Otis Laubert Výročný Katalóg 2012

Svetozár Mydlo Emőke Vargová Mária Čorejová Jiří Valoch Adriena Šimotová Ivona Žirková Ladislav Novák Klára Bočkayová Martin Derner Miloš Koreček Vilém Reichmann Otis Laubert Výročný katalóg 2012

vydala © GALÉRIA 19 n.o., Bratislava 2013 www.galeria 19.sk

translation © Francisco Mejia foto © Peter Piovarcsy foto © Peter Anderovský

Realizované s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky

Obsah Summary

Príhovor kurátora k dramaturgii ročníka 2012 6 Curator speech to the 2012 dramaturgy 7

19.01. – 12.02.2012 Svetozár Mydlo – Namydlený (b)lesk 8 19.01. – 12.02.2012 Svetozár Mydlo – Greased Lightning 10 16.02. – 11.03.2012 Emőke Vargová – Počujem padať sneh... 12 16.02. – 11.03.2012 Emőke Vargová – I can hear the snow falling 14 15.03. – 8.04.2012 Mária Čorejová – EO INSTANTO 16 15.03. – 8.04.2012 Mária Čorejová – EO INSTANTO (in this moment) 18 12.04. – 6.05.2012 Jiří Valoch 20 12.04. – 6.05.2012 Jiří Valoch 22 10.05. – 17.06.2012 Adriena Šimotová – my jsme ti, které hledáme 24 10.05. – 17.06.2012 Adriena Šimotová – We´re the Ones We´re Looking For 26 21.06. – 15.07.2012 Ivona Žirková – Od detailu 28 21.06. – 15.07.2012 Ivona Žirková – In detail 30 16.08. – 9.09.2012 Ladislav Novák 32 16.08. – 9.09.2012 Ladislav Novák 34 13.09. – 7.10.2012 Klára Bočkayová – Jeden z vás ma zradí a iné príbehy 36 13.09. – 7.10.2012 Klára Bočkayová – One of You Will Betray Me And Other Stories 38 11.10. – 4.11.2012 Martin Derner – Miniatúry 40 11.10. – 4.11.2012 Martin Derner – Miniatures 42 8.11. – 30.11.2012 Miloš Koreček a Vilém Reichmann – 8.11. – 30.11.2012 Miloš Koreček and Vilém Reichmann – Dva fotografové skupiny Ra 44 Two photographers of the Group Ra 46 10.12. – 29.12.2012 Otis Laubert – Zaváraniny 48 10.12. – 29.12.2012 Otis Laubert – Conserves 50

14.12.2012 Christmas 52 14.12.2012 Christmas 53 Diela v katalógu 56 Works in the catalogue 56 Sprievodné akcie 62 Events 62

7 8 Príhovor kurátora k dramaturgii ročníka 2012 Curator speech to the 2012 dramaturgy

Galérii 19 sa podarilo počas jej trojročnej existencie vytvoriť unikátne dielo, priestor, v ktorom During the three years of its existence, Galéria 19 has managed to create a unique place where sa stretáva a konfrontuje tvorba špičkových predstaviteľov slovenského a českého vizuálneho the works of the top Slovak and Czech visual artists meet and confront each other. With its com- umenia. Svojou ucelenou koncepciou a premysleným programom si vybudovala povesť kultúr- prehensive concept, the gallery has built up a reputation as a cultural institution beyond terri- nej inštitúcie presahujúcej teritoriálne hranice. Prispeli k tomu nepísané pravidlá, ktorými sa ga- torial boundaries. The unwritten rules governing the selection of artists have also contributed léria riadi pri výbere autorov. Tým prvoradým kritériom bola a je kvalita ich tvorby. A že sa to to this. The primary criterium has always been the quality of their work. The foregone exhibition vypláca, potvrdzuje uplynulá výstavná sezóna, ktorá nám pripravila niekoľko nevšedných zážit- season confirmed that it’s worth it, preparing several unusual experiences for us. After all, it’s kov. Veď nie je každodennou udalosťou vidieť príťažlivú, radikálne uvoľnenú textovú inštaláciu not an everyday occurrence seeing Jiří Valoch‘s attractive, radically relaxed text installation, Jiřího Valocha, krehké pigmentové transfery ľudského tela Adrieny Šimotovej, prvé kľúčové práce Adriena Šimotová’s fragile pigment transfers of the human body, Ladislav Novák’s first key works experimentálnej a vizuálnej poézie Ladislava Nováka, objavné fokalky Jiřího Korečka a imagi- in experimental and visual poetry, Miloš Koreček’s revealing focal work, and Vilém Reichmann’s natívne fotografie Viléma Reichmanna. Všetko práce autorov, ktorých tvorba patrí k zlatému imaginative photographs. All these works are by artists included in the pantheon of Czech fine fondu českého výtvarného umenia. Bytostne maliarske, hravé a nadčasové práce Svetozára art. Svetozár Mydlo’s painterly, playful, and timeless works, Emöke Vargová’s spatial monochro- Mydla, priestorové monochromné vyznania Emőke Vargovej, novým spôsobom výtvarnej arti- matic confessions, Klára Bočkayová’s Last Supper theme presenting a new way of artistic arti- kulácie riešená téma Poslednej večere Kláry Bočkayovej a doslova gigantický štvordielny epos culation, and the gigantic four-part epos of the yet to-be-exhibited works of Otis Laubert were doteraz nevystavených prác Otisa Lauberta boli kvalitou svojej tvorby rovnocennými partnermi equal to their exhibiting Czech contemporaries in terms of quality. Mária Čorejová’s inventive, vystavujúcich českých kolegov. Invenčne pútavé kresebné čierno-biele absurdné divadlo Márie catchy, illustrative black-and-white absurd theatre, Ivona Žirková’s clever linking of styles and Čorejovej, umné prepájanie štýlov a ďalšie skúmanie možností iluzívnej maľby Ivony Žirkovej a further exploration of illusive painting choices, and Martin Derner’s mature works full of para- zrelá tvorba plná paradoxov a hravej irónie Martina Dernera dokazujú opodstatnenosť ich vý- doxes and playful irony prove the validity of their selection in the gallery’s dramatic exhibition beru do dramaturgickej výstavnej koncepcie galérie. concept. Jedným z vrcholov výstavného cyklu bola prezenzácia tvorby Ladislava Nováka. Galéria pred- One of the highlights of the exhibition cycle is the presentation of Ladislav Novák’s work. The stavila jeho prelomové práce z konca päťdesiatych rokov, experimentálnu poéziu a básnické gallery has presented his breakthrough works from the end of the Fifties, experimental and vizuálne skladby, ktoré mali zásadný význam pre jeho ďalšiu tvorbu. Výnimočnosť výstavy visual poetry that was crucial for his further development. The exhibition’s exceptionality was potvrdzovalo aj vydanie obsažného katalógu so skvelým študijným textom Jiřího Valocha a re- also confirmed by the release of a comprehensive catalogue with excellent study texts by Jiří citačný večer experimentálnej a fónickej poézie Ladislava Nováka, ktorú výborne interpretovali Valoch, and the recital evening of experimental and phonic poetry by Ladislav Novák, excellently Božidara Turzonovová a Lucia Hurajová. interpreted by Božidara Turzonovová and Lucia Hurajová. Sprievodnými akciami galérie bol prezentačný a recitačný večer poézie Mily Haugovej a diskusný Accompanying events in the gallery included a presentation and recital evening on the release večer filozofa Egona Gála v spolupráci s časopisom Kritika a kontext na tému Sila umenia. Ak of Mila Haugová’s book of poetry and philosopher Egon Gál’s discussion evening in cooperation sumarizujeme všetky aktivity Galérie 19 za minulý rok, môžeme pokojne konštatovať, že galéria, with the Kritika a Kontext magazine on the topic: What do we need art for? If we summarize all ako som už spomenul na začiatku, svojím doterajším programom a jeho obsahom presiahla svoj Galéria 19’s activities in the last year, we can safely conclude that the gallery has extended its rozmer. Stáva sa kultúrnou inštitúciou, ktorej význam, ak bude pokračovať v nastúpenej ceste, size with its program and content, as I’ve mentioned at the beginning. It’s becoming a cultural sa bude neustále zvyšovať. institution whose significance will constantly keep increasing if it continues on this path.

Marian Meško, jún 2013 Marian Meško, June 2013

9 10 Svetozár Mydlo Namydlený (b)lesk od 19. januára do 12. februára 2012

Svetozár Mydlo sa narodil 10. júla 1948 v Ružomberku, kde priezvisko Mydlo dodnes zvučí. Jeho cesta k výtvarnému umeniu bola priam vzorovo priama: najprv absolvoval Strednú školu ume- leckého priemyslu v Bratislave (v rokoch 1963-67) a potom vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení, oddelenie voľnej maľby. Štúdium ukončil v roku 1973. Ešte aj vojenčina bola v službách výtvarného umenia – bol členom armádneho výtvarného štúdia, či ako sa tento tvorivý pobyt v armáde volal. Jeho pedagógmi boli okrem iných Dezider Milly a Peter Matejka, ktorí svojho študenta ignorovali rovnako, ako on ich. Od roku 1975 pôsobil ako výtvarný redaktor vo vyda- vateľstve Mladé letá. Venuje sa prevažne ilustrácii a úžitkovej grafike, ktorá zahŕňa aj také kuriózne oblasti, akými sú známková tvorba, typografická realizácia Joška Mrkvičku, novoro- čenky, pozvánky apod. Svetozár Mydlo je pracant, robotník výtvarnej scény, pravda, ak pod týmto čestným označením nemáme na mysli úmornú drinu, rutinu, uťahanosť, ale radosť z tvorby, permanentnú sviežosť, pasiu z nových zadaní či znalosť remesla. V biografiách slovenských maliarov vídame opakujúcu sa situáciu: v produktívnom pracovnom čase tvoria veľké diela, nadrozmerné obrazy, objekty, inštalácie a ako bokovku sa z času na čas podvolia vytvoriť obálku svojmu kolegovi literátovi alebo dovolia, aby sa ich diela použili ako ilustrácie ku knihe. Svetozár Mydlo je v tomto priam antipódom. Celý doterajší život zasvätil (až sa mi chce povedať: zasvietil) tvorbe s tými najmenšími ambíciami na nesmrteľnosť, umeniu do/času, a po večeroch a nociach, na konci dní a síl, maľoval obrazy. Bez toho, aby ich od neho drankali zberatelia, aukčné siene, galeristi a kurátori. Maľoval obrazy, pretože Mydlo je bytostný maliar a nemôže inak. Pravda, sú to „podozrivé“ artefakty. Škála ich námetov je priam poburujúca: jánošíci, mu - chotrávky, kriváne, trpaslíci, snehuliaci, mikimausovia... A to všetko v mixe poklesnutých sloven- ských národoveckých symbolov s poklesnutými americkými symbolmi. A to všetko zrealizované netradičnými technikami, ktoré sa globálne označujú ako kombinovaná technika (málokto v nich identifikuje použi tie latexového mlieka či chemlonového vlákna). V jeho ateliéri izbe bol vždy taký ruch, akoby mal pár hodín pred vernisážou výstavy. A pritom regulárne výstavy, ktorým sa hovorí aj retrospektívy, mal vlastne iba dve. Toto je tá druhá. Vždy naháňal čas – ale akýmsi zázračným spôsobom nikdy nedošlo k tomu, že by čas naháňal jeho. Čas si naňho počkal a vystavil mu certifikát rýdzosti a pravosti. Nekalkuloval ani s bezčasou nesmrteľnosťou, ani nepodliehal dočasným módičkám, a preto je dnes rovnako aktuálny ako bude zajtra. Maliar Mydlo.

