a vysoká 35 m. Nazvali ju Rozprávkový dóm.

Najväčšia ľadová jaskyňa na Slovensku a z najvýznamnejších jaskýň Karpát najnižšie položená ľadová jaskyňa je Dobšinská ľadová jaskyňa: plocha ľadu je 9 722 m², objem 110 132 m³, hrúbka 26,5 m v podzemnej dutine objemu 140 000 m³; začiatok tvorby ľadu od risskej doby ľadovej, jeho prirodzená obnova trvá 510 tis. rokov; prvá písomná zmienka 1864, objavená r. 1870, sprístupnená r. 1871, prvá elektricky osvetlená jaskyňa na svete r. 1881, 1. koncert na podzemnom ľadovci na svete vo Veľkej sieni za návštevy Karola Ľudovíta Habsburského v r. 1890;

Najstaršia jaskyňa je Skalné okno a Pieskovcová jaskyňa pod Čiernym vrchom v NPR Piecky uchovávajúce 60 mil. rokov starý paleogénny monolit s objemom 350m³;

Jedinečná lokalita Svetového prírodného dedičstva v NP Slovenska: Dobšinská ľadová jaskyňa, Stratenská jaskyňa a Psie diery s celkovou dĺžkou 21, 737 m a hĺbkou 194 m v jaskynnom komplexe Duča (Cairsns 2000), Stalagmitovo jazero o ploche 320 m²;

Najvyššiu biodiverzitu Európy majú Kopanecké lúky: 75 druhov vyšších cievnatých rastlín/m²;

SR je piata floristicky najbohatšia oblasť Slovenska: 930 druhov vyšších rastlín;

298

Entomologicky najdôkladnejšie preskúmané územie Slovenska: 2 177 druhov motýľov (najvyššia koncentrácia motýľov na Slovensku)

Najmenší cicavec: piskor malý (6 cm, 2 – 7 g),

Najväčší cicavec: medveď hnedý (260 kg, 8 – 14 ex.),

Najmenší vták: králik zlatohlavý (9 cm, 7 g),

Najväčší vták: orol skalný (4 hniezdiace páry),

Najkrajšie dravce: mačka divá a rys ostrovid, populácia vydry (6 – 10 ex.), populácia vlka dravého (2 svorky, 12 – 18 ex.),

Najkontroverznejší živočích: kamzík vrchovský alpský z umelo vysadených 6 ex. v r. 1963 dnes žije v SRNAPe cca 80 jedincov nepôvodného alpského druhu .

Najväčšia kolónia netopiera fúzatého a Brandtovho v Európe zimujúcich v SPD – NPP Dobšinská ľadová jaskyňa; vrátane nich celkove 12 druhov Chiroptera: večernica severská, netopier pobrežný, netopier ostrouchý, netopier obyčajný, netopier riasatý

Pieskovcový lom Ďurkovec pri Spišských Tomášovciach je paleontologická lokalita .

Najstaršie osídlenie v SRNAPe: Smižanské Hradisko (neolit – mladšia doba kamenná, cca 5000 r. pr. Kr.); najstarší nález nástrojov neandrtálskeho človeka (paleolit, medziľadová doba riss/wurm) zaliatych v travertínoch spodnej terasy Hincavy pri PP Hranovnické pleso – cca 70 000 rokov staré;

Najbohatšia zbierka stredovekých kachlíc v Európe: sa postupne našla pri prácach na archeologickom prieskume vedenom od r. 1983 doc. M. Slivkom za podpory MVO Strom života na Kláštorisku v srdci SRNAPu, kde bol po tatárskej pohrome r. 1241 na mieste nazvanom Skala útočištia obohnanom 1,5 km dlhým obranným valom založený 19. 12. 1298 kláštor kartuziánov, najtvrdšej rehole (jediná rehoľa, ktorá nebola nikdy reformována) a trval od r. 1307 do r. 1543 kedy sa kartuziáni presťahovali do Červeného kláštora);

Dodnes zachované miestne názvy dokumentujúce prechod z pohanského ku kresťanskému ritu: Sovia skala (552 m.n.m.), Matka Božia (905,8 m.n.m.), Medvedia hlava (903 m.n.m.);

299

Najväčší nález kostí pravekého jaskynného medveďa v 487 m dlhej, verejnosti neprístupnej Medvedej jaskyni (objavená r. 1952) a v Psie diery (najbohatšie nálezisko v SR) – kosti sú 15 490 – 17 530 rokov staré;

Najväčšia vodná plocha je umelá Palcmanská Maša (85 ha), z ktorej je prevod vody Hnilca do povodia rieky Slanej.

Najdlhší cestný tunel (NP Slovenska) je Stratenský tunel v NPR Stratená (327 m dlhý);

Najväčšia dedina v Slovenskej republike: Smižany (7 147 obyvateľov);

Najčlenitejšia dedina: Mlynky, ktoré vznikli zlúčením 6 baníckych osád patriacich SP. N. Vsi – Biele Vody, Havrania Dolina, Mlynky, Palcmanská Maša, Rakytovec a Sykavka;

Najväčšia populácia Rómov v NP Slovenska: cca 7000 Rómov

Najvyššia hustota turistických značených chodníkov, mnohé staršie ako 40 rokov;

Najnavštevovanejšie miesta: Dobšinská ľadová jaskyňa (cca 85 000 návšt./r. 2000) a Tomášovský výhľad/

Najničivejší lesný požiar v prírodnej rezervácií: od 17. 7. 1976 zhorelo za 5 dní 29,22 ha prirodzeného lesa v NPR Kyseľ;

Najväčší lesný požiar na území NP Slovenska sa odohral na jeseň roku 2000 v NPR Tri kopce na lokalite kóta Krompľa: na ploche 80 ha;

Najdlhšie jaskyne (stav k 1. 4. 2010 – Spravodaj SSS, 1/2010)

Poradie Názov Poloha Dĺžka

1 Demänovský jaskynný systém Nízke Tatry 35 291 m

2 Mesačný tieň Vysoké Tatry 24 250 m

3 Stratenská jaskyňa Psie diery Slovenský raj 22 027 m

300

Poradie Názov Poloha Dĺžka

4 Jaskyňa mŕtvych netopierov Nízke Tatry 19 885 m

5 Jaskyňa zlomísk Nízke Tatry 10 668 m

6 Štefanová Nízke Tatry 10 047 m

7 Javorinka Vysoké Tatry 9 335 m

8 Hipmanove jaskyne Nízke Tatry 7 554 m

9 Skalistý potok Slovenský kras 7 107 m

10 Domica – Čertova diera Slovenský kras 5 368 m

Najhlbšie jaskyne (stav k 31. 3. 2010 Spravodaj SSS, 1/2010)

Poradie Názov Poloha Hĺbka / prevýšenie

1 Hipmanove jaskyne Nízke Tatry 495 m

2 Mesačný tieň Vysoké Tatry 451 m

3 Javorinka Vysoké Tatry 374 m

4 Skalistý potok Slovenský kras 336 m

5 Jaskyňa mŕtvych netopierov Nízke Tatry 324 m

6 Javorová priepasť Nízke Tatry 313 m

301

Poradie Názov Poloha Hĺbka / prevýšenie

7 Jaskyňa v Záskočí Nízke Tatry 284 m

8 Čiernohorský jaskynný systém Vysoké Tatry 232 m

9 Kunia priepasť Slovenský kras 203 m

10 Demänovský jaskynný systém Nízke Tatry 201 m

11 Tristarská priepasť Belianske Tatry 201 m

2.9.1 Praktické úlohy: 1. Žiaci idú na výlet na Lomnický štít (nadmorská výška 2634 m) z Tatranskej Lomnice (850 m nad morom). Vzdušná vzdialenosť je 5,78 km. Aký je priemerný uhol sklonu povrchu?

Pravouhlý trojuholník: a= 5780 m

b= 1784 m (2634850)

tanβ= b/a

tanβ= 0,3087

β= 17,15°

Priemerný uhol sklonu povrchu je 17,15 °.

2. Turisti chcú ísť zo Skalnatého plesa (1751 m n. m.) na Lomnický štít (2634 m n. m.). Aký bude priemerný sklon ich trasy?

Pravouhlý trojuholník: a=1600 m

b= 883 m 302

tanβ= b/a

tanβ= 0,5519

β= 28,99°

Priemerný sklon trasy je 28,99°.

3. Žiaci pozorujú Vysoký vŕšok zo Spišskej Novej Vsi (447 m n.m) pod pozorovacím uhlom 2,0789°. V akej nadmorskej výške sa Vysoký vŕšok nachádza, ak vzdušná vzdialenosť medzi nimi je 13,5 km?

Pravouhlý trojuholník: a= 13,5 km

b=?

β= 2,0789°

tanβ= b/a

0,03163=b/13500

b= 427,0 m

K výške pripočítame nadmorskú výšku Spišskej Novej Vsi 427+447=874 m

Vysoký vŕšok sa nachádza v nadmorskej výške 874 m.

4. Výletníci chcú ísť na prechádzku z PoráčParku (608 m n. m.) na Vysoký vŕšok (874 m n. m.). Vzdušnou čiarou sú tieto miesta vzdialené 1,63 km. Aké priemerné stúpanie čaká na výletníkov?

Pravouhlý trojuholník: a= 1,63 km

b= 266 m (874608)

tanβ=b/a

tanβ=0,16319

β=9,2°

303

Priemerné stúpanie výletníkov bude 9,2°.

5. Pri Spišských Tomášovciach sa nachádza ložisko pieskovca, kde sa ťaží v lome Ďurkovec. Tento lom má obsah 2,39 ha. Podľa geologickej sondy, je vrstva horniny hrubá 10 m. Koľko ton horniny môže byť vyťaženej, ak vieme, že 1 m 3 váži približne 2,5 tony?

2,39 ha = 23 900 m 2

V= a*b*c ..... v našom prípade obsah * mocnosť horniny

V= 23900*10

V= 239 000 m 3

1 m 3= 2,5 t

239000 m 3= 597 500 t.

V lome Ďurkovec môže byť vyťažených až 597 500 t pieskovca.

Vyučujúci môžu okrem údajov uvedených v texte využiť aj služby, ktoré ponúkajú stránky ako napríklad:

http://www.vyskopis.cz/ stránka so satelitnou snímkou, kde pri kliknutí na konkrétne miesto je zobrazená jeho nadmorská výška

http://www.arcgis.com/home/webmap/viewer.html?useExisting=1 – stránka, kde môžete využiť nástroj na meranie vzdialeností a obsahu. Nástroj sa nazýva Measure, môžete si zvoliť aj jednotky.

2.10 Informatika Autor: Vladimíra Lišková

Existuje mnoho zdrojov informácií, no za najdôveryhodnejšie údaje sú považované údaje poskytované orgánmi, organizáciami, ktorých činnosť ustanovuje zákon. Všeobecné

304

štatistické údaje, demografické, makroekonomické, environmentálne a mnoho iných údajov zhromažďuje, spracováva, analyzuje, zverejňuje Štatistický úrad SR v súlade so zákonom NR SR č. 540/2001 o štátnej štatistike. Údaje sú poskytované na úrovniach NUTS I až V (NUTS I – SR, NUTS II – Bratislavský kraj, Západné, Stredné a Východné Slovensko, NUTS III – 8 VÚC, NUTS IV – 79 okresov, NUTS V – 2883 miest a obcí). ŠÚ SR plní úlohy podľa zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ŠÚ SR, 2014).

Ďalšími dôveryhodnými zdrojmi aktualizovaných informácií sú Štátny geologický ústav Dionýza Štúra . Jeho činnosť je zameraná na geologický výskum a prieskum, geologické mapy, nerastné suroviny, geologické hazardy, podzemné vody, geotermálnu energiu, geofond (registrácia, zhromažďovanie, evidencia a sprístupňovanie výsledkov geologických prác), elektrónový mikroanalyzátor, izotopovú analýzu, technologické laboratóriá, ústredná geologická knižnica, geoanalytické laboratóriá, tvorbu a využívanie informačného systému v geológii (ŠGÚDŠ, 2014).

Slovenský hydrometeorologický ústav je špecializovaná organizácia vykonávajúca hydrologickú a meteorologickú službu na národnej aj medzinárodnej úrovni. SHMÚ monitoruje kvantitatívne a kvalitatívne parametre stavu ovzdušia a vôd na území Slovenskej republiky, zhromažďuje, overuje, hodnotí, archivuje a interpretuje údaje a informácie o stave a režime ovzdušia a vôd, popisuje deje v atmosfére a hydrosfére, tvorí a vydáva meteorologické a hydrologické predpovede, výstrahy a informácie (SHMÚ, 2014).

Výskumný ústav pôdoznalectva a ochrany pôdy základnými verejnoprospešnými činnosťami sú rozvoj poznania a prenos poznatkov v odbore pôdoznalectvo a všetkých rozhodujúcich špecializáciách, ako sú fyzika pôdy, agrochémia a hygiena pôdy, vrátane komplementárnych disciplín ako sú geochémia, ekológia a geografia. Ústav je zameraný predovšetkým na tvorbu a zdokonaľovanie informačných a expertných systémov o pôde a jej využití s prihliadnutím na ochranu ostatných zložiek životného prostredia (VÚPOP, 2014).

Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky je osobitnou odbornou organizáciou Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky s celoslovenskou pôsobnosťou, zameranou najmä na zabezpečovanie úloh na úseku ochrany prírody a krajiny vrátane správy jaskýň podľa ustanovení zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení

305

neskorších predpisov a na úseku ochrany druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi podľa ustanovení zákona č. 15/2005 Z.z. o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ŠOP SR, 2014). http://www.sopsr.sk/web/

Slovenská agentúra životného prostredia (SAŽP) je odbornou organizáciou Ministerstva životného prostredia SR s celoslovenskou pôsobnosťou zameranou na starostlivosť o životné prostredie a tvorbu krajiny v súlade so zásadami trvalo udržateľného rozvoja. SAŽP bola zriadená rozhodnutím ministra životného prostredia SR zo 17. mája 1993 ako rozpočtová organizácia Ministerstva životného prostredia SR, svoju činnosť začala 1. júla 1993, od 1. 1. 2001 je príspevkovou organizáciou (SAŽP, 2014). http://www.sazp.sk/public/index/go.php?id=2277

Praktické úlohy pre žiakov základnej školy spočívajú hlavne v práci s internetom – online tvorba vlastných aplikácií (kvízov, máp, prezentácií). Zapojené budú aj vedomosti z cudzieho jazyka, konkrétne z angličtiny, pretože angličtina je najviac medzinárodne používaným dorozumievacím jazykom (podľa počtu štátov, v ktorých mu rozumie aspoň časť populácie), a to najmä v oblasti informačných technológií. Cieľom predmetu je nielen rozšíriť a upevniť vedomosti žiakov o vlastnom regióne, no na druhej strane ich naučiť pracovať s IT aj v cudzom jazyku.

2.10.1 Praktické úlohy 1. Žiaci si pred návštevou danej obce/obcí zistia základné údaje o obci a budú porovnávať národnostnú štruktúru obyvateľstva . Odrazovým mostíkom bude oficiálna web stránka ŠÚ SR (http://slovak.statistics.sk/), sekcia Databázy a Mestská a obecná štatistika (Vstup do MOŠ). Po zobrazení mapy okresov SR kliknú žiaci na požadovaný okres (napr. Levoča), pričom sa im zobrazí stránka, na ktorej konci je abecedne zoradený menný zoznam obcí. Kliknú na požadovanú obec (napr. Bijacovce), následne sa zobrazí základná charakteristika a spádovosť obce, no rovnako aj ponuka s tematickým rozdelením údajov, kde si vyberú záložku Vybrané výsledky zo sčítania 1991 a 2001. Žiaci majú za úlohu skopírovať tabuľku (od nadpisu tabuľky Vybrané výsledky zo sčítania v roku 1991 a 2001, názvy stĺpcov, až po text pod tabuľkou. Následne otvoriť excelovský súbor a vložiť tabuľku do hárku. Vložia 306

kruhový graf z údajov o národnosti z roku 1991 (graf bude obsahovať názov grafu, legendu a hodnoty), rovnako vložia druhý kruhový graf z údajov o národnosti z roku 2001. Na základe grafov budú posudzovať rozdiely a prezentovať svoje názory a postoje k téme. 2. V druhej úlohe budú porovnávať vekovú štruktúru obyvateľstva (veková pyramída) okresu, ktorý pôjdu navštíviť v rámci zážitkového vzdelávania (prípadne, ktorý navštívili). Odrazovým mostíkom bude opäť oficiálna web stránka ŠÚ SR (http://slovak.statistics.sk/), sekcia Databázy a RegDat (Vstup do databázy RegDat). Z ponukového stromu si vyberú Demogafiu – Obyvateľstvo. Následne kliknú na Počet obyvateľov ku koncu obdobia (31. 12.) podľa: územie, 5 ročná veková kategória, pohlavie a rok. Zobrazí sa panel, kde je potrebné vybrať územie (daný okres), 5 ročná veková kategória (Spolu a všetky vek. kategórie), pohlavie (Spolu, muži, ženy), rok (prvý a posledný rok v možnosti výberu, napr. 2001 a 2013). Nižšie pod možnosťami sa nachádza tlačidlo pokračovať, po kliknutí naň, sa zobrazí tabuľka s vyselektovanými údajmi. Nad ňou je ponuka s možnosťami stiahnutia dát, žiaci si vyberú ikonu so symbolom excelu, vyberú si Excel súbor (.xls) s diakritikou a potvrdia výber formátu súboru kliknutím na tlačidlo OK. Otvoria súbor (ak sa program opýta, či ho chcete skutočne otvoriť, potvrdíte, že áno). Žiaci z týchto údajov vytvoria 2 vlastné tabuľky, pričom budú obsahovať tri stĺpce: 1. vekové kategórie, 2. Muži, 3. Ženy. Stĺpec Ženy bude prekopírovaný pomocou vzorca = (bunka s prvým údajom, napr. D5)*(1) . Stĺpec ženy musí mať záporné hodnoty. Žiaci potom vyznačia stĺpce Muži a Ženy, v ponuke Vložiť – Graf vyberú pruhový. Pre úplnosť grafu môžu formátovať rad údajov, no hlavne kliknú na údaje na vodorovnej osi grafu, kliknú pravým tlačidlo, vyberú z možností Formátovať hlavnú os – Číslo – Kategória: Vlastné a zadajú 0;0 údaje na osi budú okamžite premenené na absolútne hodnoty. Rovnaký postup zopakujú s údajmi z roku 2013. Podobe ako v prvej úlohe budú na základe grafov posudzovať rozdiely a prezentovať svoje názory a postoje k téme. Poznámka: na základe stránky http://www.maturita.mysteria.cz/geografia/9.htm vyberú typ pyramídy sledovaného okresu 3. ArcGIS online/epxlorer – po absolvovaní, ktorejkoľvek trasy žiaci vytvoria mapu (metódou bodových znakov). Vyberú si obce/miesta/lokality, ktoré navštívili, a na miesto preddefinovaných bodov, si nájdu obrázky na web stránkach, prípadne pridajú

307

vlastné (je potrebné, aby mali obrázky vlastné URL). Obrázky umiestnia na mape (najlepšie čo najpresnejšie). Body(mestá/obce/lokality) budú na mape reprezentovať obrázky. Výsledkom práce bude prezentácia Poznámka: každá trieda vytvorí jednu prezentáciu (pomocou spomínanej stránky a najlepšia sa ocení)

Stránky (potrebné registrovať sa): http://www.arcgis.com/explorer/ (potrebné inštalovať do PC SilverLight, od spoločnosti Microsoft), jednoduchší prístup, väčšia variabilita;

https://www.arcgis.com/home/webmap/viewer.html?useExisting=1 (bez inštalácie)

4. Kvíz – pred alebo po absolvovaní trasy žiaci zostavia vedomostný kvíz pre spolužiakov (Riskuj, Milionár, atď. – formu si vyberú podľa seba), pozostávajúci z 10 15 otázok s možnosťami. Využijú aplikáciu http://learningapps.org/, kde nájdu nespočetné množstvo príkladov na tvorbu kvízov. Poznámka: šablóna k hre Milionár: http://learningapps.org/display?editapp=1044793

V tomto prípade nie je potrebné prihlásiť sa

5. Historická tour – žiaci z vedomostí získaných na hodinách dejepisu a slovenského jazyka vypracujú cestu po historicky najvýznamnejších mestách/obciach/lokalitách. Najprv sa dohodnú, ktoré udalosti a osobnosti budú v tour, chronologicky ich zoradia a na internete si nájdu najvýstižnejšie obrázky. Výsledok budú prezentovať na hodine Dejepisu a Slovenského jazyka. Poznámka: využitie aplikácie zo stránky: http://storymap.knightlab.com/ Je potrebné prihlásiť sa (pomocou googlu+), prípadne vytvoriť vlastný účet 6. Map Tour – Žiaci po alebo pred absolvovaním exkurzie vytvoria na každý vyučovací predmet, prípadne ku každej exkurzii Mapovú tour. Táto tour bude obsahovať ich vlastné fotografie a textovú časť, ktorá bude zahŕňať nielen vedomosti nadobudnuté exkurziou, ale aj ich vlastné postrehy, skúsenosti.

