Využitie Multimédií V Tvorbe Hudobnej Skupiny Radiohead the Use of Multimedia in the Art of the Music Group Radiohead

UNIVERZITA PALACKÉHO V OLOMOUCI FILOZOFICKÁ FAKULTA KATEDRA MUZIKOLÓGIE

BAKALÁRSKA PRÁCA

Využitie multimédií v tvorbe hudobnej skupiny Radiohead

The Use of Multimedia in the Art of the Music Group Radiohead

Autor: Irena Zemenčíková Vedúci práce: Mgr. Jan Blüml

Olomouc 2013

Prehlasujem, že som bakalársku prácu Využite multimédií v tvorbe hudobnej skupiny Radiohead vypracovala úplne samostatne, s použitím uvedených prameňov a literatúry.

V Olomouci 19.8.2013 …...…......

Ďakujem všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k realizácii tejto práce. Osobitne ďakujem vedúcemu práce Mgr. Janovi Blümlovi za jeho rady, kritické pripomienky, ochotu a trpezlivosť.

OBSAH

Úvod...... 5 1 História kapely Radiohead...... 8 1.1 Rané obdobie (1985-1995)...... 8 1.2 Obdobie medzi rokmi 1995-2004...... 9 1.3 Obdobie po odchode z EMI (2005-2013)...... 10 2 Multimédium: terminologicko-pojmové vymedzenie...... 13 3 Médiá a multimediálne vzťahy v tvorbe skupiny Radiohead...... 16 3.1 Východiská a princípy...... 17 3.1.1 Pôvod a vzdelanie členov skupiny...... 17 3.1.2 Kolektívny charakter diela...... 19 3.2 Typy médií a spôsob ich využitia...... 22 3.2.1 Hudba a text piesní...... 22 3.2.2 Prebaly albumov...... 34 3.2.3 Video: hudobný klip a dokument...... 38 3.2.4 Internet...... 39 3.2.5 Noviny...... 41 4 Kid A...... 43 4.1 Historické pozadie vzniku albumu...... 43 4.2 Typy médií a spôsob ich využitia...... 44 4.2.1 Hudobný a ideový výraz albumu...... 44 4.2.2 Prebal albumu a ikonografia...... 49 4.2.3 Sprievodné videá...... 51 Záver...... 53 Zoznam prameňov a literatúry...... 54 Resumé...... 57 Zoznam príloh...... 58

ÚVOD

„Don't hate the media, become the media.“1 Jello Biafra, bývalý spevák a textár skupiny Dead Kennedys, 2000

Počiatky multimediálnej tvorby siahajú do roku 3000 p. n. l., keď čínski zabávači používali svetlo ohňa na to, aby premietli siluety bábok na plátno. Podľa všetkého boli tieto vystúpenia sprevádzané hlasovými prejavmi. Podľa Randalla Packera a Kena Jordana sa moderné dejiny multimédií datujú do roku 1849, keď Richard Wagner napísal svoju rozpravu zvanú Das Kunstwerk der Zukunft, v ktorej predstavil koncept „totálneho diela“. Bol teda prvým novodobým umelcom, snažiacim sa o systematickú integráciu všetkých druhov umenia. Zatiaľ čo v 60. rokoch 20. storočia sa Wagnerov model často premietal do vtedajšej rockovej hudby, dnes už nie je veľmi bežný. S vývojom digitálnych technológií dostalo slovo multimédium nový rozmer. Americký vedec Nicolas Negroponte napísal vo svojej eseji v roku 1994, že rozvoj multimédií dospeje k demokratizácii umenia a vytvorí dospelú populáciu, ktorá bude „vizuálne gramotnejšia“ a umelecky nadanejšia, než bola vtedy. Ďalej sa ohľadom vplyvu multimédií na budúce generácie vyjadril takto: „Ten years from now […] teenagers are likely to enjoy much richer panorama of options because the pursuit of intellectual achievement will not be tilted in favor of bookworms, but cater to a range of expressive tastes.“2 Z Negroponteho hľadiska by sa mal za obdobie 1994 – 2004 uskutočniť veľký pokrok v ľudskom myslení, chápaní a tvorení. Prvý album kapely Radiohead vyšiel v roku 1993, no materiál bol pozbieraný aj z konca 80. rokov. Keď sa oxfordská pätica vrátila po zrejme najnáročnejšom období svojej kariéry naspäť do štúdia, písal sa rok 1999. Prešlo vyše desaťročie od vzniku kapely, ktorá si začala uvedomovať, že musí opustiť dovtedajšiu poetiku. Členovia Radiohead sa potom sami prirovnali k deťom objavujúcim nepoznaný svet. Myslím si, že paralela medzi Negroponteho víziou a Radiohead, je tu dostatočne jasná. Mojím cieľom je ukázať, s akými médiami Radiohead pracujú, ako a v akých oblastiach ich používajú. Primárne sa venujem oblasti umenia, no čiastočne zasahujem aj do mimoumeleckých činností skupiny. Predovšetkým chcem vyzdvihnúť to, ako použité média časom menia svoju podobu. Špeciálne sa venujem projektu Kid A,

1 http://www.markedbyteachers.com/university-degree/media-studies/don-t-hate-the-media- become-the-media-jello-biafra-is-the-relationship-between-producers-and-consumers-changing.html 2 JONES, Steve. Encyclopedia of New Media. New York, University of Illinois at Chicago, 2003, s. 331

5 pretože predstavuje najmarkantnejší odklon od toho, čo bolo u Radiohead považované širokou verejnosťou za normu. Vyjadrujem sa aj ku vzťahu médií voči kapele. Prácu delím na štyri kapitoly. V prvej kapitole sa zaoberám stručnou biografiou kapely od jej vzniku až po súčasnosť. V druhej kapitole vymedzujem pojem média a multimédia s ohľadom na obsah tejto práce. V tretej kapitole zdôvodňujem tendencie k multimedialite a rozoberám tvorbu skupiny skrz mnou stanovené médiá. Za najelementárnejšie zložky považujem hudbu a text piesní, ktoré kráčajú ruka v ruke a ovplyvňujú ďalšie zložky. Venovala som im teda najváčšiu pozornosť. Detailnejšie rozoberám album OK Computer ako medzník tvorby, ktorým si Radiohead upevnili svoju pozíciu. Vizuálna zložka, prebal albumu, stojí podľa tradícií v populárnej hudbe najbližšie k hlavným zložkám. Tretím médiom je video. Vnímam ho ako terciárnu zložku, pretože vzniká spojením predchádzajúcich zložiek. Pre zostručnenie rozsahu a prehľadnosť práce som vybrala len tri videá, ktoré postačujú pre ilustráciu audiovizuálnej zložky. Ďalej sa zaoberám najinteraktívnejším z uvedených médií – internetom. Ide o stručný faktografický prehľad významných medzníkov. Nakoniec uvádzam ojedinelé využitie novín. Bližšie redukcie tém uvádzam v jednotlivých podkapitolách. V štvrtej kapitole sa kvôli vyššie zmienenému dôvodu venujem práve projektu Kid A. Pre lepšie pochopenie súvislostí opisujem historické pozadie vzniku Kid A. Potom prechádzam k jednotlivým médiám, kde postupujem podobne ako v tretej kapitole. Zámerne vynechávam médium internetu, keďže je jeho podstata vystihnutá v tretej kapitole. Pre nedostatok, ba dokonca takmer úplnu absenciu literatúry o skupine Radiohead v slovenskom alebo českom jazyku vychádzam z britskej a americkej literatúry. Kompletná biografia kapely od Maca Randalla podáva ucelený pohľad na pôsobenie skupiny a jej členov od samotných počiatkov až po nedávnu minulosť, historiografické fakty prekladá stručnými muzikologickými výkladmi. Stala sa teda kľúčovým zdrojom pre túto prácu. Analýzy jednotlivých piesní Jamesa Dohenyho používam predovšetkým v podkapitolách 3.2.1 a 4.2.1. V prípade Radiohead treba počítať s tým, že často ide o popularizačnú literatúru. Len dve použité publikácie o kapele sú napísané na akademickej úrovni. Prvá od Marianne Tatom Letts sa podrobne sústreďuje na albumy Kid A a Amnesiac, druhá od Josepha Tatea je súborom štúdií od viacerých autorov, ktorí sa na dielo Radiohead pozerajú z rôznych aspektov. Obe hojne využívam v štvrtej kapitole. Najnovšie poznatky o kapele väčšinou čerpám z elektronických zdrojov. Teoretický základ o multimédiách poskytuje najmä

Encyclopedia of New Media od Steva Jonesa, ale tiež slovník od Ireny Reifovej a veľmi hodnotný príspevok Markéty Dvořákovej a Iva Medka v publikácii Umění a nová média. Poznatky z uvedenej literatúry a prameňov systematicky zhŕňam, aby som predstavila postup, s akým kapela narába s médiami. V texte práce uplatňujem faktografické, ale aj analytické metódy, zachytávam teda nielen historické, ale aj technické aspekty tvorby. Na konci kapitol poskytujem drobné námety k zamysleniu, ktoré by mohli podnietiť nové prístupy k problematike. Práca má skôr kompilačný charakter, preto môže slúžiť ako podklad k podrobnejšiemu rozboru. Tiež sa dá vnímať ako svedectvo o populárnej hudbe a civilizácii konca 20. a začiatku 21. storočia.

1 HISTÓRIA KAPELY RADIOHEAD

1.1 RANÉ OBDOBIE (1985-1995)

Kapela Radiohead pochádza z Oxfordu. Jej počiatky siahajú do roku 1985, keď sa na chlapčenskej škole v Abingdone stretli Thom Yorke, bratia Colin a Jonny Greenwoodovci, Ed O'Brien a Phil Selway. Vtedy ešte pôsobili pod pôvodným názvom On a Friday. Nacvičovali vlastné piesne z pera Thoma Yorka, ovplyvnené scénou populárnej hudby 70. a 80. rokov. Šlo predovšetkým o Joy Division, Magazine, The Smiths, Elvisa Costella, Joea Jacksona, U2, The Pixies a R.E.M. Prvé živé vystúpenia odohrali počas študentských osláv. Neskôr začali pôsobiť v lokálnych baroch či na školách, no po odchode väčšiny členov na univerzity sa kapela stiahla na tri roky do ústrania. Návrat na oxfordskú nezávislú hudobnú scénu bol úspešný, a to aj napriek (alebo práve vďaka) tomu, že pätica mladíkov nezapadala do prevládajúceho trendu. Zatiaľ čo ostatné skupiny sa zamerali na shoegazing1, On a Friday čerpali z amerických vplyvov. Čoskoro sa im podarilo nahrať kazetu, zvanú Manic Hedgehog, s demo verziami piatich piesní. Zlom nastal v roku 1991, keď sa agent nahrávacej spoločnosti EMI Keith Wozencroft náhodne stretol s Colinom Greenwoodom. Stretnutie vyústilo k podpísaniu zmluvy a kapela sa vydala na profesionálnu dráhu. Neuspokojivý názov si vyžadoval zmenu: On a Friday sa premenovali na dôstojnejších Radiohead. O pár mesiacov vydali Drill EP, ktoré odhaľovalo mnohé nedostatky, avšak skrývalo „at the time Radiohead's greatest asset […] Thom Yorke's graceful, arrestingly plaintive vocal style.“2 S prvým singlom Creep sa im na domácej pôde spočiatku nedarilo, no nečakane ním oslovili americké a izraelské publikum. Vo februári 1993 vydali debutový album Pablo Honey, po ktorom nasledovalo vyčerpávajúce turné v štrnástich krajinách sveta. Keďže skupina chcela nadviazať na úspech Pablo Honey, s nadšením uvítala štúdiovú spoluprácu so skúseným producentom Johnom Leckiem a zvukovým inžinierom Nigelom Godrichom. Ich prítomnosť dopomohla mimo iného k tomu, aby si Radiohead lepšie osvojili pracovné metódy v štúdiu. Nahrávanie EP My Iron Lung a druhého albumu The Bends sa však skomplikovalo kvôli vonkajšiemu tlaku zo strany

1 Odnož britského alternatívneho rocku, ktorá vznikla koncom 80. rokov. Typickým znakom shoegazingu je psychedelický zvuk, nadmerné použitie gitarových efektov, zastretá melódia a text. 2 RANDALL, Mac. Exit Music: The Radiohead Story. London, Omnibus Press, 2011, s. 57

EMI, častým nezhodám v kapele a vysokým individuálnym nárokom na výsledok tvorby. Nahrávací proces navyše sprevádzali početné koncerty. Záznam jedného z nich zaobstarala hudobná stanica MTV Europe. Šlo o video Live at the Astoria, ktoré vyšlo takmer rok po živom prevedení. V lete 1994 sa Radiohead predstavili na festivaloch v Glastonbury, Roskilde a predovšetkým v Readingu. Napriek všetkým nepriaznivým podmienkam sa The Bends dočkali v roku 1995 zdarného konca. Tu treba spomenúť kreatívnu osobnosť Stanleyho Donwooda, výtvarného umelca a grafika, ktorý sa podieľal na dizajne albumu. Jeho meno je v spojitosti s Radiohead veľmi dôležité, keďže sa o ich výtvarnú prezentáciu stará dodnes. Celkový charakter albumu prezrádzal, že skupina stihla počas jeho prípravy dozrieť a vyvrátil nepravdivé teórie o tom, že je hodná nálepky „jednohitový zázrak“. Zároveň sa vymykala z panujúcej vlny Britpopu1, čo jej v prípade domáceho obecenstva konečne nahralo do kariet.

1.2 OBDOBIE MEDZI ROKMI 1995-2004

Radiohead poslúžili počas tvorby ďalšieho albumu svojmu vzoru, kapele R.E.M., ako predkapela na turné Monster. Taktiež prispeli piesňou Lucky na kompiláciu Help, ktorej účelom bolo poskytnúť pomoc deťom vo vojnou zničenej Bosne. Neskôr podporili aj vystúpenia Alanis Morisette a pre film Romeo and Juliet od Baza Luhrmanna poskytli piesne Talk Show Host a Exit Music (For a Film). Ďalej odohrali koncert za oslobodenie Tibetu a Thom Yorke sa podieľal na piesni Rabbit in Your Headlights od projektu UNKLE. Tretí štúdiový album OK Computer vznikal tentokrát bez producentskej osobnosti a časového obmedzenia. Tematicky sa zameriava na zmätok, dehumanizáciu dnešného sveta a nefunkčnosť spoločnosti. Názov „Radiohead“ sa po vydaní albumu v roku 1997 stal zvučným a celosvetovo uznávaným pojmom. Obrovský mediálny rozruch, ktorý okolo skupiny vznikol, zachytil Grant Gee v netradičnom dokumente Meeting People Is Easy. V priebehu rôznych promo akcií a psychicky vyčerpávajúceho turné sa podarilo nazbierať dostatok materiálu na EP Airbag/How Am I Driving?. Po veľkom úspechu sa dostavila tvorivá kríza. Kapela si stanovila nový cieľ: oprostiť svoj štýl od rysov tradičného hitu.. Radiohead napokon našli východisko v experimentálnych postupoch a využití digitálnych technológií. Svoje snahy zavŕšili

1 Odnož alternatívneho rocku, ktorá pohltila britskú hudobnú scénu v prvej polovici 90. rokov. Britpop vznikol z nezávislej scény ako reakcia na americký grunge.

9 vydaním rovno dvoch albumov: Kid A (2000) a Amnesiac (2001). Prvý z nich na seba upozornil „anti-marketingovou kampaňou“, spočívajúcou vo voľnom zdieľaní informácií cez internet, vynechaní singlov a ekologickom koncertovaní vo vlastných stanoch. Skôr než začal vznikať šiesty, podľa zmluvy posledný album pod záštitou EMI, Thom Yorke poskytol vokály svojim obľúbeným interpretkám Björk a PJ Harvey, Jonny Greenwood zložil hudbu k dokumentu Bodysong od Simona Pummella a kapela spoločne vydala I Might Be Wrong: Live Recordings. Album Hail to the Thief sa čiastočne navrátil ku gitarovému zvuku, ktorý Radiohead opustili v predošlých rokoch. Z textu piesní, kde sa Thom Yorke zameral na konkrétne svetové udalosti, sa čiastočne vytratila abstraktnosť. Kombináciou starého a nového prístupu dosiahla kapela po hudobnej stránke dlho hľadaný súlad. Vydanie albumu v roku 2003 sprevádzalo spustenie kanálu Radiohead Television na oficiálnych webových stránkach radiohead.com. Odvysielané videá súborne vyšli v decembri 2004 pod názvom The Most Gigantic Lying Mouth of All Time.

