Rituální Tetování U Mobilních Společností Indonésie Bakalářská

MASARYKOVA UNIVERZITA PŘÍRODOVĚDECKÁ FAKULTA ÚSTAV ANTROPOLOGIE

Rituální tetování u mobilních společností Indonésie

Bakalářská práce

Lukáš Bošňák

Vedoucí práce: doc. Mgr. Sandra Sázelová, Ph.D. Brno 2018

Bibliografický záznam

Autor: Lukáš Bošňák

Přírodovědecká fakulta, Masarykova univerzita

Ústav antropologie

Název práce: Rituální tetováni u mobilních společností Indonézie

Studijní program: Antropologie

Studijní obor: Antropologie

Vedoucí práce: doc. Mgr. Sandra Sázelová, Ph.D.

Akademický rok: 2017/2018

Počet stran: 82

Klíčová slova: Tetování, Mutilace, Skarifikace, Piercing, Indonézie, Filipíny, Oceánie, Kmen, Kultura, Dajak, Mentawai, Asmat

Bibliografický záznam

Autor: Lukáš Bošňák

Prírodovedecká fakulta, Masarykova univerzita

Ústav antropológie

Názov práce: Rituálne tetovania u mobilných spoločností Indonézie

Študijný program: Antropológia

Študijný odbor: Antropológia

Vedúci práce: doc. Mgr. Sandra Sázelová, Ph.D.

Akademický rok: 2017/2018

Počet strán: 82

Kľúčová slova: Tetovanie, Mutilácia, Skarifikácia, Piercing, Indonézia, Filipíny, Oceánia, Kmeň, Kultúra, Dajak, Mentawai, Asmat

Bibliographic entry

Author: Lukáš Bošňák

Faculty of Science, Masaryk University

Department of Anthropology

Title of thesis: Ritual tattoo among mobile societies in Indonesia

Degree programme: Anthropology

Field of study : Anthropology

Supervisor: doc. Mgr. Sandra Sázelová, Ph.D.

Academic year: 2017/2018

Number of pages: 82

Key words: Tattoo, Mutilation, Skarification, Piercing, Indonesia, Philippines, Oceania, Tribe, Culture, Dayak, Mentawai, Asmat

Abstrakt

V této bakalářské práci se věnujeme popisu a komparační analýze tetování u vybraných kmenů Indonésie mezi sebou a kmeny Oceánie. Na základě práce s českou a zahraniční odbornou literaturou a dostupnými etnologickými sbírkami se snažíme nastudovat motivy a symboliku tetování v uvedené oblasti a následné zmapování podobností a odlišností mezi nimi. Práce se také zabývá obecným popisem lovecko-sběračských společností , prostředím Indonésie a dalšími typy mutilací, které jsou s původními obyvateli spjaté. Vzhledem k množství dostupné literatury, značnou absenci zájmových skupin v současnosti v dané oblasti a relativne nejasné interpretace definice lovecko-sběračských společností se práce zaměřuje na původní obyvatelstvo, u kterého byl nomádský způsob života zaznamenán v minulosti (vzácne přetrvává dodnes). Výsledným výstupem práce je komparační analýza, která prokazuje určité podobnosti v motivech a symbolice tetování, ve většině případů bez vztahu k způsobu života.

Abstrakt

V tejto bakalárskej práci sa venujeme popisu a komparačnej analýze tetovania u vybraných kmeňov Indonézie medzi sebou a kmeňmi Oceánie. Na základe práce s českou a zahraničnou odbornou literatúrou a dostupnými etnologickými zbierkami sa snažíme naštudovať motívy a symboliku tetovania v uvedenej oblasti a následné zmapovanie podobností a odlišností medzi nimi. Práca sa taktiež zaoberá obecným popisom lovecko- zberačských spoločností, prostredia Indonézie a ďalšími typmi mutilácií, ktoré sú s pôvodnými obyvateľmi späté. Vzhľadom na množstvo dostupnej literatúry, značnú absenciu záujmových skupín v súčasnosti v danej oblasti a relatívne nejasnej interpretácie definície lovecko-zberačských spoločností sa práca zameriava na pôvodné obyvateľstvo, u ktorého bol kočovný spôsob života zaznamenaný v minulosti (vzácne pretrváva dodnes). Výsledným výstupom práce je komparačná analýza, ktorá preukazuje určité podobnosti v motívoch a symbolike tetovania, vo väčšine prípadov bez vzťahu k spôsobu života.

Abstract

In this thesis we deal with a description and comparative analyses of tattoos between selected Indonesian tribes and tribes of Oceania. Being based on Czech and foreign literature and accesible ethnological anthologies we try study motifs and symbolism behind tattoos in the area as well as mapping similarities and differences between them. The thesis also provides a general description of hunters-gatherers societies , the enviroment of Indonesia and other types of mutilations which are connected to the indigenous people somehow. Due to the amount of accessible literature, high absence of targeted groups in present and relatively unclear interpretation of hunters-gatherers societies we target on tribes with the history of this nomadic way of life (rarely enduring till present). The final result of the thesis is comparative analysis showing certain similarities in motifs and symbolism of tattoos, without the connection to the nomadic or settled lifestyle in the most of the cases.

Poďakovanie

V prvom rade by som chcel poďakovať vedúcej svojej bakalárskej práce doc. Mgr. Sandre Sázelovej, Ph.D. za cenné a konštruktívne rady, ľudský prístup, trpezlivosť a čas, ktorý vložila do konzultácií a opráv práce. Taktiež by som rád poďakoval rodine za všetku podporu počas doby môjho štúdia a hlavne možnosť vôbec študovať na vysokej škole. Kamarátom za konzultácie ohľadom administratívy a formálnej stránky práce, prípadne za spolu strávený čas nad knihami. Nakoniec ale nie v poslednom rade priateľke Ivane Tomaškovicovej za podporu a nestranné hodnotenie obsahu a štylistiky.

Prehlásenie

Prehlasujem, že som svoju bakalársku prácu vypracoval samostatne s využitím informačných zdrojov, ktoré sú v práci citované.

Brno 1. mája 2018 ...... Lukáš Bošňák

Obsah

1 Úvod ...... 11

1.1 Ciele práce ...... 12

2 Lovecko-zberačské spoločnosti ...... 13

2.1 Zastúpenie lovecko-zberačských a farmárskych spoločností v Indonézii, Oceánii a na Filipínach...... 14

3 Indonézia ...... 17

3.1 Geografické a geologické informácie ...... 18

3.2 Klíma ...... 20

3.3 Fauna a flóra ...... 21

4 Mutilácia - kultúrne pozadie a rozdiely ...... 24

4.1 Skarifikácia ...... 25

4.1.1 Skarifikácia v Papuy Novej Guinei a na Šalamúnových ostrovoch ...... 27

4.2 Piercing ...... 28

4.2.1 Piercing v Západnej Papue a na Borneu ...... 29

4.3 Modifikovanie zubov ...... 32

4.3.1 Úpravy dentície v Indonézii a na Filipínach ...... 33

5 O tetovaní ...... 35

5.1 Prvé zmienky a vplyv tetovania na západný svet ...... 37

5.2 Najstaršie tetovania na svete ...... 39

5.3 Tradičné nástroje a techniky na zhotovovanie tetovania v južnej ostrovnej Ázii a Oceánii ...... 41

6 Tetovanie v Indonézii ...... 45

6.1 Dajakovia - pôvodný obyvatelia Bornea ...... 45

6.1.1 Kayanské tetovanie ...... 47

6.1.2 Kenyahské tetovanie ...... 49

6.1.3 Ibanské tetovanie ...... 50

6.2 Kmeň Mentawai - obyvatelia Mentawajských ostrovov ...... 51

6.3 Tetovanie v Novej Guiney ...... 54

7 Tetovanie v Oceánii a na Filipínach ...... 55

7.1 Polynézia ...... 57

7.2 Mikronézia, Melanézia a Filipíny ...... 61

8 Komparačná analýza tetovanie vo vybraných oblastiach ...... 62

8.1 Dajakovia z Bornea ...... 63

8.2 Mentawajci zo Sumatry ...... 66

8.3 Tetovanie v Oceánii ...... 67

9 Záver ...... 69

10 O autorovi ...... 71

11 Slovník dôležitých pojmov ...... 72

12 Zoznam použitej literatúry ...... 75

1 Úvod

„Ukážte mi muža s tetovaním a ja vám ukážem muža so zaujímavou minulosťou.“

Jack London, 1883

Pravdepodobne už v strednom paleolite - v praveku, ak nie skôr začali ľudia zdobiť svoje telá technikami invazívnymi aj neinvazívnymi. Rozsiahla história tohto prerábania, skrášľovania, alebo ako by mnohí povedali mrzačenia ľudského tela nám umožňuje skúmať takmer nevyčerpateľné množstvo ľudských spoločností, ktoré týmto kultúrnym fenoménom fandili či fandia. Čo vlastne mutilácia a tetovanie je? Podľa jazykových slovníkov sa dá slovo „mutilation“ preložit ako mrzačenie či poškodenie. V kontexte v akom sa o ňom budeme rozprávať v tejto práci by sa však malo chápať skôr ako „invazívne zdobenie/zdokonaľovanie“, vzhľadom na to, že spoločnosti Indonézie (ako aj mnohé ďalšie), ktorá je predmetom nášho záujmu, takto každú dobrovoľnú mutiláciu berú. Tetovanie je -ako už tvrdil aj Charles Darwin (Rychlík, 2005, s. 14) - doložené takmer vo všetkých kútoch sveta, takže spolu s ďalšími spôsobmi invazívnej (aj neinvazívnej) úpravy tela patria podľa antropológa Georga P. Murdocka medzi 68 kultúrnych „vlastností“ (univerzálií) platných pre všetky spoločenstvá (Wilson, 1998, s. 147). Je tomu tak dodnes, keďže dekorácie ako tetovania, piercing, podkožné implantáty atď. majú hojné zastúpenie aj v industrializovaných oblastiach sveta. Nás ale zaujíma náboženské, spirituálne, v jednoduchosti rituálne pozadie mutilácií juhovýchodnej ostrovnej Ázie. Je jasné, že niektoré formy týchto úprav sú nepochybne viac permanentné než iné. Rozhodnutie potetovať sa je závažnejšie než zmeniť make-up či farbu vlasov, no pre mnohé spoločnosti (ako tie, ktorými sa budeme v práci zaoberať) je práve táto forma zmeny (spolu s ďalšími úpravami tela) spôsobom ako signalizovať postavenie v spoločnosti, alebo nezvratný prechod z jedného stavu do iného. Čo sa týka samotného slova „tetovanie“, existuje viacero teórií, ktoré opisujú pôvod slova. Jedna z nich je, že slovo „tetovanie“ pochádza z polynézskeho slova tatao, ktoré znamená „poklepať“ ale dnes sa skôr prikláňame k slovu z Tahiti, konkrétne zo slova tatu, ktoré znamená „označiť niečo“, s tým, že „ta“ označuje kosť alebo jej časť ktorá je na špici zaostrená. Podľa tahitskej mytológie, dvaja boží synovia naučili ľudí umeniu tetovania ako posvätnej forme umenia. Tetovanie malo preto vždy dôležitú úlohu v rituáloch a tradíciách spoločností, ktoré budeme spomínať. Všetky tieto neverbálne prejavy, či symbolika sú totiž spôsobom ako vyjadriť svoju a/alebo skupinovú

11 identitu (Kaupp a kol., 2001, s. 4; Scheinfeld, 2007, s. 362; Rychlík, 2005, s. 14; Velliquette, 1998).

Práca sa okrem popisu tetovania vo vybraných oblastiach zaoberá aj obecným popisom ďalších typov mutilácií (viz kapitola 4) ktoré u pôvodných obyvateľov nachádzame. Zaoberá sa ich významom pre kmeňové spoločnosti a predstavuje tie z nich, ktoré sú s tetovanými spoločnosťami späté. Pre vytvorenie uceleného prehľadu mutilácií záujmových skupín a komparáciu tetovaní sme pracovali s niekoľkými informačnými zdrojmi. Patria k nim katalóg a zbierka Moravskej zemskej knižnice v Brne, knižnica Masarykovej univerzity, kontaktovali sme kurátora zbierky ázijských kultúr Náprstkovho múzea v Prahe a Ústrednú knižnicu Karlovej Univerzity. Ďalej sme pracovali s online portálmi ako „American Museum of Natural History“, „National Geographic“, „Science Direct“ a ďalšími. Kontaktovali sme Doc. PhDr. Martina Soukupa, Ph.D., zástupcu vedúceho pre odbor kultúrnej antropológie katedry sociológie, andragogiky a kultúrnej antropológie Univerzity Palackého v Olomouci a odborníka na tetováž u pôvodných obyvateľov a bola nám odporučená literatúra od popredného českého etnológa PhDr. Mgr. Martina Rychlíka, Ph.D.

1.1 Ciele práce

Cieľom práce bolo predstaviť rozšírené typy mutilácií u mobilných spoločností Indonézie (prípadne v okolí) s dôrazom na tetovanie a následnou komparáciou medzi nimi a spoločnosťami z Oceánie. Ďalším cieľom bolo zistiť, či sa spôsob života týchto spoločností v tetovaní nejakým spôsobom odráža.

2 Lovecko-zberačské spoločnosti

Ešte pred 10 000 rokmi celá populácia tejto planéty pre svoje prežitie lovila a zbierala tak ako to robili aj ich predkovia už od nepamäti. V čase Krista, roľníci a pastieri týchto jedincov nahradili aspoň z polovice. V čase objavenia Nového sveta, už iba zhruba 15% svetovej plochy bolo obsadenej čisto lovecko-zberačskými spoločnosťami a toto číslo sa rapídne zmenšovalo až dodnes, kedy už existuje len pár výnimiek. Spoločnosti, ktoré takto nazývame sú dnes chápané ako spoločenstvá jedincov, ktorý v širšom slova zmysle pre svoju obživu výlučne, alebo takmer výlučne lovia a zbierajú (prípadne minimálne rybárčia) a teda nemajú domestikované nijaké zvieratá s výnimkou psa (Lee a Daly, 1999:3), nepestujú vlastnú rastlinnú stravu atď. Za posledných pár dekád sa však hľadanie takto striktne orientovaných spoločností nestretlo s úspechom a definícia sa teda mierne upravuje a rozširuje. Prebiehajú diskusie o zahrnutí aspektov ako získavanie minimálneho množstva obživy pomocou domestikácie, alebo zohľadnenie sociálnych aspektov. Problémom pre vytvorenie jednej správnej celistvej definície je veľká diverzita medzi ľuďmi, ktorí sú takto označovaní a pre archetypálne spoločnosti nazývané lovecko-zberačskými, by mali aktivity ako záhradníctvo, vedomé či nevedomé spravovanie lesných plodín alebo hospodárenie so zvieratami predstavovať minimálne zdroje obživy. Medzi takýmito komunitami a „klasickými“ lovco-zberačmi však existuje významná škála, evolúcia tejto definície sa preto bude prispôsobovať líšiacej sa kultúrnej komplexite jednotlivých spoločností. Bližšej analýze týchto spoločností a debate o korektnosti definície má na svedomí sympózium Man the hunter z roku 1968 (Lee a DeVore; obr. 1), ktoré vlnu špekulácií a dohadov vyvolalo. Jeho cieľom bolo priniesť komplexný pohľad na etnografické štúdie týchto spoločností. Pri štúdii týchto spoločností v druhej polovici 20. st. zistili, že pre týchto ľudí nie je lov väčších zvierat a tento spôsob života nevyhnutný pre ich prežitie (ako sa dovtedy predpokladalo), vzhľadom na to, že rastlinné a sladkovodné/morské zdroje u nich veľakrát hrali podstatnejšie úlohy. Je dôležité dodať že tieto spoločnosti sa podľa spôsobu života rozdeľujú na usadlé, ako napr. Pôvodný Američania zo severného pobrežia, ktorý často skladovali jedlo ako žalude či lososy, hromadili materiálne bohatstvo a sú sociálne stratifikovaný - a teda sa relatívne podobajú na spoločnosti s farmárskou kultúrou - a mobilné spoločnosti, ktoré sa

13 ničím podobným nevyznačujú. Výstižnou definíciou týchto spoločností je, že patria ku kultúram „okamžitého návratu“ (Woodburn, 1982). Ideológia a spôsob obživy týchto skupín zdôrazňuje okamžitý návrat investície jednotlivcov (zjedenie celej koristi naraz bez uskladnenia na ďalšiu konzumáciu atď.). Napriek tomu, že o stálej, jednoznačnej definícii mobilných lovecko-zberačských spoločností sa viedli spory, Pre rôzne varianty týchto spoločností v súčasnosti platí: Žijú v malých flexibilných skupinách o 25-35 jedincoch, ktorý niekoľkokrát za rok menia stanovisko, jedlo skladujú len zriedka, nemajú centralizované autority, aktívne praktikujú výmenný Obrázok 1 Sympózium „Man the obchod a majú rovnostárske sociálne vzťahy. Niektoré z Hunter“ z roku 1968 (Dostupné z: nich praktikujú šamanizmus. Etnológia ale smeruje ďalej https://www.goodreads.com/book/ k vnútornej klasifikácii a hierarchizácii lovecko- show/1188193.Man_the_Hunter), [Cit. 01.05.2018] zberačských spoločností a ako klasifikačné kritéria sa používa miera ich mobility a akumulácie moci, majetku a prestíže (majetok a mobilita sú pritom postavené do protikladu), obrana teritória a uskladňovanie akumulovanej potravy. Na vrchole tejto hierarchie stoja komplexní lovci-zberači (Cummings a kol., 2014, s. 43; Hewlett a kol., 2017, s. 16-17; Jenike, 2001, s. 205; Lee a DeVore, 1968, s. 13; Svoboda, Macholán, 2014, s. 178).

2.1 Zastúpenie lovecko-zberačských a farmárskych spoločností v Indonézii, Oceánii a na Filipínach

K rozšíreným tetovaným spoločenstvám s rovnakým (pri najlepšom podobným) životným štýlom aký nás zaujíma patria (hlavne) Dajakovia a Mentawajci (obr. 2 a 3). Menšie a odlúčenejšie kmene týchto ľudí možno spĺňajú podmienku mobility, ale väčšina týchto kmeňov je buď plne stratifikovaná, modernizovaná a takmer všetky sú usadlé pričom domestikácia a pestovanie sú stále rozšírenejšie praktiky. Pôvodný obyvatelia, ktorí stále či už v menšom alebo väčšom praktikujú svoje zvyky a tradície sa niekedy dočasne dostávajú do role svojích predkov - napr. Dajakovia na love lebiek alebo Mentawajci pri love/zbere

14 dočasne prebývajú v provizórne postavených príbytkoch - nejde ale o návrat k tomuto spôsobu života.

