Univerzita Karlova v Praze Filozofická fakulta Ústav světových dějin

Bakalárska práca

Miroslava Beňačková počas americkej občianskej vojny

Atlanta during the

2014 vedúci práce: PhDr. Jan Koura, Ph.D.

Poďakovanie

Chcela by som poďakovať vedúcemu mojej bakalárskej práce, PhDr. Janovi Kourovi, Ph.D. za cenné rady, pripomienky a pomoc pri vypracovávaní mojej práce. Taktiež by som chcela poďakovať Mgr. Ivete Maťušovej za gramatickú korektúru práce.

Prohlašuji, že jsem bakalářskou práci vypracovala samostatně, že jsem řádně citovala všechny použité prameny a literaturu a že práce nebyla využita v rámci jiného vysokoškolského studia či k získání jiného nebo stejného titulu.

V Praze dne ......

podpis

Abstrakt:

Predkladaná bakalárska práca bude analýzou politického, hospodárskeho a sociálneho diania v meste Atlanta v štáte v období americkej občianskej vojny. Cieľom bude nielen zdôrazniť jej kľúčové postavenie v rámci Konfederácie prostredníctvom analýzy prokonfederačnej činnosti jej obyvateľov, ale hlavne priblížiť každodenný život a postoje k daným udalostiam rôznych sociálnych skupín obyvateľstva (plantážnická aristokracia, stredná vrstva, deti, otroci). Veľká pozornosť bude kladená na bitku o Atlantu z 22. 7. 1864 a následné obliehanie a kapituláciu mesta. Rozobratá bude aj miestna dobová tlač a jej rola vo vojnových rokoch. Záverom sa pokúsim obhájiť či vyvrátiť hypotézu, že americká občianska vojna napomohla ďalšiemu rozvoju mesta, pretože bez nej by sa Atlanta nerozvíjala tak závratným tempom.

Kľúčové slová:

Americká občianska vojna, Atlanta, Georgia, Konfederácia, Únia, atlantské ťaženie

Abstract:

This bachelor thesis will be an analysis of the political, economic and social life in the city of Atlanta, Georgia during the American Civil War. The goal will not be only to emphasise its key position in the Confederacy through the analysis of pro-confederate actions of its inhabitans, but also through showing the everyday life and opinions on the events of various social groups (plantation aristocracy, middle class, children, slaves). Great attention will be paid to the Battle of Atlanta of 22nd July 1864 and the following siege and surrender of the city. Local newspapers and its role during the war years will be analysed as well. As the conclusion, I try to prove or deny the hypothesis, that the American Civil War helped to develop the city further, because Atlanta would not grow so rapidly without the war events.

Key words:

American Civil War, Atlanta, Georgia, Confederacy, Union, Atlanta Campaign

Obsah

1. Úvod ...... 5 1.1 Rozbor prameňov a literatúry ...... 6 2. Situácia v USA pred občianskou vojnou ...... 11 3. Atlanta do apríla 1861 ...... 19 4. Spoločnosť ...... 23 4.1 Počiatočná prokonfederačná činnosť ...... 23 4.2 Vojenská služba ...... 25 4.3 Ženské spolky ...... 27 4.4 Nemocnice ...... 28 4.5 Unionisti v Atlante ...... 29 4.6 Otrocká otázka ...... 31 5. Hospodárstvo ...... 35 5.1 Finančná situácia ...... 35 5.2 Námorná blokáda ...... 36 5.3 Nedostatok a rast cien ...... 37 5.4 Výroba vojenského materiálu ...... 40 6. Atlantské ťaženie ...... 42 6.1 Počiatky ťaženia ...... 42 6.2 Bitka o Atlantu ...... 44 6.3 Obliehanie mesta ...... 45 6.4 Sherman v Atlante ...... 47 7. Reflexia udalostí v novinách ...... 52 8. Dohra ...... 57 8.1 Obnova mesta ...... 57 8.2 Vojnové udalosti v dnešnom povedomí ...... 59 9. Záver ...... 61

1. Úvod

Americká občianska vojna je jednou z najpopulárnejších tém americkej historiografie. Historici sa tejto problematike venujú vo všeobecnom, ale aj lokálnom meradle. Jedným z dôvodov môže byť fakt, že je to jeden z mála vojenských konfliktov Spojených štátov amerických, ktorý sa odohral priamo na ich území. Počet v nej padlých Američanov sa radí medzi najvyššie straty na životoch, čo sa amerických vojenských konfliktov týka. Zároveň je to jeden z prvých svetových konfliktov, ktorý môže byť označovaný ako totálna vojna1 a tiež nesie znaky priemyselnej vojny kvôli použitiu železnice na prepravu vojakov, materiálu a výzbroje, alebo pre použitie pancierovaných lodí v námorných bitkách.

Cieľom tejto práce je analyzovať politický, hospodársky a sociálny vývoj v meste Atlanta v štáte Georgia počas americkej občianskej vojny. Toto južanské mesto, založené roku 18372 ako stanica popri železnici postupujúcej na juhovýchod, v priebehu vojny zaznamenalo obrovský nárast obyvateľstva, rozvoj priemyslu a stalo jedným z kľúčových miest Konfederácie práve vďaka svojej polohe. Leží pomerne hlboko vo vnútrozemí Konfederácie a nikto z južanských politikov nepredpokladal, že by sa front mohol posunúť tak ďaleko na juh. Preto sa sem na začiatku koncentrovalo zásobovanie pre armády na západnom fronte, logistickí experti a tiež sa prudko zakladali nové továrne,3 medzi ktorými vynikala Atlantská valcovňa železa (The Atlanta Rolling Mill),4 ktorá zásobovala konfederačné sily koľajnicami, kanónmi ale aj železnými plátmi na pancierovú loď CSS Virginia. Keď však v lete 1864 došlo k atlantskej kampani, konfederačná Army of Tennessee už bola zatlačená do Georgie. Bitka o Atlantu, z 22. júla 1864, a následná kapitulácia mesta, 2. septembra 1864, generálovi W. T. Shermanovi tak bola ďalším klincom do rakvy južných štátov,5 okrem iného aj z dôvodu, že toto unionistické víťazstvo dopomohlo Abrahamovi Lincolnovi k znovuzvoleniu do funkcie prezidenta a tým k odstráneniu možnosti ukončiť vojnu inak ako definitívnou kapituláciou Juhu.

1 K totálnej vojne dochádza, keď sú v snahe o víťazstvo nasadené všetky hospodárske a ľudské zdroje daného štátu. 2 Po tom, ako bola 21. 12. 1836 schválená výstavba železnice smerom k , vznikla na mieste dnešnej Atlanty osada zvaná Terminus. V roku 1843 bola osada premenovaná na Marthasville na počesť dcéry vtedajšieho georgijského guvernéra W. Lumpkina. Súčasný názov Atlanta nesie od roku 1847. Barnwell V.T., Barnwell’s Atlanta City Directory. Atlanta: Intelligencer Book and Job Office, 1867, str. 18. 3 Wortman, Marc, The Bonfire: The Siege and Burning of Atlanta. New York: PublicAffairs, 2009, str. 126–127. 4 Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs: A Chronicle of its People and Events, 1820s–1870s, Volume I. Athens: University of Georgia Press, 2011, str. 427. 5 Wortman, Marc, The Bonfire..., str. 191. 5

Jadro práce sa dá logicky rozdeliť do troch častí: Prvá časť je venovaná sociálnej štruktúre a spoločenskému dianiu. Pojednávam v nej o južanskom presvedčení o správnosti „Veci“ a o počiatočnom nadšení z konfliktu. Venujem sa ako problematike odvodov a ľudských zdrojov, ako aj každodennej prokonfederačnej činnosti jej obyvateľov prostredníctvom spolkov, charitatívnych koncertov a ošetrovania v nemocniciach. Dotknem sa tiež otrockej otázky.

Ďalšia časť sa zaoberá hospodárskymi aspektmi. Zaoberám sa všeobecnými problémami s financiami počas vojny a ich následkami. Pokúšam sa čiastočne rekonštruovať ceny niektorých potravín a dopravy. Pozornosť je ďalej kladená na hospodársku podporu Konfederácie prostredníctvom rozvoja hospodárstva v meste zapríčineného vojnou a tiež na ďalší z fenoménov občianskej vojny, a to prerážanie blokády.

Posledná, tretia časť, sa venuje samotnej atlantskej kampani. Podrobne opisujem jej priebeh až do momentu, keď ju Sherman opustil. Všeobecnú náladu a názory dokresľujem dobovými svedectvami rôznych skupín obyvateľstva. Rozoberám aj písomné jednania medzi Shermanom a Hoodom ohľadom osudu Atlanty a jej obyvateľov po jej obsadení unionistami. Zaujímavou oblasťou sú tiež noviny a v nich prezentované názory. Dôraz je kladený na zachytenie miery a formy útokov voči Severu vo vtedajších novinách. Venujem sa ale aj odrazu atlantských udalostí vo vybraných severanských novinách.

Nakoniec urobím krátku exkurziu do súčasnosti o tom, ako vojnové udalosti žijú dodnes vo všeobecnom povedomí prostredníctvom rôznych inštitúcií, spomienkových akcií a historických miest.

Záverom urobím pokus pozrieť sa na Atlantu v období americkej občianskej vojny komplexne a zhodnotiť, čo jej vojna priniesla. Dovolím si vysloviť myšlienku, že ak by nedošlo k vojnovým udalostiam, Atlanta by sa nerozvíjala takým závratným tempom a teda že jej občianska vojna priniesla viac pozitív ako negatív. Potvrdenie či vyvrátenie tejto hypotézy je konečným cieľom tejto záverečnej práce.

1.1 Rozbor prameňov a literatúry

Čo sa týka použitej literatúry, čerpala som ako z prameňov, tak aj zo sekundárnej literatúry. Nakoľko literatúra týkajúca sa samotnej Atlanty nie je preložená do českého ani slovenského jazyka, čerpala som takmer výhradne z anglicky písaných prác.

6

Pre informácie všeobecne k americkej občianskej vojne som vychádzala z knihy amerického historika Jamesa M. McPhersona Battle Cry of Freedom.6 Toto jeho najvýznamnejšie dielo je pomerne obsiahle a zachycuje nielen čisto politické udalosti, ale venuje sa aj zo situácie vyplývajúcimi hospodárskym a sociálnym aspektom. V Českej, respektíve Slovenskej republike naopak takto ucelená práca o danej téme neexistuje. Jedinými výnimkami je práca profesora histórie a iberoamerikanistiky Josefa Opatrného Válka Severu proti Jihu7 a práca Ivana Broža Hvězdy proti hvězdám: Americká občanská válka 1861– 1865,8 ktorá sa dá ale charakterizovať ako literatúra faktu. Obe však majú skôr prehľadový charakter a obmedzujú sa na politické dejiny.

Ako hlavný podklad k samotným dejinám Atlanty mi slúžila vynikajúca práca Franklina M. Garretta Atlanta and Environs: A Chronicle of its People and Events.9 Toto monumentálne trojzväzkové dielo (zahŕňajúce obdobie rokov 1820 až 1970) muža, ktorý si právom zaslúžil označenie „oficiálny atlantský historik“ obsahuje detailný popis diania v meste vo všetkých sférach, prepisuje množstvo dokumentov a odkazuje tak na množstvo ďalšej literatúry.

Samotnému obliehaniu, dobytiu a následnému vypáleniu sa venuje kniha Marca Wortmana The Bonfire: the Siege and Burning of Atlanta.10 Čtivá monografia, určená skôr širšiemu publiku zachytáva udalosti skrze zážitky miestnych obyvateľov. Vychádza ale z veľkej časti hlavne z primárnych prameňov.

K problematike otroctva som si z množstva publikácii vybrala prácu profesora Clarence L. Mohra On the Threshold of Freedom: Masters and Slaves in Civil War Georgia.11 V práci sa venuje všetkým aspektom problému otroctva v štáte Georgia z pohľadu ako otrokov, tak aj ich bielych majiteľov. Sleduje tiež všeobecné tendencie georgijského otrokárstva až do definitívnej emancipácie v roku 1865. Fenomén tajného unionizmu priamo

6 McPherson, James M., Battle Cry of Freedom : the Civil War Era. New York: Ballantine Books, 1989, 909 str. 7 Opatrný, Josef, Válka Severu proti Jihu. Praha: Mladá fronta, 1986, 269 str. 8 Brož, Ivan, Hvězdy proti hvězdám: americká občanská válka 1861–1865. Praha: Epocha, 2009, 317 s. 9 Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs: A Chronicle of Its People and Events 1820s–1870s, Volume I. Athens: University of Georgia Press, 2011, 964 str. Pre ďalšie zväzky viz Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs: A Chronicle of Its People and Events, 1880s–1930s, Volume II. Athens: University of Georgia Press, 2011, 1082 str. a Martin, Harold H., Atlanta and Environs: A Chronicle of Its People and Events, 1940s– 1970s, Volume III. Athens: University of Georgia Press, 2011, 648 str. 10 Wortman, Marc, The Bonfire: The Siege and Burning of Atlanta. New York: PublicAffairs, 2009, 431 str. 11 Mohr, Clarence L., On the Threshold of Freedom: Masters and Slaves in Civil War Georgia. Baton Rouge: Louisiana State University Press, 2001, 397 str. 7 v Atlante je spracovaný v knihe Secret Yankees: The Union Circle in Confederate Atlanta,12 kde okrem pokusu o konkrétne určenie unionistov v Atlante a zmapovanie ich činnosti predkladá aj novo objavený, dovtedy anonymný denník a prisudzuje mu autorku.

Zaujímavou príručkou je tiež pravidelne vydávané City Directory. Niečo ako dnešný telefónny zoznam, obsahuje množstvo informácii o chode mesta. Ten najstarší, ktorý je dostupný online pochádza až z roku 1867,13 takže dohľadať informácie tohto rázu pre obdobie môjho záujmu nie je možné. Napriek tomu sa z neho ale čiastočne dá čerpať, najmä z rôznych historických zoznamov a údajov o počte obyvateľstva. Ten je možný zistiť aj z oficiálnych dokumentov.14

Samotná legislatíva týkajúca sa štátu Georgia v období Konfederácie je prístupná v štyroch dieloch edície The Confederate Records of the State of Georgia.15 Zväzky obsahujú okrem iného aj oficiálnu korešpondenciu georgijského guvernéra a zápisnicu z rokovaní o secesii. Dostupný na internete je tiež ďalší zväzok zverejňujúci dokumenty k obdobiu Rekonštrukcie.

Ako primárne pramene som použila niekoľko denníkov a memoárov a tiež dobové atlantské noviny. Vďaka projektu Digital Library of Georgia je na internete prístupných v naskenovanej podobe okrem iného aj štrnásť atlantských dobových novín zachytávajúcich obdobie 1847–1922.16 Pre účely mojej práce som využívala dva denníky, a to The Daily Intelligencer a Southern Confederacy. Oba boli prominentnými denníkmi svojej doby a je v nich jasne viditeľný južanský nacionalizmus. Nevýhodou je, že jednotlivé ročníky nie sú kompletné, často krát chýbajú celé mesiace alebo ako v prípade The Daily Intelligencer celý ročník. Taktiež je miernym problémom absencia jesenných vydaní v roku 1864. Spoločne ale viac-menej pokrývajú celé skúmané obdobie. Sú tak cenným zdrojom, ktorý mi výrazne uľahčil pochopiť dobové dianie. Pre porovnanie som tiež nahliadla do niekoľkých

12 Dyer, Thomas G., Secret Yankees: Union Circle in Confederate Atlanta. Baltimore: The Johns Hopkins University Press, 1999, 383 str. 13 Dostupné online na https://archive.org/details/barnwellsatlanta00barn. Atlanta City Directory z roku 1870 je dostupné na https://archive.org/stream/emory1870#page/n3/mode/1up (18. 4. 2014). 14 Oficiálna publikácia k sčítaniu obyvateľstva z roku 1860 je dostupná na https://archive.org/details/populationofusin00kennrich (18. 4. 2014). 15 1. zväzok : https://archive.org/details/confederatereco02assegoog, 2. zväzok: https://archive.org/details/confederaterecor22cand, 3. zväzok: https://archive.org/details/confederatereco00assegoog, 4. zväzok: https://archive.org/details/confederatereco01assegoog, 6. zväzok: https://archive.org/details/confederaterecor06geor (18. 4. 2014). 16 http://atlnewspapers.galileo.usg.edu/atlnewspapers/search (18. 4. 2014). 8 severanských novín, menovite do washingtonských The Daily National Republican a Evening Star cez online novinovú databázu Library of Congress.17

Denníky a memoáre Atlanťanov, z ktorých som taktiež vychádzala, sú dnes uložené v a boli editované historikmi. Najužitočnejším pre mňa bol denník kníhkupca Samuela P. Richardsa, vydaný v roku 2009 ako Sam Richards’s Civil War Diary: A Chronicle of the Atlanta Home Front.18 Richards, pôvodom zo Severu zachytáva vo svojom denníku každodenný život v Atlante, ako aj svoj osobný život a názory človeka, ktorý sa napriek svojmu pôvodu priklonil na južanskú stranu. Druhým často používaným zdrojom boli memoáre Sallie Conley Clayton, v čase vojny mladého dievčaťa z plantážnickej vrstvy. Jej memoáre, ktoré písala s vyše tridsaťročným odstupom času boli vydané v roku 1999 pod názvom Requiem for a Lost City: Sallie Clayton's Memoirs of Civil War Atlanta.19 Samotný text memoárov býva občas kritizovaný pre autorkinu možnú selektívnosť udalostí a nezmieňovanie sa o niektorých sociálnych javoch, napríklad prostitúcii alebo hlade a nedostatku práce. Zachytáva však veľmi dobre postoje vyššej spoločenskej vrstvy.

Rozsiahle dvojzväzkové memoáre generála Williama Tecumseha Shermana boli pomocou pri spracovávaní atlantskej kampane. Tieto memoáre, vydané prvý krát v roku 1886 pod názvom Memoirs of General , By Himself,20 a zachycujúce dvadsať rokov Shermanovho vojenského pôsobenia sú podrobným opisom, často uverejňujúcim aj informácie k vojenským stretnutiam, počty mŕtvych a zranených, ako aj vybranú osobnú korešpondenciu.

Doplnkovými materiálmi boli ešte denník Carrie Berry, v čase obliehania Atlanty desaťročného dievčaťa, ktorá poskytuje vo svojich krátkych zápisoch unikátny pohľad na obliehanie mesta. Denník21 je dostupný online na stránkach Atlanta History Center a tiež bol vydaný vo forme edukatívnej knižky pre deti. Druhým doplnkom sú jedny z najznámejších memoárov viažucich sa k americkej občianskej vojne, a to Company Aytch: Maury Grays,

17 http://chroniclingamerica.loc.gov/ (18. 4. 2014). 18 Venet, Wendy Hamand (ed.), Sam Richards´s Civil War Diary: a Chronicle of the Atlanta Home Front. Athens: University of Georgia Press, 2009, 311 str. 19 Davis, Robert S. (ed.), Requiem for a Lost City: a Memoir of Civil War Atlanta and the Old South. Macon: Merver University Press, 1999, 213 str. 20 Sherman, William T., Memoirs of Gen. W. T. Sherman [online]. Scituate, Mass.: Digital Scanning, 1999, II, 620 str., dostupné online na http://site.ebrary.com/lib/cuni/docDetail.action?docID=2001571 (18. 4. 2014). Prvý diel: Sherman, William T., Memoirs of Gen. W. T. Sherman [online]. Scituate, Mass.: Digital Scanning, 1999, 462 str. je dostupný na http://site.ebrary.com/lib/cuni/docDetail.action?docID=2001570 (18. 4. 2014). 21 Carrie Berry papers, MSS 29F, Kenan Research Center, Atlanta History Center, dostupné online na http://dlg.galileo.usg.edu/cgi/turningpoint?repo=ahc;item=ahc0029f-001;format=djvu (18. 4. 2014). 9

First Tennessee Regiment, or, A Side Show to a Big Show vojaka Sama R. Watkinsa.22 Jeho spomienky na roky strávené v uniforme, napísané bezprostredne po návrate domov sú svedectvom o názoroch panujúcich v armáde, o každodennosti vojakov a obsahujú tiež grafické opisy bojísk a nemocníc.

Vzhľadom k významu tohto mesta a tu odohrávajúcich sa udalostí sa musí poznamenať, že v USA vznikli v minulom storočí dizertačné práce o Atlante za americkej občianskej vojny. Jedná sa najmä o rozsiahlu prácu Ralpha Benjamina Singera „Confederate Atlanta“ obhájenú na University of Georgia v roku 1973. Časť svojej práce jej venoval aj Grigsby H. Wooten, Jr. vo svojej dizertácii „New City on the South: Atlanta, 1843–1873“, taktiež z roku 1973 na The Johns Hopkins University. Ani k jednej z týchto prác som sa ale nedostala.

22 Watkins, Samuel R., Co. Aytch. Chattanooga, Tennessee: Times Printing Company 1900, 223 str., dostupné online na https://archive.org/stream/coaytch00watk#page/n5/mode/2up (18. 4. 2014).

10

2. Situácia v USA pred občianskou vojnou

Spojené štáty americké boli pri vstupe do nového, v poradí 19. storočia, štátom, ktorý svoju nezávislosť dosiahol len pred necelými tridsiatimi rokmi. V tomto storočí však zaznamenal neuveriteľný vzostup, a to hlavne v troch oblastiach: populácia, ekonomika a územie. V prvej polovici devätnásteho storočia tu bola pôrodnosť o polovicu vyššia ako v Európe, úmrtnosť tu bola o trochu nižšia a taktiež tu bol veľmi silný faktor imigrácie.23 Kým v roku 1810 uvádza sčítanie obyvateľov číslo 7 239 881 osôb, pred začiatkom občianskej vojny sa ich počet zvýšil viac ako štvornásobne, na 31 443 321.24 Napriek tomu, že v USA prevažovalo vidiecke osídlenie, urbanizácia zaznamenala v tomto období svoje maximum zo 6 na 20 %.25 Všetky zmeny boli pevne späté s rozvojom ekonomiky. V priemysle došlo k mechanizácií výroby a vzniku veľkého počtu tovární, a tým aj k zmene sociálnych vzťahov. K rozvoju tiež prispela dopravná revolúcia z roku 1815, ktorá s výstavbou železníc, ciest, kanálov a telegrafných spojení uľahčila transport ľudí aj tovaru. Do roku 1860 už bola viditeľná masová výroba, masová spotreba a kapitálovo náročné poľnohospodárstvo.

Už v tomto období sa začali rysovať rozdiely medzi Severom a Juhom. Rozdeľovali aj republikánov a demokratov. Po zverejnení sčítania obyvateľstva z roku 1850 začali Južania alarmovať. Populačný nárast na Severe bol dvadsaťkrát vyšší ako na Juhu, sedem osmín imigrantov sa usadzovalo na Severe, na Severe žila jedna štvrtina všetkých obyvateľov v mestách. Naopak, na Juhu to bola len jedna desatina a čo sa týka hospodárstva, v južných štátoch sa napriek 42 % populácie sústreďovalo len 18 % výrobnej kapacity a 80 % ekonomicky činného obyvateľstva oproti 40 % na Severe pracovalo v poľnohospodárstve.26 To však bolo oblasťou, na ktorú bol Juh právom hrdý. Tamojšia bavlna napomáhala svetovej ekonomike a podporovala európsku priemyselnú revolúciu, a jej cena stúpala. Jeden z problémov, prečo na nej plantážnici ale prerábali, bol ten, že 70 % išlo na export a len zvyšok do severských textiliek,27 odkiaľ sa hotové látky dovážali späť na Juh. V druhej polovici štyridsiatych rokov sa veľká časť Južanov začala cítiť Severom okrádaná o zisk. Následkom boli južanské pokusy o industrializáciu svojich štátov skrze textilnú výrobu.

