JANÁČKOVA AKADEMIE MÚZICKÝCH UMĚNÍ V BRNĚ
Hudební fakulta
Jazzová Intepretace
Vývoj klavírneho tria v jazze Bakalárska práca
Autor práce: Jakub Tököly, dis.Art Vedoucí práce: MgA. Jan Dalecký Oponent práce: David Dorúžka Brno 2014 Abstrakt
Tököly, Jakub : Vývoj klavírneho tria v jazze. [Bakalárska práca]. Janáčkova akadémia múzických umení v Brne. Vedúci práce MgA. Jan Dalecký Stupeň odbornej kvalifikácie : Bakalár. Brno, Janáčkova akadémia múzických umení 2014. Počet strán 37.
Bakalárska práca Vývoj klavírneho tria v jazze sa zaoberá predstavením najväčších jazzových klavírnych osobností. Hlavným cieľom práce je opísanie funkcie jednotlivých nástrojov s apelom na inštrumentálnu, koncepčnú a estetickú rovinu. Bakalárska práca obsahuje úvod do histórie jazzu s obšírnejšou analýzou daných kalviristov a ich tria. Klaviristi vnímaní ako lídri, skladatelia a aranžéri boli vedúcou osobnosťou v spomínanom hudobnom telese. Prierez históriou ponúka pohľad na meniace sa hudobné trendy typické pre dobu Swingu, Bebopu, Post-bopu ... Bakalárska práca obsahuje odborný materiál vhodný pre študentov jazzovej interpretácie.
Kľúčové slová
Klavír, jazz, swing, bebop, hudba Abstract
TÖKÖLY, Jakub: The evolution of piano trio in jazz. [Graduation thesis].Janacek Academy of Music and Performing Art, Brno. Advisor:MgA. Jan Dalecký. The degree of academic qualification: Bachelor. Brno :Janacek Academy of Music and Performing Art, 2014 37 pg.
Diploma thesis “The Evolution of piano trio in jazz”. The result of the work is introducing most important jazz piano giants in history of jazz. The main goal is attention to function of instruments in acoustic piano trio. The bachelor work contents short notion to jazz history with accent to pianists as leaders, composers and arrangers. In the work describe to independelly music instruments in piano jazz trio and his music process. Cross-section of jazz history talks about changes in music trends which were typically for era like Swing, Bebop, Post-Bop ... Bachelor work make for next generations students of jazz as expert material.
Keywords
Piano, Jazz, Swing, Bebop, Music, Prehlásenie
Prehlasujem, že som zadanú prácu vypracoval samostatne a použil len uvedené pramene a literatúru. Súčasne dávam zvolenie k tomu, aby bakalárska práca bola umiestnená v Knihovne JAMU a používaná k študijným účelom.
V Brne 28.4. 2014 Jakub Tököly Obsah
Úvod...... 6 1 Úvod do histórie...... 7 2 Swingová éra...... 12 2.1 Teddy Wilson...... 12 2.2 Nat"King" Cole...... 15 2.3 Erroll Garner...... 19 3 Bebop...... 21 3.1 Bud Powell...... 22 3.2 Oscar Peterson...... 25 3.3 Bill Evans...... 29 4 Priekopníci novej hudby...... 33 4.1 Herbie Hancock...... 35 5 Súčasná scéna...... 41 Záver...... 43 Zoznam bibliografických odkazov...... Zoznam ilustrácií...... 6
Úvod
Výber mojej práce bol podmienený skutočnosťou, že ako aktívny klavirista na jazzovej scéne môžem skompletizovať svoje vedomosti, nadšenie a bohatú históriu akustického klavírneho tria, ktorý mal a vždy bude mať svoje nezameniteľné miesto v jazzovej histórií. Definícia a selekcia hudobníkov podlieha mojej subjektívnej predstave v kombinácií s objektívnymi štúdiami a hodnoteniami jazzovej histórie. Klavírni velikáni ako Bud Powell, Oscar Peterson, Herbie Hancock či Keith Jarrett vytvorili dnes už známe spôsoby , interpretáciu a charaktery klavírneho tria. V bakalárskej práci sa budeme venovať analýze najvýznamnejších hudobníkov, vďaka ktorým sa posúvali hranice, štylistika, koncepcia alebo esteticko-výrazové prostriedky v interpretácii. Naša práca bude obsahovať snahu o priblíženie hudobného organizmu, úlohy jednotlivých nástrojov, funkčnosti spoločnej imaginácie hudby, ktorá vzniká vzájomnou prácou interpretov na základe jazzovej improvizácie. Načrtneme problematiku rytmických sekcií, funkciu klaviristu i ako skladateľa a vplyv artificiálnej hudby na jeho interpretáciu, koncepciu. Práca na hudobnom materiáli v akustickom triu obsahuje subjektívny pohľad všetkých protagonistov prostredníctvom hudobnej predstavy, ktorá sa v procese tvorenia mení na inetraktívnu tvorbu hudobného obrazu. Bakalárska práca bude obsahovať popis dejín jazzu vo vzťahu k hudobno-estetickým charakterom v rámci štylistiky hudby v priamom vzťahu ku klavírnemu triu a jeho zvuku. Opierania sa o fakty, rôzne interview so známymi hudobníkmi či osobná diskusia s konzultantom mala taktiež dopad na znenie bakalárskej práce. 7
1. Úvod do histórie
Jazzová história sa začala oficiálne datovať na začiatku 20. storočia. Doba Scotta Joplina, Jelly Roll Mortona, černošských spirituálov a hudby New Orleans má a bude mať navždy svoje nenahraditeľné miesto na pomyselnej časovej osi hudby Afro-američanov, ktorá zásadne zmenila a obohatila kultúru USA a stala sa neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho bohatstva ľudstva. Osobnosti ako Louis Armstrong, Duke Ellington, Thelonious Monk, Miles Davis či John Coltrane sú v dnešnom ponímaní nenahraditeľnými osobnosťami hudby 20. storočia. Na jazz môžeme vzhliadať dvomi perspektívami. Hudobná a politická. Samozrejme, obe boli na seba priamo závislé. Je nutné podotknúť, že afro-americká komunita bola prinútená vytvárať si novú identitu ako národ, a to pod silne rasistickým náporom zo strany majority.
Jazzová hudba bola neustále ovplyvňovaná európskou klasickou hudbou. Funkčnosť harmónie, hudobné formy , či obsadenia rôznych telies mali badateľný dopad na vývoj jazzového zvuku. Skutočnosť , že klavirista a skladateľ Scott Joplin túžil celý život po uvedení opery ( Treemonisha ). V opere sa striedajú árie so zborom, ansámblom. Obsahuje mystické , rozprávkové libreto. Je tu značný vplyv Richarda Wagnera. Bol uznávaný ako prvý ragtimový skladateľ. Ovládal notový zápis, harmóniu , inštrumentáciu. Podobne ako v európskej artificiálnej hudbe i jazzová hudba sa delí na rôzne žánre. Podľa obsadenia : 1. Big Band 2. Combo 8 3. Solo performing
Combo začína od dua a siaha až po oktet. Jedna z najfrektovanejších a najpopulárnejsších disciplín je klavírne trio.
Funkcia nástrojov v klavírnom triu :
Slovami poľského saxofonistu Piotra Barona : “Fortepiano je hlava , kontrabas telo a bicie sú nohy”.
Klavír ako najintelektualnejší hudobný nástroj ukrývajúci širokú škálu farieb, kontrastov, nálad zastáva v hudobnej histórií nenahraditeľné miesto. Svedčí o tom využitie tohto nástroj v tak širokom kontexte. Od solo recitálu až po klavírne koncerty s orchestrom. Na konci 19. Storočia vznikol v USA ragtime. Jednalo sa o novú hudobnú formu a taktiež nový spôsob hrania na klavír. Ľava ruka zastáva funkciu rytmu a harmónie, pravá ruka hrá melodiu. V spomínanom klavírnom spôsobe , ktorý preslávili velikáni ako Scott Joplin, Ferdinand Joseph LaMothe zvaný Jelly Roll Morton, Thomas “ Fats “ Waller či James P. Johnson preberá funkciu kontrabasu, bicích a trubky alebo klarinetu jediný nástroj - klavír. Ragtime sa neskôr vyvinul do ďalšieho klvírneho štýlu tzv. Stride Piano. Hlavnými predstaviteľmi boli Theodore “Teddy“ Wilson , Willie “Lion“ Smith či Donald Lambert.
Je nutné podotknúť opäť veľký vplyv klasickej hudby. Znalosť klasických velikánov ako J.S. Bach, W.A. Mozart, L. van Beethoven, F. Chopin ale i vtedy súčasných skladateľov ako C. Debussy, M. Ravel alebo I. Stravinskij vdychli klaviristom ako Earl “Fatha” Hines, Duke Ellington jarný vánok do ich kompozícií i spôsobu hry. Najvýraznejším predstaviteľom syntézy ranného jazzu a klasickej hudby bol geniálny klavírista Arthur “Art” Tatum, ktorého hra je opradená mnohými 9 legendami. Harmonický fond, melodika a virtuozita sa stala inšpiráciou pre všetkých jazzových hudobníkov. Umenie Arthura Tatuma bolo obdivované i umelcami klasickej hudby ako napr. Vladimír Horowitz, Leopold Godowski, Arthur Rubinstein , Sergei Rachmaninoff či David Oistrach.
