Slovenská Poľnohospodárska Univerzita V Nitre Názov Fakulty 129456 Inventarizácia Rastlín Rodu Lupinus V Npr Sitno

SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE NÁZOV FAKULTY

129456

INVENTARIZÁCIA RASTLÍN RODU LUPINUS V NPR SITNO

2009 Milan Mihalík

SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE FAKULTA ZÁHRADNÍCTVA A KRAJINNÉHO INŽINIERSTVA

NÁZOV PRÁCE

BAKALÁRSKA PRÁCA

Študijný program: Záhradníctvo

Katedra biotechniky parkových a krajinných Pracovisko (katedra/ústav): úprav Vedúci diplomovej práce: Ing. Milan Knoll, PhD.

Konzultant diplomovej práce: (nepovinný)

Nitra 2009 Milan Mihalík

Čestné prehlásenie

Čestne prehlasujem, že som predloženú bakalársku prácu na tému Inventarizácia rastlín rodu Lupinus v NPR Sitno, vypracoval samostatne s použitím uvedenej literatúry. Som si vedomý zákonných dôsledkov v prípade, ak uvedené údaje nie sú pravdivé.

V Nitre, dňa 25. mája 2010 ...... ……………….

Podpis

ABSTRAKT

Bakalárska práca sa venuje inventarizácii rastlinného rodu Lupinus v Národnej Prírodnej Rezervácii Sitno, jeho preskúmanie a analyzovanie konkrétne vybraných populácií štandardne zvolenou metódou, ako aj charakterizovaniu tohto menej známeho rodu. Na príklade konkrétneho druhu autor popisuje floristický prieskum a hodnotí farebné spektrum kvetov. Súčasťou práce je tiež bližšie oboznámenie sa s týmto rodom, s jeho všeobecnými pestovateľskými nárokmi, o spôsoboch rozmnožovania a využívaním zo sadovníckeho a kvetinárskeho hľadiska. Jadro práce je rozdelené na štyri kapitoly. Prvá je venovaná Chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy. Druhá kapitola popisuje stanovený cieľ bakalárskej práce a charakterizuje skúmaný rastlinný rod. V tretej kapitole je metodika práce ktorá popisuje floristický prieskum, ekologické údaje, horizontálnu štruktúru a korelačnú závislosť. A štvrtá kapitola obsahuje rozpracované výsledky práce.

Kľúčové slová: inventarizácia rastlinného rodu, vybrané populácie, floristický prieskum, farebné spektrum

ABSTRACT

Bachelor work aims at inventory control of vegetable family of Lupinus in National Natural Reservation Sitno, at its research and analyses of specific chosen populations by default method as well as at characterizing this less known kind. On the basis of particular example the author describes floristic survey and evaluates color spectrum of flowers. The part of the work is also closer familiarization with this kind,, with its general silvicultural demands, ways of reproduction and utilizing from the garden and floral point of view. The core of the work is divided into four chapters. The first pays attention to Protected landscape area Štiavnické vrchy. The second chapter describes the aim of bachelor work and characterizes surveyed vegetable family. There is methodology of the work in the third chapter which describes floristic research, ecological entries, horizontal structure and correlation dependence. The fourth chapter contents the results of the work.

Key words: inventory control of vegetable family, chosen populations, floristic survey, colour spectrum

OBSAH

ÚVOD…………………………………………………………………………………..…8

1 ŠTIAVNICKÉ VRCHY…………………………………………………………….…9 1.1 Biogeografická poloha horstva……………………………………………………..9 1.2 Geologický podklad a povrch…………………………………………………..…10 1.3 Pôdne pomery...... 12 1.4 Hydrologické pomery...... 12 1.5 Klimatické pomery...... 13 1.5 Flóra...... 13 2 CIEĽ BAKALÁRSKEJ PRÁCE…………………………………………………….15 3 ROD LUPINUS……………………………………………………………………..…15 3.1 Systematické zaradenie………………………………………………………...…15 3.2 História lupíny...... 16 3.3 Všeobecná charakteristika r. Lupínus...... 16 3.4 Skúmaný rod Lupina mnoholistá (Lupinus polyphyllus Lindley)...... 18 3.4.1 Pôvod a rozšírenie...... 18 3.4.2 Charakteristika...... 18 3.4.3 Pestovanie...... 19 3.4.4 Pestovateľské použitie...... 20 3.4.5 Druhy využívané v sadovníctve...... 20 3.4.6 Rozmnožovanie...... 21 3.4.7 Škodcovia, choroby a s nimi spojená ochrana...... 21 4 METODIKA...... 22 4.1 Floristický prieskum...... 22 4.2 Ekologické údaje...... 22 4.3 Veľkostná (horizontálna) štruktúra...... 23 4.4 Korelačná závislosť...... 25 4.5 Pomôcky použité pri výskume...... 25 5 VÝSLEDKY PRÁCE...... 25 DISKUSIA...... 29