308

Poznámka: využitie aplikácie zo stránky: https://tourbuilder.withgoogle.com/

Je potrebné nainštalovať Google Earth a prihlásiť sa (google účet):

(http://www.google.sk/intl/sk/earth/download/ge/agree.html)

7. Záverečná prezentácia – na záver školského roku vytvoria žiaci online prezentáciu, ktorá bude zahŕňať vedomosti, zaujímavosti, skúsenosti zo zážitkového vzdelávania. Vyučujúci buď rozdelia žiakov na skupiny, alebo žiaci vytvoria jednu prezentáciu za celú triedu. Výsledné produkty za triedy sa zhodnotia (hlasovať môžu aj žiaci) a najlepšie prezentácie môžu byť uverejnené na web stránke školy. Poznámka: https://tackk.com/ nie je potrebná inštalácia ani prihlásenie

309

2.11 Svet práce a technika Autor: Pavol Chromý

Vzdelávacia oblasť Človek a svet práce zahrňuje široké spektrum pracovných činností a technológií, vedie žiakov k získaniu základných užívateľských zručností v rôznych oblastiach ľudskej činnosti a prispieva k vytváraniu životnej a profesijnej orientácie žiakov. Technika je definovaná ako „sociálny proces, ktorý využíva vedecký a empirický potenciál vytvorených nástrojov, strojov, prístrojov, poznatkov, postupov, zdrojov a systémov k ovplyvňovaniu nášho života i prostredia, v ktorom žijeme.” (Haasová 2012)

Empirický potenciál

Technika a technický pokrok korešponduje s nekonečným procesom skúšania a zlepšovania, zároveň však aj navrhovania metód a technológií dôležitých pre život človeka . (Haasová 2012)

Remeslá na Spiši – tvoria obrovský potenciál pre štúdium zručností, náuky o materiáloch a základoch priemyselnej výroby. Tradičné centrá remeselníckej výroby boli Spišská Nová Ves, Gelnica, Krompachy, Rudňany, Poprad, Kežmarok, Levoča.

Remeselnícky potenciál regiónu vychádza z prírodných zdrojov, na ktorý je územie Spiša bohatý vo svojej rozmanitosti a pestrosti. Základ tvorí – nerastné bohatstvo uložené v útrobách Zeme.

v podobe hornín – žula, premenené horniny, pieskovec, štrk, piesok ako produkt sedimentácie riek, kvartérne sedimenty minerálnych prameňov – travertín, stavebný a úžitkový produkt – Spišské Pohradie , stavebný materiál – Gretla, Ďurkovec, Vitkovce,

v podobe nerastných surovín – minerálne zrudnenie, Slovenské rudohorie v pôde a jej produktoch Baníctvo – ťažba rúd – spracovanie rúd – železo, meď, olovo, cín, ortuť

Banícke centrá – Gelnica, Spišská Nová Ves, Krompachy, Rudňany, Vikartovce, Kravany

Hutníctvo – zaoberá sa tavením rúd, výrobou kovu a ich zliatin i výrobou valcového materiálu. Patrí k základným odvetviam ťažkého priemyslu. Delí sa na hutníctvo železa a

310

ocele – čierna metalurgia a hutníctvo neželezných kovov – farebná metalurgia. Hutníctvo farebných kovov vyrába prevažne meď, olovo, zinok, cín a ich zliatiny. Hutníctvo ľahkých kovov vyrába hlavne hliník a jeho zliatiny – bronzové úžitkové a umelecké predmety, výroba železa, ocele, spracovanie železa

Hutnícke centrá na Spiši

Krompachy – spracovanie surovín na báze medi

Rudňany – na báze železa, arzénu, ortuti

Kováčstvo – vo svojom období rozkvetu je orientované hlavne na praktické využitie železných produktov pre domácnosť a iné druhy remesiel – debnárstvo, zámočnícstvo a pod. Napríklad v Gelnici v druhej polovici XIX. storočia sa stalo klinčikárstvo a reťazárstvo najvýnosnejšou živnosťou a gelnické klince a reťaze boli známe v celom Uhorsku. V roku 1870 vyrábalo klince 360 majstrov, 90 tovarišov a 95 učňov. V rokoch 1865 – 75 predstavovala gelnická výroba 90 mil. klincov ročne, t. j. 27 vagónov.

Drotárstvo – remeslo spišských dedín, postupne ustúpilo priemyselnej výrobe. Ako remeslo severovýchodného Spiša bolo známe aj za hranicami Slovenska. Obce Kamienka, Stráňany boli známe drotáskymi rodinami, kde sa toto remeslo dedilo z pokolenia na pokolenie.

Zvonolejárstvo – malo významné postavenie v prostredí remesiel na Spiš. V Spišskej Novej Vsi bola známa dielňa majstra Konráda (založená po roku 1357) . Dlho sa mu nesprávne pripisovalo prezvisko Gaal. O zvonoch pojenáva vedná disciplína, ktorej hovoríme kampanológia , zaoberá sa zvonmi, zvonením, výrobou zvonov, hre na nich a všetkým, čo sa týka zvonov. Zvony sa vyrábajú z bronzu. Je to zliatina medi (78 %) a cínu (22 %), a to najčastejšie v uvedenom pomere (1 percento +/). Zvony sa odlievali aj zo železa a iných zliatín, ale neponúkali také široké spektrum tónov ako bronz. Pamätník „Pocta Majstrovi Konrádovi – Miesto prianí“ je pri radnici v Spišskej Novej Vsi. Dielňa založená Majstrom Konrádom pôsobila v Spišskej Novej Vsi od roku 1357 do roku 1527.

Známe a slávne zvonolejárske dielne na Slovensku pracovali ešte v Košiciach, Prešove, Bardejove, Levoči, Lučenci, Rožňave, Kremnici. Niektorí zvonolejári aj putovali a vyrábali svoje zvony priamo pri stavbe, do ktorej bol zvon po vyhotovení osadený.

311

Kamenárstvo – využívanie štruktúry horniny, sedimentu na výrobu stavebných prvkov, hlavne spracovanie pieskovcov, travertínov – v staviteľstve, umeleckej výzdobe objektov.

Spišské Podhradie , ťažba a opracovanie travertínu a iných prírodných materiálov.

Drevorubačstvo ťažba a spracovanie drevnej hmoty, bolo často nositeľom živobytia na Spiši. Základná drevná hmota – drevený klát, po spracovaní na pílach, bol základnou surovinou pre iné remeslá orientované na opracovanie dreva.

Stolárstvo – vo viacerých variantoch opracovania dreva – od staviteľstva cez užitkové predmety k umeniu – majster Pavol, slávny oltár v chráme sv. Jakuba v Levoči.

Poľnohospodárske produkty

Každá domácnosť na vidieku bola sebestačná produkciou a spracovaním poľnohospodárskych produktov. Remeselnícka zručnosť sa dedila cez viaceré pokolenia a neskôr prechádzala do drobnej priemyselnej výroby – napríklad súkeníctvo, spracovanie ľanu a konope.

Farbiarstvo – farbenie plátna modrotlačou pomocou drevený foriem. Farbiari preslávili Spiš aj za hranicami regiónu hlavne originalitou vzorov. Známe farbiarske dielne v Hranovnici, Spišskej Sobote, Poprade, Levoči. Z roku 1798 pochádza písomná zmienka v cechovej listine farbiarov, že prvým farbiarom a tlačiarom za studena bol Samuel Kraus z Levoče. Ako farbiacu látku používali bengálske indigo. V rokoch 1608 – 1866 pôsobilo na Spiši 73 farbiarských dielni. Patrónom farbiarov bol sv. Šimon, apoštol, syn farbiara šarlátu, patrónom farbiarov súkna bol sv. Jakub menší.

Elemír Montško z Hranovnice bol jedným z posledných spišských modrotlačiarov.

Rastlinný potenciál

Na Spiši sa pestoval dostatok priemyselných druhov rastlín – ľan, konope, mak, repka. Zvládnutie pestovania a následné spracovavanie rastlinného materiálu do konečného produktu smerovalo k rozvoju priemyselného spracovania ľanu. Kežmarok – podnik Tatraľan.

Pestovanie liečivých rastlín sa rozvinulo v okolí Starej Ľubovne, Novej Ľubovne, v Klčove a Lieskovanoch pribudol odbor ovocinárstva a okrasných drevín. V Levočských lúkach a v

312

Spišských Vlachoch zasa výroba travinných zmesí a obilovín. Vytvorila sa určitá náväznosť na staršie tradície regiónu.

SLOVOSIVEX, a.s., Levočské Lúky, dodáva na trh semená, sadenice, osivá tráv a farebných ďatelinových zmesí. Vyžaduje si to veľké množstvo organizátorskej práce pri aplikácii najprogresívnejších vedeckých poznatkov z nášho i zahraničného výskumu v podnikoch, ktoré sa rozhodli pre osivárstvo. Málo pestovateľov má na Slovensku dobudované pozberové linky na prevzdušovanie, dosušovanie, prečisťovanie, zber a pozberovú úpravu. Na Spiši sú to práve podniky v Levočských lúkach a Spišských Vlachoch, ktoré disponujú takýmito pozberovými linkami. Slovensko hľadá riešenie vlastnej výroby a zabezpečenia sebestačnosti, ale i perspektívy vývozu do zahraničia. Spracovanie živočíšnych produktov viedlo k rozvoju remesiel ako bolo garbiarstvo, obuvníctvo, mäsový priemysel. Spiš preslávili aj mäsové výrobky ako sú známe Spišské párky . Základ techológie sa zrodil v okolí Spišského Podhradia, majstri mäsiarskeho cechu zo Spišského Podhradia Štefan Varsányi, Michal Griger, neskôr Španer so svojím zaťom Štefanom Blaškom. Prvé zmienky o výrobe možno nachádzať už v polovici 19. storočia.

Spomínajú sa dve receptúry na ich výrobu, preto sa na Spiši zaužívali aj dvojaké názvy v podstate k podobnému produktu. Spišské párky sa vyrábali z bravčového mäsa a z teľacieho mäsa. Boli vraj tmavšie aj chuťovo odlišné od produktu Podracké viršle, ktoré boli len z bravčového mäsa a plnili sa do baraních alebo jahňacích čriev.

Na tomto produkte sa môžeme tiež presvedčiť, ako vplývajú technologické podmienky na kvalitu konečného výrobku. Kvalitná surovina – mäso pochádzalo z prasiat len určitého chovu. Gazdovia to dobre vedeli, kŕmili len určitými odrodami zemiakov. Teľatá pochádzali z pastvín zo Zamaguria. A samozrejme majster mäsiarského cechu, ktorý ovládal chémiu receptúry. Pamätníci vedia, o čom je reč.

Monika Varsanyiová, Spišské párky. Historická novela od vnučky majstra mäsiarského cechu, podáva svedectvo o mäsiarskom remesle aj osobných príbehoch, ktoré knihe dávajú duchovný a intelektuálny rozmer. Vyšla v roku 2014.

313

Priemyselná výroba

Poprad

Najstarší podnik papiereň , založili ju v roku 1692. Až v roku 1876 bola zmodernizovaná a prešla na strojovú výrobu. Ručná výroba papiera sa udržala až do roku 1945. Roku 1946 ju znárodnili. Druhou továrňou bol Tatrasmalt v Matejovciach. Vznikla okolo roku 1845, kedy to bola len dielňa na výrobu česadiel na kone. Neskôr začala vyrábať aj iné výrobky z plechu.

Rozvoj priemyslu podnietila výstavba železničnej trate Košice – Bohumín v roku 1872. V roku 1876 vzniká v Poprade sklad obilia. Škrobáreň tu pracuje od roku 1881. Vzniká Prvé tatranské ľanárske družstvo. Pivovar sa spomína už v roku 1859 a v rokoch 1890 – 1892 vzniká Prvý spišský parný pivovar a sladovňa . V roku 1889 bola otvorená železničná trať Poprad – Kežmarok, v roku 1892 sa predĺžila po Spišskú Belú a roku 1893 po Podolínec, buduje sa aj odbočka na Tatranskú Lomnicu. V rokoch 1899 – 1923 vzniká Kriegerová továreň na droždie , konzerváreň Tatra a neskôr vagónka Tatra . V rokoch 1908 – 1912 sa buduje elektrická železnica Poprad – Starý Smokovec s odbočkami na Štrbské Pleso a Tatranskú Lomnicu. Pre túto trať vznikli elektrárne v Poprade (1908) a v Spišskej Sobote (1909). Na území mesta sa od 90tych rokov devätnásteho storočia buduje rekreačná a liečebná osada Kvetnica. Po prvej svetovej vojne sa zvyšuje cestovný ruch, ktorý si vyžiadal zriadenie nových hotelov. Pre rozvoj priemyslu v Poprade malo najväčší význam zriadenie dvoch podnikov: továrne na výrobu viskózových vlákien vo Svite a vagónky a strojárne Tatra. Firma Baťa vybudovala v roku 1934 priemyselný podnik Svit (skratka pre Slovenskú viskózovú továreň ). Okolo továrne potom vzniklo celé mestečko. Závod dnešnej Vagónky Tatra bol vybudovaný až v roku 1937. Opravovali a vyrábali sa tu nákladné a cisternové vagóny. http://popradtatry.szm.com/hpp.htm

Matejovce pri Poprade

Matejovce boli k Popradu pripojené až v roku 1977. Počet obyvateľov 2 844. Matejovce sú mestskou častou mesta Poprad s mimoriadne rozvinutým priemyslom. Sídli tu výrobca práčok Whirlpool, ďalej Tatramat a nový priemyselný park.

314

Podstatná zmena v živote obyvateľov nastala v roku 1845, keď tunajší rodák Karol August Scholz založil dielňu na výrobu česadiel na kone. Z jednoduchých dielní z polovice 19. storočia vznikla v roku 1903 priemyselná výroba smaltovaných výrobkov, poľnohospodárskych potrieb a železiarskeho tovaru v jednej z najväčších tovární na Slovensku.

Premeny Scholtzovho podniku.

1845 – Carl August Scholtz zakladá strojársku dielnu. Spočiatku vyrába klince a česadlá na dobytok a kone

1914 – 1945

Sortiment sa prispôsobuje vojenskej výrobe. Vyrábajú sa vojenské šálky, kanvy na mlieko, ručné granáty, polné flaše, vojenské prilby a vojenské česadlá na kone, neskôr začala výroba kuchynských sporákov do poľných kuchýň, paráky na zemiaky, pozinkované sudy a smaltované nádoby.

V roku 1946 bol zriadený samostatný podnik Spojené smaltovne, n. p., so sídlom v Matejovciach.

3. februára 1950 Podnik je premenovaný na Tatrasmalt, n. p.

1960 – 1972

Postupne sa pripravuje nový vyrobný program, ktorého základným bodom sa stanú elektrické spotrebiče určené pre domácnosť. Začínajú sa vyrábať elektrické ohrievače vody, kovové palety, elektrické rúry na pečenie, automatické pračky z francúzskej licencie VIVA, automatické pračky v kooperácii s firmou EI Nis Juhoslávia.

1974

Podnik bol premenovaný na Tatramat, n. p. Matejovce (neskôr Poprad).

1980 – 1989

Dominantou výroby sa stávajú automatické pračky, elektrické ohrievače vody a vyrobný sortiment dopĺňa plochý žehlič bielizne Tamatpress 2000.

315

1. októbra 1990

Rozhodnutím MH SR č.17/90 sa Tatramat, n. p., stáva akciovou spoločnosťou.

12. mája 1992

Dochádza k založeniu spoločného podniku s významnou americkou firmou Whirpool. Tým výroba automatických pračiek a bielej techniky pre domácnosť prechádza na novovzniknutú dcérsku spoločnosť JOINTVENTURE WHIRPOOL TATRAMAT.

1. júla 1992 začína svoju činnosť ďalšia dcérska akciová spoločnosť JOINTVENTURE TATRAMAT QUASAR, zameraná na výrobu náradia, náhradných dielcov, odliatkov a automatov na teplé a studené nápoje. Materská spoločnost TATRAMAT, a. s., komplexne obnovuje technológiu výroby elektrických ohrievačov vody.

2004

Spoločnost TATRAMAT – ohrievače vody, s.r.o. sa stáva členom nemeckej skupiny STIEBEL ELTRON GRUPPE.

2004 – 2008

Dochádza k reštrukturalizácii a modernizácii výroby.

WHIRPOOL

V novembri roku 1991 je podpísaná zmluva o založení spoločného podniku na výrobu práčok v Poprade pod názvom Whirlpool Tatramat medzi bývalým československým podnikom Tatramat a celosvetovou korporáciou Whirlpool. Stáva sa výrobcom práčok, el. rúr, ohrievačov a chladniček.

Kežmarok

Druhé významné stredisko priemyslu a poľnohospodárstva pod Tatrami.

Ťažené pieskovec pod jeruzalemským vrchom, tehliarska hlina v oblasti potoka Biela voda.

Živočíšna výroba: chov dobytka, ošípaných, hydiny

Tatrapoma, a.s.

316

Lyžiarske vleky, lanové dráhy, vozíčkové dráhy.

Tatraľan, s.r.o.

Výroba textilií na prírodnej báze pre domácnosti, pre firmy na ďalšie spracovanie, špeciálne tkaniny na odevné účely.

Gufero KK s.r.o.

Ložiská, guferá, kl. remene, guma tesniaca, podlahová, hadice, spony, manžety, upchávkové šnúry, plsť, klingeritjerit, silentbloky, silon, teflón, mazivá, brusivá, LocliteTeroson, reťaze, výroba hydraulických hadíc + príslušenstvo

Poľnonákup TATRY, a. s.

skladovanie a ošetrovanie obilnín a olejnín

výroba a predaj kŕmnych zmesí

prenájom nehnuteľností

predaj poľnohospodárskych potrieb

Tatranská mliekareň a.s.

Výroba, nákup a predaj mliečnych výrobkov.

Je tu veľa drobných podnikov a výrobní na spracovanie dreva a drevnej hmoty – okná, podlahy, dvere, kovania, plasty a pod.

Každoročne sa tu konajú začiatkom júla trhy remesiel, kde sa takto prezentuje šikovnost a zručnost remeselníkov v rôznych druhoch remeselnej produkcie.

Spišská Belá

Po útlme banskej výroby vznikali tabakové továrne: v roku 1851 v Bratislave a v Košiciach, v roku 1870 v Banskej Štiavnici, v roku 1872 v Smolníku a v roku 1898 v Spišskej Belej. V počiatkoch sa tabakové výrobky vyrábali ručne. Boli to hlavne cigary Viržinka, Kuba a Portoriko, cigarety La Fleur, La Favorite, Egypt a Sport.

317

V roku 1939 prevzal závod v Smolníku výrobu cigár zo Spišskej Belej a Banskej Štiavnice, kde sa v tom čase preorientovali výlučne na výrobu cigariet. V rokoch 1951 – 1954 sa zrušili tabakové továrne v Košiciach a v Bratislave.

Imperial Tobacco Slovakia a.s. po ukončení výroby cigariet v Spišskej Belej (r. 2004) a cigár a tabakov na fajčenie v Smolníku (r. 2008) pôsobí na slovenskom trhu ako obchodno marketingová spoločnosť. Medzi jej hlavné značky v súčasnosti patria cigarety Davidoff, West, R1, Golden Gate, Mars a Paramount; tabaky na šúľanie Drum a Golden Gate. Tieto výrobky sú vyrábané mimo územia Slovenska vo výrobných závodoch spoločnosti Imperial Tobacco Group v Európskej únii.