Klavírne osobnosti boli vždy silným článkom jazzovej histórie. Pôsobili v rôznych fuknkciách, či už ako sólisti, bandleadri či skladatelia. Význam klaviristu v klavírnom triu je rôznorodý. Jasnosť hudobného obrazu, inteligencia a kompozícia v širšom slova zmysle je závislá na vedomosti klavírnej osobnosti. Klavirista je v tejto kategórií vnímaný ako leader, skladateľ i doprovodný hráč. Práve na ňom spočíva výsledné znenie celej kapely. Do veľkej miery to súvisí i s kultom osobnosti. Každá klavírna osobnosť posúvajúca evolúciu jazzu v tejto disciplíne bola i originálnou a špecifickou individualitou. Ak by sme si predstavili pomyselný strom, ktorý by symbolizoval rodokmeň klavristov na časovej priamke, možeme konštatovať, že v histórií klaviristov existujú dve základné vetvy. Tá prvá zastáva post silne cítiaci černošskú tradíciu opierajúcu sa o gospel, stride piano a výrazný temperament v kombinácií s dávkou sofistikovanosti. Načrtnem niekoľko významných osobností : Arthur “Art” Tatum, Earl “Bud” Powell, Thelonious Monk, Oscar Peterson, Herbert “Herbie” Hancock, McCoy Tyner, Kenneth David “Kenny” Kirkland, Robert Glasper. Ako opozitum k vyššie uvedenej generácií klaviristov existuje ďaľší rod klaviristov, u ktorých prevláda impresia, tvorenie jemnejšej melodiky, značný vplyv európskej artificiálnej hudby. Do tejto skupiny sa zaraďujú klaviristi ako: Duke Ellington, Lennie Tristano, Bill Evans, Keith Jarrett. Samozrejme, nemožno tlmočiť názor, že obe vetvy sa navzájom svojim spôsobom neovplyvňovali. Keďže sa vyvíjali sučasne je logické, že 10 nemožeme generalizovať v plnom rozsahu. Ako príklad sa dovolím uviesť skutočnosť, že vzorom Bill Evansa bol Earl “Bud” Powell. Moju poznámku ale považujem za nevyhnutnú kvôli pohľadu na rôznorodosť jazzovej klavírnej histórie a následne prehľadnejší pohľad do umenia interpretácie jazzových klaviristov.
Pozícia kontrabasu je dôležitou , rytmicko-harmonickou podstatou zvuku akustického tria. Je pravdou, že postavenie kontrabasu si svoje miesto našlo na prelome 30. a 40. rokov. Dôvodom bolo využívanie tuby v ranných jazzových orchestroch. Funkcia konrabasistu je v prvom rade doprovodná. Swingujúci pulz prostredíctvom half-time feeling-u a double-time feeling-u tzv. Four je hlavným charakteristickým znakom tohto hudobného nástroja v jazzovej hudbe. Vznik kultových osobností v kontrabasovej škole obohatilo konrabasovú hru o mnoho štylistických princípov. Týkalo sa to vnímania time ( hudobného času ), artikulácie, typu zvuku, spôsobe doprovodu pri sóle klaviristu či samotného sóla kontrabasistu. Jazzová kontrabasová škola je veľmi bohatá a rôznorodá. Z celej pleády umelcov si dovolím spomenúť predovšetkým štýlotvorcov : Jimmie Blanton, Raymond Brown, Paul Chambers, Scott LaFaro, Ron Carter , Lawrence “Larry” Gales a Christian McBride.
Úloha bubeníka ako zastúpcu rytmickej sekcie, tkvie v starostivosti o pravidelný pulz , comping a vytvární napätia v skladbe a spolupráci, stavbe skladby spolu s ostatnými členmi kapely. Rytmus bol a je jednou z najdôležitejších a najcharakteristickejšich znakov afro-americkej hudby. Manipulácia s hudobným časom, swingujúci pulz a bohaté rytmické členenie ( vplyv afrického folklóru ) mal na jazz enormný dopad. Technika hry na bicie nástroje sa vyvíjala 11 identicky ako sám jazz. Od “new orleanského“ pochodového, synkopického spôsobu, cez swing, bebop, cool jazz a až k avantgarde. V dobe swingu sa začali na hru uplatnovať tzv. metly. Ich mäkký zvuk a jedinečný zvuk si našiel využitie najmä v baladách. Neskôr osobnosti ako Ed Thigpen, Philly Joe Jones povýšili techniku metly na vyššiu úroveň a zrovnoprávnili tak pomer užitia paličiek a metiel. Dominantná funkcia bubeníka, vytváranie exaktného “groovu” nie ale jedninou povinnosťou, aj keď jednou z najdôležitejších. Nesmierny význam v sebe nesie interaktívna technika nazývaná comping. Comping sa rozvinul v období bebopu. Jedná sa o rytmické motívy medzi klaviristom a bubeníkom. Väčšina používaných motívov sa prebrala zo swingu, v ktorom tieto frázy hral celý big band, prípadne po sekciách. Hlavným vzorom bol big band Counta Basieho. Vďaka compingu , či už ide o spontánny alebo pripravený - aranžovaný je skladba kreatívnejšia a umocňuje tým dojem spoločnej práce v kapele. Spomínaný spôsob využívali vo svojich klavírnych triách velikáni ako Theodore “Teddy” Wilson, Erroll Garner, Nat “King” Cole či Earl “Bud” Powell a ďaľší. Bubenícke osobnosti majú bohatý zoznam. Zmienim sa najmä o inštrumentalistoch , ktorý menili trend : Charles “Buddy” Bolden, “Papa” Jo Jones, Edmund “Ed” Thigpen, Philly Joe Jones, “Tony” Williams, Elvin Jones, Jack DeJohnette, Chris Dave.
Túto kapitolu si dovolím ukončiť citáciami klaviristu, skladateľa a jazzového revulucionára Thelonia Monka :
“To, že nie si bubeník neznamená, že nemusíš hrať presne”.
“Hraj tak, aby znel bubeník dobre”.
“Nehraj všetko (alebo stále), nechaj niektoré veci plynúť. 12 Niektorú hudbu si stačí predstaviť”.
“Čo nezahráš môže byť dôležitejšie, ako čo zahráš”.
2. Swingová Éra
Obdobie swingu sa spája prevažne so zvukom veľkých orchestrov - big bandov. Bola to doba rozkvetu módy, počiatku vedy a techniky, elegancie. Okrem spomínaných atribútov, obdobie 30. rokov malo bohaté zastúpenie excelentných klaviristov, ktorý vystupovali ako sólisti alebo so svojím triom. Z mojej subjektívnej konfesie by som chcel predstaviť a priblížiť niekoľko osobností, ktoré mali enormný význam pre nasledujúce generácie. Nutno podotknúť skutočnosť, že v počiatkoch klavírneho tria išlo viac menej o adekvátny doprovod rytmickej sekcie a klavirista zastával funkciu akoby sólistu v pravom slova zmysle. Prvé triá , ktoré pripomínali kompaktné znenie boli triá Teddy Wilsona, Erroll Garnera a Nat “King“ Cola.. Dalo by sa povedať, že prvotnou inšpiráciou pre oboch klaviristov bol jazzový velikán, klavirista Earl “Fatha“ Hines.
2.1 Teddy Wilson
Theodore Shaw „Teddy“ Wilson sa narodil v meste Austin, štát Texas 24. novembera 1912. Hudobný talent rozvíjal na Tuskeege Institute v Alabame, kde študoval klavír a husle. Jeho inšpiráciou bol klavirista Earl “Fatha” Hines, ktorého chodil počúvať do Hines Grand Terrace Cafe, ktorá patrila Earl Hinesovi. V roku 1933 dostal Wilson prvý angažmán s Benny Carterom (Choccolate Dandies). Legendárnym sa stalo jeho figurovanie v triu 13 Benny Goodmana, ktoré sa neskôr rozrástlo na kvartet dosadením Lionela Hamptona. Kapela Benny Goodmana bola kuriozitou nie len pre excelentný výber hudobníkov ale i kvôli zmiešanému pôvodu protagonistov. Bola to prvá kapela v histórií, ktorá regulérne fungovala a mala členov belošského i černošského pôvodu*. Teddy Wilson sa, ako prvý Afro-američan, pravdielne objavoval v národno-televíznom vysielaní. Benny Goodman vystúpil 16. januára 1938 (a opakovane 6. októbra 1939) v svetoznámej , dnes už legendárnej Carnegie Hall v New Yorku, ktorá dovtedy uvádzala výhradne koncerty artificiálnej hudby. Okrem quarteta sa v sále Carnegie Hall ozýval i orchester. V publiku sedeli osobnosti swingovej éry ako napr. Count Basie, Freddie Green, Cootie Williams či Johny Hodges. Rok 1935 bol pre Teddy Wilsona prelomový. Podpísal kontrakt so známym producentom John Hammondom. Tu sa uplatnil ako výborný tvorca “hot swingových“ aranžmánov. Spolupracoval s hviezdami ako Lena Horne, Ella Fitzgerald, Billie Holiday, Helen Ward. Ako sideman sa zúčastňoval na tzv. recorded session známych swingových umelcov ako Lester Young, Ben Webster, Roy Eldrige či Buck Clayton. Ako leader koncertoval a nahrával s vlastným triom, sextetom a krátku existenciu mal i jeho big band. Theodore “Teddy” Wilson sa radí k najväčším osobnostiam swingu a vôbec histórie jazzu. Prívlastky ako “The Father of Elegant” alebo “The Elegant Pianist” hovoria za všetko. Po roku 1946 vystupoval prevžne ako sólista alebo s vlastným triom. Stal sa regulérnym hudobným hosťom v televíznych show na stanici CBS. Vyprodukoval pre televíziu edukatívny jazzový program s príznačným názvom “Teddy Wilson School for Pianists”, predstavujúci vlastný štýl ale taktiež demonštrujúci rôzne štýlistické elementy jazzu. V roku 1950 sa stal profesorom na prestížnej Juilliard School. Svoju profesionálnu kariéru klaviristu si opäť zopakoval v biografickom filme The Benny Goodman Story (1956). Okrem prezentácie sa na 14 jazzovom portfóliu s kreditom znamenitého klaviristu a aranžéra, pracoval ako hudobný režisér pre The Dick Cavett Show. Kuriozitou je jeho pôsobenie v triu v rozmedzí 60. a 70. rokov. Jeho sidemanmi boli vlastný synovia, Theodore Wilson na kontrabas a Steven Wilson na bicie. Theodore Wilson sa dožil veku 73 rokov.
