Masarykova univerzita Filozofická fakulta Ústav slavistiky

Sdružená jihoslovanská studia

Bc. et Bc. Michaela Ivanovová

Bulharské moderné výtvarné umenie na stránkach avantgardných časopisov v 20. rokoch 20. storočia

Magisterská diplomová práca

Vedúci práce: doc. PhDr. Václav Štěpánek, Ph.D.

2020

Vyhlasujem, že som diplomovú prácu vypracovala samostatne

s využitím uvedených prameňov a literatúry.

…......

Michaela Ivanovová

2

Obsah

Úvod ...... 5

1. Bulharské výtvarné umenie na konci 19. storočia ...... 14

1.1. Českí maliari – učitelia ...... 14

1.2. Žánrová maľba v realistickom prevedení ...... 16

1.3. Prvý umelecký spolok, prvý časopis zameraný na výtvarné umenie a vznik Národnej akadémie výtvarných umení v Sofii ...... 21

2. Bulharské výtvarné umenie na začiatku 20. storočia...... 26

2.1. Symbolizmus a secesia ako prvá fáza bulharskej moderny ...... 27

2.2. Pionieri nového umenia – spolok Săvremenno izkustvo ...... 30

3. Pod vplyvom svetovej avantgardy – výtvarná rôznorodosť a nejasné postavenie bulharského umenia ...... 34

3.1. Bulharské stredoveké a ľudové umenie v novom šate – návrat ku koreňom a nový dekoratívny štýl ...... 37

3.2. Spolok Rodno izkustvo ...... 39

4. Časopisecká tvorba ...... 41

4.1. Prvé ilustrované periodiká ...... 41

4.2. Literárno-umelecko-spoločenské peridodiká moderny ...... 42

5. Lebed ...... 47

5.1. Labutia pieseň Lebedu, prvé číslo Crescenda ...... 53

6. Crescendo ...... 56

7. Novis ...... 59

3

Záver ...... 66

Резюме...... 70

Použitá literatúra ...... 73

Internetové zdroje ...... 76

Obrazová príloha ...... 82

4

Úvod

Na stránkach predloženej magisterskej diplomovej práce sme sa venovali bulharskému modernému výtvarnému umeniu v avantgardných časopisoch v 20. rokoch

20. storočia. Sledovali sme niekoľko cieľov. V prvom rade sme chceli podať stručný a prehľadný vývoj bulharského výtvarného umenia od konca 19. storočia až do konca tretieho desaťročia 20. storočia. Chceli sme tak sami seba dokonale pripraviť na praktickú časť tejto práce, ktorá sa už venuje výtvarnému umeniu v samotných

časopisoch.

Táto záverečná práca nie je a ani sa nesnaží byť kunsthistorická. Ak píšeme o stave a vývoji výtvarného umenia v Bulharsku, upriamujeme pozornosť len na najdôležitejšie procesy a osobnosti, kontakty s literátmi a politikmi, snahu o inšpiráciu a priblíženie sa zahraničiu. Predmetom nášho záujmu bola tá časť bulharskej kultúry, ktorá je v našom prostredí opomínaná a veľmi málo spracovaná.

A prečo práve časopisy? Vieme, že periodík vychádzajúcich v období, ktoré je predmetom nášho záujmu bolo požehnane a významne sa podieľali na formovaní avantgardy v Bulharsku. Preto sme sa rozhodli, že bude zaujímavé hľadať otázky na naše odpovede práve na ich stránkach. Chceli sme zistiť nasledovné – existujú v plejáde periodík nejaké, ktoré sa venujú aj výtvarnému umeniu? Ak áno, akým spôsobom sa mu venujú? Sú len priestorom, kde sa uverejňujú reprodukcie známych výtvarných diel?

Jedná sa o umelcov bulharských alebo aj zahraničných? Predstavujú len akési spestrenie a doplnenie literárneho obsahu alebo sú rovnocennou zložkou? Zaujímalo nás, ako (a či vôbec) tieto časopisy o výtvarnom umení píšu. Hľadali sme v nich manifesty, state, polemiky, kritiky, reportáže z vernisáží atď. Zaujímalo nás, do akej miery boli osobnosti

5 literárneho sveta prepojené na ten výtvarný. Zisťovali sme, ako veľmi bola (alebo nebola) výtvarná scéna súčasťou kultúrneho života vtedajšieho Bulharska.

Táto magisterská diplomová práca je rozdelená na sedem kapitol. Môžeme ju rozdeliť na dve časti – na časť teoretickú (prvé štyri kapitoly) a časť praktickú

(zvyšné tri kapitoly).

Snažili sme sa, aby boli prvé tri kapitoly, ktoré sa venujú histórii a vývoju bulharského výtvarného umenia po roku 1878, približne rovnako obsiahle. Nepodarilo sa nám to – v prvej sme boli nútení sa rozpísať viac. Popisovali sme v nej začiatky zložitej cesty bulharského umenia. Ak by nebolo Ivana Mrkvičku, Jaroslava Věšína,

Antona Mitova a Ivana Angelova, len ťažko si predstaviť, akou rýchlosťou a akým smerom by sa už aj tak dosť zložitá cesta uberala. Nebolo naším cieľom konkrétnejšie opisovať prácu či život jednotlivých výtvarníkov, ktorých v práci spomíname. U vyššie uvedenej štvorky umelcov sme však nemohli inak. Mrkvička, Věšín, Mitov a Angelov stáli pri zrode moderného výtvarného umenia. Ich doménou bola žánrová maľba v realistickom štýle. Čo si pod týmto pojmom predstaviť? Scény z každodenného života

(zväčša dedinského obyvateľstva). Na obrazoch týchto výtvarníkov tak vidíme ľudí pracujúcich na poli, pouličné scény – najmä z prostredia trhov, ale aj oslavy a ukážky bulharských rituálov. Každý z maliarov vynikal vo vyobrazovaní inej udalosti. Divák tak prostredníctvom ich obrazov môže zistiť nielen to, ako v tejto dobe bulharské umenie vôbec vyzeralo, no najmä – ako v tej dobe vyzeral život prostého bulharského

ľudu. Ivan Mrkvička a Jaroslav Věšín boli síce českej národnosti, no mentalita a život

Bulharov im veľmi rýchlo vliezli pod kožu a ich diela nie sú dielami cudzincov,

Bulharsko bolo ich súčasťou, prežívali s ním dobré aj zlé a to pôvodne prišli do krajiny, aby (predovšetkým) pomohli rozvíjať výučbu kresby na novovznikajúcich bulharských

6

školách. Všetci štyria sa tiež významnou mierou pričinili o vznik Národnej akadémie umení v Sofii, kde rovnako vyučovali a ich žiakmi boli mnohí výtvarníci, o ktorých sme písali v druhej a tretej kapitole. Nielen vzniku tejto školy, ale aj prvému výtvarnému

časopisu a prvému spolku umelcov sme zasvätili tretiu podkapitolu kapitoly prvej.

Po tomto úvode, ktorý bol o úplných začiatkoch vývoja bulharského umenia po roku 1878, sme sa už venovali len moderne a avantgarde. Tieto dva umelecké smery

(resp. súbor umeleckých smerov v prípade avantgardy) sa voči sebe navzájom vymedzujú. Na tomto mieste sa musíme zastaviť a vysvetliť, že v bulharskom prostredí tomu tak nie je. Moderna a avantgarda tu predstavujú jedno, splývajú. Niekedy sa používa pojem jeden, inokedy druhý, no vždy predstavujú jedno a to isté. Bulharskí literárni vedci a kunsthistorici častejšie operujú s pojmom moderna. Avantgarda je často chápaná ako vrcholná fáza moderny, poprípade ako postsymbolistický jav.1 My sa v našej magisterskej diplomovej práci snažíme držať rozdelenia na modernu a avantgardu, o čom svedčí aj jej samotný názov.

V druhej kapitole už popisujeme zmeny, ktoré sa udiali na poli umenia s príchodom nového storočia. Spoločnosť je v rozkvete, na scéne sa objavuje nová generácia umelcov, ktorej žánrová maľba nestačí a túžia sa posunúť ďalej. Umenie sa postupne stále viac a viac začína otvárať európskym vplyvom. So značným oneskorením tak v Bulharsku nastupuje secesia v kombinácii so symbolizmom, ako prvá etapa bulharskej moderny. Táto symbolisticko-secesná estetika bola akýmsi náznakom či predtuchou toho, že skutočná moderna (v našom ponímaní lepšie použiť výraz avantgarda) už stála za dverami. V tomto období tiež vznikajú nové umelecké

1 Viac o vnímaní pojmov moderna a avantgarda sme písali v našej bakalárkej diplomovej práci, kde naše postrehy podkladáme poznatkami a názormi literárnych vedcov Vladimíra Janeva, Svetlozara Igova či Tonča Žečeva. IVANOVOVÁ, Michaela: Manifesty expresionizmu Gea Mileva. Bakalárska diplomová práca 2017. Vedúci práce: doc. PhDr. Václav Štěpánek, Ph.D. Ústav slavistiky FF MU Brno. 7 spolky, ktoré tvorili nielen noví mladí umelci, ale aj tvorcovia, ktorí chceli skoncovať s už spomenutou žánrovou maľbou a vytlačiť umelecký spolok Mrkvičku a jeho kolegov, ktorí mali veľkú podporu štátu. Takýmto umeleckým zoskupením bolo

Săvremenno izkustvo, o ktorom píšeme na konci kapitoly, tak ako sme to urobili v kapitole prvej, kde sme záver venovali činnosti spolku Družestvo za poddăržane na izkustvoto v Bălgaria.

Umelecký život na začiatku 20. rokov 20. storočia je veľmi intenzívnym a dynamickým obdobím, pre ktoré je príznačné ohlasovanie „nového umenia“ a estetická provokácia. Moderná európska estetika stále viac preniká a ovplyvňuje bulharské kultúrne prostredie. To sa tak ocitá vo veľmi nejasnej pozícii – niekde medzi cudzím a vlastným, čo zákonite vytvára napätie. Hľadanie vlastného „nového umenia“ je dramatickým procesom. Povojnové novátorské prejavy v bulharskom umení sú považované za skutočnú modernu (slovami bulharských bádateľov, my o ňom píšeme ako o avantgarde). V Bulharsku má azda najsilnejšie postavenie expresionizmus, ktorý sa do istej miery mieša so stále prítomným symbolizmom a secesiou. Ostatné izmy – jednotlivé avantgardné smery (dadaizmus, futurizmus, fauvizmus, kubizmus atď.) sa objavujú len ojedinele, zväčša v teoretickej rovine, ako sme sa o tom mohli presvedčiť aj v samotných časopisoch.

„Roky po prvej svetovej vojne patria v bulharskom umení medzi tie najintenzívnejšie. Prežité hrôzy troch vojen po sebe (balkánska, spojenecká2 a prvá svetová), ktoré Bulharsku priniesli porážky a straty – národnú katastrofu, okolnosti vodiace až do abdikácie cára Ferdinanda, to všetko donútilo bulharských umelcov, z ktorých viacerí sa vrátili z bojového poľa, aby sa čo najrýchlejšie zbavili spomienky

2 U nás ju označujeme ako druhú balkánsku vojnu. 8 na túto nočnú moru a dohnali stratené v umeleckom formovaní a realizácii.“3 Práve téma národnej katastrofy a utrápeného bulharského ľudu má za následok nasledujúce.

Umelci sa začínajú prikláňať k národnému – ľudovému umeniu, námety čerpajú z minulosti. A za druhé, umenie sa v tomto období stane viac kolektívnym. „Vojna v človeku zahubila pocit unikátnosti. Rodí sa nová estetika masového vedomia a vnímania, pocit kolektívnosti. Je konštatovaná smrť starého umenia [...].“4 Kapitola o počiatkoch avantgardného bulharského umenia je ukončená presne tak ako predchádzajúce dve kapitoly – podkapitolou o umeleckom spolku, ktorý najviac vystihoval ducha doby a rozvíjal myšlienky a postupy vyššie uvedené. V tomto prípade sa jedná o spolok Rodno izkustvo.5

Štvrtá kapitola je akýmsi úvodom k praktickej časti. Je to náhľad na periodickú tvorbu od oslobodenia. Detailnejšie sme písali o periodikách moderny a avantgardy.

V praktickej časti tejto magisterskej diplomovej práce sme sa venovali trom

časopisom. Pri výbere sme postupovali nasledovne. Po spracovaní štvrtej kapitoly a naštudovaní základných informáciách o takmer všetkých periodikách rokov 20. sme vybrali tie, ktoré sa na svojich stránkach venovali aj výtvarnému umeniu. Z nich sme

ďalej ako prvý vybrali časopis Crescendo, o ktorom je všeobecne známe, že sa jedná o jediný prejav dadaizmu a futurizmu na bulharskej umeleckej scéne. Jeho šéfredaktor

Kiril Krăstev v ňom napríklad uverejnil jeden z najdôležitejších manifestov bulharskej avantgardy – Nevďačnosť (Неблагодарност). Vlastne sa jednalo o jediný časopis,

3 GENOVA, Irina – DIMITROVA, Tatiana: Izkustvoto v Bălgaria prez 1920-te godini. Modernizăm i nacionalna ideja. Sofia 2002, s. 8. 4 RUSEVA, Violeta: Manifesti na bălgarskija avangardizăm. Veliko Tărnovo 1995, s. 15. 5 Umeleckých spolkov a združení existovalo po roku 1878 veľké množstvo. Keďže vývoj bulharského moderného výtvarného umenia sme rozdelili na tri fázy, vybrali sme tri spolky, ktorým sme v tejto práci venovali viac priestoru. Výberu predchádzalo hlbšie bádanie. Potrebovali sme si byť istí, že sme vybrali také združenia umelcov, ktoré zásadnejšie prispeli k vývoju umenia. 9 o ktorom sme dopredu vedeli, že ho sem zaradíme kvôli faktu z predchádzajúcej vety.

Tento časopis však bol pokračovateľom iného – Lebedu, ktorý nám po prvotnom prelistovaní prišiel ako nesmelý a zakríknutý starší brat Crescenda. Prvý dojem však môže byť klamlivý, bolo potrebné sa hlbšie pozrieť na to, z čoho Crescendo vzišlo. Oba

časopisy, ktorých redakcie boli tvorené mladučkými nadšencami (zväčša ešte

študentmi), sa netajili tým, že najväčšiu inšpiráciu pre nich predstavoval časopis Vezni od azda najväčšej osobnosti bulharskej moderny – spisovateľa, výtvarníka, kritika a vôbec človeka nekonečného množstva profesií, Gea Mileva, ktorého tvorivý život trval len niečo málo cez 10 rokov. Dva časopisy sa nám však zdali málo. Keďže Lebed a Crescendo vychádzali na začiatku 20. rokov, ako správna sa ukázala voľba hľadať na konci desaťročia. Od roku 1929 vychádzal Novis,6 ktorého šéfredaktorom bol básnik

Lamar. Po letmom náhľade na jeho obsah bolo evidentné, že pre nás ponúkne viac materiálu ako Lebed a Crescendo (čo sa týkalo obrazového materiálu) a podobne ako tieto dva časopisy, aj Novis sa otvorene hlásil k odkazu Gea Mileva. Nie však zo stránok

Vezni, ale z Milevovho druhého periodika Plamăk, ktorý vychádzal v rokoch 1924–

1925.7

Môže sa objaviť pochybnosť, prečo sme sa nevenovali periodikám Gea

Mileva keďže je jasné, že boli obrovskou inšpiráciou a podnietili vznik a fungovanie

ďalších časopisov. Odpoveď je jednoduchá – v bulharskom prostredí sú Milevove

časopisy viac ako dostatočne spracované a ich skúmaním by sme nič nové nepriniesli.

Krásnym príkladom je publikácia Ruži Marinskej s názvom Geo Milev i izkustvoto,

6 Časopis vychádzal do roku 1932. Nás však zaujímal jeho vývoj len do konca 20. rokov 20. storočia. Dôvodom, ktorý prispel k tomu nášmu rozhodnutiu bol tiež fakt, že nie všetky čísla periodika sú dnes dostupné/zachované, a to platí najmä pre tie, ktoré vychádzali po roku 1929. 7 Všetky časopisy na svojich stránkach dávali priestor aj prekladom. Tie neboli predmetom nášho záujmu, aj keď sa týkali výtvarného umenia. Vždy sme ich v práci zmienili, no nevenovali sme im toľko priestoru ako textom bulharských tvorcov. 10 ktorá vyšla v roku 2015 a nám poslúžila nielen v kapitole 4, v ktorej sme základné fakty o časopisoch Vezni a Plamăk priniesli, ale aj v ďalšej časti práce.

V celej práci sme pracovali takmer výhradne s bulharskými zdrojmi. Inú možnosť sme ani nemali. Existuje len veľmi málo českých prác a publikácií, ktoré sa venujú bulharskému výtvarnému umeniu. A aj to len v prípadoch, v ktorých je zdôrazňovaná česká národnosť Ivana Mrkvičku a Jaroslava Věšína – v publikáciách venujúcich sa českej kultúrnej invázii po roku 1878. Vplyv českých umelcov na vývoj maliarstva v Bulharsku po roku 1878 je určite nepopierateľný.8

V prvej kapitole nám azda najviac poslúžila práca Andreja Protiča z roku

1933 s názvom Petdeset godini bălgarsko izkustvo. Autor bol mimoriadne činorodou postavou na bulharskej umeleckej scéne 20. storočia. Napríklad bol jedným zo zakladateľov umeleckého spolku Săvremenno izkustvo a zároveň bol prvým historikom umenia v Bulharsku. Ďalším významným historikom umenia z prvej polovice 20. storočia bol Nikola Mavrodinov, ktorý sa však na rozdiel od Protiča venoval predovšetkým stredovekému bulharskému umeniu. Aj napriek tomu nás tento fakt neodradil a nahliadli sme do jeho knihy Novata bălgarska živopis. Istoria na bălgarskoto izkustvo ot epochata na Pajsia do Osboboždenieto i na bălgarskata živopis ot Osvoboždenieto do naši dni. Ďalším z dôvodov, prečo sme siahli po Protičovi a Mavrodinovi bolo, že ich vo svojich publikáciách často spomínali a odvolávali sa na ich zistenia súčasní kunsthistorici.

8 Aj keď sme v samotnom texte našej magisterskej diplomovej práce nasledujúci zdroj nepoužili, jeho preštudovanie nás v tom len utvrdilo. Jedná sa o bakalársku diplomovú prácu Sary Cočevovej, ktorá v nej skúmala zásluhy českých osobností na vzniku a vývoji Národnej akadémie umení v Sofii. COČEVOVÁ, Sara: Národní akademie umění v Sofii – zásluha českých osobností na jejím vzniku a vývoji. Bakalárska diplomová práce 2018. Vedúci práce: PhDr. Pavel Zeman. Ústav hudební vědy FF MU Brno. 11

Čo sa súčasných kunsthistorikov týka, v našej diplomovej magisterskej práci sme sa najčastejšie odvolávali na myšlienky, postrehy a zistenia Ruži Marinskej,

Iriny Genovovej, Tatiany Dimitrovovej, Bistry Rangelovovej a Mileny Georgievy.

Posledné tri menované autorky sa svojou prácou podieľali na vzniku publikácie 120 godini bălgarsko izkustvo. 1892–2012. Družestva, săjuzi, grupi vydanej v roku 2012.

Veľmi opatrne sme pracovali s publikáciami 1300 godini bălgarsko izobrazitelno izkustvo z roku 1984 a Realizmăt v novoto bălgarsko izkustvo z roku 1950 od Ľubena Belmustakova, ktoré sú ideologicky veľmi zastarané.

Nutné je poznamenať, že zdrojov o bulharskej výtvarnej moderne sa nám podarilo nájsť menej, než sme dúfali. O tom, že táto problematika je v bulharskom prostredí málo spracovaná nás utvrdila aj kunsthistorička Ruža Marinska, ktorá sa viac ako 20 rokov venuje bulharskej moderne a avantgarde, a to predovšetkým dielu Gea

Mileva. „[…] Ako keby sa jednalo nie o zabudnutú, ale o úplne chýbajúcu časť našej kultúrnej histórie. […], na rozdiel od kolegov – literárnych vedcov a muzikológov, kunsthistorici sa nemajú takmer o čo oprieť v snahe o rekonštrukciu tejto časti histórie.“9

Internetové zdroje sme využívali najmä vtedy, ak sme mali potrebu nejaké pasáže doplniť no predovšetkým, ak sme potrebovali uviesť bibliografické poznámky k jednotlivým osobnostiam, o ktorých v práci píšeme.

Literatúru k praktickej časti – samotné časopisy sú dostupné na internetovej stránke bgmodernism.com.10 Je tu k dispozícii presne 21 periodík, ktoré vychádzali

9 MARINSKA, Ruža: Geo Milev i izkustvoto. Sofia 2015, s. 27. 10 Internetová stránka bgmodernism.com je výsledkom projektu Digitalizácia a konceptualizácia literárneho dedičstva bulharskej moderny Ústavu literatúry Bulharskej akadémie vied. Je to najväčší projekt zaoberajúci sa bulharskou modernou. Vďačíme zaň nasledovným literárnym vedcom a historikom: docentke Elke Dimitrovovej, docentovi Edvinovi Sugarevovi, docentke Elke Trajkovovej, 12 v časovom horizonte 34 rokov. Nájdeme tu nielen časopisy vychádzajúce počas najsilnejšej fázy moderny (samotnej avantgardy), ale aj v dobe symbolisticko-secesných začiatkov a dozvukov zo začiatku 30. rokov 20. storočia. Na tomto portáli sme okrem samotných periodík našli aj analytické články súčasných literárnych vedcov a spisovateľov, ktorí stoja za vznikom, fungovaní a rozširovaní obsahu tohto portálu.

O časopisoch Lebed a Crescendo tu píše azda najväčšia hviezda súčasnej bulharskej literatúry, literárny vedec a kritik Georgi Gospodinov a o časopise Novis literárny vedec

Andrej Tašev.

Celá práca je opatrená poznámkami a vysvetlivkami. Veľký počet takýchto doplňujúcich informácií k hlavnému textu nájdeme v časti pojednávajúcej v teoretickej

časti. Pod čiarou spomíname nespočetné množstvo umelcov a osobností z kultúrneho

života v krajine.

Názvy jednotlivých literárnych diel, textov, statí, kritík či manifestov uvádzame vždy v preklade do slovenčiny, v zátvorke uvádzame originálny názov v cyrilike. Mená výtvarných a iných združení a časopisov sú ponechané v pôvodnom znení (v bulharských prípadoch prepísané do latinky). To isté platí aj pre publikácie, o ktoré sa v texte opierame, a z ktorých citujeme. Všetky vyššie spomenuté mená a názvy sú označené kurzívou.

