Vojenská História 1/2020 Časopis Pre Vojenskú Históriu, Múzejníctvo a Archívnictvo

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Časopis pre vojenskú históriu múzejníctvo a archívnictvo

1/2020

VYDÁVA VOJENSKÝ HISTORICKÝ ÚSTAV V BRATISLAVE VOJENSKÁ HISTÓRIA

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť publikovaného časopisu nesmie byť reprodukovaná alebo použitá a šírená v akejkoľvek forme a akýmikoľvek prostriedkami, elektronicky alebo mechanicky, vrátane kopírovania, digitalizácie alebo uchovávaná v akýchkoľvek informačných pamätiach, databázach a informačných pamätiach, databázach a informačných systémoch bez predchádzajúceho písomného súhlasu Vojenského historického ústavu a autorov.

Príspevky vyjadrujú názory autorov a nemusia byť totožné so stanoviskom vydavateľa a redakcie. VOJENSKÁ HISTÓRIA

OBSAH

Štúdie

ROHÁČ, Peter – NOVÁ KOVÁ, Lucia: Vojenské rituály v antickom Grécku: ďakovné obety a oslava víťazstva...... 6 SEGEŠ, Vladimír: Uhorské vojenstvo vo vrcholnom stredoveku so zreteľom na vládu Ľudovíta I. Veľkého...... 31 BURDA, Matúš: Obec Ruská Kajňa a prvá svetová vojna...... 52 PEJS, Oldřich: Židé a slovenská armáda v prvním roce po jejím vzniku ...... 88 HLAVIENK A, Lubomír: Národnostní menšiny ve Slovenské armádě mezi březnem 1939 a červnem 1941...... 110 PÚČIK, Miloslav: Emergency security measures in Slovakia, 1969-1989...... 136

Dokumenty a materiály

GABÁNI, Viktor: Dva dokumenty o zdravotnom stave slovenského vojska na východnom fronte v roku 1942...... 156 ONDRUŠ, Milan: Správa o spracovaní časti archívneho fondu Vysoká vojenská letecká škola SNP v Košiciach vo VHA Bratislava a vydaní 1. dielu inventára...... 162

Recenzie

CHORVÁT, Peter. Inter arma... Spisovatelia a výtvarníci vo vojenských dejinách Slovenska v rokoch 1848 – 1948. (M. Konečný) ...... 167 VIDLIČKA, Ľubomír – VIDLIČKA, Štefan. Osudy bučianskych vojakov vo Veľkej vojne 1914 – 1918. (M. Burda) ...... 171 Dve nové knihy o ruskej légii: MOJŽIŠ, Milan – RAK, Michal a kol. Zborov 1917 – 2017 MUR ATOV, Aleksandr Aleksandrovič – MU R ATOVA, Dina Ivanovna. O sobytijach, kotoryje v SSSR nazyvali „čechoslovackij mjatež“. (F. Vrábel) ...... 175

Anotácie, glosy ...... 180 Kronika ...... 190

3 VOJENSKÁ HISTÓRIA

INHALT

Studien

ROHÁČ, Peter – NOVÁ KOVÁ, Lucia: Militärische Rituale im antiken Griechenland: Dankesopfer und Siegesfeierlichkeiten...... 6 SEGEŠ, Vladimír: Das Militärwesen im Königreich Ungarn im Hochmittelalter unter besonderer berücksichtigung der Regierungszeit Ludwigs I. des Grossen ...... 31 BURDA, Matúš: Die Ortschaft Ruská Kajňa im Ersten Weltkrieg...... 52 PEJS, Oldřich: Die Juden und die slowakische Armee im ersten Jahr ihres Bestehens...... 88 HLAVIENK A, Lubomír: Nationale Minderheiten in der slowakischen Armee von März 1939 bis Juni 1941 ...... 110 PÚČIK, Miloslav: Ausserordentliche Sicherheitsmassnahmen (MBO) in den Jahren 1969-1989...... 136

Dokumente und Materialien

GABÁNI, Viktor: Zwei Dokumente zum Gesundheitszustand der Soldaten der Slowakischen Armee an der Ostfront im Jahr 1942...... 156 ONDRUŠ, Milan: Bericht über Aufarbeitung des Teils des Archivfonds „Vysoká vojenská letecká škola SNP v Košiciach/Militärische Luftfahrt-Hochschule des Slowakischen. Nationalaufstandes in Košice“ in den Beständen des Militärhistorischen Archivs (VHA) Bratislava und zur Ausgabe des 1. Teils des Inventars...... 162

Rezensionen...... 167 Annotationen, Glossen...... 180 Chronik...... 190

4 VOJENSKÁ HISTÓRIA

CONTENTS

Studies

ROHÁČ, Peter – NOVÁ KOVÁ, Lucia: Military Rituals in Ancient Greece: Votive Offerings and Victory Celebrations ...... 6 SEGEŠ, Vladimír: Hungarian Militarism in the High Middle Ages with Reference to the Reign of Louis I, the Great...... 31 BURDA, Matúš: Municipality of Ruská Kajňa and World War 1...... 52 PEJS, Oldřich: Jews and Slovak Army in the First Year after its Origin...... 88 HLAVIENK A, Lubomír: National Minorities in the Slovak Army between March 1939 and June 1941...... 110 PÚČIK, Miloslav: Emergency Security Measures in Slovakia, 1969-1989...... 136

Documents and Materials

GABÁNI, Viktor: Two Documents on the Health Condition of the Slovak Troops on the Eastern Front in 1942 ...... 156 ONDRUŠ, Milan: Report on the Processing of a Part of the Archive Collection of the SNU Military Aviation Academy in Košice in VHA Bratislava and the Issue of the 1st Part of the Inventory ...... 162

Reviews ...... 167 Annotations, Glossary ...... 180 Chronicle ...... 190

5 VOJENSKÁ HISTÓRIA

ŠTÚDIE

VOJENSKÉ RITUÁLY V ANTICKOM GRÉCKU: ĎAKOVNÉ OBETY A OSLAVA VÍŤAZSTVA

PETER ROHÁČ – LUCIA NOVÁ KOVÁ

ROHÁČ, P. – NOVÁKOVÁ, L.: Military Rituals in Ancient Greece: Votive Offerings and Victory Celebrations. Vojenská história, 1, 24, 2020, pp 6 -30, Bratislava. The study deals with the votive offerings after victories and various forms of votive gifts as the tithes promised to deities. This could include building of a temple, statues of the military leaders or gods considered as the architects of their success as well as weapons and items, often made of precious metals, most frequently devoted to Apollo in Delphi. Of particular significance were the tropaia, the victorious monuments built on the site of a battle as well as reports on the burials of the fallen. The conclusion touches symbolically on the subject of fate of some of the memorials to the aforementioned Greek victories. Military History. Ancient Greece. Votive Offerings – tithes from the loot, votive gifts, votive statues, burials of the fallen, tropaia.

Zo všadiaľ zhromaždili väzňov, na najvyššie a najkrajšie stromy pozdĺž brehu rieky rozvešali celú zbroj, potom si víťazi nasadili na hlavu vence, svoje vlastné kone jedinečne ozdobili, zatiaľ čo koňom porazeného nepriateľa ostrihali hrivu a tak vpochodovali do mesta. (Plut. Nic. 27.6).

V predošlých dvoch príspevkoch sme rozoberali rôzne typy náboženských rituálov, ktoré sprevádzali grécke armády v staroveku. Gréci prejavovali úctu božstvám a snažili sa na- kloniť si ich pred bitkou. O to viac sa táto úcta a vďačnosť museli prejaviť aj po boji.1 Náš príspevok nie je možné ukončiť inak, než opisom ďakovných obiet po víťazstve a pripomienok týchto udalostí v podobe najrôznejších pamätníkov. Na prvom mieste stoja víťazné pamätníky – tropaia na mieste bitky, veľký význam mal aj spôsob pochovania padlých. Vo- tívne pripomienky víťazstiev poznáme najmä z opisov sochárskych diel z rôznych chrámov, zobrazujúcich víťazných vojvodcov a bohov, no časté boli aj o votívne dary v podobe zbraní. Išlo tu o tradične odvádzaný desiatok z koristi (dekaté) pre konkrétne božstvo, najčastejšie pre delfského Apolóna. Znamenalo to značné zisky pre miesta ako Delfy, bez ohľadu na „morálnu poškvrnu“ takýchto darov pochádzajúcich najčastejšie z vojenských stretov medzi Grékmi samotnými.2

Ďakovné obety

Zmienky o víťazných obetách, podobne ako pri iných typoch obiet, sú najčastejšie len krátkymi vsuvkami v dielach antických dejepiscov bez výraznejších detailov. Výnimkou by mohla byť situácia ohľadom „šialeného“ spartského kráľa Kleomena I. (515 – 491 pred Kr.), ktorý v roku 494 pred Kr. porazil Argejčanov. Po víťazstve sa totiž odobral do neďalekého

1 Ohľadom úcty k bohom v súkromnej i štátnej sfére uvažoval napr. Diodoros. Diodorus Siculus. Diodorus of Sicily in Twelve Volumes (ďalej Diod.) (ed. and transl. OLDFATHER, Charles Henry). Cambridge : Harvard University Press, 1989, Diod. 8. 15. 1-5. 2 Čo sa týka sľubov desiatku z koristi, resp. Plutarchovej narážky o „morálnosti“ takéhoto napĺňania Apolónovho chrámu, pozri: TOMPKINS, P. Daniel. Greek rituals in war. In Warfare in the Classical world (ed. by CAMPBELL, Brian and TRITLE, A. Lawrence). Oxford : Oxford University Press, 2013, s. 475, 478. ISBN 978-0-19-530465-7.

6 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Hérinho chrámu, vzdialeného asi 10 km od Argu, aby tam obetoval. Keď chcel vykonať obetu (thysia) na oltári (bomos) a tamojší kňaz (hiereus) mu v tom ako cudzincovi chcel zabrániť, nielenže ho nechal odvliecť heilótmi, ale dokonca ho vraj dal zbičovať. Takéto správanie bolo kruté, ba dokonca bezbožné, nehovoriac o tom, že tesne predtým nechal upá- liť porazených Argejčanov v posvätnom háji, kde títo hľadali útočisko. Po návrate do Sparty bol obvinený, že Argos nedobyl, pretože sa vraj nechal podplatiť. Jeho obrana spočívala v poukázaní na fakt, že splnil veštbu, keď sa zmocnil Argovho chrámu (v spomínanom po- svätnom háji) a nechcel napadnúť samotné mesto, bez potvrdenia obetných znamení. V tom si ale tak trochu odporoval, pretože podľa Herodota už predtým poslal väčšinu svojho vojska domov, takže na dobývanie mesta asi nijako intenzívne nemyslel. Pri obetovaní v Hérinom chráme vraj z pŕs bohyne vyšľahol plameň, čo bolo preň znamenie, že mesto nedobyje. Otázne je, prečo by za pozitívne znamenie (kalliereó) ohľadom dobytia mesta pokladal, ak by plameň vyšľahol z hlavy sochy, no Sparťanom to očividne stačilo a zbavili ho obvinenia.3 Ďalšiu výnimku predstavuje víťazstvo pri Platajách v roku 479 pred Kr. Podľa Plutarcha obetovali po bitke „víťaznú“ obetu (thysia) sfragitským nymfám z obecnej pokladnice prí- slušníci fýly Aiantis, ktorej členovia tvorili väčšinu z athénskych obetí tejto bitky. No pod- statná je najmä správa o spoločnej otázke víťazných Grékov do Delf ohľadom (ďakovnej) obety. Tamojší kňazi si pritom tiež prihriali svoju polievočku, pretože podľa nich si Apolón želal, aby postavili oltár Diovi Záchrancovi (Sotér), no obetovať na ňom mali až potom, čo uhasia všetky ohne poškvrnené barbarmi a prinesú si „čistý“ oheň práve z Delf. Táto obeta potom položila základy každoročných stretnutí zástupcov gréckych obcí a slávností spojených s obetami za padlých, ktoré sa vykonávali ešte v Plutarchových časoch v 2. stor.4 Na základe zmienky u Thukydida sa zdá, že túto obetu (thysia) Diovi priniesol spartský vojvodca Pausanias na agore priamo v Platajách.5 Podľa Plutarcha toho však Gréci za vojen s Peržanmi nasľubovali bohom obetovať podstatne viac, no v skutočnosti tieto obety nepriniesli. Ešte Perikles totiž, niekoľko desaťročí po Platajách, vo svojej neúspešnej vý- zve gréckym štátom na zorganizovanie spoločného kongresu spomína ako jeden z dôvodov stretnutia práve vyriešenie týchto nesplnených obetných sľubov (thysia).6 Podľa Xenofonta mali Athénčania podobný problém po víťazstve nad Peržanmi pri Marathóne. V prípade víťazstva totiž sľúbili obetovať bohyni Artemis toľko kôz, koľko nepriateľov zabijú. Keďže nemohli zohnať dostatočné množstvo zvierat, tak sa rozhodli obetovať jej päťsto kôz ročne, čo vraj praktizovali ešte v jeho časoch.7 S ďakovnými obetami sa spájali aj hostiny (pótos), ako to dokladá Plutarchos v správe o situácii po poslednom námornom víťazstve Syrakúzanov nad Athénčanami v roku 413 pred Kr.8 Po katastrofách na Sicílii a inde, v podstatne inej pozícii, obetovali vraj Athénčania hromadne bohom aj po správach o víťazstve svojho loďstva (na čele s „vyhnancom“

3 HERODOTUS. The Histories (ďalej Hdt.) (ed. and transl. Godley, Alfred Deniz). Cambridge: Harvard University Press, 1920, Hdt. 6. 80-82. VÍTEK, Tomáš. Věštení v Antickém Řecku I. Od věštců k losům. Praha : Herrmann & synové, 2011, s. 284. ISBN 978-80-87054-23-9. Spomínané znamenia mohli súvisieť s tým, že práve z (Diovej) hlavy sa mala zrodiť bohyňa Athéna, kým rana do pŕs sa tradične pokladala za smrteľnú. 4 Plutarch. Plutarch’s Lives (ďalej Plut. Arist. etc.) (ed. and transl. Perrin, Bernadotte). Cambridge : Harvard University Press, 1914, Plut. Arist. 11. Spomínané nymfy mali žiť v jaskyni Sfragidion na hore Kithairón. K tomu najnovšie: VÍTEK, Tomáš. Věštení v antickém Řecku IV. Mezi vodou a ohněm. Praha : Herrmann & synové, 2018, s. 24. ISBN 978-80-87054-57-4. VIDMAN, Ladislav. Od Olympu k Parteonu. Praha : Vyšehrad, 1986, s. 93. Slávnosti rozoberá napr. BECK, Hans. Ephebie – Ritual – Geschichte. Polisfest und historische Erinnerung im klassischen Griechenland. In H. Beck. And H.-U. Wiemer (eds.) Feiern und Erinnern: Geschichtsbilder im Spiegel antiker feste (Studien zur Alten Geschichte 12.). Berlin : Verlag Antike, 2009, s. 61-68. ISBN 3938032340. 5 THUCYDIDES. History of the Peloponnesian war (ďalej Thuc.) (ed. and transl. CRAWLEY, Richard). London : J.M. Dent, 1910. Thuc. 2. 71. 6 Plut. Per. 17. 7 Xenophon. Xenophon in Seven Volumes (ďalej Xen. Anab.) (ed. Brownson, Carleton L.). Cambridge : Harvard University Press, 1921. Xen. Anab. 3.2. Podľa Herodota malo v bitke padnúť 6 400 „barbarov“. Hdt. 6. 117. TOMPKINS, ref. 1, s. 479. 8 Plut. Nic. 26.

7 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Alkibiadom) v bitke pri Kyziku v roku 410 pred Kr. nad Sparťanmi.9 Príkladom poďakovania božstvu môže byť tiež situácia po zvrhnutí krutovlády tridsiatich tyranov v Athénach v roku 403 pred Kr., keď sa víťazní demokrati odobrali v ozbrojenom sprievode na Akropolu, kde vykonali obetu (thysia) na poctu bohyne Athény.10 Osobitým typom poďakovania mohla byť v prípade námorných bitiek obeta lode (naún anatithémi) bohu mora Poseidónovi. Urobili tak napr. Athénčania i Peloponézania po stretoch pri Naupakte v rokoch 428 – 427 pred Kr.11 U Xenofonta nájdeme tiež sľub vykonania obety (thysia). Počas jeho reči k vojsku ohľadom rozhodovania o návrate gréckych žoldnierov v službách Kýra Mladšieho z Perzie po bitke pri Kúnaxach (401 pred Kr.) mal ktosi kýchnuť. Na toto pozitívne znamenie sa vojaci pomodlili a Xenofon následne navrhol, aby zložili sľub obety Diovi Záchrancovi (Sotér) a iným bohom, akonáhle sa dostanú do nejakej spriatelenej krajiny, z dosahu Peržanov, čo všetci schválili. Tento sľub potom splnili, len čo sa dostali k Čiernemu moru do Trapezuntu. Tam vykonali obety Diovi za záchranu, Héraklovi za šťastné vedenie a tiež ostatným bohom. Usporiadali aj gymnastické preteky, kde okrem zvyčajného behu figurovalo i zápasenie vo voľnom štýle, boxe, pankratiu, ale tiež preteky na koňoch.12 Ďakovnú obetu v podaní Xenofonta nájdeme aj na konci jeho Anabázy. Nectí ho síce, že išlo o lúpežnú akciu na účet bohatého Peržana Asidata, no očividne mal za čo ďakovať, keďže išlo už o pokus číslo dva a z pôvodnej koristi, pokiaľ teda nefabuloval, mu vraj nezostalo takmer nič.13 Svoje rituálne skúsenosti mohol Xenofon neskôr zúročiť aj vo svojom didaktickom spise o Kýrovej výchove. Uvádza totiž, že po víťazstve je potrebné priniesť bohom dary z koristi a vojaci samotní mali tiež vykonať bohom obetu formou uliatia a zaspievať víťaznú pieseň (paján). Omnoho veľkolepejšiu obetu potom opisuje pri Kýrovom víťaznom sprievode v uliciach Babylonu, pri ktorom nechal Diovi spáliť celé býky a Héliovi celé kone. Následne sa uskutočnili aj preteky, pričom víťazom podaroval býky na obetu, aj k hostine. Pri návrate do Perzie zasa tento predstaviteľ Xenofontovho ideálneho vládcu hnal toľko obetných zvierat, aby vystačili všetkým Peržanom k obetám i na hostinu.14 Po katastrofe pri Leuktrách dokázali ešte Sparťania poraziť Arkáďanov, čo bola psychologicky záchranná brzda v rade katastrof, a nielen starý kráľ Agesilaos II. (398 – 360 pred Kr.), ale aj úradníci a dav starcov a žien vítali pred mestom víťazné oddiely jeho syna a ná- stupcu Archidama (III.) a ďakovali bohom. Podľa Plutarcha to však skôr svedčilo o slabosti Sparty, pretože predtým vraj po víťazstvách v meste neprinášali bohom žiadne ďakovné obety (thysia), okrem kohúta.15 Ďakovné obety sa však vzdávali, napr. v Athénach, aj po nejakej pozitívnej správe. Takou, aspoň pre Demosthena, bola v roku 336 pred Kr. správa o zavraždení Filipa II. Macedónskeho.16 Podobne konali Athénčania, „spití nádejami“ aj po smrti jeho syna Alexandra počas tzv. Lamijskej vojny (323 – 322 pred Kr.), keď po správach

9 Diod. 13. 52. 1. 10 Xenophon. Xenophon in Seven Volumes (ďalej Xen. Hell.) (ed. Brownson, Carleton L.). Cambridge : Harvard University Press, 1921. Xen. Hell. 2.4.39. 11 Išlo o zajaté lode, neuvádza sa však či došlo k ich zapáleniu, či len k potopeniu. Thuc. 2. 71, 84.4. 12 Xen. Anab. 3. 2.9, 4. 8. K symbolu kýchnutia pozri: Vítek, Tomáš. Věštení v Antickém Řecku II. Tělo a sny. Praha : Herrmann & synové, 2013, s. 172-173. ISBN 978-80-87054-34-5. 13 Xen. Anab. 7. 8. 14 Pri tomto výpočte postupu „ideálneho“ vládcu sa nemožno ubrániť dojmu, akoby tu Xenofon len predznamenával neskorší triumf Alexandra Veľkého práve v Babylone. Xenophon. Xenophon in Seven Volumes (ďalej Xen. Cyrop.) (ed. by Miller, Walter). Cambridge : Harvard University Press, 1914, Xen. Cyrop. 4. 1, 8. 3, 5. Arrianos uvádza, že pred Issom venoval vraj Alexander spomienku Xenofontovej Anabáze, takže jeho dielo by mohol reflektovať aj v iných prípadoch. Arrian. Anabasis Alexandri (ďalej Arr. An.). Ed. by Roos, Antoon Gerard. Leipzig : in aedibus B. G. Teubneri, 1907, Arr. An. 2. 7. 15 Plut. Ages. 33.4. 16 Plutarchos kritizoval Demosthenov postoj, keďže sa túto správu dozvedel skôr a tváril sa, že mal nejaký, pre Athény pozitívny sen. Plut. Dem. 22. K daným klebetám pozri napr. HABAJ, Michal – HŘÍBAL, František. Alexander Veľký. Bratislava : Perfekt, 2018, s. 43-44. ISBN 978-80-8046-900-9.

8 VOJENSKÁ HISTÓRIA o víťazstve athénskeho vojvodcu Leosthena nad macedónskym správcom Antipatrom tiež usporadúvali slávnosti a ďakovné obety bohom.17 Pravdepodobne najviac zmienok o ďakovných obetách sa však viaže k ťaženiu Alexandra Veľkého. Podľa Arriana hneď na začiatku vlády, počas výpravy na Balkán, vykonal na brehu Dunaja ďakovné obety Diovi Záchrancovi (Sotérios), Héraklovi, ako aj samotnej rieke, po zničení nejakého gétskeho hradiska. Veľkolepejšie oslávil o niečo neskôr v roku 334 pred Kr. pokorenie gréckych vzbúrencov a zničenie Théb. Po návrate do hlavného mesta Aigai totiž nielenže obetoval Diovi Olympskému, ale usporiadal aj olympijské hry.18 Čo sa týka samotného ťaženia proti Perzii, príležitostí na ďakovné obety bolo viac než dosť. Zvláštne je, že po bitke pri Isse sa zmieňuje o obetovaní bohom len Diodoros, aj to len v kratučkej sprá- ve.19 Po dobytí Tyru v roku 332 pred Kr. už priniesol Alexander veľkolepú obetu Héraklovi, no usporiadal aj slávnostný sprievod vojska, gymnastické preteky a beh s pochodňami.20 Po- dobne aj po bitke pri Gaugamelách zorganizoval veľkolepé ďakovné obety bohom a svojim priateľom rozdával bohatstvá plnými priehrštiami.21 Arrianos síce nespomína žiadne obety po Gaugamelách, no uvádza obetu Bélovi (Mardukovi) v Babylone, podľa návodu tamojších kňazov, čo môžeme pokladať za príklad jeho prispôsobovania sa orientálnym zvyklostiam. Iné, tradičné obety, ako i pochodňový beh a gymnastické preteky usporiadal aj v Súzach a nákladné obety bohom zorganizoval, spoločne s hrami, nehovoriac o opulentnej hostine pre priateľov, aj v Perzepole.22 V Indii, po víťazstve nad kráľom Porom na rieke Hydaspes (Dželam v Pandžábe) v roku 326 pred Kr., tiež usporiadal obvyklé obety za víťazstvo, po ktorých nasledovali aj gymnastické a jazdecké preteky. Nad tým všetkým však vyčnievali ďakovné obety prinesené na najvýchodnejšom bode Alexandrovho ťaženia v Indii na rieke Hyfasis (Satladž alebo Bjás). Dozvedáme sa o postavení dvanástich oltárov „vysokých ako najvyššie veže“. Obety priniesol podľa „ustáleného spôsobu“, pričom ich, už tradične, spre- vádzali i preteky gymnastické a jazdecké.23 Zvláštne potom pôsobí správa, že Alexander usporiadal ďakovné obety, ako aj múzické a gymnastické preteky za víťazstvo nad Indmi, vrátane vyviaznutia z Gedrózie, počas návratu do Babylonu, až na území Karmánie v ju- hovýchodnom Iráne.24 Len výnimočne potom počujeme o ďakovných obetách diadochov. Jednou z mála zmienok je tá o obetovaní bohom a oslave Ptolemaia I., keď sa dozvedel o stiahnutí sa svojho hlavného konkurenta Antigona Jednookého spred brán Egypta na konci roka 306 pred Kr.25 Tiež Pyrrhos po dobytí Eryxu, najmocnejšej kartáginskej pevnosti na Sicílii v roku 277 pred Kr., priniesol Héraklovi bohaté ďakovné obety (thysia) a usporiadal hry (agón), tak, ako pred útokom verejne prisľúbil.26 Podobne aj macedónsky kráľ Filip V. v roku 218 pred Kr. po vpáde do Aitólie na spiatočnej ceste a po odrazení nepriateľov usporiadal ďakovnú obetu a zorganizoval hostinu pre svojich veliteľov.27 Treba ešte dodať, že rovnako ako vypovedanie vojny, tak i jej ukončenie v podobe mierovej zmluvy bolo náboženským aktom, s obetami božstvám, rovnako ako i v prípade uzavre- tia spojeneckej zmluvy. Na rozdiel od Orientu však nevidíme odvolávky na tresty bohov v prípade nedodržania dohody. Božský patronát možno vidieť vo verejnom vystavení textu dohody, ako to bolo ohľadom mierovej zmluvy medzi Spartou a Athénami v roku 421 pred

17 Plut. Phoc. 23. 18 Arr. An. 1. 4, 11. 19 Diod. 17. 40. 1. 20 Arr. An. 2. 24, Diod. 17, 46. 6. 21 Plut. Alex. 34. 22 Arr. An. 3. 16. V Perzepole mal navyše zapáliť slávny palác perzských kráľov. Diod. 17. 72. 1-4. 23 Arr. An. 5. 20, 5. 29. Podľa Diodora to bola obeta pre Hélia, ktorý mu mal pomôcť dobyť východ. Diod. 17. 89. 3. 24 Arr. An. 6. 28. 25 Diod. 20. 76. 6. 26 Plut. Pyrrh. 22.5. 27 Polybius. Histories (ďalej Plb.) (ed. and transl. Shuckburgh, Evelyn). London : Macmillan, 1889. Plb. 5. 14, 8.

9 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Kr. Podstatnou bola najmä klauzula o postavení pamätných stél (s textom zmluvy) v Olym- pii, Delfách, na Isthme, v Athénach, v Sparte a Amyklách. Rovnako i následná spojenecká zmluva medzi oboma rivalmi im ukladala povinnosť postaviť stély (stélai) v Sparte, blízko Apolónovho chrámu v Amyklách a druhú v Athénach pri Parthenóne na Akropole.28

Tropaiá

Osobitým ritualizovaným prejavom a symbolom víťazstva par excellence bolo vybudovanie víťazného pamätníka, tzv. tropaia priamo na bojisku. Išlo v podstate o vybudovanie konštrukcie, prípadne to mohol byť aj strom, na ktorý sa nakládla zbroj porazených, vrátane brnení, štítov a samotných zbraní. Takto „na najkrajšie a najvyššie stromy“ po víťazstve nad Athénčanmi pri rieke Asinare v roku 413 pred Kr. rozvešali Syrakúzania ukoristenú zbroj (panoplia) porazených.29 Tieto trofejné pripomienky víťazstva predstavovali nedotknuteľné pamätníky, okrem jednej výnimky totiž nepočujeme nič o ich odstraňovaní, až kým sa v podstate samé časom nerozpadli.30 Podarilo sa nám naraziť len na jeden priamy doklad zničenia tropaia. Malo sa tak stať v roku 412 pred Kr., keď athénsky výsadok porazil menší nepriateľský oddiel pri vzbúrenom Miléte. Po troch dňoch sa víťazi opäť vylodili a postavili tropaion. Miléťania ho však podľa Thukydida zbúrali, pričom zámienkou bola skutočnosť, že ho Athénčania nepostavili na ovládnutom (kratos) území. Thukydides to nijako neko- mentuje, no ak sa tak naozaj stalo, jeho zničenie možno pokladať buď za spontánny prejav odporu voči bývalým vládcom alebo o snahu bagatelizovať drobné víťazstvo nepriateľa. Výhovorka, že ho nepostavili na „vlastnom“ území, je však vágna, vzhľadom na fakt, že nepočujeme o ničom podobnom a to Gréci stavali tropaiá v podstate „kdekoľvek“.31 Zmienok o tropaiách, najmä u Thukydida a Xenofonta, je veľké množstvo, no zvyčaj- ne sa obmedzujú len na stručnú správu o postavení samotného pamätníka, či o zaspievaní pajánu. Občas sa však vyskytli zaujímavé okolnosti, ktoré autorom stáli za zaznamenanie. Takými bola aj situácia po nerozhodnom strete medzi Athénčanmi a Korinťanmi pri Mega- re asi roku 460 pred Kr. Ani jedna strana si nepripisovala víťazstvo, no keďže Korinťania odtiahli domov, Athénčania postavili tropaion. Až dodatočne (o dvanásť dní) sa na bojisko vrátili aj Korinťania, aby postavili svoj pomník. Boli však napadnutí, vojaci stavajúci tropaion pobití a ostatní porazení v boji. Thukydides zdôvodňuje postavenie tropaia tým, že Athénčania mali akú-takú prevahu na bojisku, no primárnym je tu najskôr stiahnutie sa Ko- rinťanov. Tí sa vrátili až po obvineniach zo zbabelosti doma od „starších“ a po prípravách. Tak či onak tu vyvstáva otázka prestíže, ktorej sa dostalo dvakrát práve Athénčanom.32 Pamätník (tropaion) na bitku pri Koronei z roku 447 pred Kr., v ktorej Boioťania porazili Athénčanov, stál ešte o pol storočia neskôr pred chrámom Athény Itómskej (Itónia).33 Že zbroj porazených nemusela byť vždy anonymná, dokladá Thukydides pri opise bojov na ostrove Sfaktérii medzi Sparťanmi a Athénčanmi k roku 425 pred Kr. Pri pokuse o výsadok bol totiž zranený spartský vojvodca Brasidas a jeho štít (aspis) sa z lode zošmykol do mora. Keďže ho však vraj vyplavilo na breh, použili ho Athénčania pri stavbe tropaia na počesť svojho víťazstva.34 Po bitke pri Koronei z roku 394 pred Kr., medzi koalíciami Sparťanov

28 Thuc. 5.23.5. (DE COULANGES, Fustel. Antická obec. Praha : Sofis, 1998, s. 210-212. ISBN 80-902439-7-5. 29 Plut. Nic. 27. Nováková, Lucia – Šályová, Romana. Marking the victory in ancient Greece: some remarks on Classical trophy monuments. In Iliria International Review 9 (2019), s. 191-201. 30 TOMPKINS, ref. 2. s. 477. 31 Thuc. 8. 24. 32 Thuc. 1.105. Niekedy tropaiá postavili obe strany, ako to urobili Syrakúzania po víťazstve v námornej bitke nad Athénčanmi v roku 413 pred Kr., ale aj Athénčania, pretože ich spojenci Etruskovia odrazili útok nepriateľa na pevnine. Thuc. 7. 54. HABAJ, Michal. Antické Grécko na ceste k najväčšej vojne svojich dejín. In HABAJ, Michal a kolektív. Sparta vs. Athény: dejiny Peloponézskej vojny. Trnava : UCM, 2017, s. 30. ISBN 978-80-8105-855-4. 33 Plut. Ages. 19.2. 34 Thuc. 4. 12.

10 VOJENSKÁ HISTÓRIA a Thébanov, ktorá dopadla viac-menej nerozhodne, si na druhý deň spartský kráľ Agesilaos prisvojil víťazstvo v snahe zistiť, či sa dá nepriateľ ešte do boja. Rozkázal totiž, aby sa vojaci ovenčili, hudobníci hrali a nechal tiež postaviť tropaion. Thébania následne poslali vyjed- návača so žiadosťou, aby mohli pochovať mŕtvych, čím prakticky uznali svoju porážku.35 Pokiaľ môžeme veriť Plutarchovi, Gréci po víťazstve nad kartáginskou armádou po bitke pri rieke Krimissos v roku 339 pred Kr. postavili víťazné znamenie až na tretí deň po boji, kvôli množstvu inej koristi. Podľa neho bol stan gréckeho vojvodcu Timoleonta obkolesený hromadami zbraní, medzi ktorými malo vynikať tisíc kusov pancierov a vraj až 10 000 ští- tov. No okrem tropaia sa viaceré z nich dostali ak o votívne dary aj do gréckych chrámov, napr. aj v Timoleontovom Korinte.36 Ak možno dôverovať Pausániovým informáciám, tak jednou z mála zmienok o zachovalom tropaiu je jeho údaj vzťahujúci sa k juholakónskej lokalite na vrchu Asia pri meste Lás. Mali ho tam pred hradbami postaviť Sparťania po víťaz- stve nad nejakým oddielom Filipa II., plieniacim pobrežné oblasti niekedy na rozhraní rokov 338 – 337 pred Kr. Ak by to tak bolo, išlo by o tropaion existujúce takmer pol tisícročia.37

Pochovávanie padlých

Pri pochovávaní padlých po boji boli vzorom, okrem archaických tradícií, najmä homér- ske eposy, kde sa stretávame s kremáciou. Vidíme dokonca i pochovávanie padlých nepria- teľov v zbroji a navŕšenie pohrebnej mohyly.38 Najlepším príkladom je opis Patroklovho pohrebu so všetkými náležitosťami. A tak vidíme nielen bohatú pohrebnú hostinu, výrub stromov na pohrebnú hranicu a ich dopravu na miesto, slávnostný sprievod s telom, vybudovanie samotnej hranice, porážku množstva obetných zvierat ako aj iné obetné dary v podobe amfor s medom a tukom, resp. aj telá koní (a dokonca i dvanásť tiel zabitých mla- dých Trójanov). Okrem žiaľu nad mŕtvym sa spomína i uhasenie zvyškov hranice vínom, pozbieranie kostí padlého a ich pochovanie v (zlatej) urne do okrúhlej hrobky obkolesenej kamenným základom s navŕšenou hlinenou mohylou (tymbos).39 Zmienky o pochovávaní padlých po bitkách sú zaznamenané v dielach dejepiscov skôr stručne a iba niekoľko z nich si vyslúžilo bližší opis.40 Ani v prípade slávnych bitiek z čias perzských vojen na tom nie sme omnoho lepšie. Herodotos síce spomína 192 padlých Athénčanov (Maratonomachoi) v bitke pri Maratóne (490 pred Kr.), ale o spôsobe ich pochovania neuvádza nič. V tomto smere je však nápomocná archeológia a skutočnosť, že mohyla (soros) navŕšená nad ich spopolnenými pozostatkami sa zachovala dodnes. Svojou jednoduchou formou, s výškou do 12 m a priemerom 50 m stojí nielen na rozhraní archaického a klasického obdobia, ale aj na pomedzí starého aristokratického sveta a sveta demokracie. Nový athénsky demokratický režim totiž použil staršie aristokratické symboly, ktoré si prispôsobil svojim potrebám. Ma- ratónska mohyla sa tak stala aj politickým „manifestom“ poukazujúcim práve na kolektívnu identitu. Zároveň odkazuje na hrdinov homérskych eposov (Patrokla a Hektora), ktorých tiež spopolnili a nad ich ostatkami postavili mohyly. Tak aj pre padlých v historických ča- soch malo byť cťou skončiť s rovnakými poctami. V archaickej a ranej klasickej dobe bolo

35 Plut. Ages. 19. 36 Plut. Tim. 29. 37 Pred hradbami mala stáť aj socha Hérakla. Pausanias. Pausanias Description of Greece (ďalej Paus.) (ed. and transl. Jones, William Henry Samuel; OMEROD, Henry Arderne). Cambridge : Harvard University Press, 1918, Paus. 3. 24. 6. HRICA, Juraj. Alexander a Sparta. In HABAJ, Michal a kolektív. Alexander Veľký. Trnava : UCM v Trnave, 2015, s. 109. ISBN 978-80-8105-726-7. 38 Homeros. Iliad. (ďalej Hom.Il.) (ed. and transl. Murray, Augustus Taber). Cambridge : Harvard University Press, 1924, Hom. Il. 7. 421-428, 6. 417-419. 39 Hom.Il.23.30-257. Zvyšná, no rozsiahlejšia časť spevu, je venovaná opisu pohrebných hier na oslavu mŕtveho. 40 Pohreb a s ním spojené zvyklosti predstavujú rozsiahly konglomerát informácií, ktorý tu ale pre krátkosť príspevku nebudeme bližšie rozoberať. Stručne pozri napr.: MYSZKOWSKA-KASZUBA, Magdalena. Obrzędy pogrzebowe w Grecji archaicznej i klasycznej. In SAMAI I. (2016), s. 7-28.

11 VOJENSKÁ HISTÓRIA teda pochovávanie na bojisku bežnou praxou.41 Napr. obete bitky pri Thermopylách neboli (kvôli porážke) pochované hneď, no ich dodatočne postavený pamätník na mieste boja s polyandriom, teda spoločným hrobom (demósion séma) a stĺpmi s nápismi, hlásajúcimi, okrem iného, oddanosť Sparťanov svojim zákonom až na smrť, patril k najslávnejším vôbec. Tieto nápisy oslavovali aj ostatných padlých Grékov, ale osobité štvorveršie malo uchovať tiež pamiatku padlého veštca (mantis) Megistia:

„... veštca, čo s istotou vedel, že sa blíži záhuba hrozná, predsa Sparťanov vodcu opustiť nemohol tam.“42

Poézia bola teda vhodným médiom zaznamenávajúcim nejaký úspech, podobne ako ar- chitektúra, maľba či sochárstvo. Takže aj verše na pamätníku, či óda na víťaza hier, alebo za padlými šírili slávu jedinca do sveta. Po Platajách mohli Gréci pochovať svojich mŕtvych priamo po boji, pričom tak urobili oddelene, podľa „kmeňov“. Nech už Herodotom uvádzané počty boli akokoľvek podhodno- tené, podľa neho všetci pochovali svojich padlých do spoločných hrobov, menovite pritom spomína Tegejčanov, Athénčanov, Megarčanov a Fliúnťanov. Iba Sparťania vraj pochovali svojich padlých do troch hrobov a to osobitne mladých, ostatných a heilótov.43 Naše informácie ohľadom pochovávania padlých v nasledujúcich obdobiach sú značne torzovité. Zdá sa však, že popri pochovávaní priamo na bojisku sa uplatňuje tiež, podľa okolností, aj odvoz telesných pozostatkov do domovského mesta, či pochovanie (v prípa- de porážky) mimo bojiska i mimo domova. Čo sa týka samotných zvyklostí, musíme, samozrejme, rozlišovať medzi víťazom a porazeným. Po postavení víťazného pomníka malo v ideálnom prípade nasledovať pochovanie padlých. V rámci vojenských pravidiel či zvyk- lostí to bola v podstate povinnosť oboch strán konfliktu a hoci napr. postaviť tropaion a vy- hlásiť sa za víťaza mohli niekedy obe strany, v prípade pochovania svojich mŕtvych sa najmarkantnejšie ukázal výsledok boja. Porazená strana, teda tá, ktorá nezostala na bojisku, totiž musela prostredníctvom hlásateľov požiadať víťaza o možnosť pochovať svojich (už orabovaných) padlých, čím vlastne formálne uznala vlastnú porážku.44 Všetko teda záviselo od výsledku bitky, prípadne od vzdialenosti bojiska. Tak Athénčania postavili spoločný náhrobok (stéle) svojim padlým doma po porážke pri Tanagre v Boiothii v roku 457 pred Kr., pričom pred ním stál ešte v Pausániových časoch stĺp s vyobrazením dvoch bojujúcich jazdcov Melanópa a Makartata. Po inej porážke pri Efeze počas peloponézskej vojny v roku 409 pred Kr. dohodli prímerie, počas ktorého prevzali od víťazov svojich padlých. Týchto však previezli na svoju blízku základňu v Notiu, kde ich následne pochovali.45 Pochovanie mali na starosti v prvom rade velitelia vojsk, hoci vidíme, že sa toho mohli ujať aj samotní príbuzní, ak boli v dosahu miesta bitky. To sa stalo napr. po víťazstve athén- skych vyhnancov vedenými Trasybulom v jednej zo zrážok nad oddielom vlády tridsiatich tyranov v blízkosti Athén.46 Podľa Thukydidovej zmienky ohľadom pohrebných obradov v slávnej Periklovej reči na padlých v prvom roku peloponézskej vojny by sa však mohlo

41 WHITLEY, James. The Monuments That Stood before Marathon: Tomb Cult and Hero Cult in Archaic Attica. In American Journal of Archaeology, Vol. 98, No. 2 (Apr., 1994). s. 213, 215, 228-230. Príkladom takéhoto pochovania by mala byť mohyla Athénčanov, ktorí padli v roku 506 pred Kr., priamo na bojisku pri rieke Eurípos na Euboi. 42 Nápismi podľa Herodota poctili padlých amfiktyoni, len nápis pre Megistia mal zložiť básnik Simonides. Hdt. 7. 228. Prepis veršov z prekladu Júlia Špaňára. Strabo. Geography (ďalej Strab.) (ed. and transl. by Jones, Horace Leonard). Cambridge : Harvard University Press, 1924, Strab. 9.4.16, Diod. 11. 33. 2. 43 Hdt. 9. 70-71, 85. 44 Väčšina správ je len stručným zakončením opisov bojov, bez výraznejších detailov. Pozri napr. Thuc. 2.79, 3. 7, 110. Podobne aj: Xen. Hell. 4. 3, 6. 2. 45 Paus. 1. 29.6. K Notiu pozri: Xen. Hell. 1.2. 46 Xen. Hell. 2.4.

12 VOJENSKÁ HISTÓRIA zdať, že Athénčania pochovávali „všetkých“ svojich padlých na obecnom cintoríne, s vý- nimkou tých, čo padli pri Maratóne. To by znamenalo odvoz tiel, či ich pozostatkov, aj zo vzdialenejších bojísk, hoci tomu odporuje napr. aj predošlá informácia ohľadom Notia. Čo však približuje pohrebné zvyklosti, je skutočnosť vystavenia a pochovávanie kostí padlých osobitne, podľa fýl (miesta bydliska). Osobitú a prázdnu rakvu (kliné kené) mali pritom vyhradenú pre nezvestných, ktorých telá sa nenašli.47 Z archeologických dokladov je známe množstvo náhrobných stél, ktoré slúžili na označenie prázdneho hrobu. Jednalo sa často o obete námorných bitiek. Z tohto pohľadu je potom zaujímavá ďalšia, hoci nie úplne jasná Thukydidova správa, opisujúca situáciu po víťazstve athénskeho výsadku vedeného Nikiom nad časťou korintského vojska na Isthme z roku 425 pred Kr. Athénčania totiž po ústupe porazených „začali sťahovať z padlých nepriateľov zbroj, pochovávať mŕtvoly a stavať tropaion“. Po príchode zvyšných korintských oddielov sa však stiahli k lodiam aj s korisťou (lafyra) a mŕtvolami (vlastných) padlých, okrem dvoch, ktorých nevedeli nájsť. Následne sa preplavili na blízke ostrovy a poslali hlásateľa vyjednávať o prímerí, aby mohli pozbierať mŕtvoly a tých, čo tam nechali. Padlých Athénčanov malo byť menej než 50, kým Korinťa- nov 212. To by potvrdzovalo prax odvozu padlých domov do Athén, hoci sa tu stretávame s viacerými rozpormi. V prvom rade je to otázka, koho vlastne pochovávali víťazi na bojisku, ak sa stiahli k lodiam, ako predpokladáme s vlastnými padlými? Podobne sa tiež môže- me pýtať, či sa snažili uzavrieť prímerie iba kvôli nájdeniu spomínaných dvoch vlastných padlých, resp. koho zanechali na pevnine? Najzvláštnejšie však je, že athénska výprava sa nevrátila domov hneď, ale až potom, čo vyplienila pobrežné oblasti Peloponézu po Epi- dauros. Môžeme teda len predpokladať, že telá odviezli priamo do Athén, pretože nemáme správu o ich pochovaní niekde inde a „vláčiť“ ich so sebou ešte pár týždňov by bolo nelo- gické.48 Situáciu neskôr ozrejmil Plutarchos. Athénskym veliteľom bol totiž Nikias, ktorého môžeme pokladať ako za zbožného, tak i poverčivého. Práve on totiž, po zistení, že na bojisku nechali nepochovaných dvoch vlastných mužov, zastavil loďstvo a poslal hlásateľa so žiadosťou o ich pochovanie. Hoci ináč kritizuje Nikiovo počínanie, predsa len kvituje jeho postoj, pri ktorom bol ochotný skôr obetovať víťazstvo a slávu, než by zanedbal posledné pocty, hoci len dvom spoluobčanom.49 Tak či onak môžeme predpokladať, že ak to bolo možné, snažili sa, minimálne to platí o Athénčanoch, dopraviť svojich padlých domov. No nie vždy sa museli strany konfliktu zhod- núť v otázke prímeria a vydania padlých. V bitke pri Deliu v roku 424 pred Kr. porazili Boio- ťania Athénčanov na svojom území (v pohraničí), postavili teda tropaion, pozbierali mŕtvoly (svojich) padlých a odňali výstroj a výzbroj padlým nepriateľom. Athénsky hlásateľ sa mal, po upozornení, že nedosiahne prímerie a vydanie tiel, pokiaľ sa Athénčania nestiahnu z Delia, vrátiť domov. Vyjednávania, či skôr vzájomné obvinenia, potom trvali niekoľko dní, no až po dobytí Delia sedemnásť dní po bitke dostali Athénčania telá svojich krajanov naspäť.50 V prí- pade porážky vo vzdialenejšej cudzine a veľkého počtu obetí to už také jednoduché nebolo. Šesťsto padlých Athénčanov, ktorých telá po prehratej bitke pri Amfipole v roku 424 pred Kr. pochovali preživší niekde na mieste a potom odplávali domov, dokladá snahu postarať sa o veci posledné aj v cudzine.51 Aj v prípade víťazstva v blízkosti vlastného územia nemuselo dôjsť k pochovaniu priamo na bojisku. Tak po víťazstve Sparťanov nad Argejčanmi (vrátane spojencov) v bitke pri Mantinei v roku 418 pred Kr. svojich mŕtvych dopravili víťazi do blízkej Tegey a až tam ich pochovali. Podstatným tu bolo pre Sparťanov nepriateľstvo Mantinejčanov a spojenectvo Tegey, ktoré rozhodlo o lokalite posledného odpočinku ich padlých.52 47 Thuc. 2.34. 48 Thuc. 4.42-45. 49 Plut. Nic. 6. 50 Thuc. 4.97-101. 51 Thuc. 5.11. 52Thuc. 5.74.

13 VOJENSKÁ HISTÓRIA

K sicílskej výprave Athénčanov v rokoch 415 – 413 pred Kr. sa tiež viaže niekoľko zmienok k našej problematike. Hneď po prvej zrážke pred Syrakúzami a víťazstve Athénčanov uvádza Thukydides, že víťazi svojich asi päťdesiat padlých spálili na hranici (pyré), zostali na bojisku a následne vydali po dohode o prímerí (asi 260) padlých Syrakúzanom.53 Ex- trémnym prípadom, ktorý nemá obdobu, je potom situácia po poslednom neúspešnom pokuse athénskeho loďstva o únik spred Syrakúz o dva roky neskôr. O katastrofálnej situácii Athénčanov svedčí aj to, že po porážke svojho loďstva boli takí demoralizovaní, že sa nielen nepokúšali zbierať trosky lodí a mŕtvoly, ale ani vyjednávať o vydaní padlých. Všeobecná demoralizácia sa prejavila aj v tom, že pri úniku pozemných síl zanechali svojich mŕtvych nepochovaných a v tábore aj množstvo zranených. Ak tu nemáme dočinenia s preháňaním, ktoré má doložiť zúfalú situáciu Athénčanov, tak by išlo o jeden z mála príkladov zámernej, hoci vynútenej ignorácie pohrebných zvyklostí. No vzhľadom na totálnu likvidáciu athén- skej expedičnej armády nepočujeme nič o výčitkách, ktoré by pranierovali toto „zanedbanie“ posledných pôct.54 Že táto povinnosť postarať sa o svojich mŕtvych bola podstatná, svedčí najmä známy osud athénskych veliteľov po námornej bitke pri Arginúskych ostrovoch v roku 406 pred Kr., v ktorej athénska flotila porazila tú spartskú. Víťazstvo bola jedna vec, no „zanedbanie“ záchrany vlastných stroskotancov a pochovania mŕtvych im prinieslo proces, v ktorom od- súdili a popravili šiestich prítomných z ôsmich veliteľov. Poľahčujúcou okolnosťou nebolo ani samotné víťazstvo, ani búrka, ktorá znemožnila záchranu stroskotancov. Vplyv na tento, pre nás nepredstaviteľný výsledok, mali skôr boje v rámci domácej politickej scény, a hoci to občania čoskoro oľutovali, nič to nemení na „zvláštnosti“ athénskeho demokratického systému, ktorý sa často zbavoval aj svojich najschopnejších predstaviteľov.55 Podobná otáz- ka rezonovala len o rok-dva skôr aj na Sicílii. Syrakúzsky politik a vojvodca Hermokrates, ktorý mal značný podiel na porážke Athénčanov na Sicílii v roku 413 pred Kr., no ktorý sa po víťazstve demokratov v rodnom meste dostal do exilu, sa totiž na svoj návrat v roku 407 pred Kr. pokúsil využiť práve túto „kartu“. Nechal doviezť do Syrakúz kosti padlých spoluobčanov zo zničenej Himéry, ktorú r. 409 pred Kr. dobyli Kartáginci. Jeho pokus už tak celkom nevyšiel. Pozostatky síce občania slávnostne pochovali, a dokonca poslali do vyhnanstva, i jeho oponenta Diokla, ktorý mal na svedomí ponechanie tiel v Himére, no Hermokrata samotného už do mesta nepovolali. Jeho následný pokus o prevrat a smrť v po- uličných bojoch im dal v podstate za pravdu.56 Vo väčšine prípadov mali síce obe strany po bitke dostatok času postarať sa o svojich padlých, no boli aj výnimky, keď na to nebol priestor a posledné pocty boli skôr provizórne. Príklady nachádzame aj v Xenofontovej Anabáze, keď na území Karduchov (Kurdov) vymenili Gréci po zrážkach svojho domorodého sprievodcu za vlastných padlých a „podľa možností im preukázali všetky pocty, aké prislúchali statočným mužom“ (andres agathoi).57 Ešte výraznejšie sa toto „provizórium“ prejavilo na konci púte Grékov naspäť do vlasti, na území Bithýnie. Časti oddielov tam zatrhli plienenie tamojší Tráci a Peržania, pričom Gréci utrpeli značné straty. Keďže padli, ako to vyplýva z kontextu, najmä na úteku, ich telá nachádzali Xenofontove oddiely na rozsiahlom území. Tak ich pochovávali, či už preto, že telá boli (po piatich dňoch) v rozklade a nedali sa prenášať alebo kvôli hrozbe ďalších útokov, „tam kde každý padol“, resp. len tých, ktorí ležali pozdĺž trasy pochodu. Tým, ktorých nenašli, však postavili aspoň symbolický „veľký“ kenotaf (kenotáfion) ozdobený vencami. Xenofon sa vždy staval do roly toho, kto si ctil náboženské zvyklosti, 53 Thuc. 6. 71. 54 Thuc. 7. 72, 75. Podobne tiež: Plut. Nic. 25. 55 Xen. Hell. 1.6-7. NÝVLT, Pavel. Dekelejská vojna. In HABAJ, Michal a kolektív. Sparta vs. Athény: dejiny Peloponézskej vojny, s. 164-165. 56 Diod. 13. 61.6, 13. 75. 2-8. 57 Xen. Anab. 4.2.23.

14 VOJENSKÁ HISTÓRIA takže môžeme uznať, že ako veliteľ urobil za daných okolností maximum, hoci neniesol podiel na daných stratách.58 Podobný prípad ako athénskych veliteľov, len s iným koncom, postretol aj spartského kráľa Pausania (446 – 428 a 409 – 394 pred Kr.). Keď totiž spartský „predvoj“ na čele s vojvod- com Lýsandrom zaútočil predčasne na Thébanov a utrpel v roku 395 pred Kr. porážku pod hradbami mesta Haliartos v Boiotii, pričom padol aj sám Lýsandros, slávny víťaz od Aigos- potamoi, kráľ, ktorý dorazil na bojisko neskôr, sa neodvážil zviesť bitku a radšej v neistej situácii zvolil prímerie. Jedným z dôvodov bola aj snaha získať naspäť Lýsandrovo telo a os- tatných padlých. Podstatné bolo, že ich telá ležali pod hradbami mesta, takže aj v prípade víťazstva, by ich získanie bolo náročné. Tvárou v tvár vlastnému oslabeniu a silnej pozícii Thébanov sa teda rozhodol prevziať telá počas prímeria. Thébania ich ale boli ochotní vydať len ak odtiahnu z krajiny, s čím Pausanias súhlasil. V Sparte ho však za to odsúdili. Jedným z dôvodov bola práve i skutočnosť, že dal pozbierať mŕtvych za prímerie a nepokúsil sa ich, v súlade so spartskými tradíciami, získať víťaznou bitkou. Keďže sa na súd nedostavil, od- súdili ho na smrť v neprítomnosti, čomu sa vyhol útekom do Tegey. Prirodzene, nešlo tu len o spôsob získania padlých, ale najmä o fakt, že sa nepokúsil o zvrátenie situácie, stratil tvár a uznal porážku, a to sa v Sparte neodpúšťalo.59 Plutarchos v krátkosti potvrdzuje tieto in- formácie a ako znalec pomerov (narodil sa v blízkej Chaironei) ešte dopĺňa, že Lýsandra pochovali na mieste, kde s ním prekročili hranice Boiotie, na území mesta Panopos vo Fókide. Tam ešte v jeho časoch mal stáť jeho pamätník (mnemeion) pri ceste z Delf do Chaironeie.60 O rok neskôr, po bitke pri Koronei (394 pred Kr.), museli podobnú dilemu riešiť aj samotní Thébania. Vyššie sme už spomínali, že deň po „nerozhodnej“ bitke sa spartská armáda kráľa Agesilaa zoradila v bojovom šíku, postavila tropaion a následne poslali Thébania hlásateľa so žiadosťou, aby mohli za prímerie pochovať svojich padlých, čím de facto uznali svoju porážku. To stručne uvádza ako Xenofon, tak po ňom i Plutarchos. No v krátkom oslavnom spise na počesť kráľa Agesilaa uvádza Xenofon ešte jeden detail navyše. Večer po bitke totiž nechal kráľ odvliecť „mŕtvoly nepriateľov doprostred svojho tábora“. S takýmto postupom sme sa zatiaľ nestretli, išlo síce o situáciu, keď ešte nebolo úplne rozhodnuté o víťazovi, no táto „konfiškácia“ tiel vyzerá zvláštne. Môžeme to pokladať za istý druh „poistky“, či formu nátlaku voči nepriateľovi, ktorý nemal možnosť získať svojich padlých bez boja a tvárou v tvár priveľkému riziku si radšej zvolil kapituláciu.61 Podobnú dilemu museli riešiť Sparťa- nia aj v roku 371 pred Kr. po prehratej bitke pri Leuktrách, kde padol nielen kráľ Kleombro- tos I., ale aj ich hegemónia nad Gréckom. Keď sa totiž porazené oddiely stiahli k vlastnému táboru, časť Sparťanov navrhla, aby zabránili Thébanom postaviť víťazný pomník a pokúsili sa získať svojich padlých v boji. To však, vzhľadom na vysoké straty a nechuť spojencov bojovať, polemarchovia odmietli. Poslali teda hlásateľa so žiadosťou o prímerie, s čím Thé- bania súhlasili. Následne víťazi postavili tropaion, vydali padlých a tak dosiahli potvrdenie svojho víťazstva.62 Pri lokalite pochovania padlých po bitke, ako sa zdá, rozhodovali v prvom rade bezprostredné vojensko-politické okolnosti. V prípade archaických čias a ranej klasickej doby máme nedostatok správ, no ak môžeme dôverovať informáciám dejepiscov z klasického obdobia, z rôznych dôvodov mohlo dôjsť k pochovaniu padlých aj mimo bojiska, pričom sa rozlišovalo, či išlo o územie vlastné, spojenecké, či nepriateľské. Po skúsenostiach so zanedbaním záchrany stroskotancov, resp. padlých pri Arginúskych ostrovoch, sa iný athénsky námorný veliteľ – Chabrias, po víťazstve nad spartskou flotilou 58 Xen. Anab. 6.4.9. 59 Xen. Hell. 3.5. 60 Plut. Lys. 29.3. Plutarchos kritizuje Lysandrovo počínanie, pretože sa svojím útokom na hradby „obetoval ako obyčajný pešiak či vyzvedač celkom bez slávy“. Plut. Comp. Lys. Sull. 4. 61 Xen. Hell. 4.3. Xenophon. Xenophon in Seven Volumes (ďalej Xen. Ages.) (ed. and transl. Marchant, Edgar Cardew and Bowersock, Glen) Cambridge : Harvard University Press, 1925, s. 515. Xen. Ages.2. 62 Xen. Hell. 6.4.

15 VOJENSKÁ HISTÓRIA v roku 376 pred Kr. pri Naxe vzdal prenasledovania nepriateľa a radšej sa vrátil zachrániť preživších a zaopatriť padlých. Čo sa týka situácie po bitke pri Chaironei v roku 338 pred Kr., vieme, že padlí Macedónčania tam mali „hromadné pohrebisko“ (polyandrion), zatiaľ čo pozostatky Athénčanov previezli domov a oslavnú reč (logos) mal nad nimi z rozhodnutia ľudu predniesť Démosthenes (ktorý však z bitky ušiel).63 Zvláštne potom pôsobí minimum zmienok o pochovávaní padlých v prípade ťaženia Alexandra Macedónskeho. Tak u Plutarcha, vzhľadom na jeho životopisný zámer sa objavuje iba noticka o tom, že v bitke pri Graniku v roku 334 pred Kr. malo padnúť len 39 Alexandrových mužov. Ich portréty dal dobyvateľ vytvoriť z kovu svojmu dvornému sochárovi Lysippovi, no zmienka o spôsobe a mieste pochovania tu absentuje.64 Arrianos je o niečo konkrétnejší, keď píše, že Lysippove kovové sochy padlých (asi) 25 macedónskych jazdcov z radov šľachty stáli v macedónskom meste Dion. Ostatných padlých (viac než 60 jazdcov a 30 pešiakov) dal Alexander pochovať na druhý deň (na bojisku), a to aj s ich zbrojou a poctami. Tieto jazdecké portréty sa pravdepodobne stali predlohou pre jazdecké sochy helenistických vládcov a rímskych cisárov.65 U Arriana nájdeme celkovo o niečo viac zmienok o pochovávaní po boji, no detailmi príliš neoplývajú. Tak napr. spomína, že po Isse dal pochovať padlých so všetkými poctami, za účasti celého vojska v plnej zbroji. Na inom mieste, pri opise prenasledovania vzbúrencov v Sogdiane uvádza, že svojich padlých vojakov dal Alexander na mieste prepadu pochovať tak, „ako to okolnosti dovoľovali“. Podobne stručne sa zmieňuje o vzdaní náležitých posled- ných pôct padlým v bitke s kráľom Porom v Indii.66 Curtius Rufus síce neoplýva priveľkými sympatiami k Alexandrovi, no aj z jeho podania je zrejmý dôraz, ktorý kládli Macedónci na pochovanie padlých, pretože sa u nich „len máloktorá vojenská povinnosť tak uchovávala,“ ako toto. Je to zrejmé aj z Alexandrovej snahy získať telá svojich mužov spod hradieb Hali- karnassu, ktoré získal vďaka Memnonovi, veliteľovi gréckych žoldnierov v perzských služ- bách. Ten mal totiž ich nevydanie a nepochovanie pokladať za nedôstojné obyčají Grékov. Dobyvateľ dokonca po Isse nechal pochovať aj najvznešenejších Peržanov, takže rešpekt dokázal prejaviť aj nepriateľom.67 Zaujímavou je potom Plutarchova správa ohľadom jediného Gréka medzi diadochmi – Eumena z Kardie (362 – 316 pred Kr.). Ten po svojej porážke od Antigona Jednookého pri Orkynii v Kappadócii sa mal, hoci bol prenasledovaný a na úteku, vrátiť so svojimi oddielmi na bojisko a zaopatriť mŕtvych. Padlých dal totiž zniesť na jedno miesto a na ich kremáciu použil, kvôli nedostatku dreva, dvere z okolitých dedín, pričom spálili osobitne vojakov a osobitne dôstojníkov. Ich pozostatky potom dal pochovať v dvoch mohylách a až následne odtiahol. Antigonos, ktorého armáda dorazila na bojisko neskôr, sa vraj veľmi divil Eume- novej drzosti a nebojácnosti. Ak si uvedomíme, že sa Eumenes nemohol plne spoľahnúť na svoje macedónske oddiely, potom pochovanie ich padlých krajanov nemuselo byť iba bež- ným prejavom „zbožnosti“. Zvláštne však pôsobí skutočnosť a z danej správy by to mohlo vyplývať, akoby Eumenes pochoval nielen svojich padlých, ale aj tých Antigonových. Že porazení Eumenovci zostali nepochovaní na bojisku, bolo prirodzené, no, aby víťaz neza- bezpečil poslednú poctu vlastným mužom, by bolo zvláštne. Bolo by to však logické, ak by sme vzali do úvahy snahu dostihnúť nepriateľa. Antigonos sa napokon vrátil na bojisko po neúspešnom prenasledovaní, pravdepodobne, aby učinil zadosť zvyklostiam. Možno sú to zbytočné špekulácie, no aj z uvedeného vyplýva, že formou pochovávania bola aj na konci

63 Plut. Dem. 21, Plut. Alex. 9.2. 64 Plut. Alex. 16. 65 Arr. An. 1. 16. Nováková, Lucia – Hrnčiarik, Erik – Daňová, Miroslava. Equestrian statues in antiquity: city, people, monuments. In Studia historica Nitriensia 22/2 (2018), s. 434-455. 66 Arr. An. 2. 12., 4. 6, 5. 20, 24. 67 Curtius Rufus, Quintus. Historiarum Alexandri Magni Macedonis libri qui supersunt. (ďalej Curt.) (ed. by Hedicke, Edmund). Lipsiae : in aedibus B.G. Teubneri, 1908, Curt. 2. 9, 3. 12, 5. 4.

16 VOJENSKÁ HISTÓRIA

4. storočia pred Kr. kremácia a spoločným hrobom – mohyla.68 Podobný výraz uznania počujeme u Plutarcha aj v prípade Démétria Poliorkéta, ktorý po svojom víťazstve nad Pto- lemaiom I. v námornej bitke pri cyperskej Salamíne v roku 306 pred Kr., nechal s „veľkou nádherou“ (megalopretos) pochovať padlých nepriateľov.69 Po bitke pri Kafyi (220 pred Kr.) v Arkádii, kde Aitólci porazili na hlavu oddiely Achájskeho spolku, sa na bojisko na druhý deň dostavili aj Megalopoliťania, ktorí pochovali padlých Achájcov. Na kafyjskej planine im vykopali hromadný hrob (polyandrion), pozbierali mŕtvoly a pochovali nešťastníkov so všetkými poctami.70 Aj po jednej z najväčších bitiek oných čias – bitke pri Rafii v júni 217 pred Kr. s tisíckami obetí, počujeme len stručne o pochovaní padlých. Ptolemaios IV. mal deň po bitke pochovať asi 2 200 svojich mužov, kým porazený Antiochos III. sa musel postarať o pochovanie viac než 10 000 mužov.71

Oslavy víťazstva

Čo sa týka osláv víťazstva a triumfálnych sprievodov oddielov v domovskej obci, máme k dispozícii len minimum správ, najmä v porovnaní s rímskymi triumfmi. Nepochybne však aj Gréci poznali tento druh osláv (thriambos), no bez výraznejšieho záujmu antických historikov vieme len málo o tom, ako tieto rituály prebiehali a ako mohli vplývať na súdržnosť spoločnosti.72 Jednou z mála informácií je Plutarchov údaj o situácii po víťazstve Syrakúza- nov nad Athénčanami na rieke Asinare v roku 413 pred Kr. Uvádza len, že víťazi sa ovenčili, nádherne ozdobili svoje kone, kým koňom nepriateľov ostrihali hrivy a šli v slávnostnom sprievode do mesta.73 Alexandrovi Veľkému síce nebol dopriaty triumfálny návrat do Ma- cedónie, no svojím charakterom by sa k tomu mohol približovať vstup jeho oddielov do Babylonu po Gaugamelách. Babylončania mu totiž vyšli hromadne v ústrety na čele s kňaz- mi a úradníkmi s darmi.74 Ako sme to mohli vidieť vyššie, súčasťou osláv víťazstva boli aj hostiny a hry. Stručné zmienky o nich nájdeme najmä u Xenofonta a Arriana.75 O niečo lepšie sme na tom so správami ohľadom každoročných pripomienok starých víťazstiev. Kalendár gréckych obcí bol preplnený náboženskými sviatkami,76 medzi kto- ré patrili aj tie, ktoré pripomínali podstatné historické víťazstvá, najmä pokiaľ boli späté s oslavou padlých. Netreba však zabúdať, že slávnosti odkazujúce napr. na mytologických zakladateľov obce, pokladali Gréci v podstate za rovnakú historickú skutočnosť ako to, čo sa odohralo len generáciu pred nimi, takže v praktickej rovine nebol rozdiel medzi nábožen- ským a historickým sviatkom. Obe navyše spájajú rovnaké prvky, ako je slávnostný sprievod, obetovanie či dramatické vystúpenia. História a náboženstvo sa tak navzájom dopĺňali, pretože dôraz na hrdinskú minulosť predkov mal napĺňať súčasníkov nielen hrdosťou, ale do budúcna mal tiež inšpirovať potomkov. Bolo len prirodzené, že tieto historické pripomienky boli selektívne a najčastejšie jestvovali v úzkych hraniciach starej polis.77 68 Plut. Eum. 9. 69 Plut. Demetr. 17. 70 Plb. 4. 13, 2-3. 71 Plb. 5. 86. 2, 5, 8. 72 TOMPKINS, ref. 2, s. 483. 73 Zdôvodňuje to tým, že vyhrali „najskvelejšiu bitku, akú kedy viedli Gréci s Grékmi a dobyli najdokonalejšie víťazstvo“. Plut. Nic. 27. 74 Arr. An. 3. 16. Podľa Curtia Rufa nechal správca mesta Bagofanes pokryť cestu kvetmi a vencami, po jej bokoch sa zas spaľovali na oltároch kadidlo a vonné látky, pričom poprední Babylončania vítali dobyvateľovu armádu hudbou a piesňami. Curt. 5. 1. 75 Napr. preteky usporiadané Grékmi pred Trapezuntom. Xen. Anab. 4. 8. 76 Ich zložitosť v Athénach sumarizuje napr.: TRÜMPY, Catherine. Feste zur vollmondszeit: Die religiösen feiern Attikas in monatslauf und der Vorgeschichtliche attische kultkalendar. In Zeitschrift für Papyrologie und Epigraphik 121 (1998) s. 109-115. 77 BECK, ref. 4, s. 75-78. CHANIOTIS, Angelos. Gedenktage der Griechen: Ihre Bedeutung für das Geschichtsbewußtsein griechischer Poleis’. In ASSMANN, Jan (Hrsg.). Das Fest und das Heilige. Religiöse Kontrapunkte zur Alltagswelt. Gütersloh : Gütersloher Verlagshaus, 1991, s. 123. ISBN 3579017837.

17 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Najčastejšími pripomienkami boli v prvom rade víťazné bitky, dôležité pre zachovanie slobody danej obce či Grékov ako takých. Pamätalo sa však aj na víťazstvá nad susednými obcami, resp. aj nad vnútorným nepriateľom, či na zvrhnutie tyranov. Svoj kult si uchovali aj viaceré osobnosti, ktoré sa osvedčili na bojisku, ako napr. Leonidas a Pausanias v Spar- te, Aratos v Sikyone78 či Timoleon v Syrakúzach. Najpodstatnejšími boli pritom víťazstvá v perzských vojnách. V Athénach to bola najmä oslava bitky pri Maratóne, námornej bitky pri Salamíne či pri Platajách. Čo sa týka Maratónu, počiatky uctievania padlých sú vzhľa- dom na absenciu archeologických dokladov (a nápisov) nejasné. No nezdá sa nám pravdepo- dobné, že by sa s ich uctievaním ako héroov začalo až v 1. stor. pred Kr.79 Sparťania si ešte v 2. stor. pripomínali bitku pri Thermopylách a víťazstvo pri Platajách. A v takej Megare, ešte aj takmer tisíc rokov od udalostí (v 5. stor.), sa konali obety padlým v perzských voj- nách, a to dokonca aj v kresťanských časoch na sklonku antiky. K týmto, resp. aj k iným miestnym konfliktom, sa viaže množstvo ďalších slávnostných pripomienok víťazstiev na- prieč celou gréckou oikumené. Tak sa stretávame, od pripomienky obnovy Argu v konflikte so Spartou na konci 6. stor. pred Kr., až po oslavy víťazstiev helenistických vládcov, s po- dobnou formou rituálov a propagandy. To zároveň znamená aj istú formu idealizácie vlast- ných dejín, ktoré sa z historickej (alebo legendárnej) udalosti, či oslavy víťazného vojvodcu, postupne menia na „mýtus“ a vojvodca na hrdinu (héros) bez nejakého kritického pohľadu. Napomáhali tomu aj samotné každoročné oslavy, a daný nadčasový príbeh bol v ich rámci neustále prítomný aj prostredníctvom sôch, pamätníkov či chrámov pre celú spoločnosť.80 Netreba, prirodzene, zabúdať ani na otázku propagandy a na jej fungovanie ako do vnútra obce, tak aj voči okoliu. Obec tým svedčila o svojej výnimočnosti a nevzdávala sa jej ani po mnohých storočiach. Najmä v rímskej ére, keď už grécke štáty existovali len formálne (ak vôbec), sa ich bývalá sláva prezentovala práve v pripomienkach starých víťazstiev. Tieto pripomienky sú nám, v porovnaní s inými antickými tradíciami, zrozumiteľnejšie, pretože aj my si pripomíname významné výročia bitiek. Spoločnými prvkami týchto rituálov bolo napr. ovenčenie a slávnostný odev zúčastnených občanov, venčenie sochy, resp. hrobov padlých, slávnostná procesia, obetovanie, modlitba, ako aj náboženské zákazy istých činností počas osláv. Prípad od prípadu nachádzame potom veľa detailov špecifických pre danú obec s výkladom, ktorý mal staré tradície vysvetľovať v novších časoch. Jedným z vrcholov bol často zborový spev paján, ktorý mohol zložiť nie- ktorý z význačných básnikov (podobne ako pri víťazoch olympijských hier). Netreba tiež zabúdať, že takéto oslavy boli náročné na finančné zabezpečenie, takže ak sa mali pohostiť mäsom obetovaných býkov všetci občania, tak ako to bolo v Athénach, či Syrakúzach (vraj až 450 kusov), vyžadovalo si to značné zdroje. K tomu sa pripájala často aj organizácia hu- dobných či športových súťaží, ktoré sa tiež nezaobišli bez značných výdavkov. V neposlednom rade sa mohli uskutočňovať aj symbolické pripomienky v podobe „rekonštrukcie“ bitiek. Väčšina historicky známych konfliktov sa teda pripomínala ako súčasť spoločenského i rituálneho života obce. Môžeme tak skonštatovať, že pre Grékov bola pripomienka svojej vlastnej minulosti podstatná, minimálne do takej miery, do akej je aj pre naše časy a kultú- ru. Sviatky v jednotlivých obciach boli navyše príležitosťou utužiť tamojší patriotizmus.81 Jediným „celogréckym“ sviatkom boli potom oslavy víťazstva pri Platajách z roku 479 pred Kr. Maratónske či salamínske víťazstvá sa totiž nedotkli takej širokej koalície gréc- kych štátov ako Plataje, takže sa tu, vraj ešte na Aristeidov návrh, mali každoročne schá-

78 Aratovi sa uzniesli občania jeho rodného Sikyónu, ako aj Achájsky spolok, prinášať obety a pocty ako héroovi. Plb. 8. 12.7-8. K jeho kultu pozri: Plut. Arat. 53. 79 WHITLEY, ref. 41, s. 216. 80 CHANIOTIS, ref. 77. s. 124-127, 137-138, 141. K zotrvačnosti týchto rituálov a oficiálnych kultov pozri: DODDS, R. Eric. Řekové a iracionálno. Praha : OIKOYMENH, 2000, s. 242. ISBN 80-7298-011-4. 81 CHANIOTIS, ref. 77. s. 128-132, 140. V Syrakúzach išlo o slávnosti na počesť zvrhnutia tyrana Thrasybula (465 pred Kr.). Diod. 11. 72. 2.

18 VOJENSKÁ HISTÓRIA dzať na slávnosti zástupcovia z celého Grécka a každé štyri roky sa mali konať aj športové hry, Eleutherie, vyhlásené za posvätné a nedotknuteľné. Slávnostný sprievod mal pritom presne určené pravidlá, ktorých symbolickým spojivom bola pripomienka boja Grékov za svoju slobodu a oslava tých, ktorí v tomto boji padli. To zároveň vylučovalo z obradov a sprievodu otrokov, ako neslobodných. Netreba tiež zabúdať na samotnú obetu padlým na hroboch v podobe býka a modlitieb k Diovi a Hermovi. Práve obety a spomienka na mŕtvych, spojená s formálnymi kultovými prejavmi, tvorila ústredný bod sviatku. Obety pritom zodpoveda- li bežným darom zomrelým ako tryzna na ich hroboch, len boli bohatšie. Tieto platajské slávnosti sa pritom praktizovali ešte v Plutarchových časoch, sedem storočí neskôr, hoci je pravdepodobné, že ich začiatok spadá najskôr až do 4. stor. pred Kr. Zmienka u Thukydida o každoročných verejných obetách Platajčanov na hroboch padlých Sparťanov v podobe ode- vov, prvotín z úrody a iných darov, by mohla dokladať nejakú formu slávnosti ešte v 5. stor. pred Kr. Aj to poukazuje na dôležitosť daného víťazstva, pri ktorom ako jedinom sa dokázala spojiť väčšina Grékov, čo si však dokázali plne uvedomiť až po zenite svojej moci. V rím- skych časoch sa totiž tieto oslavy stali skôr sentimentálnou záležitosťou, keďže postavenie materského Grécka pripomínalo viac antikvariát kultúry, než moc a slávu pôvodných víťazov od Platají. Takže súperenie Athénčanov a Sparťanov o to, kto mal na tomto víťazstve väčší podiel, muselo v rímskych časoch vyznieť naozaj tragikomicky.82 Neznamená to však, že sa neozývali aj hlasy, ktoré pranierovali tieto oslavy. Kritizuje to napr. Plutarchos v jednom svojom krátkom pojednaní. Nepokladá totiž za vhodné, vzhľadom na svoju snahu „šľachtiť“ mravy súčasníkov, pripomienky víťazstiev Athénčanov (Maratón, Eurymedon a Plataje). Dôvodom je mu skutočnosť, že „podobné činy môžu ľudí zbytočne na- pĺňať pýchou“.83 O tom, ako takéto bezprostredné oslavy víťazstva mohli byť premenené na dlhodobú spomienku, dokladá správa toho istého autora o návrhu prednesenom na ľudovom zhromaždení v Syrakúzach po ich víťazstve nad Athénčanami v roku 413 pred Kr., aby sa deň víťazstva oslavoval do budúcna ako sviatok, kedy by sa prinášali obety a nepracovalo sa.84 Netreba však zabúdať ani na individuálny rozmer a slávu, ktorou boli ovenčení vojvodcovia, či panovníci, ako napr. Miltiades, Leonidas, Themistokles, alebo Agesilaos II. Inšpirá- ciou však boli aj mýtickí hrdinovia, v prvom rade Achilles, ktorého obdivovateľ Alexander Veľký bol ešte za svojho života uctievaný ako boh. Už v Homérovej Iliade, ktorou sa inšpi- roval, bola odmenou za hrdinstvo v prvom rade sláva. Jestvovalo pritom niekoľko typov posmrtného kultu héroov (hrdinov), v ktorých sa historické osoby prepletali s tými mýtic- kými.85 V porovnaní s najväčším dobyvateľom môže potom vyznieť heroizácia spartského vojvodcu Brasida v Amfipole ako lokálna záležitosť, no tiež ukazuje, že nešlo len o kolek- tívnu oslavu obce, ale aj o individuálne pocty, ktoré človeka povyšovali nad danú komunitu. Typickým príkladom bol potom Plutarchov Timoleon. Jeho zásluhy o vyhnanie sicílskych tyranov, porážku Kartágincov, ako aj o obnovu miest sa prejavili nielen v Syrakúzach, kde okolo jeho hrobky zriadili osobitý areál Tímoleonteion, ale aj v Gele a Akragase. V prvom z miest ho uctievali pravidelnými súťažami hudobnými aj športovými, kým v tom druhom mal štatút zakladateľa (oikistés) a obnoviteľa.86 Polybios však, v rámci polemiky s historikom Tímaiom, kritizuje práve toto vyzdvihovanie Timoleonta. Podľa neho totiž, okrem cesty z Korintu do Syrakúz, nič nevykonal, pričom zhadzuje aj význam udalostí na Sicílii ako „miska na ocot“, v porovnaní s udalosťami inde vo svete. Na druhej strane však vyzdvi- 82 K fiktívnej reči Platajčanov ohľadom obiet po Platajách pozri: Thuc. 3.58. Že to s „jednotou“ Gréci nijako nepreháňali svedčí napokon aj nejednotnosť slávenia výročia víťazstva pri Platajách v jednotlivých gréckych obciach. BECK, ref. 4, s. 61-63, 66-68. Pozri tiež: CHANIOTIS, ref. 77, s. 133-139. 83 Plutarch. Praecepta gerendae reipublicae (ed. and transl. Harold North, Fowler). Cambridge : Harvard University Press 1936. Plut. Praecepta 17. 84 Názov sviatku mal znieť Asinaria. Plut. Nic. 28. 85 DODDS, ref. 80, s. 38. Otázka kultu héroov, čo ako zaujímavá, pre svoju rozsiahlosť sa nedá v tomto krátkom príspevku plne postihnúť. Stručne k tomu pozri napr.: WHITLEY, ref. 41, s. 218-227. 86 Plut. Tim. 35.2, 39.

19 VOJENSKÁ HISTÓRIA huje hrdinstvo a smrť veliteľa rodoskej flotily Theofiliska, ktorý prvý zaútočil v námornej bitke pri ostrove Chios v roku 201 pred Kr. na loďstvo macedónskeho kráľa Filipa V. a mal leví podiel na jeho porážke. V tomto prípade schvaľoval skutočnosť, že mu Rodosania udelili po smrti veľké pocty, aby „podnietili nielen svojich súčasných spoluobčanov, ale aj ich potomkov k službe vlasti“.87 Ak si odmyslíme kult samotného Alexandra, tak asi najprepiatejším bolo určite uctievanie jeho druha Héfaistiona, ktorého heroizáciu odobril aj výrok Ammónovej veštiarne. Nielen- že mu prinášali nákladné obety a jeho pohreb vraj stál vyše 10 000 (resp. 12 000) talentov, ale plánovalo sa i postavenie jeho héroonu v Alexandrii.88 Nie každý hrdina však dosiahol takúto apoteózu, najmä ak mu chýbali vlastnosti hrdinu a pridali sa pýcha a slávybažnosť, ako v prípade spartského vojvodcu Pausania, či neskôr aj Lysandra.89 Nech už teda hrdina napokon uspel, alebo sa zdiskreditoval, v mnohých prípadoch vidíme, že snaha presláviť sa bola pokladaná za jeden z vrcholov ľudského snaženia. Sláva bola teda pre Grékov jednou z hlavných hodnôt, o ktorú sa všemožne snažili či už na športovom alebo na kultúrnom poli. No najväčšiu prestíž požívala sláva získaná na bojovom poli. Vrcholom bolo potom vyniknutie na celogréckej úrovni. Gréci akoby trpeli má- niou pripomínať všetkým svoje víťazstvá, často práve umeleckými prostriedkami. Najmä veľké celogrécke svätyne tak boli svojho času doslova zaplavené pripomienkami úspechov jednotlivcov alebo obcí, a to nielen na bojovom poli. Už Herodotos rozoberá množstvo prí- padov udatnosti. Dobrým príkladom je potom smrť „najkrajšieho“ z Grékov – Kallikratida, ktorý mal padnúť, zasiahnutý šípom, ešte na začiatku bitky pri Platajách bez toho, aby do nej zasiahol. Tento vraj neľutoval, že zomiera za Grécko, len ho mrzelo, že nepriložil ruku k dielu a nevykonal nijaký čin, ktorý by ho bol hodný, ako to pôvodne zamýšľal.90 Najlepším príkladom človeka bažiaceho po sláve bol určite Alexander Veľký, o ktorom ešte Arrianos vyhlásil, že ho „neprekonateľne ovládala túžba po sláve“.91 Pravdou je, že sa mu podarilo presláviť sa tak, ako hádam nikomu inému v dejinách a stal sa nedostižným vzorom pre mnohé nasledujúce generácie.

Desiatok z koristi a pripomienky víťazstva

V snahe nakloniť si priazeň božstva sa Gréci pred bojom často uchyľovali k sľubu odve- denia desiatku z koristi. Dokladalo by to podanie situácie pred bojom medzi juhoitalskými mestami Lokroi a Krotón v 7. stor. pred Kr. Keď totiž Krotónčania prisľúbili Apolónovi v Delfách desatinu z koristi, snažili sa ich Lokrania tromfnúť vyššou ponukou deviatej čiastky z prípadnej koristi, pričom, aby sami nemohli byť prekonaní, držali túto svoju ponuku v tajnosti. Táto licitácia s „priazňou boha“ dokladá dôležitosť získania si kaž- dej „možnej šance“ na víťazstvo a to aj s pomocou „bohov“.92 Desatinu z koristi získanú po víťazstve nad Boióťanmi a Chalkiďanmi po roku 506 pred Kr. vo forme bronzového voza so štvorzáprahom, ako aj okovy, ktorou boli spútaní zajatci, umiestnili Athénčania na Akropole ako dar Athéne. Pôvodný nápis, zaznamenaný Herodotom, bol zničený Peržanmi v roku 480 pred Kr. spoločne s vozom, no zachoval sa jeho fragment.93 Desiatok v Delfách obetoval aj spartský kráľ Agis II. (427 – 398 pred Kr.) po uzavretí mieru s Élidou v roku 87 Plb. 12. 23. 4-7. K Theofiliskovi pozri: Plb. 16. 8. 1-5. 88 Veľkolepú a nákladnú pohrebnú hranicu opisuje Diodoros. Diod. 17. 115. 1-6. Arr. An. 7. 14, 23. 89 Plut. Lys. 18, 24. 90 Hdt. 9. 72. 91 Arr. An. 7. 2. 92 Iustinus. Epitoma Historiarum Philippicarum Pompei Trogi. Aaccedunt prologi in Pompeium Trogum (ďalej Just. Epitoma) (ed. Seel, Otto). Bibliotheca scriptorum Graecorum et Romanorum Teubneriana. Stuttgart : Walter de Gruyter, 1985, Just. Epitoma 20. 2-3. 93 Hdt. 5.77. Podobne tiež: Diod. 10. 24. 3. Stevens, Gorham Phillips. The Periclean Entrance Court of the Acropolis of Athens. In Hesperia 5/4 (1936), s. 443-520.

20 VOJENSKÁ HISTÓRIA

398 pred Kr.94 O niečo neskôr ( v roku 394 pred Kr.) iný spartský kráľ Agesilaos II. po víťaznej bitke pri Koronei, kde pokoril Thébanov, obetoval v Delfách desiatok, ktorý vraj nebol menší než 100 talentov.95 Táto „daň božstvu“ sa však mohla stať aj predmetom sporu, či príčinou vojny. Tak to aspoň videli Xenofon a po ňom i Plutarchos v súvislosti s vypuk- nutím konfliktu medzi Spartou a Thébanmi v roku 395 pred Kr. Spor sa týkal dekelijskej koristi (hiera) z čias peloponézskej vojny, ktorú si prisvojili Sparťania, resp. desiatku pre Apolóna.96 Skutočné príčiny vojny boli najmä politické, no aj takéto nešváry, mohli viesť k rastu napätia a konfliktom. Z koristi sa často stavali pamätníky v materských mestách či už išlo o chrámy alebo iné votívne pomníky. Čo sa týka koristi z Marathónskej bitky, v Athénach z nej postavili chrám Slávy (Eukleia). Efektnou pripomienkou tohto víťazstva však boli tiež maľby na athénskej agore v tzv. maľovanom stĺporadí (Stoa poikilé), kde jeden z výjavov znázorňoval rozho- dujúci okamih bitky s útekom Peržanov. Do boja podľa maliara zasiahli navyše aj héros Marathón, ako aj Théseus, Athéna a Hérakles.97 Podobne aj Platajčania postavili z koristi, ktorú im po Marathóne pridelili Athénčania, chrám bohyni Athéne Bojovníčke (Area).98 Pri Platajách, na pamiatku víťazstva nad Peržanmi, postavili Gréci chrám Dia Eleutheria s oltárom a nápisom odkazujúcim na kolektívnosť gréckeho úspechu v boji za slobodu. V samotných Platajách sa zas mal prestavať tamojší chrám bohyne Athény, ktorý obohatila aj nová výzdoba vo forme sôch a malieb.99 V Sparte sa nachádzali pripomienky predošlých víťazstiev, napr. pamätník Pausania, ve- liteľa pri Platajách, ale aj pomník kráľa Leonida a stĺp s menami padlých pri Thermopylách. V jednom zo stĺporadí sa mali nachádzať aj pamiatky na Lysandrove víťazstvá nad Athén- čanmi, pri Efeze 408 pred Kr. a Aigospotamoi 405 pred Kr., dvojica sôch orlov a dvojica bo- hýň Víťazstva (Niké). V Amyklách, južne od Sparty, sa mali zas nachádzať trojnožky, na pamiatku poslednej zmienenej bitky.100 Podobne aj po víťazstve nad Kartágincami v bitke pri Himére v roku 480 pred Kr., ozdobil syrakúzsky tyran Gelon väčšinou koristi z nej chrámy v Syrakúzach a Himére.101 Zvláštne potom pôsobí Herodotova správa, podľa ktorej Tegej- čania po Platajách ukoristili z Mardoniovho tábora aj medený konský žľab „hodný obdivu“, ktorý však nezniesli k ostatnej koristi, ale poslali ho ako dar do svojho domovského chrámu Athény Alejskej.102 Väčšinou sú však naše informácie len všeobecné, tak ako v prípade od- vezených perzských pokladov po dobytí Sestu v oblasti Hellespontu v zime 479 – 478 pred Kr., resp. tiež lán z tamojšieho Xerxovho pontónového mosta. Herodotos uvádza, že korisť potom darovali viacerým chrámom, keďže išlo o athénske loďstvo, môžeme predpokladať, že táto efektná korisť putovala do athénskych svätýň.103 Podobne nevieme, komu presne bol venovaný desiatok z koristi po Kimonovom víťazstve nad perzským loďstvom v roku 449 pred Kr. na Cypre, ktorý venovali aj Athénčania spoločne s votívnym nápisom.104 Počas peloponézskej vojny došlo k mnohým extrémnym situáciám. Tak v roku 428 pred Kr. zničili Sparťania a ich spojenci Plataje a zo železa a bronzu, ktoré v nich ukoristili, nechali vyhotoviť ležadlá (klinai), ktoré venovali do tamojšieho Hérinho chrámu.105 Keď 94 Xen. Hell. 3.2. 95 Išlo však najmä o korisť z jeho predošlého ázijského ťaženia. Xen. Hell. 4.3. 96 Xen. Hell. 3.5. Plut. Lys. 27. 97 Paus. 1. 14-15. 98 Sochu bohyne mal vytvoriť Feidiás a maľby zas Polygnótos. Paus. 9. 4. 99 Strab. 9. 2. 31, Plut. Arist. 19,7, Anth. Gr. 6,50. BECK, ref. 4, s. 65-66. 100 Paus. 3. 14, 17-18. 101 Diod. 11. 25. 1. Syrakúzania poslali do Delf najvyberanejšiu časť z koristi (ako poďakovanie bohu) aj po zničení sicílskeho mesta Trinincie (Trininge). Diod. 12. 29. 4. 102 Hdt. 9. 70. 103 Hdt. 9. 121. 104 Diod. 11. 62. 3. 105 Thuc. 3. 68.

21 VOJENSKÁ HISTÓRIA o niečo neskôr porazili Thébania Athénčanov v bitke pri Deliu v roku 424 pred Kr., mala byť podľa Diodora korisť taká bohatá, že vystačila nielen na postavenie kolonády (stoa) na théb- skom trhovisku, s bronzovými sochami, pričom chrámy a kolonády ozdobili aj ukoristenou zbrojou, ale navyše založili aj slávnosť na počesť tohto víťazstva s názvom Delia.106 Rovna- ko ozdobili svoje chrámy korisťou získanou po katastrofe Athénčanov na Sicílii v roku 413 pred Kr. aj Syrakúzania.107 Čo sa týka desiatku, svoje skúsenosti nadobudol i Xenofon po návrate z Ázie. Vyčlenili ho z celkovej koristi, najmä z predaja zajatcov. Suma bola určená pre Apolóna a pre efezskú Artemidu a rozdelili si ho velitelia medzi sebou, takže každý z nich opatroval určitú čiastku. Samotný Xenofon dal z podielu pre Apolóna zhotoviť obetný dar a neskôr ho uložil do athénskej pokladnice v Delfách, signovaný svojím menom. Zaujímavejší bol však osud „peňazí“ určených na obetný dar pre bohyňu Artemis. Tie totiž zanechal v úschove u chrámového dozorcu (neokoros) Megabyza v jej efezskom chráme v čase, keď sa vracal z Ázie s kráľom Agesilaom II. Išlo o preventívne opatrenie, keďže sa mu návrat nezdal bezpečný. Megabyzovi prikázal, aby mu ich vrátil, ak zostane nažive, v prípade svojej smrti ho však zaviazal zhotoviť dar podľa vlastného uváženia. O niekoľko rokov neskôr, keď už žil Xenofon vo vyhnanstve v Skillunte, neďaleko Olympie, prišiel Megabyzos do Olympie na tamojšie hry a odovzdal mu spomínané financie. Xenofon ich použil na kúpu pozemku (podľa „výberu samotného Apolóna“), kde nechal Artemide postaviť oltár (bomos) a chrám (naos). Tiež určil do budúcna desatinu z výnosov pozemku na obety (thysia) bohyni. Stavba mala byť pritom zmenšenou kópiou chrámu v Efeze a socha zas mala byť podobná zlatej soche bohyne z Efezu. Okolo chrámu bol vysadený „sad“ ovocných stromov, ktorý bol pravdepodobne prvou záhradou inšpirovanou perzskými kráľovskými parkmi a záhradami (paradaisos) v Grécku. Uvádza totiž, že na pozemku sa nachádzali i háje a hory, kde bolo možné loviť divú zver. Takáto „investícia“ musela byť finančne náročná a keď si uvedomíme, že išlo len o časť z celkovej koristi, je ťažké si predstaviť celkovú pôvodnú sumu.108 Pamätníky víťazstiev sa však nachádzali aj v iných mestách. Tak mesto Dion s chrámom boha Dia bolo priestorom na prezentáciu bojových úspechov macedónskych panovníkov. Tu dal Alexander Veľký umiestniť pred chrámom už spomínané Lysippovo súsošie padlých jazdcov od Graniku v dvoch skupinách po trinástich jazdcoch a navyše aj samého seba ako ich veliteľa. Išlo tu o manifestáciu kráľovej odvahy a vodcovskej roly, ktorá hlásala jeho slávu a neporaziteľnosť.109 Príkladom môže byť aj arkádska Mantinea, kde sa pri Poseidó- novom chráme nachádzal mramorový pamätník (tropaion) z pol. 3. stor. pred Kr. pripomí- najúci víťazstvo Mantinejčanov, resp. Achájskeho spolku, nad Sparťanmi. Dôvodom jeho postavenia pri chráme mala byť Poseidónova pomoc v boji. Pausanias tiež uvádza, že veštec (mantis) Thrasybulos z Élidy nielenže predpovedal Mantinejčanom toto víťazstvo, ale sám sa bitky zúčastnil.110 Niekedy však mohlo dôjsť k zvečneniu víťazstva aj v maliarskej podobe. V syrakúzskom chráme bohyne Athény tak mali uchovávať sériu obrazov rozvešaných po stenách a na nich „skvele namaľovanú“ jazdeckú bitku tyrana Agathokla (4. a 3. stor. pred Kr.)111 Víťazstvo Achájskeho spolku (a Aráta) nad Aitólčanmi v Pelléne na konci 3. stor. 106 Diod. 12. 70. 5. 107 Diod. 13. 34. 5. 108 Xen. Anab.5.3. Inšpiráciou k umiestneniu svätyne pri Skillunte bola snáď aj zhoda názvu tamojšej riečky Selinus s riekou oddeľujúcou efezský Artemision od Efezu. Strab. 8. 7. 5. 109 Plut. Alex. 16., Arr. An. 1. 16. HŘÍBAL, Franrišek. Alexander Romanus. In HABAJ, Michal a kolektív. Alexander Veľký, s. 270-273. 110 Paus. 8. 10.5. 111 Obrazy neskôr ukradol rímsky správca Sicílie Verres (73-71 pred Kr.). Cicero, Marcus Tullius. Orationes: Divinatio in Q. Caecilivm. In C. Verrem Recognovit brevique adnotatione critica instruxit Gvlielmvs Peterson Rector Vniversitatis MacGillianae. (ed. by Peterson, William). Oxford : e Typographeo Clarendoniano, 1917. Cic. Div. Caec.55.

22 VOJENSKÁ HISTÓRIA pred Kr. zvečnil zas maliar Tímanthés na svojom obraze, ktorý „vynikal veľmi výrazným podaním“.112 Osobitým typom votívnych darov boli tiež zbrane, resp. zbroj porazených. Táto verejne vystavená korisť pripomínala občanom nielen slávu minulých víťazstiev, ale ukazovala tiež na priazeň bohov a možnosť, že sa jej obec môže dočkať aj v budúcnosti.113 Zdá sa, že grécke chrámy boli „preplnené“ takýmito darmi, pričom mnohé z nich mali pochádzať ešte z mýtických čias. Takým prípadom je i štít (aspis) trójskeho hrdinu Euforba, ktorý mal do Argu priniesť ako korisť kráľ Menelaos. Podľa jednej Diodorovej anekdoty mal vraj pri svojej návšteve Argu slávny filozof Pythagoras, pri pohľade naň nariekať a vyhlásiť sa za reinkarnáciu spomínaného hrdinu.114 Podobne mala byť (Achillova?) zbroj ešte z dôb trój- skej vojny umiestnená v Athéninom chráme v Ílliu, pričom ju za tú svoju mal, na začiatku ťaženia, vymeniť Alexander Veľký. Tieto „posvätné zbrane“ potom nosili pred Alexandrom do bitiek.115 V predošlom príspevku sme už spomínali „Héraklovu“ zbroj v Delfách, resp. aj v Thébach. Z historických čias môžeme na začiatok uviesť prípad básnika Alkaia z Mythi- lény (6. stor. pred Kr.), ktorý zvečnil svoj neúspech v boji s athénskymi kolonistami, keď ironicky opisuje svoj útek z bojiska a zahodenie štítu s tým, že spolu s jeho zbrojou (hopla) skončil ako korisť v chráme Athény Sovookej (Glaukopis) v Sígeione:

„Ó posol, zvestuj doma, že Alkaios je živí a zdraví, hoci nie jeho zbroj: i so štítom ju zavesili Athénčania do chrámu Sovookej.“116

Medzi najefektnejšie votívne dary patrili určite provy nepriateľských lodí. Podľa Hero- dota, niekedy v poslednej štvrtine 6. stor. pred Kr. porazili Aigínčania v námornej bitke samských vyhnancov (a Kréťanov) usadených v krétskej Kydónii a provy ich lodí v tvare kancov poslali ako votívny dar do chrámu bohyne Athény na Aigíne.117 Votívnych zbraní darovaných „božstvu“ muselo byť značné množstvo, pričom slúžili aj ako propaganda. Netreba podceňovať ani túžbu po sláve, ktorá viedla veliteľov k zazname- naniu svojho mena na darovanú zbroj. Tak víťaz od Platají, spartský vojvodca Pausanias, dal na trojnožku (tripous), ktorú Gréci venovali do Delf ako najlepšiu časť (akrothinion) z perzskej koristi, zaznamenať len svoje meno. Na účte mu však, okrem iného, pribudli aj obvinenia zo zrady a spolupráce s Peržanmi, takže ho napokon jeho krajania nielenže odsúdili na smrť, ale jeho meno na trojnožke vymazali a nahradili všeobecnejším odkazom.118 Uviesť svoje meno si na druhej strane mohol dovoliť syrakúzsky tyran Hieron I. (477-466 pred Kr.), hoci nezabudol ani na svojich „spoluobčanov“. Ten po víťazstve nad Etruskami v námornej bitke pri Kýme (neďaleko Neapola) v roku 474 pred Kr. poslal do Olympie (minimálne) dvojicu etruských prilieb s rovnakými nápismi: „Hieron, syn Deinomena a Syrakúzania Diovi. Korisť na Etruskoch od Kýmy“.119 V atických chrámoch na začiatku peloponézskej vojny vystavili víťazní Athénčania vraj až 300 kusov úplnej výzbroje hoplitov (panoplia) po

112 Plut. Arat. 32. 113 TOMPKINS, ref. 2, s. 477. 114 Diod. 10. 6. 2-3. Táto „spomienka“ bola dosť ošemetná, keďže Pythagoras sa striktne vyhýbal kontaktu s krvou ako niečím nečistým. Iné príklady k reinkarnácii v Grécku napr: DODDS, ref. 80, s. 152-158, 172. 115 Arr. An. 1. 11. Štít, ktorý Alexander vzal z chrámu Athény Ílijskej, sa spomína v súvislosti s dobývaním jedného z indických miest. Arr. An. 6. 9-10. Diodoros uvádza len to, že za svoju zbroj si vybral tú najlepšiu uloženú v chráme, no bez určenia, komu mala patriť. Diod. 17. 18. 1. 116 ALKAIOS. Nejstarší řecká lyrika. Praha : Svoboda, 1981, s. 223. Anth. Gr. 48, Hdt. 5. 95, Strab. 13. 1. 38. 117 Hdt. 3. 59. 118 Thuc. 1.132. 119 KELLER, Werner. Etruskové. Praha : Orbis, 1975, s. 200-201. Jedna z prilieb sa nachádza v Britskom múzeu.

23 VOJENSKÁ HISTÓRIA víťazstve nad Ambrakijčanmi.120 Podľa Plutarcha sa ešte v jeho časoch nachádzal v jednom syrakúzskom chráme štít (aspis), ktorý mal patriť vodcovi athénskej výpravy na Sicíliu z rokov 415 – 413 pred Kr. Nikiovi.121 Mnoho ukoristených zbraní kartáginskej armády, po bitke pri rieke Krimisse z roku 339 pred Kr., poslal „na ozdobu“ do chrámov v Korinte aj vojvodca Timoleon. Plutarchos tento počin ospevuje, ostatne ako väčšinu Timoleontovej kariéry, poukázaním na fakt, že dané svätyne neboli ozdobené len pamiatkami na víťazstvá nad Grékmi, či vlastnými občanmi, ale aj nad „barbarmi“.122 Do obdobia tesne po spomína- nej bitke môžeme zaradiť aj dedikáciu štítov porazeného oddielu Timoleontových žoldnie- rov. Víťazom bol katanský tyran Mamerkos, takže sa zdá, že aj menej významné konflikty sa mohli prejaviť v „obdarovaní“ chrámov.123 Po Graníku mal Alexander Veľký poslať do Athén 300 ukoristených štítov (aspis) s nápisom hlásajúcim víťazstvo jeho a Grékov s vý- slovnou pripomienkou, že ho dosiahli bez Sparťanov.124 Epirský kráľ Pyrrhos, po návrate z Itálie a vrhnutí sa do ďalšieho dobrodružstva, ktoré sa z lúpežného vpádu zmenilo, po ví- ťazstve nad macedónskym kráľom Antigonom II. Gonatom (277 – 239 pred Kr.), na dočasnú okupáciu časti Macedónie, tiež zasvätil zbroj porazených v jednom z chrámov. Stalo sa tak po bitke na rieke Aous v roku 274 pred Kr., pričom pocteným bol chrám Athény Itónskej (Itonis), ležiaci medzi mestami Feri a Larissou v Thessálii. Darovaná výzbroj patrila Kel- tom, ktorí slúžili ako žoldnieri jeho konkurentovi. Dokladá to aj nápis zachovaný u Plutar- cha a v jednom Diodorovom zlomku:

„Itónskej Athéne Pyrrhos dal zasvätiť tieto štíty, dar je to z koristi tej, ktorú bojovným Galom bol vzal...“125

Spomínané dedikácie zbroje a zbraní (lafyra) boli znakom prestíže víťaza nielen voči sa- motným božstvám, ale taktiež aj voči návštevníkom svätýň. Na tieto tradície potom do istej miery nadviazali aj Rímania, napr. v osobe víťaza nad macedónskym kráľom Filipom V. od Kynoskefal (197 pred Kr.) – Titom Quintiom Flamininom. Tento helénofil totiž venoval do Delf ako obetný dar niekoľko strieborných štítov, medzi nimi tiež svoj vlastný s nápi- som pripomínajúcim jeho vyhlásenie slobody „všetkých“ Grékov. Apolónovi mal navyše darovať aj zlatý veniec s ešte bombastickejším venovaním odkazujúcim na svoju vlastnú „božskosť“ (theios), snáď preto, že ho v niektorých mestách oslavovali ako „boha“.126 Svoju zbroj venoval do Delf či do Nemeje i najväčší nepriateľ Rimanov – pontský kráľ Mithridatés VI. (112 – 63 pred Kr.) najskôr práve po víťazstvách nad nimi v Malej Ázii.127 Najviac votívnych darov sa nachádzalo v najväčších celogréckych svätyniach v Olympii a v Delfách. Často malo ísť o dary z mýtických čias, no mnohé pochádzali aj z historických dôb. Zmienky o nich poznáme z Pausaniovho cestopisu z 2. stor. Zvyšky niektorých, najmä podstavce, sa zachovali až dodnes. V areáli Olympie sa nachádzalo veľké množstvo votív- nych sôch, najmä v podobe boha Dia, no presný pôvod časti z nich nedokázal identifikovať ani Pausanias. Jednou z nich bola tiež socha Dia, ktorú venovali grécke obce po víťazstve pri Platajách. Ich mená boli potom vytesané na podstavci.128 Z votívnych sôch sa zachovala 120 Thuc. 3. 114. 121 Plut. Nic. 28.5. 122 Plut. Tim. 29. Aj pri chválospeve na Flaminiovo udelenie „slobody“ Grékom si neodpustil výpad voči vnútorným konfliktom v Grécku. Podľa neho totiž, s výnimkou perzských vojen, bojovali Gréci vo všetkých ostatných vojnách sami proti sebe a teda všetky víťazné znamenia si postavili „k svojmu nešťastiu a hanbe“. Plut. Flam. 11. 123 Spomína aj tyranovo dvojveršie odkazujúce na fakt, že jeho oddiely s „menšími“ štítmi (aspidion) získali krásne štíty, zdobené „nachom, zlatom, jantárom a slonovinou“. Plut. Tim. 31. 124 Plut. Alex. 16.8, Arr. An. 1. 16. Je možné, že tým Alexander narážal na oných 300 Sparťanov od Thermopýl a znevážením „neutrality“ Sparty v podstate prebral jej úlohu v celogréckych záležitostiach. HRICA, ref. 37, s. 113. 125 Diod. 22. 11. 1. Podrobnejšie: Plut. Pyrrh. 26.5. 126 Plut. Flam. 12. 127 Appian. The Foreign Wars (transl. by White, Horace). New York: MacMillan, 1899, App.Mith.12.112. 128 Paus. 5. 23.

24 VOJENSKÁ HISTÓRIA socha bohyne Niké, ktorú podľa Pausania venovali Messénski vyhnanci z Naupaktu po víťazstve nad Sparťanmi na ostrove Sfaktéria (po boku Athénčanov) v roku 425 pred Kr. Socha stála pôvodne na 9-m vysokom stĺpe a v roku 1875 ju objavili nemeckí archeológovia pred južným nárožím Diovho chrámu. Zachovaný nápis pripisuje jej autorstvo Panióniovi z Mendy ako víťazovi súťaže na danú zákazku.129 Pod sochou bohyne Níké stojacej nad ští- tom Diovho chrámu sa zas nachádzal zlatý štít ako desiatok z koristi, darovaný Sparťanmi, po víťazstve nad Argejčanmi a Athénčanmi v bitke pri Tanagre roku 457 pred Kr. Niesol votívny nápis.130 Jednoznačne najviac darov sa nachádzalo v Delfách. Poznáme ich opäť najmä vďaka Pau- saniovmu opisu, ktorý často uvádza aj autorov diel. Podľa jeho údajov musel byť posvät- ný okrsok (temenos) doslova preplnený množstvom sôch a pamätníkov. Desiatok v podobe viacerých sôch tu po Marathóne umiestnili aj Athénčania. Popri drevenom koňovi tu stáli, okrem héroov, sochy Athény, Apollóna a Miltiada, ktorých podobizne vraj vytvoril Feidias. Athénčania po tejto bitke venovali aj zlaté votívne zbrane, ktoré boli umiestnené na archit- ráve Apolónovho chrámu.131 Pamiatkou na námorné bitky pri Artemísiu a Salamíne z roku 480 pred Kr. bola potom socha Apolóna. Platajské víťazstvo zas pripomínal spoločný dar zúčastnených obcí v podobe zlatej trojnožky na kovovom hadovi. Podľa Thukydida sa zdá, že išlo o pamätník víťazstva v celej vojne, nielen bitky pri Platajách. Hovorí totiž, že spart- ský veliteľ Pausanias sa „opovážil napísať svoje meno na trojnožku, ktorú Gréci venovali do Delf ako prvotinu koristi...“ Jeho pyšnú dedikáciu, akoby porazil Peržanov on sám, teda vymazali a namiesto toho uviedli mená všetkých miest, ktoré spoločne porazili nepriateľa. Tu sa potom prejavila snaha Sparty uzurpovať si hlavné zásluhy na víťazstve pre seba, čo jej úplne nevyšlo, vďaka odporu Athénčanov a iných. Veštiareň však vraj odmietla, na Pausaniov údiv, prijať dary z „médskej“ koristi od hlavného strojcu salamínskeho víťazstva – Themistokla. Vysvetlenie videl v tom, že sa vraj nespýtal „Apolóna“ vopred na zasvätenie daru, alebo predvídal jeho útek k Peržanom.132 Herodotos však nič také neuvádza, spomína len spoločné obetné dary Grékov a ich otázku, či sú tieto dary pre boha „dosť veľké a pek- né“. Odpoveď vraj znela, že mu chýbajú dary za Salamínu od Aigínčanov, načo mali obe- tovať trojicu zlatých hviezd, ktoré boli umiestnené na medenom sťažni. Takže správu o od- mietnutí Themistoklovho daru môžeme skôr vnímať ako výpad v reakcii na jeho neskorší útek k Peržanom.133 Osobité sochy Apolóna na pamiatku svojej účasti v boji proti Peržanom mali mať v Delfách aj Epidaurčania a Platajčania. Tí druhí pritom darovali aj sochy býkov, podobne ako obyvatelia eubójskeho Karysthu.134 Podobne aj Delfania postavili víťaznú tro- fej s oslavným nápisom pri chráme Athény Pronaie, na počesť „víťazstva“ nad Peržanmi, ktorých mali zraziť k zemi blesky a padajúce balvany.135 Napokon „pozoruhodné“ chrámy pre Demeter a Koré nechal po víťazstve nad Kartágincami (v roku 480 pred Kr.) postaviť aj syrakúzsky tyran Gelon, ktorý z koristi ako poďakovanie Apolónovi nechal poslať zlatú trojnožku v hodnote šestnástich talentov.136 Početné súsošie tu umiestnili po bitke pri Kozích riečkach v roku 405 pred Kr. tiež Spar- 129 Paus. 5.24.1. 130 Nápis sa zachoval v troskách chrámu. Paus. 5. 10. 131 V blízkosti athénskeho pamätníka sa mala nachádzať séria sôch venovaná Argejčanmi po víťazstve nad Sparťanmi v bitke pri Oiney v roku 460 pred Kr. Paus. 10. 10, 19. Socha Athény Pallady, dar Athénčanov z perzskej koristi, mala byť zo zlata, či však ide o tú istú, ktorú spomína aj Pausanias, je otázne. Plut. Nic. 13. VÍTEK, ref. 2, s. 134. 132 Had sa zachoval do Pausaniových čias, trojnožku však skonfiškovali ešte Fókovia v 4. stor. pred Kr. Podstavec pamätníka s menami obcí sa zachoval na pôvodnom mieste, no trojnožka spočívajúca na trojici prepletených hadov už nie. Výška pamätníka bola 10 m, pričom stĺp dal neskôr cisár Konštantín dopraviť do Konštantinopola, kde sa nachádza dodnes. Thuc. 1. 132. Paus. 10. 13, 14. BECK, ref. 4. s. 64-65. 133 Hdt. 8. 122. 134 Paus. 10. 15, 16. 135 Diod. 11. 14. 3-4. 136 Diod. 11. 26. 7.