Stará Ľubovňa

Skrutkáreň v Starej Ľubovni bola založená dňa 31. augusta 1958, kedy bol položený základný kameň. Stavba bola odovzdaná v októbri roku 1960. V tomto roku sa začala i samotná výroba. Medzníkom sa stáva rok 1967, keď dňom 1. januára vzniká samostatný národný podnik.

Rozhodnutím majiteľov spoločnosti 1. januára 1999 vzniká spoločnosť s obchodným menom SkrutkáreňExim, a.s., ktorá ponúka široký sortiment spojovacieho materiálu vyrábaný z ocele a iných farebných kovov tvárnením za studena bez povrchovej úpravy alebo s antikoróznymi povlakmi vytvorenými galvanickým zinkovaním. Po existenčných problémoch v roku 2007 bola výroba utlmená.

Plavnica (okres Stará Ľubovňa, historické územie Šariš)

Spoločnosť Agrokarpaty, s.r.o. v Plavnici vznikla v roku 1993. Jej hlavnou činnosťou je pestovanie liečivých rastlín. Horský región okresu Stará Ľubovňa patrí medzi oblasti ekologicky čisté, vhodný pre pestovanie ekologických poľnohospodárskych produktov. Pestujú sa hlavne tieto druhy:

Achilea millefolium L. – rebríček obyčajný

Agrimonia eupatoria L. – repík lekársky

Medocago sativa L. – lucerna siata

Calendula officinalis L. – nechtík lekársky 318

Carum carvi L. – rasca lúčna

Fagopyrum esculentum Moench – pohánka jedlá

Galega officinalis L. – jastrabina lekárska

Hypericum perforatum L. – ľubovník bodkovaný

Matricaria recutita L. – rumanček kamilkový

Malva mauritiana L. – slez maurský

Melissa officinalis L. – medovka lekárska

Mentha piperita L. – mäta pieporná

Plantago lanceolata L. – skorocel kopijovitý

Kúpeľníctvo

Ľubovnianske kúpele

Plnička minerálnej vody Ľubovnianky a rekračná oblasť s využitím vlastností tejto minerálnej vody v kúpeľoch. Minerálne pramene, nachádzajúce sa upostred ihličnatých lesov v závere 2,5 km dlhej doliny Ľubovnianskeho potoka v nadmorskej výške 556 m, sa viažu na zlom prebiehajúci dolinou Popradu a tvoria sústavu zemitoželeznatých, studených kyseliek. O ich liečebnej sile sa vedelo už dávno. Majú podobné chemické zloženie a vlastnosť ako vody bardejovské.

Banský podnikateľ Andrej Probstner st. vlastnil obec Ľubovnianske Kúpele až do roku 1848. Rodina tu naďalej sídlila a mala majetky – najmä železiarne a kúpele do konca 2. svetovej vojny. Andrej Probstner st. prepojil cestu z Levoče do Starej Ľubovne, čím tiež umožnil spojenie dolných častí krajiny s priesmykom v Mníšku n/Popradom vedúcim do Haliče.

Pri kúpeľoch sa nachádza lesopark so vzácnymi a starými drevinami. K nim patrí aj borovica vejmutovka (Pinus strobus L.), má 350 rokov, výšku 25 m a obvod 590 cm, priťahuje pozornosť mnohých návštevníkov, ktorí čerpajú energiu a vnímajú liečivé vyžarovanie z jej členitého kmeňa

319

Kúpele Vyšné Ružbachy

Minerálne kúpele Vyšné Ružbachy sa nachádzajú v severovýchodnej časti Spiša, s bohatou históriou samotných kúpeľov a jeho okolia. Travertínové nálezy pochádzajú z obdobia paleolitu. Od 16. storočia sa začal „zlatý vek" pre kúpele Vyšné Ružbachy, keď sa spišským starostom (najvyšší úradník na zálohovanom území) stal Sebastián Ľubomirský. To podnietilo stavebný a spoločenský ruch. Miesto sa stalo obľúbenou lokalitou pre poľskú a uhorskú šľachtu. V roku 1595 bola postavená kúpeľná budova s bazénom, kuchyňou, jedálňou a spoločenskou miestnosťou. V roku 1825 sa kúpele stali vlastníctvom baróna von Jony, ktorý začal s ich prestavbou. Postavil si tu kaštieľ, nový kúpeľný dom a zrkadlový kúpeľ. V roku 1923 bolo postavené prírodné termálne kúpalisko, ktoré bolo toho času najväčšie na Slovensku. Postupne sa začali meniť Vyšné Ružbachy na jedny z najmodernejších kúpeľov na Slovensku.

Levočské kúpele

Klimatické kúpele miestneho významu vznikli v polovici 19 storočia. V roku 1892 ich kúpil a postupne rozšíril staviteľ Anton Müller, ktorý zriadil aj vodoliečebný ústav. V posledných rokoch objekty slúžili ako škola v prírode, žiaľ, v súčastnosti chátrajú. Niektoré kúpeľné domy boli asanované.

320

Lokality a trasy:

1. Spišská Nová Ves, Poprad, Svit, Kežmarok, Spišská Belá, Stará Ľubovňa – priemysel

2. Spišská Nová Ves, Rudňany, Poráč, Krompachy, Gelnica – baníctvo, hutníctvo

3. Spišská Nová Ves, Levočské lúky, Levočské kúpele, Klčov, Spišské Vlachy – kúpele, šľachtiteľské stanice

Alternatívne trasy navrhnuté po konzultácii s pedagógmi

1. trasa: SNV – Elektráreň na Hornáde, Brantner Nova – záhradníctvo, Čistička odpadových vôd – ekológia

2. trasa: okolie SNV – Embraco, netradičné zdroje energie Kúdelník, Smižany Poľnohospodárske družstvo, Transformátorová stanica (elektráreň)

3. trasa: okruh Lieskovany, Klčov – záhradníctvo, Spišský Hrhov – park, kamenný most, remeslá

321

2.12 Výtvarná výchova Autor: Mária Staňová Michalková

Spišská Nová Ves

Galéria umelcov Spiša Galéria umelcov Spiša sídli v historickej budove – meštianskom dome zo 16. storočia. Patrí medzi najmladšie zberateľské inštitúcie na území Slovenska, hoci základy zbierkových fondov boli položené na pôde Múzea Spiša, vtedajšieho Vlastivedného múzea v Spišskej Novej Vsi. Už táto základná kolekcia obsahovala prevažne diela umelcov, ktorých so Spišom spájalo pôsobenie, alebo pôvod. Súčasný zbierkový fond galérie tvoria diela a kolekcie z oblasti maľby, grafiky, ilustrácie, fotografie a sochárskej tvorby. Súčasné expozície sú Terra Gothica – prezentujú Gotickú cestu v obrazoch zo zbierok samotnej galérie, Jozef Hanula – patriaci k popredným predstaviteľom výtvarného umenia na Slovensku a Záhrada umenia – prezentujúca výtvarné sochárske diela. Galéria umelcov Spiša organizuje v dvojročných intervaloch Medzinárodné sochárske sympózium Spiš – Záhrada umenia a Trienále maľby Spiš, Zemplín, Gemer.

Jozef Hanula Jozef Hanula /1863 – 1944/ sa narodil Liptovských Sliačoch v rodine drobného roľníka, ľudového rezbára a maliara. Už v ľudovej škole vynikal ako mimoriadne dobrý kresliar. Po roku 1896 sa usadil na Spiši. Do dejín slovenského výtvarného umenia sa zapísal ako popredný predstaviteľ umeleckej generácie nastupujúcej a rozvíjajúcej svoje tvorivé poslanie v závere 19. storočia. Bol neobyčajne talentovaným výtvarníkom, mal dobrú prípravu, ale širší rozlet a uplatnenie udusili nepriazeň doby a malosť pomerov, v ktorých prežíval svoje najplodnejšie roky. Najzrelšie jeho diela – predovšetkým kresby – vznikali v období štúdia a krátko po ňom. V nich autor vyjadril svoju vrúcnu lásku k ľudu. Ako skvelý portrétista zanechal i rad portrétov slovenských národných buditeľov a umelcov. Hanula je označovaný za priekopníka slovenského ľudového žánru, či „národneumeleckého výtvarného prejavu na Slovensku“.

322

Smižany

Národopisné múzeum Smižany Národopisné múzeum je pobočkou Múzea Spiša. Expozícia ľudovej kultúry stredného a dolného Spiša bola otvorená v roku 1991 a dokumentuje nielen život, ale aj výtvarný prejav našich predkov. Samotná expozícia je rozdelená na 3 časti – výroba a spracovanie ľudového textilu, výroba a zamestnanie, odev a textil. Zároveň múzeum prezentuje tradičné ľudové remeselné techniky formou tvorivých dielni – košikárstvo, tkáčstvo a predtkáčske techniky, prácu s hlinou, prácu so šúpolím, drôtom, slamou a mnohé iné.

Maroš Madačov Vlastným menom Martin Števček /1912 – 1980/ bol katolícky kňaz, prekladateľ, spisovateľ a národopisný bádateľ. S veľkou záľubou sa venoval fotografovaniu a filmovaniu. Po vysviacke, v roku 1936 prišiel do Letanoviec ako kaplán. Počas svojho pôsobenia v Letanovciach zdokumentoval a predstavil tradičný spôsob života ako aj tradičné zvykoslovie dedinčanov nielen počas roka, ale aj v rámci rozličných rodinných, cirkevných obradov, sviatkov a slávností. V nasledujúcich rokoch pôsobil vo viacerých farnostiach na Spiši – v Kežmarku, Hnilčíku, Hrabušiciach a Poprade.

Časť fotografií z tvorby Madačova je možné prezrieť si v priestoroch Národopisného múzea v Smižanoch.

Levoča

Kostol sv. Jakuba s oltárom Majstra Pavla Rímskokatolícky farský kostol sv. Jakuba z 13. storočia, prestavaný v 14. storočí patrí k najvýznamnejším pamiatkam sakrálneho umenia na Slovensku. V roku 1519, už v renesančnom slohu, bola nad severnú predsieň pribudovaná samostatná účelová stavba knižnice. Možno ju preto označiť za stredoeurópsky unikát.

Chrám sv. Jakuba je trojnásobnou národnou kultúrnou pamiatkou. Okrem samotného chrámu sú národnými pamiatkami diela Majstra Pavla z Levoče (najznámejšie je hlavný oltár s výškou 18,62 m – radí sa medzi najvyššie oltáre sveta) a diela barokového zlatníka Jána Szilassyho.

323

Dom Majstra Pavla v Levoči Životu i dielu jedného z najvýznamnejších majstrov gotiky je venovaná expozícia SNM v Levoči.

Kostol sv. Ladislava – gymnaziálny, čierny Pochádza z prvej polovice 14. storočia. Patrí k najväčším kostolom Slovenska. V roku 1671 bol prebudovaný v barokovom slohu, no prvky pôvodnej gotickej architektúry ostali zachované. Mohutnosťou vyniká hlavný oltár s gotickou sochou Madony z 15. storočia a s barokovými sochami uhorských kráľov a jezuitských svätcov. Vzácnosťou sú fresky – Ukrižovanie, Smrť a Nanebovzatie Panny Márie. Na severnej strane lode sa nachádzajú morality – skutky milosrdenstva, ktoré sú vyobrazené realisticky, kým v Chráme sv. Jakuba je ich stvárnenie symbolické. V 16. storočí slúžil slovenskej evanjelickej obci. Od roku 1671 patril jezuitom, ktorí pri kláštore zriadili gymnázium.

Spišské Podhradie – Spišská Kapitula Spišská Kapitula je sídlom spišského biskupa a centrom spišskej diecézy, ktorá zahŕňa takmer celé historické územie Spiša, Liptova a Oravy. Často je označovaná aj ako malý slovenský Vatikán.

Katedrála sv. Martina Katedrála sv. Martina je ústredným objektom areálu Spišskej Kapituly. Prvá románska stavba pôvodne prepoštského kostola bola zároveň sakrálnou stavbou kráľovského Spišského hradu, kráľovským reprezentačným chrámom. S jeho stavbou začali po roku 1200, v rokoch 1462 – 1478 bol románsky kostol prebudovaný na gotický. Pristavalo sa pomerne veľké presbytérium a kostol sa zvýšil dvojnásobne. V rokoch 1490 – 1499 dal Štefan Zápoľsky pristavať na južnej strane kostola kaplnku. Touto stavbou bol stavebný vývoj katedrály ukončený. Z pôvodných 13 gotických krídlových oltárov sa zachovali čiastočne len štyri. V 17. – 18. storočí mnohé oltáre barokizovali a koncom 19. storočia radikálne regotizovali.

V katedrále sa nachádza 8 oltárov – Hlavný oltár, oltár Korunovania Panny Márie, oltár sv. Michala Archanjela, oltár Troch kráľov, oltár Usnutia Panny Márie, oltár sv. Kríža, oltár Piety a Božského Srdca Ježišovho. Väčšia časť oltárov však bola zbarokizovaná a poznačená regotizáciou. I napriek tomu sú vzácne plastikami, súsošiami i tabuľovými maľbami.

324

Kamenné články gotických okien z 15. storočia sú dnes vyplnené vitrážami z konca 19. storočia. Boli vyhotovené v Innsbrucku v Tirolsku. Okná v sanktuáriu znázorňujú sv. Martina a sv. Juraja (patróna uvedeného biskupa), výjavy na oknách v kaplnke Zápoľských majú vzťah k Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, pretože patrocíniom kaplnky je Božie Telo.

Katedrála sv. Martina je súčasťou Spišského Jeruzalemu, ako večeradlo pri poslednej večeri Ježiša Krista.

Biely lev – Leo Albus

Jedná sa o najstaršiu románsku plastiku na Slovensku. Pochádza z prelomu 12. a 13.storočia. Toto pomenovanie získal vďaka tomu, že je zhotovený z travertínu (teda kameňa bielej farby). Na svojich predných nohách má lev položenú knihu, ktorá tak pravdepodobne znázorňuje Evanjelium, čím môže symbolizovať sv. Marka Evanjelistu (evanjelium sv. Marka sa začína správou o pôsobení sv. Jána Krstiteľa na púšti a symbolom púšte je práve lev).

Žehra

Kostol sv. Ducha Kostol sv. Ducha je typickým predstaviteľom prechodného románskogotického slohu. Začali ho stavať v roku 1245 ako románsky, potom sa práce na istý čas prerušili a dokončili ho asi v roku 1274 ako gotický. Najväčšie bohatstvo kostola spočíva v jeho bohatých nástenných maľbách, ktorými je pokrytý. Maľby nie sú kladené iba náhodne, ale predstavujú ucelený ikonografický program. Umelecky najhodnotnejšími sú fresky presbytéria. Najznámejšou a na symboly najbohatšou je však freska Živého kríža či Stromu života. Na klenbe svätyne je Trojica, vyobrazená ako jeden človek s troma hlavami, Abrahámovo lono, Kristus v mandorle a Madona s dieťaťom. Je to veľmi starobylý spôsob vyobrazenia. Pripomínajú byzantské ikony a majú vysokú umeleckú hodnotu. Celá fresková výzdoba chrámu bola vyhotovená maľbou do čiastočne vyschnutej omietky, metódou zvanou frescosecco. Úplne najstaršími sú tzv. konsekračné kríže, ktoré sa opakujú v jednom súvislom rade po celom vnútornom obvode kostola.

325

Poprad

Tatranská galéria Tatranská galéria od roku 1959, keď sa pod jej hlavičkou konala prvá výstava vo Vile Alica v Starom Smokovci, až do roku 2009, keď sa galéria presťahovala a natrvalo usídlila v zrekonštruovanej kultúrnej pamiatke Parná elektráreň v Poprade, prešla zložitým vývojom. Stála expozícia galérie má názov Odkryté hodnoty a približuje tvorbu najmä výtvarných umelcov Spiša, širšieho východoslovenského regiónu a významné osobnosti slovenského výtvarného diania.

Podtatranské múzeum Počiatky súčasného Podtatranského múzea v Poprade siahajú do druhej polovice 19. storočia. Samotná stavba v pseudorenesančnom slohu bola dokončená 21. augusta l886 a zbierky sprístupnené verejnosti o rok neskôr, 6. augusta 1887. V roku 1978 prevzalo múzeum zrekonštruovanú pamiatkovú budovu v Spišskej Sobote. Návštevníkom ponúka najzaujímavejšie zbierky prostredníctvom 10 stálych expozícií. Z výtvarného hľadiska sú prínosné 2 expozície – Výroba modrotlače z dielne Elemíra Montška v Hranovnici a Ľudové plastiky nachádzajúce sa v parku múzea.

Spišská Sobota

Mestská pamiatková rezervácia Spišská Sobota patrí medzi skvosty architektonických a umeleckých pamiatok na Spiši. Ráz mestečka ostal v podstate renesančný tak, ako bol obnovený po požiari v roku 1775. Najväčšiu historickoumeleckú hodnotu má kostol sv. Juraja. V jeho interiéri sa nachádza 5 neskorogotických krídlových oltárov, no najvzácnejší je hlavný oltár z dielne Majstra Pavla z Levoče. Celá mestská časť bola v roku 1950 vyhlásená za mestskú pamiatkovú rezerváciu.

Gedeon Majunke Gedeon Majunke /1854 – 1921/ sa narodil v Spišskej Sobote. Nazývali ho „architekt Tatier“. Študoval stavebníctvo a výtvarné umenie vo Viedni. Ako architekta ho lákali Vysoké Tatry, preto sa po štúdiu vrátil do rodného mesta. V projektoch uplatňoval neoklasicizmus a na fasádach secesiu. Inšpirovala ho i švajčiarska a alpská architektúra – hrázdená a zrubová. Podľa jeho projektov sú postavené letoviská, kúpeľné a verejné budovy, hotely, letohrádky, 326

napríklad v Novom Smokovci, Tatranskej Polianke, Dolnom Smokovci, Tatranskej Lomnici, Starom Smokovci, staničné budovy Tatranskej elektrickej železnice, kostoly v Tatranskej Lomnici a Dolnom Smokovci. Projektoval tatranské a podtatranské kostolíky, reštauroval viaceré spišské kaštiele a navrhoval továrenské a administratívne budovy, obytné domy a vily. Je autorom náhrobných pomníkov na spišských cintorínoch, verejných parkov a kúpeľných záhrad. V súťaži Výtvarnej akadémie vo Viedni získal cenu za projekt ideálneho múzea.

Spišská Belá – Strážky

Kaštieľ Strážky Jadrom historického osídlenia Strážok bol kaštieľ, ktorý je situovaný v anglickom parku z 19. storočia. Kaštieľ prešiel v 15. – 18. storočí stavebným vývojom od neskorogotickej podoby cez renesančnú prestavbu až po barokovoklasicistické úpravy. V prvých storočiach patril objekt rodine HorváthStansithovcov, ktorá v Strážkach založila latinskú humanistickú školu pre deti spišských šľachticov (1584 – 1711) a knižnicu, v tom čase patriacu k najbohatším v Uhorsku. Po smrti poslednej majiteľky a užívateľky kaštieľa barónky M. Czóbelovej r. 1972 sa správcom kaštieľa stala Slovenská národná galéria.

V súčasnosti má kaštieľ štyri stále expozície – Expozícia historického nábytku, interiérových predmetov a umeleckého remesla , Portrét 17. – 19. storočia na Spiši / Kolekcia portrétov pozostáva z veľkej časti z diel pochádzajúcich z rodovej galérie./, Strážky a Ladislav Mednyánszky a Historická knižnica /súčasť národného kultúrneho dedičstva, má okolo 8500 zväzkov, časopisov a máp/.

Ladislav Medňanský Ladislav Medňaňnský /1852 – 1919/ sa radí k najvýznamnejším stredoeurópskym maliarom na prelome 19. a 20. storočia. Pochádza zo šľachtickej rodiny. Časť detstva prežil v Strážkach, neskôr žil v Budapešti, vo Viedni a Paríži no neustále sa vracal na Slovensko, odkiaľ čerpal námety pre svoje obrazy.