1.3 OBDOBIE PO ODCHODE Z EMI (2005-2013)

Radiohead nemali záujem o obnovenie zmluvy s EMI. Kroky ďalšieho smerovania však boli bez zázemia, ktoré donedávna poskytoval gigant hudobného priemyslu, neisté. Zhruba do polovice roku 2005 sa aktivita skupiny obmedzovala na koncertovanie, no v auguste sa započali štúdiové práce na nových piesňach. V marci 2006 došlo k ich prerušeniu. Stalo sa tak aj kvôli nezhodám medzi kapelou a novým producentom Markom Stentom. Nasledovalo ďalšie turné. Thom Yorke medzičasom prekvapil verejnosť vydaním prvého sólového albumu The Eraser. Debut vznikol pod záštitou XL Records, nezávislej nahrávacej spoločnosti, ktorá sa orientuje na elektroniku. Multinštrumentalista Jonny Greenwood, od roku 2004 už aj rezidenčný skladateľ BBC Concert Orchestra, tiež pokračoval vo svojej sólovej dráhe. Skomponoval orchestrálnu skladbu Popcorn Superhet Receiver. Jej časti potom našli svoje nové uplatnenie na Jonnyho soundtracku k filmu There Will Be Blood. Od spoločného návratu do štúdia trvalo vyše roka, kým Radiohead dokončili siedmy štúdiový album. In Rainbows vyšiel v októbri 2007 celkom kurióznym spôsobom. Voľba distribuovať album cez internet, využívajúc marketingovú stratégiu

„Zaplať, koľko chceš“, zvíťazila nad tradičnejšími formami distribúcie. Štedrá ponuka zahŕňala aj možnosť kúpiť si deluxe edíciu za stabilnú cenu. Táto rozšírená verzia nebola dostupná skôr než v decembri, pretože vychádzala len vo fyzickej podobe. Poetika In Rainbows spočívala v ešte dôkladnejšom zlúčení starých a nových princípov ako v prípade Hail to the Thief. Napriek tomu si skupina našla inovatívny prístup prezentácie svojho diela cez webcasting živých záznamov. Najvýznamnejším z nich je From the Basment, ktorý napokon vyšiel digitálne prostredníctvom iTunes Store. Od mája do októbra 2008 prebiehalo už obligátne turné. Po prestávke nasledovali ďalšie koncerty. V rámci druhej, augustovej, etapy turné sa Radiohead poprvýkrát predstavili naživo v Českej republike. Záznam z koncertu zvaný Live in Praha uzrel svetlo sveta až o rok neskôr. Budúcnosť kapely bola na okamih opäť nejasná. Situácia sa zmenila v decembri 2009, keď Ed O'Brien na oficiálnom blogu vyhlásil, že Radiohead odchádzajú do štúdia, aby nahrali ôsmy album. Rok 2010 sa teda niesol hlavne v znamení tvorby nového materiálu a individuálnych projektov. Thom Yorke vystupoval s formáciou Atoms for Peace, zloženou z Michaela Balzaryho, Joeyho Waronkera, Maura Refosca a Nigela Godricha. Phil Selway koncertoval tiež, no bez podpory iných hudobníkov. Jeho snahy sa premietli do debutu, ktorý nesie pomenovanie Familial. Skladateľské schopnosti Jonnyho Greenwooda sa znovu skĺbili s virtuozitou BBC Concert Orchestra. Tieto aktivity postupne prerástli do kompozícií k japonskému filmu Nórske drevo. Na záver roka sa predsa len podarilo vydať niečo, čo by reprezentovalo skupinu ako celok: Radiohead for Haiti, videozáznam z benefičného koncertu. S novým rokom však okamžite prišiel aj nový, zatiaľ najkratší, album The King of Limbs. Oproti In Rainbows znie minimalistickejšie a kladie väčší dôraz na rytmus. Keďže využíva postupy DJingu, je preň prirodzené, že vznikol aj v remixovanej podobe. TKOL RMX 1234567 obsahuje remixy od rôznych hudobníkov, medzi ktorých patria aj Modeselektor a Four Tet, mimo iného známi vďaka predošlej spolupráci s Thomom Yorkom. Koláž sa dostala na trh v septembri 2011. Po nej nasledovalo decembrové stretnutie v štúdiu. Kapela totiž znovu vystúpila naživo pre From the Basement, internetový televízny kanál Nigela Godricha. Videozáznam z tejto udalosti existuje pod názvom The King of Limbs: Live from the Basement. Prispôsobiť nový materiál koncertným podmienkam sa javilo ako veľká výzva. Radiohead napriek tomu vnímali celý proces ako poučnú cestu do sveta otvorených možností. Prvým obecenstvom, ktoré videlo najnovšie piesne v živom prevedení, boli

11 návštevníci festivalu v Glastonbury. Koncerty potom prebiehali počas druhej polovice roku 2011, no najmä v roku 2012. Projekty mladšieho z bratov Greenwoodovcov sa v ére The King of Limbs rozvíjali ďalej. Jonnyho hudbu počuť vo filmoch We Need to Talk About Kevin (2011) a The Master (2012). Na spoločnom albume s Krysztofom Pendereckim vzdal poctu svojmu celoživotnému vzoru skladbou 48 Responses to Polymorphia. Thom Yorke sa naďalej venuje bočným projektom. Superskupina Atoms for Peace, kde Thom v súčasnosti pôsobí, vydala vo februári 2013 svoj prvý album Amok. Podľa Colina Greenwooda by sa Radiohead mali vrátiť do štúdia na konci leta 2013.

2 MULTIMÉDIUM: TERMINOLOGICKO-POJMOVÉ VYMEDZENIE

Pre významové určenie pojmu „multimédium“ je nevyhnutné zaoberať sa primárnym pojmom „médium“, pretože medzi oboma existuje úzka súvislosť. Aj v nasledujúcom texte budú fungovať v závislom vzťahu a dopĺňať sa navzájom. Zhrnúť význam slov „médium“ a „multimédium“ do jedinej platnej definície je značne problematické, keďže odkazujú k viacerým javom a možno ich vnímať z niekoľkých hľadísk. Účelovo sa zameriavam predovšetkým na tie definície, ktoré sú aplikovateľné na predmet tejto práce. Najprehľadnejší súpis definícií sa dá nájsť v Slovníku mediálnej komunikácie od Ireny Reifovej a kol. Delí význam slova „médium“ podľa rôznosti. Z tohto hľadiska môže médium okrem iného predstavovať fyzikálne podmienky či obecne prostredie umožňujúce komunikáciu (internet), taktiež typ mediálnej komunikácie ako komplexu (televízia, tlač). Ďalej triedi jeho význam podľa šírky. V užšom slova zmysle slúži médium primárne ku komunikácii, no nie k masovej komunikácii. Do tohto poňatia spadá aj reč a umenie. V najužšom slova zmysle sú to prostriedky masovej či mediálnej komunikácie. Publikácia Encyclopedia of New Media od Steva Jonesa vymedzuje pojem „multimédium“ ako integráciu vicerých foriem médií, vrátane textu, hudby, hovoreného slova, videa, grafiky a fotografie, ktorá v ideálnom prípade podporuje interaktivitu. Členenie podkapitol 3.2 a 4.2 sa odvíja od všetkých vyššie zmienených definícii. Spôsob daného členenia som zvolila preto, aby som neznehodnotila komunikačný potenciál konkrétneho média a jeho účinky na recipienta. V nasledujúcich odsekoch podávam výklad slova „médium“ alebo „multimédium“ v závislosti na tom, ako ho možno chápať v tvorbe Radiohead, ako tieto komunikačné prostriedky kapela používa, aké môžu mať účinky na prijímateľa. Pre dosiahnutie čo najväčšej objektivity, podávam pluralistický pohľad na danú vec. Teoretické spisy Marshalla McLuhana sú jednými z najčastejšie citovaných vedeckých prác, zaoberajúcimi sa médiami. Jeho známy výrok „media is the message“ hovorí, že každé médium je nositeľom ďalšieho média. Jedna forma komunikácie sa môže stať obsahom druhej formy komunikácie. Médium teda nie je statickým prvkom, jeho vývoj sa časom mení. McLuhan veril, že obsah patrí minulosti a vnem budúcnosti. Podobne rozmýšľa aj Randall Packer a Ken Jordan: „It might be fair to say that the medium's only defining element is its mutability. […] We can't possibly predict the

13 variety of its various manifestations. Perhaps multimedia's most consistent quality will be its relentlessly changing nature.“1 Tieto filozofie sa jasne odrážajú v mediálnych postupoch v tvorbe Radiohead, ktorí dokázali povýšiť spôsob vyjadrenia na rovnakú úroveň ako samotnú myšlienku. Dobrými príkladmi je voľnomyšlienkárska kampaň „zaplať, koľko chceš“ (viď 3.2.4) v slobodnom prostredí internetu. Takisto to platí pre tému lásky k prírode a k jej krásam na albume The King of Limbs, zablenom v oxo- biodegradovateľnom vrecku (viď 3.2.2). Radiohead postupom času menia médiá a médiá menia ich. Temporálne vzťahy ovplyvňujú aj tretiu stranu – recipienta. Zatiaľ čo pri albume Kid A by sa mohlo zdať, že kapela kráča v ústrety budúcnosti a novému tisícročiu (elektronická hudba a rozvoj internetovej stránky – viď 4.2.1 a 3.2.4), album The King of Limbs akoby cúval do minulosti (idylicky pokojný zvuk sprevádza starosvetské médium novín – viď 3.2.1 a 3.2.5). To, že sa Radiohead aktívne zamýšľajú nad vývojom médii, vidno aj na ich konkrétnych názoroch (viď citát Eda O'Briena v podkapitole 3.1.1). Marshall McLuhan ďalej tvrdil, že médiá sú faktorom pôsobenia, nie uvedomenia. „Působí na naše smysly, [...] mění celkové modely vnímání. Postupně se tak téměř neuvědomovaně a bez jakéhokoli odporu „stáváme tím, co nazíráme“.“2 Rovnako aj médiá neosobnej masovej komunikácie zmenili Thomov Yorkov pohľad na samého seba, primäli ho odosobniť sa od bývalého „ja“ (viď 4.1 a 4.2.1). Tvorbu Radiohead možno zaradiť medzi intermediálne a čiastočne aj medzi multimediálne dielo. Markéta Dvořáková a Ivo Medek hovoria, že diela využívajúce viacero umeleckých druhov zároveň sa dajú označiť za diela zmiešaných médií (mixmédia). Tie sa ďalej delia na diela intermediálne a multimediálne. U intermédií ide z estetického hľadiska o prekračovanie limitu média v poetickej polohe, keď jednotlivé zložky sú oddeliteľné a nemusia pôsobiť súčasne. Na rozdiel od intermédií ide v multimédiách ako o vzťahy vnútri jednotlivých zložiek, tak aj o vzťahy „naprieč“ zložkami. Dvořáková a Medek potom definujú multimediálne dielo podľa Packera a Jordana. Radiohead nám dávajú možnosť vnímať niektoré zložky ich diela oddelene, a tak je ich dielo intermediálne. Ako vhodný príklad tu poslúži hudba a prebaly albumov Kid A a Amnesiac (viď 3.2.4). Na druhej strane ich diela niekedy balansujú medzi intermediálnym a multimediálnym umením, keď dovoľujú zasahovať fanúšikom do svojej tvorby (viď 3.1.2), keď potláčajú význam textov (viď 4.1 a 4.2.1), dejovosť

1 JONES, Steve. Encyclopedia of New Media. New York, University of Illinois at Chicago, 2003, s. 332 2 PETŘÍKOVÁ, Jana – ŠTĚPÁNEK, David. Média – prostředky transferu informací. Brno, Masarykova univerzita, 1998, s. 12

14 a linearitu (viď Street Spirit (Fade Out) v podkapitole 3.2.3). Nedá sa však povedať, že by ich tvorba vychádzala z Wagnerovho Gesamtkunstwerku tak, ako sa to javí napríklad u Pink Floyd (projekt The Wall). Radiohead zatiaľ neprezentovali žiaden zo svojich albumov v dokonalej totalite. Môže to byť aj kvôli tomu, že albumy ako Kid A a Amnesiac odolávajú svojou abstraktnosťou konkrétnej interpretácii: „Its very resistance to the conventional rock genre opens it up to a variety of interpretations. The album [Kid A] presents a challenge to cohesion in the sense of most popular music, as it does not have clear singles or even conventional verse/chorus construction on many of its songs. [...] Kid A can be viewed through the lens of the concept album in order to examine ways in which it resists that tradition while still reinforcing it.“1 Albumy však ostávajú len kolážou z čiastkových myšlienok a pocitov, medzi ktorými nakniec vznikajú drobné súvislostí. Trebárs piesne na OK Computer sú usporiadané podľa tonálnych vzťahov (viď Dai Griffiths) a album môže podľa tvrdení Thoma Yorka vyvolávať predstavu žiarivej bielej farby (viď Meeting People Is Easy). Táto synestetická vlastnosť sa nakoniec premietla do grafickej realizácie prebalu albumu a vedie k odkazu Alexandra Skrjabina alebo k Farblichtmusik Alexandra Lászla. Nakoniec u Radiohead vyvstáva aj rozporuplná otázka autorstva. Určiť, či tvorba pochádza prevažne z mysle jedného človeka, alebo vyplýva skôr z kolektívnej práce, je značne problematické. Osobnosť Thoma Yorka zasahuje do všetkých dôležitých oblastí, no pri procese tvorby mu asistujú ďalší autori (viď 3.1.2). Tým pádom sa dá predpokladať, že pôvodná idea sa počas prechodu cez viaceré médiá mierne skreslí. Tento jav vidno na albume Kid A. Zatiaľ čo hudba a text pôsobia celkom vágne, prebal a videá už poukazujú na vonkajšie skutočnosti oveľa zreteľnejšie (viď 4.2.1, 4.2.2 a 4.2.3). Médium často slúži aj ako nástroj manipulácie a kontroly. Na tento účel sa zvyčajne používajú masové médiá, ktoré bezohľadne potláčajú alebo ničia menšinové či miestne kultúry. Už od úplnych počiatkov demokratizácie spoločnosti sa v tlači začali vyskytovať politicky zamerané karikatúry, ovplyvňujúce verejnú mienku. Októbrovou revolúciou započalo manipulovanie más prostredníctvom filmu a neskôr vyvrcholilo počas 2. svetovej vojny. Udržať moc nad veľkým počtom ľudí je jednoduchšie po vytvorení mýtu. S mýtom pracuje Grant Gee vo videoklipe k No Surprises (viď 3.2.3). Dnes sa manipulačné praktiky uplatňujú celkom bežne v predvolebných kampaniach a

1 LETTS, Marianne Tatom. Radiohead and the Resistant Concept Album. Bloomington, Indiana University Press, 2010, s. 26

15 reklamách. Narušujú každodenné činnosti a útočia na pocity. Hudba ako silný spúšťač emócií má v tomto smere obrovskú výhodu. Dojemná hudba spojená s pôsobivým videom býva kľúčom k zaručenému mediálnemu úspechu. Podobne funguje videoklip k Street Spirit (Fade Out) (viď 3.2.3). Pieseň sa umiestnila na piatom mieste v britskom singlovom rebríčku, čo bola pre Radiohead najvyššia pozícia až do vydania singlu Paranoid Android. Zrejme to nebude náhoda. Ak za umením stoja charizmatické osobnosti, žijúce na očiach verejnosti, manipulácia môže byť niekoľkonásobne účinnejšia. Radiohead sa snažia prilákať nielen vyznávačov ich hudby, ale aj podporcov ich svetonázorov. Dobrovoľne sa angažujú pomimo kapely v neziskových organizáciách a aktivistických skupinách. Na svojich webstránkach jemne nabádajú širšiu verejnosť, aby sa zapojila do niektorých záležitostí (viď 3.2.4), zverejňujú svoje obľúbené knihy či prispievajú svojou hudbou na dobročinné účely (viď 1.2). Verná základňa fanúšikov určite dá na ich slová.

3 MÉDIÁ A MULTIMEDIÁLNE VZŤAHY V TVORBE SKUPINY RADIOHEAD

Predtým, než sa dostanem k samostatnej kapitole o projekte Kid A, ktorý na týchto stranách zámerne vynechávam, považujem za nevyhnutné pozrieť sa na uplatnenie médií v diele Radiohead zo všeobecného, komplexného hľadiska. Keďže mi téma nasledujúcej kapitoly neumožňuje sústrediť sa výhradne na hudobnú zložku tvorby kapely, zaoberám sa v nej aj spoluprácou s inými umelcami či amatérmi. Rozdelila som ju na dve časti. Prvá podkapitola hovorí o tom, odkiaľ pramení potreba zasiahnuť do viacerých umeleckých druhov, ale aj neumeleckých oblastí prostredníctvom médií. Ďalej sa v nej sústreďujem na autorov, ktorí sa opakovane podieľali na produkcii hudobných i nehudobných zložiek. Čerpala som z historického kontextu, zahŕňajúceho ako aj biografické súvislosti tak aj širšie spoločensko-kultúrne fenomény. V druhej podkapitole sa zaoberám konkrétnymi formami médií. Pokúsila som sa zamerať pozornosť na všetky zásadné formy médií, s ktorými kapela operuje v praxi, a zhrnúť najpodstatnejšie či najvýraznejšie črty ich realizácií. V muzikologických rozboroch predstavujem iba štúdiové albumy. Pri nahrávaní každého albumu dokončia Radiohead viac piesní, než mienia naraz uverejniť. Po demokratickom hlasovaní sa na album dostanú nahrávky, ktoré kapela považuje za najlepšie, pričom sa snaží dodržať nejaký koncept. Zároveň ich vzťahuje k svojej mimohudobnému dielu, čím zapája do tvorivého procesu ďalšie médiá. Takisto vynechávam väčšinu hudobných klipov v časti o videách, vybrala som len dva najpodstatnejšie. Výber zdôvodňujem v kapitole 3.2.3. Videá zverejnené spočiatku len na internete uvádzam v podkapitole 3.2.4. Okrem toho, že kapela si sama pôvodne zvolila tento spôsob sprostredkovania videí, internet vytvára prostredie podporujúce multimedialitu vo väčšej miere než video, a preto je nadradený. Kvôli zachovaniu jednoduchosti textu som uprednostnila stručnú, prehľadnú charakteristiku spôsobu práce s médiami pred jeho dôkladnou analýzou. Vzhľadom na rozsiahlu tému médií a multimédií považujem túto metódu za ospravedlniteľnú.

