MASARYKOVA UNIVERZITA

Filozofická fakulta

r

Ustav germanistiky, nordistiky a nederlandistiky

Nórsky jazyk a literatúra

Bc. Jakub Kotal

Činnosť nórskej exilovej vlády počas 2. svetovej vojny

Magisterská diplomová práca

Vedúci práce: Mgr. et Mgr. Pavel Přibáň

2020 Oficiálne prehlásenie

Prehlasujem, že som svoju diplomovú prácu vypracoval samostatne a na základe literatúry a prameňov uvedených v zozname použitých zdrojov.

V Brne dňa Bc. Jakub Kotal

2 Ďakujem za všetku akademickú pomoc a podporu a najmä motiváciu, ktorú mi poskytol Mgr. etMgr. Pavel Přibáň pri vedení magisterskej diplomovej práci. Taktiež ďakujem všetkým za psychickú podporu v pandémiou sťaženej situácii roku 2020.

3 Obsah

Úvod 6

Metodológia 8

Zdroje 8

1. Koncept vláda v exile 9

1.2. Charakteristika exilových vlád počas druhej svetovej vojny 10

2. Nórsko a udalosti predchádzajúce exilu 12

2.1. Nygaardsvoldov kabinet 12

2.2. Nórska neutralita 13

2.3. Nemecká invázia a okupácia 14

2.4. Ústup vlády 15

2.5. Quislingová vláda 18

3. Exil v Londýne 20

3.1. Návrh Halvdana Kohta o premiestnenie 21

3.2. Otázka abdikácie kráľa Haakona VII 22

3.3. - nórska obchodná flotila 23

3.4. Demisia Halvdana Kohta 24

3.5. a atlantická spolupráca 26

3.6. Utečenci z Nórska 27

3.7. Švédsky postoj a humanitárna pomoc 29

3.8. Výmena ministra obrany 31

3.9. Menšie kauzy 33

3.10. Vzťah s Britániou 36

4. Kráľ Haakon VII 38

5. Hjemmefronten - domáci odboj a nórsky ľud 41

6. Návrat do Nórska 43

4 7. Záver 46

Bibliografia 49

Internetové zdroje 49

Resumé 51

5 Úvod

Téma svetových vojen a najmä tej druhej je dodnes živá, nevyčerpateľná a do istej miery aj aktuálna téma v celosvetovom dianí. Z československého pohľadu nás vždy zaujímal najmä príbeh našich národov - českého a slovenského - a tento záujem je možné badať aj vo veľkom počte československých akademických prác a článkov, ktoré sa dôkladne zaoberajú rôznymi otázkami od spoločenských pomerov v okupovanom Československu, cez jeho predvojnovú medzinárodnú politiku či vnútorné politické alebo vojenské rozbroje až po československú exilovú vládu a jej najvýznamnejších politických predstaviteľov a s nimi spojené pôsobenie z londýnskeho prostredia. Zaujímavé je to, že o Nórsku a jeho exilovej vláde v našich jazykoch doposiaľ nebol venovaný, trúfam si povedať, skoro žiadny záujem a pozornosť. Ak sa už aj niekto venuje téme Nórsko a druhá svetová vojna, jedná sa buď o vnútornú politiku domácej nacistickej vlády pod vedením Vidkuna Quislinga alebo nórskemu protinacistickému domácemu odboju a sčasti sa venuje aj vojenským stretom a strategickým manévrom na nórskom území spojeneckých a nacistických vojsk. Nórska exilová vláda v jazyku českom alebo slovenskom doposiaľ ostáva nespracovanou témou.

Mojím objektom skúmania v tejto diplomovej práci preto bude práve táto téma - téma nórskej exilovej vlády počas obdobia druhej svetovej vojny počínajúc vstupom do vojny až do jej ukončenia a to pod vedením predsedu vlády Johana Nygaardsvolda, taktiež problémom, ktorým musela čeliť, jej administratívnej činnosti v zahraničí pod ochrannými krídlami Británie, no taktiež faktorom, ktoré ovplyvňovali jej vývoj a štruktúru od počiatku až do konca. Na základe bohatých memoárov od nórskeho predsedu vlády a v menšej miere aj od vplyvného ministra zahraničia Trygveho Lieho som opísal najdôležitejšie udalosti, ktoré sa priamo týkajú tejto nórskej exilovej vlády. Spomínané memoáre sú samozrejme vo veľkej miere písané z ich subjektívneho pohľadu, ktorý práve preto dopĺňam o objektívnejšie poznatky nórskych historikov, ktorí sa taktiež venovali tejto téme. Čo ma okrem pôsobenia exilovej vlády zaujíma je aj to, akú úlohu v tomto kontexte zohral nórsky kráľ Haakon VIL, keďže spolu s vládnymi predstaviteľmi pred Nemcami do zahraničia unikol aj on so svojou rodinou. Zaujíma ma, či bol vzhľadom na krízovú situáciu kráľ aktívnym členom vo vládnom a vojenskom rozhodovaní alebo či zohrával skôr len symbolickú a reprezentatívnu úlohu typickú pre konštitučné monarchie. Okrajovo ma zaujíma tiež aj to, ako tieto vlády a kráľ boli vnímané ľudom a ako si vláda v exile počínala v spolupráci s domácim odbojom. Časové rozpätie je preto jasne ohraničené, počínajúc nemeckou inváziou Nórska 9. apríla 1940 až po

6 deň 25. júla 1945, kedy správu nad štátom stará vláda J. Nygaardsvolda odovzdala do rúk novej vláde.

V úvode musím spomenúť aj tematické ohraničenie tejto práce a podotknúť, že vzhľadom na dostatočné rozpracovanie tém, ako strategické, vojenské manévre, nórsky odboj a domáca politika fašistickej strany pod vedením Vidkuna Quislinga, nebudem týmto v práci venovať širšiu pozornosť. Iné zaujímavé témy, o ktorých by sa dali písať rozsiahle práce, no ktorým sa ale nebudem venovať sú britsko-nórske vzťahy počas druhej svetovej vojny alebo nórska medzinárodná politika všeobecne.

Svoju prácu rozdeľujem na niekoľko kapitol. V prvom rade je dôležité oboznámiť sa s konceptom exilová vláda a práve tomu sa venujem v prvej úvodnej kapitole 1. Koncept vláda v exile, kde okrem iného na základe práce Eliezera Yapoua o exilových vládach v krátkosti zhrniem počínanie ostatných vlád v exile, ktoré vznikli počas druhej svetovej vojny. Zvyšok práce sa však venuje výhradne nórskej exilovej vláde alebo nórskemu kráľovi. Nasledujúca kapitola 2. Nórsko a udalosti predchádzajúce exilu slúži na oboznámenie sa s kontextom doby a zámermi nórskej vlády, ktoré predchádzajú nemeckej invázii až po rozhodnutie opustiť krajinu pred hrozbou padnutia do zajatia. Tretia kapitola Exil v Londýne sa venuje nórskemu etablovaniu vlády v exile, administratívnym postupom alebo najvýznamnejším kauzám či problémom, ktorým musel kabinet predsedu vlády Johana Nygaardsvolda v tomto období čeliť. V kapitole 4. Kráľ Haakon VII sa venujem môjmu sekundárnemu bodu a to na osobu kráľa Haakona VIL, jeho funkciu, význam a prínos pre vojnové úsilie. V kapitole 5. Hjemmefronten - domáci odboj a nórsky ľud len okrajovo načrtnem základné informácie o tomto domácom odboji, zatiaľ čo v poslednej kapitole 6. Návrat do Nórska sa budem venovať návratu vlády a problémom, ktoré sa naskytli v závere jej pôsobenia.

Čo ma najviac ovplyvnilo pri výbere tejto témy bol práve náš výskum ohľadom československej vlády v exile, ktorý ma inšpiroval k tomu, aby som sa podobným spôsobom venoval tej nórskej a uviedol ju do našich jazykov.

Cieľ a prínos práce, ako som už načrtol, je jednoducho na základe mojej znalosti nórskeho jazyka a nórskych reálií uviesť túto doposiaľ v našich jazykoch neprebádanú tému v širšom rozpracovaní do československého akademického prostredia a to v logickej nadväznosti a prezentovať činnosť nórskej vlády v exile a okrajovo taktiež opísať, akú úlohu a prínos v danom kontexte zaručil kráľ Haakon VII.

7 Metodológia

Metodológia, ktorou sa v diplomovej práci budem riadiť bude založená na tzv. historickej metóde. (Hroch, 1985, s. 86) Postup historickej metódy je podľa Miroslava Hrocha rozdelený na 4 etapy: heurestika, teda zhromažďovanie zdrojov, kritika, interpretácia a následná syntéza, teda nachádzanie spojení a ich následné spracovanie. Okrem toho je v danej metodológii podľa Hrocha filológia prospešná a náležitá disciplína, keďže práve pomocou znalostí jazyka, reálií a kontextu kultúry určitého národa či jazykovej skupiny je možné dôjsť k lepším a presnejším výsledkom. (Hroch, s. 89) V rámci metodológie nakoniec spomeniem, že diplomová práca bude mať kompilačný charakter, keďže čerpám z priamych a sekundárnych zdrojov, z ktorých skladám opis najdôležitejších činností a udalostí.

Zdroje

Moje hlavné zdroje rozdeľujem na tri skupiny. Prvá skupina zdrojov sa zaoberá všeobecným historickým pozadím, ktorý pre kontext a lepšie uchopenie súvislostí uvádzam na začiatku tejto práce. Na túto časť, zloženú z prvých dvoch kapitol, mi poslúžia aj naše vlastné zdroje, najmä všeobecná kniha Dejiny Nórska od Miroslava Hrocha, ale taktiež History of Modern od anglického historika venujúceho sa škandinávskej histórii Thomasa Kingstona Derryho, takisto treba spomenúť Eliezera Yapoua, ktorý sa venuje všetkým exilovým vládam. Druhá skupina zdrojov tvorí jadro tretej kapitoly práce, 3. Exil v Londýne, teda konkrétny priebeh a kauzy exilovej vlády v Londýne, ktoré zakladám na memoároch ministra zahraničia Trygveho Lieho a samotného predsedu vlády, Joana Nygaardsvolda. Tieto zdroje detailne, ale subjektívne opisujú zákulisné dianie vo vláde. Práve ich subjektívny pohľad sa snažím vyvážiť ďalšími - neutrálnejšími zdrojmi od nórskych historikov, ktorí sa venujú tejto téme z objektívnejšieho pohľadu a s odstupom času. Posledná časť sústreďujúca sa na kráľa Haakona VIL, jeho funkciu a pôsobenie v dianí exilovej vlády práve z kráľovskej perspektívy použijem jeho bohatú biografiu od nórskeho historika a autora Tima Greeveho, ktorú přepojím s tým, čo o ňom doposiaľ píšu memoáre dvoch vládnych činiteľov.

8 I. Koncept vláda v exile

V prvom rade je potrebné definovať, čo presne znamená vláda v exile. Všeobecná definícia exilových vlád hovorí o tom, že tieto krízové zoskupenia vznikajú za jedného a hlavného predpokladu, že štát (a jeho status quo) bol podľa medzinárodného práva nelegálne a agresívne napadnutý okupantom, ktorý sa vojenskou silou zmocní domácich inštitúcií, čím vzniká okupácia. (Talmon, 1998, pp. 219-220) Eliezir Yapou vo svojej štúdii (Governments in Exile, 1939-1945 - Leadership from London and Resistance at Home, 2006) použil zaujímavú analógiu o vládach v exile, že koncept „kráľ a jeho družina najbližších vo vyhnanstve " je starý už od pradávna a je možné ho badať v rôznych historických obdobiach od staroveku, cez stredovek až po novovek. Mne osobne napadá analógia přemyslovských kráľov, zatiaľ čo Yapou (loc. cit.) uvádza zaujímavé príklady o anglickom kráľovi Jakubovi II. Stuartovi, ktorý v roku 1688 žil vo vyhnanstve na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. alebo taktiež o roku 1814, kedy francúzsky kráľ Ľudovít XVIII z vyhnanstva v meste Gent podporoval založenie konštitučnej monarchie. S týmito historickými príkladmi je pozoruhodná podobnosť s nórskym kráľom Haakonom VII. a vládnym kabinetom premiéra Johana Nyygardsvolda.

Dôsledky druhej svetovej vojny dohnali niekoľko štátov k tomu, že ich demokratické (nie vo všetkých prípadoch) vlády museli uniknúť z krajiny do exilu po tom, čo na ich hranice vpadli vojská nacistického Nemecka alebo ich talianskych spojencov. Učinili tak, aby zachovali svoje status quo a s ich rozhodnutím do zahraničia zo štátu odišla aj legitimita - s výnimkou Československa, ktorého vláda bola zostavená nanovo až v exile. Jednalo sa o nasledujúce štáty: Belgicko, Československo, Grécko, Holandsko, Juhoslávia, Luxembursko, Poľsko a pre nás najpodstatnejšie, Nórsko. Výsledkom okupácie vznikajú pre jednu a tú istú krajinu vždy dve vlády - jedna, tá pôvodná pôsobiaca v zahraničí, resp. v exile, zatiaľ čo druhá je vytvorená na domácej pôde a takmer spravidla vždy priamo podporovaná okupantom. Všímam si, že najmä v prvom roku nórskej exilovej vlády bude dochádzať k istému politickému boju o legitimitu.1

1 Kapitola 3.2. Otázka abdikácie kráľa Haakona VII.

9 Suverenita týchto exilových vlád bola, či už do väčšej alebo menšej miery, uznaná Britániou a britským spoločenstvom národov a neskôr, po začatí vojny, aj Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi. (Yapou, 2006)

V nasledujúcej podkapitole sa na základe článkov E. Yapoua pokúsim v krátkosti zhrnúť priebeh a následky každej z týchto exilových vlád.

1.2. Charakteristika exilových vlád počas druhej svetovej vojny

Ako prvá obeť padla Československá republika. Už od Mníchovskej dohody Hitler rozdeľoval a oslaboval štát, až kým ho v marci 1939 vojensky celkom neobsadil. Vzhľadom na to, že prezident Edvard Beneš kvôli okolnostiam rezignoval už v októbri predošlého roku, jeho zámer zostaviť novú vládu v exile bol sťažený aj kvôli chýbajúcej legitimite a priamej politickej kontinuite, s akou vykazovala napr. nórska vláda už od počiatku jej exilu, a taktiež prvotnej nejednotnosti medzi jednotlivými československými enklávami v spojeneckých krajinách. Vláda získala uznanie až v roku 1941 a to najprv zo strany Sovietskeho zväzu. Práve to a aj iné vplyvy pôsobili na Beneša v jeho pro-sovietskom orientovaní, čo malo za následok, že po vojne Československo pripadlo do sovietskej sféry vplyvu. (Yapou, 2006)

Ako druhé nasledovalo Poľsko, ktoré svoju vládu v exile založilo najprv vo Francúzsku, no z dôvodu postupu nemeckých vojsk sa táto musela presunúť do Londýna. Exilová vláda nebola následníčka vláda, ale zložená z politických utečencov. Na ich čele stáli prezident Wladislaw Raczkiewicz a predseda vlády Wladislaw Sikorski, ktorý v roku 1943 zahynul počas pádu lietadla. Poľská vláda sa snažila so Sovietskym zväzom rokovať o uvoľnení ich území, no vzhľadom na podobné incidenty ako napr. Katynský masaker, bolo veľmi ťažké viesť akýkoľvek dialóg. Vzhľadom na enemitu a odmietanie komunistického režimu, poľská exilová vláda zotrvala v Londýne až do roku 1990 aj napriek tomu, že stratila podporu a uznanie Británie. (Yapou, 2006)

Veľmi zaujímavý prípad v nadväzosti na Nórsko má Belgicko. Na rozdiel od Československa a Poľska si exilová vláda Belgicka zachovala plnú legitimitu a kontinuitu, keďže všetci vládni činitelia z krajiny unikli a etablovali sa v zahraničí. No na rozdiel od nórskeho kráľa Haakona VII. (a vlastne aj ostatných monarchov napadnutých krajín) sa belgický kráľ Leopold III. napriek protestom vládnych činiteľov rozhodol v krajine „zostať s ľudom". Vláda kráľa obvinila zo zrady za kapituláciu a po vojne kvôli nevôli ľudu musel abdikovať. (Yapou, 2006)

10 Luxemburská vláda aj spolu s veľkovojvodkyňou Charlottě pred nemeckými vojskami unikli najprv do Francúzska, tak do Lisabonu a nakoniec zakotvili v Británii, kde sa aj rozhodlo, že sa pridajú k spojencom. Ich prínos do vojnového úsilia bol nanajvýš „symbolický". Exilová vláda si ale počas svojho pôsobenia v Británii za isté prešľapy vyslúžila vlnu opozície a to z radov domáceho osloboditeľského frontu a dokonca aj z radov utečencov v Británii. (Yapou, 2006)