ZÁVER...... 31 NÁVRH NA VYUŹITIE VÝSLEDKOV...... 32 ZOZNAM POUŽITEL LITERATÚRY...... 33 PRÍLOHY

ÚVOD

Máloktorá európska krajina má takú zaujímavú, mnohotvárnu, bohatú a zachovalú prírodu ako Slovensko. Patrí sem aj príroda Štiavnických vrchov, ktorá svojou krásou zaujala mnohých milovníkov prírody, botanikov, vedcov, bádateľov a v neposlednom rade aj básnikov. Prírodná rezervácia Sitno je bohatá na veľké množstvo vzácnych a chránených druhou rastlín. Sú to väčšinou divo rastúce druhy, ktoré sú pomerne málo známe a v odborných literatúrach zriedkavo sa vyskytujúce. Aj preto sa charakteristika konkrétneho rastlinného rodu stala témou tejto bakalárskej práce s cieľom jeho podrobnej inventarizácie. Týmto hodnotením rodom sa stal Lupinus, na lokalite Tatárska lúka, ktorá sa nachádza v NPR Sitno. Cieľom predkladanej bakalárskej práce je preskúmať a analyzovať rastlinnú populáciu rodu Lupinus na NPR Sitno, jej floristický prieskum a hodnotenie farebného spektra kvetou. Na príklade už konkrétneho druhu – Lupinus polyphyllus L som chcel zhodnotiť jeho ekologické podmienky, veľkostnú štruktúru, korelačnú závislosť, farebnú variabilitu a využitie tohto druhu v sadovníckej praxi. Pri výskume rodu Lupinus a spracovávaní vybranej bakalárskej práce som vychádzal predovšetkým z odbornej literatúry, ktorá sa dotýkala zadanej problematiky, ďalej som informácie čerpal z internetu a v neposlednom rade z vlastného pozorovania určeného rodu a z odborného vedenia a poskytnutých cenných rád od vedúceho mojej práce. Ďalším z cieľov tejto práce bolo poskytnúť návrh na využitie výsledkov aby sa tento vzácny rod lepšie spoznal a tak poskytoval naďalej svoju krásu.

1 ŠTIAVNICKÉ VRCHY

Príroda Štiavnických vrchov rozprestierajúcich sa v strede Slovenska je pod ochranou Chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy, v ktorej je ukrytý jedinečný súbor banských diel a klenot medzi slovenskými mestami. Do nijakého iného slovenského pohoria nezasiahla ľudská ruka tak razantne ako do Štiavnických vrchov. Čo bolo zlé, zakryl čas. To dobré sa zachovalo v podobe jedinečného súboru banských diel a klenotu medzi slovenskými, ktorými bezpochyby je Banská Štiavnica (Ambróz et al., 2009). Prírodu Štiavnických vrchov od roku 1979 chráni Chránená krajinná oblasť (CHKO) Štiavnické vrchy, ktorá je s rozlohou 77 630 ha najväčšia na Slovensku. Dôvodom jej vyhlásenia nebola len ochrana prírodných hodnôt, ale aj unikátnych pamiatok spojených s historickým osídlením a baníctvom. Správa CHKO sídli v Banskej Štiavnici (Ambróz et al., 2009).

1.1 Biogeografická poloha horstva Štiavnické vrchy predstavujú výnimočné územie. Pravdepodobne najvýraznejším špecifikom je významná biogeografická poloha horstva na rozhraní dvoch rôznych klimatických typov. Na jeho území sa preto prelínajú panónske prvky s karpatskými horskými prvkami (Kunca et al., 2005). CHKO Štiavnické vrchy sa rozprestierajú na juhozápade stredného Slovenska. Leží vo vnútri republiky mimo dosahu štátnej hranice. V minulosti toto územie patrilo do Hontianskej župy, pričom jeho severná časť zasahovala do Zvolenskej župy. Väčšina CHKO sa nachádza v Banskobystrickom kraji,

kde sa člení medzi päť okresov (Banská Štiavnica, Krupina, Zvolen, Žarnovica a Žiar nad Hronom). Južná časť patrí do okresu Levice začleneného do Nitrianskeho kraja. Do CHKO zasahujú katastre štyroch miest (Banská Štiavnica, Krupina, Nová Baňa a Žarnovica) a 48 dedín. CHKO Štiavnické vrchy sa rozprestierajú v rovnomennom pohorí, ktoré bolo v mladších treťohorách najväčším stratovulkánom na Slovensku. Aj dnes má viacero slovenských prvenstiev. Je rozlohou najväčším vulkanickým pohorím, rastú tu najvyššie položené duby cerové, hraby a jarabiny a najnižšie položené prirodzene rastúce jedle. Rekordné sú aj niektoré lesnícke a environmentálne aktivity. Štiavnické vrchy sú kolískou ochrany prírody na Slovensku. Zaslúžili sa o to najmä pedagógovia a študenti Lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. V roku 1810 vznikla v Banskej Štiavnici prvá botanická záhrada na Slovensku, v roku 1836 na školských pozemkoch v Kysihýbli založili malé arborétum známe ako Feistmantelova záhrada. V roku 1907 v Štiavnických vrchoch vyhlásili prvú chránenú geologickú lokalitu, ktorou sa stala Szaboóva skala (Ambróz et al., 2009).