25 VOJENSKÁ HISTÓRIA

ťania, kde okrem Dia, Dioskúrov, Apolóna, Artemis a Poseidóna bola aj socha hlavného veliteľa Lysandra venčeného Poseidónom. Svoju sochu si vyslúžili aj jeho veštec (mantis) Agiás a veliteľ jeho lode Hermón. Za nimi sa potom mali nachádzať aj sochy ďalších, vraj viac než tridsiatich účastníkov bitky.137 Iróniou osudu oproti tomuto monumentu malo stáť súsošie s Apolónom, Niké a celou plejádou héroov, ktoré venovali do posvätného okrsku Tegejčania, po víťazstve nad Sparťanmi niekedy v 4. stor. pred Kr.138 Sochy, resp. celé sú- sošia ako desiatok tu umiestňovali po víťazstvách aj Gréci z Veľkého Grécka. Príkladom môžu byť Liparčania, po námornom víťazstve nad Etruskami. Pausanias uvádza, že poslali do Delf toľko Apolónových sôch, koľko zajali lodí (asi 12), no veľká plocha pamätníka mala minimálne dvadsať sôch (boli súčasťou múru južne od chrámu). Podobne sa zachovali aj Ta- renťania, po víťazstvách nad Peuketmi a Japygmi, no okrem peších bojovníkov sa tam mali nachádzať i jazdecké sochy.139 Jazdecké sochy mali venovať na Apolónovu poctu aj Ferčania po víťazstve nad athénskou jazdou, snáď niekedy v časoch tyrana Alexandra (369 – 358 pred Kr.).140 Medzi pamätníky z neskorších čias patrilo napr. súsošie aitólskych vojvodcov, po ví- ťazstve nad Keltmi v roku 279 pred Kr. K nim priliehali aj sochy Artemis, Athény a dvojica Apolónov. Zbrane Keltov potom tiež venovali chrámu, pričom mali byť umiestnené na jeho zadnej stene.141 Predáka Achájskeho spolku Filopoimena zas vyznamenali jeho krajania zla- tou sochou zachytávajúcou výjav z bitky pri Mantinei (207 pred Kr.) kedy zabil v jazdeckom súboji spartského tyrana Machanida.142 Pamätníkov bolo omnoho viac, či už Pausanias pri svojom výklade načrel do mýtickej minulosti, či sa opieral o miestne podania alebo opisoval historické udalosti. Na jednej strane tak stojí obetný dar božstvu a sprievod v kovovej podobe vraj od Ornejčanov z Argolidy, namiesto pôvodne sľúbených každodenných a drahších skutočných obetí, ktoré prisľúbili vykonávať za víťazstvo nad Sikyónčanmi, spadajúce do mýtických čias. Na druhej strane je zas kratučká zmienka o soche Apolóna, ktorú ako desiatok darovali Massalijčania po víťazstve nad Kartágom. Išlo pritom o víťazstvo v námornej bitke pri pobreží Hispánie z roku 490 pred Kr.143 Hoci nie všetky informácie podané Pausa- niom sú presné, aj niektoré pokladnice gréckych štátov v Delfách boli postavené z vojnovej koristi alebo aspoň boli vyzdobené darmi z nej.144 Ak by sme sa na záver nášho exkurzu pýtali, aký bol vlastne osud týchto pamiatok, museli by sme dodať, že dosť žalostný. Gréci síce po väčšinu svojich dejín akceptovali posvätnosť a nedotknuteľnosť chrámov, no ich bohatstvo bolo, najmä v neskorších časoch, priveľkým lákadlom. Zvlášť to platilo o dielach z drahých kovov. Napokon aj veľké kultové sochy boli pokryté drahými kovmi, v prípade potreby snímateľnými. No ani menšie pozlátené diela neušli pozornosti. Tak napr. ešte v 2. stor. Nikiova socha Athény Pallady (palládion) zdobila Akropolu, „ale už bez pozlátenia“.145 Netreba tiež zabúdať ani na politické pády osôb, ktorým boli dedikované sochy. To kritizoval s odstupom času ešte Plutarchos, keď vyhlasoval, že pocta nemá byť mzdou za vykonaný čin, ale trvácnejším symbolom, čo ale závisí od (ne)šľachetnosti takto obdarovaných, resp. na škodu je aj prehnaná veľkosť darov. Uvádza, že z troch stoviek sôch athénskeho politika a filozofa Démetria z Faléru (asi 350 – 283 pred Kr.), sa nezachovala ani jedna, pretože boli zničené ešte za jeho života. Sochy iného athénskeho politika Démada (2. pol. 4. stor. pred Kr.) vraj boli roztavené na nočníky

137 Paus. 10. 9.7. Správu potvrdzuje aj Plutarchos. Plut. Lys. 18. No spomína aj inú Lysandrovu sochu z mramoru v blízkosti pokladnice Akanťanov (s dlhými vlasmi a bradou). Plut. Lys. 1. 138 Paus. 10. 9. 139 Paus. 10. 13, 16. 140 Paus. 10. 15. 141 Paus. 10. 15, 19, 23. 142 Plut. Phil. 10. 143 Konfliktov po ktorých nasledovali desiatky do Delf bolo však omnoho viac. Paus. 10. 18. 144 Paus. 10. 11, 13. 145 Plut. Nic. 3.

26 VOJENSKÁ HISTÓRIA a mnoho iných sôch postihol podobný osud.146 Pri častých politických prevratoch sa však niet čo diviť, že sochy konkurentov sa strhávali z podstavcov a stavali sa prípadne tie, ktoré boli zvrhnuté predtým.147 Ak si teda odmyslíme vpády Peržanov, či Keltov, resp. rímsky „zberateľský záujem“, tak musíme skonštatovať, že proces takmer úplnej likvidácie spomí- naných diel začali samotní Gréci. Výnimkou by tu mohol byť snáď len Plutarchov Nikias, ktorému pripisuje úmyselné otáľanie a premeškanie príležitosti obsadiť Olympieon, bohato dotovaný darmi, počas už spomínaného obliehania Syrakúz. Dôvodom malo byť vedomie, že by bol „vinný bezbožnosťou“ (asébeia), pretože vedel, že jeho vojaci by určite rozkradli chrámové poklady.148 Zmeny nastali už v 4. stor. pred Kr. v súvislosti s vylúpením delfskej svätyne Fókmi, čo malo za následok „celogrécky“ konflikt, ktorý ukončil svojím víťazstvom až Filip II. Macedónsky v roku 346 pred Kr.149 Treba priznať, že práve v období helenizmu akoby sa začal vytrácať rešpekt voči nedotknuteľnosti svätýň. Už v klasickej dobe síce máme doklady o nerešpektovaní práva azylu v chrámoch,150 ale vylúpenie ich pokladov vo väčšej miere pozorujeme až v helenistickom období. Démétriovi Poliorkétovi pripisoval Plutarchos k dobru, že na svojom úteku po bitke pri Ipse v roku 301 pred Kr., napriek očakávaniu, ne- vylúpil chrám Artemidy v Efeze, ale, naopak, vraj z obáv, aby sa tak nestalo v podaní jeho vojakov, mal mesto rýchlo opustiť.151 Dobrým príkladom opačného charakteru sú potom udalosti opisované Polybiom z čias tzv. spojeneckej vojny (220 – 217 pred Kr.). V rámci nej si Aitólovia, počas koristníckej výpravy na Peloponéze, najprv vynútili na obyvateľoch Kynaithana výpalné za to, že nechajú na pokoji stáda a majetok tamojšieho chrámu bohyne Artemis. Vydali im totiž, podľa Polybia rozumne, niektoré drahé nádoby z majetku chrámu, čím ich odvrátili od „bezbožného zásahu, ktorý by nebolo možné napraviť“. No tak či onak sa čoskoro vrátili a zmocnili sa i stáda. Polybios na viacerých miestach pranieruje ziskuch- tivosť Aitólčanov, ktorých lúpežné výpravy v podstate začali sériu vojen, ktoré napokon doviedli do Grécka Rimanov. No tento incident nebol ani zďaleka jediným.152 Aitólčania totiž v roku 219 pred Kr. kompletne zničili macedónske mesto Dion vrátane hradieb a chrá- mu, resp. jeho výzdoby, pričom zvrhli aj sochy kráľov. Tým podľa Polybiovho komentára začali vojnu nielen proti ľuďom, ale aj proti bohom. V nej potom pokračovali „v rozpore zo všeobecnými mravmi a zásadami ľudstva“ aj v Épire, kde zničili svätyňu a veštiareň v Dodóne, pričom neušetrili ani množstvo tamojších pamiatok.153 Na druhej strane rovnako kritizuje aj ich súpera – macedónskeho kráľa Filipa V. Ten totiž v reakcii na aitólske zločiny nasledujúceho roku vyplienil a zničil hlavné aitólske kultové centrum – Thermos. Zo zbra- ní, ktoré boli umiestnené v stĺporadí okolo chrámu Apolóna Thermia ako obetné dary, si Macedónčania vybrali najcennejšie kusy a ostatné (vraj 15 000 kusov) mali spáliť. Zároveň zapálili aj stĺporadie a zničili aj ostatné pamiatky, medzi nimi zvrhli vraj až 2 000 sôch, okrem sôch bohov. Polybios uvádza, že Filip túto pomstu pokladal za oprávnenú, no uvádza i rad príkladov, keď boli jeho predchodcovia milosrdnejší (aspoň teda k chrámom).154 To, samozrejme, neboli jediné takéto výčiny a hoci sa nedá generalizovať ohľadom všeobecnej straty rešpektu voči „posvätnému“, predsa len to naznačuje istý úpadok „mo- rálky“. Záverečné dejstvo rabovania je potom späté s Rimanmi. Tak po porážke Aitólskeho 146 Plut. Praecepta 27. 147 To je prípad Argu, kde macedónsky kráľ Antigonos III. Dóson (v rokoch 224 – 222 pred Kr.) nechal znova postaviť sochy oligarchov a zvrhnúť sochy „demokratov“. Plut. Arat. 45. 148 Plut. Nic.16.6. 149 Diod. 16. 23-38. 150 Napr. už na začiatku Peloponézskej vojny nerešpektovali demokrati na Kerkýre právo azylu v tamojšom Hérinom chráme, keď časť porazených oligarchov z neho vyvliekli a popravili. Thuc. 3. 81. 151 Plut. Demetr. 30. 152 Napr. Thébania obviňovali Aitólčanov aj z vyplienenia chrámu Athény Itónskej. Plb. 4. 18. 10-11, 19. 4, 25. 2. 153 Plb. 4. 62. 1-3, 67. 3-4. 154 Plb. 5. 8. 8-9, 5. 9. 2-5.

27 VOJENSKÁ HISTÓRIA spolku bolo v roku 188 pred Kr. jeho centrum a bývalé sídlo kráľa Pyrrha – Ambrakia vyrabované a jeho poklady a sochy odvezené do Ríma.155 Už spomínané Lysippovo jaz- decké súsošie z macedónskeho Dia skončilo v roku 146 pred Kr. ako súčasť triumfálneho sprievodu Quinta Caecilia Metella v Ríme, kde napokon zdobilo priečelie chrámu Jupitera Statora na Martovom poli.156 Iným typom záujemcu o poklady chrámov bol Sulla obliehajúci v r. 87 – 86 pred Kr. Pireus a Athény. Kvôli nedostatku financií nechal „odniesť“ najkrajšie votívne dary z Epidauru a Olympie. Záludne tiež žiadal delfských amfiktyónov, aby mu poslali Apolónove poklady, aby ich vraj ochránil, resp. nestenčené vrátil. Jeho priateľ, Fók Káfidas, ktorého pre ne poslal, sa mal vraj zdráhať a plakať, takže, keď sa rozšírila správa, že zo svätyne počuli lýru, napísal o tom Sullovi (ako o znamení). Cynický vojvodca sa mu však vysmial s tým, že je to pozitívne znamenie a prejav radosti nie hnevu a má vraj poklady prijať, lebo mu ich dáva sám boh. Plutarchos porovnáva túto „bezbožnosť“ s úctou, ktorú prejavovali k chrámom Titus Flamininus, či Aemilius Paulus storočie predtým. Podľa toho istého autora však Sulla po víťazstve nad Mithridatovým veliteľom Archeláom v bitke pri Chaironei daroval polovicu územia Théb pýthijskému Apolónovi a olympskému Diovi, pričom z ich výnosov im mali byť vrátené odňaté poklady.157

Záver

Záverečné sondy do sféry náboženských rituálov vo vojenstve starovekého Grécka sa sna- žia poukázať na ich dôležitosť pre pochopenie postojov antického sveta k otázke „posvät- ného“. Po prosbách o úspech v boji a snahe dopomôcť mu aj náboženskými prostriedkami akosi automaticky nastupuje i povinnosť odvďačiť sa bohom za ich prípadnú priazeň. Jej výrazom bola ďakovná obeta po bitke a odovzdanie desiatku z koristi božstvu, najčastejšie vo forme votívnych darov domovskej svätyni, či niektorému z celogréckych chrámov. Tými mohli byť ako sochy vojvodcov, božstiev, zbroj porazených, či dokonca postavenie nového chrámu. Netreba však zabúdať ani na pripomienku víťazstva priamo na bojisku, postavením víťazného pamätníka – tropaia, zloženého zo zbroje padlých nepriateľov. Výrazom tej istej potreby boli i každoročné oslavy usporadúvané na počesť slávnych víťazstiev v danej obci. Tu sa potom miešala úcta k bohom s úctou k padlým a víťazom. Podstatným bolo tiež pre- ukázanie posledných pôct padlým, ktorých obeta slúžila danej obci ako spojivo a zdroj ko- lektívnej identity a hrdosti na vlastné mesto. V neposlednom rade slúžili tieto pripomienky aj čisto ľudským potrebám a túžbe po sláve, ktorú medzi Grékmi nešírili iba sochy víťazov, či básne a obrazy, ale z dnešného uhla pohľadu, v prvom rade, diela starovekých dejepiscov, z ktorých sme čerpali naše informácie.

P. ROHÁČ – L. NOVÁKOVÁ: MILITÄRISCHE RITUALE IM ANTIKEN GRIECHEN- LAND: DANKESOPFER UND SIEGESFEIERLICHKEITEN

Wissenschaftliche Einblicke in die Welt der religiösen Rituale im Militärwesen des antiken Griechenland deuten auf ihre besondere Bedeutung für das Verständnis der Grundhal- tungen der antiken Welt zur Frage des „sakralen“. Nach den Anbetungen der Götter vor einem Kampf oder Krieg, die zum Sieg verhelfen sollten, eröffnete sich geradezu automatisch auch die Pflicht, sich im Falle eines militärischen Erfolgs auch gehörig zu bedanken. Zu den Ausdrücken der Dankbarkeit der Sieger nach der Schlacht gehörten das Dankesopfer und die Abgabe des Zehntel von der Beute an die Gottheit, am häufigsten in Form von niederle-

155 Plb. 21. 30. 9. 156 Velleius Paterculus. Historiarum Libri Duo (ed. by Watt, Wiliam Smith). Bibliotheca Teubneriana. Stuttgart : Saur,1998, Vell. Pat. 1. 11. 3-5. HŘÍBAL, ref. 109, s. 271-272. 157 Plut. Sull. 12, 19.

28 VOJENSKÁ HISTÓRIA gten Votivgaben im einheimischen Sakralbau, oder in einem von den gesamtgriechischen Tempeln. Darunter fielen die Statuen von Herzögen, Göttern, die erbeutete Rüstung, oder sogar das Errichten eines neuen Sakralbaus. Nicht zu vergessen ist auch das Andenken des Sieges auf dem Kampfplatz durch die Errichtung eines Siegesdenkmals (altgriech. tropaia), zusammengestellt aus der Rüstung des besiegten Gegners. Dem gleichen Bedürfnis ent- sprangen die alljährlichen Feierlichkeiten zu Ehren von ruhmreichen Siegen in der jeweiligen Ortschaft. Bei diesen feierlichen Veranstaltungen hat man sowohl den Göttern als auch den Gefallen Ehren erwiesen. Als wichtig galt auch die Erweisung höchster Ehren an die gefallenen Soldaten – ein Akt, der sowohl als Bindeglied als auch die Quelle der kollektiven Identität und des Stolzes auf die eigene Stadt interpretiert werden kann. Nicht zuletzt ent- sprangen diese Andenken auch den rein menschlichen und „weltlichen“ Bedürfnissen nach Ruhm, die nicht nur durch mittels Errichtung der Siegerstatuen, Verfassung von Gedichten und zahlreiche Bilder, sondern auch in den Werken der antiken Geschichtsschreiber, die den gegenwärtigen Forschern als wichtige historische Quellen dienen, verbreitet wurden.

Zoznam použitej literatúry:

BECK, Hans. Ephebie – Ritual – Geschichte. Polisfest und historische Erinnerung im klassischen Griechenland. In H. Beck. And H.-U. Wiemer (eds.) Feiern und Erinnern: Geschichtsbilder im Spiegel antiker feste (Studien zur Alten Geschichte 12.). Berlin : Verlag Antike, 2009, s. 55-82. ISBN 3938032340.

DODDS, R. Eric. Řekové a iracionálno. Praha : OIKOYMENH, 2000, s. 242. ISBN 80- 7298-011-4.

HABAJ, Michal. Antické Grécko na ceste k najväčšej vojne svojich dejín. In HABAJ, Michal a kolektív. Sparta vs. Athény: dejiny Peloponézskej vojny. Trnava : UCM, 2017, s. 20-62. ISBN 978-80-8105-855-4.

HABAJ, Michal – HŘÍBAL, František. Alexander Veľký. Bratislava : Perfekt, 2018, 358 s. ISBN 978-80-8046-900-9.

HRICA, Juraj. Alexander a Sparta. In HABAJ, Michal a kolektív. Alexander Veľký. Trnava : UCM v Trnave, 2015, s. 103-136. ISBN 978-80-8105-726-7.

HŘÍBAL, František. Alexander Romanus. In HABAJ, Michal a kolektív. Alexander Veľký, s. 249-301.

CHANIOTIS, Angelos. Gedenktage der Griechen: Ihre Bedeutung für das Geschichtsbewußtsein griechischer Poleis‘. In ASSMANN, Jan (Hrsg.). Das Fest und das Heilige. Religiöse Kontrapunkte zur Alltagswelt. Gütersloh : Gütersloher Verlagshaus, 1991, s. 123-145. ISBN 3579017837. KELLER, Werner. Etruskové. Praha : Orbis, 1975.

MYSZKOWSKA-KASZUBA, Magdalena. Obrzędy pogrzebowe w Grecji archaicznej i klasycznej. In SAMAI I. (2016). NOVÁKOVÁ, Lucia – HRNČIARIK, Erik – DAŇOVÁ, Miroslava. Equestrian statues in antiquity: city, people, monuments. In Studia historica Nitriensia 22/2 (2018), s. 434-455.

29 VOJENSKÁ HISTÓRIA

NOVÁKOVÁ, Lucia – ŠÁLYOVÁ, Romana. Marking the victory in ancient Greece: some remarks on Classical trophy monuments. In Iliria International Review 9 (2019), s. 191-201.

NÝVLT, Pavel. Dekelejská vojna. In HABAJ, Michal a kol.: Sparta vs. Athény. Dejiny Peloponézskej vojny, s. 128-175. STEVENS, Gorham Phillips. The Periclean Entrance Court of the Acropolis of Athens. In Hesperia 5/4 (1936), s. 443-520. TOMPKINS, P. Daniel. Greek rituals in war. In Warfare in the Classical world (ed. by CAMPBELL, Brian and TRITLE, A. Lawrence). Oxford : Oxford University Press, 2013, s. 475, 478. ISBN 978-0-19-530465-7.

TRÜMPY, Catherine. Feste zur vollmondszeit: Die religiösen feiern Attikas in monatslauf und der Vorgeschichtliche attische kultkalendar. In Zeitschrift für Papyrologie und Epigraphik 121 (1998), s. 109-115.

VIDMAN, Ladislav. Od Olympu k Parteonu. Praha : Vyšehrad, 1986.

VÍTEK, Tomáš. Věštení v Antickém Řecku I. Od věštců k losům. Praha : Herrmann & synové, 2011, s. 284. ISBN 978-80-87054-23-9.

VÍTEK, Tomáš. Věštení v Antickém Řecku II. Tělo a sny. Praha : Herrmann & synové, 2013, s. 172-173. ISBN 978-80-87054-34-5.

VÍTEK, Tomáš. Věštení v antickém Řecku IV. Mezi vodou a ohněm. Praha : Herrmann & synové, 2018, s. 24. ISBN 978-80-87054-57-4.

WHITLEY, James. The Monuments That Stood before Marathon: Tomb Cult and Hero Cult in Archaic Attica. In American Journal of Archaeology, Vol. 98, No. 2 (Apr., 1994).

30 VOJENSKÁ HISTÓRIA

UHORSKÉ VOJENSTVO VO VRCHOLNOM STREDOVE- KU SO ZRETEĽOM NA VLÁDU ĽUDOVÍTA I. VEĽKÉHO

VLADIMÍR SEGEŠ

SEGEŠ, Vladimír: Hungarian Warfare in the High Middle Ages with Reference to the Reign of Louis I, the Great. Vojenská história, 1, 24, 2020, pp 31 - 51, Bra- tislava. The study deals with several aspects of the medieval warfare in Hungary, with focus on the reign of Louis I of Anjou (1342 – 1382). The author pays attention to the legislative and legal framework of the militarism during the reign of the Anjous and the leading terms of banderium and insurrection in the context of the military-historical development. Further, the study observes the key features of the strategy and the system of land defence as well as the trends and changes in organisation, armament and equipment of the Hungarian military forces in the period from the 2nd half of the 13th century until the end of the 14th century. The topic of knighthood is also mentioned. In the closing part of the study, the military activities of King Louis I against Neapol and the Republic of Venice, against the Lithuanians and Tatars as well as in the Balkans are presented based on the source documents. Military History. Medieval Hungary. 14th century. Louis I of Anjou, his cam- paigns and invasions.

Vojenstvo je súhrnným pojmom, ktorý v širokom zmysle zahŕňa všetky otázky vojenskej teórie a praxe spojené s výstavbou, prípravou a činnosťou ozbrojených síl krajiny či štátu v čase mieru i v období vojny, ako aj s prípravou obyvateľstva a štátu na vojnu.1 Dejiny vojenstva či presnejšie vojenské dejiny sú nielen dejinami vojen a ozbrojených konfliktov, skladajú sa z niekoľkých relatívne samostatných, pritom však komplementárnych zložiek, akými sú najmä história vojen, história vojenského umenia (čiže stratégia, operačné umenie a taktika), história vývoja organizácie ozbrojených síl, ďalej aj dejiny vojenskej techniky (čiže dejiny výzbroje a výstroja) a dejiny vojenského myslenia. Skúmanie týchto otázok v stredoveku je však sťažené jednak pre slabú pramennú bázu a jednak preto, že proporcionalita uvedených zložiek bola vtedy značne nevyvážená a miestami dokonca nerozvinutá. Preto v predklada- nej štúdii načrtávam len najdôležitejšie či nosné prvky a javy vojenstva v Uhorsku v období vrcholného stredoveku s dôrazom na panovanie Ľudovíta I. Veľkého.2

1 Stručný slovník vojenství. (Ed. SVOBODA, Oldřich) Praha 1984, s. 341. 2 Stredoveké obdobie našich vojenských dejín je predmetom troch syntéz modernej slovenskej, československej a maďarskej historiografie: KLEIN, Bohuš – RUTTKAY, Alexander – MARSINA, Richard. Vojenské dejiny Slovenska I. diel. Stručný náčrt do roku 1526 (ďalej VDS I.). Bratislava [1994]; KLUČINA, Petr – MARSINA, Richard – ROMAŇÁK, Andrej. Vojenské dějiny Československa I. diel (do roku 1526). Praha 1985; Magyarország hadtörténete (I), A honfoglalástól a kiegyezésig (ďalej MHT). Budapest 1984. Uhorskému vojenstvu v stredoveku sa v slovenskej historiografii komplexnejšie venuje jediná monografia: SEGEŠ, Vladimír.Od rytierstva po žoldnierstvo. Stredoveké vojenstvo v Uhorsku so zreteľom na Slovensko. Bratislava 2004. Populárno-odborný prehľad podávam v kolektívnej monografiiSEGEŠ, Vladimír a kol. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha : Ottovo nakladatelství, 2015, s. 22-101. Na tomto mieste môžem spomenúť aj moju predchádzajúcu štúdiu venovanú vrcholnostredovekému vojenstvu a bitke pri Rozhanovciach SEGEŠ, Vladimír. Hlavné črty uhorského vojenstva v období vrcholného stredoveku. In Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. Eds. ULIČNÝ, Ferdinand – MAGDOŠKO, Drahoslav. Košice 2012, s. 69-90.

31 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Legislatívno-právny rámec vojenstva za vlády Anjouovcov (1301 – 1386)

Vláda panovníkov z anjouovskej dynastie – Karola I. (1301 – 1342), Ľudovíta I. (1342 – 1382), Márie (1382 – 1395) a Karola II. (1385 – 1386) – je príznačná mimoriadnou záko- nodarnou chudobou. V milenárnej zbierke uhorských stredovekých zákonov sú publikova- né iba tri dekréty z obdobia anjouovskej vlády.3 Ide o dekrét Karola I. z roku 1342,4 ktorý z obsahového hľadiska striktne vzaté nie je zákonom, ale nájomnou zmluvou, v ktorej kráľ so súhlasom prelátov a veľmožov (barónov) prenajíma oravskému kastelánovi magistrovi Hypolitovi za 800 hrivien ročne výnosy a príjmy kremnickej komory. Ďalej je to dekrét Ľu- dovíta I. z roku 1351,5 v ktorom sa jednak potvrdzuje Zlatá bula z roku 1222 – s výnimkou ustanovenia (zák. čl. 4/1222) o dedičskom konaní6 – a súčasne proklamujú ďalšie slobody a výsady. Z nich najdôležitejšie bolo ustanovenie (zák. čl. 11/1351) zakotvujúce zásadu rovnosti všetkých šľachticov: „... všetci praví šľachtici žijúci medzi hranicami našej krajiny... nech užívajú jednu a tú istú slobodu“.7 A napokon ide o dekrét kráľovnej Márie z roku 1384,8 ktorý je vlastne len konfirmáciou predchádzajúceho dekrétu Ľudovíta I. z roku 1351. V poslednom kritickom maďarskom vydaní zákonov a nariadení je edovaných spolu 16 normatívov – z nich 10 pripadá na obdobie vlády Karola I. a zhodne po tri vydali za Ľudovíta I. a za Márie, nie všetky sú však výsledkom kráľovskej (panovníckej) zákonodarnej činnosti, resp. niektoré v pravom zmysle slova nemožno považovať za zákon.9 Mimoriadne slabý zákonodarný prínos Anjouovcov, ktorí zaviedli v Uhorsku takmer abso- lutistický režim, nezvolávali krajinské zhromaždenia a pri správe krajiny sa opierali o podporu neveľkej skupiny verných barónov, sa vypuklo prejavil aj vo vojensko-právnej legislatíve. Na samotné vojenstvo však táto okolnosť, a to je nepochybne zaujímavé, nemala vážnejší vplyv. Politické a osobitne vojenské úspechy Karola I. v boji proti pretendentom na uhor- ský trón (Václavovi Přemyslovskému a Otovi Wittelsbachovi) i proti skupine oligarchov na domácej scéne, ako aj vojenské víťazstvá Ľudovíta I. na zahraničných bojiskách, sú dosta- točným svedectvom efektivity ich vojenskej sily a branného systému.10 Zároveň sú však aj svedectvom toho, že obaja spomínaní anjouovskí uhorskí králi dokázali nielen nastoliť, ale aj udržať pevnú panovnícku moc najmä inými, než legislatívnymi prostriedkami, čiže vlastne takmer bez zákonotvornej aktivity. Iná je už otázka záväznosti právnej zvyklosti, čiže obyčajového práva, a to aj v oblasti vojenstva, čo napríklad v súvislosti s výpravou uhorského vojska Ľudovíta I. roku 1356 proti Benátkam zaznamenal florentský kronikár Matteo Villani: Podľa„ dávnej zvyklosti majú sta-

3 Corpus Juris Hungarici. Magyar Törvénytár. 1000 – 1526. évi törvénycikkek (ďalej CJH 1000 – 1526). Ed. MÁRKUS, Dezső, Budapest 1899, s. 150-189. 4 Tamže, s. 150-163. 5 Tamže, s. 166-181. 6 Znova upozorňujem, že v poslednej akademickej syntéze Dejiny Slovenska I (do roku 1526). Bratislava : Literárne informačné centrum, 1986, (ďalej Dejiny Slovenska I), s. 351 (autorom príslušnej časti je Richard Marsina) sa chybne uvádza, že Ľudovít I. v dekréte z roku 1351 (a po ňom aj Mária v dekréte z roku 1384) potvrdzuje Zlatú bulu Ondreja II. z roku 1222 „s výnimkou práva odporu šľachty proti panovníkovi“. Údaj R. Marsinu je pomýlený, keďže opak je pravdou, lebo práve v spomínanom Ľudovítovom dekréte sa ius resistendi vlastne (prvýkrát od roku 1222) opätovne zákonne obnovilo. Pozri DÖRY, Franciscus – BÓNIS, Georgius – BÁCSKAI, Vera. Decreta regni Hungariae. Gesetze und Verordnungen Ungarns. 1301 – 1457 (ďalej DRH 1301 – 1457). Budapest : Akadémiai Kiadó, 1976, s. 124 a nasl. 7 „... ut universi veri nobiles intra terminos regni nostri constituti, ... sub una et eadem libertate gratulentur. “ DRH 1301 – 1457, s. 134. Inak zák. čl. 11/1351, CJH 1000 – 1526, s. 174. 8 Tamže, s. 184-189. 9 Podrobnejšie pozri DRH 1301 – 1457, s. 73-153. 10 Vojenstvu a vojnovým udalostiam za Anjouovcov sa podrobne venuje KRISTÓ, Gyula. Az Anjou-kor háborúi. Budapest : Zrínyi Kiadó, 1988. Dobrý a hutný prehľad vrátane vojenských udalostí podáva BERTÉNYI, Iván. Magyarország az Anjouk korában. Budapest : Gondolat, 1987. K prvým rokom vlády Karola I. pozri BREZOVÁKOVÁ, Blanka. Konsolidačné snahy Karola I. v Uhorsku po zvolení za kráľa (1310 – 1317). In Historický časopis, 41, 1993, č. 4, s. 361-378.

32 VOJENSKÁ HISTÓRIA novené, koľko jazdcov dodá každý barón alebo každá obec, ak kráľ vedie alebo nariaďuje vojnu, takže v súvislosti s počtom (jazdcov) a časom vojenskej služby každý vie, čo má robiť; a preto na príkaz panovníka (každý) okamžite, bez zdržiavania sa a prieťahov vyráža, aby ihneď prišiel ... “11 Kronikár ďalej uvádza, že každá obec a každý barón vopred, čiže vlastne trvale, udržiava v pohotovosti tých, čo sú povinní vojenčením. Majú aspoň dva kone, sú vy- zbrojení ľahkými útočnými zbraňami, čiže lukom a šípmi v tulcoch a na vlastnú ochranu im slúži dlhý meč. Spravidla sú odetí do viacerých plášťov z kordovánu, ktoré tak plnia aj úlohu brnenia. Na hlave len zriedkavo nosia prilbu, lebo by im mohla prekážať pri lukostreľbe, ktorá je ich najväčšou prednosťou. Florentský kronikár uvádza, že každý vazal je povinný slúžiť tri mesiace.12 Matteo Villani aj v ďalších častiach kroniky prináša množstvo nesmierne zaujímavých údajov o uhorskom vojsku a jeho výpravách na Apeninskom polostrove.13 Branná povinnosť sa v období Anjouovcov vzťahovala vlastne len na výsadné vrstvy spo- ločnosti. V prípade vyhlásenia insurekcie, čiže zvolania generálnej pohotovosti (generalis exercitus), bol však celkový počet vojska vyšší než počet všetkých bojaschopných šľachticov a ostatných vojenčením povinných v krajine.14 Pre nedostatok písomných prameňov nevieme presne, čo v 14. storočí a predtým slúžilo podľa obyčajového práva za základ pre stanovenie počtu ďalších vystrojovaných a vyzbrojovaných jazdcov či iných ozbrojencov v rámci jed- notlivých stolíc, no napokon aj zo strany príslušných zemepánov. Podľa neskoršej praxe sa však možno domnievať, že to azda bol rozsah majetkového vlastníctva či počet (poddaných) obyvateľov žijúcich na zemepanských majetkoch, z ktorých sa podľa určitého kľúča staval príslušný počet vojenčiacich. Pri sumarizácii legislatívno-právnych normatívov obsiahnutých v dekrétoch z 13. a 14. sto- ročia musíme konštatovať paradoxnú skutočnosť, že sa totiž nedá priamo legislatívne doložiť ani pojem bandérium, ani pojem insurekcia, ktoré – ako sa oddávna traduje – tvorili podstatu uhorského stredovekého vojenstva. Neznamená to však, žeby tieto ustanovizne v danom ob- dobí nejestvovali. Podľa nášho názoru ide tu o lapidárne svedectvo oneskorovania právnej terminológie za reálnou skutočnosťou.15 Príčiny tejto disproporcie bude potrebné ešte hlbšie preskúmať a následne osvetliť. Súčasne sa žiada uviesť, že vytvorenie banderiálneho vo- 11 „... e hanno per loro antica consuetudine ordinate quantità di cavalieri, de’ quali catuno barone, o comune hanno a servire il loro re quando va o monda in fatti d’ arme, sicchè il numero e ’l tempo del servigio catuno sa chelha a fare. E perocchè alla richiesta del signore subitamente, senza soggiorno o intervallo, conviene, che sieno mosii...“ Príslušnú pasáž o uhorskom vojenstve v taliančine publikuje MARCZALLI, Henrik. Enchiridion fontium historiae Hungarorum. Budapest 1902, s. 225-227. Slovenský preklad pozri SEGEŠ, Vladimír – ŠEĎOVÁ, Božena, eds. Pramene k vojenským dejinám Slovenska I/2. 1000 – 1387. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2011, 189-190. V súvislosti s citovaným textom považujem za potrebné upozorniť na to, že kým termín barón (barone) je tu jednoznačný, pojem obec (comune) treba zaiste chápať v širšom významovom zmysle, môže označovať azda aj stolicu, nielen mesto či dáku obec alebo dedinu. 12 Tamže o výzbroji a výstroji. Údaj o časovom vymedzení vojenskej služby cituje KRISTÓ, Gy. Az Anjou-kor háborúi, c. d., s. 205. Porovnaj SEGEŠ, V. – ŠEĎOVÁ, B. Pramene I/2, c. d. , s. 189-190. 13 V slovenskej historiografii doposiaľ nikto nevenoval kronike Mattea Villaniho pozornosť, hoci viacero jej vydaní je dostupných na internete; pozri napríklad knižné vydanie kroniky vytlačené roku 1562 v Benátkach: https://books.google.sk/books?id=vs_43JcruNQC&printsec=frontcover&dq=inauthor:%22Matteo+Villani%22&hl=sk&- sa=X&ved=0ahUKEwiO_LuNs-zmAhVMb1AKHWviBTcQ6AEIUDAE#v=onepage&q&f=false 14 KLEIN, B. – RUTTKAY, A. – MARSINA, R. VDS I., s. 134-135. 15 Tento jav, ktorý by sa dal označiť ako tzv. terminologický sklz, jadrne vystihol popredný francúzsky medievista Georges Duby, keď v súvislosti s rozborom vzniku rytierstva a s vymedzením pojmu miles uviedol, že úradný (diploma- tický) jazyk – na rozdiel od literárnej i hovorovej reči – omnoho väčšmi zohľadňuje právnu podstatu skutočnosti, čiže definovanie, kvalifikovanie a vzájomné odlíšenie istého právneho stavu (statusu). Slovník úradného jazyka sa pritom vyznačuje strohosťou, silnou ritualizáciou, rutinnosťou a bránením sa akýmkoľvek novotám, takže spravidla s veľkým oneskorením verbálne zachytáva (čiže slovom označuje) procesy a javy príznačné pre daný stupeň spoločnosti a vý- voja. Úradný jazyk však súčasne nespochybniteľne signalizuje, že ak sa istý pojem, istá nová spoločenská kategória už ocitne v jeho slovníku, znamená to, že aj kolektívne vedomie existenciu tohto pojmu uznalo, posvätilo a plne akceptovalo, a ako stabilnú a stálu štruktúru ho aj sprostredkúva pre nasledujúce generácie. (Pozri DUBY, Georges. Emberek és struktúrák a középkorban. Budapest 1978, s. 75-76. – Ide o maďarský preklad súboru 5 autorových štúdií vydaných vo francúzskom origináli pod názvom Hommes et structures du moyen âge. Paris 1973.)

33 VOJENSKÁ HISTÓRIA jenského zriadenia sa až donedávna nesprávne zväčša prisudzovalo Karolovi I., no oddiely bojujúce pod samostatnou zástavou – koruhvou (lat. vexillum a od 14. storočia synonymicky banderium) kráľa či veľmožov jestvovali už za vlády Arpádovcov.16 Oprávnenou sa zdá byť domnienka Petra Ratkoša, že „Kolomanov zákon stal sa azda základom neskoršieho banderi- álneho vojska najmocnejších veľmožov (barones). “17 Konkrétne ide o 40. kapitolu Koloma- novho prvého zákonníka vydaného okolo roku 1100, kde sa jasne hovorí: „Špáni, ak majú vo svojich dedinách takých slobodných, od ktorých môžu dostať kone a (na dani) dokážu vybrať sto penzí, nech z tohto príjmu vystroja pre kráľa jedného (jazdeckého) obrnenca. Ak však majú 40 penzí, nech postavia vojaka bez brnenia, ale ak majú menej (peňazí), nech si ich ponechajú pre vlastnú potrebu.“18

Hlavné črty stratégie a systém krajinskej obrany

Dnešná stratégia ako súčasť vojenského umenia sa na základe poznaných objektívnych zákonitostí bojovej činnosti a strategických operácií usiluje využívať a aplikovať v praxi zá- sady ich prípravy a vedenia.19 Obdobné úlohy plnila stratégia aj v stredoveku, pochopiteľne, v medziach vtedajších historických podmienok a možností. Spravidla nevyvodzovala teore- tické zákonitosti, ale skôr sumarizovala praktické skúsenosti, na základe ktorých panovníci a vojvodcovia napĺňali základné poslanie stratégie, čiže umenie viesť vojnu. Úspešná strate- gická činnosť v stredoveku závisela v omnoho väčšej miere než dnes od schopností a kvalít toho-ktorého vojvodcu, od jeho osobných skúseností.20 Aj v Uhorsku bolo oddávna zaužíva- ným zvykom, že synovia z kráľovských, veľmožských i šľachtických rodín sa už za mlada zúčastňovali na vojenských ťaženiach a výpravách, aby získali praktické bojové skúsenosti. V závislosti od potenciálnych a reálnych nepriateľov alebo spojencov sa menilo ťažisko obrany, ako aj nástupného priestoru uhorských ozbrojených síl pre prípadný útok alebo proti- útok. Spoluurčujúcim faktorom ťažiska obranného či útočného priestoru Uhorského kráľov- stva boli aj susedské a osobitne spojenecké vzťahy. Po eliminovaní moci oligarchov a kon- solidácii vnútorných pomerov začiatkom 20. rokov 14. storočia pokračovala uhorská expan- zia voči okolitým krajinám, najmä však na Balkáne. Postupné zbližovanie záujmov Uhorska a Poľska sa významne začalo prejavovať už za vlády Karola I., najmä však od roku 1335 po uzatvorení Vyšehradskej dohody, a vyvrcholilo za vlády Ľudovíta I., ktorý sa roku 1370 stal aj poľským kráľom, čím vznikla uhorsko-poľská personálna únia, ktorá trvala do roku 1382.

16 KRISTÓ, Gy. Az Anjou-kor háborúi, c. d., s. 196-197. Pozri aj Korai magyar történeti lexikon (9. – 14. század), (ďalej KMTL). Szerk. Engel, Pál – Makk, Ferenc. Budapest 1994, heslo banderium (autor ENGEL, Pál), s. 78-79. 17 Dejiny Slovenska I., c. d., s. 205. Richard Marsina – ako autor príslušných kapitol vojenských dejín Slovenska – sa k otázke vzniku banderiálneho zriadenia priamo nevyjadril, iba stroho konštatuje, že v „14. storočí, najmä v jeho druhej polovici, bol nový systém vojenstva už plne dobudovaný. Nazýva sa banderiálnym systémom...“ (KLEIN, B. – RUTTKAY, A. – MARSINA, R. VDS I., s. 135.) Na inom mieste R. Marsina uvádza, že prvý doklad na používanie pomenovania bandérium (koruhev) sa datuje až rokom 1403. (Tamže, s. 129.) 18 „Comites, si proprios in villis suis liberos habuerint, de quibus equos accipere et centum pensas possint colligere, loricatum unum regi de sumptu illo procurent: si vero quadraginta pensas, militem absque lorica educant, at si minus, suis hoc propriis usibus reservent.“ CJH 1000 – 1526, s. 108. Slovenský preklad pozri SEGEŠ, V. – ŠEĎOVÁ, B. Prame- ne I/2, c. d. , s. 37. Inak práve v súvislosti s tu citovaným výrazom miles Daniel Rapant poukázal na jeho sémantický obsahový posun, keďže práve na tomto mieste označenie miles už vyjadruje nie rytiera či gardistu (príslušníka kráľov- skej telesnej stráže), lež všeobecne vojaka, bojovníka. (RAPANT, Daniel. Drobné štúdie k slovenskému stredoveku. V. Milites, cives, civiles. In Slovenská archivistika, roč. 11, 1976, č. 1, s. 93.) 19 Bližšie pozri BEAUFRE, André. Úvod do strategie. Praha 1967. 20 V stredoveku, či vlastne až donedávna – ako som na to v súvislosti s fenoménom času a priestoru poukázal v práci SEGEŠ, V. Od rytierstva po žoldnierstvo, c. d., s. 14, – nebola možná spätná projekcia akejkoľvek udalosti, neexistovala ani sumarizácia obrovského množstva kolektívnych poznatkov, ktorú stelesňuje dnešná najmodernejšia výpočtová technika. Miera sofistikovanosti dnešného vojenského umenia a v rámci neho plánovania a modelovania akejkoľvek strategickej, taktickej či operačnej činnosti dosiahla vďaka kybernetike a komputerizácii úroveň, ktorá presahuje pred- stavivosť bežného človeka.

34 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Išlo o prvý prípad, keď sa mocenská sféra Uhorského kráľovstva rozšírila mierovou cestou.21 Personálna únia Uhorska s Neapolským kráľovstvom za Karola II. Anjouovského sa v praxi neprejavila, keďže tento panovník vládol v Uhorsku iba 38 dní.22 Pustošivý vpád Tatárov do Uhorska v rokoch 1241 – 42 podstatne ovplyvnil systém budovania obrany krajiny. Na pokyn kráľa Bela IV. sa vo veľkom rozsahu začali budovať nové murované hrady a spevňovať už jestvujúce. Veľký počet týchto hradov ležal práve na Sloven- sku, keďže prevažná časť jeho územia tvorila súčasť severozápadnej obrannej línie Uhorska. Hoci mnohé z nich neboli rozmerné, práve početná sieť kamenných hradov so stálou vojenskou posádkou vytvárala záruku úspešnej obrany proti nepriateľovi.23 Hrady vyrastali predovšetkým na strategických miestach pozdĺž štátnej hranice, pri hlav- ných diaľkových cestách, no aj vo vnútrozemí kráľovstva. Boli výsledkom dlhoročnej sta- vebnej činnosti a charakter vyspelých pevností nadobudli len niektoré hrady až postupne. Väčšina novopostavených hradov sa zvyčajne skladala z hradnej obytnej veže, zopár pri- ľahlých budov a priestoru ohradeného múrom či obvodovou zástavbou. Hradné paláce sa budovali len ojedinele, resp. až v neskoršom období. Účinnosť obrany hradu sa zväčšovala aj využívaním pasívnych či terénnych prvkov – násypmi, výškou hradby, a najmä neprístup- nosťou miesta, na ktorom bol hrad postavený. Tento jav je typický takmer pre všetky hrady, ktoré vtedy na Slovensku vznikli.24 Obdobie 2. polovice 13. a začiatku 14. storočia v Uhorsku by sa s istým nadsadením dalo označiť aj ako obdobie fortifikačnej revolúcie.25 Popri intenzívnej výstavbe a opevňovaní hradov sa obranný systém krajiny posilnil aj tým, že najvýznamnejšie výsadné (slobodné kráľovské) mestá si začali budovať, resp. zdokonaľovať, kamenné mestské hradby. Menšie mestečká boli opevnené spravidla len palisádami. Vyspelé mestské opevnenie pozostávalo z obvodovej kamennej hradby zosilnenej niekoľkými štvorhrannými alebo valcovitými ve- žami, ktoré podstatne zvyšovali obranyschopnosť. Keďže najslabším bodom obrany mesta bol vstup do neho, najmohutnejšie veže sa stavali na ochranu mestských brán. Bezprostredný prístup nepriateľa k mestu sťažovali aj priekopy pozdĺž hradieb napúšťané vodou, ako aj predmestské palisády a šance.26 Medzi ostatné krajinské fortifikácie na Slovensku by sa ešte mohli pripočítať aj niektoré kláštory (napríklad v Jasove či Hronskom Beňadiku), ako aj zopár veľkých kostolov, ktoré v prípade napadnutia poskytovali útočisko najmä vidieckemu obyvateľstvu.27 Pôvodná a prvoradá obranná funkcia hradov zostala nezmenená, plnili však aj úlohu správ- nych hospodársko-administratívnych centier príslušných hradných panstiev. Nielen pozem- kový majetok, ale najmä hrad sa stal atribútom bohatstva a predovšetkým moci. Bolo len prirodzené, že popri kráľovských hradoch začali vo väčšom počte vznikať aj šľachtické hra- 21 BARTL, Július. Problém integrácie a dezintegrácie v stredoeurópskom priestore pred vznikom habsburskej monarchie roku 1526. In Historický časopis, 50, 2002, č.2, s. 213. 22 O okolnostiach jeho skonu (24. 2. 1386) a predchádzajúcom atentáte naňho (7. 2. 1386) pozri SEGEŠ, V. a kol. Kniha kráľov a kol. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo - Mladé letá, 2006. s. 146-148. ISBN 80-1201091-X. (Autorkou príslušnej časti je Blanka Brezováková.) 23 Hutný prehľad o stredovekých hradoch v Uhorsku podal FÜGEDI, Erik. Vár és társadalom a 13. – 14. századi Magya- rországon. Budapest 1977. Pozri aj dobrú popularizačnú trojzväzkovú prácu JANOTA, Ľudovít. Slovenské hrady. 1. – 3. diel. Bratislava – Praha 1935. Z ostatných prác venujúcich sa hradom si zaslúži pozornosť PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin. Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava : Slovart 2007. 24 Tento fakt je očividný napríklad v obrazovej publikácii HAJDUCH, Ján. Slovenské hrady. Martin 1972, v ktorej je fotograficky zobrazených 65 stredovekých hradov na Slovensku. Porovnaj PLAČEK, M. – BÓNA, M. Encyklopédia, c. d., passim. 25 Zoznam štandardizovaných názvov slovenských hradov, zámkov, pevností, kláštorov, zaniknutých hradov a zrúcanín vypočítava spolu 183 fortifikácií, ktoré až na malé výnimky vznikli v stredoveku. Pozri Názvy hradov a zámkov v Slo- venskej republike. Geografické názvoslovné zoznamy OSN – ČSFR, Bratislava 1990. 26 Bližšie sa fortifikačnému systému v mestách na Slovensku venujem v práci SEGEŠ, V. Od rytierstva po žoldnierstvo, c. d. s. 141-163. 27 SOKOLOVSKÝ, Leon. Správa stredovekej dediny na Slovensku. Bratislava 2002, s. 203-204.

35 VOJENSKÁ HISTÓRIA dy, čo do istej miery súviselo aj s postupným prenikaním nového myšlienkového prúdu či presnejšie životného štýlu rytierstva do Uhorska. Bývanie v hradoch sa najmä od prelomu 13. a 14. storočia stalo módou. Každý významnejší zemepán chcel mať vlastný hrad, tí najmajet- nejší vlastnili dokonca niekoľko hradov.28 Nie všetci vlastníci starších či novopostavených hradov, kráľa nevynímajúc, si ich dokázali aj natrvalo udržať. V pohnutých časoch feudálnej anarchie na sklonku 13. a začiatkom 14. storočia, keď sa výrazne oslabilo postavenie panovníka a vzrástla moc i svojvôľa oligarchov najmä počas bojov o uhorský trón a napokon po víťazstve kráľa Karola I. Róberta nad oligar- chami a následnom upevnení jeho moci, prevažná väčšina hradov často a neraz nedobrovoľne menila majiteľov.29 Hrady v stredovekom Uhorsku – podobne ako inde v Európe – nielen symbolizovali, ale skutočne aj znamenali reálnu moc. Kráľ Karol I. v druhej polovici svojej vlády vlastnil asi 170 hradov z celkového počtu okolo 300 hradov v Uhorsku. Zhruba obdob- ný stav bol aj za vlády Ľudovíta I., no v období rokov 1382 – 1396, čiže za 15 rokov, keď pa- novali Mária či Karol II. Malý počet hradov v priamej kráľovskej držbe klesol zo 150 na 65.30

Organizácia, výzbroj a výstroj uhorských branných síl v 13. a 14. storočí

Významným vojenským medzníkom a súčasne akceleračným činiteľom vo vývoji vojenstva bol tatársky vpád do Uhorska v rokoch 1241 – 1242. V jeho priamom dôsledku sa od 2. polovice 13. storočia v organizácii uhorského vojenstva prejavovali tendencie, ktoré sa vykryštalizovali a zavŕšili v priebehu 14. storočia. Zmeny vo vojenstve je nevyhnutné vnímať ako súčasť celospoločenského vývoja, čo však súveké zákonodarstvo – ako som na to pouká- zal v predchádzajúcej časti – nedokázalo vždy naplno reflektovať. Omnoho flexibilnejšie na spoločenské dianie a zmeny reagovala, a zároveň na ne aj v nemalej miere vplývala predo- všetkým politicko-vojenská prax. Počas 13. storočia poklesol v Uhorsku počet vojnopovinných a čiastočne sa zmenila aj ich štruktúra. Treba pritom poznamenať, že určovanie početnosti (či už vojska alebo obyvateľ- stva vôbec) v stredoveku je jednou z najproblematickejších otázok medievistiky, keďže dobo- vé pramene (najmä kronikárske) sú spravidla veľmi nespoľahlivé a neraz aj protirečivé. Preto aj odhady historikov o početnosti uhorského vojska v stredoveku kolíšu, líšia sa neraz rádovo o stovky, ba až niekoľko tisíc bojovníkov. Podľa maďarského vojenského historika Andrása Borosyho disponovali uhorské branné sily ku koncu 12. storočia zhruba 28 000 – 32 000 mužmi, pričom z nich okolo 20 000 vojenčilo v komitátnych oddieloch (súčasťou ktorých vtedy pravdepodobne boli aj jednotky veľmožov a prelátov) a ďalších nanajvýš 5 000 mužov tvorilo jednak vlastné kráľovo vojsko, do ktorého patrili aj (moslimskí) žoldnieri, a jednak rádoví rytieri a príslušníci výsadných etník; v bitke proti Tatárom pri rieke Slanej roku 1241 mal Belo IV. k dispozícii menej ako 20 000 mužov; na sklonku 13. storočia brannú moc predstavovalo maximálne 22 000 – 25 000 ozbrojencov. Evidentný pokles početnosti vojska oproti predchádzajúcemu storočiu vyplýval z viacerých dôvodov, najmä ho však ovplyvnil celkový demografický úbytok a pokles obyvateľstva v dôsledku tatárskeho pustošenia; v 2. polovici 14. storočia – pri odhade počtu obyvateľstva celého Uhorska na 2,5 milióna – narás- tol stav ozbrojených síl na 35 000 – 40 000 mužov.31 Okrem šľachticov sa branná povinnosť vzťahovala aj na výsadné mestá, nie však na všet- kých mešťanov, keďže sa zväčša vopred stanovila kvóta, koľkých ozbrojencov je to-ktoré

28 Bližšie pozri FIALOVÁ, Hilda – FIALA, Andrej. Hrady na Slovensku. Bratislava : Obzor, 1966. 29 Výborný, aj keď miestami nie vždy úplný prehľad o majiteľoch, kastelánoch a kapitánoch všetkých hradov v Uhorsku v rokoch 1301 – 1457 podáva ENGEL, Pál. Magyarország világi archontológiája 1301 – 1457 (ďalej Archontológia), I. – II., Budapest 1996. Pozri I., s. 261-468. 30 KRISTÓ, Gy. Az Anjou-kor háborúi, c. d., s. 202-203. 31 BOROSY, András. Hadsereglétszámok a X – XIV. században. In Hadtörténelmi Közlemények, 105, 1992, č. 4, s. 29-31.

36 VOJENSKÁ HISTÓRIA mesto povinné dodať. Napríklad Trnava, ktorej privilégium z roku 1238 je najstarším zacho- vaným mestským privilégiom v rámci celého Uhorska, mala povinnosť postaviť „zo sto usad- lostí jedného vojaka čo najpočestnejšie vystrojeného všetkými vojenskými náležitosťami“32, táto povinnosť však platila iba v prípade, keď kráľ osobne viedol vojsko. Podobne znelo aj príslušné ustanovenie privilégia pre hostí Starého Tekova z roku 1240. Nitra zasa mala podľa privilégia z roku 1248 určenú paušálnu kvótu 12 ozbrojencov. V celouhorských pomeroch sa v 13. storočí konkrétny limit stanovil ešte týmto mestám: Satmár (dnes Satu Mare) podľa privilégia z roku 1230 dodával 4 ozbrojencov (lukostrelcov), Záhreb mal podľa privilégia z roku 1242 vystrojiť 10 ozbrojencov a rovnako 10 ozbrojencov stavala podľa privilégia z roku 1244 aj Pešť.33 Neboli to veľké počty, čo však odzrkadľuje trend osnovať počtom menšie, avšak výzbrojou a výstrojom kvalitnejšie vojsko. Túto snahu možno vystopovať skôr z privilégií než z kráľovských dekrétov už od konca 12. storočia a významne najmä v 13. storočí. Od konca 13. storočia a najmä za Anjouovcov možno z privilégií vybadať tenden- ciu nahradiť povinné vojenčenie finančným poplatkom,34 čo len potvrdzuje nastúpený trend profesionalizácie vojska, keďže za takto získané poplatky panovník mohol najať väčší počet žoldnierov, najmä z cudziny. Túto okolnosť priamo dokumentujú aj dobové kroniky. Uhorský kronikár magister Ján zo Šarišských Sokoloviec zaznamenal, že kráľ Ľudovít I. „sa vybral proti benátskemu dóžovi nielen so svojím vojskom, ale aj s cudzími, nemeckými grófmi a ry- tiermi, ktorí ho podporovali a poskytovali mu pomoc. Osobitne mal rád Nemcov, rozumel ich jazyku a štedro im dával žold a dary. Preto k nemu radi prišli a verne mu slúžili.“35 V kronike je aj pozoruhodná informácia o vojnovej zvyklosti prepustenia zajatcov: „Zvíťazili nad nimi a odviedli zajatcov, ktorým zhabali kone a zbrane a podľa žoldnierskeho zvyku nechali ich slobodne odísť.“36 Zo schémy o štruktúre a organizácii uhorských branných síl v období od 2. polovice 13. storočia až do sklonku 14. storočia37 je zrejmé, že branné sily v Uhorsku sa skladali predovšet- kým z vlastného kráľovského vojska, ktoré tvorila predovšetkým kráľovská družina či inak povedané kráľovské dvorské vojsko. Za vojakov vydržiavaných kráľom treba považovať aj žoldnierov kráľovho bandéria a ďalej aj dvorských hodnostárov, dvoranov a vôbec všetkých príslušníkov kráľovského dvora. Medzi nimi osobitne vynikali dvorní rytieri.38 Za Karola I. ich bolo relatívne málo, ich počet významnejšie narástol až za vlády jeho syna Ľudovíta I. Pod kráľovou zástavou v prípade potreby bojovali aj kráľovskí služobníci, dvorníci či čeľad- 32 Dejiny Trnavy. Zost. ŠIMONČIČ, Jozef – WATZKA, Jozef. Bratislava : Obzor, 1989, s. 9-12, slovenský preklad privi- légia Michal Kušík, tamže aj latinské znenie privilégia. 33 Podrobnejšie sa problematike brannej povinnosti miest venujem v štúdii SEGEŠ, Vladimír. Hlavné črty zástoja miest na Slovensku v uhorskom stredovekom vojenstve. In Vojenská história, 2, 1998, č. 1, s. 3-20. Všímam si pritom aj úlohu a vojenské povinnosti výsadných etník (najmä Sasov) či teritórií (predovšetkým Spiša). Tamže, s. 9-10. 34 Niektoré príklady (Veľký Šariš, Prešov, Sabinov – 1299, Spoločenstvo spišských Sasov – 1317) pozri SEGEŠ, V. Hlavné črty zástoja miest, c. d., s. 9. V tejto súvislosti som poukázal aj na to, že mestám a mestečkám, ktoré dostali privilégiá v 14. storočí, sa vojenská povinnosť (služba) vyslovene neuložila, na rozdiel od zaužívanej praxe v prvej polovici 13. storočia. 35 SOPKO, Július. Kroniky stredovekého Slovenska. Stredoveké Slovensko očami kráľovských a mestských kronikárov. Bud- merice 1995, s. 91. 36 Tamže. 37 SEGEŠ, Vladimír. Legislatívno-právny rámec uhorského vojenstva do sklonku 14. storočia. In Vojenská história, 3, 1999, č. 1, s. 19. 38 V práci, ktorej autorom je VESZPRÉMY, László. Károly Róbert. (Budapest 1994), s. 48, sa uvádza, že z obdobia Karola I. je po mene známych 15 rytierov a za Ľudovíta I. takmer 90 rytierov. Z prehľadu, ktorý som zostavil na základe údajov najmodernejšej archontologickej príručky (ENGEL, P. Archontológia. I., s. 469 a nasl.), vyplýva, že za Karola I. možno v rokoch 1311 – 1342 na kráľovskom dvore menovite doložiť spolu 67 príslušníkov rytierskeho stavu: 12 rytierov, 44 panošov, 2 familiárov a 9 pážat. Okrem nich bol za kráľa Václava roku 1301 menovite známy jeden panoš. Veszprémy- ho údaj o počte rytierov za Ľudovíta I. som taktiež preveril a dospel k tomuto výsledku: od 16. 7. 1342 do 10. 9. 1382 je po mene známych spolu 233 príslušníkov rytierskeho stavu (z nich 19 pôsobilo na dvore už za Karola I.), a to 143 rytierov, 66 panošov, 20 familiárov a 4 pážatá. Žiada sa pritom podotknúť, že ide vlastne len o minimálne počty, keďže sa nezachoval celý listinný materiál z uvedeného obdobia.

37 VOJENSKÁ HISTÓRIA níci a vôbec všetci prostí slobodní z kráľovských majetkov. Za súčasť kráľovského vojska treba považovať aj nepočetný, ale z vojenského hľadiska mimoriadne kvalitný kontingent rytierskeho rádu johanitov a templárov usadených v Uhorsku už od polovice 12. storočia. Čo do výzbroje či disciplíny sa rádovým rytierom nevyrovnal v Uhorsku žiaden iný druh vojska. Pomerne kvalitnú časť uhorských branných síl tvorili oddiely veľmožov a prelátov, čiže najvýznamnejších predstaviteľov, ktorí sa neskôr (v 15. storočí) nazývali koruhvoví páni (domini banderiati). Vysokí cirkevní hodnostári mali povinnosť postaviť vojsko nielen z oby- vateľov vlastných poddanských usadlostí, ale aj podľa príjmov z desiatku. Základnú a naj- početnejšiu zložku oddielov cirkevných feudálov tvorila osobitná vrstva ľudí usadených na cirkevných majetkoch, ktorí sa v Zlatej bule (zák. čl. 3/1222, § 2)39 označujú ako cirkevný ľud (populus ecclesiarum), od konca 13. storočia sa zväčša nazývali už predialisti (nom. sg. nobilis praedialis), a to podľa ich majetku – predia majúceho alodiálny charakter. Ich hlav- nou feudálnou povinnosťou bol výkon vojenskej služby v prípade potreby, takže z právneho i spoločenského hľadiska sa spravidla považovali za najnižšiu vrstvu výsadnej triedy. Ako príklad veľmožského bandéria na prelome 13. a 14. storočia možno uviesť vojsko Matúša Čáka. Podľa opisu kronikára Petra Žitavského sa skladalo len z malého počtu ťažko- odencov. Prevažnú väčšinu tvorila ľahká jazda a pechota odetá do tesných kožuchov alebo sukníc. Bojovníci nebojovali na mieste, ale unikali a vyhýbali sa priamemu stretu. Veľmi ši- kovne narábali s lukmi a streľbou dopredu aj dozadu spôsobovali protivníkom veľké straty.40 Išlo o domácich familiárov, čeľadníkov, služobníkov a poddaných, no v neposlednom rade aj zemanov z rozsiahleho územia Matúšovej dŕžavy. V Matúšovom vojsku bojovali príleži- tostne vo väčšom počte aj námezdní ťažkoodenci – žoldnieri a ťažkoodení jazdci z radov ma- jetnejšej šľachty, ktorých k Matúšovi viazala familiárna povinnosť. Všetkých ťažkoodencov nebolo spolu viac než 2 000 – 3 000, no práve oni tvorili základ a najúdernejšiu časť Matú- šovho stáleho vojska, ktoré podľa odhadu mohlo mať do 5-tisíc bojovníkov. Aj vojská ostat- ných vtedajších oligarchov, medzi ktorých patrili Omodej Aba, Štefan Ákoš, páni z Kyseku (Güns, dnes Kőszeg), Borša Lysý, Ladislav Kán, Juraj Šubič, Baboničovci a Frangepanovci, sa v základných črtách nelíšili od Matúšovho vojska, určite však neboli natoľko početné.41 Ďalšiu skupinu branných síl tvorili vojenské oddiely jednotlivých stolíc postavené zo sto- ličnej šľachty na čele s príslušnými županmi. Práve na konci 13. a začiatkom 14. storočia si šľachtické stoličné vojská takmer v plnej miere podmanili páni a vládcovia dŕžav – oligar- chovia, ktorí neraz sami zastávali aj županskú funkciu.42 Matúša Čáka, ktorému v poslednom štvrťstoročí života (1296 – 1321) dovedna patrilo postupne okolo 55 hradov. A hoci časom sa ich počet menil, lebo niektoré stratil, iné zasa získal či postavil, nikdy neklesol pod 40 hradov. V čase najväčšej slávy sa Matúšova dŕžava rozprestierala na území 14 stolíc, patrilo do nej okolo 500 dedín.43 Dŕžavou obdobného rozsahu i čo do počtu hradov a dedín disponovali aj páni z Kyseku (Güns, dnes Kőszeg). Putom familiarity bolo k nim viazaných 60 – 70 šľach- tických rodín, takže v prípade potreby dokázali zmobilizovať do svojho bandéria niekoľko tisíc ozbrojencov.44 39 Komentovaný slovenský preklad Zlatej buly z roku 1222 prinášam v práci SEGEŠ, V. – ŠEĎOVÁ, B. Pramene I/2, c. d. , s. 66-71. Tamže aj jej renovácie z roku 1231 (s. 77-82) a z roku 1267 (s. 134-136). 40 Pozri Fontes rerum Bohemicarum. Tom. IV. Chronicon aulae regiae. Prameny dějin českých (Ed. EMLER, Josef). Praha 1884, s. 224. Slovenský preklad (od Jána Lukačku) pozri Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. Slovensko za vlády Anjuovcov (ďalej Pramene IV.). Bratislava 2002, s. 278. 41 O vojsku Matúša Čáka pozri SEGEŠ, Vladimír. Vojenstvo v dobe Matúša Čáka Trenčianskeho. In Apológia, Časopis Armády SR, 1996, č. 4, s. 27-30. 42 Jeden z najvýznamnejších maďarských medievistov Pál Engel tvrdí, že za Ajouovcov nejestvovali stoličné bandériá, tie sa pokúsil zriadiť až Žigmund dekrétom z roku 1435. Pozri ENGEL, Pál. Társadalom és politikai struktúra az An- jou-kori Magyarországon. Budapest 1988, s. 9. S týmto Engelovým tvrdením možno však len ťažko súhlasiť. 43 Mimoriadne hutnú a kvalitnú vedeckú monografiu o Matúšovi Čákovi, jeho majetkovom panstve a pôsobení napísal KRISTÓ, Gyula. Csák Máté tartományúri hatalma. Budapest 1973. 44 KMTL, c. d., heslo Kőszegi (autor PETROVICS, István), s. 375.

38 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Za vlády Ajouovcov v 14. storočí čo do druhu vojska väčšinu uhorských branných síl tvorilo jazdectvo. Ťažkoodená jazda rytierskeho typu mala maximálnu silu 2-tisíc až 3-tisíc mužov, pričom na ktorejkoľvek vojenskej výprave sa spravidla zúčastňovalo 1 500 – 2 000 mužov. Prechodný typ jazdectva bol taktiež pomerne početný, no vzhľadom na nedostatok relevantných údajov nemožno ho presnejšie vyčísliť. Je však isté, že aj v období dominancie ťažkej jazdy v Európe, najpočetnejšou zložkou uhorského jazdectva zostávala ľahká jazda, ktorú tvorili hlavne príslušníci výsadných etník – Kumáni, Jásovia, Sikulovia a azda aj Pe- čenehovia. Najmä Kumáni sa vyznačovali nezvyčajnou krutosťou a násilnosťami nielen voči protivníkom v bojových akciách, ale aj voči civilnému obyvateľstvu na cudzom území či na zahraničných vojenských výpravách. Pešiaci mali v uhorskom vojsku za Anjouovcov iba pomocnú, ba až podradnú úlohu. Išlo o nepočetné kontingenty vystrojené mestami, respek- tíve o žoldnierov najatých na výpravách v cudzine.45 Koncom 14. storočia sa palné zbrane rozšírili takmer po celej Európe a aj v Uhorsku vzrástol význam delostrelectva. Prvými de- lostrelcami boli vlastne mestskí remeselníci – delolejárski a puškárski majstri, ktorí palné zbrane sami aj vyrábali.46 Takmer zanedbateľnú a z globálneho vojenského hľadiska neveľmi významnú úlohu malo uhorské námorné loďstvo, preto sa naň pri výpočte branných síl neraz zabúda. Jeho počiatky sa síce spájajú s menom kráľa Bela IV., išlo však skôr o pokus, ktorý mal iba krátke trvanie. V tejto súvislosti je hodné zmienky, že v romanticky účelovom zveličení sa táto skutočnosť premietla aj do slovenskej vojenskej i vojnovej propagandistickej literatúry za prvej Sloven- skej republiky.47 Skutočný vznik uhorskej flotily možno datovať rokom 1358, keď Ľudovít I. znovu získal Dalmátsko. Vtedy sa medzi uhorskými vojenskými hodnostármi spomína aj kráľovský námorný admirál (amiratus maritimus regis), tento titul sa potom v prameňoch priebežne uvádza až do roku 1420, keď Uhorsko opäť stratilo Dalmátsko. Vlastnú flotilu tvorilo okolo 15 galér a 10 – 20 menších lodí (bárok), ktoré vrátane námorníkov vystrojovali dalmátske mestá a ostrovy, spolovice však samotný Dubrovnik.48 Súčasti výzbroje a vojenského výstroja zo stredoveku sa podnes zachovali len ojedinelo a torzovito. Napriek tomu si o nich možno utvoriť pomerne dobrý obraz, a to aj vďaka nem- nohým dobovým zobrazeniam. Uhorské, a teda aj slovenské pomery pomerne hodnoverne približuje najmä bohato iluminovaná Obrázková kronika (Cronica picta) z 1. polovice 14. storočia.49 Dobové vojenské výjavy sú stvárnené aj na mimoriadne vzácnych freskách v niekoľkých slovenských kostoloch (Veľká Lomnica, Ochtiná, Spišská Kapitula, Kraskovo, Švábovce, Bijacovce).50 45 KRISTÓ, Gy. Az Anjou-kor háborúi, c. d., s. 211. Ďalej pozri MHT, c. d., s. 66 (autorom príslušnej časti je RÁZSÓ, Gyula.). 46 Vývin uhorského delostrelectva načrtáva IVÁNYI, Béla. A tüzérség története Magyarországon kezdettől 1711-ig. In Hadtörténelmi Közlemények, 1926, s. 6-7, 18-25. Tenže: A magyar tüzérség fejlődésének vázlata a XI. és XVI. században. Debreczen 1916. Pozri aj KULAŠÍK, Karol. Puškárstvo. Remeslo piatich storočí. Bratislava 1978. Vývoj v Bratislave pri- bližuje NEMCOVÁ, Zuzana. Počiatky puškárskeho remesla v Bratislave. In Vojenská história, 2, 1998, č. 2, s. 87-92. 47 ERCÉ (inak RADVÁNYI, Celestín Anton). Keď rinčali zbrane. Slovenská vojenská tradícia. Bratislava 1944, s. 31-33. Bez akejkoľvek opory v prameňoch sa tu tvrdí, že prvý najvyšší veliteľ „prvej starouhorskej maríny“ bol Slovák z Turca Marínus Blažovský z Blažoviec. Ďalej sa uvádza, že Belo IV. ho vymenoval za najvyššieho veliteľa (admirála) svojho vojenského loďstva a povýšil ho súčasne do grófskeho stavu, pričom Blažovský prijal predikát gróf Černatošský. Z času na čas sa tieto ahistorické tvrdenia ako kvázi objav prezentujú aj v súčasnej slovenskej lascívnej žurnalistike. 48 MIKLÓSY, Zoltán. A magyar király tengeri hajóhada a középkorban (s. l.) 1934, s. 18-20. Porovnaj KMTL, c. d., heslo királyi hajóhad (autor TEKE, Zsuzsa), s. 354. 49 Obrázová kronika vyšla knižne vo viacerých vydaniach. Jedným z nich je Képes Krónika. Bratislava : Madách 1986. Rukopis je uložený v Széchényiho krajinskej knižnici (Országos Szechényi Könyvtár) v Budapešti. Podľa miesta svojho predchádzajúceho uloženia sa zvykne nazývať aj Viedenská obrázková kronika. 50 Pozri ČEPELA, Vladimír. Výzbroj, výstroj a vojenská symbolika vojsk bojujúcich v bitke na Rozhanovskom poli pri Košiciach 15. júna 1312. In Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. Eds. ULIČNÝ, Ferdinand – MAGDOŠKO, Drahoslav. Košice 2012, s. 96-118; ďalej aj HUŤKA, Miroslav. Ochranná zbroj v Uhorsku do začiatku 14. storočia. In Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. Eds. ULIČNÝ, Ferdinand – MAGDOŠKO, Drahoslav. Košice 2012, s. 119-140.

39 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Výzbroj a výstroj uhorského vojska v 13. – 14. storočí sa v podstate nelíšili od zbroje používanej v ostatných častiach Európy.51 Najlepšie vyzbrojenou zložkou vojska bola ťažká jazda, ktorá bola odetá v brnení. Skladalo sa z krúžkovej košele s kapucňou a z krúžkových nohavíc. Pod brnením sa spravidla nosil prešívaný kabátec zvaný gambeson. Drôtené brnenie bolo elastické a zabezpečovalo pomerne dobrú ochranu pred zranením. Vážilo okolo 12 až 14 kg, a len samotná košeľa či skôr suknica siahajúca do polovice stehien bola utvorená z viac než 12-tisíc krúžkov.52 Výroba drôteného brnenia zostávala v stredoveku dlho utajovaná, nezachoval sa ani jeden dobový opis jeho zhotovenia či pracovného postupu. Krúžky sa spájali nitovaním a výroba drôtenej košele – ako vyplynulo z modernej rekonštrukcie – trvala asi 750 hodín. Na spevnenie drôteného brnenia sa zvykli pridávať aj kusy kovového plátu, ktoré mali chrániť najcitlivejšie časti tela, najmä kĺby. Postupným zdokonaľovaním a pretvorením plá- tových prvkov do nákolenníkov, náholenníkov, náplecníkov, nálaketníkov (rukávov) i vesty a ich skombinovaním sa vyvinulo plátové brnenie, pravda, u nás sa začalo bežnejšie používať azda až od 2. polovice 14. storočia. Jednoduchší typ krúžkovej zbroje bol zostavený tak, že z plechu vysekané krúžky boli navlečené na úzke pásiky alebo remienky z kože, a tie sa našili tesne vedľa seba na suknicu a nohavice z pevnej látky. Toto oblečenie bolo odolné proti seku, bolo však ťažšie a aj menej elastické. Na ochranné oblečenie si bojovník naťahoval bojovú látkovú suknicu či plášť (nazývaný taberda či varkoč), zväčša s heraldickým znakom.53 Hla- vu obrnenca chránila prilba. Obyčajne to bola prilba s krúžkovým závesom bez priezorníka (vizíru), na ktorú sa počas boja nasadzovala ťažká tzv. vedrová prilba s úzkym výhľadovým priezorom.54 Kvalitné brnenie bolo však veľmi nákladné, takže si ho mohli dovoliť len bohatí feudáli, rytieri alebo profesionálni bojovníci. Nebolo preto ani neobvyklé, že si zbroj alebo jej cennejšie súčasti navzájom požičiavali.55 Ťažkoodený jazdec síce nedokázal bez cudzej pomoci vysadnúť do sedla, no pravde už nezodpovedá utkvelá predstava a s obľubou citované tvrdenie, že „od hlavy po päty do kovu zabalený rytier sa však stal bezbranným v okamihu, keď padol na zem,“56 lebo sa údajne nedokázal postaviť. Po páde z koňa bol obrnený jazdec zaiste otrasený, no pokiaľ neutrpel vážnejšie zranenia či zlomeniny, bez problémov sa sám postavil, ako to potvrdila moderná rekonštrukcia britských vojenských historikov. Moderná rekonštrukcia taktiež ukázala, že šípy z luku či kuše nedokázali vždy preraziť plátovú ani drôtenú zbroj. Základnou útočnou zbraňou ťažkého jazdectva a obrnených pešiakov bol ťažší dvojsečný meč. Ako sečná zbraň sa však používala aj bojová sekera s ostrím (topor, fokoš), ako aj dýky, najmä v boji muža proti mužovi. Najrozšírenejšou bodnou zbraňou bola kopija ako takmer univerzálna zbraň ťažkého jazdectva i pechoty. Hoci v západnej Európe sa kopije pešiakov 51 Výborný všeobecný prehľad o stredovekých zbraniach aj s mnohými vyobrazeniami podáva BOEHEIM, Wendelin. Handbuch der Waffenkunde. Leipzig 1890. Podrobne a vyčerpávajúco sa stredovekou uhorskou výzbrojou a výstro- jom zaoberá KALMÁR, János. Régi magyar fegyverek. Budapest 1971. Dobrý prehľad poskytuje aj podkapitola Viselet, fgyverek, ktorej autorom je Attila Pandula, v spomínanej práci KRISTÓ, Gy. Az Anjou-kor háborúi, c. d., s. 216-254, vrátane 64 ilustračných príloh. Prevažne obrázkový charakter majú aj publikácie Vojenské uniformy a výstroj. Bratislava 1995; BYAM, Michele. Staré zbrane. Bratislava 1992. Európske a osobitne české pomery pomerne vyčerpávajúco podá- va KLUČINA, Petr – ROMAŇÁK, Andrej. Člověk, zbraň a zbroj v obraze doby. I. díl. 5. – 17. stol. Praha 1983. 52 Pozri tamže, s. 80-82. 53Bližšie pozri tamže, s. 253-262. 54 KALMÁR, J. c. d., s. 263-269; BOEHEIM, W. c. d., s. 24-62. Na tomto mieste by som chcel poukázať na zaujímavý fakt, a to, že výzbroj v 20. storočí – najmä prilba a ochranná vesta, ale aj štít – sa v mnohom vrátila k stredovekým vzorom. Rozdiel je však v tom, že dnes sa tieto súčasti výzbroje vyrábajú z veľmi ľahkých materiálov. 55 Nejeden návštevník múzejnej vojenskej expozície zaiste postrehol, že do stredovekého brnenia – pravda, tie, ktoré sa nachádzajú a vystavujú na Slovensku, sú až z neskoršieho obdobia – by sa dokázal odieť len máloktorý súčasník, lebo je primalé. Vysvetlenie tejto skutočnosti je však celkom jednoduché; priemerná výška dospelého muža v stredoveku bola okolo 150 – 155 cm, čiže o 20 – 25 cm menej ako dnes. 56 Tvrdí to napríklad aj DVOŘÁKOVÁ, Daniela. Rytierska kultúra v živote uhorskej šľachty na prelome 14. a 15. storo- čia. In Historický časopis, 50, 2002, č. 4, s. 576.

40 VOJENSKÁ HISTÓRIA vyznačovali značnou dĺžkou (viac ako 3 m), v Uhorsku síce mali spravidla jazdecké kopije masívnejšiu a dlhšiu drevenú rúčku než kopije pešiakov, no ani jeden druh spomínanú dĺžku západoeurópskych kopijí nedosahoval.57 Obdobou kopije bolo tzv. šidlo s mimoriadne dlhým hrotom. Používalo sa najmä v boji proti obrnencom. Vlastnosti kopije a sekery sklbovala halapartňa, ktorá sa hlavne v 14. storočí stala obľúbenou zbraňou pechoty. Osvedčila sa nielen ako bodná a sečná zbraň, ale aj na strhávanie jazdcov z koní.58 V uhorskom vojsku bol pomerne rozšírený aj kyjak (budzogáň) prinesený pravdepodobne Kumánmi v 13. storočí. Pôvodne mal hviezdicovitú hlavicu, neskôr mala kovová hlavica pestrejšie tvary; od začiatku 14. storočia ho používala najmä ľahká jazda. Obdobnú funkciu ako budzogáň mal aj od neho menší palcát.59 Ako strelná zbraň sa naďalej používal luk so šípmi, omnoho účinnejšia však bola kuša, ktorá bola síce ťažšia, no dalo sa ňou presnejšie mieriť a zasiahnuť aj vzdialenejší cieľ. Šípy vystrelené z kuše neraz dokázali na vzdialenosť 100 – 120 krokov preraziť aj kovové brnenie. Niektoré typy kuše boli také pevné, že sa museli nabíjať rôznymi mechanizmami (heverom alebo škripcom). Napriek pomerne veľkému dostrelu bola však streľba z kuše pomalšia a jej výroba drahšia než u dlhého luku. Dlhý luk bol dokonalejšou verziou obyčajného luku a zása- hy jeho šípov s kovovými hrotmi boli smrteľné až do vzdialenosti 90 metrov. Šípy nosili bo- jovníci v tulci pripnutom k opasku, a neraz ešte i v ďalšom tulci prehodenom cez chrbát. Na základe rekonštrukcie sa zistilo, že do tulca používaného u nás sa zmestilo 20 – 25 šípov pre luk alebo 18 šípov pre kušu, keďže tieto boli hrubšie.60 Uhorská ľahká jazda, ktorú tvorili naj- mä Kumáni, používala reflexné ázijské luky. Streľba z nich – ako sa uvádza v dobových pra- meňoch – bola mimoriadne účinná, no vyžadovala si značnú dávku obratnosti, ktorú jazdeckí lukostrelci dosahovali neustálym cvičením. Neodmysliteľnou súčasťou výzbroje v období neskorého stredoveku boli aj početné kratšie či dlhšie oštepy. Prvé ručnice mali hmotnosť 4 – 5 kg, rýchlosť paľby bola veľmi malá, 1 výstrel za 5 minút, dostrel predstavoval 200 m. Škálu individuálnych zbraní dopĺňali rôzne obliehacie mechanické stroje a bojové zariadenia, ktorých obsluha si vyžadovala súčinnosť viacerých bojovníkov. Niektoré z nich mali svoj pôvod už v starorímskom vojsku. Medzi tie, ktoré sa používali aj na našom území, patrili napríklad tzv. barany na prerážanie múrov a brán a rozličné väčšie či menšie metacie a vrha- cie stroje založené na účinku páky či praku. Z nich sa katapultovali gule, kusy skál i železa alebo horiace predmety počas obliehania. Až od 2. polovice 14. storočia sa konkurentom týchto strojov stali palné zbrane. Prvá písomná zmienka o ich existencii v rámci celého Uhor- ska sa viaže k roku 1354, keď sa v Bratislave spomína delostrelecká prachárenská zbrojnica (Püxenhof) so strelivom.61 V konsolidačnom úsilí uhorského kráľa Karola I. Anjouovského, ako aj v rozvíjaní rytierskej ideológie, relevantnej aj z vojenského hľadiska, zohral významnú úlohu laický rytiersky rád svätého Juraja. Vznikol na dvore Karola I. v období rokov 1325 – 1326 pod názvom Universitas societatis fraternalis militiae titulo Sancti Georgii, čiže Bratská milícia rytierov svätého Juraja. Ide o zatiaľ najstarší doložený laický rytiersky rád v Európe.62 Panovník za- ložil rád so zámerom o upevnenie spojenectva najvýznamnejších, jemu verných príslušníkov uhorskej šľachty v počte 50 členov.63 Členstvo v ráde znamenalo nielen veľké výhody, ale

57 KALMÁR, J. c. d., s. 41-43; BOEHEIM, W. c. d., s. 305-329. 58 KALMÁR, J. c. d., s. 44-48; BOEHEIM, W. c. d., s. 330-341. 59 KALMÁR, J. c. d., s. 19-26; BOEHEIM, W. c. d., s. 357-365. 60 KRISTÓ, Gy. Az Anjou-kor háborúi, c. d., s. 235. 61VYČISLÍK, Alojz. Vojenské pamiatky Bratislavy. Bratislava 1974, s. 19. Pozri aj NEMCOVÁ, Z. Počiatky puškárskeho remesla, c. d., s. 87-92. 62 VESZPRÉMY, László. Az Anjou-kori lovagság egyes kérdései. A Szent György-lovagrend alapítása. In Hadtörténelmi Közlemények, 107, 1994, č. 1, s. 4 a nasl. Ďalej pozri GRAUS, Igor. Laické rytierske rády v Uhorsku 14. – 20. storočia (stav a perspektívy výskumu). In Vojenská história, 3, 1999, č. 2, s. 2-27. 63 Slovenský preklad stanov rádu (od Igora Grausa) pozri SEGEŠ, V. – ŠEĎOVÁ, B. Pramene I/2, s. 177-182.

41 VOJENSKÁ HISTÓRIA aj spoločenskú prestíž. Podrobnejšie údaje o činnosti a aktivitách rádu sa nezachovali, no je pravdepodobné, že jestvoval prinajmenej do smrti kráľa Karola I. (roku 1342) a azda pôsobil aj za vlády Ľudovíta I. Veľkého, ktorý rovnako ako jeho otec, bol veľkým priaznivcom a pod- porovateľom rytierskej ideológie. Hoci rytierske turnaje v Uhorsku nemali takú veľkú tradíciu a popularitu ako v západnej Európe, postupne sa udomácnili aj tu, a to najmä za panovania Karola I. Róberta, ktorý významne prispel k obľube rytierskych turnajov, dokonca aj ako ich priamy aktér. Zachovalo sa písomné svedectvo o priam kurióznom prípade, ktorý sa stal na turnaji roku 1319, keď kráľ v dueli vyrazil kopijou Štefanovi z rodu Hontovcov-Poznanovcov tri zuby. Rytiersky i kráľovsky však svojho súpera odškodnil. Daroval mu tri dediny v Biharskej stolici.64 Zo súvekého svedectva v Budínskej kronike o pohrebe Karola I. vyplýva, že kráľ mal osobitné brnenie na tornamentum a osobitné na hastiludium,65 čo nasvedčuje, že aj turnajové hry v Uhorsku mali viaceré disciplíny, ktoré sa však v slovenčine spravidla označujú jedným súborným termínom turnaj. Výraz tornamentum bol známy už začiatkom 13. storočia, keď synonymicky označoval vojenské cvičenie, výcvik. Ako hastiludium sa označovalo zápolenie, pri ktorom sa rytier pokúšal vyhodiť súpera zo sedla tyčovou kopijou, ktorá sa po latinsky nazýva hasta. Adekvátnym slovenským názvom tohto typu hry je kolba, od čoho je odvodené slovo kolbište, označujúce miesto konania rytierskych súbojov.66 Je nepochybné, že aj kráľ Ľudovít I., sám veľký ctiteľ a nositeľ rytierskych ideí, obľuboval turnaje, hoci skúpe súveké pramene zaznamenávajú najmä jeho náklonnosť na lov. Keď roku 1353 poľoval v okolí Zvolena, kopijou napadol medveďa, ktorý ho však zvalil a spôsobil mu viacero hrozivých rán. Nebyť jedného z dvoranov, ktorý medveďa zabil, mohla lovecká vášeň vtedy 27-ročného kráľa vyústiť do tragédie.67 Spomedzi literárnych diel prezentujúcich i propagujúcich v stredovekom Uhorsku ideály rytierstva vynikla Kronika o kráľovi Ľudovítovi (Chronicon de Ludovico rege), ktorú napísal magister Ján zo Šarišských Sokoloviec (tento majetok ako donáciu dostal jeho otec Mikuláš Apród od kráľa Karola I.).68 V maďarskej literatúre je zväčša známy pod menom Tótsolymosi Apród János, respektíve Küküllei János, podľa miesta nadobudnutia obročia v sedmohradskej Tîrnave (po maďarsky Küküllő). Pôsobil v kráľovskej kancelárii ako pisár, neskôr ako notár, s čím súvisí aj jeho titul magister. Literárno-historické znalosti nadobudol vďaka dlhodobému pôsobeniu v kráľovskej kancelárii. Mnohé veci zaznamenal na základe osobných zážitkov a dojmov. Bol napríklad v sprievode kráľovnej Alžbety pri jej ceste do Talianska roku 1343 a v hodnosti kráľovského tajného notára (secretarius notarius), ktorú získal asi roku 1350, sprevádzal potom aj kráľa Ľudovíta na jeho vojenskej výprave proti Neapolsku. Kronika, ktorú magister Ján začal písať okolo roku 1364

64 ZOLNAY, L. Az elátkozott Buda – Buda aranykora. Budapest 1982, s. 514. 65 „... quorum quidem militum super uno ipsorum dextrariorum cum armis tornamentalibus regie excellentie compe- tendis et alter ad hastiludium aptus.“ Faksimilové vydanie prvej uhorskej inkunábuly Chronica Hungarorum. Budapest 1973, passim. 66 O turnajoch v Uhorsku v európskom kontexte pozri SEGEŠ, Vladimír. Bojové zápolenia a rytierske hry zvané turnaje. In Miles semper honestus. Zborník štúdií vydaný pri príležitosti životného jubilea Vojtecha Dangla. Ed.: SEGEŠ, Vladi- mír – ŠEĎOVÁ, Božena. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2007, s. 53-62. 67 ZOLNAY, László. Vadászatok a régi Magyarországon. Budapest 1971, s. 103-104. 68 Kronika magistra Jána o Ľudovítovi Veľkom sa nezachovala v pôvodine; bola však začlenená v troch stredovekých kronikách: v tlačenej Budínskej kronike s názvom Cronica Hungarorum, inak vôbec prvej uhorskej inkunábule vy- danej v Budíne roku 1473 (pozri poznámku č. 56), ďalej v Kronike Jána z Turca, ktorá pod názvom Chronica Hunga- rorum vyšla tlačou roku 1488 v Augsburgu i Brne (pozri nasledujúcu poznámku), a napokon v rukopisnom kódexe neskôr pomenovanom Dubnická kronika, resp. Kronika uhorských kráľov zvaná Dubnická, ktorej vyhotovenie sa kladie približne do roku 1480. Slovenský preklad tejto kroniky pozri SOPKO, Július. Kronika uhorských kráľov zvaná Dubnická. Budmerice : Vydavateľstvo Rak, 2004.

42 VOJENSKÁ HISTÓRIA a dokončil pravdepodobne roku 1395, je oslavným životopisom uhorského kráľa Ľudovíta a jeho heroizáciou v duchu vtedajšej rytierskej módy.69

Vojny, ťaženia a výboje Ľudovíta I. Veľkého

Ľudovít I. Anjouovský nastúpil na uhorský trón roku 1342 ako šestnásťročný. Veľkou opo- rou pri nástupe vlády, no i v ďalších rokoch panovania, mu bola jeho matka Alžbeta Pias- tovská, ktorá si získala rešpekt a veľkú autoritu v kruhoch uhorských veľmožov. Mladý kráľ zdedil po otcovi Karolovi I. nielen vnútorne konsolidované kráľovstvo, ale aj ambície. Tie smerovali predovšetkým do Neapolska, ktoré uhorskí Anjouovci nikdy neprestali považovať za svoje právoplatné dedičstvo.70 Obdobný postoj zaujímal Ľudovít I. aj k Dalmátsku a jeho mestám a ostrovom, o ktoré oddávna súperilo Uhorsko s Benátkami, „a keďže kráľ chcel zachovať kniežatstvá, dŕžavy a panstvá pod svätou korunou svojho kráľovstva a uchvátené vrátiť do pôvodného stavu, ako horlivý zástanca mieru cestou zvyčajných vyslancov, listov i osobitných poslov viackrát vyjadril želanie a vyzval benátskeho dóžu, ... aby mu a svätej korune vrátil krajinu Dalmátsko, ako aj prímorské mestá, ktoré obsadil a mal v moci. Dóža a benátski páni to však odopreli, postavili sa na odpor a rozhodli sa vzdorovať ...“71 Diapa- zón Ľudovítových mocenských záujmov siahal však nielen na Apeninský polostrov, ale aj na Balkán a do severovýchodnej Európy.72 Prvá samostatná výprava kráľa Ľudovíta I. bola namierená proti valašskému vojvodovi Alexandrovi.73 V lete 1344 sa Ľudovítovo vojsko sústredilo v Sedmohradsku, odkiaľ sa chys- talo zaútočiť. Vojnu sa však napokon valašskému vojvodovi podarilo odvrátiť, lebo predví- davo nečakal na uhorský útok a s bohatými darmi prišiel za Ľudovítom I. do Brašova (dnes Braşov), kde mu 15. júna 1344 zložil hold a uznal jeho nadvládu.74 V decembri 1344 uhorský kráľ v spojenectve s českým kráľom Jánom Luxemburským a jeho synom, moravským mar- kgrófom Karolom (neskorším cisárom Karolom IV.)75 a viacerými nemeckými i francúzsky- mi vojenskými kontingentmi podnikli krížovú výpravu proti pohanským Litovčanom. Spoje- nému križiackemu vojsku sa však nepodarilo dosiahnuť výraznejšie úspechy, ani dobyť litov- skú metropolu Vilnius, a v polovici februára 1345 sa Ľudovít I. vrátil s vojskom do Uhorska.76 Kráľ Ľudovít sa na sklonku jesene 1347 vybral osobne na čele početného uhorského vojska do Neapolska. Jeho výprava mala vo veľkej miere aj trestný charakter a predchádzali ju dramatické udalosti na juhu Apeninského polostrova. Roku 1343 skonal neapolský kráľ Ró- bert, ktorý v rozpore s dynastickou dohodou z roku 1333 určil v závete za dediča trónu svoju vnučku Janu (Johanu) Anjouovskú, a nie jej manžela Andreja Anjouovského, mladšieho brata

69 Slovenský preklad Kroniky magistra Jána o Ľudovítovi Veľkom pozri SOPKO, Július. Kroniky, c. d. s. 69-99; ďalej aj faksimilové vydanie s prekladom Júliusa Sopka: Kronika Jána z Turca. Johannes de Thuroc. Chronica Hungarorum. 1488. Bratislava : Perfekt, 2014, s. 158-179 (latinské faksimile), 465-495 (slovenský preklad). 70 Obdobiu vlády Ľudovíta I. venujem pozornosť v práci MRVA, Ivan – SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : Perfekt, 2012, s. 66-71, ako aj KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska. Prešov : Vyd. Prešovskej univerzity, 2013, s. 101-106. 71 SOPKO, J. Kroniky, c. d., s. 90. 72 Popri už často citovanej práci od Gyulu Kristóa (pozri poznámku č. 10), viacero vojenských podujatí kráľa Ľudovíta I. interpretuje aj VESZPRÉMY, László. Az Árpád- és Anjou-kor csatái, hadjáratai. Budapest : Zrínyi Kiadó, 2008, s. 157- 207. 73 Valašský vojvoda Alexander bol synom vojvodu Basaraba, ktorý roku 1330 uštedril ťažkú porážku uhorskému vojsku Karola I. v bitke pri Posade. Túto udalosť, keď si kráľ Karol I. zachránil život len vďaka tomu, že si vymenil zbroj s Vavrincom z Héderváru, ktorý sa obetoval za kráľa, sa slovom i obrazom podáva v samom závere Obrázkovej kroniky. Dve čiernobiele vyobrazenia pozri Képes Krónika, c. d., s. 261 a 265. 74 Magyarország történeti kronológiája. I. kötet. A kezdetektől 1526-ig. Budapest : Akadémiai Kiadó, 1986, s. 207-208. Porovnaj KRISTÓ, Gy. Az Anjou-kor háborúi, c. d., s. 93-94. 75 Jedným z dôvodov účasti Ľudovíta I. na ťažení bola skutočnosť, že jeho snúbenica a prvá manželka Margaréta Luxem- burská bola vnučkou českého kráľa Jána a dcérou moravského markgrófa Karola Luxemburského. 76 KRISTÓ, Gy. Az Anjou-kor háborúi, c. d., s. 94-95.

43 VOJENSKÁ HISTÓRIA uhorského kráľa Ľudovíta. Princa Andreja v septembri 1345 úkladne zavraždili v Averse ne- ďaleko Neapola. Podľa svedectva niekoľkých súdobých kronikárov objednávateľom vraždy bola jeho manželka kráľovná Jana I., a hoci jej vina sa nikdy verejne nedokázala, pre uhor- ského kráľa Ľudovíta I. sa atentát stal dostatočným dôvodom, aby pomstil smrť svojho brata.77 Keď uhorské vojsko v decembri 1347 preniklo na Apeninský polostrov a bez odporu napre- dovalo k Neapolsku, kráľovná Jana (inak Ľudovítova neter) a jej druhý manžel knieža Ľudo- vít Tarentský utiekli v polovici januára 1348 z Neapolska do Avignonu, kde ich prichýlil pá- pež Klement VI. Kráľ Ľudovít I. sa bez väčších problémov zmocnil hlavného mesta i veľkej časti Neapolského kráľovstva a na základe nepravdivých obvinení v zinscenovanom procese dal popraviť vojvodu Karola Anjouovského z Drača (Durrazzo, dnes Durrës v Albánsku), možného pretendenta na neapolský trón, viacerých vojvodov z neapolskej vetvy Anjouovcov zajal a poslal ako rukojemníkov do Uhorska.78 Keďže rokovania s pápežom o uznaní Ľudovítovho nároku na Neapolsko boli neúspešné, a pravdepodobne aj vzhľadom na pustošivý mor šíriaci sa po Apeninskom polostrove, uhor- ský kráľ sa koncom mája 1349 vrátil do vlasti. Za svojho zástupcu a miestodržiteľa v Neapol- sku určil žoldnierskeho kapitána Ulricha Wolfhardta, ktorému ešte na jeseň poslal na pomoc sedmohradského vojvodu Štefana Lackfiho s početným vojenským kontingentom. Uhorské vojsko a posádky pod ich vedením so striedavými úspechmi odolávali bojovým aktivitám neapolskej kráľovnej Jany I. a jej manžela. V júni 1349 Ľudovít Tarentský zaútočil na Neapol, no uhorské vojsko ho neďaleko Aversa porazilo. Už na jeseň sa však uhorské oddiely museli stiahnuť na východné pobrežie Neapolska a po tom, čo nemeckí žoldnieri v uhorských služ- bách vypovedali poslušnosť, Štefan Lackfi odišiel do Uhorska.79 Na jar 1350 uhorský panovník zorganizoval druhú výpravu do Neapolska. Tentoraz sa na ťažení zúčastnili aj poprední uhorskí hodnostári. Vojsko sa nalodilo v dalmátskom prístave Senj a po preplávaní Jadranu sa vylodilo v Ortone. Už 1. mája 1350 vstúpil Ľudovít I. do Manfredonie. Na čele vojska v sile 15 000 Uhrov, 8 000 nemeckých jazdcov a 4 000 talian- skych pešiakov na ďalšom postupe zabral mestá Barlettu a Bari, dobyl hrad Canossa di Puglia, pričom „keď sa ozbrojený náhlil vystúpiť doň po rebríku, silno ho zasiahli vrhnuté kamene, zrútil sa do hradnej priekopy a utrpel ťažké zranenie na tele“.80 Potom vtiahol do Lucery, obsadil Salerno a hrad Scafati. Počas postupu na Neapol kráľovi Ľudovítovi I. v mestečku Melfi doručili list od manžela neapolskej kráľovnej Ľudovíta Tarentského z 2. júna 1350, v ktorom ho osobne vyzval na súboj s tým, že kto ho vyhrá, stane sa vládcom Neapolska, pričom ako miesto konania navrhoval Paríž, Avignon, Perugiu alebo Neapol. Uhorský kráľ súboj síce ne- odmietol, no keďže v odpovedi navrhol, aby sa uskutočnil za prítomnosti rímsko-nemeckého cisára alebo anglického kráľa či aspoň akvilejského patriarchu, súboj sa napokon nekonal.81 Pri obliehaní Aversa – ako zaznamenal kronikár magister Ján zo Šarišských Sokoloviec – uhorský kráľ opäť utrpel vážne zranenie, keď „strela z vrhacieho stroja mu ťažko poranila nohu, a spoliehajúc sa na Božiu pomoc a starostlivosť lekárov, ledva unikol smrti“.82 Ani to ho však neodradilo od ďalšieho boja. Po mesačnom obliehaní opevnené mestečko koncom júla 1350 padlo. Po úteku neapolskej kráľovnej Jany I. a jej manžela z Neapola do Gaety, Ľudovít I. v septembri 1350 obsadil hlavné mesto Neapolského kráľovstva. Odtiaľ Ľudovít

77 Kronikárske svedectvo magistra Jána pozri SOPKO, J. Kroniky, c. d., s. 83-84. Ďalšie súveké správy o okolnostiach zavraždenia kráľoviča Andreja Anjouovského a o prípravách prvej neapolskej výpravy Ľudovíta I. cituje a dôkladne interpretuje KRISTÓ, Gy. Az Anjou-kor háborúi, c. d., s. 102-111. 78 Okolnosti prípravy ťaženia a postup Ľudovítovho vojska za prvej neapolskej výpravy pozri tamže, s. 109-115. 79 Tamže, s. 109-118. Kronikárske podanie prvej neapolskej výpravy od magistra Jána pozri SOPKO, J. Kroniky, c. d., s. 84-86. 80 SOPKO, J. Kroniky, c. d., s. 87. 81 KRISTÓ, Gy. Az Anjou-kor háborúi, c. d., s. 121. Zo strany oboch aktérov išlo nepochybne o viac menej pusté gestá, a nie skutočnú vôľu stretnúť sa v osobnom rozhodujúcom súboji. 82 SOPKO, J. Kroniky, c. d., s. 88.

44 VOJENSKÁ HISTÓRIA

I. pokračoval cez Kampániu do Ríma, kde podľa slov kronikára „Prijali ho ako svojho pána, no kráľ sa zdráhal prijať takúto poctu. Stal sa hosťom v paláci pána pápeža.“83 Napriek úspešným bitkám Ľudovít I. však ani túto vojnu nevyhral. Svätá stolica naďalej podporovala kráľovnú Janu I. a neuznávala jeho nároky na neapolský trón. Vzhľadom na obrovské finančné výdavky i zhoršujúci sa zdravotný stav sa uhorský kráľ rozhodol ukončiť ťaženie a v októbri 1350 sa vrátil do Uhorska.84 Nároku na neapolské dedičstvo sa však Ľudovít I. nevzdal a usiloval sa, aby pripadlo uhor- ským Anjouovcom. Až o tri desaťročia neskôr sa kráľovná Jana pre podporovanie protipápeža Klementa VII. dostala do nemilosti pápežskej kúrie. Pápež Urban VI. v apríli 1380 verejne de- klaroval, že Jana je zbavená trónu, a zároveň vyzval uhorského kráľa, aby v Neapolsku realizoval toto rozhodnutie. Ľudovít I. však už na ponuku nereflektoval a svoje nároky preniesol na svojho chránenca z vedľajšej vetvy neapolských Anjouovcov Karola z Drača. Ten sa neapol- ským kráľom stal roku 1381 a zakrátko sa zapísal aj do uhorských dejín ako Karol II. Malý.85 Hoci Neapolsko bolo ťažiskom zahraničných záujmov uhorského kráľa, jeho ambície, po- litické záujmy a diplomatické i vojenské aktivity boli oveľa širšie. Už na začiatku panovania Ľudovít I. obrátil pozornosť najmä na prístavy v Dalmácii, ktoré už niekoľko desaťročí boli pod benátskou nadvládou. Úsilie o opätovné nadobudnutie dalmátskeho prímorského oko- lia viedlo k dlhotrvajúcim, z času na čas prerušovaným vojenským konfliktom. V zápase o prístup k moru sa šťastena striedavo prikláňala raz na jednu, inokedy na druhú stranu. Po dobytí Zadaru v septembri 1357 sa napokon Ľudovítovi I. podarilo uhorskú zvrchovanosť nastoliť aj v prímorských oblastiach Dalmácie, čo potvrdil mier medzi Uhorskom a Benát- kami podpísaný 18. februára 1358 v Zadare. V rámci ďalších vojnových konfliktov proti Benátkam roku 1373 a v rokoch 1378 – 1381 uhorskú nadvládu v Dalmácii potvrdil mier uzavretý 24. augusta 1381 v Turíne. Pripojenie dalmátskych prístavov (Zadar, Trogir, Šibenik, Split) a priľahlých ostrovov k Uhorsku bolo významným úspechom.86 Získanie Dalmácie bolo v Uhorsku silným impulzom pre rozmach obchodu, čo sa následne pozitívne odzrkadlilo v hospodárskom raste krajiny a rozvoji uhorských miest.

Dynastické spojenectvá

Tradične dobré vzťahy udržiaval kráľ Ľudovít I. s rímsko-nemeckým cisárom a českým kráľom Karolom IV. Spoznali sa ešte na vyšehradskej konferencii v roku 1335, blízki si boli aj preto, lebo Ľudovítova prvá manželka Margaréta Luxemburská (zomrela roku 1349) bola dcérou Karola IV. Vyjadrením spriaznenia oboch dynastií aj do budúcnosti bolo zasnúbenie detí oboch panovníkov. V decembri 1379 sa v Trnave uskutočnili zásnuby jedenásťročné- ho Žigmunda Luxemburského a deväťročnej Márie Anjouovskej. Na zásnubnej slávnosti sa okrem kráľovských rodičov zúčastnilo aj množstvo šľachticov z oboch kráľovstiev i cudziny. Podľa prísľubu mal Žigmund s rukou Márie získať Uhorské, prípadne Poľské kráľovstvo. V súlade s dobovými zvyklosťami Žigmund odišiel v sprievode svojho budúceho svokra a snúbenice do Budína, kde sa oboznamoval s uhorským dvorom a osvojoval si obyčaje, mravy, zákony i reč krajiny, v ktorej mal v budúcnosti panovať.87 Vzťahy medzi Uhorskom a Poľským kráľovstvom boli vzhľadom na úzku spríbuznenosť uhorských Anjouovcov a Piastovcov trvalo nadštandardné. Ich zavŕšením a veľkým úspe- chom Ľudovíta I. bolo získanie poľskej koruny roku 1370 po smrti svojho strýka Kazimíra III. 83 Tamže, s. 89. 84 Priebeh druhej neapolskej výpravy na základe súdobých prameňov podrobnejšie podáva KRISTÓ, Gy. Az Anjou-kor háborúi, c. d., s. 119-125. Porovnaj VESZPRÉMY, László. Az Árpád- és Anjou-kor csatái, hadjáratai, c. d., s. 171-176. 85 SEGEŠ, V. a kol. Kniha kráľov, c. d., s. 143. (Autorkou príslušnej časti je Blanka Brezováková.) 86 O uhorsko-benátskych vojnách bližšie pozri VESZPRÉMY, László. Az Árpád- és Anjou-kor csatái, hadjáratai, c. d., s. 157-162, 185-192; ďalej BERTÉNYI, I. Magyarország az Anjouk korában, c. d., s. 183-190. 87 MRVA, I. – SEGEŠ, V. Dejiny Uhorska a Slováci, c. d., s. 67-68.

45 VOJENSKÁ HISTÓRIA

V Ľudovítovom mene vládla v Poľsku jeho matka Alžbeta, ktorá síce pochádzala z kráľov- ského rodu Piastovcov, no nie vždy sa mohla spoľahnúť na podporu najvyšších poľských cir- kevných i svetských kruhov, lebo vzhľadom na svoju energickú panovačnú povahu, nebola priveľmi obľúbená. Roku 1377 ju vo funkcii regenta nahradil opolský knieža Ladislav Pias- tovský, ktorý bol v rokoch 1367 – 1372 uhorským palatínom a vtedy, ba aj počas regentstva županom viacerých hornouhorských stolíc. Ľudovít I. sa dokázal s poľskými veľmožmi do- hodnúť na tom, že poľskú kráľovskú korunu zdedí jedna z jeho dcér. Prispela k tomu predo- všetkým skutočnosť, že roku 1374 vydal v Košiciach veľkú privilegiálnu listinu potvrdzujúcu slobody a výsady poľskej šľachty.88 Počas vyše štyridsaťročnej vlády Ľudovít I. takmer neprestajne bojoval, pričom na takmer všetkých výpravách sa zúčastňoval osobne. Popri vojnách proti Neapolsku a Benátskej republike podnikol ako spojenec poľského kráľa Kazimíra III. niekoľko výprav proti Litovča- nom i Tatárom (roku 1345, 1351, 1352, 1355). Roku 1372 si uhorský kráľ podmanil Haličsko, ktoré potom spravoval hodnostár nazývaný vojvoda ruskej krajiny (regni Rusciae vayvoda). Dočasnú uhorskú zvrchovanosť nad časťou Litovského kniežatstva utvrdila Ľudovítova veľ- ká vojenská výprava roku 1377. Na Balkáne sa zasa uhorský kráľ angažoval proti heretikom; viacerými ozbrojenými zásahmi (roku 1349, 1360, 1366, 1370) sa pokúšal podmaniť si Mol- davské kniežatstvo a často (napríklad roku 1344, 1365, 1368, 1375) zasahoval aj do záleži- tostí Valašského kniežatstva. Úspešnejší bol však iba v Bosne, Srbsku a Bulharsku, ktorých panovníci uznali uhorskú nadvládu.89 Vnútorné politické pomery za vlády Ľudovíta I. determinovala najmä skutočnosť, že po po- rážke oligarchov za Karola I. bol v Uhorsku nastolený takmer absolutistický režim. Podobne ako jeho otec ani Ľudovít I. nezvolával krajinské zhromaždenia a pri správe krajiny sa opieral o podporu neveľkej skupiny verných barónov. V čase veľkého vypätia krajiny za vojen o nea- polské dedičstvo však kráľ Ľudovít I. pod tlakom požiadaviek strednej a nižšej šľachty zvolal koncom roka 1351 do Budína krajinské zhromaždenie. Vydal na ňom dekrét potvrdzujúci – s výnimkou jedného článku – nielen Zlatú bulu Ondreja II. z roku 1222, v ktorej boli formu- lované základné práva a povinnosti šľachty, ale po porade s kráľovnou Alžbetou a barónmi ho rozšíril aj o nové zákonné články.90 Dekrét sa stal základným právnym východiskom vo vzťahu k držbe a nadobúdaniu šľachtického majetku v Uhorsku, ako aj výsadného postavenia šľachty v Uhorsku do konca feudalizmu. Šľachticom bez potomstva sa zakazovalo testamentárne odkazovať majetok cirkevným osobám. Šľachtické majetky sa vždy mali dediť v línii celého rodového príbuzenstva. Toto ustanovenie, ktoré neskôr dostalo pomenovanie aviticitný (čiže dedovizeňský) zákon, podstatným spôsobom ovplyvnilo skladbu šľachtické- ho majetku v Uhorsku. V dekréte – ako som už spomenul vyššie – sa ďalej priznali rovnaké práva všetkým šľachticom krajiny bez ohľadu na ich spoločenské, sociálne či hospodárske postavenie, čím sa zakotvila zásada rovnosti všetkých šľachticov a formálne sa ustanovil jed- notný šľachtický stav,91 čo však dominantné postavenie barónov, čiže veľmožov neohrozilo. V prospech strednej a nižšej šľachty vyzneli aj zákonné články týkajúce sa ich oslobodenia od platenia mýt a ciel. Prijaté ustanovenia o šľachte relevantne vplývali nielen na ďalší spo- ločenský vývoj Uhorského kráľovstva, ale aj na ďalší vývoj uhorského vojenstva.92

88 Tamže, s. 68. 89 Zahraničné a vojenské aspekty politiky Ľudovíta I. hutne sumarizuje syntéza ENGEL, Pál – KRISTÓ, Gyula – KU- BINYI, András. Magyarország története 1301 – 1526. Budapest : Osiris Kiadó, 1998, s. 78-93. (Autorom príslušnej časti je Gyula Kristó.) 90 Pozri poznámku č. 6. 91 Pozri poznámku č. 7. 92 Vnútornej politike Ľudovíta I. sa venuje BERTÉNYI, I. Magyarország az Anjouk korában, c. d., s. 217-236. Ďalej pozri hutný prehľad v syntéze ENGEL, P.– KRISTÓ, Gy. – KUBINYI, A. Magyarország története, c. d., s. 94-120, vrátane príslušnej literatúry. (Autorom príslušnej časti je Gyula Kristó.)

46 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Záver

Kráľ Ľudovít I. si ako jediný z uhorských panovníkov i jediný zo širokej dynastie Anjou- ovcov vyslúžil k menu prívlastok Veľký. Zomrel v Trnave 10. septembra 1382. Jeho smrťou sa skončilo relatívne pokojné obdobie bez takých vojen, ktoré by ničivo ohrozovali Uhorsko. Ľudovítov prínos pre Uhorsko bol nesporný. Stál na čele uhorsko-poľskej personálnej únie, ktorá bola európskou veľmocou rozprestierajúcou sa od Jadranu až po Baltské more. Ľudovít I. výbojmi na Balkáne síce dokázal rozšíriť vplyv a uznanie uhorskej nadvlády, no dvojseč- nosť tejto politiky sa prejavila v tom, že zároveň podlomil obranné sily tamojších krajín, kto- ré nedokázali čeliť rastúcej osmanskej expanzii. A táto hrozba sa onedlho stala problémom aj pre samotné Uhorsko.

