JANÁČKOVÁ AKADEMIE MÚZICKÝCH UMĚNÍ V BRNE
Hudební fakulta Katedra jazzové interpretace Hra na kontrabas
PAUL CHAMBERS Bakalárska práca
Autor práce: Vladimír Micenko Vedúci práce: BcA Rastislav Uhrik Oponent práce: BcA Jaromír Honzák
Brno 2014 Bibliografický záznam:
Micenko, Vladimír. Paul Chambers Brno: Janáčková akademie múzických uměni v Brne, Hudební fakulta, Katedra jazzové interpretace, rok 2014 (24 stran) Vedúci diplomovej práce BcA, Rastislav Uhrik.
Anotácia: Diplomová práca „Paul Chambers“ zahrňuje život, dielo a hráčske umenie kontrabasisty Paula Chambersa.
Annotation: Diploma thesis „Paul Chambers“ include life, work and the art of playing of the basist Paul Chambers.
Kľúčové slová : Paul Chambers, jazz, univerzalita
Keywords: Paul Chambers, jazz, universality Prehlásenie: Prehlasujem, že som svoju prácu spracoval samostatne a použil iba pramene a literatúru, ktoré sú v nej uvedené.
V Brne, dňa 26. apríla 2014 Vladimír Micenko Obsah:
Úvod...... 1
1.Zhodnotenie prameňov a literatúry...... 3
1.1 Nahrávky...... 3
1.2 Transkripcie...... 4
1.3Literatúra o P. Chambersovi...... 4
2. Začiatky a kariera v NYC...... 5
2.1 Chambers a rytmické sekcie...... 8
2.2 Názory muzikantov...... 9
2.3 Interpretácia hry konceptu P. Chambersa...... 11
3. Anylýza vybraných Chambersových sól...... 14
4.Paul Chambers a jeho hudobný odkaz...... 22
5.Záver...... 23
Použité informačné zdroje …...... 24 ÚVOD
V priebehu môjho postupného vzdelávania sa v jazzovej hudbe som dlhú dobu nevenoval kontrabasistovi Paulovi Chambersovi pozornosť, pretože v histórii jazzu je mnoho významných basistov (virtuózov, inovátorov či experimentálnych hráčov). Avšak keď som sa rozhodol, že si skúsim stiahnuť vlastnú transkripciu Chambersovho sóla, zaujala ma jeho hra viac. Bolo to sólo skladby „You and the night and music“ z albumu On green dolphin street legendárneho jazzového pianisty Billa Evansa. Na začiatku ma sólo neoslovilo, ale po následnej analýze a mojej interpretácii ma fascinovalo ako je v navonok chaotickom a neľubozvučnom „zhluku“ tónov poriadok, rytmus, melódia a silný swingový feeling, ktorý tam akoby „na prvé počutie“ nebol. Na tomto sóle som sa naučil mnoho vecí čo sa jazzového jazyka týka. Časom sa záujem a obdiv zvyšoval a po viacerých transkripciách sa stal jedným z mojich obľúbených hráčov. Je isté, že Chambers bol jeden z najdôležitejších a najzásadnejších bebopových basistov a to nielen v rokoch 1955 – 1965. Ako aj jeden z najčastejších spoluhráčov tvoriacich vyhľadávané rytmické sekcie s Philly Jo Jonesom alebo Jimmym Cobbom. Jednak pre jeho hru a zároveň pretože počet albumov na ktorých sa podieľal ako líder a ako sideman je približne 300. Chambersova hra je zachytená a znotovaná v mnohých knihách avšak o jeho živote sa môžeme dozvedieť jedine z autobiografie Milesa Davisa alebo z knihy od Roba Palmera s názvom The life and music of Paul Chambers, ktorá zachytáva podrobne jeho životnú a hudobnú cestu, rodinu, vzťah k hudbe a jeho osobnosť. V svojej práci by som rád zmapoval Chambersa ako osobnosť, jeho hudobnú dráhu a fenomén v dejinách jazzu. Súčasťou práce sú aj vyňaté časti rôznych rozhovorov s kompetentnými muzikantmi, ktorí sa zaoberali jeho hrou alebo s ním boli v úzkej spolupráci. Taktiež by som sa rád zameral na jeho prínos v dejinách jazzu a samotný spôsob hrania. Konkrétne jeho zvuk, farbu a výraz, ktoré sú pre mňa neustálou inšpiráciou a zároveň ťažko napodobiteľným a definovateľným ukazateľom v samotnom spôsobe hrania na kontrabas. A zároveň umenie swingového feelingu (cítenia), ktorý je pre ľudí žijúcich v Európe zložitejší,
1 pretože nepatrí do európskeho hudobno-historického fondu a v jazzovej afro-americkej hudbe je to jeden z najdôležitejších elementov. Pokiaľ nie najdôležitejší.