1.2 Geologický podklad a povrch Na Slovensku sa sotva nájde oblasť, ktorá by bola geologicky takmer dve storočia podrobnejšie skúmaná ako tzv. hodrušsko - štiavnická hrasť (sklenoteplický ostrov). Je to najmä vďaka výskytu rudných žíl drahých kovov v hodrušsko-vyhnianskej časti Štiavnického pohoria (Styk, 2001). Štiavnický stratovulkán s rozlohou vyše 2 000 km2 patril medzi najväčšie sopky v Európe. Pôvodne presahoval rámec súčasného pohoria, jeho produkty možno nájsť v Pohronskom Inovci i priľahlej časti Podunajskej nížiny. Stred stratovulkánu sa rozprestiera v oblasti Banskej Štiavnice. Tvorila ho mohutná kaldera s rozmermi 18 a 22 km. Po ukončení sopečnej činnosti bol štiavnický stratovulkán silne rozrušený, pričom erózia v okolí Banskej Hodruše obnažila predvulkanické podložie. Uprostred sopečných hornín tak vystupuje „ostrov“ druhohorných bridlíc, vápencov a dolomitov. Najvyššou časťou Štiavnických vrchov je Sitnianska vrchovina, v ktorej je najvyšší masív Sitna (1 009 m). Výrazne vytŕča nad okolitú krajinu, vidieť ho z diaľky a výhľad z neho tiež siaha doďaleka. Sitno predstavuje eróznu trosku andezitového lávového prúdu. Vrcholovú plošinu z troch strán ohraničujú skalné steny vysoké miestami až 80 m. Južne od Sitna sa rozprestiera podstatne nižšia časť Sitnianskej vrchoviny. Je rozčlenená do systému paralelných chrbtov a dolín orientovaných do poludníkového smeru. Chrbty sú dlhé a ploché, doliny sú takisto dlhé a málo vetvené. Väčšina z nich prechádza bez spájania až k okraju pohoria. Masív Sitna sa smerom na sever strmo zvažuje do Štiavnickej brázdy, ktorá je najväčšou vnútrohorskou zníženinou v Štiavnických vrchoch. Široká depresia leží v mieste, kde sa kedysi rozprestierala centrálna kaldera štiavnického stratovulkánu. Dnes ju už nemožno nazvať kalderou, pretože má inú genézu. Viaže sa na mäkšie horniny, ktoré rýchlejšie podliehajú erózii ako okolité tvrdšie vulkanické horniny. Výraznou krajinnou dominantou Štiavnickej brázdy je kužeľovitý vrch Kalvária (749 m). Vytvoril sa vypreparovaním sopečného komína zaniknutej sopky, ktorý vyplnila stuhnutá čadičová láva. Najčlenitejší reliéf má Hodrušská hornatina zaberajúca západnú časť Štiavnických vrchov. Jej členitosť spôsobuje pomerne veľký výškový rozdiel medzi hlboko zarezanými dolinami a vysokými chrbtami, ktoré si udržiavajú viac-menej rovnakú nadmorskú výšku aj ďalej od stredu pohoria. Najvyšší a turisticky mimoriadne atraktívny je pozdĺžny chrbát tiahnuci sa západne od Banskej Štiavnice. Dominujú v ňom vo vrcholovej časti lúčne vrchy Paradajs (839 m) a Tanád (839 m) poskytujúce kruhový výhľad na celé pohorie. Z pozdĺžneho chrbta vybiehajú na západ paralelné priečne chrbty oddeľujúce sústavu hlbokých dolín. Smerom na sever vybieha široký a plochý chrbát, ktorý sa smerom k okraju pohoria vetví do rázsoch oddelených hlbokými dolinami. Najsevernejšou z trojice veľkých dolín v centrálnej časti Hodrušskej hornatiny je dolina Teplej so zaujímavými skalnými útvarmi. V kúpeľnej obci Sklené Teplice sa nachádzajú travertínové útvary viažuce sa na teplé minerálne pramene. Vstup do doliny Teplej „stráži“ azda najznámejšia bralnatá forma – Szaboóva skala. Pozoruhodnosťou Vyhnianskej doliny je travertínová kopa Vyhniansky travertín utvorená na prameni so silne mineralizovanou vodou, ktorá sa na povrch dostáva z nevulkanického podložia. Na opačnej strane doliny leží Kamenné more, rozsiahle blokovisko tvorené veľkým množstvom ryolitových kamenných blokov. S rozlohou 13 ha je najväčšie na území vulkanických Karpát. V podobnej polohe ako Hodrušská hornatina sa na východe nachádza podcelok Skalka. Ide tiež o pozdĺžny chrbát vedúci po okraji Štiavnických vrchov, avšak nižší a menej členitý. V severnej časti vytvára pomerne úzku horskú priečku medzi hlbokou

Kozelníckou dolinou na západe a Pliešovskou kotlinou na východe. V Strednej časti narúša kompaktnosť Skalky erózna Studenecká (Kolpašská) kotlina, v ktorej leží Banský Studenec a dvojica rovnomenných jazier. Smerom na východ sa vypína najvyšší vrch tejto časti pohoria Skalka (882 m), ktorý dal meno celému podcelku. Na juhu sa východný pozdĺžny chrbát vetví na viacero bočných chrbtov oddelených malými dolinami. V oblasti Žibritova sa vytvorila plytká erózna kotlina. Na jej juhovýchodnom okraji sa nachádza skalný útvar Krupinské bralce (Ambróz et al.,2009).

1.3 Pôdne pomery Najrozšírenejším pôdnym typom oblasti Štiavnických vrchov sú kambizeme, ktoré zaberajú približne 70% z celkovej plochy poľnohospodárskych pôd. Vyvinuli sa predovšetkým na vulkanitoch (andezity, ryolity), ktoré sú pre spomínanú oblasť charakteristické. Najstaršie pôdy sa nachádzajú v oblasti hodrušsko – vyhnianskeho (sklenotepliského) ostrova, ktorý je budovaný najmä horninami kryštalinika a druhohornými vápencami. Fluvizeme vznikali na nivných aluviálnych uloženinách a na fluviálnych hlinách v nivách potokov a v údolí rieky Hron. Luvizeme ako poľnohospodárske pôdy sa na tomto území vyskytujú iba na malej ploche. V lesných porastoch sa vyskytujú litozeme, ktoré sú kamenisté, veľmi plytké a chudobné na živiny. V juhozápadnej časti regiónu najmä v katastroch obcí Tekovské Nemce a Hronský Beňadik sa vyskytujú hnedozeme, ktoré patria k najúrodnejším pôdam regiónu ( Styk, 2001). Využitie pôdy: listnaté lesy (kvalitný porast), lokálne orná pôda a pasienky (Bielik et al., 2000).