Daniel Hevier, január 2012

11 Svetozár Mydlo Greased Lightning From January 19 to February 12, 2012

Svetozár Mydlo was born on July 10, 1948, in Ružomberok, where the surname “Mydlo” still resounds. His journey towards fine art was practically exemplarily straight: first he graduated from the Secondary School of Applied Arts in Bratislava (1963-67), and then studied at the Aca- demy of Fine Arts, Freestyle Painting Department. He graduated in 1973. Even the military service was connected to art – he was a member of the military art studio, or however this creative stay in the army was called. Among others, his teachers were Dezider Milly and Peter Ma- tejka, who were ignoring their student as much as he ignored them. Since 1975, he’s been working as an art editor at publisher Mladé Letá. He mostly works on illustrations and functional graphics, including such curious areas like the creation of stamps, a typographical realization of Joško Mrkvička, New Year’s cards, invitations, etc. Svetozár Mydlo is a hard worker, an art scene laborer, if we don’t mean of course plodding drud- gery, routine, and shabbiness, but the joy of creation, perpetual freshness, a passion for new tasks, and a knowledge of craft. In the bibliographies of Slovak painters we can see a pattern: during productive working hours, they create great works of art, oversized paintings, objects, and installations, and as a hobby they sometimes agree to create an envelope for a literary colleague, or allow to have their work used as book illustrations. Svetozár Mydlo is the complete opposite concerning this. He devoted his entire life to working with the smallest ambitions for immortality, art till the end of time, and in the evenings and at nights, at the end of his days and strength, he was painting; without any collectors, auction hou- ses, gallerists, and curators asking something from him. He paints because Mydlo is an artist by nature and he can’t help it. Naturally, those are “suspicious” artifacts. The range of themes is outrageous: Jánošík, toadstools, Kriváň, dwarves, snowmen, Mickey Mouse… And all this within a mix of subsumed national symbols with subsumed American symbols, realized using unconventional techniques, globally referred to as a combined technique (only few people would be able to identify the usage of latex milk or wool fibers). In his studio, he was always in such a rush as if it were a couple of hours before an exhibition opening. Actually, he had only two regular exhibitions, both called retrospectives. This is the second one. He’s always been chasing time – but due to some miracle, it never happened that time chased him. Time always waited for him and issued a certificate of authenticity and purity. He isn’t playing with immortality, never subjected to temporary fashion, and therefore he is as current now as he’ll be tomorrow. Painter Mydlo.

Daniel Hevier, January 2012

13 Emőke Vargová Počujem padať sneh... od 16. februára do 11. marca 2012

Nie je to tak dávno, čo som stretol na Koceľovej ulici tu v Bratislave, kde sídli od nepamäti VŠVU, Emőke Vargovú. Bytosť, s ktorou som si okamžite porozumel. Teraz sme sa tu stretli opäť. Zdá sa, že porozumenie pretrváva. Skvelý zážitok, aspoň pre mňa. Obdivuhodná skúsenosť Emőke Vargovej z rôznych médií akoby vytvárala možnosti týkajúce sa uchopenia vlastných predstáv. Tento prejav charakterizuje niečo ako výhľad z okna, zachytáva- júci priestor naplnený všetkým možným až po siluety predmetov jednotlivých vecí tvoriacich zásadný obsah prelievajúci sa do intímnej zdeliteľnosti istôt. Neprispôsobovanie sa vlastným želaniam, alebo skôr vôľa nepatriť k niečomu a možno aj nikam. Tu sa jej zreteľne vynárajú mož- nosti, ako sa inak túlať svojvoľne v krajine umenia a pritom sa zároveň usilovať, aby to tak nebolo. To vôbec nie je jednoduché. Aj keď z času na čas nás rovnaké argumenty privádzajú k presved- čeniu, že to tak nemusí byť. Každá nová výstava nás privádza k možným novým riešeniam, napriek tomu, že to, čo bolo do- siahnuté, je platné stále a že to nie je a ani nebola strata času. Naopak. Jednoducho prítomnosť a účasť autora sú nespochybniteľné. Text, rovnako ako obraz, je médium. Prenosnosť významu z jedného na druhý je možná len tak, že sa vyhneme predsudkom (M. Petříček). Svojím spôsobom je to pasca. Nedá sa totiž jedno- značne nahrádzať význam jedného významom druhého. Sú to prosto rozdielne médiá a teda ide o iný slovník. Preto je dôležité udržať si istý nadhľad. Nie vždy sa dajú hranice prekračovať niečím bežne zaužívaným. To však neznamená, že bez prekročenia hraníc sa takpovediac lepšie nezorientujeme. A máme tu ešte aj telesnú skúsenosť, ktorá je dôkazom, že z času na čas by sme pri rekonštrukcii vedomia mali na to pamätať. Pôsobivosť, ktorá sa tu prezentuje, len zriedkakedy berie na vedomie toho, kto sa chce k nej pri- blížiť. Prostredník je vždy v nevýhode napriek všetkým priaznivým okolnostiam. Napriek tomu hranice nášho poznania vymedzuje skúsenosť a tá sa nedá prekročiť. To znamená, že hoci to ne- môžeme dokázať, existujú indície, nevyhnutné predpoklady, že to tak je. A asi na tom treba neochvejne trvať. Môžeme tomu len uveriť a snáď to aj objaviť pomocou vlastných volieb a vlastného konania. Obmedzil som poznanie, aby som tak urobil miesto „pre vieru“, hovorí Kant. Autorita sa už ne- nachádza mimo nás, ale priamo v nás, v našom vnútri. Emőke Vargová má osobitné miesto v tomto mojom uvažovaní už aj preto, že napriek racionál- nym mentálnym danostiam je jej schopnosť empatie viditeľná. Neopakuje viditeľné, ale robí viditeľným (P. Klee). Je to tak spravodlivejšie, čo je, samozrejme, niečo iné ako výhodnejšie. Teda niečo poznávať a viac tvrdiť. Zdá sa mi, že táto poznávacia schopnosť je už dospelá. Svet umenia je predsa svetom hodnôt, alebo nie? Marián Mudroch, február 2012

15 Emőke Vargová I can hear the snow falling... from February 16 to March 11, 2012

I can hear the snow falling... It’s not so long ago that I met Emőke Vargová on Koceľová Street here in Bratislava, where the Academy of Fine Arts has been ever since I remember. She’s a person who I immediately found common ground with. Then we met again. It seems that the understanding persists. Great experience, at least for me. It looks as if Emőke Vargová’s admirable experience from various media created opportunities for grasping her own ideas. This expression represents something like the view from a window, capturing a space full of everything possible, all the way to the silhouettes of individual objects, forming an essential content that changes into the intimate sharing of certainties. Not adapting to your own wishes, or rather the will not to belong to anything and perhaps anywhere. To arbitrarily roam in the country of art and at the same time strive for it not to be that way, are the possibilities clearly emerging here. That’s not easy at all. Although from time to time, the same arguments bring us to the conclusion that it doesn’t have to be like that. Every new exhibition brings us new solutions, despite the fact that what has been achieved is always valid and it’s not and never was a waste of time. And the contrary is true. Simply the author’s presence and participation are unquestionable. Text, similarly to a painting, is a medium. The portability of meaning from one to another is only possible if we avoid prejudices (Miroslav Petříček). It’s a trap in some way. Meaning of one can’t be exactly replaced by the meaning of the other. They’re simply different media and thus use a different vocabulary. Therefore it’s important to maintain a certain detachment. The boundaries can’t always be crossed with something commonly recognized. But that doesn’t mean that without crossing the boundaries we won’t be able to manage better. And there’s also the physical experience, the proof that we should remember it from time to time, when reconstructing consciousness. The presented impressiveness rarely takes note of who wants to come closer to it. The “middle finger” always has a disadvantage, despite all the favorable circumstances. Nevertheless, the boundaries of our knowledge are defined by experience and can’t be exceeded. It means that even though I can’t prove it, there is evidence, a prerequisite that it is so. And maybe we should insist on it firmly. We can only believe it and perhaps discover it through our own decisions and actions. I limited knowledge to make space for “faith,” said Kant. Authority is no longer outside of us, but right inside, within us. Emőke Vargová has a special place in this thinking of mine, because despite a rational and mental prerequisite, her sense of empathy is visible. She doesn’t repeat the visible, but makes things visible (Paul Klee). Like this, it’s fairer, which means, of course, something else than more con- venient. To learn and claim more. It seems that this cognitive ability is already mature. After all, the world of art is the world of values, isn’t it?

Marián Mudroch, February 2012

17 Mária Čorejová EO INSTANTO (v tomto momente) od 15. marca do 8. apríla 2012

Absurdné divadlo, ktoré nám vo svojich kresbách predstavuje Mária Čorejová, je plné trýznivej hravosti i tajuplnej ironie, temnej vášne i askézy, čierneho humoru i pevne vystavaných proti- kladov. Objavuje v sebe skrytú radosť z priamočiarej a údernej kresby, a tej sa naplno oddáva. Podstatnú časť svojej tvorby začala vyjasňovať dôslednou redukciou výtvarného rukopisu a jeho výrazových postupov, pomocou ktorých skúma a prehodnocuje obrazy všednosti. Mení ich razantnými zásahmi na celú škálu znepokojivých, sarkastických výstupov, štylizačných variácií a reflexií. Pohybuje sa na území, kde sa cíti isto. Spájanie obrazových fragmentov rozohráva príťažlivo neotrelým obrazovým jazykom, bez zbytočnej uvravenosti. Tieto kresby, hoci každá žije svojím vlastným životom, nadväzujú na seba premyslene vrstveným dejom. Ich odkazy sú silné samy osebe, aj v celku, sú ironicky provokatívne, priťahujú magnetizujúcim obsahom, ne- kompromisným zápasom čiernej a bielej hmoty, dvoch napätých vzťahov, o vymedzenie svojho existenčného priestoru. Akýkoľvek motív, ktorý si vyberie a ukladá do neočakávaných, absurd- ných pozícií, prechádza touto skúškou odolnosti. Je to drásavé divadlo, ktorého obrazové napätie sa neraz stupňuje do krajnosti, nemá s nami zľutovanie. Svojimi kresbami vchádza do sveta, ktorý nemá hraníc, nemá začiatok ani koniec. Vstupuje na javisko, v ktorom zažíva veľké, vzru- šujúce a tajomné dobrodružstvo tvorby. Svojím vlastným spôsobom, svojou vlastnou logikou oddeľuje to, čo považuje za dôležité od toho, čo považuje za nevýznamné. Tomuto svojmu imaginárnemu svetu však v mene spravodlivosti nikdy nezabúda nastaviť sarkastické, niekedy až kruté zrkadlo. Mária Čorejová spolu so Sylviou Jokelovou, spoluautorkou tohto projektu, nás pozývajú na toto nevšedné predstavenie. Oplatí sa prísť, je sa na čo pozerať.

Marian Meško, marec 2012

19 Mária Čorejová EO INSTANTO (in this moment) from March 15 to April 8, 2012

The Theatre of the Absurd, presented to us in drawings by Mária Čorejová, is full of an agonizing playfulness and mysterious irony, a dark passion and asceticism, black humor and strictly-built contradictions. She discovers hidden joy from straightforward and striking artwork, fully devo- ting herself to it. A substantial part of her work took shape through a consistent reduction of artistic handwriting and its expressive processes, through which she examines and reevaluates everyday images. She changes them through vigorous interventions into the entire range of disturbing, sarcastic outputs, stylistic variations, and reflections. She’s operating in the area where she feels secure, combining visual fragments with an attractively innovative visual language, without unnecessary garrulousness. Even though each of these drawings lives its own life, they interlock through a thoughtfully layered storyline. Their messages are strong both individually and as a unit, ironically provocative, attracting with their magnificent content, an uncompromising fight of a black and white substance to define their existential space in their strained relation. Whichever theme she chooses and puts into unexpected, absurd positions undergoes this test of resistance. It’s a harrowing theatre whose visual tension often escalates to extremes without mercy. With her drawings she enters a world without boundaries, without any beginning or end. She enters the stage where she experiences the great, exciting, and mysterious adventure of creation. In her own way and with her own logic, she separates what she considers important from the unimportant. However, in the name of justice, she never forgets to set a sarcastic, sometimes even cruel mirror to this imaginary world. Mária Čorejová, along with Sylvia Jokelová, the co-author of this project, invite us to this unusual performance. It pays to come, there’s a lot to look at.