3.1 VÝCHODISKÁ A PRINCÍPY

3.1.1 PÔVOD A VZDELANIE ČLENOV SKUPINY

Na počiatku tendencií všestranne a nápadito zužitkovať zdroje multimediálnej komunikácie v celkovej tvorbe Radiohead stojí vplyv rodinného zázemia a prostredia britských vzdelávacích inštitúcií. Treba poznamenať, že nie vždy bol tento vplyv pozitívne prijímaný, a to predovšetkým zo strany Thoma Yorka. Každý z členov kapely získal aspoň základné hudobné vzdelanie. Thom Yorke navštevoval hodiny gitary a spevu, takisto Colin Greenwood chodil na hodiny gitary. Ed O'Brien sa učil niekoľko rokov hrať na trúbke, potom presedlal na trombón. Phil Selway, ktorý našiel záľubu v bicích nástrojoch v skorom veku, sa počas štúdia na strednej škole učil hre na tympany. Johnny Greenwood, muzikálne najschopnejší z pätice, začal flautou, keď mal zhruba šesť rokov. Postupne sa učil hrať na piane a na gitare, až napokon pôsobil ako violista v Thames Valley Youth Orchestra. Žiaci súkromných britských škôl, medzi ktoré sa radí aj chlapčenská škola v Abingdone, zvyčajne patria do bohatšej, lepšie situovanej rodiny. To, že aj Radiohead sú bývalými žiakmi školy v Abingdone, vypovedá nielen o dôraze na vzdelanie zo strany rodičov, ale tiež o ich dobrom materiálnom zabezpečení. Konzervatívna politika školy však mladým nádejným hudobníkom vôbec nevyhovovala. Najradšej sa utiahli do hudobného oddelenia školy, kde sa necítili vyrušovaní. Vnímaví mladíci pravdepodobne pociťovali odpor voči separatizmu elitnej vrstvy obyvateľstva, preto sa od nej chceli odlúčiť. „It may be that the desperate condition of actually being in a public school and […] subsequently understanding its pecularity, made the band members more responsive to the solitary nature of computer-centered, screen-centered life.“1 Práve preto sa piesne Radiohead tematicky sústreďujú na pocit samoty, odlúčenia a frustráciu z pretechnizovaného sveta, no zároveň sa kapela dokáže účinne prezentovať elektronickou hudbou, prípadne cez internet či krátke klipy. Ironické poňatie myšlienky je jednou zo zásad ich tvorby. Takmer každý absolvent školy v Abingdone sa dostane na univerzitu. Členovia Radiohead toto pravidlo neporušili. Všetci okrem Jonnyho Greenwooda, ktorý sa vzdal

1 GRIFFIHS, Dai. Public Schoolboy Music: Debating Radiohead. In: TATE, Joseph. The Music and Art of Radiohead. Farnham, Ashgate, 2005, s. 162

štúdia hudby a psychológie na vtedajšej oxfordskej polytechnike v prospech kapely, sú držiteľmi univerzitného titulu. Thom Yorke strávil tri roky štúdiom anglickej literatúry a umenia na univerzite v Exeteri, kde začal maľovať, a to s patričnou dávkou svojho prirodzeného skepticizmu: „I was into Francis Bacon so it was all red, white and black. The only good painting I did during the first year was this guy blowing his brains out.“1 Umelo vytvorené podmienky na kreatívne vyžitie v ňom zanechali ďalšie zmiešané dojmy: „At art school, you spend your entire time unlearning what you learnt. […] You're totally left to your own devices, there's no substance to any of it unless you create it yourself, and I actually got a real buzz out of that. […] Art college is a wonderful environment, but I came out the end of it thinking, ‘Why do you have to artificially set up an environment in which to work like that?’“2 Rovnaká otázka vyvstala neskôr pri práci v nahrávacom štúdiu. Odzrkadľuje filozofiu slobodomyseľného človeka, ktorý túži po dostupnosti všetkých možných vyjadrovacích prostriedkov. Ed O'Brien ako jediný neštudoval humanitné vedy, ale ekonómiu na univerzite v Manchestri. Už v čase vydania albumu In Rainbows prostredníctvom internetu pravdepodobne videl nedostatky v hudobnom priemysle a možnosť jeho zániku. Zúčastnil sa konferencie Midem 2010, kde sa liberálne postavil k problému hudobného pirátstva a súčasne navrhol riešenia na jeho prekonanie: „It's an analogue business model in a digital era. There's no doubt about it. The business model has to change. [...] You’ve got to license out more music, more Spotifys, more websites selling more music. You’ve got to make it slightly cheaper as well to get music in order to compete with the peer-to-peers. [...] I find it staggering that the industry seems to be really dragging its heels on this – this is stuff that you could do in one week. Move quicker!“3 Jeho predpovede sa naplnili ukončením činnosti EMI v septembri 2012.

3.1.2 KOLEKTÍVNY CHARAKTER DIELA

Pod značku „Radiohead“ sa doposiaľ podpísalo viacero odborníkov i laikov z umeleckej i neumeleckej sféry. Sú medzi nimi aj takí jednotlivci či skupiny ľudí, ktorí nadviazali s kapelou alebo jedným z členov stálu spoluprácu. V tandeme sa starajú o rôzne aspekty

1 RANDALL, Mac. Exit Music: The Radiohead Story. London, Omnibus Press, 2011, s. 33 2 Ibid., s. 35 3 http://www.youtube.com/watch?v=9uD3aw50LNY

19 tvorby. Ich úlohou je doplniť hudobnú a textovú zložku tak, aby medzi sebou kooperovali a fungovali v kompaktnom súbore prác s vlastnou, unikátnou poetikou. V tomto zmysle sú tieto dve zložky nadradené zvyšným zložkám a vznikajú ako prvé. Nigel Godrich prišiel s Radiohead prvýkrát do styku v RAK Studios, kde ho zaúčal producentský veterán John Leckie. Ako zvukový inžinier pomáhal pri nahrávaní EP My Iron Lung a následne aj The Bends v roku 1994. Sám však produkoval pieseň Permanent Daylight a čiastočne tiež pieseň Black Star. Potom sa ujal piesne Lucky, ktorej vznik prebiehal narozdiel od The Bends úplne hladko a vzhľadom na dovtedajšie pomery aj v rekordne krátkom čase. V Melody Maker, časopise o populárnej hudbe, vtedy stálo, že Radiohead novou piesňou potvrdzujú svoju brilantnosť. September 1995 Nigelovi priniesol okrem vydarenej Lucky ešte spoluprácu na piesňach Bishop's Robes a Talk Show Host. Obe sa neskôr objavili na B-strane singlu Street Spirit (Fade Out). Keď sa kapela rozhodla nakúpiť nové nástroje a príslušenstvo, aby mohla začať s tvorbou nového albumu, pýtala si radu od Nigela. Tak sa stalo, že z poradcu sa opäť vykľul spolutvorca. V období vzniku OK Computer sa Radiohead od neho naučili, ako zaobchádzať s technickým vybavením štúdia. Časté použitie digitálneho samplovania a tradičných slučiek z pások je tiež výsledkom Nigelovej pomoci. Tim Footman ho celkom trefne prirovnal k producentovi Georgeovi Martinovi: „As time went on, however, his importance increased, and he took on the role that George Martin had occupied for The Beatles from around 1965; someone who could use his technical and musical knowledge to translate their ideas into reality. Just as Martin has the best claim to the accolade of ‘the fifth Beatle’, Godrich is often described as ‘the sixth member of Radiohead’.“1 Vďaka albumu OK Computer sa meno Nigela Godricha dostalo do širšieho hudobného povedomia. Odvtedy spolupracoval s Radiohead na každom štúdiovom albume. Jeho nenahraditeľnosť sa potvrdila na začiatku roku 2006, keď sa skupina, porazená vlastnými neistotami, rozhodla pre producenta Marka Stenta. Prítomnosť nového „šiesteho“ však nič nevyriešila a album In Rainbows bol dokončený zase s Nigelom Godrichom. Medzičasom asistoval Thomovi Yorkovi pri nahrávaní sólového projektu The Eraser. Potom založil svoj video podcast From the Basement, cez ktorý vysielal živé vystúpenia Thoma. Podobné vysielanie prebehlo ešte dvakrát s Radiohead – najskôr po dokončení In Rainbows, druhý raz po dokončení The King of Limbs. Momentálne pôsobí s Thomom Yorkom v skupine Atoms for Peace, kde hrá na

1 FOOTMAN, Tim. Radiohead – Welcome to the Machine: OK Computer and the Death of the Classic Album. New Malden, Chrome Dreams, 2007, s. 34

20 gitary a klávesy. Stanley Donwood, vlastným menom Dan Rickwood, pôvodne študoval s Thomom umenie na univerzite v Exeteri. Tak, ako to bolo v prípade Nigela Godricha, aj u dvorného výtvarníka a grafika kapely platí, že trvalú spoluprácu s ňou nadviazal už pri nahrávaní EP My Iron Lung a The Bends. Vizuálnou stránkou The Bends sa však nezaoberal sám. Do textov piesní sú vložené aj Thomove nedbalé náčrty. Lenže medzi návrhármi prebalu sa jeho meno neuvádza. Na tieto účely totiž používa jeden zo svojich pseudonymov: The White Chocolate Farm (na The Bends a OK Computer), Tchocky (na Amnesiac) alebo Dr. Tchock (na In Rainbows). Prebal k The King of Limbs údajne zhotovili Zachariah Wildwood a Donald Twain, čo sú ale len ďalšie pseudonymy, ktorými sa dvojica podpisuje pod svoje výtvarné diela. V roku 2006 spoločne vydali kompilačnú obrazovú knihu Dead Children Playing, kde možno nájsť aj výtvarné diela z Thomovho albumu The Eraser, no i doposiaľ nezverejnené práce. Kniha pôvodne sprevádzala monografickú výstavu v Barcelone. Mimo prebalov audio- a videonahrávok sa obaja podieľajú na grafickom riešení oficiálnych webových stránok radiohead.com. V období vydania albumu Kid A im s dizajnom webových stránok pomáhali takzvaní The Vapour Brothers, ku ktorým sa ešte vrátim v piatej kapitole. V niektorých prípadoch sú tvorbou videí poverení fanúšikovia, alebo sa iniciatívy chopia celkom sami. Keď Radiohead pracovali na albume Hail to the Thief, rozhodli sa založiť vlastnú internetovú televíznu stanicu Radiohead Television. Svojim fanúšikom umožnili, aby sa zapojili do projektu a nahrali svoje klipy na stránku kapely. Tie najlepšie z nich boli zaradené do štyroch polhodinových epizód, ktoré sa vysielali každú celú hodinu po zvyšok roka 2003 až po koniec roka 2004. Po odvysielaní vyšli na DVD pod názvom The Most Gigantic Lying Mouth of All Time spoločne s ďalšími videami. Celkom 1136 videí sa zapojilo do súťaže o najlepšie video k piesňam z albumu In Rainbows. Vyhlásili ju Radiohead s animátorskou webovou stránkou AniBOOM. Šancu mali aj amatéri: „Possible submission formats range from storyboards of "basic sketches with words" to concept videos. If you have a great idea but lack the skills to make it real, animation sharing site Aniboom can connect you to another entrant with whom to collaborate.“1 Výherca mal byť odmenený sumou 10,000 dolárov a víťazný klip mala odvysielať americká káblová televízia Adult Swim. Finančnú odmenu napokon získali až štyria uchádzači, pretože sa členovia skupiny nevedeli rozhodnúť,

1 http://www.wired.com/listening_post/2008/03/radiohead-in-ra/

21 komu by udelili prvé miesto najradšej. Ďalší desiati semifinalisti obdržali po 1000 dolárov. 23. augusta 2009 mali Radiohead svoju premiéru v Českej republike. V športovej hale na holešovickom výstavišti v Prahe sa nachádzalo vyše šesťdesiat fanúšikov, ktorí natáčali koncert na ručné kamery z čo najviac uhlov. „Recalling the Beastie Boys' groundbreaking Awesome; I Fuckin' Shot That!, the footage is scattered, inconsistent and frequently electrifying.“1 Skupine sa výsledok zapáčil natoľko, že tvorcom videa poskytla zvukový záznam pre dokonalejšie spracovanie. Konečná verzia je voľne dostupná na internete v rôznych formátoch. Webová stránka venovaná projektu Live in Praha upozorňuje: „STRICTLY NOT FOR SALE – BY THE FANS, FOR THE FANS. PLEASE SHARE AND ENJOY.“2 Aj fanúšikovia, ktorí sa zúčastnili iných živých vystúpení, postupovali podobne ako návštevníci pražského koncertu. Ku kvalitnejším prácam patrí záznam z benefičného koncertu pre Haiti v Los Angeles (2010) alebo na výrobu veľmi náročný záznam z New Yorku (2011).

3.2 TYPY MÉDIÍ A SPÔSOB ICH VYUŽITIA

3.2.1 HUDBA A TEXT PIESNÍ

„When I went to walk I just spent the whole time there, having a real problem with the way that art is placed. Because to me, it’s pointless, you know. Most art, in that sense of the word, is utterly irrelevant whereas rock music is relevant to some people because it’s a mass produced medium. It’s got no — it’s not really healthy, it’s not precious, you know. There's no aura of the original, like when you go to the Louvre, when you go past all the incredibly famous paintings, you... ‘Oh wow! Isn’t it incredibly... wow, its aura is...’ Fuck it! I can’t even see it!“3 Thom Yorke, 2003

PABLO HONEY Hudobný prejav skupiny Radiohead a spevácky výraz Thoma Yorka prešli za vyše dve desaťročia svojho pôsobenia niekoľkými zreteľnými zmenami. Konvenčnejší rockový

1 http://www.guardian.co.uk/music/2010/sep/01/radiohead-fan-made-live-film 2 http://radiohead-prague.nataly.fr/Main.html 3 http://www.youtube.com/watch?v=pfZAEsOIAAU

22 zvuk prvého LP Pablo Honey jej poslúžil ako dobrý odrazový mostík. Experimentovanie s inštrumentáciou zatiaľ nedostáva veľký priestor – pätica hudobníkov sa zväčša obmedzuje na tri gitary, basovú gitaru a biciu súpravu. Výnimkou je „greenwoodovské“ použitie harmónia (You, Thinking About You). Treba však poznamenať, že hojné užitie vrstvenia gitarových partov dodáva niektorým piesňam dostatočne bohatú polyfonickosť na to, aby si udržali poslucháčovu pozornosť (You). Sviežo pôsobí aj harmónia oscilujúca medzi durovými a molovými tóninami (You, Creep), hra s dynamikou medzi slohami a refrénom (Creep) či Thomov expresívny spev, ktorý je nositeľom širokého spektra emócií. Zaujímavo pôsobí kakofonický, zároveň účelne posmešný úvod do Anyone Can Play Guitar: „We rounded up everyone in the studio – all five band members, Sean and I, the studio owner, the cook – and gave each person a guitar. Everyone got assigned their own track, and they could do whatever they wanted. The idea was live up to the title: anyone can play guitar,“1 spomína producent Paul Kolderie. Miestami sa žáner rocku mieša s prvkami popu (spevný refrén v Anyone Can Play Guitar), punku (How Do You?), metalu (gitary v You a Anyone Can Play Guitar) a jazzu (akordické postupy v You a začiatok Blow Out). Je trochu prekvapivé, že Pablo Honey, narozdiel od The Bends a OK Computer, sem-tam ignoruje formu bežnej populárnej piesne. Najviac sa od tohto štandardu odkláňajú You, Thinking About You, Lurgee a Blow Out, keďže postrádajú jednoznačný refrén. Istotne sa to však netýka Creep alebo Anyone Can Play Guitar, kde sa strieda sloha a refrén, ktoré sú vzájomne prepojené bridgom. V ranom štádiu tvorby Radiohead cítiť nedozretosť a neosvojenosť vlastného hudobného štýlu. Kapela znie ako nesúrodá zmes svojich vplyvov predovšetkým v druhej polovici albumu, kde výrazne klesá jej vynaliezavosť. Pestrá výrazovosť Thomovho spevu sa preto snaží zasiahnuť a zachrániť bezvýchodiskovú situáciu. Tenorový, ľahučký, jemne zafarbený hlas dokáže prekvapiť: keď naň Thom pritlačí, získava tvrdší, chrapľavý nádych, typický pre rockového speváka (You, Anyone Can Play Guitar, Vegetable). V Pablo Honey využíva túto rockovú manieru najčastejšie spomedzi všetkých albumov. Ale ani on neznie stále iba ako Thom . James Doheny ho vo svojej publikácii Radiohead: Karma Police – The Stories Behind Every Song pripodobňuje k Peteovi Shelleymu z Buzzcocks (How Do You?), Bonovi (Stop Whispering), Shaneovi MacGowanovi a Bobovi Dylanovi (Thinking About You) a Elvisovi Costellovi (refrén vo Vegetable). Texty dvanástich piesní z debutového albumu Radiohead sú oproti nasledujúcim

1 RANDALL, Mac. Exit Music: The Radiohead Story. London, Omnibus Press, 2011, s. 74

23 nápadne subjektívne a priamočiare. Tematicky sa dotýkajú zbožňovania až posadnutosti určitou osobou (You: „You, me and everything caught in the fire / I can see me drowning, caught in the fire.“), nenaplnenej lásky a sexuálneho odriekania (Creep, Thinking About You), slobody umeleckého prejavu a sebauisťovania sa (Stop Whispering: „Stop whispering, start shouting!“; Prove Yourself), no naopak aj vlastných pochybností (I Can't; Blow Out: „And everything I touch turns to stone.“). Niektoré z tém sú prítomné aj na The Bends, avšak už nie v takej miere. Texty sú pomerne epické a obrazotvorné, rozprávajú príbeh, akoby boli svedkom skutočných udalostí (Thinking About You, Vegetable). Možno v nich niekedy nájsť humor, iróniu a kritiku. V Anyone Can Play Guitar sa kapela posmieva sláve rockových zoskupení, no zároveň aj sebe samej.

