Masarykova univerzita Filozofická fakulta Historický ústav
Osudy gréckej menšiny v Československu
Orálna história (magisterská diplomová práca)
Bc. Miroslava Bartolenová
Vedúca práce: Brno 2011 Mgr. Denisa Nečasová, Ph.D.
Prehlasujem, že som magisterskú diplomovú prácu vypracovala samostatne
s použitím uvedenej literatúry a prameňov.
Brno 14.5. 2011 ......
Podpis autora práce
2
Poďakovanie:
Na tomto mieste by som chcela poďakovať všetkým, čo ma podporovali pri písaní tejto práce, najmä vedúcej práce, Mgr. Denise Nečasovej, PhD., za jej vedenie a mnohé konštruktívne pripomienky a pracovníkom Řecké obce Brno za ochotu pomôcť pri získavaní narátorov a za spoluprácu. Moja najväčšia vďaka patrí všetkým narátorom, ktorí boli ochotní sa so mnou podeliť o svoj životný príbeh.
3
Abstrakt
Predkladaná magisterská diplomová práca približuje metódou orálnej histórie vznik gréckej menšiny v bývalom Československu. Spracováva výpovede siedmych obyvateľov Českej republiky gréckej národnosti, ktorí sa do krajiny dostali v rámci transportov gréckych utečencov v priebehu rokov 1948 – 1949, keď v ich domovine zúrila občianska vojna. Prvá časť práce predkladá charakteristiku metódy orálnej histórie, opisuje jej vývoj a vysvetľuje metodické postupy. Druhá časť je zameraná na zhrnutie faktov o udalostiach konfliktu, o vývoji politickej situácie v Grécku po kapitulácií ľavicových síl viazaných na KKE až do roku 1989 a na politické pozadie predchádzajúce príchodu prvých gréckych utečencov do Československa. Záverečná a najrozsiahlejšia časť, ktorá predstavuje samostatný výskum, je analýzou a interpretáciou rozhovorov s narátormi s dôrazom na problematiku úteku z vlasti, pobytu v detských domovoch, ako aj proces asimilácie a repatriácie. Táto práca je snahou o zachytenie kolektívnej pamäte reflektovanej do príbehov jednotlivcov.
Kľúčové slová: Akce „Řecké děti“, KKE, grécka menšina, grécka občianska vojna, kolektívna pamäť, orálna história
Abstract
The following thesis introduces the topic of Greek minority in Czechoslovakia using the method of oral history. It deals with the interviews of the seven narrators who fled from Greece during the civil war. The first part characterises of the method, describes its development and explains the methodology. The second part sums up the facts of Greek civil war, the political development till 1989 in Greece and the political background of acceptance of Greek refugees. The last part analyses and interprets the interviews with an emphasis on the topic of running away from former homeland, staying at the orphanages as well as on the process of assimilation and repatriation. This thesis tries to capture a collective memory shared in the stories of the individuals.
Key words: KKE, Greek minority, Greek civil war, collective memory, oral history
4
Obsah
1 Úvod ...... 6
2 Metóda orálnej histórie...... 9
2. 1 Čo je orálna história? ...... 9
2. 2 Metodológia ...... 14
3 Grécka občianska vojna ...... 17
4 Grécko po občianskej vojne ...... 22
5 Politické pozadie „Akce Řecké děti“ ...... 29
6 Občianska vojna očami detí a mládeže ...... 33
7 Dlhá cesta z vojnového Grécka...... 38
8 Detské domovy pre grécke deti ...... 45
9 Problémy asimilácie gréckych detí s československým obyvateľstvom ...... 53
10 Repatriácia ...... 59
11 Národné cítenie ...... 63
12 Grécka obec ...... 68
13 Záver ...... 72
Zoznam skratiek...... 76
Obsah CD prílohy ...... 77
15 Bibliografia ...... 78
16 Prílohy ...... 81
Fotografie ...... 81
Zoznam detských domovov na území ČSR ...... 84
Záznamy o rozhovore ...... 88
Zmluvy o poskytnutí práv ...... 105
5
1 Úvod
Keď grécke severné kraje pustošili vojská bojujúce v občianskej vojne, veľká časť z utekajúcich obyvateľov týchto oblastí našla svoje útočisko v krajinách bývalého sovietskeho bloku. Jednou z hosťovských krajín bola aj Československá republika, ktorá od apríla 1948 do prvých mesiacov roku 1950 prijala 52211 detí v rámci „Akce Ř“ a niekoľko stoviek dospelých. V ich novom bydlisku im bolo poskytnuté vzdelanie, zamestnanie a materiálne zabezpečenie, ktoré síce niekedy nedosahovalo československé štandardy, ale pre mnohých, ktorí prišli zo zničených domov, to bolo postačujúce. Niektorí z utečencov sa v priebehu desaťročí repatriovali, zatiaľ čo iní sa postupne asimilovali a zakladali si zmiešané rodiny.
Cieľom tejto práce je pomocou metódy orálnej histórie priblížiť životné dráhy predstaviteľov gréckej menšiny, ich problémy a rôzne peripetie, s ktorými sa museli po svojom príchode do Československa vysporiadať. Na základe rozhovorov so siedmymi narátormi táto magisterská diplomová práca odkrýva spôsoby, ako oslovení vnímali občiansku vojnu a ich útek z vlasti, ale aj aké ťažkosti im priniesla asimilácia a prečo sa rozhodli nezúčastniť sa repatriácie. Skúmaná vzorka je len zlomok súčasnej gréckej komunity žijúcej na území Českej a Slovenskej republiky, ale ich pohľad prináša ľudský rozmer udalostiam, ktoré viedli k vzniku tejto menšiny. Pochopenie pozadia, prečo boli grécki obyvatelia nútení emigrovať a čo prežili, môže prispieť k tolerancii a k posunu na ďalší stupienok na ceste k fungujúcej multikulturálnej spoločnosti.
Pramene a literatúra
Predkladaná práca sa skladá z troch častí, pričom prvá časť práce objasňuje, čo je to orálna história, kde táto výskumná metóda vznikla a ako sa vyvíjala. Taktiež vysvetľuje metodické postupy, ktoré sú pre túto metódu charakteristické a obsahuje odkazy na kľúčové monografie a metodologické príručky, najmä na práce Miroslava Vaňka.
1 HRADEČNÝ, Pavel. Czechoslovak Material Aid to the Communist "Democratic Army of Greece" in the Years 1948-1949. Balkan Studies, 1999, vol. 40, no. 2, s. 365.
6
Jednou zo zásadných otázok každej historickej štúdie je zaradenie do historických súvislostí, ktorému sa venuje ďalší oddiel tejto magisterskej práce predstavujúci historický exkurz opisujúci grécku občiansku vojnu a politický vývoj Grécka po roku 1948. Súčasťou časti, ktorá bola spracovaná na základe dostupnej literatúry a uverejnených odborných štúdii, je aj kapitola o politickom pozadí prijatia gréckych detí.
Grécka občianska vojna je aj v súčasnosti chúlostivou témou, ktorá je často predmetom populistických špekulácií a politizácie, preto je dôležité konfrontovať literatúru českej proveniencie s dostupnými zahraničnými štúdiami. Táto práca sa opiera hlavne o diela Pavla Hradečného, donedávna nášho popredného balkanológa špecializujúceho sa na dejiny Grécka, Albánska a iných juhoslovanských krajín. Jeho Dějiny Řecka poskytujú základné informácie o bojoch občianskej vojny, o príčinách jej vypuknutia, ako aj o politickom vývoji krajiny po jej skončení. Hradečný je rovnako aj autorom publikácie vydanej pod hlavičkou Ústavu pro soudobé dějiny AV ČR Řecká komunita v Československu. Její vznik a počatečný vývoj (1948-1954), ktorá obsahuje štúdiu zaoberajúcu sa príchodom gréckych detí, zakladaním gréckych detských domov a prvými rokmi vo vznikajúcej komunite. Súčasťou publikácie je aj edícia 31 dokumentov, ktoré majú zásadný význam pri skúmaní danej témy.
Informácie získané z Hradečného prác v prvých dvoch kapitolách sú porovnané a doplnené o fakty obsiahnuté v článku izraelského politológa a profesora na univerzite Bar-Ilan, Amikama Nachmaniho, Civil War and Foreign Intervention in Greece: 1946– 1949, a v štúdií britských historikov Stefanosa Katsikasa a Petra Siani-Daviesa, National Reconciliotion After Civil War: The Case of Greece. Za prameň k skúmanej problematike sa dá považovať článok Geoffreyho Chandlera The Unnecessay War: The Greek Civil War of 1946-1949, nakoľko Chandler pobýval v Grécku v čase občianskej vojny ako príslušník britských intervenčných vojsk, kde si utvoril vlastný názor na konflikt, podložený pozorovaním a diskusiami s domácim obyvateľstvom, ktorý v článku prezentuje.
V českej historiografii sa otázka gréckej menšiny v posledných dvoch desaťročiach usadila a o monografie s touto tematikou nie je núdza. Avšak ani jedna publikácia nerieši tento problém formou orálnej histórie. Všetky sa vysporiadavajú s bohatým archívnym materiálom, ktorý je obsiahnutý v archívnych fondoch Národného archívu Praha, napr. vo fonde Československého červeného kríža alebo vo fonde
7
Ministerstva informácii a iných. Určité informácie sú dostupné aj v štátnych oblastných a okresných archívoch, kde sa nachádzajú záznamy z jednotlivých detských domovov vo fondoch krajských národných výborov.
Najobsiahlejšou dosiaľ vydanou prácou zaoberajúcou sa problémom gréckej menšiny v Českej republike je monografia Řečtí uprchlíci: kronika řeckého lidu v Čechách, na Moravě a ve Slezsku 1948-1989 autorov Antuly Botu a Milana Konečného. Táto rozsiahla monografia takmer vyčerpala pramennú základňu a je plná rozličných faktov a informácií, ale chýba jej dobrá organizácia a štruktúra. Absencia analýzy a výkladu jednotlivých archívnych prameňov použitých v texte je tiež jej veľkým mínusom. Bola však použitá ako zásadný zdroj v kapitole o organizácií „Akce Řecké deti“, pričom získané informácie sú v tejto magisterskej práci okrajovým materiálom, ktorý sa snaží poskytnúť vysvetlenie, prečo boli grécke deti u nás prijaté a kto stál v pozadí celej akcie.
Ďalšou publikáciou z českej proveniencie, ktorá v sebe zahŕňa štúdiu a edičnú časť je dvojjazyčná monografia Petrosa Cironisa Akce "Řecké děti 1948": dokumenty, vzpomínky a komentáře na emigraci helénských dětí v roce 1948 do Československa. Práve táto monografia ako jediná poskytuje aj ucelený zoznam všetkých domovov gréckych detí vo vtedajšom Československu, ktorý sa nachádza aj v prílohe tejto magisterskej práce.
Tretia časť práce je už samostatný výskum metódou orálnej histórie. Ako primárny prameň teda slúžia rozhovory poskytnuté tazateľke (v tomto prípade diplomantke) siedmymi príslušníkmi gréckej komunity v bývalom Československu. Piati narátori boli priamo účastníkmi „Akce Řecké deti“ a žili v gréckych detských domovoch. Sú to pán Amiridis (nar. 1941), pán Hassiotis (1947), pán Kevrekidis (1937), pán Kuimtzidis (1934) a pán Mylonas (1937). Ďalšími narátormi sú pán Chamonikolas (1926), ktorý sa dostal do Československa ako zranený partizán, a pani Paraskevopulu (1949), ktorá sa narodila na pol ceste do emigrácie. Narátori boli pre účely tejto magisterskej práce kontaktovaní pomocou organizácie Řecká obec Brno, ktorej sú štyria z nich2 aktívnymi členmi. Všetky rozhovory sú zaznamenané a priložené k tlačenej forme tejto práce vo forme CD prílohy.
2 Jedná sa o pánov Kevrekidisa, Kuimtzidisa, Mylonasa a Chamonikolasa. 8
2 Metóda orálnej histórie
2. 1 Čo je orálna história? Pri skúmaní súdobých dejín, hlavne v otázke každodennosti, kolektívnej pamäte a osobného prežívania udalostí historického vývoja, sa historici musia vysporiadať s ohromnou kvantitou prameňov uložených v archívoch, v ktorých však absentujú pramene súkromnej povahy. V súčasnej dobe si väčšina ľudí nevedie denníky, neudržiava korešpondenciu a netvorí súkromné archívy. Takisto je málo „obyčajných“ ľudí, ktorí vydajú svoje memoáre a zaznamenajú svoj príbeh pre budúce generácie, avšak aj oni sa podieľali na historickom dianí. A práve tu sa otvára možnosť využitia metódy orálnej histórie.3
Orálna história na rozdiel od iných historických metód má schopnosť osloviť svojho adresáta na rôznych úrovniach, verbálnej, často aj vizuálnej a písanej. V súčasnej dobe preplnenej audiovizuálnymi médiami má potenciál svojou formou osloviť širšiu nevedeckú verejnosť.
Orálna história je kvalitatívna metóda historického výskumu, ktorá pracuje s rozhovormi poskytnutými priamymi aktérmi historických udalostí. Je to interdisciplinárna metóda, ktorá postupne našla uplatnenie nie len v historickom bádaní, ale aj v sociologickom, antropologickom, etnologickom, psychologickom výskume a v ďalších. Keďže jej hlavným prameňom je rozhovor, ktorý bol poskytnutý historikovi, prípadne inému vedcovi, vynára sa otázka, aký je teda rozdiel medzi žurnalistikou a orálnou históriou? Kde leží koniec jednej a začiatok druhej?4
Najzákladnejšou diferenciou medzi spomínanými je čas. Zatiaľ čo žurnalistika operuje so súčasnými udalosťami, orálna história sa zameriava na udalosti, ktoré sa stali pred mnohými rokmi. Z toho vyplýva, že reportéri musia spracovávať získané informácie rýchlo, ešte počas ich trvania a nemajú voči nim nadhľad. Naopak orálni historici sa zameriavajú pri svojom výskume na úlohu pamäte, individuálnej
3 Úlohu orálnej histórie ako prameňa súdobých dejín objasňuje Donald Ritchie: "Only a small part of what happened in the past was ever observed. . . . And only a part of what was observed in the past was remembered by those who observed it; only a part of what was remembered was recorded; only a part of what was recorded has survived; only a part of what has survived has come to historians' attention; only a part of what has come to their attention is credible; only a part of what is credible has been grasped; and only a part of what has been grasped can be expounded or narrated by the historian." Citované podľa: RITCHIE, Donald A. Doing Oral History. Twayne Publishers: New York, 1995, s. ix. 4 Na tieto otázky poukazuje a snaží sa nájsť odpoveď Mark Feldstein vo svojom článku: FELDSTEIN, Mark. Kissing Cousins. Journalism and Oral History. The Oral History Review, 2004, vol. 31, no. 1, s. 1-22. 9 kategorizácie spomienok a môžu ich preskúmať hlbšie, dôkladnejšie, s väčšou perspektívou a v ich celom kontexte.5
Taktiež rozdielny je aj prístup k respondentovi. Hlavnou prioritou orálnej histórie nie je získavanie faktov a ich overovanie, ale samotný subjekt rozhovoru a jeho individuálne zdelenie, osobné prežitky, rozhodovanie v zložitých a každodenných situáciách, osobná motivácia apod.6
Základná technika vedenia rozhovoru je u oboch metód zhodná, avšak žurnalisti nemajú pri obrovskej kvantite poskytnutých interview čas na podrobné, a často celý život zahŕňajúce rozprávanie. Obe kladú dôraz na dôkladnú prípravu pred interview a takisto povzbudzujú tazateľov, aby boli milí a vytvorili pohodovú atmosféru pre narátora. Aj tu sa však nájdu rozdiely. Orálni historici sú vedení k tomu, aby viac počúvali a v najlepšom prípade len usmerňovali narátora, novinári nejedenkrát počas interview vedú dlhšie monológy ako subjekt ich rozhovoru.
História Orálnej histórie Orálna história je metóda s vlastnou históriou. Je to metóda, ktorá vyrástla z rozprávačskej tradície, ale prvé akademické práce o technike orálnej histórie sa objavili až v 20. storočí. Jedným z faktorov, prečo sa dejepisectvo začalo zameriavať na bezprostrednú, osobne prežitú minulosť priamych účastníkov dejinných procesov, bol otras hodnôt, ktorý so sebou priniesli svetové vojny v prvej polovici minulého storočia. Práve svetové vojny a hospodárska kríza sa stali prvými skúmanými témami metódou orálnej histórie.
Napriek všetkým dohadom o prvenstve, sú Spojené štáty americké všeobecne pokladané za rodisko orálnej histórie. S myšlienkou na založenie centra, ktoré by zaznamenávalo svedectvá významných Američanov činných v politickej, hospodárskej a kultúrnej sfére, prišiel už v roku 1938 novinár a životopisec Allan Nevis.7 Po vojne sa mu svoju ideu podarilo zrealizovať a so svojim žiakom a kolegom Luisom Starrom založili Columbia Oral History Office pri Kolumbijskej univerzite. Tá sa stala vzorom pre
5 Tamtiež, s. 5. 6 „Získávání faktů však není hlavní prioritou orální historie, tou je samotný subjekt rozhovoru a jeho individuální sdělení, osobní prožitky, rozhodování ve složitých i každodenních situacích, osobní motivace atd.“ Citované podľa: Centrum orální historie [online]. 2011 [cit. 2011-05-01]. Dostupné z:
Podobným vývojom, od nehistorikov, ktorí sledovali elitné a neskôr aj nižšie vrstvy obyvateľstva, až po vznik inštitúcií špecializovaných na zbieranie rozhovorov a ich analýzu, si novovzniknutá a rozvíjajúca sa metóda prešla aj v ostatných krajinách, ako je Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko apod. Na rozdiel od USA mali orálni historici v Európe problém presadiť sa medzi etablovanými a uznávanými historikmi, ako boli napríklad tí združení okolo časopisu Annales. Tento boj trval až do osemdesiatych rokov minulého storočia, kedy sa orálna história stala uznávanou výskumnou metódou. V tomto období vyšla aj jej základná príručka The Voice of the Past: Oral History, ktorej autorom je Paul Thompson a bol založený špecializovaný časopis International Journal of Oral History.
Medzinárodná spolupráca bola inštitucionalizovaná až v roku 1996, keď bola na deviatej medzinárodnej konferencii orálnej histórie v Göteborgu založená medzinárodná organizácia International Oral History Association ( IOHA).
Veľkým míľnikom vo vývoji metódy orálnej histórie sa stala digitalizácia a technologický pokrok, ktorý značne zjednodušil nahrávanie rozhovor a otvoril metódu širšej bádateľskej základni. Práve toto tzv. štvrté štádium vývoja orálnej histórie je aktuálnou témou medzinárodných konferencií.9 Na konferencii v Sydney (2006) predniesli rečníci Alistair Thomson a Michael Frisch z Univerzity v Buffale myšlienku, že „sa ocitáme uprostred zatiaľ nedokončenej etapy digitalizácie, keď predovšetkým internet podnecuje medzinárodný dialóg, a keď sa vďaka technológiám úplne mení spôsob nahrávania, uchovávania, katalogizovania, interpretácie, zdieľania a prezentovania orálnohistorického posolstva“10.
8 Tamtiež, s. 26. 9 Správu z konferencie v Sydney podal Miroslav Vaněk v: VANĚK, Miroslav. Globalizace a digitální revoluce aneb Čtvrtá vývojová fáze orální historie: Ohlédnutí za 14. mezinárodní konferencí orální historie v Sydney. Soudobé dějiny, 2006, roč. 12, č 1-2, s. 269 - 279. 10 Tamtiež, s. 277. 11
V niekoľkých posledných rokoch sa v USA orálna história využíva aj pri skúmaní nedávnej minulosti. Jedným z najnovších projektov je „9/11 Oral History Project“, ktorý zaznamenával svedectvá o teroristickom útoku pre nasledujúce pokolenia, a zároveň je príkladom ako orálna história pomáha porozumieť aktuálnym udalostiam skrz životné skúsenosti ich účastníkov. Ďalším podobným projektom je projekt orálnej histórie o preživších hurikánu Katrina.11
Predchodca orálnej histórie v našich kultúrnych kruhoch sa začal objavovať krátko po druhej svetovej vojne, keď sa prejavila „potreba zachytiť pamäť ľudu“. Tejto úlohy sa ujali pracovníci Archívu pre dejiny priemyslu Jan Klepl a Karel Adolf Branald12, ktorí zhromaždili len písomne zaznamenané výpovede mnohých členov pracujúcej vrstvy, ako aj „budovateľov a iných pokrokových ľudí“. V období pred rokom 1989 síce vychádzali monografie, ktoré pracovali so svedectvami pamätníkov a ich spomienkami, ale ich vydávanie bolo pod silnou ideologickou kontrolou, a tak nespĺňajú všetky kritéria orálnej histórie, pretože narátor nemohol slobodne vyjadriť svoje vlastné myšlienky a svoju pamäť musel modifikovať, aby sa stotožňovala s diktátom strany.13
Metóda orálnej histórie sa u nás začala rozvíjať až po páde komunistického zriadenia. Porevoluční historici ale potrebovali určitý čas na to, aby sa oboznámili s postupmi zo zahraničia a získali dôveru voči novej metóde. Tá sa postupne ukázala veľmi efektívnou pri skúmaní totalitného režimu, ktorý u nás predtým vládol, pretože vyplňovala medzery, ktoré sa objavili v archívnych prameňoch dôsledkom ich jednostrannosti. Preto prvé dielo, ktoré sa dá považovať za orálnohistorické, vyšlo už v roku 1990 pod názvom Deset pražských dnů: 17. – 27. listopad 1989. Jedná sa o rozhovory so zakladateľmi Občianskeho fóra.
Udalostiam Nežnej revolúcie zostali verní aj autori Miroslav Vaněk a Milan Otáhl vo svojom diele Sto studentských revolúcií. Práve toto dielo považuje Pavel Műcke14 v českej historiografii za zlomové, pretože autori v ňom aplikujú zahraničné metodologické postupy, pričom samotnú metódu aj vysvetľujú.
11 Pre bližšie informácie o projekte viď.: JANESICK, Valerie J. Oral History for the Qualitative Researcher. Choreographing the Story. Guilford Press, New York 2010. 12 MŰCKE, Pavel: Krok za krokem. Orální historie, věda a společnost. In Naše společnost, 2006, roč.4, č 1, s. 28. 13 Viď. napríklad práce Milana Mašku a Věry Holé z konca 50. a zo 60. rokov. 14 MŰCKE, Pavel: Krok za krokem. Orální historie, věda a společnost. In Naše společnost, 2006, roč.4, č 1, s. 29. 12
Ďalším významným krokom pri udomácňovaní spomínanej metódy medzi českou historickou verejnosťou bolo založenie Centra orální historie (COH) pri Ústave soudobých dějin v roku 2000. To sa popri samotnom výskume (napr. prieskum českej spoločnosti v dobe normalizácie, politických elít, disidentov, študentov, robotníckej vrstvy atd.) zaoberá aj edukačnou činnosťou, čím si vyslúžilo uznanie medzi odbornou a laickou verejnosťou. Všetky súčasné i minulé aktivity centra, rovnako ako aj zoznam jeho publikačnej činnosti sú dostupné na jeho internetovej stránke15. Vedúci centra, Miroslav Vaněk, je uznávaným odborníkom a jeho teoretické a metodické práce16 sú neoddeliteľnou súčasťou vybavenia každého bádateľa, ktorý sa oboznamuje s metódou orálnej histórie.
V nahrávaní pamätníkov vykonali nezanedbateľnú prácu aj Židovské múzeum Praha, ktoré sa zameralo na obete holokaustu a občianske združenie Post Bellum17, ktoré v spolupráci s Ústavom pro studium totalitních režimů a Českým rozhlasom vytvorilo digitálny archív www.pametnaroda.cz. Tu sú zverejňované všetky nahraté rozhovory, ako aj väčšina protokolov a fotografií. Po registrácií do e - badateľne sú dostupné širokej laickej a odbornej verejnosti. Práve v tomto širokom archíve sa nachádza aj pätnásť rozhovorov o gréckej menšine v Československu18, ktorých väčšina bola vytvorená v rámci projektu FSV UK Sixty Years After: Memory of Greek Civil War Refugees in Czechoslovakia. Tento projekt ešte nie je ukončený a jeho výsledky a závery zatiaľ nie sú publikované.
15 Centrum orální historie [online]. 2011 [cit. 2011-05-01]. Dostupné z:
2. 2 Metodológia Základnými formami využitia orálnej histórie pre historika sú interview (rozhovor), ktoré sa spravidla viaže ku konkrétnej historickej udalosti a životný príbeh, ktorý má za úlohu priblížiť určitý historický proces či etapu zo zorného uhlu narátora. Obe formy by mali v ideálnom prípade v sebe obsahovať dve a viac stretnutí s narátorom. Krátkym teoretickým príkladom ako postupovať pri písaní práce formou orálnej histórie sú nasledujúce riadky.
Prvý kontakt K prvému kontaktu dochádza po vytipovaní si osôb na základe známej literatúry, alebo výskumu v archíve. Ďalej sa môžu kontaktovať osoby doporučené narátorom, jedná sa o metódu snehovej gule, keď sa narátori postupne „nabaľujú“. Hlavnou úlohou prvého kontaktu s novým narátorom je oboznámenie ho s cieľom a metódou výskumu. Taktiež je mu predostretá zmluva o poskytnutí práv, ktorá mu zabezpečuje právo na doplnenie a úpravu výpovede pred jej zverejnením. V nej rovnako poskytuje súhlas s vyhotovením záznamu z nasledujúcich stretnutí.
Tazateľ sa musí pripraviť aj na to, že môže byť často odmietaný, resp. narátor je ochotný mu poskytnúť rozhovor, ale nesúhlasí s jeho zverejnením alebo nahrávaním, prípadne odmieta podpísať zmluvu o poskytnutí práv, nejedenkrát aj bez jej prečítania. Vtedy by mal tazateľ upustiť od spolupráce s daným narátorom a presunúť svoj záujem na ďalšiu osobu, pretože bez podpísanej zmluvy nemožno uverejniť žiadne informácie získané na základe rozhovoru. Ak sa tak nestane a tazateľ si získal dôveru narátora, dohodnú si stretnutie na mieste podľa narátorovho výberu, avšak dostatočne tichom a pokojnom, aby nebol záznam príliš často prerušovaný.19
Vedenie rozhovoru V úvode nahrávky každého rozhovoru by nemali chýbať údaje o názve projektu, meno narátora a tazateľa, miesto a dátum vyhotovenia záznamu. Rovnako je vhodné uviesť aj účel, pre ktorý sa rozhovor realizuje. Zatiaľ čo pri prvom rozhovore je žiaduce, aby narátor rozprával sám, s miernym usmernením narátora, druhý rozhovor sa formou viac
19 VANĚK, Miroslav a kol. Orální historie. Metodické a „technické“ postupy. Olomouc 2003, s. 21 – 24. 14 približuje interview, pretože jeho cieľom je prehĺbiť informácie získané z prvého rozhovoru. Z každého rozhovoru sa vypracuje písomný záznam o jeho priebehu.20
Záznam o rozhovore V úvode dokumentu s názvom Záznam o rozhovore nesmie chýbať informácia o názve projektu, mene narátora, údaj o mieste a dátume vedenia rozhovoru, ako aj meno tazateľa, ktorý rozhovor vedie. Záznam o rozhovore je najvhodnejšie vyhotoviť v deň vykonania rozhovoru, prípadne v krátkom časovom rozpätí, pretože sa v ňom zaznamenávajú bezprostredné dojmy tazateľa z narátorovho neverbálneho prejavu (nervozita, neistota), zdanie o narátorovej úprimnosti, otvorenosti apod. Záznam je plnohodnotnou súčasťou rozhovoru. Je takisto východiskom pre prípravu ďalších rozhovorov a pomôckou pri analýze. Záznamy z rozhovorov vyhotovených pre účely tejto magisterskej práce sa nachádzajú v prvej prílohe.21
Prepis a úprava rozhovoru Prepis rozhovoru zachycuje presný zmysel a obsah rozhovoru, pričom ponecháva štylistické a jazykové špecifiká narátora. Môže obsahovať aj poznámky o prerušeniach, ktoré rozhovor ovplyvnili, a poznámky o mimoslovných prejavoch narátora (smiech, plač, kašeľ). Tieto prejavy sa zaznamenávajú do hranatých zátvoriek. Odmlka sa vyjadruje tromi bodkami v hranatej zátvorke.22
V súčasnosti sa postupne presadzuje trend priloženia zvukového (resp. audiovizuálneho) záznamu rozhovoru k výtlačku práce, prípadne zverejnenia nahrávok na internetových stránkach, namiesto doslovného prepisu rozhovoru. Aj v prípade tejto magisterskej práce sú jednotlivé nahrávky pripojené k jej výtlačku vo forme CD prílohy.
Analýza a interpretácia rozhovoru
Pri analýze a interpretácii rozhovoru začína skutočná práca historika. V mnohých prípadoch tento proces započal už počas interview, keď narátor sám, prípadne vďaka citlivému vedeniu tazateľa, kategorizuje a analyzuje svoje vlastné spomienky. Predpokladom analýzy je zoznámenie sa s historickým pozadím skúmaných udalostí a s konkrétnymi faktami. Počas rozhovoru je takmer nemožné vyhnúť sa interpretácii
20 Tamtiež, s. 26 – 29. 21 Tamtiež, s. 31 – 33. 22 Tamtiež, s. 36. 15 spomienok zo strany narátora, ale aj zo strany tazateľa, najmä pri kladení otázok, v prípade nepochopenia časti narátorovho rozprávania.
Spracovanie rozhovoru by malo zahŕňať obsahovú aj formálnu analýzu. Pri obsahovej analýze pomôže tematické rozčlenenie rozhovoru. Jej súčasťou je aj komparácia jednotlivých častí rozhovoru s inými rozhovormi vedenými v rámci projektu, prípadne s historickými faktami a hypotézami. Ak sa pri porovnaní objavia nejaké rozpory, mal by sa bádateľ zamyslieť nad príčinami daných odlišností. Pri analýze by historik nemal zabúdať, že metóda orálnej histórie sa zameriava hlavne na subjekt, čiže na narátora samotného, a nie na fakty.
Formálnou analýzou sa rozumie jazyková analýza. Tá môže odkryť zmýšľanie narátora, napr. pri zmene ja na my v rozprávaní je vhodné sa zamyslieť, prečo tak narátor urobil.
Účelom interpretácie je vysvetlenie a odkrytie zmyslu, na jednej strane toho, čo bolo v rozhovore povedané, ale aj toho, čo narátor len načrtol. Interpretácia priamo závisí na osobe historika, prípadne narátora. Vlastným cieľom historika je postihnúť vzťah jednotlivca a širších spoločenských skupín v určitom historickom procese, respektíve úlohu jednotlivca v tomto procese, prípadne spôsob, ako jednotlivec určitý historický proces reflektuje.23 Keďže metóda orálnej histórie pracuje so súkromnými informáciami narátorov, ktoré podliehajú zákonu na ochranu osobných údajov, k ich použitiu treba pristupovať citlivo. Je potrebné si dôsledne preštudovať zmluvu o poskytnutí práv a striktne dodržiavať hranice, ktoré táto zmluva vymedzuje. Netreba zabúdať, že na jej základe má aj bádateľ určité práva, ktoré sa nesmie báť využiť. Základom úspešného projektu je komunikácia medzi oboma stranami, nie len o skúmanej téme, ale aj o postupe pri jej spracovaní.24
23 Tamtiež, s. 37 - 46. 24 Tamtiež, s. 59 – 60. 16
3 Grécka občianska vojna
Pre obyvateľov Grécka predstavovali 40. roky minulého storočia neustále boje. Najskôr museli znášať trojnásobnú okupáciu (nemeckú, taliansku a bulharskú) a neskôr sa cez ich krajinu prehnal bratovražedný boj medzi pravicovou aténskou vládou a ľavicovými silami, neskôr viazanými na KKE (Komunistickú stranu Grécka) vedenú Nikosom Zachariadisom.25 Tento boj nezostal bez povšimnutia svetových veľmocí. Na začiatku „studenej vojny“ sa práve tu, rovnako ako v Československu rozhodovalo o budúcich hraniciach medzi Západom a východným Sovietskym blokom. Na rozdiel od našej krajiny, kde sa tento mocenský súboj rozhodol na politickej úrovni a takmer bez priamych obetí, v Grécku boli do dva a pol roka trvajúceho boja zatiahnuté široké masy obyvateľstva a o konečnom výsledku rozhodla až zahraničná intervencia a použitie ťažkých zbraní.
