BISKUP JÁN VOJTAššÁK očami Svätej Stolice a SlovenSkého exilu Biskup Ján Vojtaššák a Svätá stolica Emília Hrabovec Ján Vojtaššák je nepochybne jednou z najvýraznejších postáv sloven- - ských dejín 20. storočia. Do historickej pamäti národa sa zapísal ako kňaz a biskup hlbokej viery a bezpodmienečnej oddanosti a lásky k Bohu, ku Ka tolíckej cirkvi a k svojmu slovenskému národu. sentireHoci nemal cum vyššieEcclesia teologické vzdelanie, stál na pevnom fundamente viery a živého vzťahu k Bohu, ktorý mu vedno s prirodzeným intelektom a pevným sapere discernere umožnil, aby si aj v najzložitejších situáciách väzenia, fyzického a psychického nátlaku a izolácie dokázal v duchovných veciach uchovať vzácne , teda schopnosť rozlišovať pravdivé od nepravdivého, preniknúť k podstate- vecí a spoznať to, čo katolík chápe ako Božiu vôľu, a tiež prekvapivú pružnosť- intelektu i srdca a vnútornú silu, z ktorej čerpal aj jeho prirodzený sklon rea govať na výzvy a ohrozenia skôr priamym, odvážnym odporom než diploma- tickým lavírovaním, skláňaním hlavy či kompromismi. Tieto mravné i osobnostné vlastnosti, nekompromisná katolíckosť a sloven- skosť, odvaha pozdvihnúť hlas aj vtedy, keď zdanlivo neexistovala ľudská nádej na úspech, osobná nenáročnosť a súčasne veľká citlivosť voči biede a nespra vodlivosti páchanej na druhých a napokon prekvapivá otvorenosť mysle i srdca, vďaka ktorej aj v najvyššom veku a po rokoch izolácie nezostal tkvieť v minulosti, ale s nádejou hľadal nové riešenia pre budúcnosť, urobili z Vojtaššáka, ktorého už politické elity prvej československej republiky považovali za nepohodlného- biskupa stojaceho v ceste odkresťančeniu i odnárodneniu Slovenska, v očiach československého komunistického režimu jedného z najväčších nepriateľov, kto rého bolo treba za každú cenu zlikvidovať. Nebolo náhodné, že jedným z prvých- počinov obnoveného československého štátu v roku 1945 bolo Vojtaššákovo uväznenie, ani to, že práve spišský biskup sa ocitol v trojici slovenských bisku- pov, ktorí boli v januári 1951, v jedinom súdnom procese proti trom katolíckym- biskupom naraz, aký sa kedy v moderných dejinách Katolíckej cirkvi konal, odsú dení na drakonické tresty a že mu do smrti nebolo dovolené vrátiť sa na milova né Slovensko, ale bol prinútený umrieť v internácii v cudzom českom prostredí. BISKUP JÁN VOJtaššák a SVÄTÁ STOLICA 211 menovanie na spišský biskupský stolec - - Dlhú, plodnú, ale aj tŕnistú biskupskú službu Jána Vojtaššáka po desaťro čia pozorne sledovala aj najvyššia cirkevná autorita, ktorá po prvýkrát spo- znala meno skromného kňaza Spišskej diecézy Jána Vojtaššáka v pohnutých mesiacoch krátko po prvej svetovej vojne, keď sa po rozpade Rakúsko-Uhor ska a vzniku Česko-slovenskej republiky slovenský národ i Katolícka cirkev na Slovensku ocitli na vážnej historickej križovatke. Nepočetná slovenská- politická reprezentácia a národne zmýšľajúce katolícke kňazstvo, a v jeho- radoch aj farár v oravskej Veličnej Ján Vojtaššák, privítali tieto prevratné po litické zmeny s úprimným nadšením, pretože v nich videli záchranu pred tvr dým nacionálnym útlakom a uskutočnenie národných a politických slobôd, za ktoré slovenská politika v Uhorsku dlhé desaťročia bez