THE BENDS Vo všeobecnosti prináša The Bends o čosi ucelenejší tvar s osobitejšou poetikou. Nástrojová škála sa rozširuje o klavír (Planet Telex), Hammond (Fake Plastic Trees, druhá sloha v Sulk) a tamburínu (Sulk). Vo Fake Plastic Trees a v [Nice Dream] sa vyskytujú sláčikové pasáže, ktoré obom piesňam dodávajú veľkoleposť a dramatizáciu. Zásadnou zmenou je do popredia vystupujúca akustická gitara (High and Dry, Bullet Proof... I Wish I Was). Vyvoláva dojem autenticity a intímne komunikuje s poslucháčom. Zmenil sa i spôsob tvorby zvuku. Pridanie efektov, ozvien a šumov má tranzový účinok (Planet Telex), vytvára hypnoticky snovú náladu (ambientné časti pripomínajúce spev kosatiek v Bullet Proof... I Wish I Was) alebo je živým nositeľom citového stavu (Thomov skreslený, priškrtený hlas v refréne My Iron Lung evokuje nielen dusenie sa, ale aj znechutenie). Pozoruhodne začína Black Star: z úplneho ticha postupne vystupujú gitary a bicie (tzv. „fade in“). Harmonické špecifiká sa nachádzajú v piesni [Nice Dream] „Jonny later added several choice bits, including the ominous arpeggiated intro – which makes use of the tritone interval between A and E-flat […] – and an extra chord in the chorus: 'It used to be F# minor,' Jonny explains, 'and we just made it F# with a second-inversion B-major at the top. It sounds like a song from a show, a kind of Cole Porter chord.“1 Chromatické postupy sa vyskytujú napríklad v [Nice Dream], a to v klesajúcej melódii vyššie spomenutých sláčikových nástrojov. Premenlivosť a rozmanitosť štruktúry piesne je zreteľná v The Bends, vďaka čomu môže pripomínať skupinu Queen: „As in a mini-opera the band are using the song's

1 RANDALL, Mac. Exit Music: The Radiohead Story. London, Omnibus Press, 2011, s. 115

24 montage structure as a dramatic device, striving to give us a documentary, stream of consciousness sensation of what touring actually feels like. It captures the uniquely bewildering mix of crushing repetition and constant novelty, right down to the opening atmospherics recorded outside Thom's hotel window in Phoenix, Arizona.“1 Rovnako dynamicky znie Just, kde sa jeden akord neustále lepí na ďalší. Radiohead dávajú aj na tomto albume do protikladu jednotlivé hudobné prvky. Akustika sa prelína s elektronikou; statické rezonujúce pozadie kontrastuje s vedúcimi, značne pohyblivými, hlasmi (Planet Telex, Bones); uhladenosť sa niekde stretáva so zmätkom (chaoticky znejúca gitara v refréne Black Star, ostré výškové prechody v refréne Bones); kľudná hudba a miestami detsky naivný spev protirečia znepokojujúcemu textu (Fake Plastic Trees). Colin Greenwood hrá na basovej gitare repetitívny boogie rytmus (Bones), inokedy sa ňou doslova prihovára (Sulk). Jej zhovorčivosť je v Sulk posilnená 6 soul-jazzovým /8 taktom bicích. Just zas vynáša do popredia stopy funku. Kapela teda opäť pláva aj v iných, nielen čisto rockových, vodách. Ani v tomto prípade sa však nevyhli prirovnaniam k Nirvane (začiatok Just nápadne pripomína takmer varovné odštartovanie Smells Like Teen Spirit) či U2 (Sulk). Dokonca sa témber Thomovho hlasu približuje Billymu Corganovi z The Smashing Pumpkins. Nezameniteľný dojem vzbudzuje zraniteľný, plačlivý spev vo Fake Plastic Trees („If I could be who you wanted all the time“), po čom sa hneď preklenie do vokalízy. Metódou držania jedného tónu sa vokalízy dostávajú na úroveň pomyselného hudobného nástroja ([Nice Dream]). Album The Bends sa dá vystihnúť stručne dvoma slovami – „ozvláštnená jednoduchosť“. Asi najvýraznejšie sa poetika „ozvláštnenej jednoduchosti“ prejavuje v poslednej piesni Street Spirit (Fade Out) a jej duch sa ďalej nesie nasledujúcimi albumami. Najväčšiu spojitosť s Pablo Honey má po tematickej stránke High and Dry2, Just a Black Star. Týkajú sa neschopnosti opätovať lásku, dôverčivosti a prílišnej odovzdanosti, ktoré sa napokon zmenia v sebatrýznenie, a stroskotávajúcich, monotónnych vzťahov. Planet Telex: „You can kiss it, you can break all the rules / All the rules / But still... / Everything is broken.“ Po márnych snahách dať veci do poriadku sa dostaví nostalgia: „Why can't we forget?“ Pieseň sa pôvodne mala volať Planet Xerox, čo skupina nakoniec zamietla. Texty aj napriek tomu oplývajú konkrétnymi

1 DOHENY, James. Radiohead: Karma Police – The Stories Behind Every Song. London, Carlton Books, 2002, s. 38 2 Pieseň pochádza z čias pred nahrávaním Pablo Honey.

25 názvami „…the CIA, the tanks and the whole marines / To blow me away“ (The Bends), Prozac a Peter Pan (Bones), „...they want everything / My uncle Bill, my Belisha beacon“ (My Iron Lung). Pieseň The Bends pojednáva o izolovanosti, samote („We don't have any real friends, no, no, no.“) a nude („I wish it was the sixties, I wish we could be happy / I wish, I wish, I wish that something would happen“). Nepochybne je v nej istá dávka cynického humoru: „I need to wash myself again to hide all the dirt and pain / 'Cause I'd be scared that there's nothing underneath.“ Surreálne pôsobia výjavy z Fake Plastic Trees („A green plastic watering can / For a fake Chinese rubber plant / In the fake plastic earth / That she bought from a rubber man / In a town full of rubber plans / To get rid of itself“). Ľudská nešetrnosť k Zemi, žena žijúca s chradnúcim, naničhodným mužom, faloš a predstieranie sú nástrojom k prežitiu, niet od nich úniku, ale snáď každého aspoň raz zamrzí, že nemôže byť skutočným stelesnením niečích predstáv – o tom všetkom sú Fake Plastic Trees. Je veľmi pravdepodobné, že ňou Thom priznáva i vlastnú náchylnosť k pokrytectvu. My Iron Lung patrí medzi ďalšie ironické kúsky („This, this is our new song / Just like the last one / A total waste of time / My iron lung“). Názov odkazuje na unavenosť z „hitovky“ Creep, z jej úspechu a fanúšikov. Sulk a pôsobivá Street Spirit (Fade Out) vynikajú svojimi aktuálnymi námetmi. Prvá reflektuje Hungerfordský masaker1; druhá je politicky zameraná, predstavuje ničivú silu vládnuceho zla („Be a world child form a circle / Before we all go under“). Thom uzatvára Street Spirit (Fade Out), a teda celý album The Bends, posolstvom: „Immerse your soul in love.“

OK COMPUTER „If with The Bends Radiohead had begun to combat the almost overpowering twin influences of The Pixies and Nirvana, by OK Computer (1997), they appear to have been all but forgotten.“2 Prvá pieseň na OK Computer, zvaná Airbag, začína nevľúdnou gitarou, ktorá skáče po septimách a oktávach za doprovodu rolničiek a violončelového zvuku Mellotronu. Gitara spočiatku zvoní, no potom prevládne modulácia cez náhodné efekty. Bicie sú po vzore nemeckej krautrockovej skupiny Can výsledkom montáže. Prebieha ďalšia svetová vojna, po smrti prichádza znovuzrodenie: „In the next world

1 19. augusta 1987 zastrelil 27-ročný Michael Ryan v mestečku Hungerford 17 ľudí, vrátane seba a svojej matky. 2 MOORE, Allan F. - IBRAHIM, Anwar. Sounds Like Teen Spirit: Identifying Radiohead's Idiolect. In: TATE, Joseph. The Music and Art of Radiohead. Farnham, Ashgate, 2005, s. 115

26 war / In a jack-knifed juggernaut / I am born again.“ V eufonickom refréne sa subjekt obecenstvu zveruje s tým, že v minulom živote nestihol jednu dôležitú vec: „In an interstellar burst / I'm back to save the universe.“ Udivuje ho, že prežil autohaváriu1: „An airbag saved my life.“ V Thomovom speve však cítiť unavenosť z kolobehu života. Z času na čas sa ako prízraky zjavujú rôzne podivné zvuky. Koniec-koncov celá Airbag je obalená v ambientnej atmosfére poltergeistov. Keby mali Radiohead zahrať sonátu, pravdepodobne by vymysleli ďalšiu verziu piesne Paranoid Android. Táto trojdielna drobná skladba má skutočne formu ABA. V refréne časti A sa kybernetický hlas snaží poslucháča presvedčiť o tom, že síce je možno paranoid, ale nie android. Pred rytmickým prechodom počuť nedočkavé ťukanie 4 ozvučných drievok Eda O'Briena. Dochádza k náhlym zmenám metra – zo /4 taktu sa 7 nakrátko stane /8 a naopak. Thom prednesie varovné: „Ambtion makes you look pretty ugly / Kicking, squealing Gucci little piggy.“ Pomalá časť B obsahuje zborový spev členov kapely, ktorý symbolizuje zdanlivé vykúpenie. Prší. Dážď zmýva nepríjemnú spomienku na odporné maniere morálne najskazenejších ľudí pod slnkom. Aspoňže sú už na odchode: „The crackle of pigskin / The dust and the screaming / Yuppies networking, ah! / The panic, the vomit / The panic, the vomit / God loves his children / God loves his children, yeah!“ A sarkastická poznámka na záver. Na adresu tretej piesne sa Thom vyjadril rozpačito, no pravdivo: „Subterranean Homesick Alien was born out of listening to (Miles Davis's) Bitches Brew endlessly every time I drove my car. I completely missed it... but there again I didn't.“2 Krása Bitches Brew podľa neho spočíva v postupnom stavaní hudby a v pozorovaní jej rozpadu, o čo sa Radiohead pokúšali pri nahrávaní OK Computer-u. Čo by robili mimozemšťania, keby nás sledovali? Subterranean Homesick Alien ponúka odpoveď: „And up above aliens hover / Making home movies for the folks back home.“ Mimozemský dojem dotvára mimo iného aj cinkajúci Fender Rhodes. So začiatkom Exit Music (for a Film) nastáva ticho pred búrkou. Už v druhej kapitole som sa zmienila o tom, že pieseň vznikla pre film Romeo and Juliet od Baza Luhrmanna. Kapela si tentokrát požičala nápady od Johnnyho Casha, ale predovšetkým od Ennia Morriconeho. Prejavuje sa to jednak použitím napodobneného orgánu a zboru, jednak harmonickými vzťahmi: „The second [bridge] is a grander affair, lending the

1 Thom Yorke bol skutočne svedkom autohavárie. Vyviazol síce bez ujmy na zdraví, ale nedôvera k dopravným prostriedkom mu ostala. 2 DOHENY, James. Radiohead: Karma Police – The Stories Behind Every Song. London, Carlton Books, 2002, s. 65

27 song its Ennio Morricone flavour: first by using the 'dominant of dominant', C sharp, and then a very old trick, the 'Neapolitan' chord, C major, lurching onto F sharp for the big build up.“3 Thom zahajuje prvé hrmenie: „You can laugh a spineless laugh / We hope your rules and wisdom choke you.“ Následne podá jeden zo svojich najintenzívnejších speváckych výkonov: „Now we are one in everlasting peace / We hope that you choke, that you choke.“ Mladí milenci sú po smrti navždy spolu v jednote. Na OK Computer sa cinkajúca gitara vyskytuje dosť často. Tento cinkot však asi nikde nevyniká tak dobre ako v Let Down. Hlavný melodický motív, založený na osminových notách s prevahou sekundových intervalov, je celkom jednoduchý a neustále sa opakuje. Lenže repetícia sa po prvom refréne uskutočňuje podľa ľubovôle interpreta. Ako tvrdí Tim Footman v Radiohead – Welcome to the Machine: OK 4 Computer and the Death of the Classic Album, ruší sa teda aj /4 takt. Navyše sem zasahujú ďalšie gitarové party. Preklenutá, kolísavá melódia ešte narastá do šírky vďaka akustickej gitare, tamburíne, elektrickému klavíru a efektom. Thom v závere pripája dojímavý druhý hlas: „You know where you are.“ Z obyčajného cinkotu sa stalo padanie trblietavého prachu z hviezd. Neznalému poslucháčovi by sa mohlo zdať nemiestne vložiť do vrcholne sentimentálnej pesničky verš radiaci opak: „Don't get sentimental, it always ends up drivel.“ Let Down je o dnešnej dobe neúprimných, prehnaných emócií, ktoré vedú k sklamaniu. Spoločne s Creep a Paranoid Android je Karma Police asi najznámejšou pesničkou z dielne Radiohead. Žeby to bolo kvôli podobnosti so Sexy Sadie od The Beatles? James Doheny zrejme nebude jediným, kto ju prirovnáva k Johnovej Lennonovej horkosladkej rozlúčke s Indiou. Radiohead sa v refréne komicky vyhrážajú: „This is what you get when you mess with us.“ Štrngotajúci klavír a mnoho ďalších prvkov zo Sexy Sadie sa niekoľko sekúnd za polovicou začnú odrazu uvedomovať, zmenia tóninu z e mol na h mol a vydýchnu si: „Phew, for a minute there I lost myself.“ „Lost“ sa pomocou zvukového efektu naozaj ozýva do stratena, počuť komické „aaaah“. Okrem toho, že ide o ďalší podarený vtip, Karma Police sa týka škaredých pohľadov, predsudkov a krivých obvinení. „The intervention of Fitter Happier is crucial in giving the middle more

3 GRIFFITHS, Dai. OK Computer. The Continuum International Publishing Group Inc.New York, 2004, s. 56

28 solidarity.“1 Na prvý dojem sa k zvyšku albumu nehodí. Ak ju však poslucháč vynechá, zistí, že bez Fitter Happier by hodnota OK Computer-u o čosi klesla. Ťažiskom tejto „nepiesne“ sú slová nahovorené cez program v počítači Macintosh (rovnaká metóda je použitá v Paranoid Android). Sotva dve minúty robotického monológu s hrôzostrašným obsahom dokážu poriadne znepokojiť: „Will frequently check credit at (moral) bank (hole in a wall) [...] Fond but not in love […] An empowered and informed member of society (pragmatism not idealism) […] Will not cry in public […] Calm, fitter, healthier and more productive, a pig in a cage on antibiotics.“ Pri vyňatí ktoréhokoľvek verša z kontextu by sa jeho význam stratil, vzbudzoval by dojem vecnej poznámky. V pozadí sa zlučuje tragické piano, trilerový film od Sydneyho Pollacka, pohrebné sláčikové nástroje, umelo vytvorené zvuky z vesmírnej lode či ponorky, ktoré výborne podporujú desivosť. Od hororového zážitku oslobodzuje western, rock a sarkazmus vo forme 12 Electioneering. Rýchle tempo, /8 takt, valiace sa bicie Phila Selwaya, rubatový klimax. Radiohead vedia poriadne rozvíriť prach. „When I go forwards, you go backwards / And somewhere we will meet,“ sľubuje Thom, hrajúci sa na skorumpovaného politika. James Doheny si všimol, ako význam slov korešponduje s doprovodnými vokálmi: „Simultaneously sung by two voices moving in totally opposite directions (counterpoint), they have absolutely no chance of ever meeting. Who said that musical joke died with Haydn?“1 Ak je Fitter, Happier psychologický sci-fi triler, Climbing Up the Walls musí byť „krvák“. V čiernočiernej tme preniká cez pootvorené okno cvrlikanie svrčkov. Čudesné, elektronicky vygenerované slučky sa vinú, aby predpovedali hrôzu. Ozvena elektrickej gitary sa odstrašujúco chveje nad akustickou a basovou gitarou. Chladnokrvné kroky bubna sa pomaly približujú. Poslucháč sa nachádza v hlave psychopatického vraha: „I am the key to the lock in your house / That keeps your toys in the basement […] I am a pick in the ice / Do not cry out or hit the alarm / You know we're friends till we die.“ Do refrénu zasahuje sláčikové teleso. Zvrátené myšlienky vnucuje rozbitý, skreslený hlas: „Fifteen blows to the back of your head / Fifteen blows to your mind.“ V druhej slohe už striehne na svoju korisť osamelá gitara. I got the smell of a local man / Who's

1 GRIFFITHS, Dai. OK Computer. New York, The Continuum International Publishing Group, 2004, s. 59 1 DOHENY, James. Radiohead: Karma Police – The Stories Behind Every Song. London, Carlton Books, 2002, s. 75

29 got the loneliest feeling / And either way you turn, I'll be there / Open up your skull, I'll be there / Climbing up the walls.“ Gitary a sláčikové nástroje zaplňujú všetok priestor. Husľové klastre sa pomaly spúšťajú nadol. Zaznie zdesený rev. Nielen sekáčik na ľad ostal od krvi. Dospelácka uspávanka s názvom No Surprises sa v mnohom ponáša na Let Down. Chlácholivá zvonkohra Jonnyho Greenwooda a zmierlivý spev znovu stoja v protiklade k významu slov: „You look so tired, unhappy / Bring down the government / They don't, they don't speak for us.“ Situácia sa stáva neúnosnou: „I'll take a quiet life / A handshake of carbon monoxide / With no alarms and no surprises.“ Po tematickej stránke je Lucky spríbuznená s Airbag, no tento raz pieseň sleduje vidinu krajšej budúcnosti: „It's gonna be a glorious day / I feel my luck could change.“ To ju neodrádza od nešťastne bluesovej nálady. Gitara občasne predvádza tremolo, v refréne kvíli približne ako Gilmourova gitara počas Comfortably Numb. „Pull me out of the aircrash / Pull me out of the lake / 'Cause I'm your superhero / We are standing on the edge.“ Dai Griffiths poukázuje na to, že Lucky ostáva otvorená nielen svojím textom, keďže končí nedokonalou kadenciou. Poslucháča po náročnej ceste ukolísa rozvláčne tempo piesne The Tourist. Jej hudbu zložil poprvýkrát výhradne Jonny Greenwood. Anjelsky hlas prijíma publikum zabudnúť na všetku predchádzajúcu zatrpknutosť, uštipačnosť, zvrhlosť a hnev, ktorú 9 mu len pár minút dozadu uštedril. /8 takt a metličky oprašujúce vírivý bubon ho zanesú do krajiny jazzu. Hlas dáva radu:„Hey man, slow down, slow down / Idiot, slow down, slow down.“ Cinkol triangel a rozprávky pre veľké deti bol koniec. Myslím si, že OK Computer je kľúčovým svedectvom o dobe presahujúcej 90. roky 20. storočia, a v populárnej hudbe oprávnene zaujíma vďaka svojej estetickej hodnote a premyslenej koncepcii čestné miesto.

