Slovenské Divadlo Dagmar Sabolová-Princic: List Z Padovy
Total Page:16
File Type:pdf, Size:1020Kb
Revue dramatických umení Vydáva Ústav divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied 4 Ročník 58 – 2010 – Číslo 4 OBSAH ŠTÚDIE Miloš MISTRÍK: Mej Lan-fang a európska avantgarda ............................... 549 Miloslav BLAHYNKA: Film v opere na príklade opery Bohuslava Martinů Tri priania ............................................................... 565 Pavel UNGER: Talianska operná tvorba na doskách SND (1920 – 1938) .. 571 Terézia URSÍNYOVÁ: Barytonista Bohuš Hanák v dokumentoch a spomienkach .......................................................................................... 581 Tibor FERKO: Keď Košice boli Kassa a divadlo szinház (Divadelné dianie v medzičase 1938 – 1945) ....................................................................... 593 Dagmar SABOLová-PRINCIC: Autorsko-herecká poetika Daria Foa v stredoeurópskom kontexte (Dario Fo a jeho Malý manuál herca v kontexte jeho divadla) ........................................................................... 612 Jana DUDKOVÁ: Slovenský film Hranica a problém konštruovania kolektívnej identity .................................................................................. 619 Martin PALÚCH: Varúj..! alebo prípad Ondrej Muranica ......................... 629 ROZHĽADY Anna A. HlAváčOvá: Potešenie z kjógenu ............................................. 634 Slovenské divadlo Dagmar SABOLová-PRINCIC: List z Padovy. Aktuálne tendencie stabilných scén súčasného talianskeho divadla ....................................... 639 KRITIKA ladislav čAvOJSKÝ: Kniha pravdy o hereckej legende (Ľubica Krénová. ladislav Chudík) ................................................... 643 Elena KNOPOVÁ: Malá knižka o veľkom hereckom talente Ivana Palúcha (GAVALIER, Peter, PALÚCH, Martin, DUDKOVÁ, Jana, BAKOŠ, Oliver, JABORNÍK, Ján. Herec Ivan Palúch) ........... 645 4 Hlavný redaktor: Andrej Maťašík Redakčná rada: Dagmar Podmaková (predsedníčka), Miloslav Blahyn- ka, ladislav čavojský, Ida Hledíková, Georgij Kova- lenko (Moskva), Nadežda lindovská, Miloš Mistrík, Daniéle Montmarteová (Paríž), Ján Sládeček, Jan vedral (Praha), Ján Zavarský Preklady do anglického jazyka: Mária Švecová Technická redaktorka: Jana Janíková Adresa redakcie: Kabinet divadla a filmu SAv Dúbravská cesta 9 841 04 Bratislava Slovenská republika Telefón: +4212/ 54 777 193 Fax: +4212/ 54 773 567 Slovenské divadlo E-mail: [email protected] Nevyžiadané rukopisy sa nevracajú. všetky texty sú publikované so súhlasom autora a vydavateľa. Toto číslo bolo redakčne uzatvorené v novembri 2010. MEJ LAN-FANG A EURÓPSKA AVANTGARDA Štúdie MILOŠ MISTRÍK Ústav divadelnej a filmovej vedy SAv Inšpirácia z Číny Rehabilitácia réžie v čase kulminácie realizmu a naturalizmu na prelome 19. a 20. storočia (po Meiningenčanoch André Antoine, Konstantin Stanislavskij, Edward Gor- don Craig a ďalší) bola doplnená alebo postupne aj nahradená novšími iniciatívami na zmenu divadelnej praxe, súhrnne nazývanými divadelnou avantgardou. Jej ak- tivity v Európe vyvrcholili v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia. Prísluš- níci divadelnej avantgardy boli žiakmi a