„Prvé kolo“26 bojov občianskej vojny prebehlo už na jeseň roku 1943 a trvalo až do februára 1944. Konflikty medzi jednotlivými osloboditeľskými silami Grécka vyvstali ešte pred tým ako boli zo zeme vyhnaní fašistickí okupanti. Práve vtedy začala komunistami podporovaná ľavicová strana nazývaná Národný oslobodenecký front (EAM) spolu s jej militantnými jednotkami ELAS (Národná ľudová oslobodenecká armáda) bojovať proti svojmu mocenskému rivalovi EDES (Národná republikánska grécka liga) podporovanému britskou vládou. Táto podpora prichádzala najmä od britských jednotiek detašovaných v egyptskej Káhire.
Po odchode Nemcov sa Grékom síce podarilo sformovať dočasnú vládu aj s komunistickým zastúpením, ale „druhé kolo“ občianskych bojov na seba nedalo dlho čakať. Rozpútalo sa už začiatkom decembra 1944 bojom o Atény, tzv. Decembrovými udalosťami (Dekemvriana).27 Ľavicové sily boli za asistencie britských vojsk tvrdo porazené a konflikt sa zdal byť uzavretý. Výsledkom druhého kola bolo podpísanie
25 Pre podrobnejšie informácie o politickom pláne KKE a osobnosti Nikosa Zachariadisa viď. SMITH, Ole L. Self – Defence and Communist Policy 1945 - 1947. In Studies in the history of the Greek civil war, 1945- 1949. Copenhagen 1987, s. 127-159. 26 Rozdelenie jednotlivých etáp boja na tzv. „kolá“ je bežne používané v literatúre zahraničnej proveniencie. Napr. NACHMANI, Amikam. Civil War and Foreign Intervention in Greece: 1946 – 1949. Journal of Contemporary History, Oct. 1990, vol. 25, no. 4, s. 489-522. Ale aj v literatúre domácej proveniencie, napr. HRADEČNÝ, Pavel. Řecká komunita v Československu. Její vznik a počatečný vývoj (1948-1954). Praha 2000. 27 Pre detailný priebeh bitky viď. HRADEČNÝ, Pavel – DOSTÁLOVÁ, Růžena- HRCHOVÁ, Věra – OLIVA, Pavel- VAVŘÍNEK, Vladimír. Dějiny Řecka. Praha: Lidové noviny, 1998, s. 453 – 457. 17 zmluvy, ktorá sa do dejín zapísala ako Varkízska dohoda. Výmenou za celkovú demilitarizáciu získali ľavicové sily všeobecnú amnestiu pre všetkých členov ELAS a EAM. Z týchto bojov síce komunisti nevyšli ako víťazi, stratili časť podpory a moci, ktorú získali za zásluhy počas boja proti nemeckým okupantom, ale stále zostávali nezanedbateľnou politickou silou v krajine.
Varkízska dohoda však bola onedlho obojstranne porušená. Členovia EAM sa utiahli do ilegality a jednotky ELAS sa presunuli do ťažkého horského terénu severného Grécka, do oblasti Macedónie, kde začali svoje vojenské operácie. V decembri 1946 sa vo vnútri ľavicových síl odohral prevrat a prešli pod celkovú kontrolu Komunistickej strany Grécka. Vojenské sily sa premenovali na Demokratickú armádu Grécka (DSE) a začali spolupracovať s komunistickými režimami susedných krajín (Albánskom, Juhosláviou a Bulharskom). V tom ovzduší vypuklo tretie a najkrvavejšie kolo bojov.
Napriek nesúhlasu zo strany ľavice a prísľubu referenda, ktorý krátko po odchode Nemcov vyslovila aténska vláda, sa 27. septembra vrátil grécky kráľ do vlasti.28 Tri dni po tejto významnej udalosti, ktorá upevňovala falošné povedomie o konci občianskej vojny, zaútočili oddiely viac ako štyristo „banditov“29 na severogrécke mesto Naousa. Bol to doposiaľ najväčší útok občianskej vojny, ktorým „banditi“ ukázali svoju pripravenosť a bojaschopnosť. Vojenské zložky KKE neustále narastali a získavali nových členov na základe „dobrovoľného“ náboru medzi civilným obyvateľstvom na macedónskom vidieku, kde naďalej zostávalo ťažisko ich síl.
Začiatkom roku 1947 boli o zhoršujúcej sa situácii informované Spojené štáty americké. Britská vláda upozorňovala na to, že, ak by konflikt pokračoval, nebola by schopná zabezpečiť ďalšie ekonomické zdroje pre Grécko. Tým pádom žiadala o zásah z ich strany. Už 21. marca toho roku bola v americkom kongrese schválená Trumanová doktrína, ktorá vyčlenila pôžičku 400 miliónov dolárov na pomoc Grécku a Turecku.30
28 CHANDLER, Geoffrey. The Unnecessary War. The Greek Civil War of 1946-1949. History Today, Oct. 1958, vol.8, no. 10, s. 721. 29 Týmto termínom označovala pravicová vláda v Aténach všetky ľavicové sily teraz viazané na KKE. Komunistická propaganda naopak hovorila o aténskej vláde ako o „monarchofašistickej“, resp. ju označovala za „biely teror“. Pre ukážky uplatnenia propagandy v praxi v otázke detských deportácií a útekov za hranice viď. Baerentzen, Lars. The „Paidomazoma“ and the Queen’s Camps. In Studies in the history of the Greek civil war, 1945-1949. Copenhagen 1987, s. 127-159. 30 CHANDLER, Geoffrey. The Unnecessary War. The Greek Civil War of 1946-1949. History Today, Oct. 1958, vol.8, no. 10, s. 721. Pre viac informácií o Trumanovej doktríne a jej dopade na Grécko viď. JONES, 18
Boje sa začali vliecť a ich vzorec sa neustále opakoval. Komunistom sa nepodarilo získať prevahu, a naopak vláde sa nepodarilo dostať ich zo severogréckych hôr, ktoré poskytovali ideálny terén pre prekvapivé a nepravidelné útoky. Najväčšie úspechy dosiahla „Demokratická armáda“ pod vedením generála Markosa Vafiadisa v rokoch 1946 – 1947. Ten sa ukázal ako skúsený vojvodca a partizánsku taktiku boja zvládal bravúrne. Partizáni a Demokratická armáda boli v tomto období zásobovaní zo spriatelených krajín z ľudovodemokratického bloku. Na území týchto krajín sa nachádzali aj rôzne grécke základne, ktoré boli využívané ako logistické zázemie pre boje, rovnako poskytovali aj azyl pre gréckych utečencov takmer už od začiatku bojov.
Pilierom gréckych banditov sa stalo mestečko Buljkes31 vo Vojvodine, ktoré od juhoslávskej vlády získala Zachariadisova strana už v roku 1945. Toto mestečko dostalo špeciálne úľavy na daniach a zásoby. Bolo ponechané výhradne pod grécku samosprávu vedenú tajomníkom tamojšej straníckej organizácie KKE. DES síce rozširovala svoje rady na základe spornej „dobrovoľnej“ brannej povinnosti, ale nezaostávali za ňou ani kráľovské jednotky. Tie na rozdiel od komunistických síl, ktoré sa sústredili na severe krajiny, verbovali ľudí z celej zeme.
Začiatkom roku 1949 začali partizánske oddiely v boji rapídne strácať svoje pozície v dôsledku pozastavenia zásob od najväčšieho podporovateľa a dodávateľa, Titovskej Juhoslávie. Po roztržke Tito – Stalin sa Zachariadisova strana obrátila chrbtom svojmu chlebodarcovi Titovi a priklonila sa k svojmu ideologickému lídrovi Stalinovi v ďalekom Sovietskom zväze. V júni toho roku sa hranice s Juhosláviou uzavreli.
K partizánskym stratám napomohol aj odchod generála Markosa z radov velenia DES. Markos odstúpil z funkcie so zdôvodnením „pre vážne ochorenie“32. Načasovanie jeho rezignácie nasvedčuje vnútornému konfliktu v radoch DES medzi prostalinskými
Haward. Mistaken prelude to Vietnam: The Truman Doctrine and „A New Kind of War“ in Greece. Journal of Modern Greek Studies, May 1992, vol. 10, no. 1, s. 121-143. 31 Mestečko získalo status „Gréckej obce Buljkes“ = Elliniki kinotita Buljkes. Gréci ho získali do samosprávy po odsune Nemcov z tejto oblasti na základe Postupimskej zmluvy. Mestečko bolo organizované podľa idey komunistickej komúny, tzn. že každý obyvateľ mestečka musel pracovať a dostával všetko, čo potreboval. Mzda mu nebola vyplácaná. Nachádzali sa tu továrne, výcvikové strediská pre budúcich bojovníkov, ktorí sa mali vrátiť do Macedónie, nemocnica, škola, detský domov. Pre dlhotrvajúce boje v macedónskych horách sa Buljkes stal hlavným zdrojom čerstvých bojových síl pre „Demokratickú armádu“. Do bojov boli „dobrovoľne“ (otázka dobrovoľnosti je v tomto bode sporná) verbované aj ženy a staršie deti nad 14 rokov. (HRADEČNÝ, Pavel – DOSTÁLOVÁ, Růžena- HRCHOVÁ, Věra – OLIVA, Pavel- VAVŘÍNEK, Vladimír. Dějiny Řecka. Praha: Lidové noviny, 1998, s. 465.) 32 NACHMANI, Amikam. Civil War and Foreign Intervention in Greece: 1946 – 1949. Journal of Contemporary History, Oct. 1990, vol. 25, no. 4, s. 510. 19 a protitovskými silami. Podľa Nachmaniho názoru práve strata podpory Juhoslávie a nahradenie generála Markosa vo velení jednotiek DES Nikosom Zachariadisom znamenali začiatok neslávneho konca občianskej vojny pre ľavicové sily.33
Ďalším problémom, ktorému muselo vedenie KKE v lete roku 1949 venovať výnimočnú pozornosť, začali byť národnopolitické rozbroje v radoch DES. Začali sa ozývať príslušníci, ktorí boli slavomacedónskej národnosti34 a pýtali sa, aké bude ich postavenie v „oslobodenom Grécku“. Práve pod vplyvom týchto skutočností Zachariadis prisľúbil slavomakedóncom, že po uplatnení „ľudovodemokratického zriadenia“ v Grécku im bude poskytnutý priestor na úplné uplatnenie ich práva na sebaurčenie. Týmto prehlásením stratil dôveru v radoch gréckej verejnosti, a navyše Zachariadisova nová národnostná politika bola zneužitá pravicovou propagandou.
Práve v tomto období začala KKE vyjednávať s aténskou vládou o zmierlivom ukončení konfliktu. Atény však nemienili pristúpiť na žiadny kompromis, najmä, keď si boli dobre vedomé oslabenia svojho súpera. Tým pádom žiadali bezpodmienečnú kapituláciu.
V poslednej fáze bojov zostali grécki komunisti opustení aj zo strany svojich spojencov z radov balkánskych ľudovodemokratických štátov. Tí sa obávali americkej intervencie v Grécku. K ich dobrým vzťahom a podpore rovnako nepomohli ani osobné spory vodcu Zachariadisa s komunistickými lídrami spomínaných krajín (napr. konflikt s Enverom Hoxhom, albánskym premiérom). Na jar roku 1949 Stalin Zachariadisovi prikázal ukončiť všetky boje na území Grécka do 30. mája 1949. Tento príkaz bol na základe zistenia poplašných správ35 odvolaný, ale aj tak Stalin nechcel grécku agóniu predlžovať, a preto nepodnikol žiadny zásadný krok pre víťazstvo „socialistickej revolúcie“ v Grécku.
V lete 1949 sa uskutočnila dlho pripravovaná záverečná ofenzíva kráľovských vojsk proti „banditom“. Posledné boje sa odohrali na konečnej bašte partizánskych síl na hore Grammos pri grécko-albánskych hraniciach v auguste 1949. Po prehre v tejto bitke
33 Tamtiež, s. 510. 34 Ich počet vzrástol z približne 30% na 50% všetkých členov GDA len počas leta 1949. Štatistické údaje podľa: NACHMANI, Amikam. Civil War and Foreign Intervention in Greece: 1946 – 1949. Journal of Contemporary History, Oct. 1990, vol. 25, no. 4, s. 513. 35 Hoxha prikrášlil svoju správu o záujme USA o vojnu s krajinami, ktoré pomáhajú KKE a DES. Takisto sa snažil argumentovať, že práve výpomoc KKE by mohla byť zneužitá na americkú inváziu do Albánska a ostatných balkánskych satelitov. 20 sa posledné zvyšky DES uchýlili do Albánska, alebo boli zajaté kráľovskými jednotkami a internované na „väzenských“ ostrovoch, v koncentračných táboroch, či sa ocitli vo väzení a neskôr boli popravení.
Boje občianskej vojny zdevastovali krajinu a jej obyvateľov. Zasadili im silnejšiu ranu ako cudzia okupácia počas druhej svetovej vojny. Zasiahli do osudov mnohých ľudí, ktorí sa z jej následkov snažili vymaniť do konca ich životov a zničili a rozdelili mnoho rodín. Pritom sa o tejto vojne často hovorí ako o „zbytočnej vojne“36.
36 Rovnaký názor zdieľa aj autor článku: CHANDLER, Geoffrey. The Unnecessary War. The Greek Civil War of 1946-1949. History Today, Oct. 1958, vol.8, no. 10, s. 715-724. 21
4 Grécko po občianskej vojne
Po skončení vojen štyridsiatych rokov sa Grécko nachádzalo v zúboženom stave. Ekonomika a politická situácia v tejto krajine bola závislá na jej západných spojencoch. Medzi rokmi 1950 až 1961 takmer 12% populácie emigrovalo do zahraničia (Austrália, Kanada, Nemecko atď.). Grécka parlamentná demokracia a liberálny štátny systém boli v rukách víťazov občianskej vojny, ktorými boli vojenské, represívne a civilné zložky krajnej pravice. 37 V parlamentných voľbách z 5. mája 1950 sa zúčastnilo 44 politických strán. Zakázaná bola len jediná a to KKE38. Osemnásť miest v novom parlamente dokonca získalo aj nekomunistické zoskupenie ľavicových strán, tzv. Demokratický tábor.
Najviac hlasov získali strany politického stredu, a tak si vyslúžili 54% miest v parlamente39. V čele stredu stáli také osobnosti ako napr. Nikolas Plastiras, Emmanuil Tsuderos (bývalý premiér exilovej vlády), Sofoklis Venizelos a Georgios Papandreu. Vzniknutá vládna koalícia nebola veľmi stabilná a celkovo sa počas dvoch rokov (1950- 1952) vystriedalo deväť vlád. Tieto vlády už medzi decembrom 1949 až 1950 dosiahli zrušenie výnimočného stavu, zastavenie popráv komunistov a zníženie represií proti odporcom režimu.40 Bol to začiatok postupnej konsolidácie pomerov medzi bývalými nepriateľmi.
Napriek víťazstvu stredových strán si pravica udržala prednostné pozície v bezpečnostných zložkách a v administratíve. Nová ústava prijatá 1. 1. 1952 ponechala štátny systém monarchistickej demokracie tzv. vasilevomeni dimokratia na čele s kráľom, ale mala v sebe zakotvené aj ľudské a občianske práva.
Po voľbách v roku 1952 sa k politickej moci znovu dostali pravicovo orientované strany. Najskôr pod vedením Alexandra Papagosa a po jeho smrti v roku 1955, jeho
37 HRADEČNÝ, Pavel – DOSTÁLOVÁ, Růžena- HRCHOVÁ, Věra – OLIVA, Pavel- VAVŘÍNEK, Vladimír. Dějiny Řecka. Praha: Lidové noviny, 1998, s. 478. 38 Podľa zákona č. 509/1947, viď. SIANI - DAVIES, Peter – KATSIKAS, Stefanos. National Reconciliotion After Civil War. The Case of Greece. Journal of Peace Research, 2009, vol. 46, no. 4, s. 564. 39 Víťazstvo politiky stredu sa dalo očakávať. Úspech tejto umiernenej formy bol čiastočne zapríčinený potrebou politikov vybudovať si širšiu základňu voličov a čiastočne potrebou obyvateľstva po sile, ktorá by bola schopná vybudovať most medzi krajnou pravicou a krajne ľavicovými stranami. Toto premostenie sa dialo pod sloganom stredu: „Αμνηςία και αμνηςτία“, tzn. Odpustenie a amnestia. (The Times, 28. marec 1952; SIANI - DAVIES, Peter – KATSIKAS, Stefanos. National Reconciliotion After Civil War. The Case of Greece. Journal of Peace Research, 2009, vol. 46, no. 4, s. 563.) 40 Tamtiež, s. 556. 22 nasledovníka Konstantina Karamanlisa. Papagosova vláda Gréckeho zjednotenia nastúpila na cestu znovuvybudovania národného štátu Grékov na základe grécko- katolíckych hodnôt. Najprv sa však jeho vláda musela vysporiadať s vyostrujúcou sa politikou v kontexte studenej vojny a prihlásiť sa k politike svojich spojencov zápalistou antikomunistickou rétorikou. K tomuto postoju, ktorý vláda zaujala, patrila aj odozva na rastúcu popularitu Jednotnej demokratickej ľavice (EDA - Eniea dimokratiki aristera). EDA sa veľmi ponášala na EAM v politickom a sociálnom živote, a taktiež od EAM prebrala voličskú základňu. Napriek všetkému táto strana nebola Papagosovou vládou zakázaná, aj keď jej činnosť bola potlačovaná nepriamymi faktormi, ako napríklad stálym tlakom tajných služieb a bola vystavovaná neutíchajúcej diskriminácií.
V tomto období sa grécka spoločnosť dostala pod kontrolu Ústrednej informačnej služby (KYP- Kendriki ypiresia pliroforion) založenej v roku 1953. Do roku 1962 táto organizácia zamestnávala 60 000 platených informátorov a viedla si záznamy o väčšine obyvateľstva.41 Jej záujem nevzbudili len členovia a spolupracovníci DSE, ale aj členovia EAM a ELAS a ich príbuzní a známi. Podozrivé bolo dokonca aj čítanie nevhodných periodík, napr. ľavicových novín Avgi. Každý záujemca o štátne zamestnanie, cestovný pas alebo dokonca aj vodičské oprávnenie musel predložiť tzv. „certifikát o spoločenskej (sociálnej) spoľahlivosti“42. Podľa tohto zákona bolo obyvateľstvo Grécka rozdelené na národne zmýšľajúce osoby (ethnikofrones) a na tých, ktorých zmýšľanie sa považovalo za škodlivé spoločnosti (miasmata). Prechod medzi skupinami bol možný len v procese apochromatismos (gr. doslovne odfarbenie).43 Tento proces si vyžadoval verejné prehlásenie v lokálnych novinách, že zainteresovaná osoba je lojálna krajine i vláde a odvolanie minulého presvedčenia.44
Vo voľbách v novembri 1963 vystriedala dekádu pravicových vlád centristická vláda Georgiosa Papandreu. Jeho hlavným sloganom v kampani bolo heslo: „obnova demokracie“. Papandreu veril, že komunistické idey sa dajú lepšie kontrolovať liberálnymi ako represívnymi prostriedkami, a tak nastolil politiku „otvorenia sa ľavici“. Zbavil EDA niektorých obmedzení a zastavil opatrenia proti bývalým členom KKE,
41 Tamtiež, s. 564. 42 Podľa zákona č. 516/1948. 43 Pre viac informácií o jednotlivých skupinách viď. HRADEČNÝ, Pavel – DOSTÁLOVÁ, Růžena- HRCHOVÁ, Věra – OLIVA, Pavel- VAVŘÍNEK, Vladimír. Dějiny Řecka. Praha: Lidové noviny, 1998, s. 483. 44 SIANI - DAVIES, Peter – KATSIKAS, Stefanos. National Reconciliotion After Civil War. The Case of Greece. Journal of Peace Research, 2009, vol. 46, no. 4, s. 564. 23 dokonca poskytol amnestiu niektorým politickým väzňom. Jedným z opatrení bolo aj zrušenie „certifikátov o spoločenskej spoľahlivosti“. Toto oteplenie politického ovzdušia a novonadobudnuté sebavedomie obyvateľov prinieslo aj nárast výskytu verejných demonštrácií, ktoré žiadali zavŕšenie demokratizácie pomerov. Práve tieto prejavy nesúhlasu sa stali nástrojom pre šírenie rôznych dezinformačných kampaní45 využívaných Georgiosom Papadopulosom proti Georgiosovi Papandreu a jeho synovi, Andreasovi, ktorý bol radikálnejší a stýkal sa s ľavicovými armádnymi dôstojníkmi zo skupiny Aspida (gr. štít)46.
V noci z 20. na 21. apríla 1967 sa uskutočnil militantný antikomunistický puč vedený tromi dôstojníkmi gréckej armády, plk. Georgiosom Papadopulosom, plk. Nikolaosom Makarezosom a gen. Stylianosom Pattakosom. Napriek neveľkej ozbrojenej sile dosiahli obsadenie väčšiny strategických oblastí v hlavnom meste takmer bez výstrelu. Tento puč vyniesol k moci Papadopulosa a priniesol Grécku na sedem rokov vojenskú juntu.
Počas tohto obdobia boli zakázané všetky politické strany a umlčané všetky pokusy o kritiku režimu, či z pravicového alebo ľavicového politického tábora. Znovu začalo zatýkanie bez nezávislého súdneho procesu a dokonca boli znovuotvorené brány táborov na „väzenských“ ostrovoch. Zdvihla sa aj emigračná vlna. Toto obdobie sa stalo pre grécku spoločnosť príznačné aj tým, že štát a tajná polícia už nerozlišovali občanov podľa politického presvedčenia na pravicových a ľavicových, ale teraz sa rozdeľovalo obyvateľstvo na podporovateľov a oponentov režimu. Táto skutočnosť, ako aj zdieľané strasti spôsobené juntou pomáhali zotierať rozdiely medzi niekdajšími nepriateľmi z občianskej vojny.
Papadopulosova diktatúra stroskotala na neschopnosti vyrovnať sa s krízou, ktorú prinieslo turecké obsadenie Cypru47, rovnako ako so zvyšujúcou sa zadĺženosťou
45 Pre viac informácií o týchto propagandistických kampaniach viď. HRADEČNÝ, Pavel – DOSTÁLOVÁ, Růžena- HRCHOVÁ, Věra – OLIVA, Pavel- VAVŘÍNEK, Vladimír. Dějiny Řecka. Praha: Lidové noviny, 1998, s. 507-510. 46 SIANI - DAVIES, Peter – KATSIKAS, Stefanos. National Reconciliotion After Civil War. The Case of Greece. Journal of Peace Research, 2009, vol. 46, no. 4, s. 565. 47 K vylodeniu tureckých vojsk na území niekdajšieho gréckeho ostrova Cyprus došlo dňa 20. júla 1974 pri severo-cyperskom meste Kyrenia. Za dva dni obsadili strategické miesta na 4% územia ostrova. Tento akt vyvolal generálnu mobilizáciu gréckych vojsk. Práve prípravy na potenciálnu vojnu s Tureckom poukázali na absolútnu medzinárodnú izoláciu gréckeho vojenského režimu a na jeho postupujúci vnútorný rozklad. (HRADEČNÝ, Pavel – DOSTÁLOVÁ, Růžena- HRCHOVÁ, Věra – OLIVA, Pavel- VAVŘÍNEK, Vladimír. Dějiny Řecka. Praha: Lidové noviny, 1998, s. 519.) 24 krajiny48 a zhoršujúcou sa ekonomickou situáciou. Napriek tomu, že od konca občianskej vojny považovala vládna propaganda za nepriateľa štátu číslo jeden komunistov a KKE, ukázalo sa, že najreálnejšia hrozba suverenity Grécka hrozí spoza hraníc, zo strany Turecka (gréckeho NATO spojenca). Strata územia na Cypre zdvihla vlnu nesúhlasu a odporu voči ďalšiemu spojencovi, ktorým boli USA. Gréci sa cítili zradení, pretože ich americká vláda v cyperskej otázke nepodporila.49 Tieto udalosti vyviedli Grécko z NATO a v roku 1974 mu priniesli nový smer zahraničnej politiky, vstup do Európskeho hospodárskeho spoločenstva.
Novým ministerským predsedom vlády sa po páde junty stal 24. júla 1974 Konstantinos Karamanlis. Ku koncu roka boli všetci hlavní predstavitelia junty (G. Papadopulos, N. Makarezos, S. Pattakos a Dimitrios Ioannidis) zatknutí a postavení pred súd. Hlavnými cieľmi novej Karamanlisovej vlády sa stali demokratizácia pomerov (metapolitefsi), národne zjednotenie Grécka a otvorené rokovania o cyperskej otázke.50 Karamanlis znovu nastolil smer „otvorenia sa ľavici“, v rámci ktorého bola možná aj repatriácia gréckych ľavicovo orientovaných politických utečencov. Dokonca im bolo umožnené znovu sa podieľať na volebnom procese, avšak museli zložiť prísahu, že budú dodržiavať demokratické práva a nebudú sa snažiť uzurpovať si politickú moc51.
V nasledujúcich voľbách, v ktorých KKE získala zanedbateľné množstvo hlasov, si väčšinu jej voličov naklonila nová ľavicová strana PASOK (Panhelénske sociálistické hnutie – Panellinio sosialistiko kynima) na čele s Andreasom Papandreu. Ani spojenými silami ľavica nezískala dostatok poslaneckých mandátov a novú vládu zostavil Konstantinos Karamanlis s programom Novej demokracie.
48 „Mezi březnem 1973 a březnem 1974 přesáhla inflace 33%... Životní náklady a ceny nejdůležitějších spotřebních výrobku se v roce 1973 a v první polovině roku 1974 zvýšili o 55-100%.“ Citované podľa: HRADEČNÝ, Pavel – DOSTÁLOVÁ, Růžena- HRCHOVÁ, Věra – OLIVA, Pavel- VAVŘÍNEK, Vladimír. Dějiny Řecka. Praha: Lidové noviny, 1998, s. 517. 49 Grécke nálady trefne zhodnotil reportér The Times slovami: „ ...‘communist’ was no longer a dirty word in Greece but ‘CIA’ and ‘Kissinger’ were.”(The Times, 18. marca 1975; SIANI - DAVIES, Peter – KATSIKAS, Stefanos. National Reconciliotion After Civil War. The Case of Greece. Journal of Peace Research, 2009, vol. 46, no. 4, s. 566.) 50 HRADEČNÝ, Pavel – DOSTÁLOVÁ, Růžena- HRCHOVÁ, Věra – OLIVA, Pavel- VAVŘÍNEK, Vladimír. Dějiny Řecka. Praha: Lidové noviny, 1998, s. 523. 51 Avšak mnohí si uvedomovali, že KKE už nepredstavuje vážnu politickú hrozbu. Počas jej ilegality a pôsobenia v zahraničí prešla strana mnohými rozkolmi, najmä v roku 1968, a tak došlo k oslabeniu jej jednoty, čo bol jej najväčší potenciál. Preto sa voľby roku 1974 skončili pre KKE blamážou, keď získala len 10% voličských hlasov a iba 8 z 300 kresiel v parlamente. (SIANI - DAVIES, Peter – KATSIKAS, Stefanos. National Reconciliotion After Civil War. The Case of Greece. Journal of Peace Research, 2009, vol. 46, no. 4, s. 567.) 25
Krátko po nástupe do funkcie Karamanlis oslobodil všetkých politických väzňov, uzavrel internačné tábory a obnovil grécke občianstvo utečencov. Tieto úľavy sa ale týkali len obetí diktatúry. Prešlo štvrť storočia od konca občianskej vojny a na ľudí, ktorí boli nútení emigrovať sa stále akosi zabúdalo. Diskriminácia voči ľavicovo orientovanému obyvateľstvu naďalej pretrvávala a tajná služba sa nevzdala jeho sledovania. Napriek tomu, že „certifikáty o spoľahlivosti“ boli zrušené zákonom č. 67/197452, bolo pre nich obtiažne nájsť si prácu. Vládna propaganda stále popierala zásluhy EAM a ELAS na oslobodení a účastníci odboja z ich radov neboli pozývaní na spomienkové ceremónie. Hlavným problémom Karamanlisovej vlády bolo vysporiadať sa s diktatúrou. Napriek tomu sa pre utečencov v socialistických krajinách otvorili hranice a bola im umožnená repatriácia. Karamanlis ako prvý grécky premiér navštívil krajiny východného bloku, medzi inými aj ČSSR a ZSSR.
Keď bol v máji roku 1980 Karamanlis menovaný prezidentom, otvorila sa cesta Andreasovi Papandreu k premiérskemu kreslu. Jeho PASOK získal jasnú prevahu vo voľbách v októbri 1981 a jeho vláda, ktorá nasledovala, je považovaná za „Papandreuov socialistický experiment“53. Jeho rétorika sa zameriavala aj na občiansku vojnu. Papandreu hlásal koniec diskriminácie, nápravu krívd minulosti a vybudovanie vlády pre všetkých Grékov. Jedným z predvolebných sľubov PASOKu bol aj slobodný návrat exulantov z východnej Európy a zničenie vyšetrovacích spisov tajnej polície.
Nakoľko utečencom bol návrat dovolený už predtým, nebolo im do roku 1985 priznané právo na penziu54. A otázka tajných spisov sa stala komplikovaným problémom, takým typickým pre populistické vlády. Pri prejednávaní ich zničenia sa vláda stretla s mnohými praktickými ohlasmi, ktoré považovali tieto dokumenty za dôležitý prameň pre skúmanie diktatúry a dejín Grécka posledných tridsiatich rokov. Účastníci protinacistického odboja z radov ľavicových síl boli od roku 1982 súčasťou spomienkových akcií k udalostiam druhej svetovej vojny a dostali sa aj do gréckych
52 Tamtiež, s. 567. 53 Trefne nazval toto obdobie „Papandreův socialistický experiment“ Pavel Hradečný v: HRADEČNÝ, Pavel – DOSTÁLOVÁ, Růžena- HRCHOVÁ, Věra – OLIVA, Pavel- VAVŘÍNEK, Vladimír. Dějiny Řecka. Praha: Lidové noviny, 1998, s. 537. 54 Elftherotypia, 18. augusta 1985; SIANI - DAVIES, Peter – KATSIKAS, Stefanos. National Reconciliotion After Civil War. The Case of Greece. Journal of Peace Research, 2009, vol. 46, no. 4, s. 569. 26 učebníc dejepisu. Na druhej strane, počas vlády PASOKu ako ľavicovej strany sa začal proces ich pozitívnej diskriminácie.55
Ani vláda PASOKu neprebiehala bez tvrdých sporov s opozíciou. V stále polarizovanej gréckej spoločnosti bolo len otázkou času, kedy sa súčasnej vláde vynorí dostatočne silný protivník z pravicových strán. Týmto protivníkom sa pred voľbami roku 1985 stala najsilnejšia pravicová politická strana Nová Demokracia, tentokrát v čele s Konstantínom Mitsotakisom. Mitsotakis vo svojej predvolebnej kampani zaujal presne opačný postoj ako Papandreu: „Naši ľudia sa poučili z horkých skúseností minulosti. Neakceptujú slogan ‚nikdy pravica‘, ani slogan ‚nikdy ľavica‘... Ale heslá, ktoré by mali dominovať sú ‚nikdy rozdelenie‘, ‚nikdy občiansku vojnu’“56. Citovaným záverom prejavu Mitsotakis prezentoval otvorenú kritiku Papandreuovho sloganu „Už nikdy pravica“ (Pote pia dexia)57, a zároveň zameral politiku strany na konsolidáciu vzťahov medzi oboma extrémami, ktoré boli príčinou občianskej vojny. Napriek snahe Novej Demokracie získal PASOK vo voľbách 45,8% hlasov58 a grécky socializmus si zabezpečil svoje trvanie ešte na ďalšie štyri roky.
