Politika Členských Štátov EÚ V Medzinárodnom Menovom Fonde Vypracoval Samostatne a Uviedol Som Všetky Zdroje a Literatúru, Ktoré Som Pouţil

MASARYKOVA UNIVERZITA

FAKULTA SOCIÁLNÍCH STUDIÍ

Katedra mezinárodních vztahů a evropských studií

Obor Evropská studia

Politika členských štátov EÚ v Medzinárodnom

menovom fonde

Bakalárska práca

Lukáš Mlynárik

Vedúci práce: Mgr. Vladan Hodulák, Ph.D

UČO: 391504 Obor: Evropská studia, Hospodářská politika Imatrikulační ročník: 2011 Brno, 2015

Prehlasujem, ţe som bakalársku prácu na tému „Politika členských štátov EÚ v Medzinárodnom menovom fonde vypracoval samostatne a uviedol som všetky zdroje a literatúru, ktoré som pouţil.

V Brne, dňa 20. apríla, 2015

Lukáš Mlynárik

Poďakovanie Na tomto miesto by som chcel poďakovať Mgr. Vladanovi Hodulákovi, Ph.D za trpezlivý a ústretový prístup pri písaní práce, rodine a priateľom za vyjadrenú podporu.

Anotácia Zámerom bakalárskej práce je porozumenie vzájomných vzťahov členských štátov Európskej únie v rámci Medzinárodného menového fondu. Práca v prvej časti skúma vznik, ciele fungovanie Fondu a venuje sa podrobnejšiemu opisu súčasnej situácie členských krajín v jednotlivých konštituenciách Fondu a moţnosti, ktoré z nej vyplývajú. Druhá časť pojednáva o reálnych formách spolupráce, ktorá medzi členskými štátmi na pôde Fondu prebieha. Posledná časť preskúmava moţný budúci vývoj tejto spolupráce.

Annotation The goal of the bachelor thesis is understanding of mutual relations amongst the member countries of the European Union in the International Monetary Fund. In the first part, the thesis explores creation, goals and functioning of the Fund and ,in detail also deals with description of the current situation of single member countries in their respective constituencies, and the possibilities for cooperation which result from it. The second part describes the real forms of cooperation which is taking place in the Fund. The last chapter suggests possible develepment of the future cooperation.

Kľúčové slová Medzinárodný menový fond, Európska únia, hospodárska a menová spolupráca Key words International Monetary Fund, European Union, Economic and Monetary Cooperation

Obsah Úvod...... 1 Teoretická časť...... 1.1 Metodológia a výskumné otázky...... 1.2 História Medzinárodného menového fondu...... 1.2.1 Cesta k vzniku MMF...... 1.2.2 Vznik MMF...... 1.2.3 Ciele MMF...... 1.2.4 Fungovanie MMF...... 1.3 Zloţenie a fungovanie MMF...... 1.3.1 Rada guvernérov...... 1.3.2 Quota system – spôsob hlasovania...... 1.3.3 Výkonná rada...... 1.3.4 Vytváranie a fungovanie konštituencií...... 2 Formy spolupráce členských štátov EÚ v MMF...... 2.1 Postavenie členských štátov EÚ vo Výkonnej rade...... 2.2 Pozícia členských štátov EÚ v rámci jednotlivých konštitúcií...... 2.3 Inštitúcie podporujúce kooperáciu členských krajín EÚ v MMF...... 2.3.1 Economic and Financial Comitte a SCIMF...... 2.3.2 EURIMF...... 2.4 Platformy mimo MMF koordinujúce krajiny EÚ...... 2.4.1 G-7...... 2.4.2 G-10...... 2.4.3 G-20...... 2.4.4 Význam ECB, Komisie, Eurogroup a Trojky pre koordináciu...... 3 Spolupráca členských krajín v MFF v budúcnosti...... 3.1 Vytvorenie jednotného zastúpenia pre EÚ...... 3.2 Vytvorenie jednotného zastúpenie pre eurozónu...... 3.3 Zmena bez podstatnej reformy MMF...... Záver...... Zdroje......

Úvod V júni roku 2013 sa Európska únia rozšírila o nového člena, Chorvátsko. Pristúpením po Slovinsku druhého štátu bývalej Juhoslávie sa počet členov zastavil na čísle 28, a jednalo sa uţ o siedme rozšírenie EÚ od jej vzniku. V roku 1994 sa pristúpením Fínska, Švédska a Rakúska počet členov na desať rokov ustálil na 15 členoch, a teda počet členov sa v priebehu posledných dvoch desaťročí takmer zdvojnásobil. Tendencie EÚ naďalej rásť a postupne integrovať aj zvyšok Európy sú podloţené mnoţstvom aktivít vyvíjaných v balkánskych krajinách, v zakaukazských krajinách, či dlhodobej spolupráci s Tureckom. Potenciál EÚ naďalej rásť a spájať európske krajiny pri dosahovaní spoločných cieľov ešte stále existuje, a moţno teda očakávať ďalšie zvyšovanie vplyvu EÚ. Dôleţitým krokom k budovaniu jednotnej Európy bolo nepochybne vytvorenie menovej únie so spoločnou menou euro, v ktorej sa po prijatí eura v Litve 1.1. 2015 účastní 19 členských štátov, čím sa euro stalo platidlom pre viac ako 330 miliónov obyvateľov Európy. (European Comission 2015) Európska mena sa v medzinárodnom obchode a svetových finančných burzách svojím významom úspešne vyrovnáva americkému doláru, britskej libre či japonskému jenu. Význam, ktorý EÚ získala v globálnom meradle je predurčuje na zastávanie významnej pozície pri vytváraní riešení výziev súčasnej svetovej politiky a ekonomiky. Medzinárodný menový fond predstavuje najvýznamnejšie svetové fórum, kde krajiny EÚ spoluvytvárajú riešenia pre socio-ekonomické a od nich sa odvíjajúce politické výzvy moderného sveta. MMF spája 188 krajín sveta a vrátane všetkých členov EÚ sa jedná aj o všetky európske krajiny, ktoré členmi EÚ nie sú. Poslanie MMF sa od jeho vzniku menilo, priebeţne sa prispôsobujúc aktuálnemu vývoju svetovej ekonomiky od konca 2. svetovej vojny. Vo všeobecnosti sa jednalo o trend rozširovania pôsobností a zasahovania do nových dimenzií svetového hospodárstva. Podstatné je, ţe či uţ sa jedná o otázky menovej politiky, fiškálnej zodpovednosti, rozvojovej pomoci a financovania projektov v týchto a ďalších sférach, môţeme nájsť paralelu a prienik so snaţeniami EÚ. Obe inštitúcie formujúce sa krátko po 2. svetovej vojne sa pomocou ekonomickej stability a kontroly snaţili predísť opakovaniu udalostí z prvej polovice dvadsiateho storočia, uvedomujúc si, ţe socio- ekonomická stabilita a všeobecný blahobyt obyvateľov je jedným z najvýznamnejších faktorov udrţovania mieru a budovaniu demokracie. Súlad myšlienok a hodnôt, na ktorých je postavená európska integrácia, moţno pozorovať aj v

činnosti MMF, keďţe členské krajiny EÚ ako Nemecko či Veľká Británia dlhodobo patria k lídrom svetového hospodárstva, čo sa pozitívne odráţa na ich reálnom vplyve v MMF. Aj napriek tomu, ţe MMF je inštitúcia, v ktorej rozhodovaní prevaţne prevláda kolegialita a snaha o riešenie problémov konsenzom, nastávajú situácie, kde sa názory jednotlivých členov MMF rozbiehajú. Práve v týchto situáciách sa predpokladá, ţe krajiny Európy a obzvlášť členovia EÚ, budú zastávať rovnaké stanovisko, čo priamo vyplýva z ich silnej geopolitickej a teda ekonomickej prepojenosti. Keďţe MMF pri rozhodovaní svojich orgánoch rozhoduje súhlasom väčšiny a nie konsenzuálne ako sme zvyknutý v iných medzinárodných organizáciách, je hľadanie partnerov pri presadzovaní spoločných postojov v realite MMF nevyhnutné. (IMF 2015) Obsah tejto práce zameriam na pochopenie vzájomných vzťahov členských štátov EÚ v rámci MMF, level ich spolupráce, úroveň koordinácie postojov a taktieţ prípadné moţnosti ich zintenzívnenia v budúcnosti. Sledované obdobie je vytýčené od vytvorenia menovej únie na konci deväťdesiatych rokov aţ po súčasnosť. Vznik jednotnej meny je vybratý ako dôleţitý medzník, z dôvodu udalostí ktoré nasledovali , či uţ lokálneho meradla ako bankrot Argentíny a dlhová kríza Eurozóny či svetového meradla, predovšetkým svetová finančná kríza zo začiatkom v roku 2008, teda udalosti, pri ktorých riešení sa IMF a EÚ aktívne podieľali.

1 Teoretická časť

1.1 Metodológia a výskumné otázky

Vo svojej práci som si zvolil tieto výskumné otázky:

1. Existuje spolupráca členských krajín EÚ v MMF? 2. Aký je vplyv tejto potencionálnej spolupráce a jej intenzita? 3. Aké sú moţnosti zefektívnenia koordinácie politík členských štátov v budúcnosti?

Metóda pouţitá pri kompletizácii tejto práce je prípadová štúdia – case study. Zameral som sa na spoluprácu členských krajín v rámci EÚ v Medzinárodnom menovom fonde v časovom období od vzniku jednotnej meny euro. Základnou časťou môjho výskumu je štúdium literatúry a publikácií, ktoré sa tejto problematike venujú. Pri zhromaţďovaní publikácií, ktoré sa priamo či aspoň okrajovo venujú mnou skúmanej problematike, sa ukazuje, ţe tejto téme sa autori venujú väčšinou v podobe kratších štúdií, článkov, príspevkami ako súčasť diel s väčším tématickým rozmedzím. Okrem teoretického štúdia literatúra príprava tejto práce vyţadovala prácu s ekonomickými dátami a tabuľkami zaznamenávajúcimi ekonomické postavenie štátov na pôde Fondu, delenie hlasov v MMF ako aj prácu s jednotkou SDR.

1.2 História Medzinárodného menového fondu

Pre pochopenie potreby vzniku a účelov Medzinárodného menového fondu je nutné si stručne načrtnúť fungovanie svetového monetárneho systému a zároveň aj trend obchodných politík európskych a svetových veľmocí v kľúčových etapách predchádzajúcich koncu 2. svetovej vojny a následnému vzniku bretton-woodskeho systému. Pre detailné skúmanie svetového monetárneho vývoja by bolo potrebné vrátiť sa minimálne do obdobia rozvoja bankovníctva prostredníctvom jednotlivých vplyvných rodín v talianskych mestách v období renesancie, avšak pre potreby tejto práce sú vybraté etapy od konca zjednotenia Nemecka v rokoch 1870/71, aţ po koniec 2. svetovej vojny, ktoré dostačujúco ilustrujú situáciu vedúcu ku vzniku MMF.

1.2.1 Cesta k vzniku MMF

Obdobie medzi rokmi 1870 – 1914 moţno charakterizovať ako relatívne pokojné z hľadiska výskytu väčších vojenských konfliktov v Európe či vo svete. Stabilizovaná situácia v Európe vytvárala vhodné podmienky na rozvoj európskeho a medzinárodného obchodu. Vo svete prevládal trend voľného medzinárodného obchodu a neobmedzených platieb. Jednalo sa o éru zlatého štandardu, ktorá bola umoţnená ustálenia tzv. mint parity, teda pomer hodnoty jednotlivých významných svetových mien (dolár, libra, frank) k hmotnostnej jednotke zlata trójska unca (resp. 480 fine graines/ granov), a na takomto základe vytvorenie fixných výmenných kurzov. Papierové peniaze a mince boli vydávané na základe zlatých rezerv a boli voľne zmeniteľné za zlato v určenom pomere. Export a import zlata neboli krajinami obmedzené a fakt, ţe systém pretrval viac ako štyri desaťročia, je obdivuhodný hlavne z dôvodu, ţe neexistovala ţiadna multilaterálna dohoda, či iná forma vynucovania dodrţovania zlatého štandardu. (Forbes 2013) Existovali síce bilaterálne dohody, či dokonca lokálne monetárne zoskupenia ako Škandinávska monetárna únia či Latinská monetárna únia, ktoré mali čiastkový význam, avšak úspech zlatého štandardu v tomto období treba pripísať hlavne ochote jednotlivých krajín dodrţiavať zlatý štandard, a teda fixovať svoju menu na zlato, za výmenu moţnosti pristúpiť na najväčšie kapitálové trhy v Londýne, Paríţi či Berlíne. Vypuknutie 1. svetovej vojny, nazývaného tieţ „Great War“, keďţe sa jednalo o konflikt, ktorý v histórii nemal obdoby, a s ňou spojené politické, ekonomické a sociálne otrasy znamenali koniec zlatého štandardu v danej podobe a taktieţ stability, ktorú vytváral po viac ako 40 rokov. (Ungerer 1997, 10) Obdobie 1.svetovej vojny a následné medzivojnové obdobie (1918-1938) moţno definovať ako chaotické pre medzinárodný menový systém ako aj pre medzinárodné ekonomické vzťahy vo všeobecnosti. Napriek snahám iniciovaných z rôznych regiónov sveta, dosiahnutie konsenzu v otázke nového usporiadania sveta a tým dosiahnutia stability a mieru nemalo úspech. Po 1. svetovej vojne existovali snahy obnoviť systém zlatého štandardu, čo sa v rôznych podobách v jednotlivých štátoch stalo, avšak uţ nie v tak stabilnej podobe ako v predvojnovom období. Situáciu sťaţovala zloţitá ekonomická a sociálna situácia vo vojnách zničených krajinách, sprevádzaná hyperinfláciou (Nemecko, Maďarsko), obrovskou nezamestnanosťou, a platením reparácií. Dohody z Versailles, ktoré boli vnímané ako náprava predchádzajúcich krívd medzi národmi a zároveň základ pre budúce mierové spoluţitie v Európe, sa v priebehu nasledujúcich desaťročí ukázali byť v mnohom nefunkčné, a ich obsah moţno priradiť k príčinám vzniku 2. svetovej vojny. (Boughton 2004, 3) Po roku 1929, teda po krachu newyorskej burzy a následnej hospodárskej kríze, ktorá sa rozšírila z USA do Európy boli opustené všetky významnejšie snahy obnoviť zlatý štandard. Nasledujúce colné

vojny, izolacionizmus, protekcionizmus a kompetitívne devalvácie meny definitívne utlmili snahy o vytváranie koordinovaného hospodárskeho či len monetárneho európskeho resp. svetového systému.