23 McPherson, James M., Battle Cry of Freedom: the Civil War Era. New York: Ballantine Books, 1989, str. 9. 24 http://www.census.gov/population/www/censusdata/files/table-2.pdf (17. 4. 2013). 25 McPherson James M., Battle Cry of Freedom..., str. 9. 26 Ibidem, str. 40, 91. 27 Ibidem, str. 91–92. 11

„Dajte nám továrne a strojovne... a my budeme zakrátko schopní uplatniť svoje práva,“28 bolo možné čítať v rozličných novinách. Hoci v päťdesiatych rokoch Juh skutočne zaznamenal nárast cien svojich textilných produktov a nárast investovaného kapitálu, v porovnaní s rozmachom Severu upadal stále viac a viac. Pre tento neúspech industrializácie v otrokárskej ekonomike majú historici niekoľko vysvetlení: jednak je to rozdiel medzi použitím slobodnej pracovnej sily na Severe, ktorá je v závislosti na svojom prežití a ambíciách motivovaná pracovať; a práce otrokov, ktorí vykonaním práce nič osobne nezískajú; a najmä je to problém prísunu kapitálu. O finančné prostriedky na Juhu núdza nebola. Podľa sčítania obyvateľov v roku 1860 bol priemerný biely Južan dvakrát tak bohatý ako priemerný Severan; problém spočíval v tom, že investície išli do pôdy a otrokov.29 „Predať bavlnu, aby sa mohli kúpiť černosi, vyprodukovať viac bavlny, aby sa mohlo kúpiť viac černochov, a to donekonečna, je cieľom a priamou tendenciou všetkých činností poriadneho plantážnika s bavlnou; celá jeho duša je pohltená týmto úsilím. Je to podľa všetkého princíp, podľa ktorého žije, hýbe sa a existuje,“30 povedal o tomto probléme Severan Joseph Holt Ingraham pri svojej návšteve amerického Juhu. Južania boli, koniec koncov, bavlnou skutočne opantaní. „Kráľ Obchod“ pre nich znamenal nič, „Kráľovná Bavlna“31 všetko. Istý plantážnik vyhlásil: „Naša Bavlna je najskvelejším talizmanom na svete. Pomocou jej sily môžeme premeniť čokoľvek, čo si vyberieme, na čokoľvek chceme.“32 A v roku 1858 v Senáte odznelo: „Bavlna, ryža, tabak a námornícke potreby riadia svet... Žiadna sila na svete sa neodváži... začať vojnu s bavlnou. Bavlna je Kráľovná.“33

V pojednaní o pomeroch panujúcich na americkom Juhu nejde nespomenúť inštitúciu otroctva. Jeho otázka a úsilie Severu o jeho zrušenie sú často uvádzané za jedny z príčin americkej občianskej vojny. I keď samotná inštitúcia otroctva nebola jediným dôvodom sporov medzi Severom a Juhom,34 debaty o nej siahajú už do predchádzajúceho storočia. Deklarácia nezávislosti ( Declaration of Independence) sa o nej nezmieňuje

28 Huntsville Advocate a Richmond Republican editoriály z augusta 1850, citované podľa McPherson James M., Battle Cry of Freedom…, str. 94. 29 Tento trend sa v priebehu 50. rokov čoraz viac upevňoval aj napriek tomu, že veľa plantážnikov investovalo do tovární a železnice. Kým v tomto desaťročí vzrástlo južanské bohatstvo o 62 %, priemerná cena otrokov vzrástla o 70 % a cena za aker poľnohospodárskej pôdy o 72 %, južanské investície do priemyslu sa zvýšili len o 39 %. McPherson James M., Battle Cry of Freedom..., str. 99. 30 McPherson, James M., Battle Cry of Freedom..., str. 97. 31 Pojmy „King Trade“ a „King Cotton“, prekladané ako „Kráľ Obchod“ a „Kráľovná Bavlna“ boli často používané v dobových prameňoch. 32 McPherson James M., Battle Cry of Freedom..., str. 100. 33 Ibidem, str. 100. 34 Išlo tu aj o otázku ciel. Juh (a ním kontrolovaní demokrati v Kongrese) sa snažil, aby sa jeho bavlnu neboli uvalené žiadne alebo len nízke clá, kým Sever (predovšetkým whigovia a republikáni) sa kvôli svojmu priemyselnému rozvoju snažil o colnú ochranu. Ďalším predkladaným dôvodom bol spor o právo štátov k secesii a teritoriálna kríza. 12 z dôvodu, aby sa k nej mohli hlásiť aj obyvatelia otrokárskych štátov. Thomas Jefferson vzápätí určil 31° severnej šírky ako hranicu, severne od ktorej sa už otroctvo šíriť nesmie. Voči tomuto rozhodnutiu sa zdvihol odpor a celá vec nakoniec skončila kompromisom, keď bolo stanovené, že dané pravidlo sa aplikuje len na územie vtedajšieho Severozápadného teritória (dnešné štáty Indianu, Ohio, Michigan, Wisconsin a časť Minnesoty).

V roku 1807 bol americkou vládou vydaný zákon zakazujúci akýkoľvek ďalší dovoz otrokov z Afriky. Plantážnici sa tak stali závislými na vnútroštátnom obchode, počte detí otrokov a tiež na praktikovaní ich nelegálneho dovozu. Táto ilegálna činnosť však veľakrát končila potopením lodí alebo chytením priekupníkov.

S kúpou Louisiany a britsko - americkou vojnou v roku 1812 prišla rozsiahla migrácia smerom na západ. Na toto územie si Američania robili nárok skrze súboru ideí a všeobecného presvedčenia tzv. Manifest Destiny,35 podľa ktorého sú Američania predurčení k ovládnutiu celého kontinentu a ktorý im teda poskytoval dostatočnú zámienku pre boje proti Mexiku a Indiánom a posun amerického územia týmto smerom. Jednalo sa najmä o anexiu Texasu a zisk Kalifornie a Nového Mexika. Pochopiteľne v okamihu, keď obyvatelia tu vzniknutých teritórií požiadali o prijatie medzi právoplatné štáty Únie, vyvstal problém ich smerovania. Na rozdiel od Severu a Juhu sa tam presadil model poľnohospodárskej výroby malých, prevažne obilných fariem, a to aj vďaka Strane voľnej pôdy (Free Soil Party) a republikánom, ktorí nechceli novú pôdu prideliť plantážnikom. V tridsiatych rokoch kongresmani zo západu začínajú spolupracovať so Severanmi a rozloženie síl sa vracia k starému modelu sever - juh.

Typickou ukážkou konfliktov v otrockej otázke je tzv. Missourský kompromis (The Missouri Compromise). Missouri bolo síce časťou otrokárskej Louisiany, ale ležalo príliš na sever. Po zdĺhavých rokovaniach bola hranica šírenia otroctva posunutá na 36°30´ severnej šírky, Missouri bolo prijaté ako otrokársky štát a ako jeho protiváha bol prijatý Maine. Konfliktom sa ale politici nevyhli ani v budúcnosti: podobné debaty sa viedli o charaktere budúcich štátov pod Skalnatými horami a sprevádzali aj prijímanie Kalifornie, v závislosti na ktorom došlo k vydaniu zákona o vrátení chytených otrokov - utečencov ich právoplatným majiteľom (Fugitive Slave Act, 1850).36 K vyhraneniu situácie však došlo v Kansase. Pre

35 Literatúra k Manifest Destiny napr. Heidler, David S.–Heidler, Jeanne T., Manifest Destiny. Westport: Greenwood, 2003 alebo Johannsen, Robert W. (edd.), Manifest Destiny and Empire: American Antebellum Expansionism. College Station: Texas A&M University Press, 1997 . 36 Otázkou Missourského kompromisu sa zaoberá napr. Forbes, Robert P., The Missouri Compromise and Its Aftermath: Slavery and the Meaning of America. Chapel Hill: University of North Carolina Press, 2007. K Fugitive Slave Act viď napr. Campbell, Stanley W., The Slave Catchers: Enforcement of the Fugitive Slave Law, 1850–1860. Chapel Hill: University of North Carolina Press, 1970. 13 obdobie rokov 1856–1857, ktoré nasledujú po jeho prijatí medzi štáty Únie spolu s slobodnou Nebraskou (dôvodom prijatia oboch štátov bola plánovaná stavba transkontinentálnej železnice) sa vžilo označenie „krvácajúci Kansas“. Obyvateľstvu bolo uložené rozhodnúť sa voľbami, ku ktorej strane sa priklonia. Strhol sa boj o voličov, obe strany sem lákali záplavu prisťahovalcov, ktorí sem ale prišli len odvoliť, boli založené dve paralelné vlády, v krajine vládla anarchia a na pokoji istotne nepridával abolicionista John Brown37 a jeho ozbrojený boj proti otroctvu. Kansas bol nakoniec ustanovený slobodným štátom.

Okolo polovice storočia abolicionistické hnutie38 vstupuje do politiky. Toto hnutie bolo presvedčené, že otroctvo je hriešne narušenie ľudských práv a má byť okamžite odčinené a zakázané formálne alebo neformálne. Naproti tomu Južania sami seba nepovažovali za hriešnikov a zdôrazňovali, že emancipácia by priniesla chaos a ekonomický pokles; takto je naopak zaručený mier, prosperita a je zabránené černochom v upadnutí do chudoby a ku kriminalite. Väčšina obyčajných ľudí zastávala názor, že inštitúcia otroctva znamená odklon od pôvodných ideálov republiky, kde sú si všetci ľudia rovní.

Je nutné poznamenať, že po celé toto obdobie sa okrem abolicionistov a militantných Južanov, tzv. pojedačov ohňa, ozývali hlasy vyzývajúce k umiernenosti. V čase okolo prijímania Kalifornie do Únie sa už čoraz častejšie začínali objavovať hlasy volajúce po secesii južanských štátov. Politici ako Južan Henry Clay alebo Severan Daniel Webster sa preto snažili o kompromis, pretože neverili v mierovú secesiu štátov a snažili sa za každú cenu uchovať jednotu Únie. Naproti tomu senátor z Južnej Karolíny, James C. Calhoun, chcel skôr ústupky zo strany Severu, pretože veril, že stabilizovať situáciu je možné len obnovením mocenskej rovnováhy. Clayov kompromis,39 sa ako bolo už vyššie zmienené, v roku 1850 uskutočnil, ale stal sa posledným prejavom ochoty oboch skupín politikov riešiť problémy rozumným zvážením situácie.

37 John Brown (1800–1859) bol americký abolicionista, ktorý veril, že otroctvo sa dá zvrhnúť jedine ozbrojeným násilím. Je zodpovedný za masaker v Pottawatomie v máji 1856 a za útok na federálnu zbrojnicu v Harpers Ferry v októbri 1859. Tu bol zajatý a následne popravený obesením. Neskôr sa stal symbolom boja proti otroctvu. Pre viac informácii viď Oates, Stephen B., To Purge this Land with Blood: A Biography of John Brown. Amherst: University of Masssachusetts Press, 1984. 38 Abolicionizmus v USA sa začal emancipovať v politike pod vedením Williama Lloyda Garrisona. Bol zakladateľom Americkej protiotrokárskej spoločnosti a abolicionistických novín The Liberator. Jedným z rečníkov bol aj bývalý otrok Frederick Douglass a jedným z najvýznamnejších abolicionistických diel bola Chalúpka strýčka Toma od Harriet Beecher–Stoweovej. Vačšina severanských politikov však s týmto radikálne vyhraneným hnutím nebola stotožnená. 39 Henry Clay, Sr. (1777–1852), v tom čase senátor za Kentucky navrhol riešenie, akým vyriešiť problémy okolo prijímania Kalifornie. Kalifornia mala byť prijatá slobodná, Nové Mexiko a Utah mali byť teritóriami, v ktorých nebude otroctvo zakázané, mal sa sprísniť Zákon o otrokoch–utečencoch a upraviť sa hranice Texasu. Pre ďalšie informácie viď napr. Bordewich, Fergus M., America's Great Debate: Henry Clay, Stephen A. Douglas, and the Compromise That Preserved the Union. New York: Simon & Schuster, 2012. 14

Vývoj situácie napokon jasne určili prezidentské voľby v roku 1860. Bolo jasné, že voľba kandidátov sa bude točiť okolo otázky otroctva. A tá začala rozdeľovať jednotlivé politické kluby. Demokrati totiž v apríli 1860 na straníckom zjazde v Charlestone nedokázali zvoliť svojho kandidáta. Stephen A. Douglas, ktorý sa už potretíkrát pokúšal o zvolenie na post prezidenta, bol síce jedným z lídrov demokratickej strany, horúcim kandidátom a umiernený čo sa týka otroctva, ale svojím stanoviskom k otázke rozhodnutia o Dredovi Scottovi40 a kongresovej legislatívy ochraňujúcej inštitúciu otroctva pobúril radikálnych Južanov, ktorí na protest opustili jednania. Na nasledujúcom zjazde v Baltimore, v júni toho roku, následne zvolili svojho vlastného kandidáta, a to vtedajšieho viceprezidenta Johna C. Breckinridgea. Republikáni mali naproti tomu výhodu vo svojej jednote. Na republikánskom zjazde, ktorý sa konal v máji v Chicagu, v dueli Abraham Lincoln verzus William H. Seward, napokon zvíťazil „poctivý Abe“. Tento zástupca Illinois bol od debát so senátorom Douglasom v roku 1858, kde predniesol svoj slávny prejav „Rozdelený dom“ (The House Divided Speech),41 známy ako odporca otroctva, ale nebol považovaný za tak radikálneho ako jeho protivník Seward, senátor za štát New York. Republikáni vedeli, že musia získať skoro všetky severné štáty, pretože pre Južanov boli pre svoje protiotrokárske názory úplne neprijateľní, a preto bol Lincoln42 ako bývalý protiotrokársky Whig s reputáciou umierneného ideálnym kandidátom. Whigovci, ktorí sa po zániku svojej vlastnej strany nepridali ani do jedného z táborov amerického politického spektra si krátko pred voľbami vytvorili vlastnú stranu, tzv. Stranu ústavnej jednoty a nominovali Johna Bella z Tennessee ako svojho kandidáta. Išlo im primárne o zachovanie jednoty Únie.

Do volieb teda išli štyria kandidáti a samotný Lincoln sa vydávajúc len umiernené vyhlásenia sťahuje do ústrania. Na Juhu sa medzitým začala šíriť panika z možného zvolenia republikána, zastavenia šírenia otroctva, menšiny v kongrese a príchodu nových Johnov Brownov, a secesionisti (a predovšetkým William Lowndes Yancey) vyhlasovali, že

40 Dred Scott (1795–1858) bol otrokom, ktorý sa neúspešne súdil o slobodu pre seba, svou ženu a deti, pretože dlhé roky bol otrokom na území, kde bolo otroctvo nelegálne. Súd rozhodol, že podľa ústavy potomkovia Afričanov nie sú právoplatnými občanmi, a teda sa nemôžu súdiť. Keďže otroci boli súkromným majetkom svojich vlastníkov, Kongres nemal právo regulovať otroctvo v teritóriách a nemohol obmedzovať vlastníkov v ich právach. To však podkopávalo ustanovenia Missourského kompromisu, ktorý vyslovene rozdeľoval nové prichádzajúce štáty na slobodné a otrokárske. Pre viac informácii viď Fehrenbacher, Don E., The Dred Scott Case: Its Significance in American Law and Politics. Oxford: Oxford University Press, 2001 alebo Ehrlich, Walter: Was the Dred Scott Case Valid? In: The Journal of American History, Vol. 55, No. 2, September 1968, str. 256–265. 41 V tomto prejave vyzýval k jednote štátov, pretože podľa jeho slov „...rozdelený dom nemôže stáť.“ 42 Abraham Lincoln (1809–1865) bol šestnástym prezidentom USA a dodnes zostáva jednou z najvýznamnejších osobností americkej histórie. Pôvodne právnik a senátor za Illinois, bol zvolený v roku 1860 republikánskym kandidátom na prezidenta a voľby vzápätí vyhral. V roku 1863 vydal emancipačnú proklamáciu, ktorou zrušil otroctvo. Krátko po druhom uvedení do funkcie bol zastrelený vo Fordovom divadle Johnom Wilkesom Boothom. 15 v prípade Lincolnovho víťazstva k secesii skutočne dôjde. Nikto na Severe však ich vyhrážky nebral vážne. Len Douglas po tom, ako videl republikánov postupne získavať jednotlivé štáty, odišiel na Juh a zúfalo sa snažil varovať pred chystanou secesiou. „Považujem za fakt, že voľba ktoréhokoľvek muža na zemi americkým národom, podľa ústavy, nie je oprávnením k rozbitiu tejto vlády.“43 A vzápätí dodal: „Nežiadam vaše hlasy pre samotný prezidentský úrad... apelujem na vás v záujmu zachovania Únie.“44 Neúspešne. Lincoln získal Sever, Breckinridge Juh, Bell zvíťazil vo Virginii, Kentucky a Tennessee, a Douglas napokon získal len Missouri a tri hlasy v New Jersey. Južania nedostali na Severe ani hlas. A hoci Lincoln získal len 40 % všetkých hlasov, 180 voličských hlasov ho pohodlne posunulo do Bieleho domu.45 Dňa 6. novembra 1860 bol zvolený prvým republikánskym americkým prezidentom vôbec.46

Južanské štáty na seba nedali dlho čakať. Ako prvá sa 20. decembra 1860 osamostatnila Južná Karolína, ktorá ako dôvod udala nedodržiavanie záväzkov daných ústavou inými štátmi a konštantné nepriateľstvo severných štátov voči inštitúcii otroctva.47 Do troch mesiacov sa k nej pripojili Mississippi, Florida, Alabama, Georgia, Louisiana a Texas. Delegáti z odtrhnutých štátov na zjazde v Montgomery v Alabame sa dokázali za neuveriteľne krátky čas premeniť na dočasný Kongres novej vlády, zvoliť dočasného prezidenta a viceprezidenta a vytvoriť Dočasnú ústavu Konfederačných štátov amerických z 8. februára 1861. Prezidentom bol zvolený Jefferson Davis48 a viceprezidentom Alexander H. Stephens49 z Georgie. Vo svojej prvej inauguračnej reči Davis 18. februára 1861, kedy sa Konfederácia stala faktom, vyhlásil, že Konfederácia si praje žiť v mieri a s radosťou prijme ďalšie štáty. Dňa 11. marca bola prijatá oficiálna Ústava Konferedačných štátov amerických, ktorá prevažne kopíruje text americkej ústavy s niekoľkými zmenami hlavne formulačného rázu. Uzákoňuje sa niekoľko bodov na výslovnú ochranu otroctva. V niektorých oblastiach sa dávajú jednotlivým vládam väčšie právomoci ale v niektorých bodoch ich obmedzujú.

43 McPherson James M., Battle Cry of Freedom..., str. 231–232. 44 Opatrný Josef, Válka Severu proti Jihu. Praha: Mladá fronta, 1986, str. 68. 45McPherson James M., Battle Cry of Freedom..., str. 232. 46 K problematike volieb v roku 1860 viď napr. Green, Michael S., Lincoln and the Election of 1860. Carbondale: Southern Illinois University Press, 2011 alebo Fuller, A. James (edd.), The Election of 1860 Reconsidered. Frankfort: Kentucky State University Press, 2013. 47 http://sunsite.utk.edu/civil-war/reasons.html#South (17. 4. 2013). 48 Jefferson F. Davis (1808–1889) sa stal prezidentom Konfederácie. Pochádzal z otrokárskej rodiny. Bol to bývalý minister vojny a senátor za Mississippi. Jeho pôsobenie v prezidentskom poste nie je hodnotené ako veľmi efektívne. Po skončení vojny bol obvinený zo zrady na dva roky bol uväznený, jeho prípad bol nakoniec odložený. Ku koncu života naliehal na južanov, aby zostali Únii lojálni. 49 Alexander H. Stephens (1812–1883) bol viceprezidentom Konfederácie. Pred vojnou bol senátorom za Georgiu a po Rekonštrukcii sa mu podarilo vrátiť do politického života a stať sa guvernérom Georgie. Často nesúhlasil s Davisovým spôsobom vedenia štátu. 16

Potvrdzuje sa zákaz dovozu afrických otrokov, ale zavádzajú sa opatrenia na ochranu medzištátneho obchodu s otrokmi v rámci Konfederácie. Zakazuje sa ochranné clo (hoci povolila clá na zabezpečenie domácich príjmov) a zakazuje sa použiť vláde výnosy z obchodu jedného štátu v inom štáte.

Dňa 4. marca mal Lincoln inauguračný prejav. Žiadal v ňom o pokojné zmýšľanie a ubezpečoval Južanov, že nová vláda neznamená ohrozenie ich majetku a osobnej bezpečnosti a že nemá právo miešať sa do otrockej otázky tam, kde existuje. Hovoril o tom, že pri týchto rozporoch nie je potreba násilia, pokým to nie je nutné. Tiež sa zmieňuje o nedeliteľnosti Únie a potrebe menšiny, respektíve väčšiny prispôsobiť sa pre zachovanie vlády, pretože ak sa táto menšina oddelí, zničí ju to.50 Severania s ním boli vcelku spokojní, Južania ho chápali skoro ako vyhlásenie vojny. Lincoln prejavom chcel primárne upokojiť náladu a získať čas na zorganizovanie administratívy. Z unionistickej pevnosti v konfederačnom Charlestone, Fort Sumter, však prišla správa, že zásoby vystačia už len na pár týždňov. Jej veliteľ sa už niekoľko mesiacov neúspešne pokúšal dostať od washingtonskej vlády posily a zásoby. Konfederácia však nechcela dovoliť vstup unionistických vojsk na toto územie a Únia nemala dostatok vojska dostať tam posily a nechcela vyprovokovať vojnu, ale keď sa Lincoln nakoniec rozhodol pokúsiť sa doplniť len zásoby, vláda v Montgomery rozhodla o obsadení Fort Sumteru. Veliteľ Anderson sa odmietol vzdať, a tak 12. apríla 1861 o 4:30 ráno americký kontinent začul prvé strely občianskej vojny. O dva dni na to zaviala nad pevnosťou konfederačná vlajka a na ďalší deň povolal Lincoln 75 000 mužov domobrany. Konflikt začal.

Ako reakciu na ozbrojený stret sa ku Konfederácii pridali ešte Virginia, Arkansas, Tennessee a Severná Karolína, čím sa finálny počet Konfederačných štátov ustálil na čísle jedenásť. V Kentucky, Missouri, Marylande, a Delaware sa secesiu nepodarilo presadiť a od Virginie sa v máji plebiscitom oddelila slobodná Západná Virginia. Obyvatelia Messily a Tucsonu v južnej časti teritória Nové Mexiko sa na secesionistickom zjazde pripojili ako teritórium Arizona, a Južania sa vzápätí pokúsili neúspešne podrobiť si aj sever tohto územia. Čo sa týka Indiánskeho teritória, formálne nikdy nebolo do konfederácie začlenené, ale podobne ako Kentucky a Missouri mali svojich zástupcov v Kongrese a ich obyvatelia bojovali v južanských vojskách. Je však dôležité dodať, že ani Kentucky, ani Missouri neboli v Emancipačnej proklamácii označené ako rebeli.

50 http://en.wikisource.org/wiki/Abraham_Lincoln's_First_Inaugural_Address (15. 4. 2013). 17

Táto novovzniknutá konfederačná republika51 mala svoju vlastnú vládu, dvojkomorový Kongres, prezidenta, štátne symboly aj menu. Politické strany tu neexistovali. Únia však Konfederáciu neuznala a secesiu považovala za nelegálnu. Jej zápas o nezávislosť mohol začať.52

51 K histórii Konfederácie viď napr. Thomas, Emory M., The Confederate Nation: 1861–1865. New York: Harper & Row, 1979. Informácie k secesii samotnej Georgie sú dostupné v Johnson, Michael P., Toward a Patriarchal Republic: The Secession of Georgia. Baton Rouge: Louisiana State University Press, 1977. 52 Informácie k priebehu americkej občianskej vojny viď v Foote, Shelby, The Civil War: A Narrative. 3 Volumes. New York: Random House, 1958–1974. Osemzväzkové dielo Nevins, Allan, Ordeal of the Union. New York: Scribner, 1947–1971. zachytáva americké dejiny od Missourského kompromisu až do konca občianskej vojny. 18

3. Atlanta do apríla 1861

Dnešná Atlanta sa nachádza v severozápadnej časti štátu Georgia. Je situovaná na úpätí Apalačských vrchov, preto jej najvyššia časť dosahuje nadmorskú výšku 320 m. n. m. Od pobrežia je vzdialená približne 400 kilometrov. Cez západnú časť mesta preteká rieka Chattahoochee. Nachádza sa v okrese Fulton a malá časť na východe čiastočne leží aj na území okresu DeKalb.

