Percepcia Diela Viktora Suvorova V Ruskej Akademickej Verejnosti

MASARYKOVA UNIVERZITA V BRNĚ

Fakulta sociálních studií

Katedra Mezinárodních vztahů a evropských studií

Percepcia diela Viktora Suvorova v ruskej akademickej verejnosti

Magisterská diplomová práca

Bc. Michal Suchodolinský

Vedúci práce: doc. PhDr. Zdeněk Kříž, Ph.D.

UČO: 463771

Odbor: Mezinárodní vztahy

Brno 2018

Vyhlasujem, že som magisterskú diplomovú prácu na tému „Percepcia diela Viktora Suvorova v ruskej akademickej verejnosti“ vypracoval samostatne pod vedením doc. PhDr. Zdeňka Kříže, Ph.D. a použil len zdroje uvedené v zozname literatúry.

Bc. Michal Suchodolinský

V Brne dňa 7.5.2018 ......

Anotácia:

Práca sa zaoberá kritikou diela Viktora Suvorova v ruskej akademickej verejnosti. V prvej časti definujem samotné dielo autora, ktoré sa venuje problematike plánovania útoku Sovietskeho zväzu na Nemecko. Vyčleňujem hlavné tézy a celkový odkaz Suvorovovho diela. Následne popisujem kritiku jednotlivých, vybraných, relevantných autorov, ktorí sa vyjadrujú k dielu Viktora Suvorova. K práci je využitá literature review. V poslednej časti podrobujem zistené informácie analýze a zisťujem, či jednotlivé tézy boli kritikou vyvrátené, alebo nie.

Abstract:

The work deals with criticism of the work of Viktor Suvorov in the Russian academic public. In the first part I define the work of the author addressing the planning of a Soviet Union to attack Germany. I define the main theses and the general message of Suvorov's work. Then I describe the criticism of individual, selected, relevant authors who express their view on the work of Viktor Suvorov. A literature review is used. In the last part of the work, I analyze the found information and I determine whether the individual thesis has been criticized or not.

Kľúčové slová:

Sovietsky zväz, Nemecko, Hitler, Stalin, Viktor Suvorov, kritika, vojna, ofenzívna vojna, defenzívna vojna

Key words: Soviet union, Germany, Hitler, Stalin, Viktor Suvorov, criticism, war, offensive war, defensive war

Poďakovanie:

Chcel by som poďakovať doc. Křížovi za ochotnú pomoc pri tvorbe tejto práce. Veľká vďaka patrí môjmu ockovi, ktorý ma k tejto zaujímavej téme priviedol a zároveň za svoj život vytvoril úžasne bohatú knižnicu, z ktorej som čerpal.

Obsah 1. Úvod ...... 8 1.1. Súčasná diskusia v ruskej akademickej verejnosti ...... 8 2. Teoretická časť ...... 9 2.1. Viktor Suvorov ...... 9 2.1.1. Viktor Suvorov ...... 9 2.1.2. Kto to bol vlastne J. V. Stalin ...... 9 2.1.3. Sovietsky zväz plánoval útok na Nemecko ...... 10 2.1.4. Dôvod neúspechu Sovietskeho zväzu v počiatku vojny bolo, že sa pripravovali na ofenzívnu vojnu, nie na defenzívnu ...... 19 2.1.5. Industrializácia ako súčasť prvých päťročníc slúžila hlavne na to, aby sa zvýšila výroba zbraní 22 2.1.6. Ničenie Stalinovej línie malo sprístupniť cesty na západ pre mobilizovanie armády a jej výzbroj mala pomôcť vyzbrojiť armádu pre ofenzívu ...... 24 2.1.7. Molotovova línia nemala slúžiť na obranu novej hranice, ale ako podpora útoku ...... 26 2.1.8. Bystrochodnyj tank (BT) ako tank nepoužiteľný pri obrane ...... 28 2.1.9. Stalin vedome ničil prekážky medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, čím zväčšoval spoločnú hranicu ...... 30 2.1.10. Ako by to bolo keby...... 33 2.1.11. Sovietska a nemecká výzbroj v druhej svetovej vojne ...... 34 3. Metodológia ...... 38 3.1. Výskumná otázka ...... 38 3.2. Súčasný stav ...... 38 3.3. Využité zdroje ...... 39 4. Analytická časť ...... 40 4.1. Aleksej Valerjevič Isaev ...... 40 4.1.1. Aleksej Valerjevič Isaev ...... 40 4.1.2. Čo je vlastne útočná vojna? ...... 40 4.1.3. Teória preventívnej vojny voči ZSSR ...... 44 4.1.4. Čo sa skutočne skrývalo za sovietskou mobilizáciou? ...... 46 4.1.5. O čom hovoril nárast divízii? ...... 49 4.1.6. Bystrochodnyj tank BT...... 50 4.1.7. O čom svedčia odkryté sklady? ...... 52 4.1.8. Budovanie nových závodov na prach ...... 53 4.1.9. Stalinova a Molotovova línia ...... 54

4.1.10. Na čo sa vlastne pripravoval Sovietsky zväz? ...... 57 4.2. Profesor Garejev a pohľad na udalosti z roku 1941 ...... 60 4.2.1. Machmut Achmetovič Garejev ...... 60 4.2.2. Plánoval Sovietsky zväz útok na Nemecko? ...... 60 4.2.3. Prvotné neúspechy Červenej armády ...... 61 4.2.4. Počty vojenskej techniky ...... 62 4.2.5. Analýza ...... 63 4.3. Profesor Anfilov a jeho pohľad na udalosti z roku 1941 ...... 63 4.3.1. Viktor Alexandrovič Anfilov ...... 63 4.3.2. Plánoval Sovietsky zväz útok na Nemecko? ...... 64 4.3.3. Analýza ...... 66 4.4. Profesor Sokolov a jeho pohľad na udalosti roku 1941...... 66 4.4.1. Boris Vladimirovič Sokolov ...... 66 4.4.2. Pohľad na Veľkú vlasteneckú vojnu ...... 66 4.4.3. Plánoval Sovietsky zväz útok na Nemecko? ...... 66 4.4.4. Analýza ...... 69 4.5. Soloninoví dezertéri ...... 69 4.5.1. Mark Solonin ...... 69 4.5.2. Prvotné neúspechy Červenej armády ...... 70 4.5.3. Dezertéri ...... 71 4.5.4. Analýza ...... 72 5. Záver ...... 73 5.1. Plánovali útok? ...... 73 5.2. Preventivna vojna ...... 74 5.3. Zbrojenie ...... 76 5.4. Tanky ...... 77 5.5. Odkryté sklady ...... 78 5.6. Nové továrne ...... 79 5.7. Stalinova a Molotovova línia...... 79 5.8. Na záver ...... 82 6. Použitá literatúra ...... 84

1. Úvod Všeobecne uznávaný názor na vstup Sovietskeho zväzu do druhej svetovej vojny každý dobre pozná. 22.6.1941 Nemecko nečakane zaútočilo na ZSSR. Ten sa teda postavil na stranu spojencov bojujúcich proti Hitlerovi. Šlo o nečakaný útok, ktorý Sovietsky zväz dlhé mesiace nemohol odraziť. Tento útok sprevádzali mesiace veľkých strát. Otázka prečo sa odohrala tak kolosálna katastrofa pre Červenú armádu zaujíma historikov celého sveta.

Ako je možné, že mocná krajina ako ZSSR bola prvé mesiace vojny porážaná spôsobom ktorý sa vymyká vojenským príručkám o brániacich sa armádach? Ako je možné, že obranca utrpel niekoľkonásobne vyššie straty ako útočník? Ako je možné, že Sovietske velenie nepripravilo Červenú armádu k efektívnej obrane? Ako je možné, že táto armáda utrpela také straty aj napriek jej početnej a technickej prevahe?

1.1. Súčasná diskusia v ruskej akademickej verejnosti Sú historici, ktorí prezentujú oficiálnu, uznávanú líniu, ktorá sa prezentuje prakticky od konca vojny. Ale sú aj takí, ktorí na základe nových poznatkov podnecujú hlbšiu diskusiu a pokúšajú sa o revíziu uznávanej varianty. Delíme ich teda na Tradicionalistov – teda uznávajúcich súčasný stav a Revizionistov – tých, ktorí sa pokúšajú o revíziu. Samozrejme sú medzi nimi aj historici „plávajúci“ medzi oboma tábormi.

Hlavným predstaviteľom revizionistického prúdu je autor Viktor Suvorov, vlastným menom Vladimír Rezun. Vydaním jeho knihy „Ľadoborec“, alebo v českom variante „Všechno bylo jinak“, podnietil rozsiahlu diskusiu, ktorá rozoberá možné agresívne pohnútky ZSSR. Viktor Suvorov tvrdí, že Sovietsky zväz sa dlhodobo pripravoval na agresívnu vojnu proti západu. Že využije veľkého Európskeho konfliktu na to, aby sa oslabili jeho protivníci v kapitalistických krajinách a on mohol šíriť socialistickú revolúciu naprieč kontinentom a neskôr svetom. Strojcom a vykonávateľom týchto plánov mal byť sám Stalin na čele komunistov. Viktorom Suvorovom vybraný názov „Ľadoborec“, odkazuje na ľadoborec, ktorý mu má preraziť cestu k svetovej revolúcii. Za tento „ľadoborec“ mal mať Stalin Hitlera. Očakával od neho, že svojou agresivitou rozpúta v Európe vojnu, ktorá povedie k oslabeniu ako kapitalistických štátov, tak aj Nemecka a iných. Do vojnou zmietanej Európy potom vstúpi on, osloboditeľ proletariátu na čele Robotnícko-roľníckej červenej armády.

Prirodzene sa takýto názor nestretol so všeobecným pochopením, hlavne nie v Sovietskom zväze a neskôr Rusku. Ruská federácia, ako nástupnícky štát ZSSR si veľmi ctí

8 a váži historický odkaz „Veľkej vlasteneckej vojny“. Obrovské straty sa dotkli takmer každej rodiny v Sovietskom zväze a dodnes na stenách visia otcovia, dedovia a pradedovia, ktorí akýmsi spôsobom „reprezentovali“ aj ich rodinu v tomto najväčšom konflikte. Z mojej vlastnej, niekoľkoročnej skúsenosti s Ruskom viem, že Nemecko-Sovietska vojna je najdôležitejší prvok, ktorý formuje Ruskú spoločnosť ako takú. „Deň Víťazstva“ je najväčším sviatkom, ktorý je každoročne 9. mája oslavovaný s tou najväčšou pompéznosťou. Veterán je v Rusku žijúci hrdina, ktorému je preukazovaná úcta v každom smere. Je teda ťažké podnietiť diskusiu v národe a štáte, ktorý si svoju existenciu stavia na hrdinstve predkov. Radi sa pochvália rozhodujúcim vkladom k víťazstvu.

Napriek tomu sa objavujú autori a objavujú sa aj základy tejto diskusie priamo v Rusku. Suvorovové knihy vychádzajú vo veľkých nákladoch a sú dostupné. Prirodzene sa však objavilo viac negatívnej ako pozitívnej kritiky. V mojej práci sa pozriem na niektorých významných kritikov Suvorovovej teórie z ruskej akademickej verejnosti.

2. Teoretická časť

2.1. Viktor Suvorov

2.1.1. Viktor Suvorov Narodil sa 20.4.1947 v obci Barabaš v Primorskom kraji. Jeho otec bol veteránom vojny. Absolvoval niekoľko vojenských učilíšť a stal sa agentom. Po absolvovaní Vojensko- diplomatickej akadémie (1971-1974) sa miestom jeho služby stala Ženevská diplomatická rezidencia GRU (1974-1978). 10.6. 1978 požiadal o azyl, kde potom vyšli jeho knihy.(Suvorov: 2010)

2.1.2. Kto to bol vlastne J. V. Stalin Občianske meno veľkého vodcu Sovietskeho zväzu bolo Jozef Vissarionovič Džugašvili. Narodil sa 21.12.1879 v kaukazskom meste Gori v Gruzínsku. Pre prezývku Stalin (čo znamenalo oceľový muž) sa rozhodol v roku 1913. Ako chlapec navštevoval miestnu ortodoxnú školu v rodnom meste a neskôr získal štipendium na štúdium v ortodoxnom teologickom seminári v Tbilisi, kde sa začal prejavovať jeho prvý záujem o politické dianie. V štvrtom ročníku štúdia bol Stalin zo seminára vylúčený pre svoje aktivity spojené s radikálnym združením Masame Dasi, ktoré požadovali nezávislosť Gruzínska a prikláňali sa k socialistickému učeniu. Stalin v začiatkoch pôsobil ako učiteľ aj ako pisár, no v týchto povolaniach príliš neuspel. V roku 1901 sa stáva členom Sociálno-demokratickej

9 strany Gruzínska. Ako člen strany organizoval rôzne protestné zhromaždenia, štrajky a tým sa stáva nepohodlným pre štátnu moc. V roku 1902 bol pre svoje aktivity uväznený, a následne transportovaný do pracovného tábora na Sibíri, odkiaľ sa mu po dvoch rokoch podarilo utiecť. Po úteku z pracovného tábora sa Stalin začína zaujímať o boľševizmus, ktorý sa vyznačoval vysokou disciplinovanosťou, centralizovanou organizáciou a Stalin v tom videl svoju budúcnosť. Aj napriek straníckym povinnostiam, našiel si Stalin čas na súkromný život. Bol dvakrát ženatý. Prvá manželka Jekaterina po troch rokoch manželstva zomrela a Stalinovi zanechala syna Jakova, na ktorého výchovu nemal čas. Jeho druhou manželkou bola Nadežda Allilujevová, s ktorou mal Stalin syna Vasilija a dcéru Svetlanu. Nadežda v manželstve so Stalinom nebola šťastná a po jednej z mnohých ich hádok spáchala samovraždu.(Klieštiková: 2014)

Medzi Stalinove charakteristické črty, ako aj nástroje jeho vôle, patrili nedôverčivosť, pomstychtivosť, tajnostkárstvo a hrubosť. Vďaka nim sa dostal k moci a jej následnému upevňovaniu. Nepatril medzi intelektuálov a o vtedajšom svete toho vedel málo. Stalin síce na jednej strane vedel málo o svete mimo hraníc Sovietskeho zväzu, ale na strane druhej dobre vedel o zaostalosti a slabosti svojej krajiny. Z týchto znalosti vychádzalo aj jeho heslo „socializmus v jednej krajine“, čo v tej dobe neznamenalo rozchod s komunistickými dogmami a šírením medzinárodnej revolúcie, ale znamenalo to vytýčenie jeho priorít. Sovietsky zväz si pod vládou Stalina prešiel kolektivizáciou a čistkami, ktoré boli spojené s bezdôvodným zabíjaním miliónov ľudí, hromadnými popravami, hladomorom v takom rozsahu, aké ľudstvo po celé stáročia nezažilo. Stalinova podozrievavosť a brutalita pramenila zrejme z jeho kaukazskej povahy, ako aj jeho snaha odstrániť všetkých svojich potenciálnych kritikov, nieto ešte jeho odporcov. Ak je v hre Stalinovo bezpečie, čím viac ľudí je odstránených, tým lepšie.(Lukacs: 2006, 46, 48)

2.1.3. Sovietsky zväz plánoval útok na Nemecko Obranná vojna na ochranu štátu prebieha vždy podľa rovnakého scenára a to, že hraničná stráž spozoruje prechod nepriateľských vojsk cez hranice štátu. Následne veliteľ družstva rozmiestni svoje vojsko do pozícií a koordinuje ďalší priebeh obrany. Prípravy na novú svetovú vojnu dostali za úlohu vypracovať stratégovia sovietskej armády v roku 1925. Suvorov uvádza vypracovaný nasledovný plán: (Suvorov: 2006, 80-81)

• rozdelenie priebehu mobilizácie do dvoch etáp, a to do etapy tajnej a verejnej,

• prvá etapa t. j. tajná bude realizovaná ešte pre vypuknutím vojny a bude zahŕňať zvyšovanie počtu armády na 5 miliónov vojakov, previesť štátny aparát, trestné orgány, priemysel do vojenského režimu ako aj sústavu vládnych, štátnych a vojenských spojov,

• realizáciu prvej etapy rozložiť do dvoch rokov, v priebehu realizácie maskovať mobilizáciu lokálnymi konfliktmi, a konflikty vysvetľovať tak, že práve tieto konflikty sú primárnou príčinou uvedenia krajiny do vojnového stavu,

• etapu tajnej mobilizácie ukončiť ničivým úderom na nepriateľa, a súčasne začať druhú verejnú etapu mobilizácie, v ktorej sa zvýši počet vojakov v armáde o ďalších 6 miliónov,

• krytie ďalšej mobilizácie neuskutočňovať pasívne prítomnosťou vojsk na hraniciach, ale ničivými údermi prvého strategického sledu ale ráznym vpádom na územie nepriateľa.

Nasledujúce obdobie si Stalin bude v Sovietskom zväze upevňovať svoju moc a postavenie v komunistickej strane a zameria sa na zrealizovanie poriadku v nemeckej komunistickej strane a jej členov prinúti, aby slepo plnili akýkoľvek príkaz z Moskvy, zameria sa tiež na likvidáciu nemeckej sociálnej demokracie a hlavnou jeho úlohou bude vytvorenie spoločnej hranice medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom. Stalin Predvídal príchod fašistov k moci už v roku 1927. Takýto scenár mal Stalin očakávať a bol mu vzhľadom na jeho plán nápomocný. V auguste 1927 Stalin v jednom zo svojich prejavov radostne prehlásil, že sa kapitalistické vlády stále viac prikláňajú k fašizmu a fašizujú sa, a to vedie k vyostrovaniu vnútropolitických situácií v kapitalistických krajinách, tie zase smerujú k rôznym demonštráciám robotníkov. Stalin nazval Hitlerov režim teroristickou diktatúrou a začal ho aj podporovať. Stalinova úloha pri získavaní moci fašistov v Nemecku bola podľa slov Suvorova obrovská. Lev Trockij o podpore fašizmu a Hitlera Stalinom povedal, že Stalin tým rozviazal Hitlerovi ruky rovnako ako jeho odporcom, a tým vohnal Európu do vojny. Trockij túto vetu vyslovil v dobe, keď sa Chamberlain tešil z toho, že žiadna vojna nebude. Podľa Stalina bola druhá svetová vojna potrebná, a v tom istom roku sa vyjadril, že je potrebná aj účasť Sovietskeho zväzu v nej. Stalin ale vojnu nechcel rozpútať osobne a sám, a ani nechcel byť jej účastníkom od začiatku. Stalin si vždy veľmi dobre uvedomoval, že vo vojne nevíťazí ten, kto vojnu začal, ale ten, kto do nej vstúpi posledný. Stačilo mu preto iba umožniť Hitlerovi stať sa iniciátorom konfliktu a on si iba počká na vhodný okamih pre vstup.

Admirál sovietskej flotily Kuznecov sa vyjadril, že pre Stalina bola vojna nevyhnutná, a preto sa na túto vojnu veľmi dôkladne pripravoval. Do vojny nechcel vstúpiť na podnet nemeckej agresie, ale vo chvíli, ktorú si sám vyberie. V preklade to znamená, že Stalin sa chystal na Nemecko zaútočiť ako prvý, no Hitler mu narušil všetky jeho plány. Od roku 1927 Stalin pomáha a podporuje fašistov všetkými možnými prostriedkami, pretože jeho plánom je, aby sa Hitler dostal k moci a následne bude Stalin tlačiť Hitlera k vyvolaniu vojny.(Suvorov: 2008, 27-29) Nemecko po ukončení prvej svetovej vojny malo zakázané disponovať silnou armádou, útočnou výzbrojou, ktorá zahŕňala tanky, ťažké delostrelectvo a bojové lietadlá. Nemeckí velitelia sa istú dobu snažili dodržiavať tento zákaz. Na území Nemecka neprebiehala žiadna príprava na agresívnu vojnu. V tomto období im však Stalin vytvoril podmienky pre všetko čo Nemci potrebovali. Na území Sovietskeho zväzu im vyčlenil učebne, cvičiská a aj strelnice, zaistil im prístup do najväčších závodov vtedajšieho sveta na výrobu bojovej techniky. A to všetko preto, aby získavali skúsenosti. Znovuzrodenie nemeckej armády a vojenského priemyslu v Nemecku bola jedna časť Stalinovho plánu. Ďalšou bola podpora človeka, ktorý je skutočne pripravený začať vojnu. Stalin urobil všetko pre to, aby sa do čela Nemecka dostal práve takýto vodca v osobe Adolfa Hitlera.(Suvorov: 2008, 16) Stalin plánoval, že ak Hitler začne vojnu v Európe, zničí tým vlády a armády obsadených Európskych krajín. Potom nastane Stalinova chvíľa ukázať sa ako osloboditeľ Európy. Nikto na svete, nevynímajúc Stalina, nepredpokladal, že obsadenie Francúzska bude tak rýchlo. Útok Hitlerovej armády na Francúzsko bol aj tak pre Stalina mimoriadne prínosný. Čím viac Hitler so svojou armádou postúpi na západ, či na juh, tým lepšie pre Stalina a jeho plán. Stalin bol od začiatku rozhodnutý vstúpiť do bojov až ako posledný.(Suvorov: 2008, 17) Stalin sa ešte na začiatku roku 1939 vôbec neobával vojny, pretože neexistovala spoločná hranica s Nemeckom, a tak Nemecko nemohlo územie Sovietskeho zväzu napadnúť. Stalin vedel, že Nemecko malo priemysel nastavený na mierový režim. Najlepšiu analýzu vývoja nemeckej armády vypracoval v roku 1939 generálmajor B. Müller-Hildebrand. V analýze sa píše, že Nemecko disponuje zásobami munície , ktoré by postačovali na 4 mesiace vojny. Hitler sa aj napriek nízkemu množstvu zásob nechystá k mobilizácií priemyslu a jeho premeny pre vojnové potreby. Nemecko v roku 1940 pociťovalo deficit dôležitých surovín, morské cesty boli zablokované, preto Hitler mohol tieto suroviny nakupovať jedine od Stalina. Stalin si bol vedomý nedostatku strategických surovín v Nemecku, a preto bol Hitler za výmenu prinútený predávať Stalinovi a jeho ľuďom technológie na bojovú techniku,

12 vrátane najnovších lietadiel, lodí, navádzacích systémov a pod. Stalin sa mohol rozhodnúť, že Hitlerovi prestane predávať strategické suroviny. Vojna v Európe by teda mohla skončiť oveľa skôr, to ale Stalin v žiadnom prípade nechcel, pretože jeho cieľom bolo, aby sa vojna vystupňovala. Aby vojna čo najviac vyčerpala Francúzsko, Veľkú Britániu, Nemecko a aj ostatné štáty. Stalin chcel využiť ich vyčerpanosť, a potom vytvoriť cestu proletárskej revolúcii v celej Európe. S týmto cieľom Stalin budoval svoje loďstvo, nakupoval bojovú techniku všade, kde sa dalo, a preto aj zásoboval Hitlera pre Nemecko tak dôležitými surovinami.(Suvorov: 1996, 60, 63) Solonin (Korba: 2010)z odtajnených dokumentov zverejnil graf (obr. č. 1), na ktorom je porovnanie počtu sovietskeho a nemeckého vojska. Počty boli dané samotnými maršálmi a generálmi pri druhej veliteľsko-štábnej hre. Z uvedeného grafu môžeme vidieť, že sovietska armáda bola v prevahe, a čo sa týkalo tankovej techniky a delostrelectva bola prevaha nielen v množstve, ale aj v kvalite.(Korba: 2010)

Obr. č. 1 pomer síl sovietskej a nemeckej armády(Korba: 2010)

Ešte pred podpisom paktu Molotov – Ribbentrop požiadali vlády Francúzska a Veľkej Británie Stalina o rozhovory k vznikajúcej situácií v Nemecku. Stalin si bol vedomý toho, že nemôže v rozhovoroch nič stratiť, a preto súhlasil. Pred samotným Stalinom sa teda otvorili všetky možnosti na vyjednávanie a to, že sovietska delegácia bude v spoločných rozhovoroch

13 neustále presadzovať nové a nové nároky, a tým dosiahne, že Francúzsko a Veľká Británia budú prinútení začať vojnu proti Nemecku, alebo rozhovory so západnými mocnosťami budú bezvýsledné, a tak Stalin bude v pozícií, ktorá mu umožní obviniť zo všetkých neúspechov a vojnového štvania práve Francúzsko a Veľkú Britániu. Zároveň bude môcť ponúknuť Hitlerovi uzavretie nemorálneho paktu Molotov - Ribbentrop. Pri samotných rokovaniach sovieti vzniesli požiadavku zaistenia koridorov cez územie Poľska, keďže s Nemeckom nemali spoločnú hranicu. Delegácia Francúzska a Veľkej Británie v rokovaniach chcela dokázať svoje dobré úmysly, predniesla sovietskej strane svoje mimoriadne závažné skutočnosti, ktoré Stalin nemal počuť. Vojenská delegácia sa vyjadrila, že ak Nemecko zaútočí na Poľsko, potom Francúzsko a Veľká Británia vyhlásia Nemecku vojnu. Túto reakciu o útoku Stalin očakával. 19. augusta 1939 Stalin informoval Hitlera, že v prípade útoku nemeckého vojska na územie Poľska, Sovietsky zväz nielen že zachová neutralitu, ale Nemecku ešte aj pomôže. Tým dal Hitlerovi zelenú pre začiatok vojny. Vojenská delegácia Francúzska a Veľkej Británie vzišla opäť z rozhovorov neúspešne, pretože nepochopili samotný Stalinov zámer a ten bol jasný. Primäť Francúzsko a Veľkú Britániu k vyhláseniu vojny Nemecku, keďže tieto krajiny mali s Nemeckom spoločné hranice. 29. augusta 1939 bol podpísaný pakt Molotov – Ribbentrop. V tom čase už Sovietsky zväz prešiel obdobím tajnej mobilizácie, kde mobilizácia už sama o sebe znamená vojnu. Ako hovorí Suvorov, komunistickí funkcionári sa nás snažili presvedčiť, že najprv vypukla druhá svetová vojna a následne po napadnutí začal Sovietsky zväz utvárať svoju armádu. To však nie je pravda, pretože formovanie armády sa začalo ešte pred podpisom paktu Molotov – Ribbentrop.(Suvorov: 1996, 49-52) Pakt Molotov – Ribbentrop obsahoval aj tajný dodatočný protokol, ktorého znenie bolo: „ Podpísaní splnomocnenci vyhlasujú pri príležitosti uzavretia nemecko – sovietskej zmluvy o hraniciach a priateľstve svoju dohodu v nasledujúcej veci: Obe strany nebudú na svojich územiach trpieť žiadnu Poľskú agitáciu smerujúcu proti územiu druhej strany. Potlačí v zárodku takúto agitáciu na svojich územiach a budú sa vzájomne informovať o vhodných opatreniach v tomto smere.(Solonin: 2011, 17) Vytvorená spoločná hranica naštartovala najvyššie sovietske velenie na čele so Stalinom k rozpracovaniu plánov na vojnu s Nemeckom. Počas rokov 1940 až 1941 bolo rozpracovaných najmenej päť plánov útoku. Najvyšší predstavitelia sovietskej armády, generáli a maršali, sa v januári 1941 stretli, pri príležitosti vykonať štábne cvičenie na mapách. Toto cvičenie malo poslúžiť ako cvičenie na prípadný útok na západnom strategickom smere a juhozápadnom strategickom smere (viď. obr. č. 2). Uvedený plán jasne naznačuje, že Sovietsky zväz plánoval a pripravoval mohutný

útok. Do 35 dní mali dosiahnuť vyznačenú líniu a získať územie južného Poľska, väčšiu časť Slovenska, Maďarska a aj Rumunska. Hlavní velitelia sovietskej armády mali v pláne zaútočiť ako prví, chceli prejsť hranice a ďalej postupovať na západ až po stanovenú hranicu, ktorá mala byť začiatkom hlavnej ofenzívy. (Korba: 2010)

obr. č. 2 plán útoku – cvičenie najvyššie sovietskeho velenia január 1941(Korba: 2010) Jeden z ďalších plánov útoku z marca 1941 (viď obr. č. 3) znázorňuje ako mala postupovať sovietska armáda, a kde sa mala za 30 dní bojov presunúť. Ďalšie vypracované dokumenty súvisiace s plánom vojny, ktoré boli v 90-tych rokoch odtajnené, neobsahovali nič, čo by sa týkalo obrany štátu.(Korba: 2010)

obr. č. 3 plán útoku - marec 1941(Korba: 2010) V máji 1941 Sovietsky zväz začal presun Červenej armády na hranicu s Nemeckom. Vo vlakových súpravách, čítajúce tisícky, sa začali z vnútrozemia presúvať vojaci, vojenská vyzbroj a vojenský materiál. V hraničnej oblasti prebiehala skrytá koncentrácia veľkých operačných zoskupení sovietskeho vojska. Sovietske vojsko bolo najviac sústredené v pohraničnom výbežku pozdĺž Ľvova a v okolí Bialystoku. Obe tieto oblasti boli ideálne pre útok sovietskej armády do hĺbky nepriateľského územia. Rozmiestnenie vojska bolo presne také, ako ho vo svojich vojnových plánoch určil generálny štáb. Rovnakým spôsobom bolo rozmiestnené aj sovietske letectvo. Na základe tejto skutočnosti môžeme vyvodiť jednoznačný záver, že vojnové plány vypracované v rokoch 1940 až 1941 neboli realizované len v teoretickej úvahe, ale generálny štáb sovietskej armády chystal ozbrojený konflikt s Nemeckom a iniciátorom mal byť Sovietsky zväz.(Korba: 2010) Sovietska armáda v roku 1941 začala fungovať organizovane a prepojene. V pohraničí sa začali objavovať desiatky veliteľov streleckých a mechanizovaných zborov, spojovacích armád. To indikovalo, že sa čoskoro objaví aj armádny štáb. Ráno 21. júna 1941 bolo ukončené formovanie operačných skupín. Každá vytvorená skupina už len čakala na svojho veliteľa, ktorý sa v tom čase nachádzal na poslednom zasadaní politbyra v Kremli. Všetci členovia operačných skupín v tento deň vedeli, že Sovietsky zväz vstúpil do vojny proti Nemecku, aj keď to ešte nebolo oficiálne vyhlásené. Otázka preto znie, načo sa sovietski velitelia pripravovali, do akej vojny sa chystali, keď neverili v možnosť útoku Nemecka na