2 1.Zhodnotenie prameňov a literatúry
1.1 Nahrávky
Umenie hry Paul Chambersa bolo zaznamenané na viac ako 300 nahrávkach. Mnohé z albumov sú právom považované za milníky jazzu alebo tzv. kultové. Spomenúť by sa mali rozhodne albumy Blue Train z roku 1956, Giant steps z roku 1960 saxofonisty Johna Coltraena. Kind of Blue trumpetisty Milesa Davisa z roku 1959 (bol dvorným hráčom v rámci prvého Davisovho quintetu) alebo Brilliant Corners pianistu Theloniousa Monka z roku 1956 a The Blues and the abstract truth skladateľa a saxofonistu Olivera Nelsona z roku 1961. Z muzikantov s ktorými bol Chambers v úzkej spolupráci spomeňme ešte Sonnyho Rollinsa, Lee Morgana, Hanka Mobleyho, Wyntona Kellyho a mnoho ďalších. Zaujimavosťou je, že Paul Chambers nebol vyhľadávaný bigbandový hrač, ale hlavne sideman do takzvaných malých partií (tria, quartety, quintety, sextety) a zároveň nieje zaznamenaná nahrávka kde by pôsobil v duu. Práve pre svoju univerzalitu a flexibilitu bol najvyhľadávanejším hráčom v rokoch 1955 - 1965. Z čoho vyplýva, že patril k bebopovým velikánom kontrabasu ako ostatní významní jazzoví kontrabasisti. Menovite napríklad Sam Jones, Percy Heat, Bob Cranshaw, Oscar Pettitford, Scott LaFaro, Richard Davis a mnoho ďalsích, ktorí utvárali vývoj jazzu a každý z nich mal svoj výnimočný prejav a rukopis. Aj keď bol Chambers hlavne vyhľadávaný sideman, prejavil sa aj ako líder a skladateľ v svojich vlastných projektoch. Sú to hlavne albumy Chambers music (1956), Whims of Chambers (1956), Paul Chambers quintet (1957), Bass on top (1957), Go (1959), High step (1956), The east/west controversy (1957), We three (1958), Just friends (1959), 1st bassman (1960). 1
1 Podľa: http://en.wikipedia.org/wiki/Paul_Chambers
3 1.2 Transkripcie
Sťahavonie sól, melódií, doprovodov alebo celých skladieb tzv. „od sluchu“ je vo všeobecnosti jeden z najlepších spôsobov ako sa učiť jazzovej hudbe. Hra Paula Chambersa by sa dala nazvať učebnicou jazzového kontrabasu (ako aj hra väčšiny basistov Chambersovej generácie ako napríklad Jimmy Merrit, Sam Jones) alebo starších hráčov ako boli Jimmy Blanton, Jimmy Woode, Slam Steward. Je pravdepodobne na všetkých školách vyučovaný jeho štýl hry (frázovanie, cítenie, rytmus, výber tónov- skrátka celý jazzový jazyk) a predkladaný ako jeden z tých najlepších vzorov bebopového hrania. Existuje množstvo transkripcií. Sú to: The music of Paul Chambers Vol.1, Vol.2, Vol3 od Jimma Stinnetta, Walking in the footsteps of Paul Chambers od Rob Gourlaya, The music of Paul Chambers od Mikko Nurmiho. Chambersovi je taktiež venovaných niekoľko skladieb od velikánov jazzu. „The P.C. Blues“ od Red Garlanda, „Mr. P. C. “ Od Johna Coltreana, „Big Paul“ od Tommy Flanagana a bubenícke sólo od Max Roacha s názvom „Five for Paul“. 2
1.3 Literatúra o P. Chambersovi
Je paradox, že o Chambersovi a jeho živote bola napísaná iba jedna kniha. Je to štyristošestnásť stránková kniha s názvom Mr. P.C. - The life and music of Paul Chambers od Roba Palmera. Autor v knihe zachycuje osobný a hudobný život Paula Chambersa, rozhovory so spoluhráčmi, s rodinnými príslušníkmi a mapuje tak jeho život a hudobnú karieru od rodného Pittsburgu cez úspešné roky v New Yorku, až k jeho predčasnej smrti na tuberkulózu. Palmer zhrnul v svojej knihe aj kompletnú Chambersovu diskografiu ako lídra a sidemana. Taktiež sa o Chambersovi zmieňuje Miles Davis v svojej knihe Miles Davis Autobiography. Množstvo informácií nájdeme aj na internete ako aj v rozhovoroch s rôznymi muzikantami (Chambersovými spoluhráčmi, obdivovateľmi, hudobnými kritikmi), ale hlavne kontrabasistami pre ktorých bol a je stálou inšpiráciou.
2 Podľa: http://www.answers.com/topic/paul-chambers
4 2. Začiatky a kariéra v NYC
Paul Chambers, celým menom Paul Laurence Dunbar Chambers, jr. sa narodil v Pittsburgu, Pennsylvánii 22. apríla 1935. Po smrti svojej matky bol vychovávaný v Detroite, Michigane. Jeho otec nechcel aby sa mladý Paul venoval hudbe, chcel z neho mať profesionálneho hráča baseballu. Na znak svojho nesúhlasu mu raz počas cvičenia vzal z školy požičanú basu a hodil ju dole schodmy. Paul sa však nevzdal a napriek otcovému odporu uprednostňoval hudbu. Hudbe sa začal venovať už na základnej škole, kde hrával so svojimi spolužiakmi. Jeho prvý nástroj bol barytónový roh, neskôr sa začal učiť hrať na tubu. V štrnástich rokoch sa začal učiť hrať na kontrabas. Jeho profesionálnejší prístup k nástroji začal v roku 1952, keď začal chodiť na lekcie s kontrabasistami z Detroitského symfonického orchestru. Chambers pozdejšie študoval na Cass Technical High School (1952-1955) kde bola hraná aj jeho vlastná symfónia. Hral v mnoho študentských hudobných telesách z toho v jednej z nich na barytón saxofón. V pätnástich rokoch sa začal zaujímať o bebopové hranie vďaka nahrávkam saxofonistu Charlieho Parkera a pianistu Buda Powela. Chambers neskôr rozprával o Oscarovi Pettifordovi a Rayovi Brownovi ako o svojich prvých hráčskych vzoroch. Taktiež o Charlesovi Mingusovi, Wendellowi Marshallovi, Georgovi Duvivierovi a Miltovi Hintonovi a to pre ich rytmickú a technickú zdantnosť. Ale jeho najväčší vzor bol pravdepodobne Jimmy Blanton (dvorný kontrabasista pianistu a skladateľa Duka Ellingtona). Chambers a Slam Steward boli pravdepodobne prví jazzoví kontrabasisti, ktorí začali pri svojich chorusoch používať sláčikovú techniku. Svoje jazzové vzdelanie prehlboval hlavne aj tým, že študoval s pianistami Hugh Lawsonom a Barry Harrisom. Netrvalo dlho a začal pôsobiť na Detroitskej scéne po boku gitaristu Kennyho Burella a trumpetistu Thada Jonesa. Prvé cluby v ktorých hrával boli Bluebird Inn, Kleins show bar a The Rouge Lounge. Na pozvanie saxofonistu Pavla Quinichetteho odišiel do New Yorku, kde sa o rok na to odsťahoval. Quinichettove angažmá bolo jeho prvé profesionálne. Po presťahovaní sa do New Yorku v roku 1954 sa v podstate odštartovala jeho profesionálna dráha. Pre svoju univerzalitu sa Chambers stal vyhľadávaným hráčom.