Analýza a charakteristika :
Trio Teddy Wilsona radíme k vrcholným nahrávkam swingovej éry. Vysoko cenený bol predovšetkým kvôli charizmatickej interpetácií klaviristu. Z hľadiska štylistiky interpretácie bol ovplyvnený najmä Earl Hinesom ale nutno vyzdvihnúť Wilsona ako originálneho a do istej miery štýlotvorného klaviristu, ktorého harmonické myslenie a “single lines” prerastali hranice swingu ako hudobného štýlu. Samozrejme, nepopierateľne nemôžeme zabúdať na velikána, ktorého hra sa zdá nadčasová ešte aj v dnešných časoch; jeho meno je Arthur “Art” Tatum. Pre Wilsona bola charakteristická najmä ľavá ruka. Okrem stride piana, ktoré ovládal s obrovskou bravúrou, využíval tiež melodické tzv. “tenorové hlasy”, block chords v tenorovej polohe či rozličné melodické motívy ako dialóg medzi oboma rukami. Zaujímavím sa stáva Wilsonov doprovod pod vlastné sólo v doprovode rytmiky. Namiesto stride piana, ľavá ruka utvrdzuje harmóniu a zvýrazňuje akordické tóny., prechádza diatonicky v rámci stupnice v intervale sexty. Môžeme tu vidieť zaujímavú paralelu s ľavačkou Thelónia Monka alebo Earl “Bud” Powella. 15 Pravou rukou využíval arppegiá, melodické obaly - indirecty, alebo approach notes. Dôležitou časťou hry Teddy Wilsona je jeho doprovod. Bohaté skusenosti a spolupráca s roznymi inštrumentalistami či spevákmi mu priniesli titul žiadaného doprovodného klaviristu. Osobne si myslim, že v dnešnej dobe sa na to neberie až tak ohľad. Pojem doprovod je síce samozrejmosťou ale väčšina mladých hudobníkov sa sústreďuje na vlastnú sólovú hru, kde tkvie zásadný problém dnešnej doby. Charakteristckým a nezameniteľným je jeho zamatový klavírny tón a spôsob frázovania.
Frázovanie bolo synkopické, artikulované non legatto. Citeľným a silným faktorom pre jeho hru je zvládnutie západnej klasickej hudby a to hlavne kvalitou tónu, uvoľnenosťou, pedalizáciou alebo harmonickou znalosťou. Najznámejšie triové nahrávky Teddy Wilsona sú Complete Recordings, kde mu asistujú: Milt Hinton na kontrabase a Jo Jones nazývaný “Papa” na bicích. Ich repertoár obsahuje skladby od George Gershwina, Cole Portera Irving Berlina či Duke Ellingtona. Typickým zankom kapely je neohrozený swingový pulz, kreatívna melodika a virtuozita.
2.2 Nat ”King” Cole
Vlastným menom Nathaniel Adams Coles sa narodil 17. marca 1919 v meste Montgomery štát Alabama. Od ranného detstva mal blízky vzťah k hudbe a to vďaka svojim rodičom. Otec Edward Coles mal významný post v baptistickej komunite, matka bola organistkou v kostole. Rodičia vštepovali mladému Nathanielovi silný vzťah k Bohu i hudbe. 16 Postupom času začal Nat navštevovať seriózne lekcie klavíra. Venoval sa štúdiu európskej klasickej hudby. Učil sa hudobnej štylistike a estetike J.S. Bacha, J.Haydna, F.Chopina či S. Rachmaninova. Okrem cvičenia klasiky prejavoval veľký záujem o novú afro-americkú hudbu. Keď sa rodina presťahovala blízko Chicaga, mal možnosť v kluboch navštevovať koncerty Louis Armstronga, Earl Hinesa alebo Jimmie Noona. Inšpirovaný fenomenálnym klaviristom Earl “Fatha” Hinesom, začal Nat vystupovať spolu so svojim bratom Eddiem - kontrabasistom v 30. rokoch. Práve v tomto období vznikol jeho pseudonym “King” Cole. Postupom času sa sformovalo Nat “King” Cole trio v zložení: Oscar Moore na gitare a Wesley Prince na kontrabase. Okrem regulárnych vystupení tiež nahrávali známe broadwayské štandardy pre rádio, čo do znáčnej miery pomohlo ich kariére. Nat nezastával len úlohu klaviristu ale tiež leadera a aranžéra. Ich prvé, živé rádiové vysielanie sa uskutočnilo v roku 1938 pre rádio NBC Blue Network vrámci relácie Swing Soiree. V 40. rokoch sa cez rôzne rádio show dostali až do CBS radia. Spevácku kariéru Nat Cola sprevádza známa legenda. Jeden večer keď vystupoval v nemenovanom klube, prišiel za ním opitý hosť a naliehal aby mu zaspieval. Nat mu neustále zdôrazňoval, že on je klavirista. Lenže dotyčný sa nenechal odradiť a ofenzívne žiadal Nata aby mu zaspieval. Nat na príkaz šéfa zaspieval skladbu Sweet Lorraine. Jeho nežný baritón pôsobil na ľudí ako magnet. Trio priberalo do repertoáru čoraz viac vokálnych čísel až boli v prevahe. Počas 2.svetovej vojny začalo Nat “King” Cole trio nahrávať pre Capitol Records a Exelsior Records. Hviezdne angažmá ,ako hlavný klavirista v prvej sérií Jazz at the Philharmonic, mu prinieslo slávu a etablovanie sa na scéne. Popri veľkých big bandoch bolo jeho trio v zložení klavír-gitara-kontrabas revolučné. Okrem Nat “King” Cola tria v Jazz at the Philharmonic 17 účinkovali hviezdy ako Art Tatum, Coleman Hawkins, Oscar Peterson, Lester Young ... Prvým hitom Nat Cola bola skladba Straighten Up and Fly Right. Celoštátny úspech a uznanie v komerčných kruhoch získal naspievaním skladieb v doprovode orchestra. Tým začal byt Nat “King” Cole vnímaný ako mainstreamová hviezda. Jeho najznámejšími skladbami boli : Unforgettable, Too Young , Mona Lisa či Christmas song. Popri sladkých baladách Nat ostal verný jazzovým koreňom a pod titulom After Midnight nahráva jazzový album. Zlom v kariére prichádza v roku 1954 prostredníctvom debutu v televízií NBC a to v podobe vlastnej Nat “King” Cole show. Od roku 1957 mala pravidelné vysielanie. Je nutné podotknúť, že v dobe rasovej segregácie a útlaku to bola kontroverzná skutočnosť. Do svojej show si pozýval hviezdy ako Ella Fitzgerald, Harry Belafonte, Frankie Laine, Mel Tormé, Peggy Lee ... Nasledovali uspešné albumy, účinkovanie vo filmoch či obdobie interpretovania štandardov v španielskom jazyku, čim Nat prerazil i v Južnej Amerike. Posledným účinkovaním vo filme Cat Ballou sa Nat rozlúčil s kariérou prostredníctvom nadhernej interpretácie broadway štandardu When I Fall in Love. Kvôli závislosti na cigaretách musel výnimočný hudobný zjav predčasne odísť vo veku 45 rokov.
Analýza a charakteristika :
Trio Nat Cola je typické najmä inštrumentálnym zložením. Klavír, gitara a kontrabas. Každý ma svoju príznačnú úlohu. Klavirista ako leader, uvádza tému a je i hlavným sólistom. Počas uvedení témy a improvizácie klaviristu rytmická sekcia, ktorá je v tomto prípade v zastúpení gitary a kontrabasu, doprevádza sólistu. 18 Gitarista využíva v doprovode tzv. Four to znamená hranie štvrťových nôt vrámci harmónie. Táto gitarová technika sa aplikovala predovšetkým v big bandoch. Popredným hráčom tejto techniky bol Freddie Green, ktorý bol členom slávneho orchestra Counta Basieho.Ďalší spôsob je doprovod pomocou compingu. Kontrabasista využíval dva základné modely typické pre jazz. Pizzicato technika využíva základné , akordické tóny v pólových a stvrťových hodnotách.