ZSSR? Podľa Suvorova je odpoveď len jedna. Sovietski velitelia sa chystali do vojny proti Nemecku, ktorú už tak dlho plánovali. Útokom z 22. júna 1941 Hitler znemožnil uskutočniť Stalinov dlho pripravovaný plán. Sovietski velitelia tak nemohli viesť vojnu podľa pripraveného plánu, ale museli improvizovať. Hitler svojim vpádom nemohol úplne zastaviť tlak svetového komunizmu, ale ho aspoň na čas pozastavil a oslabil.(Suvorov: 2008, 283, 286) Suvorov sa pýta, prečo vlastne Hitler zaútočil na Sovietsky zväz? Už v roku 1941 Hitler okupoval územia od Brestu na východe až po Brest na západe, od severného Nórska až po severnú Afriku a v okupovaní ďalších európskych území naďalej pokračoval. Prečo by opakoval chybu z prvej svetovej vojny, viesť vojnu na dvoch frontoch, ak ju sám tak odsudzoval? Suvorov od historikov odpoveď na túto otázku nenašiel. Aký je teda dôvod Hitlerovho útoku? Svoje konanie Hitler vysvetlil grófovi von der Schulenburgovi slovami, že nemá iné východisko. Vyjadril sa jasne. Stalin totiž Hitlerovi inú možnosť nedal. Hitler vedel, že ak Sovietsky zväz úspešne vykoná a ukončí tajnú mobilizáciu, bude vyhlásená za verejnú, a následne Červená armáda zaútočí na Nemecko. Tomu sa Hitler potreboval vyhnúť.(Suvorov: 1996, 150) Stalin sa v rámci prípravy na ofenzívnu vojnu zameral aj na vyškoľovanie vysokého počtu výsadkárov (parašutistov), ktoré ,ako aj u iných Stalinových priorít, boli na úkor životnej úrovne obyvateľstva. V čase, kedy v Sovietskom zväze prepukla parašutistická psychóza medzi mladými ľuďmi, v celej krajine panoval veľký hladomor, kedy ľudia trpiaci hladom sa neváhali zmeniť na kanibalov, len aby prežili tie hrozné časy, ktoré im Stalin v rámci príprav na ofenzívnu vojnu pripravil.(Suvorov: 2008, 105) Ak porovnáme počty výsadkárov Nemecka a Sovietskeho zväzu v 30-tych rokoch, tak Nemecko, ktoré sa na útočnú vojnu pripravovalo, malo na začiatku vojny k dispozícií 4000 mužov, zatiaľ čo Sovietsky zväz až 1 milión špičkovo vycvičených výsadkárov.(Suvorov: 2008, 104)

Komunisti nás neustále presviedčali, že Stalin sa nepripravoval na útočnú vojnu, ale k čomu je potrebný takýto obrovský počet výsadkárov, keď ako je známe, výsadkári sú v obrannej vojne zbytoční, pretože výsadkové jednotky nemajú ťažké zbrane ako ich má pešia pechota a ich schopnosť zotrvávať v obrane je omnoho nižšia ako je to u pechôt. Stalin v rámci príprav v 30-tych rokoch organizoval veľké vojenské cvičenia, ktorých priebeh bol vždy jednoduchý, ale o to viac hrozivý. Pri každom takomto cvičení nečakanému pozemnému útoku predchádza o nič menší letecký útok proti letiskám nepriateľa, a následne nasleduje zoskok výsadkárov, ktorí sa majú týchto letísk zmocniť. Za prvou skupinou

17 výsadkárov prichádza druhá skupina výsadkárov, ktorá už disponuje aj ťažkými zbraňami.(Suvorov: 2008, 105-106)

Po Stalinovom zničení všetkých prekážok v podobe neutrálnych štátov v roku 1940, ktoré delili Nemecko od Sovietskeho zväzu sa priblížil až na hranicu s Nemeckom. Logicky malo prísť k zníženiu počtu výsadkových jednotiek, vzhľadom na fakt, že západná hranica bola tvorená len Nemeckom a jeho spojencami, s ktorým uzatvoril pakt o neútočení. Stalin však namiesto toho na západnej hranici vytvoril 5 nových leteckých výsadkových armádnych zborov. Tieto jednotky disponovali štandardnou výsadkovou pechotou, delostrelectvom a práporom ľahkých obojživelných tankov. Ich dislokácia bola v takej vzdialenosti od hraníc, odkiaľ by ich bolo možné kedykoľvek vysadiť nad územím nepriateľa. Okrem toho boli jednotky intenzívne pripravované na budúce výsadkárske operácie. Ich základne boli umiestňované prevažne v lesoch. Všetky armádne zbory mohli byť k dispozícií hneď bez toho, aby museli meniť svoje základne.(Suvorov: 2008, 106-107) V júni roku 1941 bola vytvorená Správa vzdušných výsadkových síl. Následne v auguste bolo vytvorených ďalších päť vzdušných výsadkových armádnych zborov. Vytvorenie druhej série leteckých výsadkových armádnych zborov nebolo odpoveďou na nemeckú inváziu. O ich vzniku bolo rozhodnuté ešte pred vpádom Hitlera na sovietske územie.(Suvorov: 2008, 107)

Stalin a jeho armáda mala okrem leteckých výsadkových armádnych zborov, brigád a plukov, ktoré boli začlenené do štandardnej sovietskej pechoty, aj dosť dobre sformovaný veľký počet samostatných leteckých výsadkových práporov. Čo je ešte u výsadkárov podivuhodné? Je treba spomenúť, že každý výsadkársky veliteľ mal vo svojom bezprostrednom okolí vojaka alebo poddôstojníka nemeckého pôvodu. Podobná situácia bola aj u jazdeckého vojska, pretože oba druhy vojsk (výsadkári aj jazdci) boli predurčené na rozhodujúce ofenzívne operácie. Keď sa jazdecké vojsko dostávalo do úpadku, veľká časť jeho vojakov a veliteľov prechádzala práve k výsadkárom a tankistom.(Suvorov: 2008, 108)

Stalin sa aj v prípade výsadkárov veľmi pedantne pripravoval na útočnú vojnu, a nie obrannú. Zatiaľ čo všetko obyvateľstvo Sovietskeho zväzu živorilo, Stalin rozpredával zásoby obilia do zahraničia, aby zabezpečil kombináty na spracovanie hodvábu a fabriky na výrobu padákov, ktoré mali uspokojiť potreby leteckých klubov v celom Sovietskom zväze.(Suvorov: 2008, 105)

2.1.4. Dôvod neúspechu Sovietskeho zväzu v počiatku vojny bolo, že sa pripravovali na ofenzívnu vojnu, nie na defenzívnu Po vpáde nemeckej armády na územie Sovietskeho zväzu bola defenzíva sovietskej armády založená na improvizácii. Všetky doposiaľ realizované cvičenia sovietskej armády boli zamerané len na útočné stratégie. Vzhľadom na to, že v obranných radoch o obrane nebola ani reč a vojenské cvičenia na obranu štátu neexistovali, sa Sovietska armáda od prvých minút nemeckého vpádu snažila prejsť do ofenzívy. Išlo však o improvizované akcie, keďže sa otázke protiútoku doposiaľ nevenovali. Je zvláštne, že neexistovali žiadne plány na obranu štátu. Ako je to vôbec možné? Maršal Sovietskeho zväzu Vasilevskij sa vyjadril, že rok pred plánovaným útokom Sovietskeho zväzu na Nemecko, ktorý sa neuskutočnil, všetci sovietski dôstojníci a generáli generálneho štábu a štábu vojenských okruhov a flotíl pracovali aj 15 až 17 hodín denne. Vo februári 1941 sa generál Žukov stáva náčelníkom generálneho štábu. Niektorí dôstojníci popisujú toto obdobie ako najstrašnejšie obdobie v dejinách. Popisujú ho horšie ako Stalinove čistky. Pozoruhodné je, že Stalin Žukova nedal potrestať za tak závažnú chybu ako sú chýbajúce obranné plány. Táto chyba priamo zapríčinila počiatočné neúspechy Červenej armády v prvé mesiace vojny. Suvorov má jednoduchú odpoveď. Žukov nemal za úlohu vypracovávanie obranných plánov, ale len čisto útočných, ktoré boli v začiatku vojny zbytočné, rovnako ako zbytočné boli výsadkové zbory a tiež tanky použiteľné na autostrádach, ktoré v Sovietskom zväze neexistovali.(Suvorov: 2008, 247, 288)

Jednou z možných príčin počiatočnej porážky Červenej armády po nečakanom nemeckom útoku môže byť aj to, že generálny štáb zrejme nedisponoval dôveryhodnými informáciami o operačných plánoch nemeckej armády. Začiatkom roka 1941 mala sovietska armáda len čiastočné informácie, ktoré boli postupne spresňované narastajúcim počtom nemeckého vojska na hraniciach. V čase vypuknutia vojny, sovietska rozviedka disponovala reálnym obrazom o sústredených nemeckých vojenských zoskupeniach. Na ilustráciu, dobre vedeli, že nosnou silou nepriateľa sú tankové a motorizované divízie, ktoré boli k východnej hranici Nemecka presunuté až tesne pred zahájením útoku. O množstve nemeckého vojska a samozrejme aj techniky, ktoré bolo sovietskou rozviedkou odhadované na 94 peších, 14 tankových a 13 motorizovaných divízií, bol informovaný aj samotný Stalin. Žiadna Stalinova reakcia na tieto informácie nám napovedá, že Stalin si bol sám sebou istý, pretože už od polovice tridsiatich rokov sa pripravoval nie na obrannú, ale na útočnú vojnu.(Solonin: 2011, 55-56)

Neuskutočnený Stalinov plán, plánovaný roky, sa neuskutočnil. Nemci ho totiž predbehli a zasadili úder ako prví. Napriek tomu, že Hitler prekazil vpád Červenej armády na územie Nemecka, nepredpokladal, aká bude nakoniec ohromná sila Stalinom vedeného Sovietskeho zväzu. Nevedel aké boli jeho konkrétne plány a ako dobre bol Stalin pripravený. Hitlerov prekvapivý úder na ZSSR od základov zmenil vojensko-strategickú situáciu, čo prispelo k enormným stratám na sovietskej strane. Podobná situácia nemá vo vojenskej histórii obdobu. Takéto drvivé prehry brániacej sa armády sú nevídané. Postup do vnútrozemia Sovietskeho zväzu uskutočnila nemecká armáda omnoho rýchlejšie ako rok pred tým na západnom fronte. Môžeme si to porovnať (viď obr. 4). Sovietski historici desaťročia označovali ťaženie na západe v roku 1940 ako triumfálne, a že sa anglofrancúzski spojenci slabo bránili. Ústup Červenej armády bol však oveľa výraznejší. S rýchlym postupom nemeckého vojska boli ruka v ruke spojené aj vysoké straty v počte vojakov sovietskej armády.(Korba: 2010)

obr. č. 4 – útok nemeckej armády na východnom a západnom fronte po 20 dňoch(Korba: 2010)

Sovietska armáda v polovici júna 1941 mala určený tzv. plán krytu. Každý tento plán krytu bol zakončený rovnakou vetou a to: „Vykonajte plán krytu 1941!“ Účinnosť bola právoplatná len po prijatí šifrovaného telegramu, ktorý musel obsahovať podpisy ľudového

20 komisára obrany, člena hlavnej vojenskej rady ako aj náčelníka generálneho štábu. Lenže Stalin v deň vpádu nemeckej armády na sovietske územie žiadny plán krytu, ktorý mal následne spustiť otvorenú mobilizáciu, nevydal. Stalin nemal totižto vo svojom pláne zahájiť obrannú vojnu a predčasná realizácia plánu krytu by bola v rozpore s jeho plánom, a prekazila by realizovať prekvapivý zničujúci úder nemeckej brannej moci. Dlhoročné prípravy na útočnú vojnu, množstvo práce, ktoré venoval klamaniu a maskovaniu nechcel Stalin len tak zahodiť.(Solonin: 2011, 81) Každý triumfálny strategický prienik nemeckého vojska bol úspešný len vtedy, keď sovietska armáda dostala od velenia zákaz ukrývať sa v zákopoch s cieľom pripraviť sa na obranu. V roku 1941 mala sovietska armáda priaznivú situáciu vytvorenia neprekonateľnej obrany od mora k moru. Po podpísaní paktu mal na to Stalin celé dva roky. Stalin nemusel posunom hraníc budovať obranu štátu na čistom poli, ale obrana štátu sa mohla opierať o už existujúce pevnosti tzv. Stalinovej línie. Už do existujúcej pevnosti stačilo umiestniť 500 až 600 delostreleckých plukov a potrebnú muníciu umiestniť v neďalekých bezpečnostných krytoch v dosahu palebných pozícií. Lenže takýto scenár bol pre Stalina ako aj pre generálov a maršalov nezaujímavý, keďže v tom prípade išlo o obranné operácie a oni pripravovali predsa útok. K prvotnému neúspechu pri náhlom útoku nemeckej armády došlo aj preto, že v tom čase sa sovietske delostrelectvo premiestňovalo bližšie k hraniciam, ale delostrelectvo sa nikdy nepripravovalo na obranu, ale na útok.(Suvorov: 1996, 133) Po nemeckom útoku Stalin neprišiel iba o značné územia, ale aj Červená armáda utrpela masívne straty vojakov a výzbroje. Štandardne musí útočník rátať s väčšími stratami. Tentoraz však utrpela oveľa väčšie straty brániaca sa Červená armáda. V prvom mesiaci vojny stratili Sovieti 11 700 tankov oproti strate 616 nemeckých. Podobne v letectve stratili Sovieti 10 000 strojov a nemecká armáda iba 968. Najviac sa to odzrkadlilo na ľudských životoch. Proti nemeckým stratám 300 000, stála sovietska Červená armáda s 8 miliónmi padlými. Takéto straty sú veľmi ťažko predstaviteľné, ale podľa autora bolo zrejme rozhodujúcou príčinou fakt, že sovietski vojaci neboli oddaní stalinovskému režimu, a neboli ničím motivovaní brániť komunistický režim, ktorý vládol v Sovietskom zväze. Prvé mesiace sa sovietska armáda jednoducho rozpadávala, lebo jej členovia sa pri prvej príležitosti snažili z armády utiecť, alebo sa vzdali nepriateľovi. Napriek najmodernejšej výzbroji Červenej armády, jej vojaci odmietali bojovať za „veľkého Stalina“, za gulagy, kolchozy, za poľutovania hodné životné podmienky a za nespravodlivý komunistický režim. (Korba: 2010) Z archívnych dokumentov máme možnosť nahliadnuť do správy z 9. júna 1941, ktorú vypracoval generál Tichonov . V správe sa konštatuje, že tak vojaci ako aj ich velitelia nie sú

21 v obrane vytrvalí. Veľmi častým javom je samovoľný ústup bez priameho rozkazu nadriadeného bez priameho nepriateľského útoku. Ďalším nedostatkom je chýbajúca vytrvalosť delostrelectva, ktorý nedokáže využiť svoje palebné možnosti a vzdáva sa svojich palebných pozícií. Vytrvalosť tiež chýba aj obsluhám protitankových kanónov, ktorá zanecháva svoje pozície so zbraňami aj bez nich, vďaka čomu nepriateľské tanky ovládajú bojisko a o pechote sa vyjadruje ako o slabej stránke, ktorá nemá vôbec bojového ducha. V správe nešetril ani veliteľov, ktorí velili čatám a práporom, tým sa v správe tiež vyčíta ústup z bojiska bez priameho rozkazu, a že svojim ústupom strhávajú so sebou celé jednotky a čo je ešte horšie, u veliteľov sa prejavuje úpadok morálky a zbabelosť.(Solonin: 2011, 95- 96) Desaťročia sa v komunistickom režime opakovali klamstvá o mierumilovnom Sovietskom zväze a jeho mierumilovnom vodcovi. O tom ako bol ZSSR nevinnou obeťou zákerného útoku Nemecka bez varovania. Išlo o propagandistickú historiografiu. Realita však bola iná ako bolo vyučované na hodinách dejepisu v období komunizmu. Charakter vojny sa začal meniť až od roku 1942, kedy ľud Sovietskeho zväzu pochopil, že od Nemcov nemôžu očakávať oslobodenie od stalinizmu, ako hlásala nemecká propaganda. Pochopili, že ich prišli naopak zotročiť. Až potom bola sovietska armáda motivovaná bojovať a začalo sa objavovať hrdinstvo. Až po tomto momente môžeme hovoriť o počiatku skutočnej vlasteneckej vojne národov Sovietskeho zväzu proti hitlerovským okupantom.(Korba: 2010)

2.1.5. Industrializácia ako súčasť prvých päťročníc slúžila hlavne na to, aby sa zvýšila výroba zbraní Od roku 1927, kedy stál Stalin na vrchole svojej moci, zameriaval svoju pozornosť na upevňovanie vlastnej diktatúry a na problémy celého komunistického hnutia spojeného so svetovou revolúciou. Tento rok sa stal aj rokom začiatku industrializácie, či lepšie povedané superindustrializácie Sovietskeho zväzu. Samotná industrializácia bola plánovaná na päťročnice, a práve prvá z nich sa začala v roku 1927. Päťročnice, ktoré sa začali spúšťať, mali prispieť k realizácii rozvoja Sovietskej armády. Priemysel sa začal zameriavať výlučne na vojenské potreby. Produkty bežnej spotreby ako napr. nábytok, potreby pre domácnosti a pod. boli len vedľajším produktom vojenských podnikov. Pre porovnanie, v počiatku prvej päťročnice armáda Sovietskeho zväzu disponovala 92 kusmi tankov. Na jej konci počet prevýšil 4000. Päťročnice sa sústreďovali hlavne na rozširovanie zbrojárskeho priemyslu, ktorý bude v budúcnosti schopný produkovať zbrane pre potreby armády.(Suvorov: 2008, 35)

V druhej päťročnici sa pokračovalo podobne. Pokračovalo sa v rozvoji zbrojného priemyslu, budovali sa koksárne, zlievarne, veľké elektrárne, výrobne kyslíka, valcovne, bane apod. Popri budovaní potrebných podporných zbrojárskych závodov nebol zatiaľ zbrojársky priemysel na prvom mieste, ale Stalin na to nezabúdal. V prvých dvoch päťročniciach bolo vyrobených 24 708 bojových lietadiel. Tretia päťročnica, ktorá mala skončiť v roku 1942, sa už niesla v duchu zbrojárskeho priemyslu. V tejto päťročnici bola naplánovaná obrovská produkcia zbraní v tej najvyššej kvalite.(Suvorov: 2008, 35)

Samozrejme takáto masívna industrializácia si vybrala daň na kvalite života sovietskeho ľudu. Životná úroveň bola na veľmi nízkej úrovni. To čo národ zhromažďoval a velebil po stáročia, Stalin rozpredal za pár rokov. Šlo v prvom rade o zlato, diamanty a platinu. Taktiež sa to dotklo kultúrneho dedičstva národa. Vykrádali kláštory, chrámy, cárske depozitáre, múzeá a vzácne ikony. Predával a za hranice vyvážal vzácne obrazy slávnych majstrov maliarov, zbierky briliantov, ako aj najvzácnejšie poklady múzeí a knižníc. Rovnako na úkor obyvateľstva vyvážal nerastné suroviny ako uhlie, drevo, nikel, ropu a potraviny.(Suvorov: 2008, 36)

Horšie ako vývoz týchto vzácnych a potrebných komponentov, bola násilná a krvavá kolektivizácia z roku 1930. Samostatne hospodáriaci roľníci boli prinútení pracovať v kolchozoch. V nich bolo pre Stalina oveľa jednoduchšie rekvirovať súkromný majetok a to čo vypestovali, hlavne teda obilie. V reči komunistov šlo o pojem prelievanie prostriedkov z poľnohospodárstva do ťažkého priemyslu. Táto násilná kolektivizácia so sebou priniesla veľký hladomor, milióny zavraždených a umučených a tých, čo zomreli v pracovných táboroch.(Suvorov: 2008, 36)

Ak si položíme otázku k čomu bola kolektivizácia dobrá odpoveďou bude, že kolektivizácia prispela k samotnej industrializácií. Stalinovi nešlo o blaho vlastného obyvateľstva. Ak by tak bolo, stačilo by zachovať NEP, teda novú ekonomickú politiku, ktorú zaviedol ešte Lenin. V tej dobe môžeme povedať, že životná úroveň obyvateľstva bola pomerne dobrá. Pre dobro ľudu stačilo tento model zachovať a nebola potrebná žiadna industrializácia. Vzhľadom na to, že sa podmienky pre život výrazne zhoršili, je možné usudzovať, že Stalinove úmysly boli iné ako blaho obyvateľov. Hlavnou a podstatnou úlohou industrializácie a kolektivizácie bolo zahájiť výrobu zbraní vo veľkom množstve.(Suvorov: 2008, 36)

Je na mieste otázka, prečo vlastne Sovietsky zväz v mierovom čase potreboval zbrojiť? Zbrane v prvom rade slúžia na obranu, ale v mierovom stave? Rast zbrojárskeho priemyslu nebol podmienený ohrozením Sovietskeho zväzu nepriateľom zvonka, pretože sa začal ešte v mierovom čase, dávno predtým, než samotný Hitler prišiel k moci. Likvidácia vlastného obyvateľstva Stalinom hladomorom, vraždením a mučením, bola motivovaná neustálym zvyšovaním produkcie zbrojnej výroby, ktorá prebiehala súčasne so Stalinovým úsilím potlačiť pacifistov na západe a posilniť moc fašistov. Takže, keď Stalin a jeho súdruhovia nevytvárali tak obrovské zásoby zbraní a arzenálu na obranu vlastného štátu a obyvateľstva, tak prečo vlastne?(Suvorov: 2008, 37)

2.1.6. Ničenie Stalinovej línie malo sprístupniť cesty na západ pre mobilizovanie armády a jej výzbroj mala pomôcť vyzbrojiť armádu pre ofenzívu Stalinova línia, ako sa nazývali opevnené rajóny, mala už v 30-tych rokoch 20-teho storočia ich vybudovaných spolu trinásť. Obranný rajón disponoval veliteľstvom a štábom, dvoma až ôsmimi delostrelecko-guľometovými prápormi, delostreleckým plukom, spojovacou rotou, ženijným práporom a ešte ďalšími jednotkami. Ich úlohou bolo zabezpečiť oblasť dlhú 100 až 180 kilometrov a 30 až 50 kilometrov do hĺbky po území plnom mínových polí, fugasových pascí a ďalších nepríjemných prekvapení. To znamenalo, že nepriateľ, ktorý by chcel napadnúť tieto opevnenia, musí v prvom rade prekonať množstvo nástrah a pascí, pri ktorých utrpí značné straty. Zabezpečovacie pásmo Stalinovej línie nielen znižovalo rýchlosť postupu nepriateľa, ale do veľkej miery nepriateľa aj oslabovalo a oberalo o jeho sily.(Suvorov: 2008, 83)

Každý z týchto opevnených rajónov mal vybudovaný systém železničných a obranných zaradení, železobetónové sklady, elektrárne, nemocnice, veliteľské stanovištia ako aj spojovacie ústredne. To všetko bolo dômyselne poprepájané systémom tunelov, prechodov a podzemných chodieb. Vďaka svojej dokonalosti boli tieto obranné rajóny pripravené na dlhú bojovú operáciu aj v podmienkach úplnej izolácie.(Suvorov: 2008, 83)

Opevnené línie pozostávali z oporných bodov, z ktorých každý mal zaistenú kruhovú obranu na základe ktorej bol schopný samostatnej obrany aj v prípade nepriateľského obkľúčenia. Základnou bojovou jednotkou opevnených rajónov bolo takzvané dlhodobé palebné ohnisko. V novinách List Krasnaja zvezda z roku 1983 sa o dlhodobom palebnom ohnisku Stalinovej línií píše: „Bola to veľmi zložitá podzemná fortifikácia tvorená spojovacími chodbami, pevnosťami s obojstranným bočným výstrelom, uzatvorenými

24 priestormi a filtračným zariadením. Boli tu sklady zbraní, munície a potravín, sanitačný úsek, jedáleň, oddelený vodovod /dodnes funkčný/, červený kútik, pozorovacie a veliteľské stanovište.“(Suvorov: 2008, 84)

Budovanie týchto opevnení bolo utajené. Sovietsky ľud nemal žiadne informácie o budovaní opevnených línií a ich výstavba bola realizovaná v úplnom utajení pod prísnou kontrolou NKVD. NKVD uzatvorila okolitý priestor tak, že do priestoru výstavby sa nemohol dostať nikto nepovolaný. O tom, čo sa tam stavia nevedeli nielen miestni obyvatelia, ale dokonca ani samotní účastníci výstavby.(Suvorov: 2008, 84)

Výstavba stála nemalé finančné náklady a trvala po dobu prvých dvoch päťročníc . Počas výstavby týchto opevnení bol podpísaný pakt Molotov - Ribbentrop. (Suvorov 2008,85) Pakt v praxi znamenal začiatok vojny, ale tiež to, že medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom už neexistuje deliaca bariéra a vzniká spoločná hranica.(Suvorov: 2008, 86)

Stalin v novovzniknutej situácií mohol podniknúť množstvo krokov na posilnenie bezpečnosti západnej hranice napr.: (Suvorov: 2008, 86)

• posilnením pracovnej sily pri výstavbe obranných rajónov,

• vydaním rozkazu na posilnenie obranných rajónov,

• zvýšiť produkciu výroby vyrábajúcu výzbroj pre vojakov obranných rajónov,

• dokončiť výstavbu Stalinovej línie a uviesť ju do bojovej pohotovosti a ihneď začať s výstavbou druhej pred pôvodnú Stalinovu líniu,

• vydať rozkaz vojakom červenej armády na výkop zákopov, protitankových priekop ako aj pascí rôzneho druhu od Baltského až po Červené more.

Vznikom spoločnej hranice na jeseň roku 1939 sa Stalin rozhodol konať úplne inak ako by sa očakávalo. Výstavba Stalinovej línie bola s okamžitou platnosťou zastavená, závody zastavili výrobu výzbroje a zariadení pre sovietsky fortifikovaný systém. Z opevnených rajónov sa demontovala všetka technika, odvážala sa aj všetka munícia. Niektoré z týchto opevnených rajónov boli predané kolchozníkom ako skladovacie priestory na ich produkciu ovocia a zeleniny. Pozastavením výstavby aj výroby výzbroje sa začalo ničiť všetko, čo aspoň trochu súviselo so sovietskou obranou.(Suvorov: 2008, 86)

Aby sme boli aj trochu objektívni, musíme povedať, že v lete roku 1940 sa na novej hranici medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom začala výstavba nového pásma opevnených rajónov tzv. Molotovovej línie. Na druhej strane musíme dodať, že nikdy nebola dokončená. Jej výstavba prebiehala veľmi pomaly, zatiaľ čo likvidácia Stalinovej línie prebiehala veľmi rýchlo.(Suvorov: 2008, 87)

2.1.7. Molotovova línia nemala slúžiť na obranu novej hranice, ale ako podpora útoku Jedna z požiadaviek obrany štátu predpokladá jej neustále zdokonaľovanie. Keďže podpisom paktu Molotov – Ribbentrop sa hranice Sovietskeho zväzu posunuli viac na západ, budovanie nového zabezpečovacieho pásma nemalo nahradiť starú, už rokmi neustále zdokonaľovanú tzv. Stalinovu líniu, ale ešte viac posilniť obranu štátu vybudovaním nového obranného rajónu. Molotovova línia mala byť doplnkom Stalinovej línie a nie jej náhradou. (Suvorov: 2008, 90) Medzi novou Molotovovou líniou a likvidovanou Stalinovou líniou boli značné rozdiely. Molotovova línia bola budovaná tak, aby bola protivníkom videná, nebola budovaná pri hlavných strategických smeroch, ale na druhoradých , nebola zaistená mínovým poľom a ďalšími nástrahami, ktoré by spomaľovali rýchly postup nepriateľského vojska a v neposlednom rade stavitelia neposilnili výstavbu vyšším počtom robotníkov a s jej výstavbou sa veľmi neponáhľali. Ďalšou záhadou je, prečo sa nové zabezpečovacie pásmo budovalo na nevýhodných strategických miestach z hľadiska obrany, ale boli stavané priamo na hraniciach. V dejinách sovietskeho zväzu je výstavba Molotovovej línie veľkou záhadou, ako je veľkou záhadou aj ničenie Stalinovej línie.(Suvorov: 2008, 91)

Sovietski maršalovia a generáli v roku 1941 rozmiestnili obrovské masy svojho vojska na Ukrajine ako aj v Bielorusku. Takéto rozmiestnenie vojska vysvetľovali tým, že práve na týchto územiach sa očakával hlavný úder nepriateľských vojsk. Ak to tak skutočne bolo, tak prečo sa výstavba Molotovovej línie neposilnila práve na týchto územiach Ukrajiny a Bieloruska a prečo sa výstavba nerealizovala na významných strategických miestach, ale bola realizovaná na druhoradých smeroch?(Suvorov: 2008, 91)

Budovanie Molotovovej línie neprebiehalo pod rúškom utajenia ako to bolo v prípade výstavby Stalinovej línie. Nepriateľ tak mohol v priamom prenose sledovať celú výstavbu a mal dokonalý prehľad, kde sa jednotlivé opevnenia nachádzajú. Ďalšou výhodou nepriateľa bolo, že mohol s maximálnou presnosťou odhaliť jednotlivé objekty ako aj bez problémov určiť palebné uhly každej jednej strely, čo to mu dávalo výhodu v tom, že už dopredu poznal celý palebný systém. Tým, že si vedel určiť palebné úseky, nepriateľ si mohol vybrať iný

úsek pre vpád na sovietske územie, čo nakoniec aj nemecká armáda 22. júna 1941 plne využila.(Suvorov: 2008, 92)

Po nástupe maršala Žukova vo februári roku 1941 do funkcie náčelníka generálneho štábu, sa tak ako v prípade nezmyselného budovania systému nových železničných a cestných komunikácií, aj v prípade výstavby opevnených rajónov nič nezmenilo. Budovanie niektorých opevnených rajónov napr. Brestlitevského sa presunulo do druhého poradia, čo v reáli znamenalo úplné zastavenie výstavby. Aj napriek jeho vyjadreniu, že opevnené rajóny (Molotovová línia) sú budované veľmi blízko hraníc a zvlášť v priestore Belostockého výbežku, čo prináša veľmi nevýhodné operatívne rozloženie, a to dáva možnosť nepriateľským vojskám zaútočiť z priestoru Brestliveska a Suvaleku na týl celého sovietskeho belostockého zoskupenia. Pre veľmi zlé strategické umiestnenie nebude možné dlho odolávať nepriateľskému delostreleckému útoku. Generálmajor Puzyrev sa ako správca Brestského opevneného rajónu vyjadril, že je neobvyklé budovať opevnené rajóny v blízkosti hraníc, keď sa palebné ohniská v minulosti budovali vždy v určitej vzdialenosti od samotnej hranice. Podľa neho to bolo neobvyklé, ale pri budovaní nových obranných rajónov sa muselo riadiť nielen vojenskými, ale aj politickými aspektmi.(Suvorov: 2008, 92-93)

Hlavným architektom Stalinovej aj Molotovovej línie bol generálporučík ženijných vojsk profesor Karbyšev. Tak prečo ten rozdiel pri budovaní obranných línií? Stalinova línia bola budovaná v súlade so svetovými štandardmi a v niektorých prípadoch i kvalitnejšie. Budovala sa pod prísnym utajením, v dostatočnej vzdialenosti od hranice s premyslenými nástrahami aj zabezpečovacím pásmom. Čo sa potom stalo pri výstavbe Molotovovej línie, kde všetky práce prebiehali doslova katastrofálne, a v čase výstavby Molotovovej línie bol Karbyševov nadriadený samotný Žukov?(Suvorov: 2008, 93-94) Opevnené stavby môžu byť obranné aj ofenzívne. Ak sa štát pripravuje na útočnú, a nie obrannú vojnu, tak sa podľa Suvorova pri budovaní svojich stavieb riadi týmito zásadami: (Suvorov: 2008, 95)

• pri hlavných smeroch útoku zhromaždiť útočné zoskupenie vojska, odkrývať druhoradé smery a zaistiť ich opevnenými rajónmi,

• výstavbu novo budovaných opevnených rajónov nerealizovať v utajení a nechať nepriateľa v presvedčení, že sa chystáte na obranu svojho štátu,

• nové opevnené stavby nestavať príliš ďaleko od hraníc,

• zabezpečovacie pásma nemajú disponovať mínovým poľom alebo ostnatým drôtom, aby to výrazne nespomalilo postup útočných vojsk samotného štátu,

• pri výstavbe nie je potrebné dodržiavať stavebné normy, pretože obranné rajóny nemajú slúžiť na dlhodobé zotrvanie armády v týchto objektoch.