Úplný záver práce patrí obrazovej prílohe. Nechceli sme ponechať niekoľko desiatok strán textu o výtvarnom umení bez jedinej reprodukcie. Všetky diela, ktoré sme do tejto práce vybrali sú majetkom Národnej galérie v Sofii.

docentke Penke Vatovovej, doktorovi Andrejovi Taševovi, doktorke Nadežde Stojanovovej, doktorke Sirme Danovovej, ich ďalším spolupracovníkom z Univerzity sv. Klimenta Ochridského, Novej bulharskej univerzity a ďalším externým spolupracovníkom. 13

1. Bulharské výtvarné umenie na konci 19. storočia

S oslobodením Bulharska v roku 1878 od Osmanskej vlády sa istým spôsobom oslobodilo aj výtvarné umenie, ktorého základným prejavom do tej doby bolo len ikonopisectvo. „80. roky 19. storočia sú výnimočne dôležitým desaťročím v bulharskej histórii a kultúre. Krajina sa len nedávno oslobodila a spoločne so svojimi inštitúciami musí vybudovať nové spoločenské, správne a estetické normy.“11

Charakteristická je snaha o modernizáciu a europeizáciu všetkých odvetví spoločnosti,

čo mohlo byť ťažko realizovateľné bez pomoci zo zahraničia, bulharská inteligencia na to nestačila.

1.1. Českí maliari – učitelia

Po vzniku prvých bulharských škôl bolo veľmi rýchlo jasné, že súčasťou výučby musí byť aj kreslenie. Problém bol v tom, že Bulharsko malo zúfalo málo učiteľov. Najznámejším výtvarníkom tej doby boli zadávané dôležitejšie štátne zákazky a veľa mladých bulharských umelcov odchádzalo na štipendijné programy na západ.

Učitelia sa preto museli pozývať zo zahraničia.12

Zo zahraničia neprichádzali len umelci, ktorých hlavnou náplňou práce malo byť vyučovanie. Napríklad počas srbsko-bulharskej vojny v roku 1885 sa v Bulharsku ocitli viacerí vojnoví korešpodenti-kresliči a šťastie tu skúšali aj umelci na voľnej nohe.13

11 ANDIRKOVA, Maria: Bălgarska chudožestvena kritika ot kraja na XIX i načaloto na XX vek v debata tradicia i săvremennost. In: Izkustvo i život. Jubileen sbornik. Dokladi ot meždunarodna naučna konferencia v čest na 85-godišninata na Prof. d. izk. Valentin Angelov. Veliko Tärnovo 2015, s. 90. Článok dostupný z: www.uni-vt.bg/res/4755/Изкуство_и_живот.pdf 24. 12. 2019 12 PROTIČ, Andrej: Petdeset godini bălgarsko izkustvo. Kn. I. Sofia 1933, s. 15. 13 Tamtiež, s. 15. 14

Do novovznikajúcich stredných škôl spoločne s bulharskými učiteľmi nastúpili aj českí, ruskí či francúzski. Českí učitelia prevládali.14 Ich úlohou však nebolo len vyučovať. Do Bulharska boli pozývaní za účelom konsolidácie umenia a kultúry.

„Dovoz“ zahraničných kádrov do Bulharska po oslobodení bol nevyhnutný, len tak sa mohol naštartovať verejný život po roku 1878.15

Najznámejšími českými výtvarníkmi-učiteľmi boli Ivan Mrkvička a Jaroslav

Věšín. Menej známy je Otto Hořejší, ktorý zakotvil vo Veliko Tărnove, kde vyučoval kreslenie a krasopis.16 V roku 1985 vydal učebnicu kreslenia, v úvode ktorej obhajoval potrebu výučby tohto predmetu.17

Iba 25 ročný Ivan Mrkvička18 prichádza do mesta Plovdiv – vtedajšieho kultúrneho a spoločenského centra krajiny v roku 1881 na pozvanie vlády Východnej

Rumélie. Stáva sa učiteľom kreslenia na miestnom gymnáziu, kde nastúpil na miesto neprofesionálneho gréckeho výtvarníka, ktorý nútil žiakov kopírovať diela pochybnej umeleckej hodnoty. Mrkvičkovi sa veľmi rýchlo podarí skvalitniť výučbu a práve jeho zásluhou je vo veľmi krátkom čase po jeho nastúpení na školu povolené aj dievčatám navštevovať hodiny kreslenia. V roku 1889 sa sťahuje do Sofie (ktorá sa v tej dobe

14 Česká emigrácia do Bulharska po roku 1878 sa netýkala len stredoškolských či vysokoškolských učiteľov. Ďalej to boli právnici, architekti, podnikatelia, zamestnanci štátnej správy atď. Táto „Česká invázia“ výraznou mierou ovplyvnila kultúrny a spoločenský vývoj Bulharska po roku 1878. PENČEV, Vladimir: Po serpentinách sebepoznání a poznání toho druhého. Češi a Slováci V Bulharsku, Bulhaři v České republice. Praha 2012, s. 7. 15 Ivan Mrkvička – s ľubov kăm Bălgaria. Dostupné z: https://bulgarianhistory.org/ivan-markvichka- biografia/ 12. 01. 2020. 16 Kak bălgarskite chudožnici se opitacha da nastignat Evropa. Dostupné z: https://www.ploshtadslaveikov.com/kak-balgarskite-hudozhnitsi-se-opitaha-da-nastignat-evropa/ 26. 01. 2020 17 ZEMAN, Pavel: Učebnice českých učitelů v Bulharsku: 80. a 90. léta 19. století. 2016, s. 22. Článok dostupný z:http://cejsh.icm.edu.pl/cejsh/element/bwmeta1.element.desklight-d465cb68-c32a-4bb4- 9076-f154363f18c7 11. 01. 2020 18 Ivan Mrkvička (1856–1938), maliar a ilustrátor, niekedy nazývaný „bulharský Čech“, pôvodným menom Ján Václav. V Bulharsku strávil 40 rokov života. Je absolventom Akadémie výtvarných umení v Prahe a Mníchove. Nemaľuje len výjavy z každodenného života bulharského národa, ale aj portréty, krajinomaľby, ilustroval niekoľko kníh. Enciklopedia na izobrazitelnite izkustva v Bălgaria. Tom vtori M-P. Sofia 1987, s. 167. 15 stáva politickým a kultúrnym centrom krajiny), kde rozvíja bohatú spoločenskú činnosť a svoj vlastný umelecký rukopis, ktorý tu naplno dozrie.19

Rovesník Mrkvičku, Jaroslav Věšín,20 prichádza do Bulharska v polovici

90. rokov na pozvanie vtedajšieho ministra školstva Konstantina Veličkova. Je mu ponúknuté miesto na chlapčenskom gymnáziu a novozaloženej Štátnej maliarskej škole v Sofii. (Viac o vzniku školy v podkapitole 1.3.).

1.2. Žánrová maľba v realistickom prevedení

Ivan Mrkvička a Jaroslav Věšín neboli len učiteľmi. Popri vzdelávaní svojich žiakov stíhali rozvíjať aj svoju vlastnú umeleckú činnosť a navždy tak zmenili výtvarné umenie v Bulharsku. „Bulharská maľba robí svoje prvé kroky za pomoci dvoch

českých umelcov [...].“21 „[...] ktorí pomáhajú bulharským kolegom osvojiť si klasické tradície vo výtvarnom umení, no zároveň sa snažia aby ich dostali do veľkej európskej diskusie o umeleckých štýloch v modernej európskej maľbe XX. storočia.“22

19 Ivan Mrkvička. Dostupné z: https://uchiteli.bg/interesting/ivan-myrkvichka/591 12. 01. 2020 20 Jaroslav František Věšín (1860–1915) český maliar. Je absolventom Akadémie umení v Prahe, skúsenosti zbieral aj na mníchovskej akadémii. Práve v Mníchove sa naplno oddá tvorbe zobrazujúcej výjavy z každodenného života prostého ľudu – žánrovej maľbe, v roku 1887 navštevuje Slovensko a vznikajú tak obrazy ako napr. Slovenská svadba. Jeho veľkou vášňou je maľovanie lovu – prírody a zvierat, nevyhýba sa však ani medziľudským vzťahom a intímnejším témam. V roku 1897 prichádza do Bulharska a začína tak druhá fáza jeho umeleckej cesty. Dlhé roky učí na Štátnej maliarskej škole v Sofii. Po nútenom odchode z vysokej školy sa stáva umelcom ministerstva obrany. Vznikajú tak obrazy zachycujúce vojenské výjavy, scény z balkánskych vojen atď. Stojí tak pri zrode tohto typu maľby. „Jeho temperament zanechá stopu na expresívnych bojových scénach, zvečňuje hrdinstvo bulharského vojaka vo vojnách za zjednotenie bulharských zemí.“ Enciklopedia. Tom vtori M-P, s. 145; BAEVA, Iskra: Češkoto vlijanie vărchu razvitieto na moderna Bălgaria. 2017, s. 6. Článok dostupný z: http://www.abcdar.com/magazine/X/Baeva_1314-9067_X.pdf 02. 02. 2020 21 BAEVA, I.: Češkoto vlijanie, s. 5. Článok dostupný z: http://www.abcdar.com/magazine/X/Baeva_1314-9067_X.pdf 02. 02. 2020 22 Tamtiež, s. 6. Článok dostupný z: http://www.abcdar.com/magazine/X/Baeva_1314-9067_X.pdf 02. 02. 2020 16

Ivan Mrkvička, Jaroslav Věšín a ich dvaja bulharskí kolegovia – Anton

Mitov23 a Ivan Angelov24 sú považovaní za zakladateľov moderného bulharského maliarstva. S ich menami je spájaná žánrová maľba a silný vzťah k folklóru. Najbližší im bol štýl akademizmu, a teda konzervatívna umelecká metóda.25

Diela Mrkvičku a Věšína nie sú dielami cudzincov, ktorí nazerajú na okolitý život nezúčastnene, ich umenie je tesne prepojené s problémami, ktorým muselo bulharské obyvateľstvo a jeho umenie čeliť na konci 19. storočia. Mrkvička rozumie bulharskému národu a vo svojich dielach sa vždy snažil zaznamenať to najkrajšie z jeho

ľudových tradícií, zvykov a sviatkov.

Umeleckú dráhu začal Mrkvička pozvoľne – jeho prvé diela sú skice a štúdie bulharských krojov či domov.26 Začal s nimi v dobe, kedy sa umelci v Európe

čoraz viac odkláňali od ľudových tém a motívov vo svojich prácach.27 Zaujímavosťou je, že rané diela tohto typu majú veľmi často impresionistický rukopis, ktorý neskôr umelec úplne opustí a už nikdy sa k nemu nevráti.28 V 80. rokoch najčastejšie maľuje portréty sedliakov či scény z trhov. Zo sofijského obdobia pochádzajú aj jeho

23 Maliar Anton Stefanov Mitov sa narodil v roku 1862 v meste Stara Zagora. V roku 1880 publikuje svoj prvý článok o výtvarnom umení v časopise Marica. Po štúdiách maľby v Taliansku a veľkom úspechu na zahraničných výstavách sa vracia do Bulharska. Učí v Starej Zagore, neskôr v Plovdive. Za svoj život napísal viac ako 300 publikácií, prednášal na viac ako 800 prednáškach, vychoval tri generácie výtvarníkov, vytvoril okolo 500 umeleckých diel. Umiera v roku 1930 v Sofii. Anton Mitov (1862-1930). Dostupné z: artgallerystz.com/антон-митов-1862-1930-г/ 02. 02. 2020 24 Ivan Angelov Stojanov (1864–1924) bulharský maliar a pedagóg. Študoval v Mníchove, krátko aj v Ríme. Po štúdiách sa vracia do Bulharska a živí sa ako učiteľ kresby na školách v mestách Sofia, Sliven a Plovdiv. Od roku 1900 pôsobí na Štátnej maliarskej škole (budúcej Akadémie umení), kde sa zaradil medzi najdlhšie pôsobiacich vyučujúcich. Učil kresbu a maľbu, a práve jeho zásluhou na škole pribudla aj výučba kreslenia uhlíkom. Ivan Angelov (1864–1924). Dostupné z: http://www.artprice.bg/autor_details.php?act=data&elem_id=323 06. 02. 2020 25 Akademizmus predstavoval umelecký smer, ktorý vznikol v 19. storočí v prostredí talianskych buržoáznych a dvorských akadémií. Nepripúšťa hľadanie nových spôsobov umeleckého zobrazovania, akademizmus je tradičný, postavený na dogmatickom sledovaní klasického a renesančného výtvarného umenia s citom pre presnosť a dokonalosť. Len ťažko pracuje s denným svetlom, jeho domovom sú umelecké ateliéry. Enciklopedia na izobrazitelnite izkustva v Bălgaria. Tom părvi A-L. Sofia 1980, s. 17 26 PROTIČ, A.: Petdeset godini. Kn. I., s. 47. 27 BELMUSTAKOV, Ľuben: Realizmăt v novoto bălgarsko izkustvo. Sofia 1950, s. 55. 28 PROTIČ, A.: Petdeset godini. Kn. I., s. 51. 17 najznámejšie obrazy, napríklad Răčenica (Ръченица), namaľovaná v roku 1894. Andrej

Protič29 píše o obrazoch Mrkvičku nasledovne: „Jeho diela sú všade – v palácoch, v obyčajných bulharských domoch, v Národnom múzeu, v štátnych inštitúciách, v chrámoch.“30 To len dokazuje, akú veľkú popularitu si maliar získal nedlho po svojom príchode do Bulharska. Nie každému sa však Mrkvička so svojou tvorbou zavďačil. Mal aj svojich protivníkov, niektorí mladí umelci sa proti nemu búrili a kritika ho nie vždy

šetrila. Tak či onak, jeho zásluhy sú nespochybniteľné a výnimočné postavenie v histórii bulharského umenia mu pripísal aj Andrej Protič už v roku 1933.31 A to aj napriek tomu, že sám sa nebál vydariť kriticky na maliarovu adresu. Upozorňuje na to,

že niektoré obrazy sú slabšie po technickej stránke, jeho portréty a krajinomaľby považuje za neprirodzené.32

Anton Mitov bol najbližším Mrkvičkovým kolegom a priateľom. Spoločne organizujú dve výstavy v Plovdive v roku 1889 a 1890.33 Mitov mal široké pole pôsobnosti a snažil sa predovšetkým o vytváranie možností na rozvoj umenia v Bulharsku. Okrem svojej vlastnej výtvarnej činnosti taktiež vyučoval kreslenie a snažil sa spopularizovať bulharské umenie, ktoré vznikalo dávno pred oslobodením

Bulharska.34 Je prvým umelcom, ktorý navrhuje divadelné kostýmy – napr. pre drámu

Ivana Vazova Do priepasti (Към пропаст) hranú v Národnom divadle.35

29 Andrej Dimitrov Protič (1875–1959) bulharský historik umenia (vôbec prvý vyštudovaný v Bulharsku), akademik, publicista, učiteľ na stredných školách, riaditeľ Národného archeologického múzea, člen Bulharského archeologického inštitútu, člen korešpondent Rumunskej akadémie vied. Počas prvej svetovej vojny pôsobí ako vojenský reportér. Ďalej sa venoval umeleckej činnosti – maliarsku, grafike, umeleckej, divadelnej, literárnej kritike atď. Časom sa jeho záujem zúžil na bulharské výtvarné umenie. Svoje štúdie a vedecké práce na túto tému publikoval m.i. aj v časopisoch Chudožnik či Săvremenna misăl. Zaujímavosťou že, že prispieval aj do humoristického periodika Bălgaran. Je spoluzakladateľ dvoch umeleckých spolkov: Săvremenno izkustvo a Lada. Enciklopedia. Tom vtori M-P, s. 59. 30 PROTIČ, A.: Petdeset godini. Kn. I., s. 41. 31 Tamtiež, s. 43–47. 32 Tamtiež, s. 43. 33 Kak bălgarskite chudožnici. Dostupné z: https://www.ploshtadslaveikov.com/kak-balgarskite- hudozhnitsi-se-opitaha-da-nastignat-evropa/ 26. 01. 2020 34 PROTIČ, A.: Petdeset godini. Kn. I., s. 53. 18

Mitov bol azda najsilnejším zástancom akademizmu a realistickej formy.

Dokázal to nielen svojimi výtvarnými počinmi, ale aj mnohými článkami a kritikami pre vtedajšie periodiká.36 Bol osobnosťou, ktorá položila základy umeleckej kritiky.37

„Je názoru, že tým najlepším pre umenie je bezprostredné vnímanie a čistá úprimnosť.

Čím sú dojmy bohatšie a bezprostrednejšie, tým sú cennejšie. Nie sú potrebné akékoľvek otravné ľubovoľné, náhodné a subjektívne doplnky, ktoré ničia línie, z ktorých môže vzniknúť umelecké dielo.“38

Čo sa týka jeho vlastného umeleckého vyjadrenia, je považovaný za zakladateľa tzv. morského žánra.39 Prvá morská scenéria v súčasnom bulharskom umení pochádza z roku 1892 a nesie názov Čajky (Чайки).40

„Nazývajú ho patriarchom bulharského umenia, dedom Mitovom […]. Jeho maľba je zameraná na realistické zobrazenie prírody, precízne dokáže zachytiť každý detail. Zaznamenáva prebúdzajúci sa život v Bulharsku po oslobodení. V jeho obrazoch ožívajú pestré trhy, žiarivé oblečenie. Maľuje tiež zátišia, krajinky, portréty.“41 Mitov rád maľoval každodennosť bulharského národa, k tomu ho ale priviedol Mrkvička, keď obaja učili v Plovdive. Mitova naplní túžba tvoriť bulharské umenie, to znamená

35 Godišnina ot roždenieto na chudožnika Anton Mitov. Nacionalen kalendar. BNT. 3:39 sekunda. Video dostupné z: https://www.youtube.com/watch?v=DJSivW9BwRo 23. 01. 2020 36 ANDIRKOVA, M.: Bălgarska chudožestvena kritika, s. 91. Dostupné z: www.uni- vt.bg/res/4755/Изкуство_и_живот.pdf 24. 12. 2019 37 Godišnina, 4:41 sekunda. Video dostupné z: https://www.youtube.com/watch?v=DJSivW9BwRo 23. 01. 2020 38 ANDIRKOVA, M.: Bălgarska chudožestvena kritika, s. 92. Dostupné z: www.uni- vt.bg/res/4755/Изкуство_и_живот.pdf 24. 12. 2019 39 PROTIČ, A.: Petdeset godini. Kn. I., s. 52–54. 40 Kak bălgarskite chudožnici. Dostupné z: https://www.ploshtadslaveikov.com/kak-balgarskite- hudozhnitsi-se-opitaha-da-nastignat-evropa/ 26. 01. 2020 41 Anton Mitov – osnovopoložnik na săvremenna bălgarska živopis. Dostupné z: https://archives.bnr.bg/anton-mitov-osnovopolozhnik-na-savremennata-balgarska-zhivopis/ 23. 01. 2020 19 umenie s bulharskými námetmi.42 Na rozdiel od Mrkvičku nezostáva len u dedinčanov, rád maľuje stret vidieckej vrstvy s mestskou. Na jeho obrazoch často vidíme skupiny dedinčanov sediacich v meste na námestí buďto pred starou mešitou alebo fontánou.

Tým sa odlišuje od Mrkvičku, ktorý najradšej stvárňoval sviatky a obradné slávnosti z vidieckeho prostredia. Ich spoločným rysom je veľký záujem o etnografiu.43

Věšína okamžite po príchode do Bulharska chytí za srdce bulharská dedina.

Len medzi rokmi 1897 a 1903 vytvorí okolo 40 obrazov, ktoré sú zasvätené práci na vidieku či romantike bulharskej prírody.44 Nutné podotknúť, že Věšín už do Bulharska prichádza ako hotový výtvarník, ktorý zožal úspechy aj v zahraničí, na rozdiel od

Mrkvičku, ktorého výtvarný prejav sa formuje a dozrieva až po príchode do Plovidvu.

Jaroslav Věšín je zobrazovanými témami bližšie Mitovovi ako Mrkvičkovi – viac maľuje scény z trhov a ľudí pri tvrdej práci ako pri veselici a sviatkoch. To, čo Věšín urobil pre bulharskú maľbu je nezmazateľné. Oslobodil ju od nekonečných rituálov a slávností. Ak sa jeho diela dotkli sociálnej problematiky, len on im vedel vdýchnuť poetickosť. Jeho obrazy sú technicky dokonalé, jednoduché a očarujúce zároveň.45

Jaroslav Věšín je okrem iného známy ako prvý bulharský krajinkár. V jeho obrazoch „krajina prestáva byť kulisou a stáva sa prirodzenou súčasťou deja a malebným prostredím, do ktorého sú zasadené postavy“.46

Plátna Ivana Angelova na rozdiel od plátien Mrkvičku, Věšína a Mitova vyžarujú silnú tragiku a smútok.47 „Angelov chcel prostredníctvom svojich obrazov

42 MAVRODINOV, Nikola: Novata bălgarska živopis. Istoria na bălgarskoto izkustvo ot epochata na Paisija do Osboždenieto i na bălgarskata živopis ot Osvoboždenieto do naši dni. Sofia 1947, s. 39. 43 BELMUSTAKOV, Ľ: Realizmăt, s. 57–58. 44 „Čuždenec v Bălgaria e tozi, kojto ja gleda, no ne ja vižda“. 150 godini ot roždenieto na Jaroslav Věšín i 95 godini ot smărtta mu (1860–1915). In: Bălgari. broj 2, godina 2010, s. 26–27. Článok dostupný z: https://www.blgari.eu/ArchivPDF/1002/www/1002-26-27.pdf 02. 02. 2020 45 BELMUSTAKOV, Ľ: Realizmăt, s. 59–62. 46 1300 godini bălgarsko izobrazitelno izkustvo. Sofia 1984. S. 117. 20 poukázať na tragiku vidieckej ťažkej práce, na smútok sedliaka – a ten sa mu nájsť podarilo. Jeho diela ponúkajú pohľad na dobu, v ktorej vzrástla moc obchodníkov – vývozcov žita, ktorý zarábali na úkor sedliaka. Je to tiež doba, v ktorej sa nikto o vidiek nestaral.“48

Okrem žánrovej maľby sa Angelov, podobne ako Mitov, venoval krajinomaľbe. Je autorom prvej panoramatickej krajinomaľby. Dielo sa volá Slivnica

(Сливница) a je z roku 1888.49

Žánrová maľba a dominantné postavenie Mrkvičku, Věšína, Mitova a Angelova ostane až do prvej polovice nultých rokov 20. storočia neohrozená.