Trio pracovalo na rôznorodých aranžmánoch, ktoré boli obohacovali ich virtuozitu a vôbec tok skladby. Spoločné časti striedali kreatívne klavírne intermezzá či krátke introdukcie. Využívanie každého nástroja na 100 percent, samozrejme s apelom na štylistiku a estetiku hrania bolo v tomto triu samozrejmosť. Každý z členov sa podielal na kvalite kapely i keď je pravdou, že v tomto prípade delenie tohto tria na rytmickú sekciu a sólistu je oprávnené v pravom slova zmysle. Treba dodať, že Nat bol do istej miery tzv. “entertainerom”, čo bola v tej dobe ordinárna záležitosť. Jeho distingvovaná hra, charizmatický prejav a humor boli nezameniteľnými prívlastkami jeho profilu.
Je nutné vyzdvihnúť Nat Cola najmä ako klaviristu a leadra. Majorita hudobnej verejnosti vníma Cola ako speváka a klaviristu. Jeho zamatový tón, brilantná technika hovorí však o opaku. Znalosť stride piana, elegantné využívanie techniky block chords a spevná melodika s kultivovaným a swingujúcim frázovaním ho činilo excelentným klaviristom. Melodický “jazyk” často pripomína pravú ruku Earla Hinesa.
Trio Nat Cola môžeme štylisticky zaradiť do obdobia swingu. Swingový pulz bol pre nich charakteristickým znakom. Repertoár obsahoval okrem autorských skladieb prevažne broadway štandardy. 19 Hudba Nat “King” Cola ovplyvnila mnohé generácie hudobníkov. Najznámejší interpreti, ktorí vychádzali z hudby tohto tria boli napr. veliáni ako Ray Charles či Oscar Peterson. Je verejne známe, že Ray Charles začínal hraním v baroch v rovnakom zložení ako Natove trio a dokonca, vedel do istej miery imitovať “kingov” spev i hru na klavíry.
2.3 Erroll Garner
Erroll Louis Garner sa narodil v Pittsburghu, štát Pennsylvánia 15. júna 1923. Klavír sa mu stal osudným už od útleho detstva. Prvé tóny nachádzal už vo svojich troch rokoch. Navštevoval George Westinghouse High School, mimochodom absolventmi spomínanej školy boli známy klavirista a skladateľ Ahmad Jamal a slávny skladateľ a aranžér Billy Strayhorn. Erroll nikdy oficiálne neštudoval klavír. Bol autodidakt, celý život sa skladby učil výhradne podľa sluchu. Jeho hudobná pamäť je opradená mnohými legendami. Dovolím si načrtnúť jednu znich. Po návšteve klavírneho recitálu známeho klasického umelca , Emila Gilelsa začal, vo svojom apartmáne, následne interpretovať značnú časť hudby z koncertu. Ako sedem ročný nahrával pre pitsburghské rádio s detskou kapelou nazývanou Candy Kids. V roku 1944 sa presťahoval do New Yorku, kde začala jeho profesionálna kariéra. Spolupracoval so známym kontrabsistom Slam Stewartom či Charlie Parkerom s ktorým nahral známu skladbu Cool Blues. Pravidelne účinkoval v show Johny Carsona - The Tonight Show. Vystupoval najmä v triu, kde mu asistovali známi hudobníci ako Alvin Stoler, Red Callender, Hal West, John Simm 20 ons ... Charakteristický bol so svojím večným úsmevom a sedením na plne vysunutej klavírnej stoličke pod telefónnym zoznamom.
Analýza a charakteristika :
Erroll Garner bol ďalším klavírnym virtuózom swingovej éry. Jeho štýl, zvuk a špecifický spôsob hrania mu zabezpečil neohrozený status v jazzovej histórií. Funkcia rytmickej sekcie bola doprovodná. Garnerov naturálny talent a spontánnosť si vyžadovali pohotovosť a dôvtip zo strany rytmiky. Klavirista často prekvapoval spoluhráčov priamo na pódiu, či už išlo o koncepciu skladieb (vkladanie introdukcií, intermezza), tónin , tempa ... Garnerove trio bolo typické svojou interpretáciou balád. Ich koncept by sme mohli popísať ako “swingované balady”. Vytváranie napätia v pomalých tempách je skutočne neobyčajné. Rytmika s ľavou rukou klaviristu utvrdzovalo metrum s neustálym swingovým “groovom” nad ktorým plynula melodika. Erroll Garner je veľmi originálnym klaviristom. Ak by sme si predstavili jazzový orchester a rozdelili, následne ho vložili, podľa sekcií do klavíra, dostali by sme systém myslenia akým Erroll interpretoval svoju hudbu. Vnímal klavír širokosprektrálne, personifikovaním zvuku orchestra. Z najcharakteristickejších Errollových techník môžem spomenúť : Používanie stride piana, gitarovej ľavej ruky ( hranie štvrťových nôt v takte ), trombónových hlasov. Melódiu vyjadroval v plných štvorzvukoch ( predstava trubkovej alebo saxofónovej sekcie ). Typické pre Errollovu hru bolo i využívanie tzv. rubata. Je prítomné v preludovaných introdukciách ale taktiež ho využíval v plynúcom tempe 21 pre vytvorenie napätia skladby pomocou pedálu a často oktávovej techniky. Trio bolo zamerané na interpretáciu broadway štandardov a taktiež skladieb skladateľov ako George Gershwin či Duke Ellington. Je nutné spomenúť skutočnosť, že harmonické ale i rytmické myslenie sa miestami vymykalo swingovému klišé. Geniálna hudobná predstava Errolla Garnera bola plná inovácií, swingového rytmu ale i európskej klasickej hudby. Vplyv a inšpirácia u mladých klaviristov sa, samozrejme , viaže aj k velikánovi Errollovi Garnerovi. Jeho atraktívnosť spočíva v jeho nenapodobiteľnom swingovom pulze, virtuozite, temperamente ... Jeho trio patrí k neodmysliteľným a pevným pilierom jazzovej klavírnej histórie.
3 Bebop
Obdobie Bebopu malo skutočne členité zastúpenie klavírnymi osobnosťami, ktoré viedli vlastné akustické trio. Väčšina klaviristov pôsobilo ako sidemani v prestížnych formáciach Charlie Parkera, Fats Navara či Milesa Davisa. V tomto období sa menil spôsob intepretácie a to na základe nového trendu ktorý zaviedli tvorcovia nastupujúceho jazzového trendu “beboperi” Thelonious Monk, Charlie Parker, Kenny Clarke či Dizzy Gillespie. Tento revolučný jazzový jazyk pozdvihol jazz zo zábavného hudobného priemyslu k serióznemu a intelektuálnemu žánru afro-americkej komunity. Publikum odložilo tanečné topánky a usadilo sa k stolom vo vznikajúcich jazz kluboch na 52. ulici v New Yorku. Počiatky bebopu nie sú zaznamenané kvôli dvojročnému štrajku jazzových hudobníkov, ktorí požadovali zvýšenie honoráru. Dnes už legendárny jazz klub ,kde sa stretávali hudobníci a spontánne tvorili inovatívny štýl jazzu, sa volal Minton´s Playhouse. Spomínaný klub mal svôj “house band” ktorého klaviristom bol významný skladateľ, 22 klavirista a otec modernej hudby Thelonious Monk. Viaceré zdroje tvrdia, že práve Thelonious Monk bol jedným z hlavných učiteľov novej estetiky. Jeho byt navštevovali osobnosti Sam Jones, Art Blakey, Charlie Parker, Dizzy Gillespie, Sonny Rollins ... Výrazná klavírna osobnosť Bebopu bol monkov chránenec, vtedy mladý výnimočne nadaný Bud Powell.
3.1 Bud Powell
Earl Rudolph “Bud” Powell sa narodil 27. septembera 1924 v Harleme, New York City. Vyrastal v hudobníckej rodine, jeho otec bol stride klavirista. V skorom veku prejavil silný záujem o jazz. Snažil sa imitovať štýl Fats Wallera, študoval skladby James P. Johnsona, neskôr sa jeho nevyčerpatľnou inšpiráciou stal Art Tatum. Bud dospieval v prostredí klubu UpTown House, kde sa raz objavil Charlie Parker a vypočul si jeho hru. Osudové stretnutie s jeho mentorom Theloniom Monkom, ktorý ho zoznámil so všetkými hudobníkmi v Minton´s Playhouse, pomohlo Powellovi začleniť sa do nového jazzového hnutia, Bebopu. Začiatkom 40.-rokov bol Bud Powell angažovaný orchestrom Cootie Williamsa s ktorým absolvoval mnoho turné. Prvá oficiálna nahrávka Monkovej a Williamsovej skladby “Round Midnight “ bola uskutočnená práve týmto orchestrom roku 1944. Postupom času dostal Bud miesto ako klavirista na Manhattane, kde viedol menšie zoskupenia (quartet, quintet) a spolupracoval s umelcami ako Dexter Gordon, Sonny Stitt, J.J. Johnson, Kenny Clarke a iní. Jeho sláva neustále rástla vďaka jeho virtuozite a absorbovaniu nového jazzového jazyka. Preslávené je i jeho účinkovanie v quintete Charlie Parkera. 23 Bud Powell musel byť niekoľko krát hospitalizovaný kvôli incidentom v kluboch. Utrpel tažké rany do hlavy,ktoré sa mu stali osudným, pretože spôsobili jeho psychické problémy a neutíchajúce migrény. V 50.-tych rokoch nahrával pre prestížne nahrávacie spoločnosti ako Blue Note, Norgran. Okrem štúdiových záznamov sú cennými i jeho živé vystúpenia z klubu Birdland. Jeho zdravotný stav sa neustále zhoršoval, navyše mu lekári diagnostikovali schizofréniu. Táto skutočnosť ho na dlhší čas odstavila od profesionálneho vystupovania. Začiatkom 60.- rokov sa odsťahoval do Paríža, kde žil štyri roky a spolupracoval najmä s kontrabasistom Pierrom Michelotom a bubeníkom Kenny Clarkom. Budova sláva opäť vzrástla ale jeho zdravotný stav sa nezadržateľne zhoršoval. Život v Paríži nesie pár dôležitých symbolík. Prvou je cenné priateľstvo s umelcom a amatérskym klaviristom Francis Paudrasom u ktorého Bud Powell dva roky býval. Toto obdobie je hudobne zaznamenané na albume Dextera Gordona, ktorý nesie príznačný názov “Our Man In Paris”. Návrat do New Yorku bol pre Buda osudným. Diagnóza schizofrénie a tuberkolózy vyčerpali jeho telo i mysel a vo veku 44 rokov umiera v newyorskej nemocnici.