Paríţska konferencia priniesla vznik Ligy národov, inštitúcie, ktorá okrem svojej prvoradej politickej funkcie mala taktieţ v svojej agende v uţšom rozsahu aj ekonomické záleţitosti, keďţe vtedajší svetoví lídri správne pochopili, ţe bez ekonomickej a sociálnej stability nemoţno dosiahnuť mier medzi jednotlivými národmi. V rámci Ligy národov existovala tzv. Economic and Financial Section ( tá následne vytvárala ďalšie podvýbory, ktorých mnoţstvo, účel a názvy sa v priebehu fungovania menili ), ktorá sa aktívne podieľa na hľadaní riešení finančných kríz v Nemecku, Bulharsku, Rakúsku či Maďarsku. (UN 2015) K jej úspechom treba pripísať organizáciu troch dôleţitých medzinárodných konferencií, ktorých cieľom bolo hľadanie riešení pre zloţitú situáciu jednotlivých krajín a zároveň tak budovaniu stabilnejšieho medzinárodného ekonomického systému. Jednalo sa o Bruselskú konferenciu (1920), Ţenevskú konferenciu (1927) a Londýnsku konferenciu (1933). (Clavin 2013, 11) Liga národov predstavuje dôkaz, ţe snahy jednotlivých štátov o vytvorenie multilaterálnej spolupráce v hospodárskej a monetárnej oblasti existovali i v medzivojnovom období, avšak aj napriek prisúdeniu ekonomických funkcií tejto novovzniknutej organizácii, jej právomoci a agenda boli slabo definované, a neposkytovali dostatočné nástroje na adekvátnu koordináciu medzinárodných ekonomických vzťahov. Napriek tomu, ţe sa pochopenie významu multilaterálnej spolupráce na ekonomickom poli nedokázalo adekvátne presadiť v praxi vtedajších medzinárodných vzťahov, vytvoril minimálne miesto pre vznik týchto myšlienok. Mnoho budúcich významných osôb zodpovedných za MMF a začiatky jeho fungovania pochádzali práve z pracovníkov Ligy národov. Títo ekonómovia neskôr prostredníctvom svojej akademickej práce či priamo zamestnaním v MMF vo veľkej miere ovplyvnili jeho chod a smerovanie.

1.2.2 Vznik MMF

Poučenie z medzivojnového vývoja a následne zhoršenej situácie počas 2.svetovej vojny znamenalo prehĺbenie obavy z voľne pohyblivých menových kurzov ( tzv. floating ), avšak ani zlatý štandard s pevne fixovanými menovými kurzami sa nezdal byť uţ tak dokonalý, berúc do úvahy jeho slabú efektivitu v čase nečakaných ekonomických šokov, ako napr. v Veľkej Británii v dvadsiatych rokoch. Rozsah a dopady 2.svetovej vojny boli natoľko

rozsiahle, ţe zmena systému fungovania svetovej ekonomiky bola nevyhnutná pre vytvorenie stabilnejších medzinárodných vzťahov a predchádzaniu obdobných konfliktov. Z toho dôvodu uţ v roku 1941, keď Spojené štáty americké vstupovali do 2.svetovej vojny, bol Harry White, neskôr vedúca osobnosť americkej delegácie pri vyjednávaní a zostavovaní zmlúv zakladajúcich MMF, poverený vypracovaním adekvátnej stratégie. Harry White zastával názor, ţe nepriaznivé protekcionistické opatrenia jednotlivých krajín v medzivojnovom období vychádzali z nedostatku potrebného mnoţstva zlatých rezerv a podobná situácia hrozila aj po 2.svetovej vojne, čím by vznikli významné prekáţky pre rast v svetovom obchode a ekonomický rast v povojnovom svete. (U.S. Treasury 1942)

Novovzniknutá inštitúcia mala teda pomáhať práve týmto krajinám lepšie hospodáriť z ich zlatými rezervami, čím by sa predišlo, ţe sa v čase núdze budú uchyľovať k ekonomicky devastujúcim praktikám ako obchodné bariéry, platobné bariéry či bilaterálne clearingové schémy. Podobný názor zastával aj vplyvný ekonóm a vedúci predstaviteľ britskej delegácie, John Maynard Keynes. Tvrdil, ţe vytvorenie určitej medzinárodnej clearingovej únie je nevyhnutné na to, aby sa zamedzilo zbytočným protekcionistickým opatreniam, ktoré štáty prijímajú pod tlakom z obáv z nevyrovnaných zahraničných platieb, akému sme boli svedkami medzi svetovými vojnami.

Na konferencii v americkom Bretton Woods, ktorá sa konala 1.- 22. júla 1944, kde sa stretli delegácie z štyridsiatich štyroch spojeneckých krajín, sa podarilo dohodnúť na vzniku inštitúcie na reguláciu svetového hospodárskeho a finančného poriadku. Medzinárodný menový fond začal oficiálne existovať 29. decembra 1945, keď prvých 29 krajín ratifikovalo Articles of Agreement (Články dohody), a v roku 1947 uskutočnil MMF prvé finančné operácie. Keď boli Články dohody v Bretton Woods prijaté, zdôrazňovali jeden cieľ novovzniknutej organizácie, a to snahu predísť kompetitívnej menovej depreciácii. Podstatným faktorom, ktorý spoločne Keynes aj White zdôrazňovali bolo, ţe hlavný motív pre vytvorenie MMF bola snaha zaistiť povojnový hospodársky rast zaloţením inštitúcie, ktorá bude predchádzať uchyľovaniu sa krajín k protekcionizmu a autarkii, a nie len zabrániť návratu ku Great Depression 30. rokov. Potreba rekonštrukcie vojnou zdevastovaných krajín a vytvorenie inštitucionálnych podmienok na zabezpečenie ekonomického rastu tak predstavovali hnaciu silu novovzniknutej inštitúcie. (Markwell 2006)

Počiatočný plán Keynesa bolo vytvoriť organizáciu, kde by dominovali Spojené štáty a Veľká

Británia. Snaha limitovať ostatné spojenecké krajiny bola odôvodnená hrozbou vytvorenia „great monkey house“, teda zmätočnej situácie rezultujúcej z prílišnej multilaterálnosti. Americká delegácia na čele s Whitom však trvala na multilaterálnom princípe, pretoţe iba tak videli reálny úspech novej inštitúcie. Ďalším dôleţitým faktorom, ktorý stál za americkou podporou multilaterálneho základu Fondu, bola snaha eliminovať silnú osobnosť Keynesa, a tým čiastočne Veľkej Británie. Zdanlivá deľba moci so všetkými zakladateľskými krajinami sa môţe na prvý pohľad zdať ako podkopávanie vlastnej pozície z pohľadu USA, v porovnaní s bilaterálnym vedením spolu s Veľkou Britániou. Avšak opak sa ukázal pravdou, pretoţe konečný efekt 2.svetovej vojny na MMF bol, ţe skutočná moc nad svetovou ekonomikou sa ocitla v rukách USA, čo bolo umoţnené a potvrdené nasledujúcimi skutočnosťami. V prvom rade väčšina spojeneckých krajín vrátane najmocnejších (Veľká Británia, Francúzsko) sa museli po vojne spoliehať na americkú ekonomickú veľkorysosť, a preto bola ich pozícia pri počiatočných jednaniach obmedzená. Ďalším faktorom bolo, ţe najvýznamnejší spojenec, Sovietsky zväz, ktorý mohol predstavovať určitú protiváhu USA, sa politicky a hlavne ideologicky úplne izoloval. Výsledkom bolo, ţe finančná štruktúra Medzinárodného menového fondu bola zaloţená na americkom doláre, na rozdiel od preferovanej novovzniknutej medzinárodnej menovej jednotky výhradne na účely Fondu. Ako sídlo MMF nebol určený Londýn, a dokonca ani New York, ale Washington, kde Ministerstvo financií USA (US Treasury) mohlo jednoduchšie presadzovať svoj značný vplyv. Novovzniknutý MMF sa tak stal tzv. dollar-centric institution, kedţe USA poskytovali väčšinu zapoţičatelných zdrojov a efektívne kontrolovali rozhodovanie pri udeľovaní pôţičiek, a dokázali zachovať tento stav Fondu na tri desaťročia.

1.2.3 Ciele MMF

1.Podporovať medzinárodnú menovú spoluprácu stálou inštitúciou, ktorá zabezpečí mechanizmus konzultácií a spolupráce v medzinárodných menových otázkach. 2.Uľahčovať rozmach a vyrovnávať rast medzinárodného obchodu a prispievať tak k podpore a udrţovaniu vysokého stupňa zamestnanosti a reálneho dôchodku i k rozvoju výrobných zdrojov všetkých členov ako prvoradých cieľov hospodárskej politiky. 3.Podporovať kurzovú stabilitu, udrţovať riadne devízové ujednania medzi členmi a čeliť konkurenčnému znehodnocovaniu meny. 4.Napomáhať pri ustanovení mnohostrannej sústavy platieb pre beţné transakcie medzi členmi a pri odstraňovaní devízových obmedzení, ktoré bránia rozvoju svetového obchodu.

5.Dodávať členon dôveru tým, ţe im budú za primeraných istôt dočasne prístupné všeobecné zdroje Fondu, a poskytovať im takto moţnosť napraviť poruchy vo vyrovnanosti ich platobných bilancií, bez toho aby sa Fond uchyloval k opatreniam škodlivým národnej či medzinárodnej prosperite. 6.V súlade s tým, čo bolo uvedené, skracovať trvanie a zmierňovať stupeň nerovnováhy v medzinárodných platobných bilanciách členov. (Sedláček 2008, 4)

1.2.4 Fungovanie MMF

Brettonwoodský menový systém zachoval zlato ako ultimátny zdroj hodnoty, ale jedinou menou, ktorá bola priamo viazaná na zlato bol americký dolár. Hodnoty ostatných mien štátov, ktoré boli súčasťou systému, boli odvodené od amerického doláru s tou podmienkou, ţe výmenné kurzy síce boli fixné, avšak prispôsobiteľné, aby sa mohlo predísť nadhodnoceniu či podhodnoceniu meny. MMF vyuţíval tzv. stick and carrot stratégiu, kde ako “carrot” slúţili pôţičky pre súčastnené strany, ktorým hrozil špekulatívnym útokom na hodnotu menu a pod, a “stick” v zmysle vynucovateľa disciplíny v oblasti výmenných kurzov a platobnej bilancie, čím stabilizoval svetový finančný systém. Takto nastavený systém teda zakladal určité pravidlá, ktorých dodrţiavanie sa od krajín vyţadovalo na udrţanie stabilného svetového finančného systému. MMF teda fixoval oficiálnu paritnú hodnotu jednotlivých mien na základe zlata, a v prípade amerického doláru priamo viazal hodnotu tejto meny na zlaté rezervy. Taktieţ limitoval krátkodobú variabilitu mien na +/- 1% ich hodnoty k pomere k americkému doláru, ale zároveň dovoloval prispôsobiť v prípade potreby paritnú hodnotu meny jednostranne, ak takýto krok MMF odobril. Meny boli voľne zmeniteľné pre transakcie beţného účtu, avšak existovala určité kapitálové regulácie pre špekulatívne transakcie kapitálového účtu, a na druhej strane členské krajiny boli schopné vyuţívať rezervy a pôţičky Fondu na financovanie dočasných deficitov platobných bilancií. Dôleţitým faktorom bola autonómia krajín pri národných makroekonomických politikách, a teda krajiny mohli sledovať vlastnú politiku pri cielovaní cenovej hladiny ako aj ciele rastu zamestnanosti. Domáca menová politika tak musela byť značne podriadená externej politike smenných kurzov, aby sa zachoval tzv. currency peg (väzba kurzu domácej meny na inú menu, v tomto prípade americký dolár). Spojené štáty boli podstatne inej pozície ako ostatné členské krajiny Fondu, čo vyplývalo z faktu, ţe americký dolár sa stal medzinárodnou rezervnou menou. V prvom rade zostali pasívne v operáciách na trhu cudzích mien, ďalej byť súčasťou voľného zahraničného obchodu, a zároveň sa vzdať