AMNESIAC Aj keď piaty štúdiový album vznikal zároveň s predošlým Kid A, ktorému je venovaná ďalšia kapitola, ostáva akosi v tieni svojho staršieho brata. Tak ako Kid A aj Amnesiac má výrazne elektronické momenty. V Packt Like Sardines in a Crushd Tin Box sa vyskytuje rozkúskovaný spev, upravený cez Auto-Tune1, či pretočená gitara. Vďaka vodnému bubnu si pieseň ponecháva prirodzenosť tradičnej svetovej hudby. Pull/Pulk

1 Auto-Tune je zvukový procesor, ktorý dokáže upraviť výšku falošného tónu do presnej frekvencie tak, aby boli zachované intervalové pomery danej tóniny.

Revolving Doors má, podobne ako Fitter Happier, od piesne dosť ďaleko. Silný polyrytmický pulz zaváňa psychedéliou. V Like Spinning Plates dochádza k rozporu medzi ľudskou racionalitou a nonsensom. Nahrávka vznikla pretočením skorej verzie piesne I Will2. Thom Yorke sa naučil skomolené slová a melódiu tak, aby nebolo rozpoznateľné, že boli nahraté nanovo. Až verš „This just feels like spinning plates“ má podobu zmysluplnej reči. Tu treba spomenúť, že živé prevedeníe3 tejto dadaisticko- surrealistickej hudobnej formy je ďalším plodným výsledkom spolupráce Radiohead s fanúšikmi. Kapela v nej totiž nahradila nezmyslné mrmlanie za skutočný text, odvodený z prevrátených slov, pričom text uverejnili spočiatku nič netušiaci fanúšikovia na 4 internete. V nadpozemskej Pyramid Song bluesové piano síce hrá v /4 takte, ale bodkovaný rytmus a taktové presahy ho potláčajú. V druhej slohe zaznieva na pozadí zvuk evokujúci svišťanie meluzíny. Sláčikové nástroje a Thomov Yorkov vokalizovaný spev spoločne pričuchávajú k Indii, čo skladbe (opäť sa vymyká štandardnej piesňovej forme) dodáva povznášajúci efekt. Ukľudňujúco môže pôsobiť aj zmyselný spev v polyrytmickej I Might Be Wrong a jej inštrumentálny návrat Hunting Bears, v ktorom sa elektrická gitara prekrýva so šumom a sínusovými tónmi. Spomienku na južnú Áziu oživujú Dollars and Cents, teraz s podporou jazzového rytmu a rumba gulí. V You and Whose Army? použili Radiohead zopár trikov: „We hired all of these old ribbon microphones, but it didn't work because you need all the other gear, like the old tape recorders. So what we ended up using is an egg box.“1 Absencia páskových mikrofónov teda neovplyvnila žiadanú nostalgickú náladu. Martenotove vlny Jonnyho Greenwooda neovplyvnili len inštrumentáciu, ale aj spev: Pri druhom „You and Whose army?“ je zreteľné, že Thomov Yorkov hlas sa zmenil na všadeprítomnú myšlienku. Tento efekt bol dosiahnutý vďaka špeciálnemu reproduktoru „Deffuseur Palme“, ktorý prislúcha k Martenotovým vlnám, vysvetľuje James Doheny. V Knives Out sa v rýchlom tempe prepletajú disonančné súzvuky gitár, melódia mätie, Thom znie otupelo až malátne, aby zvýraznil odosobnenosť od slov. Mátožná Morning Bell/Amnesiac zo začarovaného prostredia kolotočov vyniká výrazným kĺzaním po hmatníku akustickej gitary, flašinetovými zvukmi a zvonkohrou. Pri nahrávaní piesne Life in a Glasshouse mala skupina po ruke výpomoc – britskú jazzovú legendu Humphreyho Lytteltona. Trúbka,

2 I Will sa napokon stala súčasťou albumu Hail to the Thief, kde je uvedená pod názvom I Will. (No Man's Land.) 3 Vyskytuje sa na albume I Might Be Wrong: Live Recordings, obsahujúcom živé audiozáznamy z turné. 1 DOHENY, James. Radiohead: Karma Police – The Stories Behind Every Song. London, Carlton Books, 2002, s. 119

31 trombón a klarinet zakončujú album svojou zádušným „finále“. Amnesiac je polytematický album. Zaoberá sa cestou k uvedomeniu (Packt Like Sardines in a Crushd Tin Box), krásou slobody (Pyramid Song), dverami ako metaforou možností (Pull/Pulk Revolving Doors). You and Whose Army? vyjadruje sklamanie zo svetových vlád: „We ride tonight / Ghost horses.“ Ďalej životnou nádejou (I Might Be Wrong), kanibalizmom (Knives Out), rozvodom (Morning Bell/Amnesiac), mocou korporácií (Dollars and Cents), negatívnymi dôsledkami slávy (Life in a Glasshouse).

HAIL TO THE THIEF Radiohead sa po dlhom čase rozhodli nedoviesť nahrávací proces do dokonalosti. Lenže znížením vlastných nárokov sa na album dostali piesne, ktoré by lepšie poslúžili ako B-strany singlov. Hail to the Thief napokon zhŕňa dohromady širokú škálu podnetov z predošlých albumov, ku ktorým pripája zopár novôt. Trebárs Sail to the Moon. (Brush the Cobwebs Out of the Sky.) začína metrickou hádankou, v ktorej žiadne dva priľahlé takty nemajú rovnaký počet dôb. Pomalé tlieskanie a chrčiaci falzet (v prebale albumu označený ako „foie-gras1 style“) vo We Suck Young Blood. (Your Time Is Up.) výborne pracuje s témou upírov. Jedným z vrcholov albumu je pieseň There, There. (The Boney King of Nowhere.), kde Ed O'Brien a Jonny Greenwood presedlali na perkusie, aby doplnili Phila Selwaya. Thom Yorke dokazuje prostredníctvom A Wolf at the Door. (It Girl. Rag Doll.), že vie svoj prednes priblížiť celkom blízko k rapu. Výrazne elektronické sú tri nahrávky: Backdrifts. (Honeymoon Is Over.), The Gloaming. (Softly Open Our Mouths in the Cold.) a Myxomatosis. (Judge, Jury && Executioner.) Hail to the Thief nepatrí medzi politicky zamerané hudobné albumy, i keď pri jeho vydaní vznikla polemika o jeho kategorizácii. Zlodej v názve neodkazuje na manipuláciu s voličskými hlasmi, ku ktorej údajne došlo počas amerických volieb v roku 2000. Thom Yorke vysvetľuje: „To me, it's about forces that aren't necessarily human, forces that are creating this climate of fear […] And that fear is the ‘thief’.“2 Dopátrať sa konkrétnych významov niektorých piesní by aj v tomto prípade bolo bez jeho vysvetlení prakticky nemožné. K tomuto javu dochádza napríklad v Sit Down. Stand Up. (Snakes & Ladders.). Jej text sa obmedzuje na štyri opakujúce sa verše: „Sit

1 Kačacia alebo husacia pečeň so zvýšeným obsahom tuku, ktorá pochádza z umelo štopanej kačky/husi. 2 RANDALL, Mac. Exit Music: The Radiohead Story. London, Omnibus Press, 2011, s. 216

32 down, stand up / Walking to the jaws of hell anytime / We can wipe you out anytime / The raindrops.“ Thom Yorke nakoniec prezradil, že sa týka genocídy v Rwande. Na druhej strane baladická I Will. (No Man's Land.), inšpirovaná prvou vojnou v Perzskom zálive, má sémanticky priehľadnejší text: „I will lay me down / In a bunker underground / I won't let this happen to my children / Meet the real world coming out of your shell / With white elephants, sitting ducks / I will rise up.“

IN RAINBOWS K pokusom o experiment z dôb Kid A/Amnesiac sa Radiohead nevrátili ani na In Rainbows. Celkový rozdiel medzi ním a ostatnými spočíva v akejsi mäkkosti a teplosti zvuku, známej už z niekoľkých piesní z Hail to the Thief. Skutočne pripomína súdržné farby dúhy minulosti. Hnev sa vytratil, nastalo zmierenie. Album má pár nedostatkov. Najmarkantnejším je určite neobmieňajúci sa motív v House of Cards. Recykláciu osobitých prvkov (husľové klastre vo veľkolepom závere All I Need) vnímam ako pozitívum, pretože dodáva skupine charakteristický štýl. V piesni Bodysnatchers zaznievajú rovno dvoje Martenotove vlny. Konečne sa štúdiového spracovania dočkala Nude, ktorej pôvod siaha do obdobia OK Computer. Thom Yorke sa v nej úplne stotožnil so svojím hlasom: „Ten years ago, when we first had the song, I didn't enjoy singing it because it was too feminine, too high. It made me feel uncomfortable. Now I enjoy it exactly for that same reason – because it is a bit uncomfortable, a bit out of my range and it's really difficult to do.“1 Tekutosť Weird Fishes/Arpeggi osviežuje celesta Jonnyho Greenwooda. Folkové brnkanie gitary vo Faust Arp síce vyvoláva asociáciu s Road Trippin' od Red Hot Chili Peppers, ale výborne sa dopĺňa s Jonnyho aranžmánmi sláčikových nástrojov. Reckoner je výrazne založená na perkusiách. Dosahuje do nebeských výšin, a to nielen vďaka Thomovmu vysoko položenému falzetu. Jigsaw Falling Into Place ukazuje ďalšiu šikovnú interakciu troch akustických gitár. Posledným dychom albumu je Videotape. Pieseň asi nebola umiestnená na posledné miesto náhodne. Vo vyše štyri a pol minútach zhŕňa hlavné myšlienky albumu: život, lásku, spomienky, vinu a smrť. Znovu sa tu objavuje Goetheho téma Fausta: „When I'm

1 RANDALL, Mac. Exit Music: The Radiohead Story. London, Omnibus Press, 2011, s. 244

33 at the pearly gates / This will be on my videotape / When Mephistopheles is just beneath / And he's reaching up to grab me.“ Na umiestnení Videotape je zarážajúca ešte jedna vec: jej minimalizmus sa stal dôležitou metódou na zatiaľ poslednom albume kapely. Akoby jej členovia už vtedy tušili, kam smerujú.

THE KING OF LIMBS The King of Limbs vyniká svojou pudovosťou vďaka zvýrazneniu rytmickej zložky. Na albume sa hojne uplatňuje samplovanie, slučky, vrstvenie, pretáčanie, ozveny a časové posuny. Konkrétne zvuky vtáčieho štebotu v ezoterickej Bloom zanášajú poslucháča do harmonického prostredia prírody. Uprostred mantrického spevu sa slávnostne dvíhajú krídlovky. Už prvá nahrávka tak prezrádza, čo poslúžilo ako inšpirácia pri tvorbe albumu: prapočiatky Zeme, energia, ktorá sa hromadila milióny rokov a my ju bezhlavo míňame bez toho, aby sme o nej niečo vedeli.1 Morning Mr. Magpie sa vyznačuje neposedným gitarovým riffom, čo piesni dodáva unáhlený tep. Abstraktná Feral začína dubstepovými bicími, postupne je popretkávaná skreslenými fragmentami Thomovho spevu a basgitarovým groovom. O čosi tanečnejšia Lotus Flower sa stala prvým singlom albumu. Posledné tri piesne očarujú nesmiernou jemnosťou. Codex pomaly poháňajú údery klavíra, pripája sa The London Telefilmonic Orchestra2 so sláčikovými nástrojmi. Give Up the Ghost evokuje černošský spirituál vzájomným striedaním a prekrývaním fráz „don't hurt me“ a „in your arms“. S tichosťou záverečnej piesne Separator sa na jazyk tisne zásadná otázka: Čo sa stalo s rockovou zostavou spred dvadsiatich rokov? Nebol to všetko len konštrukt masmédií, ktoré zúfalo potrebovali nájsť nových Pink Floyd? Aj keď si myslím, že kapela je masmédiami najmä v dnešnej dobe mnohokrát preceňovaná a prílišne analyzovaná, súhlasím s jej výnimočnosťou. Príchod vždy nových hudobných podnetov vyvoláva u Radiohead automatické zmeny: “We’re not trying to be experimental or anything. When I first started doing demos on my own, I was quite a good imitator. […] You’re constantly learning from other music and then there’s that Lennon thing about it, ‘It’s not who you steal from, it’s how you steal.’ I’m constantly absorbing other music and that’s what stimulates me the most,“3 hovorí Thom Yorke. Vyjadril sa aj Phil Selway: „We don't want people twiddling their goatees

1 http://tvider.com/view/66328 2 http://www.rollingstone.com/music/news/radiohead-s-king-of-limbs-track-by-track-20110218 3 http://www.youtube.com/watch?v=fcv5nt-6IZA

34 over our stuff. What we do is pure escapism.“4 Skupina je teda večným chameleónom, ktorý odráža široký záber obľúbenej hudby každého z členov, a neradno ju limitovať priradením ku konkrétnym hudobným žánrom.

3.2.2 PREBALY ALBUMOV

Od vydania The Bends, keď začal s Radiohead spolupracovať výtvarník Stanley Donwood, existuje medzi hudbou a prebalmi albumov istá súdržnosť, ktorá chýba debutu Pablo Honey. Preto som sa rozhodla Pablo Honey z tohto stručného prehľadu vynechať a prejsť priamo na prebal The Bends. Ako som už spomenula vyššie, Stanleymu pri práci pomáha Thom Yorke. Keby Thom nebol stratil fotografiu železných pľúc, ktorú chcel umiestniť na prednú stránku prebalu The Bends, nikdy by sa tam nebola dostala fotomanipulácia Thomovej tváre a resuscitačnej figuríny. Stanleyho zaujala figurína najmä kvôli výrazu v tvári: „Even though he was made of plastic he had this expression which was somewhere between agony and ecstasy which was just right for the record.“1 Vovnútri prebalu sa vyskytujú fotografie (mestský život na Novom Zélande, japonský predavač áut) a momentky z videí (obrovské brucho amerického vojaka, akt defibrilácie, japonská predpoveď počasia). Obrazy sú však natoľko zdeformované, že nezainteresovaný pozorovateľ nemá šancu rozpoznať jednotlivé objekty. Fotografie členov kapely sa tu objavujú ako súčasť albumu poslednýkrát. Texty piesní obklopujú Thomove načmárané koncepty a kresby. Oficiálnymi farbami albumu sú modrofialová, sýta oranžová a čierna. Nenaplnenie jednotlivcových predstáv o ideálnej spoločnosti a odlúčenie od zvyšku sveta koreluje s úzkostlivým obsahom piesní (The Bends, Fake Plastic Trees, Bones, Street Spirit (Fade Out)...). OK Computer využíva techniku koláže. Prebal je zmesou piktogramov, log, symbolov, ručne písaného a tlačeného textu vo viacerých jazykoch (angličtina, gréčtina, esperanto), kresieb a fotografií. Vášnivý fanúšik istotne ocení mnoho šifier a skrytých odkazov. Prevahu má chladná biela, modrá a čierna farba, no prebalu akosi chýba grafická jednotnosť. Najčastejšie sa v ňom objavuje téma dopravných prostriedkov,

4 FOOTMAN, Tim. Radiohead – Welcome to the Machine: OK Computer and the Death of the Classic Album. New Malden, Chrome Dreams, 2007, s. 211 1 http://www.angelfire.com/music/rh/analyse.htm

35 konzumného života, rodiny či viery. Na prednej strane sa nachádza filtrovaná, zašrafovaná fotografia dialničného uzla. Po hlavnej ceste kráča duch matky s dieťaťom, nad vedľajšou cestou stojí čierna šmuha evokujúca mužskú postavu. V pravom hornom rohu je piktogram dieťaťa, ktorý reprezentuje „lost child“. Celkom vpravo v strede vykúka predok lietadla, hneď vedľa neho sú nakreslení ľudia počas jeho evakuácie. Prekrýva ich čierny krížik na modrom pozadí. Možno sa na palubu znenazdajky dostala nepovolená žieravina. Oba obrázky, súvisiace s leteckou dopravou, napodobňujú schematický nakreslené inštrukcie pre pasažierov lietadla. Niektoré motívy sa v prebale OK Computer-u opakujú. Ako dobrý príklad poslúži motív ruky. Raz funguje ako pravica (ne)dôveryhodného politika. Na pozadí siluety súdržnej rodiny predstavuje symbol starostlivosti. Napokon upozorňuje na nebezpečenstvo: ruka trčiaca zo zamrznutého jazera varuje pred tenkým ľadom. V prenesenom zmysle ju možno vnímať aj ako volanie o pomoc. Klbko nekonečmých významov len zdôrazňuje ľudské slabosti: „But just being told to beware, to take care […] is not enough. In fact these warnings accentuate our helplessness and exacerbate our fears – thus putting us more under the control of our political and economic masters. We need knowledge and information and explanation, not scare stories. Just as Yorke's lyrics scratch beneath the surface of the reassuring, mundane images of the modern world, and find a monster beneath; so do Donwood's images. But, still, nobody explains. Still, you're on your own.“1 Špeciálne vydanie albumu Amnesiac má formu červenej knižky. Po jej otvorení sa na ľavej strane nachádza záznam z „NOSUCH LIBRARY“ Imaginárna knižnica ju vedie pod označením „F heit 451“, čo má svoj skrytý zmysel: „This labeling links Amnesiac to the Ray Bradbury classic Fahrenheit 451 and the idea that in the future, dangerous books will be burned.“2 Kompaktný disk s hudbou má svoje špeciálne miesto pod knižničným záznamom. Nápis naspodku strany upozorňuje: „This book is to be hidden. Labyrinthine structures are entered at the reader's own risk.“ Výstraha súvisí so základným motívom plačúceho Minotaura. Počítačová grafika sa prelína s ručne kreslenými výjavmi znázorňujúcimi postapokalyptický svet, kde zvíťazilo zlo nad dobrom. Kompletný text piesní chýba, existuje len vo fragmentoch, ktoré využívajú typografiu strojového písma či kópie vlastnoručne napísaných Thomových konceptov. Vnútro je ladené v prírodných odtieňoch. Na Amnesiac-u sa znovu uplatňuje forma

1 FOOTMAN, Tim. Radiohead – Welcome to the Machine: OK Computer and the Death of the Classic Album. New Malden, Chrome Dreams, 2007, s. 133 2 LETTS, Marianne Tatom. Radiohead and the Resistant Concept Album. Bloomington, Indiana University Press, 2010, s. 118