Marian Meško, March 2012

21 Jiří Valoch od 12. apríla do 6. mája 2012

Pre Jiřího Valocha sa stalo slovo a práca s ním najväčšou životnou vášňou. Cez slová začal spo- znávať a objavovať čaro a tajomstvá jazyka, jeho skrytú silu, príťažlivú podmanivosť textu, skú- mať jeho nekonečné variačné možnosti. A vedel s týmto darom majstrovsky naložiť. Zostal mu verný a oddaný od polovice šesťdesiatych rokov až dodnes. Povedané jeho slovami putoval po ceste od vizuálnej a konkrétnej poézie cez čisté fotografické koncepty až k redukcii na určité izolované pojmy, ktoré prezentoval ako finálne artefakty cez ich postupné obohacovanie mi- moverbálnou sémantikou – kresbou a fotografiou. Z tejto redukcie a hľadania možnosti vysta- vovať jediné slovo vychádzajú jeho inštalácie dodnes. Jeho textové série sa postupne stávajú komplexnejšími hľadaním vzťahu determinánt, určujúcich prvkov v rôznych kvalitatívnych ro- vinách. Z nich potom vyplynuli aj viacvrstvové vzťahy v priestorových textových inštaláciach. Jeden z možných variantov nám predstavuje v tejto galérii. Máme sa na čo pozerať, máme o čom uvažovať. Textúra sa dáva do pohybu, jej tkanivo sa rozplieta, slová sa odpútavajú, lomia, posúvajú, navzájom konfrontujú, voľne preskupujú a ukladajú v priestore. Vznikajú medzi nimi nové pozoruhodné súvislosti a vzťahy skúmajúce možnosti preklenutia hranice medzi obrazom a písmom. V tomto radikálnom oslobodení textu tkvie príťažlivosť a objavnosť jeho vizuálnej reči. Robí to hravo, premyslene, dôsledne do poslednej bodky. Je perfekcionalistom v tom naj- lepšom slova zmysle, od prvých dotykov pera až po rituál inštalácie. Je zjavné, že cesta, ktorou sa Jiří Valoch vydal, mu svedčí, pohybuje sa po nej isto a suverénne. Takto suverénne vstúpil aj s ukážkou svojej tvorby do priestorov tejto galérie. Sme mu za to vďační.

Marian Meško, apríl 2012

23 Jiří Valoch From April 12 to May 6, 2012

For Jiří Valoch, words and his work with them became the greatest passion in life. Through words he started discovering and exploring the magic and secrets of language, its hidden power, the captivating charm of texts, examining the neverending variability of options. And he knows how to use this gift masterfully. He has remained faithful and loyal since the mid-sixties to the present day. In his own words, he stumbled onto visual and concrete poetry through the reduction of photographic concepts all the way to certain isolated concepts, presented as final artifacts, gradually enriched for non-verbal semantics: illustration and photography. His recent installations are still based on this reduction and search for options to exhibit a single word. His series of text are gradually becoming a more complex search for the relation between determi- ning elements at various qualitative levels. Later, the multi-layered relations in spatial text installations resulted from this. One of the possible variations is presented in this gallery. We’ve got something to look at, to think about. The texture is put into motion, its fibers unraveling, words becoming loose, breaking, moving, confronting each other, freely rearranging, and nestling down in space. New curious connections and relations are created between them, examining the options of crossing the boundaries between image and text. In this radical liberation of text lies the attraction and innovation of his visual language. He does it playfully, thoughtfully, and consistently up to the last dot. He’s a perfectionist in the best sense, from the first touch of the pen to the ritual of installation. It’s clear that the path Jiří Valoch is walking on suits him, moving with masterful confidence. And thus masterfully he entered this gallery with a demonstra- tion of his work. We’re grateful to him for this.

Marian Meško, April 2012

25 Adriena Šimotová my jsme ti, které hledáme od 10. mája do 17. júna 2012

Adriena Šimotová, udivujúca, neopakovateľná umelkyňa, chcelo by sa povedať, žena – legenda, sa výstavou v bratislavskej Galérii 19 znovu vracia na Slovensko. Prichádza medzi nás ako blízky človek, priateľka, naša stará známa, neodmysliteľná súčasť „duchovnej“ výbavy nášho výtvarného „cítenia“, ale opäť nová a neznáma – ďalšie stretnutie s ňou má opäť príchuť tajomstva, očaká- vania čím nás tentokrát prekvapí. Prináša nám totiž svoju najnovšiu tvorbu, ktorá – cez všetky úskalia a prekážky, čo jej život a osud dodnes pripravili – stále neustáva... Adriena Šimotová na Slovensko patrí v mentálnom i faktickom, duchovnom a tvorivom zmysle; nielenže našu krajinu často a s láskou navštevovala, ale v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia vzniklo medzi ňou a viacerými predstaviteľmi alternatívnej scény silné, me- dziľudské aj tvorivé spojenectvo. Odvtedy sa na Slovensku objavila viackrát, dalo by sa povedať pravidelne: na výstave Výberové príbuznosti (1989), v Kruhu priateľov českej kultúry (1991), v Galérii Médium (1999) či na výstave nositeľov ceny Christmas (2002 – 2003), ktorú udeľujú čle- novia združenia A-R (dostala ju roku 1997). V roku 2002 Slovenská národná galéria získala od umelkyne do svojich zbierok krehkú inštaláciu Rozhovorom a slávneho Oranta (SNG ho zaradila do svojich „top“111 diel na výstave k 60. výročiu založenia roku 2008). Vari najhlbším a najroz- siahlejším ponorením sa do Šimotovej tvorby prezentovaným na Slovensku vôbec bola výstava pod názvom Tvár, ktorú špeciálne pre Slovenskú národnú galériu kurátorsky pripravil Pavel Brunclík (2004). Zapôsobila na viacerých slovenských umelcov; spomeňme aspoň – za všetkých a bez nároku na úplnosť (abecedne): Rudolfa Filu, Daniela Fischera, Mariana Meška, Monogra- mistu T.D., Mariána Mudrocha, Rudolfa Sikoru... Svojho druhu nezámerné „citácie“ a príbuznosti so Šimotovou a vybranými motívmi z jej diel možno nájsť aj tam, kde by sme to mohli možno najmenej očakávať – napr. v niektorých dielach Jozefa Jankoviča či Vladimíra Havrillu.

O diele Adrieny Šimotovej sa zvykne tvrdiť, že sa na nič nepodobá. Že je svojské, autentické, vy- vierajúce zvnútra, na krajnú mieru prežité a precítené osobnou skúsenosťou.ˇ Umelkyňa vskutku európskeho formátu – žena prežiarená vnútorným jasom – svoj raison d´etre našla na krehkej hranici médií, keď sa jej myslenie usídlilo v „medzi-svete“ obrazu, kresby, reliéfu, sochy, keď objavila svoje pravé médium – papier a nový jedinečný jazyk, ktorý Jiří Valoch priliehavo nazval „jazykom dotyku“. Cez neho sa dodnes zvláštnym spôsobom „vciťuje“ do miznúcich, prchavých podôb vonkajšieho a vnútorného sveta, ktoré „vyvoláva“ dotykom vlastných rúk. Nie sú to však obrazy unikajúcich spomienok, ale skôr stopy energetických polí, žiara ľudí a dejov, ktorú si pa- mätá... ktorú dokáže vidieť a v umení priviesť znovu k životu len ona...

Milá Adriena, vitaj medzi nami!

Katarína Bajcurová, máj 2012

27 Adriena Šimotová We’re the Ones We’re Looking For from May 10 to June 17, 2012

Adriena Šimotová, an astonishing, inimitable artist, and I would say a female legend, is returning to Slovakia with her Bratislava exhibition at Galéria 19. She’s coming among us as a close person, friend, an old acquaintance, an unthinkable part of the “spiritual” outfit of our artistic “feeling,” but again new and unknown – this next meeting with her has the flavor of mystery and expec- tation about what she’s going to surprise us with this time. She’s bringing us her recent work, which – despite all the obstacles life and destiny have prepared for her – still remains… Adriena Šimotová belongs to Slovakia in a mental, factual, spiritual, and creative sense; not only does she often and lovingly visit our country, but in the Seventies and Eighties, a strong interhuman and creative alliance was created between her and a number of other representatives of the alternative scene. Since then she appeared in Slovakia many times, we could say regularly: at the Selective Relations Exhibition (1989), Among the Friends of Czech Culture (1991), at the Médium Gallery (1999), and at the Christmas Award Prizeholders’ Exhibition (2002-2003), given out by the members of the A-R Group (she received hers in 1997). In 2002, she gave the Slovak National Gallery her fragile installation with the name Rozhovorom a slávneho Oranta (SNG included it among its “top” 111 works of art at the exhibition for the 60th anniversary in 2008). Perhaps the deepest and most extensive immersion into Šimotová’s work presented in Slovakia was the exhibition called The Face, prepared specifically for SNG by the curator Pavel Brunclík (2004). It impressed a number of Slovak artists; let me list at least a few - Rudolf Fila, Daniel Fischer, Ma- rián Meško, Monogramist T.D., Marián Mudroch, Rudolf Sikora… Unintentional “quotations” and connections to Šimotová and the selected themes of her works can be found where we would expect them the least – for example, in some works by Jozef Jankovič and Vladimír Havrilla. People usually say that Adriena Šimotová’s work doesn’t resemble anything, it’s original, authentic, springing from within, lived through a personal experience and full of feeling. An artist of the truly European format – a woman illuminated by inner brightness – who found her raison d´etre at a fragile media border, where her mind settled down in the “in-between world” of painting, illustration, relief, and sculpture, and where she found her true medium – paper, and a new unique language, aptly named “the language of touch” by Jiří Valoch, through which she “feels” the vanishing and volatile forms of the outer and inner world in a curious way, “evoked” with the touch of her own hands. However, those are not the images of escaping memories, but rather the traces of energy fields, the glare of people and events she recalls…the glare only she’s able to see and bring back to life through art…

Dear Adriena, welcome among us!

Katarína Bajcurová, May 2012

29 Ivona Žirková Od detailu od 21. júna do 15. júla 2012

Ivona Žirková nám chce svojou tvorbou naznačiť, že súčasná maľba obsahuje v sebe všetky znaky generačného výtvarného univerzalizmu, že svet súčasného umenia je už viac pluralitou názorov, aj keď hierarchia hodnôt sa nestráca. V jej štýlovo precízne prepracovanej iluzívnej maľbe môžeme ľahko objaviť celú škálu riešení pri prepájaní konceptuálnych prvkov s expresívnymi, štrukturálnych abstrahujúcich postupov s verným realistickým prepisom a nájdeme tu aj presvedčivé odkazy na minimal aj informel. Dô- kazom hľadania rovnováhy medzi štýlmi je jej obraz namaľovaný zo stoviek malých, s geomet- rickou presnosťou nanášaných, monochromných šedých bodov, ktorý po dokončení vtipne nazvala Pred začatím. Objavíme na ňom konceptuálny úvod, majstrovskú iluzívnu maľbu, zvod- nosti k abstraktnej interpretácii i dadaisticky znejúce pomenovanie. Z odstupu sa nám javí čisté, vypnuté plátno ako fotorealistický prepis skutočnosti, pri bližšom pohľade a skúmaní si však za- číname klásť otázku, či ide o iluzívnu alebo abstraktnú maľbu. Takýto premyslene vystavaný proces výtvarného zobrazovania s otvoreným koncom prestupuje celou jej tvorbou. Doslovná fascinácia prírodou s jej neustálymi premenami, fotograficky zaznamenané podnety a pragmatické využitie ponúkaných interpretačných posunov, prenesenie vizuality fotografie do sveta maľovaného obrazu, sa pre jej tvorbu stávajú osnovou na skúmanie ďalších možností maľby. Na tejto ceste od detailu k celku sa pohybuje isto a suverénne. Je perfekcionalistka, ktorá od prvých krokov svojou citlivosťou aktivuje a invenciou prekresľuje v sebe všetko zažité a mení na extrakt toho, čomu hovoríme múdrosť maľby. Všetko to robí dôsledne a sústredene, do posledného ťahu štetcom. Obrazy Ivony Žirkovej pripomínajú otvorené okná, ktorými nás pozýva nazrieť do jej dobrodružného a príťažlivého sveta tvorby.