5 V New Yorku sa pripojil k skupine trombónistov J. J. Johnsona a Kai Windinga. Postupne začal spolupracovať s pianistom Benny Greenom a neskôr sa pripojil k pianistovi Georgeovi Wallingtonovi a jeho kapele, ktorú tvorili bubeník Art Taylor, trumpetista Donald Byrd a saxofonista Jackie McLean. Množstvo zdrojov tvrdí, že jeho najúspešnejšie roky ako nájomného hráča, tak lídra, boli od roku 1955–1965 v New Yorku. V roku 1955 Jackie McLean upozornil trubkára Milesa Davisa, (ktorý sa v tej dobe pozeral po kontrabasistovi pre svoj nový projekt) na Paula Chambersa. V tej dobe Davis zakladal svoj quintet/sextet, ktorý bol pravdepodobne jednou z najzásadnejších hudobných telies v dejinách jazzu. V kapele prebehli samozrejme rôzne personálne zmeny, ale na začiatku to bol Miles Davis na trúbku, Julian "Cannonball" Aderley na altsaxofón, John Coltrane na tenorsaxofón, ktorý odišiel v roku 1960, Red Garland na piáno (ktorého neskôr nahradil Bill Evans (1958–1959) a toho pozdejšie Wynton Kelly (1959–1962) a na bicie Philly Jo Jones, ktorého nahradil v roku 1958 Jimmy Cobb. Chambers s Davisom spolupracoval od roku 1955 po rok 1962, natočil s jeho quintetom/sextetom päťnásť albumov. Bol najmladší člen Davisovej kapely. Je pravdepodobné, že ktorýkoľvek muzikant po príchode do kapely Milesa Davisa musel zo seba vydať maximálny výkon. Bolo tomu tak aj u Chambersa. Na nahrávkach, ktoré nahral s Davisovou kapelou znie jeho hra maximalisticky, oduševnele až perfekcionisticky. Hraje s absolutným nasadením. Zúčastnil sa nahrávania albumov Miles z roku 1955, ďalej albumy Cookin, Relaxin, Steamin, Workin a Collectors itiems z roku 1956 pre vydavateľstvo Prestige. Ďalej nahrál albumy pre vydavateľstvo Columbia s názvamy Miles ahead z roku 1957, Milestones a Porgy and Bess z roku 1958, Kind of Blue z roku 1959 a Sketches of Spain z roku 1960 a Someday my prince will come z roku 1961 a taktiež na albumoch In person Friday and Saturday nights at the Blackhawk z roku 1961 pre vydavateľstvo Complete a Quiet nights z roku 1962 pre vydavateľstvo Columbia a živy koncertný záznam s názvom Miles Davis at Carnegie Hall z roku 1961 pre vydavateľstvo Columbia. V roku 1960 sa zúčastňuje nahrávania albumu Blues and Abstract truth skladateľa a saxofonistu Olivera Nelsona, ďalej na albume saxofonistu Art Peppera s názvom Gettin
6 it together a Hanka Mobleyho Roll Call a Work out.3 Je množstvo albumov, ktoré by sa dali zmapovať avšak muzikantov s ktorými Chambers nahrával je neuveriteľné množstvo. V priebehu svojich rokov slávy, teda od 1955 do 1965 ako bolo povedané nahrával Chambers pravdepodobne s všetkými významnými a úspešnými jazzovými muzikantmi: Pepper Adams, Cannonball Adderley, Nat Adderley, Toshiko Akiyoshi, Lorenz Alexandria, Gene Ammons, Chat Baker, Walter Benton, Tina Brooks, Kenny Burrell, Jaki Byard, Donald Byrd, Sonny Clark, Jimmy Cleveland, King Curtis, John Coltrane, Sonny Criss, Kenny Dorham, Kenny Drew, Teddy Edwards, Bill Evans, Gil Evans, Curtis Fuller, Red Garland, Dexter Gordon, Benny Golson, Bennie Green, Grant Green, Johny Griffin, Herbie Hancock, Barry Harries, Jimmy Heath, Joe Henderson, Ernie Henry, Richard "Groove" Holmes, Elmo Hope, Freddie Hubbart, Milt "Bag" Jackson, John Jenkins, J.J.Johnson, Elvin Jones, Philly Jo Jones, Thad Jones, Clifford Jordan, Wynton Kelly, Abbey Lincoln, Warne Marsch, Hal McKusick, Jackie McLean, Blue Mitchell, Hank Mobley, Thelonious Monk, Lee Morgan, Wes Montgomery, Oliver Nelson, Phineas Newborn jr., David "Fathead" Newman, Art Pepper, Houston Person, Bud Powel, Ike Quebec, Sonny Red, Freddie Red, Dizzy Reed, Sonny Rollins, Woody Shaw, Wayne Shorter, Louis Smith, Sonny Stitt, Frank Stozier, Art Taylor, Clark Terry, Stanley Turrentine, Kai Winding.4 Z množstva týchto mien vyplýva aký hlas malo Chambersove meno a nakoľko bolo uznávné jeho hráčske umenie. Dôvodom bola práve jeho univerzalita a geniálna schopnosť udržania akéhokoľvek tempa. Taktiež invenčnosť, umenie swingového feelingu a osobitý prejav ku ktorému patrila fenomenálna hra sláčikom podľa ktorej je jeho jazyk okamžite poznateľný.