36 koláže. Napriek tomu pôsobí Amnesiac o čosi konzistentnejšie, miestami nadväzuje na monumentalitu výtvarného materiálu albumu Kid A. Hail to the Thief sa už na prvý pohľad líši od predchádzajúcich albumov pestrými farbami. Zlatožltá, červená, tmavozelená, tmavomodrá, biela a čierna. Rovnaké farby sa vynímajú na vlajke Los Angeles, jedného z najrozvinutejších kapitalistických miest sveta. Na titulnú stránku prebalu sa dostala maľba Pacific Coast. Pozostáva z políčok, ktoré sú označené slovami alebo frázami. Väčšina výrazov je prevzatá z poznámok Thoma Yorka, ktorý si už podruhýkrát vzal príklad z dadaistov (predtým tak spravil počas písania piesní pre Kid A). Vystrihoval články z novín, zaznamenával si „those Orwellian euphemisms“3 z vysielania BBC. Na Pacific Coast sa tak z kopy ďalších slov dostali aj tieto: DONUT, 24 HR, POOR, GOD, TV, ARMED, AID, OIL, 99 ¢, ENFORCED, KARAOKE, SUNSET... Usporiadanie políčok korešponduje s mapou neznámeho mesta. V prebale albumu Hail to the Thief sa nachádzajú mapy ďalších siedmich miest. Ide o Santa Monicu, Hollywood, Groznyj, Kábul, Bagdad, Londýn a Manhattan. Medzi chaotickou spleťou sa dajú nájsť aj časti textov piesní. Poslucháč však už nemusí napínať uši a tápať vo vlastných domnienkach, pretože Radiohead tento raz zverejnili text piesní aj v plnej verzii. Stanley Donwood sa väčšinou zúčastňuje nahrávania v štúdiu, aby dokázal vierohodne zachytiť atmosféru hudby. Ani vznik albumu In Rainbows nie je v tomto smere výnimkou, no jeho vizuálne prevedenie sa dosť odlišuje od predošlých prác. Na obálke sa vyníma názov kapely a albumu v žiarivých odtieňoch žltej, modrej, oranžovej, zelenej a červenej. Z čierneho pozadia vystupuje aj žeravý povrch doposiaľ neobjavenej planéty. Diela, inšpirované snímkami z NASA, sú výsledkom experimentov s voskom, kyselinami, injekčnými striekačkami a ihlami. Použité techniky – striekanie a leptanie – umožňujú manipulovať s vrstvami náhodne, čo dodáva Stanleyho prácam prirodzenejší vhľad: „It's a sensual record and I wanted to do something more organic,“1 vysvetľuje autor. Opäť sa v prebale nachádzajú aj texty piesní, ktoré sú zarovnané do bloku. Krátke verše sú tak rozrúsené po celej šírke strany. Keďže sa Stanleyho finálny produkt stal súčasťou až druhého, teda hmotného, vydania albumu, došlo k pozoruhodnému javu: Poprvýkrát bolo veľmi pravdepodobné, že spotrebiteľ paradoxne prisúdi väčšiu hodnotu dizajnu než hudbe.

3 TATE, Joseph. Hail to the Thief: A Rhizomatic Map in Fragments. In: TATE, Joseph. The Music and Art of Radiohead. Farnham, Ashgate, 2005, s. 195 1 http://www.creativereview.co.uk/cr-blog/2007/october/donwood-on-in-rainbows

Výtvarná realizácia The King of Limbs si berie podnety z lesného prostredia severoeurópskych mýtov a rozprávok bratov Grimmovcov, tiež z atmosféry starých kostolov a katedrál. Zachytáva stromy ako večne prítomné, živé bytosti s mnohými končatinami. Na prebal sa dostali fotokópie pôvodných malieb, ktoré boli spracované technikou oleja na plátne. Titulná stránka napokon obsahuje prírodné chiméry v tlmených odtieňoch jesene. Deluxe edícia zahŕňa okrem hudobných nosičov aj noviny (viď 4.2.5) a 625 drobných log na perforovanom pijaku2. Sada je zabalená v oxo- biodegradovateľnom plastovom vrecku s potlačou vzťahujúcou sa na tému albumu.

3.2.3 VIDEO: HUDOBNÝ KLIP A DOKUMENT

V tejto podkapitole vyberám z hudobných klipov Radiohead len dva: Street Spirit (Fade Out) od Jonathana Glazera a No Surprises od Granta Geeho. Považujem ich za reprezentatívnu vzorku z dvoch dôvodov: 1. Oba klipy majú spojitosť s filmovou kinetmatografiou. Boli natočené režisérmi, ktorí majú bohaté skúsenosti s dlhometrážnymi formátmi. 2. Obaja režiséri spolupracovali s kapelou na viacerých projektoch: Jonathan Glazer je autorom klipu k piesni Karma Police a Grant Gee vytvoril o kapele zatiaľ jediný dokument Meeting People Is Easy. Keďže sa nechcem obmedziť iba na hudobný klip, v štvrtom odstavci podkapitoly sa zaoberám aj dokumentom. Poetické video k Street Spirit (Fade Out) sa natáčalo na púšti pri Los Angeles na začiatku roku 1996. Nočné zábery pôvodne vznikli pomocou vysokorýchlostnej kamery, aby mohli byť následne na to rozstrihané a extrémne spomalené. K použitiu tejto techníky mimo žánru dokumentárneho filmu dochádzalo v polovici 90. rokov 20. storočia len výnimočne. Niekedy je spomalený celý záber, inokedy sa spomalená akcia kombinuje so simultánne prebiehajúcou akciou v reálnom čase. V klipe vystupujú všetci piati členovia kapely. Veľmi sugestívne pôsobia akrobatické skoky mníšok, rozbíjanie skla na kryštály alebo pomalé pády stoličky. Čiernobiely obraz a detaily Thomovej Yorkovej tváre v šerosvite dodávajú snímku fotografickú kvalitu. Často sa objavujú aj

2 Ide o typ pijaku, ktorý sa používa pri konzumácii LSD.

38 prelínačky. Jonathan Glazer, ktorý považuje natáčanie Street Spirit (Fade Out) za zlomový bod vo svojej tvorbe, ohodnotil svoje dielo veľmi výstižne: „It was one of those occasions where the music and the images completely combine, they feel like the same thing.“1 Pieseň No Surprises vyšla ako singel v roku 1998. Propagačný klip, pozostávajúci z jedného statického záberu, priemerného diváka asi len tak ľahko neosloví. Najmä keď má takmer štyri minúty sledovať zreteľne asymetrickú tvár bledého Angličana s krivými zubami. Je to hlava Thoma Yorka v potápačskekj helme, ktorá sa vynorila z tmy. Obraz silne evokuje astronautské scény z Kubrickovho mystického sci-fi 2001: A Space Odyssey. Na sklenenom povrchu helmy vidno odraz textu piesne, Thom ho číta: „A job that slowly kills you / Bruises that won't heal.“ Helma sa začne plniť vodou, Thom prestáva spievať, pretože mu voda presahuje úroveň úst. Nadýchne sa, hlavu má ponorenú vo vode asi minútu. Potom je voda vypustená, Thom prežil a s úsmevom na tvári spieva zvyšok piesne. Dôvtipné spojenie obrazu a zvuku posúva pochmúrny text piesne k tragikomickosti. Grant Gee napokon ukazuje, ako vyčerpávajúci klip vznikol v Meeting People Is Easy, čím ruší iluzórnu predstavu o Thomovej nesmiernej výdrži. Tim Footman si uvedomuje, že takýto postup patrí k postmodernistickému umeniu: „Gee's use of his own video in his own documentary is elegantly postmodern. He adds to the metatextual effect by showing a clip from a daytime show on the British Sky TV station, where the ‘No Surprises’ promo is being shown.“1 Meeting People Is Easy sa vymyká obyčajnému dokumentu o hudobnej skupine. Nie je to ani biografia ani koncertný film. Formou koláže zachytáva rušné, psychicky vyčerpávajúce obdobie po vydaní OK Computer. Grant Gee jazdil s kapelou po svete celý rok a zbieral materiál na jeden a polhodinový snímok. Skombinoval záznamy z koncertov, rozhovorov a ďalších činností kapely so zábermi uponáhľaných miest a ľudí v uliciach. Niekedy sa režisér zámerne prestáva sústrediť priamo na skupinu a sleduje reakcie médií. Dosahuje to napríklad tak, že hlavnú akciu prekrýva úryvkami článkov z vtedajšej tlače. Divák je v týchto okamihoch svedkom mytologizácie, pozerá sa na prirovnania kapely k Pink Floyd, piesni Paranoid Android k Bohemian Rhapsody či albumu OK Computer ku koncepčnému albumu. Na druhej strane sú Radiohead

1 http://www.youtube.com/watch?v=QOKuXJJ_RrA 1 FOOTMAN, Tim. Radiohead – Welcome to the Machine: OK Computer and the Death of the Classic Album. New Malden, Chrome Dreams, 2007, s. 164

39 zobrazení ako nepriatelia médií a obete mediálneho šialenstva. MTV sa v dokumente sťažuje, ako skupina nechce spolupracovať, moderátori dennej šou na British Sky TV by boli najradšej, keby sa Thom Yorke vo klipe k No Surprises utopil. Zachytávať boj s médiami prostredníctvom ďalšieho média, ktoré má potenciálne rovnaké možnosti a účinky, je celkom „radioheadovské“.

3.2.4 INTERNET

Doména radiohead.com funguje od roku 1996. Stará sa o ňu kapela, považuje ju za dôležitý doplnok k hudbe, za miesto, kde môže slobodne vyjadriť názory bez zásahu vonkajších vplyvov. Nachádzajú sa na nej odkazy na organizácie a združenia, ktoré sa pokúšajú zabrániť porušovaniu ľudských práv (Stand Up for Tibet) a riešiť enviromentálne problémy (Climate Justice Action, Waste Online) či poskytnúť humanitárnu pomoc (Japanese Red Cross). Radiohead, samozrejme, využívajú stránku aj na marketingové účely. Internetový obchod W.A.S.T.E. vznikol v roku 2000, keď sa Radiohead rozhodli, že nechcú zapájať do transakcií tretie strany. To, či ide len o zápas s veľkými medzinárodnými koncernami, nechávam na úsudok čitateľa. Počas tohto istého obdobia sa stránka zmenila na nepoznanie, vylepšila sa jej funkčnosť aj grafický dizajn. V roku 2003 vznikli videá na propagáciu albumu Hail to the Thief. Vytvorila ich kapela za asistencie Stanleyho Donwooda, Chrisa Brana z The Vapour Brothers a fanúšikov. Všetky televízne stanice, ktoré Radiohead vtedy oslovili, odmietli vysielať ich nový materiál. Skupina sa v máji 2003 preto rozhodla spustiť na svojej webstránke sekciu Radiohead Television, o ktorej som sa už zmienila v podkapitole 3.1.2. V roku 2005 došlo k založeniu Dead Air Space, weblogu s aktuálnymi informáciami od jednotlivých členov kapely. Dnes má oficiálna stránka kapely skromný, nevtieravý vzhľad, evokujúci dizajn albumu The Kings of Limbs. Nie sú na nej žiadne biografické údaje ani fotografie jednotlivých členov, no obsahuje odkazy na neoficiálne, fanúšikmi vytvorené, stránky. Radiohead.com poslúžila doposiaľ svojmu najvýznamnejšiemu účelu v roku 2007, keď Jonny Greenwood podal na Dead Air Space správu o vydaní albumu In Rainbows. Po kliknutí na odkaz sa prípadný záujemca dostal na inrainbows.com, kde si mohol zvoliť cenu, ktorú bol ochotný zaplatiť. Suma mala predsalen stanovené medze, a to od £0,00 do £99,99. Každému, kto sa rozhodol len pre digitálnu verziu (k dispozícii

40 bola aj špeciálna edícia za £40), bol zaslaný aktivačný kód na e-mailovú adresu. Proces objednávania a distribúcie sa nevyhol viacerým problémom. Servery sa rúcali, stránky niekedy nereagovali, niektoré kódy nefungovali. Metóda vzbudzovala u kupujúcich pochybnosti, mysleli si, že celá akcia je podvrh. Po technickej stránke sa experiment teda nepodaril, no jeho hodnota sa nestráca vďaka jedinečnej možnosti nakupovať za zákazníkom zvolenú cenu. Dvojmesačný internetový predaj navyše vyniesol kapele väčší zisk než celkový predaj predošlého albumu Hail to the Thief pod záštitou EMI. Treba však poznamenať, že väčšina ľudí si vybrala najnižšiu možnú sumu – nezaplatila nič. Len 15 ľudí zaplatilo £99,99, na čo Thom Yorke prisahal, že to nebol nikto z kapely. Radiohead napokon zarobili najviac z predaja špeciálnej edície. In Rainbows. Koniec roka 2007 a začiatok roku 2008 priniesol fanúšikom príjemné prekvapenia. Kapela vysielala tri živé vystúpenia: Entangled, Thumbs Down a Scotch Mist. Posledný z nich je najambicióznejší, trvá hodinu a kombinuje koncert s krátkymi pásmami rozprávača. Ďalšie živé vystúpenia zo štúdia pribudli aj na Nigelovom Godrichovom podcaste From the Basement. Radiohead ho opätovne využili v roku 2011 na prezentáciu piesní z The King of Limbs. Zaujímavo postupovali aj v prípade piesne These Are My Twisted Words z roku 2010, keď na svojej webstránke poskytli fanúšikom možnosť stiahnuť si pieseň zadarmo buď v štúdiovej alebo živej verzii. K štúdiovej verzii bol pripojený súbor twistedwoods.pdf, ktorý obsahoval kresby pokrútených stromov. Autori (Stanley Donwood a Thom Yorke) povzbudzovali tých, čo si súbor stiahli, aby obrázky vytlačili na priesvitný papier a poukladali ich na seba v ľubovoľnom poradí. Podobné kroky veľmi dobre slúžia k udržaniu pozornosti fanúšikov.

3.2.5 NOVINY

28. marca 2011, v deň vydania fyzickej verzie albumu The King of Limbs, rozdávali špeciálne poverení kameloti noviny s názvom The Universal Sigh na 63 miestach sveta. V Londýne sa tejto role chopil sám Thom Yorke a Stanley Donwood. Noviny majú kompaktný formát tabloidu. Na 12 stranách sa nachádza zmes výtvarných diel, fotografií, textov piesní, poézie a poviedok. Väčšina strán je čiernobiela, farebne sú vytlačené len Stanleyho obrazy, ktoré boli použité aj na prebal albumu. Fotografie sa sústreďujú na lesnú scenériu. Autorom prvej celostranovej poviedky úvahového

41 charakteru je Robert Macfarlane. V Tree Climbing opisuje svoj obľúbený strom. Vníma ho ako miesto na premýšľanie a útočisko, ktoré mu mesto nemôže ponúknuť. Jay Griffiths uniká pred depresiou do Amazonského pralesa vo Forests of the Mind. Stretáva sa so šamanmi, necháva na seba pôsobiť vôňu stromov a hudbu prírody. Prales nakoniec vylieči jeho dušu: „Having felt the cold, silent approach of something potentially fatal in depression, I found in the Amazon something which spoke of the warmest opposite, a riot of language in irrepressible gusto, life growling, flowering, leafing, hooting and budding, flickering in a forest fiesta of verdant and nosy verbs, the forest chattering with language, a whole universe laughing with life. And what it says is – yes.“1 Stanley Donwood opisuje krušné chvíle pred nastávajúcou katastrofou v Sell Your House and Buy Gold. Hlavný hrdina žije bez elektriny vo svete tieňov. Už sa nemôže spoľahnúť na obchody, televíziu, denné správy, umelé svetlo. Cíti sa osamelo, pretože mu chýbajú bežné veci. Vraždu považuje za nevyhnutnú. Opúšťajú ho aj ľudia, ostáva celkom sám. Kapela opätovne použila tento druh média v deluxe edícii albumu The King of Limbs, ktorá vyšla 9. mája 2011. Noviny s rovnomenným názvom sa od The Universal Sigh trochu líšia. Majú formát amerického denníka, takže sa ich veľkosť po prehnutí na polovicu prispôsobí veľkosti prebalov platní. Obsah sa rozšíril na 36 strán, časť z neho sa zhoduje s The Universal Sigh, zvyšok tvoria ďalšie maľby Stanleyho Donwooda a kresby Thoma Yorka. Na jednej dvojstránke sa výnimočne nachádzajú aj fotografie členov kapely. Oba „Radiohead denníky“ využívajú písmo prevzaté z amerických novín z obdobia Veľkej hospodárskej krízy 30. rokov 20. storočia. A prečo práve noviny? „The [...] thing was the sense of the music not coming to a halt - it was almost like this was kind of a report on its current status.“1 Noviny sú krehké: vedia zachytiť konkrétny moment, ale ak sa s nimi zaobchádza zle, zožltnú a rozpadnú sa. Ich obsah sa po čase stáva ťažko dostupným, čím nadobúdajú svoju hodnotu. Na druhej strane sú hmatateľné, skutočné. V porovnaní s novšími médiami, ktorých existencia závisí na elektrine, sa po novinách dá siahnuť kedykoľvek. Vyrábajú sa z ekologicky prijateľného materiálu a majú za sebou bohatú históriu: „Every newspaper is at least [...] 30% recycled [...] They're almost harmless things to me. And I love the heritage of them, and what newspapers have done to change the world from being a really class-based, almost feudal system to people being able to get information

1 http://jazzsick.files.wordpress.com/2011/03/the_universal_sigh-12pg.pdf 1 http://www.creativereview.co.uk/cr-blog/2011/february/stanley-donwood-outsider-gallery

42 cheaply.“2

4. KID A

4.1 HISTORICKÉ POZADIE VZNIKU ALBUMU

Propagačná a koncertná fáza po vydaní OK Computer Radiohead úplne vysilila. Obrovský záujem médií privodil psyschický nátlak na každého z piatich členov, no výrazná osobnosť Thoma Yorka bola, celkom pochopiteľne, hlavným terčom. Situácia sa v istej chvíli tak vyhrotila, že Thom nevedel reagovať na svoje okolie – nepočul a nemohol rozprávať. Začal hľadať únikové cesty k oslobodeniu sa od mediálneho rozruchu, lží, poloprávd a samého seba, chcel získať späť stratenú kontrolu. Potreboval sa odosobniť od vlastnej minulosti. Najskôr musel prekonať autorský blok, ktorý pretrvával dva roky. Nieže by nemal nápady, len ich nebol ochotný použiť. Rozhodol sa dopomôcť si návodom na napísanie dadaistickej básne z manifestu Tristana Tzaru. Na jeseň roku 1999 návod dokonca uverejnil na oficiálnej webovej stránke radiohead.com. Po prvý raz sa odmietal baviť o textoch piesní zo zvyškom skupiny. Robil všetko preto, aby neznel ako Thom Yorke: „With new sequencers, new recording software (Pro Tools, Cubase, Auto-tune, Logic), and a new frame of mind, Thom was able to dislocate his voice ad infinitum, to obscure its emotive signifiers and emphasize texture, to reposition

2 http://creativereview.co.uk/cr-blog/2011/april/king-of-limbs-radiohead

43 it from a privileged status to just another instrument.“1 Nešlo teda o snahu hudobne napredovať, ale o snahu zbaviť sa predošlých postupov. Radiohead sa navyše podarilo získať od EMI možnosť tvoriť bez náporu a časového stresu, spôsobeného nahrávacou spoločnosťou. Takáto umelecká autonómia býva v hudobnom biznise veľkou vzácnosťou. Thom chvíľu uvažoval aj nad zmenou názvu skupiny, no potom od tejto myšlienky upustil. Túžba po zmene sa ešte posilnila tým, že sa na hudobnej scéne začali objavovať zoskupenia napodobňujúce originál (Travis, Coldplay, Muse a ďalšie). Pätica hudobníkov si uvedomovala, že musí zmeniť metodológiu práce. Jeden z kľúčových momentov nastal v januári 2000, keď producent Nigel Godrich rozdelil Radiohead na dve skupiny. Jedna skupina pracovala v programovacej miestnosti, kde vytvárala slučky a sekvencie, druhá ich vrstvila. Cieľom bolo nepoužiť ani gitaru ani bicie. Kapela napokon nahrala tridsať piesní, ktoré tvorili materiál rovno pre dva albumy, Kid A a Amnesiac. Prvý z nich nesprevádzali žiadne single ani videoklipy.