1.3. Prvý umelecký spolok, prvý časopis zameraný na výtvarné umenie

a vznik Národnej akadémie výtvarných umení v Sofii

V roku 1894 vzniká v Bulharsku prvý výtvarný spolok nesúci názov

Družestvo za poddăržane na izkustvoto v Bălgaria.50 Spolok združil najznámejších maliarov doby a okrem nich boli členmi (alebo aktívnymi podporovateľmi) aj architekti, spisovatelia Ivan Vazov a Aleko Konstantinov a politici, napríklad Konstantin

Veličkov. Jedným z iniciátorov vzniku a prvým predsedom spolku bol politik, filológ a spisovateľ Ivan Šišmanov.51

A čo bolo cieľom tohto prvého výtvarného spolku v Bulharsku? „Jeho cieľom bolo usporadúvať výstavy, popularizovať umenie v Bulharsku prostredníctvom

47 PROTIČ, A.: Petdeset godini. Kn. I., s. 60. 48 MAVRODINOV, N.: Novata bălgarska živopis, s. 40. 49 Kak bălgarskite chudožnici. Dostupné z: https://www.ploshtadslaveikov.com/kak-balgarskite- hudozhnitsi-se-opitaha-da-nastignat-evropa/ 26. 01. 2020 50 PROTIČ, A.: Petdeset godini. Kn. I., s. 29. 51 RANGELOVA, Bistra: Družetsvo za poddăržane na izkustvoto v Bălgaria. In: 120 godini bălgarsko izkustvo. 1892-2012. Družestva, săjuzi, grupi. Sofia 2012, s. 5, 7, 10. 21 umeleckého časopisu a spolupracovať s vládou na otvorení maliarskej školy v Sofii.“52

Všetky tieto vopred vytýčené ciele sa umelcom zo spolku podarilo splniť.

V roku 1892 je usporiadaná prvá výstava medzinárodného charakteru pri

špeciálnej príležitosti – konaní prvého medzinárodného veľtrhu v Plovdive.53 Okrem výtvarníkov zo spolku tu vystavujú aj Bulhari žijúci mimo domovinu a iní zahraniční hostia. Niektoré z vystavovaných obrazov boli predané a neskôr sa stali súčasťou štátnej zbierky umenia.54

Čo sa ich samostatných výstav týka, do konca 19. storočia umelci zo spolku

Družestvo za poddăržane na izkustvoto v Bălgaria spoločne vystavujú štyrikrát: v roku

1894, 1897, 1898 a 1899. Pri druhej výstave sa objavujú noví členovia, medzi nimi aj

Jaroslav Věšín. Na začiatku 20. storočia sa už prezentujú v zahraničí. Nutné podotknúť,

že všetky štyri výstavy vznikli s finančnou podporou vlády.55

Celkovo mal spolok nielen s vládou, ale aj so synodou veľmi dobré vzťahy a vždy sa mohli spoľahnúť na ich podporu. Dostali sa tak k veľmi lukratívnym prácam – k výzdobe verejných budov, chrámov a kaplniek.56 Napr. na chráme svätého Alexandra

Nevského sa podieľajú desiatky zahraničných aj domácich umelcov. K veľkolepému dielu tak prispeli Ivan Mrkvička (jeho dielom sú napr. ikony na severnom ikonostase),

Anton Mitov (vyobrazenie Alexandra Nevského na zvonici) atď. Celá dekoratívno-

52 PROTIČ, A.: Petdeset godini. Kn. I., s. 29. 53 Prvý poľnohospodársko-priemyselný veľtrh v Plovdive sa konal v lete roku 1892. Jeho riaditeľom bol spisovateľ Michalki Georgiev. Účastníci veľtrhu pochádzali z 24 krajín, počet návštevníkov presiahol 160 tisíc. Čo sa bulharských vystavovateľov týka, najväčší úspech zožala Prvá bulharská textilná továreň. Bulharsko ďalej prezentovalo svoju zručnosť a úspechy vo vinárstve, výrobe tabaku či výrobe éterických olejov. Tento veľtrh v Plovdive bol obrovskou udalosťou na európskej úrovni. Kak Plovdiv stana centăr na panairnoto delo. Dostupné z: https://bulgarianhistory.org/plovdiv-centur-na-panairnoto-delo/ 22. 08. 2019 54ANDIRKOVA, M.: Bălgarska chudožestvena kritika, s. 94. Dostupné z: www.uni- vt.bg/res/4755/Изкуство_и_живот.pdf 24. 12. 2019 55 PROTIČ, A.: Petdeset godini. Kn. I., s. 17. 56 Tamtiež, s. 29. 22 ornamentálna výzdoba je dielom bulharských umelcov.57 Tí pracujú pod vedením

Antona Mitova.58 „Chrám svätého Alexandra Nevského, v ktorom je vo vysokej miere dosiahnutá syntéza monumentálnych umení s architektúrou, má obrovský historický a umelecký význam na rozvoji bulharského monumentáno-dekoratívneho umenia zo začiatku 20. storočia.“59

V roku 1895 spolok začína vydávať vôbec prvý časopis venujúci sa umeniu v Bulharsku. Jeho názov je jednoduchý – Izkustvo (Изкуство). Časopis bohatý na ilustrácie a čierno-biele reprodukcie vychádza 4 roky pod vedením Ivana Mrkvičku a Antona Mitova. Mal za cieľ propagovať prácu bulharských, ale aj zahraničných umelcov, ktorým bol blízky predovšetkým realizmus. Prestal vychádzať z finančných dôvodov.60

Zoskupenie vzniklo v dobe, kedy sa v tlači a v kultúrnych kruhoch stále viac hovorilo o tom, že bulharské umenie sa musí stať modernejším a európskejším. Vo svojom novátorskom umenovednom diele Listy z Ríma (Писма от Рим) to vyjadril

Konstantin Veličkov. Jeho cieľom je pritiahnuť pozornosť k európskemu kultúrnemu dedičstvu.61 Tomuto procesu mal dopomôcť vznik nielen podobne ladených skupín umelcov, ale aj zriadenie nových inštitúcií – galérií a umeleckých škôl, ktoré by tieto európske postupy zavádzali do praxe.

V roku 1894 Konstantin Veličkov ako minister školstva a čestný predseda skupiny Družestvo za poddăržane na izkustvoto v Bălgaria a predseda spolku Ivan

57 Enciklopedia. Tom părvi A-L, s. 23. 58 Godišnina, 4:01 sekunda. Video dostupné z: https://www.youtube.com/watch?v=DJSivW9BwRo 23. 01. 2020 59 Enciklopedia. Tom părvi A-L, s. 23. 60 Sofia – sărceto na kulturnija život na Bălgaria sled Osvoboždenieto do 1944 godina. Săstaviteli: ATANASOVA, Irena – BRANKOVA, Maria. Sofia 2011, s. 76–77. 61ANDIRKOVA, M.: Bălgarska chudožestvena kritika, s. 93. Dostupné z: www.uni- vt.bg/res/4755/Изкуство_и_живот.pdf 24. 12. 2019 23

Šišmanov začnú ďalej rozvíjať ideu samotného kňaza Ferdinanda – o založení štátnej maliarskej školy. Už o rok na to Národné zhromaždenie odhlasuje zákon o maliarskej

škole v Sofii.62 Jeho autorom je Anton Mitov. V roku 1896 je škola slávnostne otvorená.

Na nej mohli študenti študovať pod vedením umelcov z umeleckej skupiny Družestvo za poddăržane na izkustvoto v Bălgaria.63 Bolo prijatých 46 chlapcov a 3 dievčatá, celkový počet uchádzačov bol 147. Prvým riaditeľom školy a učiteľom maľby sa stáva

Ivan Mrkvička.64 Prvým učiteľom histórie umenia Mitov. V roku 1908 sa škola zmení na umelecko-priemyselnú. V tej dobe z jej učebných osnov vypadol „balast“ predmetov typu krasopis, ručné práce atď., ktoré len „zaberali čas a vzďaľovali od umenia“.

A nakoniec, táto, jedna z najstarších vyšších vzdelávacích inštitúcií v krajine sa v roku

1921 premenuje na Výtvarnú akadémiu.65 O zmenu požiadali vyučujúci školy v roku

1911, o 10 rokov neskôr za ministra Stojana Omarčevského konečne dochádza k premenovaniu. Jej hlavná budova na ulici Šipka 1 v Sofii je dielom ruského architekta

Alexandra Smirnova a dokončená bola v roku 1907. Od roku 1995 škola nesie názov

Národná akadémia výtvarných umení.66 Do dnešných dní je najuznávanejšou inštitúciou svojho typu v Bulharsku s dvomi fakultami: Fakultou výtvarných umení a Fakultou

úžitkového umenia.67

Družestvo za poddăržane na izkustvoto v Bălgaria sa v roku 1902 premenuje na Družestvo na chudožnicite v Bălgaria.

V roku 1903 vzniká ďalšia umelecká skupina – Săvremenno izkustvo, ktorého hlavným predstaviteľom je Jaroslav Věšín. Medzi spolkami panuje napätie,

62 PROTIČ, A.: Petdeset godini. Kn. I., s. 15–16. 63 RANGELOVA, B.: Družestvo, s. 5, 7, 10. 64 Sofia, s. 16. 65 PROTIČ, A.: Petdeset godini. Kn. I., s. 16. 66 Istoria. Dostupné z: https://www.nha.bg/bg/stranica/istoriy 19. 08. 2019 67 Struktura. Dostupné z: https://www.nha.bg/bg/stranica/struktura 19. 08. 2019 24 doba do roku 1913 je plná konfliktov medzi jednotlivými členmi. Súvisí to s faktom, že viacero umelcov (samotný Věšín) prešlo do novovzniknutého spolku práve zo skupiny

Družestvo na chudožnicite v Bălgaria. Po balkánskych vojnách sa situácia medzi nimi upokojí a v roku 1914 už vystavujú spoločne.68

68 RANGELOVA, B.: Družestvo, s. 11, 19. 25

2. Bulharské výtvarné umenie na začiatku 20. storočia.

Na začiatku 20. storočia Bulharsko kráča stále smelšie a úspešnejšie vpred.

Životná úroveň sa zvyšuje, vyvíja sa priemyselná výroba a obchod, mestá sa stále viac modernizujú a práve v nich sa sformuje nová zámožná trieda obyvateľstva, ktorá bude všetko tradičné odmietať.69 Sofia70 sa stáva skutočným centrom krajiny – spoločenským aj politickým, proces „vytvárania“ hlavného mesta je konečne na konci. V meste sa začínajú zoskupovať osobnosti z kultúrneho života, ktoré boli do tej doby „roztrúsené“ po celej krajine. „Bulharská spoločnosť sa stáva individualistickou – ako každá spoločnosť, ktorá prežíva svoj rozkvet.“71

„Začiatok 20. storočia je hranicou medzi dvomi obdobiami v našom umení

[v Bulharsku – pozn. M.I.]. Mladí umelci so svojimi problémami a témami, so svojím pohľadom na svet sa odlišujú od svojich predchodcov estetickými nárokmi a ideálmi, keďže aj samotná doba, v ktorej začínajú tvoriť je iná.“72 Bulharské umenie sa tak začína výrazne meniť. Konečne naberá európsky charakter – umelci sa stále viac a viac inšpirujú v zahraničí a odmietajú pokračovať v tradícii akademizmu. Žánrová maľba už nestačí. Nová generácia sa prikláňa k maľovaniu portrétov a krajinomalieb. Prispelo k tomu viacero faktorov. „Od začiatku 20. storočia do konca vojen (1918) – sa umelecký život zintenzívňuje. Štúdium končia prvé ročníky Štátnej maliarskej školy, vracajú sa výtvarníci a architekti, ktorým sa podarilo absolvovať štúdiá v zahraničí, vzniká niekoľko spolkov (Săvremenno izkustvo, Južnobălgarski chudožnici, Săjuzăt na

69ANDIRKOVA, M.: Bălgarska chudožestvena kritika, s. 95. Dostupné z: www.uni- vt.bg/res/4755/Изкуство_и_живот.pdf 24. 12. 2019 70 Sofia bola vyhlásená za hlavné mesto Bulharska 3. apríla roku 1879. 71 MAVRODINOV, N.: Novata bălgarska živopis, s. 47. 72 Sofia, s. 11. 26 južnoslavjanskite chudožnici Lada), konajú sa výstavy, umelci sa zúčastňujú medzinárodných výstav, hľadajú sa nové spôsoby umeleckého prejavu.“73

2.1. Symbolizmus a secesia ako prvá fáza bulharskej moderny

Secesia preniká do Bulharska na začiatku 20. storočia a jej prítomnosť znamená prvý krok k odtrhnutiu sa od maliarskeho akademizmu a umeleckú orientáciu na novovznikajúce umelecké prúdy a smery západnej a strednej Európy. „Secesia, ktorá k nám prenikla na úplnom začiatku 20. storočia, predstavuje najranejší príklon bulharského umelca k neakademickej tvorbe centrálnej a západnej Európy.“74 Secesia v Bulharsku (podobne ako vo svete) preniká do architektúry, úžitkového umenia atď. So zdokonaľovaním sa tlačiarenských techník sa obrázky stanú komerčným artiklom a odrazu sú prítomné všade naokolo – v knihách, časopisoch a novinách, na plagátoch, v reklamách.75

„Secesia nie je len nový typ zmyslového vnímania, je novou mentalitou.

Umelci sa ňou zaoberajú nielen preto, že sú absolventmi akadémií v Mníchove či vo

Viedni, ale pretože sa stali priepustnou membránou neakademických procesov v umení pochádzajúcom z Nemecku a Rakúsko-Uhorska.“76 Medzi takýchto nezávislých umelcov patrili: Alexander Božinov77, Sirak Skitnik78, Ivan Milev79 či Stefan Ivanov80, ktorí sú dnes považovaní za najznámejších bulharských maliarov vôbec.

73 Enciklopedia. Tom vtori M-P,s. 353. 74 ANGELOV, Valentin: Mjunchen i bălgarskoto izobrazitelno izkustvo. Sofia 2001, s. 64. 75 GENOVA, Irina: Modernizmi i modernost – (ne)văzmožnost za istorizirane. Izkustvo v Bălgaria i chudožestven obmen s balkanski strani. Sofia 2004. s. 68. 76 ANGELOV, V.: Mjunchen, s. 64. 77 Alexander Nikolov Božinov (1878–1968) bol bulharský maliar, ilustrátor, publicista a spisovateľ. Dva roky študoval na Štátnej maliarskej škole v Sofii, odkiaľ ho vyhodili vďaka Mrkvičkovi – toho pobúrilo keď u Božinova našiel karikatúry vyučujúcich. Najznámejší je vďaka svojím ilustráciám a práve karikatúram – volajú ho „otec bulharskej karikatúry“. Často kreslí vplyvných bulharských občanov, ministrov, poslancov a aj samotného cára Ferdinanda. Inšpirácie zbieral v zahraničných periodikách a na cestách, najčastejšie sa zdržiaval v Mníchove. Píše fejtóny, umeleckú kritiku a básne, istú dobu dokonca pracoval v Národnom 27

V Bulharsku secesia splývala so symbolizmom – výtvarné umenie v tejto dobe výrazne ovplyvnila bulharská symbolistická poézia. Témy, motívy a idey, ktoré ju charakterizujú, sa pretavili do vizuálneho umenia, ale aj divadla.81 V tomto prípade sú literatúra a výtvarné umenie prepojené ako nikdy predtým – pod formou ilustrácie. Sú s ňou spojení Sirak Skitnik či Ivan Milev, ktorí ilustrujú napríklad diela Edgara Allana

Poea. Tu sa naplno prejaví prelínanie poetiky symbolizmu s vtedy modernou secesiou.82

Zaujímavosťou je prípad Ivana Mileva, ktorý má blízko ako k literatúre, tak aj výtvarnému umeniu a začiatky jeho tvorby sú v znamení lavírovania medzi nimi. „V jeho obrazoch sú prítomné závany literárneho symbolizmu. Jeho básne a próza sú plné pestrofarebných obrazov, ktoré umožňuje vidieť len oko maliara.“83

A aké témy prúd vystihujú? Umelci hľadali zmysel života, pripúšťali si a nechávali sa unášať pocitmi samoty a odcudzenia, pocit všadeprítomnej smrti

divadle – pomáhal so scénografiou a kostýmami. Jednou z najdôležitejších divadelných hier, na ktorých pracoval je Borislav (Борислав) od Ivana Vazova. RAJKOV, Ivo: Aleksandăr Božinov – baštata na bălgarskata karikatura. Článok dostupný z: https://bulgarianhistory.org/aleksandar-bojinov-karikatura- hudojnik/ 06. 02. 2020 78 Panajot Todorov Christov (1883–1943) vystupujúci pod umeleckým menom Sirak Skitnik bol bulharský maliar a spisovateľ. V roku 1908 odchádza do Petrohradu, kde študoval maľbu. Bol členom spolku Mir iskusstva, ktorá predstavovala vrchol ruskej avantgardy. Počas svojho života vystriedal mnoho zamestnaní. Bol učiteľom, dramaturgom Národného divadla, knihovníkom, manažérom Rádia Sofia. Jeho reprodukcie, umelecké a kritické články boli publikované v časopisoch Vezni, Zlatorog, Chiperion, Naš život atď. Sirak Skitnik. Biografični beležki. Dostupné z: http://www.slovo.bg/showbio.php3?ID=164 06. 02. 2020 79 Bulharský výtvarník Ivan Milev Lalev sa narodil v roku 1897 v meste Kazanlăk. V roku 1916 je mobilizovaný. Po ukončení strednej školy pracoval ako učiteľ. Od roku 1920 je študentom na Štátnej maliarskej škole. Svoje prvé ilustrácie publikuje v časopise Červen smjach. Ďalej sa (okrem výtvarnej činnosti) venoval scénografii a úspešne tiež navrhoval obálky kníh autorov ako: Svetoslav Minkov, Lamar či Edgar Allan Poe. Umiera na španielsku chrípku v roku 1927. Ivan Milev je vyobrazený na bulharskej päť levovej bankovke. Ivan Milev: Koj e toj i zašto e na banknotata ot pet leva? Dostupné z: https://trafficnews.bg/urok-po-istorija/ivan-milev-koi-e-toi-i-zashto-e-banknotata-pet-leva-137574/ 10. 02. 2020 80 Stefan Ivanov Georgiev (1875–1951) bol žiakom Ivana Mrkvičku. Len štyri roky po absolvovaní Štátnej maliarskej školy sa sám stáva jedným z jej pedagógov. V rokoch 1929–1931 je rektorom školy. V roku 1941 je prvým umelcom – akademikom na Bulharskej akadémii vied. Je autorom fresiek v niekoľkých sofijských chrámoch. Ako prvý v Bulharsku maľuje akty. Stefan Ivanov. Dostupné z: http://bgart.bg/2013/09/стефан-иванов/ 06. 02. 2020 81 Ivan Milev 1897–1927. Săstavitel Ruža Marinska. Sofia 1997. s. 9. 82 JANEVA, Denica: Aspekti na simvolizma v bălgarskoto izobrazitelno izkustvo. Veliko Tărnovo 2002, s. 10–12. 83 Ivan, s. 8. 28 a tajomných neznámych síl sú zdrojmi inšpirácie.84 „Ich interpretácia, zobrazujúca nádej a klamlivé ilúzie, je taktiež výsledkom existenciálnych rozporov a konfliktov doby

[...].“85 Umelci ďalej často zobrazujú ženu. Ženu – ducha, nevinnú, ako rusalku, ako démona, vamp... 86

Ničím výnimočným nie sú ani biblické témy. „Paralelne s dielami, ktoré sú vytvorené podľa konkrétnych námetov z Biblie. V bulharskom umení sa vyčleňuje ešte jedna skupina diel, ktorá je postavená na mysticko-náboženskom základe, no bez používania obrazov alebo motívov z kresťanstva.“87

Impresionizmus má v bulharskom umení veľmi špecifické, žiada sa nám až napísať, nejasné postavenie. Niektorí umelci s ním koketovali (Ivan Mrkvička v začiatkoch svojej tvorby), no že by sa v Bulharsku naplno prejavil sa povedať určite nedá. Na rozdiel od ostatných (západných) krajín sa v Bulharsku u väčšiny maliarov objavuje až po secesii, na konci prvého desaťročia 20. storočia. Platilo to najmä pre umelcov, ktorí sa do Bulharska vrátili po štúdiách v Mníchove.88 Výnimkou nultých rokov je napr. Stefan Ivanov, no predovšetkým Nikola Petrov89, v ktorých vidí Andrej

Protič možných – úspešných impresionistov. O Petrovovi píše dokonca ako o neoimpreisonistovi a vyzdvihuje náladu jeho jemných krajinomalieb a cit pre farebné

84 JANEVA, D.: Aspekti, s. 8–9. 85 Tamtiež, s. 9. 86 Tamtiež, s. 13–15. 87 Tamtiež, s. 17. 88 ANGELOV, V.: Mjunchen, s. s. 65. 89 Nikola Petrov (1881–1916) – bulharský maliar. Bol absolventom Štátnej maliarskej školy v Sofii, žiakom Věšína. Aj vďaka jeho vplyvu sa Petrov neskôr oddá krajinomaľbe. Podarí sa mu vystavovať v zahraničí, jeho diela sa tak objavujú na výstavách v Belehrade, Záhrebe, Londýne či Berlíne. Ilustroval knihy bulharských spisovateľov, napríklad Penča Slavejkova. Svojou troškou prispel k výzdobe chrámu Alaxandra Nevského v Sofii. Žil vo veľkej biede, umiera ako 35-ročný na tuberkulózu. Izkľučitelnijat chudožnik Nikola Petrov. Dostupné z: https://www.vesti.bg/razvlechenia/kultura/izkliuchitelniiat- hudozhnik-nikola-petrov-4147351 06. 02. 2020 29 kombinácie.90 Tento žiak Věšína a Mrkvičku maľoval v impresionistickom štýle krajinky, aby sa neskôr stal prvým bulharským maliarom mestských scenérií.91

Na začiatku 20. storočia sa konečne začína sa rozvíjať aj bulharské sochárstvo. Azda najznámejším sochárom je Marin Vasilev,92 ktorý je autorom mnohých monumentálnych pamätníkov venovaných oslobodeniu.93

2.2. Pionieri nového umenia – spolok Săvremenno izkustvo

Umelecká skupina Săvremenno izkustvo vzniká v roku 1903 ako zoskupenie zväčša mladých umelcov, ktorí študovali v zahraničí alebo sú prvými absolventmi Štátnej maliarskej školy v Sofii. „[...] Săvremenno izkustvo (1903) združila umelcov, ktorí objavili svoju individualitu a nepopierateľnú umeleckú hodnotu vlastného duševného sveta, ktorí viac nemôžu byť limitovaní normami vytvorenými patriarchálnou spoločnosťou, ktorá ešte stále žije v minulosti.“94 Săvremenno izkustvo sa stará o individuálne potreby duše, zatiaľ čo Družestvo za poddăržane na izkustvoto v Bălgaria sa stará o dušu národa.

