ŠTÚDIE / ARTICLES VOJENSTVO BYZANCIE A POLITICKÝCH ÚTVAROV NA ÚZEMÍ KARPATSKEJ KOTLINY OD 2. POLOVICE 7. DO ZAČIATKU 13. STOROČIA Martin Husár Byzantská ríša zažila v uvedenom období viacero pádov i opätovných vzchope- ní sa. Na pertraktovanom období sa dajú ukázať viaceré premeny jej vojenstva, ktoré pramenili zo snahy prispôsobiť sa zmenenej situácii v jej bezprostrednom susedstve alebo vo vzdialenejších regiónoch. Karpatská kotlina bola zase buď v priamom susedstve Byzancie, alebo prinajmenšom v dosahu jej kultúrneho či politického pôsobenia. Preto by mohlo byť zaujímavé pozrieť sa na obe ob- lasti z vojenského hľadiska. Uvedená štúdia je vlastne pokračovaním autorov- ho príspevku publikovaného v Konštantínových listoch 2/2009 (Husár, 2009, s. 1 – 18), sledujúc rovnaké objekty ako v predkladanej štúdii, no v inom časovom horizonte, konkrétne v období 4. až 1. polovice 7. stor. Tak ako v predchádza- júcom príspevku aj v tomto sa zameriame v rámci vojenstva hlavne na oblasť stratégie, organizácie, taktiky či výzbroje a výstroja regulárnych jednotiek.1 1. Záchrana byzantského impéria (2. polovica 7. storočia – 1. polovica 10. storočia) Po vyše štvrťstoročie trvajúcej vojne s Perzskou ríšou Sassánovcov (r. 602 – 628), ktorá by v konečnej fáze za vlády cisára Herakleia (r. 610 – 641) mohla získať z byzantskej strany označenie totálna vojna, získala víťazná Byzantská ríša z perz- ských rúk opäť svoje územia na Blízkom východe (Hurbanič, 2009, s. 254 – 258; 2010, s. 45). Systém siedmich mobilných poľných armád (comitatenses)2 pred uvedenou vojnou bol v podstate obnovený vo svojej predchádzajúcej forme s tým rozdielom, že dve prezentálne3 cisárske armády sídliace predtým v Trácii a na severozápade Malej Ázie sa zlúčili do jedného celku a armáda pre Illyricum sa 1 Sféra vojenskej architektúry, artilérie či vojnového námorníctva tu preto nebude detailne rozoberaná. Uvedené oblasti si zasluhujú samostatnú štúdiu. 2 Mobilná armáda Trácie, Arménie, Illyrica, Afriky, Itálie a nakoniec dve cisárske prezentálne armády, na čele ktorých stál veliteľ s hodnosťou magister militum (Haldon, 1999, mapa V). 3 „Z latinského slova praesentium, čo znamená prítomné (pre cisára).“ 1 Konštantínove listy 4/2011 po obsadení Balkánu Slovanmi stráca úplne. Obnovili sa i niektoré oporné body a pevnosti hraničiarov (limitanei) či spolupráca s kmeňovou konfederáciou kres- ťanských Ghasánovcov (Haldon, 1999, s. 71). Následná expanzia moslimských Arabov z arabského polostrova však vypudila Byzanciu opäť z jej znovunadobud- nutých východných území. Medzi r. 634 – 645 padla do ich rúk Sýria, byzantská časť Mezopotámie i Egypt (Dupuy, R. E. – Dupuy, T. N., 1980, s. 230; Hurbanič, 2010, s. 48, 49; Treadgold, 1995, s. 21). Ríšske hranice sa na východe síce dočasne stabilizovali na pohorí Taurus a Antitaurus (Haldon, 1999, s. 71), no už na konci 7. a začiatku 8. stor. ummájovskí kalifovia dobyli Kilíkiu a okolie Malatye. Obrana sa preto na juhovýchodnom fronte musela posunúť až na kappadócke pevnosti (Nicolle – McBride, 1992, s. 15). Z dôvodu straty východných provincií, Egypta i väčšiny Balkánu, ktorý až na pár brániteľných enkláv na juhu ostal aj naďalej doménou Slovanov a pre ríšu