Dedičstvo Bohov
Total Page：16
File Type：pdf, Size：1020Kb
Erich von Däniken Dedičstvo bohov Po „kozmických stopách" okolo sveta Predslov Svetom letí jedna téma. Nesporne a jednoznačne. Prežívam to denno-denne. V mojej kancelárii už nie je možné pokojne pracovať. Neprestajne niekto niečo odo mňa chce, jedna rola faxového papiera len tak-tak stačí na jeden deň a z internetu sa tlačia hromady papiera. Kto pred niekoľkými rokmi povedal, že vo veku elektronickej siete sa papier stane zbytočným? Téma, ktorá zamestnáva toľko hláv na celom svete, je aj témou tejto knihy. Existujú mimozemšťania? Naozaj nie sme v šírom vesmíre sami? Neslýchané je už len pomyslenie, že by za bájnych čias, keď naši predkovia žili v dobe kamennej či v takzvanej dobe megalitov, nech už to bolo kedykoľvek (mega = veľký, lithos = kameň), mohli mimozemšťania raz či viackrát navštíviť Zem. A vôbec, ako mimozemšťania vyzerajú, prečo sa - ak vôbec! - objavili a ako prekonali svetelné roky? Našim vedcom, ktorí ustavične hovoria o tom, že vzdialenosti vo vesmíre sú neprekonateľné, že svetelné roky sú prirodzenou hranicou a že mimozemské formy života sa nemôžu podobať ľuďom, týmto vedcom chýba vzťah k realite. Egocentrizmus im bráni vidieť to, čo je zjavné. Vesmír sa hemží životom a na planétach podobných Zemi žijú bytosti podobné človeku. Jednoducho preto, lebo všetky sú potomkami jedného pradruhu, o ktorom sa (predbežne) nedá veľmi filozofovať. Táto myšlienka nie je nová, zdá sa však, že nezaujíma žiadneho astronóma či vedeckého žurnalistu. Švédsky chemik a nositeľ Nobelovej ceny Sovante August Arrhenius (1859-1927) už koncom 19. storočia postuloval, že život je večný, čím sa vyhol otázke o jeho pôvode. Samozrejme, aj kruh má kdesi svoj začiatok, domnieval sa Arrhenius, no len čo sa kruh uzavrie, otázka o jeho začiatku sa už nekladie; je bezvýznamná, lebo na ňu nie je možné odpovedať. Podľa Arrhenia by sme na počiatok kruhu museli pri všetkej úcte dať stvoriteľa alebo to, čomu vo všeobecnosti hovoríme Boh. S tým môžem len skromne súhlasiť. Od toho istého Arrhenia pochádza aj teória „panspermie" [1]. Podľa nej sa zárodky života šíria po celom vesmíre. Tak automaticky a prirodzene, ako sa po celej Zemi šíri prach. Prof. Dr. sir Fred Hoyle a matematický génius, indický profesor N. C. Wickramasinghe skúmali teóriu panspermie a jasne dokázali, ako sa zárodky života rozširujú po celom vesmíre prostredníctvom meteoritov [2]. Každý astrofyzik vie, že v kozme na planéty nepretržite dopadajú úlomky planét alebo komét. Aký to má účinok? Ďalšie úlomky planét. Nárazom meteoritu na Zem sa napríklad do vesmíru odrazí pozemská hornina, jednoducho preto, lebo sila nárazu môže byť taká veľká, že sa menšie kúsky môžu dostať mimo dosahu zemskej príťažlivosti. A čo obsahujú úlomky? Samozrejme, aj zárodky života. Rozširovanie medzihviezdnych zárodkov života sa začalo už pred mnohými miliardami rokov, a kto s týmto názorom nesúhlasí, má zrejme zadebnenú hlavu. Prof. Dr. Francis Crick, nositeľ Nobelovej ceny, a teda nijaký fantasta, zašiel ešte o krok ďalej. Dodal, že neznáma civilizácia mohla už pred miliardami rokov pomocou kozmických lodí vystreliť do kozmu mikroorganizmy a v konečnom dôsledku nimi nainfikovať celý vesmír [3]. Po oznámení NASA z roku 1996, že v meteorite z Marsu sa našiel primitívny život, vznikla zrazu otázka, či to nebolo naopak. Či sa pred miliardami rokov úlomok Zeme nárazom meteoritu nedostal na Mars a či až tým sa Mars nenainfikoval pozemskými stavebnými kamienkami života. „Nie sme vari Marťania?" písali odvážne novinári. Tieto otázky sú pre ľudstvo typické - muselo sa to začať u nás - a spytujúceho sa človeka dostávajú do čoraz väčšej neistoty. Keby bola Zem splodila vesmírny život, muselo to byť už pred štyrmi miliardami rokov, lebo inak by Mars logicky nemohol byť „infikovaný" úlomkom zemskej horniny starým štyri miliardy rokov. A keď bol nainfikovaný Mars, mohlo sa to stať aj na iných planétach. V dôsledku toho by sme - aj keď nevedomky - vystrelili do vesmíru naše základné stavebné kamene, a tým by zanikla otázka, prečo by mimozemšťania mali byť „pozemskí" (rovnaký pôvod). Tento druh hádaniek je však nezmyselný už preto, lebo život sa nemohol začať u nás. Ako Hoyle a Wickramasinghe nezvratne dokázali, nebol by na to stačil čas. Keby bola Zem napriek všetkým rozporom skutočne splodila primitívny život a nenainfikovala Mars, potom by to na druhej strane znamenalo, že život vznikol dva razy nezávisle od seba: na Marse aj u nás. Ak sa to mohlo v takej malej slnečnej sústave, ako je naša, stať dva razy, muselo sa to stať v šíravách našej Mliečnej cesty niekoľko miliónkrát. Iná logika nemôže platiť. Zem je v porovnaní s Mliečnou cestou mladá planéta. Preto sa svety staršie o miliardy rokov, ktoré mali oveľa viac času na vytvorenie zložitých životných foriem, musia hemžiť inteligentným životom. Keďže tieto staršie formy života mali záujem na tom, aby svoje vlastné stavebné kamene rozšírili po vesmíre, sme im, alebo oni nám, podobní. Takže, či už platí teória panspermie, alebo teória rozšírenia života prostredníctvom inteligentných mimozemšťanov, nie sme a nikdy nebudeme vo vesmíre sami! Ako odborná literatúra dokladá, to nie je fantazírovanie osamoteného jednotlivca [8]. Už pred dvadsiatimi rokmi astronóm James R. Wertz vypočítal, že mimozemšťania mohli našu slnečnú sústavu bez problémov navštevovať v odstupoch 7,5 krát 105 rokov; to znamená, že za uplynulých 500 miliónov rokov to bolo v priemere 640-krát [9]. A Dr. Martin Fogg z Londýnskej univerzity o desať rokov neskôr upozornil na to, že celá naša Galaxia bola pravdepodobne osídlená už vtedy, keď sa naša Zem práve zrodila [10]. A bezúhonní a múdri astronómovia, ktorí sa vždy znova pýtajú, tak kde sú teda mimozemšťania, keď jestvujú, by mali byť skôr vďační za to, že cudzinci nie sú dotieraví. Počas písania tohto predslovu svetová tlač oznámila, že Vatikán, i keď so storočným meškaním, uznal evolučnú teóriu Charlesa Darwina. Ešte v roku 1950 vtedajší pápež Pius XII. v encyklike „Humani generis" (O pôvode ľudstva) dokazoval, že Darwinovu evolučnú teóriu treba považovať len za hypotézu. Pápež Ján Pavol II. vyslal správu Pápežskej akadémii vied, ktorou Darwinova evolučná teória dostala cirkevné požehnanie. Užasnuto si môžeme prečítať: „Nové poznatky nás privádzajú k tomu, aby sme v evolúcii videli viac než len hypotézu." Pápež však poznamenal, že evolučná teória platí len pre telo: „Stvoriteľom duše je priamo