Nové umelecké zoskupenie chcelo združiť umelcov z rôznych umeleckých odvetví a oblastí. Nesústrediť sa len na maľbu či kresbu, no priniesť na scénu nový

90 PROTIČ, Andrej: Petdeset godini bălgarsko izkustvo. Kn. II. Sofia 1934, s. 121. 91 1300 godini, s. 118. 92 Marin Vasilev Seľovlev (1867–1931) je jedným zo zakladateľov bulharského sochárstva, ako prvý v Bulharsku robí oficiálne busty – napríklad cára Ferdinanda a kňažnej Márie Lujzy. Je autorom pamätníku Vasila Levského v meste Karlovo. Ako jednému z prvých umelcov v Bulharsku sa mu podarilo získať vzdelanie v západnej Európe. Študoval na strednej škole sochársko-kamenárskej v českom meste Hořice. Ďalej je absolventom odboru dekoratívno-monumentálna socha na Umeleckej akadémii v Mníchove, dva roky študoval v ateliéri Josefa Václava Myslbeka na Akadémii v Prahe. Od roku 1899 vyučuje na Štátnej maliarskej škole v Sofii. IVANOVA, Iliana: Izgubenata Bălgaria. Spomen za prof. Marin Vasilev – čoveka, kojto săzdade pametnika na Vasil Levski v Karlovo. Článok dostupný z: http://glasove.com/categories/izgubenata-bylgariya/news/spomen-za-prof-marin-vasilev---choveka- kojto-syzdade-pametnika-na-vasil-levski-v-karlovo 10. 02. 2020 93 TODOROVA, Rostislava: Istoria na bălgarskoto izobrazitelno izkustvo. Materialite sa produkt ot krăgla masa na tema: „Bălgarskata kultura v mnogoezičieto na săvremennoto srăbsko obrazovanie“. Varna 2009, s. 37. 94 ANDIRKOVA, M.: Bălgarska chudožestvena kritika, s. 95–96. Dostupné z: www.uni- vt.bg/res/4755/Изкуство_и_живот.pdf 24. 12. 2019 30 vietor a s ním aj propagovať napr. architektúru či dekoratívne umenie.95 Nie je preto prekvapením, že medzi zakladateľmi je napr. dekoratér Charalampi Tačev (tiež prvý predseda spolku).96 Medzi maliarmi boli Stefan Ivanov, Jaroslav Věšín,97 atď. V roku

1904 sa k nim pridávajú literáti a inžinieri. V roku 1907 má skupina až 40 členov.98 Ich prvá výstava je usporiadaná v roku 1903 a je nutné podotknúť, že je to prvá kolektívna prezentácia ich diel usporiadaná bez akejkoľvek podpory vlády, píše jeden z jej členov

– Andrej Protič.99 Ich spoločné výstavy žnú úspechy nielen v Bulharsku, ale aj za hranicami. Sú súčasťou Južnoslovanskej výstavy v Belehrade, Záhrebe a Sofii.100

Cieľom spolku Săvremenno izkustvo bola alternatíva. Vytvorenie jasnej hranice medzi nimi a spolkom Družestvo za poddăržane na izkustvoto v Bălgaria. Chcú byť „pioniermi nového umenia“, odrhnúť sa od šablónovitosti, ktorá ovládla všetky druhy výtvarného umenia. Sledujú európske trendy v umení a neboja sa ich nasledovať.

95 PROTIČ, A.: Petdeset godini. Kn. I., s. 30. 96 Charalampi Konstantinov Tačev (1875–1944) prvý bulharský umelec – dizajnér a maliar. Absolvent Štátnej maliarskej školy v Sofii, kde neskôr vyučoval. Je autorom erbu mesta Sofia, kde sa tiež podieľal na mnohých stavbách – je jedným z dekoratérov interiéru katedrály Alexandra Nevského, navrhol mozaiky pre Centrálne minerálne kúpele (dnešné Múzeum mesta Sofia), vitráže Mestskej knižnice atď. Podieľal sa ďalej na stavbách v mestách Plovdiv, Ruse a Kalofer. (Ne)poznatijat Charalampi Tačev – părvijat bălgarski dizajner. Dostupné z: https://offnews.bg/istoria/ne-poznatiat-haralampi-tachev-parviat-balgarski-dizajner-650379.html 22. 08. 2019 97 Jaroslava Věšína priviedli do tejto skupiny najmä jeho konflikty s tradicionalistami, kedy bol aj nútený opustiť Štátnu maliarsku školu. BAEVA, I.: Češkoto vlijanie, s. 6. Článok dostupný z: http://www.abcdar.com/magazine/X/Baeva_1314-9067_X.pdf 02. 02. 2020 98 GEORGIEVA, Milena: Družestvo „Săvremenno izkustvo“. In: 120 godini bălgarsko izkustvo. 1892- 2012. Družestva, săjuzi, grupi. Sofia 2012, s. 21. 99 PROTIČ, A.: Petdeset godini. Kn. I., s. 17. 100 Zväz južnoslovanských umelcov „Lada“ (1904 – 1913) bola kultúrna organizácia intelektuálov z Bulharska, Srbska, Chorvátska a Slovinska. Prvým predsedom „Lady“ bol Jaroslav Věšín. Ich cieľom bolo organizovať výstavy nielen v Sofii, Belehrade, Záhrebe a Ľubľane (tu sa im nakoniec výstavu nepodarí uskutočniť), ale aj inde v zahraničí a skrze moderné výtvarné umenie tak prebudiť „slovanského ducha“ a „národné cítenie“. „Pre bulharských umelcov je obzvlášť významná Druhá južnoslovanská výstava v Sofii v roku 1906, na ktorej sa lepšie zoznamujú s impresionizmom slovinského klubu Sava, symbolizmom a secesiou chorvátskej maľby a sochy, srbským plenérizmom. Práve z tejto výstavy bulharská vláda odkupuje diela srbských, chorvátskych a slovinských maliarov, ktoré zaplnia novovzniknuté medzinárodné oddelenie Národného múzea s prvotriednymi dielami, ktoré sú dnes majetkom medzinárodnej sekcie Národnej galérie v Sofii.“ GEORGIEVA, Milena: Săjuz na južnoslavjanskite chudožnici „Lada“. In: 120 godini bălgarsko izkustvo. 1892-2012. Družestva, săjuzi, grupi. Sofia 2012 s. 39, 51. 31

Práve secesia a symbolizmus, nejasné náznaky impresionizmu boli prvými pokusmi o zmenu a snahu o priblíženie sa k umeniu európskych kultúrnych centier.101 Pritom sa však nechcú úplne vzdať tradície, len sa snažia o jej modernejší výraz.102

Umelci, ktorí mali tú možnosť okúsiť a naživo sledovať kultúrny život a vzdelávať sa za hranicami berú umenie komplexne. Nebojujú len za jeho existenciu, bojujú za spravodlivé podmienky pre jeho existenciu. „Mladí chcú ochranu nového typu umenia, reglementovaný a pravidelný umelecký život, ktorý bude niesť znaky europeizácie, bude vytvárať podmienky pre spravodlivejšie rozdelenie štátnych zákaziek, ktoré sú prioritne zadávané umelcom zo spolku Družestvo za poddăržane na izkustvoto v Bălgaria. Săvremenno izkustvo bojuje za to, aby sa jeho členovia dostali do popredných umeleckých inštitúcií, snažia si tak vytvoriť nové profesionálne postavenie.“103 Săvremenno izkustvo si vytýčilo neľahké ciele, no čas ukázal, že sa im ich podarilo dosiahnuť. Ukázali publiku, že všetky žánre a druhy majú svoju hodnotu.

Nerobili rozdiel medzi výtvarným a úžitkovým umením. Na ich výstavách tak vidíme vystavené nielen portréty a krajinky, no aj obálky kníh, plagáty či návrhy vitráží. Plne v duchu secesie. Rovnako dôležitá bola pre nich prítomnosť a podpora spisovateľov a kritikov. Chceli, aby sa o umení strhla vrava v spoločnosti a aby k sebe pritiahli mecenášov, preto organizovali výstavy každoročne a vytvorili okolo seba sieť ľudí rôznych profesií.

Existencia tohto umeleckého spolku tak výrazne dopomohla rozvíjaniu bulharského umenia a umeleckej kritiky. Umelci zo spolku Družestvo za poddăržane na

101 GEORGIEVA, M.: Družestvo, s. 21–22. 102 ANDIRKOVA, M.: Bălgarska chudožestvena kritika, s. 96. Dostupné z: www.uni- vt.bg/res/4755/Изкуство_и_живот.pdf 24. 12. 2019 103 GEORGIEVA, M.: Družestvo, s. 21. 32 izkustvoto v Bălgaria mali konkurenciu – niekoľko rokov tak sledujeme súperenie umelcov týchto dvoch skupín.

Vedúca pozícia, ktorú si Săvremenno izkustvo dlhé roky držalo je minulosťou v roku 1919, kedy vzniká nová skupina – Rodno izkustvo.104

104 Tamtiež, s. 22, 24, 37. 33

3. Pod vplyvom svetovej avantgardy – výtvarná

rôznorodosť a nejasné postavenie bulharského

umenia

Bulharské výtvarné umenie po vojnách (balkánskych a prvej svetovej) prežíva svoje najplodnejšie obdobie. Vzniká organizácia Dom umení a nové výtvarné spolky, otvárajú sa galérie a galerijné priestory, v ktorých sa usporadúvajú početné výstavy a začínajú vychádzať nové literárno-umelecké periodiká (napr. Vezni, Zlatorog atď.).105 Tie sa okrem obsahu výrazne odlišujú aj v grafickom prevedení.106 Sirak

Skitnik v roku 1924 napísal pre časopis Slovoto: „V dobe z konca vojny a tesne po nej sa u Bulhara rodí zvláštny záujem o knihu a obraz. Ľudia masovo navštevujú výstavy.

Obrazy kupujú dokonca ľudia, pre ktorých bolo umenie ešte včera nepochopiteľná zábava hodná jedine flákačov. Duševný smäd trápil ľudí unavených a zničených hrôzami vojny. Ľudské oči sa chceli dívať a znovu nachádzať stratené poklady duše.“107

„[...] ako keby chceli bulharskí umelci čo najrýchlejšie zo seba striasť spomienky na tú nočnú moru a dohnať stratený čas.“108 Napriek zlej ekonomickej a sociálnej situácii panuje mimoriadna intelektuálna energia a umelecká produktivita.

Umelcom je umožnené sa realizovať v rôznych oblastiach kultúrneho

života. Už nestoja na periférii. Sú uznávanými pedagógmi, dekorujú interiéry, navrhujú nábytky a kostýmy, ilustrujú knihy, zaoberajú sa scénografiou.109 Ako scénograf veľmi

105 GENOVA, Irina: Istorizirane na modernoto izkustvo v Bălgaria prez părvata polovina na XX vek. Văzmožnosti za razkazi otvăd modernostta. Sofia 2011, s. 201. 106 GENOVA, I.: Modernizmi, s. 77. 107 MARINSKA, Ruža: 20-te godini v bălgarskoto izobrazitelno izkustvo. Sofia 1996, s. 10. 108 GENOVA, I.: Istorizirane, s. 201. 109 Tamtiež, s. 201–202. 34

úspešne pracoval od roku 1923 až do svojej smrti Ivan Milev, cestu mu však vyšliapal

Geo Milev, ktorý sa scénografiou zaoberal už v roku 1919.110

Bulharské umenie sa na začiatku 20. storočia ocitlo v špecifickej situácii, ktorú azda najlepšie vystihneme ak použijeme výraz rôznorodosť. Dozvuky symbolizmu, secesie, ktorá bola v Bulharsku stále v rozkvete (zatiaľ čo na západe už bola vyčerpaná) boli v bulharskom umení stále prítomné.111 V secesných dielach tej doby začínajú byť stále častejšie prítomné nové akcenty – expresionistické akcenty.

Mladí umelci sa tomuto postupu poddajú – predstavuje pre nich novú módu, ktorá sa ohradila voči zastaranej tradícii.112

Čo sa ostatných izmov týka, v tomto prípade francúzskych a ruských – tie sa dostávajú do Bulharska práve cez Nemecko. Centrálne figúry bulharskej avantgardy sú

Geo Milev a Čavdar Mutafov113. Milev je spojený s Berlínom a časopisom Der Sturm,

Mutafov s Mníchovom a hnutím Der Blaue Reiter.114 Tieto dve osobnosti spoločne so

Sirakom Skitnikom a bratmi Rajnovovými115 rozvíjajú nové (pre bulharské prostredie) expresionistické – avantgardné myšlienky a postupy na stránkach Milevovho periodika

110 Ivan, s. 16. 111 MARINSKA, R.: 20-te godini, s. 8. 112 Ivan, s. 9–10. 113 Čavdar Petrov Mutafov (1889–1954) bol bulharský spisovateľ, umelecký a literárny kritik a architekt. Bol ženatý so spisovateľkou Fani Popovou-Mutafovovou. Strojné inžinierstvo a architektúru študoval v Mníchove – s dvomi prestávkami, počas ktorých bol na vojne. Spolupracoval s časopismi Vezni, Zlatorog, Iztok, Strelec a mnoho ďalších. Jeho najznámejšie prozaické diela sú Marionetky (Марионетки) a Diletant. Dekoratívny román (Дилетант. Декоративен роман), ktoré vyšli v 20. rokoch. „Jeho dekoratívna próza bola vytvorená takmer výhradne v 20. rokoch a do veľkej miery definovala expresionistickú prózu v Bulharsku. Kombináciou banálneho a drastických deformácií, šokujúcich rozpadov vedomia s dekoratívnou slovesnosťou, Mutafov vytvára svoj vlastný prozaický štýl, ktorý je provokáciou namierenou na bulharské tradície. Základnými témami jeho diel sú rozpad ľudskej psychiky, ktorá je výsledkom odcudzenia a nemožnosti moderného človeka dosiahnuť vlastnú autenticitu.“ SUGAREV, Edvin: Čavdar Mutafov. Rečnik. Článok dostupný z: http://bgmodernism.com/rechnik/mutafov 08. 02. 2020 114 GENOVA, I.: Istorizirane, s. 207–208, 217. 115 Nikolaj Rajnov (1889–1954) – spisovateľ, historik umenia a výtvarník. Stojan Rajnov (1894–1987) – keramik. 35

Vezni, kde môžeme nájsť už aj výtvarné počiny ovplyvnené týmto umeleckým smerom.116

Bulharskí bádatelia a kritici medzi izmami len zriedkavo robia rozdiely a väčšinou ich nazývajú jedným termínom – modernou. „Štýlovo je obraz bulharskej moderny veľmi pestrý. Avšak v ňom chýbajú do krajností vyhrotené prejavy. Nie je tu dada, nie je tu futurizmus. Abstrakcia rovnako neexistuje. Kľúčovým slovom je expresionizmus. […]“117 Ak však hovoríme o výtvarnom expresionizmu v Bulharsku musíme pripomenúť, že ten bol pod silným vplyvom symbolizmu a secesie. Tak ako sme už spomínali, pre bulharské umenie je toto preplietanie a kombinovanie štýlov typické. Expresionizmus tu teda nie je až tak silný a agresívny, práve symbolisticko- secesné tendencie z neho robia štýl umiernenejší.118 „[...] častým javom je existencia rozličných tendencií súčasne. V bulharskom umení z tohto obdobia napríklad môžeme sledovať symbiózu medzi nemeckým expresionizmom a neskorou secesiou, medzi konštruktivizmom a neskorou secesiou, medzi konštruktivizmom a primitivizmom atď.“119

Historička umenia Ruža Marinska si však kladie otázku, ako presne nazvať túto mnohoštýlovosť? Ak chceme nájsť odpoveď, musíme ísť podľa Marinskej ešte hlbšie a predovšetkým hľadať odpoveď na inú otázku – čo je centrum a čo periféria v tomto prípade?120 Rovnako vo svojej publikácii o bulharskom výtvarnom umení premýšľa aj jej kolegyňa z oboru Irina Genovová. Kde je miesto bulharského

116 Ivan, s. 12. 117 MARINSKA, R.: 20-te godini, s. 14. 118 Tamtiež, s. 14 119 GENOVA, I.: Modernizmi, s. 19 120 MARINSKA, R.: 20-te godini, s. 8. 36 výtvarného umenia? Stojí na periférií? Kde je potom centrum?121 Umenovedkyne majú odpoveď – bulharské umenie stojí na periférii, predstavuje „ne-centrum“. A práve toto

špecifické postavenie má za následok záujem aj súčasných bádateľov – musí sa brať v úvahu, že postavenie mimo hlavného prúdu bude znamenať odlišné prístupy, spôsoby výpovede a celkové smerovanie umenia. Do Bulharska sa všetky izmy dostávajú so značným oneskorením a do istej miery už deformované. Možno práve snaha bulharských umelcov dohnať západ vedie k následnému prekrývaniu či kombinovaniu jednotlivých výtvarných štýlov. Marinska však nezabúda ani v Bulharoch zakorenenú konzervatívnosť a neochotu ísť až do krajností, umelci európske umelecké smerovanie so záujmom sledujú, no už ho interpretujú špecifickým spôsobom.122 Súhlasí aj

Herwarth Walden, expresionista a vydavateľ periodika Der Sturm, ktorý považuje reprodukcie bulharských modernistov, (ktoré mu zasielal Milev) „za málo organizované“. Je to typické pre perifériu – spontánna imitácia centrálneho modelu.123

3.1. Bulharské stredoveké a ľudové umenie v novom šate – návrat ku

koreňom a nový dekoratívny štýl

Na začiatku 20. rokov sa Bulharsko spamätávalo z troch za sebou idúcich vojen – balkánskych a prvej svetovej, ktoré od základov zmenili bulharský život.

Vysilená a zničená vlasť sa stala predmetom záujmu umelcov, téma národnej kultúrnej identity bola prítomná vo všetkých sférach umeleckého a spoločenského diania. Tento záujem ešte nabral na sile po udalostiach medzi rokmi 1923–1925.124 „Stroskotanie

121 GENOVA, Irina – DIMITROVA, Tatiana: Izkustvoto v Bălgaria prez 1920-te godini. Modernizăm i nacionalna ideja. Sofia 2002, s. 8. 122 MARINSKA, R.: 20-te godini, s. 9. 123 Tiež: Geo, 25. 124 Od decembra 1919 bol v Bulharsku pri sile agrárnici Alexandra Stambolijského. Tým sa podarilo odstaviť komunistov v predčasných voľbách v máji 1920, kedy zostavili jednofarebnú, čisto poľnohospodársku vládu. Hlavným protivníkom Stambolijského režimu, niekedy, sa stala organizácia Vojenský zväz, ktorá vznikla už v roku 1919, od roku 1920 stál v čele plukovník Ivan Vălkov. Táto legálna 37 ideálov po skončení prvej svetovej vojny silne zapôsobilo na bulharských umelcov.

V snahe zachovať bulharskú sebaistotu svoj záujem nasmerovali k slávnejším, minulým dobám [...].“125 „Bulharskí umelci, spisovatelia a skladatelia znovuobjavujú predmodernú umeleckú kultúru – ľudové a pravoslávne umenie – ako možný prostredník k moderne.“ 126 „Záujem o ikonu, obrodeneckú drevorezbu, ľudové remeslá,

ľudovú pieseň a rozprávku, skúmanie ich štýlových charakteristík umelcami, spisovateľmi, básnikmi, skladateľmi generuje veľké množstvo individuálnych umeleckých riešení.“127 „[...] boli charakteristické romantické nálady, prameniace z utrpenia prehratých vojen a vyostrenia sociálnych konfliktov.“128

Je vôbec možné aby sa ľudové umenie spájalo s modernou? Jedným z prvých, kto hľadá odpoveď na túto otázku je Geo Milev129 prostredníctvom svojich manifestov. Tejto problematike sa ďalej veľmi intenzívne venuje Čavdar Mutafov a Sirak Skitnik.130

politická organizácia vystupovala od roku 1922 pod názvom Národná dohoda, viedol ju profesor Alexandăr Cankov. Chceli zvrhnút Stambolisjkého vládu – v noci z 8. na 9. júna roku 1923 vykonal Vojenský zväz štátny prevrat. Ten prebiehal najmä na vidieku veľmi nepokojne a prerastal v povstania. O dva dni po prepuknutí prevratu bol zadržaný Stambolijski a zavraždený dôstojníkmi Vojenského zväzu a četníkmi z VMRO. Nezabránili tomu ani oranžové gardy a niektoré vidiecke komunistické organizácie. 23. septembra 1923 vypuklo povstanie komunistov, agrárnikov a zvyškov oranžových gárd, ktoré bolo krvavo potlačené Cankovovou vládou. Nasledovali tvrdé represie. Za spoluúčasť či sympatie komunistom a Bulharskému poľnohospodárskemu ľudovému zväzu bolo umlčaných či vyhnaných do exilu tisíce ľudí. Nasledovalo niekoľko teroristických akcií a stále ostrejšie represie proti ľavicovým silám. Po teroristickom útoku komunistov na chrám Svätá Nedela došlo k záverečnému zúčtovaniu. Tisícky ľudí bolo zavraždených, prípadne mizli bez stopy či boli odsúdených bez súdu. Represie postihli najmä inteligenciu – ľudí, ktorí nemali nič spoločné s komunistickými teroristami. Príkladom je Geo Milev, ktorý mizne bez stopy – potrestaný za svoju báseň September (Септември). RYCHLÍK, Jan a kol.: Dějiny Bulharska. Praha 2016. s. 291–301. 125 Sofia, s. 32. 126 GENOVA, I.: Istorizirane, s. 198. 127 GENOVA, I.: Istorizirane, s. 203. 128 RYCHLÍK, Jan a kol.: Dějiny Bulharska. Praha 2016. s. 439. 129 Geo Milev vniesol ľudové motívy aj do svojich literárnych diel a umne ich dokázal skombinovať s expresionistickými literárnymi prvkami. Príkladom je básnická zbierka z roku 1922 Ikony spia (Иконите спят), kde každá jedna báseň začína mottom z ľudovej piesne. 130 GENOVA, I.: Istorizirane, s. 205. 38

3.2. Spolok Rodno izkustvo

Pre bulharské umelecké spolky je typické, že ich členovia voľne prechádzali z jedného do druhého. Bolo to spôsobené napätím medzi členmi vnútri týchto umeleckých skupín a rozbrojmi medzi skupinami. Výsledkom takýchto nedorozumení je vznik spolku Rodno izkutsvo v roku 1919. Jeho členmi bola napr. Elena

Karamichajlovová (bývalá členka spolku Săvremenno izkustvo) Vladimir Dimitrov-

Majstora,131 Elisaveta Konsulovová-Vazovová,132 Alexandăr Mutafov133 a mnohí ďalší.