3 Podľa: http://www.answers.com/topic/paul-chambers 4 Podľa: http://en.wikipedia.org/wiki/Paul_Chambers
7 2.1 Chambers a rytmické sekcie
Chambers bol súčasťou niekoľkých najvyhľadávanejších rytmických jazzových sekcií na prelome päťdesiatých a šesťdesiatých rokov. Boli to sekcie, ktoré tvorili jadro mnohých kapiel, ale taktiež fungovali aj ako samostatné hudobné telesá. Boli to Red Garland, Paul Chambers a Philly Jo Jones. Toto jadro tvorilo na začitaku Davisov quintet, taktiež na albume Sonnyho Rollinsa s názvom Tenor Madness z roku 1956 a na albume Johna Coltraena s názvom Blue Train z roku 1957. David Roshenthal sa k tomu vyjadril: "Garland, Jones a Chambers tvorili jednu z najviac pevných rytmických sekcií v dejinách jazzu".5 Samotná sekcia Chambers a Jo Jones bola v päťdesiatých rokoch extrémne vyťažená. Za zmienku stoja album pianistu Billa Evansa s názvom On green Dolphin street alebo album pianistu Sonnyho Clarka s názvom Sonny Clark trio. Na obidvoch týchto albumoch spolupracujú basa a bicie ako jeden inštrument. Ďalšia zaujímavá sekcia bola Paul Chambers, Tommy Flanagan a Art Taylor. Táto sekcia bola pravdepodobne jedna z najľahších a najviac zreteľných sekcií akú doposiaľ moderný jazz mal. Chambers do nej priniesol temný, silný a stále rastúci zvuk. Avšak jedna z najzaujímavejších bola Jimmy Cobb, Paul Chambers a pianista Wynton Kelly. Táto sekcia hrála na niekoľkých Chambersových sólových albumoch, taktiež na albumoch Wyntona Kellyho s názvom Kelly blue, Wynton Kelly! a Commin in the back door. Alebo na albume gitaristu Wesa Montgomeryho Full House s saxofonistom Johnnym Griffinom alebo na albume saxofonistu Juliana Canonball Aderleyho - Cannonball Aderley Quintet in Chicago z roku 1959 a taktiež na legendárnom Davisovom albume Someday my prince will come z roku 1961, kde sa pojilo Cobbove minimalistické hranie, Chambersova univerzalita a bluesový prístup k hraniu Wyntona Kellyho. Na kultovom Davisovom albume Kind of Blue sa však strieda na piáno Wynton Kelly a Bill Evans. V spojení s Evansom má rytmika viac intelektuálnejší, chvíľamy až akademický výraz. U Kellyho je to viac pudové, živočíšňe hranie. Zaujímavé je aj spojenie Paula Chambersa s bubeníkom Billy Higginsom na albume Hanka Mobleyho s názvom The Turnaround v spojení s pianistom Barrym Harrisom a trumpetistom Freddiem Hubbardom. Tom Piazza opísal nahrávku ako
5 Podľa: http://www.answers.com/topic/paul-chambers
8 „Silne swingujúcu záležitosť v ktorej sa Mobleyho saxofón ako ostrie noža vyrezáva von.“6 Na albume sa Higginsov otvorený prístup s Chambersovým basovým „slúžením“ v prospech každej skladby úzko prelína a vytvára napätie a zároveň celkovú optimistickú náladu. Je viac než pravdepodobné, že Chambers sa dokázal v každej situácii prispôsobiť, vyťažiť z nej maximum a zároveň si zachovať vlastný priestor, rukopis a výpoveď. A svojou univerzalitou a precíznym, dokonalým rytmom súznievať a spolupracovať s ktorýmkoľvek bubeníkom a pianistom. V kombinácií s každým z vymenovaných muzikantov jeho hra odznieva stále štýlovo a originálne, ale zároveň je prispôsobená konkrétnej situácií v kapele. V hudbe samotnej.
2.2 Názory muzikantov
Charlie Haden – významný americký jazzový kontrabasista a skladateľ, preslávil sa hlavne svojim pôsobením v hudobnom telese saxofonistu Ornetta Colemana - jedného z popredných predstaviteľov free jazzu. Na adresu P. Chambersa uviedol: „Prvý kontrabasista, ktorý bol pre mňa výrazný a naozaj ma zaujal bol Paul Chambers. Mal som v tej dobe devätnásť rokov. Počúval som možstvo nahrávok, ktoré nahral pre nahrávacie spoločnosti Riverside a Prestige. Jeho práca s chromatickými postupmi a jeho basové linky (walking bass) sú skutočne neuveriteľné. Mal skvelý rytmus a veľmi špecifický zvuk. Rytmická sekcia na Davisovom albume Kind of Blue, ktorú tvorili s Chambersom Jimmy Cobb a Bill Evans je neuveriteľne inšpiratívna. Mnohorát som si prezeral Chambersove fotky a vyzeralo to akoby mu na každej fotke tiekli slzy. Raz som išiel na koncert Davisovho quintetu kde hrál John Coltrane, Miles Davis, Red Garland, Philly Jo Jones a Paul. Sedel som priamo vpredu a celý koncert pozeral na Chambersa a jeho oči. Bolo úžasné sedieť priamo pred týmyto muzikantmi a cítiť energiu prúdiacu z ich hudby. Chambers vyzeral akoby naozaj plakal. Po koncerte prišiel ku mne a povedal: ¸Ty si pozeral celý koncert na mňa!´ Predstavil som sa a povedal, že som taktiež kontrabasista a obdivovateľ jeho hry. A že na všetkých fotkách ktoré som videl a aj na dnešnom koncerte vyzerál akoby plakal. Povedal: ¸Áno, plačem!' Bolo to skvelé
6 Podľa: http://www.answers.com/topic/paul-chambers
9 stretnutie. Ak si dôkladne pozriete niektoré Chambersove fotky, je na nich vidieť niekto, kto vníma hudbu a život skutočne hlboko.“ 7