Marian Meško, jún 2012

31 Ivona Žirková In detail from June 21 to July 15, 2012

Ivona Žirková wants to suggest with her work that current painting includes all the characteris- tics of a generational artistic universalism, and that the world of today’s art is rather a plurality of opinions, even though the hierarchy of values remains. In her stylishly precise and sophisticated illusive painting, we can easily discover the whole range of solutions in linking conceptual with expressive elements, structural abstract procedures with a realistic transcription. Here we can also find convincing references to Minimal and Art Informel. The proof of the search for balance between styles is her painting created from hundreds of small, monochromatic grey dots laid with geometric precision, which she jokingly called “Before Starting.” Here we can find a conceptual introduction, a masterful illusive painting, an inclination towards abstract interpretation and a dadaistic-sounding name. From a distance it looks like a clean, stretched canvas as a photo-realistic transcript of reality, but with a closer look we have to ask whether it’s an illusive or abstract painting. Such a thoughtfully elaborated process of artistic transformation with an open ending permeates all of her work. The literal fascination by nature and its constant changes, photographically recorded motives, a pragmatic utilization of the offered interpretive movements, and a transfer of photographic visuality into the world of painting became a scheme of her work in order to examine the further possibilities of painting. She moves with confidence and sovereignty on this road, from a single detail to a unit. She’s a perfectionist, from the first steps activating and reshaping her experience with her sensitivity and changing it into the extract of what we call the wisdom of painting. She does it consistently and carefully, to the very last brush stroke. Ivona Žirková’s paintings resemble open windows through which she invites us to take a peek of her adventurous and attractive world of creation.

Marian Meško, June 2012

33 Ladislav Novák od 16. augusta do 9. septembra 2012

Bratislavská Galéria 19 prichádza v lete s jedným zo svojich tohtoročných výstavných vrcholoch – po Jiřím Valochovi a Adriene Šimotovej – v auguste a septembri t. r. hostí ďalšieho významného Čecha, Ladislava Nováka, básnika a „kacírskeho surrealistu“, o ktorom sa Rudolf Fila svojho času vyjadril, že patrí medzi piatich – vôbec najvýznamnejších (vtedy) československých umelcov. Originalitu a jedinečnosť výstavnej kolekcie podtrháva fakt, že je zostavená výlučne zo súkromných zbierok z Bratislavy a Brna a predstavuje verejnosti doteraz zväčša neprezentované a neznáme diela. Sprievodcom a vykladačom Novákovej tvorby je v tomto prípade znalec najpovolanejší: jeho dlhoročný a nadšený obdivovateľ, ako aj neúprosne presný analytik a interprét v jednom – básnik, výtvarník a kurátor Jiří Valoch. Prvýkrát a vlastne aj naposledy som sa s ním stretla v januári roku 1997 v súvislosti s prípravou dvojvýstavy Jiří Kolář – Ladislav Novák, ktorú pre Slovenskú národnú galériu v Bratislave zostavil český kurátor žijúci v Nemecku, Arsén Pohribný. Ladislav Novák prišiel na otvorenie osobne, potom, čo prežil ťažkú rodinnú tragédiu, sa zdalo, že znovu našiel zmysel života. Sprevádzaný svojou múzou Acnavi (v civile lekárkou, ktorá mu pred časom pri vážnych zdravotných ťažkostiach vlastne zachránila život), pred očami nás všetkých, čo sme ho s istým údivom sledovali – možno povedať – sa priam vznášal na krídlach lásky. Priateľsky a ochotne spre- vádzal návštevníkov výstavy a komentoval svoje diela. Kto mohol vtedy tušiť, že mu osud odmeral necelé dva roky života a tvorby. V Bratislave sa cítil evidentne dobre, veď prišiel medzi svojich priateľov, ich okruh začal vznikať a formovať sa už dávnejšie. Hlavným znalcom, ctiteľom, ale aj umeleckým popularizátorom a propagátorom Novákovho diela bol v Bratislave Rudolf Fila, od šesťdesiatych rokov 20. storočia mienkotvorný, medzi študentmi obľúbený a obdivovaný pedagóg Strednej školy umeleckého priemyslu, ktorému bolo Novákovo dielo blízke mentálne, duchovne, výtvarne, ľudsky a ostatne aj „geograficky“. Sám pochádzal z Příbrami na Morave, študoval na umeleckej priemyslovke v Brne u profesora Bohdana Lacinu a okruh moravských umeleckých „súbežcov“ mu ostal mimoriadne blízky aj po tom, čo sa po absolutóriu na Vysokej škole výtvarných umení usadil v Bratislave; okrem Ladislava Nováka v Třebíči patrili doň hlavne básnik a literát Ludvík Kundera, ktorý žil v Kunštáte na Morave, brnenskí výtvarníci Dalibor Chatrný a Jiří Valoch, umelec knihy J. H. Kocman, pôvodným povolaním veterinár. Zaujatie a lásku k Novákovej obrazovej poézii preniesol prirodzene aj na okruh svojich žiakov (oveľa neskôr sa združili vo voľnom výtvarnom zoskupení A-R, Avance-Retard), hlavne však Milana a Kláru Bočkayovcov, Vlada Kordoša, Mariána Mudrocha, Mariána Meška a ďalších. Zo žiakov sa v priebehu sedemdesiatych rokoch stali kolegovia, keď sa viacerí z nich (Bočkay, Kordoš a Mudroch) ako pedagó- govia stretli so svojím bývalým profesorom na ŠUP-ke. Ako spomínali, okolo roku 1974 začali podnikať každoročné „spanilé jazdy“ za majstrom Filom, ktorý letá aj s manželkou Dorotou pravidelne trávil vo svojom moravskom rodisku. Stala sa z toho tradícia, ktorá takmer nepretržite pokračovala dve desaťročia. K „povinným jazdám“ každoročne patrili aj návštevy spomínaných moravských priateľov. Medzi nimi mal kľúčové miesto Ladislav Novák; návštevy v jeho milovanom Třebíči neboli len manifestá- ciou umeleckých sympatií a záujmov, ale hlavne intenzívnej medziľudskej vzájomnosti. Od prírody skôr hĺbavý introvert, ale s neobyčajným (miestami až „čiernym“) zmyslom pre humor, iróniu a sebairóniu, počas návštev priateľov, ako spomínali pamät- níci, neobyčajne ožíval, pri víne, rozhovoroch o umení, poézii a živote; zvyčajne dochádzalo aj k prehliadke nových prác a skoro neodmysliteľnému obdarovávaniu. Na druhej strane, netreba zabudnúť, že pre každého, kto sa týchto stretnutí zúčastnil – bola návšteva tohto ostrovčeka duchovnej slobody a nezávislej kreativity v čase totality aj silným vnútorným povzbudením a moti- váciou k tvorbe. Ako na to neskôr spomínal Marián Mudroch: „Ladislav Novák bol bližšie k schopnosti „byť“ ako väčšina z nás. Mal schopnosť prostredníka medzi nami a iným svetom. Tieto spriaznenosti voľbou sme zažívali už pri prvom stretnutí v Třebíči...“ Priateľské súznenie našlo odraz aj v inej, organizačno-odbornej rovine. Roku 1994 predstavil Milan Bočkay Novákovo dielo na výstave jeho froasáží v Galérii Palisády pri Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave, roku 1995 mu v Maľovanom dome v Třebíči bratislavskí priatelia usporiadali výstavu, symbolickú „hommage“ pod názvom A-R Ladislavovi Novákovi, pri tejto príležitosti vznikol ja album ich prác, ktorý mu k sedemdesiatke venovali. „Korunou“ jeho prezentácie na Slovensku sa určite stala už spomínaná dvojvýstava v Slovenskej národnej galérii, ktorú inicioval vtedajší riaditeľ Juraj Žáry. Rudolfa Filu viackrát inšpiroval k jasnozrivým a trefným umeleckohistorickým výkladom, písali o ňom zasvätení znalci surrealizmu Juraj Mojžiš i Albert Marenčin. K menu Ladislava Nováka po celý život patril prídomok „z Třebíča“, usadený v malom meste, v dobrovoľnom ústraní provincie, však celým svojím životom a tvorbou dokazoval, že veľké umenie nie je otázkou ani veľkých slov, ani veľkého formátu a ani veľ- kého mesta; môže vznikať hocikde, ako priama úmera veľkého talentu, sústredenia, zaujatia či vášne... Prijmite, prosím, pozvanie, na návštevu zázračného sveta, ktorý pre svojich priateľov – ale vlastne aj pre nás – zanechal Ladislav Novák. Katarína Bajcurová, august 2012 35 Ladislav Novák od 16. augusta do 9. septembra 2012

This summer, Galéria 19 in Bratislava is coming up with one of its great exhibitions of the year – after Jiří Valoch and Adriena Šimotová, it will host Ladislav Novák this August and September, another distinguished Czech poet and “heretical surrealist.” In his time, Rudolf Fila said that he belongs among the five most significant (at that time) Czechoslovak artists. The originalitynd a singularity of the exhibition’s collection is underlined by the fact that it’s composed of exclusively private collections from Bra- tislava and Brno, introducing the public to mostly yet unrepresented and unknown works of art. In this case, the guide and interpreter of Novák’s work is a most capable expert: his long-time dedicated admirer and cogently exact analyst and interpreter in one – poet, artist, and curator: Jiří Valoch. The first and last time I met him was in January of 1997, in connection with the preparation of the Jiří Kolář – Ladislav Novák double exhibition, organized for the Slovak National Gallery in Bratislava by Arsén Pohribný, a Czech curator living in Germany. Ladislav Novák attended the opening in person, and it seemed that he rediscovered the meaning of life after a tough family tragedy. Accompanied by his muse Acnavi (a doctor who practically saved his life some time ago when he had severe health problems), we can say that he was floating on the wings of love while we all watched him in astonishment. Friendly and willing, he accompanied the exhibition’s visitors and commented on his works of art. Who would have thought that destiny would allow him only two more years of life and creation. He had clearly felt good in Bratislava, being among friends whose circle started to grow and form some time before. The main specialist, admirer, and artistic propagator of Novák’s work in Bratislava was Rudolf Fila, an opinion-maker, a popular and admired teacher at the Secondary School of Applied Arts since the Sixties. Novák’s work was close to him mentally, spiritually, artistically, humanly, and also “geographically.” He himself came from Příbram na Moravě, studied at a secondary technical school of art in Brno with Professor Bohdan Lacina, and the circle of his Moravian art “contemporaries” remained very close to him even after settling down in Bratislava after graduating from the College of Fine Arts; besides Ladislav Novák in Třebíč, there were especially the poet and literat Ludvík Kundera, living in Kunštát na Moravě, Brno artists Da- libor Chatrný and Jiří Valoch, and the book illustrator J. H. Kocman, originally a veterinarian. Naturally, he transferred his interest and love of Novák’s visual poetry to his students (much later they united in the free art group A-R, Advance-Retarde), mostly Milan and Klára Bočkay, Vlado Kordoš, Marián Mudroch, Marián Meško, and others. During the Seventies, his students became his colleagues when several of them (Bočkay, Kordoš, and Mudroch) met their former professor as teachers at the School of Ap- plied Arts. As they’ve mentioned, around 1974 they started taking “beautiful trips” annually to visit Fila the master, who was regularly spending summers at his Moravian birthplace with his wife Dorota. It became a tradition, continuing for almost two decades. Among the “obligatory trips” there were also the visits of the abovementioned Moravian friends. The key place among them belonged to Ladislav Novák; visits in his beloved Třebíč weren’t only a manifestation of artistic sympathy and interests, but particularly an intensive interpersonal solidarity. His nature is of a thoughtful introvert, but with an extraordinary (sometimes even “black”) sense of humor, irony, and self-deprecation. As people remember, he always came to life when visiting friends, having a glass of wine, talking about art, poetry, and life; he often ended up showing new work and almost inevitably giving away gifts. On the other hand, we can’t forget that in times of totalitarianism, the visiting of this little island of freedom and creativity was a strong inner encouragement and motivation to work for everyone who participated in these meetings. As Marián Mudroch thought back later: “Ladislav Novák was closer to the ability of ‘being’ than most of us. He was the mediator between us and another world. We experienced this proximity right away at the first meeting in Třebíč…” This friendly consonance also found a reflection on another organizational and professional level. In 1994, Milan Bočkay intro- duced Novák’s work at his exhibition of froissage in the Palisády Gallery, next to the Josef Vydra School of Applied Arts in Brati- slava. In 1995, his Bratislava friends organized a symbolic “homage” exhibition for him in Painted House in Třebíč, under the name “A-R for Ladislav Novák.” An album of their works was created on this occasion and given to him on his seventieth birthday. “The crown jewel” of his presentation in Slovakia is surely the already mentioned double exhibition in the Slovak National Gallery, initiated by then-director Juraj Žáry. He often inspired Rudolf Fila to his lucid and eloquent artistic and historical comments. Devoted experts on surrealism Juraj Mojžiš and Albert Marenčin were writing about him. Ladislav Novák’s name always had the attribute “of Třebíč” – settled in a small town in voluntary solitude from the province. However, throughout his life and with his work he proved that big art is not a matter of big words, format, or city; it can be created anywhere, directly proportional to big talent, concentration, captivation and passion… Please, accept the invitation to the magical world Ladislav Novák left here for us and his friends.