Jeho dielo možno rozdeliť do troch období:

327

Pre prvé obdobie boli príznačné krajinomaľby s hmlistými, súmračnými náladami. Druhé obdobie bolo ovplyvnené francúzskym impresionizmom. Tretie obdobie bolo význačné figurálnou maľbou.

Podstatná časť jeho diel sa nachádza v Maďarskej národnej galérii v Budapešti. Kaštieľ v Strážkach je jediným miestom na Slovensku, kde je prezentovaná stála expozícia diel umelca.

Spišská Stará Ves

Galéria Ferdinanda Katonu Galéria patrí do správy Tatranskej Galérie v Poprade. Otvorená bola v roku 2013 a je venovaná dielu Ferdinanda Katonu, umelca európskeho významu. F. Katona bol žiakom L. Medňanského, ktorý mu bol zároveň vzorom vo figurálnej kresbe i krajinomaľbe. Samotná expozícia prezentuje 50 olejomalieb a 30 kresieb.

Štefan Leonard Kostelničák Š. L. Kostelničák /1900 – 1949/, akademický maliar, sa do dejín umenia zapísal ako najvýznamnejší ornamentista. Bol zberateľom slovenských ľudových ornamentov a ich reprodukcií. V roku 1925 študoval u maliara Eugena Króna v prvej kresliarskej a grafickej škole v Košiciach, kde si aj založil svoj prvý ateliér. Neskôr pôsobil ako osvetový pracovník na Zamagurí. Snažil sa o štylizáciu ľudového ornamentu, ktorý uplatňoval na diplomoch, vzorníkoch a pamiatkových predmetoch. Neskôr ornamentálnou výzdobou dekoroval aj keramiku, porcelán a nábytok. Vyhotovoval farebné pohľadnice s ornamentálnymi a alegorickými výjavmi k rozličným oslavám a príležitostiam, tlačou vydal aj dekoratívne orámované texty historických dokumentov (Martinská deklarácia, Pittsburská dohoda). V rokoch 1920 – 1945 usporiadal 65 výstav na Slovensku a Morave. Bol priekopníkom putovných výstav spojených s predajom. Neoceniteľný prínos Štefana Kostelničáka je aj v jeho zberateľskom diele. Podarilo sa mu vytvoriť unikátnu zbierku, v ktorej sústredil viac ako 4 000 artefaktov ľudového ornamentu.

Ždiar Ždiar je rázovitá obec severného Spiša so svojimi typickými tradíciami, zvyklosťami, folklórom a kultúrou. Jej špecifikom je goralské osídlenie a ľudová architektúra, vďaka ktorej

328

sa Ždiar už v roku 1977 stal Rezerváciou ľudovej architektúry s najväčším počtom kultúrnych pamiatok (až 183).

V obci bolo v roku 1971 zriadené múzeum Ždiarsky dom, ktoré sa nachádza v účelovej stavbe predstavujúcej pôvodnú architektúru obce. V obytnej časti domu je stála expozícia venovaná ľudovej tvorivosti, zariadeniu interiéru, krojom a pracovnému náradiu. V hospodárskej časti objektu sa nachádza reštaurácia.

Odporúčané dodatkové výtvarné pamiatky

Kežmarok Mestská výstavná sieň Barónka – galéria

Artikulárny kostol – Kostol Najsvätejšej Trojice, derevný evanjelický artikulárny kostol zapísaný v zozname UNESCO a súčasť slovenskej časti Karpatského oblúka.

Vyšné Ružbachy Sochárske sympózium – Počas dvadsiatich šiestich rokov vznikla v areáli kameňolomu a v jeho bezprostrednom okolí unikátna galéria 104 kamenných sôch od umelcov zo štrnástich krajín. Areál Medzinárodného sochárskeho sympózia vo Vyšných Ružbachoch bol v roku 1997 vyhlásený za kultúrnu pamiatku.

Stará Ľubovňa Ľubovnianske múzeum – časť expozície je venovaná cechom a remeslám.

Skanzen – prezentuje sakrálnu i ľudovú architektúru severovýchodného Spiša a severozápadného Šariša.

Návrhy trás:

Spišská Nová Ves – Žehra – Spišské Podhradie – Levoča

Spišská Nová Ves – Smižany – Poprad – Spišská Sobota

Spišská Nová Ves – Kežmarok – Strážky – Spišská Belá – Ždiar

Spišská Nová Ves – Vyšné Ružbachy – Stará Ľubovňa – Spišská Stará Ves

329

Zoznam miestopisných bodov

Levoča, Námestie majstra Pavla, Poprad, Smižany, Spiš, Spišská Kapitula, Spišská Nová Ves, Spišská Sobota, Spišská Stará Ves, Kaštieľ Strážky, Žehra

Zoznam najdôležitejších použitých výrazov freska, ľudová architektúra, plastika, sakrálna architektúra, umelecké dielo, umelecký sloh, UNESCO, vitráž

330

2.13 Hudobná výchova Autor: Bernadeta Kiczková

Markušovce Jednou zo zachovaných pamiatok rokokovej architektúry je letohrádok Dardanely v Markušovciach so špecializovanou Expozíciou klávesových hudobných nástrojov, ktorá ako jediná na Slovensku mapuje klávesové hudobné nástroje, ich výrobcov a výrobu. Dokumentuje malé organy – pozitívy a strunové klávesové hudobné nástroje.

Letohrádok Dardanely dal postaviť v poslednej tretine 18. storočia Wolfgang (Farkas) Máriássy. Viedli ho k tomu spoločenské a reprezentačné záujmy, ktoré boli odrazom života vtedajšej spoločnosti. K rozhodnutiu o stavbe prispela aj ohlásená návšteva cisárskeho dvora – Jozefa II. na Spiš, ku ktorej napokon nedošlo. Z plánovaného konceptu výstavby ostalo iba torzo – stredný pavilón, ktorý však so svojou honosnou sálou na poschodí naplnil reprezentačný stavebný zámer. Letohrádok je obrátený do parku fasádou, členenou pilastrami s pestro vyplnenými hlavicami a bohatou štukovou výzdobou s motívmi hudobných nástrojov, kvetov a košíkov s ovocím. Dominantným priestorom je spoločenská sála na poschodí letohrádku. Bočné steny majú maľbu iluzívnej architektúry s antickými postavami a steny okenných otvorov vázy s kvetinami a hudobné nástroje zviazané stuhou. Výzdoba stropu je členená do šiestich obrazov, zobrazujúcich scény z gréckej mytológie. Autorstvo malieb je dodnes nepresné, môže ísť do predlohy talianskeho majstra alebo francúzskych rytín. V rokoch 1974 – 1983 sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia letohrádku obnovením stredného pavilónu a pristavaním bočných krídiel a schodišťa, vrátane reštaurovania fresiek. Zároveň sa v ňom 21. 9. 1983 sprístupnila verejnosti Expozícia klávesových hudobných nástrojov, ktoré boli vyhotovené na území Slovenska a dodnes je jedinou expozíciou svojho druhu na Slovensku. Cieľom expozície je sprístupniť verejnosti údaje o vzniku, histórii a vývoji klávesových hudobných nástrojov, o ich zvukových možnostiach, o majstroch a ich dielňach, ich zručnosti a tvorivosti. Celková koncepcia tvorí dva celky – prízemie letohrádku venované malým organom – pozitívom a poschodie strunovým klávesovým nástrojom. Najpôvodnejším nástrojom je pozitív z rímskokatolíckeho kostola z Gánoviec, okres Poprad, ktorý v roku 1767 zhotovil majster Daniel Wallachy (1726 – 1796) zo Spišskej Soboty. Ďalšie pozitívy pochádzajú z evanjelického kostola Vojňany pri Kežmarku, od majstra Valentina 331

Babitsa (19. storočie) z Podolínca. Je z roku 1876. Pozitív z kaplnky kaštieľa zo Spišského Hrhova bol vyrobený v Čechách firmou Rieger na prelome 19. a 20. storočia. Barokový pozitív z evanjelického kostola Jurské pri Kežmarku je od neznámeho majstra z 18. storočia. Po reštaurovaní bol umiestnený v expozícii ako koncertný nástroj. Najstaršie správy o organe z územia Slovenska pochádzajú zo 14. storočia. Od 15. storočia poznáme už aj mená výrobcov. Spomedzi výrobcov vynikal Mathias Burian z Kremnice, ktorý pôsobil v 2. polovici 16. storočia. Neskôr sa výroba organov rozšírila po celom Slovensku – v Bratislave, Košiciach, Prešove, Kežmarku, Spišskom Podhradí a pod. Vynikli predovšetkým mená Lorenz Čajkovský, Martin Stirbitz, Andreas Zimmer, rodina Podkonických, Pažických, Kollbayovcov. Poschodie letohrádku vrátane spoločenskej sály slúži ako výstavný priestor pre strunové klávesové nástroje. Jednotlivé typy predstavujú klavichordy, ktoré patria k najstarším strunovým klávesovým nástrojom, stolové klavíry a klavíry, ktoré postupným vývojom vznikli na začiatku 18. storočia, ale ich výroba sa rozšírila až v 19. storočí. Sú nimi zastúpení výrobcovia, ktorých dielne znamenali veľký prínos pre Slovensko. Medzi najvýznamnejších patrili Jacob Roth (1787 – 1876) z Vrbova, Ludwig Kauffmann (1798 – 1852) z Levoče, Samuel Raisz (1776 – 1855) z Kežmarku, Johann Georg Klockner (1761 – 1844) z Bratislavy, Georg Bubenick ml. (1848 – 1891) z Bratislavy, Johann Werner (1868 – 1934) z Bratislavy, Oskár Lieskovský (1865 – 1910) z Trenčína a ďalší. Klenotom muzeálnej zbierky sa stal kladivkový klavír najvýznamnejšieho výrobcu na Slovensku Carla (Károly) Schmidta, ktorý bol do zbierkového fondu múzea získaný v roku 1984 zo ZŠ v Bystranoch. Po výtvarnej stránke patrí k najkrajším zachovaným strunovým nástrojom slovenskej proveniencie. Je z roku 1846 a v Obchodnej knihe C. Schmidta bol evidovaný pod opusovým číslom 869. Carl (Károly) Schmidt (1794 – 1872) pochádzal z Nemecka a v Bratislave sa usadil v roku 1822 a hneď v nasledujúcom roku zhotovil klavír pre grófa Pálfyho. Získal si ním uznanie a ďalšie objednávky. Svojou zručnosťou, rozsahom a kvalitou produkcie 1311 klavírov sa preslávil aj za hranicami Uhorska, kde bola predaná jedna tretina jeho nástrojov a viac ako polovica mimo Bratislavy. Meštianske právo nadobudol v roku 1825. Vlastnil aj klavírny salón, kde koncertovali také osobnosti ako Johann Nepomuk Hummel, Franz Liszt, Klára Schumannová, Anton Rubinstein a pod. Nástroj zo zbierkového fondu múzea bol vyrobený v čase najväčšieho rozkvetu jeho dielne, keď ročná produkcia dosahovala 63 nástrojov a nemala v Uhorsku konkurenciu. Na svetových výstavách patril medzi špičkových vystavovateľov. Klavír dokončil v roku 1846 a odoslal ho grófovi Máriássymu na Spiš,

332

pravdepodobne do sídla Máriássyovcov v Markušovciach. Nástroj vyniká bohatou výzdobou prednej lišty nad klávesnicou – intarziou z perlete, slonoviny a kovu s motívmi hudobných nástrojov. Uprostred je signatúra Schmidt Károly / Pozsonyban. Cena klavíra 1175 zlatých bola v porovnaní s ostatnými nástrojmi vysoká.

Jedinečnosť expozície, vynikajúce akustické danosti a reprezentatívny priestor spoločenskej sály ju predurčili na usporadúvanie koncertov vážnej hudby v interpretácii domácich i zahraničných umelcov a virtuózov. Za všetkých spomenieme mená: Marta Beňačková, František Balún – operný spev, Peter Michalica – husle, Anna Zúriková Predmerská, Emília Dzemjanová – organ, Marián Lapšanský – klavír ako aj mladá generácia začínajúcich interpretov. Tradíciu tu majú vianočné koncerty, ktoré sa usporadúvajú každoročne od roku 1989. V poslednom období sa v letohrádku uskutočnili koncerty v rámci rôznych hudobných festivalov na Spiši (Musica nobilis, Ars Antiqua Europae in Via Gothica).

Aj keď nie všetky vystavené nástroje sú funkčné, ich výpovedná hodnota spočíva v dokumentácii životnej i kultúrnej úrovne doby, pre ktorú boli zhotovené. Spolu so živou hudbou predstavujú určitú možnosť sprístupnenia historického odkazu minulosti našej dobe.

Poznámka: Letohrádok Dardanely je v súčasnosti uzavretý pre verejnosť z dôvodu revitalizácie objektu a expozície z EŠF ROP I. Plánované otvorenie je v roku 2015.

Súčasťou markušovského areálu je pôvodne kaštieľ z roku 1643, v ktorom sa nachádza Expozícia historického nábytku. Dokumentuje vývoj nábytkového umenia a predstavuje jednotlivé štýly od renesancie až po 20. – 30. roky 20. storočia.

Spišská Nová Ves Z hudobného hľadiska má mesto Spišská Nová Ves bohaté zázemie. Jednou z významných pamiatok mesta je aj evanjelický kostol s oltárnym obrazom Krista na Olivovej hore od Jána Jakoba Stundera z roku 1767. V kostole sa nachádza dvojmanuálový organ od viedenského majstra Friedricha Deutschmanna (1757 – 1826), dokončený v roku 1823. Bol príslušníkom známej organárskej rodiny a v dvadsiatych rokoch 19. storočia zhotovil viacero organov na Slovensku. V súčasnosti je nástroj po rekonštrukcii, vo výbornom stave, vyniká dobrou dispozíciou. Slúži okrem bohoslužobných účelov aj na koncertné. Na uvedenom nástroji sa už niekoľkokrát predstavil verejnosti popredný slovenský organista Ján Vladimír Michalko, ktorý pedagogicky pôsobí na VŠMU v Bratislave.

333

Rímskokatolícky farský kostol Nanebovzatia Panny Márie je z umeleckohistorického hľadiska najhodnotnejšou pamiatkou uprostred námestia z 2. polovice 13. storočia. Z hudobného hľadiska sú v ňom zaujímavé hudobné motívy na nástennej maľbe, datovanej do druhej polovice 15. storočia. Nachádza sa vo výsekoch tretieho poľa klenby hlavnej lode a zobrazuje anjelov hrajúcich na hudobných nástrojoch – portatíve, lutne, fidule a harfe. S hudobným motívom je aj sochárska výzdoba južného portálu, zo záveru 14. storočia.

Osobnosti

Osobnosťou, ktorej meno sa spája s hudobným vzdelaním a hudobným životom mesta je Ján Móry (1892 – 1978) – hudobný pedagóg, skladateľ, kultúrny pracovník. Na Spiši pôsobil po skončení štúdií od roku 1925 ako majiteľ hotela na Novom Štrbskom Plese, ktorý zdedil po strýkovi. V roku 1946 sa s rodinou presťahoval do Spišskej Novej Vsi, kde bol až do roku 1959 riaditeľom Hudobnej školy. Pamätná tabuľa na toto jeho pôsobenie sa nachádza na budove Zimná ulica č. 50. Po odchode do dôchodku sa presťahoval do Bratislavy, kde už žila jeho rodina. Zomrel v roku 1978. Jeho hudobná tvorba je rozsiahla. Komponoval operety, spevohry, operu, orchestrálne skladby. Hlavným inšpiračným zdrojom boli Tatry, ich príroda a Spiš s jeho ľudovou kultúrou. Venoval mu piesne, balady, tance v úprave pre spev a klavír, a pre spevácke zbory. Komponoval aj skladby pre deti. Medzi jeho žiakov patrili hudobný skladateľ Igor Dibák, dirigent Ondrej Lenárd (rodák z Krompách), akordeonista Vladimír Čuchran a ďalší.

Zo Spišskej Novej Vsi pochádza aj známy súčasný hudobný skladateľ a pedagóg Igor Dibák (1947), žiak Jána Móryho. Po ukončení štúdií na Konzervatóriu v Žiline pokračoval na VŠMU v Bratislave, kde dodnes žije a umelecky pôsobí. Komponoval komorné, orchestrálne diela pre sólové nástroje, hlavne pre klavír, husle, organ, úpravy ľudových piesní pre zbory, tiež je s ním spätá operná tvorba. Známe sú jeho skladby pre deti na texty detských ľudových piesní.

V neďalekej obci Smižany sa narodil ďalší významný predstaviteľ hudobného života na Slovensku pochádzajúci zo Spiša, a to Štefan Hoza ( 1906 – 1982 ) – popredný a uznávaný operný a operetný spevák, filmový herec, libretista, dramaturg, režisér, pedagóg a spisovateľ. Po ukončení štúdií na Štátnom učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi pôsobí pedagogicky, 334

neskôr študuje na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave herectvo a operný spev. Žil a pôsobil v Bratislave, ale do rodných Smižian sa vždy rád vracal a trávil tu aj s deťmi dovolenky pri svojej rodine. Nevšedný a všestranný talent Štefana Hozu nesporne formoval vývoj nielen hudobného života, ale aj celej slovenskej kultúry 20. storočia. Bližšie údaje o tomto rodákovi poskytuje expozícia v zrekonštruovanom kaštieli v Smižanoch – Obecnom kultúrnom centre, v ktorom je jedná časť venovaná slávnym rodákom Smižian.

Levoča V 16. a 17. storočí sa v prostredí mestskej kultúry udomácňuje po hudobnej stránke polyfónna kultúra, ktorá sa viaže na kapituly a kláštory. Jej najväčší rozkvet je však spätý s protestantizmom v mestách s nemeckým obyvateľstvom. Protestantizmus k nám doniesol veľký rozmach školstva a spolu s ním aj duchovnej piesne. Zaviedlo sa dôsledné vyučovanie hudobnej teórie a viachlasého spevu. V mestách nezaostáva ani svetská hudba, ktorá sa prejavuje hlavne v zápisoch svetských inštrumentálnych tancov. Medzi popredné mestá v tomto období patrí Levoča a Kežmarok. Hlavne levočský hudobný inventár svedčí o mnohostrannosti záujmov levočských mešťanov. Do levočskej zbierky hudobnín patrí 10 tabulatúrnych zborníkov, z nich 8 je písaných organovou tabulatúrou a 2 lutnovou. Všetky zborníky, až na Pestrý zborník sú uložené v knižnici ev. cirkvi a.v. v Levoči. Pestrý zborník sa nachádza v knižnici Ústavu hudobnej vedy SAV v Bratislave. Zbierku tvoria 2 zborníky Gaspara Plotza. Názov je odvodený od nápisu na prvej strane 1. zborníka, kde je uvedené Gaspar Plotz 1603. Je tu zapísaných 151 skladieb rôznych autorov 16. a 17. storočia. Prevažujú tu skladby talianskych, nemeckých, nizozemských skladateľov, ktorí sú známi, ale aj anonymní. Ide o skladby svetského a duchovného charakteru. Ďalšou dvojicou sú 2 zborníky Jána Šimbrackého (podľa nových výskumov Jána Šimráka). V prvom zborníku sú zápisy od roku 1634 do roku 1643 a obsahuje 205 skladieb prevažne nemeckých skladateľov, ale aj jeho vlastných. V druhom zborníku, ktorý napísal ako organista v Ľubici sú skladby nemeckých skladateľov. Dva zborníky anonymných pisateľov vznikli okolo roku 1640. Obsahujú skladby nemeckých protestantských skladateľov, ale aj domácich autorov Jána Šimbrackého (Šimráka) a Samuela Marckfelnera. Ďalej je to Heinekova Tabulaturbuchlein – zborníček bojanovského organistu, ktorý vznikol pre jeho vlastnú potrebu v roku 1684. Ďalšími sú 2 zborníky lutnových tabulatúr. Sú jedinečnými pamiatkami v rámci Slovenska.