V súčasnosti sú najrozšírenejší kmeňmi na Filipínach kmene „Negritov“ (negritos). Vzhľadom na to , že praktikujú prinajmenšom nejakú hospodársku činnosť sa dajú klasifikovať ako komplexn lovci-zberači, do definovaných skupín teda taktiež spadajú. Napriek tomu sú známe dve skupiny/kmene týchto jedincov, ktoré sa týmto prvkom nevyznačujú a to „Andamanese“ (Man, 1883; Radcliffe-Brown, 1933) a „Semang of Malaya“ (Evans, 1937; Schebesta, 1929). Ďalšie prípady nie sú známe.

Pôvodný obyvatelia Mikronézie, Melanézie a Polynézie, ktorí síce vo všeobecnosti nemali/nemajú domestikované väčšie hospodárske zvieratá a od poľnohospodárstva boli v druhej polovici 20. st. závislí minimálne (závislosť pomaly narastala), sú vo väčšine klasifikovaní ako usadlé spoločnosti vzhľadom na ich závislosť od rybárčenia, zhromažďovaniu saga, či praktikovaniu výmenného obchodu. Do definície z roku 1968 (Man the Hunter; Lee a DeVore) by teda nespadali, dnes už sú hodnotené ako súčasť rebríčku spomenutom v druhej kapitole.

Obyvatelia Západnej Papuy sú obsiahnutý vo viac ako 300 kmeňoch s rôznymi kultúrami, životným štýlom, tradičnými náboženstvami, umením alebo sociálnymi systémami. Ľudia žijúci v centrálnej časti-v horách, zdieľajú spoločné prvky - primárne farmárčenie. Pestujú sladké zemiaky, taro atď. Niektoré z nich majú domestikované prasatá. Ľudia v bažinatých nížinách a pobrežných oblastiach sa živia prevažne lovom a zberom, sú ale značne závislí aj na rybolove.

A ďalej - napriek novo nájdeným etnohistorickým materiálom (neuvádza sa akým) sú Tasmánci stále považovaní za vyhynuté etnikum. Austrálski aborigéni z minulosti patria podľa antropológov k ukážkovým lovecko-zberačským spoločnostiam, no ani pri nich nemôžeme od istého obdobia počítať so 100% nezávislosťou na iných zdrojoch než je lov a zber, keďže ide o jedných z najstarších - ak nie najstarších - obyvateľov Oceánie (Bang, 2018, s. 216; Lee a DeVore, 1968, s. 13-17; Schefold a Nas, 2008, s. 171, 280).

Obrázok 2 Žena z kmeňa Mentawai s klasickou tetovážou a zbrúsenými zubami (DeMello, 2012)

Obrázok 3 Príslušník kmeňa Dajakov- v tomto prípade Iban (DeMello, 2014)

3 Indonézia

Táto krajina, celým a oficiálnym menom Indonézska republika, je najväčším ostrovným štátom na svete a tvorí ju viac ako 17 000 ostrovov, z toho cez 6 000 je obývaných. K najväčším patria Kalimantan (indonézska časť ostrova Borneo, na severe až severozápade sa nachádza Brunej a časť Malajzie - Sarawak a Sabah), Jáva, Sumatra, Nová Guinea (indonézska provincie Západná Papua a Papua sa nachádzajú na západnej polovici ostrova) a Celebes (obr. 4). Úradný jazyk je indonézština a mena Indonézska rupia. Na území celého štátu je značná diverzita a to cez 300 etnických skupín, hovoriacich viac ako 300 jazykmi (vrátane regionálnych dialektov), ktoré sú súčasťou austronézijskej jazykovej rodiny. Najviac vyznávaným náboženstvom je islam - skoro 90% percent obyvateľstva, čo je najväčšie zastúpenie v rámci štátu na svete. Zvyšné percentá patria kresťanom, hinduistom, budhistom, konfucionistom a ďalším (Burton, 2006, s. 8-10; Thiessen, 2016, s. 3)

Keďže ide o tak geograficky, etnicky, lingvisticky či nábožensky variabilnú oblasť, venujeme túto kapitolu práve Indonézii ako takej pre lepšie pochopenie kultúrneho pozadia spoločností, ktoré sú pre prácu kľúčové.

Obrázok 4 Mapa Indonézie, (Dostupné z: https://www.google.cz/maps/@0.7578466,124.4838376,5z), [cit. 30.04.2018]

3.1 Geografické a geologické informácie

Územie Indonézie tvorí štyrikrát viacej morskej vody než zeme, ktorej je z celkových cca. 7.9 milióna km2 neveľa cez 1.9 milióna km2. Hraničí s Malajziou, Východným Timorom a Papuou Novou Guineou. Hlavné a zároveň najväčšie mesto je Jakarta, nachádzajúca sa na najľudnatejšom ostrove sveta - Jáva, ktorá patrí k hlavným a najväčším ostrovom v Indonézii. Napriek tomu že pokrýva len 7% celkovej plochy ostrova, viac ako polovica obyvateľstva celej Indonézia žije práve tu. Od najväčšieho sú ostrovy radené následovne: Nová Guinea (indonézske časti Papua a Nová Papua majú rozlohu 421.981km2, Nová Guinea je zároveň druhý najväčší ostrov na svete po Grónsku), Borneo (indonézska časť Kalimantan má rozlohu 539 460 km2; Borneo je zároveň tretí najväčší a zároveň jediný ostrov na svete, ktorý na brehu spája tri krajiny. Je obklopené štyrmi morami a to Južným čínskym, Suluským, Sulaweským a Jávskym morom; obr. 5), Sumatra (s rozlohou 473 606 km2 je šiesty najväčší ostrov sveta a najväčší čisto indonézsky ostrov), Sulawesi (historický názov Celebes; 189 216 km2), Jáva (125 622 km2), Timor (indonézska časť Východný Timor má rozlohu 16 510 km2) a Bali (5 561 km2; obr. 6). V Indonézii existuje porekadlo „Tanah Air Kita“, ktoré znamená „naša zem a voda“. Ako už bolo spomenuté, voda tvorí väčšinu územia štátu, ale spolu s pevninou je skoro trikrát väčšia ako Austrália. Ostrovy majú hornatý povrch s rozsiahlymi nížinami pri pobrežiach a zároveň sa na nich nachádza viac ako 200 sopiek, z ktorých je 59 monitorovaných. Jednou zo známych erupcií v oblasti je výbuch Krakatau v roku 1883. Výnimkou je Borneo, na ktorom viac než polovicu povrchu tvoria pobrežné oblasti s prevýšením menej ako 150 metrov a iba 5% zvyšného povrchu prevyšuje 3 000 metrov. Najvyšším pohorím ostrova je Gunung Kinabalu, s nadmorskou výškou 4 095 metrov situované na severozápade štátu Sabah. Hora Kinabalu (obr. 7). je tak najvyšším vrcholom medzi Himalájami a Papuou Novou Guineou. Sarawak je naopak štátom riek, ktorých sa na jeho území nachádza 55 a tvoria 3 300 kilometrov dlhú sieť. S geologického hľadiska sa dá Indonézia rozdeliť na tri oblasti. Do prvej patri ostrovy ležiace na Sundskom šelfe a sú to Sumatra, Borneo a Jáva. Asi 300 kilometrov od pobrežia Sumatry a Jávy sa nachádza Sundský (Jávsky) priekop, ktorý sa tiahne viac ako 2 600 kilometrov a má najvyššiu zaznamenanú hĺbku cez 7 500 metrov. Do druhej skupiny spadá Papua a Ostrovy Aru. Plytčiny týchto ostrovov nepresahujú hĺbku 215 metrov. Oblasť sa nazýva Sahalský šelf. Sulawesi a juhovýchodnejšie ostrovy ležia medzi spomínanými šelfami s hĺbkou miestami presahujúcou až 5 000 metrov. Súostrovie ako je toto poskytuje

18 ideálne podmienky pre rast korálových útesov a to čistú, plytkú a teplú vodu (Burton, 2006, s. 15-17; Philip’s, 2002, s. 124; Thiessen, 2016, s. 2, 3).

Obrázok 5 Poloha Bornea (Lai, Olessen, 2016, s. 17)

Obrázok 6 Balijská príroda (Warren, 1995)

Obrázok 7 Hora Kinabalu (Lai, Olessen, 2016, s. 411)

3.2 Klíma

Indonézia je tropická oblasť - je teplá a vlhká. Vlhkosť vzduchu sa zvyčajne pohybuje medzi 70 až 90%. Striedajú sa tu dve hlavné obdobia, a to obdobie dažďov a sucha. Obdobie dažďov začína zhruba v októbri prípadne novembri a trvá do marca. Vyznačuje sa náhlymi silnými dažďami hlavne v poobedných hodinách. Obdobie sucha zase nastupuje v apríli a trvá do septembra prípadne októbra. Z hľadiska zrážok bývajú najvlhčími mesiacmi január a február, nahradené najsuchším marcom a aprílom. Výnimkou je provincia Moluky, nachádzajúca sa na východe Indonézie v blízkosti Papuy. V strednej a južnej časti provincie trvá obdobie sucha od októbra do marca, obdobie dažďov od mája do augusta a v severnej obdobie dažďov trvá od decembra do marca (zhruba ako zvyšok Indonézie). Klíma ale vykazuje odchýlky od ostrova k ostrovu, prípadne v rámci ostrova. Napríklad na Sarawaku polovica ročných zrážok na východnom pobreží padne medzi decembrom a marcom a na vyšších svahoch vo vnútrozemí padne viacej ako 5 000 mm , čo je najvyššie množstvo v rámci štátu. Veľkou výnimkou v rámci ostrova je Mount Kinabalu, ktoré má premenlivú alpskú klímu a na vrchole môže byť vcelku chladno. Naopak v hlavnom meste - Jakarte, sú teploty konštantne vysoké počas celého roku počas dňa 29-31 oC ochladzujúc sa na večer na cca. 23 oC. Je to kvôli jej polohe na pobreží horúceho Jávskeho mora. Zrážky sú najsilnejšie v letných mesiacoch. Priemerná teplota v krajine je 25-26 oC bez ohľadu na to, aké je obdobie. Konštantne teplé a premenlivé podnebie neprospieva k dobrej hojivosti tetovania v tejto oblasti, hlavne pri rozsiahlych hlbokých rezoch nie je infekcia nijakou

20 raritou. (Burton, 2006, s. 18, 19; Philip’s, 2002, s. 124; Thiessen, 2016, s. 4; The World Bank Group, 2018).

3.3 Fauna a flóra

Indonézia je jedným z troch svetových centier diverzity čo sa týka rastlinstva a živočíšstva. Až 10% kvitnúcich rastlín planéty, 17% všetkých druhov vtákov, 7.3% svetovej populácie plazov a obojživelníkov sa nachádza doma na tomto mieste. Toto prostredie je unikátne vďaka faktu, že ide o súostrovie s množstvom ostrovov kde rozdielne evolučné procesy ovplyvnili genetickú diverzitu živých organizmov. Vďaka tomuto je Indonézia domovom množstva endemických druhov ako napríklad 33% endemických vtákov, 17% cicavcov či 18% plazov na súostroví Moluky, alebo 52% endemickej vtáčej populácie v Západnej Papue (zoznam počtov živočíšnych endemických druhov oblastí Indonézie vidíme v tab. 1). Jedným z najznámejších druhov žijúcich na území Indonézie (v tomto prípade Bornea a Sumatry ) je orangutan bornejský a sumatriansky (Pongo pygmaeus - obr. 8, Pongo abelli) - jediný ľudoop žijúci v Ázii. Ďalším známym živočíšnym endemitom na území Indonézie je sumatriansky nosorožec (Dicerorhinus sumatrensis - obr. 9), ktorého dva poddruhy (Dicerorhinus sumatrensis sumatrensis, Dicerorhinus sumatrensis harrissoni) žijúce na Borneu, Sumatre a v Malajzii sú spolu so spomínaným orangutan kriticky ohrozené druhy. Svoju jedinečnosť ukazuje nielen v lesoch na pevnine, ale aj v poľnohospodárstve produkciou endemických druhov ryže, sladkých zemiakov, fazule atď., či v morskom svete. Z poľnohospodárskych zvierat sú vyžívané rôzne druhy dobytka, hydiny a prasiat (Istý druh prasaťa bol kedysi charakteristický pre Bali, ale kvôli rozšírenému chovu väčších britských plemien je dnes vzácnosťou; Ďalšou charakteristikou Bali sú kohútie zápasy - tajen, ktoré majú v miestnej kultúre hlboké korene a sú sprevádzané intenzívnym stávkovaním. Keďže hazard je v Indonézii nelegálny, zápasy sa konajú mimo dozor autorít). Flóra (obr. 10) je o niečo slabšie zastúpená ale napríklad na Jave a Bali sa nachádza dokopy aspoň 325 endemických rastlín. Nižšie počty môžu súvisieť s turbulentnou vulkanickou činnosťou, ktorá má na území súostrovia rozsiahlu históriu a teda nebola možnosť pre výskyt väčšej diverzity endemických druhov. Práve väčšina motívov bez ohľadu na kmeň, ktorým sú používané sú buď inšpirované, alebo priamo odvodené z prírody. (Davison et. al., 1999, s.24-26; Heim, 2015; OˈRiordan, Kleemann, 2002, s. 276, 277; Thiessen, 2016, s. 53).

Obrázok 8 Orangutan bornejský (Pongo pygmaeus) (Dostupné z: https://www.worldwildlife.org/species/orangutan), [cit. 30.04.2018]

Obrázok 9 Nosorožec sumatriansky (Dicerorhinus sumatrensis) (Dostupné z: https://www.worldwildlife.org/species/sumatran-rhino), [cit. 30.04.2018]

Obrázok 10 Ukážka endemického rastlinného druhu;

Nepenthes rajah, pravdepodobne najväčšia mäsožravá rastlina na svete (Lai, Olessen, 2016, s. 48)

Ostrov Vtáctvo Endemické Cicavce Endemické Plazy Endemické druhy druhy druhy vtáctva cicavcov plazov Sumatra 465 2 194 10 217 11 Java 362 7 133 12 173 8 Kalimantan 420 6 201 18 254 24 Sulawesi 289 32 114 60 117 26 Nusa 242 30 441 12 77 22 Tenggara Moluky 210 33 69 17 98 18 Západná 602 52 125 58 223 35 Papua Tab. č. 1 Počet endemický živočíšnych druhov Indonézie (OˈRiordan, Kleemann, 2002)

4 Mutilácia - kultúrne pozadie a rozdiely

„Šperkom, ktorým človek telo svoje zdobí, hľadí ako (na) najnižším stupňom vzdelanosti, tak i na najvyššom zjavu svojmu dodáva vážnosti a lesku. Bezohľadne siahne na svoje telo, aby po prekonaní značných muk a bolestného nepohodlia došiel vyznamenaniu svojej osobnosti“

Jaroslav Vlach

Ľudia za účelom dosiahnuť vzhľad podľa daného kultúrneho ideálu nebáli ani operatívne transformovať svoju fyzickú podobu. V každom prípade ide o prehlásenie svetu, že jedinec prešiel premenou, či už vo svojom živote niečo zmenil, pridal alebo naopak odstránil. Nevyhýbali sa pri tom hlave, údom, trupu, pokožke ani genitáliám. Takto esteticky, spoločensky či spirituálne orientované úpravy boli často veľmi bolestivé ale táto bolesť bola často vnímaná (hlavne u juhoázijských spoločností) ako „svätá“. Úpravy bývajú väčšinou akceptované a považované za atraktívne len v rámci skupiny ľudí (spoločnosti), v ktorých kultúre je zvyk zavedený. Pojem „krásne telo“ je často definovaný a spájaný s fyzicky zdravým a bez -nejakým spôsobom - ohrozujúcich gest. Ideál krásy či dokonalosti sa v rámci kultúr samozrejme líši. Napr. telo s väčším podielom tuku niekde indikuje zdravie a bohatstvo, inde sú takéto telá (skôr ženské) považované za ideál krásy atď. Aj permanentná modifikácia kože, svalov a kostí teda podlieha kultúrnym stereotypom. Pri pohľade na takéto úpravy ako na formu komunikácie však neexistuje dôvod, prečo by mali byť permanentné formy úprav separované od tých dočasných ako make-up, oblečenie či účes. Moderné modifikácie ako úpravy čeľustí a nosu či kozmetické zubné lekárstvo boli v prvých rokoch 21. storočia populárne obzvlášť v Severnej Amerike, v ktorej boli už v druhej polovici 20. storočia dominantou modifikácie ako liposukcia či zväčšovanie poprsia (Rush, 2005, s. 55). Postupne sa rozšírili aj v industrializovanej Európe a Ázii (Youn, 2015). Spomínané úpravy, spolu s ďalšími sú skutočne akceptované spoločnosťou fascinovanou akceptáciou a „kultúrne chceným konceptom krásy“. Tieto procedúry sú z nejakého dôvodu spoločnosťou vnímané inak ako výrazné, extravagantné či „extrémne“ tetovanie, skarifikácia a isté typy piercingu, ktoré by mohli pôsobiť poburujúco (septum, smiley etc.) alebo mali iný nežiaduci efekt na spoločnosť. Mimo negatívnych sociálnych následkov

24 môžu tieto praktiky prinášať aj infekčné a neinfekčné zdravotné riziká nositeľovi. Obzvlášť ohrozenou skupinou sú adolescenti, ktorí sú vystavení enviromentálnym a kultúrnym vplyvom, ktoré môžu viesť k aplikácii spomínaných mutilácií aj bez povedomia o zahrnutých rizikách. Zdokumentované prípady o komplikáciách, ktoré boli spojené s tetovaním či piercingom zdôvodňujú a poukazujú na potrebu vytvorenia nestranných informačných sietí a programov pre adolescentov, čo by malo viesť k zníženiu počtu týchto „extrémistov“ (obr. 11) ako aj dostať cieľovú skupinu do povedomia (Kaupp a kol., 2001, s. 4, 5; Ooi, 2004, s. 1139; Rush, 2005, s. 54, 55; Rychlík, Obrázok 11 „Tigrí muž“ Denis Avner, 2005, s. 20; Vanston a Scott, 2007, s. 221; Youn, držiteľ svetového rekurdu v počte mutilácií (Ebelová, 2012, s. 43) 2015).