V. SEGEŠ: DAS MILITÄRWESEN IM KÖNIGREICH UNGARN IM HOCHMITTEL- ALTER UNTER BESONDERER BERÜCKSICHTIGUNG DER REGIERUNGSZEIT LUDWIGS I. DES GROSSEN

Im Mittelpunkt des vorliegenden Beitrags stehen die Hauptmerkmale des Militärwesens in Königreich Ungarn im Hochmittelalter. Der Akzent liegt auf der Regierungszeit Ludwigs I. des Großen (bzw. Ludwigs von Anjou, 1342 – 1382). Der junge König, der im Alter von 16 Jahren den ungarischen Thron bestieg, erbte von seinem Vater Karl I. nicht nur ein innenpo- litisch konsolidiertes Königreich, sondern auch Ambitionen. Diese richteten sich hauptsäch- lich auf Neapel, das die ungarische Abzweigung des Anjou-Geschlechts nie aufgegeben hatte und als ihr rechtmäßiges Erbe ansah. In den Vordergrund gestellt wird der legislatorisch-rechtliche Rahmen des Militärwesens zu Regierungszeit der Anjous. Im militärisch-historischen Kontext spielen vor allem die Begriffe Banderie und Insurrektion eine tragende Bedeutung. Im Beitrag werden ebenfalls die Hauptmerkmale der militärischen Strategie und das System der Landwehr reflektiert, als auch die Tendenzen und Umstellungen in der Organisation, der Bewaffnung und Ausrüstung von ungarischen Wehrpflichtigen seit der zweiten Hälfte des 13. Jahrhunderts bis Ende des 14. Jahrhunderts. Kurze Aufmerksamkeit wird auch der Thematik des Rittertums geschenkt. Während seiner mehr als 40 Jahre andauernden Regierungszeit war König Ludwig I. stets in Kämpfe verwickelt. An geradezu jedem Feldzug nahm er sogar persönlich teil. Neben den Kriegen gegen Neapel und die Republik Venedig unternahm er als Verbündeter des polnischen Königs Kasimir III. gleich mehrere Feldzüge gegen die Litauer und Tataren (in den Jahren 1345, 1351, 1352 und 1355). Im Jahr 1372 eroberte der ungarische König Galizien. Die Interimshoheit Königreich Ungarns über einen Teil des Großfürstentums Litauen wurde nach dem großen Feldzug von Ludwig I. im Jahr 1377 bestätigt. Auch auf dem Balken war er tätig: er engagierte sich im Kampf gegen die Häretiker, versuchte durch mehrere militärische Intervention (in den Jahren 1349, 1360, 1366, und 1370), das Fürstentum Moldau für sich zu beanspruchen und oft, wie etwa 1344, 1365, 1368, und 1375, war er an den politischen Machenschaften um die Einflüsse im Fürstentum Walachei beteiligt. Erfolgreich wurde er vor allem in Bosnien, Serbien und Bulgarien, deren Herrscher als Vasallen die Hoheit Königreich Ungarns anerkannt haben. Seine Bemühungen waren jedoch nicht immer vom Erfolg gekrönt. König Ludwig I. konnte als einziger ungarischer Herrscher und einziger Vertreter der zahlreichen Dynastie der Anjous das zusätzliche Adjektiv „der Große“ erwerben. Mit seinem Tod endete auch eine für Ungarn relativ ruhige Epoche, in der das Königreich von zerstöre- rischen Kriegen verschont war. Ludwigs Leistung für Ungarn steht außer Frage. Er stand an der Spitze der ungarisch-polnischen Personalunion – zur damaligen Zeit einer europäischen Großmacht, die von der Adria bis zur Ostsee reichte. Es gab jedoch auch Schattenseiten sei-

47 VOJENSKÁ HISTÓRIA ner Herrschaft. Durch seine militärischen Vorstöße auf dem Balkan konnte Ludwig I. zwar den Einfluss und die Anerkennung der ungarischen Vormacht erweitern, die Zweideutigkeit dieser Politik lag jedoch darin, dass er gleichzeitig die Abwehrkräfte dieser Länder erheblich schwächte, die in der Folge nicht imstande waren, der immer stärkeren Expansion des Osma- nischen Reichs Gegenwehr zu leisten. Diese Bedrohung sollte in der Folgezeit auch für das Königreich Ungarn zu einem akuten Problem werden.

Zoznam použitej literatúry:

BARTL, Július. Problém integrácie a dezintegrácie v stredoeurópskom priestore pred vznikom habsburskej monarchie roku 1526. In Historický časopis, 50, 2002, č.2, s. 213. ISSN 0018-2575.

BEAUFRE, André. Úvod do strategie. Praha 1967.

BERTÉNYI, Iván. Magyarország az Anjouk korában. Budapest : Gondolat, 1987. ISBN 9632817761.

Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. Eds. ULIČNÝ, Ferdinand – MAGDOŠKO, Drahoslav. Košice 2012. ISBN 978-80-7097-954-9.

BOEHEIM, Wendelin. Handbuch der Waffenkunde. Leipzig 1890.

BOROSY, András. Hadsereglétszámok a X – XIV. században. In Hadtörténelmi Közlemények, 105, 1992, č. 4, s. 29-31.

BREZOVÁKOVÁ, Blanka. Konsolidačné snahy Karola I. v Uhorsku po zvolení za kráľa (1310 – 1317). In Historický časopis, 41, 1993, č. 4, s. 361-378. ISSN 0018-2575.

BYAM, Michele. Staré zbrane. Bratislava 1992. ISBN 80-222-0363-7.

ČEPELA, Vladimír. Výzbroj, výstroj a vojenská symbolika vojsk bojujúcich v bitke na Rozhanovskom poli pri Košiciach 15. júna 1312. In Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. Eds. ULIČNÝ, Ferdinand – MAGDOŠKO, Drahoslav. Košice 2012, s. 96-118. ISBN 978-80-7097-954-9.

Dejiny Slovenska I (do roku 1526 Bratislava : Veda, Vydavateľstvo SAV, 1986.

Dejiny Trnavy. Zost. ŠIMONČIČ, Jozef – WATZKA, Jozef. Bratislava : Obzor, 1989. ISBN 80-215-0051-4.

DÖRY, Franciscus – BÓNIS, Georgius – BÁCSKAI, Vera. Decreta regni Hungariae. Gesetze und Verordnungen Ungarns. 1301 – 1457 (ďalej DRH 1301 – 1457). Budapest : Akadémiai Kiadó, 1976, ISBN 963 05 0524 X.

DUBY, Georges. Emberek és struktúrák a középkorban. Budapest : Magvető Kiadó, 1978. ISBN 963 270 755 9.

DUBY, Georges. Hommes et structures du moyen âge. Paris 1973.

DVOŘÁKOVÁ, Daniela. Rytierska kultúra v živote uhorskej šľachty na prelome 14. a 15. storočia. In Historický časopis, 50, 2002, č. 4, s. 576. ISSN 0018-2575.

48 VOJENSKÁ HISTÓRIA

ENGEL, Pál. Magyarország világi archontológiája 1301 – 1457. I. – II., Budapest 1996. ISBN 963-8312-43-2.

ENGEL, Pál – KRISTÓ, Gyula – KUBINYI, András. Magyarország története 1301 – 1526. Budapest : Osiris Kiadó, 1998. ISBN 963-379-171-5.

ERCÉ (inak RADVÁNYI, Celestín Anton). Keď rinčali zbrane. Slovenská vojenská tradícia. Bratislava 1944.

FIALOVÁ, Hilda – FIALA, Andrej. Hrady na Slovensku. Bratislava : Obzor, 1966.

Fontes rerum Bohemicarum. Tom. IV. Chronicon aulae regiae. Prameny dějin českých (Ed. EMLER, Josef). Praha 1884.

FÜGEDI, Erik. Vár és társadalom a 13. – 14. századi Magyarországon. Budapest : Akadémiai Kiadó, 1977. ISBN 9630511525.

GRAUS, Igor. Laické rytierske rády v Uhorsku 14. – 20. storočia (stav a perspektívy vý- skumu). In Vojenská história, 3, 1999, č. 2, s. 2-27. ISSN 1335-3314.

HAJDUCH, Ján. Slovenské hrady. Martin 1972.

HUŤKA, Miroslav. Ochranná zbroj v Uhorsku do začiatku 14. storočia. In Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. Eds. ULIČNÝ, Ferdinand – MAGDOŠKO, Drahoslav. Košice 2012, s. 119-140. ISBN 978-80-7097-954-9.

Chronica Hungarorum. 1473. (Faksimilné vydanie) Budapest 1973.

IVÁNYI, Béla. A magyar tüzérség fejlődésének vázlata a XI. és XVI. században. Debreczen 1916.

IVÁNYI, Béla. A tüzérség története Magyarországon kezdettől 1711-ig. In Hadtörténelmi Közlemények, 1926, s. 6-7, 18-25. HU ISSN 0017-6540.

JANOTA, Ľudovít. Slovenské hrady. 1. – 3. diel. Bratislava – Praha 1935.

KALMÁR, János. Régi magyar fegyverek. Budapest : Natura, 1971.

KLEIN, Bohuš – RUTTKAY, Alexander – MARSINA, Richard. Vojenské dejiny Slovenska I. diel. Stručný náčrt do roku 1526. Bratislava 1994. ISBN 80-967113-1-8.

KLUČINA, Petr – MARSINA, Richard – ROMAŇÁK, Andrej. Vojenské dějiny Československa I. diel (do roku 1526). Praha : Naše vojsko, 1985.

KLUČINA, Petr – ROMAŇÁK, Andrej. Člověk, zbraň a zbroj v obraze doby. I. díl. 5. – 17. stol. Praha : Naše vojsko, 1983.

KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska. Prešov : Vyd. Prešovskej univerzity, 2013. ISBN 978-80-555-0921-1.

Korai magyar történeti lexikon (9. – 14. század). Szerk. Engel, Pál – Makk, Ferenc. Budapest 1994. ISBN 963 05 6722 9.

KRISTÓ, Gyula. Az Anjou-kor háborúi. Budapest : Zrínyi Kiadó, 1988. ISBN 9633269059.

49 VOJENSKÁ HISTÓRIA

KRISTÓ, Gyula. Csák Máté tartományúri hatalma. Budapest 1973.

Kronika Jána z Turca. Johannes de Thuroc. Chronica Hungarorum. 1488. Bratislava : Perfekt, 2014. ISBN 978-80-8046-692-3.

KULAŠÍK, Karol. Puškárstvo. Remeslo piatich storočí. Bratislava 1978.

Magyarország hadtörténete (I), A honfoglalástól a kiegyezésig (ďalej MHT). Budapest 1984. ISBN 963 326 320 4.

Magyarország történeti kronológiája. I. kötet. A kezdetektől 1526-ig. Budapest : Akadémiai Kiadó, 1986. ISBN 963 05 2661 1.

MARCZALLI, Henrik. Enchiridion fontium historiae Hungarorum. Budapest 1902.

MIKLÓSY, Zoltán. A magyar király tengeri hajóhada a középkorban. 1934.

Miles semper honestus. Zborník štúdií vydaný pri príležitosti životného jubilea Vojtecha Dangla. Ed. SEGEŠ, Vladimír – ŠEĎOVÁ, Božena. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2007. ISBN 978-80-969375-3-0.

MRVA, Ivan – SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : Perfekt, 2012. ISBN 978-80-8046-586-5.

Názvy hradov a zámkov v Slovenskej republike. Geografické názvoslovné zoznamy OSN – ČSFR, Bratislava 1990. ISBN 80-7103-001-5.

NEMCOVÁ, Zuzana. Počiatky puškárskeho remesla v Bratislave. In Vojenská história, 2, 1998, č. 2, s. 87-92.

PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin. Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava : Slo- vart 2007. ISBN 978-80-8085-287-0.

Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. Slovensko za vlády Anjuovcov. Bratislava 2002. ISBN 80-88878-72-1.

RAPANT, Daniel. Drobné štúdie k slovenskému stredoveku. V. Milites, cives, civiles. In Slovenská archivistika, roč. 11, 1976, č. 1, s. 93. ISSN 0231-6722.

SEGEŠ, Vladimír. Bojové zápolenia a rytierske hry zvané turnaje. In Miles semper honestus. Zborník štúdií vydaný pri príležitosti životného jubilea Vojtecha Dangla. Ed.: SEGEŠ, Vladimír – ŠEĎOVÁ, Božena. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2007, s. 53- 62. ISBN 978-80-969375-3-0.

SEGEŠ, Vladimír. Hlavné črty uhorského vojenstva v období vrcholného stredoveku. In Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. Eds. ULIČNÝ, Ferdinand – MAGDOŠKO, Drahoslav. Košice 2012. ISBN 978-80-7097-954-9.

SEGEŠ, Vladimír a kol. Kniha kráľov a kol. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo - Mladé letá, 2006. s. 146-148. ISBN 801001091X.

SEGEŠ, Vladimír. Legislatívno-právny rámec uhorského vojenstva do sklonku 14. storočia. In Vojenská história, 3, 1999, č. 1, s. 19. ISSN 1335-3314.

50 VOJENSKÁ HISTÓRIA

SEGEŠ, Vladimír. Od rytierstva po žoldnierstvo. Stredoveké vojenstvo v Uhorsku so zreteľom na Slovensko. Bratislava 2004. ISBN 80-88842-73-5.

SEGEŠ, Vladimír – ŠEĎOVÁ, Božena, eds. Pramene k vojenským dejinám Slovenska I/2. 1000 – 1387. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2011, s. ISBN 978-80-89523-13-9.

SEGEŠ, Vladimír a kol. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha : Ottovo nakladatelství, 2015. ISBN 978-80-7451-469-2.

SEGEŠ, Vladimír. Vojenstvo v dobe Matúša Čáka Trenčianskeho. In Apológia, Časopis Armády SR, 1996, č. 4, s. 27-30.

SOKOLOVSKÝ, Leon. Správa stredovekej dediny na Slovensku. Bratislava 2002. ISBN 80-88880-24-6.

SOPKO, Július. Kronika uhorských kráľov zvaná Dubnická. Budmerice : Vydavateľstvo Rak, 2004. ISBN 80-85501-13-9.

SOPKO, Július. Kroniky stredovekého Slovenska. Stredoveké Slovensko očami kráľovských a mestských kronikárov. Budmerice 1995. ISBN 80-85501-06-6.

Stručný slovník vojenství. (Ed. SVOBODA, Oldřich) Praha 1984.

VESZPRÉMY, László. Az Anjou-kori lovagság egyes kérdései. A Szent György- lovagrend alapítása. In Hadtörténelmi Közlemények, 107, 1994, č. 1, s. 4.

VESZPRÉMY, László. Az Árpád- és Anjou-kor csatái, hadjáratai. Budapest : Zrínyi Kiadó, 2008. ISBN 9789633274620.

VESZPRÉMY, László. Károly Róbert. Budapest 1994.

Vojenské uniformy a výstroj. Bratislava : Slovart, 1995. ISBN 80-7145-153-3.

VYČISLÍK, Alojz. Vojenské pamiatky Bratislavy. Bratislava 1974.

ZOLNAY, László. Vadászatok a régi Magyarországon. Budapest 1971.

ZOLNAY, L. Az elátkozott Buda – Buda aranykora. Budapest 1982.

https://books.google.sk/books?id=vs_43JcruNQC&printsec=frontcover&dq=i- nauthor:%22Matteo+Villani%22&hl=sk&sa=X&ved=0ahUKEwiO_LuNs-zmAhVMb1A- KHWviBTcQ6AEIUDAE#v=onepage&q&f=false

51 VOJENSKÁ HISTÓRIA

OBEC RUSKÁ KAJŇA A PRVÁ SVETOVÁ VOJNA

MATÚŠ BURDA

BURDA, M.: Municipality of Ruská Kajňa and World War 1. Vojenská história, 1, 24, 2020, pp 52-87, Bratislava. In the Slovak military historiography focusing on the years from 1914 to 1918, we can only find a few papers dealing with the specifically oriented research focusing on the participation of men of the Austro-Hungarian Army from a particular municipality in the territory of contemporary Slovakia and the military operations in the particular locality. On the example of the municipality of Ruská Kajňa in the today’s district of Humenné, this study monitors the participation of men from this municipality on the battlefields of the World War, analyses the combat activity of the Austro-Hungarian and Russian Army at the turn of 1914 and 1915 and also offers a brief view of the demographic development of the municipality until the end of the World War, surely influencing the development of Ruská Kajňa in Czechoslovakia after 1918. In spite of the fact that Ruská Kajňa was not a significant economical, military, cultural- social, political or religious centre of the river Oľka valley in the Zemplín County, it was in this municipality’s surrounding where the strategic combat operations regarding an important crossroad in the direction of Medzilaborce and Stropkov took place, with the local residents having to suffer all the oppressions of the Austro-Hungarian and Russian Army in their homes directly. After the frontline moved off back behind the Carpathian Passes, it was necessary to reconstruct the damaged homes and farm buildings, which was very challenging since the men from Ruská Kajňa were recruited to the Austro-Hungarian Army, fulfilling their military duty on the Eastern and Italian front. Military History. Slovakia. World War 1. Ruská Kajňa. Zemplín, Austro-Hungarian Army, Battles in the Carpathians. Name list of the soldiers from Ruská Kajňa. Demographic development. Combat operations in the Ruská Kajňa neighbourhood – Humenská Oľka, Stropkovská Oľka.

Obdobie rokov 1914 až 1918 predstavuje množstvo podnetov pre skúmanie vojenských, politických, sociálnych, kultúrnych, demografických či hospodárskych aspektov. Udalosti prvej svetovej vojny však môžeme reflektovať aj z pohľadu geografického určenia, a to či už vo „veľkom“ alebo „malom“ priestore. Interpretácia Veľkej vojny v „malom“ priestorovom vymedzení má obrovský význam pri zvyšovaní regionálneho historického povedomia a dotváraní celkového obrazu o dianí v rokoch prvej svetovej vojny na území dnešného Prešovského samosprávneho kraja. Slovenská vojenská historiografia do roku 1989 reflektovala len štyri základné témy – ozbrojený odpor Slovákov voči monarchii, sociálne nepokoje, dopad ruskej revolúcie, stav spoločnosti v zázemí monarchie.1 Takto 1 CHORVÁT, Peter. Slováci v rakúsko-uhorskej armáde počas prvej svetovej vojny (1914-1918). In ČATLOCHOVÁ, Iveta (ed.). Vojenská osveta. 2. časť. Liptovský Mikuláš : Personálny úrad OS SR, 2014, s. 44. ISBN 978-80-89609- 06-2. K vedeckým prácam do roku 1989 so zameraním na prvú svetovú vojnu pozri napríklad: HOLOTÍK, Ľudovít. Ohlas Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie na Slovensku od konca roka 1917 do vzniku ČSR. In Historický časopis, 1957, roč. 5, č. 4, s. 425-450; KRIZMAN, Bogdan. „Belehradské“ prímerie 13. novembra 1918. In Historický časopis, 1968, roč. roč. 16, č. 1, s. 16-40; HRONSKÝ, Marián. K slovenskej politike v období prvej svetovej vojny (1914-1918). In Historický časopis, 1969, roč. 17, č. 4, s. 473-514; GALANDAUER, Jan. Jak se slovenská otázka prosazovala do českého politického programu v období přípravy samostatného Československého státu (1916- 1918). In Historický časopis, 1971, roč. 19, č. 4, s. 177-197; KOVAČ, Dušan. Zákulisie a význam salzburských rozhovorov medzi Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom v lete 1918. In Historický časopis, 1974, roč. 22, č. 1, s. 25-48; HRONSKÝ, Marián. Problémy národnooslobodzovacieho hnutia Slovákov v roku 1918. In Historický časopis, 1975, roč. 23, č. 1, s. 11-48; DANGL, Vojtech. Slovenská buržoázia v zápase o branné predlohy. In Historický časopis, 1975, roč. 23, č. 1, s. 49-72; HRONSKÝ, Marián. Slovenská historiografia národnooslobodzovacieho a revolučného zápasu Slovákov (1914-1918). In Historický časopis, 1976, roč. 24, č. 1-2, s. 189-196; BAJCUROVÁ, Tamara. Veľká októbrová socialistická revolúcia v československej historiografii. InHistorický časopis, 1977, roč.

52 VOJENSKÁ HISTÓRIA zameraný a realizovaný výskum vôbec nereflektoval špecifické regionálne osobitosti a už vôbec neodkrýval identitu mužov, ktorí síce narukovali do jednotiek rakúsko-uhorskej armády a bojovali po boku nemeckého spojenca proti štátom zoskupeným vo vojenskom bloku nazvanom Dohoda, ale po roku 1918 sa plynule začlenili do prvého spoločného a na demokratických princípoch budovaného štátu Čechov a Slovákov, ktorý vyzdvihoval pôsobenie československých légií bojujúcich v Rusku, Taliansku a Francúzsku. Proces úpadku povedomia o udalostiach Veľkej vojny urýchlili najmä udalosti druhej svetovej vojny, ktorá sa na území Slovenska odohrávala v identickom geografickom priestore ako tá prvá, avšak s oveľa väčšou intenzitou spojenou s masovým nasadením mužskej populácie do víru vojny. Po roku 1945 nastal proces obnovy Československa, avšak po udalostiach v roku 1948, keď si komunistická strana uzurpovala moc v krajine, sa prvá svetová vojna dostala na okraj vedeckého a celospoločenského záujmu.2 Až na začiatku 90. rokov 20. storočia v súvislosti so vznikom Vojenského historického ústavu a stanovení hlavných výskumných aktivít sa vytvorili adekvátne podmienky pre rozvoj vojenskej historickej vedy a skúmanie Veľkej vojny so zameraním na armádu a spoločnosť v predvečer a na začiatku prvej svetovej vojny.3 K tejto nepriaznivej situácii zaiste prispelo aj to, že archívny materiál mnohonárodnostnej stredoeurópskej habsburskej monarchie sa v súčasnosti nachádza v archívoch na území niekoľkých štátov, a to Slovenska, Česka, Poľska, Rakúska či Maďarska. Aj napriek pozitívnemu prístupu akademickej obce k skúmaniu prvej svetovej vojny, so systematickým odkrývaním identity vojakov rakúsko-uhorskej armády bojujúcich v rokoch 1914 až 1918 z územia dnešného Slovenska sa začalo až v poslednom desaťročí, čoho výsledkom je zostavenie menných zoznamov padlých, ranených, zajatých, nezvestných vojakov rakúsko-uhorskej armády a československých legionárov z konkrétnej obce.4

25, č. 3, s. 325-340; KROPILÁK, Miroslav. Veľká októbrová socialistická revolúcia a mierová politika ZSSR. In Historický časopis, 1977, roč. 25, č. 4, s. 489-502; ČIERNY, Ján. Buržoázni historici o Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii. In Historický časopis, 1978, roč. 26, č. 1, s. 97-109; DANGL, Vojtech. Slovenská idea a protivojnové prejavy slovenského dedinského ľudu pred prvou svetovou vojnou. In Historický časopis, 1979, roč. 27, č. 1, s. 3-28; HRONSKÝ, Marián. Slovensko za prvej svetovej vojny a vznik československého štátu 1918. In Historický časopis, 1979, roč. 27, č. 2, s. 22-276; GOSIOROVSKÝ, Miloš. Bezprostredný vplyv Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie na vznik Československa. In Historický časopis, 1982, roč. 30, č. 5, s. 674-682; HOLOTÍK, Ľudovít. Ohlas Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie na Slovensku (1917-1922). In Historický časopis, 1982, roč. 30, č. 5, s. 687-701; SLEPCOV, Igor. Boje ruskej armády v Karpatoch v rokoch 1914 – 1915, In Historica Carpatica, 1982, roč. 13, s. 101-127; BUTVIN, Jozef. Domáci národnooslobodzovací boj Slovákov za prvej svetovej vojny. In Historický časopis, 1984, roč. 32, č. 6, s. 864-904; KOVÁČ, Dušan. Nemecko a uhorskí Nemci do prvej svetovej vojny. In Historický časopis, 1986, roč. 34, č. 4, s. 509-535. Najnovšie práce týkajúce sa prvej svetovej vojny: ČAPLOVIČ, Miloslav – ZAŤKOVÁ, Jana. Slovensko a Slováci vo víre prvej svetovej vojny. Vojenské dejiny Slovenska 1914 – 1919 slovom a obrazom. Bratislava : Vojenský historický ústav; Pro Militaria Historica, 2018, 164 s. ISBN 978-80-89523-54-2; CHORVÁT, Peter – ZAŤKOVÁ, Jana – ČAPLOVIČ, Miloslav (eds.). Pramene k vojenským dejinám Slovenska IV/1. Rakúsko-uhorská armáda – Slováci – Slovensko v období prvej svetovej vojny 1914 – 1918. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2016, 429 s. ISBN 978-80-89523-39- 9; ČAPLOVIČ, Miloslav – DROBŇÁK, Martin – SZABÓ, Viktor – TURIK, Radoslav (eds.). Karpatský front 1914/1915. Bratislava : Vojenský historický ústav – Klub vojenskej histórie Beskydy, 2016, 311 s. ISBN 978-80- 89523-43-6. 2 Úpadok záujmu o prvú svetovú vojnu po roku 1918 na príklade vojenských cintorínov a vojnových hrobov ilustrujú vo svojej publikácii autori Martin Drobňák, Radoslav Turik a Matúš Korba. Takýto postoj by sme mohli pokojne aplikovať na ktorúkoľvek oblasť výskumu zameranú na prvú svetovú vojnu. DROBŇÁK, Martin – TURIK, Radoslav – KORBA, Matúš. Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch. Humenné : REDOS, 2007, s. 21-22. ISBN 978-80- 969233-3-5. 3 DANGL, Vojtech. K otázke stavu a perspektívy vojenskej histórie na Slovensku. In Vojenská história, 1997, roč. 1, č. 1, s. 88-90. ISSN 1335-7631. 4 Pozri napríklad: BURDA, Matúš – TURIK, Radoslav. Medzilaborčania vo Veľkej vojne. In DROBŇÁK, Martin (zost.). Medzilaborce 1914-1918. Medzilaborce : Mesto Medzilaborce; Klub vojenskej histórie Beskydy, s. 23-96. ISBN 978- 80-570-0491-2; VIDLIČKA, Ľubomír – VIDLIČKA, Štefan. Osudy bučianskych vojakov vo Veľkej vojne 1914 – 1918. Bučany : Obecný úrad Bučany, 2018, 256 s. ISBN 978-80-570-0415-8; GALLÍK, Martin. Za cisára pána. Rožňava : Matica slovenská Martin; Dom Matice slovenskej v Rožňave, s. 17-25. ISBN 978-80-570-0412-7; STRESŇÁK, Gábor. Ľudské straty Veľkej vojny na príklade Senca vo svetle vybraných prameňov. In ŠENKIRIK, Rastislav a kol.

53 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Cieľom tejto štúdie je na základe archívnych dokumentov, štatistických údajov a dobo- vých knižných prameňov načrtnúť priame a nepriame, čiže sociálne a vojenské dopady prvej svetovej vojny na hornozemplínsku obec Ruská Kajňa. Sekundárnym cieľom je pou- kázať na nedostatky výskumu mikrohistórie v rokoch 1914 až 1918 na príklade konkrétnej obce Ruská Kajňa, čo môže vyvolať celospoločenský záujem o túto problematiku.

Stručný náčrt historického vývoja obce5

Obec Ruská Kajňa6 sa nachádza na severovýchode Slovenska v severnej časti okresu Humenné v údolí rieky Oľka vo východnej časti Ondavskej vrchoviny v nadmorskej výške 223 metrov nad morom. Prvýkrát sa o obci Ruská Kajňa dozvedáme z urbára stropkovské- ho panstva vyhotoveného na príkaz Ferdinanda I. Habsburského (1503 – 1564) po vymretí palatínskej vetvy Perínskovcov 20. septembra 1557.7 Údajne sa šľachtic a vlastník strop- kovského panstva Gabriel z Perína dohodol s nám dnes neznámym šoltýsom a umožnil mu založiť dedinu so štyrmi poddanskými rodinami niekedy v marci 1554.8 Okrem iného je

(eds.). Veľká vojna a Bratislavská župa. Zborník príspevkov z konferencie Bratislavského samosprávneho kraja. Dni európskeho kultúrneho dedičstva 2014. Bratislava : Bratislavský samosprávny kraj; Academia Istropolitana Nova, s. 60-65. ISBN 978-80-972433-2-6. Od roku 2015 členovia Klubu vojenskej histórie Beskydy na svojej webovej stránke publikujú zoznamy padlých príslušníkov rakúsko-uhorskej armády pochádzajúcich z územia dnešného Slovenska. 5 Podotýkame, že obec Ruská Kajňa (okres Humenné) nemá spracované dejiny do podoby monografie, a preto sme sa rozhodli čitateľovi v stručnosti priblížiť historický vývoj obce od prvej písomnej zmienky až do prvej svetovej vojny. V príspevku sme sa zamerali najmä na demografický vývoj obce a v menšej miere i na náboženskú komunitu, a to z toho dôvodu, aby sme čitateľovi ukázali, že pred rokom 1914 obec Ruská Kajňa spolu s ďalšími obcami v údolí rieky Oľka neboli významnými ekonomicko-hospodárskymi, tranzitnými, spoločenskými, kultúrnymi či náboženskými centrami, čo sa však po roku 1914 najmä v súvislosti s prienikom ruských vojsk cez karpatské priesmyky rapídne zmenilo, keďže v údolí rieky Oľka v operačnej zóne Ruská Kajňa – Humenská Oľka – Stropkovská Oľka sa rozhodovalo o tom, kto ovládne strategickú dopravnú križovatku v smere na Medzilaborce a Stropkov. Taktiež si všímame aj konfesionálne a etnické hľadisko, keďže obce v údolí rieky Oľka v smere na Medzilaborce boli v prevažnej miere obývané Rusínmi a gréckokatolíkmi, ktorí po začiatku svetovej vojny boli sledovaní z dôvodu možnej spolupráce a loajality s ruskými vojskami. Práve po vypuknutí prvej svetovej vojny „maďaróni ochotne udávali svojich karpatskorusínskych bratov úradom za domnelú náklonnosť voči Rusku a slovanskému východu.“ MAGOCSI, Paul Robert. Chrbtom k horám. Dejiny Karpatskej Rusi a karpatských Rusínov. Prešov : Universum, 2016, s. 215. ISBN 978-80-89046-97-3. 6 Historický vývoj názvu obce: Kaynyh (1582); Kajna (1773); Ruska Kajna (1808); Oroszkánya (1914), Ruská Kajňa alebo aj Vyšná Kajňa (1920); Ruská Kajňa (1927). Bližšie pozri: KROPILÁK, Miroslav a kol. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. 2. zväzok. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 1977, s. 61-62; LIPSZKY, János. Repertorium locorum objectorumque in XII tabulis mappae regnorum Hungariae, Slavoniae, Croatiae et Confiniorum Militarium, Magni item Principatus Transylvaniae occurrentium. Budae: Regiae Universitatis Pestanae, 1808, s. 482. 7 Historik a autor monografie o meste Stropkov, Ján Beňko, na strane 52 v poznámke 180 uvádza kompletný zoznam obcí zo súpisu stropkovského panstva z 20. septembra 1557, pričom sa zmieňuje o Kajni. Problémom však je, že v regióne severovýchodného Slovenska sa nachádzajú dve obce s podobným názvom, a to Slovenská Kajňa (okres Vranov nad Topľou) a Ruská Kajňa (okres Humenné). Keďže v stropkovskom panstve sa spomína rusínska obec, tak sa prikláňame k názoru, že autor súpisu a Ján Beňko mali na mysli obec Ruská Kajňa. Bližšie pozri: BEŇKO, Ján a kol. Stropkov. Monografia mesta. Martin : Gradus, 1994, s. 52. V urbári hradného panstva Stropkov z mája 1569 sa spomínajú obce Malá Domaša (okres Vranov nad Topľou), Veľká Domaša (dnes zaniknutá obec), Turany nad Ondavou (okres Stropkov), Breznica (Stropkov), Chotča (okres Stropkov), Holčíkovce (Vranov nad Topľou), Giglovce (okres Vranov nad Topľou), Nižná Sitnica (okres Humenné), Veľkrop (okres Stropkov), Miková (okres Stropkov), Oľka (okres Medzilaborce), Havaj (okres Stropkov), Malá Poľana (okres Stropkov), Nižná Vladiča (dnes obec Vladiča v okrese Stropkov), Nižná Vladiča (dnes obec Vladiča v okrese Stropkov) a Makovce (okres Stropkov), ale o obci Ruská Kajňa nie je v tomto dokumente žiadna zmienka. MARSINA, Richard – KUŠÍK, Michal (zost.). Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku I. (XVI. storočie). Bratislava : Slovenská akadémia vied, 1959, s. 237- 244. Pre stanovenie presného časového údaju o prvej písomnej zmienke obci je nevyhnutný ďalší archívny výskum a komparácia doteraz známych pramenných listín. 8 Po smrti Gabriela Perína bol Stropkov s hradom a okolitými dedinami istú dobu pričlenený k Blatnému Potoku a spravovaný Spišskou komorou. Až následne panovník Maximilián II. (1527 – 1576) prenechal Jánovi Petheö a jeho nasledovníkom za sumu 35 200 rýnskych zlatých hrad Stropkov aj so sídlami v okolí. ROVŇÁKOVÁ, Stanislava. Rod Petheö – história a geneológia rodu. In KUŠNÍR, Jozef (zost.) Šľachtické rody na východnom Slovensku v období

54 VOJENSKÁ HISTÓRIA obec evidovaná medzi sídlami s valašským, respektíve rusínskym, obyvateľstvom.9 Rusín- ske etnikum sa na prelome 16. a 17. storočia etablovalo na miestne geografické, prírodné a kultúrno-spoločenské pomery. Dokazuje to i urbár z 24. februára 1620, kde je Ruská Kajňa (Kayna) zadefinovaná ako rusínske sídlo.10 Vplyvom stavovských, respektíve proti- habsburských povstaní obyvateľstvo severovýchodného Uhorska v priebehu 17. storočia výrazne schudobnelo. Zatiaľ čo v roku 1610 bolo zdanené valašské obyvateľstvo a želiari, v roku 1635 medzi zdanenými nájdeme iba želiarov, pretože valašské obyvateľstvo sa už v obci údajne nenachádzalo.11 Ťaženie sedmohradských kniežat severovýchodnými stoli- cami Uhorského kráľovstva boli pre obec Ruská Kajňa likvidačné. V súpise z roku 1715 sa pri obci Ruská Kajňa, ktorá bola, mimochodom, najmenšou v humenskom panstve, neuvá- dza ani jeden daňový poplatník.12 Stav sa zmenil o päť rokov neskôr, keď vďaka ďalšiemu súpisu evidujeme už dvoch odvádzačov daní.13 Konsolidácia pomerov v Zemplínskej stolici po roku 1711 sa v nasledujúcom desaťročí pretavila do zvyšujúceho sa počtu obyvateľov. Pravdepodobne aj to malo vplyv na výstavbu vlastného chrámu, ktorý v Ruskej Kajni zaiste stál už pred rokom 1738. Napovedá nám o tom súpis uniatských farností, filiálok a chrámov z 30. rokov 18. storočia.14 Chrám, ktorý bol v tom čase postavený z dreva, je v uvedenom dokumente uvádzaný ako sídlo farnosti.15 Vo farnosti pôsobil iba kňaz Ján Hubaly, ktorý si dokonca sám postavil farskú budovu, pričom sa staral aj o priľahlú záhradu. V drevenom chráme, ktorý bol inak v zlom stave (debilis), mal k dispozícii len cínový kalich a paténu. Ďalej vieme, že v obci v tom čase žilo stredoveku a novoveku. Prešov : Krajské múzeum v Prešove, 2019, s. 20-21. ISBN 978-80-89952-08-3. Maximilián II. (1527 – 1576) tak urobil v priebehu roka 1568, čo dokazuje aj donačná listina zaznamenaná v Királyi Könyvek. Práve v tejto listine sa spomína aj sídlo Kaynyn, čo môžeme stotožniť so súčasnou obcou Ruská Kajňa. Bližšie pozri: Donatio venditionalis pro Johanne Peter de Gersse super pertinentiis Ztropko. Dostupné na https://archives.hungaricana. hu/en/libriregii/view/hu_mnl_ol_a057_03_1220/?image=0&pg=458&bbox=765%2C-1001%2C1578%2C-563 [citované 03.02.2019]. 9 ULIČNÝ, Ferdinand. Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce : Zemplínska spoločnosť, 2001, s. 438. ISBN 80-968579-1-6. Pozri tiež: BEŇKO, Ján. Osídlenie severného Slovenska. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1985, s. 273. 10 Pozri bližšie : Urbár z 24. februára 1620. Dostupné na: https://archives.hungaricana.hu/en/urbarium/view/hu_mnl_ ol_e156_a_fasc045_no038/?document=1&pg=18&bbox=302%2C-1033%2C1929%2C-107 [citované 03.02.2019]. 11 ULIČNÝ, ref. 9, s. 439. 12 V roku 1713 boli do obce Ruská Kajňa vyslané dve stotiny vojakov pod velením Antona Benického, ktoré mali zamedziť stále aktívnejšiemu pôsobeniu zbojníckych družín v okolí. Bližšie pozri: HARAKSIM, Ľudovít. K sociálnym a kultúrnym dejinám Ukrajincov na Slovensku do roku 1867. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1961, s. 64. 13 PALAŠČÁK, Dávid. Obyvateľstvo humenského panstva v roku 1715. In KÓNYA, Peter (ed.). Snem roku 1715 a uhorská spoločnosť v 18. storočí. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity v Prešove, 2016, s. 164. ISBN 978- 80-555-1744-5. 14 Vo vedľajšej obci Pakostov (maď. Pakasztó) bol gréckokatolícky chrám postavený a vysvätený v roku 1713. Bližšie pozri: LUKÁČOVÁ, Jana. Identita gréckokatolíkov na Zemplíne v súvislosti s „Akciou P“. In Theologos, 2017, roč. 19, č. 1, s. 165. ISSN 1335-557. Z obce Pakostov sa zachovala aj kniha kázní z rokov 1702 až 1704 a taktiež hramotár z 18. storočia. ŽEŇUCH, Peter. Cyrilské a latinské písomnosti byzantskej tradície v kontexte kultúrneho i náboženského pluralizmu v regióne pod Karpatmi. MICHALOV, Jozef a kol. (eds.). Poznávanie kultúrneho dedičstva sv. Cyrila a Metoda. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre; Ústav pre výskum kultúrneho dedičstva Konštantína a Metoda; Rímskokatolícky biskupský úrad v Nitre, 2017, s. 25; s. 31-32. ISBN 978-80-8094-239-7. Prvým a jediným kňazom vo farnosti Ruská Kajňa bol Ján Hubaly (Hubaľ). Za kňaza bol vysvätený v roku 1731 a zdá sa, že takmer okamžite sa ujal farnosti Ruská Kajňa, kde pôsobil až do roku 1750. Na základe vizitácie mukačevského biskupa Michala Manuela Olšavského (1700 – 1767) vieme, že chrám v Ruskej Kajni bol zasvätený svätému Archanjelovi Michalovi. VÉGHSEŐ, Tamás a kol. Források a magyarországi görögkatolikus parókiák történetéhez. Olsavszky Mihály Mánuel munkácsi püspök 1750–1752. évi egyházlátogatásainak iratai. Collectanea Athanasiana, II. Textus/ Fontes Nyíregyháza : Szent Atanáz Görögkatolikus Hittudományi Főiskola, 2015, s. 96-97. ISBN 978-615-5073- 34-2. 15 ZUBKO, Peter. Administratívno-právne pramene latinskej proveniencie o východnej cirkvi na východnom Slovensku. Výber dokumentov z rokov (1646) 1726 – 1815. Poprad : Popradská tlačiareň Poprad, 2017, s. 55. ISBN 978-80- 89613-19-9.

55 VOJENSKÁ HISTÓRIA dovedna 10 domácností. Patronátne právo mal istý Pavol Segedi (Szegedy).16 V roku 1746 na podnet jágerského biskupa Františka Barkóciho (1710 – 1765), ktorý práve v polovici 18. storočia uskutočnil kanonickú vizitáciu vo farnostiach svojho biskupstva, vznikli ďalšie súpisy opisujúce stav jednotlivých farností. Vo farnosti Ruská Kajňa stále pôsobil kňaz Ján Hubaly (Hubaľ).17 Chrám však bol stále v biednom stave a vo vizitácii je označený ako starobylý, z čoho môžeme vyvodiť, že už istú dobu mali obyvatelia obce možnosť zúčastňovať sa náboženských obradov vo vlastnom chráme.18 V súčasnosti môžeme len predpokladať príčiny nevyhovujúceho stavu sakrálnej stavby, keďže momentálne nedisponujeme žiadnym archívnym materiálom, ktorý by nám tento stav bližšie ozrejmil. Zároveň je to jediné obdobie, kedy existovala farnosť Ruská Kajňa ako samostatný cirkevno-administratívny subjekt podriadený priamo stropkovskému dekanátu a kňaz Ján Hubaly (Hubaľ) je jediným správcom farnosti Ruská Kajňa počas celej existencie chrámu.19 Matej Bel (1684 – 1749) vo svojich monumentálnych Notíciách ďalej spomína, že Ruská Kajňa je „biedna dedinka obývaná jedným – dvoma Rusínmi“.20 Avšak v roku 1749 mala obec údajne už 36 obyvateľov a všetci vyznávali východný katolícky rítus.21 Od roku 1780 vystupuje chrám zasvätený archanjelovi Michalovi v Ruskej Kajni ako filiálka farnosti Pakostov. 22 Ďalší súpis gréckokatolíckych chrámov v jednotlivých stoliciach sa konal na základe rozhodnutia kráľovskej rady zo 4. októbra 1814. Na základe tohto súpisu vieme, že v obci žili len veriaci gréckokatolíckeho rítu. Náboženské obrady v miestnom chráme, ktorý si obyvatelia obce postavili vlastnoručne a taktiež si dokázali zabezpečiť aj tri zvony, vykonával gréckokatolícky kňaz z farnosti Pakostov. Patronátne právo mal František Barkóci (Barkóczy).23 Niekedy v roku 1824 bol v obci dokončený murovaný gréckokatolícky chrám, ktorého patrocínium sa oproti minulosti nezmenilo.24 Región Horná Oľka v „dlhom“ 19. storočí z pohľadu demografie ovplyvnili dve základné dejinné udalosti. Prvou z nich bola cholerová epidémia, ktorá vypukla v roku 1831. V gréckokatolíckej farnosti Pakostov s filiálkou Ruská Kajňa zomrelo dovedna 20 ľudí.25 Z tohto obdobia, konkrétne 30. rokov 19. storočia, sa nám zachovalo i nápisové pečatidlo, ktorého odtlačky nájdeme na dvoch dokumentoch z roku 1865 a 1866. Na samotnom pečatidle je medzi dvoma olivovými vetvičkami vyrytý

16 Pri obci Ruská Kajňa je uvedený rok 1738. ZUBKO, ref. 15, s. 78. 17 Kňaz Ján Hubaly (Hubaľ) sa 16. júla 1749 dokonca zúčastnil preskúšania v meste Stropkov. Z protokolu sa dozvedáme, že kňaz Ján Hubaľ nevedel, kam pôjde duša z očistca. ZUBKO, ref. 15, s. 161. 18 ZUBKO, ref. 15, s. 103. 19 ZUBKO, Peter. Hospodárske zabezpečenie gréckokatolíckych farností Šariša a Zemplína v rokoch 1734 a 1738. Ružomberok : VERBUM, 2012, s. 67. ISBN 978-80-8084-934-4. 20 BEL, Matej. Zemplínska stolica. Bratislava : Zemplínsky valal, 2000, s. 170. ISBN 978-80-9703-679-9. Preklad: SLANINKA, Martin. 21 ZUBKO, Peter. Zemplínski a abovskí uniati v Barkócziho vizitácii. Ružomberok : Verbum, 2013, s. 91. ISBN 978-80-561-0081-3. 22 Túto informáciu nám ponúka hramotár s prvým zápisom z 28. februára 1780, ktorý vyhotovil pakostovský kňaz Ján Kohutovič pre potreby filiálneho chrámu v Ruskej Kajni. Avšak podľa schematizmov žiaden kňaz Ján Kohutovič v obci Ruská Kajňa či Pakostov nepôsobil. Bližšie pozri: ŽEŇUCH, Peter. Nálezy cyrilských rukopisných pamiatok na východnom Slovensku II. Opisy zachovaných cyrilských rukopisných kníh, hramotárov, spevníkov paraliturgických piesní a ich fragmentov. In Slavica Slovaca, 2003, roč. 38, č. 1, s. 41. ISSN 1336-2364. Gréckokatolícky kňaz vo farnosti Pakostov s filiálkou Ruská Kajňa Pavol Dolinský (2009 – súčasnosť) v súčasnosti nedisponuje žiadnym hramotárom, ktorý spomína vo svojej štúdii Peter Žeňuch. Okrem toho dodávame, že obec Ruská Kajňa do roku 1777 patrila spolu s Mikovou, Ďapalovcami, Stropkovom, Vranovom nad Topľou, Sečovcami, Trebišovom, Zemplínom a Novým Mestom pod Šiatrom do tretieho slúžnovského okresu, pričom južná hranica bola stanovená na rieke Ondava. ŽUDEL, Juraj. Stolice na Slovensku. Bratislava : Obzor, 1984, s. 162. 23 ZUBKO, ref. 15, s. 219. 24 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini 1898. Ab erecta sede episcopali anno 78. Eperjesini : Typis Panoniae, 1898, s. 137. 25 LIŠKA, Anton. Cholerová epidémia z roku 1831 a jej priebeh v Prešovskej eparchii. Prešov : Gréckokatolícka teologická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2012, s. 84. ISBN 978-80-555-0691-3.

56 VOJENSKÁ HISTÓRIA text Z[emplén] V[ármegye] O[rosz] Kajnya Helység Petsetje 1837, pričom písmeno O je dopísané až dodatočne.26 Oveľa väčší dopad na celý región severovýchodného Uhorska mal fenomén vysťahovalectva exponencionálne narastajúceho po vypuknutí veľkej hospodárskej krízy v roku 1873. Chudoba, chabá úroveň vzdelanosti, spôsobená nízkym počtom elementárnych ľudových škôl27 a nedostatok pracovných príležitostí prinútili obyvateľov Zemplínskej, Šarišskej a Abovsko-Turnianskej župy k odchodu do iných, vyspelejších častí dualistickej monarchie či dokonca do zahraničia. Množstvo ľudí sa na prelome 19. a 20. storočia rozhodlo odísť do Spojených štátov amerických.28 Sám rakúsky cisár a uhorský kráľ František Jozef I. (1830 – 1916) v čase krízy daroval gréckokatolíckej farnosti Pakostov s filiálkou Ruská Kajňa 100 florinov na jej rozvoj. Avšak ani takáto pomoc nemohla zmierniť ťažké podmienky na severovýchode Uhorska.29 Začiatkom 20. storočia poznačila región súčasného severovýchodného Slovenska kataklizma prvej svetovej vojny, ktorá priamo zasiahla aj Ruskú Kajňu, keďže obcou prechádzala cesta vedúca do Stropkova či Medzilaboriec, ktoré boli strategickými dopravnými uzlami Horného Zemplína.

Sociálne dopady prvej svetovej vojny na obec Ruská Kajňa

Druhú polovicu 19. storočia z pohľadu demografie charakterizuje nárast počtu obyvateľov. Zatiaľ čo počet Maďarov sa zvyšoval, podiel Slovákov v monarchii neustále klesal vplyvom maďarizácie, ale najmä masového vysťahovalectva do zahraničia.30 Odchod chudobného obyvateľstva za vidinou lepších pracovných možností a vyššieho finančného ohodnotenia zasiahol aj hornozemplínsku obec Ruská Kajňa, ktorá z administratívneho hľadiska spadala od roku 1907 pod slúžnovský úrad v Medzilaborciach na čele s grófom Viktorom Hoyosom (1878 – 1955) v Zemplínskej župe.31 Podľa dobovej štatistiky z roku 1910 vieme, že v čase sčítania bolo mimo obce 27 ľudí. Okrem iného sa z dobovej tlače dozvedáme, že v letných mesiacoch sa v obci objavil konský svrab, čo malo zaiste negatívne dopady na obživu

26 V roku 2001 kolektív autorov Peter Kónya, Leon Sokolovský a Sergej Pančák vytvorili obci Ruská Kajňa nový erb. Ten je tvorený červeným štítom, v ktorom na čiernu pažiť autori postavili zlatý, hore a po bokoch strieborne dymiaci milier, čo má pripomínať miestnu tradíciu zameranú na pálenie dreveného uhlia. NOVÁK, Jozef. Pečate miest a obcí na Slovensku II. zväzok N – Ž. Bratislava : Univerzita Komenského, 2008, s. 209. ISBN 978-80-89236-53-4. 27 Výchovno-vzdelávaciu činnosť v obci Ruská Kajňa podľa zatiaľ dostupných historických dokumentov zabezpečoval od roku 1857 cantor una docens (vedúci spevu v chráme a učiteľ) Theodorius Kizak z Pakostova. Od roku 1878 Theodorius Kizak zastával funkciu kantora. V Ruskej Kajni od roku 1875 vyučoval Péter Kizak (nar. 1854) do začiatku 80. rokov 19. storočia. Od roku 1889 pôsobila v Ruskej Kajni školská rada zložená z predsedu Pála Paszternáka a členov Mihályho Gogu, Pétera Bozdosa, Jánosa Luczika, Jánosa Burdu a Mihályho Bozdosa. Od roku 1889 pôsobil v gréckokatolíckej farnosti Pakostov s filiálkou v Ruskej Kajni kantor Andreas Orlik. Od roku 1898 okrem spevu v chráme aj vyučoval. V roku 1903 prevzal post kantora a učiteľa Petrus Kizak. Vyučovací proces prebiehal v dome obyvateľa Pakostova Ferenca Kizaka v blízkosti cintorína. Viac k vzniku a vývoju elementárnej školy v Ruskej Kajni bližšie pozri: BURDA, Matúš. Vznik a vývoj jednotriednej elementárnej školy v Ruskej Kajni do roku 1968 (práca ŠVOČ), Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2018 (odborný konzultant Mgr. Silvia Haladová, PhD.). 28 KÓNYA, Peter. Dejiny Uhorska. Prešov : Citadella, 2014, s. 686. ISBN 978-80-89628-59-9. 29 Das Vaterland, 01.06.1885, s. 3, Tagesnachrichten. 30 MRVA, Ivan – SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : Perfekt, 2012, s. 348. ISBN 978-80- 8046-586-5. 31 SZABÓ, Viktor. Medzilaborce pred rokom 1914. In DROBŇÁK, Martin (zost.). Medzilaborce 1914-1918. Medzilaborce : Mesto Medzilaborce; Klub vojenskej histórie Beskydy, s. 17-22. ISBN 978-80-570-0491-2. Martin Pollack vo svojej knihe ponúka autentický príbeh obyvateľov Bretanoviec, ktorí sa rozhodli opustiť Uhorsko a zamierili do Spojených štátov amerických. Bližšie pozri: POLLACK, Martin. Americký cisár. Masový útek z Haliče. Absynt : Krásno nad Kysucou, 2016, s. 7-18. ISBN 978-80-89845-46-0. Administratívno-správne členenie Zemplínskej župy nebolo totožné s volebnými obvodmi. Ruská Kajňa aj kvôli reforme volebných obvodov v roku 1914 bola začlenená do sninského (maď. Szinna) volebného obvodu, do ktorého patrili aj Medzilaborce (maď. Mezőlaborc). Naša zastava, 12.04.1914, s. 15, Politicki rozhľed.

57 VOJENSKÁ HISTÓRIA obyvateľov Ruskej Kajne, ktorí sa živili najmä poľnohospodárskou činnosťou.32 Pokles počtu obyvateľov zachytávajú schematizmy Mukačevskej a Prešovskej gréckokatolíckej eparchie.33 Pri komparácií oboch dobových štatistických dokumentov môžeme vidieť zreteľne klesajúci trend počtu veriacich, respektíve obyvateľstva. Pre lepší prehľad uvádzame komplexnú tabuľku s počtom veriacich, respektíve počtom obyvateľov, ktorú sme zostavili jednak zo schematizmov Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie, Prešovskej gréckokatolíckej eparchie, uhorského sčítania z roku 1910, dobovej tlače a odbornej literatúry, čo len dokazuje naše tvrdenie, že obec Ruská Kajňa nebola významnym centrom v údolí rieky Oľka, a pred rokom 1914 nič nenasvedčovalo tomu, že v priestore Ruská Kajňa – Hrubov – Krivá Oľka – Humenská Oľka – Stropkovská Oľka budú prebiehať bojové operácie medzi rakúsko-uhorskou a ruskou armádou o dôležitú strategickú dopravnú križovatku v smere na Medzilaborce.

Tabuľka vývoja počtu veriacich, respektíve počtu obyvateľov obce Ruská Kajňa Rok Počet veriacich Rok Počet veriacich 1746/17491 36 18572 110 117 gréckokatolíkov, 1785/17863 18614 135 9 Židov 17925 117 18636 138 18067 128 18688 85 18149 128 187310 100 181611 130 187612 95 182313 155 187814 89 183315 143 188216 82 183517 153 188918 68 183719 158 189020 68 145 gréckokatolíkov, 184121 170 189822 1 rímskokatolík, 6 židov 150 gréckokatolíkov, 167 gréckokatolíkov, 1842/184323 190324 4 rímskokatolíci, 22 Židov 4 židia 147 gréckokatolíkov, 184425 173 190826 4 rímskokatolíci, 4 židia 184627 165 191028 175 185129 118 191130 259 185331 115 1ŠOLTÉS, Peter. Tri jazyky, štyri konfesie. Etnická a konfesionálna pluralita na Zemplíne, Spiši a v Šariši. Bratislava : Historický ústav Slovenskej akadémie vied, 2009, s. 196. ISBN 978-80-970060-6.8.

32 Felsőmagyarországi Hirlap, 13.07.1910, s. 3, Állategészségügy. 33 Mukačevská a Prešovská gréckokatolícka eparchia od svojho vzniku v pravidelných intervaloch vydávali tzv. schematizmy, kde sú zaznamenané počty veriacich gréckokatolíkov v jednotlivých farnostiach. Tým chceme povedať, že nedisponujeme presným počtom obyvateľov v obci Ruská Kajňa, ale len počtom veriacich gréckokatolíckej cirkvi. Až na prelome 19. a 20. storočia sa uvádzali počty veriacich iných obradov a cirkví.

58 VOJENSKÁ HISTÓRIA

2 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini MDCCCLVII. Ab erecta sede episcopali anno XXXVII. Eperiessini : Typis Eduardi Redlitz, 1857, s. 133-134. 3 ŠOLTÉS, ref. 34, s. 196. 4 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini 1861. Ab erecta sede episcopali anno 41. Eperiessini : Typis Antonii Staudy, 1861, s. 139-140. 5 BENDÁSZ, István – KOI, István (eds.). A Munkácsi Görögkatolikus Egyházmegye lelkészségeinek 1792. évi katalógusa. Nyíregyháza : Szent Atanáz Görögkatolikus, 1994, s. 103. ISBN 963-04-2876-3. 6 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini 1863. Ab erecta sede episcopali anno 43. Eperiessini : Typis Antonii Staudy, 1863, s. 139-140. 7 A munkácsi görögkatolikus püspökség lelkészségeinek 1806 évi összeírása. Dostupné online na: http:// byzantinohungarica.hu/sites/default/files/images/1806_munkacsi_osszeiras.pdf [cit. 07.02.2019]. 8 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini 1868. Ab erecta sede episcopali anno 48. Eperiessini : Typis Antonii Staudy, 1868, s. 150. 9 Catalogus venerabilis cleri almae Diocesis Munkatsinensis sede Episcopali vacante pro anno MDCCCXIV. Cassoviae : Typis Stephani Ellinger, 1814, s. 269. 10 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini 1873. Ab erecta sede episcopali anno 53. Eperiessini : Typis Antonii Staudy, 1873, s. 154. 11 Schematismus venerabili cleri graeci ritus cahtolicorum dioecesis Munkacsiensis ad annum M.D. CCC. XVI. Cassoviae : Ex Typographia Ellingeriana, 1816, s. 184. 12 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini 1876. Ab erecta sede episcopali anno 56. Cassoviae : Typis Caroli Werfer, 1876, s. 149. 13 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini M.D.CCC.XXIII. Ab erecta sede episcopali anno tertio. Cassoviae : Typis Stephani Ellinger, C. R. Priv. Typographi, 1823, s. 93-94. 14 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini 1878. Ab erecta sede episcopali anno 58. Eperjesini : Typis Societatis „Eperjesi Bankegylet“, s. 135-136. 15 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini M.D.CCC.XXXIII. Ab erecta sede episcopali anno XIII. Eperiessini : Typis Michaelis Redlitz, C. R. Priv. Typographi, 1833, s. 114. 16 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini 1882. Ab erecta sede episcopali anno 62. Eperjesini : Typis Societatis „Eperjesi Bankegylet“, 1882, s. 134. 17 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini M.D.CCC. XXXV. Ab erecta sede episcopali anno XV. Cassoviae : Typis Stephani Ellinger, C. R. Priv. Typographi, 1835, s. 114. 18 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini 1889. Ab erecta sede episcopali anno 69. Eperjesini : Typis Árpadi Kosch, 1889, s. 137. 19 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini M.D.CCC.XXXVII. Ab erecta sede episcopali anno XVII. Cassoviae : Typis Caroli Werfer, C. R. Priv. Typographi,1837, s. 136-137. 20 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini 1890. s. 137. 21 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini M.D.CCC.XLI. Ab erecta sede episcopali anno XXI. Eperiessini : Typis Michaelis Raedlitz, C. R. Priv. Typographi, 1841, s. 137-138 22 Schematismus, ref. 24, s. 137. 23 ŠOLTÉS, Peter. Tri jazyky, štyri konfesie. Etnická a konfesionálna pluralita na Zemplíne, Spiši a v Šariši. Bratislava : Historický ústav Slovenskej akadémie vied, 2009, s. 196. ISBN 978-80-970060-6.8. 24 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini 1903. Ab erecta sede episcopali anno 83. Eperjesini : Typis Arpadi Kósc, 1903, s. 202-203. 25 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini M.D.CCC. XXXXIV. Ab erecta sede episcopali anno XXIV. Cassoviae : Typis Eilingerians, 1844, s. 142. 26 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini 1908. Ab erecta sede episcopali anno 88. Eperjesini : Typis Arpadi Kósch, 1908, s. 170-171. 27 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini M.D.CCC. XXXXVI. Ab erecta sede episcopali anno XXVI. Eperiessini : Typis Michaelis Redlitz, 1846, s. 146. 28 A Magyar Szent Korona Országainak 1910. évi Népszámlálása. A népsesség foglalkozása és a nagyiprai vállalatok községenkint. Budapest. 1912, s. 266-267. 29 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini 1851. Ab erecta sede episcopali anno XXXI. Eperiessini : Typis Eduard Redlitz, 1851, s.121-122. 30 Autor článku sa zrejme pomýlil, keďže rozdiel medzi rokmi 1910 a 1911 je 84 obyvateľov. Pre lepšiu predstavivosť uvedieme, že v roku 1927 mala obec Ruská Kajňa 200 obyvateľov. Takže údaj o počte obyvateľov uverejnený v tlači v roku 1911 je nepravdivý. Bližšie pozri: Népszava, 20.05.1911, s. 3, Nincs iskola; Statistický lexikón obcí v Republike Československej. Diel III. Statistický lexikón obcí na Slovensku. Praha 1927, s. 135. 31 Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini 1853. Eperiessini : Typis Eduard Redlitz, s.122-123.

59 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Pre naše výskumné aktivity je dôležité najmä posledné uhorské sčítanie obyvateľstva z roku 1910, keďže sa nám žiaden iný súpis obyvateľstva pred rokom 1914 nezachoval. V spomínanom roku mala obec dovedna 175 obyvateľov obývajúcich 27 drevených domov. Z celkového počtu bolo 88 obyvateľov mužského a 87 obyvateľov ženského pohlavia. Štatistika okrem iného sledovala vekové rozloženie obyvateľstva konkrétnej obce. Do 6. roka života žilo v Ruskej Kajni 33 detí. Vo veku od 6 do 11 rokov sa v obci nachádzalo 27 detí. 15 obyvateľov obce v roku 1910 malo od 12 do 14 rokov. Ďalej obec obývalo 24 občanov vo vekovom rozmedzí od 15 do 19 rokov. Ďalších 35 obyvateľov malo do 39 rokov a od 40. do 59. roku života sa v obci v čase sčítania nachádzalo 31 občanov. Zvyšných 10 ľudí žijúcich v obci Ruská Kajňa malo viac ako 60 rokov.34 Veková skupina obyvateľov od 20 do 39 rokov dosiahla tak 18,92 % z celkového počtu obyvateľov obce Ruská Kajňa. Práve táto veková kategória bola základom pre ozbrojené sily Rakúsko-Uhorska. Samozrejme, do roku 1914, keď Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku, sa počet, veková a rodová štruktúra obyvateľov Ruskej Kajne mohli mierne zmeniť. A keďže nedisponujeme žiadnym priamym archívnym materiálom o počte mužov odvedených v rokoch 1914 až 1918 na bojiská Veľkej vojny, musíme sa vo vedeckom bádaní spoliehať len na Verlustliste, alebo tzv. Zoznamy strát, vydávané 10. odborom Ministerstva vojny v časovom rozpätí od 12. augusta 1914 do 14. februára 1919.35 Ďalším cenným zdrojom sú úmrtné listy zdigitalizované Vojenským ústředním archivem v Prahe, matriky padlých vojakov uložené vo Vojenskom historickom archíve v Bratislave a Vojenskom historickom archíve v Budapešti, ktoré v súčasnosti spracúva Klub vojenskej histórie Beskydy, a matrika pokrstených gréckokatolíckej farnosti Pakostov s filiálkou Ruská Kajňa.36 Správa o vyhlásení prvej svetovej vojny a povinnosti narukovať do rakúsko-uhorskej armády do odľahlých obcí, kde bol zavedený telegraf, prichádzala v noci z 31. júla na 1. august 1914. Ruská Kajňa spadala pod poštový úrad v Humenskej Oľke37(maď. Homonnaolyka) a telegrafickú stanicu vo Vyšnej Radvani38 (maď. Izbugyaradvány).39 Do Ruskej Kajne sa mobilizačná vyhláška K mojim národom! pravdepodobne dostala prostredníctvom notárovho sluhu. Ten mal za povinnosť rozniesť mobilizačnú vyhlášku do vopred určených obcí a odovzdať ju miestnemu richtárovi, ktorý v spolupráci so sluhom uverejnil oznam na verejne prístupnom mieste. Mobilizácia sa v obciach ohlasovala i prostredníctvom bubnovania.40 Muži z obce Ruská Kajňa sa mali v priebehu niekoľkých hodín dostaviť k svojim vo- jenským posádkam. Dnes nedisponujeme presným počtom odvedených mužov z Ruskej Kajne, ale na základe historických prameňov sa nám podarilo dohľadať desiatich mužov, ktorí v priebehu rokov 1914 až 1918 bojovali v zložkách rakúsko-uhorskej armády.41 Päť 34 A Magyar Szent Korona Országainak 1910. évi Népszámlálása. A népsesség foglalkozása és a nagyiprai vállalatok községenkint. Budapest 1912, s. 266-267. 35 Dovedna bolo vydaných 709 čísel, čo predstavuje 39 144 strán. Zoznamy strát (Verlustliste ausgegeben am) boli vy- hotovované na základe údajov z legitimačného lístku (Legitimationsblatt) mŕtveho, raneného, zajatého či nezvestného vojaka rakúsko-uhorskej armády. Bližšie pozri: KYKAL, Tomáš. On-line přístupné prameny k válečným ztrátám rakousko-uherské armády z období první světové války. In Historie a vojenství, 2014, roč. 63, č. 2, s. 118-125. ISSN 0018-2583. 36 Do cirkevno-jurisdikčného územia gréckokatolíckej farnosti Pakostov patrila filiálka Ruská Kajňa s gréckokatolíckym chrámom svätého Michala Archanjela a obce bez vlastného chrámu Nižná Sitnica, Černina, Jankovce, Hrubov a Petrovce (dnes súčasť obce Pakostov). Bližšie pozri: Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini 1908. Ab erecta sede episcopali anno 88. Eperjesini : Typis Arpadi Kósch, 1908, s. 170-171. 37 Dnes Oľka, (maď. Olyka) okres Medzilaborce. Úradné noviny z 29. januára 1944 uverejnili vyhlášku Ministerstva vnútra o zlúčení obce Nižná Oľka (Stropkovská Oľka; maď. Sztropkóolyka) a Vyšná Oľka (Humenská Oľka; maď. Homonnaolyka). Slovák, 01.02.1944, s. 6, Najnovšie číslo Úradných novín. 38 Dnes Radvaň nad Laborcom (maď. Izbugyaradvány a Horbokradvány; dnes Laborcradvány), okres Medzilaborce. 39 Révai Nagy Lexikona, 14. kötet Mons-Ottó. Budapest : Révai Testvérek Irodalmi Intézet R.T., 1916, s. 797. 40 BREZINA, Peter. Záhorie v dobe prvej svetovej vojny (I. časť). In Záhorie, roč. 23, č. 1, 2014, s. 5-6. 41 Rakúsko-uhorské ozbrojené zložky sa od prijatia branného zákona v roku 1868 členili do troch zložiek. Prvou z nich bola spoločná cisárska a kráľovská armáda (Kaiserliche und königliche Heer) centrálne riadená Minister-

60 VOJENSKÁ HISTÓRIA mužov narukovalo k cisárskemu a kráľovskému pešiemu pluku č. 66 (Infanterieregiment Erzherzog Peter Ferdinand Nr. 66)42a jeden občan Ruskej Kajne bojoval v zložkách cisárske- ho a kráľovského pešieho pluku č. 34 (Infanterieregiment Wilhelm I. Deutscher Kaiser und König von Preussen Nr. 34).43 Štyria muži počas prvej svetovej vojny bojovali vo vojenských útvaroch honvédskeho pešieho pluku č. 9 (Kassai 9. honvéd gyalogezred).44 Mená sú zorade- stvom vojny vo Viedni. Celá monarchia bola rozdelená na 16 teritoriálnych zón, z ktorých dve zaberali územie dnešného Slovenska, a to V. zborové veliteľstvo so sídlom v Prešporsku (dnes Bratislava) a VI. zborové veliteľstvo s centrom v Košiciach. Obec Ruská Kajňa spadala do oblasti VI. zborového veliteľstva, pričom vojenskú službu ab- solvovali v cisárskom a kráľovskom pešom pluku č. 66 a cisárskom a kráľovskom pešom pluku č. 34. Druhú zložku rakúsko-uhorskej armády tvorila cisársko-kráľovská vlastibrana, ktorá bola budovaná na teritoriálnom princípe. Nás, samozrejme, zaujíma uhorská kráľovská vlastibrana (Magyar királyi honvéd), v ktorej počas prvej svetovej vojny bojovali muži z obce Ruská Kajňa. Územie zborových veliteľstiev spoločnej rakúsko-uhorskej armády sa prelínalo s vlastibranenckými teritoriálnymi odvodmi, pričom územie súčasného Slovenska bolo rozdelené medzi 4. teritoriálnu oblasť s centrom v Prešporku (Bratislava) a 3. teritoriálnu oblasť so sídlom v Košiciach, kde patrila aj obec Ruská Kajňa. Chlapi z obce preto rukovali najmä k honvédskemu pešiemu pluku č. 9 (Kassai 9. honvéd gyalogezred). Treťou zložkou rakúsko-uhorskej armády bola cisársko-kráľovská domobrana (Kaiserliche- königliche Landsturm), ktorá sa mala aktivizovať iba v prípade vojenského konfliktu. Uhorská kráľovská domobrana (Népfelkelés) mala rovnaké odvodové oblasti ako vlastibranecké jednotky. Viac pozri: JUNG, Peter. The Austro-Hungarian Forces in the World War I (1). Oxford : Osprey Publishing, 2003, s. 6-8. ISBN 1-84176-594-5; DANGL, Vojtech. Organizačný vývoj rakúsko-uhorskej pechoty pred prvou svetovou vojnou. In Vojenská história, roč. 3, č. 4, 1999, s. 3-28. ISSN 1335- 3314. Okrem uvedených jednotiek rakúsko-uhorskej armády musíme pri nedostatku archívneho materiálu a dobových prameňov konštatovať, že muži z obce Ruská Kajňa mohli rukovať aj do ďalších zložiek rakúsko-uhorskej armády, či už jazdeckých, delostreleckých, vozatajských, zdravotníckych či technických jednotiek. 42 Peší pluk s poradovým číslom 66 (oficiálny názov Infanterieregiment Erzherzog Peter Ferdinand Nr. 66) bol sformovaný v roku 1860. Vlastníkom regimentu v rokoch 1860 až 1908 bol poľný podmaršal Ferdinand IV. Grossherzog von Toscana. Okrem neho v rokoch 1860 až 1868 pluk spoluvlastnil i poľný zbrojmajster Ludwig Freiherr von Sztankovics. Od roku 1909 sa v mene pluku objavuje meno generálmajora arcivojvodu Petra Ferdinanda. Pamätný deň pluku bol stanovený na 24. jún, keď si príslušníci regimentu pripomínali bojové nasadenie pri Custoze v roku 1866. Hlavný štáb pluku, tretí a štvrtý prápor sídlili v roku 1914 v Užhorode. Prvý prápor bol dislokovaný v Košiciach a druhý v Goraždi. Regiment povolával do svojich zložiek mužov z oblasti Užhorodu, ktorý okrem územia dnešnej Ukrajiny zahŕňal aj súčasné slovenské okresy Snina, Medzilaborce, Stropkov, Vranov nad Topľou, Humenné, Trebišov a Michalovce. 46 % príslušníkov regimentu sa v roku 1914 hlásilo k slovenskej etnicite, respektíve hovorilo slovenským jazykom. Ďalších 25 % uvádzalo maďarskú príslušnosť a ďalších 23 % pluku malo ukrajinskú, respektíve rusínsku etnicitu. Z vojensko- organizačného hľadiska „užhorodský“ peší pluk vyrazil na front v zostave 29. pešej brigády (Užhorod) 15. pešej divízie (Miškovec) VI. armádneho zboru (Košice), ktorý spadal pod velenie rakúsko-uhorskej 4. armády. Bližšie pozri: Schematismus für das K. u. K. Heer und für die K. u. K. Kriegsmarine für 1914. Wien : Der K. K. Hof- und Staatsdruckerei, s. 510; Seidles kleines Armeeschema. Dislokation und Einteilung des k. u. k. Heeres, der k. u. k. Kriegsmarine, der k. k. Landwehr und der königlich ungarischen Landwehr. Wien : L. W. Seidel & Sohn, k. u. k. Hofbuchhädnler, 1914, s. 56; SEGEŠ, Vladimír a kol. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha : Ottovo nakladatelství, 2015, s. 217. ISBN 978- 80-7451-469-2; ČAPLOVIČ, Miloslav – HRONSKÝ, Marián – KRIVÁ, Anna. Vojenské dejiny Slovenska IV. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1996, s. 26-29. ISBN 80-88842-05-0. 43 Peší pluk s poradovým číslom 34 (oficiálny názov Infanterieregiment Wilhelm I. Deutscher Kaiser und König von Preussen Nr. 34) bol založený v roku 1733. Ako prvý vlastník pluku sa spomína poľný zbrojmajster Ladislaus Freiher Kökényesdy de Vettes. Posledným regulárnym vlastníkom regimentu sa v roku 1888 stal nemecký cisár a pruský kráľ Viliam II. Za plukovný pamätný deň bol stanovený 3. február ako spomienka na bitku pri Caldiero v roku 1864. Štáb pluku, prvý, tretí a štvrtý prápor boli pred vypuknutím prvej svetovej vojny umiestnené v Košiciach. Druhý prápor sídlil v meste Rogatica. Pluk do svojich zložiek povolával mužov z doplňovacieho obvodu Košice pozostávajúceho zo súčasných slovenských okresov Košice, Košice – okolie a Rožňava a severovýchodných maďarských okresov. Najvyššie percentuálne zastúpenie v pluku dosahovali Maďari, ktorých bolo v roku 1914 dovedna 91 %. Zvyšných 9 % uvádzalo inú národnosť. „Košický“ pluk nastupoval na front v Haliči v roku 1914 v zostave 53. pešej brigády (Košice) 27. pešej divízie (Košice) VI. armádneho zboru (Košice), ktorá spadala pod rakúsko-uhorskú 4. armádu. Bližšie pozri: Schematismus, ref. 42, s. 446; Seidles, ref. 42, s. 58; SEGEŠ, ref. 42, s. 217; ČAPLOVIČ, ref. 42, s. 26-29. 44 Honvédsky peší pluk s poradovým číslom 9 (oficiálny názov Kassai 9. honvéd gyalogezred), vznikol v roku 1886. Štáb pluku s dvoma prápormi bol dislokovaný v Košiciach. Tretí prápor sa nachádzal v Spišskej Novej Vsi. Doplňo- vacím obvodom pluku boli mestá Košice a Spišská Nová Ves. Pluk povolával do svojich zložiek mužov zo súčasných okresov Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Poprad, Kežmarok, Spišská Nová Ves, Levoča, Stará Ľubovňa, Gelnica, Sa- binov, Prešov, Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Humenné, Snina, Vranov nad Topľou, Michalovce, Trebišov, Košice a Košice – okolie. 91 % príslušníkov regimentu sa hlásilo k maďarskému etniku a zvyšných 9 % uvádzalo inú národnosť. Z vojensko-organizačného hľadiska pluk vyrazil na front v Haliči v zostave 77. honvédskej pešej brigády (Košice) 39. honvédskej pešej divízie (Košice). Bližšie pozri: Seidles, ref. 168, s. 58; SEGEŠ, ref. 42, s. 217; ČAPLO- VIČ, ref. 42, s. 26-29.

61 VOJENSKÁ HISTÓRIA né chronologicky, podľa dátumu uverejnenia vo Verlustliste a kvôli presnejšej identifikácii sme sa rozhodli uvádzať aj mená rodičov a krstných rodičov, keďže v obci priezviská Ba- čovčin, Bozdoš, Ganaj a Goga sú aj v súčasnosti vo veľkej miere zastúpené. János Lesko (Ján Leško) Narodil sa v roku 1882 v obci Ruská Kajňa v Zemplínskej župe v Uhorsku. Slúžil ako pešiak v 1. rote honvédskeho pešieho pluku č. 9 (Kassai 9. honvéd gyalogezred). Počas bojov na fronte v Haliči bol niekedy v novembri 1914 zasiahnutý do ruky. Následne bol transpor- tovaný do pomocnej nemocnice č. 2 v Košiciach. Údaj pochádza z Verlustliste.45 Pluk sa v rámci 39. honvédskej pešej divízie (39. honvéd gyaloghadosztály) v prvej polovici novembra 1914 presúval ku Krakovu.46 V matrike pokrstených gréckokatolíckej farnosti Pakostov s filiálkou Ruská Kajňa nemáme žiaden záznam o Jánosovi Leskovi.47 Simon Goga (Šimon Goga) Narodil sa 24. júna 1890 v obci Ruská Kajňa v Zemplínskej župe v Uhorsku do rodiny roľníka Michaela Gogu (Michal Goga) a matky Ilyi Sziry (Iľa Sziry). Obaja sa hlásili ku gréckokatolíckej viere.48 Simon Goga (Šimon Goga) slúžil ako pešiak v 7. rote honvédskeho pešieho pluku č. 9 (Kassai 9. honvéd gyalogezred). Počas bojov na fronte v Haliči bol niekedy v novembri 1914 ranený. Pluk bol v tom čase nasadený pri obrane mesta Krakov.49 Údaj pochádza z Verlust- liste. Viac informácií o jeho zranení a liečbe v súčasnosti nemáme. István Bacsyocsin (Štefan Bačovčin) Podľa Verlustliste sa narodil v roku 1881, ale podľa matriky pokrstených gréckokatolíckej farnosti Pakostov s filiálkou Ruská Kajňa sa Stephanus (István) Bacsócsin (Štefan Bačovčin) narodil 13. augusta 1882 do rodiny roľníka Joanna Bacsócsina (Ján Bačovčin) a Anny Gribb (Anna Gribová). Obaja rodičia vyznávali gréckokatolícky rítus.50 István Bacsyocsin (Štefan Bačovčin) slúžil ako pešiak v 4. pochodovej rote cisárskeho a kráľovského pešieho pluku č. 66 (Infanterieregiment Erzherzog Peter Ferdinand Nr. 66). Pluk sa v rámci 15. pešej divízie (15. Infanterietruppendivision) v prvej polovici novembra 1914 presúval ku Krakovu a približne v tom čase bol zasiahnutý strelou do ramena. Následne bol transportovaný do rezervnej nemocnice v Moste.51 Viac informácií o jeho liečbe nemáme k dispozícii.52 Illés Bacsocsin (Eliáš Bačovčin) Narodil sa 31. mája 1889 v obci Ruská Kajňa v Zemplínskej župe v Uhorsku do rodiny roľníka Feczóa Bacsócsina (Františka Bačovčina) a Ilyi Salap (Iľa Šalapová). Otec sa hlásil ku gréckokatolíkom a matka k rímskokatolíkom.53

45 Verlustliste ausgegeben am 10.11.1914, s. 22. 46 GLAISE-HORSTENAU, Edmund. Österreich-Ungarns letzter Krieg 1914-1918 I. Wien : Militärwissenschaftlichen Mitteilungen , 1931, s. 560. 47 V príspevku využívame zdigitalizované kópie matrík, ktoré sú dostupné v online forme na webovej stránke www. familysearch.org. Matrika pokrstených gréckokatolíckej farnosti Pakostov 1865-1923. [cit. 01.02.2019] 48 Pokrstený bol 26. júna 1890. Krstnými rodičmi bol roľník Michael Bacsócsin (Michal Bačovčin) a Anna Burda (Anna Burdová). Obaja boli gréckokatolíkmi. Sviatosť krstu vyslúžil gréckokatolícky kňaz Josephus Maczkocs/ Mackov (Jozef Macko). Josephus Maczkocs/Maczkov sa narodil v roku 1850 a za kňaza bol vysvätený v roku 1877. Matrika pokrstených gréckokatolíckej farnosti Pakostov 1865-1923; Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini 1890. s. 163. 49 K bojom v okolí Krakova v roku 1914 bližšie pozri: GLAISE-HORSTENAU, ref. 46, s. 565-612. 50 Stephanus (István) Bacsócsin (Štefan Bačovčin) bol 22. augusta 1882 pokrstený v Ruskej Kajni. Krstnými rodičmi boli gréckokatolík Georgius Burda mladší (Juraj Burda) a slobodné dievča Maria Burda (Mária Burdová). Sviatosť krstu vyslúžil gréckokatolícky kňaz Josephus Maczkocs/Mackov (Jozef Macko). Matrika, ref. 79. 51 Mesto Most sa nachádza v okrese Most v Českej republike. 52 Verlustliste ausgegeben am 12.11.1914, s. 6. 53 Illés Bacsocsin bol pokrstený 2. júna 1889. Krstnými rodičmi boli roľník a gréckokatolík Michael Goga (Michal Goga) a Maria Bozdos (Mária Bozdošová). Sviatosť krstu vyslúžil gréckokatolícky kňaz Josephus Maczkocs/Mackov (Jozef Macko). Matrika, ref. 47.

62 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Illés Bacsocsin (Eliáš Bačovčin) slúžil ako pešiak v 6. rote cisárskeho a kráľovského pešie- ho pluku č. 66 (Infanterieregiment Erzherzog Peter Ferdinand Nr. 66). Počas bojov na fronte v Haliči bol niekedy v marci 1915 ranený. 15. pešia divízia (15. Infanterietruppendivision) sa od 18. februára 1915 presunula na južný úsek východného frontu k Armádnej skupine Pflan- zer-Baltin.54 Údaj o zranení pochádza z Verlustliste. Viac informácií o jeho zranení a liečbe zatiaľ nemáme.55 János Klemasics (Ján Klemašič/Klemasič) Narodil sa v roku 1890 v obci Ruská Kajňa v Zemplínskej župe v Uhorsku. Slúžil ako pešiak v 7. rote honvédskeho pešieho pluku č. 9 (Kassai 9. honvéd gyalogezred). Padol v boji na fronte v časovom období od 31. marca do 23. mája 1915. Miesto jeho pochovania nie je známe.56 V uvedenom časovom rozmedzí bol pluk nasadený pri Ciezkowiciach v okrese Tarnów v dnešnom Poľsku a zúčastnil sa aj rakúsko-uhorského prielomu na začiatku mája 1915 pri Gorliciach. Následne honvédsky regiment bojoval pri mestách Rzesów a Jaroslaw.57 V matrike pokrstených gréckokatolíckej farnosti Pakostov s filiálkou Ruská Kajňa nemáme žiaden záznam o Jánosovi Klemasicsovi (Ján Klemašič/Klemasič). Stefan Bacsocsin (Štefan Bačovčin) Narodil sa v roku 1880 v obci Ruská Kajňa v Zemplínskej župe v Uhorsku. Slúžil ako pešiak v 13. rote cisárskeho a kráľovského pešieho pluku č. 66 (Infanterieregiment Erzherzog Peter Ferdinand Nr. 66). Počas bojov na fronte bol niekedy v auguste 1915 ranený. Peší pluk č. 66 (Infanterieregiment Erzherzog Peter Ferdinand Nr. 66) bol v letných mesiacoch roka 1915 nasadený na rieke Dnester a v bojoch vo východnej Haliči pokračoval i v nasledujúcich mesiacoch. Údaj o zranení pochádza z Verlustliste. Viac informácií o jeho zranení a liečbe nemáme.58 V matrike pokrstených gréckokatolíckej farnosti Pakostov s filiálkou Ruská Kajňa nemáme žiaden záznam o Stefanovi Bacsocsinovi (Štefan Bačovčin). Vasil Bacsócsin (Vasiľ Bačovčin) Narodil sa 24. augusta 1883 v obci Ruská Kajňa v Zemplínskej župe v Uhorsku do rodiny roľníka Joanna Bacsócsina (Ján Bačovčin) a Elisabeth Gribb (Alžbeta Gribová). Obaja boli gréckokatolíkmi.59 Vasil Bacsócsin slúžil ako pešiak v 15. rote cisárskeho a kráľovského pešieho pluku č. 66 (Infanterieregiment Erzherzog Peter Ferdinand Nr. 66). Niekedy v závere roka 1916 v čase Brusilovovej ofenzívy padol do ruského zajatia.60 S Vasilom (Wasily) Bacsócsinom (Vasiľ Bačovčin) sa opätovne vo Verlustliste stretávame v roku 1918. Záznam z februára 1918 nám potvrdzuje, že padol do ruského zajatia. Konkrétne sa nachádzal v meste Troizk v oblasti Sol-Iletsky v Rusku.61 Keďže v matrike pokrstených je v roku 1883 uvedený len jeden Vasiľ, ktorý sa narodil a bol následne i pokrstený v Ruskej Kajni, tak môžeme predpokladať, že oba záznamy patria tej istej osobe. Nikolaus Bozdos (Mikuláš Bozdoš) Narodil sa 14. decembra 1886 v obci Ruská Kajňa v Zemplínskej župe do rodiny roľníka Petrusa Bozdosa (Peter Bozdoš) a Anny Sziry (Anna Sziry). Obaja sa hlásili ku gréckoka- tolíckej viere. Pokrstený bol 18. decembra 1886.62 54 TURIK, Radoslav. „Slovenské“ pluky rakúsko-uhorskej armády v Karpatskej kampani 1914/1915. In KÓNYA, Peter (ed.). Prvá svetová vojna v Karpatoch. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, 2016, s. 19. ISBN 978-80-555-1717-9. 55 Verlustliste ausgegeben am 30.03.1915, s. 49. 56 Verlustliste ausgegeben am 21.07.1915, s. 24. 57 K bojom v Karpatoch v uvedenom období bližšie pozri: HORVÁTH, Jakub. Boje v Karpatoch 1914-1915. Banská Bystrica : Jakub Horváth, 2014, s. 83-99. ISBN 978-80-971688-0-3. 58 Verlustliste ausgegeben am 15.08.1915, s. 6. 59 Krstnými rodičmi boli gréckokatolíci Michael Ganaj mladší (Michal Ganaj) a slobodná Anna Bozdos (Anna Bozdo- šová). Sviatosť krstu vyslúžil gréckokatolícky kňaz Josephus Maczkocs/Mackov (Jozef Macko). Matrika, ref. 47. 60 Verlustliste ausgegeben am 12.12.1916, s. 5. 61 Verlustliste ausgegeben am 27.02.1918, s. 8. 62 Nikolaus Bozdos bol pokrstený 18. decembra 1886. Krstnými rodičmi boli Georg Bacsócsin (Juraj Bačovčin)

63 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Slúžil ako pešiak v 6. rote cisárskeho a kráľovského pešieho pluku č. 66 (Infanterie-regiment Erzherzog Peter Ferdinand Nr. 66). Počas bojov na fronte bol niekedy v marci 1918 ranený. Na základe analýzy archívnych dokumentov môžeme povedať, že 6. rota, ktorá bola podriadená II. práporu pešieho pluku č. 66 (II/Infanterieregiment Erzherzog Peter Ferdinand Nr. 66), bola vo februári 1918 nasadená na sočskom fronte.63 Údaj o zranení pochádza z Ver- lustliste. Viac informácií o jeho zranení a liečbe momentálne nemáme.64 András Ganaj (Andrej Ganaj) Podľa Verlustliste sa narodil v roku 1898, ale v matrike pokrstených gréckokatolíckej farnosti Pakostov s filiálkou Ruská Kajňa sa pri mene András Ganaj (Andrej Ganaj) uvádza ako dátum narodenia 7. december 1899. András Ganaj (Andrej Ganaj) sa narodil do rodiny maloroľníka a gréckokatolíka Jánosa Ganaja (Ján Ganaj), ktorý mal za manželku istú Annu.65 Manželka sa hlásila k rímskokatolíckej viere. András Ganaj (Andrej Ganaj) bol pokrstený 10. decembra 1899.66 András Ganaj (András Ganaj) slúžil ako pešiak v honvédskom pešom pluku č. 9 (Kassai 9. honvéd gyalogezred).67 V databáze padlých v 1. svetovej vojne sa taktiež uvádza meno Andreja Ganaja (András Ganaj), narodeného v roku 1899. Podľa úmrtného listu zomrel 15. marca 1918 v epidemickej nemocnici v Košiciach na bližšie neurčenú chorobu. O deň neskôr bol pochovaný na ústrednom cintoríne v Košiciach.68 Nikolaus Bacsovcsin (Mikuláš Bačovčin) Narodil sa 14. decembra 1894 v obci Ruská Kajňa v Zemplínskej župe v Uhorsku do rodiny istého roľníka Bacsovcsina (Bačovčin)69 a Anny Ganaj (Anna Ganajová). Obaja sa hlásili ku gréckokatolíckej viere.70 Nikolaus Bacsovcsin (Mikuláš Bačovčin) slúžil ako pešiak v cisárskom a kráľovskom pe- šom pluku č. 34 (Infanterieregiment Wilhelm I. Deutscher Kaiser und König von Preussen Nr. 34). V závere vojny padol do zajatia. Cisársky a kráľovský peší pluk č. 34 (Infanterieregiment Wilhelm I. Deutscher Kaiser und König von Preussen Nr. 34), konkrétne I., III. a IV. prápor, sa v čase zajatia Nikolausa Bacsovcsina (Mikuláš Bačovčin) nachádzal na talianskom fronte. Po skončení vojny bol s najväčšou pravdepodobnosťou súčasťou výmeny zajatcov.71

a slobodné dievča Maria Salapp (Mária Šalapová). Krstní rodičia vyznávali gréckokatolícku vieru. Sviatosť krstu vyslúžil gréckokatolícky kňaz Josephus Maczkocs/Mackov (Jozef Macko). Matrika, ref. 47.. 63 Vojenský historický archív v Bratislave (ďalej VHA Bratislava), fond (ďalej f.) Zbierky vojenských matrík, Peší pluk č. 66, Kniha zomrelých, poradové číslo (ďalej p. č.) 164. 64 Verlustliste ausgegn am 19.03.1918, s. 12 65 Priezvisko ženy je v matrike nečitateľné. Matrika, ref. 47. 66 Krstnými rodičmi boli gréckokatolíci János Sziri (Ján Sziry) a Ilona Paszternák (Ilona Pasternák). Sviatosť krstu vyslúžil gréckokatolícky kňaz Gábor Visloczký (Gabriel Vislocký) z gréckokatolíckej farnosti Stropkovská Oľka. Matrika, ref. 47. Krst sa v Stropkovskej Oľke (dnes Oľka, okres Medzilaborce) konal z toho dôvodu, že v gréckokatolíckej farnosti Pakostov s filiálkou Ruská Kajňa v tom čase nebol ustanovený správca (lat. administrator) farnosti. Schematismus, ref. 24, s. 228. 67 Verlustliste ausgegeben am 13.07.1918, s. 20. 68 Kartotéka padlých v 1. světové válce. Dostupná online: www.vuapraha.cz [cit. 01.02.2019]. Pozri tiež: Zoznam padlých vojakov K.u. HIR 9. Dostupné online na: http://www.kvhbeskydy.sk/matriky/zoznam-padlych-vojakov-k-u- hir-9/ [cit. 01.02.2019]. 69 Krstné meno muža je v matrike nečitateľné. Avšak s najväčšou pravdepodobnosťou ho môžeme stotožniť so Stephanom (Istvánom) Bacsócsinom (Bačovčinom), čo by teda znamenalo, že István Bacsócsin a Nikolaus Bacsócsin boli bratia. Matrika, ref. 47. 70 Nikolaus Bacsovcsin bol pokrstený 18. decembra 1894. Krstnými rodičmi boli Győrgy Csakanicz (Juraj Čakanišin) a slobodná Anna Salap (Anna Šalapová). Obaja vyznávali gréckokatolícku vieru. Matrika, ref. 47. 71 Verlustliste ausgegeben am 04.12.1918, s. 61. Posledná ofenzíva Talianov na Apeninskom polostrove sa začala 24. októbra 1918. Rakúsko-uhorské vojská však už v tej dobe ustupovali až nakoniec vrchné armádne velenie vydalo 29. októbra rozkaz na úplné stiahnutie bojových útvarov z bojiska. Do talianskeho zajatia tak padlo približne 300 000 vojakov rakúsko-uhorskej armády, ktorá sa v tom čase vyznačovala vysokou mierou dezorganizovanosti. 3. novembra 1918 Rakúsko-Uhorsko podpísalo prímerie s dohodovými mocnosťami v Padove. Bližšie pozri: ČINČURÁK, Samuel. Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914-1918. b. m. : Miloš Hric, 2016, s. 37. ISBN 978-80- 972385-3-7.

64 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Do rakúsko-uhorskej armády narukovalo v priebehu rokov 1914 až 1918 z územia súčasné- ho Slovenska 400 000 mužov, z ktorých 69 700 zomrelo na bojovom poli alebo na následky zranenia či ochorenia. Ďalších 61 680 mužov bolo trvalo poznačených bojovou činnosťou. Za touto štatistikou sa ukrýva ďalekosiahlejší problém vplývajúci na celú spoločnosť.72 Jed- ným z nich bola „kríza rodiny“, ktorá súvisela s demografickou krízou prejavujúcou sa v zni- žujúcom sa počte pôrodov v rokoch 1914 až 1918. Ak sa zameriame na nami skúmanú obec Ruská Kajňa, tak rapídny pokles pôrodnosti je badateľný.73 Samozrejme, klesajúca pôrodnosť bola spôsobená odchodom mužskej populácie za lepšími pracovnými príležitosťami, naruko- vaním a aj priamou bojovou činnosťou, ktorá zasiahla obec na prelome rokov 1914 a 1915. V nasledujúcej tabuľke uvádzame počty narodených a pokrstených detí v gréckokatolíckej farnosti Pakostov s filiálkou Ruská Kajňa v rokoch 1900 až 1918 zapísaných v matrike pokrstených. Na základe týchto číselných údajov môžeme zreteľne vidieť, že vplyvom odchodu mužskej sily v produktívnom veku a bojovej činnosti na prelome rokov 1914 až 1915 klesol počet narodených detí, čo, zaiste, malo siahodlhé následky na vývoj obce a celého regiónu po roku 1918.74

Celkový počet pokrstených detí v Celkový počet pokrstených detí v Rok gréckokatolíckej farnosti Pakostov/počet Rok gréckokatolíckej farnosti Pakostov/počet pokrstených detí v Ruskej Kajni pokrstených detí v Ruskej Kajni

1900 19/8 1910 15/10

1901 14/3 1911 15/7

1902 19/10 1912 Chýbajú strany matriky32

1903 13/6 1913 14/6

1904 11/9 1914 15/2

1905 11/5 1915 5/4

1906 15/7 1916 5/0

1907 12/4 1917 6/0

1908 13/9 1918 5/0

1909 10/3 1919 2/0

32 Chýbajú údaje o prvých štyroch osobách zapísaných v matrike.

72 LETZ, Róbert. Slovenské dejiny IV. 1914-1938. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2010, s. 23-24. ISBN 978-80-8119-028-5. 73 DUDEKOVÁ, Gabriela. Stratégia prežitia v mimoriadnej situácii. Vplyv Veľkej vojny na rodinu na území Slovenska. In Forum Historiae, 2009, roč. 3, č. 1. ISSN 1337-6861. 74 Matrika, ref. 47.

65 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Bojová činnosť v okolí obce Ruská Kajňa počas karpatskej kampane 1914/1915

Obec Ruská Kajňa sa na začiatku prvej svetovej vojny nachádzala mimo najviac exponovanej cestnej i železničnej trate smerujúcej na front v Haliči, kde sa rakúsko-uhorské vojská snažili na prelome augusta a septembra 1914 zasadiť ruskej armáde zdrvujúci úder. Ambiciózny plán rakúsko-uhorského generálneho štábu (Armeeoberkommando) na čele s Conradom von Hötzendorfom (1852 – 1925) sa uskutočniť nepodarilo a vojna na východnom fronte sa zmenila na dlhotrvajúci konflikt s devastačnými následkami pre obe bojujúce strany. Vojská Františka Jozefa museli počas jesenných mesiacov roka 1914 nútene ustúpiť do vnútrozemia Haliče a na úpätie Karpát, ktoré oddeľovali uhorské župy od rakúskej korunnej krajiny rozprestierajúcej sa dnes na území Poľska a Ukrajiny. Rakúsko-uhorské armádne velenie neustále prisúvalo početné vojenské kontingenty na severovýchod Uhorska, aby zabránilo hrozbe prelomeniu frontovej línie. S ústupom rakúsko-uhorských vojsk do priestoru Duklianskeho priesmyku v polovici septembra75 a taktiež v polovici novembra 191476 sa intenzívne využívala cesta vedúca z Humenného do Stropkova či Medzilaboriec cez Ruskú Kajňu.77 Ruský generál jazdectva Alexej Alexejevič Brusilov (1853 – 1926) chcel zaútočiť práve cez Karpaty, kde plánoval sústrediť „štyri armádne zbory a nie menej ako tri až štyri jazdecké divízie na úseku od Duklianskeho priesmyku po Baligród vrátane smeru na Humenné. [...] Tento smer bol výhodný pre danú úlohu, pretože bol najkratší, mal najlepšie vybudované cesty a pretože i chrbát Karpát je tu ľahšie prístupný a schodnejší ako v ostatných častiach tohto pohoria.“78 Samotná obec Ruská Kajňa sa pri pohľade na dobovú mapu rozprestierala naľavo od rieky Oľka, zatiaľ čo cesta sa tiahla pozdĺž toku po jej pravej strane. Ľudské obydlia teda boli ušetrené priamym prechodom vojenských kontingentov.79 V súčasnosti v súvislosti s výstavbou domov po roku 1945 je obec situovaná na oboch stranách rieky Oľka. Územie severovýchodného Uhorska, konkrétne Šarišská a Zemplínska župa, sa stala na prelome rokov 1914 a 1915 manévrovacím priestorom oboch znepriatelených armád. Po vpáde ruských vojsk cez Karpaty rakúsko-uhorské úrady pozorne sledovali postoje miestneho, najmä rusínskeho obyvateľstva, keďže sa obávali ich možnej spolupráce s ruskými jednotkami. Ak sa pozrieme na dobové sčítanie obyvateľstva z roku 1910, tak v Ruskej Kajni sa k rusínskemu etniku prihlásilo dovedna 164 obyvateľov. Šesť ľudí sa hlásilo k nemeckej etnicite a piati obyvatelia obce uviedli inú nám neznámu národnosť. Dvaja obyvatelia ovládali dokonca i maďarský jazyk. Z konfesionálneho hľadiska sa 165 obyvateľov hlásilo ku gréckokatolíkom. Štyria obyvatelia boli rímski katolíci.V obci žila aj šesťčlenná židovská komunita.80 Medzi miestnym obyvateľstvom a židovskou komunitou už pred vojnou existovali značné animozity.

75 V druhej polovici septembra 1914 operovali v Duklianskom priesmyku a v okolí miest Stropkov a Svidník jednotky XII. armádneho zboru generála pechoty Hermanna Kövess von Kövessháza (1854 – 1924). Bližšie pozri: DROBŇÁK, Martin a kol. Mementá prvej svetovej vojny. Diel II. Humenné : REDOS, 2009, s. 21-22. ISBN 978-80-969233-7-3. 76 V druhej polovici novembra 1914 sa do oblasti Duklianskeho priesmyku stiahol III. armádny zbor generála pechoty Emila Colerusa (1856 – 1919) rakúsko-uhorskej 3. armády generála pechoty Svetozara Boroeviča (1856 – 1920). III. armádny zbor do Karpát zatlačil ruský XII. armádny zbor generálporučíka Leonida Vilhelmoviča Leša (1862 – 1934), ktorý bola podriadený ruskej 8. armáde generála jazdectva Alexeje Alexejeviča Brusilova (1853 – 1926). Bližšie pozri: DROBŇÁK, ref. 75, s. 21-22. 77 DROBŇÁK, ref. 75, s. 21-22. 78 BRUSILOV, Alexejev Alexejevič. Vzpomínky na světovou válku a vlastní životopis. Praha : Čin; Orbis, 1929, s. 156. 79 Pre porovnanie pozri: Územie Ruskej Kajne na mape 3. vojenského mapovania z rokov 1869 – 1887. Dostup- né online:https://mapire.eu/en/map/europe-19century-thirdsurvey/embed/?layers=osm%2C160%2C166&bbox=2 424652.277080964%2C6293852.709117654%2C2437541.4709755513%2C6297674.56053191 [cit. 07.02.2019]; Územie Ruskej Kajne na súčasnej mape: https://www.google.com/maps/place/094+07+Rusk%C3%A1+- Kaj%C5%88a/@49.1183247,21.8371016,827m/data=!3m1!1e3!4m5!3m4!1s0x473ea5632d136007:0x7e- 84d17541208ec8!8m2!3d49.1190202!4d21.8390826 [cit. 07.02.2019] 80 A Magyar, ref. 34, s. 266-267.

66 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Dokazuje to i dobová správa z obce Hrubov,81 kde sa v miestnej krčme strhla veľká hádka medzi Jánosom Homoneczkym (Ján Humenský), 17-ročným robotníkom u miestneho gazdu, a osadenstvom pohostinstva. János Homoneczky (Ján Humenský) sa podľa krátkej dobovej správy uverejnenej v tlači chcel vzbúriť voči kráľovi, a v krčme pred osadenstvom pohrozil vlasti slovami: „Príde Rus a vykynoží všetkých Židov! Ak sa syn kráľa stane vládcom, tak aj u nás bude vojna.“ Košický súd ho za tento výrok odsúdil na 15 dní väzenia.82 Po vpáde ruskej armády sa postavenie Židov skutočne zhoršilo a mnohí z nich sa zo strachu rozhodli opustiť svoje príbytky a zamierili do Prešova či Košíc.83 Vráťme sa však k analýze bojovej činnosti vplývajúcej na obec Ruská Kajňa. Ruské vojská, konkrétne 48. a 49. pešia divízia ruskej 8. armády generála Alexeja Alexejeviča Brusilova (1853 – 1926), vpadli prvýkrát na územie Uhorska, ktoré bránila rakúsko- uhorská 3. armáda, 20. novembra 1914 a svoj postup smerovali údolím rieky Laborec na mestá Medzilaborce a Humenné. Aj napriek tomu, že sa Ruská Kajňa nachádzala mimo hlavného postupu cárskej armády, velenie rakúsko-uhorskej 3. armády generála pechoty Svetozara Boroeviča (1856 – 1920) prisunulo do oblasti mesta Stropkov 5. honvédsku jazdeckú divíziu84 generálmajora Samuela von Apor de Al-Torja (1856 – 1917), ktorá mala za úlohu zabezpečiť obranu VII. armádneho zboru generála jazdectva arcivojvodu Josefa Augusta (1872 – 1962), ktorá spolu s III. armádnym zborom generála pechoty Emila Colerus von Geldern (1856 – 1919) vytvorila jednotnú bojovú skupinu.85 Severné oddiely rakúsko- uhorského armádneho zboru postúpili na kopce severne od Závady.86 Južné oddiely vstúpili do Ruskej Poruby s cieľom zabezpečiť ďalší postup v smere na Humenskú Oľku.87 Cárskym vojskám sa podarilo na niekoľko dní obsadiť Humenné, ktoré bolo dôležitým strategickým, logistickým, hospodárskym i tranzitným centrom Zemplínskej župy. Oveľa väčší dopad na región Hornej Oľky však mal ruský prielom rakúsko-uhorských pozícií v Duklianskom priesmyku. Rakúsko-uhorský IX., III. a VII. zbor sa pod tlakom nepriateľských vojsk stiahol na obrannú líniu Raslavice88 – Koprivnica89 – Okrúhle90 – Breznica.91 Rakúsko-uhorské vojská síce vytlačili ruské vojská z Humenného, ale stratili kontrolu nad hornošarišskými mestami Bardejov a Zborov.92 Veliteľstvo 5. honvédskej jazdeckej divízie zatiaľ rozmiestnilo svoje jednotky do obcí Korunková,93 Závada, Ruská Poruba,94 Ruská Kajňa a Hrubov.95

81 Hrubov (maď. Rubó), okres Humenné. 82 Népszava, 13.04.1914, s. 11, Törvényszék. 83 K príchodu židovských prisťahovalcov do Košíc v rokoch 1914 až 1918 bližšie pozri: GERGELY, Ladislav. Verejný poriadok v meste Košice v období prvej svetovej vojny. In Mesto a dejiny, 2013, roč. 2, č. 2, s. 75-90. ISSN 1339-0163. 84 5. honvédska jazdecká divízia pozostávala z 19. honvédskej jazdeckej brigády (Budapešť) a 23. honvédskej jazdeckej brigády (Zalaegerszeg). Pod 19. honvédsku jazdeckú brigádu spadali 1. honvédsky husársky pluk (Budapešť) a 8. honvédsky husársky pluk (Pécs). 23. honvédska jazdecká brigáda bola zložená zo 6. honvédskeho husárskeho pluku (Zalaegerszeg) a 7. honvédskeho husárskeho pluku (Pápa). Bližšie pozri: K.k. & k.u. Landwehr-Kavallerie/militia cavalry. [online]. Dostupné na internete: www.mloerenz.at [cit. 13.02.2019]. 85 HORVÁTH, ref. 57, s. 36. 86 Závada (maď. Zavada/Hegyzávod) je obec v okrese Humenné. 87 HÖTZENDORF, Franz Conrad von. Aus meiner Dienstzeit 1906-1918. Wien; Berlin; Leipzig; München : Rikola Verlag, 1925, s. 645. 88 Raslavice (maď. Raszlavica) je obec v okrese Bardejov. 89 Koprivnica (maď. Kaproncza/Magyarkapronca) je obec v okrese Bardejov. 90 Okrúhle (maď. Kerekrét) je obec v okrese Svidník. 91 Breznica (Nagyberezsnye) je obec v okrese Stropkov. 92 Zborov (maď. Zboró) je obec v okrese Bardejov. KÓNYA, Peter. Ruská okupácia v Šariši a Zemplíne r. 1914 –1915. In KÓNYA, Peter (ed.). Prvá svetová vojna v Karpatoch. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity v Prešove, 2016, s. 78-79. ISBN978-80-555-1717-9. 93 Korunková (maď. Puczák/Pustaháza) je obec v okrese Stropkov. 94 Ruská Poruba (Orosz-Poruba/Oroszvágás) je obec v okrese Humenné. 95 FRÖHLICH, Hermann. Geschichte des Steirischen K. u. K. Infanterie-Regimentes Nr. 27 für den Zeitraum des Weltkrieges 1914-1918. 1. časť. 1937, s. 184. V monografii o obci Hrubov absentujú akékoľvek informácie o bojoch rakúsko-uhorskej a ruskej armády na prelome rokov 1914 až 1915. Autorka sa zamerala len na všeobecné informácie

67 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Rakúsko-uhorská 34. pešia divízia poľného maršala Josefa Krautwalda (1858 – 1925) v závere novembra 1914 postupovala údolím rieky Laborec. Dôstojník husárskeho pluku č. 7 barón Kelemen Waldbott vo svojich memoároch spomína, ako 1. jazdecká divízia simultánne s 34. pešou divíziou (34. Infanterietruppendivision) postupovala na sever údolím rieky Oľka, aby čím skôr vyslobodila ruskými jednotkami okupované mesto Medzilaborce.96 Vojenské zoskupenie prechádzalo obcou Ruská Kajňa do susednej Humenskej Oľky. Odtiaľ mala jazdecká divízia vykonať obkľúčovací manéver v smere do údolia Laborca, kde už z Humenného pochodovala rakúsko-uhorská 34. pešia divízia. Manéver 1. jazdeckej divízie generálmajora Artura Peteani von Steinberga (1855 – 1931), ktorá bola súčasťou VII. armádneho zboru, podporila i 5. honvédska jazdecká divízia.97 Konkrétne honvédsky husársky pluk č. 1 dostal 27. novembra 1914 rozkaz o presune do obce Jakušovce,98 kde dorazil o 16. hodine. Jednotka mala k dispozícii 339 jazdcov so 4 guľometmi. Poručík László Szánthó vyslal štyri oddiely, aby získal prehľad o novej operačnej zóne. Prvý oddiel veliteľa roty dôstojníka Lajosa Zilahi-Kissa99 s 10 jazdcami preskúmaval trasu Miňovce100 – Kelča101 – Trepec102 – Veľká Domaša103 – Jasenovce.104 Vo svojej operačnej zóne sa mali dostať do kontaktu s jazdeckými oddielmi nachádzajúcimi sa v oblasti Gruzovce105 – Humenné. Druhý oddiel pod velením nadporučíka Györgyho Hirscha s 10 jazdcami dostal za úlohu zistiť aktivitu nepriateľa v údolí Laborca. Rovnakú úlohu vykonával aj tretí oddiel veliteľa Ignáca Márkusa v oblasti riek Ľubiška – Laborec a odtiaľ mali ďalej pokračovať v smere na obec Jabloň. Štvrtý oddiel nadporučíka Ferenca Rudnyánszkeho taktiež vykonával výzvednú činnosť v operačnej zóne Ruská Poruba – Vyšná Radvaň. Do poslednej zmienenej operačnej zóny patrila i obec Ruská Kajňa. Kvôli zlému stavu cestnej infraštruktúry museli jazdci zosadnúť z koňa, čím sa oneskoril ich príchod do vytýčených operačných bodov. Nás najviac zaujíma štvrtý oddiel, ktorý po príchode do Ruskej Poruby dostal krátky čas na oddych a následne sa pochodom presunul do Nižnej Sitnice,106 kde dorazil o 17. hodine. Tu sa pripravovali na prenocovanie. Vo večerných hodinách oddiely zaujali svoje pozície a podali hlásenie nadriadeným. Nadporučík László Sándor smeroval do Vyšnej Radvane, kde mal zistiť, či je možné prejsť cez líniu Brusnica107 – Kolbovce108 – Jakušovce – Ruská Poruba – Ruská Kajňa – Vyšná Sitnica109 – Humenská Oľka a ďalej smerom na juh. Rovnako dôležité bolo zistiť, či sa v údolí rieky Laborec a okolo Vyšnej Radvane nachádzajú nejaké nepriateľské jednotky. 27. novembra o 16. 30 h nadporučík Ferenc Rudnyánszky, nachádzajúci sa 2 000 krokov od obce Ruská Kajňa, podal hlásenie, v ktorom oznámil nadriadeným, že obec Humenská Oľka je napadnutá ruským vojskom a podľa miestneho obyvateľstva sa vo Vyšnej Radvani nachádzalo asi 2 000 až 3 000 o prvej svetovej vojne a taktiež predstavila obyvateľov obce, ktorí narukovali do armády habsburskej monarchie. HUDÁKOVÁ Štefánia. Hrubov. Premeny v čase. Košice : Vydavateľstvo JES Košice, s. r. o., 2018, s. 29-32. ISBN 978-80-89936-07-6. 96 KORBA, Matúš. Ťažiskový bod karpatského frontu – Medzilaborce 1914/1915. In DROBŇÁK, Martin (ed.). Me- dzilaborce 1914-1918. Medzilaborce : Mesto Medzilaborce, Klub vojenskej histórie Beskydy, s. 124-125. ISBN 978- 80-570-0491-2. 97 GLAISE-HORSTENAU, ref. 46, s. 633-637. 98 Jakušovce (maď. Jakusócz/Jakabvölgye) je obec v okrese Stropkov. 99 Lajos Zilahi-Kiss bol v roku 1915 vyznamenaný za svoje bojové nasadenie Striebornou medailou I. triedy. 100 Miňovce (maď. Minyócz/Minyevágása) je obec v okrese Stropkov. 101 Dnes Nová Kelča (maď. Újkelcse/Kelcse) v okrese Vranov nad Topľou. 102 Obec Trepec (maď. Trepecz) zanikla v súvislosti s výstavbou vodnej priehrady Domaša. 103 Obec Veľká Domaša zanikla v súvislosti s výstavbou vodnej priehrady Domaša. 104 Jasenovce (maď. Jeszenőc) je obec v okrese Vranov nad Topľou. 105 Gruzovce (maď. Grozócz/Gorzó) je obec v okrese Humenné. 106 Nižná Sitnica (maď. Alsó-Sitnyicze/Alsóvirányos) je obec v okrese Humenné. 107 Brusnica (maď. Brusnyicza/Borosnya) je obec v okrese Stropkov. 108 Kolbovce (maď. Kolbócz/Köves) je obec v okrese Stropkov. 109 Vyšná Sitnica (maď. Felső-Szitnyicze/Felsővirányos) je obec v okrese Humenné.

