editor Otto Bisák História televízie po roku 1950 Princíp televízneho prenosu Televízna technológia sa musí zaoberať skutočnosťou, že ľudské oko využíva stovky tisícov oddelených elektrických obvodov, ktoré sa nachádzajú v optickom nervu bežiacom od sietnice k mozgu, s cieľom predstierane vyjadriť v dvoch rozmeroch celý obsah scény, na ktorej je oko zamerané. V elektrickej komunikácií je to však možné s použitím iba jedného okruhu (vysielacieho kanála) na pripojenie vysielača s prijímačom. Táto zásadná nerovnosť je v televíznej praxi spracovaná procesom známym ako „analýza obrazu“, pričom scéna, ktorá sa má vysielať, je rozdelená obrazovými snímačmi kamery do usporiadanej série elektrických vĺn a tieto vlny sú vysielané cez jeden kanál. Na prijímači sú vlny prepočítané späť do zodpovedajúcej sekvencie svetiel a tieňov a tieto sú opätovne zložené v správnej polohe na obrazovke. Táto sekvenčná reprodukcia vizuálnych snímok je možná len preto, že dojem osvetlenia v čase asi 0,1 sekundy po odstránení zdroja svetla z oka. Ak teda čas počas analýzy obrazu trvá menej ako desatinu sekundy, oko si nebude vedomé, že obraz je znovu zastavený čiastočne a zdá sa, ako keby bol celý povrch obrazovky nepretržite osvetlený. Rovnakým spôsobom bude možné znovu vytvoriť viac ako 10 snímok za sekundu a simulovať tak pohyb scény tak, aby sa zdalo, že je spojitý. V praxi je pre rýchly pohyb potrebné prenášať 25 až 30 snímok za sekundu. Ak chceme poskytnúť detail dostatočný na to, aby vyhovoval širokej škále predmetov a každý obrázok je analyzovaný na 200 000 a viac prvkov (pixelov). Táto analýza naznačuje, že rýchlosť, ktorou tieto podrobnosti prenášajú prostredníctvom televízneho systému, presahuje 2 milióny bodov za sekundu. Poskytnúť systém vhodný na verejné použitie a schopný takej rýchlosti si vyžadoval úplné zdroje moderných elektronických technológií. Prvou požiadavkou, ktorá sa má splniť pri analýze obrazu, je to, že reprodukovaný obraz nebude blikať, pretože blikanie vyvoláva silnú vizuálnu únavu. Blikanie sa stáva zreteľnejším so zvyšovaním jasu obrazu. Ak je blikanie neprípustné pri jasnosti vhodnom pre domáce zobrazenie počas denného aj večerného sledovania, postupné osvetľovanie obrazovky by sa malo vyskytnúť nie menej ako 50- krát za sekundu. Toto je približne dvojnásobná rýchlosť opakovania obrazu potrebná pre hladkú reprodukciu pohybu. Aby sa zabránilo blikaniu, potrebujeme zdvojnásobiť šírku frekvenčného pásma kanála, čo by postačilo na zobrazeni e pohybu. V televízi i sa každý obraz analyzuje a syntetiz uje v dvoch súboroch oddelený ch riadkov, z ktorých jeden zapadá do priestoru druhého. Oblasť obrazu sa teda počas každého kompletného prenosu obrazu dvakrát rozsvieti, hoci každý riadok v obraze je počas tejto doby prítomný iba raz. Táto technika je uskutočnená na základe toho, že oko je pomerne necitlivé na blikanie, keď je zmena svetla obmedzená na malú časť zorného poľa. Preto blikanie jednotlivých riadkov nie je zjavný. Na obrázku je vidieť spôsob preloženia riadkov do uceleného obrazu. Je teda možné sa vyhnúť blikaniu a simulovať rýchly pohyb s rýchlosťou obrazu približne 25- krát za sekundu, s dvomi osvetleniami obrazovky na jeden obrázok. Presná