Pád Papandreuovej vlády prišiel v júni roku 1989, krátko pred pádom železnej opony. Po týchto voľbách zasadla na 145 kresiel v gréckom parlamente ako víťazná strana Nová demokracia. Jej víťazstvo bolo tesné, pretože PASOK získal 125 postov. Tým sa jazýčkom na váhach pri každom rozhodovaní stali zjednotené komunistické a prokomunistické strany, ktoré získali celkovo 28 mandátov.59 Premiérom sa stal člen Novej Demokracie Tzannis Tzannetakis. Pri svojej inaugurácií prejavil vôľu dosiahnuť celonárodné uzmierenie a prekonanie dedičstva občianskej vojny. V rámci tejto akcie bol v gréckych učebniciach dejepisu nahradený termín „banditská vojna“ termínom „občianska vojna“ a podobne. V tomto štádiu snahy o zmierenie bola
55 Tamtiež, s. 570. 56 ‘Our people have learned from the bitter experiences of the past. They do not accept the slogan “never the right” nor do they accept the slogan “never the left”… The slogans which should dominate are “never division”, “never civil war”.’ Citované podľa: Eleftherotypia, 31. mája 1985; SIANI - DAVIES, Peter – KATSIKAS, Stefanos. National Reconciliotion After Civil War. The Case of Greece. Journal of Peace Research, 2009, vol. 46, no. 4, s. 570. 57 HRADEČNÝ, Pavel – DOSTÁLOVÁ, Růžena- HRCHOVÁ, Věra – OLIVA, Pavel- VAVŘÍNEK, Vladimír. Dějiny Řecka. Praha: Lidové noviny, 1998, s. 548. 58 Tamtiež, s. 548. 59 Výsledky volieb viď. HRADEČNÝ, Pavel – DOSTÁLOVÁ, Růžena- HRCHOVÁ, Věra – OLIVA, Pavel- VAVŘÍNEK, Vladimír. Dějiny Řecka. Praha: Lidové noviny, 1998, s. 559 alebo SIANI - DAVIES, Peter – KATSIKAS, Stefanos. National Reconciliotion After Civil War. The Case of Greece. Journal of Peace Research, 2009, vol. 46, no. 4, s. 570. 27 vyriešená aj otázka záznamov o obyvateľoch vedených tajnou políciou a tieto boli postupne zničené.
Vláda vzniknutá po júnových voľbách sa ukázala ako príliš nestabilná a do apríla 1990 sa uskutočnili celkovo troje predčasné voľby. Napriek tomu, že v tých posledných aprílových voľbách si Nová demokracia polepšila len o 5 miest, získala presnú polovicu parlamentných hlasov a podarilo sa jej získať na svoju stranu aj nového hráča, a tak sa jej koaličným partnerom stala strana Demokratickej obnovy s pravicovým programom. Týmto zvratom sa Grécko zaradilo medzi mnohé štáty strednej a juhovýchodnej Európy, ktorých vlády sa posunuli doprava.
Po rokoch 1989 a 1990 sa grécka spoločnosť vyrovnala s dedičstvom občianskej vojny a na jej politickej scéne sa prestali strany deliť na víťazov a porazených v občianskej vojne. Takisto sa začala opierať o stabilnejšie vlády. Dôvodom tohto vývoja môže byť aj zmena medzinárodnej politickej situácie po páde berlínskeho múru, rovnako však postupná demokratizácia politických pomerov v Grécku od roku 1974. Práve tento proces, spolu so snahou politickej elity o „nachádzanie spravodlivosti“ pre ľavicových bojovníkov v občianskej vojne, vytvorili kultúrne a politické prostredie, kde môžu byť rôzne naratívy zachycujúce vojnové spomienky voľne prezentované. Tým sa otázka občianskej vojny a nápravy krívd dostáva zo zorného uhla gréckej politiky.
28
5 Politické pozadie „Akce Řecké děti“
Krátko po 2. svetovej vojne sa Československá republika snažila nadviazať na čulý diplomatický styk, ktorý viedla s Gréckym kráľovstvom pred okupáciou. Bol vytvorený zastupiteľský úrad v Aténach, ale pre politickú situáciu, ktorej chýbala stabilita, nemal tento úrad status veľvyslanectva a na jeho čele nebol diplomat so všetkými prislúchajúcimi právomocami. Súčasne bol už v roku 1946 obnovený grécky zastupiteľský úrad v Prahe. Úlohou týchto inštitúcií bolo zabezpečiť obchodné styky oboch krajín a pomôcť pri návrate československých60 alebo gréckych štátnych príslušníkov, ktorí bojovali v 2. svetovej vojne, do vlasti. Po konci občianskej vojny v roku 1949 bolo provizórne veľvyslanectvo v Aténach zatvorené a Československo prerušilo kontakt s novou gréckou vládou až do roku 1954.
Zatiaľ čo, v Aténach bola kancelária československých úradníkov zrušená, pražský úrad zostával činný a jeho hlavným cieľom sa stal diplomatický boj o deti. Domáhal sa dodržania podmienok rezolúcie OSN, ktorá bola na žiadosť legitímnej gréckej vlády prijatá na III. Valnom zhromaždení OSN v roku 1948, a ktorá požadovala urýchlený návrat detí do vlasti.61 Grécky vrchný diplomat v Československu, André Pappas, ostro vystúpil proti Vladislavovi Clementisovi na pôde OSN s tvrdením, že Československo škandalózne protežuje partizánov. Tým si skomplikoval svoje postavenie medzi československými politikmi, s ktorými musel o danej otázke denne rokovať, ale svoje ťaženie aj tak nevzdal. Snažil sa získať utečenecké deti späť do Grécka aj naďalej. Postupom času Pappas vymáhal splnenie svojich požiadaviek ekonomickým nátlakom na československú stranu. V záujme Československa bolo rozšírenie obchodných stykov s Gréckom, ale k tomu museli byť splnené podmienky gréckej diplomacie, ako návrat detí do vlasti, benevolentnejšie vypovedanie gréckych občanov
60 V Grécku žilo v tom čase približne 2500 československých štátnych príslušníkov. Časť z nich mala v úmysle sa vrátiť do Československa. Číselnú údaje z: BOTU, Antula - KONEČNÝ, Milan. Řečtí uprchlíci : kronika řeckého lidu v Čechách, na Moravě a ve Slezsku 1948-1989. Praha : Řecká obec, 2005, s. 8. 61 Presné znenenie rezolúcie: „General Assembly Recommends the return to Greece of Greek children at present away from their homes when the children, their father or mother or, in his or her absence,their closest relative, express a wish to that effect.“ Citované podľa: United Nations Resolution 193 (III). Threats to the political independence and territorial integrity of Greece [online]. 1995 - 2010 [cit. 2011-05-01]. Dostupné z:
Záležitosť gréckych detí v ČSR mal v agende novovzniknutý referát pre Grécko pri Ministerstve informácií. Dané ministerstvo bolo už po voľbách roku 1946 obsadené KSČ. Tak sa do čela referátu dostala dr. Miloslava Vieweghová. Úlohou tohto úradu bolo získavanie informácií o vývine politickej situácie v Grécku, ako aj nadväzovanie kontaktov s EAM a EPON (Jednotná všegrécka organizácia mládeže). Vedúca referátu udržiavala dobré vzťahy s mocenskou špičkou Komunistickej strany Grécka, ako napr. s Nikosom Zachariadisom a inými. Z radov tohto úradu prišiel aj návrh na založenie Československo – řeckej společnosti (ČsŘS, grécky: Tsechoslovako – Ellinikos Syndesmos).
Československo – řecká společnost zabezpečovala komunikáciu na kultúrnej, ale aj hospodárskej úrovni. Tento jej cieľ bol vytýčený v stanovách.63 Podľa otváracej reči dr. Vieweghovej bola táto organizácia založená na podnet milovníkov antickej kultúry, aby sa dedičstvo antiky šírilo ďalej aj medzi obyčajných ľudí. Zo stanov vychádzalo aj nariadenie ministerstva vnútra o nepolitickej činnosti spolku a o zákaze akejkoľvek agitácií a politickej propagandy. Avšak vďaka jej aktivitám64 môžeme povedať, že prejavovala najmä podporu partizánom a komunistickým silám v gréckej občianskej vojne a šírila vplyv komunistickej dikcie ohľadom gréckej otázky pod plášťom kultúrnej spolupráce. Rozpútala v tlači propagandu so zreteľom na vykorisťovanie a utláčanie komunistov v Grécku.
Zásluhou ČsŘS bola československá verejnosť na príchod gréckych detí systematicky pripravovaná už od začiatku marca roku 1948. V tlači a v rozhlase sa
62 Ukážky prípadov, keď boli grécki občania žijúci v ČSR vyhostení z krajiny, mnohokrát aj bez majetkového zabezpečenia viď. BOTU, Antula - KONEČNÝ, Milan. Řečtí uprchlíci : kronika řeckého lidu v Čechách, na Moravě a ve Slezsku 1948-1989. Praha : Řecká obec, 2005, s. 9. 63 Stanovy: 1. zoznamovať českú verejnosť s kultúrnym, literárnym, vedeckým, umeleckým, hospodárskym, právnym, sociálnym a technickým životom Grécka 2. rovnako zoznamovať grécku spoločnosť so životom v Československu 3. pôsobiť, aby vzájomné kultúrne a hospodárske styky Československa a Grécka boli v záujme oboch týchto štátov rozšírené a prehĺbené. Stanovy ČsŘS sa nachádzajú v archívnych fondoch: fond Ministerstva vnitra – dodatky v Národní archív Praha a v Mestskom archíve mesta Prahy vo fonde Magistrát hlavního města Prahy II, Národní výbor hlavního města Prahy, odbor vnitřních věcí, Spolkový katastr. Citované podľa: BOTU, Antula - KONEČNÝ, Milan. Řečtí uprchlíci : kronika řeckého lidu v Čechách, na Moravě a ve Slezsku 1948-1989. Praha : Řecká obec, 2005, s. 16. 64 V roku 1946 organizovala Československo – řecká společnosť výstavu o gréckom odboji ELAS-EAM v Prahe. Kvôli námietkam gréckeho diplomatického zastupiteľa v Prahe sa výstava nekonala, ale na tomto príklade je patrné, aké tendencie boli v spomínanej organizácií. (Tamtiež, s. 8.) 30 objavovali správy, ktoré informovali o utrpení detí v gréckej Macedónii, o pravidelnom bombardovaní obcí a miest a iných neprávostiach páchaných na bezbranných deťoch. Ku každej podobnej správe bola pripojená výzva k pomoci rodičom ochrániť ich deti, prijať ich a postarať sa o ne. K tomu boli často organizované aj peňažné zbierky na podporu „bojujúcej mládeže“.65
Neskôr bol v Grécku vytvorený Výbor na „Pomoc dieťaťu“ (Kentriki Epitripi „Voithia sto Pedi“), ktorý organizoval jednotlivé presuny detí cez grécke hranice a ich ďalší transport do socialistických krajín. Jednalo sa o určitú formu obmeny Medzinárodného fondu na pomoc deťom (ICEF), ktorý vznikol pri OSN v roku 1947. Už koncom toho roka mal fond svoje pracovisko aj v Prahe, a v roku 1948 jeho československá pobočka významne pomohla pri financovaní „Akce Řecké děti“66. Po rokovaniach s predstaviteľmi KKE, ČsŘS zriadila prostredníctvom jej Sociálnej komisie pomocný výbor pre ICEF, ktorý mal organizovať grécku akciu a účelne rozdeliť financie získané z rôznych zbierok. Týmto krokom sa fond v ČSR dostal pod správu komunistickej strany.
Od marca 1947 organizovala ČsŘS prednášky a šírila osvetu s cieľom získať podporu medzi československou verejnosťou a vyzývala k budovaniu výboru pre pomoc „gréckemu ľudu v boji za demokraciu a mier sveta“.67 V decembri 1948 prišla do Prahy delegácia filmárov, tzv. Slobodného Grécka, ktorá mala za úlohu natočiť dokumentárny film o živote gréckych detí v detských domovoch. Tak vznikli propagandistické filmy, ktoré boli často premietané na osvetových zhromaždeniach, Pravda o řeckých dětech a Řecký boj. Na propagandu bol využívaný aj populárny časopis ČsŘS, Zpravodaj Československo – řeckej společnosti, kde publikovali mnohí grécki komunistickí autori a novinári. Začali sa prekladať knihy gréckych spisovateľov68 a vydávať publikácie o Grécku.
65 Príklad propagandy viď. „Zachraňujeme řecké děti“, Mladá Fronta, 27. apríla 1948, s. 3. alebo „Z celého světa“, Mladá Fronta, 22. mája 1948, s. 2., či „Řečtí partyzáni útočí v severním Řecku“, Rude právo, 25. júla 1947, s. 4. 66 Už v čase, keď Štúrovom prešiel prvý vlak s deťmi, disponoval fond čiastkou 17 440 069, 90 Kčs a zbierka naďalej pokračovala. Číselné údaje z: BOTU, Antula - KONEČNÝ, Milan. Řečtí uprchlíci : kronika řeckého lidu v Čechách, na Moravě a ve Slezsku 1948-1989. Praha : Řecká obec, 2005, s. 34. 67 Tamtiež, s. 17. 68 Napr. kniha Georgios, Vasos. Jak se z nich stali lidé. Praha 1950. Ale prekladalo sa aj naopak z češtiny do novogréčtiny, najmä Fučíkové reportáže a iné práce poplatné dobe a ideológií. 31
Československo – řecká společnosť a referát pre Grécko MI boli hlavnými organizátormi prijatia gréckych detí v ČSR69 a rovnako zabezpečovali humanitárnu, ale aj polovojenskú pomoc gréckym partizánom na severe krajiny70.
Vo februári roku 1948 požiadala Dočasná demokratická vláda Grécka krajiny socialistického bloku o prijatie „opustených a prenasledovaných“ detí a o poskytnutie pohostinstva a ochrany pre ne. Žiadosť bola vypočutá, a tak mohli začať transporty gréckych detí aj do Československa. 4. marca 194871 bola v gréckom rozhlase Slobodné Grécko vysielaná výzva k „evakuácii detí“ z oblastí bojov72. Prvý železničný transport dorazil do Československa 23. apríla 1948. Nachádzalo sa v ňom 749 detí, spolu s 33 matkami a učiteľkami.73 Prichádzali cez Štúrovo a odtiaľ postupovali do Mikulova, kde pre nich boli pripravené priestory, v ktorých mali stráviť potrebný čas karantény. Zakrátko bola kapacita Mikulova naplnená, a tak museli byť vytvorené ďalšie zberné a karanténne tábory v Maloměřiciach u Brna a vo Všebořiciach pri Ústí nad Labem.
69 Zásadné rozhodnutia, ktoré sa týkali gréckych detí, prijímalo medzinárodné oddelenie ÚV KSČ. Aj v tomto prípade rokovania o prijatí detí podliehali danému výboru, pretože vláda ČSR oficiálne neuznávala Dočasnú demokratickú vládu Grécka, a tak s ňou nemohla rokovať na štátnej úrovni. 70 Podrobne o materiálnej pomoci DES zo strany československej vlády viď. HRADEČNÝ, Pavel. Czechoslovak Material Aid to the Communist "Democratic Army of Greece" in the Years 1948-1949. Balkan Studies, 1999, vol. 40, no. 2, s. 361-382. 71 DOROVSKÝ, Ivan. Makedonci žijí mezi námi, Brno 1998, s. 215. 72 Podľa zoznamov Medzinárodného Červeného kríža z rokoch 1950-52 sa jednalo o deti prevažne z oblasti Thesálie, Macedónie, Thrákie, Epiru a Samosu. Archív Úradu Českého Červeného kríža, fond Odboru pátrací služby, knihy č. 539, 558. 73 CIRONIS, Petros. Akce „Řecké děti 1948“, Dokumenty, vzpomínky a komentáře na emigraci helénských dětí v roce 1948 do Československa. Rokycany 2001, s. 33. 32
6 Občianska vojna očami detí a mládeže
Občianska vojna, ktorá zúrila v Grécku po tri dlhé roky, krátko po tom, ako skončili boje proti nemeckým okupantom, hlboko zasiahla do života narátorov, ktorí boli oslovení za účelom spracovania tejto práce. Napriek tomu, že väčšina z nich bola v čase vypuknutia konfliktu a nútenej evakuácie ešte v ranom veku, venovali tejto problematike časť svojho rozprávania. Dôvodom k tomu mohla byť aj téma tejto práce, ktorá pojednáva o gréckych utečencoch pred terorom občianskej vojny, a preto sa cítili povinní začať svoje rozprávanie práve v Grécku pred rokom 1948. Na druhej strane je zrejmé, že aj sami cítili, ako sú udalosti, ktoré viedli k ich odchodu z vlasti, nespochybniteľnou súčasťou ich životného príbehu a rozprávania.
Z rozhovorov so sledovanou vzorkou vyvstávajú viaceré otázky týkajúce sa občianskej vojny. Jednou z najdôležitejších, ktorú si treba položiť, pred samotnou analýzou rozhovorov, je tá najzákladnejšia: Do akej miery boli narátori ovplyvnení svojim politickým zmýšľaním, ako aj prísnou výchovou, ktorá im bola poskytnutá v striktne komunistickom duchu a na koľko pri formovaní názoru na udalosti zavážili vlastné spomienky, ktoré viedli k ich úteku?
Niektorí narátori po zhodnotení svojich spomienok a po konfrontácií s dostupnou literatúrou na danú tému, dospeli k záveru, že občianska vojna v Grécku bola „zbytočnou vojnou“. Oslovený, pán Amiridis, sa pokúsil o vytvorenie si objektívneho názoru a neodsudzoval ani literatúru západnej proveniencie. Svoje názory podkladá rozhovormi s pamätníkmi, prevažne s ľuďmi, ktorí v Grécku zostali žiť aj po občianskej vojne. Na základe štúdia rôznych prameňov prišiel k záveru, že občianska vojna v Grécku bola „zbytočnou vojnou“74, nakoľko verí, že aj v prípade víťazstva ľavice, by sa situácia radikálne nezmenila, pretože v gréckej vnútornej politike hrali najdôležitejšiu úlohu spojenecké dohody (Jaltská, Teheránska), ktoré rozhodli o osude Grécka ešte pred koncom druhej svetovej vojny.
74 Obyvatelia Grécka: „Jednak uznávali teda blbost, že došlo k občanské válce, protože tá si vyžádala hromadu obětí“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010, 1. časť, 14:08. „Vysedávali v hospodách, přátelsky se bavili (aj nepriatelia, pozn. autorky) a lidé jakoby se nic nedělo. Byla to zcela zbytečná válka, podle mého názoru. Už z téhož důvodu, že existovaly tady velmocenské smlouvy.“ Tamtiež, 15:04. 33
Rovnako ako pán Amiridis aj narátor Chamonikolas zdieľa názor o zbytočnosti vojny. Na rozdiel od predošlého svoje tvrdenie nepodkladá historickými a politickými faktami, ale vychádza z mienky obyvateľstva, ktoré bolo unavené z bojov 2. svetovej vojny: „Nikto nemal záujem, aby zasa bola vojna. Pretože my sme tri roky proti Nemcom bojovali a chceli sme pokoj, aby sme sa znovu vrátili k našim povinnostiam.“75 Občiansku vojnu vníma ako to najhoršie, čo sa mohlo stať, pretože: „Bojovali sme. Za čo, ale nikto nevedel.“76 Zatiaľ čo Nemca vnímali ako okupanta a cudzinca, v občianskej vojne bojoval „brat proti bratovi“77.
Vysvetlenie pána Chamonikolasa o príčinách občianskej vojny je ovplyvnené na jednej strane zdôvodnením, ktoré často počúval z ideologických zdrojov, ale na druhej strane vychádza z osobnej skúsenosti.78 Sám prežil sklamanie z nedocenenia svojej účasti a nedokázal sa už začleniť do spoločnosti vo svojej rodnej obci.79 Myšlienky socializmu videl veľmi idealisticky. Podľa jeho slov KKE sa snažila nastoliť len demokraciu, aby všetci ľudia mali prácu a neboli vykorisťovaní. Preto sa vydal bojovať na strane KKE a EAM.
Aj v súčasnosti je verný komunistickej rétorike a často používa výrazy, ktoré boli šírené komunistickou propagandou. Dôvodom môže byť jeho samotná účasť na komunistickej agitácií a skutočnosť, že všetky udalosti občianskej vojny vnímal skrz politickú rétoriku. Sám priznáva, že jeho vnímanie socializmu bolo trochu naivné: „Však som bol mladý chlapec a tiež som toho moc nevedel“80.
Nie všetci účastníci občianskej vojny sa v tvorbe svojho stanoviska k nej zameriavajú na jej dopad na obyčajných ľudí a vnímajú medzinárodné politické
75 „Nikdo neměl zájem, aby zase byla válka. Protože my jsme tři roky proti Němcům bojovali a chtěli jsme klid, aby jsme se znovu vrátili na naše práce a tak dále.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Georgiosom Chamonikolasom viedla Miroslava Bartolenová, 5. 12. 2010, 18:36. 76 „Bojovali sme. Za co, ale nikdo nevěděl.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Georgiosom Chamonikolasom viedla Miroslava Bartolenová, 5. 12. 2010, 24:50. 77 „to je bratr bratrovi“. Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Georgiosom Chamonikolasom viedla Miroslava Bartolenová, 5. 12. 2010, 20:36. 78 Jedno z ideologických odôvodnení príčin vzniku občianskej vojny, často propagované KKE: „Angličané, oni... neradi na nás nějak moc dívali. Oni chtěli, aby Řecko byla kolonie jejich.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Georgiosom Chamonikolasom viedla Miroslava Bartolenová, 5. 12. 2010, 16:57. Vlastná skúsenosť: „Kolaboranti, co spolupracovali s Němcama, honili nás, který jsme bojovali proti Němcům.“ Tamtiež, 18:05. 79 „Místo, aby nám poděkovali, ... tá elita... oni na nás dívali úplne ináč.“ Ľudia mali strach z kolektivizácie, ale grécki komunisti vraj také plány nemali. Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Georgiosom Chamonikolasom viedla Miroslava Bartolenová, 5. 12. 2010, 18:58. 80 „Však jsem byl mladej kluk a taky jsem toho moc nevěděl.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Georgiosom Chamonikolasom viedla Miroslava Bartolenová, 5. 12. 2010, 24:03. 34 skutočnosti v plnom rozsahu. Nájdu sa aj takí, ktorí občiansku vojnu chápu prevažne cez ideologické vyhlásenia a dogmy. Medzi nimi je aj pán Kyriakos Mylonas. Ten na rozdiel od pána Chamonikolasa svoje závery o príčinách vzniku občianskej vojny neodvádza z vlastných skúseností a neformuluje vlastný názor pomocou ideologických klišé, ale bezvýhradne prevzal celkovú rétoriku KKE a jej oficiálne stanovisko: „Chcel by som zdôrazniť, že nám tá občianska vojna bola vnútená po oslobodení Grécka od Nemcov. Bohužiaľ, v ʼ45 roku nastal biely teror, ktorý skutočných vlastencov, ktorí bojovali proti talianskym okupantom a nemecko – bulharským fašistom, perzekvoval, boli zatváraní, bití a mučení po ostrovoch. To bol dôvod, prečo vznikla občianska vojna.“81
Stanovisko o vnútenej občianskej vojne zastáva rovnako aj pán Kuimtzidis, ktorý však nevidí ako rozhodujúci element, ktorý rozpútal bratovražedný konflikt v Grécku, vládnu garnitúru a jej teror, ale intervenciu britských vojsk, ktoré mali chrániť záujmy Británie v gréckom regióne: „Občianska vojna nám bola de facto vnútená Angličanmi. My, demokratická armáda, sme bojovali proti Angličanom.“82 Tento postoj bol taktiež využívaný komunistickou propagandou a narátor ho bez výhrad pojal za svoj.
Siedmi oslovení členovia gréckej menšiny v Čechách prežívali občiansku vojnu rôzne, ich zážitky sa líšia a tým pádom aj vplyv ich spomienok pri formovaní individuálnej pamäte na udalosti týchto rokov je rozmanitý. Len jeden narátor sa priamo zúčastnili bojov a bol členom partizánskych jednotiek. Bol to pán Georgios Chamonikolas. Pán Chamonikolas sa dostal do Demokratickej armády Grécka veľmi mladý. Jeho prvotným cieľom nebolo bojovať za komunistické ideály, ale ešte počas 2. svetovej vojne pomstiť smrť svojho otca a vykonať tak krvnú pomstu, ktorá bola v gréckej Macedónii neoddeliteľnou súčasťou života a vecou cti. Ako sedemnásťročný bol, podľa jeho vlastných slov, neskúsený a osamotený. Práve partizáni mu poskytli miesto, kde mohol zostať, dokonca ho obliekli, obuli a dali mu prácu, ktorá by ho mohla napĺňať. Sám pán Chamonikolas tvrdí, že po tom, čo bol ošatený a dostal zbraň, „bol rád,
81 „Ale chtěl bych toto zdůraznit, že nám ta občanská válka byla vnucená po osvobození Řecka od Němců. Bohužel v ʼ45 roce nastal bílý teror, který skutečné vlastence, který bojovali proti italským okupantům a německo-bulharským fašistům, byli persekvování, zavíraní, biti a mučení po ostrovech. To byl důvod, proč vznikla občanská válka.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Kyriakosom Mylonasom viedla Miroslava Bartolenová, 1. 12. 2010, 1:22. 82 „O občanské války v Řecku, kde nám je vynutili de facto Angličané. My jsme proti Angličanům defacto bojovali, demokratická armáda.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Janisom Kuimtzidisom viedla Miroslava Bartolenová, 24. 11. 2010, 1:11. 35
že je partizán“83. Namiesto do bojov, kde by mohol vykonať pre neho tak dôležitú krvnú pomstu, bol zaradený do agitačnej jednotky, ktorá mala „ľudí prebudiť“84, aby sa postavili okupantom.
Pravdepodobne prežil sklamanie, keď sa nedostal priamo do ozbrojeného konfliktu s nemeckými vojakmi a osobne nemohol žiadneho zabiť. Preto prikladá veľkú dôležitosť opisu príbehu (viac ako desať minút z rozhovoru), keď pomáhal anglickým sabotérom zničiť železničnú trať vedúcu z Macedónie do Larissy. Je však možné, že ako aktívny člen EPON, a neskôr iných komunistických organizácií, sa zúčastnil mnohých besied, kde vystupoval v úlohe gréckeho partizána, bojovníka za slobodu, a často opakoval túto príhodu.
Napriek tomu, že oslovení narátori boli v čase občianskej vojny ešte malé deti, mnohí si pamätajú hrôzy, ktorých boli svedkami. Pri svojom rozprávaní o neprávostiach, ktoré boli na ich rodinách páchané zo strany členov monarchistickej armády, často zachádzajú do podrobností. Pri analýze týchto udalostí, treba rátať s možnosťou, že dané spomienky sú prevzaté a privlastnené. Ale na druhej strane aj malé dieťa si môže zreteľne zapamätať zážitok, ktorý v jeho pamäti vytvoril silnú pamäťovú stopu. A ako je všeobecne známe, práve strach má moc vytvoriť jednu z tých najsilnejších.85
Najpresnejšie spomienky na vypočúvacie taktiky rodinných príslušníkov (aj potenciálnych) partizánov členmi vládnych vojenských zložiek, má pán Temis Amiridis. Jeho otec bol ako účastník odboja proti nemeckým okupantom a kvôli jeho politickej činnosti, podozrivý z členstva v ľavicových armádnych zložkách. Preto bola jeho rodina pod stálym dohľadom a matka často čelila rôznym vypočúvacím taktikám, ktorých účelom bolo získať informácie o mieste pôsobenia jej manžela: „Zaobchádzali s matkou veľmi kruto. Pamätám sa na toho človeka a pamätám sa, že sa volal Papadopoulos. Zaobchádzali s ňou skutočne veľmi kruto, aj fackovaním. Ale horšie bolo, že aj pred dieťaťom vytiahol revolver a dal ho matke do úst a takýmto primitívnym spôsobom
83 „...měl jsem radost, že jako už jsu partyzán.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Georgiosom Chamonikolasom viedla Miroslava Bartolenová, 5. 12. 2010, 6:08. 84 „Lidi se probudili, protože oni měli hluboký spánek.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Georgiosom Chamonikolasom viedla Miroslava Bartolenová, 5. 12. 2010, 15:54. 85 Pre porozumenie neurologickému fungovaniu pamäte a objasnenie vplyvu traumy na spomienky viď. SQUIRE, Larry R. Fundamental neuroscience. Amsterdam: Elsevier, 2008, s. 1047. 36 vyzvedal, kde je manžel.“86 Ostatní vojaci medzi tým prehľadávali dom. Tieto postupy boli, podľa svedectva pána Amiridisa, na vtedajšie pomery ešte mierne. Horšie skončila manželka jeho strýca, ktorý bol vysoký komunistický funkcionár. Tá bola často odvádzaná na celodenné výsluchy na policajnú stanicu a vracala sa „domlátená a dobitá.“87
Krivdy na civilnom obyvateľstve zostali aj v pamäti pána Kuimtzidisa, ktorý mal počas občianskej vojny približne trinásť rokov. Zatiaľ sa nezúčastňoval bojov, ale boje si ho našli aj v rodnej dedine. „Ako chlapec doma si pamätám, že nám monarchia dennodenne bombardovala dediny, dokonca aj medzi civilným obyvateľstvom. A mali sme v obci aj mŕtvych.“88
Narátori, ktorí si vojnu pamätajú a majú konkrétne spomienky na nepríjemné a hrozné udalosti, ktoré postihli ich rodiny a obce, svoje spomienky prekladajú konkrétnymi zážitkami a hlavný dôraz kladú na ľudí a na dôsledky, ktoré mala vojna na ich život. Na druhej strane tí, ktorých hrôzy občianskej vojny nezasiahli priamo, odkazujú na dogmy, prijímané komunistickou ideológiou a zameriavajú sa hlavne na zdôvodnenie vzniku konfliktu.
86 „Zacházeli s matkou velice krutě. Pamatuju si toho člověka teda, a pamatuji si, že se jmenoval se Papadopoulos. Zacházeli s ní velice krutě, i fackováním. Ale horší bylo, že i před děckem vytáhnul revolver a do úst a primitivním způsobem a kde je manžel.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010, 1. časť, 30:14. 87„ domlácená a dobitá“. Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010, 1. časť, 33:35. 88 „V daném případe, já jako kluk doma. Děno denně nám bombardovali vesnice, monarchie, mezi civilním obyvatelstvem. A měli jsme ve vesnici aj mrtvých.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Janisom Kuimtzidisom viedla Miroslava Bartolenová, 24. 11. 2010, 3:40. 37
7 Dlhá cesta z vojnového Grécka
Oslovených narátorov viedli k úteku z Grécka rôzne príčiny. Ich cesty si boli často podobné, avšak v niektorých prípadoch, naopak diametrálne odlišné. Prvotná príčina, ktorá ich nútila opustiť vlasť, zostávala. Jednalo sa o strach ich rodičov, rovnako ako aj o obavy ich samých, v prípade, keď boli starší, o ich život, slobodu a budúcnosť. Vydali sa za hranice svojej krajiny, aby našli dočasnú pomoc a azyl. Túto skutočnosť často nemohli ovplyvniť, ale poddali sa okolnostiam a vypravili sa na cestu do „spriatelených“ socialistických krajín.