335

Zapisovateľ je anonymný a obsahujú zápisy dobových tancov z 2. polovice 17. storočia, rozšírené po celej Európe. A na záver Pestrý zborník, ktorý zachováva doklady ľudovej hudobnej kultúry 17. storočia priamo z miestneho prostredia. Badať tu vplyvy nemecké, poľské, ukrajinské, rakúske. Obsahuje svetské skladby, duchovné piesne, protestantské chorály a dobové tance ľudového charakteru, tzv. chorey, ktoré sa vyznačujú živým rytmom. V zborníku je zapísaných spolu 141 skladieb. Skratka S. M. je uvedená pri 4 skladbách. Ide o Samuela Marckfelnera, s ktorým sme sa stretli už v 2. zborníku anonymných pisateľov.

Tabulatúra – notačná sústava používaná od renesancie do 18. storočia ako systém grafického znázornenia nástrojovej hudby. Znaky / číslice, písmenká a znaky rytmu / udávajú hmaty a prstoklady potrebné pre zahratie príslušných tónov. Tabulatúry sa používala pre klávesové nástroje – organová a pre strunové nástroje – lutnová.

V súvislosti s uvedenými zborníkmi sa nám postupne vynárajú mená hudobníkov, ktorí majú pôvod na Spiši, prípadne tých, ktorí na Spiši pôsobili.

Ján Šimbracký (Ján Šimrák, podľa nových výskumov PhDr. Janky Petöczovej CSc., Ústav hudobnej vedy SAV v Bratislave) od roku 1630 pôsobil ako organista evanjelickej cirkvi v Spišskom Podhradí. Bol váženým občanom a skladateľom. Zachovalo sa od neho 54 skladieb, ktoré nezneli len na Spiši, ale prenikli aj do Bardejova, Prešova a do Sedmohradska. Výnimočné postavenie v jeho tvorbe na latinské texty má skladba Magnificat. Zápisy skladieb z ďalších rokov sú z Nemeckého Pravna, zo Smolníka a z Ľubice. Hudba Jána Šimbrackého (Šimráka) predstavovala vo svojej dobe vysoký štandart.

Ján (Johannes) Plotz pôsobil ako organista v Levoči v rokoch 1642 – 1648. Spomína sa aj v Heinovej kronike v rokoch 1642 a 1656. Rukopis a meno Gaspara Plotza sú uvedené v 2 zborníkoch levočskej zbierky hudobnín.

Samuel Marckfeldner (Marckfelner) – S.M. (1621 – 1674). Na základe údajov z Heinovej kroniky vieme, že bol prijatý za organistu po J. Plotzovi 29. 12. 1648. Do Leovče prišiel zo Spišských Vlách. Bol váženou osobnosťou aj vo verejnom živote. Od roku 1664 bol členom mestskej rady, v rokoch 1665 – 57 senátorom, potom zase členom rady a tribúnom. Od roku 1670 sa údaje o ňom nenachádzajú. Z tvorby Samuela sa nezachovalo veľa skladieb. Jeho organové skladby, ale aj vokálnoinštrumentálne svedčia o jeho bohatých hráčskych a improvizačných schopnostiach.

336

Johann Spilenberg, levočský hudobník, okolo roku 1660 bola aj kapelníkom. Činný v katolíckych službách. Pre katolícke bohoslužby komponoval skladby, zachované v rukopisoch františkána v tzv. Kájoniho kódexe. Jeho omša a niekoľko menších skladieb na františkánske texty má sviežu melodiku. Obohatil tak existenciu katolíckej cirkevnej hudby 17. storočia na protestantskom Spiši.

Martin Spielenberg, pochádzal z Levoče, ale ako hudobník nepôsobil na Spiši. Výrazne zasiahol do hudobného života Pomoranska a v roku 1641 vydal v Gdansku zbierku – Duchovný žaltár.

S mestom Levoča sa spája aj vydanie spevníka protestantských piesní Cithara Sanctorum v roku 1636 od Juraja Tranovského. Obsahoval 414 piesní a z toho 159 notovaných. Tento úspešný spevník sa udomácnil v prostredí evanjelikov, dožil sa viacerých vydaní a podnietil tak domácu tvorbu duchovných piesní. Z katolíckeho prostredia vyšiel spevník Cantus Catholici, zásluhou Benedikta Szőllősiho, v roku 1651 maďarské vydanie a v roku 1655 v Levoči v Brewerovej tlačiarni slovenské.

Historické organy v levočských kostoloch

Organ v chráme sv. Jakuba objednala mestská rada v roku 1615 u krakovského majstra nemeckého pôvodu Hansa Hummela. Stavbu financoval obetavý mecén Friedrich Pobst. Mohutnú organovú skriňu s bohatou výzdobou vyhotovil stolár Andreas Hertel z Krakova a rezbár Hans Schmiedt, pochádzajúci z Dánska. Hans Hummel sa nepohodol s Levočanmi a po mnohých sporoch organ dokončil poľský organár Jerzy Nitrowsky v roku 1629.

Hudobné motívy sa nachádzajú v rámci viacerých výjavov zo záveru 14. storočia. V časti pastofória sú to najmä anjeli hrajúci na hudobných nástrojoch ako lutna, rebeka, šalmaj, činely.

V evanjelickom kostole v Levoči je pozoruhodný starý barokový organ, ktorý dnes stojí vo východnej časti empory a nepožíva sa. Pochádza od neznámeho spišského majstra a bol určený do pôvodného dreveného kostola v roku 1697. Do terajšieho kostola ho premiestnil v roku 1837 levočský organár Andreas Zimmer, ktorý vyhotovil aj novú mechaniku nástroja. V roku 1932 si zadovážil cirkevný zbor nový 29 – registrový nástroj firmy Rieger z Krnova.

337

Spišská Kapitula So Spišom sa spájajú aj najcennejšie pramene hudobnej kultúry Slovenska, a to hlavne so Spišskou Kapitulou, ktorá bola v stredoveku centrom duchovného života, v štruktúre ktorého bola aj duchovná hudba, spev, ktoré mali významné postavenie v kapitulách. Medzi zachovalé pramene kapitulskej knižnice patrí Spišský graduál Juraja z Kežmarku z roku 1426, ktorý bol v roku 2002 zreštaurovaný a Spišský antifonár z 1. polovice 15. storočia. Takisto zo Spiša, avšak z kláštorného prostredia pochádza Kartuziánsky graduál z 15. storočia. Ide o zápisy gregoriánskeho chorálu – jednohlasého liturgického spevu. Prepisovanie bohoslužobných kníh sa uskutočňovalo v kláštoroch, kde pôsobili skriptorské dielne.

Graduál – od 8. storočia pomenovanie bohoslužobnej knihy, ktorá obsahuje omšové spevy. Antifonár – bohoslužobná kniha, obsahujúca všetky gregoriánske nápevy pre denné pobožnosti, okrem omšových.

Spišské Podhradie Organárska tradícia na Spiši sa prejavila aj v Spišskom Podhradí, kde pôsobila rodina Kollbayovcov, ktorá pracovala od druhej polovice 18. storočia až do konca 19. storočia. Z rodiny vynikali najmä Jozef a František starší a mladší. Organ z ich dielne sa nachádza v evanjelickom kostole. V roku 1863 ho postavil Jozef Kolbay ako 12 – registrový nástroj. Ďalší z ich dielne sa na Spiši nachádza v rímskokatolíckom kostole v neďalekej obci Jablonov. Ich nástroje z hľadiska zvuku zotrvali pri starších štýloch a vplyvoch baroka, zaujímavé výtvarné riešenie je už klasicistické.

Alfons Wolfgang Czibulka (1842 – 1894) – významný rodák zo Spišského Podhradia, hudobný skladateľ, divadelný a vojenský dirigent, docenený viacej v zahraničí ako u nás. Vyštudoval hru na klavír v Bratislave a následne vo Viedni, umeleckú kariéru začal ako klavirista, neskôr bol váženým dirigentom európskych operných scén a vojenským kapelníkom. Komponoval rôzne žánre – operety, pochody, tance, skladby pre klavír a upravoval skladby L. van Beethovena pre vojenské dychové hudby. Zomrel v roku 1894 vo Viedni. Od roku 1938 po ňom pomenovali aj jednu z viedenských ulíc na Czibulkagasse.

338

Kežmarok Historické organy v kežmarských kostoloch

Kežmarok podobne ako Levoča zohral významnú úlohu pri formovaní a uchovávaní hudobnej kultúry nielen nášho regiónu, ale aj v rámci celého Slovenska. Medzi významné kultúrne pamiatky mesta patrí evanjelický drevený artikulárny kostol, v ktorom vyniká 12 – registrový organ s bohatou výzdobou prospektu, ktorý bol dokončený v roku 1720. Zhotovil ho organár Lorentz Čajkovský (1677 Kremnica – 1749 Levoča). Vyučil sa v Kremnici u organára Martina Zorkovského. V roku 1713 sa usadil v Levoči, kde žil až do svojej smrti. Jeho ďalším zachovalým nástrojom je 6 registrový pozitív v rímskokatolíckom kostole vo Vojňanoch z roku 1726.

V blízkosti dreveného evanjelického kostola stojí Evanjelické lýceum, ktoré navštevovali mnohé významné osobnosti kultúrneho života. Je tu zachovaná najväčšia knižnica v strednej Európe, ktorej fond obsahuje tisíce titulov, z toho 600 titulov hudobnín, ktoré sú predmetom výskumu. V lyceálnom archíve sa nachádza okolo 2000 rukopisov, z ktorých nie všetky sú spracované. Hodnotu knižnice zvyšujú inkunábuly (prvotlače) a tlače zo 16. storočia.

Prvý organ v rímskokatolíckom kostole sv. Kríža postavil Mathias Poll, banskobystrický organár v rokoch 1572 – 1573. Organová skriňa súčasného nástroja je z roku 1641, do ktorej bol daný nový nástroj v rokoch 1921 – 23. Menší organ na chóre postavil Bartolomej Fromm zo Spišskej Novej Vsi v roku 1651.

Všetky nástroje uvádzané ako pamiatky boli viackrát rekonštruované, prípadne prerábané. V štúdii uvádzame kvôli historickému prehľadu len mená pôvodných majstrov.

Významné osobnosti

Tomáš Gosler (nar. Nemecko – 1646 Kežmarok)

Do Kežmarku prišiel v roku 1625, pôsobil ako mestský notár, školský inšpektor a člen mestskej rady. Bol mimoriadne hudobne vzdelaný. V levočských tabulatúrnych zborníkoch sú aj dve jeho skladby.

339

Ernest Genersich (1902 Kežmarok – 1956 Bratislava, pochovaný v Kežmarku)

Pôvodným povolaním úradník. Žil v Kežmarku, od roku 1934 v Bratislave. Patril medzi zakladajúce osobnosti populárnej a tanečnej hudby 30. – 40. rokoch 20. storočia. V hre na klavír bol samoukom. V Bratislave sa zoznámil s Gejzom Dusíkom, Františkom Krištofom Veselým, Jankom Blahom. Výrazne prispel k tvorbe tanečných piesní.

Ernest Grosz (1881 Kežmarok – 1931 Litva, pochovaný v Kežmarku)

Významný klavírny virtuóz, skladateľ, dirigent a hudobný pedagóg. Už počas gymnaziálnych štúdií koncertoval s náročným repertoárom. V štúdiách pokračoval v Budapešti a Lipsku. Bol riaditeľom hudobnej školy v Miškovci, Debrecíne a dlhší čas v Kaliningrade. Bol interpretom svetového formátu, hlavne diel Beethovena, Chopina a Liszta. Vždy sa rád vracal na Spiš a do rodného Kežmarku. Jeho tvorba obsahuje klavírne skladby, komorné pre rôzne zoskupenia, orchestrálne a piesňovú tvorbu.

Podolínec Piaristický kláštor v Podolínci zohral významnú úlohu z hľadiska hudobnej kultúry a zachovaných diel hudobne vzdelaných piaristov, zásluhou ktorých tu vznikla pôvodná duchovná tvorba. Za všetkých môžeme spomenúť aspoň skladateľov z prvej polovice 18. storočia P. Ferdinand Pankiewicz (1706 – 1773) a P. Hilarius Saag (1702 – 1754). Zachované sú ich početné skladby duchovného charakteru, ale aj koncerty. K významným postavám piaristického kláštora patrí aj P. Peter Peťko (1713 – 1793), rodák z Hniezdneho, od ktorého je známych 15 skladieb. Najcennejšie sa viažu na vianočné obdobie. Okrem pôvodnej tvorby sa tu zachovala vzácna zbierka vyše 50 koncertov, prevažne talianskych majstrov. Medzi nimi je aj unikátna skladba Antonia Vivaldiho, doteraz neznáma, a to Koncert pre husle F dur.

Návrh trás:

Spišská Nová Ves – Markušovce – Spišské Podhradie – Spišská Kapitula

Spišská Nová Ves – Levoča – Kežmarok – Podolínec

340

2.14 Telesná a športová výchova Autor: Juraj Pavlis

Vysoké Tatry:

Medzi najvýznamnejšie športové podujatia, ktoré sa organizovali na Spiši patria Majstrovstvá sveta v lyžovaní – severské disciplíny Vysoké Tatry 1970, Zimná univerziáda na Štrbskom Plese v roku 1987, Zimná univerziáda v Poprade v roku 1999. Pre účel usporiadania Majstrovstiev sveta v lyžovaní – severské disciplíny Vysoké Tatry 1970, bol na Štrbskom plese vybudovaný štadión pre skoky s dvoma skokanskými mostíkmi a takisto aj bežecký štadión.

Tatranská Lomnica – golfové ihrisko:

Toto stredisko vzniklo len v posledných rokoch, no patrí medzi najlepšie na Slovensku a určite, aj svojou polohou, medzi najatraktívnejšie v strednej Európe.

Rieka Dunajec: splav rieky:

V roku 1954 bola založená Krajská sekcia vodákov so sídlom v Červenom Kláštore. Tá v rokoch 1954 – 1999 usporadúvala Medzinárodný pieninský slalom.

Spišská Nová Ves – Tenis:

Na Spiši vznikajú prvé tenisové ihriská v 80. rokoch 19. storočia a to vo Vysokých Tatrách. Prvý tenisový klub na Spiši bol založený zásluhou spišskonovoveských a levočských vojenských dôstojníkov v Spišskej Novej Vsi v roku 1901. Pôvodne (za I. Československej republiky) stáli tenisové dvorce nielen pod Blaumontom ale aj na dnešnej Rázusovej ulici. Najlepšími tenistami predvojnového obdobia na Spiši boli Vlastimil Vondrouš a Alica Rathmannová. Tenis v Spišskej Novej Vsi po roku 1938 veľmi upadol. Stalo sa tak, pretože dôležitou súčasťou miestneho tenisu boli českí a židovskí tenisti. Po II. svetovej vojne a po nástupe komunistov k moci bol tenis zaradený medzi tzv. „panské športy“ a bol zámerne prehliadaný. V roku 1953 dokonca tenisový dvorec pod Blaumontom odstránili a na jeho mieste bolo zriadené parkovisko. Tenis znovu naberá dych v 60. rokoch a v 70. rokoch prežíva v Spišskej novej Vsi boom.

341

2.5 Krompachy: Plejsy:

Po roku 1947 začala skupinka nadšencov upravovať na Plejsách lyžiarske trate a už koncom 50. rokov tu stáli aj tri podnikové chaty. Tak tu vzniklo významné lyžiarske stredisko širšieho regionálneho významu. Jeho prednosťou je aj krásny výhľad na končiare Vysokých Tatier a Spišský hrad.

Olympionici zo Spiša:

Bývalý levočský gymnaziálny študent Mór Koczán (1885 – 1972) štartoval v drese Uhorska na IV. olympiáde v Londýne roku 1908, na V. olympiáde v Štokholme v roku 1912 získal v hode oštepom bronzovú medailu. Za Československo sa zúčastnil VIII. olympiády v Paríži v roku 1924.

Alexander Bárta (1892 – 1945) sa narodil v Spišskej Novej Vsi. Väčšinu života prežil v Levoči ako dôstojník levočskej vojenskej posádky. Štartoval v rámci československého šabliarskeho družstva na VIII. olympiáde v Paríži v roku 1924, kde naše družstvo získalo bronzové medaily. Neskôr spolu s Jozefom Benedikom usporadúvali v Levoči Tatranské šermiarske turnaje.

Jozef Benedik (1898 – 1970), dôstojník levočskej vojenskej posádky, sa zúčastnil XI. olympiády v Berlíne v roku 1936.

Vincent Lafko (nar. 1945) prežil detstvo a gymnaziálne štúdia v Levoči. Zúčastnil sa ako člen československého hádzanárskeho družstva na XX. olympiáde v Mníchove roku 1972, kde družstvo Československa získalo striebornú medailu.

Na olympiáde v Mníchove v našom hádzanárskom družstve štartoval aj Andrej Lukošík, rodák z Levoče (nar. 1947).

Návrh trasy:

Spišská Nová Ves – Krompachy (Plejsy) – Vysoké Tatry – Červený kláštor

342

5. Návrh trás na poznávacie tematické trasy

Slovenský jazyk a literatúra 1, Spišská Nová Ves Spišská Kapitula Levoča 2, Spišská Nová Ves Kežmarok Červený Kláštor

Fyzika 1, Vikartovce Kravany Sp. Nová Ves Novoveská Huta Spišská Teplica 2, Poprad Gánovce Vrbov Jánovce Odorín 3, Rakovec Dedinky Švedlár Ružin Krompachy

Chémia 1, Smolník Slovinky Henclova Gelnica Novovesská Rudňany – Huta Volovské Vrchy 2, Spišská Spišské Ďurkovec Spišské Levoča Markušovce Nová Ves – Tomášovce a okolie Hlinisko Podhradie 3, Jakubany Pieniny Stará Ľubovňa 4, Sivá Brada Pažica Gánovce Travertínové kopy pohornadia – Dreveník 5, Odkaliská Markušovce Rudňany Slovinky

6, Spišská Poprad Kežmarok Nová Ves 7, Spišská Svit Nová Ves

343

Biológia 1, Spišská Nová Hlinisko Ves 2, Spišská Nová Blaumont Čintky Ves 3, Spišská Nová Ferčekovce Novoveská Huta Ves

4, Spišská Nová Čingov Prielom Ves Hornádu (Slovenský raj) 5, Spišská Nová Dobšinská Ves ľadová jaskyňa (Náučný chodník Mokrade Hnilca v lokalite Dobšinská Ľadová Jaskyňa) 6, Spišská Nová Hnilčík Hnilčík (Bindt) Hnilčík Ves (Ráztoky)

7, Spišská Nová Nálepkovo Tretí Hámor Ves 8, Spišská Nová Záhajnica Henclová Ves

9, Spišská Nová Markušovce Markušovské Markušovský Ves steny hríb

10, Spišská Levoča – Nová Ves Mariánska hora

11, Spišská NPR Dreveník Nová Ves 12, Spišská NPR Pažica NPR Sivá Brada Nová Ves 13, Spišská Uloža Vyšné Repaše Nižné Repaše Nová Ves

14, Spišská Belianske lúky Nová Ves (k.ú. Spišská Belá)

344

15, Spišská Červený Kláštor Prielom Dunajca Lesnica Haligovské Nová Ves skaly

16, Spišská Vikartovce Čierny Váh – rieka Hornád – Nová Ves Liptovská územie Teplička NATURA 2000

17, Slovenský Spišská Nová raj Ves 18, Teplička nad Šafárka Bind Hnilčík Hornádom

19, Levoča Kežmarok Spišská Belá

Dejepis 1, Spišská Markušovce Spišské Spišský Spišské Spišská Žehra Nová Ves Vlachy hrad Podhradie Kapitula 2, Spišská Levoča Spišský Poprad Spišská Nová Ves Štvrtok Sobota 3, Spišská Kežmarok Strážky Spišská Vysoké Nová Ves Belá Tatry

4, Spišská Podolínec Stará Červený Nová Ves Ľubovňa Kláštor (Pieniny)

Geografia 1, Spišská Nová Poráč Spišské Vlachy Delnica Hnilčík Ves 2, Spišská Nová Levoča Brutovce Žehra Ves 3, Spišská Nová Kežmarok Tatranská Spišská Belá Ves Lomnica 4, Spišská Nová Stará Ľubovňa Haligovce Ves

345

Občianska náuka 1, Spišská Nová Ves Spišské Podhradie Spišská Kapitula Levoča 2, Spišská Nová Ves Smižany Betlanovce 3, Spišská Nová Ves Kežmarok Stará Ľubovňa Nedeca

Náboženská výchova 1, Spišská Nová Spišské Spišská kapitula Ordzovany Žehra Ves Podhradie 2, Spišská Nová Levoča Podolínec Litmanová Ves (Zvir) 3, Spišská Nová Kláštorisko Ves

Matematika Je výstupom žiakov po absolvovaní trás z iných predmetov, ktorí pomocou IKT spracujú poznatky z návštívených lokalít.