Katarína Bajcurová, August 2012 37 Klára Bočkayová Jeden z vás ma zradí a iné príbehy od 13. septembra do 7. októbra 2012

Klára Bočkayová mi vždy pripadala ako dovršiteľka ženskej emancipácie, ale nie presvedčovacou razanciou v zmysle sufražetského superchlapstva, ani rezignovaním na ženstvo iným druhom sebaponíženia, ktoré ponúkajú rôzne ďalšie feministické hnutia so sklonmi k ešte hlbším poní- ženostiam, pretože si našla už od samých počiatkov svojej tvorby, povedal by som, že už v škol- ských laviciach abecedu a syntaktické systémy, umožňujúce vývoj bez dramatických komplikácií, ale tiež bez nábehu k opakovaniu už nájdeného, čo sa v dnešnom umení odohráva až príliš často, a zrejme tiež denné konfrontácie s podobne artikulovanou tvorbou manžela, len s úplne iným tvaroslovím a pritom nielen o dikcii je teraz reč, ale priamo elementárnom, teda podobne ako v slovesných formách umenie predstavuje trebárs slabikovanie, je výber jej prvkov, citovaných východísk z ľudových banalít a použitie, akým prenáša citované prvky do svojich kompozícií, prezrádza na jednej strane orientáciu v montážnych procesoch, založených na frotážovaní, kolážovaní, odtlačkoch a možno ešte iných praktikách, ktorých kombinácie zakladajú nové roz- právkové deje, ktorými hýbe čisto feminný duch iskrivého dôvtipu bez toho, aby sa výtvarné frekvencie, žensky dôverné a bez zbytočných dramatizovaní dali strhnúť k rozpútaniu príkrostí a zabúdali pritom na hybnosť so znakmi spätnosti, čo sú ženské zbrane par excellence, vo výtvarnom umení obetované často v prospech iných fenoménov, predstierajúcich razanciu, ktoré u Kláry Bočkayovej pri jej temperamente by mohli bez ostychu dominovať, avšak vyba- lansované už zmienenými posadnutosťami hudobno-skladobného pôvodu, vyplývajúcimi z osobnostného noblesného založenia a možno tiež z manželskej súhry umožňujúcej pri tak vzác- nych talentoch, aké obidvaja predstavujú, zreteľnosť odlišností, vyrovnávajúcu a špecifikujúcu potencionálne zdroje napätia v prospech veci spoločnej i odlišnej.

Rudolf Fila, 2004

39 40 Klára Bočkayová One of You Will Betray Me and Other Stories from September 13 to October 7, 2012

Klára Bočkayová always looked to me like the greatest exemplar of female emancipation, but not due to a convincing boldness of a suffragette supermanhood, or by breaking away from womanhood through some other type of self-humiliation, offered by various other feminist movements prone to even deeper humiliation, because since the very beginning of her career, I would say already at school, she discovered the alphabet and syntactic systems, allowing her to develop without any dramatic complications, but also without the inclination to repeat the already discovered, which is happening very often in today’s art, and perhaps also the daily confrontations with the similarly articulated works by her husband, only with a completely different morphology, and by that I don’t only mean diction, but also the basics, meaning that similarly to verb forms, the art represents, for example, syllabication, her work with the choice of its elements, basis quoted from folk banalities, and the way she transfers the cited parts into her compositions, reveals on one hand the orientation in the assemblage processes based on frottaging, collages, prints, and maybe even more methods, whose combinations are the basis for new fairytales, moved by a pure feminine spirit and sparkling wit without art frequencies, womanly confidence and without unnecessary dramatization, having to be dragged to unleash snappishness while forgetting the dynamics with the signs of devolution, which are the female weapons par excellence, in fine art often sacrificed in favor of other phenomena pretending boldness and which could shamelessly dominate in Klára Bočkayová’s work when we consider her temperament, but already balanced with the mentioned obsessions of a musical and com- posing origin, arising from her classy personal nature, and maybe even by the husbandly harmony, showing the clarity of differences, balancing and specifying the potential sources of tension in favor of both the common and unshared things by such rare talents as the two of them are.

Rudolf Fila, 2004

41 42 Martin Derner Miniatúry od 11. októbra do 4. novembra 2012

Videnie je podmienené myslenie. Maurice Merleau – Ponty Otvorenosť a priepustnosť vizuálnej skúsenosti charakterizujú typ postmoderného vizuálneho jazyka, aký priniesol Martin Der- ner (*1973) najskôr do média voľnej grafiky. Postupne rozširoval register médií o objekty, koláže, knižný objekt, fotografiu ma- nipulovaných prvkov prírody, reliéf a ich presahy. Kontinuita autorského kódu Dernera predstavuje asociatívny pohyb výrazových prostriedkov, plný prekvapivých spojení a zvratov (subverzií) a rovnako nečakaného formálneho spracovania, v ktorom sa často priamo sprítomňuje idea diela. Fenomenologickou osou tvorby Dernera je hra v zmysle kombinátoriky, premeny a mystifikácie. Inovácie vizuálneho jazyka zakúša autor cez transmediálny prístup v intenciách znakového celku vizuálnej kultúry. Pojem umenia ako slobodnej hry zdôrazňujú viaceré pokantovské koncepcie vo filozofii či estetike. Takou je aj povaha umenia v Dernerovej tvorbe. Hra ako dialóg nečakaných spojení a ich transverzia, ale súčasne sprítomňujúca energiu tradície v čase - postmediálnej doby. Derner čosi bánálno-informačné uchopí a transformuje do novej podoby, pričom tu dominuje idea zmeny významu či dokonca hodnoty. Divák tak získava novú skúsenosť, ktorá provokuje inakosť pohľadu. Pomocou znakových, sym- bolických a materiálových intervencií alebo ich vrstvením utvára autor dialóg – hru s pravidlami rekontextualizácie, ale aj dete- ritorializácie pôvodného. Derner nadväzuje na konceptuálne tendencie 60. rokov a analyticko-interpretačnú líniu umenia 70. rokov 20. storočia. Jeho jazyk tak spája vizuálnu poéziu s racionálno-ironickým konceptom, ale aj analýzou médií. Apropriácia nájdenej vizuálnej veci (a obrazu) tvorí základný mentálno-fyzický materiál jeho diel. Dôležitým je významový posun v rovine asociatívnosti alebo intervencie a paradoxného popretia pôvodného obrazu či motívu. K tomuto tvorivému princípu sa ako „bonus“ pridáva isté esenciálne „grafično“. Je to stratégia myslenia v grafickom jazyku, postupe a technológii, kedy domýšľame matricu a jej odtlačok, pričom u Dernera tieto pojmy a ich fakticita fúzujú. V tvorbe autora prevažuje zdôraznená predstavivosť, ale nie tá, tendujúca k nadreálnu. Skôr iná, spájaná s paradoxmi a často aj drsnosťou nepredvídateľnej reality. Táto ideová hra sprostredkovaná vizuálnou, spočíva na otázke „ako by to mohlo dopadnúť?“ alebo „aké je to pre mňa?“ Formotvorným aspektom je tu recyklácia viditeľného s prvkami mystifikácie v zmysle spojenia reality a jej fikcie. Texty, knihy, antikvárne anonymné fotografie a tlače ho inšpirujú ako hotový (daný) typ videnia, z ktorého vytvorí iný. Takto provokuje u diváka nielen dialogickosť, ale priamo pochybovanie ako základ racionality. Rozsiahly cyklus „miniatúr- nych“ prác stavia autor na variabilite jazyka žánru a asociatívnosti v rámci výtvarnej techniky – „maľby“ liatím prevažne bielej farby. Nejde tu o premaľbu v ponímaní autorského gesta R. Filu, ani vymazávanie v duchu transcendentna S. Filka. Skôr tu je afi- nita k tvorbe P. Bartoša alebo J. Kollera. Ich rané práce s príbuznou estetickou kvalitou riešili ale iný problém – nové pohľady na pojmy zobrazenia, obrazu, reality a podobne. Dnešná generácia už nemusí riešiť tieto konzekvencie médií. Prešla dostatoč- nými lekciami ich zatracovania, miešania, simulovania a nových návratov ku klasike. Dernerovi nejde o akt vymazávania ako taký. Toto gesto je skôr komentárom k nájdenej všednej a anonymnej predlohe, pričom tieto tematicky triedi (podobne ako O. Laubert). Objavujú sa tu žánre portrétu, skupinový portrét s motívom rodiny, krajina, mesto, motív športu. Pre Dernera reprezentujú čosi ako archetypy pamäti. Kolektívnej, individuálnej, každodennej, vizuálnej (vysokej i masovej) kultúry. Obsahujú historické ponaučenie s poukazom na nepoučiteľnosť (symbolika otáznika, výkričníka, Madony, hviezdy a iných kultúrnych kódov). Miniatúry pracujú paralelne s fenoménom výtvarnej ilúzie a s ilúziou reality, ktorú popierajú akoby narušenou pamäťovou stopou. Osobitú oblasť tvorby Dernera reprezentuje knižný objekt. S reálnou knihou pracuje reliéfno-sochárskym štýlom frézovania, ale aj segmentovania či asamblovania s cieľom využiť vrstvy textu, masu knihy s „archeologickými“ sondami do ich obsahu. Aj tu pracuje štýlom presahov médií, kedy zásahom dosahuje významovú premenu a juxtaponovanie pôvodného materiálu (a významu či zmyslu textu). Napríklad motívy otáznika a výkričníka vrstvené z knižných stránok. Výstava Martina Dernera Miniatúry (práce z rokov 2009 – 2012) prináša tri vzájomne previazané, ale mediálne nezávislé oblasti tvorby autora – liate „premaľby“ nájdených fotografií, knižné objekty a reliéfy s recykláciou ich „zvyškového“ materiálu. Popri hre vizuálneho jazyka ako princípe autorovej tvorby, dominuje zámena, rekolážovanie znakových a obrazových typov s výslednou intertextualitou významu. Štýl, ktorý u Dernera nateraz prevláda, reprezentuje ľahkosť poetickej irónie, miestami s prvkami demýtizácie či dokonca sarkazmu. Táto umelecká stratégia je ale na strane pravdy ako skúsenosti, a na strane života vyjadrujúc jeho neistú povahu. Alena Vrbanová, október 2012 43 Martin Derner Miniatures from October 13 to November 14, 2012