Väčšina zo sledovanej vzorky bola v čase úteku z Grécka ešte v detskom veku, od 0 do 14 rokov. Len jeden narátor, pán Chamonikolas, prekročil prah dospelosti a v roku 1948 mal dvadsať dva rokov. Bol jedným z mnohých, ktorých k úteku z vlasti donútili zdravotné komplikácie a zranenia, ktoré utrpeli v bojoch občianskej vojny. Cieľom ich cesty bolo získanie lepšej zdravotnej starostlivosti a pokoja, potrebného na rekonvalescenciu.
Pán Chamonikolas bojoval v DES a počas bojov o horu Grammos utrpel zranenie, kvôli ktorému musel emigrovať. Spôsob, ako došlo k jeho vylúčeniu z bojov, je svedectvom o zlých podmienkach, v ktorých bojujúci partizáni museli prežívať. Pán Chamonikolas bol prijatý s vykĺbenou čeľusťou do poľnej nemocnice v gréckej Macedónií, ktorá poskytovala základné ošetrenie partizánom.89 K jeho zraneniu nedošlo v boji, ale zavinili ho neľudské podmienky, ktoré komunistickí bojovníci bez dostatočných zásob a materiálneho zabezpečenia zažívali v zákopoch na horách. Podchladený pán Chamonikolas si drkotajúcimi zubami natoľko ublížil, že nemohol nič jesť a trpel neznesiteľnými bolesťami.
V dôsledku nedostatočnej odbornej vybavenosti, ešte počas pobytu v poľnej nemocnici, bol k pánovi Chamonikolasovi privolaný kňaz, aby mu poskytol posledné pomazanie, pretože hrozilo, že čoskoro umrie na podvýživu, aj napriek ochote dedinčanov poskytnúť vojakom dostatok jedla a zásob. Dožil sa však najbližšieho
89 „Já jsem měl vykloubenou sanici, od zimy na horách. Nemohl jsem jíst vůbec.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Georgiosom Chamonikolasom viedla Miroslava Bartolenová, 5. 12. 2010, 25:33. 38 transportu a bol vyslaný do Albánie, kde mal podstúpiť prvú operáciu sánky. A tak sa začala jeho cesta do socialistických krajín za pokročilejšou zdravotnou starostlivosťou.
Avšak ani v Albánsku nebolo zdravotníctvo na potrebnej úrovni. Sám pán Chamonikolas sa k úrovni albánskej starostlivosti vyjadruje nasledovne: „Oni boli zaostalí. Nemali potrebné prostriedky.“90 Snahy albánskych doktorov napraviť zle zrastenú čeľusť pána Chamonikolasa boli drastické a neprofesionálne.91 Našťastie si svoju nedostatočnú vybavenosť uvedomili aj albánski lekári, a pacient bol letecky transportovaný do Budapešti, kde bola ďalšia nemocnica k dispozícii gréckym komunistom. Tam podstúpil prvú operáciu a bola mu poskytnutá náležitá starostlivosť, vďaka ktorej mu už nehrozila smrť z dôvodu nedostatku živín. Napriek dostatočnej starostlivosti sa ukázalo, že ani táto operácia nepomôže pánovi Chamonikolasovi dlhodobo.
Preto sa následne podrobil liečbe v Poľsku. Úspešné boli až jeho operácie vykonané v Československu, v Brne v Nemocnici u svaté Anny. Do Brna ho nepriviedla viera v československé zdravotníctvo, ale láska k jeho budúcej žene, ošetrovateľke z budapeštianskej nemocnice, ktorá sa usadila v ČSR.
Tento príbeh ilustruje jeden z mnohých prípadov, keď o cieľovej destinácií nedokázali rozhodovať ani dospelí vojaci, a cieľ ich emigrácie bol často náhodný. V snahe vyliečiť ich zranenia, precestovali viaceré krajiny východného bloku a skončili v tej, ktorá im poskytla najlepšiu zdravotnú pomoc. Vzhľadom na to, že väčšina emigrantov predpokladala, že ich pobyt v zahraničí bude krátkodobý a verila v skorý návrat do vlasti92, im nezáležalo na mieste, kde tých niekoľko mesiacov prežijú. Po pár rokoch sa však ukázalo, že ich návrat do Grécka je v dohľadnom čase nereálny, a tak sa pomaly a pozvoľna začali asimilovať do spoločnosti v krajine, kde sa nachádzali,
90 „A tak jsem byl v Albánie. Posílali mě, aby tu sanice dávali na místě. Jenomže oni byli zaostalí… Neměli ty prostředky.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Georgiosom Chamonikolasom viedla Miroslava Bartolenová, 5. 12. 2010, 27:29. 91 „Já jsem dostal narkózu, a oni zkusili to dávat násilím to zpátky, ale to bylo už srostlé.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Georgiosom Chamonikolasom viedla Miroslava Bartolenová, 5. 12. 2010, 27:57. 92 Až do leta roku 1951 aj riadiace zložky Řecké akce podporovali tento názor. Grécka komunita si však aj po zahájeniu integrácie a adaptácie naďalej pripíjala slovami: „budúci rok v domovine“ (gr. epo meni chronia sti n patr da). KONEČNÝ, Karel. Řecké a makedónske děti v Sobotíně. In Severní Morava : vlastivědný sborník. 1997, sv. 74, s. 45-47. 39 prípadne sa zúčastnili akcie Červeného kríža pre zlučovanie rodín a premiestnili sa do inej krajiny, kde bola ich rodina.
Menej dramatické, ale aj tak nebezpečné, boli spôsoby, akými sa do republiky dostali ostatní narátori. Pre svoj vek podliehali evakuácii, ktorá bola zahájená v marci 1948, a monarchistickou stranou označovaná ako „pedomazoma“. Podľa tlačových správ vydávaných KKE sa jednalo o odsun detí, ktoré by inak čelili istej smrti. Práve v pravdivosť týchto myšlienok verili rodičia pána Mylonasa. Blízkosť bulharskej hranice k jeho domovu (oblasť Thrákie), a účasť celej rodiny93 v bojoch občianskej vojny, ho predurčili za typického reprezentanta detí, ktoré podliehali evakuácii. Po zahájení presunov ho rodičia umiestnili do jedného z prvých transportov smerujúcich do Bulharska. Spolu s ďalšími, približne 125 deťmi94, sa dostal do bulharského detského domova v meste Bankya, ktorý slúžil ako prístrešok pre utečenecké deti. Časom stúpal počet detí prijatých bulharskými orgánmi a stúpal aj počet zariadení, v ktorých boli ubytovávané. Bulharsko, ako krajina, ktorá mala vlastné závažné finančné ťažkosti po druhej svetovej vojne, nemohla znášať nápor utečencov dlhodobo. A tak bolo rozhodnuté časť z gréckych detí rozdistribuovať do iných socialistických krajín.95 Pán Mylonas bol presunutý z detského domova Karlovo do Československa.
Podobne bolo rozhodnuté aj o úteku ďalšieho narátora pána Kuimtzidisa. Kvôli častým útokom na obec, v ktorej vyrastal a býval spolu s rodinou, sa jeho otec dohodol s rodičmi ďalších detí z okolia, na spoločnej evakuácii.96 Dátum transportu si narátor pamätá presne a bez zaváhania. 18. 3. 194897 sa dostal do Juhoslávie, do mestečka Buljkes a odtiaľ postupne do Československa. Presné informácie a dátumy o tomto presune však už neuvádza, ale pamätá si, že Prvý máj roku 1948 oslavovali v ČSR v Mikulove u Brna, kde už pravdepodobne trávili čas nevyhnutnej karantény.
93 Rodičov aj oboch starších súrodencov. 94 Príbeh ako boli evakuovaní viď. CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Kyriakosom Mylonasom viedla Miroslava Bartolenová, 1. 12. 2010, 4:35. 95 „Jelikož Bulharsko v té době, po válce, taky mělo určité ekonomické problémy. Ale hlavní důvod bylo, že nás potom, tá koncentrace, co tam byla, se rozdělovala do různých socialistických států.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Kyriakosom Mylonasom viedla Miroslava Bartolenová, 1. 12. 2010, 5:12. 96 „V daném případe můj táta, spolu i z jiných různých tátů děcek z vesnice i z celého našeho kraje, rozhodli, že nás pošlou do lidovo - demokratických zemí.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Janisom Kuimtzidisom viedla Miroslava Bartolenová, 24. 11. 2010, 3:58. 97 „18. března 1948“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Janisom Kuimtzidisom viedla Miroslava Bartolenová, 24. 11. 2010, 4:17. 40
Mnoho detí sa nedostalo do organizovaných transportov a museli si svoju cestu z oblastí bojov nájsť samé. Jedným z nich bol aj narátor, pán Kevrekidis.98 Spolu s partiou kamarátov jedného dňa odišiel z domova, pretože sa chcel pridať k bojujúcim partizánom a k svojmu otcovi, ktorý už bol vojakom DSE. Pre svoj nízky vek, len 11 rokov, bol partizánskou skupinou odmietnutý. Namiesto toho, aby ho poslali späť k rodine, do dedinky, ktorá sa nachádzala v ohrozenom okrese Kilkis, vyslali ho za hranice, do juhoslavskej obce Buljkes.
Z Buljkes však boli po roztržke Tita so Stalinom postupne všetci grécki občania vyhostení a presunutí do iných socialistických krajín. Prvé boli nútené k odchodu deti. A tak „ku koncu roku 1948/49“99 bol pán Kevrekidis prevezený do detského domova blízko Wroclawi v Poľsku.
Podobne utekali aj celé rodiny, ktoré dokázali s pomocou partizánov prejsť hranice a vyhnúť sa hroziacim exekúciám. Podobne sa z Grécka dostal aj pán Temis Amiridis, ktorý počas rozhovoru venoval svojmu putovaniu do Juhoslávie značnú pozornosť. Síce mal v inkriminovanom období len šesť rokov, uchovával si spomienky na túto udalosti vo svojej pamäti veľmi dôsledne a stále si dokáže vybaviť aj podrobnosti. Na dôvažok, ako uviedol, často tieto udalosti rozoberal so svojou matkou, pri svojich návštevách v Grécku.
Ich cesta začala v dedinke Palios Ginekokastro, v okrese Kilkis. V dôsledku opakovaných policajných „návštev“ v ich dome a zvestí, ktoré sa šírili dedinou, žila jeho matka v neustálom strachu. A preto, keď jej sused - strýc navrhol, aby sa pridala k jeho rodine a známym a spolu prekročili hranice, prijala. Síce mala pochybnosti, lebo sa jej práve narodila dcéra, a druhé dieťa (narátor) bolo ešte v predškolskom veku, vydala sa
98 „Jednoho dne jsem se dostal s bratrem a s partou kluků s ovcemi do těch kopců. Tak jsem tomu mladšímu bratrovi Janisovi řekl: ‚Víš co, ty hlídej tady ty ovce, já půjdu a donesu nějaké tyče.‘ To jsme potřebovali, ale to jsem lhal. Jeden byl starší a šli jsme k partyzánům. Tam, když jsme přišli, byly nějaké holky od nás z vesnice, které tam praly prádlo, viděly nás, tak nás poznaly a vzaly nás nahoru. Ti zůstali u těch partyzánů, já jsem byl moc mladý, tak počkali až přišly nějaké rodiny z naší vesnice a vzali nás do bývalé Jugoslávie.“ Citované podľa: Ing. Pavlos Kevrekidis (1937) - Audio/video galerie [online]. 2000 - 2011[cit. 2011-05-01]. Dostupné z:
Počas presunu podľa rozprávania pána Amiridisa došlo aj ku streľbe, ale nespomína si na žiadne podrobnosti. Jeho matka naopak odmieta akékoľvek zmienky o streľbe. Prečo sa práve v otázke streľby rozchádzajú tieto dve výpovede? Okorenil si malý chlapec presun svojou fantáziou, alebo skutočne začul niečo, čo ho natoľko vystrašilo, že sa schoval aj pred vlastnou rodinou? A čo by v tom prípade viedlo matku k vyvráteniu tohto incidentu? Mohlo ísť o lojalitu k partizánom, ktorí im mali zabezpečiť bezpečný presun, ale zlyhali?
Po prechode hraníc sa ich ťažkosti neskončili. Pretože cestovali spolu celé rodiny a boli to dokonca rodiny vyšších dôstojníkov DSE, paradoxne nedostali ubytovanie v gréckom tábore v Buljkes a museli čakať na prijatie.103 Dostali sa do bezvýchodiskovej situácie v cudzej krajine a nezostávalo im nič iné, ako postarať sa sami o seba. Dostali sa do obce neďaleko Buljkes,104 kde prespávali v drevenej budove starej železničnej stanice. Nebolo to veľké miesto, len jediná miestnosť, ale bolo to jediné, čo im mohli obyvatelia poskytnúť.
Živobytie im nezabezpečovala ani juhoslávska vláda, ani KKE. Zaobstarávali si ho sami, ako mohli. Zbierali lesné plody po okolí, alebo dokonca žobrali. Časť prostriedkov
100 „Matka váhala zpočátku, protože nevěděla. Zrovna sej i narodila dcera, ani ne rok ji nebylo. Váhala, ale nakonec se rozhodla, že odejde také s rodinou, když vyslechla, co se všechno děje.“ Citované podľa: CD príloha, Amiridis, 1. rozhovor, 1. časť, 34:18. 101 „V té době komunikace z vesnice ven a tak dále, hlídali četníci, anebo lidé, který spolupracovali s armádou, pravicovou, příslušníci, k té druhé armádě, řádové armádě Řecka, a sledovali pohyb. Pochopitelně sledovali i pohyb v našich domech, co se děje a tak… Jenomže s těmihle lidma mněli kontakty i ti druzí, partyzáni.“ Tamtiež, 35:13. 102 Tamtiež, 36:22. 103 „Řeci, kteří emigrovali, se stáhli do Jugoslávie, začali prostě pomáhat napřed bezprizorním dětem… Pak rodiny prostých vojáků anebo nižších důstojníků. Ale protože, soused-strýc byl politicky vysoce postavený a můj otec byl zásobovač pro severní Řecko, prostě rodiny důstojníků měli být staženi až naposledy.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010, 1. časť, 41:26. 104 Konkrétnu obec narátor nevie presne určiť. 42 im po dlhých byrokratických úkonoch poskytli aj juhoslávske úrady.105 Takto zo dňa na deň prežívali tri mesiace až pol roka. Rovnako ako hlad, ani choroby ich neobchádzali.
Ešte v roku 1947 im nakoniec bol povolený vstup do tábora Buljkes a zapojili sa do života v ňom. Pán Amiridis začal navštevovať prvú triedu, jeho malá sestra jasle a matka bola zaradená do pracovného procesu. Prácu menila veľmi často. Medzi inými pracovala na poliach aj v textilných dielňach. V tom čase vrcholila občianska vojna, partizáni sa sťahovali do ťažko dostupných hôr a povolávali všetky sily, ktoré mali k dispozícií. Nerozlišovali medzi mužmi a ženami a vekový limit bol taktiež príliš nízky.106 Medzi naverbovanými ženami bola aj narátorova matka. Sám vníma odvelenie žien ako masívnu akciu a jediným ospravedlnením, podľa jeho názoru, bola ťažká choroba alebo mnohočlenná rodina. Je pochopiteľné, že danú situáciu vidí tak fatálne, pretože aj jeho matka musela opustiť svoje dve malé deti, z toho jedno dieťa malo len rok a druhé sa zotavovalo z ťažkého zápalu pľúc. Zodpovednosť za nich prenechala kolektívu v tábore. Deti zostali v starostlivosti obyvateľov tábora až do rozkolu Juhoslávie zo ZSSR. Pán Amiridis sa dostal do tretieho transportu, ktorý smeroval do Československa.107
Cesta pre deti bola skôr dobrodružná, a aj napriek sťaženým podmienkam a neprestajnému vojenskému dohľadu, si ju dokázali vychutnávať.108 „Cestovali sme vlakom. Z môjho vtedajšieho pohľadu mal veľa vagónov.“109 Vlak prechádzal cez Maďarsko a zotrval na dlhšiu prestávku na budapeštianskej stanici. Tam ich už čakali maďarskí občania, ktorí odpovedali na časté výzvy, ktoré boli podobne ako v Československu, uverejňované v médiách, a vyzývali k materiálnej a duševnej podpore gréckych detí „trpiacich hladom“. Núkali deťom domáce jedlá a ovocie, aby im cesta príjemnejšie ubehla.
105 „Sem tam něco prostě nám poslali úřady, protože chodili na úřad škemrat prostě o něco, aby jsme neumřeli hlady.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010, 1. časť, 46:29. 106 „Bohužel v té době verbovali teda i decka, patnácti, šestnácti leté. I když fungovali jako spojky, nebo tak nějak, ale kdo unesl zbraň.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010, 2. časť, 8:40. 107 „Začali Bulharskem, Rumunskem, Maďarskem a já jsem měl to štěstí, že jsem jel v třetí skupině do Československa. Vím, že to bylo v únoru 1949.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010, 2. časť, 37:55. 108 „Blbli jsme ve voze.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010, 2. časť, 38:53. 109 „Cestovaly jsme vlakem. Z mého vtedejšího pohledu, mnoho vagónů... U schodů do každého vagónu stál voják, protože to šlo cez hranice.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010, 2. časť, 38:31. 43
Po prechode československých hraníc väčšina transportov smerovala do moravského mestečka Mikulov110, kde sa museli podrobiť karanténe. Postupne, ako pribúdalo detí z transportov, boli otvorené ďalšie zberné či karanténne tábory. Pre deti prichádzajúce z Poľska alebo iných krajín bol vytvorený zberný tábor vo Všebořiciach u Ústí nad Labem.111 Po niekoľkých týždňoch boli z karantény prepustené a distribuované do detských domovov. Spočiatku bolo umiestňovanie detí chaotické, a preto často striedali svoje prechodné bydlisko. Len v období 1948 – 1950 bolo zaregistrovaných vyše sto miest a obcí, kde sa nachádzal detský domov gréckych detí.112
110 CIRONIS, Petros. Akce „Řecké děti 1948“, Dokumenty, vzpomínky a komentáře na emigraci helénských dětí v roce 1948 do Československa. Rokycany 2001, s. 33. 111 KONEČNÝ, Karel. Řecké a makedónske děti v Sobotíně. In Severní Morava : vlastivědný sborník. 1997, sv. 74, s. 46. 112 Zoznam všetkých detských domovov, stav z roku 1948, sa nachádza v: CIRONIS, Petros. Akce „Řecké děti 1948“, Dokumenty, vzpomínky a komentáře na emigraci helénských dětí v roce 1948 do Československa. Rokycany 2001, s. 39. Taktiež viď. Príloha č. 2. 44
8 Detské domovy pre grécke deti
Síce boli vytvorené detské domovy na rôznych miestach republiky, ale tak krátko po vojne nebolo možné pre deti vytvoriť nové priestory a vystavať vhodné zariadenia, preto boli na túto funkciu využité desiatky rekreačných objektov, zotavovní, kúpeľov, skonfiškovaných zámočkov a podnikových ubytovní. Počas letných mesiacov boli deti dokonca ubytované v stanových táboroch.
Podľa Karla Konečného113 boli podmienky v provizórnych zariadeniach za hranicou prevádzkyschopnosti. Budovy boli v dezolátnom stave a hygienické podmienky boli nedostatočné. Niektoré domovy mali trvalý nedostatok pitnej vody, iné nemali práčovňu a v ďalších sa nenachádzala kuchyňa, a tak muselo byť stravovanie zabezpečené mimo zariadenia. Mnoho detí si ešte z cesty prinieslo brušné infekčné choroby, alebo im bolo diagnostikované tuberkulózne ochorenie. Pokoj detskej mysli neprinieslo ani časté presúvanie a zmena klimatických podmienok a kultúrneho prostredia. Deti však žili v kolektívoch podľa miesta pôvodného bydliska, a tak si poskytovali podporu navzájom.
Najväčším domovom v celej republike sa v priebehu roku 1948 stal Sobotín, na Severnej Morave. Narátor, pán Amiridis, prežil svoje detstvo práve v Sobotíne: „Bolo to pohraničné územie uvoľnené po sudetských Nemcoch. Čiže sa tam nachádzalo množstvo prázdnych budov. Podľa môjho názoru to boli budovy šľachty alebo priemyselníkov. Bola to pekná dedina. A z týchto budov, ja si pamätám dve, boli vytvorené detské domovy.“114
Záštitu nad detskými domovmi často preberali podniky prevádzkované v ich blízkosti. Tento spôsob podpory, nazývaný „kmotrovství“, bol reakciou zamestnancov na výzvy vydávané v československých médiách od februára 1948115. Na Morave bola
113 KONEČNÝ, Karel. Řecké a makedónske děti v Sobotíně. In Severní Morava : vlastivědný sborník. 1997, sv. 74, s. 47. 114 „Sobotín. To bylo pohraniční území vyklizené po sudetských Němcích. Čili hromada budov prázdných a zejména velké budovy. Podle mého názoru to byli budovy možná ještě šlechty nebo průmyslníků nebo tak nějak. Byla to pěkná vesnice, takže tam se dalo. A z těchto… já si pamatuji dvě velké budovy… vytvořili dětské domovy.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010, 2. časť, 40:07. 115 Viď. napr. „Co nejvíc nyní tyto děti potřebují, je lidský oděv a ty nejmenší – vždyť více než sto jich je mladších čtyř let – nějakou hračku. Pošlete, kdo můžete. Pomůžete jim, aby ješte statečně snášely stesk po domově. Československo – řecká společnost je pošle rovnou řeckým dětem.“ „Zachraňujeme řecké děti“, Mladá Fronta, 27. apríla 1948, s. 3. 45 najväčším podporovateľom Brněnská Zbrojovka116, ktorá podporovala deti umiestnené v moravských zotavovňách a detských domovoch. Ich dary predstavovali skôr predmety dennej potreby ako potravinové zásobovanie. Pomocou závodov a súkromných finančných darov sa podarilo získať dostatok prostriedkov na prevádzkovanie domovov pre grécke deti, ich ošatenie a oblečenie. Pán Amiridis si pamätá, že po príchode do domova boli deti kompletne ošatené. Pomoc, ktorá im bola poskytnutá síce len jednorázovo vníma ako prejav výnimočnej starostlivosti.117
Niektoré deti boli do detských domov zaradené dodatočne, po krátkom pobyte s rodičmi. Dôvodom bola havarijná bytová situácia, ktorej museli čeliť celé rodiny. Jedným z týchto detí bol aj pán Hassiotis, ktorý býval s rodinou v malej jednoizbovej garsónke, o ktorú sa museli ešte deliť s inou rodinou.118 Po narodení ďalších súrodencoch boli existenčné podmienky rodiny neúnosné, preto bol poslaný do detského domova.
Po rozmiestnení detí a zabezpečení všetkých materiálnych potrieb pristúpili organizátori akcie k ďalšej etape. Jej úlohou bolo vytvoriť deťom denný režim a zabezpečiť im dostatočné vzdelanie. Od septembra 1948119 boli všetky deti vo veku šesť až pätnásť rokov zapojené do československého vyučovacieho procesu a výchovného systému. K výučbe gréckych a macedónskych predmetov deťom pribudla čeština a učili sa české a slovenské piesne, tance a hry. Pre deti, podľa narátora pána Mylonasa, predstavovalo zvládnutie českého jazyka jediný problém.120
Denný režim detí začínal o šiestej hodine ráno. Po budíčku a rannej hygiene nasledovalo počúvanie rozhlasovej stanice Slobodné Grécko. Až potom sa mohli zúčastniť dopoludňajšieho vyučovania. Po obede trávili svoj voľný čas organizovane a vypĺňali si voľné chvíle vychádzkami, športovými alebo spoločenskými hrami, spevom a tancom. Dve hodiny pred večerou sa deti museli povinne pripravovať na vyučovanie
116 DOROVSKÝ, Ivan. Makedonci žijí mezi námi, Brno 1998, s. 223. 117 „Každopádně první věc, když jsme tam dojeli, tak nás oblékli. Oblékli nás teda od hlavy k patě. Domácí oděv, školní oděv a běžný oděv. Všechny děcka dostali oblečení, teda i tepláky na lítaní po venku. Já si myslím, že v té době ani děti český neměli tyto vymoženosti.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010, 2. časť, 43:57. 118 „Tam byl prostě dům, byla to jedna cimra a v té cimře jsme byly všichni pohromadě. Nehledě na to, že i ta cimra byla rozdělená na půl a tam žili dvě rodiny. Oddělovala nás čára křídou.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Nikosom Hassiotisom viedla Miroslava Bartolenová, 22. 11. 2010, 3:22. 119 DOROVSKÝ, Ivan. Makedonci žijí mezi námi, Brno 1998, s. 226. 120 „Těch domovech problém byl jediný, že musíte zvládnout český jazyk.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Kyriakosom Mylonasom viedla Miroslava Bartolenová, 1. 12. 2010, 7:17. 46 nasledujúceho dňa a dve hodiny pred večierkou museli venovať individuálnemu štúdiu. Nočný kľud sa v domove začínal o 21. hodine. Tento denný režim bol zavedený na základe smerníc schválených PDKE (Dočasná demokratická vláda Grécka) počas leta 1949121 vo všetkých detských domovoch v Československu.
Prísny režim, ktorý deti museli dodržiavať, im vyhradzoval časť z popoludňajších aktivít pre športové hry. Zaujímavé je, že väčšina narátorov prejavila pozitívny vzťah k športu a dokonca, pani Paraskevopulu, pán Amiridis a Pán Kuimtzidis sa stali vrcholovými športovcami. Pani Paraskevopulu bola na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov jednou z najlepších futbalistiek v Československu a pán Amiridis bol majstrom republiky v rímsko - gréckom zápasení. Takisto aj iní účastníci „Akce Řecké deti“ boli úspešní v rôznych športových disciplínach. Otázne je, aký vplyv mal na ich úspech športový dril, ku ktorému boli vedení vychovávateľmi v detských domovoch.
Najvýraznejším aspektom výchovy, ktorý sa vryl do pamäti narátorov, bola politická drezúra. „Vtedy nás vychovávali do politickej vyspelosti naši vychovávatelia, grécki predovšetkým. Pred jedlom sa vyvolávali heslá: Nech žije Komunistická strana Grécka, smrť fašistom.“122 Za akékoľvek, aj nevedomé, prejavy neúcty, ako bolo napríklad nesprávne gesto pri zvolaniu „Smrť fašistom!“, boli deti trestané. Podľa svedectiev všetkých narátorov nešlo o závažné fyzické, ale skôr o disciplinárne tresty, ako napríklad dva dni strávené na samotke v prípade pána Amiridisa.
Na druhej strane, pán Mylonas, odmieta tvrdenia západnej propagandy o indoktrinácií detí v detských domovoch: „A chcem toto podotknúť, že keď v Grécku bola propaganda, že to je indoktrinácia detí, nie je to pravda. My sme vždy si uchovali svoj jazyk a po 75 rokoch všetci hovoríme po grécky..., máme znalosti histórie gréckej a zemepisu.“123 Avšak jeho argument o zachovaní gréckeho jazyka a znalostí gréckej histórie a zemepisu,
121 BOTU, Antula - KONEČNÝ, Milan. Řečtí uprchlíci : kronika řeckého lidu v Čechách, na Moravě a ve Slezsku 1948-1989. Praha : Řecká obec, 2005, s. 61. 122„Tenkrát nás udržovali prostě a vychovávali nás do politické vyspělosti naši vychovatelé, řečtí především. Před jídlem se vyvolávali hesla: Ať žije, teďka něco, Komunistická strana Řecka, smrt fašistům.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010, 2. časť, 48:36. 123„A chci toto podotknout, že když v Řecku byla propaganda, že to je indoktrinace detí, není to pravda. My jsme vždycky si uchovali svůj jazyk a po 75 letech všichni mluvíme řecky…, znalosti historie řecké a zeměpisu.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Kyriakosom Mylonasom viedla Miroslava Bartolenová, 1. 12. 2010, 7:39. 47 ktorým svoj postoj podporuje, je vágny a svedčí skôr o omyle narátora, ktorý v skutočnosti reagoval na iný prvok opozičnej propagandy. Jednalo sa o otázku odnárodňovania gréckych detí, ktorej sa grécka strana dovolávala aj na pôde OSN.
Určité výhrady k edukácii má aj ďalší narátor, pán Hassiotis, ktorý odsudzuje jednostrannosť zameranú na zachovanie „gréckosti“ v deťoch: „Podľa mňa to bolo dosť také, že sme stále žili s jedným presvedčením, že všetko, čo bolo grécke bolo dobré a všetko, čo nebolo grécke nebolo dobré. Nebolo to podľa mňa nič moc dobrého.“124 Ideologické a jednostranné zameranie detí podporované vychovávateľmi im neskôr prinášalo ťažkosti pri asimilácií s českým a slovenským obyvateľstvom.
Krátko po otvorení sa museli domovy vysporiadavať aj s inými ako existenčnými problémami. Komplikáciou bol napríklad aj nedostatok dobre pripravených a kvalifikovaných učiteľov, ktorí by vyučovali v gréckom alebo macedónskom jazyku. Takisto bolo pre československú stranu zložité získať vhodné učebnice a učebné pomôcky. Často sa musela uchýliť k požičiavaniu a výmene kníh medzi krajinami východného bloku. Napríklad novogrécka gramatika, učebnica zemepisu a mapa Grécka používaná v školách v Československu bola vydaná v Rumunsku. Problém s nedostatokom grécky hovoriacich vychovávateľov riešili mladé grécke dievčatá vo veku štrnásť a pätnásť rokov, ktoré sa v domove starali o deti predškolského veku.125 Ostatné deti boli rozdelené do skupín, v ktorých si členovia mali pomáhať navzájom.
Skupiny, ktoré deťom poskytovali zázemie, podporu a pocit bezpečia sa neskôr ukázali obmedzujúce. Podľa názoru pána Hassiotisa si deti na seba zvykli do takej miery, že kamarátom zo skupiny prispôsobovali svoje rozhodovanie o strednej škole, prípadne remesle. V mnohých prípadoch sa to ukázalo ako negatívne, pretože sa často uspokojovali s nižším vzdelaním, než na aké mali predpoklady, schopnosti a talent.126
124 „Podle mě bylo to dost takové, že jsme pořád žili v jednom, vše, co bylo řecké, bylo dobré, a vše, co nebylo řecké, nebylo dobré. Nebylo to podle mě nic moc dobrého.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Nikosom Hassiotisom viedla Miroslava Bartolenová, 22. 11. 2010, 4:23. 125 BOTU, Antula - KONEČNÝ, Milan. Řečtí uprchlíci : kronika řeckého lidu v Čechách, na Moravě a ve Slezsku 1948-1989. Praha : Řecká obec, 2005, s. 61. 126„Ty děcka si na sebe v těch domovech třeba zvykli natolik, že když se rozhodovalo o tom, že by měli jít někam do školy, tak ty děcka chodili do školy nebo na učení. Tam nebyla možnost takové té vyloženě, že rodiče třeba se snaží aby jste vy šli do ty školy, vo které měli představu. Ale v našem případe, tá představa byla taková, že ty děcka chtěli být pohromadě. Protože celou tou dobu žily pohromadě. Tak prostě i nadané děcka, které měli na to, aby šli dál do škol…, šli třeba do učení, protože jejich kamarádi šli do 48
V prvých rokoch pobytu v Československu boli deti nútené zotrvávať v priestoroch detských domovov aj cez víkendy a prázdniny. Návštevy u rodičov boli výnimočné, pretože podľa nariadenia vedenia akcie Pomoc řeckým dětem (PŘD) z dňa 7.12.1948 bol vydaný zákaz (voľných) návštev detských domovov, aj Grékmi. Vstup do domova bol možný len so špeciálnym povolením ministerstva sociálnej starostlivosti. Tento zákaz mal podľa oficiálneho stanoviska zabezpečiť nerušený priebeh akcie a zabrániť jej prípadnej kompromitácii. Vzhľadom na neuspokojivé bytové podmienky, v ktorých museli rodičia umiestnených detí bývať, sa spočiatku svojich práv dožadovali len sporadicky.
