Ústřední knihovna FSS MU Brno 111II1111 11II1 lil i H to/avk 4240737623
MASARYKOVA UNIVERZITA V BRNE FAKULTA SOCIÁLNYCH ŠTÚDIÍ Katedra politologie
Autoritarizmus marockého politického režimu po nástupe Mohameda VI.
Bakalárska práca
Lenka Šarmírová
Vedúci práce: PhDr. Stanislav Balík, Ph.D. UČO: 79009 Odbor: PL - ME Imatrikulačný ročník: 2002 Trnava, 2005 Týmto čestne prehlasujem, že som svoju bakalársku prácu, vrátane všetkých príloh spracovala samostatne. Všetky použité zdroje uvádzam v zozname použitých zdrojov a literatúry. Zároveň by som sa rada poďakovala PhDr. Stanislavovi Balíkovi za vedenie mojej bakalárskej práce.
2 Obsah
Úvod 5
1. Teoretické východiská 6 1.1. Typológie autoritatívnych režimov 6 1.1.1. Linzova analýza autoritatívnych a sultanistických režimov 7 1.1.2. Autoritatívne režimy podľa Wolfganga Merkela 10 1.2. Problematika legitimity politického panstva 11 1.2.1. Význam a definície legitimity 11 1.2.2. Legitimita a symbolika 12 1.2.3. Legitimizácia a udržanie legitimity v autoritatívnych režimoch 13 1.3. Analýza politiky arabského sveta 15 1.3.1. Kontroverzia v rámci disciplíny politických vied ..15 1.3.2. Arabský autoritarizmus 17 1.3.3. Demokratizácia bez demokratov alebo tzv. syndróm autoritarízmu....18
2. Charakter politického režimu Maroka 21 2.1. Ústavno-právny rámec 22 2.2. Monarchia v Maroku 24 „ 2.2.2. Následníctvo, prísaha vernosti a otázka legitimity 25 2.2.3. Dar-al-Makhzen a Makhzen 26 2.3. Politický pluralizmus 27 2.3.1. Parlamentné a komunálne voľby 27 2.3.2. Občianska spoločnosť ...30 2.3.3. Ľudské a občianske práva 31 2.3.4. Marocký islamizmus a terorizmus 33
3 Záver 36 Použité zdroje a literatúra 39 Poznámky 42
Príloha č. 1: Základné kategórie Príloha č. 2: Maroko - základné dáta Príloha č. 3: Maroko - politický systém Príloha č. 4: Maroko od arabsko-moslimského dobytia Maghrebu Príloha č. 5: Voľby v Maroku
Počet znakov vlastného textu práce: 70 927
4 Úvod
Na nasledujúcich stranách sa pokúsim o ucelené deskriptívne a analytické zachytenie charakteru súčasného politického režimu marockej monarchie, jeho fungovania a tendencií vývoja od nástupu súčasného kráľa Mohammeda VI. na trón v roku 1999. Intronizácia Mohammeda VI. po smrti jeho otca - kráľa Hassana II. - bola vnímaná ako určitý bod zlomu; časť pozorovateľov a analytikov politických režimov vo všeobecnosti, a obzvlášť politických režimov arabského sveta, resp. regiónu Stredného východu a severnej Afriky, si od nástupu mladého kráľa a transferu moci sľubovala veľké zmeny, politickú liberalizáciu, či dokonca demokratizáciu dosiaľ silne nedemokratického marockého režimu. Bilancia viac než šiestich rokov vládnutia kráľa Mohammeda VI. dokazuje, že sa skutočne udiali mnohé - menej či viac - významné zmeny z politického, ale i socio-ekonomického hľadiska, no rovnako poukazuje na značnú kontinuitu a nemennosť niektorých esenciálnych charakteristík marockej monarchie. Politický režim Maroka je bežne klasifikovaný ako nedemokratický, autoritatívny politický režim. Je však nevyhnutné bližšie skúmanie povahy politického režimu v Maroku, aby sme mohli dospieť k záveru o jeho autoritatívnosti, a to nielen z dôvodu jeho výraznej špecifickosti, ale i z dôvodu objektívnych obmedzení súčasnej komparatívnej politickej vedy. Predmetom nasledujúcej práce budú jednotlivé ^čiastkové aspekty a črty marockého politického režimu (ako napr. špecificky sa definujúca legitimita marockej monarchie, charakter politického pluralizmu, miera politickej participácie obyvateľstva, islamský / moslimský prvok, arabský prvok, exogénne faktory - kontext globálnej vojny proti terorizmu či faktor rozvojovej pomoci...). Maroko je ako príklad nedemokratického režimu veľmi zaujímavou, no zároveň nesmierne zložitou témou. Skúmanie vybraných charakteristík jej súčasného politického systému, a nevyhnutne okrajovo i ekonomiky, kultúry a celej spoločnosti predstavuje pre mňa veľkú výzvu. V žiadnom prípade však nie je mojím zámerom vyčerpávajúca analýza marockej vlády a komplexu politického systému. Základný rámec kvalitatívnej analýzy založenej na empiricko-analytickom prístupe spolu s tematickým a chronologickým ohraničením vytvárajú vhodnú platformu pre následný rozbor.
S 1. Teoretické východiská
1.1. Typológie autoritatívnych režimov
Ak chcem pri ďalšej analýze vychádzať zo všeobecnej hypotézy, že politicky svstém súčasného Maroka ie autoritářským režimom, potrebujem vymedziť kategóriu a typy autoritářských režimov, určiť ich prvky a kritériá, na základe ktorých by som následne mohla pomeriavať charakter marockého autoritarizmu, jeho štandardnosť či naopak špecifickosť / jedinečnosť.
Autoritatívne režimy sú vymedzené ako jedna z dvoch základných kategórií nedemokratických režimov. Stanislav Balík autoritatívne režimy popisuje ako svojbytné nedemokratické režimy, ktoré sa odlišujú od dvoch historických foriem štátneho usporiadania - dvoch pólov politických režimov - demokracie a totalitarizmu. Autoritatívne režimy nenapĺňajú charakteristiky ani jedného z uvedených pólov, a ani k týmto pólom nesmerujú. Legitimita autoritarizmu sa nezakladá ani na slobodných voľbách, ani na oficiálnej, exkluzívnej a všezahŕňajúcej ideológii. (Balík 2003: 259, 268)
Problematikou nedemokratických režimov sa zaoberali a zaoberajú mnohí autori. Niektoré príspevky sa však pre potreby tejto práce zdajú byť o čosi menej vyhovujúcimi či relevantnými (napr. španielska revolúcia - autoritatívno-konzervatívny režim - Raymonda Arona, typológia nie úplne demokratických systémov Edwarda Shilsa), a tak som sa rozhodla analýzu súčasného politického režimu v Maroku teoreticky podložiť primárne typológiou a charakteristikou autoritatívnych a zvlášť sultanistických režimov amerického politologa Juana José Linza. Pre ucelenejší pohľad na rôznorodosť prístupov k sledovanej problematike uvádzam i klasifikáciu nedemokratických režimov nemeckého politologa Wolfganga Merkela.
6 1.1.1. Linzova analýza autoritatívnych a sultanistických režimov
J. J. Linz výraznou mierou prispel k poznaniu nielen totalitných, ale i netotalitných nedemokratických režimov.1 Politický systém možno podľa J. J. Linza považovať za autoritatívny, ak sú mu vlastné nasledovné charakteristiky: • obmedzený / limitovaný politický pluralizmus; • absencia artikulovanej oficiálnej ideológie a prítomnosť typickej mentality; • absencia extenzívnej či intenzívnej politickej mobilizácie; • formálne zle definované, no predvídateľné hranice uplatňovania moci mocenskými štruktúrami;
Najvýraznejšou črtou autoritatívnych režimov je podľa Linza práve prvá charakteristika - limitovaný politický pluralizmus2. Režim nepopiera pluralizmus totálne. Naopak toleruje, ba i priamo podporuje pluralizmus v politickej, no väčšmi v socio-ekonomickej sfére (cirkvi, súkromné podnikanie, spoločenské záujmové asociácie a organizácie...). Akokoľvek však, existencia a pôsobenie rôznych organizácií nesmie spochybňovať či ohroziť samotnú podstatu režimu. Obmedzenie pluralizmu pritom môže byť zakotvené legislatívne alebo existuje čisto v politickej praxi. Politická participácia je inštitucionalizovaná: režim určuje, ktoré organizácie majú či môžu pôsobiť. Kooptácia je základným mechanizmom zapájania členov rôznych spoločenských sfér do systému. V dôsledku tohto procesu je tak základňa elity do istej miery heterogénna, v rámci elitných kruhov pôsobí menej profesionálnych politikov a naopak veľké množstvo reprezentantov spoločenských skupín. Pokiaľ ide o pôsobenie opozičných síl v autoritarizme, podľa Linza je ambivalentné (Linz hovorí o tzv. semiopozícii a pseudoopozícii): opozícia je vo vláde nezastúpená alebo nedominantná, často kritizuje politiky a konkrétne kroky režimu, no inak prijíma pravidlá hry stanovené mocenským centrom a nepožaduje podstatnú zmenu režimu. Otázky povahy režimu a legitimity vodcu sú zväčša tabuizované. (Balík 2003: 268-271) Druhým rysom autoritatívnych režimov je existencia určitého špecifického / typického spôsobu myslenia a cítenia - tzv. mentality - ktorá ospravedlňuje existenciu autoritatívneho režimu. Mentalita je pre Linza kategóriou - pólom, proti ktorému stojí protipól - kategória ideológie charakteristická pre režimy totalitné. Na rozdiel od ideológie mentalita nie je exkluzívna, autonómna, intelektuálne podložená
7 a všezahŕňajúca; nie je tak pevne tvarovaná a artikulovaná; a rovnako nie je utopická a futuristická. Mentalita je skôr emocionálne založená, dokáže odpovedať na relatívne malé množstvo tém; je beztvará, vágna a premenlivá, čím otupuje možné deliace línie a umožňuje získať loajalitu rozličných spoločenských segmentov; je bližšie prítomnosti (prípadne minulosti). Mentalita je charakteristická všeobecnejšími hodnotami, ako patriotizmus / vlastenectvo, pravda, spravodlivosť, poriadok či ekonomický rozvoj, ktoré sú zrozumiteľné pre väčšinu obyvateľstva. Mentalita preto nemá taký silný mobilizačný a identifikačný potenciál ako ideológia (nedokáže byť testom loajality); nedokáže formovať spoločenskú a politickú realitu, len ju reflektuje. Tretí charakteristický rys autoritatívnych režimov - obmedzená možnosť mobilizovať obyvateľstvo - je práve dôsledkom absencie ideológie. Režim skôr usiluje o depolitizáciu spoločnosti, ktorá ma za následok apatiu voči politike. V dôsledku nižšieho intelektuálneho obsahu mentality - je vlastne akýmsi myšlienkovým postojom - možno v autoritatívnych režimoch pozorovať odcudzenosť intelektuálov, študentov / mládeže a silne nábožensky založených obyvateľov. (Balík 2003: 271-273)
Stanislav Balík tiež poukazuje na úzku spätosť mentality so symbolikou a na efektívnosť autoritatívnych režimov v oblasti komunikácie prostredníctvom symbolov. Tvrdí, že v týchto režimoch symboly často nahrádzajú, ba až vytvárajú realitu. (Balík 2004: 98)
V rámci kategórie autoritatívnych režimov J. J. Linz potom na podľa týchto troch osí vymedzuje sedem základných typov autoritatívnych režimov: • byrokraticko-militaristické; • organicko-etatistické / koroporativistické / organické demokracie; • mobilizačné v postdemokratických spoločnostiach; • mobilizačné v čerstvo nezávislých spoločnostiach - v nových štátoch; • rasové či etnické „demokracie"; • defektne a predtotalitné; • posttotalitné. (Balík 2003: 274-277)
8 Neskôr J. J. Linz v spolupráci s Alfrédom Stepanom vymedzuje ako zvláštny / samostatný typ nedemokratických režimov tzv. sultanistické3 režimy, ktoré charakterizuje nasledovne: • ekonomický a spoločenský pluralizmus nezmizol, no je subjektom nepredvídateľných a despotických intervencií; • funkčne, ako i priestorovo neobmedzená moc sultána; • neexistujúca vláda zákona; • nízka miera inštitucionalizácie; • silná fúzia privátneho a verejného; • manipulácia so symbolmi a extrémna glorifikácia vodcu; • nevystavaný na ideológii ani na mentalite okrem despotického personalizmu; • nízka občasná manipulatívna mobilizácia ceremoniálneho typu nátlakovými či klientelistickými metódami bez stálych organizačných štruktúr; • paraštátne skupiny používajúce násilie voči skupinám útočiacim proti sultánovi; • vysoko personalizované a silne dynastické tendencie vodcovstva. (Balík 2003: 277-278)
9 1.1.2. Autoritatívne režimy podľa Wolfganga Merkela
Vychádzajúc z predošlého výskumu nedemokratických režimov - vrátane Linzovej klasifikácie - definoval Wolfgang Merkel vo svojom diele Systémová transformácia z r. 1999 kritériá autokratického systému: • legitimita založená na mentalite / „objektívnom pravdivom svetonázore; • obmedzené volebné právo; nepovolená kandidatúra potenciálnych opozičných síl; • mocenský monopol - moc uplatňuje monistické centrum; • základné ľudské práva a občianske slobody sú porušované / neuznávané; • nemožno hovoriť o právnom štáte. Následne definoval dva základné typy nedemokratických režimov - totalitné a autoritatívne - a tieto ďalej rozčlenil na: • komunistické, fašistické a teokratické totalitné režimy; a • komunistické, fašistické, militaristické, organicko-etatistické, rasistické, modernizačné, teokratické, dynastické (kráľovské, monarchistické) a sultanistické autoritatívne režimy. (Balík 2003: 279-283)
Z hľadiska výberu súčasného mafockého politického systému ako objektu analýzy sa javia ako relevantné predovšetkým posledné tri subkategórie Merkelovej detailnej typológie autoritatívnych režimov, ktoré Merkel charakterizuje: nadvládou náboženských autorít a silným príklonom k totalitarizmu (teokratické); dynastickým princípom (kráľ hlavou exekutívy i legislatívy) a neexistenciou volieb a ústavy (dynastické); resp. zmesou prvkov rodinno-klanového usporiadania s autoritatívnymi či totalitnými systémovými charakteristikami (sultanistické). (Balík 2003: 282-283)
10 1.2. Problematika legitimity politického panstva
Pre postihnutie charakteru politického režimu Maroka je nemenej dôležitým aspektom i problematika legitimity politického panstva - jej získavania / legitimizácie i udržiavania - ktorá nám pomôže objasniť, na akých základoch, argumentoch, procedúrach, hodnotách, vlastnostiach a symboloch je založený marocký politický režim a aké nástroje používa, aby zabezpečil svoju existenciu.
1.2.1. Význam a definície legitimity
Stanislav Balík považuje legitimitu za kľúčový pojem súvisiaci s vládnutím v demokratických i nedemokratických politických režimoch. Tvrdí, že každá forma vládnutia má svoju legitimitu, resp. legitimity, ktoré sa často navzájom prelínajú. Pre každé politické panstvo je legitimita výhodná, či skôr potrebná. Politický režim vládnuci nelegitimně sa musí opierať iba o svoj donucovací aparát pri zabezpečovaní svojho vlastného prežitia / udržania sa. Legitimita zabezpečuje silu a trvalosť režimu lepšie než prinútenie, prospieva politickej integrácii a stabilizácii, znižuje materiálne náklady na výkon moci, keďže nie je potrebné udržiavať nadmerne veľký donucovací aparát. Podľa Balíka je však legitimita výhodná i z hľadiska spoločnosti: v demokratických systémoch uspokojuje ašpirácie obyvateľov tým, že im umožňuje účasť na politickom procese; v režimoch nedemokratických núti vládu (vláda v najširšom zmysle slova) plniť legitimizačné požiadavky, ktoré sama hlása. (Balík 2004: 66, 69)
Ešte pred rozborom rôznych nástrojov legitimizácie autoritatívnych i totalitných režimov vymedzuje štyri základné koncepcie legitimity a legitímneho panstva: • tradičná koncepcia: panstvo vykazujúce určité vnútorné či transcendentné hodnoty (napr. božský pôvod / vnuknutie, prirodzené práva, dejinné poslanie, tradícia...); • koncepcia liberálnej demokracie: panstvo garantujúce širokú a vedomú účasť obyvateľov v politickom procese a disponujúce ich dôverou a aktívnou podporou; • legitimita ako presvedčenie: panstvo vnímané aspoň časťou spoločnosti (najlepšie mocenskou elitou) ako najvhodnejšie, záväzné, platné, vzorové...;
11 • behaviorálna / normatívne neutrálna koncepcia: akékoľvek existujúce panstvo, ktoré dokáže presvedčiť o svojej neotrasiteľnosti, nespochybniteľnosti a absencii alternatívy (legitimita vyplýva zo samotnej skutočnosti existencie panstva a opiera sa o komunikáciu). (Balík 2004: 66-67)
1.2.2. Legitimita a symbolika
Obsahovou zložkou legitimity sú popri argumentoch, pôsobení a procedúrach i symboly - štátne a národné symboly, rôzne sviatky a výročia, ktoré sú súčasťou určitého politického rituálu. Tento je tvorený vyjadrovaním úcty, resp. demonštrovaním nepriateľstva, a príklonom k posvátnému a popieraním všedného. Karl Deutsch považuje symboly za kľúčový aspekt legitimity - tvrdí, že panstvo je legitímne, ak je schopné „produkovať a distribuovať legitimizačné symboly". (Balík 2004: 67, 69)
Symbolika je obzvlášť významná i v moslimských spoločnostiach. Ako zdôrazňujú Dale Eickelman a James Piscatori vo svojom rozbore moslimskej politiky, vládcovia v moslimskom svete pravidelne invokujú islamskú obraznosť a myšlienky za účelom legitimizácie svojej vlády a obrany voči moslimským kritikom (napr. náboženské autority či na islame založené politické strany). Moslimská politika zahŕňa i súťaženie / boj o interpretáciu symbolov a kontrolu formálnych i neformálnych inštitúcii, ktoré tieto symboly vytvárajú a udržiavajú. Symbolická zložka politiky môže byť využívaná ako inštrument presviedčania a prinútenia, pričom podľa tzv. bargaining modelov politiky je presviedčanie väčšmi než prinútenie základom politiky. Eickelman a Piscatori citujúc profesora súčasných arabských štúdií Stevena C. Catona tvrdia, že na Strednom východe vodcovia klanov viac diskutujú, než bojujú.
Odvolávajú sa napr. na Kyôsti Pekonena, ktorý definuje politiku ako boj o imagináciu ľudí a význam symbolov a o kontrolu nad inštitúciami, ktoré definujú a artikulujú sociálne hodnoty, alebo na Immanuela Wallersteina, argumentujúceho, že moc spočíva nielen vo vlastníctve ekonomických zdrojov, ale i v kontrole kultúrnych inštitúcií.