Jeho prvým predsedom bol žiak Charalampiho Tačeva, rytec a grafik Vasil

Zachariev134.135 Umelci nielenže striedali, resp. menili umelecké spolky, stávalo sa, že niektorí radikálne zmenili aj spôsob svojho výtvarného vyjadrenia. Najkrajším

131 Vladimir Dimitrov-Majstora (1882–1960) je jedným z najznámejších bulharských maliarov. Je žiakom Ivana Mrkvičku a Antona Mitova. Pochádzal z chudobných pomerov, jeho otec sa nedokázal zmieriť s tým, sa rozhodol študovať umenie. Azda najlepšie to vyjadruje veľmi známy citát v jednom z posledných listov od otca synovi: „Synu, čo ma len zahreje, ak sa ty aj zajtra staneš profesorom, keď dnes ti otec od hladu umiera.“ Bol maliarom každodenného života bulharského ľudu. Či už to bolo na fronte alebo práci na poli. Nevyhýba sa ani krajinkám a portrétom. Jeho paleta bola mimoriadne pestrá. Vladimir Dimitrov-Majstora. Dostupné z: https://bulgarianhistory.org/vladimir-dimitrov-maistora/ 01. 09. 2019 132 Elisaveta Georgievová Konsulovová-Vazovová (1881–1965) patrí medzi najznámejšie bulharské maliarky. Je jedna z prvých žien, ktorá dosiahla výtvarného vzdelania a podarilo sa jej samostatne vystavovať v roku 1919. Špecializovala sa na portrét. Manželka Borisa Vazova – najmladšieho brata spisovateľa Ivana Vazova. Jej otec – Georgi Konsulov bol predsedom Tajného revolučného výboru v meste Pazardžik. Žiačka Ekateriny Karavelovej, študentka Jaroslava Věšína. Majkata na cvetiata: Elisaveta Konsulova-Vazova. Dostupné z: https://www.svet.bg/майката-на-цветята-елисавета- консуло/ 23. 08. 2019 133 Alexandăr Nakov Mutafov (1879–1957) bol bulharský výtvarník, celý život maľoval more. Ako dieťa sa tento rodák zo Šumenu sťahuje do Varny, kde navštevuje chlapčenské gymnázium. Je ovplyvnený tvorbou Mrkvičku či Mitova. Študuje v Turíne a Mníchove, po návrate do Bulharska pracuje ako učiteľ kresby na školách v Dupnici a Sofii, od roku 1920 pôsobí na Štátnej maliarskej škole. Počas balkánskych vojen pracuje ako výtvarník-korešpondent. Od roku 1937 tvorí vo svojom ateliéri v starom meste Sozopolu, z ktorého je dnes múzeum. Otkrivat izložbata na izvestnija bălgarski chudožnik Aleksandăr Mutafov. Dostupné z: https://offnews.bg/kultura/otkrivat-izlozhba-na-izvestnia-balgarski-hudozhnik- aleksandar-mutafov-354587.html 08. 02. 2020 134 Vasil Zachariev Stojanov (1895–1971) bol bulharský umelec a historik umenia. Považuje sa za zakladateľa bulharskej grafiky. Okrem Bulharska študuje v nemeckom Lipsku. Od roku 1929 vyučuje grafiku a dekoratívne umenie na Sofijskej akadémii, na štyri roky sa stáva jej riaditeľom. Vasil Zachariev. Dostupné z: https://bgart.bg/2013/09/васил-захариев/ 10. 02. 2020 135 Sofia, s. 32. 39 príkladom je azda Majstora, ktorý sa preslávil realistickými obrazmi v akademickom

štýle aby neskôr objavil vlastný, takmer až dekoratívny štýl.136

Cieľom osobností z tohto spolku bolo vytvárať kvalitné umenie so silným národným charakterom. Samotná ústava spolku však nepreferuje žiadny umelecký

štýl.137 „Na výstavách spolku Rodno izkutsvo počas 20. rokov je zastúpený ako neskorý impresionizmus a symbolizmus, postimpresionizmus a secesia, rovnako aj diela, ktoré sú už blízke expresionizmu. Otvorené z hľadiska rozmanitosti štýlov a usilujúce sa o udržanie kvality ako najdôležitejšieho kritéria [...].“138 K zmene však dochádza vtedy, keď Rodno izkutsvo v roku 1926 medzi seba prijme nových členov – zväčša mladých umelcov. Medzi nimi boli: Ivan Milev, Sirak Skitnik, Nikolaj Rajnov atď. Dostať sa do spolku nebolo jednoduché jej členovia sa považovali za elitu a na nových potenciálnych

členov boli kladené vysoké nároky.139 Rodno izkustvo sa razom stane platformou moderny v Bulharsku. Pri sile je stále napr. secesia a najnovšie už aj expresionizmus a to všetko so záujmom k ľudovému, národnému a tradíciám. Na obrazoch Ivana

Mileva či Vladimira Dimitrova – Majstoru tak vidíme stredoveké umenie v novom, modernistickom šate.140

136 TODOROVA, R.: Istoria, s. 38. 137 DIMITROVA, Tatiana: Družestvo „Rodno izkustvo“. In: 120 godini bălgarsko izkustvo. 1892-2012. Družestva, săjuzi, grupi. Sofia 2012 s. 57. 138 Tamtiež, s. 57. 139 Ivan, s. 18. 140 DIMITROVA, T.: Družestvo, s. 58, 67. 40

4. Časopisecká tvorba

Po roku 1878 nastáva boom vo vydávaní časopisov a novín, a to aj napriek tomu, že materiálno-technické možnosti a vymoženosti sa nezlepšili a ostávajú stále primitívne. Formovanie inteligencie, vznik Akadémie umení, stále častejšie sa konajúce výstavy a celkovo pestrý kultúrny život otvorený výtvarnému umeniu – to všetko praje novovznikajúcim periodikám, ktoré sú len odrazom stále sa zväčšujúceho hladu po umení.

4.1. Prvé ilustrované periodiká

Úplne prvým ilustrovaným časopisom po oslobodení je Bălgarska iľustracija (1880–1882). Jednalo sa o mesačník o vede a literatúre.141 Ďalším je

Iľustracija svetlina (1891–1934), v ktorom sú už uverejňované reprodukcie Mrkvičku,

Mitova atď. O časopise Izkustvoto sme už písali – ten bol prvým skutočným časopisom o výtvarnom umení.

Veľkej obľube sa v Bulharsku tešia humoristicko-satirické periodiká, ktoré sú plné karikatúr. Menujeme napr. Smjach i sălzi (1898–1899), Mladina (1891–1915)142

či Bălgaran (1904–1909), v ktorom ako svoju prvú karikatúru uverejní Ivan Milev.143

V 20. a 30. rokoch vydávanie rôznych novín a časopisov neustáva, priam naopak. Stále viac rastie počet tých, ktoré na svojich stránkach publikujú teoretické

úvahy, state a kritiky (nielen) o výtvarnom umení.144 A čo to spôsobilo? „Zmeny

141 GENOVA, I.: Modernizmi, s. 69. 142 Enciklopedia, Tom vtori M-P, s. 353. 143 Ivan, s. 8. 144 Enciklopedia, Tom vtori M-P, s. 353. 41 v perspektívach a postojoch počas vojnových období – balkánskych a prvej svetovej, 20. a 30. roky sa vyznačujú nárastom kritických textov.“145

4.2. Literárno-umelecko-spoločenské peridodiká moderny

V Bulharsku existovalo niekoľko časopisov spojených so secesiou a symbolizmom. Medzi najranejšími a najznámejšími bol Chudožnik, v ktorom sa o vizuálnu stránku starali Alexander Božinov, Sirak Skitnik a Nikola Petrov. Časopis

Chudožnik má vo svojom podnázve uvedené, že sa jedná o ilustrovaný časopis o literatúre, maliarstve, sochárstve a hudbe a vychádzal pod taktovkou spisovateľa

Simeona Radeva, literárneho vedca a kritika Alexandra Balabanova a publicistu a revolucionára (bol členom Vnútornej macedónsko-odrinskej revolučnej organizácie)

Pavla Genadieva, ktorý okrem časopisu Chudožnik pracoval aj na ďalších dvoch: Pouka a Biblioteka. Chudožnik vychádzal od roku 1905 do roku 1909 a literárnymi vedcami je

často považovaný za tribúnu prvých bulharských symbolistov. Spisovateľ a politik

Stiljan Čilingirov o ňom píše ako o výnimočnom počine a vyzdvihuje veľký formát samotného časopisu, kvalitnú tlač, samotné výtvarné reprodukcie a veľký počet príloh.

Je podľa neho neuveriteľné, čo dokázal vytvoriť Pavel Genadiev.146

Populárnym bol časopis Chiperion (1922–1931), ktorý združoval symbolistov okolo spisovateľa Teodora Trajanova a literárneho kritika Ivana

Radoslavova. Chiperion nešiel za hranice symbolizmu a secesie, ktoré predznamenali nástup moderny. Mohli by sme ho preto považovať za akéhosi pokračovateľa časopisu

Chudožnik – ten venoval priestor prvým bulharským symbolistom a Chiperion o 13 rokov neskôr hľadá nové možnosti a cesty tohto umeleckého štýlu, ktorý bol v tej dobe

145 GENOVA, I.: Istorizirane, s. 196. 146VASILEV, Jordan: Chudožnik. Analitični statii. Článok dostupný z: https://bgmodernism.com/analitichni_statii/Hudojnik_review#_ftnref1 07. 10. 2019 42 v Európe v úplnom zabudnutí. Literárny vedec, kritik a spisovateľ Stojan Iliev považuje

Chiperion za smrteľnú posteľ symbolizmu a secesie v Bulharsku.147

Jedným z najdlhšie vychádzajúcich modernistických bulharských časopisov je bezpochyby Listopad. Čitateľom prinášal týždenný prehľad z oblasti literatúry a výtvarného umenia od roku 1913 do roku 1934 (presnejšie od roku 1913–1914 a 1919–1934). Jeho redaktorom bol básnik, dramaturg, literárny kritik a prekladateľ

Dimităr Babev.148 Na jeho stránkach sa môžeme stretnúť s literárnou tvorbou Penča

Slavejkova, Dimča Debeľanova, Georgiho Stamatova, Konstantina Petkanova atď.

S Listopadom spolupracuje aj Andrej Protič. Ako kritik a publicista v Listopade debutuje Geo Milev dielom Literárne listy z Nemecka (Литературни писма от

Германия).

Na konci 20. rokov začínajú vychádzať Milevove Vezni zamerané na súčasné európske umenie (1919–1922) a Zlatorog (1920–1943), ktorý však pre

Milevovo periodikum nepredstavoval konkurenciu. Zlatorog nebol modernistickým počinom. „[…] predstavuje moderné umenie nie ako jedinú, ale ako jednu z možností.“149 „Je tolerantný k rôznym umeleckým pohľadom a nie náhodou bude pokračovať v plnení svojej kultúrnej misie viac ako dve desaťročia, jeho umiernenosť bude prijímaná ako prestížna a primeraná sociálnej stabilite.“150 Šéfredaktorom

Zlatorogu bol literárny kritik Vladimir Vasilev, ktorému sa podarilo poskladať redakciu pozostávajúcu z najvyhlásenejších spisovateľov a kritikov doby. Jeho cieľom bolo spolupracovať s najtalentovanejšími tvorcami Bulharska nezávisle na tom, ku ktorému politickému táboru sa hlásili (časopis bol po celú dobu svojej existencie atakovaný

147 ATANASOVA, Cvetanka. Chiperion. Analitični statii. Článok dostupný z: https://bgmodernism.com/analitichni_statii/Hiperion_review 07. 10. 2019 148 Listopad. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Listopad 07. 10. 2019 149 RUSEVA, V.: Manifesti, s. 133. 150 MARINSKA, R.: Geo, s. 9. 43 obomi stranami – tradicionalistami aj modernistami). Zlatorog uverejňoval práce spisovateľov Jordana Jovkova, Elisavety Bagrjany, Dory Gabe, Emiliana Staneva,

Nikola Furnadžieva atď. Články o výtvarnom umení pre Zlatorog písali Sirak Skitnik či

Andrej Protič. Časopis vychádzal 23 rokov a bol považovaný za najprestížnejší časopis vychádzajúci v medzivojnovom období.151

To Vezni predstavujú najvýraznejší a najdôležitejší časopis bulharskej moderny. Mileva k jeho vydávaniu inšpirujú nemeckí expresionisti – osobnosti z časopisov Die Aktion a Der Sturm. Časopis si od začiatku dával za cieľ nájsť nové cesty pre všetky oblasti kultúry: literatúru, hudbu, divadlo a samozrejme výtvarné umenie. A darilo sa mu to. Na stránkach časopisu sú uverejňované početné estetické

štúdie. Samotný Milev sa s veľkým záujmom venuje otázkam výtvarného umenia. Píše recenzie o prebiehajúcich výstavách a neustále hľadá nové talenty. Okolo neho sa zdržuje mladá avantgardne naladená inteligencia. Najbližšími spolupracovníkmi Mileva sú Sirak Skitnik, Čavdar Mutafov a Nikolaj Rajnov.152 Na stránkach Vezni sú prostredníctvom Milevových manifestov Fragmet (Фрагментът) a Nebo (Небето) prezentované princípy expresionizmu.153 O novom type estetiky tu ďalej píše Mutafov vo svojej eseji Zelený kôň (Зеленият кон) a Rajnov v článkoch Umenie a štýl

(Изкуство и стил) alebo Východné a západné umenie (Източно и западно

изкуство).154 Dráhu umeleckého kritika tu začína jeden z Milevových najbližších

151 90 godini ot săzdavaneto na spisanie Zlatorog. Nacionalen kalendar. BNT. Video dostupné z: https://www.youtube.com/watch?v=OIhWlKYBzmc 07. 10. 2019 152 MARINSKA, R.: 20-te godini, s. 14. 153 Aj napriek tomu je tu veľa iných prozaických textov ešte stále v symbolistickom duchu. Aj preto je Milev často označovaný ako posledný symbolista. 154 RUSEVA, V.: Manifesti, s. 8. 44 spolupracovníkov – Sirak Skitnik, ktorý neskôr opúšťa Vezni a stáva sa súčasťou redakcie časopisu Zlatorog.155

Práve Vezni sú periodikom, ktoré predstavilo bulharskému čitateľovi nielen myšlienky moderny, ale mu na svojich stránkach pravidelne ponúkalo pohľad na reprodukcie výtvarných diel svetových a bulharských umelcov. Vo Vezni tak môžeme vidieť diela Oskara Kokošku, Edvarda Muncha, Marca Chagalla, Gustava Klimta,

Egona Schieleho atď. Je potrebné si uvedomiť, že títo umelci nemuseli byť v 20. rokoch ešte známi či kritikmi akceptovanými. O to viac musíme oceniť Milevovu intuíciu a dobrý vkus. Z domácich výtvarníkov dominujú Sirak Skitnik, Ivan Milev, Vasil

Zachariev či Ivan Bojadžiev.156 „[…] neexistuje žiadne periodikum, ktoré by mohlo konkurovať Vezni a neexistuje žiadna osobnosť, tak živelná v ultramodernizme, ako jeho vydavateľ a redaktor Geo Milev. Jeho Plamăk bude zameraný na sociálne zmeny doby.

Vezni sú naplno v sfére duchovnej vzbury.“157

Žiadny ďalší časopis však svojou existenciou neprevýšil Vezni. „Bulharská moderna vo výtvarnom umení príliš neprekonala Vezni a jeho vydavateľa. Jeden z jeho predstaviteľov umiera (Ivan Milev, umelec s najoriginálnejšími vlohami), druhý sa vrhnú na iný typ činnosti (Ivan Bojadžiev sa venuje o architektúre, Mirčo Kačulev158 leteckej fotografii), ďalší emigrujú (Nikolaj Ďulgerov159 sa stane jednou

155 MARINSKA, R.: Geo, s. 24, 33. 156 Ivan Bojadžiev (1894–1981) je popri Sirakovi Skitnikovi a Ivanovi Milevovi považovaný za najvýraznejšieho a najznámejšieho maliara 20. rokov. Je absolventom Štátnej maliarskej školy v Sofii (ktorá ale bola v tej dobe už premenovaná na umelecko-priemyslenú), v rokoch 1919–1920 študuje maľbu v Berlíne a od roku 1921 do roku 1923 je v meste Karlsruhe, kde promuje ako architekt. Jeho autoportrét z roku 1915 je predzvesťou expresionistických tendencií v bulharskom výtvarnom umení. V roku 1916 sa zoznámi s Geom Milevom – čo výrazne ovplyvní jeho ďalšie umelecké smerovanie. Ivan Bojadžiev (1894–1981). Dostupné z: http://www.artprice.bg/autor_details.php?act=data&elem_id=524 11. 02. 2020 157 MARINSKA, R.: Geo, s. 9. 158 Viac sa tvorbe a osobe toho umelca venujeme v kapitole venovanej časopisu Crescendo. 159 Nikolaj Slavov Ďulgerov (1901–1981) bol jednou z najvýznamnejších postáv bulharskej umeleckej scény, na ktorého prácu sa dnes zabúda. Bol predovšetkým umelcom-dizajnérom. V roku 1926 emigruje 45 z najvýznamnejších postáv talianskeho futurizmu). Na konci 20. rokov aj ostatní umelci postupne zanechajú mládežnícke modernistické záujmy […].“160

Ďalší časopis Gea Mileva nesie názov Plamăk. Tento mesačník o literatúre, umení a kultúre vychádzal v rokoch 1924–1925, kedy sa Bulharsko nachádzalo v obrovskej kríze. Plamăk reaguje na udalosti zo septembra roku 1923. Zaujímavosťou je, že prvé číslo vychádza 15. januára – na narodeniny Gea Mileva. Jeho spolupracovníkmi boli básnici a publicisti Christo Jasenov, Lamar a Nikolaj Chrelkov.

Tento časopis ako prvý publikuje Milevovu báseň September (Септември), ktorá je jedným z vrcholov svetovej protifašistickej poézie a najprekladanejšou bulharskou básňou vôbec, no pre autora bude mať fatálne následky.161

Literárny kruh Strelec vydáva rovnomenný časopis v roku 1927. Vo veľkej miere sa venoval nielen literatúre, ale aj kultúrnemu životu a výtvarnej scéne.

Publikoval tiež početné výtvarné reprodukcie. Časopis vychádzal najmä vďaka dvom osobnostiam, ktorými boli spisovateľ a filológ Konstantin Gălăbov a spisovateľ a architekt Čavdar Mutafov.162

do Talianska, kde sa usadí v meste Turín. Pôvodne sem namieril kvôli štúdiu architektúry. Veľmi rýchlo po svojom príchode do mesta sa zoznamuje so skupinou miestnych futuristov a stáva sa jej členom. 160 MARINSKA, R.: Geo, s. 22–23. 161 DANOVA, Sirma: Plamăk. Analitični statii. Článok dostupný z: http://bgmodernism.com/analitichni_statii/plamuk_review 10. 02. 2020 162 Strelec. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Strelec 07. 10. 2019 46

5. Lebed

Časopis Lebed vychádzal od roku 1921 do roku 1922 v meste Gorna

Orjachovica. Ako píšeme v úvode tejto magisterskej diplomovej práce – Lebed nevynikal spomedzi veľkého počtu periodík, ktoré vychádzali v Bulharsku v 20. rokoch

20. storočia. Spisovateľ Georgi Gospodinov napísal pre portál bgmodernism.com analytický článok o tomto časopise, sám ho charakterizoval nasledovne: „Lebed je skôr jedným provinciálnym mládežníckym literárnym časopisom, ktorí tvoria celkom mladí, začínajúci autori, kde väčšina z nich sú stále študenti. Zostava jeho pravidelných prispievateľov sa neustále mení, výraznejšie mená v ňom nefigurujú.“163

Prvé číslo mládežníckeho literárno-umeleckého časopisu Lebed vychádza v máji roku 1921. Ešte predtým, ako sa pozrieme na prítomnosť/neprítomnosť výtvarného elementu na stránkach prvého vydania, zaujali nás slová redakcie, lepšie povedané – krátky komentár/programový text v samotnom závere čísla, ktorý nám podáva obraz o tom, aké pohnútky viedli jeho členov k založeniu časopisu Lebed. Jeho tvorcovia si uvedomujú prítomnosť veľkého množstva periodík, ktoré v tej dobe vychádzali a vedľa ktorých by sa mohol Lebed ocitnúť nepovšimnutý (a ani zďaleka nemajú cieľ ich vôbec prekonať), no členovia redakcie – „mladí idealisti plní entuziazmu“, ako sami o sebe píšu, považujú za zločin mlčať a nevydať sa na cestu tvorby. Ďalej píšu o tom, že financovanie časopisu je pre nich náročné, no aj napriek tomu dúfajú, že jeho kvalita len porastie. (Bohužiaľ sa tak nestane).

Výtvarnému umeniu prvé číslo časopisu venovalo záver, kde si môžeme prečítať o výstave (neznámeho, nepodarilo sa nám o ňom nič dohľadať) výtvarníka-

žiaka Ivana Kjučukova, ktorý teda veľkú kariéru asi neurobil. Článok má názov Kritické

163 GOSPODINOV, Georgi: Lebed. Analitični statii. Článok dostupný z: https://bgmodernism.com/analitichni_statii/Lebed_review 29. 12. 2019 47 poznámky (Критични бележки). Tento nedlhý text venovaný výstave by teda mal byť kritikou, ktorej autor nie je uvedený (čo je zvláštne, nakoľko všetky ostatné články v časopise autora uvedeného majú, aj keď je pravdou, že sa jedná o krátke prozaické texty či poéziu). Nedozvedáme sa nič o štýlovej zameranosti výtvarníka poprípade výtvarných technikách, neznámy autor kritiky píše, že „galéria je plná obrazov najrôznejších charakterov“. Mladý výtvarník svoju mnohoštýlovosť dokázal prejaviť v portrétoch, krajinomaľbách, ale aj karikatúrach. Autor článku o výstave píše o jednotlivých obrazoch, ktoré považuje za tie vydarenejšie. Niektorým sa venuje minimálne a stroho opíše predmety zobrazovania, pri jednom – dvoch obrazoch sa zamýšľa nad symbolikou diela. Nedlhá kritika končí zaželaním úspechu mladému talentu. Na nás pôsobí text rozpačitým dojmom nakoľko (ako píšeme vyššie) z neho nie je možné vyrozumieť, akým výtvarným smerom sa Kjučukov uberá, kde sa výstava konala a prečo vlastne sa redakcia časopisu rozhodla zaradiť text o tejto výstave na stránky prvého čísla svojho časopisu.