Todd Cooleman – pedagóg a kontrabasista. Pôsobil s legendárnymi jazzovými muzikantami ako napríklad Horace Silver, Gerry Mulligan, Art Farmer, Lionel Hampton a Benny Goodman. V rozhovore o Chambersovi povedal: "Mohol by som povedať, že Paul Chambers bol pravdepodobne jeden z najmelodickejších basistov. Jeho spôsob hrania bol menej tradičný ako keď počúvame bežné jazzové doprovody, tzn. držanie sa na prvú a tretiu dobu daných akordických tónov. Je dosť možné, že práve tento element jeho hrania dával väčšiu slobodu jeho spoluhráčom. Pri počúvaní albumov, ktoré nahral s Milesom Davisom alebo Red Garlandom je to poznateľné. V každom prípade bola jeho hra dosť odlišná. A samozrejme mal skvelé cítenie a rytmus. Ťažko opísateľné, niečo špeciálne - elastické. Výstižné slovo je tlak! Takisto pri počúvani Paulovej hry s bubeníkom Philly Jo Jonesom je cítiť Jonesovu slobodu. Vďaka Chambersovmu silnému rytmickému pulzu mohol Jo Jones invenčne pracovať hlavne s malým bubnom. Myslím, že Paulov zvuk a rytmus mohli mať naozaj oslobodzujúce vplyvy na ostatných muzikantov. Nezabúdajme však aj na to, že bol veľmi silný sólista, hlavne v spodnej polohe dokázal hrať naozaj melodicky a invenčne, taktiež sláčikom čo bolo v tej dobe veľmi zriedkavé." 8
John Coltrane – jazzový saxofonista a inovátor. Jeden z najväčšich osobností v dejinách jazzu. O Chambersovi sa zmienil: „Paul Chambers bol jeden z najlepších jazzových hráčov. To je to, čo by som dokázal povedať aj o jeho hraní. Basa je v hudbe veľmi dôležitý nástroj a sólista sa cíti najlepšie ak má v kapele silný základ. Preto som veľmi rád, že hral na mojich albumoch a takisto aj za spoluprácu s ním na projektoch Milesa Davisa.“ 9
7 Podľa: http://dothemath.typepad.com/dtm/interview-with-charlie-haden.html 8 Podľa: dothemath.typepad.com/dtm/interview-with-charlie-haden.html 9Podľa: https://sites.google.com/site/pittsburghmusichistory/pittsburgh-music-story/jazz/modern-era/paul- chambers
10 Herbie Hancock – fenomenálny jazzový pianista a skladateľ, legenda jazzu. Na Chambersovu adresu povedal: „Paul Chambers bol kontrabasový génius. Bol neuveriteľný. Niektoré z vecí, ktoré zahrál zaujali všetkých a práve tie boli iba jeho osobitým rukopisom. Nikto nevedel ako to robil.“ 10
2.3 Interpretácia konceptu hry Paula Chambersa
V čom teda spočívala magia Chambersovho hrania? Ja zjavné, že jeho rytmus, invenčnosť, melodičnosť, osobitý zvuk a kreatívnosť boli na správnom mieste, avšak po vypočutí si a rozanalyzovaní jeho hrania je tam aj niečo viac. V muzikanskom jazzovom slangu sa používa pojem „špina“. Veľmi často je to prejav neakademického hrania používaný často vzhľadom k spôsobu hry černošských alebo cigánskych muzikantov. Niečo definované ako spôsob hrania, alebo výber tónov, ktorý nepatrí do danej škály (tóniny či akordu) avšak nejakým spôsobom do nej zapadajú. Alebo časť melódie, sóla alebo časti skladby, ktorá je chvíľami „mimo time“, ale opäť do danej situácie sedí alebo o čo viac ju ešte zdokonaľuje, spestruje a je sprevádzaný nedokonalou intonáciou (nedoladením). Osobne by som týmto pojmom zadefinoval Chambersov prejav. Jeho rukopis a zároveň to, na čom bola postavená jeho hra. Miera intonačnej a zvukovej tolerancie povýšená na štýlový zámer. Ťažko povedať či to tak Chambers chcel a hral tak zámerne alebo mu to jednoducho takto vyšlo. V každom prípade je to práve ten ukazateľ podľa ktorého je poznateľný. Dalo by sa polemizovať, že podobným spôsobom hralo množstvo basistov, ale u Chambersa je to podľa môjho pohľadu absolutne dominantný parameter. Taktiež Chambersov zvuk, ktorý je veľmi ťažko popisateľný. Na niektorých albumoch znie matne a temne. A na niektorých zase konkrétne, exhibicionisticky až provokatívne. Ale vždy má jeho zvuk subbasový fragment. A to je práve jeden z najzaujímavejších elementov jeho zvuku. Podľa môjho názoru je jeho „zemitý“ zvuk dobre prirovnateľný k rituálom, ktorým domorodé, africké kmene vítali alebo oslavovali prírodné živly. Mnohé z terenných nahrávok týchto kmeňov, ktoré som počul a pocit, aký
10 Podľa: https://sites.google.com/site/pittsburghmusichistory/pittsburgh-music-story/jazz/modern- era/paul-chambers
11 pri ich vypočutí mávam, vo mne vzbudzuje aj zvuk a nasadenie Chambersovej basy. Definícia pojmu „zemitosť“ by mohla byť zavádzajúca. Pre mňa je to spojenie silného zvuku s dokonalým swingovým cítením a presným rytmom. Tieto tri položky spolu ale úzko súvisia. Jedna bez druhej nemôže dobre fungovať. Na to aby stopercentne fungovala jedna, mala by fungovať aj ďalšia. Práve preto mi asociuje hudbu domorodých kmeňov. Tento hudobný element silno cítim aj pri počúvaní kontrabasistu Charlesa Mingusa, bubeníka Elvina Jonesa alebo bluesového gitaristu Jima Hendrixa. Za zmienku určite stojí aj Chambersova pozícia pri hraní. Máloktorý jazzový kontrabasista dokáže pri hraní byť vo vyrovnanej pozícií. Ak sa pozorne pozrieme na Chambersove fotky je zjavné, že jeho pozícia bola vzorová. Tu sa miesi akademické postavenie s neakademickým, „špinavým“ hraním. Rád by som preto popísal v krátkosti zvuk a výraz niekoľkých kontrabasistov, ktorých zvuk a spôsob hrania je okamžite poznateľný. Ku každému pripájam jeden album, kde je podľa môjho názoru ich štýl hrania a koncept s ktorým pracujú silne dominantný. Patria tu: Scott LaFaro – bol dvorný kontrabasista pianistu Billa Evansa. Zatiaľ technicky neprekonaný génius. Dokázal hrať neuveriteľne rýchlo a technicky. Avšak v jeho prístupe a hustote hrania je obsiahnutá silná melodická myšlienka a zaroveň absolutná sloboda. V koncepte tria Billa Evansa sa jeho hranie a invencia mohli dokonalo prejaviť. V jeho hre je súbežne prepojených viacero hlasov. Doprovodný a sólový znejúce v podstate zároveň. Dalo by sa aj povedať, že v Lafarovom prístupe nejde ani o doprovod alebo sólo, ale skôr o neuveriteľné množstvo informácií zakódovaných v kombinácií voľných zvukových vĺn a okamžitej reakcie na prítomnosť dejov v kapele. Jeden z najzásadnejších albumov ma názov Sunday at the Village Vanguard z roku 1961.