1.4 Hydrologické pomery Vodu z oblasti Štiavnických vrchov odvádzajú dve veľké rieky – Hron a Ipeľ. Rozlohou je najväčšie povodie Hrona. Zväčša doň ústia pomerne malé prítoky. Do Hrona smerujú potoky na juhozápade Štiavnických vrchov. Sústreďuje ich riečka Sikenica, ktorá pramení medzi obcami Vysoká a Dekýš a po 46 km sa ďaleko na juhu v Podunajskej nížine vlieva do Hrona. Prírodné jazerá sú v tejto oblasti zriedkavosťou. Azda jediným je malé Žakýlske pleso pri obci Podhorie. Niektoré pramene uvádzajú, že nie je prírodné, ale že ho postavili ako hradný rybník Žakýlskeho hradu. V regióne však nechýbajú umelé jazerá, nachádza sa tu 23 vodných nádrží – tajchov, ktoré boli vybudované pre potreby miestnych baní.

Oblasť Štiavnických vrchov má niekoľko prameňov termálnych a minerálnych vôd. Dvanásť termálnych prameňov s teplotou až 53 oC vyviera v Sklených Tepliciach. Ich priaznivé účinky využívajú kúpele zamerané na liečbu porúch pohybového ústrojenstva a nervových chorôb (Ambróz et al., 2009).

1.5 Klimatické pomery Z klimatického hľadiska je oblasť Štiavnických vrchov pomerne diferencovaná. Priestorové odlišnosti hlavných klimatických charakteristík spôsobuje najmä nadmorská výška prejavujúca sa výškovou zonálnosťou. Nižšie položené územia sú všeobecne teplejšie a suchšie, s nadmorskou výškou klesajú teplotné charakteristiky a stúpa množstvo zrážok. V oblasti sa prejavujú aj vplyvy západného a severozápadného prúdenia, pri ktorom sa na juhovýchodnom okraji vyšších chrbtov vytvára zrážkový tieň. Z tohto dôvodu sa ako pomerne suché javia aj vyššie polohy južnej časti Štiavnických vrchov. Tieto oblasti sú v protiklade k vlhším oblastiam na severnej a západnej strane. Priemerný ročný úhrn zrážok tu nepresahuje 1 000 mm a pohybuje sa zväčša v rozpätí 600 až 900 mm. Priemerné januárové teploty vzduchu tu dosahujú hodnotu približne -4 až -5 oC, v júli sa priemerné hodnoty pohybujú v intervale 14 až 16 oC. Zima je vo vrcholových častiach dlhá, trvá až do konca apríla. V lete je častá búrková činnosť (Ambróz et al., 2009).

1.6 Flóra CHKO leží na rozhraní dvoch rozdielnych klimatických typov, čoho odrazom je horizontálne a vertikálne prelínanie teplomilných prvkov flóry s karpatskými horskými prvkami (Ambróz et al., 2009). Od juhu prenikajú do oblasti teplomilné prvky, ako kurička kríčkovitá (Minuartia frutescens), orlaya veľkokvetá (Orlaya grandiflora), plamienok celolistý (Clematis integrifolia), iskerník ilýrsky (Ranunculus illyricus), ktoré v pohorí dosahujú severnú hranicu svojho rozšírenia. Na rozhraní s panónskou oblasťou z teplomilných druhov rastie zanoväť rakúska (Cytisus austriacus), hadinec červený (Echium rubrum), ľan chlpatý (linum hirsutum), suchokvet smradľavý (Xeranthemum foetidum), suchokvet ročný (Xeranthemum annuum), silenka zelenokvetá (Silenne viridiflora), cesnak guľovitý (Allium rotundum), jazýčkovec kozí (Himantoglossum hircinum) (Ponec et al., 1977).

Na teplých výslnných skalách s plytkou skeletnatou pôdou rastú zástupcovia xerotermnej (suchomilnej/teplomilnej) flóry – kavyľ vláskatý, kukučka vencová a rozchodník prudký (Ambróz et al., 2009). Na niektorých stanovištiach nájdeme poniklec veľkokvetý a šafrán rôznofarebný. Severnejšie rastie aj brusnica obyčajná, brusnica čučoriedková a valdštajnka trojlistá Magicova (online). Na severných úbočiach, v úzkych hlbokých dolinách a na inverzných lokalitách s osobitnou mikroklímou nájdeme horské druhy aj v malých nadmorských výškach. Takou lokalitou je aj prírodná rezervácia Bralce, kde rastie brusnica pravá(Vaccinium vitis-idaea), čučoriedka obyčajná (Vaccinium myrtillus), smrečinec plazivý (Goodyera repens), waldsteinia trojlistá (Waldsteinia trifoliata), metlica krivolaká (Deschampia flexuosa) a iné. Najbližšie okolie Sitna a najmä Tatárska lúka predstavujú najklasickejšie miesto masového výskytu šípových ruží (Ponec et al., 1977). Tatárska lúka je vlhké, vyššie položené miesto na ktorom nájdene rod Lupinus, konkrétne vlčí bob mnoholistý (Lupinus polyphyllus), ktorý je z hľadiska kvetinárskej a sadovníckej praxe často používaný druh. Lesy zaberajú asi 65% z celkovej rozlohy CHKO Štiavnické vrchy. Typický montánny banský reliéf a sídla s veľkými odlesnenými plochami sú charakteristické pre široké okolie Banskej Štiavnice, zatiaľ čo lesy tvoria takmer súvislý veniec na jeho okraji. V tunajších lesoch sa vyskytuje veľké množstvo cudzokrajných drevín. Súvisí to so založením lesníckej katedry v roku 1807, ktorá sa stala súčasťou banskoštiavnickej Baníckej a lesníckej akadémie z roku 1764 (Ambróz et al., 2009). V rámci nej neskôr vznikla botanická záhrada, v ktorej na ploche 3,5 ha boli vysadené dreviny z rozličných častí sveta (online). Lesné porasty predstavujú širokú škálu dubín, druhovo bohaté kvetnaté bučiny v priaznivých podmienkach s výskytom jedle, smreka, brezy a sutinové porasty s javorom, hrabom, jaseňom a lipou (Ponec et al., 1977).