4.1 Skarifikácia

Permanentné jazvové vzory na koži vytvorené skarifikáciou (obr. 12) môžu byť symbolom krásy, indikátorom sociálneho statusu a príslušenstva ku kmeňu alebo sociálnej skupine, prípadne značenie, že nositeľ je chránený bohmi. Skarifikáciou rozumieme rezanie pokožky a kontrolovanie procesu hojenia za spomínanými účelmi a ide o zvyk rozšírení pravdepodobne austrálskymi aborigénmi. V spojitosti s rituálmi je možné odhadovať, že skarifikáciu praktikovali už pred 7000 rokmi. Určiť presný čas kedy rituál vstúpil do ľudského repertoára je zatiaľ príliš zložité, možno nemožné vzhľadom na vlastnosť ľudskej kože po smrti rýchlo chátrať. Designy sú variabilné - od jednoduchých lineárnych rezov či bodnutí po spletité, technicky náročné obrazce. Takto vytvorené rany sú ošetrené aby nedošlo ku vzniku infekcie a zvýšila sa viditeľnosť jazvy. Do hlbokých rezov sa môžu nasypávať substancie hliny alebo popolu prípadne látky na zafarbenie pokožky (v takomto prípade vznikajú značky podobné tetovaniam) aby bola rana po zahojení vystúpená - vznikajú teda keloidné jazvy. Vzhľadom na to, že ide o veľmi bolestivú procedúru, bohato skarifikovaní jedinci sú cenení za svoju guráž a vytrvalosť. Skarifikácia sa najčastejšie

25 vyskytuje v Afrike a v Papue Novej Guinei (existujú aj zmienky z Južnej Ameriky staré cca. 2270 rokov, kedy si istí obyvatelia Ánd skarifikovali tváre za účelom vyjadriť etnickú príslušnosť alebo socioekonomický status), ktorá nie je súčasťou Indonézie, ale nachádza sa na rovnakom ostrove ako indonézska časť - Západná Guinea. Skarifikácia inak nie je v Indonézii rozšíreným zvykom, preto je v práci nebudeme venovať veľkú pozornosť. Každopádne najpočetnejšie antropologické reporty a štúdie sa zaoberajú praktikovaním skarifikácie v afrických tradičných spoločnostiach a to od 18. do 20. storočia. Dôvodom môže byť fakt, že pokožka s tmavšou pigmentáciou má väčšiu tendenciu vytvárať keloidné a hypertrofické jazvy než svetlejšia a jazvy sú taktiež výraznejšie než tetovanie. Skarifikácia sa stala relatívne obľúbenou aj v industrializovaných oblastiach sveta. V modernej bodyart komunite je skarifikácia považovaná za „naturálny“ spôsob zdobenia tela, lebo pramení z prehistorických čias (Gay, Whittington, 2002, s. 68; Kaupp a kol., 2001, s. 8; Pitts-Taylor, 2008, 467-468; Williams, 2017, s. 293).

Obrázok 12 Skarifikovaná žena z kmeňa Bakongo zo Západnej Centrálnej Afriky (Dostupné z:

http://earthsign.com/docktattoo/tattoo-designs/west- africa/) [cit. 09. 05. 2018]

4.1.1 Skarifikácia v Papuy Novej Guinei a na Šalamúnových ostrovoch

V Papue Novej Guinei bolo bežnou praktikou pri menarché skarifikovať dievčatám bruchá, chrbty a oblasť pod prsníkmi. Po narodení prvého dieťaťa bol proces skarifikácie ukončení poslednými rezmi na krku, horných aj dolných končatinách, bedrách a ďalšími rezmi na chrbte. Jazvy tak isto ukazujú váženosť rodiny, členstvo v komunite a sociálny status. Keďže sa v indonézskych provinciách Novej Guiney so skarifikáciou nestretávame, nebudeme sa naďalej touto oblasťou zaoberať (Gay, Whittington, 2002, s. 65).

V nasledujúcom odstavci sa budeme venovať skarifikácii na Šalamúnových ostrovoch, ku ktorým sa vrátime pri opise tetovania v Melanézii. Práve u týchto kmeňov je skarifikácia spolu s tetovaním rozšírená. Ďalej na východ nezaznamenávame skarifikáciu pôvodných obyvateľov, aspoň nie pri známych kmeňoch. Chlapci aj dievčatá sú skarifikovaní na tvári pri prechode z detstva do dospelosti. V skorších časoch neboli chlapci skarifikovaní skôr než sa objavili druhotné sexuálne znaky a pri dievčatách išlo o zavŕšenie procesu tetovania celého tela, ktoré bolo neoddeliteľnou súčasťou prípravy na manželstvo. Tento proces rovnako ako aj design miestni nazývajú segesege a okrem tohto je aj termínom pre tradičné rozrábanie ohňa, kreslenie na zem alebo vytváranie lineárnych designov na artefakty. V dnešnej dobe sú deti, ktoré segesege podstupujú čoraz mladšie. Zvyk bol modifikovaný z dôvodu jednoduchšieho spacifikovania menších detí než dospievajúcich jedincov a presviedčania ich podstúpiť bolestivý proces. Deti, ktoré rituálom prejdú sú následne cudzími rodičmi vnímané ako váženejšie. Experti, ktorí tento spôsob skarifikácie praktikujú, svoje umenie cvičia rezaním do kokosových orechov.( Davenport, 2002, s. 94, 95; Williams, 2017, s. 296)

Zjazvovanie tiel za dekoratívnym účelom na Borneu nie je známe, no príslušníci (muži aj ženy) niektorých kmeňov (bez uvedenia konkrétnych príkladov) testujú svoju odolnosť a ľahostajnosť k bolesti prikladaním horiacich kúskov dreva, slamy či trávy do radov na predlaktia. Po takejto praktike sú jazvy často trvalé ale nejde o dekoratívne designy (Hose, McDougall, 2014, s. 24).

4.2 Piercing

Rovnako ako tetovanie, tak aj piercing (obr. 13) je praktikovaný niekoľko tisícročí s rovnakou popularitou. Kultúry po celom svete - vrátane prehistorických ako Egypťania, Rimania, Gréci či Pôvodný Američania - prepichovali časti svojich tiel bez ohľadu na vek či pohlavie a používali pri tom najrôznejšie materiály ako kovy, kosti, mušle, slonovina či sklo. V najjužnejšej Ázii je u hinduistických, budhistických či moslimských rituáloch, pri ktorých k prepichnutiu dochádza nutné aby sa jedinec , ktorý ho podstupuje dostal do akéhosi alternatívneho stavu vedomia za účelom analgézie, prípadne pociťovať úplnú absenciu bolesti. Zároveň je nutné, aby bol proces vykonaný s čo najmenším podielom krvi. Vo väčšine prípadoch sa piercing vyskytuje na hlave, u autochtónnych spoločností najme v ušiach, nose a okolí ústnej dutiny. Výnimkou ale nie sú ani bradavky, genitálie atď. Piercing ma estetickú (hlavne v industrializovanej spoločnosti),sociálnu, či rituálnu funkciu. Napr. medzi príslušníkmi kmeňa Tlingit - pôvodných obyvateľov z juhu Aljašky - bol piercing v uchu priamo spätý so sociálnym statusom, vydané ženy z indického kmeňa Didayi nosia náušnice, strieborné náramky, kruhy na členkoch, prstene na palcoch na nohách a náušnice v nose atď. V súčasnosti má najväčší úspech hlavne v USA, kde zažil tento trend spolu s tetovaním začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia rozmach, ale už v sedemdesiatych až osemdesiatych rokoch bol piercing vo forme náušnice v jednom (spravidla v pravom) uchu populárny u mužskej gay komunity na znak s jej afiliáciou a ešte predtým prepichovanie so zatváracími špendlíkmi a pod. u punkáčov. Rituálnemu piercingu niektorých pôvodných obyvateľov Indonézie sa budeme venovať v nasledujúcej podkapitole (Gay, Whittington, 2002, s. 38; Laderman, León, 2003, s. 356; Mahapatra, 2011, s. 75; Ooi, 2004, s. 1139; Sawyer, 2008, s. 1).

Obrázok 13 Názvy niektorých druhov piercingov vzhľadom na ich umiestnenie (Gay, Whittington, 2002, s. 57-58)

4.2.1 Piercing v Západnej Papue a na Borneu

Dajakovia - kmene žijúce na Borneu sú známi pre svoju zručnosť v oblasti výroby ozdobným predmetov, šperkov a pod. U kmeňov Kayan a Kenyah sú obzvlášť obľúbené veľké ťažké náušnice, ale ani iné kmene ako napr. Ibania takýmito šperkami nepohrdnú (obr. 14). Takéto náušnice sú vyrobené z bronzu (obr. 15), mosadze prípadne striebra ale aj s organického materiálu ako leopardie zuby (obr. 16) alebo bambus. Zvyk nosiť veľké náušnice počas rôznych slávností je všeobecne rozšírený u Dajakov mužského pohlavia (Carpenter, 2011, s. 131, 155; Lemoy, 2011, s. 224).

Kmeň Asmat obýva Provinciu Západná Guinea a patria k najrozšírenejším kmeňom v tejto oblasti. Vďaka výraznej mutilácii ktorou oplývajú sú relatívne ľahko rozoznateľný a sú vďaka nej aj známi. Obrovské šperky (obr. 17 a 18), ktoré nosia v prepichnutej nosnej prepážke (septum nasi) majú prevažne spirituálny charakter. Prepážka je dokonca prepichovaná klepetom chrobáka (konkrétny druh sa neudáva), aby jeho bojový duch prešiel na nositeľa šperku. Obľúbeným materiálom na ich výrobu sú prasacie kosti, menej často holenné kosti (tibia) nepriateľov zabitých v bitke (pozn. Asmati boli nechválne známi aj kvôli lovu hláv a sklonom ku kanibalizmu). Kosti sú ďalej upravované do rôznych tvarov a veľkostí, aby nadobudli žiadúci efekt. Napríklad šperk v tvare modlivky (rad Mantodea; obr. 17) je dôležitým symbolickým artefaktom pri spomínanom love hláv (Bang, 2018, s. 234; Laderman, León, 2003, s. 356; Smidt, 1999).

Obrázok 15 Bronzová ženská náušnica,

kmeň Kayan, Kenyah- Kalimantan, výška 5cm (Carpenter, 2011, s. 155)

Obrázok 14 žena z kmeňa Dajakov s ťažkými náušnicami, Borneo (DeMello, 2012, s. 74)

Obrázok 16 Náušnica z lepardieho zubu, kmeň Kayan, Kenyah- centrálny a východný Kalimantan, dĺžka 6 cm (Carpenter, 2011, s. 134)

Obrázok 17 Príslušník kmeňa Asmat, ornament v tvare modlivky (rad Mantodea) v prepichnutej nosnej prepážke (septum nasi) (Smidt, 1999)

Obrázok 18 Bojovník z kmeňa

Asmat, portréto z roku 1976 (Bang, 2018, s. 235)

4.3 Modifikovanie zubov

Tieto praktiky nachádzajúce sa skoro vo všetkých kútoch sveta (u domorodých kmeňov a neindustrializovaných spoločností sú neterapeutické úpravy ktoré sú predmetom nášho záujmu pozorovateľné v oblastiach Vietnamu, Indonézie, Stredného východu, Ameriky) s koreňmi pravdepodobne v mladom paleolite (Irish a Burnett, 2014) majú dnes predovšetkým estetický charakter. Medzi modifikácie chrupu radíme farbenie, plnenie či pokrývanie zlatými plombami a šperkami, bielenie, zarovnávanie, zbrusovanie atď. Popri niektorých modifikáciách v okolí ústnej dutiny môžu vznikať sekundárne alebo nechcené dentálne modifikácie, ako napr. nosenie labrety u Inuitov, ktoré môže viesť k poškodeniu zubnej skloviny na spodných rezákoch a očných zuboch. V súčasnom rozvinutom svete sú dentálne transfigurácie známe ako kozmetické zubárstvo. Vo väčšine prípadov je cieľom takéhoto zákroku vytvoriť prirodzený alebo „zdokonalený“ vzhľad chrupu. Za týmto účelom sú používané falošné zuby a náhrady vyrobené primárne z keramiky (mostík, zubné protézy), prípadne zlata alebo zavedenie titánových implantátov do čeľustí pre trvalé zasadenie zubu. Vo vyspelých krajinách je vďaka technickému pokroku dnes takéto implantáty (skoro) nemožné odlíšiť od originálneho chrupu či jeho častí. Aj ortodontická liečba presunu zubov v rámci ústnej dutiny (zubný strojček) má primárne kozmetický charakter, keďže rozmiestnenie zubov bežne nepredstavuje zdravotné riziko. Sú zaznamenané aj ojedinelé prípady náhrady zubov v prípadoch, kedy pacient nechcel podstúpiť zdĺhavú ortodontickú liečbu. Bielenie je možné praktikovať doma pomocou zubných pást alebo prípravkov na to určených, alebo profesionálnou aplikáciou chemikálií. Všetky spomenuté techniky a postupy majú väčšinou rovnaký cieľ a to dosiahnuť typický vzhľad, ale aj „zdravé“ zuby sú vzácne modifikované za účelom dosiahnuť vzhľad atypický. Naďalej sa budeme zaoberať kultúrnymi modifikáciami, čo sú neterapeutické úmyselné dentálne alternácie podľa sociokultúrnych a estetických noriem. Antropologické a klinické texty tieto modifikácie označujú ako „dentálne mutilácie“, aby však bola jasná neterapeutická zámerná úprava, je vhodnejší pojem „kultúrou sprostredkované dentálne modifikácie“ (Irish a Scott 2015). Medzi najrozšírenejšie modifikácie v Indonézii patrí zbrusovanie (Irish, Scott, 2015, s. 383; Pitts-Taylor, 2008, s. 496, 497; Rush, 2005, s. 59).

4.3.1 Úpravy dentície v Indonézii a na Filipínach

V Indonézii žije pár ďalších kmeňov, ktoré zbrusovanie zubov praktikovali. Ide prevažne o kmene z okolia Malajského polostrova, konkrétne napr. Ibania (aby ich zuby pripomínali psie) z Bornea alebo Batakovia zo severnej Sumatry, ktorí zuby zbrusovali ako symbol dospelosti. Keď Indonézia získala nezávislosť, zvyk bol vládou zakázaný a hromadne upadol. Zbrusovanie - v tomto prípade je výstižnejšie slovo zaostrovanie - zubov je v Indonézii je v súčasnosti najviac spájané s kmeňom Mentawai (obr. 2 a 19). Proces miestni nazývajú pasi piat a okrem estetického zákroku, po ktorom sú ženy vnímané ako atraktívnejšie je to pre nich aj spôsob ako nájsť balans medzi telom a dušou. Zákrok je Obrázok 19 Príslušník kmeňa dobrovoľný a dostupný pre ženy všetkých vekových Mentawai so zbrúseným chrupom kategórií. V prípade, že sú vydaté, potrebujú len (Dostupné z: http://yourshot.nationalgeographic.c súhlas manžela. Tí na svoje ženy ale často vyvíjajú om/photos/3905282/) [cit. 11. 05 2018] tlak, takže súhlas z ich strany je čisto formálna záležitosť. Počas zákroku operovaný hryzie do zelených banánov, ktoré slúžia na zmiernenie bolesti. Vedľajším efektom pri zákroku je strata skloviny, vďaka čomu ale na zuboch lepšie drží farba, ktorou sa zuby výnimočne potierajú. Na súostroví Alor si ľudia tak isto farbia zuby. Adolescenti v dedine si od asi 20 ročného jedinca nechajú farbiť zuby na čierno. Ten používa zmes hliny a štiav z ovocia, ktorou potrie banánový list zrezaný tak, aby pasoval do úst konkrétnej osobe. S týmto listom následne 7-10 dní spia - výsledkom sú na čierno zafarbené zuby. Opäť ide o estetickú záležitosť (DeMello, 2012, s. 287; National Geographic, 2008; Williams, 2017, s. 143-144).

Na ostrove Bali zbrusujú deťom zuby na znak prechodu do dospelosti. Dievčatá túto procedúru podstupujú po prvom menštruačnom cykle a chlapci v období, kedy im začne hrubnúť hlas. Sú však aj prípady, kedy majú jedinci zuby zbrúsené až vo vyššom veku, alebo dokonca po smrti. Rituál je známy pod názvami mapandes a matatah a uskutočňuje sa vo všetkých častiach ostrova v priebehu letných mesiacov. Zároveň je posledným zo „série“

33 rituálov známych ako tingkah dadi janma, čo v preklade znamená „spôsob stávania sa ľudskou bytosťou“, ktoré rodičia na svojich deťoch praktikujú. Zbrusujú horné očné zuby a zuby medzi nimi, pretože v miestnej kultúre predstavujú emócie a stavy ako hnev, chamtivosť, žiarlivosť, chtivosť pomätenosť a alkoholizmus (každý zub predstavuje jedno zo spomenutých), ktoré môžu pomocou zbrusovania kontrolovať. Zuby zbrusuje špecializovaná osoba a používa sa pri tom nástroj zvaný kikir, predmet podobný dlátu. Zároveň sa medzi stoličky umiestni cukrová trstina, aby zbrusovaný jedinec nezatváral ústa. Pre rodičov je tento zvyk veľmi dôležitý. Dieťaťu bez zbrúsených zubov by „nedovolili“ vstúpiť do dospelosti a tak isto musia byť zuby zbrúsené aj pred vstupom do manželstva. Je nutné dodať, že ide o jeden z najneobyčajnejších hinduistických zvykov vyskytujúcich sa na tomto ostrove ( Williams, 2017, s. 335; DeMello, 2012, s. 287).