4.2 TYPY MÉDIÍ A SPÔSOB ICH VYUŽITIA

4.2.1 HUDOBNÝ A IDEOVÝ VÝRAZ ALBUMU

Napriek tomu, že Kid A vznikol za iných okolností a z iných pohnútok než The King of Limbs, podobá sa mu vo svojich základoch. Kapela si stanovila jasný cieľ: zvýrazniť rytmus na úkor melódie a odobrať gitarám privilegovné postavenie, čím sa chcela dištancovať od OK Computer. Interpretáciu albumu sťažujú dva hlavné faktory. Prvým je zápas medzi hudobnými zložkami: „The voice and various other musical agents (piano, orchestra, etc.) typically work together to construct a complete musical subject, or a ‘unified utterance of the composer's voice,’ as Edward T. Cone puts it, but on Kid A these elements instead engage in a constatnt struggle for dominance. Kevin J. H. Dettmar suggests that such conflict is a hallmark of Radiohead's style in general.“ 1 Druhým faktorom je čiastočná absencia subjektu, ktorý sa neustále zjavuje a následne mizne. Výrazne lyrický text piesní ponúka vicero vysvetlení, Andrew Goodwin z Rolling Stone ho prirovnal k Rorschachovmu testu. Výklad textu neuľahčuje ani Thomov Yorkov spev a spôsob jeho spracovania.

1 LIN, Marvin. Kid A. New York, The Continuum International Publishing Group, 2011, s. 21 1 LETTS, Marianne Tatom. Radiohead and the Resistant Concept Album. Bloomington, Indiana University Press, 2010, s. 47

Everything in Its Right Place eliminuje svoje prvky na jednoduchý motív, ktorý sa opakuje údermi na digitálne piano. Výsledkom takéhoto minimalizmu je čistý, jasný zvuk. Piano postupne prerušuje zdeformovaný, prekrútený hlas. Zajakáva sa, chce niečo vysloviť, no nedarí sa mu to. Jediné, čo môže poslucháč z jeho bľabotu rozoznať, je „Kid A“. Prekryje ho oduševnený spev začínajúci tónikou: „The melody starts blissfully ‘at home’ in F, ‘Eve-ry-thing’ which is what gives the vocal that tremendous lift. Gradually though it too is sucked down into C, hitting it on the word ‘place’, rythm and melody clicking together in the (temporarily) right place at exactly the same time.“2 Thomov spev prezrádza, čo sa stalo včer subjektu: „Yesterday I woke up sucking a lemon.“ Bezvýznamné koktanie syzifovsky neutícha počas celej skladby. Keď sa vedúci hlas opýta: „What was that you tried to say,“ zdá sa, že došlo k rozdvojeniu osobnosti. V titulnej nahrávke Kid A sa Radiohead pohrávajú s nekonečnými možnosťami nových technológií. Chlapčenské sny o lete rakety do kozmu sprevádza fádna melódia cinkajúceho detského klavírika. „A counter-rythm on a marimba-like keyboard (0:28) enters and alternates between channels, along with occasional percussive tapping reminiscent of a typewriter.“1 S príchodom refrénu „We've got heads on sticks / And you've got ventriloquists,“ vstupujú do hry bicie, Thomov bizarný polospev je skreslený a natiahnutý. Potom sa zozadu vynorí akési cvrlikanie či pretáčanie magnetefónovej pásky. Podľa Jamesa Dohenyho zaznievajú v poslednej tretine elektronicky modulované Martenotove vlny. Subjekt vyzýva deti, aby opustili mesto spoločne s ním: „The rats and the children will follow me out of town... C'mon kids!“ Odchádza snáď z Camusovho zamoreného Oranu? The National Anthem sa začína jeden a pol minútovou inštrumentálnou predohrou. Basgitarový groove, efekty, ťahavé Martenotove vlny, bicie, činely, plechové dychové nástroje, spev... Po skúsenostiach s OK Computer snáď ani nemôže prekvapiť, ako Radiohead kumulujú jednotlivé hlasy len preto, aby mohli štruktúru skladby narušiť vložením alebo vypustením niektorých vrstiev. Thom, plný obáv, omámene spieva: „Everyone, everyone around here / Everyone is so near / It's holding on“ Klaustrofóbne stavy narastajú: „Everyone has got fear / It's holding on“ Zhruba v polovici sa panika vyhrocuje, jazzové trúbenie sa rozkladá, dychy sa chaoticky prekrikujú, Thom už kričí:

2 DOHENY, James. Radiohead: Karma Police – The Stories Behind Every Song. London, Carlton Books, 2002, s. 90 1 LETTS, Marianne Tatom. Radiohead and the Resistant Concept Album. Bloomington, Indiana University Press, 2010, s. 62

„It's holding on!“ Na chvíľu prejdu do piana, no odrazu začnú opäť mohutnieť, množiť sa, až sa napokon stretnú v dlhom disonančnom súzvuku. „The horns are cut off by a snatch of orchestral melody reminiscent of Edward Elgar's music (5:31), an ironic commentary on English nationalism since Elgar's music has been so strongly associated with the old Empire way of thinking and the days of colonialism.“2 Pieseň How to Disappear Completely otvára chladný zhluk tónov d-e-b. Minútu a pol ho držia sláčikové nástroje, využívajúce techniku sul ponticello, takže znie ešte o čosi mrazivejšie. Exkurz do klasickej hudby 20. storočia začne rušiť folková gitara, neskôr aj basgitara. Miestami sa ozve skreslená elektrická gitara (a-fis), akoby chcela podplávať hladinu a odísť naspäť do podmorského sveta. Subjekt sa prestáva stotožňovať s vlastnou osobou: „That there, that's not me / I'll go where I please / I walk through walls / I float down the Liffey.“3 Na začiatku druhej slohy je pieseň rytmicky podopretá bicími a tamburínou, sláčikové nástroje sledujú vokálnu linku. Podruhýkrát nastane negácia seba samého a reality: „I'm not here / This isn't happening.“ Tu sa už pridávajú krídlovky. Subjektu sa napriek tomu nedarí opustiť skutočný svet: „Strobe lights and...“ (sláčikové nástroje prechádzajú do crescenda, avšak náhle utíchnu) „...blown speakers...“ (pridávajú sa Martenotove vlny) „... fireworks and hurricanes.“ Sláčikové nástroje dramaticky sledujú Thomov odhodlaný spev, ktorým predsalen potvrdzuje, že subjekt prestal existovať. „I'm not here“ prechádza s úľavou do „aah“. Tieto výdychy tvoria veľmi pôsobivé momenty, pieseň kulminuje: „The occasional communal cadences (particularly those from G) are beautiful and full of pathos precisely because they're so obviously temporary.“1 Sláčikové nástroje sa na okamih vrátia, doznievajú gitary a bicie. Podľa Marianne Tatom Letts majú aj Treefingers základ v artificiálnej hudbe minulého storočia. Konkrétne ide o hudbu Oliviera Messiaena. Túto teóriu podporuje fakt, že Jonny Greenwood je jeho veľkým obdivovateľom. Poprvé využíva táto inštrumentálna skladba durové akordy s pridanou sextou alebo nonou. Podobne postupoval Messiaen v Symfónii Turangalîla. Podruhé sa akordy z Treefingers dajú usporiadať do takej škály, ktorá v sebe obsahuje intervaly odkazujúce k Messiaenovým módom obmedzenej transpozície. Na druhej strane stojí Thom Yorke a jeho úcta k

2 LETTS, Marianne Tatom. Radiohead and the Resistant Concept Album. Bloomington, Indiana University Press, 2010, s. 71 3 Rieka v Írsku. 1 DOHENY, James. Radiohead: Karma Police – The Stories Behind Every Song. London, Carlton Books, 2002, s. 95

Aphex Twin. Britský priekopník elektronickej hudby sa zameriaval vo svojej ranej tvorbe na ambient. Keďže každý klaster v Treefingers znie ako aureola zhruba 15 sekúnd, dôraz na témber a zmyslovosť ambientnej hudby sa nedá poprieť. Efekt desivej gitary, sťaby z Echoes od Pink Floyd, sa zapletá do klastrov spolu so zvonivým zvukom. Naraz sa zvuky stratia. Ak by sa s Radiohead neoboznámený poslucháč rozhodol pustiť si Kid A z vinylovej platne, Optimistic by ho čakala na strane B ako prvá. „Táto by sa mohla dostať do rádií. Ale prečo sa nachádza na druhej strane,“ pomyslel by si. Napriek tomu, že pieseň využíva oproti predošlým nahrávkam bežné hudobné nástroje, nebol by z nej najradostnejší singel. Optimistic môže vyvolávať predstavu Bruegelovej kresby Veľké ryby hltajú malé ryby: „The big fish eat the little ones / Not my problem give me some / You can try the best you can / You can try the best you can / The best you can is good enough.“ Kapela si síce vzala späť do rúk gitary bez toho, aby ich upravila k nepoznaniu, no učinila tak s istou dávkou očividného sarkazmu: „This one's optimistic / This one went to market / This one just came out of the swamp.“ Text ďalej odkazuje na Orwellovu Zvieraciu farmu, kde otupené zvieratá žijú v područí zdanlivo spravodlivého systému: „This one drops a payload / Fodder for the animals / Living on animal farm.“ Marianne Tatom Letts navyše upozorňuje, že melodická linka Thomovho spevu v slohách harmonicky neladí s inštrumentálnym doprovodom, čo je u Radiohead neobvyklým javom a dodáva piesni potrebnú rozporuplnosť. Kapela ostáva u svojich nástrojov a súvisle nadväzuje na Optimistic kolísavoou In Limbo. V jej prípade spravila kapela všetko preto, aby u poslucháča vytvorila ilúziu 6 4 dezorientácie. Do tretej doby /4 taktu, ktorý udržiavajú bicie, zasahuje /4 takt. Arpeggiová gitara si v triolách vyhráva harmonicky nejednoznačnú melódiu. Fender Rhodes zas doby premenlivo vynecháva. Thom spočiatku spieva dosť nezrozumiteľne, len tak pre seba si pohmkáva: „I'm the first in the Irish sea / Another message I can't read.“ Potom jasne prednesie: „I'm on your side / Nowhere to hide.“ Mohla by toto byť nerozlúštiteľná správa? Otvárajú sa dvere do pekla: „Trap doors that open / I spiral down.“ Subjekt sa stratil v mori, je mu príjemne a nechce nájsť cestu späť: „I'm lost at sea / Don't bother me / I've lost my way“ Tí ostaní žijú v krásnom svete predstáv: „You're living in a fantasy world / This beautiful world.“ Thomov hlas a inštrumentálny doprovod sa začnú deformovať. Strháva ich vír, ktorý nakoniec všetko vtiahne do seba. História Idioteque siaha do roku 1972, keď americký skladateľ elektronickej hudby Paul Lansky skomponoval mild und leise, aby preskúmal vlastnosti

47 tristanovského akordu. Krátky úsek z jeho diela sa Jonnymu Greenwoodovi zapáčil natoľko, že začal okolo neho programovať perkusie a so zvyškom skupiny popripájal ďalšie zvuky vrátane spevu. Pieseň sa dostala na album bez Paulovho vedomia. O to viac musel byť autor mild und leise prekvapený, keď mu zrazu prišiel ospravedlňjúci mail. Sám sa napokon k Idioteque vyjadril: "The piece puzzled me at first. I had never heard anything like it. Its profile was strange: sections were repeated many times, the tunes were relatively simple by Radiohead standards, and the textures were extremely unusual, with little deference to the slicker side of electronica. It took a number of hearings to begin to understand it, and eventually to genuinly like it. But almost immediately I was fascinated by what Radiohead had done and how it had done it.“1 Po Optimistic je Idioteque ďalšou piesňou s otvorenou spoločenskou kritikou. Morning Bell/Amnesiac som už stručne predstavila vyššie v podkapitole 4.2.1. Predposledná pieseň na Kid A nesie meno Morning Bell a je z trochu iného súdka. Zatiaľ čo jednodielna Amnesiac verzia súvisle plynie v ambientných vodách, v prvej časti Kid A verzie sa na povrch dostávajú bicie, prekrývajúce tiché tóny zádumčivého digitálneho piana. Vzniká nepríjemne stiesnená, jazzom podfarbená atmosféra. „Morning bell / Morning bell / Light another candle and / Release me / Release me,“ želá si obeť rozvrátenej rodiny. Pripája sa gitara, ale opäť sa na gitaru veľmi neponáša. Text je pravdepodobne kolážou prehovorov a vnútorných monológov: „Where'd you park the car? / Where'd you park the car? / Clothes are all over the furniture / I might as well / I might as well / Sleepy jack the fire drill / Round and round and round and round and round and round and round.“ Subjekt teda netuší, ako sa dostať von zo začarovaného kruhu, pozná iba dočasné východiská. Rodina sa rozpadla, s deťmi sa zaobchádza ako s majetkom: „Cut the kids in half.“ Druhej časti dominuje Jonnyho gitara. Škrípanie sa rozširuje na priestranné arpeggia, ktoré sa postupne zmenia na odstrašujúce kvílenie. Thom si obsedantne mrmle, jeho hlas sa stretáva s druhým hlasom na pozadí. Podľa Jamesa Dohenyho je dvojica Morning Bell a Morning Bell/Amnesiac kľúčová pri vnímaní oboch albumov: „Arguably, however, Kid A (and Amnesiac) is ultimately about ‘potential’: the multiple potentialities of a given thing, the different ways and directions in which it can be expressed.“1 Motion Picture Soundtrack, najstaršia pieseň albumu, pochádza zo začiatku 90.