12 Moslimskú politiku podľa nich preto nemožno vnímať redukovane iba ako boj o moc a súperenie rôznych mocenských záujmov. Takýto koncept nedokáže postihnúť kooperativně vzťahy medzi jednotlivcami v moslimskej spoločnosti, v ktorej sú ekonomické a sociálne vzťahy, ako i vzťahy v rámci mocenskej elity, často organizované okolo rodiny či na základe širších príbuzenských väzieb. Eickelman a Piscatori ju skôr vnímajú ako proces vyjednávania medzi rôznymi silami / prúdmi; verejnú negociáciu o pravidlách; diškurz, ktorý morálne viaže spoločenstvo dohromady. (Eickelman - Piscatori 1996: 5-11) (Pozri Príloha č. 1)
1.2.3. Legitimizácia a udržanie legitimity v autoritatívnych režimoch
Pokiaľ ide o konkrétne využívanie legitimity v autoritatívnych režimoch, Stanislav Balík vymenúva rôzne typy legitimizačných nástrojov: • osoba / charizma vodcu - určité vrodené výnimočné vlastnosti alebo morálna kvalifikácia (napr. ako otec národa, komandant veriacich...), prípadne ich kombinácia; • tradícia a tradičné hodnoty - špecifická najmä pre konzervatívne autoritarizmy - má politický, kultúrny i psychologický význam - veľmi dôležitá napr. pre plynulý transfer moci; • nacionalizmus - rôzne typy a intenzita (od patriotizmu až po rasistický nacionalizmus) - národ vnímaný ako suverén; • spoločenská zmluva vo forme korporativizmu - celospoločenská harmónia a spolupráca (prípadne až zastúpenie všetkých spoločenských vrstiev v mocenských štruktúrach) ako zdroj silného a stabilného štátu; • ústavnosť / zákonnosť - zväčša čisto formálna (len formálne slobodné a súťaživé voľby, oktrojovaná ústava, plebiscity); • geopolitika / ohrozenie štátu - vyzdvihovanie reálnej či potenciálnej, vnútornej či vonkajšej hrozby ako odôvodnenie moci - často vo vojenských režimoch; • ideály - zastupujú v autoritarizmoch absentujúcu ideológiu - vznešené a šľachetné ideály, ktorými sa vodca riadi, ako garancia budúcich úspechov; • odbornosť - dôraz na intelektuálne a odborné kvality vládcu; • negácia - poukazovanie na kontrast medzi zlou minulosťou a dobrou prítomnosťou alebo medzi zatiaľ zlou prítomnosťou a dobrou budúcnosťou; • distribučný autoritarizmus - dôraz na schopnosť vodcu / vedenia štátu uspokojovať sociálne potreby obyvateľstva - často prítomný populizmus; « akumulačný / úsporný autoritarizmus - opak distribučného - dôraz na akcieschopnosť a úspešnosť štátu. (Balík 2004: 70-4)
Zdôrazňuje ďalej pre nedemokratické režimy typickú problematickosť udržania už nadobudnutej, no nevyhnutne upadajúcej legitimity, keďže v týchto režimoch chýbajú mechanizmy jej obnovovania (ako napr. pravidelné slobodné voľby). Uvádza rôzne možnosti riešenia krízy legitimity: • posilnenie represií - väčší dôraz na donucovanie; • presun dôrazu na iný typ legitimizačných nástrojov - hľadanie novej legitimity; • zavedenie pseudodemokratizačných prvkov; • postavenie sa vodcu / vedenia štátu do čela iniciovaného procesu demokratizácie. (Balík 2004: 79-80)
V závere pojednávania o problematike legitimity píše, že všetky pokusy o riešenie krízy legitimity zväčša skôr či neskôr končia pádom nedemokratických režimov. Súčasná politická prax v niektorých nedemokratických režimoch však popiera tento predpoklad a najmä zavedenie pseudodemokratizačných prvkov sa javí ako vysoko efektívny nástroj prežitia režimu. Problematikou oživenia / návratu či prežívania autoritarizmu sa budem bližšie zaoberať vo svojej práci neskôr. Teraz však považujem za vhodné upriamiť pozornosť na otázky späté s analýzou politického režimu Maroka v kontexte tzv. arabského, resp. moslimského sveta.
14 1.3. Analýza politiky arabského sveta
1.3.1. Kontroverzia v rámci disciplíny politických vied
Súčasná politická veda sa pri skúmaní politických inštitúcií a mechanizmov často dopúšťa chyby prílišnej generalizácie, univerzalizácie západných hodnôt a skúsenosti a abstrahovania od socio-ekonomického kontextu. Nezriedka najmä teoretici modernizácie nereflektujú nesúlad medzi vlastnou teóriou a empirickou realitou nezápadných politických režimov a optimisticky píšu napr. o evidentnom trende demokratizácie v moslimskom svete, o tzv. „arabskej jari". Koncepty a typológie nedemokratických režimov vychádzajú primárne zo skúsenosti západných politických systémov, resp. ak aj postihujú nezapadne nedemokratické režimy ako predstaviteľov rôznych subkategórií autoritatívnych režimov, pristupujú k nim z do istej miery skreslenej (v zmysle biased) perspektívy západnej politickej vedy či západnej politickej praxe a možno im vytýkať určitú mieru eurocentrizmu a etnocentrického redukcionizmu. Lisa Anderson ako jedna z mnohých pozorovateľov a analytikov politických režimov oblasti Stredného východu (či širšie definovanej oblasti Stredný východ a severná Afrika - Middle East and North Africa), resp. arabského sveta4, poukazuje, ako veľmi je moderná politolôgia spájaná výhradne s modernými, resp. modernizovanými politickými systémami, akoby ani nebola možná bez inštitúcií súťaživej politiky (predmetom kritiky sú konkrétne teoretici racionálnej voľby a modernizácie). Kladie otázku prečo sa zdá, že je analýza kráľovstiev, autoritatívnych režimov, príbuzenských a klientelistických sietí, klanov, klubov s exkluzívnym členstvom (cliques) a otázok následníctva, tribalizmu, vojenskej vlády, nacionalizmu, formovania sa štátu, politického násilia, atď. nevhodným predmetom skúmania pre politológov: „Majú byť tieto problémy objektom skúmania len „obyčajných regionálnych štúdií" a kultúrnej antropológie?'. (Anderson 1999:1) Keď v priebehu 90. rokov 20. storočia niektoré arabské režimy zosilňovali svoj represívny a autoritatívny charakter, zatiaľ čo inde vo svete prebehla úspešne tretia vlna demokratizácie, teoretici modernizácie zavrhli arabské režimy ako nekompatibilné s princípmi demokracie, dôsledkom bola marginalizácia skúmania týchto nových, hybridných autoritarizmov arabského sveta, ako i subsaharskej Afriky. I Stanislav Balík usudzuje, že súčasné formy sultanistických a teokratických autoritatívnych Či totalitných režimov predstavujú veľké neprebádané pole. Naskytá sa tu ale otázka ako skúmať nezapadne politické režimy a konkrétne marocký politický režim. Ci ich možno posudzovať kategóriami západnej politickej vedy, ktorá je kritizovaná pre neschopnosť reflektovať špecifiká nezápadných politických režimov, alebo sú potrebné nejaké špecifické nástroje a koncepty vhodné pre analýzu moslimskej politiky, resp. arabského autoritarizmu. Ak zvolím prvý prístup a budem pomeriavať marocký politický režim kategóriami teórie demokracie a modernizácie / demokratizácie, možno predpokladať, že dospejem k záveru o jeho jednoznačnej nedemokratickosti. Tak však obmedzím možnosti poznania a skutočného pochopenia marockého politického režimu; a nepoviem nič o jeho charaktere, fungovaní a prípadných zmenách, ktoré sa v ňom odohrávajú. Ak zvolím druhý prístup, je potrebné, aby som zadefinovala základné kategórie ako arabský / moslimský svet, príbuzenské a klientelistické siete..., no je možné, že skíznem k príliš historizujúcemu a kulturologickému prístupu, a zvolené koncepty nebudú operacionalizovateľné z hľadiska politických vied. Lisa Anderson vyzýva k novej syntéze medzi „area studies" a sociologickým prístupom v politologii: „Je potrebné, aby štúdium politických režimov Stredného východu odrážalo súčasne výbornú znalosť oblasti a jej špecifického kontextu, ako i značnú teoretickú ambíciu." (Anderson 1999: 9) Netreba zdôrazňovať, že potreba tejto syntézy, resp. lepšieho poznania špecifického kontextu daného regiónu sa stala nesmierne akútnou v kontexte tzv. „post-9/11" medzinárodných vzťahov a súčasnej globálnej vojny proti terorizmu. Niektoré koncepcie nedemokratických režimov sa stali zastaranými, je nutné ich aktualizovať, resp. vytvoriť nové, ktoré by reflektovali i súčasné zmeny a tendencie vývoja.
16 1.3.2. Arabský autoritarizmus
Možno vôbec vymedziť niečo ako arabský autoritarizmus? Ide o špecifickú formu / subkategóriu autoritarizmu s určitými špecifickými charakteristikami, alebo je tento pojem skôr odrazom všeobecne prijatého predpokladu, že všetky arabské režimy - „od Atlantiku po Perzský záli\ŕ - sú inherentne autoritatívne? Abdellah Hammoudi na základe modelu pána / majstra / učiteľa a učňa (master and disciple / maítre et disciple) argumentuje, že spoločným základom autoritatívnej moci v arabských režimoch sú patrimonialistické vzťahy, a že tak napriek určitým morfologickým a ideologickým rozdielom majú arabské politické režimy rovnakú autoritatívnu štruktúru.5 Michel Camau naopak odmieta premisu o jednoliatom arabskom autoritarizme. Nepopiera, že jednotlivé štáty komplexu arabského sveta majú určité podobné charakteristiky (napr. personalizácia moci), no akúkoľvek generalizáciu považuje za problematickú. Zdôrazňuje, že tieto majú nemenej rozdielnych a špecifických charakteristík - ich historické a kultúrne skúsenosti sú často diametrálne odlišné. V dôsledku plurality a diskontinuity kultúrnych referencií nemožno podľa neho stotožňovať charakter napr. marockej monarchie s charakterom baasistického politického režimu v Iraku za vlády Sadaama Husseina, ale ani s relatívne bližším režimom v Tunisku. (Camau 2003: 84-92) Rovnako ako Camau i Holger Albrecht a Olivier Schlumberger spochybňujú premisu o spoločnej štruktúre autoritarizmu v režimoch arabského sveta a upozorňujú, že pri komparácii stredovýchodných / arabských režimov treba konceptuálne rozlišovať minimálne medzi republikami a monarchiami, pretože existujú významné odlišnosti v podstate jednotlivých typov režimov. Vzhľadom na tematické, ako i rozsahové obmedzenie tejto práce však nebude možné detailne skúmať podobnosti a odlišnosti a špecifiká marockého politického režimu a jeho predpokladaného autoritatívneho charakteru v porovnaní s ostatnými arabskými režimami, no pokúsim sa na základe poznatkov rôznych autorov aspoň poukázať na niektoré významné prvky a špecifiká.
17 1.3.3. Demokratizácia bez demokratov alebo tzv. syndróm autoritarizmu
Ako posledné teoretické východisko pre skúmanie charakteru marockého autoritarizmu by som rada uviedla koncept oživenia / návratu autoritarizmu, resp. koncept liberalizovanej či parciálnej autokracie, ako i koncept tzv. strategickej koordinácie, resp. koordinačných verejných tovarov. Pre analýzu politickej tranzície a všeobecne politických zmien režimov Stredného východu, resp. arabského a všeobecne rozvojového sveta je kľúčovým opäť správne položenie otázky. Heydemann, Albrecht a Schlumberger, a mnohí ďalší autori zdôrazňujúc potrebu revízie teórie politických prechodov tvrdia, že sa netreba pýtať prečo zlyhal proces modernizácie a demokratizácie v týchto režimoch, ale aké politické zmeny a tendencie možno pozorovať (a to jednak zmeny v režime - change within mgime, ako i zmeny režimu - regime changef. „Skúma sa niečo, čo nikdy neexistovalo, namiesto toho, čo sa naozaj deje. Potrebné sú diagnostické otázky: čo sa zmenilo, čo nie, a čo prípadné zmeny znamenajú." (Albrecht - Schlumberger 2004: 372) Albrecht a Schlumberger vychádzajúc z predpokladu, že top prioritou autoritatívnych vodcov je udržanie režimu, skúmajú úspech udržania sa autoritarizmu, a nie zlyhanie demokracie7, a vymenúvajú rôzne stratégie adaptácie / zmeny za účelom zachovania stability režimu a oddialenia rozmachu autonómnych sociálnych síl8. (Albrecht - Schlumberger 2004: 376-390) Ani jeden z autorov nepopiera tézu o demokracii ako dosiaľ najlepšej známej forme politického zriadenia; ich cieľom je neskreslené a verné poznanie a pochopenie podstaty, charakteru nezápadných politických systémov, a to paradigmy modernizácie a demokratizácie veľmi neumožňujú. Súčasná politická realita totiž naznačuje, že po období určitého otvorenia sa, ekonomickej i politickej liberalizácie, experimentovania s demokraciou (pluralitne voľby, zrušenie reštrikcií slobody prejavu, rozmach pôsobenia mimovládnych organizácií...), vodcovia / vlády zvolili deliberalizáciu - návrat k autoritatívnejšiemu spôsobu vládnutia, pričom zrušili väzbu ekonomickej a politickej liberalizácie: naďalej s angažujú v ekonomických reformách, čím si zaisťujú ďalšie zdroje prostriedkov, ako i podporu USA a medzinárodných finančných inštitúcií, no zároveň obmedzili / spomalili proces politickej liberalizácie, napr. i v mene ochrany pred hrozbami politického islamu.9 Niektorí dokonca hovoria o tzv. post-tranzitivnom období.
18 Daniel Brumberg popisuje vývoj na Strednom Východe v posledných dvoch dekádach 20. storočia ako dynamický prechod - ústup a opätovný návrat / nástup autoritarizmu. Poukazuje na fakt, že tzv. liberalizovaná autokracia sa preukázala oveľa trvanlivejšou než si kto dokázal predstaviť. Tvrdí, že mix riadeného pluralizmu, kontrolovaných volieb a selektívnej represie, na ktorú majú patent Egypt, Jordánsko, Maroko, Alžírsko a Kuwait, nie je len stratégiou prežitia týchto režimov, ale skôr špecifickým typom politického systému, ktorého inštitúcie, pravidlá a logika popierajú akýkoľvek lineárny model demokratizácie. Prezentuje koncept tzv. čiastočných autokracií (partial autocracies) a dokazuje, že nejde o návrat plnohodnotného autoritarizmu, ale skôr o zatiaľ posledný obrat v cykle zužovania a rozširovania hraníc politickej participácie a vyjadrovania sa zo strany autoritatívnych vládcov, ktorí tak reagujú na súčasné sociálne, ekonomické, politické a geostrategické výzvy. Politickým syndrómom štátov tejto tzv. sivej zóny liberalizovaného autoritarizmu10 je podľa neho politika dominantnej moci (dominant-power politics): politický priestor je síce obmedzený, no stále skutočný; existuje určitá politická súťaž s opozičnými skupinami a minimálne základná inštitucionálna forma demokracie. Avšak jedno politické zoskupenie - hnutie, strana či rozšírená rodina, alebo jediný vodca / vládca - systému dominuje takým spôsobom, že sa perspektíva zmeny / alternácie moci v blízkej budúcnosti javí ako veľmi malá. Kľúčovým problémom je rozmazaná deliaca čiara medzi štátom a vládnucou silou. Voľby sú zmanipulované, no navonok sa javia ako regulárne; občania sa veľmi v politike neangažujú; efektívnou opozíciou sú často iba nepočetné skupiny občianskej spoločnosti, vláda fakticky toleruje iba obmedzenú opozíciu. Podľa Brumberga tieto systémy dominujú v troch regiónoch: subsaharská Afrika, oblasť bývalého Sovietskeho zväzu a Stredný východ, pričom mnoho arabských krajín z tábora autoritatívnych režimov priviedol do tábora sivej zóny dominantnej politiky liberalizačný trend z polovice 80. rokov 20. storočia (napr. Maroko, Jordánsko, Alžírsko, Egypt, Irán a Jemen).11 Na problematickosť vzťahu ekonomického apolitického rozvoja a pozoruhodné úspešné prežívanie súčasných autoritatívnych režimov poukazujú v októbrovom čísle Foreign Affairs i autori Bruno Bueno de Mesquita a George W. Downs.12 Prezentujú koncept tzv. strategickej koordinácie, ktorú vysvetľujú ako súbor aktivít, ktoré musia ľudia vykonávať, aby získali politickú moc (napr. šírenie informácií, nábor a organizácia opozičných členov, výber vodcov a vypracovanie
19 r
dlhodobej stratégie zvýšenia sily skupiny a ovplyvňovania politík). Vymedzujú štyri typy tzv. koordinačných verejných tovarov (coordination public goods), ktoré výrazne ovplyvňujú schopnosť strategickej koordinácie politických protivníkov režimu, no ktoré majú zvyčajne zanedbateľný vplyv na ekonomický rast: • politické práva (sloboda prejavu, organizácie a zhromažďovania sa...); • ľudské práva (nediskriminácia, fyzická bezpečnosť, právo cestovať); • sloboda tlače (rôznorodá a neregulovaná tlač a iné typy masových médií); • široká dostupnosť vyššieho vzdelávania. Koordinačné verejné tovary sú odlišné od všeobecných verejných tovarov (zdravotnícka starostlivosť, doprava, základné školstvo a národná obrana), ktoré, ak sú obmedzené, môžu mať zásadný vplyv na verejnú mienku, ekonomický rast, a tak i na stabilitu režimu. Metódou pokusu a omylu postupne autoritatívne režimy objavili spôsob, ako potláčať opozičnú aktivitu bez toho, aby totálne nepodkopali ekonomický rast. Zatiaľ čo v minulosti potláčali oba typy tovarov, dnes zamerajú svoje reštrikcie výhradne na koordinačné tovary, a tak môžu naďalej poskytovať služby potrebné pre ekonomický rast a stabilitu režimu. Autori dokazujú, že ide o efektívnu stratégiu prežitia: sloboda tlače a záruka občianskych slobôd podľa nich znižujú šance prežitia režimu o 15 až 20 % za rok (formálne demokratické voľby napovedia o režime oveľa menej než slobodná tlač); výrazne vysoké tempo ekonomického rastu, ktoré možno dosiahnuť a udržať i pri potláčaní koordinačných tovarov, znižuje predpoklad zmeny a demokratizácie o 5 až 10 rokov. Iba rozšírením a sprísnením podmienok poskytovania pôžičiek a grantov medzinárodných finančných inštitúcií a oficiálnej rozvojovej pomoci a tlačením na poskytovanie koordinačných sa dosiahne žiadaná zmena. (Bueno de Mesquita - Downs 2005: 77-86)
20 2. Charakter politického režimu Maroka
Charakter politického režimu súčasného Maroka výrazne ovplyvnili rôzne historické endogénne i exogénne faktory. Svoju stopu na dnešnej tvári Maroka zanechali nielen pôvodné obyvateľstvo so svojím špecifickým spôsobom života, jednotlivé vládnuce dynastie13, ale i viaceré európske mocnosti. Maroko si tak vytvorilo mnohodimenzionálnu identitu. Z etno-lingvistického hľadiska je špecifické významnou zložkou nearabofónneho obyvateľstva - berberské etnikum tvorí až 30% populácie. Nemenej relevantným je frankofónny faktor či frankofónna identita reflektujúca prítomnosť a vplyv Francúzov v 19. a ešte väčšmi v 20. storočí v období protektorátu (1912-1956) a v procese boja za nezávislosť.14 Rovnako treba zohľadniť i širší kontextuálny rámec politického vývoja v Maroku - predovšetkým však región Maghrebu.15 Maroko sa definuje ako suverénny arabsky hovoriaci moslimský štát, ktorý je integrálnou súčasťou veľkého arabského Maghrebu (Grand Maghreb Arabe)w a zároveň štátom africkým, angažujúcim sa v projekte africkej jednoty (i keď paradoxne ako jediný africký štát nie je členom Africkej únie - UA). Maghreb však nie je len referenčným identifikačným rámcom, má i svoj politický obsah. Od arabského východu sa líši starším pôvodom a relatívnou kontinuitou teritoriálneho štátu: deliace čiary medzi Marokom, Alžírskom, Tuniskom a Líbyou sa formovali a utužovali už v priebehu 14. a 15. storočia v konfrontáciách španielskej a Osmanskej ríše v Středomoří a vo výmenách so severným pobrežím Stredozemného mora. Majúc na pamäti túto identitárnu komplexnosť Maroka, pristúpim teraz k analýze formálnych i neformálnych prvkov jeho politického systému.