1, Vikartovce Kravany Sp. Nová Ves Novoveská Huta Spišská Teplica 2, Poprad Gánovce Vrbov Jánovce Odorín 3, Rakovec Dedinky Švedlár Ružin Krompachy

Informatika Je výstupom žiakov po absolvovaní trás z iných predmetov, ktorí pomocou IKT spracujú poznatky z návštívených lokalít.

1, Spišská Nová Ves Spišské Podhradie Spišská Kapitula Levoča 2, Spišská Nová Ves Smižany Betlanovce 3, Spišská Nová Ves Kežmarok Stará Ľubovňa Nedeca

346

Svet práce a technika 1, Spišská Poprad Svit Kežmarok Spišská Belá Stará Nová Ves Ľubovňa 2, Spišská Rudňany Poráč Krompachy Gelnica Nová Ves

3, Spišská Levočské Levočské Klčov Spišské Nová Ves lúky kúpele Vlachy

1, SNV – Elektráreň Brantner Nova – Čistička odpadových na Hornáde záhradníctvo vôd – ekológia 2, okolie SNV – netradičné zdroje Smižany Transformátorová Embraco energie Kúdelník Poľnohospodárske stanica (elektráreň) družstvo

3, okruh Lieskovany Klčov – záhradníctvo Spišský Hrhov – park, kamenný most, remeslá

Výtvarná výchova 1, Spišská Nová Žehra Spišské Levoča Ves Podhradie 2, Spišská Nová Smižany Poprad Spišská Sobota Ves 3, Spišská Nová Kežmarok Strážky Spišská Belá Ždiar Ves 4, Spišská Nová Vyšné Stará Ľubovňa Spišská Stará Ves Ružbachy Ves

Hudobná výchova 1, Spišská Nová Ves Markušovce Spišské Podhradie Spišská Kapitula 2, Spišská Nová Ves Levoča Kežmarok Podolínec

Telesná a športová výchova

1, Spišská Nová Ves Krompachy (Plejsy) Vysoké Tatry Červený Kláštor

347

6. Záver

Predkladaná rozsiahla viac ako tristostranová štúdia obsahuje podrobnú analýzu historického územia Spiša s dôrazom na historické a prírodnogeografické aspekty. Kolektív autorov z Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi v nej zúročil výsledky svojich dlhoročných výskumov. Svojim rozsahom a formou odráža komplexný a odborný pohľad na spracovanú tematiku v zmysle vedeckej práce. Mnoho poznatkov, ktoré sú publikované v spomínanej štúdii bolo uverejnených v odborných časopisoch, ktoré nie sú bežne prístupné učiteľom základných škôl. Niektoré poznatky z rozličných odborov sú v tejto štúdii publikované po prvý krát, keďže sa ešte len pripravujú do tlače (napr. Encyklopédia stredovekých sídiel Spiša a pod.) Snahou autorského kolektívu bolo predložiť dielo reflektujúce aktuálny stav poznania o regióne Spiš.

Prvá časť obsahuje všeobecnú charakteristiku regiónu Spiš, druhá analýzu skúmanej oblasti podľa jednotlivých predmetov. Súčasťou štúdie sú interaktívne mapy, návrhy poznávacích tematických trás, zoznam najdôležitejších použitých výrazov (glosár), zoznam miestopisných bodov a bibliografia. Štúdia svojim charakterom umožňuje vnímať rôzne aspekty regiónu Spiš v kontexte, v súvislostiach, vzťahoch, čo je jej najväčším prínosom.

Autorský kolektív odovzdáva štúdiu s presvedčením, že sa stane pre učiteľov bohatým prameňom poznatkov o našom regióne a využije sa pre zážitkové vzdelávanie žiakov s prepojením na jednotlivé vyučovacie predmety, poslúži ako podklad k tematickým trasám (exkurziám, exkurznopoznávacím vychádzkam a výletom). Štúdia nesporne posilní medzipredmetové vzťahy a umožní pohľad na navštívenú lokalitu regiónu z viacerých aspektov – kultúrnospoločenského, geografického, historického a prírodovedného.

Miroslav Števík

historik Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi

348

7. Zoznam najdôležitejších použitých výrazov apsida – záver kostola, umiestnený pravidelne na východnej strane, výklenok polkruhového, oblúkového, pravouhlého alebo polygonálneho pôdorysu pre hlavný oltár architektúra – staviteľstvo i každá jednotlivá stavba javiaca architektonický zámer bazilika – pôvodne antická civilná stavba, neskôr hlavný typ kresťanského chrámu; pozdĺžná stavba piliermi oddelených lodí s prevýšenou a samostatne osvetlenou strednou loďou, na východe uzavrenou apsidou barok – vedúci sloh európskeho umenia v 17. – 18. storočí; pôvodné označenie vytýkajúce nepravideľnosť, zvláštnosť, bizardnosť tohto umenia, neskôr úhrnný názov pre sloh medzi renesanciou a klasicizmom biotop – prostredie živých organizmov vo voľnej prírode, ktoré charakterizuje súbor (komplex) biotických a abiotických faktorov. Dominantnou zložkou suchozemských prirodzených biotopov je rastlinstvo (vegetácia), podľa ktorého sa zvyčajne pomenúvajú typy biotopov. Niekedy sa termín biotop používa ako všeobecný termín, na rozdiel od stanovišťa, typov stanovíšť, ktorý sa uplatňuje v konkrétnom zmysle slova. biotop európskeho významu – prírodný biotop, ktorý je v Európe ohrozený vymiznutím alebo má malý prirodzený areál, alebo predstavuje typické ukážky jednej alebo viacerých biogeografických oblastí Európy biotop národného významu – prírodný biotop, ktorý nie je biotopom európskeho významu, ale je v Slovenskej republike ohrozený vymiznutím alebo má malý prirodzený areál, alebo predstavuje typické ukážky biogeografických oblastí Slovenskej republiky biocenóza – homogénny dynamický súbor živých organizmov (rastliny, živočíchy, mikroorganizmy) spojených vzájomnou interakciou v priestore (areáli) a čase a viazaných na určité podmienky prostredia. biodiverzita (biologická diverzita) – variabilita všetkých žijúcich organizmov a všetkých ekosystémov a ekologických komplexov (terestrických, morských a ostatných vodných), ktorých súčasťou sú organizmy. Je to diverzita v rámci druhu a diverzita ekosystémov.

349

comes – správca komitátu, župy – župan bohoslužba – náboženské obrady

Červené knihy (Red data Books) – reprezentatívne knižné publikácie, v ktorých sa opisujú vzácne (najmä) endemické a ohrozené druhy rastlín a živočíchov určitého územia, napríklad štátu, s vyobrazením druhov, mapkami rozšírenia, stupňom a charakterom ohrozenia a návrhmi ochranných opatrení. Prvú knihu vydala IUCN v roku 1966.

Červené zoznamy – súpisy vzácnych a ohrozených druhov rastlín, živočíchov a ich spoločenstiev degradácia – spôsobenie zhoršenia pôvodného stavu. dispozícia organu – súbor registrov nástroja dominanta , dominantný druh – prevládajúci druh, rastlina alebo živočích, ktorý má najväčší vplyv na zloženie a distribúciu iných druhov, napríklad pokrýva najväčšiu plochu v poraste druh (species) – taxonomická jednotka organizmov so spoločenským pôvodom na seba podobných jedincov, ktoré svoju podobu odovzdávajú z generácie na generáciu druh európskeho významu

1. druh voľne žijúceho vtáka prirodzene sa vyskytujúci na európskom území členských štátov

Európskej únie, ktorý je, zohľadňujúc trendy a kolísanie početnosti jeho populácie,

1a. ohrozený vyhynutím,

1b. zraniteľný špecifickými zmenami jeho biotopu,

1c. vzácny vzhľadom na jeho málo početnú populáciu alebo obmedzené rozšírenie na tomto

území, alebo

1d. druhom vyžadujúcim si zvláštnu pozornosť z dôvodu špecifického charakteru jeho biotopu

2. iný druh živočícha alebo druh rastliny prirodzene sa vyskytujúci na európskom území členských štátov Európskej únie, ktorý je 350

2a. ohrozený, s výnimkou druhov, ktorých prirodzený areál je na tomto území okrajový, a ktoré nie sú ohrozené alebo zraniteľné v západnej palearktickej oblasti,

2b. zraniteľný, ktorý bude pravdepodobne v blízkej budúcnosti ohrozený, ak naň budú naďalej pôsobiť ohrozujúce faktory,

2c. vzácny, s málo početnou populáciou, vyskytujúci sa na geograficky ohraničených územiach, alebo riedko rozptýlený v rozsiahlejších areáloch, ktorý nie je zatiaľ ohrozený alebo zraniteľný, ale ktorý sa dostal do nebezpečenstva, alebo

2d. endemický, vyžadujúci zvláštnu pozornosť z dôvodu špecifického charakteru jeho biotopu alebo z dôvodu možného vplyvu jeho využívania na jeho biotop alebo stav ochrany. druh národného významu – druh živočícha alebo rastliny, ktorý nie je druhom európskeho významu, ale ktorý je v Slovenskej republike

1. ohrozený, 2. zraniteľný , o ktorom sa predpokladá, že v blízkej budúcnosti bude ohrozený, ak naň budú naďalej pôsobiť ohrozujúce faktory, 3. vzácny , s málo početnou populáciou, ktorý nie je zatiaľ ohrozený alebo zraniteľný, ale ktorý sa dostal do nebezpečenstva, alebo

4. endemický, reliktný a vyžadujúci zvláštnu pozornosť z dôvodu špecifického charakteru jeho biotopu elektrón – elementárna častica v obale atómu s jednotkovým záporným nábojom. Bežný symbol pre elektrón je e−. endemit – druh viazaný svojim prirodzeným výskytom na určité územie. Rastliny alebo živočíchy rôznej taxonomickej úrovne (druh, rod, čeľaď...), ktoré vznikli v špeciálnych podmienkach na relatívne malom území (areáli). Nikde inde na svete sa nevyskytujú. fidula, rebeka – historické sláčikové nástroje, fidula – predchodca huslí

FIS – medzinárodná lyžiarska federácia freska – nástenná maľba, maľovaná do mokrej mietky fotovoltaika – priama premena slnečnej energie na elektricku pomocou fotovoltaických článkov, rôznej konštrukcie – jednosmerný prud – polovodičové

351

fytocenóza – rastlinné spoločenstvo, časť biocenózy s určitým floristickým zložením, rovnakými stanovištnými podmienkami a rovnakou fyziognómiou glaciálny relikt – druh, ktorý sa zachoval z doby ľadovej až do súčasnosti geomorfologický celok – jednotka šiestej úrovne v hierarchickom geomorfologickom členení povrchu Zeme v podobe, v akej sa toto členenie obvykle uplatňuje na Slovensku. Nadradenou jednotkou je oblasť, podradenou podcelok. Na tejto úrovni sa objavuje väčšina zemepisných názvov, ktoré bežne chápeme ako jedno pohorie. geosynklinála – rozsiahla labilná sedimentačná časť zemskej kôry, ktorá sa vyznačuje dlhšie trvajúcim poklesom grafín – dvojrozmerný materiál, ktorý je tvorený jedinou vrstvou atómov uhlíka, ktoré sú usporiadané do štruktúry so vzorom medového plastu. Je to najtenší doteraz známy materiál a pravdepodobne najsilnejší, približne 200krát silnejší ako štrukturovaná oceľ. Grafín je vodivý tak dobre ako meď a predčí všetky ostatné materiály vo vodivosti tepla. Je takmer celkom priesvitný a pritom má takú hustotu, že ani najmenší atóm hélia cez neho neprejde. halofyt, halofytná rastlina – slanomilná rastlina rastúca na pôdach s vyšším obsahom solí hodnoverné miesto – miesto na ktorom sa v stredoveku overovali listiny (napr. Spišská kapitula) hrad – stredoveké panské sídlo s obrannou a správnou funkciou, opevnené a umiestňované na skalnej ostrohe alebo v nížine hradby – hlinené, kamenné i drevené obstavanie priestranstva alebo uzavretého priestoru k obranným účelom. Hradby mestských alebo hradných opevnení sa spravidla skladali z vlastnéhoi opevňovacieho pásu s vežami, bránami a baštami a z predsunutej parkánovej steny gotický sloh – označenie stredovekého výtvarného umenian od konca románskeho slohu do nástupu renesancie, zruba od polovice 12. storočia (vo Francúzsku) do konca 15. storočia (v severnej Európe). Názov vznikol z prezývky pre „barbarské“ umenie stredoveku, mylne spájané s Gótmi a až v 19. storočí bol použitý ako slohové označenie

IAMES – Slovenský horolezecký spolok 352

invázny druh – nepôvodný druh, ktorého introdukcia alebo samovoľné šírenie ohrozuje kanonik – cirkevný hodnostár, člen kapituly kapitula – stály zbor kanonikov kaplnka – menšia svätyňa, kostolík kartuziáni – člen najprísnejšej rehole západného mníšstva kaštieľ – všeobecné pomenovanie neskorostredovekých sídiel u nás – malé i veľké sídla, opevnené i voľne stojace, vyvinulo sa z latinského výrazu castellum , pomenovanie prenesené aj na novoveké sídla kategórie chránených území – lokality, na ktorých sa nachádzajú biotopy európskeho významu a biotopy národného významu, biotopy druhov európskeho významu, biotopy druhov národného významu a biotopy vtákov vrátane sťahovavých druhov, na ktorých ochranu sa vyhlasujú chránené územia, významné krajinné prvky alebo prírodné výtvory, možno vyhlásiť za chránené územia: a) chránená krajinná oblasť – rozsiahlejšie územie, spravidla s výmerou nad 1 000 ha, s rozptýlenými ekosystémami, významnými pre zachovanie biologickej rozmanitosti a ekologickej stability, s charakteristickým vzhľadom krajiny alebo so špecifickými formami historického osídlenia môže vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) nariadením vyhlásiť za chránenú krajinnú oblasť; b) národný park – rozsiahlejšie územie, spravidla s výmerou nad 1 000 ha, prevažne s ekosystémami podstatne nezmenenými ľudskou činnosťou alebo v jedinečnej a prirodzenej krajinnej štruktúre, tvoriace nadregionálne biocentrá a najvýznamnejšie prírodné dedičstvo, v ktorom je ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti, môže vláda nariadením vyhlásiť za národný park; c) chránený areál – lokalitu, spravidla s výmerou do 1 000 ha, na ktorej sú biotopy európskeho významu alebo biotopy národného významu alebo ktorá je biotopom druhu európskeho významu alebo biotopom druhu národného významu a kde priaznivý stav ochrany týchto biotopov záleží na obhospodarovaní človekom, môže vláda nariadením vyhlásiť za chránený areál;

353

d) prírodná rezervácia, národná prírodná rezervácia – lokalitu, spravidla s výmerou do 1 000 ha, ktorá predstavuje pôvodné alebo ľudskou činnosťou málo pozmenené biotopy európskeho významu alebo biotopy národného významu, alebo biotopy druhov európskeho významu, alebo biotopy druhov národného významu, môže vláda nariadením vyhlásiť vyhláškou za prírodnú rezerváciu; e) prírodná pamiatka , národná prírodná pamiatka – bodové, líniové alebo iné maloplošné ekosystémy, ich zložky alebo prvky, spravidla s výmerou do 50 ha, ktoré majú vedecký, kultúrny, ekologický, estetický alebo krajinotvorný význam, môže vláda nariadením vyhlásiť za prírodnú pamiatku; f) chránený krajinný prvok – významný krajinný prvok, ktorý plní funkciu biocentra, biokoridoru alebo interakčného prvku najmä miestneho alebo regionálneho významu, môže vláda nariadením vyhlásiť za chránený krajinný prvok; g) chránené vtáčie územie – biotopy sťahovavých druhov vtákov, najmä oblasti ich hniezdenia, preperovania, zimovania, ako aj miesta odpočinku na ich migračných trasách a biotopy druhov vtákov európskeho významu možno na účel zabezpečenia ich prežitia a rozmnožovania vyhlásiť za chránené vtáčie územia; h) obecné chránené územie – lokalitu, spravidla s výmerou do 100 ha, s kultúrnym, vedeckým, ekologickým, estetickým alebo krajinotvorným významom, môže obec vyhlásiť všeobecne záväzným nariadením za obecné chránené územie klasicizmus – názov slohového smeru nadväzujúceho na klasické umenie antiky a renesancie, od poslednej štvrtiny 18. storočia ovládol celú Európu klavír – strunový klávesový nástroj, ktorého tón vzniká úderom drevených kladiviek na struny klavichord – strunový klávesový nástroj, ktorého tón vzniká dotykom kovových tangentov

(kovových jazýčkov) na struny kláštor – uzavretá skupina budov, slúžiaca za obydlie a pôsobisko rehoľného rádu mužského či ženského. Od stredoveku sa skupina skladala z kláštorného kostola a z krížovej chodby, priliehajúcej k nemu obvykle na južnej strane a spojenej s obydliami.