Druhé číslo sa výtvarnému umeniu nevenuje vôbec. No tak ako pri čísle prvom aj tentoraz nás zaujali záverečné slová z pera redakcie, ktoré nám pomáhajú pochopiť existenciu tohto mládežníckeho periodika, lepšie povedané – zistiť, kam

časopis vôbec zaradiť, a ktoré umelecké štýly by rád nasledoval. Pod nadpisom

Poznámka (Бележка), sa tak dočítame, že prvé číslo vzniklo pod taktovkou siedmych

členov, kedy každý z nich vnímal umenie iným, svojím vlastným spôsobom.

„Predstavovalo jednu zmes symbolizmu, romantizmu, naturalizmu, prípadne všetky tri smery naraz a niekedy ani jeden z nich.“164 Záverom redakcia posilnená až o trinásť nových členov sľubuje nasledovné – že sa bude držať „čistého umenia“.

164 Lebed – god. 1921, broj 2. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Lebed_g_I-1921_kn_2 16. 12. 2019 48

Úvod tretieho číslo, ako keby chcel nadviazať na slová zo záveru druhého a objasniť ich snahu o „čisté umenie“. Článok s názvom Umenie (Изкуството) je z pera Ivana Tuteva a považujeme ho za manifest.

Ešte predtým, ako sa budeme venovať samotnému textu, musíme si predstaviť osobu Ivana Tuteva nakoľko nám je neznámy. Ak sa vrátime k predchádzajúcim dvom číslam časopisu Lebed, v oboch figuruje, avšak ako autor poézie. Ak začneme ďalej hľadať informácie o tejto osobnosti, z 90% sa budú všetky týkať publikácie Z priepasti bez dna, Denník z väzenia a Belene (От бездънната

бездна, Дневник от затвора и Белене), ktorá vyšla v roku 2018. Len veľmi málo informácií sa dá dohľadať o tom, že bol ľavicový intelektuál, ktorého ovplyvnil Geo

Milev. Nasledujúci výrok žurnalistu a filozofa Toniho Nikolova (iniciátor vydania a autor úvodného slova v knihe Z priepasti bez dna, Denník z väzenia a Belene) nám túto domnienku potvrdili. „Meno Ivan Tutev je neznáme širokému publiku. Musím podotknúť, že ja sám som sa s ním stretol jedine v spojitosti s kruhom Gea Mileva.“165

Nikolov ďalej upriamuje pozornosť na fakt, že práve Tutev sa veľkou mierou zaslúžil o vznik jediného bulharského čísla časopisu Der Sturm. Práve on pripravil a preložil do nemčiny väčšinu diel, ktoré v ňom nakoniec vyšli.166 O tom, že k poézii mal veľmi blízko nielen ako prekladateľ do nemčiny (do už spomenutého bulharského čísla Der

Sturm prekladal básne Gea Mileva či Nikola Furnadžieva) sme sa už sami presvedčili na stránkach prvých troch čísiel časopisu Lebed. Okrem tejto platformy sa ešte realizoval v literárnom krúžku, ktorý založil spoločne s básnikom a architektom Nikolajom

Marangozovom.167 Ten neskôr publikuje v časopise Zlatorog. Jeho diela výchádzajú

165 Kultura. BG. „Ot bezdănnata bezdna. Dnevnik ot zatvora i Belene“ na Ivan Tutev. Časti ot predavaneto. 9. 56. sekunda. Video dostupné z: https://www.bnt.bg/bg/a/ot-bezdnnata-bezdna- dnevnik-ot-zatvora-i-belene-na-ivan-tutev 16. 12. 2019 166 Tamtiež. 167 Ot bezdănnata bezdna. Dostupné z: https://kultura.bg/web/от-бездънната-бездна/ 16. 12. 2019 49 pod rôznymi pseudonymami, jedným z nich je N. Jantar, ktorý dostal od Mileva.168

A ako sa vlastne Tutev, ale aj Marangozov dostali bližšie nielen k Milevovi, ale aj ostatným umelcom združujúcim sa okolo časopisu Der Sturm? Odpoveď je prostá – obaja študovali v Berlíne. Bol to práve Milev, ktorý v Tutevovi prebudil záujem nielen k poézii, no k všetkým sféram umenia.169 „Po zoznámení sa s Geom Milevom začína písať básne a naplno sa oddá modernému umeniu.“170 A prvým manifestom, alebo aby sme boli opatrnejší, manifestne ladeným článkom časopisu Lebed sa tak stane text s príznačným názvom Umenie, ktorý vychádza na jeho úvodnej stránke v novembri roku 1921, keď mal Ivan Tutev len 19 rokov.

Umenie nám istým spôsobom pripomína manifesty Gea Mileva, máme tým na mysli predovšetkým jeho formu, štýl akým je napísaný. Milevove manifesty sú textami na rozhraní estetiky, poézie a kritiky. Umenie je pre nás textom na rozhraní estetiky a poézie. Ak si ho prečítame viackrát pozorne, prestávame si byť istí našim prvotným onálepkovaním ho ako manifestom. Georgi Gospodinov o Umení píše ako o článku v manifestnom štýle.171 Ivan Tutev nenapísal text, ktorý by sa voči niečomu vymedzoval – či už voči realizmu, naturalizmu alebo aj symbolizmu. Nepíše v ňom o literatúre či výtvarnom umení. Píše „len“ o umení. O „novom umení“, „čistom umení“. O pozícii tvorcu, ktorý by mal hľadať len krásu. „Umenie nového človeka, slobodného jedinca – tvorcu. Krása – vychádzajúca z krás iných. […] Umenie Duše a umenie Života. […] Transformácia citu v ideu a naopak, z ktorej sa ako z morskej peny zrodí Afrodita – Afrodita, to znamená Krása Umenia.“172 Tutev píše o umení

168 LIKOVA, Rozalia.: Literaturen život meždu dvete vojni. Sofia 1995–1996, s. 303. 169 Ot bezdănnata bezdna. Dostupné z: https://kultura.bg/web/от-бездънната-бездна/ 16. 12. 2019 170 Tamtiež. 171 GOSPODINOV, G.: Lebed, Článok dostupný z: https://bgmodernism.com/analitichni_statii/Lebed_review 28. 12. 2018 172 Lebed – god. 1921, broj 3. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Lebed_g_I-1921_kn_3 16. 12. 2019 50 novom – čistom, božskom, vesmírnom. Príliš obšírne. Podobne písal, avšak konkrétnejšie – o expresionizme, Milev v manifeste Fragment (Фрагментът). Píše o

„božskej Harmónii a reálnom živote Duše“. Lebo práve bohatý duševný život a city by sa mali stať „základom“ umenia. Autor pokladá za dôležité zbaviť sa „prízemného rozumu“ v umení. Len krásne umenie nás môže spasiť. „Nové Umenie, nový Človek, nová Spoločnosť – a to všetko paralelne.“173 Súhlasíme s Gospodinovom, podľa ktorého je článok preplnený pátosom a málo konkrétny.174 Jeho málo radikálny postoj a nekonkrétnosť nám však vôbec nevadí. Tutev v ňom len vystihol vtedajšieho ducha

časopisu Lebed. Časopisu, ktorý svojím obsahom nevynikal a už vôbec nechcel budiť rozruch ale jeho cieľom bolo prinášať „len“ kvalitné umenie.

V roku 1922 už Lebed nie je mládežníckym literárno-umeleckým

časopisom, ale v jeho záhlaví stojí mierne pozmenené, že sa jedná o mládežnícky

časopis o literatúre a kultúre.

Už v prvom čísle z tohto roka nachádzame článok z rubriky Listy zo Sofie

(Писма от София), ktorý sa nazýva Expresionistická výstava (Експресионистична

изложба) a jej autorom je Stojan Čukanov, o ktorom dnes, bohužiaľ, máme len tie informácie, že pracoval v časopise Lebed a neskôr aj v Crescendo. Vieme, že táto výstava by nevznikla bez Gea Mileva. Autor píše, že na výstave je možné zhliadnuť obrovský počet zahraničných umelcov (až okolo 30), ktorí sú zväčša prezentovaní len jedným dielom. Bohužiaľ, menuje len štyroch a podrobne opíše, až priam básnicky, príbehy odohrávajúce sa na ich obrazoch. Čukanov nešetrí chválou na Mileva. Odobruje jeho výber diel. „Celkový dojem z výstavy je obrovský a musíme poďakovať pánovi

173 Tamtiež. 174 GOSPODINOV, G.: Lebed, Článok dostupný z: https://bgmodernism.com/analitichni_statii/Lebed_review 28. 12. 2018 51

Geovi Milevovi – tomuto veľkému popularizátorovi nového – že nám dáva možnosť zoznámiť sa s veľkými dielami moderného maliarstva.“175

V ďalšom čísle z roku 1922 sa objavuje článok, ktorý (opäť) nesie názov

Umenie (Изкуството). Jeho autorom je L. Dimitrov, o ktorom sa nám nepodarilo toho viac dohľadať. Umenie L. Dimitrova je manifestom. V ohlasovaní „nového umenia“ je omnoho údernejší ako Tutev vo svojom texte Umenie.

O čom vlastne Umenie je? O postavení umenia v súčasnom svete? O úlohe umelca? O novom, čistom a krásnom umení? O nekonečnej fantázii a slobodnej umeleckej duši? Odpoveď na všetky tieto otázky je kladná. Text Dimitrova je o tom všetkom až sa v ňom strácame a nedokážeme sa ponoriť do autorových myšlienok. A tu musíme naplno súhlasiť s Gospodinovom, ktorý ho vníma ako príliš nejasný, bez hlavnej myšlienky.176

V dobe kedy bolo Umenie uverejnené, bol šéfredaktorom periodika Nikola

Mavrodinov, vystupujúci pod pseudonymom Nikolaj Čerňaev. V lete roku 1922 však odchádza na štúdiá do zahraničia a svoj post v časopise Lebed ponúkne v liste Kirilovi

Krăstevovi,177 ktorý mal v tej dobe pred sebou posledný rok strednej školy. Krăstev ponuku prijal a spoločne s budúcimi básnikmi Teodorom Draganovom178 a Leom

175 Lebed – god. 1922, broj 1. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Lebed_g_II-1922_kn_1 28. 12. 2019 176 GOSPODINOV, G.: Lebed, Článok dostupný z: https://bgmodernism.com/analitichni_statii/Lebed_review 28. 12. 2018 177 Kiril Krăstev pochádzal z mesta Jambol, kde sa na začiatku 20. rokov začal formovať klub stredoškolákov na čele práve s ním. Títo študenti boli zapálení pre literatúru a umenie. Spoločne čítajú a diskutujú o dielach z pier Maeterlincka, Marinettiho, filozofov Schopenhauera ale aj Platóna, a samozrejme nevynechávajú Mileva. TOMOVA, Cvetelina: Kiril Krăstev – reformatorăt na bălgarskija literaturen front. Článok dostupný z: https://bulgarianhistory.org/kiril-krustev-reformatorut-na- bulgarskiq-literaturen-front/ 09. 10. 2019 178 Todor (Teodor) Draganov Čobanov (1902–1978) bol bulharský spisovateľ. Po prvýkrát publikuje v časopise Lebed v roku 1922, v tom istom roku končí strednú školu v meste Jambol. Okrem časopisov Lebed a Crescendo sa s jeho prácou môžeme stretnúť na stránkach periodík Zora, Zarja, Săznanie, Zemedelsko zname atď. Po krvavých udalostiach z roku 1925 opustí myšlienky avantgardy. Teodor 52

Koenom179 vytvoria redakciu.180 Následne vznikne posledné číslo časopisu Lebed

(respektíve prvé číslo časopisu Crescendo). Bude sa výrazne líšiť od čísel predchádzajúcich a Krăstev so svojím vlastným príspevkom v ňom zmení/posunie ďalej bulharskú avantgardu.

5.1. Labutia pieseň Lebedu, prvé číslo Crescenda

V poslednom čísle časopisu Lebed, ktorý vyšiel 27. septembra roku 1922 prvýkrát vidíme uverejnenú reprodukciu výtvarného diela. Jej autorom je Stefan Pejčev, ktorý mal v dobe vydania časopisu len 25 rokov. Stefan Pejčev je však viac známy svojimi plastikami a keramikami. Je autorom mnohých monumentálno-dekoratívnych plastík a portrétov známych bulharských osobností.181

Toto číslo je však výnimočné niečím iným – už spomenutým novým

šéfredaktorom, len 18 ročným Kirilom Krăstevom a jeho manifestom Nevďačnosť

(Неблагодарност). Ten považuje Violeta Rusevová za jeden z najradikálnejších manifestov 20. rokov.182 Sám autor o ňom hovorí ako o „prvej dadaistickej výzve u nás“. „Príliš smelý a drzý krok na pozadí štýlovej rozmanitosti – realizmu, neskorého symbolizmu a raného expresionizmu, ktoré majú u nás dominantné postavenie. Pre

Krăsteva bola avantgarda veľkým lákadlom – pravidelne odoberal Vezni a mal prístup k západoeurópskym periodikám ako Der Sturm. “183

Draganov. Dostupné z: https://knizhen- pazar.net/index.php?option=add_book&id=1604659&title=Истерични%20веери 11. 02. 2020 179 Bulharský básnik, kritik a publicistka židovského pôvodu Leo Koen (1903–1957) svoje prvé tvorby publikuje už v roku 1920 v časopise Bălgaran. Okrem Crescenda spolupracuje s obrovským množstvom ďalších novín a časopisov. Leo Koen. Dostupné z: https://literaturensviat.com/?p=128008 11. 02. 2020 180 RUSEVA, V.: Manifesti, s. 135. 181 Enciklopedia, Tom vtori M-P, s. 348 182 RUSEVA, V.: Manifesti, s. 10. 183 TOMOVA, C.: Kiril, Článok dostupný z: https://bulgarianhistory.org/kiril-krustev-reformatorut-na- bulgarskiq-literaturen-front/ 09. 10. 2019 53

Ak sám Krăstev hovorí o svojom manifeste ako o dadaistickom, je potrebné ho brať s určitou rezervou. Bulharskí modernisti (nie ojedinele) prijímajú a vysvetľujú pojmy ako symbolizmus, expresionizmus či dadaizmus mierne odlišným spôsobom, ba

čo viac, zamieňajú ich (príklad Mileva).184

Skúsime sa zamyslieť nad tým, čo tiahlo Krăsteva k dadaizmu. Tento avantgardný smer vznikol vo Švajčiarsku na konci prvej svetovej vojny a začiatkom 20. rokov bol na svojom vrchole. Jeho základným princípom bolo reagovať na hrôzy prežitej vojny. Literárne aj výtvarné dadaistické diela sú nositeľmi nezrozumiteľnosti, zámerného chaosu a maximálnej možnej provokácie. A nakoniec – jeho predstavitelia vedome odmietajú všetky umelecké prejavy, ktoré vznikli pred dadaizmom. Aj keď sa

Krăstev nikdy netajil sympatiami k Milevovi a vedome priznal, že Vezni boli jeho obrovskou inšpiráciou pri vytváraní Crescenda, manifestom Nevďačnosť ide trošku aj proti expresionizmu (proti by sa mohlo zdať ako silný výraz, chcel sa od neho len odpútať), ktorého hlavným hlásateľom v Bulharsku bol práve Milev. „[…] bolo pre neho dôležité oslobodiť sa zmysluplne – a to sa mohlo uskutočniť len prostredníctvom jasného dištancovania sa od prvej generácie avantgardistov, […].”185 Možno preto dadaizmus, ktorý sa rozvíjal práve po expresionizme. Nevďačnosťou Krăstev hlásal nie

„nové umenie“, ako jeho kolegovia v predchádzajúcich číslach Lebedu ale „skutočné umenie“. Kým väčšina bulharských avantgardných manifestov má za cieľ hlásať to nové na poli umenia, to Krăstev sa odlišuje, venuje viac priestoru kritike umenia predošlých rokov.

184 IVANOVOVÁ, Michaela: Manifesty expresionizmu Gea Mileva. Bakalárska diplomová práca 2017. Vedúci práce: doc. PhDr. Václav Štěpánek, Ph.D. Ústav slavistiky FF MU Brno, s. 38. 185 SUGAREV, Edvin: Neblagodarnostite na Kiril Krăstev. Naučni statii. Článok dostupný z: https://bgmodernism.com/Nauchni-statii/edvin_4 11. 02. 2020 54

Toto číslo časopisu predstavuje akýsi medzník, medzi (podľa nás) neurčitým a vláčnym obsahom Lebedu a už naplno avantgardným Crescendom.

Nevďačnosť nie je len dadaistickým manifestom. Podľa nás je zároveň programovým

článkom Crescenda. Po tom, čo toto číslo uzrelo svetlo sveta bolo okamžite jasné, že

Lebed pod Krăstevom už nikdy nebude vyzerať ako predtým, no najmä – už nikdy v ňom nenájdeme programové články a vyhlásenia redakcie, v ktorých jej členovia budú písať o obsahu svojho časopisu ako o neurčitej spleti symbolizmu a iných štýlov.

Crescendo si bude naplno uvedomovať svoju existenciu a štýlové zameranie. Podobne ho vníma aj literárny vedec a spisovateľ Edvin Sugarev, ktorý píše o Nevďačnosti: „[...] manifest Nevďačnosť je zvestovateľom tejto zvláštnej premeny – ako sa z naivno- symbolistického a sentimentálno-secesného Lebedu stane agresívne a provokatívne

Crescendo, ktoré napriek svojej provinciálnosti a faktu, že v tej dobe bol Krăstev stále ešte len stredoškolákom, [...].“186

Sme názoru, že aj to je jeden z dôvodov, prečo je dnes Lebed a jeho redakcia (o niektorých jej členoch sa nám toho podarilo dohľad veľmi málo, ak vôbec) v tieni Crescenda. Druhým dôvodom je nejasná štýlová zameranosť časopisu. My ho považujeme za časopis na rozhraní moderny a avantgardy. Jeho beletristické texty (o ktorých však táto práca nie je) stále tiahnu k symbolizmu, a ako o naivno- symbolistickom a sentimentálno-secesnom o ňom píše aj Sugarev (predchádzajúci odsek). Jeho manifestne ladené články o umení sú už symbolom avantgardy. Pre toto obdobie azda nie je nič viac typickejšie (v bulharskom prostredí) ako ohlasovanie

„nového umenia“ – čo je základným prejavom avantgardy. A to Lebed robil. Do akej miery tým posunul vývoj bulharského umenia je už otázne.

186 SUGAREV, E.: Neblagodarnostite, Článok dostupný z: https://bgmodernism.com/Nauchni- statii/edvin_4 11. 02. 2020 55

6. Crescendo

Časopis Crescendo je všeobecne považovaný za jediný prejav dadaizmu a futurizmu v Bulharsku. Úplná pravda to nebude. Kunsthistorička Ruža Marinska píše,

že už v roku 1913 sa bulharské publikum mohlo zoznámiť s talianskym futurizmom prostredníctvom časopisu Listopad.187 Crescendu tak ostáva prvenstvo len na poli dadaizmu.188

Crescendo sa často krát považuje za nasledovníka Vezni. „V estetickej pozícii je Crescendo avantgardnejšie, no jeho štyri čísla [tým sa myslí už posledné číslo

časopisu Lebed a tri čísla Crescenda – pozn. M. I.] sa nedajú porovnávať s Vezni, nie je možné im prikladať takú váha a silu akej dosiahol časopis Gea Mileva.“189 Samotný

Krăstev priznáva, že aj po vizuálnej stránke boli Vezni pre Crescendo príkladom a veľmi výrazne sa nechali inšpirovať pri tvorbe novej obálky časopisu.190

Kiril Krăstev, básnik Teodor Draganov a maliar Ivan Milev stihli vydať len tri čísla časopisu Crescendo. Prvé číslo má na titulnej strane označené dvojkou, takže aj samotná redakcia brala ako prvé číslo Crescenda už posledné vydanie Lebedu. Ďalšie

číslo je fakticky dvojčíslom. Všetky vyšli v roku 1922 v meste Jambol. Na prvý pohľad nás zaujali zvučné mená prispievateľov literárnej zložky – svoje diela tu publikuje napríklad Čavdar Mutafov (svojím textom otvára hneď prvé číslo) a preklady dokonca samotný Geo Milev.191

187 MARINSKA, R.: Geo, s. 11. 188 Ak by sme hovorili o pôvodnej, bulharskej futuristickej tvorbe, Crescendo bolo jediné periodikum, ktorého redakcia si tento avantgardný smer osvojila a bola schopná publikovať aj vlastné texty, nie len preklady. Chceli sme však upriamiť pozornosť na fakt, že aj Listopad s futurizmom koketoval, aj keď sme túto informáciu v žiadnom inom zdroji nenašli (len v publikácii Marinskej, ktorá je vyššie citovaná). 189 Tamtiež, s. 9. 190 RUSEVA, V.: Manifesti, s. 135. 191 Medzi Krăstevom a Milevom vznikol konflikt krátko po tom, čo Krăstev publikoval preloženú báseň Anna Blume od Kurta Schwittersa (nemecký dadaistický básnik a maliar) bez autorských práv, prevzatú 56

V prvom čísle sú uverejnené dve grafiky, obe sú od (už spomenutého v tejto práci) expresionistického výtvarníka Mirča Kačuleva. Jedno z diel s názvom Jeseň

(Есен) patrí do cyklu Ročné obdobia (Годишните времена), ktoré boli uverejnené v roku 1923 v Almanachu Vezni.192 V roku 1922, kedy začne vychádzať Crecsendo, má

Kačulev samostatnú výstavu práve v meste Jambol. Ohúri samotného Mileva, ktorý napíše na výstavu recenziu a samostatný článok pre periodikum Sofijski žurnal v roku

1923.193 Nám ostáva len špekulovať, že či práve Milev „dotiahol“ Kačuleva na stránky

Crescenda. Pravdepodobnejšie však bude, že ho sem dostal práve Krăstev, ktorý bol jeho bratrancom. Kačulev je tiež autorom grafickej podoby názvu časopisu z jeho obálky.194

V tomto čísle nachádzame zaujímavý text o umení – Stav súčasného umenia

(Състоянието на съвременното изкуство). Nejdená sa ale o pôvodnú tvorbu redakcie Crescenda, autorom textu je holandský teoretik umenia Theo van Doesburg.

V ďalšom dvojčísle opäť nachádzame grafiku, expresionisticko-futuristický portrét Filippa Tommasa Marinettiho, zakladateľa talianskeho futurizmu. Autorom výtvarného diela by mal byť podľa popisu N. Kublin. Nie sme si istí správnosťou tohto označenia a obávame sa, že tu došlo k preklepu. Domnievame sa, že sa nejedná o žiadneho Kublina ale Kulbina. Presnejšie Nikolaja Kulbina, ruského futuristického

rovno z Der Sturm. Milev, ako bulharský predstaviteľ tohto berlínskeho periodika sa do celej veci vloží a požaduje po mladých futuristoch z Jambolu okamžité uhradenie čiastky 100 leva – ako autorských práv. Peňazí sa však nedočkal. GOSPODINOV, Georgi: Crescendo – provinciata kato avantgard. Naučni statii. Článok dostupný z: https://bgmodernism.com/Nauchni-statii/georgi_g 14. 02. 2020 192 MARINSKA, R.: Geo, 23. 193 IVANOVA, Slava: Izgubenijat Mirčo Kačulev. Článok dostupný z: https://kultura.bg/web/изгубеният-мирчо-качулев/ 29. 12. 2019 194 RUSEVA, V.: Manifesti, s. 135. 57 maliara, ktorý umiera už v roku 1917. Táto grafika sprevádza Marrinettiho text o futurizme.195

Ďalším textom zo zahraničia na stránkach tohto čísla Crescenda je článok o Novej poetickej technike (За новата поетическа техника). Už len samotný názov nám napovedá, o čom text bude, respektíve z ktorého avantgardného smeru vychádza.