Miesto, na ktorom stojí dnešná Atlanta, bolo ešte na začiatku 19. storočia indiánskym územím. Tradícia výmeny tovaru sa dá vysledovať už do dôb americkej vojny za nezávislosť. Vtedy tu stávala obchodná stanica na hranici indiánskych kmeňov Cherokee a Creek a územia belochov. Volali ju „Stojaca broskyňa“ (). Počas britsko–americkej vojny v roku 1812 bola Stojaca broskyňa prebudovaná na pevnosť Fort Peachtree kvôli obrane proti indiánskym spojencom Britov. Pôvodné indiánske obyvateľstvo bolo postupne vytlačované z územia Georgie už od roku 1733 a v januári 1821 sa v Indian Springs Creekovia vzdali územia, na ktorom neskôr vyrástla Atlanta. Následne sem začali prichádzať bieli osadníci a v roku 1837 začal cez rieku Chattahoochee premávať prevoz.53

História samotnej Atlanty sa začala písať 21. decembra 1836, keď bola georgijskou vládou schválená výstavba novej železnice, budúcej Western and Atlantic Railroad z Tennessee smerom na východ k Chattahoochee River. Popri postupujúcej stavbe vznikla malá osada, ktorej umiestnenie vybral vtedajší georgijský guvernér Wilson Lumpkin na odporúčanie hlavného inžiniera stavby železnice. Osada dostala názov Terminus54 a niesla ho až do decembra 1843, keď bola na počesť Lumpkinovej dcéry premenovaná na Marthasville. O štyri roky nato konečne dostala svoj terajší názov. O jeho pôvode sa viedlo niekoľko diskusii. Niektorí sa domnievajú, že je odvodený od mýtickej postavy gréckej mytológie Atalanty, iní zastávajú názor, že sa viaže k faktu, že Atlanta, ako centrum zaisťovala prístup k Atlantickému oceánu.55 Tak ako tak, zakrátko sa toto „mesto v lesoch“ (City in the Woods) a „mesto, ktoré je bránou“ (Gate City), ako sa jej tiež hovorilo, začalo veľkých tempom rozrastať.

53 K počiatkom atlantského územia viď Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 1–18. 54 Preklad tohto anglického slova značí „konečná stanica“. 55 Všetky fakty sú obsiahnuté v Barnwell V. T., Barnwell’s Atlanta City Directory…, str. 18–19. 19

Podľa záznamov sa v siedmom sčítaní obyvateľstva Spojených štátov amerických v roku 1850 populácia mesta rovnala číslu 2 569 ľudí.56 V roku 1854 to bolo 6 025 ľudí,57 a v čase ôsmeho sčítania obyvateľov v roku 1860 sa ich počet vyšplhal na 9 554 obyvateľov. V tomto čase to bolo štvrté najväčšie mesto v štáte Georgia. Ak sa pozrieme bližšie na štatistické vyhodnotenie posledného sčítania obyvateľov pred občianskou vojnou, ktoré spísal Joseph C. G. Kennedy, vedúci tohto sčítania, narazíme na nasledujúce čísla: 7 615 bielych obyvateľov, z toho 3 962 mužov a 3 653 žien. Dokument zaznamenáva 870 otrokov a 1 044 otrokýň a taktiež uvádza počet slobodných černochov žijúcich v meste: 25. Pre porovnanie uvádzam, že v celom okrese Fulton, v ktorom sa Atlanta nachádza, žilo 11 441 bielych občanov a 2 609 otrokov.58

V roku 1847 vyslovil John C. Calhoun, významný južanský politik prvej polovice 19. storočia vety: „Atlanta bola skutočne predurčená stať na najväčším vnútrozemským mestom Juhu.“59 A rozvoj na seba nenecháva čakať. Mesto sa delí na päť obvodov. V roku 1849 je sem zavedený telegraf a na konci roku 1855 plynové osvetlenie. Väčšina budov je murovaných. Je vybudovaná radnica, budova okresného súdu a koncertná hala. Tesne pred vojnou tu stojí trinásť kostolov, štyri hotely a mesto má okrem Ústavu pre mladé ženy (Atlanta Female Institute) a chlapčenských škôl dokonca lekársku akadémiu (Atlanta Medical College). Pobočku tu má šesť bánk a sedemnásť poisťovacích spoločností. Osvetu zabezpečujú noviny. V predvojnovom období sú najvýznamnejšími The Atlanta Daily Intelligencer, ktoré postupne pohlcujú menšie noviny a ako jediné vojnu prežívajú. V polovici päťdesiatych rokov sa tu nachádza okolo šesťdesiat rôznych obchodov, štyri dielne na výrobu strojov a v roku 1858 je založená Atlantská valcovňa železa (The Atlanta Rolling Mill). Najrozvinutejším odvetvím je textilný priemysel. Počet ľudí v ňom pracujúcich sa v období 1854–1859 zvýšil pätnásťkrát. Nachádzajú sa tu manufaktúry na opasky, topánky a rolety a taktiež garbiarne. Franklin M. Garrett uvádza v svojich dejinách Atlanty zoznam povolaní vykonávaných v Atlante.60 Do mesta sa dostáva dostatok granitu, tehál, stavebného dreva a vápna, a tak niet divu, že stavebná činnosť prekvitá.61

56 Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 305. 57 Ibidem, str. 19. 58 Počty obyvateľov ohľadne sčítania obyvateľov z roku 1860 sú prevzaté z Kennedy, Joseph C. G., Population of the United States in 1860. Washington: Government Printing Office, 1864, str. 59, 74. 59 Barnwell, V. T., Atlanta City Directory..., str. 23. 60 Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 489–491. 61 Celý odstavec je zložený z informácií z Barnwell, V. T., Atlanta City Directory..., str. 20–22 a Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 463–465. Informácie o chode Atlanta Female Institute sú 20

Starosta sa volil na ročné funkčné obdobie s nástupom do funkcie vždy v januári daného roku. Do začiatku občianskej vojny sa na tomto poste vystriedalo 13 mužov, z ktorých traja zo svojej funkcie rezignovali a dvaja boli zvolení na viac volebných období po sebe. Na začiatku vojny je starostom Jared I. Whitaker, majiteľ The Daily Intelligencer.62 Osobou, ktorá je ale spojená s funkciou starostu počas vojnových rokov je James M. Calhoun.63

V súvislosti s nadchádzajúcou občianskou vojnou nejde v tomto načrtnutí situácie v Atlante tesne pred vypuknutím konfliktu nespomenúť Všeobecné zhromaždenie štátu Georgia (Georgia General Assembly) a v závislosti na ňom Zhromaždenie ohľadne secesie štátu Georgia (Georgia Secession Convention). Dňa 16. januára 1861 sa v Milledgeville začalo rokovať a následne sa 19. januára odhlasovalo Rozhodnutie o secesii (Ordinance of Secession) v pomere 208 ku 89 hlasom. Zhromaždenia sa za okres Fulton zúčastnili traja zástupcovia zvolení na začiatku toho roku: James F. Alexander, Luther J. Glenn a Joseph P. Logan. Luther J. Glenn pochádzal z Atlanty a dvakrát bol dokonca jej starostom. Všetci traja hlasovali za odtrhnutie sa od Únie a tiež schválili text Rozhodnutia o secesii.64

Atlanta sa tiež pokúšala získať štatút hlavného mesta Konfederácie. Noviny Southern Confederacy uverejňujú niekoľko dôvodov, prečo by sa tak malo stať. Uvádzajú jej vynikajúcu polohu v srdci otrokárskych štátov, rozsiahle železničné spojenie s okolitými mestami i štátmi a teda ľahký prístup k potravinám aj rôznym tovarom. Vyzdvihujú jej zdravé podnebie bez výskytu epidémií, zdravú vodu a nezabudnú spomenúť množstvo stavebného materiálu pre prípadnú stavbu reprezentačných budov Konfederácie.65 Je však známe, že táto žiadosť neuspela, pretože za hlavné mesto bol zvolený Richmond v státe Virginia.

Situácia okolo Fort Sumter bola v atlantských novinách ostro sledovaná. The Atlanta Daily Intelligencer uverejňoval telegrafné správy a taktiež mal množstvo dopisovateľov priamo v Charlestone. Správy o tamojšom napätí ohľadne Fort Sumter už niekoľko dní pred

zachované v spomienkach Sallie Conley Clayton v Davis, Robert S. (ed.), Requiem for a Lost City: a Memoir of Civil War Atlanta and the Old South. Macon: Merver University Press, 1999, str. 57–77. 62 Barnwell, V. T., Atlanta City Directory..., str. 50. 63 James M. Calhoun (1811–1875) bol starostom Atlanty počas občianskej vojny. Bol zvolený na štyri jednoročné volebné obdobia a je tým, ktorý s mestom kapituloval pred W. T. Shermanom v septembri 1864. 64 Candler, Allen D., The Confederate Records of the State of Georgia, Volume I. Atlanta: Chas. P. Byrd State Printer, 1909, str. 214, 236–237, 256–258. 65Southern Confederacy, 15. 3. 1861, str.3, dostupné online na http://atlnewspapers.galileo.usg.edu/atlnewspapers/view?docId=news/asc1861/asc1861- 0007.xml&query=&brand=atlnewspapers-brand (14. 10. 2013). 21

útokom kolovali v novinách66 a oznam o vyhlásení vojny sa prvýkrát v novinách objavuje hneď na ďalší deň s veľkými titulkami a podrobne informuje o dianí posledných dní.67 Prísun správ pokračoval aj v ďalších dňoch a v novinách sa postupne začali objavovať články o povolávaní dobrovoľníkov a vojnových pôžičkách. Vojna sa dostala aj do Atlanty.

66 Southern Confederacy, 11. 4. 1861, str. 2, dostupné online na http://atlnewspapers.galileo.usg.edu/atlnewspapers/view?docId=news/asc1861/asc1861-0130.xml (14. 10. 2013). 67 Southern Confederacy, 13. 4. 1861, str. 3, dostupné online na http://atlnewspapers.galileo.usg.edu/atlnewspapers/view?docId=news/asc1861/asc1861-0139.xml (14. 10. 2013). 22

4. Spoločnosť

4.1 Počiatočná prokonfederačná činnosť

S príchodom vojny sa pochopiteľne vzopäl aj južanský nacionalizmus. Južania boli presvedčení, že Únia ich oberá o ich práva, a preto sa od nej odtrhli. Formovalo sa presvedčenie o ich „Veci“ (The Cause), za ktorú bojujú a v ktorú niektorí z nich verili aj tesne pred koncom vojny. Pravda, neveril v ňu bezvýhradne každý Južan; bol medzi nimi rad skrytých unionistov, alebo jednoducho oportunistov, ale „Vec“ viac–menej ovplyvňovala presvedčenie každého. Ich hrdosť a presvedčenie o yankeejskej zbabelosti ich veľakrát viedli k vyhláseniam, že každý Južan porazí desiatich, alebo aspoň troch Severanov. „Hoďte medzi nich tri či štyri granáty a rozpŕchnu sa ako ovce,“68 vyhlásil istý Severokarolínčan. Konfederační vojaci boli silno protilincolnovsky zameraní, a preto neprekvapujú hrdé výroky, že „...naša jednotka je pripravená stretnúť sa s armádami Drevorubača a rozrúbať ich viac ako on kedy rúbal drevo.“69 Treba však poznamenať, že podobné názory panovali aj na Severe ohľadne „rebelov“. Všade vládlo vzrušenie a u väčšiny mužov, ktorí dobrovoľne narukovali sa objavuje myšlienka, že bojovať s Yankeeami bude zábava. V roku 1861 mali o vojne ešte romantickú predstavu.70 Obe strany si navyše mysleli, že nadchádzajúci konflikt bude záležitosťou bleskovou.

Ešte pred vypuknutím vojny a aj počas nej mala Atlanta možnosť naživo vidieť niektorých z čelných predstaviteľov Konfederácie: viceprezidenta Alexandra H. Stephensa, ktorý mal v Atlante prejavy 31. októbra 1860, spolu s Stephenom A. Douglasom. Stephens sa tu zastavil aj 12. marca 1861 v čase, keď sa Atlanta pokúšala stať hlavným mestom Konfederácie. Atlanťania videli aj samotného konfederačného prezidenta Jeffersona Davisa najprv 16. februára 1861 v Hotel, keď išiel do Montgomery prijať prezidentský titul a potom v októbri 1863, ktorý si prišiel prezrieť situáciu v meste, ktoré tak chránia pred vpádom Severanov. Generála Johna Hunta Morgana, presláveného svojimi nájazdmi na Sever mohli Atlanťania vidieť 6. februára 1864, keď ušiel z ohijského väzenia.71

Prvými udalosťami, kde sa patriotizmus mohol naplno prejaviť, boli rôzne zbierky, koncerty a vojenské prehliadky. Jednou z prvých zbierok bol trh na radnici, pri príležitosti

68 McPherson James M., Battle Cry of Freedom..., str. 316. 69 Dyer, Thomas G., Secret Yankees: Union Circle in Confederate Atlanta. Baltimore: The Johns Hopkins University Press, 1999, str. 66. 70 McPherson James M., Battle Cry of Freedom…, str. 332. 71 Informácie o týchto návštevách sú z Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 496–497, 563– 564; Venet, Wendy Hamand (ed.), Sam Richards´s Civil War Diary..., str. 35, 200–201, 218. 23 ktorého vystúpili miestne hudobné skupiny. Vyzbieralo sa úctyhodných štyristo dolárov.72 Odovzdávanie vlajky bolo však to, čo skutočne všetkých očarilo. Jednalo sa o slávnostný akt pri každom odchode oddielu dobrovoľníkov na front. Jedna z miestnych mladých dám vyrobila vlajku a tá bola potom odovzdaná kapitánovi oddielu, ktorý ju odovzdal vopred určenému vojakovi, ktorý ju mal ochraňovať.73 Toto sa zvyklo odohrávať ako pod holým nebom, tak aj v Atheaneu, čo bolo miestne divadlo.

Významnou udalosťou, ktorú zaregistrovali bezpochyby všetky skupiny obyvateľstva, boli pôstne dni vyhlasované prezidentom alebo georgijským guvernérom. Na Juhu to malo pomôcť vybudovať národnú identitu. Tiež mali tieto dni dodať náboženský zmysel vojne skrze individuálnu obetu a pobožnosť jej veriacich občanov. Medzi Južanmi často panovalo presvedčenie, že za ich vojenské výhry môže Boh. Atlantský mešťan Samuel P. Richards74 vo svojom denníku píše: „Toto je doba, kedy by sa celý náš národ mal pokoriť pred Bohom a skutočne prosiť o jeho priazeň a pomoc. Verím, že nás vypočuje, ak mu odovzdáme svoje potreby a požiadame ho vo viere a úprimnosti. Nepochybujem o tom, že v Jeho očiach je naša Vec tá najdôležitejšia, a verím tomu, že nakoniec aj uspejeme, aj keď Boh nás môže zo začiatku ponižovať a trestať za naše hriechy.“75 Počas týchto dní ľudia chodili do kostolov a obchody boli zavreté. Celkovo po celú dobu vojny Jefferson Davis vyhlásil desať dní,76 zatiaľ čo Abraham Lincoln len tri.77 Okrem prezidenta vyhlasoval pôstne dni aj guvernér, v Georgii Joseph E. Brown.78 Urobil tak dvakrát. Tesne pred bitkou o Atlantu, 10. júna 1864, dokonca vyhlásil pôstny deň starosta Atlanty. James M. Calhoun vyzýval občanov, ktorí sa v tom čase ešte v meste nachádzali, aby sa modlili za „silu odolať vandalským votrelcom a korunovať naše zbrane rozhodujúcimi víťazstvami.“79

Obľúbenou kratochvíľou, ktorej sa zúčastňovali najmä vyššie postavení občania, boli výlety do vojenských táborov, respektíve prehliadnutie si bojiska. Napriek tomu, že civilisti

72 Venet, Wendy Hamand (ed.), Sam Richards´s Civil War Diary..., str. 66. 73 Opis odovzdávania vlajky The Gate City Guards sa nachádza v Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 508 a odovzdávanie vlajky The Georgia Volunteers v Davis, Robert S. (ed.), Requiem for a Lost City..., str. 44–45. 74 Samuel Pearce Richards (1824–1910) bol atlantský občan, ktorý bol v Atlante kníhkupcom. Prisťahoval sa s rodinou do Atlanty v októbri 1861 a ako jeden z posledných ju v septembri 1865 opustil. Pred vojnou bol unionistom, ale potom uňho došlo k názorovému obratu. Jeho denník je jedným z najlepších svedectiev o každodennom živote v Atlante ako aj o postojoch Južana. Pre viac informácii, viz: Venet, Wendy Hamand (ed.), Sam Richards´s Civil War Diary.... 75 Venet, Wendy Hamand (ed.), Sam Richards´s Civil War Diary..., str. 55. 76 Dátumy pôstnych dní v Konfederácii: 13. 6. 1861, 15. 11. 1861, 28. 2. 1862, 16. 5. 1862, 6. 9. 1862, 27. 3. 1863, 21. 8. 1863, 8. 4. 1864, 16. 11. 1864, 10. 3. 1865. 77 Venet, Wendy Hamand (ed.), Sam Richards´s Civil War Diary..., str. 33. 78 Dátumy pôstnych dní vyhlásených guvernérom: 7. 3. 1862, 10. 12. 1863. 79 Venet, Wendy Hamand (ed.), Sam Richards´s Civil War Diary..., str. 225. 24 nemajú na takýchto miestach čo robiť, z americkej občianskej vojny sú známe viaceré prípady. Asi najznámejším je hromadné sledovanie prvej bitky pri Bull Run (21. júl 1861), kde pri unionistickom ústupe došlo k chaosu medzi civilistami, ktorí sa s piknikovými košmi prišli pozrieť na „drvivú porážku Južanov.“ Do týchto aktivít boli zapojení aj atlantskí občania, napríklad v predvečer bitky pri Chattanooge.80

4.2 Vojenská služba

Zakrátko po odtrhnutí sa od Únie Konfederácia začala formovať svoju armádu. Mobilizácia mužov prebehla na Juhu skôr ako Severe a spočívala v pretransformovaní miestnej milície na regulárne vojenské jednotky. Spočiatku vojenská služba nebola povinná pre všetkých mužov, a armáda sa skladala z dobrovoľníkov. Dňa 6. marca 1861 bola vydaná prvá požiadavka na 100 000 dobrovoľníkov na obdobie dvanástich mesiacov a v máji 1861 na ďalších 400 000 dobrovoľníkov, tentoraz na obdobie troch rokov.81 V raných obdobiach konfliktu bola chuť ísť bojovať a „vyprášiť zbabelých Yankeeov“ obrovská, a často sa stávalo, že ministerstvo vojny muselo odmietnuť niekoľko desiatok tisíc dobrovoľníkov kvôli nedostatku zbraní na ich vyzbrojenie.

Prvé regimenty sa formovali na úrovni lokálnych milícií. Bohatší si zo sebou brávali vlastné kone, zbrane a občas aj osobných otrokov. Niekedy dokonca vyzbrojili na svoje náklady celý regiment, ktorému potom pochopiteľne aj sami velili. Vo okrese Fulton sa vytvorilo 25 jednotiek, ktoré spolu čítali 322 dôstojníkov a 2 277 vojakov. V priľahlom okrese DeKalb, v ktorom sa Atlanta tiež čiastočne rozprestiera, vzniklo jednotiek desať. Najvýznamnejšími boli „Gate City Guards“, ktoré odišli z mesta ako prvé, „Fulton Blues“ alebo „Atlanta Grays“. Väčšinou to bola všetko pechota, dve z nich bolo ľahké delostrelectvo a potom domobrana. Pridávali sa najmä k Army of Tennessee.82

Po uplynutí dvanásťmesačnej služby boli prví dobrovoľníci požiadaní, aby narukovali znovu. Aby ich tak urobilo čo najviac, vydal sa zákon, že každý takýto vojak dostane odmenu 50 dolárov a dlhšiu priepustku.83 Konfederačná vláda si zakladala na tom, že svojich občanov nebude musieť nútene povolávať do armády. I keď konfederačná armáda mala stále viac vojakov ako dokázala vyzbrojiť, chuť bojovať už postupne opadla. Preto konfederačný

80 Pre viac informácii k návšteve chattanoogskeho vojenského tábora, viď Davis, Robert S. (ed.), Requiem for a Lost City, str. 101–111. 81 McPherson James M., Battle Cry of Freedom..., str. 318, 321. 82Celý odsek z Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 499–507. 83 McPherson James M., Battle Cry of Freedom..., str. 430. 25 kongres 16. apríla 1862 vydal prvý konskripčný zákon. Ten prikazoval narukovať všetkým schopným bielym občanom medzi osemnástym a tridsiatym piatym rokom života na tri roky a všetkým, ktorí už mali za sebou rok služby, pobudnúť na fronte ešte ďalší rok. Stretol sa však s veľkým odporom, či už obyčajných ľudí (ktorí sa napríklad skrývali v lese, predstierali šialenstvo, alebo jednoducho podplácali, aby sa vyhli odvodu) alebo aj niektorých politikov, na čele s Josephom E. Brownom,84 guvernérom Georgie, ktorý v tom videl zásah centrálnej vlády do záležitostí jednotlivých štátov. Druhý konskripčný zákon, z 27. septembra 1862, prikazoval narukovať všetkým mužom od osemnásť do štyridsaťpäť rokov. V treťom konskripčnom zákone, zo 17. februára 1864, už bola veková hranica posunutá na sedemnásť až päťdesiat rokov.85

Je dôležité poznamenať, že samozrejme existovali výnimky. Bol daný zoznam povolaní, príslušníci ktorých narukovať nemuseli. Dané to bolo všeobecným presvedčením, že ich znalosti a talenty budú štátu viac prospešné doma. Sem spadali štátni úradníci, robotníci pri železnici, pri riekach a zamestnanci niektorých priemyselných odvetví, telegrafisti, poštári, baníci, lekári a ošetrovatelia, lekárnici, kňazi, učitelia, sádzači, vlastníci novín a domobrana. Mnoho ľudí, medzi nimi aj Samuel P. Richards, ktorého denník je vynikajúcim zdrojom informácií o každodennosti v Atlante, sa takto odvodom snažili vyhnúť. Vo svojom denníku popisuje, ako si našiel prácu ako sádzač a vydavateľ náboženských textov a nakoniec odkúpil istý podiel novín.86 Tiež sa zmieňuje o fenoméne tzv. „náhradníkov“. Bola to najkontroverznejšia forma udelenia výnimky. Praktikovalo ju množstvo bohatých obyvateľov a chudobní na tom mohli, pokiaľ prežili, slušne zarobiť. Celé to spočívalo v možnosti, že bohatí, ktorí spĺňali limit odvodov mohli namiesto seba poslať na front niekoho, kto stál mimo odvodný limit. To boli hlavne starší muži a tiež imigranti. Odtiaľto tiež pochádza výrok: „Je to vojna bohatých mužov, ale chudobných mužov boj.“ Niektorí náhradníci sa nechali najať, odišli na front, po istom čase dezertovali a mohli sa nechať najať opäť a opäť. Podobne ako iné, ceny za náhradníkov neuveriteľne rástli. Kým v marci 1863 si svojho náhradníka (ktorý samozrejme dezertoval hneď, ako to len bolo možné) kúpil Sam P. Richards za 2 500 dolárov, za štyri mesiace sa priemerná cena vyšplhala už na 10 000

84 Joseph Emerson Brown (1821–1894) bol georgijským guvernérom v rokoch 1857–1865. Bol to secesionista, ktorý veril v práva štátov, a nesúhlasil s niektorými nariadeniami konfederačnej vlády. Išlo hlavne o otázku nútených odvodov, v ktorej sa pokúšal ponechať vo svojom štáte toľko vojakov, koľko bude možné, aby mal kto bojovať proti prípadnému útočníkovi. Pre viac informácii viď Hill, Louise B., Governor Brown and the Confederacy. In: The Georgia Historical Quarterly, Vol. 21, No. 3, September 1937, str. 239–264. 85 McPherson James M., Battle Cry of Freedom..., str. 430, 611, 719. 86 Venet, Wendy Hamand (ed.), Sam Richards´s Civil War Diary..., str. 106, 193. 26 dolárov.87 V novinách sa bežne objavovali ponuky o kúpe náhradníka. Kúpiť si náhradníka bolo na Juhu chápané ako právo, ale keď sa takéto vnímanie pod vplyvom vojny zmenilo, v decembri 1863 bolo zakázané.