354

komitát – župa, stolica v Uhorsku, strednostupňová administratívna (a súdna) jednotka, vznikali od 11. storočia kostol – budova, v ktorej sa odbavujú bohoslužby, chrám lutna, harfa – strunové brnkacie nástroje lýceum – druh strednej školy v Uhorsku pripravujúcej na univerzitné štúdiá metalogenetická jednotka – územie charakteristické určitým typom zrudnenia, na geologickotektonickom podklade mineralizácia v ponímaní geologických vied – proces tvorby minerálov v zemskej kôre za špecifických podmienok – koncentrácie roztokov, teploty a tlaku minoriti – príslušník jednej z reholí založenej na učení Františka z Assissi mokraď – územie s močiarmi, slatinami alebo rašeliniskami, vlhká lúka, prírodná tečúca voda a prírodná stojatá voda vrátane vodného toku a vodnej plochy s rybníkmi a vodnými nádržami neoendemit – vývojovo mladý, až veľmi mladý druh ochrana prírody a krajiny – podľa zákona sa rozumie ako starostlivosť štátu, právnických osôb a fyzických osôb o voľne rastúce rastliny, voľne žijúce živočíchy a ich spoločenstvá, prírodné biotopy, ekosystémy, nerasty, skameneliny, geologické a geomorfologické útvary, ako aj starostlivosť o vzhľad a využívanie krajiny. Ochrana prírody a krajiny sa realizuje najmä obmedzovaním a usmerňovaním zásahov do prírody a krajiny, podporou a spoluprácou s vlastníkmi a užívateľmi pozemkov, ako aj spoluprácou s orgánmi verejnej správy. polyfónia – viachlas, mnohohlas, s prevahou melodickej samostatnosti viacerých hlasov portatív – malý prenosný organ pozitív – malý organ, bez pedálu príkrov – veľké doskovité teleso tektonicky horizontálne presunuté na vzdialenosť minimálne 5 km pozdĺž násunových zlomov na cudzorodý podklad, resp. geologický

355

tektonický útvar, ktorý vznikol presunutím starších vrstiev cez mladšie; príkrovný príd.: geol. pá stavba provincia – zväz sídiel, resp. určité správne územie (Provincia XIII spišských miest, Provincia XVI spišských miest)

Provinčný dom v Spišskej Novej Vsi – administratívna budova Provincie XVI spišských miest, sídlo administrátora, grófa a ďalších úradníkov Provincie XVI spišských miest prvky ekosystémov – najmä jedince druhov rastlín, živočíchov, nerastov a skamenelín, ich časti a vývinové štádiá, tvary reliéfu, pôdne typy, jazerá, vodné toky, pramene, ponory, gejzíry, formy osídlenia a využitia krajiny radnica – budova mestského úradu, sídlo mestskej rady rehoľa – náboženské združenie ľudí žijúcich podľa určitých pravidiel, mníšsky rád register – rad píšťal rovnakej stavby v rozsahu klávesnice pozitívu – organu renesancia – názov pre slohové obdobie, ktoré v celej Európe vystriedalo gotiku; v Taliansku trvalo od začiatku 15. do začiatku 16. storočia, v západnej a severnej Európe prichádza a končí o sto rokov neskôr rokoko – neskoré obdobie slohovej jednoty baroka, najväčšmi sa uplatnilo v dekoratívnych úlohách, poznamenalo aj architektúru, charakterizuje ho hravé zjemnenie a zdrobnenie románsky sloh – označenie stredovekého výtvarného umenia zhruba v dobe od 11. st. do polovice 13. storočia. Názov vznikol v 19. storočí z názoru, že ide o umenie románskych národov, ktoré nadväzujre na rímsku antiku secesia – názov umeleckého smeru, ktorý vznikol odštiepením zo všeobecnej jednoty realistickej maľby konca 19. a začiatku 20. storočia sedria – súdna stolica, župný súd sgrafito – rysovaná maľba, dekorácia škrabaná v omietke, maliarská technika plošnej výzdoby architektúr sídlisko – osídlené miesto, osada, dedina i mesto

356

skauting – výchovné hnutie/systém mládeže zamerané na celkový rozvoj osobnosti mladého človeka slovacikum – každé dielo vytlačené alebo vydané na Slovensku v akomkoľvek jazyku; každé dielo v slovenčine bez ohľadu na miesto vydania a národnosť autora etc. spin elektrónu – moment hybnosti fyzikálneho objektu, špeciálne vlastný moment hybnosti častice podľa kvantovej mechaniky, je celočíselným alebo polocelým násobkom Planckovej konštanty, podľa toho, či je častica bozón alebo fermión sťahovavý druh – druh, pre ktorého populáciu alebo jej časť platí, že väčší počet jej jedincov sa cyklicky a predvídateľne pohybuje na väčšie vzdialenosti, pričom presahuje hranice Slovenskej republiky stratigrafia – popis vrstiev; náuka o postupnosti horninových vrstiev a útvarov, o ich zložení a vlastnostiach stratigrafia – náuka o vrstvách zemskej kôry podľa historickej postupnosti navrstveni subendemit – taxón, ktorých centrom rozšírenia je určité územie, ale vyskytuje sa aj na inom oveľa menšom území synagóga – židovská modlitebňa, synagógy v zásade spodobujú jeruzalemský chrám, na východnom konci stojí archa, uprostred bolo vyvýšené miesto pre predčitateľa a kazateľa (almemor)

šalmaj – stredoveký drevený píšťalový nástroj

škola – inštitúcia na vychovávanie a vzdelávanie (obyčajne mládeže) taxón – klasifikačná jednotkas neurčitou hodnotou, napríklad druh, rod, čeľaď a podobne

Tetýdny oceán – praoceán – Tethys, sedimentačná zóna – ktorý sa vytvoril začiatkom druhohor

Uhorský karpatský spolok (UKS) – (maď. Magyarországi Karpátegyesűlet, nem. Karpatenverein, poľ. Towarzystwo Karpackie) bol prvou turistickou organizáciou v Uhorsku a na Slovensku. Bol založený 10. augusta 1873, dva roky po vybudovaní Košicko bohumínskej železnice, ktorá umožnila rýchly nárast turistiky v oblasti. Sídlom spolku boli 357

postupne mestá Kežmarok (1873 – 1884), Levoča (1884 – 1891) a Spišská Nová Ves (1891 – 1918).

UNESCO – Organizácia OSN pre výchovu, vedu a kultúru univerziáda – Svetové študentské hry vitráž – zasklený rám, resp. okno z rôznofarebných skiel, spojených olovom voľne rastúca rastlinu (ďalej len „rastlina") – jedinec rastlinného druhu alebo druhu húb, ktorého populácia sa udržuje samovoľne, a to i v prípade jeho držby alebo pestovania mimo jeho prirodzeného výskytu v biotopoch voľne žijúci živočích (ďalej len „živočích") – jedinec živočíšneho druhu, ktorého populácia sa udržuje samovoľne, a to aj v prípade jeho držby vrátane druhu chovu v ľudskej opatere xerofyt (xerofilná rastlina) – suchomilná rastlina zložky ekosystémov – horniny a nerasty, reliéf, pôda, voda, ovzdušie, rastlinstvo, živočíšstvo a antropické objekty a látky zvonica – drevená alebo murovaná vežová konštrukcia, spravidla umiestnená blízko kostola, nesúca zvony zvonovina – zliatina medi a cínu, zvonový bronz zvonolejáreň – zvonolejárska dielňa

župný dom – administratívna budova župy, sídlo župana a úradníkov župy

358

8. Zoznam použitých miestopisných bodov

Betlanovce Brutovce Červený kláštor – Pieniny, rieka Dunajec Dedinky Dreveník – travertínová kopa Pohornádia Gánovce Gánovce – travertínová kopa Pohornádia Gelnica Haligovce Haligovce – Haligovské skaly Henclova Hnilčík Hnilčík – Bindt Hnilčík – Ráztoky Jakubany Jánovce Jarabina Kežmarok Kežmarok – ČOV Kláštorisko – Slovenský raj Klčov Klčov – záhradníctvo Kravany Krompachy Lesnica Levoča

359

Levoča – Námestie Majstra Pavla, Námestie Štefana Kluberta, vrch Šibeník, Kohlwald (Uhlisko) Levoča – Mariánska hora Levoča – Levočské lúky, Levočské kúpele Lieskovany Litmanová Markušovce Markušovce – odkaliská Markušovce – Markušovský hríb Markušovce – Markušovské steny Nálepkovo Nedeca – hrad Dunajec Nižné Repaše Odorín Pažica – travertínová kopa Pohornádia Podolínec Poprad Poprad – Spišská Sobota Poprad – ČOV Poráč Rudňany Rudňany – odkaliská Sivá brada – travertínová kopa Pohornádia Slovinky Slovinky – odkaliská Smižany Smižany – Poľnohospodárske družstvo Smižany – Transformátorová stanica (elektráreň) Smolník 360

Smokovce Spišská Belá – Strážky Spišská Belá – Belianske lúky Spišská kapitula Spišská Magura Spišská Nová Ves Spišská Nová Ves – ekologické laboratóriá Spišská Nová Ves – ČOV Spišská Nová Ves – Šestnástka, Radničné námestie, Letná ulica, Štefánikovo námestie Spišská Nová Ves – Novoveská Huta Spišská Nová Ves – Embraco Spišská Nová Ves – Hlinisko Spišská Nová Ves – Čintky Spišská Nová Ves – Blaumont Spišská Nová Ves – Ferčekovce Spišská Nová Ves – Kúdelník Spišská Nová Ves – Elektráreň na Hornáde Spišská Nová Ves – Brantner Nova – záhradníctvo Spišská Stará Ves Spišská Teplica Spišské Podhradie Spišské Tomášovce Spišské Tomášovce – Ďurkovec Spišské Tomášovce – Čingov Spišské Tomášovce – Prielom Hornád Spišské Vlachy Spišské Vlachy – kúpele, šľachtiteľské stanice Spišský Štvrtok

361

Spišský hrad Spišský Hrhov – park Stará Ľubovňa – hrad Ľubovňa Svit Svit – Chemosvit Štrbské pleso – osada, jazero Švedlár Tatranská Lomnica Teplička Uloža Vikartovce Vrbov Vysoké Tatry – mesto, pohorie Vyšné Repaše Vyšné Ružbachy Ždiar Žehra – Dreveník

362

9. Bibliografia

Literatúra k spoločenskovednej časti

BARÁTHOVÁ, N.: Kežmarský hrad . Martin 1989.

BARÁTHOVÁ, N. (ed.): Osobnosti Kežmarku (1206 – 2009) . Kežmarok 2009.

BARÁTHOVÁ, N.: Nad Kežmarkom vietor veje . Bratislava 1990.

BOTÍK, J: Letanovce. Odkaz Maroša Madačova. Bratislava 1998.

BOTÍK, J. – SLAVKOVSKÝ, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. I. zväzok. Bratislava 1995.

BOTÍK, J. – SLAVKOVSKÝ, P: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. II. zväzok. Bratislava 1995. DUNČKO, Š.: Levočskí športovci v 20. storočí . Levoča 2004.

ELSCHEK, O.: Dejiny slovenskej hudby . Bratislava 1996.

FEKETE NAGY, A.: A Szepesség területi és társadalmi kialakulása . Budapest 1934.

FETKO, F. – ŠTEVÍK, M. (eds.): Pocta Ivanovi Chalupeckému. Zborník príspevkov k slovenským dejinám vydaný pri príležitosti osemdesiatin doc. PhDr. Ivana Chalupeckého . Levoča 2012.

FIALA, A. – VALLAŠEK, A. – LUKÁČ, G.: Spišský hrad . Martin 1988.

CHALUPECKÝ, I.: Prehľad vývoja verejnej správy na Spiši. In: Sborník archivních prací , 1/XIII, 1963, s. 119 – 145.

CHALUPECKÝ, I.: K vývoju národnostnej štruktúry miest Spiša v rokoch 1550 – 1650. In: MARSINA, R. (ed.): Národnostný vývoj miest na Slovensku do roku 1918 , s. 207 – 217.

CHALUPECKÝ, I.: K dejinám Spišského biskupstva. In: Almanach Muszyny , 1999, s. 27 – 31.

363

CHALUPECKÝ, I. – RAK, J. (zost.): Dejiny Krompách . Košice 1981.

CHALUPECKÝ, I.: Provinčný dom v Spišskej Novej Vsi . Spišská Nová Ves 2003.

CHALUPECKÝ, I. – SMETANA, M.: Hrad Ľubovňa . Martin 1987.

CHALUPECKÝ, I. – RUSNÁK, E.: Levoča a okolie , Košice 1985.

CHALUPECKÝ, I.: Vreckový sprievodca pamiatkami Spiša č. 1. Spišská Kapitula . Spišská Nová Ves 1994.

CHALUPECKÝ, I.: Vzdelanosť a kultúra spišských miet a mestečiek v 15. – 18. storočí. In: Historický časopis , 35, 3, 1987, s. 427 – 435.

CHALUPECKÝ, I: Spišská Nová Ves a okolie . Košice 1971.

CHOVANCOVÁ, A.: Stoličný dom v Betlanovciach ...minulosť, prítomnosť a bucúcnosť... In: CHALUPECKÝ, I. (zost.): Z minulosti Spiša. Ročenka Spišského dejepisného spolku v Levoči XI , 2003.HOMZA, M. – GŁADKIEWICZ, R. (eds.): Terra Scepusiensis . Levoča – Wrocław 2003.

HRIC, K. et al.: Slovenský raj . Bratislava 1991.

HROMADOVÁ, Ľ.: Pamiatky mestských rezervácií. Levoča , Bratislava 1979.

GERGELYI, O. – WURM, K.: Historické organy na Slovensku . Bratislava 1989.

GÜNTHEROVÁ, A. (ed.): Súpis pamiatok na Slovensku , vol. 1 – 3. Bratislava 1967 – 1969.

IVANOVÁ – ŠALIGOVÁ, M. – MANÍKOVÁ, Z.: Slovník cudzích slov . Bratislava 1979.

KALINAJOVÁBARTOVÁ, J.: Hudba v stredovekom výtvarnom umení . Bratislava 2011.

Katolícke noviny z 8. 7. 1973

KICZKOVÁ, B.: Vlastný výskum. Správy z VVČ za roky 1989/90 – 1991, 1999 – 2002, 2006 .

KICZKOVÁ, B.: Expozícia klávesových hudobných nástrojov v letohrádku Dardanely v Markušovciach, odborné pracovisko Múzea Spiša a koncertná činnosť. In: Spiš 6. Vlastivedný zborník . Spišská Nová Ves 2012.

364

KROPILÁK, M. (ed.): Vlastivedný slovník obcí na Slovensku , vol. 1 – 3. Bratislava 1977 – 1978.

MACKO, M. – ŠTEVÍK, M.: Kláštor v Podolínci . 370 rokov od príchodu piaristov a 90 rokov od príchodu redemptoristov do Podolínca. Bratislava 2013.

MAJTÁN, M.: Názvy obcí Slovenskej republiky . (Vývin v rokoch 1773 – 1997). Bratislava 1997.

MALOVCOVÁ, B. (zost.). Spišská Stará Ves . Prešov 2008.

MAREK, M.: Cudzie etniká na stredovekom Slovensku . Martin 2006.

MARSINA, R. (ed.): Spišské mestá v stredoveku . Košice 1974.

MICHÁLEK, J. a kol. Ľud hornádskej doliny . Košice 1989.

MENCLOVÁ, D.: Spišský hrad . Bratislava 1957.

NOVOTNÁ, M.: Radnica v Levoči . Košice b.r.

NOVOTNÝ, J.: Stav řemeslné výroby a postavení řemeslníků na Spiši za daňového soupisu roku 1828. In: Nové obzory , 9, 1967, s. 114 – 121.

RAPOŠOVÁ, M.: Martin Števček. In Knižnica. 2012, roč. 13, č. 6.

PETRÍK, J. a kol.: 75 rokov ľadového hokeja v Spišskej Novej Vsi . Spišská Nová Ves 2008.

ROSENBAU, K. (ed.): Encyklopédia slovenských spisovateľov A – O. Bratislava 1984.

ROSENBAU, K. (ed.): Encyklopédia slovenských spisovateľov P – Ž. Bratislava 1984.

RYBARIČ, R.: Dejiny hudobnej kultúry na Slovensku I . Bratislava 1984.

SAUČIN, L. (ed.): Z novších výtvarných dejín Slovenska . Sborník štúdií a materiálov. Bratislava 1962.

SPALEKOVÁ, E. – SPALEK, L.: Spišská Nová ves a okolie . Banská Bystrica 1992.

SUCHÝ, M.: Dejiny Levoče I. Levoča 1974.

ŠMILAUER, V.: Osídlení a národnosti Spiše. In: Bratislava , IX, 1935, s. 154 – 173. 365

ŠMILAUER, V.: Vodopis starého Slovenska . In: Praha – Bratislava 1932.

ŠTEVÍK, M.: Z dejín osídlenia a verejnej správy stredovekého Spiša . Stará Ľubovňa 2005.

ŠTEVÍK, M.: Dejiny hradu Ľubovňa . Spoluautorka: TIMKOVÁ, M. Stará Ľubovňa 2005.

ŠTEVÍK, M. – TIMKOVÁ, M.: Červený (Lechnický) kláštor . Stará Ľubovňa 2004.

ŠTEVÍK, M. – KALETA, Ľ.: Cechy a remeslá v Podolínci, Hniezdnom a Starej Ľubovni. In: ŠTEVÍK, M. (ed.): K dejinám Podolínca a novovekého Spiša. Stará Ľubovňa 2006, s. 15 – 44.

ŠTEVÍK, M.: Prehľad vývinu osídlenia a verejnej správy stredovekého Spiša . In: Zeszyty sądeckospiskie / Sandeckospišské zošity, zv. 2, 2007, s. 10 – 37.

ŠTEVÍK, M.: Pustnutie a zánik písomne doložených sídiel v stredoveku a začiatkom novoveku na hornom Spiši (povodie Popradu a Dunajca ). In: ŠTEVÍK, M (ed.).: Spiš v 12. a 13. storočí. Stará Ľubovňa 2011, s. 113 – 147.

ŠTEVÍK, M. – ČESLA, J.: Významnejšie majetkové domény na Spiši do začiatku 14. storočia. In: ŠTEVÍK, M (ed.).: Spiš v 12. a 13. storočí. Stará Ľubovňa 2011, s. 180 – 192.

ŠTEVÍK, M.: Listinné formy stredovekých názvov sídiel horného Spiša ako historický prameň . In: FETKO, F. – ŠTEVÍK, M. (eds.).: Pocta Ivanovi Chalupeckému. Zborník príspevkov k slovenským dejinám vydaný pri príležitosti osemdesiatin doc. PhDr. Ivana Chalupeckého. Levoča 2012, s. 51 – 72.

ŠTEVÍK, M.: Národnostné pomery na Spiši v 17. storočí podľa Sigrayovej vizitácie z roku 1700 . In: Spiš 6. Vlastivedný zborník, 2012, s. 82 – 91.

ŠTEVÍK, M. (ed.): Spiš v 12. a 13. storočí . Stará Ľubovňa 2011.

ŠTEVÍK, M. (ed.): Šestnásť spišských miest v rokoch 1412 – 1876 (v spišskom zálohu v rokoch 1412 – 1772 a v Provincii XVI spišských miest v rokoch 1774 – 1876 ); Sixteen Scepus towns from 1412 to 1876 (In the Scepus impawned territory 1412 – 1772, and Province of XVI Scepus towns 17741876 ). Spišská Nová Ves 2012.

ŠTEVÍK, M. (ed.): Zvony, zvonice a zvonenie na Spiši v minulosti . Katalóg k výstave pri príležitosti 500. výročia úmrtia Jána Wagnera, poslednej výraznej osobnosti 366

spišskonovoveskej stredovekej kovolejárne založenej Majstrom Konrádom (1513 – 2013) . Spišská Nová Ves 2013.

ŠTEVÍK, M. – KREMPASKÁ, Z.: SPIŠ 6. Vlastivedný zborník . Spišská Nová Ves 2012.

TEREZČÁK, J.: Dejiny lyžovania na Slovensku 1945 – 2000 . Bratislava 2008.

VARSIK, B.: Osídlenie Košickej kotliny III . Bratislava 1977.

VEĽKÝ, J.: Encyklopédia Slovenska . II. zväzok. Bratislava 1978.

VLADÁR, J.: Encyklopédia Slovenska. III. zväzok. Bratislava 1979.

VOLKO, V. – KIŠ, M. (zost.): Stručný prehľad územného a správneho členenia Slovenska , Bratislava 2007, s. 8 – 9.

VRONČ, J. A.: LETANOVCE. Môj rodný kraj . Levoča 2000.

ZMÁTLO, P.: Kultúrny a spoločenský život na Spiši v medzivojnovom období . Bratislava 2005.

ZMÁTLO, P.: Sto rokov organizovaného tenisu v Spišskej Novej Vsi 19012001 . Spišská Nová Ves 2001.

ŽUDEL, J.: Stolice na Slovensku . Bratislava 1984.

Použité internetové zdroje:

www.spisskannovaves.sk www.horazvir.sk www.limanova.sk http://rkc.levoca.sk/ www.utulok.wz.sk http://dieceza.kapitula.sk/

367

www.maslev.sk http://dieceza.kapitula.sk/ http://www.gus.sk/ http://www.muzeumsl.sk/ http://rkc.levoca.sk/ http://www.spsobota.szm.com/ http://www.tatragaleria.sk/

Literatúra k prírodovednej časti

zoológia, chémia, matematika, fyzika

BALÁŽ, A I. 2007: Biogeografia. Nitra : FPV UKF, 2007. 144 s. ISBN 9788080941925

BARABAS, D., LABUNOVÁ, A., 2009: Vybrané kapitoly z biogeografie pre geografov.

Elektronický vysokoškolský učebný text pre Prírodovedeckú fakultu UPJŠ v Košiciach.

Umiestnenie: http://www.upjs.sk/pracoviska/univerzitnakniznica/ekniznica/ elektronicke publikovanie/eppfupjs/ Dostupné od: 29. 6. 2009. ISBN: 9788070977613.

BARUŠ V. A KOL., 1989: Červená kniha ohrožených a vzácných druhú rostlin a živočichú ČSSR 2 . kruhoústí , ryby , obojživelníci , plazy , savci. SZN, Praha, 136 s.

BARUŠ V., OLIVA O. A KOL., 1992: Fauna ČSFR Plazi – Reptilia. Academia, Praha, 224 s.

DANIEL,J., MESARČÍK, I., 2008. Enviromagazín 5/2008 Str. 1011. Ministerstvo životného prostredia SR Bratislava.

DIRNER A., MURÍN P., 2000: Projekt Virtuálna kolaborácia – Ako vyhľadávať mladé talenty na stredných školách o štúdium fyziky samostaným riešením vedeckých problémov, VI. konferencia o vyučovaní informatiky na základných a stredných školách – DidInfo 2000 Banská Bystrica, 2. 3. marca 2000, Zborník z konferencie DidInfo. pp. 21 25.