hodnota rýchlosti opakovania obrazu použitého v danej oblasti bola zvolená odkazom na frekvenciu „elektrickej rozvodovej siete“, ktorá sa pohybuje v Európe na frekvencii 50 Hz a v Severnej Amerike 60 Hz. Druhým aspektom výkonu, ktorý má byť splnený v televíznom systéme, je podrobná štruktúra obrazu. Tlačená rytina môže mať niekoľko miliónov odtieňov na ploche a jemné gravírovanie je pre oko nepostrehnuteľné ani z malej vzdialenosti. Takéto jemné detaily by boli nákladným odpadom v televíznom prenose, pretože televízny obraz je videný na pomerne dlhom časovom úseku. Televízia so štandardným rozlíšením (SDTV) je navrhnutá za predpokladu, že diváci v typickom domácom prostredí sa nachádzajú vo vzdialenosti sa šesť alebo sedem násobku výšky obrazovky, čo je asi 3 m. Televízia s vysokým rozlíšením (HDTV) je vhodná pre vzdialenosť troj násobku výšky obrazu a s toho dôvodu je štruktúra obrazu 800 000 pixelov. Tretia položka, ktorá sa má vybrať v analýze obrázkov, je tvar obrázku. Pre SDTV je univerzálny obrázok obdĺžnikom v pomere strán 4 : 3, teda jeho šírka je o jednu tretinu väčšia ako výška. Tento pomer bol zvolený v 50. rokoch, aby zodpovedal rozmerom štandardného filmovému pásu 35 mm. Zariadenia s vysokým rozlíšením, ktoré boli predstavené v 80. rokoch, umožňujú širokouhlý obraz s pomerom strán 16 : 9. Štvrté určenie v obrazovej analýze je cesta, cez ktorú je pri kamere preskúmaná štruktúra obrazu a znova zobrazená na obrazovke prijímača. V štandardnej televízií, je vzorom rad rovnobežných priamych liniek, z ktorých každý postupuje zľava doprava, čiary sledujúce postupne od hornej strany do dolnej časti obrazovky. Svetelný lúč elektrónov, ktorý nasníma obraz do kamery a znovu vytvorí obraz na obrazovke. Geometria štandardného skenovacieho vzoru zobrazeného na štandardnej obrazovke televízora sa skladá z dvoch riadkových súborov. Najskôr sa naskenuje jedna sada a linky sú tak stanovené, aby medzi riadkami zostal rovnaký prázdny priestor. Druhá sada je položená po prvej a je umiestnená tak, že jej linky zapadajú presne do prázdnych priestorov prvej sady. Oblasť obrazu sa tak skenuje dvakrát, ale každý bod v oblasti prechádza iba raz. Toto je známe ako „prekladané skenovanie“ a používa sa vo všetkých štandardných systémoch televízneho vysielania vo svete. Každá sada alternatívnych riadkov je známa ako „skenovacie pole“ a dve polia spoločne obsahujú celý skenovací obraz, a je to známe ako „skenovací rámec“. Opakovaná rýchlosť skenovania je štandardne daná frekvenciou elektrickej siete, teda 50 alebo 60 Hz, čo zodpovedá rámcovému skenovaniu 25 až 30 snímok za sekundu. V severoamerickom monochromatickom systéme sa prenáša 525 riadkov približne 30- krát za sekundu pri frekvencii 525 x 30 = 15750 Hz. V Európe sa používa 625 riadkov približne 25- krát za sekundu, teda 625 x 25 = 15625 Hz. Pre SDTV bol celkový počet riadkov v skenovacom vzore nastavený tak, aby poskytoval maximálne obrazové detaily v rozlíšení 200 000 pixelov, čo vychádza z pomeru strán 4 : 3, čo je 520 pixelov na šírku a 390 pixelov na výšku. Návrat skenovacieho miesta sprava doľava a spodnej časti rámčeka, počas ktorého je neaktívny, spotrebuje čas, ktorý nemôže byť venovaný prenosu