cieľovania hodnoty obchodnej a platobnej bilancie. USA taktieţ potrebovali udrţiavať stabilnú cenovú hladinu pre zvyšok sveta, a keďţe sa USA stali svetovým kreditorom, museli sa vyhnúť fiškálnym deficiom, pretoţe americké dlhy mohli byť konvertované na zlato pri fixnom kurze. Vývoj nasledujúcih desaťročí ukázal, ţe takto nastevené podmienky boli z dlhodobého hľadiska obťiaţne udrţateľné, čo sa naplno prejavilo počas ropných kríz v sedemdesiatych rokoch, ktoré vyústili do konca brettonwoodsku systému a viedli k ďalším zmenám vo fungavaní svetovej ekomiky a finančného systému. (Ungerer 1997,17) Kolaps brettonwoodskeho systému zapríčinilo niekoľko spolupôsobiacich faktorov. Spojené štáty v šesdesiatych rokoch vynakladali vysoké prostriedky z rozpočtu na vedenie vojny vo Vietname, čo spôsobilo významné schodky v americkom rozpočte, ktoré boli z časti kryté tlačením nových peňazí. Fiškálne deficity a rastúci objem dolárov v obehu zvyšoval infláciu, a za prispetia narastjúceho deficitu platobnej bilancie viedli ku strate konkurenciaschopnosti USA. Americký dlh, teda záväzky voči zahraničiu narastali a presiahli americké zásoby zlata, a Spojené štáty neboli naďalej schopné garantovať hodnotu amerického doláru naviazaného na zlato. Situácia v Európe, kde vplyvom povojnového ekomického boomu vrcholiaceho na konci šesdesiatych rokov taktieţ stúpala inflácia, stav ešte viac komplikovala, a americká monetárna politika prestala byť vhodná pre zvyšok sveta. Fenomén tzv. unholy trinity, teda neschopnosť zároveň udrţovať fixovanú menu, voľný pohyb kapitálu a praktikovať nezávislú monetárnu politiku, uţ nebol viac udrţateľný. Situácia vyvrcholila počas sedemdesiatych rokov pod vplyvom ropných šokov, ktoré znamenali nevyhnutnosť zmeny povojnového fungovania svetového finančného systému. Podporovať medzinárodnú menovú spoluprácu stálou inštitúciou, ktorá zabezpečí mechanizmus konzultácií a spolupráce v medzinárodných menových otázkach. Uľahčovať rozmach a vyrovnanţ rast medzinárodného obchodu a prispievať tak k podpore a udrţovaniu vysokého stupňa zamestnanosti a reálneho dôchodku i k rozvoju výrobných zdrojov všetkých členov ako prvoradých cieľov hospodárskej politiky. Podporovať kurzovú stabilitu, udrţovať riadne devízové ujednania medzi členmi a čeliť konkurenčnému znehodnocovaniu meny. Napomáhať pri ustanovení mnohostrannej sústavy platieb pre beţné transakcie medzi členmi a pri odstraňovaní devízových obmedzení, ktoré bránia rozvoju svetového obchodu. Dodávať členon dôveru tým, ţe im budú za primeraných istôt dočasne prístupné všeobecné zdroje Fondu, a poskytovať im takto moţnosť napraviť poruchy vo vyrovnanosti ich platobných bilancií, bez toho aby sa Fond uchyloval k opatreniam škodlivým národnej či medzinárodnej prosperite.

V súlade s tým, čo bolo uvedené, skracovať trvanie a zmierňovať stupeň nerovnováhy v medzinárodných platobných bilanciách členov.

1.3 Zloženie a fungovanie MMF Pre pochopenie fungovania spolupráce členských štátov EÚ v Medzinárodnom menovom fonde je potrebné preskúmať organizačnú štruktúru MMF, keďţe spôsob vytvárania a fungovania jednotlivých orgánov je jedným zo základných faktorov, od ktorého sa nami skúmaná spolupráca odvíja a je nimi čiastočne obmedzená. Zastúpenie členov EÚ vo výkonných orgánoch MMF vytvára inštitucionálnu bariéru, ktorá vytyčuje pomerne jasné hranice, v ktorých sa snahy koordinovať politiky členských krajín EU môţu uskutočňovať. Zásady fungovania MMF sú zakotvené v prvom rade v Článkoch dohody (Articles of Agreement), kde sa článok XII nazvaný Organization and Management, venuje štruktúre jednotlivých orgánov, ich fungovania a hlavne spôsob hlasovania. Ďalším dokumentom, ktorý dopĺňa Articles of Agreement v otázkach vytvárania jednotlivých orgánoch a ich kaţdodennej náplne práce sú tzv. By-laws and regulations of the International Monetary Fund. (IMF 2015) Pre potreby tejto práce je dostatočné sa podrobnejšie venovať a vysvetliť si spôsob vytvárania a fungovania dvoch najpodstatnejších orgánov, Rady guvernérov a Výkonnej rady.

1.3.1 Rada guvernérov Rada guvernérov (Board of Governors) je najvyšším rozhodovacím orgánom MMF. Kaţdá člen MMF deleguje svojho zástupcu – guvernéra, a jeho alternáta (alternate governor), a zvyčajne sa jedná o ministra financií, prípadne guvernéra centrálnej banky konkrétnej krajiny. Napriek tomu, ţe Rada guvernérov stojí oficiálne najvyššie v hierarchii MMF, fakt, ţe sú v nej priamo zastúpené všetky členské krajiny, čiastočne obmedzuje jej účinné fungovanie, preto je väčšina jej rozhodovacích právomocí delegovaná na uţšiu platformu Výkonnej rady. (Leech a Leech 2005, 4) Rada guvernérov si však naďalej ponecháva isté významné právomoci v základných otázkach, ako napríklad zmeny a dodatky Článkov dohody a By- laws, prijímanie či odchod členov, schvaľovanie zvýšenia členských kvót, či priraďovanie Zvláštnych práv čerpaní (SDR–Special Drawing Rights). (Giovannini a kol. 2012, 20) Rada guvernérov taktieţ volí alebo vymenúva výkonných riaditeľov (executive directors), a je rozhodujúcim arbitrom pri nejasnostiach vo výklade Článkov dohody. Rada guvernérov sa stretáva spravidla raz ročne na jeseň, v septembri alebo októbri, počas výročných stretnutí MMF a Svetovej banky (Annual Meetings). Keďţe sa počas výročných stretnutí koncentruje

na jednom mieste obrovské mnoţstvo predstaviteľov z rôznych krajín, čím sa vytvára priestor na širokú škálu konzultácií ohľadom otázok rôznej závaţnosti a s rôznou mierou formality. Výročné stretnutia sa konajú dva nasledujúce roky po sebe vo Washinghtone, USA a tretí rok v inej vybranej svetovej metropole. Počas výročného stretnutia je jeden deň venovaný plenárnym zasadaniam, kde sa zaoberajú aktuálnymi otázkami a vyuţívajú moţnosť ich konzultovať. Rada guvernérov na výročných stretnutiach prijíma rozhodnutia týkajúce sa súčasných medzinárodných menových otázok a schvaľuje korešpondujúce rezolúcie. (IMF 2015) Pre potreby tejto práce je najvýznamnejšou agendou Rady guvernérov počas výročných stretnutí voľba Výkonných riaditeľov kaţdé dva roky, ktorí následne stoja na čele svojich konštituencií.

1.3.2 Quota system – spôsob hlasovania

Medzinárodný menový fond vyuţíva vlastnú menu, v ktorej uskutočňuje svoje operácie. Umelá menová jednotka Special Drawing Rights (SDR), prekladané ako zvláštne práva čerpania, bola vytvorená v roku 1969. Vyuţíva sa ako medzinárodné rezervné aktívum a tieţ ako účtovná jednotka a v súčasnosti ju tvorí kôš štyroch mien: americký dolár, japonský jen, euro a britská libra.

Special Drawing Rights boli prijaté za účelom denominovania členských kvót. Systém členských kvót je kľúčovým aspektom riadenia MMF, ktorý ho zároveň odlišuje od niektorých ďalších významných medzinárodných organizácií, kde kaţdá krajina disponuje jedným rovnocenným hlasom (Organizácia spojených národov). Distribúcia hlasovacích práv v MMF nesleduje ako primárny cieľ dosiahnutie rovnosti pri hlasovaní, snaţí sa naopak dosiahnuť čo najvernejšie pretransformovanie faktického postavenia krajiny v globálnej ekonomike do váhy jeho hlasovacích práv v rámci orgánov Fondu. Kaţdému členovi MMF je udelená členská kvóta ( quota ), ktorá je určená na základe ekonomickej pozície členskej krajiny voči ostatným členom MMF. (Blomberga a Broţ 2007, 4) Pridelená kvóta vyjadrená v umelej mene SDR tak určuje výšku záväzku danej krajiny voči MFF ako aj váhu jeho hlasu pri rozhodovaní. Distribúcia kvót je zaloţená na formule, ktorá zohľadňuje viaceré ekonomické kritériá, obzvlášť hrubý domáci produkt, platby a príjmy (vyjadrujúce otvorenosť krajiny), hrubý príliv a odliv kapitálu ( opisujúci ekonomickú variabilitu ) a medzinárodné rezervy. (Van Houten 2002, 5) Okrem hlasovacích práv definuje kvóta pridelená danej krajine

aj sumu, ktorú táto krajina môţe čerpať v rámci rôznych programov organizovaných MMF. Podiel členských kvót a celkový podiel hlasov sa nemusia vţdy zhodovať, keďţe celková váha hlasu člena je zloţená zo základných hlasov plus jeden hlas navyše za kaţdých SDR 100 000 tvoriacich jeho kvótu.

Systém rozhodovania pomocou hlasov, ktoré sa priamo odvíjajú od ekonomických výsledkov členských krajín, stavia ekonomicky silné, prevaţne rozvinuté krajiny do faktickej výhody, a vytvára tak dojem, ţe len ekonomicky vyspelé, bohaté rozvinuté krajiny udávajú smer MMF, čo bolo počas dlhého obdobia fungovania Fondu aj realitou. Existujú však dva fenomény, ktoré majú za účel čiastočne eliminovať tieto nerovnosti a podporiť tak image organizácie fungujúcej na demokratickom princípe.

Prvým fenoménom je zmena pridelených kvót u členských krajín. Pridruţovaním nových členských krajín a zároveň rapídnymi ekonomickými zmenami u stávajúcich členov sa vytvorila situácia, kde pretavenie zmien z reálnej svetovej ekonomiky do inštitucionálneho fungovania Fondu boli nevyhnutné. Vytváranie a udeľovanie kvót reprezentuje jeden zo základných elementov, ktoré majú za účel definovať rovnováhu síl v rámci MMF. Z tohto dôvodu sa v celej histórii fondu v rozmedzí rokov 1948 - 2010 uskutočnilo 13 revízií kvót. (Truman 2005, 211) V decembri 2010 bola schválená štrnásta úprava, ktorej uskutočňovanie ešte stále nebolo dokončené, aj napriek tomu, ţe plán bol finalizovať ju do roku 2013. Hlavným hnacím motorom úprav kvót sú rozvojové krajiny, ktoré zaznamenávajú vysoký hospodársky rast, ich HDP rapídne stúpa a tým stúpa ich hospodársky význam v svetovej ekonomike. Tieto krajiny ako napr. krajiny Brazília, Rusko, India a Čína (BRICs) sa teda pochopiteľne zasadzujú o presun kvót od rozvinutých krajín k tým rozvojovým, čo sa reálne deje, a tieto krajiny získavajú väčší vplyv, čo ostatne bude podloţené v časti venujúcej sa spôsobu organizácie Výkonnej rady. (Truman 2005, 230)

Druhým fenoménom, ktorý zaisťuje určitú váhu pri hlasovaní aj menším a ekonomicky slabším krajinám a zároveň vytyčuje určitú hranicu pre vplyv popredných svetových ekonomík ako sú Spojené štáty americké, Nemecko či Japonsko, je majoritné kvórum, ktoré je treba dosiahnuť pri jednotlivých hlasovaniach. Pri hlasovaniach Rady guvernérov, ktoré zvyčajne pokrývajú najvýznamnejšiu agendu MMF, a týkajú sa hlavne zmien vo všeobecnom fungovaní Fondu a jeho podstaty, je potrebné dosiahnuť 85% väčšinu hlasov. Témy hlasovaní vyţadujúcich takto vysokú 85% väčšinu spadajú do oblasti udeľovania SDR, zmien kvót,

vystúpenie členskej krajiny z Fondu, rozhodnutia určujúce počet výkonných riaditeľov, či zmeny vo fungovaní Medzinárodného menového a finančného výboru. V prípade hlasovaní o zmenách v článkoch dohody je 85% prah ešte podporený potrebou dosiahnuť súhlas 3/5 všetkých členov. Pri otázkach finančných záleţitostí (v praxi prevaţne delegovaných rozhodovacej pôsobnosti Výkonne rade ) sa uplatňuje prevaţne potreba 70% väčšiny všetkých hlasov, a pri otázkach, ktoré nie sú explicitne pokryté prahom 70% a 85%, postačuje 50% väčšina. (Giovannini 2005, 21) Prah 50% vo všeobecnosti obsahuje agendu kaţdodenného fungovania MMF, a je zámerne nastavený tak nízko, aby nestaval prekáţky pre plynulé a efektívne fungovanie Fondu. Význam potreby dosiahnuť pomerne vysokej väčšiny hlasov spočíva v tom, ţe obmedzuje moc krajín s vyšším podielom hlasov a núti ich k hľadaniu konsenzu naprieč spektrom celého Fondu. Nedáva síce moţnosť menším krajinám presadiť osamote určitý cieľ hlasovaním, avšak dáva im do rúk moţnosť spoluprácou a spojením s viacerými krajinami blokovať významné rozhodnutia, keďţe na to často stačí presvedčiť skupinu krajín, ktorej hlasy predstavujú aspoň 15 % hlasov z celkového počtu. Na druhej strane, USA ako jediná krajina sama disponuje 15% blokačnou menšinou, čo mierne zniţuje jej význam pre menšie krajiny. (Vestergaard a Wade 2015, 1) Táto charakteristika je pre túto prácu významná, pretoţe je jedným zo základných faktorov, ktoré podkladajú význam koordinácie členských krajín EÚ v rámci IMF a zároveň nastavujú určité pravidlá a hranice, v ktorých prípadné snahy spoluprácu krajín EÚ prehĺbiť môţu napredovať. Význam prahov hlasovania bude jasnejší po dôkladnejšej charakteristike zloţenia a fungovania Výkonnej rady a systému konštituencií v nasledujúcej časti.