Holandsko si začiatkom druhej svetovej vojny vybralo cestu neutrality, ktorú ale Nemci prestali rešpektovať, keď 10. mája ich vojská vtrhli na holandské územie. Aj holandská vláda sa uchýlila najprv do Francúzska, ktoré spadlo do područia Vichystického režimu. Predseda vlády De Geer, pokladajúc Nemeckú ríšu za „štít proti boľševizmu" sa rozhodol ísť príkladom Vichystického Francúzska a hájil cestu kolaborácie s Nemcami, keďže neveril, že by sa vojna dala vyhrať. Kráľovná Wilhelmina ho donútila rezignovať a nahradila ho Pietrom Sjoerdom Gerbrandym. Holandsku záležalo na udržaní holandskej východnej Indie, ktorá bola okupovaná Japonskom, takže o to viac sa Gerbrandy usiloval o to, aby USA vstúpilo do vojny na ich strane. (Yapou, 2006)

Grécka vláda na čele s kráľom Jurajom II. sa presunula najprv do Egypta, kde sa na kráľove počudovanie stretla s odporom miestnej gréckej kolónie. Miestnej opozícii prekážal autoritářský anti-komunistický režim Ioannisa Metaxasa, ktorého podporoval sám kráľ už od kráľovsky-podporovaného prevratu v 1936. Na základe tejto opozície musel kráľ vymeniť niekoľkých vládnych funkcionárov a podporovateľov Ioannisa Metaxasa. Exilová vláda sa neskôr presunula do Londýna. Vzhľadom na veľmi slabú popularitu predvojnového autoritářského režimu a prístupu kráľa sa začalo diskutovať o konštitučnej úprave, ktorá by z monarchie spravila republiku. (Yapou, 2006)

Posledná exilová vláda sa týkala Juhoslávie. Regent a princ Pavol bol Hitlerom prinútený podpísať pakt o spolupráci s Nemeckom, na ktorý zvyšok krajiny reagoval úspešným pučom podporovaným Britmi. Moci sa ujal mladý kráľ Peter a predseda vlády Simovič, ktorí ale nedokázali udržať hranice pred Nemcami a s vládou museli uniknúť do exilu. Po vystriedaní predsedov vlády sa koncom vojny funkcie ujal Ivan Subašič, ktorý sa dohodol s vodcom komunistických partizánov, Josipom Brozom Titom, na tom, aby kráľa vyšachovali z funkcie. (Yapou, 2006)

11 2. Nórsko a udalosti predchádzajúce exilu

Predtým, než začnem písať o činnosti nórskej exilovej vlády je pre kontext dôležité vysvetliť isté súvislosti, ktoré tejto situácii predchádzali. Práve preto v tejto kapitole uvediem tie najvýznamnejšie faktory a udalosti, ktoré viedli k potrebe vytvorenia nórskej vlády v exile. Tieto udalosti delím na niekoľko častí - predstavenie Nygaardsvoldovho kabinetu, nórska neutralita, nemecká okupácia a ústup vlády do exilu. V poslednej podkapitole okrajovo spomeniem nemeckom podporovanú domácu vládu Vidkuna Quislinga.

2.1. Nygaardsvoldov kabinet

V prvom rade je potrebné predstaviť najdôležitejších vládnych činiteľov - teda ministrov. Už 19. marca 1935 kráľ Haakon VII. poveril Johana Nygaardsvolda, aby zostavil novú vládu, ktorú prebral po treťom vládnom období Johana L. Mowinckla zo stredovej liberálnej strany. Strana práce (Arbeiderparti) presvedčila roľnícku stranu (Bondepartiet). (Regjeringen.no, 2013) Okrem funkcie predsedu vlády mal Nygaardsvord na starosti tiež aj ministerstvo práce. Už v mladosti pracoval v USA a ovládal anglický jazyk, žil do istej miery v anti­ militaristickom presvedčení, čo sa odrážalo aj na predvojnovom zanedbanom stave nórskej armády, ale v medzinárodnom priestore ho spojenci považovali za správneho demokrata. (Sommerfelt, 1948, str. 152) Ďalší z popredných členov vlády bol Oscar Trop, ktorý počas pôsobenia tejto vlády pôsobil vo viacerých funkciách, najmä ako minister financií a neskôr po Birgerovi Ljungbergovi prevzal post ministra obrany. Podobne ako Nygaardsvold bol aj Torp spočiatku proti militarizovaniu krajiny, no vzhľadom na stúpajúce svetové napätie v druhej polovici 30. rokov Torp zmenil svoj postoj a snažil sa presadiť obnovu a modernizáciu nórskej armády. (Regjeringen.no, 2013) Torpove ministerstvo financií prebral Paul Hartmann, ktorý po nástupe znížil úradnícke platy o 10%. (Sommerfelt, 1948, s. 154) Ďalšou veľmi významnou osobou bol , kontroverzný minister zahraničia, ktorému sa ale bližšie venujem v kapitole 3.1. Návrh Halvdana Kohta o premiestnenie a taktiež v kapitole 3.4. Demisia Halvdana Kohta. Jeho o to viac úspešnejšiemu nástupcovi, Trygvemu Lieovi, osobe taktiež veľkého významu, sa zas venujem v kapitole 3.5. Trygve Lie a atlantická spolupráca. Lie mal spočiatku na starosti funkciu ministra zásobovania, kým po Kohtovi prevzal ministerstvo zahraničia. Bol považovaný za skvelého diplomata a činiteľa, ktorý vydláždil cestu pre Nórsko pri severoatlantickej spolupráci (Regjeringen.no, 2011), čo sa neskôr po vojne přerodilo do organizácií ako NATO a OSN. V práci v kapitole 3.8. Výmena ministra obrany sa venujem už spomenutému Birgerovi Ljungbergovi, mužovi s vojenským

12 pozadím a jedinému ministrovi, ktorý nebol členom vládnej Arbeiderpartiet. Okrem toho tu pôsobili tiež minister spravodlivosti Terje Wold, minister sociálnych vecí Sverre Stostad, minister obchodu Anders Frihagen a minister práce Olav Hindahl. (Sommerfelt, 1948)

Ostatné ministerstvá neboli počas exilu až natoľko významné, preto sa im v práci nevenujem.

2.2. Nórska neutralita

V predošlej svetovej vojne si Nórsko dokázalo udržať neutralitu, čím sa ako štát zachránilo pred zdevastováním infrastruktury a povojnovou ekonomickou krízou (veľká hospodárska kríza 30. rokov postihla aj Nórsko), aká zasiahla okolité štáty v medzi-vojnovom období a to dokonca aj napriek tomu, že kvôli vojne stratili takmer polovicu obchodného loďstva. (Hroch, Kadečková, & Bakke, Dějiny Norska, 2005, s. 215) Tento prístup, ktorý sa už raz osvedčil v minulosti, sa súčasná vláda snažila pevne hájiť aj začiatkom druhej svetovej vojny (a dokonca istý čas ešte aj v exile) a to tak, že vláda i obyvateľstvo trvali na tom, aby sa Nórsko snažilo udržať obchodné vzťahy s oboma vojnovými stranami súčasne. Nórska vláda zároveň podceňovala predvojnovú situáciu a mnohí členovia strany práce mali námietky proti investovaniu peňazí do armády (Regjeringen.no, 2013), ba v niektorých zdrojoch sa dokonca hovorí aj o vyslovenej antipatii a anti-militarizme strany práce (Greve, 1980, s. 257-258) a práve preto zanedbaný stav vojenskej obrany nezodpovedal realistickému zachovaniu si neutrality vo svete, v ktorom globálne napätie stúpalo každým mesiacom. Bol to práve kráľ Haakon VII. (no neskôr postupne aj iní členovia strany práce ako , minister financií) ktorý vďaka svojmu vojenskému pôsobeniu a znalosti vojenských praktík, upozorňoval na tento zanedbaný stav a naliehal na predsedu parlamentu Johana Nygaardsvolda, aby sa do obrany investovalo viac peňazí, aby sa armáda modernizovala a dokonca aj aby boli založené civilné obranné jednotky, (op. cit., s. 260) Za túto vojenskú nepřipravenost' zodpovedali pôvodný minister obrany a minister zahraničia, Christian Frederik Monsen a Halvdan Koht, a práve kvôli tomu bolo Nórsko ľahko zdolané nemeckou okupačnou silou. Najmä počas septembra roku 1938 bol kráľ znepokojený nad situáciou Mníchovskej dohody týkajúcou sa Československa a sám začal pochybovať, či bude nórska neutralita rešpektovaná v prípade, že by došlo k bojom v nórskych vodách, (op. cit., s. 261)

Dôvod na porušenie nórskej neutrality, ku ktorému koniec koncov aj došlo, tkvel aj v tom, že Nórsko malo dôležitý strategický význam nie len v prístupe k Atlantickému oceánu, Severnému a Nórskemu moru, ale najmä dôležitý prístav v severnom meste Narvík, cez ktorý sa do Nemecka lodnou dopravou exportovalo železo a to cez železničnú trať privedenú zo

13 Švédska. Kvôli týmto faktorom, ale aj kvôli faktu, že v Nórsku bdela mimo-parlamentná fašistická strana Nasjonal Samling, ktorá mohla byť do budúcnosti potenciálnym spojencom pre Nemecko, sa rozhodol zmeniť svoje predošlé predsavzatie o rešpektovaní nórskej neutrality a dňa 9. apríla 1940 do Oslovského fjordu vplávala nemecká okupačná flotila. (Hroch, Kadečková, & Bakke, Dějiny Norska, 2005, s. 235-236) Týmto udalostiam predchádzali iné udalosti, kedy si koncom roka 1939 a začiatkom 1940 Briti a Nemci vzájomne útočili na lode v neutrálnych nórskych vodách (potopenie troch britských lodí nemeckými ponorkami a nemeckej záchrannej lode Altmark2 s 300 britskými vojnovými väzňami a následné britské zamínovanie týchto vôd), čo len ďalej poukazovalo na neschopnosť Nórska prinútiť ostatných rešpektovať ich neutralitu, ktorú v podstate predvídal aj kráľ. (Greve, 1980, s. 270) Co v tejto situácii zavážilo ešte viac bolo, že na čele mimo- parlamentnej nórskej fašistickej strany Nasjonal Samling stál pripravený Vidkun , ktorý už pred inváziou koncom roka 1939 navštívil Berlín, kde sa s Hitlerom pravdepodobne dohadovali na spoločnom ovládnutí krajiny. (Hroch, Kadečková, & Bakke, Dějiny Norska, 2005, s. 236)

Vzhľadom na stúpajúce napätie v Európe sa parlament v niekoľkých dňoch pred inváziou rozhodol schváliť mobilizáciu. Členovia parlamentu nepoznali vojenské reguly a nevedeli, že čiastočná mobilizácia, ktorú schválili, podľa pravidiel nie je verejne vyhlásená. (Grimnes, 2009) Nový minister obrany, Birger Ljungberg, na tento fakt neupozornil, za čo bol po vojne silno kritizovaný. Rovnako bol kritizovaný za tú istú vec ako jeho predchodca, Christianom Frederikom Monsenom, za ich nedbalosť a podceňovanie predvojnovej situácie, (loc cit.)

2.3. Nemecká invázia a okupácia

Obavy z toho, že Nemecko nebude rešpektovať nórsku neutralitu sa v skorých nočných hodinách 9. apríla potvrdili, keď kráľovi o 2:30 ráno prišiel telefonát, v ktorom bol ohlásený boj po tom, čo do nórskych vôd vplávali nemecké lode. (Greve, 1980, s. 279) O 5:00 ráno kráľovi volal predseda vlády Nygaardsvold, oznamujúc, že nemecký veľvyslanec Curt Bräuer podal vláde ultimátum, v ktorom sa invázia zdôvodňovala britským zamínovaním neutrálnych vôd a od Nórska sa v tejto chvíli požadovalo odovzdanie všetkých nórskych prístavných pevností a vojenskej techniky. (Hroch, Kadečková, & Bakke, Dějiny Norska, 2005, s. 236) Nórsko bolo predsa len vtiahnuté do vojny. Vtom istom čase sa nemecké vojská postupne zmocňovali hlavných nórskych miest ako Narvík, , Stavanger, a boli by sa

2 Útok na loď Altmark tiež spomenutý v kapitole 3.4. Demisia Halvdana Kohta. 14 zmocnili aj hlavného mesta, nebyť zničenia vojnového krížnika Blucher v oslovskom fjorde, (loc. cit.) Bol to práve tento vojenský úspech, ktorý kráľovskej rodine, parlamentu a vláde získal dostatok času na evakuovanie sa z hlavného mesta včas, čím predišli zajatiu. Už krátko po 7:15 bola kráľovská rodina aj s členmi vlády na ceste do mesta Hamar. Vlakom spoločne ustúpili na sever, najprv do Hamaru a potom, kvôli postupu nemeckých vojsk do neďalekej obce Elverum. Kvôli nepřipravenosti a pomalej mobilizácii nebolo možné ubrániť. (Greve, 1980, s. 279)

Už večer toho istého dňa sa udiali dve zásadné veci. Prvá vElverume na mimoriadnom parlamentnom zasadaní v budove ľudovej školy predseda parlamentu C. J. Hambro splnomocnil vládu na dobu neurčitú, až kým parlament znovu nezasadne za bežných podmienok:

„Stortinget bemyndiger regjeringen til, inntil det tidspunkt kommer da regjeringen og Stortingets Presidentskap etter konferanse innkaller Stortinget til neste ordinsere mote, á ivareta landets sikkerhet og fremtid." (Greve, 1980, s. 281)

Zatiaľ čo v Oslo sa stala druhá udalosť, s ktorou nerátali ani Nemci. sa zmocnil rozhlasu, v ktorom označil súčasnú vládu za neplatnú, vyhlásil vládnych predstaviteľov za zradcov a zároveň vyhlásil aj založenie novej vlády, ktorej však chýbala legitimita. S týmto postupom nerátal ani nemecký veľvyslanec Curt Bräuer, ktorý od tohto momentu musel pozmeniť podmienky nórskej kapitulácie, čo mu len sťažilo situáciu. Od tejto chvíle od kráľa požadoval aj rozpustenie súčasnej vlády a jej odovzdanie Vidkunovi Quislingovi, aby jeho nová vláda mohla nadobudnúť legitimitu.

2.4. Ústup vlády

Medzi časom vláda ustúpila ďalej na severovýchod, k dedine Nybersgund neďaleko hraníc so Švédskom, kam sa uchýlila kráľovská rodina, teda princezná Märtha s tromi deťmi, zatiaľ čo kráľ Haakon VII. a korunný princ Olav ostali s vládou v Nórsku. Napriek mnohým protestom sa kráľ 10. apríla vydal na nebezpečnú schôdzu naspäť do Elverumu, kde sa mal stretnúť s veľvyslancom Curtom Bräuerom za účelom vypočutia nemeckej strany, keďže aj „údajným účelom tejto schôdze bolo vraj ukončiť nepriateľstvo." (Greve, 1980, s. 282) Bräuer meškal až 1 hodinu a trval na rozhovore s kráľom len medzi štyrmi očami, napriek kráľovej nedostatočnej znalosti nemčiny. Trval na nemeckých podmienkach - odovzdať vládu do rúk Vidkuna Quislinga. Bräuer na kráľa naliehal slovami, že „sám kráľ je teraz zodpovedný za to,

15 či vojna bude alebo nebude pokračovať." (op. cit., s. 284) Za týchto okolností kráľ nemohol akceptovať nemecké podmienky v žiadnom prípade.

Ako sa uvádza vo viacerých zdrojoch, od invázie cudzích vojsk (a najmä po príchode do Británie) panovala medzi Nórmi, a dokonca aj vo vládnom a armádnom vedení, depresia a pesimizmus. Ľudia neverili, že by mohli Nemcov poraziť. Práve aj kvôli tomuto podal veliaci generál Kristián Laake demisiu. Na jeho post, za najvyššieho veliaceho generála, bol dosadený . (Leraand, 2020) Otto Ruge predtým pôsobil ako generálny inšpektor pre pechotu a počas invázie sa zastával toho, aby Nóri rozhodne kládli odpor nemeckým vojskám. Kráľ nového generála nepovažoval za najlepšiu voľbu, vzhľadom na to, že nebol spokojný s jeho doterajším pôsobením v armáde. (Greve, 1980, s. 286) Výber Rugeho za najvyššieho generála sa nakoniec ukázal byť správnym krokom, vzhľadom na jeho pevný postoj a odhodlanie brániť Nórsko stoj čo stoj proti nemeckej prevahe, ktoré bolo v tomto čase, kedy bol každý skleslý na duchu, inšpirujúcim protikladom, (loc. cit.) Generál Otto Ruge sa nakoniec rozhodol ostať v Nórsku, kapitulovať pred Nemcami a vzhľadom na to, že dal svoje čestné slovo, odmietal bojovať proti nim. Na základe toho bol uväznený a v cele strávil 5 rokov až do konca vojny. (Leraand, 2020)

Situácia pre Nórov vyzerala nepriaznivo. Ich hlavné mestá boli už pod nemeckou správou, krajinou otriasalo bombardovanie a z juhu postupoval hlavný nemecký voj smerom na sever, prenasledujúc vládnych činiteľov a kráľa. Aby predišli zajatiu a leteckým útokom na ich pozíciu, kráľ a vláda museli začať urýchlene ustupovať. Vzhľadom na situáciu bola vylúčená možnosť úniku cez Švédsko. Minister zahraničia Halvdan Koht sa obával, že v prípade ak sa rozhodnú ísť neutrálnym Švédskom, naspäť by ich cez hranice už nemuseli pustiť. (Greve, 1980, s. 289) Aj o tomto prebehlo švédske rokovanie v Štokholme, kde sa uzrejmilo, že kráľovi Haakonovi by nemohli byť zaručené istoty, keďže by ho kvôli nemeckému tlaku vo Švédsku mohli zadržať a vydať Nemcom. (Sommerfelt, 1948, s. 134) Tento fakt mal za následok narušenie nórsko-švédskych vzťahov, ktoré trvalo prvú tretinu vojny. Do Švédska sa vybral nakoniec len minister zahraničia Halvdan Koht a minister financií Oscar Torp, kde počas dvoch dní vypracovali nórsku tzv. bielu knihu Det tyske overfall pá Norge.3 (loc. cit.) Halvdan Koht takisto počas svojej návštevy v Štokholme založil zahraničnú kanceláriu ministerstva zahraničia, zatiaľ čo Torp, minister financií, sa od Švédska „márne" snažil požiadať finančnú pôžičku, (loc. cit.)