Autorom je azda najznámejší predstaviteľ dadaizmu – Tristan Tzara.

Druhý Krăštevov manifest, tentoraz futuristický, je nazvaný Začiatok posledného (Началото на последното) a krásne tak dopĺňa dadaisticko-futuristické (v teoretickej časti) zameranie tohto čísla Crescenda, druhého, a zároveň posledného.

Redakcia Crescenda sa plne sústredila na vytváranie dadaisticko- futuristického obsahu. Chápeme Krăstevovu úlohu v časopise. Už menej ale úlohu

Ivana Mileva. Nesmieme zabúdať, že tento maliar, jeden z najznámejších a najvýznamnejších vôbec, bol členom redakcie.

195 Crescendo sa dostane až k Marrinettimu. Jednotlivé výtlačky mu posiela Krăstev. Marrinettiho očaria, podporuje smelosť mladej redakcie a na oplátku im posiela svoje publikácie, materiály o futurizme a list, ktorý začína slovami – „Moji drahí priatelia futuristi...“ je podpísaný samotným otcom futurizmu, ako Fillipa Tommasa Marrinettiho nazývajú. 58

7. Novis

„Na konci 20. rokov sa modernistické idey Vezni, ohlasy expresionizmu, futurizmu a konštruktivizmu v časopise Plamäk nakrátko obnovia prostredníctvom

časopisu Novis (z ruštiny novoe izkustvo).“196

Mesačník Novis o výtvarnom umení a kultúre (venuje sa všetkých druhom umenia okrem hudby a tanca), vychádza od roku 1929 do roku 1932. Jeho

šéfredaktorom je Lamar.197 Jeho cieľom bolo (podobne ako cieľom Mileva v Plamăku) prinášať čitateľom kritické a publicistické články a príspevky o umení od ľavicových intelektuálov (bulharských aj zahraničných). Autorom obálky je nemecký umelec Max

Metzger, ktorý navrhol aj obálku už spomenutého Milevovho časopisu Plamăk.198

V úvode prvého čísla sa môžeme dočítať, čo je cieľom tohto časopisu. Dlhý programový text, expresionistický text, odkazuje jasne k „novému umeniu“, k „novému umeniu más“, „novému umeniu, ktoré je umením právd“, „slobodnej tvorivej mysli“ a odkazu Milevovho časopisu Plamăk. „Kultúrny rozvoj nie je v podstate nič iné, len jeden ťažký hrdinský boj […].”199„Tragicky zosnulý Geo Milev na stránkach políciou umlčaného časopisu Plamăk vyjadril pravdu storočia: neexistuje žiadna sila, ktorá by mohla uhasiť plamene mysle.“200

196 GENOVA, I.: Modernizmi, s. 20 197 Lamar – Laľu Marinov Pončev (1898 – 1974), bulharský básnik a spisovateľ. Po zblížení sa s Geom Milevom a Christom Jasenovom píše pre časopis Vezni a neskôr aj Plamăk. Od roku 1925 do roku 1947 je riaditeľom tlačiarne Novo izkustvo, kde vychádza aj jeho časopis Novis a Probiv (1936). Po roku 1944 už sám časopisy nevydáva, je však redaktorom hneď niekoľkých. Lamar. Článok dostupný z: https://literaturensviat.com/?p=26148 24. 12. 2019 198 TAŠEV, Andrej: Novis. Analitični statii. Článok dostupný z: https://bgmodernism.com/analitichni_statii/Novis_review 15. 01. 2020

199 Novis – god. 1929, broj 1. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Novis_g_I-1929_kn_1 24. 12. 2019 200 Novis – god. 1929, broj 1. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Novis_g_I-1929_kn_1 24. 12. 2019 59

O tom, že číslo bude obsahovať ilustrácie, fotografie a dve reprodukcie sa dozvedáme už z obálky, ktorej súčasťou je obsah. Prvou je grafika Bulhara Veselina

Stajkova, v tej dobe 23 ročného študenta Výtvarnej akadémie v Sofii, ktorý začne byť známejší až v roku 1932, kedy očarí kritikov.201 Ďalšou reprodukciou je expresionistické dielo Nemky Käthe Kollowitzovej. V prvom čísle Novisu nájdeme aj jej fotografiu.

V podobe ladenom, silne expresionistickom duchu je ešte jeden článok, ktorý sa volá Dojmy z tretej umeleckej výstavy (Впечатления от третата

художествена изложба). Text hovorí o tom, čím/kým by sa mal stať umelec – výtvarník. Noví tvorcovia sú stále pod príliš silným vplyvom už zastaranej estetiky a pátosu. Búrlivá doba vyžaduje subjektívne reflexie a spontánnosť. „Umelec by mal byť vykonávateľom – nie pozorujúcim. Umelec by mal konštruovať, a nie kresliť. Umelec by mal generalizovať, a nie popisovať detaily. Umelec by mal byť dynamický, a nie statický.“202

V záverečnej rubrike Kultúrna kronika (Културна хроника) sa napr. dozvedáme, že pod redakciou Ivana Tuteva vyšlo špeciálne číslo časopisu Der Sturm, ktoré je venované novému bulharskému umeniu. Uverejnené sú v ňom básne Gea

Mileva, Ivana Tuteva, Lamara a iných a reprodukcie Ivana Mileva, Siraka Skitnika či

Dečka Uzunova.

201 Gravjor s bădešte – Veselin Stajkov. Dostupné z: https://sofiapress.com/gravior-s-bydeshte-veselin- staikov/ 24. 12. 2019 202 Novis – god. 1929, broj 1. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Novis_g_I-1929_kn_1 24. 12. 2019

60

Druhé číslo Novisu opäť ponúklo veľký počet sprievodných (predovšetkým) fotografií a ilustrácií. Napríklad aj dielo rusko-amerického grafika a maliara Louisa

Lozowicka, ktorý sa najviac preslávil svojimi secesnými prácami.

Tým najzaujímavejším, čo toto vydanie časopisu prinieslo je pre nás článok

Estetika puristov, estetika stroja a konštruktivizmu (Естетиката на пуристите,

естетиката на машината и конструктивизма), ktorého autorom je Ivan Maca – stály spolupracovník Novisu. Na samom začiatku Maca píše o kubizme, obhajuje ho a chváli diela jeho francúzskych predstaviteľov. Až následne sa dostáva k ich pokračovateľov – puristom. Kubizmus už je prežitý, „nie je možné ho vnímať ako definitívnu formu maľby“ . „Najväčší nedostatok výtvarného umenia vidia títo umelci v tom, že jednoducho nemá striktné a jasné pravidlá, [...] výtvarné umenie je totálne anarchistické.“203 Preto nemôže byť umením čistým, ako hudba. „Takže prvou úlohou nového umelca je vyjasniť si princípy a zákonitosti nielen umeleckého materiálu (farba, forma atď.), ale aj samotných vnemov. Inými slovami: je nevyhnutné vytvoriť novú estetiku... [...] pretože súčasná estetika je dokonale falošná. “204 Preto by sme mali nasledovať estetiku puristov, ktorí sa uchyľujú k biológii a fyziológii, nájsť „pevné a nemenné body“ a držať sa ich. Len tak umenie dosiahne vedecký základ. Maca píše,

že myšlienky tohto typu sú ešte len v zárodku, sú v štádiu pokusu a ďalej zložito objasňuje teórie puristov. Tie doplní poznatkami o futurizme a konštruktivizme. Tento

článok je veľmi obsiahly a ťažký na pochopenie. Myslíme si, že jeho autor priniesol len minimum svojich myšlienok, často sa odvolával na zahraničné mená. Každopádne je zaujímavé, že sa takýto typ textu dostal na stránky Lamarovho periodika, posúva tým

úvahy o avantgardnom umení ešte ďalej. Je pravdou, že články o purizme uverejnil aj

203 Novis – god. 1929, broj 2. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Novis_g_I-1929_kn_2 12. 02. 2020 204 Tamtiež. 61

časopis Crescendo niekoľko rokov predtým. Jednalo sa však len o preklad. V prípade

Novisu sa jeho autor síce nedokázal úplne oslobodiť od myšlienok autorov, z ktorých

čerpal, no predsa len sa pod text podpísal a vznikol tak originálny príspevok Novisu.

V úvode tretieho čísla opäť nachádzame reprodukciu Veselina Stajkova.

Dopĺňajú ju diela dnes menej známych svetových autorov. Za zmienku stoja najmä dve reprodukcie nemeckého dadaisticko-expresionistického výtvarníka Otta Dixa. Nájdeme tu aj príspevok od jeho kolegu, veľkého nasledovníka dadaizmu, ktorý sa preslávil najmä svojimi karikatúrami a kolážami – Georga Grosza.

Dvojčíslo 4–5 z roku 1929 prináša článok Karikatúra, karikaturisti a prvá výstava karikatúr (Карикатура, карикатуристи и Първата карикатурна

изложба). „Karikatúra nie je len umenie. Rovnako nie je len žurnalistikou. Umenie a žurnalistika spojené v jedno, práve tak vzniká karikatúra. Karikatúra je kritika. Jej podstatou nie je len rozosmiať. Nie je dôstojné vysmievať sa, a preto existuje veľa umelcov, ktorí síce dokážu rozosmiať, no karikaturistami nie sú. “205 To sú úvodné slová o karikatúre, ktorá je nositeľom sociálnej kritiky. A takejto, pravej karikatúry, je dnes veľmi málo. Autor tohto príspevku, neznámy Todor Genov vystupujúci pod umeleckým menom Merruda Chorrelli, ďalej píše o Georgovi Groszovi, ktorý rovnako ako on zastáva názor, že tento druh umenia je dnes v obrovskej kríze, ba čo viac –

„umenie je v nebezpečenstve“. „Karikatúra je umenie, ktoré by malo byť prostredníctvom jedinca, svetonázoru a idey nositeľom veľkej kritiky, k jedincovi, spoločnosti, svetu.“206 V Bulharsku je usporiadaná, vôbec prvá svojho druhu, výstava karikaturistov, medzi ktorými bol napríklad nám už známy Alexander Božinov, Ilija

205 Novis – god. 1929, broj 4–5. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Novis_g_I-1929_kn_4-5 10. 02. 2020 206 Tamtiež. 62

Beškov,207 Rajko Aleksiev208 a ďalší. Chorrelli je od začiatku na ich adresu mimoriadne kritický. Tvrdí, že bulharskí karikaturisti ešte nie sú pripravení vystavovať. Ich tvorba je slabá a málo úderná. Na adresu Alexandra Božinova píše, že nikdy nebude karikaturistom v tom zmysle, v akom chápe poslanie karikatúry autor článku, respektíve kritiky výstavy. Akokoľvek môže byť jeho výtvarný prejav dokonalý (a že dokonalý je), a línie čisté, jeho karikatúra nikdy nebude mať to podstatné – etiku, svetonázor či srdce.

Lebo karikatúra nie je len umenie. U Rajka Aleksieva chýba aj dokonalá výtvarná zručnosť. Jeho karikatúra nie je ani umením, ale ani karikatúrou. Je to len publicistika, ktorá ju chabo pripomína. Podľa Chorrelliho mu chýba objektívnosť, je zahľadený sám do seba a jeho diela stoja na osobných sympatiách a antipatiách. V podobnom duchu sa nesie zvyšok tejto kritiky. Autor sa v nej venuje tvorbe ďalších karikaturistov, dnes takmer neznámych. Najmiernejšie (no stále kriticky) sa vyjadruje v závere článku na adresu Ilju Beškova. Jeho karikatúra je málo dynamická na úkor estetiky, línie a kompozície. „U Beškova vidíme niečo z Grosza, chýba mu však jeho revolučný sarkazmus. Beškov je zbabelý [...]. Beškov je básnikom karikatúry.”209 Chorrelli končí dlhú kritiku vyjadrením nádeje, že veci ešte nie sú úplne stratené a verí, že sa skutočná karikatúra v Bulharsku predsa len čoskoro objaví

207 Ilija Beškov (1901–1958) jeden z najvýznamnejších umelcov Bulharska prevej polovice 20. storočia. Najviac je spájaný s činnosťami karikaturistu, publicistu a pedagóga. Je absolventom Výtvarnej akadémie v Sofii. Za svoj život vytvoril nielen veľký počet karikatúr, ale aj ilustrácií, akvarelov a kresieb ceruzkou, tušom a perom. 208 Rajko Nikolov Aleksiev (1893–1944) bol bulharský karikaturista, publicista, filmár a vydavateľ. Spolupracoval s časopismi Makedonia, Smjach, Bălgaran, Zora a iné. Sám iniciuje vydávanie (a financovanie) periodika Šturec, ktorý vychádza takmer desaťročie, od 30. rokov do začiatku 40. S obsahom mu pomáhajú kolegovia, predovšetkým karikaturisti, napríklad Ilija Beškov a spisovatelia, spomenieme Elina Pelina a Nikolu Podvărzačova. Je autorom zborníkov s humoristickými poviedkami a fejtónmi. Jeho manželka bola herečka Vesela Grănčarovová. Predi 75 godini izdăchva Rajko Aleksiev, ubit zaradi karikatura na Stalin. Dostupné z: https://faktor.bg/bg/articles/predi-75-godini-izdahva- rayko-aleksiev-ubit-zaradi-karikatura-za-stalin 11. 02. 2020 209 Novis – god. 1929, broj 4–5. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Novis_g_I-1929_kn_4-5 10. 02. 2020 63

Čo sa uverejňovania reprodukcií, ilustrácií a fotografií týka, Novis nepoľavuje a v každom jednom čísle sprevádzajú text vo veľkom počte. Máme pocit, že fotografia prevláda, v poslednom dvojčísle, ktorému sa tu venujeme, je dokonca aj fotomontáž.

Štvrtá umelecká výstava (4 художествена изложба) nie je ani tak

článkom o výstave, je predovšetkým kritikou na stav vtedajšieho bulharského umenia, ktorý je len výsledkom úpadku spoločnosti a morálky. Umenie predstavuje už len spôsob obživy, je správne, že nenúti diváka premýšľať? Autor tohto príspevku (na jeho konci podpísaný ako La, žeby sa jednalo o Lamara?), formuluje svoje dojmy a postrehy z výstavy nasledovne. Umenie je stále zahľadené len samé do seba, rieši svoje elementárne problémy, spojené napríklad s technikou a nie je schopné dostať sa do pozície, v ktorej „vybuchne“ individuálny rozmer podporený dynamikou doby.

Bulharské umenie je príliš sentimentálne. Aby sme sa o tom presvedčili, autor píše podrobne o vystavených obrazoch a ich tvorcoch. Medzi nimi je aj nám dobre známy

Stefan Ivanov, žiak Ivana Mrkvičku, ktorého portrét spisovateľky Dory Gaby sa ani nepriblížil tomu, aby prekonal jeho najznámejšie dielo vôbec – portrét jeho dcéry z roku

1927. „Portrét Jovkova210 je nerealistický.“211 Toto si môžeme prečítať o diele Cena

Todorova. 212

210 Jordan Jovkov, klasik bulharskej literatúry. 211 Novis – god. 1929, broj 6–7. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Novis_g_I-1929_kn_6-7 14. 02. 2020 212 Ceno Todorov Dinov (1877–1953) bol bulharský maliar. Maľbu absolvoval na Štátnej maliarskej škole, kde bol prijatý hneď po jej otvorení v roku 1896. Bol žiakom Mrkvičku. Absolvoval tiež štúdiá v Paríži. Maľoval najmä portréty a krajinomaľby. Niektorí autori vidia v jeho tvorbe náznaky impresionizmu. Pôsobil v umeleckých spolkoch Družestvo na chudožnicite v Bălgaria, Săjuz na južnoslavjanskite chudožnici „Lada“ a Rodno Izkustvo. Od roku 1910 učí maľbu na Štátnej maliarskej škole, v roku 1930 sa stáva jej riaditeľom. Sú známe je portréty slávnych bulharských osobností. Maľoval napríklad poetku Doru Gabe alebo literárneho vedca a historika Bojana Peneva. Ceno Todorov (1877– 1953). Dostupné z: http://www.artprice.bg/autor_details.php?act=data&elem_id=592 14. 02. 2020 64

Článok o štvrtej umeleckej výstave jeho autor zakončuje úvahou o žánrovej maľbe. Tá sa ocitla vo fáze, kedy už len stojí na mieste a vzhliada k svojím úspechom z minulosti. Ako je ale vidieť, je stále v bulharskom umení prítomná. (A my tak končíme tam, kde sme začali. Pri žánrovej maľbe.)

Novis na rozdiel od Lebedu a Crescenda uverejňoval reprodukcie, ilustrácie a fotografie. Bohužiaľ však, podľa nás, väčší priestor dostávali zahraniční umelci. Žeby to bolo tým, že bulharské umenie nebolo dosť dobré pre Novis? Vo všetkých článkoch a recenziách sme si mohli prečítať veľmi kritické slová na adresu bulharských umelcov.

Najsilnejšie boli určite tie, ktoré boli venované výstavám. Bulharským výtvarníkom, ktorého prácu môžeme opakovane vidieť v Novise bol Veselin Stajkov, podobne ako v Crescende Mirčo Kačulev. Pri Crescende tušíme túto voľbu, v druhom prípade nie.

65

Záver

V predloženej magisterskej diplomovej práci zohralo hlavnú úlohu bulharské moderné výtvarné umenie a jeho prítomnosť/neprítomnosť na stránkach avantgardných časopisov v 20. rokoch 20. storočia.

V prvej časti práce sme sa venovali vývoju bulharského výtvarného umenia od roku 1878 až do 20. rokov 20. storočia. Tento proces hodnotíme ako mimoriadne dynamický. Je až neuveriteľné, kam sa výtvarné umenie dostalo za tak veľmi krátku dobu. Začali sme žánrovou maľbou, ktorá dominovala na konci 19. storočia.

S nástupom nového storočia sme sledovali, ako sa jej výsadné postavenie pokúsila ohroziť nová generácia umelcov, ktorá sa snažila umenie posunúť iným smerom, viac európskym. A darilo sa jej to, hovoríme tak o prvej fáze moderny, secesno- symbolistickej. Tá sa ocitá v kríze po prvej svetovej vojne, kedy začínajú byť umelecké prejavy v Bulharsku stále viac radikálnejšie. V snahe priblížiť sa svetovej avantgarde sa výtvarná scéna mení a hľadá svoju vlastnú tvár. Darí sa jej to tým, že napríklad expresionistické tendencie mieša sa prvkami ľudového či stredovekého umenia, originálnym spôsobom tak spája staré s novým. Treba podotknúť, že symbolizmus a secesia sú stále prítomné a dotvárajú tak veľmi pestrú mozaiku bulharského umenia v treťom desaťročí 20. storočia. Úplne vytlačená nie je ani žánrová maľba.

Keďže sa táto práca volá Bulharské moderné výtvarné umenie na stránkach avantgardných časopisov v 20. rokoch 20. storočia, jej súčasťou musela byť aj kapitola o časopisoch moderny. Zmapovali sme tak nielen tie, ktorých obsah je jasne avantgardný, ale aj tie, ktoré sa považujú za vrcholné periodické diela secesie. Nemohli sme ich vynechať už len z toho dôvodu, že fungovali všetky súčasne, ako píšeme v odseku vyššie, nové avantgardné tendencie nevytlačili secesiu či symbolizmus.

66

Fungovali naďalej vedľa seba a ovplyvňovali sa. Toho dôkazom je, že niektoré časopisy je sprvu ťažšie zaradiť. Príkladom je Zlatorog, ktorý síce nešiel do krajností a experimentov, no články o modernom umení – „novom umení“ nájdeme aj na jeho stránkach. Ďalším dôvodom, prečo sme považovali za vhodné písať o všetkých významných časopisoch 20. rokov súvisí so samotnými jeho tvorcami – členmi redakcií

či spolupracovníkmi. Viacerí z nich pracovali pre periodiká oboch smerovaní a nie vždy to bolo tak, že by prešli zo symbolisticky ladených do tých avantgardnejších. Príkladom je Sirak Skitnik, ktorý najprv pôsobil v Milevovom časopise Vezni, aby po čase redakciu opustil a pridružil sa k Zlatorogu, ktorý mu bol bližší svojou umiernenejšou pozíciou. Zaujímavosťou je, že symbolistické periodiká fungovali vždy oveľa dlhšiu dobu ako tie avantgardné, napríklad Chiperion deväť rokov, Zlatorog až 23. Nami vybrané časopisy – Lebed, Crescendo a Novis boli na scéne len pár rokov, redakcia

Crescenda vydala len tri čísla tohto časopisu.

Prvým časopisom, ktorému sme sa venovali podrobne je Lebed. Redakciu tohto periodika tvorili dnes veľmi málo známe mená, o niektorých z nich sa nám toho veľa dohľadať nepodarilo. Našli sme v ňom dva manifesty o „novom umení“, „čistom umení“. Oba nesú názov Umenie (Изкуство) a nie vždy podávajú myšlienky autorov jasne a zrozumiteľne pre čitateľa. Rozpačito pôsobia aj články, ktoré (predpokladáme) mali byť reportážami z výstav. Časopis Lebed neuverejnil žiadnu fotografiu, ilustráciu ani reprodukciu výtvarné diela s jednou výnimkou, v poslednom čísle je dielo Stefana

Pejčeva. V tej dobe už ale časopis funguje pod taktovkou nového šéfredaktora – Kirila

Krăsteva, ktorý následne výrazným spôsobom zmení nielen smerovanie tohto periodika, ale aj jeho samotný názov.

67

Crescendo by sa mohlo javiť ako pokračovateľ Lebedu, obsahy týchto dvoch časopisov však toho veľa spoločného nemajú. Krăstevov periodický počin je naplno v duchu avantgardy, on sám v ňom publikuje svoj dadaistický a futuristický manifest. Priestor v ňom dostanú aj reprodukcie expresionistického výtvarníka Mirča

Kačuleva, bratranca Krăsteva a chránenca Gea Mileva. Je veľká škoda, že Crescendo nedalo viac priestoru výtvarnému umenia. Musíme si uvedomiť, že súčasťou jeho redakcie bol predsa Ivan Milev. Jeden z najznámejších bulharských maliarov vôbec, ktorého diela najviac vystihujú stav výtvarného umenia v 20. rokoch 20. storočia. Prečo v časopise, ktorého spolutvorcom bol, nepublikoval vlastné diela? Jeho spolupracovníci

Kiril Krăstev a Teodor Draganov tak činili, aká bola teda funkcia Ivana Mileva v Crescende?