Analýza a charakteristika
Bud Powell je hlavným predstaviteľom klavírnej bebopovej školy. Originalita interpretácie a spôsob hudobného vyjadrovania radia tohto výnimočného klaviristu k štýlotvorným postavám jazzovej hudby. Charakteristickým znakom powellovej hry je harmonický koncpet ovplyvnený Art Tatumom a Theloniom Monkom, melodika Charlie Parkera v kombinácií s expresiou a temperamentom Powella. 24 U Bud Powella dochádza k interaktívnej hre medzi klaviristom a bubeníkom, tzv. comping. Jedná sa o krátke frázy použité z big bandov, ktoré sa pretransformovali do novej štylistickej podoby. Klavirista tvorí comping na základe harmonicko-rytmického využitia a bubeník potvrdzuje frázu najčastejšie cez bass drum, virbel a hi-hat. Táto akcia medzi klaviristom a bubeníkom vytvára v skladbe celistvosť fráz, napätie a komunikáciu ( interakciu ).
Typickou črtou ľavej ruky je redukcia stride piana a využívanie tzv. rámcových voicingov v polohe veľkej a malej oktávy. Rámec vyjadruje interval septimy alebo decimy. Bud Powell často využíval model akordov v nižších polohách v kombinácii s rámcovitou ľavou rukou. Tento spôsob je inšpirovaný konceptom Thelonia Monka, vychádzajúci zo stride piana. Je známe, že Thelonious Monk ovládal techniku stride piana po vzore James P. Johnsona. Keďže “powellovská” ľavá ruka zvýrazňuje citlivosť septimy a tercie, úloha kontrabasistu je vyjadriť harmonický postup vhodnou melodickou linkou využitím tzv. bebopových stupníc a indirectov, ktoré sú pre Bebop charakteristické. Upustenie od rytmizácie ľavej ruky, známej zo swingovej éry sa môže klavirista sústrediť na melodicko-harmonické frázy a prenechať pravidelný pulz rytmickej sekcii. Tento spôsob bol prelomový, pretože zmenil vnímanie “rytmiky” a dodal jej vážnosť a funkčnosť a klaviristovi umožnil slobodnejší pohyb v kapele. Vzorové nahrávky tria Bud Powella nájdeme medzi rokmi 1948-1958. Jeho rytmiky obsahovali tyých najlepších hudobníkov vtedajšej newyorskej scény : Curly Russell / Max Roach ( Recording session 1947 ) Ray Brown / Max Roach ( Jazz Giant 1949-1950 ) Oscar Pettiford / Roy Haynes ( Birdland 1953 ) Charles Mingus / Art Taylor ( Birdland 1953 ) Pierre Michelot / Kenny Clarke ( Portrait of Thelonious 1961 ) 25
3.2 Oscar Peterson
Jedna z najdôležitejších osobností, ktorá posunula vnímanie akustického klavírneho tria bol fenomenálny klavirista Oscar Emanuel Peterson.
Oscar Peterson sa narodil 15. augusta 1925 v Montreali, štát Quebec, Kanada. Vyrastal v prevažne černošskej štvrti Little Burgundy, kde sa ocitol uprostred rozkvetu novej afro-americkej kultúry. Jeho rodičia mali na mladého Oscara veľký vplyv i čo sa týka hudby. Jeho otec bol amatérsky klavirista a trubkár. Študoval klasiku u profesora maďarského pôvodu, Paula de Marky, ktorý u neho prehĺbil jednak vzťah ku artificiálnej hudbe a klavírnu techniku v širšom ponímaní. Na druhej strane bol uchvátený umením Ragtimu a Boogie Woogie. Jeho najväčšimi vzormi boli klaviristi ako Teddy Wilson, Nat “King” Cole a Art Tatum. Jeho karieéra začalo už počas študentských čias. Pôsobil v orchestri Johna Holmsa niekoľko rokov, neskôr založil vlastné trio, ktorého formát udržiaval celý svôj život. S vlastným triom si získal popularitu po celej Kanade. Jeho vystúpenia v Albert Lounge boli vysielané naživo v rádiu. Zásadný krok v kariére bolo angažovanie Oscara Petersona impresáriom Normanom Granzom v jeho projekte Jazz At The Philharmonic a možnosť nahrávať pod jeho značkou Verve, kde so svojim triom doprevádzal jazzové hviezdy ako Ella Fitzgerald, Louis Armstrong, Lester Young, Nat “King” Cole ... 26 V rámci JATP si vytvoril trio podľa vzoru Nat “King” Cola s kontrabasistom Ray Brownom a gitaristom Barney Kesselom. V roku 1950 bol zvolený za najlepšieho klaviristu roka a tento titul si udržal ďalších dvanásť rokov. Počas 60-tych rokov založil jazzovú školu v Toronte s názvom The Advanced School of Contemporary Music. Postupom času sa Peterson začal venovať i kompozícií. Skladba “Hymn to Freedom” bola jedna z najfrekventovanejších skladieb hnutia za ľudské práva, ktoré oragnizoval Dr. Martin Luther King Jr. Pre svoju rodnú Kanadu skomponoval Canadian Suite, mnoho filmovej hudby, či balet Afrika. Okrem rozsiahlej diskografie taktiež účinkoval i v rôznych televíznych show. V priebehu svojej kriéry získal niekoľko ocenení : Praemium Impreriale, The UNESCO National Music Prize, 8 Grammy Awards, The Glenn Gould Prize. V roku 1993 ho postihla mŕtvica a oslabila ľavú časť tela. Do konca života síce koncertoval ale táto udalosť navždy zmenila jeho dovtedy brilantnú interpretáciu. V jeho okojnom dome v Mississauga v Ontáriu , Kanada, prežil posledné roky života, venovaním sa jeho záľubám, ktoré boli astronómia, fotografovanie a rybačka. Hudba Oscara Petersona však žije naďalej prostredníctvom jeho nahrávok a mnohých vynikajúcich jazzových klaviristov, ktorí nesú jeho odkaz vo svojej hre. Spomeniem pár interpretov ako Mulgrew Miller, Benny Green, Herbie Hancock, Geogrey Keezer, Christian Sands, a mnohí iní.
Proces a vývoj tria Oscara Petersona :
Vplyv Nat “King” Cola bol u Oscara citeľný nielen v samotnej hre. Inšpiroval ho k formovaniu svojej kapely podľa vzoru Cola. Jeho prvé celoštátne úspechy začali v zložení : Oscar Peterson - klavír, Ray Brown 27 - kontrabas a Irving Ashby, neskôr nahradený Barney Kesselom na gitare. Títo hudobníci našli spoločné pódium vďaka koncertným sériám projektu Normana Granza s názvom Jazz At The Philharmonic. Je nutné spomenúť osudovosť stretnutia Oscara s Ray Brownom. Svedčí o tom ich plodná spolupráca, ktorá trvala 15 rokov. Jedinečnosť tria spočívala vo vysokom stupni inštrumentálnych výkonov jednotlivcov a celej kapely v náročných aranžmánoch a vo vzájomnej súhre a interakcii. Jedným z najdôležitejších albumov tohto tria je platňa Oscar Peterson at the Stratford Shakespearean Festival , kde sa celé trio, ale aj každý jednotlivec prezentujú vrcholnými výkonmi. Na konci 50. rokov nastala v triu zmena. Gitarista Herb Ellis bol nahradený bubeníkom Ed Thigpenom. Zmenou obsadenia sa zmenil aj zvuk a koncepcia kapely, ktorá však naďalej zostala jednou z najvyťaženejších formácií vtedajšej jazovej scény. Petersonove trio nahralo počas svojej 15-ročnej existencie v spomínanom zložení viac ako 70 albumov a odohralo mnoho úspešných koncertov v Amerike a Európe. Po odchode Ray Browna a Ed Thigpena, vystriedal rytmickú sekciu kontrabasista Sam Jones a bubeník Louis Hayes, neskôr substituovaný Bobby Dorhamom. Poslednou rytmikou Oscara Petersona bol dánsky kontrabasista N.H.O.Pedersen a buben ík Martin Drew.*
Charakteristika a analýza :
Asociáciami tria Oscara Petersona sú kult virtuozity, harmonicko-rytmická pestrosť, swing, bebop, melodičnosť, temperament. Prvé triá sprevádzané kontrabasom a gitarou boli vrcholne spracované broadway štandardy modelu tria Nat Cola. Nahradenie gitary bicím nástrojom otvorilo triu nové možnosti. Legend árny 28 doprovod Brown-Thigpen radia jazzoví kritici k jednej z rytmických sekcií snov. Každý z členov mal svôj osobitý zvuk, prejav ale ich kompaktnosť často zastierala sólistické výkony. Strhujúce aranžmány skladieb ako Yours is My Heart Alone, Cakewalk, Daahoud striedali sofistikovane swingujúci repertoár Franka Sinatru či album Night Train. Devízou tria Oscara Petersona bola schopnosť meniť charakter a zaujať široké publikum interpret áciou známych melódií z Broadwaya, kompozíciami G.Gershwina, D.Ellingtona, Ch.Parkera. Status legendy si získalo i nahran ím songbookov všetkých amerických skladateľov. Hudba tria niesla v sebe históriu jazzovej klavírnej hry. Oscar bol jedinečný syntézou umenia Art Tatuma, Nat Cola, Teddy Wilsona s hudbou velikánov artificiálnej hudby. Harmonnick ý koncept je plný F.Chopina či C.Debussyho, melodické štrukt úry obsahujú blues, swing, bebop nesúci sa pod klembou klasickej školy umenia hry na klavíri. Petersonove trio je vzorom spoločnej práce v kapele, vysokej individálnej interpretačnej úrovne, spojenia tradície starých majstrov s moderným vnímaním blues, swingu a bebopu.