3 Biela kniha - oficiálna štátna publikácia ohľadom udalostí vydávaná ministerstvom zahraničia, (snl.no, 2009) Táto biela kniha, opisujúca fázy nemeckej okupácie na počiatku vojny, bola neskôr vydaná v angličtine, francúzštine, nemčine, taliančine, holandčine, španielčine, portugalčine a srbštine. (Sommerfelt, 1948, s. 135) 16 Z vládnej delegácie síce ubudlo niekoľko členov, niektorí sa rozhodli ustupovať vlastnou cestou, no hlavná delegácia s kráľom Haakonom VIL aj s korunným princom Olavom sa vybrali skrz stred Nórska, zo svojej východnej polohy pri švédskych hraniciach na sever a postupne na západ, až kým sa nedostali k mestečku Molde. (Greve, 1980, s. 293) Táto riziková cesta trvala zhruba od 10. apríla až po 24. apríl, počas ktorej museli kráľ a vládni členovia niekoľkokrát zmeniť dopravné prostriedky, vyhýbať sa pozíciám nemeckých jednotiek a okrem toho neustále hrozilo objavenie ich polohy nemeckými lietadlami a to všetko absolvovali v tých istých šatách, ktoré na sebe mali od 9. apríla, (op.cit. s. 291-299)

29. apríla sa na britskú loď Glasgow nalodili kráľ a princ, premiér Nygaardsvold, 11 členov vlády a niekoľkí ďalší úradníci alebo služobníci - spolu 28 Nórov, okrem nich tam bolo prítomných aj mnoho britských vojenských príslušníkov, ale aj francúzske a anglické zahraničné vyslanecké delegácie - spolu 277 ľudí. Na loď bol takisto naložený poklad štátnej nórskej banky a to 23 ton zlata. (op. cit., s. 300) Loď Glasgow sa 1. mája doplavila do prístavného mesta Tromso, kde sa na nasledujúci mesiac ubytovala celá vláda s tým, že všetci členovia parlamentu sa znovu stretli až 30. mája. Vzhľadom na doterajšie skúsenosti sa vládni činitelia neubytovali na jednom mieste, ale práve naopak, roztrúsili sa v menších obciach v okolí ostrova Tromso. (Sommerfelt, 1948, s. 139) Z tohto miesta plánovali Nóri oslobodiť svoju krajinu. Debatovalo sa o tom, že by bolo prístavné mesto Nárvik odovzdané do rúk neutrálnym Švédom, čím by sa predišlo jeho obsadeniu Nemcami a vytvorila by sa demarkačná línia. Prístavu by sa ale museli vzdať ako Nemci, tak aj spojenci. Hrozilo isté riziko, že ak by sa Nemci rozhodli porušiť túto dohodu, mohla by vláda aj kráľ padnúť do rúk okupantom, (op. cit., s. 142) Tento plán sa nazýval Mowinckelov plán, pomenovaný po predošlom predsedovi vlády, Johanovi Ludwigovi Mowinckelovi. Plán sa nakoniec nerealizoval.

O mesiac sa udiali udalosti, ktoré narušili celé nórske oslobodzovacie úsilie. Ráno 2. júna sa za kráľom dostavili predseda vlády J. Nygaardsvold a minister zahraničia H. Koht, ktorí mu zvestovali novinu o spojeneckom rozhodnutí stiahnuť svoje vojenské sily z Nórska. (Greve, 1980, s. 306) Práve vtom čase sa totižto udiali spojenecké strategické porážky ako evakuácia v Dunkerque, o niekoľko dní neskôr Nemci obsadili Paríž a Taliansko sa oficiálne pridalo vo vojne na stranu Nemecka. Spojenci sa zrejme rozhodli pozmeniť stratégiu a stiahnuť sa. Pre Nórsko to znamenalo bojovať proti nemeckej presile bez podpory spojencov a všetci si dobre uvedomovali súvislosti. Kráľ tento deň považoval za ten najhorší deň jeho života, horší než 9. apríl. (loc. cit.) Na parlamentnej schôdzi navrhol korunný princ Olav, že v Nórsku by mohol

17 zostať v prípade, že parlament uzná za vhodné, že by jeho pôsobenie na Nemcov mohlo mať pozitívny vplyv na presadzovanie záujmov nórskeho ľudu počas okupácie. Tento návrh parlament jasne zavrhol, keďže Nemci by mohli využiť Olavov status nástupníka trónu, ktorým by ho mohli donútiť legitimizovať vládu Vidkuna Quislinga. (loc.cit.) Následne sa preberali plány, ako by nórske vojenské zložky mohli ustúpiť do Británie, odkiaľ by sa dalo pokračovať vo vedení vojny za oslobodenie Nórska. Opustiť svoju zem v čase vojny bolo pre kráľa iste ťažké rozhodnutie. Nastávala tu istá obava, či to nórsky ľud nepochopí ako zbabelý útek (Nygaardsvold, 1983, s. 260) a bolo úplne jasné, že toto rozhodnutie nemecká propaganda označí za absolútnu zbabelosť - ako sa aj v skutočnosti stalo. (Sommerfelt, 1948, s. 144) Vyvstala tu istá otázka a týkala sa toho, že nórska ústava nedovoľovala kráľovi vycestovať z krajiny na dlhšie ako 6 mesiacov. Platila tu ale výnimka, ktorú kráľovi môže udeliť práve vláda svojim rozhodnutím, (op. cit., s. 146) Keďže kráľ a vláda spolu stáli na tej istej lodi, právna otázka ohľadom odchodu bola v poriadku. No hlavným argumentom prečo je odchod z krajiny tým najsprávnejším riešením bolo práve to, že v zahraničí dokáže kráľ a celá vláda reorganizovať nórsky odboj a z bezpečia v Británii môžu v konečnom dôsledku mať ďaleko výraznejší a pozitívnejší vplyv na oslobodenie Nórska, než sa jednoducho nechať zajať. I takto znel rozhlasový prejav kráľa Haakona VII. 9. júna už po rozhodnutí:

„Vi som sender derte oppropet til dere, i den stund vi er nodt til á forlate Norges grunn, vi er bestemt pá á serte alle váre krefter, várt liv og alt vi eier inn i Norges sak. Vi tror at vi snart skal fá komme tilbake til et fritt og selvstendig Norge, og vi háper at vi skal kunne gjore det med sere. Den tanken som skal bsere all vár gjerning der ute, og som vi vet vi har sammen med alle som blir hjemme, den ligger i ordene: Leve Norge! Alt for Norge!" (Greve, 1980, s. 308)

Totiž len dva dni predtým, 7. júna 1940, sa kabinet nalodil na anglickú loď Devonshire, ktorá ich dopravila ku škótskym brehom.

2.5. Quislingová vláda

Zaujímavý bol naratív, ktorý ohľadom celej tejto situácie prezentovala Quislingová vláda. Starú vládu a kráľa vinili samozrejme z toho, že neboli schopní „hájiť neutralitu Nórska proti britskej agresii" a okrem toho ich taktiež označili za zradcov, ktorí „odišli z krajiny v období, v ktorom ich najviac potrebovala." (Hroch, Kadečková, & Bakke, Dějiny Norska, 2005, s. 239)

9. septembra zasadol Quislingov parlament, kde boli zvolané všetky strany a v ktorom bolo usporiadané hlasovanie o štyroch otázkach, ktoré pojednávali o zrušení monarchie, presnejšie

18 o zosadení kráľa z jeho funkcie a zbavení jeho i jeho následníkov nároku na trón či už po obdobie trvania vojny alebo navždy. (Greve, 1980, s. 318-319) Zaujímavé na tomto hlasovaní bolo znemožnenie hlasovať v prospech kráľovskej rodiny, každopádne vzhľadom na dobu, nik sa neodvážil prejaviť námietky a „o tejto téme požadovať dôkladnejšiu diskusiu." (loc. cit.) Z výsledku volieb vzišlo to, že väčšina strán v parlamente bola za dočasné zrušenie kráľovskej funkcie po obdobie trvania vojny. V tom istom mesiaci došlo k nečakaným rozhodnutiam z Berlína, následkom ktorých bol do čela Nórska postavený Josef Terboven, ktorý napriek protestom všetkých nórskych politických strán, autoritatívne prevzal moc. Takto sa Nórsko ocitlo pod priamou kontrolou Nemecka a 25. septembra Terboven rozhodol o úplnom zrušení kráľovskej funkcie, (op. cit., s. 320)

Vzhľadom na to, že téma o domácej vláde Vidkuna Quislinga je už dostatočne prepracovaná a bol jej venovaný priestor aj v našich jazykoch, nebudem sa zaoberať detailnejším politickým dianím a domácimi pomermi.

19 3. Exil v Londýne

Doposiaľ som písal o súvislostiach, ktoré predchádzali exilu. V tejto kapitole sa budem venovať najhlavnejším aktivitám a problémom, ktorým musela čeliť nórska vláda už z jej novej základne v Londýne. Kapitola je rozdelená na sériu podkapitol a každá sa venuje jednej téme, záležitosti či kauze.

Po príchode do Londýna sa musela nová vláda udomácniť a ihneď založiť nové kancelárie. Tieto kancelárie sa v počiatočnom období od príchodu v júni až po začiatok pravidelného jesenného nemeckého bombardovania, tzv. Blitzu, nachádzali v rôznych častiach centra Londýna4 s tým, že hromadné vládne zasadnutia sa konali spočiatku v priestoroch nórskeho veľvyslanectva. (Greve, 1980, s. 334) Kvôli dlhodobému bombardovaniu sa vládni členovia presunuli do okolitých obcí v okruhu 50 až 100 km.5 Keď sa ale v marci situácia začala ustaľovať, vláda si prenajala časť priestorov v Kingston House neďaleko Hyde Parku, kde sa im podarilo konečne sústrediť všetky kancelárie a oddelenia ministerstiev na jednom a tom istom spoločnom mieste, čo malo aj priamy pozitívny vplyv na spoluprácu medzi jednotlivými kanceláriami a ministerstvami a práve aj na celkovú efektivitu výkonu. (Greve, 1980, s. 335) (Nygaardsvold, 1983, s. 56) Okrem toho tu bol ďalší problém s morálkou, keďže mnoho činiteľov nepoznalo kultúrne britské pomery a nevedelo ani po anglicky. (Sommerfelt, 1948, s. 146) To ale nebolo jediné úskalie. V predošlej kapitole som už spomínal pesimizmus a porazenectvo, ktoré Nórov sprevádzali od začiatku invázie ako morová nákaza. Tento pesimizmus a porazenectvo6 pokračovali aj po príchode do Londýna a pomaly sa zhoršovali s prichádzajúcimi nepriaznivými správami o talianskej zrade zaútočením na Francúzsko, o totálnych nemeckých víťazstvách.

Na začiatku sa vyskytli problémy nie len s morálkou, priestormi a spoluprácou medzi oddeleniami, ale aj s nedostatkom kompetentných ľudí. Vláda bola nútená hľadať zamestancov spomedzi utečencov v nórskej diaspóre. „Na ministerstvách pracovali ľudia, ktorí sami nikdy ani nesnívali o tom, že raz budú slúžiť vo vládnej správe." (Nygaardsvold, 1983, s. 90)

4 Až na kanceláriu ministerstva zahraničia, viac kapitola 3.4. Demisia Halvdana Kohta 5 Napríklad predseda vlády J. Nygaardsvold sídlil v obci Berkshire neďaleko kráľovského hradu Windsor. (Nygaardsvold, 1983, s. 20) 6 Porazenectvo bolo až taký problém, že cenzúra na nórskom poštovom oddelení musela dbať na to, aby poštou neboli šírené žiadne myšlienky takého typu. Viac o cenzúre v kapitole 3.9.3. Cenzúra. 20 Efektivita práce sa neskôr zlepšila a ovplyvnil to aj ten faktor, že po roku pôsobenia v Londýne začali z Nórska prichádzať noví kompetentní úradníci. Počas tohto obdobia v exile najdôležitejšiu úlohu zohrávalo, vzhľadom na význam diplomacie za týchto okolností, ministerstvo zahraničia vedené Halvdanom Kohtom a neskôr Trygvem Liem, ale dôležitú úlohu zohrávalo aj ministerstvo obrany vedené Birgerom Ljungbergom a neskôr predsedom strany práce, Oscarom Torpom. Dve ministerstvá, ktoré zažili výmenu ministrov. Spomenuté medzi dôležitými ministerstvami je aj ministerstvo spravodlivosti na čele s Terjem Woldom, ministerstvo zásobovania a lodnej dopravy, ktorého vedenie sa striedalo medzi činiteľmi Arnem Sundem a Trygvem Liem a ktoré úzko súviselo s nórskou námornou obchodnou flotilou, neskôr organizovanou ako Nortraship a ministerstvo sociálnych vecí vedené ministrom Sverrem Stostadom. V tomto období boli aj menej významné ministerstvá ako napríklad ministerstvo pôdohospodárstva, ktoré nemalo skoro žiadnu prácu. (Greve, 1980, s. 334)

Napriek tomu mala exilová vláda Nórska v porovnaní s Československom podstatne ľahšiu situáciu. Spojenci s nimi rátali už od začiatku a takisto ich plne uznávali. (Sommerfelt, 1948, s. 150) Disponovali troma dôležitými vecami, ktoré československej exilovej vláde podstatne chýbali - jednota, priama kontinuita a plné uznanie spojeneckých krajín hneď od prvej chvíle - a to všetko aj vďaka kráľovskej osobe, ktorá takejto vláde dodávala silnú oporu.

