Center of TTTT Centrum Early -ríf? starej
> *- P1^
- ŕ.
DNI STAREJ HUDBY 2000
Bratislava • 9.-15. október 2000 «nažt [J-U^^^
~~~ I_J^ •PQ^3B^: \jŕfJ^0
2£H
DNI STAREJ HUDBY 2000
Bratislava • 9.-15. október 2000
Center of TTTT Centrum Early -ŕífr starcí Music Zlli hudby DNI STARAJ HUDBY
Centrum starej hudby Prof. Ján Albrecht čestný predseda in memoriam
Peter Zajíček predseda
Adresa Centrum starej hudby Fándlyho 1 811 03 Bratislava Tel/Fax ++421 7 54418484 Tel/Fax ++421 7 52925979 Tel. 0905/439541 DNISTARSIHUDBY_
USPORIADATEĽ CENTRUM STAREJ HUDBY
SPOLUUSPORIADATELIA Hudobné múzeum Slovenského národného múzea Francúzsky inštitút v Bratislave Slovenská národná galéria Mestské kultúrne stredisko Hudobná a tanečná fakulta VŠMU Agentúra ESKO Music Fórum
ĎAKUJEME všetkým inštitúciám, spoločnostiam, médiám, ktorí umožnili realizáciu Dní starej hudby 2000
Ministerstvo kultúry SR Štátny fond kultúry PRO SLOVAKIA Veľvyslanectvo Holandského kráľovstva v SR Stichting Internationale Concerten Amsterdam Kultúrny inštitút Maďarskej republiky v Bratislave ExpressPrint Denník SME, Rádio Twist
a všetkým ďalším nemenovaným pomocníkom a priaznivcom 3 DNI STAREJ HUDBY
KALENDÁR PODUJATÍ
?9^]^93.^o^^.-^30h^. s. 7 Veľký evanjelický kostol (Panenská ul.) Johann Sebastian Bach
ALBRECHT COLLEGIUM • VOČI FESTOSE KAMILA ZAJÍČKOVÁ soprán • PETRA NOSKAIOVÁ mezzosporán VÁCLAV LUKS organ
UTOROK,10. október.-l?:30hod. s. 15 Hudobná sieň Bratislavského hradu Wolfgang Amadeus Mozart • Ludwig van Beethoven
MARIA THERESIA ENSEMBLE DANIELA VARÍNSKA hammerklavier
STREDA 11.október;.-19-30 hod._ s. 21 Malý evanjelický kostol (Panenská ul.) Caudio Merulo • Johann Pachelbel • Johann Gottfried Walther • P. Pantaleon Roškovský • Johann Sebastian Bach "Juraj Beneš • Peter Kolman
JÁN VLADIMÍR MICHALKO organ
^nMSf^I:.9^^..Z.li^:^}h9^:. ?----2-?-- Hudobná sieň Bratislavského hradu
Na návšteve v rodisku - hammerklavier prešporskej firmy Carla Schmidta Introdukcia ku koncertu EVA SZÓRÁDOVÁ
ŠTVRTOK 12. október -.19.30hod. s. 2.9. Hudobná sieň Bratislavského hradu Róbert Schumann • Felix Mendelssohn Bartholdy • Franz Schubert
DANIELA VARÍNSKA hammerklavier (Carl Schmidt) PTATOK13-október.-19.3p.hod. s.3.5. SWemkä"národná galéria (Vodné kasárne) - 1. poschodie johann Sebastian Bach
SOIAMENTE NATURALI • umelecký vedúci Miloš Valent
SOBOTAl4.o]tó|^-W.30ho4. s. 43. Koncertná sieň Klarisky Heinrich Ignaz Franz Biber • Johann Krieger • Johann Sebastian Bach "Georg Philip Telemann • Luigi Boccherini
MARINETTE TROOST husle JACQUES OGG čembalo
NEDEĽA 15. .október.;10.3.0 hod. s. 49 "Hu^bn^ata^ec^áfakuiia VŠMU, Zochova ul.
Jacques Ogg čembalo Majstrovský kurz
NEDEĽA 15. .október -19.30 hod. s_..50 Dóm sv. Martina Henry Du Mont • Mare Antoine Charpentier • Nicolas Bernier
LES PAGES ET CHANTRES DE LA CHAPELLE MUSICA AETERNA • umelecký vedúci PETER ZAJÍČEK FLORENCE COUDERC dessus JEAN-FRANCOIS LOMBARD haute contre JEAN-FRANCOIS NOVELLI taille ARNAUD MARZORATI basse OLIVIER SCHNEEBELI dirigent
ZMENA PROGRAMU A ÚČINKUJÚCICH VYHRADENÁ HŕeNDELOK 9. október ZJ&30 hod. ^k$ký evanjelický kostol (Panenská ul.)
KECHT COLLEGIUM Peter Zajíček a Zuzana Hrubšová husle j&i Gréner viola Marek Štryncl violončelo - Tibor Nagy kontrabas Marcel Plavec a Aleš Rypan hoboj
OCI FESTOSE Iva Gregorova a Helga Bachová soprán ÄfgotEobzová a PeterBanás alt Martin Majkút (umelecký vedúci) a Andrej Rapant tenor Stanislav Dzurjanin a Igor Valentovič bas
KAMILA ZAJÍČKOVÁ soprán PETRA NOSKAIOVÁ mezzosoprán ipeLAVLUKS organ DNI STAREJ HUDBY
JOHANN SEBASTIAN BACH (1685 - 1750) Herzliebster Jesu, was hast du verbrochen BWV 245 (chorál) O Ewigkeit, Du Donnerwort BWV 268 (chorál) Mein Herze schwimmt im Blut BWV 199 * (kantáta - Dominica 11 post Trinitatis) Recitativo - Ária (Adagio) - Recitativo - Ária (Andante) - Recitativo - Chorale con Viola obligata (Andante) - Recitativo - Ária (Allegro vivace)
Fantázia a mol BWV 561 (organ) Ach wie fluchtig, ach wie nichtig BWV 26 (chorál) Jesu, meine Freude BWV 87 (chorál) Gott soli allein mein Herze haben BWV 169 (kantáta - Dominica 18 post Trinitatis) Sinfonia - Arioso - Ária - Recitativo - Ária - Recitativo - Chorale Fúga a mol BWV 561 (organ) Lobet den Herrn, alle Heiden BWV 230 (moteto) Žalm 117
8 Tvorba nemeckej duchovnej kantáty sa od posledných desaťročí 17. ročia riadila princípom cyklického spracovania, ako to po prvýkrát S ° iich troch textových cykloch na každú nedeľu roka, resp. cirkevné V°Stkv ustanovil teológ, básnik a literárny teoretik Erdman Neumeister H671 - 1756). Z tohto modelu vychádzal aj Johann Sebastian Bach, kto- ' vytvoril tri cykly kantát (pričom sa neobmedzoval na Neumeisterove t'xty) Prvý z nich - s neskôr nerealizovaným úmyslom za štyri roky vy- tvon•it Kompieui i™„,-,'»fr; ^w rvkhi— s - ^čí"' skladateľ . oísať roku 1714 vo Weimare. keď mu táto povinnosť vyplynula z novej funkcie koncertného majstra na tunajšom kniežacom dvore. Počas svojho pôsobenia vo funkcii kan- tora kostola sv. Tomáša v Lipsku napísal Bach tri cykly kantát C1723-1924, 1724-1725, 1725-1727). V spolu vyše 225 kantátach (me dzi ktorými v zmysle dobovej praxe často nachádzame prevzaté časti
z iných diel, resp. kantát, ako aj tzv. paródie) možno vystopovať neko nečné bohatstvo Bachovho riešenia formovej štruktúry, výberu kompo zičných prostriedkov a nástrojového obsadenia, pričom sa postupne vy kryštalizovalo niekoľko základných typov kantát.
Kantáta Mein Herze schwimmt im Blut BWV 199 pochádza z wei- marského obdobia a prvýkrát odznela 12. augusta 1714. Text prevzal Bach z textového cyklu - kantátového ročníka Gottgefälliges Kirchen Opfer darmstadtského dvorného knihovníka a básnika Georga Christiana Lehmsa. Nešlo o prvú hudobnú podobu tohto textu, nakoľko po tejto predlohe siahol už roku 1712 darmstadský Kapellmeister Johann Christoph Graupner. Text nadväzuje na evanjelium jedenástej nedele po Trojici, v prvej časti menovite na modlitbu colníka Lk 18, 13 „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!", v druhej časti ide už o poetickú parafrázu textu, v ktorom nachádza kajúcny hriešnik útechu v myšlien kach na Kristovu smrť na kríži, na to, že Boh neuzavrel svoje srdce pred hriešnymi. Týmto dvom emocionálnym rovinám - beznádeji, kajaniu a prosbe na jednej strane a nádeji a radosti na strane druhej, plne zod povedá aj hudobný text a celková tektonika skladby. Zmena prebieha vo všetkých parametroch - tónorodom počnúc a figúrami a inštrumentá ciou končiac. Kantáta je charakteristická veľmi skromným obsadením, dokonca aj chorál, ktorý je súčasťou textovej predlohy, prednáša sólový hlas. Všetky tieto obmedzenia primäli Bacha k radu invenčných riešení, či už ide o obligátny hoboj v druhej časti, recitatívové vsuvky pred da ca- po v jednotlivých áriách, zmenu inštrumentácie a pohyblivé violové fi- gurácie v Hermannovom Chorale Wo soli ichfliehen hin, alebo priam su- itový záver s gigueovým rytmom v záverečnej árii. Bach túto áriu po ro ku 1714 ešte viackrát uviedol s čiastočne pozmeneným aparátom, inšt rumentáciu zmenil niekoľkokrát v chorale, kde nahradil violu najprv vi olou da gamba, inokedy violončelom, resp. violončelom piccolo. Zdá sa, že jej pripisoval patričný význam. Kantátu Gott soli allein mein Herze haben BWV 169 komponoval DNI STAREJ HUDBY
Bach k 20. októbru 1726 (18. nedeľa po Trojici). Jej obsadenie je, po dobne ako v predošlom prípade, nezvyčajné: sólovému spevnému hlasu je protipostavený pomerne bohatý inštrumentár - dva hoboje, taille (oboe da caccia), sláčikové nástroje a obligátny organ, ktorý sa v tomto období stáva u Bacha pravidelnosťou. Autor textu je neznámy. Obsah lib reta nadväzuje na prvú časť nedeľného evanjelia, kde Ježiš odpovedá na otázku o najušľachtilejšom prikázaní: „Miluj Boha, Tvojho Pána, z celého srdca, z celej duše a celou mysľou. To ďalšie sa mu ale vyrovná: Miluj blíž neho svojho ako seba samého." Libreto aj hudobný text v sebe skrývajú podobnú tematickú rozdvojenosť ako v predošlej kantáte, no v tomto diele je predsa oveľa väčší akcent na Božej láske a láske k Bohu. Text je pretkaný starozákonnými prirovnaniami a prejavmi Božej lásky (Druhá kniha kráľov 2,11) - Recitatív 4, novozákonnými parafrázami (1 Jn, 1) - Ária 5- Záverečný chorál je treťou strofou Lutherovej piesne Nun bitten wir den Heiligen Geist (1524). Po hudobnej stránke sme svedkami Bachovej praxe „parodovania" - v hudobno-historickom význame slova - prepracovania - vlastných diel. Úvodná Sinfonia je spracovaním prvej časti Čembalového koncertu E dur BWV 1053, pričom k pôvodnej inšt rumentácii pribudli tri hoboje a funkciu obligátneho nástroja prevzal organ. Ária č. 5 je parafrázou Siciliana z toho istého koncertu s dokom- ponovaným spevným hlasom. Kantáta upúta aj nevšednou virtuozitou obligátneho organa (Ária č.3 a ď).