Charles Mingus – bol kontrabasista a skladateľ. Jeho prístup je moc podobný Chambersovmu pokiaľ použijeme opäť muzikantský slang „špina“ a ,zemitosť“. Jeho hranie je však omnoho viac agresívnejšie a jeho zvuk mohutnejší, avšak nie tak plastický ako u Chambersa. Z Mingusovho hrania cítiť väčšiu slobodu, agresivitu a provokáciu. Tento fenomén je výstižné počuť na albume Mingus at the Bohemia z roku 1955.
12 Charlie Haden – jeden z prvých freejazzových kontrabasistov. Má omnoho minimalistickejší prístup k hraniu ako ktorýkoľvek iný jazzový kontrabasista. Silné melodicko – invenčné vedenie basových doprovodov a mohutný subbasový zvuk. Koncept hrania veľmi často postavený na využívaní iba jedného zvukového rejstríka a maximálneho použitia čo najmenšieho priestoru. Haden nehráva moc zložito technicky avšak o to komplikovanejšía je jeho práca s rytmom a vedením melódie. Podľa môjho názoru na albume s názvom Alone Together s pianistom Bradom Mehldauom a saxofonistom Lee Konitzom z roku 1997 je silne cítiť Hadenov koncept.
Ray Brown - častokrát volaný učebnica jazzového hrania. Brownov prístup je v podstate dokonalé hranie jazzového jazyka. Silný a mohutný tón, dokonalý rytmus, swingové cítenie, presné vedenie basových liniek a čistá intonácia. Veľmi často sa vzhľadom k Brownovi demonštruje album s názvom Night Train z roku 1962 s triom pianistu Oscara Petersona.
Jimmy Blanton – pravdepodobne prvý jazzový kontrabasista, ktorý začal hrať technicky náročne a komplikovane. Pôsobil v bigbande Duka Ellingtona. Vyhlásený „otec jazzového kontrabasu“. Jeho konceptom sú inšpirovaní hlavne Ray Brown, Charles Mingus a Paul Chambers. Veľmi originálna je nahrávka dua Jimmyho Blantona s Dukeom Ellingtonom z roku 1955 s názvom Duo.
David Friesen – veľmi osobitý prejav. Friesen hraje na elektro-akustický kontrabas. Zvuk je chvíľamy podobný violoncellu. Špecializuje sa na sólové a voľné hranie. Jeden z popredných predstaviteľov súčasnej kontrabasovej avantgardy. Prejav jazzového hrania a sólového na albume z roku 1995 s názvom Three to get ready s trumpetistom Clarkom Terrym a saxofonistom Bud Shankom.
Jimmy Garrison – člen quartetu Johna Coltreana. Jeho spôsob odzrkadľuje geniálne melodické vedenie v rámci voľných harmonických priestorov v Coltraneovej hudbe. Bez tonálneho ukotvenia. Jeho zvuk a výraz bol úzko spojený s experimentálnym
13 a otvoreným štýlom hrania bubeníka Elvina Jonesa. Garrison bol na jednu stranu fenomenálny jazzový hráč, ale zároveň aj silný zvukový a melodický experimentátor. Oboje môžeme počuť na albumoch Crescent z roku 1964 alebo na albume Olatunji z roku 1967.