Tretím časopisom, ktorému sme sa v tejto magisterskej diplomovej práci venovali je Novis. Kým Lebed a Crescendo boli ovplyvnení a vzhliadali k Milevovmu periodiku Vezni, to Novis a jeho šéfredaktor Lamar chceli byť pokračovateľmi Plamăku.

Práve v tomto časopise sme našli veľký počet fotografií, ilustrácií a reprodukcií (nielen bulharských autorov). No presne ako jeho predchodcovia – aj Novis venoval svoj obsah

článkom a manifestom o „novom a čistom umení“. Kým Krăstev sa dotkol v teoretickej rovine dadaizmu a futurizmu, Novis (často prostredníctvom prekladov) prinášal myšlienky purizmu. Najzaujímavejším bol pohľad na stav bulharskej karikatúry v článku, ktorý bol pôvodne venovaný prvej spoločnej výstave bulharských karikaturistov. Na konci posledného dvojčísla z roku 1929 bola ešte jedna recenzia výstavy, ktorá nám pripomenula umenie, ktorým sme túto magisterskú diplomovú prácu začali – žánrové umenie. Aj na konci tretieho desaťročia tak máme dôkaz, že ju moderna a ani avantgarda úplne nevytlačila, no, bohužiaľ, svoje roky slávy mala v tejto dobe už dávno za sebou. 68

Avantgardné časopisy chceli svojou existenciou dokázať najmä zánik starého a zrod „nového umenia“ prostredníctvom svojich programových článkov či manifestov. Čo je jeden z princípov avantgardy, ohlasovať príchod nového prostredníctvom manifestov. Lebed, Crescendo a Novis vychádzali krátko, ako keby bolo ich cieľom spôsobiť rozruch na umeleckej scéne a vytratiť sa tak rýchlo a nečakane, ako rýchlo a nečakane sa objavili. Všetky tri časopisy priniesli na svojich stránkach manifesty či manifestne ladené články o umení – preto sa im venujeme aj v tejto magisterskej diplomovej práci. Chceli sa vymedziť voči minulosti. Byť novátorskými. To však neznamená, že by úplne tradíciu zatracovali a nechceli akceptovať jej prítomnosť. Píše o tom aj Violeta Rusevová vo svojej publikácii

Manifesti na bălgarskija avantgardizăm z roku 1995. „Manifesty avantgardy, ktoré vychádzajú v 20. rokoch majú jeden cieľ: diskutovať – nie diskreditovať tradíciu.“213

Ich cieľom nie je ničiť to staré, ale predovšetkým vytvárať a budovať nové. „V podstate takmer každý jeden článok napísaný v 20. rokoch je manifest alebo tak aspoň na prvý pohľad vyzerá, je zjavný autorov zámer – proklamovať nové, neznáme a odvážne umenie, ktoré pohne čitateľom. Taká je štylistika väčšiny týchto časopisov. Vlastne je

čímsi viac – ich cieľom.“214

213 РУСЕВА, Виолета: Манифести на българския авангардизъм. Veliko Tărnovo 1995, s. 131. 214 РУСЕВА, Виолета: Манифести на българския авангардизъм. Veliko Tărnovo 1995, s. 16. 69

Резюме

Темата на дипломната ни работа е за Българското модерно

изобразително изкуство по страниците на авантгардните списания от 20-те

години на XX век.

Текстът е разделен на две части. Първата част е посветена на кратка и

ясна история на българското изобразително изкуство от Освобождението на

България от османско владичество през 1878 година, чак до края на третото

десетилетие на XX век. През тези години можем да забележим три основни

периода в развоя на българското изобразително изкуство. Първият, който се

развива веднага след 1878 г., е тясно свързан с битова картина. Нейните

основоположници са четирима художници: Иван Мърквичка, Ярослав Вешин,

Антон Митов и Иван Ангелов. Мърквичка и Вешин са чехи по народност, които

са дошли в България, за да помагат с развиването на педадогическата дейност.

Освен тази дейност успяват да изградят и собствения си художествен стил.

Озовават се между най-изявените културни дейци на тогавашната България и

заедно с тях полагат усилие да открият първото висше художествено училище в

България, което съществува до ден днешен и се казва Национална художествена

академия. В края на 19 век образуват първото художествено дружество –

Дружество за поддържане на изкуството в България и първото списание

посветено на изобразително изкуство.

В началото на XX век популярността на битова картина намалява и на

сцената се появява новата генерация художници, които все повече гледат към

Запада и търсят нови възможности за художествена изява. Става дума за първата

вълна на българския модернизъм, която можем да наречем символистично-

70

сецесионна. През този период се срещаме и с големите майстори на българската

живопис: Иван Милев, Сирак Скитник и Стефан Иванов. Със сецесиона се

развива приложното изкуство. Художниците, които са били членове на

дружеството „Съвременно изкуство“ защитават нов вид изкуство, с което се

стремят да допринесат с изложбен живот в изобразителното изкуство в

различните видове и жанрове.

След войните (Балканската, Междусъюзническата и Първата световна)

нещата се промеят. Този период се откроява с голямо разнообразие в

изобразителното изкуство – все още може да се видят проявите на сецесиона,

който на Запада вече е изчерпан, но покрай него се развиват нови тенденции,

които наричаме авантгардни. В България особено място заема експресионизма.

Той се смесва и с други стилове в изобразителното изкуство. В началото на 20-те

години художниците все повече търсят вдъхновение в средновековното и

църковното изкуство. Доминантна позиция има дружество „Родно изкуство“, в

което са участвали Владимир Димитров-Майстора и Александър Мутафов. През

1926 година се присъединяват новите творци, между които са вече споменати

Иван Милев, Сирак Скитник или Николай Райнов.

Във втората част на дипломната работа се фокусирахме върху

списанията на авангарда. В четвърта глава съставихме прегед на тези списания,

посветени на културата и изобразителното изкуство. Една от главните задачи на

дипломната работа е да потърси в тях репродукции на изветсни (или неизвестни)

картини, репортажи от изложбите, статии, манифести и критики за

изобразителното изкуство.

71

Избрахме три списания. Първoто е „Лебед“. Редакционният комитет на

това списание се състои от малко известни имена. По време на издаването те са

били предимно ученици. В „Лебед“ намерихме два интересни манифеста – и

двата имат същото заглавие – „Изкуство“. Тяхната цел е да говорят за „новото

изкуство“, макар и неясно. Също неясни са и две репортажни статии – „Критични

бележки“ и „Експресионистична изложба“.

С появата на Кирил Кръстев, като главен редактор на „Лебед“, се

променя и стила на списанието. То става по-авангардно, промея названието си и

вече става дума за „Crescendo“. В него Кръстев публикува своите манифести

посветени на дадаизъм и футуризъм. В първият брой виждаме и две репродукции

на Мирчо Качулев, който е братовчед на Кръстев.

Третото списание, на което обърнах внимание е „Новис“. Докато

„Лебед“ и „Crescendo“ бяха повлияни от „Везни“ на Гео Милев, то „Новис“

предимно от „Пламък“. Това списание на поета Ламар има по своите страници

голям брой репродукции, илюстрации и фотографии. Най-силно се откроява със

своите статии и манифести за „новото изкуство“ – точно като „Лебед“ и

„Crescendo“.

72

Použitá literatúra

1300 godini bălgarsko izobrazitelno izkustvo. Sofia 1984.

ANGELOV, Valentin: Mjunchen i bălgarsko izobrazitelno izkustvo. Sofia 2001.

BELMUSTAKOV, Ľuben: Realizmăt v novoto bălgarsko izkustvo. Sofia 1950.

COČEVOVÁ, Sara: Národní akademie umění v Sofii – zásluha českých osobností na jejím vzniku a vývoji. Bakalárska diplomová práca 2018. Vedúci práce: PhDr. Pavel

Zeman. Ústav hudební vědy FF MU Brno.

DIMITROVA, Tatiana: Družestvo „Rodno izkustvo“. In: 120 godini bălgarsko izkustvo. 1892–2012. Družestva, săjuzi, grupi. Sofia 2012.

Enciklopedia na izobrazitelnite izkustva v Bălgaria, Tom părvi A-L. Sofia 1980.

Enciklopedia na izobrazitelnite izkustva v Bălgaria, Tom vtori M-P. Sofia 1987.

GENOVA, Irina: Istorizirane na modernoto izkustvo v Bălgaria prez părvata polovina na XX vek. Văzmožnosti za razkazi otvăd modernostta. Sofia 2011.

GENOVA, Irina: Modernizmi i modernost – (ne)văzmožnost za istorizirane. Izkustvo v Bălgaria i chudožestven obmen s balkanski strani. Sofia 2004.

GENOVA, Irina – DIMITROVA, Tatiana: Izkustvoto v Bălgaria prez 1920-te godini.

Modernizăm i nacionalna ideja. Sofia 2002.

GEORGIEVA, Milena: Družestvo „Săvremenno izkustvo“. In: 120 godini bălgarsko izkustvo. 1892–2012. Družestva, săjuzi, grupi. Sofia 2012.

GEORGIEVA, Milena: Săjuz na južnoslavjanskite chudožnici „Lada“. In: 120 godini bălgarsko izkustvo. 1892–2012. Družestva, săjuzi, grupi. Sofia 2012.

73

Ivan Milev 1897–1927. Săstavitel Ruža Marinska. Sofia 1997.

IVANOVOVÁ, Michaela: Manifesty expresionizmu Gea Mileva. Bakalárska diplomová práca 2017. Vedúci práce: doc. PhDr. Václav Štěpánek, Ph.D. Ústav slavistiky FF MU Brno.

JANEVA, Denica: Aspekti na simvolizma v bălgarskoto izobrazitelno izkustvo. Veliko

Tărnovo 2002.

LIKOVA, Rozalia: Literaturen život meždu dvete vojni. Sofia 1995–1996.

MAVRODINOV, Nikola: Novata bălgarska živopis. Istoria na bălgarskoto izkustvo ot epochata na Pajsia do Osboboždenieto i na bălgarskata živopis ot Osvoboždenieto do naši dni. Sofia 1947.

MARINSKA, Ruža: 20-te godini v bălgarskoto izobrazitelno izkustvo. Sofia 1996.

MARINSKA, Ruža: Geo Milev i izkustvoto. Sofia 2015.

PENČEV, Vladimir: Po serpentinách sebepoznání a poznání toho druhého. Češi a Slováci v Bulharsku, Bulhaři v České republice. Praha 2012.

PROTIČ, Andrej: Petdeset godini bălgarsko izkustvo. Kn. I. Sofia 1933.

PROTIČ, Andrej: Petdeset godini bălgarsko izkustvo. Kn. II. Sofia 1934.

RANGELOVA, Bistra: Družestvo za poddăržane na izkustvoto v Bălgaria. In: 120 godini bălgarsko izkustvo. 1892–2012. Družestva, săjuzi, grupi. Sofia 2012.

RUSEVA, Violeta: Manifesti na bălgarskija avantgardizăm. Veliko Tărnovo 1995.

RYCHLÍK, Jan a kolektiv: Dějiny Bulharska. Praha 2016.

74

Sofia – sărceto na kulturnija život na Bălgaria sled Osvoboždenieto do 1944 godina.

Săstaviteli: Irena Atanasova, Maria Brankova. Sofia 2011.

TODOROVA, Rostislava: Istoria na bălgarskoto izobrazitelno izkustvo. Materialite sa produkt ot krăgla masa na tema: „Bălgarskata kultura v mnogoezičieto na săvremennoto srăbsko obrazovanie“. Varna 2009.

75

Internetové zdroje

90 godini ot săzdavaneto na spisanie Zlatorog. Nacionalen kalendar. BNT. Video dostupné z: https://www.youtube.com/watch?v=OIhWlKYBzmc 07. 10. 2019

ANDIRKOVA, Maria: Bălgarska chudožestvena kritika ot kraja na XIX i načaloto na

XX vek v debata tradicia i săvremennost. In: Izkustvo i život. Jubileen sbornik. Dokladi ot meždunarodna naučna konferencia v čest na 85-godišninata na Prof. d. izk. Valentin

Angelov. Veliko Tärnovo 2015, s. 90. Článok dostupný z: www.uni- vt.bg/res/4755/Изкуство_и_живот.pdf 24. 12. 2019

Anton Mitov (1862-1930). Dostupné z: artgallerystz.com/антон-митов-1862-1930-г/

02. 02. 2020

Anton Mitov – osnovopoložnik na săvremenna bălgarska živopis. Dostupné z: https://archives.bnr.bg/anton-mitov-osnovopolozhnik-na-savremennata-balgarska- zhivopis/ 23. 01. 2020

ATANASOVA, Cvetanka. Chiperion. Analitični statii. Článok dostupný z: https://bgmodernism.com/analitichni_statii/Hiperion_review 07. 10. 2019

BAEVA, Iskra: Češkoto vlijanie vărchu razvitieto na moderna Bălgaria. 2017, s. 6.

Článok dostupný z: http://www.abcdar.com/magazine/X/Baeva_1314-9067_X.pdf 02.

02. 2020

Ceno Todorov (1877–1953). Dostupné z: http://www.artprice.bg/autor_details.php?act=data&elem_id=592 14. 02. 2020

„Čuždenec v Bălgaria e tozi, kojto ja gleda, no ne ja vižda“. 150 godini ot roždenieto na Jaroslav Věšín i 95 godini ot smărtta mu (1860–1915). In: Bălgari. broj 2, godina

76

2010, s. 26–27. Článok dostupný z: https://www.blgari.eu/ArchivPDF/1002/www/1002-26-27.pdf 02. 02. 2020

DANOVA, Sirma: Plamăk. Analitični statii. Článok dostupný z: http://bgmodernism.com/analitichni_statii/plamuk_review 10. 02. 2020

Godišnina ot roždenieto na chudožnika Anton Mitov. Nacionalen kalendar. BNT. 3:39 sekunda. Video dostupné z: https://www.youtube.com/watch?v=DJSivW9BwRo 23. 01.

2020

GOSPODINOV, Georgi: Crescendo – provinciata kato avantgard. Naučni statii.

Článok dostupný z: https://bgmodernism.com/Nauchni-statii/georgi_g 14. 02. 2020

GOSPODINOV, Georgi: Lebed. Analitični statii. Článok dostupný z: https://bgmodernism.com/analitichni_statii/Lebed_review 29. 12. 2019

Gravjor s bădešte – Veselin Stajkov. Dostupné z: https://sofiapress.com/gravior-s- bydeshte-veselin-staikov/ 24. 12. 2019

Ivan Angelov (1864–1924). Dostupné z: http://www.artprice.bg/autor_details.php?act=data&elem_id=323 06. 02. 2020

Ivan Bojadžiev (1894–1981). Dostupné z: http://www.artprice.bg/autor_details.php?act=data&elem_id=524 11. 02. 2020

Ivan Milev: Koj e toj i zašto e na banknotata ot pet leva? Dostupné z: https://trafficnews.bg/urok-po-istorija/ivan-milev-koi-e-toi-i-zashto-e-banknotata-pet- leva-137574/ 10. 02. 2020

Ivan Mrkvička. Dostupné z: https://uchiteli.bg/interesting/ivan-myrkvichka/591 12.

01. 2020

77

Ivan Mrkvička – s ľubov kăm Bălgaria. Dostupné z: https://bulgarianhistory.org/ivan- markvichka-biografia/ 12. 01. 2020

IVANOVA, Iliana: Izgubenata Bălgaria. Spomen za prof. Marin Vasilev – čoveka, kojto săzdade pametnika na Vasil Levski v Karlovo. Článok dostupný z: http://glasove.com/categories/izgubenata-bylgariya/news/spomen-za-prof-marin- vasilev---choveka-kojto-syzdade-pametnika-na-vasil-levski-v-karlovo 10. 02. 2020

IVANOVA, Slava: Izgubenijat Mirčo Kačulev. Článok dostupný z: https://kultura.bg/web/изгубеният-мирчо-качулев/ 29. 12. 2019

Istoria. Dostupné z: https://www.nha.bg/bg/stranica/istoriy 19. 08. 2019

Izkľučitelnijat chudožnik Nikola Petrov. Dostupné z: https://www.vesti.bg/razvlechenia/kultura/izkliuchitelniiat-hudozhnik-nikola-petrov-

4147351 06. 02. 2020

Kak bălgarskite chudožnici se opitacha da nastignat Evropa. Dostupné z: https://www.ploshtadslaveikov.com/kak-balgarskite-hudozhnitsi-se-opitaha-da- nastignat-evropa/ 26. 01. 2020

Kak Plovdiv stana centăr na panairnoto delo. Článok dostupný z: https://bulgarianhistory.org/plovdiv-centur-na-panairnoto-delo/ 22. 08. 2019

Kultura. BG. „Ot bezdănnata bezdna. Dnevnik ot zatvora i Belene“ na Ivan Tutev.

Časti ot predavaneto. 9. 56. sekunda. Video dostupné z: https://www.bnt.bg/bg/a/ot- bezdnnata-bezdna-dnevnik-ot-zatvora-i-belene-na-ivan-tutev 16. 12. 2019

Lamar. Článok dostupný z: https://literaturensviat.com/?p=26148 24. 12. 2019

78

Lebed – god. 1921, broj 2. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Lebed_g_I-

1921_kn_2 16. 12. 2019

Lebed – god. 1921, broj 3. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Lebed_g_I-

1921_kn_3 16. 12. 2019

Lebed – god. 1922, broj 1. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Lebed_g_II-

1922_kn_1 28. 12. 2019

Leo Koen. Dostupné z: https://literaturensviat.com/?p=128008 11. 02. 2020

Listopad. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Listopad 07. 10. 2019

Majkata na cvetiata: Elisaveta Konsulova-Vazova. Dostupné z: https://www.svet.bg/майката-на-цветята-елисавета-консуло/ 23. 08. 2019

(Ne)poznatijat Charalampi Tačev – părvijat bălgarski dizajner. Dostupné z: https://offnews.bg/istoria/ne-poznatiat-haralampi-tachev-parviat-balgarski-dizajner-

650379.html 22. 08. 2019

Novis – god. 1929, broj 1. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Novis_g_I-

1929_kn_1 24. 12. 2019

Novis – god. 1929, broj 2. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Novis_g_I-

1929_kn_2 12. 02. 2020

Novis – god. 1929, broj 4–5. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Novis_g_I-

1929_kn_4-5 10. 02. 2020

Novis – god. 1929, broj 6–7. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Novis_g_I- 1929_kn_6-7 14. 02. 2020

79

Ot bezdănnata bezdna. Dostupné z: https://kultura.bg/web/от-бездънната-бездна/ 16.

12. 2019

Otkrivat izložbata na izvestnija bălgarski chudožnik Aleksandăr Mutafov. Dostupné z: https://offnews.bg/kultura/otkrivat-izlozhba-na-izvestnia-balgarski-hudozhnik- aleksandar-mutafov-354587.html 08. 02. 2020

Predi 75 godini izdăchva Rajko Aleksiev, ubit zaradi karikatura na Stalin. Dostupné z: https://faktor.bg/bg/articles/predi-75-godini-izdahva-rayko-aleksiev-ubit-zaradi- karikatura-za-stalin 11. 02. 2020

RAJKOV, Ivo: Aleksandăr Božinov – baštata na bălgarskata karikatura. Článok dostupný z: https://bulgarianhistory.org/aleksandar-bojinov-karikatura-hudojnik/ 06. 02.

2020

Sirak Skitnik. Biografični beležki. Dostupné z: http://www.slovo.bg/showbio.php3?ID=164 06. 02. 2020

Stefan Ivanov. Dostupné z: http://bgart.bg/2013/09/стефан-иванов/ 06. 02. 2020

Strelec. Dostupné z: https://bgmodernism.com/Strelec 07. 10. 2019

Struktura. Dostupné z: https://www.nha.bg/bg/stranica/struktura 19. 08. 2019

SUGAREV, Edvin: Čavdar Mutafov. Rečnik. Článok dostupný z: http://bgmodernism.com/rechnik/mutafov 08. 02. 2020

SUGAREV, Edvin: Neblagodarnostite na Kiril Krăstev. Naučni statii. Článok dostupný z: https://bgmodernism.com/Nauchni-statii/edvin_4 11. 02. 2020

TAŠEV, Andrej: Novis. Analitični statii. Článok dostupný z: https://bgmodernism.com/analitichni_statii/Novis_review 15. 01. 2020 80

Teodor Draganov. Dostupné z: https://knizhen- pazar.net/index.php?option=add_book&id=1604659&title=Истерични%20веери 11.

02. 2020

TOMOVA, Cvetelina: Kiril Krăstev – reformatorăt na bălgarskija literaturen front.

Článok dostupný z: https://bulgarianhistory.org/kiril-krustev-reformatorut-na- bulgarskiq-literaturen-front/ 09. 10. 2019

VASILEV, Jordan: Chudožnik. Analitični statii. Článok dostupný z: https://bgmodernism.com/analitichni_statii/Hudojnik_review#_ftnref1 07. 10. 2019

Vasil Zachariev. Dostupné z: https://bgart.bg/2013/09/васил-захариев/ 10. 02. 2020

Vladimir Dimitrov-Majstora. Dostupné z: https://bulgarianhistory.org/vladimir- dimitrov-maistora/ 01. 09. 2019

ZEMAN, Pavel: Učebnice českých učitelů v Bulharsku: 80. a 90. léta 19. století.

2016, s. 22. Článok dostupný z:http://cejsh.icm.edu.pl/cejsh/element/bwmeta1.element.desklight-d465cb68-c32a-

4bb4-9076-f154363f18c7 11. 01. 2020

81

Obrazová príloha

Obrázok 1 MRKVIČKA, Ivan: Răčenica (Ръченица). 1885.

Obrázok 2 VĚŠÍN, Jaroslav: Návrat z trhu (Връщане от пазар). 1898.

82

Obrázok 3 PETROV, Nikola: Rieka Erma pri meste Trăn (Река Ерма край Трън). 1910.

Obrázok 4 RAJNOV, Nikola: Dekoratívna krajinka (Декоративен пейзаж). 20. roky.

83

Obrázok 5 MILEV, Ivan: Guslár (Гъдулар). 1924.

Obrázok 6 SKITNIK, Sirak: Váza s kvetmi (Ваза с цветя). 1935. 84

Obrázok 7 VESELIN, Stajkov: Starý dub (Старият дъб). 1939.215

215 Všetky diela sú majetkom Národnej galérie v Sofii. 85