obrazových informácií. Tento čas sa používa na vysielanie synchronizačných riadiacich signálov, ktoré udržujú proces snímania v prijímači s krokom procesu vo vysielači. Tento stratený čas je asi 15 % z každej línie pri spiatočnom pohybe. Skenovacia oblasť, ktorá sa v skutočnosti používa na reprodukciu obrazu, preto obsahuje maximálne okolo 434 pixelov pozdĺž každej čiary a má 490 aktívnych línií schopných reprodukovať 350 pixelov vo vertikálnom smere. Rám môže obsahovať maximálne 350 x 435 pixelov, teda 152 000 pixelov (obrazových bodov). Kompatibilná farebná televízia Farebná televízia predstavuje elektronickú technológiu na vrchole svojho úspechu. Starostlivo vyvažuje potreby ľudského vnímania s potrebou technologickej efektívnosti. Prenos farebných obrázkov vyžaduje, aby sa k základnému monochromatickému televíznemu signálu, pridali ďalšie informácie. Tento komplexnejší farebný signál musí byť zároveň kompatibilný s čierno – bielou televíziou, takže všetky súbory dokážu vysielať a zobraziť tým istým prenosom oba systémy. Návrh kompatibilných farebných systémov bol realizovaný v 50. rokoch a bol to skutočný zázrak elektrotechniky. Na obrázku je vidieť horizontálny a vertikálny pohyb skenera. Prvý kompatibilný farebný systém, ktorý sa presadil, bol navrhnutý v rokoch 1950 – 1951 inžiniermi spoločnosti RCA (Radio Corporation of America) a bol prijatý v roku 1952 ako NTSC štandard pre vysielanie farebnej televízie v USA. Základné prvky systému NTSC tvorili základ všetkých ostatných farebných televíznych systémov. Dva súperiace európske systémy PAL ( fázová striedavá linka) a SECAM (Systéme électronique couleur avee mémoire), sú modifikovanie systému NTSC, ktoré majú špeciálnu aplikáciu na európske podmienky. Technika kompatibilnej farebnej televízie využíva dva prenosy. Na obrázku je vidieť diagram miešania farieb pomocou troch základných farieb. Jeden z nich nesie informácie o jasnosti alebo jasu televíznej scény a druhá nesie informácie o farbe. Vzhľadom k tomu, schopnosť ľudského oka vnímať detail je najviac akútna pri zobrazení bieleho svetla, lebo prináša sledovanie jemných detailov. Pretože používa metódy, ktoré sú v podstate identické s metódami monochromatického televízneho systému, je možné ho prijímať na čiernobielom televíznom prijímači. Z historického hľadiska bola kompatibilita veľmi dôležitá, pretože umožňovala zavedenie farebných prenosov bez väčšieho zásahu pre milióny divákov s čiernobielymi televíznymi prijímačmi. Na vytvorenie hodnôt svetelného toku farebnosti, je potrebné najskôr analyzovať každú farbu v scéne do jej zložky základnej farby. Svetlo môže byť takto analyzované prechodom cez farebné filtre: červený, modrý a zelený. Skutočnosť, že prakticky celý rad farieb možno syntetizovať len z troch základných farieb, je v podstate popisom procesu, ktorým oko a myseľ pozorovateľa rozpoznávajú a odlišujú farby. Rovnako vizuálna výtvarnosť je šťastná vlastnosť, pretože umožňuje jednoduchú trojdielnu špecifikáciu, ktorá reprezentuje ktorúkoľvek z 10 000 alebo viac farieb a jasov, ktoré môžu odlíšiť ľudským okom. Na obrázku je Maxwellov trojuholník miešania farieb. Farebnosť definovaná ako tá časť farebnej špecifikácie zostávajúcej