Uvedené pravidlá využil práve maršal Žukov v auguste roku 1939 na Chalikin-golu. Žukov sa dodržiavaním týchto zásad snažil vyvolať u nepriateľa dojem, že Sovieti nespravili žiadne opatrenia pre budúci útok a išlo tu o demonštrovanie toho, že hranice sú zaisťované iba na obranu štátu. Žukov svojim konaním naozaj Japoncov oklamal , uverili tzv. obranným Žukovovým aktivitám a stali sa obeťami zničujúceho útoku. Podľa toho istého scenára Žukov postupuje aj na západných hraniciach Sovietskeho zväzu, no na rozdiel od Japoncov sa nemeckí generáli oklamať nedali.(Suvorov: 2008, 95-96)

2.1.8. Bystrochodnyj tank (BT) ako tank nepoužiteľný pri obrane V 30-tych rokoch sa v Sovietskom zväze, v závode na výrobu lokomotív, ako vedľajšia produkcia vyrábali aj tanky. Ich produkcia bola 22 tankov denne. V čase pred vypuknutím 2. svetovej vojny Spojené štáty americké disponovali len tankami v počte 400 kusov a samotné Nemecko malo k dispozícií 3195 kusov tankov. Načo teda bola rusom potrebná výroba tankov v čase mieru a zvlášť takých, ktoré nebolo možné používať na cestách Sovietskeho zväzu?(Suvorov: 2008, 30-31)

Konštruktérom tankov vyrábaných v charkovskom závode na výrobu lokomotív bol americký tankový génius G. W. Christie, ktorého kvalitu okrem rusov neocenil nik iný. Tento americký tank bol sovietskym zväzom zakúpený na základe falošných prepravných papierov ako poľnohospodársky traktor. V Sovietskom zväze sa začal vyrábať sériovo ako rýchly tank (bystrochodnyj tank). Korba tanku sa vyznačovala jednoduchosťou a racionalitou, a tiež vysokou rýchlosťou, ktorá dosahovala až 100 km za hodinu. Od ostatných vyrábaných tankov po celom svete sa BT líšil v tom, že motor aj prevodovku mal umiestnenú vzadu, čo až takmer po štvrťstoročí tieto prednosti pochopil zvyšok sveta. Počas rokov výroby boli tieto tanky neustále zdokonaľované. Dojazd týchto tankov bol až do 700 km a ako prvé tanky na svete mali naftový motor.(Suvorov: 2008, 30-31)

Zaujímavosťou tohto tanku je jeho označenie – A-20. Niektoré typy tankov svojimi kódovými označeniami pripomínali mená komunistických vodcov, napríklad KV – Klim Vorošilov, JS – Josif Stalin. Väčšina typov mala označenie „T“, občas bolo v indexe písmeno

„O“ (ognevoj – plameňometný), alebo „P“ (plyvušij – plávací). Čo teda znamenalo označenie „A“? Žiadna sovietska príručka na túto otázku neodpovedá. Po dlhom pátraní Suvorov našiel odpoveď v strojárenskom závode č. 183. Veteráni závodu tvrdia, že šlo o označenie „avtostradnyj“, teda autostrádový.(Suvorov: 2008, 32-33)

BT bol označovaný ako tank útočný a svojimi parametrami pripomínal neveľkého, ale podivuhodne sa pohybujúceho jazdca obávanej Džingischánovej hordy, pretože Džingischán svojich nepriateľov neničil len silou zbraní, ale aj vojskom schopným prekonávať obrovské vzdialenosti, čo BT dokázal. Jeho prednosťou bola rýchlosť, a tá dominovala nad inými parametrami. Preto sa táto vlastnosť mala dostať do jeho kódového označenia BT.(Suvorov: 2008, 31)

K 1. septembru 1939 bolo v Sovietskom zväze vyrobených viac tankov ako bola produkcia výroby v celom svete.(Suvorov: 2008, 31)

Spomenutú vysokú rýchlosť dosahoval vďaka rozumne vyvinutému ľahkému a tenkému pancieru. Ako už bolo spomenuté, bol to tank útočný, ktorého využitie bolo iba v agresívnych vojnách, výhradne pri super rýchlych útočných operáciách, kedy zoskupenia tankov nečakane prenikali na nepriateľské územia vyhýbajúc sa ohniskám odporu a mieriac do vnútra územia, kde síce neboli nepriateľské vojská, ale zato mestá, mosty, závody, letiská, sklady a pod. Útočný charakter tanku bol dosiahnutý aj vďaka unikátnym pojazdným vlastnostiam. Pásy boli určené na pohyb po poľných cestách a po kvalitnejších sa tank pohyboval pomocou kolies. Ako je všeobecne známe, rýchlosť je v rozpore s prejazdnosťou, preto buď máme rýchle vozidlo schopné pohybovať sa po dobrých cestách, alebo pomalý traktor, ktorý je schopný zdolať aj ten najhorší terén. Túto dilemu vyriešili sovietski maršali, ktorí sa vyjadrili, že BT je na zlých ruských cestách absolútne nepoužiteľný.(Suvorov: 2008, 31-32)

V čase zahájenia operácie Barbarossa zostali všetky BT opustené, pretože ich nebolo možné na zlých sovietskych cestách použiť, a to ani s použitím pásov a ani s kolesami. BT bol vytvorený pre kvalitnejšie cesty ako boli v ZSSR. Tie sa nachádzali až za hranicou, konkrétne západnou. Maršal Žukov použil BT v Mongolsku, kde sieť cestných komunikácií bola porovnateľná so sovietskymi. Kvôli zlej kvalite ciest boli na tankoch použité len pásy, ale Žukov nebol vôbec spokojný, pretože pásy sa neustále trhali a dôsledkom tlaku kolies mimo ciest a aj na poľných cestách tanky v teréne často zaviazli.(Suvorov: 2008, 32)

Položme si teda otázku, kde sa vlastne dal využiť potenciál týchto tankov? Odpoveď je jednoduchá. Ich využiteľnosť bola na cestách strednej a južnej Európy. Pri odstránení pásov sa BT dal použiť jedine na územiach Nemecka, Francúzska a Belgicka. Využitie hlavnej prednosti tanku BT, teda rýchlosti, bolo možné iba za použitia kolies. Pásy mali slúžiť pre presun po horších cestách pri presune k cudziemu územiu. Po prekonaní územia Poľska na pásoch sa neskôr už na území Nemecka mohol pohybovať za pomoci kolies. Pásy mali slúžiť len na jeden účel a to prekonať územia, kde sieť cestných komunikácií bola v zlom stave a po dosiahnutí cieľa ich zahodiť a využívať výlučne potenciál kolies pre dosahovanie základnej prednosti tanku, a to rýchlosti.(Suvorov: 2008, 32)

Sovietsky zväz nemal ani na sklonku 20-teho storočia jediný kilometer ciest, ktorý by sa dal nazvať autostráda. V čase 2. svetovej vojny takéto cesty nemali ani štáty, s ktorými Sovietsky zväz susedil. Podpisom paktu Molotov – Ribentrop , ktorý rozdelil Poľsko medzi sovietov a nemcov, Stalin dosiahol spoločnej hranice so štátom, ktorý cesty pod označením autostráda mal. Tým štátom bolo Nemecko. Keďže Stalin vedel o kvalite ciest Sovietskeho zväzu, jeho BT boli vyrábané výlučne na útočnú nie obrannú vojnu.(Suvorov: 2008, 33)

2.1.9. Stalin vedome ničil prekážky medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, čím zväčšoval spoločnú hranicu Krajina, ktorá sa chce brániť pred nepriateľom v prvom rade vytvára zabezpečovacie pásma a nerozmiestňuje svoje vojsko na samotnej hranici, ale ďalej vo vnútrozemí. To je alfa a omega obrany štátu, pretože strana, ktorá sa bráni musí zabezpečiť na hraniciach zabezpečovacie pásmo, ktoré je plné pascí, zábran, zátarás a mínových polí. Zabezpečovacie pásmo je obranným štítom, ktorého hlavnou úlohou je spomaliť útok nepriateľa, prinútiť ho míňať svoju muníciu pri nečakaných útokoch. V momente, keď nepriateľ vstúpi do zabezpečovacieho priestoru, stráca svoju hlavnú výhodu a to moment prekvapenia.(Suvorov: 2008, 71)

Sovietsky zväz svoje zabezpečovacie pásma stále zdokonaľoval. Zväčšoval sa aj počet samotných objektov, mostov, ktoré boli pripravené pre prípadný odpal. Lenže prišiel rok 1939 a s ním podpis paktu Molotov – Ribbentrop, kedy došlo k rozdeleniu Poľska medzi Sovietsky zväz a Nemecko. Stalin týmto podpisom získal nové územie o šírke 200 – 300 kilometrov. Neustále zdokonaľované a budované zabezpečovacie pásma sa tak výrazne posunuli od novovzniknutej hranice, ale na druhej strane nové územie mali ten najlepší predpoklad na vytvorenie dokonalého zabezpečenia krajiny, vzhľadom na to, že sa tu nachádzali lesy,

30 pahorky, bažiny a pod. Sieť cestných komunikácií mala príliš ďaleko k dokonalosti.(Suvorov: 2008, 74)

Potom, čo sa sovietskemu dôstojníkovi Mereckovi podarilo prekonať dokonalé fínske zabezpečovacie pásmo, bol Mereckov menovaný náčelníkom generálneho štábu. Ako vysoko postavený dôstojník vydal nezmyslené rozkazy, ktoré sa týkali zabezpečovacieho pásma na západnej hranici a to, že na západnej hranici sa nebudú budovať žiadne nové zabezpečovacie pásma. Hlavné sily Sovietskej armády budú rozmiestňované priamo na hraniciach, už stojace zabezpečovacie pásma musia byť zničené, ženijné družstvá zrušené, všetky nálože odstránené, míny zneškodnené, zátarasy zrovnané so zemou, z vnútrozemia budú na západné hranice premiestnené všetky strategické rezervy Sovietskej armády. Ako posledné vydal rozkaz na vybudovanie rozsiahlej siete letísk a ciest v západnom Bielorusku a západnej Ukrajine.(Suvorov: 2008, 75)

Rozdelením Poľska a získaním nových kilometrov územia pre Sovietsky zväz sa tak na západnej hranici s Nemeckom objavili nové mosty, rieky sa premenili na hraničné rieky, no zo strany Sovietskeho zväzu nedošlo k ich odstráneniu, čo Nemci využili ako prvé pri vpáde ich vojsk na sovietske územie, kedy sa týchto mostov zmocnili a zastihli 4. sovietsku armádu nepripravenú. Mosty ešte pred podpisom paktu Molotov – Ribbentrop boli pripravené k prípadnému odpáleniu, no podpisom paktu a vznikom spoločnej hranice s Nemeckom bolo odmínovanie vykonané všade pozdĺž hraníc. Všetko, čo sa budovalo na obranu štátu v rokoch 1926 až 1933 bolo v roku 1939 zničené. Už neexistovali ani sklady munície a trhavín pri strategických objektoch, prestali fungovať brigády a dokonca zvláštne prápory. Bolo zrušené dokonca aj Ulianovské zvláštne technické učilište, ktoré pripravovalo vysoko kvalifikované veliteľské kádre rádioženíjnych družstiev.(Suvorov: 2008, 76)

Mereckov, ktorý svojimi takpovediac nezmyselnými nariadeniami, ktoré boli v rozpore s vojenským poriadkom, bol Stalinom na začiatku roka 1941 odvolaný. Odvolanie ale nebolo ako následok ničenia starých a nebudovania nových zabezpečovacích pásiem, ale pre nedostatočnú aktivitu v oblasti budovania novej siete letísk a ciest. Mereckova vo funkcii náčelníka generálneho štábu vystriedal armádny generál Žukov. Za velenia Žukova sa zvýšil počet železničných brigád z päť na trinásť, takmer všetky železničné vojská boli sústredené pri západných pohraničných okresoch, kde sa naplno modernizovali staré a stavali nové cestné komunikácie smerujúce k západnej hranici, a tiež prebiehala výstavby nových železničných tratí. Aj napriek tomu sovietske velenie nepovažovalo západné pohraničné

31 pásmo za možný bojový priestor, ale vnímala to len ako tylovú oblasť, kde v prípade rýchleho postupu nepriateľa bude potrebné dopravovať všetky zásoby. Tu je dôležité podotknúť, že v prípade obrany štátu, nie je potreba budovať sieť cestnej a železničnej komunikácie na samotné hranice, to je potrebné len v prípade, že sa štát chystá zaútočiť a v prípade útoku je nevyhnutné zabezpečiť rýchly presun záloh z vnútrozemia k samotnej hranici ako aj zabezpečiť zásoby pre armádu, ktorá už hranice prekročila.(Suvorov: 2008, 77)

Stalin likvidujúci vlastnú obranu štátu neustále posilňuje útočnú moc Červenej armády. K strategickému systému obrany patrila tiež rieka Dneper, ktorá bránila nečakanému útoku nepriateľa do vnútrozemia Sovietskeho zväzu. Na rieke Dneper bola v 30-tych rokoch vytvorená Dneperská vojenská flotila pre možnosť násilného prechodu nepriateľa na sovietske územie. Flotila disponovala 120-timi bojovými plavidlami, vlastným letectvom. Všetky mosty na tejto rieke boli až do roku 1939 podmínované a pripravené tak k perfektnému odpáleniu, kde by už nebola možná oprava mostov. Nemecká armáda doposiaľ ešte nikdy nemusela na území iných štátov prekonávať také vodné toky ako bola samotná rieka Dneper. Práve táto rieka mohla bleskovú vojnu úplne zastaviť alebo aspoň spomaliť prechod nepriateľských vojsk. Lenže tak ako aj v prípade objektov a mostov na západnej hranici, aj tu Stalin vydal príkaz k odmínovaniu všetkých mostov na rieke Dneper a k zrušeniu Dneperskej vojenskej flotily, ktorej využitie bolo výhradne na obranný účel a to zrejme Stalin nepotreboval.(Suvorov: 2008, 76)

Nemecká armáda a hlavne jej generálny štáb neboli vôbec pripravení na vojnu v Sovietskom zväze. Ich zbrane sa vplyvom veľkých mrazov znehodnocovali a tak sa stávali nepoužiteľnými. Problémom boli aj ruské cesty, ktoré sa svojou kvalitou ani zďaleka nepodobali nemeckým. Rovnako oblečenie vôbec nevyhovovalo klimatickým podmienkam Sovietskeho zväzu. V predvečer vpádu nemeckých vojsk na územie Sovietskeho zväzu na západných hraniciach stále prebiehali práce spojené s rozširovaním a modernizovaním železnice. Ak by, práve naopak, prebiehali práce spojené s budovaním dokonalého zabezpečovacieho pásma, tak ku rýchlemu vpádu hitlerovských vojsk by nedošlo. Za rýchly postup Wehrmachtu do vnútrozemia Sovietskeho zväzu nesú zodpovednosť nielen samotný Stalin, ktorý vedome dovolil ničiť zabezpečovacie pásma, ale aj Mereckov a Žukov. Ak by Stalin naozaj pomýšľal na skutočnú obranu svojho štátu, jeho generáli by patrične zužitkovali skúsenosti v prekonávaní fínskeho zabezpečovacieho pásma, vedeli sa poučiť zo svojich chýb a začali by budovať najmodernejšie zabezpečovacie pásmo a nie vedome ho ničiť s cieľom prípravy napadnutia Nemecka.(Suvorov: 2008, 79)

2.1.10. Ako by to bolo keby... Ak by Adolf Hitler opäť presunul operáciu Barbarosa čo i len o necelé tri – štyri týždne, dejiny druhej svetovej vojny by mali celkom iný scenár, aký je nám známy dnes. Stalin, ktorý sa veľmi dôsledne pripravoval na útočnú vojnu, mal v pláne zaútočiť len o dva týždne neskôr, ako to urobil Hitler. Samotný armádny generál Ivanov sa vyjadril, že Hitler so svojou armádou predbehli Stalina doslova o dva týždne. Ako by sa po tak dlho pripravovanom pláne a prípravách na útočnú vojnu zmenilo smerovanie celej Európy po tzv. osloboditeľských operáciách sovietskej armády pod velením Stalina?(Suvorov: 2008, 294)

Vopred plánovaný vpád sovietskej armády v júli 1941 cez spoločnú západnú hranicu by sa bol uskutočnil podľa presne stanoveného plánu, ktorý si vysokopostavení sovietski maršali a generáli do poslednej bodky naplánovali. Išlo by o rýchly útok, ktorý by zastihol nepriateľa nepripraveného, kde by ústup nemeckej armády smerom do vnútrozemia priniesol celú reťaz katastrofických následkov, ktoré so sebou súvisia. Zničením nemeckého letectva v pohraničnej oblasti by bola nemecká armáda zraniteľná zo vzdušného priestoru, takže by bola nútená prejsť na nečakaný rýchly ústup. Pri rýchlom ústupe nie je čas na presúvanie zásob munície a pohonných látok, na presun nadbytočnej vojenskej techniky, ktorú nepriateľ automaticky využíva pre svoju potrebu alebo zničí. Nečakaný vpád sovietskeho vojska na nemecké územie cez západné hranice by priniesol chaos v kontrole velenia nemeckej armády, pretože presne tak ako Stalin, ani Hitler nemal vypracované plány obrannej vojny, ale len plány vojny útočnej. Perfektná vybavenosť sovietskej armády tou najmodernejšou technikou tej doby by sa pri útoku nezdržiavala únavnými bojmi s roztrúsenými skupinami nepriateľa a húževnato by postupovala vpred. Aj pri neočakávaných veľkých stratách priamo v boji by mala sovietska armáda v zálohe druhý strategický sled. Nemecká armáda disponovala len jedným a tiež neveľkou zálohou. Sovietska armáda okrem druhého strategického sledu disponovala ešte vojskom NKVD. Podľa scenára sovietskeho velenia by počas bojov bola nemecká armáda vysilená zo zdrojov pohonných hmôt, ktoré by jej nedávali možnosť využiť všetky svoje zložky obrany v plnej sile. Vojnový konflikt ide ruka v ruke s množstvom zajatých členov nemeckej armády, ktorých sovieti plánovali umiestňovať ďaleko na severovýchode krajiny v pracovných táboroch, kde by sa mali možnosť svojou prácou vykúpiť za svoje viny pred ľudom. Stalin podobne ako Hitler mal aj ďalší cieľ. Jeho cieľom bolo zameniť kapitalistické obkľúčenie socialistickým a boj proti kapitalistom mal plynúť do tej doby, pokiaľ by sa všetky štáty Európy nestali súčasťou Zväzu sovietskych socialistických republík.(Suvorov: 2008, 296-299)

Plány, ktoré mal Stalin v roku 1941 s cieľom zaútočiť na Nemecko a vyhrať vojnu boli aktuálne až v roku 1945. V tomto roku bolo ruskej armáde dovolené kradnúť pod označením, brať si korisť ako aj zlomiť nemeckú hrdosť. Milióny nielen nemeckých ľudí bolo odovzdaných do rúk sovietskej tajnej polície a následne deportovaných do pracovných táborov, kde nie každému bol dopriaty návrat späť. Heslo „oslobodiť Európu a celý svet“ nezaznelo prvýkrát v roku 1945. Toto heslo bolo známe už v roku 1938, kedy si Stalin v Sovietskom zväze stanovoval ďalšie ciele a realizoval veľké čistky, čím prepisoval celú históriu komunizmu. Stalinov najväčší cieľ podmaniť si všetky štáty Európy síce nevyšiel, ale pokiaľ Nemecko bojovalo na západnom fronte, tak si Stalin k svojmu impériu pripojil päť nových republík. Po ukončení druhej svetovej vojny bolo viac ako 40 rokov niekoľko štátov Európy pod nadvládou Sovietskeho zväzu a v týchto krajinách panovalo aj naďalej to, čo započal samotný Stalin.(Suvorov: 2008, 300)

Oficiálny dátum začiatku druhej svetovej vojny, ktorý sa uvádza je 1. september 1939, kedy Hitler napadol Poľsko. Nech je teda tento deň označovaný ako tragický oficiálny dátum začiatku druhej svetovej vojny. Všeobecne je Hitler označovaný ako zlosyn a netvor, ale pritom nesmieme zabudnúť aj nato, že v tej dobe žil na svete ešte väčší netvor a šikovnejší netvor, ktorého meno bolo Stalin. Stalin zo Sovietskeho zväzu už v roku 1941 urobil veľmoc, ktorú sa v roku 1941 podarilo Hitlerovi na istý čas rozbiť. No potom, čo sa Sovietsky zväz trochu pozviechal, použil Stalin vo vojne len zlomok svojej pôvodnej sily netvora, aby Hitlera porazil.(Suvorov: 1996, 151)

2.1.11. Sovietska a nemecká výzbroj v druhej svetovej vojne V roku 1939 boli v Sovietskom zväze, v súvislosti s prípravou útočnej vojny, vytvorené štyri nové ľudové komisariáty, ktoré sa začali zaoberať výrobou vojenskej munície a techniky. Išlo o tieto komisariáty: pre lodný priemysel, pre zbrojnú výrobu, pre letecký priemysel a pre výrobu munície. Veľký rozmach v predmobilizačnej dobe badať aj vo výstavbe nových továrni na výrobu munície. Komisariát pre lodný priemysel sa v čase prípravy na vojnu venoval výlučne konštrukcii vojnových lodí. Aj lode, ktoré boli skonštruované pre civilné potreby, boli v čase príprav na vojnu prerábané na lode vojnové. Nemecká armáda v čase napadnutia Poľska disponovala ponorkami v počte 57 kusov, no sovietska armáda, ktorá nemala dôvod zbrojiť, vlastnila 165 ponoriek. V deň vpádu nemeckej armády na sovietske územie, sovietska armáda disponovala počtom 218 funkčných ponoriek a 91 kusov ponoriek vo výrobe. Vyrábané sovietske lode mali spĺňať dve kritéria a to, aby disponovali maximálnou útočnou silou a minimálnou obrannou silou. Tieto požiadavky mali

34 prispieť k tomu, aby bolo sovietske loďstvo jedným z najútočnejších. Na druhej strane nemecký priemysel pracoval stále v mierovom režime a v čase napadnutia Poľska nemalo Nemecko vôbec vybudované silné loďstvo. V Nemecku bol vypracovaný podrobný plán budovania loďstva s výhľadom až do roku 1947, kde prvé dve lietadlové lode mali byť dokončené koncom roka 1941.(Suvorov: 1996, 58)

Komisariát pre výrobu munície v Sovietskom zväze bol v rámci štátov, ktoré vstúpili do vojny unikát. Výroba munície v ostatných krajinách spadala pod ministerstvo priemyslu, no v Sovietskom zväze to bolo samostatné odvetvie. Vytvorenie samostatného komisariátu nebola sovietskou odpoveďou na nemecké vojnové prípravy, pretože Stalin vedel, že Nemecko má svoj priemysel nastavený stále v mierovom stave. Komisariát pre výrobu munície od začiatku svojho vzniku pracoval na plný plyn. Počas roku 1939 bolo vo všetkých továrňach vyrobených 936 miliónov patrónov do pušiek, 5 miliónov nábojov malej raže, 6 miliónov nábojov veľkej raže a 2 milióny mínometných nábojov. Od roku 1941, kedy Sovietsky zväz vstúpil do vojny, sovietska armáda minula 427 miliónov nábojov a delostreleckých mín a 17 miliónov patrónov rôznej raže. Tu je dôležité pripomenúť, že aj taká veľká spotreba munície, bola len 15 percentnou časťou využitých celkových zásob. Zvyšných zásob sa zmocnil Hitler, ktorý svojim nečakaným úderom získal nielen podstatné zásoby na západných hraniciach, ale zmocnil sa aj území, na ktorých boli vybudované najmodernejšie továrne komisariátu pre výrobu munície. Tak sa Hitler počas postupného vpádu do vnútrozemia Sovietskeho zväzu zmocnil viac ako 300 tovární na výrobu strelného prachu a nábojov, ktorých ročná produkcia bola viac ako 100 miliónov nábojov, 32 miliónov delostreleckých mín, 24 miliónov leteckých bômb, 61 miliónov nábojníc, 30 miliónov ručných granátov, 93 tisíc ton strelného prachu a 3 a pol tisíc ton TNT. Všetko to predstavovalo zvyšných 85% celkových zásob komisariátu pre výrobu munície. Hitlera pri napadnutí Sovietskeho zväzu postretlo šťastie v tom, že už na hraniciach boli obrovské zásoby munície, pretože bez týchto sovietskych zásob by nemohol dôjsť až ku Moskve. Skúsme si teda predstaviť ako by bol výsledok druhej svetovej vojny, ak by Sovietsky zväz zaútočil na Nemecko ako prvý a jeho armáda by využila 100 percentnú kapacitu svojej munície.(Suvorov: 1996, 63,87,88)

Oblasť letectva mal v sovietskom zväze v správe komisariát pre letecký priemysel. Stalin pre svoju pripravovanú útočnú vojnu potreboval lietadlo, ktoré by nahradilo doposiaľ existujúci dvojplošník R-5. V roku 1936 si zvolal najlepších konštruktérov s tým, aby skonštruovali najlepšie lietadlo na svete s pracovným názvom Ivanov (Su-2). Lietadlo malo

35 byť konštrukčne veľmi jednoduché a to preto, aby bolo možné vyrobiť čo najviac kusov. Už od samotného začiatku tu bola požiadavka na dve úpravy, bojovú a prieskumnú - bombardovaciu krátkeho doletu, aby bolo možné pokryť celý rad požiadaviek pozemných vojsk na priamu podporu zo vzduchu. Vývoj tohto lietadla podliehal prísnemu utajeniu. Stalin plánoval vyrobiť 100 až 150 tisíc kusov tohto typu lietadla. Je známy jeho výrok, že chce vyrobiť toľko kusov lietadla, koľko je v celom Sovietskom zväze ľudí s priezviskom Ivanov. Su-2 tzv. Ivanov dokázal uniesť 400 – 600 kilogramov bômb, päť rýchlopalných guľometov a až desať raketových striel raže 82 alebo 132 mm. Letová rýchlosť lietadla bola 375 km/hod pri zemi a 460 km/hod vo výške. Riadenie lietadla bolo zdvojené – pre letca aj pre strelca navigátora. Výnimočnosťou Ivanova bolo aj to, že vzlietanie alebo pristávanie nepotrebovalo letisko. Hitler mal vo svojej výzbroji obdobu sovietskeho Ivanova, a to okrídleného šakala JU-87. Išlo o jednomotorové lietadlo, ktoré bolo podobné skôr stíhačke ako bombardéru. Výzbroj bola oproti Su-2 slabšia. Nemecká armáda využívala tieto lietadlá na ničenie leteckých základní nepriateľa. Tento typ lietadla bol použitý aj pri neočakávanom vpáde nemeckej armády na sovietske územie v júni 1941. Hitler svojim momentom prekvapenia nedovolil sovietskemu „Ivanovi“ ukázať svoj pôvodne určený cieľ.(Suvorov: 1996, 90,93)

Stalin disponoval aj iným typom lietadla, ktorého úlohou bolo ničenie letísk nepriateľa. Išlo o bombardovacie lietadlo Pe-2, ktorého rýchlosť bola o 30 km/hod vyššia než rýchlosť najlepšieho nemeckého bombardéra Ju-88. Bombardovacie lietadlo Pe-2 bolo v bojoch druhej svetovej vojny základným frontovým bombardérom s pôsobnosťou na celej frontovej línií. Jeho nemecká obdoba Ju-88 bola najuniverzálnejším bombardérom vo výzbroji Luftwaffe. Svojou rýchlosťou bol porovnateľný s vtedajšími stíhačkami, ktoré boli využívané v bojoch druhej svetovej vojny. Nemecká Luftwaffe disponovala stíhacím lietadlom He 112 firmy Heinkel a Bf 109 firmy Messerschmitt. Jedinou nevýhodou Bf 109 bol malý dolet, čo obmedzovalo nemeckých stíhacích letcov doprevádzať bombardéry na väčšie vzdialenosti. Sovietska armáda počas bojov v druhej svetovej vojne využívala stíhacie lietadlá MiG-3, LaGG-1 a Jak-1. O stíhacom lietadle MiG-3, ktoré sa v rokoch 1940 -1941 začalo vyrábať veľkosériovo, sa hovorilo, že je to protibritské lietadlo, pretože jeho najväčšie využitie resp. sila bola vo výške 7 tisíc a 9 tisíc metrov. V takejto výške však žiadne nemecké lietadlo nedokázalo lietať, ale britské áno, preto aj to pomenovanie protibritské. Do 22. júna 1941 bolo vyrobených 1400 ks stíhačiek MiG-3, 400 ks Jak-1 a len 300 ks LaGG-1. V druhej polovici roku 1941 bol teda celkový počet vyrobených sovietskych stíhacích lietadiel v počte 2211 ks MiG-3, 2141 ks LaGG-1 a 877 ks Jak-1.(Suvorov: 1996, 94-95)

Druhá svetová vojna bola označovaná aj ako tanková vojna. Solonin porovnáva bojové možnosti nových sovietskych tankov T-34 s KV s nemeckými: (Solonin: 2011, 172)

• 76,2 milimetrová raž kanónu prestrelila aj pancier nemeckých tankov na vzdialenosť 600 až 800 metrov,

• nemecké kanóny nedokázali zo žiadnej vzdialenosti prebiť pancier sovietskeho tanku KV, len kanón KwK.38 50 mm raže dokázal zo vzdialenosti 100 až 300 metrov prebiť boční pancier tanku T-34,

• iba tank PzKpfw.IV s kanónom raže 75 mm bol rovnocenný v boji proti nepriateľskej pechote (trieštivé granáty raže 75 mm) ako sovietske tanky KV a T-34. Najlepšie verzie tanku PzKpfw.III mali vo svojej výzbroji kanón 50 mm, ktorého trieštivý granát bol trikrát ľahší ako sovietsky trieštivý granát raže 76,2 mm t.j. 1,96 kg proti 6,3 kg,

• ani tie najťažšie modely tankov nemeckej armády (PzKpfw.IIIH, PzKpfw.IIIJ, PzKpfw.IVE, PzKpfw.IVF) nedisponovali podobne silným pancierom ako najnovší sovietsky tank; sovietsky kanón raže 76,2 mm dokázal na vzdialenosť 600 až 800 metrov prebiť čelný pancier uvedených tankov a kanón raže 45 mm na rovnakú vzdialenosť prebiť bočný pancier ich korby i pancier veže,

• najviac preferovaný nemecký protitankový kanón raže 37 mm nebol schopný ani na 100 metrov prebiť pancier sovietskych tankov KV a T-34 a ani kanón raže 50 mm , ktorý od roku 1941mal každý nemecký pluk nedokázal prebiť pancier tanku KV,

• sovietsky tank T-34 vďaka svojmu vznetovému motoru a širokým pásom vynikal nad akýmkoľvek nemeckým tankov v dojazde, maximálnej rýchlosti mimo spevnenej cesty a prejazdnosti terénu,

• sovietske tanky KV a T-34 boli vďaka vznetovému motoru menej náchylné k zapáleniu ako nemecké tanky, ktoré mali zážihové motory.