Bachove štvorhlasné chorály sa zachovali vďaka dvom zbierkam z 18. storočia - dvojzväzkovému vydaniu z rokov 1765 a 1769, ktoré zostavili Friedrich Wilhelm Marpurg, Carl Philipp Emanuel Bach a Johann Friedrich Agricola, a štvorzväzkovému vydaniu z rokov 1784-1787, kto ré pripravil pre vydavateľstvo Breitkopf Carl Philipp Emanuel Bach. Toto neskoršie vydanie obsahuje 371 chorálov, z toho 100 nie je (ako obvykle u Bacha) súčasťou iných vokálno-inštrumentálnych diel - kan tát či pasií. Súčasná muzikológia poukazuje na fakt, že tento počet na padne korešponduje s predpokladaným počtom nezachovaných kanta- tových a oratoriálnych kompozícií a nepriamo potvrdzuje, že takmei všetky chorály boli pravdepodobne súčasťou cyklických diel. Tento predpoklad však neznižuje hodnotu chorálov a Bachov stylus simplex nás očarúva dodnes nielen vďaka harmonickej vynaliezavosti a osobitos ti, ale najmä kvôli vlastnosti, ktorú azda najlepšie vystihol Albert Schweizer: „Veľkí majstri chorálu, Eccard, Praetorius, či ako sa všetci vo lali, harmonizovali melódiu, Bach slová." Štyri chorály dnešného koncertu pochádzajú pôvodne z pera ne meckého hudobného teoretika a známeho tvorcu protestantského cho rálu Johannesa Crúgera (1598-1662). Jeho študentské časy po roku 1614 10 sú dokonca spojené aj s krátkym pobytom v Bratislave. Jeho prvá zbie ka Newes vollkômliches Gesangbuch, Augspurgischer Confession vys roku 1640 a obsahovala 240 chorálových textov, 137 melódií, z ktorých 1 autorovi zbierky. Išlo zrejme o prvé spracovanie chorálu pre 18 Pa ' hlas a organ, a nie o viachlasnú adaptáciu. Crúgerova nasledujú- spev y ^ svojej podstate prepracovaná prvá, Praxispietatis melica, °&í\ vv'krát roku 1647 a čakalo ju počas nasledujúcich stopäťdesia ti, k v vyše 40 reedícií v Berlíne a ďalších európskych mestách! Po tlC zbierke nasledovali Geistliche Kirchen-Melodien (1649) te)tpsalmodia Sacra (1658). Cruger do nich zahrnul dovedna 71 vlast ných chorálov a adaptácií, z ktorých prežilo do dnešných dní - ako sú ra ť bohoslužieb - len niekoľko. Medzi nimi sú aj O Ewigkeit, du Donnerwort - adaptácia melódie Johanna Schopa, Herzliebster Jesu, V čase Bachovho pôsobenia sa motety spievali ako introity pred bo- hoslužbami a pri určitých špecifických príležitostiach, pričom sa reper toár vyberal Z klasickej zbierky Florilegium portense (1603). Bach preto komponoval motety len na vybrané príležitosti, najskôr pre smútočné obrady. Texty si vyberal predovšektým z Biblie a z chorálov a len v jedi nom prípade sa uchýlil k voľnej poézii (Komm, Jesu, komm). Z jeho šiestich motet je jedno päťhlasné (BWV 227), štyri osemhlasné (BWV 225 226, 228, 229 a jedine BWV 230, Lobet den Herrn, alle Heiden, je štvorhlasné, pričom v tomto prípade bolo Bachovo autorstvo v minu losti spochybňované. (Podľa The New Grove Dictionary of Music & Musicians) Gott soli allein mein Herze mit Strômen angefúltet da schopí ich, was mich alle Zeit haben (BWV 169) kann sattsam und wahrhaftig laben. Arioso Arioso Gott soli allein mein Herze haben Gott soli allein mein Herze haben Recitativo Ária Zwar merk ich an der Welt, Gott soli allein mein Herze haben die ihren Kot unschätzbar hält, ich find in ihm das hôchste Gut. weil sie so freundlich mit mir tut Er liebt mich in der bósen Zeit sie wollte gern allein und will mich in der Seligkeit das Liebste meiner Seele sein. mit Gutern seines Hauses laben. Doch nein! Recitativ Arioso Was ist die Liebe Gottes? Gott soli allein mein Herze haben Des Geistes Ruh' ich find in ihm das hôchste Gut. der Sinnen Lustgeniess, der Seele Paradies. Recitativo Sie schliesst die Holle zu, 11 Wir sehen zwar auf Erden, hier und da, den Himmel aber auf ein Bächlein der Zufriedenheit sie ist Elias' Wagen, das von des Hóchsten Giite quiltet. da werden wir in Himmel 'nauf Gott aber ist der Quell, in Abram's Schoss getragen. DNI STAREJ HUDBY Ária Recitativo Stirb in mir, Welt und alle deine Doch Gott muss mir genädig sein, Liebe, weil ich das Haupt mit Asche, stirb in mir, dass die Brust sich auf das Angesicht mit Tränen wasche, Erden mein Herz in Reu und Leid zerschj fúr und fur in der Liebe Gottes iibe! und voliér Wehmut ságe: Stirb in mir, Hoffahrt, Reichtum, Gott sei mir Sunder gnädig! Augenlust, Ach ja! Sein Herze bricht, und mela ihr verworf nen Fleischestriebe, Seele spricht: Welt und alle deine Liebe. Ária Recitativo. Tief gedrťickt und voliér Reue Doch meint es auch dabei lieg ich, liebster Gott, vor Dir, mit eurem Nächsten treu, Ich bekenne meine Schuld denn so steht in der Schrift geschrie- aber habe doch Geduld mit mir! ben: du sollst Gott und den Nächsten lieben. Recitativo Auf diese Schmerzens-Reu fällt m alsdann dies Trostwort bei: Mein Herze schwimmt Chorál. im Blut (BWV 199) Ich dein betrubtes Kind werf alle meine Súnd, Recitativo. so viel ihr in mir stekken Mein Herze schwimmt im Blut und mich so heftig schrekken weil mich der Siinden Brut in Deine tiefen Wunden, in Gottes heilgen Augen zum da ich stets Heil gefunden. Ungeheuer macht. Und mein Gewissen fúhlet Pein, Recitativo weil mir die Súnden nichts als Ich lége mich in diese Wunden, Hôllenwecker sein. als in den rechten Felsenstein, Verhasste Lasternacht! sie sollen meine Ruhstatt sein. Du, Du allein hast mich in solche Not In diese will ich mich im Glauben gebracht! schwingen Und Du, Du bôser Adams-Samen und drauf vergniigt und fróhlich sto raubst meiner Seelen alle Ruh und schliessest ihr den Himmel zu! gen. Ach! Unerhórter Schmerz! Ária Mein ausgedorrtes Herz Wie freudig ist mein Herz, will ferner mehr kein Trost befeuch- da Gott versohnet ist. ten, Und mir auf Reu und Leid und ich muss mich vor dem verstec- nicht mehr die Seligkeit ken, noch auch sein Herz verschliesst. vor dem die Engel selbst ihr Angesicht verdekken. Ária Lobet den Herrn, alle Stumme Seufzer, stille Klagen, Heiden(Bwv 230) Ihr môgt meine Schmerzen sagen, Žalm 117 weil der Mund geschlossen ist. Und ihr nassen Tränenquellen Chváľte Hospodina, všetky národy! kônnt ein sichres Zeugnis stellen, A velebte Ho, všetci ľudia! wie mein sundlich Herz gebťisst. Lebo nesmierna je Jeho milosť voči 12 Mein Herz ist jetzt ein Tränenbrunn, nám a vernosť Hospodinova je naveK die Augen heisse Quellen. Haleluja! Ach Gott! Wer wird Dich doch zufrie- denstellen? HT COLLEGIUM, ktorého názov vznikol in memoriam prof. Ján KE ^ j é združenie hudobníkov a spevákov zo scény starej hudby, umož- jÍjľcf nSičné inštrumentálne a vokálne zoskupenia. VOČI FESTOSE vznikol pri príležitosti Dní starej hudby '98 (vtedy Súbor V yalový zbor -> prajné prijatie u obecenstva a radosť zo spevu bo- n m pod ^° ^ pokracovanie existencie tohto zoskupenia. Zbor spoluúčinkoval Um0'Í1^!ľorchestrom Collegium Marianum na predvedení opery Jeana Márie s pražským tf~laucus na Pražskom hrade a neskôr na jeho scénickom pred- Ledaira ^ pestivalu vo Valticiach a Jaroméŕiciach. Členovia zboru majú viac- ^čnéíúsenosti v oblasti starej hudby a ich cieľom je rozdávať radosť z muzicí rovania. KAMILA. ZAJÍČKOVÁ sa po ukončení Vysokej školy múzických umení v ťlaí zúčastnila na umeleckých stážach a na majstrovských kurzoch zamera- ' h na interpretáciu starej hudby vo Weimare (oratoriálna a piesňová tvorba), v í^ahe (fcmtáty Johanna Sebastiana Bacha), v Neubergu (rakúska baroková hud- ba) a vAngouleme (francúzska baroková hudba). Popri stálej spolupráci so súbo- jjusica aeterna koncertuje i s ďalšími domácimi a zahraničnými telesami (Concerto Avenna Varšava, Les Menus Plaisirs, Solisten der Wiener Akadémie a rf) Kamila Zajíčková účinkovala na festivaloch starej hudby v Utrechte, vo Viedni, vPrahe, Budapešti, Šoproni, Norimbergu, v Nantes, Eisenachu, Neubergu a v Bad Homburgu. Pre vydavateľstvo Slovart Records realizovala profilovú CD nahote s kantátami J. S. Bacha, G. F. Händela a G. Ph. Telemanna. PETRA NOSKAIOVÁ študovala na Konzervatóriu v Bratislave (Ružena Illenbergerová), ktoré absolvovala roku 1994. Zúčastnila sa na viacerých medzi národných majstrovských kurzoch a stážach pre starú hudbu, o. i. v Krieglachu (Rakúsko), Prahe (Týnska škola), Innsbrucku (Sommerakademie fur Alte Musik), u Sigiswalda Kuijkena. Spolupracovala s mnohými súbormi pre starú hudbu (Camerata Bratislava, Musica aeterna, Pražskí madrigalisti, Musica antiqua Praha, Cappella regia musicalis Praha, Musica florea, Teatro lirico, Cappella Istropolitana, Sukov komorný orchester). V spolupráci s týmito súbormi realizo vala aj rad kompaktných diskov s dielami Petra Zagara (Apokalypsis Iohannis), Franza Liszta (Via crucis), Mikuláša Schneidera-Trnavského (Omša), ďalej arda Bernsteina, Kryštofa Haranta z Polžic a Bezdružic, Antónia Vivaldiho, Jana Michnu z Otradovic, Adriana Banchieriho, Jana Dismasa Zelenku, Antónia Sartoriuaď. VÁCLAV LUKS študoval hru na čembale na Akadémii múzických umení (AMUjv Prahe u Zuzany Ružičkovej a na Schole Cantorum Basillensis vo Švajči arsku u Jespera Boja Christensena a Jôrg-Andreasa Bóttichera. Ako člen rôznych súborof; vystúpil na viacerých významných festivaloch (Davos, Worcester, FrieboHíg, Barcelona, Magdeburg). Ťažiskom jeho záujmu je prax generálbasovej hry v ti 18. storočí. Roku 1991 založil súbor Collegium 1704, s ktorým vystu puje doma i v zahraničí. Roku 1994 realizoval nahrávku orchestrálnych kompozí cií Jana Dismasa Zelenku a vo februári 2000 nakrútil so súborom Collegium Marianuát pre švajčiarske vydavateľstvo Pan Classic Koncerty op. 7 Henrica 13 Albicastra. Od roku 1996 vyučuje hru generálbasu na AMU a v súčasnosti pôsobí aj akosamelecký vedúci súboru Collegium Marianum. DNI STARAJ HUDBY UTOROK 10. október 19.30 hod. Hudobná sieň Bratislavského hradu MARIA THERESIA ENSEMBLE Márton Brandisz hoboj Róbert Šebesta klarinet Rudi Linner prirodzený roh Kerstin Siebmann fagot DANIELA VARÍNSKA hammerklavier (zn. Carl Schmidt) 15 DNI STAREJ HUDBY WOLFGANG AMADEUS MOZART (1756 - 1791) Quintett (Es dur KV 452 pre klavír, hoboj, klarinet, lesný roh a fagot) Largo Allegro moderato [Larghetto] [Rondo.] Allegro Prestávka LUDWIGVANBEETHOVEN (1770 - 1827) Grand Quintetto (Es dur op. 16) pour le Forte-Piano avec Oboe, Clarinette, Basson, et Cor oú Violon Alto, et Violoncelle composé et dedié A Son Altesse Monseigneur le Prince Regnant de Schwarzenberg &.&. Grave Allegro, ma non troppo Andante cantabile Rondo. Allegro ma non troppo 16 T)NISTAREJ HUDBY Zaoberajúc sa tvorbou Wolfganga Amadea Mozarta sa vždy znova po zastavujeme nad novými impulzmi, ktorý nám jeho hudba ešte aj v sú časnosti poskytuje. Ako autor - o. i. - radu diel prevratných z hľadiska nových nástrojových kombinácií vytvoril neraz prototypy pôsobiace ako inšpiračný zdroj pre vznik rovnakých či podobných skladieb nasle dujúcich skladateľských generácií. Jednou z takýchto kompozícií je Kvinteto pre klavír, hoboj, klarinet, prirodzený roh a fagot KV 452. Vznik diela (dokončené 30. marca 1784) spadá do obdobia, v ktorom sa Mozart veľmi intenzívne zaoberal klavírom (v tomto čase skompono val väčšinu svojich klavírnych koncertov) a čoraz viac (vplyvom pros tredia) vo svojich kompozíciách zapájal a využíval možnosti dychových nástrojov. Mozart zaradil a uviedol skladbu na veľkej hudobnej akadémii v Burgtheater len dva dni po jej dokončení 1. apríla 1784. Vzhľadom na to, že omorná hudba tohto typu bola do programov veľkých koncert ných siení zaraďovaná zriedkavo (program skôr tvorili symfónie, árie, koncerty a klavírne improvizácie), bolo uvedenie kvintetu (aj svojim ob sadením) na takomto fóre určitou raritou. V liste otcovi z 10. apríla Mozart píše: "Hral som dva veľké koncerty (KV 450, 451) a potom kvin teto, ktoré zožalo výnimočný potlesk. Osobne si myslím, že je to najlep šia skladba, ktorú sa mi v mojom živote podarilo skomponovať len som si prial, aby ste to mohli počuť, - a ako krásne bolo zahrané!" Dojem úspešnosti z uvedenia kvinteta a vnútorný pocit spokojnosti z kvality tej to kompozície v Mozartovi doznieval zrejme dlhší čas, pretože dielo opäť uviedol na koncerte 10. júna 1784 a približne rok po dokončení kompozície (jar 1785) začal pracovať na ďalšom kvintete s podobným nástrojovým obsadením (klavír, hoboj, klarinet, basetový