1.3.3 Výkonná rada

Výkonná rada (Executive Board) v súčasnom zloţení pozostáva z 24 výkonných riaditeľov (Executive Directors), ktorý sú volený alebo menovaný Radou guvernérov. Prvých päť krajín s najvyšším počtom kvót (USA, Nemecko, Japonsko, Francúzsko, Veľká Británia)disponuje právom menovať jedného výkonného riaditeľa ako svojho priameho zástupcu. (Blomberg a Broţ 2007, 5) Ďalšie tri krajiny, Saudská Arábia, Rusko a Čína získali právo byť taktieţ zastupované vo Výkonnej rade vlastným voleným výkonným riaditeľom. Zvyšných 16 výkonných riaditeľov bolo zvolenými Radou guvernérov, kde kaţdý výkonný riaditeľ stojí na čele zoskupenia rôzneho počtu členských krajín, konkrétne tých, ktoré ho podporili pri voľbe.

Takto vytvorená skupina reprezentovaná svojím výkonným riaditeľom sa nazýva konštituencia (constituency - viac o vytváraní a fungovaní constituency v samostatnej časti). Výkonná rada sa zaoberá kaţdodenným fungovaním Fondu, a rozhoduje o všetkých aktivitách delegovaných Radou guvernérov, nominovaním generálneho riaditeľa (managing director), schvaľovanie ujednaní a vykonávaním posudkov krajín, rozhoduje o suspendovaní členov, ktorí nesplnili svoje povinnosti, a taktieţ môţe dočasne pozastaviť operácie (aţ na dobu 1 roku). Potrebné kvórum na uznášanie je účasť polovice výkonných riaditeľov, ktorý reprezentujú aspoň polovicu všetkých hlasov. (Giovannini a kol. 2012, 20) Výkonní riaditelia musia jednať kolegiálne, garantovať neutralitu a uniformitu správania IMF pri jednaní so všetkými členmi, a praktizovať nezávislú a kvalifikovanú činnosť v prospech všetkých členov Fondu. (Bossone 2008, 31)

1.3.4 Vytváranie a fungovanie konštituencií

Ako bolo v krátkosti spomenuté v predchádzajúcej časti, Výkonná rada Medzinárodného menového fondu funguje na princípe konštituencí. Takto nastavený systém priamo vychádza z podstaty a funkcie Výkonnej rady, keďţe tá na rozdiel od Rady guvernérov, kde sú priamo zastúpené postoje všetkých členov, čo je potrebné pri rozhodovaní o samotnej podstate fondu, rozhoduje a praktickom chode Fondu a rieši hlasovania pri aplikovaní konkrétnych opatrení. (IMF 2015) Potreba ďalšieho obmedzenia postavenia jednotlivca v rámci Fondu, sa preto môţe obhájiť nevyhnutnosťou rozdeliť členské krajiny na menšie operačné jednotky, v ktorých je dosahovanie konsenzu pravdepodobnejšie, čím sa činnosť Fondu zefektívňuje a zrýchľuje a zjednodušuje sa tak jeho operatívnosť.

Osem členských krajín, ktorým bola udelená najvyššia kvóta a teda aj najvyšší podiel hlasov, volia či dosadzujú svojho vlastného výkonného riaditeľa, a predstavujú tak fakticky 8 samostatných konštituencií. Na druhej strane stoja členské krajiny, ktoré právom byť zastúpené svojím vlastným výkonným riaditeľom postrádajú a sú tak nútené zdruţovať sa do skupín, teda vytvárať ďalšie konštituencie. Neexistujú ţiadne oficiálne pravidlá, ktoré by pevne určovali, akým spôsobom či do akých konkrétnych konštituencií daná krajina patrí. Napriek tomu sa počas dlhoročného fungovania Fondu zauţíval určitý postup, počas ktorého sú krajiny schopné zaradiť sa do jednotlivých skupín počas voľby výkonných riaditeľov Radou guvernérov. Proces voľby prebehne tak, ţe guvernér kaţdej krajiny má moţnosť

prideliť podiel hlasov priradených jeho krajine jednej osobe - guvernérovi. Ak súčet podielov hlasov krajín udelených tejto osobe v prvom kole hlasovania presiahne 4%, postaví sa táto osoba a teda aj členská osoba ňou zastupovaná na čelo novovzniknutej konštituencie ako výkonný riaditeľ. Členmi konkrétnej konštituencie sa stávajú všetky krajiny, ktoré alokovali svoj podiel hlasov zvolenému výkonnému riaditeľovi. Ak sa v prvom kole hlasovania stane, ţe pri určitých kandidátoch nie sú 4 % dosiahnuté, v ďalších kolách je povolené aj percento niţšie. Na zachovanie určitého stupňa rovnováhy síl medzi konštituenciami je v článkoch dohody zakotvené, ţe zvolenie guvernéra, ktorý by zjednocoval krajiny, ktorých spoločný podiel hlasov by presahoval 9 % nie je moţný. Aj napriek tomu, ţe to nie je povinné pravidlo, zvolený výkonný riaditeľ momentálne reprezentuje vţdy krajinu, ktorá má v danej konštituencii zároveň najvyšší podiel hlasov.

Krajiny nepatriace do skupiny 8 krajín disponujúcich vlastným výkonným riaditeľom sú momentálne usporiadané do 16 konštituencií, kde dve najpočetnejšie z nich zdruţujú aţ 23 členov z kontinentu Afrika ( aj napriek veľkému počtu krajín tieto konštituencie disponujú iba 1,66 % respektíve 3,34 % podielom všetkých hlasov Fondu ) a najmenšia spája len 4 členov (na čele stojí India, ďalšími členmi sú Srí Lanka, Bhután a Bangladéš, pričom paradoxne disponujú vyšším percentom hlasov (2,81 %) ako vyššie zmienená najväčšia konštituencia). (IMF 2015) Umiestňovanie hlasov jednotlivým guvernérom a následné zoskupovanie sa do konštituencií nie je spontánnou udalosťou a zvyčajne neprináša prekvapenia. Voľbe výkonných riaditeľov a formovaniu konštituencií predchádzajú diskusie a jednania a samotná voľba má skôr formálny charakter. Z faktorov ovplyvňujúcich rozhodnutie krajiny stať sa členom istej konštituencie zohráva rolu hlavne geografická poloha, politická a ekonomická prepojenosť krajín, často vychádzajúca z dlhodobých historických väzieb a spravidla sa jedná o kombináciu týchto faktorov, kde nie je jednoznačne určitelné, ktorý faktor je prvotný.

Fungovanie konštituencií nie je pevne dané, a neexistuje jednotná charakteristika. Keďţe krajiny sa zoskupujú voľne a vznikajú rôznymi spôsobmi dohôd medzi krajinami, pracujú jednotlivé konštituencie odlišne. (Smaghi 2004, 231) Časť z nich je dominovaná krajinou, ktorá disponuje najvyšším počtom hlasov, iné môţu byť viac rovnostárske, avšak vo všeobecnosti prevaţuje snaha dosahovať konsensus v rámci skupiny. V prípade rozdielnych postojov dochádza k majoritnému hlasovaniu, a v súčasnom usporiadaní krajín v konštituenciách sa nevyskytuje prípad, ţe by krajina, ktorá má dominantný podiel hlasov v rámci skupiny, mohla presadiť určitý postoj bez toho, aby mala podporu jednej či viacerých

ďalších členov svojej konštituencie, čím sa potreba dosahovať konsenzus ešte zvyšuje. Keďţe práca konštitúcie nie je kodifikovaná, kaţdé zoskupenie si vytvára vlastné pravidlá a konvencie, v rámci ktorých operuje. Okrem výkonného riaditeľa má kaţdá konštituencia taktieţ svojho alternátneho výkonného riaditeľa (Alternate Executive Director) a Senior Advisora, ktoré sú spravidla obsadzované zástupcami rozdielnych krajín skupiny. Obsadenie týchto pozícií predstavuje zisk určitého vplyvu v skupine, je jedným z faktorov, ktoré sa prejednávajú pri vytváraní aliancií pri udeľovaní hlasov jednotlivým guvernérom a dosiahnutie tohto vplyvu v konštituencii môţe predstavovať jednu z motivácií pri presune krajín v rámci konštituencií. Pri hlasovaní v rámci Výkonnej rady disponuje všetkými hlasmi, ktoré sú obsiahnuté v jeho konštituencii, vrátane podielu hlasov krajín, ktoré zastávali v hlasovaní v rámci konštituencie opačné stanovisko.

2 Formy spolupráce členských štátov EÚ v MMF

2.1 Postavenie členských štátov EÚ vo Výkonnej rade

Nato aby mohla existovať koordinácia postojov EÚ prostredníctvom jej členských krajín v MMF je potrebné, aby tieto krajiny mohli efektívne vyjadriť svoj spoločný postoj pri hlasovaní o témach, ktoré sa Únie priamo či nepriamo dotýkajú. Aj v prípade rovnakého postoja členských krajín k určitej problematike, môţe sa tento hlas vrámci Fondu rozptýliť. Jednotlivé krajiny Európskej únie sú Výkonnej rade zastúpené vo veľmi odlišných pozíciách, a túto diferenciu moţno povaţovať za jedno z hlavných ohraničení spolupráce krajín EÚ a ich jednotného postoja. Traja členovia, Veľká Británia, Nemecko a Francúzsko, majú svojho priameho zástupcu vo Výkonnej rade, avšak zvyšných 25 členských krajín je začlenených v ďalších siedmych konštituenciách. Štáty EÚ nie sú v daných konštituenciách zastúpené rovnomerné, ich počet v jednotlivých skupinách variuje medzi 1-7 členov v konštituenci, a ich hlasovací podiel je v kaţdom prípade odlišný. (IMF 2015) Existujú prípady, kde členské krajiny absolútne dominujú a dokáţu tak presadiť svoj postoj vrámci skupiny a teda tak aj určiť, ktorým smerom sa prikloní celá skupina prostredníctvom svojho výkonného riaditeľa počas hlasovania vo Výkonnej rade. Postaveniu konkrétnych členských štátov EÚ vo svojich konštituenciách, ich schopnosť presadiť sa v nich a zároveň tak presadiť spoločné únijné stanovisko naprieč Fondom tak, aby bolo relevantné, sa venuje táto kapitola.

2.2. Pozícia členských krajín v rámci jednotlivých konštitúcií

V prípade, ţe by členské krajiny hlasovali jednotne, dosiahli by podiel viac ako 30 % hlasov. Takmer tretinový podiel všetkých hlasov Fondu síce nezaručuje dostatočnú väčšinu hlasov na presadenie svojho postoja v hlasovaní, keďţe ako uţ bolo skôr zmienené, pri hlasovaniach je podľa odlišnej dôleţitosti potrebných 50%, 70% prípadne 85% pri hlasovaní o najzávaţnejších otázkach. Ak by sa hlasy členských štátov pri hlasovaniach započítavali ako jeden celok, mohla by EÚ blokovať kaţdé závaţnejšie rozhodnutie Fondu, keďţe Fond by nemohol dosiahnuť dostatočnú majoritu v hlasovaniach so 70% a 85% poţadovaným konsenzom. Momentálne sa v MMF nachádza len jeden člen, Spojené štáty americké, ktorého počet hlasov je dostatočne vysoký na to, aby mohol ako jednotlivec blokovať všetky rozhodnutia vyţadujúce 85% konsenzus (v prípade USA sa jedná o podiel hlasov 16,75% celkového počtu hlasov). Podiel hlasov EÚ však v skutočnosti nie je vnímaný a uplatňovaný ako celok, keďţe krajiny sú roztrúsené v jednotlivých konštituenciách s rôznou moţnosťou uplatniť svoj hlas.

V prvom rade sú krajiny, ktoré menujú svojho vlastného Výkonného riaditeľa a môţu teda plne vyuţiť svoje hlasy bez rizika, ţe by boli prevýšené v rámci konštitúcie inou krajinou a teda prakticky zbytočné. Nemecko (5,81 %), Spojené kráľovstvo (4,29 %) a Francúzsko (4,29 %) predstavujú súčasne najsilnejšie ekonomiky v rámci EÚ aj MMF. Prakticky uţ dohodou o jednotnom postoji týchto troch krajín EÚ získava potrebných viac ako 15%, ktoré umoţňujú blokovať významnejšie rozhodnutia Fondu a uţ týmto faktom vzniká potenciál pre EÚ byť hodnotnou konkurenciu vplyvu Spojených štátov. Ostatných 25 členských krajín však nedisponuje obdobnou kompletnou slobodou prispieť k spoločnému cieľu EÚ pri hlasovaní vo Výkonnej rade.

Prvá konštituencia, ktorá v sebe zahŕňa členské štáty EÚ je konštituencia na čele z holandským výkonným riaditeľom a belgickým alternátom výkonného riaditeľom. Jedná sa o skupinu, v ktorej je zdruţený najväčší počet členských krajín, teda sedem, a okrem uţ spomenutého Holandska a Belgicko sem patrí Rumunsko, Bulharsko, Chorvátsko, Cyprus a Luxembursko. Členské krajiny tejto konštituencii dominujú hlavne zásluhou vysokého počtu hlasov pridelených Holandsku a Belgicku. Zaujímavosťou tejto početnej pätnásť člennej

skupiny je, ţe so 6,57 % hlasov, ktorými jej Výkonný riaditeľ disponuje pri hlasovaniach Výkonnej rady ju robí najsilnejšou konštituenciou. Moţno teda konštatovať, ţe postoj Únie sa v tejto konštituencii v prípade konsenzu členov z EÚ presadí a hlasy budú nie len plne vyuţité, ale dokonca navýšené o hlasy nečlenských krajín, ktoré v skupine predstavujú podielom hlasov menšinu.