Z uvedeného nám vyplýva, že sovietske tanky KV a T-34 boli na oveľa vyššej kvalitatívnej úrovne čo sa týka palebnej sily, priechodnosti a pancierovosti ako nemecké tanky.

Aký bol vlastne rozdiel medzi Stalinom a Hitlerom? Kým Hitler vstúpil do vojny už v roku 1939 vpádom do Poľska a nemecký priemysle pracoval až do roku 1942 stále v mierovom režime, Stalin naproti tomu už od 30-tych rokov začal pripravovať priemysel pre

37 vojnové potreby, chystal veľké zásoby vojnovej techniky a munície a všetkými silami sa snažil oddialiť vstup Sovietskeho zväzu do vojny.(Suvorov: 1996, 66)

3. Metodológia Na prácu využívam Literature review. Vybraným cieľom práce je zmapovať a zanalyzovať kritiku diela Viktora Suvorova v ruskej akademickej verejnosti. V práci sa zaoberám vybranými kritikmi a ich príspevkom do diskusie na danú tému. Sledujem a analyzujem pohľad týchto kritikov na jednotlivé tézy Viktora Suvorova. V závere moje zistenia syntetizujem a podrobujem analýze a potrebnej kritike, čím získam potrebný podklad pre zhodnotenie vierohodnosti jednotlivých tvrdení.

3.1. Výskumná otázka Hlavnou výskumnou otázkou je zistiť a zhodnotiť kritiku Viktora Suvorova a priniesť tak viac svetla do relevantnosti jeho teórie. Rozpracovanie otázky, či sa Sovietsky zväz dlhodobo pripravoval na ofenzívnu vojnu proti Nemecku a následne proti zvyšku Západnej Európy. Analýzou jednotlivých autorov sa pokúsim zistiť nakoľko je jeho teória pravdepodobná a nakoľko sa v jednotlivých témach mýli, prípadne nakoľko je postavená na relevantných argumentoch.

3.2. Súčasný stav Prvé dielo Viktora Suvorova vyšlo prvý krát v roku 1989 pod názvom „Icebreaker“, teda ľadoborec. Knihu rozpracovával ešte v čase, keď neboli prístupné sovietske archívy, preto sa v mnohých konkrétnych číslach vyjadruje nepresne, oproti dnešným poznatkom. Takmer okamžite sa proti nemu spustila vlna kritiky, hlavne v jeho rodnej krajine. Väčšina kritikov je kategoricky proti akejkoľvek úvahe o možnosti agresívneho Sovietskeho zväzu. Držia sa tradičnej línie, že Sovietsky zväz bol obeťou zákerného a prekvapivého útoku zo strany Hitlerovského Nemecka. To, okrem iného, podľa nich malo za následok enormné straty na strane Červenej armády. Po publikácii „Ľadoborca“, alebo v českom znení „Všechno bylo jinak“, zverejnil ešte niekoľko kníh na danú tému. Súčasne s tým sa začali objavovať publikácie jak jeho odporcov, tak aj zástancov jeho teórie. Tí okrem prevzatia hlavnej idei plánovaného útoku proti Nemecku, rozvíjajú aj jednotlivé tézy, napríklad čo stálo za porážkou Červenej armády v prvých mesiacoch vojny, či aké boli reálne straty a výzbroj jednotlivých armád.

Zatiaľ čo niektoré argumenty sa dali po otvorení sovietskych archívov ľahko vyvrátiť, alebo potvrdiť, iné zostávajú na poli diskusie. Mnohé nebude možné presne zodpovedať, či už z dôvodu pravdepodobnej neexistencie potrebných dôkazov, alebo budeme musieť počkať na širšie sprístupnenie archívov, čo ide ruku v ruke s nutnosťou širšieho otvorenia diskusie priamo v Ruskej federácii. Tá v súčasnosti stále stojí na hrdinskom boji za slobodu nie len ich krajiny, ale aj celej Európy a sveta. Zasadiť diskusiu do podobného prostredia nie je jednoduché. Aj keď sa diskusia pomaly rozbieha, stále väčšina Rusov stojí na križovatke úcty k veteránom a otvorenosťou k tejto problematike.

Diskusia prebieha jak na poli akademickej verejnosti, tak aj odbornej, sčasti aj laickej. Samozrejme od úrovne závisí aj kvalita argumentácie, či výskumu. Pole historického revizionizmu, ku ktorému teda patrí aj Suvorov sa rozrastá a je predpoklad jeho budúceho rozvoja. V súčasnosti však ostávajú mnohé tézy tejto teórie iba ako téma na diskusiu. V čase života frontového pokolenia je značne problematické posunúť to na vyššiu úroveň. Najdôležitejším faktorom však aj tak ostáva prístupnosť samotnej ruskej politiky.

„Táto kniha priniesla veľa bolesti do môjho vlastného domu. Bohdan Vasilijevič Rezun, môj otec, prešiel vojnou od jej prvého do posledného dňa, bol niekoľko krát ranený a jedno zo zranení bolo veľmi ťažké, takmer smrteľné. Kvôli mne sa stal otcom vlastizradcu...“ (Suvorov: 2008,12)Takto vyzerá časť predslovu Viktora Suvorova. On sám si uvedomuje ako ťažko je vniesť do ruskej spoločnosti tak šokujúcu tému. „Znovu ťa teda , otec, prosím o odpustenie. Kľakám a prosím o odpustenie Teba aj celé Rusko...ODPUSTITE MI!“(Suvorov: 2008,12-13) Otázkou teda zostáva, kedy bude Rusko schopné odpustenia a pristúpi k otvorenej diskusii a kedy bude ochotné prijať možnosť, že ich „svätý“ vklad v konečné víťazstvo nad fašizmom nemusí mať iba čisto pozitívne kontúry.

3.3. Využité zdroje Ako primárne zdroje využívam knihy jednotlivých autorov, prípadne ich príspevky v časopisoch. Niektorí z autorov sa vyjadrujú v historických periodikách, štandardne v rozhovoroch. Ďalej boli použité webové stránky venujúce sa jednotlivým detailom problematiky, prípadne rozsiahlejšie knihy v podobe spracovanej témy. Taktiež bolo potrebné pracovať s publikáciami venujúcimi sa presným historickým údajom. Pre kritiku som zvolil významných kritikov Viktora Suvorova. Vzhľadom na rozsah práce som zvolil počet 5 kritikov. Ide hlavne o rozsiahle dielo Alekseja Isaeva, ktorý na tému Suvorovovej teórie napísal celú knihu pod názvom „Proti Suvorovovi“. Ide zrejme o najväčšieho kritika Viktora

Suvorova. Ďalším významným autorom zaoberajúcim sa touto témou je Mark Solonin, ktorý v mnohom s Viktorom Suvorovom súhlasí, ale voči niektorým jeho vyjadreniam a názorom sa vymedzuje. Zároveň prichádza s vlastnými teóriami. Dvoch autorov som zvolil veteránov a účastníkov Sovietsko Nemeckej vojny, ktorí sa venovali akademickej činnosti na tému vlasteneckej vojny. Boris Sokolov sa v mnohom odvoláva priamo na Suvorova a súhlasí s nim. Vybral som ho z dôvodu autorstva knihy „Tajomstvá druhej svetovej“, kde sa problematike venuje.

4. Analytická časť

4.1. Aleksej Valerjevič Isaev

4.1.1. Aleksej Valerjevič Isaev Aleksey Valeryevich Isaev, ruský historik, je jedným z hlavných kritikov Viktora Suvorova. Súčasne patrí z historického hľadiska k tradicionalistickému smeru. Narodil sa v roku 1974 v Taškente. Je kandidátom historických vied a neštátny spolupracovnik Inštitútu vojenskej historie ministerstva obrany Ruskej federácie v rokoch 2007-2010. V súvislosti s témou obhájil svoju dizertačnú prácu na tému „Bojové akcie juhozápadného a južného frontu na začiatku Veľkej Vlasteneckej vojny: 22. júna – 9. júla 1941 roku“ a jeho špecializáciou je „história Vlasti“.(Исаев, Алексей Валерьевич: 2018)

V jeho knihe „Aleksey Isaev proti Viktorovi Suvorovovi“ rozsiahlo vyvracia argumenty Suvorova bod po bode, na čo sa dalej pozrieme detailne. Jeho prínos do diskusie je podstatný hlavne z hľadiska jeho špecializácie v oblasti počiatku vojny medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom v roku 1941.

4.1.2. Čo je vlastne útočná vojna?

Jedným z hlavných bodov teórie Viktora Suvorova je, že poukazuje na dôkazy o Sovietskych útočných plánoch konca 30-tych, začiatku 40-tych rokov. Aleksej Isaev hneď na začiatku vysvetľuje v čom je vlastne podstata útočného plánu. Priznáva, že vojenské stratégie musia niesť aj útočný charakter. Tak ako ich mal Sovietsky zväz, tak ich malo v tomto období aj mnoho iných štátov. Či ide o agresívnu ofenzívnu vojnu, alebo naopak o čisto defenzívnu, stratégie v oboch prípadoch musia rátať ako s defenzívnymi, tak ofenzívnymi akciami. Zatiaľ čo defenzívne akcie slúžia k zastaveniu nepriateľa, ofenzívne majú posunúť do hĺbky jeho územia. Pri ofenzívnej vojne je nám jasné, že našou úlohou je

40 v čo najväčšej časti fronty posunúť vojenské akcie na územie nepriateľa, a v čo najrýchlejšom čase dosiahnuť cieľ ťaženia. Čo si môže počať obranca? V prvom rade samozrejme bráni územie, ktoré je pod náporom agresie. Na druhej strane sa však pokúsi v priaznivých častiach frontu o protiútok a tlak s cieľom odlákať čo najväčšiu pozornosť agresora od hlavného útoku. Teda čo to znamená? Aj brániaci sa štát, podľa Isaeva v tomto prípade ZSSR, má vo vlastnom záujme vypracovať útočné plány, ktoré budú v daných variantoch ohrozenia aplikovať podľa potreby.(Isaev:2009, 1)1

Pre porovnanie používa príklad Ruského impéria spred prvej svetovej vojny. V protokole náčelníkov generálnych štábov Ruska a Francúzska z 13.7.1912, obaja náčelníci štábov zhodne vyhlasujú, že slová ako „obranná vojna“ nemôžu byť pochopené v tom zmysle, že sa vojna bude viesť obrannými akciami. Naopak potvrdzujú absolútnu nutnosť pre ruskú aj francúzsku armádu začať rozhodujúci, a pokiaľ možno koordinovaný útok na pozície nepriateľa. Dané slová boli zopakované aj v protokoloch z augusta 1911 a augusta 1913 prakticky v rovnakej forme. Francúzsko začalo vojnu s takzvaným plánom „Joffre“2. Je tu očividný útočný plán aj napriek tomu, že sa jednalo o stratégiu obrany. Namiesto toho aby prijímala útok v čele, útočili po krídlach, čím dosiahli nutnosť protivníka odľahčiť priamy útok a využiť prostriedky k zabráneniu obkľúčenia.(Isaev:2009, 1)

Rovnako plány Ruska boli útočné, čo Isaev dokazuje dokumentmi. Podľa plánu z roku 1912, potvrdený Mikulášom II. 1.5.1914, všeobecnou úlohou bol „prechod k útoku proti ozbrojeným silám Nemecka a Rakúsko – Uhorska s cieľom prenesenia vojny za ich hranice“. Predpokladalo sa dosiahnutie cieľov vojny počas 1,5-2 mesiacov. Tieto útočné plány sa dajú vysvetliť v neposlednom rade aj spojeneckými povinnosťami Ruského impéria. Hlavný úder mal smerovať proti Nemecku podľa plánu „G“ (Germaniya). Nakoľko však východné Prusko bolo tvrdým orieškom, viac zmysluplným posúdilo vyššie ruské vojnové veliteľstvo útok na Rakúsko – Uhorsko pod plánom „A“ (Avstro – Vengriya). Ak by Rusko zvolilo stratégiu pasívnej obrany, Nemcom by stačilo nechať na obranu východného Pruska minimum obrany a všetku silu by mohli investovať do útoku na Francúzsko. V konečnom dôsledku to aj

1 Vzhľadom na elektronický zdroj knihy na ruskom serveri, ktorý neobsahuje počet strán, označujem namiesto čísla strany číslo kapitoly. Takéto značenie bude v celej kapitole. Čísla strany sú závislé na rozlíšení obrazovky pracujúceho. 2Francúzsky mobilizačný a koncentračný plán. Bol prijatý Francúzskym generálnym štábom. Tiež známy ako plán XVII. Mal vojsť do platnosti v prípade Francúzsko – Nemeckej vojny. Plán rátal s rýchlou inváziou do Nemecka, kým Nemecko nezmobilizuje svoje rezervy. Plán bol uvedený do chodu 7.8.19414. Jeho tvorcom bol francúzsky generál Joseph Joffre.(Schlieffen Plan and Plan XVII: Aug 1914: 2018) 41 prinieslo dané výsledky, keď Nemci museli časť vojska zo západu presunúť na východ. Je teda logické, že účinné obranné stratégie vyžadujú aj útočné plány.(Isaev:2009, 1)

Podobné plány môžeme vídať aj v roku 1939, kedy francúzsky generálny štáb začal pracovať na pláne útoku na fronte medzi riekami Mosela a Rýn. 1.9.1939 bol tento plán predložený generálom Gamelinom vláde. Hlavný úder mal ísť pozdĺž Rýna na Mainz, ktorý mal odrezať hlavnú nemeckú skupinu od tyla. Tento plán však nebol realizovaný. 12.9. dostali francúzske vojská príkaz zastaviť ofenzívu kvôli „rýchlemu vývoju udalostí v Poľsku“. Začal sa takzvaný Sitzkrieg.(Isaev:2009, 1)

Podobné plány mali aj krajiny nedisponujúce takou silou ako napríklad Poľsko, či dokonca Fínsko. Isaev teda vraví, že plány v medzivojnovom období sa nijak výrazne nemenili od tých prvovojnových. Ako tvrdí, tak isto ako „zlí chlapci“ (Nemecko) tak aj „dobrí chlapci“ (Poľsko, Francúzsko, Anglicko a dokonca Fínsko) mali svoje útočné plány. Pýta sa teda, prečo mal byť ZSSR výnimkou? ZSSR nebol malou krajinou, ktorá sa mohla iba spoliehať na to, že svoj život „draho“, alebo počkať kým im niekto príde na pomoc. Prirodzene, aj vojenské plánovanie nieslo útočný charakter.(Isaev:2009, 1)

Isaev pokračuje vo svojej kritike tým, že vytýka Suvorovovi jeho nezáujem o diskusiu o vojenskej stratégii v 30-tych rokoch. Vojenské myslenie po prvej svetovej vojne nestálo na mieste a v rôznych krajinách sa diskutovalo o novinkách a vojenskom progrese. Hlavne šlo o prvé momenty vojny. Predpokladalo sa, že nové vojny sa budú líšiť od prvej svetovej. V prvej vojne k reálne väčším stretom došlo, až keď obe strany zmobilizovali vojsko, čo mohlo byť zhruba aj 2 týždne. Preto masívne mobilizácie neprebiehali pred vyhlásením vojny. Pred druhou svetovou vojnou sa rozmýšľalo nad rôznymi spôsobmi ako prečkať prvé dni vojny aby prebehla prvá mobilizácia. Rozvinul sa koncept skrytej a otvorenej mobilizácie. Pred vojnou sa predpokladalo, že obdobie eskalácie napätia bude stačiť na skrytú mobilizáciu.3 Charles de Gaulle vo svojom diele „Profesionálna armáda“ vyjadruje názor, že profesionála armáda môže byť v prvých dňoch vojny efektívne využitá ako invázna armáda.(Isaev:2009, 1)

Vráťme sa však k zmobilizovanej armáde pred samotnou vojnou. Skryte zmobilizovaná armáda poskytuje vojenskému veleniu možnosť začatia operácii okamžite

3 Je to možno jeden z dôvodov, prečo Stalin v prvom momente neveril, že Nemci skutočne zaútočili. Nebol zvyknutý, že niekto rozpúta vojnu bez akýchkoľvek podmienok, alebo nátlaku. Aj keď on sám mal podľa Suvorova plánovať prekvapivý útok. 42 a tým strhnúť smerovanie ďalších bojov a vojny na svoju stranu. V prvom rade je schopná svojou ofenzívou nepriateľovi sťažovať jeho vlastnú mobilizáciu, alebo naopak chrániť zmobilizovanie zostatku vlastnej armády. Na tieto činnosti sa predpokladalo použiť letectvo pre hĺbkové útoky a tiež motorizované divízie pre náhly útok do tyla nepriateľa. Isaev cituje nemenovaného teoretika: „Podľa tejto schémy, hlavná časť letectva v rukách hlavného frontového velenia, útočí do hĺbky mocnými údermi, vysádza výsadkárov, znemožňuje mobilizáciu a šokuje tyl krajiny.“ Kavaléria a motorizované jednotky vnikajú do tyla nepriateľa do predurčenej hĺbky, dezorganizujú rozvíjanie armády, nútia rozvin smerovať do tyla krajiny, vykonajúc ho v nevýhodných podmienkach, obsadzujú dôležité body a rajóny, ničia sklady a centrá velenia, spoločne s výsadkármi vytvárajú krajne napätú situáciu v tyle nepriateľa.(Isaev:2009, 1)

Na základe toho vraví, že tvrdenie o tajných mobilizáciách a o plánovaných útokoch „obrannej armády“ je úplne v poriadku a podobné plány mali aj iné krajiny. Bola to bežná stratégia štátov pri obrane v tom období. Tieto taktiky boli neraz prakticky skúšané na cvičeniach ako v Poľsku, tak v Taliansku, Nemecku, Francúzsku a aj v ZSSR. Prakticky vyvracia Suvorov argument o tom, že rozmiestnenie počtu a typu vojsk je dôkazom o nejakej plánovanej agresii. Podľa jeho slov je to ako šachové figúrky a je hlúpe hodnotiť šachistu podľa prvotného rozmiestnenia figúrok. Po ich rozmiestnení totiž môže nasledovať čokoľvek.(Isaev:2009, 1)

Záver danej kapitoly venuje dôvodu prvotných porážok Robotnícko roľnícej červenej armády, alebo teda iba Červenej armády. Tá podľa jeho slov nemohla žať podobné úspechy ako cárska armáda v počiatku prvej svetovej vojny. Tá mala možnosť pred samotnými vojenskými operáciami zmobilizovať armádu do potrebného počtu, tak ako nepriateľ a stála na rovnakej úrovni. Zatiaľ čo v roku 1941 Červená armáda nemala dosiahnutú dostatočnú úroveň mobilizácie, a teda nemohla uskutočniť svoje plánované útoky proti nepriateľovi a naplno využiť svoj obranný plán. Stál proti nej totiž plne, podľa plánov mobilizovaný Wermacht. Armády neboli podľa jeho slov na rovnakej úrovni.(Isaev:2009, 1)

Také množstvo vojakov ktoré ZSSR zhromaždilo a ich nelogické neuvedenia do obranných pozícii poukazuje na to, že plán mohol byť iný ako len obrana. Prípad Ruského impéria môže byť relevantný pre podporu tvrdenia, že ide o obrannú stratégiu využívajúcu útok, keďže plánom Ruska bolo zatlačiť armády Nemecka a Rakúsko – Uhorska pre

43 odľahčenie západného frontu vo Francúzsku. Taktiež podstata toho preniesť útočné akcie mimo svoje územie a tým sa vyhnúť strastiam vojny.

Môžeme predpokladať, že sa Stalin obával vyprovokovania vojny, ak sa armáda dostane do bojovej pohotovosti. Ale predsa o tom má byť skrytá mobilizácia. Ak nechceme reálne provokovať, nastavíme plán ako zaujať obranné postavenie tesne po útoku, operujeme so spravodajskými informáciami. Prípadne pripravíme armádu v ďalších sledoch, vyzbrojíme a naplánujeme postup, s ktorým oboznámime veliacich dôstojníkov. Sovietska armáda sa ale rozsypala. Prečo v prvé dni vojny ZSSR nevyužil výsadkárov a nevysadil ich za hranicami, ako ich Isaev obhájil? Prečo tisíce lietadiel, ktoré mali brániť vzdušný priestor nevzlietli, alebo sa nepokúsili vybojovať vzdušnú nadvládu, aby zabezpečili týmto výsadkárom úspešný prelet nad územím nepriateľa? Lietadlá nemuseli byť v takom počte pri hranici, aby neboli ľahkým cieľom. Prečo protiletecká obrana nepodporila tieto stroje? S týmito problémami sa armády vedia vysporiadať maskovaním lietadiel, alebo ich stiahnutím. To isté platí aj pre tanky. Nikto predsa nemohol predpokladať, že sa využije celý vojenský potenciál priamo na hranici pri obrane. Vytvoria sa strategické sledy a tie sú pripravené každý deň na to, že práve ten deň môže byť dňom, kedy sa budú musieť postaviť na obranu. Vojaci neboli riadne pripravený a nemali jasné pokyny ako pri protiútoku postupovať.

Čiže Isaev má možno pravdu v tom, že obranné plány rátali s útočnými akciami, ale tie neboli vykonané, napriek cvičeniam, ktoré v ZSSR prebiehali. V týchto cvičeniach museli rátať s takýmto scenárom, ak teda neplánovali ofenzívu, ako tvrdí Suvorov, alebo neboli sovietski stratégovia diletanti. Áno šachista reaguje na protivníkove ťahy, ale taktiež uvažuje nad niekoľkými možnými variantmi a snaží sa na nich pripraviť. Šachová partia sa nezačala 22.6. 1941, ale už pred tým. Čím viac ťahov dokáže šachista predpovedať, tým lepším šachistom je. Bol Sovietsky zväz šachistom, ktorý vie predpovedať len 1-2 ťahy? Aj keď armáda nebola dokonale zmobilizovaná, nemohla sa z nej predsa stať v niekoľkých dňoch armáda bez zmyslu. Celá teória Isaeva o pripravovaní sa na obranu sa týmto vyvracia. Nie je možné aby tak mocná armáda nedokázala prejsť do protiútoku. Z tohto hľadiska sa Suvorovove tvrdenie zdá ako tvrdenie, ktoré situáciu roku 1941 vysvetľuje.

4.1.3. Teória preventívnej vojny voči ZSSR Teória o preventívnej vojne voči ZSSR nie je nová a neprišla s Viktorom Suvorovom, tvrdí Isaev. Táto teória prišla už z vojny, čím si Nemci obhajovali útok. Bolo by zvláštne ak

44 by agresor nemal výhovorku prečo začať vojnu. Už autor Simonov vo svojej knihe cituje nemeckých zajatcov, ktorí tvrdia, že ak by nezaútočili oni, zaútočil by Sovietsky zväz o 10 dní neskôr. Sú to rozprávky nemeckých čatárov a nie Suvorovova teória.(Isaev:2009, 3)

Nemci predpokladali podľa strategického plánu podplukovníka Lossberga z 15.9.1940 3 možné postupy Sovietskeho zväzu, ako uvádza Isaev: (Isaev:2009, 3)

1. Rusi preventívne zaútočia na mobilizujúcu sa na hranici nemeckú armádu. 2. Rusi príjmu úder nemeckých ozbrojených síl, rozvinutí blízko hranice, aby udržali vo svojich rukách nové pozície, ktoré obsadia na krídlach. 3. Rusi využijú metódu, ktorá sa im už osvedčila v roku 1812. To znamená, že odstúpia do hĺbky svojho územia, aby naviazali na útočiace armády problémy spojené s komunikáciou, zásobovaním a potom zahája protiútok.

Z tohto plánu vychádza najpravdepodobnejšie bod číslo 2. Ten sa nakoniec aj uskutočnil. Podľa dokumentu nemci ani neočakávali, že by boli rusi schopní uskutočniť nejaký výrazný silný preventívny útok.(Isaev:2009, 3)

Isaev cituje Suvorova, kde tvrdí, že jeho teóriu podporuje aj fakt, že Nemecko by neotvorilo druhý front, ak by sa skutočne neobávali ruského útoku. Isaev sa teda pýta, prečo sa Nemecko nebránilo? Veď toľko ospevovaná Viktorom Suvorovom obrana, mohla bez problémov uchrániť Nemecko od Sovietskych plánov. Prečo teda nezačal Wermacht na hranici budovať opevnenia a obranu? Isaev uvádza, že šlo hlavne o vhodné podmienky. Armáda bola v dobrom stave, prialo medzinárodné postavenie a hlavne, pádom ZSSR by Británia stratila posledné nádeje a predpokladalo sa, že sa vzdá. Zmenšila by sa tiež šanca vstupu USA do vojny. (str. 6) Sám Hitler na tajnom zasadnutí z 9.1.1941 vyjadril nasledovný názor: „Angličanov povzbudzuje nádej na možnosť angažovania Rusov. Vzdajú sa odporu, až vtedy, keď bude zničená aj táto posledná kontinentálna nádej.“ Preto bolo treba uskutočniť útok ešte ten rok, keďže ruská armáda bola ešte slabá a podľa jeho slov bez schopného velenia a s problémami vo vojenskom priemysle. Nikto v Nemecku nemal ZSSR považovať za reálnu vojenskú hrozbu.(Isaev:2009, 3)

Táto teória skutočne neprišla s Viktorom Suvorovom. Suvorov však prišiel s argumentmi, ktoré túto teóriu stavajú na pevnejší, aj keď nie úplne pevný podklad. Je pravda, že Nemecko si svoj útok muselo vyargumentovať a odpoveď na to, či šlo o relevantný argument, alebo výhovorku. To sa zrejme z dostupných zdrojov na 100% nedozvieme. Ak Nemecko skutočne disponovalo informáciami, že by ZSSR nebol schopný uskutočniť výrazný

45 protiútok, vtedy ich útok mohol dávať zmysel. Ak by skutočne ZSSR dokázali poraziť, predpokladalo sa aj zlomenie odporu Veľkej Británie. Otázka však znie, ako je možné, že ZSSR disponujúci tak veľkou a dobre vyzbrojenou armádou nebol schopný ani efektívnejšej obrany? Uvedený plán Lossberga číslo 2 síce reprezentuje realitu roku 1941, ale k žiadnemu udržaniu pozícii ani v najmenšom nedošlo. Nemci sa zastavili až tesne pred Moskvou. Ako Isaev predkladá, sám Hitler sa k názoru o vhodných podmienkach na útok vyjadril pozitívne. Je teda možné, že Nemci skutočne útok plánovali nezávisle na plánoch ZSSR. Avšak nevyvracia to ani teóriu Suvorova, kde sa v rovnakých kontúrach a vhodných podmienkach pripravoval aj ZSSR na plán „rozšírenia svetovej revolúcie“, keďže v kontinentálnej Európe proti ním stál iba jeden silný protivník v podobe Nemecka. Nemecka, ktoré bude bojovať na viacerých frontoch. Sporným momentom ostáva pripravenosť ZSSR. Isaev ponúka verziu o totálnej nepripravenosti ZSSR, čo je však v rozpore s teóriou Suvorova o útoku, ktorý mal prísť o dva týždne neskôr.