21 2.1. Ústavno-právny rámec
Podľa Ústavy17 je Maroko demokratickou a sociálnou dedičnou konštitučnou monarchiou, ktorej suverenita vychádza z marockého národa, pričom tento ju vykonáva priamo formou referenda a nepriamo prostredníctvom ústavných inštitúcií. Politické strany, odbory, orgány miestnej správy (regióny, prefektúry, provincie a komúny) a odborné komory majú ústavnú misiu organizovať a reprezentovať občanov. Pôsobenie jedinej politickej strany ústava vyslovene zakazuje (čl. 3). Najvyšším vyjadrením vôle národa je zákon; zákonu sa podriaďujú všetci a všetci sú si pred zákonom rovní. Muži a ženy majú rovnaké občianske a politické práva; Ústava garantuje všetkým občanom slobodu pohybu a pobytu, prejavu, vyznania (v čl. 6 je popri tom, že štátnym náboženstvom je islam, stanovené, že štát zabezpečuje slobodný výkon kultov), združovania sa...; nedotknuteľnosť osoby a súkromia. Všetci občania majú právo na vzdelanie a prácu; zaručené je ďalej právo na stávku; právo vlastníctva a slobody podnikania. Druhá hlava Ústavy obsahuje ustanovenia týkajúce sa marockej koruny (v zmysle royauté).18 čl. 19 zakotvuje postavenie marockého kráľa: kráľ; vodca veriacich (Amir Al Mouminine); najvyšší reprezentant národa, symbol jeho jednoty; garant trvania a kontinuity štátu, nezávislosti národa a teritoriálnej integrity kráľovstva v jeho autentických hraniciach; strážca islamu a Ústavy; ochranca práv a slobôd občanov, ako i sociálnych skupín. Čl. 23 ustanovuje, že osoba kráľa je nedotknuteľná a posvätná. Právomoci monarchu - najvyššej autority štátu - sú široké: menuje ministerského predsedu a na základe jeho návrhu i ostatných členov vlády, ktorých môže rovnako ako vládu ako celok odvolať; predsedá zasadaniam vlády - Rady ministrov; môže rozpustiť parlament; má právomoc vydávať dekréty so silou zákona - dahiry - a prostredníctvom týchto vykonáva svoje ústavné právomoci. Kráľ je tiež najvyšším veliteľom Kráľovských ozbrojených síl; disponuje právom udeliť milosť a v prípade ohrozenia teritoriálnej integrity štátu či za výnimočných okolností i právom vyhlásiť prostredníctvom dahiru výnimočný stav (po konzultácii s predsedami komôr parlamentu a predsedom Ústavnej rady a po prejave k národu).
22 Nová Ústava z r. 1996 zaviedla za účelom zabezpečenia politickej rovnováhy režimu dvojkomorový parlament, skladajúci sa z Komory reprezentantov a Komory poradcov. (Bližšie v Prílohe č. 3) Postavenie poslancov, fungovanie a právomoci parlamentu sú v zásade štandardné - porovnateľné so systémami západných demokracií - až na zopár osobitostí, ako napr. poslanecká imunita nepokrývajúca názory poslancov spochybňujúce monarchický režim, moslimské náboženstvo či podrývajúce rešpekt voči kráľovi (čl. 39), relatívne široká dekretálna právomoc vlády (čl. 45-48, 55). Rovnako i pôsobnosť exekutívy / vlády, ako i vzájomné vzťahy medzi jednotlivými zložkami štátnej moci sú poznačené charakterom marockej monarchie; možno spomenúť napr. zodpovednosť vlády nielen voči parlamentu, ale i voči kráľovi (čl. 60). Novela ústavy predpokladala i vznik 12-člennej Ústavnej rady, ktorej členovia sú menovaní kráľom (6) a predsedami oboch komôr parlamentu (po 3) na deväťročné funkčné obdobie, pričom tretina členov sa obnovuje každé tri roky. Znovuzvolenie ústava nepripúšťa. Ústavná rada posudzuje regulárnosť priebehu volieb a referend a súlad organických zákonov a nariadení s Ústavou. Jej rozhodnutia nie sú napadnuteľné. Súdnictvo je nezávislé od legislatívnej i výkonnej moci; rozsudky sú vynášané a vykonávané v mene kráľa (čl. 83); sudcovia (magistrats) sú menovaní na základe dahiru na návrh Vysokej rady pre magistráty, ktorej predsedá kráľ, a ktorej členmi sú i minister spravodlivosti, predseda Najvyššieho súdu, či generálny prokurátor. Ďalšie hlavy Ústavy upravujú pôsobnosť orgánov ako Vysoký dvor, Ekonomická a sociálna rada, Účtovný dvor a pôsobnosť miestnych orgánov štátnej správy. Revíziu Ústavy môžu okrem kráľa iniciovať i obe komory parlamentu. Kráľ môže projekt revízie ústavy predložiť ľudovému referendu. Návrh na revíziu ústavy je schválený dvojtretinovou väčšinou všetkých členov v každej z komôr parlamentu, no o revízia je definitívne schválená až ústavným referendom. Podľa čl. 106 predmetom ústavnej zmeny nemôžu byť monarchická forma štátu ani dispozície týkajúce sa moslimského náboženstva. Na základe výkladu marockej ústavy možno identifikovať všetky podstatné atribúty demokratického právneho štátu. Ústavný systém sa v podstatných bodoch nevymyká štandardným normám, no keďže politická realita v Maroku nie vždy zodpovedá formálnemu ústavno-právnemu systému, v ďalšej časti sa zameriam na neformálne aspekty marockého politického systému.
23 r
2.2. Monarchia v Maroku
Podľa Ignacea Dallea marocká monarchia počas polstoročia od získania nezávislosti preukazovala veľmi silnú koherenciu a kapacitu obnovovať svoju sociálnu základňu a potrebné vzťahy pre organizáciu a podriadenie si celej spoločnosti, a to i napriek dvom transferom moci, ktoré majú potenciál monarchické zriadenie destabilizovat keďže „monarchia sa ako čerta obáva vzduchoprázdna a neistotf a práve „smď monarchu otvára historickú sekvenciu dočasnosti / premenlivosti, počas ktorej môžu byť základné piliere režimu nedefinované". (Dalle 2004: 770) Osoba monarchu a inštitúcia monarchie ako taká zohráva v marockej politike eminentnú, hegemonickú rolu. Samotná ústava zakotvuje princíp nedotknuteľnosti a posvätnosti osoby monarchu. Marocký monarcha je súčasne najvyššou politickou i náboženskou autoritou: je hlavou štátu - šéfom dvojhlavej organizácie skladajúcej sa z tradičného Makhzenu a modernej administratívy - a zároveň vodcom veriacich (Emir al-Mouminine / Amir Al Mouminine / Commandeur des croyants). Kumuláciou legitimity ústavnej a tradičnej (božský pôvod - potomok proroka Mohameda) tak získava kvázi absolútnu autoritu, umožňujúcu mu výkon všetkých právomocí podľa okolností. Právni experti pritom zredukovali rozpor medzi tradičnými a modernými zdrojmi moci zakomponovaním teologickej dimenzie do ústavných ustanovení. Hegemónia monarchie sa prejavuje dvoma spôsobmi: monopolom na produkciu a interpretáciu náboženskej symboliky a kapacitou šíriť prostredníctvom štátnej administratívy zmysel politických konceptov. Legitimita monarchu kráľa- sultána (suita - z arab. politická autorita) je v zásade náboženská a osoba potomka proroka sakralizovaná. Základom politického paktu medzi sultánom a politickou triedou sú mechanizmy dominancie a servilnosti. Štát vyžaduje v zásade absolútnu konformitu s ľudovými zvykmi a poslušnosť. Rôzni aktéri môžu na politické pole vstúpiť, iba ak akceptujú pravidlá hry. Viacerí autori považujú za kultúrny základ marockého autoritarizmu princíp pána/učiteľa a učňa. Marocká monarchia je cementom národa. Ako dominantný aktér politického poľa zavádza rovnováhu medzi archaickou realitou a jej moderným ústavným vyjadrením.
24 2.2.2. Následníctvo, prísaha vernosti a otázka legitimity
Ústava špecifikuje priebeh následníctva marockej koruny včl. 20, no tento právnický aspekt sukcesie nestačí na jej pochopenie. Ústredným prvkom stratégie legitimácie novodobého marockého politického systému je ceremónia sľubu/prísahy vernosti/poslušnosti voči kráľovi - tzv. bay'a/beia19 (allégeance) - odvodená od rituálnych formulácií odvolávajúcich na povinnosť moslima byť viazaný aktom prísahy ku kalifovi.20 Rehabilitácia tejto prísahy vernosti / poslušnosti predstavuje v Maroku konštitutívny element politickej moci - umožnila zredukovať význam pozitívneho práva. Marocký historik Abdelwahab Benmansour zdôrazňuje, že v Maroku bay'a nie je základom moci, ale len jednoduchým rituálom podriadenia sa vládcovi a že na rozdiel od prísah východných arabských štátov je aktom písomným a podpisovaným i notármi a súdnymi poradcami spoločenstva potvrdzujúcimi záväzok poslušnosti signatárov prísahy. Takmer automatický a precízny - tradíciu rešpektujúci - priebeh sukcesie v Maroku vr. 1999 poukazuje na pretrvávajúcu hegemóniu kultúry dvora, ktorá dokázala efektívne využiť potenciál konsolidovaného štátu, vyplniť mocenské vákuum a absorbovať / zohľadniť nové rovnováhy, zmeny v mocenskej štruktúre asociálnej základni monarchie. Ceremónia začala čítaním textu redigovaného ministrom islamských záležitostí: „My dolu podpísaní signatári prezentujeme svoju právnu prísahu svojmu následníkovi a dedičovi, jeho veličenstvu vodcovi veriacich, Sidi Mohammed Ben AI Hassan Ben Mohammed Ben Youssef Ben Al Hassanovi. Nech boh požehná jeho vládu a zaručí že jeho vláda bude vládou dobrých skutkov a šťastia pre jeho ľud a jeho krajinu... želáme mu mier a požehnanie, bohom prisúdený dlhý život a trvalú slávu.." (Tozy 2001: 83) Tozy poukázal na viaceré špecifiká marockej bay'a v r. 1999: text neosahoval žiadne odvolania na ústavu, ba ignoroval rôzne jej Články vzťahujúce sa na následníctvo; poradie signatárov signalizovalo zmenu - premiér a členovia vlády podpisovali tesne po členoch kráľovskej rodiny; počet signatárov bol nižší; veľmi slabo bol reprezentovaný zbor moslimských učencov (ulama) - faktických producentov monarchovej legitimity; na ceremónii boli po prvýkrát v histórii Maroka prítomné i ženy.
2i W"
2.2.3. Dar-al-Makhzen a Makhzen
Mohamed Tozy upozorňuje, že pri štúdiu marockého politického systému treba odlíšiť dva rozdielne pojmy - Dar-al-Makhzen a Makhzen. Dar-al-Makhzen odvoláva na fyzický priestor moci - kráľovský Palác (maison royale), ktorý je ústredným miestom konštrukcie kultúry moci. Sultán v ňom okupuje kľúčové miesto - on kreslí kruhy blízkosti/vplyvu (cercles de proximité/d'influence) a definuje hierarchiu členov dvora. Odtiaľto sa prenášajú kódy poslušnosti a riadenia; tu sa vytvára etiketa, podľa ktorej sa riadia ostatné marocké inštitúcie - od Makhzenu, cez Parlament, politické strany, až po rodinu. Makhzen je sekulárnym, profánnym konceptom bez akéhokoľvek náboženského či sakrálneho náboja. Je nástrojom monarchu - administratívnou štruktúrou, ktorej legitimita je transhistorická, a ktorá je založená na vzťahoch klientelizmu a podriadenia sa. V súčasnosti pritom možno rozlíšiť politický Makhzen a ekonomický Makhzen v dôsledku ekonomizácie marockej politiky (prieniku elít hospodárskeho sektora do politiky). Svoju autoritu šíri prostredníctvom siete osobných vzťahov; a pritom obnovuje elitu a udržiava priestor pre kontrolovanú disidenciu. Tozy cituje Michaux-Bellairea, ktorý o Makhzene tvrdí, že zámerne udržuje sociálny neporiadok, vojny medzi kmeňmi s cieľom posilniť svoju pozíciu arbitra. (Tozy 1999: 42) Dominique Lagarde poukazuje na modifikáciu / obmenu elít v rámci kruhov vplyvu od intronizácie Mohammeda VI: „omladnutie a otvorenie sú kľúčovými slovami tejto jemnej modifikácie". Ako píše, väčšina týchto kruhov sa konštituuje okolo jednej či viacerých osôb, ktoré sa tešia dôvere suveréna. Všetky tieto kruhy fungujú na základe kooptácie. Nový Makhzen má svoje nové hodnoty - mladosť, podnikavosť, dobré vzdelanie, modernosť a samozrejme vôľa odovzdať sa / túžba slúžiť kráľovi.21 Jadro moderného Makhzenu tvoria prevažne mladí biznismeni, zväčša bývalí spolužiaci22 Mohammeda VI. z Kráľovskej akadémie (Collége royal). Títo kráľovi rovesníci pritom často nemajú žiadnu oficiálnu rolu (napr. Mohamed Mounir Majidi - správca majetku kráľovskej rodiny, či Zoulikha Naciri - poradkyňa pre sociálne záležitosti). Po prvom kruhu nasleduje tzv. top 100 - zoskupenie reprezentantov rôznych sociálnych štruktúr/sietí: napr. z oblasti mimovládnych asociácií, súkromných podnikateľov, masmédií, diplomacie. Rovnako sú zastúpení i Berbeři ako etnicky definovaná skupina či štruktúra. A napokon armáda a bezpečnostné zložky zostávajú naďalej významným pilierom režimu.23
26 2.3. Politický pluralizmus
2.3.1. Parlamentné a komunálne voľby
Dosiaľ sa od nástupu Mohammeda VI. na trón uskutočnili jediné parlamentné, komunálne a regionálne voľby. S istou rezervou možno tieto voľby použiť ako indikátor prípadných zmien v marockom režime, ak ich napr. porovnáme s poslednými voľbami za vlády Hassana II., ktoré prebehli v r. 1997 po revízii ústavy a zavedení viacerých reformných opatrení. Tiež pomôžu naznačiť mieru politického pluralizmu v Maroku. Podľa Noureddine Jouhari24 volebný maratón v Maroku zahájený v septembri 2002 legislatívnymi voľbami korunoval sériu dodatkov a zlepšení volebného kódexu. Na základe nového volebného zákona bol zavedený proporčný volebný systém volebných listín, znížená veková hranica volebného práva z 20 na 18 rokov, prekreslené hranice a znížený počet volebných obvodov z pôvodných 325 na 91 obvodov, Tiež boli zavedené celonárodné listiny určené pre reprezentáciu žien. Fatiha Layadi vyzdvihuje, že išlo o dosiaľ najslobodnejšie voľby v Maroku, a že výsledky legislatívnych volieb z 27. septembra 2002 aspoň čiastočne zodpovedali realite. Voľby nepriniesli žiadneho väčšinového víťaza: na prvom mieste skončila Socialistická únia ľudových síl (USFP) so ziskom 50 mandátov, druhá Istiqlal/Strana nezávislosti (l/PI) získala 48, tretia Strana spravodlivosti a rozvoja (PJD) 42 mandátov, čím bola potvrdená normalizácia jej účasti vo volebnej účasti25, a napokon štvrté Národné zhromaždenie nezávislých (RNI) získalo 41 mandátov26. (Bližšie Príloha č. 5) Napriek určitým pozitívnym posunom, ako sú napr. nespochybniteľný nárast počtu politických strán od r. 1997 (spomedzi tridsiatky strán kandidovalo 26 politických strán - vo voľbách v r. 1997 ich bolo 16), výrazná legislatívna aktivita pred voľbami, tlak na liberalizáciu volieb zo strany monarchie - osobná angažovanosť kráľa a jeho administratívy v otázke transparentnosti volieb a mobilizácie voličstva27, či zmena volebných modalít, možno týmto voľbám vytknúť viacero zásadných nedostatkov: • len v 7 z celkového počtu 91 volebných obvodov kandidovalo všetkých 26 prezentovaných politických strán;
27 « z politickej súťaže sú fakticky vylúčení niektorí aktéri : asociácia Spravodlivosť a dobročinnosť (al-'Adl wa al-lhsan / Justice et bienfaisance)29 šejka Abdessalama Yassina, emblematickej postavy islamistického hnutia, ako i asociácie či strany extrémnej ľavice, vrátane Strany sociálno-demokratickej avantgardy (PADS) a asociácie Demokratická cesta (Annahj Addimocrati), ktorá rovnako ako Spravodlivosť a dobročinnosť nie je oficiálne uznaná ako politická strana (Catusse 2005 :75) » príliš neskoro a za prísnych podmienok prijaté rozhodnutie Ústavnej rady umožniť kandidatúru nestraníckych kandidátov či listín, ktoré tak možno vnímať ako diskriminujúce; • vysoká miera voličskej neúčasti (pri 5"],61%*° oficiálnej účasti bolo až 15% hlasovacích lístkov neplatných, resp. čistých: potom možno hovoriť fakticky 0 44% účasti); • nadhodnotenie hlasov vidieckeho obyvateľstva v dôsledku prekreslenia / zväčšenia volebných obvodov; • skresľujúci efekt proporčného volebného systému volebných listín najväčšieho zostatku - favorizujúci staré / etablované strany disponujúce materiálnymi 1 personálnymi zdrojmi a strany implantované vo vidieckych zónach. (Catusse 2005: 81) Voľby 2002 potvrdili, že politické strany v Maroku hrajú naďalej sekundárnu rolu. Strany, ktoré sa chcú dostať do vlády a získať aspoň nejaký podiel na výkone moci, nemôžu spochybňovať dominantnosť kráľovskej moci, inak budú buď marginalizované alebo úplne vylúčené z politickej súťaže. Rovnako možno interpretovať i prekvapivú nomináciu ministerského predsedu bez straníckej príslušnosti, nezávisle od výsledkov volieb. Premiérom nebol menovaný žiaden z predsedov vedúcich politických strán, ale technokrat Driss Jettou.31 I ďalších osem členov vlády je bez straníckej príslušnosti - vrátane tzv. ministrov suverenity - kľúčových postov v exekutíve32. Tak ako vr. 1997 i tieto voľby možno vnímať ako výraz dobrej vôle Paláca zorganizovať voľby, ktoré by boli indikátorom demokratizácie. Omar Bendourou tvrdí, že existencia politických strán v Maroku neumožňuje alternáciu moci, skôr favorizuje kontrolovaný multipartizmus a formálny konštitucionalizmus, ktoré slúžia mocenskému centru k legitimizácii svojej vlády pred medzinárodným spoločenstvom. (Bendourou 2004: 62)
28 V októbri 2002 bola prijatá nová komunálna charta zavádzajúca napr. princíp jednoty mesta pre najväčšie aglomerácie a výrazne rozširujúca právomoci miestodržiteľov na lokálnej úrovni (napr. v oblasti ekonomického a sociálneho rozvoja komúny) s cieľom posilniť miestnu demokraciu, keďže i na regionálnej úrovni má dominantné postavenie šéf exekutívy - walis. Komunálne voľby sa konali 12. septembra 2003. Rovnako ako pri legislatívnych voľbách boli marockí štátni príslušníci žijúci v zahraničí, značne prispievajúci lokálnemu rozvoju, z volebného procesu vylúčení. Pri účasti 54,16% zvíťazila na celonárodnej úrovni Istiqlal/Strana nezávislosti (l/PI) so ziskom takmer 17% mandátov, čím kompenzovala svoj čiastočný neúspech v legislatívnych voľbách; na druhom mieste sa umiestnila Socialistická únia ľudových síl (USFP) s 14,7% mandátov a na treťom centristické Národné zhromaždenie nezávislých (RNI) s 12,38%.33 Pre Stranu spravodlivosti a rozvoja (PJD) boli komunálne voľby zdanlivo neúspechom, avšak 11. miesto na celonárodnej úrovni je len dôsledkom umožnenia kandidatúry iba v obmedzenom počte okrskov: vedenie PJD sa preto rozhodlo nekandidovať vo vidieckych oblastiach a zamerať sa výhradne na veľkomestá a stredne veľké mestá: napr. v Casablance zvíťazila PJD - na úkor USFP - vo ôsmich zo šestnástich okrskov a potvrdila tak dominantné postavenie islamistov v mestách.34 (Bližšie v Príloha č. 5)
V súvislosti s voľbami v Maroku by som rada poukázala na príspevok k analýze volieb v autoritatívnych systémoch Guya Hermeta, ktorý považuje dichotomické rozlíšenie a analýzu slobodných a súťaživých, resp. tzv. jednomyseľných - nesúťaživých - volieb za nesprávne. Zavádza tretiu kategóriu tzv. semisúťaživých / pseudosúťaživých volieb, v ktorých je rôznymi spôsobmi obmedzená volebná súťaž (napr. klientelistickými väzbami). Tvrdí, že v súčasných konzervatívnych autoritatívnych režimoch prevláda typ tzv. vylučujúcich pluralitných volieb, pričom voľby majú v týchto režimoch inú logiku, iný význam: „Kvalita politickej participácie a voličskej uvedomelosti odrážajú globálny stav spoločnosti, preto nemožno očakávať, že výsledky volieb v spoločnosti nediferenciovanej, výrazne negramotnej nebudú mať rovnaký význam ako voľby v industrializovanej a diverzifikovanej spoločnosti. Definuje štyri funkcie pseudosúťaživých volieb: legitimizačná, vzdelávacia, komunikačná a vzťahujúca sa k vnútornej debate v rámci mocenského centra. (Hermet 1978: 46-52)
29 Mohamed Tozy tiež tvrdí, že voľby v krajinách Magrebu, ako i v iných rozvojových krajinách neplnia rovnakú funkciu ako západné demokratické voľby. Súťaž sa tu odohráva v mocenským centrom vymedzenom kontrolovanom priestore; často ide len o cirkuláciu elít či plebiscity bez možnosti výberu; výsledky volieb sú často oddelené od samotného procesu voľby / hlasovania. Tozy považuje zneužívanie - tzv. „zvrátenú reaktiváciu" - volebných procesov za tretiu os politickej tranzície v krajinách Maghrebu.35 (Tozy 2001: 69) Obdobne i Myriam Catusse poukazuje tak na symbolické a rituálne dimenzie volebného aktu. Tvrdí, že marocké voľby 2002 možno interpretovať rôzne: ako ďalšie v sérii kontrolovaných a vyfabrikovaných volieb, alebo ako výraz formalizácie poslušnosti politickej triedy novému monarchovi36.