Obrázok 1 : zľava (O.Peterson, R.Brown, E.Thigpen) Zdroj : http://www.youtube.com/watch?v=4bn2jNJC 29 3.3 Bill Evans
William John “Bill” Evans sa narodil 16. augusta 1929, v meste Plainfield, štát New Jersey. Spolu so starším bratom Harrym, na prianie ich matky sa začali venovať hudbe. Bill okrem klavíra študoval husle, flautu a pikolu, čo neskôr značne ovplyvnilo spôsob klavírnej interpretácie Bill Evansa. Bill dostal klasické vzdelanie, do 13-tich rokov študoval partitúry W.A.Mozarta a L. Van Beethovena. Počas strednej školy mu učarovala hudba impresionistov a neofolkorizmus Igora Stravinského. V trinástich rokoch sa začal prejavovať veľký záujem o jazzovú hudbu a najmä klaviristov ako napr. Earl Hines, Bud Powell, Nat Cole. Netrvalo dlho a začal si zarábať ako klavirista na tanečných zábavách. Dôležité bolo jeho stretnutie s multi-inštrumentalistom Donom Eliotom, ktorý Billa oslovil na nahrávanie. Kontrabasista George Platt mu odkrýval základy harmónie. Po strednej škole začal navštevovať Southeastern Louisiana University, na ktorej študoval klasickú klavírnu interpretáciu. Okrem klavíra sa na škole venoval i kompozícií v ktorej ho výrazne ovplyvnila pedagóžka Gretchen Magee. V tomto období skladá svoju prvotinu “Very Early”. Počas vysokej školy sa stretáva s gitaristom Mundellom Lowe a po absolvovaní formuje svoje prvé trio s kontrabasistom Red Mitchellom. Bill dostal ponuku od chicagskej kapely Herbie Field´s band, neskôr sa stal doprovodným klaviristom Billie Holiday na jej trojmesačnom turné. Bill ako klavirista vystriedal mnoho klubov, tančiarní, divadiel.
V roku 1951 odchádza na tri roky do armády. Pre Billa bolo toto obdobie traumatizujúce. Vojenský orchester mal v repertoáry jazzový program v ktorom účinkoval na klavíri. Spoluhráči kritizovali Billov koncept a hru na klavíri. Z tohto obdobia pochádza kompozícia “Waltz for Debby”. 30 Po prepustení z armády sa vrátil späť k rodičom. Zriadil si vlastný ateliér s klavírom a po nápore kritiky sa začal zdokonaľovať hlavne v technike hry a v umení improvizácie. V roku 1955 sa presťahoval do New Yorku, kde sa zapísal do triedy kompozície na Mannes College of Music. Popri škole hrával ako “cocktail” klavirista oproti slávnemu jazz klubu Village Vanguard, kde sa stretol s umelcami ako Thelonious Monk, Miles Davis alebo či s dnes už legendárnou jazzovou formáciou Modern Jazz Quartet.
Pre jeho koncept modálneho systému, typického pre jeho neskoršie obdobie, predchadázalo stretnutie s americkým klaviristom, skladateľom a hudobným teoretikom George Russellom, ktorý mu predstavil pre jazz inovatívnu harmonicko-melodickú teóriu, neskôr publikovanú Gerge Russellom v roku 1953 ,pod názvom The Lydian Chromatic Concept of Tonal Organization.
V tomto období bol Bill Evans členom sextetu G.Russella s ktorým uskutočnili sériu nahrávok s názvom The Jazz Workshop. Bill Evans zaujal širšiu verejnosť jeho pozoruhodným sólom v skladbe Concerto for Billy The Kid. V roku 1958 sa pripojil k slávnej kapele Miles Davisa. Príchod Evansa zmenil vývoj a koncepciu hry samotného leadra. Modálne princípy a prepojenie s klasickou hudbou vyvrcholili v legendárnom albume Davisovho sextetu “Kind of Blue”.
Obdobie formovania vlastného tria
Prvými sidemanmi tria Bill Evansa bol kontrabasista Jimmy Garrison a bubeník Kenny Dennis. Avšak hudobná predstava leadra bola nespokojná. Preto pokračoval v hladaní vhodnej rytmiky. 31 V roku 1959 sa stretáva s kontrabasistom Scott LaFarrom. Vzájomná sympatia a totožné hudobné predstavy sa javili ako seriózne argumenty k utvoreniu spoločného projektu vo formáte akustického klavírneho tria. Bubenícku stoličku obsadil Paul Motian. Ich repertoár obsahoval originálne znejúce aranžmány známych štandardov a autorské skladby. Je nutné podotknúť, že isté prevedenia prevzatých skladieb sa stali legendárnymi. Spomeniem verzie Someday My Prince Will Come, Like Someone in Love či My Foolish Heart. Špecifický koncept tria dotvárali Billove kompozície, ktoré sa nekôr stali štandardom jazzovej literatúry. Trio si získala rešpekt a uznanie po celej krajine. Kapela figurovala na najznámejších jazzových festivaloch, koncertovali v New York City Hall, Jazz Workshop Club ale aj v newyorských kluboch Birdland či Village Vanguard. Známe je ich vystúpenie v projekte The Jazz Series na Newport Jazz Festival. V roku 1961 vydávajú tri štúdiové albumy v krátkych intervaloch po sebe. Nahrávky obsahujú prvé záznamy evansových kompozícií “Nardis“ a “Elsa”. Na konci júna 1961 bolo trio pozvané do jazz klubu Village Vanguard na recording session (albumy Sunday at the Village Vanguard, Waltz for Debby). Tu predstavil Evans svoju ďalšiu skladbu “Waltz for Debby”. Destať dní po nahrávaní Scott LaFaro tragicky umiera počas autonehody. Evans po niekolľko mesačnej odmlke opäť koncertuje a nahráva. Na scéne sa objavil nový kontrabasista Chuck Israels. Bill v roku 1962 nahráva v novom zložení s Chuckom Israelsom a Paul Motianom pre vydavateľstvo Riverside dva štúdiové albumy Moon Beams a How My Heart Sings. Rok 1963 bol poznamenaný prechodom k značke Verve, pre ktorú nahráva album Conversations with Myself, ocenený cenou Grammy.* Hra Bill Evansa začínala postupne upadať kvôli silnej závislosti na heroíne. Svedčia o tom nepriaznivé kritiky na jeho sólo dvojalbum Solo 32 Session vol.1, vol.2, vydaný až po smrti či kritikmi odsúdená nahrávka jeho tria so symfonickým orchestrom interpretujúci kompozíciu “Pavane” od francúzskeho skladateľa a profesora Gabriela Fauré. Poslednou hudobnou inšpiráciou Bill Evansa bol portorikánsky kontrabasista Eddie Gomez, ktorý sa stal súčasťou tria pre dobu jedenástich rokov. Ich povestný koncert koncert na Montreaux Jazz Festivale (1968) zabezpečil Evansovi druhú cenu Grammy. Zaujímavosťou je, že trio Evans - Gomez dopĺňa významný bubeník Jack DeJohnette, ktorý kooperuje na evansovej nahrávke len jediný krát. Začiatkom 70.-rokov bol stálym členom energický bubeník Marty Morell. Z tohto obdobia pochádzajú albumy The Tokyo Concert (1973), Since We Met a But Beautiful (1974). V tejto etape došlo k rastu evansoveho tria. Apel na rytmické členenie a perkusívna hra Marty Morella dodala triu nový rozmer. Kreativita Bill Evansa sa prehlbovala i v posledných rokoch jeho profesionálneho pôsobenia. Po odchode Marty Morella prizval do svôjho tria Eliot Zigmunda. Spoločné nahrávanie sa uskutočnilo v roku 1977, výsledkom sú albumy I Will Say Goodbye pre vydavateľstvo Fantasy Records a You Must Believe In Spring pre Warner Bros. Na týchto albumoch môžeme pozorovať zvýšený dôraz na interakciu, experimentálnu, skupinovú improvizáciu. Po odchode Gomeza a Zigmunda v roku 1978 formuje Evans posledné trio v zložení Marc Johnson na kontrabase a Joe LaBarbera bicie. Cenný koncert z posledného obdobia je koncert z Paríža 1979, ktorý bol súčasne posledným koncertom Bill Evansa.