3.1. Návrh Halvdana Kohta o premiestnenie

Od škótskeho pobrežia sa vláda presunula vlakom do Londýna, kam dorazila v noci 10. júna a počas nasledujúceho obdobia vystriedala niekoľko hotelov, v ktorých sídlila. Kancelárie celej vlády sa nachádzali v budovách centra mesta a boli umiestnené len v niekoľkých izbách, v ktorých museli rôzne vládne oddelenia zdieľať tie isté pracovne. (Nygaardsvold, 1983, s. 16) Niekoľko úradníkov na čele s ministrom financií Halvdanom Kohtom, ktorý do Británie dorazil o nejaký čas neskôr, nebolo nadšených s výberom miesta pre kancelárie uprostred centra Londýna. Medzi nórskou administratívou totiž už od prvého dňa exilu panovala pochmúrna nálada z vývoja posledných udalostí. Sám Nygaardsvold dokonca píše, že niektorí sa nazdávali, že Nemci budú nie len bombardovať Londýn7, ale rovno ďalej pokračovať v dobývaní sveta a ani v Británii nebude bezpečne. Aj preto Koht na prvom možnom zasadnutí, ktorého sa zúčastnil, 2. júla 1940 presadzoval svoj návrh, aby vláda presunula svoje pôsobisko a vlastne celú základňu do Škótska, (op. cit., s. 18) Dôvodom nebolo len

7 Cielené bombardovanie britských miest sa predsalen začalo od jesene 1940. 21 bombardovanie ale jeho presvedčenie, že „je to len otázka času, kedy sa Hitler vylodí na pobreží Anglicka." (loc.cit.) Halvdan Koht zdôrazňoval, že v prípade takejto nemeckej invázie by bolo nemožné bezpečne evakuovať včas a trval dokonca na tom, aby sa vláda presunula do exilu do Kanady, odkiaľ by viesť operácie bolo najbezpečnejšie. (Riste, 1995, s. 18) Dôvodom tohto pesimistického pohľadu bol fakt, že Briti práve zažili prehru v bitke o Dunkerque, Nemci sa zmocnili Paríža, Francúzi prišli o svoje územie rovnako ako do nemeckých rúk padlo Dánsko a aj Nórsko a k tomu všetkému sa aj Taliansko oficiálne pridalo do vojny na strane Nemecka. Hoci mnoho členov vlády zdieľalo tieto obavy, návrh o premiestnenie nebol podporený vládnou väčšinou. Na upokojenie ministra boli zariadené víza na presun do Kanady a taktiež vybavená pohotovostná loď menom Lyra (loc. cit.), ktorá by v prípade núdze mohla transportovať celú vládu z Anglicka do Kanady. (Nygaardsvold, 1983, s. 18) Halvdan Koht sa s týmto rozhodnutím veľmi neuspokojil a na protest si založil svoju kanceláriu ministerstva zahraničia mimo Londýna - niečo, čo malo pre fungovanie jeho ministerstva zahraničia negatívny vplyv, ktorému sa ale viac venujem v kapitole 3.4. Demisia Halvdana Kohta. Začiatkom augusta sa predseda vlády a niekoľko ďalších ministrov a vládnych úradníkov zhodlo na tom, že sa z Londýna predsa len vysťahujú a to na Berkshire - 80 km od Londýna, kde si prenajali dostatočne veľký dom, v ktorom mohli byť zriadené aj kancelárie. Tento počin bol najprv nórskou komunitou žijúcou v Londýne chápaný ako zbabelosť, ale keď sa na jeseň roku 1940 začal tzv. Blitz, teda pravidelné bombardovanie britských miest a najmä Londýna, bol nútený vysťahovať sa aj zbytok vládneho kabinetu, (op. cit., s. 18)

3.2. Otázka abdikácie kráľa Haakona VII.

Jedna z prvých vecí, ktoré Quislingova domáca vláda chcela učiniť, bolo zaistiť si legitimitu a to odstavením exilovej vlády a najmä kráľa. (Sommerfelt, 1948, s. 150) O parlamentom zhromaždení v Oslo a obsahu hlasovania 9. septembra som už písal. Tomuto zhromaždeniu ale predchádzali požiadavky, ktoré Quislingova vláda legitímnej nórskej vláde poslala ešte pred mesiacmi. 21. júna sa uskutočnilo nórske parlamentné zasadnutie v Londýne, na ktorom sa predniesli spomenuté požiadavky domácej Quislingovej vlády týkajúce sa kráľovskej abdikácie. Hlavným argumentom bolo, že sa kráľ nachádza mimo krajiny a nie je schopný plniť svoju funkciu. Okrem toho v liste stálo, že splnomocnenie vlády, ktoré sa udialo 9. apríla je neplatné. Tieto požiadavky boli samozrejme odmietnuté v základnom princípe, že akékoľvek požiadavky prichádzajúce z Oslo sú posielané pod tlakom nemeckej okupácie a

22 preto ich nemožno brať do úvahy. „Smerovanie týchto rozhodnutí sa nemôže považovať za prejav vôle či už nórskej vlády alebo nórskeho ľudu." (Riste, 1995, s. 19) Hneď ďalšieho dňa minister zahraničia Koht rozoslal do viacerých zemí stanovisko, v ktorom bolo vysvetlené, že všetky nemecké požiadavky o abdikácii a zrieknutí sa nároku na trón či už pre seba alebo jeho rod sú absolútne protiústavné a idú proti vôli ľudu. (Greve, 1980, s. 312) Bol tu ale istý problém, a to ten, že manželku korunného princa Olava, princeznú Märthu, ktorá ešte na počiatku invázie ušla do neutrálneho Švédska aj s troma deťmi k svojmu strýkovi, švédskemu kráľovi Gustávovi V., plánovali (resp. diskutovali o tejto možnosti v snahe zachovať si neutralitu) pod nemeckým tlakom Švédi poslať ich naspäť do Oslo, kde by bol mladý princ Harald korunovaný s tým, že by korunný princ Olav pôsobil ako jeho regent, (loc. cit.) Tento nápad vysvetľoval údajne aj švédsky kráľ Gustáv v súkromnom telegrame pre kráľa Haakona, v ktorom mu dohováral, že v jeho najlepšom záujme a pre blaho nórskeho ľudu je, aby Haakon abdikoval v prospech svojho vnuka Haralda.8 (loc.cit.) Zaujímavý bol aj tlak vyvíjaný zo strany Quislinga a jeho podporovateľov, ktorí šírili správy o tom, že kráľa všetci považujú za zradcu. Skutočnosť však bola taká, že medzi nórskym ľudom panovala silná averzia a to nie len voči nemeckým okupantom, ale aj ku všetkým nórskym členom fašistickej strany Nasjonal Samling. (Hroch, Kadečková, & Bakke, Dějiny Norska, 2005, s. 239) Kráľ Haakon VIL sa medzi nórskymi odporcami fašistického režimu a vlastne medzi nórskym ľudom všeobecne stal symbolom národného odporu a boja za oslobodenie ešte vo väčšej miere, než na začiatku exilu a to práve za svoje rezolútne odmietnutie akéhokoľvek násilia. (Greve, 1980, s. 314) Už 3. júla prostredníctvom rozhlasu prečítal kráľ Haakon V. svoju odpoveď k jeho abdikácii, v ktorom rázne odmietol podvol enie sa okupantom a potvrdil predošlé stanovisko vlády o pokračovaní vo vedení odboja zo zahraničia. Rázne trval na tom, že „legitímnu vládu nemožno založiť, pokým je krajina pod okupáciou." (op. cit., s. 318)

3.3. Nortraship - nórska obchodná flotila

Napriek strate kontroly nad vlastným štátom, nórska vláda v exile disponovala veľkou nórskou obchodnou flotilou, považujúcou sa za 4. najväčšiu obchodnú flotilu, ktorú poskytla Britom na vojnové účely. (Derry, 1973, s. 386) Vo vojnovom stave bola potrebná reštruktúra a reorganizácia. Totižto práve táto flotila poskytovala Nórsku lepšiu vyjednávaciu pozíciu voči Britom v porovnaní napríklad s československou exilovou vládou, ktorá takýchto vyjednávačích pák mala podstatne menej.9 Bez toho, aby som zachádzal do hlbokých

8 Princezné Märthe a jej deťom sa nakoniec podarilo dostať do USA, kde zotrvali až do konca vojny. 9 Ako túto vyjednávaciu páku využije nórska exilová vláda opisujem v kapitole 3.6. Utečenci z Nórska. 23 vojnových detailov spomeniem azda len toľko, že táto flotila sa už roku 1940 zúčastnila bojov v Stredozemnom mori, v roku 1942 bola súčasťou zásobovacích misií do Murmanská a neskôr sa vo vojne zúčastnila aj vylod'ovacích akcií v Pacifiku, (op. cit., s. 387) Ale jej najdôležitejší prínos bol v roku 1941 v bojoch v Atlantickom oceáne, kedy až „40% zahraničnej zásobovacej tonáže do Británie priniesli práve nórske lode." Počas obdobia vojny zaznamenala aj vysoké straty, keďže jej tonáž poklesla na 2,1 milióna ton z pôvodných 4,8. (loc. cit.)

Túto nórsku obchodnú flotilu spravovala a koordinovala nórska vládna organizácia Nortraship (úzko spolupracujúca s ministerstvom zásobovania a lodnej dopravy), založená na vojnové účely a to ešte pred príchodom do Londýna v apríli roku 1940. Bol to Arne Sunde, ktorý pôsobil v dvoch funkciách zároveň a to ako úradník na oddelení ministerstva zásobovania a lodnej dopravy a tiež neoficiálne ako vedúci, právny a ekonomický poradca Nortrashipu, (Nygaardsvold, 1983, s. 44) zatiaľ čo Trygve Lie bol vtom čase minister zásobovania. Vzhľadom na to, že obidve funkcie vzájomne zasahujú do svojich sfér vplyvu, medzi týmito dvoma činiteľmi vznikol istý konflikt. Trygve Lie podal sťažnosť, že v spolupráci so Sundem ďalej nemôže pokračovať, keďže je sám „konštitučné" zodpovedný za to, čo sa deje v jeho ministerstve a trval na tom, aby Sunde bol z vedenia Nortrashipu vylúčený, alebo aby bol vymenovaný do vedúcej funkcie aj oficiálne s tým, že ďalej nemôže pokračovať na ministerstve, (op. cit., s. 45) Sunde sa na druhej strane nazdával, že vzhľadom na svoju funkciu ekonomického a finančného poradcu vNortrashipe má oveľa väčšie skúsenosti a náhľad, (loc.cit.) Predseda vlády Johan Nygaardsvold a zvyšok vlády sa najprv zhodli na tom, že pri tomto spôsobe manažmentu sa doposiaľ nevyskitli žiadne problémy a dvaja činitelia by mali preto nájsť spoločné riešenie, v ktorom Sunde môže pokračovať na ministerstve zásobovania. To sa Liemu samozrejme nepáčilo a potom, čo na Nygaardsvolda naliehal osobne, predseda vlády požiadal Sundeho o rezignáciu. Nakoniec sa Arne Sunde podvolil a ako píše sám Nygaardsvold, „a tak Lie dosiahol to, po čom doposiaľ vždy túžil, a to stať sa jediným vládcom na ministerstve zásobovania." (op. cit., s. 46)

3.4. Demisia Halvdana Kohta

Minister zahraničia Halvdan Koht bol problematický element vlády už pred odchodom do exilu. Prvá kauza, ktorú registrujem, sa objavuje ešte pred exilom za čias neutrality Nórska, dňa 18. novembra 1939, kedy nemecký veľvyslanec Curt Braúer navštívil ministra H. Kohta u ňho doma. Nemecká záchranná loď Westerwald sa plavila smerom na juh pozdĺž nórskeho pobrežia a odmietla sa podrobiť povinnej prehliadke anglo-nórskych inšpekčných námorných

24 zložiek, na ktorých trvala najmä britská strana. (Yapou, 2006) Minister zahraničia tejto lodi vybavil prechod skrz nórske vody a to napriek protestom admirálov, ktorí sa odvolávali, že takýto čin ide proti pravidlám neutrality. (Greve, 1980, s. 266-267) Už 23. novembra Halvdan Koht obdržal kritiku za tento počin dokonca aj od samotného kráľa. Takýto ústupok voči Nemcom mohol seriózne poškodiť vzťah voči Britom a podľa pravidla by „neutrálny štát mal zachovávať neutralitu voči obom stranám konfliktu."(loc.cit.) Jeho ďalší prešľap znovu zasiahol do britského vnímania Nórov a týkal sa jeho vyjadrení v parlamente po tom, čo Nemci zničili britskú loď v nórskych vodách: „Ak je zničená loď a s ňou aj posádka, nemáme dôkazy o tom, ako zistiť kto je zodpovedný a tým pádom nemôžeme adresovať naše sťažnosti žiadnej konkrétnej vláde. Môžeme teda viniť len vojnu samotnú." (Yapou, 2006) Na základe týchto a predošlých udalostí sa Británia rozhodla ignorovať nórsku neutralitu, keď 16. februára zaútočila na nemeckú loď Altmark s 300 anglickými väzňami plaviacu sa skrz neutrálne nórske vody. Aj tento počin bol jedným z hlavných „dôvodov" na nemeckú inváziu, keďže Nóri neboli schopní uchrániť si svoju neutralitu.

Osobne celkom nerozumiem konaniu Halvdana Kohta, o ktorom sa vo viacerých zdrojoch paradoxne hovorí ako o veľkom zástancovi neutrálneho prístupu a uvažujem, či z Kohtovej strany voči Nemecku nešlo o istý appeasment zámer. Napriek prešľapu s loďou Westerwald sa Koht v iných prípadoch snažil prísne udržiavať silnú neutrálnu politiku Nórska, ktorá zas ďalej škodila anglo-nórskym vzťahom tým, že reguloval prítomnosť nórskych vojenských zložiek v Británii a že Britániu informoval o tom, že Nórsko nadviaže diplomatické vzťahy s Vichystickým Francúzskom, (loc. cit.) Ako som už naznačil skôr v kapitole 3.1. Návrh Halvdana Kohta o premiestnení, Koht sa nazdával, že Británia nezastaví postup Nemecka a že je len otázkou času, kedy sa Nemci vylodia na brehoch Anglicka. Tento pesimizmus sa odrážal aj v jeho aktivite vo funkcii ministra zahraničia a to už aj po príchode do exilu, čo zasa malo negatívny dopad na vzťahy s britskou vládou.

Jeho porazenectvo sa prejavovalo aj v tom, že Halvdan Koht po príchode do Anglicka odmietal založiť svoju kanceláriu ministerstva zahraničia priamo v Londýne, čo v prvých mesiacoch, ešte pred náletmi na Londýn, malo kritický význam. Nygaardsvold (1983, s. 52) uvádza, že jeho mandát mal na starosti kontaktovať anglickú vládu a zariadiť a rokovať „o mnohých praktických veciach, akými sú výcvik a vyzbrojovanie našich síl, využívanie našej obchodnej flotily, v rôznych prístavných mestách zriadenie námorníckych kasární a lekárskych kliník" a okrem toho aj všeobecne hájiť nórske politické záujmy. Vzhľadom na to, že býval skoro 50 km od Londýna v obci Brecknell, kde aj založil svoju kanceláriu,

25 neprichádzal do kontaktu s vládou dostatočne často a okrem toho bol aj kritizovaný za to, že sa nezaujíma o veci a jeho agendu muselo preberať veľvyslanectvo, (loc. cit.) Vzhľadom na to, že sa s ním nesmierne náročné spolupracovalo, sa vo vláde vytvorila skupina oponentov, ktorí zastávali názor, že by mal Halvdan Koht rezignovať z funkcie ministra zahraničia. Najprv bol spísaný dokument so žiadosťou o odvolanie Kohta podpísaný troma ministerskými poradcami, Anders Fjelstad, Sven Nielsen a Arne Sunde10, odoslaný predsedovi vlády a neskôr bola diskusia vyvolaná aj na vládnom zasadnutí. Najväčším argumentom bolo to, že Halvdan Koht sa nesnaží dostatočne udržiavať dobré vzťahy s britskou vládou, čo bolo pre dané okolnosti nesmierne kritické a stále ostáva v móde neutrality. (Nygaardsvold, 1983, s. 54) Počas napätého zasadania sa Halvdan Koht rozhodol opustiť miestnosť potom, čo vládu požiadal o to, aby ho do zajtra informovala o svojom rozhodnutí, (loc. cit.) Podľa Nygaardsvoldoveho názoru diskusia bola málo vecná a príliš osobná a preto aj vyhlásil, že by mal minister ostať vo svojej funkcii. V prípade, že ho odvolajú, tak sa vzdá funkcie aj on. (op. cit., s. 55) Návrh nakoniec nebol podporený. Napriek tomu, že Koht si naveľa zriadil novú kanceláriu v Londýne v blízkosti ostatných kancelárií, minister nakoniec osobne u Nygaardsvolda predsa len podal demisiu, pretože s ostatnými členmi kvôli dusnej atmosfére už nemohol ďalej spolupracovať, (op. cit., s. 56) Aby Nygaardsvold situáciu Kohtovi uľahčil, zariadil mu trojmesačnú dovolenku zo zdravotných a psychických dôvodov, po ktorej by minister oficiálne podal demisiu 20. februára 1941.

3.5. Trygve Lie a atlantická spolupráca

Na voľný post ministra zahraničia bol dosadený Trygve Lie, ktorý bol doposiaľ ministrom zásobovania. Jeho predošlý post zas obsadil Arne Sunde, ktorý predtým pracoval na ministerstve zásobovania. Kohtov odchod symbolizoval koniec nerozhodného neutrálneho prístupu Nórska. Trygve Lie a jeho absolútne opačný postoj ako ministra zahraničia bol vítanou zmenou, keďže pod jeho krídlami sa Nórsko konečne „nekompromisne" a oddane pridalo na stranu spojencov. (Yapou, 2006) Sommerfelt (1948, s. 152) vraví, že Lie bol schopný obklopiť sa veľmi zdatnými ľuďmi a bol taktiež veľmi schopný pohybovať sa v medzinárodnom priestore. Boli to jeho vyhlásenia v rozhlase o severoatlantických mocnostiach, ktoré na spojencov urobili dobrý dojem. Hájil spoluprácu medzi týmito národmi do tej miery, že by sa vojenské základne mali vzájomne stavať na území spojencov. Yapou ho zas (2006) vo svojej práci opisuje ako myšlienkového priekopníka, ktorého nápady pomohli

10 Arne Sunde - finančný poradca Nortrashipu, ministerský poradca na ministerstve zásobovania, neskôr aj jeho minister 26 pri zrode Severoatlantickej aliancie a Organizácie spojených národov. Lie sa zastával toho, že Nóri sú „Atlantický národ, ktorý si v prvom rade želá silnú organizovanú spoluprácu medzi dvoma atlantickými veľmocami, Britským impériom a Spojenými štátmi americkými." a tiež „More nerozdeľuje, ale práve ľudí spája." (Soreide, 2017) Je dôležité spomenúť to, že táto Lieho iniciatíva sa diala ešte predtým, než USA alebo Sovietsky zväz vstúpili do vojny. Snažil sa aj o to, aby sa do tejto iniciatívy pridalo Švédsko, Holandsko, Belgicko, Francúzsko no najmä USA, keďže práve USA predstavovali povojnovú najsilnejšiu vojenskú silu na svete. (Yapou, 2006) Keď sa o podobnú iniciatívu na ochranu pred Sovietskym zväzom snažili Poliaci v stredo-europskom kontexte nadviazať s ostatnými exilovými vládami, Trygve Lie ich zamietol z obavy, že by podobné iniciatívy mohli zantagonizovať Sovietsky zväz voči Nórsku. (Holtsmark, 1996, s. 10) Po 18 mesiacoch snahy sa mu dňa 8. mája 1942 podarilo do budúcna presadiť povolenie na výstavbu spojeneckých základní na území Nórska. (Yapou, 2006) Bolo to vďaka dokumentu s názvom Principiálne body nórskej zahraničnej politiky, ktorý Lie vypracoval a kde sa opieral o všetky tieto spomenuté myšlienky a kde okrem iného požadoval tiež „kompletné a organizované odzbrojenie Nemecka", (loc. cit.)