2 CIEĽ BAKALÁRSKEJ PRÁCE

Cieľom bakalárskej práce je štandardnou metódou preskúmať a analyzovať populáciu rodu Lupinus na NPR Sitno. Získané výsledky poslúžia pracovníkom NPR k ďalšiemu monitorovaniu lokality.

3 ROD LUPINUS

3.1 Systematické zaradenie rodu Lupinus L.

SYSTEMATISKÁ JEDNOTKA LATINSKÝ NÁZOV SLOVENSKÝ NÁZOV

Regnum (ríša) VEGETABILE rastlinná Ordo (rad) FABALES bôbotvaré Familia (čeľaď) FABACEAE bôbovité Genus (rod) LUPINUS lupína Species (druh) LUPINUS POLYPHYLLUS lupína mnoholistá

3.2 História lupíny

Názov Lupinus pochádza z latinského názvu „lupus“, čo znamená vlk (Benková, 2001). Lupina alebo vlčí bôb je stará kultúrna plodina, ktorú spomenul už Theokrates a u Rimanov Kato, ktorý označuje lupinu ako rastlinu, ktorá hnojí pôdu a neznáša vápno a vlhké pôdy (Benková, 2001). Semená lupiny boli takisto nájdené i v egyptských pyramídach. I civilizácia Mayov poznala jej využitie (Connaissez-vous le lupin?). Druh Lupinus obsahuje niekoľko stoviek druhov rozdelených do 2 skupín: americká-väčšinou trvalky, nachádzajúce sa od Alijašky až po Ohnivú zem a ďalšia, tak povediac zo „Starého sveta“, v počte 12 a z toho 11 je celoročných (Huyghe, Papineau). Jej genetické centrum je v oblasti Stredozemného mora. Divá forma úzkolistej lupiny sa vyskytuje v celom Stredomorí až k Sýrii, lupiny žltej v Španielsku, na Sardínii, Sicílii, Korzike a divá forma lupiny bielej v celom Stredomorí, Afrike, Egypte a v Sýrii (Benková, 2001). Hlavné kolekcie genetických zdrojov lupiny existujú v niekoľkých krajinách. V Austrálii je veľká kolekcia druhu L. angustifolius reprezentované genetickými zdrojmi s okrúhlym semenom. Poľsko a ostatné východoeurópske krajiny udržujú kolekcie L. luteus a západná Európa je držiteľom kolekcie L. albus (Benková, 1998).

3.3 Všeobecná charakteristika rodu Lupínus Rôzne druhy z rodu lupína, vlčí bôb (Lupinus) pochádzajú zo severnej Ameriky alebo zo Stredomoria. Mnohé sú okrasné trvalky alebo na poliach a lesných lúkach vysádzané ako krmivo pre zver či zelené hnojenie (Baranec et al., 2004). V poľnohospodárstve sa používa žltá L. luteus na zelené hnojenie (Kllas, 2001). Hospodársky významne sú najme druhy • Lupina biela (Lupinus albus L.) • Lupina žltá (Lupinus luteus L.) • Lupina úzkolistá (Lupinus augustifolius L.)

Kvetinársky a sadovnícky významné druhy

• Lupina mnoholistá (Lupinus polyphyllus L.) • Lupinus texensis • Lupinus perennis • Lupinus succulentus • Lupinus arboreus • Lupinus „Tom Reeves“ • Lupinus „Thundercluod“ • Lupinus „The Chatelaine“ • Lupinus „Inverewe Red“

Byle rozkonárené. Prílistky prirastené k báze listovej stopky. Listy striedavé, dlhostopkaté, štítovite mnohopočetné. Súkvetie vrcholový, priamy, mnohokvetý strapec. Kvety stopkaté, šikmo až rovnovažne odstávajúce, fialové, modré, ružové, oranžové, žlté alebo biele. Kalich dvojpyskový. Korunné lupienky ± bez nechtíkov, strieška ± okrúhla šikmo zahnutá. Člnok s končistým zobáčikom. Tyčiniek 10, jednozväzkové, nitky nerozšírené, nerovnako dlhé, peľnice holé, nerovnaké. Semenník mnohovajíčkový; čnelka šidlovitá; blizna hlavatá. Struky slabo ružencovité, priame, na vrchole pretiahnuté do zobáčika, pukavé v oboch švoch alebo vzácne nepukavé. Semená so slabo zreteľným korienkom; hilum výrazné, elipsoidné (Michalko, 1988). Kvety v dlhých vzpriamených strapcoch pri pôvodných formách modrej farby, pri hybridoch vo všetkých farbách (Tykáč et al., 1980). Kvitne v júni, po zrezaní remontuje až do augusta (Tykáč et al., 1980). Rozmnožujú sa semenom alebo odrezkami s časťami koreňov (Volf et al., 1981).