roh, fagot KV 452a), z ktorého sa však dochoval len fragment 35 taktov úvodnej časti. Výber tóniny pre obe kompozície (KV 452 - Es dur, fragment 452a - B dur) potvrdzuje Mozartove skvelé ovládanie problematiky všetkých hudobných nástrojov vrátane dychových. V kompozícií umne rozkladá tematický materiál medzi jednotlivé nástroje tak, aby mohli vyniknúť ich sonoristické kvality. Tie Mozart odhaľuje vo viacerých charakteristic kých polohách celkom prirodzene, čo je nepochybne idiomatickou sú časťou jeho kompozičného štýlu. Virtuózne úseky partov jednotlivých nástrojov - ako obvykle u Mozarta - nie sú samoúčelné, ale tvoria súčasť koncepcie diela, jeho ozvláštnenia a spestrenia. Neobyčajne prirodzené plynutie kompozície (bez akýchkoľvek väčších dramatických vzruchov) je výsledkom rovnováhy a primeranosti všetkých zložiek, ktoré tvoria to to nádherné majstrovské dielo. Analogické kvinteto L. van Beethovena Es dur op, 16 pravdepodob ne vďačí za svoj vznik existencii Mozartovho kvinteta. Podobnosť s tou- j j to kompozíciou sa nekončí len pri rovnakom nástrojovom obsadení, ale je tiež podložená rovnakou tóninou a štýlom jednotlivých častí oboch skladieb. Kvinteto bolo skomponované v roku 1796, vydané však až v ro- DNI STAREJ HUDBY ku 1801 (Mollo) spolu s úpravou diela pre oveľa bežnejšie klavírne kvar teto (klavír a sláčikové trio). Kompozícia svojím vznikom spadá do Beethovenovho raného obdobia, keď napísal viacero diel svojím obsa dením netypických pre skladateľovu neskoršiu tvorbu (skladby pre dy chovú harmóniu: Sexteto op. 71 (1796), Okteto op. 103 z roku 1792, Rondino Es durWoO 25 z roku 1793)), v ktorých akoby na jednej strane nadväzoval na širokú paletu rôznych typov kompozícií nachádzajúcich sa v Mozartovej tvorbe, na strane druhej naznačoval vlastnú neujasne- nosť a nevykryštalizovanosť v tejto oblasti. Samotná štruktúra kvinteta v sebe zahŕňa všetky typické črty Beethovenovho skladateľského jazyka, ktorým sa skladateľ výrazne odpútal od zmienenej kompozície svojho slávneho predchodcu. Pre Beethovena trochu netypická sviežosť a me lodickosť tém trocha zmierňuje inak priepastný rozdiel v charaktere Mozartovej a Beethovenovej hudby. Napriek tomu, že tvorba oboch skladateľov sa v hudbe časovo identi fikuje s obdobím klasicizmu, obe kvintetá naznačujú, že svojím špecific kým skladateľským jazykom sa z neho obaja vynímajú. Róbert Šebesta MARIA THERESIA ENSEMBLE je mladšou sestrou väčšieho súboru Maria Theresia Harmónie, ktorý vznikol roku 1997 z podnetu mladých hudobníkov pôsobiacich v trojuholníku Bratislava - Viedeň - Budapešť s cieľom oživiť klasi cistickú tradíciu dychovej hudby, tzv. Harmoniemusik. Repertoárovo blízky mu je aj Maria Theresia Ensemble - malý komorný súbor uvádzajúci komornú hudbu pre dychové nástroje prípadne v kombinácii s inými, napríklad klávesovými ná strojmi. Členmi zoskupenia vystupujúceho na DSH 2000 sú poprední hudobníci z Rakúska (Kerstin Siebmannová), Maďarska (Márton Brandisz, ktorý opakovane spolupracuje s našimi súbormi), Rudi Linner (priekopník v hre na prirodzenom rohu na Slovensku) a klarinetista Róbert Šebesta, iniciátor súborov Maria Theresia Harmónie i Maria Theresia Ensemble. Absolvoval HTF VŠMU v odbo roch hry na modernom klarinete a hudobná teória, od roku 1995 sa venuje hre na historických klarinetoch, basetových rohoch a chalumeaux (predchodca kla rinetu). Absolvoval kurzy hry na dobovom klarinete u prestížnych špecialistov Erica Hoepricha (Amsterdam) a Gillesa Thomého (Paríž). Je spoluzakladateľom aj ďalšieho medzinárodného súboru - Helios 18, pravidelne hráva s bratislavskými telesami hrajúcimi na dobových nástrojoch (Musica aeterna, Albrecht collegi um). Roku 1998 participoval na nahrávke súboru Stadler Trio pre nahrávaciu spoločnosť Glossa, ktorá sa realizovala na unikátnej sade troch pôvodných base tových rohov bratislavského a viedenského nástrojára Theodora Lotza. Dominantnou súčasťou muzikologických aktivít Róberta Šebestu je história kla rinetu a basetového rohu. V tejto oblasti spolupracuje s renomovanými odbor níkmi (Nicolas Shackleton - Cambridge) a je autorom viacerých prác (bakalár skej - Barokový klarinet, magisterskej - Zrod a vývoj basetového rohu), štúdií 18 (Theodor Lotz - Hudobný život č. 7-8/2000) a rôznych iných textov (CD nosiče). DANIELA VARÍNSKA bola po štúdiu na bratislavskom Konzervatóriu a na VŠMU štipendistkou na Konzervatóriu v Sankt-Peterburgu. Už počas štúdia získa- DNI STAREJ HUDBY la viacero ocenení na rôznych súťažiach, roku 1979 bola absolútnou víťazkou Interpretačnej súťaže Ministerstva kultúry SR. V repertoári Daniely Varínskej sto jí na poprednom mieste tvorba Mozarta, Beethovena, Chopina i skladateľov ne meckého romantizmu. S nadšením sa venuje hudbe 20. storočia a zvlášť sa zasa dzuje za uvádzanie tvorby súčasných slovenských skladateľov, o čom svedčí rad ňou premiérovaných diel. D. Varínska je zároveň vyhľadávanou komornou part nerkou a tiež hráčkou na kladivkovom klavíri. Koncertovala v mnohých európ skych krajinách, v USA, Kanade a Hong-Kongu. Pravidelne nahráva pre rozhlas a televíziu, jej nahrávky vydali spoločnosti OPUS, Musica, Naxos, Slovák Tresures, Slovenský hudobný fond a i. Od roku 1990 vyučuje D. Varínska na VŠMU v Bratislave, kde sa roku 1995 habilitovala za docentku klavírnej hry. 19 DNI STAREJ HUDBY STREDA 11. október 20.00 hod. Malý evanjelický kostol (Panenská ul.) JÁN VLADIMÍR MICHALKO organ 21 DNI STAREJ HUDBY CLAUDIO MERULO (1533 - 1604) Magnificat primi tôni JOHANN PACHELBEL (1653 - 1706) Tri fúgy na Magnificat Ciaccona D dur JOHANN GOTTFRIED WALTHER (1684 - 1748) Jesu meine Freude LV 2 P. PANTALEON ROŠKOVSKÝOFM (1734 - 1789) Osem malých fúg JOHANN SEBASTIAN BACH (1685 - 1750) Fantasia super: Komm heiliger Geist, Herre Gott... BWV 651 JURAJ BENEŠ (1940) Melanchólia pre pozitív PETER KOLMAN (1937) Interludium 22 DNI STAREJ HUDBY CLAUDIO MERULO (1533, Correggio - 1604, Parma), taliansky skladateľ, organista a vydavateľ, pôsobil najskôr ako organista katedrály v Brescii, od roku 1556 bol vymenovaný za organistu chrámu sv. Marka v Benátkach, kde nastúpil po Girolamo Paraboscovi ako víťaz konkurzu, ktorého neúspešným kandidátom bol o. i. aj Andrea Gabrieli. V tejto po zícii zotrval takmer 30 rokov. Po odchode z Benátok bol v službách knie žaťa z Mantovy a roku 1586 sa stal organistom kniežaťa v Parme. Od ro ku 1591 bol organistom spoločnosti Steccata, kde zotrval až do svojej smrti. Progresívnu hru Claudia Menila, ktorého súčasníci označili za naj väčšieho organistu doby, popísal jeho žiak Girolamo Diruta v známom traktáte II transilvano. Väčšinu svojich kompozícií vytvoril Menilo počas svojho pôsobenia v Benátkach, kde sa o. i. zúčastnil na tvorbe hudby k svadbe Francesa de Medici a Bianky Cappello vo Florencii roku 1579- Popri rozsiahlej orga novej tvorbe je autorom množstva sakrálnej hudby, niekoľkých zbierok madrigalov a nezachovaných intermédií. Osobitosťou jeho organových kompozcií je jedinečný spôsob rytmicky bohatej figurácie a dôsledné používanie jedného ornamentu v priebehu skladby, pôsobiaceho tak ako formotvorný prvok. Merulova vydavateľská činnosť bola krátka, no vyznačovala sa mimo riadnou produktivitou. JOHANN PACHELBEL (1653, Núrnberg - 1706, Núrnberg), ne mecký organista a skladateľ pôsobil po štúdiách vo svojom rodnom meste najskôr ako pomocný organista v chráme sv. Štefana vo Viedni po boku J. K. Kerlla a roku 1677 sa stal dvorným organistom v Eisenachu, kde sa spriatelil s otcom J. S. Bacha. Po medzizastávke na mieste organis tu v Erfurte pôsobil v tej istej funkcii v Stuttgarte, od roku 1692 v Gothe a konečne od roku 1695 v Sebalduskirche v Norimbergu. Bol jedným z najvýznamnejších organistov doby. Vo svojej tvorbe vytvoril syntézu ta lianskeho (ariózne a virtuózne prvky) so stredonemeckým štýlom, uprednostňujúcim kontrapunktické a variačné cantusfirmové umenie. Je autorom rosziahlej organovej tvorby i tvorby pre iné klávesové ná stroje, komornej hudby, árií, motet, duchovných koncertov, nešpor, omší... Svoje kompozíce vydal v zbierkach Musicalische Sterbens- Gedancken (chorálové variácie, 1683, Erfurt), Musicalische Ergôtzung (partity, 1693, Nofmberg), 8 Chorale... Zum praeambuliren (1693, Norimberg), Hexachordiarum Apollinis (áriové variácie) a ď. Pachelbel je autorom 94 fúg na Magnificat, ktoré patrili k najúspeš nejším skladbám jeho norimberského pôsobenia. Jeho šesť ciaccon do kumentuje skladateľovu záľubu vo variačnej forme. V Ciaccone in D - Dórskej bas zostáva nezmenený počas celého priebehu skladby. JOHANN GOTTFRIED WALTHER (1684, Erfurt - 1748, Weimar), nemecký skladateľ, lexikograf a hudobný teoretik bol blízkym príbuz- DNI STAREJ HUDBY ným a priateľom J. S. Bacha. Jeho autobiografia je zachytená v Matthesonovej Grundlage einer Ehren-Pforte. Pôsobil ako organista Tomášskej školy v Erfurte, od roku 1707 bol vo Weimare mestským or ganistom a kniežacím učiteľom hudby, od roku 1721 zároveň dvorným hudobníkom (Hof-musicus). Walther bol mimoriadne vzdelaný, rozhľa dený hudobník, so zaujímavou hudobnou knižnicou (hudobniny a kni hy o hudbe). Z neznámych príčin ku koncu svojho života upadalo jeho spoločenské uznanie, takže z dôvodov finančnej tiesne bol nútený pre dať časť svojej vzácnej knižnice. Nesporne veľkým sklamaním bol pre neho už skôr fakt, že po Bachovom odchode z Weimaru do Côthenu ho prehliadli pri výbere jeho nástupcu. Waltherov najväčší význam spočíva predovšetkým vo vydaní monu mentálneho Musicalisches Lexicpn (Leipzig 1732) - prvého nemeckého hudobného lexikónu, ktorý bol vôbec prvým biografickým a zároveň predmetným hudobným slovníkom a dodnes slúži ako bohatý zdroj in formácií o všetkých dobových otázkach hudby. Dielo obsahuje 3000 he siel, spracovaných viac ako 200 autormi, čerpajúcimi z vyše 250 prame ňov. Kompendiom hudobnej teórie a estetiky je v rukopise zachovaný Waltherov spis Praecepta der Musicalischen Composition (Weimar, 1708) v dvoch dieloch: I Mus. Elementarlehre, II Musica poetica. Z Waltherovej kompozičnej tvorby sa zachovali - až na jednu vokál nu výnimku - výlučne organové, resp. iné klávesové kompozície, pri čom jeho najväčší význam spočíva v chorálových úpravách; zaujímavé sú aj jeho organové transkripcie talianskej koncertantnej literatúry - o. i. diel Albinoniho a Torelliho. Jeho diela vyšli v dobových tlačiach Mus. Vorstellung zwey Evangelischer Gesänge (Erfurt 1712), Harmonisches Denck- und Danckmahl (Augsburg 1738), 8 chorálo vých predohier^4/fem Gott in derHôh sei Ehr, Monumentum musicum concertam repraesentans, Preludio con Fúga (obe Augsburg, 1741) a ď. P. PANTALEON ROŠKOVSKÝ sa narodil roku 1734 v Starej Ľubov ni v rodine tamojšieho kantora a pri krste dostal meno Jozef. Po ukon čení štúdií (Philosophus äbsolutus) vstúpil roku 1755 do františkán skeho rádu a prijal rádové meno Pantaleon. Roku 1759 bol vysvätený za kňaza a od 60. rokov pôsobil ako organista, riaditeľ chóru, učiteľ spevu a organovej hry v rôznych kláštoroch mariánskej provincie - v Bratislave, Trnave, Nových Zámkoch, Pešti. Posledných rokoch života pôsobil v pastorácii vo vojenskom lazarete, tu sa aj nakazil infekčnou chorobou a 21. marca 1789 v Pešti zomrel. Páter Pantaleon bol usilov ným kopistom (napísal najmenej 12 rozsiahlych zborníkov pre potreby 24 rádu) a výborným skladateľom, hoci mu dnes možno pripísať s určitos ťou len dve desiatky skladieb (jednou z najvydarenejších je fašiangová paródia Vesperae Bacchanales z rokov 1768 - 1769). Z klávesovej hudby, v ktorej mu bol vzorom najprv Georg Christian Wagenseil, neskôr DNI STAREJ HUDBY Joseph Haydn, k nim patria len štyri skladby pre čembalo alebo klavír, z organových skladieb ani jedna nie je signovaná jeho menom. Veľmi pravdepodobné je však autorstvo P. Pantaleona Roškovského v prípade Ôsmich malých fúg (ide o ťzv.fugu minor, resp. versetyl na „Ite Missa est" podľa misálu mariánskej provincie františkánov zMusaeum Pantaleonianum... (Ladislav Kačic in: Organová hudba na Slovensku v 17.