68 VOJENSKÁ HISTÓRIA ozbrojených pešiakov ruskej armády. Husársky pluk nemohol dlhšie vyčkávať, a tak sa nasledujúci deň, 28. novembra o 9. hodine, vydal z Jakušoviec cez Ruskú Porubu do Ruskej Kajne. Jazdci opätovne museli zosadnúť z koňa, keďže cesta bola zamrznutá.110 Podľa spomienok obyvateľa Pakostova111 Endyho Stavaru „vojaci museli blatné poľné cesty spevňovať brvnami dreva, ktoré kládli krížom cez cestu. Takto vystužená cesta bola od Pakostova až po Krivú Oľku. Vojaci brali na spevnenie cesty aj kamene z fary a poškodili aj mlyn.“112 V Ruskej Porube sa k výprave pridal i kapitán honvédskeho husárskeho pluku č. 4 Jenő Rakovszky, ktorý prevzal velenie nad prvou stotinou. Prieskumné oddiely hlásili, že v obci Krivá Oľka,113 Vyšná Radvaň a Zbudské Dlhé114 táborili ruské vojská. Časť jazdeckej jednotky mala za úlohu vyhľadať postavenia ruských vojsk a napadnúť ich v priestore Ruská Kajňa – Humenská Oľka – Krivá Oľka. Ďalší oddiel preskúmaval ruské pozície v údolí Laborca a honvédsky husársky pluk č. 8 zase zabezpečoval oblasť pri Ruskej Porube. V popoludňajších hodinách 28. novembra 1914 útočná skupina dorazila do Ruskej Kajne. Veliteľ vyslal ku Krivej Oľke a Humenskej Oľke hliadku, ale tá nemohla výrazne postúpiť, keďže ruské vojská reagovali na aktivitu rakúsko-uhorských jednotiek paľbou. Príbytky obyvateľov Ruskej Kajne obsadil nám bližšie neznámy dragúnsky pluk,115 a tak sa husári utáborili západne od dediny. Kvôli neschodnej cestnej infraštruktúre a chladnému počasiu sa poľná kuchyňa nemohla dostať do miesta určenia. Nepriaznivé počasie negatívne pôsobilo i na vojakov, ktorí nemali adekvátne oblečenie. Choroba tak napríklad zastihla i nadporučíka Lászla Apáthyo. Podplukovníkovi Fráterovi sa podarilo zabezpečiť aspoň nejaké vrecia s konzervami. Hrozba ruského útoku bola však stále príliš vysoká. Stotina poručíka Szánthoá sa preto rozhodla vykonať prieskum medzi Jankovcami116 a Nižnou Sitnicou. Okrem toho do Černiny117 prisunuli menšie pechotné útvary na zabezpečenie celej lokality.118 Od 27. novembra sa z Karnej119 cez Jankovce až do Nižnej Sitnice presúval husársky pluk č. 12. Konkrétne 1. stotina uzatvorila údolie rieky Oľka. Príslušníci jazdeckej jednotky sa taktiež sťažovali na nízke nočné teploty a neschodné cesty a s tým súvisiace nedostatočné zásobovanie. Dňa 29. novembra pokračovali ďalej vo svojom postupe cez obce Petrovce,120 Pakostov, Ruská Kajňa až do Hrubova a odtiaľ ťažko schodnými lesnými cestami sa dostali až do Vyšnej Radvane. Počas celého napredovania im nepriateľ nekládol odpor, a tak sa 1. stotina pod velením poručíka Madarásza na noc vrátila do Hrubova, kde sa utáborila.121 Ráno o 6 hodine boli vytvorené dve pechotné skupiny a pod velením kapitána Prónaya sa vydali z pozícií západne od Ruskej Kajne k Stropkovskej Oľke. Ruské jednotky sa rozhodli brániť svoje pozície východne od obce Humenská Oľka. Pred svoje pozície umiestnili drôtené prekážky, a tak sa oddiel kapitána Prónaya k ruskému postaveniu priblížil len na 100 až 150 krokov. Kvôli nedostatočnému počtu mužov sa k priamemu útoku 110 A M. kir. Budapesti 1. Honvédhuszárezred és M. kir. 1. Népfelkelőhuszárosztály Törtenete 1869-1918. Budapest : Stádium Sajtórállalat részvénytársaság, 1927, s. 113-114. 111 Pakostov (maď. Pakasztó/Zemplénpálgehy) je obec v okrese Humenné. 112 KIZÁK, Jozef. Pakostov v minulosti a súčasnosti. Prešov : ManaCon, 1998, s. 34. ISBN 80-85668-57-2. 113 Krivá Oľka (maď. Kriva-Olyka/Gödrösolyka) je súčasťou obce Oľka v okrese Medzilaborce. 114 Zbudské Dlhé (maď. Izbugya-Hosszúmező/Laborcmező) je obec v okrese Humenné. 115 Obyvatelia obce Ruská Kajňa boli pravdepodobne tak ako aj obyvatelia Humenskej Oľky, Stropkovskej Oľky a ďalších obcí v údolí rieky Oľka pred 27. novembrom 1914 nútene evakuovaní do Jasova (dnes okres Košice – okolie) a Pécsu (dnes Baranská župa v Maďarsku). KOVÁČ, Andrej. Oľka na prahu druhého poltisícročia. Prešov : DATAPRESS Prešov, 1994, s. 14. ISBN 80-967207-0-8. 116 V Jankovciach (dnes okres Humenné; maď. Jankócz/Jánosvölgye)) na rímskokatolíckej fare od 25. decembra 1914 do 1. mája 1915 boli ubytovaní vojenskí velitelia, a v budove miestnej ľudovej školy a v byte učiteľa bola zriadená vojenská nemocnica. Bližšie pozri: VASIĽ, Jozef. Farnosť Jankovce. b. m. : b. v., s. 9. 117 Černina (maď. Czernyina/Alsócsernye) je obec v okrese Humenné. 118 A. m. kir. Budapesti, ref. 110, s. 113-114. 119 Karná (maď. Kiskárna) je obec v okrese Humenné. 120 Obec Petrovce (maď. Petrócz) je dnes súčasťou obce Pakostov v okrese Humenné. 121 A cs.és kir. 12. Huszárezred A Világháborúban. Budapest : Stádium Sajtórállalat részvénytársaság, 1926, s. 32.

69 VOJENSKÁ HISTÓRIA neodhodlali, ale obe strany si vymieňali pozdravy z palných zbraní. Niekoľkohodinová patová situácia sa zmenila po príchode ruských posíl. Kapitán Prónay nemohol odolávať ruskej presile a radšej sa stiahol na vyvýšeniny severovýchodne od Humenskej Oľky. Nakoniec sa vo večerných hodinách stiahli do Ruskej Kajne, kde práve dorazili jednotky husárskeho pluku č. 7. a husárskeho pluku č. 12 1. jazdeckej divízie generálmajora baróna Arthura Peteani von Steinberga122, ktorý prevzal velenie nad Prónayovými jazdeckými útvarmi. Gróf Nándor Nemes utrpel vážne strelné poranenie do oblasti brucha a musel byť transportovaný do nemocnice. 29. novembra spojovacie a výzvedné jazdecké útvary kapitána Szánthóa, nachádzajúce sa medzi obcami Jankovce a Nižná Sitnica, hlásili, že na ceste pri Vyšnej Radvani je skupina ruských delostrelcov a za nimi pochodujú ďalšie jednotky smerom na sever do Karpát.123 Veliteľ husárskeho pluku č. 12 major Toms poslal nadporučíka Halmayho na výzvednú službu s ďalšími desiatimi husármi na kopce medzi riekou Oľka a obcou Vyšná Radvaň. Riskantná operácia bola úspešná, pretože oddiel sa dostal za ruské pozície. Po splnení výzvednej činnosti sa oddiel pozostávajúci už len z piatich husárov vracal k obci Hrubov, keď zrazu započuli výzvu na zastavenie. Cestu im skrížili ruské vojská v sile asi pol roty, pochodujúce do Vyšnej Radvane. Ruskí vojaci spustili paľbu a husári sa dali na útek. Z hliadky sa do východiskovej pozície vrátili len dvaja husári. Svoj ústup husári smerovali do obce Hrubov, kde sa na západnej strane zhromaždili rakúsko-uhorskí vojaci. Keď táboriace rakúsko-uhorské jednotky začuli výstrely, tak spustili paľbu, pričom, ako sa neskôr ukázalo, strieľali na Halmayho husárov.124 To sa už však ruské vojská sťahovali z Humenného, pretože sa im nepodarilo udržať získané postavenia v meste a jeho okolí. Z obavy možného obkľúčenia ruské velenie vydalo príkaz na opustenie hornozemplínskeho mesta. Jednotky ruskej 49. pešej divízie urýchlene ustupovali údolím Laborca smerom na sever do Karpát, čo bola ideálna príležitosť pre rakúsko-uhorské vojská zatarasiť cestu v smere na Medzilaborce.125 Generálmajor Arthur Peteani von Steinberg prikázal svojmu oddielu zostúpiť z koní, a pod velením poručíka Mártona Lipcseya sa husársky pluk č. 7. a husársky pluk č. 12 pridali k ľavému krídlu bojového zoskupenia, ktoré sa pripravovalo k napadnutiu ruských pozícií v Krivej Oľke a Humenskej Oľke. Ofenzíva rakúsko-uhorských jazdeckých útvarov bola úspešná a ruské vojská sa nútene stiahli smerom na Vyšnú Radvaň. O 14. hodine sa poručík Lipcsey stiahol do Ruskej Kajne, kde sa v tom čase zhromažďoval honvédsky husársky pluk č. 8.126 Počas celého dňa fúkal mrazivý severný vietor a teplota klesla pod mínus 5 °C, pričom pocitová teplota bola určite oveľa nižšia. Mobilné kuchyne sa nedostali včas do Ruskej Kajne, a tak jazdci z husárskeho pluku č. 7 poskytli svoje konzervové zásoby jednotkám poručíka Lipcseya. Boje si v tento deň vyžiadali viacero obetí. Medzi padlými bol i záložný poručík gróf Nándor Nemes, ktorý v boji utrpel vážne poranenie, na následky ktorého zomrel. Husársky pluk č. 7 sa v Ruskej Kajni dlho nezdržal, keďže mu bol nariadený postup od Hrubova k Humenskej Oľke, kde mal zatarasiť ústupovú cestu ruským vojskám. Pluk však nedisponoval adekvátnym počtom bojaschopných mužov. Rota pozostávala len z 30 či 40 mužov a celkovo pluk mohol do ostrého boja nasadiť len 120 jazdcov. Niekedy v závere novembra 1914 sa vyznamenal práve príslušník husárskeho pluku č. 7 József

122 Arthur Peteani von Steinberg (09. september 1855, Padua – 13. máj 1931, Baden). Počas bojov v Haliči a v Kar- patoch na prelome rokov 1914 až 1915 velil 1. jazdeckej divízii (Temešvár). Bližšie pozri: Österreichisches Bio- graphisches Lexikon 1815-1950. Zv. 7, 1978, s. 439. 123 A. M. kir. Budapesti, ref. 110, s. 115-116. 124 A cs.és kir. 12. Huszárezred, ref. 121, s. 32 . 125 K bojom o mesto Humenné bližšie pozri: DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav. Stopy prvej svetovej vojny. Humenné 1914. Humenné : Jana Fedičová; REDOS, 2009, s. 32. ISBN 978-80-969233-9-7. 126 8. honvédsky husársky pluk (oficiálny názov Lugosi 8. honvéd gyalogezred) vznikol v roku 1886. Štáb pluku, prvý a druhý prápor sídlil v meste Lugoj v Rumunsku. Tretí prápor bol dislokovaný v Orsova v Rumunsku. Bližšie pozri: K.k. & k.u. Landwehr-Kavallerie/militia cavalry. [online]. Dostupné na internete: www.mloerenz.at [cit. 13.02.2019].

70 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Tihanyi, ktorý pri Ruskej Kajni s malým počtom mužov napadol ruských vojakov a zajal ich. Optimistické vízie rakúsko-uhorského velenia však prekazil neúspech husárskeho pluku č. 14, ktorého útok ruské jednotky odrazili. Aj preto husárske pluky prešli len do výzvednej zabezpečovacej činnosti. Husársky pluk č. 12 však v kopcoch v okolí Ruskej Kajne, Hrubova, Humenskej Oľky a Stropkovskej Oľky strávil celú noc. Husári nedisponovali žiadnymi prikrývkami, stanmi či lopatami, a tak celú noc museli stráviť v bojovej pohotovosti. Jednu hodinu po polnoci sa do ich postavení po prvýkrát dostala poľná kuchyňa. Jedlo však bolo zamrznuté a nekonzumovateľné. Nemohli si ho ani ohriať, keďže kvôli bezpečnosti bol vydaný zákaz zakladať oheň, aby nepriateľ neidentifikoval ich postavenia. Dňa 1. decembra 1914 dostalo velenie husárskeho pluku č. 12 príkaz na presun do Vyšnej Radvane, kde sa následne usadili. Obec bola vyrabovaná a zničená ustupujúcim ruským vojskom. Pluk sa vo Vyšnej Radvani zdržal až do 4. decembra 1914.127 Medzitým boj o Humenskú Oľku, ktorý sa odohrával v rozmedzí od 29. novembra do 5. decembra 1914, pokračoval.128 V prvý decembrový deň sa do postavenia východne od obce presúval husársky pluk č. 1. a husársky pluk č. 8, ktoré boli súčasťou 1. jazdeckej divízie, pod velením poručíka Lászloa Rakovszého. Husári v obci našli už len pozostatky ruskej armády. Vojenské zoskupenie sa v obci zdržalo do 13. hodiny a potom sa opätovne vrátilo do Ruskej Kajne, kde ich už čakala poľná kuchyňa s teplým jedlom. 2. decembra sa opäť jazdecká jednotka vydala na cestu z Ruskej Kajne do Stropkovskej Oľky, kde sa ubytovali na miestnej gréckokatolíckej fare. Ďalej v smere na Repejov129 a Varechovce130 postupoval výzvedný oddiel, ktorý mal hlásiť akúkoľvek ruskú aktivitu. Pluk za svoju aktívnu bojovú činnosť a heroický výkon získal 10 strieborných mincí a niektorí muži boli za svoju službu vyznamenaní. Aj počas 3. decembra väčšina husárskeho pluku zostala v Stropkovskej Oľke, kde bolo dokonca zriadené veliteľstvo jazdeckej divízie. V Humenskej Oľke sa zase usadilo veliteľstvo pluku.131 Začiatkom decembra 1914 do obce vpochodoval cisársky a kráľovský peší pluk č. 61132 (Infanterieregiment Ritter von Frank Nr. 61), ktorý sa hneď o deň nato vydal do pôvodného postavenia k obci Piskorovce133 s cieľom kryť postavenia 34. pešej divízie.134 Relatívne pokojné obdobie na začiatku decembra narušila správa o pohybe ruských jednotiek smerujúcich k obci Repejov a Pravrovce.135 Ruské pozície sa posilňovali aj v okolí Vyšných a Nižných Čabín.136 V okolí obce Pravrovce zabezpečoval hliadkovaciu činnosť poručík György Hirsch, ktorý sa rozhodol zahnať nepriateľa paľbou. Tento manéver mu však nevyšiel. Dokonca sám poručík padol do ruského zajatia. Podporučík Fráter na vzniknutú situáciu reagoval vyslaním hliadky spolu s nadporučíkom Ferencom Rudnyánszkym. 127 A cs.és kir. 12. Huszárezred, ref. 121 s. 32-33. 128 GLAISE-HORSTENAU, ref. 46, s. 639-640; 837. 129 Repejov (maď. Repejő) je obec v okrese Medzilaborce. 130 Varechovce (maď. Varehócz/Variháza) je obec v okrese Stropkov. 131 A. M. kir. Budapesti, ref. 110, s. 117-118. 132 Peší pluk s poradovým číslom 61 (oficiálny názov Infanterieregiment Ritter von Frank Nr. 61) bol sformovaný v roku 1798. Prvým vlastníkom pluku bol slobodník Franz Saint-Julien. Od roku 1910 bol pluk pomenovaný podľa generálovi pechoty Frankovi Ritter Liboriusovi. Pamätný deň pluku bol stanovený na 16. apríl, keď si príslušníci regimentu pripomínali bojové nasadenie pri Sacile v roku 1809. Hlavný štáb pluku, tretí a štvrtý prápor sídlili v roku 1914 v Temešvári. Prvý prápor bol dislokovaný v meste Crkvice a druhý v Debrecíne. Regiment povolával do svojich zložiek mužov z oblasti Temešvár. 29 % príslušníkov regimentu sa v roku 1914 hlásilo k rumunskej etnicite. Ďalších 37 % uvádzalo nemeckú príslušnosť a zvyšných 25 % pluku malo inú etnicitu. Z vojensko-organizačného hľadiska prvý, druhý a tretí prápor pešieho pluku vyrazil na východný front v zostave 67. pešej brigády (Temešvár) 34. pešej divízie (Temešvár) VII. armádneho zboru (Temešvár). Prvý prápor regimentu bol v zostave 14. horskej brigády (Te- odo) 47. pešej divízie (Herceg Novi), ktorá bola podriadená rakúsko-uhorskej 6. armáde nasadenej na srbské bojisko. Bližšie pozri: Schematismus, ref. 42, s. 500; Seidles, ref. 42, s. 63. 133 Piskorovce (maď. Piszkorócz/Királyhegy) je obec v okrese Vranov nad Topľou. 134 61 in Waffen. Kriegsalbum des. K. u. K. Infanterieregiments Nr. 61 1914-1917. Budapest : Buchdruckerei Révai, 1918, s. 142. 135 Pravrovce (maď. Praurócz/Jobbos) sú dnes súčasťou obce Repejov v okrese Medzilaborce. 136 Dnes Čabiny (maď. Alsóscebény a Felsőscebeny/Csebény) v okrese Medzilaborce.

71 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Pechotné jednotky ráno o 8 hodine obsadili výšiny severovýchodne od Humenskej Oľky a ďalšie vojenské útvary sa zhromaždili na ceste smerom do obce Krivá Oľka. V Ruskej Kajni sa zatiaľ zhromaždilo delostrelectvo, ktoré spustilo paľbu na Pravrovce, kde sa ruské jednotky počas noci zakopali. V údolí Laborca sa zatiaľ zhromažďovali ruské jednotky, na čo podporučík Fráter zareagoval ústupom cez Ruskú Kajňu do Pakostova.137 4. decembra do Humenskej Oľky prišiel i husársky pluk č. 12, aby zabezpečil postavenie 5. honvédskej jazdeckej divízie. O deň nato sa presunuli z Humenskej Oľky cez Ruskú Kajňu späť do Pakostova.138 Dňa 5. decembra 1914 dostali jednotky v operačnej zóne Stropkovská Oľka – Humenská Oľka – Krivá Oľka – Hrubov – Ruská Kajňa – Pakostov správu, že smerom od Volice139 vo vzdialenosti asi 5 000 krokov tiahnu ruské jednotky v smere na Vyšnú Radvaň. Ráno 6. decembra husári vyrazili z Pakostova cez Ruskú Kajňu do Krivej Oľky. Druhú stotinu viedol poručík Győző Hets.140 Z Pakostova sa do Humenskej Oľky presunul i husársky pluk č. 12. Husári zaútočili na ruské pozície a tí ich vyprázdnili. Podarilo sa im obsadiť východné svahy, kde sa na noc utáborili. Keďže domy v Humenskej Oľke boli preplnené vojskom, daždivú noc museli stráviť vonku na otvorenom priestranstve.141 Zatiaľ sa časť delostrelcov presunula na južnú časť Stropkovskej Oľky a zvyšok vpadol do kotliny západne od Krivej Oľky, odkiaľ podnikli útok na Volicu. Pechotný oddiel sa rozprestrel na vyvýšeninách v okolí Humenskej Oľky a podnikli viaceré výpady voči ruským postaveniam v smere na Volicu. Ruské vojská kládli tuhý odpor v línii asi dva kilometre od kostola. Rakúsko-uhorské vojská nedokázali preraziť nepriateľské postavenia, a tak sa honvédsky husársky pluk č. 1 stiahol na noc späť do Pakostova. 7. decembra sa honvédsky husársky pluk č. 7 posilnený o 100 husárov z oddielu kapitána Prónaya opätovne presunul do Krivej Oľky. K väčším bojovým stretom nedošlo, a tak sa jazdci stiahli opätovne do Pakostova.142 Husársky pluk č. 12 sa z Humenskej Oľky presunul cez Ruskú Kajňu do Pakostova a odtiaľ pochodoval smerom na Víťazovce.143 Husári sa ani poriadne neutáborili a už sa museli znova presunúť do Pakostova, kde vyčkávali na bojové nasadenie až do večerných hodín. Následne ich poslali do Nižnej Sitnice, kde prenocovali.144 Nasledujúci deň sa rakúsko-uhorské jednotky v tomto operačnom priestore rozhodli priamo zaútočiť na ruského nepriateľa. Honvédsky husársky pluk č. 1 hneď ráno vpochodoval do Humenskej Oľky. Z Krivej Oľky sa pohol i husársky pluk č. 7, ale ruské jednotky neustále ovládali Volicu. Odtiaľ ruské delostrelectvo ostreľovalo pozície v Krivej Oľke a jej okolí. Približne o 9. hodine ruské delostrelectvo zasiahlo dvoch husárov, ktorých kvôli zamrznutej pôde nemohli dôstojne pochovať, a tak ich ostatky uložili do jamy od granátu.145 Z Nižnej Sitnice sa do Ruskej Kajne presunul husársky pluk č. 12, ktorý v obci čakal celý deň na nasadenie do bojovej činnosti. Počas dňa sa spredu ozývala mohutná delostrelecká paľba, ale k nasadeniu husárov nedošlo. Tí boli len svedkami transportu množstva ruských zajatcov do zázemia.146 Patová situácia v údolí Laborca pretrvávala. Husársky pluk sa stiahol do doliny vzdialenej dva kilometre od Ruskej Kajne, kde sa utáboril na noc. Nadporučík Ferenc Rudnyánszky musel byť kvôli fyzickému vyčerpaniu transportovaný do najbližšieho zdravotníckeho zariadenia. 9. decembra znova vyrazili

137 A. M. kir. Budapesti, ref. 110, s. 119. 138 A cs.és kir. 12. Huszárezred, ref. 121, s. 32-33. 139 Volica (maď. Ökröske) je obec v okrese Medzilaborce. 140 A. M. kir. Budapesti, ref. 110, s. 120. 141 A cs.és kir. 12. Huszárezred, ref. 121, s. 33. 142 A. M. kir. Budapesti, ref. 110, s. 120-121.19. 143 Víťazovce (maď. Vitézvágas) je obec v okrese Humenné. 144 A cs.és kir. 12. Huszárezred, ref. 121, s. 32-33. 145 A. M. kir. Budapesti, ref. 110, s. 120-121. 146 A. M. kir. Budapesti, ref. 110, s. 120-121.

72 VOJENSKÁ HISTÓRIA pluky v smere na Humenskú Oľku a Krivú Oľku. V tento deň sa po tuhom boji podarilo vytlačiť nepriateľa z Volice. Z posledných síl ruská artiléria ostreľovala Humenskú Oľku, ale väčšina delostreleckých granátov padala do mokrej zeme a nespôsobovala vážne materiálne škody. Len v jednom prípade ruský delostrelecký granát priamo zasiahol dvoch husárov. Ruské vojská neustále ustupovali na sever v smere na Stropkov a Medzilaborce, a k večeru zaujali postavenia pri Varechovciach.147 Následne husársky pluk č. 7 vpochodoval do obce Volica a honvédsky husársky pluk č. 1 sa zase utáboril v Humenskej Oľke.148 Husársky pluk č. 12 vyrazil z Pakostova a cez Ruskú Porubu zaujal postavenia na kopcoch v okolí obce Závada. Vo večerných hodinách sa vydali na obec Pravrovce. Ruské vojská z dôvodu obavy možného obkľúčenia neustále ustupovali v smere do zasnežených Karpát.149 Začiatkom decembra sa v okolí Ruskej Kajne pohyboval husársky nadporučík gróf Pál Esterházy, ktorý 9. decembra 1914 poslal z obce Pakostov svojej manželke Ilone Andrássyovej list. V liste spomína, že rakúsko-uhorské „jednotky boli v silnom boji, nepriateľa „trochu“ vytlačili. Štáb nebol v paľbe, spolu s honvédskym veliteľstvom z jedného sedliackeho domu „telephonice“ dávali rozkazy. Honvédsky pluk v uplynulých dňoch dosiahol veľmi pekné výsledky. Večer s Petrom Baichom sme večerali spolu. Šampanské, 3 druhy vín, dobré jedlo, zákusky! Mladší brat (fe)elčera, ktorý je tiež dobrovoľník u 7. pluku, bol zranený na ramene. Dosť vážne, lebo guľka mu celkom roztrieštila kosť. Autom ho odviezli k vlaku. Počasie sa oteplilo, je hrozné to blato, medzi tým dážď, sneh, - je to nepríjemné. Práce je menej ako predtým, vynímajúc sem-tam rozruch (naozaj zriedka), túto zimnú vojnu charakterizuje nuda! Ak je to pravda, že […] 30 – 40 divízií vyrazilo na […] bojisko, tak čoskoro sa skončí ťaženie. Zajali sme nesmierne veľa zajatcov. Naše jednotky majú teraz všade dobre stravovanie a sú dobre vybavené zimnými vecami. Dnes sme nocovali v jednom slovenskom sedliackom dome u dvoch starých so siedmymi deťmi! (Pakostov – pozn. M. B.) Teraz, keď už znovu možno posielať poštou balíky, pošli mi 6 párov teplých ponožiek z ťavej srsti, lebo staré sa už opotrebúvajú.“150 Počas decembrových bojov v údolí rieky Oľka a Laborec sa vyznamenal i príslušník rakúsko-uhorskej armády János Molnár, ktorý na hliadke zbadal, že ruskí vojaci chcú podpáliť železničnú stanicu vo Vyšnej Radvani. János Molnár neváhal a okamžite so svojou skupinou úspešne zaútočil na ruskú jednotku, čím uchránil stanicu od sabotáže.151 Železničná stanica vo Vyšnej Radvani bola pre rakúsko-uhorskú armádu kľúčová. Práve cez ňu smerovali vojenské kontingenty do Medzilaboriec a ďalej cez Lupkovský tunel na bojisko v Haliči. Dokonca vo februári 1915 sa stala konečnou stanicou pre vojská smerujúce na karpatský front, keďže ruská armáda po druhýkrát počas prvej svetovej vojny okupovala hornozemplínske mesto Medzilaborce. Údolie Laborca a priľahlý región aj s obcou Ruská Kajňa sa tak opätovne dostali do centra pozornosti oboch bojujúcich armád.152 Na prelome novembra a decembra 1914 v údolí rieky Ondava pôsobila i 20. pešia divízia a 17. pešia divízia VII. armádneho zboru. Pravdepodobne sa niektoré podriadené útvary 17. pešej divízie dostali aj do priestoru Ruskej Kajne. Dokazuje to záznam vo Verlustliste, kde sa uvádza, že niekedy v prvých dvoch týždňoch mesiaca december v okolí Ruskej Kajne ochorel kapitán druhej roty cisárskeho a kráľovského pešieho pluku č. 37153

147 Varechovce (maď. Varehócz/Variháza) je obec v okrese Stropkov. 148 A M. kir. Budapesti, ref. 110, s. 121. 149 A cs.és kir. 12. Huszárezred, ref. 121, s. 32-33. 150 ŠIMKULIČOVÁ, Anna. Iloncsi. Z vojnového denníka grófky Ilony Andrássyovej. V našej štúdii sme pracovali s ešte nevydanou verziou publikácie. 151 A cs.és kir. 12. Huszárezred, ref. 121, s. 32-33. 152 PALEČEK, Bohumil. Operační přesuny po železnici na Slovensku a Podkarpatské Rusi za karpatské bitvy 1914- 1915. In Rozhledy technických zbraní, 1932, roč. 2, č. 3, s. 1038 (58). 153 Peší pluk s poradovým číslom 37 (oficiálny názov Infanterieregiment Erzherzog Joseph Nr. 37) vznikol v roku 1741. Prvým veliteľom a majiteľom pluku sa stal plukovník Thomas Szirmay. Od roku 1856 niesol regiment meno po

73 VOJENSKÁ HISTÓRIA

(Infanterieregiment Erzherzog Joseph Nr.37) kapitán Hugo Werner154 narodený v roku 1870. Jeho stav bol vážny, keďže bol transportovaný z bojiska v Zemplínskej župe do Rudolfovej nemocnice vo Viedni.155 V nasledujúcich dňoch sa frontová línia vzdialila od obce Ruská Kajňa a situácia v regióne sa po vytlačení ruských vojsk od Humenného postupne stabilizovala. O dianí v priestore Humenné – Oľka – Medzilaborce – Stropkov v decembri 1914 informovali i dobové periodiká, ktoré stručne zhodnotili úspešné vytlačenie ruských vojsk z regiónu Hornej Oľky. Zvýrazňoval sa najmä úspech vojsk arcivojvodu Jozefa operujúceho na prelome novembra a decembra 1914 v okolí Stropkova v údolí riek Ondava a Oľka.156 Ako sme už naznačili, druhýkrát sa frontová línia k obci Ruská Kajňa priblížila na prelome januára a februára 1915. Rakúsko-uhorská armáda na 23. januára 1915 naplánovala ofenzívu v Karpatoch, ktorá však kvôli nepriaznivému počasiu a neschodnému terénu zlyhala. Ruské vojská pripravili vlastnú ofenzívu a podarilo sa im zatlačiť vojská dualistickej monarchie opätovne na územie Zemplínskej a Šarišskej župy. Podľa spomienok príslušníkov honvédskeho pešieho pluku č. 3157 v priestore Čertižné158 – Humenská Oľka – Roškovce159 udreli práve v tomto čase tuhé mrazy, ktoré znemožnili veľké bojové operácie. Údajne medzi 25. až 29. januárom v okolí Čertižného mrzlo tak, že vojaci i ľudia utrpeli omrzliny na končatinách.160 Do údolia rieky Oľka, Laborec a Výrava ustupovali jednotky rakúsko-uhorského X. armádneho zboru, ktorý začiatkom marca 1915 odolával nepriateľským jednotkám na línii obcí Varechovce – Sukov161 – Výrava.162 Proti nim stál ruský XII. a VIII. armádny zbor. Údolie Oľky bránila rakúsko-uhorská 45. a 21. pešia divízia, ktorú posilnila i kombinovaná generálovi jazdectva arcivojvoda Jozef. Pamätný deň bol určený na 16. október, kedy si jednotka pripomínala bojové nasadené pri Lepzig-Lindau v roku 1813. Hlavný štáb pluku, prvý, tretí a štvrtý prápor sídlili vo Viedni. Druhý prápor bol dislokovaný v meste Oradea. Regiment povolával do svojich zložiek mužov z doplňovacej oblasti Oradea. 49 % príslušníkov regimentu sa hlásilo k Rumunom a ďalších 48 % uvádzalo maďarskú národnosť. Zvyšné 3 % sa hlásili k inej etnicite. Po vypuknutí prvej svetovej vojny prvý a tretí prápor cisárskeho a kráľovského pešieho pluku č. 37 smeroval na srbský front v zložkách 71. pešej brigády 36. pešej divízie XIII. armádneho zboru. Štvrtý prápor vojenské plány zaradili do zostavy 6. horskej brigády 18. pešej divízie XVI. armádneho zboru, ktorý bol nasadený na srbský front. Druhý prápor prvotne smeroval na srbský front v zostave 33. pešej brigády 17. pešej divízie VII. armádneho zboru, ale po vstupe Ruska do vojny sa celý zbor presunul na východný front. Bližšie pozri: Schematismus, ref. 42, s. 452; Seidles, ref. 42, s. 37; 40. 154 V Schematisme rakúsko-uhorskej armády z roku 1914 sa pri cisárskom a kráľovskom 37. pešom pluku spomína v hodnosti kapitána istý Eugen Werner, ktorý bol za svoju vojenskú kariéru vyznamenaný bronzovou vojenskou záslužnou medailou na červenej stuhe, vojenským služobným odznakom pre dôstojníkov 3. triedy a bronzovým Ju- bilejným krížom. Bližšie pozri: Schematismus, ref. 42, s. 452. S Hugo Wernerom sa konkrétne stretávame len v Sche- matisme cisársko-kráľovskej vlastibrany z roku 1913, kde je vedený ako poručík (konkrétne Leutnants im Verhältnis der Evidenz), ktorý bol za svoju službu vyznamenaný Bronzovou jubilejnou pamätnou medailou pre ozbrojenú moc a žandárstvo (Bronzene Jubiläums-Erinnerungs-Medaille für die bewaffnete Macht und die Gendarmerie). Bližšie pozri: Schematismus der K.k. Landwerh und der K. k. Gendermarie der im Reichsrat Vertretenen Königreiche und Länder für 1913. Wien : Der K. K. Hof- und Staatsdruckerei, s. 225. 155 Verlustliste ausgegeben am 12.12.1914. 156 Welt Blatt, 25.02.1915, s. 5, Was Erzherzog Josef über die Kämpfe seines Korps erzählt. 157 Honvédsky peší pluk s poradovým číslom 3 (oficiálny názov Debreczeni 3. honvéd gyalogezred) vznikol v roku 1886. Štáb pluku so všetkými troma prápormi sídlil v Debrecíne. Doplňovacím obvodom pluku bol Debrecín. 92 % príslušníkov regimentu sa hlásilo k maďarskému etniku a zvyšných 8 % uvádzalo inú národnosť. Z vojensko-organi- začného hľadiska pluk vyrazil na front v Haliči v zostave 39. honvédskej pešej brigády (Oradea) 20. honvédskej pešej divízie (Oradea), ktorá bola priamo podriadená rakúsko-uhorskej 2. armáde. Bližšie pozri: K.k. & k.u. Landwehr-In- fanterie/militia infantry. [online]. Dostupné na internete: www.mloerenz.at [cit. 13.02.2019]. 158 Čertižné (maď. Nagycsertész) je obec v okrese Medzilaborce. 159 Roškovce (maď. Roskóc) je obec v okrese Medzilaborce. 160 MOLNÁR, József. Debreceni honvédek a harcban I. Rész. A M. kir. Debreceni 3. honvéd gyalogezred harcai az oroszokkal az olasz hadüzenetig. Debrecen : A Magyar Nemzeti Kőnyv és lakiadövállalat R. – T., 1926, s. 111. 161 Sukov (maď. Szukó) je obec v okrese Medzilaborce. 162 Výrava (maď. Virava) je obec v okrese Medzilaborce.

74 VOJENSKÁ HISTÓRIA brigáda.163 Od februára do apríla 1915 sa v údolí riek Ondava a Laborec pohyboval rakúsko- uhorský vojnový korešpondent Lajos Pilisi, ktorý si do svojho denníka poznamenal zážitky z bojiska v okolí obcí Humenská Oľka a Stropkovská Oľka. „Hory, vojaci, kopce, delá, lesy, pušky, stromy, práca, vojna. Práca! Strašidelné vrchy, temné lesy a otrocká práca. Tisíce rúk, množstvo svalnatých chlapov tlačí delá cez údolia hore do kopcov. Nestačíme, nevládzeme – kričia naše srdcia, a predsa len musíme vydržať a spraviť čo po nás chcú… Vojak sa z posledných síl vzoprie a dokáže i nemožné. Aj zviera sa zaprie a ťahá ako človek. Mulica, kôň, krava či vôl, sálajúc horúcu paru, drie do úmoru spolu s človekom. Chlapi sa rútia už po tretíkrát do bodákového útoku aby prerazili ku kostolu v Oľke. Tam sa im bodáky lámu na pevných múroch. Hradba z kameňa, ktorú vytvorili Rusi okolo hlinených chalúp a dedinských dreveníc, rozsievala smrť a skazu. Hurá, vojaci do toho, delá sem a uvidíme či sa to podarí. Nedá sa, obrana je zúrivá, údolia a hory sú na ich strane, nič ich nezlomí. Naše delá by museli mať krídla, aby sme sa k nim dostali. Tak im musíme prirobiť krídla, ak je to potrebné! Čakáme len na delá a bude všetko v poriadku. Ťažké delá by nám tu pomohli. Budete mať možnosť sám počuť ich hromový hlas. A zaprie sa človek, zaprie sa zviera, vďaka tisícom rúk sa objavuje železná obluda. Kaliber 305 milimetrov. Keď sa ozve hromovým hlasom, padá všetko okolo.“164 Lajos Pilisi ďalej pokračuje: „Jeden jazdecký čatár sa dobrovoľne hlási, že sa podujme vypátrať delostrelecké postavenia nepriateľa. Zohnal si dedinské oblečenie, nechal sa poriadne zmlátiť od svojich vojakov a potom sa vybral smerom k ruským bojovým postaveniam. Zobrali mi voz, kone, rakúsko-uhorskí vojaci mi zobrali všetko, rečie čatár Rusom. Nechcel som ich dať, tak ma mlátili pažbami. Na dvoch miestach ma ranili bodákom. Tu sú rany prosím, pozrite sa. Na chrbte a rukách mám podliatiny. Tak krivkajúc a bedákajúc prešiel cez postavenia nepriateľa. Potom cez kopce a údolia sa rýchlo uberal späť k vlastným pozíciám. Všetko videl, všetko vie. Splnil úlohu na ktorú sa podujal…. Čo potrebuješ? Si unavený? Aké máš želanie? Nič nepotrebujem pán kapitán, len môjho koňa mi priveďte, aby som spiatočnú cestu absolvoval hrdým spôsobom. Rusi znovu začínajú prenikať do našich postavení. No veď im čoskoro prejde chuť po našom prekvapivom nočnom protiútoku. Tri národnosti sa dostávajú do pohybu v priebehu noci – Rakúšania, Bosniaci a Maďari. Rusi zistia naše prípravy k útoku a za každým stromom, skalou a po úbočiach na nás striehnu. Keď zaznie signál k útoku, zosypú sa na nás Rusi ako povodeň. Praskajú výstrely, dávky guľometnej paľby znejú vzduchom a miešajú sa s krikom útočiacich a revom ranených. Človek proti človeku sa ženie. Bodáky sa krížia v divokej vrave, zúrivosti a vybičovanej nenávisti. Počuť divoký rev ako sa nesie vzduchom. Bosniaci vyrazili do útoku. Prví padnú, ostatní ich preskakujú a rútia sa prudko vpred. Po niekoľkých sekundách hory odrážajú krik, plač a nariekanie. […] Laborec, Výravka, Cirocha, Oľka, všetky tieto horské riečky sa rozvodnili a vystúpili zo svojich brehov. Tí, čo postupovali proti ohňu, teraz čelia vode. Nedobre tečie táto voda, hovorí veliteľ, tá tečie z vrchov smerom dole. My by sme si želali, aby tiekla smerom hore. Voda nám nepomôže, naši vojaci musia tiecť ako prúd smerom hore a zaplaviť nepriateľské postavenia.“165 Rakúsko-uhorským jednotkám sa podarilo odolať ruským útokom. Rozhodujúca fáza karpatskej kampane sa odohrala počas veľkonočných sviatkov 1. až 5. apríla 1915, keď vrcholili ruské ašpirácie na prienik a definitívne zabratie územia severovýchodného Uhorska. Ani útok pozdĺž celej frontovej línie nebol úspešný a po prielome ruských pozícií pri Gorliciach na začiatku mája 1915 sa front definitívne vzdialil od územia dnešného Slovenska. Vojna však za sebou zanechala viditeľné stopy. Podľa výkazu škôd uverejnených v dennej tlači bolo v Zemplínskej župe spustošených „6 osobitne stojacich domov, 55 takých domov, ku ktorým boly pristavané maštale, 1155 takých domov, ku ktorým boly pristavané maštale 163 HORVÁTH, ref. 57, s. 69-71. 164 PILISI, Lajos. A Kárpáti harcokból. Budapest : Az Athenheum A.-T. Kiadása, 1915, s. 4-6. 165 Tamže.

75 VOJENSKÁ HISTÓRIA i stodoly, 195 osobitne stojacich bočných stavaní, 7 škôl, 1 kostol a 18 inakších verejných budov, spolu 1434 stavaní; väčšmi bolo poruchané 1840 domov, 718 bočných stavaní, 70 škôl, 26 kostolov a 26 inakších budov, spolu 2680 stavaní.“166 Okrem krajiny poznačenej mohutnou delostreleckou činnosťou pripomínal boje v okolí Ruskej Kajne na prelome rokov 1914/1915 i vojnový hrob, rozmerov 2 x 2 metre, do ktorého boli uložení dvaja príslušníci honvédskeho husárskeho pluku č. 7. Menovite Josef Scibovský a Šandor Vyda. O dvoch pochovaných vojakoch nemáme bližšie informácie. O spoločnom hrobe v Ruskej Kajni nás informuje len správa zo 7. júla 1922, ktorú vyhotovil príslušník žandárskej stanice v Nižnej Oľke strážmajster Daniš. Ak by sme sa striktne pridržiavali nákresu, ktorý vyhotovil, tak hrob padlých vojakov z prvej svetovej vojny sa nachádzal napravo od gréckokatolíckeho chrámu sv. Archanjela Michala v spodnej časti cintorína.167 Na základe jednoduchého dobového náčrtu dnes nevieme presne identifikovať hrobové miesto dvoch vojakov, ktoré v priebehu 20. storočia zaniklo.168 Prispeli k tomu určite aj udalosti druhej svetovej vojny, keď bola Ruská Kajňa až na pár domov a gréckokatolícky chrám nemeckými vojskami v novembri 1944 vypálená.169 Po roku 1945 bola obec nanovo vybudovaná a v priebehu nasledujúcich desaťročí stúpol aj počet obyvateľov. Z archívnych dokumentov dedukujeme, že cintorín v prvej polovici 20. storočia nebol oplotený. Až začiatkom roka 1962 na zasadnutí Miestneho národného výboru vystúpil obecný poslanec Ján Zalepa so žiadosťou o ohradenie pietneho miesta, pretože priamo na hroboch sa pásli kravy. Miestny národný výbor prijal na svojom prvom zasadnutí v roku 1962 uznesenie č. 29/1962, v ktorom sa obecní poslanci zaviazali vyčleniť peniaze na túto investičnú akciu.170 Pietne miesto padlých vojakov z prvej svetovej vojny pravdepodobne už v tom čase neexistovalo, keďže sa nezachovali ani žiadne spomienky v kolektívnej či osobnej pamäti obyvateľov obce Ruská Kajňa.171 Avšak na udalosti prvej svetovej vojny sa úplne nezabudlo. Vďaka školskej kronike sa dozvedáme, že v školskom roku 1949/1950 nastúpila do miestnej elementárnej ľudovej školy Elena Petrovna, ktorá 28. októbra 1949 zorganizovala so svojimi žiakmi slávnostnú akadémiu pri príležitosti vzniku 1. Československej republiky. Na tejto akcii sa zúčastnilo asi 150 obyvateľov obce. Medzi nimi boli určite aj tí, ktorí prežili prvú svetovú vojnu.172 Jedinou hmotnou pamiatkou, ktorá prežila prvú i druhú svetovú vojnu,173 je dodnes nad obcou sa týčiaci gréckokatolícky chrám sv. Michala Archanjela, ktorý v rokoch 1924 a 2014 prešiel rekonštrukciou.174 Môžeme predpokladať, že v okolitých lesoch sa môžu nájsť ešte zvyšky obranných postavení, zákopov či munície, ale na to je potrebný precízny historický a najmä archeologický výskum realizovaný priamo v teréne. 166 Slovenské noviny, 28.11.1915, s. 3, Výkaz o škodách dedín na Horniakoch. 167 VHA Bratislava, f. Vojenské hroby a cintoríny, číslo škatule (ďalej č. š.) 43, Ruská Kajňa. 168 TURIK, Radoslav. Zaniknuté vojnové hroby na severovýchodnom Slovensku. [online]. Dostupné na internete: http:// www.kvhbeskydy.sk/zaniknute-vojnove-hroby-na-severovychodnom-slovensku/ [cit. 13.02.2019]. 169 Školská kronika 1929-1972, rok 1944. 170 Štátny archív v Prešove – pobočka Vranov nad Topľou (ďalej ŠAPO – Vranov nad Topľou), fond (ďalej f.) Miestny národný výbor v Ruskej Kajni 1946-1990 (ďalej MNV v Ruskej Kajni 1946-1990), číslo škatule 1 (ďalej č. š.), inven- tárne číslo 4 (ďalej i. č.), Zápisnica (13.01.1962). 171 Pietne miesta z obdobia prvej svetovej vojny nájdeme v okolitých obciach Ruská Poruba (okres Humenné) Závada (okres Humenné), Jankovce (okres Humenné), Oľka (okres Medzilaborce), Repejov (okres Medzilaborce), Radvaň nad Laborcom (okres Medzilaborce), Krásny Brod (okres Medzilaborce), Varechovce (okres Stropkov) či Havaj (okres Stropkov). Pre kompletný zoznam cintorínov z prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska bližšie pozri: BURAĽ, Miroslav – SLEPCOV, Igor. Vojenské cintoríny z prvej svetovej vojny. In MIKITA, Miron (zost.). Prvá svetová vojna – pozabudnuté cintoríny. Svidník : Regionálna rozvojová agentúra Svidník, 2005, s. 104- 109. ISBN 80-967898-8-0. 172 Ref. 169, rok 1949/1950. 173 Obec Ruská Kajňa bola vypálená nemeckými jednotkami za pomoc partizánom. Podľa historika Marcela Maniaka obec Ruská Kajňa zhorela až na niekoľko stodôl. Marcel Maniak však vôbec nespomína gréckokatolícky chrám, ktorý podľa pamätníkov Nemci nepodpálili. MANIAK, Marcel. Nikdy viac! Príbeh vypálených obcí. Poprad : Popradská tlačiareň, vydavateľstvo s. r. o., 2019, s. 79. ISBN 978-80-89613-26-7. 174 GÜNTHEROVÁ, Alžbeta (zost.). Súpis pamiatok na Slovensku. Zväzok tretí R – Ž. Obzor : Bratislava, 1969, s. 62.

76 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Do budúcnosti je nevyhnutné ďalšie bádanie vo vojenských archívoch vo Viedni, Prahe, Bratislave a Budapešti, ale aj v archíve gréckokatolíckeho arcibiskupstva v Prešove, štátnych archívoch175 a v archíve v Novom Meste pod Šiatrom, aby sme mohli vytvoriť komplexný obraz o udalostiach prvej svetovej vojny a jej dopadoch na obec Ruská Kajňa a jej okolie, čo jednoznačne môže prispieť k hlbšiemu poznaniu regionálnych dejín, rozvoju cestovného ruchu a taktiež uvedomeniu si hrôz prvej svetovej vojny.

M. BURDA: DIE ORTSCHAFT RUSKÁ KAJŇA IM ERSTEN WELTKRIEG

Die kleine Ortschaft Ruská Kajňa, bis 1918 im Komitat Semplin und ein Teil des Bezirks mit Sitz in Medzilaboce, war sowohl unmittelbar als auch indirekt durch die Ereignisse des Ersten Weltkriegs betroffen. Die Ortschaft bekam zuerst die mittelbaren Folgen des globalen Konflikts zu spüren, als ihre männlichen Einwohner in den Militärdienst einberufen wurden. Nach der Kriegserklärung Österreich-Ungarns an Serbien und der Veröffentlichung der Mobilisierungskundmachung waren alle physisch und psychisch fähigen Männer im produktiven Alter dazu verpflichtet, in die jeweiligen Militärverbände einzurücken. Ruská Kajňa (ung. Oroszkánya, ruthenisch Руська Кайня) zählte laut der Volkszählung von 1910 lediglich 175 Einwohner, davon nur 88 Männer. Die Mobilmachung wurde in den sommerlichen Monaten verkündet, als die Feld- und Erntearbeiten in diesem fast ausschließlich landwirtschaftlichen Gebiet im vollen Gange waren. Der Militärdienst zog schwere Einbüßen und einen starken Rückgang des Lebensniveaus der Ortseinwohner nach sich. Die Festlegung der genauen Zahl der zum Kriegsdienst eingezogenen Männer aus Ruská Kajňa ist heute nur schwer möglich, allerdings ist es dank Forschungen gelungen, das Schicksal von Zehn Männern näher kennenzulernen: einer von ihnen starb im Militärkrankenhaus, einer wurde geriet als Kriegsgefangener nach Russland und die restlichen acht erholten sich von den Kriegsfolgen in Spitälern auf dem Gebiet der Monarchie. Darüber hinaus wurde das Dorf an der Schwelle von 1914/1915 auch direkt vom Krieg betroffen, als es den Verbänden des Russischen Reichs nach der Winterschlacht in den Karpaten gelang, die Karpatenpässe zu überqueren und auf das Gebiet der Monarchie durchzudringen. Das Ziel der russischen Verbände war es, die strategisch wichtig gelegene Stadt Medzilaborce mit Anschluss an die Ungarisch-Galizische Eisenbahn zu erobern, die einen direkten Zugang in das Landesinnere Ungarns ermöglichte. Zum Austragungsort direkter Kampfhandlungen wurde Ruská Kajňa zwar nicht, obwohl in den umliegenden Wäldern und Bergkesseln schwere Positionskämpfe zwischen kleineren Verbänden der österreichisch-ungarischen und russischen Armee, die bemüht war, die strategisch wichtigen Drehscheiben Humenská Oľka und Stropkovská Oľka in Richtung Stropkov und Medzilaborce zu besetzen, geführt wurden. Die zahlreichen Militärtransporte auf der Hauptstrasse von Ruská Kajňa prägten zu dieser Zeit den Alltag in der Ortschaft. Würde es damals der russischen Armee gelingen, den Ort Humenská Oľka zu besetzen, könnte sie nicht nur das Oľka-Tal, sondern auch die Ebene entlang des Flusses Laborec unter Kontrolle halten und die österreichisch-ungarischen Militärverbände vom Zugang zur Bahnverbindung in Richtung Medzilaborce abschneiden. Ruská Kajňa wurde von mehreren Militärkontingenten und hochrangingen Soldaten, darunter Husaren-Oberleutnant und Gatten von Ilony Andrássy, Pál Esterházy, der im unweit gelegenen Ort Pakostov übernachtete, durchquert. Als nach der österreichisch-ungarischen Offensive und der gewonnenen Schlacht von Gorlice-Tarnów im Mai 1915 die Wende eintrat, kam auch Ruská Kajňa zumindest teilweise zur Ruhe. Die Konsolidierung und Erneuerung der Ortschaft wurde jedoch überschattet durch die weiter andauernden Ersten Weltkrieg und die Absenz 175 Ako príklad takto zameraného a realizovaného výskumu pozri: DERFIŇÁK, Patrik. K histórii cirkevných objektov poškodených vojnovými operáciami v rokoch 1914-1915 na severe Šariša. In Historia Ecclesiastica, 2010, roč. 1, č. 1-2, s. 316-317. ISSN 1338-4341.

77 VOJENSKÁ HISTÓRIA der männlichen Bevölkerung, was u.a. Krisenverhältnisse in den Familien und einen durch die Angaben der Matrik der griechisch-katholischen Pfarre in Parostov/Filiale Ruská Kajňa belegten demografischen Rückgang nach sich gezogen hatte. Nach 1918 und der Entstehung der Tschechoslowakischen Republik kehrte der normale Alltag wieder zurück. Die Kriegsereignisse und die in den Kriegsdienst eingezogenen Männer, die an der Ostfront und in Italien kämpften, geraten in Vergessenheit. Das einzige materielle Andenken an die Zeit des Ersten Weltkriegs ist die bis heute erhaltene griechisch-katholische Kirche von Erzengel Michael.

Zoznam použitej literatúry

A. cs.és kir. 12. Huszárezred A Világháborúban. Budapest : Stádium Sajtórállalat részvé- nytársaság, 1926, s. 32-33.

A Magyar Szent Korona Országainak 1910. évi Népszámlálása. A népsesség foglalkozása és a nagyiprai vállalatok községenkint. Budapest 1912. s. 266-267.

A munkácsi görögkatolikus püspökség lelkészségeinek 1806 évi összeírása. Dostupné online na: http://byzantinohungarica.hu/sites/default/files/images/1806_munkacsi_osszeiras. pdf [cit. 07.02.2019].

BAJCUROVÁ, Tamara. Veľká októbrová socialistická revolúcia v československej historiografii. InHistorický časopis, 1977, roč. 25, č. 3, s. 325-340.

BEL, Matej. Zemplínska stolica. Bratislava : Zemplínsky valal, 2000, s. 170. ISBN 978- 80-9703-679-9. Preklad: SLANINKA, Martin.

BENDÁSZ, István – KOI, István (eds.). A Munkácsi Görögkatolikus Egyházmegye lelké- szségeinek 1792. évi katalógusa. Nyíregyháza : Szent Atanáz Görögkatolikus, 1994, s. 103. ISBN 963-04-2876-3.

BEŇKO, Ján. Osídlenie severného Slovenska. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1985, s. 273.

BEŇKO, Ján a kol. Stropkov. Monografia mesta. Martin : Gradus, 1994, s. 52.

BREZINA, Peter. Záhorie v dobe prvej svetovej vojny (I. časť). In Záhorie, roč. 23, č. 1, 2014, s. 5-6.

BRUSILOV, Alexejev Alexejevič. Vzpomínky na světovou válku a vlastní životopis. Praha : Čin; Orbis, 1929, s. 156.

BURAĽ, Miroslav – SLEPCOV, Igor. Vojenské cintoríny z prvej svetovej vojny. In MIKI- TA, Miron (zost.). Prvá svetová vojna – pozabudnuté cintoríny. Svidník : Regionálna rozvo- jová agentúra Svidník, 2005, s. 104-109. ISBN 80-967898-8-0.

BURDA, Matúš – TURIK, Radoslav. Medzilaborčania vo Veľkej vojne. In DROBŇÁK, Martin (zost.). Medzilaborce 1914-1918. Medzilaborce : Mesto Medzilaborce; Klub vojenskej histórie Beskydy, s. 23-96. ISBN 978-80-570-0491-2

BURDA, Matúš. Vznik a vývoj jednotriednej elementárnej školy v Ruskej Kajni do roku 1968 (práca ŠVOČ), Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2018 (odborný konzultant Mgr. Silvia Haladová, PhD.).

78 VOJENSKÁ HISTÓRIA

BUTVIN, Jozef. Domáci národnooslobodzovací boj Slovákov za prvej svetovej vojny. In Historický časopis, 1984, roč. 32, č. 6, s. 864-904.

ČAPLOVIČ, Miloslav – HRONSKÝ, Marián – KRIVÁ, Anna. Vojenské dejiny Slovenska IV. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1996, s. 26-29. ISBN 80-88842-05-0.

ČAPLOVIČ, Miloslav – ZAŤKOVÁ, Jana. Slovensko a Slováci vo víre prvej svetovej vojny. Vojenské dejiny Slovenska 1914 – 1919 slovom a obrazom. Bratislava : Vojenský his- torický ústav; Pro Militaria Historica, 2018, 164 s. ISBN 978-80-89523-54-2.

ČAPLOVIČ, Miloslav – DROBŇÁK, Martin – SZABÓ, Viktor – TURIK, Radoslav (eds.). Karpatský front 1914/1915. Bratislava : Vojenský historický ústav – Klub vojenskej histórie Beskydy, 2016, 311 s. ISBN 978-80-89523-43-6.

ČIERNY, Ján. Buržoázni historici o Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii. In Histo- rický časopis, 1978, roč. 26, č. 1, s. 97-109.

ČINČURÁK, Samuel. Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914- 1918. b. m. : Miloš Hric, 2016, s. 37. ISBN 978-80-972385-3-7.

DANGL, Vojtech. Slovenská buržoázia v zápase o branné predlohy. In Historický časopis, 1975, roč. 23, č. 1, s. 49-72.

DANGL, Vojtech. K otázke stavu a perspektívy vojenskej histórie na Slovensku. In Vo- jenská história, 1997, roč. 1, č. 1, s. 88-90. ISSN 1335-7631.

DANGL, Vojtech. Organizačný vývoj rakúsko-uhorskej pechoty pred prvou svetovou vojnou. In Vojenská história, roč. 3, č. 4, 1999, s. 3-28. ISSN 1335-3314.

DERFIŇÁK, Patrik. K histórii cirkevných objektov poškodených vojnovými operáciami v rokoch 1914-1915 na severe Šariša. In Historia Ecclesiastica, 2010, roč. 1, č. 1-2, s. 316-317. ISSN 1338-4341.

Donatio venditionalis pro Johanne Peter de Gersse super pertinentiis Ztropko. Dostupné na https://archives.hungaricana.hu/en/libriregii/view/hu_mnl_ol_a057_03_1220/?image=0 &pg=458&bbox=765%2C-1001%2C1578%2C-563 [citované 03.02.2019].

DROBŇÁK, Martin a kol. Mementá prvej svetovej vojny. Diel II. Humenné : REDOS, 2009, s. 21-22. ISBN 978-80-969233-7-3.

DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav. Stopy prvej svetovej vojny. Humenné 1914. Humenné : Jana Fedičová; Humenné : REDOS, 2009, s. 32. ISBN 978-80- 969233-9-7.

DROBŇÁK, Martin – TURIK, Radoslav – KORBA, Matúš. Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch. Humenné : REDOS, 2007, s. 21-22. ISBN 978-80-969233-3-5.

DUDEKOVÁ, Gabriela. Stratégia prežitia v mimoriadnej situácii. Vplyv Veľkej vojny na rodinu na území Slovenska. In Forum Historiae, 2009, roč. 3, č. 1. ISSN 1337-6861.

GALANDAUER, Jan. Jak se slovenská otázka prosazovala do českého politického programu v období přípravy samostatného Československého státu (1916-1918). In Histo- rický časopis, 1971, roč. 19, č. 4, s. 177-197.

79 VOJENSKÁ HISTÓRIA

GALLÍK, Martin. Za cisára pána. Rožňava : Matica slovenská Martin; Dom Matice slovenskej v Rožňave, s. 17-25. ISBN 978-80-570-0412-7.

GERGELY, Ladislav. Verejný poriadok v meste Košice v období prvej svetovej vojny. In Mesto a dejiny, 2013, roč. 2, č. 2, s. 75-90. ISSN 1339-0163.

GLAISE-HORSTENAU, Edmund. Österreich-Ungarns letzter Krieg 1914-1918 I. Wien : Militärwissenschaftlichen Mitteilungen, 1931, s. 560-640; 837.

GOSIOROVSKÝ, Miloš. Bezprostredný vplyv Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie na vznik Československa. In Historický časopis, 1982, roč. 30, č. 5, s. 674-682.

GÜNTHEROVÁ, Alžbeta (zost.). Súpis pamiatok na Slovensku. Zväzok tretí R – Ž. Obzor : Bratislava, 1969, s. 62.

HARAKSIM, Ľudovít. K sociálnym a kultúrnym dejinám Ukrajincov na Slovensku do roku 1867. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1961, s. 64.

HOLOTÍK, Ľudovít. Ohlas Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie na Slovensku od konca roka 1917 do vzniku ČSR. In Historický časopis, 1957, roč. 5, č. 4, s. 425-450.

HORVÁTH, Jakub. Boje v Karpatoch 1914-1915. Banská Bystrica : Jakub Horváth, 2014, s. 83-99. ISBN 978-80-971688-0-3.

HRONSKÝ, Marián. K slovenskej politike v období prvej svetovej vojny (1914-1918). In Historický časopis, 1969, roč. 17, č. 4, s. 473-514.

HRONSKÝ, Marián. Problémy národnooslobodzovacieho hnutia Slovákov v roku 1918. In Historický časopis, 1975, roč. 23, č. 1, s. 11-48.

HRONSKÝ, Marián. Slovenská historiografia národnooslobodzovacieho a revolučného zápasu Slovákov (1914-1918). In Historický časopis, 1976, roč. 24, č. 1-2, s. 189-196.

HRONSKÝ, Marián. Slovensko za prvej svetovej vojny a vznik československého štátu 1918. In Historický časopis, 1979, roč. 27, č. 2, s. 22-276.

HÖTZENDORF, Franz Conrad von. Aus meiner Dienstzeit 1906-1918. Wien; Berlin; Leipzig; München : Rikola Verlag, 1925, s. 645.

HUDÁKOVÁ Štefánia. Hrubov. Premeny v čase. Košice : Vydavateľstvo JES Košice, s. r. o., 2018, s. 29-32. ISBN 978-80-89936-07-6.

CHORVÁT, Peter. Slováci v rakúsko-uhorskej armády počas prvej svetovej vojny (1914- 1918). In ČATLOCHOVÁ, Iveta (ed.). Vojenská osveta. 2. časť. Liptovský Mikuláš : Perso- nálny úrad OS SR, 2014, s. 44. ISBN 978-80-89609-06-2.

CHORVÁT, Peter – ZAŤKOVÁ, Jana – ČAPLOVIČ, Miloslav (eds.). Pramene k vojen- ským dejinám Slovenska IV/1. Rakúsko-uhorská armáda – Slováci – Slovensko v období prvej svetovej vojny 1914 – 1918. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2016, 429 s. ISBN 978-80-89523-39-9

JUNG, Peter. The Austro-Hungarian Forces in the World War I (1). Oxford : Osprey Pub- lishing, 2003, s. 6-8. ISBN 1-84176-594-5.

80 VOJENSKÁ HISTÓRIA

K.k. & k.u. Landwehr-Infanterie/militia infantry. [online]. Dostupné na internete: www. mloerenz.at [cit. 13.02.2019].

KIZÁK, Jozef. Pakostov v minulosti a súčasnosti. Prešov : ManaCon, 1998, s. 34. ISBN 80-85668-57-2.

KOVÁČ, Andrej. Oľka na prahu druhého poltisícročia. Prešov : DATAPRESS Prešov, 1994, s. 14. ISBN 80-967207-0-8.

KOVAČ, Dušan. Zákulisie a význam salzburských rozhovorov medzi Nemeckom a Ra- kúsko-Uhorskom v lete 1918. In Historický časopis, 1974, roč. 22, č. 1, s. 25-48.

KOVÁČ, Dušan. Nemecko a uhorskí Nemci do prvej svetovej vojny. In Historický časopis, 1986, roč. 34, č. 4, s. 509-535.

KÓNYA, Peter. Dejiny Uhorska. Prešov : Citadella, 2014, s. 686. ISBN 978-80-89628-59-9.

KÓNYA, Peter. Ruská okupácia v Šariši a Zemplíne r. 1914-1915. In KÓNYA, Peter (ed.). Prvá svetová vojna v Karpatoch. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity v Prešove, 2016, s. 78-79. ISBN978-80-555-1717-9.

KRIZMAN, Bogdan. „Belehradské“ prímerie 13. novembra 1918. In Historický časopis, 1968, roč. roč. 16, č. 1, s. 16-40.

KROPILÁK, Miroslav a kol. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. 2. zväzok. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 1977, s. 61-62.

KROPILÁK, Miroslav. Veľká októbrová socialistická revolúcia a mierová politika ZSSR. In Historický časopis, 1977, roč. 25, č. 4, s. 489-502.

KYKAL, Tomáš. On-line přístupné prameny k válečným ztrátám rakousko-uherské ar- mády z období první světové války. In Historie a vojenství, 2014, roč. 63, č. 2, s. 118-125. ISSN 0018-2583.

LETZ, Róbert. Slovenské dejiny IV. 1914-1938. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2010, s. 23-24. ISBN 978-80-8119-028-5.

LIPSZKY, János. Repertorium locorum objectorumque in XII tabulis mappae regnorum Hungariae, Slavoniae, Croatiae et Confiniorum Militarium, Magni item Principatus Tran- sylvaniae occurrentium. Budae: Regiae Universitatis Pestanae, 1808, s. 482.

LIŠKA, Anton. Cholerová epidémia z roku 1831 a jej priebeh v Prešovskej eparchii. Pre- šov : Gréckokatolícka teologická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2012, s. 84. ISBN 978-80-555-0691-3.

LUKÁČOVÁ, Jana. Identita gréckokatolíkov na Zemplíne v súvislosti s „Akciou P“. In Theologos, 2017, roč. 19, č. 1, s. 165. ISSN 1335-557.

MAGOCSI, Paul Robert. Chrbtom k horám. Dejiny Karpatskej Rusi a karpatských Rusí- nov. Prešov : Universum, 2016, s. 215. ISBN 978-80-89046-97-3.

Matrika pokrstených gréckokatolíckej farnosti Pakostov 1865-1923. Dostupné na internete: www.familysearch.org [cit. 13.02.2019].

81 VOJENSKÁ HISTÓRIA

M. kir. Budapesti 1. Honvédhuszárezred és M. kir. 1. Népfelkelőhuszárosztály Törtenete 1869-1918. Budapest : Stádium Sajtórállalat részvénytársaság, 1927, s. 113-121.

MARSINA, Richard – KUŠÍK, Michal (zost.). Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku I. (XVI. storočie). Bratislava : Slovenská akadémia vied, 1959, s. 237-244.

MANIAK, Marcel. Nikdy viac! Príbeh vypálených obcí. Poprad : Popradská tlačiareň, vydavateľstvo s.r.o., 2019, s. 79. ISBN 978-80-89613-26-7.

MOLNÁR, József. Debreceni honvédek a harcban I. Rész. A M. kir. Debreceni 3. honvéd gyalogezred harcai az oroszokkal az olasz hadüzenetig. Debrecen : A Magyar Nemzeti Kőnyv és lakiadövállalat R. – T., 1926, s. 111.

MRVA, Ivan – SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : Perfekt, 2012, s. 348. ISBN 978-80-8046-586-5.

NOVÁK, Jozef. Pečate miest a obcí na Slovensku II. zväzok N – Ž. Bratislava : Univerzita Komenského, 2008, s. 209. ISBN 978-80-89236-53-4.

Österreichisches Biographisches Lexikon 1815-1950. Zv. 7, 1978, s. 439.

PALAŠČÁK, Dávid. Obyvateľstvo humenského panstva v roku 1715. In KÓNYA, Peter (ed.). Snem roku 1715 a uhorská spoločnosť v 18. storočí. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity v Prešove, 2016, s. 164. ISBN 978-80-555-1744-5.

PALEČEK, Bohumil. Operační přesuny po železnici na Slovensku a Podkarpatské Rusi za karpatské bitvy 1914-1915. In Rozhledy technických zbraní, 1932, roč. 2, č. 3, s. 1038 (58).

PILISI, Lajos. A Kárpáti harcokból. Budapest : Az Athenheum A.-T. Kiadása, 1915, s. 4-6.

POLLACK, Martin. Americký cisár. Masový útek z Haliče. Absynt : Krásno nad Kysu- cou, 2016, s. 7-18. ISBN 978-80-89845-46-0.

Révai Nagy Lexikona, 14. kötet Mons-Ottó. Budapest : Révai Testvérek Irodalmi Intézet R.T., 1916, s. 797.

ROVŇÁKOVÁ, Stanislava. Rod Petheö – história a geneológia rodu. In KUŠNÍR, Jozef (zost.) Šľachtické rody na východnom Slovensku v období stredoveku a novoveku. Prešov : Krajské múzeum v Prešove, 2019, s. 20-21. ISBN 978-80-89952-08-3.

Catalogus venerabilis cleri almae diocesis Munkatsinensis sede episcopali vacante pro Anno Domini MDCCCXIV. Cassoviae : Typis Stephani Ellinger, 1814, s. 269.

Schematismus venerabili cleri graeci ritus cahtolicorum dioecesis Munkacsiensis ad annum M.D. CCC. XVI. Cassoviae : Ex Typographia Ellingeriana, 1816, s. 184.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini M.D.CCC.XXIII. Ab erecta sede episcopali anno tertio. Cassoviae : Typis Stephani Ellinger, C. R. Priv. Typographi, 1823, s. 93-94.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini M.D.CCC.XXXIII. Ab erecta sede episcopali anno XIII. Eperiessini : Typis Michaelis Redlitz, C. R. Priv. Typographi, 1833, s. 114.

82 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini M.D.CCC.XXXV. Ab erecta sede episcopali anno XV. Cassoviae : Typis Stephani Ellinger, C. R. Priv. Typographi, 1835, s. 114

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini M.D.CCC.XXXVII. Ab erecta sede episcopali anno XVII. Cassoviae : Typis Caroli Werfer, C. R. Priv. Typographi,1837, s. 136-137.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini M.D.CCC.XLI. Ab erecta sede episcopali anno XXI. Eperiessini : Typis Mi- chaelis Raedlitz, C. R. Priv. Typographi, 1841, s. 137-138.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini M.D.CCC.XXXXIV. Ab erecta sede episcopali anno XXIV. Cassoviae : Typis Eilingerians, 1844, s. 142.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis eperiessiensis pro anno domini M.D.CCC.XXXXVI. Ab erecta sede episcopali anno XXVI. Eperiessini : Typis Michaelis Redlitz, 1846, s. 146.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini 1851. Ab erecta sede episcopali anno XXXI. Eperiessini : Typis Eduard Red- litz, 1851, s.121-122.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini 1853. Eperiessini : Typis Eduard Redlitz, s.122-123.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini MDCCCLVII. Ab erecta sede episcopali anno XXXVII. Eperiessini : Typis Eduardi Redlitz, 1857, str. 133-134.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini 1861. Ab erecta sede episcopali anno 41. Eperiessini : Typis Antonii Staudy, 1861, s. 139-140.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini 1863. Ab erecta sede episcopali anno 43. Eperiessini : Typis Antonii Staudy, 1863, s. 139 – 140.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini 1868. Ab erecta sede episcopali anno 48. Eperiessini : Typis Antonii Staudy, 1868, s. 150.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini 1873. Ab erecta sede episcopali anno 53. Eperiessini : Typis Antonii Staudy, 1873, s. 154.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini 1876. Ab erecta sede episcopali anno 56. Cassoviae : Typis Caroli Werfer, 1876, s. 149.

83 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini 1878. Ab erecta sede episcopali anno 58. Eperjesini : Typis Societatis „Eper- jesi Bankegylet“, s. 135-136.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini 1882. Ab erecta sede episcopali anno 62. Eperjesini : Typis Societatis „Eper- jesi Bankegylet“, 1882, s. 134.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini 1889. Ab erecta sede episcopali anno 69. Eperjesini : Typis Árpadi Kosch, 1889, s. 137.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini 1890. s. 137.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini 1898. Ab erecta sede episcopali anno 78. Eperjesini : Typis Panoniae, 1898, s. 137.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini 1903. Ab erecta sede episcopali anno 83. Eperjesini : Typis Arpadi Kósc, 1903, s. 202-203.

Schematismus venerabilis cleri graeci ritus catholicorum dioecesis Eperiessiensis pro Anno Domini 1908. Ab erecta sede episcopali anno 88. Eperjesini : Typis Arpadi Kósch, 1908, s. 170-171.

Statistický lexikón obcí v Republike Československej. Diel III. Statistický lexikón obcí na Slovensku. Praha 1927, s. 135.

Schematismus für das K. u. K. Heer und für die K. u. K. Kriegsmarine für 1914. Wien : Der K. K. Hof- und Staatsdruckerei, s. 446; s. 452; s. 500; s. 510.

Schematismus der K.k. Landwerh und der K. k. Gendermarie der im Reichsrat Vertrete- nen Königreiche und Länder für 1913. Wien : Der K. K. Hof- und Staatsdruckerei, s. 225.

SEGEŠ, Vladimír a kol. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha : Ottovo nakladatel- ství, 2015, s. 217. ISBN 978-80-7451-469-2.

Seidles kleines Armeeschema. Dislokation und Einteilung des k. u. k. Heeres, der k. u. k. Kriegsmarine, der k. k. Landwehr und der königlich ungarischen Landwehr. Wien : L. W. Seidel & Sohn, k. u. k. Hofbuchhädnler, 1914, s. 37; 40; 56-58; 63; 68.

SLEPCOV, Igor. Boje ruskej armády v Karpatoch v rokoch 1914 – 1915. In Historica Carpatica, 1982, roč. 13, s. 101-127.

STRESŇÁK, Gábor. Ľudské straty Veľkej vojny na príklade Senca vo svetle vybraných prameňov. In ŠENKIRIK, Rastislav a kol. (eds.). Veľká vojna a Bratislavská župa. Zborník príspevkov z konferencie Bratislavského samosprávneho kraja. Dni európskeho kultúrneho dedičstva 2014. Bratislava : Bratislavský samosprávny kraj; Academia Istropolitana Nova, s. 60-65. ISBN 978-80-972433-2-6.

SZABÓ, Viktor. Medzilaborce pred rokom 1914. In DROBŇÁK, Martin (zost.). Medzila- borce 1914-1918. Medzilaborce : Mesto Medzilaborce; Klub vojenskej histórie Beskydy, s. 17-22. ISBN 978-80-570-0491-2.

84 VOJENSKÁ HISTÓRIA

ŠOLTÉS, Peter. Tri jazyky, štyri konfesie. Etnická a konfesionálna pluralita na Zemplíne, Spiši a v Šariši. Bratislava : Historický ústav Slovenskej akadémie vied, 2009, s. 196. ISBN 978-80-970060-6.8.

ŠIMKULIČOVÁ, Anna. Iloncsi. Z vojnového denníka grófky Ilony Andrássyovej. (rukopis).

TURIK, Radoslav. „Slovenské“ pluky rakúsko-uhorskej armády v Karpatskej kampani 1914/1915. In KÓNYA, Peter (ed.). Prvá svetová vojna v Karpatoch. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, 2016, s. 19. ISBN 978-80-555-1717-9.

TURIK, Radoslav. Zaniknuté vojnové hroby na severovýchodnom Slovensku. [online]. Dostupné na internete: http://www.kvhbeskydy.sk/zaniknute-vojnove-hroby-na-severovychodnom-slovensku/ [cit. 13.02.2019].

ULIČNÝ, Ferdinand. Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce : Zemplínska spo- ločnosť, 2001, s. 438-439. ISBN 80-968579-1-6.

Urbár z 24. februára 1620. Dostupné na: https://archives.hungaricana.hu/en/urbarium/ view/hu_mnl_ol_e156_a_fasc045_no038/?document=1&pg=18&bbox=302%2C-1033%2C 1929%2C-107 (citované 03.02.2019).

Územie Ruskej Kajni na mape 3. vojenského mapovania z rokov 1869-1887. Dostup- né online:https://mapire.eu/en/map/europe-19century-thirdsurvey/embed/?layers=os m%2C160%2C166&bbox=2424652.277080964%2C6293852.709117654%2C2437541 .4709755513%2C6297674.56053191 [cit. 07.02.2019]; Územie Ruskej Kajni na súčas- nej mape: https://www.google.com/maps/place/094+07+Rusk%C3%A1+Kaj%C5%88a /@49.1183247,21.8371016,827m/data=!3m1!1e3!4m5!3m4!1s0x473ea5632d136007:0x7e- 84d17541208ec8!8m2!3d49.1190202!4d21.8390826 [cit. 07.02.2019]

VASIĽ, Jozef. Farnosť Jankovce. b. m. : b. v., s. 9.

VÉGHSEŐ, Tamás a kol. Források a magyarországi görögkatolikus parókiák történetéhez. Olsavszky Mihály Mánuel munkácsi püspök 1750–1752. évi egyházlátogatásainak iratai. Collectanea Athanasiana, II. Textus/Fontes Nyíregyháza : Szent Atanáz Görögkatolikus Hittudományi Főiskola, 2015, s. 96-97. ISBN 978-615-5073-34-2.

VIDLIČKA, Ľubomír – VIDLIČKA, Štefan. Osudy bučianskych vojakov vo Veľkej vojne 1914 – 1918. Bučany : Obecný úrad Bučany, 2018, 256 s. ISBN 978-80-570-0415-8.

Zoznam padlých vojakov K.u. HIR 9. Dostupné online na: http://www.kvhbeskydy.sk/ matriky/zoznam-padlych-vojakov-k-u-hir-9/ [cit. 01.02.2019].

ZUBKO, Peter. Hospodárske zabezpečenie gréckokatolíckych farností Šariša a Zemplína v rokoch 1734 a 1738. Ružomberok : VERBUM, 2012, s. 67. ISBN 978-80-8084-934-4.

ZUBKO, Peter. Zemplínski a abovskí uniati v Barkócziho vizitácii. Ružomberok : Verbum, 2013, s. 91. ISBN 978-80-561-0081-3.

ZUBKO, Peter. Administratívno-právne pramene latinskej proveniencie o východnej cirkvi na východnom Slovensku. Výber dokumentov z rokov (1646) 1726 – 1815. Poprad : Popradská tlačiareň Poprad, 2017, s. 55-219. ISBN 978-80-89613-19-9.

85 VOJENSKÁ HISTÓRIA

ŽEŇUCH, Peter. Nálezy cyrilských rukopisných pamiatok na východnom Slovensku II. Opisy zachovaných cyrilských rukopisných kníh, hramotárov, spevníkov paraliturgických piesní a ich fragmentov. In Slavica Slovaca, 2003, roč. 38, č. 1, s. 41. ISSN 1336-2364.

ŽEŇUCH, Peter. Cyrilské a latinské písomnosti byzantskej tradície v kontexte kultúrneho i náboženského pluralizmu v regióne pod Karpatmi. MICHALOV, Jozef a kol. (eds.). Poznávanie kultúrneho dedičstva sv. Cyrila a Metoda. Nit r a : Un ive r z it a Kon št a nt í na Filozofa v Nitre; Ústav pre výskum kultúrneho dedičstva Konštantína a Metoda; Rímskokatolícky biskupský úrad v Nitre, 2017, s. 25; s. 31-32. ISBN 978-80-8094-239-7.

ŽUDEL, Juraj. Stolice na Slovensku. Bratislava : Obzor, 1984, s. 162.

61 in Waffen. Kriegsalbum des. K. u. K. Infanterieregiments Nr. 61 1914-1917. Budapest : Buchdruckerei Révai, 1918, s. 142.

Dobová tlač

Das Vaterland, 01.06.1885, s. 3, Tagesnachrichten.

Naša zastava, 12.04.1914, s. 15, Politicki rozhľed.

Népszava, 20.05.1911, s. 3, Nincs iskola.

Népszava, 13.04.1914, s. 11, Törvényszék.

Slovenské noviny, 28.11.1915, s. 3, Výkaz o škodách dedín na Horniakoch.

Welt Blatt, 25.02.1915, s. 5, Was Erzherzog Josef über die Kämpfe seines Korps erzählt.

Verlustliste

Verlustliste ausgegeben am 10.11.1914, s. 22.

Verlustliste ausgegeben am 12.11.1914, s. 6.

Verlustliste ausgegeben am 30.03.1915, s. 49.

Verlustliste ausgegeben am 21.07.1915, s. 24.

Verlustliste ausgegeben am 15.08.1915, s. 6.

Verlustliste ausgegeben am 12.12.1916, s. 5.

Verlustliste ausgegeben am 27.02.1918, s. 8.

Verlustliste ausgegeben am 19.03.1918, s. 12

Verlustliste ausgegeben am 13.07.1918, s. 20.

Verlustliste ausgegeben am 04.12.1918, s. 61.

Verlustliste ausgegeben am 12.12.1914, s. 5.

86 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Archívne dokumenty

VHA Bratislava, f. Zbierky vojenských matrík, Peší pluk č. 66, Kniha zomrelých, poradové č. 164.

VHA Bratislava, f. Vojenské hroby a cintoríny, č. šk. 43, Ruská Kajňa.

ŠAPO – Vranov nad Topľou, f. MNV v Ruskej Kajni 1946-1990, č. šk. 1, i. č. 4, Zápisnica (13.01.1962).

87 VOJENSKÁ HISTÓRIA

ŽIDÉ A SLOVENSKÁ ARMÁDA V PRVNÍM ROCE PO JEJÍM VZNIKU

OLDŘICH PEJS

PEJS, O.: Jews and Slovak Army in the First Year after its Origin. Vojenská história, 1, 24, 2020, pp 88 - 109, Bratislava. Since the times of autonomy in the fall of 1938, the Slovak society underwent transformations of the democratic atmosphere towards authoritarian government. One of their goals was to exclude the Jewish population from the political, economical and cultural life by gradual esca- lation of the discriminative measures. Following the independence of Slovakia in March 1939, a number of legal regulations were adopted, aimed at absolute isolation of the Jewish ethnicity. The author presents, how the anti-Jewish rhetoric reflected in the military environment. Slo- vak Army as the power institution adapted to the requirements for the radical solution to the “Jewish question” and identified the Jews as the disruptive force and undesirable element for which there is no place in the Army. Since July 1939, they proceeded to creation of the first working units composed of the soldiers of Jewish nationality in active service. Isolation of the Jewish soldiers was markedly enforced during the war campaign on Poland in late summer of 1939, when a large number of reservists were recruited. The Ministry of Interior intended to place all the Jewish men capable of work in the work camps, whereas the Slovak Army was supposed to prepare the command and guard staff for this purpose. The intention of the Ministry of Interior was not successfully implemented. The new Military Service Act of January 1940 excluded Jews from the Slovak military forces and subjected them to work duty. Military History. Slovakia. 1939/40. Slovak Army. Jewish Labour Units.

Slovenská branná moc (synonymně nazývaná slovenská armáda nebo slovenské vojsko) měla představovat stálý vojenský organismus založený na všeobecné branné povinnosti s dvouletou vojenskou prezenční službou a ve své podstatě tak navazovat na armádu společ- ného československého státu. Skládala se proto z aktivní armády v mírovém stavu, I. zálohy, II. zálohy a náhradní zálohy. Aktivní armáda jako armáda kádrová tvořila rámec pro pří- pravu účelné obrany státu a sloužila k vytvoření armády válečné, I. záloha měla při branné pohotovosti státu, resp. za války, doplňovat aktivní armádu na válečný počet a nahrazovat válečné ztráty, kdežto II. záloha byla určena především ke strážní službě, resp. v případě nouze rovněž k náhradě válečných ztrát. K aktivní armádě patřily vojenské osoby v čin- né službě: vojenští gážisté z povolání (důstojníci a rotmistři), délesloužící nebo jiné osoby v další činné službě, branci vykonávající vojenskou prezenční službu, resp. několikaměsíční vojenský výcvik příslušníků náhradní zálohy. Vedle nich vojenská správa využívala občan- ské (civilní) zaměstnance.

Ministerstvo národní obrany a „židovská otázka“

Již za časů československé armády (dobově česko-slovenské armády) se propouštěli z vo- jenské služby při změněných mezinárodně-politických a státně-územních poměrech přís- lušníci německé národnosti, kteří byli z branné povinnosti vyňati, odcházeli i příslušníci polské a maďarské národnosti, kteří příslušeli na území zabrané Polskem a Maďarskem.1

1 Podle usnesení čs. vlády měly nadále všechny státní úřady, ústavy a podniky používat v jakémkoliv úředním jed- nání ústním i písemném pro území, která byla součástí československého státu a byla zabraná Německem, výrazu „území připojené k Německu“, pokud jde o území zabrané Polskem, výrazu „území připojené k Polsku“, a pokud jde o území zabrané Maďarskem, výrazu „území připojené k Maďarsku“. Věcní věstník ministerstva národní obrany, 1939, roč. 22, č. 12, čl. 80, Území, která se dostala pod svrchovanost cizích mocností, označování.

88 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Ve slovenské armádě při jejím zrodu sloužila řada Čechů a Židů, ale i Maďarů. Jejich pří- tomnost se neslučovala s nastoleným společensko-politickým ovzduším intolerance vůči „nestátotvornému“ obyvatelstvu. Totálně proskribovanou ve společnosti se stala židovská komunita. Armáda nezůstala, ač se to neslučovalo s jejím posláním, výjimkou. Po vzniku samostatného slovenského státu v březnu 1939 nabrala na obrátkách příprava protižidovské legislativy. Jednotlivá ministerstva se předháněla v návrzích, jak Židy společensky elimi- novat. Měla na co navazovat. Pro řešení „židovské otázky“ byla již 23. ledna 1939 zřízena Komisia pre riešenie židovskej otázky na Slovensku, tzv. Sidorův komitét,2 ve kterém nebý- valou aktivitou hýřil především Ferdinand Ďurčanský.3 Na první místo se dostalo vymeze- ní, koho za Žida považovat. Směrnice byla jasná: „škodlivé účinky ich rasových vlastností udržované a živené duševnou, myšlienkovou, citovou jednotou, náboženstvom a zvlášte tradíciou… vystúpením z izrael.[itského] vierovyznania neztráca sa rasová príslušnosť, že i pokrstenci tajne ostali pri svojom vierovyznaní atď.“ Iniciativní Ministerstvo dopravy a ve- rejných prác připomnělo 27. března, že „všetky osnovy, týkajúce sa riešenia židovskej otázky, budú rad-radom prejednávané na zvláštnych poradách legislatívnych referentov, aby sa zjednodušilo aspoň pri týchto dôležitých opatreniach tak zdľhavé medziministerské pripo- mienkové pokračovanie. Na týchto poradách bude predložená ako prvá osnova o definícii Žida.“4 Samo Ministerstvo národnej obrany žádný vlastní návrh nepředložilo, ani nepřipravo- valo. Ministr národní obrany Ferdinand Čatloš to na velitelském shromáždění 22. června 1939 potvrdil: „Už v marci t. r. mali sme tuto vec na zreteli, zistili sme však, že pri vojsku dôstojníkov židov mnoho niet a preto sme riešenie nesúrili a vyčkávali všeobecné rieše- nie židovskej otázky v iných rezortech štátnej správy.“5 Ministerská stanoviska k „židovské otázce“ zpracovával dr. Filip, který před vznikem samostatného Slovenského štátu působil jako osobní tajemník v Úrade vládneho delegáta pri ministerstve národnej obrany Štefana Haššíka. Svůj názor předběžně vyjádřil již 1. dubna 1939: „MNO je toho názoru, že osnova (kterou připravilo Ministerstvo pravosúdia – pozn. O. P.) je skutočne veľmi shovievavá k otázce, koho nutno považovať za žida.“ Čatloš jeho postoje mírnil, alespoň tak vyznívalo oficiální vyjádření: „Základ celej otázky leží v tom, či otázka kto je židom je otázkou skut- kovou alebo či je právnou domienkou. Ináč povedané, či máme sa postaviť na stanovisko rasové a potom z toho vyvodiť kto židom je, alebo stanovisko rasové obmeziť a zmierniť inými okolnosťami, zvlášte dôsledkami politickými, praktickými a v prvom rade určením cirkve a dľa toho škonštruovať domienku, koho treba je za žida považovať. Z týchto dôvo- dov prihliadajúc k situácii zdá sa vhodným riadiť sa touto druhou smernicou.“ Ukazuje se však, že na ministerstvu národní obrany by se přiklonili spíše k řešení založenému převážně na principu rasovém („Vo všestrannosti prikláňa sa MNO k názoru, že otázka židovstva je v celkovej miere otázka rasy…“), přičemž k zabránění nespravedlnostem: „aby židom, ktorí ináč sa úplne vžili do slovenského prostredia, boly dané výnimky, rozhodnuté bolo k návrhu pričleniť další bod, ktorý by dal hlave štátu možnosť v podobných prípadoch také osoby vy- ňať z následkov ustanovení špeciálnych zákonov, riešiacich židovskú otázku.“6 K osnově Mi- nisterstva dopravy a verejných prác bylo ministerstvo národní obrany konkrétnější: „Naj- význačnejšiu pripomienku má však MNO k osnove z toho dôvodu, že zabúda na židov, ktorí sa buď vyznamenali jak vo svetovej vojne, tak aj pre blaho Slovenska a žili aj v generáciach

2 KAMENEC, Ivan. Po stopách tragédie. Bratislava : Vydavateľstvo ARCHA, 1991, s. 32. ISBN 80-7115-015-0. 3 SULAČEK, Jozef. Osudy židovských inžinierov na Slovensku v rokoch 1938 - 1945/1. časť. Bratislava : Slovenské národné múzeum-Múzeum židovskej kultúry, 2017, s. 75. ISBN 978-80-8060-406-6. 4 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 3, č. j. 200.730. 5 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 76, č. j. 211.265, Zápis o porade veliteľského sboru slovenskej armády a MNO a HVV dňa 22. júna 1939 v zrkadlovej sieni Fridrichovho paláca pod vedením pána ministra NO gen. I. tr. Ferdinanda Čatloša. 6 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 2, č.j. 200.478.

89 VOJENSKÁ HISTÓRIA skutočne ako Slováci. MNO samému su známe také prípady a zaiste pre týchto príslušníkov žid.[ovského] vierovyznania /židov/ ktorých bude na Slovensku viac, bolo by vhodné už aj z dôvodov taktických urobiť urč.[itú] výnimku.“ 7 Vidno, že ministerstvo národní obrany ve svých názorech „kolísalo“, připouštělo i hledisko asimilační, „pronárodní“.

Nástup diskriminačních opatření v armádě

První protižidovské vládní nařízení bylo přijato 18. dubna 1939.8 Obsahovalo definici pojmu „žid/Žid“, který v základu postavilo na konfesionálním principu. Za Židy tak nebyly chápány pouze osoby židovského vyznání, ale i osoby, které s nimi měly určitou souvislost.9 Prováděcí vyhláška č. 102 Ú.n. z 26. dubna k tomuto vládnímu nařízení si vypomohla při definici pojmu „žid/Žid“ i hlediskem sociálním a hospodářským.10 Vládní nařízení nebralo ohled na státní občanství osoby splňující přijatou definici. Pro výjimky, které mohla stanovit vláda, jako důvod určilo případy zvláštního zřetele (hodné). Další vládní nařízení z 24. dubna již konstatovalo, že Židé nemohou být zaměstnaní státem a ze státních služeb (tj. i z vojenské služby) se propustí nejpozději do 1. ledna 1940.11 V aktivní slovenské armádě sloužila celá řada Židů. Podle ne zcela úplných podkladů z jednotlivých posádkových veli- telství po nuceném odchodu mužstva české národnosti ze Slovenska vykonávalo prezenční službu počátkem dubna 1939 na 348 Židů z řad mužstva I. i II. ročníku, nejvíce v posádce Bratislava (57 mužů). Pokud jde o posádky, kde měla stanoviště velitelství sborů: v posád- ce Trenčín sloužilo 53 (u velitelství V. sboru sloužili 2 Židé II. ročníku prezenční služby), v posádce Banská Bystrica 12 a v posádce Prešov 37 mužů. Velitel posádky Nováky ppor. pech. v ďalšej činnej službe Tibor Szabó např. vykázal jediného sloužícího muže židovské národnosti z řad mužstva, shodou okolností však šlo o šéflékaře posádky. Na samotném ministerstvu národní obrany a hlavním vojenském velitelství vykonávalo prezenční službu pouze mužstvo slovenské národnosti.12 Ve slovenské armádě se po vydání obou vládních nařízení zdánlivě nic nedělo. Jejich dopad v armádě nikdo podrobně nezkoumal. Dalo by se říci, že věcem byl dáván volný průběh, armáda měla svých starostí nad hlavu. Iniciativu přebírali jiní, Hlinkova garda a ministerstvo vnitra. Armáda řešila přechod ze „staré“ československé armády do „nové“ armády slovenské, neboť se připravovala dočasná organizace slovenské armády, kterou sestavovala organizační komise na čele s plk. del. Alexandrem Čunderlíkem, i když již 1. dubna bylo zaznamenáno: „pán minister N.O. navrhnúl sám nový rámec organizácie.“13 Vláda ji přijala 2. května a přechod ze „staré“ československé do „nové“ slovenské armádní organizační struktury měl být uskutečněn nejpozději do 15. května (pro Bratislavu platila výjimka, pře- suny a přemístění mohly být zahájeny až 15. května, aby nebyly narušeny oslavy výročí tragické smrti M. R. Štefánika). Tlak na armádu však narůstal, přítomnost Židů v armádě nahrávala radikálům, „židoboľševici chcú zničiť jednotu v armáde a vniesť do vojska nespo- kojnosť. Prostriedkom na to sú im židovskí dôstojníci, poddôstojníci a vojaci. Všetci židia

7 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 2, č.j. 200.778. 8 Vládne nariadenie zo dňa 18. apríla 1939 o vymedzení pojmu žida a usmernení počtu židov v niektorých slobodných povolaniach. In Slovenský zákonník, roč. 1939, čiastka 14, č. 63, účinnosť odo dňa 20. apríla 1939. 9 DRGO, Ján. Legislatívne vymedzenie pojmu Žid v II. Česko-Slovenskej republike, I. Slovenskej republike a Protektoráte Čechy a Morava v rokoch 1938 - 1942. In Historický časopis, 2014, roč. 62, č. 2, s. 311. ISSN 0018-2575. 10 ZAVACKÁ, Katarína. Protižidovské zákony a právne normy v brannej politike Slovenského štátu. In KNEŽO- SCHÖNBRUN, Bernard (ed.). Pracovné jednotky a útvary slovenskej armády 1939 – 1945. VI. robotný prápor : Zborník materiálov z medzinárodného seminára Bratislava 22. – 23. novembra 1995. Bratislava : ZING Print, 1996, s. 16. ISBN 80-967629-0-7. 11 Vládne nariadenie zo dňa 24. apríla 1939 o vylúčení židov z verejných služieb. In Slovenský zákonník, roč. 1939, čiastka 17, č. 74, účinnosť odo dňa 26. apríla 1939. 12 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 6, č.j. 201.296. 13 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 3, č.j. 200.610.

90 VOJENSKÁ HISTÓRIA vojaci v slovenskej armáde sú nebezpečným živlom, a preto musia byť odstránení.“14 Celou situaci změnilo vládní nařízení z 21. června,15 které všechny Židy – důstojníky, rotmistry a mužstvo přeřadilo z vojenské prezenční služby, na dobu jejich povinnosti k ní, do zvlášt- ních pracovních útvarů, do nichž se zařazovali i Židé – záložníci všech kategorií, kteří byli povinni k cvičení ve zbrani (k služebnímu cvičení). Počet, dislokaci, pracovní program a další podrobnosti pracovních útvarů mělo určit ministerstvo národní obrany. Židé pro- puštění z vojenské služby podle vládního nařízení z 24. dubna (č. 74) a Židé všech vojen- ských kategorií v záloze, vyjma doby svého zařazení do pracovních útvarů, nesměli nosit vojenský stejnokroj, ani používat označení vojenských hodností. Z toho lze proto odvodit, že ani propuštění Židé, ani Židé v záloze nebyli zbaveni vojenských hodností a ti, kteří slo- užili dále, si stejnokroj a hodnosti podrželi. Po jednání vlády bylo Čatlošem na následující den, 22. června, svoláno velitelské shro- máždění, kde k přijatému vládnímu nařízení zaznělo: „Najnovšie vládne nariadenie dáva možnosť očistiť armádu od nespoľahlivých živlov. Avšak potrebným a spoľahlivým Židom vymôže sa právo nežidov. Vyšší velitelia môžu v svojej právomoci utvoriť pracovné roty. Organizácia týchto rot a ích označenie ponecháva sa v právomoci vyšších veliteľov.“ K věci se dále vyjádřil přednosta zdravotní služby Hlavného vojenského veliteľstva a velitel Vo- jenskej nemocnice 1 mjr. zdrav. MUDr. Ladislav Dohnányi, který připomněl, že „lekárov a lekárnikov židov, nakoľko sú pri vojsku potrební, môžeme zamestnať ako smluvných.“ Mjr. dopl. Karel Burian zase přítomným oznámil, že „v prezenčnej službe vojenskej máme 381 židov.“16 Nutno připomenout, že původně se na této poradě neměla „židovská otázka“ jako stěžejní bod řešit. Do programu ji vnesl 21. června na předporadě velitel pěchoty hlavního vojenského velitelství mjr. pech. František Krakovský,17 ale Čatloš si ještě před poradou vymínil, aby se zjistilo, kolik v armádě slouží důstojníků a rotmistrů (jmenovitě) a mužstva (číselně) židovského vyznání.18 V armádě však zavládla u podřízených útvarů nejistota, co, kdo, jak myslel a jak se má dále postupovat.19 Většinou se čekalo na iniciativu ze shora, ministerstva národní obrany a hlavního vojenského velitelství. Nemůže ani překvapit, že některá místa v ústředí takříka- jíc „protižidovsky“ nemyslela, neboť řešila čistě praktické vojenské otázky, a nikoliv politic- ká zadání. Velké množství vojenského materiálu leželo nedostatečně uskladněno v důsled- ku územních a organizačních změn, při nedostatku odborníků, pracovního personálu

14 Cit. dle KARCOL, Marián. Strata občianských práv židovského obyvateľstva na Slovensku v období od marca 1939 do salzburských rokovaní. In PEKÁR, Martin – PAVLOVIČ, Richard (eds.). Slovensko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami : Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov VI. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Filozofická fakulta; UNIVERSUM, 2007, s. 173. ISBN 978-80-8068-669-7. 15 Vládne nariadenie zo dňa 21. júna 1939 o úprave vojenskej povinnosti židov. In Slovenský zákonník, roč. 1939, čiastka 34, č. 150, účinnosť odo dňa 4. júla 1939. 16 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 76, č.j. 211.265, Zápis o porade veliteľského sboru slovenskej armády a MNO a HVV dňa 22. júna 1939 v zrkadlovej sieni Fridrichovho paláca pod vedením pána ministra NO gen. I. tr. Ferdinanda Čatloša. 17 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 - 1940, šk. 14, č.j. 202.204. 18 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 - 1940, šk. 15, č.j. 202.432. 19 Vzpomeňme velitele Školy na výchovu dôstojníkov jazdectva v zálohe v Bratislavě stot. jazd. Tibora Dualského, který vyloučil ze školy voj. asp. Pavla Wintera, protože je Žid a požádal o propuštění z činné služby, a odeslal ho zpět ke kmenovému tělesu - pomocné eskadroně Jazdeckej korúhve 1. Kmenové těleso se bránilo. „Hláste na aký rozkaz ste prepustili voj. asp. Wintera zo školy. Doposial bol prevedený len súpis vojakov žid.[ovského] vyznania avšak iné nariadenia nevyšly.“ Dualský se odvolával právě na vyšší instanci: „Hlásím, že na shromáždeniu veliteľov na M.N.O. /: dľa nariadenia prednostu I. odd. :/ vojaci židia, ktorý sú vo školách, majú byť odoslaní k telesom. Židia, ktorý sa potom preukážu cest.[ovným] pasom k vysťahovániu, musia byť prepustení. Menovaný, žiada cest.[ovný] pas a bude dľa toho prepustený jazd.[eckou] kor.[úhvou] 1. Vo všetkých voj.[enských] školách sú židia odoslaný k telesom.“ Kmenovému tělesu „žiadne písomné nariadenie doposial nedošlo“, a proto se obrátilo pro rozhodnutí na velitelství jezdectva hlavního vojenského velitelství, které přikázalo, aby Winter zůstal u kmenového tělesa „tak dlho, až príde rozkaz k prepusteniu Židov z armády“. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 - 1940, šk. 94, č.j. 104.290.

91 VOJENSKÁ HISTÓRIA a vhodných skladišť, nebylo tak náležitě konzervováno, čímž se průběžně znehodnocovalo. Ministerstvo národní obrany proto 21. června nařídilo, aby byly z mužstva starého ročníku zřízeny pracovní jednotky (podtrženo O. P.), které budou pracovat na čistění, roztřídění, konzervování a uskladnění vojenského materiálu. Tyto pracovní jednotky se neměly vůbec zúčastňovat výcviku a měly být k dispozici správcům skladišť.20 Jak vidíme, ani se nepřed- pokládalo vytváření pracovních jednotek výlučně z řad Židů v prezenční službě, ale logikou běžného vojenského uvažování ze stávajícího zacvičeného mužstva. Z hlášení Delostrelec- kého pluku 201 v Ružomberoku z 12. srpna jednoznačně vyplývá, že k třídění vojenského materiálu nebylo využito židovského mužstva, neboť se zde hovoří, že „pre nedostatok mužstva staršieho ročníku, posádkové veliteľstvo nemohlo potrebný pracujúci personál pri- deliť…“, totéž lze dovodit z hlášení Ženijného pluku v Trenčíně z 14. srpna, že „s uložením a konzervovaním nebolo dosiaľ započaté pre nedostatok mužstva ako aj gážistov…“ 21 V „židovské otázce“ byla na ministerstvu národní obrany a hlavním vojenském velitelství zainteresována osobní skupina (přednosta mjr. pech. Julius Surový), správní odbor (před- nosta mjr. int. Vojtech Danielovič), doplňovací služba (přednosta mjr. konc. PhDr. Gregor Zapletal), organizační 1. oddělení (přednosta mjr. gšt. Viliam Kanák). Do věci zasahoval osobně Čatloš, který měl z vládních kruhů informace takříkajíc z první ruky. Vynořilo se ovšem vícero otázek se „židovskou otázkou“ v armádě spojených: „určiť, kto sú Židia podľa zákona“, „či majú byť sústredení i Židia vojaci II. ročníku“, „pomer Židov k brannej moci po prezenčnej službe a ich kmenová príslušnosť a povinnosť za mobilizácie“, „ich žold, odev, označenie, nosenie bodáku, pomer k vyšším a predstaveným, zdravenie, ubytovanie“, „velitelia židovských pracovných oddielov“, „aké práce majú byť Židom sverené“, „ako po- stupovať vôči Židom pri nastávajúcich odvodech, či majú byť odvedení a či nie, pokiaľ nie aktivovaná pracovná povinnosť“.22 S návrhem přišel Kanák. Doporučil zavést vojenskou židovskou daň. Došlo by k okamžitému propuštění mužstva židovského původu a byla by vyměřena daň z osoby podle daňové schopnosti rodičů nebo osoby, jíž se opatření týká (10 % daňové základny pod trestem exekuce). Přistoupilo by se k okamžitému výmazu Židů z kmenových knih bez ohledu na hodnost. Židé by nepodléhali odvodu, ale vyměřila by se daň, kterou by platili všichni Židé od 20 do 50 let věku, a to i ti, kteří již dříve nebyli odvedeni. Kaňák si svůj návrh na zvláštní daň i patřičně zdůvodnil: „Vymeraná daň by vyniesla viac, než vynesie práca vykonaná Židmi. Práca robená Židmi nebude rentabilná, keď uvážime, že Židov vojakov je pomerne málo a sú to nie pracovníci telesní, sú tam lekári, právnici, inžinieri atď. Môj návrh je ľudský, kresťanský a za terajšej personálnej situácie rychle preveditelný.“ 23 Náčelník štábu hlavního vojenského velitelství pplk. gšt. Štefan Jurech zvolil „jednodušší“ cestu, když se 4. července 1939 odvolal na vládní nařízení o zřízení židovských pracovních oddílů a dotázal se jednotlivých vyšších velitelství, zda se tyto oddíly mají vytvořit v každé oblasti vyššího velitelství zvlášť, nebo má být utvořen jeden společný pracovní oddíl a k ja- kým pracím mají být soustředění Židé využiti. Náčelník štábu Vyššieho veliteľstva 1 mjr. gšt. Ladislav Lavotha doporučil soustředit Židy v každé oblasti zvlášť a využít je v prvé řadě k pracím při čištění a konzervování materiálu a v druhé řadě k úpravám cest, střelnic apod. Náčelník štábu Vyššieho veliteľstva 2 mjr. gšt. Štefan Tatarko, na rozdíl od něho, předpo- kládal vytvoření jednoho společného pracovního oddílu, nakolik jsou počty Židů v jednot- livých oblastech malé a nešlo by je tak racionálně využít. Velitel Vyššieho veliteľstva 3 plk.

20 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 - 1940, šk. 14, č.j. 202.351. 21 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 - 1940, šk. 28, č.j. 204.737. 22 Ministerstvo národní obrany informovalo 22. července 1939 doplňovací okresní velitelství, že k odvodům budou předvoláni všichni slovenští státní občané, brance židovského vyznání nevyjímaje. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 20, č.j. 203.476. 23 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 21, č.j. 203.722.

92 VOJENSKÁ HISTÓRIA gšt. August Malár, jako už po několikáté, vše postavil na kritickém personálním poddimen- zování velitelského a odborného kádru slovenské armády. Zdůraznil, že mezi vojenskými osobami židovského vyznání jsou důstojníci, rotmistři, délesloužící poddůstojníci, aspiranti a mužstvo. Právě důstojníci, rotmistři, délesloužící poddůstojníci a aspiranti jsou většinou zařazeni na místech velitelů setnin, u hospodářských správ, jako šéflékaři. „Navrhujem pre- to, aby otázka týchto voj.[enských] osôb bola riešená zvlášť vzhľadom na riadny chod služby u útvarov“ (zde si na ministerstvu národní obrany udělali k Malárovu návrhu velký otazník červenou tužkou – pozn. O. P.). Mužstvo židovského vyznání pak Malár navrhl soustředit do jednoho pracovního oddílu v každé oblasti, přičemž sám by tak učinil v posádce Poprad.24 Na základě předložených návrhů a zjištění počtu Židů v aktivní armádě (v činné službě) rozhodl Čatloš 8. července 1939 o propuštění vojenských gážistů z povolání – Židů „do mi- mobranného pomeru“ (do poměru mimo činnou službu, nikoliv z branné moci – pozn. O. P.). „Veliteľstvá, útvary a ústavy uvolnia od služby s okamžitou platnosťou všetky osoby, na ktoré sa uvedený zákon (vládní nařízení č. 63/1939 Sl. z. – pozn. O. P.) vzťahuje. Prechodom do mimobranného pomeru strácajú tieto osoby svoje hodnosti v slovenskej armáde.“ 25 „O ďal- šom ich brannom pomere ako aj o brannom pomere dôst.[ojníkov] - židov v zálohe, m.[imo] sl.[užbu], vo výslužbe atď a o mužstvu v zálohe bude rozhodnuté po vydaní nového branného zákona.“ 26 Mužstvo židovské národnosti v činné službě mělo být soustředěno v pracovních útvarech v oblasti každého vyššího velitelství, přičemž k odlišení od běžných vojenských jednotek se příslušníci pracovních útvarů označovali 5-cm širokou modrou (belasou) pás- kou na pravém záloktí a byli nuceni nosit vojenský stejnokroj bez označení hodností a bez výložek a rukávových odznaků, stejně jako měli zákaz nosit různé výkonnostní odznaky nebo vyznamenání. Jejich požitky stanovilo ministerstvo národní obrany jako pro vojáky bez hodnosti. Na přímý rozkaz Čatloše přijal náčelník štábu hlavního vojenského velitelství pplk. gšt. Štefan Jurech 10. července 1939 opatření, aby byli okamžitě ze škol na důstojníky v záloze (Škola na výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe v Banské Bystrici, Škola na vý- chovu dôstojníkov delostrelectva v zálohe v Žilině, Škola na výchovu dôstojníkov jazdectva v zálohe v Bratislavě, Škola na výchovu dôstojníkov telegrafného vojska v zálohe v Turčian- skom Svätom Martine, Škola na výchovu dôstojníkov ženijného vojska v zálohe v Trenčíně) propuštěni ke svým kmenovým tělesům všichni Židé - instruktoři a frekventanti.27 V oblasti Vyššieho veliteľstva 1 sloužili 4 důstojníci a rotmistři v činné službě židovského vyznání: u Pešieho pluku 4 por. pech. Ladislav Perl, u Vojenské nemocnice 1 por. zdrav. MUDr. Juraj Halmoš a por. zdrav. MUDr. Juraj Kemény, u Delostreleckého pluku 51 zvk. pom. zdrav. Karol Hauser, a dále 208 mužů, v oblasti Vyššieho veliteľstva 2 sloužili 3 důstoj- níci v činné službě židovského vyznání: u Samostatného práporu II por. zdrav. v zál. MUDr. Tibor Lakoš, u Samostatného práporu IV por. pech. Maxmilian Biermann (t.č. přidělen u Výcvikového strediska Kremnica), u Jazdeckej korúhve 2 por. vet. Dr. Arnošt Fleischhac- ker, a dále 184 mužů, a v oblasti Vyššieho veliteľstva 3 sloužili 4 důstojníci a rotmistři ži- dovského vyznání: u Pešieho pluku 1 stot. pech. Ladislav Rosenzweig28 a rtk. pech. Ladislav Kaufmann, u Pešieho pluku 2 mjr. zdrav. MUDr. Alexander Wollner, u odbočky Zbrojnice III por. tech. zbroj. Ondrej Davidovič, a dále 164 mužů. Většina důstojníků byla konvertity,

24 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 21, č.j. 203.722. 25 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 21, č.j. 203.535. 26 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 22, č.j. 203.844. 27 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 19, č.j. 203.125. 28 Anton Rašla, bývalý slovenský justiční důstojník, vzpomínal, jak mjr. pech. Walter Domes, německé národnosti, spílal u pluku v Levoči stot. Rosenzweigovi do „svinských Židov“ a strhl mu hodnostní označení s odůvodněním, že on v jedné armádě se Židem sloužit nebude. RAŠLA, Anton. Pomoc vojenskej justície slovenskej armády rasovo prenasledovaným občanom. In KNEŽO-SCHÖNBRUN, Bernard (ed.). Pracovné jednotky a útvary slovenskej armády 1939 – 1945. VI. robotný prápor : Zborník materiálov z medzinárodného seminára Bratislava 22. – 23. novembra 1995. Bratislava : ZING Print, 1996, s. 118. ISBN 80-967629-0-7.