Pán Amiridis si spomína na obmedzenia, ktoré deti izolovali od sveta a od obyvateľov dediny: „Bol absolútny zákaz na dedine i pri príjazde pre novinárov aj normálny prostý ľud nás fotografovať“.127 Takisto sa jedná o ukážku z balíčku opatrení, ktoré mali zabezpečiť hladký priebeh akcie. V tomto prípade bolo hlavným účelom nariadenia zamedziť západným médiám získanie obrazového materiálu na podporu svojej propagandy.
Mnoho detí možnosť navštevovať rodičov alebo iných príbuzných nemalo. Buď boli sirotami, ktoré stratili rodičov počas vojny (boli zabití alebo internovaní v gréckych väzniciach), alebo sa ich rodinní príslušníci nachádzali v iných krajinách sovietskeho bloku. Toto sa snažil napraviť Červený kríž, ktorý v roku 1950 rozbehol akciu tzv. zlučovania rodín. Vtedy vyvstali problémy s identifikáciou detí, najmä tých najmenších. Väčšina detí vo veku do desať rokov nepoznala dátum a miesto svojho narodenia, dokonca u tých najmenších si nemohli byť istý ani ich menom. Otázka určovania identity u starších detí tiež nebola vždy jednoznačná, pretože severná oblasť Grécka, z ktorej väčšina detí pochádza sa vyznačovala nízkou gramotnosťou.128 Grécke deti z Československa ako aj z iných krajín sa so svojou rodinou zišli len v ojedinelých prípadoch.
učení.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Nikosom Hassiotisom viedla Miroslava Bartolenová, 22. 11. 2010, 11:18. 127 „Byl absolutní zákaz na dědině, i při příjezdu, i pro novináře, i pro normální prostý lid nás fotografovat.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010, 2. časť, 46:48. 128 KONEČNÝ, Karel. Řecké a makedónske děti v Sobotíně. In Severní Morava : vlastivědný sborník. 1997, sv. 74, s. 50. 49
Aj narátori spomínajú na zlučovanie rodín. Pán Mylonas síce sám nemal rodinu, s ktorou by sa rád spojil, ale pamätá si, ako deti z domova pomocou korešpondencie s vrstovníkmi v iných socialistických krajinách získavali informácie o svojich rodičoch, súrodencoch a príbuzných.129 Tak vlastnou iniciatívou často dokázali zistiť miesto zaradenia osôb, s ktorými sa neskôr pomocou Červeného kríža znovu zišli.
Zvláštnym prípadom zlučovania rodín bola snaha získať príbuzného z povojnového Grécka. Týmto procesom si prešla aj rodina pána Amiridisa, ktorá sa snažila o prijatie matky do Československa. Tá sa po prepustení z internačného tábora vrátila do dediny Palio Ginekokastro odkiaľ pochádzala, ale svoju rodinu, ktorá už bola usadená v sliezskej Ostrave, tam nenašla. Ešte v roku 1959130 jej rodina nedokázala vybaviť potrebné doklady na cestu z Grécka, „ale po celú dobu sme sa snažili, alebo otec sa snažil, aby Červený kríž sprostredkoval príchod našej matky sem.“131 Zamietavé stanovisko k ich prvým žiadostiam nebolo vyslovené zo strany Červeného kríža, ale zo strany gréckej vlády, ktorá neumožňovala vycestovanie do krajín sovietskeho bloku. Po rôznych peripetiách sa podarilo rodinu spojiť v roku 1960, ale to už narátor išiel študovať do Brna na vysokú školu, a tým pádom sa doma nezdržiaval často.132 Zlučovanie rodín bolo často pomalé a neefektívne. Žiadatelia o pomoc, rovnako ako pracovníci Červeného kríža, nezriedka narážali na bariéry vytvárané jednotlivými vládami a na politickú situáciu v Európe rozdelenej železnou oponou.
Aj v ostatných krajinách, ktoré sa zapojili do internacionálnej pomoci gréckym deťom vznikali detské domovy, ktoré mali týmto deťom zabezpečiť pokojný život. Dvaja
129„Stávalo se, že tři sourozenci, bohužel, se octli každý v jiném státu nebo v jiným dětském domovu a toto potom nastávali problémy, slučování těchto dětí, že se museli shánět přes Červenej kříž. A stávalo se taky, že my, když jsme byli my v domově a někdo si dopisoval v Sovětském svazu, že měl příbuzné, každý se ptal, napiš tam, jestli tam není to a to jméno. To je můj bratranec.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Kyriakosom Mylonasom viedla Miroslava Bartolenová, 1. 12. 2010, 13:22. 130„V té době, kdy já jsem skončil školu, to bylo gympl, to byl ʼ59 rok, ještě v té době neexistoval předpoklad našeho návratu do Řecka a ani myšlenka nepadla, prostě, že by k něčemu takovému mohlo dojít, nebo že by členy rodiny, které jsou v emigraci, že by z Řecka pustili do zemí lidově demokratických.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 2. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 10. 11. 2010, 11:38. 131 „Ale po celou tou dobu jsme se snažili, nebo otec se snažil, nejprve žádostí přes Červenej kříž prostě, aby zprostředkoval Červený kříž příjezd naši matky sem. V první žádosti teda to nepřipadalo v úvahu, teda to bylo zamítavé stanovisko, ale ne ze strany Červeného kříže, ale ze strany řecké vlády. V tom jsme pokračovali pochopitelně.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 2. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 10. 11. 2010, 14:04. 132 „(Otec, pozn. autorky) Byl neustále v kontaktu s Červeným křížem a po různých peripetiích, po pádu vojenské… ne, ne to bylo v šedesátém roce já přijel do Brna studovat, a v šedesátém roce maminka přijela teda už do Československa.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 2. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 10. 11. 2010, 14:59. 50 narátori, pán Mylonas a pán Kevrekidis, prešli detskými domovmi v zahraničí a počas rozhovorov sa neubránili porovnaniu so svojou skúsenosťou v Československu. Pán Kevrekidis prežil podstatnú časť svojho detstva v detských domovoch v Poľsku, kde navštevoval grécku aj poľskú základnú školu a býval vo viacerých detských domovoch pre grécke deti. Po zahájení akcie zlučovania rodín bol presunutý do Československa, kde žila jeho rodina a musel absolvovať dvojročný kurz českého jazyka v detskom domove Kunčín. Podľa jeho názoru boli poľské detské domovy, napriek horšej ekonomickej úrovni štátu, lepšie vybavené (ihriská a učebne) ako tie v ČSR.133 Objektivitu narátora mohla do veľkej miery ovplyvniť skutočnosť, že podstatnejšiu a dlhšiu časť svojho detstva prežil práve u našich severných susedov a v detskom domove v Čechách sa musel sústrediť na štúdium, nie na detské hry. Štúdia, ktorá by sa na základe prameňov alebo viacerých svedectiev pokúsila porovnať detské domovy v jednotlivých krajinách ešte v českej historiografii nevyšla, preto nie je možné svedectvo pána Kevrekidisa vyvrátiť.
Pán Mylonas, na rozdiel od pána Kevrekidis, prežil v detskom domove Karlovo a Bankya na území Bulharskej ľudovej republiky len niekoľko mesiacov a potom bol transportovaný do Československa. Z jeho porovnania vychádzajú československé detské domovy lepšie. Na rozdiel od kúpeľov, zotavovní a šľachtických zámočkov, ktoré boli v ČSR vyhradené ako domovy gréckym deťom, museli sa v Bulharsku deti uskromniť s ubytovaním v bývalých kasárňach. Ale ani v jednej krajine im nechýbalo základné materiálne zabezpečenie a nemuseli trpieť hladom a zimou.134
Deti postupne prirodzene opúšťali detské domovy. Boli zaradené do pracovného procesu, alebo častejšie, rozdelené na internáty stredných škôl a učilíšť. Menšia časť detí dokonca pokračovala v štúdiu aj na vysokej škole. Mnohé detské domovy boli zatvárané a posledné deti sa znovu koncentrovali na niekoľkých miestach. Napríklad po zatvorení detského domova v Sobotíně v roku 1955, bola posledná menšia skupinka detí
133 „Ale když to mám porovnat, jak se starali v Polsku a tady, tak můžu říct, že v Polsku měli jsme se lépe. I když oni, jako Poláci, byli na nižší úrovni než Češi, přesto my jsme tam měli lepší vybavení než tady.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Pavlosom Kevrekidisom viedla Miroslava Bartolenová, 2. 12. 2010, 1. časť, 6:59. 134„Bulharsko, v těch domovech, kde jsme byli, samozřejmě musíme brát v úvahu, že to bylo těsně po válce. Že v těch domovech jako Karlove, byli jsme v kasárnách. Luxus to nebyl, ale nikdo neměl hlad, nikomu nebylo zima, nikdo nechodil bosí. A co se týče Československa, to bylo ještě lepší. Já osobně žádné, žádné, ale žádné stížnosti. Nebo se vůči nám, jak personál, počínaje vychovateli, učiteli i správou domova. Všichni se chovali moc hezky.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Kyriakosom Mylonasom viedla Miroslava Bartolenová, 1. 12. 2010, 8:59. 51 umiestnená v detskom domove v Šilheřoviciach. Už počas pobytu detí v domovoch nastúpil proces asimilácie, keď prichádzali do kontaktu so svojimi československými rovesníkmi v škole, ale aj mimo nej.
52
9 Problémy asimilácie gréckych detí s československým obyvateľstvom
Na začiatku päťdesiatych rokov bola asimilácia utečencov z Grécka s domácim obyvateľstvom nežiaduca. Štátne orgány ČSR, ako aj predstavitelia KKE, sa snažili zabezpečiť izoláciu detí v detských domovoch, ako aj dospelých v pracovnom prostredí, najmä z presvedčenia, že pobyt Grékov v Československu, ako aj v ostatných krajinách socialistického bloku, bude dočasný a po víťazstve EAM a DES sa všetci budú môcť vrátiť do svojej vlasti.
Za účelom vybojovania konečného víťazstva mali byť poskytnuté nové čerstvé vojenské sily aj z hosťovských krajín. Nešlo o občanov daného štátu, ale vo vojenských zariadeniach na jeho území sa cvičili mladí ľudia z Grécka, ktorí mali byť vyslaní na pomoc ľavicovej armáde. Jedno z výcvikových stredísk sa nachádzalo v Bratislave, vo vojenských kasárňach na pravom brehu Dunaja, v mestskej časti Petržalka. Práve v tomto zariadení absolvoval výcvik aj jeden z narátorov, pán Kuimtzidis. „V Petržalke som bol vojak, ako príprava na vojnu do Grécka. Potom prišiel z vlády, z gréckej demokratickej strany nejaký Porfyrojenis, a ten nám povedal, že Juhoslávia nám zastavila cesty do Grécka. My sme sa tam pripravovali ísť bojovať do Grécka. No a nakoniec, dopadlo to tak, že keď prišiel ten Porfyrojenis, on sám nám povedal, že zostaneme v ľudovo demokratických krajinách. Cesta nám je zastavená. A že sa budeme učiť v závodoch, aby sme boli schopní raz sa vrátiť do Grécka a mať určitú osobnosť technického rázu.“135
Napriek tomu, že po definitívnej porážke ľavicových síl v roku 1949 už politické špičky boli zmierené s nemožnosťou návratu v blízkej budúcnosť, medzi ľuďmi naďalej pretrvávala nádej. V dôsledku spôsobu, akým boli Gréci usídlení na území československého štátu136, sa vytvárali izolované grécke obce, resp. mestské časti, ktoré
135 „V Petržalce jsem byl jako voják, jako příprava pro válku do Řecka. Potom přišel z vlády, z řecké, demokratické strany nějaký Porfyrojenis a ten nám řekl, že Jugoslávie zastavila nám cesty do Řecka. My jsme tam připravovali se jít bojovat do Řecka. No a nakonec, dopadlo to tak, že když přišel ten Porfyrojenis, on nám řekl, že zůstaneme v lidově demokratických zemích. Cesta nám je jako zastavena do Řecka. A že budeme se učit v závodech atd., abychom byli jako schopní jednou se vrátit do Řecka a mít určitou osobnost technického rázu.“ CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Janisom Kuimtzidisom viedla Miroslava Bartolenová, 24. 11. 2010, 11:21. 136 Zdravých a práceschopných predstavovalo zhruba 57% emigrantov, ktorí pricestovali v roku 1949. Tí boli umiestnení prevažne v pohraničných okresoch severnej Moravy a Severovýchodných Čiech, Krnov, Jeseník a Žamberk. Tam boli zamestnaní zo začiatku hlavne v poľnohospodárstve. Viď. HRADEČNÝ, Pavel. Řecká komunita v Československu. Její vznik a počatečný vývoj (1948-1954). Praha 2000, s. 45. 53 umožňovali ich obyvateľom zachovať si svoje grécke špecifiká. Na základe dohôd, ktoré uzavreli predstavitelia KKE s československou vládou, 137 grécka komunita postupne získavala možnosť organizovať si svoj život do značnej miery samostatne. Tak vznikli tri okresy husto obývané Grékmi (Krnov, Jeseník a Žamberk) pod kontrolou „ústrednej gréckej samosprávy“, tzv. gréckeho komitétu, ako centrálneho riadiaceho orgánu. Grécka komunita v každom „gréckom okrese“ bola vedená straníckym funkcionárom KKE a vedúcim pre hospodárstvo a bezpečnosť. Krátko po tom, ako si predstavitelia československej vlády uvedomili, že grécka menšina sa stane súčasťou československého štátu na dlhší čas, prestala byť jej izolácia a samostatnosť prijateľná. Potrebovali získať kontrolu nad členmi gréckej komunity a jediný spôsob, ako to dosiahnuť, bolo postupne ich začleniť do československej spoločnosti. V tomto procese im pomáhal postupný presun veľkej časti osôb z „gréckych okresov“ do priemyselných a veľkých miest, kde získali prácu najmä v stavebníctve a v ťažkom priemysle.
Od septembra 1951 bol zahájený program adaptácie gréckych detí na povinnú školskú dochádzku v súlade s platnou legislatívou ČSR.138 Deti z gréckych detských domovov začali navštevovať české a slovenské základné školy. V tomto prípade sa pre starších žiakov nejednalo o postupný proces, ale aj napriek nedostatočnej jazykovej znalosti češtiny, príp. slovenčiny, boli zaradení do zodpovedajúcich, aj vyšších, ročníkov. Týmto postupom padli mnohé obmedzenia, ktoré sa vzťahovali na pohyb detí umiestnených v domove. Začali sa stýkať s domácich obyvateľstvom a postupne sa asimilovať.
Deti mali rôzne skúsenosti s prijatím u československého obyvateľstva. Niektoré sa stretli s xenofóbiou a prevládajú u nich negatívne zážitky. A naopak, niektorí narátori spomínajú na svoje prvé stretnutie s Čechmi, prípadne Slovákmi len v dobrom. Jedným z nich je pán Amiridis, ktorý je presvedčený o tom, že obyvatelia mestečka Sobotín prijali grécke deti medzi seba bez problémov.139 Túto pozitívnu reakciu nepripisuje úspechu
137 HRADEČNÝ, Pavel. Řecká komunita v Československu. Její vznik a počatečný vývoj (1948-1954). Praha 2000, s. 47. 138 KONEČNÝ, Karel. Řecké a makedónske děti v Sobotíně. In Severní Morava : vlastivědný sborník. 1997, sv. 74, s. 53. 139 „Vím, že na tom území, kde byli vystěhovaní sudetský Němci a tak, převážně nás lidé přijímali rádi. Možná, že to bylo připraveno politicky nebo tak nějak tenkrát. Ale nemyslím si, že to bylo tady tímto, nebo ono zase ʼ48 rok sice v převratu došlo, ale to bylo na úrovni vysoké politiky, nikoli mezi lidmi, občany. Ale jsou to děti z Řecka. Měli nás rádi, přijali nás dobře. Poznalo se to i později dejme tomu ve škole…“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010, 2. časť, 41:50. 54 vládnej propagandy, ale skôr vnímal, že obyvatelia severnej Moravy sa ľahšie vysporiadavajú s cudzími prisťahovalcami, pretože sami boli vychovávaní v bilingválnom prostredí.
Dokonca aj v Sobotíne sa našli ľudia, ktorí príchodom gréckych detí nadšení neboli. Pán Amiridis pri svojom rozprávaní okrajovo spomína incident, ktorí sa udial v Sobotíne, krátko po ich začlenení do vzdelávacieho procesu. „Do školy sme chodili, takým podchodom pod barákom. Prechádzali sme tam a po nás takisto jeden hodil sekeru. Chudák, čo s ním potom bolo, boh súď, ale mal si rozmyslieť hádzať po deckách sekeru. Čo sme my decká za to mohli? Ale asi mal zlosť. Možno mu tiež vysťahovali deti z republiky, tak si zlosť vybil na nás.“140
Paradoxne najväčšie problémy kvôli svojmu gréckemu problému mala v škole najmladšia oslovená. Pani Paraskevopulu nikdy nepobudla v detskom domove a od začiatku svojej školskej dochádzky navštevovala českú školu a hodiny gréčtiny mala len ako mimoškolskú aktivitu. Hlavným dôvodom detského šikanovania a posmechov, ktorým bola vystavená na základnej aj strednej škole, nebol jej grécky pôvod, ale jej tmavá pleť. „Ale decka nemali prehľad, čo je Grék a čo je toto, ale cigáň vedeli všetci... Takže sa posmievali dosť.“141
Deťom asimiláciu sťažovala jednak ich tmavšia pleť a odlišnosť od československých detí, ich temperamentnejšia povaha, ktorá nútila chlapcov oplatiť každú urážku a nedorozumenie päsťami, ale aj ich striktná ideologická výchova. V československom vidieckom prostredí, kde prevládali tradície a deti boli vychovávané v kresťanskom milieu, vznikali výrazné trecie plochy aj kvôli náboženstvu utečencov, resp. ich komunistickému ateizmu. Na tie spomína pán Hassiotis: „Samozrejme naši spolužiaci, ktorí boli miestni, tak tí mali zase svoje zvyky. Oni mali hodiny katechizmu a my
140 „Do školy jsme chodili, jak jsem vám říkal, takovým podchodem, nebo rovně a pak doprava byl takovej podchod pod barákem. Procházeli jsme tam a po nás také jeden hodil sekerou. Chudák, co s ním potom bylo, bůh suď, ale měl si rozmyslet teda házet po děckách sekeru. Co my jsme děcka za to mohli? Ale asi měl vztek. Možná mu vystěhovali taky děcka teda z republiky, tak vztek si vybil na nás.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010, 3. časť, 5:39. 141„Ale děcka neměli přehled, co je Řek a co je toto, ale cigán věděli všichni… Takže se pošklebovali hodně.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Elevteriou Paraskevopulu viedla Miroslava Bartolenová, 2. 12. 2010, 7:33. 55 sme chodili na hodiny gréčtiny. A celkom evidentne tam bolo medzi nami také to, kto je lepší, a kto je toto a tamto.“142
Vedenie KKE verné idey o víťazstve boja proti monarchofašistom podporovalo izoláciu obyvateľstva. Chceli, „aby kontakty gréckej emigrácie s domácou verejnosťou mali podobu iba pracovných stykov, ktoré mali vybaviť gréckych utečencov znalosťami a schopnosťami, ktoré budú môcť uplatniť pri budovaní „ľudovodemokratického“ zriadenia po svojom návrate do vlasti, ale aby neprerástli v nekontrolované a nekontrolovateľné osobné kontakty“143. Tento cieľ strany sa po predĺžení pobytu gréckych utečencov v Československu na dekády a nie roky stal nereálnym. Deti vychádzajúce z detských domovov postupne nadväzovali priateľstvá na československých školách. Pán Amiridis sa o svojich kamarátoch z gymnázia vyjadril: „Bola to parta, ktorá mne osobne niečo dala. Už to, že som sa cítil medzi českými deťmi dobre a české decká ma brali ako svojho“144.
Asimilácia postupovala veľmi pomaly. Za dva roky od jej zahájenia, k 1. januáru 1953, bol zaregistrovaný len jediný prípad, keď príslušník gréckej politickej emigrácie získal československé štátne občianstvo, a tri žiadosti o sobáš s československými štátnymi príslušníkmi.145 Výrazne úspechy v asimilácií gréckych utečencov nastali až na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, keď si mladí ľudia, ktorí opustili grécke detské domovy, pomaly nachádzali českých a slovenských životných partnerov. Aj väčšina zo skúmanej vzorky (päť zo siedmych prípadov) uzavrela zmiešané manželstvo. Podľa slov narátora Amiridisa dôvodom bolo prekročenie hraníc „gréckych autonómnych oblastí“ a rozptýlenie sa po republike za účelom zamestnania. Takisto
142 „Samozřejmě naši spolužáci, který byli místní, tak ti zase měli ty svoje zvyky. Že jo, na vesnici. Takže měli, chodili na hodiny katechizmu a samozřejmě, my jsme chodili na hodiny řečtiny a oni chodili na hodiny katechizmu. A zcela evidentně tam byli mezi náma takové ty, kdo je lepší, a kdo je toto a tamto, a tak dále.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Nikosom Hassiotisom viedla Miroslava Bartolenová, 22. 11. 2010, 7:00. 143 „...aby kontakty řecké emigrace s domácí veřejností měly podobu pouze pracovních styků, jež měly vybavit řecké uprchlíky znalostmi a dovednostmi, které budou moci upotřebit při budováni „lidovědemokratického“ zřízení po svém návratu do vlasti, ale aby nepřerostli v nekontrolované a nekontrolovatelné osobní kontakty.“ Citované podľa: HRADEČNÝ, Pavel. Řecká komunita v Československu. Její vznik a počatečný vývoj (1948-1954). Praha 2000, s. 53. 144 „Parta, která mne osobně něco dala. Už to, že jsem se cítil mezi českýma děckama dobře a český děcka mně brali jako svého.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010, 3. časť, 30:39. 145 HRADEČNÝ, Pavel. Řecká komunita v Československu. Její vznik a počatečný vývoj (1948-1954). Praha 2000, s. 66. 56
Gréci využívali voľno časové príležitosti rozptýlenia, ako zábavy a kultúrne podujatia, ktoré boli organizované aj negréckymi spoločnosťami.146
Krátko po tom, ako prestala byť problémom asimilácia gréckych utečencov do spoločnosti, sa museli Gréci vysporiadať s diskrimináciou, najmä na pracovisku. Podľa pána Kevrekidisa sa občas stávalo, že „v práci si mohol mať nárok na vyšší post, ale si ho nedostal. Pretože radšej brali svojho človeka. Bližšia košeľa, ako kabát“147. Na druhú stranu československá strana podnikala aj kroky, ktoré môžu byť považované za pozitívnu diskrimináciu. Narátor Amiridis spomína na svoje prijímacie konanie na vysokú školu: „Prijímacie skúšky prebehli tým spôsobom, že som si prečítal z prvého ročníku a druhého ročníku učebnice stavebnej priemyslovky a začal som architektovi vykladať, čo všetko viem o stavbárčine. A on mi hovorí: Dobre, dobre, to by si sa naučil až v prvom ročníku.“ „A ty si Grék, že?“ sa ma pýta. „No áno, to som,“ odpovedám. „Vidíte tam, z okna mi ukazoval, tak tá budova je architektúra. Tam budete študovať a tam sa budete učiť grécku architektúru a grécke dejiny. To vy asi potrebovať nebudete, že?“ A ja hovorím: „Ale áno, budem potrebovať sa to učiť.“ Tak ma prijali týmto spôsobom.“148 Je možné, že národnosť v jeho prípade nebola rozhodujúcim činiteľom pre prijatie na univerzitu, ale už len samotné dotazovanie sa skúšajúceho, je náznak, že sa jednalo o zvýhodnenie.
Druhá generácia, potomkovia účastníkov „Akce Řecké děti“, sú už plne asimilovanou súčasťou českej, resp. slovenskej spoločnosti. Aj keď poznajú grécke tradície a často aj jazyk, v ich správaní a životnom štýle prevažujú tie prvky, ktoré získali výchovou a vzdelaním na českých, resp. slovenských školách, a často aj v zmiešaných
146 „Naše generace, tak jak jsem dopadl já třebas že, že jsem si vzal Češku. Tím, že jsme se rozprchli prostě do různých části republiky, jsme navázali kontakty s českými lidmi. Takže jsme využívali možnosti zábav, možnosti schůzí, které někdy byly povinné, někdy boly prostě dobrovolně, kdo chtěl, šel. Ale byli jsme stále v kontaktu, ve školách, nebo tak nějak. V kontaktu prostě s českými lidmi.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 2. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 10. 11. 2010, 38:43. 147 „V práci, co tak samozřejmě možná bys měl nárok na vyšší místo a tos nedostal, že jo. Protože radši brali svého člověka. Bližší košile, jako kabát.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Pavlosom Kevrekidisom viedla Miroslava Bartolenová, 2. 12. 2010, 1. časť, 14:29. 148 „Přijímací zkoušky proběhli teda tím, že jsem si přečetl z prvního ročníku a druhého ročníku učebnice stavební průmyslovky a začal jsem architektovi vykládat, co všechno vím o stavárně. A on říká dobře ,dobře, to by ses naučil teda až v prvním ročníku. „A ty seš Řek, že?“ se mě ptá. No jo to jsem, povídám. Vidíte tady, z okna mi ukazoval, tak tá budova to je architektura, tam budete studovat a tam se budete učit řeckou architekturu a řecké dějiny. To vy asi potřebovat nebudete, že jo? A já říkám, ale jó já budu potřebovat se to učit. Tak mě přijali tímto způsobem.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010, 3. časť, 35:50. 57 rodinách.149 Tí ľudia, čo dokázali odolávať a neudomácnili sa v ČSSR naplno, často inklinovali k repatriácií.
149 „Naše děti už prostě si ani nejsou, oni jsou hrdí na to, že pocházejí z Řecka, jo, původem, protože Řecko je obestřeno teda úžasnou historii, filozofií, uměním. Tomu ani nemusejí rozumět teda, ale dáva jim to prostě nějaký pocit hrdosti. Scházívají se občas také, ale už jsou inklinují, prostě doma jsou tady.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 2. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 10. 11. 2010, 41:25. 58
10 Repatriácia
Podľa Jaroslava Otčenáška150 zasiahli gréckych emigrantov v Československu tri vlny reemigrácie. Počiatočné snahy o návrat do vlasti sa začali krátko po Stalinovej smrti, keď sa vzťahy na oboch stranách železnej opony oteplili. V druhej polovici 50. rokov odchádzali prví jednotlivci, avšak v Grécku pravicový režim reemigrantom neprial a uchytiť sa po návrate zo zahraničia bolo pre bývalých politických utečencov častokrát takmer nemožné. Napriek tomu, že väčšina Grékov v socialistických krajinách si ponechala svoje grécke občianstvo, vybavovanie formalít a víz sa ukázalo ako náročný proces, a trvalo aj niekoľko rokov. Ani po týchto peripetiách sa mnohým nepodarilo získať povolenie na vstup do krajiny. Dôvodom bola ich prílišná angažovanosť v komunistickom hnutí.
Počas šesťdesiatych rokov sa repatriácia zintenzívňovala, ale v roku 1967 bola tvrdo zastavená po nastolení Papadopulosovej diktatúry. Tí, ktorí boli predtým repatriovaní, boli gréckymi orgánmi znovu perzekvovaní, alebo im bol sťažený styk so štátnou správou, čím sa ich životné podmienky zhoršovali. Druhá vlna reemigrácie z Československa nastala po páde junty v roku 1974. Rozhodujúcim faktorom, ktorý vplýval na rozhodovací proces gréckych politických utečencov, bolo zabezpečenie ich bezpečnosti a existenčných potrieb. Práve tieto záruky im poskytovala strana PASOK po svojom víťazstve v parlamentných voľbách. Papandreuova vláda zaručovala navrátilcom bývanie a sociálne istoty, tak sa 80. roky stali časom najmasovejšieho odchodu Grékov z Československa151.
Po reformách iniciovaných stranou PASOK sa situácia osôb, ktoré reemigrovali, zmenila, a tak boli vytvorené vhodnejšie podmienky pre vracajúcich sa. Československo totiž v roku 1985 podpísalo s Gréckom „Dohodu o vypořádaní nároku z důchodového zabezpečení“152. Československá vláda sa zaviazala k dodaniu strojných technológií
150 OTČENÁŠEK, Jaroslav. Řecká národnostní menšina v České republice dnes. Český lid, 1998, roč. 58, č 2, s. 156. 151 V tomto období reemigrovalo približne 2500 osôb. viď. OTČENÁŠEK, Jaroslav. Řecká národnostní menšina v České republice dnes. Český lid, 1998, roč. 58, č 2, s. 157. 152 „Československo totiž v roce 1985 podepsalo s Řeckem „Dohodu o vypořádání nároku z důchodového zabezpečení,“ která řešila důchodové nároky Řeků vracejících se do vlasti. Podle ní ČSSR za Řeky zaplatila v rozmezí pěti let formou dodaných strojních technologií v hodnotě 25 milionů dolarů.“ Citované podľa: PLESL, Jaroslav. Penze v tisících eur? Pro „české“ důchodce v Řecku nedostižný sen[online]. 1996 - 2011 59 v hodnote 25 miliónov dolárov gréckej strane v priebehu piatich rokov, a tým mala byť zabezpečená dôchodcom časť penzie, ktorú si odpracovali na území ČSSR. Avšak po rozpočítaní danej sumy medzi repatriátov, bolo každému bez rozdielu uznaných len päť odpracovaných rokov. O otázke penzií sa v rozhovore narátor Chamonikolas vyjadril: „Mnohí sa vrátili do Grécka. Dávali dôchodok v Grécku. Pretože Česká republika bola potom v Európskej únií.“153
Pre mnohých bola práve penzijná politika relevantným faktorom, ktorý zavážil v ich rozhodovaní o mieste pobytu. Bol to smerodajný argument aj pre pána Amiridisa: „Paradoxne o návrate do Grécka rozmýšľala moja žena a nie ja. Ja som odmietal. Odmietal som, a to z praktického dôvodu, pretože tu už som mal odpracovaných, ja neviem, dvadsaťpäť, dvadsaťsedem rokov. A vtedy, podľa medzivládnych dohôd grécko- československých, dôchodcom Československo odviedlo ich dôchodky jednorázovo Grécku. Tieto dôchodky Gréci priznali, pochopiteľne. A dokonca tam mali penzie lepšie ako by mali tu. Ale pracujúcim by sa malo priznávať len päť odpracovaných rokov, nie celá doba.“154
Výrazné zmeny vo vysťahovaleckej politike nastali po roku 1989 a po vstupe Českej a Slovenskej republiky do Európskej únie. Po otvorení hraníc sa rapídne uľahčilo cestovanie medzi týmito krajinami a Gréckom. Mnoho ľudí sa rozhodlo repatriovať len čiastočne. Pol roku pobývajú na území Grécka a druhú polovicu trávia v bývalom Československu. Častým dôvodom pre tento spôsob života je participácia na zaopatrení rodičov žijúcich vo svojej pôvodnej domovine. Príkladom je aj pán Amiridis, ktorý trávi v dedinke Palio Ginekocastro nanajvýš tri mesiace v roku, aby pomohol sestre s opaterou repatriovanej matky.155
[cit. 2011-05-01]. Dostupné z:
Ďalšou z narátorov, ktorá preferuje striedavý pobyt v Aténach a v Brne, je pani Paraskevopulu. Po páde junty navštevuje svoju sestru, usadenú v Aténach, pravidelne, a pobýva u nej najmenej tri mesiace až pol roka.156 V definitívnej repatriácií jej v minulosti bránili povinnosti spojené so starostlivosťou o starnúcu matku žijúcu v Brne. Paradoxne, v súčasnosti, keď je bez rodinných záväzkov, ktoré by ju viazali v Českej republike, jej v odchode znovu bráni otázka zdravotnej starostlivosti. „Ale aby som bola úplne úprimná..., i keď na to nevyzerám, tak tá staroba. Že tu mám tú istotu, že mám tu známych doktorov a ja neviem. Poznajú ma všade, jazyk ovládam úplne super, ako grécky viem tiež, ale to sa nedá porovnať s češtinou. Takže tu tie kontakty máte.“157 Istota v sociálnom zabezpečení je v súčasnosti rozhodujúcim argumentov v rozhodovacom procese pani Paraskevopulu.