-a 18. storočí. Music fórum, 1996). JOHANN SEBASTIAN BACH - Zbierka osemnástich chorálov rôz neho druhu (BWV 651 - 668) zahŕňa chorálové spracovania predovšek- tým z Bachovho weimarskeho obdobia. Podľa tlačeného predslovu pr vého vydania Umenia fúgy Bach údajne diktoval chorál č. 668 zo smrteľ nej postele „jednému zo svojich priateľov", pravdepodobne Altnikolovi; preto niektorí autori vyčleňujú tento chorál a hovoria o 17 choráloch tzv. Lipského rukopisu. K väčšine skladieb tejto série existujú varianty, ktoré oproti revidovanému lipskému autografu môžu predstavovať pôvodnú podobu chorálov. „Chorály nie sú spracované rovnakým spôsobom skladobnej techni ky, ani štýlu, a nepovažujeme ich za rovnako hodnotné ani zo stránky es tetickej. Popri kolorovaných chorálových melódiách sú tu tri brilantné triá, tri chorály, spracované na pachelbelovský spôsob s predimitáciami každého chorálového verša, jedna skladba iba pre manuálovú hru a tri skladby pre organo pleno. Na začiatok a na koniec umiestnil chorály, ktorých obsahom je vzývanie Ducha svätého a pre obe skladby v posled nej úprave určil zvuk organo pleno, čoho v pôvodných zneniach nebo lo. Z toho, že Bach aj pre jedenásty chorál „Nun komm der Heiden Heiland" (BWV 661) určil zvuk organového pléna, autor usudzuje, že Bach pôvodne plánoval ešte štyri chorály tak, aby tento chorál tvoril stred. Prácu však nemohol pre chorobu dokončiť, ba nestihol preniesť do čistopisu ani korektúry z konceptov. Chorály „Komm heiliger Geist" a „Komm, Gott, Schôpfer" (BWV 651 a 667) tvoria akoby rámec zbierky. Prvý je veľkou fantáziou, začínajúcou sa fugátom nad pedálovým tónom F, z ktorého potom vyrastie cantus fir- mus v pedáli. Najdôležitejšou motivickou zložkou je úsek z prvého tak tu, ktorý sa v priebehu skladby objavuje vyše 40-krát v celosti, a aspoň toľkokrát jeho prvá alebo druhá polovica. Skladba je síce brilantná, ale motivická jednotvárnosť napokon predsa len unavuje - aj Bacha samé ho, ktorý v posledných dvadsiatich taktoch prechádza k melodickejšie- fflu, avšak nie veľmi výraznému motívu. Hudobná evolúcia skladby vy rastá zo spomenutých motívov, formu celku však určuje cantus firmus v pedáli... (Ernest Zavarský in: Johann Sebastian Bach. Editio Supraphon, Bratislava 1970) 25 - JURAJ BENEŠ (1940, Trnava) študoval hru na klavíri na Konzervatóriu v Bratislave a kompozíciu na Vysokej škole múzických DNI STAREJ HUDBY umení v Bratislave Qán Cikker, 1960 -1964). Pôsobil desať rokov ako ko repetítor v opere SND, neskôr prednášal na Katedre hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty UK v Trnave a od roku 1984 prednáša hudobnú te óriu na Katedre hudobnej teórie HTF VŠMU v Bratislave. V rokoch 1988 -1991 bol dramaturgom Opery SND. Titul profesora získal roku 1997 na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Je predesedom Slovenskej sekcie ISCM, predsedom Slovenskej hudobnej únie a prode kanom HTF VŠMU. Benešove diela uviedli na viacerých zahraničných koncertných a divadelných pódiách (Grécko, Veľká Británia, Poľsko). Zdroje osobitosti kompozičného jazyka Juraja Beneša spočívajú v je ho snahe „uchovať rýdzo autonómny rozmer hudby, resp. vyčleniť ju z li- terárno-sujetového kontextu", čoho výsledkom je akési „komponovanie 'z odstupu'" s čím „úzko súvisí desynchronizácia hudobného procesu: parodovanie tradičných výrazových prostriedkov, narúšanie konvenč nej dramaturgie, časté používanie nekonvenčných nástrojových zostáv, ostentatívne preferovanie literárnej zložky i osobité narábanie s vokál nym prejavom..." V tvorivom období od konca 80. rokov „skladateľ už ne kladie dôraz na zvukovú opojnosť a expresivitu, ale v súlade s dozrieva ním svojej ľudskej i umeleckej subjektivity akcentuje architektonickú vý stavbu či jemné pradivo rytmických a harmonických vzťahov..." (Ivan Marton, 1992). O svojej Melanchólii per organo positivo, komponovanej roku 1977 autor píše: „Nepamätám sa, prečo som túto skladbu napísal a prečo prá ve pozitív. Možno preto, lebo je vnútorne veľmi dramatická a tento dra- matizmus (appassionato, ktoré stelesňuje klesajúca trojtonová rétoric ká figúra - väčší interval, napríklad tritonus, kvarta alebo sexta + malá sekunda - ovládajúca celú skladbu) - mal byť zamaskovaný vonkajším as ketizmom (pozitív - manuál iba s niekoľkými registrami - je stelesne ním nevyhnutného sostenuta). Melanchóliu premiérovala Evička Kamrlová na Hrade v rámci Organových dní asi na prelome 70. a 80. rokov a hrala ju potom ešte nie koľkokrát. O pár rokov neskôr krstil ňou nový pozitív v Klariskách Ján Vladimír Michalko, hral ju niekoľkokrát v Nemecku a tiež, pred niekoľ kými rokmi, na dnešnom organe v rámci festivalu Historické organy. Rovnako ako už pri premiére, vidí sa mi, že skladba môže/má využiť všetky zvukové možnosti organa (pedál, registrácia, mixtúry), dokonca, pretože ide v skutočnosti o dvojhlas (akoby dva prepletené a negrego- riánsky zvlnené gregoriánske chorály), mohla by byť (súčasne?) spieva ná dvoma (jednohlasými - ženským a mužským) zbormi. Tak ako appassionato je nevyhnutne spojené so sostenutom, aj me lanchólia je iba druhou (skrytou) tvárou túžby pod podmienkou, že ne 26 stratíme z dohľadu Melanchóliu Dúrerovu..." PETER KOLMAN (1937 v Bratislave) študoval kompozíciu na Konzervatóriu (1951 - 1956) a na VŠMU v Bratislave (1956 - 1960). V ro- DNI STAREJ HUDBY koch 1965 a 1966 sa zúčastnil na Darmstadtských kurzoch pre Novú hudbu. Pôsobil ako hudobný redaktor Čs. rozhlasu v Bratislave, od roku 1965 ako vedúci Experimentálneho štúdia, na ktorého vzniku a formo vaní sa významnou mierou podieľal. Spoluorganizoval smolenické semi náre Novej hudby. Po roku 1968 bol perzekvovaný zákazom uvádzania svojich diel a v dôsledku toho sa rozhodol roku 1977 presťahovať sa do Rakúska, kde dodnes žije a pôsobí ako redaktor Universal Edition vo Viedni. Ako jeden z najdôslednejších príslušníkov slovenskej hudobnej avantgardy šesťdesiatych rokov sa zameral na totálnu organizáciu hu dobného materiálu v zmysle darmstadtskej kompozičnej školy. V rokoch 1968 - 1976 sa takmer výlučne venoval tvorbe elektroakustických kom pozícií. V osemdesiatych rokoch sa kompozične takmer celkom odml čal; tvorba deväťdesiatych rokov dokumentuje Kolmanovu sviežu in venciu a neutíchajúcu radosť z experimentovania. Tri skladby pre organ sú jediným dielom z obdobia osemdesiatych rokov. Autor o tomto diele: „Pôvodne som zamýšľal napísať niečo na spôsob „Spielmusik", bez záväzného pozadia. Napriek krátkosti sa však táto skladba stala akousi malou drámou s rýchlymi tónovými sledmi na jednej strane a so „žalujúcimi", klesajúcimi malými sekundárni na strane druhej. Interludium je strednou časťou z cyklu troch skladieb (Laudatio - 1982, Interludium - 1984,/ew de touches - 1986), ktoré možno inter pretovať spolu i osobitne. Triptych vyšiel tlačou v Universal Edition kon com osemdesiatych rokov." JAN VLADIMÍR MICHALKO študoval rokoch 1972 - 1979 na vysokých hu dobných školách v Mníchove (Karí Richter), Weimare (Johannes Kôhler) Saint- Maximen (André Isoir a André Stricker), Haarleme (Anton Heiler) a v Bratislave (Ferdinand Klinda). Koncertuje vo väčšine európskych štátov a vystupuje na prestížnych medzinárodných hudobných fesitvaloch uvádzajúc svoj rozsiahly re pertoár, ktorý zahŕňa popri organovej „klasike" a popri menej známom európ skom reperoári aj veľké množstvo slovenskej hudby počnúc od baroka po súčas nosť, pričom premiéroval rad kompozícií súčasných slovenských skladateľov. Jeho interpretačné umenie je zaznamenané na početných zvukových nosičoch. Ján V. Michalko je pedagogicky činný na HTF VŠMU v Bratislave, ktorej je v sú časnosti dekanom. 27 PNI STAREJ HUDBY ŠTVRTOK 12. október 18.00 hod. Hudobná sieň Bratislavského hradu Na návšteve v rodisku - hammerklavier prešporskej firmy Carla Schmidta Introdukcia ku koncertu EVA SZÓRÁDOVÁ 1930 hod. DANIELA VARÍNSKA hammerklavier (Carl Schmidt) 29 DNI STAREJ HUDBY RÓBERT SCHUMANN (1810 - 1856) Sonáta g mol op. 22 So rasch wie môglich Andantino Scherzo Rondo. Presto FELIXMEDELSSOHNBARTHOLDY(1809 - 1847) Variations sérieuses d mol op. 54 Prestávka FRANZ SCHUBERT (1797 - 1828) Sonáta B dur D. 960 Molto moderato Andante sostenuto Scherzo (Allegro vivace) Allegro ma non troppo 30 )NI STAREJ HUDBY Ťažisko tvorby RÓBERTA SCHUMANNA spočíva v klavírnej hudbe - sólovej i v kombinácii s ľudským hlasom, resp. inými hudobnými ná strojmi. Od ranej mladosti bol tento nástroj jeho najvlastnejším vyjadro vacím prostriedkom a Schumann mu zostal verný počas celého svojho vorivého života, napriek tomu, že v dôsledku presilenia sa musel vzdať možnosti pokračovať vo svojej sľubnej pianistickej kariére. Formy, po ktorých siahal, sú veľmi rozmanité, no azda najlepšie sa cítil v rozsiahlej ších cyklických skladbách, kde jednotlivé časti sú pospájané spoločným menovateľom témy, symboliky, nálady, formy a pod. (Davidsúndler- tänze, Kreisleriana, Karneval a ď.). Z obdobia vzniku Schumannových troch veľkých klavírnych sonát (op. 11 fis mol -1834-1835, op. 14 f mol -1836 a op. 22 g mol -1838) sa zachoval aj skladateľov list, kde o. i. zdôrazňuje, že sa odmieta zaoberať problémami formy. Detail vo všetkých parametroch klavírnej hry je pre neho dôležitejší ako celková štruktúra, a súdržnosť formy zabezpečuje špecifická variačná technika menej stavajúca na klasickom princípe roz víjania ako skôr na neustálej premene témy. Bohatstvo a dramatický im- petus všeobsiahlej poetickej myšlienky významným podielom prispieva ku kompaktnosti rozsiahlych sonátových diel. Z hľadiska formovej súdržnosti je najkompaktnejšou sonáta g mol op. 22, dokončená roku 1838 vo Viedni a venovaná skladateľovej pria teľke, vynikajúcej klaviristke Henriette Voigtovej, ktorej salón bol stre dobodom lipského hudobného života. Schumann ani tu nešetril svojich interpretov: požiadavka technickej náročnosti je vyvážená väčšou pre hľadnosťou formovej výstavby diela, ktorého závratné tempá a výrazové passionato azda neumožňujú naplno vychutnávať detaily, no pôsobia zjednocujúco a podmaňujú silou expresie. FELIX MENDELSSOHN BARTHOLDY venoval klavíru tiež veľkú časť svojej tvorby, no klavír pre neho nie je zďaleka dominujúcim fakto rom tvorby ako tomu je u Schumanna. Adresátom jeho klavírnych diel je v zásade vzdelaný a pianisticky zručný diletant, ktorého nezaťažuje ne prehľadnou štruktúrou a náročnou apercepciou. V zhode s tendenciami nastupujúceho romantizmu sa sústredil na aktuálne a mimoriadne obľú bené malé poetické formy (Mendelssohnom vytvorený žáner piesne bez slov), poskytujúce ideálny priestor pre reflexiu nového romantické ho životného pocitu. Popri nich patria ku klenotom jeho klavírnej tvor by najmä Variations sérieuses op. 54 z roku 1841, kde formová disciplí na je priam ideálne skĺbená s poetickou vášňou a virtuóznou pianisti- kou. V sedemnástich variáciách sa zrkadlí kompendium pianistiky, úspešne sa vyhýbajúc aktuálnym manierizmom dobovej salónnej kultú ry. Dielo je unikátnym prejavom Mendelsohnovho kompozičného maj- strovsva a zaujíma dôstojné miesto medzi variačnými dielami Beethovena a Brahmsa. DNI STAREJ HUDBY Tri posledné klavírne sonáty FRANZA SCHUBERTA (1797, Viedeň - 1828, Viedeň) vznikli v septembri 1828. V liste z 2. októbra píše do Lipska: „Medzi iným som skomponoval tri sonáty pre sólový klavír, kto ré by som chcel venovať Hummelovi... Hral som ich na viacerých mies tach s veľkým úspechom..." Ako adresu v tomto liste uvádza Schubert už byt svojho brata, kde 19. novembra zomrel. Všetky tri diela sú nepo- chybne vyvrcholením a uzatvorením Schubertovej sonátovej tvorby, ktorú napriek prevzatým formám naplnil novou, osobitou klavírnou poetikou, ktorá kvôli svojej jedinečnosti nenašla nasledovníkov. Schubert bol predovšetkým melodikom, autorom piesní nebývalej krásy a poézie a tento dar melódie spoluurčuje aj charakter jeho klavírnych sonát. Preto jeho témy nie sú produktom racionálneho zváženia ich štruktúrnej potencie, ich predurčenosti na tematické spracovanie v roz siahlych rozvedeniach, ale nezávislými, samoúčelnými tvarmi, nemajú cimi nijaké povinnosti okrem svojej vlastnej krásy. Skĺbené s extrémne farebnou, do nebývalých diaľok odbočujúcou, no nikdy domácu pôdu pod nohami nestrácajúcou harmóniou vytvárajú onen