368

HALEŠ J., 1985: Moji priatelia hady. Mladé letá, Bratislava.

HAASOVÁ, E., 2012: Metódy a formy práce v predmetoch pracovné vyučovanie, svet práce a technika. Metodickopedagogické centrum v Bratislave. Počet strán: 68, ISBN 97880 80524159

HENSEL, K. – KRNO, I. 2002: Zoogeografické členenie – Limnický biocyklus. Mierka 1 : 2 000 000. In: Atlas krajiny SR. Hrnčiarová, T. red. Bratislava : MŽP; Banská Bystrica : SAŽP. 2002. 344 s. ISBN 8088833272

JEDLIČKA, L. – KALIVODOVÁ, E. 2002: Zoogeografické členenie – Terestrický biocyklus. Mierka 1 : 2 000 000. In: Atlas krajiny SR. Hrnčiarová, T. red. Bratislava : MŽP; Banská Bystrica : SAŽP. 2002. 344 s. ISBN 8088833272

LACIKA, J. A I. 2009: Slovensko A – Ž. Bratislava. Ikar, 2009. 488 s. ISBN 97880551 20485

MAZÚREK, J. 1993: Banská činnosť a jej vplyv na krajinu stredného Slovenska. In:

Zborník geografia – aktivity človeka v krajine, Prešov, 1993, s. 64 – 70, ISBN

8088697077

MOŠANSKÝ A., 1957: K otázke rozšírenia jašterice múrovej stredoeurópskej (Lacerta muralis muralis – Laur.) na Slovensku. Acta Rer. Natur., Mus.nat. Slov., Bratislava, 3, 4247 s.

OLIVA O., HRÁBĚ S., LÁC J., 1968: Stavovce Slovenska 1: Ryby, Obojživelníky a plazy. Vyd. SAV, Bratislava, 396 s.

ONDREJKA, K. 2000: Rekordy Slovenska Príroda. Bratislava : MAPA Slovakia, 2000. 285 s. ISBN 8080670226

PETRÁK, M., ET.AL. 2011: Mineralogické a geochemické hodnotenie materiálu odkaliska Markušovce. Mineralia Slovaca. – ISSN 03692086. – Vol. 43, No. 4 (2011), s. 395 – 408

PLESNÍK, P. 2002: Fytogeografickovegetačné členenie. Mierka 1 : 1 000 000. In: Atlas krajiny SR. Hrnčiarová, T. red. Bratislava : MŽP; Banská Bystrica : SAŽP. 2002. 344 s. ISBN 8088833272 369

SMOLINSKÝ R. 2005: Herpetofauna vybraných lokalít Volovských vrchov. Natura Carpatica, 46: 143148.

SMOLINSKÝ R., 2004: Štruktúra krajiny a plazy (Reptilia) NP Slovenský kras. Diplomová práca, depon. in: FEE TU Zvolen, Banská Štiavnica, 94 s.

SMOLINSKÝ R., 2004: Výsledky pozorovaní herpetologickej sekcie. in prep.

STOLLMAN A., AMBROS M., 2003: Bibliografia odborných výsledkov Celoslovenských, Západoslovenských a Východoslovenských táborov ochrancov prírody (TOP) do roku 2000. Ochrana prírody, Banská Bystrica, 22: 141 – 175 s.

geológia

AUBRECHT, R. et al. 1998: Prírodopis pre 8. Ročník ZŠ, SPN, Bratislava

ĎUĎA R., GALVÁNEK J.,1997: Aj osudy minerálov sú často zložité. Svetové minerály zo Slovenska 4. Enviromagazín II/2, str. 2425

FILLO, I., SIRÁŇOVÁ, Z.: Tomášovské vrstvy – nová litostratigrafická jednotka podtatranskej skupiny. Geol. Práce, Spr. 1996, č. 102, p. 41–49.

GRECULA, P., et al. 1995: Ložiská nerastných surovín Slovenského rudohoria. Mieralia Slovaca, Bratislava.

GROSS, P. a kol. : Vysvetlivky ku geologickej mape Popradskej kotliny, Hornádskej kotliny, Levočských vrchov, Spišskošarišského medzihoria, Bachurne a Šarišskej vrchoviny. Bratislava: GS SR, 1999. 239 s.

GREGOROVÁ, R., KREMPASKÁ, Z.: Serranus budensis (Heckel 1856) – Prvý nález fosílnej rybej fauny vo vnútrokarpatskom paleogéne, Natura Carpatica 41/2000, str. 33 –39

HOLEC, P. , KREMPASKÁ, Z. : Prvý nález zuba žraloka Carcharoides catticus (Philippi, 1846) na Slovensku z lokality Hlinisko v Spišskej Novej Vsi (paleogén) , Mineralia Slovaca 4/37/2005 str. 559562.

370

JANČURA, Marián: Hnilčík, sprievodca miestopisom a ľudskými osudmi. Vydala: Obec Hnilčík, 176 strán, 2006, 2008

KLINGOVÁ, A. – KLING, P.: Technické pamiatky spojené s banskou a hutníckou činnosťou na Spiši . II. časť – Gelnica a okolie. Správa výskumnej úlohy, vydaná s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR. Vyd. Rochus – rozvoj Spiša, n.o. Spišská Nová Ves, 172 strán, 2012

KODĚRA, M., et al. 1986: Topografická mineralógia Slovenska 1. diel, Veda, vyd. SAV, Bratislava

KOĎERA, M., et al. 1990: Topografická mineralógia Slovenska 2. a 3. diel, Veda, vyd. SAV, Bratislava

KREMPASKÁ, Z. 2004: Učebná pomôcka pre predmet geológia. Vydalo: SZOPK ZO 02 a Múzeum Spiša v Sp.N.Vsi, 39 strán

RYBÁR, Pavol – MOLOKÁČ, Mário – KOVÁCS, Zoltán: Hornouhorská banská cesta Felsömagyarországi Bányászati Útvonal, Upper Hungarian Minig Rout), monografia, vyd. Körtvélyesi Erzsébet, 224 strán, 2012

VOLFOVÁ, J.: Predbežná správa o makrofaunistickom vyhodnotení niektorých lokalít centrálneho paleogénu. Manuskript, archív GS SR, Bratislava,1961.

VOLFOVÁ, J.: Predbežná správa o makrofaune na listoch Spišská Nová Ves a Gelnica (1: 50 000). Manuscript, archív GS SR, Bratislava,1963.

botanika

FUTÁK, J. et al., 1966: Fytogeografické členenie. SAV, Bratislava

FERÁKOVÁ, V. & MAGLOCKÝ, Š. & MARHOLD, K. 2001: Červený zoznam papraďorastov a semenných rastlín Slovenska), Ochrana prírody. Suplement 20, Banská Bystrica p.p. 4477

MARHOLD, K., HINDÁK, L. (ED.), 1998: Zoznam nižších a vyšších rastlín Slovenska. Veda, Bratislava, 687p

371

MICHALKO, J. ET AL., 1986: Geobotanická mapa ČSSR, SSR, Bratislava

NIŽNANSKÁ, M., CHROMÝ, P., 2000: Významné slatinné biotopy v Hnileckých vrchoch. In: Stanová, V. (ed.) Rašeliniská Slovenska. DAPHNEInštitút aplikovanej ekológie, Bratislava, pp.109112

STANOVÁ, V., VALACHOVIČ, M., (ED.) 2002: Katalóg biotopov Slovenska. DAPHNE Inštitút aplikovanej ekológie, Bratislava, 225p

ŠOLTÉS, R. & NIŽNANSKÁ, M. & CHROMÝ, P. 1998: Finds of rare glacial relic moss species in the Volovské vrchy Hills (Slovakia). Thaizia, Košice, 8: 115120

ŠOLTÉS, R. & NIŽNANSKÁ, M. & CHROMÝ, P. 1999: Glacial moss relis species Helodium blandowii in Hnilecká dolina Valley, Volovské vrchy Hills (Slovakia). Biologia, Bratislava, 54/1:118

ŠOMŠÁK, L., 1961: Jelšové porasty Spišskogemerského rudohoria. Acta Fac. Rer. Natur. Univ. Comen., Ser. Botanica, Bratislava, 6: 407459

ŠOMŠÁK, L., 1992: Lipovojedľové sutinové lesy v povodí Hnilca.Biológia, Bratislava, 47/4:323329

Zákon o ochrane prírody a krajiny č. 543/2002 Z. z.

Vyhláška č. 24/2003 MŽP SR, ktorou sa vykonáva zákon o ochrane prírody a krajiny

Vyhláška č. 579/2008MŽP SR, ktorou sa mení vyhláška MŽP SR č. 24/2003 Z.z.

Vyhláška č. 173/2011, ktorou sa mení a dopĺňa Vyhláška MŽP SR č. 579/2008

Výnos MŽP SR č. 3/20045.1 zo 14.7.2004, ktorým sa vydáva národný zoznam území európskeho významu www.sopsr.sk

/www.sopsr.sk/natura/index1.php?p=2&lang=sk www.sopsr.sk/webs/redlist/.

372

www.botany.cz/cs/tatry1 http://www.uluv.sk/sk/web/casopisrud/archiv/rok2008/rud022008/monikatkacova farbiarskadielnavhranovnici/ modrotlač 16.6.2014

RUD 20082 = Remeslo Umenie Dizajn 02/2008: http://www.vysoketatry.wbl.sk/Rastlinyzivocichyaochranaprirody.html#.U5mpC5R_suc 12.6.2014 www.zbierka.sk

Zbierka zákonov č. 182/1997 Čiastka 82

Vyhláška MŽP SR z 19.12. 2012, uloženej v zbierke zákonov 434/2012. http://sk.wikipedia.org/wiki/Zoogeografick%C3%A9_%C4%8Dlenenie_Slovenska http://geography.upol.cz/soubory/lide/smolova/RGSR/ucebnice/fg/biota.html#rostliny_fytoge ograf_cleneni http://www.infoweby.sk/slovensko/priroda/532narodnyparkpieniny http://spravatanap.sk/web/index.php/20120824095841/faunatatranskehonarodneho parku http://www.rajportal.com/index.php/sk/faunaslovenskehoraja.page http://www.seas.sk/sk/elektrarne/mapa http://webcache.googleusercontent.com/search?q=cache:yS_cNaQyz9sJ:ufv.science.upjs.sk/z amestnanec.php%3Fid%3D39+&cd=1&hl=sk&ct=clnk&gl=sk http://www.petrzalskenoviny.sk/spolocnost/03/2014/monikaspisskeparky/ Počet strán: 68 http://www.vysoketatry.wbl.sk/Rastlinyzivocichyaochranaprirody.html#.U5mi85R_suc 12.6.2014 www.niton.sk/documents/21293587interethnica4_remesla_10.pd farbiari na Spiši 16.6.2014

373

http://www.skrutkaren.sk/sk/historia.htm http://crzp.uniag.sk/Prace/2011/P/99433C1EE50944C2A487532512D7CCE5.pdf diplomová práca: Analýza pestovania a spracovania liečivých rastlín v podniku Agrokarpaty, s.r.o Plavnica, Bc. Helena Petrusová, 2011 http://charon.sazp.sk/Odpady_tp/ http://www.paleolocalities.com/index.php/lokalita/show/7 http://www.unipo.sk/public/media/18399/Folia_geographica_2013_21_Krokusova.pdf http://www.fhpv.unipo.sk/~francova/pdf/OdkaliskoMarkusovce.pdf http://www.bvsas.sk/sk/ovode/vodanasomzivote/kolobehvodyvovodarenskych spolocnostiach/cistenieodpadovychvod/ http://www.elsro.sk/ http://www.geology.sk/new/sk/sub/rc/snv/74 http://www.chemosvit.sk

morfogeografia, klimageografia, hydrogeografia, pedogeografia

Abrahám, M. 1991. Demografia. 1. vyd. Bratislava : Rektorát vysokej skoly ekonomickej v Bratislave, 1991. 165 s. ISBN 8022502634 Česká zemědelská univerzita v Praze . Pararendzina. Dostupné na internete: http://web.czu.cz/mksp/kategorie/pr/pr.html (4.5.2014)

Čurlík, J. – Šály, R. 2002. Zrnitosť pôdy. Mierka 1 : 500 000. In: Atlas krajiny Slovenskej republiky. Hrnčiarová, T., red. Bratislava: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky Bratislava, Slovenská agentúra životného prostredia Banská Bystrica, 2002, s.113 Dubcová, A. – Farkaš, C. – Kramáreková, H. 2007. Geografia: pomôcka pre maturantov a uchádzačov o štúdium na vysokých školách.Nitra : Enigma, 2007. 330 s. ISBN 97880 89132348

374

Fialová, Ľ. 1978. Retrospektívny lexikon obcí Československe socialisticke republiky 1850 1970. 1. vyd. Praha: Federálni statisticky uřad, 1978. 1184 s. GeomorfoSK. Typy georeliéfu. Dostupné na internete: http://www.geomorfo.sk/typy georeliefu/ (23.5.2014) Hraško, J. a i. 1999. Pôdna mapa Slovenskej republiky. Mierka 1 : 500 000. In: Atlas pôd SR. Granec, M. – Šurina, B. red. Bratislava: Výskumný ústav pôdoznalectva a ochrany pôdy. 1999. Dostupné na internete: ttp://www.podnemapy.sk/portal/prave_menu/atlas_pod_sr/Atlas_pod_SR.pdf (10.5.2014) Kurzyonline.sk . Pobočky bánk v SR. Dostupné na internete: http://www.kurzy online.sk/banky/ (5.6.2014) Lapin, M. a i. 2002. Klimatické oblasti. Mierka: 1 : 1 000 000. In: Atlas krajiny Slovenskej republiky. Hrnčiarová, T., red. Bratislava: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky Bratislava, Slovenská agentúra životného prostredia Banská Bystrica, 2002, s.95 Lišková, V. 2013. Geografické rozmiestnenie biotických a abiotických zložiek Spiša – návrh elektronickej expozície. Diplomová práca. Nitra : FPV UKF; Katedra geografie a regionálneho rozvoja, 2013. 73 s.

Mičian, Ľ. 1986. Pedogeografie. In: Fyzická geografie II, Horník, S., red., Praha: SPN 1986. 109195 s. Michaeli, E. 1999. Regionálna geografia Slovenskej republiky. 1. vyd. Prešov : FHPV PU, 1999. 256 s. ISBN 8088722411 Mládka, J. 1992. Základy geografie obyvateľstva. 1. vyd. Bratislava : SPN, 1992. 423 s. ISBN 808046217 Pedosféra . Dostupné na internete: www.gta.sk/~zivicka/GEO/1.rocnik/ Pedosféra .ppt (1.6.2014) Pieninský národný park . Dostupné na internete: http://www.pieninyportal.com/index.php/sk/nationalparkpieninypienap.page (21.5.2014) Slovenská správa ciest. Cestná databanka. Dostupné na internete: http://www.cdb.sk/sk/VystupyCDB/MapycestnejsieteSR/Mapyokresov.alej (5.6.2014) Štatistický úrad Slovenskej republiky. 2014. Mestská a obecná štatistika MOŠ . Dostupné na internete: http://app.statistics.sk/mosmis/sk/run.html (20130505)

375

Štatistický úrad Slovenskej republiky. 2014. RegDat – databáza regionálnej štatistiky . Dostupné na internete: http://pxweb.statistics.sk/PXWebSlovak/ (20130505)

Štatistický úrad Slovenskej republiky. 2014. Slovník vybraných meteorologických pojmov a výrazov. Dostupné na internete: http://www.shmu.sk/sk/?page=1095 (22.5.2014) Štatistický úrad SR . Klasifikácie. Dostupné na internete: http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=1924 (5.6.2014) Štatistický úrad SR. Výsledky SODB 2011. Dostupné na internete: http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=43829 (2.6.2014) Technická univerzita v Košiciach . Meteorológia I. 12 Klimatológia. Dostupné na internete: web.tuke.sk/lfklp/.../Meteorologia%20I.12%20 Klimatologia .ppt (9.6.2014) Technická univerzita vo Zvolene. Všeobecná geomorfológia 2. Dostupné na internete: http://www.tuzvo.sk/files/3_3/katedry_lf/kpp/Prednasky_geomorfologia/Geomorfologia_2_pr oces_forma.pdf (23.5.2014)

Univerzita Palackého v Olomouci . Geomorfologie. II. Geomorfologická terminologie. Dostupné na internete: http://geography.upol.cz/soubory/lide/smolova/GMFO/Prednaska_2_terminologie.pdf (21.5.2014) Útvar koncepce a rozvoje města Plzně . Technická infrastruktura. Dostupné na internete: http://ukr.plzen.eu/analytickeakoncepcnidokumenty/technickainfrastruktura/technicka infrastruktura.aspx (5.6.2014). Zaťko, M. Lauko, V. Gurňák, D. 2002. Vodstvo Európy. Mierka 1 : 20 000 000. In: Atlas krajiny Slovenskej republiky. Hrnčiarová, T., red. Bratislava: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky Bratislava, Slovenská agentúra životného prostredia Banská Bystrica, 2002, s. 101 Zaťko, M. – Šimo, E. 2002. Typy režimu odtoku. Mierka 1 : 2 000 000. In: Atlas krajiny Slovenskej republiky. Hrnčiarová, T., red. Bratislava: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky Bratislava, Slovenská agentúra životného prostredia Banská Bystrica, 2002, s. 103 Železnice SR. História železníc – 1867 – 1873 – Železničné podniky – Košickobohumínska železnica. Dostupné na internete: http://www.zsr.sk/slovensky/historiazeleznic/1867 1873/zeleznicnepodniky/kosickobohuminskazeleznica.html?page_id=1363 (5.6.2014).

376

Trate (http://www.zsr.sk/slovensky/zeleznicnadopravnacesta/marketing/trate/tratea ttp.html?page_id=925)

geografia, informatika, matematika http://app.statistics.sk/mosmis/sk/run.html http://dromedar.topky.sk/cl/100195/274632/VYLETZahradanaLomnickomstite http://geografiapreziakov.webnode.sk/a9rocnik/poznamky/povrchslovenska/ http://mojerodisko.napady.net/rubriky/najnaslovensku http://old.spisskabela.sk/start.php?id=podpodmenu&nm=344&loc=5_147 http://sk.wikipedia.org/wiki/Zoznam_objektov_s_pr%C3%ADvlastkom_%E2%80%9Enaj%E 2%80%9C_na_Slovensku http://www.brutovce.sk/?page_id=10 http://www.astro.sk/homepage_sk.php http://www.brutovce.sk/?page_id=20 http://www.cdb.sk/sk/VystupyCDB/MapycestnejsieteSR/Mapykrajov.alej http://www.gelnica.sk/ http://www.geology.sk/new/

http://www.kezmarok.sk/obcan/o_meste/statisticke_informacie.htm http://uzemia.enviroportal.sk/ http://www.kezmarok.sk/obcan/program_rozvoja_mesta.htm

http://www.levoca.sk/ http://www.mat.savba.sk/MATEMATICI/matematici.php? http://www.muzeum.sk/?obj=mesto&ix=pp http://www.obechaligovce.sk/historia/

377

http://www.obechnilcik.sk/ http://www.obechnilcik.sk/File/hnilcke%20zvony.pdf http://www.poprad.sk/ http://www.porac.sk/ http://www.sacr.sk/slovensko/zaujimavosti/prirodnenaj/ http://www.sazp.sk/public/index/go.php?id=2277 http://www.scitanie2011.sk/neprehliadnite/obcesrtabulky http://www.spisskabela.sk/mesto/historiamesta http://www.slovenskedovolenky.sk/clanky/slovenskenajslovenskovynimocnosti26.php http://www.sopsr.sk/natura/ http://www.sopsr.sk/web/

http://www.spisskanovaves.eu/ http://www.spisskevlachy.sk/ http://www.spoznaj.eu/slovenskenaj http://www.staralubovna.sk/ http://www.staralubovna.sk/resources/File/3_d_infrastruktura_pre_investorov.pdf http://www.svedlar.sk/?page=0&pmenu=1 http://www.visitslovakia.com/najslovenska/ http://www.vupop.sk/ www.gelnica.sk/download_file_f.php?id=86433

www.obechaligovce.sk www.spisskevlachy.sk/dokumenty/phasr/phasr_vlachy.doc

378

379