nasledovníkmi prvej režisérskej generácie a prišli s novými koncepciami, ktorými rozvinuli alebo častejšie aj popreli svojich predchodcov a zdôraznili nielen autonómnosť réžie ako umeleckej profesie, ale aj autonómnosť divadelného umenia ako svojbytnej formy výrazu, existujúcej nezávisle napríklad od literatúry, výtvarného umenia, hudby a pod. Začiatok 20. storočia teda po konštituovaní profesie režiséra prišiel s niekoľkými variantmi „izmov“, ktoré išli poza realizmus k expresionizmu, futurizmu, surrealizmu atď. a ktoré rozšírili rôzno- rodosť divadelných foriem, názorov, filozofií. Tieto sprvu európske hnutia nachádzali svoje vzory v minulosti, v talianskej com- medii dell´arte, aj v anglickom alžbetínskom divadle, v niektorých typoch ľudového divadla, ale aj v syntetickom umení wagnerovského typu (Gesamtkunstwerk). Prvé desaťročia 20. storočia vďaka objaveniu mimoeurópskych kultúr rozšírili obzory eu- rópskej avantgardy. Tak, ako sa zlepšovala celosvetová komunikácia vďaka objavu telegrafu, zavedeniu rozhlasového vysielania, ale aj vďaka technickej revolúcii v do- pravných prostriedkoch (výkonná lodná doprava, budovanie železníc nielen v Eu- rópe, ale aj naprieč Sibírou, naprieč Amerikou atď.), tak sa zlepšovalo aj vzájomné medzinárodné poznávanie cudzích krajín, ich života – vrátane divadla. často na po- znávanie slúžili celosvetové podujatia organizované hlavne v Európe, napríklad Sve- tové výstavy podporované štátnymi inštitúciami, alebo aj súkromnými nadáciami a bohatými donátormi. Začali sa takto vymieňať folklórne súbory, historické divadel- né skupiny, tradičné umelecké združenia a pod. Európski divadelníci sa za relatívne krátke obdobie mohli zoznámiť s japonským divadlom kabuki, s indickými formami kathakali, s tureckým tieňovým divadlom o Karagözovi. Dobre známy je prípad, keď Antonin Artaud s nadšením prijal indonézsky tanečný súbor z ostrova Bali, ktorý videl na vystúpení v Paríži a slúžil mu za pravzor jeho predstavy divadla krutosti. Celkom pochopiteľne do tohto vejára podnetov z Východu zapadlo aj čínske tra- dičné divadlo. Pre európsku avantgardu, jej mnohých popredných tvorcov sa prevrat- ným spôsobom zapísala pekinská opera (si-čchü), reprezentovaná súborom jedného z jej tvorcov, geniálneho herca, predstaviteľa ženských rol Mej lan-fanga. Umožnili 550 MILOŠ MISTRÍK to dva zahraničné zájazdy tohto súboru, ktoré viedli roku 1930 do USA a potom roku 1935 do Sovietskeho zväzu. Predstavenia, ktoré Mej lan-fang zahral počas týchto dvoch zájazdov, prispeli rozhodujúcim spôsobom nielen k lepšiemu poznaniu pekin- skej opery na Západe a k jej mimoriadne pozitívnemu oceneniu, ale aj ku kryštalizácii názorov samotnej európskej avantgardy na divadlo, k potvrdeniu správnosti experi- mentov a hľadaní, ba dokonca v prípade Bertolta Brechta až k dozretiu jeho vlastnej koncepcie moderného herectva. Kto bol Mej Lan-fang Starý typ pekinskej opery bol na prelome 19. a 20. storočia už vyčerpaný. Spolo- čenské zmeny, ktoré vtedy v Číne nastali, spôsobili odklon diváckeho záujmu o tra- dičné divadlo. Cisárstvo zaniklo a roku 1911 vznikla čínska republika. Krajina sa viac otvorila navonok a nielen intelektuáli zistili, že stratila kontakt s vyspelejším Západom. Feudalizmus už nezodpovedal