3. Analýza vybraných Chambersových sól
Ako som už spomenul je zaujímavé, že niektoré z Chambersových doprovodov a sól sú učebnicou bebopového hrania a niektoré sú zase ťažko vysvetliteľné. Nazvyme ich tie, kde bolo použité „špinavé“ hranie. Rozhodol som sa rozanalyzovať tri sóla. Prvé je sólo z blues s názvom „Straihgt, No Chaser“ od pianistu a skladateľa Theloniousa Monka z albumu Milestones od Milesa Davisa z roku 1958. Od prvého po siedmy takt sa pohybuje doškálne. Používa rozklady akordov a stupicové postupy. Zaujímavo rozvedený je akord D7 v ôsmom takte, začína na malej nóne D7b9 a pokračuje čistou kvartou, kvintou a veľkou sextou, čo môže v podstate odznieť ako akord Eb6. Ďalším zaujímavým momentom v tomto sóle je druhý takt v druhom choruse sóla, ktorý začína bebopovým obalením tonú Bb a nasledným alterovaním cez malú terciu (+9) na alterovanú malú nonu (b9) ďalej kvintu, veľkú terciu akordu až sa napojí na následovnú malú septimu v ďalšom takte. Za zmienku stojí aj jedenásty takt v druhom choruse, kde na akord Gmi7 je použitý tón Fis což je veľká septima, ktorá do akordu ani do príslušnej dórskej stupnice nepatrí. Po následnom rozvedení na tóny A, C a H by sme mohli akord vnímať ako D7. V piatom takte v treťom choruse začne akord Bb7 na tóne Fis a pokračuje G, Eb, C. V rámci dvojtaktovej frázy ho rozvedie až k tónu G takže veľkej sexte, zaujímavý je posun cez zväčšenú kvartu (+11). Ďalším zvláštnym momentom je jedenásty a dvanásty takt v treťom choruse, kde na akord Gmi7 namiesto tónu A, ktorý patrí do dórskej stupnice hraje tón Ab a ďalej pokračuje na akord C7, ktorý začína tónom F, což sa vo všeobecných pravidlách vedenia sól nedoporučuje a pokračuje opäť tónom Ab. V tomto prípade je to malá sexta (b13). V druhom takte v štvrtom choruse je veľmi citlivá práca s alteráciou. Akord Bb7 začína
14 na tóne E, takže zväčšenej, alterovanej kvarte. Pokračuje sextou, zväčšenou kvartou a kvintou až sa dostane k veľkej septime, ktorá nieje súčasťou akordu Bb7 ani suznievajúcej stupnice a cez veľkú nonu C pokračuje na malú nonu až na malú septimu. V treťom chóruse v druhom takte sú na prvej dobe na akorde Bb7 tóny C a A, čo je pravdepodobne opozdene dovyjadrený predchádzajúci akord F7, pretože je to jeho kvinta a tercia. V piatom takte štvrtého chorusu je na akord Bb7 zahraný lick tvoriaci tóny D, C, H a A a celý smeruje v druhej časti na tretiu dobu na základný tón Bb. V štvrtom choruse v druhom takte akord Bb7 nieje v podstate vyjadrený. Sú tam tóny C, F a A čím je zjavne vyjadrený opäť následujúci akord F7.
15 Obr. 1: Notový záznam kontrasového sóla skladby Straight, no chaser.
Ďalšie sólo, ktoré som sa rozhodol rozobrať je sólo z skladby „Teach me tonight“ z albumu It is a blue world pianistu Reda Garlanda z roku 1958. Už v prvom takte je akord Ab7 rozvedený tónmi Bb (malá nona), G - čo je opäť veľká septima, ktorá nepatrí do akordu a potom F, Eb, F a fráza končí na tóne G. Pravdepodobne je to o dobu skôr vyjadrený akord následovného taktu a to Gmi. Zaujímavý je šiesty takt kde akord Bb7 začne malou nónou (b9), takže tónom H a pokračuje na C končiac na tóne D, takže
16 veľkej tercii. V trinástom takte na akorde Fmi7 sú použité tóny G (veľká nona) a potom tón E, ktorý je opäť nepatriaci do akordu ani stupnice. V tomto prípade použitý ako citlivý tón smerujúci k základnému tónu F. Frázu pokračuje tónmy C, F, G a podobne sa dostane aj ku kvinte akordu C v následovnej frázy cez tón H. Ďalej dvadsiaty druhý takt kde akord Gmi7 začne tónom C a pokračuje chromatickým postupom E, Es, C a na kvintu akordu D. V ôsmom takte je zas zaujímavý lick v ktorom v druhej dobe na druhú šestnactínovú notu zahraje tón H (ktorý je opäť mimo stupnicu a akord a pokračuje na tóny D , Des a dostane sa na tón C, ktorý je už v rámci akordu Bb7 veľká nona. Následujúci deviaty takt je založený na striedaní nony a veľkej tercie nad akordom Ab7. Je to tonálne. Tóny sú súčasťou akordu a v tejto situácii sólo nadobudne celkom rozvolnenú náladu.
17 Obr. 2: Notový záznam kontrabasového sóla skladby Teach me tonight.
18 Poslednou analyzovanou skladbou bude kompozícia s názvom „Just for now“, ktorá je z rovnákého albumu ako skladba „Teach me tonight“. V treťom takte kde začína na akorde Gmaj7 tónmy C a A je zjavný ešte dovyjadrený predchádzajúci akord D7 pretože je to jeho septima a kvinta. Takže vyjadrenie Gmaj7 nastáva až na druhej dobe tónom H veľkou terciou akordu. V šiestom takte je zaujímavá alterácia akordu D7 začínajúca tónom Bb a potom Ab a následne na kvintu akordu A a potom G. Opäť tu vydíme skôr vyjadrený následujúci akord Gmaj7. V takte dvadsaťdva akord Gmi7 je vyjadrený zmenšenou kvintou, teda tónom Db (pravdepodobne bluesový prístup). V druhej časti frázy tónmi Fis, A, G, C čo by a dalo opäť vysvetliť ako latentá harmónia akordu D7. Zaujímavý je začiatok následujúceho taktu, kde akord C7 začne na malej nóne (b9) a pokračuje rozkladom tónov akordu C7. Podobne je to v ďalšom takte kde na akord Fmaj7 začne malou terciou, takže tónom Ab a pokračuje chromaticky na veľkú terciu – A a potom základný tón F. V sedemnástom takte nastane zvláštne vyjadrenie akordu Fmaj7 a to tónmi G, H, D čo sú tóny, ktoré vyjadrujú kvintakord G a potom chromatický cez tón Db sa dostane na kvintu akordu C a postupuje už tónmi zo stupnice C, A , F, D.
19
Obr. 3: Notový záznam kontrabasového sóla skladby Just for now.11
11 Prevzate z STTINNET, Jim. The Music of Paul Chambers vol.1.[online]. [cit.30-4-2014].
20 Tieto zaujímavé momenty ma nútia ako muzikanta a kontrabasistu premýšľať nad mojim vlastným spôsobom hrania a otvárajú mi dvere do toho akými rôznymi spôsobmi môžem vyjadriť určítý akord alebo harmonický postup. A taktiež ako sa rytmicky pohybovať v svojom sóle a správne frázovať.