93 VOJENSKÁ HISTÓRIA nebo bez vyznání. Zmiňme hlášení o por. Biermannovi, abychom si udělali představu, co vše se sledovalo: „O uvedenom dôst.[ojníkovi] je len domienka že je žid, ale úradne u útvaru národnosť sa nemôže zistiť, preto že jeho doklady útvar dosial neobdržal. Podľa hlásenia PV Kremnica (posádkového velitelství v Kremnici – pozn. O. P.) jedná sa o veľmi dobrého dôst.[ojníka], veľmi schop.[ného], energ.[ického] a nádejného mlad.[ého] dôst.[ojníka] absolv. [enta] voj.[enskej] akademie. Je u mužstva obľubený i vážený. Jeho zovňajšok neni židovský, ani jeho vystupovanie, alebo spôsob myslenia. Nepochádza z majetk.[ového] prostredia.“29 MUDr. Wollner (nyní šéflékař výcvikového tábora v Bardějově) byl propuštěn. MUDr. La- koš (šéflékař samostatného praporu II Revúca) požádal o povolení zůstat v další dobrovolné činné službě „až do konečného vyriešenia otázky služby nearijských lekárov v Slovenskej armáde.“ Byl propuštěn.30 Náčelník štábu Vyššieho velitelstva 3 mjr. gšt. Ján Krnáč 14. čer- vence upozornil, že po propuštění gážisty MUDr. Wollnera prezenčně slouží v oblasti toho- to velitelství Židé – lékaři: por. MUDr. Juraj Kemény (nyní u Vojenské nemocnice 3), a dále lékaři aspiranti čat. asp. MUDr. Samuel Morgenbesser (t. č. I. oddíl Delostreleckého pluku 153 Spišská Nová Ves), MUDr. Vojtech Engländer (t.č. II. prápor Pešieho pluku 1 Dobšiná), MUDr. Arpád Langer (t. č. II. prapor Pešieho pluku 2 Sabinov), MUDr. Ľudovít Fried (t. č. Vojenská nemocnica 3), des. asp. MUDr. Schlesinger (t. č. II. oddíl Delostreleckého pluku 3 Fintice), MUDr. Karol Blüh (t. č. III. oddíl Delostreleckého pluku 3 Vranov), MUDr. Gold- mann (t. č. výcvikový tábor Kamenica nad Cirochou), MUDr. Artúr Dubovitz (t. č. výcviko- vý tábor Bardějov), MUDr. Imrich Taub (t. č. III. prapor Pešieho pluku 1 Poprad). „V prípa- de, že vyjde vládne nariadenie i ohľadne prezenčne slúžiacích, V.V.3. [Vyššie veliteľstvo 3] bude mať značný nedostatok lekárov. Vo voj.[enskej] nemocnici 3 by ostalo najviac 4 lekári sekundári a 3 posádky by zostaly úplne bez lekárov, ktorých by sme už nahradiť nemohli, lebo v ostatných posádkach všade by zostal len jeden lekár.“31 Právě fakt, že vojenští gážisté a další vojenské osoby konvertovali či se stali osobami bez vyznání (bez vyznání je celkem uvedeno 74 vojenských osob), způsobil, že v oficiálním výkazu prezenčního počtu podle náboženství z 25. července 1939 není mezi důstojníky a rotmistry vykázán ani jeden gážista židovského vyznání, mezi délesloužícími poddůstoj- níky jsou 4 Židé (jeden u Delostreleckého pluku 52, další u Ženijného pluku a dva u Tele- grafného práporu 3), vedle toho v I. ročníku prezenční služby 144 mužů a v II. ročníku prezenční služby 237 mužů židovského vyznání.32 V oblasti Vyššieho veliteľstva 1 nařídil jeho velitel gen. II. tr. Anton Pulanich soustředit Židy do 28. července 1939 do dvou pracovních táborů, a to v Bratislavě pro útvary, ústavy a úřady ležící jižně posádek Trnava – Sereď (včetně) a v Trenčíně pro útvary, ústavy a úřady ležící severně posádek Hlohovec – Nitra (včetně). Předpokládalo se, že pracovní tábor bude mít vlastního velitele a na každou četu (30 – 40 pracovníků) měl připadnout poddůstojník jako její velitel. Pulanich požadoval v první řadě použít Židy pro práce související s úpra- vou materiálu (čištění, konzervování, evidence), případně na jiné práce, resp. přidělovat je útvarům v posádce podle jejich požadavků.33 Pulanich určil za velitele pracovního tábora v Trenčíně dôst. zást. pech. Jána Marguša od Pešieho pluku 17 v likvidácii, posádkový veli- 29 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 16, č.j. 202.701. 30 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 16, č.j. 202.605. 31 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 96, č.j. 104.812. Jména lékařů ověřena podle SULAČEK, Jozef. Biele plášte : Tragické osudy židovských lekárov na Slovensku v období druhej svetovej vojny. 2. časť. Bratislava : Slovenské národné múzeum-Múzeum židovskej kultúry, 2006. ISBN 80-8060-164-X. 32 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 22, č.j. 203.805, dále f. Ministerstvo národnej obrany, Spisy tajné 1939 – 1945, šk. 2, č.j. 24.148. Téměř hereticky musel vyznít požadavek velitelství letectva z 27. července na přidělení čat. asp. Vojtecha Weisze coby tlumočníka – překladatele německého jazyka na dobu 5-6 týdnů s dodatkem, že po skončení práce bude dán k dispozici pracovnímu útvaru. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 22, č.j. 203.924. 33 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 1 - Veliteľstvo divíznej oblasti 1 (1939 – 1945), šk. 95, sg. 95/198/1, Rozkaz č. 36/1939, čl. B-313, Židia – sústredenie v pracovných útvaroch.

94 VOJENSKÁ HISTÓRIA tel v Bratislavě pplk. pech. Ladislav Bodický pak za velitele pracovního tábora v Bratislavě npor. pech. Jána Urminského od Pešieho pluku 4, který měl do pracovního tábora přidělit i 3 energické poddůstojníky.34 Nakonec se 24. srpna z Bratislavy do Trnavy přesunul židovský pracovní oddíl, který byl dán k dispozici tamnímu posádkovému velitelství a náhradnímu praporu Pešieho pluku 4 pro práce v augmentačním skladu.35 Odtud odešel 1. září do Spiš- ské Nové Vsi v počtu cca 70 mužů k dispozici polnímu velitelství 1. divize.36 Na ministerstvo národní obrany přicházela řada žádostí o arizaci. Žádosti se adresovaly předsednictvu vlády a musely být doplněny potřebnými doklady (domovským listem, rod- ným listem vlastním i členů rodiny, přestupním listem ze židovského vyznání na římskoka- tolické nebo jiné vyznání, dokladem představenstva obce nebo města nebo Hlinkovy gardy o slovenském cítění a o chování před 14. březnem 1939). Na rozhodnutí se muselo vyčkat mimo činnou službu, což se netýkalo osob, které obdržely zvláštní povolení ministerstva národní obrany setrvat na svých služebních místech37 a netýkalo se ani aktivních lékařů a lékárníků (gážistů), kteří si podali žádost o arizaci do 31. července 1939.38 Pokud šlo o Židy – lékaře a lékárníky prezenční služby „môžu byť ponechaní tam, kde toho služba vy- žaduje a len do doby dokiaľ nebudú nahradení arijcami. Ich označenie ostáva také isté, ako keby boli v pracovnom tábore.“39 Mjr. pech. Jozef Martin Kristin, který vedl osobní referát ministerstva národní obrany, koncem roku 1939 konstatoval, že důstojníkům, kteří žádali o arizaci, až na jednoho nebylo vyhověno a byli propuštěni mimo činnou službu.40

Židé za vojenského tažení proti Polsku

Slovensko v pozdním létě 1939 prezentovalo svou pozici vůči Polsku jako výlučně ob- rannou a Polsko jako potencionální ohrožení slovenské státnosti, a proto si vlastní vojenské přípravy na ozbrojené vystoupení označilo jako zabezpečovací opatření vojenské správy na severu státu. V slovenské armádě konalo prezenční službu mužstvo, které do ní nastoupilo 1. října (nejpozději 3. října) 1937, a mělo být předčasně propuštěno z prezenční služby 14. září 1939. Toto předčasné propuštění bylo ještě před zahájením vojenského tažení proti Polsku zrušeno a mužstvo mělo být propuštěno až po uplynutí dvouleté prezenční služby, přičemž vojenské osoby, které již byly propuštěny na trvalou dovolenou, se měly ponechat v poměru mimo činnou službu.41 Ani to nestačilo. Toto mužstvo sice bylo přeloženo 1. října 1939 do zálohy, ale zároveň bylo přidrženo v armádě k mimořádnému cvičení ve zbrani. Vojenské 34 VHA Bratislava, f. PV Bratislava 1937 – 1939, šk. 7, Rozkaz č. 62/1939, čl. 9, Židia, sústredenie v pracovných útvaroch. 35 VHA Bratislava, f. Pešie pluky 1 - 4 (1939 – 1944), šk. 1, Peší pluk 4, Denný rozkaz č. 198/1939, čl. 12, Žid. pracovný oddiel - presun. 36 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 36, č.j. 206.644. Pro potřeby židovského pracov- ního oddílu se vydával na muže jeden vycházkový oděv a jeden letní pracovní oděv. VHA Bratislava, f. Pešie pluky 1 - 4 (1939 – 1944), šk. 1, Peší pluk 4, Denný rozkaz č. 197/1939, čl. 27, Žid. pracovný oddiel – vystrojenie. Stížnost okresního náčelníka v Popradě, že se po tatranských lázních pohybují Židé v uniformě s modrou páskou a jsou jako vzdělanci ve styku s židovskými lázeňskými hosty z Maďarska, vedla k tomu, že vojenský pracovní oddíl byl z vojenských srubů Nový Smokovec přemístěn do Čemerného. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 34, č.j. 205.819. 37 Velitel Pešieho pluku 1 pplk. pech. Pavel Kuna se pokusil takové zvláštní povolení pro stot. pech. Ladislava Rosenzweiga, velitele náhradního praporu, a rtk. pech. Ladislava Kaufmanna, účetního náhradní roty, s odvoláním na tuto možnost získat. Neuspěl. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 31, č.j. 204.998. 38 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 23, č.j. 204.013. 39 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 1 - Veliteľstvo divíznej oblasti 1 (1939 – 1945), šk. 90, sg. 90/176/1, Dôverný rozkaz č. 39/1939, čl. B-224, Žiadosti o arizáciu – predlozenie. 40 Nejznámější je případ stot. gšt. Františka Milana Borského, železničního traťového velitele, který původně změnil židovské vyznání na vyznání církve českosloslovenské, aby 12. září 1939 vstoupil do evangelické církve augsburského vyznání. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 63, č.j. 209.231. 41 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 1 - Veliteľstvo divíznej oblasti 1 (1939 – 1945), šk. 90, sg. 90/176/1, Dôverný rozkaz č. 43/1939, čl. B-252, Prepustenie mužstva odv. roč. 1937 z prezenčnej služby.

95 VOJENSKÁ HISTÓRIA osoby, které byly z jakýchkoliv důvodů předčasně propuštěny z prezenční služby na trvalou dovolenou až do skončení jejich prezenční služby a přeložení do zálohy (týkalo se i Židů), povolávaly se ihned k pokračování prezenční služby.42 Před zahájením vojenských operací povolal Čatloš 26. srpna v 16.00 hod. do služby 3 nej- mladší ročníky I. zálohy (odvodní ročníky 1936, 1935 a 1934), následující den, 27. srpna, hlavní vojenské velitelství nařídilo, aby byl povolán ihned k mimořádnému cvičení ve zbrani 4., 5. a 6. ročník I. zálohy (odvodní ročníky 1933, 1932 a 1931), k jejichž povolání mělo dojít na telegrafický rozkaz a zároveň přikázalo povolat k mimořádnému cvičení ve zbrani další dva ročníky zálohy (odvodní ročníky 1930 a 1929), jejichž povolání mělo být provedeno řádnými svolávacími lístky.43 Povolávání záložníků se vztahovalo na všechny slovenské státní občany bez ohledu na národnost, tzn. vztahovalo se i na Židy. Dopadlo i na ty Židy, kteří měli povo- lení odcestovat do ciziny.44 Slovenská armáda se nakonec 1. září plně zapojila do vojenského tažení proti Polsku rozpoutaného nacionálně-socialistickým Německem a týž den bylo povo- láno k mimořádnému cvičení ve zbrani dalších sedm ročníků zálohy (odvodní ročníky 1928 až 1922).45 O počtu Židů v I. záloze (roč. 1916–1899), kterou tvořilo celkem 3 872 důstojníků a rotmistrů a 165 921 poddůstojníků a mužstva (v záloze a v náhradní záloze), a v II. záloze (roč. 1898–1889), kterou tvořilo celkem 1399 důstojníků a rotmistrů a 75 519 poddůstojníků a mužstva (v záloze a v náhradní záloze) příslušných na území Slovenska, nemáme bohužel dostatek přesných údajů, neboť mohli být vykazováni mezi vojenskou správou sledovanými národnostmi (slovenskou, ruskou, polskou, německou, maďarskou, ostatní).46 Užší štáb hlavního vojenského velitelství (krycí jméno „Bernolák“) ve všeobecném ope- račním rozkazu z 30. srpna určil, že Hlinkova garda postaví pracovní jednotky a po jejich vystrojení a dosažení jejich pohotovosti zajistí jejich přesun k dispozici 1. divizi (krycí jmé- no „Jánošík“): pracovní rota č. 1 (Lieskovany) a pracovní rota č. 2 (Odorín), 2. divizi (krycí jméno „Škultéty“): pracovní rota č. 3 (Kubachy, dnes Spišské Bystré) a pracovní rota č. 4 (Vikartovce), 3. divizi (krycí jméno „Rázus“): pracovní rota č. 5 (Malý Šariš) a pracovní rota č. 6 (Kojetice, dnes Kojatice). Bernolák si pro svou potřebu přidělil pracovní rotu č. 7 (Spišské Tomašovce), pracovní rotu č. 8 (Hnilčík), pracovní rotu č. 9 (Letanovce) a pracovní rotu č. 10 (Arnutovce).47 Velitelství polní 1. divize si tento rozkaz vysvětlilo nikoliv tak, že pracovní jednotky budou postaveny Hlinkovou gardou, ale že budou postaveny z mužstva Hlinkovy gardy, takže pracovní roty z nich složené půjdou do Lieskovan a Odorína a „pra- covná rota (žid.nár.) bude daná k dispozícii zdrav.[otnej] a vet.[erinárskej] službe.“48 V oblasti Vyššieho veliteľstva 3 nařídil 30. srpna 1939 jeho velitel plk. gšt. August Ma- lár, aby Peší pluk 1, Peší pluk 2, Samostatný prápor V a Samostatný prápor VI zařadily příslušníky židovské národnosti k pracovním rotám. U ostatních útvarů měly prezentační komise určit záložníky židovské národnosti k jedné rotě, kde budou k dispozici jako pra- covní jednotka pro daný útvar, přičemž příslušná posádková velitelství pracovní mužstvo jednotlivých útvarů mohla využívat na větší práce v posádce.49 Malár následně seznámil podřízené se zřízením pracovních rot na základě rozkazu vydaného 31. srpna hlavním veli- 42 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 1 - Veliteľstvo divíznej oblasti 1 (1939 – 1945), šk. 90, sg. 90/176/1, Dôverný rozkaz č. 45/1939, čl. B-257, Preloženie mužstva odv. roč. 1937 do zálohy, ďalšie opatrenie. 43 VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany 1939 – 1945, Spisy tajné, šk. 2, č.j. 24.287, č.j. 24.290, č.j. 24.301, č.j. 24.344. 44 VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany 1939 – 1945, Spisy tajné, šk. 2, č.j. 24.316. 45 VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany 1939 – 1945, Spisy tajné, šk. 2, č.j. 24.354. 46 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 6, č.j. 201.313. 47 VHA Bratislava, f. Zbierka „55“, fasc. 55-59-3, Veliteľstvo Bernolák, č.j. 19005/Taj.štáb.4.oddel., Všeobecný operačný rozkaz čís. 1, čiasť II, čl. V, Služba silničnej dopravy, Pracovné jednotky. 48 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 1 - Veliteľstvo divíznej oblasti 1 (1939 – 1945), šk. 101, Veliteľstvo „Jánošík“, č.j. 1108/Taj.4.oddel.1939, Všeobecný rozkaz č. 2. 49 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 3 - Veliteľstvo divíznej oblasti 2 (1939 – 1944), šk. 6, sg. 6/19, Dôverný rozkaz č. 54/1939, čl. C-190, Záložníci židia sústredenie v prac. táboroch.

96 VOJENSKÁ HISTÓRIA telstvím Hlinkovy gardy, který potvrdil „symbiózu“ v postojích ministerstva národní obrany a Hlinkovy gardy vůči Židům: „Z rozkazu MNO. postavia dolu uvedené župné veliteľstvá 10 pracovných stotín pozostávajúcich z nasledujúceho počtu osôb: 1 veliteľ gardista zál. [ožný] dôstojník, 10 gardistov zál.[ožných] poddôstojníkov, vojakov a kuchárov a 100 zál. [ožných] vojakov všetci z druhej zálohy, čo znamená štyricať ročný a starší. Veliteľ a 10 gardistov poddôstojníkov, vojakov a kuchárov musia byť postavení zo schopných a dobrých gardistov. Pracovná čiastka stotiny, teda 100 zál.[ožných] vojakov negardistov, postaví sa z osôb neariských /židov/ a osôb nespoľahlivých. Takéto složenie bude mať každá jednotlivá stotina.“ Župní velitelství Trnava mělo postavit z okresu Trnava jednu pracovní rotu, jejíž výzbrojní stanicí se stal náhradní prapor Pešieho pluku 4 v Trnavě; župní velitelství Bra- tislava jednu pracovní rotu z Bratislavy a okresu Bratislava a další pracovní rotu z okresu Modra, jejichž výzbrojní stanicí byl náhradní prapor Pešieho pluku 4 v Trnavě; župní ve- litelství Trenčín jednu pracovní rotu z okresu Myjava a jednu pracovní rotu z okresu Nové Mesto nad Váhom, jejichž výzbrojní stanicí se měl stát náhradní prapor Pešieho pluku 5 v Trenčíně; župní velitelství Ružomberok jednu pracovní rotu z okresu Turčiansky Svätý Martin a další pracovní rotu z okresu Liptovský Svätý Mikuláš, jejichž výzbrojní stanicí byl náhradní oddíl Delostreleckého pluku 52 v Ružomberku; župní velitelství Zvolen jednu pracovní rotu z okresů Zvolen a Kremnica a jednu pracovní rotu z okresu Banská Bystrica, jejichž výzbrojní stanicí se měl stát náhradní prapor Pešieho pluku 3 ve Zvolenu; župní ve- litelství Prešov jednu pracovní rotu z okresu Prešov s výzbrojní stanicí náhradního praporu Pešieho pluku 2 v Prešově. Vidíme, že pracovní roty se měly vytvořit ze Židů a také nespo- lehlivých osob, ale Židé měli být separováni, neboť se z nich utvořila samostatná družstva. Příslušníci pracovních rot se stali vojenskými osobami, z domova si měli přinést stravu na dva dny, dále osobní propriety (prádlo, čisticí potřeby) a pokrývky, měli obdržet pracovní náčiní (z Bošan u Topoľčan se do Trnavy mělo dopravit 70 lopat, do Ružomberku a Zvo- lena po 140 lopatách a 60 krumpáčích), vybaveni měli být starým obnošeným vojenským oděvem. Nástup pracovních rot se měl provést svozem tak, aby se ve výzbrojních stanicích jejich příslušníci hlásili nejpozději do 2. září do 12 hod.50 Pplk. del. Jozef Turanec, který v průběhu vojenského tažení proti Polsku zastupoval na ministerstvu národní obrany ministra Čatloše, zaslal na armádní polní velitelské stanoviště v Spišské Nové Vsi Čatlošovi 6. září v 12.45 hod. telegram: „dnes, alebo zajtra prínde vlád- ne nariadenie ohľadne židov. Nebudú konať aktívnu voj.[enskú] službu, ale budú v zvlášt- nom koncentračnom tábore. Len lekári židi konajú službu, ale v civilu s páskou na ruke. Sdelil mi to pán podpredseda dr. Tuka. Hneď má Bernolák [slovenské armádne veliteľstvo] určiť, kde koľko židov potrebuje na práce, budú dodaný na požadované miesta. Vyžadovať ích prostredníctvom MNO.“51 Předsednictvo vlády proto požádalo 8. září 1939 ministerstvo národní obrany, aby v této mimořádné situaci vyřešilo „židovskou otázku“ v armádě.52 Z Bratislavy směřoval na armádní polní velitelské stanoviště 9. září v 8.40 hod. další telegram: „rozhodnite, či môžu byť pracovné skupiny židov pridelené na práce hospodárske alebo opravu hradských, alebo na iné práce podľa žiadostí politických úradov kde to bude zapotrebné, lebo tieto prac.[ovné] skupiny zahálajú.“ Bratislava dále navrhla zřídit židovské pracovní tábory v Trenčíně pro Oblastné veliteľstvo 1, v Trnavě pro Oblastné veliteľstvo 2 a v Prešově pro Oblastné veliteľstvo 3. Bratislava obdržela z polního stanoviště souhlas, a proto ministerstvo národní obrany z požadavku předsednictva vlády ještě 9. září „vyklouz-

50 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 3 - Veliteľstvo divíznej oblasti 2 (1939 – 1944), šk. 6, sg. 6/19, Dôverný rozkaz č. 58/1939, čl. C-198, Sriadenie pracovných rot, dále Dôverný rozkaz č. 74/1939, čl. C-254, Vystrojenie členov žid. prac. rot. 51 VHA Bratislava, f. Veliteľstvo Bernolák, 1939, šk. 2, č.j. 15.113. 52 BAKA, Igor. Postavenie Židov vo vzťahu k slovenskej brannej moci v rokoch 1939-1941 (do vzniku VI. robotného práporu). In Acta Judaica Slovaca, 2008, č. 14, s. 60. ISBN 80-8060-231-4.

97 VOJENSKÁ HISTÓRIA lo“ vlastně opsáním svých opatření z července 1939. Zopakovalo, že všichni Židé – důstojníci, rotmistři a mužstvo prezenční služby a v záloze se zařazují během činné služby do zvláštních pracovních útvarů a jsou označeni 5 cm širokou modrou páskou na pravém záloktí a pře- chodně nosí vojenský stejnokroj bez označení hodnosti a bez výložek a rukávových odznaků a nesmí nosit poboční zbraň, různé výkonnostní odznaky a vyznamenání. Požitky dostávají jako mužstvo bez hodnosti, což se týká i důstojníků, rotmistrů a poddůstojníků. Výjimku představovali lékaři a lékárníci (důstojníci a aspiranti) zařazení v polních formacích. Mi- nisterstvo jim výjimečně přiznalo dosaženou hodnost a požitky, ale pouze po dobu činné služby v polních formacích. Lékaři a lékárníci (důstojníci a aspiranti) v zápolí nosili vojenský stejnokroj bez označení hodnosti a byli oprávněni nosit pouze výložky své stavovské skupiny a místo modré pásky bílou pásku s červeným křížem na levém záloktí. Pracovní útvary se měly umístit izolovaně, vycházka jejich příslušníků omezit a zcela zakázat styk s civilním obyvatelstvem. Kategoricky bylo zakázáno využívat Židy (vyjma pracovních útvarů) pro jakékoliv kancelářské práce, pro vedoucí místa v skladištích, jako pomocníky ve vojenských zátiších, jako tlumočníky atd.53 U zdravotnického personálu ministerstvo národní obrany narazilo a muselo okamžitě zrušit přiznané „úlevy“. „Tam, kde sa ukáže nevyhnutne potreba lekára – žida k výkonu lekárskej praxe u vojska, majú konať ako z aktívnej služby prepustený civil, t.j. v občianskom obleku s odznakom /: modrá páska, cez ňu páska s červeným krížom na ľavom záloktí :/. Tito lekári – židia môžu konať službu výlučne len na podriadenom mieste.“54 K mnohokrát v literatuře zmiňovaným německým protestům, že jejich služebně nižší vojáci a důstojníci musejí zdravit Židy s vyšší hodností,55 se přidalo: „V prípade, že je nutné niektorého príslušníka ríšskonemeckej brannej moci odoslať k lekárovi, nesmie byť odoslaný k lekárovi židovi a ani tento nesmie byť k nemu povolaný.“56 Na mimořádné cvičení tak nastoupili, a to ještě před vydáním příslušných výnosů ministerstva národní obrany, někteří již v srpnu, i Židé – důstojníci v záloze, takže jim bylo 1. září vyplaceno služné, měli přechodné ubytování a stravovali se soukromě, ačkoliv měli mít podle označených výnosů nárok na požitky jako mužstvo bez hodnosti. „Pokiaľ bolo bývalým záložným dôstojníkom, židom vyplatené služné na september, aby im bol ponechaný prísluš- ný alikvotný diel služného až do dňa ktorým boli hodnosti pozbavení, maximálne až do dňa 8. septembra 1939. To isté platí o prechodnom ubytovaní.“ Zbytek služného za září (kromě přechodného ubytování) po odečtení uvedeného alikvotního dílu byli povinni vrátit a nárok na jiné záležitosti za branné pohotovosti státu (polní, zápolní přídavek, stravné) jim vůbec nevznikl. Židům – lékařům za používání vlastního civilního oděvu náležela paušální náhra- da 1 Ks denně.57 Právě nástup záložních důstojníků – Židů vedl k stížnosti zástupce hlavního velitele Hlinkovy gardy dr. Karola Danihela, že 29. srpna přicestovali do Trnavy 3 záložní důstojníci – Židé (dva nadporučíci a jeden poručík) v extrovních uniformách a měli tímto

53 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 1 - Veliteľstvo divíznej oblasti 1 (1939 – 1945), šk. 90, sg. 90/176/1, Dôverný rozkaz č. 47/1939, čl. B-264, Židia – sústredenie v pracovných útvarov. 54 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 1 - Veliteľstvo divíznej oblasti 1 (1939 – 1945), šk. 90, sg. 90/176/1, Dôverný rozkaz č. 48/1939, čl. B-266, Židia – sústredenie v pracovných útvaroch, oprava 4. bodu výn. č. 207030 Dôv./1.osob. zo dňa 9/9.t.r. 55 KRALČÁK, Peter. Pracovné jednotky slovenskej armády 1939 – 1945. Bratislava : Pro Militaria Historica, 2014, s. 17. ISBN 978-80-970768-1-8. Policejní ředitel v Bratislavě si stěžoval, že „posledný nábor židov vyslúžilých vojakov do slovenskej armády vyvoláva pohoršlivú reakciu nielen u tunajšej ale i vonkovskej nemeckej verejnosti. Najmä pohoršlive sa kvituje skutočnosť povolávania židov-lekárov, ako i vôbec židov s určitými hodnostiami, resp. vracanie hodností týmto, pri čom sa poukazuje na poslednú úradnú výzvu publikovanú v novinách, podľa ktorej majú sa príslušníci nemeckej a slovenskej armády navzájom zdraviť. Pohoršenie a odpor vzbudzuje potom tá skutočnosť, že by príslušník nemeckej armády nižšej hodnosti mal prípadne zdraviť príslušníka slovenskej armády žida.“ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 50, č.j. 207.981. 56 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 2 - Veliteľstvo divíznej oblasti 2 (1939 – 1940), šk. 14, sg. 14/24, Dôverný rozkaz č. 45/1939, čl. B-219, Povolanie lakára žida k příslušníkovi ríš. nem. armády - upozornenie. 57 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 1 - Veliteľstvo divíznej oblasti 1 (1939 – 1945), šk. 90, sg. 90/176/1, Dôverný rozkaz č. 58/1939, čl. B-304, Bývalí dôst. v zál. Židia – náležitosti za september 1939.

98 VOJENSKÁ HISTÓRIA

údajně budit pohoršení v řadách veřejnosti, hlavně mezi gardisty a německými vojáky, takže si vynucoval na ministerstvu národní obrany „zakročenie v tom smysle, aby Židom bolo za- kázané nosiť hodnosti dôstojníka, poddôst.[ojníka] a vôbec uniformu slovenskej armády…“58 Již od počátku nebyly protižidovské kroky přijímány v armádě bez výhrad. Ozývaly se hlasy proti, i když ojediněle, zvláště u těch, kteří vyznávali jako rozhodující hledisko odbornost.59 Projevilo se to i za vojenského tažení proti Polsku. Hlavní vojenské velitelství muselo opětovně zakázat využívat Židy, a to jak z řad mužstva, tak i z příslušníků „bý- valého dôstojnického sboru“ k pracím ve vojsku (v kancelářích) mimo práce, které mají předepsané v pracovním útvaru. „Ak zistím, ešte, že u niektorého útvaru, ústavu a podobne je žid v akomkoľvek zadelení mimo pracovného útvaru – či sa už jedná o žida zo stavu muž- stva, alebo zo stavu býv.[alého] dôst.[ojníckeho] sboru, budúcne zakročím kázeňsky proti veliteľovi, ktorý umožňuje židom vo vojsku pracovať mimo pre nich predpísaného táboru. Tento rozkaz rozhláste i h n e ď u všetkých složiek svojho útvaru /: ústavu :/. Podobne tiež varujem veliteľov pred možnosťou, aby u akýchkoľvek voj.[enských] jednotiek existoval žid s vojenskou hodnosťou a bez označenia že je židom.“60 Současně se dostalo velitelům židov- ských pracovních útvarů opětovného upozornění, že všichni Židé musejí být bezpodmíneč- ně označeni modrou pásku a být bez hodnosti (nenosit výložky). „Vyskytujú sa prípady, že mužstvo židovskej národnosti /: ktoré je podľa zákona vyňaté z brannej povinnosti a po- vinné len povinnosťou pracovnou :/ chodí po uliciach neoznačené na pravej ruke modrou páskou a má na odeve i výložky, takže sa nijako nelíši od vojakov slovenskej armády.“ Židé byli povinni vzdávat poctu všem hodnostem, jak slovenským, tak i německým.61 „Proti veliteľom, ktorí nebudú dbať týchto rozkazov, bude prísne zakročené.“62 Na druhé straně Čatloš umožnil návštěvu židovských bohoslužeb během židovských svátků, které začaly 14. září, „ale len vtedy, keď je synagoga v mieste. Tam, kde nie je synagoga, nech si povolajú rabina a odbavia bohoslužby v mieste.“63 Zástupce Oblastného veliteľa 1 v Trenčíně pplk. pech. Vojtěch Linet 12. září nařídil zřídit pracovní útvar v Trnavě, Trenčíně a v Nitře pro Židy – záložníky: v Trnavě z posádek Bra- tislava, Trnava a Sereď, v Trenčíně z posádek Trenčín, Žilina, Bošany, Nováky a Piešťany, v Nitře z posádek Nitra, Hlohovec, Topoľčany a Zlaté Moravce. Příslušníků pracovních útvarů mělo být využito pro práce související s úpravou a přenášením materiálu, pro zemní práce, úpravy cest a objektů, likvidování a čištění skladišť apod.64 Pracovní útvary byly ve- litelsky podřízeny příslušným posádkovým velitelstvím.65 Delostrelecký pluk 1 v Bratislavě zařadil 8. září všechny důstojníky, poddůstojníky a mužstvo židovské národnosti, kteří nastoupili nebo nastoupí službu u pluku, k náhradnímu oddílu pro pracovní rotu,66 jejímž

58 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 34, č.j. 205.722. 59 BAKA, Igor. Postavenie Židov vo vzťahu k slovenskej brannej moci v rokoch 1939 – 1941. In Fenomén holokaustu : Ideové korene, príčiny, priebeh a dôsledky. Zborník z medzinárodnej konferencie konanej dňa 27. - 28. marca 2008 pod záštitou podpredsedu vlády SR pre vedomostnú společnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny Dušana Čaploviča. Bratislava : Úrad vlády Slovenskej republiky, 2008, s. 83. ISBN 978-80-8106-003-8. 60 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 3 - Veliteľstvo divíznej oblasti 2 (1939 – 1944), šk. 6, sg. 6/19, Dôverný rozkaz č. 66/1939, čl. B-215, Umiestnenie židov - závady. 61 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 3 - Veliteľstvo divíznej oblasti 2 (1939 – 1944), šk. 6, sg. 6/19, Dôverný rozkaz č. 64/1939, čl. C-211, Mužstvo židovskej národnosti - závady. 62 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 1 - Veliteľstvo divíznej oblasti 1 (1939 – 1945), šk. 90, sg. 90/176/1, Dôverný rozkaz č. 50/1939, čl. C-271, Židia – sústredenie v pracovných táboroch. 63 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 2 - Veliteľstvo divíznej oblasti 2 (1939 – 1940), šk. 14, sg. 14/24, Dôverný rozkaz č. 44/1939, čl. B-215, Uvoľnenie mužstva žid. národnosti – na sviatky. 64 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 1 - Veliteľstvo divíznej oblasti 1 (1939 – 1945), šk. 90, sg. 90/176/1, Dôverný rozkaz č. 47/1939, čl. B-264, Židia – sústredenie v pracovných útvaroch. 65 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 1 - Veliteľstvo divíznej oblasti 1 (1939 – 1945), šk. 90, sg. 90/176/1, Dôverný rozkaz č. 51/1939, čl. C-278, Židovské pracovné tábory. 66 „Poučte každého v tom smysle, že zatajenie židovskej národnosti bude prísne potrestané.“ VHA Bratislava, f. Delostrelecké pluky 1939 – 1942, šk. 1, Delostrelecký pluk 1, náhradný oddiel, Denný rozkaz č. 9/1939, čl. 8, Židia – sústredenie.

99 VOJENSKÁ HISTÓRIA velitelem se stal rtk. Michal Kupa, kterého nahradil následující den por. del. v zál. Vladimír Moravčík (k ruce mu zůstal Kupa).67 Rota měla vykonávat práce ve skladištích podle dispo- zic zvk. del. Františka Kubátha.68 Do Trnavy odešlo židovské mužstvo 19. září.69 Velitelem tamního vojenského pracovního tábora byl npor. pech. Aloiz Žiak.70 Velitel polní 1. divize gen. Pulanich zase 16. září nařídil, aby útvary oblasti „Jánošík“ odeslaly ihned „osôby ži- dovského náboženstva do pracovného tábora v Spišskej Belej k dôst. zást. J. Margušovi“.71 U náhradních těles Oblastného veliteľstva 2 v Banské Bystrici náhradní oddíl Delostrelec- kého pluku 2 v Banské Bystrici odeslal nastoupivší Židy do pracovního tábora u augmentační- ho skladu Pešieho pluku 1 v Brezne nad Hronom, náhradní oddíl Automobilného pluku v Ban- ské Bystrici do Výcvikového strediska Lešť (Oremov Laz) k práci na polní střelnici, zbytek využil k opravě kasárenských objektů a k úpravě vozové dráhy, další se nalézali u náhradního praporu Pešieho pluku 3 ve Zvolenu, u náhradní roty Samostatného práporu I v Kremnici, u náhradní roty Samostatného práporu III v Dolnom Kubíne, u náhradní roty Samostatného práporu IV v Tisovci, u Telegrafného náhradného telesa a Práporu útočnej vozby v Turčian- skom Svätom Martine. Velitel Vojenského zdravotného skladu v Liptovskom Svätom Mikuláši por. lek. PhMr. Vojtech Bojarský žádný pracovní útvar nezřídil, u útvaru měl skupinu 12 lékárníků – záložníků židovské národnosti, z nichž 9 dal k dispozici hlavnímu vojenskému velitelství a vyčkával rozhodnutí, které útvary by odborně posílili zbývající z nich.72 Co s Židy – záložníky mělo vyřešit nové vládní nařízení z 19. září,73 které zopakovalo, že všichni Židé – důstojníci, rotmistři a mužstvo se přeřazují z vojenské prezenční služby, na dobu jejich povinnosti k ní, do zvláštních pracovních útvarů, do nichž se zařadí Židé – záložníci všech kategorií, kteří jsou povinni k cvičení ve zbrani (k služebnímu cvičení). Počet, dislokaci, pracovní program a další podrobnosti pracovních útvarů mělo opět určit ministerstvo národní obrany. Oproti předchozímu vládnímu nařízení z 21. června však Židé propuštění z vojenské služby podle vládního nařízení z 24. dubna (č. 74) a Židé všech vojen- ských kategorií v záloze byli pozbaveni vojenských hodností, přičemž výjimky mohl určit ministr národní obrany. Jak se však ukázalo později, ministerstvo národní obrany zastávalo stanovisko, že „O odnetí hodnosti vojenským osobám židovskej národnosti mimo činnej služby nebolo dosiaľ rozhodnuté. Túto vec bude riešiť nový branný zákon a príslušný výnos o prevodu do nového branného pomeru.“ 74

„Spolupráce“ ministerstva národní obrany a ministerstva vnitra

Obrana státu vyžaduje, aby se v její prospěch činily osobní a věcná plnění nejrozmanitěj- šího druhu. Slovenská vláda aktivovala vládním nařízením z 1. září 1939 některá ustanovení československého zákona o obraně státu a chtěla je zneužít k organizování židovských pra- covních táborů.75 Hlavní velitel Hlinkovy gardy Alexander Mach předložil již 15. září návrh

67 VHA Bratislava, f. Delostrelecké pluky 1939 – 1942, šk. 1, Delostrelecký pluk 1, náhradný oddiel, Denný rozkaz č. 8/1939, čl. 7, Pracovná stotina. 68 VHA Bratislava, f. Delostrelecké pluky 1939 – 1942, šk. 1, Delostrelecký pluk 1, náhradný oddiel, Denný rozkaz č. 7/1939, čl. 2, Pracovná stotina - sriadenie. 69 VHA Bratislava, f. Delostrelecké pluky 1939 – 1942, šk. 1, Delostrelecký pluk 1, náhradný oddiel, Denný rozkaz č. 16/1939, čl. 5, Židia - odoslanie. 70 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 110, č.j. 110.974. 71 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 1 - Veliteľstvo divíznej oblasti 1 (1939 – 1945), šk. 101, sg. 101/206/2, Dôverný rozkaz veliteľstva „Jánošík“ čís. 5, čl. 2, Židia – sústredenie v pracovných útvaroch. 72 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 65, č.j. 209.447. 73 Vládne nariadenie zo dňa 19. septembra 1939 o úprave vojenskej povinnosti židov. In Slovenský zákonník, roč. 1939, čiastka 52, č. 230, platnosť odo dňa 26. septembra 1939. 74 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 75, č.j. 211.072. 75 Vládne nariadenie zo dňa 1. septembra 1939 o účinnosti niektorých ustanovení zákona č. 131/1936 Sb. z. a n. In Slovenský zákonník, roč. 1939, čiastka 46, č. 208, účinnosť odo dňa 2. septembra 1939.

100 VOJENSKÁ HISTÓRIA na zřízení pracovních táborů k soustředění Židů (i nevojáků), kteří se chovají vyzývavě vůči státu, vládě, Hlinkově gardě nebo jsou škůdci slovenské věci.76 Zástupci židovských orga- nizací (Ústredná kancelária autonomných ortodoxných židovských náboženských obcí na Slovensku, Sväz židovských náboženských obcí na Slovensku „Ješurun“, Židovská ústredná úradovňa pre Slovensko) byli předvoláni 18. září na ministerstvo vnitra, kde jim bylo sděle- no, že osobní úkony podle zákona o obraně státu (pozemní práce při úpravě cest a regulace řek), mají vykonávat Židé – muži ve věku 18 – 50 let hromadně po dobu čtyř týdnů. Vedení pracovních jednotek, vnitřní administrativa, hospodářská správa, přidělování práce jednot- livcům přísluší židovským organizacím prostřednictvím výboru jimi zřízeného, přičemž vý- daje spojené s ubytováním a stravováním ponese slovenské židovstvo. Židovské organizace se bránily: „Nebolo vinou židovského obyvateľstva, že sa ono nemohlo práve tak, ako iné čiastky obyvateľstva zúčastniť sa na obrane Slovenského štátu so zbraňou v ruke.“ Pouká- zaly na to, že „počet židovských osôb, konajúcich vojenskú službu v pracovných útvaroch, bol značný, lebo veď je všeobecne známe, že i židia vyhoveli do muža svolávacím rozkazom a včas sa prihlásili u oných vojenských telies, ku ktorým boli zadelení.“ Nezůstaly lhostejné ani k materiální stránce: „Finančná schopnosť židovského obyvateľstva je značne oslabená a skoro vyčerpaná.“ Návrh na pracovní povinnost Židů však přijaly, domnívaly se, že se bude týkat 5 000 osob. Ministerstvo vnitra proto 22. září nařídilo zlikvidovat různé židovské pracovní tábory a útvary, které nebyly zřízené na rozkaz ministerstva národní obrany nebo ministerstva vnitra s tím, že příslušné nařízení o organizaci táborů, povinnostech pracovní služby a o povolávání do pracovní služby bude vydáno ministerstvem vnitra dodatečně.77 Ministerstvo vnitra 27. září podniklo první konkrétní kroky ke zřízení židovských pra- covních táborů. „Vzhľadom na to, že židovské obyvateľstvo nie je povolávané k vykonávaniu činnej vojenskej služby, ale len k službe pracovnej, je potrebné, z dôvodov vyrovnávania povinností vôči štátu medzi obyvateľstvom, aby z rozdielneho osobného zaťaženia nenastaly u ostatného obyvateľstva, pre štát psychologicky nepriaznivé zjavy, požadovať od židov iné osobné obete.“ Okresní úřady tak měly provést soupis veškerého mužského židovského obyvatelstva ve věku od 20 do 50 let (slovenští státní občané, státoobčanští bezdomovci nebo sporného ob- čanství, i cizinci, kde tomu nebrání mezinárodní smlouva nebo mezinárodní právo – podle reciprocity) postarat se o jejich prezentaci a zdravotní prohlídku, povolat vybrané muže ke konání osobních úkonů ve prospěch obrany státu a zajistit jejich dopravu do příslušných pracovních míst, kde mají „za povinnosť konať telesnú prácu v zaradených četách pod ústredným vedením technickým a administratívnym, ktoré prevzaly na seba organizácie židovských ústredných organizácií, ktoré sa postarajú na vlastný náklad /u zámožnejších na trovy povolaného/ o stravovanie, ubytovanie, organizáciu tábora, podľa smerníc, ktoré im za tým účelom budú vydané, pod priamou kontrolou ministerstva vnútra a ním poverených orgánov.“ Povolanci byli povinni vzít si s sebou pracovní oděv, prádlo (bielizeň), obuv, 2 deky, jakož i stravu na 3 dny a jídelní náčiní (talíř, lžíci, vidličku a nožík), zajistit si potřebné pracovní náčiní, pokud nebude již k dispozici na místě. Osvobození od osobních úkonů ve prospěch obrany státu se dostalo těm, kteří byli osvobozeni podle zákona o obraně státu a branných předpisů vojenskými úřady, dále z důvodů národohospodářských nebo jiného veřejného zájmu (např. zájem kultu nebo osvěty), a také osoby tělesně nebo duševně nemoc- né nebo práce neschopné. Otázku vydávání vystěhovaleckých pasů a povolení vystěhovat se u povolanců ponechalo v platnosti.78

76 BAKA, Igor. Postavenie Židov vo vzťahu k slovenskej brannej moci v rokoch 1939-1941 (do vzniku VI. robotného práporu). In Acta Judaica Slovaca, 2008, č. 14, s. 61-62. ISBN 80-8060-231-4. 77 VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany – Prezídium, 1939, Spisy dôverné, šk. 3, sg. 3/88/1, č.j. 1937. 78 VHA Baratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 69, č.j. 209.829.

101 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Vojenské útvary byly totiž zahlceny žádostmi Židů povolaných na mimořádné cvičení, kteří žádali o propuštění z tohoto cvičení a chtěli se vystěhovat ze Slovenska.79 Vláda si dávala na čas. Ministerstvo národní obrany v dohodě s ministerstvem vnitra nakonec naří- dilo 30. září 1939, aby Židé, kteří disponují vystěhovaleckým pasem s vízem cizího státu, nebo vyzváním od amerického konzulátu (na červeném blanketu) dostavit se na konzulát za účelem vystěhování, byli na vlastní žádost ihned propuštěni z pracovní či jiné služby velitelem pracovního oddílu.80 O více jak měsíc dříve, 2. srpna 1939, upravilo souhlas s vydáním cestovních pasů: „Príslušníkom židovského náboženstva, nepodliehajúcim ešte brannej povinnosti, osobám odvodom povinným a osobám, ktorým bol povolený odklad prezenčnej služby, žiadajúcim o súhlas k vydaniu cestovného pasu, vydajú súhlas DOV. [doplňovacie okresné veliteľstvá] ako do štátov europských, tak aj… do štátov mimoevropských. Kolko- vané žiadosti treba doložiť dokladom (rodným listom, alebo výťahom z matriky narodených), že ide skutočne o žida. Osobám, povinným v roku 1939 odvodom možno vydať súhlas do konca novembra 1939… Keď žiadajú voj.[enské] osoby náb.[oženstva] židovského v prezenč- nej službe o súhlas k vydaniu cestovného pasu z naléhavých dôvodov existenčných, podajú si tieto osoby písomnú žiadosť, v ktorej je treba uviesť osobné dáta (rok narodenia, odvodu, domovskú obec, okres, kmeňové teleso) a pripojá k žiadosti doklad o tom, že ide skutočne o žida (rodný list, výťah z matriky narodených). Kmeňové teleso preskúma dáta v žiadosti uvedené a predloží spis k rozhodnutiu príslušnému vyššiemu veliteľstvu súčasne s hlásením, odkedy koná žiadateľ prezenčnú službu a kedy mu táto končí… Žiadosti nech sú vybavo- vané ako súrne. Je záujmom štátu, aby sa vysťahovanie židov podporovalo.“81 Ministerstvo národní obrany posléze 16. listopadu umožnilo ministerstvu vnitra vydávat k podpoře vy- stěhování Židů ze Slovenska povolení k vystěhování bez předchozího souhlasu vojenské správy osobám židovské národnosti všech branných poměrů (vyjma prezenční služby).82 Židovské organizace pověřily technickým vedením a organizováním židovských pracov- ních táborů ing. Dezidera Krasznyanszkého,83 což ministerstvo vnitra akceptovalo a jmeno- vanému nařídilo organizovat židovské pracovní tábory v dohodě s ministerstvem vnitra za součinnosti ministerstva národní obrany. Tábory měly být rozděleny do pracovních rot, ve kterých bude mít dozorční službu vojenský velitel a budou zde vykonávat službu vojenské strážní oddíly. Pracovní úkoly se měly přidělovat v celku s určením doby, do kdy mají být splněny. Předpokládalo se zřízení pracovního tábora v Plaveckom Podhradí, v Novom Mes- te nad Váhom, v okolí Banskej Bystrice, v Poprade, v okolí Prešova, v okolí Humenného. Ministerstvo vnitra nejprve 27. září požadovalo po ministerstvu národní obrany uvolnění potřebných objektů v Plaveckom Podhradí a v Novom Meste nad Váhom a označení prací, na které by chtěla vojenská správa povolané Židy využít. Vojsko mělo také zajistit kuchyně (samotné vaření „košer“ stravy si měli vést Židé, k proviantu by byl přidělen rituální do- zorce) a provádět zásobování na vrub židovských organizací. „Vzhľadom na to, že najmä na Východe sú početní židia úplne chudobní, ktorí nemajú potrebné pracovné úbory a deky, žiadam, aby tým, ktorí preukážu svedectvom chudoby, túto skutočnosť, boly pracovné šaty,

79 Hlinkova garda dostála své pověsti: „Miestne veliteľstvá HG zadovážia si dôverným spôsobom soznam ľudí, ktorí sa pripravujú k vysťahovaniu zo Slovenského štátu. Nechajú týchto ľudí sledovať a v prípade, že by sa vzbudilo podozrenie, že niektorí z týchto pripravujú vyvezenie takého majetku, ktoré naše zákonné ustanovenia nedovolujú vyvážať /: k tomuto cielu používajú i chudobnejšie osoby, ktoré za nepatrnú odmenu sa na takéto veci podujímajú :/ oznámia toto bezpodmienečne a čo najrýchlejšie príslušným úradom cielom zakročenia. VHA Bratislava, f. Zbierka „55“, fasc. 55-57-4, Hlavné veliteľstvo HG HŠ, č.j. 445/HŠ HG/1939, Rozkaz č. 9, čl. V, Evidencia vysťahovalcov. 80 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 109, č.j. 110.055. 81 VHA Bratislava, f. Pešie pluky 1 - 4 (1939 – 1944), šk. 1, Peší pluk 4, Denný rozkaz č. 184/1939, čl. 16, Súhlas k vydaniu cest. pasu príslušníkom žid. náboženstva. 82 VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany – Prezídium, 1939, Spisy obyčajné, šk. 5 (9), sg. 5/7/1, č.j. 11950. 83 Ing. Dezider Krasznyanszky zahynul v roce 1944 v koncentračním táboře Auschwitz. SULAČEK, Jozef. Osudy židovských inžinierov na Slovensku v rokoch 1938 - 1945/2. časť. Bratislava : Slovenské národne múzeum-Múzeum židovskej kultúry, 2017, s. 111-112. ISBN 978-80-8060-407-3.

102 VOJENSKÁ HISTÓRIA boty a deky ako aj vojenské príbory pridelené.“ Následující den, 28. září, navrhlo stanovit nejprve pracovní program pro pracovní tábor v okrese Malacky a v okrese Nové Mesto nad Váhom a 30. září požadovalo po ministerstvu národní obrany určit velitele, strážní oddíly a učinit opatření ohledně ubytování a stravování.84 Polní Slovenské armádne veliteľstvo telegramem 5. října 1939 v 22.16 hod. rozhodlo, že po dohodě s ministerstvem vnitra, vzhledem k tomu, že jsou zřizovány civilní židovské pracovní tábory, mají být propuštěni do poměru mimo činnou službu všichni Židé, kteří nastoupili na mimořádné cvičení (práce) a předáni jako židovští pracovníci do pravomoci ministerstva vnitra. Věc byla konzultována 6. října s dr. Bezákem, přednostou 9. odboru ministerstva vnitra, který požadoval Židy, kteří mají odslouženo 25 dní, propustit do poměru mimo činnou službu, ale ostatní přidržet ve službě, aby mohlo ministerstvo vnitra rozhodnout, kam budou odesláni. S názorem dr. Bezáka se polní velitelství ztotožnilo, takže na příslušná oblastní velitelství směřoval 6. října v 17.45 hod. telegram od mjr. gšt. Viliama Talského, aby byli do poměru mimo činnou službu propuštěni Židé, kteří si odsloužili 25 dní, a o těch, kteří si požadovanou dobu neodsloužili, se vyhotoví seznam a předloží se ministerstvu vnitra.85 Hlavní vojenské velitelství pak 9. října upřesnilo: „Zál.[ožne] muž- stvo, ktoré vykonalo 28 denné cvičenie prepustite. Mužstvo nár.[odnosti] židovskej v prez. [enčnej] službe zostane i naďalej u pracovných stotín, ako doteraz. Otázka židov lekárov a zverolekárov neni doteraz vyriešená. Ponechajte ich u útvarov podľa potreby až do ďal- šieho rozhodnutia.“86 Ministerstvo národní obrany vydalo 12. října všeobecné směrnice pro pracovní židovské tábory pod heslem „Pracovný efekt má slúžiť záujmom obrany štátu a verejnému blahu“. Židé měli vytvářet pracovní skupiny (minimálně 150 mužů), na jejichž čele je vojenský velitel s přiděleným strážním personálem.87 Veliteli je k dispozici technický vedoucí z řad Židů, který organizuje práci. Skupině měl být také přidělen z řad Židů lékař. Předpokládalo se, že v některých případech bude mít několik skupin jednoho velitele – důstojníka a jed- notlivé skupiny jeho zástupce – rotníka nebo poddůstojníka (podle možností aspirant nebo spolehlivý délesloužící). Všichni pracovníci museli být označeni modrou páskou na levém záloktí. Pracovní čas byl stanoven na 8 hodin, velitel byl zodpovědný za to, že Židé skutečně pracují a že nepřipustí, „aby prípadne platené osoby prácu vykonávaly za nich.“ Minister- stvo národní obrany současně upozornilo velitele a strážní mužstvo „na trestnosť prijímať úplatky k vôli poskytovaniu rozličných úľav“.88 Pokud si výše uvedené shrneme, ministerstvo národní obrany v říjnu 1939 propustilo do poměru mimo činnou službu všechny Židy, kteří byli povoláni na cvičení (práce), jak cestou řádnou, tak prostřednictvím Hlinkovy gardy, a měli odslouženo potřebný počet dnů; o těch, kteří neměli dosud odslouženo stanovený počet dnů, se vyhotovoval seznam pro potřeby ministerstva vnitra. Po vzájemné dohodě mezi ministerstvem národní obrany a ministerstva vnitra přecházeli všichni židovští pracovníci, kteří dosud konali práce z rozkazu ministerstva národní obrany pod pravomoc ministerstva vnitra, což provázela demobilizace

84 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 69, č.j. 209.829. 85 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 68, č.j. 209.677. 86 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 110, č.j. 110.861. 87 V oblasti 1. divize pracovní skupiny Lakšárska Nová Ves, Plavecký Svätý Peter, Senica, Malacky, Pernek, Uhorská Ves, Veľké Leváre, Nové Mesto nad Váhom, Piešťany, Veľké Kostolany, Veselé pri Piešťanoch, Trenčianske Teplice, Pruské, Kubra, Ilava, Žilina, Topoľčany, celkem 3420 mužů; v oblasti 2. divize si mělo určit tamní velitelství pracovní skupiny samo, víme o žádosti o přidělení židovských pracovníků pro posádková velitelství Brezno nad Hronom, Ružomberok, Zvolen, Kremnica, Banská Bystrica, celkem 880 mužů; v oblasti 3. divize pracovní skupiny Kravany, Tatry, Lomné, Turany, Ruský Kručov, Fiaš, Giraltovce, vojenský sklad Prešov, Zlatá Baňa, Kokošovce, Zemutov, Ohrazany, Snina, Humenné, Vyšný Radvaň, celkem 2550 mužů, uvádí se i pracovní skupina Vranov (nad Topľou). 88 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 69, č.j. 209.829. Na velitele pracovní roty č. 2 (Odorín) por. pech. v zál. Karola Pleška, rovněž na dôst. zást. Karola Zamaroczyho a zvk. Michala Vrbu bylo učiněno trestní oznámení pro braní úplatků. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 77, č.j. 211.738.

103 VOJENSKÁ HISTÓRIA pracovních rot, při níž mužstvo pracovních rot pod velením poddůstojníka odcházelo do demobilizačních stanic (velitelé rot z oblasti Vyššieho velitelstva 3 na základě rozkazu Ma- lára zůstali až do skončení demobilizace své roty v Prešově).89 Malár také 24. října přikázal, aby všechna posádková velitelství a útvary odeslaly ihned mužstvo židovské národnosti prezenční služby odvodních ročníků 1937 a 1938 ke stavební službě 3. divízie v Prešově. Jejich ubytování měl zajistit Delostrelecký pluk 3. Opatření se nemělo týkat mužstva, které již pracovalo např. v Humenném na stavbě maštalí, v Čaklově, v Michalovcích, v obci Ko- byly u Bardejova. „Upozorňujem dôrazne na to, aby sa nestal prípad, že by niektorý útvar zamlčal muža podľa tohoto nariadenia.“ 90 Civilní židovské pracovní tábory navzdory počátečním přípravám zřízeny nebyly. Záhy se ukázalo, že „z rozkazov doteraz vydaných vysvitá, že civilné prac.[ovné] jednotky nie sú vojenskými jednotkami, ale majú len vojenský veliteľský rámec, pretože ministerstvo vnút- ra ich nemá nateraz možnosť organizovať“, takže pro ně neplatí v plném rozsahu vojenské předpisy, „zvlášť, čo sa týka nákladu na liečenie, ťažších úrazov a úmrtí“. Npor. žen. Gejza Ložek, který byl do přípravy táborů zainteresován, se proto dožadoval rozhodnutí, „kto nesie právne následky v takýchto prípadoch, kedže vojenskej správe nesmie následkom sriadenia pracovných táborov vzniknúť väčší výdavok, nebude tato hradiť opotrebovanie, prípadne značné poškodenie občanského odevu.“ Ložek také 14. října hlásil, že ubytování pro židov- ské pracovní tábory je připravené, strážní oddíl a velitelé rot jsou na místě, „prosím pracovné mužstvo povolať“. Na příkaz hlavního vojenského velitelství však přípravy prodloužil na termín 23. října, „tu kolujú však povesti, že židi teraz vôbec nenastúpia, jestli sa tieto zprávy zakladajú na pravde, bude účelné všetky prípravy zrušiť, lebo značne zaťažujú voj.[enskú] správu.“ 91 Ministerstvo vnitra, „pre technické prekážky“, až do dalších rozkazů zastavilo povolávání Židů do pracovních táborů, takže strážní oddíly, které již byly odeslány na svá stanoviště, se stahovaly zpět.92 Z důvodu, že ministerstvo vnitra nebylo schopno přidělit na práce Židy, rozhodlo ministerstvo národní obrany, aby na práce v zbrojnici a v augmentač- ních skladech mohly být najímány civilní pracovní síly.93 „O každom vyžiadanom robotníkovi od sprostredkovateľni práce, vyžiadajte si doporučenie a potvrdenie o spolahlivosti u miestnej HG.“ 94 Ministerstvo národní obrany nařídilo propustit dne 10. listopadu 1939 do poměru mimo činnou službu gážisty a mužstvo, kterému měla skončit prezenční službu již 30. září 1939. Toto propuštění se proto týkalo i mužstva židovské národnosti.95

Na cestě k novému brannému zákonu „Každý občan mužského pohlavia je podrobený vojenskej službe alebo s ňou spojenej pracovnej povinnosti a je povinný mať účasť v obrane štátu.“ 96 Od září 1939 se intenzivně při-

89 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 3 - Veliteľstvo divíznej oblasti 2 (1939 – 1944), šk. 6, sg. 6/19, Dôverný rozkaz č. 81/1939, čl. B-288, Prevod žid. prac. jednotiek pod min. vnútra – prepustenie židov. 90 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 3 - Veliteľstvo divíznej oblasti 2 (1939 – 1944), šk. 6, sg. 6/19, Dôverný rozkaz č. 92/1939, čl. C-336, Mužstvo žid. národnosti - sústredenie. 91 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 68, č.j. 209.677. Velitel 2. divize gen. Čunderlík se 20. října důrazně domáhal přidělení židovských pracovníků na opravu jízdárny a stavbu stájí pro vojenskou akademii, která měla být otevřena v Banské Bystrici. 92 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 3 - Veliteľstvo divíznej oblasti 2 (1939 – 1944), šk. 6, sg. 6/19, Dôverný rozkaz č. 93/1939, čl. B-339, Zrušenie židovských pracovných táborov. 93 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 2 - Veliteľstvo divíznej oblasti 2 (1939 – 1940), šk. 14, sg. 14/24, Dôverný rozkaz č. 62/1939, čl. B-304, Pomocný personál - vyžiadanie. 94 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 3 - Veliteľstvo divíznej oblasti 2 (1939 – 1944), šk. 6, sg. 6/19, Dôverný rozkaz č. 112/1939, čl. B-420, Civilní pracovníci /:židia:/ - pridelenie na práce do aug. skladov. 95 VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 3 - Veliteľstvo divíznej oblasti 2 (1939 – 1944), šk. 6, sg. 6/19, Dôverný rozkaz č. 100/1939, čl. B-370, Mužstvo žid. národnosti prepustenie do pomeru mimo čin. službu; VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 76, č.j. 211.262. 96 Ústavný zákon zo dňa 21. júla 1939 o ústave Slovenskej republiky (§ 75). In Slovenský zákonník, roč. 1939, čiastka 41, č. 185, účinnosť odo dňa 31. júla 1939.

104 VOJENSKÁ HISTÓRIA pravovalo zavedení pracovní povinnosti podle dosud neschválené osnovy nového branného zákona. Při odvodech se tak měla u Židů pouze zjišťovat jejich schopnost pro pracovní službu. Aby se nemohlo stát, že nějaký Žid unikne pozornosti a byl by tak odveden k plnění vojenské prezenční služby, musela se při soupisu osob povinných odvodem zapisovat vedle národnosti, kterou odvedenec sám nahlásí, i okolnost, zda je dotyčný podle vládního naří- zení č. 63/1939 Sl. z. považovan za Žida, neměla rozhodovat mateřská řeč.97 V kontingentu nováčků odvodního ročníku 1939 bylo vykázáno pro vojenskou službu celkem 13 944 mužů (žádný Žid) a pro pracovní službu celkem 3981 mužů, z toho 737 Židů.98 Nakonec bylo v roce 1939 odvedeno pro pracovní službu 807 Židů.99 Čatloš přidělil 20. října k inspektorátu slovenské branné moci stot. pech. Pavla Topoľského pro otázky židovských pracovních oddílů a utečence a 6. listopadu 1939 provedl celkovou reorganizaci struktury ministerstva národní obrany, kterou z opatrnosti nazval předběžnou, kde se etabloval v rámci všeobecného odboru (přednosta pplk. del. Jozef Turanec) také referát Pracovné oddiely a utečenci, který dostal na starost právě Topoľský.100 O dočasnosti nové organizace ministerstva z listopadu 1939 nepochybně svědčí, že 16. ledna 1940 (s plat- ností od 22. ledna 1940) vydal Čatloš nařízení „Rozvrh agendy a pôsobnosť jednotlivých složiek MNO“, které organizaci ministerstva nově překopalo a představilo ho jako moloch o 6 odborech (I až VI), jimž podléhalo 8 skupin (A až H) s 50 odděleními a referáty na čele s Čatlošem jako ministrem a hlavním vojenským velitelem, jehož stálým a plnoprávným zástupcem byl gen. II. tr. Alexander Čunderlík. Oddělení Pracovná služba, s referátem Pra- covná služba a vojenské tábory, podléhající všeobecnému odboru, šéfoval mjr. pech. Jozef Martin Kristin.101 Kristin z rozkazu Čatloše informoval 13. prosince 1939 kancelář prezidenta republiky a předsednictvo vlády o opatřeních vojenské správy ve věci „židovské otázky“ ve slovenské armádě. Kristin konstatoval, že vojenská správa „Prepustila vojenských gážistov zo sväzku armády a odňala im hodnosti“, „Sústredila brancov židovskej národnosti do pracovných útvarov v jednotlivých posádkách,“, „Židia-lekári, nakoľko sa ukázala súrna potreba, konali dočasne ďalšiu činnú službu, avšak bez hodnosti a v občianskom odeve“, „MNO v dohode s ministerstvom vnútra umožňuje židom opustiť územie Slovenskej republiky, cieľom vysťahovania“, „V mesiaci septembri 1939 narukovavší Židia sústredení boli do pracovných oddielov a konali verejné práce, ako stavby ciest na východe atď.“, „V mesiaci októbri MNO spolu s ministerstvom vnútra organizovalo pracovné tábory. Neboly však uskutočnené, lebo židovská otázka bola postavená na iný základ“, „Pripravovaná osnova ´Branného zákona´ triedí brancov podľa ich schopností: a - na službu vojenskú, z ktorej sú Židia vôbec vylúčení, b – na prezenčnú službu pracovnú, v ktorej Židia tvoria osobitné skupiny. Na rozdiel od arijcov, Židia majú len pracovnú povinnosť“, „Pracovné oddiely organizované budú tak, že Židia tvorí osobitné oddiely, ktoré nebudú organicky začlenené do pracovného oddielu arijcov.“ Kristin pokračoval: „V prítomnom čase MNO nemá so Židmi ničoho spoločného a započne svoju činnosť na tomto poli až od 20. januára 1940, keď Židia a ich práca pojmu- tá bude do všeobecného pracovného programu, ktorý MNO v dohľadnom čase predostrie predsedníctvu vlády a kancelárii prezidenta republiky.“102 Nový branný zákon přijatý v lednu 1940 vytvořil situaci, kdy Židy (a Romy, dobově Ci-

97 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 108, č.j. 109.958. V hlášeních celoročních odvodních výsledků pro statistiku se všichni Židé vykazovali jako příslušníci židovské národnosti, i když se hlásili k jiné národnosti. Pokřtění Židé, pokud byli podle vládního nařízení č. 63/1939 Sl. z. považováni za Židy, se vykazovali jako příslušníci židovského náboženství. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 127, č.j. 190.190. 98 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 82, č.j. 212.641. 99 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 127, č.j. 190.190. 100 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 72, č.j. 210.041, šk. 74, č.j. 210.482, šk. 75, č.j. 211.186. 101 VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany 1940 – 1945, Spisy dôverné, šk. 1, č.j. 150.159. 102 VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany – Prezídium, 1939, Spisy dôverné, šk. 4, sg. 4/52/2, č.j. 3054.

105 VOJENSKÁ HISTÓRIA kány)103 zbavil příslušnosti k slovenské branné moci, vzal jim charakter vojenských osob, znemožnil jim sloužit se zbraní v ruce, přisoudil jim charakter rozkladných živlů a nežá- doucího elementu, který pouze prací může přinést státu a společnosti užitek. Židé se mohli stát pouze příslušníky pracovní povinnosti, neboť měli konat práce ve zvláštních skupinách. Pracovní povinnost se tak stala pro Židy náhradou vojenské služby.104 Přitom cíle a úkoly pracovní služby zněly vzletně a vlastně neutrálně. Přednosta pracovní služby mjr. Kristin si zaznamenal: „Pracovná služba sleduje dva ciele: a – ideálny, t.j. má naučiť široké vrstvy obyvateľstva systematicky myslieť a zapojiť mladých občanov do plánovaného úsilia vlády povzniesť štátne územie vykonávaním práce a uskutočňovaním verejných stavieb, ktoré sa inak uskutočniť nemôže pre nedostatok voľných peňažných prostriedkov, b – prakticky, t.j. vychovať všetkých občanov republiky vojensky i keď nemohli byť pre vojenskú prezenčnú službu uznaní a tak uskutočňovať verejné potreby štátu.“ Před pracovní službu postavil jednoznačné úkoly: „1.- Uskutočňovať vojenské potreby prácou ako: dobudovanie kasá- renských budov, ktoré sú na 60 – 80 % hotové a ich ukončenie bolo štátoprávnou zmenou odsunuté, vystavenie a upravenie nových výcvikových potrieb, alebo konečne sprístupnenie pohraničia, hlavne tam, kde je to pre obranu štátu dôležité. 2.- Stavať komunikácie, menovite v krajoch, kde riadných ciest niet. 3.- Regulovať vodné toky, menovite také, ktoré každoročne spôsobujú obyvateľstvu veľké škody na úrode a na ich reguláciu v štátnom rozpočte potrebná položka zaistená neni. 4.- Zúrodňovať neúrodné plochy, či už sa to týka ornej pôdy, lúk, pastvín, alebo lesných kultúr.“ Klíčovou roli při realizaci pracovní služby mělo sehrát ministerstvo národní obrany. „Rozhodovanie o pridelovaní pracovných útvarov, ako i rozhodovanie o určenia poradia naliehavosti jednotlivých pracovných požiadaviek, podrží si MNO.“105 Ministerstvo národní obrany 29. února 1940 upravilo podmínky vedoucí k propuštění Židů všech branných poměrů ze slovenské branné moci dnem 31. ledna 1940 bez ponechání získaných vojenských hodností, s výjimkou aktivních gážistů – Židů, kterým bylo zvlášt- ním výnosem ministerstva národní obrany umožněno zůstat v činné službě. Židé v činné službě se po propuštění z branné moci zařazovali do činné pracovní povinnosti s označe- ním „Pracovník žid“106 a u Židů mimo činnou službu (v záloze, v náhradní záloze, na trvalé dovolené) došlo k zařazení do mimočinné pracovní povinnosti, která končila 31. prosincem roku, kdy dotyčný dovršil 50 let věku. Jejich hodnost se označovala jako „Pracovník žid mimo činnej povinnosti“.107 Útvarům dělalo potíže, jak zjistit příslušnost k „židovskej rase, keď nie je v kmeňovom liste zapísané náboženstvo židovské.“ Ministerstvo národní obrany proto 17. dubna 1940 instruovalo kmenová tělesa a doplňovací okresní velitelství, že pro zjištění této okolnosti je směrodatný kmenový list. „U osôb, u ktorých je zapísané nábo- ženstvo alebo materinská reč ´židovská´, nie je pochyby, že prislúchajú k rase židovskej, ak neprestúpily na niektorú kresťanskú vieru do 30/10 1918, o čom musí byť v kmeňovom liste prevedený záznam… U osôb, u ktorých v kmeňovom liste niet záznamov, ktoré by svedčily o židovskom pôvode, nie je možné prevádzať ich prepustenie z brannej moci… V budúcnosti prepustia náhradné /:kmeňové:/ telesá z brannej moci a zaradia do pracovnej povinnosti všetky osôby, o ktorých sa z úradných spisov, alebo u príležitosti cvičenia dozvedia, že sú židia, alebo cigáni.“108

103 K tomu srov. JANAS, Karol. Perzekúcie Rómov v Slovenskej republike (1939 – 1945). Bratislava : Ústav pamäti národa, 2010, s. 77-78. ISBN 978-80-89335-30-5. 104 Branný zákon Slovenskej republiky zo dňa 18. januára 1940. In Slovenský zákonník, roč. 1940, čiastka 5, č. 20, účinnosť odo dňa 31. januára 1940. 105 VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany 1940 – 1945, Spisy dôverné, šk. 6, č.j. 150.547. 106 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 127, č.j. 190.006. 107 VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 128, č.j. 192.471.

106 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Závěr

Židovské pracovní útvary slovenské armády neměly charakter pracovních útvarů, jak je známe z období pomnichovského Československa, jejichž určením bylo dočasné hospo- dářské zajištění nezaměstnaných osob a využití jejich pracovních schopností pro všeobecně prospěšné práce, případně neukázněné a práce se štítící jedince učit pracovat. Slovenské vojenské židovské pracovní útvary soustřeďovaly vojenské osoby v prezenční službě a v zá- loze na vojenském cvičení, které nevykonávaly službu se zbraní v ruce, ale pouze práce podle rozhodnutí vyšších velitelů, které by jinak museli konat ostatní vojáci. Popravdě ře- čeno vyvést vojáky krátkodobě z každodenního vojenského stereotypu plněním „nebojové“ činnosti, není nic neobvyklého, notabene diskriminačního. Armádu necharakterizuje pouze pořadový a polní výcvik a odborná příprava, ale také řada „nebojových“ úkolů. Kdo by mohl mít něco proti tomu, když se část vojenského personálu vyčlení k jejich plnění. Prob- lém nastává, pokud se k tomu připletou kritéria dotýkající se lidské podstaty – rasa, národ- nost, řeč (jazyk), náboženství. Jinak řečeno, nemohu vyčleněnou část vojenského personálu ostrakizovat. A zde šlo přeci o to kvalifikovat určitou skupinu osob jako nespolehlivý, tím pádem nežádoucí, podvratný živel, „vřed“ na těle státotvorného národa, „plevel“ na úrodné půdě otčiny, trestat ji za domnělé negativní vlastnosti a vzorce chování. Slovenská vojenská správa se po svém vzniku v březnu 1939 potýkala s takovými personálními, materiálními a finančními problémy, že by „židovská otázka“ neměla být v popředí jejího zájmu. Armáda však byla nástroj mocenský, takže si nemohla dovolit stát delší dobu mimo oficiální protiži- dovský diskriminační proud. Na politickou poptávku po radikálních řešeních však nakonec reagovala nabídkou selektivních kroků, které ovšem ve svém důsledku přispívaly k faleš- nému pocitu, že vytváří armádu o to víc ucelenou, ustálenou, ukázněnou a disciplinovanou. Separováním Židů zamezila jejich styku s „masou“ armády a uměle z nich vytvořila „cizo- rodý“ prvek v jejím lůně. Zabránila odborně zdatným Židům, kteří jako vojenské osoby do- sáhli určitého postavení ve vojenské hierarchii, aby zůstali v postavení vyšších a představe- ných vůči ostatnímu vojenskému personálu, sebrala jim možnost vojenské kariéry. Zbaveni hodností, opatřeni speciálním označením a vystaveni ponižování nemohli Židé považovat službu v armádě za perspektivní. Dostali se do soukolí omezování lidských a občanských práv, segregace a společenské degradace, do soukolí ztráty lidské důstojnosti. Je více než smutné, když protižidovská diskriminační opatření v slovenské armádě prosazovali či se na nich podíleli lidé, kteří prošli demokratickou výchovou v československé armádě, i když si nedělejme zároveň iluze, i v ní „probleskovaly“ antisemitské předsudky, sice držené pod pokličkou, ale v pomnichovském Československu už nikterak skrývané. Vypjatý, dnešními slovy extrémní nacionalismus nebývá dobrým rádcem. Případ Slovenska a jeho armády po jejím vzniku budiž toho dostatečným příkladem.

O. PEJS: DIE JUDEN UND DIE SLOWAKISCHE ARMEE IM ERSTEN JAHR IHRES BESTEHENS

Die jüdischen Arbeitsverbände der Slowakischen Armee sind, vom typologischen Bet- rachtungswinkel gesehen, mit den in der Tschecho-Slowakei nach dem Münchener Abkom- men errichteten Arbeitsverbänden kaum zu vergleichen. Im zweitgenannten Fall dienten die Arbeitsverbände der provisorischen wirtschaftlichen Einbindung von Arbeitslosen und der Nutzung ihrer Arbeitsfähigkeiten für gemeinnützige Interessen. In der Slowakei wurden die Juden im Militärpräsenzdienst und Reservedienst zu Militärübungen berufen und in Arbeitsverbände eingeordnet. Sie konnten keinen Dienst mit der Waffe leisten und wurden je nach Entscheidung der höheren Befehlshaber mit manueller Arbeit beauftragt, die sonst

107 VOJENSKÁ HISTÓRIA von anderen Soldaten geleistet werden müsste. Hierbei handelte es sich zweifellos um eine diskriminatorische Maßnahme, die das Ziel verfolgte, die Soldaten jüdischer Abstammung vom Rest der Armee zu isolieren. Darüber hinaus wurde ihnen durch die Vergabe einer Son- derbezeichnung die Möglichkeit der Zuerkennung eines Dienstgrades verwehrt. Das neue slowakische Wehrgesetzt, verabschiedet im Januar 1940, schaffte eine gesetzliche Lage, in der die Juden nicht als Angehörige der slowakischen Armee galten. Infolge des Wehrges- etzes wurden sie nicht als Militärpersonen eingestuft, es wurde ihnen verwehrt, den Militär- dienst mit der Waffe zu leisten. Personen jüdischer Abstammung wurden als ̔zerstörerisches Element̕, als ̔unerwünscht̕ abgestempelt, die einzig und alleine durch Arbeit für den Staat und die Gesellschaft ihren Nutzen bringen konnten. Sie waren der Arbeitspflicht unterstellt und sollten diese in Sondergruppen ableisten. Die Arbeitspflicht wurde für die Juden zum Ersatz für den Militärdienst.

Seznam použité literatury:

BAKA, Igor. Postavenie Židov vo vzťahu k slovenskej brannej moci v rokoch 1939 - 1941 (do vzniku VI. robotného práporu). In Acta Judaica Slovaca, 2008, č. 14. ISBN 80-8060- 231-4.

BAKA, Igor. Postavenie Židov vo vzťahu k slovenskej brannej moci v rokoch 1939 – 1941. In Fenomén holokaustu : Ideové korene, príčiny, priebeh a dôsledky. Zborník z medzinárod- nej konferencie konanej dňa 27. - 28. marca 2008 pod záštitou podpredsedu vlády SR pre vedomostnú společnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny Dušana Čaploviča. Bratislava : Úrad vlády Slovenskej republiky, 2008. ISBN 978-80-8106-003-8.

DRGO, Ján. Legislatívne vymedzenie pojmu Žid v II. Česko-Slovenskej republike, I. Slo- venskej republike a Protektoráte Čechy a Morava v rokoch 1938 - 1942. In Historický časo- pis, 2014, roč. 62, č. 2. ISSN 0018-2575.

JANAS, Karol. Perzekúcie Rómov v Slovenskej republike (1939 – 1945). Bratislava : Ústav pamäti národa, 2010. ISBN 978-80-89335-30-5.

KAMENEC, Ivan. Po stopách tragédie. Bratislava : Vydavateľstvo ARCHA, 1991. ISBN 80-7115-015-0.

KARCOL, Marián. Strata občianských práv židovského obyvateľstva na Slovensku v ob- dobí od marca 1939 do salzburských rokovaní. In PEKÁR, Martin – PAVLOVIČ, Richard (eds.). Slovensko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami : Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov VI. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Filozo- fická fakulta ; UNIVERSUM, 2007. ISBN 978-80-8068-669-7.

KRALČÁK, Peter. Pracovné jednotky slovenskej armády 1939 – 1945. Bratislava : Pro Militaria Historica, 2014. ISBN 978-80-970768-1-8.

RAŠLA, Anton. Pomoc vojenskej justície slovenskej armády rasovo prenasledovaným občanom. In KNEŽO-SCHÖNBRUN, Bernard (ed.). Pracovné jednotky a útvary slovenskej armády 1939 – 1945. VI. robotný prápor : Zborník materiálov z medzinárodného seminára Bratislava 22. – 23. novembra 1995. Bratislava : ZING Print, 1996. ISBN 80-967629-0-7.

108 VOJENSKÁ HISTÓRIA

SULAČEK, Jozef. Biele plášte : Tragické osudy židovských lekárov na Slovensku v obdo- bí druhej svetovej vojny. 2. časť. Bratislava : Slovenské národne múzeum-Múzeum židov- skej kultúry, 2006. ISBN 80-8060-164-X.

SULAČEK, Jozef. Osudy židovských inžinierov na Slovensku v rokoch 1938 - 1945/1. časť. Bratislava : Slovenské národne múzeum-Múzeum židovskej kultúry, 2017. ISBN 978-80- 8060-406-6.

SULAČEK, Jozef. Osudy židovských inžinierov na Slovensku v rokoch 1938 - 1945/2. časť. Bratislava : Slovenské národne múzeum-Múzeum židovskej kultúry, 2017. ISBN 978-80- 8060-407-3.

ZAVACKÁ, Katarína. Protižidovské zákony a právne normy v brannej politike Slovenské- ho štátu. In KNEŽO-SCHÖNBRUN, Bernard (ed.). Pracovné jednotky a útvary slovenskej armády 1939 – 1945. VI. robotný prápor : Zborník materiálov z medzinárodného seminára Bratislava 22. – 23. novembra 1995. Bratislava : ZING Print, 1996. ISBN 80-967629-0-7.

109 VOJENSKÁ HISTÓRIA

NÁRODNOSTNÍ MENŠINY VE SLOVENSKÉ ARMÁDĚ MEZI BŘEZNEM 1939 A ČERVNEM 19411

LUBOMÍR HLAV IENK A

HLAVIENKA, L.: National Minorities in the Slovak Army between March 1939 and June 1941. Vojenská história, 1, 24, 2020, pp 110 - 135, Bratislava. Since its early days, the independent Slovak State originating in March 1939 had to come across a number of difficulties and challenges. Apart from the uncertain position in the Central European area and the threat of Hungarian territorial expansion, another issue was the position of national minorities living in the territory of the young country after 14 March. According to the registry from 1938, almost 400 thousand people located in the territory of the Republic claimed to other than the Slovak nationality, and the question was, how will the Republic deal with them. This article focuses on the fate of the national minorities among the Slovak troops, monitoring their numerical development between March 1939 and June 1941 and the conditions, under which they served in the Army. Military History. Slovak Republic. World War 2. National minorities. Army.

Z národnostního hlediska se stala Slovenská republika existující v letech 1939 až 1945 vesměs homogenním státem. Podle statistik, vycházejících z krajinského soupisu realizo- vaného v r. 1938 po ztrátě jižních území v důsledku Vídeňské arbitráže a ze sčítání lidu v r. 1940, tvořili Slováci většinu obyvatelstva země, jelikož z 2, 65 milionu obyvatel se jich v r. 1940 ke slovenské národnosti hlásilo asi 86 %. Mimo Slováků žili v mladé republice i přís- lušníci řady národnostních menšin. Jednalo se o Čechy, zůstala zde zachována i významná německá menšina. Původní maďarská menšina čítající na 750-tisíc obyvatel, byla po Ví- deňské arbitráži sice značně oslabena, ale i po vyhlášení nezávislého Slovenska se na jeho území nacházela malá maďarská komunita. Na východě země žila početná menšina Rusínů a po celém teritoriu Slovenska bychom mohli najít Židy a Romy. Bližší vývoj počtu obyvatel Slovenska v letech 1938 až 1940 nám nabídne následující přehled2: Krajinský soupis 1938 Sčítání lidu 1940 Národnost Počet osob V % Počet osob V % Slovenská 2 260 894 85,1 2 214 475 86,2 Německá 128 347 4,8 129 552 5,0 Židovská 28 763 1,1 74 438 2,9 Rusínská 69 106 2,6 61 762 2,4 Maďarská 57 897 2,2 46 689 1,8 Cikánská 26 265 1,0 37 098 1,4 Česká 77 488 2,9 3 024 0,1 Jiná 7 666 0,3 517 0,0 Celkem 2 656 426 100 2 567 555 100 Politické zastoupení menšin se odvíjelo od politického systému Slovenské republiky, v němž dominantní postavení měla Hlinkova slovenská ľudová strana hájící zájmy majo- ritního slovenského obyvatelstva. Mimo ní získali politické zastoupení Němci, které repre-

1 Článek vznikl za podpory projektu NAKI II DGI8P02OVV64 „Právní, historické a společenskovědní aspekty nových a tradičních menšin v České republice.“ 2 ŠPROCHA, Bronislav – TIŠLIAR, Pavol. Demografický obraz Slovenska v rokoch 1938 – 1945. Bratislava : Muzeológia a kultúrne dedičstvo, o. z. v spolupráci s Centrom pre historickú demografiu a populačný vývoj Slovenska, FiF UK v Bratislave, 2016, s. 139. ISBN 978-80-971715-0-6.

110 VOJENSKÁ HISTÓRIA zentovala Německá strana a Maďaři, jejichž zájmy hájila Maďarská strana.3 Osud ostatních národnostních menšin byl již mnohem problematičtější a zejména otázka vztahu vůči židov- ské menšině nabyla po 14. březnu 1939 obzvláště na významu. Již toho dne v rozhlasovém projevu oznámil Jozef Tiso, že „ … každý uvědomělý Slovák musel by za úhlavního nepřítele považovat ty, kdo by namísto tvoření nových hodnot prací chtěl ničit už existující hodnoty, kdo by namísto pořádku chtěl vyvolávat zmatek…“ Kdo je oním nepřítelem, osvětlil ještě v tomto projevu, když oznámil, že vláda již vypracovala plán pro řešení židovské otázky a zároveň je připravena se zbavit přebytečných Čechů.4 Řešení národnostní problematiky se nová slovenská vláda zhostila velice rychle. Jako první se zaměřila na menšinu českou, jejíž příslušníci se v důsledku březnových událostí stali občany Protektorátu Čechy a Morava, což umožnilo jejich urychlené vystěhování ze země, které bylo realizováno na základě rozhodnutí vlády z 18. března 1939, jež mělo s ko- nečnou platností vyřešit tzv. českou otázku.5 Tento odsun se však netýkal všech na Sloven- sku žijících Čechů, jelikož si jednotlivé resorty ponechaly část českého personálu, který byl označen za nepostradatelný. Zejména v řadách státního aparátu pracovalo velké množství Čechů, jejichž okamžitý odchod by zemi ochromil. Na počátku 30. let na Slovensku tvořili Češi necelých 30 % zaměstnanců Čs. pošty (4 164), cca 15 % zaměstnanců Čs. drah (14 097), 47,6 % zaměstnanců soudnictví a státní správy (23 862), asi 20 % zaměstnanců slovenského školství (4 030) a 80 % zaměstnanců Čs. armády, sloužících na Slovensku (8 194).6 Tento poměr byl sice snížen v důsledku odchodu řady Čechů na konci r. 1938, ale v řadě oborů zůstávali nadále nepostradatelní. Svůj postoj vůči národnostním menšinám musela zaujmout i slovenská armáda, která vznikla na troskách té československé v březnu 1939. Pomnichovská armáda byla značně okleštěná a nesměla v mírových počtech překročit 100 000 vojáků, její profesionální složku reprezentovalo 11 181 důstojníků, 6 687 rotmistrů, 7 942 délesloužících a 2 039 civilních zaměstnanců vojenské správy.7 Po rozpadu společného státu se okamžitě začaly na Sloven- sku budovat vlastní ozbrojené síly. Nová armáda měla být sice tvořena především Slováky, nicméně problematika menšin se významně dotkla i vojska. Tématem tohoto článku je vztah, jaký zaujala slovenská armáda vůči vojákům pocháze- jícím z některé z národnostních menšin žijících na území republiky, což zahrnuje jednak nástin podmínek, za jakých sloužili, jak na ně nahlíželo velení a též i to, jak početné byly tyto menšiny v uniformě. Časově je práce vymezena březnem 1939 až červnem 1941, kdy Slovensko vstoupilo do války na východě. Jedná se tedy o období, během nějž se armáda účastnila jen dvou kratších konfliktů, jež si nevyžádaly větší množství padlých a lze ji, s přihlédnutí k těmto dvěma výjimkám, označit jako armádu mírovou.

Organizační vývoj

Ačkoliv se po většinu sledovaného období armáda nezapojila do vojenských kampaní, tak první měsíce její existence představovaly výjimku. Byly poznamenány značným chaosem, doprovázejícím zánik ČSR a zahrnovaly jak obranné boje na východě země s Maďary, tak hledání nového schématu, podle nějž by bylo vojsko organizováno. Původně se armáda

3 LACKO, Martin. Slovenská republika 1939 – 1945. Bratislava : Perfekt, 2008, s. 44. ISBN 9788080464080. 4 FABRICIUS, Miroslav – HRADSKÁ, Katarína (eds.). Jozef Tiso. Prejavy a články (1938 – 1944). Bratislava : AE Press 2007, s. 101. ISBN 80-88880-46-7. 5 BYSTRICKÝ, Valerián. Od autonómie k vzniku Slovenského štátu. Výber zo štúdií. Bratislava : Prodama 2008, s. 194. ISBN 978-80-969782-5-0. 6 CHORVÁT, Michal. „Die Katze muss weg!“: odchod českého obyvatelstva zo Slovenska 1938. In Právněhistorické studie, 2018, roč. 48, č. 2, s. 82. ISSN 0079-4929. 7 STRAKA, Karel. Československá armáda, pilíř obrany státu v letech 1932 – 1939. Praha : Ministerstvo obrany ČR 2007, s. 132. ISBN 978-80-7278-376-2.

111 VOJENSKÁ HISTÓRIA organizovala na půdoryse zaniklé čs. armády, ale rychle byly zahájeny práce na novém organizačním členění. Nová podoba armády byla přijata 2. května 1939, kdy vláda schválila návrh Ministerstva národní obrany (MNO), který rozděloval území republiky na tři vojen- ské okruhy, nazvané vyšší velitelství. Tyto vojenské celky měly svá velitelství v Trenčíně (VV-1 velitel plk. Anton Pulanich), v Banské Bystrici (VV-2 velitel plk. Alexander Čunder- lík) a v Prešově (VV-3 velitel pplk. Augustin Malár).8 Armáda byla tímto nařízením reor- ganizována na pět pěších pluků a šest samostatných pěších praporů, prapor útočné vozby, prapor kanónů protiútočné vozby, cyklistický prapor, oddíl pozemní ochrany proti letadlům, sedm dělostřeleckých pluků9, ženijní pluk, tři jízdní korouhve a tři vozatajské eskadrony, letecký pluk, automobilový pluk a tři telegrafní prapory.10 Celkem měla mírová armáda čítat 25-tisíc vojáků, avšak otázky vznikly ohledně jejího počtu při rozšíření na válečný stav. Podle návrhu německé strany, měla čítat 50 000 mužů, což bylo ale podle slovenských zástupců příliš málo a navrhovali válečný stav rozšířit celkově na 150 000 vojáků, s čímž ovšem zase nesouhlasili Němci.11 Tyto hodnoty proto ještě během léta 1939 doznaly proměn a v srpnu podepsaná dohoda o budování slovenské ozbrojené moci, uzavřená mezi Sloven- skem a Německem, potvrdila mírovou sílu armády na 25-tisíc vojáků, ale válečný stav byl upraven na 125-tisíc mužů.12 Tato struktura také nevydržela dlouho. Podle nové organizační struktury z listopadu 1939, se základem členění staly tři pěší divize, jejichž velitelství byla přejmenována na velitelství divizní oblasti (VDO). VDO-1 měla sídlo v Trenčíně, VDO-2 v Banské Bystrici a VDO-3 v Prešově. Kolem VDO byly soustředěny další útvary. Mimo útvarů podřízených VDO ovšem nadále byly aktivní i útvary a jednotky, organizačně podřízené přímo MNO.13 Vzhledem k nedostatku důstojníků byla organizace k 1. říjnu 1940 ještě jednou změněna. Bylo nově vy- tvořeno Velitelství pozemního vojska (VPV) v Banské Bystrici a Velitelství vzdušných zbraní (VVZ) v Bratislavě, které společně s inspektorem armádních škol podléhali přímo veliteli armády, jímž byl sám ministr. Zbraně a služby pozemního vojska byly rozděleny na armádní, podléhající MNO, sborové, podléhající VPV, a divizní, jež byly podřízeny velitelstvím jed- notlivých divizí. Byly také reorganizovány pěší divize, zůstalo Velitelství 1. divize v Trnavě, avšak původní druhá divize v Banské Bystrici byla zrušená a vytvořilo se nově v Prešově Velitelství 2. divize, obě podřízení VPV. Počet pěších pluků byl snížen na šest, došlo k rušení dalších jednotek, jako byl cyklistický prapor, nebo Jízdní předzvědný oddíl14 apod. Došlo také ke změnám v organizaci dělostřelectva.15 Toto členění zůstalo zachováno až do r. 1941.

Česká menšina Již v průběhu procesu reorganizace armády se muselo MNO začít zabývat problematikou vojáků české národnosti, jelikož po rozpadu společného státu, zůstala v posádkách a ar- mádních útvarech na území Slovensku řada českých vojáků. Vzhledem k nutnosti rychle 8 Všichni tito důstojníci pak byli k 17. květnu 1939 povýšeni o jeden hodnostní stupeń, tedy Anton Pulanich a Alexander Čunderlík na generály II. třídy a Augustin Malár na plukovníka. 9 Jednalo se o dělostřelecký pluk 1, 2, 3, 4, 51 (motorizovaný), 52 a 153 (protiletadlový). BAKA, Igor. Vznik a výstavba slovenskej armády (marec 1939-október 1940). In Slovensko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami. Prešov 2007, s. 212. ISBN 978-80-8068-669-7. 10 BAKA, ref. 9, s. 211-212. 11 BAKA, ref. 9, s. 214. 12 CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska V. svazek 1939 – 1945. Bratislava : Magnet Press, 2008, s. 22. ISBN 978-80-89169-16-0. Více též TUKLISOVÁ, Jana – NIŽŇANSKÝ, Eduard. Nemecká vojenská komisia na Slovensku a „tichý“ minister. In Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava : Pro Militaria Historica v spolupráci s Vojenským historickým ústavom, 2011, s. 48- 54. ISBN 978-80-970768-0-1. 13 Blíže k problematice reorganizace armády viz CSÉFALVAYI, ref. 12, s. 25-27. Též BAKA, ref. 9, s. 218-219. 14 Jízdní předzvědné oddíly (JPO) vznikly v srpnu 1939 reorganizací tří jezdeckých korouhví a tří jezdeckých eskadron. Viz CSÉFALVAYI, ref. 12, s. 19. 15 CSÉFALVAY, ref. 12, s. 34-35.

112 VOJENSKÁ HISTÓRIA vytvořit vlastní čistě slovenské ozbrojené síly, byla v prvních dnech po 14. březnu jednotlivá velitelství vyzvána, aby vyhotovila seznamy českých vojáků určených k odsunu a ti násled- ně byli transportováni do Protektorátu.16 Do doby, než budou odsunuti do Protektorátu, byli čeští vojáci drženi ve svých posádkách. Jak bylo výslovně zdůrazněno, mělo jim se jim za- mezit ve službě se zbraněmi, či je přímo používat proti Slovákům.17 Tuto instrukci zdůraznil rozkaz ministra obrany F. Čatloše, který 16. března nařídil naprosté odzbrojení českého mužstva, jeho sloučení do měst v Schutzzone18 a jejich odsun.19 Transporty se vypravovaly velmi chvatně a byli do nich zařazeni vojáci bez ohledu na příslušnost k útvaru. Jen velitel- ství 3. rychlé divize hlásilo 15. března, že do jediného transportu bude zařazeno minimálně 301 českých vojáků, kteří pocházeli z osmi různých útvarů, dislokovaných v jihozápadním koutu Slovenska. Mimo nich měli být případně do transportu zařazeni také další vojáci z jiných jednotek a dokonce i několik četníků.20 Podle původních plánů, měl být odsun českého vojenského personálu do Protektorátu dokončen nejpozději do 22. března. Stanovený termín se ale vzhledem k mnoha kompli- kacím prodloužil až do konce března 1939. Zdržení bylo způsobeno řadou problémů. Jed- ním z nejpalčivějších se staly transportní možnosti slovenské železnice, kterou v poslední březnové dekádě značně paralyzovaly velké přesuny slovenských vojsk na východ země, kde se rozhořel pohraniční konflikt s Maďarskem.21 Z tohoto důvodu se nakonec termín odsunu většiny českého personálu posunul, přičemž hlavní jádro vojáků transportovaných do Protektorátu, opustilo území Slovenska mezi 17. březnem a 31. březnem 1939. V celkem 95 transportech bylo během března z území Slovenské republiky odsunuto do českých zemí 15 188 příslušníků mužstva, 528 rotmistrů a 1 972 důstojníků a gážistů české národnosti.22 Hlavně pro české důstojníky a vojáky sloužící na Slovensku dlouhá léta a ideově hluboce spjaté s tradicí československé republiky, znamenal tento odsun obrovský šok způsobený nejenom obsazením českých zemí Wehrmachtem, ale i nuceným vyhnáním z míst, kde strávili dlouhé roky života a odkud si nyní často odnášeli pocit křivdy. 23 Zásadním problémem ve vztahu k české menšině se stala otázka personální, jelikož se projevil nedostatek kvalifikovaných slovenských důstojníků, kterým mělo připadnout velení nad zbytky bývalých československých útvarů, očištěných od českého personálu. V důstoj- nickém sboru meziválečné československé armády totiž sloužilo jen velice málo Slováků. Z 13 000 důstojníků předmnichovské čs. armády bylo pouhých 420 slovenské národnosti, ze 140 generálů byl jenom Rudolf Viest jediný Slovákem, dalšími nejvýše postavenými důstoj- níky byli podplukovníci Augustin Malár a Ferdinand Čatloš.24 Personální stav, s nímž mohlo

16 VHA Praha. Fond Slovenská armáda 1939 – 1945. krab. 1, inv. č. 1/1, telegram velitelství V. sboru z 21:05 hodin 14. března 1939. 17 Tamtéž, telegram ZVV Bratislava z 18:00 hodin 14. března 1939. 18 Jednalo se o zónu při hranicích Slovenska a Protektorátu, v němž dle dohody z 18. března 1939, získali Němci právo budovat své vojenské objekty a německým jednotkám byl do tohoto prostoru umožněn vstup. 19 VHA Praha. Fond Slovenská armáda 1939 – 1945, krab. 13, inv. č. 17/9. 20 VHA Bratislava. Fond MNO 1939 – 1944-spisy tajné. krab. 2, inv. č. 12, hlášení o počtu mužstva české národnosti z 15. března 1939. 21 K tzv. Malé válce více např: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska V. Bratislava 2008. ISBN 9788089169160. LACKO, Martin – MALATINSKÝ, Michal (eds.). Malá vojna v marci 1939 a jej miesto v pamäti národa. Krakov – Bratislava, Spolok Slovákov v Poľsku – Múzeum ozbrojených zložiek SR 1939 – 1945. 2016. ISBN 978-83-749-0867-2. 22 VHA Praha. Fond Slovenská armáda 1939 - 1945. krab. 15, inv.č. 19/4. V tomto počtu je zahrnutých i celkem 1 420 příslušníků armády rusínské národnosti, kteří byli 21. března odsunuti z Krompach do Kostelce na Hané. Podle P. Jaška byl počet odsunutých českých vojáků do 27. března 1939 celkem 15 452 mužů a navíc dalších 219 civilních zaměstnanců. Viz JAŠEK, Peter. Odsun českých vojakov zo Slovenska po vzniku Slovenského štátu. In Rozbitie alebo rozpad? Bratislava : Veda 2009, s. 513. ISBN 978-80-224-1150-9. 23 Blíže k problematice březnového odsunu viz JAŠEK, Peter. Odsun českých vojakov zo Slovenska po vzniku Slovenského štátu. In Rozbitie alebo rozpad? Bratislava : Veda 2009, s. 506-518. ISBN 978-80-224-1150-9. 24 Kol. aut.: Vojenské dějiny Československa IV (1939-1945). Praha : Naše vojsko, 1988, s. 51.

113 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Slovensko na počátku samostatnosti operovat, dokumentuje fakt, že zatímco v r. 1938 po- skytovala země mužstvo pro čtyři divize čs. armády, tak počty slovenských poddůstojníků a důstojníků stačily na personální obsazení jediné divize.25 Celkem bylo ve stavu čs. armády v polovině března 435 slovenských důstojníků a 395 rotmistrů.26 V některých případech nastal krátce po vyhlášení samostatnosti kritický nedostatek kva- lifikovaného personálu a bez něj nebylo možné zajistit fungování útvarů. Tato skutečnost se projevila již v prvních dnech jako zásadní problém a i když noví, národnostně slovenští, velitelé byli rozkazem ministra národní obrany Ferdinanda Čatloše jmenováni do svých funkcí krátce po 14. březnu, jednalo se vesměs bez výjimky o důstojníky hodnostně o něko- lik tříd pod úrovní, jaké byly pro zastávání takovýchto postů potřeba. Takto se rozkazem MNO z 15. března stal velitelem V. sboru mjr. Štefan Jurech a další důstojníci měli po svých českých předchůdcích převzít náležité posty. Do velení VI. sboru se dostal pplk. Augustin Malár a velitelem VII. sboru byl ustanoven mjr. Ján Imro.27 Nově se velení přesunulo na slovenské důstojníky i na úrovni posádkových velitelství, když se 15. března stal velitelem Posádkového velitelství (PV) Bratislava št. kpt. Majerčík. Problematický byl stav i u dalších útvarů. V případě pluku útoční vozby (PÚV) 3 bylo z původních 69 důstojníků, 37 rotmis- trů a 1 334 příslušníků mužstva pouze 9 důstojníků, 5 rotmistrů a 250 příslušníků mužstva slovenské národnosti.28 Velmi problematický byl též nedostatek personálu v jednotlivých službách, které zajišťovaly chod armády.29 Tento stav byl ovšem dlouhodobě neudržitelný, navíc za situace, kdy od prvních dní samostatnosti hrozil otevřený konflikt s Maďarskem. Armáda tento problém začala okamžitě řešit tím, že z transportů byli vyjímáni vyškolení experti. Nařízení MNO přímo stanovilo, že z transportů českých vojáků a civilních zaměstnanců do Protektorátu se vyjímají ti, kteří jsou nezbytní pro zajištění dalšího fungování svých jednotek. Bylo tomu tak v případě PV Bratislava, kde bývalý velitel div. gen. Miloš Žák dále působil jako technický poradce. Stejně tak bývalý velitel 9. pěší divize brig. gen. Jan Beneš setrval také při velitelství tohoto útvaru a plukovník Karol Kloboučnik, jež dříve zastával funkci velitele divizního dělostřelectva, byl ponechán k dispozici, jako technický poradce ve věcech dělostřelectva.30 Od prvních dní existence slovenských ozbrojených sil tak bylo jasné, že požadované očiště- ní armády od všeho neslovenského musí narazit na množství praktických komplikací a bude se jenom obtížně prosazovat. Nepostradatelnost českého personálu pro fungování slovenské armády v počátcích slovenské státnosti, ukazuje údaj MNO, dle nějž sloužilo v březnu 1939 v armádě 326 důstojníků a 269 rotmistrů české národnosti.31 Počet Čechů sice v dalších měsících klesal, nicméně jejich nezastupitelnost pro fungování slovenské armády v tomto období, odhaluje i následující přehled: Počet českých/slovenských důstojníků a rotmistrů v armádě podle zařazení k 26. květnu 193932:

25 MIČIANIK, Pavel. Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu I. (1941-1944). V operácii Barbarossa. Banská Bystrica : Dali-BB, 2007, s. 25. 26 BYSTRICKÝ, Jozef. K niektorým súvislostiam vzniku a počiatkov výstavby armády Slovenského štátu. In Rozbitie alebo rozpad? Bratislava : Veda 2009, s. 495. ISBN 978-80-224-1150-9. 27 VHA Praha, fond Slovenská armáda 1939-1945, krab. č. 15, inv.č 19/4. 28 PEJS, Oldřich. První měsíce slovenské útočné vozby (březen – srpen 1939). In Vojenská história, 2011, roč. 15, č. 4, s. 36. ISSN 1338-7154. 29 Blíže k problematice přebírání útvarů slovenskými důstojníky od důstojníků českých viz BYSTRICKÝ, Jozef. K niektorým súvislostiam vzniku a počiatkov výstavby armády Slovenského štátu. In Rozbitie alebo rozpad? Bratislava : Veda 2009, s. 495. ISBN 978-80-224-1150-9. 30 VHA Praha, fond Slovenská armáda 1939-1945, krab. č. 15, inv. č. 19/1, rozkaz MNO z 15. března 1939. 31 VHA Bratislava, fond MNO 1940 – 1945 – Důvěrné, krab. 15, inv. č. 15, č.j. 167 231. 32 VHA Bratislava, fond MNO – Prezídium, krab. 5, čj. 5 734.

114 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Důstojníci Rotmistři Celkem

Češi Slováci Češi Slováci Češi Slováci Generální štáb 1 12 0 0 1 12 Pěchota 47 307 30 125 77 432 Dělostřelectvo 28 107 27 69 55 176 Letectvo 6 39 5 11 11 50 Jezdectvo 3 35 1 14 4 49 Ženijní vojsko 2 19 1 15 3 34 Telefonní vojsko 5 5 7 12 12 17 Celkem 92 524 71 246 163 770

Obdobný byl poměr i ve službách:33 Důstojníci Rotmistři Celkem

Češi Slováci Češi Slováci Češi Slováci 1 Zdravotní služba 5 23 0 0 5 23 2 Intendační služba 4 1 0 0 4 1 3 Technická zbrojní služba 5 27 0 0 5 27 Technická zbrojní služba 4 letectva 1 0 0 0 1 0 5 Veterinární služba 4 1 0 0 4 1 6 Justiční služba 0 3 0 0 0 3 7 Duchovní služba 1 9 0 0 1 9 8 Stavební služba 3 5 3 0 6 5 9 Zemědělská služba 0 1 0 1 0 2 10 Účetní kontrola 1 1 0 0 1 1 11 Lékárníci 0 3 0 0 0 3 12 Pomocní zdravotníci 1 3 1 24 2 27 13 Remontní služba 0 1 0 0 0 1 14 Koncepční služba 0 1 0 0 0 1 15 Doplňovací služba 7 4 0 0 7 4 16 Hospodářská služba 18 6 27 27 45 33 17 Techničtí zbrojaři 1 0 8 3 9 3 18 Správa zbrojní služby 1 0 13 12 14 12 19 Kancelářská služba 2 1 13 8 15 9 20 Soudní kancelářská služba 0 0 0 0 0 0 21 Evidenční služba 3 0 7 1 10 1 22 Počtová služba 2 0 9 4 11 4 23 Kapelníci 0 0 0 0 0 0 24 Šermíři 0 1 0 0 0 1 25 Zbrojaři 0 0 8 27 8 27 26 del. m. 0 0 4 19 4 19 27 Podkovář 0 0 7 14 7 14 28 Hudebníci 0 0 6 1 6 1 29 Vězeňští dozorci 0 0 0 1 0 1 Celkem 59 91 106 142 165 233

33 VHA Bratislava, fond MNO – Prezídium, krab. 5, čj. 5 734.

115 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Ke konci května 1939 sloužilo ve vojsku celkem 328 českých důstojníků a rotmistrů. Nic- méně i když byli vyškolení čeští odborníci pro novou slovenskou armádu potřební, dokázali Slováci na některé pozice poměrně rychle získat adekvátní náhradu, takže ještě během roku 1939 můžeme pozorovat, že čeští vojáci byli postupně uvolňováni a přeřazováni do služeb Protektorátu Čechy a Morava. Vojáci, na něž se našla náhrada mezi národnostně sloven- ským personálem, mohli být do 30. června 1939 odsunuti do Protektorátu. Nicméně ani rychlé školení odborníků nedokázalo zcela vyřešit všechny problémy, takže koncem června 1939 požádalo MNO, aby byla tato lhůta prodloužena až do roku 1942.34 Do tohoto data čeští vojáci mohli být nakonec propuštěni ze služeb slovenského státu vždy k 30. červnu každého roku.35 Ke dni 15. července 1939 nakonec zůstalo ve službách Slovenské armády minimálně 117 českých důstojníků a 138 českých rotmistrů.36 V případě, že čeští vojáci byli převedeni do služeb Protektorátu, museli se nejenom vy- stěhovat, ale též vyřešit své závazky na Slovensku, na což jim byla ponechána časová lhůta. V první vlně odchodů krátce po vzniku samostatného státu bylo stanoveno, že pokud vojáci nezažádali do 25. března 1939 o vstup do nově budované armády, tak nejenom, že museli dále nosit pouze civilní oblek a odevzdat veškeré své zbraně, včetně loveckých, ale po 29. březnu se na ně mělo dále pohlížet pouze jako na soukromé osoby a na návrat jejich majetku do Protektorátu se měl dále vztahovat již běžný občanský zákoník, přičemž jejich pobyt na Slovensku byl dále omezený na dobu nezbytně nutnou.37 Můžeme přitom sledovat, že slovenské úřady se snažily, aby propuštění čeští důstojníci pobývali na Slovensku pokud možno jen velmi krátce a museli opustit co nejdříve jeho území. V tomto však můžeme sledovat rozdílné nakládání se slovenskými vojáky na území Protektorátu, kteří měli dle výnosu MNO č. 100.133 pořídit soupis svého zanechaného majetku a až do 30. července 1939 jim byla ponechána možnost na vlastní náklady jej dopravit na Slovensko, avšak bez pasových, celních a dalších obtíží spojených s přechodem hranic.38 V případě, že byl český voják v tomto období propuštěn z armády a dán k dispozici pro- tektorátním úřadům, znamenalo, že se předpokládal jeho rychlý odjezd ze Slovenska. Nic- méně vyskytli se případy, kdy tito vojáci nehodlali odjet zpět do okupovaných českých zemí a naopak se dále pokoušeli zůstat na Slovensku. Někteří vůbec neodjeli, jiní odjeli a krátce na to se opět vrátili na Slovensko.39 Postupně se slovenská strana smířila s faktem, že čeští důstojníci a odborníci budou muset zůstat na Slovensku. Jednotlivé posádky tak v následujících měsících a letech začaly členit české vojáky i civilní personál do tří kategorií v závislosti na jejich potřebnosti pro armádu: Kategorie I znamenala, že budou trvale ponecháni ve službě slovenské armády. Kategorie II znamenala, že se jedná o muže, kteří budou ponecháni ve službě na neur- čenou dobu. Kategorie III znamenala, že se jedná o vojáky a civilisty, jež budou ze služeb armády propuštěni a předáni k dispozici Protektorátu.40

34 VHA Praha, fond Slovenská armáda 1939-1945, krab. 38, inv.č. 28/1. Důvěrný rozkaz Vyššího velitelství 3 z června 1939. 35 BAKA, ref. 9, s. 216. 36 VHA Bratislava, fond MNO 1940 – 1945, krab. 15, inv. č. 15. č.j. 167 231. 37 Tamtéž, krab. 13, inv.č. 17/2. 38 Tamtéž, krab. 15, inv.č. 19/4. Zpráva o návratu slovenských vojáků z protektorátu a o majetku zanechaném na Slovensku českými vojáky ze 4. dubna 1939. O výši majetku zanechaného v Protektorátu a zapsaného na seznam k převozu na Slovensko, může svědčit případ kpt. Jozefa Marka, který v Chotusovicích u Čáslavi zanechal vybavení bytu pro celou rodinu a na čtyřech vkladních knížkách celkem 56 800,- korun, případ rtm. Pavla Dudzíka, jenž v Čechách zanechal taktéž plně zařízený byt a vkladní knížku na 50 000,- korun. Tamtéž. 39 VHA Bratislava. Fond MNO 1940 – 1945, krab. 15, inv.č. 15, Pobyt českých gážistů, přeřazených do služeb Protektorátu na území Slovenska z 28. února 1940. 40 VHA Praha, fond Slovenská armáda 1939 – 1945, krab. 2, inv.č. 3/2, seznam českých vojáků a rotmistrů ze 17. ledna 1941.

