slovenská archivistika 1 / 2020 URÕQìN SISSN 0231-6722 SLOVENSKÁ ARCHIVISTIKA ROČNÍK 50 2020 Číslo 1 ODBOR ARCHÍVOV A REGISTRATÚR MINISTERSTVA VNÚTRA SLOVENSKEJ REPUBLIKY A MINISTERSTVO VNÚTRA SLOVENSKEJ REPUBLIKY SLOVENSKÝ NÁRODNÝ ARCHÍV Vydavateľ/Publisher Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky odbor archívov a registratúr a Slovenský národný archív Redakčná rada/Editorial board Milan Belej (Štátny archív v Nitre) Ivana Červenková (Slovenský národný archív) Petr Elbel (Filozofická fakulta Masarykovy univerzity, Brno, Česká republika) Andrea Farkasová (Magyar Nemzeti Levéltár, Budapešť, Maďarsko) Miroslav Kunt (Národní archiv, Praha, Česká republika) Tünde Lengyelová (Historický ústav Slovenskej akadémie vied) Rastislav Luz (Slovenský národný archív) Kristína Majerová (Archív Slovenskej akadémie vied) Mária Mrižová (MV SR, odbor archívov a registratúr) Richard Pavlovič (Štátny archív v Košiciach) Monika Péková (MV SR, odbor archívov a registratúr) Marek Púčik (Slovenský národný archív) Juraj Roháč (Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave) Daniela Tvrdoňová (Slovenský národný archív) Hlavný redaktor/Editor in chief MÁRIA MRIŽOVÁ Výkonný redaktor/Managing Editor DANIELA TVRDOŇOVÁ Tajomník/Editorial secretary IVANA ČERVENKOVÁ Jazykoví a technickí redaktori/Proofreading and technical editors RASTISLAV LUZ, MAREK PÚČIK © MV SR, odbor archívov a registratúr a Slovenský národný archív ÚVODNÉ SLOVO Milí čitatelia, Slovenská archivistika počas svojej dlhoročnej existencie prešla dobrým aj horším obdobím, zažila lepšie i náročnejšie časy. Z nášho pohľadu, ako vydavateľa, za jedno z priaznivých období hodnotím roky, keď vydávanie odborného časopisu vedenie ministerstva považovalo za prirodzené vyústenie práce, snaženia a vedomostí archi- várov a nie za finančnú záťaž i tak nízkeho rozpočtu sekcie verejnej správy. Za pozi- tívne pokladám obdobie, keď sa výkonný redaktor a tajomník redakcie v rámci svojej pracovnej náplne výlučne venoval redakčným prácam a nie, ako nasledujúce roky, aj ďalším náročným odborným činnostiam a úlohám v rámci odboru archívov a registra- túr. Za dobré obdobie považujem tiež to, keď sa redakčná rada rozhodovala medzi publikovaním dobrých, lepších a výborných štúdií, neprihliadala na povolený rozsah strán periodika a hlavný redaktor nemusel balansovať medzi pokynom vedenia ministerstva na výlučne elektronické vydávanie Slovenskej archivistiky a zaužívanou, čitateľmi preferovanou, distribúciou výtlačkov v papierovej forme. To náročnejšie obdobie v živote Slovenskej archivistiky bolo teda poznamenané najmä nedostatoč- ným personálnym a technickým zabezpečením, ktoré sa v korelácii s finančnými problémami pretavilo do – aj pre nás smutnej – päťročnej prestávky v jej vydávaní a s tým spojeným skepticizmom, nedôverou a nedostatkom príspevkov zo strany archivárov. Nielen v živote človeka sa striedajú dobré veci so zlými. Verím, že po nepriazni- vom a zložitom období v živote Slovenskej archivistiky nastáva nová a lepšia etapa jej existencie. Je to najmä vďaka entuziazmu riaditeľa a zamestnancov Slovenského národného archívu, pod kuratelu ktorého redakčné práce prechádzajú. Som presved- čená, že s rovnakou horlivosťou a zápalom, akým sa do práce pustili kolegovia zo Slovenského národného archívu, sa svojej úlohy zhostí aj inovovaná redakčná rada a jej činnosť sa pozitívne odzrkadlí na stránkach „novej“ Slovenskej archivistiky. Dovoľte mi ešte jednu reminiscenciu z prvého čísla Slovenskej archivistiky z roku 1966, v ktorom jej hlavný redaktor Michal Kušík informoval nielen o vzniku periodika, jeho programe, ale najmä jeho cieľoch. Aj dnes po päťdesiatich štyroch rokoch môžem s potešením konštatovať, že cieľ vydávania Slovenskej archivistiky zostáva nemenný, a to rozvíjať archivistiku, dať archivárom priestor publikovať svoje poznatky z archívnictva, archívnej teórie, najmä archívnej praxe a pomocných vied historických. Verím, že Slovenská archivistika „ako publikačná aréna slovenského archívnictva“ sa opäť stane dôležitou súčasťou knižnice každého archívu a archivára. Mária Mrižová, hlavná redaktorka 3 ŠTÚDIE A ČLÁNKY PREMENA BRATISLAVSKÉHO HRADSKÉHO ŠPANSTVA NA ŠĽACHTICKÚ STOLICU RASTISLAV LUZ Luz, R.: The Transition of the Bratislava Royal County to the Noble One. Slovenská archi- vistika, Vol 50, 2020, No 1, p. 5-21 The study describes the process of transition of the regional administration and self- government in the Kingdom of Hungary at the end of the 13th and the beginning of the 14th century. Based on the references in written sources, the author identifies the changes within the administration of the Bratislava royal county that led into its transformation to the noble county. The paper summarizes the historical events that took place in the studied area from the end of the 