21 4. Paul Chambers a jeho hudobný odkaz
Je isté, že Chambers ako jedna z vedúcich osobitých osobností v dejinách jazzu má svojich následovníkov. Je množstvo kontrabasistov, ktorí čerpajú z jeho hry a neustále je pre nich najlepšiou školou. K inšpirácií Chambersom sa v rôznych rozhovoroch priznalo mnoho muzikantov. Nielen kontrabasistov. Napríklad Charlie Haden, Lynn Seaton, Christian McBride, Robert Hurst, George Mráz, Ron Carter a mnoho ďalších. Z tohto faktu vyplýva, že Chambersova hra je naozaj jednou z najlepších „jazzových kontrabasových škôl“. Ktorú nájdeme vždy čerstvú a odkrytú na nahrávkach, ktorých sa zúčastnil. Chambers dokázal hrať jemne aj nahlas, divoko až deštruktívne. Avšak jeho špecifický zvuk v baladách a jemných skladbách odznieva často ako výkrik. Napríklad v balade „Willow weep for me“ na albume Groovy od pianistu Reda Garlanda z roku 1957. Jeho hranie je vkusné a rytmicky precízne avšak jeho zvuk dáva skladbe omnoho hlbší rozmer a náladu než by sa to dalo predpokládať. Podobne je to v dynamicky silných skladbách. Jeho zvuk v nich spôsobuje ďaleko väčší výraz, silu a atak ako u iného kontrabasistu s priemerným zvukom. Tento fakt je napríklad veľmi dobre demonštrovateľný na skladbe „Bebop“ z albumu Sonny Clark trio z roku 1957. Alebo na skladbe „On green dolphin street“ od Bronislawa Kapera na albume Milesa Davisa s názvom Miles z roku 1958 kde hraje sólo sláčikovou technikou. Ďalším zaujímavým prvkom je sledovanie vývoja Chambersovho zvuku. Keď si vypočujeme nahrávky z roku 1955 ako napríklad album Kai Windinga s J. J. Johnsnom s názvom Trombone for two je zjavné, že Chambersov zvuk nebol v tej dobe ešte úplne charakteristický, ale jazzový jazyk a rytmus boli už na vysokej úrovni. V porovnáni s pozdejším albumom, ako napríklad album Joe Hendersona s názvom Straight, No Chaser z roku 1968, kde je jeho zvuk surový a naprosto osobitý. To je dôkazom vývoja a hľadania si vlastnej cesty a vlastného prejavu, ktorou prechádza isto každý hráč, ktorý má jasný cieľ. Chambersova životná cesta končí 4. januára 1969 keď zomiera na tuberkulózu, ktorej prispela jeho závislosť na alkohole a drogách. Zomiera vo veku tridsaťtri rokov.
22 5. Záver
V svojej práci som sa snažil priblížiť osobnosť legendárneho kontrabasistu Paula Chambersa, priblížiť jeho vplyv na vývoj jazzu a hlavne definovať, analyzovať a pomenovať jeho zvuk, výraz a spôsob hrania. Taktiež si vyjasniť svoj individuálny prístup a vzťah k jazzovému hraniu a spôsobom ako ho uchopiť z rôznych uhlov pohľadu (v rámci širokej škály konceptov ktoré ponúka a ich následným poznávaním, rozvíjaním a vzájomným kombinovaním). Ale hlavne hľadaním a nachádzaním svojho vlastného zvuku, jazyka a hráčskeho konceptu! V dejinách jazzu nájdeme množstvo fenomenálnych hráčov, avšak máloktorí z nich sú okamžite čitateľní. Sú to väčšinou tí, ktorých spôsob hrania a hlavne zvuk okamžite prevyšujú ostatných hráčov. Medzi najcharakteristickejšie poznateľných svetových kontrabasistov podľa mňa patria Scott LaFaro, Charles Mingus, Jimmy Blanton, Charlie Haden, Ray Brown, Christian McBride, Dave Holland, George Mráz, Barre Phillips, Jimmy Garrison, David Friesen a Paul Chambers. Samozrejme na akýkoľvek osobitý rukopis má veľký vplyv nástroj, struny, ich výška, priestor a rôzne iné technické a akustické podmienky. Základ, ale vždy ostáva v rukách, individuálnom vkuse, sluchovej zdatnosti, cítení a osobnosti muzikanta. Na záver by som rád citoval Milesa Davisa: "Všetci rozprávali o Chambersovi, ktorý bol z Detroitu. Keď som ho počul prvýkrát, vedel som, že je to fenomén."12
12 DAVIS, Miles. Miles – The Autobiography, Simon and Schuster, USA, 1989, s. 182.
23 Použiité informačné zdroje:
DAVIS, Miles. Miles – The Autobiography, Simon and Schuster, USA, 1989.
STINNETT, Jim. The music of Paul Chambers vol.1, dostupné z http://bookzz.org/
http://en.wikipedia.org/wiki/Paul_Chambers , nalezeno dne 30.3.2014.
http://hardbop.tripod.com/chambers.html , nalezeno dne 30.3.2014.
http://www.answers.com/topic/paul-chambers , nalezeno dne 30.3.2014.
http://www.downbeat.com/default.asp?sect=stories & subsect=story_detail & HYPERLINK " http://www.downbeat.com/default.asp? sect=stories&subsect=story_detail&sid=1127 " sid=1127 , nalezeno dne 30.3.2014. http://dothemath.typepad.com/dtm/interview-with-charlie-haden.html, nalezeno dne 30.3.2014.
http://www.stevekorn.com/cool.html , nalezeno dne 30.3.2014.
http://www.jazz.com/encyclopedia/chambers-paul-laurence-dunbar-jr , nalezeno dne 30.3.2014. https://sites.google.com/site/pittsburghmusichistory/pittsburgh-music-story/jazz/modern- era/paul-chambers, nalezeno dne 30.3.2014.
24