V druhej relevantnej konštituencii je Taliansko reprezentované Výkonným riaditeľom a Grécko je zasa dominantné z pozície jeho alternáta. Okrem nich sú zástupcami Únie ešte Portugalsko a Malta, a hlavne zásluhou vysokého počtu hlasov je táto skupina taktieţ pohodlne dominovaná postojom členských krajín, čím si zaručuje celkových 4,22 % hlasov celej skupiny.

Treťou konštituenciou z pohľadu jej celkového počtu hlasov (3,40 %) je severská konštituencia, kde sa pozícia výkonného riaditeľa strieda kaţdé dva roky medzi Dánskom, Fínskom, Švédskom a Nórskom. Okrem troch škandinávskych členov EÚ sú členmi pobaltské krajiny Estónsko, Litva a Lotyšsko. Napriek tomu, ţe Nórsko v určitých obdobiach stojí na čele skupiny, spoločný podiel hlasov členských krajín vytvára výraznú majoritu a v prípade vzájomného konsenzu medzi členskými krajinami navzájom sú schopné ho vyjadriť vo Výkonnej rade.

Poslednou konštituenciou obsahujúcou viac ako jedného zástupcu EÚ je konštituencia reprezentovaná výkonným riaditeľom z Turecka. Turecko je však v tejto skupine v menšine, keďţe alternát výkonného riaditeľa reprezentujúci Rakúsko disponuje najväčším podielom hlasov v skupine. Prevahu hlasov EÚ v skupine následne podporujú hlasy bývalých postkomunistických krajín Slovenska, Maďarska, Českej republiky a Slovinska. Pri hlasovaní vo Výkonnej rade tak napriek reprezentácii tureckým výkonným riaditeľom nemusí byť vyjadrený turecký hlas, avšak je vysoko pravdepodobné, ţe je vţdy prezentovaný postoj členskými krajinami.

Zvyšné tri členské krajiny EÚ sú zastúpené individuálne v troch odlišných konštitúciách. Prvou a počtom hlasov najsilnejšou takou krajinou je Španielsko, ktoré si zvolilo členstvo v konštituencii s krajinami z centrálnej a Juţnej Ameriky. Predsedníctvo konštituencie a teda aj post výkonného riaditeľa rotuje medzi Španielskom disponujúcim najvyšším počtom hlasov v skupine (1,42 %), Mexikom (1,2 %) a Venezuelou (1,24 %). Celkový podiel hlasov

konštituencie ako celku predstavuje 4,9 % z čoho je zrejmé, ţe španielske hlasy nemusia rozhodovať o postoji konštituencie v rámci hlasovania vo Výkonnej rade a jeho pozícia je značne limitovaná zvyšnými krajinami. Poľsko vo svojej konštituencii vedenej dominantným Švajčiarskom ( takmer dvojnásobný počet hlasov ako Poľsko ) síce obsadzuje post alternáta výkonného riaditeľa, avšak so svojimi 0,70 % hlasov z celkových 2,77 % konštituencie samo nedokáţe v skupine presadiť prípadný spoločný postoj EÚ. Obdobne je na tom vo svojej konštituencii Írsko, ktoré taktieţ zastáva post alternáta, no s 0,53 % hlasov z celkových 3,60 % hlasov skupiny nemá moţnosť dostatočne efektívne ovplyvniť postoj skupiny dominovanej kanadským predsedom, ktorý s 2,56 % dokáţe suverénne určovať smerovanie tejto početnej dvanásťčlennej skupiny.

Na základe skúmania a rozboru zaradenia jednotlivých členských krajinách v rozdielnych konštitúciách a ich postavenia v nich z hľadiska porovnania pomeru hlasov v nich moţno konštatovať, ţe ich pozícia je priaznivá a vytvára priestor pre vyjadrenie a presadzovanie spoločného stanoviska. V prípade, ţe členské krajiny EÚ majú záujem presadiť spoločný záujem na pôde MMF, súčasné inštitucionálne fungovanie Výkonne rady prostredníctvom konštitúcií na to vytvára dostatočný priestor. Účasť štátov Únie v aţ siedmych rôznych konštituenciách na prvý pohľad vytvára dojem, ţe spolupráca a vytváranie spoločného postoja môţe predstavovať pre krajiny EÚ komplikácie, avšak po dôkladnejšom náhľade do rozloţenia síl v jednotlivých konštitúciách moţno vidieť, ţe tomu tak nie je. V štyroch zo siedmych skupín, kde je EÚ zastúpená, sa jedná o zastúpenie viacerými členmi (minimálne štyrmi a maximálne siedmymi), ktorých podiel hlasov im dovoľuje vţdy presadiť spoločné stanovisko v prípade nezhody zo stanoviskom zvyšných nečlenských krajín konštitúcie. Táto dominancia im nielenţe zaručuje v prípade zaujatia spoločného stanoviska 30% vychádzajúcich z ich základných podielov hlasov, ale aj dodatočné percentá relatívne získané od ostatných členov konštitúcie, keďţe po rozhodnutí konštitúcie jej výkonný riaditeľ disponuje všetkými hlasmi, a teda aj nečlenských krajín, ktoré teoreticky mohli byť proti stanovisku presadenému členskými krajinami a prezentovanému vo Výkonnej rade.

Potencionálna strata podielu hlasov Španielska, Poľska a Írska, ktoré sú v rámci svojich konštitúcií zastúpené individuálne a nemôţu sami rozhodnúť vnútorné hlasovania v nich, môţe predstavovať oslabenie faktického vplyvu EÚ vyjadreného percentuálnym súčtom hlasov všetkých členov, avšak vyššie spomenutý zisk hlasov v zvyšných štyroch konštituenciách túto stratu robí menej relevantnou. Súčasná pozícia a rozdelenie členov EÚ

teda je v takom nastavení, ktoré umoţňuje po spolupráce a koordinácie jednotného postoja, tento postoj prostredníctvom minimálne 25 zo všetkých 28 svojich členov pretransformovať aj do reálneho kapitálu v rámci hlasovania výkonných riaditeľov vo Výkonnej rade formou vytvorenia blokačnej menšiny alebo podporením určitej politiky viac ako tretinovou celkového počtu hlasov Fondu.

2.3 Inštitúcie podporujúce kooperáciu členských krajín EÚ v MMF

2.3.1 Economic and Financial Comitte

Prvou platformou pre spoluprácu štátov EÚ na poli externej reprezentácie v ekonomických a finančných záleţitostiach je Ekonomický a finančný výbor. Pôvod EFC je moţné nájsť uţ v Maastrichtskej zmluve z roku 1992 (v platnosti od 1993), ktorá umoţňuje vytvorenie výboru zaoberajúcim sa ekonomickými a finančnými otázkami vyplývajúcimi z tretieho štádia Hospodárskej a menovej únie (EMU). Pred začatím tretieho štádia EMU v januári 1991 bol úlohou podporovať koordináciu členských štátov pri dosahovaní vytýčených cieľov hospodárskej a menovej integrácie poverený Menový výbor, ktorý bol aktívny hlavne v oblasti fungovania vnútorného trhu. Po vytvorení menovej únie a následnom zavedení spoločnej meny euro, preberá plne tieto úlohy EFC, spolu s agendami priamo spojenými s fungovaním menovej únie. Vznik, zloţenie a účel EFC je priamo zakotvený v primárnom práve EÚ v Zmluve o fungovaní Európskej únie. V článku 134 (1) a (2) TFEU (článok 114 TEC) určuje, ţe

1. Na podporu koordinácie politík členských štátov v rozsahu potrebnom na fungovanie vnútorného trhu sa týmto ustanovuje Hospodársky a finančný výbor.

2. Hospodársky a finančný výbor má nasledujúce úlohy: -vydávať stanoviská na žiadosť Rady, Komisie alebo z vlastného podnetu a predkladať ich týmto orgánom, -kontrolovať hospodársku a finančnú situáciu členských štátov a Únie a pravidelne o tom informovať Radu a Komisiu, najmä o finančných vzťahov s tretími krajinami a s medzinárodnými inštitúciami

Zmluva taktieţ určuje, ţe členmi EFC budú dvaja volený zástupcovia Komisie, Rady, ECB a členských štátov, s moţnosťou voľby dvoch náhradníkov. V prípade zastúpenia členských štátov by sa malo jednať o predstaviteľa národnej banky a kvalifikovaného vyššieho vládneho úradníka. Napriek tomu, ţe EFC slúţi hlavne potrebám Komisie a Rady, účasť ECB pri formovaní EFC treba brať do úvahy, v snahe pochopiť význam a postavenie ECB v externých ekonomických a monetárnych vzťahoch EÚ, o ktorých budem pojednávať v ďalších kapitolách. (Rada EÚ 1998) Pre účel tejto kapitoly je podstatný druhá časť druhého odstavca, ktorá vytyčuje úlohu informovať Radu a Komisiu o finančných vzťahoch s medzinárodnými inštitúciami. Pre účinnejšie fungovanie EFC berúc do úvahy rozsah a komplexnosť hospodárskej a finančnej agendy, boli v rámci EFC vytvorené viaceré podvýbory. (Banque de France 2006)

2.3.2 SCIMF

Podvýbor pre otázky týkajúce sa Medzinárodného menového fondu (IMF) sa nazýva SCIMF, a jeho hlavnou náplňou práce je pripravovať pozície EÚ v rámci IMF. SCIMF vznikol v roku 2001 ako pracovná skupina, ktorá bola v roku 2003 pretransformovaná v regulárny podvýbor, ktorý ako svoje sídlo a pracovisko vyuţíva tak ako EFC sekretariát Generálneho riaditeľstva (DG) pre hospodárske a finančné veci (ECFIN), sídliaceho v Bruseli, tak ako ostatné Generálne riaditeľstvá Komisie. (Eurodad 2006, 11) Zloţenie SCIMF pozostáva z dvoch zástupcov členských štátov (jeden z centrálnej banky a jeden zvyčajne z ministerstva financií), a následne dvoch zástupcov ECB a Komisie. Zastúpenie Komisie jej zaručuje účasť na diskusií, avšak nedáva právo zúčastniť sa hlasovaní. Stretnutia SCIMF sa konajú zvyčajne osem aţ desať krát ročne a účastní sa ich tieţ zástupca predsedníctva skupiny zástupcov EÚ pri IMF tzv. EURIMF, čím sa má zaručiť súlad rozhodnutí prijatých v Bruseli s konkrétnou činnosťou štátov EÚ v IMF vo Washingtone. (Smaghi 2004) Jedná sa o zoskupenie zaloţené na konsenze a jeho predseda je nominovaný členskými štátmi. V rámci činnosti nezaujíma všeobecné stanoviská, ale zaoberá sa prevaţne konkrétnymi záleţitosťami. Prijaté rozhodnutia sú postúpené na potvrdenie EFC a následne slúţia pre vytváranie spoločnej pozície štátov EÚ vo Výkonných riaditeľstvách IMF. Fakt, ţe agenda a rozvrh práce SCIMF nie je bezprostredne v súlade s prácou EURIMF, má SCIMF podstatne obmedzený vplyv na kaţdodennú činnosť a smerovanie EÚ v IMF, preto sa v prvom rade zameriava na dlhodobé stratégie EÚ pri IMF. Ako príklad slúţi, ţe SCIMF v spolupráci s EFC pripravuje prejav pre

predsedníctvo EÚ na polročnom zasadaní Medzinárodného menového a finančného výboru (IMFC). Prejav, v ktorom by mala EÚ prezentovať spoločnú pozíciu však zriedka prekročí hranicu všeobecnosti, vyjadruje sa v širokých pojmoch, aby zaručil reprezentáciu a konsenzus všetkých členských krajín.(Van Kerckhoven a Wouters 2013, 226) Váhu tohto prejavu zniţuje aj fakt, ţe na danom polročnom stretnutí vystupuje samostatne tieţ Komisár pre hospodárske a finančné otázky a taktieţ kaţdý členský štát EÚ zastúpený v Rade guvernérov, čo len podporuje tvrdenie, ţe pozície dosiahnuté v SCIMF dostatočne neslúţia ako plnohodnotné zastúpenie EÚ v monetárnych a ekonomických vzťahoch a majú hlavne diplomatický význam, kde praktické posilnenie spoločnej reprezentácie výrazne chýba. Významným fenoménom ohľadne spolupráce členských štátov v rámci SCIMF a celkovej práce tohto výboru je prístupných len málo informačných zdrojov. Existuje pozoruhodne malé mnoţstvo písaných správ a oficiálnych zdrojov v písomnej podobe, ktoré by priblíţili fungovanie kooperáciu štátov EÚ v agende spojenej s IMF. Aj napriek tomu, ţe takto nastavený systém umoţňuje takmer nulové monitorovanie práce výboru, princíp neoficiálnosti stretnutí môţe byť kľúčovým faktorom k úspechu, keď práve uvoľnená atmosféra a otvorenosť pri prezentácii jednotlivých názorov môţe viesť k pozitívnejším výsledkom.