116 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Odchod ze Slovenska se k 31. prosinci 1939 dotkl minimálně 77 důstojníků a 150 rotmis- trů české národnosti, které MNO určilo k transportu do Protektorátu.41 Tito vojáci a jejich rodinní příslušníci ale již nebyli odsunováni z území Slovenska v hromadných transportech, jako tomu bylo krátce po získání nezávislosti, ale individuálně, podle potřeb těchto vojáků a jejich rodinných příslušníků, přičemž však byl stanoven termín 30. června 1940, jako nejpozdější termín jejich odchodu ze země.42 Ani ti čeští vojáci, kteří na Slovensku zůstali po r. 1939, neměli zajištěnou budoucnost, je- likož podle přípisu předsednictva vlády ze 13. března 1940, měly vojenské útvary předkládat seznamy českého vojenského personálu, kteří jsou nadále ve služebním poměru. Na jejich základě byly vytvářeny seznamy Čechů, kteří měli být k 30. červnu opět uvolněni pro potřeby protektorátních úřadů.43 Poměr českých státních zaměstnanců na Slovensku (a tedy i vojáků) řešilo dále vládní nařízení č. 254 z 16. října 1939, kde bylo stanoveno, že: „ zaměstnanci stá- tu v trvalém služebním poměru, kteří jsou české národnosti… vyhlašují se za zaměstnance dočasné, pokud jim po vydání tohoto nařízení nebude vydán dekret o trvalém ustanovení.“44 V průběhu roku 1939 se tabulkově počet Čechů sloužících v řadách slovenské armády ne- ustále snižoval. Příčinou byly nejenom jejich nucené odchody do Protektorátu, ale i fakt, že někteří z českých vojáků se přihlásili k německé národnosti a ačkoliv zůstali v armádě, tak již byli vedení jako Němci. K 1. lednu 1940 evidovalo MNO 38 důstojníků a 15 rotmistrů české národnosti ve službách slovenské armády.45 Na druhou stranu se do služeb armády do- stávali i noví Češi, kteří přicházeli jako odvedenci. Za celý rok 1939 tak bylo do řad slovenské armády odvedeno celkem 19 Čechů, z toho 7 jich bylo evidováno jako důstojnický dorost a zbývající patřili do řad mužstva.46 Nicméně i přes příchod odvedenců, se množství Čechů v armádě dále snižovalo. Jak plyne z přehledů vypracovaných MNO v březnu 1940, tak etnicky čeští vojáci sloužící ve slovenské armádě byli především důstojníci, zastávající klíčo- vé a pro armádu nepostradatelné pozice. Ačkoliv tito muži neměli slovenské občanství, tak jejich odbornost jim zajistila jejich setrvání ve slovenské armádě.47 Ze seznamu MNO plyne, že 37 důstojníků a 12 rotmistrů bylo k 3. dubnu 1940 označeno jako nepostradatelní a opět vyjmuti z odsunu do Protektorátu a pouze jenom 3 důstojníci byli ponecháni k odsunu.48 Další přehled vypracovaný na konci listopadu 1940 MNO ukazuje, že na konci r. 1940 sloužilo ve slovenské armádě 45 důstojníků (38 zůstalo a 7 nově jmenováno z řad bývalých rotmistrů) a 6 rotmistrů. Z tohoto množství bylo ale slovenské státní občanství uděleno pouze 3 důstojníkům.49 Tato situace se do léta 1941 už příliš neproměnila, jelikož bylo nadále 26 českých důstojníků ve- deno jako nepostradatelní a měli být ponecháni dále ve službě slovenské armády. Dalších 5 jich naopak mělo být k 30. červnu 1941 propuštěno a uvolněno do služeb Protektorátu.50 Rámcový nástin vývoje počtu českých důstojníků a rotmistrů ve Slovenské armádě nabízí následující přehled.51 41 VHA Bratislava, fond MNO 1940 – 1945, krab. 15, inv.č. 15. č.j. 167 231. 42 Tamtéž, č.j. 150 114. 43 Tamtéž, č.j. 153 907. 44 Tamtéž, krab. 101, inv.č. 120, spis mjr. Karla Kubíčka. 45 VHA Bratislava. Fond MNO 1940 – 1945, krab. 15, inv.č. 15, č.j. 167 231. 46 Tamtéž, fond MNO 1939 – 1945, spisy tajné 1939 – 1944, krab. 8, inv.č. 36, výkaz odvedenců od 1. ledna do 31. prosince 1939. 47 Tamtéž, fond MNO 1940 – 1945, krab. 15, inv.č. 15, č.j. 153 907. 48 Tamtéž, čj. 154 178. 49 Tamtéž, fond MNO 1939 – 1945, spisy tajné 1939 – 1944, krab. 9, inv.č. 38, číselné údaje o českých důstojnících a rotmistrech k 30. listopadu 1940. 50 VHA Praha, fond Slovenská armáda 1939 – 1945, krab. 2, inv.č. 3/2. seznam českých vojáků a rotmistrů ze 17. ledna 1941. 51 Tabulka byla sestavena z údajů VHA Bratislava, fond MNO 1939 – 1945, spisy tajné 1939 – 1944, krab. 9, inv.č. 38, číselné údaje o českých důstojnících a rotmistrech k 30. listopadu 1940; VHA Bratislav, fond MNO 1940 – 1945 – Důvěrné, krab. 15, inv.č. 15, č.j. 167 231; VHA Bratislava, fond MNO 1940 – 1945, krab. 15, inv.č. 15. č.j. 167 231; VHA Bratislava, fond MNO – Prezídium, krab. 5, čj. 5 734.

117 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Důstojníci Rotmistři 31. květen 1939 151 177 15. červenec 1939 117 138 1. leden 1940 38 15 31. prosinec 1940 45 6

Čeští vojáci, kteří nechtěli být odsunuti do Protektorátu, se mohli pokusit podat přihlášku do Slovenské armády a čekat, jaká bude reakce úřadů. Této alternativy ale využila jenom menší část českých důstojníků a např. z 35 důstojníků, kteří měli být odsunuti z PV Nové Mesto nad Váhom, pouze tři, por. Břetislav Kika, št. kpt. Vratislav Misař a npor. Oldřich Satzke, podali přihlášku do nově vznikajících ozbrojených sil. Stejně se z 32 rotmistrů zachovali tři a jeden, št. rtm. Adolf Jurásek, se přihlásil dokonce do armády německé.52 Zájem českých důstojníků o vstup do slovenského vojska, byl často ovlivněn faktem, do jaké míry měli tito vojáci osobní provázáni se Slovenskem, jejich majetkové poměry a rodinné zázemí. Ze sedmi již výše zmíněných příslušníků PV Nové Mesto nad Váhom, byl jenom por. Kika svobodný, ostatní ze žadatelů byli ženatí. Na rozhodnutí, zda bude konkrétní důstojník po- nechán nadále ve službě, měl vliv i jejich rodinný stav, fakt, je-li jejich manželka Slovenska, nebo to, jaký byl jejich poměr ke slovenské autonomii před březnem 1939.53 Ovšem pouze skutečnost, že důstojníci byli ženatí a na Slovensku již zabydlení, neznamenala automaticky, že měli zájem na Slovensku setrvat. Nicméně i slovenská strana považovala rodinné vazby českých vojáků na slovenské prostředí jako prostředek, skrze nějž byl posuzován další osud těchto mužů. V případě jednání o budoucím zařazení npor. Aloise Hasíka a por. Františka Pokorného, bylo MNO přímo zmíněno, že se jedná o muže, jejichž manželky jsou Sloven- ky, děti chodí do slovenských škol, případně, že na Slovensku i vlastní nějakou nemovitost. V případě obou zmíněných mužů nakonec došlo MNO k závěru, že jsou pro armádu nepo- stradatelní a nemají tak být transportováni do Protektorátu.54 Dalším způsobem, jak mohli čeští vojáci zůstat na Slovensku, bylo přijetí slovenského státního občanství. Toho se ale dostalo jenom menší části vojáků a např. z 52 českých vojá- ků, jejichž seznam zaslalo v březnu 1940 MNO na Předsednictvo vlády, nebyl uveden jediný z nich jako slovenský státní příslušník.55 Získání slovenského občanství nebylo jednoduché a slovenské úřady pečlivě tyto žádosti posuzovaly. Čeští vojáci, kteří se pokusili obrátit na nejvyšší instance, své stížnosti nejčastěji adresovali ministru národní obrany F. Čatlošovi, případně předsedovi vlády V. Tukovi, či přímo J. Tisovi. Z dopisů je možné vyčíst, že ačko- liv byli tito vojáci posuzováni režimem jako Češi, tak otevřeně deklarovali svou věrnost této zemi. Jak do svého dopisu napsal mjr. Makoň: „ Svůj kladný a oddaný vztah ke Slovensku jsem dokumentoval i tím, že jsem již v roce 1922 žádal o příslušnost na Slovensko a ne tam, kde jsem se náhodou narodil.“56 Množství žádostí těchto českých vojáků bylo navíc psáno nikoliv česky, ale slovensky. Podmínky, za nichž mohli čeští vojáci a důstojníci dále sloužit ve slovenské armádě, byly různé. Četař Rudolf Mikota získal občanství na základě žádosti jeho otce, který na Sloven- sku dlouhodobě pobýval. Sám Mikota ale byl i odborníkem pro spojovací útvar dělostřelec- tva a sloužil jako instruktor pro výcvik dalších spojařů. Četař Oldřich Herel pocházející od

52 VHA Praha, fond Slovenská armáda 1939 – 1945, krab. 15, inv.č. 19/4, Odsun českých důstojníků a rotmistrů z PV Nové Mesto nad Váhom. 53 VHA Bratislava, fond MNO 1939 – 1945, krab. 101, inv.č. 120, spis mjr. Karola Kubíčka, Ponechání českých důstojníků ve službě z 25. června 1941. 54 VHA Bratislava, fond MNO 1940 – 1945, krab. 15, inv.č. 15, Státní zaměstnanci české národnosti z 19. března 1940. 55 Tamtéž. Státní zaměstnanci české národnosti, úprava služebního poměru. 56 Tamtéž, krab. 101, inv.č. 120, dopis mjr. Henricha Makoně z 16. dubna 1941.

118 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Pardubic se hned 14. března 1939 přihlásil v Novém Mestě nad Váhem do služeb slovenské armády. Zároveň ale byl veden i jako odborník na telefonní komunikace. Četař František Ml- čoušek pocházející z Chvalkovic na Vyškovsku, pobýval již od r. 1930 na Slovensku, jeli- kož z Nitry pocházela jeho manželka. Působil jako letecký instruktor v aeroklubu v Košicích a jako takový byl i povolán jako instruktor ke cvičné letce leteckého pluku. V jiných případech zase vojáci získali slovenské občanství a tedy i možnost setrvat ve službách slovenské armády na základě toho, že se narodili na Slovensku, případně že měli domovskou příslušnost do něk- teré slovenské obce.57 Můžeme tedy konstatovat, že tito vojáci byli MNO ponecháni ve službě jednak z důvodu jejich odbornosti, jednak pak z důvodu jejich rodinných a osobních vazeb na Slovensko. V případě že získali slovenské občanství, přestali být tito vojáci vedeni jako Češi, takže formálně opět mizí ze seznamu Čechů a přesouvají se do kategorie Slováků. Jiní čeští vojáci zvolili cestu, že se přihlásili k německé národnosti, čímž jim měla být za- jištěna ochrana, jež se na Němce na Slovensku vztahovala. Takový byl např. případ i npor. Eri- cha Schäfera, který se později účastnil bojových operací v Polsku. Tento důstojník byl ale nakonec propuštěn ze služeb v r. 1940, když mu bylo kladeno za vinu, že během tažení v Polsku se dopustil krádeže a porušení disciplíny. Zároveň bylo i zpochybněno jeho přihlášení se k němec- ké národnosti, jelikož dle MNO vystupoval vždy jako Čech, jeho manželka byla také Češka a celý příklon k němectví byl tak považován jako ryze účelový krok pro setrvání v armádě.58 Celkově byla české menšina v armádě zpočátku velmi početná. Ačkoliv se během dalších měsíců podařilo slovenské straně najít adekvátní náhrady za řadu českých odborníků, tak do června 1941 se nikdy zcela nedokázala zbavit všech Čechů. Ti ve vojsku sloužili často na technicky náročných pozicích, na něž Slováci neměli adekvátní náhradu. Na konci sledovaného období bychom tak mohli vidět, že Češi ve slovenské armádě nadále sloužili, ačkoliv jejich množství se oproti jaru 1939 dramaticky snížilo. Jejich přesné množství navíc není možné určit jenom ze seznamu mužů české národnosti, jelikož řada Čechů se snažila vyhnout odsunu do Protektorátu přijetím německé, nebo slovenské národnosti.

Německá menšina Další národnostní skupinou sloužící v armádě byli Němci. Podle evidence sloužilo v břez- nu 1939 celkem 63 Němců, kteří si buď podali žádost o zařazení do slovenské armády, nebo nemohli být ze služby uvolněni, jelikož za jejich odbornost neexistovala adekvátní náhrada.59 Německá menšina měla silné zastání v Říši, nicméně krátce po vzniku samo- statného Slovenska bylo postavení Němců v armádě značně komplikované, jelikož němečtí branci nepodléhali prezenční službě, což byl stav, který přetrval ještě z posledních měsíců existence ČSR. Již v dubnu 1939 ale bylo MNO rozhodnuto, že je nutné tuto situaci změ- nit.60 Nakonec byli příslušníci německé národnostní skupiny na Slovensku nuceni nastoupit prezenční vojenskou službu ve slovenské armádě podle nařízení č. 182 z 25. července 1939 a podle výnosu č. 205.395 z konce srpna 1939 byla vojákům německé národnosti, sloužícím ve slovenské armádě, zpětně přiznána i jejich hodnost, kterou získali v průběhu služby v čs. armádě.61 Status jednotek tvořených Němci, zařazených do slovenské armády, nebyl však plně vyřešen až do zahájení tažení proti Polsku, jelikož strážní prapor Spiš, tvořený z větši- ny příslušníky Freiwillige Schutzstaffel (FS), podléhal až do poloviny září veliteli německé vojenské mise na Slovensku.62

57 Tamtéž, krab. 15, inv.č. 15. č.j. 155 671. 58 Tamtéž, krab. 15, č.j. 158 386. 59 Tamtéž, č. j. 167 231. V tomto případě se tedy jednalo o důstojníky, případně rotmistry. 60 Tamtéž, fond MNO-Prezídium. Krab. 1, č.j. 39. 61 Tamtéž, fond MNO-tajné 1939 – 1945. krab. 2, inv.č. 12, Němci, navrácení hodností – výnos. 62 SCHVARC, Michal. Správa Franze Karmasina pre Volksdeutsche Mittelstelle o jeho pobyte na východnom fronte v dňoch 1. – 14. júla 1941. In Vojenská história, 2005, roč. 9, č. 4, s. 103.

119 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Podle rozkazu MNO č. 24.936 z prosince 1939 se v případě německých odvedenců mělo přistoupit k jejich soustředění do čistě německých útvarů. Němečtí odvedenci zařazení k pěchotě byli soustředěni v Levoči ve II. praporu Pěšího pluku 1 a odvedenci k dělostřelec- tvu byli soustředěni v Kežmaroku ve II. oddíle Dělostřeleckého pluku 3.63 Toto rozhod- nutí bylo odůvodněno úspěšnými zkušenostmi s nasazením etnických Němců během bojů v Polsku i faktem, že Němci sloužící ve FS tvořili zálohu armády a mělo jim být umožněno sloužit v jednotkách, jimž jsou určeny jazykové výhody, plynoucí ze zákona.64 Ačkoliv se formálně jednalo o útvary, které měly být čistě německé, tak oba trpěly nedostatkem němec- kého personálu ve vedoucích funkcích a nakonec v nich sloužili společně Němci i Slováci a velícím jazykem byla slovenština. Pro odlišení slovenských Němců od slovenských vojáků byl na jejich stejnokroj připojen malý odznak ve tvaru hákového kříže, který měli přišitý na plášti a blůze. Nedostatek německých důstojníků, panoval i na konci roku 1940. U pěší- ho praporu Pěšího pluku 1 sloužilo celkem 11 důstojníků (podle tabulek jich mělo být 18), z nichž 6 byli Slováků a 5 Němců. V případě dělostřeleckého oddílu Dělostřeleckého pluku 3 sloužilo 9 důstojníků (podle tabulek jich mělo být 11), z nichž 4 byli Slováci a 5 Němci.65 I na celoarmádní úrovni bylo znatelné, že Němci tvoří jenom menšinu jejího stavu. Celkem bylo v listopadu 1939 ve slovenské armádě 54 německých důstojníků, pocházejících z řad bývalé čs. armády. Nejvyšší hodnost, kterou zastával německý důstojník, byl plukovník, nejvíce důstojníků sloužilo v hodnosti štábního kapitána (23) a kapitána (10).66 Během r. 1939 byli do armády zařazeni i němečtí branci. Celkem jich bylo 641. S poměrně vysokým počtem z těchto branců se do budoucna počítalo jako s důstojníky (70).67 Řada německých vojáků a důstojníků ale měla problematické určení své národnosti. Mno- ho slovenských Němců, dříve se hlásících ke slovenské (ale i české) národnosti, se krátce po 14. březnu 1939 prohlásilo za Němce, což jim přinášelo řadu výhod. Aby se zabránilo přijí- mání německé národnosti z čistě zištných pohnutek, byly organizovány prověrky žadatelů, které měly rozhodnout, zda-li jim byla německá národnost přiznána oprávněně. Pro ilustra- ci se můžeme podívat na posudky některých důstojníků, kteří sloužili v řadách německých jednotek slovenské armády, na něž sepsali posudek jednak jejich velitelé a jednak zástupce Deutsche Partei. Jedním z nich byl stotník Albert Czermin, který měl domovskou přísluš- nost v okrese Moravská Ostrava. Jeho přihlášení se k německé národnosti v tomto případě nebylo zpochybněno, jelikož dle posudku byla jeho manželka Němka a mezi sebou komu- nikovali výhradně německy. Naopak již výše zmíněný npor. E. Schäfer, pocházející z Olo- mouce, byl charakterizován jako nezpůsobilý a pro službu nevhodný Čech. Posledním byl npor. Ludvík Kuchta pocházející ze Spišské Soboty, jehož Deutsche Partei charakterizovala jako nespolehlivého pijana, který se sice přihlásil k německé národnosti, ale jako Němec se nikdy nechoval. Naopak jeho velitel jej charakterizoval jako rozhodného a kamarádského důstojníka, který ovšem často podléhá alkoholu.68 Z celkem 11 takto prověřovaných důstoj- níků a rotmistrů jen dva byli nakonec shledáni nezpůsobilí pro další službu v armádě. Mimo E. Schäfera se dále jednalo o zvk. Heinricha Schianského. Tomu bylo kladeno za vinu, že se za leta ČSR hlásil k české národnosti a ačkoliv jako zbrojař patřil mezi potřebné odborníky, tak jeho národní nespolehlivost nakonec převážila a byl označen za nepotřebného.69 Obecně můžeme konstatovat, že v případě posuzování národnostní příslušnosti a rozhodování, zda 63 VHA Praha, fond Slovenská armáda 1939-1945, krab. 1, inv.č. 1/26, směrnice pro vtělení nováčků podle národnosti a náboženství z 20. prosince 1939. 64 VHA Bratislava, fond MNO – Prezídium, krab. 4, č.j. 3 165. 65 Tamtéž, krab. 14, čj. 163 718. 66 Tamtéž, fond MNO 1940 – 1945, krab. 16, č.j. 163 718. 67 Tamtéž, fond MNO 1939 – 1945, spisy tajné 1939 – 1944, krab. 8, inv.č. 36, výkaz odvedenců od 1. ledna do 31. prosince 1939. 68 Tamtéž, čj. 158 386. 69 Tamtéž.

120 VOJENSKÁ HISTÓRIA dotyčný setrvá ve svazku slovenské armády, byl postoj Deutsche Partei k těmto mužům mnohem kritičtější, než v případě posudků pocházejících od nadřízených posuzovaných mužů. Ze zmíněných 11 prověřovaných důstojníků jen v jednom případě vydala Deutsche Partei posudek, že dotyčný je spolehlivý.70 Problematická byla i národnostní identita pplk. Rudolfa Pilfouska, muže, který pocházel z Čech, ale hlásil se spíše k německé národnosti a jehož manželka byla Slovenka. Pilfousek podal žádost o zařazení do stavu Slovenské ar- mády, jíž bylo v srpnu 1939 vyhověno a on již během tažení proti Polsku působil ve štábní funkci na velitelství „Bernolák“.71 Na druhou stranu ale slovenští Němci nebyli v zemi zcela oblíbení, jelikož podle něk- terých stížností často upřednostňovali svou národnost před věrností slovenskému státu. O odcizení mezi Slováky a místními Němci se v rozhovoru s velitelem Německé letecké mise, plk. Krügerem, vyjádřil i vedoucí zpravodajské služby Deutsche Partei na Slovensku Friedrich Wepner: „ … německá národní skupina na všech demonstracích provolává slávu Vůdci, ale nikdy Tisovi, … německá národní skupina vždy hovoří o povinnosti, kterou má vůči Vůdci, ale nikdy ne o povinnosti, kterou má vůči slovenskému vedení. … tento postoj německé národní skupiny považuje za neúnosný z hlediska samostatnosti slovenského stá- tu.“72 Slovenští Němci měli oproti dalším národnostním menšinám výhodu v silném po- stavení Německa, a hlas Deutsche Partai, požadující pro slovenské Němce různé ústupky, nemohl tak být brán MNO na lehkou váhu. Síla německé menšiny v zemi se projevila i tím, že jejich požadavky byly nakonec vtěleny do slovenské ústavy, přijaté v červenci 1939.73 Jednou z těchto výhod se stalo, že ačkoliv se na německé muže normálně vztahovala branná povinnost, tak v lednu 1940 se podařilo prosadit, aby němečtí odvedenci odvodního ročníku 1938 a později i 1939, kteří jsou ženatí a mají nárok na státní sociální podporu, získali mož- nost nastoupit na trvalou dovolenou.74 Někteří slovenští Němci se však rozhodli obléknout mimo uniformy slovenské tu němec- kou, a to jak tu v barvě polní šedi, tak i černý stejnokroj jednotek SS. Jelikož slovenští Němci byli státními příslušníky Slovenska, nepodléhali tedy odvodům do Wehrmachtu, ani do SS, takže jejich verbování probíhalo zprvu ilegálně. I přes tato omezení někteří slovenští Němci odešli do německých ozbrojených sil. Podle příloh k výnosu MNO č. 57.423 zpraco- vaných v polovině června 1941 přednostou doplňovací správy pplk. dr. Gregorem Zapleta- lem, vyhotovených pro případné uplatnění výnosu MNO č. 165.455. z r. 1940, sloužilo v SS a Wehrmachtu 253 osob slovenských státních občanů, hlásících se k německé národnosti a mimo ně i dalších více než 200 mužů, kteří byli původně slovenskými občany německé národnosti a získali i německé občanství.75

Rusínská menšina Rusíni představovali další z národnostních menšin na Slovensku a podle sčítání lidu v prosinci 1940 se k ní hlásilo 61 762 lidí, což představovali 2,41 % obyvatel země.76 Zák-

70 Tamtéž. 71 KOZOLKA, Jaroslav. Vojak štyroch armád plukovník generálneho štábu Rudolf Pilfousek. In Vojenská história, 2018, roč. 24, č. 1, s. 128-129. ISSN 1338-7154. 72 NIŽŇANSKÝ, Eduard (ed.). Slovensko-nemecké vzťahy 1938-1941 v dokumentoch I. Od Mníchova k vojne proti ZSSR. Prešov : Universum-EU, 2009, s. 849. ISBN 978-80-89046-68-3. 73 PODOLEC, Ondrej. Postavenie národnostných menšín v Slovenskej republike (1939 – 1945). In Z dejín demokratických a totalitných režimov na Slovensku a v Československu v 20. storočí. Bratislava : Historický ústav SAV, 2008, s. 120. ISBN 978-80-969782-6-7. 74 VHA Bratislava, Fond MNO 1940 – 1945, krab. 16. čj. 155 254. 75 Tamtéž. krab. 101, inv.č. 120, seznam občanů SR sloužících ve Wehrmachtu a SS a seznam osob sloužících ve Wehrmachtu a SS, jež byli dříve občany SR, z 18. června 1941. 76 KLUBERT, Tomáš. Slovenská armáda v druhej svetovej vojne slovom a obrazom. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2016, s. 73. ISBN 9788080467739.

121 VOJENSKÁ HISTÓRIA ladem jejich osídlení byl především severovýchod Slovenska, zejména okres Medzilaborce, kde tvořili Rusíni více než 71 % zdejší populace. Velmi silné komunity Rusínů dále žily i v okresech Snina a Stropkov.77 Pro potřeby armády bylo v kontextu prvních dní existence samostatného Slovenska nutné rozlišit vojáky rusínské národnosti, jejich bydliště se nadále nacházelo na území Slovenska a pak ty, kteří pocházeli z Maďary obsazených území. Ru- síni náležející do druhé skupiny, byli od okamžiku vyhlášení nezávislosti vyčleněni k de- portaci mimo Slovensko. Někteří z nich byli dle rozkazu MNO z 18. března ve spolupráci s Němci a Maďary transportováni na Podkarpatskou Rus.78 Naplňování tohoto rozkazu bylo ponecháno na jednotlivých posádkách, kde byli Rusíni shromážděni a již od následujícího dne byly vydány příkazy k jejich transportu mimo území Slovenska. Dne 19. března podle rozkazu mjr. Štefana Jurecha byli vojáci rusínské národnosti shromážděni v Prešově a po vyřízení formalit převezeni přes hranice do Maďarska. Mimo převozu na nově získané ma- ďarské území, byli Rusíni taktéž společně s českými vojáky transportováni do Protektorátu. Jeden z transportů Rusínů se uskutečnil 21. března, kdy byli ve třech vlakových soupravách odvezeni ze Slovenska společně s českými vojáky. Jejich cílovou destinací se stal zřejmě Kostelec na Hané.79 Mimo vojáků Čs. armády rusínské národnosti, jejichž domovy se ocitly na Maďarskem ob- sazených územích, se slovenská armáda musela vyrovnat i s Rusíny, kteří zůstali Slovensku. Ti se ovšem oproti Němcům nacházeli v postavení více, či méně trpěné menšiny.80 V polo- vině července 1939 se k rusínské národnosti hlásilo celkem 24 důstojníků a 4 rotmistři.81 Ve stejné době absolvovalo prezenční službu u Vyššího velitelství 3 celkem 597 Rusínů. Z toho- to množství jich 89 sloužilo v hodnosti poddůstojníků. Nejvíce jich bylo přiděleno u pěších útvarů, pouze menší množství jich sloužilo u technicky náročnějších dělostřeleckých a pro- tiletadlových jednotek.82 Přidělování rusínských branců rozkaz 24.396/1939 z prosince 1939 sice neřešil, ale určoval, že vojáci řeckokatolického vyznání, tedy konfese dominantní mezi Rusíny, mají nastoupit svou službu k Pěšímu pluku 5 v Nitře, pokud pocházeli z oblastí pod správou 1. a 2. divize, případně k Pěšímu pluku 3, pokud pocházeli z oblastí pod správou 3. divize.83 Celkem bylo v r. 1939 do armády odvedeno 468 Rusínů, z čehož ale jen 33 náleželo k tzv. důstojnickému dorostu, zbytek byl zařazen k mužstvu.84 Během r. 1939 začal převažovat přístup, aby byli Rusíni posíláni k absolvování vojenské služby daleko od svých domovů a zařazení Rusínů do útvarů za západním a středním Slo- vensku bylo pro brance nastupující v r. 1940 přijato jako fakt. Avšak již v srpnu 1940 byla tato praxe podrobena kritice a rozběhly se debaty, kam má být zařazeno cca 380 Rusínů, odvedených v obvodu doplňovacích okresních velitelství Prešov a Levoča.85 Velitel 1. divize plk. Augustin Malár ve svém hlášení upozornil, že Rusíni sloužící v posádkách vzdálených od jejich domovů, se sdružují jen ve skupinách složených z jejich krajanů a s mužstvem jiné národnosti nekomunikovali. Malár tedy navrhoval, aby byli Rusíni rozptýleni ve velkém množství útvarů a nebyli soustředěni pouze v jednom či dvou, kde tak vytvářeli velké sku-

77 ŠPROCHA – TIŠLIAR, ref. 2, s. 145-146. 78 VHA Praha, fond Slovenská armáda 1939-1945, krab. 13, inv.č. 17/5, rozkaz o odsunu mužstva Rusínské národnosti z 18. března 1939. 79 Tamtéž, krab. 15, inv,č, 19/4, zpráva o odsunu vojáků české národnosti. 80 PODOLEC, ref. 73, s. 126. 81 BAKA, ref. 9, s. 215. 82 VHA Bratislava, fond MNO-tajné 1939 – 1945, krab. 2, inv.č. 12, hlášení počtu mužstva prezenční služby Rusínské národnosti. 83 VHA Praha, fond Slovenská armáda 1939 – 1945, krab. 1, inv.č. 1/26, směrnice pro vtělení nováčků podle národnosti a náboženství z 20. prosince 1939. 84 VHA Bratislava, fond MNO 1939 – 1945, spisy tajné 1939 – 1944, krab. 8, inv.č. 36, výkaz odvedenců od 1. ledna do 31. prosince 1939. 85 Tamtéž, Rusíni-prezenční služba.

122 VOJENSKÁ HISTÓRIA piny.86 Rozptýlení Rusínů do množství útvarů dislokovaných na západním a středním, ale i na východním Slovensku, navrhoval také velitel Pěšího pluku 2 mjr. Karol Hrubec. Jako hlavní důvod uvedl ve svém hlášení, že soustředění do jednoho, či dvou útvarů, pociťují Rusíni jako velkou křivdu, jelikož se domnívali, že jsou považování velením armády jako nespolehliví a dostali se tím na úroveň Židů.87 Na druhou stranu, řada velitelů upozorňovala na nízké vzdělání a technickou způsobilost řady Rusínů. Podle plk. Malára byly tyto prob- lémy natolik zásadní, že se vojáci této národnosti nehodili vůbec pro službu v poddůstoj- nickém sboru.88 Specifickou skupinou Rusínů sloužících v armádě se stali ti, kteří původně neměli bydliště na Slovensku, ale po obsazení zbytku Podkarpatské Rusi maďarským vojskem, sem uprchli. Někteří z těchto utečenců požádali o aktivaci a dále vykonávali vojenskou službu. Z tohoto množství nejméně šest z nich se jako důstojníci účastnili v září 1939 invaze do Polska, za což jim bylo na sklonku roku 1939 uděleno i slovenské občanství. Jak konstatovala zpráva, všichni byli prověřeni a jednalo se dle tohoto soudu o dobré a politicky spolehlivé vojáky.89 V případě rusínské menšiny armáda brala ohled na odlišné náboženské preference této národnostní skupiny. Jelikož velké množství Rusínů vyznávalo řeckokatolickou konfesi, muselo MNO akceptovat skutečnost, že se termíny jejich náboženských svátků nepřekrý- vají s těmi římskokatolickými. Aby nedocházelo ke komplikacím, vydalo MNO seznam nejvýznamnějších řeckokatolických svátků, během nichž měli dostávat vojáci patřící k této konfesi volno. Naopak během římskokatolických svátků měli tito vojáci vykonávat rutinní strážní činnost, případně měli pod vedením důstojníků, nebo poddůstojníků řeckokatolíc- keho vyznání absolvovat výcvik na dvoře kasáren..90 Celkem lze říci, že řadoví rusínští vojáci byli podceňování a nálepkováni, jak ukazuje i debata o jejich služebním zařazení. Nicméně i přes tyto místy negativní pohledy, se přís- lušníci menšiny nesetkávali s programovou perzekucí a Rusíni zastávali jak poddůstojnické, tak i důstojnické funkce.

Maďarská menšina Ještě před Vídeňskou arbitráží tvořili nejpočetnější národnostní menšinu na Slovensku Maďaři, kterých zde podle výsledků sčítání žilo cca 750-tisíc. V důsledku velkých politic- kých změn ve střední Evropě, zejména pak v důsledku Vídeňské arbitráže, se jejich počet významně snížil a podle sčítání obyvatel v r. 1940, žilo na území republiky 46 689 Maďarů, což odpovídalo množství, které je početně řadilo až za Němce, Židy a Rusíny.91 Většina příslušníků této národnostní skupiny žila v okresech přiléhajících ke slovensko-maďarské státní hranici. Ačkoliv byl vztah mezi Slovenskem a Maďarskem po celé období války značně napjatý a podél společné hranice docházelo k různým incidentům, tak oba státy zařadily příslušníky národnostní menšiny druhého národa, žijící na jejich teritoriu, do stavu svých ozbrojených sil.92 Postavení slovenských Maďarů bylo krátce po skončení tzv. Malé války poněkud problematické, jelikož např. ve výčtu důstojníků a rotmistrů, pocházející z července 1939, 86 Tamtéž, hlášení plk. Malára o Rusínech z 21. srpna 1940. 87 Tamtéž, hlášení mjr. Hrubce ze 17. srpna 1940. 88 Tamtéž, hlášení plk. Malára o Rusínech z 21. srpna 1940. 89 VHA Bratislava, fond MNO-Prezídium, krab. 9, č.j. 12 153, memorandum o přiznání slovenského občanství důstojníkům z Karpatské Ukrajiny. 90 Tamtéž, fond VDO-1, krab. 90, důvěrný rozkaz velitele 1. divize z 6. února 1940. 91 ŠPROCHA – TIŠLIAR, ref. 2, s. 139. 92 Ke Slovákům, sloužícím v maďarské armádě blíže BUDAJ, Marek. Národnostné menšiny v Maďarskej kráľovskej armáde v rokoch 1939 – 1943. In Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov. Zborník príspevkov z prvého sympózia Katedry histórie Filozofickej fakulty UCM Trnava. Trnava : Katedra histórie FF UCM Trnava, 2002, s. 167-177. ISBN 80-89034-38-1.

123 VOJENSKÁ HISTÓRIA bychom nenašli ani jediného Maďara. Důvod byl ten, že muži této národnosti byli nuceni se oficiálně přihlásit k národnosti slovenské.93 Nicméně vztah vůči Maďarům se brzy proměnil a slovenští Maďaři dostali možnost sloužit v jednotkách, které byly doplňovány hlavně příslušníky jejich etnika. Podle rozkazu č. 24.936 z prosince 1939, měli být maďarští vojáci zařazení k pěchotě, soustředěni do III. praporu Pěšího pluku 5 s posádkou v Trenčíně. Muži zařazení k dělostřelectvu měli putovat k I. oddílu Dělostřeleckého pluku 2 v Ružomberoku a maďarští vojáci, služebně zařazení k jezdectvu, měli být soustředěni ve stavu Jízdního předzvědného oddílu I, jenž měl posádku v Bratislavě.94 Celkem bylo v r. 1939 do armády odvedeno a k důstojnickému dorostu zařazeno 33 Maďarů. Dalších 214 Maďarů sloužilo jako řadoví příslušníci mužstva a 54 jich bylo z různých důvodů přiřazeno k pracovní službě.95 Navzdory snaze přimět Maďary, aby se v prvních měsících existence armády hlásili ke slovenské národnosti a de facto nepřátelským vztahům mezi Bratislavou a Budapeští, nelze označit postavení vojáků maďarské národnosti jako diskriminující.

Židovská menšina Asi v nejhorším postavení v rámci armády se po vyhlášení samostatného slovenského státu ocitli Židé. Antisemitismus byl na vzestupu již od přijetí výsledků Mnichovské konfe- rence a do éry slovenské samostatnosti vstoupil již jako oficiální vládní politika. Po získání nezávislosti se tedy jedním z úhelných kamenů vnitřní politiky stala snaha o vytlačení Židů z veřejného života a marginalizace jejich hospodářských pozic. O tom pak ve svém projevu hned ze 14. března ujistil i Jozef Tiso, když přiznal, že vláda již má připravený návrh nového protižidovského zákona.96 Vládní nařízení z 18. dubna 1939 nakonec definovalo pojem Žid, s nímž se dále mělo pracovat a na jehož základě docházelo k rozdělení na Židy a Nežidy. Podle tohoto nařízení se Židem rozuměla osoba pocházející ze židovských rodičů, která se nenechala pokřtít před 30. říjnem 1918. 97 Hlavními právními normami, které určovaly zacházení s Židy v armádě, se staly zákon č. 74/1939 sb. a zákon č. 63/1939 sb., které defino- valy, kdo je a kdo není Židem a způsob, jakým se má s Židy v armádě nakládat. Židé byli podle nového branného zákona vyjmuti zpod branné povinnosti a všichni důstojníci, poddůstojníci, mužstvo prezenční služby i v záloze, měli dále jenom povinnost pracovní služby, kde však byli evidováni jako svébytná skupina.98 V červnu 1939 bylo vlád- ním nařízením č. 150/1939 Sl. o úpravě vojenských povinností Židů stanoveno, že všichni Židé budou soustředěni do pracovních útvarů armády. Příslušníci pracovních útvarů měli být označeni páskou a vykonávat službu ve stejnokroji armády bez hodnostního označení.99 Dne 8. září předsednictvo vlády požádalo MNO o další kroky v řešení židovské otázky, ji- miž se rozumělo propuštění všech Židů z aktivní vojenské služby a jejich povolání ke zvlášt- ním úkolům v pracovních táborech. Tomuto návrhu MNO vyhovělo a 9. září byli v pracov- ních táborech soustředěni židovští důstojníci, rotmistři i mužstvo prezenční služby.100 Z tohoto nařízení o soustředění židovských vojáků do pracovních táborů, byly ale učiněny jisté výjimky. Ty byly zapříčiněny hlavně nedostatkem odborníků v některých kvalifikacích,

93 BAKA, ref. 9, s. 215. 94 VHA Praha, fond Slovenská armáda 1939 – 1945, krab. 1, inv.č. 1/26, směrnice pro vtělení nováčků podle národnosti a náboženství z 20. prosince 1939. 95 VHA Bratislava, fond MNO 1939 – 1945, spisy tajné 1939 – 1944, krab. 8, inv.č. 36, výkaz odvedenců od 1. ledna do 31. prosince 1939 96 FABRICIUS – HRADSKÁ, ref. 4, s. 101. 97 LACKO, ref. 3, s. 66. 98 VHA Bratislava, fond MNO – Prezídium, krab. 4, č.j. 3 054. 99 KRALČÁK, Peter. Pracovné jednotky Slovenskej armády 1939 – 1945. Bratislava : Pro Militaria Historica v spolupráci s Vojenským historickým ústavom, 2014, s. 14. ISBN 9788097076818. 100 BAKA, Igor. Postavenie Židov vo vzťahu k slovenskej brannej moci v rokoch 1939-1941 (do vzniku VI. robotného práporu). In Acta Judicata Slovaca, 2008, č. 14, s. 60.

124 VOJENSKÁ HISTÓRIA v tomto případě se pak jednalo hlavně o lékaře a lékárníky. Jejich nedostatek vyplul na světlo především v době bojových operací proti Polsku. Proto bylo přistoupeno k výjimce a židovští lékaři nebyli soustředěni do pracovních útvarů, nýbrž zůstali u svých polních jednotek a dokonce jim byla ponechána i výše žoldu. Po dobu platnosti výjimky museli tito lé- kaři také nosit uniformy bez označení hodnosti a namísto modré pásky jim pravé předloktí obepínala bílá s červeným křížem.101 Možnost sloužit mimo pracovní jednotky i po skončení bojů v Polsku, otevřela pro židovské lékaře, mediky a lékárníky alespoň částečně důstoj- nou cestu, jak se vypořádat s povinnou službou v pracovních útvarech. Namísto služby v těchto útvarech totiž bývali přidělení k některým lékařským jednotkám. Významnou roli v přidělování židovských lékařů hráli slovenští lékaři, jež si dotyčné vyžádali, občas i bez vědomí nadřízených, čímž někteří riskovali vlastní reputaci i svobodu, aby pomohli kole- gům. To můžeme dokumentovat na případu, kdy dva lékaři z Vojenské nemocnice 3 v Pre- šově, stot. MUDr. Knoth, velitel útvaru, a npor. Ph.Mr. Bojarský, správce lékárny, nechali přidělit ke své jednotce své dva židovské kolegy působící v pracovních útvarech. Tento krok ovšem neunikl pozornosti velení, což nakonec vedlo v srpnu 1940 ke stížnosti na oba důstoj- níky. V té se mimo jiné psalo, že k zaměstnání obou židovských lékařů došlo bez vědomí přednosty lékařské služby MNO a navzdory jeho výslovnému zákazu. Ubytováním jednoho z nich v kanceláři lékárny byla také údajně ohrožena národní bezpečnost. Jmenovitě o stot. Knóthovi velitel Vojenské nemocnice 3 prohlásil, že: „ … je opravdu vyslovený židofil. Vloni za zářijové mobilizace jako velitel nemocnice dával Židům všechny možné i nemožné výho- dy.“102 Tato výjimka však neměla dlouhého trvání a již 12. září byla rozkazem velitelství Bernolák zrušena.103 V průběhu září a později po skončení tažení proti Polsku, došlo k dalším úpravám v organizaci pracovních jednotek pro Židy. Na základě nařízení č. 208/1939 měly být od října 1939 organizovány několikatýdenní pracovní tábory pro židovské muže. Vzhledem k de- mobilizaci ale instruovalo Ministerstvo vnitra velitelství polní armády, aby byli Židé, jež odsloužili 25 dní propuštěni mimo činnou službu a do pracovních táborů tedy nenastoupili. Židovské pracovní tábory nakonec zřízeny nebyly.104 Přijetím branného zákona bylo §38 definováno, že Židé nesmějí dále být příslušníky bran- né moci a v souvislosti s tímto paragrafem vydalo MNO nařízení, podle nějž byli k 31. lednu 1940 Židé propuštěni z armády bez nároku na ponechání získané hodnosti.105 Řada Židů sloužících v armádě se ovšem nebyla ochotná smířit se ztrátou svého postavení a snažili se tato rozhodnutí zvrátit stížnostmi a dopisy adresovanými vládě a MNO. Tyto žádosti ovšem narážely na množství různých problémů, jako tomu bylo i v případě bývalého npor. v záloze Alexandera Rottenberga, který ještě jako příslušník c. a k. armády prošel bojišti Velké války, odkud si přinesl mimo vyznamenání i těžké zranění. Po vyhlášení nezávislosti Slovenska se chtěl podílet jako instruktor na budování nových ozbrojených sil, avšak kvůli jeho původu mu to bylo znemožněno, jakkoliv podle svých slov byl: „ … mravně bezúhonný a politicky spolehlivý…“106 Ovšem i přes deklarovaný pozitivní vztah ke slovenskému národu byla tato žádost od počátku odsouzena k nezdaru, neboť jmenovaný i s rodinou přestoupil ke katolic- ké církvi až v roce 1938, takže podle zákona č. 63/1939 byl považován za Žida a vztahovala se na něj i všechna z toho plynoucí omezení. Tyto případy ovšem nebyly ojedinělé a tlak na „arizaci“ armády se zvyšoval a na vině nebyla jenom byrokratická mašinérie, ale i antisemitismus mezi lidmi. To můžeme vidět

101 VHA Bratislava, fond MNO – Prezídium, krab. 4, čj. 3 054. 102 Tamtéž, fond MNO 1940-1945, krab. 5, inv.č. 5, hlášení o Židech v lékárně Vojenské nemocnice 3 z 28. srpna 1940. 103 BAKA, ref. 100, s. 60. 104 Tamtéž, s. 61. 105 Tamtéž, s. 63. 106 VHA Bratislava, fond MNO 1940-1945, krab. 5, inv.č., spis npor. Alexandra Rottenberga.

125 VOJENSKÁ HISTÓRIA např. na případu udání sepsaného na por. JUDr. Jozefa Lorda z května 1940. V něm se píše: „ Dovolujeme si Vám (MNO – pozn. L. H.) uctivě oznámit, že na vrchním vojenském soudě je dosud zaměstnaný por. Dr. Lord, který je před dvěma lety pokřtěný žid. Jeho rodiče i souro- zenci jsou i dnes ještě židé. Na toto Vás upozorňujeme jen proto, aby jste provedli nápravu než se to veřejnost dozví, neboť je to hanba pro slovenskou armádu, když v ní ještě dnes slouží žid na tak důležitém místě.“ Toto udání nakonec rozběhlo vyšetřování, na jehož konci byl rozkazem z 11. června 1940 por. Lord propuštěn z armády.107 MNO bylo ve své očistě armády nakonec natolik přísné a ve svém antisemitismu natolik vypjaté, že nucené odchody z armády se nevyhýbaly ani mužům, pocházejícím ze smíše- ných manželství. Takto tomu bylo v případě por. dělostřelectva v záloze JUDr. Eduarda Bárányho. Ten stejně jako množství dalších přišel kvůli svým židovským kořenům o hodnost, ale jelikož nenaplňoval zcela normu z roku 1939, odvolal se proti tomuto rozhodnutí. Ve své žádosti o výjimku napsal: „ Pocházím ze smíšeného manželství křesťansko-židov- ského. Moje matka … pochází ze staré římsko-katolické a čistě Slovenské rodiny…. jako dítě mužského pohlaví jsem podle zákona následoval otcovo náboženství. Matka mne však vychovávala v křesťanském duchu již od útlého věku. Dne 20. února 1939 jsem i formálně přestoupil do církve římsko-katolické.“ Nicméně ani výše uvedené skutečnosti neměly žád- ný vliv na konečné rozhodnutí MNO zamítnout i tuto žádost.108 O tom, jaké těžkosti a skutečnou beznaděj vyvolalo tažení proti slovenským Židům, ukazuje osobní dopis, který rtk. Ladislav Kaufmann adresoval v březnu 1940 Vojtěchu Tukovi, co by předsedovi vlády. Kaufmann jako dlouholetý voják, který v březnových dnech zůstal jako jediný slovenský rotmistr v popradské posádce a krátce na to se zúčastnil i obranných bojů proti maďarskému vpádu na východě země, byl k 31. prosinci 1939 na základě výše zmíněných nařízení propuštěn ze služebního poměru, což ale jemu i jeho rodině odstavilo jediný zdroj příjmu, což už brzy přineslo nemalé existenční problémy. Ve své pokorné žá- dosti o znovupřijetí Tukovi napsal: „ Jsem úplně chudý jak já, tak i moje manželka. Od mého propuštění žil jsem z toho, co jsem měl ušetřené a co jsem prodal ze své domácnosti, ale dále už nemůžu, protože už nic nemám, co bych mohl v domácnosti postrádat. Ještě mám na několik dní do úst mého dítěte a sám s mojí manželkou jen živoříme… Prosím Vaši excelenci o smilování nad hladovějící rodinou a přijeli mě do služeb Slov. ar- mády v dosavadní hodnosti, kde chci s láskou k vlasti pracovat a tím dát chléb mojí rodině.“ Ani bídné podmínky rtk. Kaufmanna a jeho rodiny nicméně MNO nepřimělo ke změně postoje a dále prosazovalo své antisemitské postoje. Tato žádost byla 19. dubna 1940 s od- voláním na zákon č. 74/1939 sb. také zamítnuta.109 Celkem ze všech Židů, a to včetně těch pokřtěných, kteří žádali o opětovné zařazení do služeb armády, bylo vyhověno pouze dvě- ma žádostem.110 V období let 1939 a 1940 ještě německá politika nedospěla do fáze považující za konečné ře- šení židovské otázky jejich úplnou fyzickou likvidaci. I z tohoto důvodu se židovští vojáci a ci- vilní zaměstnanci slovenské armády mohli rozhodnout, že dobrovolně opustí území republiky. V listopadu 1939 bylo MNO oznámeno, že uzavřeli dohodu s ministerstvem vnitra, podle níž mohlo min. vnitra povolovat vystěhování Židům, kteří se ještě nacházeli ve službách armády. Toto nařízení se nevztahovalo pouze na příslušníky základní prezenční služby.111 Celkově můžeme konstatovat, že židovská menšina byla ve slovenské armádě programově diskriminována. Příslušníkům menšiny byla zamezena možnost absolvovat řádnou vojen-

107 Tamtéž, spis por. JUDr. Jozefa Lorda. 108 Tamtéž, spis JUDr. Eduarda Bárányho. 109 Tamtéž, spis Ladislava Kaufmana. 110 KRALČÁK, ref. 99, s. 17. 111 VHA Bratislava, fond MNO – prezídium, krab. 9, čj. 11 950.

126 VOJENSKÁ HISTÓRIA skou službu a během roku 1939 jim bylo určeno sloužit výhradně jako levná pracovní síla. Židovská menšina v armádě tak v důsledku přijatých norem zcela zanikla a Židé směli dále absolvovat svou prezenční službu pouze v rámci pracovních jednotek.

Romská menšina Podle sčítání z r. 1938 žilo na území Slovenska přes 26-tisíc osob hlásících se k Romské, či též Cikánské národnosti.112 Ačkoliv i na ně dopadla slovenská perzekuční politika, tak jejich postavení oproti Židům bylo o poznání lepší, jelikož na základě ústavního zákona č. 255/1939 Sl. o státním občanství, měli možnost se přihlásit pracující a usedlí Cikáni ke slovenské národnosti. Nicméně i tato sociálně slabá skupina obyvatelstva, k níž se v r. 1940 na Slovensku hlásilo 37 398 osob, byla vystavena perzekuci. Již ústava z července 1939 stanovila, že Cikáni bez zaměstnání, nežijící spořádaným životem, hovořící pouze romským jazykem a neprokazující politickou ani mravní spolehlivost, nemají naději za zisk sloven- ského občanství.113 Nicméně oproti rychlému právnímu vymezení Židů, byli Cikáni přesně zákonem vymezeni až v r. 1940. Konkrétní vymezení přinesla až vyhláška ministerstva vnitra č. 18/1940 Sl., která definovala pod termínem Cikán jedince, který nepracuje a žije neusedlým životem.114 Při náboru mužstva do armády ovšem nebyl na debatu o vymezení této menšiny brán zřetel a již od r. 1939 byli všichni Cikáni bez ohledu na způsob života automaticky zařazeni do pracovní povinnosti a neměli možnost nastoupit běžnou vojenskou službu. Jelikož však vyhláška definovala Cikány jako osoby nepracující a žijící neusedle, což se tedy netýkalo všech osob, zařazených do kategorie Cikán, musely jednotlivé vojenské posádky překlasi- fikovat zařazení mnoha mužů. Základem pro novou klasifikaci, jež proběhla na konci léta 1940, bylo nařízení č. 130/1940. Zde §9 opět stanovil, že Cikánem je chápána jen ta osoba, jejíž oba rodiče jsou též Cikáni, žije neusedlým životem, nebo se vyhýbá práci. Na základě tohoto nařízení MNO museli šéflékaři opětovně prohlédnout všechny osoby, v jejichž pří- padě na základě výše uvedených kritérií nemusel termín Cikán odpovídat realitě. V případě, že by byli překlasifikováni z kategorie Cikánů, měli být tito muži dodatečně přeřazeni do protokolu o odvedencích.115 Ačkoliv se pracovní povinnost dotkla velkého množství slovenských Cikánů, tak lze najít i řadu příkladů, při nichž odvodní komise považovali odvedence více za Slováky, než-li za Cikány, takže byli normálně zařazeni do klasických útvarů. Někteří z nich byli dokonce po 22. červnu 1941 vysláni i na východní frontu.116 Nicméně i přes tyto případy lze konstatovat, že většina slovenských Cikánů nebyla zařazena k bojovým útvarům, ale působila v pracov- ních jednotkách.

Pracovní služba Svébytným způsobem národnostně diskriminační politiky slovenské armády ve sledova- ných letech 1939 až 1941 bylo zřízení pracovních útvarů a později přímo pracovního sboru. Tato politika byla realizována ve dvou etapách, nejprve v letech 1939 až 1940 byl vytvořen legislativní rámec, na jehož základě byli Židé a Romové zbaveni možnosti sloužit řádnou vojenskou službu a byli vyčleněni pro pracovní službu. V r. 1941 pak přímo vznikl Pracovní

112 ŠPROCHA – P. TIŠLIAR, ref. 2, s. 146-147. 113 NEČAS, Ctibor. Slovenští Romové v letech 1939 – 1945. In Sborník prací filozofické fakulty Brněnské univerzity. STUDIA MINORA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS BRUNENSIS, 2004, roč. 51, s. 158. ISSN 0231-7710. 114 KRALČÁK, ref. 99, s. 18. 115 VHA Bratislava, fond MNO 1940 – 1945 – důvěrné, krab. 5, inv.č. 6, Překlasifikování cikánů žijících spořádaným životem. 116 NEČAS, ref. 113, s. 162.

127 VOJENSKÁ HISTÓRIA sbor MNO, který soustřeďoval nejenom slovenské brance, kteří nesplnili ze zdravotních, či morálních důvodů standardy pro běžnou vojenskou službu, ale fungoval i jako nástroj, který měl vyřešit židovskou a romskou otázku v armádě.117 Zněním vládního nařízení č. 150/1939 Sl. z 21. června 1939 měli židovští vojáci být soustředěni v pracovních útvarech. Podle připravovaného znění branného zákona byli židovští branci členěni dle svých fyzických schopností na skupinu, jež bude z vojenské služby vyloučena a na ty, kteří měli službu strá- vit zařazeni do pracovních útvarů armády.118 Do pracovního sboru nebyli zařazeni pouze Židé, ale mohli v nich sloužit i příslušníci všech národností, žijících na území Slovenské republiky, kteří podléhali branné povinnosti. V pracovních útvarech tak sloužili nejenom etničtí Slováci, ale byli sem zařazeni i Němci, Češi, Židé a Cikáni. Branci pocházející z těchto dvou skupin netvořili všechno osazenstvo pracovních jednotek armády, ale na rozdíl od Slováků, Němců, nebo Čechů, neměli jinou možnost, jak absolvovat službu. Tento postup potvrdil branný zákon, který byl přijat v r. 1940. Ten stanovil, že prezenční službu mohou muži absolvovat nejenom ve vojenských útvarech, ale i v pracovních útvarech. Branný zákon v § 37 stanovil, že Židé a Cikáni se nemohou stát příslušníky branné moci a namísto toho mají být soustředěni ve zvláštních pracovních útvarech.119 Dále pak § 38 pracovní prezenční službu rozdělil na brance pracovní služby, kam byli řazeni tzv. árijci a dále pak na příslušníky pracovní povinnosti, jimiž se rozuměli právě Židé a Cikáni.120 Nařízením MNO č. 135.001 z 5. ledna 1940 byli do pra- covních rot, soustředěných kolem pěších pluků, soustředěni branci evidovaní jako Cikáni, nebo Židé. Jednotlivé pracovní jednotky byly podřízeny vojenským útvarům a program, dislokaci i počty příslušníků těchto jednotek, určovala oblastní velitelství. 121 Rozdělovník vypracovaný ještě v prosinci 1939 MNO stanovil klíč, podle nějž byli branci zařazení do pracovní služby rozděleni následujícím způsobem: Židé a Romové byli soustředěni do Žiliny k I/7 pracovnímu praporu v oblasti 1. a 2. divize, v oblasti 3. divize do Prešova k I/2 praporu. Němečtí branci byli zařazeni do Popradu k I/9 pracovnímu praporu. Maďarští branci byli soustředěni do Žiliny k II/7 pracovnímu praporu. Řeckokatoličtí branci z celého Slovenska byli soustředěni do Žiliny k II/7 pracovnímu praporu (mimo jinde potřebných specialistů). Evangelíci z celého Slovenska měli být převeleni k III/9 pracovnímu praporu v Liptov- ském Mikuláši. V případě, že měl nastat rozpor a branec mohl být z hlediska národnostního odeslán k jed- nomu pracovnímu praporu a na základě náboženského hlediska k jinému, měla při zařazení být rozhodujícím kritériem jeho národnost.122 Těmito pracovními rotami mohli buď samo- statně disponovat velitelé divizí, nebo byli přímo podřízeni MNO. Délka služby v těchto pracovních útvarech byla stanovena na dva roky.123 Přesný přehled rozdělení pracovních rot a národnostní, které byly do nich zařazovány, nám nabízí následující tabulka124:

117 KRALČÁK, ref. 99, s. 11. 118 VHA Bratislava, fond MNO – Prezídium, krab. 4, čj. 3054. 119 VHA Bratislava, fond MNO – Prezídium, krab. 9, Osnova branného zákona ze 7. prosince 1939. 120 KRALČÁK, ref. 99, s. 22. 121 VHA Bratislava, fond MNO – Prezídium, krab. 3, čj. 1762. 122 VHA Bratislava, fond MNO 1939 – 1945, spisy tajné 1939 – 1944, krab. 5, inv. č. 21, nařízení ministra z 21. prosince 1939. 123 Tamtéž, fond MNO – Prezídium, krab. 12, čj. 6007. 124 Tamtéž, fond MNO 1939 – 1945, spisy tajné 1939 – 1944, krab. 5, inv.č. 21, příloha k nařízení č. 135.001. V případě, že není uvedeno, jaká národnost doplňuje pracovní roty, pak se jednalo o čistě slovenské jednotky.

128 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Počet Pracovní rota se doplňuje Kmenové Pracovních Posádka branců/ těleso rot pracovníků Němci Maďary Židy Cikány

200 Bratislava Pěší pluk 2 200 4 Trnava 1 100 100 ano

Nitra Pěší pluk 3 100 ano 5 150 Trenčín 1 200 ano 100

Pěší pluk 100 ano Žilina 4 7 100 ano 100 200 Zvolen Pěší pluk 2 200 ano 3 B. Štiavnica 1 100 Ružomberok 1 200 Pěší pluk Dolný Kubín 1 100 6 L. Sv. Mikuláš 1 200 100 ano

Poprad Pěší pluk 3 100 9 200 Podolínec 1 100 ano 100 ano Levoča 2 Pěší pluk 100 ano 1 100 Sp. Nová Ves 2 100 ano

Pěší pluk 100 Sabinov 2 2 100 ano Michalovce 1 200 Pěší pluk Trebišov 1 150 ano 8 Humenné 1 200 ano

129 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Celkově tak mělo v pracovních jednotkách armády sloužit více než 4 000 mužů a to včet- ně Židů a Cikánů. Jelikož vojenská služba byla dvouletá, docházelo v těchto rotách k rotaci personálu. Jaké byly reálně počty mužů, kteří nastoupili do prvního ročníku své prezenční služby u pracovních jednotek, nám může ukázat přehled vypracovaný v prosinci 1939 pro brance 1. divize, kteří měli v r. 1940 nastoupit do služby. 125 Národnost Vyznání Přiděleni k Počet DOV Bratislava 432 Římskokatolický DOV Nitra 285 Slováci DOV Žilina 150 Řeckokatolický II/7 prapor 257 Židé a Cikáni I/7 prapor 630

Maďaři II/7 prapor 67 Celkem 1 821 Celkem bylo během roku 1939 odvedeno a pro zařazení do pracovních jednotek v r. 1940 připraveno 2 374 Slováků, 21 Rusínů, 9 Čechů, 1 Polák, 168 Němců, 54 Maďarů, 807 Židů a 640 Romů. To činilo celkem 4 074 branců, jež měli být zařazeni do pracovních útvarů.126 Jednalo se tak o množství, které by skutečně téměř naplnilo pracovní jednotky, jak tomu mělo být dle nařízení č. 135.001. Během následujícího období mezi lednem a dubnem 1940 narukovalo do pracovní služby dalších 4 729 osob a do pracovní povinnosti nastoupilo 1 540 Židů a Romů.127 Na základě nařízení, vydaných na přelomu let 1939/1940, začali být vojáci pracovních rot v průběhu první poloviny r. 1940 soustředěni do vybraných jednotek. Jak lze vidět z násle- dujícího přehledu, tak zpočátku byli vojáci ještě soustředěni v podřízenosti útvarů, s nimiž se v novém návrhu již nepočítalo, ale během jara byl tento stav rychle napraven. Počátkem léta 1940 tak byly všechny pracovní roty a jejich mužstvo soustředěni v podřízenosti jed- notlivých pěších pluků. V pracovních útvarech byli zařazeni muži jak odvodového ročníku, který nastoupil v r. 1939, tak i toho, jenž byl povolán v r. 1940. Vývoj počtu osob vykazo- vaných jako Židé a Cikáni, zařazených do pracovních jednotek, přičleněných k vojenským útvarům, ukazuje následující přehled128: únor 1940 květen 1940 červen 1940 červenec 1940 Židé Cikáni Židé Cikáni Židé Cikáni Židé Cikáni Pěší pluk 1 25 108 0 153 0 151 0 152 Pěší pluk 2 78 5 93 0 95 0 97 0 Pěší pluk 3 153 0 153 0 156 0 158 0 Pěší pluk 4 6 0 0 0 0 0 0 0 Pěší pluk 5 57 70 96 93 98 93 81 93

125 VHA Bratislava, fond MNO 1939 – 1945, spisy tajné 1939 – 1944, krab. 5, inv.č. 21, Rozdělení branců v oblasti 1. divize z 16. prosince 1939. 126 Tamtéž, krab. 8, inv.č. 36, Výkaz odvedených od 1. ledna do 31. prosince 1939. 127 BALCOVÁ, Milena. Pracovný zbor národnej obrany v rokoch 1940 – 1945. In Od Salzburgu do vypuknutia povstania: Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov: VIII zborník z vedeckej konferencie Trnava 20. – 22. apríl 2009. Bratislava : Ústav pamäti národa 2009, s. 310. ISBN 978-80-8068-669-7. 128 Tabulka je zpracována z měsíčních hlášení o pohybu počtu příslušníků pracovní služby židovské a cikánské národnosti, vyhotovené MNO za měsíce únor až červenec 1940. VHA Bratislava, fond MNO 1939 – 1945, spisy tajné 1939 – 1944, krab. 5, inv.č. 20, měsíční hlášení pohybu počtu příslušníků pracovní služby židovské a cikánské národnosti za únor až červenec 1940.

130 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Pěší pluk 6 4 0 0 0 0 0 0 0 Pěší pluk 7 67 109 123 110 123 107 120 106 Pěší pluk 8 94 191 106 205 111 205 112 131 Pěší pluk 9 80 111 74 114 63 113 48 113 Cyklistický 0 5 0 0 0 0 0 0 prapor Pluk útočné 6 0 0 0 0 0 0 0 vozby JPO 1 1 0 0 0 0 0 0 0 JPO 2 0 0 0 0 0 0 0 0 JPO 3 2 0 0 0 0 0 0 0 Dělostřelecký 5 0 0 0 0 0 0 0 pluk 1 Dělostřelecký 2 3 0 0 0 0 0 0 pluk 2 Dělostřelecký 14 0 0 0 0 0 0 0 pluk 3 Dělostřelecký 4 0 0 0 0 0 0 0 pluk 51 Dělostřelecký 0 0 0 0 0 0 0 0 pluk 153 Náhradní 10 3 0 0 0 0 0 0 letecká peruť Automobilový 4 2 0 0 0 0 0 0 pluk 1 Ženijní pluk 6 2 0 0 0 0 0 0 Telegrafní 4 0 0 0 0 0 0 0 prapor 1 Telegrafní 1 0 0 0 0 0 0 0 prapor 2 Telegrafní 5 0 0 0 0 0 0 0 prapor 3 Ústřední 1 0 0 0 0 0 0 0 zbrojnice Vojenská 3 0 0 0 0 0 0 0 nemocnice 1 Vojenská 2 0 0 0 0 0 0 0 nemocnice 2 Vojenská 0 0 0 0 0 0 0 0 nemocnice 3 Potravinový 0 0 0 0 0 0 0 0 sklad Vojenský 0 0 0 0 0 0 0 0 hřebčín Vojenská 0 0 0 0 0 0 0 0 akademie Celkem 634 609 645 675 646 669 616 595

Dohromady 1 243 1 320 1 315 1 211

131 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Muži zařazení do pracovních útvarů svou službu mohli absolvovat nejenom u jednotli- vých pracovních rot a praporů, ale bývali i zařazeni do služby u soukromníků. Tato forma se mohla v r. 1940 týkat až více než 2 300 mužů129, avšak reálně ji využívali především příslušníci pracovní služby tzv. árijského původu. Židé a Romové naopak nebyli příliš často přiřazeni k soukromníkům, jelikož jak ukazuje přehled ze srpna 1940, tak z 1 195 mužů těchto skupin, sloužících v útvarech podřízených Pěšímu pluku 1 až 9, bylo jen 5 Židů a jeden Rom převeleni k soukromníkům.130 V průběhu r. 1940 se začalo jednat o výstavbě pracovního sboru. Z důvodu řady nedo- statků v činnosti pracovních jednotek bylo přistoupeno k reorganizaci, jež byla schválena na podzim 1940 a 15. ledna 1941 vznikl Pracovní sbor MNO.131 I v tomto sboru bychom se mohli setkat se širokou škálou národností, jejichž příslušníci v jeho řadách sloužili. Byly vy- tvořeny dvě skupiny, západní a východní, přičemž v pracovních praporech západní skupiny sloužili jen tzv. árijci, zatímco ve východní skupině byl VI. pracovní prapor dislokovaný v Čemerné vyhrazen pro Židy a Romy.132 Životní podmínky v tomto praporu již jasně uka- zovaly, že se jedná o muže druhé kategorie. Již v hlášení byl rozdíl, jelikož se museli hlásit jako dělník Žid, nebo dělník Cikán. Smyslem těchto opatření bylo ponížit muže sloužící v tomto praporu. Příslušníci praporu byli po zbytek námi sledovaného období nasazováni na nehrůznější druhy manuální práce; působili tak v kamenolomech, na výstavbě cest a mostů, při zednických, či výkopových pracích apod.133

Shrnutí V průběhu let 1939 až 1941 se národnostní struktura slovenské armády proměnila. Mů- žeme také pozorovat, že poměr armády k menšinám se výrazně lišil. Původně nejsilnější národnostní menšina, tedy Češi, byla v důsledku anti-české kampaně postupně margina- lizována a v červnu 1941 zůstala jenom stínem toho, čím byla v březnu 1939. Tento pokles byl zapříčiněn jednak postupným vyškolením národnostně slovenských odborníků, kteří nahradili české vojáky, kteří se tak stávali nadbytečnými, ale také proto, že někteří z nich přijali slovenskou, či německou národnost a v dalších sčítáních tak již nefigurovali jako Češi. Nicméně i přes snahu slovenského vedení, se Čechy nikdy nepodařilo z armády zcela vytěsnit a ti v ní setrvali nejenom do června 1941, ale někteří až do r. 1945. Další tři menšiny, německá, rusínská a židovská, se nacházely ve značně různorodém postavení. Zatímco Němci byli vzhledem k mezinárodně-politické situaci nového státu ve značně privilegovaném postavení, nedalo se totéž říci o dalších národnostech. Maďaři se vzhledem k problematickým vztahům mezi Slovenskem a Maďarskem zprvu ani nevysky- tovali v přehledech vykazujících počty příslušníků národnostních skupin v armádě, ale vzhledem k formálně spojeneckému vztahu k Budapešti, se poměr k vojákům této národ- nosti brzy proměnil a ti nezakoušeli nějakou programovou diskriminaci. V odlišné situaci se nacházeli Rusíni, které sami někteří velitelé často považovali za uzavřenou menšinu a její příslušníky za neschopné plnit byť jen poddůstojnické funkce. Nicméně i přesto byli příslušníci této minority v armádě zastoupeni poměrně početně a našli bychom mezi nimi i rotmistry a důstojníky. Nejhorší postavení měli Židé, na něž se postupně začala vztahovat řada diskriminačních opatření, jež z nich nakonec učinila pouze levnou pracovní sílu, ses- kupenou v pracovním sboru. V pracovních jednotkách se Židé setkali slovenskými Romy, kteří na základě norem z r. 1939 také museli touto cestou absolvovat vojenskou službu.

129 BALCOVÁ, ref. 127, s. 310. 130 VHA Bratislava, fond MNO 1939 – 1945, spisy tajné 1939 – 1944, krab. 5, inv.č. 20, měsíční hlášení pohybu počtu příslušníků pracovní služby židovské a cikánské národnosti za srpen 1940. 131 KRALČÁK, ref. 99, s. 38. 132 Tamtéž, s. 38. 133 BALCOVÁ, ref. 120, s. 315-316.

132 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Celkově lze konstatovat, že vysloveně diskriminačně se ale armáda chovala jenom vůči Židům, kterým byla vzata jakákoliv možnost důstojně sloužit své zemi. Romové byli sice také nuceni sloužit v pracovních útvarech, ale situace zde byla přece jenom poněkud odlišná, jelikož podle slovenských norem nebyl cikán považován výhradně za národnostní, ale i za sociální kategorii. Vůči Čechům byla politika armády vstřícná do té míry, do jaké byli tito muži považováni za nezbytné odborníky. Tato politika tak vedla k řadě osobních tragédií a velkému pocitu křivdy, když mnoho Čechů dlouhodobě sloužících a žijících na Slovensku, muselo nedobrovolně opustit tuto zemi a zamířilo do Protektorátu. Německá, maďarská a rusínská menšina pak nebyly nijak diskriminovány, a ačkoliv byli jejich příslušníci sdru- žováni do jednotek podle národnostního, či náboženského klíče, nebyla v jednání armády zjevná snaha příslušníky těchto etnik postihovat za jejich příslušnost.

L. HLAVIENKA: NATIONALE MINDERHEITEN IN DER SLOWAKISCHEN AR- MEE VON MÄRZ 1939 BIS JUNI 1941 Der vorliegende Beitrag ist auf die Stellung und die zahlenmäßige Erfassung von natio- nalen Minderheiten in der Slowakischen Armee im Zeitraum zwischen März 1939 und Juni 1941 fokussiert. Aus der Sicht der Quantität und der Bedeutung für die Slowakische Armee war die tschechische Minderheit zuerst von besonderer Bedeutung. Ein Großteil davon wurde allerdings im März 1939 in das Protektorat Böhmen und Mähren abgeschoben. Einige Angehörige der tschechischen Minderheit konnten ihren Militärdienst in der Slowakischen Armee fortsetzen. Hierbei handelte es sich meistens um Spezialisten, die nicht ersetzt werden konnten. Die Anzahl der Tschechen in der Slowakischen Armee sank mit der Zeit, allerdings ist es bis zum Ende des Bestehens der Slowakischen Republik (1939 – 1945) nie gelungen, ihre Zahl auf die Null zu reduzieren. Im Vergleich zu den Tschechen war die Stellung Angehöriger der deutschen, ungarischen und ruthenischen Minderheit um einiges besser, obwohl auch innerhalb dieser Nationalitä- tengruppen teilweise große Unterschiede festzustellen sind. Zum größten Nutznießer wurde die deutsche nationale Minderheit, bedingt durch das Bündnis der Slowakei mit Deut- schland. Den Angehörigen der deutschen Minderheit wurde ermöglicht, ihren Militärdienst in ausgewählten, ausschließlich aus Slowakei-Deutschen zusammengesetzten Verbänden zu leisten. Problematischer gestaltete sich der Zugang zu den Ungarn, der überschattet wurde durch die tiefen Animositäten zwischen beiden Ländern. Man kann jedoch feststel- len, dass die Angehörigen der ungarischen Minderheit trotz der Anfangsschwierigkeit nie explizit unterdrückt wurden. Im Gegensatz dazu spielten im Verhältnis zu den Ruthenen viele Vorurteile eine Rolle, laut denen sie, so hieß es, nicht fähig wären, sich in technisch anspruchsvolleren Stellen zu behaupten. Ebenfalls als negativ angesehen wurde ihre Ten- denz, ausschließlich mit Angehörigen ihrer Nationalitätengruppe zu verkehren. Trotz dieser Vorurteile können die Ruthenen nicht als eine programmatisch diskriminierte Minderheit eingestuft werden. In einer anderen, wesentlich schlechteren Lage waren die Juden und die Roma. Im Zu- gang zu diesen Minderheiten trat ebenfalls eine Reihe von Unterschieden auf; Zigeuner ̕ galt gemäß slowakischer Normen nicht nur als eine ethnische, sondern auch sozial bedingte Bez- eichnung. In der Praxis bedeutete es, dass einige Roma in den ordentlichen Militärverbän- den ihren Militärdienst leisteten, wenngleich der Großteil von ihnen den Arbeitsverbänden zugeordnet wurde. Die Juden wurden hingegen aus der Slowakischen Armee programmatisch ausgeschlossen, obwohl sich viele von ihnen als Slowaken wahrgenommen haben. Entscheidend war jedoch das ̔ethnische̕ Kriterium und die Juden wurden demzufolge aus dem Militärdienst in der Slowakischen Armee ausgeschlossen. Wie der Großteil der Roma wurden die Juden ausschließlich in Arbeitsverbände eingeordnet.

133 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Seznam použité literatury:

BAKA, Igor. Vznik a výstavba slovenskej armády (marec 1939-október 1940). In Slo- vensko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami. Prešov 2007, s. 207-227. ISBN 978-80-8068-669-7. BAKA, Igor. Postavenie Židov vo vzťahu k slovenskej branej moci v rokoch 1939-1941 (do vzniku VI. robotného práporu). In Acta Judicata Slovaca, 2008, č. 14, s. 58-75. ISBN 80-8060-231-4.

BALCOVÁ, Milena. Pracovný sbor národnej obrany v rokoch 1940 – 1945. In Od Salzbu- rgu do vypuknutia povstania: Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov: VIII zborník z vedeckej konferencie Trnava 20. – 22. apríl 2009, Bratislava : Ústav pamäti národa 2009, s. 308-327. ISBN 978-80-8068-669-7.

BYSTRICKÝ, Valerián. Od autonómie ke vzniku Slovenského štátu. Výber zo štúdií. Bra- tislava : Prodama 2008. ISBN 978-80-969782-5-0.

BYSTRICKÝ, Jozef. K niektorým súvislostiam vzniku a počiatkov výstavby armády Slo- venského štátu. In Rozbitie alebo rozpad? Bratislava : Veda 2009, s. 488-505. ISBN 978-80- 224-1150-9.

CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska V. svazek 1939 – 1945. Bratisla- va : Magnet Press, 2008. ISBN 978-80-89169-16-0.

FABRICIUS, Miroslav – HRADSKÁ, Katarína (eds.). Jozef Tiso. Prejavy a články (1938 – 1944). Bratislava : AE Press 2007, s. 101. ISBN 80-88880-46-7.

CHORVÁT, Michal. „Die Katze muss weg!“: odchod českého obyvatelstva zo Slovenska 1938. In Právněhistorické studie, 2018, roč. 48, č. 2, s. 75-92. ISSN 0079-4929.

JAŠEK, Peter. Odsun českých vojakov zo Slovenska po vzniku Slovenského štátu. In Roz- bitie alebo rozpad? Bratislava : Veda 2009, s. 506-518. ISBN 978-80-224-1150-9.

KLUBERT, Tomáš. Slovenská armáda v druhej svetovej vojne slovom a obrazom. Brati- slava : Ústav pamäti národa, 2016, s. 73. ISBN 9788080467739.

KOZOLKA, Jaroslav. Vojak štyroch armád plukovník generálneho štábu Rudolf Pilfou- sek. In Vojenská história, 2018, roč. 24, č. 1, s. 119-143. ISSN 1338-7154.

KRALČÁK, Peter. Pracovné jednotky Slovenskej armády 1939 – 1945. Bratislava : Pro Militaria Historica ve spolupráci s Vojenským historickým ústavom, 2014, s. 14. ISBN 9788097076818.

LACKO, Martin. Slovenská republika 1939 – 1945. Bratislava : Perfekt, 2008. ISBN 9788080464080.

LACKO, Martin – MALATINSKÝ, Michal (eds.): Malá vojna v marci 1939 a jej miesto v pamäti národa. Krakov – Bratislava, Spolok Slovákov v Poľsku – Múzeum ozbrojených zložiek SR 1939 – 1945. 2016. ISBN 9788374908672.

134 VOJENSKÁ HISTÓRIA

MIČIANIK, Pavel. Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu I. (1941-1944). V operácii Barbarossa. Banská Bystrica : Dali-BB: 2007. ISBN 8089090372.

NEČAS, Ctibor. Slovenští Romové v letech 1939 – 1945. In Sborník prací filozofické fakulty Brněnské univerzity. STUDIA MINORA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNI- VERSITATIS BRUNENSIS, 2004, roč. 51, s. 153-178. ISSN 0231-7710.

NIŽŇANSKÝ, Eduard (ed.). Slovensko-nemecké vzťahy 1938-1941 v dokumentoch I. Od Mníchova k vojne proti ZSSR. Prešov : Universum-EU, 2009, s. 849. ISBN 978-80-89046- 68-3.

PEJS, Oldřich. První měsíce slovenské útočné vozby (březen – srpen 1939). In Vojenská história, 2011, roč. 15, č. 4, s. 30-54. ISSN 1338-7154.

PODOLEC, Ondrej. Postavenie národnostných menšín v Slovenskej republike (1939 – 1945). In Z dejín demokratických a totalitných režimov na Slovensku a v Československu v 20. storočí. Bratislava : Historický ústav SAV, 2008, s. 115-130. ISBN 978-80-969782-6-7.

SCHVARC, Michal. Správa Franze Karmasina pre Volksdeutsche Mittelstelle o jeho pobyte na východnom fronte v dňoch 1. – 14. júla 1941. In Vojenská história, 2005, roč. 9, č. 4, s. 102-108. ISSN1335-3314.

STRAKA, Karel. Československá armáda, pilíř obrany státu v letech 1932 – 1939. Praha : Ministerstvo obrany ČR 2007. ISBN 978-80-7278-376-2.

ŠPROCHA, Bronislav – TIŠLIAR, Pavol. Demografický obraz Slovenska v rokoch 1938 – 1945. Bratislava : Muzeológia a kultúrne dedičstvo, o. z. v spolupráci s Centrom pre histo- rickú demografiu a populačný vývoj Slovenska, FiF UK v Bratislave, 2016. ISBN 978-80- 971715-0-6.

TUKLISOVÁ, Jana – NIŽŇANSKÝ, Eduard. Nemecká vojenská komisia na Slovensku a „tichý“ minister. In Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava : Pro Militaria Historica v spolupráci s Vojenským historickým ústavom, 2011. ISBN 978-80- 970768-0-1.

135 VOJENSKÁ HISTÓRIA

EMERGENCY SECURITY MEASURES IN SLOVAKIA, 1969-1989

MILOSLAV PÚČIK

PÚČIK, M.: Emergency security measures (MBO) in the years 1969-1989. Vojenská história, 1, 24, 2020, pp 136 - 156, Bratislava. The study addresses the so far poorly elaborated issue of repressive measures of the totalitarian regime in Czechoslovakia, that were used to eliminate any form of resistance. These measures included the use of the so-called soft and the so-called hard power. The study focuses mainly on the specifics in Slovak conditions. Based on extensive archival research the study addresses the issue of abuse of the army against the so-called internal enemy, for example, the so-called hockey events and the 1st anniversary of the military intervention of the Warsaw Pact troops in Czechoslovakia. Based on the experiences of deployment of repressive forces, a central MBO plan was developed. After almost twenty years of the so-called normalization, the “Husák- Jakeš” totalitarian system found itself in late of the 1980s in agony. The disintegration of the power system continued, but plans for extreme security measures elaborated and approved in the early 1970s remained valid. Deployed numbers of soldiers and military equipment within the territory of Slovakia were a proof that a significant military force was prepared for power intervention in order to eliminate components of society that the governmental regime described as a security threat. Creating an ideological image of the so-called inner enemy, alternatively prepared MBO plans in several stages and other measures of the central power showed that despite the long so-called normalization period, the “Husák-Jakeš” system did not seem well established. On the contrary, the system was afraid of any forms of confrontation with the public.

Only with the end of communist rule in Slovakia and the subsequent declassifying of important archives has it become possible to analyse the complex, dynamic and contradictory period of 1969 to 1989. This study, the result of several years‘ archival research, attempts to disclose at least partially the mechanism of that time for the preparation and execution of extraordinary security measures against democratic elements in Slovak civil society.

The initial preparation of repressive measures

The first set of measures under review here was drawn up in the wake of the Soviet-led invasion of Czechoslovakia in 1968. The most important institution involved was the Na- tional Security Corps (ZNB), which consisted of the regular police (Public Security, or VB) and the political police (State Security, or ŠtB). Also involved were the Communist Party’s paramilitary People’s Militia, the fire brigade, the prisons and corrections corps, and specially selected and trained officers, non-commissioned officers and conscripts within the Eastern Military District (VVO). Thus, men serving in the Czechoslovak army, as part of its “internal” function, were intervening against precisely the citizens they supposed to protect. He measures were prepared sufficiently in advance of events. On 5-6 November 1968, the leadership of the Slovak directorate of the interior ministry (a separate Slovak interior ministry was not established until 1969) visited relevant units and began tasking functionaries of the Communist Party of Slovakia (KSS). General Egyd Pepich, chief of the Slovak directorate, discussed the security situation with General Samuel Kodaj, commander of the VVO. Kodaj subsequently ordered all army garrison in Slovakia “to aid relevant commanders” of

136 VOJENSKÁ HISTÓRIA the police and ŠtB.1 Similarly, a top secret order was issued by the VVO Command on 13 November 1968, implementing decision of Communist Party leadership and government, that arranged for soldiers to be assigned to police patrols and military equipment for rapid interventions to be put at the disposal of the police’s emergency units. The planned strikes against demonstrators were coordinated by operational groups attached to every staff. In accordance with Kodaj’s commands, special “emergency units” were established in every army formation in Slovakia and given the necessary equipment. The strength and structure of these units were communicated in regular, daily reports (at 0900 and 1400 hours) to the VVO staff. Garrison commanders were ordered to stay in permanent contact with Communist Party officials, local government, the police and Peo- ple’s Militia.2 The reaction to the preparation of these measures for the misuse of the army was mixed. The selection of soldiers for the emergency units followed strict criteria, namely political reliability and malleability: Through special training they were to become one-dimensional and obedient. The reality was rather different, as some of those chosen began to doubt the purpose, legality and propriety of the special measures, many of which would be directed against students.3 In the Žilina garrison some of the selected soldiers refused to carry out their orders.4 Within the 13th tank division as a whole there was considerable criticism of the creation of “emergency units”. This response did not surprise the division’s superiors, since its members were considered to be the most affected by “ideas of rightist opportunism and revisionism within the entire army”.5 Communist Party leaders insisted that these special measures were actually intended to defend what remained of the reform programme initiated earlier in 1968 under the new leadership of Alexander Dubček. As Dubček himself told a session of the KSS Central Committee in December 1968, “these measures, forced as we are to take them and they will be necessary, may appear undemocratic, but they will be in the interest of democracy.”6 Dubček’s efforts were contradicted by his rival, Gustáv Husák, who spoke at the same session and characteristically tried to create an atmosphere of suspicion and anxiety: “ Some groupings want to force a conflict – some people, some groups do want a fight – and even though we are avoiding this conflict, we do not want it, it must be said openly that we have plenty of evidence that we should engage them in battle, but it will be very unpleasant for some people… Just don’t anyone cry afterwards.7 Following the decision of top Party organs in November and December 1968, the Slovak directorate of the interior ministry set out further special measures in cooperation with regional security units. One of the first steps was to place all police and ŠtB officers on- fif

1 Archív komisie vlády Slovenskej republiky na analýzu obdobia 1967-1970 (hereafter AKV SR), fond (f.). Archív ministerstva vnútra Slovenskej republiky (AMV) – Levoča, f. R 013/kr. 6. „Správa o narušovaní verejného poriadku v dňoch vzniku ČSR a výročia VOSR zo 7. Novembra 1968“. See also AKV SR, Bratislava, f. Štátny ústredný archív Slovenskej republiky (ŠÚA SR) – Bratislava, f. ÚV KSS, 02, a.j. 104, „Záznam zo zasadnutia ÚV KSS 18. decembra 1970. Vystúpenie S. Kodaja“, p. 65. 2 AKV SR, Bratislava f. ŠÚA SR – Bratislava, f. ÚV KSS, 02, a.j. 104, „Záznam zo zasadnutia ÚV KSS 18.decembra 1970, Vystúpenie S. Kodaja, p. 65. 3 AKV SR, Bratislava, f. AMV – Levoča, f. R 013/kr. 6, „Správa o narušovaní verejného poriadku v dňoch vzniku ČSR a výročia VOSR, zo 7. Novembra 1968.“ See also AKV SR, Bratislava, f. AČSA – Olomouc, f. 0855/kr. 157, „Pracovné podklady Politickej správy Východného vojenského okruhu zo dňa 21. augusta 1968 – 1“, p. 16, and Sedm pražských dnů, 21.-27. srpna 1968, Dokumentace, Prague, 1968, pp. 32-3. 4 AKV SR, Bratislava, f. AČSA – Olomouc, f. 0855/kr. 157, „Pracovné podklady Politickej správy Východného vojenského okruhu zo dňa 21. augusta 1968 – 1“, p. 16. 5 AKV SR, Bratislava, f. AČSA – Olmouc, f. 0368/kr. 6. 6 AKV SR, Bratislava, f. 02, zv. 1, a.j. 96, „Stenografický záznam zasadania ÚV KSS 21.-22.decembra 1968“, p. 127. 7 Ibid, p. 264.

137 VOJENSKÁ HISTÓRIA ty-per cent readiness.8 General Pepich also set about creating a command staff, which was entrusted to Lt Col Ján Gazdík and consisted of the other members of the interior ministry and VVO. Similar command staffs were established at all regional directorates of the ZNB and at other select security units. They oversaw emergency units employing 2226 members of the regular police (VB), 1090 members of the KSS People’s Militia, and 755 soldiers.9 In addition, the VVO created several reserve units in Bratislava, Senica, Sereď and Trnava. According to plans, the emergency units were to intervene against protests expected on the anniversary of the foundation of Czechoslovakia in 1918, of the Bolshevik revolution, International Students’ Day (17 November) and the November plenum of the Czechoslovak Communist Party’s Central Committee.10 Despite these strict security measures, various forms of protest erupted in Slovakia on those occasions. Dubček’s fall in April 1969 caused another qualitative political change. The preconditions for this change, however, had been formed long before he was brought down by the artificially hysterical crisis surrounding the public celebration after the Czechoslovakia defeated the Soviet Union in a round of the world hockey championship. The power apparatus began to prepare for a smooth transition to the next phase of the restoration of a Soviet-type bureaucratic regime once it became clear in early 1969 that Dubček was no longer fully in control. Already on 2 April 1969, before Dubček had been ousted, the Slovak government adopted resolution 84 for the prevention of “acts by extremist forces”.11 The Slovak interior ministry pledged to help protect the KSS central facilities, and those of the Slovak government and parliament, the Soviet consulate, and the residences of top officials. A special patrol was set up by the Bratislava police, headed by Major Staňo, the deputy chief of police, to keep order from 15 April with the help of 30 specially-detailed soldiers.12 From 16 April 1969 security was heightened: all members of the Bratislava police had to be contactable, reserve units were established with the help of 300-500 members of the Peo- ple’s Militia, 1000 soldiers in Bratislava and 300 in Nitra. Beginning on 17 April, the chief of police, Lt Col Matuš, declared a 50-per cent readiness alert and the formation of further reinforcement units, such that the 600 police officers in emergency units would be joined by 1660 soldiers and members of the People’s Militia.13 The Slovak interior minister, Egyd Pepich, defended the extent of the security measures by reference to the artificially dramatized “increase in organized anti-state actions” since October 1968. Members of the ŠtB gave Pepich data on “372 flyers, 66 anonymous letters, imported flyers and 11 instances of graffiti defaming some of the political and government functionaries in Slovakia”.14 The minister literally created an artificial atmosphere of fear of widespread anti-state acts, allegedly organized by “hostile, illegal forces” such as the Committee for the Democratic Party of Slovakia, the SEVER group, the Continent Nation- 8 AKV SR, Bratislava, f. AMV – Levoča, f. P-010, „Plán politicko-bezpečnostných opatrení na Slovensku v dňoch 14. až 18. novembra 1968“, č. Sn-059/1968, p. 4. 9 Ibid, pp. 4-5. 10 The emergency units were relatively large forces. Across Slovakia they involved 2026 regular police officers, 1090 members of the People’s Militia, and 715 soldiers. An additional 200 police officers were kept in reserve for use in the Bratislava area. These units had their disposal 182 vehicles with radios, 27 GAZ vehicles, 27 Praga V3S trucs, 18 firetrucks with water cannons, seven buses, three radio vehicles, four armoured transporters, and two ROBUR cars. Source: AKV SR, Bratislava, f. P-010, „Plán politicko-bezpečnostných opatrení na Slovensku v dňoch 14. Až 18. Novembra 1968, č. Sn-059/1968“, pp. 4-5. 11 AKV SR, Bratislava, f. AMV – Levoča, f. V/P1, inv. Č. 139, „Správa o bezpečnostných opatreniach k zasadnutiam ÚV KSČ a ÚV KSS“, p. 2. 12 AKV SR, Bratislava, f. AMV – Levoča, f. V/P1, inv. Č. 139, „Správa o bezpečnostných opatreniach k zasadnutiam ÚV KSČ a ÚV KSS,“ p. 2. 13 AKV SR Bratislava, f. AMV – Levoča, f. P 5/1, inv. Č. 23, „Zasadnutie pléna ÚV KSČ – bezpečnostné opatrenia“, pp. 1-4. 14 AKV SR, Bratislava, f. AMV – Levoča, f. V/P1, inv. Č. 448, „Referát pre poradu vedúcich pracovníkov ŠtB na Slovensku“, p. 19, 22.

138 VOJENSKÁ HISTÓRIA al Committee, the Popular Underground Movement and the Youth Committee for Human Rights.15 The purported “mass” actions would, according to “confidential” and allegedly verified sources, to culminate during the April plenum of the KSS Central Committee. On 4 May 1969, after Dubček’s ouster, his successor Gustáv Husák reviewed the reactions to the outcome of the April plenum. He admitted, that “major events were expected… strikes, unrest, demonstrations, outbursts”.16 The fortnight immediately following the April plenum was especially dramatic, according to Husák, because it was the “first test, the first verification, domestic, internal verification of the correctness” of the measures adopted since the autumn of 1968. Protests in support of Dubček were dismissed by Husák as “pe- ripheral”, but at the same time he warned that “we do not want to generalize these experiences, there are still moments of social tension in the Czech lands, and even in Slovakia there could still arise unpleasant actions if we pursue the wrong policy.17 In connection with the April plena of Czechoslovak and Slovak Communist Parties’ Cen- tral Committees, signs of panic were detected in the VVO. While no critical or negative reactions were officially registered by Party cell in the army, it is noteworthy that only seven per cent adopted resolutions supporting the change of leadership.18 Through archives we can divide the army’s real views into three categories. 1. The majority of career soldiers and some of the civilian employees verbally agreed with the outcome. 2. Most of the conscripts were reserved in their reactions and avoided taking a stand. Gradually some of them “yielded to systematic ideological pressure” and began to agree openly with the conclusions of the Central Committees’s sessions. 3. Individuals in all parts of the VVO, in particular the younger and those with university education, including some graduates of higher military academies, expressed “open fears of hard repressive intrusions for the restoration of order” and fears that “these intrusions will be used for the gradual abandonment” of the reform programme.19 In the wake of the hockey celebrations, Defence Minister Martin Dzúr issued two secret orders, nos. 2 and 3, which were received by some members of the VVO as “severe” and provoked “many reservations”.20 One of them, order no. 3 called for the investigation of any involvement of soldiers in the hockey demonstrations. In April, the Czechoslovak government had also analysed the course of the hockey demonstrations and concluded that the armed forces as “not yet sufficiently prepared” to perform its domestic-suppressive functions. This grading did not improve until the summer of 1969, when government resolution 66 created an operational group to “keep the peace, calm of public order and security of Czechoslovakia” 21 With the rise of Husák and definitive liquidation of the Dubček group in spring 1969 began the second phase of “normalisation”. The outcomes of the April and then May sessions of the Czechoslovak Communist Party’s Central Committee began to be translated into the army’s conditions. The defence minister’s Military Council prepared the way for a massive purge by endorsing the “Macrostructure” project of the army’s structure, which included 15 AKV SR, Bratislava, f. AMV – Levoča, f. V/P1, inv. Č. 447, “referát pre poradu vedúcich pracovníkov ŠtB na Slovensku”, p. 20. 16 AKV SR, Bratislava, f. ŠÚA SR – Bratislava, f. ÚV KSS, 02, a.j. 99, „Stenografický záznam zasadania ÚV KSS 4. mája 1969“, p. 3. 17 AKV SR, Bratislava, f. ŠÚA SR – Bratislava, f. ÚV KSS, 02, a.j. 99, „Stenografický záznam zasadania ÚV KSS 4. mája 1969“, p. 7. 18 Central Military Archives – Military Historical Archive, Prague (VÚA-VHA), f. MNO/Hlavná politická správa ČSĽA, Tajné, 1969, sig. 1/4 – 4. 19 AKV SR, Bratislava, f. AČSA – Olomouc, f. 0855/kr. 26, „Charakteristika vývoja vojenskopolitickej situácie za obdobie od 15. apríla do 15. mája 1969“, č.j. 014295/9, p. 3,4. 20 AKV SR, Bratislava, f. AČSA – Olomouc, f. 0855/kr. 175, „Informácia k 1. máju 1969“, p. 1. 21 VÚA-VHA – Praha, f. MNO/Sekretariát ministra národnej obrany ČSSR, Tajné, 1969, sig. 2/1-8. Č.j. 0040297, p. 2.

139 VOJENSKÁ HISTÓRIA a sweeping review of all career soldiers’ performance. 22 The Military Council followed in June with a plan, coordinated with the Main Political Directorate (the Party’s control network within the military), that consisted of four principal tasks. 1. “Contribute to the unity of the Party, to the firming-up of the unity of Party organisation in the army on the principles of Marxism-Leninism, on the Leninist norms of the building and activity of the Party, to the heightening of the battle worthiness and revolutionary fighting spirit of the army’s Party organisations in carrying our the Party’s policy in the army’s specific conditions. Firm and strengthen the influence and leading role of the Party in all branches of the army’s activity.” 2. Firm up the army as a power instrument of the socialist state. 3. Immediately adopt and carry out effective measures for the solution of serious problems in the financial, technical and material branches of the army. 4. In the spirit of firm friendship resolve the army’s relationship to the Soviet army and army of the states of the Warsaw Treat.23 The VVO command followed by ordering its subordinate units to “clarify the internal and external role of the army”, emphasizing in particular the “leading role of the Party in the army”, “the goals and tasks of the staff’s and military policy”, and “the place and role of the army in society and system of the Warsaw Treaty’s defence community”.24 Commanders and specialized chiefs were required “at all levels of command consistently to expose and fight all attitudes, views and tendencies that weaken the role and function of the army”.25 By order no. 3 of the defence minister, commanders were accountable for undesirable political remarks by their subordinates, which they had to “monitor regularly along with the political apparatus” and “report along service lines” to their superiors.26 The Military Council’s plan gave commanders sufficient discretion to use “all forms of ideological influence and in- ex treme, especially dangerous instances other measures as well”27 On 2-3 June 1969, the KSS Central Committee convened to discuss the political situation in Slovakia. Egyd Pepich, the Slovak interior minister, reported on measures taken to suppress any opposition to Husák’s policies. He tried to deter any further protests with purported evidence of “threats to citizens’ security and promised that his department would not use any method that would indicate “a return even to the 1950s, as people have claimed to be the intention”.28 Pepich’s defence of his department’s conduct are representative of the thinking at the time about democracy, as well as outright deceptions. The preservation of “legal norms and the consistent guaranteeing of the fulfilment is not a sign of the ruination of democracy, but an essential precondition for it. That’s what we had in mind during all the so-called forced measures that we had to undertake” and that were permanently undertaken until fall of the totalitarian regime.29 In the early summer of 1969 there was, according to contemporary analyses, a rapid change in career soldiers’ political views. The analyses, however, did not mention how this change was effected. The first wave of mass purges caused many members of the armed forces, including those of the VVO, to adapt to the “new reality”.

22 VÚA-VHA – Praha, f. MNO/Generálny štáb ČSĽA, Tajné, 1969, sig. K 1 3/6, č.j. 08177/11-1969, p. 3. 23 VÚA-VHA – Praha, f. MNO/Generálny štáb ČSĽA, Tajné, 1969, sig. K 1 3/6, č.j. 08177/11-1969, p. 1. 24 AKV SR, Bratislava, f. AČSA – Olomouc, f. 0855/kr. 27, „Vyhodnotenie výcvikového roku 1969 u Východného vojenského okruhu“, č.j. 0012485/69, p. 2. 25 AKV SR, Bratislava, f. AČSA – Olomouc, f.0855/kr. 27, „Vyhodnotenie výcvikového roku 1969 u Východného vojenského okruhu“, č.j. 00122485/69, p. 2. 26 VÚA-VHA – Praha, f. MNO/Operačná správa, Tajné, 1969, sig. 15 1/8, VHA – Praha, f. MNO/Sekretariát ministra národnej obrany ČSSR, Tajné, 1969, sig. 1 1/1, „Rozkaz MNO číslo 03/1969“. 27 VÚA-VHA – Praha, f. MNO/Generálny štáb ČSĽA, Tajné, 1969, sig. K 1 3/6, č.j. 08177/11-1969, p. 8. 28 AKV – SR, Bratislava, f. ÚV KSS, f. 02, a.j. 100, „Stenografický záznam zasadania ÚV KSS 2.-3. 1969“, p. 143. 29 AKV SR, Bratislava, f. ÚV KSS, f. 02, zv. 02, a.j. 100, „Stenografický záznam, zasadania ÚV KSS 1.-3. 1969“, p. 144.

140 VOJENSKÁ HISTÓRIA

In the army, as throughout society, preparations began for the first anniversary of the So- viet-led invasion. In early June 1969, the three ministers of the interior met with the federal state secretary for the interior and the director of the Communist Party central Commit- tee’s section for defence and security policy, Michal Benčík. The meeting focused on three key points. Improve coordination between the interior ministries’ departments in carrying out the Party’s order to suppress all activities by the “internal enemy”. Carry out extensive nationwide “security measures” of a repressive nature in anticipation of protests. Adopt specific measures to create “emergency units” in the regular police.30 Using analyses from the time, which the participants of the meeting had at their disposal, these key points were translated into binding tasks for the interior ministries. 1. Coordination between “all levels of command”, including the use of “all forces and means”, would be improved. 2. After Federal Interior Minister Jan Pelnář conveyed Husák’s displeasure with the continuous lack of detailed analysis of the “internal enemy”, the meeting’s participants agreed to take steps to improve intelligence-gathering on “hostile activity inside and outside the country” and ensure that information was passed to law-en- forcing agencies for swift prosecution. They also promised a smooth flow of vital information to the country’s leaders. 3. There would be swift and “quality, effective prevention of criminal activity and activity by antisocialist forces against the policy of the Party and state”. This set of measures would involve cooperation with the defence ministry. Husák also tasked the interior ministries with providing the Party leadership with a comprehensive, unified security policy by 21 July 1969 /one month before the anniversary of the invasion), an explanation for the recent stagnation of the security services and proposals for their improvement and a strategy for dealing with any unrest on the anniversary. Immedi- ately after this meeting, representatives of the interior ministries opened negotiations with the defence ministry to prepare ”measures relating to the formation of emergency units”.31

The intervention of the army and other armed forces against demonstrators on the first anniversary of the 1968 invasion In anticipation of unrest, the federal government had already set up an “working group” under Prime Minister Oldřich Černík on 16 June 1969. The group, which included Pelnář and Defence Minister Dzúr, worked closely with the government office’s department for defence and security headed by General Činčár. To coordinate the major information-gathering mechanism of the Party and state, the group used a division of labour established by the government’s crisis team on 2 April 1969. Information on the political situation was evaluated in the Party’s Central Committee; information on the security situation was analysed in the ministry, in particular by the General Staff’s intelligence arm;, while general political, economic and international information was assessed in the government office.32 Grand summaries were compiled in the federal interior ministry’s information department, and finalized in the government “working group”. Summaries were provided to leaders twice daily, at 9 am and 6 pm, while extraordinary events” were reported immediately. “Operational groups” were then established in all regional and district authorities under the local prefect, and in major cities (Prague, Bratislava, Brno, Ostrava and Plzeň) under specially-assigned officials. They were topped by operational commissions under the 30 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P 1-393, p. 1. 31 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P 1-393, p. 5. 32 AKV SR, Bratislava, f. MNO/Sekretariát ministra národnej obrany ČSSR, Tajné, 1969, č.j. 00291/69-15, pp. 2-3.

141 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Czech and Slovak governments with authority for respective republics. The federal government’s group devised measures for state wide concerns, relating primarily to the use of the army and other armed forces, and to general economic problems, such as strikes or sabotage organized by the “internal enemy” in strategic enterprises. Soviet input after came a mission to Moscow by Pelnář to meet with the KGB chairman and minister for public order.33 The military side of repressive measures was consulted in late June at a jint meeting of members of the Czechoslovak defence minister’s Military Council and the Warsaw Pact’s Central Group, which included the Soviet forces occupying Czechoslovakia. A major issue to resolve was Moscow’s support for the involvement of the Czechoslovak army in the suppression of unrest. Initially, in late June and early July 1969 the Soviets were expecting to have to use their own forces, with only the assistance of the Czechoslovak side.34 The Czechoslovak power apparatus, however, was already stabilized by the summer, thanks to extensive purges, such that it was necessary for the Soviet military colossus to intervene. After Czechoslovak President Ludvík Svoboda and Husák both expressed “confidence” in and “full support” for the Czechoslovak army.35 The Soviets con- sented to its primary role. Certain reservations were voiced by the Czechoslovak Party leadership only about the “political reliability” of some of the security units under the Slovak interior ministry. The purges had taken their toll on the Slovak agencies’ degree of qualification. The overall level of education of their members of the secret police (ŠtB) and regular police (VB) was low, as Table 1 shows.

Table 1. Level of education, in percent Level of education ŠtB VB Primary 30.7 62.8 Secondary without diploma 4.2 3 Secondary with diploma 63.6 31.8 University 1.5 2.4 Source: AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, sig. 01347/69

Another form of qualification was “special security education”, short courses provided to compensate for shortcomings in formal schooling. As Table 2 shows, however, many members of the security services had not finished even these.

Table 2. Attendance of special security courses Form of course ŠtB VB 1-3 month course 6.7 3.6 5-9 month course 5.3 2.4 Lower-level secondary 22.3 23.5 training Full secondary training 10 6.6 Did not attend any training 29 17.9 Source: AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, sig. 01347/69 33 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. P-5, inv. Č. 63, p.1. 34 VÚA-VHA, Praha, f. MNO/Štátny tajomník MNO ČSSR, 1969, Tajné, 1969, sig. 002509/61. 35 VÚA-VHA Praha, f. MNO/Vojenská rada MNO ČSSR, 1969, Tajné, 1969, sig. 1/12-1.

142 VOJENSKÁ HISTÓRIA

According to the federal interior minister, Husák was literally shocked by “information about the level of political education attained” within the security forces, as these data from the Slovak interior ministry show: • 72.4 percent of ŠtB and 88.2 percent of VB personnel had not completed a course in political indoctrination. • Only 10.9 percent of ŠtB and 4.96 percent of VB staff had been graduated from regional political schools. • Only 16 percent of ŠtB and 6.8 percent of VB officers had attended evening classes in Marxism-Leninism. • Only 0.6 percent of ŠtB and 0.04 percent of VB officers had earned university-level degrees in political indoctrination.36 • Another problem was the low social esteem of members of the security forces: a clas- sified opinion poll from the period placed it second to last on the scale of prestigious professions. The only job less respected was that of a sewer cleaner.37 Concerned for the political reliability of the security forces, the Party leadership and government took steps in late July 1969 to prepare a set of “ideological-political, state-security and repressive measures”. Their extent was influenced largely by information supplied by the Organ of Internal Intelligence attached to the ŠtB’s Main directorate (HS-ŠtB). The Organ was relatively autonomous and covered the basic areas of internal intelligence, hostile foreign centres, analysis and coordination, and documentation of criminal activity.38 The creation of the Organ had been mooted in October 1968 in keeping with a government resolution from the previous month demanding “the use of all state means against forces that would want an organized attack on the socialist order.39 The Organ’s special place within the Main Directorate was enshrined in its “specific mission to acquire security information in the internal area”, im- plying domestic political forces. Clone organs were established at the regional ŠtB commands. In the run-up to the anniversary, the Czechoslovak state expanded its monitoring of foreigners arriving from Western states and of leaflets circulation in society calling for non-violent protest, and began to warn the public repeatedly against disobedience. In his meeting with the federal interior minister at the end of July 1969, Husák expressed fear of society’s “awakening”. Such fears were warranted, because many of the forms of resistance that flyers were calling for had been used effectively to disorient the invading armies in August 1968. To terrify the country’s leaders even more, however, the ŠtB supplied them with alarmist reports of planned “terrorist actions against members of the Communist Party and against members of Soviet units temporarily based on the territory of Czechoslovakia”.40 These unfounded reports prompted the Party leadership and government to commission even more severe preparation for the anniversary: • Control of the media and telecommunication was tightened through the Federal Com- mittee for the Press and Information (the de facto censor), and a campaign of TV and radio programmes that would distract the public from the impending anniversary. • Czechoslovak embassies were instructed to monitor and report any discussion of the anniversary in their states to counter any negative publicity, and to prevent “interna- tionalization” of the “Czechoslovak question”. Embassies were temporarily stripped of their authority to issue visas to foreign journalists. • The culture ministries were directed to prevent trips to the West by cultural, educational and scientific workers, which would be assisted by the ŠtB Main Directorate.

36 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, sig. 01347/69. 37 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, sig. 01347/69. 38 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. P-1, č.j. 00101/1-60, p.7. 39 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. P-1, č.j. 00101/68, p.1. 40 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P-1, inv. Č. 336, p. 2.

143 VOJENSKÁ HISTÓRIA

• The federal interior ministry began to create, from mid-July 1969, a “special system” of gathering and evaluating information to help other parts of the ministry, army and Prosecutor General in persecution the “internal enemy”. Measures within the security forces were divided into those carried out by the ŠtB and those by the VB. The ŠtB was focused on: • The acquisition of information on “anti-state criminal activity” and on preparation for “anti-state actions”. • The surveillance and “exposure of intentions and deeds of hostile intelligence and centres” that were suspected of helping “anti-socialist actions”. • The “effective protection” of the Party and government elite;, this task was used by the ŠtB to foment an atmosphere of panic and fear among the country’s leaders. The regular police were tasked with: • Reinforcement of “order-keeping patrols” with soldiers, according to a special agreement between the interior and defence ministries. • The formation of special units of 20-50 members under all district VB commands. In Slovakia, for example, the VB was boosted by 420 graduates of special interior ministry training programmes, and a reserve unit was created with 320 VB and 200 civil defence staff. In addition, the interior ministries prepared “special disruptive operations” to pre- empt the organization of protests, and the protection of Soviet garrisons was stepped up. All of the above-mentioned measures were to be ready between 10 and 18 August 1969. As preparation for the anniversary moved into their final phase, they were overseen by an operational staff linking the federal and republic interior ministries. Under the federal state secretary, J. Majer, the staff included General K. Rusov (chief of the general staff), his deputy General B. Kučera, Colonel F. Vašek (deputy federal interior minister), Colonel J. Kubík (deputy Czech interior minister), Colonel J. Gazdík (deputy Slovak interior minister), J. Sližka (head of Communist Party Central Committee’s security section), M. Novák (from the People’s Militia staff), Colonel V. Picek (from the general staff’s operational directorate), Lt. Colonel Kovář (press secretary of the federal interior ministry) and Lt. Colonel P. Velický (also of the federal interior ministry).41 An equivalent staff was created in Slovakia consisting of representatives of the interior ministry, HS-ŠtB, VB command, VVO command, border guards’ command, civil defence staff, People’s Militia staff, and the Union of Anti-Fascist Fighters. Equivalent coordinating staffs were created at subordinate levels. The defence ministry was also taking its own steps, in keeping with a government decree from 10 April 1969. Between 15 and 25 August, the army assigned 3700 soldiers to special order-keeping units with the VB. During that period, the army put at their disposal 14 armoured vehicles, 15 GAZ-type vehicles with radio stations, and two radio vehicles. An “operative organ” was established at the army general staff from 18 to 23 August 1969, along with a “working group” to coordinate “measures ensuring the liquidation of possible unrest and anti-social activity”. The keyplanning figure at the general staff was General J. Voštera, chief of the operational directorate. In the second half of 1969 his plan was shown to Soviet and Warsaw Pact commanders, who recommended that more Czechoslovak army units be assigned to protect Soviet Garrisons, that commanders of units be chosen with extreme care, that information be supplied to the defence minister and prime minister every day after 1 August, and that more attention go to the political indoctrination of the units involved.42 The political indoctrination campaign that eventually accompanied the security measures largely consisted of making units adopt resolutions calling for “the maintenance of peace and order, the use of all means against rightist-opportunist, anti-socialist and anti-Soviet subversives” and in support of “the healthy forces in the Party”. The resolution of the VVO 41 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P-1, inv. č. 313. 42 VÚA-VHA – Praha, f. MNO/Štátny tajomník MNO ČSSR, 1969, Tajné, 1969, č.j. 002509/61.

144 VOJENSKÁ HISTÓRIA command also contained a demand for “the consistent purging from all Party organs of rightist-opportunist elements”43 The revised plan was approved by the Party leadership on 22 July 1969. It set out two variants of the use of force. The first relied on the formation of joint patrols involving the police along with 3273 soldiers and 2299 members of the People’s Militia, and the protection of strategic facilities by police and 5210 members of the Militia. In Prague, the patrols were joined by 400 members of the border guards. At the suggestion of the commander of the Warsaw Pact Central Group, General Litovtsev, the Czechoslovak army assigned 800 soldiers to protect Soviet garrisons.44 The second variant counted on the use of armed forces to “supress local unrest”. Altogether the army was to supply 6480 soldiers, 71 armoured transporters, and 191 lorries, kept on 20-minute readiness beginning on 18 August 1969. In Prague alone, ten armoured transporters and 180 lorries were allocated. Special units, involving 2480 armed troops, were dispatched to guard Soviet bases. Units of the Ninth Tank Division, with contained 147 tanks, 3456 soldiers and 94 armoured transporters, were kept in reserve to intervene in Prague. In Slovakia, the VVO set aside 2500 soldiers to assist in crowd control, with 175 to 450 joining patrols with police and 280-330 helping to defend Soviet bases.45 The chain of command for anniversary allowed any of the three interior ministers or regional security chiefs to request help from the army. Consent to their involvement was to eb given by the government’s operational group. In Slovakia, for example, the interior minister could ask the VVO command to provide an army unit of 300 soldiers and with ten armoured transporters and 30 lorries to intervene in a particular place of unrest. These soldiers were equipped with handguns and communications systems.46 Soldiers for these units were selected by unit commanders, assisted by military counter-intelligence. All army units involved in the operation were under the special command of General Evžen Blahut, previously chief of the 20th motorized rifle division (within the First Army, commanded out of Karlovy Vary) and now attached the main directorate of the ground forces. In Slovakia, unrest was expected primarily in the capital, Bratislava. The city was divided into four wards, each to be patrolled by police and People’s Militia with armoured carriers. Another nine wards were created for army-police patrols. Finally, 40 wards were established for joint patrols by police, army and People’s Militia. These patrols were on duty in eight-hour shifts, starting at 0600, 1400 and 2200 hours. Pre-emptive strikes against likely demonstrators occurred on 15, 19 and 28 August 1969. Each strike involved 300 police officers and 100 soldiers.47 None the less, many large-scale and spontaneous demonstrations did occur across Czechoslovakia. The largest were in Bohemia and Moravia, while those in Slovakia were concentrated in Bratislava and Žilina. During the protests, 2014 citizens were arrested, of which 311 were in Slovakia.48 (In the entire course of August, a total of 469 men and 35 women were arrested in Slovakia, of which most were under the age of 30.49 In Bratislava, the first protests erupted on 19 August near the command centre of the Soviet forces;, they were dispersed forcefully by the police. The following day, units were put on 100-percent

43 AKV SR, Bratislava, f. AČSA – Olomouc, f. 0855/kr. 177, „Fonogramy 1969. Rezolúcia z aktívu Veliteľstva VVO z 15. Augusta 1969“, p. 1, and „Prehlásenie účastníkov aktívu komunistov štábu zväzku Kyjevsko-dukelsko- ostravského československo-sovietskeho priateľstva, konaného 15 augusta 1969“, p. 2. 44 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P-1, č. 419, „Rozbor úrovne bezpečnostných opatrení v auguste 1969 – pre schôdzu Rady obrany ČSSR“, č.j. 00131/1969, pp. 8-9. 45 AKV SR, Bratislava, f. AČSA – Olomouc, f. 0855/kr. 27, „Doklad veliteľa Východného vojenského okruhu Rade obrany SSR“, č.j. 0023703/VR, p. 17. 46 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P-1, inv. Č. 419, č.j. 00131/1969, p. 4. 47 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P-1, inv. Č. 419, č.j. 00131/1969, pp. 7-8. 48 AKV SR, Bratislava, f. AMV Levoča, f. V/P, inv. Č. 336, p. 30. 49 AKV SR, Bratislava, f. A MVLevoča, f. P 5/1 – 56.