Problém nastal tiež v súvislosti s nútenými odvodmi na plantážach. Guvernérom chodili listy od žien, ktoré sa sťažovali, že zostali na plantážach samy uprostred černochov, ktorým upadá morálka a rastú ich úteky. Plantážnici sa tiež snažili dokázať, že ako produkujúci plodiny, sú nevyhnutní pre vojnovú snahu, a preto by ich predáci mali byť vyňatí z odvodov. Podarilo sa im nakoniec presadiť, že výnimku dostane jeden beloch na plantážach s dvadsať a viac otrokmi. Proti tomuto ustanoveniu, ktoré zvýhodňovalo len päť percent južanskej bielej populácie, sa zdvihla vlna protestov, a tak bolo niekoľkokrát modifikované s tým, že plantážnici musia za toto privilégium platiť.88

Nútené odvody však boli vcelku úspešné. Počas roku 1862 pribudlo do armády 200 000 vojakov a asi polovica z nich boli regrúti a náhradníci.89 Čo sa týka vojakov pochádzajúcich z Atlanty, oficiálny atlantský historik Franklin M. Garrett ich niekoľko menovite zaznamenáva vo svojom diele: v roku 1861 ich spomína dvadsaťosem, v roku 1862 desať a v roku 1863 štyroch. Neznamená to však, že by počas celej vojny padlo len takéto množstvo atlantských vojakov. Regimenty z Atlanty bojovali v obidvoch bitkách pri Bull Run alebo pri Fredericksburgu.90

4.3 Ženské spolky

Kým muži bojovali na frontoch, ženy sa Konfederáciu snažili podporovať z domu. Nielenže často zostali na riadenie domácností a všetky s tým súvisiace záležitosti samé, ale sa tiež zúčastňovali práce v rôznych spolkoch. Najčastejšie to boli nemocničné a šijacie spolky. Jedným z najdôležitejších bol Ladies´ Soldiers´ Relief Society,91 ktorý mal dokonca prenajatú vlastnú budovu. Riadený bola pani Mariah Jourdan Westmoreland a v náplni práce mal obvyklé činnosti ako šitie, zmotávanie obväzov, posielanie jedla a alkoholu vojakom do poľa a ošetrovanie chorých vojakov. Jeho členky sa rozdelili do skupín, a tak boli schopné pokryť všetky nemocnice. Na zdokumentovanie tempa výroby je možné uviesť zoznam vecí vyrobených od prvého do ôsmeho apríla 1862: 68 tričiek, 75 spodkov, 18 nohavíc, 6 viest, 9

87 Venet, Wendy Hamand (ed.), Sam Richards´s Civil War Diary..., str. 166, 189. 88 McPherson James M., Battle Cry of Freedom..., str. 611–612. 89 Ibidem, str. 432. 90 Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs...,str. 516–517, 542, 555–556. 91 Davis, Robert S. (ed.), Requiem for a Lost City..., str. 46 a Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 531–532. 27 golierov, 72 párov ponožiek, 25 uterákov, 7 vreckoviek.92 Ďalšími významnými spolkami boli St. Philip´s Hospital Aid Society a Atlanta Hospital Association.93 Ten druhý bol založený v marci 1862 a jeho prezidentkou bola pani Martha Winship. Okrem všeobecných činností ako šitie a zmotávanie obväzov táto asociácia prijímala aj dary pre atlantské vojenské nemocnice. V novinách sa tiež dajú nájsť oznamy vyzývajúce atlantské ženy, aby odovzdali mlieko a zeleninu, ktorej sa môžu vzdať pre pacientov. Šitie bolo natoľko rozšírené, že sa ho zúčastňovali všetky vekové kategórie obyvateľstva a miestne deti si dokonca zriadili Society for Knitting Socks.94 Spočiatku sa štrikovali iba ponožky, ale neskôr sa takto svojpomocne zhotovovalo aj iné oblečenie. Typickým znakom sa medzi ženami stalo aj nosenie šiat z hrubej vlnenej látky, tzv. „homespun dresses“. Zo začiatku to bolo prejavom lojality voči „Veci“, neskôr, keď chceli zachovať svoje šaty na zimu a bol nedostatok látok, nevyhnutnosť.

4.4 Nemocnice

Najvýznamnejším faktorom, ktorý ale upozorňoval na prítomnosť vojny, boli nemocnice. V roku 1861 Konfederačné lekárske oddelenie (Confederate Medical Departement) presadilo zriaďovanie nemocníc pre ranených vojakov, pretože kapacita bola nedostačujúca. Atlanta sa stala centrom pre ranených po kapitulácií Fort Henry a Fort Donelson v druhom roku vojny, kedy ich tam bolo až tritisíc. Postupne boli na nemocničné účely zaberané niektoré verejné budovy a ku koncu vojny aj domy súkromné. Okrem všeobecnej nemocnice na Fair Grounds k tomu slúžili aj Empire House, Gate City Hotel, lekárska akadémia, Female Institute, Kile´s Building, Hayden´s Hall, Concert Hall, City Hotel, Powell´s Hall, Hindman´s Hall, African Church, Holland Hall and Bank Hall.95 V čase najväčšieho rozmachu tak v meste bolo viac ako dvadsať nemocníc a viac ich bolo už iba v Richmonde.

Je dôležité poznamenať, že priamo do nemocničných priestorov mohli chodiť zranených ošetrovať len vydaté ženy. Slobodné ženy tam nesmeli. S bohatými meštiankami tam ale častokrát chodili ich otroci, ktorí nosili podnosy a ostatné veci.96 Podobne boli otroci tiež využívaní ako hrobári.

92 Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs...,str. 531. 93 Davis, Robert S. (ed.), Requiem for a Lost City..., str. 82. 94 Ibidem, str. 83. 95 Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 530. 96 Davis, Robert S. (ed.), Requiem for a Lost City..., str. 88. 28

4.5 Unionisti v Atlante

Nesmierne zaujímavou zložkou atlantskej spoločnosti od začiatku roku 1861 boli pôvodom Severania, respektíve ľudia s unionistickým presvedčením. Keďže väčšinu atlantského obyvateľstva tvorili prisťahovalci, niet divu, že časť z nich prišla zo Severu. Niektorí z nich boli v meste dosť významnými ľuďmi, a vlastnili súkromné podniky. Dajú sa menovať William Markham a Lewis Schofield vlastniaci The Atlanta Rolling Mill, Alfred Austell, ktorý sa zúčastnil kapitulácie mesta alebo James Dunning, Amherst Stone, Nedom Angier, či černoch Robert Webster.97 Dá sa povedať, že do začiatku vojny boli viac–menej začlenení do spoločnosti. So secesiou a následným vyhlásením vojny sa však ich pozícia výrazne zhoršila.

Južanský nacionalizmus sa vzopäl, a to bol dôvod, prečo sa v spoločnosti začali vyžadovať prejavy lojality. Muži, ženy aj deti boli odrazu proti všetkému unionistickému, dochádzalo k ničeniu unionistických štátnych symbolov a na začiatku roku 1861 sa začali objavovať hlasy vyzývajúce k opatrnosti. Samotné noviny vyzývali k dávaniu si pozor na podozrivých ľudí. „Abolicionistom by nemalo byť dovolené zdržiavať sa v tomto štáte čo i len na hodinu,“ písali.98 Paranoja Atlanťanov rástla a tak niet divu, že došlo aj k niekoľkým procesom s domnelými špiónmi. Všetci však boli vzápätí prepustení. Väčšinou to boli ľudia, ktorí veľa cestovali, písali články do novín alebo ich jednoducho len počuli hovoriť proti Konfederácii.99 I to bol však prečin voči miestnej komunite.

Skrytí unionisti sa ale museli vysporiadať taktiež s otázkou dvojakej lojality. Na jednej strane tu bolo osobné presvedčenie o správnosti toho ktorého postoja, na druhej strane zase lojalita k svojej rodine. Mnoho južanských rodín rozdelila otázka oprávnenosti secesie. Stávalo sa, že kým jeden z bratov bol presvedčený Severan, druhý išiel bojovať do konfederačného vojska. Vlastníci podnikov tiež často nechceli dodávať materiál na podporu Konfederácie.

Čoskoro sa dohľad nad unionistami pritvrdil. Spustilo sa samovoľné tvorenie tzv. „výborov bdelosti“ (vigilance commitees) a do účinnosti boli uvedené zákony o deportáciách a konfiškáciách namierených proti nepriateľom Konfederácie. Zodpovedným v tejto oblasti sa

97 Tieto a mnoho ďalších mien v Dyer, Thomas G., Secret Yankees…, str. 80–82, 93. Stručné zhrnutie problematiky je dostupné v Dyer, Thomas G., Atlanta's Other Civil War Novel: Fictional Unionists in a Confederate City. In: The Georgia Historical Quarterly, Vol. 79, No. 1, Spring 1995, str. 147–168. 98 Southern Confederacy, 14. 5. 1861, str. 3, dostupné online na http://atlnewspapers.galileo.usg.edu/atlnewspapers/view?docId=news/asc1861/asc1861-0243.xml (31. 3. 2014). 99 Dyer, Thomas G., Secret Yankees..., str. 56–59. 29 stal James T. Nisbet. Kým deportačný zákon, ktorý nariaďoval cudzincom pod hrozbou uväznenia alebo nútenej deportácie do štyridsiatich dní opustiť Konfederáciu, nebol až natoľko účinný, zákon o konfiškáciách sa v Atlante prejavil. V prvej a najväčšej vlne došlo v celom okrese Fulton k 98 konfiškáciám, pričom 20 až 25 z nich sa udialo v Atlante. S Úniou sympatizujúcemu právnikovi Amherstovi Stoneovi, ktorý mal však styky na súde, bol zhabaný a následne na aukcii predaný „len” jeho dom v Mariette.100

Všade bolo potrebné demonštrovať lojalitu. Ako už bolo povedané, jedným z hlavných pôsobísk atlantských žien boli nemocnice. Unionistky však chodili pomáhať najmä dezertérom a unionistickým zajatcom. Tí boli umiestňovaní vo väzenskej nemocnici. Od roku 1864 je však stále ťažšie sa k nim dostať. Medzi týmito ženami boli napríklad Martha Huntigton, Emily Farnsworth, Mary Summerlin, Mary Hinton alebo Cyrena Stone.101 Posledná zmienená vo svojom denníku píše, ako so svojimi priateľkami rovnakého politického presvedčenia chodila do konfederačných nemocníc a potom poza chrbát dozorcov pašovali jedlo chorým.102 Prípadmi, kedy je známe unionistické napomáhanie zajatcom, je šesť zajatcov z bitky pri Shilohu a účastníci Andrewsovho prepadu.103 Jedlo a peniaze tam pašovali na najrôznejších miestach, často s nimi posielali aj deti. V niektorých prípadoch pomáhali mužom aj utekať z väzenia.

Za zachovanie v poriadku v meste bol zodpovedný George Washington Lee, ktorý krátko po svojom nástupe do funkcie zaviedol „vládu teroru“. Miera sledovania, zatýkania a súdov sa ešte zvýšila, a mnoho z unionistov, ktorí sa nebáli verejne demonštrovať svoje pravé presvedčenie, bolo zatknutých hneď viackrát. Krátko po Andrewsovom prepade došlo k jednému z najvýznamnejších zatknutí: k zatknutiu deviatich osôb z radov popredných unionistov.104 Keď jeden z nich vo väzení zomrel, postavením Leeho to mierne otriaslo, ale k výraznejším problémom nedošlo. Hoci niektorí zo zatknutých boli postavení pred vojenský súd a obvinení z nelojálnosti a napomáhaniu nepriateľovi, zakrátko boli prepustení. Unionisti mali medzi mocnými mesta viacerých sympatizantov, a tí ich dokázali dostať z problémov.

Následkom ale bolo, že od roku 1863 sa zmenšuje počet unionistov v Atlante. Množstvo z nich utieklo, i keď ani to nebolo jednoduché. Na cestách číhali banditi a niektorí

100 Dyer, Thomas G., Secret Yankees…, str. 73. 101 Ibidem, str. 83–84. 102 Opis situácie vo väzenských nemocniciach v Ibidem, str. 297–299. 103 Andrewsov prepad (Andrews´ Raid alebo The Great Locomotive Chase) sa udial 12. 4. 1862 v severnej Georgii. Skupina Severanov vtedy uniesla lokomotívu „General” s cieľom dostať ju až za Chattanoogu do federálnych línii a zároveň za sebou ničiť železničnú trať. Andrews a jeho spoločníci však boli chytení a niekoľkí z nich následne v Atlante popravení. 104 Dyer, Thomas G., Secret Yankees…, str. 100–113. 30 z nich boli v južanských mestách persona non grata. I tak ale zostalo niekoľko rodín, ktoré žili v Atlante až do jej obsadenia Shermanom. Ich počet a presnú činnosť počas obliehania nie je možné presne zmapovať; isté však je, že na začiatku septembra sa postarali o zranených unionistických vojakov a poskytovali ubytovanie federálnym vojakom. Skrze vyjadrenie unionizmu a výpadom voči svojim spoluobčanom sa snažili zabezpečiť si ochranu svojho majetku, či dokonca povolenie zostať v Atlante aj po jej opustení vojskami. Asi päťdesiatim rodinám (hlavne ľuďom, ktorých sympatizovanie s federálmi bola známe a tiež príslušníkom niektorých nevyhnutných remesiel) sa to podarilo,105 ostatní museli odísť a len málokto z nich zamieril na Juh. Z týchto stykov sa snažili ťažiť i iní ľudia. Starosta Atlanty James M. Calhoun sa tiež vydal požiadať o kapituláciu v sprievode niekoľkých unionistov s cieľom demonštrovať ochotu dohodnúť sa.

4.6 Otrocká otázka

Významnú skupinu obyvateľstva tvorili otroci.106 Tí sa koniec koncov vo veľkom meradle využívali k vojnovému úsiliu. Vzhľadom k tomu, že množstvo bielych zamestnancov tovární bolo po uzákonení konskripčných zákonov odvedených na front, ich miesto zaujali otroci, ktorí boli od svojich majiteľov prenajímaní. Na plantážnikov sa apelovalo rétorikou patriotizmu, ale občas aj presviedčaním a vojenským nátlakom. Doktor Samuel Hollingsworth Stout, riaditeľ nemocníc Army of Tennessee vyhlasoval: „Dajte nám pracovnú silu vašich černochov a my posilníme armádu.“107 Tí to však robili neradi, pretože mali pocit, že otroci, ktorí sa vracali z prác, boli často demoralizovaní, autorita ich majiteľa im už veľa nehovorila a hrozilo nebezpečenstvo, že tým „nakazia“ aj ostatných. Niektorým z nich sa podarilo ujsť na sever a to bol tiež dôvod, prečo sa Južania snažili držať černochov čo najďalej od unionistickej armády. Mesto okrem iného tiež spôsobilo aj to, že sa v ňom černochom dostalo väčšej voľnosti a narastala černošská kriminalita. Podľa údajov atlantských súdov sa ale zdá, že Atlanta bola voči černošským priestupkom viac tolerantnejšia.108

105 Dyer, Thomas G., Secret Yankees…, str. 204. Unionistickí lekári dokonca vypracovávali zoznamy ľudí, ktorí federálom pomáhali. Ukážka je v Ibidem, str. 203. 106 Ďalšie čiastkové informácie k problematike sú dostupné napr. v článkoch Proctor Jr., William G., Slavery in Southwest Georgia. In: The Georgia Historical Quarterly, Vol. 49, No. 1, Marec 1965, str. 1–22 alebo Starobin, Robert S., The Economics of Industrial Slavery in the Old South. In: The Business History Review, Vol. 44, No. 2, Summer 1970, str. 131–174. 107 Mohr, Clarence L., On the Threshold of Freedom: Masters and Slaves in Civil War Georgia. Baton Rouge: Louisiana State University Press, 2001, str. 130. 108 Ibidem, str. 207–208. 31

Podľa súpisu mestských daní z novembra 1863 v tomto čase žilo v Atlante 2 523 otrokov, a 11 slobodných černochov.109 Časť z nich žila v domácnostiach ako sluhovia, či už prenajatí alebo kúpení. To, že si niekto mohol otroka kúpiť, bolo znakom spoločenského statusu. Cena za štrnásťročné dievča, ktoré si v decembri Samuel P. Richards kúpil, bola 1 225 dolárov, kým v máji 1863 to už bolo 2000 dolárov. Pri dospelých to bolo ešte viac a cena trojčlennej rodiny sa mohla pohybovať aj okolo 5 000 dolárov.110 Oznamy o černošských aukciách sa bežne uverejňovali v novinách a jedno z miest, kde sa aukcie konali, bolo na Whitehall Street.111 Pri nákupe černochov sa ich budúci majitelia zvykli pýtať, či sú radi, že budú kúpení - čiastočne aby ukázali, že dbajú o ich blaho a čiastočne len preto, že chceli počuť poslušnú odpoveď - čo otroci akceptovali.

Spočiatku sa černosi podieľali len na prácach pre armádu: kopali zákopy, prehradzovali rieky, opravovali cesty, stavali železnice (s čím mali skúsenosti už spred vojny) a hlavne, ako unionistická armáda postupovala stále hlbšie na juh, opevňovali dôležité mestá, ako napríklad Savannah, Macon, Athens, Augustu a tiež Atlantu. Nariadenie dostatočne ju opevniť prišlo už v júli 1863. Generál Joseph E. Johnston na konci júna 1864 vydal nariadenie, že každý schopný černoch, ktorého nájdu, je povinný týždeň pracovať na atlantských vonkajších opevneniach. Tento rozkaz o dva mesiace zopakoval aj generál .112 To bolo pochopiteľne obdobie, keď sa v Atlante nachádzalo najviac otrokov. Všetci sa však nepodieľali na opevneniach. Veľká časť z nich pracovala v nemocniciach, ktoré trápil nedostatok personálu a druhá časť našla uplatnenie v ľahkom priemysle a baníctve.

V nemocniciach sa v tom čase nachádzalo niekoľko skupín pracujúcich: doktori, vojaci, bieli civilisti a otroci. Percentuálne zastúpenie jednotlivých skupín sa v priebehu konfliktu menilo, ale môžeme povedať, že čierna pracovná sila tvorila tak významnú skupinu, že neskôr sa miesta pre stavbu nových nemocníc vyberali aj s ohľadom na množstvo otrokov v okolí. Podľa záznamov sa dá povedať, že otroci sa začínali v nemocniciach objavovať začiatkom roka 1862. Na konci roku 1863 pracovalo v siedmich z atlantských nemocníc (Gate City Hospital, Medical College Hospital, Empire Hospital, Roy Hospital, Fair Ground Hospital No. 1, Fair Ground Hospital No. 2, Johnston Receiving and Distributing Hospital) okrem doktorov 350 zamestnancov, z toho 146 vojakov, 27 bielych civilistov a 177

109 Mohr, Clarence L., On the Threshold of Freedom, str. 194. 110 Venet, Wendy Hamand (ed.), Sam Richards´s Civil War Diary..., str. 145, 174. 111 Wortman, Marc, The Bonfire..., obrazová príloha. 112 Mohr, Clarence L., On the Threshold of Freedom..., str. 126. 32

černochov. Percentuálne teda černosi tvorili 50, 571 % zo všetkých zamestnaných. Dá sa usudzovať, že ak by sa brali do úvahy aj počty zamestnaných z ostatných atlantských nemocníc, ku ktorým však neexistujú údaje, percento by prekročilo polovicu. Ich množstvo však kolísalo ako v jednotlivých nemocniciach, tak v priebehu vojny. V danom roku čierne obyvateľstvo mierne prevažovalo v štyroch zo zmienených nemocníc. Ako sa však blížilo obliehanie mesta, percentuálne zastúpenie sa zvýšilo na 60 % v prípade Johnston Receiving and Distributing Hospital a 73 % v prípade Fair Grounds Hospital No. 1. Kým v množstve civilistov došlo k miernemu rastu a u vojakov došlo k rapídnemu poklesu, černošských zamestnancov konštantne pribúdalo.113 Čo sa týka úkonov, ktoré im boli prideľované, prejavovala sa v nich silná diskriminácia. Bola im prideľovaná tá najťažšia a najhoršia práca. Zo začiatku varili a prali a kvôli úbytku vojakov sa postupne stávali aj ošetrovateľmi. Tými boli muži, pretože táto práca vo veľkej miere zahŕňala aj zdvíhanie pacientov a podobné fyzicky náročnejšie práce.

V priemyselnej výrobe boli často umiestňovaní na miesta ťažby surového železa, soli alebo liadku na výrobu strelného prachu. Tiež pracovali v továrňach na muníciu, gombíky, textil alebo ako tesári, kováči, murári, poháňači záprahov či ako obyčajní robotníci. Ako príklad uvádzam výpočet čiernych zamestnancov atlantského konfederačného arzenálu (C. S. Atlanta Arsenal) v priebehu rokov 1862–1863: 23 robotníci, 5 tesári, 2 poháňači záprahov, 1 čistič pušiek, 2 kováči a jeden klampiar.114 Našli sa medzi nimi aj skúsení jedinci, z ktorých však len minimum bolo naozaj prvotriednych. Odhady uvádzajú, že v roku 1864 sa v meste nachádzalo asi 600 priemyselných pracovníkov. Záznamy sú však príliš neúplné na to, aby sa dala zostaviť kompletná rekonštrukcia.

Zamestnávatelia sa prirodzene stretávali s problémami. Najväčším z nich bola otázka, kde černochov ubytovať a čo im dať najesť. Preto si niektoré firmy najímali otrokov ako nádenníkov a starostlivosť o nich prenechávali ich majiteľom. U tých sa to pochopiteľne nestretlo s nadšením.

Černosi pracovali na princípe úlohového systému. Neskôr sa tiež presadil systém platenia malých súm sa prípadné nadčasy. Aj tu v mestách, sa naďalej používalo násilie ako donucovací prostriedok k práci a trest - najčastejším bolo bitie. Zamestnávatelia ale od tohto upúšťali, pretože to malo skôr kontraproduktívne účinky. Zároveň stále dochádzalo

113 Údaje v tomto odseku sú prevzaté z tabuliek v Mohr, Clarence L., On the Threshold of Freedom..., str. 130–133. 114 Ibidem, str. 149. 33 k rozdeľovaniu černošských rodín, keď muži odchádzali pracovať do mesta a ženy s deťmi zostávali na plantážach.

Južanská armáda do boja nestavala černošské oddiely, ako sa to dialo na Severe. Je pravda, že občas sa v armáde našlo pár jedincov čiernej pleti (ktorí väčšinou sprevádzali svojich pánov do boja), ale jednalo sa skôr o výnimky. Konskripčný úrad dospel k číslu 14 500 osôb115 ako k množstvu černochov spôsobilých na boj, ale konfederačný kongres zákon o vytváraní vojenských jednotiek z černochov neschválil. Urobil tak až v marci 1865, kedy sa však už zákon nemal šancu markantnejšie presadiť v praxi.

115 Mohr, Clarence L., On the Threshold of Freedom..., str, 127. 34

5. Hospodárstvo

5.1 Finančná situácia116

Vojenský konflikt sa rýchlo prejavil aj v hospodárskej sfére. Južné štáty mali väčšinu svojho kapitálu v pôde a otrokoch a navyše všeobecne v Únii boli veľmi nízke dane a o ich vyberanie sa starali lokálne úrady. Preto bolo pochopiteľné, že po vypuknutí konfliktu vznikla potreba získať peniaze a snaha získať ich zvýšením daní sa nestretla s veľkým nadšením. Vymáhať dlhy tiež nebolo úspešné. Pôžičky štátu sa stretli s trochu väčšou ochotou, ale aj tak boli skoro tri štvrtiny vojnových nákladov za prvý rok hradené hotovými peniazmi. Pochopiteľne, na pokrytie toľkých nákladov musela konfederačná vláda začať štátne dlhopisy tlačiť a v nadväznosti na to sa začala objavovať inflácia. Nič na tom nepridával ani fakt, že konfederačná mena bola krytá len sľubom, že po víťaznej vojne bude všetko splatené. Kým v prvom roku bola inflácia ešte relatívne mierna, v ďalších rokoch vyskočila do závratných výšok a stúpala tempom 12 % za mesiac. Na jar 1863 sa prestali tlačiť nové peniaze a bol vydaný zákon o všeobecnom zdanení niektorých produktov a licencií. K tomu sa pridala ešte daň na poľnohospodárske plodiny a ťažné zvieratá. Toto zdanenie sa však v podstate dotklo hlavne chudobných ľudí, pretože tí bohatí si vybavovali výnimky. Dokonca neboli zdanení ani otroci, pretože boli považovaní za priamu daň, ktorá mohla byť vypočítaná iba na základe počtu obyvateľstva, čo počas vojny nebolo možné.117

Pre predstavu o vojnovej dani uvádzam, že Sam P. Richards, kníhkupec a obchodník s kancelárskymi potrebami zaplatil za 2,5 % daň z hrubej tržby za dva mesiace 500 dolárov a za ďalší štvrťrok 675 dolárov z celkovej tržby 27 000 dolárov.118

Peňazí bolo naozaj nedostatok. Obyvateľka Atlanty vyhlásila: „Žiadna peňaženka nie je dosť veľká, aby udržala všetko potrebné, čo je treba k urobeniu viac ako jedného nákupu.“119 Túto situáciu využívali podvodníci a falšovatelia. Po tom, čo konfederačné peniaze rapídne strácali hodnotu, ľudia sa snažili uchovať si majetok ich výmenou za zlato alebo severanské doláre, tzv. „greenbacks“. Jednými z najlepších podvodníkov sa stali černosi, ktorým ich majitelia povoľovali slobodnú činnosť. V Atlante boli takéto významné

116 Informácie o financovaní vojny v Georgii a Konfederácii všeobecne sú dostupné napr. v Bass, J. Horace, Civil War Finance In Georgia. In: The Georgia Historical Quarterly, Vol. 26, No. ¾, September– December 1942, str. 213–224 a Schwab, J. C., The Finances of the Confederate States. In: Political Science Quarterly, Vol. 7, No. 1, Marec 1892, str. 38–56. 117 McPherson James M., Battle Cry of Freedom..., str. 437–439. 118 Venet, Wendy Hamand (ed.), Sam Richards´s Civil War Diary..., str. 194, 201. 119 Dyer, Thomas G., Secret Yankees..., str. 289. 35 osoby dve: holič Bob Yancey a Prince Ponder. Napriek tomu, že za špekulácie s peniazmi boli tri roky väzenia a pokuta 20 000 dolárov, ľudia často neváhali a špekulanti si takto mohli nahromadiť značný majetok. Yancey napríklad predával jeden „greenback“ za 300 konfederačných dolárov.120

Kvôli katastrofálnemu poklesu hodnoty konfederačných dolárov došlo v apríli 1864 k výmene meny, pričom výmenný kurz bol 3 doláre starej meny za 2 doláre novej. Prepočtové tabuľky boli uverejňované v novinách.121 Ani toto však nezabránilo totálnemu pádu konfederačnej meny do konca roku 1864.