nezameniteľný schubertovský klavírnosonátový štýl. Posledné tri Schubertove sonáty vyšli až roku 1839 v Diabelliho edí cii. Keďže Hummel medzičasom zomrel, venoval ich vydavateľ Róbertovi Schumannovi. Sonátu B dur D 960 ukončil skladateľ začiatkom septembra a vzápätí ho choroba pripútala na lôžko. Dielo je všeobecne považované za najvý znamnejšiu skladateľovu klavírnu kompozíciu, v ktorej Schubert do spel na vrchol svojho lyrického klavírneho štýlu. KLAVÍR Nr. 869 z roku 1846 pochádza z bratislavskej dielne najvýz namnejšieho výrobcu klavírov na Slovensku Čaria Schmidta sen. (1794, Anhalt-Côthen, Nemecko - 1872 Bratislava). Carl Schmidt sen. bol žia kom Conrada Grafa vo Viedni a v Bratislave sa usadil roku 1822. Rozsahom i kvalitou svojej produkcie (1311 klavírov) patrí k najvýznam nejším uhorským výrobcom klavírov. Viac než polovica Schmidtových nástrojov bola predaná mimo Bratislavy a jedna tretina mimo Uhorska. V Schmidtovom bratislavskom klavírnom salóne koncertovali najsláv nejší klaviristi doby: Johann Nepomuk Hummel, Franz Liszt, Clara Schumannová, Theodor Dôhler, Hans von Búlow, Alexander Dreyschock, Anton Rubinstein, Sigismund Thalberg a ďalší. Po smrti Carla Schmidta sen. viedol dielňu jeho syn Carl Schmidt jun. (1827, Bratislava - 1905, Bratislava). V súčasnosti vieme o 14 zachovaných kla víroch firmy Schmidt. ?2 Klavír č. 869 bol vyrobený v čase najväčšieho rozkvetu Schmidtovej dielne, keď ročná produkcia dosahovala 63 nástrojov a jeho firma ne mala v Uhorsku konkurenta. Po výtvarnej stránke je najkrajším zachova ným nástrojom slovenskej proveniencie. Bol vyrobený na špeciálnu ob- DNI STAREJ HUDBY jednávku grófa Mariássyho a odoslaný na Spiš, pravdepodobne do Markušoviec, kde Mariássyovci sídlili. Cena klavíra: 1175 zlatých, bola v porovnaní s ostatnými nástrojmi Carla Schmidta takmer dvojnásdob- ná. Povrch skrine je dyhovaný drevom uhorského jaseňa. Z tohto druhu dreva vyrobil Schmidt len 32 nástrojov. Predná strana količníka nad klá vesnicou je bohato zdobená farebnou perleťovou a kovovou intarziou, znázoňujúcou hudobné nástroje. Uprostred je signatúra SCHMIDT KÁROLY/ POZSONYBAN. Druhou signatúrou je papierový okrúhly ští tok nalepený na rezonančnej doske s tlačeným textom Carl Schmidt in Presburg Opus a rukou dopísaným číslom 869. Dĺžka nástroja je 237 cm, rozsah klaviatúry 6 1/2 oktávy (C 1 -fis3; rovnostrunný poťah; ostrune- 4 nie Cj - Ej dvojzborové opradené, ľ1 - g trojzborové hladké; delenú kobylku a pod rezonančnou doskou jednu kovovú količníkovú vzperu. Nástroj reštaurovali v rokoch 1986 - 1987 v Opravovni hudobných ná strojov v Plzni. Klavír bol získaný zo Základnej školy v Bystranoch a v súčasnosti je v správe Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi v Expozícii klávesových hu dobných nástrojov v Markušovciach. Eva Szórádová DANIELA VARÍNSKA bola po štúdiu na bratislavskom Konzervatóriu a na VŠMU štipendistkou na Konzervatóriu v Sankt-Peterburgu. Už počas štúdia získa la viacero ocenení na rôznych súťažiach, roku 1979 bola absolútnou víťazkou Interpretačnej súťaže Ministerstva kultúry SR. V repertoári Daniely Varínskej sto jí na poprednom mieste tvorba Mozarta, Beethovena, Chopina i skladateľov ne meckého romantizmu. S nadšením sa venuje hudbe 20. storočia a zvlášť sa zasad zuje za uvádzanie tvorby súčasných slovenských skladateľov, o čom svedčí rad ňou premiérovaných diel. D. Varínska je zároveň vyhľadávanou komornou part nerkou a tiež hráčkou na kladivkovom klavíri. Koncertovala v mnohých európ skych krajinách, v USA, Kanade a Hong-Kongu. Pravidelne nahráva pre rozhlas a televíziu, jej nahrávky vydali spoločnosti OPUS, Musica, Naxos, Slovák Tresures, Slovenský hudobný fond a i. Od roku 1990 vyučuje D. Varínska na VŠMU v Bratislave, kde sa roku 1995 habilitovala za docentku klavírnej hry. 33 DNI STAREJ HUDBY PIATOK 13. október 17.15 hod. Slovenská národná galéria - Vodné kasárne, l.posch. (v rámci cyklu starej hudby v SNG Musicapoetica da camera - Bach 2000) SOLAMENTE NATURALI Miloš Valent (umelecký vedúci) husle, viola Ľuba Habartová a Zuzana Hrubšová husle Peter Šesták viola - Peter Krivda viola da gamba Marek Štryncl violončelo Peter Guľas čembalo 35 DNI STAREJ HUDBY JOHANN SEBASTIAN BACH Musikalisches Opfer (BWV 1079) Sr. Kôniglichen Majestát in Preussen etc. Alluntertänigst gewidmet... Regis Iussu Cantio Et Reliqua Canonica Arte Resoluta Ricercar a 3 Canon perpetuus super Thema Regium a 3 Thematis Regii Elaborationes Canonicae: Canones Diversi super Thema Regium Canon 1 [cancrizans] a 2 [Canon]2 a 2 [Canon] 3, per Motum contrarium a 2 [Canon] 4, per Augmentationem, contrario Motu a 2 Notulis crescentibus crescat Fortuna Regis [Canon] 5, [per Tonos] Ascendenteque Modulatione ascendat Glória Regis a 2 Fúga Canonica in Epidiapente a 3 Ricercar a 6 Canon a 2 Canon (Quaerendo invenietis) a 4 Sonáta Sopť II Soggetto Reale a 3 Largo - Allegro -Andante - Allegro Canon perpetuus a 3 36 DNI STAREJ HUDBY V máji 1747 berlínske, lipské, frankfurtské, hamburské i magdebur ské noviny priniesli spravodajstvo o návšteve Johanna Sebastiana Bacha u pruského kráľa Friedricha II. Veľkého. Stretnutie 62-ročného hudob ného veľmajstra s 35-ročným hudbymilovným panovníkom, ktoré sprostredkoval pravdepodobne gróf Keyserlingk, sa uskutočnilo 7. a 8. mája. Celú situáciu azda zaranžovala kráľova hudobná zvedavosť, týkajú ca sa dávneho kontrapunktického majstrovstva, ktoré sa stávalo už za budnutým, neaktuálnym umením, 7. mája požiadal Friedrich II. vo svojej kráľovskej rezidencii v Potsdame Bacha o čembalovú improvizáciu troj- hlasnej fúgy na ním vytvorenú tému. Po splnení tejto úlohy kráľ zopako val svoju žiadosť, no zdvojnásobil počet obligátnych hlasov na šesť. To však už Bach odmietol urobiť vzhľadom na vlastnosti samotnej témy, no prisľúbil šesťhlasnú improvizovanú fúgu na svoju vlastnú tému. To sa uskutočnilo pravdepodobne na druhý deň počas Bachovho organového vystúpenia v tamojšom kostole sv. Ducha. Spomínané novinové spravo dajstvo uvádza aj Bachov prísľub skomponovať neextemporizované šesť- hlasné dielo na kráľovu tému. Noviny z 30. septembra toho istého roku už anotujú Bachov kompozičný výsledok, ktorý pozostáva z „1/ dvoch fúg, jedna s tromi, druhá so šiestimi obligátnymi hlasmi; 2/ sonáty pre priečnu flautu, husle a continuo; 3/ rôznych kánonov, medzi ktorými je aj kanonická fúga". Celé dielo, ktoré Bach nazval Musikalisches Opfer (Hudobná obeť), nechal vyryť u svojho žiaka a notorytca Johanna Georga Schúblera a vyšlo v Lipsku u Michaelmasa. Dielo uvádza dediká- cia, datovaná 7. júla 1747, v ktorej Bach spomína svoju snahu využiť všet ky vlastnosti kráľovskej témy. Hudobná obeť patrí k vrcholným dielam Bachovho neskorého ob dobia, ktoré charakterizuje sústredenosť na dávnu tradíciu kompozič ného umenia kontrapunktu. Predchádza ju Ária mit verschiedenen Veraenderungen (BWV 988, 1741-1742), ony známe „Goldbergove va riácie", ku ktorým Bach pripísal aj štrnásť Verschiedene Canones uber die ersteren acht Fundamental-Noten vorheriger Árie (BWV 1087, 1742-1746). Paralelne s Hudobnou obeťou vznikali aj Einige canoni- sche Veränderungen uber das Weynacht Lied, Vom Himmel hoch da komm ich her (BWV 769, jún 1747), ktoré Bach písal za účelom prijatia za člena Mizlerovej Societät der Musicalischen Wissenschaften. Najvýznamnejšie dielo tejto orientácie predstavuje nedokončený cy klus variantných kompozícií Die Kunst der Fúge (BWV 1080, 1745-1750). Všetky tieto diela sa koncentrujú na ideu kontrapunktic kého variačného rozvíjania, ba možno povedať, že v oblasti durovej-mo- lovej funkčnosti sa stali prvými a dodnes neprekonanými pomníkmi kontrapunktického umenia. Bach tu siaha po princípoch vrcholného kontrapunktického umenia, aby ich spojil s konštituujúcou sa durovo- ^j molovou harmonickou funkcionalitou a vytvoril tak syntézu idey variá cie, idey prísneho kontrapunktu (kánon, fúga) a idey harmónie. Hudobná obeť i Umenie fúgy vychádzajú z jedinej témy, pričom chro- DNI STAREJ HUDBY matička báza prvej a diatonická báza druhej umožňujú chápať ich ako vzájomné komplementy. Hudobná obeť pozostáva z dvoch ricercarov, desiatich kánonov a triovej sonáty. 13 skladieb celku pochádza z jedinej, „kráľovskej témy", ktorá sa stáva bázou fúgového (ricercary), kánonicko-cantus firmového (kánony) i koncertantného kontrapunktu (sonáta). Skutočnosť, že Hudobná obeť sa nezachovala v rukopise (len Ricercar a 6), ale len ako tlač, spôsobuje, že problém cyklického riešenia skladby (t. j. následnosti častí) nie je dodnes jednoznačne vyriešený. Tlač totiž uprednostnila podmienky interpretačnej praxe, a teda dielo vyšlo na nijako nespoje- ných piatich bifóliách a fóliách, majúcich rôzne formáty (vertikálny, ho rizontálny). Bachológovia dosiaľ navrhli niekoľko tuctov cyklických rie šení diela, z ktorých najzaujímavejšie boli pokusy o vytvorenie architek tonickej symetrie. Roku 1982 sa Ursula Kirkendale vrátila k dávnemu Spittovmu (a prvému novodobému) usporiadaniu častí diela. Vychádzala pritom z hypotézy, že samotná Hudobná obeť je fázovaná v súlade s fázami slávnostného rečníckeho prehovoru (oratió), ako ich popísal Marcus Fabius Quintilianus v najvýznamnejšej učebnici rétoriky Institutio oratória, ktorej dobovým vydavateľom a komentátorom bol Bachov blízky weimarský priateľ, rektor a učiteľ rétoriky na lipskej ško le sv. Tomáša Johann Matthias Gesner (De Institutione Oratória Libri Dvodecim, Gôttingen 1738). (N.B. Gesnerova manželka bola aj krstnou mamou jedného z Bachových detí)- Spojovací článok medzi hudbou a rétorikou v tejto súvislosti predstavuje tlač Johanna Matthesona Der vollkommene Capellmeister (Hamburg 1739), ktorej ambíciou bolo stať sa pendantom Quintilianovej rétoriky v oblasti hudby. Mattheson tu o. i. prináša aj prvú tektonickú analýzu hudobného diela, založenú na postu látoch rétorického fázovania prehovoru (dispositio'). Ursula Kirkendale skúma Quintilianov text a vyhľadáva možné hudobné analógie v jednot livých kompozíciách Hudobnej obeti, navracajúc sa prostredníctvom svojej hypotézy k pôvodnému vydavateľskému riešeniu. Samotná idea hľadania skrytého významu hudobnej kompozície nie je nová. Naopak, Bachovo dielo sa od samého vzniku záujmu historio grafie oň stáva azda najčastejšie predmetom hľadania tohto skrytého zmyslu. Ak prví bachovskí hermeneuti poukazovali najmä na prítom nosť rétorických figúr v tematike bachovskej hudobnej reči, neskorší bá datelia prispeli záujmom o skrytú číselnú symboliku Bachovej tematiky i tektoniky. Napokon George Buelov našiel analógiu vo formovaní tek toniky barokovej fúgy s rétorickým prehovorom, a táto idea je prítomná aj za hypotézou Ursuly Kirkendale. Táto myšlienka, ba ani hypotéza Ursuly Kirkendale nie je všeobecne akceptovaná. Námietky voči nim og majú predovšetkým protivníci bezbrehého rétorizovania univerzálnej hudby, ktoré nachádza analógie úplne všade (Christian Wolff, Peter Williams). Avšak samotné tajomstvo Bachovej hudby spočíva nepochyb- ne v simultánnom vrstvení kompozičných mohutností (princíp variácie, DNI STAREJ HUDBY princíp kontrapunktu), ku ktorým sa nepochybne pridáva aj sémantická vrstva. Netreba zabúdať, že pri hľadaní skrytých či tajných parametrov diela nemusí vždy ísť o hermeneutiku skrytého významu - zväčša ide o význam zabudnutý, a preto i rekonštruovateľný. Hudobná obeť odznie na dnešnom koncerte v usporiadaní (disposi- tio), ktoré navrhla Ursula Kirkendale a ktoré nám pripomína skutočný cieľ Bachovho diela. Bach ním chcel totiž vzdať hold nielen dávnemu kontrapunktu, ale aj pruskému kráľovi Friedrichovi II. Veľkému. Nasledujúca tabuľka uvádza jednotlivé skladby, autorskú určenosť inter pretačného média i príslušnú fázu Quintilianovho rétorického disposi- tia, ktorú jednotlivým častiam prisúdila Ursula Kirkendale. Musikalisches Opfer BWV 1079 Regis Iussu Cantio Et Reliqua Canonica Arte Resoluta 1 Ricercar a 3 čembalo Exordium I (Principium) 2 Canon perpetuus super Thema a3 Narratio brevis Regium 3-7 Thematis Regii Elaborationes Canonicae: Narratio Longa Canones Diversi super Thema Regium (Repetita narratio) 3 Canon 1 [cancrizans] a2 