Boh." [11] Podľa tohto cirkevného výkladu Boží plán spočíval v tom, aby „prebehli chemické a fyzikálne procesy" [12]. Tajomník švajčiarskej konferencie biskupov Nicolas Betticher to upresňuje: „Boh sa postaral o veľký tresk, stvoril hviezdy, vodu, vzduch a Slnko. Z toho vznikli prvé bunky, ktoré sa ďalej vyvinuli do améb, zvierat a napokon do človeka. Rozdiel medzi človekom a zvieraťom je v tom, že Boh zasiahol do evolúcie, vdýchol človeku svojho ducha a stvoril ho na svoj obraz." Premúdri teológovia rímskokatolíckej cirkvi podľa všetkého nezbadali, že tým rozbili základy biblického príbehu o stvorení. Čo zostáva z „dedičného hriechu" spáchaného v raji, keď sa vývoj odohrával podľa darvinovského vzoru? A načo nám je „spasenie Božím synom", keď sa „dedičný hriech" nikdy nestal? Mimochodom, človeka „na svoj obraz nestvoril" Boh, ale „bohovia" - v množnom čísle. Tak to stojí aj v hebrejskom origináli Prvej knihy Mojžišovej. (Slovo „elohim", ktoré je na tomto mieste v Prvej knihe Mojžišovej použité, je plurál.) Ak slovíčko „bohovia" nahradíme slovom „mimozemšťania", trafili sme klinec po hlavičke. Tento poznatok však bude uznaný až vtedy, keď budú ET na Petrovom námestí celebrovať slávnosť na počesť nekonečného tvorstva. Potom bude nasledovať encyklika „Ad honorem extraterrestris" (Na slávu mimozemšťanov). Táto kniha hovorí o mýtoch, artefaktoch a dokumentoch obsahujúcich odkazy na mimozemšťanov. Nie na ET súčasnosti, teda na UFO, ale na tých, čo pred dávnym, pradávnym časom zanechali svoje nepriame stopy na Zemi. Všetkým autorom sa chcem poďakovať za rešerše a spoluprácu. Osobitná vďaka patrí najmä prírodovedcovi Dr. Johannesovi Fiebagovi, ktorý sa postaral o redigovanie. Mimochodom, toto je štvrtý diel série fantastických a duchaplných tém rozhovorov. Svet nestojí a dejiny sa nikdy nekončia, pretože budúcnosť je vždy žiadaná. ERICH VON DÄNIKEN Predpoklady a základy Charles Hoy Fort - kronikár nevysvetliteľných javov WALTER-JÖRG LANGBEIN A HANS-WERNER SACHMANN Charles Hoy Fort sa narodil 9. augusta 1874 v Albany v štáte New York. Veľmi zavčasu prejavil záujem o prírodné vedy, nikdy sa však nechystal študovať. V roku 1891 sa stal reportérom a v roku 1892 odišiel do New Yorku a stal sa spolupracovníkom redakcie novín Brooklyn World. Keď ich zrušili, Fort dva roky cestoval po svete. V roku 1896 sa oženil, svojej žene však mohol ponúknuť len život v chudobe. Napriek tomu v tom čase začal čítať všetky knihy a články, ktoré mu mohli prezradiť nezvyčajnosti. Zozbieral asi dvadsaťpäťtisíc zvláštnych správ, postupne z nich však mnohé spálil („pretože neboli tým, čo som chcel"), zničil aj svoje rukopisy „X" a „Y", takže informácie, ktoré obsahovali, sa tým nenávratne stratili. V roku 1909 vydal román The Outcast Manufacturers (Výrobcovia vydedencov), ale mnoho jeho diel zostalo neuverejnených. V roku 1916 Fort nadobudol dedičstvo. Stal sa finančne nezávislým a venoval sa výlučne skúmaniu neznámych javov. Vďaka podpore Theodora Dreisera v decembri 1919 vyšlo Fortovo najvýznamnejšie dielo The Book of the Damned (Kniha prekliatych). Nasledovali ďalšie knihy: New Lands (Nové zeme, 1923), Lo! (Hľa!, 1931) a Wild Talents (Výstredné vlohy, 1932). Fort hneď na začiatku Knihy prekliatych