už nemohol predstavovať hospodárske zázemie či nárazníkovú zónu, bol celkový príjem štátu na konci 6. a v 1. polovice 7. stor. zredukovaný oproti 6. stor. na úroveň jednej štvrtiny (Haldon, 1999, s. 47, 51). Kľúčovým územím pre ďalšie fungovanie ríše sa tak stala Malá Ázia.4 Je pravdepodobné, že najskôr za prímeria s arabským guvernérom Sýrie v r. 659 – 662 boli vymedzené na území Malej Ázie i nové obranné a adminis- tratívno-vojenské územné jednotky themata na čele so stratégom (Dupuy, R. E. – Dupuy, T. N., 1980, s. 223; Hurbanič, 2010, s. 60; Treadgold, 1995, s. 21 – 23). Vznikli pridelením určitého hospodárskeho zázemia poľným armádam z pred- chádzajúceho obdobia. Udialo sa to preto, že po polovici 7. stor. si ich ríša nemoh- la ďalej dovoliť vydržiavať priamo zo štátneho rozpočtu. Na novovzniknuté prvé themata preniesli potom aj svoje grécke mená. Thema Armeniakon vo východnej Anatólii bola pomenovaná podľa arménskej armády, thema Anatolikon (v zmys- le východný) v centrálnej Anatólii podľa východnej armády, thema Thrakesion v západnej Anatólii podľa tráckej armády a nakoniec thema Opsikion v severo- zápandnej Anatólii podľa prezentálnej armády cisára, známej aj ako Obsequium (latinsky služba, družina). Táto thema bola nadriadená ostatným a na jej čele bol gróf. Oddiely námorníkov zase chránili juh Malej Ázie, egejské ostrovy a zvyšky Grécka v theme Karabisianoi (z gréckeho slova loď) (Treadgold, 1995, s. 23). Po konsolidácii pomerov prebrali vojenský záväzok nastúpiť do armády väčši- nou rodiny vlastniace dedične hospodárstva.5 Po otcoch dedične záväzky preberali 4 Ak k tomu nepočítame vzdialený Kartáginský exarchát, ktorý však padol do rúk Arabom v r. 697 pri ich ďalšej expanzii na západ Afriky, a skôr problémy prinášajúce zvyškové územia v Itálii (väčšia časť sa stratila s pádom Ravennského exarchátu r. 751), pobrežné enklávy na dalmátskom pobreží Jadranského mora či ostrovy v Stredozemnom mori (hlavne Baleáry, Sardínia, Korzika, Sicília, Kréta a Cyprus). 5 Vojaci themát boli evidovaní v zoznamoch alebo registroch spolu s ich konkrétnymi vojenskými povinnosťami (grécky strateia). 2 Vojenstvo Byzancie a politických útvarov na území Karpatskej kotliny... preto najstarší synovia, de facto držba majetku sa spájala s pôdou (Dawson, 2009, s. 17). Majitelia hospodárstiev slúžili väčšinou ako jazdci. Samozrejme, najväčší pozemkoví vlastníci sa stávali podľa diela Taktika cisára Leva VI. Múdreho (r. 886 – 912) prvotriednymi jazdcami s najkvalitnejšou výzbrojou (Heath – McBride, 1979, s. 18). Mladší synovia, ktorí nededili celé hospodárstvo, boli neskôr zase presúvaní do hraničných okrskov kleisourai (grécky horský priesmyk). Boli men- šie než themata a situované boli na hraniciach s arabským svetom.6 Začal ich ako prvý zakladať cisár Theofilos (r. 829 – 849). V nich umiestnené posádky boli udržiavané vo zvlášť vysokom stave pripravenosti (Dupuy, R. E. – Dupuy, T. N., 1980, s. 215; Heath – McBride, 1979, s. 19; Treadgold, 1995, s. 32). Pechota thémat sa formovala väčšinou z odvedencov pochádzajúcich z radov miestneho obyva- teľstva nevlastniacich pozemok. Provinciálny vojak thémat slúžil sezónne a na vlastné náklady ako milícia, i keď niektoré