4 [Canon] 2 a 2 Violin[i] in unisono 5 [Canon] 3, per Motum contrarium a2 6 [Canon] 4, per Augmentationem, a2 contrario Motu Notulis crescentibus crescat Fortuna Regis 7 [Canon] 5, [per Tonos] Ascendenteque Modulatione ascendat Glória Regis a2 8 Fúga Canonica in Epidiapente a3 Egressus 9 Ricercar a6 Exordium II (Insinuatio) 10 Canon a 2 Argumentatio (Probatio) 11 Canon (Quaerendo invenietis) a 4 Argumentatio (Refutatio) 12 Sonáta Sopť II Soggetto Reale a 3 Traversa, Violino Peroratio in Largo - Allegro - Andante - Allegro e Continuo Adfectibus 13 Canon perpetuus a 3 Traversa, Violino Peroratio in Rébus e Continuo Ricercar a 3 je kompozíciou pre klávesový nástroj a predstavuje fi xovaný variant Bachovej čembalovej extemporizácie. Pri oboch veľkých 39 fúgach Hudobnej obeti Bach zvolil renesančné pomenovanie ricercar (jedinýkrát vo svojej tvorbe), ktorého voľbu podmieňuje uvedený ak- rostich (Regis Iussu Cantio Et Reliqua Canonica Arte Resoluta). Ricercar DNI STAREJ HUDBY a 3 je v skutočnosti monumentálnou fúgou, najrozsiahlejšou, akú autoi venoval klávesovému nástroju. Canon perpetuus super Thema Regium prináša cantus firmus krá ľovskej témy v strednom hlase, dva kontrapunktujúce hlasy tvoria kánor vo vzdialenosti dvoch oktáv. Časť Canones diversi super Thema Regium obsahuje päť kánonic kých kompozícií. Prvá skladba - Canon 1[cancrizans] - je dvojhlasným račím káno nom. Je zapísaná jednou líniou, ktorú interpretujú dvaja hráči: prvý spredu, druhý zozadu. Druhá skladba - [Canon] 2 a 2 Violini in unisono - je dvojhlasným husľovým kánonom v unisone, ktorý je protipostavený basovému cantu firmu uvádzajúcemu kráľovskú tému. Tretia skladba - [Canon] 3, a 2 per Motum contrarium - prináša dvojhlasný kánon v inverzii, protipostavený tematickému cantu firmu. Štvrtá skladba - [Canon] 4, a 2 per Augmentationem, contrario Motu (Notulis crescentibus crescat Fortuna Regis) - takisto využíva protipo- stavenie tematického cantu firmu a dvoch kanonických hlasov, ktorých vzťah je tentokrát založený na augmentácii a inverzii. Piata skladba - [Canon] 5, a 2 [per Tonos] (Ascendenteque Modulatione ascendat Glória Regis) - je nekonečným kruhovým káno nom, keďže vo svojom závere moduluje o stupeň nahor. Štruktúra nad väzuje pritom na predchádzajúce kánony. Nasledujúca Fúga Canonica in Epidiapente prináša opačnú štruktú ru: nad tematicky anonymným basovým hlasom sa odohráva kánon dvoch horných hlasov v kvintovom vzťahu, ktorých materiál pochádza z kráľovskej témy. Ricercar a 6 je dodatočnou písomne vypracovanou kompozíciou, ktorú si Bach netrúfol extemporizovať. Je jedinou skladbou cyklu, ktorá sa zachovala v rukopisnej podobe (klávesový nástroj), no samotná štruk túra skladbu nadväzuje na ideál consortnej kompozície. Skladba má zau jímavé postavenie aj v hudbe 20. storočia, jednak Sergej Prokofiev ju hral na svojom absolventskom koncerte, jednak jej pointilizovanú inšt rumentáciu vytvoril Anton Webern. Canon a 2 je nekonečným dvojhlasným kánonom v inverzii. Jeho te matický incipit varíruje kráľovskú tému vsunutím ďalších chromatic kých tónov. Téma skladby Canon a 4 takisto varíruje kráľovskú tému. Samotná skladba však nemá protipostavený cantus firmus, ale aj basový hlas je ka nonickým hlasom, čím vzniká kanonická štruktúra troch sopránových hlasov s basom. 40 Sonáta Sopr'Il Soggetto Reale je vrcholovou Bachovou triovou soná tou, určenou „a Traversa, Violino e Continuo". Bach tu predvádza ume nie koncertantného kontrapunktu na báze triovej štruktúry, pričom v jednotlivých častiach tejto sonáty da chiesa (Largo - Allegro - DNI STAREJ HUDBY Andante - Allegro) Bach prináša varianty kráľovskej témy. Pozoruhodné je, že sa zachovalo vypracovanie generálneho basu tretej časti skladby od Bachovho žiaka Johanna Philippa Kirnbergera. Záverečný Canon perpetuus sa navracia k textúre triovej sonáty: nad basovým hlasom continua zneje kánon v inverzii, ktorý interpretuje priečna flauta a husle. Vladimír Godár Aľlergnädigster Kônig, Ew. Majestát weyhe hiermit in tiefster Unterthänigkeit ein Musicalisches Opfer, dessen edelster Theil von Deroselben hoher Hand selbst herruhret. Mit einem ehrfurchtsvollen Vergnúgen erinerre ich mich annoch der ganz besondern Kôniglichen Gnade, da vor einiger Zeit, bey meiner Anwesenheit in Potsdam, Ew. Majestát selbst, ein Thema zu einer Fúge auf dem Clavier mir vorzuspielen geruheten, und zugteich allergnädigst auferlegten, solches alsobald in Deroselben hôch- sten Gegenwart auszufúhren. Ew. Majestát Befehl zu gehorsamen, war meine unterthänigste Schuldigkeit. Ich bemerkte aber gar bald, dass we- gen Mangels nôthiger Vorbereitung, die Ausfúhrung nicht also gerathen wollte, als es ein so treffliches Thema erforderte. Ich fassete demnach den EntschlulS, und machte mich sogleich anheischig, dieses recht Kônigliche Thema vollkommener auszuarbeiten, und sodann der Welt bekannt zu machen. Dieser Vorsatz ist nunmehro nach Vermôgen be- werkstelliget worden, und er hat keine andere als nur diese untadelhaf- te Absicht, den Ruhm eines Monarchen, ob gleich nur in einem kleinen Puncte, zu verherrlichen, dessen Grôssse und Stärke, gleich wie in allen Kriegs- und Friedens-Wissenschaften, also auch besonders in der Musik, jedermann bewundern und verehren muis. Ich erkúhne mich dieses un terthänigste Bitten hinzuzufúgen: Ew. Majestát geruhen gegenwärtige wenige Arbeit mit einer gnädigen Aufnahme zu wurdigen, und Deroselben allerhôchste Kônigliche Gnade noch fernerweit zu gônnen Ew. Majestát allerunterthänigst gehorsamtsten Knechte, dem Verfasser Leipzig, den 7. Júlii 1747. Najmilostivejší Kráľ, S hlbokou pokorou venujem Vašej Výsosti hudobnú obeť, ktorej naj ušľachtilejšia časť pochádza z urodzenej ruky Vašej Výsosti. S úctivým potešením neustále spomínam na celkom ojedinelú kráľovskú milosť, ý^ keď pred istým časom, počas mojej prítomnosti v Potsdame, mi Vaša Výsosť osobne ráčila zahrať na clavieri tému k fúge a zároveň ma milos tivo požiadala, aby som ju ihneď v urodzenej prítomnosti Vašej Výsosti DNI STAREJ HUDBY vypracoval. Poslúchnuť príkaz Vašej Výsosti bolo mojou najpokornej šou povinnosťou. Čoskoro som si však uvedomil, že kvôli nedostatočnej nevyhnutnej príprave sa vypracovanie nechcelo tak vydariť ako si to ta ká vynikajúca téma vyžaduje. Preto som som sa rozhodol a zároveň za viazal vypracovať túto kráľovskú tému dokonalejšie a potom dať svetu na známosť. Tento záväzok je teraz podľa najlepšieho vedomia splnený a jeho jediným bezúhonným zámerom je osláviť - i keď iba v jedinom malom bode - slávu panovníka, ktorého veľkosť a moc rovnako vo vo jenských ako aj mierových vedách, ako obzvlášť aj v hudbe, musí každý obdivovať a uctievať. Opovažujem sa pripojiť túto najpokornejšiu pros bu: nech Vaša Výsosť ráči túto nepatrnú prácu poctiť svojím milostivým prijatím a nech aj naďalej dopraje svoju urodzenú kráľovskú milosť najpokornejšiemu a najposlušnejšiemu sluhovi Vašej Výsosti, autorovi. Leipzig, 7. júla 1747. SOLAMENTE NATURALI je súbor pre barokovú hudbu, ktorého členmi sú prevažne slovenskí hráči zároveň pôsobiaci v špičkových európskych súboroch pre starú hudbu (Teatro lirico, Tragicomedia, Musica aeterna, Musica florea a pod). Jeho zakladateľom a umeleckým vedúcim je huslista a violista MILOŠ VA- LENT, ktorý pôsobí ako koncertný majster aj v niekoľkých ďalších renomovaných západoeurópskych súboroch. Solamente naturali má v Bratislave cyklus koncer tov v Slovenskej národnej galérii a v spolupráci so Stephenom Stubbsom, s do mácimi a zahraničnými sólistami, ako aj so slovenskými komornými zbormi reali zoval v nedávnej minulosti zaujímavé projekty v Trnave. PETER GUĽAS (1971) po absolvovaní štúdia kompozície na VŠMU v Bratislave študoval hru na čembale na Akadémii starej hudby v Brne u Shaleva Ad-Ela. Po získaní štipendia NUFFIC bol v rokoch 1997 - 2000 poslucháčom pres tížneho Conservatoria van Amsterdam, ktoré v triede Boba van Asperen ukončil s majstrovským diplomom. V Holandsku absolvoval aj workshopy u mnohých známych špecialistov pre starú hudbu (Gustáv Leonhardt, Barthold Kuijken, Lucy van Dael, Bruce Dickey a i.). Ako sólista i komorný hráč vystupoval na festivaloch doma aj v zahraničí (Bach Archív Leipzig, Kirkko soikoon Helsinki, Kultúrne leto a Dni starej hudby v Bratislave, Trnavské organové dni a ď.)- Spolupracoval so Stephenom Stubbsom, Johnom Tollom, Shalevom Ad-Elom a s Aapom Häkkinenom, ďalej s orchestrami Solamente naturali a Musica aeterna, so zbormi Camerata Bratislava a Musica vocalis. Nahrával pre Slovart Records, pre Fínsky rozhlas (YLE) a pre Slovakia GT Music. Okrem čembala hrá Peter Guľas aj na cla- vichorde, organe a na klavíri a aranžuje. Pôsobí ako lektro pre hru na čembale na kurzoch holandskej hudobnej spoločnosti La Pellegrina. 42 DNI STAREJ HUDBY SOBOTA 14. október 19.30 hod. Koncertná sieň Klarisky MARINETTE TROOST husle JACQUES OGG čembalo 43 DNI STAREJ HUDBY HEINRICHIGNA2 FRANZ BIBER (1644 1704) Sonáta violino sólo No 10 g mol („Rosenkrantz") Violino e Basso continuo Praeludium Ária con variazioni JOHANN KRIEGER (1652 1735) Ciaccona g mol čembalo sólo JOHANN SEBASTIAN BACH (1685 - 1750) Sonáta II A dur (BWV 1015) zo Sei Suonatae a Čembalo certato e Violino Sólo, col Basso per Viola da Gamba accompagnato se piace... Bez označenia Allegro Andante un poco Presto Prestávka GEORG PHILIP TELEMANN (1681 1767) Sólo (Essercizi Musici) A dur Violino e Basso Continuo Dolce Allegro Grave Allegro LUIGIBOCCHERINI (1743 1805) Sonáta op. V No 4 D dur Violino e Čembalo 44 Andante Allegro assai Tempo di Minuetto DNI STAREJ HUDBY HEINRICH IGNAZ FRANZ VON BIBER (1644 Wartenberg pri Liberci - 1704 Salzburg) bol jedným z najslávnejších hudobníkov svojej generácie v strednej Európe. Po krátkom pôsobení na dvore štajerského kniežaťa von Eggenberga sa dal roku 1668 do služieb olomouckého ar cibiskupa, ktorého vynikajúca kapela a vysoká úroveň hudobných pro dukcií boli nesporne príťažlivé pre mladého hudobníka jeho rangu. Preto je prekvapujúce, že už o dva roky ušiel z tohto pôsobiska a usadil sa v Salzburgu, kde bol najprv členom arcibiskupskej kapely a od roku 1684 jej kapelníkom. Pre celkovú úroveň a atmosféru hudobného života Salzburgu toho obdobia iste nebol bez dôsledkov fakt, že zároveň tu pôsobil v rokoch 1678 - 1690 ako dvorný organista nemenej významný hudobník Georg Muffat. Biber bol vysoko uctievaný svojimi súčasníkmi ako virtuózny huslista, prekonávajúc v majstrovstve hry na husliach všet kých svojich dobových konkuretnov (cisár Leopold I. ho roku 1690 po zdvihol do šľachtického stavu, splniac mu tým dávnu túžbu). Podľa živo topisu uverejnenom roku 1740 v Matthesonovej práci Grundlage einer Ehrenpforte však boli v Európe známejšie Biberove kompozície než je ho koncertné vystúpenia. Z Biberovej mnohožánrovej tvorby sa zachovala iba jedna opera (Chi la dura la vince) a niekoľko školských drám. Je autorom radu cirkev ných kompozícií, ktorých tvorbe sa v poslednom tvorivom období čo raz väčšou mierou venoval, pričom nemožno nespomenúť mohutnú 53-hlasnú omšu Missa Salisburgensis (1628). Zdá sa však, že z hudobno- historického hľadiska treba najväčší význam pripísať jeho inštrumentál nej a sólistickej hudbe. Biberove zbierky sólových husľových a komor ných skladieb (Sonatae tam aris quam aulis servientes - 1676, Mensa sonora - 1680, Sonatae violino sólo - 1681, Fidicinium Sacro-profa- num - 1683, Harmónia artificiosa-ariosa - 1712) i jednotlivé skladby (Battaglia, Serenata, Balletti, Sonáta violino sólo representativa a ď.), ktorých mnohé sú postavené na princípe scordatury, teda netradičné ho, náročného ladenia huslí, umožňujúceho enormné rozšírenie har monickej a farebnej a tým aj výrazovej palety hudby, patria dodnes k najprogresívnejšiemu, najosobitejšiemu a najvzácnejšiemu odkazu európskej hudby. V rámci Biberovej inštrumentálnej tvorby zohrávajú osobitú úlohu jeho tzv. Ružencové sonáty, resp. Sonáty-mystériá: 15 husľových sonát s basom a nástrojovým sprievodom ad libitum. Ich cyklus uzatvára mo hutná Passacaglia sólových huslí bez basu s 65-násobným variačným ná vratom harmonického modelu. Jednotlivé