2.3.3 EURIMF

EURIMF predstavuje koordinačné teleso pre štáty EÚ v rámci IMF vo Washinghton zaloţené v roku 1998. Hlavnou úlohou výboru je spájať členské štáty v oblasti agendy pri IMF a dosahovať čo najúčinnejšiu spoluprácu a kohéziu inštitúcií EÚ s postojmi prezentovanými členskými štátmi v IMF. Výbor svoje ciele dosahuje aktívnou spoluprácou s bruselským SCIMF ako aj svojim zloţením, kde zastúpenie jednotlivých významných aktérov slúţi na posilnenie spoločného stanoviska. Vo výbore EURIMF sú preto zastúpené reprezentantmi všetkých členských štátov EÚ v IMF (jedná sa o výkonných riaditeľov, ich zástupcov a asistentov), zástupcom Komisie ako aj pozorovateľom Európskej centrálnej banky. (Giovannini 2012, 36) Výbor sa stretáva raz týţdenne, aby dosiahol kontinuitu a koordináciu európskych postojov, umoţnil výmenu názorov na kľúčové aspekty a širokú škálu kaţdodennej agendy IMF. Rozsiahlejšie stretnutie predchádza kaţdému zasadaniu Zboru guvernérov, keď hlavný štátu EÚ v kaţdej constituency pripraví tzv. grey paper, v ktorom ozrejmí svoju pozíciu na tému najbliţšieho zasadania Zboru guvernérov. Grey papers sa venujú jednotlivým bodom agendy a predznamenávajú postoj danej constituency pri

nasledujúcom sa hlasovaní. V rámci zasadania EURIMF je táto pozícia predstavená ostatným členom, ktoré po širšej diskusii vyjadrujú svoj názor na pozíciu obsiahnutú v grey paper hlasovaním. Hlasovanie je neformálne a ak členské štáty vyjadria podporu, výkonný riaditeľ z EÚ, ktorý predsedá EURIMF následne prezentuje spoločný postoj dosiahnutý v EURIMF na zasadaní Výkonnej rady. (Cisotta 2010, 7) Predsedníctvo EURIMF si podobne ako v Rade členské štáty posúvajú, na rozdiel od rady však nie po šiestich mesiacoch ale po dvoch rokoch, aby sa dosiahla výraznejšia kontinuita v reprezentácii. Keďţe koordinácia bola v určitých prípadoch nedostatočná, očakáva sa, ţe práve inštitút predsedu EURIMF (zvolený prvý krát v roku 2007) by mal zabezpečiť silnejší a vplyvnejší hlas Európy v IMF. (Európska komisia 2015) Vyuţívanie tzv. greys je však dominantne znakom uţších stretnutí v rámci EURIMF, kde sú zastúpené len členské krajiny, ktoré disponujú vlastným výkonným riaditeľom, tzv. mini-EURIMF. Obmedzenie sa na európske krajiny zastúpené vo Výkonnej rade má za účel zefektívniť dané stretnutie, kde hlavným rozhodujúcim faktorom je praktickosť, keďţe pri beţných stretnutiach všetkých krajín 28 krajín majúcich zastúpenie v EURIMF, jedná sa o skupinu presahujúcu 50 účastníkov. Predsedníctvo EÚ pred zasadaním Výkonnej rade pripraví tzv. European grey, ktoré po predchádzajúcej dohode v rámci EURIMF európsky výkonný riaditelia ( EDs ) podporia. V tomto smere predstavuje mini- EURIMF praktickejšiu formu jednaní, avšak táto praktika limituje názor európskych krajín nemajúcich vlastného ED, ktoré keďţe nie sú priamo reprezentovaný, nemajú moţnosť vyjadriť svoju podporu či záporné stanovisko k tzv. European grey. (Eurodad 2006, 9)

2.4 Platformy mimo MMF koordinujúce krajiny EÚ

Okrem vyššie skúmaných platform určených pre vytváranie a koordináciu spoločných pozícií členských krajín EÚ na pôde MMF, existuje niekoľko ďalších významných platform a zoskupení, kde môţe byť európske stanovisko upevnené, a kde môţe dochádzať k zmazávaniu rozdielov v názoroch v najdôleţitejších otázkach súčasnej svetovej ekonomiky. Jedná sa v prvom rade o zoskupenia krajín nazývaných Group of Seven ( G-7 ), Group of Ten ( G-10 ) a Group of Twenty ( G-20 ), v ktorých je EÚ zastúpená buď zastúpená ako celok, niektorými členmi alebo oboma spôsobmi zároveň. Tieto zoskupenia významne ovplyvňujú chod svetovej ekonomiky, intenzívne spolupracujú s MMF a do značnej miery vplývajú na jeho podstatné rozhodnutia. V druhom rade sú to inštitúcie a zoskupenia v rámci EÚ, ktoré do chodu MMF zasahujú a značne tak ovplyvňujú spoluprácu krajín EÚ. Jedná sa o Európsku

centrálnu banku, Komisiu a Eurogroup. V poslednom odseku stručne opíšem význam a fungovanie pomerne nového fenoménu – Trojka.

2.4.1 G-7

Pôvod G-7 spadá do roku 1975, keď sedem najvýznamnejších industriálnych krajín začalo usporiadavať kaţdoročné ekonomické summity na úrovni hláv štátov alebo predsedov vlád. (Van Houtven 2002, 38) EÚ je zastúpená štyrmi krajinami, z toho tri ( Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Nemecko ) sú zároveň suverénnymi členmi Výkonnej rady MMF s právom dosadzovať vlastného výkonného riaditeľa a štvrtý zástupca, Taliansko, zasa počtom hlasom dominuje svojej konštituencii, ktorej predsedá a má tak aj pozíciu výkonného riaditeľa za túto skupinu. Podobnú pozíciu vo Fonde zastávajú vo Fonde zvyšné tri neeurópske krajiny. Japonsko a USA disponujú vlastným výkonným riaditeľom a Kanada počtom hlasov, dokáţe sama rozhodnúť o postoji svojej konštitencie. Jedná sa teda o krajiny s významným vplyvom na chod Fondu, keďţe členovia G-7 spoločne disponujú 40,46 % celkového počtu hlasov. Berúc do úvahy, ţe Kanada a Taliansko sú schopné samy určiť postoj svojej konštituencie, po započítaní aj zvyšných hlasov patriacich ich skupinám, sa dostávame k sume 45,19 % hlasov Fondu. Môţme teda konštatovať, ţe konsenzus dosiahnutý v rámci G-7 je nezbytný k dosiahnutiu konsenzu v rámci Fondu. (IMF 2015)

Význam G-7 vzrástol a od roku 1987 sa stretávajú guvernéri centrálnych bánk a finančný ministri týchto krajín minimálne dvakrát ročne. Na základe pozvania sa pri diskusiách o multilaterálnom dozore účastní aj MMF zastúpený generálnym riaditeľom. Ministri financií a guvernéri centrálnych bánk štátov G-7 sa stretávajú deň pred jarným a výročným stretnutím MMF a Svetovej banky aby diskutovali o základný otázkach agendy a snaţia sa dosiahnuť spoločných pozícií. Návrhy na reformu medzinárodných finančných inštitúcií sa vo všeobecnosti začínajú práve na stretnutiach G-7. Zástupcovia G-7, ktorý reprezentujú patričných ministrov financií sa opakovane stretávajú a organizujú telekonferencie, aby zhodnotili a prediskutovali hlavné ako systémové otázky, tak aj otázky týkajúce sa špecifických krajín, a vytvárajú konsenzus on hlavné témy preberané vo Výkonnej rade. Výkonný riaditelia krajín G-7 potom zaručujú, ţe ich stanoviská vo Výkonnej rade sú konzistentné z dohodou dosiahnutou v G-7. (IMF 2015)

Pre spoluprácu krajín EÚ v MMF má fungovanie G-7 podstatný význam. Toto zoskupenie predstavuje moţnosť ekonomicky najsilnejšie krajiny Únie diskutovať o akútnych ekonomických témach, vyjasňovať si svoje postoje a vyjednávať o ich zjednotení. Spoločné stanovisko vedúcich priemyselných krajín EÚ je nevyhnutné pre silnú pozíciu EÚ v medzinárodnej ekonomike, a len na základe konsenzu štyroch krajín EÚ zúčastnených v G-7, moţno budovať hlbšiu spoluprácu všetkých členských krajín vo Fonde. Bez vyjadrenia zaujatia spoločného postoja u krajín v rámci G-7 nemoţno očakávať efektívnu spoluprácu a úspešnú koordináciu postojov členských krajín vo Fonde. Význam G-7 pre vytváranie koordinovanej politiky členských krajín potvrdzuje aj fakt, ţe pre krajiny eurozóny sa v G-7 zauţívala špeciálna procedúra. Pri jednaniach o multilaterálnom dohľade eurozónu reprezentujú ministri financií Nemecka, Francúzska a Talianska a prezident Eurogroup a prezident ECB. Guvernéri spomenutých troch krajín sú nezúčastnení. Pre otázky, ktoré sa priamo netýkajú eurozóny, sa títo guvernéri zúčastňujú, a naopak, prezident ECB a prezident Eurogroup jednania opustia.

2.4.2 G-10

Zoskupenie G-10 zdruţuje obdobné krajiny ako G-7 doplnené o Švajčiarsko a tri ekonomicky veľmi významné krajiny EÚ, Holandsko, Belgicko a Švédsko. Účasť ďalších troch krajín EÚ robí túto inštitúciu potenciálny miestom pre zjednocovanie európskych pozícií v MMF. G-10 bola vytvorená na základe veľkosti ekonomiky a pozície kreditora v medzinárodných ekonomických vzťahoch. G-10 zdruţuje kreditorské krajiny, ktoré súhlasili s účasťou v General Arrangements to Borrow (GAB), teda dodatočné usporiadanie pôţičiek pre prípady, keď prostriedky MMF nie sú v konkrétnej situácii dostatočné. (IMF 2015) Význam G-10 pre Fond spočíva aj v tom, ţe z reportov o pozíciách veriteľ/dlţník medzi členmi Fondu, vydávaných G-10 boli na konci šesťdesiatych rokov kulminované do Zvláštnych práv čerpania (SDR). Skupina G-10 predstavuje spolu so svojimi konštituenciami v rámci Fondu viac ako 60 % hlasov, preto dosiahnutie konsenzu v nej je veľmi dôleţité. Dôleţitosť tohto zoskupenia potvrdzuje fakt, ţe MMF, Banka pre medzinárodné platby (Bank for International Settlements – BIS), Komisia a Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) majú na jednaniach G-10 zastúpenie v podobe oficiálnych pozorovateľou. (BIS 2015)

2.4.3 G-20

Členstvo v G-20 drţia krajiny zúčastnené v G-7, 12 vyspelých krajín a krajín z rozvojových trhov a EÚ. EÚ je teda okrem zástupcov 4 členských krajín EÚ v G-7 reprezentovaná aj ako jednotná entita prezidentom ECB a zástupcom krajiny práve drţiacej predsedníctvo v Rade. (OECD 2015) Vzájomná závislosť plynulého fungovania MMF na základe jednaní G-20 je značná a podporujú ju viaceré faktory. Viac ako polovica krajín G-20 je v MMF zastúpená výkonným riaditeľom. Na zaručenie kvalitnej spolupráce sa stretnutí G-20 účastní aj generálny riaditeľ Výkonnej rady Fondu, prezident Svetovej banky, zástupcovia Medzinárodného menového a finančného výboru a Výboru pre rozvoj. Podvýbor pracovnej skupiny Eurogroup (Subcomitte of the Eurogroup Working Group) taktieţ navrhuje spoločnú pozíciu pre krajiny eurozóny, ktorú odporúča prezentovať na pôde G-20 prostredníctvom 3 zástupcov eurozóny ( Francúzsko, Nemecko, Taliansko ), a taktieţ túto pozíciu doporučuje predsedníctvu Rady, ako základ pre moţný kompromis na úrovni EÚ. (Giovannini 2012, 7) Diskusie G-20 prebiehajú paralelne s jednaniami Fondu a často im dokonca predchádzajú, keďţe v rámci širokého záberu tém riešených G-20, veľkú časť tvoria práve záleţitosti Fondu, ako napríklad reformy medzinárodného menového systému, reformy kvót a spôsob riadenia, či otázky globálnych finančných bezpečnostných sietí.

3 Spolupráca členských krajín v MFF v budúcnosti

Koordinácia činnosti a postojov krajín EÚ v rámci MMF má mnohé nedostatky a nepochybne existuje priestor na zlepšovanie spolupráce medzi členskými krajinami, ktoré by rezultovalo do zvýšenia významu EÚ na poli medzinárodných vzťahov, konkrétne teda na poli globálnej ekonomiky. Fakt, ţe existuje široký priestor pre zefektívnenie koordinácie členských krajín na pôde Fondu dokazujú početné práce akademikov, ktoré sa snaţia riešiť otázku potencionálneho zlepšenia spolupráce, a následne tak zvýšenie vplyvu EÚ na rozhodnutia Fondu. Návrhy na zlepšenie vychádzajúce z týchto prácí sa líšia vo svojej radikálnosti, a teda rozsahu a hĺbke zmien, ktoré by na ne boli potrebné. V nasledujúcej časti predstavím tri z nich. V prvom rade pôjde o názor, ţe EÚ by mala vytvoriť jednotné zastúpenie bez účasti národných štátov, v druhom prípade by jednotné zastúpenie malo byť obmedzené len pre krajiny Eurozóny, a v poslednej moţnosti predstavím moţnosť zintenzívnenia spolupráce v rámci súčasného usporiadania a teda zachovania určitého status quo. Záver tejto časti sa potom venuje riešeniu, ktoré sa čiastočne odlišuje od predchádzajúcich a snaţím sa v ňom

predstaviť vlastnú alternatívu k danej problematike.

3.1 Vytvorenie jednotného zastúpenia pre EÚ

Názor, ţe EÚ by mala vystupovať v MMF ako jednotlivec sú v politických a akademických kruhoch veľmi rozšírené. Precedens na takéto zastúpenie existuje v členstve v iných významných medzinárodných inštitúciách, ako je G20 či Svetová obchodná organizácia (WTO). Existuje niekoľko otázok, ktorých zodpovedanie by predurčilo snahy o dosiahnutie jednotného členstva pre EÚ na úspech či neúspech.