Čo sa týka hodnoty peňazí v období americkej občianskej vojny, dá sa uviesť nasledovné: desať vtedajších dolárov malo v roku 1861 reálnu hodnotu približne 243 dnešných dolárov, v roku 1863 hodnotu 191 dolárov a na konci vojny to bolo 148 dnešných dolárov.122

5.2 Námorná blokáda

Obe znepriatelené strany medzi sebou nebojovali len vojenskými prostriedkami. Jedným z najjednoduchších spôsobov, ako zabrániť obchodovaniu (a tým prísunu financií a materiálu) bolo začať blokádu prístavov. Táto námorná technika, často využívaná už storočia predtým, spočívala v tomto prípade v uzavretí približne 5 600 kilometrov konfederačného pobrežia a kontrolovania významných prístavov. Lincoln ju vyhlásil už v apríli 1861 a do začiatku roku 1865 boli s pádom Wilmíngtonu uzavreté všetky hlavné prístavy. S plánom, ktorý dostal názov „plán Anakonda“,123 prišiel generál Winfield Scott. Najdlhšie sa udržali Wilmington v Severnej Karolíne, Charleston v Južnej Karolíne a Mobile v Alabame. Spočiatku blokáda nebola príliš úspešná a konfederačné lode ju boli schopné prerážať. Dané to bolo hlavne zložitým pobrežím so zátokami. Najčastejšie potom smerovali do Nassau, Havany alebo na Bermudy, prípadne až do Anglicka. Postupom času sa však jej organizácia zlepšovala a okolo pobrežia operovalo 500 unionistických lodí. Konfederácia na túto aktivitu odpovedala konštrukciou neveľmi úspešných torpédových člnov

120 Wortman, Marc, The Bonfire..., str. 140–141, 187. 121 Viď napríklad Atlanta Daily Intelligencer, 31. 3. 1864, str. 3, dostupné online cez http://atlnewspapers.galileo.usg.edu/atlnewspapers/view?docId=news/adi1864/adi1864-0031.xml (6. 2. 2014). Napríklad 100 starých dolárov sa po novom rovnalo 66, 66 doláru, 150 dolárov rovným 100 dolárom a 750 dolárov 500 dolárom novej meny. 122 Hodnoty získané prevodom na http://www.measuringworth.com/uscompare/ (25. 3. 2014). 123 Plán Anakonda alebo Scottov veľký had bol unionistický plán ako bojovať proti Juhu, ktorý mal dva prvky: uzavrieť blokádou všetky prístavy a umiestnením armády pozdĺž rieky Mississippi pretnúť Juh napoly. Mal to byť mierový plán. O jeho relevantnosti sa v USA veľa diskutovalo. 36 a zamestnávaním kaperov na zničenie blokádnej flotily. Počas celého konfliktu sa blokádu podarilo preraziť 8 000 lodiam.124 Neboli však medzi nimi zvyčajní obchodníci, ktorí nemali šancu blokádu preraziť. Konfederačný obchod tak bol odkázaný na lode vlastencov - dobrodruhov. Vzhľadom k tomu, že tieto lode museli byť rýchle, aby dokázali unionistickým lodiam uniknúť, boli malé, a preto nemohli priviezť väčšie množstvo nákladu. V snahe uniknúť často dochádzalo aj k odľahčovaniu hádzaním tovaru do mora. Taktiež boli ich výpravy pomerne zriedkavé a keďže nikdy nebolo isté, že budú úspešní, ich dodávky tovaru všetkého druhu neboli dostačujúce k zásobovaniu. Na druhej strane, na prerážaní blokády sa v prípade úspechu dalo slušne zarobiť. V okamihu, keď bol tovar privezený, bol oznam o tom uverejnený v miestnych novinách.125 Cena sa však tiež značne líšila od predvojnovej. Medzi tovarom bol hlavne vojenský materiál, lieky, remeselné výrobky a v neposlednom rade i luxusný tovar. Práve ten sa v priebehu vojny stal pre Južanov dôkazom, že Severania ich stále úplne neodrezali od sveta.

Atlanta mala tiež svojho prerážača blokády. Sidney Root126 bol pôvodom zo Severu a na Juh prišiel podnikať. V roku 1857 prišiel do Atlanty, aby tam podnikal spolu so svojím neskorším blokádnym partnerom Johnom N. Beachom. Začínal s vývozom bavlny a neskôr privážal aj iný tovar. Zaisťoval spojenie s Európou a predovšetkým s Liverpoolom a Le Havrom, pričom v Konfederácii mal základňu v Charlestone a neskôr vo Wilmingtone. Vďaka Root&Beach teda Atlanta mala obchodné kontakty s Anglickom.

5.3 Nedostatok a rast cien

Ako už bolo povedané, dovážaný tovar sa v žiadnom prípade nemohol vyrovnať dopytu. Konfederácia bola síce schopná vyprodukovať dostatok jedla pre svojich obyvateľov; kvôli nedostatočnej logistike ho ale nebola schopná niekam dopraviť. Materiál bol preto požadovaný aj od miestneho obyvateľstva. Nedostatok začína byť cítiť už na jeseň 1861 a lokálne vznikajú nepokoje súvisiace s rastom cien. Zatiaľ čo mzdy narástli o 55 %, ceny až o 300 %.127 V marci 1863 vyrabovala skupina ozbrojených atlantských žien mäsiarstvo na Whitehall Street, pretože jeho majiteľ odmietol znížiť cenu za slaninu. V reakcii na to

124 McPherson James M., Battle Cry of Freedom..., str. 381. 125 Viď napríklad Atlanta Daily Intelligencer, 31. 3. 1864, str. 1, dostupné online cez http://atlnewspapers.galileo.usg.edu/atlnewspapers/view?docId=news/adi1864/adi1864-0029.xml (6. 2. 2014). Väčšinu tovaru predávaného verejnosti tvorili látky, šaty, oblečenie, knihy, listový papier... 126 Sidney Root (1824–1897) bol americký podnikateľ a jeden z prerážačov federálnej blokády. Pôvodom z Massachusetts, po presídlení na americký Juh začal podporovať Konfederáciu. Podnikal v obchode s nehnuteľnosťami a koženým, suchým a drogistickým tovarom. Po vojne zostal presídlil do New Yorku a až po skončení obchodovania sa vrátil do Atlanty, kde sa venoval filantropii. 127 McPherson James M., Battle Cry of Freedom..., str. 440. 37 mestská rada vyčlenila sumu 500 dolárov pre tých najnúdznejších, ale situáciu to nevyriešilo.128 Takisto tu boli pokusy udržať ceny dole, respektíve stanoviť hornú hranicu, ale taktiež neúspešne. Známe sú bavlnový alebo soľný hladomor. Ľudia v mestách začali pestovať v záhradách zeleninu, kupovali si kravu na mlieko a sliepky na vajcia, používali kukuričnú alebo ryžovú múku namiesto drahej pšeničnej a ražnej. Zvykali si na náhrady nedostupného tovaru: namiesto čaju černicové a malinové listy, namiesto kávy pili raž, sladké zemiaky, paštrnák alebo čakanku. Muži dezertovali z frontu, pretože nechceli nechať svoje rodiny o hlade doma samé. Krádeže a špekulácie boli na dennom poriadku a úrady ich už viac-menej neriešili. Kto mal v meste domáce zviera, tak ho na noc zavieral k sebe do domu, aby mu ho niekto neukradol. Bolo nedostatok papiera a tlačiarenskej farby a niektoré noviny boli nútené tlačiť na polhárky alebo dokonca na tapety. V tomto čase však bolo aj v uliciach Atlanty vidieť priepastné sociálne rozdiely. Úvodník Nashville Daily Times píše: „Kým množstvo ľudí pracuje, iní - najmä v Atlante - sa vozia vo svojich štvortisícových kočiaroch, oblečení v tisícdolárovom hodvábe a dvojtisícových plášťoch, večer navštevujú divadlo alebo sa zúčastnia plesu na počesť Johna Morgana alebo iného hrdinu.“129 Neboli to však len predvojnoví aristokrati, ale aj zbohatlíci. Keďže ceny rástli a niektorí obchodníci sa dostali k dovezenému tovaru, ľahko sa za krátky čas dostali k peniazom. Sam P. Richards na margo toho poznamenal: „Predali sme toho viac ako ktorýkoľvek predošlý mesiac, ale nepáčia sa mi tieto časy.“ V tom čase za mesiac zarobil 6 000 dolárov.130 Boli však aj takí obchodníci, ktorí si časť tovaru ponechali a neskôr ho za vyššie ceny predali.

Čo sa týka konkrétnych cien, u niektorých plodín sa dajú aspoň čiastočne rekonštruovať. Mnoho obyvateľov Atlanty, ktorí si písali denník, si zaznačili ceny niektorých potravín. Krásne viditeľný posun v dôsledku inflácie nájdeme u Sama P. Richardsa a isté údaje uvádza aj unionistka Cyrena Stone. Z informácií v dostupnej literatúre som sa pokúsila zostaviť tabuľku (tabuľka 1).131

128 Venet, Wendy Hamand (ed.), Sam Richards´s Civil War Diary..., str. 155. 129 Nashville Daily Times & Press, 28. 6. 1864 citované v Davis, Robert S. (ed.), Requiem for a Lost City..., str. 16. 130 Venet, Wendy Hamand (ed.), Sam Richards´s Civil War Diary..., str. 123. 131 Je to výber toho najčastejšieho tovaru. Ceny sú prevzaté z Venet, Wendy Hamand (ed.), Sam Richards´s Civil War Diary... a Dyer, Thomas G., Secret Yankees... . Množstvo uvádzam v dobových mierach, pre orientáciu 1 libra = 0,45 kg a 1 barel = 196 lb. Ceny zariadenia domácnosti sú dohľadateľné v aukčných súpisoch, napr. Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 555. Ceny sú uvádzané v dolároch. 38

1861 nov 1862 júl 1862 nov 1863 zima - jar 1864 marec

Múka 40 za barel 75 za barel 1,23 za lb

Káva 0,50 za lb 1,75 za lb 3 za lb 4 za lb 10-15 za lb

Cukor 0,40 za lb 10 za lb

Soľ 0,50 za lb 0,60 za lb

Slanina 0,25 za lb 1,10 za lb

Listový papier 7 za bal 15 za bal

Maslo 8-10 za lb

Sladké zemiaky 1 za lb

Hovädzina 3,59 za lb

Tabuľka 1. Ceny vybraných potravín.

Atlanta bola obchodnou križovatkou. Na Whitehall Street, Alabama Street a Peachtree Street - jej najdôležitejšie ulice - ľudia prichádzali, aby obchodovali a zbohatli. Hovorilo sa, že nikto sa nikdy nenarodil v Atlante, ale všetci sa sem odniekiaľ prisťahovali. Bolo to industriálne mesto, ktoré sa za dvadsaťštyri rokov svojej existencie vyšvihlo na jedno z centier Starého Juhu. Obchodu najviac napomáhala železnica. Juh mal síce o polovicu menej železničných tratí ako Sever, ale tretina bola na území Dolného Juhu (Lower South) a spojnicou bola práve Atlanta. Prvý vlak sem dorazil len osem rokov po jej založení a už štyri mesiace po odchode Shermana do nej prišiel vlak ďalší. Neuveriteľne sa zrýchlila doprava a teraz sa dalo z New Yorku do New Orleans dostať za necelé štyri dni. Vývoj cien a vzdialenosti sa dá vidieť v tabuľke (tabuľka 2).132

132 Informácie do tabuľky sú získané z The Atlanta Daily Intelligencer, 1861–1864. Cestovné poriadky boli uverejňované buď na prvej alebo štvrtej strane každý deň. Rovnako boli popísané aj možné ďalšie prípoje na jednotlivých linkách. Ceny sú uvádzané v dolároch. Pre orientáciu, 1 míľa = 1,6 km.

39

vzdialenosť Trvanie Cena 1861 Cena 1863 Cena 1864

Atlanta - Chattanooga 138 míľ 9 h 5 ? ?

Atlanta - Macon 102 míľ 5 h 15 min 4,5 5 7

Atlanta - West Point 87 míľ 5 h 30 min 3,5 4,25 10

Atlanta - Augusta 171 míľ 9 h 5,5 6 ?

Tabuľka 2. Ceny dopravy.

Vlaky premávali denne a cesta nočným spojom trvala o 15 minút až pol hodinu dlhšie. Trvanie jednotlivých ciest je z roku 1861, s postupom času sa táto doba predlžovala, napríklad u West Pointu na 7 hodín.

Na druhej strane však železnica bola často slabým článkom počas vojny, lebo sa dala pomerne ľahko ničiť.

5.4 Výroba vojenského materiálu

Pre svoju strategickú polohu boli do nej zakrátko presúvané významné konfederačné inštitúcie: vo februári 1862 je sem presunutý konfederačný arzenál z Nashville, v máji 1862 sem prichádza vojenská pošta, Braxton Bragg tu zriaďuje veliteľstvo Army of Tennessee a Atlanta sa taktiež stáva logistickým centrom. Zhromažďuje sa tu materiál na zásobovanie armád a všade vznikajú vojenské továrne. Toto budovanie podporoval predovšetkým Josiah Gorgas, riaditeľ Zásobovacieho úradu (The Ordnance Bureau). Tu našlo zamestnanie množstvo Atlanťanov. Z tovární, ktoré vyrábali zbrane, sa dá spomenúť Spiller and Burr Pistol Company (pištole), The Peck and Day Planing Mill (pušky), The Atlanta Sword Manufactory (šable) a The Atlanta Machine Works (delá). Materiál pre armádu tiež vyrábali The Empire Manufacturing Company (vagóny), The Atlanta Steam Tannery (kožené výrobky), W. S. Withers and Solomon Solomon´s Foundry (strmene, spony, gombíky), The Confederate Iron and Brass Foundry (železné a mosadzné výrobky, vojenská výstroj), W. F. Herring and Company a Lauishe and Purrell Company (uniformy, batohy) a Winship´s Foundry and Machine Shops (nákladné vagóny, skrutky, železné pláty, železničné zásoby). Niektoré z nich boli vlastnené tajnými unionistami. Veliteľstvo samo taktiež produkovalo stany, výbavu pre posádky v táboroch a pevnostiach, muníciu a tiež oblečenie a obuv. Okrem toho v meste boli aj súkromné podniky, napríklad obuvníctvo, továreň na zápalky, stolárstvo,

40 truhlárstvo, tlačiareň a kníhviazačstvo, továreň na mydlo a sviečky, mlyn a tiež pálenicu whisky, octu a ďalších druhov alkoholu.133

Najvýznamnejšou továrňou však bola The Atlanta Rolling Mill, atlantská valcovňa železa. Postavená bola v roku 1858 Lewisom Schofieldom a Jamesom Blakom. O pár mesiacov na to sa pridal i William Markham. Nachádzala sa na južnej strane georgijskej železnice a na východnej strane Oaklandského cintorína. Zo začiatku sa výroba sústreďovala len na znovu valcovanie železničných koľajníc, ale s vypuknutím vojny sa jej primárne zameranie pretransformovalo na výrobu vojenského materiálu, najmä koľajníc, kanónov a železných plátov na konfederačné plavidlá. Keď sa konfederačná vláda rozhodla prebudovať potopenú pancierovú loď U.S.S. Merrimack z Gosportských lodeníc v Porthsmouthte na C.S.S. Virginia,134 pláty na jej pokrytie boli vyrábané práve v Atlante. V tomto čase sa však už vláda stretávala s problémami s jej majiteľmi. Schofield aj Markham boli unionisti, ktorí ako mnoho ďalších unionistov na Juhu, riešili dilemu lojality: nechceli napomáhať vojenskému snaženiu voči ich domovine, a tak odďaľovali dodávky objednaného tovaru a čoraz viac sa snažili valcovňu predať. To sa im v roku 1863 za 600 000 dolárov nakoniec podarilo a firmu prevzal Trenhold, Frazer & Company z Charlestonu. Od tohto okamihu sa názov továrne mení na The Confederate Rolling Mill. Atlantská valcovňa sa tak stala druhou najväčšou valcovňou na Juhu, hneď po Tredegar Iron Works v Richmonde vo Virginii. Bola takou významnou, že keď konfederačné vojská opúšťali v septembri 1864 mesto, továreň bola spolu s muníciou a niekoľkými vlakmi vyhodená do vzduchu. Nebola už nikdy obnovená, ale istý čas sa po valcovni volala ulica, na ktorej ležala.135

Miestne banky mnohokrát dávali pôžičky a držali zmenky či už georgijskej alebo konfederačnej vlády. Sumy desiatok až stoviek tisícov konfederačných peňazí kryli dočasný stav, kým došlo k výmene bankoviek alebo išli na uživenie jednotiek v táboroch Big Shanty, McDonald a Stephens. Veľa z nich sa po okupácii federálnymi vojskami už neobnovilo.

133 Zoznamy tovární a ostatných podnikov Atlante sú dostupné v Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 532–533 a Wortman, Marc, The Bonfire..., str. 126. 134 Konfederačná pancierová loď C.S.S. Virginia bola pôvodne unionistickou paroloďou U.S.S. Merrimack, ktorú severania potopili v Gosportských lodeniciach, keď sa Virginia odtrhla od Únie. Južania ju po obsadení lodenice vytiahli z vody a prebudovali na pancierovú loď. Tá sa zúčastnila námornej bitky u Hampton Roads 9. marca 1862, kde podľahla pancierovej lodi U.S.S. Monitor a v nasledujúcich dňoch vybuchla. 135 Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 427. 41

6. Atlantské ťaženie

Pojmom „atlantské ťaženie“ (Atlanta Campaign) historici označujú sériu bitiek na západnom fronte v lete 1864 medzi unionistickými vojskami vedenými generálom Williamom Tecumseh Shermanom136 na jednej strane, a konfederačnou Army of Tennessee pod velením generála Josepha Egglestona Johnstona137 a neskôr Johna Bella Hooda na strane druhej.138 Vojenskými kritikmi je tiež veľmi oceňovaná Shermanova stratégia boja. Po tom, ako v novembri 1863 generál Braxton Bragg prehral bitku o Chattanoogu, otvorila sa U. S. Grantovi cesta na Juh. Keďže on sám bol povýšený na najvyššieho veliteľa unionistických vojsk, zanechal velenie Military Division of the Mississippi (zloženej z Army of the Cumberland, Army of the Ohio a Army of the Tennessee) W. T. Shermanovi. Johnston, ktorý zaujal Braggovo miesto 27. decembra 1863, mal za úlohu nedovoliť Shermanovi dostať sa hlbšie na Juh, a hlavne, ubrániť Atlantu. Všetci si príliš dobre uvedomovali dôležitosť tohto vnútrozemského mesta. „Atlanta je posledným článkom, ktorý drží pohromade juhozápadné a severovýchodné časti rebelskej Konfederácie. Rozbite ho a tieto časti sa rozpadnú... Súčasné ťaženie... má za cieľ nič menej ako vojenskú izoláciu Mississippi, Alabamy a Georgie od zostávajúcej Južnej Karolíny, Severnej Karolíny a Virginie,“139 napísali newyorské noviny na konci roku 1863.

6.1 Počiatky ťaženia

Za začiatok ťaženia je považovaný 6. máj 1864, keď Sherman napadol pri Daltone Johnstonove vojská v zákopoch. O šesť dní na to bol Johnston prinútený ustúpiť hlbšie do Georgie. Týmto bolo tiež predznamenaný charakter celého ťaženia. Generál Johnston bol známy svojou váhavosťou. Mal vo zvyku masívne opevňovať, radšej ustupovať a čakať na správny moment k útoku, aby nedochádzalo k zbytočnej strate mužov. To sa však často preťahovalo a ľuďom vo vedení, sa to hlavne v prípade tohto ťaženia, zdalo nebezpečné. Keď

136 William Tecumseh Sherman (1820–1891) bol unionistickým generálom za americkej občianskej vojny. Bol známym stratégom, ktorý praktikoval taktiku „spálenej zeme“ na južanskom území. Slúžil pod generálom U. S Grantom a v roku 1864 sa stal veliteľom armád na západnom fronte. Tam sa mu podarilo dobyť Atlantu a uskutočniť „Pochod k moru.“ Po Grantovom zvolení prezidentom sa stal najvyšším veliteľom americkej armády. 137 Joseph Eggeston Johnston (1807–1891) bol konfederačným generálom. Bojoval v mexickej vojne a podieľal sa aj na bojoch „krvácajúceho Kansasu.“ Za občianskej vojny viedol armády v prvej bitke u Bull Run, u Vicksburgu a potom pred Atlantou. Medzi ním a Jeffersonom Davisom bola konštantné napätie, pretože okrem iného Davis nemal pochopenie pre jeho spôsob vedenia boja. 138 John Bell Hood (1831–1879) bol konfederačným generálom, ktorý tesne pred bitkou o Atlantu nahradil generála Johnstona. Reputáciu si získal v Sedemdňovej bitke v roku 1862. U Gettysburgu prišiel o ľavú ruku a o Chickamaugy o pravú nohu. Rozhodujúco bol porazený v bitke u Nashville v januári 1865. 139 Wortman, Marc, The Bonfire..., str. 191. 42 sa k útoku nakoniec odhodlal, plánované májové útoky u Allatoony alebo Cassville boli zmarené pre nedostatočnú komunikáciu. Po bitke u Resacy (13.–15. máj 1864) bol Johnston opäť nútený ustúpiť a ani zničenie mosta a priľahlej železnice nezabránilo Shermanovým vojskám pokračovať v nasledovaní Army of Tennessee do vnútrozemia. Keďže sa konfederačné vojská opevňovali v zákopoch, frontálny útok sa ukázal byť neefektívnym. Sherman preto nariadil obísť nepriateľa po ľavom krídle. Tento krok Johnston očakával a Shermanovi skrížil cestu. Nasledovala bitka u New Hope Church (25.–26. máj 1864), po ktorej sa obidve armády museli stiahnuť do zákopov. New Hope Church, vzdialený od Atlanty 40 kilometrov, bol zároveň prvou bitkou, ktorej hluk už doliehal do metropoly Georgie. Lokálne napádania nepriateľskej obrannej línie pokračovali napríklad v stretnutí pri Dallase alebo pri Mariette (kde bol pri výzvednej činnosti zabitý konfederačný generál Leonidas Polk), až konfederačné vojsko zaujalo nové postavenie u Kennesaw Mountain. Sherman sa pokúsil zmeniť tempo postupu a na rozdiel od stratégie v ostatných bitkách zvolil frontálny útok na nepriateľa v zákopoch. Útok sa nevydaril a Severania boli 27. júna s veľkými stratami odrazení. V polovici júla ale Sherman so svojou Military Division of Mississippi prekročil Chattahoochee River, ktorá bola už len trinásť kilometrov od mesta. Po ceste ničil železnicu a továrne, napríklad v Roswelle.