2.3.2. Občianska spoločnosť
štvrtou Tozyho osou politickej tranzície je dynamika občianskej spoločnosti - tzv. konsolidácia asociatívneho tkaniva Táto však v prípade Maroka prebieha na základe predošlého rozhodnutia politických vodcov. Zrod občianskej spoločnosti ako hlavného aktéra politického a sociálneho života bol v Maroku dôsledkom dvoch paradoxných procesov: otvorenia sa politického systému kontrolovanej konkurencii a krízy štátu poskytovateľa. Tozy vníma marocký politický systém ako autoritatívny centralizovaný a multisekulárny, ktorý je charakteristický procesom pomalých a progresívnych zmien. (Tozy 2001: 69) Rozmach médií a početnosť asociatívnych hnutí a formácií dokazujú veľkú dynamiku marockej občianskej spoločnosti, no táto dynamika sa podľa Tozyho stretáva s viacerými prekážkami a obmedzeniami: nejednoznačnosť legislatívnej úpravy pôsobnosti asociácií; elitizmus (vedenie väčšiny subjektov patrí prevažne k vyššej strednej vrstve mestského obyvateľstva); nedostatok profesionalizmu vodcov a nedostatok stálych úradníkov; závislosť od finančnej pomoci zo zahraničia; absencia celonárodnej koordinačnej a reprezentatívnej inštancie z tejto vrstvy; ako i selektívne represie zo strany režimu37... Identifikuje tri hlavné typy asociácií: regionálne (tvorené a kontrolované osobami blízkymi palácu); ekonomické a sociálne; politické (Berbeři, ženy, ľudské práva). (Tozy 2001: 77-83)
30 Jean-Noěl Ferrie rovnako ako Tozy poukazuje na elitistický charakter procesu zmeny v Maroku - impulz všetkých zmien prichádza zhora. Ferrie tvrdí, že rozvoj občianskej spoločnosti v regióne severnej Afriky nestojí pri zrode politík politickej liberalizácie zavádzaných miestnymi vládami. Tieto zmeny sú podľa neho možné iba preto, že porazené opozičné sily prenechali politické súperenie občianskej spoločnosti nespochybňujúcej dominantnosf vládnuceho režimu, ktorý je v zásade ideologicky proti občianskej spoločnosti, no pokiaľ sa táto nestavia do pozície politického konkurenta, dokáže ju tolerovať.38
2.3.3. Ľudské a občianske práva
Organizácia Freedom House ohodnotila Maroko ako čiastočne slobodnú krajinu: na stupnici od 1 do 7 (1 ako najvyššia miera slobody) politické i občianske práva v Maroku klasifikovala hodnotou 5. Amesty International vo svojej správe o vývoji v Maroku za rok 2003 konštatovala zásadné napádanie princípov ľudských práv (najmä obhajcov nezávislosti Západnej Sahary39) a aktivistov občianskej spoločnosti zo strany štátnych orgánov, ako napr. nezákonné zatýkanie, držanie vo väzbe, či politicky motivované obvinenia (podnikanie nelegálnych aktivít, narušovanie verejného poriadku, podrývanie teritoriálnej integrity Maroka), zákaz vycestovania, domáce väzenie... Pozitívne Al hodnotila prijatie Kódexu osobného štatútu (Moudawana) v októbri 2003 a ustanovenie Komisie pre rovnosť/spravodlivosť a zmierenie (Equity and Reconciliation Commission). Reforma kódexu osobného štatútu iniciovaná Mohammedom VI. v októbri 2003 bola v Maroku i v zahraničí prijatá ako zásadný posun, ktorý stavia Maroko spolu s tuniskom na prvé miesto spomedzi arabských štátov v otázke liberalizácie štatútu ženy. Štatút zlepšuje postavenie žien v marockej spoločnosti: zvyšuje zákonnú hranicu veku výdaja ženy z 15 na 18 rokov veku, zavádza prísne reštrikcie polygamie a uznáva rovnocennú a zdieľanú zodpovednosť manželov za rodinu. Ustanovenia týkajúce sa dedičstva, ktoré v súčasnej podobe diskriminujú ženy, neboli zásadne zmenené. Komisia pre rovnosť a zmierenie má prešetriť prípady zmiznutí a arbitrárnej väzby v predchádzajúcich dekádach - v rokoch olova (1956-1999).40
31 Keď začiatkom roka 2005 delegácia Amnesty International navštívila Maroko, konštatovala väčšiu otvorenosť a serióznosť v otázke ľudských práv, vrátane verejných debát o ich nelegálnom porušovaní v minulosti, ako i znaky pokroku k väčšiemu rešpektovaniu vlády zákona.41 Sloboda prejavu je v Maroku podľa Al však naďalej obmedzená; monarchia a štatút Západnej Sahary zostávajú pre verejnú diskusiu, ako i pre tlač zakázanou témou. Niektorí politickí aktivisti a žurnalisti boli uväznení po tom, čo nenásilnou cestou vyjadrovali svoje názory na tieto záležitosti. Al vyzdvihuje najmä prípad Aliho Lmrabeta - žurnalistu a editora dvoch satirických nezávislých periodík - Demain a Doumane, ktorý bol na základe niekoľkých článkov, fotomontáží a karikatúr zverejnených v týchto periodikách v júni 2003 odsúdený za urážku kráľa, podrývanie monarchie a ohrozovanie teritoriálnej integrity na trest odňatia slobody v trvaní troch rokov. Lmrabet - ktorého Al považuje za väzňa svedomia - musel tiež zaplatiť pokutu 20000 dirhamov a oba jeho denníky boli zakázané.42 Prípad Aliho Lmrabeta ilustruje problematické vzťahy marockých štátnych orgánov s národnými médiami: 7. januára 2004 bol Ali Lmrabet napokon prepustený na základe kráľovskej milosti udelenej 25 politickým väzňom. I v decembri 2005 tlačová agentúra AFP zverejnila informácie o obavách nezávislej tlače v Maroku z nelegálnych procesov a ťažkých pokút v prípade písania o citlivých politických témach. V Indexe slobody tlače 2005, ktorý vypracúva každoročne asociácia Reportéri bez hraníc, sa Maroko umiestnilo až na 120. mieste.431 Mohammed El Oifi tvrdí, že napriek existencii relatívne pluralistickej mediálnej ponuke, rádio a televízia zostávajú pod prísnou kontrolou štátu a sloboda prejavu je obmedzovaná represívnou legislatívou. Novela Kódexu tlače (Code de presse) zaviedla prísnejšie sankcie za spáchanie „deliktu proti verejnému záujmu", možnosť postaviť žurnalistov pred súdny tribunál, zákaz vydávania tlače44 na základe rozhodnutia tribunálu (za urážku kráľa, kráľovských princov a princezien; útok na moslimské náboženstvo, monarchický režim či teritoriálnu integritu; či za spájanie sa s islamistami). (El Oifi 2004: 52-53) Zvrat v otázke občianskych práv a slobôd nastal po 11. septembri 2001, no predovšetkým po teroristických útokoch v Casablance zo 16. mája 2003.45 Tendenciu relatívnej liberalizácie médií nahradila skutočná regresia a jej nepriamym dôsledkom je i rastúci záujem ľudí o panarabské televízne stanice ako napr. Al-Jazira, Al- Arabiya či Al-Manar, ktoré sa stali privilegovaným prostriedkom vyjadrenia sa opozície, obchádzajúcej tak cenzúru národných médií. Marocký parlament krátko po útokoch prijal nový anti-teroristický zákon, ktorý vstúpil do platnosti 28. mája 2003. Zákon obsahuje veľmi širokú a vágnu definíciu terorizmu, čo umožňuje postih i legitímnej opozície; predlžuje maximálnu lehotu trvania predbežnej väzby z 8 na 12 dní a počas tejto doby obmedzuje i prístup podozrivého k právnemu zástupcovi. Tiež sa rozšíril rozsah aplikácie trestu smrti. V januári 2005 Renaud Revel v týždenníku Express píše o rozhodnutí Mohammeda VI. liberalizovať audiovizuálne služby. Otvorenie mediálnej scény súkromnému vlastníctvu považuje za bezprecedentné v arabskom svete. 25. novembra 2004 bol prijatý zákon, podľa ktorého by mal byť do konca r. 2005 zrušený monopol štátu nad vysielaním rádia a televízie, pričom najprv by mali byť liberalizované audio služby, zrušené štátne rádio (RTM) a vytvorené nezávislé lokálne a regionálne rádio stanice. Neskôr by mal rovnaký osud postihnúť i štátnu televíziu (2M). Revel upozorňuje, že súčasná liberalizácia sa však nedotkne tzv. konfesijných rádií - rádií islamistického hnutia.46 Pokiaľ ide o slobodu toku informácií na internete, na rozdiel od Alžírska a Tuniska, ktorých štátne orgány sú asociáciou Reportéri bez hraníc obviňované z prísnej kontroly informácií šírených prostredníctvom siete Intrenet a súdneho postihu novinárov či „cyberdisidentov", Maroko v správe Internet pod dohľadom 2004 nefiguruje.47
2.3.4. Marocký islamizmus a terorizmus
Islamizmus - v zmysle doktríny či hnutia zakladajúceho svoju politickú aktivitu na náboženskom základe - sa v Maroku objavil začiatkom 70. rokov 20. storočia ako dôsledok vzniklého politického vákua. Jeho následný rozvoj v 80. rokoch živili najmä faktory ako ekonomická kríza, urbanizácia a nezamestnanosť. Islamistické zoskupenia sa výborne etablovali na sociálnej scéne a najmä v mestách a ich perifériách preberali mnohé lokálne funkcie štátu, ktorý ich nezvládol poskytovať. Islamistickí sociálni aktivisti dokážu oveľa lepšie než štátne štruktúry pomáhať riešiť akútne socio-ekonomické problémy. Politický islam tak od 90. rokov okupoval prvotné miesto na verejnej scéne v Maroku, a v snahe získať politickú participáciu sa čoraz častejšie stretával so štátnou mocou v konflikte či v dialógu.
33 Marockí islamisti sú pre monarchiu výzvou až hrozbou pre štátny monopol nad islamskou doktrínou a jej interpretáciou - zakotvený čl. 19 ústavy48. Monarchia sa preto snažila umiernené skupiny integrovať, zatiaľ čo radikálnejšie prúdy postihla represia apolitická exklúzia. Paradoxne však zostáva najvplyvnejšia islamistická asociácia v krajine Al Adl wal Ihsane (Spravodlivosť a dobročinnosť) šejka Yassina, hlásajúca soufizmus - islamizáciu spoločnosti nenásilnou cestou, prostredníctvom vzdelávania, naďalej vylúčená a monopol na politickú reprezentáciu islamistického prúdu má v rukách Strana spravodlivosti a rozvoja, ktorá pristúpila na kooptačnú hru Paláca a po politickom pakte s monarchiou a národným hnutím vstúpila v r. 1997 do parlamentu.49 Islamistická hrozba je marockým režimom výrazne inštrumentalizovaná. Tradične prozápadné Maroko sa ako privilegovaný partner a prvý oficiálny ne-NATO spojenec USA účastní globálneho boja proti terorizmu. Volebný úspech islamistickej PJD vo voľbách v r. 2002 a 2003 slúžil vláde ako zámienka zosilnenia politických represií islamistických aktivistov. Odporcovia politickej liberalizácie režimu dokonca pred legislatívnymi voľbami vystríhali, že volebný úspech islamistov môže spôsobiť opakovanie sa „alžírskeho scenára" - rozpútanie sa krvavej občianskej vojny. Proti tejto extrémnej hypotéze však stoja argumenty viacerých analytikov50, poukazujúcich na špecifický charakter islamizmu v Maroku: marocký islamizmus je heterogénny a relatívne kontrolovaný. Možno rozlíšiť islam oficiálny, islam ľudový a islam hlásaný náboženskými rádmi, ako i islam ovplyvnený špecifickým lokálnym mysticizmom. Marocké islamistické skupiny sú navyše atomizované; chýba im jednotné „velenie". Iba zjednotenie fundamentalistických milícií z rôznych miest v celonárodnej organizácii by mohlo predstavovať potenciálnu hrozbu. Podľa Rémyho Leveaua radikálny islamizmus v súčanosti už nemá možnosť kontrolovať moc suberzívnymi aktivitami, i keď zostáva prítomný v spoločnosti charakteristickej hlbokými sociálnymi nerovnosťami a absenciou nádeje u mladých vrstiev obyvateľstva. I Bruno Étienne tvrdí, že radikálny islamizmus ako autonómna politická sila nemá žiadnu kapacitu ohroziť etablovánu moc. Postoj štátnej moci voči islamistom radikálne pozmenili teroristické bombové útoky v Casablance zo 16. mája 2003 a implikácia niekoľkých marockých štátnych príslušníkov v teroristických atentátoch v Madride v marci 200451. Maroko tak bolo týmito dvoma udalosťami konfrontované s fenoménom interného, ako i medzinárodného terorizmu.
34 Séria piatich samovražedných bombových útokov na civilné ciele v Casablance, ktorá mala za následok 45 obetí na životoch, vrátane 12 útočníkov, poukázala na fakt, že otázka džihádu sa bytostne dotýka i moslimských štátov, a na implantáciu nove] formy fundamentalistickej ideológie - takfirizmu či takfiristického salafizmu52 - ktorá sa neuspokojuje s útokmi na USA a „sionistickú entitu", ale kritizuje a odsudzuje i vodcov moslimských štátov z odklonu od pravého islamu či zapostatie (popretia viery). Politické násilie využíva ako nástroj návratu k božím zákonom a prorokovej spoločnosti pôvodného islamu. Mohamed Tozy ale pripomína, že v Maroku je salafistické hnutie relatívne slabé a nevylučuje možnosť modernizácie islamu. Tiež ho však postihla represia zo strany monarchie. V bezprostrednej reakcii na útoky prijal 28. mája 2003 parlament protiteroristický zákon a 29. mája vo svojom prejave kráľ Mohammed VI. ohlásil koniec „éry voľnosti", t. j. návrat k represívnym praktikám. 11. júla bolo vynesených desať rozsudkov smrti voči členom zoskupenia Salafia Djihadia, ktoré bolo v útokoch zapletené.53
35 Záver
Na základe hore uvedených vybraných charakteristík a aspektov/dimenzií súčasného marockého režimu by som v závere svojej práce rada sumárne zhodnotila celkový charakter politického režimu v Maroku. V Maroku Mohammeda VI. možno vysledovat všetky Linzove charakteristiky autoritatívneho režimu, ako i mnohé črty sultánistického režimu. Pluralizmus nie je obmedzený formálne, no v politickej praxi, ako i v socio-ekonomickej sfére je pôsobenie opozície a asociatívneho tkaniva a médií naďalej selektívne režimom obmedzované a pre niektorých aktérov platí úplný zákaz ich politickej aktivity. Thomas Carothers vo svojej práci „Koniec paradigmy tranzície" tvrdí, že obmedzený pluralizmus sa prejavuje bud ako tzv. nezodpovedný pluralizmus (feckless pluralism) alebo ako systém dominantnej moci (dominant power systém). Podľa Myriam Catusse sa v marockej politike dominovanej palácom a jeho administratívou prelínajú oba typy obmedzeného pluralizmu. (Catusse 2004: 103) Možno sledovať snahu kontrolovať či inak obmedzovať politickú participáciu, ktorá má za dôsledok napr. i autocenzuru / autolimitáciu u politických aktérov a apatickosť obyvateľstva voči politike. Podľa štúdie CSA z augusta 2002 až 49% voličov priznalo, že sa o politiku zaujíma len veľmi málo a 33% dokonca vôbec. Zhodnotenie mobilizačných snáh režimu je o čosi náročnejšie: v zásade sa režim nesnaží výrazne mobilizovať obyvateľstvo, no na príklade rozsiahlej mobilizácie voličstva štátnou administratívou pred parlamentnými voľbami v r. 2002 možno demonštrovať jednu z legitimizačných stratégií marockého režimu - najmä voči medzinárodnému spoločenstvu. Prítomná je skôr nízka občasná manipulatívna mobilizácia ceremoniálneho typu. Ako typickú mentalitu možno vnímať marocký patriotizmus - zdôrazňovanie špeciálneho vzťahu medzi monarchom a jeho ľudom, akejsi symbiózy a spojenia medzi trónom a ľudom, ako i špecifický charakter marockej monarchie - božský pôvod monarchu.
Pokiaľ ide o charakteristiky sultanistického režimu, vmarockom prípade v súčasnosti už nemožno identifikovať črty ako despotický personalizmus, extrémna glorifikácia vodcu či neexistujúca vláda zákona v čistej / extrémnej podobe. Tieto sú, i keď diskutabilne, no predsa ako-tak obmedzené ústavno-právnym rámcom.
36 Marocký monarchický režim by sme mohli po vzore Wolfganga Merkela charakterizovať ako sultanistický sortami teokratického režimu, i keď kritérium nadvlády náboženských autorít by bolo treba vnímať vo svetle špecifickej náboženskej legitimity marockého monarchu, ktorý má monopol na výklad náboženskej doktríny a v tom zmysle totálnu / absolútnu náboženskú moc, no keďže režim zaručuje náboženskú pluralitu nemožno potvrdiť príklon k totalitarizmu.
Vzhľadom na dôkazy faktického obmedzovania koordinačných verejných tovarov marockým režimom (exklúzia niektorých opozičných politických aktérov; selektívne obmedzovanie politických a ľudských práv a zvlášť i slobody tlače) a nespochybniteľnú pokračujúcu ekonomickú liberalizáciu v Maroku, ktorú má v rukách Palác (kooptácia ekonomických elít do politických mocenských štruktúr; výrazné reformy národného hospodárstva; medzinárodná ekonomická integrácia; značný prílev oficiálnej rozvojovej pomoci zo zahraničia...) si dovoľujem súdobý marocký monarchický režim charakterizovať ako reprezentatívny príklad liberalizovaného autoritarizmu / parciálnej autokracie so špecifickým nábožensko- sultanistickvm akcentom.