3.4 Skúmaný rod Lupina mnoholistá (Lupinus polyphyllus Lindley)

3.4.1 Pôvod a rozšírenie

Pochádza zo Severnej Ameriky. U nás na niektorých miestach splaňuje. Vytvára hrubý kolovitý koreň (Volf et al., 1981). Rozšírenie na Slovensku. Na Slovensku oddávna pestovaný a zdomácnený, v panónskej a karpatskej oblasti roztrúsene, miestami až hojne vo všetkých okresoch.

3.4.2 Charakteristika

Trváca 50-150 cm vysoká bylina. Byle priame, rozkonárené, roztrúsene pritlačené chlpaté. Prílistky kopijovité, dlhokončisté, 12-25(-30) x 4-5 mm veľké, zelené, roztrúsene odstávajúco chlpaté, asi do ¼ zrastené. Listy dlhostopkaté, stopky prízemných listov 35-55 cm, byľových 8-20 cm dlhé, pritlačene chlpaté, s 12-15 (-17) listami. Lístky obrátene vajcovité, obrátene kopijovité, podlhovasté alebo kopijovité, na vrchole náhle zúžené, špičkaté, na báze pozvoľna zúžené,

40-150 (-180) x 12-25 (-33) mm veľké, sýtozelené, na líci holé alebo lysé, na rube pritlačene jednosmerne chlpaté. Strapce 25-60 cm dlhé, s 60-100 (-140) kvetmi, často zoskupenými do praslenov. Kvetné stopky 8-13 mm dlhé. Kvety šikmo až rovnovážne odstávajúce. Kalich dvojpyskový, 10-12 mm široký, zelený, pritlačene krátkochlpatý. Koruna 12-15 (-20) mm veľká, modrá až fialová, pri pestovaných kultivaroch i červená, ružová, oranžová, žltá alebo biela, často pestrá; člnok svetlejší, na vrchole tmavší; strieška okrúhla, člnkovito prehnutá, krídla ± také dlhé ako strieška; člnok holý, dlho končistý, ± taký dlhý ako krídla. Struky podlhovasto čiarkovité, (25-) 32-42 x 7-8 mm veľké, hnedosivé až pieskovohnedé, husto šikmo odstávajúce až pritlačeno vlnaté, s (1-) 4-8 (-12) semenami. Semená sferoidné až elipsoidné, (3,5-) 4-4,2 x 2,8-3,3 x (1,8-) 2,4-2,6 mm veľké, svetlo pieskovohnedé, hnedé, svetlo až tmavosivé s hrdzavo až tmavohnedými škvrnami, lesklé, hladké. Biológia, ekológia, pôvod. Hemikryptofyt. Kvitnutie máj-september. Rastie na rúbaniskách, okrajoch lesov, lesných lúkach, na okrajoch lesných ciest, svetlinách, na polotienistých i výslnných stanovištiach, na rôznych podkladoch, od planárneho po montánny stupeň. Maximum 1475 m.n.m. (Mareček, 1994).

3.4.3 Pestovanie

Rod zahŕňa trvalky, ktoré sa pestujú pre impozantné strapce kvetov. Sú úplne mrazuodolné až mrazuvzdorné. Vyžadujú hlinitú pôdu s dostatkom vápnika a slnka (Tykáč et al., 1980). Pestuje sa tiež často ako okrasná rastlina v záhradách, parkoch a sadovníckych úpravách v rôznych farebných kultivaroch (Michalko, 1988). Sú však ťažko zohnateľné (Kllas, 2001).

Kultivary

• Lupinus polyphyllus var. Burkej- Interior northwestern United States • Lupinus polyphyllus var. Humicola- Interior western North America

• Lupinus polyphyllus var. Pallidipes- Western Oregon and Washington • Lupinus polyphyllus var. Polyphyllus- Coastal western North America • Lupinus polyphyllus var. Prunophilus- Interior western North America

3.4.4 Pestovateľské použitie

Použitie do zmiešaných výsadieb i do jednotných skupín, na sadenie pred skupinami kríčkov a stromov. Vysádza sa spoločne s Delphinium, neskorými kosatcami a i. (Volf et al., 1981). (Obr. 18)

Využitie tohto druhu je veľmi široké. Vhodný ako soliter aj do skupinových výsadieb. Uplatnenie nachádza v kvetinových záhonoch, sadovníckych výsadbách, historických parkoch, botanických záhradách, domácich okrasných záhradách a in. Je vhodný aj pre použitie ako mobilná zeleň a taktiež na rez do aranžérskych kytíc.

Záhony, skupiny na rezanie a na splanenie v prírodných úpravách (Tykáč et al., 1980).

Keďže sa jedná o trvalku je vhodné ju kombinovať s cibuľovinami (Tulipán, Narcis, Hiacint, Modrica, Snežienka) alebo s hľúznatými rastlinami (Kosatec, Gladiol, Pivonka).