Medzi troma mocnosťami sa ešte počas vojny rokovalo o rôznych formách rozloženia moci, no v konečnom dôsledku Trygve Lie dosiahol svoje, keď USA aj Británia odsúhlasili výraznejšiu spoluprácu atlantických štátov a západnej Európy, (loc. cit.) Koniec koncov sa po vojne Lieho sen naplnil, keď sa vo februári roku 1946 vzdal svojej funkcie vo vláde, aby mohol prevziať funkciu generálneho tajomníka a to prvého generálneho tajomníka v novozaloženej Organizácii spojených národov vôbec. (Regjeringen.no, 2011)

3.6. Utečenci z Nórska

Do Británie prichádzali stovky nórskych utečencov, často aj celé rodiny a to loďami cez Severné more. Vláda preto musela zakúpiť dva londýnske hotely, do ktorých týchto utečencov mohla ubytovať. (Nygaardsvold, 1983, ss. 80-81) Medzi utečencami boli najmä mladí muži, dobrovoľníci, ktorí chceli narukovať. Na účel trénovania týchto dobrovoľníkov bol v Kanade neďaleko Toronta založený nórsky vojenský tábor s názvom Little Norway. (op. cit., s. 61) Po kapitulácii Nórska sa taktiež veľa nórskych vojakov a mladých dobrovoľníkov odobralo do Švédska, kde sa na nórskej ambasádě hlásili o narukovanie vo veľkom množstve - okolo decembra roku 1943 neboli výnimočné aj prípady, kedy sa prihlásilo 100 - 200 ľudí za deň. (op. cit., s. 73) Lie (1968, s. 175) hovorí o 50 tisícoch nórskych utečencov, ktorí sa za celú vojnu dostali do Švédska, samozrejme, nie všetci sa z nich dostali/mali záujem dostať aj do Británie. Kvôli utečencom musela byť na nórskej ambasádě otvorená samostatná

27 kancelária, ktorú malo zas pod správou ministerstvo sociálnych vecí. (op. cit. s. 176) V tejto kancelárii pracovalo až 600 ľudí a na vládne náklady vo Švédsku kvôli utečencom muselo byť vybudovaných 17 ubytovní, (op. cit. s. 177) Vláda vynaložila veľké úsilie na to, aby týchto ľudí zapojila do normálneho života, aby ľudia mali kde pracovať a aby nórske deti boli prijaté do švédskych škôl a na tento účel prispela neskôr aj švédska vláda.

Už viete roku 1942 čakalo 4000 dobrovoľníkov, nie len mladých mužov, ale aj sestier, doktorov a schopných úradníkov na to, aby ich prepravili do Británie, odkiaľ by mohli napomôcť nórskemu vojnovému úsiliu, (op. cit. s. 178) Vyvstala otázka - ako nórskych dobrovoľníkov dostať skrz Nemcami ovládaný Kattegat a Nórsko až do Británie? Nygaardsvold (1983, s. 63) hovorí, že jediné možné riešenie spočiatku bolo poslať ich na dvoj- až trojmesačnú cestu okolo zemegule cez Fínsko, Rusko, Sibír, Japonsko až Ameriku a týmto spôsobom bolo aj naozaj prepravených 400 vojakov. Keď ale Japonsko vstúpilo do vojny, bolo ich potrebné presmerovať cez Turecko, Perziu a Afriku, no nakoniec bola zablokovaná aj cesta cez Rusko. Nygaardsvold (op. cit. 64) spomína chýry, ktoré začali kolovať medzi ľudom a prispeli k už dosť nízkej popularite vlády a tieto chýry pozostávali z toho, že „vláda nechce, aby Nórsko získalo silnú armádu." Podobnú „kritiku" spomína aj Lie. (1968, s. 176)

Riešenie tohto problému vláda vyriešila tak, že v roku 1940 od USA kúpila štyri veľké transportné lietadlá. K riešeniu tohto problému ale muselo Nórsko prizvať aj Britániu a Švédsko a získať ich povolenie na založenie leteckej linky Štokholm a Škótsko. (Nygaardsvold, 1983, s. 66) Po dohode s Britániou sa ale tieto lietadlá museli prevádzkovať pod anglickou leteckou spoločnosťou a to s tým, že nórskej vláde bude zaistená práve len polovica sedadiel, čo zjavne skomplikovalo celú situáciu. Nygaardsvold dúfal, že zajeden let prinesú aspoň 12 ľudí, no ukázalo sa, že reálne číslo bolo medzi 2-4. (loc. cit.) Okrem toho spomenutá anglická spoločnosť asi tri mesiace - máj až júl - držala lietadlá na inšpekcii a v oprave, keďže ich uznala za neschopné letu. Nakoniec sa nórska vláda rozhodla kúpiť najväčšie transportné lietadlá, ktoré by boli schopné preniesť 40 až 50 pasažierov, tento nákup ale musela kvôli britskému tlaku najskôr z bezpečnostných dôvodov odvolať, (op. cit., s. 70) Aféra s lietadlami pokračovala až do roku 1942, kedy sa nórskej vláde ozvalo ministerstvo lodnej dopravy, že budú na vojnové účely potrebovať prepožičať niekoľko lodí z Nortrashipu, čo nórska vláda napriek podpísanej dohode rázne zamietla. Túto situáciu využila na vyjednávanie s Britániou, ktorej by lode poskytli v prípade, že im aj oni vyhovejú v schválení transportných lietadiel schopných vyletieť do bezpečnej výšky a zaletieť dostatočnú diaľku do

28 Švédska. (Lie, 1968, s. 179) V tejto afére boli zapletení Trygve Lie ako minister zahraničia a taktiež anglický minister zahraničia Anthony Eden, Lord Selbourne ako minister vojenských financií. Nóri sa sťažovali na to, že lietadlá, ktoré od Britov vzápätí na to dostali nie sú schopné diaľkových letov a sťažovali sa, až kým nórskej strane neboli prisľúbené najmodernejšie americké transportné lietadlá typu Dakota. (Nygaardsvold, 1983, s. 72) Ako sa neskôr v decembri 1943 ukázalo, po doručení lietadiel ich anglická inšpekcia znovu poupravila a do lietadiel umiestnili len 8 sedadiel, z ktorých nórskej vláde patrila polovica, a to z toho dôvodu, že lietadlá budú určené na prepravu železa. (Lie, 1968, s. 180) Situácia sa vyriešila až 9. marca 1944, keď do hry vstúpil sám Winston Churchill, keď na spoločnom obede, na ktorom sa mala prehodnotiť situácia nórskych dobrovoľníkov čakajúcich vo Švédsku na prepravu, podľa Lieho slov vyhlásil: „I want them all... alle som det overhodet er teknisk mulig á bringe hit til Storbritania sá snart som mulig." (op. cit., s. 183) „Počas trvania celej vojny sa zo Švédska nórskou leteckou dopravou do Británie dostalo 5000 Nórov, z ktorých 2100 prišlo až po roku 1944." (loc. cit.)

Iný nevydarený spôsob, akým sa usilovali prepraviť ľudí, bol pomocou lodnej dopravy, ktorý Nygaardsvold (1983, s. 67-68) spomína vo svojich memoároch. Vo švédskych prístavoch kotvilo niekoľko nórskych lodí, ktoré Nortraship prepožičal Británii, v prípade že ich dokáže dostať do spojeneckých vôd aj so stovkami nórskych utečencov túžiacich sa dopraviť do Británie. Počas tajnej akcie, ktorej dátum Nygaardsvold nešpecifikuje, mali byť nórske lode pripravené vyplávať z prístavov a mimo švédskych vôd sa mali stretnúť s britskou leteckou a námornou vojenskou eskortou, ktorá by konvoj aj s nórskymi utečencami prepravila do bezpečia. Počas jednej noci lode nakoniec z prístavu vyplávali, no vďaka nemeckým špiónom pôsobiacim vo Švédsku, ktorí vedeli o akcii skôr než sa udiala, miesto spojeneckej eskorty ich za švédskymi vodami napadli nemecké lode. „Niektoré z lodí boli potopené, iné unesené, iné sa vrátili do Švédska a len tri sa dostali k anglickým brehom." (Nygaardsvold, 1983, s. 68) Podľa Nygaardsvolda jeden z nemenovaných kapitánov po príchode podstúpil protestnú hladovku za to, že Briti nedodržali svoje sľuby.

3.7. Švédsky postoj a humanitárna pomoc

Mnoho Nórov považovalo prístup švédskej vlády na začiatku nemeckej invázie Nórska za zradu a to kvôli tomu, ako sa švédska vláda a kráľ Gustáv V. apaticky zachovali voči kráľovskej rodine. (Yapou, 2006) Kráľ Haakon VII. a jeho rodina síce dostali povolenie vstúpiť na územie Švédska za účelom exilu, no švédska vláda im nemohla zaručiť, že ich pustia aj naspäť domov a to kvôli nemeckému tlaku. (Sommerfelt, 1948, s. 134) Podľa

29 Yapoua (2006) v Londýne vyvolali veľký rozruch isté chýry, podľa ktorých mal kráľ Gustáv vyvinúť snahu v presviedčaní Adolfa Hitlera akceptovať to, aby na nórsky trón dosadil Haakonovho vnuka Haralda, ktorého regentom by bol korunný princ Olav - čím by bolo zachované nórske kráľovské status quo. Kráľ Gustáv aj napísal Haakonovi VII. list, v ktorom ho žiadal, že najlepšie pre svoju rodinu a svoj ľud spraví, ak abdikuje v prospech svojho vnuka. (Greve, 1980, s. 312)

Ďalší prešľap, ktorý Švédsko učinilo voči Nórsku bolo, keď pustili nemecké jednotky k nórskemu mestu Narvík a to skrz neutrálne územie, čím narušili základné princípy neutrality. (Yapou, 2006) Kritika pokračovala aj za udalosti okolo sťaženého cezhraničného prechodu pre utekajúcich Nórov v prvých mesiacoch po nemeckej invázii Nórska a predseda parlamentu C. J. Hambro všeobecne kritizoval Švédsko za to, že sa len prizeralo, keď Nórsko a Fínsko boli napadnuté, (loc. cit.)

Zmena švédskej zahraničnej politiky nastala na jar roku 1943, keď sa východný front začal posúvať smerom na západ a Sovietsky zväz začal víťaziť. Bez toho, aby som zachádzal do príliš veľkých detailov k tomu dodám azda len toľko, že Švédi otvorili dialóg so spojencami a Yapou (2006) taktiež uvádza, že ich neutralita prestala byť závislá na nemeckom tlaku, ktorým sa musela doposiaľ riadiť. Vzhľadom na črtajúce sa ťažkosti ohľadom oslobodzovania Nórska začalo byť potrebné utvárať švédsko-nórsku spoluprácu a švédsky parlament túto pomoc oficiálne potvrdil v 1944. (loc. cit.) V septembri roku 1944 minister zahraničia Trygve Lie a minister obrany Oscar Torp navštívili Štokholm, kde okrem iného Lie vybavil pôžičku sto miliónov kron, ktoré by boli investované do trénovania nórskych policajných zložiek na švédskom území, zatiaľ čo časť peňazí by bola venovaná podpore utečencov. (Nygaardsvold, 1983, s. 161)

Nygaardsvold (1983, s. 157-159) vo svojom memoári túto zahraničnú cestu pripodobňuje k akejsi zákulisnej hre. V Štokholme pôsobili niekoľkí nórski predstavitelia strany práce ako Martin Tranma?l, Eugen Johannessen a Lars Evensen (budúci minister obchodu vlády nastupujúcej dňa 25. júla 1945), ktorí pracovali na budúcom vládnom pláne po oslobodení Nórska, ktorého Lie a neskôr aj Torp chceli byť súčasťou. Týmto spôsobom si chceli zaistiť miesto v budúcej vláde. Po návrate domov to boli jediní dvaja ministrovia, ktorí pokračovali vo svojich funkciách aj v novej vláde.

Aby som sa vrátil späť k téme, Švédi sa v druhej polovici vojny predsa len pričinili. Oslobodené časti Nórska - región Finmark - koncom vojny sa nachádzali v zlej situácii a

30 región trpel nedostatkom jedla. Nórska vláda chcela na územie zvýšiť dodávku zásob pomocou lodnej dopravy, ale spojenci tieto navýšenia zásobovacích akcií zamietali. (Lie, 1968, s. 169) Napriek snahám ministra sociálnych vecí Sverreho Stostada a jeho kolegu Karia Evanga, ktorý mal na starosti zdravotníctvo a dokonca aj princezny Märthy, ktorá sa v Amerike snažila pôsobiť na Roosevelta a organizovala zbierky, sa nepodarilo ovplyvniť spojenecké vojenské rozhodnutia, (loc. cit.) Dôvodom vraj bolo to, že štáty ako Belgicko, Holandsko, Francúzsko, Juhoslávia a Grécko majú takisto podobné problémy so zásobovaním a to dokonca aj v Británii, kde civilní ľudia dostávali dosť skromné potravinové prídely, (loc. cit.) A tak do hry vstúpilo Švédsko.

„Var vi i den forste halvdel av krigen misnoyde med den offisielle svenske holdning, ble vi varme om hjertet av meldingene om alt det svenske folk gjorde for á hjelpe nórske barn, kvinner, og menn gjennem okkupasjonsárenes nod. Det var denne menneskelige forstáelse nos de brede lag av det svenske folk som ble grunnlaget for samarbeidet mellem de to broderfolk efter krigen." (Lie, 1968, s. 170)

Niels Ch. Ditleff, nórsky diplomat, prišiel do Štokholmu už roku 1940 a to hneď po invázii, kde založil Nórske centrum pomoci (Den nórske Reliefsentral), kde presvedčil grófa Folkeho Bernadotteho, vedúceho Červeného Kríža vo Švédsku, s ktorého pomocou viedli mnohé humanitárne akcie pre celú Škandináviu.11 (Hjeltnes, 2009) Švédska vláda Ditleffovi odobrila 3 milióny švédskych kron na humanitárnu činnosť. (Lie, 1968, s. 170) Už 21. augusta 1942 bola založená organizácia Svenska Norge-hjälpen, cez ktorú za celú vojnu bolo investované 135 miliónov švédskych kron (z čoho 46 miliónov prišlo z USA.) (op. cit. s. 171) Lie (loc. cit.) menuje, že za tieto peniaze boli platené nemocničné zariadenia, školské pomôcky a obedy, domy pre vojnových zranených, prídavky pre rodiny námorníkov, potraviny, šaty, domovy dôchodcov atď., vďaka ktorým morálka ľudu nesmierne stúpala.