4.1.4. Čo sa skutočne skrývalo za sovietskou mobilizáciou? Čo je vlastne mobilizácia? Isaev uvádza definíciu vojenskej encyklopédie: „Mobilizácia ozbrojených síl plánovane prevádza vojská na organizáciu a stav vojnových časov“. Viktor Suvorov vyhodnotil udalosti prebiehajúce v posledných rokoch pred vojnou v Sovietskom zväze ako prípravu na agresívnu a útočnú vojnu. Do toho zahŕňa aj udalosti prebiehajúce aj v armáde. Suvorov tvrdí, že vyhlásenie mobilizácie je fakticky už vyhlásením vojny a cesta späť už nie je. Má byť absolútna a má mobilizovať všetku silu štátu. Odvoláva sa pritom na knihu „Mozg armii“ od autora Šapolnikova. Ten sa vo svojej knihe venuje predvojnovým udalostiam roku 1914. Isaev tvrdí, že myšlienku Šapolnikova vytiahol z kontextu a v skutočnosti to bolo myslené úplne inak. Ak teda nebude myšlienka prekrútená, Šapolnikov sa v knihe vyjadril tak, že väčšina západných krajín mobilizovala keď bolo jasné, že do vojny vstúpia, zatiaľ čo Petrohrad to tak jasné nemal. V cárskom Rusku sa mobilizovalo z dôvodu upevnenia diplomatických pozícií s dôrazom na silu. Na stole bola stále možnosť urovnania sporu. Nehovoriac o tom, že generálny štáb rátal s mobilizáciou ako s cestou k bojovej pripravenosti, nie ako s cieľom automaticky viesť vojnu. Ruská armáda totiž bola oproti armádam Nemecka a Rakúsko – Uhorska v bojovej pripravenosti pozadu. Nešlo o nič iné ako o vlastnú bezpečnosť, pripravenosť a hlavne o diplomatické páky v podobe vyhrážok. Mohli by sme teda túto mobilizáciu chápať podobne ako nejakú eskaláciu napätia, nie priamo vyhlásením vojny.(Isaev:2009, 4)

Avšak Suvorov ide ďalej. V roku 1925 mal byť rozpracovaný plán na budúcu vojnu, ktorý podľa jeho slov navádza k myšlienke prípravy na ďalšiu veľkú vojnu. V skratke tento plán obsahoval: (Isaev:2009, 4)

1. Proces mobilizácie rozdeliť na dve etapy: tajnú a odkrytú. 2. Prvá tajná etapa – pred začiatkom vojny (...) armádu zväčšiť do 5 miliónov vojakov. 3. Kvôli utajeniu prvej tajnej etapy mobilizácie, roztiahnuť v čase na dva roky, okrem toho, tajnú mobilizáciu maskovať lokálnymi konfliktmi. 4. Etapu tajnej mobilizácie zavŕšiť náhlym útokom na nepriateľa a súčasne začať druhú otvorenú etapu mobilizácie.(Isaev:2009, 4)

Nasledujú Suvorovové klasické vyjadrenia: „Ako je možné začať dva roky pred vojnou tajnú mobilizáciu ak nevieme presne určiť čas konflikt s takým časovým predstihom? Sovietski stratégovia nato našli odpoveď – naplánovať ju a určiť jej počiatok.“(Isaev:2009, 4)

Isaev samozrejme odmieta a tvrdí, že v roku 1925 mali úplne iné problémy. V januári 1924 bola vytvorená komisia pod vedením C.I.Guseva v zložení M.V.Frunze, K.J.Vorošilov, G.K.Ordžonikindze, N.M.Švernik a ďalších, pre zistenie stavu Červenej armády. Z prieskumu vzišlo, že Červená armáda bola nebojaschopná, a teda nemohla byť pripravená začať svetovú revolúciu. Výsledkom bolo, že sa predstavitelia štátu a armády snažili prísť na tieto nedostatky a vypracovať stratégiu 30-tych rokov, ktorá vychádzala hlavne zo skúseností z prvej svetovej vojny.(Isaev:2009, 4)

Čo sa týka „tajnej“ etapy mobilizácie. Už v roku 1913 bola schválená takzvaná „k vojne prípravná perióda“ – idea skrytej mobilizácie. Tá však bola spustená až 26.7. Avšak od marca 1914 prebiehali všeobecné kroky k posilneniu armády. Napríklad šlo o zákaz vývozu koní. Len dva dni po vyhlásení tejto prípravnej periódy, malo končiť ultimátum voči Srbsku a bolo to de facto len dva dni pred začiatkom vojny. Isaev preto tvrdí, že bolo nutné vypracovať stratégiu, ktorá túto prípravnú časť natiahne na dlhšie časové obdobie, keďže toto nestačilo.(Isaev:2009, 4)

V Poľsku Sikorski vypracoval teóriu “budúca vojna“, kde popisuje ako musí byť Poľsko pripravené okamžite postaviť na hranicu prvú vlnu, ktorá zabezpečí minimálnu ochranu krajiny a tá má byť mobilizovaná tajne v danom počte. Prebehnúť to má v čase politického napätia. Prakticky sa o to pokúsili v roku 1939. Tajná mobilizácia bola spustená 23.3.19394. Jednalo sa o plán „W“, ktorý sa začal postupne od apríla 1938 spúšťať. Tajná

4 Udalosti z ČSR prispeli 31.3.1939 k zárukám zo strany Anglicka pre Poľsko(Moorhouse, 2015, 46) 47 mobilizácia hlavných síl začala 23.8.1939. Vraví teda, že šlo o klasické pravidlá hry pred druhou svetovou vojnou. Tajná mobilizácia hlavných síl prebehla 23.8.1939. Dôvodom bolo samozrejme hlavne Nemecko, ale aj západné krajiny, ktoré sa báli, že Poľsko svojou mobilizáciou Hitlera vyprovokuje. Balansovalo na hrane vojny a mieru. Vďaka mobilizačným plánom sa podarilo Poľsku mobilizovať 60% stavu k 1.9.1939. Isaev teda tvrdí, že podľa Suvorovovej logiky, malo byť Poľsko obvinené z agresie, keďže za podobnú tajnú mobilizáciu obviňuje ZSSR. Pritom sa čisto jedná o kroky vedúce k tomu, aby mal štát vôbec šancu vo vojne. Francúzsko taktiež mobilizovalo tajne k 23.8., pričom šlo o takmer 2,5 milióna vojakov. Je teda Francúzsko agresorom?(Isaev:2009, 4)

Kritika Suvorovskej verzie o tajnej mobilizácii ZSSR od 6.9.1939, ktorá mala trvať až dva roky a mala byť maskovaná lokálnymi konfliktmi vyvracia tým, že po poľskom ťažení prebehla demobilizácia.(Isaev:2009, 4)

Suvorovov názor, že z mobilizácie už niet cesty späť vieme rýchlo vyvrátiť udalosťami zo septembra 1938 v Československu. ČSR armádu mobilizovala, napriek tomu k vojenskému stretu nedošlo. Aj keď sa taký scenár predpokladal. V kontúrach takej krajiny ako je Rusko, či Sovietsky zväz môžeme skutočne mobilizáciu pokladať aj za odstrašujúci prostriedok. Pakt z roku 1939 medzi Nemeckom a ZSSR bol stále platný. Sovietsky zväz takýmto krokom skutočne mohol chcieť dosiahnuť oddialenie vojny. Ak ZSSR predpokladal, že k takému útoku môže dôjsť, je mobilizácia jednou z možností ako protivníka odlákať od jeho plánov na agresiu.

Podľa argumentu Isaeva podloženého výsledkami komisie o stave Červenej armády, skutočne ČA nemala možnosti viesť úspešnú vojnu. Rozpracovanie mobilizačného plánu na dlhšie obdobie sa opiera o skúsenosti z prvej svetovej vojny. Táto príprava armády a jej uvedenie do lepšieho stavu, kedy bude môcť efektívne a úspešne viesť bojové operácie však na jednej strane znamená to, že sa zlepší jej schopnosť obrany, ale nevylučuje to ani schopnosť prípravy armády na vedenie agresívnych vojen. Poľsko svoju mobilizáciu začalo po vypätých udalostiach roku 1938, teda anšlus Rakúska, ale aj udalosti v ČSR. Skutočne Poľsko nemôže byť považované za agresora, ale taktiež nespadá do „logiky“ Suvorova, ako výsmešne Isaev poukazuje. Totiž rozdiel medzi Poľskom a ZSSR je jednak vo vojenskom potenciáli, ale súčasne Poľsko reagovalo na eskaláciu napätia a reálne hrozby, ktoré vyplývali z udalostí v jeho susedstve. Tobôž sa nedá považovať ani Francúzsko, ako to tvrdí Isaev. To mobilizovalo 23.8.1939, čo bol deň podpisu paktu Molotov –Ribbentrop a súčasne bolo

48 napätie v Európe vysoké. Preto Isaevové narážky na logiku nie sú relevantné. Francúzsko ani Poľsko nebolo v rovnakej pozícii ako ZSSR.

4.1.5. O čom hovoril nárast divízii? Sovietsky zväz fungoval na takzvanej stratégii „trojčatok“, teda divízie sa budú v prípade vojny deliť a následne tieto nové menšie divízie sa doplnia o nových mobilizovaných vojakov, ktorí sa iba „nabalia“ na novovzniknuté kostry. Je to niečo ako proces delenia buniek. Velenie usúdilo, že táto stratégia nie je vhodná a tak novou reformou pôvodné divízie rozdelili hneď. V prípade konfliktu, po novom už nebudú deliť divízie, ale keďže sú už rozdelené, iba „pribalia“ nových vojakov. Išlo teda iba o reorganizačnú záležitosť. Počet divízii vzrástol na 173. Každá mala minimálny potrebný počet vojakov, štandardne medzi 3 a 6 tisíc a v prípade vojnového stavu počet narástol na 17 tisíc. Sovieti teda získali pevné kostry divízii a v prípade konfliktu ich už nebolo potrebné zvyšovať. Isaev priznáva, že touto reorganizáciou aj „mierne“ narástol počet vojakov a to na 2 265 000, čo je o 600 000 viac. Nechápe Suvorovove vyjadrenia streleckých divíziách s 13tisíc vojakmi. Takých bolo podľa Isaeva iba 17. Mali po 14 tisíc vojakov. 76 ich bolo po 6 tisíc a 33 streleckých divízii po 3 tisíc.(Isaev:2009, 4)

2 265 000 členná armáda Sovietskeho zväzu bola percentuálne 1,4% obyvateľstva. Nešlo o nič výnimočné v tejto dobe. Pre porovnanie mali podobné čísla aj iné krajiny: Francúzsko – 2%, Nemecko 1,2%, Poľsko (1.6.1939) 1,3%. V danom období boli časy prílivu, ale aj odlivu vojakov. Podľa Isaeva nešlo o žiaden lineárny nárast ako to tvrdí Suvorov.(Isaev:2009, 4)

Suvorov kritizuje armádu 22. júna 1941. Tvrdí, že malo ísť o útočnú armádu. Mobilizačný plán MP41 (alebo tiež známy ako mobilizačný plán číslo 23) z 22. februára 1941 však hovorí o mobilizácii na úroveň 8 682 827 mužov. Suvorov to však nevyvracia, keďže do plánovaného útoku na Nemecko toto číslo mohlo byť dosiahnuté.(Isaev:2009, 4)

Odklon Sovietskeho zväzu od stratégie trojčatok skutočne mohol priviesť armádu do stavu, kedy bude efektívnejšie reagovať na hroziace nebezpečenstvo a lepšie podrobí rozvitiu svoju armádu. Novou reformou preto automaticky narástol počet divízii. Avšak väčšina z nich mala mať iba nutný minimálny počet vojakov. Pripúšťa tiež „mierny nárast“ počtu vojakov. Suvorov ale tvrdí, že ZSSR práve za to a za iné udalosti ako lokálne konflikty skrýval zvyšovanie počtu vojakov. Následne preto nebol relevantný ani počet 2 265 000 vojakov

49 z roku 1939 ako 1,4% obyvateľstva, keďže tento počet až do roku 1941 narastal, a to až do počtu 5 080 977 k 22. júnu 1941 (toto číslo uvádza sám Isaev, ale obhajuje ho tým, že 805 264 bolo prizvaných na cvičenia). Ťažko usúdiť nakoľko jednotlivé zvyšovania armády nasvedčovali príprave na útok proti Nemecku a nakoľko iba reprezentovali potreby daného obdobia. Prebehli totiž aj jednotlivé zníženia počtu vojakov, konkrétne napríklad medzi 1. aprílom a 1. májom 1940, kedy počet klesol z 4 416 000 na 3 990 993, alebo medzi 1. júnom a 1. septembrom 1940 z 4 055 479 na 3 423 499.(Isaev: 2009, 4)

4.1.6. Bystrochodnyj tank BT Alexander Isaev na tému tohto supertanku má potrebu v prvom rade vyvrátiť Suvorovovo tvrdenie o tom, že tankov BT bolo vyrobených viac ako vo všetkých ostatných krajinách sveta. Tankov BT bolo vyrobených 8060. Netreba ísť ani za hranicu ZSSR a zistíme, že T26 bolo vyrobených 11 218. Pokračuje tankami výroby iných krajín: Francúzsko – 1800 R-35, 1000 H-35, 500 S-35, 400 B1bis, Nemecko – 1445 Pz.I, 1223 Pz.II, 202 Pz.35(t). Dokopy 6573. Pridáme francúzskych 3700 FT-17 dosiahneme číslo prevyšujúce počet vyrobených BT.(Isaev:2009, 6)

Pokračuje kritikou toho, že by mal byť slabo pancierovaný. Bol to klasický ľahký tank 30-tych rokov a jeho charakteristiky tomu vypovedali. BT mal 20-22mm čelný pancier. U T- 26 to bolo iba 15mm. Nemecký PzKpfw IV mal v prvých sériách iba 14,5mm.(Isaev:2009, 6)

Čo sa týka zhadzovania pásov a presúvanie sa na kolesách na dobrých cestách, treba brať do úvahy technické možnosti tej doby. Diskusia prebiehala v mnohých krajinách. Tanky nielen že pri presúvaní po ceste ju aj ničili, ale zároveň tanky ničili aj samých seba. Francúzi predpokladali montovať na tanky gumené pásy. Tanky nemali možnosť presúvať sa dlhodobo na pásoch a tak ich bolo nutné na dlhšie trasy presúvať na nákladiakoch. Isaev vysvetľuje, že opotrebovanie bolo natoľko aktuálne, že sa vypracovali 3 možnosti ako sa mu vyhnúť: (Isaev:2009, 6)

1. Francúzsko, Británia a Nemecko využívali na presun nákladiaky. Lenže pre ZSSR to bol problém, vzhľadom na to, že bolo pre ZSSR začiatkom 30-tych rokov ťažké vyrobiť adekvátne nákladné vozidlo, ako tvrdí Isaev. Spočiatku to skúšali ako na západe s trojnápravovými vozidlami ale neúspešne. Stretávali sa s komplikáciami, ktoré boli v tej dobe pre ZSSR neriešiteľné.

2. Kolesovo pásové vozidlá. Experimentovali s týmto typom takmer všetky krajiny, ktoré vyrábali tanky, dokonca aj ČSR. Populárnymi boli spúšťacie sa kolesá. Také mali Francúzske St. Chamond M21,24,26. Model 26 bol v roku 1923 zakúpený Fínskom. Otázka Isaeva znie, na aké diaľnice to Fíni chceli? 3. Zlepšenie kvality pásov. Použitím novej technológie sa zvýšila výdrž pásu z 500km na 4800km.

Čo sa týka toho, či je pre tank BT dôležitejší pásový, alebo kolesový pohon, Viktor Suvorov argumentuje sovietskymi učebnicami, že je to jednoznačne kolesový. Isaev sa pýta aké učebnice to Suvorov čítal, keďže servisná príručka k napríklad BT-2 a BT-5 hovorí: „Pásový pohon tanku je hlavným pre boj a bojový presun... Kolesový pohon tanku sa predpokladá pre vykonanie presunu v tyle vlastných vojsk na veľké vzdialenosti s cieľom šetrenia pásového zdroja... Vedenie boja na kolesovom pohone sa neodporúča a môže sa chápať iba v miere sebaobrany tankových kolón pri presune.“ Isaev nesúhlasí s tvrdením, že by tanky BT neboli schopné presunu na území ZSSR. Práve naopak, myslí si, že takýto tank bol vhodný pre ZSSR vzhľadom na jeho veľkú rozlohu a potrebu presunu po teritóriu. Podľa správy tankovej brigády M. Jakovleva: „po zavŕšení bojov brigáda uskutočnila presun na kolesovom chode k miestu stálej dislokácie...iba za 4 dňový presun (od 12. do 15. októbra 1939) bol prejdených 630km ciest. Priemerný dojazd na jedno tankovanie vyššej kvality bol... u tankov typu BT-5 do 130km, u tankov BT-7 do 305km“. Brigáda sa vracala z bojov na Chalkin gole. Tiež považuje za totálnu hlúposť aby svoje pásy odhadzovali. Je predsa prirodzené, že si ich ešte bude „obúvať“. A netreba na to žiadne nákladiaky, pretože štandardne sa takéto pásy ponesú priamo na tanku. V prípade potreby sa tank môže znova „prezuť“. Celá autostrádnosť je hlúposť.(Isaev:2009, 6)

Čo vlastne znamená index „A“? Suvorovov predpoklad, že „A“ znamená „autostradnyj“, teda diaľničný. Pre Isaeva je to smiešne. Odpoveďou je zjednodušenie sledovania dokumentácie medzi rokmi 1931 a 1938. Všetky spoločnosti zaoberajúce sa špeciálnou technikou v rôzny čas dostávali vlastné jednopísmenové indexy. Index „A“ dostal štátny Charkovský lokomotívový závod menom Kominterna. Všetka ich produkcia dostávala písmeno A (valce, traktory, rozsievače a tanky). Napríklad „B“ mal Leningradský závod „Boľševik“. Ak je „A“ autostradnyj, tak potom A-17 je mnohocieľny autostradnyj buldozér.(Isaev:2009, 6)

Kritizovať Rusko s tak ohromnými hranicami na súši, že vyrobí 8000 tankov je hlúposť. Veľkú Britániu tiež nikto nekritizoval za lode, ktoré vyrobili. Boli však potrebné pre ich angažovanosť na mori.(Isaev:2009, 6)

Isaev jednoznačne vyvracia tvrdenie Suvorova o tom, že by malo byť tankov BT vyrobených viac ako ostatných tankov sveta. Taktiež vraví, že pancierovanie bolo štandardné pre tieto typy tankov. Podstata Suvorového tvrdenia však bola v tom, že chcel poukázať na fakt, že znížením hmotnosti tanku docielime jeho rýchlosť. Že ZSSR plánoval vytvoriť tank pre rýchly prechod do ofenzívy a do tylu nepriateľa. Šlo o to poukázať, že tento tank nemal slúžiť ako efektívna a nepreniknuteľná obrana, ale ako stroj, ktorý bude nedostihnuteľne prenikať hlboko na nepriateľské územie. Čo sa kolies týka Isaev poznamenal kontext doby, kedy sa riešil efektívnejší presun tankov na väčšie vzdialenosti. Ukazuje, že riešenie tanku BT bolo dobré a vhodné pre danú dobu. Dokonca aj tvrdenie Suvorova, že je pre tank dôležitejší kolesový a nie pásový pohon, vyvracia príručkou tankov BT-2 a BT-5, kde sa tvrdí, že kolesový pohon sa predpokladá iba pri presunoch na dlhšie vzdialenosti, nie pre bojové operácie. Presun brigády Jakovleva tiež dokladuje, že BT bol schopný presunu po území ZSSR. Index A nemá znamenať Autostrádový ako tvrdí Suvorov. To Isaev vyvrátil. Logiku počtu vidí v dlhých hraniciach ZSSR. Je teda možné, že BT bol naozaj využiteľný aj pri iných ako rýchlych ofenzívnych akciách, avšak opäť to nevylučuje cieľ s ktorým bol tank BT skonštruovaný, a to že mohol slúžiť aj ako tank pre útok na západ.

4.1.7. O čom svedčia odkryté sklady? Ako Suvorov povedal, podľa neho je skladovanie munície mimo skladísk príprava na vojnu. Argumentuje to jej znehodnotením. Nehovoriac o jej premiestnení na západnú hranicu. Podľa Isaeva existujú 2 druhy skladovania munície. Buď sa jedná o podzemné – drahšie sklady, alebo lacnejšie, uložené „len tak na zemi“, alebo na „grunt“. Pri otvorených skladoch sa sklady okrúžia zemným valom a v tom prípade môžu byť umiestnené 800m od najbližšej osídlenej časti. Pripomína, že takýto sklad v roku 1994 vo Vladivostoku vybuchol. Chystalo sa snáď „oslobodenie“ Japonska? Podľa Suvorovovej logiky to tomu nasvedčuje. Podobná situácia bola aj výbuch skladu pri Jekaterinburgu v roku 2001. V správe sa cituje: „Podľa oficiálnych správ ministerstva obrany RF, na sklade inžinierskych vojsk, ktorý sa nachádza v rajóne daného osídlenia, kvôli blesku vzniklo vzplanutie a následný výbuch na voľnom priestranstve rozpoloženej munície.“(Isaev:2009, 8)

Išlo teda o bežný spôsob skladovania. V 30-tych rokoch už bol spôsob skladovania na tak dobrej úrovni, že nebol problém skladovať muníciu na otvorenom priestranstve. Kvalitné drevené krabice, munícia potretá dvoma vrstvami olejového náteru. Občas dokonca používali aj tuk a niekedy mastný papier. Napríklad nábojnice do húfnic mali dve striešky. Jedna takzvaná normálna a druhá zosilnená. Zosilnená sa kladie do nábojnice a zalieva sa špeciálnym hermetizujúcim prostriedkom – špeciálny druh mastenia – ktorý po vyschnutí hermeticky uzavrie náplň v nábojnici. Pred výstrelom sa odstráni. Prvá ostáva, aby sa zabránilo úniku tlaku po stranách strely pri výstrele.(Isaev:2009, 8)

Náboje balili ešte lepšie. Zalievali sa do cínovej krabičky a ukladali do drevených krabíc. Takúto muníciu môžeme bezpečne skladovať pod prístreškom, teda pod holým nebom. Dokonca mali aj podlahu, aby sa nedotýkali zeme. Takzvaný výraz „na grunt“ netreba brať doslovne. Samozrejme keby boli skladované na holej zemi, bez prístrešku, tak ani najlepšie balenie by ich neochránilo. Samozrejme, že sa nejaké časti munície znehodnotili, ale to je bežné.(Isaev:2009, 8)

Dlhé kolóny vlakov smerom k hranici boli logické, vzhľadom na to, že až 29 z 41 skladov boli mimo hranice a bolo treba muníciu presunúť bližšie zo strategických dôvodov.(Isaev:2009, 8)

Tu Isaev teda jednoznačne vyvracia tvrdenia Suvorova a neprikladá im nijakú dôkazovú hodnotu. Išlo a ide o bežné skladovanie munície a ničím nesvedčí o plánovanom útoku proti Nemecku. V tomto sa Suvorov uchýlil k špekuláciám.

4.1.8. Budovanie nových závodov na prach Isaev vyvracia Suvorovov argument o tom, že by ZSSR začal stavať nové závody na prach v blízkosti hranice, aby boli bližšie pre zásobovanie pri útoku. Takýchto závodov bolo 8 a z nich bolo treba evakuovať po začiatku vojny 5. Z týchto 5 boli 3 postavené za cárskeho Ruska a tie 2 ďalšie boli postavené v roku 1934, a o ich výstavbe sa rozhodlo v roku 1933. Ale aj tie neboli bezprostredne blízko hranice. Z troch, ktoré neboli evakuované vďaka dostatočnej vzdialenosti bol tiež jeden nový. Isaev si myslí, že Suvorov zámerne manipuluje, keďže neudáva presné polohy týchto závodov. Jeden zo závodov sa podarilo oslobodiť už 17.12.1941. Všetci vedia, kde bol vtedy front – pri Moskve.(Isaev:2009, 8)

Čo sa týka vyjadrení o tom, že Nemecko obsadilo a použilo 80% produkcie proti ČA, Isaev tvrdí áno, ale nejedná sa o produkciu použitú proti ČA, ale bola to produkcia vyradená z prevádzky.(Isaev:2009, 8)

Tu sa Suvorov podľa Isaeva uchýlil k zavádzaniu, za čo sa naozaj tieto špekulácie dajú považovať. Sklady naozaj neboli preukázateľne stavané s logikou agresie. Nehovoriac o tom kedy boli postavené. Dokonca aj v rovine špekulácii je táto teória nepravdepodobná vzhľadom na umiestnenie daných skladov.