Na Filipínach - konkrétne na ostrove Luzon (najväčší ostrov štátu) žije kmeň s názvom Dumagat, ktorý praktikuje dobrovoľnú dentálnu modifikáciu. Sú dostupné dáta z roku 1976 kedy malo 46% dospelých jedincov zbrúsené zuby, čo bolo 38% všetkých mužov a 54% všetkých žien (Headland, 1976). Zuby sa spília tak, aby vytvorili líniu idúcu paralelne s ďasnami , prípadne sú zaostrované a farbené na čierno, ale nejde o pravidlo. Niektoré ďalšie skupiny dokonca niektoré zuby vyrážajú kameňom na znak smútku. Všeobecne platí, že pilujú rezáky a očné zuby a často len tie horné. Za touto praktikou nie sú nijaké náboženské či magické prvky, ide čisto o estetickú záležitosť praktikovanú na jedincoch v pubertálnom veku, ktorí chcú byť obdivovaný, prípadne sú pod tlakom rovesníkov. Je známych 6 metód, ktoré sa na Filipínach praktikujú. Patrí sem spilovanie horných zubov do jednej roviny, spilovanie alebo zbrusovanie až na úroveň ďasien, zbrusovanie, prípadne odbíjanie zubov do špicov, zbrusovanie konkávnej plochy vrchných predných zuboch, umiestňovanie zlatých koruniek a pod. na obrúsené zuby a farbenie na čierno. Tieto praktiky vždy vykonávajú starší muži z rodiny. Hlavným nástrojom je pilník zvaný kikil, kus dreva s vlnenou látkou obmotanou po obvode, a kus bieleho odevu. (Headland, 1977, s. 2-8; Williams, 2017, s. 338;).

5 O tetovaní

„Ani jedna veľká zem nemôže byť menovaná, od polárnych krajov na severe až po Nový Zéland na juhu, v ktorej by domorodci netetovali svoje telá“

Charles Darwin, O pôvode človeka, 1871

Lekársky slovník definuje tetovanie ako „trvalé vpravenie tekutej farby či iného pigmentu pod kožu ostrým nástrojom“. Ľudská koža má ale tri vrstvy: pokožku (epidermis), škáru (dermis) a podkožné väzivo (tela subcutanea), ktorým sa koža napojuje na kostrovú a svalovú sústavu. Úlohou pokožky je obnovovať vrstvu odumretých buniek na jej povrchu, čiže správnym prevedením tetovania je dostať pigment na rozhranie pokožky a škáry (obr. 21). Tam sú uložené početné krvné a mazové cievky, nervové zakončenie a vlasové korienky, na ktorých sa tetovacia farba zachytí. Tetovanie je poranenie, preto sú na poškodené miesto telom privolané lymfocyty - biele krvinky, ktoré ale nie sú schopné takto veľké telieska vytlačiť. Preto sú „pohltené“ makrofágmi, ktoré rozhodnú, že ide o netoxické anorganické teleso. Na konci celého procesu vzniká jazvové tkanivo, ktoré časticu obklopí a izoluje od zvyšku okolia, čím ju ukotví na mieste (Páč a kol., 2008, s. 117-120; Hemingson, 2008, s. 16).

Móda a trendy sa stále menia (obr. 20), no všeobecne platí, že ľudia všade vo svete upravujú svoj zovňajšok za najrôznejšími účelmi. Tetovanie patrí k najstarším invazívnym spôsobom úpravy ľudského tela. Aby sme mohli pochopiť význam tetovania spojeného s kultúrnym pozadím nejakého jedinca alebo spoločnosti, potrebujeme poznať slovník, mýty, symboly, sociálny status a ďalšie zložky, ktoré môže Obrázok 20 Tetovanie obraz na tele reprezentovať. Tetovanie však býva často zhotovené pomocou nepochopené alebo priam negatívne vyložené, pretože súčasného trendu „stick správa, ktorú nám má predať nemusí byť nevyhnutne and poke“. Tetér rozťahuje pokožku v iných kultúrach pochopená. To čo je niekde považované a využíva len tetérsku ihlu za dôkaz vysokého sociálneho statusu, môže v inej kultúre (zdroj: archív autora) znamenať presný opak. Účelov, za ktorými ľudia tetovali bolo viacero, nižšie si ich uvádzame.

Obrázok 21 Tetovanie, ktoré sa nenachádza na hranici pokožky a škáry. Po dokončení (vľavo) a o cca. 2 týždne (vpravo) (zdroj: archív autora)

a) Patrí sem rituálna funkcia, kedy je jedinec na znak úspešného absolvovania nejakej skúšky, či zmeny (je starší, lepší, múdrejší) označený tetovaním. Takto „zmrzačené“ telo je už trvalé, stav je teda nezvratný. b) Tetovania s náboženskou (spirituálnou) funkciou vykazujú rysy mágie - homeopatickej a kontaktnej. Existuje veľké množstvo vytetovaných amuletov, značiek proti zlým duchom, urieknutí, utopení (v rôznych kultúrach odlišných) a dokonca existujú tzv. „vábničky“ na lícach Inuitov, ktorých úlohou bolo lákať veľryby. Takisto hawajské tetovanie, tzv. kakau i ka uhi (doslova „udierať na čiernu“) malo pravdepodobne náboženskú funkciu-zlučovanie s vyslovenou modlitbou, či zachytenie modlitby do tetovania. „Svätú ochranu“ potrebovala hlavne pravá paža, lebo tá hádzala kopijou. Ako „zaklínadlo“ proti žralokom sa tetoval rad bodiek okolo členku. c) Liečebno-preventívna funkcia je jednou z najstarších, ak nie najstaršia či pôvodná funkcia tetovania (viz podkapitola 5.2). Rôzne kultúry sa tetovali proti bolestiam častí tela alebo zlepšeniu ich funkcie. Jej odlišnosť od iných typov tetovaní sa dá rozlíšiť odlišnosťou farbív použitých na tetovania na tele jedného jedinca. d) Komunikačno-identifikačná funkcia slúži na oznamovanie názorov k rôznym témam, vyzdvihuje pocity ale hovorí aj nechcené veci (tetovanie otrokov, relatívne nedávne tetovanie židov v koncentračných táboroch, výsada väzňov v bývalom Československu). e) Sociálne-skupinové tetovania dávajú dohromady záujmové skupiny a zbližujú súkmeňovcov (prvé prenasledované skupiny kresťanov si tetovali kríže alebo nápis

INRI, námornícka či morskou faunou a mytológiu inšpirovaná tematika u námorníkov a pirátov), statusové tetovania odlišujú status jedinca - ukazujú jeho rolu a hodnosť v skupine a samozrejme tetováž s funkciou individualizačnou, ktorá slúži na ľubovoľné dotváranie osobnosti (osobné vzory sú dnes najrozšírenejšie.). Tetovanie na Markézach bolo úzko späté s pohlavím, bohatstvom a statusom, u Maorov (tetovanie zvané moko) bolo dôležité tetovanie tváre pre mužov narodených vo vyššej spoločnosti - potomkovia vodcov/náčelníkov (obr. 22; viz podkapitoly 5.3 a 7.1).

f) Estetická funkcia sa stavia nad všetky ostatné pretože nech je význam či funkcia tetovaní akákoľvek, telo nositeľa rovnako ako všetky typy modifikácií zdobia, sú na očiach a teda automaticky majú dekoratívnu funkciu. Rozlišuje sa viacero typov tetovaní: čierne (tmavé), polychrómové (viacfarebné) a ako tetovanie je klasifikovaná aj skarifikácia - zjazvovanie, ktoré je rozšírené predovšetkým u etník s tmavšou farbou pokožky ako Afričania či Austrálčania (viz podkapitola 4.1). Jazvy sú pomocou prídavných látok ako rastlinné vlákna či dráždiace zmesi, ktoré sa do farbiva pridávajú viac viditeľné-vystúpené (Kaupp a kol., 2001, s. 3-14; Rychlík, 2014, s. 17-27).

5.1 Prvé zmienky a vplyv tetovania na západný svet

„Univerzálnosť tetovania je zaujímavým námetom k zamysleniu“

James Cook, 1779

V roku 1521 sa výprava Fernãa de Magalhãesa podľa Antonia Pigafettu (ktorý slúžil ako kronikár) na území dnešných Filipín stretáva s obyvateľmi súostrovia, ktorých nazvali „Pintados“, teda „Tí pomalovaní“. Je možné, že ľudí, ktorých stretli boli/sú tzv. Ibalojci, kmeň ktorý patrí do veľkej etnickej skupiny - Igoroti. Dnes žijú na ostrove Luzon prevažne v provincii Benguet a svoj tradičný spôsob života-pestovanie ryže nahradili práve kvôli dlhoročnému španielskemu vplyvu prácou v zlatých doloch. Múmie nájdené v tejto provincii, nesú celotelovú tetováž a sú datované do 12. st. Ide o prvý kontakt Európanov s ľuďmi juhovýchodnej ostrovnej Ázie. Pigafetta Vo svojom cestopise opisuje „pomalovaných“ náčelníkov a ich ľud s veľkými dierami v ušiach, ktorý chodia nahí.

Poskytuje aj obrázok tetovaných obyvateľov, na ktorom sú viditeľné čiary na celom tele a kvetované ornamenty na údoch, hrudi a bokoch. Kresťania považovali takto „zohavených“ ľudí za zatratených, ale ani námietky Európanov či kropenie „postihnutých“ svätenou vodou neodradilo miestnych od ich tradície. Vzhľadom na dôležitosť, ktorú jej prikladali to bolo nemožné, niektoré kmene dokonca považujú tetovanie a jeho symboliku za zásadný rozdiel medzi človekom a zvieraťom - nepomaľovaný človek je len ďalší výtvor prírody. Následné oživenie záujmu o tetovanie priniesli na Západ v 18. st. námorníci kapitána Cooka po stretnutí s polynézskymi kmeňmi (obr. 22) ale tzv. „moderný tribal“ - výrazné ornamenty z čiernych línií, ktorý je v súčasnosti jedným z obľúbených štýlov vychádza z domorodej tetováže etnických skupín Bornea. Napriek tomu, že v mnohých oblastiach (ako aj na Borneu samotnom) kde bývalo zhotovovanie tradičných motívov neoddeliteľnou súčasťou kultúry miestnych, tento zvyk zaniká a jeho „zlepšené“ ornamenty a významy sa stávajú čoraz populárnejšími na západe. Je zaujímavé, že takýto silný význam tetovaniu obyvatelia pevninskej Ázie väčšinou neprikladali (DeMello, 2014, s. 289; Hemingson, 2008, s. 38; Rychlík, 2005, s. 141; Rychlík, 2014, s. 104).

Obrázok 22 Portrét domorodého náčelníka z Nové Zélandu nakreslený príslušníkom plavby kapitána Jamesa Cooka, Nový Zéland, koniec 18. st. (Levin, 2009, s. 8)

5.2 Najstaršie tetovania na svete

Hoci existujú historické písomné doklady o tetovaní v rámci kultúr po celej planéte, nástroje ktoré by hypoteticky mohli slúžiť na zhotovovanie tetovania ako aj rôzne techniky slúžiace na štúdium tohto typu mutilácie, znaky identifikovateľné na zachovanej ľudskej koži predstavujú jediný priamy archeologický dôkaz o tetovaní v starších dobách. Zvyšné dve roviny - antropomorfné umenie a tetovacie nástroje nespĺňajú podmienky pre interpretáciu ako možné dôkazy dávneho permanentného zdobenia tela. Mohli by síce naznačovať, že praktika má pôvod v strednom až mladom paleolite (pred 50 000 - 10 000 rokmi), ale z antropomorfného umenia nedokážeme vyčítať vek prvých tetovaní a tak isto

39 nemáme metódy, ktoré by odlíšili prípadné tetovacie nástroje od podobných nástrojov s iným účelom. Takýto druh umenia možno pozorovať na ženských soškách - venušiach. Môže ísť o znázornene tetovania ale tak isto aj o obyčajnú maľbu či rytinu v soche. Najstaršie trojrozmerné spodobenie ženy - Venuša z Hohle Fels - stará cez 37 000 rokov má na sebe čiary, ktoré by mohli symbolizovať modifikácie tela. Ďalším zaujímavým artefaktom pre dejiny tetovania je taktiež paleolitická soška Levej dámy (Nájdená v nemeckej jaskyni Stadel-Höhle v roku 1939) ktorá spojuje antropomorfné a zoomorfné rysy a je stará cez 34 000 rokov. Náznakom prehistorických tetovaní nemusia byť len sošky. V lokalite s názvom jaskyňa La Marche na západe Francúzska sa našlo 1500 kamenných doštičiek a zhruba na desatine z nich sú ľudské podobizne. Jedna z nich vyobrazuje tvár do hĺbky pokrytú zvislými líniami a teda sa môže jednať o vykreslenie tetovania či skarifikácie (Deter-Wolf, 2013; Deter-Wolf a kol., 2016, s. 19; Rychlík, 2014, s. 30, 31).

Dnes sú preukázateľne najstarším dokladom o tetovaní pozostatky múmie známej ako Ötzi (vďaka opätovnému preskúmaniu identity ďalšieho „uchádzača“ – neidentifikovaná juhoamerická múmia z kultúry Chinchorro - spojenému s rádiokarbónovým datovaním), ktorý zahynul zhruba 3250 BC a mal na sebe 61 (preukázateľných) bodov označených tetovaním (obr. 23). Vďaka podrobnej analýze zahŕňajúc infračervené (1000 nm) a UV (300 nm) žiarenie bolo možné odhaliť aj znaky, ktoré nebolo vidno na prvý pohľad voľným okom. Po analýze boli tetovania rozdelené do 19 čiarami tvorených skupín. Väčšina znakov má lineárny charakter ( umiestnených zvislo aj pozdĺžne) okrem dvoch krížových symbolov na ľavej Achillovej šľache a pravom kolene. Budúce komparačné štúdie založené na známom zdravotnom stave múmie (rádiologické vyšetrenia a molekulárne štúdie) by mohli odhaliť či mali tetovania terapeutický, diagnostický, alebo symbolický charakter. Pravdepodobne však ide o jeden z najstarších/najstarší doklad liečebno-preventívnej funkcii tetovania (Deter-Wolf a kol., 2016, s. 19-24; Kutchera, Müller, 2003; Rychlík, 2014, s.25; Samadelli a kol., 2015, s. 753- 758).

Naďalej sa však nebudeme zaoberať tetovanými múmiami zo sveta, vzhľadom na to, že pre prácu samotnú nie je ich prehľad dôležitý.

Obrázok 23 Lokácie tetovaní na „Ľadovom mužovi“ (Deter-Wolf a kol, 2016)

5.3 Tradičné nástroje a techniky na zhotovovanie tetovania v južnej ostrovnej Ázii a Oceánii

Nástroje, ktorými je pigment vnesený pod kožu jedinca sa síce regionálne líšia, majú ale spoločné črty. Ihla, (z lastúry, kosti, slonoviny, kovu a pod.) hrebienok, dlátko atď. musia byť patrične ostré aby prerazili kožu. Ďalej sa zvyčajne používa nástroj, do ktorého je ostrý predmet vsadený (obr. 24, 25 a 26). Až do začiatku Priemyselnej revolúcie (začiatok v roku 1760), ktorá zmenila množstvo aspektov civilizácie vrátane metódy tetovania sa tetovalo výhradne ručne, presnejšie do roku 1892. Dnes už drvivá väčšina západných tetérov používa tetovací strojček (Hemingson, 2008, s. 18).

Polynézske tetovanie, tak ako existovalo pred príchodom Európanov, patrilo k najbohatším a najnáročnejším bodyartovým štýlom starého sveta. Je charakteristické zložitými geometrickým motívmi a je ťažké uveriť, že by sa niečo podobné dalo stvoriť s tak

41 jednoduchými nástrojmi. Najprepracovanejšie a najestetickejšie motívy pochádzajú z Markéz a ostrovov Tonga a Samoa. Na Tonge už zvyk zhotovovať tradičné tetovanie zanikol, no na Samoe sa stále teší veľkej popularite a už cez 2000 rokov nebola tradícia porušená. Dokonca sa používajú nástroje, ktoré sa takmer nezmenili. Jeho zhotovovanie je však hodnotené ako najbolestivejšie na svete. Počas tetovania majstrovi táterovi asistuje niekoľko tzv. „naťahovačov“ ktorý napínajú kožu tetovaného (zároveň sa týmto spôsobom roky zaúčajú kým sa sami stanú majstrami). Nástroj (obr. 24), ktorý je k zhotovovaniu obrazcov používaný sa nazýva au a pripomína rôzne široké dlátko alebo hrebeň. Časť so „zubami“ ktorá prepichuje kožu je zhotovovaná z kosti (prevažne a ideálne ľudskej) a je pripevnená k dlátku z korytnačieho panciera. Rukoväť je trstinová alebo drevená a všetky komponenty spolu držia vďaka kokosovým vláknam. Zuby sa do kože zarážajú poklepom krátkou drevenou paličkou. Zhruba pred 1800 rokmi sa moreplavci z týchto dvoch ostrovov usadili na území spomínaných Markéz a behom viac ako 1000 ročnej periódy vytvorili jednu z najkomplexnejších polynézskych kultúr s najrozvinutejším tetovaním - markézsku kultúru. Techniky a nástroje používané na Markézach sú takmer zhodné z predošlými. Ďalšou oblasťou ktorá s juho - pacifickými kultúrami zdieľa elementy ako technika, štylistika a samozrejme nástroje slúžiace na zhotovenie tetovania sú Cookove ostrovy. Tetovanie bolo pod kožu zavádzané hrebienkom zo zvieracích kostí, ktoré boli pripevnené k drevenému dlátku, do ktorého sa udieralo paličkou. Farbivo bolo zložené s vody, popola a ďalších komponentov, ktoré sa v závislosti od oblasti líšia (regionálne rastliny atď.). Nástroje s podobným, prípadne totožným vzhľadom boli nájdené aj na Fidži a Tahiti. Viac menej sa líšia len materiálmi, z ktorých sú zhotovené. Nástroj z Fidži má hrebienok zhotovený z „perlovitého“ materiálu, pripevnený k drevenej rukoväti. Vzhľadom na to, že oba komponenty sú zafarbené tmavo modrým pigmentom, je jasné, že bol nástroj opakovane používaný za účelom tetovania. O niečo menší nástroj z Tahiti slúžil na vytváranie tenších línií. Tradičné tetovanie Maorov (obr. 22) - pôvodných obyvateľov Nového Zélandu, nazývané ta moko alebo len moko sa od polynézskej tetováže líšila tým, že sa vzory vrývali hlboko do kože, často prenikajúcich až do mäsa, v prípade tetovania tváre ojedinele až na lícnu kosť (čím vznikali plastické jazvy) a nevytvárali hranaté geometrické vzory, ktoré vyhovovali „polynézskym hrebeňom“, ale sústavy kriviek a motívov založených na špirálovitých vzoroch. Maorovia využívali malé dlátka z kosti, lastúry alebo kovu, ktoré namáčali do farbiva a následne zarážali do kože pomocou paličky. Jednou z techník, ktorou sa spomenuté tetovania zhotovujú/zhotovovali, sa nazýva „kladivová“, práve pre silu úderu

42 a hĺbky, do ktorej je tetovanie vnesené. Táto technika je obľúbená aj u kmeňov Bornea a v celej juhovýchodnej Ázii a južnom Pacifiku. Borneo, ako už bolo spomínané, je jedno z posledných miest na zemi kde sa stále tradičná tetováž medzi pôvodnými obyvateľmi zhotovuje, ale okrem techniky sú aj miestne nástroje (obr. 25) podobné tým polynézskym, čo by mohlo nasvedčovať tomu, že tieto praktiky v celej spomínanej oblasti rozšírili putujúci ľudia z doby kamennej z tejto oblasti. Nástroje sú tak isto veľmi jednoduché - 2-3 ihlice zvané ulang alebo ulang brang (často z kovu), ktoré sú vryté a smolou zafixované v drevenej paličke. Nástroj na klepanie - tukun alebo pepak je železný a všetky komponenty sa uchovávajú v drevonom puzdre zvanom bungan.