Prvá skupina otázok, ktorá vyplynie z týchto snáh, je právna priechodnosť nového usporiadania. Uţ samotné pravidlo, ţe členom MMF môţe byť len jednotlivá krajina, vytvára legálnu bariéru pre členstvo EÚ a ukazuje, ţe zmena článkov dohody je pri danom scenári nevyhnutná. (Cisotta 2010, 8) Ako bolo zmienené v skoršej časti práce, zmena článkov dohody si vyţaduje 85% podiel hlasov všetkých členov. Vstup EÚ ako samostatného člena by preto vyţadoval konsenzus naprieč celým Fondom a bez podpory ekonomicky najsilnejších členov Fondu by nebol politicky priechodný. Pri potencionálnom presadzovaní tejto zmeny sa diskutuje hlavne o postoji Spojených štátov amerických, ktoré sú povaţované za najviac mocensky ohrozené v rámci Fondu. Pravdepodobný scenár vytvorenia jednotného zastúpenia EÚ by odsunul USA na druhé miesto v počte hlasov, preto je otázne, za akých podmienok a či vôbec by bolo moţné presvedčiť USA k podpore takéhoto riešenia. V prípade vzniku zastúpenia EÚ ako celku a vytvorenie tak protiváhy USA, doteraz najsilnejšej krajiny v počte pridelených hlasov, je potrebné pozrieť sa na zmenu situácie aj s pohľadu USA, pretoţe takto vzniknuté usporiadanie by mohlo mať za následok rapídnu zmenu atmosféry Fondu.

Najpodstatnejším negatívnym faktorom nového rozdelenia moci vo Fonde sa môţe stať situácia, ţe vytvorením jednotného zastúpenia pre EÚ a zároveň zachovania silnej pozície USA sa Fond polarizuje, čo môţe výrazne poznačiť konsenzuálnu podstatu fungovania Fondu. (Smaghi 2004, 237) Ochota hľadať kompromis a pochopenie pri adresovaní aktuálnych otázok môţe byť poznačená mocenským bojom, ktorý nemusí mať racionálne opodstatnenie, avšak môţe predstavovať určité dokazovanie si, ţe USA si stále zachovávajú vo Fonde významné postavenie, čo potencionálne môţu sporadicky demonštrovať prijatím opačného stanoviska v určitých otázkach ako EÚ a následne tak vďaka svojmu stále vysokému podielu hlasov hlasovanie blokovať. Schopnosť Fondu plynule fungovať a prijímať potrebné opatrenia by tak zostala ohrozená, a vytvorenie konkurenčného prostredia by mohlo rezultovať do spomalenia fungovania Fondu i v závaţných situáciách, kde je potrebné rýchlo

a jednoznačne riešiť vzniknutú situáciu v globálnej ekonomike.

Právne otázky vyvstávajúce z jednotného zastúpenia EÚ a na ne naväzujúce politické výzvy pri hľadaní podpory medzi ostatnými členmi Fondu sú len jednou z moţných prekáţok. Podstatnou komplikáciou, ktorá by takéto zastúpenie znemoţnila v prvom rade, je fakt, či samotné členské štáty sú naklonené spoločnému zastúpeniu, a či by sa medzi nimi dokázal vytvoriť dostatočný konsenzus a motivácia na presadenie nového usporiadania. Na prvý pohľad sa môţe zdať vytvorenie jednotného zastúpenia, ktoré uľahčí spoluprácu a posilní pozíciu EÚ, ako logický cieľ pre členské krajiny. Pozícia jednotlivých členov nie je jednoznačná, čo je spôsobené rôznymi čiastkovými národnými záujmami krajín, preto je dôleţité pokladať otázku, či vôbec krajiny EÚ zastávajú rovnaké stanoviská k záleţitostiam, ktoré MMF rieši. Odpoveď na danú otázku výrazne vplýva na celkový zmysel debaty o kooperácii vo Fonde a jej zintenzívnení. Podľa analýzy L.B. Smaghi sa kohézia názorov členských krajín mení vzhľadom na jednotné agendy. V podstatných otázkach však moţno hovoriť o prevaţnom súhlase krajín EÚ, čo je podľa Smaghiho veľmi podstatné, pretoţe podobnosť v cieľoch a pohľade na otázky týkajúce sa kľúčových politík je rozhodujúcou prerekvizitou k zaisteniu, ţe táto kooperácia povedie k silnejšej úlohe EÚ vo Fonde, namiesto plytkých pozícií a následne teda redukovanému vplyvu. (Smaghi 2004, 237)

Prvým hľadiskom, kde členské krajiny nachádzajú rôzne stanoviská, je v otázke, akú rolu má MMF v Medzinárodnom finančnom systéme (International Financial System – IFS). (Mahieu 2005, 496) Spravidla platí, ţe veľké ekonomiky povaţujú angaţovanie sa v MMF ako kľúčové a je mu prikladaná väčšia váha ako je tomu u menších krajín. Pozícia ekonomicky významnejších krajín v MMF je často spájaná s domácou politickou scénou, a agenda, ktorou sa Fond zaoberá je tak intenzívnejšie vnímaná obyvateľstvom daného štátu. (Smaghi 2004, 237) Snaha o aktívnejšiu angaţovanosť a moţnosť byť vnímaný ako dôleţitý hráč je preto pre väčšie krajiny príznačná. Z tohto dôvodu je moţné očakávať, ţe najsilnejšie ekonomiky EÚ budú zastávať spoločné zastúpenie Únie, ktoré by posilnilo jej vplyv, a teda zároveň aj vplyv daných členských krajín, a umoţnilo im intenzívnejšie ovplyvňovať rozhodovací proces Fondu. Opačný postoj je obvyklý pre malé, z hľadiska globálnej ekonomiky menej relevantné krajiny, ktoré neinklinujú k prepájaniu domácej politiky s dianím v MMF, a taktieţ v riešení otázok kaţdodenného fungovania Fondu sa prikláňajú k prenechaniu svojich rozhodnutí na management Fondu či príslušného výkonného riaditeľa ich konštituencie. Napriek týmto rozdielom, krajiny EÚ zvyknú zdieľať spoločný názor na rolu, ktorú zastávajú bretton- woodske inštitúcie, ktorá vyplýva z ich demokratickej legitimity a univerzálnej reprezentácie

pri vytváraní riešení, ktoré sú v záujme medzinárodného spoločenstva. (Smaghi 2004, 237)

Multilaterálny dohľad (Multilateral Surveillance) je oblasť, kde krajiny EÚ zvyknú taktieţ vyjadrovať spoločné stanoviská a zdieľajú spoločný záujem, keďţe sú ovplyvňovaný vývojom v iných častiach sveta, či uţ sa jedná o USA, Japonsko alebo krajiny rozvojových trhov. (Smaghi 2004, 238) Potvrdzuje to hlavne prípad eurozóny, ktorá je stále viac vnímaná ako ekonomická a politická entita so silným vplyvom na zvyšok sveta. Táto oblasť preto predstavuje časť činnosti fungovania Fondu, ktorá by mala byť podporným bodom pre vystupovanie prostredníctvom samostatného kresla a nemalo by tvoriť politickú prekáţku pri jeho zavádzaní medzi členskými krajinami EÚ.

V otázke prevencie a riešenia kríz existujú prípady z nedávnej histórie, ako napríklad dôsledky ázijskej krízy, kde krajiny EÚ dokázali zaujať spoločný postoj pri agende zahrnutia súkromného sektora pri riešení externej nerovnováhy. (Smaghi 2004, 239) Tieto názory boli podporené dvoma dokumentmi vydanými EFC pre Fond, a taktieţ prezentovaním týchto postojov na stretnutí G-7 krajinami EÚ. Zároveň však treba podotknúť, ţe krajiny EÚ vo všeobecnosti vyjadrili oproti skupine G-7 veľmi malý záujem v snahe koordinovať svoje postoje na riešenie špecifických programov krajín a ich financovania. Tento nesúlad môţe prameniť z rozličných geopolitických záujmov členských krajín v rôznych častiach sveta.

Najpodstatnejšou otázkou, ktorú bude treba zodpovedať je, v akej forme by mala jednotné zastúpenie EÚ vzniknúť. Existujú dve moţné riešenia, ktoré sa ponúkajú ako najreálnejšie, a to zrušenie členstva krajín EÚ vo Fonde, a ich nahradenie kreslom pre Európsku úniu, ktorá by vystupovala ako právnická osoba, alebo na druhej strane zachovanie členstva jednotlivých členov Únie s tým, ţe budú začlenené v jednej konštituencii a budú tak vo Výkonnej rade zastupované spoločným výkonným riaditeľom. Obe riešenie zo sebou prinášajú otázky, ktoré bude treba vyriešiť. Pri členstve EÚ ako celku je základným problémom, akým počtom kvót a podielom hlasov by disponovala. Nedá sa očakávať, ţe by ostatné vplyvné krajiny pristali na jednoduché sčítanie hlasov, ktorými disponovali členské krajiny EÚ doteraz. Táto poţiadavka je ekonomicky odôvodniteľná, keďţe z výpočtu kvóty pre EÚ by bol vylúčený vzájomný obchod medzi krajinami v rámci EÚ. Odhadovaný podiel hlasov je takmer 20%, čo by dávalo EÚ vyššiu kvótu a podiel hlasov ako USA. (Leech a Leech 2005, 8) Od toho sa odvíja problém spojený so sídlom Fondu, ktorý podľa článkov dohody sídli v členskej krajine s najvyššou kvótou vo Fonde. Konsenzus na vyriešenie tejto otázky je potrebné medzi členmi

docieliť. Reforma kvót nie je vo Fonde novinkou, avšak takto rapídna zmena by bola určite sprevádzaná snahami krajinami G-11 a ďalších krajín rozvojových trhov o vyuţitie situácie a zlepšenie svojej pozície. Zásadný by bol postoj troch členských krajín, ktoré disponujú vlastným výkonným riaditeľom, a ich ochota sa tohto privilégia vzdať. Jedná sa o ekonomicky silné a veľké krajiny, ktoré, ako sme uţ vyššie spomenuli, spájajú dianie vo Fonde s domácou politikou, a teda potencionálna strata rozpoznateľnosti vo Fonde na úkor spoločného členstva prostredníctvom EÚ nemusí byť vnímané pozitívne.

Riešenie prostredníctvom zoskupenia štátov Únie v jednej konštitúcii so súčasným zachovaním ich individuálneho členstva sa preto javí ako priechodnejšie. Zmena v článkoch dohody by bola potrebná, keďţe tri členské krajiny patria medzi päticu s najvyšším počtom kvót a teda musia mať vlastného výkonného riaditeľa. Súhlas so stratou tohto privilégia je však viac pravdepodobný, keďţe ich samostatné členstvo ako krajina nezanikne. Dohoda by bola taktieţ potrebná na prekonanie pravidla, ktoré obmedzuje celkový počet kvót konštituencie na 9 %, keďţe táto hodnota by bola niekoľkonásobne prekročená. Poslednou otázkou pri oboch riešeniach je spôsob, akým by krajiny EÚ dosahovali konsenzu v rámci svojho jednotného členstva. (Mahieu a kol. 2005, 506) Pri tvorbe jednotnej konštituenci sa ako prvotný ponúka priebeh ako v tradičnej konštituencii, a teda väčšinového hlasovania pomocou prideleného podielu hlasov v rámci Fondu. Dá sa očakávať, ţe určité neformálne kodifikovanie tohto princípu, s pravdepodobne vyššou potrebnou väčšinou ako jednoduchou nadpolovičnou by bolo prijaté. V prípade členstva EÚ ako celku by rozhodnutie pravdepodobne vzišlo z hlasovania v rámci jednej zo základných inštitúcií EÚ, v závislosti na závaţnosti prejednávanej témy. Pre obe situácie stav vystihuje Derman Hodson tak, ţe „heterogénne preferencie medzi národnými vládami členských krajín EÚ ohľadom medzinárodných záleţitostí zabraňuje prehovoriť Európe jedným hlasom, bez ohľadu na to, či by vo Výkonnej rade MMF zastávala spoločné kreslo alebo nie. (Hodson 2011, 24)

3.2 Vytvorenie jednotného zastúpenie pre eurozónu

Podobné riešenie efektívnej spolupráce a vyjadrenia jednotného postoja pre krajiny EÚ existuje v podobe spoločného zastúpenia obmedzeného na krajiny eurozóny, teda momentálne na 19 členských krajín. Moţnosti zastúpenia sú do veľkej miery totoţné s predchádzajúcim riešením, či uţ so svojimi výhodami, ale aj rovnakými prekáţkami, ktoré môţu vzísť pri jeho

zavádzaní. Eurozóna je momentálne reprezentovaná pri MMF Európskou centrálnou bankou (ECB), ktorá však má veľmi obmedzené právomoci a jej vplyv na uskutočnené rozhodnutia Fondu nehrajú významnú rolu. Autori navrhujú v dlhodobom období zdruţiť reprezentáciu krajín eurozóny vo Fonde okrem uţ spomenutej ECB, ešte novovzniknutým Európskym mechanizmom pre stabilitu (European Stability Mechanism – ESM). Tvrdia, ţe jednotná reprezentácia eurozóny môţe byť v dlhšom období dosiahnutá pouţitím ESM na zlúčenie kvót členských krajín v MMF do jednotnej kvóty pre eurozónu. ESM by tak reprezentoval fiškálno-politické aspekty operácie svojich členov v rámci MMF. Výkonný riaditeľ by mal byť nominovaný ESM (prostredníctvom Managing Director) a jeho alternát by mohol pochádzať z ECB. Vo výsledku teda bude plne reprezentovaná tak ako ECB (s ohľadom na monetárne otázky), aj ESM ako inštitúcia politicky zodpovedná za fiškálne záleţitosti ( Eurogroup ). (Giovannini 2012, 40)

Záver Medzinárodný menový fond predstavuje významnú inštitúcia vo sfére globálnej ekonomiky. Počas viac ako polstoročia svojej existencie, táto inštitúcia dokázala úspešne zasiahnuť pri početných výzvach svetového hospodárstva či uţ sa jednalo o rôzne finančné krízy globálneho charakteru, prípadne zasahovanie pri kritickej ekonomickej situácii v jednotlivých krajinách. Fakt, ţe táto medzinárodná organizácia zdruţuje 188 krajín sveta, a s ohľadom na rozpočet s akým pracuje, ju moţno označiť za najvplyvnejšiu organizáciu ekonomického rázu, avšak netreba zabudnúť na jej politickú významnosť, ktorá z tejto ekonomickej sily plynie. Obrovská sila a význam MMF je prezentovaný v schopnosti svojou činnosťou, respektíve nečinnosťou rozhodnúť o osude celej krajiny a často i regiónu.