Seeing is conditional thinking. Maurice Merleau – Ponty The openness and permeability of visual experience characterize a type of postmodern visual language brought first to free media graphics by Martin Derner (b. 1973). Gradually, he extended his media range with objects, collages, books, photography of mani- pulated natural elements, relief, and their overlaps.The continuity of Derner's authorial gestures is represented by an associative movement of the means of expression, full of surprising connections and subversions, and an equally unexpected formal proces- sing in which the idea of the work is often directly enlivened. The phenomenological axis of Derner's work is a game in terms of combinatorics, transformation, and mystification.The author is experiencing innovations in visual language through a transmedia approach in terms of the character unit belonging to visual culture. Several post-Kant philosophical and aesthetical concepts emphasize the concept of art as a free game. Such is the nature of art in Derner's work. Game as a dialogue of unexpected connections and their transversion, simultaneously enlivening the energy of tradition in a postmedia period. Derner grabs something trivial and informative, transforming it into a new form, while the change in meaning or the entire value dominates here. The viewer gains a new experience, provoking a change of perspective. Using character, symbol, and material interventions or their layering, the author creates a dialogue – a game with rules of recontextualization, and also deterritorialization of the original. Derner follows the conceptual tendencies from the Sixties and the analytical and interpretive art line from the Seventies. His language connects visual poetry, a rational ironic concept, and media analysis. The appropriation of a found visual subject (and picture) creates the basic mental and physical material of his works. The shift of meaning at the associative level is important, or the intervention and paradoxical denial of the original painting or theme. Some essential "graphics" is added to this creative principle as a "bonus." It's a strategy of thinking in graphic language, processes, and technology when we surmise a matrix and its print, while these concepts and their factuality fuse in Derner's case. An emphasized imagination prevails in the author's work, but it's not inclined towards the hyperrealistic. It's associated with pa- radoxes and often with the roughness of unpredictable reality. This ideological game mediated through the visual one is based on the question "how could this end?" or "how is this for me?" A form creating aspect here recycles the visible with elements of mystification, in terms of connecting reality and its fiction. Texts, books, anonymous antiquarian photographs and prints inspire him as a complete (given) type of vision, from which he creates a different one. Besides a dialogue, he directly provokes doubts in the viewer as the basis for rationalism using this method. The extensive cycle of "miniature" works is based on the variability of genre language and the associativity in the art technique - "painting" by mostly pouring white color. It's neither overpainting like in the case of Rudolf Fila's authorial gesture, nor erasure in the spirit of the transcendent Stano Filko. Rather there's an affinity to Peter Bartoš' and Július Koller's work. However, their early works, with a similar aesthetic quality, dealt with a different problem – a new perception of portrayal, paintings, reality, etc. Today's generation no longer has to deal with these media consequents. They've been through enough lessons of condemnation, mixing, simulation, and new returns to the Classics. Derner doesn't care about the act of erasure as such. This gesture is more of a commentary on the found everyday and anonymous originals, while sorting them thematically (similarly to Otis Laubert). Genres like portraits, group portraits with a family theme, countryside, city, and sports themes, appear here. For Derner, they represent something like the antetypes of memory – collective, individual, everyday, visual (high and mass) culture. They include historical lessons suggesting incorrigibility (question mark and exclamation point symbolism, Madonna, star, and other cultural codes). Miniatures work parallel to the phenomenon of art illusion and an illusion of reality, which they deny as if disturbed by a mindprint. Literary objects represent a distinctive part of Derner's work. With a real book, he works in a relief-sculptural style of milling, segmenting, and assembling, in order to use the text layers and book's mass with an "archaeological" probe into its content. Even here he exceeds the media and with this intervention, he reaches a change in meaning and the adjacency of the original material (and the significance and textual meaning). For example, motifs like question marks and exclamation points layered from book pages. Martin Derner's Miniatúry Exhibition (works from 2009 – 2012) brings three interconnected, but medially independent areas in his work – molten "overpaintings" of found photographs, literary objects, and reliefs with recycled "residual" material. Besides, the play of visual language as the principle of the author's work dominates the interchange, plus the recollage of symbolic and imaging types with a final intertextuality of the meaning. The style predominating in Derner's recent work represents a lightness of poetic irony, sometimes with elements of demythologizing and sarcasm. However, this art strategy is on the side of truth, experience, and life, expressing its uncertain nature.

Alena Vrbanová, October 2012 45 Miloš Koreček a Vilém Reichmann Dva fotografové Skupiny Ra od 8. novembra do 30. novembra 2012

Dva umělci, kteří výrazně formovali druhou generační vlnu českého surrealismu v podobě válečné a těsně poválečné aktivity Skupiny Ra, shodou okolností oba patřící k její brněnské větvi a oba známí pře - devším jako fotografové. Výrazně se přitom podíleli na hledání nových výrazových prostředků, celá skupina odmítala meziválečný surrealismus veristický… Chtěli nalézat nová estetická sdělení tak originálně, že se svými výsledky přiblížili prvním předzvěstem informelu, jak se objevovaly v internacionálním hnutí COBRA, s nímž měli někteří také kontakty. V roce 1944 se ovšem také podíleli na prvních kolektivních akcích sui generis, předjímajících akční umění v podobě aranžmá vlastních těl či jejich částí a různé způsoby, jimiž je reinterpretovali… A říkali tomu prvnímu velkému hledání Řádění, protože bylo tak odlišné od jejich ostatní praxe – později byli správně identifikováni jako předchůdci akčního umění. Miloš Koreček se věnoval od počátku pouze fotografii. Zpočátku se pokusil o netradiční pohledy na pří- rodní objekty i o fotomontáže, ovšem potom následoval jeho velký objev, oceněný již tehdy i Karlem Teigem jako jedinečný v mezinárodním kontextu. Znal dekalky od různých surrealistických kolegů, on si našel jejich fotografickou paralelu – fokalk. Tehdy standardně užívané fotografické desky rozehříval, až vznikly různé struktury, jaké de facto byly vlastní informelu – objevoval na nich větší nebo menší detaily, které jej fascinovaly, a ty teprve zvětšoval. Tak vznikla valná část jeho autonomního díla, již od roku 1945 vystavuje prakticky pouze své fokalky. Někdy v nich divák nalézal jakési fantazijní útvary, ale de facto to byly skutečně především autonomní struktury. A těm potom v různých modifikacích zasvětil svou tvorbu, někdy uplatnil zbytky původního obrazu, třeba když na původním negativu byly nějaké texty – shodou okolností jsem tohoto výborného umělce prezentoval při jeho první retrospektivě v brněnském Kabinetu fotografie Domu pánů z Kunštátu, výstavní síni Domu umění. Jeho dílo je mimořádně autentické a před- jímá světový informel padesátých let, i když někdy není dostatečně prezentován. Vilém Reichmann měl trochu složitější umělecké hledání – začínal ve třicátých letech kresbami, expre- sívně společensky kritickými, on ovšem byl sám vždy nesmírně sebekritický, takže je zavrhl, protože se prý příliš blížily jím tehdy velice obdivovanému Georgi Grossovi. Ve čtyřicátých letech pak již vytvořil zcela autentické kresby surrealistické, ale i ty odmítal, uznával pouze své fotografie, nejprve cykly, zobrazující překvapivá, absurdní setkání neočekávaných objektů díky různým změnám po zásazích v rozbombardovaném městě. S těmi se již podílel na aktivitě Skupiny Ra i na jiných skupinových výstavách. Většinu života ovšem potom zasvětil makrofotografiím detailů z různých částí opět tohoto svého města, které jako správný neosurrealista vnímal jako imaginativní, jako naši představivost podněcující útvary, subtilně fantazijní, někdy až přeludné (trochu v tomto vidění měl u nás asi nejblíže k Emile Medkové, ovšem s jinou morfologií a tedy i s jinou sémantikou). Makrofotografie tvoří podstatnou součást jeho životního díla, ovšem ve stáří se vrátil k možnosti, vytvářet jakousi informelovou miniaturu na kousky filmu a tu potom zvětšoval. A kruh se definitivně uzavřel, když díky zdravotním handicapům v posledních letech života vytvořil i řadu volných kreseb na papíře, někdy víc imaginativních a tedy semifigurativních, jindy abstraktních.

Jiří Valoch, říjen 2012

47 Miloš Koreček and Vilém Reichmann Two photographers of the Group Ra from November 8 to November 30, 2012

Two artists who significantly helped to shape the second generation wave of Czech surrealism, in the form of war and post-war activity of the Group Ra, coincidentally both belonging to its Brno branch and primarily known as photographers. They significantly contributed to the search of new means of expression; the whole group was denying the new verismo surrealism… They wanted to look for new aesthetic statements in such an original way, that with their results they got very near the prognosis of Art Informel, appearing in the international movement COBRA, to which some of them had connections. In 1944, they also participated in the first collective sui generis events, anticipating action art in the form of arranging their own bodies or their parts in many ways, and thus reinterpreting… And they called this first great search “Spree,” because it was so different from their other work – later they were correctly identified as the precursors of action art. From the very beginning, Miloš Koreček devoted himself only to photography. First he attempted unconventional views of natural objects and photomontages, but then his great discovery followed, valued even then by Karl Teige as unique within an international context. He knew about decal work from various Surrealist contemporaries, and found their photographic counterpart – focal work. He warmed up the then commonly used photographic boards to achieve various structures, which were used in Art Informel by de facto – he was discovering bigger and smaller details that fascinated him, enlarging them. A good part of his autonomous works originated from this, exhibited since 1945 as his focal work. Sometimes the viewers found some fantastic shapes and figures in them, but by de facto they really were mostly autonomous structures. Later he devoted his work to these in various modifications, sometimes applying the remains of the original image, for example when there was some text on the original negative – coincidentally, I presented this great artist at his first retrospective in the Photography Cabinet in the House of Lords of Kunštát, the exhibition hall of the Brno House of Arts. His work is extremely authentic, anticipating the global Art Informel of the Fifties, even though it sometimes isn't sufficiently presented. Vilém Reichmann's artistic search was a little bit more complicated - he began with expressively and socially creative illustrations in the Thirties, but he was very self-critical and abandoned them, because supposedly they were very similar to the then very admired George Gross. In the Forties he was creating only completely authentic surrealistic drawings, although denying them again. He only appreciated his photographs, at first the whole cycles depicting surprising, absurd meetings of unexpected objects, thanks to various changes after the attacks in a bombed city. With these cycles he participated in the Group Ra's activities and other group exhibitions. However, he devoted the biggest part of his life to macrophotographs of details from various parts of the same city, which he perceived like a real Neo - surrealist: as imagination-stimulating forms, subtly fantastical, sometimes even spectral (with this vision he was closest to Emila Medková, but with a different morphology and thus also semantics). Macropho- tographs represent an essential part of his life's work, however in old age he returned to the possibility of creating a sort of Art Informel miniatures on pieces of film and then enlarging them. And the circle finally closed when due to health issues in the last years of his life he created a series of drawings on paper, sometimes more imaginative and thus semi-figurative, and other times abstract.

Jiří Valoch, October 2012 49 Otis Laubert Zaváraniny od 10. decembra do 29. decembra 2012

Ak dnes otvoríme konzervu invenčných nápadov Otisa Lauberta, prác zo šesťdesiatych rokov, ktoré dôležitým spôsobom ovplyvnili jeho budúcu tvorbu a nikdy neboli vystavené, uvidíme v nej čerstvé, neporušené, šťavnaté plody, ktoré odolali zubu času aj módnym vlnám a po- tvrdzujú starú pravdu, že kvalita dobrého umenia je v ňom samom a je neprenosná. To, že tieto práce sa vystavujú takmer po polstoročí, nie je v umení nič výnimočné, veď dejiny nám ponúkajú mnoho príkladov osudov osamelých bežcov, ktorí svojimi objavmi, a to nielen v umení, pred- behli svoju dobu a tvorili bez toho, aby si ich dielo vôbec niekto všimol. A naviac Otis prežíval toto obdobie bez priameho osobného kontaktu s vtedajšou výtvarnou komunitou a bez kon- frontácie s jej tvorbou. Milan Kundera v jednej štúdii napísal, že surrealisti vo svojom manifeste boli prísni k umeniu románu. Vyčítali mu, že je nevyliečiteľne zavalený prostrednosťou, popis- nosťou, banalitou, všetkým, čo je pravým opakom poézie. Verili v budúce zlúčenie dvoch na po- hľad takých protikladných stavov, ako je sen a skutočnosť, v absolútnu realitu, nadrealitu. Paradoxne toto „zlúčenie sna a skutočnosti “, ktoré francúzski surrealisti proklamovali, hoci sa im ho nepodarilo uskutočniť vo veľkom literárnom diele, už existovalo, a to práve v tom umení, kto- rému sa vysmievali, v románoch Franza Kafku, napísaných v predchádzajúcom desaťročí. Keď Umberto Eco koncom sedemdesiatych rokov vo svojich slávnych románoch a esejách uva- žoval o možnej vyčerpanosti jednotlivých etáp moderného umenia, únave ich obsahovej a for- málnej čistoty, a predkladal ako jedno z riešení premiešavanie štýlov, podobné úvahy overené tvorbou mali Otis Laubert, hnutie Fluxus a americká akčná scéna už dávno za sebou. Od polovice šesťdesiatych rokov dovtedy málo vídaným spôsobom začali obohacovať výtvarný výrazový slovník postupmi, ktoré dnes môžeme smelo označiť za prvé kroky post moderny. Otis sa v tej dobe svojsky vyrovnával s podnetmi dadaizmu a pop-artu, a ako ich právoplatný dedič hravo a odvážne riešil možnosti prepájania a vzájomnej konfrontácie štýlov. Patrí medzi prvolezcov, mágov schopných absorbovať každý iniciačný podnet bez zábran a spra- covať ho s plným nasadením. Všetko, čo odvtedy prechádza jeho rukami, podlieha permanentnej invenčnej premene. Týmito postupmi sa celá Otisova tvorba stáva jedným veľkým depozitom, v ktorom sa uctieva, triedi, skúma, posúva a prepája každá nájdená vec. Dávať outsiderom nový sémantický obsah je priro dzenou vyjadrovacou formou jeho vážnej hry. Hry, ktorú nemožno vy- kladať a uložiť do žiadnej schémy. Každá z nich sa rúca, pretože jeho nekonvenčný záber mož- ností vizuálneho zobrazovania je taký široký, že sa vymyká akémukoľvek zaradeniu. Aj preto by mapovanie a sumarizovanie stavu súčasného umenia bolo neúplné bez poznania príbehu o prínose tvorby Otisa Lauberta. Obohacuje ho totiž o rozmer, ktorým umenie doby postmodernej príliš neoplýva, a to je invencia, kvalita a humor. A že mu tieto schopnosti nechý- bajú, potvrdzuje táto výstava. K nej môžeme ako bonus pokojne dodať – parafrázujúc Picassove slová – že Otis nehľadá, Otis nachádza.