V tomto čase už vládlo v Richmonde veľké znepokojenie. Johnstonovi nikto nedôveroval, a tak prezident Davis vyslal Bragga, teraz ako svojho vojenského poradcu, na inšpekciu. Johnston však odmietol útočiť, keďže nepriateľ mal raz toľko vojakov. Preto 17. júla večer dostal z Richmondu telegram, že ho zbavujú velenia a na jeho miesto dosadzujú generálporučíka Johna Bella Hooda. Ten bol známy svojou odvahou a agresivitou a konfederačná vláda dúfala, že zmena prinesie ovocie. Medzi vojakmi však napriek tomu populárny nebol, a mnohí z nich boli tak rozhorčení z jeho menovania veliteľom, že jednoducho odišli z armády. Sam Watkins,140 v tom čase vojak v jednom z regimentov, vo svojich memoároch o generálovi Johnstonovi poznamenal: „Starý Joe Johnston prevzal velenie Army of Tennessee, keď bola zbitá a rozbitá, keď ju niekto iný nemohol zjednotiť. Našiel ju v zdrapoch a franforcoch, hladnú a so zlomeným srdcom, morálka mužov bola preč, ich mužstvo odnesené vetrom, pýcha bola minulosťou. Jeho prostredníctvom a obratnou manipuláciou to bolo všetko obnovené. … Jeho muži boli v dobrej nálade, a tak si istí

140 Samuel Rush Watkins (1839–1901) bol jedným z tisícov mužov, ktorí bojovali za Konferáciu počas americkej občianskej vojny. Rodák z Tennessee bojoval celú vojnu v 1st Tennessee Infantry, Company H („Maury Grays“) a po návrate domov začal písať svoje memoáre, „Company Aytch“: Maury Grays, First Tennessee regiment, or, A Side Show to a Big Show. Popisuje v nich každodenný život vojaka, svoje zážitky a hlavne dojmy z frontu a nemocníc, a tiež priebeh bojov, ktorých sa zúčastnil. Jeho opisy sú živé a často grafické. 43 víťazstvom po štyroch mesiacoch ako na začiatku; namiesto toho, aby sa jeho armáda zmenšovala, rástla na sile. Je pravda, že ustupoval, ale len preto, aby nepriateľovi uštedril ťažší úder. … Jeho tvár bola vždy čelom k nepriateľovi. Nikdy sa nemohol urobiť ťah, ktorý by neočakával. Taký bol Joseph E. Johnston a taký je jeho záznam. Zbohom, starý druh!“141

Prvou bitkou, v ktorej Army of Tennessee (a časť Army of Mississippi) bojovala pod novým veliteľom, bola bitka pri Peachtree Creek (20. júl 1864). Jednalo sa o konfederačný útok v čase, keď druhá armáda prekračovala Peachtree Creek a chystala sa opevniť. Kvôli nepochopeniu medzi veliteľmi sa útok oneskoril a útočníkom sa tak nepodarilo prelomiť unionistické opevnenie. Tí navyše stratili raz toľko mužov ako ich protivníci.

6.2 Bitka o Atlantu

V meste zatiaľ panovala horúčkovitá nálada. Stále sa síce konali spoločenské stretnutia a pikniky, ale už školopovinné deti vedeli nakresliť pozície armád pred mestom. Informácie podávané obyvateľom skrze noviny boli nespoľahlivé a v tomto čase už začína federálne ostreľovanie Atlanty. Ľudia opúšťali mesto každým vlakom. Hood sa preto rozhodol pre ďalšiu akciu, ktorá dostala meno bitka o Atlantu (22. júl 1864). Prišiel s plánom, v ktorom Hardeeho jednotky mali po nočnom pochode cez Atlantu, (ktorý jej obyvatelia zaznamenali a mylne ho považovali za ústup z mesta), za svitania na východe Atlanty napadnúť generála McPhersona z krídla, Cheatham ich mal podporiť frontálne a za ten čas mala Wheelerova jazda získať vlak na Decatur Street. V konfederačnej armáde však opäť plán nevyšiel tak, ako bol naplánovaný. Vojská síce vyrazili na nočný pochod včas, ale nepodarilo sa im na určené miesta dostať skôr, ako si federáli všimli opustené konfederačné zákopy a McPherson posilnil ľavé krídlo. Bitka začala. Najprv boli konfederáti odrazení, ale po chvíli ich protivníci ustúpili na Leggett´s Hill, kopec, ktorý dobyli len deň predtým. Začali sa boje o zisk každej batérie. Napriek snahe sa však Južanom Leggett´s Hill dobyť nepodarilo.

Sherman vývoj sledoval zo svojho veliteľstva v dome Augusta F. Hurta, z ktorého bol výhľad na konfederačné opevnenia. Keď spolu s ostatnými generálmi počul zvuky boja, o ktorom nebol informovaný, vyslal generála McPhersona, aby zistil, čo sa deje. Ten bol ale zabitý konfederačnou jazdou a jeho telo bolo potom prevezené do Marietty.

Až do tretej hodiny popoludní sa boje sústredili do východnej časti Atlanty. Až potom sa Cheatham presunul na sever od železnice a začali pokusy o prelomenie unionistickej

141 Watkins, Samuel R., Co. Aytch. Chattanooga, Tennessee: Times Printing Company 1900, str. 149– 150, dostupné online na https://archive.org/stream/coaytch00watk#page/n5/mode/2up (7. 2. 2014). 44 obrannej línie pri dome Georga M. Troupa Hurta pri Bald Hill. Na niekoľko hodín sa im to podarilo, ale nedokázali už postavenie udržať. Cyrena Stone,142 ktorá mala dom skutočne blízko ku konfederačnému opevneniu a opustila ho až v predvečer tejto bitky, spomína vo svojom denníku na situáciu pred bitkou, kanonádu ponad dom, strach o svoj život a na množstvo vojakov, ktorí sa tam pohybovali a žiadali od nej jedlo.143

Wheeler na Decatur Street napadol tamojšie vojská a podarilo sa mu ukoristiť niektoré z vagónov zásobovacieho vlaku. Ten sa však podarilo zachrániť a po tom, čo Hardee požadoval od Wheelera pomoc, ten nebol schopný udržať pozície a južanská jazda sa musela vrátiť do mesta.

Dá sa teda skonštatovať, že napriek južanskej ofenzíve a zisku množstva materiálu z nútene opustených unionistických zákopov, sa nepodarilo pretrhnúť federálne obranné línie. Federáli sa na svojich pozíciách udržali a bitka nič nerozhodla. Svoju rolu tu zohral aj počet vojakov na jednotlivých stranách; ako v mnohých prípadoch predtým, konfederační generáli nemali dostatok mužov na to, aby mohli dotiahnuť bitku do víťazného konca. Rovnako tiež išlo o načasovanie a zlyhanie v rozhodujúcom okamihu.

Sherman vo svojich memoároch uvádza počty mŕtvych mužov v tejto bitke na oboch stranách. Na yankeejskej strane to bolo 3 521 mužov a na južanskej 3 220 plus asi 2 000 zajatcov.144 Obidve strany navyše stratili generála, unionisti McPhersona a konfederační Walkera.

6.3 Obliehanie mesta

Od tohto momentu sa Shermanova pozornosť upierala hlavne k dvom zostávajúcim železniciam do Atlanty: Atlanta & West Point Rail Road a Macon & Western Rail Road. V snahe zabrániť ich strate sa uskutočnila bitka pri Ezra Church (28. júl 1864). Južania napadli vojská generála Logana pri presune, ale boj sa skončil ich katastrofálnou porážkou. Po tomto sa obe vojská odobrali do zákopov a Shermanove vojská začali s intenzívnym ostreľovaním mesta.

142 Cyrena Bailey Stone (?–1868), pôvodom z Vermontu, bola tajná unionistka v Atlante. Písala si denník pod pseudonymom Miss Abby a dlho sa nevedelo, kto je jeho skutočným autorom . Bola obvinená zo špionážnej činnosti pre Úniu, za čo bol trest smrti, ale južanské úrady ju nakoniec omilostili. Jej práca je teda plná opisov bežného života a problémov ľudí dvojitej lojality. 143 Dyer, Thomas G., Secret Yankees..., str. 322–326. 144 Sherman, William T., Memoirs of Gen. W. T. Sherman [online]. Scituate, Mass.: Digital Scanning, 1999, II, str. 84, dostupné online na http://site.ebrary.com/lib/cuni/docDetail.action?docID=2001571 (7. 2. 2014). 45

Kanonáda sa stala samozrejmou súčasťou života Atlanťanov. Naučili sa prežiť celé dni v pivniciach, alebo vo vykopaných bunkroch, tzv. „syslích dierach“ (gopher holes). Neboli veľmi priestranné a často sa tam celá rodina tlačila vyše dňa. Niektoré dni však nebolo možné vychádzať von ani v extrémnych prípadoch. Sallie Conley Clayton145 píše, že keď jej sestra zomrela v deň bitky o Atlantu na týfus, pre boje na Oaklandskom cintoríne ju museli pochovať doma v záhrade.146 Ľudia teda sedeli doma, šili, občas zabehli skontrolovať príbuzných, báli sa a dúfali v lepšie časy. Ani len omše v kostoloch sa nekonali pravidelne. Jedla bolo tiež málo a malá Carrie Berry147 si do denníka zapísala nasledujúce: „3. august 1864. Dnes mám narodeniny. Mám desať rokov, ale nemala som narodeninovú tortu. Časy sú ťažké. Dúfam, že na nasledujúce narodeniny už bude v našej zemi mier a budem môcť mať peknú narodeninovú večeru.“148

Za celú dobu ostreľovania bolo zranených 100 až 200 ľudí a 20 ich zomrelo. Prvou obeťou sa stalo malé dieťa na rohu Ellis a Ivy Street. Jedného dňa našiel Sam Richards vo svojom obchode zvyšok granátu s priemerom 10 centimetrov a vážiaceho skoro dva kilogramy.149

Počas augusta nedošlo k nijakým výraznejším bitkám. Unionisti sa snažili ďalej ničiť koľajnice. Sám Sherman vydal 19. júla rozkaz, ako to majú robiť. Ak sa budú koľajnice kriviť za žerava, nepriateľ ich už nebude schopný opraviť. Preto bolo možné nájsť po Juhu koľajnice poobtáčané okolo stromov. V jednom okamihu sa pokúsili obsadiť Macon a oslobodiť svojich zajatcov. V tom ale bolo generálovi Stonemanovi zabránené. Obliehanie sa preťahovalo a vo Washingtone začali byť nervózni.

Keď náhle 26. augusta prestalo ostreľovanie a unionistické zákopy zívali prázdnotou, zavládlo všeobecné prekvapenie. Obyvatelia si mysleli, že nepriatelia odtiahli a začali zisťovať škody na meste. V armáde tiež vládla neistota. Sam Watkins s odstupom času píše:

145 Sarah Conley Clayton (1845–1922) pochádzala z bohatej plantážnickej rodiny s mužmi vo vysokej politike. Na začiatku šesťdesiatych rokov sa presťahovali do Atlanty a zostali tam až do jej evakuácie. Jej memoáre sú písané s vyše tridsaťročným odstupom času. Zachytáva významné udalosti, vyjadruje južanskú mienku na otroctvo a jej opis Atlanta Female Institute je jediným zachovaným svedectvom o tejto organizácie. Nezmieňuje sa ale o mnohých sociálnych problémoch tej doby (napr. o prostitúcii), za čo bývajú jej memoáre kritizované. 146 Davis, Robert S. (ed.), Requiem for a Lost City..., str. 125–126. 147 Carrie Mabry Berry(1854–1921) bola civilistka z Atlanty, ktorá v čase obliehania mesta mala desať rokov. Jej denník (zachycujúci obdobie august 1864–január 1866) poskytuje unikátny detský pohľad na udalosti. Zápisy sú krátke, ale s dennou pravidelnosťou. Jej rodina bola jedna z mála rodín, ktoré mohli v meste zostať aj po evakuácii civilistov. Originál jej rukopisu vlastní Atlanta History Center. 148 Carrie Berry papers, MSS 29F, Kenan Research Center, Atlanta History Center, dostupné online na http://dlg.galileo.usg.edu/cgi/turningpoint?repo=ahc;item=ahc0029f-001;format=djvu (7. 2. 2014). 149 Venet, Wendy Hamand (ed.), Sam Richards´s Civil War Diary..., str. 231. 46

„Yankeeovia odišli - nikto nevedel kam - a naše batérie ostreľovali lesy, skúšali, kde [Yankeeovia] sú.“150 Celé to ale bol len Shermanov ťah. Celú armádu (okrem XX. vojenského zboru, ktorý chránil Western & Atlantic Rail Road) presunul na juh od Hoodovho vojska, aby ten nemohol zmeniť pozíciu bez toho, aby evakuoval mesto. Ako neskôr poznamenal vo svojich memoároch: „Nepriateľ vyzeral, že tú noc nič nešípi, používal svoje delostrelectvo veľmi voľne; ale myslím, že sa domnieval, že ustupujeme. … Neskôr bolo popisované, že v Atlante zavládlo veľké nadšenie, že „Yankeeovia odišli“; tento fakt bol telegrafovaný po celom Juhu a z Maconu prišlo niekoľko vagónov (s dámami), aby pomáhali pri oslavách tohto veľkého víťazstva.“151

6.4 Sherman v Atlante

V tom čase Shermanovi vojaci zničili železnicu vedúcu do West Pointu. Keď to Južania zistili, urýchlene vyslali vojsko do Jonesboro, kadiaľ prechádzala posledná železnica vedúca do Atlanty. Tam sa poslednýkrát, 31.augusta 1864, pokúsili odvrátiť Severanov, ale Cleburne a Lee neboli úspešní. Hood si uvedomil, že ďalej už Atlantu neudrží a nariadil evakuáciu. Prvý septembrový deň vládla v Atlante anarchia. Vojaci balili, čo mohli, čo sa nedalo vziať so sebou, bolo rozdané obyvateľom, ktorí v panike pred Yankeeami taktiež opúšťali mesto. Potom sa armáda vydala po McDonough Road na smutný nočný pochod von z mesta. Muníciu a zásoby chceli vyviezť von z mesta vo vlaku, ale kvôli oneskoreniu a zničenej železnici to nebolo možné. Vlaky plné zbraní, lekárskeho nástrojov a jedla, teda museli byť vyhodené do vzduchu, aby nič, čo v nich je, sa nedostalo do rúk federálom. Tej noci v Atlante nespal nikto. Ľudia z najbližšej blízkosti železničného depa boli evakuovaní, pretože bolo zničené okolie v okruhu 400 metrov. Vybuchlo 7 lokomotív a 81 vagónov,152 a to, že na tom mieste predtým niečo stálo, dokazovalo len pár komínov. Zvyšky boli horúce ešte niekoľko dní po výbuchu a munícia vybuchovala ešte aj vtedy. Odchádzajúce vojská taktiež zapálili bavlnu v skladoch. Žiaru z požiaru bolo vidieť ďaleko do okolia. Obyvateľka Atlanty opisovala, že „obloha úžasne žiarila, keď ohnivé rakety praskali nad hlavami a iskry naplnili vzduch nespočetným trblietaním sa.“153 Poslednou jednotkou, ktorá bola odhodlaná brániť mesto, bol oddiel brigádneho generála Fergusona. Po dohovore so starostom Calhounom však opustil mesto aj on.

150 Watkins, Samuel R., Co. Aytch., str. 182 (7. 2. 2014). 151 Sherman, William T., Memoirs of Gen. W. T. Sherman..., str. 105 (7.2.2014). 152 Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 633. 153 Mary Rawson citovaná v Wortman, Marc, The Bonfire..., str. 312. 47

Ráno zvolal James M. Calhoun, starosta Atlanty zasadnutie mestskej rady, aby sa dohodli, ako budú postupovať ďalej. Hood nikdy oficiálne mesto neodovzdal Shermanovi, a tak bolo práve na Calhounovi, aby v mene mesta kapituloval. Spolu s ostatnými zástupcami mesta nasadli na kone a vydali sa hľadať unionistické jednotky. Za Fort Hood konečne našli časť XX. vojenského zboru, kde Calhoun napísal najbližšiemu generálovi, brigádnemu generálovi Williamovi T. Wardovi nasledovné: „Pane: Vojnová šťastena umiestnila Atlantu do Vašich rúk. Ako starosta mesta žiadam ochranu pre civilistov a súkromný majetok.“154 Potom sa vzdialil späť do mesta.

Prví do mesta dorazili vojaci z druhého massachussettského regimentu pod vedením plukovníka Cogswella a vztýčili na radnici „Stars & Stripes“. Na poludnie bolo už však mesto plné modrých uniforiem. Obyvatelia sa na nich pozerali podľa lojality: unionisti konečne prestali svoje presvedčenie skrývať a radostne vítali „osloboditeľov“, naopak secesionisti spievali „Dixie“ a „The Bonnie Blue Flag“, len aby vzápätí boli prehlušení s „Yankee Doodle“. Všade bolo plno neznámych ľudí, černosi sa voľne prechádzali po uliciach, rabovali sa obchody. V Richardsovom denníku sa môžeme v zápise zo 4. septembra dočítať: „...je zvláštne ísť teraz po Atlante a vidieť len yankeejské uniformy. … Nepriateľ sa správa celkom dobre až na ruvačky o alkohol, počas ktorých sa včera vlámali takmer do každého obchodu. … Toto popoludnie traja vojaci poprosili o večeru, pretože ich prídely nedorazili a povedali, že za ňu zaplatia, tak Sallie pre nich niečo uvarila.“155 Sherman sa o získaní Atlanty dozvedel z listu od generála Slocuma, datovaného už v meste. Slocum taktiež poslal telegram ministrovi vojny Stantonovi a informoval o získaní mesta. V nadväznosti na to Sherman obdržal gratulačné telegramy od Lincolna, ale aj od Granta.156 Lincolnova správa vyjadrovala vďaku národa Shermanovi, jeho dôstojníkom a vojakom za ich odvahu a schopnosti, kvôli ktorým bude tento vojnový úspech navždy zapísaný do histórie. Navyše, po celom Severe prepukla všeobecná radosť. Sto striel z kanónov bolo vystrelených na Shermanovu počesť nielen v New Yorku, Chicagu, Philadelphii, Bostone, ale aj v malých mestách. Niekde sa rozozvučali i zvony. Podarilo sa tak vzkriesiť vieru v porazenie nepriateľa. Dobytie Atlanty tiež výrazne dopomohlo k znovuzvoleniu Lincolna, keďže na rozdiel od demokratického kandidáta generála Georgea B. McClellana, trval na tom, aby sa vojna viedla až do konečnej porážky rebelov.

154 Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 635. 155 Venet, Wendy Hamand (ed.), Sam Richards´s Civil War Diary..., str. 235. 156 Texty telegramov sú dostupné v Sherman, William T., Memoirs of Gen. W. T. Sherman, str. 110 (7. 2. 2014). 48

Vojsko sa zatiaľ usídlilo v meste a užívalo si opevnené útočisko. Samotný Sherman prišiel do Atlanty až 8. septembra a veliteľstvo si urobil vo výstavnom dome Johna Neala na rohu Washington a Mitchell Street.157 Ešte za jeho neprítomnosti bolo 4. septembra vydané Špeciálne nariadenie číslo 67 (Special orders no. 67). V paragrafe číslo 1 sa píše: „Mesto Atlanta, ktoré je potrebné výlučne pre vojnové účely, bude hneď opustené všetkými, okrem armád Spojených štátov a civilistov, ktorí majú povolenie zostať.“ O deň na to Cogswell prikázal, že „všetky rodiny žijúce v tomto momente v Atlante, ktorých mužskí živitelia sú v armáde Konfederačných štátov alebo išli na juh, opustia mesto do piatich dní. Prejdú cez obranu a pôjdu na juh... .“158

Čo sa týka zvyšku Army of Tennessee a Johna Bella Hooda, tí sa po odchode z Atlanty utáborili v Lovejoy´s Station. Sherman čakal, či sa Hood pokúsi získať Atlantu spať, ale keď do 15. septembra nič významné nepodnikol, rozhodol sa neprenasledovať ho a vrátiť sa späť do Atlanty. K tomuto dátumu ukončil atlantské ťaženie.159 Počty obetí, či už zabitých, zranených či zajatých za celé obdobie, sú nasledovné: 31 687 ľudí na unionistickej strane a 34 979 na strane konfederačnej.160 I keď sú straty na oboch stranách približne rovnaké, Army of Tennessee to z hľadiska menšej početnosti ovplyvnilo oveľa viac. Tento Shermanov krok, neprenasledovať Hooda, bol však neskôr vedením kritizovaný, pretože primárnym cieľom bolo zničenie Army of Tennessee. Hood sa potom presunul do Alabamy a Tennessee, kde bol na začiatku roku 1865 porazený generálmi Thomasom a Schofieldom a musel rezignovať z postu velenia. Tým jeho kariéra skončila.

Následne Sherman začal komunikovať s J. B. Hoodom ohľadne vysídlenia obyvateľstva. Pôvodne išlo len o dojednanie postupu. V Rough and Ready, kam Sherman sľúbil vyviezť obyvateľov, mal byť zriadený neutrálny tábor, odkiaľ mohli ľudia vyrážať podľa svojho rozhodnutia na sever alebo hlbšie na juh. O tento tábor sa staral plukovník Warner z federálneho a plukovník Clare z unionistického vojska. Oznam o tomto postupe bol

157 Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 638. 158 Ibidem, str. 640. 159 Všetky informácie ohľadne bojov počas atlantského ťaženia sú prevzaté z príslušných kapitol McPherson James M., Battle Cry of Freedom...; Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs...; Sherman, William T., Memoirs of Gen. W. T. Sherman a Wortman, Marc, The Bonfire... . Ďalšími memoármi popisujúcimi priebeh ťaženia sú napríklad Cox, Jacob D., Atlanta. New York: C. Scribner’s Sons, 1885 alebo Wilson, John P. (ed.), From Western Deserts to Carolina Swamps: a Civil War Soldier's Journals and Letters Home. Albuquerque: University of New Mexico Press, 2012. Všetky zmienené publikácie opisujú priebeh bojov jednotne. Pre niektoré iné aspekty atlantskej kampane, viď Hess, Earl J., Civilians at War: The Georgia Militia in the Atlanta Campaign. In: The Georgia Historical Quarterly, Vol. 66, No. 3, Fall 1982, str. 332–345 a McMurry, Richard M., Confederate Morale in the Atlanta Campaign of 1864. In: The Georgia Historical Quarterly, Vol. 54, No. 2, Summer 1970, str. 226–243. 160 Sherman, William T., Memoirs of Gen. W. T. Sherman, str. 132 (7. 2. 2014). 49 zverejnený 8. septembra v Správe občanom Atlanty (Notice to the Citizens of Atlanta) starostu Calhouna161 a od 12. dňa toho mesiaca sa rodiny mohli prísť registrovať, nahlásiť koľkí a s akým množstvom vecí odchádzajú. Deň predtým ešte síce Calhoun a dvaja ďalší zástupcovia mesta podali Shermanovi žiadosť o prehodnotenie rozhodnutia (argumentácia preplnením Juhu, tehotnými ženami a malými deťmi bez mužskej ochrany a prístrešia), ale veliteľ vojsk bol neoblomný. Vo svojej odpovedi hovorí o fakte, že to boli oni, Južania, ktorí vojnu začali a prednáša svoju slávnu vetu: „Vojna je krutosť a nemôžete ju zjemňovať; a tí, čo priniesli vojnu do našej krajiny si zaslúžia všetky pohromy a kliatby, čo môže človek vychrliť.“162 Celkovo bolo na juh presunutých 446 atlantských rodín, to jest 705 dospelých a 860 detí, spolu so 79 bývalými otrokmi,163 korí sa rozhodli svojich pánov neopustiť.