Ďalšia technika, ktorou mohli byť zhotovené, sa nazýva „prepichovacia“ a na jej základe sú založené aj moderné tetovacie strojčeky. Ide o robenie menších, plytších dier do pokožky s ihlou namočenou vo farbive, alebo jeho následnou aplikáciou po zhotovení dier. Táto technika je ale populárna hlavne v južnej pevninskej Ázii (Laos, Thajsko, Kambodža a Burma). Iné nástroje než boli spomenuté využíva napríklad kmeň z ostrova Alor, ktorý sa nachádza severozápadne od Timoru. Tvárové tetovanie dievčat z tohto kmeňa je zhotovené pomocou tŕňu, ktorý je namočený v zmesi spálených kokosových orechov a šťavy z banánovej šupky (Gemori, 2011; Hemingson, 2008, s. 39, 44-50; Hose a McDougal, 2014, s. 33; Rush, 2005, s. 87-94; The Pitt River Museum, 2011).

Úplne iným príkladom sú nástroje zhotovené z obsidiánu - vulkanického skla. Známym etnikom, ktoré zhotovovalo tetovania s najväčšou pravdepodobnosťou pomocou obsidiánových nástrojov sú Ainuovia - japonské etnikum, súčasne o 25 000 jedincoch žijúcich prevažne na ostrove Hokaidó. Na zhotovovanie tetovania používali malý nôž zvaný makiri. Vďaka etnografickým zbierkam, ktoré sú k dispozícii vieme, že pred používaním kovu boli na rezanie používané akési čepele. Ich používanie na tetovanie (v regióne Tokachi) indikuje pôvodný názov - anci-piri; anci znamená obsidián a piri rezať, zraniť, alebo zjazvovať. Nástroje z obsidiánu boli nájdené aj v oblasti nášho záujmu - V Papue Novej Guiney a konkrétne vo Východnej Novej Británii), akurát išlo o nástroje podobné sekerám. Nevylučuje to ale možnosť, že aj miestny ľud kedysi používal obsidián za inými účelmi ako rúbanie, sekanie, či prípadne pílenie keďže sa aj napriek veľkej lámavosti osvedčuje ako spoľahlivý materiál (11 odskúšaných replík sekier ako nástrojov na sekanie; Kononenko a kol., 2015). V Novej Británii sa tieto nástroje ale nachádzajú len v období cca. 6000-3200 BP. Ďalšie obsidiánové nástroje boli nájdené napr. na Veľkonočných ostrovoch, ale tie

43 pravdepodobne slúžili len na spracovanie dreva (Church a Rigney, 1994; Church a Ellis, 1996; Gulik, 1982, s. 188; Kononenko a kol., 2015).

Obrázok 24 Tradičné Samojské nástroje na zhotovovanei tetovania (Dostupné z: http://web.prm.ox.ac.uk/bodyarts/index.php/permanent-body-arts/tattooing/175-samoan- tattooing.html) [cit. 09. 05. 2018]

Obrázok 25 Tradičný nástroj na zhotovovanie tetovania na Borneu (Hose, McDougall, 2014, s. 38)

Obrázok 26 Nástroje na zhotovenie tetovania (Rush, 2005, s. 91)

6 Tetovanie v Indonézii

Medzi najvýraznejšie tetovaných obyvateľov Indonézie patrili Dajakovia - súhrnný názov pre desiatky kmeňov (žijúcich primárne na Borneu) ktorých tetovania v práci rozoberieme. Ostrov Borneo, ktorý je domovom väčšiny týchto kmeňov je zároveň miestom kde sa dodnes praktikuje tradičná tetováž. K ďalším vďaka tetovaniam známi kmeňom patria kmene Mentawai (pre ktorých je dôležité aj zbrusovanie zubov), roztrúsené na rovnomenných ostrovoch na Sumatre a kmeň Asmat na území Západnej Papuy (Bang, 2018, s. 233; Rychlík, 2014, s. 109).

6.1 Dajakovia - pôvodný obyvatelia Bornea

Kalimantan je spolu so zvyškom Bornea domovom pôvodných obyvateľov - Dajakov (dayak-vnutorný/vnútrozemný človek; obr. 27), ktorí sú jednou zo zhruba 200 etnických skupín vyskytujúcich sa na ostrove. K Dajakom patrí veľké množstvo „podkmeňov“ s vlastnými názvami, všetky kmene v nasledujúcej kapitole a podkapitolách patria k Dajakom.

Všetky kmene žijúce na ostrove vo veľkom praktikujú rôzne druhy umenia medzi ktoré samozrejme patrí aj tetovanie. Niektoré kmene vynikajú viacej než iné (kmeň Malanaus dosiahol vysokú úroveň vo veľkom množstve druhov umení) ale každý kmeň má tradiční typ dekoratívneho umenia/umení (zvyčajne maximálne dva druhy), v ktorých vyniká. Najčastejšia a obecne najdôležitejšia je drevorezba ale patrí sem aj košikárstvo, zdobenie bambusu, vyrezávanie rukovätí z parohov, tvorba korálikov atď. Spolu so zdobením kovu v tetovaní excelujú Kayania (Hose , McDougall., 2014, s. 3).

Ako už sme spomínali, Dajakovia je súhrnný názov pre pôvodné domorodé kmene , z ktorých každý má svoju vlastnú kultúru, prípadne jazyk. Na Borneu ich žijú zhruba tri milióny (tvoria tri štvrtiny celkového obyvateľstva) a najpočetnejšie kmene sú Ibania, Kayania a Kenyahovia. Vačšinou sa dnes jedná o usadené skupiny, ktoré sa vyznačujú pestovaním ryže alebo predajom surovín ako zázvor, kakao, čierne korenie alebo palmový olej, ale nachádza sa tu aj niekoľko stoviek jedincov, ktorý sa držia tradičného lovecko- zberačského spôsobu života. Najznámejším prvkom dajackej kultúry je však známy lov ľudských lebiek. Množstvom ktoré daný lovec získal sa pomeriavala jeho úspešnosť

45 a zvyšovala prestíž. Mužské tetovania mali s lovom lebiek priamu spojitosť a u jednotlivých etník sa líšili (aj u žien). Okrem lovu lebiek (u mužov, ženské tetovanie zdôrazňovalo vyspelosť či atraktivitu, schopnosti/zručnosť ženy vo vedení domácnosti alebo slúžilo ako ochrana pred zlými duchmi a silami) sa tetovanie v dajackých kruhoch spája aj so spoločenským postavením v spoločnosti - vyššie triedy si mohli dovoliť mať vytetované „lepšie“ vzory, využívať najzručnejších tetovačov etc. Funkciu ženského tetovania sme už spomenuli, dôležité je však dodať, že tetovaním dievčat sa začínalo už v skorom veku a to v cca. jedenástich rokoch, s tým že zvyčajne už do troch rokov od zahájenia tetovacích procesov boli „najdôležitejšie“ partie tela potetované. Jednotlivé vzory sa u žien z rôznych kmeňov líšili (v jednom prevládali geometrické tvary, inom horizontálne či vertikálne čiary etc. ;Krutak, 2000; Rychlík, 2005, s. 135 - 137).

Medzi kmeňmi Bornea je tetovanie rozšírená praktika s využitím veľkého množstva vzorov aplikovaných na rôzne časti tela tak veľmi, že by bolo jednoduchšie vypísať zoznam kmeňov, ktoré sa netetujú vôbec. Z tohto hľadiska môžeme miestne kmene rozdeliť do troch skupín. Do prvej patria kmene, ktoré pôvodné tetovania nepoužívali - Punan, Maloh, „Zemskí Dajakovia“ (Land Dayak), kmene, ktoré sa tradície vzdali kvôli kontaktu s islamom a inými vplyvmi - Malanau, Dali, Tutong a ďalší a samozrejme tí, ktorí sa tradície držia. Tradičné vzory kmeňov z druhej skupiny sú vo väčšine stratené (občasné stopy bývalej praxe kmeňa Bekiau) keďže jedinci väčšinou prijali rozšírenejšie malajské zvyky a tradície (Hose, McDougall, 2014, s. 22-24).

Keďže Borneo je územím viacerých štátov, nespadajú všetci Dajakovia do Indonézie ale vzhľadom na to, že ide o rovnaký ostrov budeme brať do úvahy aj obyvateľov malajskej a brunejskej časti (Na Bruneji tvorí domorodú zložku obyvateľstva len 12% obyvateľstva, väčšina domorodcov je však situovaná na Sabahu a Sarawaku - 50% obyvateľstva v oboch oblastiach). Tak isto je nutné podotknúť, že vzhľadom na veľké množstvo kmeňov a ich frakcií sa nemôžeme zaoberať všetkými. Zameriame sa preto Obrázok 27 Príslušník dajackého na kmene, ktoré sú najpočetnejšie, ich motívy sú kmeňa Kayan tetovaný v štýle najrozšírenejšie, prípadne prevzaté viacerými nomádskeho kmeňa Penan. Sarawak, kmeňmi. V komparačnej časti spomenieme ďalšie 2011 (Krutak, Wallace, 2016, s. 17)

46 kmene, ktoré budú svojimi motívmi poukazovať na odlišnosti či podobnosti s „primárnymi“ kmeňmi (Thiessen, 2016, s. 16-20).

6.1.1 Kayanské tetovanie

Lovci lebiek tohto kmeňa sa presťahovali z Kalimantanu na Sarawak - pravdepodobne nedobrovoľne kvôli sporom s inými kmeňmi.. Z populácie o cca. 15 000 členov, niektorí jedinci stále žijú v tradičných dlhých domoch a dodržiavajú tradície svojich predkov. Kayanskí muži nosievajú v ušiach leopardie zuby a kedysi nosievali v ušiach kruhy siahajúce až po ramená. Dnes už je tento fenomén vzácny. Tento kmeň je najviac a najlepšie tetovaným kmeňom v rámci Bornea a veľa ďalších kmeňov prebralo práve ich znalosti o tetovaní rovnako ako aj symboliku. Ženy z tohto kmeňa bývajú potetované viac ako muži a to zložitými a rozsiahlymi motívmi na horných aj dolných končatinách a s tetovaním sa začína vo veku 8-11 rokov. Kayanské dievčatá sú tetované zložitými designami na celých predlaktiach, chrbtoch rúk, stehnách, pod kolenami či vrchoch nôh. Proces tetovania by pritom mal byť dokončený pred tým, ako otehotnejú, keďže tetovať tehotné a matky sa považuje za neslušné (Kayania navyše veria, že ich symboly sú ako pochodne, ktoré zosnulým osvetľujú cestu, bez nich by boli totiž navždy stratený) Tetovanie je ale bolestivý proces a počas rokov vyhotovenie motívov bývajú dlhé pauzy. Medzi najuniverzálnejší motív patrí tzv. ikor - čiary oddeľujúce pozdĺžne kolmé pásy. Súčasťou tetovacieho ceremoniálu sú aj prísne pravidlá a zvyky, ktoré musia ženy dodržiavať. Okrem spomínaného tehotenstva to sú napríklad zákaz tetovania ak je v dome nepochovaný zosnulý, zákaz pojedania varanieho mäsa, alebo prerušenie tetovaní ak má žena sny o povodniach, ktoré sú predzvesťou veľkej straty krvi. Muži z tohto kmeňa sa tetujú primárne z estetických dôvodov. Málo vzorov má nejaký špecifický význam a je jedno v akom veku, období alebo stave sa daný jedinec tetuje, začína sa však v chlapeckom veku. Každý kmeň má ale svoje vlastné zvyky a odlišnosti, napr. u sarawackých Kayanov (malajská časť ostrova) si muž, ktorý nepriateľovi zobral hlavu môže nechať potetovať dorzálnu časť ruky a prstov ale pokiaľ sa na zabití len podieľal, má nárok len na jeden prst, ktorým je väčšinou palec. Kaynia z rieky Mendalam majú za hlavu nepriateľa nárok na potetovanie stehien vybranými vzormi a odvážni jedinci sa rozpoznajú tetovaním na ľavom palci a zvyšné časti rúk netetujú. Náčelníci týchto kmeňov sa dokonca netetujú vôbec (Ibah, 2014, s. 161; Hose, McDougall, 2014, s. 26-33; Thiessen, 2016, s. 18).

Ďalej si jednotlivo rozoberieme niektoré symboly používané týmto kmeňom, ich význam a umiestnenie (Fiksa, 2015, s. 94, 97, 128, 213; Ibah, 2014, s. 175; Hose, McDougall, 2014, s. 27-29)

a) Design s názvom lukut sa tetuje na zápästie a jeho významom je zabránenie duše pred únikom z tela. Keď je muž chorý, predpokladá sa, že jeho duša opúšťa telo. Ako prevenciu do budúcna pred týmto javom si začali Kayania viazať okolo ruky niť s korálikom zvaným lukut. Typov týchto korálikov resp. vzorov bolo hneď niekoľko. Vzhľadom na to, že niť sa ale ľahko pretrhne je istejsšie si vzor vytetovať. b) Ipa olim je názov hviezdovitého/kokardového vzoru (obr. 28, 29 a 30), ktorý je pravdepodobne pôvodne kayanský, a často sa označuje sa ako tradičný tetovací design z Bornea. Názov je prevzatý od ovocia druhu Mangifera. Kokarda/hviezda sa nachádza na ramenách alebo hrudi je starší ( teoreticky pôvodný) variant hviezdovitých vzorov. Predpokladá sa, že je odvodená od oka spomínaného psa, ale jej názov - jalaut, je na ostrove synonymum pre Kayanmi pestovanú rastlinu s odborným názvom Plukenetia corniculata, ktorá sa pestuje ako zelenina. Tento vzor sa znázorňuje aj u žien z vyšších tried na predných a bočných stranách stehien. c) Na predlaktiach a stehnách nachádzame udoh asu (podľa Fiksu, 2015, s. 213 udohasu alebo udo asu; obr. 31) čo je tzv. „psí vzor“ (existuje aj variant psa so šteňatami tzv. tuang nganak). Tento vzor patrí k tým, ktoré bývali inými kmeňmi hojne preberané a upravované vizuálne, aj foneticky. Pes je v kaynskom umení dominujúci design a tak isto ako u Kenyahov je aj veľmi vážený. d) Známe sú aj ľudské figúry - tegulun a tváre - silong na článkoch prstov a evidentne ide o antropomorfné umenie

Obrázky 28, 29, a 30 Tradičné hviezdovité/kokardové kayanské (bornejské) vzory (Hose a McDougall, 2014, s. 29, 47, 51)

Obrázok 31 Kayanský „psí“ vzor udoh asu (Hose, McDougall, 2014, s. 39)

6.1.2 Kenyahské tetovanie

Vzory používané Týmto kmeňom sú veľmi podobné vzorom Kayanov, avšak prevládajú zvieracie motívy (je dôležité podotknúť, že vzory treba odlišovať od kenyah- klementanských, ktoré majú originálnejšie designy). Pokiaľ sú kenyahskí muži tetovaní, využívajú vzory v štýle kayanského tetovania. Populárny je už spomínaný psí vzor, v týchto kmeňoch známi ako usang orang - vzor krevety (druhu, ktorý sa vyskytuje v riekach na Borneu; Podľa Fiksu, 2015, s. 215 usangorang/usang orang má predstavovať iba psí design; obr. 32 a 33), ktorý sa vyobrazuje na predlaktiach a stehnách. Ďalšími modifikáciami psieho vzoru sú toyou-krab, alebo lipan katip - čeľuste/drápy stonožky umiestňované na hruď alebo ramená.. Hviezdicovitý design má názov usong dian. Ženské tetovania sú zhodné s kayanskými s jedinou výnimkou a to, že si netetujú stehná. Jednotlivé vzory kmeňov Kenyahov sa líšia v závislosti od geografického usporiadania. V rámci kmeňov Kenyahov nachádzame rozdiely v tetovaniach, na ktoré poukážeme v komparačnej časti (Hose, McDougall, 2014, s.41,42; Fiksa, 2015, s. 128, 215).

Obrázky 32 a 33 Extrémne modifikované psie designy do designu krevety usang orang (Hose, McDougall, 2014, s. 39, 41)

6.1.3 Ibanské tetovanie

„Človek bez tetovaní je pre bohov neviditeľný.“

„Ibanské príslovie“, Hemingson, 2008

Ibania, tiež známi ako „Sea Dayaks“ (morskí Dajakovia) žijú na Sarawaku zhruba od 15. st. Ich tradičný spôsob obživy zahŕňa lov, zbieranie a hospodárenie a k ich tradíciám taktiež patrí lovenie hláv a samozrejme tetovanie (obr. 34). Patria dokonca k najtetovanejším kmeňom na Borneu a ako jedny z mála si tetujú aj krky. Napriek tomu, že sa predpokladalo, že aspoň dva vzory (jeden tetovaný na hrdlo a druhý na zápästie; nie je známe o aké vzory ide) sú typické pre tento kmeň sa nakoniec ukázalo, že išlo o prebraté vzory. Je ale nutné dodať, že design niektorých vzorov (rovnako ako aj niektoré druhy prebratých umení) značne vylepšili. Napríklad:

a) Design s názvom tuang asu vyobrazuje besného psa, ale je odvodený zo symbolu bornejského škorpióna (obr. 36), ktorý je vysoko štylizovanou verziou mýtického tvora zvaného aso, ktorý je čímsi medzi psom a drakom a je vnímaný ako tvor, ktorý poskytuje ochranu pred zlými duchmi. Okrem zjavného protekčného významu je zároveň vyobrazením smrti, ktorá môže byť bodnutím škorpióna spôsobená. b) Motív nazývaný kala taktiež reprezentuje škorpióna. V oboch prípadoch ide o degradáciu pôvodného designu.