Európska únia je organizácia, ktorá v histórii nemá obdobu. Spája v sebe viacero princípov fungovania medzinárodnej organizácie, avšak disponuje aj mnohými vlastnosťami typickými skôr pre federáciu či konfederáciu. Od prostej colnej únie, cez vytvorenie spoločného trhu sa dostala aţ k vytvoreniu monetárnej únie. Vznik eurozóny si vyţiadal ešte hlbšie ekonomické prepojenie štátov EÚ, zosynchronizovanie fiškálnych a monetárnych politík a v neposlednom rade vzdanie sa mnohých princípov suverénneho štátu v prospech únie.

Na základe vysvetleného významu oboch krajín pre svetové hospodárstvo, teda vyvstáva otázka v akom vzťahu sú tieto dve spoločenstvá. Všetky členské štáty EÚ sú v MMF zastúpené a niektoré z nich plnia vo Fonde významné úlohy. Vo svojej práci som skúmal ako funguje účasť členských krajín EÚ v MMF, s konkrétnym zameraním na koordináciu postojov jednotlivých členských krajín na pôde Fondu. V texte bakalárskej práce sa zaoberám otázkou, či táto spolupráca prebieha, ak prebieha, v akej forme a intenzite, a v neposlednom rade hodnotím moţné scenáre európskej spolupráce vo Fonde pre budúcnosť.

Odpoveď na tieto otázky sa v istej podobe skrýva v tvrdení Roberta Cisotta, ţe komplexné usporiadanie (koordinácie štátov EÚ v MMF, pozn. autora) sa pravdepodobne ukázalo byť príliš komplikované. S prihliadnutím na vnútorné (inštitúcie EÚ) a externé (medzi EÚ a členskými krajinami) rozdelenie kompetencií, to môže viesť k multiplikácii koordinačných procedúr a orgánov. Navyše, vplyv EÚ na rozhodovací proces MMF je vysoko neuspokojivý. (Cisotta 2010, 7) Vo svojej práci som dospel k podobnému záveru. V prvom rade, treba odpovedať na otázku či existuje moţnosť pre koordináciu politik jednotlivých členských štátov EÚ, a či to je v ich záujme. V prvej časti práce je vysvetlené, ako a prečo MMF vznikol, funguje a na akom princípe sa rozhodujú jednotlivé telesá. V tejto časti bolo ukázané,

ţe hlavne spôsob fungovania konštituencií vo Výkonnej rade MMF vytvára priestor pre vytvorenie dominantnej pozície Európskej únie vzhľadom na podiel hlasov, ktorými spoločne disponujú členské krajiny. Ukázalo sa, ţe aţ na tri výnimky predstavované Poľskom, Španielskom a Írskom moţno hovoriť o účelnom začlenení európskych krajín do jednotlivých konštitúcií, kde majú moţnosť spolupracovať na svojich postojoch a dokonca získať prostredníctvom hlasovania v konštitúciách ešte vyšší podiel hlasovacích práv, neţ predpokladá jednoduchý súčet podielov hlasov jednotlivých členov.

Následne som predstavil telesá SCIMF a EURIMF vytvorené priamo za účelom vytváraniu konsenzu medzi členskými štátmi v MMF. Činnosť týchto orgánov sa ukázala byť síce pozitívna vo svojom neformálnom duchu avšak jej rozhodnutia nemajú dostatočnú váhu, a slúţia skôr ako odporúčania. Ich váha je ďalej zniţovaná účasťou zástupcov ECB a Komisie, ktoré neplnia rozhodujúcu funkciu. Ohľadom zdruţení G-7, G-10, G-20 moţno o vysokej miere kooperácie a konsenzu, avšak Európska Únia je reprezentovaná len štyrmi členmi, iba v prípade G-20 je samotným členom aj EÚ. Vo všetkých prípadoch moţno hovoriť o škodlivom faktore „overrepresentation“, keďţe v jednotlivých telesách je EÚ často zastúpená viacerými rovnocennými delegátmi, ako napríklad zástupca Komisie, zástupca ECB, zástupca predsedníctva Rady, šéf Eurogroup a podobne.

V poslednej časti som po analýze rôznych scenárov, ktoré sa ponúkajú pre zintenzívnenie spolupráce štátov EÚ vo Fonde. Ako bolo vysvetlené, zmena je moţná, vyţadovala by však reformu Fondu, ktorá sa legislatívne i politicky javí pomerne obtiaţna. Preto sa v blízkej budúcnosti očakáva len pomalé čiastkové zlepšovanie súčasného stavu. Lorenzo Binghi Smaghi napísal, ţe inštitucionálna zmena vyţaduje dve hlavné sily: víziu a politické líderstvo (Smaghi 2004, 247). Nové globálne ekonomické výzvy a ich riešenie budú indikátorom prítomnosti týchto dvoch síl.

Zdroje

Bank for International Settlements. 2015. „Publications and Research“. (cit. 2015-04-20). http://www.bis.org/list/g10publications/index.htm

Banque de France. 2006. „Europe – Main EU Cooperation Mechanisms“. (cit. 2015-04-20). (http://www.banque- france.fr/fileadmin/user_upload/banque_de_france/Eurosysteme_et_international/04- 416_Comite_economique_et_financier-GB.pdf)

Bini Smaghi, Lorenzo. 2004. „A single EU seat in the International Monetary Fund?‟, in K.E. Jørgensen (ed.), The European Union in International Organizations (London: Routledge). (cit. 2015-04-20). (http://people.ds.cam.ac.uk/mb65/library/bini-smaghi-2004.pdf)

Blomberg, Brock., Broz, J. Lawrence. 2007. „The Political Economy of IMF Voting Power“. (cit. 2015-04-20). (http://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=1080316)

Bossone, Biago. 2008. „IMF Surveillance: A Case Study on IMF Governance“. (cit. 2015-04- 20). (http://www.ieo-imf.org/ieo/files/completedevaluations/05212008BP08_10.pdf)

Boughton, M. James. 2004. „The IMF and the Force of History: Ten Events and Ten Ideas that Shaped the Institution“. (cit. 2015-04-20). https://www.imf.org/external/pubs/ft/wp/2004/wp0475.pdf

Clavin, Patricia. 2013.„Securing the World Economy The Reinvention of the League of Nations 1920 – 1946“. (cit. 2015-04-20). https://books.google.sk/books?id=21NoAgAAQBAJ&pg=PA374&lpg=PA374&dq=league+o f+nations+financial+committee&source=bl&ots=ORD95B8ZSz&sig=iagwFhSG- IzrsDg1P8_8-MAQxAM&hl=sk&sa=X&ei=_sc7VYXbOcz-Ut- vgBg&ved=0CFoQ6AEwBw#v=onepage&q&f=false

Cissota, Roberto. 2010. „The Representation of the EU in the Internation Monetary Fund“. Brusel: Institute for Eureopean Studies, Vrie Universiteit Brussel. (cit. 2015-04-20). (http://www.ies.be/files/Cisotta-A1.pdf)

Eur-lex. 2014.“ Konsolidované znenie zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej Únie. (cit. 2015-04-20). http://eur-lex.europa.eu/legal- content/SK/TXT/?uri=uriserv:OJ.C_.2010.083.01.0001.01.SLK#C_2010083SK.01004701

Eurodad. 2006. „European Coordination at the World Bank and International Monetary Fund: A Question of Harmony?‟. (cit. 2015-04-20). http://www.eurodad.org/uploadedfiles/whats_new/reports/eurodad%20euifigovernance.pdf

European Comission. 2015. „Lithuania and the euro“. (cit. 2015-04-20). (http://ec.europa.eu/economy_finance/euro/countries/lithuania_en.htm)

Forbes. 2013. „The 1870-1914 Gold Standard: the Most Perfect One Ever Created“ (cit. 2015- 04-20). http://www.forbes.com/sites/nathanlewis/2013/01/03/the-1870-1914-gold-standard-the-most- perfect-one-ever-created/

Giovannini, Alessandro., Gros Daniel. 2012. „External Representation of the Euro Area“. (cit. 2015-04-20). http://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/etudes/join/2012/475113/IPOL- ECON_ET%282012%29475113_EN.pdf Hodson, Dermot. 2011. „The Paradox of EMU’s External Representation: The Case of the G20 and the IMF“. (cit. 2015-04-20). http://www.euce.org/eusa/2011/papers/6e_hodson.pdf

Internationl Monetary Fund. 2015a. „By-Laws Rules and Regulations of the International Monetary Fund“. (cit. 2015-04-20). (https://www.imf.org/external/pubs/ft/bl/blcon.htm)

International Monetary Fund. 2015b. „Articles of Agreement of the International Monetary Fund“. (cit. 2015-04-20). (https://www.imf.org/external/pubs/ft/aa/)

International Monetary Fund. 2015c. „How the IMF makes decisions“. (cit. 2015-04-20). (http://www.imf.org/external/np/exr/facts/govern.htm)

International Monetary Fund. 2015d. „IMF Executive Directors and Voting Powers“. (cit. 2015-04-20). (http://www.imf.org/external/np/sec/memdir/eds.aspx)

International Monetary Fund. 2015e. „A Guide to Committees, Groups and the Clubs“. (cit. 2015-04-20). http://www.imf.org/external/np/exr/facts/groups.htm#G7

IMF Factsheet. 2013. „The IMF and Europe“. (cit. 2015-04-20). https://www.imf.org/external/np/exr/facts/pdf/europe.pdf

Leech, Denis. Leech, Robert. 2005. „Voting Power Implications of a Unified European Representation at the IMF“. (cit. 2015-04-20). http://www.researchgate.net/profile/Robert_Leech/publication/23750528_Voting_Power_Impl ications_of_a_Unified_European_Representation_at_the_IMF/links/0c96053049f847a1c9000 000.pdf

Mahieu, Géraldine. Ooms, Dirk. Rottier, Stéphane. 2005. „EU Representation and the Governance of the International Monetary Fund“ (cit. 2015-04-20). http://www.ssoar.info/ssoar/handle/document/22893

Markwell, Donald. John Maynard Keynes and International Relations: Economic Paths to War and Peace. Oxford:2006

OECD. 2015. „What is the G20“. (cit. 2015-04-20) http://www.oecd.org/g20/about.htm

Rada EÚ. 1998. „Official Journal of the European Communities“. (cit. 2015-04-20). (http://europa.eu/efc/pdf/council_decision_98743ec.pdf)

Sedláček, Petr. 2008. „Mezinárodní měnový fond ve 21.století“. C.H.Beck: Praha. (cit. 2015- 04-20). http://books.google.sk/books?id=gZv0OTzM700C&printsec=frontcover&hl=sk#v=onepage& q&f=false

Truman, M. Edwin. 2005. „Rearranging IMF Chairs And Shares: The Sine Qua Non Of IMF Reform“. (cit. 2015-04-20). http://www.piie.com/publications/chapters_preview/3870/09iie3870.pdf

Ungerer, Horst. 1997. „A Consice History of European Monetary Integration: From EPU to EMU“. (cit. 2015-04-20). https://books.google.sk/books?id=I9ugHSjIGLIC&pg=PA29&lpg=PA29&dq=A+Concise+Hi story+of+European+Monetary+Integration:+From+EPU+to+EMU&source=bl&ots=9G3TfB hIF5&sig=Dt72cz_0rUROMmwlpcFwxA_B3HE&hl=sk&sa=X&ei=A9U7VZGLG8bpUrb_g bAE&ved=0CDcQ6AEwAw#v=onepage&q=A%20Concise%20History%20of%20European %20Monetary%20Integration%3A%20From%20EPU%20to%20EMU&f=false

United Nations. 2015. „Economic and Financial Section“. (cit. 2015-04-20). http://biblio-archive.unog.ch/detail.aspx?ID=404

U.S. Treasury, “Preliminary Draft Proposal for a United Nations Stabilization Fund and a Bank for Reconstruction and Development of the United and Associated Nations (April 1942)”.

Van Houtven, Leo. 2002. „Governance of the IMF. Decision making, Institution Oversight, Transparency, and Accountability.“ IMF Pamphlet Series No. 35. Washington DC: International Monetary Fund. (cit. 2015-04-20). (https://www.imf.org/external/pubs/ft/pam/pam53/pam53.pdf)

Vestergaard, Jacob. Wade, H. Robert. 2015. „Trapped in History – IMF and the US Veto“. (cit. 2015-04-20). (http://www.diis.dk/files/media/publications/publikationer_2015/pb_imf_and_the_us_veto.pdf )

Van Kerckhoven, Sven. Wouters, Jan. 2013. „International Monetary Fund“ in „Routledge Handbook on the European Union and the International Institutions: Performance, Policy, Power. (New York: Routledge) (cit. 2015-04-20). (http://books.google.cz/books?id=zEcEhgzz- LQC&pg=PA226&lpg=PA226&dq=scimf&source=bl&ots=9l_bEr5mG_&sig=FRYZtTYVv BLQCIBiUNopCaXyReY&hl=en&sa=X&ei=nYs6U5j5J4jkswasvICABQ&ved=0CD8Q6AE wAw#v=onepage&q&f=false)