Ako postupovala asimilácia a narastal počet zmiešaných manželstiev, stával sa návrat do Grécka pre mnohých v danej situácii nevhodný. Takto zmýšľal aj narátor Amiridis: „O návrate do Grécka som premýšľal, dokiaľ som nebol ženatý. Vtedy, a ani veľa rokov potom, sa to nedalo ani predpokladať. Politické orientácie Grécka a Československa boli úplne niekde inde.“158 Členovia gréckej komunity sa prezieravo snažili predchádzať podobným situáciám a sami odporúčali svojim deťom partnerov rovnakej národnosti. Pán Amiridis si vybavuje: „Dokonca jeden pokus aj môj otec urobil. Neblbni, skrátka si zober naše dievča, pretože Češka by sa sotva vrátila s nami do Grécka.“159
Mnoho ľudí sa podujalo odísť do Grécka len na krátky čas. Ich hlavným cieľom bolo pokúsiť sa o vybudovanie zázemia pre ich rodinu, ktorá by sa k nim následne v emigrácií pripojila. Neraz ich snahy zlyhali a boli nútení sa do Československa vrátiť s prázdnymi rukami. Jedným z reemigrantov, ktorí sa v pôvodnej vlasti usadili len
156 „Já jsem vlastně, jak tam padla junta, protože vlastně jsme tam nesměli, jak padla ta junta, hned jsem tam jela, protože jsem měla starší sestru v Aténach. A od té doby jsem tam každý rok jezdila minimálně na tři měsíce, na půl roku. Takže já jsem tam možná čistého času, když to spočítám, možná šest let určitě.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Elevteriou Paraskevopulu viedla Miroslava Bartolenová, 2. 12. 2010, 6:34. 157 „Ale abych byla plně upřímná, teda abych vám tady nebulíkovala toto, tak jako už opravdu, i když na to nevypadám, tak to stáří. Jo? Že tady mám to bezpečí, že mám tady známi doktoři a já nevím. Znají mě všude, řeč umím úplně supr, jako řecky umím taky, ale to se nedá srovnat s češtinou. Takže tady ty kontakty máte…“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Elevteriou Paraskevopulu viedla Miroslava Bartolenová, 2. 12. 2010, 19:11. 158 „O návratu do Řecka jsem myslel dokud jsem nebyl ženatý. Tenkrát, a ani hodně let poté, se nedalo ani předpokládat. Politické orientace Řecka a Československa byly úplně někde jinde.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 2. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 10. 11. 2010, 5:04. 159 „Dokonce jeden pokus i můj otec teda udělal. Neblbni, prostě vem si naši holku, protože Češka sotva by se vrátila s námi do Řecka.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 2. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 10. 11. 2010, 5:45. 61 dočasne, bol aj pán Kevrekidis. „No v roku 1977 som si povedal, pôjdem do Grécka, pozriem sa, ako to tam je. Proste (zistil by som, či) by som mal možnosť, potom by som vzal celú rodinu. Bol som predtým dvakrát, ale iba ako turista s manželkou a tak. No ale prišiel som do Grécka, a tam som zistil, že to nie je tak jednoduché. Pretože, aby si mohol pracovať vo svojom odbore, musel by si poznať ľudí a nejako pomocou ľudí sa tam dostať. Alebo by si musel mať veľa peňazí a postupovať ako oni. To znamená kúpiť parcelu, postaviť dom, predať ho. A tak to tam chodilo vo vtedajšej dobe. Nemal som tú možnosť, tak som išiel do Afriky s jednou stavebnou firmou.“160 Pán Kevrekidis svoju rodinu do Grécka nikdy natrvalo nepresťahoval. Po pôsobení v Afrike, kde pomáhal budovať školy v Lýbií, sa presunul do Brém v NSR (Nemeckej spolkovej republike) za svojim bratom, ktorý v tejto oblasti žil od roku 1969. Dokopy osem rokov pôsobil v zahraničí a pri každej návšteve rodiny v Brne musel podstúpiť byrokratický rituál týkajúci sa povolenia na pobyt v krajine a neskôr aj na vycestovanie z nej.161
V sledovanej vzorke sa stretávame prevažne s odôvodneniami, prečo je osožné zotrvať na území bývalého Československa. Je to pochopiteľné vzhľadom na skutočnosť, že všetci oslovení majú trvalý pobyt v Českej republike, prípadne sa zdržiavajú v Grécku len časť roka. Napriek tomu, že narátori sa rozhodli nezúčastniť repatriácie, mnoho z ich príbuzných sa priklonilo k odchodu z hosťovskej krajiny. Dokonca viacerí narátori (páni Kuimtzidis, Chamonikolas, Mylonas) podporovali svoje deti, druhú generáciu, v ich úmysle usadiť sa v Grécku, prípadne im odporúčali aspoň na krátky čas využiť možnosti repatriácie a skúsiť si život v pôvodnej vlasti ich rodičov. Tieto krátkodobé pobyty im mali pripomenúť a ozrejmiť, z akej krajiny pochádzajú ich predkovia a posilniť v nich „gréckosť“.
160 „No v roce 1977 jsem si říkal, půjdu do Řecka, podívám se, jak to tam je, jo? Prostě jestli bych měl možnost, tak bych vzal potom celou rodinu. Já jsem předtím byl dvakrát, jenom jako turista i s manželkou a tak. No ale přijel jsem do Řecka, a tam sem se díval, že není to tak jednoduchý. Protože, abys dělal ten svůj obor, musels znát lidi a nějak pomocí lidi se tam dostat, jo? A nebo bys musel mít hodně peněz a postupovat jako oni. To znamená koupit parcelu, postavit dům, prodat a takhle to tam chodilo v tehdejší době. Neměl jsem tu možnost, šel jsem do Afriky s jednou stavební firmou.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Pavlosom Kevrekidisom viedla Miroslava Bartolenová, 2. 12. 2010, 1. časť, 14:58. 161 „Tak vždycky, když jsem jezdil do Česka, tak tam jsem měl vždycky tady problémy na policií… tak dělali mi nějaké potíže. Ale když jsem byl v mezích pravidel, no tak nemohli nic dělat.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Pavlosom Kevrekidisom viedla Miroslava Bartolenová, 2. 12. 2010, 1. časť, 17:52. 62
11 Národné cítenie
Úvodné slová Hradečného syntézy dejín príznačne vystihujú, prečo je pre všetkých narátorov zo sledovanej vzorky nemysliteľné vzdať sa gréckej národnej príslušnosti: „Národ žijúci na území Grécka má oproti iným európskym etnickým spoločenstvám jednu zvláštnosť – najdlhšie súvislé písomné zaznamenanie historických dejov, ktoré na tomto území prebiehali.“162 Práve vedomosť o slávnej histórií, s ktorou sa môžu Gréci stotožniť, ich napĺňa nevídanou hrdosťou na svoju vlasť a tradície, a sťažuje im proces asimilácie a vžitia sa s iným národom.
Staršia generácia, príslušníci pokolenia, ktoré emigrovalo z vojnou zmietanej krajiny a neskôr pobývalo v detských domovoch, je zvláštnym prípadom, pretože mnohí nemajú pôvodné spomienky na Grécko a dlho sa hlásili k národnosti štátu, ktorý prvýkrát navštívili až v strednom veku. Všetci respondenti zhodne tvrdia, že ovládajú češtinu na vyššej úrovni ako gréčtinu. Často im robí problém spisovná gréčtina využívaná na úradoch a s písaným textom a odbornými termínmi si tiež mnohí nevedia rady. Pán Amiridis priznáva, že: „Bežnou hovorovou rečou by som sa dohovoril všade, ba dokonca mnohí ani nepoznali, že žijem v cudzine, ale pojmy akéhokoľvek odboru mi boli cudzie.“163 Tento svoj postreh dokladá príkladom z cudzineckej polície v Grécku, keď žiadal o priznanie občianstva: „A teraz ona jednoducho z prostej hovorovej reči prešla na spisovnú gréčtinu. A spisovná gréčtina pre mňa bola španielskou dedinou.“164
Aj druhá generácia, ktorá sa už narodila v Československu a často pochádza zo zmiešaných, československo – gréckych manželstiev, sa hlási ku svojim gréckym koreňom a svoju národnosť označuje za grécku. Podľa narátora, pána Amiridisa, má tento fenomén korene práve v ich hrdosti na veľkolepú grécku históriu: „Naše deti už proste ani nie sú... Oni sú hrdí na to, že pochádzajú z Grécka, pôvodom, pretože Grécko je obostrené úžasnou históriou, filozofiou a umením. Tomu ani nemusia rozumieť, ale dáva
162 „Národ žijící na území Řecka má proti jiným evropským etnickým společenstvím jednu zvláštnost – nejdelší souvislé zaznamenaní historických dějů, které na tomto území probíhaly.“ Citované podľa: HRADEČNÝ, Pavel – DOSTÁLOVÁ, Růžena- HRCHOVÁ, Věra – OLIVA, Pavel- VAVŘÍNEK, Vladimír. Dějiny Řecka. Praha: Lidové noviny, 1998, s. 5. 163 „Běžnou hovorovou řečí bych se domluvil teda všude, ba dokonce mnozí nepoznali ani, že žiju v cizině, že? Ale pojmy v jakémkoliv oboru mi byli cizí.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 2. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 10. 11. 2010, 27:31. 164„A teď ona prostě z prosté hovorové mluvy přešla na spisovnou řečtinu. A spisovná řečtina pro mě byla španělskou vesnici.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 2. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 10. 11. 2010, 55:06. 63 im to akýsi pocit hrdosti.“165 Citovaný postreh výstižne vyjadruje svojský postoj mnohých Grékov, hlásiacich sa k helénskej národnosti, žijúcich na území dnešnej Českej republiky.
Všetky argumenty, ktoré by podporovali tvrdenie, že účastníci „Akce Řecké děti“ a ich potomkovia sa počas desaťročí mali z objektívnych príčin stať súčasťou českého, prípadne slovenského národa, sú v otázke národnosti irelevantné. Už z definície inštitútu národnosti vyplýva, že sa určuje podľa cítenia jednotlivca.166 A všetci oslovení svorne cítia, že sú Grékmi.
Narátori však musia neustále bojovať s jednou komplikáciou praktickej povahy. Je ňou ich ťažké začlenenie sa do národných spoločenstiev, ako československého, tak i gréckeho. Po krátkej úvahe narátorka, pani Paraskevopulu, dospela k záveru, že nevie, ku ktorej národnosti sa cíti byť príslušná. „Keď som jazdila do Grécka, tak tam hovorili: Bacha, Česi idú! A keďže som bola tmavá a prešla som tam, tak som bola ako každý. A tu idem a každý po mne čumí. To je otrasné! Aj doteraz. Česi si nezvykli, alebo ja neviem. Tam, keď sme prezradili odkiaľ sme, pretože ja som sa tým netajila, tak sme boli Česi, Česi. Tak s tým sme mali problémy tiež tam. A v Česku zase som Grékyňa. Tak ja vlastne neviem. Ja sa necítim ako nič.“167
Práve z tohto dôvodu sa väčšina narátorov uchýlila k inému riešeniu. Svoju potrebu vyčleniť sa v rámci určitého spoločenstva, nevzťahujú na príslušnosť k národnostnej skupine, ale uchyľujú sa k lokálnemu patriotizmu. Pani Paraskevopulu na konci úvah prehlásila: „ Ja som Grékyňa a Brňačka. To je moje heslo.“168 K jej tvrdeniu sa pridáva aj pán Amiridis, ktorý svoje vymedzenie ešte zužuje: „Keď sa ma niekto spýta,
165 „Naše děti už prostě si ani nejsou… Oni jsou hrdí na to, že teda, že jsou, pocházejí z Řecka, původem, protože Řecko je obestřeno teda úžasnou historii, filozofii, uměním. Tomu ani nemusí rozumět. Teda ale prostě dává jím to jakýsi pocit hrdosti.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 2. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 10. 11. 2010, 41:25. 166 Podľa definície použitej pri sčítaní ľudu 2011 sa národnosťou chápe príslušnosť k národu, národností alebo etnickej menšine, pričom pre určenie národnosti v Českej republike nie je rozhodujúca materská reč, ani reč, ktorú človek používa alebo lepšie ovláda, ale jeho vlastné rozhodnutie. Je možné sa hlásiť k jednej aj viacerým národnostiam, alebo tiež k žiadnej. Viď. odstavec 11 vysvetliviek k sčítaciemu listu osoby. VYSVĚTLIVKY KE SČÍTACÍMU LISTU OSOBY [online]. 2011 [cit. 2011-05-01]. Dostupné z:
Iné východisko z chúlostivej otázky nacionality našiel pán Kevrekidis. Na otázku tazateľky, či sa cíti viac Gréckom alebo Čechom bez zaváhania odpovedal Grékom. Po chvíľke však dodal: „Ja síce sa cítim, keby som to takto vzal, internacionalistom. Pre mňa sú všetci ľudia rovnakí. V každej zemi sú dobrí aj zlí.“170 Narátor sa snažil pomocou termínu „internacionalista“, často využívaného komunistickou rétorikou, vysvetliť svoju nacionálnu indiferenciu. Podobne stanovisko zaujal aj pán Hassiotis. Hlási sa ku gréckej národnosti, ale: „je to už jedno, pretože viac menej žijem tu a jazyk ovládam ako rodený Čech.“171 Rovnako väčšina narátorov prijala mnohé české tradície a spôsob života, čiže je ťažké určiť, na základe čoho by sa mali národnostne vyčleniť.
V sledovanej vzorke sú aj narátori, ktorí o svojej nacionalite nepochybujú a vidia ju jasne. Pán Mylonas sa vyjadril: „Aj keď mám manželku Češku, tak v prvom rade, keby som bol kdekoľvek, nie len v Česku, Československo budem vždy milovať, ale bohužiaľ, najskôr som Grékom a až potom som štátnym príslušníkom českým.“172 Silné nacionálne myslenie prejavil aj druhý narátor, pán Kuimtzidis: „No to buďme bezstarostní, že sa cítim predovšetkým Grékom. Pretože mnoho mojich kamarátov si vybralo české občianstvo, ale ja som povedal, ja genitsáros (gr. janičiar) nebudem.“173 Práve títo dvaja páni prejavili aj najsilnejšie komunistické presvedčenie. Je teda pravdepodobné, že na ich svetonázor mala najsilnejší vplyv výchova, ktorá im bola poskytnutá v detských domovoch, prípadne u pána Kuimtzidisa v rodine. Na druhej strane je možné, že pán Kuimtzidis sa vyčleňuje voči Čechom aj z toho dôvodu, že keď prišiel do krajiny, mal už štrnásť rokov,
169 „Když jse mě někdo zeptá, kde seš doma, tak neřeknu v Československu, říkám v Brně a doma jsem na Durďákové ulici.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 2. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 10. 11. 2010, 43:19. 170 „Já sice se cítím, takhle kdybych to vzal, internacionalista. Pro mě všechny lidi jsou stejní. Ve všech zemích jsou dobří i špatní.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Pavlosom Kevrekidisom viedla Miroslava Bartolenová, 2. 12. 2010, 2. časť, 00:02. 171 „Ale je to, takhle je to už jedno, protože více méně žiju tady a ten jazyk ovládám zrovna tak jako rodilí Čech.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Nikosom Hassiotisom viedla Miroslava Bartolenová, 22. 11. 2010, 21:25. 172 „I když mám manželku Češku, tak v prvé řade, když by byl kdekoliv, nejenom v Česku, Československo já vždycky budu milovat, ale bohužel, nejdříve jsem Řekem a potom jsem státním příslušníkem český.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Kyriakosom Mylonasom viedla Miroslava Bartolenová, 1. 12. 2010, 29:26. 173 „No to buďme bezstarostní, že se cítím především Řekem, protože mnoho mých kamarádu vybrali české občanství, a já jsem řekl, já genitsáros nebudu.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Janisom Kuimtzidisom viedla Miroslava Bartolenová, 24. 11. 2010, 18:22. 65 a tým pádom jeho spomienky na vlasť sú neoddeliteľnou súčasťou jeho detstva a identity.
S otázkou národného cítenia úzko súvisí inštitút štátneho občianstva. Ako bolo uvedené vyššie, väčšina gréckych migrantov si v ČSSR ponechala (resp. znovu požiadala o) grécke občianstvo, prípadne po roku 1967, keď začali hromadne prijímať československé, sa stali držiteľmi dvojakého občianstva.
Krátko po skončení občianskej vojny boli utečenci oficiálne zbavení gréckeho občianstva174, pretože boli obvinení z vlastizrady. Pán Hassiotis spomína na problémy, ktoré pre neho z tohto stavu vyplývali: „Ale všeobecne všetkým, i deťom. My sme boli vlastne bez, apartijní, bez občianstva. Mali sme síce povolenie k pobytu ako také, české, ale nemali sme pasy. Nemohli sme vycestovať. Dokonca sa nemohlo cestovať ani do socialistického bloku. Museli sme žiadať o vízum.“175 Preto po čase, keď už bolo jasné, že návrat do Grécka pre všetkých nie je možný, začali migranti uvažovať o získaní akéhokoľvek občianstva. Byrokratické komplikácie ich čakali rovnako na gréckych, ako aj českých úradoch. Napriek tomu, mnohí oslovení prijali ku gréckemu občianstvu176 aj české, a učinili tak z ekonomických a praktických príčin177, avšak až po definitívnom rozhodnutí, že nebudú repatriovať.
Z výpovedí narátorov vyplýva, že v otázke určovania ich národností sú silno ovplyvnení gréckou hrdosťou na antickú minulosť a rodinnými vzťahmi, ktoré ich aj v súčasnosti pútajú ku Grécku, a napriek tomu, že ich životný štýl sa približuje skôr k charakteristickým stereotypom českým, ako je väčšia dochvíľnosť, plánovanie
174 Problémom ľudí bez občianskej príslušnosti sa zaoberá Hannah Arendtová vo svojom článku The Stateless People. (Arendt, Hannah. The Stateless People. Contemporary Jewish Record, Apr. 1945, vol. 8, no. 2, s. 137 – 153.) 175 „Ale všeobecně všem, i dětem. My jsme byli vlastně bez, apartijní, bez občanstva. Měli jsme sice povolení k pobytu jako takové, jako české, ale neměli jsme pasy. Nemohli jsme vycestovat. Dokonce nemohlo se vycestovávat ani do soc. bloku, jako do zemí soc. bloku. Museli jsme žádat o vízum.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Nikosom Hassiotisom viedla Miroslava Bartolenová, 22. 11. 2010, 16:42. 176 Otázka občianstva gréckych utečencov je veľmi zložitá. Zdá sa, že mnohí narátori nerozlišujú medzi občianstvom a národnou príslušnosťou. Vo svojich výpovediach nerozoznávajú stav, keď im bolo občianstvo po opustení krajiny odobraté na základe výnosu o vlastizrade. Preto je ťažké zhodnotiť, koľkí skutočne vlastnia dvojité občianstvo, pretože jeho získanie si vyžadovalo akt podania žiadosti na gréckych zastupiteľských úradoch. 177 „Jedinec dlouhodobě žijící u nás ale s občanstvím jiného státu trpí mnohými omezeními (neúčast na politickém živote státu, komplikace při jednání na úřadech apod.), které přijetí občanství odstraní. Zároveň se tímto aktem, tj. přijetí občanství ČSSR či poté ČR, velice komplikuje možnost eventuálního návratu do Řecka.“ Citované podľa: OTČENÁŠEK, Jaroslav. Migranti z Řecka v Česku [online]. 2001 [cit. 2011-05-01]. Dostupné z:
67
12 Grécka obec
Grécka menšina v súčasnosti tvorí na území Českej republiky silnú a dobré organizovanú komunitu. Hlavným článkom, ktorý pomáha združovať osoby gréckeho pôvodu, ich príbuzných a ľudí, ktorí prejavujú záujem o spomínanú menšinu, je Asociácia řeckých obcí (AŘO)178. Deklarovaným cieľom AŘO a iných združení a spolkov s podobným zameraním je „prehlbovanie a podpora priateľských vzťahov medzi Grékmi žijúcimi na území ČR a jej ostatnými obyvateľmi, najmä na poli kultúrnom a spoločenskom“179. Avšak na druhej strane ich zámerom je podpora a rozvoj gréckej identity, zachovanie tradícií, rozvoj novogréčtiny a pod. Taktiež udržujú čulé styky s pôvodnou vlasťou a zabezpečujú neustály kontakt so súčasnou gréckou kultúrou. Vzhľadom na charakter prezentácie týchto inštitúcií na verejnosti je v súčasnosti ich pôsobenie zamerané prevažne na grécku menšinu. Tým ju udržujú stále aktívnu a súdržnú.
Všetci oslovení narátori majú trvalé bydlisko v Brne, preto, ak sú angažovaní v gréckej komunite, sú viazaní na samostatnú organizačnú jednotku AŘO, Řeckú obec Brno. Niektorí sú vo svojej komunite aktívnejší, iní služby obce takmer nevyužívajú. V priebehu rokov sa ale všetci zúčastnili na akcii usporiadanej touto inštitúciou.
V oblastiach ako Krnov a Karviná sa grécke obce vytvárali prirodzene a predstavovali spôsob, akým sa zoskupovala vysoko zastúpená grécka menšina. Práve tieto oblasti boli miestom umiestnenia najstaršej generácie utečencov, tých, ktorí opustili Grécko ako dospelí a boli zamestnaní v poľnohospodárstve na „opustených“ nemeckých poliach alebo v ťažobnom priemysle. Spočiatku bol ich účel odlišný, než ako je dnes prezentovaný na stránkach AŘO. Ich úloha spočívala v sprostredkovaní a zabezpečení spoločenských potrieb gréckej komunity. Bolo to miesto, kde sa grécky hovoriaci ľudia stretávali a zabávali sa v duchu gréckych tradícií a kultúry. Prevzali na seba funkciu tradičných gréckych taverien a námestíčiek, kde sa susedia schádzali a diskutovali.
178 Je nezisková organizácia, ktorá zastrešuje celkovo 13 gréckych obcí na území ČR. Tie sídlia v mestách: Bohumín, Brno, Havířov, Javorník, Jeseník, Karviná, Krnov – město, Ostrava, Praha, Šumperk, Třinec, Vrbno pod Pradědem, Zlaté Hory. Informácie o asociácii sú k dispozícií na stránkach:
V 60. rokoch bolo po republike roztrúsených mnoho mladých ľudí, ktorí nedávno opustili detské domovy, školské lavice, ovládali český jazyk a boli plne schopní asimilácie. Pre nich bol spôsob, ako sa stretnúť s kamarátmi, ktorí im počas detstva v domove nahradzovali rodinu, veľmi dôležitý. Práve k tomuto účelu začali vyhľadávať miestne grécke inštitúcie.
V prípade, že ich pracovné povinnosti, prípadne rodinná situácia zaviedla, do krajov, kde bola menšia koncentrácia obyvateľov gréckej národnosti, a títo neboli organizovaní, stávalo sa pravidlom, že sa jedinec neangažoval v žiadnej gréckej organizácií, ani v takej, ktorá by mala celorepublikový charakter. Takúto skúsenosť má aj pán Mylonas, ktorý sa pre geologický výskum, na ktorom participoval, usadil na Českomoravskej vysočine. „Stávalo sa tiež, že niektorí mali také povolanie, že boli niekde na Vysočine, tak to už potom nebol ten kontakt ako v Brne apod. Práve tí, ktorí boli viac menej, nedá sa povedať, že izolovaní, pretože mali vždy možnosť sa stretnúť pri každej slávnosti, tak si nachádzali potom aj manželky Češky.“180 V súčasnosti je tento narátor aktívnym členom Řecké obce a zúčastňuje sa na mnohých slávnostiach a prednáškach, neraz aj ako rečník. Jeho neúčasť na gréckom spoločenskom živote v mladosti možno pripísať viacerým faktorom. Po prvé, miestu jeho vtedajšieho bydliska, kde mu nebolo umožnené sa zapájať, a po druhé, jeho veku, keď bolo dôležitejšie založiť si a zabezpečiť svoju rodinu a všetko jeho úsilie smerovalo k tomuto cieľu.
Zásluhu na solidarite a jednote gréckej komunity mal v minulosti pocit spoločne zdieľaných a podobných životných dráh, v súčasnosti sa prejavil aj odkaz výchovy, ktorá bola deťom v detských domovoch poskytnutá. Podľa narátora Amiridisa je práve kolektívna výchova hlavnou príčinou, prečo sa grécka menšina naďalej organizuje. „Že sa udržala súdržnosť gréckej obce, na tom majú zásluhu v prvopočiatkoch detské domovy, kde nás prosto stmelili, držali nás nejako pohromade. Naviazané kontakty, známosti, kamarátstva, ktoré sa udržali prakticky až do dnes… Bola tu silná organizácia komunistickej strany, ktorá organizovala ročne, poviem, moc zábavných tanečných večierkov, osláv oslobodenia alebo vzniku Gréckej republiky a iné oslavy, skrátka smerujúce skôr teda k ľavostrannej politike. Ale každopádne, kde aká príležitosť sa našla,
180 „Ovšem stávalo se taky, že některý měli takové povolání, že byli někde na Vysočině, tak to už potom jako nebyl ten styk jako v Brně … Právě ti, co byli více méně, nedá se říct jako izolovaní, protože měli vždycky možnost se sejít při každé slavnosti, tak si nacházeli manželky potom aj Češky.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Kyriakosom Mylonasom viedla Miroslava Bartolenová, 1. 12. 2010, 25:58. 69 skrátka sa niečo konalo. Konali sa festivaly, hudobné festivaly grécke, ročne, teda každým rokom, prakticky. Čiže my sme sa stretávali všade. Poriadali sa schôdze gréckych občanov. Skrátka v dobrom zmysle slova nám nikto nedovolil nejako sa stratiť jeden druhému.“181
Pre niektorých Grékov žijúcich v Českej republike sa neustále spája angažovanosť v gréckej komunite s politickou aktivitou. Jedným z nich je aj pán Kuimtzidis, ktorý na otázku, ako sa zapája do Gréckej obce, odpovedal, že už dvadsať rokov je predsedom 2. základnej organizácie KKE v Brne a dodal: „Som komunista, komunistom zostanem a komunistom umriem. Pretože ja považujem komunizmus za spravodlivosť.“182 Je zrejmé, že pán Kuimtzidis vidí hlavný zmysel gréckych organizácií v združovaní Grékov a následne v šírení jeho politického presvedčenia. Je však očividné, že je v tejto svojej snahe v menšine.
Pre iných je Grécka obec organizáciou, ktorá im umožňuje aktívne tráviť voľný čas účasťou na rôznych prednáškach a kultúrnych akciách. Títo ľudia naplno využívajú možnosti, ktoré im členstvo v danej spoločnosti poskytuje. Cestujú a spoznávajú svojich krajanov nie len v Česku, ale aj v iných európskych krajinách. Narátor, pán Kevrekidis, spomína, ako sa zúčastnili návštevy gréckej menšiny v Maďarsku v dedinke Belojannis183. Aj tento výlet v sebe niesol ideologický náboj. Keďže dedinka bola pomenovaná po gréckom národnom hrdinovi a martýrovi, ktorý bojoval v ELAS a bol popravený počas čistiek v 50. rokoch, cieľom akcie bolo, okrem iného, oboznámenie sa s touto osobnosťou gréckeho komunistického hnutia.
V súčasnosti nie je úlohou gréckych menšinových organizácií, využitie gréckeho jazyka a tanca, ale ich výučba. Svedectvo o tejto zmene poskytol narátor, pán Amiridis, ktorý bol sklamaný, že sa na schôdzach Řecké obce Brno nehovorí hlavne po grécky, ale
181 „Že se udržela soudružnost řecké obce, na tom mají zásluhu v prvopočátcích dětské domovy, kde prostě nás stmelili, drželi nás nějak teda pohromadě. Navázané kontakty, známosti, kamarádství, které se udrželi prakticky až do dnes… Byla tady silná organizace komunistické strany, která organizovala ročně řeknu moc zábavných tanečních večírků, oslav osvobození nebo vzniku Řecké republiky a jiné oslavy, prostě směřující spíš teda k levostranné politice. Ale každopádně kde jaká příležitost se našla, prostě se něco konalo. Konali se festivaly, hudební festivaly řecké, ročně teda každým rokem prakticky. Čili my jsme se setkávali všude. Pořádali se schůze řeckých občanů. Prostě v dobrém slova smyslu nám nikdo nedovolil nějak se ztratit jeden od druhýho.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 2. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 10. 11. 2010, 35:24. 182 „Jsem komunista, komunista zůstanu a komunista umřu. Protože já považuju komunismus za spravedlnost, isotimia (gr. rovnosť).“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Janisom Kuimtzidisom viedla Miroslava Bartolenová, 24. 11. 2010, 23:01. 183 Podrobnosti o výlete narátora do dedinky Belojannis viď. CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Pavlosom Kevrekidisom viedla Miroslava Bartolenová, 2. 12. 2010, 1. časť, 5:20. 70 rečníci sa uchyľujú k češtine. „Ja som tam prišiel a jediný, kto hovoril po grécky, som bol ja. Predsedkyňa gréckej obce začala prejavom v gréčtine, ale potom hovorí: „No viete, lepšie sa mi bude hovoriť a možno, že budeme tomu lepšie aj rozumieť, keď budeme hovoriť po česky.“184
Grécke organizácie vyklíčili na pôde dôsledne kontrolovanej KKE. Ich prvotný zámer, ktorý tkvel v posilňovaní národnej súnáležitosti a v umožnení gréckeho životného štýlu na území ČSSR, dnes nahradila vzdelávacia činnosť a podpora kultúrneho rozvoja. Avšak naďalej v nich prežívajú ideologické relikty.
184 „Já tam přišel a jedinej, kdo mluvil řecky, jsem byl já. Ta předsedkyně té řecké obce začala projevem v řečtině, a pak říká: „No víte, líp se mi bude mluvit a možná, že budeme tomu rozumět aj líp, když budeme mluvit česky.“ Citované podľa: CD príloha, Rozhovory, 2. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 10. 11. 2010, 39:56. 71
13 Záver
Vznik gréckej menšiny v bývalom Československu bol jedným z dôsledkov občianskej vojny, ktorá sa rozpútala v Grécku krátko po skončení bojov druhej svetovej vojny. Obyvatelia z bojmi najviac ovplyvnených oblastí severného Grécka, Macedónie a Thrákie, sa v obave o svoj život a o budúcnosť svojich detí vydali na dlhú púť do socialistických krajín. Väčšina emigrantov dúfala v skorý návrat do vlasti, či už po víťazstve komunistickej strany alebo neskôr, ale dôsledné represie proti komunistickým sympatizantom im to po skončení vojny neumožnili. Avšak grécka diplomacia sa neustále pokúšala získať bezprizorné deti, ktoré boli súčasťou utečeneckých skupín a neskôr boli ubytované v gréckych detských domovoch.
Táto práca priniesla pohľad siedmych ľudí, ktorí prežili občiansku vojnu, útek z vlasti, a ktorí boli vychovávaní v detských domovoch, prípadne v rodine silne ovplyvnenej komunistickou propagandou. Práve podmienky, v ktorých vyrastali, neskôr formovali aj ich percepciu občianskej vojny. Narátori, ktorí v rozhovore opisovali svoje osobné zážitky z čias vojny a spomínajú na útrapy, ktoré vojenský konflikt priniesol ich rodinám a ich rodným obciam, kladú hlavný dôraz na ľudí a na konzekvencie, ktoré mala vojna na ich život. Na druhú stranu tí, ktorí boli ušetrení priamych desivých zážitkov bojov, sa zameriavajú hlavne na zdôvodnenie vzniku konfliktu, prevažne z pohľadu komunistickej propagandy.
Oslovení sa dostali do Československa v priebehu rokov 1948 a 1949, aj keď nie všetci boli súčasťou „Akce Řecké děti“. Najstarší narátor je jedným z mnohých emigrantov, ktorých účelom cesty bolo získať dobrú zdravotnú starostlivosť, ktorá by im zachránila život, prípadne ho skvalitnila po zraneniach, ktoré utrpeli na fronte. V takýchto prípadoch exulanti často nerozhodovali o konečnej destinácií, ale v tom období, keď sa verilo v skorý návrat do vlasti, tomu ani neprikladali dôležitosť.