145 VOJENSKÁ HISTÓRIA readiness, and the issuing of transit and tourist visas at the Austrian border was curtailed. The operational staff in effect sealed off Bratislava and other large cities in Slovakia in order to “prevent the concentration of persons in those cities” and blocked all roads leading to towns with Soviet garrisons.50 Peaceful demonstrations on 20 August to commemorate the victims of the invasion were dispersed by police, and some participants detained and questioned. The largest protests took place on 21 August, with several thousand people assembling in the early hours on the central Square of the Slovak National Uprising and along the Danube embankment. The operational staff decided to intervene with 430 police officers, 180 soldiers, and 120 members of the People’s Militia. They used armoured carriers and tear grenades (40 of the RG-200 brand and 98 of the RG-100).51 Some of the equipment used had 52 been imported from Poland . Altogether in Czechoslovakia , 19,513 soldiers and 27,437 members of the People’s Militia were involved in the execution of the second variant of the plan for crowd control.53 The army deployed 310 tanks, 200 armoured transporters and other material from motorized-rifle and air-defence divisions and the air force. The army also put 2,309 vehicles of various types at the disposal of the intervening units. The official casualty figures among the protestors reported five dead, four seriously injured and 33 lightly injured; in all likelihood, the number of wounded was much higher. The security forces claimed to have suffered 318 injured, of which 17 seriously; the People’s Mi- litia had 74 injured, the army 31 and the fire service 13.54 Units bean stand down after 5 September 1969, when the federal government decided to keep only select soldiers on hand to assist police in Prague, Bratislava and Liberec, according to the first variant of the emergency plan. Prime Minister Černík and his working group decided to award gifts and medal to 3610 members of the units that crushed the protests. In the meantime, the operational staff asked the WTO Central Group to continue to jam West- ern radio broadcasts until the end of November 1969.55 In the aftermath of the protests, a comprehensive operational review was conducted and its findings accepted in mid-October 1969.56 The review made the following assessments of the institutions involved: 1. The police (VB) was praised for its high level of discipline and motivation, but fault- ed for not providing crowd-control units with adequate protective gear. It was decided to purchase specialhelmets, as previously crowd-control units had used army helmets that did not adequately protect the face and nec. Shield, special masks, RGL-200 teas-gas grenades and long truncheons would also be purchased. More vehicles for rapid transport were also recommended, as were armoured water cannons, armoured transporters, small GAZ-type attack vehicles, and freight vans able to bear 1.5-2 tons. It was also found that there was a sizeable gap between the numbers of police officers that planners thought were available, and the actual level of staffing: in Prague there were around 800 vacancies, and in Slovakia 670. Recruitment to the police had stag- nated since 1967, and after the 1968 invasion many officers asked to leave the service. Consequently, the VB was not at its budgeted strength, which reduced the efficacy of the special anniversary units. The State Defence Council, however, rejected a plan to compensate for this shortfall by enlisting members of the intelligence and counter-intelligence directorates in future operations.57

50 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P-1, inv. Č. 336, p. 12, 17. 51 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P-1, inv. č. 326, p. 3,4. 52 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P-1, inv. č. 419, č.j. 00131/1969, p. 7. 53 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P-1, inv. č. 419, č.j. 00131/1969, p. 7. 54 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P-1, inv. č. 336, p. 35. 55 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P-1, inv. č. 336, p. 2. 56 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P-1, inv. č. 336, p. 36. 57 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P-1, inv. č. 336, p. 38.

146 VOJENSKÁ HISTÓRIA

2. The security police (ŠtB) had focused on surveillance of Western visitors and West- ern embassies and infiltrated crowds, with some also involved in the dispersal of protestors. The State Defence Council praised these operations as highly effective. 3. The army, which had been on full readiness from noon on 20 August, was found to have been more prone to episodes of “unwillingness to carry out extraordinary tasks, of displays of incorrect attitudes toward Party policy and disagreement with speeches by representatives of the Party and government”.58 The army command had reacted swiftly to such instances and inserted reservists where necessary. The State Defence Council therefore noted with satisfaction that “the overall morale-political state of the forces” was not disturbed. The conduct of the participating units was in- terpreted as indicative of a “fundamental turn-around” in the views of commanders and soldiers involved, which was hoped would be emulated by the rest of the officer and NCO corps. 4. The People’s Militia had prepared in two stages for the events. In the first, from 12 to 17 August 1969, it had taken stock of its arsenal and moved weapons from small to large factories. Instances were detected of arms being taken by militia units whose political reliability was not such that there was no risk of “misuse”. In the second phase, from 18 August, the militia initiated intensive control of access to factories and of arsenals. Gradually, militia units were assigned to crush protests: 27,437 were deployed throughout the country, of which 5700 were in Prague. Strategic facilities were guarded by another 5210 militiamen, while 2560others joined VB patrols.59 The overacting criticism made by State Defence Council was the lack advance intelligence on the preparation and organization of protests. Husák concluded that “this is result of the miserable situation in the operative work of the ŠtB and VB”.60 To improve future operations, the State Defence Council demanded amendments to service guidelines: • On the use of surveillance technology to improve intelligence-gathering, • on the extent to which security forces could demand information from citizens and bureaucrats without warrant, • on the right of access by security forces to all facilities and files of state and social organizations, and, • on the right to check the contents of luggage and identity of passengers on public transport.61

Measures to liquidate the “internal enemy” after August 1969

Already in late September 1969, the federal interior ministry, together with the defence ministry and staff of the People’s Militia, began to develop a “central plan for extraordinary measures on the territory of Czechoslovakia” The State Defence Council, in its analysis of the anniversary events, ordered the central plan to set out the precise numbers, chain of command and responsibilities of particular staff in such operations. The planners were also set down guidelines for the purchase and use of equipment, and for training units in crowd-control. Although the central plan was supposed to have been ready by 31 March 1970, with guidelines on equipment and training by 30 June 1970, the documents did not reach ministers until 28 June 1971, which was severely criticized by Husák.62

58 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P-1, inv. č. 336, p. 41. 59 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P-1, inv. č. 336, p. 45. 60 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P 1-419, p. 20. 61 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P 1-419, p. 21. 62 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. P-3, inv. č. 65.

147 VOJENSKÁ HISTÓRIA

In the meantime, the army followed a State Defence Council ruling from 3 October 1970 on allocating soldiers to crowd-control operations. Under these interim plans, soldiers would be assigned to: 1. Mixed patrols commanded by a police officer; 2. Guards protecting strategic facilities, often in cooperation with the VB; 3. Units intended for the “liquidation of the activity of anti-socialist forces”, which were commanded by police officers and which were authorized to use weapons; 4. Teams providing special “technical” services (military equipment).63 Soldiers assigned to mixed patrols were given special training, issued uniforms with markings chosen by the federal interior minister, and equipped with loaded handguns, rubber batons and mace-like chemicals. Those assigned to guard sensitive facilities were given machine guns and two clips of ammunition. Those assigned to disperse demonstrators were armed, issued protective masks and helmets, and given special markings chosen by the federal interior minister. In accordance with the plan, the defence ministry provided the interior ministry with armoured transporters, searchlights, helicopters, with teams capable of aerial photography, special equipment for demolishing barricades, and mobile radio transmitters.64 The defence ministry trained the soldiers recruited for these special units, while the interior ministry developed the guidelines and instructional films. Cooperation between the two ministries was assessed once a year by the State Defence Council. After evaluating the experience of the first anniversary, the two ministries developed alternative plans for dealing with mass protests. On 28 April 1970, Defence Minister Martin Dzúr issued a guideline, which had been formulated in consultation with the federal interior ministry, setting out two variants with seven levels of “extraordinary security measures”.65 This guideline remained in effect until the fall of the communist regime in 1989. Equivalent plans were drafted at the republic, regional and district levels of the security forces. Partic- ular branches of the interiorministries adopted specific plans after 1972.66 Execution of the plan for “extraordinary security measures” (MBP) relied on the formation of “operational groups… with a special state-security purpose” within regular security and police structures, special guards units for strategic facilities (Party buildings, telecommunications and electronic media, arsenals, utilities, Soviet-related sites), units for suppression of demonstrations, and special investigatory teams to punish the “internal enemy”. Conscript soldiers and members of the People’s Militia were to be recruited who could be assigned to help the police. Prison guards would also be involved, with their special equipment for keeping order.67 The special teams were organized on the basis of five-man companies, then five-company squads, and four-squad troops. All of these units fell under the command of the federal interior minister, who directed the “Joint Operational Staff” for specific security measures. The joint staff included the defence minister, chief of the People’s Militia staff, Czech and Slovak interior ministers, and federal deputy interior ministers.68 The staff relied on proposals made to it by a special sub-committee within the federal interior ministry. In the event that MBO were announced, this sub-committee became the backbone of the secretariat of the Joint Operational Staff, along with ŠtB and VB officers, members of the federal interior minister’s information system, communications experts, and liaison officers from Civil Defence, the defence ministry, People’s Militia, fire brigade and prison service. Similar operational staff would be formed at the republic and regional levels.

63 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. P-3, inv. č. 65, pp. 3-4. 64 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. P-3, inv. č. 65, p. 6. 65 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P3 – 261, p. 23. 66 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. P-3/65, p. 2. 67 AKV SR, Bratislava, f A. MV Levoča, f. P-6/52, p. 2. 68 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. P-3/65, p. 5.

148 VOJENSKÁ HISTÓRIA

“Extraordinary security measures” were to be declared either on the basis of signals or actual events would lead decision-makers to fear a mass uprising. Signals were to be reported through the regular information system, no special network would be created during MBO. Levels of alert were determined according to two variants. The first had five levels of alert: 1. Officials assumed that anti-state actions could be prevented by “heightened activity of operative and investigative” forces and means, which largely meant prophylactic steps by the police and security forces. 2. Signals implied a need for “extraordinary activity by security forces. 3. The situation required the mobilization of special ZNB units. 4. Mixed patrols were needed, involving the police, soldiers, militiamen and members of Civil Defence squads. 5. Special guard units should move to protect strategic facilities against attack. If the situation worsened further, then the second variant of MBO kicked in, with two more levels of alert. 1. (6.) Crowd-suppression units were mobilized to disperse demonstrators. 2. (7) Total mobilization of pre-identified units to suppress unrest. During MBO, it was assumed, that country as a whole would go into a state of defence readiness. During the mid-1970s the method for conducting MBO of level four and above was outlined in more detail by special guidelines, MBO could be declared throughout or in part of the country by the federal interior minister with the prior consent of the Party Pre- sidium. In the event of a possibly dangerous delay in decision-making, the chairman of the State Defence Council could also declare MBO.69 The very first level of MBO concerned all operational and investigative parts of the ŠtB, and all operational and staff units of the ZNB assigned to intelligence or organizational tasks relating to MBO. Until the mid-1970s, when plans were devised for other ZNB units for first-level mobilization, no other parts were involved. If a level-one alert was declared, daily situation updates would be supplied via the relevant operational staffs. These bulletins affected the decision-making for the announcement of higher levels of MBO. State Security intensified its use of agents and informers to acquire the maximum possible signals of activities or prepared activities by democratic forces.70 The second level of MBO affected all components of the ZNB, but did not yet concern the army or People’s Militia, although their leaderships were kept informed of the developments. All ZNB components were to be fully or partly available, or fully or partly ready for action. All units were to verify the validity of MBO plans, especially for the defence of their own facilities, and the security of communications, including links to army and civil defence units. State security directed its agents to penetrate the “centres” of the democratic forces, and to monitor contacts between Czechoslovak citizens and Western embassies. Border controls were tightened, Westerners were watched with special attention, and State Security prepared and proposed their expulsions. With the help of the army, “illegal broadcasting stations” were jammed. In the mid-1970s the ŠtB’s authority was expanded to involve it in the surveillance of telex and radio communications.71 The regular police increased their control of public order in areas with “significant sites and gathering points of possible” protests. Both the ŠtB and VB created special operational groups for the “surveying, surveillance, disruption and documentation” of democratic forces guards for strategic buildings; and units to break up demonstrations.72 Level three still concerned only the ZNB, in particular the special units mentioned above 69 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. P-6/52, p. 8. 70 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. P-3/65, p. 22. 71 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. P-6/48, p. 1. 72 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. P-6/52, p. 8.

149 VOJENSKÁ HISTÓRIA as well as State Security cadets. Level four activated the entire ZNB but also relevant units of the army, People’s Militia and civil defence, While the ZNB performed the same tasks as on the preceding three levels, the army and People’s Militia put their members at the disposal of mixed patrols and operational staffs, and helped guard strategic buildings. Level five involved the same units as level four, with additional preparation of specially equipped units to disperse demonstrators. Entering the second variant of MBO, level six put all participating units on full alert. Communication ran along a complex duplex line that involved the commander overseeing entire suppression, the commanders of any side-operations, the commanders of the discrete units involved, and the relevant operational staff.73 Helicopters airplanes could also be connected to the duplex system. The commanders of the discrete units received information about the situation in the place they were expected to intervene. This information included a precise task and the method of its execution. Opera- tional staffs were required to ensure that “each intervention was carried out in an organized fashion, energetically and in accordance with valid guidelines”.74 In addition to its usual tasks in such operations, State Security carried out: • special measures for the “surveillance and, if need be, isolation of persons” who could not be prosecuted. This isolation was directed against leading figures in the democratic opposition, to minimize their influence. • measures reducing contact between Western embassies and the democratic forces. These were carried out in close cooperation with the ministry of foreign affairs, and against the law. • control of cable and radio communications at the ministry of foreign affaires. • along with military counter-intelligence, a preparation check of army units assigned to crowd-control units. • aerial photographing of protests. • increased protection of Party leaders. • increased protection of state telecommunications, radio and television. In many of these duties the ŠtB was assisted by the regular police. Level seven, the highest, placed all armed forces on full readiness. Units not usually intended for mobilization in MBO would be enlisted to liquidate demonstrations. In extreme cases, members of State Security detailed to surveillance of democratic protestors would be ordered to disperse them as well.75 • The documentation outlining MBO consisted of several basic instructions: • The principles of the central MBP plan; • Guideline of the federal interior minister for carrying out MBO within the interior ministry; • Orders 27/65 and 56/70 of the interior minister; • Decision of commander for developing the MBO plan; • Documentation from earlier security measures, code-named VLTAVA; • Regulations overseeing the combined service of State Security and Public Security. Regional plans for MBO were also formulated, and these were the real backbone of operations, especially in major cities such as Prague, Bratislava, Brno, Ostrava and Plzeň. For each level of MBO there existed • an operational map and maps of the major cities; • overview of the forces and means available for MBO; • a scheme for communications, for technical, auxiliary and first-aid support. The local MBO plan also included 73 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. P-6/52, p. 35. 74 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. P-6/52, p. 35 75 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. P-3/65, p. 30.

150 VOJENSKÁ HISTÓRIA

• Statute and competences of the operational staff at that level; • Guideline for activation of the information system of State Security and Public Security; • Guideline for ensuring communications within the MBO; • Guideline setting out the conduct of special operational units for “surveying, disrupt- ing and documenting mass anti-social actions”; • Guideline and regulations for guard units at strategic sites; • Regulations on individual and collective interventions; • Guideline for technical, auxiliary and first-aid support within MBO. A specific Slovak plan was formulated in 1971, with a republic operational staff established under deputy interior minister. In the event of MBO, this staff would include the commander of the VVO, the commander of the Main Directorate of State Security in Slovakia, the chief of Public Security in Slovakia, the chief of the People’s Militia in Slovakia, the chief of military counter-intelligence in the VVO, the chief of fire brigade, and the chief of prisons service in Slovakia.76 Particular sessions could be attended by the head of KSS Cen- tral Committee department for state administration, by the Slovak government office’s department for defence and security, and the leading secretary of the KSS Main Committee at the Slovak interior ministry. The Slovak MBO plan divided resources accordingly: 1. Joint patrols were assigned to the Bratislava metropolitan police force and to the re- gionalpolice for Bratislava, Banská Bystrica and Košice. Altogether 661 policemen, 750 soldiers and 896 members of the People’s Militia were involved.77 2. Guards units included 2,897 soldiers and members of the police and People’s Militia. They were put at the disposal of the Bratislava metropolitan police and the regional police for Bratislava, Banská Bystrica and Košice. Initial problems with deciding the ceiling of numbers involved were solved around 1973 by an agreement between the interior and defence ministries. The final agreed numbers were 297 members of the ZNB, 243 soldiers and 2,357 members of the People’s Militia.78 3. Crowd-control units, with a total staff of 5,005, were put at the disposal of the Bratisla- va metropolitan police and the regional police for Bratislava, Banská Bystrica and Košice. These units consisted of 1,319 policemen, 1,840 soldiers and 1,846 members of the People’s Militia. In serious incidents they were backed up by 148 fire fighters with water cannons. 4. The 109 special units to penetrate and subvert opposition groups consisted of members of the ŠtB Main Directorate, the Bratislava metropolitan police and the regional police for Bratislava, Banská Bystrica and Košice. Among them were 266 specially trained members of the regular police and 160 members of the ŠtB. 5. A reserve was created, consisting of 320 persons and 62 tanks from the defence ministry, 7é7persons from the VVO, 343 soldiers from the Sixth Civil Defence Regiment /under the interior ministry), and an undetermined number of members of the police’s emergency unit. The Slovak interior ministry also identified members of its special schools in Žilina and Spišské Podhradie who could be mobilized. Another 59 fire fighters were kept in reserve. A July 1973 plan for equipping of MBO units, which did not take into account equipment that the people involved already possessed for their normal duties, set aside 7,370 short rubber truncheons, 1,772 long rubber truncheons, 9,460 pairs of protective goggles, 543 flare guns (26,5mm), 31.000 tear-gas pellets (26,5 mm), 7,400 tear-gas grenades, 5,589 ZNB helmets.79

76 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P 1-251. 77 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. A 2/3, inv. j. 386, p. 5. 78 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. A 2/3, inv. j. 386, p. 6. 79 AKV SR, Bratislava, f. A MV Levoča, f. V/P 1-261, p. 8.

151 VOJENSKÁ HISTÓRIA

The central plan of MBO had already been devised in 1972, while those at lower levels were worked on until late 1973. Once they had been formulated, finalized and approved by the State Defence Council, the staffs concerned focused on exercises and training. The totalitarian regime was constantly preparing for the decisive conflict with the “internal enemy”, the democratically inclined part of society. The fall of the totalitarian regime in Czechoslovakia and the role of the army in the preparation of extraordinary security measures After almost twenty years of “normalization”, the Husák-Jakeš regime found itself in its death agony by the late 1980s. While the power structures declined, the MBO plans formulated in the early 1970s remained in force, although changes were enacted in summer 1989, as the regime began to fear protests on the anniversary of the August 1968 invasion. The State Defence Council had reviewed the MBO during its summer sessions and decided that the federal interior minister would have overall authority for the declaration of parts, variants and levels of MBO after consulting the Party leadership or, in the event of particular danger, the State Defence Council. The federal interior minister would ask the defence minister (or, in his absence, the chief of the general staff) in writing “for the preparation and allocation of Army forces and means for keeping the peace and order” in Czechoslovakia. The request would include the variant and level of MBO, the form of assistance needed, the location affected by MBO, and deadliness. Army units would then be mobilized only by order of the defence minister. In the event of MBO, a “directional group” was to be established under the chief of the general staff or a specially designated representative. The group included, from the defence ministry, representatives of the Main Political Directorate, the directorate of the ground forces, sappers, chemicals, air force, rear echelon, rocketry and artillery, civil defence and military counter-intelligence, and representatives of the general staff’s operational directorate. At the beginning of August 1989 the defence ministry culminated its preparations for the invasion anniversary. On 1 August, the general staff’s operational directorate assembled its specialists to set precise numbers of forces and resources to be used to keep the peace according to the original ministerial order from November 1971. The chief of the general staff, Lt General Miroslav Vacek, approved the number three days later.80 For Prague and Bratislava and regional centres most soldiers were assigned to joint patrols. The main guideline for applying MBO within the defence ministry was the 1971 ministerial order, no. 0053002/28-11-71 on keeping the peace. This order, which remained in effect until end of the communist regime, had directed the Army to assist the police when necessary in keeping public order and protecting strategic sites, although all involvement in MBO were subject to the minister’s further orders. The order also set aside the following resources for use in MBO: 1. One tank regiment with 93 tanks (the second tank regiment at Rakovník, from the first tank division of the First Army of the Western military District) and a unit of the Border Guards with 400 men, to be used in Prague. 2. One tank regiment with 62 tanks and 10 armoured personnel carriers (such as the eighteenth tank regiment at Tábor, from the Fourth Army), to be used in Brno or Ostrava. 3. One tank regiment (the tenth, at Martin, belonging to the thirteenth tank division of the VVO), for use in Bratislava. 4. Two to three crows-control units with approximately 300 soldiers. According to an order in November 1971 from Col General Rusov, the chief of the general staff, it was decided that these units would involve 50 soldiers from the twelfth armoured 80 Archive of the Defence Ministry of the Czech Republic (AMO ČR), Praha, f. Operačná správa/1989, sig. 0078106/31.

152 VOJENSKÁ HISTÓRIA

rifle regiment, 50 from the 332nd cannon armoured-rifle brigade, 300 from the 79th armoured-rifle regiment and Military Higher Technical School in Liptovský Mikuláš. In the period shortly before August anniversary in 1989, the VVO command reviewed its plans for providing soldiers to help the police break up protests. For Bratislava, the most likely scene of unrest, it assigned three officers and 150 conscripts along with eight vehicles for joint patrols. These forces were assigned from the Eight Motorized Rifle regiment in Bratislava and military unit 5949 in Pezinok, a suburb of the capital. Another 53 soldiers from the Third Artiller Brigade in Senica were kept in reserve.81 For units guarding strategic sites in Bratislava, 39 soldiers and vehicles assigned from the Eighth Motorized Rifle brigade. Among the places to be protected were the television transmitter, the Slavín war monument (associated with the Soviet army), the airfield at Ivanka, the railway tunnel leading to the main station, the Slovnaft refineries, and the main bridge across the Danube. Three squads, involving nine officers and 150 conscripts, were assigned from the same brigade to crowd-dispersal teams, equipped with nine cars, four armoured personnel carriers and 11 radio transmitters. Also serve in Bratislava were 53 soldiers and three trucks from the 64th tank brigade at Levice, six squads from the Sixth Sappers’ brigade at Sereď (involving 18 officers and 300 conscripts and 14 cars), while two Mi-2 helicopters were to be made available from the Higher Military Flying School at Košice. Altogether for crowd control, therefore, nine squads would be mobilized for Bratislava, involving 30 officers, 500 soldiers, 26 cars, four armoured personnel carriers, two helicopters and 11 radio transmitters. Across Slovakia as a whole, the VVO allocated 38 officers and 887 soldiers for joint patrols, five cars, and 33 trucks. For guarding special sites it assigned three officers, 254 conscripts, and 21 trucks. For crowd control, 121 officers, 1,912 conscripts, 19 cars, 91 trucks, 38 armoured personnel carriers, 63 tanks, one radio car two bulldozers, two ambulances and three Mi-2 helicopters.82 These numbers indicate that after twenty years in power, the Husák-Jakeš regime felt deeply insecure and feared any form of confrontation with society.

Conclusion

Swiftly after November 1989 events that brought down the communist regime, the defence ministry began to review the role of army in country’s politics. On 18 January 1990, the federal interior ministry summoned a meeting that included representatives of the defence ministry. The very purpose of the meeting was to prepare information for the federal interior minister on the likely security situation after “a possible engagement of the Soviet army to try to solve the internal situation on the territory of the Soviet Union”.83 The general staff, headed by Mjr General Emil Antušák, prepared a set of measures for keeping the peace and public order in Czechoslovakia in such an event. It was calculated that the Soviet forces of occupation still in the country might try to interfere. The ZNB, including military counter-intelligence, was advised to try to gather intelligence on this possibility. If such an event did occur, a point operational staff would be created with analogues at the levels of the republic, regions and districts, in order to protect citizens. Again, it was assumed that the army would help the police in an emergency. At the request of Federal Interior Minister Richard Sacher on 19 February 1990, the new defence minister, Miroslav Vacek, directed the army to be prepared to assign 20 soldiers per district, and

81 AMO ČR, Praha, f. Operačná správa/1989, sig. 0078939/25, p. 2. 82 AMO ČR, Praha, f. Operačná správa/1989, sig. 0078939/25, p. 9. 83 AMO ČR, Praha, f. Operačná správa/1989, sig. 0078939/72.

153 VOJENSKÁ HISTÓRIA

60 per region, to join police patrols. In Prague and Bratislava each, 180 soldiers would be attached.84 These soldiers would not be backed up by vehicle or weaponry. At the same time, the interior ministry’s operational staff devised a variant for rapid deployment, under which the army would mobilize three motorized rifle brigades, each with 1,000 soldiers. The Third brigade in Louny and the 79th in Benešov would be used for Prague, while the Eighth would mobilize for Bratislava from its Vajnory suburb. • Over time, as the Soviet forces were withdrawing from Czechoslovakia, the general staff developed alternative scenarios.85 • One counted on the likelihood of desertions from the Soviet army and attempts to cross the border, by force if necessary, to the West. • Another scenario worked with the possibility of attempts by civilian employees of the Soviet forces to get to the West. • Another focused on the sale and distribution of Soviet weapons and munitions to Czechoslovak citizens who might then use them to destabilize the political situation. • The last, which was based on actual signals, related to attempts by Soviet soldiers to stay in Czechoslovakia, while possibly seeking asylum via the embassies for other countries. It was feared that they would commit crimes. On the basis of these scenarios three variants of response were devised that included the armed forces. These variants were submitted to the Joint Operational Staff: 1. Assuming that Soviet forces were still in Czechoslovakia, the operational staff should contact their command and agree with them a common approach to whatever emergency had arisen. Officials should also contact civil initiatives and local government figures. The police would be placed on heightened alert, backed up by reserves from the army to help capture deserters from the Soviet army, and prevent attacks on strategic locations by deserters. A premium was placed on not harming the health or lives of demonstrators should protests erupt. 2. Assuming that Soviet forces were in transit back to the USSR, the second variant would replicate the first while monitoring the departure of the Soviet army. Assum- ing that no Soviet forces were still in Czechoslovakia, the first variant would be mod- ified to exclude measures aimed against Soviet soldiers. These variants showed that, as the country entered the 1990s, the army and other parts of the military found themselves in a quantitatively new situation, arising from the loss of the “internal enemy” and the accompanying function of the army as an instrument of repression. Both the army and interior ministry had to start work for the first time on properly defending all citizens of Czechoslovakia.

M. PÚČIK: MIMORIADNE BEZPEČNOSTNÉ OPATRENIA (MBO) V ROKOCH 1969 – 1989

Štúdia rieši doposiaľ málo spracovanú problematiku represívnych opatrení totalitného režimu v ČSSR, ktoré boli použité s cieľom eliminovať akékoľvek formy rezistencie. Tie- to opatrenia zahrňovali použitie tzv. mäkkej a tzv. tvrdej sily. Štúdia sa zameriava najmä na špecifiká slovenských podmienok. Na základe rozsiahleho archívneho výskumu rieši problematiku zneužitia armády proti tzv. vnútornému nepriateľovi, a to napríklad pri tzv. hokejových udalostiach a 1. výročí vojenskej intervencie vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR. Na základe týchto skúseností z nasadenia represívnych zložiek bol vypracovaný centrálny plán MBO. Po takmer dvadsaťročnom období tzv. normalizácie sa v závere 80. rokov mi- 84 AMO ČR, Praha, f. Operačná správa/1989, sig. 0078939/73. 85 AMO ČR, Praha, f. Operačná správaú1989, sig. 0078958/7-72, p. 2.

154 VOJENSKÁ HISTÓRIA nulého storočia ocitol „husákovsko-jakešovský“ totalitný systém v agónii. Rozklad mocen- ského systému pokračoval, ale plány mimoriadnych bezpečnostných opatrení spracované a schválené na začiatku 70. rokov 20. storočia zostávali v platnosti. Vyčlenené počty vojakov a vojenskej techniky v rámci teritória Slovenska svedčia o značnej vojenskej sile, ktorá bola pripravená na mocenský zásah s cieľom eliminovať tie zložky spoločnosti, ktoré vládny re- žim označil za bezpečnostnú hrozbu. Vytváranie ideologického obrazu tzv. vnútorného ne- priateľa, variantne spracované plány MBO v niekoľkých stupňoch a ďalšie opatrenia centra moci svedčili o tom, že napriek dlhému tzv. normalizačnému obdobiu sa „husákovsko-ja- kešovský“ systém necítil stabilizovaný. Naopak, bál sa akýchkoľvek foriem konfrontácie s občianskou verejnosťou.

M. PÚČIK: AUSSERORDENTLICHE SICHERHEITSMASSNAHMEN (MBO) IN DEN JAHREN 1969-1989

Die Studie befasst sich mit dem bislang wenig ausgearbeiteten Problem repressiver Maß- nahmen des totalitären Regimes in der Tschechoslowakei, die zur Beseitigung jeglicher Form von Widerstand eingesetzt wurden. Diese Maßnahmen umfassten der Anwendung von der sogenannten „weicher“ und „harter“ Kraft. Die Studie konzentriert sich hauptsäch- lich auf die Besonderheiten der slowakischen Verhältnisse. Auf der Grundlage umfangrei- cher Archivrecherchen wird das Problem des Missbrauchs der Armee gegen den sogenannten „inneren Feind“, wie zum Beispiel während der sogenannter „Hockeyereignisse“ und der 1. Jahrestag der militärischen Intervention der Truppen des Warschauer Paktes in die Tschechoslowakei. Basierend auf diesen Erfahrungen mit dem Einsatz von Repressions- kräften wurde ein zentraler MBO-Plan entwickelt. Nach fast zwanzig Jahren sogenannter „Normalisierung“ geriet am Ende der 1980er Jahre das totalitäre „Husák-Jakeš-System“ in der Agonie. Der Zerfall des Stromversorgungssystems wurde fortgesetzt, die Pläne für außerordentliche Sicherheitsmaßnahmen, die Anfang der 1970er Jahre ausgearbeitet und genehmigt wurden, blieben jedoch gültig. Die zugewiesene Anzahl von Soldaten und mili- tärischer Ausrüstung auf dem Territorium der Slowakei zeugt von einer bedeutenden Kraft, die auf Machtinterventionen vorbereitet war, die Teile der Gesellschaft zu eliminieren, die die Regierung als Sicherheitsbedrohung eingestuft hat. Erstellung des ideologischen Bildes den sogenannten „inneren Feind“, variantenreich vorbereitete MBO-Pläne in mehreren Etappen und andere Maßnahmen des Machtzentrums sagten aus, dass trotz eines langen sogenannten „Normalisierungsprozesses“ fühlte sich das „Husák-Jakeš-System“ nicht stabilisiert. Im Gegenteil, er hatte Angst vor jeglicher Art von Konfrontation mit der Bürgeröffentlichkeit.

155 VOJENSKÁ HISTÓRIA

DOKUMENTY A MATERIÁLY

DVA DOKUMENTY O ZDRAVOTNOM STAVE SLOVENSKÉHO VOJSKA NA VÝCHODNOM FRONTE V ROKU 1942

VIKTOR GABÁNI

GABÁNI, V.: Two Documents on the Health Condition of the Slovak Troops on the Eastern Front in 1942. Vojenská história, 1, 24, 2020, pp 156 - 161, Bratislava. The issue of the relationship between the health care and army has not been complexly proces- sed in the Slovak military historiography so far. As yet, there are only partial probes concer- ning the selected issues, military health care facilities or personalities actively affecting this interaction. In the Military Historical Archive in Bratislava, in the collections of the Ministry of National Defence (hereinafter referred to as MND) Ordinary and MND Confidential, there are two documents regarding the aforementioned topic. The first document is a report on the health condition of the Fast Division (FD) units on the eastern front for the first quarter of 1942. It was drawn up by the superintendent of the FD health administration at the time when this unit was holding the defensive positions on the Mius river, taken in December of the previous year. The document’s value consists mainly in the characte- ristics of the most frequent diseases of the FD members, which in a number of cases related to the stay in the field conditions, poor hygiene, bad accommodation, etc. The second document was created by the superintendent of the Security Division’s (SD) health administration on 27 May 1942, discussing the issue of establishment of the field brothels and the incidence of venereal diseases in its units (for the period from January to April 1942). It is apparent from the superintendent’s statement that the issue of brothels had occurred before but it is categorically rejected in this document. The second document has already been quoted in Oldřich Pejsa’s monograph: Slovak Military Clergy. The author subjected both documents to historical review, using the notes and explanatory notes. Military History – Archives. Slovakia. World War 2. Health Condition of the Slovak Troops on the Eastern Front in 1942.

Problematika vzťahu zdravotníctva a armády predstavuje problematiku, ktorá doposiaľ nebola v slovenskej vojenskej historiografii spracovaná komplexne. Doposiaľ existujú len čiastkové sondy týkajúce sa vybraných problémov, vojenských zdravotníckych zariadení alebo osobností, ktoré do tejto interakcie aktívne zasiahli.1 Vo Vojenskom historickom archíve Bratislava sa vo fondoch Ministerstvo národnej obrany (ďalej len MNO) Slovenskej republiky 1939 – 1945, fondové oddelenie Spisy obyčajné 1941 – 1944 a MNO Slovenskej republiky 1939 – 1945, fondové oddelenie Spisy dôverné 1940 – 1945, nachádzajú dva dokumenty, ktoré sa spomínanej problematiky týkajú. Prvý dokument je správou o zdravotnom stave jednotiek Rýchlej divízie (RD) na východ-

1 Bližšie pozri napríklad: SEDLÁČKOVÁ, E. Generál MUDr. Ján Paškan, zakladateľ vojenského zdravotníctva na Slovensku. Bratislava : Juga, 1997, 80-85506-49-1; ŠUTARÍKOVÁ, Z. Posádková nemocnica Bratislava. In Od špitála k nemocnici, Zdravotníctvo, sociálna starostlivosť a osveta v dejinách Slovenska. Bratislava : Slovenský národný archív, 2013, s. 140-147. ISBN 978-80-970666-6-6; TRENKLER, R. Divisní nemocnice 9 v Bratislavě. Brno : vl. n., b. r.; VENCEL, P. – MISTRÍK, J. História vojenskej nemocnice v Bratislave. Bratislava : b. m., 2003. 80-968946-1-7; ZAŤKOVÁ, J. Zdravotno-hygienické podmienky a epidémie v zajateckých táboroch v oblasti V. zborového veliteľstva Bratislava v rokoch 1914 – 1915. In Od špitála k nemocnici, Zdravotníctvo, sociálna starostlivosť a osveta v dejinách Slovenska. Bratislava : Slovenský národný archív, 2013, s. 380-387. ISBN 978-80- 970666-6-6.

156 VOJENSKÁ HISTÓRIA nom fronte za prvý kvartál roku 1942. Bol vytvorený prednostom zdravotnej správy RD v čase, keď táto vyššia jednotka držala obranné postavenia na rieke Mius, ktoré zaujala už v decembri predchádzajúceho roku.2 Hodnota dokumentu spočíva najmä v charakteristike najčastejších ochorení príslušníkov RD, čo malo v mnohých prípadoch súvis s pobytom v poľných podmienkach, zlou hygienou, zlými ubytovacími podmienkami atď. Druhý dokument vytvoril prednosta zdravotnej správy Zaisťovacej divízie (ZD) 27. mája 19423 a pertraktuje problematiku zriadenia poľných nevestincov a výskytu pohlavných chorôb4 pri jej jednotkách (za obdobie január – apríl 1942). Z postoja prednostu je evidentné, že otázka nevestincov sa už predtým vyskytla, pričom v tomto dokumente ju kategoricky zamieta. Druhý uvedený dokument už bol citovaný v monografii Oldřicha Pejsa.5 Obidva dokumenty sme podrobili historickej kritike využijúc pri tom poznámky a vy- svetlivky. Zatiaľ čo poznámky pod čiarou viaceré veci vysvetľujú, poznámky formou hor- ného indexu smerujú skôr k jazykovej stránke dokumentu. Osobitné značky typu [?], [vlast- noručný podpis], [odtlačok pečate], [d] atď. opäť poukazujú na formálne doplnky textov, tak ako to býva obvyklé pri iných editovaných dokumentoch. Cieľom nášho príspevku bolo poukázať na tieto dva zaujímavé dokumenty, ktoré vhodne do- pĺňajú pestrý obraz pôsobenia slovenských vojenských jednotiek na východnom fronte v roku 1942. Fakt, že jeden z dokumentov je archivovaný vo fonde MNO Obyčajné zároveň poukazuje na možnosti bádania v tomto fonde, a to najmä vzhľadom na vojnovú každodennosť.

Dokument č. 1

MINISTERSTVO NÁRODNEJ OBRANY 1942 [odtlačok prezentačnej pečate]

1 94 12 [pridelené číslo spisu formou odtlačku pečate]

Zdrav. správa RD S.V., 31. marca 1942. Čís. 12.666 zdrav./dov.42.

Vec: Relácia o zdravotnom stave mužstva RD za dobu od 1. I. do 31. III. 1942. Veliteľstvo RD

Prílohy: Ø S.V.

2 K problematike operačného nasadenia Rýchlej divízie na východnom fronte v roku 1942 bližšie pozri: BYSTRICKÝ, J. Rýchla divízia na východnom fronte v roku 1942. In Vojenská história, roč. 5, 2001, č. 1, s. 40-65. ISSN 1335 – 3314. 3 K úlohám Zaisťovacej divízie v roku 1942 bližšie pozri: BYSTRICKÝ, J. Zaisťovacia divízia na okupovanom území Ukrajiny a Bieloruska (september 1941 – november 1942). In Vojenská história, roč. 3, 1999, č. 4, s. 29- 54. ISSN 1335 – 3314. 4 Bližšie k problematike vzťahu armády a pohlavných chorôb pozri: CHORVÁT, P. K Problematike interakcie armády a pohlavných chorôb v moderných dejinách Slovenska. In Od špitála k nemocnici, Zdravotníctvo, sociálna starostlivosť a osveta v dejinách Slovenska. Bratislava : Slovenský národný archív, 2013, s. 374-379. ISBN 978-80- 970666-6-6. 5 Bližšie pozri: PEJS, O. Slovenské vojenské duchovenstvo. Praha : b. m., 1994, s. 50.

157 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Predkladám hlásenie o zdravotnej situácii RD:

B o j o v é j e d n o t k y: Zdravotný stav je ovplyvnený prekonanou zimou, ťažkými bojmi a nepriaznivými byto- vými podmienkami /hromadne ubytovanie vo vlhkých bytoch a mokrých bunkeroch/ ako aj dlhým pobytom v bunkeroch a nedostatočným ošatením na počiatku zimy. Tento stav zaprí- činil výskyt týchto chorôb: zhybový a svalový reumatizmus, zápal ľadvín, zápal priedušiek, ktoré v ojedinelých prípadoch sa skombinovali zápalom pľúc. Omrzlín bolo pomerne málo a to len na začiatku zimy. Svrab a paraziti sú stále na dennom poriadku. Časté sú aj z nich vyplývajúce choroby / dermatitis,6 furunkuloza7/.Bol nedostatok svrabovej masti, bola dodaná až dnes. Ďalšou svízelou a sú onemocnenia zažívacieho traktu, prebiehajúce na začiatku pod obrazom ľahkých katarov žalúdočných a črevných, ktorý potom prechádza do foriem ťažších a stávajú sa z nich väčšinou formy počasné [?] /chronické/, vzdorujúce liečbe prostriedkami, ktoré máme po ruke pre nemožnosť dodania dietetickej8 stravy. Strata na váhe, telesná a duševná skleslosť sú, ich dôsledkom. Príčinu treba hľadať v nepravidelnej a jednostrannej strave /strukovinnej/, ktorá obsahuje veľké množstvo soli Mg,9 K,10 Ca,11 dráždiacich zaží- vací systém. Doporučujema podávať zemiaky a cestoviny – v okopoch teplú stravu. Kýly a sú tiež problémom,12 lebo sťažujú výkon služby a pre preplnené nemecké poľné nemocnice ranenými a vážnejšie chorými, nemožno ich odosielať na prípadné operácie. V poslednej dobe objavujú sa choroby z nedostatku vitamínov /skorbut/, ako následok nedostatku čerstvej zeleniny, ktoré v mnohých prípadoch nezabierajú na liečbu umelými vitamínmi. Za prechodného odmäku sa množili prípady zápalu slepého čreva, výpotkového zápalu pohrudnice a chrípka, zapríčinené vyčerpanosťou telesnou a spomínanými už vplyvmi. Behom oddychu jednotiek je dobre postarané o odvšivenie a vykúpanie zriadenými kúpeľ- ňami a odvšivárňami, ovšema návratom do okopov a bunkerov všetko sa vráti v predošlý stav. Náladu určujú rožné okolnosti: doba, počasie, strava atď. Tak v januári javil sa duševný stav pacientov vzdorovitým alebo depresívnym. Vo februári zlomeným, úzkostlivým a pla- člivým. Zvlášť silný vplyv na náladu majú správy o skorej výmene, ktoré mužstvo zner- vózneli, zvlášť[,] keď sa ukázalo, že neboli podstatné. Terajšia nálada je dobrá, ovšem tiež asi vplyvom nádeje na skorú výmenu. Prechodná rozmrzelosť však u nášho vojáka a nemôže mať vplyvu na konanie svojich povinností. Za túto dobu bolo 30 mŕtvych, 141 zranených, 8 nezvestných, 660 nemocných, z nich bolo odsunutých do zázemia 134 osôb, čiastočne samostatne, čiastočne zdrav. vlakom.

J e d n o t k y s p r á v: Mužstvo má možnosť dobre bývať, je v dobrej kondícií a je čisté. Výskyt niekoľkých prípadov pohlavných chorôb v poslednej dobe bol zamedzený energickými opatreniami preventívnymi. Choroby z nachladnutia ako reumatizmy, zápaly priedušiek aj tu sa vyskytli, ale v menšej miere a v ľahších formách. Toto isté platí o chorobách kožných, ktorých bolo najviac v janu- ári a v marci – vysvetlenie studenou vodou a menšou starostlivosťou o čistotu tela.

6 Zápalové ochorenie kože vyvolané vonkajšími vplyvmi, ekzém. 7 Kožná choroba s opakovaným výskytom furunkulov, vredovitosť. 8 Dietetický – súvisiaci s dietetikou, s dietetikom; zodpovedajúci zásadám správnej výživy. 9 Horčík. 10 Draslík. 11 Vápnik. 12 Ide o pruh (lat. hernia).

158 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Niekoľko prípadov nervovej vyčerpanosti dá sa vysvetliť slabšou nervovou sústavou jednotlivcov. V oblasti RD vyskytol sa 1 prípad škvrnitého týfu, ktorý skončil smrteľne. Tiež sa vyskytol 1 prípad diphterie /záškrtu/. Veľmi sa pociťoval nedostatok vlastnej poľnej nemocnice, ktorá jedine v zimnom období by sa bola osvedčila a vykonala platné služby. Opatrenia pre nastavujúce blativé obdobie: Zdrav. sp[r]áva predvídajúc odsunové ťažkosti a rozmnoženie sa chorôb z prechladnutia v blativom období, zriadila v rámci DZR-1113 provizórnu nemocnicu s obložnosťou 80 po- stelí. Na každej ošetrovni tiež po 10 miestach pre ležiacich nemocných. Počítajúc v tejto dobe na potrebu chirurgických zákrokov zriadili sme v rámci DZR-11 aj chirurgickú skupinu, využijúc všetkých odborných znalosti lekárov u RD, pre neodkladné prípady potrebné okamžitej operácie, za materiálneho prispenia nemeckým Korpsarztom.14 Pre tento prípad bol vyžiadaný rdgr.15 č. 666 z 21.II. a rdgr. č. 783 z 25.II.1942 aktívny dôs- tojník, lekár chirurg a dľa rdgr. č. 360 zo dňa 27. II.1942 mal 5. III. 1942 odísť zo Slovenska, do 1. IV.1942 sa však nedostavil.

Z á v e r: Výmena jednotiek RD, resp. telesný a duševný kľud zo zdravotného stanoviska by bol najvýša potrebný, keď to ovšem neprekáža bojovému a taktickému účelu.

Prednosta zdrav.[otnej] správy RD Stot. zdrav. Mudr. Jozef Krajčovič.16 [vlastnoručný podpis]

Vec: Relácia o z[d]rav. stave mužstva RD. od 1. I. do 31. III. 1942.

[odtlačok prezentačnej pečate veliteľstva Rýchlej divízie, pridelené číslo spisu]

Ministerstvo národnej obrany – zdrav. správa – Bratislava Predkladám. 3. IV. 1942.

Veliteľ RD: gen. August Malár.17 [vlastnoručný podpis]

[Poznámky o administrovaní spisu na MNO v Bratislave] 13 Divízna zdravotná rota [?]. 14 Zborový lekár (nem.) 15 Rádiogram. 16 Stot. zdrav. MUDr. Jozef Krajčovič sa narodil 11. augusta 1910 v obci Cífer. Patril k odvodovému ročníku 1932. Absolvoval školu pre dôstojníkov zdravotníctva v zálohe. Do slovenskej brannej moci bol prijatý 14. marca 1939. VHA Bratislava, f. Kartotéka dôstojníkov a poddôstojníkov. 17 Generál II. triedy Augustín Malár. Narodil sa v obci Reitern v Rakúsku. Aktívne sa zúčastnil tzv. prvého československého odboja. V medzivojnovom období pôsobil ako dôstojník čs. armády. Po prijatí do slovenskej armády velil jej vyšším jednotkám. 27. novembra 1941 prevzal velenie Rýchlej divízie od plk. del. Jozefa Turanca. 2. januára 1942 povýšený na generála II. triedy. 27. apríla 1942 odovzdal velenie nad RD opäť Jozefovi Turancovi, medzitým povýšenému takisto na generála II. triedy. Podrobnejšie a ďalšie údaje bližšie pozri: CSÉFALVAY, F. A kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 155-156. ISBN 978- 80-89523-20-7.

159 VOJENSKÁ HISTÓRIA

lexikálna výpožička z českého jazyka.

Strojopis VHA Bratislava, f. MNO Obyčajné, šk. 320.

Dokument č. 2

MINISTERSTVO NÁRODNEJ OBRANY 1942 [odtlačok prezentačnej pečate]

6 94 1 12 Dôverné

[pridelené číslo spisu formou odtlačku pečate, stupeň utajenia takisto realizovaný formou odtlačku pečate]

Veliteľstvo Z. D. SV., 27. V. 1942. Zdravotná služba. [odtlačok pečate] Č. 66135/Dôv. zdrav. 1942. Vec: Poľné nevestince, zriadenie – potreba – hlásenie

MNO – Zázemné veliteľstvo pre potreby v poli.

B r a t i s l a v a.

Dodatkom k vlastnému hláseniu telegramom č. 911/S zo dňa 15. V. 1942 ako odpoveď na Váš tgrm18 č. 372/SD zo dňa 21. IV. 1942 o potrebe zriadenia poľných nevestincov pre každú posádku u poľných jednotiek hlásim, že zriadenie poľ. nevestincov v posádkach jednotiek ZD podľa, vlastného uváženia i odôvodnenia veliteľov p. pl.19 101, 102 a JPO20 nie je potreb- ným z týchto dôvodov: 1/ Pluky chránia rozľahlé územie /temer 2 razy tak veľké ako je územie Slovenska/ a muž- stvo je v dôsledku toho dislokované v menších posádkach /o sile 1 roty alebo i menšej jednotky/ v mestách a dedinách, vzdialených od seba 30 – 50 km a je nemysliteľné pre každú tuto posádku zriadiť poľ. nevestinec. 2/ Zriadením poľ. nevestincov by sa vôbec nezabránilo styku s civ. obyvateľstvom z tých- to dôvodov; a./ Mužstvo je už skoro rok medzi ukrajinským obyvateľstvom, ovláda dostatočne ich reč a úplne mu rozumie, takže v najkratšom čase sa s týmto spriatelí a naviaže s ním priateľské styky. b./ Povaha slov. vojakov, ktorí sú väčšinou sedliackeho pôvodu, je taká, že radšej chodí s nejakým dedinským dievčaťom, ako by išiel k predajnej ženskej, pričom im nejde len o ukojenie pohl. pudu, ale o to, aby sa bližšie zoznámili so spôsobom života tunajšieho oby- vateľstva a pri styku s nimi v ich domovoch našli náhradu za svoj ďaleký domov. 18 Telegram. 19 Peší pluk. 20 Jazdecký priezvedný oddiel.

160 VOJENSKÁ HISTÓRIA

3/ Počet pohlavných nákaz u jednotiek je veľmi malý a u celej ZD čerstvých onemocnení v jednotlivých mesiacoch t. r. bolo: január 13 kvapaviek 6 lues21 február 19 -//- 2 -//- marec 34 -//- 5 -//- apríl 36 -//- 2 -//-

4/ Pre mnohých chlapcov stalo by sa to zhubným lákadlom, ktoré by mohlo mať aj nedo- zerné následky, najmä po návrate mužstva domov. 5/ Prekážkou u mnohých by bol aj morálny názor na celú vec. Z kresťanského hľadiska, ku ktorému sa hlási všetko mužstvo i gážisti, táto zamýšľaná akcia je absolútne nezlučiteľná s hlavnými životnými zásadami a podlomila by hlboké a zdravé korene náboženského a ve- rejného života a myslenia vôbec. II. Ako najlepšie opatrenia proti šíreniu sa pohlavných nákaz osvedčili sa nám tieto opatrenia: 1/ časte konanie mravných prednášok duchovnými namierenými proti promiskuite a zdô- razňujúci výber družiek a poučných prednášok lekárov o profylakčných opatreniach a o ná- sledkoch pohlavnej nákazy a choroby.

2/ Prídel dostatočného množstva gumových ochranných prostriedkov /počítajúc 5 – 7 kusov pre jedného muža na 14 dní/ ako aj dostatočného množstva vreckových profylakčných súprav, ktoré jedine umožňujú exaktné prevedenie profylaxie pred i po styku. Vykonanie profylaxie jedine po styku /väčšinou veľmi oneskorene/ ukázalo sa byť málo účinným. 3/ Pri výskyte pohl. nákazy zakázať vychádzku mužstvu celej príslušnej jednotky. V tom prípade mužstvo samo medzi sebou zjedná si nápravu. 4/ Onemocnených pohl. nákazou vyradiť z nasledujúcej riadnej dovolenej. III. Z uvedených dôvodov prosím o dostatočný prídel: 1/ Gumových ochranných prostriedkov /prezervatívov/ 200.000 až 300.000 kusov. 2/ Profylakčných vreckových súprav /krabičiek/ 4.000 – 5.000 kusov. Prosím, aby uvedené ochranné profylakčné prostriedky boli čím prv obstarané a do poľa zaslané.

Z rozkazu: prednosta zdrav. správy ZD stot. zdrav. MUDr. Štefan Mráz [vlastnoručný podpis]

[Poznámky o administrovaní spisu na MNO v Bratislave, početné prílohy]

Strojopis VHA Bratislava, MNO Slovenskej republiky 1939 – 1945, fondové oddelenie Spisy dôver- né 1940 – 1945, šk. 290.

21 Syfilis.

161 VOJENSKÁ HISTÓRIA

SPRÁVA O SPRACOVANÍ ČASTI ARCHÍVNEHO FONDU VYSOKÁ VOJENSKÁ LETECKÁ ŠKOLA SNP V KOŠICIACH VO VHA BRATISLAVA A VYDANÍ 1. DIELU INVENTÁRA

MILAN ONDRUŠ

ONDRUŠ, M.: Report on the Processing of a Part of the Archive Collection of the SNU Milita- ry Aviation Academy in Košice in VHA Bratislava and the Issue of the 1st Part of the Inventory. Vojenská história, 1, 24, 2020, pp 162 - 166, Bratislava. The author informs that the Military Historical Archive in Bratislava completed processing of a part of the collection Slovak National Uprising Military Aviation Academy and at the same time, the first part of the file material inventory from 1951 – 1970 has been issued. Several definitions of the terms used are provided in the introduction: access to archival documents, analytical archive tools – inventory, catalogue and general register, archival collection. After the introduction, the study touches on the subject of conditions of the higher military education in the 1960’s and 1970’s, summarising the milestones in the previous development of the CS military aviation education from the 1920’s, followed by a brief description of development in the 1930’s until the German invasion in the CSR. In particular, it deals with the Slovak air forces at the time of the World War 2 and later. The author states that considering the new needs for the preparation of pilots and aviation specialists, the SNU Military Aviation Academy in Košice was founded on 1 September 1973 (SNU MAA), overseeing two aviation educational units in Košice and Přerov. From 1 November 1986, SNU MAA became the training centre for educating the research workers. In order to improve the quality of the aviation training, an aviation school department was created in Piešťany as of 1 September 1987. After November 1989, a significant stage in the academy development occurred. Based on the received military doctrine and the changed foreign political bonds, the structure, tasks and content of the military education was reviewed. Significant changes were made to the SNU MAA organisational structure. In 1991, the school was divided to an academic part and to the Aviation Training Centre, under the scope of which the Foreign Aviation Training Centre originated. Subordination of the aviation school units was changed and the faculties were renamed. The Command-Engineering Faculty was transformed to Avia- tion Faculty and the Military-Engineering Faculty turned into the Faculty of Aviation and Se- curity Technology. At this time, civil students also started attending MAA. In its activity, the school fully followed the national Act on Higher Education. After the split of the Czech and Slovak Federal Republic, the SNU Military Aviation Academy was renamed to the Military Aviation Academy of the General Milan Rastislav Štefánik and in 1996 to the Military Aviation Academy of Gen. M. R. Štefánik in Košice. On 1 October 2001, the Training Squadron of the Military Aviation Academy of Gen. M. R. Štefánik in Košice was established. Military History - Archives. Czechoslovakia. Archival Collection – SNU Military Aviation Academy in Košice.

Vo vojenskom historickom archíve v Bratislave bolo ukončené spracovanie časti fondu Vysoká vojenská letecká škola Slovenského národného povstania a zároveň bol vydaný prvý diel inventára spisového materiálu z rokov 1951 – 1970. Nakoľko táto správa nie je určená len odbornej verejnosti, ale aj laickej, uvádza niekoľko definícií používaných výrazov: – Sprístupňovanie archívnych dokumentov je súhrn odborných činností, ktorých účelom je umožniť prístup k informáciám, ktoré obsahujú. Efektívne využívanie archívnych dokumentov predpokladá ich správne usporiadanie a vypracovanie takých archívnych pomôcok, ktoré zabezpečia ich evidenciu, poskytnú náležitý prehľad a informácie o ich obsahu. – Analytické archívne pomôcky poskytujú podrobné, čiže analytické informácie o archív- nych dokumentoch, kde patria inventár, katalóg a generálny register.

162 VOJENSKÁ HISTÓRIA

– Inventár je archívna pomôcka obsahujúca súpis inventárnych jednotiek archívneho fondu. Má pevnú štruktúru. Titulný list obsahuje názov archívu a pracovníka, ktorý archívny fond spracoval, názov archívneho fondu, časové rozpätie fondu a druh pomôcky. V úvode poskytuje informácie o pôvodcovi archívneho fondu, dejinách a obsahu fondu, jeho archív- nu charakteristiku a protokolárny záznam o vypracovaní archívnej pomôcky. Za úvodom nasleduje súpis inventárnych jednotiek. Pomocný aparát sa skladá zo zoznamu skratiek, re- gistrov a obsahu. Záver inventára tvorí tiráž, ktorá obsahuje okrem údajov uvedených na titulnej strane, aj údaje o počte strán inventára, počte vyhotovených exemplárov a meno a dátum schválenia inventára. Inventár môže byť čiastkový, dočasný, skupinový a združený. – Katalóg je archívna pomôcka obsahujúca podrobný opis katalogizačných jednotiek. Ka- talóg sa môže vypracovať na úrovni fondu, archívu alebo aj na úrovni viacerých archívov. Podrobne sprístupňuje obsahu archívneho fondu alebo archívnej zbierky alebo jeho/jej časti. Na úrovni fondu môže byť systematický alebo tematický katalóg. Na úrovni viacerých ar- chívov sa vyhotovuje len tematický katalóg. Katalóg sa vyhotovuje v knižnej forme a má pevnú štruktúru, ktorá je takmer totožná so štruktúrou inventára, len namiesto inventárne- ho súpisu, katalóg obsahuje súpis katalogizačných jednotiek. – Sprístupnenie archívneho fondu inventárom – vypracovanie inventára je činnosť nadvä- zujúca na tú najdôležitejšiu, ktorá mu predchádza a tou je samotné spracovanie archívneho fondu. Sú to dve samostatné, avšak úzko späté činnosti. Inventár sa vypracúva iba k uspo- riadaným fondom. Rozoznávame viacero typov inventárov – čiastkový, ktorý vypracúvame k bádateľsky najfrekventovanejšej časti fondu (fondového oddelenia) a inventár celého fondu vypracujeme až po usporiadaní všetkých jeho častí. Inventáre fondov toho istého charakteru, ktorých pôvodcovia mali rovnakú kompetenciu (napr. slúžnovské úrady, notárske úrady, miestne národné výbory a pod.), môžeme podľa určitého hľadiska zoradiť do zdru- ženého inventára. V rámci archívnych pomôcok má inventár špecifické postavenie, pretože ako jediný z pomôcok petrifikuje štruktúru archívneho fondu a ako analytická pomôcka plní predovšetkým evidenčnú a orientačnú, až potom informačnú funkciu. – Archívny fond je súbor archívnych dokumentov pochádzajúcich z registratúry toho isté- ho pôvodcu alebo z činnosti fyzickej osoby, ktorá nevytvára registratúru. Za archívny fond považujeme len taký súbor, v ktorom archívne dokumenty tvoria organický systém, a pre ktorý je príznačná vnútorná súvislosť jeho častí vyjadrená spoločným pôvodcom. Pre potreby archívnej praxe rozoznávame fondy jednoduché a zložité, uzatvorené a neuzatvorené, individuálne a typové. Vojenské vysoké školstvo v 60. a 70. rokoch 20. storočia, podobne ako aj civilné, pre- žívalo svoj veľký rozvoj. Dôvodom boli vtedajšie vojensko-politické podmienky, ktoré s prihliadnutím na celkový svetový vývoj a bipolárne rozdelenie sveta na socialistický a kapitalistický tábor vyžadovalo mnohopočetné, kvalitné a dobre vyzbrojené armády. Po- skytovali mladým mužom vyššie vojenské a zároveň civilné vysokoškolské štúdium v slovenskom a českom jazyku. História československého vojenského leteckého školstva má storočnú tradíciu, píše sa od roku 1919, keď bola založená Letecká škola v Prahe. V tom istom roku bola vytvorená Pilotná škola pokračovacia. V roku 1920 sa hlavným centrom vojenského leteckého školstva stal Cheb, kde bolo ustanovené Riaditeľstvo leteckých škôl. Škola bola neskôr premenovaná na Česko-slovenské ústredné školy pre vzduchoplavectvo a neskôr na Letecké učilište. Od 1924 sa začala zriaďovať Škola pre odborný dorast letectva a vznikla aj Škola pre záložných dôstojníkov letectva. V roku 1925 došlo k zmene v dislokácii Leteckého učilišťa, ktoré bolo preložené do Prostějova a bolo premenované na Vojenské letecké učilište. Od roku 1937 sa začal opäť používať názov Letecké učilište. Likvidácia Leteckého učilišťa sa vzhľadom na okupáciu českých krajín skončila v máji 1939.

163 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Po vzniku Slovenskej republiky, v marci 1939, prevzali novovzniknuté Vzdušné zbrane jeho leteckú výzbroj a organizačnú štruktúru. Veliteľom letectva sa stal pplk. Ján Ambruš, veliteľom pluku mjr. Karol Sojček. Na konci roka 1939 došlo k celkovej reorganizácii jednotiek. Kvôli stálemu nedostatku bojových pilotov bol zredukovaný počet letiek – z piatich stíhacích vznikli tri (11. a 12. v Piešťanoch a 13. v Spišskej Novej Vsi), zo siedmich pozorovacích tiež tri (1. v Žiline, 2. v Spišskej Novej Vsi a 3. v Nitre). Cvičná letka mala vo výzbroji lietadlá Avia B.534, Letov Š.328, Praga E.39, Praga E.241, Avia Ba.122, Avia Bš.122, Aero A.100, Aero A.11, Aero A.200, Avia B.34, Letov Š.16, Aero A.211 a Dewoitine D.1. Základom vojenského leteckého školstva na Slovensku sa po vyhlásení samostatného štá- tu stala cvičná letka Leteckého pluku 3 „Generála – letca M. R. Štefánika“, dislokovaná na letiskách v Piešťanoch, Vajnoroch a v Nitre. Letka bola v októbri 1940 začlenená do novozriadenej Leteckej školy Slovenských vzdušných zbraní so sídlom na letisku v Tren- čianskych Biskupiciach, používajúca pôvodne lietadlá česko-slovenskej proveniencie, ne- skôr potom nemecké lietadlá. Lietadlá pre výcvik poskytlo Nemecko a Taliansko (tiež aj česko-slovenská zbrojovka Brno). Na obranu slovenského vzdušného priestoru sa používali stroje Messerschmitt Bf 109 (verzie E a G), Avia B.534 a ďalšie stíhacie lietadlá. Po skončení vojny už v júni 1945 obnovilo svoju činnosť Letecké učilište v Prostějove. V Liberci bola zriadená Prípravná letecká škola, ktorá slúžila pre všeobecný vojenský vý- cvik a výučbu základov teórie potrebnej na ďalší pilotný alebo spojovací výcvik ďalej slú- žiacich. Dňom 15. septembra 1945 bola zriadená Letecká vojenská akadémia a Škola pre dôstojníkov letectva v zálohe v Hradci Králové. V tomto roku bola zriadená aj Letecká spojovacia škola 1 v Pardubiciach a znovuzriadená Letecká spojovacia škola 2 v Spišskej Novej Vsi. Praktický výcvik v navigácii, streľbe a bombardovaní leteckých navigátorov, rádiotelegrafistov, strelcov a streleckých dôstojníkov zabezpečovala Letecká strelecká škola, ktorá bola neskôr reorganizovaná na Letecké strelecké učilište. Dňom 1. októbra 1949 bolo zriadené Letecké technické učilište so sídlom v Liptovskom Svätom Mikuláši, ktoré pozostávalo z Vojenskej odbornej školy leteckých mechanikov, Vo- jenského výchovného strediska leteckých mechanikov a Výcvikového strediska odborníkov letectva v zálohe. Od roku 1951 sa v Žamberku sformovala Škola pozemných špecialistov letectva. Od roku 1953 získavali príslušníci vojenského letectva vysokoškolské vzdelanie na leteckej a spojovacej fakulte Vojenskej technickej akadémie v Brne a na tylovej fakulte Vo- jenskej akadémie v Brne. Na jeseň roku 1955 bolo vojenské letecké školstvo predstavované Leteckým učilišťom v Prostějove, Leteckým technickým učilišťom v Liptovskom Mikuláši a Školou pozemných špecialistov letectva v Žamberku. Dňa 1. septembra 1959 bolo zrušené Letecké technické učilište a jeho časť vrátane Vojenskej odbornej školy leteckých mechanikov bola včlenená do novo-sformovaného Leteckého učilišťa premiestneného z Prostějova do Košíc. Na začiatku 60. rokov zostalo Letecké učilište v Košiciach jediným predstavite- ľom a zároveň hlavným centrom vojenského leteckého školstva. V Leteckom učilišti boli pripravovaní piloti v dvojročnom štúdiu. Príprava leteckých mechanikov sa realizovala z radov príslušníkov učňovských škôl, trvala dva roky. Kvalitatívnu zmenu znamenalo reorgani- zovanie Leteckého učilišťa v Košiciach na Vyššie letecké učilište k 1. augustu.1963. V tomto vzdelávacom celku prebiehal celý komplex výcviku a prípravy pilotov, všetkých pozem- ných špecialistov letectva. V roku 1967 bola pri Vyššom leteckom učilišti zriadená Vojenská stredná odborná škola letecká. V roku 1970 bola zriadená Dôstojnícka pilotná škola. Vzhľadom na nové potreby prípravy pilotov a leteckých špecialistov, bola rozkazom prezidenta republiky č. 08 z 28. júna 1972 zriadená dňom 1. septembra 1973 Vysoká vojenská letecká škola SNP v Košiciach (VVLŠ SNP), ktorá mala v podriadenosti dva letecké školské útvary v Košiciach a v Přerove. Tieto plnili úlohu praktického leteckého výcviku. Rozka-

164 VOJENSKÁ HISTÓRIA zom prezidenta republiky č. 11 z 22. augusta 1979 boli zriadené dve fakulty: fakulta veliteľ- sko-inžinierska a fakulta vojensko-inžinierska. Do ich organizačnej štruktúry boli včlenené príslušné odborné katedry. Zároveň vznikli katedry s celoškolskou pôsobnosťou. Od 1. novembra 1986 sa VVLŠ SNP stala školiacim pracoviskom pre výchovu vedeckých pracovní- kov. Pre skvalitnenie leteckého výcviku bol k 1. septembru 1987 vytvorený letecký školský útvar v Piešťanoch. Významná etapa vo vývoji školy nastala po novembri 1989. Na základe prijatej vojenskej doktríny a zmenených zahranično-politických väzieb bola prehodnotená štruktúra, úlohy a obsah činnosti vojenského školstva. Došlo k podstatným zmenám v or- ganizačnej štruktúre VVLŠ SNP. V roku 1991 bola škola rozdelená na akademickú časť a na Školiace a výcvikové stredisko letectva, v ktorého pôsobnosti vzniklo i Stredisko za- hraničného leteckého výcviku. Zmenila sa podriadenosť leteckých školských útvarov a boli premenované fakulty. Z veliteľsko-inžinierskej sa stala Letecká fakulta a z vojensko-inži- nierskej Fakulta leteckej a zabezpečovacej techniky. V tejto dobe začali vo VVLŠ študovať aj civilní študenti. Škola sa vo svojej činnosti plne riadila štátnym zákonom o vysokých ško- lách. Po rozdelení Českej a Slovenskej federatívnej republiky bola zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 185/1993 Zb. Vysoká vojenská letecká škola SNP premenovaná na Vysokú vojenskú školu letectva generála Milana Rastislava Štefánika. Uvedeným zákonom boli zrušené fakulty. Zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 324/1996 Z.z. bola Vysoká vojenská ško- la letectva gen. M. R. Štefánika v roku 1996 premenovaná na Vojenskú leteckú akadémiu gen. M. R. Štefánika v Košiciach. Dňom 1. októbra 2001 bola zriadená Výcviková letka Vojenskej leteckej akadémie generála M. R. Štefánika v Košiciach.

Spisová a archívna služba v armáde sa v danom období riadila rezortnými predpismi a nariadeniami, kde hlavným predpisom bol Adm-1-1 (Spisová a archívna služba v ČSĽA). Štruktúra archívov a systém využívania archívnych dokumentov umožňoval odovzdávať do archívov ČSĽA aj písomnosti obsahujúce utajované skutočnosti. Sprístupnenie takýchto nosičov informácií širokej odbornej a laickej verejnosti bolo umožnené rozkazom ministra obrany SR č. 38/2004, ktorým boli odtajnené archívne záznamy vzniknuté z činnosti orga- nizačných zložiek ČSĽA dislokovaných na Slovensku z rokov 1945 až 1992 (vo VHA Bra- tislava sú uložené do roku 1970 a vo Va-centrálnej registratúre Trnava roky 1971 až 1992). Vzhľadom na veľké množstvo písomného materiálu (VHA – 12-tis. škatúľ) sa vyznačenie odtajnenia vykonáva až pri poskytovaní požadovaného dokumentu žiadateľovi. Spisový materiál bol po uzatvorení odovzdávaný spisovňou útvaru do Archívu ČSĽA Olomouc, kde sa vykonával výber dokumentov a skartačné konanie podľa platného skartač- ného poriadku a plánu v danej dobe. Vybrané dokumenty boli odovzdané na trvalé uloženie do VHA Praha, odkiaľ boli pri delimitácii po rozdelení Českej a Slovenskej federatívnej republiky písomnosti týkajúce sa územia Slovenska prevzaté do VHA Bratislava. V rámci fondu VVLŠ Košice je spracovaný spisový materiál a rozkazy z rokov 1951 až 1970. Ďalej fond obsahuje diplomové práce a 157 škatúľ písomností spoločenských organi- zácií (KSČ). Písomnosti VVLŠ Košice ročník 1971 a mladšie sú uložené vo Va-centrálnej registratúre Trnava. Po spracovaní má fond VVLŠ Košice 36 škatúľ písomného materiálu z pôsobnosti organizácie a ďalšie škatule podľa rozpisu vyššie. Pri spracovaní boli dokumenty zaradené do inventárnych jednotiek s ohľadom na rok vzniku písomnosti. Dokumenty sú vyhotovené v slovenskom alebo českom jazyku. Spracované dokumenty môžu osloviť široký okruh bádateľov, ktorí sa zaoberajú vojen- skými dejinami Slovenska, vývojom vysokoškolského vzdelávacieho systému v armáde, jeho obsahom a vplyvom politického systému na budovanie ozbrojených síl.

165 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Pre uľahčenie orientácie slúžia abecedne spracované registre – menný, miestny a vecný. Nakoľko pri spracovaní dokumentov boli použité skratky bežné len v podmienkach armády a bez ich ovládania môžu byť poskytované informácie nezrozumiteľné, je v inventári spra- covaný prehľad použitých skratiek s ich významom. Inventár je členený podľa rokov s príslušným inventárnym číslom. Na konci každého inventárneho celku je vyznačené uloženie dokumentov v príslušnej škatuli. Pri požiadavke na štúdium je potrebné uviesť názov fondu, číslo inventárnej jednotky, číslo škatule a číslo písomnosti (ak je požadovaná jednotlivina a je číslo písomnosti uvede- né). V zásade sa predkladá na štúdium celá inventárna jednotka. V publikácii pri citovaní archívneho dokumentu uvádzajte názov archívu, značku fondu, inventárne číslo a číslo pí- somnosti, napr.: „VHA Bratislava, f. VVLŠ Košice, i. č.1“.

Zoznam použitej literatúry:

BAKA, Igor a kol. Vojenské dejiny Slovenska, VII. zväzok 1968 -1992, Bratislava : Mag- net Press Slovakia s. r. o. 2016. ISBN 978-80-89169-34-4.

ONDRUŠ, Milan. Vysoká vojenská letecká škola SNP Košice, Inventár 1. diel 1951 – 1970, VHA Bratislava 2019.

SZABO, S. – ANTOŠKO, M. 45 rokov vysokoškolského leteckého vzdelávania v Koši- ciach, 1. vydanie, LFTU Košice 2018. ISBN 978-.80-553-2917-.

SZABO, S. – ANTOŠKO, M. 111 rokov lietania v Košiciach, 1. vydanie, LFTU Košice 2017. ISBN: 978-80-553-3197-3.

Vyhláška č. 628/2002 Z. z. Vyhláška Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o archívoch a registratúrach a o doplnení niekto- rých zákonov.

Zákon č. 395/2002 Z. z. Zákon o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zá- konov.

166 VOJENSKÁ HISTÓRIA

RECENZIE

CHORVÁT, Peter. INTER ARMA... SPISOVATELIA A VÝTVARNÍCI VO VO- JENSKÝCH DEJINÁCH SLOVENSKA V ROKOCH 1848 – 1948. Bratislava : Vo- jenský historický ústav, 2019, 318 s. ISBN 978-80-89523-58-0.

Vedecko-výskumný pracovník Vojenského historického ústavu Peter Chorvát sa podujal na neľahkú úlohu – spracovať do podoby syntézy osudy vybraných spisovateľov, umelcov a výtvarníkov, ktorí majú súvis s vojenskými dejinami Slovenska. Už z názvu je evidentné, že táto práca je interdisciplinárneho charakteru, keďže popri vojenskej histórii presahuje do literárnej histórie a zahŕňa aj oblasť výskumu kunsthistorikov. Vedieť správne použiť metódy bádania rôznych vedeckých disciplín a získané poznatky pretaviť do odborného, no zároveň pre čitateľa pútavého textu nie je vôbec jednoduchá záležitosť. Ako autor sám priznáva (s. 8), práca v archívoch a knižniciach spolu s napísaním celého diela mu zabrala až sedem rokov. Okrem náročnosti interdisciplinárneho výskumu s tým súvisí aj rámcova- nie obsahu knihy, keďže Chorvát spracoval životopisy spisovateľov a umelcov tvoriacich v priebehu dlhých sto rokov (1848 – 1948). Dovedna vybral dvadsaťpäť osobností, ktoré zanechali svoje stopy vo vojenských dejinách Slovenska. Je medzi nimi 12 spisovateľov a 13 zástupcov výtvarného umenia. Recenzovanú publikáciu rozdelil Peter Chorvát na 11 kapitol, ktoré predstavujú obsahovo jasne ohraničené celky. Uvádza ich v chronologickej postupnosti od revolučných rokov 1848 – 1849 až po obnovenie Československa po 2. svetovej vojne. Každá kapitola zahŕňa podkapitoly, ktoré sú pomenované už podľa jednotlivých osobností spomedzi spisovateľov, maliarov, sochárov a architektov. V závere dielo dopĺňa textová časť Dokumentárna príloha, v ktorej autor zoradil rôzne dobové dokumenty zozbierané v archívoch. K téme publikácie sa vyslovene žiada aj obrazová príloha, ktorá je v knihe rozmiestnená priebežne. Dielo má dovedna 318 strán v mäkkej väzbe. Ako píše autor, jedným z cieľov práce je „poznanie ´vojenských osudov´ spisovateľov a výtvarníkov“. (s. 6). Zvolil si na to formu personálií, pričom sa v celom texte snaží o vy- váženosť a proporcionalitu, aby dal každej z osobností približne rovnaký priestor. Veľmi stručne autor spomína (s. 7), na základe akých kritérií sa rozhodol o zaradení jednotlivých osobností z bohatej palety spisovateľov a umelcov do svojho diela. Možno mohol byť kon- krétnejší, prípadne stálo za úvahu spomenúť aspoň stručne aj iných mužov, ktorí síce majú súvis s vojenskými dejinami Slovenska, no v diele sa pre nich z rôznych príčin nenašlo miesto. Pochopiteľne, takýto výber je vždy do istej miery subjektívny. Možno sú všeobecne akceptované osobnosti, ktoré by sa ocitli na každom podobnom zozname (Janko Francisci, Jozef Gregor-Tajovský...), ale ako pri všetkých výberoch, aj pri tomto vznikne polemika, prečo niektorí umelci v Chorvátovej práci absentujú. Prekvapilo ma, že autor nespracoval vojnové osudy významného maliara Elemíra Halásza-Hradila1, ktorého však v diele nie- koľkokrát spomenul v rôznych súvislostiach. Halász-Hradil žil a tvoril najmä v Košiciach a v priebehu prvej svetovej vojny pôsobil v rakúsko-uhorskom Vojnovom tlačovom stane (v oddelení Umelecká skupina). S armádou navštívil bojiská na východnom fronte i v Talian- sku a zachytil krutú vojnovú realitu v desiatkach obrazov, kresieb a grafík. Známe sú jeho vojnové maľby Po prechode frontu (1916)2, Návrat utečencov (1916) alebo Boje pri Salvore (1918).3 1 Elemír (aj Elemér) Halász-Hradil (1873 – 1948) žil od roku 1895 s prestávkami v Košiciach a patrí k najvýznamnejším predstaviteľom tzv. Košickej moderny. 2 Reprodukciu tohto obrazu autor zaradil do obrazovej prílohy diela na strane 286. 3 K stručnej biografii a dielam autora pozri napríklad: KLEBAN, M. – KOVAČIČ, J. Na prelome/Umenie rokov 1890

167 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Halász-Hradil nie je jediný slávny maliar, ktorý by si zaslúžil mať samostatnú podkapi- tolu v recenzovanej publikácii. Môžem uviesť aj Alexandra Kubínyiho, Andreja Kováčika či Antona Jasuscha, ktorých tvorba bola silne ovplyvnená hrôzami 1. svetovej vojny. V tejto súvislosti vyznieva rozpačito rozsahom krátka podkapitola, venovaná maliarovi Zoltánovi Palugyayovi (s. 62 – 65). Ako osemnásťročný bol v roku 1916 odvedený do rakúsko-uhorskej armády a vieme, že v roku 1918 pôsobil na talianskom fronte. V tomto období ho však nemôžeme považovať za etablovaného maliara, autor použil v spojitosti s ním slovné spo- jenie „rodiaci sa umelec“. (s. 64). Nevieme nič o jeho výtvarnej činnosti v 1. svetovej vojne a problematické je aj rekonštruovanie jeho životných osudov počas nasadenia v Taliansku. Palugyay sa ako umelec naplno prejavil až v období medzivojnového Československa a naj- mä ako krajinár (typické sú preňho námety zo života vidieckeho obyvateľstva, dedinské cha- lupy a zákutia, prírodné motívy). Bez konkrétnych informácií o jeho umeleckých dielach i o jeho nasadení na fronte vyznieva podkapitola vágne a nie je mi dostatočne jasné, prečo bol práve osud tohto tragicky zosnulého maliara vybratý do publikácie pojednávajúcej o vojenskej histórii Slovenska. Peter Chorvát má pravdu v tom, že mapovanie osudov spisovateľov a umelcov vo vo- jenských dejinách Slovenska je zatiaľ akosi na okraji záujmu bádateľov – historikov i li- terárnych vedcov (s. 6). Možným dôvodom je práve interdisciplinarita, mnoho bielych miest a nutnosť obsiahnuť penzum informácií z oblasti vojenskej histórie i dejín umenia. V menšej miere sa tejto téme venujú autori rozsiahlych syntéz pojednávajúcich o dejinách Slovenska v období 1. či 2. svetovej vojny.4 Parciálne je táto problematika uverejňovaná vo vedeckých, či populárno-náučných periodikách alebo konferenčných zborníkoch.5 V oblasti mapovania činnosti jednej výraznej slovenskej osobnosti – architekta Dušana Jurkoviča – sa však v poslednom období pohli veci k lepšiemu. Občianske združenie Klub vojenskej his- tórie Beskydy, ktoré sa, okrem iného, systematicky venuje ochrane a revitalizácii vojnových cintorínov z 1. svetovej vojny, sa zameriava aj na bližšie poznanie tvorby architekta Dušana Jurkoviča v Karpatoch.6 Historici z KVH Beskydy (a nielen oni) skúmajú ním projektované cintoríny z Veľkej vojny na poľsko-slovenskom pohraničí, bádajú v archívoch a svoje ziste- nia publikujú v časopisoch a zborníkoch.7 V recenzii sa nemôžem z priestorových dôvodov osobitne venovať každému zo spisova- teľov a umelcov, ktorých sa autor rozhodol bližšie predstaviť (je ich až 25), ale zameriam sa na isté formálne a obsahové osobitosti publikácie a pokúsim sa vystihnúť jej hlavný prínos pre čitateľskú obec. Peter Chorvát, ako vojenský historik, zvolil pri popisovaní jednotlivých osobností ich občianske mená, pod ktorými boli vedení aj v armádnych kmeňových listoch. Dôsledne to dodržiava v celom diele. Tento spôsob uvádzania mena však neberie dostatočne do úvahy skutočnosť, že nielen odborná, ale aj laická verejnosť vníma spisovateľov najmä pod ich umeleckým menom. Tento úzus platí i v učebných osnovách slovenského jazyka a literatúry základných a stredných škôl, kde sa učíme poznať osobnosti slovenskej (i sveto-

– 1918. Košice : Východoslovenská galéria v Košiciach, 2018, s. 173. ISBN 978-80-85745-77-1. 4 KOVÁČ, D. a kol. Slovensko v 20. storočí. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava : VEDA, 2008, s. 186- 202. ISBN 978-80-224-1014-4. 5 CHORVÁT, P. Vojenská služba Štefana Žáryho v slovenskej armáde. In Vojenská história, 17, 2013, č. 4, s. 139-144. ISSN 1335-3314, BLAŠKOVÁ, E. Mlčia múzy, keď rinčia zbrane? Herci košických divadelných spoločností v 1. svetovej vojne. In DROBŇÁK, M. – TURIK, R. – SZABÓ, V. (Eds.). Slovensko a prvá svetová vojna I. Humenné : Klub vojenskej histórie Beskydy, 2018, s. 150-171. ISBN 978-80-570-0576-6. 6 K činnosti KVH Beskydy pozri ich webovú stránku www.kvhbeskydy.sk. 7 FRODYMA, R. Dušan Jurkovič a jeho diela v Karpatoch. In ČAPLOVIČ, M. a kol. Karpatský front 1914/1915. Bratislava : Vojenský historický ústav a Klub vojenskej histórie Beskydy, 2016, s. 297-302. ISBN 978-80-89523-43- 6, STOSZEK, M. Vybrané cintoríny z prvej svetovej vojny na pohraničí Poľska a Slovenska ako miesta kultúrneho zblíženia v minulosti a dnes. In DROBŇÁK, M. – SZABÓ, V. (Eds.). Prvá svetová vojna a východné Slovensko. Humenné : Klub vojenskej histórie Beskydy, 2014, s. 68-73. ISBN 978-80-971858-5-5.

168 VOJENSKÁ HISTÓRIA vej) literatúry primárne pod ich umeleckými menami. Pri svojom hodnotení vychádzam z toho, že kniha nie je určená len pre úzky okruh vojenských či literárnych historikov, ale má ambíciu osloviť rozhodne širšie publikum. V niektorých prípadoch to ešte nie je také príznakové, mení sa len forma mena ako: Ján Francisci (v knihe) – Janko Francisci alebo aj Ján Francisci-Rimavský (umelecké mená), Ján Jesenský (v knihe) – Janko Jesenský (umelecké meno). Notoricky známeho autora socialis- tického realizmu Fraňa Kráľa uvádza Chorvát tiež pod občianskym menom František Kráľ. Samozrejme, v slovenskej literatúre poznáme mnoho prípadov, keď si spisovateľ zmenil svoje meno a ponechal priezvisko. V tomto prípade Chorvát opäť uvádza len občianske meno ako v prípade Alfonza Dilonga, ktorého umelecké meno bolo Rudolf Dilong (význam- ný predstaviteľ katolíckej moderny). V jednom prípade má však autorom zvolený spôsob za následok, že môže dôjsť v čitateľovej percepcii k úplnej zámene osôb. Pod menom „Ján Botto“ si totiž väčšinou predstavíme štúrovského básnika a jedného z najznámejších pred- staviteľov romantickej poézie. Ján Botto však bolo zároveň občianske meno skvelého básni- ka a predstaviteľa literárnej moderny Ivana Kraska, ktorého autor predstavuje v samostatnej podkapitole (s. 121 – 126). Konzultoval som tento spôsob uvádzania mien autorov s literár- nym vedcom a kritikom PhDr. Marcelom Forgáčom, PhD. (Prešovská univerzita v Prešove), ktorý zastáva názor, že „ak zámerom recenzovanej publikácie je sprostredkovať poznanie o vojenských osudoch spisovateľov, autor by mal popri ich občianskych menách dôsledne uvádzať aj ich umelecké mená, ktorými sú signované ich umelecké diela. Spisovateľ, voliac si svoje umelecké meno, „odstupuje“ od občianskeho mena z rôznych kontextuálnych dô- vodov. To by malo byť v publikácii, ktorá stavia svoju tému aj na pôde literárnej histórie, rešpektované. Ak to takto nie je uvádzané, čitateľovi sa dostáva (vzhľadom na zámer pub- likácie) neúplná informácia. A to je problém, keďže v samotnej povahe vedeckého textu by mala byť zakomponovaná jasnosť informácie, ktorú chce autor čitateľovi odovzdať.“8 Túto skutočnosť považujem za nedostatok publikácie. Autor to mohol riešiť tak, že pri ob- čianskom mene by dôsledne uviedol aj meno umelecké a tým pádom by mal čitateľ komplet- nú informáciu. Umelecké mená sa v texte objavia len sporadicky v poznámkach pod čiarou. Pri personáliách je zarážajúce, že autor neuvádza základné životopisné údaje, ako sú dátum a miesto narodenia a úmrtia, alebo aspoň roky narodenia a úmrtia.9 Čitateľ by hneď na začiatku každej podkapitoly dostal informáciu o občianskom a umeleckom mene osobnosti a jeho základné životopisné údaje. Akákoľvek zámena osôb by bola tým pádom vylúčená. Ako vojenský historik sa pri popisovaní osudov jednotlivých umelcov zameral autor naj- mä na pútavé a podrobné priblíženie ich vojenskej kariéry. Vychádzal z archívnych dokumentov, ale text ozvláštňuje aj korešpondenciou a denníkovými zápiskami osobností. Dodá- va to textu intímnejší rozmer. Veľmi dobre to autor využil v kapitole Dovnútra divokej Her- cegoviny (s. 32 – 44), kde predstavil vojenské zážitky spisovateľa Svetozára Hurbana-Va- janského a maliara Jozefa Hanulu. Pri niektorých osobnostiach mal Chorvát k dispozícii rozsiahlejší pramenný materiál a keď ho vyhodnotil ako čitateľsky príťažlivý, uverejnil ho v kompletnom znení v Dokumentárnej prílohe. Nájdeme tam napríklad aj článok Svetozára Hurbana-Vajanského v Národných novinách o bojoch v Hercegovine zo septembra 1878 (s. 230 – 231), alebo strhujúci frontový riport maliara Antona Djuračku o bojoch na Kryme z mája 1943 (s. 264 – 265). V menšej miere sa autor zameral na predstavenie literárnych, výtvarných či sochárskych diel, ktoré umelci počas služby v armáde či dokonca frontového nasadenia vytvorili. Už v úvode knihy zdôrazňuje, že sa primárne sústredil len na umeleckú činnosť osobností vy-

8 Z osobnej korešpondencie autora recenzie s PhDr. Marcelom Forgáčom, PhD. 9 Pri osobnostiach uvádza len ich kmeňový list v armáde (ak je k dispozícii), na ktorom je zároveň uvedený rok narodenia vojaka.

169 VOJENSKÁ HISTÓRIA konávanú pre armádu (s. 7). Od toho sa čiastočne odvíja aj rozsah podkapitol, keďže pri umelcoch, ktorí strávili v armáde roky života, musel byť autor konkrétnejší. Veľmi podrobne je spracovaná kapitola V československých légiách v Rusku (s. 66 – 81), kde nájdeme dvoch velikánov slovenského literárneho realizmu Janka Jesenského a Jozefa Gregora-Ta- jovského. Chorvát kladie dôraz na zobrazenie ich spisovateľskej, novinárskej a redaktorskej činnosti v Rusku, resp. v prípade Gregora-Tajovského aj po návrate do Československa. Ambivalentne pôsobí kapitola Vo Vojnovom tlačovom stane a v zázemných jednotkách ra- kúsko-uhorskej armády počas prvej svetovej vojny (s. 45 – 55). Autor v nej pripravil perso- nálie významného maliara Ladislava Mednyánszkeho a už spomínaného architekta Dušana Jurkoviča. Mednyánszkeho osudy počas Veľkej vojny sú vskutku zaujímavé. Ako 62ročný sa dobrovoľne prihlásil do armády a dostal sa do Umeleckej skupiny rakúsko-uhorského Vojnového tlačového stanu. Od svojich nadriadených sa snažil získať povolenie k pôsobeniu priamo na fronte, kde chcel zvečniť slávne boje cisárskej a kráľovskej armády. Chorvát veľ- mi podrobne opisuje maliarovo nasadenie na jednotlivých frontoch a čerpá pritom dokonca z umelcovho denníka. Mednyánszky navštívil v októbri 1914 aj najväčší rakúsko-uhorský fortifikačný komplex Przemyśl10, kde namaľoval niekoľko obrazov. Jeho pobyt na fronte je síce spracovaný veľmi podrobne, ale negatívne hodnotím skutočnosť, že autor nepovažoval za potrebné uviesť ani jeden názov diela vytvoreného počas maliarovej služby v armáde. A že ich bolo požehnane, uvediem napríklad Vojaci vo vlaku, Stavba streleckého zákopu, Zákopy v zime a mnohé ďalšie. Domnievam sa, že čitateľ by nemal byť ochudobnený o diela s vojnovou tematikou jedného z najvýznamnejších uhorských maliarov tohto obdobia. Naopak, na tvorbu umelca sa Chorvát podrobnejšie zameral v podkapitole venovanej so- chárovi Ladislavovi Majerskému, ktorá je súčasťou kapitoly Cez dve svetové vojny (s. 121 – 135). Majerský pôsobil v medzivojnovej československej armáde, v armáde Slovenskej republiky a po roku 1945 opäť v československom vojsku. Jeho najvýznamnejšie diela s vojnovou tematikou vznikali v 30. a 40. rokoch minulého storočia. Autor ich v tomto prípade aj podrobne menuje – socha vojaka v Hliníku nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom), po- prsie armádneho generála Josefa Šnejdárka alebo reliéf vojakov na Hurbanových kasárňach v Bratislave. Kladne hodnotím skutočnosť, že fotografie všetkých spomenutých diel zaradil autor aj do obrazovej prílohy publikácie. Nesmierne zaujímavý je obsah Dokumentárnej prílohy knihy, ktorá je skutočne rozsiah- la (s. 227 – 277). Autor v nej pripravil dovedna 37 dobových dokumentov, ktoré vznikli v priebehu rokov 1849 – 1945. Najstarší uverejnený dokument (podľa môjho názoru zároveň jeden z najhodnotnejších) je Vojanská cvičba dobrovolnikou slovenských, ktorý vypracoval Janko Francisci v apríli 1849 a písaný je štúrovskou slovenčinou. Originál dokumentu mal k dispozícii historik Belo Polla, ktorý v roku 1946 realizoval jeho prepis a publikovanie s poznámkami. Chorvát ho zaradením do svojej publikácie „znovuobjavil“ pre súčasného čitateľa, čo je nepochybne záslužné. Francisci sa vo svojom spise venuje návrhom na vojen- ské predpisy a názvoslovie v slovenskom jazyku, pričom vychádza z terminológie nemeckej. Do kategórie „nevšedné“ by som zaradil dokument zo silvestrovskej noci roku 1922, spí- saný policajným úradníkom v Bratislave. Pojednáva o rozhorčení majora československej armády Jozefa Gregora-Tajovského nad divadelnou hrou „Nesesmilníš“, ktorú v rámci sil- vestrovského programu pripravili pre pozvaných hostí herci Slovenského národného divadla v bratislavskej Redute. Napriek niektorým nedostatkom má publikácia čo ponúknuť odbornej i laickej verejnosti. Oceniť musím najmä rozsiahly archívny výskum autora (uvádza až 15 rôznych archívnych pracovísk na Slovensku i v zahraničí) a skutočnosť, že sa v maximálnej možnej miere snažil

10 Pozri KONEČNÝ, M. Fortifikačný komplex Przemyśl (Poľsko). In Vojenská história, 22, 2018, č. 1, s. 144- 160. ISSN 1335-3314.

170 VOJENSKÁ HISTÓRIA využiť denníky a korešpondenciu osobností. Tú získal aj vďaka kontaktom s potomkami či príbuznými jednotlivých spisovateľov a umelcov, ktorých v knihe predstavuje. Publikácia môže byť veľmi prínosná aj pre literárnych vedcov a historikov umenia, ktorým ponúka „ako na podnose“ rekonštrukciu vojenskej kariéry vybraných osobností literárneho a výtvar- ného umenia. Vedci z iných odborov tak môžu získať lepšiu predstavu o tom, čo formovalo svetonázor i umelecké cítenie majstrov pera i štetca v období ich života spätom s armádou a ako sa to prejavilo v ich tvorbe. M a r t i n K o n e č n ý

VIDLIČKA, Ľubomír – VIDLIČKA, Štefan. OSUDY BUČIANSKYCH VOJA- KOV VO VEĽKEJ VOJNE 1914 – 1918. Bučany : Obecný úrad Bučany, 2018, 256 s. ISBN 978-80-570-0415-8.

V roku 2018 sme si na celom svete pripomínali sté výročie od ukončenia prvého globál- neho konfliktu v dejinách ľudstva, ktorú vtedajšia generácia nazvala Veľkou vojnou. Prvú svetovú vojnu môžeme právom vnímať ako významný historický medzník nielen vo sveto- vých, ale i našich národných dejinách, keďže na troskách Rakúsko-Uhorska vznikli nástup- nícke štáty, medzi nimi aj prvý spoločný a na demokratických princípoch vybudovaný štát Čechov a Slovákov, ktorý sa musel postarať o vojakov už neexistujúcej monarchie, chorých a ranených, vdovy či siroty. Práve v rokoch 2014 až 2018, keď sme si aj na Slovensku pripomínali jednotlivé udalosti prvej svetovej vojny, ktorá priamo zasiahla aj územie dnešného severovýchodného Slovenska, konkrétne okresy Bardejov, Svidník, Stropkov, Humenné, Snina a Medzilaborce, sa zinten- zívnila i výskumná činnosť historikov, pričom sa neobmedzili len na rekapituláciu doposiaľ získaných informácií, archívnych materiálov, dobových náčrtov, autentických fotografických záberov či publikovaných názorov, ale svoju pozornosť smerovali aj na výskum regionálnych dejín, dejín obcí a miest zasiahnutých, či už priamo alebo nepriamo, kataklizmou globálnej vojny. Jedným z takýchto výstupov je aj publikácia od autorov Ľubomíra Vidličku a Štefana Vidličku s názvom Osudy bučianskych vojakov vo Veľkej vojne 1914 – 1918 (2018), ktorá je v našom geografickom meradle stále nevídanou publikáciou zachytávajúcou konkrétne životné príbehy obyvateľov malej obce neďaleko mesta Trnava. Najmä obecné monografie len veľmi sporadicky alebo stručne opisujú udalosti rokov 1914 až 1918, pričom v mnohých prípadoch sa nedozvedáme ani o účasti mužov z konkrétnej obce na bojiskách Veľkej vojny. Náročnosť takéhoto výskumu spočívajúceho v archívnom bádaní na Slovensku, v Českej republike, Maďarsku či Rakúsku a taktiež analýze dobovej tlače, korešpondencie, dobových spomienok, úmrtných listov, vojenských matrík padlých, úmrtných oznámení, súdnych roz- hodnutí o vyhlásení za mŕtveho a historických dokumentov regionálnej proveniencie potvrdzuje i veľmi nízky počet publikácií a vedeckých výstupov zameraných na konkrétne životné príbehy obyvateľov obcí a miest vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. Ako príklady mô- žeme uviesť rozsahom malú, ale na informácie bohatú publikáciu Martina Gallíka Za cisára pána (2018), v ktorej autor čitateľovi ponúka stručný prehľad mužov, ktorí narukovali do rakúsko-uhorskej armády z obce Nižná Slaná v okrese Rožňava. Druhým príkladom čiastko- vého výskumu je príspevok Gábora Strešňáka z Mestského múzea v Senci v zborníku Veľká vojna a Bratislavská župa (2016) s názvom Ľudské straty Veľkej vojny na príkladoch Senca vo svetle vybraných prameňov. Azda najintenzívnejšiu aktivitu smerujúcu k odkrytiu zabud- nutej identity mužov bojujúcich v rakúsko-uhorskej uniforme za cisára Františka Jozefa I. vyvíja občianske združenie Klub vojenskej histórie Beskydy. Výsledkom ich niekoľkoroč- ného bádania je publikácia Medzilaborce 1914 a 1918 (2018), kde sa okrem analýzy bojovej činnosti na prelome rokov 1914 až 1915 nachádza aj menný zoznam a stručný popis bojovej

171 VOJENSKÁ HISTÓRIA cesty Medzilaborčanov bojujúcich na frontoch svetovej vojny. Samozrejme, nechceme týmto povedať, že len vyššie uvedené publikácie ponúkajú konkrétne mená a osudy mužov z čias prvej svetovej vojny, ktorí nosili uniformu dualistickej monarchie. V posledných rokoch ne- ustále pribúdajú knižné tituly, odborné príspevky i populárno-náučné články zachytávajúce spomienky našich predkov na dlhotrvajúci a deštrukčný konflikt. Jednou z takýchto knižných počinov je aj práca autorov Ľubomíra Vidličku a Štefana Vid- ličku. Publikácia spomínaných autorov je svojím zameraním i obsahom jedinečná, keďže na 256 stranách opisuje životné osudy a príbehy obyčajných mužov z obce Bučany. Obec síce nebola priamo dotknutá udalosťami prvej svetovej vojny, ale muži z obce museli narukovať do jednotlivých zložiek rakúsko-uhorskej armády a bojovali zväčša na východnom, a neskôr i na talianskom, fronte. Publikácia je rozdelená do dvanástich samostatných častí. Po úvodnom príhovore starostu obce (s. 4), príhovore autorov (s. 5), obsahu (s. 6) a poďakovaní (s. 6) nasleduje samotné jadro práce. V Úvode (s. 7 – 11) sa čitateľovi podávajú základné faktografické údaje o vstupe Rakúsko-Uhorska do vojnového konfliktu, jej priebehu, formovaní a nasadení českosloven- ských legionárov v Rusku a taktiež základné číselné údaje o počte mužov, ktorí narukovali do armády dualistickej monarchie z obce Bučany. Prvý problém, s ktorým sa autori publi- kácie museli vyrovnať, je skutočnosť, že nedisponujú presným počtom odvedených mužov do rakúsko-uhorskej armády, keďže sa nezachovala žiadna obecná kronika či súpis, ktorý by tento nepriaznivý stav bližšie objasnil. Táto komplikácia je príznačná pre výskum a zostavenie menného zoznamu povolaných mužov každej obce či mesta na území dnešného Slovenska. Rozdiely vidíme aj v rámci Slovenska. Zatiaľ čo na západnom Slovensku nájde- me množstvo pomníkov, pietnych miest či náhrobných kameňov s menným zoznamom či podobizňou padlého príslušníka rakúsko-uhorskej armády, ktorým sa podrobnejšie venoval Juraj Babják v publikácii Bolesť v kameni ukrytá (2017), na východnom Slovensku takéto hmotné umelecké architektonické prvky absentujú. Práve aj to mohlo napomôcť autorom Ľubomírovi Vidličkovi a Štefanovi Vidličkovi vytýčiť aspoň približný počet odvedencov z obce Bučany. Veď aj na cintoríne v Bučanoch na jednom z náhrobných kameňov nájdeme nápis: „Tu odpočíva v Kristu Pánu Michal Kubovič z Bučian. Umrel 14-ho marca 1915 v 36. roku svojho vekum bojujúc za krála a vlasť. Pokoj jeho prachu.“ Aj toto určite napomohlo k určeniu aspoň približného počtu narukovaných mužov z obce. Podľa ich prognózy do armády dualistickej monarchie v priebehu rokov 1914 až 1918 narukovalo 400 až 500 mužov z obce Bučany, ale v súčasnosti majú k dispozícií údaje len o 160 z nich, z ktorých väčšina zomrela ešte počas bojov Veľkej vojny. Ústredným zdrojom informácií pre autorov sa stala matrika rímskokatolíckej cirkvi, matrika židovskej obce a Verlustliste ausgegeben am (tzv. Zozna- my strát). Ďalším významným informačným zdrojom, na základe ktorého autori zostavovali menný zoznam účastníkov rakúsko-uhorskej armády z Bučian, sa stala vtedajšia dobová tlač a ďalšia dobová literatúra zachytávajúca najmä pôsobenie československých legionárov v Rusku. Autori evidentne pracovali aj s on-line databázami, ktoré v súčasnosti umožňujú jednoduché vyhľadávanie padlých, zranených, nezvestných a chorých mužov z rokov 1914 až 1918. Na základe analýzy matriky rímskokatolíckej cirkvi a židovskej náboženskej obce autori zostavili zoznam narodených chlapcov od roku 1865 až po rok 1900. Práve tieto roční- ky sa v rokoch 1914 až 1918 postupne zapojili do bojov na frontových líniách. Pre spresnenie počtu odvedencov je nevyhnutné pracovať so štatistickými zisteniami z posledného uhor- ského sčítania obyvateľstva (1910) a analyzovať demografické údaje nielen z obce Bučany, ale aj okolitých obcí a miest a stanoviť istý koeficient, respektíve percentuálne vyjadrenie narukovaných mužov. Taktiež je nevyhnutné pracovať s matrikami padlých uloženými vo Vojenskom historickom archíve v Bratislave, Vojenskom archíve vo Viedni, Vojenskom historickom archíve v Budapešti a Vojenskom ústrednom archíve v Prahe a taktiež sa zamerať

172 VOJENSKÁ HISTÓRIA na on-line prístupné databázy dennej tlače a dobovej literatúry spomienkového charakteru nielen z územia dnešného Slovenska, ale aj vtedajšej rakúskej časti monarchie. V nasledujúcej časti s názvom Kto proti komu bojoval vo Veľkej vojne (s. 11 – 13) sa čita- teľ dozvie základné údaje o rozložení síl na frontoch Veľkej vojny, kde proti sebe stáli dva vojenské bloky, a to Dohoda a Centrálne mocnosti, ktoré sa pred samotným vypuknutím vojnového konfliktu nazývali aj Trojspolok. Na nasledujúcich stranách autori stručne opisu- jú komplikovanú štruktúru rakúsko-uhorskej armády. Nezainteresovanému čitateľovi určite pomôžu mapy odvodových a doplňovacích veliteľstiev pre spoločné vojsko Rakúsko-Uhor- ska a pre kráľovskú uhorskú vlastibranu a domobranu. Muži z obce Bučany rukovali prevaž- ne do cisárskeho a kráľovského pešieho pluku č. 12 (doplňovací obvod Komárno), cisárskeho a kráľovského pešieho pluku č. 71 (doplňovací obvod Trenčín), cisárskeho a kráľovského pešieho pluku č. 72 (doplňovací obvod Bratislava), honvédskeho pešieho pluku č. 31 (do- plňovací obvod Veszprém), honvédskeho pešieho pluku č. 13 (doplňovací obvod Bratisla- va), honvédskeho pešieho pluku č. 14 (doplňovací obvod Nitra) a ďalších peších, jazdeckých, delostreleckých, technických a zdravotníckych jednotiek rakúsko-uhorskej armády. V tejto časti autori zvolili netradičný terminologický zápis vojenských jednotiek rakúsko-uhorskej armády. Pri jednotkách uvádzajú pred samotným poradovým číslom ich geografickú prísluš- nosť, čo môže evokovať, že daná jednotka pochádza z daného mesta (napr. spoločný peší pluk trenčínsky č. 71). Pravda je však taká, že prídavné meno pred samotným plukom predstavuje doplňovací obvod konkrétnej jednotky. Nevyhnutné je aj používane označenia „cisársko a kráľovský peší pluk“, aby bolo zrejmé, ktorú zložku rakúsko-uhorskej armády autori majú na mysli. Taktiež autori používajú nesprávny, a pravdepodobne nárečový, výraz „trenčínsky“ peší pluk č. 71“ (zaužívaná terminológia: cisársky a kráľovský peší pluk č. 71/c. a k. č. 71/k. u. k. Nr. 71). V súčasnosti, sa aj vďaka historikom Vojtechovi Danglovi či Radoslavovi Turikovi, ktorý sa intenzívne venuje výskumu „slovenských“ jednotiek rakúsko-uhorskej armády ak- ceptuje uvádzanie geografického určenia pluku na základe jeho doplňovacieho obvodu pred poradovým číslom jednotky a v úvodzovkách pred a za prídavným menom („trenčiansky“ cisársky a kráľovský peší pluk č. 71). Pri podrobnom preštudovaní publikácie sme narazili na niekoľko faktografických nezrovnalostí. Jednou z nich je aj nesprávne určenie doplňova- cieho obvodu honvédskeho pešieho pluku č. 3, kde autori omylom uviedli mesto Komárno, ale doplňovacím obvodom uvedenej jednotky bolo mesto Debrecín v súčasnom Maďarsku (s. 81). Okrem iného autori netradične slovom zapisujú číselné označenia rakúsko-uhorských i ruských armád, čo nie je príliš praktické a vo vojenskej terminológii zaužívané. Na čitateľa môže netradične pôsobiť i používanie rímskych čísel pri uvádzaní dátumov. Na druhej strane, pri opise bojových udalostí či presunov vojenských telies autori zvolili nám tradičný zápis dátumov. Dominantná časť publikácie s názvom Bučania v bojoch Veľkej vojny (s. 14 – 238) je veno- vaná osudom približne 160 mužov, ktorí padli priamo na fronte alebo v nemocničných zaria- deniach, pochádzajúcich z obce Bučany. Len málo z nich sa vrátilo späť do Bučian. Autorom sa podarilo zhromaždiť úctyhodné množstvo dobového materiálu, spomienok, dobových fotografií, korešpondencie, pohľadníc, dobových vyobrazení a máp, čo čitateľovi pomôže utvoriť si lepšiu predstavu o hrôzach svetovej vojny, do ktorej nastupovali síce vojská vyba- vené novými technologickými výdobytkami, ale so zastaraným strategickým myslením ich nadriadených. Menný zoznam obohatený o osobnostné profily vojakov z Bučian je zostavený v abecednom poradí. Okrem základných biografických údajov (meno, priezvisko, dátum narodenia, miesto narodenia, meno a povolanie otca, meno a povolanie matky, mená súroden- cov, dosiahnuté vzdelanie, zamestnanie pred narukovaním, dátum svadby, meno manželky, počet detí, mená detí) a vojenského zaradenia (dátum/rok narukovania, jednotka, vojenské teleso, rota, nasadenie na fronte) sa v niekoľkých prípadoch dozvedáme aj konkrétne život-

173 VOJENSKÁ HISTÓRIA né príbehy obyčajných mužov z obce Bučany, ktorí zažili hrôzy vojny priamo na frontoch svetovej vojny. Takmer pri každom mene je zobrazený grafický výrez či už z Verlustliste ausgegeben am, dennej tlače či matriky. Prostredníctvom krátkych príbehov mužov z Bučian sa čitateľ môže aspoň na chvíľu presunúť priamo na bojisko svetovej vojny. Jedným z takých, ktorí musel opustiť svoju rodinu, bol aj František Koštál, ktorého v roku 1917 zasiahol šrapnel na talianskom fronte na rieke Piava. Autorom Ľubomírovi Vidličkovi a Štefanovi Vidličkovi sa podarilo získať spomienky aj Štefana Križana bojujúceho v roku 1914 v Karpatoch, kde padol do ruského zajatia, či Štefana Malovca, ktorý ešte dlhé roky po Veľkej vojne spomínal na útrapy talianskeho bojiska. Za zmienku stojí obsahovo rozsiahly (s. 30 – 44) osobný prí- beh a spomienky neskoršieho aktívneho politika snemu Slovenskej republiky (1941 – 1945) Františka Bosňáka doplnený o dobové fotografie a zábery z bojiska. Autori pravdepodobne pracovali s informáciami a poznatkami, ktoré prežili v živej pamäti rodinných príslušníkov, a využili taktiež aj rodinné archívy. Inak zdroje o vojakoch vo väčšine prípadoch pochádzajú jednak z matriky rímskokatolíckej cirkvi, židovskej náboženskej obce a taktiež aj Verlustilite ausgegeben an či dobovej tlače, kde boli publikované výzvy na hľadanie nezvestného vojaka, pozdravy vojakov priamo z bojiska či samotná korešpondencia, ktorá, samozrejme, bola pod- robovaná cenzúre. Väčšina osobných profilov vojakov z Bučian je doplnených o fotografie či už priamo z čias prvej svetovej vojny alebo neskoršieho obdobia, čo dodáva publikácii vysokú mieru autenticity. Veľkým pozitívom je stručný popis (názov obce/mesta v slovenskom preklade i v danom jazyku, kde sa usadlosť nachádza, geografické súradnice, stručný historický vývoj obce/mesta až do obdobia prvej svetovej vojny) obce, mesta či geografického miesta, kde dotyčný vojak bojoval či padol. Z pohľadu faleristiky sú zaujímavé najmä osobné vyznamenania vojakov z Bučian, ktoré sa zachovali v rodinných archívoch. Po najobsiahlejšej časti publikácie nasledujú rozsahom stručné kapitoly. Konkrétne Tábor pre (výchovu) Slovákov v Irkutsku (1918 – 1919) (s. 239 – 240), Vyznamenania (s. 241 – 252) a Peniaze v čase Veľkej vojny (s. 253 – 252), ktoré by sme mohli označiť za okrajové, keďže nesúvisia tak priamo s dominantnou témou recenzovanej práce. Na záver autori zaradili i zoznam použitej literatúry (s. 256), ktorý je však príliš stručný a neobsahuje takmer žiadne odborné vedecké práce súčasnej slovenskej či českej historiografie zameranej na problematiku prvej svetovej vojny mapujúcu dianie priamo na bojiskách alebo v zázemí. Len podotý- kame, že Bučany sú vzdialené len niekoľko kilometrov od Trnavy, cez ktorú viedla dôležitá železničná trať. V Trnave bol dokonca vybudovaný i cintorín, kde v priebehu rokov 1914 až 1918 pochovali približne 1 000 mužov, ktorí zomreli v miestnej nemocnici. V práci okrem iného absentuje aj poznámkový aparát, čo sťažuje možnosť konfrontovať prezentované poznatky autorov s inými zisteniami či tvrdeniami. Pri fotografiách či dobových vyobrazeniach chýba informačný zdroj. Na druhej strane vysoko pozitívne hodnotíme prácu s dobovou tla- čou, ktorú ju nevyhnutné podrobiť kritickému rozboru a analýze s cieľom verifikovať prav- divú hodnotu uvedených údajov. Z praktického i estetického hľadiska publikáciu Osudy bučianskych vojakov vo Veľkej vojne 1914 – 1918 hodnotíme pozitívne. Každého čitateľa poteší jednak tvrdá väzba a taktiež graficky pútavá obálka, na ktorej sú vyobrazení príslušníci rakúsko-uhorskej armády. Veľmi dobrý grafický dojem narúša množstvo gramatických chýb a preklepov. Taktiež zaradenie niektorých nekvalitných fotografií, ako napríklad na strane 110, kde je zachytený vojenský cintorín v Trnave, stojí za zváženie. Aj napriek tomu, že publikácia má skôr populárno-ná- učný charakter a informačné poslanie, môže byť vzorom pre profesionálnych či laických bá- dateľov a záujemcov o udalosti 1. svetovej vojny, ktorí chcú zostaviť menný zoznam mužov z konkrétnej obce či mesta, na ktorých sa v priebehu 20. storočia aj vďaka druhej svetovej vojny či obdobiu po roku 1948 zabudlo. Matúš Burda

174 VOJENSKÁ HISTÓRIA

DVE NOVÉ KNIHY O RUSKEJ LÉGII

MOJŽIŠ, Milan – RAK, Michal a kol. ZBOROV 1917 – 2017. Praha : Česko- slovenská obec legionářská, 576 s., 2017. fotografie, dokumenty a mapy v texte, zoznam padlých, poznámky, skratky, zdroje. ISBN 978-80-7557-180-9.