3.4.5 Druhy využívané v sadovníctve

Lupinus „Thundercluod“

Trsovitá trvalka s dlaňovito zloženými trávovozelenými listami. Začiatkom leta vytvára súkvetia sýtofialovomodrých. Je úplne mrazuvzdorná. Výška 1,2 m, šírka 45 cm.

Lupinus „Tom Reeves“

Trsovitá trvalka s dlaňovito zloženými trávovozelenými listami. Začiatkom leta vytvára strapce čisto žltých kvetov. Je úplne mrazuvzdorná. V 75-100 cm, Š 75 cm.

Lupinus „arboreus“

Rýchlorastúci poloopadavý rozrastajúci sa ker. Začiatkom leta vytvára krátke strapce voňavých čisto žltých kvetov, ktoré vyrastajú nad bledozelenými chlpatými listami zloženými zo 6-9 lístkov.

Lupinus „Inverewe Red“

Priama krátko kvitnúca trvalka s dlaňovito zloženými jasnozelenými listami. Na začiatku leta rozkvitajú strapce červených kvetov. Po odkvitnutí je vhodné zoschnuté zvyšky odrezať. V 1-1,2 m, Š 60 cm.

Lupinus „The Chatelaine“

Trsovitá trvalka s dlaňovito zloženými trávovozloženými listami a klasom ružových a bielych kvetov. Kvitne začiatkom lete. V 1,2 m, Š 45 cm.

3.4.6 Rozmnožovanie

Generatívne – semenom. Má veľkú schopnosť vysemenovania (Machovec et al., 2006).

Vegetatívne – odrezkami s časťami koreňov (Volf et al., 1981)

3.4.7 Škodcovia, choroby a s nimi spojená ochrana

Lupina mnoholistá (Lupinus polyphyllus L.) je z hľadiska výskytu chorôb a napadnutia škodcami nenáročný druh.

Ojedinele sa môže vyskytnúť hubový patogén Colletotrichum gloeosporioides (Antraknóza lupiny). Najdôležitejším ochranným opatrením je výber osiva, ktoré je zdravé a pochádza zo zdravých porastov. Z preventívnych ochranných opatrení má význam hlavne ničenie burín (Darnadyová et al., 2007).

Zo škodcov ktoré napádajú túto rastlinu a to len pri jeho veľkom premnožení to je Voška. Ochranu proti voškám vykonávame chemickým postrekom.

4 METODIKA

Predmetom štúdia bola populácia druhu Lupinus polyphyllus L. nachádzajúca sa na Tatárskej lúke v blízkosti vrcholu Sitna.

4.1 Floristický prieskum

Druh sme určili podľa kľúča na určovanie vyšších rastlín.

Predmetom výskumu, terénnych prác a floristického prieskumu boli populácie druhu Lupinus polyphyllus L., oboznámenie sa s týmto druhom, s jeho všeobecnými nárokmi, využívanie tohto druhu zo sadovníckeho hľadiska a hodnotenie farebného spektra na jeho kvetoch čo bude predmetom až následnej diplomovej práce.

Floristický prieskum sme vykonávali počas dvoch vegetačných období v mesiacoch máj a júl 2009 a máj 2010.

Počas prieskumu sme zhotovili aj fotodokumentáciu (viď. prílohu).

4.2 Ekologické údaje

A, Stanovište

Sledované územie sa nachádza na už spomínanej Tatárskej lúke. (Obr. 1,2). Lokalita bola vybratá pri lúčnej cestičke na okraji lesa. Na lúke sme si zvolili 5 rôzne umiestnených stanovísk, ktoré sme označili stanovisko I., II., III., IV., V. Plochu pre pozorovanie sme si stanovili 1 x 1 m (1m2). (Tabulky 1 - 10)

B, Expozícia

Stanovište je orientované k juho - východnej strane svahu.

C, Sklon

Sledované územie (Tatárska lúka) má sklon 15 %. Čo sa označuje za mierny sklon terénu.

D, Nadmorská výška

Sledované územie sa nachádza medzi E 18º52´ zemepisnej dĺžky a N 48º24´ zemepisnej šírky s nadmorskou výškou 921 m.n.m.

4.3 Veľkostná (horizontálna) štruktúra

Štruktúra populácie je skladba, zloženie populácie podľa vybraného znaku, ako je vek, veľkosť, pohlavie a pod. (Eliáš, 2007).

Populácia je definovaná ako skupina organizmov rovnakého druhu (alebo iných skupín, vo vnútri ktorých si jednotlivci môžu vymieňať genetické informácie), zastávajúci určitý priestor, má rôzne charakteristiky (Oduma, 1977).

Pri sčítavaní rastlín v teréne zistíme, že rastliny v rovnakej populácií nie sú rovnako veľké a nemajú rovnaký vek. Populácie v prírode nie sú homogénne, ale sú štruktúrované podľa veku, zastúpenia a veľkosti. Hovoríme, že majú určitú štruktúru.

• Štruktúra populácie ovplyvňuje demografické procesy, ďalší vývoj populácie, napr. pri málopočetných populáciách (ohrozených a miznúcich druhov) aj počet generácií do prípadného zániku (vymretia) populácie. Štruktúra populácie sa mení v priestore i čase.

Rozlišujeme rôzne „druhy“ štruktúr populácií: priestorovú štruktúru (disperzia), vekovú, resp. ontogenetickú štruktúru, veľkostnú štruktúru, pohlavnú štruktúru populácie a pod (Eliáš, 2007).

Veľkostná štruktúra populácie vyjadruje zloženie populácie podľa veľkosti jedincov.

