Biblický pohľad na vzkriesenie a život po smrti Natália Kacianová (vybrané kapitoly z dizertačnej práce) Pohľad na vzkriesenie a život po smrti v Starej Zmluve Zmienky o vzkriesení sa v Starej Zmluve vyskytujú iba zriedkavo. Najčastejšie sa spájajú s predstavou vzkriesenia tela, ktoré povstane z prachu, pričom pôjde o to isté telo, aké sme mali počas života.1 Túto predstavu nachádzame napríklad u Jóba: „Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví nad prachom. I napriek tomu, že moja koža bude rozrušená, ja v svojom tele uzriem Boha...“ (Job 19: 25,26), ako aj proroka Izaiáša: „Tvoji mŕtvi budú žiť, mŕtve telá vstanú, precitnú a jasať budú tí, čo bývajú v prachu...“ (Iz 26: 19). Spočiatku sa vzkriesenie spájalo s predstavou znovuzrodenia sa celého národa: „Ajhľa, ja otvorím vaše hroby a vyvediem vás z vašich hrobov ako svoj ľud...“ (Ez 37:1-14). Predstava individuálneho vzkriesenia sa vyvíja až neskôr v súvislosti s problémom teodicei. Vzkriesenie je odmenou verných a spravodlivých, pričom nespravodliví budú potrestaní a zatratení. Prorok Daniel to vyjadruje nasledovne: „Mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa prebudia, jedni na večný život, druhí na hanbu a večné zavrhnutie.“ (Dan 12:2) Vzkriesenie nevylučuje vzkriesenie bezbožných, ale tí neuniknú neblahým dôsledkom svojich hriešnych skutkov.2 Zmienky o vzkriesení nachádzame aj v niektorých žalmoch. „Lebo ma neponecháš v ríši smrti a svojmu zbožnému nedáš vidieť jamu“ (Ž 16:10). Žalm 49 jasne poukazuje, že smrti neuniknú ani múdri, ani blázniví, avšak tí, ktorí sa obracajú na Boha, budú z moci podsvetia zachránení (49:11-16). 1 Na rozdiel od židov Gréci verili, že telo nebude vzkriesené, iba duša, ktorej jedinej pripisovali nesmrteľnosť. 2 Morris, L. L., "Resurrection," in New Bible Dictionary, ed. I. H. Marshall and A. R. Millard (Leicester: Inter-Varsity Press, 1996), 1010. V intertestamentálnom období sa myšlienka vzkriesenia dostáva čoraz viac do popredia, ale ani v tomto období nie sú židia v pohľade na vzkriesenie jednotní. Ešte aj v čase Kristovho pôsobenia na zemi sa niektoré židovské skupiny rozchádzajú práve v názoroch na vzkriesenie.3 Pohľad na vzkriesenie a život po smrti v Novej Zmluve Centrálnou pre Novú Zmluvu je vzkriesenie Božieho Syna Ježiša Krista.4 Vzkriesenie a spoločenstvo so vzkriesením Kristom je hlavným odkazom krstu aj Večere Pánovej. Krst sa symbolicky prirovnáva k smrti a vzkrieseniu s Kristom (Kol 2:12, R 6:3-5). Aj keď pri Večeri Pánovej podobnú súvislosť v biblických textoch nenachádzame, jej slávenie v ranej cirkvi bolo zaužívané v deň vzkriesenia Pána, v nedeľu. Zmienka o prázdnom hrobe Ježiša sa nachádza vo všetkých 4 evanjeliách (Mk 16:1-8, Mt 28:11-15, Lk 24:1-12, J 20:11-18). Zjavenia sa vzkrieseného Krista hrajú strategickú úlohu pri šírení evanjelia (Mt 28:9-10, Lk 24:34, J 21:1-2, Sk 2:32, 1Kor 15:5-11 atď.) Kristove vzkriesenie je zároveň predpokladom vzkriesenia všetkých veriacich. Sám Ježiš povedal: „Ja som vzkriesenie a život, kto verí vo mňa bude žiť, aj keď by umrel, a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa.“ (J 11:25-26). Ježiš niekoľkokrát opakuje, že v posledný deň vzkriesi všetkých veriacich (J 6:32-59). Apoštol Pavel tiež zdôrazňuje, že tak ako v Adamovi všetci umierajú, v Kristu budú všetci žiť (1Kor 15:21n, 1Tes 4:14). Vzkriesenie Ježiša Krista prináša dôsledky pre celé ľudstvo, pretože Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých (Lk 20:36n). A tak i napriek tomu, že všetci budú vzkriesení, jedni budú vzkriesení k životu, druhí k odsúdeniu (J 5:28-29, Zj 20:4-6). 3 Farizeji verili vo vzkriesenie (Sk 23:8), saduceji nie (Mt 22:23, Sk 23:8) 4 Pre bližšie informácie pozri New Bible Dictionary, 1010 K otázke vzkriesenia tela apoštol Pavel hovorí, že vzkriesené bude telo duchovné, pretože tak ako je telo telesné, tak je aj duchovné (1Kor 15:42n). Keďže sa pri vzkriesení budeme podobať na Krista, aj naše telá budú ako „jeho oslávené“ (F 3:21). Biblické správy o zjavovaní sa vzkrieseného Krista učeníkom nám naznačujú, že jeho vzkriesené telo bolo aj poznateľné aj nie (Mt 28:9, J 20:19, Lk 24:16). Vo vzkriesenom tele sa zjavil uprostred zatvorenej izby, či nečakane zmizol spred očí tých, ktorí boli na ceste do Emaus (J 20:19, Lk 24:31). Na druhej strane učeníkom ukázal svoje ruky a bok a spolu s nimi jedol (J 20:19, Lk 24:41-43). Z tela, ktoré máme, sa v budúcnosti „vysťahujeme“, aby sme prebývali s Pánom v tele, ktoré je nové, slávne, mocné a neporušiteľné (2Kor 5:1-9, 1Kor 15:42n). Vzkriesenie je pre kresťanov strategickým článkom ich viery, pretože ak by nebolo, márna by bola aj naša viera (1Kor 15:12-19). Otázkam vzkriesenia, jeho dôvodom, poriadku, spôsobu a času sa apoštol Pavel podrobne venuje v prvom liste do Korintu v 15. kapitole. V Novej Zmluve nachádzame aj niekoľko zmienok o živote po smrti, ktorý tiež Stará Zmluva predpokladá, ale rozsiahlejšie sa mu nevenuje. Najpodrobnejšie sa mu venuje Evanjelium podľa Jána a Prvý list Jánov. Večný život je tu opísaný ako spoločenstvo s Bohom cez jeho Syna Ježiša Krista: „A to je večný život, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (J 17:3). Ten, komu toto spoločenstvo chýba, je stratený a zatratený, pričom tí, ktorí ho cez vieru majú, sú spasení a nikdy nezahynú (J 3:15-18, 36, 5:24). Večný život sa v Novej Zmluve spája aj s „narodením sa z Boha“ alebo „znovuzrodením“ (J 1:13, 3:3). Rovnako sa používa aj na opísanie nového života v Kristu, tzv. duchovné vzkriesenie. Veriaci je už „vzkriesený s Kristom“ (Kol 3:1) a prešiel zo smrti do života (R 6:13). Tento stav naznačuje aj Kristus v svojom proroctve: „Veru, veru vám hovorím: Prichádza hodina, už je tu, keď mŕtvi počujú hlas Syna Božieho, a tí, čo ho počujú, budú žiť“ (J 5:25). Nakoniec je večný život opísaný ako akt stvorenia, pričom sa veriaci človek stáva novým stvorením v Kristu (2 Kor 5:17). „Staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové“ (2 Kor 5:17). „Ten, kto bol stvorený v Kristu Ježiši, má večný život, avšak nie zo skutkov, ale iba cez vieru“ (Ef 2:8-10). Teologický pohľad na vzkriesenie a život po smrti V kresťanskej tradícii je vzkriesenie a život večný strategickým článkom viery a súčasťou obidvoch vierovyznaní: apoštolského aj nicejského. Skutočnosť, že sa v nich vzkriesenie spomína ako vzkriesenie tela a nie iba ako nesmrteľnosť duše, je centrálnou pre vývoj teológie prvotnej ako i súčasnej kresťanskej cirkvi. Už v druhom storočí sa apoštolskí otcovia zasadzovali o jasné rozlíšenie medzi