úspechu bojovala. Radosť z novej slobody však čoskoro zakalilo bolestné poznanie, že české- politické a intelektuálne elity ako nositelia nového štátu nevnímali republiku ako štát dvoch rovnoprávnych národov, ale ako obnovený český štát, pre kto rý bolo Slovensko iba geopolitický a doplnkový hospodársky a demografický priestor. Nevyhnutným následkom tohto nazerania bol štátny centralizmus a unitarizmus a jeho ideologické podložie – záväzná oficiálna štátna ideológia čechoslovakizmu, teda existencie fiktívneho „československého“, v konečnom dôsledku o Slovákov posilneného českého národa. Azda najcitlivejšie Slováci- vnímali protikatolícku dimenziu tohto ideologického podložia štátu, ktorá sa v poprevratových mesiacoch prejavila vlnou radikálne protikatolíckej nála- dy českej spoločnosti a masovým vystupovaním Čechov z Katolíckej cirkvi a v podobe otvorene alebo latentne protikatolíckej orientácie nosných poli tických a intelektuálnych elít štátu prežívala i v nasledujúcich desaťročiach. Pod vplyvom pokročilej sekularizácie, v českom prostredí tradične silných liberálnych a socialistických ideí, tendencie identifikovať Katolícku cirkev s nemilovaným rakúskym štátom i v dôsledku hlboko zakorenených vplyvov- národného dejepisectva, ktoré videlo vrchol českých dejín v husitstve a ich zmysel zoštylizovalo do polohy protirímsky a protikatolícky zaostreného me sianistického poslania uskutočňovateľov pokroku, videla česká spoločnosť- v Katolíckej cirkvi národného a svetonázorového nepriateľa českého národa a v zrode národného štátu historickúin príležitosťecclesiasticis prekonať jej dedičstvo a na hradiť ho modelom laicistického štátu založeného na rozluke, ale zároveň si uchovávajúceho rozsiahle práva , alebo modelom národnej1 cirkvi v štátnej službe ako dovŕšením národno-štátnej emancipácie. : Slovensko a Svä- tá stolica1 1918 – 1927 vo svetle vatikánskych prameňov. - K situácii Katolíckej cirkvi po vzniku Česko-Slovenska pozri HRABoVec, emília Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komenské 212 EMÍLIA HRABOVEC - Na tvrdý stret so silnou sekularizačnou vlnou a novým ohrozením svo jej ťažko uchovanej národnej i náboženskej identity neboli slovenskí katolíci pripravení a čeliť mu im bolo o to ťažšie, že Slovensku v dôsledku uhorskej- politiky aj na cirkevnom poli chýbala samostatná cir kevnoprávna identita, teda predovšetkým vlastná cirkevná provincia, dostatočné národné i katolíc ke sebavedomie a hlbšia skúsenosť spoločnej verejnej obhajoby vlastných- práv. Nové politické hranice popretínali územia diecéz a rozvrátili cirkevnú- správu, kňazi sa v novej situácii neľahko orientovali, v mnohých prežívala ne istota a náchylnosť k pasivite a spoliehanie sa na „rozhodnutia zhora“, charak- teristické pre uhorský katolicizmus a jeho systém „štátnej cirkvi“, a bolestne chýbali cirkevné osobnosti schopné postaviť sa na obranu cirkevných záuj mov, ale zároveň sa otvoriť potrebnej slovakizácii cirkevného života. Biskupi,- ktorí stáli na čele slovenských diecéz, boli s jednou výnimkou neslovenského pôvodu, neovládali slovenský jazyk a odmietali nový štát aj slovenské národ- né požiadavky a všeobecne boli považovaní za nástroj maďarizácie. Slovenskí2 veriaci ich