4.1.9. Stalinova a Molotovova línia Isaev vyvracia Suvorovove tvrdenia o nepreniknuteľnosti Stalinovej línie. Tvrdí, že bola deravá a v oblastiach Chminského, Polockého, Ostrovského, Pskovského, Kingissepského a Karelského okruhu zaberala len niečo cez viac ako 300km. To znamená asi len 30% z celkovej dĺžky 1000km. Viktor Suvorov tieto veľké medzery vysvetľoval univerzálnosťou Stalinovej línie a že sa po nej mohli pohnúť aj k útoku v týchto medzerách. Ale keďže pri tom „veľkom“ útoku mali z vnútrozemia Sovietskeho zväzu prúdiť obrovské zásoby materiálu, tak museli líniu zbúrať kvôli úzkym prechodom. To Isaev pokladá za totálnu hlúposť, keďže len ťažko možno obhájiť diery v celkovej dĺžke 700km z 1000km ako nedostatočné. V 19. storočí sa budovali oveľa nepreniknuteľnejšie obranné systémy. Zatiaľ čo betónové „krabice“ 20. storočia nemali ako prekážať v pohybe medzi nimi. Suvorov si podľa jeho slov jednoducho mýli typy obrany.(Isaev:2009, 13)

Hĺbka tejto obrany tiež nebola ako podľa Suvorovových slov. V niektorých miestach mala hĺbku iba 1-2km. Ďalej oponuje, že by mala byť Stalinova línia v hĺbke územia. Stála taktiež pri starej hranici. Boli pozície bez možností predmostia. (Isaev:2009, 13)

Nedochádzalo tiež k žiadnym výbuchom, alebo ničeniu opevnení. Suvorovov zdroj a to spomienky generálmajora P.G. Grigorenka neberie ako vierohodný a nazýva to výmyslom. Ďalším dôvodom prečo malo ísť o výmysel je, že sa týmto pokúšal brániť Chruščova, keďže jeho rajónom, ktorý mal na starosť, prešli Nemci bez väčších problémov. Nemecké správy o obsadených pevnostiach sa zhodujú s počtom pred vojnou postavených bunkrov, o čom svedčila správa 6. nemeckej armády. Žiadne neboli zničené. Tieto dohady sa po prvýkrát objavujú až za Chruščova.(Isaev:2009, 13)

Ďalej nerozumie číslam ľahkých opevnení od Suvorova. Spomína 876 na Stalinovej línii a len 193 na novej Molotovovej. Isaev hovorí o 3817 DOT (Dolgovremennaja ognevaja tochka – dlhodobá palebná pozícia) na Stalinovej línii v procese stavania, alebo už dostavané, oproti 5807 DOT na Molotovovej línii, tak isto v procese stavania, alebo už dostavané. Pri takom počte nových bunkrov je rozkoš myslieť si, že by boli všetky vyzbrojené novou výzbrojou. Preto bola využitá aj stará.(Isaev:2009, 13)

Považuje za hlúposť tvrdenie, že by bola nová Molotovova línia budovaná „na očiach“. Okrem bunkrov priamo pri hranici bola ďalšia línia 15-20km od nej. Nemecký veliteľ 28. roty pechotnej divízie vraví aj o tom, že narazili na silne opevneného nepriateľa v nových DOT, ktoré neboli zaznačené v nemeckých mapách.(Isaev:2009, 13)

Suvorovove vyjadrenie, že línia Molotova bola stavaná na druhoradých smeroch nie je pravdivé. Podľa Isaeva 1. a 2. tanková skupina nemcov útočila na najviac bojaschopné UR (ukrepljonye rajony – opevnené rajóny). Konkrétne šlo o Brestský UR a Strumilovský UR.(Isaev:2009, 13)

„Molotovova línia nemala pás ochrany s mínovými poliami a druhými inžinierskymi ohradeniami“ – nepravda. Takýto pás ochrany mal od 10 do 15km. Tak isto ako na starej hranici.(Isaev:2009, 13)

Líniu Stalina budovali od roku 1929 do 1939 a mala 3279 štruktúr. Na hranici 2067km sa stavalo ďalších 538. Na línii Molotova bolo za rok postavených 880 štruktúr a stavalo sa ešte ďalších 4927. tempo výstavby bolo vyššie ako pri výstavbe na Stalinovej línii.(Isaev:2009, 13)

Suvorovove tvrdenia o lepšom pancierovaní Stalinovej línie Isaev odmieta. Dáva do pozornosti hlavne v čom je podstata pancierovania a rozličnosť bunkrov na jednej a na druhej obrannej línii. V prvom rade hovorí, že pri bunkroch nie je podstatné pancierovanie a v prvom rade je u nich dôležitý betón. Pancierové časti sa dávajú len na pozorovacie veže a do veliacich miestností pre veliteľov a artileristických pozorovateľov. Na línii Molotova tieto veže neboli, preto porovnávať hrúbku panciera jednoducho nie je s čím. Namiesto veží mali periskopy podobné tým v ponorkách. Bez veží sa sťažuje dobíjanie bunkru. Z dokumentov vyplýva, že tieto DOT vydržali oveľa lepšie a sami Nemci priznali, že nemohli používať svoju bežnú taktiku pri použití špeciálnych externých náloží.(Isaev:2009, 13)

Bunkre na línii Stalina mali hrúbku stien 1,2m a betónové prekrytie 86-102cm. Dvojposchodové mali hrúbku stien do 1,5 a prekrytie 1,4m. Predpokladalo sa, že takto bránené bunkre sa vedeli brániť iba proti strelám 105-122mm. V zápise z 1.1.1939 o Tiraspoľskom opevnenom rajóne o stabilnosti stavieb je povedané nasledovné: „Stačí 203mm strela alebo dva-tri zásahy z 47, alebo 75mm explóznych striel a stavba bude vyvedená z prevádzky.“ Naproti tomu, bunkre na Molotovovej línii boli chránené hrúbkou steny 1,5-1,8m a prekrytím do 2,5m. Na potvrdenie svojich tvrdení Isaev nabáda k tomu, aby si to ľudia šli osobne skontrolovať. Niektoré bunkre oboch línii sa zachovali na svojom mieste.(Isaev:2009, 13)

Ďalej ide reč o obsype bunkrov. Vraj zasypali len 5-7 bunkrov. Vytýka ich „odhalenosť“ pred nepriateľom. Preto tvrdí, že šlo o „útočné“ bunkre. Isaev má na to jednoduchú odpoveď. Bunkre jednoducho zasypať nestihli. Keby aj malo ísť o to, čo tvrdí Suvorov, tak načo by obsypávali tých 5-7? Obsyp sa mal chystať po tom, čo privedú k bunkrom komunikáciu. Vyjadrenie veliteľa 62. Brest-Litovského opevneného rajónu: „A potom treba myslieť na to, že po dokončení stavby, všetky DOT budú dôsledne zamaskované.“ Ak nestačí to, Isaev sa ešte pýta, prečo sú na dodnes stojacích bunkroch kolíky pre upevnenie maskovacej siete? Podobné neobsypané bunkre boli aj na Francúzskej hranici.(Isaev:2009, 13)

Odhalenosť bunkrov pred očami Nemcov bola podľa Isaeva irelevantná. Na území ZSSR operovali nepriateľský špióni a v okolí bunkrov sa voľne pohybovali ľudia. A v konečnom dôsledku je jedno či ho je vidieť. Podstata je v zložitosti jeho likvidácie.(Isaev:2009, 13)

Ukázalo sa, že neúspech ruskej obrany za pomoci DOT bol spôsobený zlou taktikou. Bunkre sa omnoho lepšie chránia v prípade, že je k obrane prizvaná aj pechota, ktorá chráni prechody medzi bunkrami. Zabraňuje použitiu výbušnín, plameňometov a nedovolí obchvat bunkru. Rusi jednoducho nestihli doviesť potrebný počet vojakov k hranici a opevniť sa. Podobne strádali aj tanky KV a T-34 bez podpory pechoty. Hustota obsadenia opevnení bola porovnateľná ako u Francúzov (FR: 10-15 divízií na 400km, ZSSR: 1divízia na 25-40km). Bolo to málo, preto sa Nemcom darilo útočiť s útočnými skupinami. Fíni na svoju líniu Mannerheima stihli priviesť dostatok divízií vďaka eskalácii napätia pred konfliktom.(Isaev:2009, 13)

Čo sa týka Stalinovej línie, skončila ako tá Maginotová. Kde sa dalo ju obišli a kde nie tam ju celkom ľahko prebili. Napríklad, na juhozápadnom fronte bola línia Stalina prebitá 5- 9.7.1941 pri styku s 5. a 6. armádou. Najväčší problém takýchto opevnení je, že pokiaľ sa medzi ne vrazí klin, rozsype sa. Preto sa obranci musia stiahnuť, nechajúc tam všetku ťažkú výzbroj.(Isaev:2009, 13)

Betónové bunkre bez zátarás a mín skutočne nemali ako brániť v presune. Ak sú Isaevové charakteristiky Stalinovej línie pravdivé tak tvrdenia Suvorova o jej nepreniknuteľnosti sú minimálne pochybné. Stalinova línia skutočne stála na starej hranici, preto logicky pri posune hraníc na západ pristúpil ZSSR k budovaniu novej Molotovovej línii. Na starej hranici taktiež nie všade boli možné niekoľkokilometrové predmostia. Nepreukázala sa ani likvidácia starej Stalinovej línie o čom svedčia aj správy spomínanej nemeckej 6. armády. To, že sa tieto dohady objavujú až za Chruščova dáva podľa uvedených argumentov zmysel. Nová línia súčasne bola stavaná podľa jeho slov štandardne preto nie je dôvod si myslieť, že by bolo jej budovanie podcenené. Taktiež jej umiestnenie malo zodpovedať potrebám a rýchlosť výstavby bola vyššia ako pri budovaní Stalinovej línie. Nie je dôvod si myslieť, že by Molotovova línia bola potrebná pre podporu útoku.

4.1.10. Na čo sa vlastne pripravoval Sovietsky zväz? Sovieti sa pripravovali na vojnu skôr než prišiel Hitler. Tuchačevskij vo svojej knihe budúca vojna z roku 1928 rozoberá potenciálnych nepriateľov ZSSR. Predkladá nasledovné varianty: (Isaev:2009, 15)

1. „Napadnutie našej západnej hranice ozbrojenými silami našich západných susedov, s podporou materiálno-technickou zo strany Anglicka a Francúzska (a ich spojencov) a pri zabezpečenej neutralite Nemecka.“ 2. „Napadnutie našich západných hraníc ozbrojenými silami susedných strán, podporených ozbrojenými silami Anglicka, Francúzska, alebo iných veľkých imperialistických krajín.“ 3. „Napadnutie našich západných, južných a východných hraníc ozbrojenými silami širokého imperialistického bloku: Fínska, Estónska, Lotyšska, Litvy, Poľska, Rumunska, Anglicka (cez územie Turecka, Perzie a Afganistanu), Čínskych militaristov a Japonska.“

Za nepriateľov považovali: (Isaev:2009, 15)

1. Krajiny zjavne nepriateľské vo vzťahu k ZSSR: Anglicko, Francúzsko, Poľsko, Rumunsko, Fínsko, Estónsko, Lotyšsko a Litva. Do tejto skupiny možno priradiť aj Taliansko, ktoréje pripravené podporiť antisovietske plány Anglicka. 2. Krajiny, ktoré sa môžu priradiť k antisovietskemu frontu: Nemecko, ČSR, Maďarsko, Bulharsko, Juhoslávia, Grécko, Belgicko, Japonsko a USA 3. Priateľskými sa považujú napríklad: Turecko, Afganistan, Čína(potenciálne), Afrika, India. Nezainteresované vo vojne so ZSSR: Švédsko, Nórsko, Švajčiarsko, Rakúsko, Perzia, krajiny Latinskej Ameriky.

Z toho vyplýva, že Sovietsky zväz mal dosť nepriateľov aj pred Hitlerom.(Isaev:2009, 15)

Spojenectvo Francúzska, Československa a Sovietskeho zväzu považuje Isaev za hlúposť ak plánujete dobíjať Európu a tiež vstupovať do Spoločnosti národov. Prečo vôbec uvažovať o dohodách, ktoré sú pre ZSSR nevýhodné? Správanie sovietskej vlády nijak nekorešponduje s ideou ľadoborca revolúcie, za ktorého mal byť Hitler. Aj keby, Stalin nemal možnosť vplývať na Európsku politiku, čo sa najlepšie ukázalo v roku 1938 v Mníchove. Napriek jeho neúčasti, a to ako spojenec ČSR sa mal zúčastniť, Stalin zorganizoval 6 armádnych skupín v Bieloruskom vojenskom okruhu aby „ukáznil“ ľadoborec revolúcie. Čím samozrejme myslel umravnenie Hitlera pri postupe v mníchove a po ňom.(Isaev:2009, 15)

Viktor Suvorov niekoľko krát opakuje, že využíva iba otvorené sovietske zdroje. Isaev mu to vyčíta a ukazuje dôležitosť aj iných zdrojov. Suvorov sa Mníchovskej dohode nevenuje, ale americký žurnalista William Shirer si myslí, že išlo o jednu z najdôležitejších udalostí na ceste k vojne. William Shirer, pracujúci v Európe ako korešpondent „Chicago tribune“ v predvojnových časoch, po vojne pracoval v nemeckých archívoch. Píše: „Bola v Mníchove nevyhnutná anglo-francúzska kapitulácia? Blufoval Adolf Hitler, alebo nie? Teraz vieme odpoveď na obe otázky. Paradoxne, na oba prípady je odpoveď negatívna. Všetci generáli blízki Hitlerovi, ktorým sa podarilo prežiť vojnu sa zhodujú, že ak by nebolo Mníchovskej dohody, Fuhrer by zaútočil na Československo 1. októbra 1938. Veria, že napriek pochybnostiam Londýna, Paríža a Moskvy, Anglicko, Francúzsko a Rusko by aj tak boli donútené vstúpiť do vojny.“ A čo je hlavne dôležité je, že nemeckí generáli jednohlasne prehlásili, že Nemecko by prehralo túto vojnu, pričom za kratší čas. Argumenty obhajcov Chamberlaina a Deladiera majú vyvracať nemeckí generáli, hlavne tí, ktorí podporovali Hitlera do konca. Medzníkom pre týchto generálov bol Keitel, bezpodmienečne oddaný

Hitlerovi a vždy stojací na jeho strane. Keď sa ho v Norimbergu spýtali, aká bola reakcia nemeckých generálov na podpísanie Mníchovskej dohody, odpovedal: „Boli sme neobyčajne šťastní, že situácia nedošla do vojenského stretu pretože...vždy sme mysleli, že nemáme dostatok zdrojov na prekonanie českých pohraničných pevností. Z čisto vojenského pohľadu sme nemali síl brať útokom československú obrannú líniu.(Isaev:2009, 15)

Preto mohol ťažko Stalin pestovať svoj ľadoborec revolúcie. Pestoval ho Chamberlain spolu so západnými spojencami, keď obetovali svojho spojenca a to bez Stalinovej pomoci. Isaev uvádza, že Chamberlain pred Mníchovom pritom disponoval dôležitou informáciou. Pred dohodou pricestoval do Londýna Ewald von Kleist a hovoril Churchillovi o plánoch nemeckej generality vykonať vojenský prevrat proti Hitlerovi v prípade začatia vojny medzi Nemeckom a Československom. No Chamberlain nevzal do úvahy informácie od nemeckého generála. Podľa logiky Suvorova môžeme vypracovať teóriu o ľadoborci kontrarevolúcie proti ZSSR z hlavy Chamberlaina.(Isaev:2009, 15)

Sovietsky zväz skutočne nemal núdzu o nepriateľov. Nemení to nič na tom, že podpora rozvoju ozbrojených síl ich má pripraviť všeobecne na vojnové udalosti. Nepochybne pri plánoch na zlepšenie kondície Červenej armády kalkulovalo vedenie aj s budovaním schopnej obrany o čom svedčí fakt budovania dvoch obranných línii. Nevylučuje to však ani možnosť prípravy na ofenzívu. Vieme, že Sovietsky zväz sa od svojho vzniku pokúsil rozšíriť komunizmus čo najďalej. Okrem občianskej vojny, Rusko – Poľskej vojny o tom svedči aj podpora komunistických strán, pokúšajúcich sa o prevrat. Čiastočne s úspechom v Maďarsku a na východe Slovenska, či snahy v Nemecku. Samozrejme to nedokazuje ich záujmy koncom 20. a v 30. rokoch. Nie je ale dôvod myslieť si ani opak. Charakteristika daného režimu sa vyznačovala počas 20. storočia túžbou šíriť svoj vplyv. Preto argument, že sa v roku 1928 ZSSR pripravoval čisto na obranu svojej nezávislosti je nedostačujúci. Nijak sa tým nevyvracia možnosť plánov dospieť v úrovni bojového rozvoja na takú úroveň, aby bolo možné viesť úspešné agresívne bojové operácie. Nehovoriac o extrémnych päťročniciach zameraných na budovanie armády. To že k moci prišiel Hitler, malo Stalinovi iba dopomôcť k realizácii plánov.

Stalin možno očakával, že vojna nedosiahne dostatočných kontúr ak vypukne po Mníchove. Nemal predsa záujem aby západný spojenci, hlavne Veľká Británia stála mimo. Čo by sa v jej prípade mohlo stať. Stalinovi podľa Suvorovovej teórie bolo treba vojnu čo

59 najväčšieho rozsahu, ale hlavne vojnu, kde on bude figurovať až ako posledný. Nie ako ten prvý, ktorý príde na pomoc spojencovi ako je Československo.

4.2. Profesor Garejev a pohľad na udalosti z roku 1941

4.2.1. Machmut Achmetovič Garejev Generál Machmut Achmetovič Garejev je veteránom 2. svetovej vojny. Je doktor vojenských a historických vied, profesor a vojenský teoretik, taktiež prezident Akadémie vojenských vied.(General armii Garejev Machmut Achmetovič: 2009)

4.2.2. Plánoval Sovietsky zväz útok na Nemecko? Profesor Garejev nesúhlasí s verziou o plánovanom preventívnom útoku ZSSR proti Nemecku. Z oficiálneho stanoviska z Norimbergu Nemecko napadlo bez vyhlásenia vojny 22.6.1941 Sovietsky zväz na základe vopred vypracovaných plánov. Dôkazy, ktorými disponoval tribunál potvrdzujú, že Nemecko malo dôkladne vypracovaný plán zničiť ZSSR ako politickú aj vojenskú silu pre to, aby mohli započať expanziu na východ v súlade s ich ašpiráciami. Výsledky tohto tribunálu sú priznané všetkými krajinami sveta. Všetky dokumenty, historické fakty a logika udalostí toho obdobia plne odporujú tvrdeniam o nutnosti Hitlera začať vojnu.(Moroz: 2001)

Garejev cituje Nemeckého historika Johannesa Zukertorta, ktorý poznamenal: „Výmysel o preventívnej vojne sledoval dva ciele: po prvé, dať napadnutiu na ZSSR aspoň nejaké zdanie morálneho presvedčenia, po druhé, špekuláciami o antikomunizme, skúsiť pritiahnuť na svoju stranu západné krajiny ako spojencov pre pochod na východ“. Všetky tieto okolností, dôsledné analýzy denníkov generála Haldera, Goebbelsa a iných ďalších dokumentov ukazujú, že nemecké velenie krok po kroku cielene pripravovalo agresiu voči ZSSR, neočakávajúc žiadne napadnutie z jeho strany.(Moroz: 2001)

Podľa Garejeva je úplne jedno ako by sa správal Sovietsky zväz. Nech by robil čokoľvek, útok na neho by prišiel. Žiadne dôvody, na ktoré sa odvolávajú Suvorov a jeho nasledovatelia, Hitlerovi neboli na útok potrebné. Plán Barbarossa bol vypracovaný ešte v roku 1940. Oveľa skôr ako začal sovietsky presun vojsk na západnú hranicu. (Moroz: 2001)

Na otázku či sovietske velenie rátalo s útočnými operáciami proti Nemecku odpovedá, že hlavným vojensko-politickým cieľom sovietskeho velenia bolo vyhnúť sa všemožne vojne, alebo ju oddialiť aspoň do roku 1942, aby získali čas na dokončenie príprav ozbrojených síl

60 k obrane. Ak by došlo k napadnutiu Nemecka, strategickým plánom bolo na začiatku odraziť útok nepriateľa obrannými silami, vďaka čomu prebehne rozvinutie hlavným síl a následne prejsť do rozhodujúceho protiútoku.(Moroz: 2001)

Boli pripravené aj poznámky Žukova z 15.5.1941, kde jedna z možných variant činnosti ozbrojených síl bola uskutočnenie preventívneho útoku s cieľom znemožniť agresiu Nemecka (po vykonaní nevyhnutných zoskupovaní vojsk a ich nevyhnutným materiálno- technickým zabezpečením). Avšak tento plán nebol prijatý Stalinom, keďže takéto kroky boli pre ZSSR nevýhodné. Hrozilo by zbližovanie potenciálnych spojencov ZSSR s Nemeckom. Tieto plány nemali existovať a nemali ich ani jednotlivé štáby.(Moroz: 2001)

Niektorí autori (Suvorov s podporovateľmi – poznamenané mnou) sa snažia verziu o preventívnom údere založiť na tom, že vojská na fronte sa nenachádzali v obrannom postavení a neboli patrične vybavení. Podľa Garejeva však nejde o dôkaz prípravy na preventívny útok. Tieto nedostatky boli spojené so zastaranými predstavami o charaktere vojenských operácii v prvých momentoch vojny a všeobecne podcenenie operatívnej a strategickej obrany spred vojny. Nie len obranné, ale aj útočné operácie neboli pripravené potrebným spôsobom. Dokonca rozkazy z 22.6.1941, po začatí vojny, bol vydaný rozkaz odraziť nepriateľský útok, ale neprekračovať vlastnú štátnu hranicu. Podľa Garejeva je teda evidentné, že zo strany ZSSR sa žiadny útok nepripravoval. (Moroz: 2001)

Profesor Garejev by chcel poukázať na jednu zaujímavú vec. A síce, že pred vojnou sa k hranici presúvali sovietske vojská z tylu, ale vojská na hranici sa nepripravovali k bojovej pohotovosti, ani nezaujali obranné postavenia. Prevoz týchto záložných armád sa ani nemaskovalo, môžeme teda súdiť, že išlo skôr o politickú, než vojenskú záležitosť, s cieľom vplývať na nemecké prípravy. Sám Stalin považoval nemecké vojenské prípravy skôr ako spôsob politického tlaku na ZSSR, aby dosiahol ústupky.(Moroz: 2001)

4.2.3. Prvotné neúspechy Červenej armády Neúspechy v prvé mesiace vojny vidí hlavne v tom, že Rusko bolo industriálne slabo rozvinutou krajinou a po prvej svetovej vojne a občianskej vojne bolo jasné, že krajinu nenechajú na pokoji. Ako vraví, bolo nutné sa za krátky čas dostať zo zaostalosti, alebo sa stať obeťou „agresie zo západu na východ“. Teda podľa jeho slov bolo „nezištným úsilím“ národa vykonaná industrializácia, armáda a flotila dostali nové typy výzbroje – tanky, lietadlá a ďalšiu techniku. Spolu s vysokou úrovňou patriotizmu obyvateľstva sa to stalo najdôležitejšou podmienkou toho, že sa ZSSR udržal.(Moroz: 2001)

Za veľké chyby pred vojnou považuje dôstojnícke čistky v rokoch 1937-1938, ktoré tak isto prispeli k prvým porážkam. Napriek tomu bolo pred vojnou vykonaných niekoľko opatrení na posilnenie ozbrojených síl. V prvom rade v roku 1939 prešla Červená armáda na kádrový systém a svoju početnosť zvýšila do roku 1941 z 2 miliónov vojakov na 5 miliónov. V roku 1941 bolo zároveň pozvaných 800 000 vojakov na vojenské cvičenia, čo sa rovnalo čiastočnej mobilizácii. Podarilo sa zvýšiť výrobu nových typov zbraní a zvýšilo sa aj obranné budovanie.(Moroz: 2001)

Ďalšou príčinou neúspechu bolo aj to, že sa Stalin všemožne snažil posunúť začiatok vojny o 1-2 roky a snažil sa ju žiadnym spôsobom nevyprovokovať. Preto sa vojská až do útoku nachádzali nie v obrannom postavení, ale v postavení, ktoré zodpovedá mierovým časom. Efektívna obrana bola teda znemožnená. Otázka zvýšenia vojenskej pohotovosti sa neraz riešila, avšak v tom čase bolo niečo také presadiť takmer nemožné. Pokusy o dovolenie priviesť vojsko do bojovej pohotovosti boli vyhodnocované ako pokus vyvolať paniku a boli trestané. Príkladom bol telegram pre vojenskú radu Kyjevskeho špeciálneho vojenského okruhu (KŠVO) v ktorom sa píše: „Doložte ľudovému komisárovi na základe čoho časti opevnených rajónov KŠVO dostali príkaz obsadiť predmostia. Takéto konanie môže okamžite vyprovokovať nemcov na ozbrojený stret a spôsobiť rôzne druhy dôsledkov. Takýto rozkaz okamžite zrušte a doložte, kto konkrétne dal takýto samovoľný rozkaz. Žukov. 10.6.1941.“ Ďalším prípadom môže byť veliteľ delostreleckého pluku 10. armády 17.6.1941 na straníckom zasadnutí: „Možno je toto naše posledné zasadnutie v mierových časoch.“. Na ďalší deň po tomto jeho vyjadrení ho obvinili z vyvolávania paniky a zadržali. Vzhľadom na tieto okolnosti Garejev vysvetľuje, že bola vôľa brániť sa, ale nepripravenosť vojsk v obranných pozíciách spôsobili počiatočné neúspechy. Nemyslí si, že sa jedná o dôvod myslieť si, že sa armáda pripravovala na agresiu.(Moroz: 2001)

4.2.4. Počty vojenskej techniky Čo sa týka vysokého počtu techniky na sovietskej strane, Garejev uvádza dôvody, prečo ZSSR nezískal prevahu. Uvádza teda príklad tankov. Podľa jeho slov bolo k júnu 1941 v ZSSR 15 000 tankov. Časť z nich boli dislokované vo východných a južných okruhoch. 60- 70% tankov bolo nielen zastaraných, ale aj opotrebovaných. Takýchto tankov bolo nemálo aj v nemeckej armáde, ale obyčajne ich nepočítajú. Zvykne sa počítať, že k 1.6.1941 mali nemci 5 639 tankov. Ale 2 012 bolo T-I a T-II sa do tohto čísla nerátajú. Nerátajú sa taktiež podľa jeho slov obsadené nemcami tanky Francúzska, Anglicka a Poľska, bolo ich 4 100. Ak zarátame tanky ČSR, belgické, holandské a ďalšie, ich počet je nie menej ako 12 000. Časť

62 z nich bola využitá aj v okupovaných oblastiach, takže sa nemôžu rátať všetky do počtu využitých na Nemecko – Sovietskej fronte. No tak isto by sa nemali rátať do celkového počtu sovietskych tankov staré, nebojaschopné ľahké tanky, alebo tančíky.(Moroz: 2001)

4.2.5. Analýza Suvorov tvrdí, že sa súčasná historiografia mýli vo vzťahu k počiatku 2. svetovej vojny. Je logické, že stále existujú stanoviská, hlavne tie povojnové, ktoré za agresora ZSSR nepovažujú. To ale Suvorova nevyvracia. Čo sa týka agresie Nemecka sme už písali vyššie. Je možné a pravdepodobné, že sa Nemecko pripravovalo na vojnu nezávisle na plánoch ZSSR. Očakávať útok nemuseli. Taktiež to platí o obhajobe nemeckého útoku. Ani rozpracovanie plánu Barbarossa nehovorí nič o tom, prečo by ZSSR nemohol plánovať svoje rozšírenie revolúcie od konca 20. rokov. Špekulácie o výhodnosti preventívneho útoku sú stále na úrovni špekulácii, ale už len fakt, že sa s tým kalkulovalo, hovorí o možnosti takého postupu. Zastarané stratégie stále nevylučujú logiku postaviť vojsko do obranných pozícií podľa defenzívnych plánov. To sa neudialo. Diletantstvo sovietskych stratégov je pochybné. Zaujímavý je však rozkaz neútočiť za hranicu Nemecka. To je úplne v rozpore napríklad s Isaevovým plánom preniesť na územie nepriateľa bojové operácie.

Neúspechy spôsobené slabou úrovňou rozvitia ZSSR samozrejme sú relevantné, ale pri takom množstve mobilizovaných síl a techniky, je tak drvivá porážka v prvých mesiacov vojny katastrofou. Ťažko povedať či to, prípadne v spojení so Stalinovými čistkami mohlo spôsobiť až takú porážku. Samozrejme to k tomu prispelo. Otázku neprovokovania Hitlera sme spomenuli vyššie. Čo sa tankov týka, skutočným problémom nie je počet, ale fakt, že po útoku boli nepoužité a opustené.

4.3. Profesor Anfilov a jeho pohľad na udalosti z roku 1941

4.3.1. Viktor Alexandrovič Anfilov Plukovník Viktor Alexandrovič Anfilov bol veterán 2. svetovej vojny. 22. júna 1941 bol študentom Vojensko-inžinierskej akadémie. Vojna ho zastihla na praxi, pri budovaní opevnení na novej hranici. Ako sám vravel, vojna ich zastihla náhle, nemali ani pušky, iba veliteľ nosil revolver. Celý rok 1941 zamínovával cestu postupujúcemu nepriateľovi. (Moroz: 2001) Bol taktiež doktorom historických náuk a zaslúžilá osobnosť vedy RSFCR (1990). V roku 1975 sa stal profesorom a je autorom niekoľkých kníh o prvých etapách vojny.(Achtamzjan: 2014, 2)

4.3.2. Plánoval Sovietsky zväz útok na Nemecko? Pre Profesora Anfilova ide o lži, mnohovrstvové lži, ktoré sa ukazujú ešte počas života frontového pokolenia. Otázka znie, prečo Stalin pripravoval útok na Nemecko? Aká bola jeho motivácia? Načo by mu to bolo? Odpoveďou Suvorova je svetová revolúcia. Ale svetová revolúcia nikdy nebola pre Stalina podstatnou ako napríklad pre Trockého. Ďalšia vec je, že sa mal Stalin snažiť presadiť svetovú revolúciu na úkor záujmom Sovietskeho zväzu a jeho obranyschopnosti. Môžeme akokoľvek odsudzovať Stalina za jeho chyby a zločiny, ale pripisovať mu ešte aj to, že chcel obetovať krajinu, národ pre svetovú revolúciu, to sa nikomu nepodarí. Nie v dobe dôkazov. To je podľa Anfilova prvá úroveň klamstiev.(Moroz: 2001)

Suvorov podľa slov Anfilova nenašiel dôkazy podporujúce jeho teórie a tak s radosťou začal fantazírovať na tému zasadaní Politbyra, na ktorom jednoducho Stalin niektoré veci povedať musel. Jeho straníci s radosťou tieto slová prijímali. Existujú aj iné vyjadrenia Stalina, ktoré poznajú aj falzifikátori. Napríklad z 19.1.1925 Stalin povedal nasledovné: „Ak niečo naozaj vážne vyzrie, tak naša angažovanosť, nepoviem nutne aktívna, nepoviem nutne priama, sa môže stať potrebnou. To neznamená, že musíme ísť nutne, aktívne proti niekomu. Nie je to správne. Ak niekoho taká poznámka napadá – Je to nesprávne. Ak sa začne vojna, my, samozrejme, do nej vstúpime poslední, úplne poslední, preto, aby sme prihodili závažie na váhu, závažie, ktoré by mohlo prevážiť.“ Takže ukazuje sa, že toto vyjadrenie Stalina bolo jeho programovým. Držal sa ho ako pred vojnou, tak po nej. Práve závažie ZSSR bolo rozhodujúcou silou v druhej svetovej vojne a pomohlo zachrániť ľudstvo. Stalin, ako sa ukazuje, spravil všetko čo mohol aby sa tejto vojne vyhol a udusil ju v zárodku.(Moroz: 2001)

Stalinovi vyčítajú pakt z 1939 roku. Kritici však neponúkajú alternatívu, ako inak mohol Stalin konať. Medzi nimi aj Suvorov. Stalin nemal iné morálne východisko. A dôvodom malo byť podľa profesora Anfilova, konanie západných demokracií a ich nekonzistentná a neúprimná politika. Napríklad ako Veľká Británia prijala osadenie prístavu Klaipėda, alebo teda Memelburg, a jeho oblasti. Profesor Anfilov cituje Hitlera: „Keď som obsadil Memelburg, Chamberlain ma cez tretiu osobu informoval, že veľmi dobre rozumel nutnosť toho kroku, hoci ho nemohol schváliť verejne.“- odvoláva sa na svedectvá západných dokumentaristov. Vzhľadom na to, že ešte nebolo povedané všetko – archívy sú stále zavreté, zmluvy z 1939 roku nemôžu byť považované za Stalinov výpočet. Stalin sa rozhodol vybrať čas a priestor, odsunúc vojnu. Ak má byť vojna nevyhnutná, tak nech je na ňu čas sa pripraviť.(Moroz: 2001)

Profesor Anfilov je presvedčený, že Stalin v roku 1939 rátal s tým, že vojna je nevyhnutná. Narážajúc na Mein Kampf, argumentuje tým, že Hitler konal podľa myšlienky teritoriálnych obsadzovaní a podľa toho ako ho osud ťahá na Rusko. Nie je veľmi známe to, že keď Hitler prišiel k moci a začal Nemecko pripravovať na agresívnu vojnu, Sovietska vláda sa obrátila k novej Nemeckej vláde s oficiálnou otázkou, či ostane vyjadrenie z Mein Kampf o rozširovaní sa na východ v platnosti, alebo sa Hitler rozhodne toto vyjadrenie vyjasniť. ZSSR dostal odpoveď 22.5.1941. (Moroz: 2001)

Stalin nepochybne očakával stret s Hitlerom, no neočakával ho tak skoro. Stalin triezvo hodnotil situáciu v Červenej armáde a to ho zneisťovalo. Na schôdzi venovanej vojenským akciám proti Fínsku, 17.4.1940 zdôraznil: „Kultúrnej, kvalifikovanej a vzdelanej veliacej štruktúry niet, alebo sú len jednotlivci... Je potreba dobre skĺbené a kreatívne fungujúce štáby. Zatiaľ ich nemáme... Zatiaľ, pre modernú vojnu sú potrební dobre vzdelaní, disciplinovaní bojovníci, iniciatívni. Nášmu vojakovi chýba iniciatíva. Je individuálne málo rozvitý. Je zlé naučený...“. Stalinovi to bolo jasné. Netrápila ho svetová revolúcia. Rozmýšľal, či sa mu podarí odraziť nevyhnutný úder Nemecka, a plnú dôveru v tom nemal.(Moroz: 2001)

Lož druhej úrovne je tvrdenie o agresívnej vojne zo strany ZSSR. Zámery priblížiť vojnu čo i len o jeden deň Stalin nemal. Vylučoval tiež, že by Hitler začal vojnu na dvoch frontoch. Spravodajské správy o pláne Barbarossa a napadnutí ZSSR bral ako dezinformácie. Toho boli podľa Stalina schopní ako Nemci, tak Angličania.(Moroz: 2001)

Ako sa Stalin staval k útočnej vojne? Pre Stalina bol útok hlavným typom vojenských operácií, ktoré prinášajú rozhodujúci výsledok. Veril, že silnejúca Červená armáda jedného dňa dokáže nielen odraziť útok nepriateľa, ale že dokáže preniesť bojové operácie na územie nepriateľa.(Moroz: 2001)

„Ak si kritici myslia, že sa ZSSR pripravoval na útočnú vojnu proti Nemecku, prečo potom do posledných mierových dní boli budované obranné postavenia?“ Anfilov nevidí logiku v tvrdeniach kritikov. Budovanie obrany prebiehalo dňom aj nocou. Dokonca 5 dní pred vojnou prišiel rozkaz o urýchlení príprav na bojovú pohotovosť aspoň niektorých schopných opevnení. Osobne svedčí tiež o množstvách mín, ktoré sa pred vojnou dovážali na hranicu. Nestihli sa však rozmiestniť. Pýta sa: „Načo voziť míny na hranicu ak ideš útočiť?“.(Moroz: 2001)

4.3.3. Analýza Profesor Anfilov vo svojej kritike Viktora Suvorova nijak nevyvracia jeho tézy. Obhajuje Stalina ako niekoho, kto sa snažil oddialiť vojnu. Avšak aktívne sa na ňu pripravoval. Brať spravodajské informácie o pláne Barbarossa ako dezinformáciu síce mohol, ale nijak to nevylučovalo možnosť započať preventívne opatrenia voči agresii. Ak sa pripravoval na Nemecký útok, nemal dôvod nepripraviť armádu k stretu a nepripraviť defenzívne plány.