Marian Meško, december 2012

51 Otis Laubert Conserves from December 10 to December 29, 2012

If we now opened the can of Otis Laubert's inventive ideas and works from the Sixties that affected his future career in an important way and had never been exhibited, we would see fresh, intact, suc- culent fruits that have withstood the ravages of time and waves of fashion, confirming the old adage that the quality of good art is within itself and untransferable. The fact that these works are now being exhibited after almost half a century isn't anything special in art; history offers us a lot of exam- ples of lone runners who outpaced their times with their discoveries not just in art, and were creating without anyone even noticing their work. And moreover, Otis Laubert lived through this period without personal contact with the artistic community and any confrontation with their work. Milan Kundera wrote in one of his studies that in their manifesto, the Surrealists were strict concerning the art of the novel. They accused Laubert of being terminally overwhelmed with mediocrity, descriptiveness, banality, and everything opposed to poetry. They believed in the future unification of these seemingly very opposing states, such as dream and reality, absolute reality, and hyperreality. Paradoxically, this "unification of a dream and reality" proclaimed by the French Surrealists had already existed, even though they weren't able to accomplish it in a great literary work. It was precisely in the type of art they derided, in Franz Kafka's novels, written in the previous decade. When at the end of the Seventies Umberto Eco started meditating in his essays and famous novels about the possible exhaustion of individual stages in modern art, fatigue in their contextual and formal purity, and presented the mixing of styles as one of the solutions, Otis Laubert, the Fluxus Movement, and the American action scene had already had similar thoughts long before. From the mid-Sixties, they started enriching the artistic dictionary of expressions with methods then rarely seen, which we can now confidently designate as the first steps towards Postmodernism. In his time, Otis Laubert was dealing with Dadaist and Pop Art impulses in a peculiar way, and as their rightful heir, he was playfully and audaciously considering the options regarding the combinations and mu- tual confrontations of styles. He belongs among the pioneers, magicians able to absorb every initiatory impulse without inhibitions, and process it with a full enthusiasm. Everything passing through his hands since then undergoes a permanent inventive transformation. With this method, Laubert’s entire oeuvre becomes one big repository, in which every discovered thing is worshipped, classified, examined, transported, and interconnected. To give outsiders a new semantic content is a natural form of expression in his serious game. A game that cannot be interpreted or put into any scheme. Each of the schemes crumbles, because his unconventional range of possibilities in visual display is so wide that it defies any classification. Therefore any mapping and summarization of contemporary art's state would be incomplete without knowing the story about the contribution of Otis Laubert's work. He added a dimension that postmodern art doesn't teem much with: invention, quality, and humor. This exhibition is the proof that he's not missing these abilities. As a bonus, we can safely add - paraphrasing Picasso's words - that Otis doesn't seek, Otis finds.

Marian Meško, December 2012

53 Christmas Christmas 14. 12. 2012 14. 12. 2012

Ja je niekto iný, Ja nie som ani autor ani metafora, Ja nie je môj pseudonym. Me is someone else, I’m not an author, neither a metaphor: Me isn’t my pseudonym. Ja som Marian Meško (teda aspoň v tejto chvíli). Úlohu Meška nebolo možné odmietnuť. Jednak ma ňou poveril I am Marian Meško (at least for the moment). It was impossible to refuse the role of being Meško. First of all, I was entrusted revolučný výbor A-R, jednak ma určité historické súvislosti na túto úlohu predurčujú. Ako prvák Školy umeleckého with it by the A-R Revolutionary Committee, and second of all, a certain historical connection predetermined me for this priemyslu na aranžérskom oddelení som sa podľa abecedy stal prvým týždenníkom. Týždenník je týždeň poruke task. As a freshman at the School of Applied Arts, Department of Decorative Arts, I was first regarding weekly maintenance ako posluha vyučujúcim a ďalší týždeň podľa abecedy štafetu preberá ďalší. Takto logicky to prebieha azda na všet- of the classroom, based on alphabetical order. This person is the teacher’s right-hand man for a week, and the following kých školách sveta, ktoré sa snažia žiakom vštepovať zmysel pre spravodlivosť. Na aranžérskom oddelení tento lo- week the tasks are taken over by someone else. This is how it logically works perhaps at all schools in the world trying to gický, ale aj monotónne predvídateľný systém neexistoval. Nahradil ho iný, ktorého korene tušíme niekde v inculcate a sense of fairness in its students. This logical, but also monotonously predictable system, didn’t exist at the dadaizme. Čoskoro som ho okúsil na vlastnej koži. Vyučujúci praktických predmetov Fridrich Moravčík bol pedagóg Department of Decorative Arts. Another system replaced it, whose roots we suspect somewhere in Dadaism. Soon dobrého srdca a dobre mierených rán. Tento láskavý muž ma z nevysvetliteľných príčin vyznamenal zvláštnou enough I tried it myself. Fridrich Moravčík, a teacher of practical subjects, was a good-hearted man with well-directed priazňou. Zaumienil si, že budem týždenníkom nie týždeň, nie mesiac, ani nie rok, ale navždy. Neurobil to zo zlo- blows. For some inexplicable reasons, this kind man dignified me with his special favor. He set his mind on me maintaining the classroom not for a week, or a month, or even a year, but forever. He didn’t do it out of malice or prejudice; he did it myseľnosti ani zo zaujatosti, urobil to v mene akejsi vyššej logiky, ktorej princíp bol známy len jemu. Akoby to ne- in the name of some higher logic, whose principles were only known to him. And as if it wasn’t enough, he underlined stačilo, onú absurditu si ozvláštnil ešte tým, že si ma vytrvalo mýlil s Marianom Meškom. Ten chudák, ako falošný this absurdity by continuously mistaking me with Marian Meško. That poor boy usually earned the first blows as a false týždenník zvyčajne schytal prvé rany, ktoré impulzívneho pána profesora natoľko upokojili, že sa mohol už vcelku weekly custodian, soothing the impulsive professor enough to wholly pay attention to the first one, who was me. Up to zorientovaný venovať takzvanému pravému týždenníkovi, čiže mne. Dodnes mám pocit, že týždenník týždeň je this day, I still have a feeling that Week magazine was named after me. pomenovaný po mne. I’m Marian Meško. Marian Meško always longed for awards. However, he was carefully concealing these desires, and not Ja som Marian Meško. Marian Meško vždy túžil po oceneniach. Nenaplnené túžby však starostlivo utajoval a ne- bothering , for example, a well-known ex-parliament member: “Boys, when will you finally give that award to me?” And domŕzal ako napríklad známy exposlanec: „Chlapci, kedy mi už konečne tú cenu dáte?“ alebo netrúsil reči ako istý he wasn’t dropping words like one unknown artist: “I believe I deserve that prize.” On the contrary, Marian Meško diverted neznámy výtvarník: „Tú cenu by som si hádam aj zaslúžil.“ Naopak, Marian Meško, aby odpútal od seba pozornosť, the attention away from himself, tirelessly claiming, that the A-R rules don’t allow any of its members to receive the prize. vytrvalo rozhlasoval, že štatút nedovoľuje, aby cenu A-R dostal niekto z jeho členov. Traja to využili a s vidinou ceny Three of them utilized it and seemingly left A-R with the vision of an award. Marian Meško confused several people with naoko A-R opustili. Marian Meško zdanlivo nezištnou organizátorskou aktivitou zmiatol viacerých. Nie však všetkých. his seemingly disinterested organizational activity. But not everyone. The most sensitive ones noticed his accusing gaze. Tí najcitlivejší zachytili jeho vyčítavý pohľad. Ten pohľad bol nenápadný, ale spôsoboval bolesť. Aj keď to nebolo The gaze was subtle and painful. Even though it was never spoken out loud, it went: “Boys, and what about me?” It went nikdy vyslovené, znel: ´Chlapci, a ja nič?´ Došlo to tak ďaleko, že kandidáta R. B. dotlačil k odmietnutiu ceny s náde- so far that he forced the candidate R. B. to reject his award, hoping that perhaps we’d guess the award would be his. At jou, že sa azda dovtípime a cena bude jeho. Vtedy sme ešte odolali. Tento rok prvému praskli nervy Igorovi Miná- that time we still resisted. rikovi: „Ja už ten vyčítavý pohľad nemôžem ďalej znášať, dajme mu konečne tú cenu.“ Postupujúcim vekom a This year, Igor Minárik’s caved in first: “I can’t bear that accusing gaze anymore, let’s give him that award finally.” The A-R neresťami zoslabení členovia A-R sa napokon popridávali, vyhrážkami presvedčili väčšinu hlasujúcich, a hľa, tu je members, weakened by advancing age and vices, finally joined in, convincing the majority of voters through threats, výsledok. Takto budú hovoriť neprajníci. and see, here’s the result. This is how the envious will talk. Prajníci však majú na vec iný názor: Marian Meško dvadsať rokov úspešne realizuje vlastnú myšlienku – cenu A-R However, the well-wishers have a different view on the matter: Marian Meško has been successfully implementing his Christmas altruisticky, len pre dobro veci samej. Stará sa rok čo rok o všetky potrebné náležitosti: zorganizovanie own altruistic idea – the A-R Christmas Award, just for the sake of its merits. Year after year, he’s been taking care of all hlasovania, zabezpečenie ubytovania, vyhotovenie originálneho obalu, až po vrchol sezóny – hodokvas odovzdá- necessary matters: from organizing the voting, ensuring accommodation, the creation of an original cover, to the seasonal vania ceny. Slávnosť sa uskutočňuje v čoraz atraktívnejších priestoroch, kde tróni priateľská atmosféra, tradičná peak – the prize-giving feast. The celebration is occurring in increasingly attractive rooms, where the friendly atmosphere, kapustnica a iné návykové lahôdky. Tento skromný muž robí pokorne všetko, ale s vysokou profesionalitou často traditional cabbage soup, and other addictive delicacies dominate. This modest man does everything discreetly, but with prevyšujúcou úroveň rôznych rozkošatených inštitúcií. Treba však zdôrazniť, že by ťažko dosiahol tieto vynikajúce a high level of professionalism, often exceeding the level of various multifarious institutions. However, it should be výsledky bez oddanosti dvoch dievčat: Eleny a Laury. Ich podpora je nielen morálna, ale aj praktická. Inak by sme emphasized that he would hardly achieve these amazing results without the dedication of two girls: Elena and Laura. si pochutnávali nanajvýš tak na zavináčoch. A to som, prosím, priveľmi zjednodušil, lebo Marian Meško starosti dis- Their support isn’t only moral, but also practical. Otherwise we would only have roll mops to enjoy. And I overly simplify it, because Marian Meško secretly conceals his worries. For example, ugh, finances. As the Custodians used to say about krétne zamlčuje. Napríklad aj, fuj, financovanie. Ako hovorievali kustódi pri obrazoch starých majstrov: „Ať to dneska the paintings of the old masters: “Let somebody do it today!” někdo udělá!“ Dear friends, twenty years is a decent amount of time. Whoever was supposed to have been given the A-R Christmas Milí priatelia, dvadsať rokov je slušná doba. Kto cenu A-R Christmas mal dostať, dostal ju. Ostatní majú možnosť Award has already received it. The rest have the option to continue working on themselves. For twenty years, we’ve been ďalej na sebe pracovať. Dvadsať rokov sme sa dychtivo pozerali do budúcnosti, odteraz sa rovnako dychtivo budeme eagerly looking at the future. From now on, we’ll eagerly be looking at the past. After all, it’s all encoded in the name pozerať do minulosti. Napokon to všetko je zakódované v názve Avance-Retard. “Avance-Retard.” Milan Bočkay Milan Bočkay Príhovor odznel pri odovzdávaní ceny A-R Christmas 2012 Marianovi Meškovi v piatok 14. decembra 2012 The speech was heard at the 2012 A-R Christmas Awards Ceremony for Marian Meško on Friday, December 14, 2012.