MURATOV, Aleksandr Aleksandrovič – MU R ATOVA, Dina Ivanovna. O SO- BYTIJACH, KOTORYJE V SSSR NAZYVALI „ČECHOSLOVACKIJ MJATEŽ“. Praha : Československá obec legionářská, 2018, 50 s. formátu A4, fotografie v texte, odkazy pod čiarou. ISBN 978-80-87919-49-1.

Československá obec legionárska (ČsOL) v Prahe dôstojne nadväzuje na prvorepubliko- vých legionárskych historikov a systematicky sa venuje vydávaniu nových publikácií ma- pujúcich dejiny československých légií. V poslednom období vyšli zásluhou ČsOL aj dve publikácie, približujúce zásadné udalosti z dejín légie v Rusku – kniha o Zborovskej bitke a kniha o Čeľabinskom „incidente“, správnejšie o čeľabinskom vystúpení čs. légie. Zásluhou hlavných editorov a celého kolektívu autorov vydala ČsOL skutočne monumen- tálny zborník ZBOROV 1917 – 2017, primeraný storočnici tejto najvýznamnejšej víťaznej bitky československých legionárov. ČsOL, Ministerstvo obrany Českej republiky a Česko- slovenská cirkev husitská sa na toto výročie veľmi zodpovedne pripravovali viac rokov a výsledkom bola nielen opravená bratská mohyla padlých československých dobrovoľníkov v dnešnej Kalinivke (bývalá Cecová) na Ukrajine, inštalácia repliky pôvodných bronzových tabúľ a doplnenie mohyly o menoslov padlých, ale aj dôstojná pietna slávnosť za účasti stoviek účastníkov z Českej republiky a aj (bohužiaľ iba) niekoľkých Slovákov. Celú prípravu a priebeh spomienky na Zborovskú bitku 2. júla 1917 dokumentuje zborník, ktorý svojím rozsahom, obsahom a aj šírkou záberu prekonáva predtým vydané „jubilejné“ zborníky z rokov 1937 a 1947.11 O význame Zborova svedčí aj to, že Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky – na rozdiel od slovenského parlamentu a ďalších slovenských subjektov, ktoré aj toto aj pre slovenský národ dôležitú udalosť a jej sté výročie prešli tichým mlčaním, – prijala už 7. júna 2017 uznesenie, v ktorom uviedla, že „S hlubokou úctou a vděčností si připomínáme 1. a 2. července 1917 jako slavné dny naší historie. Oběti československých legionářů přine- sly u Zborova velké vítězství a významně přispěly k uznání legitimity zahraničního odboje a našeho práva na sebeurčení. Činy legionářů by neměly být nikdy zapomenuty. Hrdinové od Zborova zasloužili se o stát.“ Výnimočná kniha – zborník ČsOL je venovaná kľúčovému bojovému stretu našich dejín – víťaznej bitke pri Zborove, ktorá odštartovala zrýchlenú výstavbu čs. dobrovoľníckeho vojska v Rusku tak, že už na jeseň 1917 tam vznikol Československý armádny zbor s dvoma divíziami a ďalšie jednotky vznikali v nasledujúcich mesiacoch až dosiahli počet okolo 65 000 dôstojníkov a vojakov. Publikácia sa venuje nielen prípravám a priebehu samotnej bitky, ale aj jej významu, odkazu a tradícii. Kniha k stému výročiu Zborovskej bitky prináša všetky dostupné informácie rozdelené do troch častí. V prvej časti (s. 9 – 154) sú prehľadné dejiny vzniku Českej družiny, jej výzvednej činnosti a fakty o utvorení Čs. streleckého pluku a brigády. Potom je podrobne rozobratá situácia v Rusku 1917, Februárová demokratická revolúcia a Kerenského ofenzíva. Na ďalších stránkach sú informácie o veliteľoch a jednotkách na oboch stranách frontu na zborovskom úseku, presune na bojisko, pláne útoku, priebehu bitky a taktike. Nasleduje zoznam padlých legionárov aj rakúsko-uhorských vojakov českej národnosti a opis ťažké- 11 Zborov, Praha 1937, Zborov, Praha 1947.

175 VOJENSKÁ HISTÓRIA ho tarnopolského ústupu po tom, ako sa ruské pluky do ďalšej fázy tejto poslednej ruskej ofenzívy na východnom fronte odmietli zapojiť. V bitke pri Zborove sa zúčastnilo aj viacero legionárov slovenskej národnosti. Príslušník 1. pluku Jozef Novoveský (1893), ktorý v bitke padol, je pochovaný v mohyle v Kalinivke a ďalší Slovák, príslušník 2. pluku, Ján Veselý (1896) z Pukanca, bol po bitke nezvestný. Ďalší Slováci bitku prežili a zúčastnili sa neskôr aj v ďalších bitkách a aj na anabáze do Vladivostoku. Veľkým prínosom sú informácie o veliteľskom zbore na oboch stranách frontu na zborovskom úseku. Zatiaľ, čo to dobre poznáme na našej strane – Alexander Fjodorovič Kerenskij, generál jazdectva Alexej Alexejevič Brusilov, generálporučík Alexej Jevgeňjevič Gutor, gene- rálmajor Lavr Georgijevič Kornilov, generálporučík Vladimír Ivanovič Selivačev a napokon aj veliteľ našej brigády generálmajor Vjačeslev Platonovič Trojanov (s. 45 – 50), tí na druhej strane boli menej spomínaní. Tak sa čitateľ, vďaka tomuto zborníku, môže oboznámiť s me- dailónmi poľného maršala Eduarda von Böhm-Ermolli, generálplukovníka Karla Tersztyán- szky von Nádas, generálplukovníka Felixa Grafa von Bothmer, poľného maršala Herrmanna Albina Josefa Barona Kövess von Kövessháza, generála pechoty Ernsta Klettera Edler von Gromnik, poľného podmaršala Eduarda Edlera von Böltz, divízneho generála Josefa Köppla a napokon plukovníka Otta Husserla (s. 51 – 56). Aj to svedčí o tom, že autori zborníka sa usilovali podať súčasnému a aj budúcemu čitateľovi, ktorý si tento zborník bude študovať o desaťročia, čo najúplnejšie informácie o vojskách na oboch stranách frontu v úseku Zborova. Túto časť publikácie uzatvára analýza situácie v Rusku v druhej polovici roka 1917, zhodnotenie významu Zborova a prehľad o zborovských vyznamenaniach. O výkone Čs. brigády pri Zborove spoľahlivo svedčí skutočnosť, že celkovo bolo za bitku a tarnopolský ústup vyznamenaných až 59 percent mužstva – 1 876 krížov a 447 medailí väčšinou IV. triedy (s. 152). Do mája 1918 bolo dovedna udelených 123 radov – 27 Radov sv. Anny IV. triedy (bol to radový klenot upevnený na šabli), 23 Radov sv. Stanislava III. triedy s mečmi, 1 Rad Sv. Anny III. triedy s mečmi, jeden Rad sv. Stanislava II. triedy s mečmi, tri Rady Sv. Vladi- míra IV. triedy s mečmi, 14 Radov sv. Juraja IV. triedy a 10 Zbraní sv. Juraja. Po prvý raz a naposledy udelili aj Kríže sv. Juraja pre dôstojníkov. Toto vysoké vyznamenanie dostalo 44 veliteľov, pričom s tým museli súhlasiť aspoň dve tretiny vojakov roty. V druhej časti knihy je rozobratá Zborovská tradícia (s. 157 – 275). Mnohé akcie za po- sledných sto rokov – s prestávkou medzi rokmi 1948 – 1988 – sa niesli v znamení pietnych spomienok a odhaľovania pomníkov a pamätných tabúľ zborovským hrdinom. V tretej časti knihy sú dokumenty a obrázky o Zborove (s. 277 – 545). Medzi dokumentmi sú dnes už obtiažne prístupné analýzy ruských legionárov a súčasne legionárskych historikov Františka Šteidlera a Vladimíra Klecandu a z druhej strany opis pôsobenia plzenského 35. pešieho pluku rakúsko-uhorskej armády pri Zborove z pera Josefa Köppla a opis účasti jindřichohradeckého 75. pešieho pluku rakúsko-uhorskej armády tamže od Miloslava Svi- táka. Pre úplnosť treba dodať, že na rakúsko-uhorskej strane frontu bojovali aj príslušníci 86. pešieho pluku zo Subotice a aj príslušníci 4. práporu 6. pešieho pluku z Nového Sadu.12 Práve 86. peší pluk bol nasadený z rakúsko-uhorskej strany na najopevnenejšom úseku zborovského frontu – kóte Mogila (394 m. n. m.) kde mala Čs. brigáda aj najväčšie straty. Účasť rakúsko-uhorských plukov z územia Uhorska v bitke pri Zborove nie je dodnes pod- robnejšie spracovaná (k dispozícii sú len stručné spomienky slovenských účastníkov) a to je ďalšia výzva pre súčasných slovenských historikov Veľkej vojny. Ak sa teda často uvádza, že pri Zborove bojovali Česi proti Čechom, s najväčšou pravdepodobnosťou tam bojovali aj Slováci proti Slovákom, lebo tí boli, podobne ako Česi, nielen v plukoch na rakúsko-uhorskej strane a v plukoch Československej brigády, ale aj v spomenutých plukoch z Dolnej zeme (Subotica a Nový Sad). 12 V novosadskom pluku č. 6 bolo približne 15 percent Slovákov.

176 VOJENSKÁ HISTÓRIA

V zborníku je podrobne zaznamenané aj slávnostné vyhlásenie Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky 7. júna 2017 a prevzatie patronátu nad pietnou slávnosťou vte- dajším predsedom Janom Hamáčkom. Ďalšie stránky približujú naplnenie časovej schránky pre bratskú mohylu v Kalinivke a aj priebeh jej rekonštrukcie, ktorá sa napriek veľkým ťažkostiam úspešne zavŕšila v predvečer pietnej spomienky. Do kovovej schránky boli pri hrobe Neznámeho vojaka na Vítkove vložené ako posolstvo budúcim generáciám list prezidenta republiky, Úradu vlády ČR, Ministerstva obrany ČR a Vojenského historického ústavu v Prahe, posolstvo volynských Čechov, prsť zeme z Bielej hory, posolstvo predsedu ČsOL Pavla Budínskeho, zoznam padlých pri Zborove a pamätné mince, ktoré ČsOL vydala k 100. výročiu bitky. Potom sa schránka vydala na cestu na Ukrajinu, kde bola vložená do pôvodnej niky, a potom prikrytá replikami pôvodných bronzových tabúľ v predvečer 100. výročia bitky. Rekonštruovanú mohylu odkryli v rámci slávnosti 2. júla 2017. Na stranách 458 – 483 sú stručné životopisy ruských a českých veliteľov od Zborova väč- šinou aj s fotografiami (napr. Stanislava Čečka, Karla Vašátka, Karla Kutlvašra, Otakara Husáka, Jana Syrového, Josefa Jiřího Šveca, Zdeňka Fierlingera, Karla Voženílka, Radolu Gajdu, Nikolaja Petroviča Mamontova, Antonína Mikuláša Čílu a ďalších) a na stranách 484 – 545 spomienky priamych účastníkov bitky, ktoré uzatvára báseň Rudolfa Medka „Zborov“, ktorú napísal na prvé výročie bitky. Pre budúcnosť je dôležité aj podrobné zdokumentovanie národnej púte do Zborova 1. – 2. júla 2017 ako textom, tak aj fotografiami na stranách 205 – 257. Pri tejto príležitosti veľký záujem po celej Českej republike vzbudila akcia „Sviečky za padlých“, keď dňa 2. júla 2017 sa za každého padlého pri Zborove zapálila špeciálna sviečka, či už v mieste jeho rodiska, alebo pri niektorom pomníku padlých v prvej svetovej vojne. Na tejto akcii sa zúčastnili aj členovia Správnej rady Nadácie Milana Rastislava Štefánika v Bratislave, ktorí zabezpečili zapálenie sviečky v Budapešti za Jozefa Novoveského a v Pukanci za Jána Veselého. V rámci príprav na pietnu spomienku bitky pri Zborove ČsOL vydala aj špeciálne číslo časopisu Legionářský směr a aj prvý diel spomienok Otakara Husáka „Jdi!“ ako šiesty zväzok edície Paměti ČsOL. Takisto bola pripravená pamätná medaila, pohľadnice, mapa bojiska a ďalšie materiály, ktoré prispeli k dôstojnej spomienke na Zborovskú bitku. Domnievam sa, že predseda ČsOL Pavel Budínský správne v predslove tejto publikácie uviedol, že kniha sa iste zaradí medzi významné publikácie v rámci storočnej legionárskej literatúry a bude neodmysliteľnou studnicou pre poznávanie hrdinstva a obetí, na ktorých základoch spočíva naša moderná štátnosť a život v slobode. Bez tohto najpodrobnejšieho súhrnného diela k stému výročiu bitky pri Zborove sa v budúcnosti nezaobíde žiadny vojen- ský historik zaoberajúci sa naším prvým odbojom a Čs. armádnym zborom v Rusku. Druhá recenzovaná publikácia, ktorú ČsOL vydala k stému výročiu „čeľabinského inci- dentu“ v ruskom jazyku – zrejme predovšetkým pre ruské publikum – a od ruských autorov, je veľmi potrebným príspevkom k tomuto stále nedostatočne v podvedomí žijúcemu kľúčo- vému momentu v dejinách Ruskej légie, ktorý v mnohom predznamenal ďalšie osudy česko- slovenských dobrovoľníkov v Rusku v rokoch 1918 – 1920. Staršia marxistická literatúra ako ruská, tak aj československá o udalosti písali vždy ako o „vzbure“, hoci je zrejmé, že vzbúriť sa možno len proti vlastnej legálnej vláde a boľševická vláda nielen pre československých legionárov, ale ani pre väčšinu obyvateľov bývalej ruskej ríše nebola ani vlastná a ani legálna. Až po prevratných spoločensko-politických zmenách v rokoch 1989 – 1990 sa táto významná udalosť v československých aj v ruských dejinách začala hodnotiť objektívnejšie. Je však smutnou skutočnosťou, že ešte aj dnes, po tridsiatich rokoch od zmeny režimu v Českoslo- vensku, niektorí autori zostávajú stále vo svojom hodnotení na marxistických pozíciách a pri slovníku straníckej historiografie.13 Podobne aj na veľmi nespoľahlivej – ale napriek tomu 13 Pozri napríklad seriál od autora BEŇA. Jozef, https://www.noveslovo.sk/c/Ceskoslovenske_legie_v_Rusku

177 VOJENSKÁ HISTÓRIA

často – najmä povrchnými autormi, publicistami a lenivými študentmi – využívanej Wikipé- dii, kde sa fotografia boľševikmi umučených a znetvorených tiel legionárov z 8. streleckého pluku na Ussurijskom fronte pri Nikoľsku Ussurijskom vydáva za padlých boľševikov.14 Čo predchádzalo udalostiam v Čeľabinsku v máji 1918? Boľševický prevrat v októbri, resp. novembri, sa čs. vojska v Rusku spočiatku nedotkol a to sa na základe smernice To- máša Garrigue Masaryka pridržiavalo zásady neutrality. Cez Archangeľsk a Murmansk sa začala evakuácia českých a slovenských dobrovoľníkov na bojiská vo Francúzsku, kam odišli dva transporty s približne 2 300 vojakmi a dôstojníkmi. Na začiatku roka 1918 sa Československý armádny zbor (mal vtedy dve divízie) stal súčasťou vznikajúcej Českoslo- venskej armády vo Francúzsku. Veľkú komplikáciu pre čs. jednotky v Rusku priniesol sepa- rátny mier, ktorý boľševická vláda uzavrela s Centrálnymi mocnosťami v Breste Litovskom 3. marca 1918. Vzápätí bolo rozhodnuté, že sa celý Čs. armádny zbor presunie do Francúz- ska, ale tento zámer sa napokon nerealizoval a čs. jednotky sa vydali naprieč Ukrajinou a Ruskom na východ. Začiatkom marca 1918 museli niektoré čs. strelecké pluky – hlavne 6. Hanácky a 7. Tatranský zviesť ťažké ústupové boje s Nemcami v oblasti železničného uzla Bachmač, aby umožnili ostatným čs. útvarom navagónovať sa do ešalónov a vydať sa ďalej na východ. V tom čase už myšlienka prepravy cez Archangeľsk a Murmansk bola opustená, lebo hrozilo rozdelenie čs. jednotiek na malé skupiny a prípadne aj ich postupná likvidácia. Namiesto toho sa Čs. armádny zbor vydal na cestu na východ cez celé Rusko, Ural a Sibír do tichomorského prístavu Vladivostok, tam sa nalodiť na zaoceánske lode a preplaviť sa do Francúzska. Bachmač bol po Kyjeve ďalšou – ale už poslednou – lokalitou, kde čs. dob- rovoľníci bojovali bok po boku s rodiacimi sa Červenými gardami boľševickej vlády proti útočiacim Nemcom. Podľa dohody s boľševickou vládou sa mali čs. jednotky presunúť do Vladivostoku pod podmienkou, že odovzdajú zbrane a ďalej sa budú presúvať nie ako organizovaná ozbroje- ná armáda, ale len ako „slobodní občania“. Odovzdávanie zbraní sa udialo v povolžskom meste Penza, ale do Vladivostoku sa podarilo bez problémov dostať len jednotkám 5. a 8. streleckého pluku. Ostatné jednotky boli boľševickými orgánmi už zadržiavané, ich pohyb na východ sa spomalil a došlo k rozdrobeniu celého zboru na niekoľko častí. Sovietska vlá- da mala na základe nepresných informácií od českých a slovenských ľavicových sociálnych demokratov, ktorí sa neskôr stali komunistami, v úmysle začleniť čs. legionárov do svojej rodiacej sa armády – Červených gárd. V prípade, že by sa to nepodarilo, mal boľševický komisár Lev Davidovič Trockij v úmysle čs. legionárov odzbrojiť a internovať. Dňa 14. mája 1918 došlo na železničnej stanici v Čeľabinsku k tragickej udalosti, kto- rá ovplyvnila ďalšie vzťahy čs. vojska v Rusku s boľševikmi. Z protiidúceho vlaku s ra- kúsko-uhorskými zajatcami vyletel kus železa, ktorý ťažko zranil legionára zo 6. strelec- kého pluku Ducháčka. Čs. legionári vinníka na stanici zlynčovali, ale následne niekoľkých z nich čeľabinský soviet, ktorý ovládali boľševici, dal zatknúť. Ďalšia deputácia legionárov sa sovietu usilovala celú udalosť vysvetliť, ale aj túto uväznili. Tým sa trpezlivosť legioná- rov vyčerpala a po železničnej stanici obsadili celý Čeľabinsk a svojich väznených spolubo- jovníkov oslobodili. Tieto udalosti dali zámienku Trockému, ktorý dal v Moskve zatknúť predstaviteľov Odbočky Československej národnej rady v Rusku Prokopa Maxu, Bohumila Čermáka a ďalších a súčasne vydal rozkaz, aby boľševické soviety zabránili ďalšiemu pre- sunu čs. jednotiek na východ, aby každý ešalón odzbrojili a každého Čechoslováka, ktorého zadržia so zbraňou v ruke, zastrelili. V tom čase sa v Čeľabinsku konal aj prvý zjazd legionárskych delegátov – zástupcov jed- notlivých čs. jednotiek v Rusku, ktorý sa radil o ďalšom postupe a rozhodol, že pre nedodr- a https://www.noveslovo.sk/c/Milan_Rastislav_Stefanik_v_Rusku_a_bolsevici_1. 14 https://sk.wikipedia.org/wiki/Česko-slovenské_legie.

178 VOJENSKÁ HISTÓRIA

žanie dohôd boľševickou vládou sa čs. jednotky budú do Vladivostoku presúvať bez ohľadu na to „vlastným poriadkom“ a vybojujú si cestu na východ v prípade potreby aj so zbraňou v ruke. Prví však zaútočili boľševici, čo väčšinou odzbrojení čs. legionári v Rusku nečakali, ale dokázali sa napriek tomu s týmito nečakanými útokmi vyrovnať. Boli určení aj traja velitelia čs. jednotiek: západnej v Penze a Povolží velil poručík Stanislav Čeček, v pásme od Čeľabinska po Petropavlovsk podplukovník Sergej Vojcechovský a skupine východne od Omska velil kapitán Radola Gajda. Ako uvádzajú autori na stranách 15 – 20, došlo v máji 1918 k niekoľkým nevyprovoko- vaným boľševickým útokom na čs. vlaky, čiastočne neozbrojené. Už 22. mája 1918 zaútočili Červené gardy boľševikov na ešalón číslo 29 v Krasnojarsku, hoci v tejto súprave so súhla- som boľševickej vlády cestoval československý letecký oddiel a štáb 2. divízie. Boľševici zhabali lietadlá, osobné vlastníctvo, zbrane a guľomety, ktoré súprave zostali po odovzdaní väčšiny zbraní v Penze. Útočníci sa pokúsili zatknúť náčelníka štábu 2. divízie pplk. B. F. Ušakova, ale podarilo sa mu ukryť. Odzbrojený personál 2. divízie dorazil do Vladivostoku 11. júna.15 To bolo prvé použitie boľševických zbraní proti legionárom tentoraz ešte bez obetí (s. 14). Ďalšie útoky boľševikov – hoci stále vládlo oficiálne prímerie, resp. neútoče- nie – už mali za následok aj obete medzi príslušníkmi čs. vojska: v Marjanovke, Innoken- tijevskej a Zlatouste. Často sa legionári, ktorí nemali zbrane, útokom bránili doslovne len kameňmi a drevenými palicami (s. 15 – 18) a predsa sa dokázali ubrániť. Iba v Irkutsku sa československí legionári zásluhou veliteľa Radolu Gajdu postavili k týmto udalostiam ak- tívne a sami prevzali iniciatívu. Obsadením železničnej stanice v Irkutsku a aj celého mesta predišli útoku Červenej gardy a obetiam vo svojich radoch. V ďalšom období svoju neblahú úlohu v konflikte légií a sovietskej vlády zohrali aj po- kusy dohodových vlád Francúzska a Veľkej Británie, ktoré chceli čs. jednotky zneužiť na zvrhnutie boľševickej vlády. Väčšina legionárov však za cudzie záujmy nechcela bojovať a ich jediným cieľom bolo dostať sa do Vladivostoku a odtiaľ na Západ. Nálada legionárov sa zhoršovala aj v dôsledku nedodržaných sľubov o príchode anglo-francúzskych posíl a po skončení vojny a vzniku Československa aj preto, že vlastne už nemali za čo bojovať a svoj cieľ – porážku Centrálnych mocností a vznik spoločného štátu dosiahli. Začala sa u nich prejavovať ako fyzická, tak aj psychická únava a čiastočne aj dezilúzia z politiky a represá- lií bielych vojsk admirála Alexandra Vasiljeviča Kolčaka a nedostatočnej podpory spojenec- kých vojsk v Rusku.16 Napriek tomu, že dohodu o odchode légií z Ruska nedodržali soviety, v ktorých mali väčšinu boľševici a ako prví na légie zaútočili, v marxistickej literatúre a zo zotrvačnosti u niektorých autorov až dodnes sa opakujú tvrdenia, že išlo o vzburu a snahu legionárov zvrhnúť sovietsku vládu. Tvrdilo sa to napríklad vo Veľkej sovietskej encyklo- pédii.17 Aj keď sa autori snažili udalosti v Rusku a úlohu čs. légií podať objektívne, ani oni sa nevyhli niektorým zjednodušeniam a ani diskusným tvrdeniam. Napríklad uvádzajú, že hlavnú vinu za konflikt mal síce komisár Trockij, ktorý sa snažil postaviť Lenina pred hoto- vú vec, ale kritizujú aj Masarykov „podiel“, keď zrušil rozhodnutie o presune légií z Ruska do Francúzska a tým ich vystavil nebezpečenstvu, že ich Dohoda vtiahne do konfliktu, ku ktorému následne aj došlo (s. 50). To, že neboli objektívne priaznivé podmienky na presun cca 65 000 čs. vojakov cez Murmansk a Archangeľsk však už zabudli zohľadniť. V závere práce je ocenený aj prínos čs. ministra vojny generála M. R. Štefánika k začatiu úspešnej evakuácie čs. légií v Rusku, ktorú sa podarilo dokončiť až v novembri 1920. Ferdinand Vrábel 15 Československý letecký a automobilový oddíl. 1.air_war.sweb.cz/anabaze/anabaze.htm, http://martinmarek.eu/ vzduch-se-stal-nasim-morem/. 16 ŠTEIDLER, František. Československé hnutí na Rusi. Praha 1922, tenže Naše vystoupení v Rusku, Praha 1923. 17 Príslušné zväzky v jej troch vydaniach z rokov 1934, 1953 a 1978 alebo VÁVRA, Vlastimil. Klamná cesta. Praha : Naše vojsko, 1958.

179 VOJENSKÁ HISTÓRIA

ANOTÁCIE, GLOSY vrchne oboznámil s hrôzami prvej a druhej svetovej vojny alebo aj tej poslednej (?) eu- MORRIS, Ian. K ČEMU JE DOBRÁ rópskej na Balkáne v závere dvadsiateho sto- VÁLK A? Konflikty a pokrok civilizace. ročia. Ešte aj po toľkých desaťročiach musí Z anglického originálu preložil Stanislav každého súdneho človeka mraziť, keď vidí Pavlíček. Praha : Dokořán a Argo, 2017, 437 následky plynových, delostreleckých, mí- s., mapy, schémy a grafy v texte, zoznam nometných či guľometných útokov na Mar- literatúry, menný a miestny register. ISBN ne, Somme, pri Verdune a ďalších bojiskách 978-80-7363—764-4 (Dokořán). 978-80- prvej svetovej vojny. Tie hrozné zranenia, 257-2329-6 (Argo). psychické následky u mnohých, ktorí prežili, vypálené dediny a mestá zničené Ypry, Re- Kniha historika a archeológa Iana Morri- meš a ďalšie mestá. Alebo následky bombar- sa, profesora klasických štúdií na Stanfordo- dovania v druhej svetovej vojne, Hirošimu vej univerzite v Kalifornii, vyšla pôvodne a Nagasaki... Sprievodným hrozným javom v roku 2014 a zaoberá sa ozbrojenými kon- druhej svetovej vojny boli aj koncentračné fliktmi ľudstva „za posledných 15 000 ro- tábory s plynovými pecami, masové popra- kov“. Autor dospieva vo svojej analýze tohto vy a mučenie vojnových zajatcov, partizánov, prekliatia ľudstva k prekvapujúcemu záveru, odbojárov, Slovanov, Židov, Arménov... s ktorým môžu súhlasiť len tí, ktorí z vojen Tvrdiť, že len vojna prináša pokrok je profitujú – militaristi, zbrojárska lobby, prí- nezodpovedné, aj keď nemožno poprieť, že slušníci vojensko-priemyselných komplexov ľudstvo v záujme efektívnejšieho a rých- rôznych krajín a majitelia podnikov, ktorí lejšieho zabíjania vyvíja stále dokonalejšie bohatli a bohatnú z dodávok pre armádu. zbrane a ich systémy – ponorky, lietadlá, Morris totiž tvrdí – a je to tvrdenie nie ne- chemické a biologické zbrane, šrapnely, podobné tvrdeniam tých, ktorí vojny rozpú- míny, rakety, atómové a vodíkové bomby tavajú – že vojna znamená pokrok. „Válka je a čo ja viem ešte čo sa všetko utajeného jedinou metodou, kterou lidé objevili, aby se skrýva v arzenáloch najvyspelejších armád posunuli od maličkých tlup doby kamenné, sveta a čaká na použitie... Pokrok by sa do- kde míra násilných úmrtí činila 10 – 20 % siahol celkom iste aj bez vojen, len by to (ako to môže zodpovedne tvrdiť? – pozn. F. možno trvalo dlhšie. Vie si autor tejto knihy V.), k dnešní globalizované společnosti, kde predstaviť, že by nesedel vo svojej študov- je tato míra nižší než 1 %. Válka udělala pla- ni v bezpečí kalifornskej univerzity, ale bol netu mírumilovnou a prosperující: dokonce na fronte v zákopoch, v zajateckom tábore tak mírumilovnou a prosperující, že se vál- alebo niekde na pochode smrti? Ak tvrdí, ka sama téměř, ale ne úplně, vyřadila z čin- že vojny zabezpečili ľudstvu viac bezpečia nosti... válka stále má svou úlohu.“ Pisateľ a bohatstva, treba dodať, že nie ľudstvu ako tejto anotácie sa vojnami posledných dvoch celku a to, že niektorí „riaditelia zemegule“ storočí zaoberá už dosť dlho, aby mal právo žili v bohatstve a bezpečí, bolo na druhej vyjadriť ostrý nesúhlas s takýmto záverom strane vyvážené nesmiernym utrpením a ži- 350-stránkovej analýzy človeka, ktorý sa votmi miliónov obetí. na vojnové konflikty pozerá len z bezpečia Je celkom falošné tvrdiť, že to, že v dvad- svojej akademickej pracovne a celkom iste siatom storočí zomrelo na násilie len jedno žiadnu vojnu nezažil, nevidel to nesmierne percento ľudí a v porovnaní s dobou kamen- utrpenie a hrôzu, ktorú zákonite so sebou nou, keď zomrelo podľa neho len 10 – 20 prináša každá vojna. Takto môže uvažovať percent ľudstva, znamená pokrok. Veď, aký – pri každom rešpekte k slobode akademic- je pomer medzi počtom obyvateľov Zeme kého bádania – naozaj len človek, ktorý nie- v dobe kamennej a 2 – 3 miliardami ľudí lenže nezažil žiadnu vojnu alebo vojenskú v dvadsiatom storočí? Matematika a štatisti- okupáciu (napríklad tú v Československu ka asi nie je silnou stránkou Morrisa. Autor v auguste 1968), ale ktorý sa len veľmi po- vyzdvihuje, že v roku 1989 sa skončila stu-

180 VOJENSKÁ HISTÓRIA dená vojna, ale už málo sa zamýšľa nad tým, VA RGA, Miroslav a kol. aut. SRDEČNĚ či je náš svet po tridsiatich rokoch od toh- ZDRAVÍM A VŘELE LÍBÁM. Rodáci a ob- to významného dáta aj naozaj bezpečnejší. čané okresu Hodonín ve Velké válce. Ho- Obávam sa, že možno ani nie. Svedčia o tom donín : Masarykovo muzeum v Hodoníně, nielen neutíchajúce konflikty na Strednom b. r. v., 322 s., fotografie v texte, zoznamy a Blízkom východe, ale aj nevídaný rast na- padlých vojakov rakúsko-uhorskej armády pätia a nové preteky v zbrojení a budovanie okresu Hodonín, zoznamy príslušníkov čs. nových vojenských základní v Európe. Aj légií okresu Hodonín, použité skratky, pou- keď si autor pripúšťa, že výsledky jeho bá- žité pramene. ISBN 978-80-87375-11-2. dania môžu byť znepokojujúce, lebo vojna je koniec-koncov masová vražda, viackrát Veľmi záslužná a bohato ilustrovaná kniha opakuje, že vojna v dlhodobom horizon- vyšla k 100. výročiu vzniku Československej te urobila svet bezpečnejším a bohatším. republiky a v úvode približuje hlavné reálie Z krátkodobej perspektívy môže mať Morris o Veľkej vojne 1914 – 1918, mobilizácii, ve- aj pravdu, ale obávam sa, že to dlho nebude rejnom a každodennom živote bežných ľudí platiť. Bolo by však dobré, ak by sa v tomto v českých krajinách počas vojny, o spolužití svojom závere nemýlil. Čechov a Nemcov, vyhlásení českosloven- Jedno z veľmi diskusných tvrdení je podľa ského štátu, živote vojaka a hodonínskych môjho názoru aj tvrdenie, že „vojna vytvára lazaretoch. Súčasťou knihy sú aj stručné me- štát a štát vytvára mier“. Mohlo by sa nao- dailóny a spomienky významnejších osob- pak tvrdiť ale aj to, že štát je dokonalejším ností, ale najmä veľmi cenné zoznamy pad- nástrojom na vedenie vojny ako nejaká ne- lých rakúsko-uhorských vojakov a zoznamy organizovaná tlupa. Viaceré tvrdenia autora československých legionárov. Touto publiká- dosvedčujú, že sa vo svojich víziách nechal ciou sa kolektív autorov zaslúžil o prehľadné uniesť priďaleko a snaží sa rozoberať aj čis- spracovanie tejto problematiky a o dôstojný to vojenské aspekty, ktorým ako archeológ príspevok k storočnici prvej svetovej vojny (a aj pre nedostatok prísne utajovaných in- a vzniku Československa. formácií) nemôže rozumieť. Napríklad, keď V knihe sa čitateľ dozvie o politických porovnáva počty rakiet a balistických striel, pomeroch a vzťahu veľmocí v rokoch pred alebo súčasné vojenské súperenie Číny vojnou, júlovej kríze v roku 1914 a postup- a USA. Názorne o tom svedčí záverečná, nom rozpútaní vojnového konfliktu. Pôvod- siedma kapitola knihy nazvaná „Poslední ná čiastočná mobilizácia ôsmich armádnych naděje pro Zemi: Americké impérium 1989 zborov z 26. júla 1914 bola o päť dní zme- –?“. Dejiny už dostatočne názorne a aj opa- nená na všeobecnú mobilizáciu, týkajúcu sa kovane ukázali, že svetová hegemónia jednej ročníkov 1877 až 1892. Už počas augusta veľmoci nikdy na dlhší čas ľudstvu mier, slo- však bola do zbrane povolaná aj tzv. druhá bodu a prosperitu nezabezpečila. Európska výzva (muži ročníkov 1872 až 1876) a na jar únia je určitou nádejou aspoň pre Európanov, 1915 odvedení aj nováčikovia. Na začiatku ale práve preto sa ju z rôznych strán nepraj- septembra 1914 bolo do vojska odvedených níci aj snažia oslabiť a rozložiť. Pritom má už 22 ročníkov mužov. Na jeseň 1914 boli sama aj vážne vnútorné problémy. zavedené mimoriadne odvody (tzv. domob- V súvislosti s iluzórnymi a aj nebezpeč- ranecké prehliadky, ktoré sa počas vojny nými názormi Morrisa o pokroku, ktorý týkali všetkého mužského obyvateľstva). vojny prinášajú, treba pripomenúť známy Dovedna mobilizácia postihla 36 ročníkov výrok Alberta Einsteina: „Neviem, akými z rokov 1865 až 1900. Rakúsko-Uhorsko zbraňami sa bude bojovať v tretej svetovej tak do zbrane postupne povolalo 70 percent vojne, ale v štvrtej celkom určite palicami všetkých mužov podliehajúcich brannej po- a kameňmi.“ vinnosti. Do konca roka 1917 narukovalo Ferdinand Vrábel dovedna 8 420 000 mužov; z nich 780 000

181 VOJENSKÁ HISTÓRIA z rôznych príčin zomrelo, 1 600 000 sa do- níc boli zabavené školy aj Dom umelcov. stalo do zajatia, 500 000 bolo pre invaliditu Vybudovali tu aj modernú vojenskú nemoc- oslobodených od vojenskej služby, 130 000 nicu. Na hodonínskom cintoríne vo vojen- bolo oslobodených od služby pre vysoký skej časti našlo miesto svojho posledného vek, 400 000 bolo preradených do strategic- odpočinku dovedna 206 rakúsko-uhorských kého priemyslu ako civilisti a asi 600 000 a 132 tureckých vojakov. Pozostatky 67 ju- bolo po narukovaní a vykonaní základné- hoslovanských vojakov boli v roku 1928 ho výcviku oslobodených od ďalšej služby exhumované a prevezené do juhoslovanské- (boli to predovšetkým roľníci). Zároveň ho mauzólea v Olomouci. s mobilizáciou ľudí sa robili aj rekvizície Na stranách 27 – 40 sú stručné úryvky koní, poťahov a povozov a už v októbri 1914 zo spomienok československých legioná- došlo aj k prvým rekvizíciám potravín, ne- rov, napríklad Petra Zahnaša, ktorý sa ako skôr boli pre vojenské účely konfiškované aj príslušník légie v Taliansku zúčastnil v bo- kovy (zvony a rôzne predmety z domácností, joch na Doss Alto a po návrate domov v bo- napr. kotly, mažiare, misy, svietniky alebo joch pri Leviciach a Komárne. Podobne aj kľučky a dokonca aj drôty od bleskozvodov). talianski legionári František Sochor, Josef Len z Hodonína boli z kostola sv. Vavrin- Matyáš alebo Jan Tománek a ďalší. Fran- ca sňaté a odvezené zvony Starec, Medián cúzsky legionár Jan Řiháček zo Strážnice a Blinkáčik, ktoré roztavili. Až v roku 1928 spomína na tuhé boje pri Terrone v Alsasku. boli pre tento kostol obstarané zvony nové. Ako poslední sa domov vracali v roku 1920 Vojna narušila hospodárstvo a celý me- legionári z Ruska Pavel Slováček, Martin nový systém, vojaci na frontoch potrebovali Petrucha, Jan Svoboda, Petr Pavlík či Emil stály prísun materiálu. Všetkého bol nedo- Pouchlý. Ten sa neskôr ako predseda Česko- statok, chýbali potraviny, šatstvo a obuv, slovenskej obce legionárskej v Hodoníne za- nastúpila úžasná drahota. Za peniaze sa slúžil aj o postavenie pomníka hodonínske- takmer nič nedalo kúpiť a obnovil sa vý- mu rodákovi a prvému československému menný obchod. Tí, ktorí nemali príbuzných prezidentovi T. G. Masarykovi v Hodoníne. alebo dobrých známych na vidieku trpeli Ferdinand Vrábel hladom, rozmáhala sa šmelina. Zavedenie prídelových lístkov nestačilo pokryť po- STEHLÍK, Eduard. Legionáři v Národ- treby obyvateľstva. V školách sa nevenoval ním shromáždění Republiky českosloven- čas len učeniu, ale aj zberu listov černice na ské. Žďár nad Sázavou : Tváře, s. r. o., 2019, čaj alebo dubienok, pre garbiarov, dievčatá 115 s. fotografie v texte, zoznam prameňov plietli pančuchy, vyrábali papierové po- a literatúry, medailón autora. ISBN 978-80- nožky a šili košele. Na stranách 21 - 23 sú 907294-9-0. zaujímavé úryvky z obecných kroník obcí Prušánky, Dambořice, Milotice a Hýsly, Publikácia známeho českého vojenského ktoré sa nesú spoločne v znamení líčenia historika Eduarda Stehlíka, v súčasnej dobe stiesnenej nálady po vyhlásení mobilizácie, riaditeľa odboru pre vojnových veteránov nedostatku a rekvirácií. Napriek tomu, že Ministerstva obrany ČR, súhrnne spracúva sa všade rozmáhalo špicľovanie, objavovali doteraz menej známu problematiku o pô- sa aj protištátne heslá a nápisy, napríklad sobení československých legionárov v Par- „Mária Terézia prehrala Sliezsko, Franta pre- lamente Českej republiky v rokoch prvej hrá všecko“, „Nech žije Rusko, nech pukne republiky a aj ich neskoršie osudy. V úvode Rakúsko“ a podobne. Zatýkalo sa aj pre „ve- knihy je stručný prehľad o organizátoroch lezradné“ výroky a zadržaní boli vyšetrova- prvého čs. zahraničného odboja (s. 9 – 21) ní v Brne na Špilberku. a ďalej nasleduje kapitola o čs. légiách na Počas vojny sa Hodonín zmenil na laza- frontoch prvej svetovej vojny, ktorá pribli- retné mesto, a pre účely vojenských nemoc- žuje dejiny československých légií v Rusku,

182 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Francúzsku a Taliansku, ako aj ich význam legionárskych zákonov a samozrejme ho v bojoch o integritu Československa v čes- v tom podporili poslanci nemeckej a maďar- kom pohraničí, na Těšínsku a na Slovensku skej menšiny. (s. 23 – 65). V nasledujúcej časti je priblíže- Medzi mnohými legionármi, ktorí pô- ná problematika účasti legionárov na pôde sobili či už v Poslaneckej snemovni alebo parlamentu Republiky československej v Senáte, boli aj niekoľkí Slováci, ktorým a potom je zdôraznený význam legionárskej autor tiež venoval malé medailóny – Ján tradície pre československú štátnosť (s. 87 Vančo, Martin Oríšek, Andrej Šoltys, Ján – 91). V prvých rokoch existencie samostat- Janček a Ján Lichner. Medzi legionármi, ného československého štátu bolo prijatých ktorí boli tiež poslancami a aj funkcionár- niekoľko zákonov, ktoré mali uľahčiť zami Československej obce legionárskej, je tu pojenie sa bývalých legionárov do občian- medailón predsedu Josefa Patejdla (s. 81) skeho života, napríklad zákon o prijímaní a aj podpredsedu Ivana Markoviča (s. 97). legionárov do štátnej služby a vznikol aj Obaja zostali svojej prísahe a svojim ideá- parlamentný výbor, ktorý mal na starosti lom verní, zapojili sa aj do druhého odboja úpravu hospodárskych a sociálnych pome- a našli smrť v nacistických koncentračných rov legionárov. Najvýznamnejšou legis- táboroch Dachau a Buchenwald. latívnou úpravou bolo schválenie zákona V ďalšej časti publikácie sa čitateľ môže číslo 462/1919 Sb. z. a n. Obidva legionár- oboznámiť s prehľadom o osudných rokoch ske zákony – zákon č. 282/1919 Sb. z. a n. 1938 – 1945, ktoré znamenali tragédiu nie- a zákon 462/1919 Sb. z. a .tvorili za prvej len pre štát, za ktorý riskovali v rokoch Veľ- republiky základ legionárskeho zákonodar- kej vojny svoje životy, ale aj pre mnohých stva. Paragraf 2 zákona 462/1919 Sb. z. a n. z nich, pretože veľká väčšina legionárov kodifikoval aj štatút legionára keď stanovil, zostala verná ideálom T. G. Masaryka, M. že to je dobrovoľník čs. revolučnej armády, R. Štefánika a E. Beneša a zapojila sa aj do ktorý bol do nej zaradený na základe dob- druhého odboja (s. 92 – 102). Záverečná rovoľnej prihlášky podanej najneskôr 28. kapitola približuje odkaz čs. légií pre našu októbra 1918 u niektorého z orgánov Česko- súčasnosť (s. 103 – 111), podľa ktorej sa de- slovenskej národnej rady, prípadne ten, kto saťtisíce legionárov zaslúžili o vznik Česko- v tejto armáde vykonával k uvedenému dňu slovenska a mnohí z nich zaplatili za našu skutočne aktívnu službu, alebo preukázal, slobodu aj tú najvyššiu cenu a ich hroby sú že sa pre od neho nezávislých dôvodov k 28. rozosiate ďaleko od domova v rôznych kra- 10. 1918 nemohol k zaradeniu dostaviť. Za jinách sveta. Autor zdôrazňuje, že na nich legionárov boli podľa zákona považovaní nesmieme nikdy zabudnúť a aj preto napísal aj tí, ktorí boli z čs. armády prepustení do túto knihu. diplomatických služieb, alebo ktorí bojova- Ferdinand Vrábel li v spojeneckých armádach. Napriek tomu, že táto legislatíva legionárov zvýhodňovala SUM, Miloš. CUKRÁŘ VOJÁKEM. De- a uprednostňovala, skutočnosť bola oveľa ník legionáře Miloše Suma. Praha : ČsOL, zložitejšia. V archívoch sa zachovalo veľa 2019, 320 s., fotografie v texte a prílohy. sťažností, ktoré poukazovali na to, že pred ISBN 978-80-87919-62-0. legionárom bol na to-ktoré miesto upred- nostnený bývalý „rakušák“ alebo „maďa- Ďalším, v poradí už jedenástym, zväzkom rón“. Prosto, kto mal styky a aj ostré lakte, si edície Československej obce legionárskej vedel miesto získať a legionára vyšachovať. (ČsOL) Paměti sú memoáre Miloša Suma Je príznačné, že po známej krupinskej afére (1896 – 1966), ktorý sa do prvej svetovej voj- a legionárskom „vybielení“ bratislavskej ny dostal v lete 1915 ako príslušník olomo- redakcie Slováka v roku 1922, A. Hlinka uckého vlastibraneckého pluku č. 13, v roku v parlamente neúspešne požadoval zrušenie 1916 padol na východnom fronte do ruského

183 VOJENSKÁ HISTÓRIA zajatia a v roku 1917 vstúpil do českosloven- republika, je dosiahnutý a vojna v Európe sa ského dobrovoľníckeho vojska ako vojak 7. skončila. Všetkých ovláda naliehavý pocit streleckého pluku Tatranského. Zúčastnil sa a túžba, čo najskôr sa vydať na cestu domov: mnohých bojov s boľševikmi a v rokoch 1919 „Chtěl bych prožívat ty krásné chvíle a první – 1920 stráženia Transsibírskej magistrály. dny naší mladé republiky doma. Kolik asi je Denník zachytáva aj cestu z Vladivostoku tam nadšení! A o to jsme my zde zkráceni. cez Kanadu domov. Opisuje tvrdý život le- Připadá mi to jako emigranti, kteří (se) ne- gionárov i miestneho obyvateľstva na Sibíri. smějí vrátit do vlasti, ač by tak rádi chtěli.“ Sum bol aj redaktorom novín, organizoval Väčšinu ruských legionárov však čakali ešte divadelné predstavenia a mal aj výtvarné dlhé mesiace bojov v oblasti Transsibírskej nadanie a výborne kreslil. Preto knižné vy- magistrály a mnohí v tom období na tamoj- danie jeho spomienok sprevádza aj okolo 150 ších cintorínoch našli aj miesto svojho več- dobových čiernobielych kresieb a farebných ného odpočinku. Autor týchto memoárov je malieb. V jedenástom zväzku legionárskych jeden z mála legionárov, ktorý vo svojich memoárov, ktorých vydávaniu venujú členo- spomienkach podrobne opisuje postupný via ČsOL – Milan Mojžiš, Michal Rak, Jiří úpadok bojovej morálky medzi legionármi, Charfreitag, Petr Tolar a ďalší – veľkú po- nedobré vzťahy s bielogvardejskými dôstoj- zornosť, je aj viacero menej známych dobo- níkmi (napr. admirála Kolčaka označuje za vých fotografií z Ruska i z Kanady. veľké zviera), ale aj ťažkosti v zásobovaní Kniha je rozdelená do niekoľkých častí. a problémy s oslabenou disciplínou. Všíma Je tu životopis Miloša Suma, sú tu denníko- si aj problematické vzťahy časti legionárov vé záznamy z bojov v rakúsko-uhorskej ar- s pochybnými ženami, na čo mnohí dopla- máde sprevádzané ilustráciami a ďalej opis tili venerickými ochoreniami. Sum komen- toho, čo ako cukrár na majetku grófa Potoc- tuje aj príchod Štefánika na Sibír a jeho kého prežíval a kde bol taký obľúbený, že ho opatrenia na záchranu Čs. armádneho zboru, vôbec nechceli uvoľniť a do čs. vojska mu- ktoré nepochopil a kritizuje ich. Aj voči sa- sel ujsť. Posledným impulzom pre jeho roz- motnému ministrovi vojny je nespravodlivý, hodnutie bola správa o úspechu Čs. brigády lebo poznamenáva, že ich opustil a nechal v bitke pri Zborove 2. júla 1917. Dostal sa napospas osudu s odôvodnením „vraj“ kvô- cez známu kyjevskú Darnicu a Borispol do li chorobe, pričom je vtedajší zlý zdravotný Berezani a tam ho zaradili do 7. pešieho plu- stav Štefánika neodškriepiteľným faktom ku. V Berezani sa stretol aj so svojím starším a dokladajú to aj jeho zdravotné prehliad- bratom Františkom, ktorý sa tiež prihlásil ky tamojšími lekármi (s. 69 – 70). Zároveň do légií. Na ďalších stránkach Sum opisuje dokumentuje aj neľahké presadzovanie sa udalosti v Penze a približuje pocity, s akými Štefánikovho rozkazu 588 o zrušení zjazdu legionári odovzdávali zbrane boľševikom. vojska a voľbe delegátov, lebo ešte v apríli Zaujímavý je jeho postreh o boľševických 1919 sa v niektorých jednotkách konali prí- agitátoroch českej národnosti a o tom, že pravy na ďalší zjazd vojska v Tomsku, hoci sa im podarilo presvedčiť len hŕstku dob- to československý minister vojny Štefánik rovoľníkov, aby prešli k Červeným gardám. zakázal a vojenské komitéty boli rozpustené. Príslušníci 7. Tatranského pluku sa po bo- Niekedy sa Sum zdá až superkritický, naprí- joch pri Bachmači dostali až k Bajkalu, ale klad ani všeobecne rešpektovaný generál Ja- následne sa museli vrátiť až na Ural a ďalej nin neurobil naňho údajne žiadny zvláštny na Západ ku Kunguru a Permu. Presuny na dojem. Záverečnú časť memoárov predsta- železnici striedali pešie pochody v hlbo- vuje opis 26. transportu loďou Ixion, ktorou kom snehu a často vo vyše 40-stupňových sa 23. mája 1920 konečne aj Sum vydal na mrazoch. V autorových záznamoch je cítiť ďalekú cestu z Vladivostoku cez Kanadu psychická i fyzická únava zo stálych služieb domov. Keďže bol príslušníkom 7. pluku, za a z pocitu, že cieľ a ideál – Československá ktorého posádku bolo určené mesto Nitra,

184 VOJENSKÁ HISTÓRIA aj Sumova cesta končí v tomto slovenskom v celej jeho mnohovrstevnosti, s dobrými meste 31. augusta 1920. Do Přerova, za svo- aj zlými vlastnosťami. Ide o vydarenú jimi blízkymi, sa však vydáva vlakom už analýzu osobnosti človeka, ktorého konanie o dva dni neskôr. a rozmýšľanie formovali tak vlastná povaha, Sum bol veľmi nadaný a činorodý človek ako aj prežité skúsenosti a mnohé náhodné s mnohými umeleckými záujmami. Napriek okolnosti dejín, ktoré sa počas jeho života tomu sa po návrate domov venoval svojej Slovenskom doslova prehnali. profesii, mal veľký cukrárenský podnik so Dielo je rozdelené na päť kapitol. Prvá 150 zamestnancami. Jeho život však naru- s názvom Od Medera po Zámky približuje šil rozpad Československa. Počas okupácie Machovo detstvo a dospievanie. Kľúčovou Čiech a Moravy sa zapojil do odboja v ra- časťou publikácie sú najmä druhá a tre- doch Obrany národa a bol perzekvovaný. tia kapitola. Pred bránami veľkej politiky Vojnu prežil, ale komunistický režim ho pri- približuje etapu Machovho života do mar- pravil o živnosť, ale aj v nasledujúcich ro- ca 1939. Autor skutočne vecne približuje koch bol aktívny a dokázal si získať uznanie. Machov politický aj osobný život a čitate- Prednášal o svojom odbore na odborných ľovi plasticky predostrie, ako sa vzájomne kurzoch, pracoval ako kvalitár a neskôr ako ovplyvňovali. Približuje formovanie jeho krajský inšpektor. Uplatnil sa aj ako deko- osobnosti rodným malomestom, ale aj ná- ratér a rezbár a písal aj básne. Veľmi dôleži- ročný život začínajúceho žurnalistu a re- tou zložkou jeho života od školských rokov bela, vzhliadajúceho k svojmu mecenášovi bolo pôsobenie v Českej obci sokolskej, kde Vojtechovi Tukovi. Za obzvlášť vydarené bol neskôr aj cvičiteľom. V roku 1926 vie- považujem napríklad pasáže o Machovom dol ako náčelník přerovských Sokolov na angažovaní sa v Rodobrane a prvých rokoch IX. Všesokolskom zjazde v Prahe. Stal sa slovenského fašizmu. Zaujímavé pre mňa aj zakladateľom Legionárskeho múzea na boli tiež opisy biedneho života A. Macha, zámku v Přerove. V čase svojho žalárovania najmä v priebehu 20. rokov, keď musel do- v období druhej svetovej vojny tiež kreslil slova každú korunu dva razy otočiť. A na- a svoje básne z toho obdobia po oslobodení opak, Machov prienik do vysokých pozícií, uverejnil v publikácii T o u h y v t e m n o t á c h . spojený s budovaním známostí a dobrým Ferdinand Vrábel finančným zabezpečením. Rovnako plno- hodnotná je druhá ťažisková kapitola diela HRUBOŇ, Anton. ALEXANDER MACH. s názvom Za Boha a národ, ktorá opisuje RADIKÁL Z POVOLANIA. Bratislava : Pre- krátky politikov pobyt na výslní, ukončený media 2018, 439 s. ISBN 978-80-8159-667-4. stratou dôvery zo strany nemeckých miest. Autorovi sa podarilo logicky zhodnotiť Ma- Predkladaná monografia, zaoberajúca sa chov osobnostný vývoj v sledovanom obdo- životom Alexandra Macha, patrí medzi to bí a jeho postupné „umierňovanie sa“, jeho najlepšie, čo slovenská historiografia v roku odklon od dobrodruhov typu Karola Murga- 2018 priniesla. Komplexná monografia ša. Tu, aj keď je kapitola skutočne informač- z pera jedného autora, približujúca na ne bohatá, by sa snáď dalo autorovi vytknúť pozadí osudu jednej z najvýraznejších menší dôraz na zhodnotenie pôsobenia Ale- osobností ľudáckeho hnutia premeny xandra Macha na poste ministra vnútra, jed- slovenských dejín 20. storočia, je vskutku nom z kľúčových rezortov. obohatením nášho poznania minulosti. Na Záver knihy je venovaný procesu pred rozdiel od nejednej kolektívnej monografie Národným súdom, rokom stráveným vo vä- je tiež ukážkou toho, akým smerom by sa zení a napokon záverečnej etape života Ale- mala vedecká tvorba u nás uberať. Autor xandra Macha. Ide síce o kapitoly v porov- sa nesnaží o lacné moralizovanie, ale skôr naní s predchádzajúcimi informačne menej o vecné priblíženie osobnosti A. Macha nabité, aj napriek tomu však ide o nevyhnut-

185 VOJENSKÁ HISTÓRIA nú súčasť kvalitnej biografie. Aj tu sa Hru- nijným jednotkám, s ktorými ustupoval na boňovi podarilo udržať vynikajúci štandard. východ až k Stalingradu. Všade skúsil a za- Celkovo teda môžem len zopakovať, že znamenal až neuveriteľné zmätky, nedosta- dielo Antona Hruboňa patrí medzi skutoč- tok zásobovania výstrojom a potravinami ne kvalitné biografické diela a jeho životo- a úmornú prácu na ženijných stavbách, či pis Alexandra Macha zaraďujem medzi to už opevneniach alebo pri hĺbení zákopov najlepšie, čo za ostatné roky na tému Slo- a krytov. Podľa jeho častých zmienok trpeli venskej republiky z rokov 1939 – 1945 na vojaci najviac zimou, hladom a zavšivením. Slovensku vyšlo. Len po mnohých mesiacoch si mohli občas Matej Medvecký urobiť základnú hygienu a vymeniť bielizeň. Ako priamy účastník bojov pri Stalingrade REICHL, Martin. ŽENISTOU VE STA- podáva aj svedectvo o tom, ako to tam vy- LINGRADU, POBOČNÍKEM NA DUKLE. zeralo v skutočnosti. Na rozdiel od propa- Vzpomínky rudoarmějce a příslušníka gandistických filmov neboli žiadne politické 1. československého armádního sboru v SSSR školenia, len asi raz za tri mesiace mali po- Eduarda Picky. Červený Kostelec : Naklada- litruci nejakú prednášku: stále to isté dokola, telství Pavel Mervart, 2017, 299 s., fotografie upokojovali ich a vyzývali, aby neupadali v texte, Post scriptum. na duchu. Presné informácie, čo sa deje a čo sa bude diať, nemali. Picka dostal za účasť Spomienky vojnového veterána plukovní- v bojoch pri Stalingrade medailu „Za obra- ka Eduarda Picku (*Plzeň 1923 – † Hradec nu Stalingradu“. Králové 2012) sa začínajú spomienkou na Po stalingradskom víťazstve sa ženij- to, ako sa ako malý chlapec dostal koncom né jednotky reorganizovali a postupovali dvadsiatych rokov do Sovietskeho zväzu, s frontom na západ. Zaujímavé sú poznám- kam jeho otec odišiel ako strojárenský od- ky Picku o tom, že v jednotke boli aj Poliaci, borník pracovať najprv v Stalingrade a po- ktorí – hoci vtedy už boli krasnoarmejci – tom na ďalších miestach. Napokon sa usadili s nenávisťou spomínali na sovietsky zábor v Kyjeve, kde Picka chodil do školy. Z tých východného Poľska v roku 1939. V jeho rote rokov približuje mnohé zaujímavé detaily, bol všemocným vládcom výkonný prápor- ako sa vtedy žilo v sovietskom Rusku a ako čík – staršina, ktorý rozdeľoval všetko – od odborníci z Československa pomáhali budo- odevných súčiastok po proviant a zadelenie vať strojárenské závody v rámci spriemysel- na zamestnanie. Kto to mal u neho dobré, ňovania krajiny. Z rokov 1939 – 1940 zauja- tak sa mal dobre, kto sa mu znepáčil, ten si la dospievajúceho chlapca sovietsko-fínska to tvrdo odniesol. vojna, o ktorej sa dozvedali z oficiálnych V júni 1944 ho spolu s ďalšími Čech- informácií v novinách a kinách, ale aj zo mi odoslali do Rovna na Volyni a prevelili „šeptandy“ od navrátilcov z frontu. A tak sa k Československému armádnemu zboru. vedelo aj o ťažkých stratách Červenej ar- Tam ho pridelili už nie k ženistom, ale k de- mády, hoci nakoniec sovietske jednotky na lostrelcom. Pickove spomienky dávajú čita- jar 1940 obkľúčili fínsku armádu pri meste teľovi nahliadnuť do vzťahov medzi prísluš- Viipuri a Fíni museli kapitulovať. Keď Pic- níkmi zboru i do vzťahov medzi vojakmi ka dokončil strednú školu, pracoval krátko a dôstojníkmi. Keď porovnáva pomery a or- v konštrukčnom oddelení závodu Maxim ganizovanosť v Červenej armáde a v čes- Gorkij. Napriek tomu, že už roky žil v So- koslovenskom vojsku, jednoznačne kladne vietskom zväze, nevzali ho ako „inostran- hodnotí Československý armádny zbor, kde ca“ do Komsomolu, čo pociťoval ako kriv- bol oveľa väčší poriadok a aj neporovna- du. Zato po napadnutí Sovietskeho zväzu teľne lepšie materiálne zabezpečenie. Ob- Nemeckom v júni 1941 mal do Červenej zvlášť si pochvaľuje anglické battledressy, armády už otvorenú cestu... Dostal sa k že- ktoré nahradili špinavé a veľkosťou nevy-

186 VOJENSKÁ HISTÓRIA hovujúce sovietske uniformy. Zaujímavé sú prevrate v roku 1989 bol povýšený na čest- jeho postrehy o správaní dôstojníkov, ktorí ného plukovníka českej armády. k zboru prišli z Anglicka. Jednak nemali bo- Ferdinand Vrábel jové skúsenosti a jednak sa cítili ukrivdení, akoby ich na východ poslali za trest. Picka HRIVÍK, P. Zánik Česko-Slovenska sa napokon dostal ku kapitánovi Vilémovi a štvrťstoročie slovenskej štátnosti. Vydava- Sacherovi najprv ako delostrelecký pozoro- teľstvo Trenčianskej univerzity AD v Tren- vateľ a potom ako jeho pobočník, s ktorým číne, 265 s. ISBN 978-80-8075-620-8. prekonal boje na Dukle a pri Liptovskom Mikuláši a dožil sa aj konca vojny v máji Otázky zániku Českej a Slovenskej fede- 1945 pri Prostějove. Len priamy účastník ratívnej republiky (ČSFR) a vzniku samo- bojov mohol zaznamenať detaily z bojov pri statnej Slovenskej republiky a jej vývoja Machnówke, Wrócanke, Zyndranowe, kóte patrí medzi trvalo aktuálne témy, ktoré sú 534 či Hyrowej hore. Picka podáva aj sve- často diskutované v slovenskej spoločnosti. dectvo o nasadení 2. čs. paradesantnej bri- Svoj posledný vrchol zaznamenali, keď sa gády v bojoch okolo Zarszyna a Novosiel- nedávno pripomínalo 100. výročie vzniku cov a aj o tom, ako došlo k strate ich práporu. ČSR, 25. výročie schválenie ústavného zá- Ako Sacher, tak aj Picka sa 17. mája 1945 kona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slo- zúčastnili na slávnostnej prehliadke 1. čes- venskej Federatívnej Republiky, a vzniku koslovenského armádneho zboru v Prahe. nezávislej, zvrchovanej, samostatnej Slo- V závere spomienok sú opísané aj jeho venskej republiky. Ide o otázky, ktoré sú roky v čs. armáde a o tom, ako po augusto- z hľadiska politologického, právneho i his- vej okupácii v roku 1968 vrátil svoje vyzna- torického mimoriadne zaujímavé nielen pre menania za obranu Stalingradu a víťazstvo slovenský a český národ, ale aj pre európsku nad Nemeckom. Tie mu v tichosti vrátili a politiku EÚ a jej verejnosť. Medzinárodne v roku 1974 v Pardubiciach s tým, aby nero- obdivovaným sa stal najmä spôsob, akým sa bil problémy. Tento svoj krok si však aj tak Slováci a Česi vzájomne priateľsky a demo- odniesol tým, že aj keď nebol z armády vy- kraticky dohodli na rozdelení spoločného lúčený, zastavili mu povyšovanie. Jeho veli- štátu a vzniku dvoch nových nástupníckych teľ generálporučík Sacher bol perzekvovaný štátov po zániku ČSFR, a to Slovenskej re- a v roku 1968 prepustený z armády. Ako je- publiky a Českej republiky. den z prvých podpísal v januári 1977 Chartu Autor vedecko-teoretickej monografie Zá- 77 a prezident Husák generála Sachera za to nik Česko-Slovenska a štvrťstoročie sloven- degradoval až na vojaka. Picka sa s ním aj skej štátnosti sa snažil spracovať doteraz nie naďalej stýkal a pomáhal mu distribuovať dostatočne zverejnené detailné príčiny osla- niektoré samizdaty a ďalšie disidentské ma- bovania československej štátnosti po no- teriály. Picka uvádza aj málo známu skutoč- vembrových udalostiach v roku 1989, teda nosť, že prezident Ludvík Svoboda mal na po Nežnej revolúcii. Taktiež zrodu a vývoja ministerstve obrany v Dejviciach pridelenú národnoštátnej myšlienky a jej zakotve- miestnosť, kde sa pravidelne stretával s prís- nia na federálnej úrovni československého lušníkmi čs. légií v Rusku – starodružníkmi. štátu, najmä vo Federálnom zhromaždení Takisto je zaujímavé, že Svobodu navštevo- Českej a Slovenskej Federatívnej republiky val v jeho vile v Střešoviciach aj Gustáv Hu- (ČSFR), ako aj v detailoch opísať kľúčové sák, ktorý ho údajne usmerňoval, čo má kde a rozhodujúce momenty celého politického hovoriť. Svoboda bol už vtedy chorý a trpel a legislatívno-právneho procesu smeru- aj psychickými depresiami, ale návšteva júceho k zániku Česko-Slovenska. Ďalej spolubojovníka generála Klapálka mu vždy autor prezentuje a potvrdzuje základné di- náladu zlepšila. Picka požiadal o prepuste- menzie premeny samostatnej SR (politickú, nie z činnej služby v roku 1981; neskôr po ekonomickú, integračnú a ľudsko-právnu)

187 VOJENSKÁ HISTÓRIA a kriticky hodnotí dosiahnutý stav spolo- sa pustil do detailného posúdenia širo- čensko-politického vývoja Slovenska po 25 kospektrálnej transformácie suverénneho rokoch od jeho vzniku a taktiež poukazuje slovenského štátu, činnosti SR ako asocio- a zhodnocuje názory niektorých osobností vanej a kandidátskej krajiny a následne jej na rozdelenie česko-slovenskej federácie pôsobnosti ako členského štátu Európskej a na vznik a vývoj samostatnej Slovenskej únie (EÚ). V monografickom diele je tiež republiky. odvážne a kritické vyhodnotenie súčasného Anotovaná monografia má široký zá- stavu, do ktorého sa dostal vývoj Slovenska ber, je prehľadným spôsobom spracovaná po 25 rokoch od svojho vzniku. Pritom au- do úvodu, ôsmich kapitol, zhodnocujúcich tor upozorňuje vo svojom hodnotení na rizi- všetky relevantné aspekty hore uvedených ká a možné dôsledky, ktoré nesie so sebou tematických oblastí a záveru. napríklad skrytá príprava a najmä následný V úvode monografie autor okrem iného vstup nestraníckej politiky do mocenského píše, že: „Predložená monografia sa snaží systému štátu, ktorý sa v poslednom obdo- prezentovať ucelenejší a v niektorých ohľa- bí začal masovejšie uplatňovať v spoločen- doch, detailnejší pohľad na oslabovanie sko-politickej praxi. československej štátnosti, najmä však na Okrem vyššie uvedeného hodnotenia re- niektoré najvýznamnejšie aspekty procesu cenzovanej monografie si dovolím pozna- rozdelenia česko-slovenského štátu (1992) menať, že autor publikovanej monografie v mnohých detailoch doteraz nezverejne- bol očitým svedkom rozdelenia Česko Slo- ných, na vývoj samostatnej Slovenskej re- venska vo Federálnom zhromaždení ČSFR publiky od roku 1993, na jej mnohodimen- ako federálny poslanec a neskoršie bol pria- zionálnu transformáciu, ako aj na doterajší mym účastníkom integračného procesu Slo- vývoj slovenskej spoločnosti a štátu a hod- venskej republiky do EÚ. Získal tak široké notenie dosiahnutého stavu vývoja.“ osobné poznatky a skúsenosti o detailoch Štruktúru publikácie po úvode tvoria tie- sledovaných tém v publikácii, ktoré vý- to kapitoly: 1. kapitola „Oslabovanie čes- razne zvyšujú hodnovernosť dosiahnutých ko-slovenskej štátnosti po Nežnej revolúcii“, výsledkov. Dielo Zánik Česko-Slovenska 2. kapitola „Politický základ a predpoklady a štvrťstoročie slovenskej štátnosti pred- pre ústavné rozdelenie štátu“, 3. kapitola stavuje významný príspevok do prameňov „Kulminácia ústavno-legislatívneho proce- teoretického i praktického poznania his- su zániku ČSFR“, 4. kapitola „Rámce pono- torických i súčasných reálií SR, tiež reálií vembrovej transformácie samostatnej SR“, bývalého česko-slovenského štátu, ako aj 5. Kapitola: „Príprava Slovenska na vstup do rozvoja vedy o štáte a práve a politickej a členstvo v Európskej únii“ 6. kapitola vedy. Monografia svojím obsahom tiež sle- „Predsedníctvo Slovenskej republiky v Eu- duje moderný trend výučby v oblasti poli- rópskej únii “, 7. kapitola „Vybrané pohľady tológie a vedy o štáte a spoločnosti. Okrem na rozdelenie ČSFR a jeho význam po ro- iného bude aj vhodnou učebnou pomôckou koch “, 8. kapitola „Slovenská súčasnosť po pre univerzitnú pedagogickú činnosť, pre štvrťstoročnom vývoji štátu“. V závere autor študujúcich príslušnú problematiku na slo- sumarizuje výsledky, ktoré dosiahol na zá- venských univerzitách humanitného, eko- klade skúmania a dosiahnutia cieľov, stano- nomického a osobitne právneho smeru, ako vených v úvodnej časti monografie a použi- aj pre tých, ktorí majú záujem si prehĺbiť tej metodológie, ako aj na základe správne či rozšíriť poznatky o vzniku a formovaní volenej štruktúry monografickej práce. a budovaní samostatnej Slovenskej repub- Pozitívne hodnotím snahu autora upo- liky. zorniť na doteraz málo zverejnené fakty Záverom recenzie môžeme uviesť autoro- spojené s rozdelením ČSFR, ako aj dôsled- vo konštatovanie, ktoré napísal v úvode pub- ky tohto rozdelenia. Slúži ku cti autora, že likácie, že: „Publikácia poslúži ako vhodný

188 VOJENSKÁ HISTÓRIA informačný zdroj o rôznych aspektoch prí- beh z politologického a historického aspek- čin a následkov rozdelenia česko-sloven- tu, ale aj o problematiku súčasných zlože- ského štátu, ďalej o tom, čo prinieslo roz- ných štátov (ako sú Veľká Británia, Belgicko, delenie československej federácie Čechom Španielsko, Taliansko atď.) o ich osud v EÚ, a Slovákom, ako sa nástupnícke štáty – Čes- o korene a príčiny ich nestability a vnútor- ká republika a Slovenská republika – pre- ných odstredivých síl, teda o problematiku , tvorili na moderné a vyspelé demokracie. ktorá je dnes mimoriadne aktuálna v samot- Publikácia je určená všetkým tým, ktorí sa nej Únii.“ živo zaujímajú nielen o česko-slovenský prí- Jaroslav Chovanec

189 VOJENSKÁ HISTÓRIA

KRONIKA

25 ROKOV VOJENSKÉHO HISTORICKÉHO ÚSTAVU V BR ATISLAV E

Dňa 11. decembra 2019 sa v priestoroch Ministerstva obrany Slovenskej republiky usku- točnilo slávnostné zhromaždenie k 25. výročiu Vojenského historického ústavu. Okrem príslušníkov a zamestnancov Vojenského historického ústavu sa na ňom zúčastnilo mnoho vzácnych domácich, ale aj zahraničných hostí. Dôstojný ráz tohto kultúrno-spoločenského podujatia umocnila prítomnosť ministra obrany Slovenskej republiky Petra Gajdoša, zá- stupcu náčelníka Generálneho štábu Slovenskej republiky generálmajora Ing. Josefa Pokor- ného, zástupcu náčelníka Generálneho štábu Slovenskej republiky – náčelníka štábu gene- rálmajora Ing. Miroslava Lorinca, veliteľa Pozemných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky generálmajora Jindřicha Jocha, veliteľa Vzdušných síl generálmajora Ing. Ľubomíra Svobodu, náčelníka Vojenskej kancelárie prezidentky Slovenskej republiky generálmajora Ing. Vladimíra Šimka, ako aj ďalších významných predstaviteľov Ministerstva obrany Slo- venskej republiky, Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky, Ozbrojených síl Slovenskej republiky, predstaviteľov domácich a zahraničných vedeckých pracovísk, ako aj členov vojenského diplomatického zboru akreditovaných v Slovenskej republike. Riaditeľ Vojenského historického ústavu plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD. na úvod programu predniesol príhovor, ktorého obsah venoval minulosti, súčasnosti, ale aj bu- dúcnosti ústavu ako vedecko-výskumného, archívneho a múzejného zariadenia Minister- stva obrany SR pre oblasť vojenskej histórie. Ako riaditeľ tohto vedecko-výskumného, ar- chívneho a múzejného zariadenia Minister- stva obrany SR pre oblasť vojenskej histórie, ktorý takmer celý svoj profesionálny život (25 rokov) zviazal s týmto pracoviskom, v krát- kosti pripomenul jeho základné medzníky: Vojenský historický ústav vznikol 1. mája 1994 na základe rozkazu ministra obrany Slo- venskej republiky č. 27, ako pracovisko základného vojensko-historického výskumu, ar- chívneho a múzejného zariadenia rezortu Ministerstva obrany Slovenskej republiky, s vte- dajšou dislokáciou v posádkach Bratislava, Trnava, Trenčín, Svidník a Nové Mesto nad Váhom. Verejné poďakovanie parí vtedajšiemu ministrovi obrany Slovenskej republiky, Pavlovi Kanisovi, za to, že si osvojil myšlienku potreby a dôležitosti takéhoto pracoviska v zriaďovateľskej pôsobnosti rezortu obrany. Napriek tomu, že od jeho vzniku bolo zrejmé, že ide o jedinečnú a pre novo konštituo- vaný štát a jeho ozbrojené sily takú prepotrebnú vedeckú inštitúciu, ktorá by bola schopná garantovať rozvoj slovenskej vojenskej historickej vedy, vrátane vojenského múzejníctva a archívnictva, ako aj prevziať a plniť medzinárodné záväzky vo vytýčených oblastiach odborných činností, neboli začiatky etablovania Vojenského historického ústavu v Bratisla- ve vôbec jednoduché. Jeho každodenný život, s rôznorodou náročnou odbornou činnosťou, komplikovali problémy s priestormi, nedostatočné personálne zabezpečenie, ako aj nepo- stačujúca materiálno-technická vybavenosť.

190 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Vojenský historický ústav napriek týmto zložitým problémom tieto neľahké prekážky prekonal a v priebehu svojej 25-ročnej existencie sa mu podarilo posunúť sa na úroveň modernej vedeckej inštitúcie. Úprimné poďakovanie za prekonanie ťažkých začiatkov patrí skupine jej vtedajších príslušníkov a zamestnancov, pre ktorých práca nebola len obyčajným zamestnaním zabezpečujúcim materiálnu stránku ich existencie, resp. ich rodín, ale doslova srdečnou záležitosťou a životným poslaním. Osobitnú vďaku a uznanie si zaslúžia všetci tí, ktorí svojím každodenným pracovným úsilím a osobnou angažovanosťou napomáhajú napĺňať víziu mnohých generácií slovenských historikov, priaznivcov a priateľov vojenskej minulosti Slovenska, víziu o modernej slovenskej vojenskej historickej inštitúcii. Vojenský historický ústav v Bratislave, ako garant rozvoja domácej vojenskej historickej vedy, je na Slovensku, ale aj v zahraničí vnímaný ako moderné vedecko-výskumné pracovisko. Pred zrakom odbornej, ale aj širokej verejnosti realizuje výsledky vedeckej a odbornej práce v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch, v monografiách, v syntézach a v kolektívnych publikáciách, v popularizačných článkoch, vo vystúpeniach na domácich a zahraničných vedeckých podujatiach, v masovokomunikačných prostriedkoch (televízia, rozhlas a tlač), v bibliografickej, vedecko-informačnej, archívnej, výstavnej a akvizičnej činnosti. Od vzniku ústavu sa jeho pracovníci autorsky podieľali na 111 monografiách, ko- lektívnych publikáciách, syntézach a vedeckých zborníkoch, z vyše 600 vedeckých štúdií a odborných článkoch ich 127 publikovali v 11-stich cudzích jazykoch (angličtina, nemčina, francúzština, ruština, španielčina, taliančina, maďarčina, poľština, rumunčina, švédština a čeština). Od roku 1997 VHÚ vydáva vlastný vedecký časopis Vojenská história, s peri- odicitou 4 čísla ročne. Vojenský historický ústav je rovnako aktívny aj v oblasti budovania IKT technológií, s dôrazom na digitalizáciu, komplexne zodpovedá za vojenskú symboliku, faleristiku, vexikológiu, a za ich rozvoj a implementáciu v podmienkach rezortu ministerstva obrany SR a ozbrojených síl SR. VHÚ taktiež spracúva rozkazy prezidenta Slovenskej republiky k významným štátnym sviatkom a historickým výročiam a zabezpečuje širokú agendu v oblasti vojenských historických služieb pre domácich a zahraničných žiadateľov. Zároveň zhromažďuje, odborne spracúva a sprístupňuje písomné a hmotné pamiatky k de- jinám vojenstva a vojenským dejinám Slovenska a Slovákov od najstarších čias až po súčas- nosť, ako neoddeliteľnú súčasť národného kultúrneho dedičstva. Po štvrťstoročí činnosti Vojenského historického ústavu v Bratislave možno konštatovať, že má fungujúcu vedecko-výskumnú zložku, Odbor vojensko-historických výskumov. Jeho vedeckí, vedecko-výskumní a výskumní pracovníci sa podieľali na vzniku desiatok odbor- ných publikácií a monografií, spracovali sedemzväzkové dielo Vojenských dejín Slovenska, pracujú na širokej edícií Prameňov k vojenským dejinám Slovenska, publikovali stovky vedeckých štúdií, odborných a vedecko-popularizačných článkov, ktorých obsah venovali v prvom rade dejinám vojenstva, s dôrazom na kľúčové otázky a problémy vojenských dejín Slovenska a Slovákov, a to od najstarších čias až po súčasnosť. Vo svojich prácach pritom osobitnú pozornosť venovali tým úsekom dejín, ktoré z hľadiska demokratických a vlaste- neckých tradícií nášho národa mali a majú inšpirujúci vplyv aj v súčasnosti a sú zároveň zdrojom ponaučenia pre armádu a spoločnosť. V neposlednom rade sa podieľajú na výchove ďalšej generácie historikov v systéme vysokoškolského vzdelávania všetkých stupňov. V organizačnej štruktúre Vojenského historického ústavu si našiel dôstojné miesto aj Vo- jenský historický archív, ktorý v súlade so svojou pôsobnosťou, kvalitne a na vysokej pro- fesionálnej úrovni zabezpečuje súbor odborných činností v oblasti vojenského archívnictva nielen pre rezort ministerstva obrany a štátne orgány, ale aj pre širokú odbornú i laickú verejnosť. V zmysle zákona č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach a o doplnení nie- ktorých zákonov, je verejným štátnym archívom začleneným do skupiny špecializovaných verejných archívov. V systéme vojenského archívnictva a registratúr má VHA postavenie

191 VOJENSKÁ HISTÓRIA konečného archívu s celoštátnou pôsobnosťou. Už šiesty rok úspešne realizujeme náročný projekt digitalizácie archívnych fondov a zbierok, fotoarchívu, kmeňových listov dôstoj- níkov a poddôstojníkov. Napĺňa a rozširuje E-bádateľňu Vojenského historického archívu. V neposlednom rade sa v pozitívnom svetle dá hodnotiť aj činnosť Vojenského histo- rického múzea (VHM) a jeho dvoch organizačných zložiek v Piešťanoch a vo Svidníku. V zmysle registračnej listiny realizuje VHM v oblasti vojenských dejín komplexnú múzejnú dokumentáciu, a v súlade s ustanoveniami zákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách a o galé- riách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty je ako celoštátne špecializované múzeum vrcholnou zbierkotvornou, vedecko-výskumnou a kultúrno-vzdelávacou inštitúciou v oblasti svojej špecializácie. Postupne sa nám darí budovať a rozširovať jeho stále expozície, modernizovať vyhliadkovú vežu na Dukle, udržiavať NKP – vojnové cintoríny – vo Svidní- ku a na Duklianskom priesmyku, v spolupráci a aj v rámci technickej pomoci príslušníkov OS SR odborne ošetrovať veľkorozmerné zbierkové predmety v Piešťanoch, vo Svidníku a v areáli Duklianskeho bojiska. V rokoch 2010 – 2011 prešla rozsiahlou obnovou a mo- dernizáciou stála expozícia vo Svidníku, ktorá sa obsahovo rozšírila na Vojenské dejiny Slovenska v rokoch 1914 – 1945. Už 15-nástu sezónu v Piešťanoch múzeum prezentuje stálu expozíciu Výzbroj československej armády 1945 – 1992, ktorú každoročne rozširuje a dopĺ- ňa. Hlavne v posledných rokoch boli v rámci tejto expozície nainštalované IKT technológie, ktoré zvyšujú komfort návštevníkov. Taktiež sa mu podarilo upraviť a dobudovať jej kon- cepčný rámec, pričom v nasledujúcom období sa bude musieť zamyslieť aj nad doplnením obsahového zamerania smerom do nedávnej minulosti.

Riaditeľ VHÚ ďalej uviedol, že je dôležité taktiež zdôrazniť, že za 25-ročné obdobie sa VHÚ podarilo nadviazať a následne rozvíjať bilaterálnu spoluprácu s pracoviskami a sta- vovskými organizáciami príbuzných vedných odborov, s univerzitami, múzeami a archívmi nielen na území Slovenskej republiky, ale aj v zahraničí. V tejto súvislosti treba z domácich inštitúcií predovšetkým vyzdvihnúť spoluprácu s Historickým ústavom Slovenskej akadé- mie vied v Bratislave, Slovenským národným múzeom v Bratislave, Múzeom Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, či Vojenským archívom – Centrálnou registra-

192 VOJENSKÁ HISTÓRIA túrou Ministerstva obrany SR v Trnave. Zo zahraničných partnerov je náležité predovšet- kým spomenúť partnerské pracoviská v Českej republike, Belgickom kráľovstve, Dánskom kráľovstve, Francúzskej republike, v Holandsku, Maďarsku, Poľskej republike, v Rumun- sku, Srbsku, v Spolkovej republike Nemecko a Spolkovej republike Rakúsko, v Kanade a v iných krajinách. Od vzniku Vojenského historického ústavu sa jeho vedeckí pracovníci zúčastňujú na vrcholných vedeckých podujatiach organizovaných Medzinárodnou komisiou pre vojenskú históriu (Commision Internationale d´ Histoire Militaire – ICMH), na ktorých od roku 1994 zastupujú záujmy Slovenskej republiky pre oblasť vojenskej historickej vedy. Rovnako na multilaterálnej báze rozvíja VHÚ od roku 2001 spoluprácu ako člen Pracovnej skupiny vojenskej histórie (Military History Working Group – MHWG), pôsobiacej pod záštitou Kon- zorcia obranných akadémií a inštitútov bezpečnostných štúdií Partnerstva za mier, od roku 2010 pretransformovanú na Pracovnú skupinu pre štúdium konfliktov Conflict( Studies Wor- king Group – CSWG). Každoročne sa ústav zapája do jej činnosti aktívnou účasťou na me- dzinárodných vedeckých podujatiach vojenských historikov z celého sveta. Nimi prednese- né vedecko-populárne referáty boli publikované v medzinárodných vedeckých zborníkoch, prevažne v anglickom jazyku. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Vojenský historický ústav v Bratislave v rokoch 2006 a 2014 úspešne zorganizoval dve vrcholné medzinárodné vedecké podujatia vojenských historikov z Európy a Severnej Ameriky. Tieto podujatia svojou organizáciou, ako aj odborným obsahom, patrili k tým najlepším v doterajšej his- tórii. V nasledujúcom roku bude VHU, v spolupráci s nemeckými partnermi z Postupimu, organizovať 20. konferenciu CSWG na tému Od mieru k vojne, od vojny k mieru / začatie a ukončenie konfliktu: implikácie pre tvorcov politiky, v máji 2020 v Košiciach. Vo svojom príhovore riaditeľ VHÚ tiež poďakoval vedeniu Ministerstva obrany Sloven- skej republiky, predovšetkým ministrovi obrany Slovenskej republiky, Petrovi Gajdošovi, za jeho všestrannú pomoc, ktorú poskytol za účelom ďalšieho rozvoja Vojenského historic- kého ústavu. V svojom prejave tiež uviedol, že po dvadsiatich piatich rokoch existencie Vo- jenského historického ústavu, môže s hrdosťou a zadosťučinením konštatovať, že pracovisko VHÚ si poctivou a tvrdou prácou väčšiny jeho príslušníkov a zamestnancov vybojovalo dôstojné miesto medzi pracoviskami a stavovskými organizáciami príbuzných vedných odborov nielen v Slovenskej republike, ale aj v zahraničí. Za hlavné výzvy pre príslušníkov a zamestnancov VHÚ považuje postupné napĺňanie obsahového rámca Koncepcie rozvoja VHÚ na roky 2020 – 2030, ktorá bola v septembri 2019 schválená Kolégiom ministra obrany SR, ďalej tiež dôslednú realizáciu Perspektívneho programu vedecko-výskumnej čin- nosti 2020 – 2024, s dôrazom na úspešnú akreditáciu pracoviska v rokoch 2021 – 2022, ako aj efektívnu prácu v archívnej a múzejnej oblasti, prioritne v udržateľnosti Digitalizačného centra archívnych dokumentov a Centra výskumu zbierkových predmetov, v inventarizácii písomných fondov a zbierok, v evidencii, katalogizácii zbierkových predmetov, v budova- ní a rozširovaní múzejných expozícií, a v neposlednom rade podieľaní sa na významných výstavných, archívnych, vedecko-výskumných projektoch a úlohách s partnerskými inšti- túciami doma a v zahraničí. V rámci bohatého programu zhromaždenia boli ministrom obrany Slovenskej republiky, ako aj riaditeľom Vojenského historického ústavu ocenení pracovníci Vojenského historic- kého ústavu vojenskými vyznamenaniami: Pamätnou medailou ministra obrany Sloven- skej republiky I. - III. stupňa, Pamätnou medailou k 75. výročiu Slovenského národného povstania a skončenia druhej svetovej vojny, ako aj Pamätnou medailou Vojenského histo- rického ústavu. V súvislosti s udelením Pamätnej medaily Vojenského historického ústavu treba zdôrazniť, že táto vojenská medaila bola udelená po prvýkrát a jej hrdými nositeľmi sa okrem bývalého riaditeľa Vojenského historického ústavu plukovníka v. v. doc. PhDr.

193 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Jozefa Bystrického, CSc., ktorý stál pri samotnom zrode ústavu, pplk. v zál. PhDr. Petra Šumichrasta, PhD., dlhoročného zástupcu riaditeľa Vojenského historického ústavu a PhDr. Pavla Šimuniča, CSc., ktorý v minulosti okrem funkcie zástupcu riaditeľa Vojenského his- torického ústavu, resp. riaditeľa odboru vojensko-historických výskumov VHÚ, zastával aj funkciu povereného riaditeľa Vojenského historického ústavu, stali riaditeľ Vojenského his- torického ústavu Praha brigádny generál Mgr. Aleš Knížek a riaditeľ Vojenského ústredné- ho archívu Vojenského historického ústavu Praha plukovník v. v. Mgr. Josef Žikeš. Pamätná medaila Vojenského historického ústavu bola v dvoch prípadoch udelená aj in memoriam, a to zosnulým vojenským historikom PhDr. Vojtechovi Danglovi, CSc. a PhDr. Mariáno-

vi Hronskému, DrSc., spoluzakladateľom systematického vedeckého výskumu vojenských dejín Slovenska. Ocenenia z rúk riaditeľa Vojenského historického ústavu, ako aj ministra obrany Slovenskej republiky prevzali manželky oboch vzácnych kolegov. Minister obrany Slovenskej republiky po dekorovaní pracovníkov Vojenského historic- kého ústavu vojenskými vyznamenaniami vo svojom príhovore poďakoval za dosiahnuté výsledky práce a ocenil rozhodnutie jeho predchodcu zriadiť Vojenský historicky ústav ako pracovisko základného vojensko-historického výskumu, archívneho a múzejného zariadenia rezortu Ministerstva obrany Slovenskej republiky. Vo svojom príhovore zdôraznil aj význam historického poznania pre súčasnosť, ale aj budúcnosť našej milovanej vlasti. Na záver svojho vystúpenia zaželal príslušníkom a zamestnancom Vojenského historického ústavu v tomto predvianočnom období veľa zdravia, spokojnosti a tvorivých síl, aby naďalej rozvíjali našu vojenskú historickú vedu, z ktorej môžeme čerpať nielen múdrosť minulých dôb, ale vyvarovať sa aj chýb našich predchodcov. Vysokú kultúrno-spoločenskú úroveň podujatia umocnili aj vystúpenia hudobného telesa – plechového kvinteta Vojenskej posádky Bratislava, a premiéra filmového dokumentu „25 rokov Vojenského historického ústavu 1994 – 2019“. Text: VHÚ Foto: Ivan Kelement, MO SR

194 VOJENSKÁ HISTÓRIA

PO STOPÁCH ČS. LEGIÓNU A NOVODRUŽINÍKOV V POĽSKU

Pri príležitosti 75. výročia Karpatsko-duklianskej operácie usporiadala Československá obec legionárska (ČsOL) v dňoch 2. – 7. októbra 2019 púť do Poľska a na Slovensko. V Poľ- sku si účastníci akcie najprv v Malých Bronowiciach pripomenuli Čechov a Slovákov, ktorí v roku 1939 odišli do Poľska a sformovali tam pod velením pplk. Ludvíka Svobodu Čs. legión. Ten mal bojovať po boku Poliakov proti nemeckej agresii, ale po porážke Poľska napokon skončil v sovietskej internácii. Výcvikový tábor legiónu na dnešnom predmestí Krakova pripomína malý pomník, postavený zásluhou poľskej strany. V Krakove sa pri budove býva- lého československého konzulátu, ktorý organizoval príchod československých vlastencov na pomoc Poľsku, uskutočnil pietny akt na pamiatku uvedených udalostí. Ďalšou zastávkou bola

budova školy v Tarnowe, na ktorej sa od roku 2012 nachádza pamätná tabuľa s menami pad- lých príslušníkov Čs. dobrovoľníckeho vojska – starodružiníkov a aj novodružiníkov, ktorí tu zložili v januári 1915 prísahu a bojovali v tomto priestore. Ďalšou zastávkou bol cintorín v obci Szczepanów, kde sú pochovaní rakúsko-uhorskí vojaci a príslušníci Českej družiny. Nasledujúca časť púte bola venovaná už lokalitám spojeným s Karpatsko-duklianskou operáciou – Machnówkou, múzeom v poľskom meste Dukla, kótou 534 pri Teodorówke, Zyndranowou a Wrocankou. Na poľskej strane sa ústredný pietny akt uskutočnil na vojenskom cintoríne v Dukle, ktorý poľská strana nedávno čiastočne zrekonštruovala. Ďalšie pietne akty sa uskutočnili v Zarszyne a v Nowosielcach pri hroboch a pomníku príslušníkov 2. čs. paradesantnej brigády. V Sanoku účastníci akcie nemohli vynechať miesta spojené s prvou svetovou vojnou a ani sochu na lavičke odpočívajúceho legendárneho literárneho hrdinu – dobrého vojaka Švej- ka. Na slovenskej strane sa pútnici ďalší deň zúčastnili hlavného spomienkového aktu na cintoríne a pri pomníku operácie, potom vo Svidníku pri pamätníku armádneho generála L. Svobodu a napokon aj na cintoríne padlých sovietskych vojakov. Následne si pozreli aj expozíciu Múzea vo Svidníku a tanky v Údolí smrti pri Kapišovej. V závere púte sa ešte uskutočnili pietne akty na vojenskom cintoríne Háje pri Liptovskom Mikuláši a pomníku partizánov Brigády Jána Žižku v Makove. Ferdinand Vrábel

195 VOJENSKÁ HISTÓRIA

VI. KONFERENCIA POLICAJNÝCH HISTORIKOV 30. – 31. MÁJA 2019 V BRATISLAVE

VI. konferencia policajných historikov sa tentokrát konala pod záštitou rektorky Aka- démie Policajného zboru v Bratislave Dr. h. c. prof. JUDr. Lucie Kurilovskej, PhD. a ria- diteľa Odboru dopravnej polície Prezídia Policajného zboru v Bratislave plk. Ing. Ľuboša Rumanovského. Miestom jej tradičného konania (s výnimkou IV. ročníka v Lučenci) bola Bratislava a toraz Faustova sieň Apponyiho paláca. Po slávnostnom otvorení konferencie 30. mája 2019 nasledoval prvý príspevok kpt. Mgr. Tomáša Herajta z Polície ČR s názvom Odbočky spravodajskej ústredne pri Policajnom riaditeľstve v Bratislave a Košiciach 1923 – 1938, ktorý sa venoval existencii tejto časti policajného aparátu v období I. Československej republiky. Nasledoval tradičný referát z pera predsedu Slovenskej numizmatickej spoloč- nosti pri Slovenskej akadémii vied Ing. Zbyška Šusteka, CSc., nazvaný Všeobecné občian- ske legitimácie a náhradné doklady totožnosti 1919 – 1948. Tento autor sa dlhodobo venuje problematike dokladov v stredoeurópskom priestore a teraz ho zaujal ich historický vývoj na našom území od pádu rakúsko-uhorskej monarchie až po „Februárové víťazstvo pracu- júceho ľudu“. Ďalší prispievateľ, historik JUDr. Josef Nejedlý, si vybral tému Označovanie služobnej rovnošaty príslušníkov špeciálnych služieb Väzenskej služby Českej republiky, keďže konferencie sa týkajú okrem histórie polície aj dejinného vývoja ostatných bezpeč- nostných zborov. Pred obedňajšou prestávkou odznel ešte referát vedúceho Správy zbierok Múzea polície Českej republiky pplk. v. v. Mgr. Radeka Galaša Ťažký život četnícky opi- sujúci strasti prvorepublikových strážcov zákona v Československu. Ďalší príspevok s ná- zvom 50 rokov samostatného slovenského väzenstva predniesol generálny riaditeľ Zboru väzenskej a justičnej stráže SR generál Milan Ivan. Z oblasti kynológie bol zaradený referát tajomníka Slovenskej policajno- historickej spoločnosti Mgr. Petra Nevolného z Prezídia Policajného zboru, nazvaný Význam a prínos služobných psov zaradených na četníckych pátracích staniciach začiatkom 30. rokov 20. storočia na Slovensku. Následne si bolo mož- né vypočuť ešte príspevok z regionálnej policajnej histórie, a to História Poddôstojníckej školy Pohraničnej stráže Libějovice od plk. v. v. Ing. Bc. Jiřího Rulca, Ph.D. z Ministerstva vnútra ČR a Na počiatku bol Písek od predsedu Kynologického klubu Polícia – Slovakia plk. v.v. RNDr. Vladimíra Ďurišina. V závere prvého dňa konferencie sa uskutočnila pre- zentácia publikácií Petra Nevolného: Zabudnutí detektívi v slovenskom jazyku, ako aj Ivany a Ondřeja Kolářových: Generál četnictva Karel Vyčítal i Tomáša Herajta: Historie poli- cie v letech 1918 – 1945. Policejní ředitelství v Plzni v českom jazyku. Prítomní sa potom odobrali na plánované spoločenské posedenie. Druhý deň konferencie sa začal prednáškou Mgr. Ivany Kolářovej a Mgr. Ondřeja Kolářa, Ph.D.: Dopad hornosliezskych povstaní na výkon bezpečnostnej služby v Československu v rokoch 1919 až 1923, v ktorých sa autori zo Sliezskeho zemského múzea zaoberali bez- pečnostnými aspektmi všetkých troch hornosliezskych povstaní i nariadeného plebiscitu v predmetnom období. Nasledoval ďalší príspevok z oblasti kynológie od prezidenta Zväzu športovej kynológie SR plk. Mgr. Bc. Juraja Štaudingera: Poručík František Bačík. Pso- vod, ktorého zastrelili vo výkone služby. Venoval sa pôsobeniu tohto príslušníka OO VB zo Zvolena žijúceho v rokoch 1922 – 49, ako aj jeho vernému zvieraťu. Z Českej republiky odznel i referát pplk. Mgr. Petra Steina z Polície ČR: Pálffyho aféra: aktéri a súvislosti, ktorý sa zaoberal touto prvorepublikovou kriminálnou kauzou Jozefa Pálffyho týkajúcou sa korupcie pri prevode vlastníckeho práva k pozemkom na Ministerstvo národnej obrany ČSR. Okrem psov sa pri bezpečnostných zboroch možno stretnúť aj s koňmi, tematiky hipológie sa zhostil kpt. Mgr. Tomáš Heraj z Polície ČR v prednáške: Z južného Slovenska do stajne Hradu alebo o policajnom koňovi Hektorovi. Na tomto koni žijúcom v období

196 VOJENSKÁ HISTÓRIA

1906 – 33 jazdil počas výkonu funkcie hlavy štátu aj prezident Tomáš Garrique Masaryk. Po prestávke sa slova ujal autor viacerých policajnohistorických monografií a zároveň riaditeľ Pyrotechnickej služby Polície ČS plk. JUDr. Michal Dlouhý, Ph.D. V jeho príspevku Štátna akcia sťahovacia z pohľadu českého četníka sa bolo možné oboznámiť na príklade štábneho strážmajstra Rudolfa Otrubu s osudmi štátnych zamestnancov sťahujúcich sa zo Slovenska po podpise Mníchovskej dohody. Advokát PhDr. JUDr. Rudolf Manik, PhD., MBA, MHA v referáte: „Sovietska milícia – náš vzor“ oboznámil prítomných s vývojom tejto zložky bezpečnostného aparátu od vzniku Robotnícko-roľníckej milície v roku 1917 až do rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991. Kpt. Bc. Róbert Václavík z OR PZ v Lučenci prišiel s pred- náškou na tému: Vznik Okresného četníckeho veliteľstva Zvolen vo svetle archívnych prame- ňov, kde sa zaoberal kreáciou tejto časti bezpečnosti ČSR v roku 1919 i bojom s Červenou armádou Maďarskej sovietskej federatívnej republiky (Maďarskej republiky rád). Posledný príspevok si pripravil tradičný moderátor konferencie a predseda Slovenskej policajno-historickej spoločnosti Mgr. Jerguš Sivoš, PhD. z Ústavu pamäti národa na tému: Ján Dvorský a jeho služba v polícii v rokoch 1919 až 1946 o bývalom plukovníkovi a veliteľovi Stráže uniformovanej bezpečnosti, ktorý počas druhej svetovej vojny zastával post policajného riaditeľa v Bratislave. Rudolf Manik

NAVŽDY NÁS OPUSTIL HISTORIK MICHAL ŠTEFANSKÝ

V sobotu 9. novembra 2019 nás, vojenských historikov, zastihla smutná správa. Z nášho sveta naveky odišiel náš priateľ a kolega Michal Štefanský, s ktorým sme mali česť pracovať vo Vojenskom historickom ústave viac než dvanásť rokov. Počas tohto obdobia sa na našom vedeckom pracovisku aktívne podieľal na riešení najdôležitejších vedeckých úloh v oblasti výskumu vojenských dejín Slovenska, s dôrazom na historické udalosti, ktoré sa odohrali po skončení druhej svetovej vojny až do súčasnosti, a to v širokých vecných a spoločenských súvislostiach. Michal Štefanský sa ako samostatný vedecký pracovník Vojenského historického ústavu aktívne zúčastňoval na vedeckom živote. Na základe výsledkov základného vý- skumu publikoval viaceré vedecké, vedecko-populárne či populárne práce, resp. sa na ich obsahovom spracovávaní aktívne podieľal. V tejto súvislosti si dovolím spomenúť diela späté s Vojenským historickým ústavom, ktorých bol autorom, resp. spoluauto- rom: Vojenské dejiny Slovenska VI. zväzok 1945 – 1968; Slovensko. Vojenská kronika; Vojenské dejiny Slovenska slovom a obrazom; Studená vojna – Slovensko 1946 – 1954, Studená vojna – Slovensko 1955 – 1962, Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov... Ako uznávaný odborník na udalosti roku 1968 v Československu sa zúčastnil mno- hých medzinárodných konferencií a seminárov, a to nielen doma, ale aj v zahraničí. K prehĺbeniu historického vedomia prispel desiatkami článkov, vystúpeniami v rozhla- se, televízii a v dokumentárnych filmoch. Za dosiahnuté výsledky v oblasti vedy a vý- skumu bol viackrát ocenený.

Michala Štefanského sme všetci poznali ako pracovitého a veľmi skromného človeka, ktorý prežil plnohodnotný činorodý život v neľahkých dobách hlbokých spoločenských a politických zmien, ktoré sa odohrali nielen po novembri 1989, ale aj po auguste 1968. V mnohých z nás, ktorí sme mali česť ho dôverne poznať, zanechal hlbokú stopu, plnú ľudskosti, priateľstva a šľachetnosti. Česť jeho pamiatke!

197 VOJENSKÁ HISTÓRIA

POKYNY PRE AUTOROV

Spôsob odovzdávania rukopisov Príspevky do Vojenskej histórie odovzdávajte, resp. posielajte zásadne v textových editoroch Word. Poznámky vrátane bibliografických odkazov je potrebné vkladať pomocou programu WORD na vkladanie poznámok/odkazov pod čiarou – nie písať ich mechanicky vzadu za textom štúdie. Súhrnný zoznam použitej literatúry treba uvádzať v abecednom poradí na konci príspevku. K štúdii je potrebné pripojiť ab- strakt (v slovenčine do 10 riadkov), 5 kľúčových slov v slovenskom aj anglickom jazyku; resumé v slovenčine v rozsahu cca jednej strany, zaslať osobné údaje o autorovi: rodné číslo, adresu, číslo účtu v tvare IBAN, telefonický a emailový kontakt, adresu zamest- návateľa. Zaslaním príspevkov a osobných údajov dávajú autori redakcii a určeným pracovníkom plný súhlas na ich spracovanie, pričom tí plne rešpektujú pravidlá GDPR na ochranu osobných údajov. Text sa nepokúšať zalamovať ani špeciálne upravovať, odstavce bez tabulátora! Písmo Times New Roman, veľkosť 12, normal, bez zvýrazňovania. Riadkovanie 1,5. V prípade priamych citácií písať kurzívou. Obrazové prílohy poprosíme zasielať čierno-biele samostatne vo formáte jpg, jpeg, bmp v rozlíšení min. 300 dpi a riadne označené a iden- tifikovatené. V texte uveďte popiskom, kde by mal byť obrázok umiestnený. Tabuľky, grafy je potrebné zasielať v osobitnom súbore v štandarde xls, xlsx (excel).

Rozsah príspevkov Rozsah štúdií, vrátane poznámkového aparátu, by nemal prekročiť 40 strán (minimálny má rozsah 15 s.) Recenzie môžu byť v rozsahu do 15 strán, anotácie maximálne do 3 strán. Pri anotáciách a recenziách je potrebné uvádzať ISBN. Počet normostrán sa počíta podľa počtu znakov (1 800 znakov vrátane medzier na stranu).

Základnou citačnou normou je STN 690 (01 0197) – Dokumentácia. Bibliografické odkazy

Odkaz na monografie VÁ ROŠ, Milan. Posledný let generála Štefánika. Bratislava : International, 1994, s. 56. ISBN 80-215-0149-9. PEJSKAR, Jožka (ed.). Poslední pocta : Památník na zemřelé československé exulanty v letech 1948 – 1981. B. m. : Konfrontace, 1986, sv. 2., s. 118-121. ISBN 3 8577 01 203. (v prameni neuvedené miesto vydania: bez miesta; podobne aj pri neuvedenom vyda- vateľstve: b. v., roku: b. r.)

Odkaz na štúdie (v prípade, že je uvedený v zborníku aj editor, uveďte ho za názvom zborníka): ŠPIRKO, Dušan – LUPTÁK, Miroslav. Obrana bratislavského predmostia vo francúz- sko-rakúskej vojne roku 1809. In Vojenská história, 2002, roč. 6, č. 1, s. 9-10. ISSN 1335-3314. (pri cudzojazyčných zdrojoch uvádzať v príslušnom jazyku, napr. anglický zdroj: In Army History, 2003, vol. 59, no. 1, p. 13-15.)

198 VOJENSKÁ HISTÓRIA

DEIGHTON, Leon. Blitzkrieg : Od Hitlerova nástupu po pád Dunkerque. Prel. Kárník, Zdeněk. Praha : Argo, 1994, s. 85. ISBN 80-85794-08-X.

Odkaz na už citovaný zdroj v texte PEJSKAR, ref. 2, s. 97; číslo ref. je číslo poznámky pod čiarou, v ktorej sa nachádza citovaná práca 1.-krát s celým bibliografickým údajom - v prípade, že v jednej poznámke sú uvedené dva pramene toho istého autora, v ďalších poznámkach uvádzame aj prvé slová názvu prameňa: PEJSKAR, Poslední, ref. 2, s. 93.

- autor nemusí uvádzať mená všetkých pôvodcov citovaného diela (druhého, tretieho) alebo ak má citované dielo viacerých ako troch pôvodcov, uvádzame: ŠPIRKO, Dušan et al.

- v prípade viacerých miest vydania, alebo názvov vydavateľstiev, píšeme bodkočiarku alebo čiarku: Praha : Naše vojsko; Bratislava : Magnet Press, 1999,

- údaje v bibliografickom popise citovaného prameňa sa uvádzajú v jazyku prameňa až po údaj o rozsahu.

Odkaz na archívny dokument MVSR-Slovenský národný archív v Bratislave (ďalej SNA), f. Minister Českosloven- skej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska, 1918-1928 (ďalej f. ), škatuľa (ďalej šk.) č. 277, sign. č. 1234/1920 prez. Pri opakovaných záznamoch uvádzať Tamže, s. 8 (nie tamtiež) - najfrekventovanejšie skratky archívov: SNA Bratislava, VÚA-VHA Praha, VHA Bratislava, NA Praha, AM SNP B. Bystrica,

Používanie skratiek a označovanie Skratkou pre označovanie strán alebo strany je s., ročníky časopisov a čísla zborníkov sa uvádzajú arabskými číslicami. Pokiaľ sú dokumenty v edíciách číslované, je potreb- né uvádzať okrem strán aj číslo.

Redakčná rada si vyhradzuje právo na základe vyžiadaných odborných posudkov rozhodnúť o uverejnení, prípadne vrátení príspevku. Nevyžiadané rukopisy sa ne- vracajú.

199 VOJENSKÁ HISTÓRIA

AUTORI ČÍSLA

PhDr. Peter ROHÁČ, Obchodná akadémia, Myslenická 1, 902 01 Pezinok, Slovenská republika, email: [email protected]

Mgr. Lucia NOVÁKOVÁ, PhD., Katedra klasickej archeológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, Hornopotočná 23, Trnava 917 01, Slovenská republika, email: lucia. [email protected] doc. PhDr. Vladimír SEGEŠ, PhD., Vojenský historický ústav, Krajná 27, 821 04 Bratislava, Slovenská republika, email: [email protected]

Mgr. Matúš BURDA, Gymnázium sv. Jána Zlatoústeho, Lesná 28, 066 01 Humenné, Slovenská republika, email: [email protected]

JUDr. Oldřich PEJS, Kafkova 53, 160 00 Praha, Česká republika, email: [email protected]

Mgr. Lubomír HLAVIENKA, PhD., Slezská univerzita v Opavě, Fakulta veřejných politik, Bezručovo náměstí 14, Opava 746 01, Česká Republika, email: lubomir.hlavienka@ fvp.slu.cz plk. v. v. Dr. Miloslav PÚČIK, CSc., Vojenský historický ústav, Krajná 27, 821 04 Bratislava, Slovenská republika, email:[email protected]

Mgr. Viktor GABÁNI, Vojenský historický ústav, Krajná 27, 821 04 Bratislava, Slovenská republika, email: [email protected]

Ing. Milan ONDRUŠ, Vojenský historický ústav, Krajná 27, 821 04 Bratislava, Slovenská republika, email: [email protected]

200 VOJENSKÁ HISTÓRIA

Vojenská história 1/2020 Časopis pre vojenskú históriu, múzejníctvo a archívnictvo

Vydáva Vojenský historický ústav v Bratislave v spolupráci s Ministerstvom obrany SR

Editor a šéfredaktor: plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD. Výkonná redaktorka: Mgr. Mária Stanová Kontaktná adresa: [email protected]

Grafická úprava: Mill Valley, s. r. o.

Redakčná rada: doc. PhDr. Vladimír Segeš, PhD. (predseda), PhDr. Igor Baka, PhD. (podpredseda), PhDr. Milena Balcová, PhDr. Viliam Čičaj, CSc., PhDr. Igor Graus, PhD., doc. Mgr. Michal Habaj, PhD., Mgr. Peter Chorvát, PhD., Mgr. Peter Kralčák, PhD., Mgr. Matej Medvecký, PhD., PhDr. Slavomír Michálek, DrSc., PhDr. Richard Pavlovič, PhD., pplk. v zál. PhDr. Peter Šumichrast, PhD., doc. PhDr. Pavol Valachovič, CSc. Medzinárodný redakčný kruh: pplk. Dr. Tibor Balla, DrSc. – Hadtörténeti Intézet és Múzeum, Budapest; Dr. István Janek, PhD. – Magyar Tudományos Akadémia Bölcsészettudományi Kutatóközpont Történettudományi Intézet, Budapest; PhDr. Michal Lukeš, PhD. – Národní muzeum, Praha; Mgr. Mateusz Gniazdowski, PhD. – Ośrodek Studiów Wschodnich, Warszawa; PhDr. Jiří Rajlich – Vojenský historický ústav, Praha; Dr. Harold E. Raugh, Jr., U.S. Army Europe, APO AE 09096 USA; Dr. Martin Zückert – Collegium Carolinum Forschungstelle für bömischen Länder, München

Časopis je indexovaný v medzinárodných databázach: The Central European Journal of Social Sciences and Humanities (CEJSH) European Reference Index for the Humanities and Social Sciences (ERIH PLUS)

Vychádza štyrikrát ročne. Rozširuje: Vojenský historický ústav, Krajná 27, 821 04 Bratislava Fax: + 421/2/48207719

Schválené do tlače dňa: 27. 1. 2020 EV734/08 IČO vydavateľa: 00309591 Nepredajné ISSN 1335-3314 Tlač: HSa MO SR, OdVČ, PoO, Kutuzovova 8, Bratislava

Na obálke je portrét s vyobrazením poľného maršala Andreja Hadika (1711 – 1790), príslušníka slovenského zemianskeho rodu pochádzajúceho z Turčianskej stolice. Bol viackrát hlavným veliteľom habsburskej armády a v rokoch 1774 – 1790 prezidentom Dvorskej vojnovej rady vo Viedni.

201