potrebám modernej doby, ako ani divadel- né formy s ním spojené. Mladá generácia, ktorá sa postupne zoznamovala so západ- nou civilizáciou, začala hľadať inšpiráciu v európskej dramaturgii a v európskych divadelných formách. V Číne sa objavil nový druh divadla, dovtedy tam nepraktizo- vaný, nazývaný hovorené divadlo. Nebolo to nič iné, ako obdoba západnej činohry. Preň sa preložili európske a americké hry (napríklad Ibsena a Shawa) a preň začali vznikať aj pôvodné čínske dramatické texty. Popri hovorenom divadle, teda činohre európskeho typu, čo bola v Číne na začiatku 20. storočia úplná novinka, tam naďalej existovalo, hoci v úpadku, tzv. spievané divadlo, teda tradičná verzia pekinskej ope- ry. Pozitívnou zmenou, ktorá nastala ako výsledok demokratizácie zaostalej čínskej spoločnosti, bolo, že sa zmenilo postavenie a povesť hercov, a to nielen v hovorenom, ale aj v spievanom divadle. Začali sa viac oceňovať ich umelecké schopnosti a talent, čo bolo hlavne pre hercov tradičného divadla a pekinskej opery úplné nóvum. čínska republika, hoci chcela modernizovať čínsku spoločnosť, totiž začala postupne chápať aj zmysel starých foriem, histórie a pamiatok pre moderný život v 20. storočí. Zmena postavenia hercov sekundárne pomohla prežitiu a obnove pekinskej opery. Pravda, staré, priveľmi artistné a naozaj prevažne na speve založené predstavenia už nelákali divákov a boli im priveľmi nezrozumiteľné. Tak, ako sa reformovala celá krajina, musela sa zreformovať aj pekinská opera. Podujali sa na to viacerí divadelníci a na ich čelo sa vďaka mimoriadnemu talentu a vytrvalosti dostal herec Mej lan-fang. Nebol vo svojom úsilí sám, dlhé obdobie stál pri ňom dramaturg, dramatik a historik divadla čchi Žu-šan (1876-1962). Herec Mej lan-fang (22. 11. 1894 – 8. 8. 1961), tak ako to bolo v tých časoch zvy- čajné, pochádzal z hereckého rodu. Obidvaja jeho starí rodičia boli známi herci. Jeho otec zomrel mladý a rovnako bol herec. Po jeho smrti si Mej lan-fanga osvojil strýko z matkinej strany – hudobník účinkujúci v divadle. Preto nečudo, že mladý potomok rodu už ako osemročný vystúpil prvýkrát na scénu, že ako jedenásťročný vstúpil do učenia u herca vu ling-siana a ako trinásťročný sa stal členom profesionálnej diva- delnej skupiny. Sám spomína, ako vtedy dostal svoj prvý honorár.1 v roku 1913 bol 1 Údaje o živote Mej lan-fanga čerpáme prevažne z jeho vlastného životopisu Môj život na scéne. In GU- DERIAN-CZAPlIŃSKA, Ewa a ZIÓŁKOWSKI, Grzegorz (eds.). Mei Lanfang, mistrz opery pekińskiej. Wroc- MEJ lAN-fang a európska AvANTGARDA 551 už spoluriaditeľom divadelnej spoločnos- ti, s ktorou mal úspechy nie iba v Pekingu, ale počas viacerých hosťovaní aj v Šan- ghaji. Mej lan-fang sa od mladosti špe- cializoval na ženské roly (po čínsky tan) – v pekinskej opere totiž hrávali všetky postavy iba muži. Mal na to predpoklady – vysoký hlas, vraj krajší ako mávajú ženy, drobnú postavu, jemnú pleť na zženštilej tvári, ktorej dominovali na číňana nezvy- čajne veľké oči so štrbinkami v tvare pol- mesiaca. Začiatky jeho pôsobenia sa viažu so spomínanými prevratnými zmenami v krajine. vyrástol síce ešte zo starej ško- ly, ale rýchlo pochopil, že bez premien nemôže ostať ani jeho typ divadla. Toto presvedčenie