Čo sa týka budovania obrany a jej zabezpečenia mínami, môžeme na tomto základe usúdiť, že ZSSR mal záujem úspešne sa brániť ofenzíve z Nemecka, ale opäť nie je vysvetlený fakt, prečo nebola armáda privedená do obranných postavení.

4.4. Profesor Sokolov a jeho pohľad na udalosti roku 1941

4.4.1. Boris Vladimirovič Sokolov Publicista a historik, doktor filologických vied, kandidát historických vied. Do septembra 2008 bol profesorom katedry sociálnej antropológie Ruskej štátnej sociálnej univerzity.(Boris Vadimovich Sokolov: 2017)

4.4.2. Pohľad na Veľkú vlasteneckú vojnu Tvrdí, že Veľká vlastenecká vojna sa stala mýtom a bohužiaľ stále hrá hlavnú úlohu v ruskej historiografii. Naproti tomu, podľa jeho slov, momentálne treba Rusku nacionálnu sebakritiku. Len vtedy sa zabezpečí postavenie Ruska v spoločnosti okolitých krajín a dovolí nazerať na nastávajúce problémy triezvo. Skúsenosť z vojny bude potrebné objasniť nanovo. Víťazstvo by nemalo zakrývať tie ohromné straty spôsobené zlým vedením vojny predstaviteľmi štátu a závislosťou na spojencoch. Bez ich pomoci by ZSSR ťažko došlo k víťazstvu. Sovietskou historiografiou bol tento vklad bagatelizovaný a umelo znižovaný. Preto tvrdiť, že ZSSR priniesol hlavný vklad k víťazstvu, môže byť chápane, jedine v počte strát. Vojna sa stala základným kameňom existencie Sovietskeho zväzu. „Bez socializmu a Stalina by sme nevyhrali“ – tak podľa Sokolova zmýšľajú mnohí. (3. Kapitola-Víťazstvo, ktoré bolo strašnejšie než mnohé porážky). Víťazstvo v nej dalo morálny argument existencii totalitného systému ZSSR so všetkými jeho nedemokratickými prvkami. Stalinovo víťazstvo prišlo vďaka tomu, že milióny hnal na smrť a tým si zároveň zabezpečil, že sa jedného dňa nepostavia proti jeho vlastnej diktatúre.(Sokolov: 2001, 2)5

4.4.3. Plánoval Sovietsky zväz útok na Nemecko? Tvrdiť, že ZSSR bol v druhej svetovej vojne agresorom, bolo v domácej historiografii neprípustné ako za ZSSR, tak aj teraz za Ruskej federácie. Stalin aj Hitler boli predstaviteľmi totalitných krajín a pokúšali sa o hegemóniu v Európe. Sovietska agresia voči Fínsku sa

5 Opäť vzhľadom na absenciu číslovania strán uvádzam čísla kapitol. Začínam predslovom ako číslo 1 66 principiálne nijak nelíši od tej Nemeckej voči Poľsku a mierová anexia Pobaltských štátov, Bessarábie a Bukoviny zas ničím nezaostáva za anexiou Rakúska a Česka. Na ceste k tejto hegemónii bol stret Nemecka a ZSSR nevyhnutným. Otázkou bolo iba kto začne. Podľa jeho slov, po publikáciách Viktora Suvorova musí byť každému jasné, že útok na Nemecko sa pripravoval súčasne s plánom Barbarossa a nijak od neho nezávisel. Myslí si však, že ak by ZSSR stihol zaútočiť prvý, chod vojny by sa výrazne nezmenil.(Sokolov: 2001, 1)

Komunizmus ako aj nacionálny socializmus sa snažili o svetovú nadvládu. V ekonomickom aj vojenskom smere bolo Nemecko pred ZSSR. Netýka sa to počtu vyrobených tankov a množstvom vyťažených surovín, ale všeobecnou úrovňou pripravenosti robotníkov, vojakov, kultúrnou a vzdelávacou úrovňou obyvateľstva. To že sa ZSSR objavil na strane víťazov bolo len preto, lebo západní spojenci podporili nepriateľa Nemecka. Nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ. Ale ZSSR bol tak isto pre západ nepríjemný ako Nemecko. V danom momente sa však v podobe Nemecka objavila hrozba pre celé ľudstvo. V kontexte druhej svetovej vojny, jednoducho záujmy západu a ZSSR boli rovnaké.(Sokolov: 2001, 1)

Výsmešne sa stavia k argumentu, že by Stalin nechcel poslať armádu na západ do bojových postavení aby nevyprovokoval vojnu. Niečoho takého sa môže báť iba ak nepozná skutočnú silu Červenej armády k júnu 1941. Súhlasí s obrovskou prevahou v bojovej technike pri porovnaní s Nemeckom. Preto nepochybuje o Sovietskej prevahe v júni 1941. Mal o nej vedieť aj Stalin, preto sa ho Hitler mal báť. Keď v januári 1941 náčelník generálneho štábu Žukov informoval Stalina o tom, že Nemci zvýšili výzvednú činnosť na hranici, Stalin sa mal vyjadriť „boja sa nás“. Stalin vyhodnocoval posilňovanie nemcov na hranici ako obrannú činnosť pre prípad sovietskeho útoku. Rovnako sa na to pozeral Hitler, ale nerátal s útokom sovietov v roku 1941, ale neskôr. Sokolov si myslí, že Stalin nerátal s nemeckým útokom skôr, než Hitler porazí Anglicko a preto svoj vlastný plán na útok proti Nemecku plánoval na rok 1941. Predpokladal, že práve vtedy sa Nemci pokúsia o vylodenie v Anglicku s tým, že práve tam sa sústredia najschopnejšie jednotky a technika Wermachtu. V marci 1941 v rámci plánu strategického rozvinu vojsk na západe, zástupca náčelníka generálneho štábu V.F. Vatunin uzniesol: „Útok začať 12.6.“. Podľa Sokolova je jasné, že také rozhodnutie nie je v kompetencii zástupcu náčelníka generálneho štábu, ani jeho nadriadených Žukova a komisára Timošenka. Na druhej strane plán strategického rozvinu vojsk nie je zdrap na poznámky, kde by Vatunin mohol zapisovať vlastné sny. Pre Sokolova nie je pochýb, že tento dátum určil sám Stalin.(Sokolov: 2001, 2)

K 12.6. sa však nepodarilo sústrediť všetky divízie a zásoby, preto sa už v máji 1941 rozhodlo presunúť útok na júl. V rámci tejto prípravy bolo 4.6. prijaté rozhodnutie sformovať k 1.7. poľskú divíziu Červenej armády, určenú na slávnostnú prehliadku po oslobodenej Varšave. A 15.5. bol prijatý plán preventívneho úderu, podľa ktorého mali hlavné sily Červenej armády útočiť v smere Krakov – Katovice, kedy odrežú Nemecko od Balkánu. Odtiaľ sa mala táto skupina presunúť k pobrežiu baltického mora, aby obkľúčili Nemecké sily v Poľku. Podľa návrhov pracovníkov generálneho štábu, v smere hlavného úderu malo stáť 152 sovietskych divízii proti 100 nemeckým. Vďaka drvivej prevahe plánoval Stalin a jeho generáli rýchlo zlomiť protivníka. Ak by sa podarilo dajme tomu zaútočiť 12.6. a ZSSR by predbehol Nemecko, prvoplánovo boli odhadované straty nie menšie ako boli reálne straty pri pláne Barbarossa.(Sokolov: 2001, 2)

Problémom Červenej armády bolo, že sa Stalin hnal za kvantitou, nie za kvalitou. Nemeckí piloti mali oproti sovietskym obrovskú prevahu v nalietaných hodinách. Kým sovieti nalietali maximálne 30 hodín, ale väčšinou len od 4 do 15,5 hodín, nemci nalietali 450. Podobne na tom boli vodiči tankov. Sovieti 5-10 hodín, nemci minimálne 25.(Sokolov: 2001, 2)

Hitler zaútočil na ZSSR vychodiac z vlastných bojových plánov, no neuvedomujúc si, že predbehol takmer pripravenú Sovietsku armádu. Stalin plánoval sovietskymi bajonetmi zaviesť sovietsky režim západným krajinám a nič nevedel o pláne Barbarossa. Súčasne oba plány útoku boli fakticky preventívnymi útokmi. Boli teda plány oboch odôvodnené? Sokolov sa nazdáva, že na túto otázku nie je jednoznačná odpoveď. Rozdiel medzi Hitlerom a Stalinom veľký nevidí. Hitler bol strojcom holokaustu, ale Stalin vykonal čistky obrovských rozmerov ako v Poľsku, tak v pobaltských štátoch, Bielorusku a na Ukrajine. Hitler bol agresorom proti Rakúsku, ČSR, Poľsku a ZSSR. Stalin bol zase agresorom proti taktiež Poľsku, Fínsku, Pobaltiu a Rumunsku. Sokolov sa pýta: V čom sa líšia?(Sokolov: 2001, 2)

Podľa Sokolova minimálne od roku 1940 Stalin rátal s vojnou proti Nemecku. Lokálne konflikty proti pohraničným štátom si nevyžadovali také obrovské vklady v oblasti vojska, preto obrovské zbrojenie muselo nasvedčovať tomu, že Stalin očakával stret so silnejším štátom ako je Fínsko, či Rumunsko. Odvolanie vojnou skúseného Žukova z Mongolska späť, nasvedčuje potrebe skúsených veliteľov pre blížiaci sa boj a nakoniec svedecké výpovede o Stalinovom presvedčení o blížiacom sa konflikte s Nemeckom. Príkladom je svedectvo Georgia Alexandroviča Egnatašvíliho z 90. rokov, rodinného známeho Stalina. Vtedy v noci

68 z 6. na 7. mája 1940 oslavoval Stalin v úzkom kruhu oslavu 80. narodenín svojho krajana Datu Ehnatašvíliho. Georgij Alexandrovič je jeho vnuk a spomína: „Macocha moja bola Nemkou a okolo rokov 25-26 poslala svoju dcéru k sestre do Nemecka učiť sa. Potom v Berlíne sa jej dcéra vydala za žida, jeho priezvisko si nepamätám, ale volali ho Zighen. A keď Hitler prevzal moc v roku 1933 a začal utláčať židov, tento Zighen vzal svoju ženu a cez Dánsko utiekol do Ameriky. Takže k 40. roku dcéra mojej macochy už žila v Štátoch. Stalin niekoľko raz na ňu pozrel a zrazu hovorí otcovi po gruzínsky: „Saša, tvoja žena je nejako veľmi smutná, je možné, že sa jej nepáči, že som prišiel k tebe na návštevu?“ A otec odpovedal: „Ale čosi Soso! Ako si to len môžeš myslieť! Problém je v tom, že v USA jej ostala dcéra a ona sa teraz bojí, že začneme vojnu s Amerikou...“ Stalin na ňu úpenlivo pozrel, pohladil si fúzy, zobral si do pravej ruky pohár a hovorí: „Vážená Lilija Germanovna, nebojte sa, netrápte sa...bojovať s Amerikou nebudeme.“ Potom zamrzol na niekoľko minút, stále si hladkal fúzy, keď vtom zdvihol pravú ruku, pohladil si fúzy a vyskočil: „Bojovať budeme s Nemeckom! Anglicko a Amerika budú našimi spojencami! Nebojte sa , netrápte sa! Na vaše zdravie!“ a vypil si. Stalin nepochybne rátal s blížiacim sa stretom proti Nemecku.(Sokolov: 2001, 3)

4.4.4. Analýza Sokolov v zásade súhlasí so Suvorovovými názormi. Ako píše, je nutné aby ruská spoločnosť prešla rozsiahlou diskusiou na danú problematiku. Veľká vlastenecká vojna sa stala udalosťou, ktorá držala pokope nielen ZSSR, ale dnes tak drží aj Ruskú federáciu. Je teda logické, že podlieha idealizovaniu a umelej glorifikácii. Súhlasí, že Stalin plánoval útok proti Nemecku a plnohodnotne sa na neho pripravoval. Sokolov dobre poznamenal, že medzi Stalinom a Hitlerom a ich režimami v podstate nie je až taký rozdiel. Čím korešponduje s celou líniou, ktorú reprezentuje Suvorov.

4.5. Soloninoví dezertéri

4.5.1. Mark Solonin Mark Solonin patrí do skupiny predstaviteľov takzvanej novej vlny ruskej vojenskej historiografie podobne ako Viktor Suvorov, ktorého cieľom je poukázať na skutočné historické fakty vzniku druhej svetovej vojny. Solonin zdieľa rovnaký názor ako prvý historik, ktorý začal túto koncepciu, a to Viktor Suvorov v príprave Stalina na útočnú vojnu. Suvorove fakty vznikali len z pamätí sovietskych maršalov a generálov a v čase zberu informácií nemal k dispozícií žiadne iné materiály, ktoré sa nachádzali v sovietskych archívoch. Po páde komunistického režimu boli v Sovietskom zväze na krátku dobu

69 sprístupnené archívy, v ktorých sa nachádzajú dokumenty, ktoré sa týkajú obdobia príprav Stalina na útočnú vojnu, ako aj obdobia samotného priebehu druhej svetovej vojny. Hlavnou úlohou sovietskej armády bolo uskutočniť rozsiahlu ofenzívu za západnými novovzniknutými hranicami štátu. Takéto tvrdenie nie je žiadna hypotéza, ale holý fakt, ktorý je potvrdený historiografickým výskumom. Samotný útok bol naplánovaný ešte v lete roku 1941. Po preskúmaní dôkazov rôznymi historikmi sa prišlo k záveru, že Suvorovov spôsob nazerania na prípravu Stalina na útočnú vojnu nebola len nejaká hypotéza, ale skutočný fakt, ktorý je z vedeckého hľadiska historiograficky potvrdený a podložený relevantnými dôkazmi.(Poláček: 2010)

4.5.2. Prvotné neúspechy Červenej armády Solonin súhlasí s tým, že ZSSR využil obrovský potenciál nazhromaždený za predošlých vládcov a v zahraničí nakupoval technológie aj celé továrne. Nemecko v tom čase bolo značne pozadu kvôli Versaillských podmienkam. Aj to pomohlo ZSSR mať náskok pred Nemeckom. Už pred vojnou teda ZSSR disponoval omnoho vyšším počtom bojovej techniky ako iné krajiny. To isté platilo aj pre počet vojakov. Takéto množstvo vojska, konkrétne 303 divízii (nerátajú sa divízie NKVD, ktorých bolo asi 15) nebolo komplet dislokovaných na západných hraniciach. V máji 1941 sa začala najväčšia redislokácia divízii. 13.6.1941 zástupca náčelníka generálneho štábu Vatunin v predvojnovom dokumente „Informácie o rozvinutí ozbrojených síl SSSR pre prípad vojny na západe“ píše: 237 divízii bude rozmiestnené od západnej hranice po čiaru Brjans-Ržev. T.j. 237 divízií pre vojnu na západe. Ďalej Vatunin píše: „ Pri tomto rozdelení síl je nutné dodatočne plánovať železničný presun...celkom 33 divízii... Na tento presun bude potreba asi 13 dní...Bojové jednotky môžu byť presunuté behom 10 dní.“ Vzhľadom na dátum tohto dokumentu vychádza, že aj keby termíny na presun boli 2x dlhšie, došli by sme k úplne sústredeným sovietskym jednotkám niekedy okolo 10.7. Čiže Solonin súhlasí, že práve vtedy mohol ZSSR zaútočiť na Nemecko a Hitler mal vlastne šťastie. Ak by zaútočil o 2 týždne neskôr, narazili by na 2x silnejšieho protivníka. (Košelev: 2008, 7-10)Pri technike ako sú tanky a lietadlá bola prevaha ešte drvivejšia. (Košelev: 2008, 12-17)

K postupu nemeckých vojsk poznamenáva, že okrem prírodných prekážok, ako sú bažiny, či rieky, stretla nemecká armáda aj umelé prekážky, a to v podobe Molotovovej línie a Stalinovej línie. Nezmieňuje sa o nejakej likvidácii Stalinovej línie. Či jej nekvalite. Naopak, tvrdí, že nebola o nič horšia ako Mannerheimova línia. Vymedzuje sa voči tvrdeniu, že by bunkre mali zasypávať, či odpaľovať. Naopak, 25.5.1941 prišlo uznesenie vlády o

70 rekonštrukcii obranných stavieb na starej hranici. Niektoré bunkre Stalinovej línie stoja dodnes, tak ako to tvrdí Isaev. A súčasne tvrdí že nikto neplánoval presúvať výzbroj zo Stalinovej na Molotovovu líniu. Taktiež netvrdí, že by výstavba Molotovovej línie nejako zaostávala.(Košelev: 2008, 17-20)

Prečo teda Stalin nevyhlásil otvorenú mobilizáciu skôr? Solonin si myslí, že Stalin naschvál čakal do samotného útoku, aby umocnil pocit ostatných, že Sovietsky zväz je tá obeť. Že ZSSR sa k vojne nechystalo. Báť sa nemusel, jeho presila bola ohromná. To je jeden z dôvodov, prečo Stalin vyhlásil mobilizáciu až druhý deň po vojne a to 23.6.1941. Stalinovi to nevadilo. Objektívne vzato, v prvý deň vojny sa nič prelomové nestalo. Oneskoriť mobilizáciu o deň neovplyvnilo žiadnu z drvivých porážok ZSSR v ďalších mesiacoch a rokoch. Neovplyvnilo to ani Kyjevský, či Vjazemský kotol, ani porážku na Kryme a pri Charkove. Nemecká armáda nemala kapacitu na to aby to ovplyvnila. Na likvidáciu troch stoviek divízií, desaťtisícov tankov a lietadiel v prvý deň, by bola nutná pre Nemecko obrovská presila. S tou nedisponovali a Stalin to vedel. (Košelev: 2008, 20-21)

Wermacht za prvý mesiac vojny obsadil 2/3 vzdialenosti medzi západnou hranicou a Moskvou, zničených, zajatých, alebo porazených bolo cez 130 divízii (z toho 60 prisunutých po 22.6.). Tie pri ústupe zanechali na mieste takmer všetku výzbroj. Do 6-9.6. stratili jednotky Severozápadného, Západného a Juhozápadného frontu 11 700 tankov a 19 000 diel. Letectvo ku koncu júla stratilo okolo 10 000 strojov. Toto číslo je väčšie ako pôvodný počet Sovietskych síl pred vypuknutím vojny. Táto porážka sa dá pomenovať totálnou likvidáciou prvého strategického sledu Červenej armády na západnej hranici. Naopak Nemci stratili „iba“ okolo 64 000 vojakov a dôstojníkov, počítajúc ranených a nezvestných, čo tvorilo k 6.7. pri 1,2 milióne vojakov stratu 2% celkového stavu mužstva. (Košelev: 2008, 22-26) Straty pri tankoch sa pohybovali v pomeroch 24:1 v neprospech ZSSR. Z toho je teda úplne jasné, že sovietskou historiografiou omieľané „čo by sa stalo, keby sa boje podarilo oddialiť vojnu aspoň o...“ je absurdné. (Košelev: 2008, 28)

4.5.3. Dezertéri Jeden z dôležitých bodov Soloninovej teórie je nepochybne vysvetlenie príčin týchto zdrvujúcich porážok. Podľa prepočtov, ktoré Solonin učinil vyšlo číslo, že v roku 1941 Červená armáda stratila minimálne 8,54 milióna vojakov. Vychádza z toho, že oficiálne čísla sú značne podhodnotené. Z tohto počtu vyčlenil bojové straty mŕtvych a ranených 2 milióny. Ďalších 6,4 milióna tvoria skupinu takzvaných „nezvestných“. Toto slovo nahrádza Solonin

71 omnoho menej lichotivým výrazom a to dezertéri. Aj keď číslo 6,4 vyšlo z výpočtov Solonina a nie je podložené žiadnym dokumentom, celkom dobre korešponduje s počtom stratených pechotných zbraní, ktorého číslo už je oficiálne známe, a to je 6,3 milióna. Ďalej 3,8 milióna zajali Nemci. Predpokladá však, spolu so sovietskymi historikmi, že toto číslo je trochu nadsadené, vzhľadom na zajatých civilov, či stavbárov najatých na výstavbu okopov. NKVD ďalej odsúdila 376 000 vojakov za dezerciu a 940 000 mužov bolo „opakovane povolaných“ do vojenskej služby. Mali to byť vojaci, ktorí sa z rôznych príčin „oneskorili“ pri ústupe a ostali na nemcami okupovanom území. Tých potom pri oslobodzovaní Červená armáda opäť naverbovala. Pôvodný počet „oneskorencov“ je však vyšší, vzhľadom na to, že zomreli inak, ako napríklad v partizánskych oddieloch, pri úteku, prípadne sa pridali k nemcom a spolu s nimi ustúpili. Solonin si myslí, že sa veľmi nezmýli ak celkový počet zbehov vyjadrí číslom 1,3-1,5 milióna. Rozdiel 1,1 milióna, ktorý vzniká (6,4 - 1,8 - 1,5 = 1,1)môže byť jednak nepresnosťou odhadu celkového počtu „nezvestných“, alebo sú dôvody predpokladať, že tento nedohľadaný milión sa skladá hlavne z opustených ranených a mŕtvych pri ústupe. V niektorých situáciách sa oficiálne používal výraz „nenávratné nebojové straty“. Napríklad v Západnom fronte predstavoval tieto straty počet 849 000, čo predstavuje 89% celkových strát.(Košelev: 2008, 34-38) O demotivácii sovietskych vojakoch v podobe dezercií hovorí aj rozkaz č. 270, ktorý bol vydaný 16. augusta 1941 pod názvom „ O prípadoch zbabelosti, vzdávania sa do zajatia a o predchádzaniu týmto javom“. Aj v tomto Stalinovom rozkaze nevidieť ani náznak ľudskosti. Vojakom sa vyhráža tým, že za ich nesolidárnosť budú trpieť ich rodiny, a to v tom zmysle, že budú pozbavené štátnych prídelov a pomoci.(Solonin: 2011, 97-98)

4.5.4. Analýza Solonin teda súhlasí so Suvorovom v tom, že vojenská prevaha bola obrovská a v mnohom mal ZSSR prevahu a náskok. Predkladá podobné argumenty a súčasne súhlasí aj s dátumom pre útok na Nemecko. Zverejnené dokumenty teda potvrdzujú, že ZSSR vojnu očakával a plánoval. Nesúhlasí však so Suvorovom ohľadne obranných línii. Stalinova línia nikdy nemala byť likvidovaná ani zbavovaná výzbroje a Molotovova bola vo výstavbe. Taktiež si nemyslí, že by hlavnou príčinou porážky mala byť príprava na ofenzívnu vojnu proti Nemecku, ale skôr fakt, že Červená armáda bola nedisciplinovaná a stala sa z nej armáda dezertérov. To prinieslo v prvých mesiacoch zmätok a s tým spojené neúspechy.

5. Záver

5.1. Plánovali útok? Základná teória, že sa Sovietsky zväz pripravoval na útok je u negatívnej kritiky odsudzovaná s tým, že nič také ako rozsiahlu vojnu ZSSR neplánoval. Kritici sa zhodujú, že plánovanie ofenzívnych operácii je bežnou súčasťou veľkého množstva stratégií väčšiny štátov. Ako v prípade ofenzívnej, tak aj defenzívnej vojny musíme rátať s oboma typmi operácii, ako útočnými, tak obrannými. Rozsiahlo to vysvetľuje Aleksej Isaev, pričom prikladá dôkazy v podobe vojenských stratégií iných štátov či veľkých a mocných alebo menších. Nový koncept skrytej a otvorenej mobilizácie mal nastaviť proces rozvinu armády podľa nových pravidiel. Poukazuje teda na to, že Suvorov nemá dostatočné znalosti o vojenskej stratégii. Samozrejme, týmto sčasti ospravedlňuje fakt, že sa ZSSR pokúšal o mobilizáciu , pretože mohol očakávať nemeckú agresiu. Nevyvracia tým však možnosť, že sovietska mobilizácia by bez nemeckého útoku pokračovala v čase od 22.6. do otvorenej a nepokračovala v činnostiach pripravujúcich ozbrojené sily k agresívnej vojne. Nehovoriac o tom, že podstata Suvorovovej teórie je to, že sa Sovietsky zväz na agresívnu vojnu pripravoval dlhodobo a predpokladaný dátum pre útok na Nemecko prišiel až v roku 1941. Suvorov teda tvrdí, že sa Sovietsky zväz dlhodobo pripravoval na agresiu a to nie len zvyšovaním počtu vojakov v posledných 2 rokoch pred vojnou, ale dlhodobým budovaním ozbrojených síl, ktoré bolo možné charakterizovať ako ozbrojené sily smerujúce k stavu na agresívnu vojnu. O tom svedčí aj prebudovanie priemyslu pripraveného na masíve zbrojenie, ale aj obrovské množstvo vojenskej techniky, ktoré sa počtom nevyrovnávalo žiadnej inej krajine toho obdobia, dokonca ani samotného, vojny chtivého Nemecka. Samozrejme, že vojenské stratégie, ktoré sa špecifikujú ako defenzívne, môžu obsahovať ofenzívne akcie. Nakoniec to Isaev vysvetlil a nie len že to dáva zmysel, ale je to aj preukázateľné. Ako som však povedal, nie je to argument, ktorý vyvracia Suvorovovú tézu o príprave ZSSR na agresívnu vojnu.

Garejev sa vyjadril iba v zmysle oficiálnych tvrdení všeobecne prijatého výkladu o svetových dejinách. Argument, že teória o preventívnej vojne sa objavila už priamo po Nemeckom útoku taktiež Suvorovovú teóriu nijak nevyvracia. Naopak, poukazuje na to, že Suvorov sa chytil teórie, ktorú si sám nevymyslel, ale položil ju na už existujúci základ. Áno, skutočne mohlo ísť o výmysly Nemeckých čatárov, obhajujúcich svoju agresiu. Ani absencia zmienky v nemeckých denníkoch o sovietskom preventívnom útoku nedokazuje jeho neexistenciu. Tak ako Stalin nemusel vedieť o pláne Barbarossa, nemusel ani Hitler a jeho

73 okolie vedieť o Stalinových plánoch. Nepochybne existuje aj taká možnosť. Samotnú teóriu to však nijak nevyvracia, iba sa odvoláva na starý výklad dejín, voči ktorému sa práve Suvorov vyhradzuje. Príkaz neprekračovať štátnu hranicu v deň útoku bol jasný. Otvorená mobilizácia sovietskych vojsk totiž prebehla až 23.6.1941.

