Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom. Jediné ministerstvom školstva a národnej osvety schválené vydanie; výnos č. 120.432/31—1 z 2. IX. 193j. Učebná pomôcka pre všetky , školy v CSR^ Vydala Matica slovenská (ako prácu svojej pravopisnej komisie). Nákladom Štátneho nakladateľstva v Prahe. 1931. , -ŕa?' Táto kniha môže sa predávaf len za cenu na obálke vytlačenu. Všetky práva vy­ hradené. Pretláčanie nedovolené. Tlačou Matice slovenskej a Kníhtla&arskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Sv. Martine. UVOĎ. Pravopis spisovnej reči slovenskej sa zakladá, ako pravopis český, hlavne na troch princípoch: fonetickom či zvukoslovnom, etymologickom či pôvodoslovnom a historickom či dejinnom. V duchu zásady fonetickej snažíme sa písať, ako vyslovujeme, označujeme dĺžku samohlások ap.; s hľadiska etymologického za­ chovávame pravopis slov podľa ich pôvodu, nie podľa ich dneš­ nej skutočnej výslovnosti; tak píšeme na pr. bif, bijem, zabíjať s i a byť, bývam s y pri rovnakej výslovnosti slabík bi, bi — by. bý; v niektorých prípadoch však nepíšeme ani podľa výslov­ nosti, ani podľa pôvodu slova, ale historicky, podľa pravopisnej tradície, aká sa u toho alebo onoho slova ustálila. Hlavne však sa kolíše vývoj slovenského pravopisu medzi zá­ sadou fonetickou a etymologickou. Proti češtine sa uplatnil fone­ tický spôsob v slovenčine zvláště v písaní zdomácnělých cudzích slov obecných, hlavne latinských a gréckych, a v složeninách s pô­ vodnou predponou z- (skaza, skaziť, stratiť proti čes. zkáza, zka­ ziti, ztratiti ap.). — V češtine zas píšeme niektoré slová alebo sku­ piny slov foneticky, ktoré sme v slovenčine až doteraz písali ety­ mologicky (srov. čes. dvacet, třicet, padesát, deník, nádeník ap. a doterajšie slovenské dvadsať, tridsať, päťdesiat, denník, ná­ denník ap.). V tejto našej novej úprave slovenského pravopisu snažili sme sa aspoň čiastočne zjednodušiť a uľahčiť pomerne veľmi ťažký náš pravopis, priblížiť písané slovo skutočnej výslovnosti, odstrániť nie­ ktoré nedôslednosti v pravopise i vo výslovnosti a zaviesť pev­ nejšiu jednotnosť pravopisnú. I. V súhlase so slovenskou výslovnosťou sme ustanovili tieto zásady: 1. Menné a slovesné složeniny s pôvodnými predponami fj z; a vz- píšeme etymologicky, t. j. podľa pôvodu slova, len kde je význam týchto predpôn ešte dnes celkom zrejmý. •IWWIWWWMMLl.JLUJl^ll ""^^^^^^^^"gg^ggS Tak píšeme s-, kde je predpona tohože významu ako pred­ ložka s, so: a) = spolu, dovedna, na pr. sbierať, skladať, složiť, shodnúť sa, shoda, sváriť ap.; b) = shora nadol alebo vôbec odkiaľsi preč s povrchu, ap., na pr. spadnúť, svrh- núť, shodiť, srážať, smyť ap. Píšeme z-, keď táto predpona má význam odluky, na pr. zbeh, zbehnúť (od niečoho) ap. Píšeme vz- tam, kde je jasný pôvodný význam predpony vz- = zdola nahor, na pr. vzbudiť, vzbúriť sa, vzbura, vzpru- žif, vzpruha ap. Ináče píšeme z- alebo s- podľa výslovnosti; tak hlavne v prípadoch, kde složenina s pôvodnou predponou z- má vý­ znam = urobiť tým, stať sa tým alebo vykonať to, čo znamená slovo základné (t. j. sloveso nedokonavé sa stáva touto predpo­ nou dokonavým bez inej zmeny významovej), tak na pr.: zbiť, zbeleť, zdokonaliť, zhoreť, zhniť; schudnúť, skrátiť, skaziť, skaza, spýtať sa a rovnako i spytovať i spytovať sa, skúšať, skúška ap. — Podľa toho píšeme v duchu výslovnosti i proti doteraj­ šiemu úzu: zriadiť, zriadenie, zriadenec, zboriť, zbúrať, zrútiť, zrúcať, zrúcanina, rovnako ako píšeme foneticky v prípadoch, kde je nie zreteľné, aká bola pôvodu* predpona, na pr.: zbožie, spa­ nilý, schody, spupný ap. 2. Zjednodušili sme zdvojené spoluhlásky alebo skupiny spo­ luhlások, kde zachovanie spôsobu etymologického nemalo zvlášt­ neho významu. Tak budeme písať: sať, nasať, vysať ap., savec (miesto dote­ rajšieho ssať ap.), ako sutina (zo ssutina). Ale zachovávame zdvojené -kk- v mäkký, mäkkosť ap., lebo tak vyžadujú odvodené slová mäkčiť, mäkší ap. Píšeme podľa výslovnosti deník, nádeník, nádeníčka, bube­ ník, pláteník, pláteníctvo, seník ap. za doterajšie denník, náden­ ník ap. Ale zachovávame zdvojené -nn- v prídavných menách cen­ ný, denný, kamenný, súkenný ap., kde sa ešte živo cíti rozdiel medzi kmeňom na -n a príponou -ný a kde etymologický spô­ sob písania vyžaduje i potrebná jasnosť a presnosť jazyková. Píšeme podľa výslovnosti alsaský, nebeský, rakúsky, saský, veský, novoveský (od Nová Ves) ap., nie podľa etymologie s dvoma -ss- alsasský, sasský ap. Píšeme: dvacať, dvaciaty, tŕicať, štyricať (nie dvadsať, šty­ ridsať); pädesiat, šesdesiat, devädesiat (nie päťdesiat, šesťdesiat, deväťdesiat); preca (nie predsa), ale predsavziať, predsavzatie (lebo tu sa ešte živo cíti pôvodný význam složeniny), ako píšeme decko (nie dětsko), ale detský. Píšeme podľa výslovnosti i podľa náležitého vývoja prídav­ né mená: franský, habsburský, pezinský, kežmarský, ružom­ berský ap., nie -kský, -gský alebo -cký, ružomberkský, habs- burgský, pezincký ap. 3. Obecné zdomácnělé slová (apelatíva) z cudzích jazykov a slová z nich utvorené a poslovenčené cudzie mená vlastné, t. j. osobné a miestne mená cudzie, pre ktoré máme už vžitú domácu podobu, píšeme podľa ich skutočnej výslovnosti a podľa pravo­ pisnej tradície, ktorá sa u nás vyvinula. Tak na pr.: diagram, imunita, komisia, profesor, štát, štátny, študent, teolog, teoria, prezident, sféra, scéna, sérum, motív, archív, bróm, nervóza ap.; Rím, Londýn, Paríž, Asyria, Maraton, Ezop, Eneáš, Fridrich ap. Ale cudzie mená vlastné neposlovenčené, zvláště mená osob­ né a mená zemepisné, miestne, pre ktoré nemáme vlastnej po­ doby, a obecné mená nézdomácnelé píšeme pravopisom jazyka, z ktorého je slovo prevzaté. Tak na pr.: Achilles, Caesar, Réaumur, Vietor Hugo, Greenwich, Shakespeare, Pus­ kin, Kordillery, Kilima-Ndžaro ap.; essay, etuda, match, allegro ap. II. V pravopise slovenskom rozlišujeme v duchu historickej zásady i pravopisnej analogie alebo literárneho úzu i a y, hoci vo výslovnosti rozdielu medzi i a y nieto. S hľadiska etymolo­ gického alebo pre shodu s češtinou urobili sme niekoľko opráv proti doterajšiemu stavu. Tak píšeme: krídlo, skriňa (ako č. křídlo, skříň), škridla, škridlica, tovaryš, tryzna, ako v češtine budú pí­ sať podľa úzu slovenského Šariš, šarišský s i. Pokladali sme za múdre z vážnych príčin technických priblížiť v tejto veci pravopis slovenský a český, keď sa úprava týchto niekoľkých sporných prípadov písania i a y