3.8. Výmena ministra obrany

Problémy vypukli aj v správe ministerstva obrany a armáde. Funkciu ministra obrany mal na starosti Birger Ljungberg, no proti jeho vedeniu boli vznesené niekoľké protesty, z ktorých pár som spomenul v úvode. Vinili ho najmä za jeho nepřipravenost' v dobe nemeckej invázie, keď podľa názoru mnohých mal mobilizovať krajinu už skôr. (Riste, 1995, s. 156)

11 N. Ch. Ditleff sa preukázal humanitárnou činnosťou, keď na začiatku vojny vo Varšave evakuoval ľudí pomocou kolóny aút. Koncom vojny sa opäť podujal na veľkej záchrannej akcii, kedy v posledný deň vojny kolóna dánskych a švédskych autobusov, namaľovaných na bielo a s červeným krížom, z koncentračných táborov do bezpečia prepravila 30,000 ľudí z toho 10,000 boli židia. (Hjeltnes, 2009)

31 Paradoxne, Nygaardsvold pristupuje k tejto kauze zo svojho subjektívneho pohľadu celkom opačne. Na svojho kolegu Birgera Ljungberga nazerá ako na usilovného muža, ktorý vzhľadom na povahu svojho ministerstva, mal v rukách veľkú zodpovednosť, mnoho starostí a podľa Nygaardsvolda tiež nedostatok schopných kolegov. (Nygaardsvold, 1983, s. 92) Ak nastal nejaký problém, za všetko vinili Ljungberga. Napriek mnohým sťažnostiam Nygaardsvold s jeho odvolaním váhal a odkladal ho až do poslednej chvíle, kým sa kritika nezačala spájať aj s Nygaardsvoldovým menom. (Riste, 1995, s. 156) Aj napriek tomu, že si Nygaardsvold Ljungberga osobne vážil, rozumel, že Ljungberg nieje schopný odhodlať sa na potrebnú reorganizáciu celého ministerstva, a že do funkcie bude potreba dosadiť niekoho iného. Problém nastal s výberom kandidáta, keďže sa nik z Nygaardsvoldom vybraných kandidátov nechcel tohto miesta zhostiť. Jeho prvý kandidát, ministerský poradca Anders Frihagen, ktorý doposiaľ reprezentoval nórsku exilovú vládu v Štokholme, odmietol, lebo zastával názor, že vo funkcii by mal byť človek s vojenskou minulosťou, (op. cit., s. 157) Domáci front odporúčal podplukovníka Ragnvalda Roschera Nielsena, ktorý bol pri kapitulácii Nemcom na začiatku vojny. Kráľ tohto kandidáta neodporúčal z jednoduchého dôvodu, že túto funkciu by nemal zastávať muž, ktorý „dal Nemcom svoje čestné slovo", (loc. cit.) Tretí kandidát bol Oscar Torp, súčasný minister financií, ktorý pozíciu ministra obrany takisto odmietol. Na čo ale bol Nygaardsvoldom presvedčený, bolo dočasné zastúpenie ministra obrany a to s tým, že Torpovi bude poskytnutá právomoc vykonať potrebnú reorganizáciu celého ministerstva, (loc. cit.) Predseda vlády preto zariadil, aby bol minister Ljungberg vyslaný na takmer trojmesačnú pracovnú cestu do USA, kde mal dohliadať na chod vojenských obchodných záležitostí v mene nórskej vlády, zatiaľ čo jeho funkciu v Londýne zastúpi „dočasný" minister financií Oscar Torp.12 (Nygaardsvold, 1983, s. 92) Koncom septembra Torp začal pracovať na kompletnej reorganizácii celého ministerstva, zriadil jednotný veliteľský štáb, ktorý mal pod dozorom armádu, loďstvo aj letectvo (Borresen, 2020), vymenil starších armádnych dôstojníkov, za nich dosadil nových, viac oboznámených s administratívnou činnosťou a postupmi. (Nygaardsvold, 1983, s. 93) Na pozíciu najvyššieho veliteľa, ktorú predtým zastával teraz už Nemcami zajatý Otto Ruge, dosadil generála majora Wilhelma von Tangen Hansteena. Torp sa okrem iného tiež poukazoval na to, že nórska armáda nedáva na plánovanie oslobodenia Nórska dostatočný dôraz. Už 2. októbra predložil veliteľom troch vojenských odvetví list s mnohými otázkami, týkajúcich sa ako finančných záležitostí, tak aj hlavného bodu: „Ako ďaleko sme s prípravou

Za ministra financií bol vzápätí dosadený Paul Hartmann. 32 plánov na inváziu Nórska nórskou armádou?" (Riste, 1995, s. 158) Bez ohľadu na to, že k spomenutej nórskej osloboditeľskej invázii nikdy nedošlo, bola Torpova reforma ministerstva obrany vítanou zmenou.

Po čase sa ukázalo, že znovu prijať Ljungberga do funkcie by bolo nanajvýš komplikované, keďže už predtým zantagonizoval ako nórskych dôstojníkov, tak aj veliaci štáb a domácu frontu a medzi tým sa už ako minister Torp, tak aj minister Hartmann stihli pozitívne etablovat' vo svojich nových funkciách, na ktoré mali obaja veľmi pozitívny vplyv. Okrem toho sa Nygaardsvold nazdával, že navrátiť sa k pôvodnej zostave by mohlo smerovať k verejnému negatívnemu ohlasu, najmä v Nórsku a už dosť nízku mienku o jeho vláde nebolo treba ešte viac narúšať. (Nygaardsvold, 1983, s. 93) Ako zadosťučinenie bol Birger Ljungberg povýšený z kolonela na generála a tiež obdržal funkciu nórskeho reprezentanta v USA za nórske ministerstvo obrany - na čo sa tiež vzniesla vlna kritiky od dôstojníkov.

3.8.1. Ďalšia kritika ministerstva obrany

27. apríla 1942, tzv. Lúytnantsaken, v ktorej podalo niekoľko dôstojníkov sťažnosť na ministerstvo obrany, opäť kritizovali vládny predvojnový prístup, slabé obranné úsilie a tentokrát dokonca aj dosadenie Oscara Torpa do funkcie ministra obrany. (Nygaardsvold, 1983, s. 134) Do dialógu medzi vládou a dôstojníkmi námorníctva vstúpil sám kráľ Haakon VIL, ktorý vyjadril nesúhlas a zastával sa vlády a jej rozhodnutí počas krízy v prvých mesiacoch nemeckej invázie.

3.9. Menšie kauzy

3.9.1. Mowinckel

Ide o menej významný prípad. J. L. Mowinckel bol členom ľavicovej liberálnej strany a v roku 1916 pôsobil aj ako predseda parlamentu a neskôr ako trojnásobný predseda vlády, neskôr len predseda svojej strany. Počas Nygaardsvoldovej vlády zastával funkciu ministerského poradcu na ambasádě v Štokholme. (Regjeringen.no, 2013) Počas exilovej vlády posúval Londýnu informácie o dianí v Nórsku. Mnohým osobám ako doma v Nórsku tak aj medzi vládnymi činiteľmi Mowinckel prekážal, keďže ho považovali za slabý článok, ktorý na celú vládu vrhá zlé svetlo. (Sommerfelt, 1948, s. 158) Išlo o pesimizmus a porazenectvo, ktoré sa s ním spájalo už od nemeckej invázie 9. apríla. Táto kauza vyvrcholila najmä roku 1942 v máji, kedy Mowinckel pricestoval do Londýna, kde pôsobil ako vládny

33 poradca, proti čomu sa postavila veľká opozícia najmä zo strany domáceho odboja a jeho vedenia, (op. cit., s. 152) Nygaardsvold bol nútený Mowinckela preložiť do New Yorku, kde by spravoval Nortraship.

3.9.2. Revízia výdavkov

Ide o sériu udalostí, ktoré sa nikde inde, okrem Nygaardsvoldového memoáru, nespomína. Nová vláda v exile už po príchode do Londýna potrebovala revíziu výdavkov. Koncom roka 1940 s riešením prišiel Sven Nielsen, išlo o to, aby pod správou parlamentu bola zriadená samostatná kancelária poverená vykonávaním auditu účtnovníctva, odsúhlasovaním využívania štátnych peňazí a starostlivosťou o zamestnanecké pozície z finančného hľadiska. (Nygaardsvold, 1983, s. 48) Táto kancelária by sa zodpovedala vedúcemu revízií (revisjonssjef) a zároveň aj členovi vlády. Na tieto dve pozície boli dosadení Sigbjôrn Mustad a Sven Nielsen. Nový vedúci kancelárie Mustad mal vlastné predstavy o vedení tejto kancelárie a účtovníctva, ktoré sa celkom nezhodovali s názormi ostatných členov vlády. Nygaardsvold píše o tom, že Mustad pravidelne, rozsiahlymi správami pre všetky oddelenia prezentoval stav financií z predošlého mesiaca, v ktorých okrem financií kritizoval veci ako to, že „platy pre zamestnancov boli príliš vysoké, v jednotlivých kanceláriách pracovalo strašne veľa ľudí, že riaditeľ loďstva je v Amerike, že odbornosť v oblasti lodnej dopravy vo vedení Nortrashipu bola príliš nízka, že na vojenských oddeleniach na veľvyslanectvách vo Washingtone a v Štokholme bolo príliš veľa funkcionárov a kopu ďalších vecí, ktoré vôbec nespadali pod mandát kancelárie revízie výdavkov." (loc. cit.) Okrem toho vraj robil „veľké a rozsiahle prieskumy" či už ohľadom porovnávania životných nákladov vládnych členov v Nórsku a Anglicku alebo dokonca aj výdavkov na životné náklady u členov iných exilových vlád v Londýne. V liste adresovanom Mustadovej kancelárii z 26. marca 1941 predseda vlády Johan Nygaardsvold napomenul a pripomenul obsah mandátu, ktorého sa jeho kancelária má držať. (op. cit., s. 49)

3.9.3. Cenzúra

Trygve Lie (1968, s. 146-152) vo svojom memóari spomína cenzúru, s ktorou ako minister zahraničia prichádzal často do kontaktu. Počas vojny v Británii existovala silná cenzúra a to na základe obáv, že vo Švédsku a Británii môžu byť nemeckí špióni. Každá prichádzjaúca a odchádzajúca obálka preto musela prejsť cenzúrou a bola označená pečiatkou British Censorship. (Lie, 1968, s. 148) Ako reakciu vytvorilo nórske ministerstvo obrany 1. januára 1941 samostatné oddelenie, ktoré malo za úlohu otvárať a kontrolovať všetky prichádzajúce

34 a odchádzajúce nórske listy, s výnimkou zásielok smerovaných kráľovskej rodine, ambasádě alebo ministerstvu zahraničia. Nad touto kanceláriou mali dohľad samozrejme britské kontrolné orgány, ktoré boli stále dosť citlivé a podozrievavé, ale agendu týkajúcu sa nórskej korešpondencie prenechalo im. Ministerstvo zahraničia však disponovalo istou právomocou vo výnimočných prípadoch na diplomatické účely posielať súkromnú poštu cez kuriéra. Táto právomoc sa ale začala zneužívať, keď niektorí vládni činitelia tento spôsob pošty využívali na privátne účely, na čo neskôr Briti prišli. Táto kauza sa musela prebrať na vládnom zasadnutí, na ktorom sa jednohlasne rozhodlo, že od tej chvíle budú všetky privátne zásielky vládnych členov cenzurované, (op. cit., s. 149) Na kráľovskú rodinu stále platila výnimka. Čo vlastne kontrolóri nórskej kancelárie cenzúrou kontrolovali bolo to, či list obsahuje informácie majúce vplyv na vojnové úsilie alebo dokonca poraženecké reči. (op. cit., s. 150)

Neskôr sa ukázalo, že s týmto rozhodnutím všetci nesúhlasia. Anders Frihagen a neskôr aj Arne Sunde sa v roku 1942 neúspešne snažili presadiť to, aby cenzurovaná pošta bola len prichádzajúca. Roku 1943 sa zas predseda parlamentu Hambro kriticky vyjadroval voči cenzúre a presadzoval, aby sa členom vlády osobná pošta necenzurovala. Jeho snahy taktiež nemali úspech, (loc. cit.)

17. apríla 1944 vláde prišla správa o nových pravidlách posielania pošty. Znamenalo to, že sa chystá niečo veľké.13 Používanie telegrafu bolo zakázané a všetka kuriérska pošta musela prechádzať rukami britského zahraničného oddelenia. Listy museli byť doručované na oddelenie v otvorených obálkach, písané krátko a stručne, (op. cit., s. 151) Toto sa týkalo aj kráľovskej pošty. (op. cit., s. 152) Na toto nórska vláda okamžite reagovala tak, že argumentovala vlastnou cenzúrovacou kanceláriou, ktorá doposiaľ mala na starosti všetku nórsku korešpondenciu smerujúcu z Londýna a taktiež spomenula dôležitosť udržať telegramový kontakt s domácim frontom na podporu vojnového úsilia. Bez pozitívnej odozvy. Okrem toho všetkého v tomto období nemohol nik vycestovať alebo sa vrátiť naspäť. Mnoho diplomatov a politikov ostalo uväznených v USA, Švédsku alebo poprípade v Anglicku, (op. cit., s. 153) Tieto prísne obmedzenia trvali až do dňa vylodenia sa v Normandii, no oficiálne stanovisko prišlo až 19. júna.

Vylodenie v Normandii o dva mesiace na to 6. júna 1944. 35 3.10. Vzťah s Britániou

Vzťah medzi Britániou a Nórskom je nesmierne rozsiahla téma, o ktorej by bolo možné písať samostatnú diplomovú prácu. Mojou pointou práce bolo nikdy nezachádzať príliš detailne do medzinárodných vzťahov počas druhej svetovej vojny, ale venovať sa práve vnútropolitickému a administratívnemu dianiu nórskej exilovej vlády. Počas mojej práce som jemne narážal na anglo-nórske vzťahy, napriek tomu sa ale v tejto podkapitole pokúsim spomenúť niekoľko základných faktov ohľadom tohto vzťahu nórskej vlády a Británie a spojiť ich s tým, čo v práci bolo doposiaľ spomenuté.

Ako som opisoval v kapitole 2.2 Nórska neutralita, niekto by mohol vytknúť Británii jej počiatočné nerešpektovanie nórskej neutrality, no vzhľadom na okolnosti a rovnaké porušovanie neutrality z nemeckej strany by sa dalo hovoriť tiež o oprávnenom konaní. Už od 9. apríla Británia rátala s Nórskom ako so spojencom, na oplátku nórska vláda v exile od Británie dostávala plné medzinárodné uznanie, ktoré im zabezpečovalo legitimitu. (Sommerfelt, 1948, s. 150) Británia a Nórsko boli vlastne vzhľadom na ich demokratickú a proti-nemeckú orientáciu prirodzení spojenci. V kapitole 2.4. Ústup vlády som zas vysvetľoval, že to bola práve Británia, ktorá prišla zachraňovať „neutrálne" Nórsko v čase invázie, rovnako ako keď 7. júna 1940 prišla britská loď Devonshire zachrániť vládnu delegáciu a kráľa z Trom so.

Počas ich príchodu do Londýna boli pozvaní na oficiálne návštevy a dokonca sa hovorilo aj o tom, že im Churchill sľúbil, že Nórsko bude prvou krajinou, ktorú oslobodia. (Sommerfelt, 1948, s. 152) Tento prístup by som vložil do jasného kontrastu s prípadom Československa, kedy Edvard Beneš po príchode do Londýna musel, vzhľadom na počiatočnú britskú politiku appeasmentu, o sebe potvrdiť, že do Anglicka prišiel ako čisto privátna osoba s nulovými politickými zámermi. (Yapou, 2006) V kapitole 3.3. Nortraship - nórska obchodná flotila je uvedené, že Británia využívala nórsku flotilu na vojnové účely a tieto mali pozitívny vplyv na nórske oslobodzovacie úsilie. Táto flotila bola jedna z najväčších výhod nórskej exilovej vlády, akou nedisponovala žiadna iná vláda v exile.

No na druhej strane, v predošlých kapitolách som naznačil aj to, že medzi dvoma spojencami sa diali tiež isté nedorozumenia a spory. Nóri boli stále v tomto vzťahu submisívny partner a okrem toho boli v Londýne ako hostia. Museli rešpektovať britské rozhodnutia spomenuté v podkapitole 3.9.3. Cenzúra a taktiež rešpektovať zamietnuté odvolania. Inokedy zas britské úrady neboli celkom ochotné vyhovieť požiadavkám nórskej vlády, najmä ak šlo o získanie

36 povolenia leteckej linky medzi Britániou a Švédskom spomenuté v podkapitole 3.6 Utečenci z Nórska. Ďalšia vec, s ktorou sa nórska vláda nepohodla s Britániou bol fakt, že podľa spojeneckej vojenskej spolupráce boli v čase oslobodzovania Nórska najvyššou autoritou spojenecké vojská či už vo vojenských alebo v civilných záležitostiach. Na mnohé posty boli dosadení spojeneckí vojenskí dôstojníci, ktorí mali spravovať veci ako zdravotné potreby, rozhlas, bezpečnostné služby, Nygaardsvold sa na tento systém postupného preberania moci podstatne sťažuje. (Nygaardsvold, 1983, s. 358)

Napriek tomu všetkému boli Nóri a Britovia silní spojenci, ktorých vzťah sa začal prehlbovať najmä po výmene starého ministra zahraničia Halvdana Kohta za Trygveho Lieho. Bol to Trygve Lie, ktorý tento vzťah dokázal prehĺbiť do väčšej, dokonca až povojnovej spolupráce NATO a OSN, ako uvádzam v kapitole 3.4. Trygve Lie a atlantická spolupráca.

37 4. Kráľ Haakon VII.

Kráľove počiatočné kroky v spojitosti s vládou a politickými rozhodnutiami som už zhrnul v kapitole 2. Nórsko a udalosti predchádzajúce exilu. V tejto kapitole sa venujem môjmu sekundárnemu bodu a to je pôsobenie kráľa Haakona VII. už z jeho londýnskeho exilu a do merita bude opísaný jeho celkový prínos pre Nórsko.

Vo viacerých zdrojoch sa opakuje, že počas vojny sa kráľ Haakon VIL aktívne zaujímal o priebeh a činnosť exilovej vlády a jednotlivých ministerstiev. Sám si želal byť neustále o tomto dianí predom informovaný, aby sa ku všetkým novým návrhom a zmenám mohol vyjadriť. Vládne porady s kráľom sa organizovali každý druhý piatok (Nygaardsvold, 1983, s. 266), zatiaľ čo s ministrom zahraničia, Trygvem Liem, sa kráľ pravidelne stretával každý týždeň v pondelok, kedy ho minister oboznamoval v medzinárodnom politickom dianí. (Greve, 1980, s. 337) V niektorých prípadoch sa aj stalo, že požiadal o odročenie prijatia návrhu, ak s vecou nebol dostatočne oboznámený. Stalo sa tak aj v roku 1945 13. augusta, kedy sa rokovalo o založení kancelárie ministerstva lodnej dopravy a Nortrashipu v New Yorku. (op. cit., s. 336) Kráľ sa o situácii dozvedel skrz úradníkov pracujúcich na danom ministerstve, ktorí so založením novej kancelárie nesúhlasili. Greve spomína (loc. cit.), že vďaka tomuto prístupu konali ministerstvá opatrnejšie v presadzovaní návrhov, ktoré by mali byť dopredu riadne prediskutované a pripomenkované na vládnych zasadaniach.