Čo sa týka legitimizačných nástrojov, legitimita marockého režimu spočíva predovšetkým na osobe / charizme kráľa, na jeho božskom pôvode. Isté uplatnenie ako nástroje legitimizácie majú i tradícia a nacionalizmus, a v poslednej dekáde i konštitucionalizmus (viac či menej formálny) a ohrozenie štátu (v zmysle hrozby medzinárodného terorizmu). Je zrejmé, že marocký režim usiluje o rozšírenie bázy svojej legitimity a hľadá jej nové zdroje, a zároveň do značnej miery veľmi úspešne zavádza mnohé pseudodemokratizačné prvky (napr. reforma Kódexu osobného štatútu; reforma Kódexu tlače...).
Nuž a napokon čo dodať k otázke zmien režimu, resp. demokratickej tranzície režimu? Počas vlády „troch kráľov" sa charakter marockého kráľovstva - ktoré si v marci 2006 pripomína 50. výročie získania nezávislosti - výrazne zmenil (ak opomenieme nespochybniteľnú kontinuitu v zmysle pokrvného zväzku kráľov). Je náročné porovnávať vládu repšektovaného otca národa Mohammeda V., obávaného a svojvoľného Hassana II. a mladého a sľubného Mohammeda VI.
37 Keď po 38 rokoch despotickej a arogantnej vlády Hassana II. na trón marockého kráľovstva zasadol v júli 1999 Hassanov najstarší syn Sidi Mohammed ako kráľ Mohammed VI., viacerí analytici a odborníci na marocký politický režim si od sukcesie sľubovali výrazné zmeny. Očakávania zmien súviseli primárne so zmenami v politickej sfére - s urýchlením a dokončením demokratickej tranzície. Mladý kráľ sa skutočne preukázal ako čiastočne odlišný v porovnaní s otcom (príkladom napr. prezentovanie sa v prvých oficiálnych prejavoch ako kráľ chudobných), novátorský; naznačil viackrát vôľu politickej zmeny a snahu vybudovať modernú a slobodnú monarchiu a prispel k vytvoreniu obrazu Maroka ako moderného, civilizovaného a prozápadného, tolerantného a umierneného štátu. Zároveň však dokázal zachovať určité mechanizmy ako kooptácia, patrimonialistické siete, či autoritatívne rozhodovanie, ktoré mu umožňujú naďalej kontrolovať moc a obmedzovať rozmach potenciálnych súperov režimu. Imidž Maroka sa tak i v súčasnosti výrazne rozchádza s politickou realitou v krajine. Prekážkami demokratizácie sú práve pretrvávajúca dominantná rola monarchu vyplývajúca z jeho špeciálneho postavenia, nejednoznačnosť legitimity režimu, sekundárna rola reprezentatívnych inštitúcií a politických strán a kontrolovaná sféra občianskych a ľudských práv. Monarchia je naďalej výrazne autoritatívna, vládne v nej klíma politickej apatie, dezilúzie a cynizmu - a to najmä u mladých Maročanov (dôsledkom je nízka miera politickej participácie, sociálne odcudzenie, a predovšetkým i vysoká miera emigrácie smerom do európskych štátov). Mnohé z reforiem a krokov mocenského centra štátu sú výrazom čisto formálnej politickej liberalizácie či demokratizácie režimu. Napriek viacerým v posledných šiestich rokoch uskutočneným ústavným a politickým reformám - či už v dôsledku zahraničných tlakov, alebo interných problémov - nemožno tvrdiť, že by tieto reformy vytvorili postačujúce podmienky pre skutočnú demokratickú tranzíciu (slovami Omara Bendouroua „aggiomamento démocratique").
38 Použité zdroje a literatúra
Knižné a časopisecké zdroje
1. Anderson, Lisa (1999): Politics in the Middle East: Opportunities and Limits in the Quest for Theory, in Mark Tessler (1999): Area Studies and Social Science: Strategies for Understanding Middle East Politics, Bloomington, Ind., Indiana University Press, pp. 1-9.
2. Balík, Stanislav (2004): Totalitami a autoritativní režimy, In: Hloušek, Vít - Kopeček, Lubomír (eds. 2003): Demokracie. Teorie, modely, osobnosti, podmínky, nepřátelé a perspektivy demokracie, Brno: Mezinárodní politologický ústav.
3. Balík, Stanislav - Kubát, Michal (2004): Teorie a praxe totalitních a autoritativních režimů, Praha: Dokořán.
4. Bendourou, Omar: Les regimes politiques et le défi de la transition démocratique, In: Questions internationales: Le Maghreb, No 10, novembre-décembre 2004, Paris, Documentation francaise, pp. 54-62.
5. Bratton, M. - Vandewalle, N.: Neopatrimonial Regimes And Political Transitions In Africa, In: World Politics 46 (4), July 1994, pp. 453-489.
6. Bueno de Mesquita, Bruno - Downs, George W. (2005): Development and Democracy, In: Foreign Affairs, Vol 84, Number 5, September/October 2005, pp. 77-86.
7. Camau, Michel - Geisser, Vincent (2003): Un autoritarisme arabe?, in Michel Camau et Vincent Geisser (dir. 2003): Le syndrome autoritaire: politique en Tunisie de Bourguiba á Ben Ali, Paris, Presses de Sciences Po, pp. 67-112.
39 8. Catusse, Myriam - Vareil, Frederic (2002): Ni tout ä fait le meme ni tout ä fait un autre: metamorphoses et continuites du regime marocain, Maghreb-Machrek, printemps 2003, No. 175, pp. 73-91.
9. Catusse, Myriam (2005): Les coups de force de la representation, In: Bennani- Chraibi, Mounia - Catusse, Myriam - Santucci, Jean-Claude (2005): Scenes et coulisses de Télection au Maroc. Les legislatives de 2002, Paris, Karttalas, pp. 69-104.
10. Dalle, Ignace (2004): Les trois rois. La monarchie marocaine de I'independance á nos jours, Paris, Fayard.
H.Eickelman, Dale F. - Piscatori, James (1996): Muslim Politics, Princeton, Princeton University Press.
12. El Oifi, Mohammed: Les médias maghrébins: un enjeu pour la démocratie, dans Questions internationales, Le Maghreb, No 10, La documentation Francaise, novembre - décembre 2004, pp. 52-53.
13. Ferrie, Jean-Noěl (2003): Les limites d'une démocratisation par la societě civile en Afrique du Nord, In: Maghreb - Machrek, Numero 175, Printemps 2003.
14. Hermet, Guy: Les elections dans les regimes autoritaires, esquisse d'un cadre d analyse, In: Hermet, Guy - Rouquié, Alain - Linz, Juan (1978): Des elections pas comme les autres, Paris, FNSP, pp. 21-58.
15. Heydemann, Steven (2002): La question de la démocratie dans les travaux sr le monde arabe, Critique internationale, Janvier 2002, No. 14, pp. 54-62.
16. Holger, Albrecht- Schlumberger, Olivier (2004): Waiting for Godot: Regime Change Without Democratization in the Middle East, International Political Science Review, vol. 25, No. 4. pp. 371-392.
40 17.Tozy, Mohamed (1999): Monarchie et islam politique au Maroc, References academiques, Presses de Sciences Po, Paris.
18. Tozy, Mohamed (2001): Transitions politiques au Maghreb: état des lieux, Prologues, No. 22-23, été-autumne 2001, pp. 68-127.
19. Závěšický, Jan (2005): Boj proti terorismu v současném Tunisku a Maroku, In: Mezinárodní politika 3/2005. pp. 21-23.
Internetové zdroje
ĽExpress (http.//www. Iexpress.fr) Le Matin (http.7/www.lematin.ma). Le Monde Diplomatique (http://www.mondediplomatique.fr). Marocká ústava mttp.7/www.al-bab.com/maroc/qov/con96fr.htm) Morocco Times (http://www.moroccotimes.com).
41 Poznámky
1 Pozri; Unz, J. J. (1973): Handbook of Political Science; Linz, J. J. - Stepán, A. (1996); Problems of Democratic Transition and Consolidation. Southern Europe, South America, and Post-Communist Europe. Baltimore - London, John Hopkins University Press; Linz, J. J. - Chehabi, H. E. (1998): Sultanistic regimes. Baltimore, John Hopkins University Press; Linz, J. J. (2000): Totalitarian and Authoritarian Regimes. Boulder - London, Lynne Rienner Publishers.
2 Zaujímavo sa k Linzovej definícii obmedzeného pluralizmu ako definujúceho prvok autorita rizmu stavajú Albrecht a Schlumberger: „Zpohľadu politického systému, (de)liberalizácia nerobí režim viac ä menej autoritatívnym. Relevantnou premennou nie je miera pluralizmu, ale samotný fakt, či pluralizmus obmedzený je, alebo nie je. Politická liberalizácia rozširuje verejnú sféru, no to neznamená nevyhnutne spochybnenie skutočnej vládnucej moci. Napríklad v Maroku ä Jordánsku môžu byť parlamenty volené demokraticky, no keďže nie sú miestom faktického strategického politického rozhodovania, nemení tento fakt nič na charaktere autoritatívneho režimu." (Albrecht - Schlumberger 2004: 374)
3 Základom Linzovej a Stepanovej charakteristiky sultanistických režimov bolo pojatie sultanizmu ako extrémnej formy patrimonlalizmu Maxom Weberom.
4 Pozri: Tessler, M. (1999): Area Studies and Social Science: Strategies for Understanding Middle East Politics. Bloomington - Indiana, Indiana University Press; Bates, R. H. (1997): Area Studies and Political Science: Rupture and Possible Synthesis. Africa Today, Vol. 44, No. 2.; Bates, R. H. (1997): Area Studies and the Discipline; A Useful Controversy? Political Science and Politics, Vol. 30, No. 2, June 1997; Chalmers, J. (1997): Preconception versus Observation, or the Contributions of Rational Choice Theory and Area Studies to Contemporary Political Science, Political Science and Politics, Vol. 30, No. 2, June 1997.
5 Pozri; Hammoudi, A. (2001): Maitres et disciples. Genese et fondements des pouvoirs autoritaires dans les sociétés arabes. Essai d 'anthropologic politique. Rabat, Editions Toukbkla.
6 Podľa Albrechta a Schlumbergera je metodologickou chybou skúmať výhradne systémový politický prechod a nereflektovať rôzne subsystémové zmeny režimu. Hovoria o tzv. pasci demokratizácie - redukcionizme škodiacom pochopeniu funkčnej logiky režimov a odkláňajúcom našu pozornosť od možných nedemokratických zmien režimu a od skutočne významných zmien v režime. (Albrecht - Schlumberger 2004: 375)
7 „Posudzujúc podľa uplynulej dekády bez indikácií demokratických zmien, možno konštatovať, že ani demokracia, ani demokratizácia v arabskom svete nie sú prítomné." (Albrecht - Schlumberger 2004: 376)
8 Za jediné existujúce skutočne autonómne sociálne sily možno podľa nich považovať militantných islamistov a antisystémové opozičné skupiny, ktoré odolali lákadlám kooptácie. Inak nenachádzajú žiadne sociálne sily s dostatočnými organizačnými kapacitami, o ktorých by bolo možné povedať, že sú od režimu finančne, organizačne a personálne nezávislé.
8 Albrecht a Schlumberger v tejto súvislosti poukazujú na variácie v rozsahu a načasovaní zmien v štátoch regiónu Stredného východu a severnej Afriky - politická zmena bola vo väčšine arabských štátov prítomná, no v rôznych formách: Alžírsko ako pionier liberalizačných tendencií - začiatkom 90. rokov, prípadne pred začiatkom tretej vlny
42 demokratizácie; Bahrajn, Katar a Egypt ako príklady režimov liberalizovaných oneskorene; Sýria bezo zmien v stave existujúcich slobôd... (Albrecht - Schlumberger 2004; 372-378), na základe čoho rovnako ako Camau popierajú hypotézu o univerzálnom arabskom autoritarizme a o všeobecnom smerovaní ku demokracii. Odpoveďou na koncept o konci histórie Francisa Fukuyamu, je v tomto zmysle koncept o prefíkanosti autoritatívnych neopatrimonialistických režimov Fuck.you.ama.
10 Autorom koncepcie „grey zóne countries" je "Thomas Carothers (1999).
11 Pozri; Brumberg, Daniel: Democratization in the Arab World? The Trap Of Liberalized Autocracy., in; Journal of Democracy Volume 13, Number 4 October 2002.
12 Na príklade Ruskej federácie, Číny, Vietnamu, Venezuely popierajú všeobecný predpoklad, že ekonomická liberalizácia vedie k liberalizácii politickej a následne k demokracii. Tvrdia, že väzba medzi ekonomickým rozvojom a tzv. liberálnou demokraciou je - ako ukazujú praktické skúsenosti - v skutočnosti oveľa slabšia a dokonca sa ďalej môže oslabovať. Ekonomický rast dokáže byť niekedy využitý ako prostriedok posilnenia režimu, resp. oddialenia demokracie. Mnohé autoritářské režimy - a najočividnejšie Rusko a Čína - ukazujú ako vedia vyťažiť z ekonomického rozvoja a súčasne unikať všetkým tlakom na uvoľnenie svojej politickej kontroly. Príčinu úspešnosti týchto režimov vidia autori v ich rastúcej soŕistikovanosti, učenia sa z vlastných chýb a zo spoločnej skúsenosti / praxe. (Pozri Bueno de Mesquita, Bruno - Downs, George W. (2005): Development and Democracy, In: Foreign Affairs, Vol 84, Number 5, September/October 2005.)
13 Pozri: Príloha č. 4 - Maroko od arabsko-moslimského dobytia Maghrebu
14 Pozri; Príloha č. 4 - Maroko od arabsko-moslimského dobytia Maghrebu
15 Koncept Maghrebu (al-Maghrib) / Západu (le Couchant) kontrastuje s konceptom Machreku / Východu (le Levant). Arabský názov - al-Djazirat al-Maghrib - pre oblasť severnej Afriky reflektuje jej geografické umiestnenie: „polostrov západu, oddelený od ostatku sveta morom a púšťou." (Podľa: Questions internationales: Lai-Cheung-Kit, Laetitia: Glossaire, p. 19)
16 Ústavy všetkých štátov Maghrebu sa tou Či onou formou odvolávajú na koncept jednoty regiónu. Už prvá marocká ústava z 7. decembra 1962 v preambule prebrala túto vágnu formuláciu o príslušnosti k veľkému arabskému Maghrebu z ústavy Tuniska z júna 1959.
Popri zrejmých jednotiacich prvkov - napr. silnej kultúrnej homogenite - štátov Maghrebu, existujú i mnohé faktory diverzity (rozdielna historická skúsenosť, geografické špecifiká). Tieto komplikujú bilaterálne, ako i multilaterálne vzťahy týchto štátov, a majú za dôsledok I fakt, že Maghreb ako politický projekt je zatiaľ stále skôr plánom než realitou, neexistuje skutočná dynamika ani dostatočne silná vnútorná percepcia jednoty, a Únia arabského Maghrebu (ľUnion du Maghreb arabe) zoskupujúca Alžírsko, Líbyu, Maroko, Mauritániu a Tunisko je dlhodobo v kríze. (Podľa: Questions internationales: Unité et diversité du Maghreb, pp. 4, 6-7,15)
17 Text aktuálne platnej Ústavy bol prijatý na základe ústavného referenda z 13. septembra 1996. a Marocká koruna a jej ústavné práva sú dedičné a prenášajú sa z otca na potomkov mužského pohlavia - primárne na najstaršieho syna v priamej línii (kráľ môže dezignovať I niektorého z ďalších svojich synov).
43 Počas nepinoletosti kráľa (do 16 rokov veku) jeho právomoc a ústavné práva koruny (okrem práva revidovať Ústavu) vykonáva Rada regentov. Rade predsedá prezident Najvyššieho súdu; zastúpení sú tiež predseda Komory reprezentantov, predseda Komory poradcov, predseda regionálnej rady oulémaov miest Rabat a Salé. Až do veku 20 rokov potom Rada pôsobí ako konzultačný orgán mladého kráľa.
19 Abdelwahab Benmansour tento akt charakterizuje nasledovne: „Keď kráľ zomrie, je zosadený, alebo sa stáva neschopným výkonu svojich právomocí, býva zvykom, že sa stretnú vedúci muži štítu, šľachtia", aby sa dohodli na najvhodnejšej osobe nástupcu, a to podľa pravidiel a podmienok, ktoré stanovujú knihy Islamskej jurisprudencie (fíqh). Ak je dosiahnutý konsenzus, uzatvárajú pakt, prísahu bay 'a. Ak je kandidát na kráľovstvo známy už na základe rozhodnutia jeho predchodcu alebo sa dostáva k moci silou, baya je čisto potvrdením / legitimizácfou faktickej skutočnosti -jej cieľom je predísť vojne či zabrániť prelievaniu krvi." (Tozy 2001: 43)
20 Pozn. Ceremónia bay'a sa v Maroku každoročne pripomína pri príležitosti sviatku trónu - od r. 1961 3. marca, od r. 1999 potom 31. júla.
21 Lagarde a Jebbar spomínajú v tejto súvislosti delegovaného ministra vnútra - Fouad Ali el- Himma - ako jedného z najmocnejších mužov v krajine - najbližšieho medzi blízkymi. Práve on podľa nich stojí v pozadí obnovenia, omladenia najvyšších elít štátu. Toto „oko Paláca", či „kráľovo ucho" riadi najzávažnejšie záležitosti štátu, ako napr. bezpečnostné otázky či otázky organizácie politickej scény. Podľa Podľa Lagarde, Dominique - Jebbar, Dominique; Plus pres de Sa Majesté, ĽExpress du 13/10/2005, on-line text (http://www.lexDress.frl
22 Pozn. Mehdi Alaoui, Khalid Cohen, Karim Chakour.
23 Podľa Podľa Lagarde, Dominique - Jebbar, Dominique: Plus pres de Sa Majesté, ĽExpress du 13/10/2005, on-line text f http: //www. Iexpress.fr>.
24 Podľa Jouhari, Noureddine (2003): Un marathon électoral, quelles legons?, on-line text fhttp://www.laQazettedumaroc.com/articles.php?r=2&sr=727&n=340&id artl=3547).
25 Oproti r. 1997, kedy získala 9 mandátov, si PJD výrazne polepšila, pričom baštou jej úspechu sú stredne veľké a veľké mestá. PJD je relatívne mladou stranou; vznikla práve pri príležitosti volieb v r. 1997, spoliehajúc sa na podporu asociácie al-Islah wa at-Tawhid (Reforma a jednota). Pod úspech PJD sa podľa Fatihy Layadi podpísala predovšetkým relatívna transparentnosť volieb, ako i debakel pravicových administratívnych strán, ktorých skóre bolo dosiaľ umelo zvyšované ministerstvom vnútra. PJD pritom kandidovala len v 55 z 91 volebných obvodov.
26 RNI Ahmeda Osmana - švagra kráľa Hassana II. - z volieb vystúpilo ako jediná úspešná formácia spomedzi tzv. administratívnych strán (strán vytvorených Makhzenom). Ústavná únia (UC) či Sociálne a demokratické hnutie (MDS) zaznamenali výrazný pokles podpory. Podľa Layadi, Fatiha: Elections du 27 septembre 2002: Les mémes... et les islamistes ĽExpress du 03/10/2002, on-line text (http://www.lexpress.frt.
27 Štátne orgány urobili podľa viacerých pozorovateľov všetko preto, aby legislatívne voľby v septembri 2002 prebehli pod taktovkou transparencie a slobodnej voľby. Odhodlanosť Paláca hrať transparentne a dosiahnuť čo najväčšiu mobilizáciu voličstva možno ilustrovať na prejave kráľa z 20. augusta 2002, v ktorom kráľ vyslovil túžbu po regulárnych voľbách
44 a moralizácíi volebného procesu, či volebnou kampaňou ministerstva vnútra „Tvoj hlas, tvoje právo" a výraznou senzibilizáciou aktérov občianskej spoločnosti. Podľa Legarde, Dominique: Opération élections propres, ĽExpress du 26/09/2002, on-line text (http://www.Iexpress.fr).
28 Profesor na IEP v Bordeaux a špecialista na Maroko Pierre Vermeren poukazuje, že islamisti šejka Yassina nie sú jediným aktérom, ktorý môže pociťovať vylúčenie či podreprezentáciu: poukazuje na kultúrne hnutie Berberov / amazighofónneho obyvateľstva, ktorému bolo štátnymi orgánmi v r. 2000 zakázané vytvoriť novú berberskú stranu a ktorého jazyk ani kultúru neuznáva ani súčasná Ústava. Podľa Vermeren, Pierre: La participation est ľun des grands enjeux de cette élection, ĽExpress du 26/09/2002, on-line text (http: //www. Iexpress.fr").