1 Paul Lansky. My Radiohead Adventure. In: TATE, Joseph. The Music and Art of Radiohead. Farnham, Ashgate, 2005, s. 169 1 DOHENY, James. Radiohead: Karma Police – The Stories Behind Every Song. London, Carlton Books, 2002, s. 102

48 rokov. Thom spieva príbeh o stroskotanej láske za doprovodu nešťastného harmónia: „Red wine and sleeping pills / Help me get back to your arms / Cheap sex and sad films / Help me get where I belong.“ Do druhej slohy vstupujú žiarivé glissandá naprogramovanej harfy a kontrabas. V druhom refréne sú použité Martenotove vlny, ktoré imitujú ženské vokály. Zaľúbenosť sa posúva za hranice duševného zdravia: „I think you're crazy, maybe.“ Niekto z dvojice si pravdepodobne vzal život: „I will see you in the next life.“ Pieseň sa na minútu odmlčí. Po pauze sa vracajú Martenotove vlny, ustálené na tóne d. Začne znieť ladenie simulovaného orchestra, fiktívne sláčikové nástroje sa rozjasnia do svätožiary chorálneho spevu, tamburín a chvejúcich sa činel. Táto nebesky mäkká aurálna slučka sa chvíľu vinie, až ustane do ďalšieho ticha. Ako Radiohead obhájili svoju neloajálnosť voči rocku a živšiemu zvuku gitár pred verejnosťou? Jonny Greenwood, milovník nových technológií ponúkol veľmi presvedčivú odpoveď: „I see it like this: a voice into a microphone onto a tape, onto a CD and through your speakers is all as illusory and as fake as any synthesiser – it doesn't put Thom in your front room. But one is perceived as ‘real’, the other somehow ‘unreal’. It's the same with guitars and samplers. It was just freeing to discard the notion of acoustic sounds being truer.“2

4.2.2 PREBAL ALBUMU A IKONOGRAFIA

Napriek tomu, že hudba albumu Kid A obsahuje málo explicitných stôp socio- politického zamerania, prebal sa tejto problematike až tak nevyhýba. Texty piesní však znovu ostali nezverejnené. Bežné vydanie sa skladá z monumentálnych malieb, väčšina z nich je digitálne upravená. Na titulnej stránke sa týčia hory ľadu, zahalené v temnote. V pozadí blčia plamene, čierna obloha horí s nimi. Naspodku sa scenéria láme na pixely. Výjav je ovplyvnený vojnou v Kosove, ktorá sa odohrala v roku 1999. V strede prebalu sa nachádza obraz rodiny stojacej pred masou ľadu. Okrem vrytých písmen sú po ľadovej stene roztrúsené drobné pyramídy, obrysy polí a krvavé plochy. Tieto motívy sa opakujú na viacerých miestach. V limitovanej edícii sa v spodnej časti plastového obalu skrýva ďalší „booklet“. Edícia pozostávajúca z knihy z tvrdej lepenky a CD obsahuje ďalších deväť malieb Stanleyho Donwooda. Autor použil akrylové farby, ktoré nanášal nožmi a špachtľami na plátno formátu 1,8x1,8 metra. Použil aj artexový náter, aby dodal

2 DOHENY, James. Radiohead: Karma Police – The Stories Behind Every Song. London, Carlton Books, 2002, s. 92

49 obrazom plasticitu. Mnohopočetné nápisy a škrabance vyrýval starým guľôčkovým perom, nanášaním sadzí dosiahol podmanivú čerň. Najčastejšie sa v knihe uplatňuje žáner krajinomaľby podľa anglickej tradície. Napriek veľkému množstvu bielej pôsobia tieto krajiny temne. Sú to statické výjavy deštrukcie, apokalypsy, horiacich a opustených miest s odkazom na socio-politické záležitosti: „I wanted the battlefields to be empty – everyone had gone. Nothing left but memories and bloodstains,“1 tvrdí autor. Pohľad na ihličnaté lesy, zasnežené polia a mrakodrapy predsalen ruší pár živých tvorov. Predovšetkým sú to detsky naivné kresby hrozivo vyzerajúcich, zubatých medveďov. „Test specimen“ alebo inak tiež „genetically modified bear“ sa stal logom Radiohead, ktoré sa objavuje aj mimo albumu Kid A. Môže reprezentovať všetky nebezpečenstvá sveta od zvráteného vlastníctva patentov na ľudské gény a riziká kultivácie geneticky modifikovaných organizmov po konzumný spôsob života, chamtivosť ropných spoločností, vykorisťovanie a vojnové konflikty. V siedmich za sebou nasledujúcich krajinomaľbách sa dá nájsť určitá kauzalita, po vyňatí z kontextu knihy však strácajú význam. Prvé tri sú nazvané Snow Accident, Snow Evidence a Dead Fields. Znázorňujú nehostinnú krajinu, kde sa zatiaľ nič nedeje. Majú uvádzaciu funkciu, predpovedajú ďalšie udalosti. Zvyšné štyri podávajú svedectvo o apokalypse. Na pozadí Untitled sa vyskytujú horiace mrakodrapy, pred ktorými je ledva badať smiešne malé pozostatky pyramíd ako symbol zašlej slávy sveta. Na pravom okraji stoja drobné medvede, vytlačené z prirodzeného prostredia. V modrej rieke pláva mátožná postava, spoza nej bije do očí krvavé jazero. Nápad pochádza z britského románu Brought to Light, kde hlavný hrdina vysvetľuje, ako CIA ráta mŕtve telá na bazény: Zatiaľ čo sa v ľudskom tele nachádza jeden galón krvi, do bazéna sa zmestí 50 000 galónov. Obrazu Twenty-Four Hours dominuje obrovský zúrivý medveď, pri ktorom sú zoradené malé domčeky. V Bear Forest sa strieda modrá rozpitá farba podlhovastých rastlín a hrdzavo žlté pozadie. Tri malé medvede sa zoskupili naľavo, z väčšieho nahnevaného medveďa vpravo prúdia spermie. Zlo sa rozmáha do okolia. Get Out Before Saturday zobrazuje svet po apokalypse. Ľudský duch stále čaká na nádej v spustošenej krajine, plnej vyhorených elektrických stĺpov. Na sýtych farbách oblohy sa mu síce zjavuje anjel, no berie na seba podobu zlovestnej zvieracej lebky. Príbeh sprevádza filozofická úvaha:

1 LEBLANC, Lisa. ‘Ice Age Coming’: Apocalypse, the Sublime, and the Paintings of Stanley Donwood. In: TATE, Joseph. The Music and Art of Radiohead. Farnham, Ashgate, 2005, s. 89

„NOBODY LIKES NOTHING I CERTAINLY WISH WITH ALL MY HEART THAT IT DID NOT EXIST

BUT WISHING IS NOT ENOUGH WE LIVE IN THE REAL WORLD WHERE NOTHING DOES EXIST WE CANNOT JUST DISINVENT IT

NOTHING IS NOT COMPREHENSIBLE NEITHER YOU NOR I HAVE ANY HOPE OF UNDERSTANDING JUST WHAT IT IS AND WHAT IT DOES

IT IS HARD TO KNOW IF NOTHING IS ACTUALLY NOTHING AND THUS DIFFICULT TO KNOW IF A POLICY OF DOING NOTHING IS SUCCESSFUL

HOWEVER EFFECTIVE IT MAY HAVE PROVED UP TO THE PRESENT CAN HARDLY CONTINUE TO DO SO INDIFFERENTLY

IF I HAD TO CHOOSE BETWEEN THE CONTINUED POSSIBILITY OF NOTHING HAPPENING AND OF DOING NOTHING I WOULD UNQUESTIONABLY CHOOSE THE LATTER

OR THE FORMER“

Z príbehu vystupujú dve posledné maľby, ktoré sú konkrétnymi zobrazeniami nebezpečnej skutočnosti. Konkrétne ide o Chocolate Boss of the WTO, tekutú tvár muža s prázdnym pohľadom, a Bug Junction, geometrické tvary znázorňujúce bojové lietadlá. Medzi nimi sa vyskytuje schematická kresba medveďa, plaviaceho sa na ľadovej kryhe. Za ním nasledujú príklady topiacich sa ľadovcov po celom svete. Odkaz je jasný: „Robme s tým niečo, inak sa zahubíme.“

4.2.3 SPRIEVODNÉ VIDEÁ

Pár týždňov pred vydaním Kid A sa na radiohead.com objavili tzv. „antivideá“ alebo tiež „blips“ v QuickTime formáte .mov. Oficiálna webová stránka kapely ich vtedy predstavovala ako krátke filmy (majú 10-40 sekúnd, výnimočne presahujú jednu minútu), slúžiace na propagáciu albumu. Videá vysielala aj hudobná stanica MTV a viacero hudobných webstránok. Autormi videí je Shynola, The Vapour Brothers, Stanley Donwood a kapela. Väčšinou ide o tradičnú a digitálnu animáciu, no niektoré majú dokumentárny charakter, alebo sú výsledkom živej akcie. „Blips“ patria medzi jednu z mnohých rozporuplností v tvorbe skupiny. Názov „antivideo“ je v tomto prípade veľmi výstižný. Bežné hudobné klipy podporujú hudbu, no „blips“ ju skôr narušujú, respektíve sa nastrihaná hudba z Kid A prispôsobuje videám. Ďalším paradoxom je, že sa tento promočný materiál istým spôsobom vysmieva komodifikácii. „Blip“ Eyes sa odohráva v krajine Stanleyho Donwooda. Zjednodušene nakreslení panáčikovia sa začnú klaňať pri príchode skupiny očí, akoby to bolo ich božstvo. Sledovanie obľúbených televíznych programov a videí, kde kamery fungujú ako oko, sa ľahko stane pre diváka rituálom. Vo Flying Bears sa znovu objavujú medvede „test specimen“, symbol, ktorý reprezentuje kapelu. Plynú po oblohe v nekonečných húfoch. Zdola sa zdesene prizerajú dve postavy. Jedna drží mobil, snaží sa niekomu dovolať, akoby chcela uniknúť pohrome. Zvukovú zložku tvorí časť z In Limbo: „You're living in a fantasy world.“ Multiplikácii nepodliehajú len medvede vo videu, ale aj samotné video, pretože je zverejnené na internete a ľahko sa šíri. Vznikajú napodobeniny, neautentické falzifikáty: „The limitless reproducibility of visual and aural art objects that the internet enables is the apogee of simulation, as it is defined by Jean Baudrillard. Via digital technologies, ‘The real is produced from miniaturized cells matrices, and memory banks, models of control – it can be reproduced an indefinite number of times from these’. The real or the authentic cease to matter, an inevitability that Radiohead's music and art incorporates.“ 1 Ďalší „blip“ Little Girl ukazuje dievčatko, ktoré drží svoju hračku – medveďa. Potlač na jej nohaviciach nesie tiež jeho podobu, z úst mu vychádza konverzačná bublina so srdiečkom. Visiaca cenovka dokazuje, že medveď stojí päťdesiat dolárov. Dievčatko sa zrazu diváka pýta, či sa chce hrať. Medveď v jej ruke si začne hru predstavovať po svojom. Vidí sám seba, ako dvíha sekeru nad hromadou lebiek, pričom mu krvilačne horia oči. Morning Bell zachytáva Thoma Yorka za klavírom. Kamera ho sníma z vrchného rohu miestnosti, obraz je nekvalitný a Thom

1 TATE, Joseph. Radiohead's Antivideos: Works of Art in the Age of Electronic Reproduction. In: TATE, Joseph. The Music and Art of Radiohead. Farnham, Ashgate, 2005, s. 107

52 sedí trochu odvrátene. Počas videa hrá albumová verzia piesne Morning Bell. Divák sa dostáva do pozície voyeura, no nesleduje živé vystúpenie. Skôr sa pozerá na scénu, ktorá bola naňho narafičená. Radiohead znovu potvrdzujú, že holdujú psychologickým hrám. V ďalšom „antivideu“ je divák svedkom toho, ako vzniká Thomova hlava prostredníctvom digitálnej konštrukcie. „I'm not here, this is not happening,“ svoju existenciu teda nepopiera len v piesni How to Disappear Completely. Ako posledný príklad uvádzam animáciu Yeti. Domáca kamera, nastavená na presný dátum a čas, loví počas noci nejaký objekt. Za malý okamih vysvitne, že hľadaným objektom je yeti. Yeti však pozorovateľa hneď zbadá a začne utekať do lesa. Honba na plaché stvorenie pripomína senzáciechtivé filmy na tému UFO, duchovia alebo Panna Mária. Okrem toho, že Radiohead majú skvelý inštinkt na úspešné marketingové stratégie, prinášajú ich kontroverzné praktiky veľa podnetov k zamysleniu. Kde končí hranica medzi umením a tovarom? Je autenticita to, po čom ľudia túžia? Dokázal by kapitalizmus rozvrátiť svoj systém zvnútra?

ZÁVER

Nekonečná priehršť možností, vyplývajúca z tvárnosti a premenlivosti médií a multimédií, je isto veľkým lákadlom pre mnohých umelcov. Bohužiaľ dnešná popkultúra prehliada nové a opomína staré prostriedky komunikácie, ktoré sa dajú kreatívne využiť v prospech sebaprezentácie. V tejto práci som predstavila skupinu Radiohead ako príklad populárnej kapely, ktorá všestranne narába s médiami v oblasti umenia a mimo nej. Cieľom práce bolo ukázať, s akými médiami Radiohead pracujú, ako a v akých oblastiach ich používajú. Zároveň som popísala vzájomné pôsobenie medzi umelcom a médiom. Činila som tak podľa stanovených tematických okruhov (hudba a text, prebaly albumov, video, atď.). Zvolila som hierarchicky usporiadaný model reprezentatívnych zložiek diela, aby som objasnila štýl a ideológiu v tvorbe kapely. Sledovala som opakujúce sa motívy, príbuzné tematiky a postupy, nachádzala som vplyvy z kultúry či verejného a osobného života členov skupiny. Všímala som si potenciálne psychologické účinky na recipienta, poukázala som na rôznorodosť interpretácií, prítomnosť hádaniek a paradoxov.

Uvedomejem si, že text práce obsahuje nadmieru expresívnych výrazov a slovných spojení. Prosím čitateľa, aby bral na zreteľ, že takéto priblíženie veci nemusí byť na škodu. Hlavne v prípade populárnej hudby môže pomáhať pri dotvorení konkrétnej predstavy. Dúfam, že moja práca bude v našich končinách prínosná z viacerých dôvodov. Slovenská a česká literatúra na tému Radiohead prakticky neexistuje, preto som považovala za potrebné prispieť svojou troškou k jej rozvoju. Rovnako sa ignoruje téma médií a multimédií v populárnej hudbe. Tvorba Radiohead doposiaľ nebola komplexne zasadená do kontextu médií a multimédí ani v zahraničnej literatúre. Ďalej verím, že som na rozdiel od autorov, ktorí chcú kapelu silou-mocou vnímať ako pokračovateľov progresívneho roku (Tim Footman, Marianne Tatom Letts), pozrela na Radiohead s trochu triezvejším pohľadom. Tiež som sa pokúšala stať sa médiom.

ZOZNAM PRAMEŇOV A LITERATÚRY

PRAMENE

DISKOGRAFIE INTERPRETOV The Aphex Twin, The Beatles, Can, Ennio Morricone, Miles Davis, Nirvana, Paul Lansky, Pink Floyd, Pixies, Queen, R.E.M., Radiohead, Red Hot Chili Peppers, U2

INTERNETOVÉ SERVERY AZ Lyrics: azlyrics.com Fan Blog of Radiohead: fan-blog-of-radiohead.blogspot.sk Green Plastic: greenplastic.com Tvider: tvider.com Sing 365: sing365.com Youtube: youtube.com

NOTOVÉ ZÁPISY A TABLATÚRY RADIOHEAD. Hail to the Thief: Guitar Tablature Vocal. London, International Music Publications Ltd., 2003.

RADIOHEAD. OK Computer: Guitar·Tablature·Vocal. Miami, Warner Bros. Publications, 2001.

RADIOHEAD (ed. HOLLIDAY, Lucy). The Piano Songbook. London, Faber Music Ltd, 2010.

VIDEÁ Meeting People Is Easy [DVD]

LITERATÚRA

DOHENY, James. Radiohead: Karma Police – The Stories Behind Every Song. London, Carlton Books, 2002.

FLAŠAR, Martin – HORÁKOVÁ, Jana – MACEK, Petr a kol. Umění a nová média. Brno, Masarykova univerzita, 2011.

FOOTMAN, Tim. Radiohead – Welcome to the Machine: OK Computer and the Death of the Classic Album. New Malden, Chrome Dreams, 2007.

GRIFFITHS, Dai. OK Computer. The Continuum International Publishing Group Inc.New York, 2004.

LETTS, Marianne Tatom. Radiohead and the Resistant Concept Album. Bloomington, Indiana University Press, 2010.

LIN, Marvin. Kid A. New York, The Continuum International Publishing Group, 2011.

PETŘÍKOVÁ, Jana – ŠTĚPÁNEK, David. Média – prostředky transferu informací. Brno, Masarykova univerzita, 1998.

RANDALL, Mac. Exit Music: The Radiohead Story. London, Omnibus Press, 2011.

SILVERSTONE, Roger. Why Study the Media? London, SAGE Publications, 1999.

TATE, Joseph. The Music and Art of Radiohead. Farnham, Ashgate, 2005.

ENCYKLOPÉDIE A SLOVNÍKY JONES, Steve. Encyclopedia of New Media. New York, University of Illinois at Chicago, 2003.

REIFOVÁ, Irena a kol. Slovník mediální komunikace. Praha, Portál, 2004.

Wikipedia: en.wikipedia.org INTERNETOVÉ SERVERY Angelfire: angelfire.com AV Club: avclub.com Creative Review: creativereview.co.uk Flavor Wire: flavorwire.com Guardian: guardian.co.uk Independent: independent.co.uk Jazzsick Files: jazzsick.files.wordpress.com Marked by Teachers: markedbyteachers.com NME: nme.com Radiohead Prague: radiohead-prague.nataly.fr Rolling Stone: rollingstone.com Standard: standard.co.uk The Universal Sigh: theuniversalsigh.com Wired:

RESUMÉ

Predmetom záujmu tejto práce je vzťah hudobnej skupiny Radiohead k médiám a multimédiám. Radiohead patria aj po svojom vyše dvadsaťpäťročnom pôsobení medzi komerčne najúspešnejších autorov populárnej hudby, ktorých si obľúbilo veľa hudobných kritikov. Radiohead chápu médiá a multimédiá ako ideálny popud k tvorivému procesu, ako prostriedok meniaci sa na prostriedok iný. Svojim poslucháčom tak umožňujú uvedomiť si časopriestor a premietnuť si samých seba v ňom. Albumom Kid A z roku 2000 naďalej dokazujú, že žáner rocku je len bezvýznamný pojem tak ako každý iný žáner. Napriek tomu vychádza Kid A práve z rocku, no nie z rocku ako žánru, ale ako z média, ktoré sa postupne naberá stále novú podobu, zatiaľ čo prechádza všetkými aspektmi tvorby Radiohead.

SUMMARY

The main concern of this thesis is to look at the relationship between the music group Radiohead and media/multimedia. After more than 25 years of their activity, Radiohead still belong to most commercially successful and critically acclaimed authors of popular music. Radiohead understand media and multimedia as an ideal impetus to creative process, as a device that's constantly changing to another device, as a continuum. They allow their listeners to become aware of space-time and project themselves into it. With the 2000 album Kid A, they still prove that rock genre is nothing but a meaningless term, as all the other genres are. Nevertheless, Kid A's origin lies in rock music. Not rock music as a genre, but more as a medium that gradually takes up a new form while it's permeating through all aspects of their artwork.

ZOZNAM PRÍLOH viď CD

1. The Bends – obálka 2. OK Computer – obálka 3. OK Computer – motív rúk 4. Amnesiac – kniha 5. Amnesiac – knižničný záznam 6. Amnesiac – vnútro prebalu 7. Hail to the Thief – obálka (Pacific Coast) 8. Hail to the Thief – Baghdad 9. In Rainbows – obálka 10. The King of Limbs – obálka 11. Kid A – obálka 12. Kid A – logo („test specimen“) 13. Kid A – Get Out Before Sunday