Napriek občasnej kritike kráľ vždy pevne stál na strane vlády a to sa potvrdilo aj v niekoľkých prípadoch. V čase príchodu vlády do Londýna bola verejná mienka o Nygaardsvoldovom kabinete nízka ako v Nórsku, tak aj medzi nórskou diaspórou žijúcou v Londýne, (op. cit., s. 334) Od 9. apríla sa s vládou spájalo mnoho zlých udalostí, ľudia ich vinili najmä za podcenenie predvojnovej medzinárodnej situácie, za vojenskú nepřipravenost' a oneskorenú mobilizáciu. (Sommerfelt, 1948, s. 149) Mnohí Nóri, nie len doma, ale najmä tí žijúci v Londýne, sa nazdávali, že by mal kráľ osobne prevziať zodpovednosť a vedúcu funkciu. Najväčšia ľudová kritika medzi anglickými Nórmi bola zameraná na mnohých z ministrov a na samotného predsedu vlády. Greve (1980, s. 334) spomína tzv. hviskekampanje, v preklade doslova šepkacia kampaň, ktorá medzi vládnymi činiteľmi a kráľovskou rodinou mohla utvoriť nebezpečnú priepasť. Aj preto sa 27. februára v nových vládnych priestoroch v Kingston House rozhodol kráľ na stretnutí s novým ministrom zahraničia, Trygvem Lieom, ministrom financií Oscarom Toropom a predsedom vlády Nygaardsvoldom, ovplyvniť tieto nálady v prospěch vlády. „Všetci sme sa spoločne ocitli na

38 tej istej lodi, a práve naša vzájomná dôvera (medzi vládou a korunou) bola vždy hlavnou oporou pre nórsky boj za slobodu." (op. cit., s. 335) Nóri, či už tí doma, alebo tí, ktorí prichádzali do Anglicka sa tiež nazdávali, že popri „nekompetentnej" vláde by mal fungovať akýsi ďalší poradný a kontrolný orgán - ktorý by v krízovej situácii zastupoval podobnú funkciu, akú počas mieru predstavuje parlament. (Sommerfelt, 1948, s. 157) Kráľ Haakon VII. mal názor aj na túto vec a kategoricky ju prezieravo odmietal z dôvodu, že v súčasnej situácii by na dianie nemali mať vplyv žiadne iné politické subjekty, najmä nie zo zástupcov utečencov, keďže „Utečenecké prostredie so sebou prináša zvýšené riziko šírenia intríg a rozkolu, ktoré sú len reakciou utečeneckej frustrácie." (Greve, 1980, s. 337) Kráľ stál pevne za vládou aj v dvoch kauzách - prvá z roku 1941 - kauza Admiralstriden, kedy nórsky admirál Henry Diesen rezignoval z funkcie kvôli nezhodám s ministerstvom obrany, rovnako ako v druhej, v roku 1942, Lúytnantsaken, kedy 28 námorných poručíkov podalo sťažnosť na vedenie toho istého ministerstva, síce už pod novým ministrom, (loc. cit.)

Zaujímavú úlohu zohral koncom vojny aj korunný princ Olav, ktorého vláda poverila vytypovaním problémov a následne vypracovaním plánu pre Nórsko v prechodnom období, ku ktorému nadíde po ukončení vojny a návratu vlády na pôdu Nórska, (op. cit., s. 338) Princ Olav obdržal vlastnú kanceláriu v budove Kingston House. Neskôr bol podporený aj ten návrh, aby bol princ Olav 1. júla 1944 vymenovaný za najvyššieho veliteľa ozbrojených síl. Tento krok mal aj istý jemne kontroverzný následok, kedy po príchode domov princovi Olavovi, ako najvyššiemu veliteľovi ozbrojených síl, bola doručená písomná kapitulácia nemeckých veliteľov na Nórskom území. Princ Olav túto kapituláciu posunul ďalej, zdôvodňujúc, že mu príde nanajvýš vhodné, aby takúto listinu podpisoval nie on, ale kráľ. S týmto postupom korunného princa, a vtom čase najvyššieho veliteľa ozbrojených síl, nesúhlasili celkom všetci vládni činitelia, nakoľko by kapituláciu mal podpisovať práve menovaný najvyšší veliteľ a nie kráľ. (op. cit., s. 339) V tomto prípade by sa dalo hovoriť o konštitučnom prešľape, z ktorého si, vraj, kráľovská rodina zobrala ponaučenie.

Kráľ si napriek tomu vždy dal veľmi záležať na tom, aby jeho postupy v kráľovskej funkcii nikdy a kategoricky nepresahovali konštitučné právomoci a podľa svojho presvedčenia sa chcel zachovať aj v tejto situácii najväčšej krízy. (Nygaardsvold, 1983, s. 260) V tejto súvislosti je zaujímavá ešte jedna epizóda, kedy v záverečnej fáze vojny časť vedenia domáceho odboja poslala kráľovi list, kde sa uvádza, že očakávajú, že Nygaardsvold a jeho vláda podjú demisiu akonáhle Nórsko bude oslobodené. Od kráľa očakávali to, že až po roku stabilizovania sám poverí niekoho na zostavenie novej vlády. (Greve, 1980, s. 338) Kráľ ale

39 na to odpovedal, že bude konať len tak, ako mu dovoľuje konštitúcia a že k zmenám vo vedení vlády nemôže dosť, pokým parlament znovu nezasadne za mierových podmienok, (loc. cit.)

Nygaardsvold ale kráľa opisuje s veľkou úctou, hovorí o ňom ako o večnom optimistovi, ktorý počas celého vojnového obdobia pozdvihoval morálku, no zároveň o ňom hovorí ako o realistovi, ktorý vedel zachovať chladnú hlavu a sústrediť sa na cieľ v čase, keď ostatní už vojnu pokladali za vyhratú. Kráľ Haakon údajne trval na zotrvaní v centre diania, teda v Londýne, aj v poslednej fáze vojny, keď na Anglicko Nemci strieľali ničivé rakety VI a V2 a na odchod z mesta sa predsedom vlády nedal presvedčiť. (Nygaardsvold, 1983) Vďaka jeho pozitívnemu prínosu a zachovaniu sa vo vojnovom období kráľ Haakon VIL Sa zapísal ako správny kráľ, symbol slobody a odboja a v očiach nórskeho ľudu či historikov je dodnes idylizovaný.

40 5. Hjemmefronten - domáci odboj a norsky ľud

V prvom rade musím spomenúť, že téma domáceho odboja je príliš široká a bohatá téma, ktorá ale nie je pointou mojej práce. V tejto kapitole sa preto pokúsim v krátkosti charakterizovať túto organizáciu a jej fungovanie. Co ma však zaujíma najviac je to, aký mala vzťah s exilovou vládou. Kritiku a vzťah medzi domácim odbojom a vládou preberám taktiež v nasledujúcej kapitole 6. Návrat do Nórska.

Exilová vláda a nórska armáda spolupracujúca so spojencami mimo nórskeho územia sa nazývala utefronten, zatiaľ čo aktívne činní ľudia proti domácemu režimu, pôsobiaci či už v civilných alebo vojenských zložkách, sa nazývali hjemmefronten - domáca fronta, odboj. (Skodvin, 2017) Tento odboj sa rokom 1943 začal transformovať až natoľko, že z neho vznikla organizovaná a vplyvná štruktúra pokrývajúca celú krajinu, vytvorená v tajnosti pod nosom Vidkuna Quislinga. (Christensen, 1950, s. 42) Vedenie domáceho odboja dokonca malo vplyv aj na povojnový politický vývoj, keď sa jeden z popredných členov domáceho odboja, , takmer stal novým predsedom vlády.14 Tento domáci odboj bol vytvorený z niekoľkých skupín: (op. cit., s. 44) a) KK alebo Koordinasjonskomité, ktorá mala na starosti praktické záležitosti ako logistiku a kontakt s menšími zložkami odboja. b) Kretsen (doslova Okruh) - skupina s politickým vplyvom, ktorá bola v pravidelnom kontakte s exilovou vládou v Londýne c) - militantná zložka odboja, d) Ďalšie menšie partizánske bojovné skupiny, niektoré z nich priliehali ku komunistickej ideológii zriadenia štátu a so samotným Hjemmefronten až tak veľmi nespolupracovali. (Borresen, 2020)

Zaujímavé je spomenúť to, že akonáhle bola v okupovanom Nórsku zavedená cenzúra, odboj už v roku 1940 začal produkovať letáky. Tieto kolovali z rúk do rúk a zazamenávali dejúce sa násilie domácich kolaborantov a nemeckých okupantov, priebeh domácej politiky, venovali sa aj téme o nútenej abdikácii kráľom, ktorá mala byť odsúhlasená domácim parlamentom. (Christensen, 1950, s. 47) Neskôr domáci odboj disponoval aj rádiovým vysielaním.

Viac v kapitole 6. Návrat do Nórska. 41 V roku 1944, keď sa vojna blížila ku svojej záverečnej fáze, stúpal aj vplyv domáceho odboja, čo koniec koncov viedlo k napätiu medzi jeho vedením (ľudia zo zložiek KK a Kretsen) a exilovou vládou v Londýne, (loc. cit.) Ako som už viackrát načrtol, exilová vláda sa stretávala s vlnou kritiky už od počiatku invázie. Táto kritika prichádzala od ľudu v Nórsku, od nórskej diaspóry v Londýne, ale aj od nórskych predstaviteľov domáceho odboja. Jednou z kritizovaných tém, ktorá neustále rezonovala bol fakt, že od vládneho zasadnutia 9. apríla 1940 v obci Elverum vláda prebrala príliš veľké právomoci, ale chýbal jej k tomu konzultačný poradný orgán, akým vláda disponuje počas mieru vo forme parlamentu.

Napätie z ľudového kritizovania vlády v exile stúpalo a vláda tento problém začala vnímať ako vážny, až keď sovietske vojská začali víťaziť. (Yapou, 2006) Hrozilo totiž, že by mohli vtrhnúť do severného Nórska a do vedenia presadiť komunistické odbojné skupiny. Na obnovu dôvery sa 17. mája 1942 vládni činitelia Mustad, Sverdrup, Wright a Utheim podpísali na žiadosť, aby vláda zriadila nový konzultačný orgán, akýsi most „medzi ľudom a vládou", ktorý by zároveň plnil funkciu parlamentu. (Sommerfelt, 1948, s. 157) Ako argument „Poukazovali aj na to, že ostatné exilové vlády podobný orgán zaviedli." (loc. cit.) S podobným návrhom roku 1943 prišli aj niekoľkí velitelia námorných síl, ktorých plán bol taktiež zavrhnutý. Až v roku 1944 sa vytvoril tzv. Lilletinget vytvorený z nórskych vládnych činiteľov a anglických diplomatov, ktorým predsedal pôvodný predseda parlamentu C. J. Hambro. (op. cit. s. 158) Tento orgán mal za úlohu vytypovať nedoriešené záležitosti, preverovať finančné a vojenské záležitosti a korigovať spoluprácu s Britániou, (loc. cit.)

Jedna z najdôležitejších úloh, ktorú domáci odboj od vlády obdržal, bolo stabilizovať situáciu a ovládnuť úrady v momente keď sa Nórsko oslobodí, až pokým do krajiny nedorazí vláda, ktorej následne odovzdajú mandát. Doposiaľ sa nevedelo či to bude prebiehať v rámci vojenskej invázie alebo kapitulováním. (Christensen, 1950, s. 58)

42 6. Návrat do Nórska

V poslednej kapitole sa budem venovať problémom, ktoré súviseli s návratom predstaviteľov a prevzatím moci v rozvrátenej krajine. Okrem toho sa budem bližšie venovať vzťahu medzi exilovou vládou a domácim odbojom v záverečnom období danej vlády.

Zatiaľ čo ostatné exilové vlády sa už vracali do svojich oslobodených, vojnou rozvrátených krajín, Nóri museli zotrvať v Londýne až do úplného konca vojny. (Greve, 1980, s. 341) Oslobodenie Nórska totiž nebolo spojeneckou prioritou. Ich voje boli miesto toho sústredené v Európe a nemecké armády slúžiace na nórskom území tam ostali až do konca vojny, kedy aj kapitulovali pred domácemim odbojom. V tom čase si ale vláda ešte nebola istá, či sa Nemci na ich území rozhodnú vzdať sa, alebo či budú pokračovať vo vojne aj po kapitulácii samotného Nemecka a preto sa museli pripraviť na obidve možnosti. (Nygaardsvold, 1983, s. 222) Koncom vojny bola Švédsku zaslaná oficiálna vládna žiadosť o vojenskú intervenciu, ak by došlo k pokračovaniu vojny, na čo Švédsko reagovalo, že 150000 až 200000 nemeckých vojakov je v zlej kondícii na to, aby boj pokračoval, (loc. cit.) O týchto skutočnostiach sa hovorilo v novinách exilovej vlády, Norsk Tident. Spätná reakcia Švédska bola, že zverejnenie týchto skutočností môže doviesť k zvýšenej agresii nemeckých okupačných vojsk, zatiaľ čo nórska vláda si hájila svoj názor, že práve zverejnenie skutočnosti odradí Nemcov od pokračovania nezmyselnej vojny. (op. cit., s. 222-223) Už 4. mája sa vzdali nemecké vojská v Holandsku a Dánsku, následne sa čakalo, že vojaci sa vzdajú aj v Nórsku.

Korunný princ Olav, ako najvyšší veliteľ ozbrojených síl, bol vedúci prvej ministerskej delegácie, ktorá sa z Londýna vrátila do Oslo 13. mája 1945. (Greve, 1980, s. 341) V tejto prvej ministerskej delegácii boli menovaní - Oscar Torp (minister obrany), Sverre Stostad (minister sociálnych vecí), Terje Wold (minister spravodlivosti), Sven Nielsen (ministerský poradca) a Paul Hartmann (minister financií), (loc. cit.) Ich úlohou bolo okrem prirodzeného prevzatia im priliehajúcich ministerstviev a stabilizovania chaotickej povojnovej situácie najmä symbolicky národu ukázať, že v krajine sa moci znovu ujali právoplatné a legitímne orgány. Zvyšok kabinetu na čele s Nygaardsvoldom sa vrátil dňa 31. mája, zatiaľ čo kráľ Haakon VII. si prial navrátiť sa do krajiny až na symbolický dátum 7. júna - presne po 5 rokoch od jeho odchodu do exilu a dokonca aj s eskortou lode Devonshire, na ktorej z Nórska predtým odplával, (op. cit, s. 342-343)

Kabinet a oddelenia vlády už dlhodobo aj počas vojny pripravovali plán na prevzatie moci a nastolenie právnych orgánov, aby sa krajina čím skôr spamätala z vojnového stavu. (Greve,

43 1980, s. 336) Prevzatie moci vo vojnou spustošenej a rozvrátenej krajine však nebolo také jednoduché. Exilová vláda sa musela dohodnúť s predstaviteľmi domáceho odboja, medzi ktorými panovala vzájomná nedôvera. Nygaardsvold (1983, s. 205) spomína na jeden z incidentov, ešte v roku 1941, v ktorom bola domácemu frontu odmietnutá právomoc v oslobodenom Nórsku zorganizovať novú vládu zo základného princípu, že konštitučné právomoci by mal predať starý parlament tomu novému na riadnom sneme. (op. cit., s. 210- 211) Ďalší incident sa udial koncom vojny, kedy exilová vláda domácemu odboju poslala plán, podľa akého sa budú správať miestne orgány a správy obce. Domáci odboj predložil takisto svoje predstavy a požiadavky, no podľa predsedu vlády došlo k akejsi komunikačnej chybe, kedy vládny plán domáci odboj prijal, ale z ktorého nebol vôbec nadšený. Plánom vlády bolo, že v každej obci by okamžite po oslobodení malo byť zorganizované ľudové hlasovanie, čím sa predíde tomu, aby sa moci zmocnili nejakí „quislingovia". Táto dočasná samospráva by zorganizovala ostatné orgány, až kým by v obci neboli usporiadané normálne legitímne voľby. V pláne domáceho odboja zas stálo, že predseda kraja (človek dosadený domácim odbojom) by mal právo v obciach dosadiť svojich ľudí a tí zasa svojich ľudí prináležiacich k dedinách. (Nygaardsvold, 1983, s. 206) Obidve strany si to síce v ďalších listoch vysvetlili, no aj tak sa nórsky ľud dozvedel o dvoch rozdielnych plánoch a voči vedeniu domáceho odboja sa začala vytvárať opozícia. Čo zaujímalo ľudí ale najviac bolo, či vláda dodrží svoj sľub, ktorý Johan Nygaardsvold prehlásil 9. apríla 1943 keď povedal, že v momente, keď vláda prevezme kontrolu nad oslobodeným Nórskom, jeho vládny kabinet rezignuje a predá moc novej právoplatne zvolenej a legitímnej vláde. (Sommerfelt, 1948, s. 163) Napriek tomu už předtím, zo strany domáceho odboja boli isté pokusy odstaviť vládu a nahradiť ju niečím iným aj po tom, čo právomoc organizovať novú vládu bola zamietnutá. Nazdávali sa, že ak sa Nórsko bude oslobodzovať po častiach, že by do vedúcich pozícií mali byť vsadení ľudia reprezentujúci vládu, ale ak sa Nórsko oslobodí nárazovo, mal by byť zriadený istý kontrolno-správny orgán v Oslo, ktorý prevezme dočasnú funkciu. (Nygaardsvold, 1983, s. 213) Nygaardsvold tento nápad odmietol, keďže v Londýne narastali obavy, že by ich nová správa v Oslo jednoducho vyšachovala z hry. Ako odôvodnenie použil zaujímavý argument: „(V prípade ak odstavia vládu, tak) nie len vláda, ale aj kráľ bude zo svojej funkcie odstavený bokom." (op. cit., s. 215) Ďalej pokračuje, že tento nepriaznivý stav by mohol doviesť krajinu ku komplikáciám vzťahov so spojencami, ktorí vidiac, že existujú dve kompromisu-neschopné vlády, by mohli nastoliť svoju armádnu kontrolu, až pokým by neboli zorganizované legitímne voľby. V tejto situácii bola podľa Nygaardsvolda vo vedení krajiny potrebná absolútna jednota.