sonáty nie sú označené nija kým názvom, no na začiatku každej z nich je vytlačená malá rytina zo brazujúca jedno z 15 mystérií ruženca, kým spomínaná záverečná Passacaglia je sprevádzaná zobrazením anjela strážneho. Každá z 15 so- ^j nát má podľa zvolenej tóniny primerane naladené husle („pôvodné", kvintové ladenie má len Passacaglia). Sonáta No 10 s vyobrazením Ukrižovania je v g mol, struny sú naladené G-d-a- d1. Vo viedenskom DNI STAREJ HUDBY kláštore Minoritov sa zachoval rukopis tejto sonáty venovaný Johannovi Schmelzerovi s označením jednotlivých častí: Invázia Turkov, Turci obliehajú Viedeň, Turci útočia na mesto, Príchod kresťanov, Stretnutie kresťanov, Otvorenie tureckých radov a Víťazstvo kresťanov (táto po sledná časť je pridaná k pôvodnej verzii). JOHANN KRIEGER (1652, Núrnberg - 1735, Zittau) bol súčasník mi vysoko vážený ako majster kontrapunktu, najmä dvojitej fúgy a Händel, ktorý si vzal so sebou do Anglicka jeho zbierku Anmuthige Clavier-Úbung, ho považoval za jedného z najlepších organistov a skla dateľov organovej hudby svojej doby. Popri Kuhnauovi, Pachelbelovi a Fischerovi bol najvýznamnejším skladateľom klávesovej hudby pred- bachovskej generácie. So svojím starším bratom a učiteľom Johannom Philippom Kriegerom spoločne pôsobil na rôznych postoch v Zeitzi, Bayreuthe a Halle, v odtiaľ neďalekom Greizi a Eisenbergu. Od roku 1680 bol 53 rokov, až do svojej smrti, organistom a director chorí musi- ci v Zittau. Krieger je autorom viacerých nemeckých a latinských kantát, repre zentujúcich neskorý madrigalový štýl v čase, keď v Nemecku nový typ kantát s recitatívmi a da capo áriami už bol etablovaný, ďalej piesní (roz siahla zbierka Neue musicalische Ergetzligkeit z roku 1684 obsahuje 1 - 4-hlasné strofické duchovné piesne, piesne na satirické texty a árie) a najmä klávesových skladieb v zbierkach Clavier-Úbung (1680, tlačou vydané 1699) a Sechs musicalische Partien (zbierka suít, vydaná roku 1697). Clavier-Úbung obsahuje prelúdiá, ricercary, fúgy, fantázie, tocca ty a jedinú ciacconu; vyznačujú sa osobitným melodickým bohatstvom, tradičnejšou harmóniou a na rozdiel od iných podobných dobových zbierok nie sú usporiadané podľa tónin. JOHANN SEBASTIAN BACH (1685, Eisenach - 1750, Leipzig) skomponoval takmer všetky svoje (dodnes zachované) komorné kom pozície v období svojho pôsobenia v Côthene (1717 - 1723), pričom najplodnejším z tohto hľadiska bol rok 1720. Sonáty da chiesa (s for movou štruktúrou častí pomalá - rýchla - pomalá - rýchla) sa pritom dopĺňajú s typom sonáty da camera, resp. suity alebo partity, tvorenej re ťazcom štylizovaných tancov. Sám vynikajúci huslista, ovládajúci nemec kú tradíciu polyfonickej, akordickej hry na husliach, doviedol tieto tech nické vymoženosti vo svojich komorných kompozíciách až na hranicu hrateľnosti. Sólové husľové sonáty, sólové violončelové partity, sonáty pre husle a basso continuo, pre violu da gamba a basso continuo, pre flautu a klavír, pre flautu a basso continuo etc. sa stali pre Bacha pries- 46 torom na riešenie závažných kompozičných a inštrumentačných pro blémov a úloh. Kompozície pre sláčikový nástroj a čembalo podľa prežívajúcej do bovej tradície najmä talianskej proveniencie traktovali čembalo ako vý- DNI STAREJ HUDBY u maestra di cappella v chráme sv. Petra G. B. Costanziho. Pôsobil ak violončelista v orchestri svojho rodiska, od roku 1766 absolvoval ro siahle koncertné zájazdy po európskych štátoch spolu s Filippoi Manfredinim. V Paríži uverejnil svoje prvé komorné skladby. Roku 176 sa usadil s Manfredinim v Španielsku, stal sa dvorným skladateľom a vi tuózom infanta Luisa a po jeho smrti kapelníkom kňažnej Benaventi Roku 1787 mu pruský kráľ Friedrich Wilhelm udelil titul dvornéh skladateľa; Boccherini z vďaky za toto ocenenie odvtedy venoval všetk svoje skladby kráľovi. Naďalej však žil v Madride, kde pravdepodobn stratil svoje kapelnícke miesto a posledné roky strávil v značnej financ nej tiesni. Boccheriniho skladateľská tvorba sa vyznačuje obrovským rozm: chom na jej začiatku, keď jeho prvé diela - kvartetá - nenesú nijak známky nezrelosti či umeleckého začiatočníctva, pričom ťažko možní vystopovať osoby či tvorbu, ktoré ho ovpylvňovali. Jeho neskoršia tvoi ba nesie príznačné črty kvázi španielskeho idiómu s opakovanými syr kopickými tónmi a špecifickými rytmickými modelmi. Boccherini je au torom oratórií, kantát, opery (La Clementina), omší, Stabat matei 20 symfónií, divertiment, radu sólových koncertov, veľkého množstv; duí, sonát pre čembalo a husle alebo flautu, trií, kvartet, kvintet a väčšícl komorných zoskupení... Sonáta D dur op. 5 č. 4 je súčasťou zbierky šiestich sonát pre kla vír/čembalo a husle z roku 1769. MARINETTE TROOST študovala na maastrichtskom konzervatóriu u Tibor; Berkovitza a na Sweelinckovom konzervatóriu v Amsterdame u Lea Boelensa. Pc absolvovaní študovala hru na barokových husliach u Lucy van Dael. Marinettc Troost je členkou Orchestra Holandskej Bachovej spoločnosti od jeho vzniku ro ku 1981 a členkou Bruggenovho Orchestra of the 18th Century. Pravidelne spo lupracuje s poprednými dirigentmi Gustávom Leonhardtom, Sigiswaldorc Kuijkenom a Philippom Herreweghom. Významnú časť sovjej umeleckej činnos ti venuje komornej hudbe - ako huslistka i violistka. Marinette Troost vedie workshopy a majstrovské kurzy na hudobných akadémiách v Krakove, Prahe Budapešti a i. JACQUES OGG študoval hru na čembale vo svojom rodisku v Maastrichte u Anneke Uyttenboschovej. Roku 1970 pokračoval u Gustáva Leonhardta na Sweelinckovom konzervatóriu v Amsterdame, kde absolvoval roku 1974. Ako čembalista i ako hráč na fortepiane Jacques Ogg koncertuje po celej Európe, Severnej u Južnej Amerike i v Japonsku. Je stálym partnerom niekoľkých vý znamných hudobníkov, m. i. Wilberta Hazelzeta, Anner Bijlsma, Maxa van -o Edmond a Riccarda Kanjiho a je členom súborov Concerto Palatino, Quartetto Amsteram a Quintetto Domenico. Jacques Ogg je profesorom na Kráľovskom konzervatóriu v Haagu a na Akadémii starej hudby v Amsterdame. Pravidelne ve die majstrovské kurzy v Cambridgi, Grenade, Madride, Tokiu, Rio de Janeiro, Montevideu a v Krakove. DNI STAREJ HUDBY NEDEĽA 15. október 10.30 hod. Hudobná a tanečná fakulta VŠMU, Zochova ul. JACQUES OGG-majstrovský kurz 49 DNI STAREJ HUDBY NEDEĽA 15. október 19.30 hod. Dóm sv. Martina 50 DNI STAREJ HUDBY LES CHANTRES DE LA CHAPELLE Agathe Boudet, Anne-Sophie Durand, Márie Griffet, Tára Pigal, Emmanuelle Piguet - dessus, bas-dessus Dominique Bonnetain, Christian Damsaard-Madsen, Edouard Hazebroucq, Andreas Halling, Mare Jochymski - tailles Edwin Crossley-Mercey, Bertrand Dazin, Damien Guillon - hau- tes-contres Vincent Deliau, Mare Labonnette, Aimery Lefevre, Vincent Madignier, Ludovic Provost - basses tailles, basses LES PAGES DE LA CHAPELLE (dessus) Armaud Bourgeois, Pereeval de Cagny, Marjorie Charles, Parie Planinsek Odile Amossé vedúca asistentka Caroline de Corbiac vokálny pedagóg Pages Jean-Yves Hameline umelecký poradca FLORENCE COUDERC dessus JEAN-FRANCOIS LOMBARD haute-eontre JEAN-FRANCOIS NOVELLI taiUe ARNAUD MARZORATI basse MUSICA AETERNA • umelecký vedúci Peter Zajíček Jana Semerádová a Martina Bernášková flauty Aleš Rypan a Marek Plavec hoboje Adriana Vessová fagot Peter Zajíček, Zuzana Hrubšová, Ingrid Janikovičová, Vladimíra Grenerová, Jif ina Doubravská a Ivana Sovová husle Karol Nemčík, Miloš Valent, Ján Gréner a Peter Šesták violy Peter Krivda viola da gamba - Peter Kiráľ violončelo Ján Krigovský kontrabas - Juraj Struhárik ťheorba 5/ Marica Dobiášová organ - Agnesa Ferienčíková čembalo OLIVIER SCHNEEBELI dirigent DNI STAREJ HUDBY HENRY DU MONT (cca 1610 - 1684) Cantemus Domino (Cantique de Moise) Benedictus (Cantique de Zacharie) MARCANTOINECHARPENTIER (?1645 - 1704) Symphonies pour un reposoir (H 515) NICOLAS BERNIER (1665 - 1734) Cum Invocarem HENRY DU MONT (1610 - Magnificat 52 DNI STAREJ HUDBY HENRY DE THIERS (DU MONT) (1610?, Flámsko - 1684, Paríž) sa narodil vo Flámsku okolo roku 1610. Roku 1621 ho prijali za chrámové ho speváka v Notre-Dame v Maastrichte, kde získal solídne hudobné vzdelanie. Paralelne študoval na jezuitskej škole. Už ako šestnásťročný dostal svoje prvé benefícium, ktorým kapitula v Notre Dáme ocenila kvalitu práce mladého hudobníka. V rokoch 1629 - 1638 vykonával funkciu organistu tohto chrámu a následne sa presťahoval do Paríža. V tom období študoval hru na organe v Liege, kde ako pedagóg vyni kal najmäl Léonard de Hodemont. V Paríži dostal miesto organistu v Kostole sv. Pavla, jednom z najdôležitejších kostolov hlavného mesta, a Pôsobil tu až do svojej smrti roku 1684. V Paríži pôsobil aj ako učiteľ hudby a okrem toho organizoval privátne koncerty. Roku 1647 obdržal v Paríži svoje prvé francúzske duchovné benefícium, a približne v tom istom čase zmenil svoje meno na Du Mont. Po roku 1652, keď boli pub likované Cantica Sacra, mu ponúkli miesto prvého clavecinistu na dvore vojvodu z Anjou a roku 1660 na kráľovskom dvore. Roku 1663 ho nomi novali za druhého majstra pri Chapelle du Roi, pričom na tomto poste al ternoval s Thomasom Gobertom. Zároveň prijíma ďalšie úlohy na dvore - ako dvorný hudobný skladateľ Chapelle, a ako majster Musique de la reine (Hudba kráľovnej). Ťažisko tvorby Du Monta spočíva na chrámovej hudbe. Svetská hud ba je zastúpená približne 20 piesňami, niekoľkými inštrumentálnymi skladbami pre clavecin, organ alebo violy. Najväčšiu skupinu skladieb tvoria malé motetá (Cantica sacra, 1652, Motets a deux voix, 1668, Motets a deux, trois et quatreparties, 1631), ďalej 26 veľkých motet (20 z nich vyšlo roku 1686 a šesť sa zachovalo v rukopisoch) päť omší (1669) a oratórium Dialogus de anima. Okrem toho zhudobnil asi 40 žalmov (1663: Airs a quatre parties). Okrem spomenutých 26 veľkých motet, ktorých hudba sa zachovala, v zbierke Motets et élévationspour la Chapelle du Roy, obsahujúca bás ne, ktoré sa mali spievať na kráľovskom dvore mimo každodennej omše, možno narátať ďalších 43, ktorých hudba sa stratila. Veľké motetá Du Mont skladal do roku 1674 na texty žalmov, hymien, kantát a modlitieb katolíckej liturgie, okrem toho na neolatinskú poéziu a na básne Pierra Perrina (1620-1675), po roku 1674 sa však sústredil vý lučne už len na texty žalmov. Počas celého obdobia, keď bol skladateľ v službách kráľa, sa venoval kompozícii veľkých motet - do roku 1675 po núkol každoročne aspoň tri nové motetá. V tom čase mala Chapelle du Roi v stálom repertoári 56 motet Henry Du Monta. Väčšina veľkých motet je komponovaná pre skupinu piatich sólistov označených ako "malý zbor" a pre veľký päťhlasný zbor ako aj pre päť- hlasný orchester. Dominantnou črtou veľkých motet Du Monta je pozoruhodná varia bilita týchto skladieb, a to aj z hľadiska vokálnej i inštrumentálnej strán ky. S obľubou obmieňa obsadenie orchestra v rámci jedného diela, dáva DNI STAREJ HUDBY zaznieť triu, kvartetu či kvintetu, konštantné varíruje orchestrálny sprie vod veľkých zborov - systém zdvojovania hlasov medzi zborom a or chestrom, pričom jeden hlas huslí necháva "voľný" a neobáva sa ani krí ženia husľových partov. Du Montove motetá prešli značným kompozičným vývojom od jed noliateho, súvislého skladobného bloku po „číslové" moteto. Spočiatku sa autor sústreďoval viac na "slovo", neskôr sa prejavila veľká starostli vosť o organizáciu skladby. V jeho posledných dielach postupnosť úse kov jasne od seba oddelených - recitatívov, malých ansámblov, inštru mentálnych sekcií vrcholí a rozuzľuje sa v záverečnom zbore. Na tomto mieste skladateľ predpovedal formu motetá svojich nasledovníkov, kto rým sa stalo "číslové" moteto, t. j. moteto s oddelenými, na seba nad väzujúcimi "číslami". V priebehu Du Montovej dlhej skladateľskej karié ry sa teda ukázalo, že bol tak pokračovateľom tradície, ako aj novátorom. "Existuje viacero Motet od Du Monta, ktoré sú ešte i dnes (roku 1732) oceňované našimi najväčšími hudobníkmi: možno povedať, že Du Mont prevýšil - najmä v oblasti chrámovej hudby - všetkých hudobníkov, ktorí ho predchádzali." Évrard Titon Du Tillet Podľa Nathalie Berton, BMBV, 1999 NICOLAS