13th century until 1330. Key words: History of administration, Middle Ages, royal counties, noble counties, Bratislava. Základ usporiadania uhorského štátu tvorili od stredoveku až do polovice 19. sto- ročia šľachtické stolice, ktoré ako územné celky prežili aj spoločenské zmeny v ro- koch 1848 – 1849 a 1918 a pretrvali až do roku 1922. O ich pevnom postavení, ako aj o previazanosti s mnohými oblasťami života svedčí fakt, že ešte aj sto rokov po ich zániku sú historické regióny bežne známe i mimo odborných kruhov, v „laickej“ verejnosti. Dnes už je všeobecne akceptovaná vývojová línia, na ktorej po sebe nasle- dujú veľkomoravské grady (v územnom zmysle slova), na ktoré nadviazali za vlády Štefana I. hradské španstvá a tie sa stali po rozklade patrimoniálneho štátu základom pre vznik šľachtických stolíc.1 1 Terminológia regionálnej správy a samosprávy nie je v slovenskej historickej vede dodnes vše- obecne zjednotená. V zásade existujú tri systémy názvoslovia pre stredoveké územné celky a ich predstaviteľov. Najjednoduchší systém vychádza z poslovenčovania latinských termínov použí- vaných v pôvodných prameňoch; z termínu comes sa tak stáva komes, z comitatus komitát, congregatio nobilium sa uvádza ako šľachtická kongregácia a podobne. Druhý systém dôsledne prekladá všetky pojmy do slovenčiny, avšak nehľadí na ich možnú viacvýznamovosť. Preto comes je preložený ako župan (bez ohľadu na obdobie či kompetencie), comitatus ako župa, príp. stolica, comes curialis i vicecomes ako podžupan atď. Napokon tretia terminológia poukazuje na to, že vo vývoji regionálnej správy je potrebné rozlišovať dve obdobia podľa toho, akou mierou sa na fungovaní týchto správnych jednotiek podieľala kráľovská a akou šľachtická moc. V star- šom období patrimoniálneho štátu, keď absolútna moc patrila kráľovi, používa pre latinské ter- míny comitatus – comes – comes curialis – iudices regis slovenské pojmy hradské španstvo – hradský špán – dvorský špán – kráľovskí hradskí sudcovia; v druhom období, keď už moc po- stupne preberala do rúk miestna šľachta, termíny comitatus – comes – vicecomes – iudices nobilium prekladá slovenskými názvami šľachtická stolica – župan – podžupan – slúžni. Keďže táto terminológia ako jediná z uvedených reflektuje aj zásadné zmeny, ktorými prechádzali 5 V období patrimoniálneho štátu spájali v sebe hradské španstvá politickú, hospo- dársku a vojensko-správnu funkciu a ich predstavitelia tvorili predĺženú ruku panov- níka v jednotlivých regiónoch krajiny. Kráľovský hrad, ktorý bol sídlom hradského špána a ostatných hodnostárov, bol zároveň centrom vojenskej sily, súdnictva, hospo- dárstva, ale tiež regionálnej správy. Najvyšším predstaviteľom kráľovskej moci v hradskom španstve bol hradský špán, menovaný a odvolávaný kráľom a kráľovi podriadený vo všetkých oblastiach. Hradský špán mal troch zástupcov pre svoje špecifické úlohy – dvorského špána (curialis comes, s kompetenciami najmä v oblasti súdnictva, ktorý v čase neprítomnosti hradského špána preberal takmer všetky jeho kompetencie), hradského veliteľa (dux exercitus, zastupujúci hradského špána v ob- lasti vojenského velenia) a hradského kastelána (castellanus, zodpovedajúci za prak- tickú správu kráľovského hradu a jeho fungovanie). Všetkých troch podľa svojej vôle menoval samotný hradský špán, ktorý nemohol sám obsiahnuť celú správu hradského španstva, najmä ak svoju funkciu mohol zastávať aj vo viacerých španstvách naraz. V oblasti súdnictva pôsobili kráľovskí hradskí sudcovia (iudices regis), ktorí boli v jednom španstve dvaja a neskôr štyria, od hradského špána boli nezávislí, podliehali priamo kráľovi a v jeho mene vykonávali svoje kompetencie. Okrem nich v správe vystupovali aj vojenskí hodnostári (stotníci, desiatnici), pristavovia (súdni úradníci), poslovia, výbercovia dávok a poplatkov. Celý systém vychádzal z predpokladu, že vlastníkom celého spravovaného územia je kráľ, a správa je teda vlastne správou kráľovského majetku. Spoločenské zmeny prebiehajúce od konca 12. storočia, ale najmä v prvej polovici 13. storočia za vlády Ondreja II. a Bela IV., uvedený systém narušili. S nárastom rozsahu donačnej politiky panovníkov ubúdal kráľovský majetok a s tým sa logicky umenšoval aj rozsah pôsobnosti správnych útvarov – s pôdou boli darovaní i na nej žijúci obyvatelia, ktorí z pôsobnosti hradských špánov prechádzali do závislosti svojich zemepánov. S roztrieštením majetkovej základne prirodzene narástol aj počet súdnych sporov medzi miestnou šľachtou navzájom a vznikali tiež spory medzi jednotlivými vrstvami šľachty, zvýšilo sa zaťaženie vidieckych palatínskych súdov a miestna šľachta začala vyvíjať snahu prevziať oblasť súdnictva do svojich rúk. Významným právnym predpisom, ktorý túto otázku riešil, bol kráľovský dekrét z roku 1267. Kráľ sa ním zaviazal každoročne