Bill Evans posunul hranice vnímania klavírneho tria a vôbec jazzového konceptu. Tento inovatívny a kreatívny klavirista, skladateľ a 7-násobný držiteľ Grammy podľahol na následky hepatytídy a drogovej závislosti v roku 1980, vo veku 51 rokov. 33
Anylýza a charakteristika
Interpretácia Bill Evansa bola ovplyvnená hudbou J.S.Bacha, C.Debussyho, a “chopinovského” obdobia A. Scriabina. Jeho najväčším vzorom z jazzových klaviristov bol Bud Powell. Príznačnou charakteristikou pre Evansove trio bol systém doprevádzania rytmickej sekcie. Odbúravanie statického hrania štvrťových nôt kontrabasistom a porušovanie nepretržitého groovu bubeníkom ponúkalo a odhaľovalo hudobníkom nové možnosti jazzovej improvizácie. Je tu citeľný vplyv klaviristu Lennie Tristana, ktorého album Intuition (1949) bol základom pre spontánnu organizáciu v kapele, ktorú Bill Evans praktikoval. Typické boli i techniky klavírnej hry ako napríklad : 1. Vyjadrovanie “single lines” akordami v úzkej a širokej sadzbe 2. Zadržiavanie akordu so súčasne hranou melodickou linkou s dôrazom na akcenty v ľavej ruke. 3. Využívanie tercií v pravej ruke ( Debussy ) 4. Modálny princíp výstavby akordov. Kombinácia terciových Akordov s kvartálnymi, “cluster” chords, inovatívne harmonické postupy.
4 Priekopníci novej hudby v úcte k tradiciám
Rok 1958 bol v jazzovej histórií dôležitým medzníkom. Menil sa pohľad hudobníkov na estetiku a koncept jazzu. Velikáni ako Miles Davis, Bill Evans, či John Coltrane predčili vtedajší jazzový establišment. Modálny koncept a posúvanie harmonických hraníc tonality bol 34 charkteristickým znakom jazzového revolučného hnutiana konci 50.-tych rokov. Na začiatku 60.-tych rokov začala trojica klaviristov udávať nový prúd klavírnej interpretácie čo prispelo ku kreativite pomyselného rodokmeňa klavírneho tria.
Boli to klaviristi Armando Anthony “Chick” Corea, Herbert Jeffrey “Herbie” Hancock a Alfred McCoy Tyner. Všetci traja klaviristi vyškolení klasickými univerzitami vnímali klavír a klavírnu literatúru širokosperktrálne. Retrospektívny pohľad každého z nich mal veľkú zásluhu na neskoršom vyprofilovaní sa, samozrejme, subjektívny pohľad bol nevyhnutným faktorom spoločne s geniálnou hudobnou predstavou týchto troch velikánov. Úcta k tradíciám bola prítomná napríklad v ranných nahrávkach tria McCoy Tynera, kde môžeme vnímať jasný vplyv Bud Powella či Bill Evansa (Today Tomorow, The Night with Ballads and Blues, 1962-3). Cit pre priestor v hudbe, kompozičnú techniku či harmonické sadzby mal v raných nahrávkach Chick Coreu zásluhu Thelonious Monk v kombinácií s hudbou skladateľa Bély Bartóka.
Po dôkladnom premyslení a subjektívnej selekcii by som si dovolil dôkladnejšie popísať jednu z hlavných postáv jazzovej hudby, klaviristu a skladateľa Herberta “Herbie” Hancocka.
4.1 Herbie Hancock
Herbert Jeffrey “Herbie” Hancock sa narodil 12. apríla 1940 v Chicagu, štát Illinois. Enormný hudobný talent sa prejavil u mladého Heberta už v skorom veku. Od siedmich rokov študoval klasický klavír. Ako jedenásť ročný interpretoval Mozartov klavírny koncert D dur, 35 K.537 s Chicago Symphony Orchestra. Klasická hudba zanechala na Hancockovom harmonickom koncepte rozsiahly podpis. V roku 1960 študoval na Grinnell Colege, kde si ho všimol trubkár Donald Byrd, ktorý mu vzápätí ponúkol angažmán do svôjho quintetu v Chicagu. Vďaka Byrdovi mohol istý čas navštevovať triedu kompozície Vittoria Gianinni na prestížnej Manhattan School of Music v New York City. S Donaldom Byrdom nahral ako 20-ročný dva štúdiové albumy (Freeform 1960 a Royal Flush 1961). V roku 1962 vydáva debut, album Takin Off. Spomínaný debut zapôsobí na Miles Davisa, ktorý v tom čase stavia svoj nový projekt.
Obdobie druhého quintetu Miles Davisa má v jazzovej histórií nenahraditelľnú pozíciu. Priniesli inovatívny systém jazzovej interpretácie s dôrazom na interakciu, širší koncept improvizácie a nový rozmer rytmickej sekcie. Hackokovými spoluhráčmi boli Ron Carter na kontrabas, Tony Williams bicie a George Coleman alebo Sam Rivers, neskôr Wayne Shorter tenor saxofón.
V tomto čase sa stal Herbie vyhľadávaným klaviristom, participoval na mnohých nahrávkach hudobníkov ako Freddie Hubbard, Hank Mobley, Lee Morgan a iní. Legendárnymi sa stali jeho sessions pre vydavateľstvo Blue Note Records ( 1961-69 ). Tieto platne udávali nový trend, ktorý kritici nazvali “post-bop”. Najvplyvnejšie z nich sú albumy Emypean Isles (1964) a Maiden Voyage (1965). Zo spomínanej éry pochádzajú Hancockove kompozície ako Cantaloupe Island, One Finger Snap, Dolphin Dance či Maiden Voyage. Popri štúdiovej práci na hudobných projektoch, v roku 1966 skomponoval filmovú hudbu k filmu Michelangela Antonioniho Blow Up. Už v nástupe svojej kariéry predstavoval Herbie Hancock svoju flexibilnosť. Okrem akustického straight-ahead jazzu využíval vplyvy 36 funku, afrického perksusívneho elementu a artificiálnej hudby. Svoju vlastnosť chameleona preukázal v nasledujúcich rokoch kariéry.
Po ukončení kontraktu s Blue Note, podpísal Herbie zmluvu s Warner Bros. V roku 1969 pracoval na animovanom seriáli Bill Cosbyho Fat Albert, ku ktorému zložil Hancock kompletný soundtrack. Vplyv Miles Davisa bol citeľný i po Herbieho odchode z quintetu a ti v súvislosti s využívaním keybordov, Rhodes piana a vôbec nových elektro zvukov. Inšpirovaný pokrokovou technikou formuje vlastný sextet v zložení : Julian Priester (trombón), Eddie Henderson (trubka), Buster Williams (kontrabas), Billy Hart (bicie) a hráč na plátkové dychové nástroje Bennie Maupin. Toto obdobie reprezentuje trojica platní : Mwandishi (1971), Crossings (1972) a Sextant (1973). Táto hudba bola značne inšpirovaná elektronickou hudbou súčastných skladateľov klasickej hudby ako Garvin Bryars, Grant Colburn či Hendrik Bouman. Herbie používal syntetizátori značky ARP Odyssey, ARP 2600, ARP Pre Soloist syntezátor, Mellotron a Moog syntetizátor III, ktoré predstavil aj na albume Future to Future. Významnou súčasťou sextetu Herbie Hancocka bol programátor a priekopník syntetizátorov Dr. Patrick Gleeson, ktorý spolupracoval so sextetom i pod vlastným menom ako tvorca novej elektronickej hudby 20. Stroročia. Éra “Mwandishi” experimentu nedosiahla výrazného komerčného úspechu. Recenzie mali zmiešaný charakter a hudba ostala pre širšiu verejnosť nepchopená.
Obdobie avantgardy a undergroundu skončilo nástupom nového funkového projektu “The Headhunters” ovplyvneného hudbou Curtis Mayfielda, Sly Stone či Stevie Wondera s novou, osobitou jazzfunkovou esenciou. Tento quintet v zložení : Benie Maupin (dychové nástroje), Paul Jackson (basgitara), Harvey Manson neskôr nahradený Mike 37 Clarkom (bicie) a Bill Summers (perkusie) nahral sériu úspešných platní z ktorých najznámejšie tituly sú Head Hunters (1973) a Thrust (1974).
Po dvoch rokoch jazzfunkovej vlny sa Herbie opäť vrátil k akustickému modelu kapely. Projekt V.S.O.P. bol reminiscenciou obdobia druhého qiuntetu Miles Davisa v pôvodej zostave s fenomenálnym trubkárom Freddie Hubbardom. Quintet nahral jeden štúdiový Five Stars (1979) album a štyri “live recording session” The Quintet a Tempest in the Colosseum (1977), Live Under the Sky No.1/No.2 ( 1979/2002 ). Quintet V.S.O.P. po odchode Hubbarda hosťoval excelentného Wyntona Marsalisa a “davisovského” Wallace Roneyho.