zložky slúžili aj permanentne (Haldon, 1999, s. 122; Heath – McBride, 1979, s. 20). Uvedený systém sa začal v dôsledku schudobňovania majiteľov pozemkov rozpadať v 10. stor., a preto cisár Konštantín VII. Porfyrogennetos (r. 913 – 959) zaviedol v polovici tohto storočia tzv. vojen- ský statok (stratiotika ktemata). Themátny vojak mal z neho garantovaný výnos na vojenské účely v hodnote 4 zlatých libier, pričom mu v ňom zahrnutá pôda statku často ani nepatrila. Cisár takto uzákonil pravdepodobne iba dovtedajšiu prax (Hurbanič, 2010, s. 111, 133). Potreba vytvoriť bojaschopnú profesionálnu armádu alebo aj prípady rebélií armád už existujúcich thémat7 viedli cisára Konštantína V. (r. 741 – 775) k vytvo- reniu jednotiek tagmata, ktoré boli oddelené od vojsk thémat a podliehali priamo cisárovi. Celkovým množstvom vojakov boli oproti vojsku thémat nepočetné, no o to lepšie vyzbrojené a vycvičené. Prvé tagmata vznikli rozšírením a reorgani- záciou cisárskych gardových jednotiek. Tri služobne vyššie postavené tagmata, Scholae, Exkoubitoi a Vigla/Arithmos, ktoré sa stali jazdeckými oddielmi, mali mená po starších cisárskych gardových jednotkách. Ako elitná pechota slúžili zase tri hodnostne nižšie tagmata: Noumeroi, Teichistai a Optimatoi. Noumeroi a Teichistai8 slúžili ako posádkové vojsko v Konštantínopole, kým Optimatoi ob- sluhovali batožinový konvoj jazdeckých tagmát na kampaniach. Tagmám velili domestici, okrem drungária Vigly/Arithmu a grófa Teichistai (Treadgold, 1995, 6 V kleisourai udržiavali pevnosti šľachtici zvaní hraničiari, grécky akritai, spolu so svojimi družinami (Heath – McBride, 1979, s. 19). 7 Hlavne z dôvodu poslednej vzbury thémy Opsikion v r. 741 – 743, ktorá sa rozprestierala na severozápade Malej Ázie, blízko Konštantínopola (Treadgold, 1995, s. 28). 8 Noumeroi (latinsky číslo) i Teichistai (grécky hradby) existovali už od 6. stor. ako konštantí- nopolské milície, do ktorých vstupovali aj fanúšikovia cirkusových klubov. Noumeroi bola tvorená fanúšikmi Modrých a do Teichistai boli prijímaní fanúšikovia Zelených. Ostatné milície boli založené na remeselníckych cechoch (Nicolle – McBride, 1992, s. 17). 3 Konštantínove listy 4/2011 s. 28). Pôvodne tagmata sídlili v okolí Konštantínopola, no cisár Nikeforos I. (r. 802 – 811) ich rozdelil na ríšske a provinciálne. Tiež vytvoril štvrtú jazdec- kú tagmu Hikanatoi/Ikanatoi zo synov dôstojníkov armády (Nicolle – McBride, 1992, s. 15; Treadgold, 1995, s. 29). Neskôr, v 1. polovici 10. stor., sa pôvodné kleisurai na hraniciach rozšírili a zmenili na themata. Do ich centier na východe potom začali cisári umiestňovať aj tagmata (Haldon, 1999, s. 84). Do byzantskej armády boli včleňované niekedy i náboženské či etnické skupi- ny hľadajúce útočisko na území ríše. Boli nimi napr. kresťanskí Arabi – Mardaiti (2. polovica 7. stor.), Khurramiti (1. polovica 9 stor.) i kmeň Banú Habíb (1. polo- vica 10. stor.). Nedá sa nespomenúť príliv žoldnierov zo zahraničia, medzi ktorými sa objavujú už od 9. stor. aj prvé skupiny Varjagov (Heath – McBride, 1979, s. 16). Situácia na hraniciach s Arabmi sa stabilizovala viac-menej od vlády Leva III. (r. 714 – 741). Ďalšie územie Byzancie už Arabmi dobýjané nebolo.