síce z úcty k legitímnej cirkevnej autorite rešpektovali, ale nemilo vali, a nová štátna moc ich odmietla uznať ako partnera na rokovanie. - Za týchto okolností sa iniciatívy ujali jednoduchí slovenskí kňazi, ktorí vďaka predprevratovej národnej a náboženskej angažovanosti a osobnej bezúhonnos ti disponovali patričnou autoritou medzi veriacimi i klérom. Jedným z nich bol aj Ján Vojtaššák, vtedy jeden z najbližších spolupracovníkov najprofilovanejšej- osobnosti slovenského katolicizmu tých čias – Andreja Hlinku. Hoci Vojtaššák sa nikdy nestal členom Slovenskej ľudovej strany ani inak nevstúpil na stranícko- politický parket, v pohnutých časoch neváhal verejne vystúpiť na obranu práv- Katolíckej cirkvi a slovenského národa. Už v3 novembri 1918 sa stal prvým pod predsedom Výkonného výboru Hlinkom založenej Kňazskej rady, reprezentant ky záujmov Katolíckej cirkvi na Slovensku. Z cirkevnohistorického pohľadu to lberto (ed.): Pius XI: Keywords, ho 2012; HRABoVec, emilia: Pio XI e la cecoslovacchia: un rapporto difficile alla luce delle nuove fonti vaticane. In: (ed.): Guas Bohemiaco-RAff sacraAelA : ,Das A Christentum in Böhmen 973 –Münster; 1973 Zürich : lit (= christianity and History 7), 2010, s. 339 – :359; Katolícka SlAPNI cirkevcKA, v Helmut: 20. storočí Die na Kirchen Slovensku in der a vo e rstensvete. Republik. In: SeIBT, ferdinand . Düsseldorf : Schwann, 1974, - s. 333 – 344; VNUK, františek Bratislava : lúč, 2006, s. 128 – 135. Porovnaj aj rozsiahle správy viedenského nuncia Teodora Valfrè di Bonzo kardinálovi štát nemu sekretárovi Pietrovi Gasparrimu, Segreteria di Stato della Santa Sede, Sezione per i Rapporti con gli Stati, Archivio Storico (S.RR.SS.,: Smysl AA. českýchee.SS.), dějin Austria-Ungheria, : o nový názor na pos. české 1320, dějiny, fasc. 519 – 520; Tamže, pos. 1275, fasc. 511; Tamže,: pos. 1463, fasc.Český 590; časopis Tamže, historický pos. 1332, fasc. 527. K diskusiám o zmysle českých - dejín porovnaj PČeskáeKAŘ, otázka. Josef Snahy a tužby národního obrození Praha : Nákl. vlastním, 1929; 2P e KAŘ, Josef Poznámky.: Slovensko In: a Svätá stolica 1918, ro č–. 192718, 1912, vo svetle s. 130 vatikánskych – 136, 170 – prameňov,208; MASA RYK, Tomáš G.: . Praha : Čas, 1895. 3 HRABoVecarol, emília : Andrej Hlinka (1864 – 1938). s. 107 – 194. SIDoR, K – VNUK, františek Bratislava : lÚČ, 2008, s. 320 – 325. BISKUP JÁN VOJtaššák a SVÄTÁ STOLICA 213 bola pozoruhodná inštitúcia bez slovenských precedensov i opory v kánonickom práve, ktorá svojím názvom i genézou mohla vyvolať dojem, že vznikla pod istým- vplyvom reformných myšlienok šíriacich sa v radoch kléru v okolitých krajinách, ktorá však vďaka svojim nosným reprezentantom zostala striktne vernou kato- líckemu učeniu a disciplíne a paradoxne práve vo svojom nezvyčajnom formáte zásadne prispela k tomu, že v zložitých slovenských podmienkach sa situácia Ka tolíckej cirkvi skonsolidovala a zabránilo sa vyhroteniu vzťahov k novému štátu- i dezorientácii slovenského kňazstva a prieniku rôznych reformných ideí do jeho- lona. Túto Hlinkovu zásluhu i jeho skupiny si rýchlo uvedomila a pozitívne kvi tovala aj Apoštolská4 nunciatúra vo Viedni a vďaka jej správam i najvyššia cirkev- ná autorita.