V roku 1983 vydáva album Future Shock, ocenený cenou Grammy, za skladbu “Rock It”.
Herbie Hancock sa podieľal na mnohých soundtrackoch k filmom, ale najväčší úspech dosiahol originálnou hudbou k filmu Round Midnight, ocenou Academy Award for Original Music (1987). Jeho kariéra bola zatiaľ ocená 10 cenami Grammy.
Nové milénium bolo pre Hancocka príznačné spoluprácou s popovými spevákmi. Album Possibilities (2005) obsahuje spoluprácu Christiny Aguileri, Stinga, Johna Mayera či Carlosa Santanu. Pokračovaním spolupráce Herbie Hancocka s popovým interpretmi boli albumi River (2007) a The Imagine Project (2010). 38 Koncept a estetika klavírneho tria
Klasická európska hudba je jeden z hlavných atribútov interpretácie Herbie Hancocka. Jeho hra nesie bohaté vedomosti v jazzovej histórií. Zrejmý vplyv Bud Powella, Oscara Petersona, Wyntona Kellyho a v súvislosti s harmóniou a akordickými sazdbami študoval prístup Bill Evansa a Clare Fischera. Okrem harmonicko-melodickej zložky dbal i na rozmanité členenie skladby s citom pre výstavbu improvizácie. So spomínanými faktormi dosahovalo trio nielen kompaktnosť. Pôsobilo dojmom kompozičného charakteru priamo na pódiu. Odpútanie sa od opakovanej sa šablóny , často vedúcej ku klišé pôsobilo na publikum sofistikovane ale zároveň živelne a dynamicky.
Prvotnou nahrávkou tria Herbie Hancocka je album Third Plane (1977) , ktorý obsahuje skladby všetkých členov kapely. Platňa Third Plane patrí k najtradičnejším dielam tria Herbie Hancocka. Vyniká citom pre melodiku,dynamiku , baladičnosťou a prvkami mierneho sentimentu. Playlist je rôznorodý ale spolu tvorí nadväzujúci kompakt prúdu hudby. Na albume nájdeme skladby ako Dolphin Dance , Lawra (Williams) či Quiet Times (Carter).
Druhý štúdiový album bol výdaný na jeseň roku 1977 pod názvom The Herbie Hancock Trio. Autorsky sa na ňom podielal len samotný leader okrem skladby Milestones od Miles Davisa, ktorá oplýva expresiou a nekompromisným swingujúcim groovom. Druhá platňa už predstavuje Hancockov vzťah k eklektizmu, ten to fakt dokladá funkom okorenená skladba “Watch It” či modálna bossa nova “Speak Like a Child”. Pod rovnakým titulom vyšiel v poradí tretí album tria Herbie Hancocka, na ktorom figurujú popri originálnych kompózíciách i skladba 39 Stable Mates od Benny Golsona či The Old Black Magic Woman od “broadway” skladateľa Johnny Mercera.
Obrázok 2 : (Herbie Hancock) Zdroj : http://www.boppiano.com/2013/01/10/herbie-hancock/
Umenie a vrchol interpretácie klavírneho tria predstavujú “live” koncerty z 80.-tych rokov. Trio sa stalo fenoménom vďaka spojeniu jazzového pravdivého “jazyka” s modernými vplyvmi funku, afriky (rytmus), a hlavne v klavírnych introdukciách je prítomný odkaz Maurice Ravela a Claude Debussyho. Typickým znakom “post-bopu” boli i vtedy osobité, dnes špecifické, reharmonizácie notoricky známych štandardov. Nezvyčajným zjavom bolo prepojenie klaviristu a kontrabasistu v rámci harmonického konceptu. Tvorba nových farieb, harmonických ciest či agogického priebehu skladby si žiadalo skutočne mimoriadne vzájomné poznanie, koncentráciu a nadpriemerné sluchové, muzikantské dispozície. Zmena a hľadanie sú príznačnymi ekvivalentmi hudobnej kariéry Herbie Hancocka a preukazoval to i v umení klavírneho tria. Okrem 40 “davisovskej” rytmiky spolupracoval s kontrabasistom Busterom Williamsom, basgitaristom Stanley Clarkom a s bubeníkmi Al Fosterom, Billy Cobhamom, Omar Hakimom či Terri Lyne Carington. Zo somínanej vrcholnej éry existuje mnoho záznamov z “live” koncertov. Do pozornosti úvádzam niekoľko z nich :
Live at Palazzo dei Congressio in Lugano (1983) Live at Montreux Jazz Festival (1987) Mt. Fuji Jazz Festival (1987) Live at Munich Philharmonic (1988) The Newport Jazz Festival (1988)
5 Súčasná scéna
Aktuánosť odkazu velikánov a rôznorodosť interpretácie v klavírnom triu sformovali túto “disciplínu” ako jednu z najfrekventovanejších hudobných telies v jazzovej hudbe. Kult osobnosti klaviristov , kontrabasistov a bubeníkov sa neustále rozširuje, tvorí nové dejiny. Samotný život a dianie okolo nás ovplyvňovalo umenie počas celej histórie ľudstva. Uvedomovanie a poznanie evolúcie je zásadným atribútom vzdelania, inteligenicie a neskoršieho profilovania umelcov. Prítomné sú dva druhy smerovania a to retrospektívny pohľad, ktorý vyústi do subjektívneho pohľadu interpretácie. Sila osobnosti a hudobnej predstavy má zásadný podiel na evolúcií a vytváraní inovatívnych trendov.
Súčasná scéna ponúka členitosť a rôzne smerovania v podobe akustického klavírneho tria. Odkaz Lennie Tristana, Bil Evansa v kombinácií s hudbou F.Chopina, J.S.Bacha, francúzskych impresionistov žije v excelentných triách 41 Keitha Jarretta, Freda Herscha či Brada Mehldaua. Spojenie kubánskej tradície, európskej klasickej hudby s jazzom predstavuje vo svojom triu Gonzalo Rubalcaba. Klavirista Orrin Evans prezentuje typicky afro-americký rodokmeň klaviristov. Jeho trio zahŕňa vo svojej interpretácií osobité vnímanie školy Thelonia Monka, Herbie Hancocka s moderným, sofistikovaným využívaním rytmu a hudobného času (timingu). Renesancia skladateľa, aranžéra a klaviristu Duke Ellingtona s citom pre aktuánosť doby dominuje v triu Marcus Robertsa. V posledných rokoch sa dostáva do popredia trio Roberta Glaspera, skladajúce sa z najvýraznejších osobností mladej jazzovej scény. Hudba Roberta Glaspera v sebe spája prvky jazzu, soulu, hip-hopu a minimalizmu. Symbióza týchto elementov niesla v sebe hudba, Herbie Hancocka ale osobitá interpretácia láka nie len jazzové publikum.
Odkaz velikánov jazzového klavíra nepretržite pretrváva v hudbe nastupujúcich generácií klaviristov a nepochybne ovplyvňuje tým i systém práce rôznych hudobných telesách. V dobe eklektizmu a renesancie, ktorá je citeľná najmä v jazzovom klavíri sa nedá predpokladať kam bude spieť ďalšia , pomyselná, priamka evolúcie klavírneho tria. Hudba nemá hraníc. Tento skromný výrok v sebe skrýva tajomstvo budúcnosti nasledujúcich genrácií. Čas a s ním spojená história nám predstaví následovníkov rodokmeňa klavírneho, akustického tria. 42 Záver
Hlavným cieľom bakalárskej písomnej práce bolo demonštrovať vyvín a evolúciu akustického klavírneho tria, jedného z najfrekventovanejších a najzákladnejších jazzových hudobných telies. Kapitoly obsahujú históriu jazzu, stručný pohľad do obdobia zrodu revolučného hudobného, afro-amerického žánru 20. storočia, životný profil umelcov, opísanie hudobnej reči, estetiky a koncepcie jednotlivých jazzových skupín s apelom na klaviristické osobnosti. Bádali sme i po náväznosti a inšpirácií mladej generácie hudobníkov v kontexte s históriou artificiáalnej a jazzovej hudby. Načrtnutie pomyselného rodokmeňa klaviristov a ich rytmických sekcií vytvára kompaktný obraz nie len o velikánoch klavíra ale i sprevádzajúcej selekcii jazzových štylistických období s dôrazom na biografickú a muzikologickú stránku. Na základe získaných poznatkov a záverov sme zistili kľúčové informácie o evolúcií akustického klavírneho tria. Meniaca sa estetika a koncepčná výstavba v kapele, vzájomná komunikácia (interakcia), ovládanie vyjadrovacích prostriedkov pomocou všeobecného vzdelania v jazzovej histórií a vplyvu hudobnej komunity na smerovanie a opísanie revolučných osobností klavíra, kontrabasu a bicích nástrojov. Osobným prínosom práce je pre nás nadobudnutie dôležitých informácií o popredných osobnostach danej témy. Vzhľadom na to, že sa predmetnou hudbou sami zaoberáme, veríme, že vďaka týmto novozískaným poznatkom budeme schopní v našom študijnom a profesnom živote kvalitnejšie a vernejšie interpretovať jazzovú hudbu. 43 ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV
1. FINK, D. 2010, Bye Bye Blackbird. [online]. 2010. [cit. 2012-07-11] Dostupné na
Zoznam ilustrácií
1. Obrázok č.1 - Oscar Peterson trio 2. Obrázok č.2 - Herbie Hancock 44