Ďalší piati narátori pre svoj vek podliehali evakuácii, ktorá bola zahájená v marci 1948, a monarchistickou stranou označovaná ako „pedomazoma“. Začiatok ich putovania bol vo väčšine prípadov individuálnym podnikom, keď sa skupina známych z konkrétnej obce, prípadne z jednej oblasti, podujala na prechod severných gréckych
72 hraníc. Tieto akcie síce mali podporu partizánskych jednotiek, ale aj tak boli veľmi nebezpečné. Po príchode do Juhoslávie, či Bulharska, boli na krátky čas ubytovaní v utečeneckých táboroch. Z týchto však boli postupne transportovaní do Československa dôsledkom politickej situácie na Balkáne v prípade Juhoslávie, prípadne pre nedostatok prostriedkov prvej hosťovskej krajiny, konkrétne Bulharska.
Po prechode československých hraníc bola väčšina detí umiestnená v moravskom Mikulove185, kde sa museli podrobiť karanténe. Postupne boli otvárané ďalšie zberné či karanténne tábory. Po uplynutí niekoľko týždňovej karantény a po základnom ošetrení boli deti postupne distribuované do viac ako stovky detských domovov na území celého Československa.
Počas svojho pobytu v detských domovoch sa narátori museli vysporiadávať aj s negatívnymi reakciami obyvateľov na svoju národnosť a okolnosti ich úteku z vlasti. Niektorí narátori takisto poukazujú na nedostatky kolektívnej výchovy v detských domovoch, ako napríklad na prísnu politickú výchovu v duchu komunistickej ideológie, či jednostrannú podporu tzv. „gréckosti“ v deťoch, ktoré im priniesli problémy pri snahe asimilovať sa. Na druhej strane im priateľstvá nadviazané v mladosti poskytovali pocit spolupatričnosti takmer po celý život, a neskôr vďaka nim založili dobre fungujúcu sústavu krajinských organizácií gréckej menšiny združených pod vedením AŘO.
Ešte počas pobytu narátorov v detských domovoch sa prejavili snahy o asimiláciu Grékov do československej spoločnosti. Adaptácia gréckych detí na vzdelávací a výchovný systém v Československu bola prvým krokom v tomto procese. Práve vzdelanie, najmä jazyková vybavenosť, im uľahčilo akulturáciu a integráciu do spoločnosti. Aj napriek tomu, že vyrastali v ČSR a ovládali český, resp. slovenský jazyk, neprebiehala asimilácia jednoducho. Deti mali tmavšiu pleť, vďaka ktorej sa odlišovali od domáceho obyvateľstva, a temperamentnejšiu povahu, pre ktorú sa často dostávali do konfliktov. Ďalším vymedzovacím prvkom bolo ich politické presvedčenie, ktoré im prinieslo pohŕdanie tichých nesympatizantov režimu.
Všetci narátori zo sledovanej vzorky subjektívne hodnotia dôsledky svojej emigrácie kladne. Uvedomujú si, aké možnosti vzdelania a z toho vyplývajúcej osobnej
185 Cironis, Petros: Akce „Řecké děti 1948“. Dokumenty, vzpomínky a komentáťe na emigraci helénskych dětí v roce 1948 do Československa. Rokycany 2001, s. 33. 73 realizácie im boli v bývalom Československu poskytnuté. Nakoľko všetci pochádzali z poľnohospodárskych oblastí severného Grécka, pravdepodobne by nenavštevovali školy a celý život by pracovali v poľnohospodárstve. Svoj život si však zariadili v Českej republike, kde si našli partnerky i medzi Češkami, často aj napriek nesúhlasu ich rodičov, a preto sa dobrovoľne vyhli repatriáci. Napriek tomu niektorí naďalej vedú svojich potomkov k tomu, aby spoznali život v ich starej vlasti aspoň na pár rokov, repatriovali čo i len na krátky čas, a tým v nich podnecujú hrdosť na ich korene a národnosť.
Z výpovedí narátorov vyplýva, že v otázke určovania ich národností na nich dlhodobo pôsobí povedomie o slávnej antickej minulosti, ako aj príbuzenské vzťahy v Grécku. Niektorí narátori, najmä tí, čo prežili podstatnú časť svojho detstva v rodnom kraji, sa hlásia ku gréckej národnosti bez zaváhania. Oslovení, ktorí sa zahĺbili nad touto otázkou, dodávajú, že sa necítia ako príslušníci ani jedného národa. Práve preto sa mnohí z nich prikláňajú k myšlienke lokálneho patriotizmu.
Napriek tomu, že všetci narátori boli oslovení za účelom vyrozprávania svojho osobného prežitku občianskej vojny a ich života v emigrácií, často vo svojom vyprávaní skĺzavajú k množnému označeniu „my“. Ich podvedomé zahrnutie iných osôb, ktoré ďalej nemenujú, do svojho príbehu, je na jednej strane dôsledkom kolektívnej výchovy poskytnutej im v detských domovoch, ako aj vedomia si existencie gréckej komunity, ku ktorej prislúchajú.
V jednom prípade narátor úmyselne a dôsledne používa prvú osobu množného čísla, a častokrát dokonca hovorí o „tých ďeťoch“, čím sa snaží o odosobnenie jeho rozprávania a o zachovanie si vlastného súkromia. Ide o človeka, ktorý sa zo sledovanej vzorky najúspešnejšie presadil v ponovembrovom hospodárstve a venuje sa podnikateľskej činnosti v oblasti cestovného ruchu. Z toho vyplýva aj jeho politická orientácia, ktorá je priklonená k liberalizmu vyzdvihujúcemu rozdiel medzi súkromnou a verejnou sférou. Takisto je možné, že týmto prezentuje svoj nesúhlas so skutočnosťami, ktoré vo svojom rozprávaní opisuje, a snaží sa potlačiť do úzadia svoju účasť na nich.
Na druhú stranu, narátori, ktorí prejavovali tendenciu presviedčať o správnosti komunistických myšlienok, sa uchyľovali k slovným zvratom typu: „ale chcel by som toto
74 zdôrazniť“ alebo „a chcem toto podotknúť“, ktoré zvyčajne predchádzali tvrdeniu prevzatému z komunistickej rétoriky, čím jasne prezentovali svoje politické stanovisko.
Medzi týmito krajnými postaveniami sa nachádza jeden „tajne ľavicovo orientovaný“ narátor, ktorý sa snažil svoje presvedčenie nezdôrazňovať. Svoje skutočné politické názory prejavil prevažne v prvotne irelevantných príhodách z detstva. Tieto príbehy priniesli dôležité informácie o charaktere narátora a o ideológií, v ktorú veril, ale snažil sa rebelovať proti nej, pretože život ho naučil, že je lepšie prejavovať vlažné politické postoje a ísť s prúdom.
Rovnako ako jazyková stránka výpovedí, odlišoval sa aj vzťah narátorov k určitým témam. Ich diferencia v čase, ktorý venovali jednotlivým problémom, ako napríklad otázke prežitkov občianskej vojny, logicky závisí od ich podielu na jednotlivých udalostiach. Zatiaľ čo priami účastníci si vojnu pamätajú podrobne, a práve tejto problematike venujú dostatok priestoru, tí, ktorí nemajú osobné zážitky, sa jej dotknú len okrajovo. Vek je takisto jedným z relevantných faktorov. Starší narátori často odbočili ku konkrétnym príbehom, ktoré ilustrovali ich rozprávanie, a tým ho zaujímavo ozvláštnili. Avšak mladší sa neraz uchýlili k jednoduchému vysvetleniu situácie a jej opisu.
Na základe spomínaných príkladov je evidentné, že osobnosť narátora je v jeho rozprávaní rozhodujúca. Ovplyvňuje to, čo si narátor chce pamätať a s čím sa chce podeliť, rovnako ako aj to, čomu nevenuje pozornosť, a čo sa snaží opomenúť. V otázke gréckej občianskej vojny a gréckej politickej emigrácie je kľúčová aj politická orientácia jednotlivých respondentov.
Práve preto je pochopiteľné, že cieľom tejto práce nebolo zovšeobecniť získané informácie a aplikovať ich na celú skupinu, ale analýzou a interpretáciou poukázať na problémy, ktoré viedli k vzniku gréckej komunity v Československej republike, na mechanizmy jej vývoja, ako aj na vytváranie identity gréckej menšiny v bývalom Československu, na základe výpovede jej oslovených členov.
75
Zoznam skratiek
AŘO - Asociácia řeckých obcí
COH - Centrum orální historie
ČSR – Československá republika
ČsŘS - Československo – řeckej společnosti (gr. Tsechoslovako – Ellinikos Syndesmos)
DES – Demokratická armáda Grécka (gr. Dimokratikos stratos tis Ellados)
EAM - Národný oslobodenecký front
EDA- Jednotná demokratická ľavica (gr. Eniea dimokratiki aristera)
EDES - Národná republikánska grécka liga
ELAS - Národná ľudová oslobodenecká armáda
EPON - Jednotná všegrécka organizácia mládeže
FSV UK – Fakulta sociálních věd , Univerzita Karlova v Prahe
ICEF - Medzinárodného fondu na pomoc deťom
IOHA - International Oral History Association
KKE - Komunistickú stranu Grécka
KSČ – Komunistická strana Československa
KYP- Ústredná informačná služba (gr. Kendriki ypiresia pliroforion)
MI – Ministerstvo informácií
OSN – Organizácia spojených národov
PASOK - Panhelénske sociálistické hnutie (gr. Panellinio sosialistiko kynima)
PDKE - Dočasná demokratická vláda Grécka
PŘD - Pomoc řeckým dětem
76
Obsah CD prílohy
Adresár „Rozhovory“
1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010
1. časť
2. časť
3. časť
2. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 10. 11. 2010
Rozhovor s Elevteriou Paraskevopulu viedla Miroslava Bartolenová, 2. 12. 2010
Rozhovor s Georgiosom Chamonikolasom viedla Miroslava Bartolenová, 5. 12. 2010
Rozhovor s Janisom Kuimtzidisom viedla Miroslava Bartolenová, 24. 11. 2010
Rozhovor s Kyriakosom Mylonasom viedla Miroslava Bartolenová, 1. 12. 2010
Rozhovor s Nikosom Hassiotisom viedla Miroslava Bartolenová, 22. 11. 2010
Rozhovor s Pavlosom Kevrekidisom viedla Miroslava Bartolenová, 2. 12. 2010
1. časť
2. časť
77
15 Bibliografia
Pramene:
CD príloha, Rozhovory, 1. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 27. 10. 2010.
CD príloha, Rozhovory, 2. Rozhovor s Temisom Amiridisom viedla Miroslava Bartolenová, 10. 11. 2010.
CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Nikosom Hassiotisom viedla Miroslava Bartolenová, 22. 11. 2010.
CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Georgiosom Chamonikolasom viedla Miroslava Bartolenová, 5. 12. 2010.
CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Pavlosom Kevrekidisom viedla Miroslava Bartolenová, 2. 12. 2010.
CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Janisom Kuimtzidisom viedla Miroslava Bartolenová, 24. 11. 2010.
CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Kyriakosom Mylonasom viedla Miroslava Bartolenová, 1. 12. 2010.
CD príloha, Rozhovory, Rozhovor s Elevteriou Paraskevopulu viedla Miroslava Bartolenová, 2. 12. 2010.
Publikované pramene:
CIRONIS, Petros. Akce „Řecké děti 1948“, Dokumenty, vzpomínky a komentáře na emigraci helénských dětí v roce 1948 do Československa. Rokycany 2001.
HRADEČNÝ, Pavel. Řecká komunita v Československu. Její vznik a počatečný vývoj (1948- 1954). Praha 2000.
78
Literatúra:
BOTU, Antula - KONEČNÝ, Milan. Řečtí uprchlíci : kronika řeckého lidu v Čechách, na Moravě a ve Slezsku 1948-1989. Praha : Řecká obec, 2005.
DOROVSKÝ, Ivan. Makedonci žijí mezi námi, Brno 1998.
FELDSTEIN, Mark. Kissing Cousins. Journalism and Oral History. The Oral History Review, 2004, vol. 31, no. 1, s. 1-22.
HEROLDOVÁ, Iva. Imigranti z Řecka v českém pohraničí. In: Zprav. KS VI. sv. II., Praha, UEF ČSAV 1986, s. 133 – 150.
HRADEČNÝ, Pavel – DOSTÁLOVÁ, Růžena- HRCHOVÁ, Věra – OLIVA, Pavel- VAVŘÍNEK, Vladimír. Dějiny Řecka. Praha: Lidové noviny, 1998.
HRADEČNÝ, Pavel. Czechoslovak Material Aid to the Communist "Democratic Army of Greece" in the Years 1948-1949. Balkan Studies, 1999, vol. 40, no. 2, s. 361-382.
CHANDLER, Geoffrey: The Unnecessary War. The Greek Civil War of 1946-1949. History Today, Oct. 1958, vol.8, no. 10, s. 715-724.
IATRIDES, John O. Revolution or Self-Defense? Communist Goals, Strategy, and Tactics in the Greek Civil War. Journal of Cold War Studies, 2005, vol. 7, no. 3, s. 3- 33.
JANESICK, Valerie J. Oral History for the Qualitative Researcher. Choreographing the Story. Guilford Press, New York 2010.
KONEČNÝ, Karel. Řecké a makedónske děti v Sobotíně. In Severní Morava : vlastivědný sborník. 1997, sv. 74, s. 45-58.
KOUDELÁKOVÁ – STAŇKOVA, Ludmila. Řecká menšina v ČR. In Migrace, tolerance, integrace II. Sborník z mezinárodní konference SZM, SÚ, s. 258 – 264.
MŰCKE, Pavel: Krok za krokem. Orální historie, věda a společnost. In Naše společnost, 2006, roč.4, č 1, s. 25 - 31.
NACHMANI, Amikam. Civil War and Foreign Intervention in Greece: 1946 – 1949. Journal of Contemporary History, Oct. 1990, vol. 25, no. 4, s. 489-522.
79
OTČENÁŠEK, Jaroslav. Řecká národnostní menšina v České republice dnes. Český lid, 1998, roč. 58, č 2, s. 147 - 159.
RITCHIE, Donald A. Doing Oral History. Twayne Publishers: New York, 1995.
SIANI - DAVIES, Peter – KATSIKAS, Stefanos. National Reconciliotion After Civil War. The Case of Greece. Journal of Peace Research, 2009, vol. 46, no. 4, s. 556-575.
VANĚK, Miroslav a kol. Orální historie. Metodické a „technické“ postupy. Olomouc 2003.
VANĚK Miroslav. Orální historie ve výzkumu soudobých dějin. Praha 2004.
VANĚK, Miroslav. Globalizace a digitální revoluce aneb Čtvrtá vývojová fáze orální historie: Ohlédnutí za 14. mezinárodní konferencí orální historie v Sydney. Soudobé dějiny, 2006, roč. 12, č 1-2, s. 269 - 279.
VANĚK, Miroslav – MŰCKE, Pavel – PELIKÁNOVÁ, Helena. Naslouchat hlasům paměti. Teoretické a praktické aspekty orální historie. Praha 2007.
Internetové zdroje:
United Nations Resolution 193 (III). Threats to the political independence and territorial integrity of Greece [online]. 1995 - 2010 [cit. 2011-05-01]. Dostupné z:
PLESL, Jaroslav. Penze v tisících eur? Pro „české“ důchodce v Řecku nedostižný sen[online]. 1996 - 2011 [cit. 2011-05-01]. Dostupné z:
OTČENÁŠEK, Jaroslav. Migranti z Řecka v Česku [online]. 2001 [cit. 2011-05-01]. Dostupné z:
80
16 Prílohy
Príloha č. 1
Fotografie
Rodina na úteku
(Rodina na úteku[online]. 2008 [cit. 2011-05-01]. Dostupné z:
Sobotín, 16. 9. 1949
(Fotobanka [online]. 2011 [cit. 2011-05-01]. Dostupné z:
81
Sobotín, 16. 9. 1949
(Fotobanka [online]. 2011 [cit. 2011-05-01]. Dostupné z:
Ing. Pavlos Kevrekidis
(Ing. Pavlos Kevrekidis (1937) - Audio/video galerie [online]. 2000 - 2011[cit. 2011-05-01]. Dostupné z:
82
Elevteria Paraskevopulu
Temis Amiridis
83
Príloha č. 2
Zoznam detských domovov na území ČSR
1) Běhařov - Μπιεχαρζοβ, okr. Klatovy 2) Běstviny, Μπιεςτβινi, okres Náchod 3) Bílá Voda - Μπίλα Βοντα, okr. Jeseník 4) Bludov - Μπλουντοβ, okr. Šumperk 5) Bochov u Karlových varů - Μποχοβ,οkr. Κ. Vary 6) Budišov nad Budišovkou- Μβουδιςςοβ, okr. Opava 7) Budišovice, Μπουντιςςοβιτςε, okr. Opava 8) Budkov - Μπουντκοβ, okr. Benešov 9) Buškovice, Μνουςςκοβιτςε, v r. 1948 okr. Dačíce, nyní Jindřichův Hradec 10) Červený Hrádek (nyní část Jirkova), Σςιερβενύ Χράντεκ, okr. Chomutov 11) Čistá (40 dětí) - Σςιςτά, okr. Trutnov 12) Darkov - Νταρκοβ, okr. Karviná (nyní součást Karviné) 13) Deštná - Ντεςςτνά, okr. Česká Lípa 14) Dolní Chřibská - Ντολνί Χρζιμπςκά, okr. Děčín 15) Varnsdorf - 57 dětí - Βαρνςτντορφ, okr. Děčín 16) Dymokury - Ντιμοκουρι, okr. Nymburk 17) Fořt - Φορςτ, okr.Trutnov 18) Frýdlant v Čechách - Φρύντλαντ β Σςεχάχ, okr. Liberec 19) Holov - Χολοβ, λοβακία - Slovensko 20) Horní Vilkštejn, Χορνί Βιλκςςτεην, okr. Opava 21) Dolní Vilkštejn, Ντολνί Βιλκςςτεην, okr. Opava 22) Hořice na Šumavě - Χορζιτςε να ςουμαβιε, okr. Český Krumlov 23) Hukvaldy (osada obce Sklenov) - Χουκβαλντι, okr. Frýdek - Místek 24) Cheb -Χεμπ, (v místě měl být zřízen domov pro starší děti, které by pracovaly v průmyslu) 25) Chomutov - Χομουτοβ, okr. Chomutov 26) Chrastava - Χραςταβα, okr. Liberec 27) Jeseník - Γεςενίκ (Domov řecké mládeže) 28) Jindřichov na Moravě - Γιντρζιχοβ να Μοραβιε, okr. Šumperk 29) Jindřichovice - Γιντριχοβιτςε, okr. Sokolov
84
30) Karlov - Καρλοβ, okr. Bruntál 31) Karlovy Vary - Drahovice, Καρλοβι Βαρι - Ντραχοβιτςε, 32) Klokočov - Κλοκοτςιοβ, okr. Opava 33) Kochanovce - Κοχανοβτςε, okr. Humenné 34) Kopřivnice - Κοπρζιβνιτςε, okr. Nový Jičín 35) Košťany - Κοςςτίανι, okr. Teplice 36) Košumberk - Κοςουμμπεργγ, okr. Chrudim 37) Krásné Pole - Κράςνέ Πολε, okr. Ostrava (součást města) 38) Krásné Březno - Κράςνέ Μπρζεζνο, (nyní součást Ústí) 39) Krnov - Středisko řeckých dětí - Κρνοβ, okr. Bruntál 40) Krupka – Vrchoslav - Κρουπκα -Βρχοςλαβ, okres Teplice 41) Kysibl-Kyselka - Κυςιμπλ - Κυςελκα, okr. Karlovy Vary 42) Lesné u Jiřetína - (býv. okres Varnsdorf), Λεςνέ, okr. Děčín 43) Lešná - Λεςςνά (νομόσ Ζλίν), okr. Zlín (Gottwaldov) 44) Letiny u Plzně - Λετινι πληςίον τησ πόλισ Πιλςεν 45) Levín - Λεβίν, (ν r. 1948 ONV Úštěk, vydržovatel: Zemská péče o mládež Praha), okr. Litoměřice 46) Liběchov - Λιμπιεχοβ, okr. Mělník 47) Liběšice - Λιμπιεςςιτςε, okr. Litoměřice 48) Loučná - Λοουτςνά, okr. Šumperk 49) Slovenská Ľubča - κλοβενςκά Λουμπτςια, okr. Banská Bystrica 50) Ľubochňa – Λουμποχνια, okr. Liptovský Mikuláš 51) Machnín - Μαχνίν, okr. Liberec 52) Maloměřice-Brno město - Μαλομιερζιτςε - Μπρνό 53) Mariánské Lázně - Μαριάνςκέ Λάζνιε, (okr. Cheb) 54) Melč - Μελτσ, okr. Opava 55) Mikulov - Μικουλοβ, okr. Břeclav 56) Mnichov - Μνιχοβ, v Χεμπ- okr. Cheb 57) Mnichov - Μνιχοβ, ν. Ουςτι ναντ Λαμπεμ, okr. Ústí nad Labem 58) Most - v místě měl být zřízen domov pro starší helénské děti, které by pracovaly v průmyslu 59) Mostov - Μοςτοφ, okr. Cheb 60) Nové Hrady - Νοβέ Χραντι, okr. České Budějovice
85
61) Nový Žďár (Neuenbrand u Aše) - Νοβι Zvτιαp - okr. Cheb 62) Odeř - Οντερζ, okr. Karlovy Vary 63) Osinalice (Velké), okr. Mělník 64) Oskava - Οςκαβα, expositura Domova řeckých dětí v Uničově, v r. 1948 okr. Štern- berk, nyní okr. Olomouc 65) Pečeňady - Πετςιεναντι, okr. Trnava 66) Perbeník - Περμπενικ, okr. Kráľovský Chlumec 67) Planá (u M. Lázní) - Πλανά, okr. Tachov 68) Plzeň - Πλζεν, Domov řecké mládeže - zde asi šlo o učňovskou školu společnou s českými učni. 69) Potštát - Ποτςςτάτ, v r. 1948 okr. Hranice, okr. Přerov 70) Praha-Vyšehrad - Πράγα 71) Prostřední Lánov - Προςτρζεντνι Λάνοβ, okr. Trutnov 72) Prostřední Bečva - Προςτρζεντνι Μπετςβα, okr. Vsetín 73) Racek - Ρατςεκ (Μπενεςςοβ), okr. Benešov (nyní součást Benešova) 74) Radošov u KV - zotavovny ÚRO - Ραδοςςοβ, okr. Karlovy Vary 75) Radošov u KV - zotavovny Zemského národního výboru Praha - Ραδοςςοβ, okr. Karlovy Vary 76) Radošov u KV - objekt Kongregace sester sv. Kříže - Ραδοςςοβ, okr. Karlovy Vary 77) Rajmaneum - Ραημανεουμ, ozdravovna - expositura Domova řeckých dětí v Sopetné, okr. Frýdek - Místek. 78) Raspenava - Ραςπεναβα, okr. Liberec 79) Rožňava - Ροζνιαβα, okr. Rožňava 80) Ružomberok - Ρουζιομπεροκ, okr. Liptovský Mikuláš 81) Sadská - αντςκά, ONV a OPM Poděbrady, 50 dětí -okr. Nymburk 82) Skokov - κοκοβ, okr. Mnichovo Hradiště 83) Sopetná - οπετνά, v r. 1948. okr. Místek, nyní Frýdek - Místek 84) Sobotín - ομποτιν, okr. Šumperk 85) Staré Splavy - ταρέ πλαβι, okr. Mladá Boleslav 86) Stráž nad Nisou - τρασσ ναντ Νιςοου, okr. Liberec 87) Šamorín - ςαμοριν, okr. Dunajská Streda 88) Šilheřovice - ςιλχερζοβιτςε, okr. Opava 89) Teplá - Σεπλά, okr. Tachov
86
90) Teplice - Σεπλιτςε, okr. Teplice (domov umístěn v objektech Charity) 91) Tisá - Σιςα, okr. Děčín 92) Tolštýn - Σολςςτύν, okr. Děčín 93) Trmice - Σρμιτςε, okr. Ústí nad Labem 94) Uhrovec - Ουχροβετσ okr. Topoľčany 95) Unčín u Teplic - Ουντςιν, okr. Teplice 96) Uničov na Moravě - Ουνιτςιοβ, okr. Olomouc 97) Varnsdorf - Βαρνςντορφ, (internát a učiliště varnsdorfského závodu Velveta), nyní okr. Děčín 98) Velichov - zámek - Βελιχοβ, okr. Karlovy Vary 99) Velké Heraltice - Βελκέ Χεραλτιτςε, okr. Opava 100) Veselíčko - Βεςελιτςκο, okr. Přerov 102) Vrchoslav – Βρχοςλαβ, okr. Teplice 103) Všebořice - Βςςεμπορζιτςε, okr.Ústí nad Labem
87
Príloha č. 3
Záznamy o rozhovore
1 Záznam o rozhovore
Rozhovor s Temisom Amiridisom realizovaný dňa 27. 10. 2010 v mieste jeho bydliska na adrese: Durďáková 10, Brno 613 00. Rozhovor uskutočnený tazateľkou Bc. Miroslavou Bartolenovou za účelom využitia v jej magisterskej diplomovej práci.
Počas rozhovoru som narátorovi poskytla dve prestávky na oddych a na objednanie kávy, čiže rozhovor je zrealizovaný v podobe troch nahrávok (46:57 minút, 50:25 minút a 39:06 minút trvajúcich). Vo svojom vyprávaní sa narátor dostal len po začiatky štúdia na vysokej škole. Keďže pre môj projekt je najdôležitejšie obdobie jeho úteku s rodinou z Grécka a jeho dospievanie v detských domovoch, nechám mu na začiatku druhého rozhovoru len malý priestor na ukončenie jeho rozprávania a potom sa budeme venovať spoločnému dialógu.
Obsah rozhovoru:
1. Téma: Občianska vojna (0:00 – 20:22, 1.časť) - Názor narátora utvorený z dostupnej literatúry a dobovej tlače, rovnako ako z rozhovorov s pamätníkmi. Záverom dospel k názoru, že občianska vojna v Grécku bola „zbytočnou vojnou“. 2. Téma: Narátorové spomienky na vojnu a účasť jeho rodiny v bojoch (20:23 – 35:00, 1. časť) - Vstup otca do armády. - Vlastné spomienky = epizódy teroru v dedine počas občianskej vojny, výsluchy žien aj detí. - Prečo sa rozhodli emigrovať – vplyv strýca. 3. Téma: „Ústup“ z Macedónie a pobyt v Juhoslávií (35:00, 1. časť – 7:34, 2. časť) - Peší pochod ku hraniciam. - Buljkes – komunistická utópia (nákupy pomocou kupónov, dostali všetko, čo potrebovali, v poradovníku). - Naverbovanie matky do „partizánskej armády“.
88
4. Téma: Boje a osudy matky v armáde (7:35 – 35:29, 2. časť) - Účastníčka boja o horu Gramos a posledných bitiek občianskej vojny. - Jej zajatie a internácia v tábore v Larisse. Postavená pred súd a odsúdená k trestu smrti. Vďaka Plastirasovej „ všeobecnej“ amnestii omilostená. 5. Téma: Cesta z Juhoslávie (35:30 – 39:46, 2. časť) 6. Téma: Sobotín a Šilheřovice (39:47, 2. časť – 27:30, 3. časť) - Prijatie a rozdelenie. Dostali jedlo, oblečenie, dokonca hračky a knihy. - Škola, výchova do politickej vyspelosti. - Príhody z detského domova – detské šibalstvá, úteky. - 1. stretnutie s otcom po rokoch ( asi rok 1951) - Začlenenie do českej aj gréckej spoločnosti (Řecké obce a organizácie). 7. Téma: Po odchode z detského domova (27:31 – 39:06, 3. časť ) - Gymnázium v Ostrave – Přívoz, česká partia kamarátov. Maturita 1959. - Štúdium na stavebnej fakulte.
Poznámky tazateľky:
S narátorom som sa zoznámila prostredníctvom známeho, ktorý je majiteľom cestovnej kancelárie so zameraním na zájazdy do Grécka. Prvý zaznamenaný rozhovor bol zrealizovaný počas nášho druhého stretnutia, pričom na prvom stretnutí som ho krátko oboznámila s cieľmi mojej diplomovej práce a s technickými stránkami metódy. Už počas prvého kontaktu začal narátor rozprávať svoj príbeh a ja som ho ubezpečila, že sa nemusí viac pripravovať a trénovať si svoje rozprávanie. Toto odporučenie však neposlúchol a na naše interview sa vopred pripravil. Táto skutočnosť sa odzrkadlila na začiatku jeho rozprávania, ktoré bolo pripravené a netýkalo sa jeho osobných skúseností, resp. zážitkov jeho rodiny a rodičov počas občianskej vojny. Narátor sa prejavil ako vzdelaný človek so záujmom o históriu, prevažne o históriu svojej vlasti a rodiny. Sám čítal a čerpal vo svojom monológu z pamätí Winstona Churchila, rôznej populárnej literatúry, takisto ako z dobovej tlače. Svoje názory dokonca podložil rozhovormi s pamätníkmi, prevažne s ľuďmi, ktorí v Grécku zostali žiť aj po občianskej vojne. Narátor sa ukázal ako ľavicovo orientovaný, ale tajne, tzn. snažil sa svoje presvedčenie nezdôrazňovať. Práve preto boli dôležité jeho odbočky a prvotne irelevantné príbehy z detstva, ku ktorým mal tendenciu zabiehať. Práve, keď rozprával o nich, prejavili sa jeho skutočné názory. Preto som aj v tomto smere nechala narátora sa
89 vyrozprávať. Tieto príbehy priniesli pod pokličkou dôležité informácie o charaktere a ideológií, v ktorú narátor veril, ale snažil sa rebelovať proti nej. Napriek môjmu ubezpečeniu, že rozprávanie o rodinnej histórii je pre môj výskum podstatné, sa narátor spočiatku zdráhal zachádzať do detailov. Ale neskôr mi zjavne začal dôverovať a prešiel do osobnejšej roviny. U narátora sa prejavilo silné heroizovanie otca. „Bol to najčestnejší človek akého som stretol vo svojom živote. V Česku...“ Práve táto osoba mala výrazný vplyv na život p. Amiridisa (výber jeho povolania), ako aj na jeho životné postoje. P. Amiridis sa atypicky prejavil ako pacifista. Na rozdiel od väčšiny gréckych utečencov zastáva názor, že občianska vojna v Grécku bola úplne zbytočnou vojnou (viď. Jaltská a Teheránska konferencia) a dokonca považuje vstup USA do vojny za dobrý krok. Pretože práve to donútilo ustúpiť ľavicové sily v momente, keď začali siahať po ťažkých zbraniach. Pokračovanie bojov v tomto štádiu by znamenalo viac mŕtvych. Čo je pozoruhodné, nechcel aby bol tento jeho názor publikovaný. Že by cítil, že tento postoj je akousi zradou voči Grékom? Otázka jeho národnej identity počas rozhovoru taktiež vyvstala ako problematická. Väčšinou bolo „naše“ všetko české a dokonca vyhlásil, že „Nemám rád Grékov, pretože nevedia komunikovať.“ Určite bolo toto vyhlásenie nadnesené, ale samotná jeho dikcia prezrádza určitý odstup p. Amiridisa od Grékov. Napriek tomu sa každoročne vracia do Grécka a takisto sa angažuje v gréckej komunite. Je otázne do akej miery je to z dôvodu osobných priateľstiev nadviazaných v detských domovoch.
P. Amiridis je umelecká a intelektuálna duša. Život ho naučil, že je lepšie prejavovať vlažné politické postoje a ísť s prúdom. Ale v jeho príbehoch cítiť rebéliu. Akú? To skúsim odhaliť správnymi otázkami počas druhého interview.