nesmrteľnosťou duše a vzkriesením tela. Ich reakcia bola opozíciou voči učeniam platonizmu a gnosticizmu, ktoré odmietali vzkriesenie porušiteľného a menejcenného tela a interpretovali ho ako výlučne duchovnú záležitosť.5 Stredoveká teológia, zastúpená prevažne Tomášom Akvinským, sa odvoláva na jednotu tela a duše, dvoch nerozlučne spojených realít. Duša bez tela by nikdy nedosiahla úplnosť a jej oddelenie by protirečilo Božiemu poriadku.6 Obdobie humanizmu a renesancie je charakterizované úplným obratom od vzkriesenia tela k nesmrteľnosti duše. Asi najväčšou výnimkou v tomto smere je teológia Martina Luthera, ktorá naďalej pokladá vzkriesenie tela za základný článok kresťanskej viery. Na základe tejto viery tí, ktorí už 5 Dartigues, A., "Ressurection of the Dead, Historical Theology," in Encyclopedia of Christian Theology, ed. J.-Y. Lacoste (New York: Routledge, 2005), 1380. 6 Ibid., 1381. zomreli, rovnako ako aj my ostatní budeme v deň posledného súdu vzkriesení a naše telá budú premenené, inak uspôsobené, avšak nie rozdielne od tých, ktoré máme.7 Na nesmrteľnosť duše Luther reaguje nasledovne: „S nádejou očakávame obnovenie všetkých vecí, nie iba duše, ale aj tela. V ten deň budeme dúfať, že dostaneme telo, ktoré bude lepšie a noblesnejšie ako to, ktoré sme mali v raji. Toto už nebude prirodzené telo, pretože to podlieha zmene, ale duchovné telo (život), ktoré by mal aj Adam, keby nebol zhrešil.“8 Súčasná teológia sa tiež podrobne zaoberá otázkami vzkriesenia a života po smrti. Zameriame sa v nej prevažne na názory troch teológov: Karla Bartha, Karla Rahnera a Jürgena Moltmanna. Karl Barth Karl Barth je zástancom vzkriesenia tela, o ktorom hovorí ako o dôkaze kontinuity medzi životom pred smrťou a životom po smrti: „vzkriesenie tela, toho istého tela, ktoré vidíme zomierať, potvrdzuje identitu života pred smrťou a života po smrti, avšak nie ako niečoho, čo je dané a môže byť priamo pozorovateľné, ale ako niečo, čo je predmetom nádeje a viery.“9 „Sme v očakávaní vykúpenia tela“, hovorí Barth.10 Duša prežíva smrť jedine vo vzťahu k telu, ktoré sa na základe vzkriesenia mení z tela prirodzeného na telo duchovné.11 Podľa Bartha je vzkriesenie neodmysliteľne späté so zjavením. „Ak má byť Kristove vzkriesenie správne pochopené a má byť viac ako iba zázrak, mýtus či duchovný zážitok, musí byť Božím zjavením...“12 7 WA, 36,605, LW, 28,151. 8 WA, 42,76, LW, 1,100. 9 Barth, K., The Resurrection of the Dead, trans. H. J. Stenning (New York: Fleming H. Revell Company, 1933), 117. 10 Ibid., 197. 11 Ibid., 191-92. 12 Ibid., 151-52. Vzkriesenie Ježiša Krista nebolo udalosťou ojedinelou, aspoň nie v takom slova zmysle, žeby pre ľudstvo nemalo žiadny význam. Práve naopak, Kristove vzkriesenie sa spája so zjavením a významom pre každého jedného z nás. Barth je zástancom vzkriesenia, ktoré je univerzálne, pretože „vzkriesenie, rovnako ako smrť, zahŕňa každého.“13 „V Adamovi všetci zomierajú, a to je pravda o každom ľudskom živote, rovnako tak aj v Kristu všetci ožijú“, hovorí Barth.14 Na otázku, čo nás čaká po smrti, Barth odpovedá, že i napriek tomu, že smrť znamená koniec našej existencie, ešte neznamená úplnú negáciu života.15 I napriek tomu, že človek prestane existovať, Boh pre neho existovať neprestane.