Nositeľmi tetovania sú muži aj ženy, ktorí ich majú na ramenách, pažiach, rukách, nohách a chodidlách. Ako aj u ostatných kmeňov, ktoré sa radia k lovcom hláv tetovanie slúži na demonštráciu úspechu v tejto činnosti. Jedinci, ktorí sa lovu aktívne zúčastnili, si mohli dať potetovať svoje prsty symbolmi známymi ako tegulun alebo entegulun, ktoré predstavujú akési duchovné bytosti. Na mužoch boli taktiež Obrázok 34 Bornejská ruža v ibanskom štýle s názvom bunga terong- ibanský názov pre kvety badateľné tetovania, ktoré predstavovali rastliny Solanum melongena. (Dostupné z: nové začiatky ako vstup do dospelosti, https://www.larskrutak.com/lars- tattoos/#prettyPhoto) [cit. 08. 05. 2018]

50 alebo špeciálne tetovanie na krku (obr. 35), ktoré malo nositeľa chrániť pred stratením svojej hlavy pri love. Ženské tetovania slúžia ako pripomienka ich schopností spievať, tancovať alebo tkať. Pri dosiahnutí úspechu v oblasti tkania, ženy obdržia motív pala tump´a, tetovaný na zápästie či predlaktie. Hlavne u žien sa stretávame so symbolmi s protekčným významom, ktoré boli zobrazované ako zvieratá - napr. húsenica alebo vyššie spomínaný škorpión. Ochranná funkcia neslúžila len proti zlým duchom, ale aj rôznym typom ochorení (veľakrát sa však oboje prelína). V prípade, že chorý príslušník kmeňa sa nedokázal vyliečiť pomocou tradičných techník, prechádzal ceremóniou, počas ktorej mu bolo zmenené meno. Tento proces, po ktorom bol jedinec obohatený o nové tetovanie na zápästí mal skryť jeho skutočnú identitu pred duchmi, ktorí mu chceli ublížiť.

Od druhej polovice 20. st., kedy začali Ibania prechádzať modernizáciou začala tradičná tetuáž postupne vymierať a dnes už nemá vo väčšine prípadov rovnakú symboliku (DeMello, 2014, s. 290-291; Fiksa, 2015, s. 49; Hose, McDougall, 2014, s. 53-54; Watkins, 2010, s. 49).

Obrázok 35 Vzor tetovaný na krku Obrázok 36 Modifikovaný psí vzor do (Hose, McDougall, 2014, s. 54) designu škorpióna (Hose, McDougall, 2014, s. 41)

6.2 Kmeň Mentawai - obyvatelia Mentawajských ostrovov

Sústrovie Mentawai sa oddelilo od provincie Západnej Sumatry -vzniká tak nezávislá oblasť - zhruba pred sedemnástimi rokmi, čo viedlo k regionálnej autonómii a vzniknutý politický a sociálny priestor umožnil domorodým obyvateľom obnovovať jednak etnické skupiny, tak aj regionálne zvyky a tradície, medzi ktoré patrí (samozrejme) aj tetovanie. Vyzdvihnutie tradičnej kultúry znamenalo vyšší záujem o tradičné jedlá ako sú taro alebo sago, ale napríklad aj k stavbe nových „dlhých“ domov známych pod názvom uma. Výdobytky modernej spoločnosti však nie sú opustené, naopak pre mnohých predstavujú

51 dôležitú súčasť života. Pozdvihnutie kultúry viedlo k nárastu turizmu a tradičné designy tetovaní sú mládežou a turistami považované za trendovú formu bodyartu (Delfi, 2015, s. 2).

Mentawajské ostrovy, ktoré sú lokalizované západne od Sumatry, sú domovom pôvodných obyvateľov, ktorý tvoria známe mentawajské kmene. U miestneho ľudu stále pretrvávajú staré tradície vrátane tetovania, známeho ako titi (obr. 37 a 38). Dôvodom tetovania sa je pre miestnych dodávanie vznešenosti telu, pretože duša človeka sa v tele, ktoré nie je „umelecky dokončené“ necíti dobre (Groning, 195). Tak isto tetovanie slúži ako znak lokálnej a individuálnej identity. Mladiství, ktorí prostredníctvom skúšok odvahy - lovu či zbierania potravy na výpravách - dokázali, že sú tetovania hodní, boli ostatnými, ktorí umu obývali nútení sa na rituál pripraviť. Tradičné tetovanie je však dnes u mladších generácií menej obľúbené. Po umiestnení telekomunikačných zariadení na ostrov a zvýšeniu turizmu, vnímajú svet okolo seba s vlastným „kultúrnym filtrom“. Tradičné tetovanie zostáva silným znakom pre rozlišovanie starších obyvateľov a tradicionalistov, hlavne na Siberutskom ostrove, ktoré ukazuje ich pôvod. Na tomto ostrove existujú usadlosti s názvom pulaggajat, ktoré obsahujú jednu umu a menšie príbytky. Vzhľadom na absenciu náčelníka ako ustanoveného lídra (každá usadlosť má „len“ sikebbukat uma - starca z dlhého domu, ktorý je čosi ako miestny mentor), sa nedajú tieto usadlosti charakterizovať ako bežné dediny. Každý (v ideálnom prípade) pulaggajat má svoju vlastnú šablónu tetovaní. Rozdiely vo vzoroch indikujú pôvod v rozličných údoliach, ktorých je na ostrove niekoľko tuctov, minimálne odlišnosti sú teda pre Mentawajcov jedinečnými symbolmi identity a samotné tetovania majú v tomto ohľade rovnakú váhu ako tradičné oblečenie, prípadne líčenie. Samotné tetovanie je dokonca niekedy označované ako leppei, teda oblečenie. Široké spektrum vzorov slúži aj ako prevencia pred zranením svojich súkmeňovcov počas sporov alebo lovu lebiek, ktorý na ostrove (ostrovoch) pretrváva. Tetovanie sa taktiež používalo ako prostriedok na označenie jedincov, ktorý nie sú outsideri, známi ako sasareu. Samotná tetováž pozostáva s dlhých rovných čiar, bodiek a ďalších jednoduchých geometrických tvarov. Cudzinec teda nie je schopný bez znalosti miestnych zvykov kmene rozoznať. Bolesť spôsobená tetovaním v minulosti ukazuje, že jedinci ktorý tento proces podstúpili ho považujú za kľúčový pre ich identitu a jednotu so svojim pulaggajat. Dnes už je náročnejšie vidieť tetovania, ktoré by korešpondovali s pôvodom jedinca, keďže praktika bola v roku 1954 po výstavbe dedín vládou zakázaná. V južnej časti ostrova je to stále možné, hlavne u starších jedincov. V týchto vládou vybudovaných usadlostiach ako sú Barasi Maleppet, Muntei alebo Puro, ktoré sú obývané zmesou miestnych obyvateľov a migrantov, praktika

52 tetovania jedinečných „údolných“ motívov stratila svoj význam. Naopak v niektorých ako Barasi Muntei, môžu byť tradičné motívy stále k videniu - hlavne obyvateľov od povodia rieky Rereiket, ale taktiež väčšinou len u starších jedincov. Väčšina mladšej generácie dnes o tradičnú tetováž už nestojí. Dnes, ako už bolo spomenuté je stále možné vidieť mentawajské tetovania, no naďalej nezvyknú indikovať pôvod u nejakého pulaggajat ale predstavujú zmes rôznych tradície a modernejšieho štýlu (Delfi, 2015, s. 2-13; Johnson, 2005, s. 4).

Obrázok 37 Tetovaný príslušník kmeňa Mentawai. Siberut, 2007 (Krutak, Wallace,

2016, s. 17)

Obrázok 38 Ukážka mentawajskej tradičnej tetováže (Dostupné z: http://yourshot.nationalgeographic.co m/photos/2332951/) [cit. 10. 05. 2018]

6.3 Tetovanie v Novej Guiney

Provincie Západná Papua a Papua patria k ostrovu Nová Guinea, ktorý je druhy najväčší ostrov na svete. Východnú polovicu ostrova tvorí samostatný štát - Papua Nová Guinea. Práve v tomto štáte sa tetovanie teší väčšej popularite, ale bývalo aj tradičnou praktikou v provincii Papua. V druhej polovici 20. st. sa od zvyku ale značne upustilo. Ženy bývali tetované rôznymi geometrickými znakmi ako bodkami, čiarami či hviezdami po celom tele. Bohatú tetováž zbierali od pubertálneho veku počas celého života a zvyk sa teda uchováva primárne vo východnej časti ostrova a to dodnes. Zaujímavú spojitosť s tetovaním majú kmene Asmat. Približne 70 000 jedincov obývajúcich južné pobrežie Západnej Papuy má povesť kanibalov a lovcov hláv, ale na rozdiel od Dajakov úspechy v tejto oblasti tetovaním neodmeňujú . Asmat je ďalším slovom pre drevo (je to aj názov regiónu, ktorý obývajú), z ktorého podľa ich viery človek vznikol. Vyrezávané ľudské repliky, ktoré na sebe nesú rôzne ornamenty, rovnako ako palice používané pri spirituálnych obradoch sú s tetovaním často spájané. Teoreticky teda ide o formu udržiavania pôvodného, zavrhnutého zvyku. Ďalšími väčšími kmeňmi v oblasti, u ktorých tetovanie tiež nepozorujeme sú napr. Yali, alebo Dani

Na rozdiel od Dajakov rozmiestnených po celom území Bornea, tetovacia kultúra z Novej Guiney sa udržiava primárne na východnej strane ostrova - v štáte Papua Nová Guinea (PNG). Táto lingvisticky divergentná krajina (cez 800 dialektov, čo je 20% svetových autochtónnych jazykov) si tetovanie stále do istej miery udržiava a čo si staršie generácie pamätajú ide o zvyk rozšírení hlavne u pobrežných kmeňov. Bohatá celotelová tetováž bola/je čisto ženskou záležitosťou a v „domorodom“ svete patrí spolu s maorskou k najrozsiahlejším vôbec (obr. 39). Rovnako ako v západnej časti ostrova, aj v PNG tetovanie (už v 19. st.) muselo čeliť niekoľkým prekážkam: prerušenie kmeňových sporov, misionári, ktorí miestnych odrádzali od ich tradičných rituálov a v prípade kmeňa Motu aj prerušenia vysoko ritualizovaných obchodných plavieb - hiri úzko spätých s tetovaním (Ryan, 1970). Na týchto expedíciách, ktoré zvyčajne trvali 6-8 mesiacov sa ľudia plavili na veľkých dvojitých kanoe zvyných lakatoi. Keď sa počas plavby majiteľom týchto plavidiel narodili prvé dcéry, tak spolu s ďalšími dcérami účastníkov expedície boli zhromaždené v jednom dome v dedine, kde okrem tetovania dodržiavali aj radu ďalších tradícií, ktoré boli nezbytné pre úspešné ukončenie hiri. Najbohatšie tetovaná bola najstaršia dcéra veliteľa výpravy. S problémom úpadku tetovania v tejto oblasti sa rozhodla bojovať napr. Julia Grey

- PNG a australský potomok, ktorá chcela zvyk pre miestne ženy opäť oživiť. Film „Tep Tok - reading Between Our Lines“, ktorý v roku 2015 vydala predstavuje tradičnú tetováž z Austrálie, Cookových ostrovov, Francúzskej Polynézie, Nového Zélandu, PNG a Samoy a poukazuje na dôležitosť zachovania tohto zvyku (Bang, 2018, s. 234; Cunningham a kol., 2018, s. 567; DeMello, 2012, s. 231-232; Krutak a Deter-Wolf, 2017, s. 185-186).

Obrázok 39 Kila Pala Rupa, posledná plne tetovaná žena z dediny Babake. Juhozápadné pobrežie PNG (Dostupné z: https://www.larskrutak.com/the- bold-the-beautiful-womens-tattoos-of-coastal-papua-new-guinea/) [cit. 08. 05. 2018]

7 Tetovanie v Oceánii a na Filipínach

Okrem komparácie motívov a symbolov medzi jednotlivými kmeňmi Indonézie sa budeme zaoberať aj ich podobnosťou s kmeňmi z Oceánie (obr. 40). Fakt, že majú spoločných predkov(viz nižšie) by mohol poukazovať na podobnosti vo vzhľade, technike alebo s nástrojmi, ktoré sa k zhotovovaniu tetovania používali/používajú. Porozumieť kultúrnemu pozadiu tetovania v nasledujúcich podkapitolách je pre orientáciu v komparačnej časti kľúčovou záležitosťou.

Zhruba 4000 rokov dozadu sa z južnej ostrovnej Ázie na východ Mikronézie doplavili starovekí moreplavci, o niekoľko storočí neskôr (3100 rokov dozadu) sa ďalší pochádzajúci z Novej Británie vydali na východ ďalej smerom do Polynézie dosahujúc

Fidži, Tongu a Samou (už z tohto obdobia máme k dispozícii tetovacie nástroje a keramiku so symbolmi) a ich potomkovia sa následne dostali do ďalších -vtedy neobývaných - častí Oceánie, vrátane Markéz (pred 1000 rokmi), Veľkonočných ostrovov (pre 1600 rokmi), Havajských ostrovov (pred 1500 rokmi), Tahiti (pred 1400 rokmi) a Nového Zélandu (pred 1100 rokmi). Títo „Vikingovia Pacifiku“ (Laut, 1905) cestovali obrovské vzdialenosti (niekedy aj cez 2000 míľ) bez dosiahnutia pevniny prevážajúc domestikované zvieratá a hospodárske rastliny len aby dosiahli svoju destináciu - nový domov medzi korálovými útesmi a vulkanickými vrchmi. Môžeme teda predpokladať, že tetovanie sa do tejto časti sveta dostalo z južnej ostrovnej Ázie a nejde o nový zvyk zavedený ostrovanmi. Techniky, nástroje a motívy v tejto oblasti by sa teda nemali extrémne odlišovať (Gemori, 2011; Krutak a Deter-Wolf, 2017, s. 162-163, 179-180; Krutak, 2013).

Obrázok 40 Oceánia (Cunningham a kol., 2016, s. 566)

7.1 Polynézia

Najväčším územným celkom v tejto oblasti je Polynézia (kde bolo tetovanie najrozvinutejšie) zahŕňajúca viac ako 1000 ostrovov rozmiestnených v centrálnej a južnej časti Tichého oceánu, tvoriac trojuholník, ktorého rohy sú Nový Zéland, Havajské ostrovy a Veľkonočné ostrovy. Vzhľadom na veľkosť oblasti a množstva ostrovov, sa v tejto časti zameriame na miesta, ktoré sú pre celkový prehľad dôležité a tie z ktorých pochádzajú známejšie vzory.

Súhrnný názov pre ľudí žijúcich v tejto oblasti je „Polynézania“ a zdieľajú veľa čŕt, ako jazyk (ktorý sa v závislosti od vzdialenosti jednotlivých ostrovov mierne až výrazne líši - 2 názvy sú symbolické pre všetky ostrovy a to moana - oceán a mana - spirituálna sila/energia), kultúra či vyznanie. Veľmi výrazným etnikom tejto oblasti sú pôvodný obyvatelia Nového Zélandu - Maorovia.

a) Maorská tradičná tetováž (obr. 22 a 41) zvaná moko alebo ta moko, sa ako už bolo spomenuté od tradičnej polýnezskej líši a je považovaná za samostatnú odvetvie tetovacích štýlov Polýnézie. Charakteristické sú špirálové motívy, ktoré sa často opakujú a výrazné línie. V tvárovom tetovaní je možné rozoznať dva špirálové vzory, podobné listu paprade, čo je motív veľmi bežný. Celkové tvárové tetovanie sa ale u každého jedinca líši, takže existuje veľké množstvo unikátnych obrazcov. Miesta na tvári ako čelo, bradu a hornú peru mohli mať potetované len muži s vysokým spoločenským postavením. Inak bola potetovaná väčšina mužov aj žien, okrem jedincov s najnižším spoločenským statusom, ako boli napr. otroci. Všeobecne platilo, že všetci muži (nie najnižšie vrstvy) mali potetovane líca a u žien sú typické rozryté čerňou vyplnené pery. Množstvo tetovaní záviselo od spoločenského postavenia, nadobudnutých znalostí, počtu podstúpených rituálov či zabitých nepriateľov atď. Jedným z najznámejších tetovaní z maorskej kultúry je tzv. tiki, ktoré vychádza z figuriek v podobe ľudí, ktoré pravdepodobne symbolizovali plodnosť a mali sa nosiť na krku a koru, ktoré predstavuje už spomínané paprade, ktoré sa okrem tetovania vyskytujú aj v drevorezbe a symbolizuje večný pohyb a návrat k bohom. b) Na Samoe sa tradičné mužské tetovania nazýva pe´a (obr. 42) a ženské malua. Podľa legendy ho priniesli dve sestry, ktoré priplávali z Fidži. Mužské tetovanie, ktoré je veľmi rozsiahle a extrémne bolestivé sa dá teoreticky dokončiť za 10 dní, s tým, že

desiati deň slúžil na odstránenie „kliatby“, ktorá bola tetovaním v osobe uložená. Známy je vzor peape´a, čo je malý trojuholník na spodnej strane chrbta, kde začína rozsiahlejšie tetovanie. U žien nachádzame menej menších vzorov než u mužov. Malu sa vytvára na stehnách a kolenách, ojedinele aj na rukách. Je podobné čipkám a využíva veľa horizontálnych línií a kosoštvorcov. Samojský prístup k tetovaniu ostáva vo svojej najprimitívnejšej a hlavne najbolestivejšej forme dodnes zachovaný preto, že ostrovania sa po príchode západných misionárov svojho zvyku držali urputnejšie než obyvatelia iných oblastí. Na Tonge mali bojovníci potetované telo od pásu dole geometrickými vzormi zložených z trojuholníkov, plôšok a línií. Tetérmi boli kňazi, ktorý absolvovali dlhé učenie behom tetovania museli striktne dodržiavať predpísané rituály a tabu. Ich tetovanie malo totiž hlboký spoločenský a kultúrny význam.