44 No už po návrate vládnych predstaviteľov na stretnutí 4. júna sa ukázalo, že dve strany voči sebe stále pociťujú nedôveru a len ťažko sa hľadala spolupráca. Greve (1980, s. 353-354) túto skutočnosť pripisuje tomu, že už od leta 1940 bol domáci ľud ovplyvňovaný nemeckou očierňovacou propagandou. Na druhej strane medzi vládnymi úradníkmi boli zas isté obavy, že by sa domáci odboj mohol nekonštitučne zmocniť krajiny. Totižto na istú dobu pár dní - od kapitulácie až po príchod prvej delegácie - sa Hjemmefronten naozaj zmocnil kontroly a síce sa neskôr oficiálne zriekol kontroly v prospech vlády po jej príchode, bolo mnoho jeho členov, ktorí si želali zasahovať do zostavovania novej vlády. (op. cit., s. 356) Pre upokojenie do istej miery napätej situácie predseda vlády Johan Nygaardsvold rezignoval 12. júna. Po rokovaní medzi kráľom a popredným členom Hjemmefrontu Paalom Bergom sa diskutovalo o tom, že by novú vládu mohol zostaviť práve Paal Berg, ba dokonca bol aj poverený, ale proti tomuto návrhu sa ozvali ako komunisti, tak aj pravicová strana.(op. cit., s. 356-357) Kráľ aj Berg sa dokonca zhodli na tom, že by Trygve Lie a Oscar Torp za svoje zásluhy mali byť ponechaní na ministerstvách zahraničia a obrany. Paal Berg síce bol zvolený na zostavenie novej vlády, no vzhľadom na vlnu nevôle z opozície sa už hneď 16. júna vzdal tejto funkcie. Kameňom úrazu bolo aj to, že sa opozícii nepozdávali dvaja ministri z predošlej exilovej vlády - Trygve Lie a Oscar Torp. (Nygaardsvold, 1983, s. 242) Na post bol podľa kompromisu nakoniec dosadený zo strany práce (Arbeiderpartiet - Ap).

V pondelok 25. júna 1945 o 12-tej hodine kancelárie vlády prebrala nová vláda na čele s predsedom vlády Einarom Gerhardsenom.

45 7. Záver

V predvojnovom období a v prvých fázach vojny Nórsko na čele s predsedom vlády Johanom Nygaardsvoldom presadzovalo neutrálny prístup, ktorý sa im už osvedčil počas prvej svetovej vojny. Väčšina členov vlády vrátane jej predsedu mala anti-militaristické tendencie a napriek výhradám zanedbala stav vojenskej infrastruktury a jej zmodernizovanie. Za tento prístup bola aj neskôr tvrdo kritizovaná nórskym ľudom počas celého obdobia vojny. Čo ku kritike prispelo azda viac bola oneskorená reakcia a nesprávne postupy v mobilizovaní niekoľko dní pred inváziou Nórska. Tejto averzii musela vláda čeliť počas celého vojnového obdobia a podľa nej častokrát aj konať. Keď v ranných nočných hodinách 9. apríla 1940 do nórskych vôd vtrhli nepriateľské flotily a počas dňa hlavné mestá ovládli nemeckí okupanti, bolo už neskoro. Parlamentu, spoločne aj s kráľom, sa však toho istého dňa podarilo ustúpiť od hlavného mesta na sever do mestečka Elverum, kde predseda parlamentu C. J. Hambro vyhlásil stav núdze, počas ktorého vláda nadobúda najvyššie právomoci. Následne spoločne ustúpili ďalej na sever do mesta Tromso, kde sa členovia vlády zhromaždili 30. mája, odkiaľ plánovali s podporou Británie boj proti okupantom.

Vzhľadom na okolnosti dejúce sa vo svete - nemeckú okupáciu Holandska a Belgicka a nezastavitelné postupy ich armád vo Francúzsku - sa spojenci 2. júna rozhodli stiahnuť z Nórska. Neschopní čeliť nemeckým vojskám osamote, sa nórska vláda a kráľ rozhodli 7. júna uchýliť sa do exilu.

Vzhľadom na to, že celá vláda prišla do Londýna spolu a to dokonca aj v sprievode kráľa a korunného princa, sa vláda preukazovala kontinuitou a v medzinárodnej (spojeneckej) diplomacii aj legitimitou a to od úplného začiatku exilu, akou nedisponovali niektoré iné exilové vlády. Okrem toho - v porovnaní s ostatnými exilovými vládami - nórska exilová vláda disponovala s obrovským vojnovým potenciálom a to nórskou obchodnou flotilou, z ktorej bolo mnoho lodí použitých nie len na zásobovacie akcie, ale aj vojenské účely. Fakt, že si z Nórska odniesli aj štátny poklad - 23 ton zlata - im umožnil ďalej disponovať s podstatnou finančnou čiastkou.

Veľký vplyv na medzinárodné dianie mal aj minister zahraničia, Trygve Lie, ktorý za nórskou neutralitou spravil hrubú čiaru a za svojho pôsobenia počas vojny vynakladal veľké úsilie na medzinárodnú povojnovú spoluprácu atlantických národov, ktorá sa neskôr po vojne přerodila do založenia organizácií NATO a OSN, v ktorej bol dokonca Trygve Lie poverený funkciou prvého generálneho tajomníka.

46 Vláda za svojho pôsobenia musela ale čeliť aj niekoľkým administratívnym problémom, ktoré boli zvyčajne vyriešené výmenou ministrov - minister zahraničia Halvdan Koht a minister obrany Birger Ljungberg, ale taktiež musela čeliť aj kritike od ľudu či už doma alebo z nórskej diaspóry žijúcej v Londýne a taktiež z vedenia domáceho odboja. Domáci odboj v záverečnej fáze vojny postupne nadobúdal stále väčší vplyv, ktorý vyústil až do skutočnosti, že predstavitelia domáceho odboja mali vplyv na zostavovanie novej vlády. Po návrate domov sa podľa sľubu Johana Nygaardsvolda vládni činitelia museli svojich funkcií vzdať a tak sa aj učinilo 12. júna 1945.

Čo ma počas bádania prekvapilo bol kráľ Haakon VII. a jeho podstatne nižší vplyv na vnútropolitické a medzinárodné dianie než som spočiatku očakával. Vysvetľujem to tým, že o kráľovi Haakonovi VII. sa vo viacerých zdrojoch uvádzalo (Nyygardsvold a Greve), že si vždy dával veľmi záležať a zdôrazňoval to, že je „konštitučný monarcha" a preto nechcel priamo zasahovať, teda viesť svoju vládu a jej politické smerovanie a aj preto svoju funkciu nikdy nezneužil. Zaujímavé je, že mnohí Nóri si vzhľadom na svoj kritický postoj voči Nygaardsvoldovému kabinetu aj priali, aby kráľ začal zohrávať významnejšiu úlohu a to ako počas exilu, tak aj v povojnovej situácii a počas zostavovania novej vlády. Napriek tomu sa ale o kráľovi Haakonovi VII. nedá povedať, že by bol apatický voči dianiu, naopak zohrával úlohu kritického prvku, keď sa počas celej vojny zaujímal a pravidelne informoval o postupoch vlády, ku ktorým sa vyjadroval a kriticky ich hodnotil. Žiaľ, počas práce sa mi, až najeden ojedinelý incident presunutia štátnej schôdze kráľom, nepodarilo zistiť, do akej miery mali jeho slová skutočnú váhu. Dokonca som nenašiel ani jedinú kritiku voči jeho osobe alebo kontroverziu týkajúcu sa jeho osoby a to zo žiadnej strany. Naopak, osoba Haakona VIL mi prichodí vysoko - až nekriticky - idealizovaná či už v memoároch alebo v historických knihách, s ktorými som pracoval. Kráľ Haakon bol počas vojny ľudom vnímaný ako symbol opozície a slobody a to vďaka tomu, ako sa zachoval v kritickej chvíli začiatkom vojny, jeho zásadnom a kategorickom odmietnutí akýchkoľvek nemeckých požiadaviek. Zaujímavé je to aj z kontextu európskych monarchií napadnutých krajín, keďže ako som spomenul v úvodnej kapitole, nie každý monarcha na konci vojny disponoval takouto popularitou. Belgický kráľ musel abdikovať, juhoslavská monarchia bola rozpustená a grécka monarchia taktiež niesla existenciálne následky.

Svojou prácou som sa snažil priblížiť činnosť nórskej exilovej vlády do československého prostredia, no nakoľko má práca obmedzený rozsah, venoval som sa práve najdôležitejším bodom činnosti a administrácie nórskej exilovej vlády. V kontexte exilovej vlády, druhej

47 svetovej vojny a Nórska tu ostáva niekoľko ďalších bohatých a neprebádaných tém, ktorými pre mňa sú najmä medzinárodné vzťahy nórskej exilovej vlády a téma domáceho odboja.

48 Bibliografia

Christensen, C. A. (1950). Hjemmefronten. Oslo: Grondahl.

Derry, T. K. (1973). A History of Modern Norway 1814 - 1972. Oxford: Clarendon Press.

Greve, T. (1980). Haakon VII: Menneske og monark. Oslo: Gyldendal Norsk Forlag.

Hroch, M. (1985). Úvod do studia dějepisu. Praha: Statni pedagogické nakladatelství.

Hroch, M., Kadečková, H., & Bakke, E. (2005). Dějiny Norska. Praha: Nakladatelství Lidové Noviny.

Lie, T. (1968). Oslo - Moskva - London. Oslo: Tiden Norsk Forlag.

Nygaardsvold, J. (1983). Norge ikrig: London 1940 - 1945. Oslo/Gjovik: Tiden Norsk Forlag.

Riste, O. (1995). London-regjeringa: Norge i krigsalliansen 1940 - 1945. Oslo: Det Norské Samlaget.

Sommerfelt, A. (1948). Regjeringen i London. V S. Steen, Norges krig 1940 - 1945: Bind II (s. 131-164). Oslo: Gyldendal Norsk Forlag.

Talmon, S. (1998). Recognition of Governments in International Law. New York: Oxford University Press.

Internetové zdroje

Borresen, J. (24.05.2020). Norges forsvar under andre verdenskrig. Dostupné na internete: Store Norské Leksikon https://snl.no/Norges_forsvar_under_andre_verdenskrig

Grimnes, O. K. (13.02.2009). Store Norské Leksikon - Norsk Biografisk Leksikon: Birger Ljungberg. Dostupné na internete: https://nbl.snl.no/Birger_Ljungberg

Hjeltnes, G. (13.02.2009). Store Norské Leksikon - Norsk Biografisk Leksikon: Niels Chr Ditleff. Dostupné na internete: https://nbl.snl.no/Niels_Chr_Ditleff

Holtsmark, S. G. (1996). Great Power Guarantees or Small State Cooperation?: Atlanticism and European Regionalism in Norwegian Foreign Policy, 1940 - 1945. Norwegian Institute

49 for Defence Studies. Dostupné na internete: https ://www.j stor.org/stable/resrep20305.5?seq= 1 #metadata_info_tab_contents

Leraand, D. (15.7.2020). Store norské leksikon: Otto Ruge. Dostupné na internete: https://snl.no/Otto_Ruge

Regjeringen.no. (27.12.2013). Oscar Torp. Dostupné na internete: https://www.regjeringen.no/no/om-regjeringa/tidligere-regjeringer-og- historie/historiske-artikler/embeter/statsminister-1814-/oscar-fredrik-torp/

Regjeringen.no. (27.12.2013). . Dostupné na internete: https://www.regjeringen.no/no/om-regjeringa/tidligere-regjeringer-og- historie/historiske-artikler/embeter/statsminister-1814-/johan-ludwig-mowinckel

Regjeringen.no. (27.12.2013). Johan Nygaardsvold. Dostupné na internete: https://www.regjeringen.no/no/om-regjeringa/tidligere-regjeringer-og- historie/historiske-artikler/embeter/statsminister-1814-/johan-nygaardsvold/

Regjeringen.no. (n.d.) Johan Nygaardsvolds regjering. Dostupné na internete: https://www.regjeringen.no/no/om-regjeringa/tidligere-regjeringer-og- historie/sok-i-regjeringer-siden-1814/historiske-regjeringer/norske-regjeringer-1940- 1945/johan-nygaardsvolds-regjering

Regjeringen.no. (24.05.2011). Trygve Lie. Dostupné na internete: https://www.regjeringen.no/no/om-regjeringa/tidligere-regjeringer-og- historie/historiske-artikler/embeter/statsminister-1814-/trygve-halvdan-lie/

Skodvin, M. (01.06.2017). Store Norské Leksikon: Hjemmefronten. Dostupné na internete: https://snl.no/hjemmefronten

Store norské leksikon. (2009) Hvitbok. Dostupné na internete: https://snl.no/hvitbok

Soreide, I. M. E. (04.12.2017) Regjeringen.no.: Foreign policy perspectives from the north. Dostupné na internete: https://www.regjeringen.no/no/aktuelt/perspektiver_nord/

Yapou, E. (2006). Governments in Exile, 1939-1945 - Leadership from London and Resistance at Home. Dostupné na internete: http://governmentsinexile.com/yapounotes.html

50 Resumé

I denně avhandlingen fokuserer jeg pá aktivitetene til Nygaardsvolds regjering i eksil i London. Pá grunn av invasjonen av tyske ha?rer den 9. apríl 1940 sto den norské regjeringen overfor en krise som aldri for. Regjeringen, sammen med kongen sto foran sporsmálet om á kapitulere eller á fortsette og motsette seg tyskerne. Stottet av de allierte valgte de á motsette seg og kjempe. Dessverre, mindre enn to máneder senere, ble det besternt at de allierte matte trekke seg tilbake fra Norge, og den norské regjeringen sammen med konge matte forlate landet og soke eksil i Storbritannia. Der omorganiserte de ha?ren og fláten, og planla á frigjore landet sitt. Denně perioden og innsatsen hadde sine egne problemer og hindringer som matte overvinnes. Basert pá memoarer av statsminister Johan Nygaardsvold, og beriket med noen andre historiske boker om eksilregjeringen, vil jeg forsoke á introdusere dette emnet for det tsjekkoslovakiske akademiske miljoet, ved á skřive om de viktigste hendelsene og utfordringene og problemene som fulgte med hjemkomsten.

Jeg henter inspirasjon fra forskning som er gjort vedrorende aktivitetene til den tsjekkoslovakiske Presidenten Edvard Beneš og den vanskelige reisen til den tsjekkoslovakiske regjeringen i eksil. Det er allerede forsket pá Vidkun fascistiske hjemmestyre og ogsá forskning om hserens bevegelser og milita?re strategier, sá dette er ikke temaer jeg skal fokusere pá i denně oppgaven. Temaet av den norské eksilregjeringen er fremdeles ganske ukjent, og derfor vil denně oppgavens bidrag va?re akkurat det.

Blant annet som nevnt ovenfor, stod monarkene i de invaderte landene overfor en eksistensiell krise, uten á vite hvordan de skulle bevare dereš status quo. Hver av dem na?rmet seg situasjonen pá sin egen máte, noen verre enn de andre, ettersom greske og jugoslaviske monarkier ikke lenger eksisterer. Derfor vil jeg ogsá fokusere pá kong Haakon VIL og hans funksjon og innsats, og hvordan han hándterte situasjonen. Til slutt skal jeg ha en evaluerende gjennomgang av báde regjeringen og kongen med fokus pá hvordan folk sá pá dem og hvordan dagens historikere ser pá dem.

51