Hood ho však v ich listovej komunikácii otvorene kritizoval a obaja generáli si vymenili niekoľko listov. Toto zaujímavé čítanie bolo po prvýkrát uverejnené v Shermanových pamätiach.164 Dňa 9. septembra Hood píše: „A teraz, pane, mi dovoľte povedať, že bezprecedentné prostriedky, ktoré navrhujete, prekonávajú v zámernej a dômyselnej krutosti všetky predošlé činy v tmavej histórii vojny, o ktorých som sa dozvedel. V mene Boha a ľudskosti protestujem veriac, že zistíte, že vyháňate z domov a od krbov manželky a deti odvážnych mužov.“ Sherman sa vo svojej odpovedi bráni. Nebol prvý, kto evakuoval obyvateľstvo z oblasti bojov a zdôrazňuje, že to bol práve Hood, kto bránil mesto tak blízko, že každá príliš ďaleká strela išla do obývaného priestoru. A nemá sa vraj odvolávať na Boha, keď to boli oni, Južania, ktorí túto vojnu začali a vzbúrili sa voči centrálnej vláde. A bude to práve on, kto posúdi, či je humánnejšie bojovať pri meste plnom ľudí alebo vysídliť týchto ľudí kvôli ich bezpečnosti preč. Hood sa napriek tomu, že debatu chcel ukončiť, cítil povinný odpovedať rovnako rázne na niekoľkých stránkach. Vyvracia každú vetu protiargumentmi a následne sa púšťa do debaty ohľadne viny odtrhnutých štátov. Z jedného jeho výpadu je zvlášť cítiť južanský názor na celú záležitosť: „Prišli ste do našej krajiny so svojou armádou, zjavne zamýšľajúc podrobiť si slobodných bielych mužov, ženy a deti a nechceli ste len nad nimi vládnuť, ale robíte si z černochov spojencov a túžite nad nás postaviť podradnú rasu, ktorú sme vychovali z jej barbarstva do jej dnešného stavu, ktorý je

161 Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 642. 162 Sherman, William T., Memoirs of Gen. W. T. Sherman, str. 126. Celá jeho odpoveď je na stranách 125–127 a Calhounova žiadosť je na stranách 124–125 (7. 2. 2014). 163 Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 642. 164 William Tecumseh Sherman ako jeden z prvých generálov americkej občianskej vojny vydal roku 1875 svoje memoáre. Začínajú mexickou vojnou roku 1846 a končí rekapituláciou občianskej vojny. Memoáre sú veľmi podrobné a to textu kladú veľké množstvo oficiálnych dokumentov, ako sú počty vojakov, mapy a korešpondencia. 50 najvyšším, aký bol kedy tou rasou dosiahnutý v ktorejkoľvek zemi kedykoľvek.“ Sherman mu na to odpovedá už len krátkym listom, ktorým končí konverzáciu a dodáva: „Nebol som povinný zo zákonov vojny upovedomiť o zámere ostreľovať Atlantu, „opevnené mesto so skladmi, arzenálmi, zlievarňami a verejnými obchodmi“; vy ste boli povinní si to všimnúť. Pozrite sa do kníh.“

Po tom, čo všetci civilisti odišli a Sherman si premyslel svoj ďalší postup, vydal rozkaz Atlantu opustiť. Dňa 14. novembra nariaďuje vypálenie a zničenie všetkých verejných budov, obchodov a hlavne železničného depa The Georgia Rail Road s priľahlými budovami, ale ani jedného súkromného domu. To, že niekoľko domov bolo zničených, nebolo zámerné. Medzi budovami, ktoré na zákrok dôležitých ľudí zostali stáť, boli The Atlanta Medical College, City Hall, Court House, The Masonic House a na zásah otca Thomasa O´Reillyho aj päť kostolov.165 Nič, čo by nepriateľ mohol eventuálne použiť, nesmelo zostať stáť. Touto úlohou poveril plukovníka Poea. Atlanta tak v noci 15. septembra zažila v priebehu dvoch mesiacov už druhé zapálenie svojich budov. „Sedeli sme na streche nášho domu sledujúc to celé hodiny. Na míle ďaleko, krajina bola jasná ako za bieleho dňa. Obchodná štvrť Atlanty, rozkladajúca sa asi na 20 akroch, zastavaná veľkými skladmi a verejnými budovami, situovaná na najvyššej časti mesta, v jednom momente celá horela, plamene šľahajúc stovky stôp do vzduchu.“166, spomína očitý svedok. Následne Sherman 16. novembra po Decatur Street spolu s vojskom Atlantu opustil a vydal sa na vojenskú akciu, vďaka ktorej sa stane slávnym, na Shermanov Pochod k moru.167

165 Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 651–652. 166 Wortman, Marc, The Bonfire..., str. 336. 167 Pod termínom Pochod k moru (March to the Sea) sú známe Shermanove akcie od 15. 9. 1864 do 21. 12. 1864, ktoré vyvrcholili dobytím Savannah. Jeho armády vtedy zamierili od Atlanty naprieč Georgiou až k pobrežiu, pričom na nepriateľskom území vykonávali techniku „spálenej zeme“. 51

7. Reflexia udalostí v novinách

Reflexia dobových názorov a nálad je dobre zachytená v periodikách. Skrze miestne noviny boli občanom osvetľované príčiny secesie, sprostredkovávané reportáže z jednotlivých frontov, zosmiešňované súperove názory, vyzývalo sa k vlastenectvu a obetiam.

V čase americkej občianskej vojny fungovalo v Atlante dvoje novín: The Daily Intelligencer a Southern Confederacy. Prvé z nich, ako jediné vojnu prežili, možno aj preto, že boli na istú dobu prenesené do Maconu.168 Pôvodne to bol týždenník, ktorý vznikol v roku 1849 zo Southern Miscellany a až v roku 1854 začal vychádzať denne. Takto vychádzal počas celej vojny, keď ich vlastnil bývalý starosta Jared I. Whitaker. Noviny sídlili na lukratívnej Whitehall Street.169 Naproti tomu, Southern Confederacy, taktiež denník, fungoval len počas prvých troch rokov vojny, kedy ho viedli C. R. Hanleiter a George W. Adair, vlastníci s ním zlúčeného Gate City Guardian.170 Medzi oboma denníkmi vznikol začiatkom roku 1861 konflikt zvaný „vojna stĺpcov“.171 Jednalo sa v ňom o otázku tajných prívržencov Únie v meste. The Daily Intelligencer boli ďaleko viac radikálnejšie ako Southern Confederacy a unionistov posudzovali nie ako jednotlivcov (prípad Southern Confederacy), ale ako triedu, ktorú treba celú vypudiť z mesta. Už za vyjadrenie nesúhlasu s konfederačnými postupmi boli Atlanťania schopní s daným človekom prerušiť sociálne styky. Rovnaké to bolo v prípade „neutrálnych Yankeeov“. Spor vyvrcholil tým, že The Daily Intelligencer označili majiteľov Southern Confederacy za unionistov. Noviny sa síce snažili poprieť názorovú nejednotnosť v rámci Atlanty, ale na druhej strane uverejňovali dôkazy nelojálnosti a hrozby potencionálnym zradcom. Southern Confederacy dokonca v máji 1861 vytlačili zoznam unionistov–obchodníkov a vyzvali občanov, aby u nich nenakupovali.172

Noviny mali v priemere asi štyri strany. S postupom vojny sa však obmedzili len na dve strany. Na úvodnej strane zvykli byť reklamy miestnych obchodníkov, informujúcich o privezení nového tovaru alebo otvorení, prípadne zatvorení obchodov. Množstvo reklám sa však s postupom vojny rapídne znižuje. Neskôr sa k nim pridali oznamy rôznych miestnych organizácií požadujúcich jedlo, obväzy alebo vojakov do nových jednotiek. Uverejňovali sa

168 Garrett Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 655. 169 Ibidem, str. 279. 170 Ibidem, str. 454. 171 Dyer, Thomas G., Secret Yankees: Union Circle in Confederate Atlanta. Baltimore: The Johns Hopkins University Press, 1999, str. 64. 172 Garrett Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 454. 52 tiež inzeráty o náhradníkoch či odmena za dolapenie dezertérov. Ľudia si v nich mohli prečítať aj prejavy štátnikov či najnovšie zákony.

Rétorika novín má jasne podčiarknuť svoj účel. Dňa 13. apríla 1861 je vojna oznámená slovami: „Vojna! Konečne!“173 a po niekoľko ďalších dní nasleduje uverejňovanie upresňujúcich informácií od dopisovateľov a z telegrafných správ. Ľudia v tomto čase zvykli čakať pred budovou novín do skorých ranných hodín na nové vydanie, a preto editori s uspokojením napísali, že to dokazovalo, „akí nedočkaví boli občania v snahách dozvedieť sa o postupe vojny“.174 The Daily Intelligencer ako jediné georgijské noviny na sever od Maconu mali na začiatku vojny telegrafné spojenie. V úvodníkoch tiež začínajú byť riadky o „Veci“ a o tom, že vojna bola na Južanoch vynútená. „Naša Vec je svätá a jediná, a vzhľadom k tomu by sme si mohli dovoliť byť trpezliví a veľkodušní, ale je hranica, za ktorou trpezlivosť prestáva byť cnosťou a štedrosť a veľkodušnosť nekladú ďalšie požiadavky.“175 Toto je opakované po celú dobu konfliktu.

Obľúbenou témou v južanských novinách, tie atlantské nevynímajúc , bolo zatracovanie severanskej vlády na čele s Lincolnom. Tesne po prvej bitke pri Bull Runu noviny uverejnili Davisov prejav, v ktorom „s majstrovskou rukou odhalil podlosť Lincolna, jeho kabinet násilníkov a servilný Kongres.“176 Lincoln bol častovaný označeniami ako podlá príšera alebo abolicionistický prezident. Neostalo však len pri označeniach, v novinách sa tiež objavovali zlomyseľné básničky.177 Z dôvodu absencie digitalizovaných atlantských novín z jesene 1864 nie je možné reflektovať Lincolnovo znovuzvolenie 8. novembra 1864. Tieto výpady sú ale najčastejšie na začiatku vojny. Predovšetkým v Southern Confederacy, ktoré boli ešte na začiatku konfliktu vlastnené radikálnym Jamesom P. Hambletonom, nájdeme silné odsúdenie Lincolnových činov. Lincolnov inauguračný prejav je v editoriáli skritizovaný a inaugurácia, „kedysi tak šťastný deň, je tentoraz chápaná ako pohreb.“ V článku s nadpisom „Posledný prezident Spojených štátov“ je na margo poznamenané, že „...slabý vládny činiteľ je nahradený hlúpym drevorubačom z Illinois, pozdvihnutým do tejto

173 Southern Confederacy, 13. 4. 1861, str. 3, dostupné online na http://atlnewspapers.galileo.usg.edu/atlnewspapers/view?docId=news/asc1861/asc1861-0139.xml (14. 2. 2014). 174 Southern Confederacy, 14. 4. 1861, str. 2, dostupné online na http://atlnewspapers.galileo.usg.edu/atlnewspapers/view?docId=news/asc1861/asc1861- 0142.xml&query=we%20could%20afford%20to%20be%20patient&brand=atlnewspapers-brand (14. 2. 2014). 175 Ibidem. 176 Southern Confederacy, 23. 7. 1861, str. 2, dostupné online na http://atlnewspapers.galileo.usg.edu/atlnewspapers/view?docId=news/asc1861/asc1861-0474.xml (14. 2. 2014). 177 Ibidem. Báseň niesla názov Root Hog Or Die. 53 pozície agrárnikmi a fanatizmom, čo malo za následok zvrhnutie najlepšej vlády, aká kedy existovala.“178

Tiež sa snažili ukázať podľa nich absurdnosť niektorých vyhlásení. Spočiatku sa snažili zamedziť obehu severanských novín v meste, ale po čase uverejňovali aj úryvky zo severanských novín ako dôkaz nepriateľovej scestnosti. Po severanskom vyhlásení, že Severania „si myslia, že táto vojna bude krátka, že sa nemôžeme udržať proti votrelcom“179 nasledovali argumenty, ktoré to mali jednoznačne vyvrátiť. Pre nedokonalosť komunikačných spojení sa správy z bojových polí často oneskorovali a podávali len nepresné alebo protichodné informácie. Z toho dôvodu boli ešte niekoľko dní po vojenskom strete dodatočne uverejňované upresňujúce depeše. Taktiež boli v tomto čase neoddeliteľnou súčasťou novín zoznamy mŕtvych a zranených zostavované veliteľmi jednotlivých oddielov. Reakcia na víťaznú bitku bola zvyčajne grandiózna. Po prvom Bull Rune veliteľ, zasielajúci správu o víťazstve, ju uviedol slovami „Sláva Bohu na Výsostiach! Udiala sa veľká bitka a bolo vybojované víťazstvo!“180 V priebehu vojny toto počiatočné nadšenie opadalo, ale i tak boli stále drobné potýčky pred Atlantou komentované spôsobom „udatní dôstojníci statočne odrazili nepriateľa.“

Samotná Emancipačná proklamácia (Emancipation Proclamation), ktorá vstúpila do platnosti 1. januára 1863 a oslobodzovala otrokov v rebelujúcich štátoch, sa na Juhu pochopiteľne nestretla s pozitívnym ohlasom. Editorál Southern Confederacy vyhlasuje, že z časti je aj dobre, že ju Lincoln vydal. Všetci ľudia aspoň konečne uvidia skazenosť severanských politikov.181 Obchod s otrokmi taktiež skoro vôbec neovplyvnila. Až do konca vojny sa v novinách konštantne objavujú oznamy o kúpe, predaji alebo aukcii otrokov.

Všetko, čo tu bolo napísané, sa dá v zásade aplikovať aj na severanskú tlač. Denné periodiká, ako washingtonské The Daily National Republican, Evening Star alebo newyorské The New York Daily Tribune, hlásali, že „kamkoľvek naše armády idú, uspejú.“ The New York Daily Tribune Horacea Greenleyho, jedny z prvých „penny press“,182 dôveryhodné

178 Southern Confederacy, 4. 3. 1861, str. 2, dostupné online na http://atlnewspapers.galileo.usg.edu/atlnewspapers/view?docId=news/asc1861/asc1861-0002.xml (14. 2. 2014). 179 Southern Confederacy, 24. 7. 1861, str. 2, dostupné online na http://atlnewspapers.galileo.usg.edu/atlnewspapers/view?docId=news/asc1861/asc1861- 0478.xml&query=They%20think%20that%20the%20war&brand=atlnewspapers-brand (14. 2. 2014). 180 Southern Confederacy, 23. 7. 1861, str. 3, dostupné online na http://atlnewspapers.galileo.usg.edu/atlnewspapers/view?docId=news/asc1861/asc1861-0475.xml (14. 2. 2014). 181 Southern Confederacy, 9. 1. 1863, str. 2, dostupné online na http://atlnewspapers.galileo.usg.edu/atlnewspapers/view?docId=news/asc1863/asc1863-0006.xml (14. 2. 2014). 182 Pojmom „penny press“ sa označovali noviny, ktorých cena bola len 1 cent. 54 a vplyvné noviny, boli autorom výzvy „Na Richmond!“183, ktorá však skončila pre útočiacich katastrofálne. Rovnaké heslo potom používali aj v súvislosti s Atlantou („Na Atlantu!“).184

Čo sa týka Atlanty, vzhľadom k dĺžke kampane a dôležitosti tohto juhovýchodného mesta, o ktorom ešte pár rokov dozadu na Severe veľa ľudí ani netušilo, bola po celé leto 1864 jednou z hlavných tém. Na ozrejmenie noviny uverejnili jeho stručný popis.185 Noviny podporovali pozície svojich generálov a občas robili výpady na protivníka. Napríklad The Daily National Republican, noviny vyslovene cielené na republikánsku podporu Lincolna, na konci júla napísali, že „generál Hood sa pokúša oklamať rebelov tvrdením, že porazil Shermanove jednotky pred Atlantou“186 a Evening Star po bitke o Atlantu tvrdia, že „rebeli strácajú nádej na záchranu Atlanty“.187 Atlanťania zatiaľ živili nádej vďaka tvrdeniam editorov aj samotného Davisa, že nič nie je isté a rozhodnuté. Po prvotných správach o obsadení Atlanty si však severanské noviny zachovávali istú zdržanlivosť. Len The Daily National Republican to prezentujú ako stopercentné víťazstvo. Severanské noviny konštatujú úplnú spokojnosť. Následne po potvrdení fám sa objavuje odporúčanie konať ďakovné omše a strieľať salvy z diel. Minister zahraničia Seward vo svojom prejave zdôrazňuje dôležitosť tohto víťazstva a objasňuje, prečo by mal byť Lincoln znovuzvolený. Opäť sa tu objavujú tvrdenia o južanskej uzurpácii moci. Po tomto dôležitom vojenskom úspechu si Sherman získal plnú dôveru, a tak mohli noviny označiť jeho pochod k moru za „najohromujúcejší vojenský počin, ktorý bol podniknutý od čias Napoleona“.188 Južanskej tlači sa tento Shermanov plán zdal nepravdepodobný a vyhlasovali, že je to yankeejská lož a podobné veci vyhlasovali aj o „údajnom“ vypálení Atlanty a kapitulácii generála Leeho. Neskôr sa ale ešte ojedinele objavujú hrdé správy, v ktorých sa síce vypálenie Atlanty pripúšťa, ale zdôrazňuje sa až „nadľudské úsilie o dobytie a ovládanie mesta...“189

Vzhľadom k faktu, že na internete nie sú dostupné všetky čísla atlantských denníkov, nie je nateraz možné zachytiť priame bezprostredné reakcie na niektoré prehraté bitky alebo

183 The New York Daily Tribune, 29. 6. 1861, str. 4., dostupné online na http://chroniclingamerica.loc.gov/lccn/sn83030213/1861-06-29/ed-1/seq-4/ (18. 4. 2014). 184 Southern Confederacy, 9. 7. 1864, str. 1, dostupné online na http://atlnewspapers.galileo.usg.edu/atlnewspapers/view?docId=news/asc1864/asc1864-0015.xml (14. 2. 2014). 185 Evening Star, 5. 9. 1864, str. 1, dostupné online na http://chroniclingamerica.loc.gov/lccn/sn83045462/1864-09-05/ed-1/seq-1/ (14. 2. 2014). 186 The Daily National Republican, 30. 7. 1864, str. 2, dostupné online na http://chroniclingamerica.loc.gov/lccn/sn86053570/1864-07-30/ed-1/seq-2/ (14. 2. 2014). 187 Evening Star, 25. 7. 1864, str. 1, dostupné online na http://chroniclingamerica.loc.gov/lccn/sn83045462/1864-07-25/ed-1/seq-1/ (14. 2. 2014). 188 Evening Star, 15. 11. 1864, str. 2, dostupné online na http://chroniclingamerica.loc.gov/lccn/sn83045462/1864-07-25/ed-1/seq-1/ (14. 2. 2014). 189 The Daily Intelligencer, 22. 12. 1864, citované podľa Garrett Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 655. 55 na vypálenie Atlanty. Southern Confederacy zanikli zároveň so Shermanovým príchodom a vydania The Daily Intelligencer sú dostupné až od polovice apríla 1865. Podľa zdrojov, ktoré som mala k dispozícii, nie je teda možné zrekonštruovať ani pohľad na posledné mesiace Konfederácie zo strany atlantských novín. Z toho, čo je však k dispozícii, je zrejmý značný rozdiel medzi podávaním správ o konfederačných víťazstvách a naopak o prehrách. Víťazstvá sú neustále, a najmä v začiatkoch, oslavované a vďačí sa za ne Bohu. Naopak významné bitky ako Gettysburg alebo Chattanooga dostanú veľký titulok ako „Bojuje sa veľká bitka“ len počas boja, nikdy nie na jeho konci. Príznačné je uverejňovať po niekoľko dní čiastkové informácie, ktoré majú za úlohu živiť nádej občanov. A keď je konečne potvrdené, že napríklad Vicksburg padol, uvedie sa to oficiálnymi depešami a potom nasledujú celé stĺpce o tom, že toto víťazstvo Yankeeov, rovnako ako tie ostatné, nič neznamená. Naopak, po vyhranej bitke ako napríklad pri Chickamauge sa informácie a veľké titulky o víťazstve objavili už na ďalší deň. Prezentuje sa to tak predovšetkým kvôli tomu, že ak by občania stratili vieru v konečné víťazstvo, pravdepodobne by Konfederáciu prestali materiálne podporovať a neodchádzali by na front. Vláda a noviny sa pokúšajú zachovať zdanie, že napriek tomu, že sa konfederačné postavenie pomaly rúca, je všetko v poriadku a reálne nebezpečenstvo zo strany nepriateľa nehrozí.

56

8. Dohra

8.1 Obnova mesta

Keď Sherman so svojím vojskom Atlantu v novembri 1864 opustil, zanechal ju v katastrofálnom stave. Mesto, kedysi plné ľudí, s hrdými budovami a živým obchodným ruchom, teraz ležalo v ruinách a hrobovom tichu. Požiar prežilo asi 400 domov, množstvo ďalších bolo poškodených streľbou a počet všetkých zničených budov sa odhaduje až do 5 000 kusov.190 Krajina okolo, pôvodne zalesnená, teraz podľa dobových komentárov pripomínala šíru planinu. Týždeň po odchode unionistických vojsk georgijský guvernér nariadil inšpekciu mesta.191 Podľa jej zistení boli všetky stroje a vojenský materiál až na pár výnimiek zničené alebo odvezené, školy a ďalšie verejné budovy zničené a v opustenom meste behali túlavé zvieratá a rozmohli sa krádeže a dokonca vykrádanie hrobov. Tri štvrtiny tehál však bolo možné znovu použiť. Správa W. P. Howarda guvernérovi obsahuje aj mapu s označením domov, ktoré nezhoreli. Podobný verdikt vyniesli aj The Daily Intelligencer, ktoré 22. decembra uverejnili presný popis škôd na súkromnom majetku. Postupujú po jednotlivých uliciach a uvádzajú, ktoré z tamojších domov stále stoja. Miestami sú uvádzané aj trochu väčšie detaily, ako napríklad pri opise jedného z atlantských kostolov: „...zanechali ho v stave viac podobnom ohrade pre prasatá, ako Božiemu domu...“.192

Začiatkom decembra sa do mesta začínajú vracať prví ľudia. Prichádza starosta Calhoun a v meste opäť začína sídliť v starom obuvníctve The Daily Intelligencer. Okamžite začína horúčkovitá činnosť Atlanťanov o znovu vystavanie mesta. Obnovuje sa poštové spojenie, otvárajú sa obchody a škola, zasadá mestská rada a na Vianoce sa koná prvá omša. Bolo však cítiť kritický nedostatok peňazí. Po návrate mestskej rady bolo v mestskej pokladnici 1,64 dolára.193 Miestnych to ale nepoložilo. V meste vládol optimizmus. V už zmienenej správe z The Daily Intelligencer boli riadky, ktoré zaiste boli účelové, ale tiež vyjadrovali pocity jej obyvateľov: „Veríme, že tí, ktorí vybudovali Atlantu a premenili ju na prekvitajúce mesto, ju obnovia, očistenú v mnohých smeroch skrze ohnivý portál, cez ktorý prešla. Čoskoro bude na jej hraniciach počuť píšťaly parných strojov a vagóny z Maconu

190 Garrett Franklin M., Atlanta and Environs..., str. 653. 191 Nariadenie guvernéra Josepha E. Browna z 25. novembra 1864 generálovi W. P. Howardovi. Ibidem, str. 653–655. 192 Ibidem, str. 656. Celé znenie tejto správy je uvedené v Ibidem, str. 655–659. 193 Ibidem, 662. 57 a Montgomery a Augusty budú voziť svoje náklady do mesta a cez naše mesto. ... Čoskoro povstane z popola.“194

Povstane z popola ako fénix... fénix, ktorého má dodnes v znaku. Jej mottom sa stalo „Resurgens“, latinský výraz pre „znovu vzkriesenie“. Atlante sa v rokoch následnej Rekonštrukcie195 podarilo, najmä pre svoju strategickú polohu v železničnej sieti, znovu vyrásť. Niektoré zo starých tovární (ako napríklad Atlanta Gas Works) obnovili svoju činnosť, niektoré ako The Atlanta Rolling Mill boli nenávratne preč, pribudli nové továrne. Boli založené noviny Daily New Era, v meste tiež pribudla Atlanta National Bank a mesto sa pomaly začalo opäť plniť ľuďmi. Najčastejšie to boli čierni Američania, ktorí po svojom oslobodení prichádzali do miest za prácou. Získanie práce im garantovalo Freedmen´s Bureau, inštitúcia iniciovaná Lincolnom na podporu černochov.196 Atlanta sa tiež nevyhla prílivu tzv. „carpetbaggers“, oportunistických Severanov, ktorí prišli na Juh zbohatnúť na miestnej nestabilite. Mnoho Južanov skladalo prísahy vernosti Únii (tzv. „ironclad oath“), v ktorých vyhlasovali, že nikdy dobrovoľne neslúžili konfederácii, aby si zlepšili sociálnu situáciu. Práve pre týchto ľudí sa medzi Južanmi zaužívalo označenie „scalawags“. Spolu s nimi sa k moci opäť dostávali unionisti, ktorí sa počas vojny museli držať v ústraní. Samostatnou kapitolou v dejinách Rekonštrukcie boli aktivity Ku Klux Klanu. Aj v Atlante boli slobodní černosi odradzovaní od volieb praktikami Klanu.197

Rok po skončení vojny bol 26. apríl, deň, kedy sa generál Johnston vzdal generálovi Shermanovi, určený za spomienkový deň. V nadväznosti na toto bola v Atlante ustanovená Asociácia atlantských dám na uchovávanie pamäte (Atlanta Ladies´ Memorial Association). Stala sa druhou v poradí na celom Juhu. V čele stála Eugenia Morgan a okrem nej bolo medzi zakladateľkami ďalších osemnásť Atlanťaniek. V priebehu dvoch dní sa vyzbierala suma 350 dolárov, za ktorú sa vyčistil časť Oaklandského cintorína, kde ležali konfederační vojaci. Pri príležitosti konania prvého konfederačného spomienkového dňa sa konala omša a niektoré

194 Wortman, Marc, The Bonfire..., str. 340– 341. 195 Pojmom Rekonštrukcia (angl. Reconstruction) je primárne označované obdobie rokov 1865–1877 v USA. Jednalo sa o povojnovú obnovu pomerov v južných štátoch a o pokus začleniť bývalých otrokov do spoločnosti. K téme existuje rozsiahla literatúra, či už k danej problematike všeobecne, alebo k jednotlivým oblastiam. Pre viac informácii, viď napr. Foner, Eric, Reconstruction: America's Unfinished Revolution, 1863– 1877. New York: Harper & Row, 1988 alebo Franklin, John H., Reconstruction after the Civil War. Chicago: University of Chicago Press, 1961. 196 K situácií v Atlante v roku 1865 viď Garrett Franklin M., Atlanta and Environs…, str. 669–699. 197 Ku Klux Klan (KKK) bola organizácia, ktorá bola založená v Tennessee a zakrátko sa rozšírila po celom americkom juhu. Násilne vystupovala proti slobodným černochom a ich podporovateľom, často krát okrem vyhrážok aj zabíjala a snažila sa obnoviť nadradenosť bielych. Organizovala nočné výpady, pričom účastníci mali na hlavách biele kapucne. Ich činnosť bola vládou trestaná a s dokončením Rekonštrukcie postupne vymizla. Jej ďalšie dve vlny sa potom objavili v 20. storočí. 58 z obchodov zostali zavreté. Neskôr sa podarilo dokonca pochovať mŕtve telá zo zákopov okolo mesta.198

Z mesta, ktoré vyrástlo na pôvodne indiánskej pôde, sa stalo štyridsiate najväčšie mesto v Spojených štátoch.199 Počas sčítania obyvateľov z roku 2010 malo 420 003 obyvateľov200 a toto číslo neustále stúpa. Je najväčším a zároveň hlavným georgijským mestom. Tiež je jedným z najväčších amerických miest, v ktorých prevláda černošské obyvateľstvo. V roku 1996 sa v Atlante konala letná olympiáda.