Ďalšími oblasťami kde sa s tradičnou tetovážou (obr. 43) stretávame sú Havajské, Veľkonočné ostrovy a Cookove ostrovy, Markézy atď. (Hemingson, 2008, s. 48-50; Gemori, 2011; Robley, 2008, s. 16-28; Watkins, 2010, s. 20-24).

Obrázok 41 (a) Tradičná maorská tetováž; (b) Tradičná maorská tetováž na mumifikovanej hlave (Rush, 2005, s. 91)

Obrázok 42 Muž zo Samoy podstupujúci klasickú tetováž (Dostupné z: http://web.prm.ox.ac.uk/bodyarts/index.php/permanent-body-arts/tattooing/175-samoan- tattooing.html) [cit. 09. 05. 2018]

Obrázok 43 Polynézske vzory. (zľava) Enata, reprezentuje na Markézach ľud a bohov; Kena, markézsky mytologický hrdina reprezentujúci bojovníka; Hroty oštepov reprezentujúce bojovníka; Sekerovité vzory reprezentujúce vojnu a výrobu kanoe; Stonožka, symbol bojového ducha; Jašterica, dôležitý mytologický symbol; Korytnačka, rozšírený polynézsky vzor reprezentujúci zdravie, plodnosť, dlhý život, mier, oddych atď. ; Havajský vzor rýb reprezentujúci ochranu; Rad žraločích zubov, dôležitý vzor reprezentujúci ochranu, silu, nebojácnosť atď.; Fregata magnificens symbolizuje plavbu, dobrodružstvo; Háčik symbolizuje šťastie, dostatok, prosperitu atď. (Gemori, 2011, s. 24-45)

7.2 Mikronézia, Melanézia a Filipíny

Mikronézia je oblasť, v ktorej sa vyskytujú napr. Karolínske, Mariánske alebo Marshallove ostrovy. Do Melanézie spadá ostrov Nová Guinea, Šalamúnove ostrovy a rada menších a Filipíny sú samostatným štátom nachádzajúcim sa západne od predošlých dvoch oblastí a severne od Indonézie.

a) Podľa legendy na Marshallových ostrovoch ostrovanom priniesli tetovanie Lewoj a Lanij, synovia boha stvoriteľa - Lowa a vysvetlili im prečo musia byť tetovaní. Účelom bolo podobať sa ostatným stvoreniam, ktoré boli už od prírody „zdobené“ farbami a rôznymi geometrickými výjavmi. Ľud chcel ostatným stvoreniam ukázať, aký je aj on krásny. Motívy sú prevažne prírodného charakteru - primárne inšpirované morským životom a vykazujú podobnosti s polynézskou tetovážou. Čierne oblasti predstavujú buď tmavé hĺbky oceánu alebo vtáčie perá, zakrútené línie napodobujú rybu Pygoplites diacanthus, ktorú volali eá, čo znamená potetovaná. A ďalej- šesťuholníkové polia znázorňujú korytnačí chrbát, rady trojuholníkov žraločie zuby, rozvetvené línie krabie nohy, rady bodiek morské mušle a ďalšie, ktoré znázorňovali oblaky, vlny, kanoe atď. Tetovania mali ďalej samozrejme hierarchický charakter a stretávame sa tu so zaujímavým fenoménom, kedy vážené ženy mohli okrem tetovania na ramenách- bwilak a hrudi, niesť aj „tajné“ tetovanie na vulve, ktoré bolo v Mikronézii (ostrovy Palau, Pohnpei, Ulithi) rozšíreným módnym prvkom a tetérky boli výhradne ženy. b) Tak isto bolo tetovanie na vulve (obr. 44) populárne aj na Fidži, teda aj v Melanézii. V ďalšom sektore Melanézie- na Šalamúnových ostrovoch si mladí muži a ženy nechávali tetovať krídla vtáka Fregata magnificens (obr. 45), bez ktorého neboli schopní viesť posmrtný život. Tento symbol je rozšírený aj v Mikronézii, tam je ale symbolom šťastia. Dôvodom je, že tento vták nikdy nestrávi noc na otvorenom mori, navigátori tak vedeli, že ak sa chcú dostať na pevninu, stačilo ho nasledovať. Najzápadnejšou časťou Melanézie je ostrov Nová Guinea (viz. kapitola 7). c) Už 500 rokov po príchode španielov v roku 1521, praktikovanie tradičnej tetováže na Filipínach takmer úplne zaniklo. Dnes už sa prežíva len vo odľahlých oblastiach regiónov Mindanao a Cordillera (Krutak, 2014b). Známou tetérkou na Filipínach, je dnes už 99-ročná Whang-Od z provincie Kalinga, ktorá pomocou tradičného nástroja s tŕňom z pomela slúžiacim ako ihla značkuje miestnych aj zahraničných

turistov tak isto ako miestnych obyvateľov Z Kalingy. Miestne motívy sú rovnako ako u iných provincií (Napr. časť Ibaloy zo severnej časti provincie Luzon; viz podkapitoly 4.3.1 a 5.1) inšpirované prírodou: stonky ryže, húsenice, orlie krídla, hadie šupiny atď.

V nasledujúcom prípadne už nejde o ostrovnú časť južnej Ázie, ale Thajsko ktoré sa na juhu Ázie nachádza, je jediným štátom na svete, ktorý tradíciu tetovania oslavuje každoročným náboženským sviatkom. Slávnosť sa koná v tzv. „Chráme lietajúceho tigra“, vzdialeného asi 50 km od Bangkoku, kde prichádzajú priaznivci tetováže z celého sveta obdarovať a uctiť si najváženejších učiteľov tohto typu umenia.- bohato potetovaných budhistickým mníchov (DeMello, 2014; Hemingson, 2008, s. 40-41; Krutak a Deter-Wolf, 2017, s. 56, 185-191; Krutak, 2013).

Obrázok 44 Tetovanie vulvy a pozadia na Fidži (Dostupné z: https://www.larskrutak.com/the- Obrázok 45 Motívy vtáka art-of-nature-tattoo-history-of-western- Fregata magnificens oceania/) [cit. 09. 05. 2018] (Dostupné z: https://www.larskrutak.co m/the-art-of-nature- tattoo-history-of-western- oceania/) [cit. 09. 05. 2018]

8. Komparačná analýza tetovanie vo vybraných oblastiach

Pomyselná oblasť, rozpínajúca sa od Madagaskaru smerom na východ cez Malajský polostrov a súostrovie k Havaji a Veľkonočnému Ostrovu zahŕňajúc ostrovné oblasti južného Pacifiku sa nazýva Austronézia. Dialekty, ktoré sa nachádzajú v tejto oblasti sú okrem austrálskych a Papuánskych jazykov súčasťou austronézijskej jazkovej rodiny (Merriam-Webster, 2018). S výnimkou Madagaskaru sa budeme zaoberať komparáciou medzi kmeňmi Indonézie a podobnosťami a odlišnosťami s oceánskymi kmeňmi.

8.1 Dajakovia z Bornea

Súhrnný názov pre tieto kmene žijúce na území Bornea naznačuje, že ich tetováž bude prinajmenšom podobná. K najtetovanejšiemu kmeňu Dajakov patria Kayania a ako už bolo spomenuté, mnohé vzory boli od nich prevzaté ďalšími kmeňmi. V rámci kmeňov, ktoré tetovanie praktikujú je teda relatívne ľahké pozorovať podobnosti s inými kmeňmi. Tetovanie je úzko späté s lovom hláv u mužov, s rozvíjaním schopností u žien a so sociálnym statusom u oboch pohlaví. Zároveň môžeme konštatovať, že okrem malých výnimiek sú všetky vzory inšpirované prírodou. Tetovanie má ornamentálnu, sociálnu a spirituálnu funkciu (viz podkapitoly 6.1, 6.1.1, 6.1.2, 6.1.3).

Nižšie prikladáme tabuľky s celkovým prehľadom dajackej tetováže u spomenutých a niektorých ďalších menších kmeňov. Pri niektorých kmeňoch nie sú všetky informácie známe, kvôli neúplnej znalosti tetovania v určitých oblastiach a absencii aktuálnej literatúry. Tabuľky 2 a 3 sú vypracovaná podľa predlohy z roku 1912 (Hose a McDougall, 2014, s. 56- 57).

MUŽI Charakter Časť tela Ceremoniál Účel designu Kayan Izolované designy Vnútorná strana Žiadny Znak statočnosti, reprezentujúce psa, predlaktia, odvraátenie koráliky, kokardy vonkajšia strana choroby atď. a hviezdy stehien, prsia,zápästia, chrbát ruky Kenyah Rovnaké ako Ako u Kayanov Žiadny Znak statočnosti, kayanské predovšetkým tetovanie, ornamentálny s úpadkom význam designou a zmenou názvov Bakatan a Ukit Prevažne špirálové Čeľuste, krk, Zastaralé Znak odvahy kruhové designy hrudník, chrbát, a skúsenosti vo ramená, predlaktia, vojne, symbol lakte, stehná, lýtka, dospelosti kotníky, chodidlá, chrbty rúk Peng Geometrické Paže od ramien po Neznámy Prevažne sériové designy, zápästia, lýtka ornamentálny disky, izolované význam designy Uma Tow Rovnaké ako Neznáme Neznámy Neznáme kayanské tetovanie Iban/“Sea Kayanské Takmer celé telo, Žiadny Prevažne Dayak“ a bakatanské vzory okrem tváre ornamentálny Biajau Komplikované Skoro celé telo Neznámy Znak úspechu vo sériové vrátane tváre válke, láske, geometrické prípadne designy, špirály, manuálnej zoomorfné motívy zručnosti. atď. Tabuľka 2 Prehľad vlastností tetováže u početných a menej početných dajackých kmeňov; muži

Ženy Charakter Časť tela Ceremoniál Účel designu Kayan Série prírodných, Celé predlaktie, Zložité a Predovšetkým geometrických, chrbát ruky, celé prepracované ornamentálny, anropomorfných stehná, povrch k použitiu po smrti, a zoomorfných nártu liečenie chorôb designov. Kenyah Rovnaké ako Celé predlaktie, Žiadny Predovšetkým kayanské tetovanie chrbát ruky, ornamentálny plocha nártu význam Bakatan a Ukit Antropomorfné Predlaktie, Žiadny Ornamentálny motívy, línie, zápestie, nárty význam kresby korálikov Peng Rovnaké ako Predlaktie a nohy Neznámy Prevažne kayanské tetovanie ornamentálny význam Uma Tow Jednoduché Predlaktie a chrbát Niektoré Neznáme geometrické ruky, predné designy, a bočné strany antropomorfné stehien a holení designy prevzaté od iných kmeňov Iban/“Sea Malé kruhy Prsia a lýtka Žiadny Prevažne Dayak“ ornamentálny Biajau Neznáme Kopírujú iné Neznámy Neznámy kmene Tabuľka 3 Prehľad vlastností tetováže u početných a menej početných dajackých kmeňov; ženy

Napriek menším odlišnostiam v charaktere, symbolike a pod. existuje medzi jednotlivými skupinami jasná korelácia- primárne vďaka početným Kayanom a rozšírenému psiemu designu. Rozdiely môžu byť spôsobené izoláciou jednotlivých skupín a obývaním rôznych biómov (od pobrežia po hory), ktoré ponúkajú rozdielne pohľady na prírodu. Každý kmeň mal tak možnosť vytvárať vlastné a modifikovať známe symboly. Tetovania majú prevažne geometrický charakter a vo všeobecnosti platí, že viacej sú potetovaní muži, ženy majú zase častejšie tetované spodné končatiny (viz tab. 2 a 3; Hose, McDougall, 2014, s. 56- 57).

8.2 Mentawajci zo Sumatry

Štýl Mentawajcov je oproti Dajakom alebo iným skupinám o čosi odlišnejší (obr. 46) a hodnotíme ho ako najviac simplistický. U Dajakov sme spomínali jednoduché geometrické designy a línie, ktoré sa u kmeňov Mentawai taktiež vyskytujú, ale dlhé línie sú hlavným prvkom tetováže (obr. 46 a 47). Ich význam sa líši podľa veľkosti, umiestnenia, usporiadania a množstva na tele tetovaného. Tetovania má opäť (primárne) sociálny význam, slúži pri iniciačných rituáloch a samozrejme má aj estetickú funkciu. U žien priamo súvisí s obrusom chrupu. Najváženejšie ženy mali bohatú tetováž a obrúsené zuby, čo je dodnes považované za znak krásy. Zároveň sa u nich stretávame so zvykom, ktorý sme inde nespozorovali- outsiderom skupín je tetovanie úmyselne odopierané (viz podkapitoly 4.3.1 a 6.2). Vzhľadom na to, že Mentawajci stále prechádzajú dlhým procesom internacionalizácie, sa tento fenomén odráža aj na tetovaní, ktoré sa s dobou upravuje (obr. 48).

Obrázok 46 Mentawajské vzory (Dostupné z: https://www.larskrutak.com/new-the-indonesian-new-wave- tattoos-from-paradise/) [cit. 08. 05. 2018]

Obrázok 48 „Neo-Mentaway“ bodyart (Dostupné z: https://www.larskrutak.com/new-the- indonesian-new-wave-tattoos-from- paradise/) [cit. 10. 05. 2018] Obrázok 47 Príslušník kmeňa Mentawai aranžuje listy pred rituálom (Delfi, 2015, s. 8)

8.3 Tetovanie v Oceánii

Vzhľadom na takmer úplnu absenciu tetovania v Západnej Guiney a Papue sme sa zameriavali len na tetováž kmeňa Asmat- obyvateľov Papuy Novej Guiney (viz podkapitola 6.3), ktorú budeme brať ako súčasť Melanézie (viz podkapitola 7.2).

Pre rekapituláciu uvádzame, že starovekí moreplavci, ktorý osídlili oblasti východne od Novej Guiney, pochádzali z južnej ostrovnej Ázie (viz. kapitola 7). Okrem austronézijskych jazykov zdieľajú aj ďalšie kultúrne rysy a v nasledujúcich odstavcoch sa presvedčíme, či k nim patrí aj tetovanie.

Oblasť Pacifiku sa dá rozdeliť na štyri etno-geografické regióny s relatívne homogénnymi kultúrnymi entitami , ktoré si časom vyvinuli svoju vlastnú históriu. Tieto oblasti vidíme na obrázku „Oceánia“. Patria sem Mikronézia, Melanézia, Polynézia a Austrália. Oblasti Polynézie ako Havajské, Markézske a Veľkonočné ostrovy obsahujú medzi miestnymi etnikami vzory, ktoré pripomínajú tie, ktoré sú prítomné u Mentawajcov

(Hays, 2008). Hlavne u niektorých havajských vzorov je viditeľná podobnosť s mentawajskou tetovážov. V oboch témach totiž chýba bohatšia ornamentálnosť a prevláda jednoduchšia geometria. Naopak u samojských a dajackých žien ornamentálnosť prevláda a takisto je výrazná bohatá tetováž nôh (viz podkapitoly 7.1 a 8.1). Napriek tomu, že Maorovia z Nového Zélandu sa považujú za osobitnú vetvu čo sa tetovania týka, špirálové vzory nie sú extrémne odlišné od dajackých špirál (viz podkapitola 5.3, 7.1, tabulka 2). Medzi kmeňmi z celej Oceánie sú jasné podobnosti ako napr. Rozšírený vzor Fregata magnificens alebo spoločné prvky polynézskej tetováže (napr. kruhové elementy v maorskej a markézskej tetováži; Gemori, 2011, s. 10), ale nachádzame aj elementy úplne alebo takmer úplne izolované ako napr. vulvické tetovania na Fidži a Marshallových ostrovoch (viz kapitola 7, podkapitoly 5.3, 7.1, 7.2).

Používanie nástrojov z korytnačieho panciera je takmer výlučne záležitosťou kmeňov zo Samoy, inak sú oblasti Pacifiku čo sa techniky a nástrojov týka takmer zhodné. Dominuje „kladivová“ technika, ihla je v prípade Bornea často z kovu. Ihla je vyrobená z dreva, zvieracej kosti (polynézske „hrebene), tŕňu (Filipíny) lastúry a pod. Hrebeňovité útvary s väčším množstvom ihiel sú polynézskou dominantou. Drevo a kosti sú kľúčové aj vo výrobe zvyšných komponentov nástroja ako rukoväť a aparát slúžiaci na udieranie (viz podkapitola 5.3). Vzhľadom na spoločného predka (viz kapitola 7) , podobné biotopy a sociálne usporiadanie títo ľudia stále zdieľajú v tetovaní prvky ako prírodné motívy (v Oceánii inšpirované primárne morským životom), spirituálny a sociálny význam.