BERNIER (1665, Mantes-la-Jolie -1734, Paríž) - O detstve a mladosti skladateľa Nicolasa Berniera sa nám zachovala len informácia, že spieval v zbore Notre-Dame de Mantes, kde sa naučil aj základom hu dobného umenia, v ktorom sa neskôr zdokonalil v Paríži. Ďalšia správa je až z roku 1692, ktorá hovorí, že bol v Paríži učiteľom hry na čembale. Jeho prvým oficiálnym miestom bola funkcia mattre de musique v ka tedrále v Chartres, kde pôsobil od septembra 1694 do marca 1698. Ako maitre de musique pôsobil neskôr aj v Saint-Germain-ľAuxerrois až do roku 1705, keď vystriedal Marc-Antoina Charpentiera, maitre de musi que v Saint-Chapelle de Paris. Uvedené miesto získal - podobne ako pred ním Charpentier - vďaka podpore svojho žiaka Philippa d'Orléans, Év rard Titon Du Tillet. Hoci túto funkciu môže zastávať len slobodný kle rik, Bernierov podporovateľ urobil výnimku: roku 1712 sa Bernier ože nil s Marie-Catherine Maraisovou (jednou z dcér Maraina Maraisa), funk ciu mattre de musique však opustil až roku 1726, odkedy sa venoval vý lučne funkcii sous-maítre v Chapelle Royale (od roku 1723). Dôležitú časť Bernierovho diela tvorí cirkevná hudba, v ktorej sa od ráža skladateľova kariéra. Vieme, že zložil jednu omšu, Te Deum (oboje sa stratili) a minimálne 36 veľkých motet, pričom sa z nich zachovalo len dvanásť. Okrem toho publikoval tri knihy malých motet (1703, 1713 a 1741), spolu reprezentujúcich súbor 45 skladieb, ku ktorým treba do- j4 plniť tri rukopisné skladby a kompletný cyklus Lecons de ténébre (Nešpory), taktiež v rukopise. Bernier bol (spolu s Jeanpom-Baptisteom Morinom) jedným z pr vých skladateľov vo Francúzsku, ktorí uverejnili franczske kantáty. DNI STAREJ HUDBY 39 skladieb vyšlo v 7 knihách v rozmedzí rokov 1703 a 1723. Z oblasti svetskej hudby spomenieme ešte 13 piesní (air), nenapísal však ani jed nu operu, čo je vo Francúzsku raritou. Bernierova tvorba odráža jeho profesionálnu kariéru: pracoval vý lučne na pôde veľkých cirkevných inštitúcií, v dôsledku čoho sa ob zvlášť venoval tvorbe chrámovej hudby, najmä veľkých motet. Tieto kompozície zaznamenali intenzívny rozvoj, ako to potvrdzujú aj články uverejnené v časopise Mercure, či reprízy skladieb Miserere a Cum in- vocarem v rámci Concerts spirituels, a to od jeho založenia roku 1725 až do roku 1746. Všetkých 12 veľkých Bernierových motet je, s výnimkou motetá Incline coelos, komponovaných na texty žalmov pre päť- alebo štvrhlas- ný francúzsky orchester. Zbory sú päťhlasné, počet sólistov je rôzny - od dvoch po piatich spevákov. Bernier, tento zástanca talianskeho štýlu vo Franúczsku, bol mimo riadne uznávaný svojimi súčasníkmi, nielen pre svoje pedagogické schopnosti, ale aj pre svoj kompozičný talent a najmä pre svoje kontra- punktické majstrovstvo. Jeho traktát o kompozícii tlmočí jeho znalosť matérie. Podlá Nathalie Berton, CMBV, 1999 CANTEMUS DOMINO Cantemus Domino, gloriose enim magnificatus est: equum et ascensorem dejecit in mare. Fortitudo mea, et laus mea Dominus: et factus est mini in salutem. Iste Dominus meus, et glorificabo eum: Deus patris mei, et exaltabo eum. Dominus quasi vir pugnator omnipotens nomen ejus: currus Pharaonis et exercitum ejus projecit in mare. Electi principes ejus submersi sunt in mari rubro: abyssi operuerunt eos, descenderunt in profundum quasi lapis. Dextera tua, Domine, magnificata est in fortitudine: destera ma, Domine, percussit inimicum: et in multitudine gloriae tuae deposuisti adversarios tuos. Misisti iram tuam, quae devoravit eos sicut stipulam: 55 et in spiritu ŕuororis mi congregatai sunt aquae. Stetit unda fluens: congregatae sunt abyssi in medio mari. DNI STAREJ HUDBY Dixit mimicus: persiquar et comprehendam: dicidam spolia, implebitur anima mea. Evaginabo gladium meum: interficiet eos manus mea. Flavit spiritus mus, et operuit eos mare: submersi sunt quasi plumbum en aquis vehementibus. Quis similis tui in fortibus Domine? Quis similis mi, magnificus in sanctitate, terribilis atque laudabilis, et faciens mirabilia? BENEDICTUS Benedictus Dominus Deus Israel: quia visitavit et fecit redemptionem plebis suae. Et erexit cornu salutis nobis: in domo Dávid pueri sui.Sicut locums est per os sanctorum: qui a saeculo sunt Prophetarum ejus. Salutem ex inimicis nostris: et de manu omnium qui oderunt nos. Ad faciendam misericordiam eum patribus nostris: et memorari testamenti sui saneti. Jusjúrandum quod juravit ad Abrahám patrem nostrum: damrum se nobis. Ut sine timore de manu inimicorum nostrorum liberati: serviamus illlln sanctitate et justitia coram ipso: omnibus diebus nostris. Et tu, puer, Propheta Altissimi vocaberis: praeibis enim ante faciem Domini parare vias ejus. Ad dandam scientiam salutis plebi ejus: in remissionem peceatorum eorum. Per viscera misericordiae Dei nostri: in quibus visitavit nos oriens ex alto. Illuminare his qui in tenebris et in umbra mortis sedent: ad dirigendos pedes nostros in viam pacis. 56 DNI STAREJ HUDBY CUMINVOCAREM Cum invocarem, exaudivit me Deus justitiae mae: in tribulatione dilatasti mihi.Misero mei, et exaudi orationem meam. Filii hominum usquequo gravi corde? utquid diligitis vanitatem, et quaeritis mendacium? Et scitote quoniam mirificavit Dominus sanctum suum: Doinus esaudiet me cum clamavera ad eum. Irascimini, et nollite peccare: quae dicitis in cordibus vestris, in cubilibus vestris compugimini. Sacrificate sacrificium justitiae, et sperate in Domino:multi dicunt: Quis ostandit nobis bona? Signatum est super nos lumen vultus tui Domine: dedisti laetitioam in corde meo. A fructu frumenti, vini, et olei sui, multiplicati sunt. In pace in idipsum dormiam, et requiescam: Quoniam tu Domine singulariter in spe constituisti me. MAGNIFICAT Magnificat anima mea Dominum. Et exultavit spiritus meus in Deo salutari meo. Quis respexit humilitatem ancillae suae: ecce enim ex hoc beatam me dicent omnes generationes. Quia fecit mihi magna qui potens est: et sanctum nomen ejus. Et misericordia ejus a progenie in progenies timentibus eum. Fecit potentiam in brachio suo: dispersit superbos mente cordis sui. Deposuit potentes de sede, et exaltavit humiles. Esurientes implevit bonis: et divites dimisit inanes. Suscepit Israel puerum suum, recordatus misericordiae suae: sicut locutus est ad patres nostros, Abrahám et semini ejus in saecula. Glória Patri, et Filio et Spiritui Sancto sicut erat in principio, et nunc, et semper, et in saecula saeculorum. Amen. 57 DNI STAREJ HUDBY Zbor LES PAGES & CHANTRES DE LA CHAPELLE vznikol podľa vzoru Chapelle Royale kráľa Ľudovíta XtV, zároveň so vznikom Centre de Musique Baroque de Versailles (CMBV) roku 1987. Zbor tvoria dva súbory: Les Pages (dva násť detí), Les Chantres (šestnásť dospelých) - 4 ženské hlasy (dessus/soprány a bas-dessus/mezzosoprány) a 12 mužských hlasov (hautes-contre/1. tenory, tail- les/2. tenory, basses-tailles/barytóny a basses/basy) - a continuo (organista Frédéric Desnelos). Tento súbor zodpovedá pôvodnej štruktúre „a la francoise", ktorá zaručuje onen v Európe jedinečne zafarbený zvuk. Je preto privilegovaným telesom na znovuoživovanie francúzskej dvornej a chrámovej hudby 17. a 18. sto ročia. Pod vedením svojho stáleho dirigenta Oliviera Schneebeliho súbor vystu puje spoločne alebo oddelene, s bassom continuom alebo s malým súborom só listov, alebo - na predvedenie veľkých motet - v spolupráci so zahraničnými ba rokovými orchestrami. Zbor je pozývaný na významné domáce a zarhaničné hu dobné festivaly a participuje na predvedeniach barokových opier. Realizoval de siatku nahrávok pre spoločnosti Harmónia Mundi, Erato, K617, Astré-Auvidis, EMI Virgin Classics... OLIVIER SCHNEEBELI založil roku 1987 spoločne s Williamom Christiem zbor Arts Florissants pri príležitosti uvedenia Lullyho tvorby. V tom období získal v spolupráci s Ensemble Contrepoint viacero vyznamenaní, m. i. Diapason d'Or. Zároveň bol asistentom Philippa Herrewegha v Chapelle Royale a v Collegium Vocal v Gente, od roku 1975 bol dirigentom detského zboru Saint Louis. Roku 1991 ho pozvali k spolupráci s Les Pages & Chantres de la Chapelle vo Versailles. Tomuto súboru venuje teraz všetku svoju energiu a vďaka spolupráci s muziko lógmi Centra barokovej hudby vo Versailles vytvoril veľký francúzsky zbor schopný interpretovať veľké chrámové diela versailleského repertoáru, ako aj re pertoáru veľkých fracúzskych katedrál 17. a 18. storočia. Na jeho podnet sa reali zovali nahrávky veľkých diel Du Monta, Rameua, Clérambaulta... Schneebeli po zýva k spolupráci so zborom ďalších vynikajúcich dirigentov, ako sú William Christie, Jean-Claude Malgoire, Ton Koopman... s ktorými zbor realizoval rad na hrávok. Za svoje vynikajúce umelecké činy získal roku 1997 Prix de Chant Chorál Liliane Bettencourt, ktorý udeľuje Aademie des Beaux Arts. Súbor MUSICA AETERNA vznikol roku 1973 z iniciatívy prof. Jána Albrechta, od roku 1986 pôsobí vo zväzku Slovenskej filharmónie. Od roku 1989 hrajú jeho členovia na originálnych nástrojoch zo 17. a 18. storočia, resp. na ich kópiách a aj v ďalších parametroch sledujú ideály historicky poučeného prístupu k interpretácii hudby minulosti. Musica aeterna pravidelne hosťuje v zahraničí, pričom zvlášť treba spomenúť dlhoročnú spoluprácu s Centrom barokovej hud by vo Versailles („produktom" tejto spolupráce je aj dnešný koncert), vystúpenia na významných medzinárodných festivaloch, ako napríklad na Festivale van Vlaanderen, na Holland Festival of Early Music Utrecht, na festivaloch Wiener Klassik, Carinthischer Sommer Villach, Régi zenei napok Šopron, Mezinárodní slávnosti staré hudby Praha, Bach Táge Berlin, Barockfest Múnster, Swedish Baroque Festival Malmó, Bratislavské hudobné slávnosti a i. So súborom pravidelne spolupracujú významní špecialisti pre starú hudbu: Alfredo Bernardini, Christophe Coin, Paul Colléaux, Richard Fuller, Martin 58 Gester, Paul Goodwin, Edward Higginbottom, John Holloway, Jan Kleinbussink, Catherine Mackintosh, Charles Medlam, Sigfried Pank, Andrew Parrott, Christophe Rousset, Olivier Schneebeli, Šimon Standage, Melvyn Tan, John Toll. Z viac ako 15 CD nahrávok mnohé získali mimoriadne ocenenia, napríklad PNI STAREJ HUDBY Diapason d'Or v rokoch 1994 a 1995 za komplet Concertigrossi Georga Muffata. Umeleckým vedúcim súboru Musica aeterna je PETER ZAJÍČEK, absolvent iry na husliach na konzervatóriu a na Vysokej škole múzických umení f Bratislave a súkromného štúdia komornej hudby u prof. Jána Albrechta. Už po- ías štúdia pôsobil v súbore Musica aeterna. V rokoch 1981 - 1986 bol členom slovenskej filharmónie. Od roku 1983 pôsobil ako koncertný majster, od roku 1990 ako umelecký vedúci súboru Musica aeterna. Ako komorný hráč spoluúčin koval o. i. so Šimonom Standageom, Paulom Goodwinom a s mnohými ďalšími... Zaoberá sa bádateľskou činnosťou v oblasti starej hudby, objavuje skryté poklady slovenských hudobných archívov, ktoré pripravuje pre predvedenie, uvádza na koncertoch a nahráva na zvukové nosiče. 59 DNI STAREJ HUDBY INS FRANf, BRATISLAVA Program Generácia/-ie 2001 vznikol na podnet AFAA s podporou Francúzskeho predsedníctva EU, Ministerstva zahraničných vecí a Ministerstva kultúry a komunikácie Francúzskej republiky, Misie 2000 vo Francúzsku a Európskej komisie v rámci programu Kultúra 2000. A A w Xíoíel esko, 60 AG MY DNI STAREJ HUDBY mustcmic äLjonwmtorum MESTSKÉ KULTÚRNE STREDISKO A Magyar KÔztársasáÍTfg Kulturálif s Intézete Kultúrny inštitúmt Maďarske j republiky \ CZ^xbJteáópÄ.Uct 61 DNI STAREJ HUDBY PREDAJ VSTUPENIEK OD 4. októbra 2000 Music Fórum, Palackého 2, Reduta (10 - 13.00,14.00 - 18.00, okrem soboty a nedele) Na koncert 13. októbra aj v SNG. Pred koncertom na mieste konania. CENY VSTUPENIEK 100,- Sk, zľava: 50,- Sk (študenti, držitelia ISIC, ZŤP, seniori) Študenti so študentskou vstupenkou sa pri vstupe do sály preukážu platným študentským preukazom. Center of T rr Centrum Early j- ti starej Music .t! ti hudby DNI STAREJ HUDBY 2000 programová kniha Vydáva RaRa Musica pre Centrum starej hudby Grafický design: Zuzana Číčelová Realizácia: Zdenka Dóšová Tlač: ExpressPrint, Bratislava 62 ISBN 80-968467-0-1