55 56 Christmas Christmas 14. 12. 2012 14. 12. 2012

Náš priateľ Marian Meško má pocit, že si nezaslúži krásny darček, ktorý mu priniesol Santa Mikuláš (v netradičnej Our friend Marian Meško feels that he doesn’t deserve the beautiful present brought to him by Santa Claus (in the podobe akejsi rozšírenej skupiny výtvarníkov, ktorí nemajú ani bradu – čo sa dá prepáčiť zvlášť u žien --, ani červený unconventional form of an extensive group of artists who don’t have beards – which can be pardoned especially kabát). Niektorým členom tej vyššie spomínanej skupiny prišlo na um, že by mohli požiadať nejakého Francúza, in the women – or even red coats). Some members of the above-mentioned group had the idea to ask some French- ktorý zhodou okolností by mal byť v Bratislave práve vo vhodnom čase, a o ktorom sa predpokladá, že vie rečniť o man who happened to be in Bratislava at the right time, and whom they presumed to be able to talk about any akejkoľvek téme, aby zmietol neželané mindráky riadnym kusom rétoriky: keď nemali inú alternatívu, vybrali si topic, in order to sweep away unwanted depression with a good piece of rhetoric: when they didn’t have any other mňa, a použili také silné argumenty (hrozili, že nedostanem ani gulášovú polievku, ani rezance, ani makovník), že alternative, they chose me using such strong arguments (threatening that I wouldn’t get goulash, noodles, or even som musel prijať túto náročnú úlohu. a poppy seed strudel), that I had to accept this challenging role. Čím je to, že tá cena (zvláštne pomenovaná „Christmas“, keď skupina má celkom normálne francúzske meno Avance- How is it, that this prize (curiously called “Christmas,” even though the group has the normal French name Avance- Retard) je taká unikátna a pre nás všetkých taká cenná? /.../ Keď ma môžete podozrievať, že nie som v tej otázke Retard) is so unique and precious for everyone? /…/ Even though you may suspect that I’m not totally objective celkom objektívny, tým, že mám kladné predsudky, musím akoby začať od nuly, teda skôr než som sa s prítomnými concerning this issue because of my bias, I have to start from zero, which is before I met these present and absent aj neprítomnými umelcami zoznámil. Nuž, je to dosť dávno, a neviem si vybaviť také staré spomienky veľmi živo, artists. Well, it’s been a while and I can’t recall such old memories too clearly, but I know that I was – at the end of ale viem, že som bol vtedy – bolo to koncom sedemdesiatych rokov – znechutený filozofiou, tak ako bola pestovaná the Seventies – fed up with the philosophy cultivated and taught here, and not very impressed by the contemporary i učená u nás, a že súčasné umenie, čo som mal príležitosť vidieť i zažiť v Paríži, ma veľmi nenadchlo. art, which I had the opportunity to see and experience in Paris. Keď ma Gérard Conio, predchádzajúci lektor francúzštiny, poveril, aby som priniesol katalógy Rudovi Filovi, Jožovi When Gérard Conio, the former French teacher, entrusted me with bringing catalogues to Rudolf Fila, Jožo Jankovič, Jankovičovi, Igorovi Minárikovi a Danovi Fischerovi, to, čo som u nich videl, ma veľmi prekvapilo: vôbec som netušil, Igor Minárik, and Dano Fischer, I was very surprised by what I saw in their studios: I had no idea that contemporary že moderné výtvarné umenie môže ešte poskytnúť také bohaté satisfakcie ako kedysi dávno obrazy od Kleea, Kan- visual art could provide such a rich satisfaction like paintings by Klee, Kandinskij, Nolde, Schwitters, Ernst, and dinského, Noldeho Schwittersa, Ernsta či Picassa. Bol som veľmi prekvapený nielen tým, že mohli vzniknúť také Picasso did a long time ago. I wasn’t only surprised by the fact that such good things could be created in those dobré veci vo vtedajších pomeroch, ale predovšetkým tým, že mohli vôbec vzniknúť také vynikajúce veci. Diela, past circumstances, but especially that such great things could be created at all. The works that I began to discover ktoré som začal objavovať v bratislavských ateliéroch neboli len čosi veľmi originálne, čo vzbudilo moju zvedavosť, in the Bratislava studios weren’t only something very original, arousing my curiosity, but also...fulfilling. They met ale... naplnilo ma to. Splnilo to rôzne očakávania: umelecké, neumelecké, poetické, humoristické, i, veľmi neočaká- my various expectations: artistic, non-artistic, poetic, humorous, and in a very unexpected way, philosophical. /.../ vaným spôsobom filozofické. /.../ Well, okay: to feel some kind of revelation is one thing, to express that feeling in a sufficiently convincing way in No dobre: pociťovať akési zjavenie je jedna vec, vyjadrovať ten pocit dostatočne presvedčivým spôsobom, aby som order to arouse the curiosity of at least other Frenchmen, is a bit more challenging. /.../ As the modern French don’t vzbudil aspoň zvedavosť ďalších Francúzov, to je trošku náročnejšie. /.../ Keď terajší Francúzi neveria ničomu, čo believe in anything that’s not couched in a “scientific” way, I conceived it as university work. Let’s jump into it. nie je formulované „vedeckým“ spôsobom, koncipoval som ho ako vysokoškolskú prácu. Tak šup do toho. Preložil I translated Chalupecký’s “Stories,” wrote long – perhaps too long – essays about Rudolf Fila, Jožo Jankovič, Dano som Chalupeckého „Příběhy“, napísal som dlhé – asi príliš dlhé – eseje o Rudovi Filovi, Jožovi Jankovičovi, Danovi Fischer, Marian Mudroch, Václav Boštík, Adriena Šimotová, Dalibor Chatrný, Kurt Gebauer, Otis Laubert, and some- Fischerovi, Marianovi Mudrochovi, Václavovi Boštíkovi, Adriene Šimotovej, Daliborovi Chatrnom, Kurtovi Gebaue- what more synthetically, about “Dadaism in Bratislava.” I created a thick file, defending it one year after my return rovi, Otisovi Laubertovi, a čosi syntetickejšie o „dadaizme v Bratislave“. Vznikol hrubý spis, ktorý som obhájil rok po to France in June 1988. I became a “doctor,” greatly amusing my Bratislava friends, and started thinking about how návrate do Francúzska v júni 1988. Stal som sa „doktorom“, čo ohromne pobavilo mojich bratislavských priateľov, to organize exhibitions of the new Czechoslovak art, when a change in the regime arrived. A year later arrived the a začal som rozmýšľať nad tým, ako zorganizovať výstavy nového umenia v Československu, keď prišla zmena re- opportunity to make a big exhibition in four Parisian salons. I conceived it generously – calling it “40 Czech and žimu. O rok sa naskytla príležitosť urobiť veľkú výstavu v štyroch priestoroch v Paríži. Koncipoval som ju štedro – Slovak Artists: 1960-1990,” and I think that everyone was well represented. But the first disappointment occurred volalo sa to „40 českých a slovenských umelcov: 1960 – 1990“, a každý bol, myslím, dobre zastúpený --, ale prišlo immediately: what was undoubtedly amazing for me, didn’t seem to be for Parisian journalists who “went off” on hneď prvé sklamanie: to, čo bolo pre mňa nesporne úžasné, nezdalo sa tak parížskym novinárom, ktorí výstavu – the exhibition. Although my diagnosis about the blindness of French critics was confirmed, I’d rather welcome it if po francúzsky povedané – „sprdli“. Síce moja diagnóza o slepote francúzskych kritikov bola potvrdená, ale radšej they could recognize artistic quality sometimes as well. by som uznal, že by mohli niekedy rozpoznať aj umeleckú kvalitu. /.../ Precisely because the non-recognition and disregard of the highest values is still the same, or even worse, it /.../ Práve tým, že neuznanie a zabudnutie najvyšších hodnôt je stále rovnaké, alebo snáď ešte horšie, je veľmi dô- was very important to establish the A-R Group, and that they establish the “Christmas” Award. When making the ležité, že bola založená skupina A-R, a že skupina A-R založila cenu „Christmas“. Pri natočení filmu, o ktorom bude film we’ll talk about later, Milan Bočkay advised me not to be afraid of big words: those can be cut out later. So…if potom reč, Milan Bočkay odporučil, aby som sa nezľakol veľkých slov: že sa dajú potom vystrihnúť. Tak... ak sa vám you think that it’s a bit of an exaggeration to claim that the Christmas Prize-giving ritual is an oasis of healthy visual zdá, že je trošku prehnané tvrdiť, že rituál odovzdávania ceny „Christmas“ je akási oáza zdravého hodnotenia art evaluation in the desert of today’s world, you can cut out what seems inadequate to you. But even if you don’t výtvarného umenia v púšti súčasného sveta, môžete si pre seba vystrihnúť, čo sa zdá byť neadekvátne vám. Ale aj agree one hundred percent, I can conclude my speech: not mentioning the fact that he’s a good artist, the one keď stopercentne nesúhlasíte, môžem bezpečne uzavrieť moju reč: nehovoriac o tom, že Marian Meško je dobrý who’s been greatly helping for twenty years to turn the mirage of this oasis into reality, Marian Meško deserves our umelec, ten ktorý už dvadsať rokov razantne pomôže, aby sa aspoň raz do roka fatamorgána tejto oázy premenila gratitude. na skutočnosť, si zaslúži našu vďačnosť. Etienne Cornevin, December 2012 Etienne Cornevin, december 2012 57 58 Diela v katalógu / Works in the catalogue

Svetozár Mydlo Svetozár Mydlo Mária Čorejová Mária Čorejová Schôdza / Meeting Zranenec / The Injured Neznesiteľná ľahkosť bytia / Znovu a znovu si určujem... / 1986 1988 Unbearable Lightness of Being Commanding Myself Again and Again... 2012 2012

Emőke Vargová Emőke Vargová Jiří Valoch Jiří Valoch Priestorová skladačka / Dimensional Podlahy / Floors Textová inštalácia / Text Installation Textová inštalácia / Text Installation Puzzle 1993 2012 2012 1995

59 60 Adriena Šimotová Adriena Šimotová Ladislav Novák Ladislav Novák Grafitový anděl / Graphite Angel Nohy II / Legs II Stretnutie podľa Achima von Arnim / Kresba dychom / Drawing with Breath 2010 2009–2010 Meeting According to Achim von Arnim 1962–1965 1978

Ivona Žirková Ivona Žirková Klára Bočkayová Maľovanie vodou / Painting with Water Intimita / Intimacy Posledná večera / The Last Supper 2011 2010 2011–2012

61 62 Martin Derner Martin Derner Otis Laubert Otis Laubert After Koller / After Koller Bez názvu / Untitled Bez názvu / Untitled Bez názvu / Untitled 2010 2012 1966–1968 1967

Vilém Reichmann Miloš Koreček Osídla / Machinations Fokalk / Fokalk 1946 1944

63 64 Sprievodné akcie / Events

16.05.2012 Večer poézie Mily Haugovej / Mila Haugová’s Poetry Evening

30.08.2012 Večer poézie Ladislava Nováka / Ladislav Novák’s Poetry Evening

15.11.2012 Prezentácia časopisu Kritika & kontext / Kritika & Kontext Magazine’s Presentation 65