9 Záver

V práci sme sa venovali mutiláciam vybraných spoločností Indonézie a Oceánie, ktorá vo viacerých aspektoch s Indonéziou súvisí. Najmenej zastúpeným typom je skarifikácia, ktorá je dominantou afrického kontinentu. Ako už sme spomínali, dôvodom je lepšia viditeľnosť na tmavšej pleti. Z tohoto dôvodu je pravdepodobne hojne zastúpená aj v Papue Novej Guiney. Skarifikáciu sme ale riešili len okrajovo a to z dôvodu absencie v indonézskych provinciách ostrova Nová Guinea. V Oceánii nemá takmer nijaké zastúpenie s výnimkou Šalamúnových ostrovov kde je spätá s tetovaním. Piercing v rámci väčšiny Indonézie má len estetickú a rituálnu funkciu a nijako nedopĺňa význam tetováže, preto predstavujeme len výraznejšie „zdobené“ kmene. U kmeňa Asmat má piercing dôležitejšie úlohy a funkcia je dokonca spirituálna. Kmene Asmatov síce spadajú do Indonézie ale nebadáme u nich tradičnú tetováž, preto sme im naďalej nevenovali väčšiu pozornosť. Po návrate Fernãa de Magalhãesa do Španielska v prvej polovici 16. st. sa Európania prvý krát dopočuli o tradičnej tetováži, vzhľadom na to, že fenomén tetovania bol v modernejších spoločnostiach degradovaný. Už vtedy bolo možné badať u filipínskych domorodcov prepracovanú celotelovú tetováž, čo vyvoláva otázku ako dlho bol zvyk ešte pred príchodom Európanov zavedený. Podľa slov miestnych: „Čo si pamätáme“. S istotou vieme tvrdiť len to, že tetovanie bolo vo svete prítomné pred viac ako 5250 rokmi, čoho dôkazom je múmia Ötzi, čo je podľa antropológov stále relatívne mladé tetovanie. Tradičná tetováž vybraných spoločností a oblastí vykazuje v určitých prvkoch podobnosť. Kmene Dajakov majú vo svojej tetováži najviac zhodných prvkov vďaka podobnému životnému štýlu, obývaniu rovnakej oblasti , zdieľaniu určitých tradícií a rozšíreniu kayanskej tetováže. Kmene Mentawai sú v tomto ohľade svojím spôsobom samostatnou skupinou ale vzhľadom na podobnosť s oceánskymi vzormi môžeme predpokladať, že tetováž oboch oblastí má spoločného predka. Dlhé línie tiahnuce sa cez celé telo sú ale mentawajským unikátom. Napriek tomu, že patria k najpočetnejším indonézskym kmeňom, ktoré si do istej miery zachovávajú tradičný spôsob života sú zároveň najinternacionalizovanejšou domorodou spoločnosťou Indonézie a kontakt s industrializovaným svetom a turizmom im vo väčšine prípadoch nie je cudzí. Slúžia teda ako ukážkový príklad prechodu medzi tradičným a modernizovaným spôsobom života. V Oceánii tomu tak je len v niektorých oblastiach, hlavne tri rohy polynézskeho trojuholníka- Nový Zéland, Veľkonočné a Havajské ostrovy sú takmer úplne internacionalizované. Tetovanie je ale v rámci Oceánie vo väčšine prípadov zachovanou a dôležitou súčasťou identity miestnych obyvateľov a môže sa tešiť aj

69 popularite v krajinách prvého sveta. Inak je v Oceánii podobnosť medzi tetovaniami tak isto veľká- mimo maorskej. Hlavne Polynézia je považovaná za oblasť s takmer zhodnými štýlmi a niektorými symbolmi prítomnými vo všetkých častiach. Napriek jasným podobnostiam aj odlišnostiam by si výskum tetovania v týchto oblastiach zaslúžil väčšiu pozornosť.

10 O autorovi

Lukáš Bošňák, narodený 13.5.1996 momentálne študuje štvrtý rok na Prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity odbor antropológia. Na univerzitu bol prijatý bez prijímacej skúšky na základe uznania diplomu zo „Stredoškolskej odbornej činnosti“, v ktorej sa v roku 2013 umiestnil na 2. mieste krajského kola. Antropológiu sa rozhodol študovať preto, aby lepšie porozumel kultúrnemu pozadiu rôznych spoločností a historických súvislostí s týmto spojením, rovnako ako aj biologickej stránke človeka. Zároveň sa počas štúdia zúčastnil terénnej praxe v Dolných Věstoniciach v rokoch 2016 a 2017 rovnako ako aj archeologického záchranného výskumu na lokalite Vlněna v Brne. Počas štúdia našiel záľubu v histórii, technike a metodike zhotovovania tetovania ako u tribalových, tak industrializovaných spoločností a prostredníctvom jeho vášne- cestovaním a poznávaním nových kultúr by v budúcnosti rád tieto znalosti prehlboval.

11 Slovník dôležitých pojmov

Analýza- obecná metóda skúmania jednotlivých zložiek a vlastností určitého predmetu, javu alebo činnosti

Antropológia- náuka o človeku z hľadiska biologického, historického, sociálneho, kultúrneho atď.

Antropomorfný- napodobňujúci ľudskú postavu, vlastnosti alebo chovanie

Asmati- kmeň žijúci na území Novej Guiney

Borneo- Ostrov nachádzajúci sa v Tichom a Indickom oceáne spájajúci Brunei, Malajziu a Indonéziu

Brunej- samostatný štát na území Bornea

Ceremoniál- súbor pravidiel o vystupovaní pri slávnostných a spoločenských obradoch alebo príležitostiach

Cookove ostrovy- súostrovie pridružené k Novému Zélandu v Tichom oceáne

Dajakovia- súhrnný názov pre domorodé kmene žijúce na území Bornea.

Dentícia- chrup jedinca

Domorodý- označenie pre osobu narodenú v určitej oblasti; pôvodný obyvateľ určitej oblasti

Etnikum- skupina ľudí, ktorých spája spoločný pôvod, kultúra a mentalita

Fidži- ostrovný štát v Indickom oceáne

Filipíny/Filipínska republika- Ostrovný štát v juhovýchodnej Ázii

Fregata magnificens- vták z radu brodivce a čeľade fregatovité žijúci v oblastiach Tichého a Atlantického oceánu

Havajské ostrovy- ostrovný štát USA v Tichom oceáne

Ibania- spoločenstvo ľudí na Borneu patriace k Dajakom

Indonézia/Indonézska republika- štát v juhovýchodnej Ázii a Oceánii

Jáva- jeden z najväčších ostrovov Indonézie

Kalimantan- indonézska časť ostrova Borneo

Kayania- spoločenstvo ľudí na Borneu patriace k Dajakom

Kenyahovia- spoločenstvo ľudí na Borneu patriace k Dajakom

Maorovia- domorodí obyvatelia Nového Zélandu

Markézy/Markézske ostrovy- ostrovy vo Francúzskej Polynézii

Marshallove ostrovy- ostrovný štát v Mikronézii

Melanézia- geografická oblasť Oceánie

Mentawajci- domorodý obyvatelia Mentawajských ostrovov Sumatry

Mikronézia- geografická oblasť Oceánie

Mutilácia- invazívna úprava tela

Nástroj- pomôcka slúžiaca na vykonávanie určitej práce

Nová Guinea- ostrov v Indickom oceáne rozdelený na Indonézske provincie a samostatný štát Papua Nová Guinea

Nový Zéland – ostrovný štát v Austrálii a Oceánii v Indickom oceáne

Ötzi- Cca. 5300 rokov stará múmia, ktorá slúži aj ako zatiaľ najstarší doklad tetovania

Pacifik- názov pre Tichý oceán

Piercing- metóda prepichovania kože; šperk ozdobujúci prepichnutú časť tela

Pokožka- vrchná vrstva kože

Polynézia- geografická oblasť Oceánie

Rituál- proces založený na tradícii s presne stanoveným postupom

Sabah a Sarawak- malajské provincie na ostrove Borneo

Samoa- samostatný ostrovný štát v Austrálii a Oceánii

Skarifikácia- účelové zjazvovanie tela

Sumatra- jeden z najväčších ostrovov Indonézie

Škára- prostredná vrstva kože

Tetovanie- Druh kresby, ktorá je pomocou ostrého nástroja a farbiva vnášaná pod kožu

12 Zoznam použitej literatúry

BANG, P. (2018): Papua Blood: A Photographer´s Eyewitness Account of West Papua over 30 Years. Copenhagen: Books on Demand GmbH.

BURTON, T. (2006): Countries of the world: Indonesia. London: Evans Brothers Liminted.

CARPENTER, B. W. (2011): Ethnic Jewellery from Indonesia: Continuity and Evolution. Singapore: Star Standard Industries (Pte) Ltd.

CHURCH, F., RIGNEY, J. (1994): A Microwear of Tools from Site 10-241, Easter Island- an Island Processing Site. Rapa Nui J., 8(4), s. 101-105.

CUMMINGS, V., JORDAN, P., ZVELEBIL, M., eds., (2014): The Oxford Handbook of the Archeology and Anthropology of Hunter-Gatherers. Oxford: Oxford University Press.

CUNNINGHAM, L. S., REICH, J. J., FICHNER- RATHUS, L. (2016): A Survey of the Humanities. Cultures &Values (2), Boston: Cengage Learning.

DAVISON, J., GRANQUIST, B., HANAFI, M., ENU, N., (1999): Balinese Flora & Fauna. Jakarta: Jl Rawa GElam IV No. 9 Kawasan Industri Pulogadung.

DELFI, M., WOODRICH, CH. A., ed., DHONT, F., ed. (2015): Tattoos in Mentawai: Markers of Indentity and Contemporary Art. International Indonesia Forum. Working Paper Series, vol. 3.

DeMELLO, M., (2012): Faces around the World: A Cultural Encyclopedia of the Human Face. Santa Barbara: ABC-CLIO, LLC.

DeMELLO, M., (2014): Inked: Tattoos and Body Art around the World. vol. 2, Santa Barbara: ABC-CLIO, LLC.

DETER-WOLF, A., ROBITAILLE, B., KRUTAK, L., GALLIOT, S. (2016): The world's oldest tattoos. Journal of Archeological Science: Reports, vol. 5, s. 19-24.

DAVENPORT, W. H., HERLE, A. ed., STANLEY, N. ed., STEVENSON, K. ed., WELSCH, R. L. ed., (2002): Pacific Art: Persistance, Change and Meaning. Adalaide: Crawford House Publishing PTY LTD.

EBELOVÁ, K. (2012): Maska: V proměnách času a kultur. Praha: Grada Publishing, a.s.

FEDORENKO, J. S., SHERLOCK, S. C., STUHR, P. L., (1999): A Body of Work: A CAse Study of Tattoo Culture. Visual Arts Research, vol 25, No. 1, s. 105-114, Illinois: Universtity of Illinois Press.

FIKSA, R. (2015): Lexikon tribalových motivú tetování. Žďár nad Sázavou: Bodyart Press.

GAY, K., WHITTINGTON, CH., (2002): Body Marks: Tattooing, Piercing and Scarification. Brookfield: Twenty-First Century Books.

GEMORI, R. (2011): The Polynesian Tattoo Handbook. USA: INGRAM INTERNATIONAL LTD.

HEADLAND, T. N., (1977): Teeth Mutilation Among the Casiguran Dumagat. Philippine Quarterly of Culture and Society, vol. 5, s. 54-64, Nasuli: Summer Institute of Linguistics.

HEIM E. (2015): Flora and Vegetation of Bali Indonesia. Zürich: Books On Demand.

HEMINGSON, V. (2008): Tattoo, Design Directory. Londýn: A&C Black Publishers.

HEWLETT, B. S., LAMB, M. E., (2017): Hunter-Gatherer Childhoods: Evolutionary, Developmental and Cultural Perspectives. New York: Routledge.

HOSE, CH., MCDOUGALL,W. (2014): Tetování na Borneu. Žďár nad Sázavou: Bodyart Press.

IRISH, J. D., SCOTT, G. R., (2015): A Companion to Dental Anthropology. Hoboken: John Wiley & Sons.

JOHNSON, H., (2005): Inking an identity. Capstone Projects and These, vol. 22.

KAUPP, P. A., ed., SELIG, R. O., ed., BROOKS, A. S., ed., LANOUETTE, J., ed. (2001): AnthroNotes: Museum of Natural History Publication for Educators, 22.

KONONENKO, N., TORRENCE, R., WHITE, P. (2015): Unexpected Uses for Obsidian: Experimental Replication and Use-Wear/Residue Analyses of Chopping Tools. Journal of Archeological Science: 54, s. 254-569.

KRUTAK, L., DETER-WOLF, A., eds. (2017): Ancient Ink: The Archeology of Tattooing. Seattle: University of Washington Press.

LADERMAN, G., LEÓN, L., eds. (2003): Religion and American Cultures: An Encyclopedia of Traditions, Diversity, and Popular Expressions. 1, Santa Barbara: ABC- CLIO, Inc.

LAI, F., OLESSEN, B. (2016): Visual Celebration of Borneo´s Wildlife. Singapore: Bjorn Olessen Wildlife Photography.

LEE, R. B., DeVORE, eds. (1968): Man the Hunter. Illinois: Aldine Publishing Company.

LEMOY, CH. (2011): Across the Pacific: From Ancient Asia to Precolombian America. Boca Raton: Universal-Publishers.

LEVIN, J. (2009): Tattoos and Indigenous Peoples. New York: The Rosen Publishing Group, Inc.

MAHAPATRA, B. (2011): Development of a Primitive Tribe: A Study of DiDayis. New Delhi: Concept Publishing Company Pvt. Ltd.

OOI, K. G., ed. (2004): Southeast Asia: A Historical Encyclopedia, from Angkor Wat to East Timor. Santa Barbara: ABC-CLIO, Inc.

OˈRIORDAN T., STOLL-KLEEMANN S. (2002): Biodiverstiy, Sustainability and Human Communities: Protecting beyond the Protected. Cambridge: Cambridge University Press.

PÁČ, L., VARGOVÁ, L. ČUTA, M. (2013): Anatomie pro Antropology III. Panoráma Antropologie Biologikcé- Sociální- Kulturní: 37. Brno: Akademické nakladatelstvi CERM.

PANTER-BRICK, C., LAYTON, R. H., ROWLEY-CONWY, P., eds. (2001): Hunter- Gatherers: An Interdisciplinary Perspective. Cambridge: Cambridge University Press.

PHILIP G. a syn (2002): Encyclopedic World Atlas. New York: Oxford University Press, Inc.

PITTS-TAYLOR, V., ed. (2008): Cultural Encyclopedia of the Body. Westport: Greenwood Press, vol. 1-2.

RUSH, J. A. (2005): Spiritual tattoo: A Cultural History of Tattooing, Piercing, Scarification, Branding and Implants. Berkeley: Frog, Ltd.

RYCHLÍK, M. (2005): Tetování, skarifikace a jiné zdobení těla. Praha: NLN, Nakladatelství Lidové noviny.

RYCHLÍK, M. (2014): Dějiny tetování. Praha: Mladá fronta.

SAMADELLI, M., MELIS, M., MICCOLI, M., EGARTER VIGL E., ZINK, A. R. (2015): Complete mapping of tattoos of the 5300-year-old Tyrolean Iceman. Journal of Cultural Heritage: (16) 5, s. 753-758.

SAWYER, S. (2008): Body Piercing and Tattooing: The Hidden Dangers of Body Art. USA: ReadHowYouWant.

SCHEFOLD, R., NAS, P. J. M., eds. (2008): Survey of Vernacular Architecture in Western Indonesia. Indonesian Houses (2), Leiden: Koninklijk Instituut voor Taal-, Land- en Volkenkunde Press.

SCHEINFELD, N. (2007): Tattoos and religion. Clinics in Dermatology: (25) 4, s. 362-366.

SMIDT, D. (1999): Asmat Art: Woodcarvings of Southwest New Guinea. Singapore: Periplus Editions (HK) Ltd.

SVOBODA, J. A., MACHOLÁN, M. (2014): Předkové: Evoluce člověka. Praha: ACADEMIA.

THIESSEN, T. (2016): Borneo: Sabah, Sarawak, Brunei, 3rd edition. Guilford: The Globe Pequot Press Inc.

VAN GULIK, W.R., (1982): IREZUMI: The Pattern of Dermatography in Japan. Leiden: Rijksmuseum voor Valkenkunde.

VANSTON, D. C., SCOTT, J. M., (2008): Health risks, medical complications and negative social implications associated with adolescent tattoo and body piercing practises. Vulnerable Children and Youth Studies: (3) 3, 221-233.

VELLIQUETTE, A. M., MURRAY, J. B., CREYER, E. H (1998): The Tattoo Reneisance: An Etnographic Account Symbolic Consumer Behavior, Advances in Consumer Research: Volume 25, Association for Consumer Research, 461-467. WARREN, W. (1995): Balinese Gardens. Singapore: Periplus Editions (HK) Ltd.

WATKINS, J. (2010): Tattoos. Symbols and Meanings. New York: Metro Books.

WILLIAMS, V. (2017): Celebrating life costums around the world: from baby showers to funerals. Santa Barbara: ABC-CLIO, LLC.

13 Elektronické zdroje

Ashburn_Universals of Culture: Universals of Culture by George P. Murdock, 1945, compendium. Wilson, E. O. ed., 1998, s. 147 [cit. 3. 4. 2018]. Dostupné z: https://www.nature.com/articles/4801106

Body Arts. Polynesian tattooing tools, Fiji and Tahiti, 19th century. ©2011 [cit. 23. 4. 2018]. Dostupné z: http://web.prm.ox.ac.uk/bodyarts/index.php/permanent-bodyarts/tattooing/174-polynesian-tattooing-tools.html

BROWN, S.: Balinese tooth-filing ceremony. travelfish.org [online] [cit. 2. 4. 2018]. Dostupné z: https://www.travelfish.org/orientation_detail/indonesia/bali/bali/bali_overview/166

Lars Krutak: Tattoo Anthropologist: (online)

80 https://www.larskrutak.com/lars-tattoos/#prettyPhoto ©2018 Lars Krutak [cit. 08. 05. 2018] https://www.larskrutak.com/lars-tattoos/#prettyPhoto ©Lars Krutak [cit. 08. 05. 2018] https://www.larskrutak.com/new-the-indonesian-new-wave-tattoos-from-paradise/ ©2015 Lars Krutak [cit. 08. 05. 2018] https://www.larskrutak.com/the-art-of-nature-tattoo-history-of-western-oceania/ [cit. 09. 05. 2018]

Mentawaian and their tattoo tradition. Facts and Details, © 2008 Jeffrey Hays [cit. 10 .05. 2018]. Dostupné z: http://factsanddetails.com/indonesia/Minorities_and_Regions/sub6_3b/entry- 3998.html#chapter-7

National Geographic: (online) http://yourshot.nationalgeographic.com/photos/2332951/ [cit. 10. 05 2018] http://yourshot.nationalgeographic.com/photos/3905282/ [cit. 11. 05 2018]

YOUN, A.: Body modification -- or mutilation. CNN [online]. Posledná zmena 7. 11. 2013 [cit. 17. 2. 2018]. Dostupné z: https://edition.cnn.com/2013/11/07/health/youn-body-modification/index.html

Zealandtattoo. Polynesian Tattoo: History, Meanings and Traditional Designs. ©2017 [cit. 20. 4. 2018]. Dostupné z: http://www.zealandtattoo.co.nz/tattoo-styles/polynesian-tattoo-history- meanings-traditional-designs/