2 Záznam o rozhovore
Druhý rozhovor s Temisom Amiridisom realizovaný dňa 10. 11. 2010 v mieste jeho bydliska na adrese: Durďáková 10, Brno 613 00. Rozhovor uskutočnený tazateľkou Bc. Miroslavou Bartolenovou za účelom využitia v jej magisterskej diplomovej práci.
Druhý rozhovor s p. Amiridisom bol podstatne kratší, pretože počas prvého sme systematicky prešli takmer celý jeho životný príbeh. Tento rozhovor som využila na doplnenie niektorých nejasností a na konkrétne otázky, na ktoré mohli byť nájdené
90 odpovede aj z kontextu predchádzajúceho rozhovoru, ale ktoré bolo vhodné aj priamo zodpovedať. Témy rozhovoru boli narátorovi predložené tesne pred nahrávaním, aby mal predstavu ako bude rozhovor vyzerať a nebol zbytočne nervózny. Ale takisto, aby sa nestihol tak dôkladne pripraviť ako na prvý rozhovor. Rozhovor bol zaznamenaný v jednom súvislom nahrávaní, ktoré má trvanie 59:01.
Obsah rozhovoru:
1. Téma: Vysoko – školské štúdia (0:00 – 1:21) - Nedokončené štúdia na stavebnej fakulte v Brne, stretnutie s manželkou. 2. Téma: Zmiešané manželstvo a rodinný život (1:22 - 4:55 ) - Práca v dole v Ostrave, problémy so svokrom (xenofóbia vs. Gréci boli V českej spoločnosti pokladaní za „chudákov, žobrákov, sociálne prípady“). 3. Téma: Repatriácia a rodinný život (4:55 - 33:46) - Pokusy o návrat do Grécka zo strany otca, postupná repatriácia matky a sestry v 80.rokoch. - Príchod rodičov do Československa, problémy s dostávaním matky do krajiny za rodinou (najmä s pomocou Červeného kríža), rodinný život. - Sestra žije v Thessaloniki, matka Palio Ginekocastro. - Dôvod jeho zotrvania v Československu – dôchodkové dohody. Namiesto 20 rokov by mal odpracovaných 5 rokov. Takisto aj neznalosť odbornej gréčtiny. Jeden z dôvod aj neistota v kapitalistickom zriadení, ťažké pre nich začínať od piky. - Návšteva „agenta provokatéra“? 4. Téma: Grécka komunita (33:47 – 44:39 ) - Súdržnosť gréckej obce – kolektívna výchova v detských domovoch, silné vedenie komunistickej strany, ktorá organizovala spoločenský život, hudobné festivaly atď. - Gréčtina v gréckej spoločnosti v Československu, asimilácia. - Ďalšie generácie – hrdosť na národnosť, ale nerozprávajú po grécky. - „Kde jsi doma?“ „V Brně, na Ďurďákové ulici.“ 5. Téma: Národnosť (44:40 – 52:17) - Konflikty vyplývajúce z národnosti – tri za život, ale pamätá si ich. - „Cítim sa Čechem tady, jestli se mne někdo zeptá, tak nejsem z tady.“
91
- „Tam, kde žiješ, tam je tvoje vlast.“ 6. Téma: Občianstvo (52:18 –59:01) - Zelená občianka = bez štátnej príslušnosti. - Žiadal o občianstvo z ekonomických dôvodov. Nedôležité, ktoré občianstvo získa – české ľahšie sa vysporiadať z byrokraciou. - Podmienka – vzdať sa gréckeho občianstva? Ako sa mohol zbaviť, keď ho nemal? Pravdepodobnejšie sa zbaviť nároku na grécke občianstvo.
3 Záznam o rozhovore
Rozhovor s Nikosom Hassiotisom realizovaný dňa 22. 11. 2010 v jeho cestovnej kancelárii Iason na adrese: Orlí 8, Brno 602 00. Rozhovor uskutočnený tazateľkou Bc. Miroslavou Bartolenovou za účelom využitia v jej magisterskej diplomovej práci.
Nahrávka rozhovoru má trvanie 24:43 minút. Pán Hassiotis bol veľmi všeobecný a napriek presviedčaniu mimo záznam sa mi nepodarilo získať od neho súkromnejšie spomienky. Avšak aj tak je tento rozhovor hodnotný, lebo ako majiteľ cestovnej kancelárie je menej ľavicovo orientovaný. Nikdy sa neangažoval v Gréckej obci, lebo sa nepovažoval za ich vzor. Takisto z dôvodu vedenia súkromnej firmy je zaneprázdnený a otázka druhého rozhovoru zostáva otvorená.
Obsah rozhovoru:
1. Téma: Utečenci z Grécka v socialistickom bloku (0:00 -2:30 ) - Utečenci zbavení gréckeho občianstva – ľudia bez štátnej príslušnosti. - Usadenie v Československu. 2. Téma: Neuspokojivá bytová situácia ( 2:31 – 6:26) - Bývanie v Javorníku, neskôr v Třinci dve rodiny v jednej izbe. (Mal dva roky, býval s matkou. Neskôr poslaný do detského domova, lebo mal nových mladších súrodencov.) - Dôsledok: vybudovanie detských domov. - Ideologická výchova mu dnes nepripadá správna. 3. Téma: Detské domovy a spolužitie s domácim obyvateľstvom (6:27 -14:51 ) - Šilheřovice
92
- Asimilácia zhoršená striktnou ideologickou výchovou. - Umelé rozdelenie medzi chlapcami a dievčatami. - Dôsledok výchovy v detských domovoch: „zabitie talentu“ pre zachovanie kolektívu (výber stredných škôl). Udržiavajú sa grécke tradície, ale takisto prekážka v asimilácií. 4. Téma: Grécka organizácia, KKE (14:51 – 16:28) - Rozkoly v KKE. 5. Téma: Problémy s občianstvom (16:29 –21:16) - Nemožnosť vycestovania. „Zelená občianka“. - Možnosť zažiadať o občianstvo po páde Papadopoulosovej diktatúry. - Repatriácia. 6. Téma: Otázka národnosti (21:16 -24:43) - Pre neho viac menej nepodstatná. Ale češtinu ovláda viac, lebo tu žil väčšinu života. Kontakt s gréčtinou udržiava čítaním kníh v gréčtine. Internet a voľno časové aktivity po česky.
4 Záznam o rozhovore
Rozhovor s Yannisom Kuimtzidisom realizovaný dňa 24. 11. 2010 v reštaurácií Zagreb na adrese: Palackého třída 1832/152, Brno 612 00. Rozhovor uskutočnený tazateľkou Bc. Miroslavou Bartolenovou za účelom využitia v jej magisterskej diplomovej práci.
Pán Kuimtzidis má 76 rokov a zhoršený sluch, tak bolo pre neho ťažké udržať pozornosť a sústredenosť, rovnako ako aj mal problémy s porozumením otázok. Interview trvalo dlhšie ako je zaznamenaný čas, pretože niektoré veci bolo potrebné mu vysvetliť dodatočne, a naopak niektoré súkromné detaily zo života jeho detí nie sú relevantné pre ciele tejto práce. Vyhotovený záznam rozhovoru má trvanie celkovo 26:00 minút. Pri rozhovore bol prítomný aj pán Mylonas, ktorý slúžil ako sprostredkovateľ a rovnako pomáhal pri porozumení tazateľky s narátorom.
Obsah rozhovoru:
1. Téma: Občianska vojna (0:00 – 4:20) - „Vnútená Angličanmi“
93
- 18.3.1948 odchod do ľudovo – demokratických zemí. - Juhoslávia – uzavretie hraníc po roztržke Stalin – Tito. Prestrelky medzi hranicami, ale juhoslovanská strana neumožnila postup pravicovým vojskám, a tak im neuľahčila boj proti stiahnutým partizánom. - „Museli sme evakuovat...“ (späť k téme 9:12 – 11:06) - Skoro celá rodina sa zúčastnila bojov občianskej vojny a všetci skončili v emigrácií. - Útoky na obec, zranení civilisti. 2. Téma: Odchod do exilu a pracovné zaradenie v Československu (4:21 – 9:11) - Ako 14- ročný do Juhoslávie. - V Československu od mája 1948. - V detskom domove v Perbeníku pri Michalovciach. Dlho tam nepobudol, pretože už mal 14 rokov. Zaradený do pracovného procesu v Tatre Kopřivnice atď. 3. Téma: Výcvik v Petržalke (11:21 – 13:22) - Príprava na vojnu v Grécku. Niekoľko mesiacov po príchode. - Predčasne ukončený z velenia – Porfyrojenisom. Výcvik trval len tri mesiace. 4. Téma: Stretnutie s rodičmi (14:00 – 15:06) - Bojovali, matka cez Juhosláviu do Československa. Otec, vedúci kolchozu v Rumunsku, neskôr pricestoval za rodinou do Československa. Po smrti matky (1952) otec repatrioval, v roku 1975. 5. Téma: Repatriácia a rodinný život (15:07 – 17:20) - Grécke manželstvo. - Bývanie – bez vody a bez komfortu. Keď už deti mali 11 a 13 rokov až vtedy získali dôstojný nový byt. - Deti zostali v Československu, nikdy neuvažovali o odchode do Grécka. 6. Téma: Národnosť (18:06 – 19:10) - Jedine a jednoznačne Grécka národnosť. Občianstvo - nikdy neuvažoval o inom ako o gréckom. Nechcel sa stať janičiarom. 7. Téma: Problémy s asimiláciou (19:10 – 21:18) - „Nikdy jsem neměl. Jednou sem se porval ve slevárne v koupelne, kde jsem dostal do oka.“ Nevyprovokované napadnutie, kvôli teplej vode. Protivník bol 112 dní v nemocnici a p. Yannis musel platiť náklady za liečenie.
94
- Súťažil ako spierač v celoštátnych súťažiach. 8. Téma: Angažovanie sa v Gréckej obci (22:30 – 23:39) - Predseda 2. základnej organizácie KKE v Brne. - „Jsem komunista, komunista zůstanu a komunista umřu. Protože já považuju komunismus za spravedlnost, isodimia…“ 9. Téma: Buljkes (23:40 – 26:00) - Nemocnice, továrne, sebestačné hospodárenie. - Platilo sa peniazmi, ale vlastná mena.
5 Záznam o rozhovore
Rozhovor s Kyriakosom Mylonasom realizovaný dňa 1. 12. 2010 v v reštaurácií Zagreb na adrese: Palackého třída 1832/152, Brno 612 00. Rozhovor uskutočnený tazateľkou Bc. Miroslavou Bartolenovou za účelom využitia v jej magisterskej diplomovej práci.
Pán Mylonas je aktívny člen gréckej spoločnosti a zainteresovaný člen KKE. Taktiež vedie prednášky o histórii Grécka a gréckej občianskej vojne v rámci komunity. Dĺžka rozhovoru je 34:21 minút, ale záznam bol niekoľkokrát prerušený z podnetu narátor. Stále pretrvávali jeho obavy zo „zneužitia“ rozhovoru. Napriek tomu mi prejavil dôveru, lebo bol ochotný mi pomôcť pri realizovaní výskumu v rámci mojej diplomovej práce.
Obsah rozhovoru:
1. Téma: Rodinné zázemie a občianska vojna (0:00 – 4:44) - Narodený na grécko-bulharskej hranici. Z roľníckej rodiny. - Vnútená občianska vojna - „Biely teror“ = dôvod občianskej vojny. Perzekúcie, zatýkanie, internácia na „kamenných“ ostrovoch. - Rodičia a súrodenci boli partizáni. - On „evakuovaný“ (spolu s ďalšími približne 125 deťmi) do ľudovo- demokratických štátov. Osobne vyvracia tvrdenie o „pedomazome“. 2. Téma: Dočasný pobyt v Bulharsku (4:45 – 6:00) - Domovy Bankya a Karlovo. - Transport do Českoslovenka.
95
3. Téma: Život v Československu (6:01 – 13:00) - Prvá zastávka v Karlových Varoch, karanténa v Mochově. - Detský domov v Šilheřovicích. - Gymnázium Kyselka a Karlové Vary. - Domovy dobré, problémy len s češtinou. Odmieta a popiera tvrdenia o indoktrinácií a odnárodnení. - Porovnanie podmienok v Bulharsku a Československu (ČSR vyšlo z porovnania lepšie). - Československo im dalo možnosť vzdelávať sa. - Geologický prieskum v Jihlavě a mobilný obchodný zástupca (aj mimo socialistického bloku, belgická firma). 4. Téma: Zmiešané manželstvo a zlučovanie rodín (13:01 –16:52) - Zlučovanie rodín cez Červený kríž, najskôr svojpomocne. Dopisovaním. - Repatriácia = nemal sa k čomu, ku komu vrátiť. - Rodičia zostali v Bulharsku aj tam umreli. Súrodenci obaja padli vo vojne (sestra 19, brat 18, neznáme miesto úmrtia a hrobu). 5. Téma: Každodenný život v detskom domove (16:53 -21:35) - Polovojenský život, ale boli stále sýti. - Veľmi dobrý personál. Všetci sa snažili pomôcť. - Českí a slovenskí kamaráti v českých školách. - Vyvrátil informácie o nedostatočnej hygiene. V Karlových Varoch chodili aj do kúpeľov, trikrát týždenne. - Asimilácia = jazykové problémy a južanská nátura vyvrchoľovala do bitiek. - Poznámka: vyvracia tvrdenia o deťoch bitých v detských domovoch. Spomína Hassiotisa. (Prečo?) Napriek svojej neposlušnej povahe si nespomína na žiadne telesné tresty. (28:11-29:03) 6. Téma: Grécke deti a športy (21:36-24:28) - Športy boli pestované v detských domovoch. Prekvitali kolektívne športy a zápasenie. - Ranná rozcvička bola povinná pre všetkých. - Voľno časové aktivity po vyučovaní zahrňovali taktiež najčastejšie kolektívne športy.
96
- Podtéma (24:28-24:50): Gréci v Československu trpeli najčastejšie žalúdočnými vredmi. Dôvodom boli iná strava a iný spôsob života. 7. Téma: Grécka komunita (24:51-28:10) - Rozdiel medzi koncentrovanými Grékmi a tými samostatnými. Trochu izolovaní vďaka práci. - Aktívny v komunite začal byť až po presťahovaní sa do Brna. Účastnil sa všetkých slávností, sviatkov. - Politická organizácia. Vstup do strany: „Když byl vzorný, tak ano. Když nebyl, tak ne. Mne se naptejte, ja nebyl.“ 8. Téma: Národnostné cítenie (29:03-34:21) - Dvojité občianstvo, ale v prvom rade sa cíti Grék. - Bol národnostne vychovávaný. - Jeho deti využili dočasne možnosť repatriácie. - Prečo sa nevrátil do Grécka po 1989? Chýbalo sociálne zabezpečenie a záruka práce. „Právo na práci tam nemá nikto.“
Poznámka tazateľky: Jeho cieľom bolo presvedčiť ma o dobrých úmysloch komunistov. Jeho názory sú stále v medziach ideologického myslenia. V rámci predchádzajúceho rozhovoru som pánovi Mylonasovi spomenula, že podľa archívnych materiálov vyplýva, že v niektorých domovoch boli nedostatočné hygienické podmienky. To je dôvod, prečo to v jeho rozhovore vyzdvihuje (V Bulharsku si deti priniesli z Grécka svrab).
6 Záznam o rozhovore
Rozhovor s Ing. Pavlosom Kevrekidisom realizovaný dňa 2. 12. 2010 v reštaurácií Zvonařka na adrese: Zvonařka 470/2b, Brno-Trnitá, 61700. Rozhovor uskutočnený tazateľkou Bc. Miroslavou Bartolenovou za účelom využitia v jej magisterskej diplomovej práci.
Pán Kevrekidis si so mnou dohodol stretnutie v hore spomínanej reštaurácií, ale na stretnutie sa nedostavil sám. Pri interview bola prítomná aj jeho známa, pani Elevteria Paraskevopulu. Zo začiatku do rozhovoru priamo nezasahovala, a po skončení vyprávania pána Kevrekidisa sama prispela svojim príbehom k mojej práci, nakoľko je pôvodom z Grécka.
97
Avšak všetky tieto okolnosti sú badateľné vo výpovedi pána Kevrekidisa. Pre doplnenie je možné použiť jeho rozhovor s iným tazateľom, ktorý je zverejnený na stránka www.pametnaroda.cz.186 Dĺžka rozhovoru je 44:51 minút.
Obsah rozhovoru:
1. Téma: Občianska vojna, útek do Juhoslávie a základná škola v Poľsku (0:00 - 5:56) - Cesta do Buljkes (srbsky Maglič). - Prvý presun z Juhoslávie do Poľska, blízko Wroclavi. Detské domovy v kúpeľných mestách. Podmienky boli dobré – hlavne sa mu páčila strava. - Z tade poslaný do Zhořelce (zabezpečené oblečenie atď). Boli to síce kasárne, ale nič im nechýbalo, ani grécka škola a športové štadióny. Grécke predmety v škole – históriu, geografiu, gramatiku, inak poľské predmety. „Všechno bylo výborný.“ - Posledný rok základnej školy bol v poľskej škole, aby sa naučil jazyk (1954). 2. Téma: Príchod do Československa a stredná škola (5:57- 8:29) - V rámci akcie zlučovania rodín. Rodičia sa po vojne dostali do Československa, do Brna. - Detský domov Kunčín mu poskytol dva roky výučby českého jazyka. - Porovnanie Poľska a Česka: „Ale když to mám porovnať, jak se starali v Polsku a tady, tak mužu říct, že v Polsku měli sme se lépe.“ Poliaci mali síce horšie podmienky na život, ale mali lepšie vybavenie pre grécke deti. - Vybral si stavebnú priemyslovku. Musel si vybrať strednú školu v Čechách. Nemal inú možnosť, ale zorganizoval sa podľa vzdialenosti od Brna, od miesta, kde mu žila rodina. Chodil do Vysokého mýta. 3. Téma: Zamestnanie a vysoká škola (8:30 – 9:41) - Hydroprojekt v Brne. - Ročná prax v stavebníctve, až potom išiel na vysokú školu stavebnú. - Úspešne ju absolvoval a zamestnal sa vo výrobe. Väčšinou pracoval v Brne. - Odchod do Grécka: „...než jsem odjel do Řecka. Podívat se, jak to je v Řecku a tak...“
186 Ing. Pavlos Kevrekidis (1937) - životopis [online]. 2000 - 2011 [cit. 2011-05-01]. Dostupné z:
4. Téma: Ako sa rodičia dostali do Československa (9:42- 12:03) - Otec bol zranený ako partizán, tak sa prvý dostal do Bulkesu. - Mama bola vo väzení, po súde a oslobodení (nevie, ako sa dostala von) s babičkou a súrodencami odišiel do Buljkesu. - Babička bola aj s časťou detí v Poľsku. Pôsobila ako zdravotná sestra pre deti. Matka s nimi nemohla ísť, pretože rodila v Juhoslávií. - Otec mal problémy s nohou, preto absolvoval operácie v Budapešti a v Brne, kde sa neskôr usadil a povolal si rodinu k sebe. - Otec – robotník, matka – upratovačka, kuchárka v Menze na Kr. Poli. 5. Téma: Vysoká škola z pohľadu Gréka a asimilácia (12:04 – 14:50) - Žiadne problémy ani zvýhodňovanie počas prijímacích skúšok nepostrehol. Ako jediný z troch zúčastnených Grékov prešiel výberovým konaním. - Ani počas štúdia sa nestretol s iným zaobchádzaním kvôli svojmu cudziemu pôvodu. - Asimilácia prebiehala u neho pozvoľne a prirodzene, lebo nemá tmavšiu pleť a ani výrazné grécke črty. Bola zavŕšená jeho sobášom s Češkou. - Má dve dcéry, všetci žijú v Brne. - „Podívejte se, vždycky nájdete lidi proti a s neznalosti... Samozřejmě, že existujou.“ - V práci sa mohla prejaviť diskriminácia najmä pri povýšení, či zvyšovaní platu. 6. Téma: Návrat do Grécka a práca vo svete (14:51 –21:05) - V roku 1977 sa vydal na skusy do Grécka, bez rodiny. Predtým tam bol len dvakrát ako turista. - Zistil, že nemá dostatočné zázemie na to, aby bol v Grécku úspešný. Preto tam nezobral rodinu. Ale jedna dcéra sa mu do Grécka vydala, ale aj sa po rozvode vrátila. - Odišiel do Afriky stavať školy. - V 1969 jeho brat a sestra emigrovali do Nemecka. Tak sa vydal za bratom a za prácou do Brém. - Pri každej ceste z Nemecka do Československa mu robila polícia problémy. Je jedno, či za bývalého režimu, alebo za nového: „Vždycky chtěli nejaké peníze bokem.“
99
7. Téma: Občianstvo a otázka národnosti (21:06 –22:54) - Zostalo mu grécke, ale vzal si aj české. Volí len v Čechách. V Grécku má priateľov, chodí tam na dovolenky, má tam aj najmladšiu sestru, ale nevolí tam. - Cíti sa ako Grék, resp. Internacionalista. Všetkých si váži, aj Nemcov. 8. Téma: Angažovanosť v Gréckej obci (2.časť) - Tri spoločnosti, ktoré sa zaoberajú Gréckom v Brne: Řecká obec, Hellenika, Řecké lýceum. - Príspevky len do Řecké obce, čiastočne je financovaná štátom. Zúčastňuje sa aj na akciách , ktoré táto organizácia produkuje, mimo iných na každej gréckej tanečnej zábave. - Členom je od jej vzniku. - Chodia na výlety do Grécka. Posledný bol financovaný gréckym ministerstvom zahraničných vecí. Výlet do Maďarska. Pozvaní gréckou obcou v Maďarsku (dedina Belojanis). - Řecká obec – prosocialistické snahy.
Poznámky tazateľky: Napriek mojej snahe sa mi nepodarilo úplne vyhnúť rozoberaniu ich názorov na súčasnú politickú scénu v Českej republike a na životné podmienky, ktoré zavládli po Zamatovej revolúcii (v druhej časti nahrávky). Z ich komentárov je jasne vidno ich inklináciu k minulému režimu. Pretože podľa ich slov sa za „komančov“ mali neskutočne dobre, a teraz všetci len klamú a okrádajú spoločnosť, a obyčajní ľudia sa majú stále horšie a horšie. Dokonca aj ľudia boli iní počas „Ameriky“ (tzn. pred revolúciou), každý mal prácu, nemuseli tvrdo pracovať, všetci sa mali dobre, a tak vraj boli aj medziľudské vzťahy lepšie. Pán Kevrekidis dokonca prejavil aj svoj názor na náboženstvo a jeho vplyv na nemožnosť komunizmu v Poľsku.
7 Záznam o rozhovore
Rozhovor s Elevteriou Paraskevopulu realizovaný dňa 2. 12. 2010 v reštaurácií Zvonařka na adrese: Zvonařka 470/2b, Brno-Trnitá, 61700. Rozhovor uskutočnený tazateľkou Bc. Miroslavou Bartolenovou za účelom využitia v jej magisterskej diplomovej práci.
100
Pani Paraskevopulu sa narodila už ako utečenec, počas presunov, v Buljkesi. Čiže sama nebola zaradená do programu detských domovov pre grécke deti a vyrastala s matkou v Brne. Avšak zachovala si silné grécke národné cítenie a národnú hrdosť, preto je jej výpoveď prínosná pre moju prácu. Dĺžka rozhovoru je 20:24 minút (plus presahy do druhej časti rozhovoru s pánom Kevrekidisom).
Obsah rozhovoru:
1. Téma: Život jej matky v Grécku a prvé roky v Československu (0:00-4:17) - Matka žila na hraniciach z Juhosláviou. Ľutovala celý život, že utiekla. - Otec bol zranený ako partizán. Počas svojej rekonvalescencie priviedol matku do druhého stavu a vrátil sa na front. Pritom zobral so sebou aj najstaršiu dcéru, ktorá mala vtedy štrnásť rokov. - Sestra bola deportovaná do Ruska a tam vyštudovala. Neskôr v rámci zlučovania rodín prišla do Československa. Vydala sa za Gréka z Grécka a žije tam. - Brat a sestra žili v detskom domove, domov len na víkendy dochádzali. Ona nie, pretože bola maličká. (Žeby tým, že sa narodila mimo Grécko mala iný status ako ostatné deti?) - Po vyučení súrodencov žila rodina pokope. 2. Téma: Problémové detstvo a mladosť (4:18-6:31) - Časté problémy v škole. Chodila len do českej školy, gréčtina ako krúžok po škole. - Vyučená elektromechanička. Na vysokej škole dlho nevydržala, pretože jej šport, ktorému sa venovala, zaberal príliš veľa času. - Najlepšia futbalistka Československa tej doby – Čierna Perla. - Narodená počas vojny dostala meno Elevteria - Sloboda. 3. Téma: Repatriácia (6:32 – 7:12) - Od pádu junty tam žije striedavo každý rok 3 – 6 mesiacov. Nemohla sa tam presťahovať natrvalo, lebo sa starala o matku. 4. Téma: Asimilácia (6:12 –9:34) - Mala problémy kvôli tmavšej pleti, deti jej nadávali do cigánov. Často sa bila – temperamentná.
101
- Problémy s prijímaním na vysokú školu: Potrebovala byť v strane. Tak tvrdila, že je v gréckej pred českými straníkmi, a naopak, že je v českej pred tými gréckymi. Zostala teda bez partaje. Bola len v ROH. Prehlasuje sa za apolitického človeka. - Priateľov má aj medzi Čechmi. 5. Téma: Národnosť a občianstvo (9:35 – 13:51) - Česká určite nie. Neprirástli jej k srdcu. Nepáči sa jej mentalita. Falošnosť. - Naopak inklinuje ku gréckej. - Občianstvo má grécke, ale bola nútená si vziať české. Ale až po kariére, pre svoju grécku hrdosť nemohla reprezentovať ČSSR na futbalových turnajoch vo svete. - Zamatová revolúcia zmenila jedine medziľudské vzťahy, aj to k horšiemu. 6. Téma: Život športovkyne v ČSSR (13:51-15:07) - Keby vyrástla v Grécku bola by nevzdelaná a nehrala by futbal. - Považuje Čechov za inteligentných. - Precestovala Európu s týmom. 7. Téma: Českí Gréci v Grécku (15:08 – 18:45) - „Bacha Češi jdou...“ - Menšinou aj v Česku aj v Grécku. - Keď sa zamyslí nad svojou národnosťou, napriek tomu, že by veľmi chcela, zisťuje, že nie je ani Grékyňa. Tam ich považujú za cudzincov. Aj mentalitu majú ovplyvnenú českou výchovou v školách, sú vzdelanejší a majú iný životný štýl. Chýba jej zázemie, ku ktorému by mohla referovať, kde je jej domov. - „Já jsem Řekyne a Brňačka.“ Nemá rada Prahu – typicky Brnenské. 8. Téma: Prečo neodíde do Grécka teraz? (18:45 – 20:24) - Po smrti matky je bez záväzkov, ale nemá finančné prostriedky. - Stále nad tým rozmýšľa, ale chýbalo by jej tam zdravotné zabezpečenie na starobu. - „Su jednou nohou tam.“(v Grécku)
Poznámky tazateľky: Rozhovor bol nahrávaný zo začiatku neustále, ale keď sme prišli k témam Čechov a k súčasnej politickej situácie v krajine bolo nahrávanie pozastavené.
102
Sama nepovažujem tieto problémy za relevantné k téme. A politický názor narátorov je jasne pochopiteľný aj z nahrávok o ich živote.
8 Záznam o rozhovore
Rozhovor s Georgiosom Chamonikolasom realizovaný dňa 5. 12. 2010 v reštaurácií Zvonařka na adrese: Zvonařka 470/2b, Brno-Trnitá, 61700. Rozhovor uskutočnený tazateľkou Bc. Miroslavou Bartolenovou za účelom využitia v jej magisterskej diplomovej práci.
P. Chamonikolas má stále problémy s češtinou a nakoľko je už starší človek (74) jeho reč nie je úplne súvislá. Zameriava sa na niekoľko konkrétnych zážitkov, ktoré sú v jeho pamäti pevne zakotvené. Tento popis udalostí je veľmi podrobný. Dĺžka rozhovoru je 38:11 minút.
Obsah rozhovoru:
1. Téma: Rodinné zázemie v Grécku a účasť v partizánskom odboji (0:00-16:39) - Sirota. Pridal sa k partizánom, pretože chcel vykonať krvnú pomstu za smrť otca, ktorý bol zastrelený na nádraží Nemcami. - Pridal sa k partizánom v prístave. Zásobovanie z tureckého pobrežia? - V jednotke, ktorá sa zaoberala politickou agitáciou na dedinách - podpora povstania. „Lidi se probudili, protože oni měli hlboký spánek.“ - Neskôr účasť v niektorých bitkách, keď potrebovali ďalšie vojenské sily. - Spolupráca s anglickými dôstojníkmi - sabotáže na železnici. Samostatná voľná sila. Pracovali, kde bolo potrebné. 2. Téma: Občianska vojna (16:40-25:14) - Tesne po odchode Nemcov sa zdržiaval v meste Volos. - Grécko sa malo stať anglickou kolóniou. Ústup na hory, aby si zachránili život. „My sme chtěli klid, vrátit se ke své práci.“ Ani elita sa im nepoďakovala, mali strach o svoj majetok. Obávali sa znárodňovania. Ale komunisti tieto plány nemali. - Občianská vojna bola to najhoršie, čo mohlo byť. Nemec bol cudzinec, okupant, ale tu bojoval brat proti bratovi.
103
- On sám bojoval, pretože po vojne nebol prijatý ani v rodnej dedine. Chceli mu vnútiť svoj názor. - Občianskú vojnu prehrali, lebo Američania dostávali podporu a ľavicový tábor nie. Nemali absolútne nič. „Bojovali jsme. Za co, ale nikto nevědel.“ 3. Téma: Ako politický emigrant a zranený partizán v socialistických krajinách (25:15-30:02) - Mal vykĺbenú čeľusť od zimy na horách. Postupne prešiel rôznymi nemocnicami pre partizánov. Prvá v Albánsku, ale bola nedostatočne vybavená, tak mu nemohli pomôcť. - Neskôr letecky transportovaný do Budapešti. Prekonal operáciu, ale stále nie úplne úspešná. Rovnako aj operácie v Poľsku mu nepriniesli úľavu od bolesti. 4. Téma: Život v Československu (30:03-33:28) - V Budapešti spoznal svoju grécku manželku, ktorá tiež ležala zranená v nemocnici. - Za ženou prišiel do Československa. Ešte neboli zosobášený. Jeho presun z Poľska trval pol roku. - Manželka pracovala ako učiteľka v detskom domove v Teplicích. - Úspešné boli až operácie v Brne na plastickej chirurgii. - Pracoval v Moravene, tovární na koberce. - Boli spokojní s režimom, pretože im poskytol pomoc a prostriedky na život. - Deti, ktoré sa vrátili do Grécka, ale nikdy nezabudnú na to, že ich druhým domovom je Česko. 5. Téma: Repatriácia a jeho politické názory (33:29-38:11) - Mnohí sa vrátili a poberali dôchodok v Grécku. - Snaží sa vidieť aj chyby, ale striktne prorežimný. - Jeho syn sa presťahoval do Grécka a usadil sa neďaleko Thessaloniki. - Dcéra prednáša dejiny umenia na FF MU.
Poznámky tazateľky: Nachádzali sme sa v rušnom prostredí reštaurácie, pretože p. Chamonikolas nebol ochotný stretnúť sa v týždni a niekde inde. P. Chamonikolas bol silne ovplyvnený dikciou strany. „Já sem věřil v ideológii, že příde den, který budeme žít všichni stejně. Že nebude vykořisťování, člověk člověkovi... Víte sem byl mladej kluk, taky sem moc nevědel.“ Ako bola manželka zranená som sa presne nedozvedela, ale bola civilista a sama nikdy nebojovala. Pravdepodobne zranená pri úteku z krajiny.
104
Príloha č. 4
Zmluvy o poskytnutí práv
105