29 Asociácia implicitne zastáva abstenciu; účasť na voľbách, resp. už len konštituovanie sa ako politickej strany by bolo výrazom uznania legitimity súčasnej monarchie a režimu.
30 Oproti r. 1997 účasť poklesla o 6 percentuálnych bodov.
31 Kráľ Mohammed VI. oznámil nomináciu Drissa Jettoua na post ministerského predsedu 9, októbra 2002 v Marrakeši. Jettou pritom nebol na politickej scéne nováčikom: bol ministrom obchodu a priemyslu vo vládach v 1993-5, ministrom financií, obchodu priemyslu a remesiel v r. 1997-8, a v septembri 2001 bol menovaný za ministra vnútra. Prvý krát tak tento post obsadila osoba síce blízka Palácu, no nie vychádzajúca z armádnych kruhov či z administratívy ministerstva vnútra. Jettouova nominácia zahájila cyklus nominácií technokratov na posty lokálnych guvernérov atď. (Catusse 2002: 82-84)
32 Napr. minister ekonomických a všeobecných vecí a ekonomickej reformy Abderrazak Mossadeq (šéf colnej správy), minister vnútra Mustapha Sahel (prefekt regiónu Rabat-Salé), minister islamských záležitostí Ah med Taouflk (muž s reputáciou brilantného intelektuála a otvorenej osobnosti), či minister zahraničných vecí a spolupráce Mohamed Benaissa.
Fatiha Layadi poukazuje na rozdelenie ministerských kresiel v novej heterogénnej vláde medzi politické osobnosti a technokratov. Rovnováha medzi stranami bola pritom podľa nej rešpektovaná, i keď na úkor obmeny či obnovenia vlády. Po osem ministrov a štátnych tajomníkov v Jettouovej vláde majú USFP a I/PI - pričom ministri USFP sa prakticky nezmenili a USFP si uchovala kľúčové rezorty financií a teritoriálnej výstavby, ako i národného vzdelávania a vysokého školstva a spravodlivosti. Istjqlal dokázala priniesť čerstvú krv, i keď nová zostava nie je ani mladšia, ani ženskejšia. Podľa Layadi, Fatiha: Le Who's Who du nouveau gouvernement, ĽExpress du 14/11/2002, on-line text (http://www.lexpress.fr).
33 Podľa Maroc - Élections communales : Les RME simples spectateurs, on-line text (http://www.yabiladi.com/rubrik/article-2611.htmD.
34 Podľa: Tuquoi, Jean-Pierre: Au Maroc, ľimplantatíon urbaine des islamistes se confírme, Le Monde du 15.09.03, on-line text: www.lemonde.fr/article/0.5987.3212-333970-.00.html.
35 Prvou osou /sekvenciou demokratických premien je podľa Tozyho politický pakt medzi relevantnými politickými protagonistami; druhou inštitucionálne reformy - zdôrazňovanie konštitucionalizmu. (Tozy 2001: 69)
36 Predošlé voľby v rokoch 1993 a 1997 boli podľa Catusse vnímané ako výraz zmierenia sa monarchie a národného hnutia, výrazom alternácie moci. (Catusse 2005: 87-89)
45 37 AMDH - najbojovnejšia z marockých asociácií na obranu ľudských práv - 26. októbra publikovala otvorený list ministrovi spravodlivosti, v ktorom poukázala na fakt, že viacerí kompetentní implikovaní v zločinoch núteného zmiznutia, arbitrážnej väzby či mučenia naďalej vykonávajú funkcie v štátnej správe, vrátane Hosni Benslimana - šéfa kráľovskej polície a Hamidou Lainigri - šéfa bezpečnostných služieb - dvoch blízkych spolupracovníkov kráľa. Štátne orgány v reakcii vylúčili korešpondenta tlačovej agentúry, ktorý reprodukoval v depeši komuniké asociácie AMDH. 9. decembra 2000 bola zakázaná a násilne potlačená demonštrácia AMDH žiadajúcej vytvorenie parlamentnej komisie pre prešetrenie porušení ľudských práv počas rokov olova, ako i demonštrácia islamistov šejka Abdessalama Yassina. Podľa Legarde, Dominique: : Presse: Le tour de vis, ĽExpress du 11/01/2001, on-line text (http://www.lexpress.fr).
38 Podľa Jean-Noél FERRIE: Les limites ďune démocratisation par la societé civile en Afrique du Nord, In: Maghreb - Machrek, Numero 175, Printemps 2003.
391 na jeseň 2005 boli súdení siedmi obhajcovia ľudských práv zo Západnej Sahary - obvinení a stíhaní za účasť na manifestáciách proti marockej vláde, za účasť na a podnecovaniu k násilných protestných aktivít a členstvo v nepovolenej asociácii. Dvaja z obvinených tvrdia, že boli počas výsluchu mučení. V októbri 2005 dokonca zomrel za záhadných okolností jeden demonštrant. Podľa Morocco/Westem Sahara: Human rights defenders on trial, on-line text fhttp://www.amnesty.ora).
40 Podľa AI Country Report: Morocco fhttp://web.amnestv.ora/web/web.nsf/print/AlAC2DCEE4B72BC780256E8A004185E4\
41 Podľa AI: „Amnesty International praises Morocco's 'Increasing openness on human rights*, 1/27/2005, on-line text (http://www.amnestv.oro).
42 Lmrabet bol v už novembri 2001 usvedčený z šírenia falošných informácií podrývajúcich verejný poriadok po tom, čo zverejnil v časopise Demain z 20. októbra 2001 článok o údajnom rozhodnutí predať kráľovský palác Skhirat zahraničným investorom. Okrem trestu štvormesačného odňatia slobody musel zaplatiť pokutu 30 000 marockých dirhamov. I jeho pôvodné noviny Demain boli zakázané v decembri 2000 za podkopávanie stability štátu po tom, čo publikoval článok o údajnej implikácií politickej ľavice v pokuse o prevrat z r. 1972 voči kráľovi Hassanovi II.
43 Výročná správa o Maroku za rok 2004 sa odvoláva okrem iného i na štúdiu Saida Mohameda, podľa ktorej až 80% v Maroku pôsobiacich žurnalistov nepociťuje slobodu prejavu, a to predovšetkým v otázkach týkajúcich sa členov vlády a verejných politík. Podľa Reporteurs sans frontiers fhttp://www.rsf.ora).
44 V decembri 2000 boli na základe rozhodnutia premiéra Abderrahmana Youssouflho definitívne zakázané tri týždenníky - Le Journal, Assahifa a Demain - za diskreditáciu štátnych inštitúcií a útoky na armádu a monarchiu. Podľa: Lagarde, Dominique: Quelle liberté pour la presse?, ĽExpress du 14/06/2001, on-line text (http://www.lexpress.fr).
45 Spomedzi 1500 osôb, voči ktorým bolo zahájené súdne konanie pre podozrenie z účasti na útokoch či iných teroristických aktivitách bolo 16 odsúdených na smrť a stovky na trest odňatia slobody. Viacerí z odsúdených tvrdilo, že boli mučení či potajomky držaní vo väzbe i keď vyšetrovanie neviedlo k obvineniam. Obmedzenie slobody združovania sa a slobody prejavu pociťovali najväčšmi aktivisti za ľudské práva saharského obyvateľstva a osoby spochybňujúce autoritu monarchie.
46 Následne po útokoch boli odsúdení i niektorí novinári napr. za šírenie falošných informácií a popudzovania k násiliu len preto, že zverejnili názory obvinených islamistov. Podľa fhttD://www.amnestv.oroÍ.
46 Vzorom marockej reformy je podľa Revela obdobná reforma masmédií realizovaná vo Francúzsku začiatkom 80. rokov 20. storočia. Podľa Revel, Renaud: Maroc: Mohammed VI ouvre les chaínes, ĽExpress du 03/01/2005, on-line text (httD://www.lexoress.fr).
47 Pri príležitosti svetového summitu o informačnej spoločnosti, ktorý sa konal v novembri 2005 v Tunise, marocký premiér Driss Jettou poukázal na efektívnosť a prínosnosť avantgardnej politiky Maroka v oblasti informačných a komunikačných technológií, ktorá je realizovaná v súčinnosti so súkromným sektorom a aktérmi občianskej spoločnosti. Maroko bolo jednou z prvých rozvojových krajín, ktorá prijala opatrenia sledujúce liberalizáciu telekomunikačných služieb, vrátane vzdelávacích programov a vyčlenenia adekvátnych finančných prostriedkov. Počet používateľov Internetu presiahol vďaka zavedeniu systému ADSL štyri milióny. Podľa „Driss Jettou expose la politique du Maroc dans le domaine des nouvelles Technologies", MAP, Le Matin du Jeudi 17 Novembre 2005, on-line text (www.lematin.mal.
48 V moslimských spoločnostiach však objektívne v náboženských otázkach žiaden z aktérov nevlastní monopol: okrem sultánov, ulámov, šejkov a sufistických rádov môžu doktrínu islamu vykladať i vzdelanci, čím je tak autorita štátnej moci narúšaná, fragmentovaná.
49 Okrem PJD sú ďalšími integrovanými zoskupeniami či politickými stranami i Hnutie pre jednotu a reformu - MUR (Al Islah wal Attawhid), a rôzne marginálne zoskupenia ako Al Maydane či al-Badil...
50 Napr. profesorka na IEPI univerzity v Lausanne Mounia Bennani-Chraibi, profesor politických vied na IEP v Aix-en-Provence Bruno Étienne, emeritný profesor na IEP v Paríži Rémy Leveau, či profesor na univerzite Hassan II v Rabate Mohamed Tozy.
51 Jan Závěšický v súvislosti s madridskými útokmi spomína Marockú islamskú bojujúcu skupinu (Groupe islamique combattant marocain) - najznámejšiu islamistickú organizáciu v Maroku, ktorej cieľom je násilné nastolenie islamského poriadku a ktorá podporuje džihád voči západu, pričom v nej pôsobia i bývalí arabskí mudžahedíni z Afghánistánu. (Závešický 2005: 23)
52 Pozn. „salafizmus" / salafistická doktrína idealizuje minulosť a odkaz života proroka a jeho spoločníkov považuje za model moslimského spôsobu života; hlása návrat k pôvodnej čistote Islamu, k praktikám predkov (salaf). Opiera sa pritom principiálne na doslovné a fundamentalistické čítanie / interpretáciu Koránu a striktnú aplikáciu islamského práva šaría (sharia = charta). Toto rigorózne hnutie vzišlo z wahhabizmu - integristického hnutia zrodeného v Saudskej Arábii v 13. storočí. (Podľa Lai-Cheung-Kit, Laetitia: Glossaire, In: Question Internationales: Le Maghreb, No 10, novembre-décembre 2004, pp. 20)
53 Otvorené vyšetrovanie odhalilo, že väčšina zo štrnástich útočníkov kamikadze pochádzala z defavorizovanej štvrte Sidi Moumen na periférii Casablancy a že väčšina členov takfiristických zoskupení vyrastala v „ghetto" štvrtiach miest Casablanca, Mekneš, Fěs či Tangier - ktoré sú výslovne zónami bezprávia, pevnosťami nenávisti a baštami revolty prameniacej zo zúfalstva.
47 príloha č. 1: Základné kategórie
0e ležia hranice medzi Západom a Východom? Na Balkáne? V Palestíne? V Iráne? Možno kopírovať deliace línie Huntingtonových civilizácií? Na tieto otázky je veľmi náročné nájsť jednoznačnú a všeobecne akceptovanú spoveď. Podľa Bruna Etienna Východ začína až v indickej provincii Punjab (Pandžáb), keďže až tam končí oblast monoteistickej tradície. Vymedzenie geografické nezodpovedá často vymedzeniu historickému, kultúrno- Ipgyistickému. Preto napr. nemožno stotožňovať Stredný východ s arabským svetom, ako ani so svetom Moslimským. Čo tieto jednotlivé pojmy reprezentujú?
Stredný východ / Middle East / Moyen Orient1
* arabský svet / Arab world / monde a rabe;
* moslimský svet / Muslim world / monde musulman; * Blízky východ / Near East / Proche Orient;
* Úrodný polmesiac / Fertile Crescent / Croissant fertile;
* väčší stredný východ / Greater Middle East / Grand Moyen Orient;
Michel Camau zdôrazňuje, že región Stredného východu je regiónom premenlivej geometrie: v 19. storočí začali pojmem „Východ" (Orient) európske mocnosti používať pre Osmanskú ríšu: „turecký" bolo synonymom .východný". Iným používaným pojmom bol „Levant" (pozn, z tal. východ) popisujúci oblasť tzv. východného
Stredomoria - oblasť medzi Stredozemným morom, pohorím Zagros a púšťou Taurus.2 V druhej polovici 19.
Storočia bol oproti pojmu „Ďaleký východ"3 vymedzený pojem „Blízky východ" pre oblasť Osmanskej ríše (Turecko a jeho európske a arabské provincie). Arabské provincie Osmanskej ríše - dnešná Sýria, Libanon, Izrael,
Palestína, Jordánsko a Irak - dostali názov „Úrodný polmesiac"4.
Po rozpade osmanskej ríše v r. 1918 bol sa obsah pojmu Stredný východ pozmenil: v 20. rokoch XX. storočia tak
Briti nazývali oblasť medzi Červeným morom a Indickým polostrovom -1, j. Arabský polostrov, resp. podľa logiky konfliktu Británie a Ruska v Egypte a Indii, zahŕňal i Egypt a Irán, prípadne i Turecko a Sudán. George Corm
Popísal Stredný východ ako oblasť geograficky a historicky definovanú arabskou identitou a lingvisticky a kultúrni komplexnú (náboženské partikularity; tri lingvistické skupiny) - oblasť siahajúcu od balkánskych pohorí až po
Líbyjskú púšť (Turecko, Egypt, Arabský polostrov, Izrael i Palestínu, Sýriu, Jordánsko, Libanon, Irán, Irak) - oblas sviac než 240 miliónmi obyvateľov (dnes už viac než 300 mil.) a rozlohou cca. 7,2 mil. km2. Takmer synonymicky tel vnímaný pojem Blízkeho východu: oblasť Machreku (Egypt a Úrodný polmesiac).
Geograficky je najčastejšie „Stredný východ" vymedzený ako oblasť juhozápadnej Ázie a severovýchodnej Afriky - oblasť opadne od Afganistanu, Pakistanu a Indie. Zahŕňa tak Cyprus, ázijskú časť Turecka, Sýriu, Libanon, Izrael, Palestínu, **dánsko, Irak, Irán, štáty Arabského polostrova (Saudská arábia, Jemen, Omán, SAE, Katar, Bahrain, Kuwait), ďalej tiež Egv JLíbyu. (Podľa: http://www.infoplease.com) Časti francúzskeho mandátu nad Sýriou a Libanonom sa nazývali Štáty Levantu / Východu - „Levant States". Dodnes sa J^as tento pojem používa pre označenie týchto dvoch štátov. (Podľa: http: //www.infoplease.com) Daleký východ (Far East) - v užšom zmysle slova krajiny východnej Ázie (Čína, India, Japonsko, Kórea, Mongolsko) 'východná časť ruskej Sibíri (ruský ďaleký východ); v širšom zmysle slova zahŕňa i krajiny juhovýchodnej Ázie (Filipíny, J^am, Kambodžu, Laos, Thajsko, Malajziu, Singapur, Myanmar, Brunej, Indonéziu). (Podľa: http://www.infoplease.com) fodľa http://www.infQDlease.com ide o historický región Stredného východu (medzi Stredozemným morom, severnou časťou Sýrijsl ™&e, riekami Eufrat a Tigris), charakteristický dostatkom vodných zdrojov a úrodnou pôdou.
Drílnha r- 1 ^amau upozorňuje, že často sa pojem Stredný východ nesprávne aplikuje na krajiny moslimského sveta - vtedy zahŕňa i Afganistan a Pakistan, ako i štáty severnej Afriky (napr. koncept Middle East & Northern Africa; jpncept americkej administratívy - Greater Middle East).