Anfilovov argument, že by svetová revolúcia nikdy nebola pre Stalina prioritou nemôže stáť na pevnej zemi. Aj keď možno Stalinovi nešlo o úprimnú túžbu zabezpečiť ľuďom celého sveta „blahobyt“ komunizmu, šlo mu tak ako Hitlerovi o moc nad čo najväčším územím a obyvateľstvom v ňom. Jeho túžba sa ukázala hneď po druhej svetovej vojne vytvorení východného bloku. Ak by snáď aj nemal záujem, prečo potom prebehli prevraty? Prečo tak vehementne pripájal všetko čo mohol k sebe? Alebo snáď očakával prekvapivý útok zo západu? Tvrdiť, že Stalin netúžil šíriť moc je na smiech. Komunizmus sa historicky ukázal ako agresívny a expanzný. Obhajuje Stalina a jeho konanie, obhajuje pakt Molotov – Ribbentrop. K týmto všetkým otázkam sa história stavia jasne. Pakt nie je ospravedlniteľný ani obhajovaním sa nekonzistentnou a neúprimnou politikou západu. Jeho charakteristiky, chovanie sa sovietskej strany a ich možnosti ukazujú, že pakt bol pre Stalina to, čo sa mu náramne hodilo a nie to, čo mu z možností ostalo. Nakoniec to dôkladne popisuje Roger Moorhouse vo svojej knihe „Diablovi spojenci“ (Moorhause: 2015), prípadne Timothy Snyder v knihe „Krvavé země“ (Snyder: 2013). Ničím z toho čo profesor Anfilov uviedol, Suvorovovú tézu nevyvracia.

Sokolov svojimi argumentmi poukazuje na podobnosť Stalina a Hitlera. Správanie oboch bolo pred vojnou podobné. So Suvorovovou tézou súhlasí, podobne ako Solonin, ten však poukazuje na iné príčiny porážok v prvých mesiacoch vojny.

5.2. Preventivna vojna Preventívnu vojnu voči ZSSR zo strany Nemecka detailnejšie prešiel Isaev. Ukazuje sa, že skôr ako o preventívnu vojnu, išlo o pripravovanie útočného plánu z oboch strán súčasne, nevediac o tom druhom. Naozaj Hitler nemal potrebu otvárať druhú frontu z preventívnych dôvodov a mohlo ísť skôr o snahu zlomiť odpor Veľkej Británie. Smernica č. 21 o pláne Barbarossa začína slovami: „Nemecká branná moc musí byť pripravená zničiť Sovietske Rusko v rýchlom ťažení (operácia Barbarossa) ešte pred ukončením vojny proti Anglicku....“.(Overy: 2011, 234) Ak skutočne nemecké velenie usúdilo, že je správny čas na inváziu, tak zrejme skutočne kvôli vhodným okolnostiam, ktoré koniec roka 1940 a rok 1941 prinášali. Keď Hitler 21.7.1940 prišiel so svojim zámerom, odôvodneným Stalinovými

74 rozhovormi s Veľkou Britániou, začala sa diskusia o strategických úmysloch Nemecka. Halderov denník z 22.7.1940 ukazuje na sebavedomie Hitlera pri útoku na ZSSR: „Porážka Červenej armády, alebo obsadenie prinajmenšom takej časti ruského územia, nutné k tomu, aby bolo protivníkovi zabránené v útokoch na Berlín a sliezku priemyselnú oblasť... Požadované sily: maximálne 100 divízii.“(Lucas: 2009,13) Pri požadovaných silách vidíme, že Hitler skutočne nemal o bojovej pripravenosti ZSSR najlepšiu mienku.

Na druhej strane sa Sovietsky zväz približoval obsadením Bukoviny k Nemeckým, ekonomicky dôležitým územiam s ropnými vrtmi v Rumunsku.(Stahel: 2009, 33) Toto znepokojenie priviedlo Nemecko k potrebe vypracovať stratégie na situáciu, ktorá môže priniesť Sovietsky útok. Prvým plánom bolo zabezpečiť ofenzívny typ obrany. Náčelník generálneho štábu Nemecka Franz Halder sa vo svojom denníku dňa 18.júna 1940 vyjadril: „Všetko čo máme by sme mali využiť k ofenzívnej akcii“. V tom období zrejme Hitlerovi šlo čisto o strategický manéver pre zničenie ZSSR kvôli zlomeniu Veľkej Británie a nie kvôli rozširovaniu životného priestoru, či zničeniu boľševizmu. Po kapitulácii Francúzska sa na túto tému vyjadril Hitler, že zničenie Sovietskeho zväzu nebude „nič ťažšie ako decká hra“.(Stahel: 2009, 35) V decembri 1940 sa Hitler vyjadril pri poľnom maršalovi Fedorovi von Bockovi, budúcemu veliteľovi skupiny armád stred, že „východná otázka začína byť akútna“.(Stahel: 2009,54) Predpokladal určitý vývoj medzi ZSSR a Spojenými štátmi a že existuje prepojenie na Anglicko. Hitler v tom videl nebezpečenstvo, preto sa rozhodol, že elimináciou ZSSR zlomí odpor Británie.(Stahel: 2009, 54)

Najpravdepodobnejší variant je zrejme skutočnosť, že Nemecko pripravovalo útok na Sovietsky zväz pre potreby posunutia bojových operácii dopredu na celom kontinente. Hitler zrejme predpokladal formovanie koalície nasmerovanej proti nemu. Nakoniec by útok na ZSSR nepochybne prišiel. Rok 1941sa ukázal vhodným, vzhľadom na stav Wermachtu, a hlavne potrebným pre zlomenie Veľkej Británie. Ak by sa operácia Barbarossa podarila, je možné, že by skutočne Británii veľa možností neostávalo a mohli by zvažovať mierovú dohodu, prípadne by museli čeliť Nemeckej invázii. Z dostupných dokumentov nie je preukázateľné, že by Hitler, alebo nemecké velenie považovali za hlavný dôvod útoku na ZSSR možnosť, že by naopak ZSSR zaútočil na nich, prípadne by výrazne ohrozoval ich záujmy. Ak by aj tieto možnosti brali do úvahy, čo nepochybne mohli, neboli to hlavné dôvody.

5.3. Zbrojenie Náhly nárast bojovej pripravenosti Červenej armády je jedna z trecích plôch celej diskusie. Zatiaľ čo Viktor Suvorov je presvedčený o tom, že Sovietska armáda pripravovala veľkú ofenzívu na západ, jeho odporcovia sa prikláňajú skôr k variante, že išlo čisto o zlepšenie bojaschopnosti štátu. Tento problém vzniká už v druhej polovici 20. rokov. Zatiaľ čo Suvorov cituje Stalina o jeho plánoch na budúcu vojnu, Isaev uviedol výsledky komisie o stave Červenej armády. Tá nepochybne v 20. rokoch nedisponovala ohromnou, ba ani dostačujúcou silou, preto potreba jej reorganizácie a zvýšenia bojaschopnosti bola na mieste. Otázka znie, či plány vedúcich predstaviteľov Sovietskeho zväzu boli namierené naozaj čisto na zvýšenie schopnosti brániť svoju krajinu pred nepriateľmi, ktorých mali v tom čase nepochybne dosť, alebo sa v týchto plánoch skrývala aj akási nadstavba v podobe mocenských chúťok v zahraničí. Ako som povedal, zabezpečenie obrany a životaschopnosti armády bolo v tom období alfou a omegou bezpečnosti. Samozrejme, vypracovanie obranných stratégii a pripravenosť armády k nim bol prinajmenšom logický krok, s ktorým sovietski predstavitelia museli kalkulovať. Otázka teraz znie, či nadstavba v podobe budovania armády pre agresívne výboje v budúcnosti bola cielená, alebo je to len konštrukt Suvorova a spol. Je dôležité pozrieť sa na dva aspekty. Prvý aspektom sú päťročnice, ktoré enormne zvýšili výrobu vojenskej techniky. Problém by nebol ani tak v budovaní armády, ako spôsob, ktorým k nej prišli. Odchod od NEPu, násilná kolektivizácia6 a prelievanie prostriedkov z poľnohospodárstva do priemyslu spôsobili hladomor, ktorý stál krajinu milióny životov. Samozrejme, Sovietsky zväz potreboval industrializovať, avšak prečo takto násilne? Je to snáď len podstata komunizmu, že všetko musí byť spravené tvrdo a neodkladne? Pochybujem, že by normálny štátnik, aj keď sa za neho Stalin veľmi považovať nedá v jeho ľudských črtách, bol ochotný zlynčovať milióny životov z takého dôvodu. Môžeme predpokladať, že podobný prístup im je vlastný, ale situácia z 30. rokov bola extrémna a drastická. Evidentne bol predpoklad iný ako len budovanie schopnej obrany a pozviechanie ekonomiky. Ekonomika ako tak fungovala. Týmto sa zo „sýpky sveta“, ako bolo nazývané Rusko, stala hladomorňa. Dovolím si uviesť citát na otcovom hrnčeku od kávy: „Sovietsky zväz, miesto kde už včera zožrali to, čo mali na zajtra.“. A to myslím, hovorí za všetko. Ekonomika tohto obdobia evidentne fungovala spôsobom zameraným hlavne na zbrojný priemysel a rozkrádanie kultúrneho dedičstva na tento účel tomu len napomohlo. Druhým aspektom je samotná podstata komunizmu. Ako som už vyššie

6 Známa je aj Stalinova nenávisť k zbohatlíkom NEPu. Zrušiť tento systém mu prišlo vhod. Dlhodobo chcel kolektivizovať hospodárstvo. Dokonca sa obával povstania zo strany roľníkov.(Marcou: 2009, 109-110) 76 spomínal, komunizmus ako taký sa prejavil ako agresívna a expanzívna forma vlády smerujúca k svetovej revolúcii a jej udržanie si to viac menej vyžadovalo. Sovietsky zväz sa pokúšal nastoliť v štátoch východnej a strednej Európy jemu podobné režimy. Tu ešte môžeme hovoriť, že to nebolo dielo samotného Stalina, ale Stalin sa sám prejavil okamžite pri získaní medzinárodného statusu a s násilnou expanziou po druhej svetovej vojne nemal najmenší problém. Tvrdiť, že Stalin nemal záujem rozširovať komunizmus je veľmi krátkozraké. Ako píše Milan Švankmajer vo svojej knihe „Dějiny Ruska“: „Ideológie oboch protagonistov sa líšia. Ale ich ciele boli rovnaké: svetovláda“...v roku 1941 (Sovietsky zväz- poznamenané mnou) sníva l pohrebe kapitalistického sveta.“(Svankmajer: 1995,348)

Ak sa pozrieme na zvyšovanie počtu vojakov v Červenej armáde od roku 1939 zistíme, že do roku 1941 prebehol nárast. Nie lineárny ako tvrdí Suvorov, avšak nárast. V rôznych etapách došlo aj k dočasnému zníženiu stavov, ktoré som spomenul vyššie v Isaevovej kapitole o náraste počtu divízii (kapitola 4.1.5.). Po mobilizačnom pláne MP 41 z roku 1941 a po prizvaní rezervistov sa počet vojakov v lete blížil k požadovanému počtu cez 8 miliónov, ktorí mali byť využití k ofenzíve proti Nemecku. Je možné, že Stalin kalkuloval s ohrozením a vojsko zbieral k obrane, avšak ako vieme, k efektívnej obrane neprišlo. Oficiálne bola mobilizácia vyhlásená až deň po napadnutí 23.6.1941. Vtedy už chýbalo do plnej mobilizácie 3 601 850 vojakov (pripomínam stav k 22.6.1941 bol 5 080 997 a stav pri plnej mobilizácii mal činiť 8 682 827). Držanie niečo cez 5 miliónov vojakov v službe a schopnosť zmobilizovať ďalších viac ako 3 a pól milióna za pár týždňov znamená, že vaša armáda je buď v neskutočne dobrom stave, alebo existuje pre túto armádu plán. Udalosti po 22. júni však ukázali, že Červená armáda vo veľmi spôsobilom stave nebola.

Myslím si, že aj keď nepochybne bol jeden z plánov ZSSR vytvoriť bojaschopnú armádu, išiel ruka v ruke s plánom vybudovať armádu schopnú viesť úspešné bojové operácie zamerané na dobíjanie. O tom svedčia aj druhy výzbroje.

Odklon od Trojčatok a zvýšenie počtu divízii bola technická záležitosť, ktorá zefektívnila mobilizáciu. Nemyslím, že by mala byť rátaná ako prejav agresívnosti, aj keď k mobilizovaniu útočnej armády samozrejme dopomohla a zefektívnila ju.

5.4. Tanky Isaev vo svojej knihe vyvracia Suvorovové tvrdenie, že by tankov BT bolo vyrobených viac ako všetkých na svete. Počet nemeckých tankov podľa Askeyho Pz.I bolo vyrobených 1 493, Pz.II 1 780(Askey: 2013, 58-59), francúzskych H-35 cez 1 000 (v rôznych

77 modeloch H-38-39), taktiež 400 kusov B1bis a 400 S-35(Askey: 2013, 65, 67). Model Ft-17 bol vyrobený v počte cez 3 800 kusov (Zaloga: 1989, 33). To približne zodpovedá Isaevovým číslam a teda tvrdenie, že tankov BT bolo vyrobených viac ako všetkých ostatných na svete nie je založené na pravde.

Podstatné nie je ani tak koľko ich bolo vyrobených, ale za akým účelom. Znížením pancierovania sa zvýši rýchlosť tanku, preto je tank vhodnejší pre ofenzívne akcie, ktoré majú za cieľ dostať sa rýchlo do tylu nepriateľa. Tank nebol vytvorený pre obranu a v takom počte akom bol vytvorený je na mieste predpokladať ofenzívne akcie Sovietskeho zväzu.

Profesor Garejev tvrdí, že počet nemeckých tankov bol cez 12 000 a odvoláva sa na ukoristené tanky z okupovaných krajín. Na východnom fronte použil Wermacht konkrétne: Pz.I v počte 428, Pz.II v počte 901, Pz.III v počte 1 113, Pz.IV v počte 439, ďalej koristné: Pz.35 (ČSR) v počte 160, Pz.38 (ČSR) v počte 660, Pz.35-S 739 (FR) v počte 28, Pz.38-H 735 (FR) v počte 24 a Pz.B-2 740 (FR) v počte 30 kusov. (Askey: 2013, 76-77) To máme spolu 3783 tankov v prvý deň operácie Barbarossa. Celkový počet nemeckých tankov: 5 639 (Russian vs German tanks in WW II: 2016). Vraví, že do počtu nemeckých tankov sa nerátali ľahké tanky typu Pz.I a Pz.II (on ich označuje ako T-I a T-II). Ako môžeme vidieť, do počtu 3783 sa zarátavajú aj tie. Naopak tvrdí, že do sovietskych počtov sa uvádzajú neprávom spolu so zastaranými. Počet 5 639 nemeckých tankov reprezentuje každý stroj v prevádzke vo Wermachte k 22.6.1941, ktorý je klasifikovaný ako tank. Preto argumenty profesora Garejeva sú nepresné a založené na dohadoch. Presila sovietskych tankov bola mnohonásobná a napriek tomu straty boli výrazne v neprospech Červenej armády.

Tank BT s indexom „A“ neprezentoval názov autostrádový, ale ide o označenie Charkovského lokomotívového závodu. V tomto je argument Suvorova vyvrátený. Taktiež vojenská príručka preferuje presun na pásoch a nie kolesách. Isaevom je uvedená aj samotná citácia z príručky, ktorú som už v kapitole 4.1.6 uvádzal. Taktiež správa tankovej brigády M. Jakovleva popisuje 4-dňový presun o dĺžke 630 km ciest. Je teda evidentné, že tanky BT boli spôsobilé presunu aj po území ZSSR. Tank preto bol schopný operovať aj na domácej pôde, ale jeho špecifikácie, ako som už povedal, nasvedčujú jeho efektívnejšie využitie pri ofenzívach.

5.5. Odkryté sklady Isaev vysvetlil princípy skladovania munície. Odkryté sklady skutočne neindikujú záujem viesť ofenzívne boje. Podobný typ skladovania je lacnejší a využíva sa. Z uvedených

78 príkladov nehôd už z čias Ruskej federácie je evidentné, že tento typ skladovania je vyžívaný aj roky po vojne.

5.6. Nové továrne Podľa Isaeva továrne neboli budované nijak špeciálne v blízkosti hraníc a uvádza zároveň aj roky ich výstavby. Niektoré z nich, umiestnené v západnej časti ZSSR, boli vybudované ešte za čias Ruského impéria a nové boli budované aj vo východnejších častiach. Nie je dôvod predpokladať, že by toto rozmiestnenie malo indikovať agresívnosť.

5.7. Stalinova a Molotovova línia Ohľadom ničenia Stalinovej línie sa jasne vyjadril Isaev a dokonca aj čiastočný podporovateľ Suvorova, Solonin. Nie je všeobecne prijatá mienka, že by mali niektoré bunkre chýbať v dôsledku cieleného ničenia zo strany ZSSR. Na obrázku č. 5 môžeme vidieť rozpoloženie jednotlivých opevnených rajónov starej Stalinovej línie. Ako môžeme vidieť, rajóny medzi sebou zanechávajú značné priestory, ktoré približne zodpovedajú Isaevovým tvrdeniam. Prirodzene, niektoré tieto priestory sú vyplnené močiarmi či inými prirodzenými prekážkami, takže tieto priestory neboli prioritne zastavané a mohli brániť efektívnemu postupu. Môžeme predpokladať, že opevnené rajóny môžu sťažiť presun bojových jednotiek k hranici, nie však znemožniť, a v rámci budovania takýchto opevnení sa nechávajú voľné priestory pre presun vlastných jednotiek. Predpokladajme však, že skutočne mohlo dôjsť k sťaženiu priechodu. Ak sa však na obrázku č. 6 pozrieme na rozloženie opevnených rajónov Molotovovej línie, zistíme, že bola budovaná v podobnej hustote, teda postup vlastných vojsk do ofenzívy môže sťažovať podobne, pričom sa stavali ďalšie opevnenia. Jediný „na husto“ zastavaný priestor na Stalinovej línii vidíme na Ukrajine. Avšak medzery v iných oblastiach obrannej línie nijak nebránia obísť tento úsek. Myslím si teda, že pre presun vojsk k hranici nemuseli likvidovať už existujúce pevnosti, ktoré prirodzene mali formu betónových bunkrov. Existujúce medzery by mali byť dostatočné pre presun aj veľkého počtu vojakov a bojovej techniky.

Obr. č. 5 Stalinova línia(Short: 2008, 7)

Obr. č. 6 Molotovova línia(Short: 2008, 11)

Zmenou po pakte Molotov-Ribbentrop je, že viac neexistuje nárazníková zóna v podobe Poľska, ktorá by pri agresii Nemecka varovala ZSSR, a ten by mohol plne a otvorene mobilizovať. Na stole preto pristál variant vybudovať obranu založenú na Stalinovej línii, to však Stalin zamietol a nemienil pri obrane stratiť novozískané územia. Preto sa pristúpilo k budovaniu Molotovovej línie.(Short: 2008, 12-13)

Vzhľadom na rýchlu porážku Francúzska, mal maršal Timošenko vydať rozkaz urýchliť výstavbu novej Molotovovej línie. Vzhľadom na nedostatok zdrojov nebolo možné udržiavať dva projekty súčasne, teda výstavbu ako Molotovovej línie tak aj Stalinovej, ktorá bola stále v procese výstavby. Preto malo dôjsť k zastaveniu prác a presunutiu robotníkov na západ k urýchleniu vtedy dôležitejšej Molotovovej línii. Počet rozostavaných opevnených rajónov bol na jar 1941 väčší ako počet všetkých postavených opevnených rajónov na západnej hranici od konca 20. rokov do roku 1939 (Na Stalinovej línii, keďže Molotovova sa začala stavať až v 1939). (Short: 2008, 37-38)

Hrúbka čelných stien závisela od typu bunkru a pohybovala sa od 90 do 150 mm. Rôzne typy týchto bunkrov boli ako na Stalinovej tak aj na Molotovovej línii.(Short: 2008, 20) Budovanie bunkrov preto prebiehalo podľa potreby a úrovne technológii. Molotovova línia sa nebudovala v horšej kvalite ako Stalinova.

Dokončených bunkrov na Molotovovej línii bolo okolo 2 500 a plne vybavených len okolo 1000. Čo sa týka hĺbky obranného pásma, na starej hranici bolo 10-12 km do roku 1932. Po roku 1932 sa začali stavať pásma v hĺbke od 12 do 18 km. Neskoršie budovanie Molotovovej línie malo byť budované rovnakým spôsobom a s ešte väčšou hĺbkou obranného pásma, ale mnohé boli nedokončené.(Short: 2008, 17)

Počas postupu Nemeckých vojsk bola Molotovová línia na mnohých miestach nemeckou armádou prelomená. Zrejmým dôvodom, ako už bolo spomenuté, bolo nedokončenie línie a jej nedostatočné obsadenie obranných jednotiek. Podobný osud postihol aj Stalinovu líniu, avšak preukázateľne prebiehali boje aj na starej hranici.(Short: 2008, 44)

5.8. Na záver Tieto body boli najdiskutovanejšie v mnou vybraných kritikách daných autorov. Aj keď sa niektoré Suvorovové tvrdenia vyvrátili, proti iným nenašli relevantné argumenty. Iných sa kritika nedotýka vôbec. Jednotlivé číselné nejasnosti sa dajú vysvetliť tým, že Suvorov v čase písania „Ľadoborca“ nemal sprístupnené Sovietske archívy. Podstata jeho

82 teórie a jeho dôkazy v podobe dobových článkov a dokumentov nasvedčujú tomu, že jeho teória môže byť pravdivá. Väčšina kritikov sa snaží vyvrátiť, že Sovietsky zväz mal zaútočiť na Nemecko len o 2 týždne neskôr. To však nie je hlavná Suvorovová téza. Viktor Suvorov svoju teóriu zakladá na téze, že Sovietsky zväz plánoval dlhodobo ofenzívu proti Nemecku a Západnej Európe. Išlo o viac ako 10 ročnú snahu pripraviť ZSSR na šírenie boľševickej revolúcie. Dátum, ku ktorému Viktor Suvorov prišiel, je dátum, ktorý vyplynul zo situácie tých časov. ZSSR dlhodobo a násilne zvyšoval svoje vojenské kapacity. Vyjadrenia Stalina, ale aj samotná podstata komunistického režimu naznačujú, že Suvorovová teória môže byť založená na pravde. Jednotlivé kúsky skladačky dávajú obrazec, ktorý dáva možnosť rozvíjať debatu na túto tému. Obrazec, v ktorom aj keď mnoho kúskov chýba, stojí za to všimnúť si. Sovietske archívy stále nevydali všetku pravdu a asi v najbližších rokoch ich ani nikto neuvidí. Je však možné, že časom sa bude musieť prehodnotiť celkový pohľad na úlohu Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne.

6. Použitá literatúra

1. ACHTAMZJAN, Abdulchan Abdurachmanovič a Sergej Michajlovič MONIN. ANFILOV VIKTOR ALEKSANDROVIČ - VETERAN VELIKOJ OTEČESTVENNOJ VOJNY. In: VESTNIK MGIMO-UNIVERSITETA[online]. Moskva: Vestnik MGIMO-Universiteta, 2014, s. 3 [cit. 2018-04-22]. ISSN 2541 – 9099. Dostupné z: http://www.vestnik.mgimo.ru/sites/default/files/pdf/akhamzyan.pdf

2. ASKEY, Nigel. Operation Barbarossa: the Complete Organisational and Statistical Analysis, and Military Simulation: Volume IIB. USA: Lulu Publishing, 2014. ISBN 978-1- 312-41326-9.

3. Boris Vadimovich Sokolov. In: Wikipedia: the free encyclopedia [online]. San Francisco (CA): Wikimedia Foundation, 2001- [cit. 2018-04-22]. Dostupné z: https://en.wikipedia.org/wiki/Boris_Vadimovich_Sokolov

4. GENERAL ARMII GAREJEV MACHMUT ACHMETOVIČ. Sojuz veteranov Respubliky Tatarstan [online]. Respublikanskaja obščestvjennaja organizacija veteranov (invalidov) "Sojuz veteranov Respubliky Tatarstan", 2009 [cit. 2018-04-22]. Dostupné z: http://www.tatveteran.ru/generaly/?id=15

5. ISAEV, A. V. Protiv Viktora Suvorova. Moskva: Yauza, 2009. ISBN 978-569-9372-416. 6. KLIEŠTIKOVÁ, Mirka. Pár slabostí zo života oceľového muža. Magistra História [online]. Magistra História, 2014 [cit. 2018-04-21]. Dostupné z: http://www.magistra-historia.sk/stalinove-slabosti/

6. KORBA, Matúš. Stalinove vojnové plány a skutočné príčiny porážok Červenej armády v roku 1941 (Prednáška Marka Solonina v Bratislave 20. 9. 2010). Klub vojenskej histórie KVH Beskydy.h [online]. Humenné: 2018 Klub vojenskej histórie Beskydy Humenné, 2011 [cit. 2018-04-21]. Dostupné z: http://www.kvhbeskydy.sk/stalinove-vojnove-plany-a-skutocne- priciny-porazok-cervenej-armady-v-roku-1941-prednaska-marka-solonina-v-bratislave-20-9- 2010/

7. KOŠELEV, A. D. Velká vlastenecká katastrofa: tragédie roku 1941 : sborník vojensko- historických statí. Brno: Jota, 2008. Military (Jota). ISBN 978-80-7217-615-1.

8. LUKACS, John. Červen 1941: Hitler a Stalin. Praha: Beta, 2007. ISBN 978-80-7306-273- 6

9. LUCAS, James. Válka na východní frontě 1941-1945: německý voják v Sovětském svazu. Praha: Naše vojsko, 2009. ISBN 978-80-206-1058-4.

10. MARCOU, Lilly. Stalin: Soukromý život. Pohořelice: Levné knihy, 2009. ISBN 978-80- 7309-630-4.

11. MOORHOUSE, Roger. DIABLOVI SPOJENCI: Hitlerov pakt so Stalinom. Bratislava: Premedia Group, 2015. ISBN 978-80-8159-212-6.

12. MOROZ, Vitalij. Jesli nam doroga pravda. Krasnaja zvezda [online]. 2001, 77 [cit. 2018- 04-04]. Dostupné z: http://old.redstar.ru/2001/03/22_03/tema.html

13. MOROZ, Vitalij. Sorok pervyj: uroki na vsje vremena. Красная звезда [online]. 2001, 77 [cit. 2018-04-04]. Dostupné z: http://old.redstar.ru/2001/06/19_06/1_02.html

OVERY, Richard. Tretia Ríša: Kronika. Bratislava: Fortuna Libri, 2011. ISBN 978-80- 89379-40-8.

14. POLÁČEK, Jozef. SOLONIN: Sovietska historiografia 40 rokov klamala. WebNoviny [online]. Bratislava: iSITA, 2010 [cit. 2018-04-21]. Dostupné z: https://www.webnoviny.sk/solonin-sovietska-historiografia-40-rokov-klamala/

15. Russian vs German tanks in WW II. WW2 WEAPONS [online]. PARABOLA & WORDPRESS, 2016 [cit. 2018-04-27]. Dostupné z: https://ww2-weapons.com/russian-vs- german-tanks-in-ww-ii/

16. SOKOLOV, B. V. Tajny vtoroj mirovoj [online]. Moskva: Veche, 2001 [cit. 2018-04-20]. ISBN 57-838-0760-5. Dostupné z: https://coollib.com/b/308811/read#r

17. SHORT, Neil. The Stalin and Molotov lines: Soviet western defences, 1928-41. Oxford ;New York: Osprey Pub., 2008. ISBN 978-184603-192-2.

18. Schlieffen Plan and Plan XVII: Aug 1914. The Loyal Edmonton Regiment Military Museum [online]. Edmonton: 2018 The Loyal Edmonton Regiment Museum, 2018 [cit. 2018- 04-22]. Dostupné z: https://lermuseum.org/first-world-war-1914-18/1914/schlieffen-plan-and- plan-xvii-aug-1914

19. SNYDER, Timothy. Krvavé země: Evropa mezi Hitlerem a Stalinem. Praha: Paseka, 2013. ISBN 978-80-7432-254-9.

20. SOLONIN, Mark Semenovič. Vymývání mozků: zfalšované dějiny sovětsko-německé války. Praha: Naše vojsko, 2011. ISBN 978-80-206-1175-8.

21. STAHEL, David. Operation Barbarossa and Germany's defeat in the East. 1. New York: Cambridge University Press, 2009. ISBN 978-0-521-76847-4.

22. SUVOROV, Viktor. BIOGRAFIA: Viktor Suvorov. Suvorovrezun [online]. 2010 Viktor Suvorov, 2010 [cit. 2018-04-22]. Dostupné z: http://www.suvorovrezun.com/biography.html

23. SUVOROV, Viktor Andrejevič. Den "M": jak J. V. Stalin chystal válku na východě v roce 1941. Brno: Jota, 1996. Military (Jota). ISBN 80-856-1768-4.

24. SUVOROV, Viktor a [Z RUSKÉHO ORIGINÁLU ... PŘELOŽILI DIMITRIJ BĚLOŠEVSKÝ A RUDOLF ŘEŽÁBEK]. Všechno bylo jinak, aneb, Kdo začal druhou světovou válku. Dotisk [i.e. 2. vyd.]. Praha: Naše vojsko, 2008. ISBN 978-802-0609-250.

25. ŠVANKMAJER, Milan. Dějiny Ruska. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 1995. Dějiny států. ISBN 80-710-6128-X.

26. ZALOGA, Steven J. a Peter SARSON. The Renault FT light tank. London: Osprey, 1989. ISBN 08-504-5852-8.

27. Исаев, Алексей Валерьевич. In: Wikipedia: the free encyclopedia [online]. San Francisco (CA): Wikimedia Foundation, 2001- [cit. 2018-04-22]. Dostupné z: https://ru.wikipedia.org/wiki/%D0%98%D1%81%D0%B0%D0%B5%D0%B2,_%D0%90% D0%BB%D0%B5%D0%BA%D1%81%D0%B5%D0%B9_%D0%92%D0%B0%D0%BB% D0%B5%D1%80%D1%8C%D0%B5%D0%B2%D0%B8%D1%87#cite_note-rianb-1