Veľkostná štruktúra populácie vyjadruje zastúpenie jedincov rôznej veľkosti v populácií, jej zloženie podľa veľkosti jedincov. Inými slovami vyjadruje relatívne počty veľkých a malých jedincov v populácií.

Veľkosť jedincov môžeme vyjadriť rôznym spôsobom, ich

• Hmotnosťou (biomasou, sušinou) • Výškou (dĺžkou stonky) • Hrúbkou, resp. priemerom (priemer kmeňa stromu, priemer prízemnej listovej ružice) • Objemom

Medzi jednotlivými charakteristikami existujú alometrické vzťahy, napr. medzi výškou a biomasou, hrúbkou a výškou a pod.

Medzi veľkosťou a vekom organizmu, napr. rastliny nie je lineárny vzťah. Aj dospelé resp. staré jedince môžu mať malé rozmery tela a naopak. Hoci vo všeobecnosti platí, že dospelé jedince sú väčšie ako mladé jedince.

Veľkostná štruktúra populácie sa stanovuje sčítaním, pri ktorom sa zistí aj veľkosť jedincov, priamo meraním (nedeštruktívne) alebo vážením odobratých jedincov (deštruktívne). Vytvoria sa veľkostné triedy (kategórie veľkosti) a údaje sa graficky znázornia ako histogramy veľkosti (veľkostné spektrá), prípadne ako veľkostné frekvenčné krivky.

Veľkostné spektrum je grafickým vyjadrením veľkostnej štruktúry populácie, zostavuje sa pre jednotlivé vekové skupiny alebo pre celú populáciu. Hodnotí sa podľa stupňa asymetrie (nesúmernosti), štatistického rozdelenia veľkostí, koeficientu koncentrácie a pod.

Zastúpenie veľkostí jedincov v prírodných populáciách sa obvykle odlišuje od súmerného, normálneho štatistického rozdelenia. V populáciách sú viac zastúpené niektoré veľkostné triedy.

Nesúmerné rozdelenie veľkostí rastlín v populácii, keď prevládajú malé jedince a veľkých jedincov je málo, vyjadruje veľkostná krivka tvaru L, tiež log normálne rozdelenie veľkostí rastlín. Vyskytuje sa obvykle v zhustenej populácii vystavenej samozriaďovaniu. Vzniká rozdielmi v rastových rýchlostiach alebo v dôsledku konkurencie, keď veľké rastliny potláčajú menšie (Eliáš, 2007).

4.4 Korelačná závislosť

Skúma závislosť počtu kvetov od počtu jedincov.

4.5 Pomôcky použité pri výskume

Fotodokumentáciu sme zhotovili digitálnym fotoaparátom Olympus. Na vybratie konkrétnych stanovísk nám slúžil drevený štvorec s dĺžkou strán 1m. Na zapamätanie zvolených stanovísk sme použili drevené kolíky s červenou hlavičkou. Na meranie výšky jedincov nám slúžilo klasické meradlo s presnosťou 0,1 mm (stavbársky meter). Nadmorskú výšku a expozíciu sme určili pomocou GPS systému.

5 VÝSLEDKY PRÁCE

Na konkrétne zvolených stanoviskách (I, II, III, IV, V), (Obr. 2) sme vykonali analýzu populácií rodu Lupínus v období: máj – júl 2009 a máj 2010.

Bol zistený jeden druh a to Lupinus polyphyllus. Jednotlivé populácie rastlín sa od seba líšili veľkosťou, rozmiestnením, výškou a množstvom rastlín.

Hodnotené malo byť aj kvetenstvo v populáciách, množstvo kvetov, farebná škála, výška kvetných stoniek, množstvo zrelých strukov, celkový habitus rastlín a korelačná závislosť. Hodnotenie však nebolo vykonané z dôvodu celkového zničenia sledovaných populácií, pokosením motorovou kosačkou. (Obr. 10,11).

Priestorové rozmiestnenie populácie v jednotlivých stanoviskách závisí od spôsobu vegetatívnej a generatívnej reprodukcie rastlín. Populácia sa šíri klonálnym rastom, z podzemku vyrastajú mladé výhonky a pokiaľ majú dostatok svetla, vlahy a živín, zaberajú nový priestor. Na skúmanej lokalite sme zaznamenali vyvinuté populácie so skupinovým rozmiestnením (zhlukovitá disperzia).

V konkrétnych populáciách sme metódou veľkostnej štruktúry merali výšku vyskytujúcich sa jedincov. Výška bola odmeraná metrom s presnosťou 0,1 mm. Rozmiestnenie rastlín v populáciách sme určili prostredníctvom dreveného štvorca s dĺžkou strán 1 m.

Porovnali sme jednotlivé populácie rastlinného druhu Lupiny mnoholistej – Lupinus polyphyllus L. v roku keď bol založený pokus (máj 2009) s nasledujúcim rokom po poškodení porastu (máj 2010). (Tabulky 1 - 10).

Fotodokumentácia ktorú sme vytvorili v roku založenia pokusu sa počas prebiehajúceho výskumu z dôvodu nedostatočného zálohovania vymazala, preto sme ju nemohli použiť. Porovnanie populácií je formou tabuliek. V prílohe je použitá fotodokumentácia zničeného porastu a tiež porastu ktorý vyrástol v rovnakom mesiaci nasledujúceho roku. (Obr. 10 - 17).

Tab. 1 Populácia I. (pred poškodením - 2009) Názov druhu: Lupina mnoholistá – Lupinus polyphyllus L.