ftapa č. 1: Stredný východ
siasus ssíbjKS 10 SNe li?.wlt - RiicsíiflJ Jti interim Á^píremcnt p*eftnaňŕjií statu* !e> íw •äesetmífiŕd thtmgh fotthet n Israe! proclaimed knj*ätem as !JS ŕ^itói in !*Si>, ísul cri>; US, like ŕWdriy all other ew«tíšes„ jnaíntařníí its Ľrcsbussy in Tel Aviv. Zdroj: Perry-Castaneda Library, The University of Texas at Austin Zdroj: Perry-Castaneda Library, The University of Texas at Austin Drilnha r 1 w> Arabská identita vs. moslimská identita gruno Etienne definuje tzv. objektívne vzťahy konkurencie a objektívne vzťahy transakcií, pomocou ktorých poukazuje na rozdielnosť, nestotožniteľnosť, resp. podobnosť arabskej a moslimskej identity. Moslimské spoločenstvo Arabský národ (umma al-islamiyya) (al-watan aľarabyiyya) KONKURENCIA šura (konzultácie moslimov) parlamentná demokracia participácia moslimov participácia občanov žiadny výber formy vlády národný štát šaría (transcendentný nemenný zákon) normatívny zákon TRANSAKCIA islamo-arabizmus arabo-islamizmus antisionlzmus antiimperializmus modernita (okrem modernity mravov) modernita (primárne modernizácia technologick Arabský svet Arabský svet akoby mal svoju konkrétnu podobu v organizácii Ligy arabských štátov - LAŠ. Arabská liga má v súčasnosti 22 členských štátov; prevažne ide o štáty z regiónu MENA (zakladateľmi boli štáty Úrodného polmesiaca), no členmi sú i Mauritánia, Somálsko, Džibuti, a Komory, a od roku 2003 má status pozorovateľa Eritrea. Arabský svet tak možno rozdeliť na menšie celky: Maghreb; povodie Nílu; Úrodný polmesiac, Arabský polostrov. Mfchel Camau zdôrazňuje, že skúmanie arabského sveta musí nutne brať do úvahy dvojakú realitu: dávnu a nedávnu - „čas dlhý" (temps long) a „čas krátky / nedávny" (temps récent). Arabská identita (arabité); realitou dávnou - reflektuje viac či menej silné zväzky a solidaritu medzi štátmi definovanými z historického, kultúrneho a lingvistického hľadiska ako arabské. Práve LAŠ reprezentuje tento spoločný základ, arabskú jedni Ikeď ide o „jednotu štátov" - štátov rôznorodých, štátov s rozdielnym vývojom a históriou. Prejavom nedávnej reality je politické hľadisko - arabský nacionalizmus - rodiaci sa koncom 19. storočia v dôsledku arabskej obdoby renesancie (hnutie Nahdha) - a majúci za dôsledok vznik suverénnych štátov v procese rozpadu Osma rišeči neskôr v procese dekolonizácie. Jednotlivé štáty majú svoje rôzne špecifiká (napr. nearabofónne %vateľstvo - kurdská či berberská menšina). Preto je generalizácia celej arabskej oblasti veľmi problematickí Príloha č f Mapa č, 3: Arabský svet Zdroj: www, wikipedia. com Moslimský svet Spojujúcim Článkom krajín moslimského sveta je islam. Tento vznikol pôvodne na Strednom východe, no čason rozšíril do celého sveta a stal sa celosvetovým fenoménom (moslimovia tvoria 20-22% svetovej populácie). A pr krajiny mimo Stredného východu sa najväčšmi vymedzujú ako moslimské a majú najväčší podiel moslimského obyvateľstva (Indonézia - 82%, Pakistan 97%, Bangladéš - 83%, Egypt 94%). Preto nemožno moslimský svet redukovať na región Stredného východu. Navyše islam síce je väčšinovým, no nie jediným / monopolným náboženstvom v oblasti Stredného východu. Moslimský svet je napriek vnútroštátnym špecifikám relatívne homogénnym nadštátnym kultúrne definovaným spoločenstvom. I v rámci islamského náboženstva existujú rôzi tradície / prúdy, vrátane dvoch najznámejších - sunnitskej (sunni) a šíítskej (shia). Tzv. veľký rozkol (fitna) v išli sa vyjadril v dvoch schizmách: kharijitskej a šíítskej. Ta b.: Krajiny s najväčšou moslimskou populáciou Top 10 largest Muslim populations # Country Muslim; 1, Indonesia 133,619,000 2, Pakistan 144,788,000 '=>• Indi-i 1 S 1,213., 000 4, Bangladesh 1 13,512,000 5, Turkey 67,864,000 6. Iran 67,610,000 7, Egypt 64,64 7,000 S. Nigeria 54,891,000 9. 31,729,000 10, Morocco 31,642,000 Zdroj: International Muslim Board Príloha č. tfapa Č. 4: Moslimský svet Zdroj: Perry-Castaneda Library, The University of Texas at Austin Zdroje; Prednášky profesorov Inštitútu politických vied v Aíx-en-Provence Michela Camaua a Bruna Etiennea. Camau, Michel: 1. La region du Moyen Orient; 3. Configuration de ia region et logiques imperiales (Cours de Geopolitique du Moyen Orient, annee 2004-2005, Institut d 'Etudes Politiques d 'Aix-en-Provence); Etienne, Bruno: Cours de Geopolitique des grandes religions, année 2004-2005, Institut d 'Etudes Politiques d 'A en-Provence). Príloha č. 1 ! príloha č. 2: Maroko - základné dáta1 Geografia poloha: Severná Afrika; ohraničenie Stredozemným morom a severným Atlantickým oceánom, Alžírskom a Západnou Saharou; strategická poloha vzhľadom na Gibraltár; celková dĺžka hraníc 2 017,9 km (Alžírsko, Západná Sahara, španielske enklávy Ceuta a Melilla); celková dĺžka pobrežia 1 835 km; Rozloha: 446,550 km* Nerastné bohatstvo: fosfáty, železná ruda, mangán, olovo, zinok, ryby, soľ prírodné nebezpečenstvá: geologicky nestabilné severné pohoria - zemetrasenia; pravidelné suchá Životné prostredie: degradácia pôdy a dezertifikácia; znečistenie zásob vody; znečistenie pobrežných vôd; Obyvateľstvo (odhady z r. 2005) Počet obyvateľov: 32 725 847 (odhad z júla 2005) - tretia najľudnatejšia arabská krajina (po Egypte a Sudáne); hustota zaľudnenia 73 obyvateľov / km2 Veková štruktúra: 0-14 rokov: 32,1% 15 - 64 rokov: 63% nad 65 rokov: 4,9% Priemerný vek: 23,61 rokov Populačný prírastok: 1,57% (miera natality: 22,29 na 1000 obyvateľov; miera mortality: 5,64 na 1000 obyvateľov) Etnická / národnostná štruktúra: dominantným arabsko-berberské etnikum - 99,1%; Jazyk: oficiálny - arabčina; najmä na vidieku sa používajú 3 rôzne dialekty berberči (Tarifit, Tashelhiyt, Tamazight); administratívny - francúzština Miera gramotnosti: 51,7% (obyvateľstvo nad 15 rokov) - u mužov 64,1%, u žien 39,4% Náboženská štruktúra: sunnitskí moslimovia 98,7%; kresťania 1,1%; židia 0,2% 1 Zdroj: CIA World Fact Book: Morocco; Wikipedia; BBC Country Profile Príloha č. Ekonomika (odhady z r. 2004) Typ a stav ekonomiky: problémy charakteristické pre ekonomiky rozvojových štátov; napriek programom štrukturálnej adaptácie je dirham konvertibilný iba pre transakcie bežného účtu; v r. 2004 prijaté opatrenia na prilákanie priamych zahraničných investícií a podporu zahraničného obchodu (napr. dohody o zóne voľného obchodu s USA a EÚ; privatizácia štátnych telekomunikácií a najväčšej štátnej banky); nárast výkonu poľnohospodárstva o viac než 4% v r. 2004; dlhodobýi výzvami liberalizácia obchodu, zlepšenie podmienok pre vzdelávanie a zamestnanie najmä mladých a zvýšenie životnej úrovne; ilegálna / čierna ekonomika; Poľnohospodárska produkcia; jačmeň, pšenica, citrusy, vinič, zelenina, olivy, dobytok Priemyselná produkcia: ťažba a spracovanie fosfátov; potravinársky, kožiarsky a textilný priemysel; stavebníctvo; cestovný ruch HDP: 134,6 miliárd USD - v parite kúpnej sily HDP per ca pita: 4200 USD - v parite kúpnej sily Reálny rast HDP: 4,4% Sektorová skladba HDP: poľnohospodárstvo 21,2% priemysel 35,8% služby 43% (odhad z r. 2003) Pracovná sila: 11,02 mil. obyvateľov Miera nezamestnanosti: 12,1% (19% obyvateľstva žije pod hranicou chudoby) Miera inflácie: 2,1% - ceny spotrebných tovarov Verejný dlh: 70,2% HDP Zahraničný dlh: 17,07 miliárd USD Vývoz: odevy, ryby, anorganické chemikálie, tranzistory, nerasty, hnojivá, ropné produkty, ovocie a zelenina; Francúzsko 33,6%; Španielsko 17,4%; VB 7,7%; Taliansko 4,7%; USA 4,1% Dovoz: surová ropa; textilné vlákna; telekomunikačné zariadenia; pšenica; zemný plyr a elektrická energia; tranzistory; plasty; Francúzsko 18,2%; Španielsko 12,1% Taliansko 6,6%; Nemecko 6%; Rusko 5,7%; Saudská arábia 5,4%; Čína 4,2% USA 4,1% ODÄ; 218 mil. USD (údaj z r. 2002) Komunikácie a doprava Telekomunikačný systém: domáci: 1,22 milióna pevných a 7,33 mobilných telefónnych liniek (údaj z roky 2003); moderný systém, no stále nízka hustota pokrytia obyvateľstva; internet dostupný, no drahý; medzinárodný: 7 podmorských káblov; satelitné pozemné stanice: 2 Intelsat a 1 Arabsat; internetový kód: ma; Dĺžka železníc: 1907 km Dĺžka ciest: 57 694 km Letiská: 63 (odhad z r. 2004), 1 pre helikoptéry Príloha č. 2 i Príloha č. 3: Maroko - politický systém1 Názov štátu konvenčná dlhá forma: Marocké kráľovstvo (Royaume de Maroc / Kingdom of Morocco) konvenčná krátka forma: Maroko (odvodené od mesta Marrakech - v berberčine „krajina boha") miestna dlhá forma: Al Mamlakah al Maghribíyah (v preklade z arabčiny „západné kráľovstvo") miestna krátka forma: Al Maghrib Kód štátu: MO Hotto: Alläh, al Wa|an, al Malik = Dieu, la Patrie, le Roi = Boh, vlasť, kráľ Vlajka a erb: Politická mapa • Hlavné mesto: Rabat Najväčšie mesto: Casablanca (obchodné a priemyselné centrum, významný prístav) Ďalšie mestá: Agadir, Essaouira, Fěs (kultúrne a náboženské centrum), Marrakech (prevažne berberské mesto, turistické centrum), Meknes, Oujda, Ouarzazat, Safi, Tangier (významný prístav; brána do Španielska), Tiznit, Sále and Tan-Tan ! Administratívne členenie: 37 provincií a 2 mestá so špeciálnym štatútom (wilayas) - Casablanca a Rabat-Sali v r. 1997 bolo v rámci decentralizácie / regionalizácie vytvorených 14 regiónov (Grand Casablanca; Chaouia-Qurdigha; Doukkala-Abda; Fes-Boulmane; Gharb-Chrarda-Beni Hssen; Guelmim-Es Smara; Marrakech-Tensift-El Haouz; Meknes-Tafilalet; Oriental; Rabat-Sale-Zemmour-Zaer; Souss-Massa-Draa; Tadla-Azilal; Tangier-Tetouan; Taza-ÄI Hoceima-Taounate) + nárokovanie si regiónov Oued Eddahab-Lagouira a Laayoune- Boujdour-Sakia El Hamra (Západná Sahara); SPftIK Tangier* iTétouah / Maiála .• ^ '< enitr3 NOX TU RABAT ^ „sěs Cssatotsr«s*«£-. „ kernes Á i; ANI K Bou \ tl Jaoidä Arta V .Sal! Marrakŕch > .**»•• * „Ouarzazat ' ^Agadir ,. Tarifa ^S*t*h* lan Western Sahara 1 Zdroje: CIA World Fact Book - Country Profile - Morocco (aktualizácia k 1. novembru 2005); Wikipedia; Morocco Gateway; Election World (http://www.electionworld.orq/morocco,htm): Portál EÚ (http://europa.eu.int/comm/dQs/enerqv transport/qalileo) 1 Popis vlajky: zelená päťcípa hviezda - Sulaymanova / Solomonova pečať - na červenom podklade D»»2l#>l*n ř" 9 i Politický systém ! Forma vlády; konštitučná / parlamentná dedičná monarchia Nezávislosť: 2. marca 1956 (od Francúzska) ; Národný sviatok: Sviatok trónu - 30. júla (od nástupu súčasného kráľa na trón v r. 1999) i Ústava: 1. marca 1972 schválená ústavným referendom; na základe referenda revidovaná 4. septembra 1992 a opätovne pozmenená 13. septembra 1996 Právny systém: založený na islamskom práve šaría a francúzskom a španielskom občianskom práve; súdna revízia legislatívy vykonáva Ústavná komora Najvyššieho súdu Volebné právo: univerzálne; od 18 rokov veku Legislatíva: dvojkomorový parlament; dolná komora - Zhromaždenie reprezentantov / Majlis al-Nuwab / Assemblée des Répresentants (325 poslancov volených na 5-ročné funkčné obdobie vo všeobecných parlamentných voľbách; 295 poslancov je volených vo viacmiestnych volebných obvodoch; 30 mandátov je udeľovaných na základe národných listín skladajúcich sa výhradne z kandidátok ženského pohlavia); horná komora - Komora poradcov / Majlis al- Mustasharin / Chambre des conseiller (zavedená ústavou z r. 1996; 270 poradcov volených nepriamo miestnymi radami (16 mandátov), profesionálnymi organizáciami / komorami (91 mandátov) a odbormi (27; 9-ročné funkčné obdobie; tretina členov sa obnovuje každé 3 roky); právomoci parlamentu ústavnými zmenami rozšírené, no naďalej fakticky obmedzené Exekutíva: hlava štátu; kráľ Mohammed VI. - od 23. júla 1999 hlava vlády: predseda vlády Driss Jettou - od 9. októbra 2002; zákonodarná iniciatíva vláda: Rada ministrov - menovaná monarchom; štátna správa: na čele regiónov prefekti / wallis a guvernéri menovaní kráľom jSúdnictvo: podľa ústavy nezávislé; Najvyšší súd - predsedom monarcha sudcovia NS menovaní monarchom na základe odporučenia Najvyššej súdnej rady i Politicke strany a ich vodcovia jADL Alliance des Liberies (Alliance of Liberties) [Ali BELHAJ] :FFD Front des Forces Democratiques (Front of Democratic Forces) [Thami EL KHYARI] jICD Initiatives Citoyennes pour le Developpement Citizen's Initiatives for Development [Mohamed BENHAMOU] {I/PI Istiqlal/Parti d'Independence (Independence Party) [Abbas El FASSI] jMDS Mouvement Democratique et Social (Democratic and Social Movement) [Mahmoud ARCH AN E] •MNP Mouvement Nationale Populaire (National Popular Movement) [Mahjoubi AHERDANE] IMP Mouvement Populaire (Popular Movement) MP [Mohamed LAENSER] \ Parti Al Ahd [Najib EL OUAZ2ANI, chairman] SPA Parti de I'Action (Action Party) [Muhammad EL IDRISSI] •PADS Parti de I'Avant Garde Democratique Social (Democratic Social Vanguard Party) [Ahmed BENJELLOUN] jPGSU Parti de la Gauche Socialise Unifiee (Party of the Unified Socialist Left) [Mohamed Ben Said AIT I ODER] PID Parti de la Justice et du Developpement (Justice and Development Party) [Saad Eddine OTHMANI] PRD Parti de la Reforme et du Developpement (Reform and Development Party) [Abderrahmane EL KOUHEN] PED Parti de l'Environnement et du Developpement (Environment and Development Party) [Ahmed EL ALAMI] PDI Parti Democratique et de I'lndependance (Democratic Party of Independence) [Abdelwahed MAACH] PFC Parti des Forces Citoyennes (Citizens' Forces) [Abderrahman LAHJOUJI] PCS Parti du Centre Social (Social Center Party) [Lahcen MADIH] CNI Parti du Congres National Ittihadi (National Congress Party Ittihadi) [Abdelmajid BOUZOUBAA] PPS Parti du Progres et du Socialisme (Party of Progres and Socialism) [Ismail ALAOUI] PRE Parti du Renouveau et de I'Equite (Part/ of Renewal and Equity) [Chakir ACHABAR] PML Parti Marocain Liberal (Moroccan Liberal Party) [Mohamed ZIANE] PND Parti National Democrate (National Democratic Party) [Abdallah KADIRI] PSD Parti Socialists Democratique (Socialist Democratic Party) [Aissa OUARDIGHI] RNI Rassemblement National des Independents (National Rally of Independents) [Ahmed OSMAN] UC Union Constitutionelle (Constitutional Union) [Mohamed ABIED (interim)] UD Union Democratique (Democratic Union) [Bouazza IKKEN] USFP Union Socialiste des Forces Populaires (Socialist Union of Popular Forces) [Mohammed EI-YÄZGHI] Politické nátlakové skupiny a ich vodcovia Association of Popular Trade Unions - ADP; Democratic Confederation of Labor - CDT [Noubir AMAOUI]; Democratic Nationa Trade Union - USND; Democratic Trade Union - SD; General Union of Moroccan Workers - UGTM [Abderrazzak AFILAL]; Labi Union Commissions - CS; Moroccan National Workers Union - UNMT [Abdelslam MAATI]; Moroccan Union of Workers - UTM [Mahjoub BENSEDIQ]; Moroccan Employers Association - CGEM [Hassan CHAMI]; Party of Shura and Istiqla [Abdelwaheb MAASH] j Obrana {Vojenské zložky: Kráľovské ozbrojené sily (Forces Armées Royales): armáda, námorníctvo a letectvo (Force Aerienne Royale Marocaine) Vojenská služba; povinná; trvanie 18 mesiacov; odvod od 18 rokov veku (údaj z r. 2004) Vojenské sily k dispozícii 7 908 864 mužov vo veku 18-49 rokov (odhad z r, 2005) Výdavky na obranu: 2,3 mil. USD -1, j. 5% HDP (údaj z r. 2004) Medzinárodné vzťahy a členstvo v medzinárodných organizáciách Maroko bolo prvým štátom, ktorý uznal nezávislé Spojené štáty americké v r, 1777; s USA má najdlhšie trvajúcu / nepreruší zmluvu o priateľstve platnú od r. 1783. Od júna 2004 prvým ne-NATO spojencom USA. Dohody o zóne voľného obchodu s t ako i s EÚ. Dohoda s EÚ o účasti Maroka na európskom satelitnom rádio navigačnom programe Galileo (priemyselná a vede spolupráca) z 8. novembra 2005. ABEDA, ACCT, AfDB, AFESD, AM F, AMU, EBRD, FAO, G-77, IAEA, IBRD, ICAO, ICC, ICCt (signatár), ICFTU, ICRM, IDA, IDB, IFAD, 1FC, IFRCS, IHO, ILO, IMF, IMO, Interpol, IOC, IOM, ISO, ITU, LAS, MIGA, MINUSTAH, MONUC, NAM, OAS (observer OIC, OPCW, OSCE (partner), PCA, UN, UNCTAD, UNESCO, UNHCR, UNIDO, UNITAR, UNOCI, UPU, WCL, WCO, WHO, WIPO WMO, WToO, WTO Medzinárodné problémy Sporný štatút Západnej Sahary: Maroko si nárokuje územie Západnej Sahary; anexia v r. 1975; doteraz na prevažnej väčšin územia marocká správa; od septembra 1991 prímerie výrokováné OSN; predpoklad konania referenda o nezávislosti; Medzinárodná migrácia; nelegálny obchod s drogami (výroba a vývoz hašišu; tranzit kokaínu z Južnej Ameriky) Príloha č. Príloha č. 4: Maroko od arabsko-moslimského dobytia Maghrebu Chronológia dynastií v Maroku IDRISID dynastia (788-974) Idris I (787-793) Idris II (807-827) Muhammad bin Idris (828-836) Ali bin Idris (836-838) Yahya I (848-) Yahya III (880-904) Yahya IV (904-922) Hassan al-Hajum (925-927) Al Qasim Gannum (937-948) Abu l-Aish Ahmad (948-954) Hassan II(954-974) MAGHRAWA dynastia (987-1070) ALMORAVID dynastia (1073-1147) Yusuf ibn Tashfin (1061-1106) Aliibn Yusuf (1106-1142) Tashfin ibn Ali (1142-1146) Ibrahim ibn Tashfin (1146) Is'haq ibn AN (1146-1147) ALMOHAD dynastia (1147-1269) •Abdul-Mu'min 1145-1163 Abu Yaqub Yusuf I 1163-1184 Aby Yusuf Yaqub al-Mansur 1184-1199 Muhammad an-Nasir 1199-1213 Abu Yaqub Yusuf II 1213-1224 Abdul-Wahid 11224 Abdallah 1224-1227 Yahya 1227-1235 Idris I 1227-1232 Abdul-Wahid II 1232-1242 Ali 1242-1248 Umar 1248-1266 Idris II 1266-1269 MERINID dynastia (1258-1420) Abdalhaqq I. (1195-1217) Uthman I. (1217-1240) Muhammad I. (1240-1244) Abu Yahya Abu Bakr (1244 - 1258) Umar (1258 - 1259) Abu Yusuf Yaqub (1259 - 1286) Abu Yaqub Yusuf (1286 - 1306) Abu Thabit (1307 - 1308) Abu l-Rabia (1308 - 1310) Abu Said Uthman II. (1310 -1331) Abu i-Hasan (1331 - 1348) Abu Inan Paris (1348 - 1358) Príloha č. 4 Muhammad II. as Said (1359) Abu Salim Ali II. (1359 - 1361) Abu Umar Taschufin (1361) Abu Zayyan Muhammad III. (1362 - 1366) Abu I-Fariz Abdul Aziz I. (1366 - 1372) Abu I-Abbas Ahmad (1372 - 1374) Abu Zayyan Muhammad IV. (1384 - 1386) Muhammad V. (1386 - 1387) Abu I-Abbas Ahmad (1387 - 1393) Abdul Aziz II. (1393 - 1398) Abdullah (1398 - 1399) Abu Said Uthman III. (1399 - 1420) Abdalhaqq II. (1420 - 1465) WATTASID dynastia (1420-1547) SAADI dynastia (1554-1659) Mohammed I (1554-1557) Abdallah al-Ghalib (1557-1574) Abu Abdallah Mohammed II (1574-1576) Abu Marwan Abd al-Ma!ik I (1576-1578) Ahmad I al-Mansur (1578-1603) Abdul Abdallah Mohammed III (1603-1607) Zaidan Al Nasir (1607-1628) Abu Marwan Abd al-Malik II (1628-1631) Al-Walid (1631-1636) Mohammed IV (1636-1654) Ahmad II (1654-1659) ALAOUITE dynastia (1666 - ) Muhammad I (1631-1635) Muhammad II (1635-1664) Al-Raschid (1664-1672) Muhammad I (1672) Al-Harrani, Abu'l Abbas Ahmad I, and Ismail (1672-1684) Ismail (1684-1727) Abu'l Abbas Ahmad II (1727-1728) (1. krát) Abdalmalik (1728) Abu'l Abbas Ahmad II (1728-1729) (2. krát) Abdallah (1729-1735) (1. krát) Ali (1735-1736) Abdallah (1736) (2. krát) Mohammed II potom 1736-1738 Al-Mostadi (1738-1740) Abdallah III (1740-1745) Zin al-Abidin (1745) Abdallah IV (1745-1757) Mohammed III (1757-1790) Yazid (1790-1792) Slimane of Morocco (1792-1822) Abderrahmane (1822-1859) Mohammed IV (1859-1873) Hassan I (1873-1894) Abdelaziz (1894-1908) Abdelhafld (1908-1912) Yusef(1912-1927) Mohammed V (1927-1961) Hassan II (1961-1999) Mohammed VI (1999 - ) Alaouitská dynastia Názov dynastie súčasnej marockej kráľovskej rodiny - alaouitská - pochádza od zakladateľa dynastie Al- Raschida či Moulay / Mula! AH Cherifa, ktorý sa v r. 1666 stal sultánom, Alaouitská dynastia si nárokuje, že je vzdialeným potomkom proroka Mohameda / Muhammada, resp. štvrtého kalifa Aliho (z arabčiny sharif / chérif - sg. / chorfa - pl. značí reálny či potenciálny potomok proroka a jeho rodiny). Po príchode do Maroka koncom 13. storočia začala alaouitská dynastia upevňovať svoju moc na juhu krajiny, no až Moulay Ali Cherif sa definitívne ujal moci v Maroku. Na rozdiel od predošlých dynastií boli Alaouiti formálne vyzvaní obyvateľstvom mesta Fěs k prevzatiu marockého trónu. Organizácia kráľovstva sa vybudovala za vlády Moulay Ismaila, ktorý v opozícii voči lokálnym kmeňom začal zjednocovať štát. Alaouiti oproti predošlým dynastiám nemali podporu berberského či beduínskeho obyvateľstva; Ismail vládne absolutisticky, zvrháva miestnu politickú a náboženskú moc, štát kontroluje prostredníctvom armády černošských otrokov / vojakov. S ich pomocou tiež vyháňa Angličanov z Tangiers a Španielov z Larache. Buduje Mekněs - neskôr hlavné mesto kráľovstva. Jeho dominancia siaha až k Senegalu. Pritom udržiava veľmi dobré vzťahy s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. a anglickým panovníkom Jakubom II. Po Ismailovej smrti sa v dôsledku série mocenských bojov jednota Maroka rozpadá a politickú i vojenskú moc opätovne získavajú kmene. Až Mohammed III. opäť pacifikuje kráľovstvo a reorganizuje jeho správu; kmeňom je umožnené ponechať si autonómiu. Za vlády Abderrahmana sa Maroko dostáva pod vplyv európskych mocností. Keď Maroko podporuje alžírske hnutie za nezávislosť Emira Abd al-Qadira, Francúzsko intervenuje (1844) a přinucuje Maroko stiahnuť svoju podporu. Mohammed IV. a Hassan I. sa snažia posilniť obchodné vzťahy s Európou i USA; modernizovať armádu a správu; zlepšiť kontrolu nad miestnymi kmeňmi. Účasťou vo vojne proti Španielsku sa Maroko priamo angažuje v európskych záležitostiach, a napriek tomu, že je jeho nezávislosť zaručená Madridskou konferenciou z r. 1880, Francúzi posilňujú svoj vplyv. Španielsko a Francúzsko sú dezignované ako mandatári novej štátnej banky zadĺženého Maroka (konferencia z Algésiras v r. 1906). Odpor voči ich rastúcemu vplyvu z nemeckej strany vedie k prvej (1905-6) a druhej (1911) marockej kríze. V r. 1909 Španielsko zahajuje vojenskú dobývanie - o dva roky apeluje Moulay Hafid na francúzsku armádu, aby oslobodila Fěs od rebelských kmeňov. Po príchode Francúzov je však sultán nútený 3. decembra 1912 (na základe dohody z Fěsu podpísanej 30. marca 1912) uznať francúzsky protektorát. Oblasť Rifu na severe a Sahara na juhu Maroka sa dostávajú do tzv. zóny vplyvu Španielska. Počas obdobia francúzskeho protektorátu alaouitská dynastia pokračuje; Moulay Hafid prenecháva trón bratovi Moulay Youssefovi - otcovi Mohammeda V. - no Francúzsko postupne redukuje prerogativa sultánskej moci. Maroko spravuje až do r. 1925 generál Lyautey. Režim musí čeliť opozícii berberských kmeňov. Už v r. 1921 začína v Rife povstanie vedené Abdelkrim el-Khattabim; požiadavka z r. 1930, aby Berbeři spadali pod jurisdikciu francúzskych súdov, je impulzom pre vznik národno-oslobodzovacieho hnutia. V r. 1944 je založená strana pre nezávislosť - Istqlal - a táto vyhlasuje manifest nezávislosti. i Príloha č. 4/3 Významným prvkom v boji Maroka za nezávislosť bola vzájomná podpora sultána Mohammeda Ben Youssefa a nacionalistov. V r. 1952 však kríza medzi autoritami protektorátu a nacionalistami vedie má za následok povstania; sultán je v r. 1953 zosadený a vyhnaný do exilu. Zosadenie populárneho a uznávaného Mohammeda V. a jeho nahradenie Mohammedom Ben Äarafaom spôsobilo tivizáciu opozície voči protektorátu, a tak Francúzsko umožnilo návrat Mohammeda V. do vlasti v novembri 1955; v decembri je vytvorená prvá nezávislá marocká vláda. Francúzsko pod tlakom 2. marca 1956 uznáva nezávislosť Maroka; 7. apríla ho nasleduje i Španielsko. Po získaní nezávislosti sultán Mohammed Ben Youssef prijíma titul kráľa Mohammed V. a Maroko sa stáva nezávislým kráľovstvom. Po smrti Mohammeda V. nastupuje 3. marca 1961 na trón jeho syn Moulay Hassan ako Hassan II., ktorý bol už od mája 1960 dezignovaný ako vice-prezident vlády. Hassanova vláda „rokov olova" trvá až do r. 1999, kedy ho po jeho smrti na tróne nahrádza syn - súčasný marocký monarcha Mohammed VI. Príloha č. 4/4 Kráľovská rodina Francúzsky dvojmesačník Paris Maten du Monde v novembri 2005 vo svojom špeciálnom vydaní o Maroku zverejnil jedinečnú fotografiu troch generácií marockej kráľovskej rodiny. Obr.: Kráľovská rodina (zľava doprava) PRVÁ RADA: jej veličenstvo Lalla Fatima Zahrá (teta Mohammeda VI., dcéra Mohammeda V.); jej veličenstvo Lalla Malíka (teta Mohammeda VI., sestra Hassana II.); jeho veličenstvo Moulay Rachid (brat Mohammeda VI.); jej veličenstvo Lalla Amina (teta Mohammeda VI., sestra Hassana II, dcéra druhej manželky Mohammeda V. , narodená na Madagaskare počas jeho exilu); Lalla Oumaíma (neter Mohammeda VI., najstaršia dcéra jej veličenstva Lally Hasna); Lalla Nouhaila (neter Mohammeda VI., najstaršia dcéra jej veličenstva Lally Asma); Lalla Ouliya (neter Mohammeda VI., mladšia dcéra jej veličenstva Lally Hasna); Lalla Zoubeida (sesternica Mohammeda VIv, najstaršia dcéra jej veličenstva Lally Aicha). DRUHÁ RADA: jej veličenstvo Lalla Aicha (teta Mohammeda VI., sestra Hassana II.); Lalla Soukaína (neter Mohammeda VI., najstaršia dcéra jej veličenstva Lally Meriem); jeho veličenstvo korunný princ Moulay Hassan; jej veličenstvo Lalla Salma (manželka Mohammeda VI.); jeho veličenstvo Mohammed VI.; jej veličenstva Lalla Meryem, Lalla Hasna a Lalla Asma (sestry Mohammeda VI.); jej veličenstvo Lamia Solh (teta Mohammeda VI. , vdova po princovi Moulay Abdallahovi, mladšom bratovi kráľa Hassana II.); jej veličenstvo Lalla Zineb (sesternica Mohammeda VI., dcéra jej veličenstva Lamie Solh a princa Moulay Abdallaha); Lalla Rabiaa (sesternica Mohammeda VI., dcéra jej veličenstva Lally Maliky). TRETIA RADA: Moulay Youssef (bratranec Mohammeda VI., syn jej veličenstva Lally Fatimy Zahrá); Moulay Yazid (synovec Mohammeda VI., syn jej veličenstva Lally Asma); jeho veličenstvo Moulay Smail (bratranec Mohammeda VI., syn jej veličenstva Lamie Solh a princa Moulay Abdallaha); Moulay Driss (synovec Mohammeda VI., syn jej veličenstva Lally Meriem); Lalla Noufissa (sesternica Mohammeda VI., dcéra jej veličenstva Lally Aicha); Lalla Soumaya (sesternica Mohammeda VI., dcéra jej veličenstva Lally Amina); Lalla Joumana (sesternica Mohammeda VI., dcéra jej veličenstva Lally Fatimy Zahrá). ŠTVRTÁ RADÁ: Moulay Slimane a Moulay Omar (bratranci Mohammeda VI., synovia jej veličenstva Lally Malika); Moulay Abdallah (bratranec Mohammeda VI., syn jej veličenstva Lally Fatimy Zahrá); Moulay Mehdi (bratranec Mohammeda VI., syn jej veličenstva Lally Malika). Zdroje: CIA World Fact Book - Country Profile - Morocco (aktualizácia k 1. novembru 2005); Wikipedia (http.V/www. wikipedia. com): Dalle, Ignace (2004): Les trofs rois. La monarchie marocaine de I 'indépendance á nos jours. Paríš, Fayard; Morocco Times (http://www.moroccotimes.com). Príloha č. 4/5 Príloha č. 5: Voľby v Maroku Parlamentné voľby - september20021 Počet získaných mandátov Poradie Politická strana a logo Lokálne Národné Celkom listiny listiny l 1 i; Socialistická únia ľudových síl (U.S.F.P.) 45 5 50 2 |j Istiqlal/Strna nezávislosti (P.I.) 44 4 48 3 j Strana spravodlivosti a rozvoja (PJD) 38 4 42 I k 4 %\ Národné združenie nezávislých (R.N.I.) 37 4 41 "t 5 Ľudové hnutie (M.P.) 25 2 27 t 6 ! Národné ľudové hnutie (M.N.P.) 16 2 18 j 7 j Ústavná únia (U.C.) 14 2 16 8 Národná demokratická strana (P.N.D.) 10 2 12 9 Strana fronty demokratických síl (F.F.D) 10 2 12 1. 1 10 Strana pokroku a socializmu (P.P.S.) 9 2 11 í i 11 ; Demokratická únia (UD) 9 1 10 ! 12 J Sociálno-demokratické hnutie (M.D.S) 7 0 7 r - i Socialisticko-demokratická strana (P.S.D) 6 0 6 13 14 Strana Al Ahd 5 0 5 is; Aliancia slobôd (ADL) 4 0 4 0 Príloha č. 5/1 Strana zjednotenej socialistickej ľavice (P.G.S.U.) 3 0 3 16 M • _.. _ g Strana reformy a rozvoja (PRD) j 3 0 3 - .[ 17 0 3 i Marocká liberálna strana (PML) j 3 ••i 18 mu Strana občianskych síl (PFC) J 2 0 2 BP 1 s i • 2190 ; 2 Strana životného prostredia a rozvoja (PED) j 2 j 0 . Í ...... - .. . -1 1 ... .: "l 21 ' ' i " T ' " ' 2 I Demokratická strana pre nezávislosť (PDI) 2 j 0 1 .. . 1 .. 1 ...... 22 j : Národný kongres Ittihadi (CNI) | 1 1 0 , 1 ' t I, _ _ 1 . J s t 23 j Strana akcie (P.A) 0 j 0 0 •l ...... 24: J Strana sociálneho centra (PCS) 0 0 0 •í - i r ' " ' " r 25 J Občianske iniciatívy pre rozvoj (ICD) 0 j ..0 0 Q 1 : i •í; í - i j Strana obnovy a rovnosti (PRE) 0 26 0 j 0 'x ...... s 1 Počet j Počet i ; lokálnych [národných listín [ listín 1 295 j 30 j Spolu 325 Zdroj: http://www, electionworld. org/: Questions Internationales: Le Maghreb, La Documentation Frangaise Príloha Komunálne vSTBy -12. september2003 2 Miera účasti [národná úroveň] i Zapísaní Hlasujúci Platné hlasy Miera účasti 1 Neplatne hlasy 14 621 010 7 918 643 771 577 7 147 066 54.16% Počet získaných hlasov a pridelených mandátov [národná úroveň] Strana Získaných hlasov % získaných hlasov Mandáty % mandátov « J 1 120 834 15.68% 3890 16.95% USFP 991 035 13.87% 3375 14.71% RNI 783 771 .10.97% 2841 12.38% MP 627 292 8.78% 2248 9.80% UD 409 052 5.72% 1515 6.60% MNP 419 375 5.87% 1406 6.13% .PPS | 377 747 5.29% 1207 5.26% uc 306 115 4.28% 959 4.18% PND 274 359 3.84% 889 3.87% FFD 238 083 3.33% 726 3.16% PJD 320 299 4.48% 593 2.58% PSD 158 951 2.22% 469 2.04% AU\HD_ 126 052 1.76% 437 1.90% ADL 135 125 1.89% 429 1.87% PGSU 108 631 1.52% 303 1.32% MDS 95 610 1.34% 300 1.31% PRD 83 181 1.16% 253 1.10% CNI 102 697 1.44% 240 1.05% PED 76 558 1.07% 168 0.73% PRE 58 891 0.82% 125 0.54% PML 48 363 0.68% 114 0.50% SAP 80 770 1.13% 109 0.48% PDI 45 007 0.63% 96 0.42% ICD 45 576 0.64% 71 0.31% PFC 48 533 0.68% 71 0.31% PCS 33 386 0.47% [67 0.29% PA 31 773 0.44% 43 0.19% 1 Podľa (http://www.mincom.Qov.ma/french/qeneralites/oraa eta/elections2002/resultatglobal.htm) 2 Podľa mttp://www.elections2003.ma) Katedra politologie Fakulta sociálních studií Masarykovy univerzity v Brně PhDr. Stanislav Balík, Ph.D. Joštova 10, 602 00 Brno odborný asistent telefon: 549 493 019 fax: 549 491 920 e-mail: [email protected] HODNOCENÍ VEDOUCÍHO PRÁCE NA BAKALÁŘSKOU PRÁCI Lenky Šarmírové Autoritarizmus marockého politického režimu po nástupe Mohameda VI. Lenka Šarmírová se ve své bakalářské práci pokusila ověřit hypotézu, že politický systém současného Maroka je autoritativním režimem. Platnost této hypotézy nakonec potvrdila, což však rozhodně nevystihuje charakter celé práce. Ta je totiž, zvláště v některých pasážích, mnohem slibnější, než by napovídala hypotéza. Kapitola věnované analýze politiky arabského světa je skutečně vynikající a pro české prostředí velmi přínosná. Škoda jen, že autorka nedokázala tento potenciál plně využít i v druhé (názvu práce více odpovídající) části. Teze o nutnosti zvláštního přístupu (nikoli okcidentalistického) k arabskému světu v analýze marockého systému sama nedodržela. Z tohoto pohledu je totiž zcela nekonzistentní oddíl věnovaný hodnocení parlamentních voleb v roce 2002 (str. 27-28). Proč je volbám např. vytýkáno, že všech 26 stran kandidovalo pouze v 7 z 91 volebních obvodů? O čem to svědčí? Má-Ii se k arabským systémům přistupovat nikoli výhradně z pozic demokratizačních a modernizačních, proč je systému vytýkáno vyloučení islamistických a ultralevicových politických subjektů z volební soutěže? Autorka ne vždy dodržela citační standardy (kupř. práce Teorie a praxe totalitních a autoritativních režimů má dva, nikoli jednoho autora - viz např. s. 11; dle seznamu literatury jsou autory článku Waiting for Godot A. Holger a O. Schlumberger, zatímco autorka opakovaně uvádí Albrecht a Schlumberger - např. s. 18). Ne zcela jednoznačné je užívání některých odborných termínů - za objasnění stojí např. neobvyklý termín „multisekulární stát" (s. 30). Po slibné teoretické části nedovedla autorka analýzu marockého systému do konce. Zvláště závěrečné shrnutí je diskutabilní. Na jedné straně (zcela proti svým předchozím závěrům) tvrdí, že marocký režim je sultanistický s rysy teokratického režimu (s. 37), aby o odstavec dále připustila označení liberalizovaný autoritarismus. Není mezi těmito termíny rozpor? Autorka prokázala schopnost pracovat s prameny a odbornou literaturou - zvláště ocenitelná je skutečnost, že pracovala se zdroji nikoli pouze českými a anglickými, ale i francouzskými. Práce je doprovozena bohatou přílohovou částí. , Bakalářskou práci Lenky Šarmírové navrhuji hodnotit známkou velmi dobře. V Brně, 3. ledna 2006 /(/ 1/ I PhDr. Stanislav Balík,'Ph.D. Oponentský posudek na bakalářskou práci „Autoritarizmus marockého politického režimu po nástupe Mohameda VI." v Studentka Lenka Sarraírová si ve své práci klade za cíl analytickou deskripci marockého režimu od roku 1999, kdy nastoupil na trůn po svém zesnulém otci nový král lYIuhammad VI. Tento cil se ji daří splnit pouze částečně, což neni způsobeno jejím chybným analytickým pohledem, ale především nedostatkem prostoru, který byl kýžené analýze věnován. Polovina celé studie je totiž věnována teoriiím autoritativních režimů, a nakonec se v tomto až přílišném teoretickém balastu ztrácí analytický popis, který měl být stěžejní části práce. V části studie, věnované analýze monarchie Muhammada VI., by bylo vhodné detailněji zmínit některé zajímavé aspekty. Kupříkladu otázku urbanizované berberské elity, která pomáhá udržovat politickou legitimitu režimu, nebo podrobnější popis současné socio-ekonomické reality, která v chudinských předměstích stejně drasticky postihuje arabskou i berberskou populaci - a v konečném důsledku tak napomáhá ve specifickém marockém kontextu ke skutečnosti, že otázka arabské a berberské etnicity není v dnešním Maroku politizována. Největší slabinou práce je nedostatečné vyjasnění některých důležitých termínů, případně jejich chybné chápání. Jedná se například o zmatené a nesprávné používaní pojmů jako „súfismus", „integrismus", „salafismus", nebo velmi matoucí spojení jako například „takfíristický salafismus". Je mi známo, že toto nesmyslné spojení je bez bližšího vysvětlení ve francouzské literatuře používáno, nicméně je naším úkolem podobná spojení vysvětlit, pokud se je rozhodneme v textu užívat. Kvalitě práce neprospívají ani nedůsledné přepisy arabských termínů a jmen, a bohužel je ponechána otřesná francouzská transkripce, která je v českém kontextu velmi nevhodná. Termíny jako „haj a" či „amír al-mu'miniu" jsou již v české odborné literatuře dobře zpracovány, stejně jako neodborné termíny „šejk" nebo „kalif" (správně „šajch", respektive „chalífa"). Názvy dynastií, politických institucí nebo dokonce názvů států jsou ponechány ve francouzském úzu (kupříkladu Kuvajt). Faktických chyb je poskrovnu, ale rovněž snižují kvalitu studie. Wahhábismus vznikl nikoliv ve 13. století (viz str. 47), ale v 18. století, a ryby jistě nepatří k nerostnému bohatství (viz Příloha č. 2). Poznámka č. 48, která konstatuje, že „okrem sultánov, ulámov, šejkov a sufistických rádov môžu doktrínu islamu vykladať i vzdelanci, čím je tak autorita štátnej moci narúšaná, fragmentovaná", svědčí o nepochopení některých zásadních principů politicko-náboženského života islámských zemí. Nehledě na vágní pojem „doktrína islámu" je zřejmé, že z hlediska klasického ortodoxního islámu výklad zásadních nábožensko-právních kategorií přináleží sunnitským ulamá (případně v šíitském kontextu fukahá). Přes výše uvedené nedostatky hodnotím velmi kladně originální téma bakalářské práce, použité informační zdroje a také zajímavé přílohy, které jsou relevantním dodatkem k celé studii. Práci doporučuji k obhajobě a hodnotím jako velmi dobrou. V Brně dne 4. ledna 2006 Mgr. Tomáš Raděj