8.2 Vojnové udalosti v dnešnom povedomí

Americká občianska vojna, ktorú si dovolím označiť za najdôležitejšie obdobie v atlantských dejinách, je dnes v meste pripomínaná na mnohých miestach. V roku 1926 vznikla Atlanta Historical Society, ktorá dnes funguje ako Atlanta History Center201 a poskytuje širokej verejnosti množstvo aktivít spojených s históriou mesta. Jej budovy okrem stálych i dočasných expozícií, prednášok a prehliadok po dome z obdobia občianskej vojny, začiatku minulého storočia alebo domu ponúkajú možnosti aj pre historikov. Kenan Research Center obsahuje okrem novín a dokumentov aj množstvo rukopisných fondov.

Atlantské múzeum a kruhové spodobnenie bitky o Atlantu (Battle of Atlanta Cyclorama)202 lákajú záujemcov o miestnu históriu, rovnako ako historický Oaklandský cintorín (Oakland Cemetery),203 na ktorom sa dodnes pochováva a leží tam medzi inými aj Alexander H. Stephens, konfederačný viceprezident alebo Joseph E. Brown, georgijský guvernér, ktorý po nástupe rekonštrukcie musel svoju funkciu opustiť.

198 Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs…, str. 706–707. 199http://factfinder2.census.gov/faces/tableservices/jsf/pages/productview.xhtml?src=bkmk (13. 3. 2014). 200 http://factfinder2.census.gov/bkmk/table/1.0/en/PEP/2012/PEPANNRES/0400000US13.16200 (13. 3. 2014). 201 Oficiálne stránky dostupné na http://www.atlantahistorycenter.com/ (11. 3. 2014). 202 Jedná sa o obrovský panoramatický obraz bitky o Atlantu namaľovaný v rokoch 1885–1886. Oficiálne stránky: http://www.atlantacyclorama.org/ (13. 3. 2014). 203 Oaklandský cintorín (pôvodne nazývaný len Atlantský alebo mestský cintorín) bol založený v roku 1850 na šiestich akroch pôdy na juhovýchode mesta. Dnes má rozlohu asi 48 akrov, je na ňom pochovaných asi 70 000 ľudí, a príležitostne sa na ňom pohreby konajú aj dnes. Svoj terajší názov dostal v sedemdesiatych rokoch kvôli hojnému výskytu dubov. V roku 1976 bol zapísaný do zoznamu národných historických miest. Jeho súčasťou sú aj záhrady. Garrett, Franklin M., Atlanta and Environs…, str. 315 a http://www.oaklandcemetery.com/about-oakland/history/ (14. 3. 2014). 59

Každoročne sa tiež koná rekonštrukcia bitiek smerujúcich k bitke o Atlantu.204 Miestni amatéri už niekoľko rokov každý september strávia jeden víkend rekonštrukciou niekoľkých bitiek atlantského ťaženia pre verejnosť.

Pripomienkou, s ktorou sa Atlanťania každodenne stretávajú na uliciach mesta, sú informačné tabule poukazujúce na historické udalosti (historical markers).205 Jedná sa o tabule osadené historickými spoločnosťami na významných miestach naprieč celými Spojenými štátmi so stručnou informáciou o danom mieste. Tiež však môže ísť aj o pôvodné tabule. V prípade Atlanty a v súvislosti s občianskou vojnou sa jedná najmä o miesta vojenských stretov, začiatkov bitiek, zničených významných budov alebo aj o miesta, kde skonal niektorý z generálov. V oblasti Atlanty a jej okolí je ich viac ako sto. Ďalšie sa viažu k skorším alebo neskorším historickým udalostiam, ako napríklad k vzniku mesta alebo k narodeniu Martina Luthera Kinga, Jr.

Americká občianska vojna skončila. Generál Lee sa vzdal so zvyškami svojej armády pri Appomatoxe 9. apríla 1865 a posledný z konfederačných veliteľov sa vzdal v júni 1865. Hneď na to začala Rekonštrukcia a proces začleňovania odtrhnutých štátov späť do Únie. Podmienkou bolo, aby štáty prijali 13. dodatok Ústavy, k čomu postupne došlo.

Počas celého konfliktu zahynulo vyše 620 000 vojakov, z toho 360 000 na unionistickej a 260 000 na južanskej strane.206 Straty na životoch civilistov nie je možné vyčísliť. Oslobodených bolo viac ako štyri milióny otrokov.

Často kladenými otázkami sú, či Juh mal vôbec nejakú šancu zvíťaziť a prečo bol vlastne porazený. Najvýznamnejšie teórie zhrňuje James McPherson v závere svojej knihy.207 Každopádne po severanskom víťazstve starý Juh zanikol. Vytvorila sa nová spoločnosť. Spojené štáty americké odhodili prežitky minulosti a nastúpili na dlhú cestu zrovnoprávnenia všetkých svojich obyvateľov.

204 Oficiálne stránky týchto nadšencov: http://www.atlantacampaign.com/ (11. 3. 2014). 205 Rozsiahla databáza týchto informačných tabulí je dostupná na http://www.hmdb.org// (11. 3. 2014). 206 McPherson, James M., Battle Cry of Freedom..., str. 854. 207Najčastejšie sa ako dôvody južanskej porážky uvádzajú severanská prevaha v počte vojakov, vodcovské schopnosti jednotlivých generálov a politikov, ale aj strata vôle ďalej bojovať. McPherson upozorňuje na faktor nahodilosti, a uvádza štyri kritické momenty vojny, kedy sa situácia mohla veľmi ľahko vyvíjať iným smerom. Ibidem, str. 854–862. 60

9. Záver

Na predchádzajúcich stranách som analyzovala každodenné dianie v Atlante počas štyroch vojnových rokov. Boli tu zachytené sociálne aj hospodárske aspekty fungovania atlantskej spoločnosti, na ktorých som sa pokúsila ukázať jej dôležitosť v rámci Konfederácie. Učinila som tak na základe jednak dobových svedectiev a novín a jednak odbornej literatúry, predovšetkým rozsiahlej monografie Franklina M. Garretta spracúvajúcej dejiny mesta.

Na základe dostupných zdrojov som sa pokúsila čiastočne rekonštruovať ceny vybraných potravín a osobnej železničnej dopravy. Zo zistených údajov sa dá vyvodiť, že ceny pomaly stúpali hneď od začiatku vojny, ale až v polovici roku 1863 to začalo byť naozaj rapídne, a tak mohlo do roku 1864 dôjsť aj k niekoľkonásobnému zvýšeniu cien. Keď sa k tomu pripočíta aj nekrytá mena, stále narastajúca inflácia a nedostatok potravín v dôsledku vojny, situácia Južanov je kritická. Je však dôležité poznamenať, že na Severe to nebolo oveľa lepšie.

Preštudovala som dostupné atlantské noviny z daného časového úseku. Hlavne zo začiatku majú články až útočný charakter, pokiaľ ide o severanské názory a tento postoj zachovávajú až do konečnej porážky Konfederácie. Môžu za to jednak ich vydavatelia, ktorí boli niekedy až príliš radikálni, a jednak samotné zapálenie pre „Vec“ a potreba burcovať ľudí. Príčinu vzniku tejto „ideológie“, ak môžem použiť toto slovo, vidím v snahe vyhraniť sa voči Severu a myšlienkovo zjednotiť južanské obyvateľstvo. Ako je dobre známe, viera vo „Vec“ sa po Juhu neskutočne rozšírila a v prvom roku vojny spôsobila nadšenie a tiež zaslepenosť. Preto prisudzujem novinám až propagandistickú rolu - v kritických momentoch mali opakovať občanom, že nič nie je stratené a Juh nakoniec dosiahne víťazstva, a tak zaručovať stálu podporu obyvateľstva. Prirodzene, s vojenskými neúspechmi (hoci ich význam noviny značne marginalizovali), zhoršením životnej úrovne a čoraz väčším pociťovaním vojny na vlastnej koži sa táto viera oslabovala a ľudia postupne prestali Konfederáciu tak bezmedzne podporovať. To sa však odrazilo skôr v myšlienkovej sfére ako v materiálnej. Po celé sledované obdobie prebieha v Atlante horúčkovitá prokonfederačná činnosť skrze najrôznejšie spolky, do ktorej je zapojená veľká časť obyvateľstva.

Dajú sa tiež vysledovať rozdiely v ponímaní vojny medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami. Usudzujem, že najviac bola o „Veci“ presvedčená aristokratická plantážnická vrstva. Vo väčšine prípadov bolo pestovanie monokultúr ich jediným zdrojom príjmov a myšlienka o nadradenosti bielej rasy im bola vlastná. Taktiež sa veľmi báli možných 61 otrockých vzbúr. Preto je pochopiteľné, že zo zachovania starého poriadku by najviac profitovala ona a viery vo „Vec“ sa držala až do samého konca. Stredná a nižšia vrstva v mestách síce považovala držbu otrokov za známku sociálneho statusu, ale aj napriek tomu by som ju označila za o čosi liberálnejšiu.

Atlantská spoločnosť bola silne prokonfederačná a príchodu Yankeeov sa bála. Približne sto yankeejských rodín, ktoré v nej pred vojnou žili, bolo buď nútených prejsť na konfederačnú stranu, alebo vylúčených zo spoločnosti a nútených odísť. Príčinu, prečo a v meste usídľovala táto menšina tak v hojnom počte, vidím v mladosti mesta, jeho industriálnom zameraní a perspektívnosti rastu vďaka prítomnosti železnice.

Jednou z najdôležitejších otázok však je, prečo sa práve Atlante dostalo takého významu v rámci Konfederácie. Dôvody sa javia v jej už niekoľko krát zmienenej polohe. Tým, že leží v srdci Konfederácie je pomerne dobre chránené a keďže neležalo na pobreží ako iné historické mestá, jeho obchod nebol obmedzovaný námornou blokádou. Železnica zabezpečovala spojenie so všetkými časťami Konfederácie. Mladé, flexibilné mesto sa navyše vie skôr prispôsobiť vzniknutým podmienkam. A Konfederácia práveže potrebovala povedľa starého Richmondu nejaké dynamické mesto.

V úvode práce som taktiež vyslovila hypotézu, že nebyť vojnových udalostí, Atlanta by nebola zažila tak radikálny rozvoj a nebola by sa stala dnešným veľkomestom. Atlanta je vnútrozemským mestom v Georgii, v štáte, ktorý v čase občianskej vojny patril k agrárnym štátom pestujúcim monokultúry. Ako už bolo povedané, americký Juh - čo sa hospodárstva a dopravnej infraštruktúry týka, značne zaostával sa severnou časťou Únie. K najväčším mestám sa radili Savannah, Augusta alebo Macon, ktoré už boli do oblasti pevne začlenené. Obyvateľstvo sa držalo veľkých miest alebo najmä vidieckych oblastí a plantáží. Georgia patrila v tomto čase k štátom s najväčším počtom otrokov, a tak možnosť rapídneho vzostupu nejakého nového mesta nebola veľmi pravdepodobná.

Meniacim faktorom však bola železnica. Tá viedla naprieč štátom už predtým, ale práve potreba predĺžiť ju až k pobrežiu, bola impulzom k vzniku Atlanty. Týmto dopravným spojením sa z malej osady čoskoro stalo dôležité obchodné miesto. Práve z tohto dôvodu mala od začiatku odlišný vývoj ako napríklad Savannah, ktoré bolo založené už v roku 1733. Nebolo to typické južanské mesto. Od začiatku to bolo priemyselné mesto. Dalo by sa tvrdiť, že práve železnica je dôvodom, prečo mala Atlanta taký závratný ekonomický a demografický vývoj. Nepochybne pomohla naštartovať atlantskú ekonomiku v jej začiatkoch a priviedla do

62 nej množstvo podnikateľov. Mesto by sa teda iste rozvíjalo. Práve vo vypuknutí vojny však vidím ten katalyzátor, ktorý vývoj omnoho zrýchlil. Vojna koniec koncov vždy prispeje istým podielom k priemyselnému rozvoju. Strategická poloha Atlanty v srdci Konfederácie, poloha na dôležitom železničnom spojení a presun konfederačných inštitúcii do mesta, boli už niekoľkokrát spomenuté. Vďaka dôvere konfederačnej vlády sa do mesta hrnuli stovky podnikateľov a kapitál, kvôli otváraniu fabrík množstvo pracovnej sily, nevynímajúc otrokov, po Richmonde bola najvýznamnejším južanským mestom a miestna železničná stanica sa stala prekladiskom tovaru a križovatkou vlakov plných vojakov. Za týchto podmienok z toho nemohlo mesto nemať prospech. A tak na mieste, kde pred tridsiatimi rokmi existovala len malá osada, ktorá ešte na začiatku storočia slúžila ako obchodná stanica pre obchod s Indinámni, vyrástlo za jednu generáciu úplne regulárne mesto s vyše desaťtisíc obyvateľmi. Ba čo viac, po jeho vypálení bolo takmer vzápätí opäť osídlené a vybudované. V sčítaní obyvateľov z roku 1870 už figuruje číslo 29 169 ľudí.208 Čo sa týka hospodárstva, väčšina fabrík, založených počas vojny, rok 1865 neprežila. Prišli však nové, medzi nimi aj The Coca- Cola Company v osemdesiatych rokoch 19. storočia. Nárast obyvateľstva, až na krátke obdobie stagnácie v sedemdesiatych rokoch 20. storočia a hospodársky rozvoj pokračoval po celé minulé storočie a oblasť Atlanty v súčasnosti patrí na popredné miesta na svete čo sa HDP na jedného obyvateľa týka.209

Súhrnne by som teda mohla so svojou hypotézou súhlasiť. Americká občianska vojna najvýznamnejším podielom prispela k rozvoju tohto južanského mesta. Samozrejme, takýto vývoj nie je ojedinelý. V kombinácii so železničným centrom však bola umožnená pozoruhodná dynamika vývoja, ktorá neutíchla ani po ukončení konfliktu. Tak bolo Atlante umožnené stať sa v roku 1868 hlavným mestom Georgie a získať si pevné miesto medzi ostatnými centrami Spojených štátov amerických.

208 https://archive.org/stream/emory1870#page/n6/mode/1up (17. 3. 2014). 209 Tabuľka 1 prístupná na http://www.bea.gov/newsreleases/regional/gdp_metro/gdp_metro_newsrelease.htm Jedná sa o metropolitnú oblasť Atlanta –Sandy Springs–Roswell. (17. 3. 2014). 63

Zoznam použitej literatúry:

1) Pramene a edície:

Barnwell V.T., Barnwell’s Atlanta City Directory. Atlanta: Intelligencer Book and Job Office, 1867, dostupné online na https://archive.org/details/barnwellsatlanta00barn.

Candler, Allen D.: The Confederate Records of the State of Georgia, Volume I. Atlanta: Chas. P. Byrd State Printer, 1909, dostupné online na https://archive.org/details/confederatereco02assegoog.

Carrie Berry papers, Kenan Research Center, Atlanta History Center, dostupné online na http://dlg.galileo.usg.edu/cgi/turningpoint?repo=ahc;item=ahc0029f-001;format=djvu.

Davis Jr., Robert S. (ed.): Requiem for a Lost City: Sallie Clayton's Memoirs of Civil War Atlanta. Macon: Mercer University Press, 1999.

Hanleiter, William R., Hanleiter´s Atlanta City Directory. Atlanta: William R. Hanleiter, Publisher, 1870, dostupné online na https://archive.org/stream/emory1870#page/n3/mode/1up.

Kennedy, Joseph C. G., Population of the United States in 1860. Washington: Government Printing Office, 1864, dostupné online na https://archive.org/details/populationofusin00kennrich.

Sherman, William T., Memoirs of Gen. W. T. Sherman [online]. Scituate, Mass.: Digital Scanning, 1999, II, dostupné online na http://site.ebrary.com/lib/cuni/docDetail.action?docID=2001571.

Venet, Wendy H. (ed.): Sam Richards's Civil War Diary: A Chronicle of the Atlanta Home Front. Athens: University of Georgia Press, 2009.

Watkins, Samuel R.: Co. Aytch. Chattanooga Tennessee: Times Printing Company, 1900, dostupné online na https://archive.org/stream/coaytch00watk#page/n5/mode/2up.

Wilson, John P. (ed.), From Western Deserts to Carolina Swamps: a Civil War Soldier's Journals and Letters Home. Albuquerque: University of New Mexico Press, 2012.

64

2) Odborná literatúra:

Bass, J. Horace, Civil War Finance In Georgia. In: The Georgia Historical Quarterly, Vol. 26, No. ¾, September–December 1942, str. 213–224, dostupné online na www.jstor.com.

Bordewich, Fergus M., America's Great Debate: Henry Clay, Stephen A. Douglas, and the Compromise That Preserved the Union. New York: Simon & Schuster, 2012.

Campbell, Stanley W., The Slave Catchers: Enforcement of the Fugitive Slave Law, 1850- 1860. Chapel Hill: University of North Carolina Press, 1970.

Cox, Jacob D., Atlanta. New York: C. Scribner’s Sons, 1885.

Dyer, Thomas G., Atlanta's Other Civil War Novel: Fictional Unionists in a Confederate City. In: The Georgia Historical Quarterly, Vol. 79, No. 1, Spring 1995, str. 147–168, dostupné online na www.jstor.com.

Dyer, Thomas G.: Secret Yankees: The Union Circle in Confederate Atlanta. Baltimore: The Johns Hopkins University Press, 1999.

Ehrlich, Walter: Was the Dred Scott Case Valid? In: The Journal of American History, Vol. 55, No. 2, September 1968, str. 256–265, dostupné online na www.jstor.com.

Fehrenbacher, Don E., The Dred Scott Case: Its Significance in American Law and Politics. Oxford: Oxford University Press, 2001.

Foner, Eric, Reconstruction: America's Unfinished Revolution, 1863–1877. New York: Harper & Row, 1988.

Foote, Shelby, The Civil War: A Narrative. 3 Volumes. New York: Random House, 1958– 1974.

Forbes, Robert P., The Missouri Compromise and Its Aftermath: Slavery and the Meaning of America. Chapel Hill: University of North Carolina Press, 2007.

Franklin, John H., Reconstruction after the Civil War. Chicago: University of Chicago Press, 1961.

Fuller, A. James (edd.), The Election of 1860 Reconsidered. Frankfort: Kentucky State University Press, 2013.

65

Garrett, Franklin M.: Atlanta and Environs: A Chronicle of its People and Events, 1820s– 1870s, Volume I. Athens: University of Georgia Press, 2011.

Green, Michael S., Lincoln and the Election of 1860. Carbondale: Southern Illinois University Press, 2011.

Heidler, David S.–Heidler, Jeanne T., Manifest Destiny. Westport: Greenwood, 2003.

Hess, Earl J., Civilians at War: The Georgia Militia in the Atlanta Campaign. In: The Georgia Historical Quarterly, Vol. 66, No. 3, Fall 1982, str. 332–345, dostupné online na www.jstor.com.

Hill, Louise B., Governor Brown and the Confederacy. In: The Georgia Historical Quarterly, Vol. 21, No. 3, September 1937, str. 239–264, dostupné online na www.jstor.com.

Johannsen, Robert W. (edd.), Manifest Destiny and Empire: American Antebellum Expansionism. College Station: Texas A&M University Press, 1997.

Johnson, Michael P., Toward a Patriarchal Republic: The Secession of Georgia. Baton Rouge: Louisiana State University Press, 1977.

McMurry, Richard M., Confederate Morale in the Atlanta Campaign of 1864. In: The Georgia Historical Quarterly, Vol. 54, No. 2, Summer 1970, str. 226–243, dostupné online na www.jstor.com.

McPherson, James M.: Battle Cry of Freedom: the Civil War Era. New York: Ballantine Books, 1989.

Mohr, Clarence L.: On the Threshold of Freedom: Masters and Slaves in Civil War Georgia. Baton Rouge: Louisiana State University Press, 2001.

Nevins, Allan, Ordeal of the Union. New York: Scribner, 1947–1971.

Oates, Stephen B., To Purge this Land with Blood: A Biography of John Brown. Amherst: University of Masssachusetts Press, 1984.

Opatrný, Josef: Válka Severu proti Jihu. Praha: Libri, 1998.

Proctor Jr., William G., Slavery in Southwest Georgia. In: The Georgia Historical Quarterly, Vol. 49, No. 1, March 1965, str. 1–22, dostupné online na www.jstor.com.

66

Schwab, J. C., The Finances of the Confederate States. In: Political Science Quarterly, Vol. 7, No. 1, March 1892, str. 38–56, dostupné online na www.jstor.com.

Starobin, Robert S., The Economics of Industrial Slavery in the Old South. In: The Business History Review, Vol. 44, No. 2, Summer 1970, str. 131–174, dostupné online na www.jstor.com.

Thomas, Emory M., The Confederate Nation: 1861–1865. New York: Harper & Row, 1979.

Wortman, Marc: The Bonfire: the Siege and Burning of Atlanta. New York: PublicAffairs, 2009.

3) Tlač

Atlanta Historic Newspapers dostupné online na http://atlnewspapers.galileo.usg.edu/atlnewspapers/search.

New York and Washington Newspapers dostupné online na http://chroniclingamerica.loc.gov/.

4) Internetové zdroje: http://www.census.gov/population/www/censusdata/files/table-2.pdf http://sunsite.utk.edu/civil-war/reasons.html#South http://en.wikisource.org/wiki/Abraham_Lincoln's_First_Inaugural_Address http://www.measuringworth.com/uscompare/ http://factfinder2.census.gov http://www.atlantahistorycenter.com/ http://www.atlantacyclorama.org/ http://www.oaklandcemetery.com/about-oakland/history/ http://www.atlantacampaign.com/ http://www.hmdb.org// http://www.bea.gov/newsreleases/regional/gdp_metro/gdp_metro_newsrelease.htm

67