v ničom ne­ dotýka fonetickej štruktúry slovenčiny ani češtiny. III. Niektoré nové pravopisné úpravy sa týkajú i takrečenej ortoepie slovenskej, t. j. náuky o správnej slovenskej výslovnosti. IBSRHMILI!1,-, JMl'^»^R*äBIMB Také je hlavne ustálenie kvantity v niektorých sporných prí­ padoch : v domácich slovách ojedinelých i v skupinách slov, v zdomácnělých slovách cudzích a v skloňovaní i časovaní. Tak sme ustálili kvantitu slov: sused, ráno, úfať, ísť, nížina, ponížený, služka, dym, Boh, voz, odchylka, odchylný ap.; slov na -dlo: kyvadlo, struhadlo, kusadlo, napajadlo ap., ale dráždidlo, lákadlo, osidlo, lietadlo, tienidlo ap.; slov na -č: vázač, palič, pomáhač, pokrývač ap.; ale roz­ nášač, prechovávač, natierač ap.; slov na -tel: • pisateľ, obyvateľ, dobyvateľ ap.; ale zasielateľ, riaditeľ, usporiadateľ a starobylé priateľ, nepriateľ*; slov na -eň alebo -ňa: pekáreň, sléváren, lekáreň, mléká­ ren, učtáreň, čitáreň, alebo pekárna, slévárna, lékárna, mlékárna účtárna, čiíárňa ap.; ženských mien osobných a prídavných mien, odvodených od podstatných mien na -an (jan): mešťan — meštianka, meštiansky, Turčan — Turčianka, turčiansky ap.; Slovan — Slovanka, slovanský; Bratislavan — Bratislavanka, bratislav­ ský ap.; prídavných mien na -í: vtáčí, vtáčia, vtáčie, páví, kohútí, býčí ap.; ale na pr. líščí, líščia, líščie, netopierí ap.; zdomácnělých slov cudzích: augustinián, burzián, grego­ riánsky, mariánsky, Julián, juliánsky ap.; ale Talian, taliansky; asketa, anketa, blanketa, planeta, kometa ap.; tőn, trón; balon, balkőn, kupón, salón, vagón ap. v slovách; kde dlhé ó je nepochybné; ale atom, atomový, citron, kordon, pardon, peron, antimon, ariston, gramofon, mikrofon, pavilon ap., prognóza, nervóza, psychóza, metamorfóza; rigorőzum, ri­ gorózny ap.; aféra, sféra, bariéra, kariéra ap.; operatér, trenér, montér, šofér ap.; fraktura, garnitúra, koloratúra, procedúra ap.; infinitiv, infinitívny, komparatív, motív; definitíva, definitívny, direktíva, ofenzíva ap.; * Len v niekoľkých slovách na -č,a -teľ, kde sa úzus ešte neustálil, ponecháva sa voľnosť v označovaní dĺžky, tak píšeme: prijímač, nají- mač ap. i prijímač, najimač ap., objednávateľ, vykonávateľ, zamestná­ vateľ ap. i objednávateľ, vykonávateľ, zamestnávateľ ap. benzín, citrín, karmin, chinin; aspirín, glycerín, naftalín, parafín ap.; angína, disciplína, tamburína ap.; ambícia, milícia, munícia, prohibícia, tradícia; kolízia, proví­ zia ap. ; aberácia, adaptácia, administrácia, afiiiácia, reštaurácia ap.; absolúcia, inštitúcia, prostitúcia, revolúcia, rezolúcia ap.; agonia, ironia, alegoria, cigória, kaloria, anatomia ap.; absolutorium, auditorium, oratorium, krematorium ap.; anemia, endemia, akademia, epidemia; artileria, arteria, bak­ teria, adhezia ap.; bandérium, kolegium, mystérium ap.; Sardinia, Sicilia, sardinský, sicilský; Asyria, Syria, Ilyria, asýrsky, ilyrský; Fenicia, Kastilia, kastílsky ap.; Armen, Armenia, arménský ap.; Babylon, Babyloňan či Babylonec, babylonský; Macedonia či Makedonia, macedonský; Panonia, panónsky ap.; Albánia, Albánec, albánsky; Austrália, austrálsky ap. Ustálili sme podľa určitých pevných kategorií niektoré posiaľ sporné alebo v dvojtvaroch sa vyskytujúce